DOLNOZEMSKÝ
SLOVÁK
Časopis Slovákov v Maďarsku, Rumunsku a Srbsku
Martin - Juraj Oscitý - Isarska fantazia, olej, 2006
Číslo
1-2
Ročník
XVII (XXXII)
2012
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
2. strana
1-2/2012
DOLNOZEMSKÝ
SLOVÁK
Číslo 1-2
j
Ročník 17 (32)
ISSN 1454-5489
VYDAVATELIA:
Národnostná rada slovenskej
národnostnej menšiny v Srbsku,
Slovenská sekcia Spolku vojvodinských
spisovateľov, Slovenské vydavateľské
centrum v Báčskom Petrovci,
Celoštátna slovenská samospráva
v Maďarsku,
Čabianska organizácia Slovákov,
Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku,
Demokratický zväz Slovákov a Čechov
v Rumunsku,
Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana
Krasku v Rumunsku.
REDAKCIA:
Ivan Miroslav Ambruš (Rumunsko) hlavný a zodpovedný redaktor,
Alžbeta Uhrinová Hornoková
(Maďarsko),
Ladislav Čáni (Srbsko)
REDAKČNÁ RADA:
Dagmar Mária Anoca, Miroslav Demák,
Ján Fuzik, Michal Harpáň (predseda),
Pavel Hlásnik, Mária Katarína Hrkľová,
Anna Ištvánová, Martin Štrbka,
Vladimír Valentík
DESIGN:
Igor Imro, Michal Tuška
JAZYKOVÁ REDAKTORKA:
Anna Rău-Lehotská
TLAČ:
S.C. Carmel Print & Design S.R.L.
ARAD
ROČNÍK FINANCOVALI:
Demokratický zväz Slovákov a Čechov
v Rumunsku, Kultúrna a vedecká
spoločnosť Ivana Krasku, Celoštátna
slovenská samospráva v Maďarsku,
Národnostná rada slovenskej národnostnej
menšiny v Srbsku, Úrad pre Slovákov
žijúcich v zahraničí a Verejná nadácia pre
národné a etnické menšiny v Maďarsku
ADRESA REDAKCIE:
315500 Nadlak, ul. Independenţei č. 36,
jud. Arad, Rumunsko,
telefón: 00-40- (0)257-473517
e-mail: [email protected]
OBSAH
I.M. Ambruš Slovakistika na Dolniakoch ..............................................
M. Týr Polstoročná slovakistika v Novom Sade ....................................
D. M. Anoca Slovakistika na Univerzite v Bukurešti ............................
A. Uhrinová K problematike „slovenského“ vysokého školstva v Maďarsku ...............................................................................
A. Divičanová Ambivalentný vplyv bolonského systému vo vysokoškolskej výchove slovenskej inteligencie v Maďarsku .
T. Tušková Katedra slovenského jazyka a literatúry Segedínskej univerzity ...................................................................................
A. Lentvorská Stav a podmienky vyučovania slovenského jazyka na Univerzite Svätého Štefana v Sarvaši .......................................
V. Benková Serge Butkov mýtický Petrovec... dozvuky z premiéry Ódy na rovinu z pera Viery Benkovej .......................................
J. Kukučka Niektoré aspekty sťahovania Slovákov na Dolnú zem .......
Z. Antalová 4 zastávky a 1 život - Portrét Heleny Kovátsovej Kostrovej …...............................................................................
D. M. Anoca Jubilantka Katarína Maruzsová-Šebová ….......................
J. Špringeľ Maestro Ján Nemček z Kovačice. Stvoriteľ sláčikov, cvičiteľ slávikov ........................................................................
I.M. Ambruš Odovzdávanie Ceny Ondreja Štefanka 2012 ...................
E. Rybová Laudatio na Juraja Antala Dolnozemského pri udelení Ceny Ondreja Štefanka za príspevok k rozvoju a propagácii slovenskej literatúry tvorenej v slovenskom zahraničí …..........
M. K. Hrkľová Laudatio na Dr. Imricha Kružliaka pri udelení Ceny
Ondreja Štefanka 2012 za príspevok k rozvoju, organizovaniu a diverzifikovaniu kultúrneho života a spolkovej činnosti v slovenskom zahraničnom svete …..........................................
M. Rúfus Anabáza ..................................................................................
A. Rău-Lehotská Medzinárodný seminár Svedectvá slovenského dolnozemského bytia .................................................................
B. Michalík Spolková činnosť Slovákov na Dolnej zemi ......................
L. Lenovský Kolektívna pamäť a lokálna identita dolnozemských komunít ….................................................................................
M. Kmeť Hodnoty slovenskej dolnozemskej historickej literatúry v medzivojnovom období ..........................................................
V. Benková Matky - ochrankyne kultúry a vzdelávania rodiny (rodu?)... (čítanie z domácich kroník, listín a záznamov) .........
S. Drozdová. J. Sokolová Kuzmányho idyla Běla ako prototyp slovenského literárneho biedermeieru .......................................
M. J. Oscitý Vízie moderného umenia …..............................................
Recenzie
A. Maťašík Syntéza režisérskej osobnosti ................................
E. Vitézová Voľný kúsok priestoru Anny Rău-Lehotskej .........
O. Kníchal Nad posledným románom Š. Dováľa: Odkaz dedičom nadlackého fenoménu ..................................
O. Kníchal Pocta básnikovi. Dielo I. M. Ambruša očami kritikov .........................................................................
Resumé v anglickom, maďarskom, srbskom a rumunskom jazyku .......
Číslo je ilustrované výtvarnými prácami majstra Martina-Juraja
Oscitého, Slováka žijúceho v Mníchove (Nemecko)
3
4
7
10
12
14
15
17
19
22
24
26
33
34
35
35
39
40
43
47
51
54
57
59
60
61
62
63
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
3. strana
Slovakistika na Dolniakoch
Je už známa skutočnosť, že hneď pri príchode
do týchto priestorov si Slováci priniesli so sebou
lekárov ducha – farárov, ako aj učiteľov, ktorí sa starali
o všestranné vzdelávanie ich detí. Naši predkovia,
ktorí osídlili osady tvoriace dnes Dolnú zem, si boli
vedomí toho, že pre svoje národné prežitie potrebujú
školy pre vyučovanie v slovenskom jazyku. Význam
týchto ustanovizní výstižne postrehol Ivan Bujna, keď
napísal: „Lebo ako je chrám svätyňa ľudu Božieho,
služby a pocty Božej, tak škola je svätyňa a miestom
zhromažďovania sa útlych dietok Kristových, ktoré
On k sebe volal, na ramená brával a kráľovstvo Božie
im prisľuboval.“
V prvých etapách ich existencie mnohokrát
Dolnozemci neboli sebestační a preto priberali do
svojich radov aj učiteľov prichádzajúcich zo Slovenska.
Veď im išlo o to, aby sa táto slovenská vetva nestratila
v cudzom mori. Práve v tomto zmysle cítila sa akútna
potreba vytvoriť si vlastnú inteligenciu a vychovať si
vlastných učiteľov, ktorí okrem pedagogických vlôh
by mali aj určitú spätosť s týmito priestormi. Veď kto
je doma a gazduje na vlastnom, tomu sa obyčajne aj
darí.
Približne v tom istom období, teda v 50-tych
rokoch 20. storočia sa na Dolniakoch zakladali odbory
slovakistiky na univerzitách v Bukurešti, v Novom
Sade, ako aj v Budapešti. Tieto univerzitné centrá
boli základnými liahňami a potom čerpadlami pre
učiteľov slovenského jazyka a literatúry na Dolnej
zemi. Nesmieme ale zabudnúť ani na skutočnosť, že
pozdejšie viacero učiteľov slovenčiny vyštudovalo na
Slovensku a potom sa vrátilo domov, ale zdrvujúca
väčšina sú odchovanci domácich ustanovizní. Význam
produkcie týchto inštitúcií zostáva veľmi dôležitým
faktorom pre udržiavanie našej národnostnej identity.
Veď slovenský jazyk a jeho správne používanie je
jedným z pilierov nášho pretrvania. Hoci považujeme,
že dolnozemské slovenské nárečia sú ľubozvučné
a zohrávajú významnú rolu pri našom pretrvaní, predsa
musíme uznať, že všetky sú trochu otrávené pribratím
do hovorovej reči niektorých slov od väčšinového
národa. Týmto sa náš jazyk čiastočne znehodnotil
a práve preto je veľmi dôležité, aby sme sa proti
tomuto, hoci prirodzenému javu, bránili. Práve v tomto
segmente nášho života učitelia slovenčiny hrajú
dôležitú úlohu. Oni sú povolaní vyčistiť náš jazyk od
nežiaducich kalkov, ako aj neliterárnych formulácií,
ktoré mnohokrát vyznievajú priam smiešne a my to
ani nezbadáme.
Častokrát sa ale zabúda na prínos učiteľov
iných odborov, ako sú exaktné vedy, ktoré sa naše deti
učia tiež v slovenskom jazyku. Aj tieto im obohacujú
slovnú zásobu a otvárajú iné dvere do poznania. Veď
slovenský jazyk a literatúra predstavujú len približne
12 – 15 % z celého počtu vyučovacích hodín, iné
prináležia ďalším predmetom. Práve preto musíme
zdôrazniť ich dôležitú funkciu pri dotváraní celistvosti
slovenského školstva.
Naše zamyslenia o úlohe slovenského školstva
na Dolnej zemi sú v nadväznosti na rozhodnutie
redakčnej rady Dolnozemského Slováka zoskupiť
a prezentovať v jednom čísle vysoké školy s odborom
slovakistiky, ktoré fungujú v našich štátoch. Od
svojho založenia oni zohrávali a zohrávajú významnú
rolu pre dopĺňanie kádrov na našich slovenských
školách. V prvom čísle Dolnozemského Slováka na
rok 2012 prezentujeme našim čitateľom slovakistiku
na Univerzite v Bukurešti, Novom Sade, v Budapešti
a v Segedíne.
Ivan Miroslav Ambruš
4. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
Polstoročná slovakistika v Novom Sade
V akademickom roku 2011/2012 si slovenská
verejnosť pripomína vzácne jubileum: pred 50 rokmi
na Filozofickej fakulte v Novom Sade bola založená
študijná skupina slovenský jazyk a literatúra. Vedenie
fakulty a slovakistické kádre sa rozhodli organizovať
vysokoškolské štúdium slovenčiny po dôkladných
prípravách. Filozofická fakulta v Novom Sade začala
pracovať 1. 12. 1954 a počet študijných skupín sa na
nej postupne rozrastal. Slovenčina sa začala študovať
ako hlavný odbor v Novom Sade v októbri 1961.
V tejto súvislosti podotýkame, že sa slovakistika
postupne rozmáhala okrem iného vďaka Slavistickej
katedre Filozofickej (dnes Filologickej) fakulty
v Belehrade, kde od roku 1952 pôsobil ako lektor
českého a slovenského jazyka Michal Filip, ktorý
predtým vštepoval lásku k slovenčine na petrovskom
gymnáziu, a odrazu stúpol záujem o štúdium
slovakistiky.
Vo Vojvodine pokrajinské orgány uviedli
dvojročné štúdium slovenského jazyka a literatúry
v rámci Vyššej pedagogickej školy v Novom Sade
v akademickom roku 1960/61.
Za medzník v našej slovakistike sa však považuje
rok 1961, keď sa v súvislosti s reorganizáciou
vyššieho a vysokého školstva vo Vojvodine
štúdium slovenského jazyka a literatúry prenieslo
na Filozofickú fakultu v Novom Sade. Existujúce
študijné skupiny na VPŠ splynuli s rovnomennými
skupinami na Filozofickej fakulte alebo sa zakladali
nové skupiny. Uviedlo sa stupňovité vyučovanie: prvý
stupeň trval dva roky a druhý stupeň tiež dva roky.
Prvými vysokoškolskými učiteľmi na slovakistike boli
Daniel Dudok (jazyk), Ján Kmeť (literatúra), Michal
Palov (metodika) z radov pracovníkov Filozofickej
fakulty v Novom Sade a Michal Filip (jazyk) ako
hosťujúci profesor z Belehradu. Ináč stupňovité
vyučovanie trvalo v Novom Sade na Filozofickej
fakulte do roku 1965 a na slovakistike do roku 1968
(s tým, že sa študentom slovenčiny umožnilo získať
diplom prvého stupňa do roku 1974). Z organizačného
hľadiska slovenská skupina bola súčasťou Katedry
východoslovanských a západoslovanských jazykov
vedenej profesorom Petrom Đorđićom v rokoch 1961
– 1972. V rámci katedry boli dve študijné skupiny –
ruština a slovenčina. Od roku 1972 sú to dve osobitné
katedry: Katedra ruského jazyka a literatúry a Katedra
slovenského jazyka a literatúry. Funkciu vedúceho
slovakistickej katedry zastávali od roku 1972 dodnes
prof. Dr. Ján Kmeť, prof. Dr. Daniel Dudok a prof. Dr.
Michal Harpáň. Vďaka personálnej stabilite študijná
skupina spĺňala úlohy stanovené štatútom Filozofickej
fakulty.
Vedenie Filozofickej fakulty sa náležite
pripravilo na založenie študijnej skupiny slovenský
jazyk a literatúra. V roku 1958 (po absolvovaní štúdií
českého a slovenského jazyka a literatúry r. 1955 a po
absolvovaní odbornej špecializácie na Filozofickej
fakulte Karlovej univerzity v Prahe a na Filozofickej
fakulte UK v Bratislave v rokoch 1956 – 1957) Daniel
Dudok začal pracovať ako asistent staroslovienčiny
u profesora Petra Đorđića, ktorý mu zdôrazňoval, že
sa s ním počíta pri zakladaní slovakistiky. O tom, že
to boli vážne plány, svedčí skutočnosť, že v roku 1958
bol vymenovaný za lektora slovenského jazyka Ján
Kmeť, vtedajší riaditeľ petrovskej základnej školy, ináč
osvedčený slavista, ktorý mal napriek mladosti (nar. r.
1927) bohaté skúsenosti. Išlo o agilného pracovníka,
prítomného vo svojom odbore, v spoločnosti a všade
tam, kde bolo treba robiť. Ako tretí, ale rovnako
významný, sa k dvojici Ján Kmeť a Daniel Dudok
pripojil Michal Filip, narodený roku 1915, ktorý
skončil v Belehrade roku 1941 odbor srbochorvátsky
jazyk a staroslovienčina. Ako erudovaného odborníka
ho zvolili r. 1952 na Filozofickej (neskôr Filologickej)
fakulte v Belehrade za lektora českého a slovenského
jazyka, kde sa osvedčil ako vynikajúci odborník
a pedagóg a bohaté skúsenosti a poznatky prenášal
početným generáciám študentov až do roku 1983.
V roku 1961 ochotne prijal pracovné povinnosti aj na
slovakistike v Novom Sade, čo malo veľký význam
pre ďalší rast odboru. Treba ešte povedať, že všetci
traja spomenutí profesori dôkladne sledovali svoj
odbor, mali bohaté knižnice a vedeli poradiť, kde
možno obstarať jednotlivé knihy, zborníky a pod.
Väčšie
osamostatňovanie
vysokoškolskej
slovakistiky v Novom Sade sa mohlo realizovať po
splnení zákonných predpisov a po silnení kádrovej
štruktúry. V roku 1965 získal doktorát z oblasti
literárnych vied Ján Kmeť a v roku 1966 doktorát
z oblasti filologických vied Daniel Dudok, ktorí
pracovali na fakulte po odchod do dôchodku.
Michal Filip po externej spolupráci prešiel v roku
1969 do Nového Sadu za stáleho pracovníka. Stály
pracovný pomer s Filozofickou fakultou v Novom
Sade nadviazala Mária Myjavcová v hodnosti vyššej
odbornej spolupracovníčky pre slovenský jazyk
v decembri 1968. V marci 1969 nastúpil do práce
ako asistent slovenskej literatúry Michal Harpáň
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
a v septembri 1971 Jozef Valihora (tiež asistent
literatúry). Ďalekosiahly význam v prechode z
dvojročného na štvorročné štúdium slovakistiky mal
príchod vtedy mladého lektora z Filozofickej fakulty
Univerzity Komenského v Bratislave Emila Horáka
v školskom roku 1966/67.
V čase vzniku (1972) samostatná Katedra
slovenského jazyka a literatúry mala šiestich
stálych pracovníkov, jedného lektora zo Slovenska
a externe viedol v rokoch 1970 – 1980 kurz metodiky
slovenského jazyka a literatúry Andrej Čipkár,
pracovník Pokrajinského ústavu pre vydávanie učebníc
v Novom Sade. Do realizovania úloh katedry bolo teda
vtedy zapojených 8 pracovníkov, ktorí mali na starosti
kurzy z užšieho odboru. Pomocné (vedľajšie) kurzy
sa prednášali po srbsky a zabezpečovali ich profesori
iných katedier.
Z reformy vysokého školstva a vedy vo Vojvodine
v roku 1975 vyplynula reorganizácia Filozofickej
fakulty v Novom Sade. K 1. 1. 1976 vznikajú ústavy
(inštitúty) ako osobitné výchovno-vzdelávacie
a vedecké jednotky. Namiesto Katedry slovenského
jazyka a literatúry začal pôsobiť Slovakistický
ústav a uvádza sa dôležitá nová obsahová náplň:
k slovenskému jazyku a literatúre ako pedagogickým
a výskumným odborom pribudli kultúrna história,
slovenský národopis, slovenské dejiny a pod.
S inštitucionálnym rastom vojvodinskej slovakistiky
súvisí aj rozvoj kádrovej základne – zvyšuje sa počet
pracovníkov. V januári 1975 nastúpila do práce Anna
Vestegová (Marićová) ako asistentka slovenského
jazyka, ktorá práve ukončila štúdiá, a v januári 1976
sa zamestnal v hodnosti odborného spolupracovníka
pre slovenský jazyk Michal Týr (predtým pracoval
v Obzore a v Pokrajinskom ústave pre vydávanie
učebníc v Novom Sade). V októbri 1977 ako asistentka
na literatúre začala pracovať Jarmila Hodoličová.
Vďaka novej organizácii fakulty a ústavu
sa rozšírila sféra činnosti a na fakultu sa prijímali
aj vedeckí pracovníci, financovaní za účasť vo
vedeckovýskumných projektoch. Prvými boli
dvaja absolventi Filozofickej fakulty Univerzity
Komenského v Bratislave: Miroslav Dudok pôsobí
na slovakistike od decembra 1977 ako jazykovedec
a neskôr ako profesor slovenského jazyka a Samuel
Čelovský od novembra 1978 ako vedec a historik (aj
on prešiel aj na výuku); obaja boli prijatí ako asistenti
vo vedeckovýskumnej činnosti.
V súvislosti s obdobím 1975 – 1980 si zasluhuje
pozornosť otvorenie pracovnej príležitostí pre
5. strana
knihovníka, ktorému zverili slovakistický knižný
fond. Seminárna knižnica vlastní bohatý slovakistický
a bohemistický fond počítajúci vyše 14 220 odborných
kníh a 170 sériových publikácií. Profesor Michal Filip
daroval knižnici 2826 monografických publikácií a
203 titulov periodickej tlače. Uvedené knihy tvoria
ucelenú súčasť knižnice s vlastnou nomenklatúrou.
Prvou knihovníčkou (1976 – 1977) bola Anna
Papugová (rod. Kriváková) a od roku 1977 dodnes
túto dôležitú funkciu zastáva Anna Ostojinová (rod.
Materáková).
Ďalší dvaja slovenčinári sa zamestnali na
Oddelení slovakistiky v polovici 80. rokov. Anna
Makišová nastúpila ako asistentka pre slovenský
jazyk v decembri 1985 a Michal Babiak ako asistent
slovenskej literatúry od februára 1986. Obaja skončili
slovakistiku v Novom Sade. V roku 1990 začal
pôsobiť ako asistent slovenskej literatúry Adam
Svetlík, tiež novosadský odchovanec. Vtedy bol počet
pracovníkov na slovakistike najväčší – s knihovníčkou
Annou Ostojinovou a s lektorom zo Slovenska 14
zamestnancov. Potom však dochádza v 90. rokoch
k poklesu – do dôchodku odišli Ján Kmeť, Daniel
Dudok a Mária Myjavcová a na Filozofickú fakultu
UK v Bratislave prešiel Michal Babiak. Vzhľadom na
pribúdajúce povinnosti na začiatku milénia sa museli
prijať nové kádre. V septembri 2004 sa zamestnala
ako asistentka (jazyk) Zuzana Týrová a v novembri
2005 tiež ako asistentka (literatúra) Marína Šimáková.
V januári 2009 nadviazala pracovný pomer ako
spolupracovníčka vo výuke slovenského jazyka Jasna
Uhláriková. Všetky tri sú odchovankyne novosadskej
slovakistiky.
V roku 2010 odišiel do dôchodku Michal Týr
a v roku 2011 Jozef Valihora. Na študijnej skupine
slovenský jazyk a literatúra v akademickom roku
2011/2012 ako pracovníci Oddelenia slovakistiky
prednášajú a majú cvičenia:
– Dr. Michal Harpáň, riadny profesor, vedúci
katedry, odbor slovenská literatúra
– Dr. Samuel Čelovský, riadny profesor,
odbor dejiny slovenského národa a srbskoslovenské styky
– Dr. Miroslav Dudok, riadny profesor, odbor
slovenský jazyk
– Dr. Juraj Glovňa, riadny profesor, odbor
slovenský jazyk, lektor zo Slovenska
– Dr. Anna Marićová, mimoriadna profesorka,
odbor slovenský jazyk
– Dr. Jarmila Hodoličová, mimoriadna
profesorka, odbor slovenská literatúra
6. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
– Dr. Adam Svetlík, mimoriadny profesor, odbor
slovenská literatúra
– Dr. Anna Makišová, docentka, odbor slovenský
jazyk
– Mr. Marína Šimáková Speváková, asistentka,
odbor slovenská literatúra
– Mr. Zuzana Týrová, asistentka, odbor
slovenský jazyk
– Masterka Jasna Uhláriková, asistentka, odbor
slovenský jazyk
Okrem hlavných predmetov je zabezpečené
vyučovanie po slovensky aj z pedagogiky, ktorú
prednáša slovenčinárom od konca 90. rokov Dr.
Zoroslav Spevák, riadny profesor, pracovník
Pedagogického oddelenia Filozofickej fakulty
v Novom Sade.
Pracovníci katedry učia aj študentov z iných
skupín. Najdlhšiu tradíciu má slovenčina ako voliteľný
predmet pre ruštinárov a pre rusínčinárov. Prednášky
a cvičenia zo slovenského jazyka a literatúry majú aj
študenti srbského jazyka v kontakte so slovenčinou.
Novinkou je slovenčina na žurnalistike, na nemčine
a na angličtine a slovenčina ako cudzí jazyk (pre
všetkých študentov Filozofickej fakulty). Osobitnou
formou činnosti sú lektorské skúšky zo slovenského
jazyka pre absolventov iných odborov, ktorí skončili
vysokú školu po srbsky a chcú prednášať v slovenských
triedach.
Od 80. rokov je slovakistika v Novom
Sade skutočne kádrovo silná a až 9 pracovníkov
obhájilo doktorát na Filozofickej fakulte na základe
dizertácií napísaných po slovensky (chronologicky
Michal Harpáň 1979, Miroslav Dudok 1987, Mária
Myjavcová 1987, Michal Týr 1987, Anna Marićová
2002, Jarmila Hodoličová 2003, Adam Svetlík 2005,
Anna Makišová 2005, Jozef Valihora 2009).
Už o päť rokov po vzniku študijnej skupiny
slovenský jazyk a literatúra v Novom Sade sa začala
spolupráca so Slovenskom, ktorú iniciovali Daniel
Dudok a Emil Horák, vtedy mladí odborníci a zanietenci.
Časom sa tá spolupráca inštitucionalizovala, najprv
na medzifakultnej úrovni (Filozofická fakulta Nový
Sad a Filozofická fakulta UK Bratislava), neskôr na
medzištátnej úrovni a funguje dodnes. Ako lektori
slovenského jazyka na FF v Novom Sade dodnes
pôsobili: Emil Horák, František Lipka, Izidor Kotulič,
Štefan Muška, Michal Blicha, Jozef Mlacek, Miloslav
Darovec, Zuzana Hurtajová, Radmila Horáková
a Juraj Glovňa.
Ďalšou formou spolupráce medzi Oddelením
slovakistiky a Slovenskom sú výmenné pobyty jeho
učiteľov s tamojšími partnerskými inštitúciami,
predovšetkým
s Literárnovedným
ústavom
a Jazykovedným ústavom Ľudovíta Štúra Slovenskej
akadémie vied a s jednotlivými fakultami. So
Slovenskom sa spolupracovalo aj pri obhajobách
niektorých doktorských dizertácií a v súvislosti
s voľbami našich pracovníkov do učiteľských hodností.
Treba spomenúť na dôvažok osobné zdokonaľovanie
jednotlivcov priamym kontaktom s poprednými
vedcami a pedagógmi zo Slovenska.
Hoci prvoradou úlohou pracovníkov na Oddelení
slovakistiky od jej vzniku bolo školiť kádre, ktoré sa
uplatnia v každodennej praxi na všetkých úsekoch,
kde sa slovenčina používa prakticky a teoreticky,
veľmi rýchlo sa stali aktuálnymi vedecké výskumy.
Spočiatku to boli štúdie populárno-náučného rázu,
v čom významnú úlohu zohral Spolok vojvodinských
vojvodinská
slovakistov
(dnes
Slovakistická
spoločnosť) so sídlom na Filozofickej fakulte,
založený v roku 1969. Katedra, SVS a Obzor boli
hlavné tri centrá, ktoré organizovali v trojročných
až štvorročných intervaloch vedecké slovakistické
konferencie a vydávali z nich zborníky. Do roku 1975
sa aj niektoré vedecké témy spracúvali v rámci SVS,
v ktorého vedení boli vždy aj pracovníci katedry a od
roku 1976 sa slovakistické výskumy konajú v rámci
Slovakistického ústavu, ktorý prerástol na Oddelenie
slovakistiky (1993). Vedeckým časopisom založeným
v roku 1979 bol Zborník Spolku vojvodinských
slovakistov so záverečným trojčíslom 16-18, ktorého
pokračovateľom je Slovakistický zborník od roku
2006.
Katedra slovenského jazyka a literatúry
v Novom Sade je najsilnejšia pedagogicko-vedecká
inštitúcia tohto profilu mimo územia Slovenska, čo
si uvedomujú aj fakulty školiace slovenčinárov na
Slovensku. Do konca 80. rokov naši vysokoškolskí
učitelia chodievali na Slovensko v rámci výmen a na
pozvanie prednášať na dohodnuté témy. Osvedčila
sa aj spolupráca so slovakistickými výskumnými
centrami v Rumunsku a v Maďarsku.
V súvislosti s prejdenou 50-ročnou cestou
ešte treba povedať, že vojvodinská slovakistika
vynakladala veľké úsilie vo zveľaďovaní odboru
a jeho popularizácii. Na jednej strane bolo treba
školiť kádre pre naše narastajúce potreby a na druhej
strane zaoberať sa vedou. „Dvojdomovosť“ nám do
určitej miery pomáhala v interpretácii jazykových
a literárnych tém. Sledovali sa výskumy slovenského
jazyka a srbského jazyka, literatúra na Slovensku
i v Srbsku (skôr v Juhoslávii). Možnosti zúčastňovať
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
sa na vedeckých konferenciách a sympóziách boli a sú
veľké, vďaka čomu pracovníci katedry vystupovali so
štúdiami vo všetkých republikách bývalej Juhoslávie,
na Slovensku, v Maďarsku, v Rumunsku a inde. Stačí
nahliadnuť do bibliografií novosadských slovakistov
z Filozofickej fakulty, aby sme si uvedomili ich
vedeckú činnosť, ktorej sa venujú popri pedagogických
povinnostiach.
Uzavierame, že 50-ročná činnosť v oblasti
slovakistiky na Filozofickej fakulte v Novom
Sade bola úspešná a prispela k zlepšeniu pozícií
slovenského jazyka. Z dokumentácie o vydaných
diplomoch sa dozvedáme, že dvojročné štúdiá
slovenského jazyka a literatúry v rokoch 1963 – 1974
7. strana
skončilo 36 študentov, základné štvorročné štúdium
v rokoch 1971 – 2011 spolu 118 študentov, základné
štvorročné štúdium podľa Bolonskej deklarácie
traja, diplomové akademické štúdium – master
tiež traja a magisterské štúdium slovakistiky štyria
študenti. Je to pochvalyhodný počet a vzhľadom na
ďalšie plány treba pokračovať v školení odborníkov
slovakistického profilu. Ináč základné štvorročné
štúdiá boli organizované do roku 2006 a od školského
roku 2006/2007 sa prešlo v súlade s Bolonskou
deklaráciou na štvorročné a päťročné štúdiá (4+1) –
základné a diplomové akademické štúdiá. Michal Týr
Slovakistika na Univerzite v Bukurešti
Začiatky slovakistiky na Univerzite v Bukurešti1
spadajú do piateho decénia dvadsiateho storočia, keď
Pandele Olteanu2 položil základy prvého slovenského
lektorátu na Univerzite v Bukurešti. Do toho dáta
fungoval iba český lektorát, v rámci ktorého sa venovala
pozornosť aj slovenčine.3
Slovakistika sa naplno začala rozvíjať od
akademického roku 1949-1950, po školskej reforme,
v rámci ktorej sa reorganizovalo vysoké filologické
školstvo. Vďaka intervenciám profesora Olteana na
ministerstve školstva a za podpory význačných slavistov
vznikla osobitná sekcia, v rámci ktorej sa vyučoval ako
prvý (A) diplomový odbor slovenský jazyk a literatúra.
Keďže bolo treba zabezpečiť pre tento odbor
potrebné kádre, po skončení vysokoškolských štúdií
zostali pracovať na fakulte Silvia Niţă (neskoršie Silvia
Niţă-Armaş), Corneliu Barborică, Gheorghe Călin,
Anton Tănăsescu. O nich možno bez nadsádzky povedať,
že sú zakladajúcou – „zlatou” generáciou bukureštskej
slovakistiky.
Univerzita v Bukurešti (Universitatea din Bucureşti) je jedinou
vysokoškolskou ustanovizňou, kde sa vyučuje slovenský jazyk a
literatúra. Za krátky čas fungoval lektorát na univerzite v Oradei
(1997-1999), a to hodiny lektorských cvičení, ktoré mali externí
spolupracovníci (Michaela Chrapan, profesorka na lýceu v Nadlaku,
absolventka slovakistiky v Bukurešti a Miroslava Stračinová, hosťujúca
profesorka na Teoretickom lýceu Jozefa Kozáčeka v Bodonoši. Podľa
našej známosti prednášky o slovenskej kultúre mali aj profesori na
univerzite v Alba-Julii, resp. Kluži, Eva Mârza a Radu Mârza. P. naše
články Slovakistika na bukureštskej univerzite. In: Naše snahy, VI,
č. 1, s. 15-16; Dagmar Mária Anocová: Slovakistika v Rumunsku. In:
Slovenská reč, 2001, s. 218-225.
2
P. o ňom a ostatných náš článok Slovacistica la Universitatea din
Bucureşti. In: Romanoslavica, XLVI, č. 1, s. 5-17.
3
P. Tiberiu Pleter: Istoricul studierii limbilor şi literaturilor cehă şi
slovacă la Universitatea din Bucureşti. In: Din istoricul slavisticii
româneşti. Bucureşti 1982, s. 111-122.
1
Za krátky čas tam pracovala aj Maria Răzdolescu
(v rokoch 1954-1956), Kergyo Ioan (v rokoch 19721974; po presťahovaní na Slovensko si meno začal písať
Ján Kerďo). Po r. 1989 sa zamestnali po konkurznom
konaní Dagmar Maria Anoca (1992), Ştefan (Štefan)
Pavel Unatinský (2001-2008, externý spolupracovník
r. 2000), Marilena Felicia Luţă (od r. 2009; externá
spolupracovníčka v rokoch 2004-2009).
Na rozhraní rokov šestdesiatych-sedemdesiatych
sa zaviedla prax pozývať na fakultu lektora z cudziny,
odborníka toho-ktorého jazyka, v prípade slovenčiny
samozrejme slovenčinára zo Slovenska. Medzi
zahraničnými lektormi, ktorí fungovali na odbore
slovenského jazyka a literatúry v Bukurešti ako
zahraniční lektori, vyslaní z rôzych univerzitných centier
na Slovensku, sa počítajú: Jozef Muránsky (v rokoch
1967-1970), Eva Kováčiková (1970-1975, po vydaji
Kováčiková-Gheorghiová), Viera Štupáková (19751980), Mária Vajíčková (1980-1985), Mária Rosívalová
(1985-1990; 1992-2000), Pavol Polák (2000-2004),
Miroslav Hovančík (2004-2008), Kristína Vaverčáková
(2008-2011), Lenka Garančovská (2011).
Činnosť sekcie sa od začiatku odvíjala po dvoch
hlavných súradniciach, a to didakticko-metodickej
(prednášky, semináre, pedagogická prax; usmerňovanie
diplomových prác, ako aj kurzov a kvalifikačných prác
na získanie tzv. učiteľských stupňov – doškoľovacieho
systému pre pedagógov v Rumunsku), a na druhej
strane – vedecká a výskumná aktivita. V priebehu
času učebný plán a osnovy sa menili a varírovali,
v podstate však vždy boli tri základné okruhy, ako
zložky: literatúra, respektíve dejiny slovenskej literatúry
(prednášky a seminár; od r. 2008 kultúra a literatúra),
jazyk (prednášky a seminár; dnes štruktúra jazyka)
a lektorské cvičenia (od r. 2008 praktický jazyk). V
8. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
prvom alebo druhom ročníku učebný plán predvídal aj
prednášky zo slovenskej civilizácie (na Slovensku je
vžitý termín „reálie”). Podobne boli aj prednášky „úvod
do slovenskej filológie” (od r. 2008 spoločný slavistický
základ úvod do slovanskej filológie). Keďže sa na tejto
sekcii pripravovali aj učiteľské kádre pre preduniverzitnú
školskú sieť, vyučovala sa aj metodika slovenského
jazyka a literatúry z perspektívy tunajších predpokladov
(to značí ako materinský jazyk Slovákov v Rumunsku)
a vykonávala sa súvislá pedagogická prax v cvičnej
škole, ktorou bola stredná škola v Nadlaku (od r. 2008
pedagogický modul koordinuje pedagogická fakulta
Univerzity v Bukurešti – Facultatea de Pedagogie).
Prednášky z literatúry mal od r. 1956 prof.
Dr. Corneliu Barborică, pričom učil všetky obdobia
počnúc literatúrou staršou až po modernú a súčasnú
vrátane. Od r. 1972 prednášky o slovanskej a latinskej
stredovekej literatúre, ako aj o renesancii a baroku
pripadli profesorovi Gheorghemu Călinovi. Po odchode
profesora Corneliu Barborică na emeritúru literatúra v
období medzivojnovom pripadla Gheorghemu Călinovi
a Dagmar Márii Anoca, ktorá učila aj slovenskú súčasnú
literatúru, ako aj diasporálnu.
V literárnej oblasti členovia sekcie slovenskej
literatúry prispeli vo všetkých zónach literárneho
bádania. Pokiaľ ide o literárnu teóriu, možno pripomenúť
príspevok Cornelia Barboricu k versológii, špeciálne k
problematike voľného verša. Literárna história, rovnako
pestovaná Corneliom Barboricom a Gheorghem Călinom,
sa obohatila vďaka výskumnej činnosti oboch bádateľov
o niekoľko zväzkov, dôležitých pre poslucháčov a
študentov, ale aj určených študentom, širokej verejnosti
zaujímajúcej sa o slovenský literárny život. Obľúbené
témy čerpali najmä z obdobia predmoderného (barok,
renesancia) a v modernom novšom období to boli najmä
kontakty z konca 19. storočia (realizmus) s dôrazom na
spoločný zápas Slovákov a Rumunov v Sedmohradsku,
so vzájomnou podporou, úloha Vajanského, Gustáva
Augustínyho. V období symbolizmu - Slovenskej
moderny - v centre pozornosti komparatistiky stála
osobnosť Ivana Krasku.
Nezanedbávali ani literárnokritickú zložku,
viacerí členovia sekcie reagovali na vydavateľské a
publicistické počiny recenziami a kronikami.
Jednou z oblastí, kde sekcia dokázala vynikajúce výkony
bola komparatistika a kulturológia. V centre záujmu
stáli slovensko-rumunské, rumunsko-slovenské literárne
vzťahy (Corneliu Barborică, Gheorghe Călin), pričom v
tomto smere osobitnou oblasťou boli jazyk a literatúra
slovenskej menšiny v Rumunsku.
Pokiaľ ide o zložku jazykovú, pozostávajúcu
vlastne z teoretických prednášok, deskriptívneho,
synchrónneho kurzu (súčasný slovenský jazyk,
prednášky a seminár), ale aj osobitných kurzov (v
posledných rokoch sa z nich stali voliteľné prednášky),
a to z histórie jazyka, dialektológie, lexikológie alebo
štylistiky, v univerzitných osnovách sa v r. 1949-1950
predvídalo vyučovanie viacerých zložiek jazyka,
respektíve fonetika, morfológia, syntax; história jazyka
a dialektológia. Prednášky mal spočiatku prof. Dr.
Doc. Pandele Olteanu a od r. 1954 odb. as. Dr. Silvia
Niţă-Armaş. Od r. 1985 mala prednášky z jazyka aj Dr.
Mária Rosívalová, zahraničná lektorka v rámci kultúrnej
dohody, a od r. 1992 Dr. Dagmar Maria Anoca (19922001), ako aj mladšie kádre Štefan Unatinský (20002007), Dr. Marilena Felicia Luţă (od 2008). Semináre
viedli prednášatelia buď iní členovia sekcie, medzi nimi
Anton Tănăsescu, Ján Kergyo, Maria Răzdolescu, Štefan
Unatinský, Marilena Felicia Luţă.
Kádre špecializované v lingvistike sa venovali
popri didaktickej práci aj teoretickým otázkam
dotýkajúcim sa štruktúry jazyka jednak z perspektívy
synchrónnej, jednak z pohľadu diachrónie. Je známa
napríklad dišputa, ktorú rozprúdila Silvia Niţă-Armaş
okolo novej syntaktickej kategórie vetného člena doplnku
(element predicativ suplimentar), ktorej výsledkom bolo,
že sa aj v rumunskej jazykovede uznala táto kategória
ako osobitný vetný člen. V oblasti dialektológie a
dialektologického výskumu sa vyznamenali Silvia NiţăArmaş a Anton Tănăsescu zberateľskou prácou priamo
v teréne, v oblastiach obývaných Slovákmi, na západe
Rumunska. Zozbieraný materiál spracovali a zabudovali
do jazykových prednášok, buď spracovali v štúdiách a
článkoch, ktoré potom uverejnili v odbornej či kultúrnej
tlači alebo vydali monografie (napríklad Slovenské
nárečie v rumunskom Banáte od S. N. Armaş. Didaktické
a metodické otázky vyučovania jazyka na vysokej škole,
ale aj na cykloch preduniverzitného školstva boli tak isto
predmetom záujmu slovakistov bukureštskej univerzity.
Oblasť, v ktorej exceloval predovšetkým
profesor Pandele Olteanu, rumunsko-slovanské
jazykové vzťahy (rumunsko-staroslovienske, rumunskobulharské, rumunsko-poľské a i.), v duchu tej tradície,
ktorá sa ujala od doby založenia bukureštskej slavistiky
vďaka chýrnemu rumunskému slavistovi, ktorým bol
Ioan Bogdan (1864-1919),4 ho preslávila vo všetkých
slovanských krajinách.
Aj ďalší členovia sekcie (pripomeňme Silviu
Niţă-Armaş) sa venovali štúdiu jazykových kontaktov, či
už v minulosti (známy fenomén „valašskej kolonizácie“),
či v súčasnej dobe (slovensko-rumunský bilingvizmus
slovenského obyvateľstva v Rumunsku).
Lektorské cvičenia (dnes praktický jazyk,
t. j. komentár textov, konverzácia, cvičenia, preklad,
retroverzia) predpokladajú: a) výklad textov (literárnych,
lingvistických,
geografických,
prírodovedných,
historických atď. s použitím gramatických znalostí v I.
ročníku) po celú dobu svojej didaktickej kariéry učil asist.
Anton Tănăsescu, za krátku dobu Mariana Răzdolescu
(1954-1956), v rokoch 2001-2007 Ştefan Unatinský a
Marilena Felicia Luţă; interpretáciu a komentár textov
4
Tiberiu Pleter, op. cit.
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
(II., III. ročník) viedol prof. Dr. Gh. Călin, asistent A.
Tănăsescu, doc. Dr. Dagmar Maria Anoca; b) preklady
zo slovenčiny do rumunčiny a opačne pripadli prof.
C. Barborică a prof. Gh. Călin, asist. Anton Tănăsescu,
neskoršie aj doc. Dagmar Marii Anoca, asist. Ştefan
Unatinskému, as. Dr. Marilene Felicii Luţă; c) hodiny
konverzácie na rozmanité témy podľa osnov zvyčajne
pripadli zahraničným lektorom. Spomedzi členov
sekcie jediný as. Anton Tănăsescu bol v sedemdesiatych
rokoch vyslaný ako lektor rumunčiny na Univerzitu
v Bratislave. D. M. Anoca,
i keď r. 2000 vyhrala
konkurz na obsadenie
postu lektora rumunčiny
v Bratislave, sa napokon
vzdala tejto možnosti
z rodinných dôvodov.
Publicistická
činnosť
kolektívu
bukureštských slovakistov
bola bohatá. Spolupracovali
s odbornými časopismi
doma i v zahraničí.
Osobitným aspektom ich
činnosti je vypracúvanie
univerzitných prednášok,
skrípt5, ale aj zostavovanie
učebníc pre preduniverzitné stupne, vydávanie
rôznych materiálov, pomôcok, zbierok, antológií pre
školy s vyučovacím jazykom slovenským v našej
vlasti, prispeli k zostaveniu prekladových slovníkov
slovensko-rumunských,
rumunsko-slovenských,
pomôcok (sprievodcov) konverzácie (C. Barborică).
Na vypracúvaní akademického česko-rumunského
prekladového slovníka sa podieľala slovakistka Silvia
Najdôležitejšie publikované univerzitné učebnice a nástroje
intelektuálnej práce:
Barborică, C.: Prednášky o slovenskej literatúre. Slovenská literatúra
po roku 1918. Bucureşti, TUB 1975; Călin, Gh.: Prelegeri de folclor
slovac. Bucureşti, TUB 1977; Călin, Gh.: Literatură slovacă.
Comentarii în context comparat. Bucureşti, Ed. Universităţii 1998;
Călin, Gh.: Literatura slovacă medievală şi Renaşterea. Bucureşti, Ed.
Universităţii 1997; D. M. Anoca: Slovenská literatúra v medzivojnovom
období. E. U. 2009; Pandele Olteanu (coordonator), Silvia Niţă-Armaş,
Gheorghe Călin, Anton Tănăsescu: Manual de limba slovacă. Bucureşti,
CMUB 1972; Silvia Niţă-Armaş, Ján Kergyo: Manual de conversaţie
în limba slovacă, TUB 1974; Silvia Niţă-Armaş, Mária Vajíčková:
Manual de limbă slovacă. TUB 1985; C. Barborică, Monica Breazu,
Mic dicţionar slovac-român. Editura Sport Turism 1978; C. Barborică,
Monica Breazu: Dicţionar român-slovac. Editura Sport Turism 1979; C.
Barborică, Monica Breazu: Ghid de conversaţie slovac-român. Editura
Sport Turism 1981; C. Barborică, Monica Breazu: Ghid de conversaţie
român-slovac. Editura Sport Turism 1982; Silvia Niţă-Armaş: Súčasný
slovenský jazyk. Hláskoslovie a morfológia. Bucureşti, TUB 1971;
Idem: Sintaxa propoziţiei în limba slovacă. TUB 1978 ; Idem: Istoria
limbii slovace – dialectologie. TUB 1978; Mária Rosívalová: Cvičenia
zo syntaxe. Bucureşti, Ed. Universitară 1994; Dagmar Mária Anoca:
Fonetika a fonológia slovenčiny. Nadlak, Vydavateľstvo KVSIK 1998;
Pandele Olteanu, Silvia Armaş, Gheorghe Călin, Anton Tănăsescu:
Antologie de texte. Istoria limbii slovace. TUB 1974.
5
9. strana
Niţă-Armaş. Treba pripomenúť účasť sekcie na vedeckých
a kultúrnych podujatiach, ako sú vedecké konferencie,
sympóziá, kongresy slavistov. Nemožno opomenúť ani
účasť na organizovaní takýchto podujatí vedeckého
a príležitostného rázu (Sympózium juhoslovanskorumunské, 1978; konferencia o bilingvizme, Bucureşti,
1997, 2000; 50 rokov existencie sekcií slovanských
jazykov, respektíve 60. výročie. Výročné konferencie
katedry slovanských jazykov, 1999, 2009; 2010, 2011;
celofakultná výročná konferencia).
V dôsledku spolupráce
s ostatným sekciami v
rámci katedry slovanských
jazykov a literatúr, ako
aj s katedrou rusistiky
(od jesene r. 2011 všetky
slovanské jazyky, ktoré sa
dnes vyučujú na univerzite
v Bukurešti, patria do
spoločného
oddelenia
–
Departamentul
de
Filologie Rusă şi de Limbi
Slave),6 ako aj s inými
kultúrnymi
inštitúciami
(vydavateľstvá,
rozhlas, televízia atď.)7,
školskými, so zväzmi
(spisovateľskými, národnostnými8) s veľvyslanectvom
Slovenskej republiky v Bukurešti, s múzeami,
Rumunskou akadémiou, združeniami (asociácia
slavistov, KVSIK a i.), vyvíjajú bohatú záslužnú činnosť.
Pozoruhodná je prekladateľská činnosť.9
Anca Irina Ionescu: Dicţionar român-slovac, slovac-român. Editura
Universal Dalsi 1999; redactor Stefan Unatinsky.
7
Vysokoškolskí učitelia slovenskej sekcie sú členmi profesijných,
kultúrnych, vedeckých organizácií, ako je napr. Asociácia slavistov v
Rumunsku (Asociaţia Slaviştilor din România); Zväz spisovateľov
Rumunska (Uniunea Scriitorilor din România, členmi sú Corneliu
Barborică, Dagmar Maria Anoca) a i.
8
Demokratický zväz Slovákov a Čechov v Rumunsku podporil
konferenciu pri príležitosti 50. výročia od založenia slovanských sekcií,
spolupracoval aj so zväzom Srbov v Rumunsku a katedrou slovanských
jazykov, menovite s vtedajším šéfom katedry prof. Dr. Dorinom
Gămulescom, garantkami projektu doc. Dr. D. M. Anoca, doc. Dr.
Octaviou Nedelcu na vypracovaní projektu osláv. R. 2009 spolu s inými
zväzmi tiež podporil jubilejnú konferenciu (hlavným organizátorom bol
tentokrát vtedajší šéf katedry slovanských jazykov prof. Dr. Constantin
Geambaşu). Ďalšiu spoluúčasť DZSČR zaznamenávame r. 2011. Zväz
poslal ďakovné listy pri jubileu sekcie r. 2009 profesorom slovakistom
takovediac zakladajúcej „zlatej“ generácie: S. N. Armaş, Gh. Călin, C.
Barborică, A. Tănăsescu a bohemistovi Tiberiovi Pleterovi. V r. 2011 pri
príležitosti Dní kultúry Slovákov a Čechov v Bukurešti vedenie DZSČR
udelilo diplomy a medaily za zásluhy vysokoškolským pedagógom: S. N.
Armaş, C. Barborică a Tiberiu Pleter. Gratulačné listy zaslala aj KVSIK
jednak pri oslavách 60. výročia, jednak C. Barboricovi pri príležitosti
jeho osemdesiatin. P. list predsedu I. M. Ambruša v Romanoslavica,
XLVII, č. 4, s. 20.
9
P. zoznam publikovaný ANOCA, Dagmar Maria: Literatura slovacă.
Bibliografia traducerilor din literaturile slave 1945-2011. Koord.
Constantin Geambaşu. Editura Universităţii din Bucureşti 2011, s. 9198.
6
10. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
Členovia sekcie, predovšetkým profesor Barborică,
preložili literárne texty (prózu, poéziu) vydané v
samostatných zväzkoch alebo časopisecky v rôznych
periodikách, ako aj texty vedecké (Gh. Călin; Corneliu
Barborică; D. M. Anoca). Corneliovi Barboricovi
vďačíme za najväčší počet prekladov zo slovenskej
literatúry, českej (Karel Čapek, Bohumil Hrabal), ako
aj iných slovanských literatúr (srbskej, chorvátskej,
macedónskej), ktoré vydal knižne, v antológiách,
časopisoch. C. Barborică vydal osobitne vzácnu
antológiu slovenskej lyriky od počiatkov podnes (Lirică
slovacă. De la începuturi până în prezent). Pre potreby
štúdia slovanských jazykov na bukureštskej univerzite,
jednak na stupni licenciátnom (ako sa v Rumunsku
označuje stupeň bakalársky) alebo na stupni masterskom
(názov pre magisterské štúdium) bolo vydanie antológie
slovanskej predmodernej (t. j. staršej) slovanskej
poézie (Antologie de poezie slavă premodernă 2003
– prvé vydanie; Nu e zână mai frumoasă 2007 – druhé
vydanie), ktorú zostavil Corneliu Barborică v spolupráci
so srbistkou Octaviou Nedelcu.
Bukureštskí slovakisti sú držiteľmi viacerých
cien, vyznamenaní.
Dagmar Mária Anoca
K problematike „slovenského“ vysokého školstva v Maďarsku
História slovenského školstva v Maďarsku má
korene v období migrácie obyvateľstva v 18. storočí. Prví
slovenskí osídlenci, ktorí sa usadili na Dolnej zemi, zakrátko
postavili v znovuzaložených lokalitách kostol i školu,
pretože s nimi prišli kňaz aj učiteľ. (O dejinách slovenského
školstva v Maďarsku podrobnejšie napr.: Bodonyi, 1999;
Divičanová, 2002 a, b). Cirkevné školy napriek všelijakým
spoločensko-politickým ťažkostiam fungovali až do roku
1948, keď ich zoštátnili. Dovtedy slovenské vyučovanie
na území súčasného Maďarska prebiehalo len v týchto
školách a len na nižšom, t. j. prvom stupni. Od druhej
polovice 19. storočia sa v dôsledku rôznych, predovšetkým
maďarizačných, štátnych a cirkevných nariadení vyučovalo
zatiaľ v jednojazyčných slovenských školách po slovensky
už len čítanie, písanie a náboženstvo. Základom pre výučbu
náboženstva v evanjelických školách bola literatúra písaná
biblickou češtinou. Neskôr vybudovaný slovenský školský
systém sa len v malej miere opieral o tradíciu cirkevnej
školy.
V roku 1949 štátne orgány, spolu s Demokratickým
zväzom Slovákov, začali organizovať slovenskú školskú
sieť, ktorá v Uhorsku, respektíve v Maďarsku nemala nijaké
tradície, lebo neexistovala a do roku 1918 ňou nedisponoval
ani sám slovenský národ. Do rokov 1874 – 1875 fungovali
však na území dnešného Slovenska základné slovenské
školy a tri gymnáziá v Martine, Revúcej a Kláštore pod
Znievom, kým ich uhorské vládne kruhy nezatvorili.
V súčasnosti je v Maďarsku vybudovaný školský
systém od škôlok až po vysoké školy (o súčasnom stave
slovenského školstva pozri napr. Farkašová, 2008; Tóth,
2008). V oblasti slovenského národnostného školstva
nastali v poslednom období veľké zmeny, následkom
ktorých môžeme súčasnú situáciu a tendencie hodnotiť ako
veľmi protirečivé. Po transformácii spoločnosti sa na jednej
strane v značnej miere znížil počet slovenských škôl, a tým
aj žiakov učiacich sa slovenský jazyk, ale na druhej strane
nastali vo vyučovaní dôležité obsahové zmeny. Zníženie
počtu škôl a žiakov učiacich sa slovenský jazyk sa veľmi
citlivo dotklo slovenskej národnosti. Tento fakt v nemalej
miere ohrozuje budúcnosť Slovákov v našej vlasti, lebo
výsledky výskumov jednoznačne dokázali, že prevažnú
väčšina tých, ktorí nechodia do slovenských škôl, národnosť
stráca. Najnovšie sociologické a sociolingvistické
výskumy Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku
poukázali na to, že škola je najdôležitejším faktorom
zachovania slovenského jazyka a slovenskej národnosti
v Maďarsku, lebo rozhodujúca väčšina slovenských
rodín nie je schopná – alebo je schopná len čiastočne –
odovzdať svojim potomkom jazykové a kultúrne dedičstvo
predkov (Homišinová, 2006; Uhrinová, 2008). Žiaci si
v škole osvojujú základy národnostného bytia, v škole sa
naučia jazyk svojich predkov, tu, resp. prostredníctvom
školy, sa stretávajú so slovenskou kultúrou. Tieto prvé
zážitky určia ich celoživotný postoj k slovenskej menšine.
Význam a zodpovednosť národnostnej školy a pedagógov
v súčasnosti nesmierne vzrástli, preto si zaslúžia všestrannú
pomoc a osobitnú pozornosť.
Najcitlivejším bodom slovenského národnostného
školstva v Maďarsku je v súčasnosti vysoké školstvo (pozri
k tomu napr. Barthová-Fazekašová, 2000; Divičanová, 2007;
Maruzsová-Šebová, 2000, 2010; Uhrinová-Hornoková,
2000). Slovenský jazyk, literatúra a kultúra, resp. odbor
slovenské národnostné učiteľstvo sa dá v súčasnosti v našej
krajine študovať na piatich vysokých školách, univerzitách:
na Univerzite Eötvösa Loránda v Budapešti, v Segedíne na
Pedagogickej fakulte Segedínskej univerzity a na Vysokej
škole teologickej Ferenca Gála, v Sarvaši na Aplikovanej
filozofickej a pedagogickej fakulte Univerzity Svätého
Štefana, na Fakulte Jána Vitéza Katolíckej univerzity
Petra Pázmáňa v Ostrihome. Sú to tri pedagogické fakulty,
jedna filozofická a jedna teologická. V Maďarsku sa
slovenský jazyk vyučuje len na humanitných fakultách
a v slovenskom jazyku sa iné odbory okrem učiteľstva
nedajú študovať. Naši žiaci sa – ak majú záujem študovať
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
na najvyššom stupni v slovenskom jazyku – môžu prihlásiť
na rôzne odbory na slovenské univerzity. Môžu získať aj
štipendium Slovenskej republiky.
Slovenské katedry, inštitúcie, okrem teologickej
vysokej školy, sú všade integrované do národnostného,
slavistického alebo cudzojazyčného inštitútu. To znamená,
že nemôžu samostatne rozhodovať o svojich záležitostiach,
personálnych a vecných otázkach a o fungovaní vôbec.
Musia sa priebežne prispôsobovať k nárokom ďalších
odborov a skúsiť presadiť svoje záujmy už v prvej
organizačnej jednotke vysokoškolskej
hierarchie.
Najväčšie problémy majú však naše vysoké školy so
zaškoľovaním. Nemajú dostatočný počet domácich
študentov, študujú na nich hlavne Maďari zo Slovenska,
majú celkovo veľmi málo poslucháčov. Napr. vlani okrem
Univerzity v Budapešti ani nemohli otvoriť prvé ročníky.
Z dvoch slovenských gymnázií môžeme ročne počítať len
s niekoľkými poslucháčmi, ktorí chcú študovať slovenčinu
a národnostné učiteľstvo pre materské školy, pre nižší
a vyšší stupeň základnej alebo pre stredné školy. Na
stredných školách v Békešskej Čabe a Budapešti je napr.
v tomto školskom roku spolu, teda vo všetkých ročníkoch,
101 stredoškolákov. Z tých veľmi mála stredných škôl, kde
sa vyučuje slovenčina ako predmet, sa študenti prihlásia
na slovenčinu len veľmi výnimočne. Pre uchádzačov,
záujemcov je navyše charakteristická veľmi heterogénna
jazyková a všeobecná vzdelanostná pripravenosť, čo veľmi
sťažuje prácu vysokoškolského učiteľa. Pre malý počet
poslucháčov sú vyučujúci nútení prednášať viac predmetov,
preto sa vo vysokoškolskej výučbe dá ťažko realizovať
očakávaná odborná špecializácia, vysoká úroveň, odborná
vedecká práca, doškoľovanie, sebavzdelávanie atď. Naši
vysokoškolskí pedagógovia okrem týchto ťažkostí musia
stále bojovať s finančnými problémami. Normatívy
na výučbu totiž spolu s doplnkovým národnostným
normatívom (keď ho vôbec dotyční dostanú...) nepokryjú
výdavky na národnostnú výučbu.
Donedávna fungovala Katedra slovakistiky v
Pilíšskej Čabe a národnostných pedagógov pripravovali aj
v Békešskej Čabe.
Katedra
slovakistiky
Filozofickej
fakulty
Katolíckej univerzity Petra Pázmánya vznikla v roku 1993.
Pôsobila ako súčasť Ústavu slavistiky, spolu s Katedrou
bohemistiky a Katedrou polonistiky. Odbor bol spočiatku
veľmi populárny, hoci záujem oň prejavili hlavne Maďari
zo Slovenska. Slovenský jazyk začali vyučovať v nultom
ročníku, vyučovali tu aj špičkoví odborníci zo SR. V zmysle
rozhodnutia vedenia fakulty o štruktúrnej reorganizácii
bola katedra dňa 1. 2. 2012 zrušená a začlenená do Katedry
západoslovanských jazykov. Keďže momentálne sa študuje
na univerzite slovakistika iba v 3. ročníku bakalárskeho
štúdia (v 3. roč. študujú slovakistiku ako hlavný odbor
štyria poslucháči, dvaja z Maďarska a dvaja zo Slovenska,
slovenčinu ako minoritný odbor ďalší štyria poslucháči),
vedenie fakulty sa rozhodlo nezaradiť odbor do ponuky
v nasledujúcom akademickom roku. (Za informácie
11. strana
ďakujeme bývalému, a zároveň poslednému vedúcemu
katedry Marcelovi Pileckému.)
V dôsledku integračných procesov v roku
2003 zanikla, resp. bola premiestnená do Sarvaša, aj
vysokoškolská príprava slovenských národnostných
pedagógov pre prvý stupeň v Békešskej Čabe. Od roku 1993
mohli záujemcovia i na tunajšej vysokej škole vyštudovať
odbor slovenský národnostný učiteľ pre prvý stupeň
a poslucháči iných odborov, napr. odboru personálny
manažment a odboru financií, mohli sa učiť slovenský
jazyk, ako aj odborný/obchodný jazyk (podrobnejšie
Uhrinová, 2004).
Natíska sa otázka, ako ďalej v „slovenskom“
vysokom školstve v Maďarsku. Všetci dotyční vedia, že
problém sa už nedá dlho odkladať, skôr či neskôr ho bude
treba riešiť. Zrodilo sa už viac návrhov na riešenie tejto
situácie. Podľa radikálnych príslušníkov našej menšiny
domáce vysokoškolské katedry nie sú schopné splniť svoju
úlohu, prípravu a výchovu inteligencie, preto treba každého
posielať študovať na Slovensko. Autorka týchto riadkov sa
s týmito názormi stotožňuje len čiastočne. Po slovensky
sa v každodennom živom jazykovom prostredí študenti
naučia pochopiteľne oveľa lepšie, ale na domáce úlohy a
požiadavky sa dá doma lepšie pripraviť. Potrebné sú preto
aj domáce možnosti štúdia slovakistiky, kombinované
s pobytmi a stážami na Slovensku. Je tiež potešiteľné, že
po viacročnej pauze sa v posledných rokoch znovu oživil
záujem o štúdium na Slovensku.
Ďalšia alternatíva odporúča zamestnávať výlučne
hosťujúcich učiteľov pre potreby slovakistiky na maďarských
vysokých školách. V súčasnosti pôsobia slovenskí lektori
a hosťujúci učitelia len v dvoch inštitúciách, v Budapešti
a v Segedíne. Najdôležitejším návrhom je pravdepodobne
znovuzavedenie dvojodborového štúdia v rámci prípravy
budúcich pedagógov - slovenčinárov. Ďalším z návrhov
je zníženie centrálne stanoveného bodového limitu pri
prijímacom konaní alebo zlúčenie inštitúcií.
Na pálčivé otázky „slovenského“ vysokého školstva
v Maďarsku sa hľadali odpovede aj na konferenciách
s názvom Komunikačné bariéry (Segedín, 1993) a Slovenská
národnostná škola po roku 2000 (Ostrihom,1999). Určite
by bolo osožné zorganizovať podobné diskusné fóra
aj v súčasnosti, lebo zodpovedné štátne a národnostné
orgány, rešpektujúc autonómiu vysokoškolských inštitúcií,
nemôžu alebo nechcú zasahovať do ich života. Ideálnym
riešením by bolo krytie ozajstných nákladov na výučbu
bez ohľadu na počet poslucháčov, čo by sa malo odzrkadliť
aj na úrovni vzdelávania. Uvidíme, či maďarská vláda
bude môcť a chcieť finančne podporovať vysokoškolskú
prípravu svojich menšín, teda svojich občanov, ktorí tiež
platia dane.
Inteligencia menšín, rovnako aj slovenská
inteligencia, má rozhodujúcu úlohu pri zachovávaní
národnostnej kultúry a jazyka. Jej rozvojom sa snáď
dosiahne spomalenie asimilácie. Každý prejav inteligencie
je vzorom, príkladom, mobilizačnou silou, a preto je na ňu
12. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
kladená veľká zodpovednosť. Výchova i vzdelanie vlastnej
inteligencie úzko súvisia s vysokoškolskou výučbou, preto
by mal byť aj tento segment národnostného školstva v centre
pozornosti vedúcich našej národnosti. Dnes už musí byť
každému zodpovednému činiteľovi národnostnej politiky
jasné, že budúcnosť našej národnosti v rozhodujúcej
miere závisí od školstva. Žiaci dnešnej slovenskej školy
sú zajtrajšou slovenskou národnosťou v Maďarsku. Škola
je bezpochyby najvýznamnejším faktorom zachovania
slovenského jazyka a vôbec slovenskej národnosti v našej
vlasti. V slovenskej národnostnej politike má teda naďalej
mať prioritné miesto školstvo, počnúc od škôlok až po
vysoké školy.
Alžbeta Uhrinová
Bibliografia:
BARTHOVÁ-FAZEKAŠOVÁ, Mária: Niektoré aspekty slovenskej
jazykovej výchovy. In: Slovenská národnostná škola po roku 2000. Red.
Mária Klára Barthová-Fazekašová. Zborník prednášok z rovnomennej
konferencie z dňa 24. a 25. septembra 1999 na Rímskokatolíckej vysokej
škole pedagogickej Jána Vitéza v Ostrihome. Ostrihom: Rímskokatolícka
vysoká škola pedagogická Jána Vitéza. (VJRKTF) 2000. s. 64 - 66.
BODONYI, Edit: Nemzetiségi oktatás Magyarországon 1945 után. PhD. Dizertácia. 1997
DIVIČANOVÁ, Anna: Slovenské národnostné školstvo v Maďarsku
z historického a sociologického aspektu. In: Anna Divičanová: Dimenzie
národnostného bytia a kultúry. Békešská Čaba: Výskumný ústav Slovákov
v Maďarsku (VÚSM) 2002 a, s. 404 - 409.
DIVIČANOVÁ, Anna: Sociologické a kultúrne zázemie národnostnej školy
v Maďarsku po roku 1948. In: Anna Divičanová: Dimenzie národnostného
bytia a kultúry. Békešská Čaba: VÚSM 2002 b, s. 423 - 429.
DIVIČANOVÁ, Anna: Slovakistika na katedre slavistiky budapeštianskej
univerzity. In: Aktuálne problémy slovakistiky. Red. Mária Žiláková.
Budapešť: Katedra slovanskej filológie ELTE 2007, s. 7 - 13.
FARKAŠOVÁ, Eva: Ako ďalej? – jazykový stav v našich národnostných
školách. In: Slovenčina v menšinovom prostredí. Štúdie z II. medzinárodnej
vedeckej konferencie Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku, Békešská
Čaba 17. - 18. októbra 2007. Ed. Alexander Ján Tóth - Alžbeta Uhrinová,
Békešská Čaba: VÚSM 2008, s. 582 - 588.
HOMIŠINOVÁ, Mária: Etnická rodina Slovákov, Chorvátov a Bulharov
žijúcich v Maďarsku. Békešská Čaba: VÚSM 2006. 350 s.
Katedra na Labutej ulici - Tanszék a Hattyas utcán. Hlavná red. Katarína
Maruzsová-Sebová. Segedín: Vysokoškolské vydavateľstvo Gyulu Juhásza
Segedínskej univerzity, 2010. 209 s.
Komunikačné bariéry... Úvahy o vyučovaní materinského jazyka a jeho
používaní v každodennom živote (Aspekty pedagogické, metodické,
historické a sociologické). Príspevky z konferencie Komunikačné bariéry
a možnosti vyučovania slovenského jazyka v Maďarsku (Segedín, 15. 16. apríla 1993). Red. Katarína Šebová Maružová – Štefan Tóth. Segedín:
Odborné združenie učiteľov slovenčiny v Maďarsku, Segedínska slovenská
menšinová samospráva, Celoštátna slovenská samospráva 1999. 133 s.
MARUZSOVÁ-SEBOVÁ, Katarína: „Možnosti a bariéry národnostných
katedier po r. 2000.“ In.: Slovenská národnostná škola po roku 2000. Red.
Mária Klára Barthová-Fazekašová. Ostrihom: VJRKTF 2000, s. 61- 63.
Slovenská národnostná škola po roku 2000. Zborník prednášok z rovnomennej
konferencie z dňa 24. a 25. septembra 1999 na Rímskokatolíckej vysokej
škole pedagogickej Jána Vitéza v Ostrihome. Red. Mária Klára BarthováFazekašová. Ostrihom: Rímskokatolícka vysoká škola pedagogická Jána
Vitéza. (VJRKTF) 2000. 70 s.
TÓTH, Alexander Ján: Používanie slovenského jazyka v školách. In: Slovenský jazyk v Maďarsku I., II. Red. A.lžbeta Uhrinová – Mária Žiláková.
2008, s. 224 - 264.
UHRINOVÁ-HORNOKOVÁ, Alžbeta: Úspechy a bariéry slovenskej
vysokoškolskej prípravy v Békešskej Čabe. In: Slovenská národnostná škola
po roku 2000. Red. Mária Klára Barthová-Fazekašová. Ostrihom: VJRKTF,
2000, s. 57 - 60.
UHRINOVÁ, Alžbeta: Príprava slovenských národnostných učiteľov v
Békešskej Čabe. – A békéscsabai szlovák tanítóképzés története. Békešská
Čaba: VÚSM 2004. 242 s.
UHRINOVÁ, Alžbeta: Slovenský jazyk v Maďarsku očami používateľov.
In: Slovenský jazyk v Maďarsku I., II. Red. Alžbeta Uhrinová – Mária Žiláková 2008, s. 92 - 224.
Ambivalentný vplyv bolonského systému vo vysokoškolskej výchove slovenskej
inteligencie v Maďarsku
Článok v analýze horeuvedenej tematiky vychádza
a naväzuje na tri tematické okruhy a procesy slovenskej
národnostnej výchovy:
1, Hľadá súvislosti medzi predstavami, pokusmi,
ktoré sa v rámci všeobecnej výchovy inteligencie pokúšali
uplatňovať špecifický charakter výchovy slovenskej
inteligencie, čo vlastne dlhé roky znamenalo výchovu
slovenských pedagógov.
2, Článok sa pokúsi odhaliť, čo zapríčinilo
permanentne, znovu a znovu sa objavujúce a opakujúce
krízové procesy v týchto výchovných úsiliach, následkom
čoho bolonský systém vstúpil už do tohto ozaj krehkého
okruhu a zapríčinil ambivalentné, ba vo väčšine negatívne
javy.
3, Záverom, vychádzajúc práve z týchto
ambivalentných javov, článok sa pokúsi načrtnúť žiaduci
možný model vysokoškolskej výchovy slovenskej
inteligencie.
Výchova slovenskej inteligencie – v prvom
rade výchova pedagógov, bola založená na zásade, že
najvýznamnejšou inštitúciou v záchrane národnostného
bytia je škola a základnou bunkou je etnická rodina,
ktorá je – alebo má byť – nevyčerpateľným prameňom
pre zaľudnenie školy. Ak aj v základoch možno súhlasiť
s touto koncepciou, vieme, že v obidvoch rovinách (škola,
rodina) nastala hlboká zmena. Vysvitlo, že národnostná
škola nemôže existovať bez iných – napr. kultúrnychnárodnostných inštitúcií, a bohužiaľ najnovšie výskumy,
ale aj prax, nás upozorňujú na ten smutný fakt, že etnická
rodina stratila svoju silu pri transmisii slovenského jazyka
a kultúry; túto úlohu prevzal inštitucionálny systém.
(Ide výlučne o proces, ku ktorému došlo na slovenských
jazykových ostrovoch v Maďarsku.)
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
Špecifika výchovy slovenských pedagógov
v Maďarsku tkvie aj v tom, že bola paralelne zorganizovaná
vybudovaním siete slovenských základných a stredných
škôl v rokoch 1948 – 1949. Paradox sa skrýva totiž v tom,
že nevzniklo len 6 škôl s výukou materinského jazyka,
ktoré inak boli regionálne s celokrajinským zaškoľovaním;
väčšina škôl vyučovala slovenčinu ako predmet. Príprava
učiteľov z metodického hľadiska nebola prispôsobená
týmto dvom ozaj špecifickým typom národnostnej školy.
Inak silný jazykový asimilačný proces detí školského veku
by si bol aj v ďalších rokoch vyžadoval revíziu metodiky
národnostnej výuky; je to dodnes nevyriešiteľnou otázkou.
Napriek týmto rýchlym zmenám pedagógovia,
absolventi slovenského učiteľského ústavu (Budapešť),
slovakistiky na univerzite (Budapešť) a pedagogickej
vysokej školy (Budapešť, od r. 1955 Segedín) a štipendisti
na univerzite v Bratislave (1951 – 1955 a od r. 1978)
primerane, v ťažkých zápasoch, zabezpečili funkciu
slovenskej výchovy v systéme týchto škôl, ktoré sa
v prvých dvoch desaťročiach stali garantom výchovy
inteligencie „slovenského profilu”.
K vypracovaniu špecifického obsahu došlo po
zavedení dvojjazyčnej slovensko-maďarskej výuky
(1962 – 1967). Na čele výskumného tímu stál Augustín
Drahoš, vedúci katedry slovakistiky na Pedagogickej
vysokej škole v Segedíne. Cieľom výskumu bolo bádanie
dvojjazyčnosti detí slovenského pôvodu a vypracovanie
metodiky dvojjazyčnej výchovy. (V programe sa
zúčastnila aj autorka týchto riadkov, ktorej úlohou bolo
medziiným vypracovanie nového profilu pedagógaslovenčinára s aprobáciou osvety, knihovníctva atď.,
čo sa začalo realizovať v r. 1970-tych až 1980-tych).
Bohužiaľ, výsledky výskumu sa veľmi pomaly začali
uplatňovať v praxi, čo vlastne negatívne ovplyvňovalo
aj výchovu pedagógov. Práve výskumy na segedínskej
slovakistike v r. 1990-tych pod vedením vedúcej katedry
Kataríny Šebovej-Maruzsovej ukazujú, že po r. 1985 začal
drasticky klesať počeť uchádzačov na slovenský odbor
a najmä počet tých, ktorí získali maturitu na slovenských
stredných školách. Následkom tohto uchádzači dochádzali
na katedry slovakistiky so slabšou alebo minimálnou
znalosťou slovenčiny. Znižovanie počtu poslucháčov
pokračovalo aj v r. 1990- tych, keď negatívnou
motiváciou bola aj strata prestíže voliť si povolanie
slovenského učiteľa. (Pričinil sa k tomu aj tzv. „Bokrosov
balík” – keď zo škôl, v ktorých sa vyučoval slovenský
jazyk a kultúra ako predmet, prepustili okolo 30 – 40
učiteľov slovenčiny.) Pre pedagógov sa vábivým terénom
stalo aj trhové hospodárstvo; na tomto poli so znalosťou
slovenčiny a maďarčiny (prípadne angličtiny) sa v r.
1995 – 2005 podarilo absolventom slovenčiny a bývalým
učiteľom zamestnať v rôznych medzinárodných firmách
v Bratislave, v Budapešti, Tatabányi alebo aj inde. Do
13. strana
tejto už vtedy neblahej situácie vstúpil bolonský systém,
ktorý vlastne popri svojich všeobecných pozitívach
nebol zosúladený zo špecifickou výchovou národnostnej
inteligencie v Maďarsku.
Teda posledný úder – podľa môjho názoru –
pre slovakistiku v Maďarsku znamenal práve bolonský
vysokoškolský systém, model 3+2, následkom
ktorého došlo k fúzii vysokých škôl s univerzitami;
napr. Pedagogickú vysokú školu v Segedíne pripojili
k segedínskej univerzite; slovenský odbor v Ostrihome
sa stal časťou katolíckej univezity v Piliscsabe, zanikla
výchova slovenských učiteľov a inteligencie v Békešskej
Čabe.
Prijímacie skúšky sa v novom systéme konajú
mimo vysokých škôl a, bohužiaľ, na základe prísnych
predpisov na katedry a odbory slovakistiky na vysokých
školách uchádzači neboli prijatí; alebo úplne klesol
počet prijatých v takej miere, že sa nemohli začať nové
semestre. Tento proces trvá aj v súčasnosti. Výnimkou
je jedine slovakistika na Univerzite Eötvösa Loránda
v Budapešti (ELTE). Tu prebieha výuka všeobecnej
slovakistiky s minimálnym národnostným programom,
kde je primeraný počet poslucháčov, a so stredoškolským
pedagogickým smerom, kde je skoro úplná absencia
poslucháčov.
Inak záujemci o slovakistiku sa v tomto novom
systéme prihlasujú na univerzitu ELTE, a aj majú šance,
že ich prijmú.
Táto neblahá situácia už signalizuje neblahú
budúcnosť, nedostatok slovenských učiteľov v základných
školách a škôlkach (v týchto posledných sa inak zvyšuje
nárok na výuku slovenčiny a výuku slovenskej kultúry).
Súčasná situácia nás upozorňuje na to, že by sa
mal zachrániť doterajší systém prípravy slovenských
pedagógov, ale mala by sa posilniť aj slovakistika na
ELTE.
Perspektívu slovakistiky vidím vo vypracovaní
širšieho projektu výchovy slovenskej inteligencie
v Maďarsku pod záštitou ministeriálneho školského
vedenia Maďarska.
V projekte by závažnú a iniciatívnu úlohu mala
zohrať Celoštátna slovenská samospráva. Mal by sa
vypracovať model štipendií pre poslucháčov; a nielen
na slovakistických odboroch, ale aj pre poslucháčov
ekonomických,
umeleckých,
právnych,
štátnoadministratívnych a aj iných škôl; mal by sa vypracovať
model postgraduálnej výchovy slovenskej inteligencie.
Pred 10 – 15 rokmi sa v nás vzbudila nádej, že
podnikatelia slovenského pôvodu sa stanú sponzormi
slovenskej kultúry a výchovy slovenskej inteligencie.
Nestalo sa tak.
Anna Divičanová
14. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
Katedra slovenského jazyka a literatúry Segedínskej univerzity
Katedra slovenského jazyka a literatúry bola
založená1 v roku 1949 na budapeštianskej Vysokej škole
pedagogickej Apáczai Csere Jánosa. Zakladateľ katedry bol
Ladislav Sziklay. Založenie katedry sa ukázalo byť ťažkou
úlohou, kedže školenie učiteľov slovenčiny v Maďarsku
nemalo tradíciu. V júni 1955 z jedného dňa na druhý zrušili
vysokú školu v Budapešti a jej katedry popresúvali na
vysoké školy po celej krajine. Katedra slovenského jazyka
a literatúry bola presunutá do Segedína. Hlavným cieľom
učiteľov pri zostavovaní dvojročného vysokoškolského
programu a študijného plánu katedry bolo osvojenie si
odborných predmetov.
V roku 1958 sa otvorilo diaľkové štúdium, čo
bolo dôležité z hľadiska prestíže výučby slovenského
jazyka na základných školách. V tomto období zhruba v 76
maďarských školách a 6 školách s vyučovacím jazykom
slovenským učili slovenský jazyk vychovávatelia bez
kvalifikácie. Spomínaná možnosť diaľkového štúdia v 60.
a 80. rokoch zmiernila nedostatok odborne vzdelaných
učiteľov.
Na konci 50. rokov a v priebehu 60. rokov
sa uskutočnila prvá vážnejšia modernizácia výučby.
Rozšírenie štúdia na tri, neskôr na štyri roky si vyžadovalo
prepracovanie celého študijného plánu.
Roky 1970 – 1990 boli v dejinách katedry možno
najvyrovnanejšie. V tomto období sa v každom ročníku
dalo počítať s 8 – 10 študentmi. To znamenalo, že v určitom
školskom roku toho obdobia študovalo na katedre v štyroch
ročníkoch na dennom štúdiu približne 36 – 40 študentov
a na diaľkovom okolo 20.2
Popri jazykových lektoroch znamenala dôležitú
pomoc aj polročná jazyková stáž na Vysokej škole
pedagogickej v Nitre, ktorá začala v roku 1970 a bola
povinná v študijnom pláne až do roku 2000.
Spolu so spoločenskými zmenami sa zmenilo aj
zloženie poslucháčov. Do polovice osemdesiatych rokov
študenti, ktorí k nám prišli študovať, mali slovenský
pôvod a ukončili slovenské gymnázium. Od polovice
osemdesiatych rokov sa znížil počet študentov, ktorí
ukončili slovenské gymnázium a vzrastal počet študentov,
ktorí zmaturovali na maďarskom gymnáziu a slovenský
jazyk ovládali len na úrovni dialektu. Okrem spomínaných
študentov sa objavila aj maďarská mládež zo Slovenska.
Tým pádom sa zmenila učebná štruktúra. Nastal posun
ťažiska. Dôraz sa už nekládol na tradičné národnostné
vzdelávanie učiteľov, ale skôr na vzdelávanie odborníkov,
na stredoeurópske problémy, na slovenskú kultúru
v slovensko-maďarskom kontexe.
Od deväťdesiatych rokov sa odohráva na
univerzitách integračný proces. 1. januára 2000 vznikla
jednotná Segedínska univerzita. Vysoká škola pedagogická
Gyulu Juhásza odvtedy funguje ako fakulta a od 2007 sa volá
Pedagogická fakulta Gyulu Juhásza Segedínskej univerzity.
Integrácia, akreditácia, kreditový systém, bolonský proces
sú pojmy, ktoré charakterizujú posledné dvadsaťročie.
Od roku 2007 bolo zrušené tradičné dvojodborové,
štvorročné štúdium a podľa bolonského systému sa prešlo
na výučbu typu 3+2. Tri roky je základná výučba a dva
roky je magisterské štúdium. Bohužiaľ, prechod na novú
koncepciu a nový prijímací systém nebol a ani v súčasnosti
nie je priaznivý pre odbor slovenčina. Prvýkrát v histórii
katedry sa v roku 2008 neotvoril prvý ročník, keďže
spomedzi hlásiacich sa študentov ani jeden neprešiel
prijímacími skúškami.3 Spomínaný negatívny stav trvá aj
v súčasnosti. Dramatický pokles počtu poslucháčov môže
zapríčiniť aj zánik určitých študijných odborov a zároveň
ohrozovať budúcnosť slovenského národnostného školstva
v Maďarsku.
Počas rokov sa nám podarilo vytvoriť spoluprácu
s rôznymi katedrami, inštitúciami, spolkami. Sú to:
Katedra slovenského jazyka a literatúry v Novom Sade,
Katedra cudzích jazykov Univerzity v Bukurešti, Katedra
slovenského jazyka a literatúry v Nitre, Katedra slovenského
jazyka a literatúry Univerzity Eötvösa Loránda, Výskumný
ústav Slovákov v Maďarsku, Slovenský inštitút v Budapešti,
Spolok segedínskych Slovákov, Slovenská menšinová
samospráva v Segedíne.
Vedúci katedry boli: László Sziklay, Károly Drien, Ágoston
Drahos, Antal Nagy, Pavol Bacsa, Aladár Králik, Katarína
Šebová Maruzsová, Tünde Tušková.4
Počet učiteľov v plnom pracovnom pomere od
roku 1993 klesol. Namiesto troch sme už len dvaja. Od
tej doby lektori už neboli na tradičnej pozícii hosťujúcich
učiteľov, ale boli považovaní za plnohodnotných kolegov.
V súčasnosti sa kryštalizuje ďalšia zmena
v učebnom a vôbec študijnom procese, ale predsa
najdôležitejšou podmienkou existencie katedry je záujem
mladých o štúdium slovenského jazyka a literatúry.
Pozri Dr. Katarína Maružová Šebová: Dejiny katedry. In.: Katedra na
Labutej ulici. Segedín, 2010: 4-20.
2
Pozri Dr. Katarína Maružová Šebová: Dejiny katedry. In.: Katedra na
Labutej ulici. Segedín, 2010: 11.
3
1
Tünde Tušková
Literatúra:
Katarína Maružová Šebová: Dejiny katedry. In.: Katedra na Labutej
ulici. Zborník prác pri príležitosti 60. výročia založenia Katedry
slovenského jazyka a literatúry pri Národnostnom ústave Pedagogickej
fakulty Gyulu Juhásza Segedínskej Univerzity. (red. Maruzsné, S. K.Briškár, J. – Kopaszné, Sz. I. – Tuska, T.) Szeged, 2010.
Pozri Dr. Katarína Maružová Šebová: Dejiny katedry. In.: Katedra na
Labutej ulici. Segedín, 2010: 18.
4
Pozri Vedúci katedry. In.: Katedra na Labutej ulici. Segedín, 2010:
202.
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
15. strana
Stav a podmienky vyučovania slovenského jazyka
na Univerzite Svätého Štefana v Sarvaši
Sarvaš je jedným z prvých centier výchovy
učiteliek materských škôl v Maďarsku. Od roku
1959 tu vzdelávajú pedagógov pre materské školy.
Koncom päťdesiatych rokov (1959) sa tu zaviedla
aj výchova učiteliek v slovenskom, rumunskom
a srbskom i chorvátskom jazyku. Tretia špecializácia
prešla od roku 1972 do Kečkemétu. Naša katedra
menšinového vyučovania a vzdelávania slovenských
pedagógov pre MŠ v Sarvaši má teda bohatú
históriu. Prvé slovenské diplomy pre pedagógov
MŠ boli odovzdané v roku 1961. Patrí k pravde,
že prvé študentky ovládali slovenský jazyk, ako
materinský jazyk. V minulom roku (2011) dostali
prvé absolventky zlatý diplom k 50-ročnému
jubileu v rámci slávnostného otvorenia školy. Od roku 1961 dostalo slovenské diplomy skoro 300
pedagógov pre MŠ.
Do súčasnosti sa oficiálny názov našej
inštitúcie niekoľkokrát zmenil. Inštitút pre
vzdelávanie učiteliek MŠ z roku 1959 bol neskôr
premenovaný na Inštitút Terézie Brunszvikovej,
zakladateľky prvej materskej školy v Maďarsku.
Koncom deväťdesiatych rokov bola škola známa
ako Vysoká škola Köröš, pretože sa 1. januára 1998
spojila sarvašská škola s békeščabianskou vysokou
školou Sándora Körösiho Csomu. Od 1. januára
bola premenovaná na Vysokoškolskú Fakultu
Körös Vysokej školy Samuela Tešedíka a od 28. júla
2001 fungovala ako Pedagogická fakulta Vysokej
školy Samuela Tešedíka. V súčasnosti patríme k
Univerzite Svätého Štefana najprv ako Pedagogická
fakulta (od roku 2009) a neskôr (od roku 2011) ako
jej Aplikovaná pedagogická a filozofická fakulta.
Do dnešného dňa sme pripravili na dennom
a diaľkovom štúdiu približne 300 kvalifikovaných
učiteliek MŠ a 45 učiteliek ZŠ, ktoré majú
špecializáciu slovenčina, pre slovenské národnostné
materské a základné školy. V roku 2002 sa presídlilo
totiž z Békešskej Čaby do Sarvaša aj učiteľstvo
slovenčiny pre prvý stupeň základnej školy.
Cieľom pedagogického vzdelávania je
vychovať takých odborných pedagógov, ktorí majú
na zreteli vývoj osobnosti dieťaťa, poznanie dieťaťa.
Naša inštitúcia realizuje trojročné a
štvorročné bakalárske štúdium pre učiteľky
materských a základných škôl. Špecializácia v
oblasti národnostného jazyka a kultúry zaberá jednu
tretinu učebných plánov a rozširuje štúdium o ďalšiu
špecializáciu. Absolventi majú možnosť pracovať
v materských a základných školách s vyučovacím
jazykom maďarským a slovenským. Snažíme
sa, aby boli okrem pedagogického pôsobenia
zruční aj v spoločenskom živote, pri pestovaní
tradícií, zachovávaní národnostnej kultúry medzi
obyvateľstvom ako osvetoví pracovníci, vedúci
súborov, krúžkov v oblasti hudby, spevu, divadla,
výtvarného umenia, fotografie a podobne.
Vzdelávanie učiteľov nižšieho stupňa sa
v Sarvaši realizuje s ideou, aby mladí absolventi
dôkladne poznali obdobie detstva a aby im základné,
vedecko-odborné pedagogické a jazykové poznatky
pomáhali pri kreatívnej činnosti v MŠ a ZŠ.
Poslucháčov vedieme k uvedomelému používaniu
umenia vo vyučovaní a rozvíjaním ich kreativity ich
vedieme k podobnému postupu pri práci v školských
zariadeniach.
Predškolský vek je najdôležitejší v
ontogenetickom vývine mladého jedinca, kedy
dieťa pomocou dobrého pedagóga objavuje v sebe
individuálne schopnosti pre určitú oblasť ľudskej
16. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
tvorivej činnosti. Najoverenejšou cestou „sondáže“
do vnútra dieťaťa je umelecká reč rôzneho druhu,
ktorá rešpektuje jeho mentálnu úroveň.
Podobným
spôsobom
sa
realizuje
výuka aj na nižšom stupni, len toto obdobie sa
vyznačuje uvedomelejšou prácou pri osvojovaní
a zdokonaľovaní si slovenského jazyka. Z
dlhoročných skúseností môžeme povedať, že
dvojjazyčná výchova detí obohacuje ich spôsob
myslenia a nie je žiadnou prekážkou pri rozvoji
ich mladej osobnosti, ale musíme zohľadňovať aj
prekážky, napríklad brzdiacim elementom je fakt,
že prostredie, kde sa realizuje výuka, je ďaleko od
materskej krajiny.
Našou prvoradou úlohou je naučiť našich
poslucháčov dobre hovoriť, písať, čítať a vyjadrovať
sa po slovensky. K špeciálnej jazykovej výchove
patrí dobrý pedagogický a metodický prístup
poslucháčov, ktorí sa zaoberajú deťmi predškolského
a mladšieho školského veku. Chceli by sme
dosiahnuť u každého poslucháča, aby používal
správne jednotlivé jazykové výrazy a kládol dobré
základy slovenčiny u detí. Poslucháčov vedieme k
tomu, aby získali bezpečné zázemie pre svoju budúcu
prácu, aby získali potrebné sebavedomie, istotu a
smelosť. Popri gramatike a konverzácii rozširujeme
vedomosti v oblasti všeobecných dejín Slovenska,
dejín slovenskej literatúry, literatúry pre deti a
mládež a z oblasti národnostných vedomostí sú to
dejiny dolnozemských Slovákov, ich dialekt, piesne
a zvyky. Vývojový proces taktiež zmenil aj učebné
osnovy. Na začiatku mali poslucháči týždenne len
2-3 hodiny. Študenti mali len 128 slovenských hodín
za 4 semestre. Vyučovali sa nasledujúce predmety:
gramatika, literatúra, metodika.
Odkedy sme prešli na trojročné štúdium,
počet
predpísaných
hodín
prednášaných
v slovenskom jazyku sa značne zvýšil. Dnes majú
poslucháči týždenne 4, 5, 6, 8, hodín. Tvorí to asi
jednu štvrtinu výuky. V učebnom programe majú
nasledovné predmety: slovenský jazyk a jazyková
kultúra, slovenská vzdelanosť – slovenské reálie,
spev a hudba – kultúra, teória a prax dvojjazyčnosti,
metodika (hra, telocvik, literatúra, vizuálna výchova,
matematika, vecné učivo), detská literatúra. Študenti
majú dokopy 420 hodín.
Poslucháči majú možnosť zdokonaliť si
slovenský jazyk na praxi v zahraničí. Naša vysoká
škola má dlhoročnú spoluprácu s Pedagogickou a
sociálnou akadémiou v Lučenci, kde majú poslucháči
možnosť prehĺbiť si nielen jazykové znalosti,
v rámci pobytu v materskej krajine absolvovať
náčuvy v slovenských základných a materských
školách, ale aj lepšie spoznať Slovensko. Podobná
spolupráca sa práve teraz rozvíja s Katolíckou
univerzitou v Ružomberku, kde naše absolventky
pre ZŠ môžu pokračovať v štúdiu a dostať novú
masterskú a doktorandskú vedeckú hodnosť.
Na katedre Národnostných menšín a cudzích
jazykov, okrem domácich pedagógov, hosťovali aj
lektori zo Slovenska: Prof. PhDr. Alexander Móži
CsC, PhDr. Kornélia Resutíková CsC, PaedDr. Erika
Fajnorová, PhDr. Jozef Hanzel PhD. Na mieste
vedúcej katedry sa od vzniku školy vystriedali Dr.
Júlia Valentová, Doc. Mária Gorianová-Mátraiová,
Prof. Dr. Anna Lentvorská a v súčasnosti je vedúcou
katedry Sipos Lászlóné PhD.
Tešíme sa, že pripravujeme pedagógov nielen
na dennom štúdiu, ale z roka na rok sa prihlasuje viac
poslucháčov aj na diaľkové štúdium. Od roku 1976
sa postupne zvyšuje ich počet. V minulom období
sa značne zdvihla úroveň vo výuke národnostného
jazyka, čo badať aj na postgraduálnom štúdiu.
Chceme, aby budúce učiteľky a učitelia
boli príkladom v komunikácii, v osvojení a šírení
národnostnej identity a ochrane tradícií obyvateľstva
v prostredí, v ktorom budú žiť a pracovať. K
tejto práci smeruje najmä príprava záverečných
písomných diplomových prác, šesťtýždňová
pedagogická prax v slovenskom prostredí, účasť
v súťažiach VÚSM, prekladateľskej súťaži SIB
a Univerzity Petra Pázmáňa v Budapešti, práca
v slovenských spolkoch, sledovanie televízneho
vysielania Domoviny, čítanie Ľudových novín a iné
kultúrne aktivity.
Naša vysoká škola, nad rámec svojich
možností – finančných, či osobných – sa snaží o
to, aby národnostné vzdelávanie, hoci aj s malým
počtom poslucháčov, naďalej plne vyhovela úlohám týkajúcim sa čo najkvalitnejšej prípravy
učiteľov, ktorí budú formovať mladú generáciu,
našu budúcnosť.
Anna Lentvorská
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
17. strana
Serge Butkov mýtický Petrovec...
...dozvuky z premiéry Ódy na rovinu z pera Viery Benkovej
19. novembra 2011 sa na petrovskej ochotníckej
scéne odohralo niečo, čo ma naviedlo hlboko sa
zamyslieť a vrátiť i do minulosti, do nevšedného
habitu nášho človeka, obyvateľa tejto roviny,
vlastne i jeho predka – kedysi prišelca a dnes už
írečitého obyvateľa Panónskej nížiny, roviny, ktorá
sa v tejto divadelno-filmovej hre predstavila v
plnej svojej kráse, bola neskutočne prekvapivá, s
mytologickými farbami,
zábermi a ľuďmi, ktorí
túto Ódu na rovinu
(pod týmto menom mala
premiéru) vyrozprávali
na svoj multimediálny
spôsob
kolektív
petrovskej scény VHV
a režisér, hosť z Česka,
Peter Serge Butko!...
Vlani sme sa na
tejto, ale profesionálnej
scéne, mohli pokochať
v typických insitných,
priam
idylických
obrázkoch
panónskej
dediny a jej obyvateľov,
akoby
vybratých
z
malebnej galérie majstra
Martina
Jonáša
z
Kovačice, ktoré pôsobivo
a veľmi plasticky, pritom poetickým jazykom vo
svojej pohybovej reči na
scéne podal mág hry, režisér Miroslav Benka. Ale v
sobotu večer, teda 19. novembra 2011, sa na petrovskej
ochotníckej scéne odohralo niečo nekaždodenné;
pred očami divákov (takmer do posledného miesta
vyplneného priestoru prevažne mladými ľuďmi!)
na doskách sa hralo niečo iné a inakšie, ako si na
to diváci zvykli; divadelná scéna bola prepojená
s filmovým plátnom, do ktorého vstupovali
a vystupovali herci a rozprávali s ňou novú rozprávku
o mestečku, ale aj o obyvateľoch, ich každodenné
zážitky, pamäte, spomienky, komentovali udalosti
i dávne, i nedávne, zaviedli nás i do povestí, ale veru
aj do nočných záberov, do krčiem, boli sme s nimi
aj pri východe slnka, plného symboliky, ale veru
i pri jeho západe, tiež so symbolikou tejto roviny
a tohto priestranstva... Bolo to skvelé; a veru ma
naviedlo hlboko sa zamyslieť a vrátiť i do minulosti
panónskeho človeka, v tomto prípade Petrovčana
s jeho charakteristickým nárečím a s pôsobivými
„vyprávaniami“ jeho naturalizovaných obyvateľov,
zaťov, neviest, či vôbec prišelcov a starousadlíkov;
a táto rovina bola priam
neskutočne prekvapivá,
veľmi pravdivá, čo aj
poetická a šťavnato
drsná, preto životná,
nebála sa pozrieť i do
zákutí a udalostí mimo
každodenna... V skutku režisér
Peter
Serge
Butko,
i sám možno básnik, ale
iste umelec, rodák zo
Slovenska žijúci dnes
v Českej republike, kde
žije a tvorí, cestujúc sní
a sniac cestuje; vo svojej
Óde na rovinu podáva
taký Petrovec a takých
jeho obyvateľov, ktorých
dennodenne vídame, ale
oni sú pre nezvedavcov
a nebásnikov vôbec nie
zaujímaví; teda stretneme
tu obyčajných ľudí z
krvi a mäsa! Vlastne, tí praví, ktorých vidíme na
plátne a na scéne, sú kdesi skrytí; i v šume a vo
vetre kukuričniska, medzi navŕšenými kôpkami
tekvíc a olások, pri stiebaní papriky na sušenie,
alebo sú na poliach tejto rovnej ako linajka zeme;
možno sú doma v metľíňom humne, v izbiciach, na pochôdzke petrovskými ulicami, pokrivenými ako
hadie chvosty... Možno sú skrytí ako to studničné
bezdno hlbokej poľnej studne, do ktorej sa nesmie
človek pozerať v noci, lebo tam uvidí iba sám seba
a veru ani zrána, vtedy zasa uvidí celý svet, aby vo
vode nepoblúdil, ako mnohí, ktorí sa do nej hodili!...
Ale iba, keď padne noc, môže z nej vylákať dáku
18. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
príhodu či sny; aj to sa treba dívať iba poriedko,
pozerať sa do seba, nie inam, a potom sa započúvať
i do povestných hlasov, ktoré našepkáva mnohé
rozprávky o tejo rovine, z ktorých si režisér a snilko
Peter Serge Butko vybral práve tú, ktorú sme mali
možnosť na scéne v novembri vidieť, svoju spolu
s kolektívom VHV z Petrovca, s čiou pomocou
a nápadmi sa netajil... Vtedy možno vydolovať
nejednu ódu či povesť o nej, keď ti pomáhajú v tom
najmä dobré sily noci a mladosti, však!. A kto je
veľmi zvedavý, ako umelec či básnik, postretne tam
nad ránom v spomínanom kukuričnisku či v poli
alebo na kanálových a dunajských vodách nielen
minulosť, ale aj zatopené kostoly a neskutočnými
snami opradené telá mladých, ktorí silne milovali
a z lásky sa utopili. Obmeny tejto povesti nájdeme
v diele dobrého znalca panónskych ľudí a ich
života, u Jána Čajaka ml. (napr. Dumný briežok!),
u Petrovčana spisovateľa, u Gustava Maršala
Petrovského (Baronica), tiež i u niektorých
ešte živých súčasníkov, spisovateľov, írečitých
Petrovčanov...
Avšak túto povesť a túto Ódu o rovine
nazvime iba poeticky „výťažkom“ - jeho scénickoživí a nafilmovaní ľudia (napr. Mária Mocková,
Miroslav Lainović, Ondrej Brna, Chlipocovci,
gitarista, mládenci a dievčence, kolorit ulíc a
uličiek, zábery z niektorých petrovských domov
a rodín!) s ich drsnošťavnatými samomluvami,
zážitkami, príbehmi a povesťami sú to, čo vytvára
tento miestny a najmä kolorit predstavenia! Butkovo
oko kamery je ako to biblické – všeoko a zachytáva tú podstatu, ktorá z nich a z ich slov, z ich nárečia,
preniká. V režisérovom zámere obrazu, ktorý
podáva jasne a veľmi poeticky, je cieľavedomý:
pravý výťažok života súčasného Petrovca; je tu
Petrovec dneška, ale i ten v spomienke starších ľudí
a potom je z toho skutočná Óda! My ju môžeme
nazvať i „podajtoďalej povesť“, ktorá sa najlepšie
rozpráva pri rozžeravených ústach ohňa, teda pri
pálení pálenky či v rajskej záhrade s krásnymi
ženami, Petrovčankami, divožienkami, zasnenými
s otvorenými očami v mámivom jablkovom sade,
ktoré tam vedno a každá osve snia sen o pravom,
možno rajskom jablku?! Tam veľmi chybovali iba
vysoké, až po samé nebo siahajúce „lojtre“, teda
rebrík, aby sa ten sen uskutočnil a aby si napr.
prekrásny sad nemusel predať z dlžoby a krachu
majetkov! Videli sme teda na scéne nekaždodenné
zábery z archívy ľudskej pamäte, ktoré presvedčili
aj nás, divákov, a šli sme domov s pocitom, že sa
vlastne začíname spoznávať, my ľudia roviny
a Panónie, že sme nielen poetickí, ale veľmi drsní
a do života predsa ohybní, len si to treba uvedomiť!
Musel nám to povedať niekto cudzí... v tomto
prípade režisér Peter Serge Butko!...
...inšpirovaný mágiou roviny a jej írečitým
magickým realizmom Butko smelo načrel i do jej
fádnosti a každodennosti. Z nej potom vytvoril
i šťavnaté, ale i poetické obrazy (pálenie pálenky,
stiebanie papriky, chlapská bitka, potulky gitaristu
poľom a traťou, dozvuky baladických piesní a
pod.). Takto nezvyčajne nazrel do knihy nášho
rovinatého života, Petrovca a jeho okolia. Zaviedol
nás aj k rieke Dunaj, do jeho povestí a záhad. Sú tu
ľudia z krvi a mäsa, snívajúci a vítajúci švíky zmien
času a chvíle, sviatkov a nesviatkov, všedností i
osláv; avšak nie každý pobadá túto zvláštnosť, ak
sa začne pozerať iba očami kritickosti – prečo práve
Petrovec a prečo práve tamojší obyvatelia? No,
asi bol skutočne ten Petrovec veľmi inšpiratívny
mnohým, ale si to nechceli priznať, a režisér Butko
sa k nemu priznal... a tam, kde je láska, je aj invencia
a nápaditosť, však? Poéziu života na rovine videl
svojimi očami a zachytil ju i pri striedaní noci so
zorou, večera s dňom, oblakov s hlbinou vody a
pod., zasmeje sa nad zaujímavými, až humornými
komentármi nafilmovaných ľudí... Ich podstata
a výnimočnosť je i v šepote vôd, v erotických
šumoch kukuričniska, v pohládzaní vetrov hladiny
vody; možno je i v poľných studniach, v cárkoch
a izbiciach, v zemi a vo vzduchu a tej podzemnej
a nadzemnej vode, ktorá ku príkladu pred dvesto
rokmi pohltila vo veľkých záplavách starý kostolík
Begeča, vyfarbený namodro a ktorý sa iba starým
ľuďom aj podnes zjavuje v sne; a zrovna vtedy, keď
sú veľké suchá! Vtedy je potopený kostolík raz sen
a raz vidina... A či je nie táto naša rovina i sen, i vidina?
Nehovorí práve o tom tento projekt, čiže scénickofilmový divadelný kus a jeho Peter Serge Butko!?
Veľký zaľúbenec a milovník tejto mýtickej našej
roviny, toho slovenského, a možno viac ako si
chceme priznať, petrovského naturelu, ktorý už
dávnejšie spoznal prichádzajúc sem k nám a najmä
medzi nás! A práve takú rovinu sa pokúša svetu
predstaviť, tú, ktorú my nevidíme, lebo sme v nej;
pravda, v jeho očiach je ona iná, než tá nudná
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
a jednotvárna, ako ju možno iní vidia! Jeho je, ako
tá naša petrovská handrovka, po ktorej sa ide smelo
i do neba! A na tej handrovkovej ceste sú rozsypané
pravé našské perličky, od šúľkov kukurice, pálenky,
studní a vôd, cez humná i tekvice a olásky... A veru
i praví, pravučičkí ľudia roviny - vlastne, sme tam
dnešní my, ľudia ako z románu veľkého narátora
Margueza, t. j. jeho archovia, keď vyprávajú príbehy
o sebe...
Nuž takto dajako sme videli Petrovu Serge
Butkovu Ódu na rovinu postavenú na divadelné
dosky ochotníckeho divadla VHV v Petrovci. A
19. strana
bol v nej autentický človek roviny, ktorá je „rovná
ako čiara či povrch vody“, zdôraznil autor textu
a réžie Peter Serge Butko. Na scéne v Petrovci
spomínaného novembra za účasti mladého
hereckého kolektívu VHV, ktorý vraj nikdy na scéne
nevystupoval a nehral, konal sa zázrak, zázrak o
rovine. Všetci si zahrali na výbornú, vďaka im... A
vďaka i režisérovi a autorovi predstavenia Óda na
rovinu Petrovi Serge Butkovi za plný umelecký
zážitok!
Viera Benková
Niektoré aspekty sťahovania Slovákov na Dolnú zem
Koncom 17. storočia Osmani pomaly opúšťajú
južné časti uhorského kráľovstva. Roku 1699 bol
v Sriemských Karlovciach uzavretý mier medzi
Habsburskou a Osmanskou ríšou. Na základe tohto
mieru musia Osmani opustiť Sedmohradsko, Uhorsko,
Chorvátsko a Slavóniu. Po odchode Turkov zostali
celé kraje spustošené, osady opustené, obyvateľstvo
rozutekané pred vojenskými ťaženiami a tí málo,
čo zostali, žili v neistote a nedostatku, podliehajúc
často zákerným chorobám. Cisár preto ustanovil
osobitnú dvornú kanceláriu, ktorá mala na starosti
plán zaľudňovania opustených a spustošených krajov.
Pôda v týchto spustnutých miestach sa prideľovala
bývalým majiteľom alebo šľachte, čo sa zaslúžila
v oslobodzovacích bojoch. Títo sa potom budú snažiť
znovu zaľudniť svoje majetky za pomoci impopulátorov,
s cieľom hospodársky ich využiť.
Na Slovensku sa v tomto čase veľmi ťažko žilo. Turecké vojny priniesli takzvané porciové časy, keď
dane dosiahli neslýchanú veľkosť. K tomuto sa pridá
aj kruté prenasledovanie evanjelikov počas násilnej
rekatolicizácie, ktorá bude trvať až do toleračného
patentu Jozefa II z roku 1781. Keď k tomuto všetkému
pridáme aj časté epidémie moru, tak môžeme ľahšie
pochopiť príčiny sťahovania Slovákov.
Najprv sa preľudnili hornouhorské stolice, do
ktorých sa natlačilo obyvateľstvo z juhu, utekajúc pred
Turkami. Po Viedenskej porážke osmanského vojska
z roku 1683, nastáva opačný jav, keď sa z preľudnených
severných stolíc začína obyvateľstvo pohybovať
smerom nadol, na juh. Po Satmárskom mieri, z roku
1711, sa Slováci rozhľadeli aj po Dolnej zemi, kde
sa dostali, či už ako vojaci, furmani alebo kupčiac
s ovcami. Najskôr sa pohli obyvatelia Zvolenskej,
Novohradskej a Hontianskej župy, čo aj len do južných
častí Novohradu, smerom na Pešť. Veď aj tu dostali
náboženskú slobodu, dočasné odbremenenie od daní,
právo postaviť si kostol, školy, častokrát aj za pomoci
zemepána. Na Dolnej zemi sa zakladajú prvé slovenské
osady: Sarvaš a Békešská Čaba.
Historik a demograf Petrov uvádza údaj, že v
Peštianskej župe v roku 1773 zo 181 zaregistrovaných
osád sa slovenské obyvateľstvo nachádza v 63 osadách,
čo predstavuje viac ako tretinu.
Spomeniem aspoň niekoľko osád, z ktorých
v nasledovnej etape sa časť slovenského osadenstva
posunie dolu na Dolnú zem, po tom čo sa aj tu obývané
chotáry preľudnia: Čemer, Cinkota, Veľká Tarča,
Gedeľov, Kerepeš, Išaseg, Maglód, Demrov, Monor,
Peterka, Bíň, Pilíš, Albertirša.
Do Cinkoty priniesol svojich poddaných zo
Zvolenskej stolice zemepán Benický. Po založení
Kysáča sa tam presťahoval v r. 1790 Laukonides. Veľmi
rozšírené je na Dolnej zemi aj priezvisko Cinkotský. Zo
Slovenského Komlóša príde sem pôsobiť farár Pavol
Valaský v roku 1780 (Jančovic, 2010).
Vo Veľkej Tarči sa nachádzajú priezviská, ktoré
potom neskôr stretávame v dolnozemských osadách:
Šinka, Slauko, Šipický, Lauko, Benčík, Fraňo. V
Gedeľove nachádzame, po súpise novohradských
utečencov z roku 1720, ktorí budú pokračovať svoju
púť na Dolnú zem, nasledovné priezviská: Ondrej Tuška
zo Sklabinej, Pavol Ľauko a Tomáš Matúš zo Žihľavy
(Jančovic, 2010). Zo súpisu utečených z Novohradskej
župy z rokov 1720 - 1723 vyplýva, že v Maglóde
boli hľadaní poddaní Matej Králik a Matej Kováč
z Ábelovej, Martina Lacku a Ondreja Turčana z Pravice,
Juraja a Mateja Zahorca z Nedelišťa. Zaujímavé je to,
že v Maglóde nachádzame aj mená farárov, ktorých
potomkovia budú pôsobiť i v Nadlaku: Ján Hrdlička
20. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
a Ondrej Seberíni. Veď nadlacký farár a spisovateľ
Ondrej Seberíni sa tu aj narodil.
Z okolia Peterky sa na Dolnej zemi, najmä
v Báčke, nachádzajú pomiestne priezviská ako:
Gedeľovský, Maglovský, Demerovský, Menďan,
Monorka. Župný súd v Lučenci pátral medzi rokmi
1715 - 1720 po svojich poddaných v Bíni. Medzi
nimi stretávame aj priezviská, čo naznačujú ďalšie
sťahovanie na Dolnú zem: z Chrtian, Ján a Štefan
Bartoš, Michal Ďurík, z iných osád Duchenka, Vician,
Salaj, Šinka, Gubík.
Migrácia nových osadníkov vzhľadom na nedostatok priestoru pokračovala a tak medzi rokmi
1780 – 1802 sa zo Šamšonházy presťahovalo 24 rodín
do novozaloženého Kysáča v Báčke. Tu stretávame
priezviská ako Hronec a Bača, ktoré potom stretávame
v Pitvaroši a nosia ich majitelia početných stád oviec,
s ktorými sa vyberú do Petrovca, kde sa aspoň jedno
z priezvisk nachádza dodnes. Po skončení štúdií prišiel
sem v roku 1809 za farára ábelovský rodák Ján Haan
(1779 – 1855). On bol propagátorom prírodných
a poľnohospodárskych vied. Niektoré práce o tabaku
a priadke morušovej mu vyšli tlačou (Ján Potran,
2012). V poslednom roku pôsobenia v Šamšonháze sa
narodil jeho syn Ľudovít Jaroslav August Haan (1818 –
1891), farár a historik v Békešskej Čabe, ktorý pôsobil
aj v Nadlaku a napísal spolu so Zajacom prvé dejiny
tunajšieho cirkevného zboru.
Z Guty odchádzali osadníci do Kysáča
a Kovačice, z Ďarmot do Petrovca (Dudáš, Spevák,
Ľauko), z Ďurky do Kovačice (Babincovci, Mikušovci,
Hajkovci), poslední sa v Komlóši delili a časť došla aj do
Nadlaku (Hajkovci). Z Jače odišli do Kovačice Cickovci
a Dudášovci a cez Komlóš do Nadlaku Jačianskovci,
Janečkovci prezývaní aj Ačajovci a Čížikovci. Medzi
Kovačicou a Nadlakom sa v Komlóši rozhodovalo viac
početných rodín, keď časť súrodencov išla na jednu
stranu a časť na druhú. Taký bol prípad Čížikovcov,
Hekľovcov, Hajkovcov, Husárikovcov, Miklovicovcov,
Turčanovcov a Kukučkovcov.
Zaujímavá a súčasne i smerodajná je
skutočnosť, že farári, ktorí slúžili svojim rojom
v týchto lokalitách južného Novohradu, vysielajú svoje
ratolesti, samozrejme tiež farárov, na Dolnú Zem. Tak
len v Nadlaku sa objavujú po odstupe času potomkovia
Jána Hrdličku, Ondreja Seberéniho, či Jána Haana.
Osada Legénd mala v roku 1702 asi 15
slovenských rodín. Behom času tu pôsobili ako farári
Ján Sexty a Žigmund Paulíny Tóth. Sextiho potomka
nachádzame neskôr na Slovenskom Komlóši. Aj
odtiaľto odchádzajú do Kysáča rodiny Ponických
a Tomášikovcov (J. Jančovic, 2010). Do Nadlaku odišli
rodiny Turčanova, Drieňovských, Lócich, Legínskych
a Legindich.
Turčanovci prišli zrejme z Pravice do Legéndu
a po preľudnení chotára odchádzajú so spomenutým
húfom na Dolnú zem. Ján Chlebnický uvádza listinu
prvých osadníkov Slovenského Komlóšu, konkrétne
zoznam tých 45 rodín, ktoré sa prisťahovali na dovtedy
neobývanú komlóšsku pustatinu z Békéšsentandrášu.
Medzi nimi sa nachádza aj Matej Turčan, čo znamená,
že jeho rodina sa pustila z Legéndu, kde mohli byť asi
počas jednej generácie, potom v Békéšsentandráši tiež
jedna generácia a keď sa im už pôdy neušlo, tak sa pohli
ďalej na juh, do Komlóšu. Chlebnický udáva úplný
zoznam osadníkov, ktorí prišli takýmto spôsobom na
Komlóš. Po prehratom súdnom spore grófa Károlyiho
s Čanádskym biskupstvom Komlóš stráca polovicu
chotára a tak premnožené obyvateľstvo musí hľadať iné
východiská. 34 rodín odchádza do Nyíregyházy. Medzi
nimi je i rodina Mateja Turčana, ktorý časť súrodencov
zanechal na Komlóši, alebo sa vrátil, lebo meno Mateja
Turčana nachádzame neskôr medzi prvými osadníkmi,
čo prišli z Komlóšu do Nadlaku. Veríme, že je to
možné, pretože i časť Kukučkovcov malo prímenie
Nyíregyházsky, čo tiež naznačuje, že aspoň časť z nich
sa pokúsila usadiť najprv v Nyíregyháze.
Ján Jančovic uvádza, že prví evanjelickí
Slováci pochádzajúci z Hontianskej, Zvolenskej a
Novohradskej stolice prišli do Albertirše roku 1711 na
pozvanie zemepána Ondreja Varačkaia, všetci naraz,
„na den poswiceni Sw. Kríže, t. j. 14. septembra“
a na 27 vozoch. O pár dní pod holým nebom mali
prvú slovenskú bohoslužbu, slúžil na Michala (29.
septembra) farár Bedrich Klaudíny, ktorý sem prišiel
s nimi. Vodcami celej skupiny slovenských osadníkov
boli Juraj Čáni, Pavel Havran a Michal Tkáč. Neskôr sem
prišli aj Kukučkovci z Pôtra, ale keď sa tu obyvateľstvo
premnožilo, tiež sa pohnú dolu na Dolnú zem. Veď o
jednu generáciu neskôr ich už nachádzame bývať v
akovoch na Slovenskom Komlóši. Ján Chlebnický
uvádza listinu Slovákov, čo už nedostali sesie na
Komlóši (ktorý stratil značnú časť chotára v prospech
Čanádskeho biskupstva) a ktorí museli hľadať iné
východiská pre uživenie svojich rodín. Práve tu sa
potom štiepali húfy prichádzajúce z Horniakov: jedni
zostávali na mieste, iní odchádzali do Banátu alebo do
Nadlaku. Práve z týchto želiarov sa utvorí prvý húf, čo
sa bude podieľať na založení slovenskej časti Nadlaku.
K tomuto treba ale dodať, že v čanádskom archíve sa
zachoval záznam nadlackého pravoslávneho farára Sávu
Crvenkoviča, ktorý oznamuje prírastok nadlackého
obyvateľstva o 88 mužov a 94 žien – poddaných
i želiarov evanjelického vierovyznania. Bol to záznam
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
z roku 1778. V nasledovnom roku 1779, na druhej strane
dokumentu, sa zaznamenáva príchod ďalších 6 mužov
a 6 žien, teda dokopy 194 duší. Jestvovanie už skoršieho
osadenstva potvrdzuje nepriamo aj Hrivnákova žiadosť
z roku 1803, adresovaná sarvašskému seniorovi
Simonidesovi, ktorá tvrdí, že: „...chceli by sme si
priniesť jednou cestou (spolu s farárom) aj pána
rechtora, lebo prosíme ponížene rodia sa nám deti aj
umierame, ale nadlackí páni farári (iní ako evanjelickí)
nám odopierajú slúžiť a posielajú nás na Palotu a na
Komlóš odviesť deti krstiť...“
Chlebnický potom uvádza listinu prvých 24
rodín , ktoré už v roku 1801 odchádzajú z komlóšskych
akovov a zakladajú prakticky slovenskú časť
Nadlaku spolu s horeuvedenými 194 osadníkmi už tu
existujúcimi: M. Macai, M. Marko, J. Miklovic, M.
Kolimár, J. Franko, O. Burjan, Š. Mázik, M. Kukučka,
O. Hrabovský, J. Ronan, J. Lipovský, J. Drotovič, P.
Pavlo, J. Rimavský, J. Tósegy, J. Matajs, M. Blahút,
M. Pavlík, O. Pavlík, J. Varga, Filip Šáro, J. Kolík, J.
Škrobák, J. Timár.
Hociže 27. augusta 1797 Komlóšania žiadajú
kráľovskú komoru o povolenie presunu 200 rodín
do nadlackého chotára, títo nemôžu odísť, len keď
dokážu, že si splatili svoje daňové povinnosti a dlhy
voči panstvu. Tak sa vysvetľuje ich príchod až na
jeseň roku 1802 a potom definitívne v roku 1803.
Nadlačania si dokončili stavbu kostola až v roku 1822.
Zatiaľ si chodili krstiť deti a sobášiť sa do neďalekého
rodného Komlóšu, farárovi Sextimu. Čo sa nám zdalo
ale záhadným, je skutočnosť , že Sextimu sa chodili
sobášiť aj aradáčske rodiny, ktoré museli prejsť okolo
180 kilometrov až po Komlóš. Nemohlo to byť len
preto, že tak isto ako Nadlačania, aj oni mali pôvod na
Komlóši.
Aby sme lepšie pochopili, čo sa udialo, musíme
sa vrátiť späť na Komlóš, kde sa v roku 1782 urobí listina
osadníkov, ktorí si poplatili dane voči vznešenému
panstvu a môžu odísť na Bardáň, do Banátu. Najprv
sa zapíšu len 24 rodín, potom aj ďalšie 83. Niektoré
priezviská sa strácajú, ako napríklad Burjan J. a Ostáš
O., iné ale pribudnú, ako napríklad Juraj Černaj, Adam
Beracko, Ján Pukanec, Ondrej Vantar, Lukáš Juhás,
Ondrej Kenereš, Jakub Hanko, Ján Molnár, Ján Pinka,
Ján Súseka, Juraj Grófik, Ondrej Kohút, Lukáš Očkaj,
Ondrej Kyzúr.
Nový Komlóš, ani Slovenský Bardáň,
netrvali dlho. Nový Komlóš, hoci počítal viac ako
600 obyvateľov a mal učiteľa a farára M. Bárányiho
a po jeho smrti Imricha Wagnera (syna komlóšskeho
učiteľa, ktorý potom ukončí svoju kariéru vo Fazekaš
– Varšande, dnes Olari) sa pre nepriaznivé podmienky
21. strana
rozpadol v roku 1788. Väčšina Novokomlóšanov prešla
do dedinky Malý Gaj, nachádzajúcej sa severovýchodne
od Vršca. Ale hneď o rok prechádzajú ešte ďalej vedľa
Stamory s nemeckým a rumunským obyvateľstvom,
kde zakladajú Slovenskú Stamoru (dnes v Rumunsku).
Hoci ich počet vzrastal, v roku 1789 ich bolo 520
a v roku 1793 už 723, predsa celá dedina odchádza
v roku 1806 do Nadlaku.
Tak isto na jar roku 1788 Bardánčania, asi 350
duší, teda asi tretina osadníkov, prechádzajú na čele
s farárom Františkom Jesenským na majetok zemepána
Lukáša Lazara do Ečky. Druhá tretina sa v rokoch 1787
– 1788 presťahovala do Aradáča. Posledná tretina sa
rozpŕchla po Banátskych dedinách alebo sa vrátila späť
do pôvodných domovov na Slovensku.
Ani v Ečke Slováci nezotrvávajú dlho. Po
rôznych ťažkostiach a útrapách sa rozhodli, počnúc
rokom 1802, presťahovať aj s farárom Jánom
Basilidesom na územie vojenskej hranice, kde založili
novú slovenskú osadu Kovačicu(O. Peťkovský, 1986).
Zaujímavé je, že bardánsky zvon sa dostane
do Kovačice a Bárányiho kostolník Lukáš Kukučka
do Nadlaku. Toto spomíname preto, že zakladanie
Nadlaku priamo súviselo so všetkými spomínanými
osadami. Dodnes mnohé priezviská v Aradáči, Kovačici
a Nadlaku prezrádzajú ich spoločný pôvod a v tom čase
iste i mnohé príbuzenské vzťahy.
Z týchto a iných zdrojov môžeme teda uzavrieť,
ako sa osadenstvo Nadlaku utváralo a narastalo. Zo
záznamov učiteľa Samuela Valentíniho vysvitá, že za
prvých 20 rokov jestvovania Nadlaku umrelo o tisíc
ľudí viac, ako sa narodilo. To znamená, že prírastky
obyvateľstva sa vďačia iba novým osadníkom.
Teda prvých 194 Slovákov tu bolo už od roku 1778.
Potom prvých 24 želiarov prišlo už v roku 1801 do
Nadlaku a ďalších 154 v nasledovnom roku, všetci zo
Slovenského Komlóša. Smerodajný je údaj, že v roku
1800 Komlóš už mal 5400 obyvateľov a v roku 1804
už len 4714 (J. Chlebnický, 2012). Čiže rozdiel odišiel,
viac ako pravdepodobne, do Nadlaku, celkom asi 700
duší. V roku 1805 prichádza z gemerskej Rejdovej
ešte 156 ľudí, takže farár Keblovský už zaznamenáva
celkom 2475 duší. Keďže v prípade Komlóšanov sú
zapisované len hlavy rodín, rozdiel od 1050 do 2475
predstavujú rodinní príslušníci a až potom noví osadníci
z Békéšszentandrášu a z Horniakov. V roku 1806 sa
k týmto pridajú ešte 723 Slovákov zo Stamory, takže
v tomto roku už Haan uvádza celkom 3335 evanjelikov.
Aj napriek veľkej úmrtnosti Nadlačania budú
schopní vypúšťať nové roje po preľudnení vlastného
chotára, a to do Pitvarošu, Čanádalbertu a Bánhedešu.
Ján Kukučka
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
22. strana
1-2/2012
4 zastávky a 1 život - Portrét Heleny Kovátsovej Kostrovej
Prológ:
Poznáme sa asi od prvého roka mojej „televizáckej“
práce. Pamätám sa, prvýkrát som ju videla v Malom
Kereši na fašiangovom plese v slovenskej škole. Toto
krehké stvorenie, bývalá učiteľka slovenčiny Helena
Kovátsová Kostrová ma už vtedy očarila svojou empatiou,
krehkosťou, bystrou pamäťou – na takých ľudí som zvykla
povedať: „živá voda”.
Svoju pedagogickú dráhu začala v Ősagárde, ale tisíce
detí sa od nej naučili tajomstvá jazyka aj v Slovenskom
Komlóši a Malom Kereši.
….
Na nasledujúcich stranách, milí čitatelia, sa s vami
podelím o úryvok z dialógovej listiny1 filmu Slovenskej
redakcie, ktorú Maďarská televízia premietala 29. mája
2008.
„Naboso v orosenej tráve”
1. Zastávka: Kecskemét – Dom dôchodcov
…
- Ako ste sa vy dostali do Maďarska a kde všade ste tu
žili?
- Rodina? No, bola prvá svetová vojna a môj otec 4 roky
pobudol v Sibíri. A keď sa zo Sibíra vrátil, dokument
mal taký, že: „učiteľ maďarského kráľovstva”. Nepýtali
sa ho, kde patrí teraz, vyložili ho v Maďarsku. Hranica
ešte nebola – však v 1919 – ale demarkačná línia už bola,
tak nemohol prejsť k svojim. Tak otec načierno prešiel
– prv sa mu nepodarilo, ale potom, neskoršie, sa mu to
podarilo – no a taká malá dedinka, kde sme bývali, tam
každý vedel, že bol doma… No a potom rodinu vyhodili
zo Slovenska.
- Prečo?
- Lebo vzniklo Slovensko – prvé Československo – tak
nepotrebovali maďarského kráľovského učiteľa…
- Tak pôvodom je vaša rodina slovenská alebo maďarská,
alebo ako to je?
- Z obidvoch strán je slovenská, z Turčianskej Štiavničky.
Tam sa narodila moja mama a v tej istej budove aj otec,
lebo najprv otcov otec bol tam učiteľom, potom mamičkin
otec.
- Takže vlastne podľa mena Kostrová sa zdá, že slovenský
spisovateľ, básnik, jeden z najlepších slovenských
literátov, bol Vaším…
- Ujom. Ja som končila v Budapešti slovenčinu. No a
napísala som mu pár slov, že som teda na Slovensku,
veľmi rada by som sa s ním zoznámila. Tu je odpoveď,
nech sa páči!
Článok je úryvok z dialógovej listiny, vynechané časti sme označili
bodkami. (red.)
1
- To písal Ján Kostra, Ježišmária, človek drží v ruke kus
histórie slovenskej literatúry…
”Milá Elenka! Taký prekvapujúci list, ako od teba, som už
dávno nedostal.”
…
Keď som bola malá, v našej dedine bol každý Jesenský…
takže aj môj starý otec…
- Takže aj Janko Jesenský je váš príbuzný?
- Áno.
- Takže vaša rodina sa len tak hemží literátmi…
- No a v Pešti je tiež nejaký dôležitý Jesenský… čo ja
viem, čím je...
- Géza Jeszenszky.
- Čo ja viem…
- Bývalý minister zahraničných vecí.
- Aj ten ma neviem ako objavil a zavolal mi, či by som ich
nesprevádzala do Jesenovej.
…
- Keď sa pýtali Mikszátha, ako je to možné, že vo svojich
dielach
používa slovenské slová, ba celé vety, odpovedal:
„Hovoriť po slovensky je pre mňa taký krásny pocit,
ako naboso kráčať v zarosenej tráve”.
Ja som sa ešte neprechádzala naboso v zarosenej tráve,
ale keď počujem slovenskú reč, hneď sa pýtam, kto to je,
odkiaľ prišiel, čo tu hľadá.
…
- „Za osobný prínos pri zakladaní a rozvíjaní priateľstva
medzi občanmi Kiskőrösu a Liptovského Mikuláša”…
Gratulujeme k tomuto vyznamenaniu!
- Ďakujem! Liptovský Mikuláš je naším sesterským
mestom. A vysmievam vždy oného, vtedajšieho starostu
Kiskőrösa, lebo keď som ja toto vyznamenanie obdržala,
o pár mesiacov som dostala zase diplom, že som „tá osoba,
ktorá chce poslovenčiť už viac ako sto rokov pomaďarčený
Malý Kereš, lebo tu začala vyučovať slovenský jazyk”.
…
- Veci sa majú tak, že keď bolo 150 rokov od narodenia
Petőfiho, pripravovali veľkú slávnosť a vedúci mesta z
úcty, že sa tam Slováci usálašili, vyhlásil, že by sa dalo
skúsiť vyučovať slovenčinu. Tak sa prihlásilo 163 detí.
No tak museli voľačo robiť, však? No, ale kto bude učiť
slovenčinu? A môj riaditeľ bol tam, vieš, on vedel, že
ja mám vysokoškolský diplom zo slovenčiny. Kto bude
vyučovať? A riaditeľ Matyi sa postavil a vravel: „Kto?
Kováčová!” Začali sa rehotať:
„Ako by vedela Kováčová po slovensky, keď jej otec bol
učiteľom v Bócsi?”
No, ale teda ja som začala vyučovať tú slovenčinu.
- A rozumeli, vedeli vtedy deti aspoň niečo po slovensky?
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
- Veľmi málo. Bola tam riekanka, že: „1, 2, 3, 4, 5,
naučím sa rátať hneď”. No tak pribehne na druhý deň
jeden chlapček a vraví mi:
„Stará mama vám odkazujú, že sa nehovorí „jeden”, ale
„edon”.
Povedala som mu: „Stará mama len nech hovorí aj naďalej
tak pekne, ale to je v nárečí a ja vás budem učiť spisovný
jazyk, preto, anjelik môj, ty len ďalej vrav…”
-„Jeden”.
…
2. zastávka:
Malý Kereš
– pred starostovským úradom
- …To je socha Wattayovcov, lebo oni…
- Sem doniesli Slovákov.
- Áno, usadil ich tu a vieš, mne je to smiešne, že tam je on
na soche a keď teraz pozrie z neba, či by sa spoznal?
- Čo vám je najbližšie k srdcu, ktoré mesto: Bócsa, Malý
Kereš, Slovenský Komlóš, Kecskemét? Čo nosíte v srdci?
- Jaj, Liptovský Jamník! Na Slovensku.
- Rodisko.
- Nie rodisko, veď ja som sa narodila v Bócsi. Dva roky
som mala, keď ma tam zobrali rodičia a do školopovinného
veku som ja tam bola u starých rodičov, vieš? Ja preto
viem tak dobre po slovensky, no aj preto, že však Liptov
je v strednom Slovensku.
Navštívime primátora – Lászlóa Domonyiho
- Dobrý deň prajem!
- Ruky bozkávam, Iluška!
- Zdravím! To je pán primátor.
- V čom napomáha teta Iluška Kerešanom?
- Teta Iluška má oči všade, vždy dostávame inštrukcie, čo
sa týka slovenskosti…
- Nech sa páči, toto som priniesla!
- Ďakujem pekne! Takto ich dostávame…
Iluška je zlatá, lebo nám vždy povie, čo sa písalo v
slovenských novinách o Malom Kereši, dostávame lekcie
z histórie Kereša…
- Takže nie náhodou je teta Iluška čestným občanom
mesta…
- Veru nie náhodou, v jej rukách je ten titul na najlepšom
mieste!
3. zastávka: Slovenský Komlóš
– U bývalého kolegu, Juraja Synčoka
- Teta Iluška často cestuje na Komlóš a keď príde k Betke,
tak nás navštívi.
- Vždy, vždy.
- Ja sa tomu veľmi teším.
- Kým ja žijem, prídem občas na Komlóš.
- V tejto mojej novej knihe, ktorá teraz vyjde, uverejním
aj úryvok z tých čias, keď sme ešte spolu vyučovali v
slovenskej škole, to bolo v 50-tych rokoch. Ona napísala
23. strana
takú humoristickú báseň o svojej triede:
„Dávno zacengali. Kde je ten veľký škrek?
Hľa, tá 4. trieda, tam počuť dupot, tlesk.
Farkaš Jano kričí, Ondrejov sa bije,
tamto Ďurko Majov atrament rozleje.
No a tie dievčence, to sú rapotačky,
Erka, Anka, Zuzka brúsia si jazyky.”
Na evanjelickej fare / farár: Attila Spišák/
- Pán farár je tuná? Dobrý deň!
- Príďte ďalej! Vy ste tu pracovali niekedy?
- Keď nás vyhodili z Rožňavy, tak som tu vyučovala. A
raz mi telefonujú, aby som išla na Békešskú Čabu sem a
sem a tam mi vraví tá pani:
”Vy budete župnou školskou inšpektorkou.”
Hovorím, že ja nemôžem cestovať, lebo ešte kojím dieťa.
„Súdružka sabotuje! V piatok nech ste na Sarvaši!”
No a tak som „rohanovala” – ponáhľala som sa – niekedy
som si ani topánky nestihla zapnúť, lebo keď vlak prišiel,
ja som už musela na stanici byť…
- Koľko rokov ste boli na Komlóši?
- Ja už ani neviem, koľko rokov… Asi 10. Potom odtiaľto
sme išli na Malý Kereš…
4. zastávka: Opäť v Kecskeméte – popoludňajšia
prechádzka na hlavnom námestí
…
- Ale, mimochodom, 88 rokov (teraz už 90 – pozn. red.)
máte a, chvalabohu, veľa vás lekár nevidel…
- Tento tunajší pán farár ma vysmial. Išla som cirkevnú
daň platiť a vravím mu: „Pán farár! Vám neplatím toľko,
ako v Malom Kereši, lebo vy ma nebudete pochovávať.”
- A kto vás bude pochovávať?
- V Malom Kereši. Možno, že ma bude môj žiak, Paľko
Kecskeméti, lebo on je tam pán farár. A vieš, čo budú
spievať na mojom pohrebe? Z Tranoscia: „Kde si môj
premilý, Ježiši Kriste, kde ťe hľedať budú, na kterím
míste, pusť od sebe svetlo, neb si šťastný, bez tebe žiť
nechci, neb si krásny…”
- A čo vám dáva silu?
- Hát, ja som spokojná so životným stavom, maličkostiam
sa viem radovať, tak to zase Végváry písal, že:
„Nečakaj od života zázraky! Šťastie je drobná vločka,
lupienok,
čo tichúčko padá na zem. A Boh sa Ti prihovára: prídem!”
Nie je to krásne?
Ani ja nečakám od života zázraky. Bolo by dobré, keby
som mala milióny,
ale ak som raz chudobná, čo mám robiť? Nemôžem
vyrabovať banku.
- A keby ste boli milionárkou, tak čo by ste robili s
peniazmi?
- Rozdávala by som!
*
Zuzana Antalová
24. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
Jubilantka Katarína Maruzsová-Šebová
Vy s o k o š k o l s k á
profesorka Pedagogickej fakulty
Gyulu Juhásza Univerzity
v Szegede, ako sa dnes nazýva
jej pracovisko, - PhDr.
Katarína Maruzsová-Šebová,
PhD. - sa narodila 3. februára
1952 v Slovenskom Komlóši
(Tóthkomlós - Maďarsko).
Po
ukončení
Slovenského
gymnázia v Békešskej Čabe (1970) študovala na
Filozofickej fakulte Univerzity Komenského dvojodbor
slovenský jazyk a literatúra-estetická výchova.
Po získaní diplomu (1975) sa zamestnala ako
asistentka na Katedre slovenského jazyka a literatúry
Vysokej školy pedagogickej Gyulu Juhásza v Szegede.
Na začiatku svojej pedagogickej dráhy prednášala
metodiku vyučovania slovenského jazyka a literatúry,
štylistiku a dejiny Slovenska, neskôr sa orientovala
na dejiny literatúry a na problematiku interpretácie
literárneho textu. Z týchto disciplín mala prednášky a
viedla i semináre. V roku 1982 získala doktorát (PhDr.)
na FFUK v Bratislave, v roku 2004 v rámci Ústavu
slavistiky na ELTE v Budapešti obhájila doktorskú
dizertáciu z oblasti slovenskej literatúry v Maďarsku
Obrazy dolnozemských Slovákov v súčasnej krásnej
próze v Maďarsku (Maruzsné Sebó Katalin: Alföldi
szlovákságkép a kortárs magyarországi szépprózában.
Az ELTE Szláv irodalmak és kultúrák doktori iskolájában
megvédett disszertáció; v tlači) a bol jej udelený titul
PhD. Od roku 1992 do 2011 zastávala funkciu vedúcej
katedry, pričom v období 2006 - 2011 bola súčasne aj
riaditeľkou Národnostného inštitútu. V roku 2006 bola
vymenovaná za vysokoškolskú profesorku. V roku
2011 odišla do dôchodku, ale s prácou na katedre sa
nerozlúčila nadobro, pretože naďalej prednáša.
Pokiaľ ide o didakticko-metodickú zložku jej
pracovných povinností, treba ešte dodať, že po dlhé
roky pripravovala otázky na maturitné a iné skúšky pre
národnostné školstvo v Maďarsku, ktoré aj komentovala
a zhodnotila (Príklady na písomné maturitné práce zo
slovenského jazyka a literatúry, 2005; O maturitných
skúškach 2005. Slovenský jazyk a literatúra a slovenská
vzdelanosť. Tanároknak az érettségiről 2005. Szlovák
nyelv és irodalom, szlovák népismeret, 2005). Okrem
toho bola aj členkou oponentkou, referentkou, skúšajúcou
v rôznych komisiách pri obhajbe magisterských a
doktorských prác na univerzitách doma i v zahraničí.
Podobne ako v rámci didakticko-metodickej
oblasti jej aktivity, aj čo do výskumnej činnosti, jej
doménou je problematika dejín slovenskej literatúry a
dejín slovenskej literatúry v Maďarsku, problematika
teórie literatúry a interpretácie literárnych textov. Z tejto
oblasti publikovala a publikuje v domácich a zahraničných
zborníkoch a odborných i kultúrnych časopisoch články,
štúdie, recenzie, eseje, úvahy, ale aj žánre informačného
a príležitostného rázu pre popularizáciu literatúry, a to
na rôznych nosičoch, v klasickej tlačenej podobe, na
CD (Kultúrna viackontextovosť a európska identita
Slovákov v Maďarsku) alebo vo forme virtuálnej (p.
Otcovia a synovia v prózach Zoltána B. Valkána, Online
lunoportál). Najvlastnejšou bádateľskou doménou - „par
excellence” - pani profesorky Maružovej je dielo Závadu
Pála, o ktorom napísala viaceré fundované štúdie (Motív
výmeny obyvateľstva v románe Pála Závadu Milota,
2009; Interkulturalita, interkultúrne vzťahy v románe
Pála Závadu Jadvigin vankúšik; Tváre lásky v románoch
Pála Závadu. Erotika porušenia jednotnosti v texte Pála
Závadu a iné).
Jej pozoruhodnú publikačnú činnosť (či jej
materiály vyšli doma, či v zahraničí, či po slovensky,
maďarsky alebo v inom jazyku) charakterizuje
kvantitatívna, formálna, žánrová, obsahová a
významová bohatosť, rozvrstvenosť, diverzita, vedecká
a metodologická fundovanosť. V centre pozornosti
bádania a publikovania profesorky Maruzsovej stojí v
prvom rade, ako sa to dalo očakávať, literárnovedná
problematika vrátane komparatistiky (Veľká osobnosť
slovensko-maďarskej komparatistiky), ale dotýka sa aj
iných vedeckých a kultúrnych oblastí, ako je lingvistika,
sociológia, etnológia, etnografické súvislosti, otázky
identity (Ľudskosť ako spôsob prekonávania etnických
stereotypov; Showmen či starejší? 2004; Prejavy
asimilácie a integrácie v sebaidentifikácii Slovákov
v Maďarsku v literatúre, 2007), kultúrna politika
(Nemzetiségi érettségi Magyarországon – Honnan, hová?
Egy folyamat állomásai, 2006) a samozrejme didaktika
(Príprava slovenských národnostných pedagógov
v Maďarsku), školská metodika, z ktorej vydala knižne
prednášky Teória vyučovania slovenskej literatúry
(1988), aspekty hraničných, interdisciplinárnych
otázok (Úloha ľudovej kultúry vo formovaní identity
poslucháčov), texty memorialistického charakteru
(Slovenské menšinové školstvo v Maďarsku. A Szlovák
tanszék története, 2009; Sziklayho stôl - Sziklay asztala,
2010), rodové témy (Obraz Dolnozemčanky v súčasnej
próze v Maďarsku; A szláv eszme mint női princípium a
szlovák irodalomban) a pod.
Vo forme štúdií, článkov, kapitol v zborníkoch
a vedeckých tematických zväzkoch (pripomenieme
aspoň Kontexty identity. Jubilejný zborník na počesť
Anny Divičanovej vydaný v Maďarsku a Ponad vek
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
slovenských dolnozemských básnických generácií,
vydaný v Rumunsku, 2010), v recenziách uverejnených
v rozmanitých publikáciách autorka približuje
vedeckej verejnosti, ako aj širokému okruhu čitateľov
rôzne záujmové oblasti. Nevyhýbala sa ani článkom
popularizačným,
spoločensko-kultúrnym,
ktoré
vychádzali napríklad v kalendároch a podobných
publikáciách („Elismerem, hogy vannak szlovák
rokonaim, de én magyar vagyok” 2001; „Okolo čoho sa
reč točí, to je mak“ 2003; Obraz dolnozemskej Slovače
2005), ale zostavovala aj recenzie úzko odborné,
vedecké posudky na niektoré publikácie (pripomenieme
iba Jarmila Hodoličová: Vývin slovenskej detskej prózy
vo Vojvodine. Ústav pre výskum. Nový Sad 2005).
Svoje postoje vyjadruje pri interpretácii
slovenskej literatúry s osobitným pohľadom na literatúru
Slovákov v Maďarsku a na Dolnej zemi, na autorov ako
Imrich Fuhl, Juraj Dolnozemský, Michal Hrivnák, Pavel
Kondač, Zoltán Bárkányi (Pokus o dekonštrukčné čítanie
Juraja Dolnozemského, 2008; Motív návratu v próze
Zoltána Bárkányiho, 2010; Otcovia a synovia v prózach
Zoltána B. Valkána; Formy vyjadrenia etnickej identity
v slovenskej dolnozemskej literatúre v Maďarsku;
Radikalizmus časti slovenskej inteligencie v Maďarsku
v zrkadle literárno-spoločenského časopisu SME, 2007).
Teoretické, mysliteľské témy, miešanie kódov, literárna
a umelecká komunikácia (Sloboda z pohľadu literatúry,
2006; Fotografia hľadá svojho čitateľa (Fotografia
ako tradícia v románe Pála Závadu), Fotografia ako
spôsob písania v tvorbe Imricha Fuhla, 2010; Krátko
k tradičnému a postmodernému literárnemu mysleniu),
ale aj spolková činnosť (Spolková činnosť Slovákov
v Segedíne), to všetko definuje široký rádius záujmu
jubilantky.
Dôslednosť, húževnatosť, intuícia, pevný
metodologický základ a vedecké lektúry jej umožnili
okrem didaktickej, bádateľskej a publikačnej činnosti
napísať štúdie a referáty, s ktorými sa zúčastnila početných
konferencií doma a v zahraničí (Slovensko, Rumunsko,
Srbsko, Česká republika, Litva, Podkarpatská Rus)
a zároveň sú aj dôvodom, pre ktorý sa stala externou
spolupracovníčkou Výskumného Ústavu Slovákov v
Maďarsku a Ústavu pre výskum a rozvoj edukácie.
Profesorka Maružová nielen rozvíja bádateľskú
činnosť, ale zároveň usmerňuje aj výskumnú činnosť
študentov a spolu s nimi získava úspechy (uvedieme
mená úspešných poslucháčov: Kiszely András, Bertók
Bertalan, Bencsik János, Kondacs Ildikó, Nagy Andrea).
Svoje organizačné schopnosti využila pri
zabezpečovaní dobrého chodu rozmanitých stretnutí,
sympózií na úrovni školy i medzinárodnej, pričom nikdy
nezabudla aj na blízkych spolupracovníkov z Dolnej
zeme, univerzitní profesori Michal Harpáň, Miroslav
Dudok a i. boli hosťami katedry, ktorú úspešne viedla
25. strana
po dlhé obdobie. Spomedzi tých 12 konferencií, ktoré za
svojho pôsobenia organizovala alebo spoluorganizovala,
spomenieme aspoň niektoré: Rudolf Dilong a katolícka
moderna (2005); Prozaik Milo Urban (2004); Písané
dejiny slovenskej literatúry (2002); Spomienková
konferencia venovaná L. Sziklaymu (1999); 150. výročie
Slovenských pohľadov (1996) a i.
Prispela k rozširovaniu slovenskej kultúry aj
spoločensko-kultúrnymi podujatiami, kde moderovala
rozhovory, buď besedy (Závada Pál, Juraj Dolnozemský,
Michal Hrivnák, Imrich Fuhl, Zsilka Tibor), podporovala
príspevkami slovenské vysielanie v segedínskom
rozhlasovom štúdiu.
S tým istým cieľom sa venovala samostatne buď
v spolupráci (spolupracovníci, Györke, Z., Briškár, J.,
Kopaszné, SZ. I., Tuska, T., Györke, Z., Maruzsné, S. K.,
Krékits, J., Györke, Z.) aj zostavovaniu a redigovaniu
viacerých čísel univerzitného časopisu Slavica
Szegediensia (IV-VII, 2003 - 2011), ktorý vychádza vo
Vydavateľstve vysokej školy Juhásza Gyula v Szegede.
Na rozširovanie vedeckých poznatkov zostavila a
zredigovala i viaceré zborníky, predovšetkým týkajúce
sa slovakistických otázok. Jeden z nich je napríklad
zväzok Komunikačné bariéry. Úvahy o vyučovaní
materinského jazyka a jeho používaní v každodennom
živote (1999, v spolupráci so Štefanom Tóthom), alebo aj
vydarená pamätnica Katedra na Labutej ulici – Tanszék
a Hattyas utcán (2010). Pravdaže aj z týchto pohnútok
sa zúčastňovala konkurzov s viacerými projektami
(„Önismeret – önkép-szlovákságtudat a Ľudové noviny
tükrében”; „Empátia-tolerancia-európaiság” a i.).
Spolupracovala nielen so slovakistami a
odborníkmi v Maďarsku, na Slovensku či inde, ale aj s
intelektuálmi slovenskej národnosti na Dolnej zemi pri
rôznych podujatiach, stretnutiach. Publikovala v časopise
Dolnozemský Slovák, ako i v časopisoch Slovákov v
Srbsku, v Rumunsku (napr. Tajomstvo včelieho roja
tvaru holuba, 2002; Dve úvahy o románoch Pála Závadu
- 2004, obe v časopise Nový život, Nový Sad).
Prekladala z češtiny, slovenčiny a maďarčiny
odbornú literatúru.
Profesorka
Maružová
je
ozajstným
usmerňovateľom, centrom aktivity slovakistov v
Szegede, známa medzi slavistami a slovakistami, čoho
dôkazom sú početné citácie a uvádzanie jej prác. Za
svoju činnosť bola odmenená vyznamenaniami: „PRO
IUVENTUTE I.“ (1994), „Pro Iuventute“ emlékplakett
(2001).
Pri príležitosti životného jubilea jej čo
najsrdečnejšie gratulujeme. AD MULTOS ANNOS!
ŽIVIO!
Dagmar Mária Anoca
26. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
MAESTRO JÁN NEMČEK Z KOVAČICE
Stvoriteľ sláčikov, cvičiteľ slávikov
„Život sám sú husle rozohrané
a jeho tóny nie vždy obstoja
a pravé krásno nie je nikdy dané
za drobnú mincu lacno – bez boja.“
Mária Rázusová – Martáková
Majster Ján Nemček (Kovačica 1. 6. 1948) od roku 1979 vyrobil viac
ako 400 sláčikových nástrojov, z čoho vyše 300 huslí, 60 viol, 40 čiel, 100
tambúr a šesť „španieliek“, koncertných gitár. Zúčastnil sa súťaže výrobcov
sláčikových nástrojov v nemeckom Mittenwalde (1989 a 1993). Belehradčan
Božidar Miloradovič napísal o ňom knihu pod názvom Maestro s dlátom (1993).
V rodisku pôsobil aj ako hudobný pedagóg, desaťročie (po rok 2004) robil i ako
vyučujúci na Slovensku. Vo Zvolene pod jeho vedením na Strednej priemyselnej
škole drevárskej začali od školského ročníka 1995/96 výrobu hudobných
nástrojov . Vo vlasti svojich predkov sa od roku 1996 stal splnomocnencom
Ministra kultúry SR pri organizovaní husľovej výroby na Slovensku. Ján
Nemček podporuje každoročne vzácnymi darmi v podobe kráľovského inštrumentu renomovanú súťaž talentov
Carevčevi dani.
Kovačica je trošku chudobná, viacej –
hudobná. Osada Slovákov – spevákov, hudobnej
mládeže i stáreže. Dedina nôt a rozspievaných
klenôt. Strunozvučných nástrojov a ľubozvučných
koncertov. Orchestrov a zbormajstrov, zborov
a chórov. Piesňových zberateľov a hudobných
skladateľov.
Chotárnych
muzikusov,
no
i mimochotárnych géniusov... Nemčekovci
patria roky medzi hudobné kovačické rodiny.
Dávnejšie sa svojina muzikantov a hudobných
pedagógov môže popýšiť aj so strunozvučnou
školou rodinných majstrov s dlátom. Tak ako sa
v chýrečnej cremonskej škole výrobcov sláčikových
nástrojov žiak Giuseppe Antonio Guarneri vyrovnal
učiteľovi Nikolovi Stradivarimu a tento zasa ako
stúpenec prekonal učiteľa Nikolu Amatiho, rovnako
sa stáva v kovačickej škole.
Ján Nemček je už úspešnejším výrobcom od svojho
prvého učiteľa, nebohého strýca Juraja. Jurajovými
šľapajami sa pobral jeho druhý žiak – syn Emil, kým
po stopách Jána kráča takisto jeho pokračovateľ
a syn – Ján Nemček junior.
Keď sa Ján Nemček narodil (1. júna 1948),
v kovačickej rodine Nemčekovej bratské kvarteto
– Juraj, Adam, Pavel a Ján – už tvorilo sláčikový
orchester. Najmladší Juraj si „na Lucku“ 13.
decembra 1945 kúpil prvé husle. Stáli 10.000
dinárov, presnejšie niekoľko vtedajších platov.
Šesťsto dinárov si nazhŕňal ako učeň sám Juraj, pre
ďalšie už veľkou vôľou otca Jána mama Zuzana na
belehradskom trhu predávala kuriatka, sliepky, masť
a slaninu. Pre starších bratov viac nebolo peňazí na
nové inštrumenty a preto si kúpili staršie husle, violu
a kontrabas, a sláčiková hudba začala fungovať. - Majstre, čo ti z hudobnej rodiny Nemčekovej
utkvelo v pamäti v detských rokoch?
- S muzikou som nielen vyrastal, s hudbou
som sa aj narodil. Okrem matkinej uspávanky počul
som aj hudbu sláčikových nástrojov. Tak ako azda
každé decko, aj ja som často plakával. Neskoršie
som zistil, že v takých „krízových“ momentoch mi
„báči“ Ďuro položil husle do kolísky a okamžite
som zaspal. Či to bola iba náhoda, neviem. Možno
sa v detských očiach zaligotal červený lak, možno sa
už vtedy cítila hudobná žilka u mňa...
OCHOTNÍCKA ČINNOSŤ
- Stredoškolské roky na hudobnej škole
Stevana Mokranjca v Belehrade sú tesne späté
s tvojou ochotníckou činnosťou. V čom si sa
všetko zúčastňoval na ochotníckom hudobnom poli
v Kovačici – buď ako člen, buď ako vedúci? Ktoré
ocenenia ste získali v tých rokoch?
- Konzervatórium som absolvoval roku
1969. Kovačický folklórny súbor V šírom poli
hruška... vtedy už pôsobil šesť rokov. V poslednom
stredoškolskom ročníku som sa zapojil do
ochotníckej činnosti v rodnej osade. Veď každý
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
mladý človek chce ukázať, čo vie, v čom je zručný.
V súbore pôsobiacom pri Dome kultúry sa cítil
nedostatok sláčikových nástrojov, strýčko Juraj bol
umeleckým vedúcim súboru a s radosťou ma prijal.
Zo začiatku som hral na base. Na poste vedúceho
som strýka vystriedal roku 1974 a pôsobil som tam
celé desaťročie. Upravoval som pesničky, hľadal
priliehavé pre sólových spevákov a speváčky,
spevácke skupiny. Bola to namáhavá práca, ktorú
som ale s potešením robil, lebo sa po podaní dobrého
výkonu na koncerte alebo nahrávok v rozhlase na
všetko zabúda. V Radio Novom Sade sa pod mojou
taktovkou nahralo asi 200 pesničiek. Spievali ich
okrem iných Zuzana Gajanová, Katarína Parasková,
Jozef
Gages,
Anna
Širková, Eva Zlochová,
Anna
Šúleková... Začiatkom 70. rokov
pôsobil aj orchester Vzlet,
pestujúci zábavnú tanečnú
hudbu. Bol som prvým
šéfom a zakladateľom
Vzletu, pôsobil som v ňom
päť rokov. Na koncertoch
v Kovačici a v Padine sme
mali po 400 návštevníkov,
mládežnícke siene boli
plné. Vo Vzlete som hral
na syntetizátore. Okrem
spomínaného, v období rokov 1974 – 1980 som
vyškolil dve generácie mladých hudobníkov. Bola to
vyhňa talentovaných žiakov, neskorších hudobných
znalcov v týchto končinách. Desiatka z nich je aj
v súčasnej Kovačici hudobne činná, absolvovali
u mňa tri generácie plné šesťročné školenie.
Roku 1984 svetlo sveta uzrela platňa a kazeta so
slovenskými ľudovými pesničkami. Ochotník má
niekedy po koncerte iba fľašu piva alebo sendvič,
kedy-tedy nahrávku v Novosadskom rozhlase...
Platňou a kazetou sme chceli natrvalo zachovať
dobrú generáciu amatérov v pamäti. Vydavateľ bol
Jugoton Záhreb, nahrávali sme v belehradskom
štúdiu za spolupráce s Novosadským rozhlasom.
Plánovali sme taký postup opakovať každých desať
rokov.
- Ako umelecký vedúci v Rosičke a Slávikoch
si dosiahol taktiež pozoruhodné výsledky. Prvý
zostav Slávikov nacvičuješ znovu...
- V Rosičke som bol šéfom trinásť rokov.
Na silnom festivale vojvodinských orchestrov
27. strana
v Rume trikrát zaradom sme získali tri ocenenia:
bronzovú, striebornú a zlatú medailu. Pre Sláviky
som zase robil zvláštne aranžmány na základe
melódií a textov. Na prvom zhromaždení ľudovej
tvorby v Leskovci v roku 1970 ženská spevácka
skupina pod mojím vedením získala prvú cenu.
Novinári ich vtedy nazvali Kovačički slavuji.
Odvtedy sa volajú Sláviky. Sedem členiek z prvého
zostavu Slávikov ma pred rokom a pol oslovilo, že
či by som ich znovu nechcel nacvičovať. Výsledok
poldruharočných „tréningov“ je už tu: nacvičili sme
osem slovenských ľudových pesničiek, ktoré na jar
máme nahrať v štúdiu novosadského rozhlasu. - Robil si úpravy pre štvorhlasný cirkevný
spevokol...
- Duchovná hudba
je základnou a zároveň
najkrajšou
hudbou.
Otec mi bol kantorom
v kovačickej cirkvi 42
rokov. Keďže máme
v našom chráme asi
160-ročný organ, ponúkol
som otcovi ešte koncom
60. rokov napísať prvé
aranžmány. Inak, tradícia
spevokolu v Kovačici
je dlhá veľa desaťročí.
Prvý kovačický spevokol pod taktovkou nadšenca
Andreja Miháľa vznikol v roku 1937. Zvyklosť, ktorá
bezpochyby vplývala na to, že dnes má Kovačica
mnohé spevácke esá. A keď ide o duchovnú hudbu,
azda niet človeka, ktorý by sa, keď počuje Mozartov
Rekviem, nezamyslel a nezapočúval.
- Súbežne s touto činnosťou máš za lubom
i zoskupiť na jednom mieste všetkých hudobníkov
a spevákov Kovačice...
- Vystúpenie Terchovského symfonického
orchestra pod vedením Rudolfa Patrnčiaka na
Jánošíkových dňoch v Terchovej sa stalo brandom
tejto rázovitej dediny. Keďže je aj Kovačica,
podobne ako Terchová, plná mimoriadne kvalitných
hudobníkov, predovšetkým huslistov, ale i spevákov,
nebolo by zle, ak by sa taký mnohočlenný orchester
a všetci speváci zjavili pred zrakmi domácich
divákov, napríklad na podujatí Guča v Kovačici.
Bola by to ohromujúca správa v najpozitívnejšom
zmysle. Verím, že Kovačica to dokáže natrénovať.
28. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
PÔSOBENIE V CIRKEVNOM ZBORE
- Súčasne si kantorom prvého cirkevného
zboru v Kovačici a zároveň dirigentom spomínanému
cirkevnému spevokolu...
„Dnes v našej osade pôsobia štyri spevokoly,
po jeden starší a mladší v oboch cirkevných zboroch.
Dom kultúry má súčasne tri spevácke skupiny.
K tomu ešte chóry na základných školách, hodne
sólových spevákov a speváčok. Mienim, že za dnešnú
kvantitu a kvalitu spevu v Kovačici musíme vďačiť
spomínanému cirkevnému spevokolu. V spevokole
s dlhou tradíciou po Andrejovi Miháľovi boli
dirigentmi Ján Nemček starší a Ján Bartoš.“
- Starší spevokol pod tvojou
taktovkou má nemalé plány...
Plánujeme
vystupovať aspoň raz ročne
aj na Slovensku, radi by
sme si vymenili návštevy
s inými cirkevnými zbormi
a spevokolmi vo Vojvodine.
Oslovil nás už cirkevný zbor
z Lubinej. Odcestujeme
tam koncom augusta alebo
začiatkom
septembra.
Pravdepodobne
vtedy
navštívime i Zvolen a Banskú
Bystricu. Vydali sme aj už
kvalitne spracované CD,
neskôr možno i s biografiou
spevokolu ako svojráznou
vizitkou. Repertoár nám
zatiaľ pozostáva z prevažne
cirkevných piesní. Všetky
piesne spievame štvorhlasne a acapella, bez
hudobného sprievodu. V súčasnosti nacvičujeme aj
národnostné a hymnické piesne. Skúšky mávame
v cirkevnom dome, každú stredu a nedeľu.
- Skúsenosti práce s ochotníkmi máš hodne.
Pomohla ti pri nacvičovaní staršieho spevokolu? - Všetci členovia cirkevného zboru sú
amatéri, je namáhavé nacvičovať ich, ale keď
vidím entuziazmus u tých ľudí, tak zabudnem na
námahu a únavu a je mi to jedno z najdôležitejších
zadosťučinení. Inak prvý spevokol mal šesťdesiat
členov, v roku 1966 vznikol v „osade insity“ aj
ženský cirkevný spevokol. Súčasne má tento
zmiešaný spevokol 35. členov. Od marca roku 2009
pribudlo osem nových členov. Zabezpečiť kvalitné
nacvičovanie nových piesní, skvalitniť a zabezpečiť
úbor pre výstupy spevokolu a etablovanie spevokolu
v spoločnosti, to sú naše prvoradé úlohy.
- Kovačický evanjelický spevokol Jána
Čaploviča vydal na Štedrý deň CD pod názvom
Nebeský bože...
- Pesničky nahrávalo v kovačickom kostole
vlani, v polovici decembra, jedenásť sopránov, osem
altov, sedem tenorov a päť basov. Charakteristické
je to, že sme si zvolili ťažšiu cestu: nahrávali sme
to v našom akustickom kostole, nie v štúdiu. Chceli
sme totiž autentický zvuk, aby nahrávka bola taká,
ako keď sa spieva v kostole. Na CD je jedenásť
pesničiek – štyri vianočné, dve veľkonočné,
tri pohrebné... Pesničky
pre spevokol aranžujem,
nacvičujem a dirigujem.
VÝROBA
SLÁČIKOVÝCH
NÁSTROJOV
- V čase, keď si
v rodisku bol hudobným
pedagógom, urobil si roku
1979 aj prvé husle. Strýko
Juraj už mal vtedy za sebou
dvadsaťročnú prax samouka
vo výrobe nástrojov...
- Jeho pomoc bola,
samozrejme,
vítaná.
V jednom „fertáli“ (časti
dediny) bývali rodiny troch
bratov, jeden Nemček vedľa
druhého. Rád som chodieval
do báči Ďurovej dielne, lákala ma vôňa dreva,
aróma živíc. Strýko sa, aby vyživil rodinu, zaoberal
viacerými robotami, pracoval na rôznych punktoch.
Zaneprázdnený inými povinnosťami si môj záujem
o výrobu huslí možno ani nevšímal. Keď som ho
poprosil urobiť pre mňa husle – nechcel mi ich
predať, a keďže potreboval peniaze, každý nástroj
predal, hovoriac mi: „Nasledovný bude lepší, budeš
mať lepšie husle!“ Zo žartu som povedal, že idem
urobiť aj ja husle. Dal mi aj drevo a prvých 11
huslí som urobil v jeho dielni. Neskoršie sme sa už
nemohli uňho tlačiť, adaptoval som si letnú kuchyňu
na dielňu.
- Svokra a svokor Markovci pracovali vtedy
v Nemecku, ktoré má za sebou niekoľkodesaťročnú
tradíciu výroby sláčikových nástrojov...
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
29. strana
- Pri výbere stromu sa berie aj pomocník,
- Bola to moja prednosť. Zabezpečil som si
tam odbornú literatúru, náradie a pracovné šablóny. ktorý sa vyšplhá na asi 10 m na strom, klepe doň,
majster počúva a z množstva vyberá iba jeden živý
strom.
Štiepa sa potom ako citrón, na povale sa suší
- Ďalšie dve stretnutia, hoci náhodné,
rozhodujúco vplývali zanechať hudobnú pedagogiku najmenej tri roky, v opačnom prípade by sa nástroj
zdeformoval. Keď sa búra daktorý dom, majstri –
a venovať sa výrobe nástrojov...
husliari sa zvyčajne dozvedia, odchádzajú na povalu
- Prvé stretnutie bolo, keď som odcestoval a hľadajú, či náhodou nevysnoria daktorý trámec
do Rumunska zháňať puzdrá na husle. Zoznámil dreva na husličky. Taký trámec som našiel, keď sa
som sa tam so známym husľovým majstrom renovoval terajší chrám maliarov, Nová galéria.
Rudolfom Bartlom z Lipska, ktorý mi podrobne Hrada bola priemeru vyše 50 cm, dom bol stavaný
ukázal celý výrobný postup. Druhá nečakaná ešte v XIX. storočí a to drevo sa na povale poriadne
schôdza bola s Belehradčankou Lýdiou Paříkovou vysušilo.
- Sám proces výroby jedných huslí trvá
– Tanasijevičovou, dcérou Pražana Karla Paříka,
takisto známeho majstra dláta. Lýdia sa i sama asi jeden mesiac alebo dvesto hodín práce. Čo je
naučila vyrábať slákové inštrumenty. Ženské ruky v tvorbe sláčikových inštrumentov najdôležitejšie?
sú však na „hrubšie“ roboty nevhodné, nemohla - Najdôležitejšie je
s prácou pokračovať.
kvalitné ozvučné drevo.
Podstatnú rolu hrá aj
- Z Nemecka si si
motivácia, vôľa, ostré
istý čas zadovažoval aj
oko, ako aj šikovné ruky
drevo. Rada tamojších
majstra. Okrem toho,
priateľov znela, že je to
že musí pekne znieť,
nosenie dreva do lesa...
inštrument musí byť aj
krásny. Kto sa pokúsil len
nakresliť husle, určite vie,
- Nemec, od ktorého
že je aj to ťažko. Dôležitý
som
si
zadovažoval
je aj pracovný pokoj,
materiál, mi povedal,
literatúra a profesionálne
že najlepšie drevo na
náčinie.
svete,
prichádzajúce
- Na lakovanie
i do Nemecka, rastie
používaš
špičkové
vo vtedajšej Juhoslávii.
Najlepší javor a smrek na výrobu nástrojov rastie prírodné laky...
- Sú to laky zhotovené podľa starodávnych
v Bosne a Chorvátsku, predovšetkým v oblasti
Lika, na pohorí Velebit. S báči Ďurom sme pred receptúr francúzskych a talianskych majstrov,
sedemnástimi rokmi zoťali štyri javory a štyri napríklad živice sandrak a mastrix z exotických
smreky, ich kusy vlastním aj dnes. Tajomstvo je stromov. Dajú sa objednať v Nemecku a Rakúsku.
vlastne v rezonančnom dreve, ktorý rastie nad Pripravujem ich aj sám, varia sa v éterickom oleji
800-metrovou výškou. Jestvujú spôsoby, ako si také alebo rozpúšťajú v liehu, pridávajú sa im prírodné
drevo zadovážiť aj dnes. Z Belehradu sa mi cez farby. Lak je iba obal, konzervátor, aby nástroj
Bosnu začiatkom júla 1996. roku dostal javor, aký potrval dvesto, päťsto rokov. Dnes poznáme
som v doterajšej činnosti nemal. Bol to fantastický štyristošesťdesiatročné husle. Niektoré možno
pocit, nemohol som ani spávať. Na dobré husle je potrvajú aj 1000 rokov. Nástroj by sa bez laku
biely javor používajúci sa v produkcii nábytku rozpadol. Takisto sa aj vnútorná strana pretiera
slabý. Viacej zodpovedá tzv. „žihlavý“, „kučeravý“, prírodnou živicou, lakuje sa propolisom, včelím
„fliador“, „vtáčí“ alebo „očkovaný“, čiže taký, aby voskom, levanduľovým alebo rozmarínovým
nemal jednoobraznú kresbu, ale aby husle okrem olejom. - Lakovanie trvá zvyčajne od mája do
dobrého tónu pôsobili aj esteticky. Niektoré drevá
septembra. Husle sa sušia pol roka, rok...
sú staré 200 – 250 a viac rokov.
- Inštrument sa natiera aj celý týždeň, husle
- Aký je postup hľadania, sekania a sušenia
majú dvanásť až pätnásť náterov. Postup na každé
dreva?
30. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
husle sa opakuje od päť mesiacov do roka. Nesmú
však byť vystavené priamemu slnku. Najvhodnejšie
sú dolné konáre niektorého košatého stromu, pri
vánku. Priame lúče zavadzajú nástroju.
- Na prvej svetovej súťaži výrobcov
sláčikových nástrojov v nemeckom Mittenwalde si
bol jediným Slovákom a jediným juhoslovanským
účastníkom zápolenia. Aké dojmy si si priniesol
vtedy z Bavorska? - Na súťaž som sa dostal na podnet Lýdie
Paříkovej, ktorá v Mittenwalde zakončila husľovú školu. Prvá súťaž bola roku 1989. Jej priebeh sa
podobá olympiáde. Polovica účastníkov sa vyraďuje
už v prvom kruhu. Do štvrťfinále sa dostane asi
tretina, v semifinále 20 30, zatiaľ čo sa vo finále
udeľujú tri ceny: ocenenie
laureátovi a držiteľom
zlatej,
striebornej
a bronzovej medaily. Zo
197 účastníkov som vtedy
obsadil pozoruhodné 38.
miesto. Pobyt v Bavorsku
na
mňa
inšpirujúco
vplýval, je to malebné
mestečko,
podobné
Kovačici. Navštívili sme
tam aj husľovú školu, po
tej cremonskej najvychýrenejšiu vo svete...
- Odchod na druhú olympiádu štyri roky
neskoršie (ne)bol v pláne...
- Vtedy som mali problémy, či vôbec dostaneme
víza, nemohol som sa na pokoji koncentrovať na
výrobu, čo pôsobilo na umiestnenie – bol som z 300
účastníkov v strede. Galéria Babka viedla vtedy
marketingovú kampaň pre súťaž a vydala knižku
Boleho Miloradoviča Maestro s dlátom v štyroch
jazykoch. - Po druhej súťaži (1993) si sa s rodinou
rozhodol pôsobiť na Slovensku...
- Veľa mladých ľudí odišlo do zahraničia za
existenciou. K tomu sa o umelcoch hovorí, že keď
hovoria zbrane, mlčia múzy. Dilemy trvali rok, odísť
či zostať, šli sme za výhodnejšími podmienkami, za
robotou. V Trnave máme vyše tridsať rokov priateľov
a preto sme zakotvili práve tam. Od začiatku sme
vytvárali podmienky na budúcu husľovú školu. Skôr,
v spoločnom štáte, jestvovala výroba v Česku. Po
rozdelení štátu boli tie husle s dovozovou prirážkou
a clom drahšie. Spoločne sme pohli rekonštrukciu
domu známeho skladateľa Mikuláša SchnaideraTrnavského, kde som chcel zariadiť vlastnú dielňu
a založiť husľovú školu. Od pánov Slobodníka,
Langa, Hudeca a Jankovského sme dostali najzelenšie
svetlo. Primátor mesta to ale nedostatočne vážne
pochopil, možno bol zaneprázdnený predvolebnou
kampaňou. Trojizbový byt na desiatom poschodí
na umelecké účely nepostačoval. Vyčerpal som
bol už všetky sily a tu sa znovu objavilo osudové
stretnutie s Jánom Juríkom, vedúcim Trávničkovho
kvarteta v Banskej Bystrici, ktorý podnietil a zohral
rozhodujúcu rolu pri našom presťahovaní do
stredoslovenskej metropoly. Prezreli sme si dvakrát
tri lokality a rozhodli sme sa pre starší rodinný dom
na okraji sídliska Rudlová
neďaleko Bystrice. Je tam
záhrada, kvety, orech,
jabloň, nádherná príroda,
inšpirujúce
prostredie
Nízkych Tatier, prekrásne
kopce...
Neskoršie
a najdlhšie sme na
Slovensku ale pôsobili vo
Zvolene.
- Na Slovensku sa
už výraznejšie prejavili aj
kvality syna Jána, zároveň
tvojho prvého žiaka... - Je to môj najväčší úspech, zadosťučinenie.
Syn tvorí len od januára roku 1993 a už sú jeho
husle krajšie ako moje. Spoločne sme vystavovali
v júni 1996 na medzinárodnej súťaži Henrika
Wieniavského, zaslali husle do poľskej Poznane.
On už má dvadsaťsedemročné drevo, vedu, odbornú
literatúru. Ľubomír Farkaš bol prvým záujemcom
o moje odborné rady na Slovensku. Na konci
školského roku 1995/96 piati žiaci zo stredného
odborného učilišťa lesníctva v Banskej Štiavnici
už dostali certifikát o vyrobených prvých husliach.
A ani jednu vetu som im v Štiavnici nepovedal pre
zošit. Ten pocit sa nedá zaplatiť. Mladým ľuďom
treba iba ukázať šancu a zdolajú prekážky. Okrem
už existujúcej dielne v Banskej Štiavnici, kde sme
pracovali dva dni v týždni, od školského roku 1996/97
sa výroba sláčikových nástrojov bude vyučovať na
Strednej priemyselnej škole drevárskej vo Zvolene
a Strednom odbornom učilišti stavebnom v Banskej
Bystrici.
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
- Vo Zvolene si mal skvelých žiakov, 25.
júna 1997 prebiehal na Strednej priemyselnej škole
drevárskej slávnostný krst prvých huslí...
- Za dva roky, teda od roku 1995, dosiahli
žiaci tohto študijného odboru vynikajúce výsledky.
V prvom ročníku sa v rámci špeciálnej praxe
zameriavali na výrobu píšťaľ a fujár. V druhom
na výrobu huslí. Rozvoj špeciálnych zručností
potrebných na výrobu hudobných nástrojov
zabezpečovali skúsení odborníci, medzi ktorými
som bol i ja. Za úspešné
pôsobenie sa mi dostala i Cena
primátora mesta Zvolen z rúk
vtedajšieho
zvolenského
starostu Ing. Vladimíra Maňka.
Podľa
mienky
vedúcich
Zvolenčanov, sme všetci traja,
manželka, syn a ja, výrazne
ovplyvňovali imidž školy a pre
školu sme boli, ako napísali
v odôvodnení, obrovským
prínosom. Husle vyrobené
žiakom školy boli hlavnou
cenou na medzinárodnej
súťaži Čírenie talentov pre 21.
storočie, ktorá sa konala pod
záštitou Bohdana Warchala.
V auguste 1998 propagovali
moji zverenci svoje práce na
Európskom dvore remesiel
v Bratislave. O rok neskoršie
sa postavili na prah dospelosti prvý absolventi
tohto ojedinelého študijného odboru na Slovensku.
Posledné desaťročie žijem a tvorím zvovu v rodnom
mestečku. - V januári 1996 si sa stal splnomocnencom
vtedajšieho ministra kultúry SR Ivana Hudeca pri
organizovaní husliarskej výroby na Slovensku. Čo
to pre teba osobne znamenalo?
- Bolo to veľké uznanie, zadosťučinenie
a zároveň ocenenie môjho doterajšieho pôsobenia na
Slovensku a šírenia dobrej povesti o vojvodinských
Slovákoch a Slovensku aj za hranicami týchto krajín.
- Ďalšie nemalé uznanie prišlo z Talianska,
kolísky husliarskej výroby...
- Áno, dostali sme vtedy fax z Talianska od
známeho výrobcu slákových inštrumentov Cesare
Magriniho. Dozvedel sa, že na Slovensku tvorí
vojvodinský výrobca inštrumentov. Nestačí vyrobiť
toľko huslí, koľko je záujemcov. Ponúkol nám
31. strana
zmluvu na výrobu 1 – 3 huslí mesačne, my sme mu
zasa na ukážku zaslali troje huslí. Je to ale pre mňa
veľká zodpovednosť a záväzok. Keď sa vycibria,
nech to robia mladší.
- Magrini pochádza z cremonskej školy. V čom
spočíva tajomstvo, kvalita, hľadanosť a vychýrenosť
Cremony?
- Sú rôzne názory, o tom debatujú aj väčší
odborníci. Asi mali na výber kvalitnejšie drevo
na výrobu. Musí sa však povedať, že Taliansko
je krajina-múzeum. Je to
umelecká oblasť – sami
básnici, hudobníci, sochári,
výtvarníci...
- Koľko si doteraz
urobil sláčikových nástrojov –
huslí, viol, violončel a basov
– a takisto koľko brnkacích
nástrojov, napríklad tambur
a gitár?
- Zo začiatku som mal
presnú evidenciu, dával som
i čísla každému vyrobenému
inštrumentu. Neskoršie mi
sugerovali, že také čísla dáva
fabrika na továrenskú výrobu
huslí. Doteraz som vyrobil
400 sláčikových nástrojov,
z čoho 300 huslí, 60 viol a 40
čiel. Vyhotovil som aj 100
tambur, v čom mi pomáhala
aj manželka Evka. Potrebovali sme peniaze na dom
a tak sme si zarobili trochu viac dinárov. Tambury
nám kupovali zo Sarajeva, Chorvátska, Slovinska,
Macedónska a týchto krážov. Urobil som aj šesť
„španielok“, koncertných gitár. Na Slovensku mám
s mojím logotypom urobených menej sláčikových
nástrojov. Bas som ešte neurobil.
- Ktorí vitruózi hrávajú na tvojich nástrojoch?
- Od roku 1984 na mojich husliach, nielen
v Kovačici a Belehrade, hráva často Tripo Simonuti,
Ilija Marinković, ktorý sa nachádzal vtedy na
Viedenskej akadémii, hrával skôr na ¾ inštrumentu,
neskôr na celých husliach. Hrávajú takisto aj bratia
Molotovci z chýrečnej ľudovej hudby Ďatelinka.
Ondrej na husliach dvadsaťtri roky, Štefan na
viole osemnásť rokov. Moje husle skúšal aj ďalší
Detvan Jaro Hazlinger, vedúci hudby Detvanček.
Mladí virtuózi na konzervatóriách v Žiline, Banskej
Bystrici a v Bratislave majú taktiež moje nástroje.
32. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
O husliach sa kladne zmienili i ďalší naslovovzatí
hudobníci – Peter Michalica, Ivo Ženatý, Tibor
Koblíček a iní. - V ktorých krajinách vlastnia tvoje
inštrumenty?
- Najviac v Nemecku, Rakúsku, štátoch
bývalej Juhoslávie, súčasnom Srbsku, tri v USA,
Japonsku, Austrálii atď. Kupovali ich aj obchodníci
a preto neviem, do ktorej krajiny ich predali.
- Aká je cena jednotlivých huslí?
- Náhle sa, zvlášť v Nemecku, začali kupovať
mladšie husle. Také potrebujú rozohrávanie 10
rokov. Poviem iba toľko, že je to krásna robota, ale
sa aj finančne oplatí.
- V Srbsku, krajinách bývalej Juhoslávie
a vidno to aj na Slovensku, sú celé rubriky o tebe.
Aký je recept na pestovanie dobrého vzťahu
s masmédiami?
- Recept asi nejestvuje. Viem iba to, že mi
každý článok v novinách, rozhovor pre rozhlas,
reportáž pre TV alebo exkluzivita pre agentúru
či net nemôže uškodiť, iba pomôcť. Okrem toho,
Slovensko má na stovky, ba i tisíce muzikantov,
profesionálov i amatérov a v súvise s tým údajom je
aj záujem printových a elektronických médií. Takisto
je to atraktívne zamestnanie hodné povšimnutia.
Udalosť bola aj výroba prvých huslí mojich žiakov
za iba jeden školský rok.
- V jednom rozhovore si povedal, že k šťastnému
a plnému životu patrí osobná spokojnosť človeka.
Výroba nástrojov má umelecko-remeselnícke
črty. Kedy osobne budeš v tejto tvorivej činnosti
najspokojnejší?
- Spokojný som už teraz. Roztočilo sa to už
natoľko, že sa nezastaví.
- Poslednou otázkou sa vráťme na začiatok
nášho rozhovoru. V akej zostave dnes hrá, spieva
a tancuje dnešná rodina Nemčekovcov?
- Bratova Pavlova manželka tancovala pred
viac ako desaťročím v staršej tanečnej skupine. Žiaľ
už nebohá Jurajova nevesta, čiže Emilova manželka,
spievala. Strýko Juraj vyrábal nástroje, bol i textárom,
upravoval pesničky a hral na husliach, jeho syn Emil
starší vyrába husle a hrá na nich, jeho vnuk Emil
mladší hrá na harmonike a husliach. Brat Pavel hrá
zas na kontrabase, harmonike a na klavíri, jeho syn
Jaroslav ovláda husle, klavír a syntetizátor, môj syn
si zahrá na husliach, klasickej gitare, syntetizátore, ja
zase hrám na viole, kontrabase, husliach, harmonike
a syntetizátore, manželka Eva spieva. Brat a jeho
syn sú hudobnými pedagógmi. Pavel je umeleckým
vedúcim speváckej skupiny Rovina, jeho syn Jaroslav
je činný v druhom cirkevnom zbore v Kovačici.
Moja dcéra Jana hráva na husliach a spieva. K spevu
má vzťah i naša vnučka Martinka. Je nás teda veľa
muzikantov, a so speváčkami a tanečníčkami ešte
viac. Dnes si inštrumenty vyrobíme, napíšeme text,
upravíme, zaspievame a zatancujeme. A začalo
to ako bratské kvarteto pred šesťdesiatimi piatimi
rokmi. Čo všetko môže jedna náhoda a dedova
podpora urobiť z rodiny...
Štyri desaťročia ubehli od zápisu esejistu
Alexandra Matušku o vojvodinských Slovákoch.
Čerstvosť je zachovaná dodnes: „Viem, že Slováci
na Dolnej zemi mali a majú svoje starosti a biedy.
Viem, že nie sú všetci rovnakí. Viem, že tak ako
všade na svete, a napríklad tak, ako v ich starej
vlasti, ani u nich dobro neprichodilo poľahky, bez
práce. Našim príslušníkom v iných končinách sveta
sme museli pomáhať my doma, dolnozemskí Slováci
pomohli často nám. Dali nám ľudí, ktorí vyrástli
v ich prostredí, ktorí sú príkladom vernosti, odvahy
a cti.“
Ján Nemček je jedným z nich.
Za rozhovor
ďakuje Ján Špringeľ
(fotografie: autor článku)
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
33. strana
Odovzdávanie Ceny Ondreja Štefanka 2012
V konferenčnej sále centrálneho sídla
DZSČR 16. marca 2012 prebiehalo slávnostné
odovzdávanie Ceny Ondreja Štefanka na rok 2012.
prítomnosti
početného
publika,
Za
v akordoch zvučky, ktorá oznamovala začiatok
ceremoniálu, vošlo do sály prezídium v zostave
Bianca Unc, Pavel Hlásnik a Ivan Miroslav Ambruš.
Po odznení hudobnej vsuvky sa ujala úvodného
slova Bianca Unc, ktorá vo svojom krátkom
príhovore sprítomnila osobnosť Ondreja Štefanka
v nadväznosti na cenu každoročne udeľovanú od
roku 2009.
Ďalej, cenu podľa štatútu v krátkosti
predstavil Pavel Hlásnik a oboznámil prítomných
aj o tohtoročnom zložení poroty, a to: Ivan
Miroslav Ambruš – predseda KVSIK, Dagmar
Mária Anoca – generálna tajomníčka KVSIK,
Tatiána Štefanková – dcéra Ondreja Štefanka,
Michal Babiak – vysokoškolský pedagóg, režisér
a dramatik, Ladislav Čáni – tajomník Národnostnej
rady slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku, Ján
Fuzik – generálny tajomník SZSZ, predseda CSS
v Maďarsku, Pavel Hlásnik – hospodár KVSIK,
prvý podpredseda SZSZ.
V pokračovaní Ivan Miroslav Ambruš
oznámil rozhodnutie poroty z 25. februára t.r., ktorá
na svojom pracovnom zasadnutí ustálila udelenie
ceny Ondreja Štefanka na rok 2012 nasledovne:
Za príspevok k rozvoju a propagácii
slovenskej literatúry tvorenej v slovenskom
zahraničnom svete cenu získal Juraj Antal
Dolnozemský z Maďarska.
Za príspevok k rozvoju, organizovaniu
a diverzifikovaniu kultúrneho života a spolkovej
činnosti v slovenskom zahraničnom svete cenu
získal Imrich Kružliak z Nemecka.
Po oznámení tohtoročných laureátov Bianca
Unc vyzvala Etelku Rybovú, minuloročnú nositeľku
ceny, aby prečítala laudátio na Juraja Antala
Dolnozemského (uverejňujeme ho v tomto čísle
časopisu). Po prezentovaní laudátia ocenený básnik
prevzal cenu a s dojatím sa všetkým poďakoval za
jej udelenie.
Laudátio na Imricha Kružliaka predniesla
Mária Katarína Hrkľová, ktorá veľmi dokumentovane
predstavila životnú dráhu oceneného (uverejňujeme
ho v tomto čísle časopisu). Bianca Unc odôvodnila
neprítomnosť Imricha Kružliaka pri odovzdávaní
ceny. Cena mu bude odovzdaná osobne, neskôr.
Týmto sa slávnostné odovzdávanie ceny na
rok 2012 ukončilo.
Ivan Miroslav Ambruš
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
34. strana
1-2/2012
Laudatio na Juraja Antala Dolnozemského
pri udelení Ceny Ondreja Štefanka
za príspevok k rozvoju a propagácii slovenskej literatúry tvorenej
v slovenskom zahraničí
Ty muž obdarený
smelosťou a silou,
ktorý vedome a múdro
zápasíš s časom
a s možnosťami,
ako jeden z našich vodcov
za nás, pre nás.
Veď poznáš zblízka
a dobre svoje
a naše korene! ...
Na svoje miesto
položíš veci.
Nám stokrát odpísaným
hlasno hlásaš,
že sme!
Okrem iných tieto slová venoval Ondrejovi
Štefankovi Juraj Dolnozemský v básni Ty muž. Ten
Juraj Dolnozemský (vlastným menom Juraj Antal),
ktorý sa narodil 14. novembra 1928 v Slovenskom
Komlóši. Tu získal základné školské vzdelanie a tu žije
aj dnes. Pracoval ako roľník, tehliar, plavčík, futbalový
rozhodca. Bol zamestnaný aj vo vodohospodárstve.
Spolu s manželkou vychoval dve dcéry a vštepil lásku
k slovenskej kultúre aj svojmu vnukovi a vnučkám.
Básne začal písať ako 53-ročný, ale pravdepodobne
poéziu nosil v sebe po celý svoj život.
Slovenskú literatúru, ako i svojich čitateľov,
obohatil šiestimi zbierkami: Večerný dážď (1988),
Ťarcha páperia (1994), November (1995), Doma
(1998), Vernosť (2002), V okovách času (2006).
Peter Andruška v knihe Literárna tvorba Slovákov na
Dolnej zemi (1994) pokladá Juraja Dolnozemského
za nekaždodenný zjav slovenskej poézie v Maďarku.
Keďže o jeho tvorbe najvýstižnejšie a najrozsiahlejšie
píše práve tento slovenský literárny kritik a milovník
dolnozemskej slovenskej literatúry, uvádzam niekoľko
myšlienok z jeho výpovedí.
Juraj Dolnozemský, žijúci v Slovenskom
Komlóši mimo literárneho centra, postupne si
zmapoval terény slovenského umenia, písať začal ako
päťdesiatročný, zato vrodený, čistý prirodzený talent
mu umožnil rýchlo vyzrieť na originálneho básnika...
... Dolnozemský vo svojich veršoch využíva južanské
motívy Dolnej zeme, nížinný svet mu je bytostne blízky,
tak isto ľudová kultúra (je známy ako ľudový zberateľ),
ktorej prvky preberá do svojej tvorby...
Dolnozemského básnický svet sa dotýka
takmer všetkého, čo nejakým spôsobom determinuje
konanie a spôsoby dnešných ľudí... Juraj Dolnozemský
si pozornosť – a to nielen literárnokritickú – naozaj
zaslúži. Jeho skromné knihy veršov sú nesporným
prínosom slovenskej poézie v Maďarsku, keďže
presvedčivo, presvedčivejšie ako knihy iných autorov,
hovoria o živote, cítení, myslení národnostného
básnika. Jeho poézia je smutná, ale súčasne plná
vitality, zdravo rezonuje, pretože je úprimná
a práve touto úprimnosťou presvedčivo korení
najmä v obyčajnej ľudskej skúsenosti svojho tvorcu.
V Dolnozemského prípade sa totiž stretávame s tým
vzácnym typom básnika-samouka, tvorcu zemitého,
obdareného prirodzeným talentom, ktorý bol práve
vďaka sile svojho talentu za veľmi krátky čas schopný
prekonať všetky úskalia, s ktorými sa zvyčajne stretá
nielen národnostný básnik... Sila a pôsobivosť jeho
básnického slova, verša, básní plynie takmer výhradne
z ustavičného nepokoja, ktorý ho núti zmýšľať sa nad
rozličnými javmi života, s ktorými sa vie vyrovnávať
naozaj len prostredníctvom umeleckého slova...
Netreba pripomínať, že takto chápaná básnická
tvorba je výsostne náročná na vnútorné, osobnostné
hodnoty, na mravný kapitál autorovho života, citového
i myšlienkového sveta.
znakom
Najcharakteristickejším
Dolnozemského poézie je spätosť s rodiskom
a predchádzajúcimi pokoleniami, čo sa odzrkadľuje
v jeho básnických obrazoch a veršoch.
Napríklad:
Zablatený,
zahľadený do minulosti
kráčam po stopách predkov.
Som ich
a oni sú moji.
Nad domami
ako štíhly obor
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
35. strana
zahľadená do diaľavy
stará veža stojí.
(Naše nádeje)
Za jeho životné dielo mu Celoštátna slovenská
samospráva udelila v roku 1998 vyznamenanie „Za
našu národnosť“ a v roku 2001 sa mu rodné mesto
poďakovalo za nezištnú prácu, ktorú vykonáva v
Básne Juraja Dolnozemského sa dobre čítajú prospech svojich rodákov a mesta s vyznamenaním
aj recitujú (pravidelne si ich vyberajú žiaci na rôznych Pro Urbe Slovenský Komlóš.
recitačných súťažiach). Asi aj preto, lebo svet ich
Milý Ďurko, nakoniec mi dovoľ, aby som sa
obrazov a slov je jasný. Básnik sa vyjadruje priamo, ti poďakovala, že mi tvoje básne, keď som hľadala
pýta sa, žaluje sa, obviňuje a najmä vyzýva.
K tretiemu pokoleniu, ktoré už onemelo, sa takto nejakú iskru pre svoje príhovory na rôznych kultúrnych
podujatiach, vždy pomohli a ma povzbudili. Zároveň ti
prihovára:
gratulujem k udeleniu Ceny Ondreja Štefanka básňou,
ktorá mi je veľmi blízka a vždy aktuálna.
Slováci vždy boli
Mali by sme
a majú tu aj byť.
Len nech smú
Mali by sme ísť
nech smelo chcú
hľadať krásu krás
k tunajšiemu bytiu
dokiaľ nám hovie
životy svoje
tento krátky čas
prideliť.
a spolu jarné
kvietky ovoňať
(To tretie pokolenie)
na skutočnosti
Básnik, ktorý si vybral neľahkú cestu, keď stále oči mať
začal písať v jazyku svojej národnosti, si uvedomil, byť skromnejšími
že národnosť sa zachová, pretrvá len vtedy, ak bude a šetriť sľubmi
v tomto jazyku písať, čítať, vzdelávať sa a milovať. aby sme boli
Juraj Dolnozemský, náš Ďuri báči, nielen opisuje aj v núdzi kľudní
a zbiera bohaté dedičstvo našich predkov, ale je a život už raz
i tvorivým účastníkom národnostného života, ozajstnejšie žiť
našej slovenskej kultúry najsamprv v Slovenskom a vždycky všade
Komlóši, na Dolnej zemi, ale i v celom slovenskom len Človekom byť.
svete.
Juraj Dolnozemský je človek, ktorý nielen
Etelka Rybová
uchováva popol, ale dúchaním do pahreby udržiava
svojimi básňami aj oheň.
Laudatio na Dr. Imricha KRUŽLIAKA
pri udelení Ceny Ondreja Štefanka 2012
za príspevok k rozvoju, organizovaniu a diverzifikovaniu kultúrneho života a spolkovej
činnosti v slovenskom zahraničnom svete
„Pre národ treba pracovať tak, akoby sme sa mali
vrátiť domov zajtra
a pre seba tak, akoby sme tu mali žiť večne.“
(Imrich Kružliak)
Tieto myšlienky predznamenali život a prácu
charizmatického muža, ktorý desaťročia snami
predbiehal čas, nezmazateľne sa zapísal do slovenskej
histórie, publicistiky, výrazne sa etabloval v slovenskom
kultúrno-spoločenskom živote na Slovensku
i v slovenskom zahraničí. Dr. Imrich Kružliak patrí
k najvýznamnejším a najvýraznejším predstaviteľom
slovenského exilu XX. storočia. Jeho fascinujúci
životný príbeh je príbehom slovenského intelektuála,
ktorý napriek častej nepriazni osudu neochvejne
stál na pozícii kresťana, demokrata, hrdého Slováka
36. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
a Európana. Pochádza spod majestátnej Poľany,
z národne uvedomelej rodiny sedliackeho zemana.
Narodil sa 8. decembra 1914 v Detve, vzdelával sa
v rodnom meste, v štúdiách pokračoval na gymnáziu
v Kláštore pod Znievom, na Filozofickej fakulte
Univerzity Komenského v Bratislave študoval
slavistiku, dejiny a sociológiu a štúdium ukončil
v roku 1940, summa cum laude a získal titul
PhDr. Už od študentských čias bol aktívnym
publicistom a verejne činnou osobnosťou, jedným
z najaktívnejších lídrov slávnych svoradovcov, stal
sa tajomníkom, neskôr podpredsedom Ústredia
slovenského kultúrneho študenstva. Už od roku
1939 pracoval ako organizačný, neskôr literárny
tajomník Slovenskej ligy, ktorá venovala, okrem
iných aktivít, mimoriadnu pozornosť rozvoju
slovenského školstva na južnom Slovensku, kde do
dnešných dní v tieni líp tíško stoja budovy, ktoré
po mnohé desaťročia boli nenahraditeľnými oázami
slovenskej vzdelanosti a kultúry v týchto priestoroch.
Kreatívneho, noblesného Kružliaka prijala do
svojich radov i bratislavská bohéma, kde sa stal
súpútnikom najznámejších slovenských literátov
tej doby. Jeho výnimočné publicistické aktivity ho
doviedli na čelo slovenskej tlače, ale po nezhodách
s predsedom vlády sa vracia do Slovenskej ligy,
ako jej generálny tajomník. Slovenské národné
povstanie ho zastihne v Mošovciach, kam evakuoval
so Slovenskou ligou. Narukoval do armády, ale ho
pridelili do novín, kde pôsobí ako redaktor periodika
Bojovník, neskôr Národných novín. Po vojne, so
skúsenosťami z povstania, známy politický odporca
Hitlerovho nacizmu, so skupinou slovenských
katolíckych intelektuálov, sa usiloval o založenie
kresťansko-republikánskej strany, neskôr sa stal
volebným manažérom Demokratickej strany,
ktorá so 62% víťazstvom vo voľbách v roku 1946
získala jasnú prevahu. V rokoch 1946/47 Kružiak
pôsobí ako tajomník Povereníctva SNR pre výživu
a zásobovanie. Spolu s ostatnými najvýznamnejšími
predstaviteľmi Demokratickej strany bol zatknutý,
brutálne mučený a vystavený nátlakovému
vyšetrovaniu. Po roku väzenia ho prepustili a čakal
na proces.
Uvedomoval si brachiálnosť novej moci
a rozhodol sa emigrovať, podarilo sa mu utiecť
v posledný deň roku 1949 a tento silvestrovský deň
bol na dlhé roky jeho posledným dňom na pôde
milovaného Slovenska. Na štyridsať rokov. Na
Slovensku ho v neprítomnosti odsúdili na 15 rokov.
Kružliakov životný príbeh naberá nové
dimenzie, v iných podmienkach. Mnohých, menej
odolných, by strata vlasti, nové podmienky života
a práce zlomili, otupili, nútili sa utiahnuť do
súkromia. Zocelený Kružliak sa však považuje za
politického utečenca, ktorý odišiel do exilu bojovať
za slobodu, demokraciu, za ľudskosť. V roku 1951
vzniká v Mníchove rozhlasové vysielanie Slobodná
Európa a po dlhých 30 rokoch na vlnách éteru sa
nesie k poslucháčom Kružliakove posolstvo zo
slobodného sveta. Ako kultúrny redaktor sa venuje
nielen kultúre, ale zamýšľa sa nad postavením
a budúcnosťou Slovenska, ktoré vidí v rodine
slobodných európskych národov. Nadväzuje
spoluprácu s ďalšími významnými rozhlasovými
stanicami, Hlasom Ameriky a BBC v Londýne.
Zviazanosť so slovenským národom ho vedie
k angažovanosti vo vznikajúcom Svetovom kongrese
Slovákov a spolupráci s legendárnym zakladateľom
a predsedom SKS Štefanom Boleslavom Romanom.
Cieľmi a hlavnými úlohami SKS bolo napomáhať
a podporovať kultúrny, vedecký, politický,
náboženský, sociálny a ekonomický rozvoj
slovenského národa a všetkých ľudí slovenského
pôvodu, reprezentovať Slovákov pred svetovou
verejnosťou a tlmočiť právo slovenského národa
na sebaurčenie. Toto bola skutočne reálna pôda na
rozmach tvorivých síl erudovaného Kružliaka, stal
sa výkonným podpredsedom a predsedom kultúrnej
komisie SKS. Neúnavne slovami i činmi bojoval za
ciele SKS a stal sa dlhoročným architektom aktívnej
slovenskej účasti v Európe nových čias. SKS napĺňal
svoje ciele najrozličnejšími aktivitami, kongresmi,
festivalmi slovenskej mládeže, podujatiami ako boli
Slováci v Európe národov, Slováci sebe, Dedičstvo
otcov zachovaj nám Pane v Kanade, USA i
v Európe. Z poverenia SKS Kružliak ako hlavný
organizátor pripravil medzinárodnú konferenciu
Mier v slobode pre Európu, v Mníchove, a predniesol
tam jeden z najerudovanejších prejavov. SKS
získaval na prestíži, jeho delegácia, ktorej členom
bol aj Imrich Kružliak, vystúpila v Európskom
parlamente a slovenskú otázku internacionalizovala.
Kružliak hľadal všetky formy podpory pre slovenskú
vec, spolupracoval s významnými osobnosťami
nemeckej politiky ako boli Franc J. Strauss,
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
Bruno Kreiský, Willy Brand a ďalší. Jeho hlboké
kresťanské presvedčenie ho priviedlo, okrem iných
podujatí, aj na Gregoriánsku univerzitu v Ríme, kde
sa v roku 1983, pod patronátom pápeža Jána Pavla
II., konala medzinárodná konferencia Kresťanské
korene Európy. Kružliak sa dlhodobo venoval misii
Sv. Cyrila a Metoda na území dnešného Slovenska,
vnímal duchovnú podstatu prežitia slovenského
národa a na konferencii predniesol prednášku
Cyrilo-metodský kult u Slovákov. V roku 1995 Svätý
otec vyhlásil sv. Cyrila a Metoda za spolupatrónov
Európy v chráme Mária Magióre a Kružliak
bol tam. Kružliak je bytostným publicistom,
novinárom, redaktorom, esejistom a stovky jeho
príspevkov nachádzame v slovenských periodikách
vychádzajúcich na Slovensku i v zahraničí.
Pred emigráciou publikoval v Rozvoji, Eláne,
Kultúre, Slováku, Slovenskej pravde, Národných
novinách, Katolíckych novinách, Bojovníku
a ďalších. Zrelý, erudovaný publicista, neúnavne
pokračoval v práci pre svoj národ v emigrácii,
nielen v Slobodnej Európe, ale dlhé roky bol
šéfredaktorom časopisu Horizont, jeho múdre slovo
nájdeme v časopisoch Most, Proměny, Slovák
v Amerike, Jednota, Slobodné Slovensko, Hlasy
z Ríma a ďalej pokračoval aj v literárnej tvorbe, či
zostavovaní zbierok prekladov ako boli Podaj nám
ruku, Európa, Modlitby v putách, Chlieb a sloboda,
Rekviem za maliara, Živé stopy a vydal aj zbierku
poézie Piesne a smútky. Po historických zmenách,
dynamických premenách slovenskej spoločnosti sa už 12. decembra 1989 vracia po 40-ich rokoch
na Slovensko, do vlasti, pre ktorú pracoval, ktorej
venoval všetky svoje tvorivé sily, talent a čas.
Prichádza vo veku, v ktorom už jeho rovesníci
oddychujú, ale on 75-ročný ďalej sa snaží o naplnenie
sebaurčovacieho práva Slovákov na samostatnosť,
bez falošnej reminiscencie na minulosť, s nádejou
na medzinárodnú rovnoprávnosť Slovenska.
Symbol slovenského exilu nepolitikárči, nečaká
na vysoké posty, s európskou rozhľadenosťou,
novinárskou erudíciou, s dôvernou znalosťou
slovenskej histórie a duše slovenského človeka vie,
že nadchádza hviezdna chvíľa Slovenska. Pracuje
pre ňu, opäť a opäť upozorňuje na novú dobu, nový
čas a pripomína politikom zodpovednosť za národ.
O svojom postoji hovorí: “Vo chvíli pohľadov na
naše osudy zostávam v rodnej brázde a kráčam
37. strana
so slovenským človekom z lásky k nemu a k jeho
zemi, ale vždy s túžbou povzniesť sa nad chotár
tohto priestoru a z vyššej perspektívy povedať do
tváre všetkým skúsenosťami pravdy, ako vyplývajú
z môjho poznania sveta, aj z videnia zmien
a premien spoločnosti, ktorú nazývame raz ľudom,
raz národom, raz občanmi, ale vždy v jednom
a nezamlčateľnom chápaní ľudského spoločenstva.“
Dočkal sa vzniku samostatnej Slovenskej republiky,
stal sa poradcom prvého prezidenta Michala Kováča,
múdrymi radami obohacoval predsedníctvo Matice
slovenskej ako jej člen, pôsobí ako predseda Únie
slovenských spisovateľov a umelcov v zahraničí,
aby ich priviedol v roku 1993 aj sem, do Nadlaku,
v spolupráci s nezabudnuteľným Ondrejom
Štefankom, a ďalej píše. Jeho pohľad mieril aj sem
na Dolnú zem, však už v prvom čísle obnoveného
Dolnozemského Slováka nájdeme jeho príspevok
Slováci vo svete, kde sa nielen s obdivom
skláňa nad národnou uvedomelosťou Slovákov
v Rumunsku a Juhoslávii, s uznaním hovorí
o ich školách, kultúrnych domoch, lýceách, tlači,
múzeách, kostoloch, farách, folklóre a politickej
vyspelosti, ale upozorňuje na neľahké postavenie
maďarských Slovákov a nástojčivo pripomína, že
sa nedá vzdať ani slovenskej menšiny v Maďarsku,
lebo v zjednotenej Európe môžu menšiny vymrieť,
keď sa stratí ich sila a vôľa národne žiť. Po roku
1989 mu vychádzajú ďalšie knihy a zborníky jeho
publicistiky V čakárni dejín, Starý národ, mladý štát,
V čakárni dejín – Obrazy slovenských osudov, Viera
a vzdor v slovenských dejinách, Úteky z tiesne,
autobiografia V tôni dvoch totalít. Jeho publicistiku
po roku 1989 nájdu čitatelia v Koridore, Literárnom
týždenníku, Slovenských národných novinách,
Slovenských pohľadoch, Katolíckych novinách
a inde. Dôstojný, vždy elegantný Kružliak pravidelne
prichádzal na najrozličnejšie podujatia bývalého
Domu zahraničných Slovákov, svojimi múdrymi vystúpeniami je nielen studnicou nových poznatkov
pre prítomných, ale s nebývalým espritom glosuje
každodenné slovenské dianie s pokojom, rozhľadom,
s dôkladným upozorňovaním na všeľudské hodnoty
a ducha Európy. 28. októbra 1999 DZS naplnil
nebývalý počet návštevníkov, medzi nimi nechýbali
bývalý prezident SR Michal Kováč, spisovatelia
Ladislav Ťažký, Vincent Šikula, Anton Hykisch,
herec Gustáv Valach a ďalší významní predstavitelia
38. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
kultúrno- spoločenského života Slovenska. Vtedajší
predstavitelia DZS s úctou a vďakou k Imrichovi
Kružliakovi nielen prezentovali jeho knihu
V čakárni dejín – Obrazy slovenských osudov, ale
oslávili s ním i blížiace sa 85. životné jubileum, aby
o päť rokov neskôr v Zichyho paláci 7. decembra
2004, na priateľskom stretnutí, zablahoželali spolu
s mnohými gratulantmi, Detvancami, po programe
Roky a život k jeho 90. narodeninám. Ladislav
Čáni vtedy v časopise Slovenské zahraničie napísal:
„Nám zostáva iba poďakovať sa mu za neoceniteľnú
prácu, ktorú odviedol a ktorú ešte stále odvádza
nielen v prospech zahraničných Slovákov, ale
i v prospech slovenskej kultúry vôbec. Poďakovať
sa za víziu demokratického Slovenska, ktorá sa aj
vďaka jeho angažovanosti v súčasnosti stáva našou
každodennou realitou a zaželať mu veľa zdravia,
energie a osobnej pohody v európskom Slovensku.“
K týmto Čániho slovám sa môžeme pripojiť aj
dnes, keď Cenu Ondreja Štefanku dostáva Imrich
Kružliak, v požehnanom veku 98 rokov.
Vzdávame ňou hold mužovi, ktorý
v samostatnosti Slovenska spojenej s jeho
solidaritou s Európou v spoločnej únii videl
budúcnosť Slovenska. Obdiv a úctu si zaslúži
nielen jeho hlboký duchovný rozmer prezentovaný
v stovkách článkov, jeho pohľad, ktorým videl do
ďalekej budúcnosti, kultivovaný literárny talent,
ale aj jeho láskavosť, porozumenie pre svet okolo
seba, ktorý napriek svojmu veku vníma v ľudskom,
slovenskom a modernom európskom kontexte.
Imrich Kružliak je nositeľom vysokých štátnych
a iných vyznamenaní, k najvzácnejším patrí Rad
Ľudovíta Štúra I. triedy či Cyrilometodská medaila.
Dnes k nim pribudne Cena Ondreja Štefanka, ktorý
tak, ako nový nositeľ jeho ceny neochvejne, na svoj
spôsob bojoval, chránil a veril v svoju národnosť,
pre ňu tvoril a žil. Započúvajme sa do Kružliakovho
posolstva: „Ak hovoríme, že nám najlepšie pristane
ľudskosť, tak tento znak nášho života spravme
najvzácnejšou mincou, ktorá nám bude otvárať dvere
do ďalšej budúcnosti. Keď vystupujeme z čakárne
dejín na nástupište sveta, rozhliadnime sa, aby sme
išli správnym smerom do nového času, v ktorom
nás život bude stále vyzývať k najdôležitejšej úlohe
: „- Zostaň človekom -“.
Mária Katarína Hrkľová
Anabáza
Imrichovi Kružliakovi
Aj tvrdý námorník
si občas zanarieka,
že k blízkemu je cesta priďaleká
a búrka zúri.
Môj ty moreplavec,
ty si to pochopil:
osud vie, čo je zlá vec,
a práve ňou nás skúšava,
sype ju ako z rukáva.
No keď ti bývalo ďaleko ku kolíske,
to iba prerástlo do vernosti
to blízke.
Uspel si, dozrel vo vynútenej diali.
A tvoja kolíska ťa teraz za to chváli.
Nie každý pretrval
a v cudzom mori ožil.
No ty si, priateľ,
svoju skúšku zložil.
Tú anabázu.
Tŕnistý chodník Boží.
Milan Rúfus
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
39. strana
Medzinárodný seminár
Svedectvá slovenského dolnozemského bytia
Na centrálnom sídle Demokratického zväzu
Slovákov a Čechov v Rumunsku prebiehal 16. – 17. marca
2012, po slávnostnom udelení Ceny Ondreja Štefanka na
rok 2012, medzinárodný seminár Svedectvá slovenského
dolnozemského bytia.
Seminár, spolu s Cenou Ondreja Štefanka, je
organizovaný už štvrtý rok na počesť významnej osobnosti
slovenského dolnozemského diania Ondreja Štefanka
(1949 – 2008).
Cieľom seminára bolo prezentovať a zaznamenať
najrozmanitejšie aspekty zo slovenskej dolnozemskej
kultúrnej histórie a kultúrnej antropológie. Na seminári sa
zúčastnili historici, muzeológovia, lingvisti, literárni kritici,
ďalší záujemci o aspekty stáročného pretrvania, o osudy
a prítomnosť Slovákov na Dolnej zemi, tak z Rumunska,
ako aj z Maďarska, Slovenska a Srbska.
Svojou prítomnosťou seminár poctili reprezentanti
spoločenského a kultúrneho života slovenskej Dolnej
zeme i Slovenska, a to Adrián Miroslav Merka - poslanec
v rumunskom parlamente a predseda Demokratického
zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku, Tatiána Štefanková
– dcéra Ondreja Štefanka, Tomáš Šarluška, hovorca Úradu
pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Ján Fuzik – predseda
Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku a generálny
tajomník Svetového združenia Slovákov v zahraničí,
Katarína Melegová-Melichová – predsedníčka Matice
slovenskej v Srbsku, Vladimír Valentík – podpredseda
Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny
v Srbsku a predseda Slovenského vydavateľského centra
v Báčskom Petrovci, Vieroslava Tímarová – odborná
inšpektorka na Ministerstve výchovy, výskumu, mládeže
a športu Rumunska, Vasile Dan – predseda aradskej filiálky
Zväzu spisovateľov Rumunska, Mária Katarína Hrkľová
– predsedníčka občianskeho združenia Dotyk ľudskosti,
Anna Ištvánová – výkonná predsedníčka Čabianskej
organizácie Slovákov, Boris Rizman – riaditeľ reklamy
a marketingu televízie Patriot, Nicoleta Husáriková –
riaditeľka Školského strediska Jozefa Gregora Tajovského
v Nadlaku, predstavitelia rôznych médií.
Úspešné rokovanie písomne zaželali aj Milan
Vetrák – predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí,
Martin Štrbka – riaditeľ teritoriálneho, informačného,
mediálneho, medzinárodného a kultúrneho odboru
ÚSŽS, Vladimír Skalský – predseda Svetového združenia
Slovákov v zahraničí. Po príhovoroch hostí Pavel Hlásnik, prvý
podpredseda DZSČR a prvý podpredseda SZSZ uviedol
zborník referátov z minuloročného seminára Svedectvá
slovenskej dolnozemskej prózy. Zborník obsahuje, okrem
úvodného slova Ivana Miroslava Ambruša, 28 referátov,
Štatút Ceny Ondreja Štefanka, Porotu Ceny Ondreja
Štefanka v roku 2011, Laudatio na Vieru Benkovú, Laudatio
na Etelku Rybovú a pozdravný list Milana Vetráka,
predsedu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Dôkazom toho, že doterajšie ročníky mali veľkú
odozvu a že je seminár kladne hodnotený tak na Dolnej zemi,
ako aj na Slovensku, bolo aj 42 tohtoročných prihlášok,
ktoré organizátori dostali. Okrem domácich referujúcich
prišli aj hostia z Univerzity Komenského v Bratislave,
Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, Univerzity
Mateja Bela v Banskej Bystrici, Univerzity v Novom Sade,
Segedínskej univerzity, Univerzity v Bukurešti, ako aj
z iných významných slovenských inštitúcií zo Slovenska,
Maďarska a Srbska.
Tematický okruh bol pomerne široký, a tak sa
aj prednášky referujúcich zameriavali na najrozličnejšie
dokumentárno-historické, no aj publicisticko-umelecké
aspekty. Účastníci podujatia si upriamili pozornosť
na rôzne momenty vývoja slovenskej dolnozemskej
kultúry aj prostredníctvom málo známych historických
dokumentov, rodinných záznamov, rodinných kroník,
rukopisných záznamov. Spomedzi zvolených tém
spomenieme: Kultúra dolnozemských Slovákov v kontexte
globalizácie a lokalizácie, Spoločné dolnozemské projekty
ako spôsob kultúrnej spolupráce v XXI. storočí, Svedectvo
dolnozemského kontextu: časopis Dolnozemský Slovák
v I. pracovnej časti seminára, Cithara sanctorum a Dolná
zem, ISKRENIE – reminiscencie na tému, Dolnozemské
bytie z aspektu autora a jeho postáv (v krátkej próze O.
Seberíniho, JGT a P. Suchanského), Po stopách Petrovského
spevokolu, K problematike dejín slovenskej dolnozemskej
literatúry, Agát – symbol či referencia v našej literatúre
v II. pracovnej časti, Kolektívna pamäť a lokálna identita
dolnozemských komunít, Prezývkové obyvateľské mená
slovenských obcí v Rumunsku, K problematike spolkovej
činnosti dolnozemských Slovákov v III. pracovnej časti.
Príspevky prednesené počas týchto dvoch dní budú
uverejnené v zborníku, ktorý má uzrieť svetlo sveta do
budúcoročného seminára. Viaceré referáty boli podnetným
zdrojom na záverečné kompetentné diskusie.
Po ukončení seminára viacerí účastníci išli do
evanjelického cintorína pokloniť sa pamiatke Ondreja
Štefanka a Štefana Dováľa, kde si vyjadrili úctu položením
kvetov na ich hroby.
Dvojdňové úspešne priebehajúce podujatie
zmapovalo všeobecné súvzťažnosti a potvrdilo
spolunáležitosť dolnozemských Slovákov, no aj podčiarklo
potrebu zintenzívnenia spolupráce našich komunít
pri uchovávaní duchovných, morálnych a národných
hodnôt, na ktorých boli postavené piliere dnešnej Dolnej
zeme, takže cieľ seminára bol naplnený.
Anna Rău-Lehotská
40. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
Spolková činnosť Slovákov na Dolnej zemi
Prítomný príspevok sa zameriava na objasnenie
teoreticko-metodologických
východísk
spolkovej
činnosti Slovákov na Dolnej zemi. Spracovaný je na
báze terénnych výskumov realizovaných v Maďarsku,
Rumunsku, Srbsku a Chorvátsku, štúdia relevantnej
literatúry a archívnych dokumentov. (1)
Trávenie voľného času predstavuje dôležitý
proces psychickej a fyzickej revitalizácie pracujúceho
človeka. Jednotlivec môže mimopracovný čas využívať
individuálne alebo kolektívne. Kolektívne trávenie
voľného času býva často inštitucionalizované. Najmä
vo vidieckom prostredí bolo možností na realizáciu
záujmov menej. Absentovali tu nákupné možnosti,
zábavné podniky, komunikačná dostupnosť mestského
prostredia bola veľmi zlá. Pri porovnaní so súčasnosťou
išlo o diametrálne odlišné životné podmienky. Ľudia
preto spravidla vítali organizovanie voľnočasových
aktivít v spolkoch. Napriek náročnej manuálnej práci,
zväčša poľnohospodárskeho charakteru, si dokázali
nájsť priestor aj na uspokojenie duchovných potrieb. (2) Sťahovanie Slovákov na Dolnú zem sprevádzali
rôzne špecifiká. Na jednej strane boli dôvodom
migrácií zlé sociálne podmienky, na druhej strane to
bola nesloboda vierovyznania. Tieto determinanty
kolonizačných procesov boli medzi migrantmi na dlhé
obdobie zakorenené. Aj preto medzi piliere slovenských
kolonistov patrila cirkev, v nížinatom dolnozemskom
priestore najmä evanjelická a. v. Presídlenci sa
zvyčajne krátko po usadení sa v novom prostredí snažili
o výstavbu objektu na praktizovanie svojej viery.
V mnohých prípadoch išlo len o dočasnú modlitebňu,
ktorú po ekonomickej a kultúrnej stabilizácii komunity
nahradil kostol. Funkciu kňazov v niektorých lokalitách
spočiatku preberali laici – levíti. No aj tí v kolektíve
vynikali charakterovými črtami, skúsenosťami či
prirodzenou autoritou.
Ďalšou dôležitou potrebou v novom domove
bola výchova detí. Väčšie skupiny kolonistov často
sprevádzali aj učiteľ s kňazom. Ak nebol k dispozícii
pedagóg, tejto funkcie sa ujímali vzdelanejší sedliaci či
gazdovia. Nezriedka boli kombinované funkcie učiteľa
a levítu, neskôr učiteľa a kantora. Do vyučovacieho
procesu sa občas zapájali aj farári. Výstavba školskej
budovy patrila medzi najdôležitejšie aktivity migrantov
po usadení sa. Na jej vybudovanie sa väčšinou
vyzbierala celá komunita, hľadali sa aj sponzori. Okrem
edukácie sa učitelia venovali aj rôznym voľnočasovým
aktivitám určeným deťom. Preto sa žiaci už od útleho
veku stretávali s nacvičovaním divadelných predstavení
či kultúrnych pásiem. Možno konštatovať, že učitelia
sa postupne stávali hybnou silou kultúrneho využívania
mimopracovného času.
Ak mala slovenská enkláva etablovaný cirkevný
zbor a fungujúce vzdelávanie detí, od aktívnejších
príslušníkov minority začali vychádzať podnety na
organizáciu voľného času a jeho kolektívne využívanie.
S tým úzko súviselo založenie spolku. Prvé spolky si
zakladali najstaršie enklávy, resp. lokality osídlené
v rámci primárnej kolonizácie. Treba zdôrazniť, že
podmienky k zakladaniu spolkov neboli všade rovnaké
a rozhodne nie priaznivé. Mnohé spolky archivujú aj
svoje najstaršie zápisnice, ktoré sú cenným zdrojom
informácií. Dozvedáme sa z nich, že založenie spolkovej
organizácie nebolo vôbec jednoduché. Bolo potrebné
vyriešiť otázky registrácie spolku, riadiacich orgánov,
financovania aktivít, kontroly dodržiavania hospodárenia
a pod. Vzhľadom na počiatočný entuziazmus členov sa
pri zakladaní spolkov väčšinou podarilo vyriešiť aj tie
najpálčivejšie problémy. Z hľadiska typológie môžeme spolkové
organizácie klasifikovať z viacerých uhlov pohľadu.
Ak posudzujeme etnicitu členov, identifikujeme spolky
fungujúce na etnickom princípe a tie, ktoré združujú
ľudí bez ohľadu na ich etnickú identitu. Do kategórie
etnických spolkov patria všetky, ktoré zachovávajú,
reprodukujú a prezentujú minoritnú kultúru. Sú to
napr. kultúrno-umelecké spolky, ochotnícke divadlá,
folklórne, spevácke a tanečné súbory. Do opozitnej
skupiny zaraďujeme spolky združujúce ľudí na báze
rôznych záujmov, športových aktivít či pomoci druhým.
Ide napr. o športové kluby, chovateľské spolky, profesijné
organizácie či charitu.
Ak uvažujeme o teritoriálnom rozmere
pôsobenia organizácie, nachádzame spolky vyvíjajúce
činnosť na úrovni lokálnej society a inštitúcie pôsobiace
celoštátne s rozsiahlym pobočkovým aparátom.
Lokálne spolkové organizácie sa vyznačujú slobodou
v rozhodovaní, vlastným funkcionárskym aparátom aj
financovaním. Naopak, celoštátne pôsobiace inštitúcie
majú centrálne riadiace orgány, rozpočet a idea
fungovania, vykonávané činnosti a často aj postupy sú
stanovené zhora. Zaraďujeme sem strešné organizácie
Slovákov v jednotlivých krajinách Dolnej zeme či
Maticu slovenskú v Srbsku a Chorvátsku.
Spočiatku sa zakladali najmä čítacie spolky.
Veľká väčšina spolkov tohto druhu bola založená do
začiatku 1. svetovej vojny. Záujemcom poskytovali
kontakt s literatúrou a periodickou tlačou pochádzajúcou
z domovskej krajiny. Vybavenie spolkových knižníc
súviselo s kontaktmi na Slovensku aj finančnými
možnosťami enklávy. Tie boli obmedzené a limitované
výškou členských príspevkov a vypožičných
poplatkov. Napriek tomu neboli vzácnosťou knižnice
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
s niekoľkostokusovým knižným fondom už v prvých
rokoch činnosti spolku.
Neskôr sa k aktívnemu čítaniu literatúry pridali
rôzne športové a zábavné aktivity. Ich realizácia musela
byť potvrdená členskou schôdzou a vychádzala zo
širokých potrieb a záujmov členskej základne. Medzi
najčastejšie aktivity patrili hry v karty a kolky, neskôr
počúvanie rádia či sledovanie televízie. Spolkové
priestory boli v dedine často jediné, kde bolo možné
tieto činnosti vykonávať.
Z výpočtu spolkov nemožno vynechať
hospodárske spolky. Združovali bohatších sedliakov,
prípadne obchodníkov, s cieľom poskytovať finančnú aj
inú podporu svojim členom. V tomto type organizácie
však absentuje rozmer kultúrnej reprodukcie, nemožno
však tvrdiť, že by nemali svoju vlastnú kultúru.
V niektorých obciach sa rozvíjala miestna infraštruktúra
aj vďaka pôsobeniu týchto hospodárskych združení.
V medzivojnovom období (no často aj skôr)
dochádzalo k diverzifikácii spolkovej činnosti. Zakladajú
sa nové spolky, ktoré svoju činnosť orientujú na
špecifické aktivity. Vznikajú kultúrno-umelecké spolky
(niekde nazývané aj kultúrno-osvetové) zamerané na
reprodukciu a prezentáciu tradičnej kultúry. Spravidla
boli ich záujmy rozdelené do viacerých sekcií (na Dolnej
zemi sa často používa výraz „odbočka“). Najčastejšie išlo
o tanečnú, hudobnú, spevácku a divadelnú/ochotnícku
sekciu. Situačne ich dopĺňala technická, etnografická,
fotografická, výšivkárska sekcia, aj iné. Uvedené spolky
pravidelne nacvičovali rôzne programové pásma,
s ktorými vystupovali pred domácim aj cezpoľným
publikom. Medzi spolkami bola zaužívaná reciprocita,
nikdy neboli problémy s ubytovaním či stravou.
Hlavným cieľom bolo zabaviť, poučiť a účelne využiť
voľný čas.
Jednu zo sekcií kultúrnych spolkov zvykla tvoriť
divadelná sekcia. Počiatky slovenského ochotníckeho
divadelníctva na Dolnej zemi siahajú do prelomu 19.
a 20. storočia. Predstavenia sa nacvičovali často aj
bez inštitucionálneho zázemia. Divadelné sekcie ako
súčasti väčších celkov v niektorých spolkoch prekonali
svoje možnosti a plynule vyústili do osamostatnenia sa.
Takto môžeme v priestore Dolnej zeme nájsť niekoľko
samostatných ochotníckych divadiel, ktorých produkcia
presahuje hranice štátu. Tie ostatné vhodne dopĺňajú
mozaiku činností kultúrnych spolkov a poskytujú vyžitie
časti spektra členskej základne.
skupinu
novozakladaných
Zaujímavú
organizácií tvorili ženské spolky. Ich iniciátorkami
boli väčšinou manželky farárov, učiteľov, prípadne
iných predstaviteľov inteligencie. Ženské spolky
vznikali na etnickom a lokálnom princípe. Ich cieľom
bolo vykonávať rôzne činnosti smerujúce k užitočným
výstupom aj k charite. Spočiatku sa zameriavali na ručné
41. strana
práce (vyšívanie, háčkovanie, pletenie a pod.) a svoje
výrobky zvykli aj predávať či darovať. Pribúdali aj ďalšie
aktivity, ako starostlivosť o starých obyvateľov obce,
dobrovoľné upratovacie práce alebo sezónna výpomoc
podľa potreby komunity. Popri týchto činnostiach
často spievali slovenské ľudové či cirkevné piesne. Vo
viacerých prípadoch to viedlo až k založeniu ženských
speváckych skupín a spevokolov. (3)
Dobrovoľné hasičské spolky vznikali na báze
ochrany obecného aj súkromného majetku. Členstvo
v nich nebolo etnicky motivované, nebezpečenstvo požiaru
hrozilo všetkým. Na rozdiel od iných voľnočasových
aktivít, práca dobrovoľného hasiča predpokladá veľkú
mieru zodpovednosti a pripravenosti na mimoriadne
situácie. Nevyhnutný je pravidelný tréning a znalosť
techniky. Spolková aktivita je rozdelená na preventívne
činnosti, zásahy a družobné stretnutia členov. Napriek
tomu sa väčšina dobrovoľných hasičských spolkov
v slovenských enklávach stretáva s ekonomickými
problémami, zastaralou technikou. Napriek uvedenému
konštatovaniu je dobrovoľné hasičstvo stále atraktívne
pre deti a radi sa mu venujú od útleho veku.
Športové aktivity boli v medzivojnovom období
zastrešené najmä sokolskými spolkami. Telovýchovné
činnosti mali aj hlbší význam, nielen fyzickú zdatnosť
a kondíciu, ale aj boj s tradičnými neduhmi vtedajšej
spoločnosti – alkoholizmom či nezdravým životnými
štýlom. Snažili sa o mravnú výchovu a šírenie správnych
kultúrnych vzorov. Sokolské jednoty orientovali svoju
činnosť prevažne na atletiku, no postupne ju rozširovali
aj o iné športy. Tieto organizácie boli vo svojom riadení
autonómne, no vychádzali z jednotných ideí sokolskej
tradície.
Odčlenením od sokolských spolkov alebo
samostatne vznikali aj iné športové kluby, najčastejšie
futbalové. Združovali aktívnych nadšencov rôznych
športov. Cieľom bolo pravidelne sa zúčastňovať na
organizovaných súťažiach (ligách) a dosiahnuť čo
najlepší výsledok. Mnohé futbalové kluby v slovenských
enklávach nesú názov spojený s minoritou (napr. Tatran,
Tatra, Jednota, Slovan) napriek tomu, že nie je dôležité
zastúpenie majoritného obyvateľstva a príslušníkov
menšín. Ide skôr o manifestáciu lokálnej identity. (4) Svetové vojny priniesli do spolkovej činnosti
vždy určitú neistotu. Pridali sa aj ekonomické
problémy, aktivita členov pochopiteľne zoslabla.
Často k tomu masívne pomáhali štátne orgány
s cieľom zamedziť akémukoľvek stretávaniu sa ľudí.
Repatriácia a reemigrácia tiež zanechali prázdne miesta
na spolkových stoličkách. Po skončení vojnových
konfliktov to znamenalo začať s budovaním spolkov
prakticky odznova. Obnovenie činnosti tiež podstatne
ovplyvňoval znárodňovací proces či snaha socialistických
42. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
reprezentácií o budovanie jednoty a bratstva (v každej
krajine s určitými metodologickými odlišnosťami).
Po II. svetovej vojne okrem revitalizácie starých
spolkov vznikajú aj nové druhy spolkových organizácií.
K aktivite sa hlásia poľovníci, rybári, drobnochovatelia,
penzisti, Červený kríž, poľnohospodári, športoví
veteráni, motorkári, kulturisti a iní. Mnohé spolky sú
podporované aj štátnymi alebo samosprávnymi orgánmi,
najmä tie, ktorých činnosť je v súlade s myšlienkami
socializmu a širokou členskou základňou bez ohľadu
na etnickú príslušnosť. Voľnočasové aktivity podstatne
ovplyvnilo aj zakladanie družstiev, v rámci ktorých
pracovali aj kultúrne referáty zaoberajúce sa „správnym“
vyžitím robotníkov po pracovnej dobe. Spolky už neboli
to, čo bývali do začiatku II. svetovej vojny.
Ďalšie problémy v spolkovej činnosti nastali na
pomedzí 80. a 90. rokov minulého storočia. Priniesol
ich proces demokratizačných zmien v Rumunsku a
Maďarsku či vojna v bývalej Juhoslávii. Od politickospoločenských zmien ľudia očakávali zlepšenie
životnej úrovne. Čiastočné zlepšenie prišlo, no sociálne
istoty si musel každý zabezpečiť sám, na rozdiel od
predchádzajúcich zriadení. Tieto zmeny ovplyvnili
jednotlivcov, celé rodiny, dokonca aj celé obecné
minoritné spoločenstvá. Na aktivitu v spolku bolo čoraz
menej času. Na druhej strane ťažko uvažovať o tom, že
človek pôjde tancovať do slovenského domu, keď nemá
zabezpečené biologické potreby a primeraný komfort.
Mnohých predstaviteľov spolkov postihla akási apatia,
znechutenie zo súčasnej situácie.
Z tohto dôvodu viaceré spolky zanikli, prípadne
ich činnosť zoslabla natoľko, že stratili dovtedajšie
bohaté kontakty s krajanmi na Slovensku či v iných
obciach. Napriek uvedenému môžeme nájsť aj lokality,
kde bola genéza vývoja opačná. Práve demokratizácia im
dovolila žiadať o svoje menšinové práva a manifestovať
etnickú identitu. Aj preto môžeme konštatovať, že
90. roky minulého storočia a prvé decénium nového
tisícročia dávajú do kontrastu aktivitu a aktivizáciu
s pasivitou a zánikom. Podmienky na spolkovú činnosť
boli v jednotlivých obciach mimoriadne odlišné. Stačil
jeden žičlivý úspešný podnikateľ a spolok mal financie
na svoju činnosť zabezpečené. Naopak, nemožnosť
opravy pokazenej harmoniky, resp. nemožnosť kúpy
novej, spôsobila zánik jedného minoritného speváckeho
telesa. Podobných príkladov by bolo iste omnoho viac.
Veľmi dôležitú úlohu v spolkovej činnosti
zohrávajú vedúce osobnosti. Rešpektovaný človek vo
vedení spolku dokáže strhnúť väčšinu a zabezpečiť
výsledky. Motivovať starších a vychovávať mladších
členov vyžaduje veľkú skúsenosť aj odhodlanie. Absencia
takejto osobnosti môže spôsobiť zánik spolku zo dňa na
deň. Najmä ak sa nenájde vhodný nástupca, prípadne
viacerí, ktorí potiahnu za jednu stranu povrazu.
V tomto krátkom teoreticko-metodologickom
náčrte vývoja spolkovej činnosti dolnozemských
Slovákov zámerne neuvádzam konkrétne príklady.
Robím tak z dôvodu, že každý konkrétny príklad by
vyžadoval komplexnejšie uvedenie do problematiky
vývoja spolku, čo vzhľadom na poskytnutý priestor
v tomto príspevku nie je možné. Napriek tomu verím, že
aj v rámci prítomného exkurzu je možné identifikovať
mnohé spolky a minoritné organizácie.
Boris Michalík
Poznámky:
1. K problematike bližšie pozri diela ČUKAN – GARAJ – JÁREK
2005, ČUKAN a kol. 2006, ČUKAN a kol. 2008, MICHALÍK
2010 a MICHALÍK 2011.
2. Zamestnaniam Slovákov na Dolnej zemi sa v komplexnom
diele venuje ŠUSTEKOVÁ 2008.
3. Aktivitám slovenských ženských spolkov sa venoval aj
ČUKAN 2011.
4. Lokálna identita predstavuje dôležitú súčasť komplexnej
identity každého človeka (LENOVSKÝ 2006 a LENOVSKÝ
2011).
Použitá literatúra:
ČUKAN, J.: Medzilokálne kontakty a etnické vedomie Slovákov
v Šáre pri Budapešti. In: KOVÁČOVÁ, A. – TUŠKOVÁ, T. –
UHRINOVÁ, A.: Materiálové príspevky ku kultúre a spôsobu
života v Dabaši-Šáre. Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku,
Békešská Čaba 2011, s. 168-175.
ČUKAN, J.- GARAJ, B.- JÁREK, M.: Kultúrne tradície v
Erdevíku. Korene a súčasnosť. UKF v Nitre, Nitra 2005.
ČUKAN, J. a kol.: Borumlak, Varzaľ. Spôsob života a kultúra
Slovákov v Bihore. Vydavateľstvo Ivan Krasko, Nadlak 2006.
ČUKAN, J. a kol.: Butín. Kultúrne tradície Slovákov
v rumunskom Banáte. UKF v Nitre, Nitra 2008.
LENOVSKÝ, L.: Asimilácia a hranice. In: MICHALÍK,
B. (ed.): Dynamika akulturácie na etnickej hranici: zborník
z medzinárodnej vedeckej konferencie, ktorá sa konala v Nitre
na UKF v dňoch 10. – 11. novembra 2011. UKF v Nitre, Nitra
2011, s. 184-195.
LENOVSKÝ, L.: Identita – tovar ako každý iný? In: Filozofia,
roč. 60, 2005, č. 7, s. 536-541.
MICHALÍK, B.: Kontakty so Slovenskom a spolková činnosť.
In: ČUKAN, J. (ed.): Boľovce. Kultúrne tradície Slovákov
v Srieme. Slovenské vydavateľské centrum, Báčsky Petrovec
2011, s. 47-72.
MICHALÍK, B.: Spolková činnosť. In: ČUKAN, J. (ed.): Pivnica.
Kultúrne tradície Slovákov v Báčke. Slovenské vydavateľské
centrum Báčsky Petrovec 2010, s. 132-153.
ŠUSTEKOVÁ, I.: Tradičné zamestnania Slovákov na Dolnej
zemi. Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku, Békešská Čaba
2008.
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
43. strana
Kolektívna pamäť a lokálna identita dolnozemských komunít
Úvodom. Dolná zem je predmetom
multidisciplinárneho záujmu v čoraz väčšej
miere. Pôvodný – historický (a historiografický)
výskum bol v priebehu 20. storočia rozšírený
o literárny (literárnovedný), lingvistický a
národopisný. Vo výskume kultúry Dolnej zeme
v ostatných desaťročiach dochádza k ešte väčšej
disciplinárnej diverzifikácii (od národopisu
k folkloristike,
etnomuzikológii,
kultúrnej
geografii, až k antropológii, kulturológii, či
sociológii). Dôvodom je dynamika a rôznorodosť
prítomných sociokultúrnych procesov, aj potreba
objasniť zákonitosti existencie minorít, ktoré tu
žijú. Nemenej významným faktorom je požiadavka
súčasnej slovenskej dolnozemskej inteligencie, aj
verejnosti, spoznať princípy svojho fungovania,
pochopiť súčasnosť a do istej miery predikovať
budúcnosť. Je pozitívne, aj konštruktívne, že
došlo k všeobecnej zhode v tom, že niekedy je,
pre pochopenie a lepšie spoznanie seba samého,
nevyhnutný pohľad zvonka. Mnohé javy a súvislosti
sami často nevidíme a uvedomíme si ich, až keď na
ne poukáže niekto iný, cudzí, ktorý však prostredie
dobre pozná a dlhodobo sa v ňom pohybuje.
Jednotlivé dolnozemské komunity, aj keď
tvoria spoločnú kultúrnu oblasť, sú špecifické v rámci
parametrov etnických, náboženských, historických,
sociálnych, profesijných, aj kultúrnych. Slováci,
ako jedno z prítomných etník, vytvárajú na Dolnej
zemi samostatnú štruktúru s rôznymi vzťahmi,
zákonitosťami a pravidlami. Majú vlastnú identitu
(dolnozemskí Slováci), ktorá je výsledkom
nielen autoidentifikácie, ale aj uznania/akceptácie
okolitými inoetnickými spoločenstvami.
Kolektívna pamäť. Získavanie informácií
o dolnozemských Slovákoch je dnes podmienené
terénnym výskumom v konkrétnych slovenských
lokalitách (alebo so slovenským osídlením)1.
Samotná problematika identity a dôraz na
súčasnosť si vyžadujú siahnuť do kolektívnej
pamäti miestnych obyvateľov. Čerpať z ich
životných príbehov, každodenného aj sviatočného
života, počúvať ich hodnotenia a názory na seba
samých, aj „tých druhých“, uvidieť a pochopiť
ich pohľad na svet. Nielen kultúra dolnozemských
Slovákov (ako spôsob života formovaný
v neopakovateľných a originálnych historických,
geografických a politických súvislostiach), ale
aj myslenie a mentalita sú špecifické, iné, ako
Slovákov na Slovensku, alebo kdekoľvek inde na
svete. Kolektívna pamäť je často jediným zdrojom
poznania, najmä v lokalitách, ktoré doteraz stáli
mimo významnejšieho bádateľského záujmu
a existuje o nich veľmi málo materiálu (napr. Šára,
Butín, Jášť, Borumlak, Varzaľ). Mimochodom,
práve to bol jeden z dôvodov a výzva k výskumu
v nich. Iné lokality sú, naopak, všeobecne známe
(Békešská Čaba, Nadlak, Pivnica), no materiál
o nich je buď iného charakteru, alebo mapuje staršie
obdobia a nie súčasnosť.
Identita. Každý človek, nielen ako
jednotlivec, ale najmä ako člen svojho spoločenstva,
počas života vytvára a manifestuje svoju identitu.
Komplexná Identita je vždy zložená z viacerých
zložiek – identít – a ich kontextov. V každom
prostredí komunít dolnozemských Slovákov
sa univerzálne vyskytujú etnická, náboženská,
lokálna, kultúrna a socioprofesijná identita.
Prejavujú sa striedavo, situačne – podľa konkrétnej
situácie, navyše, zväčša viaceré z nich naraz.
Jednotliví dolnozemskí Slováci sa vo svojich
životných situáciách identifikujú rôzne – ako
Slováci, ako evanjelickí Slováci, ako Butínčania,
či Nadlačania, ako bohatí pivnickí gazdovia alebo
„hrdí“ Petrovčania, či Petrovčanky, ako Bihorčania,
o ktorých každý vie, že sú to katolíci, aj že sú
z chudobnejších a skromnejších pomerov, no veľmi
pracovití a pod. Všetci dolnozemskí Slováci dobre
vedia, čo znamená, ak je niekto z „vrchoch“, alebo
z „doliny“, z Pilíša alebo Čaby, zo Sriemu alebo
Banátu. Jednotlivé kontexty identity sú navzájom
poprepájané, málokedy pôsobia jednotlivo a jedna
vypovedá o druhej alebo viacerých, či dokonca o
všetkých ostatných. Dlhodobým spolužitím komunít
Slovákov na Dolnej zemi, vzájomnými kontaktmi,
príbuzenskými a priateľskými, ale aj pracovnými
väzbami a vzťahmi, sa tieto súvislosti identity
stali všeobecne známe.2 Keď je niekto Petrovčan,
Nadlačan, Butínčan, z Pilíša alebo Sriemu, pre
ostatných to vypovedá nielen o tom, odkiaľ je.
Niekedy len vo forme zaužívaných stereotypov
alebo dokonca predsudkov, či posmeškov, inokedy
44. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
aj o racionálnych a pravdivých náboženských,
profesijných, kultúrnych súvislostiach. Aké teda sú
kontexty ich lokálnej identity?
Lokálna vs. etnická identita. Príslušnosť
k vlastnej dedine a lokálnemu spoločenstvu je
v prostredí dolnozemských komunít a jej slovenských
obyvateľov jedna z najsignifikantnejších. Je zjavná
už na prvý pohľad, sami obyvatelia ju v bežnom
živote využívajú najčastejšie. Podľa lokality
pôvodu/bývania sa Slováci vymedzujú vo vzťahu
k iným slovenským komunitám aj okolitým
inoetnickým minoritám, resp. majorite. Lokálna pomerne presne vymedzuje aj ich etnickú identitu,
najmä v prípade homogénneho alebo väčšinového
slovenského osídlenia. Napríklad je všeobecne
známe, že Pivničania, Nadlačania či Butínčania
alebo obyvatelia niektorých pilíšskych či bihorských
dedín sú Slováci. Iné dediny sú podľa toho istého
princípu považované za maďarské/uherské,
rumunské, srbské, nemecké/švábske, bez ohľadu
na to, v ktorom štáte sa nachádzajú. O niektorých,
pôvodne Slovákmi osídlených dedinách, to už
je skôr prežitok, stereotyp, historická reália, a za
slovenské sa vo všeobecnosti už nepovažujú,
takmer vždy je však známy slovenský pôvod ich
obyvateľov, prípadne sú prítomné stopy slovenskej
kultúry a jazyka (zväčša u staršej generácie).
Príkladom sú zadunajské obce Čerňa, Jášť, Capár
alebo pilíšsky Senváclav, či Šára pod Budapešťou.
Mestá, v minulosti významne osídlené Slovákmi
a považované za slovenské, sú dnes zväčša
sídlami národnostných kultúrnych, edukačných
alebo vedeckých inštitúcií, napríklad Békešská
Čaba, Báčsky Petrovec, Nadlak. Vzťah lokálnej
a etnickej identity sa v čase mení, aj v závislosti
od vývoja etnickej štruktúry lokality. Boľovčania
na otázku, či sú viac Boľovčanmi alebo Slovákmi,
najprv odpovedali, že Boľovčanmi, lebo tak sa vo
svojom bežnom živote identifikujú najčastejšie (v
práci, škole, na nákupoch v Belehrade, v kontakte
s obyvateľmi okolitých dedín, miest a pod.). Po
krátkej úvahe však viacerí svoje tvrdenie pozmenili,
čo vysvetľovali tým, že v prípade zmeny bydliska
(migrácia za prácou, uzavretie manželstva a pod.)
sa ich lokálna identita zmení (budú Zemúnčania,
Belehradčania,
Dobanovčania,
Kovačičania,
Obrenovčania a pod.), ale Slovákmi zostanú po
celý život bez ohľadu na všetko ostatné. Predstava
zmeny etnickej identity bola pre nich abstraktná
a nepredstaviteľná. Transformácia alebo dvojitá
identita je však v tomto prostredí bežne prítomná
v medzigeneračnom prenose.3
Lokálna vs. konfesionálna identita.
Príslušnosť k lokalite má súvislosti aj
s náboženskou identitou a identifikáciou. Mnohé
slovenské komunity sú homogénne aj nábožensky.
Od inoetnických susedov (majority aj iných
minorít) sú odlišné aj nábožensky. Najväčšia časť
dolnozemských Slovákov sú evanjelici augsburského
vyznania. Odchodom Nemcov po II. sv. vojne
sa stali v dolnozemskom priestore majoritným
etnikom tohto náboženstva. V Srbsku a Rumunsku
existujú v pravoslávnej majorite, v Chorvátsku
a Maďarsku v katolíckej. Je všeobecne známe,
ktoré dolnozemské slovenské dediny sú evanjelické
a ktoré katolícke. Aj katolícki dolnozemskí Slováci
sú presne lokalizovaní, napríklad v maďarskom
Pilíši, chorvátskej Slavónii alebo rumunskom
Bihore. Aj v niektorých nábožensky zmiešaných
obciach so slovenským osídlením sa vyprofilovali
časti – ulice, mestské časti, kde sa usídľovali len
katolícki a kde len evanjelickí Slováci. Napríklad
v Békešskej Čabe katolíckych Slovákov smerovali
do vopred vymedzených ulíc. Selenčania (aj
Slováci v okolitých dedinách) presne vedia, kde
je katolícky a kde evanjelický „kraj“. Informácia
o tom, z ktorej dediny jednotlivec pochádza,
s veľkou pravdepodobnosťou vypovedá nielen
o jeho etnickej, ale aj náboženskej príslušnosti.
Etnická a náboženská identita sa v praktickom
živote príslušníkov slovenských dolnozemských
komunít stotožňuje. Slovenské znamená evanjelické
(alebo katolícke), a naopak. Slovenský kostol
v evanjelických slovenských osadách je názov
evanjelického kostola, synonymom pravoslávneho
je (v Rumunsku) rumunský alebo (v Srbsku) srbský
a pod. Príležitosti manifestovania konfesionálnej
identity (bohoslužba, púť, odpust/kirvaj a pod.)
často manifestujú aj identitu lokálnu, či etnickú.
Lokálna vs. socioprofesijná identita.
Geografické podmienky Dolnej zeme determinovali
tradičné zamestnania všetkých jej obyvateľov.
Agrárny spôsob života, ktorý tu Slováci po príchode
spolu s ostatnými etnikami vytvorili a ďalšími
generáciami až do súčasnosti udržujú, je výsledkom
vysokej bonity pôdy, vhodnej na pestovanie obilnín,
kukurice, ovocia, aj zeleniny.4 Na pestovanie obilnín
a kukurice nadväzuje aj chov ošípaných a hovädzieho
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
dobytka, v minulosti spolu s chovom koní oveľa
viac rozšírený. Aj podoba remeselnej výroby je
výsledkom napĺňania potrieb poľnohospodárstva
a chovu dobytka.5 Viazanosť roľníkov k pôde
a remeselníkov na svojich zákazníkov eliminovala
migráciu do podoby návštev blízkych trhov,
jarmokov, výkupní, obchodov v okolitých mestách,
čím sa zachoval lokálny rádius ich existencie, resp.
rozširuje sa len dočasne v rozsahu mikroregiónu.
Lokálna identita sa tak stabilizuje a identifikácia
podľa vlastnej dediny je
v rámci okolitých miest
a dedín postačujúca
a „tým druhým“ poskytuje
dostatočný
„balík“
informácií. Ako inak
sa môže identifikovať
pivnický obuvník na trhu
v Petrovci ako Pivničan
alebo boľovský na pľaci
v blízkom Obrenovci
alebo
Zemúne
ako
Boľovčan?
Industrializácia
v priebehu 20. storočia,
najmä v jeho druhej
polovici,
znamenala
vznik
priemyselných
centier – spádových
oblastí pracovných migrácií obyvateľov rurálneho
prostredia. Oslabovanie lokálnej identity by sa dalo
predpokladať najmä v súvislosti s každodennou
cestou autobusom alebo vlakom za prácou do
mesta. Tradičná lokálna komunita, jej štruktúra,
hierarchia a statusový systém zanikajú, spolu so
zánikom tradičných zamestnaní, spoločnej práce
v obci, endogamie, oslabovaním konformity. Režim
dňa, pôvodne viazaný na poľnohospodárstvo a chov
dobytka, už odzrkadľuje pevný pracovný čas,
prípadne prácu na zmeny vo fabrike alebo nemocnici.
Ročný roľnícky cyklus sa mení na celoročnú prácu
a zimné a letné dovolenky. I napriek tomu lokálna
identita ani identifikácia paradoxne neoslabujú, len
sa v nich eliminuje etnicita a konfesionalita. Už
remeselníci, ale aj neskôr robotníci, sa v majoritnom
prostredí v niektorých prípadoch neidentifikujú ako
Slováci alebo evanjelici, či katolíci, lebo v tom
nevidia význam. Niekedy to môže znamenať
priame ohrozenie ich profitu. Naopak, v iných
45. strana
prípadoch „slovenská príchuť“ lokálnej identity
pôsobí ako dôkaz kvality, serióznosti a pracovitosti,
napríklad v prípade boľovských (ale nielen), ktoré
dodnes pracujú ako gazdiné, chyžné, upratovačky
v podnikoch alebo v bohatých rodinách v Belehrade
a majú veľmi dobrú povesť. Podobne Šárania –
v Budapešti aj na okolí známi zeleninári a kvetinári
slovenského pôvodu sú veľmi uznávanými a
dôveryhodnými. Zodpovednosť a pracovitosť
je dodnes charakteristická črta dolnozemských
Slovákov,
na
ktorú
poukazujú nielen oni
sami, ale aj príslušníci
majority. vs.
Lokálna
kultúrna
identita.
Kultúra (ako spôsob
života) je lokálnymi
podmienkami významne
determinovaná.
Všeobecne, v
dolnozemskom
sociokultúrnom priestore
je kultúra multietnická
a multikonfesionálna.
Existuje
však
v regionálnych
a lokálnych variantoch,
ktoré sú pevne viazané
na etnické, konfesionálne aj lokálne parametre.
Kultúrna identita dolnozemských Slovákov
vyjadruje príslušnosť k slovenskej kultúre,
dolnozemskej kultúre, lokálnej kultúre, aj
majoritnej kultúre a obklopujúcich minoritných
kultúr. Lokálna identifikácia v čoraz väčšej miere
nahrádza identifikáciu kultúrnu, čo súvisí s 1.
deetnizáciou kultúry (zo spôsobu života sa vytrácajú
etnické znaky), 2. globalizáciou kultúry (spôsob
života dolnozemských Slovákov, Srbov, Maďarov,
Rumunov (všetkých prítomných) sa nivelizuje
– vyrovnáva, stáva rovnakým), 3. asimiláciou
(tlaky majority vs. odolávanie minority). Kultúrne
rozdiely sú čoraz menej spôsobené etnicitou
a konfesionalitou, kultúra sa lokalizuje. Spôsob
života Slovákov v Békešskej Čabe alebo Pivnici,
či na Butíne, sa neprezentuje (ani nechápe) ako
slovenský (slovenská kultúra), či evanjelický, ale
lokalizuje sa, ako čabianska, pivnická, butínska
46. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
kultúra. Možno zájsť vyššie – pilíšska, banátska,
sriemska kultúra alebo napokon dolnozemská.
Nielen každodenný, ale aj sviatočný
život, pôvodne determinovaný agrárnou kultúrou,
sa na Dolnej zemi vplyvom industrializácie
a socialistickej ideológie modifikuje. Do tradičných
obradov a ceremónií minorít tak prenikajú štátne
sviatky (často majoritnej proveniencie). Napríklad
stavanie mája, pôvodne intímna, ľúbostná
a prestížna lokálna „slovenská“ záležitosť, sa
modifikuje ako spoločenská udalosť oslavy práce
v rámci medzinárodnej socialistickej ideológie,
ktorej sa napríklad v Boľovciach zúčastňovali aj
niektorí srbskí obyvatelia. Na kmeni mája visela
fotka J. B. Tita. Veľkonočný pondelok je v Srbsku
alebo Rumunsku obyčajný pracovný deň. Pre
slovenských chlapcov, dievčatá, mládencov a dievky
však znamená povinnosť realizovať niektoré
obyčaje. V gazdovskom systéme hospodárenia to
nebol problém, avšak v prípade zavedenia povinnej
školskej dochádzky alebo pre zamestnancov
štátnych/majoritných podnikov je nevyhnutné
uvoľniť ich zo školy a práce. Tolerancia majority je
podmienkou pretrvania kultúry aj identity minorít.
Lokálna identita žiakov a zamestnancov vypovedá
napríklad aj o týchto potrebách/aktivitách, ktoré
musí majorita brať na zreteľ. Záver. Pretrvanie minority má význam
len vtedy, ak minorita o to stojí. Ak realizuje svoju
kultúru, udržiava tradície, rozvíja súčasné kultúrne
formy. Staršie generácie sú dôležitými nositeľmi
kolektívnej pamäte, ktorá je jedným z pilierov
minority a dokazuje jej historickú existenciu. No
jej perspektívou, nádejou, že pretrvá, je mladá
generácia. Medzigeneračný prenos a kontinuita sú
pre každú minoritu životne dôležité, čo dokazuje
aj diverzita slovenského dolnozemského prostredia
a jeho vývoj. Chápanie vlastnej kultúry nie ako
slovenskej, maďarskej, rumunskej alebo srbskej,
ale ako pivnickej, čabianskej, či šáranskej (ktorá
je často multietnická a multikonfesionálna),
môže byť nástrojom pretrvania niektorých jej
pôvodných etnokonfesionálnych prvkov, lebo bude
majoritou tolerovaná a podporovaná. A naopak,
prostredníctvom etnopolitiky a etnobiznisu môžu
obyvatelia jednotlivých lokalít využívať minoritné
prvky v ich lokálnej kultúre k svojmu prospechu
(kultúrno-spoločenský,
finančný,
sociálny,
profesijný a pod.). Lokálna identita v sebe nesie
kontexty najrôznejších identít. Jej konfigurácia
je jedinečná v čase a priestore, navyše, závisí od
konkrétnej identifikačnej situácie.
Ladislav Lenovský
Výskumnými lokalitami boli zadunajské obce Jášť, Capár a
Bakončerňa (oblasť Bakonského lesa) v Maďarsku (v júni 2005),
sedmohradské obce Borumlak a Varzaľ (Bihorsko-salajská oblasť)
v Rumunsku (opakovaný výskumný pobyt v roku 2006), banátska
obec Butín v Rumunsku (opakovaný výskumný pobyt v roku 2007),
Békešská Čaba v Maďarsku (v júli 2008), vojvodinská obec Pivnica
(oblasť Báčka) v Srbsku (opakovaný výskum v roku 2009), pilíšska
obec Pilisszentlászló (Svätý Václav, Senváclav) v Maďarsku (v júni
2009), obec Boľovce pri Belehrade (opakovaný výskumný pobyt
v roku 2010-2011), obec Šára, dnes časť mesta Dabaš, pripeštianska
oblasť (v júni 2011) v Maďarsku.
1
O význame medzilokálnych kontaktov príslušníkov dolnozemských minorít a ich význame k zachovaniu etnického vedomia
bližšie Čukan 2011 a: 274 – 279, alebo Čukan 2011 b: 15 – 46.
2
O etnicite a asimilačných procesoch napríklad Michalík 2010: 24 29, alebo Michalík 2011: 7 – 21.
3
4
K problematike využívania krajiny v prostredí slovenských dolnozemských enkláv bližšie Chrastina – Boltižiar 2011 a: 248 – 264
alebo 2011 b 53 – 86.
K problematike tradičných aj súčasných zamestnaní v prostredí
slovenských dolnozemských komunít bližšie Šusteková 2011: 117
– 156.
5
Literatúra a pramene:
Čukan, J.: Medzilokálne kontakty a etnické vedomie Slovákov v
Šáre pri Budapešti. In: Materiálové príspevky ku kultúre a spôsobu
života v Dabaši-Šáre. Békešská Čaba: Výskumný ústav Slovákov v
Maďarsku, 2011 a). ISBN 978-963-88583-6-8, s. 274-279.
Čukan, J.: Medzilokálne kontakty a iné faktory formovania spôsobu
života. In: Čukan, J. (ed.): Boľovce: kultúrne tradície Slovákov
v Srieme. Báčsky Petrovec: Slovenské vydavateľské centrum, 2011
b). ISBN 978-86-7103-364-0, s. 15-46.
Michalík, B.: Etnicita a jej dôležitosť v živote príslušníkov minorít.
In: Michalík, B. (ed.): Dynamika akulturácie na etnickej hranici:
zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie, ktorá sa konala v
Nitre na UKF v dňoch 10. – 11. novembra 2010. Nitra: UKF, 2011.
ISBN 978-80-8094-927-3, s. 24-29.
Michalík, B.: About the theory of assimilationprocesses: Constructionof Slovak minority communities. In: Sprawy narodowościowe. ISSN 1230-1698, No. 38 (2011), p. 7-21.
Šusteková, I.: Zamestnamie obyvateľstva. In: Čukan, J. (ed.):
Boľovce: kultúrne tradície Slovákov v Srieme. Báčsky Petrovec:
Slovenské vydavateľské centrum, 2011. ISBN 978-86-7103-364-0,
s. 117-156.
Chrastina, P., Boltižiar,M.: Vývoj využívania krajiny slovenskej enklávy Šára. In: Materiálové príspevky ku kultúre a spôsobu života
v Dabaši-Šáre. Békešská Čaba: VÚSM, 2011 a). ISBN 978-96388583-6-8, s. 248-264.
Chrastina, P., Boltižiar, M.: Senváclav: krajina - človek - kultúra
slovenskej enklávy vo Vyšegrádskych vrchoch. In: Studia Historica
Nitriensia 15 / Egon Wiedermann. Nitra: UKF, 2011 b). ISBN 97880-8094-836-8, s. 53-86.
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
47. strana
Hodnoty slovenskej dolnozemskej historickej literatúry v medzivojnovom období*
V prostredí dolnozemských Slovákov sa
začala historická spisba produkovať už na prelome
18. a 19. storočia. Najväčším impulzom však bola
tvorba autorov z okruhu Ľudovíta Haana, ktorí boli
inšpirovaní celkovým kultúrnym ovzduším priaznivým
pre historiografiu zvlášť v druhej polovici 19. storočia.
Jednoznačne dominovali autori z békešsko-čanádskej
oblasti, okrem Haana – Daniel Zajac, Michal Žilinský,
Karol Jesenský, Martin Cinkotský, Pavol Gajdáč a iní.
„Na juhoslovanskejDolnej zemi regionálna história
nedosiahla takúto úroveň ani čo do počtu ani čo do
kvality vydaných diel“, – konštatoval Ján Sirácky.1 Po
rozpade Uhorska sa dolnozemskí Slováci stali súčasťou
maďarského, rumunského a juhoslovanského štátu.
Oproti predchádzajúcemu obdobiu dualizmu záujem
o históriu v prostredí dolnozemských komunít
priniesol viacero knižných publikácií a množstvo
časopiseckých článkov, a to zvlášť vo Vojvodine.
V tomto príspevku venujeme pozornosť len knižným
prácam.
Vo svojich výskumoch, ich publikovaní,
ale aj popularizácii historických poznatkov naďalej
pokračoval Jozef Maliak z Iloku. V prvej polovici
20. rokov uverejnil prácu Dejiny stavby petrovského
chrámu (Petrovec 1923), Daniel Kolényi a jeho
doba (Petrovec 1925), príp. Zabudnuté slovenské
osady v Stolnobelehradskej a Vesprémskej stolici
v Zadunajsku (časopisecky v 3. a 4. čísle Nášho
života r. 1935, ako samostatný separát r. 1936). Obe
práce majú širší obsah a viac tematických línií než
naznačujú ich názvy. Veľmi pozoruhodnú publikáciu
pod názvom Dejiny slovenského evanjelického a.
v. cirkevného sboru v Kovačici (Kovačica 1928)
vydal Ján Čaplovič. Veľký význam malo vydanie
pamätnice Slovenská evanjelická kresťanská
cirkev augšburského vyznania v Kráľovstve
juhoslovanskom v slove a obrazoch (Petrovec 1930,
zost. biskup Adam Vereš). Publikácia v historickom
prehľade reflektovala slovenské evanjelické zbory
v Juhoslávii – združené v samostatnom slovenskom
dištrikte. Karol Lilge vypracoval vlastivednú
monografiu Stará Pazova (Myjava 1932), v ktorej sa
čoby lokálpatriot usiloval „zachytiť a tak zachrániť
od zapomenutia všetko to, čo je treba, aby sme mohli
mať jasný obraz o živote tejto našej 150 ročnej osady
v bratskej Juhoslávii“.2 Ján Vladimír Ormis, rodák
z Bingule, zas publikoval Kultúrne snahy Slovákov
v Juhoslávii (Petrovec 1935). K dolnozemským
Slovákom patrili aj bulharskí Slováci, medzi ktorými
ako učiteľ pôsobil Ján Michalko, autor práce Naši
v Bulharsku (Myjava 1936).
K rozvíjaniu slovenskej dejepisnej literatúry
prispeli aj autori z Maďarska – Ľudovít Žigmund
Szeberényi z Békešskej Čaby (autor viacerých článkov
a kníh) a Michal Francisci, farár v Slovenskom
Komlóši, autor práce Minulosť a prítomnosť našej
dediny (Békešská Čaba 1931), ktorou nadviazal na
Gajdáčove Tót-Komlós története z roku 1896 – a ktorá,
však, zostala pre väčšinu Komlóšanov nedostupná.
V úvode túto skutočnosť vysvetlil nasledovne:
„Vysoko si cením dielo nebohého Pavla Gajdáča
Tótkomlós története, ktoré z poverenia obecného
výboru napísal, a jednako musím poznamenať, že
ono svojmu úkolu nezodpovedalo. Že prečo? Preto,
lebo bolo po maďarsky napísané v časoch, keď
to nijaký záujem ľudu komlóšskeho nevyžadoval,
ak len nie osobná ctibažnosť dvoch-troch ľudí;
preto, lebo nebolo čítané pre jeho schované úmysly,
ktorým sa Komlóšania nikdy podmaniť nedali; preto,
lebo je to kniha obsiahla, takže si ju len majetnejší
vedeli zadovážiť a naposledy preto, lebo najnovšie
udalosti našej dediny v sebe neobsahuje“.3 Podľa
tohto Francisci chcel teda svojou prácou oboznámiť
širšiu verejnosť stručne s históriou a národopisom
tejto lokality, ale aj so súdobými kultúrnymi
aktivitami, najmä s rozvíjajúcim sa, úspešným
ochotníckym divadelníctvom. Ľ. Ž. Szeberényi
napísal nábožensko-historickú prácu Gustáv Adolf,
kráľ švédsky / K 300-ročnej pamiatke smrti jeho
1632 – 1932 (Békešská Čaba 1932). V Čabianskom
kalendári uverejnil celý rad článkov z dejín regiónu
a dejín reformácie a venoval sa aj histórii roľníctva.
Pozoruhodnú prácu s problematikou níreďházskych
Slovákov – Tirpákov napísal Michal Markuš. V roku
1943 vydal v Budapešti prácu A bokortanyák népe
(Ľud skupinových sálašov), ktorá je však najmä
etnografického charakteru.
Ivan Bujna v tomto období publikoval
svoju druhú historickú prácu Dejiny Slovenského
ľudového kruhu v Nadlaku 1904 – 1934 (Košice
1935).4 V jej úvode autor uviedol príležitosť i dôvod
skoncipovania: 30. výročie založenia spolku – z toho
20 rokov na jeho čele stál práve Ivan Bujna, ktorý
ďalej napísal: „...vedie [ma] snaha povzbudiť touto
knižočkou mladších a našu mládež k tomu, aby na
vytýčenej ceste ďalej kráčala zachovajúc si dedičstvo
otcov, duševne a národne sa vzdelávala, aby bola hrdá
na svoj pôvod“.5 Upozornil, že mal určité ťažkosti
48. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
s prameňmi, teda viac sa opieral o svoju pamäť,
príp. spomienky iných, a preto má práca čiastočne
memoárový charakter. Keďže knižka vyšla na
Slovensku, Bujna mal ambíciu oboznámiť čitateľov aj
s dejinami a kultúrou nadlackých Slovákov. K tomuto
výpočtu dolnozemskej historickej literatúry v knižnej
podobe možno zaradiť aj historicko-memoárovú
prácu Spoveď a účtovanie exulanta (Bratislava 1945)
z pera Ľudovíta J. Hrdličku, bývalého nadlackého
farára, doplnenú aj dokumentárnym materiálom.
Za najvýznamnejšiu prácu z odborného
historiografického hľadiska považujeme publikáciu
Jána Čaploviča o histórii kovačických Slovákov. J.
Čaplovič v úvode svojej monografie pripomenul sté
výročie vysvätenia kovačického kostola a úmysel
objasniť verejnosti históriu snaženia ich predkov od
čias kolonizácie cez založenie prvých slovenských
osád v Banáte – Slovenského Bardáňu a Ečky,
v ktorých spočívali začiatky kovačického cirkevného
zboru. Kultivovaným jazykom na základe odbornej
literatúry a prameňov Čaplovič napísal hodnotné
faktograficky nasýtené regionálnohistorické dielo.
Použil pritom historické a vlastivedné práce Adolfa
K. Kernúcha, Samuela Borovszkého, Felixa Millekera
a Felixa Kutlíka, archív vlastný a zborový, rukopisy
Samuela Paulínyho, svoju korešpondenciu a dobovú
tlač.
V úvodných kapitolách autor charakterizoval
situáciu po vyhnaní Turkov na Slovensku
i celom Uhorsku. Vysvetlil postavenie osadníkov
nielen slovenských, ale aj srbských, nemeckých
a maďarských. Zdôraznil náboženský útlak evanjelikov
a ich motiváciu opustiť rodné kraje a vysťahovanie
sa na Dolnú zem. V stručnom chronologickom
prehľade zaznamenal postup slovenského osídlenia
od dnešného severného Maďarska po Békešskú
a Sabolčskú stolicu. Bližšie sa venoval Békešskej
Čabe – pravdepodobne podľa údajov z článkov Ľ. Ž.
Seberényiho v Čabianskom kalendári. Potom priblížil
vznik osád v Báčke (Petrovec, Kulpín, Selenča,
Hložany, Kysáč) a Srieme (Stará Pazova). Pripomenul,
že najneskôr sa slovenskí evanjelici dostali do Banátu,
ktorý bol najdlhšie v moci Turkov. Ďalej uviedol
vznik najstaršej slovenskej osady v Banáte – Nového
Komlóšu, kde vznikla prvá slovenská ev. cirkev
s farárom Matejom Barányim (1783), ktorý pomohol
k vzniku Slovenského Bardáňu (1784). O dva roky
nato vznikla ďalšia osada a zbor v Slovenskom
Aradáči.
Založením a ďalšou históriou Slovenského
Bardáňu sa Čaplovič zaoberal podrobnejšie. Do textu
zaradil kontrakt osadníkov (zväčša pochádzajúcich
zo slovenských osád v Peštianskej stolici) s grófom
Gabrielom Buttlerom v úplnom znení. Zdôraznil tiež
úsilie farára M. Barányiho získať nových osadníkov
prostredníctvom vyslaného cirkevníka a listami.
Presnejšie údaje o novoprišlých sú k dispozícii až po
príchode Františka Jesenského6 (rodáka z Horného
Jasena v Turci) za farára, ktorý si od septembra
1786 viedol podrobné záznamy aj o celkovom dianí
v lokalite a v zbore. Podľa Jesenského zápiskov
napísal Čaplovič zoznam 240 osadníkov na spôsob
Haanových Pamätností békeščabianskych. V tabuľke
uviedol meno „čeľadného otca“, kedy prišiel, predošlý
domov, príp. kedy a kam odišiel.
Vďaka
Jesenského
denníkom
mohol
charakterizovať ťažký život prvých osadníkov, ktorý im
komplikovali prírodné a klimatické podmienky (napr.
na jar rozvodná rieka Beg), problémy s vymeraním
pozemkov zo strany zemepanstva, stavbou domov,
súžitie so srbskými susedmi, spory s panstvom a jeho
úradníkmi (napr. farár ani učiteľ nesmeli vystupovať
v mene osadníkov), nejasnosti s druhým po maďarsky
napísaným kontraktom, ale aj zriadenie obecnej správy
(panstvo zasahovalo do voľby richtára). Osobitne
Čaplovič charakterizoval začiatky cirkevného života
a školy. V cirkevnom archíve sa zachoval vokátor
prvého učiteľa (Jána Šľachtu z Nemeckej Lupče), ako
aj farára F. Jesenského. Autor očividne sympatizoval
so snaženiami tohto kňaza, nepochybne úspešného
organizátora tejto slovenskej obecnej i cirkevnej
komunity.
Vo faktograficky nasýtenom texte popísal
problémy Bardáňcov, ktoré napokon viedli k opusteniu
lokality. Jesenský sa veľmi usiloval nájsť nový domov
pre osadníkov, avšak „dlhé preťahovanie, stále
neúspechy mnohých natoľko znechutili, že nečakali ani
kým sa podarí alebo nepodarí spoločné presťahovanie
sa, ale odišli, kam vedeli, nazad do svojich predošlých
domovov, do Aradáču a inde“.7 Napokon sa bárdaňská
komunita po zaplatení dane a podlžností voči panstvu
mohla presídliť v apríli 1788 do Ečky na panstvo
Lukáša Lazára. Z 240 rodín však do Ečky prešlo len
80, vyše 60 do Aradáču a ostatné do iných slovenských
osád v Báčke a Banáte, príp. inde. Čaplovič ocenil
Jesenského snahu udržať komunitu pohromade
a zabezpečiť jej dobré podmienky v novom domove.
Pre duchovného príznačne konštatoval, že „veru
trápenia a mnohé trápenia prežili slovenskí evanjelici
na Bardáni a tvrdými spôsobami učil ich Hospodin
svojim ustanoveniam“.8
V Ečke Slováci žili v susedstve Srbov, Rumunov
a neskoršie sa prisťahovaných Bulharov a Maďarov.
Čaplovič vyzdvihol pracovitosť slovenských
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
osadníkov, ako aj ich úsilie znovu sa zorganizovať
ako zbor s modlitebnicou, farou i školou. Zásluhy
Jesenského ocenil nasledovne: „bez neho možno bol
by sa hneď v začiatkoch rozpadol tento maličký sbor
a mnohí vidiac ťažkosti, ktoré aj tu mali, boli by sa
roztratili, porozchádzali. Ale on potešoval, radil
a napomínal, – súkromne i verejne pri službách Božích
v kázniach“.9 Jesenského zápisky z Ečky umožnili
Čaplovičovi i v tomto prípade charakterizovať život
komunity, vrátane zriadenia školy a zboru, ako i ďalšie
aktivity na pôde seniorátu banátskych cirkevných
zborov. Podal aj biografické údaje k Jesenskému10
a podobne sa usiloval faktograficky ukotviť zistené
údaje aj zo životov iných – predovšetkým farárov
a učiteľov. Pri Jesenského nasledovníkovi Jánovi
Basilidesovi konštatoval, že „nemal tej dobrej
vlastnosti, ktorú Jesenský, totižto zaznačovať všetko,
čo sa v cirk. sbore dialo“.11 Preto musel podať ďalšie
osudy komunity v stručnejšej podobe. Podobnými
dôvodmi ako v prípade odchodu z Bardáňu vysvetlil
aj odchod osadníkov z Ečky a ich konečné usadenie
sa v Kovačici (vo Vojenskej hranici) v rokoch 1802
– 1803.
Po prvej časti s názvom Za novým domovom
Čaplovič druhú časť nazval Začiatky Kovačice.
Práve pri založení Kovačice musel znova vysloviť
poľutovanie nad tým, že toto zlomové obdobie
v živote komunity nemalo svojho kronikára, preto
musel vychádzať len z matrík a iných cirkevných
písomností, ako aj z pozemkovej knihy z roku 1808.
Podľa toho vypracoval zoznam 141 kovačických
rodín. Uviedol meno „čeľadného otca“, koľko
zemí dostal (rozdelených na oráčinu, lúky, záhrady
a vinice), zistený pôvod – obec odkiaľ dotyčný
pochádzal, značkou S.B. Čaplovič označil, že táto
rodina bola už súčasťou komunity v Slovenskom
Bardáni, značkou E., že žila v Ečke a odtiaľ prišla do
Kovačice, hviezdičkou označil rodiny, ktoré vymreli.
Osobitne mali vymerané pozemky farár J. Basilides
a krčmár Teodor Ristić. Obyvatelia v zozname od č.
1 po 138 boli oslobodení od daní v čase od 1. nov.
1803 do 31. okt. 1813, t. j. na desať rokov. K tomuto
zoznamu Čaplovič doplnil ďalších prisťahovalcov
a pritom vytvoril zoznam rodinných mien s miestom
ich pôvodu (niekde však len s určením regiónu).
V texte o. i. pripomenul: „Presne určiť, že kedy prišla
ktorá rodina nemožno. Záznamov o tom niet a na
základe toho, že kedy sa niektorá rodina vyskytuje
v matrikách prvý raz, nemožno bezpečne vypovedať,
že v tej dobe prišla. Soznam rodín, ktoré dostaly zem,
hovorí tiež len toľko, že tie rodiny boly pri zakladaní
49. strana
Kovačice, nie však, že len tie. Bolo, i dľa matrík,
ešte aj viac iných rodín, ktoré nedostaly zeme, ktoré
boly iste natoľko chudobné, že vlastne ani nemohly
dostať, keďže by ani neboly mohly ich obrobiť,
ale žily tu len ako sluhovia majetnejších rodín“.12
Časom prisťahovalcov pribúdalo a obyvateľstvo sa
diferencovalo na „hraničiarov“ s pozemkami, želiarov
s vlastným domom a želiarov bez domu. V ďalšej
kapitole sa autor venoval charakterizácii života vo
Vojenskej hranici s jeho špecifikami.
Ďalej sa podrobnejšie zameral na etablovanie
sa cirkevného zboru počas účinkovania J. Basilidesa.
Išlo o stavbu chrámu, zvonice, ale aj finančné zbierky
pre potreby zboru (napr. na „železo“ na oblátky), no
i pre pomoc srbským utečencom z Osmanskej ríše.
V tej dobe podľa Čaplovičovho odhadu žilo 1 000 až
1 200 slovenských evanjelikov. V roku 1806 vznikla
na východ od Kovačice nová osada – Padina (s
pôvodným srbským obyvateľstvom). Bola osídlená
80 slovenskými rodinami a stala sa najskôr fíliou
kovačickej farnosti, od roku 1807 už mala vlastného
kňaza Martina Hamaliara. V tejto časti práce Čaplovič
prezentoval životopisné profily J. Basilidesa a prvého
kovačického učiteľa J. Šimeka, k tomu pripojil text
kantorsko-učiteľského vokátoru. Zachoval sa aj
vokátor Martina Hamaliara, ktorý sa po Basilidesovej
smrti stal ďalším kovačickým farárom. Túto časť
práce autor nazval Mohutnenie cirkevného sboru.
Pritom Čaplovič zaznamenal aj negatívne udalosti
– ako ničivý požiar zo 17. augusta 1817. Pamätnou
udalosťou bola kanonická vizitácia superintendenta
Adama Lovicha, ktorá prostredníctvom zápisníc
predstavovala zaujímavé svedectvo o obci a jej
náboženskom živote tej doby (vtedy už s 1 900
dušami).
Tretiu časť s názvom Nový chrám venoval
histórii výstavby kostola s mnohými ekonomickými,
resp. finančnými detailmi. Nevynechal ani
kultúrnohistorické
komponenty
týkajúce
sa
posvätenia a zariaďovania vnútra chrámu. Štvrtá
časť s pomenovaním Prvé polstoročie v chráme
a posledná, piata – Druhé polstoročie – majú
zreteľne cirkevnohistorický charakter. Autor popísal
a čiastočne analyzoval dejiny cirkevného zboru podľa
účinkovania jednotlivých farárov. Prvým z nich bol
už spomínaný Martin Hamaliar. Počas jeho pôsobenia
Čaplovič zdôraznil príchod nových učiteľov do
obce, stavbu väčšej školskej budovy i prírastok
duší. Keď po 21-ročnom účinkovaní v Kovačici M.
Hamaliar zomrel (r. 1835, len 52-ročný), skoro celý
rok zostalo miesto farára uvoľnené.13 V tomto období
50. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
sa uskutočnila kanonická vizitácia superintendenta
Jána Szeberényiho. Zápisnica Čaplovičovi poskytla
výborný prameň pre zobrazenie vtedajšieho stavu
obce (počet duší 2 160). Približne mesiac nato postihli
Kovačicu tragické udalosti cholerovej epidémie,
ktorá trvala od 27. júna do 3. augusta 1836, pričom
umrelo 222 Kovačičanov. Nový farár Karol Abaffy sa
zaslúžil o zapisovanie udalostí, ako autor konštatoval,
že s jeho príchodom „pominula už chudobnosť zpráv
o dôležitejších cirk. udalostiach“. Abaffy bol podľa
správ veľmi aktívnym, avšak iba po vyše 10 mesiacoch
predčasne umrel.
Preto Čaplovič venoval oveľa väčší priestor
dobe Mateja Ambrózyho (od okt. 1837 do marca 1869)
a hneď v úvode napísal, zbor „získal v ňom muža
zbožného, učeného, svedomitého a pracovitého, ktorý
pôsobil tu zpomedzi všetkých kovačických farárov
najdlhšie a pôsobil požehnane“.14 Podobne, ako
predtým, postupoval Čaplovič aj v tomto prípade, čiže
uviedol vokátor, charakterizoval jeho životné osudy,
aktivity v zbore, ale aj zlomové obdobie revolučných
rokov a iné významné udalosti v živote Kovačičanov
– ako jubilejné slávnosti 50. výročia založenia obce
(1852) a viaceré iné.15 Na záver Čaplovič pridal
charakteristiku tohto pozoruhodného duchovného,
ale prezentoval aj pamäť cirkevníkov na „pána farára
Maca“, ktorí ho vraj spomínajú „dodnes“.
V nasledujúcom texte autor opísal i hodnotil
účinkovanie ďalších farárov – Júliusa Ambrózyho,
Samuela Paulínyho i autorovho otca Jána Čaploviča,
ako aj dôležitých udalostí, ktoré ovplyvnili život
komunity kovačických Slovákov. Písal o zrušení
Vojenskej hranice, začiatkoch nazarenizmu, jubilejných
slávnostiach, volebných bojoch, kanonickej vizitácii,
zápas s maďarizačnými úsiliami v banátskych zboroch,
povestných udalostiach v Kovačici v r. 1906 – 1907
a následným tzv. Kovačickým procesom, obdobím
vojny a dianí v prvej polovici 20. rokov.
V doslove publikácie Čaplovič vysvetlil
svoju metodiku. Zdôraznil, že sa vo všetkom pridŕžal
historických prameňov, usiloval sa „rozozvučať
hlasy súveké“, pritom cítil, že niektoré časti „stručne
odbavil“, a to kvôli nedostatku informácií. Ďalej
napísal: „Lebo cieľom historickej práce nie je ani
chváliť, ani haniť, ale písať pravdu. Trpké, smutnejšie
udalosti nech slúžia k nášmu napraveniu, pekné,
hodné chvály k nášmu povzbudeniu“.16 Čaplovičovo
dielo je jednoznačne faktograficky nasýtené,
myšlienkovo hutné dielo pozitivistického charakteru,
pritom s pôsobivo zobrazenými osudmi konkrétnych
ľudí. Išlo o neobyčajne významnú knihu pre miestnu
komunitu, pre upevnenie jej slovenskej a luteránskej
identity. Čaplovičovu prácu môžeme považovať
za najvýznamnejšie regionálnohistorické dielo na
Dolnej zemi v medzivojnovom období. Je len škoda,
že iným sa nepodarilo dosiahnuť jeho úroveň pri
koncipovaní historickej práce. No i napriek tomu
aj ďalšie publikácie prinášali hodnoty potrebné
pre kultúrny vývoj menšinového kolektívu – ako
uvedomenie si svojich koreňov, vedomie spoločnej
minulosti, rozvíjanie tradícií, kultúrne vzory, hrdosť
na schopnosť predkov vysporiadať sa s ťažkými
životnými udalosťami, príklady hodné nasledovania.
Miroslav Kmeť
POZNÁMKY:
*Štúdia vznikla v rámci plnenia grantovej úlohy VEGA 1/0606/11
„Historická pamäť a dejiny zahraničných Slovákov v 19. a prvej
polovici 20. storočia“.
SIRÁCKY, Ján: Slovenské osídlenie vo Vojvodine. In:
BEDNÁRIK, Rudolf: Slováci v Juhoslávii. Bratislava: MS, 1966,
s. 14.
2
LILGE, Karol: Stará Pazova / monografia. Myjava: Daniel
Pažický, 1931, s. 5.
3
FRANCISCI, Michal: Minulosť a prítomnosť našej dediny.
Békešská Čaba, 1931, s. 3.
4
Práce I. Bujnu: Stručný nástin ... a Dejiny Slovenského ľudového
kruhu v Nadlaku (1904-1934) vyšli r. 2000 vo Vydavateľstve
Kultúrnej a vedeckej spoločnosti Ivana Krasku v Nadlaku pod
názvom Spisy. Na vydanie pripravili J. Lehotský a O. Štefanko.
5
BUJNA, Ivan: Spisy. Nadlak: Vydavateľstvo KVS Ivana Krasku,
2000, s. 183.
6
Iný Jesenský – Adam – bol farárom v Starej Pazove (1788 –
1808). Po ňom nasledovali ďalší: syn Samuel Jesenský, autor tzv.
Jesenského kroniky (1808 – 1825), a Karol Jesenský (1849 – 1863).
Františkov brat Peter sa stal prvým farárom v Hložanoch (1786 –
1801), umrel len 27-ročný.
7
ČAPLOVIČ, Ján: Dejiny slovenského evanjelického a. v.
cirkevného sboru v Kovačici. Kovačica: Slovenský ev. a. v.
cirkevný sbor v Kovačici, 1928, s. 38.
8
ČAPLOVIČ, Ján: Dejiny ... cirkevného sboru v Kovačici, 1928,
s. 39.
9
ČAPLOVIČ, Ján: Dejiny ... cirkevného sboru v Kovačici, 1928,
s. 44.
10
F. Jesenský neskôr pôsobil ešte v Slovenskej Stamore a napokon
v Kysáči (zomrel 11. nov. 1805 len 41-ročný).
11
ČAPLOVIČ, Ján: Dejiny ... cirkevného sboru v Kovačici, 1928,
s. 56.
12
ČAPLOVIČ, Ján: Dejiny ... cirkevného sboru v Kovačici, 1928,
s. 77.
13
Administrátorom bol Peter Kramár, farár padinský. Pri
cirkevných úkonoch vypomáhal mladý teológ (ešte nevysvätený)
Karol Šimek, kovačický rodák.
14
ČAPLOVIČ, Ján: Dejiny ... cirkevného sboru v Kovačici, 1928,
s. 125.
15
Zavedenie patentu, kanonická vizitácia Jozefa Szekácsa r. 1862
atď.
16
ČAPLOVIČ, Ján: Dejiny ... cirkevného sboru v Kovačici, 1928,
s. 234.
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
51. strana
Matky - ochrankyne kultúry a vzdelávania rodiny (rodu?)...
(čítanie z domácich kroník, listín a záznamov)
Neviem prečo, ale keď som túto úvahu
začala písať, myseľ ma zaviedla k známej
Kraskovej básni Vesper dominice - Nedeľný
podvečer (zo zbierky Nox et solitudo), v ktorej si
básnik spomína na staručkú matku v sviatočnej
podvečernej chvíli, ako sedí pri stole pod zrkadlom
v prednej izbe a zbožne predčítava duchovné knihy
alebo z nich spieva. Potom sa mi vybavil obraz
akademickej maliarky Z. Medveďovej, ktorá tú
istú náladu zachytila, ale na obraze Predná izba.
Aj básnik, aj maliarka vzdávajú hold matke či
starej matke, pripomínajúc si tú chvíľu, keď ju
videli v nedeľu sedieť v tichu izby, predčítavať
texty z Nového zákona, pospevovať piesne z
kancionála Cithara sanctorum alebo sa modliť.
Rodina a vôbec rodinný život sa vtedy považovali
za centrum univerza, za hlboký duchovný stred.
Matka - stará matka v tichu nedeľného zátišia,
vo chvíli oddychu od robôt v spoločnosti svojich
obľúbených kníh, Biblie, Spevníka alebo
Biblických histórií nachádzali i útešné odpovede
na ich pálčivé otázky. Texty a nábožné piesne
poznali ešte z detstva, učili sa ich v škole tak
ako ich predkovia, ktorí pri hľadaní nového
domova dobre vedeli, že musia mať vo svojom
spoločenstve vzdelaných ľudí, učiteľov a kňazov,
aby v cudzom svete obstáli a nerozplynuli sa, za
tým cieľom vyhľadávali hneď učiteľov a kňazov.
Krásny príklad ochraňovania krbov nachádzame,
pravda, v gréckych a iných starých legendách či
povestiach alebo v mnohých umeleckých textoch;
sú aj v našich povestiach, legendách a rozprávkach;
mnoho toho sa dozvieme i z domácich kroník,
zápisov na okraji prebalu Biblie alebo zo
Spevníkov, testamentov a archívnych dokumentov.
O tom už v monografii Petrovec 1745 – 1995 (vyd.
Obecné zhromaždenie, Báčsky Petrovec, 1995)
písal aj nebohý básnik Paľo Bohuš, poukazujúc
právom na zápisky svojich predkov ako lúštenie
minulosti a ich života, poukazujúc najmä na to, že
to neboli celkom negramotní ľudia; mnohé dôkazy
nachádzal zrovna v ich testamentoch, z poznámok
zapísaných nevypísanou rukou dedov na okrajoch
Biblie, Spevníka alebo Biblických histórií, v
dôležitých listinách a v domácich kronikách.
Vyberúc sa po stopách nášho barda poézie aj mne
napadla myšlienka prezrieť si rodinné zápisky a
i dostupné archívne dokumenty. Tu tiež možno
objaviť množstvo príkladov, že naši predkovia
neboli úplne, ako sa vždy tvrdilo, negramotní;
hoci boli sedliaci a ceruzka či griflík do ich tvrdej
roľníckej nevypísanej ruky akosi nepatrili, veď na
ne nemali od ťažkej fyzickej roboty ani času a ani
ich často do ruky nebrávali, možno iba vtedy, keď
boli žiaci, a predsa sa vedeli podpísať a aj čítať...
Aj básnik Paľo Bohuš, ale aj mnohí iní predtým,
vyzdvihovali túto najmenej preskúmanú stránku
našich dejín, keď sa myslelo, že to boli takmer
negramotní ľudia bez škôl, z ktorých mnohí
utiekli spod právomoci zemepánov a cisárskych
zákonov, dali sa na zboj a zbeh. Preto udivuje fakt,
že pri hromadnom osídľovaní dolnozemských
priestorov predkovia sa veľmi snažili získať po
osadení i kňaza a učiteľa, vystavať si kostol a
školu; všetko to bolo za veľmi ťažkých hmotných a
existenčných podmienok a neraz aj bez povolenia.
Ak sledujeme historické dokumenty a ich údaje,
tak sa napr. od roku 1745 v Petrovci, až do
1783, teda do Jozefovho Tolerančného patentu
a slobody vierovyznania, vystriedali desiatky
učiteľov a kňazov, z ktorých na príkaz Futockého
katolíckeho plebána mnohí museli z miesta odísť,
lebo boli evanjelici. Dobrý znalec tejto histórie
prof. Jozef Maliak vyzdvihuje priam obdivuhodnú
vlastnosť našich predkov, že po odchode jedného
učiteľa postarali sa hneď o náhradu iným, a tak
bolo i s kňazom. A keď už mali zákaz vykonávania
služieb božích v kostolíku a evanjelického kňaza
a učiteľa pozbavili úradu, neklesli duchom, no
služby božie potajomky odbavovali doma, ale na
výročné sviatky šli do susedných, hoci i ďalekých
miest, akými boli napr. Kiškereš či Stará Pazova.
Pritom vedeli, že sa vystavujú trestom alebo
i väzneniu, ak sa o týchto ich prečinoch dozvedia
úrady, čo sa neraz i stalo. V Petrovci sa napr.
v období 1757 – 1783 vystriedali desiatky
učiteľov, z ktorých mnohí boli prenasledovaní, ale
deti neostávali bez výučby a riadne ich posielali
52. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
do školy. Časom, najmä od dvadsiatych rokov 19.
storočia, keď mnohí veľmi zbohatli a nadobudli i
majetky vďaka svojej pracovitosti, veľkosti rodiny
a i šikovnosti (o čom poznamenáva cirkevná
kronika Stehlovcov), začali do ťažkých fyzických
robôt zapriahať aj svoje deti a dovoľovali im
iba cez zimu, v čase oddychu od fyzických
prác, navštevovať školu. Na samom začiatku
osídľovania, keď sa tieto majetkové rozdiely ešte
tak vyostrene neprejavili, deti chodievali do školy
pravdepodobne pravidelne. A keď už spomíname
potrebu našich predkov po vzdelávaní a kultúre,
spomeňme i to, že z Petrovca na školy do
vtedajšieho Prešporka už v 70. rokoch 18. storočia
odišli dvaja mladíci, dedinskí roľnícki synovia,
František Labáth a Ondrej Koroš...
V historickom archíve mesta Nového Sadu
sa mi do rúk dostala listina z roku 1769, ktorá
podrobne opisuje vzburu petrovských žien. Táto
bol vyvolaná preto, že Futocký plebán pozmenil
učiteľa Samuela Patakyho a násilím chcel priviesť
ďalšieho pre mnohopočetné petrovské deti.
Súčasne rozkázal zememeračom, aby vymerali
i pozemok na výstavbu katolíckeho kostola; bol
rozhorčený, že sa táto výstavba už neurobila.
Učiteľ Samuel Pataky bol možno k rodičom
detí evanjelikov tolerantnejší a tak ho plebán
prinútil miesto opustiť. Všetko toto zapríčinilo,
že sa nebojácne petrovské ženy, pritom domáce,
zorganizovali a postavili na obranu učiteľa. A keď
videli vymeraný pozemok na stavbu kostola,
zničili v noci kolíky a urobili si tam i strž. Táto
vzbura trvala dlhšiu dobu, až plebán pozval
z pevnosti Petrovaradín vojsko a násilím vzburu
ukončil. Vinníkov a vinníčky kruto potrestali,
ženy palicovali na verejnom mieste a odviedli ich
spolu s mužmi do pevnosti Báč a uväznili:
„Najvernejšie cirkevníčky Sabadoška, star
Suchotková, Zatekajová, Pucovská, Hricová
Ďurovková, pani mäsiarová MiškovkováMasárová (z tohto rodu pochádza rodina
Labáthová) a mnohé iné boli najprv verejne pred
obecenstvom potrestané palicovaním a vodcov
vzbury, medzi ktorými bolo hodne domácich
žien, poslali do pevnosti Báč, do väzenia. Bolo
to 18. apríla 1769. O rok neskoršie prišiel za
zemepána Futockého veľkostatku chýrečný
Slovák generál Andrej Hadík, ktorý hoci katolík,
predsa mal porozumenie pre svojich poddanýchevanjelikov; nielenže povolil, aby ich deti učil
evanjelický učiteľ-kantor vedľa katolíckeho,
ale sa postaral aj o výstavbu modlitebníc
a kostolov v Petrovci a okolitých osadách svojho
zemepánstva.“ (zápis z listiny, Futocké panstvo,
1769, archív Vojvodiny, Nový Sad).
Tento údaj o vzbure petrovských žien ma
iba presvedčil o tom, o čom som už dávnejšie
uvažovala, totiž že naše predchodkyne, pramatere
a i matere zohrali v minulosti a zohrávajú aj dnes
nemalú úlohu v zachovávaní našich tradícií a
ony sú tie, ktoré svoje potomstvo chceli mať
nielen vzdelané, ale i duchovne (pragmaticky)
vychovávané a pripravené do života. Veď názory
na výchovu a tradičné hodnoty si priniesli do
nového domova ešte z domáceho rodinného
zázemia, teda zo Slovenska. V roku príchodu (v
roku 1745 hromadne!) na nové územie mysleli
hneď na stavbu školy a kostola, neľutujúc ani
nákladné cesty do Viedne, ktoré mnohokrát
konali na kráľovský dvor, na ktorý sa obracali
o povolenie mať svojho učiteľa a kňaza. Priaznivá
situácia sa im naskytla iba po roku 1783, keď
k nim za kňaza prišiel Ondrej Stehlo, v období
Tolerančného patentu Jozefa II. Vtedy sa Petrovec
s otvorením niekoľkých cirkevných školských
oddelení stal sídlom evanjelického báčskeho
seniorátu na čele so spomínaným seniorom
Ondrejom Stehlom a učiteľom - inšpektorom
Danielom Zátureckým. A keď hovoríme o kultúre
a vzdelávaní našich predkov, priraďme k tomu
i známy údaj: už v roku 1770 v Novom Sade na
latinskej škole pôsobil Martinčan Ján Bun, ktorý
bol i impopulátorom a zakladateľom osídľovania
Starej Pazovy Slovákmi a tiež je známe, že sa
mnohí vzdelanci zo Slovenska zamestnávali
na významných postoch u Srbov a mali nemalý
zástoj pri kladení a rozvíjaní srbskej kultúry na
Dolnej zemi.
A to, čo úradné a iné listiny nezachytili,
v mnohých prípadoch zachytili práve domáce
kroniky, testamenty, záznamy a i ústne podania.
Tie sa prenášali na mladšie a mladšie generácie
a takto sa zachovávali; údaje sa však i okrajovo
zapisovali na spomínané duchovné knihy, ktoré
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
v tom čase boli písané gotikou-švabachom.
Obyčajnému človekovi-sedliakovi i domácej sa
tieto okrúhle a veľmi okrasné litery zdali priam
božské, na čitateľa pôsobili nadpozemskou
žiarou, ako to poeticky poznamenal i básnik Paľo
Bohuš, „nuž ako by Pánboh mohol inak i písať, ak
nie gotikou!?“ Veru, takto dajako uvažovali i naši
predkovia, keď sa na to dávne a pritom krásne
gotické písmo pozerali, predčitovali si ho alebo
ospevovali. Preskúmajúc niektoré petrovské
rodinné kroniky, z ktorých sú najznámejšie
Labáthova, Lačokova, Rusova a iné, ale i
archívne listiny o spomínanej vzbure v Petrovci
z roku 1769, na čele ktorej stáli ženy-domáce,
môžeme právom tie naše pramatky považovať
za ochrankyne nielen rodinných krbov, domácej
výchovy a kultúry, ale i rodiny a rodu vôbec. Od
druhej polovice l9. st. bolo medzi Slovenkami,
a nie iba medzi Nemkami, hodne vzdelaných
žien, ktoré vynikali v tzv. charakteristických
ženských zamestnaniach – sprvu to boli učiteľky,
vychovávateľky, sestričky a babice. Tak napr.
zvonolejárova Pozdechova dcéra Marína bola
jednou zo skromných pracovníčok vtedajšieho
53. strana
slovenského literárneho snaženia. V rokoch 1861
– 1862 prispievala do Černokňažníka. Potom sa
vydala za Jána N. Bobulu, staviteľa prvej budovy
Matice slovenskej a redaktora Slovenských novín.
Už ako vydatá preložila do slovenčiny nemecký
román Lujzy Mühlbachovej Móric Beňovský,
ktorý vyšiel v zošitoch a ktorý sa čítal aj na
Dolnej zemi, a takýchto príkladov je iste aj na
Dolnej zemi, kde práve ženy alebo dcéry učiteľov
a kňazov sa stali nositeľkami vzdelania, kultúry
a umenia. Neskôr pribudli i iné školené ženy
(od druhej polovice 19. a najmä začiatkom 20.
storočia) – diplomované lekárky, spisovateľky,
právničky, profesorky a pod. Z tohto pohľadu nás
vôbec neudivuje ani spomínaná vzbura a väznenie
žien-matiek vtedajších žiakov, v Petrovci roku
1769. Ony boli tým domácim „Cerberom“,
ktorého výsostnou úlohou bolo ochrániť od
predkov zdedené a teda sväté, a prenášať ďalej
deťom a do budúcnosti... Dnes už môžeme plným
právom povedať – vďaka im.
Viera Benková
54. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
Kuzmányho idyla Běla ako prototyp slovenského literárneho biedermeieru
Dr. Karol Kuzmány patrí medzi významné osobnosti slovenského národného obrodenia. V boji za národné
a cirkevné práva navštívil roku 1865 aj viaceré naše dolnozemské prostredia, čím prispel k pozdvihnutiu
národného, kultúrneho, ale aj politického života dolnozemských Slovákov. V prítomnej štúdii dvoch mladých
slovenských vedkýň sa prezentuje časť Kuzmányho literárneho a estetického zmýšľania.
Karol Kuzmány (1806 – 1866), mnohostranná
osobnosť slovenského národného obrodenia (básnik,
prozaik, literárny teoretik, redaktor, vydavateľ,
spoluzakladateľ a prvý podpredseda Matice slovenskej)
má v literárnej histórii svoje nezastupiteľné miesto.
V našom príspevku sa zameriavame na rozbor
Kuzmányho idyly Běla, vykazujúcej znaky biedermeieru,
v ktorej uplatnil nové estetické postuláty. Okrem tohto,
Kuzmány svoje estetické názory formuloval aj v stati
O kráse (1836) a v rozsiahlej novele Ladislav (1838).
Biedermeier, sloh obdobia medzi napoleonskými
vojnami a revolúciami v Európe, dostal svoje
pomenovanie podľa komickej figúrky z časopisu
Fliegende Blätter, ktorá symbolizovala karikatúru
malomeštiackeho životného štýlu. Neskôr bol tento
termín zbavený ironického nánosu a vyvíjal sa ako
obdoba feudálneho reprezentatívneho štýlu s účelom
triezveho zariadenia súkromných miestností. Neskôr
sa presunul do bytového vybavenia meštianstva.
Tento sloh nenašiel svoje uplatnenie len v predmetoch
úžitkového charakteru, respektíve vo výtvarnom umení,
ale aj v literatúre – okrem iných aj v kontexte slovenskej
literatúry. V prípade biedermeieru nemožno ale hovoriť
o samostatnom, pevne ohraničenom literárnom smere.
Termín biedermeier, ako prvý v slovenskej literatúre,
použil Milan Pišút roku 1938 v monografii Počiatky
básnickej školy Štúrovej. Od druhej polovice
päťdesiatych rokov 20. storočia tento termín používa aj
Stanislav Šmatlák: spolu s Pišútom práve Kuzmányho
básnickú skladbu Běla označili za najcharakteristickejší
literárny prejav meštianskeho klasicizmu v slovenskom
kontexte.
Pri literárnom biedermeieri možno pozorovať
menší odkaz k jeho forme a štýlu a väčší k jeho
tematickej a ideovo-obsahovej stránke. V literatúre sa
viazal na životné ideály malomeštiactva, s idylizovaním
života a sentimentalizovaním človeka. Šíril úctu
k tradičným hodnotám a etike. Ideál ženy videl
v poslušnej, skromnej, cnostnej, vernej žene, ktorá je
oddaná svojej rodine. Hlásil sa k ľudu, no nevykresľoval
jeho spoločenské konflikty. Nebol bojovným, ale zato
vlasteneckým. Podľa Pišúta sa stal biedermeier výrazom
kooperácie aristokracie a vzdelaného meštianstva. Obe
spoločenské triedy naraz objavili niečo spoločné: vlasť
– vzájomné sväté záujmy, hospodársku spoluprácu
atď. Vlasť kedysi predstavovala pre mešťanov dane
a pokuty. Avšak v nových okolnostiach sa vlasť stáva
„pestiteľkou“ dvoch tried, z ktorých sa jedna rýchlo
rozpína sťahovaním z vidieka do mesta za obchodom
a priemyslom. Nová meštianska vrstva vzišla z ľudu a
časom nadobudla sebavedomie. S tým súvisí i jej odpor
a nechuť napodobňovať šľachtu. Takto sa do popredia
namiesto stavovskej dostáva národná hrdosť.
Básnickú skladbu Běla napísal Kuzmány v roku
1834 a publikoval ju roku 1836 v prvom čísle časopisu
Hronka, ktorý sám vydával. V Hronke uverejňoval aj
ďalšie svoje poetické príspevky – prvý ročník obsahuje
väčšinou jeho diela. „V prvých básňach svojich chcel
Kuzmány kriesiť národ svoj. Teraz si uvedomí, že národ
potrebuje produkty, ak si chce zastať vo svete vzdelanom.
Takejto snahy ovocím je báseň Běla.“ (Bujnák, 1927, s.
47).
Pre obdobie klasicizmu bola typická ustálená
hierarchizácia žánrov; proti tejto norme Kuzmány
vystupuje tak, že namiesto eposu (ktorý stál na
najvyššom mieste žánrového rebríčka) vyzdvihuje idylu.
Tú nechápe v tradičnom antickom zmysle, ako obrázok
z pastierskeho života („pastýřenka“) alebo obrázok
zo života roľníka („selanka“), ale rozšíril tento pojem
o „vzdělanenku“, čiže obrázok z meštiackeho života.
V rámci rozdelenia druhov Kuzmány tieto žánre radí
medzi tzv. epické básnictvo, ktoré: „...sa vyznačuje
a svoju dokonalosť prejavuje maliarskym tvarom,
ale pretože v ňom predmet neurčuje vnem vyvolaný
v nás, ale naopak – predstavený predmet vyvoláva
v nás vnem svojho bytia, ten maliarsky tvar musí byť
časove minulý.“ (Kuzmány, 1968, s. 133). Idyla má
podľa Kuzmányho opisovať deje ľudského ducha, ktoré
sa odohrávajú v domácom živote. Tieto nové postuláty
stelesňuje práve epická báseň Běla, ktorej dáva podtitul
„Vzdělanenka“ a hneď aj definuje tento nový básnický
žáner. Vzdělanenku si môžeme predstaviť v spojitosti
s obrazom pekného meštianskeho domu, vôkol ktorého je
záhrada s kvetnými záhonmi, vedľa ktorých je besiedka,
a v nej pekné dievčatko.
To „hezké“ hlavná postava tejto idyly, Běla,
má už vo svojom mene: oplýva telesnou krásou, ale aj
mnohými cnosťami. Je oddaná a poslušná voči svojim
rodičom a strýcovi, u ktorého vyrastala a ktorý ju viedol
k bohabojnosti, cudnosti a láske, je výborná kuchárka,
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
pomáha v záhrade atď. Jej charakter zdôrazňuje
i výber prívlastkov, ktoré Kuzmány nadužíva, ako
bystrooká, milá, premilá, bělounká. Svoju básnickú
skladbu Kuzmány lokalizoval do fiktívneho idylického
malomesta Melína. V duchu estetických postulátov
(umenie predstavuje a dáva cítiť krásu pravdy
a mravného dobra) je Běla naplnená harmonickými
scénami, ktoré zobrazujú sviatočnosť situácie: pokojné
rozhovory, spoločné stolovanie, hru, ktorej symbolom sa
stáva „milá lopta“; vystupujú v nej múdri ľudia, ktorým
je vlastná veselosť, radosť, milota, úcta, porozumenie,
láskavosť a hmotný dostatok. Idylickú atmosféru
dotvárajú hudobné nástroje (cimbal, barbora, píšťala,
fujara), spev, tanec (mazurka). To všetko je „pokropené“
hojnými slzami šťastia. Centrálnou udalosťou básnickej
skladby je majáles – májnice, oslava mája. Kuzmány
sa však neinšpiroval Máchovým Májom, o čom svedčí
aj rok napísania Běly - 1834. Máchov Máj vychádza
o dva roky neskôr. V tejto súvislosti je snáď dôležité
pripomenúť, že práve Kuzmány obhájil a vyzdvihol
Máchov Máj, napriek súvekej českej literárnej kritike,
ktorá sa postavila k nemu chladne.
Meštianske prostredie v literatúre (jasne to
vidieť aj u Kuzmányho) obsahuje drobnosti, ktoré
implikujú útulnosť, teplo domova, súdržnosť, hojnosť,
alebo i opisom samotnej Běly:
Též ňádříky také, ba i pás, i naušnice, perly,
Ze zlata též i řetěz, třikrát co se vůkol a vůkol…,
Též i podal jí skřínku malou slonové to ze kosti,
Co v Praze důvtipný udělal některý mu tokář ji,
V nižto ponakládal hřebenů i ze želviny lesklých,
Nožniček i břitkých, ba jehel no i též zlato-ušních,
Z perlamutu krásnou i jihelnici, dúhobarevnou…
(Kuzmány, 1922, s. 61). „Kuzmány vytvára idylu meštiansku, vlastne
malomestskú, a z nej vychádza k nastoľovaniu
všeobecného spoločenského ideálu, ktorý by mal platiť
pre usporiadanie sociálnych a ľudských vzťahov vôbec:
jeho základom je predstava harmonického spolunažívania
všetkých spoločenských stavov.“ (Šmatlák, 1999, s. 38).
Pavel Bujnák upozornil, že vzorom Kuzmányho
Běle boli Vossova Louisa a Goetheho Hermann a
Dorothea. Ale Kuzmány pri určovaní pojmu vzdělanenky
viac pozerá na svoju Bělu, než na idylu v Goetheho
chápaní: „Ale i keď Kuzmány napísal Bělu pod vplyvom
Goetheho Hermanna a Dorothey, jednako neosvojil si z
Goetheho idyly, čo ju práve činí epochálnou, významnou.
Ba, akoby Kuzmány bol chcel stvoriť nový druh poetický.
Práve, čo pomýlilo nemeckých estétov tak, že nechceli
uznať Hermannovi a Dorothee, že je idylou, a čo idylu
túto robí epopejou, alebo presnejšie, idylickým eposom,
totiž historické úzadie, veľké dobové udalosti v úzadí, to
prehliada Kuzmány a píše len púhu idylu, vzdělanenku,
obrázok z mestského života.“ (Bujnák, 1927, s. 48).
55. strana
Spomenuté vplyvy možno nájsť podľa Bujnáka
v tom, že „Kuzmány i k nám chcel uviesť idylu, že chcel
napísať vzdělanenku. A potom azda v tom, že ako v
Hermannovi a v Dorothee kňaz sprostredkuje mier medzi
rozhnevanými stránkami, medzi rodičmi zaľúbeného
mladíka a medzi jeho milenkou, tak i v Běle je prítomný
kňaz, ktorý udeľuje mladým snúbencom požehnanie.
Ináč rozprávka Běly nemá ničoho spoločného s
Hermannom a Dorotheou.“ (Bujnák 1927, s. 48).
prvkami
Kuzmányho
básne
Nosnými
o malomestskej idyle a harmonickom spolužití všetkých
spoločenských stavov sú ohľaduplnosť a rodina –
v rovine ideovej a etickej a rad idylických žánrových
obrázkov – v rovine kompozičnej. Bělina poslušnosť a
oddanosť rodine majú za cieľ predstaviť ju ako ideálnu
dcéru. Vážená spoločnosť, ktorú tvoria Bělina matka
Anna (Kuzmány ju príznakovo charakterizuje ako
tichú, tichounkú), Bělin otec – učiteľ Orlínský, ktorý
je ctenou autoritou, matkin brat – uvedomelý kňaz
Horský, potom Milnov, Bělin snúbenec – vzdelaný
obchodník a svetaskúsený človek atď., ako aj rodinný,
usporiadaný a pokojný život, sviatočná atmosféra
májnic, idylické malomestské prostredie mestečka
Melína – to všetko predstavuje kontext Kuzmányho
ideálneho obrázku. Podstatným kompozičným prvkom
v idyle je i vykreslenie zábavy a žartov, ktoré poukazujú
na domácku pohodu rodiny – tak je tomu i v Běle.
Láska medzi Bělou a Milnovom je mierna,
bez náruživosti, cudná. Ak ide o Běline vzdelanie –
„ ...meštianskym dievčatám, pre ktoré na počiatku
storočia neexistovali ešte verejné školy, je poskytované
vzdelanie. Jeho charakter dokazuje, ako veľmi mešťan
túžil priblížiť sa aristokratickému životnému štýlu –
meštianske dcérky sa učia hrať na fortepiano, harfu...
tiež viesť domácnosť...“ (Kusáková 2004, s. 291). Stanislav Šmatlák upozornil, že táto idyla má
ideový program a sociologický korelát. Harmonický
a pokojný život nerušený vojnami a revolúciami je
prejavom únavy meštianstva z dramatických udalostí,
ktoré sa prehnali Európou na začiatku 19. storočia.
Situácia v Európe po napoleonských vojnách nebola
jednoduchá a tak nie je prekvapujúcim, že sa meštianska
spoločnosť obracala k tradičným hodnotám, teplu
domova a vlasti.
Napriek tomu, že v otázkach umenia Kuzmány
popieral klasicizmus, Běla je „ešte v mnohom poplatná
práve klasicizmu, čo sa prejavuje jednak v jej štýle,
preplnenom lexikálnymi kompozitami, a najmä
v jej veršovanej štruktúre (hexameter). Nové, už
odklasicizované štýlové prvky figurujú v tejto skladbe
iba ako relatívne samostatné, od ostatného textu vydelené
miesta: napríklad ako piesňové vložky s náznakom
folklórnej intonácie.“ (Šmatlák, 1999, s. 38 – 39).
56. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
Miloslav Vojtech konštatoval, že Běla
kompozíciou, žánrovým smerovaním, folklórnymi
vsuvkami je odrazom preromantických estetických
východísk. Avšak harmonické ľudské vzťahy, banálny
sentimentálny príbeh, zdôrazňovanie rodinného,
manželského zväzku, patriarchálne postavenie muža
a ženy ako ochrankyne rodinného krbu zas hovoria
o biedermeierovskej atmosfére. (Vojtech, 2004, s. 379).
No rysy biedermeieru nemožno, ako ďalej objasňuje,
obmedziť len na úroveň idylických scén a nekonfliktných
idealizovaných postáv. Báseň je možné chápať hlavne
ako polemiku s klasicistickou monumentálnou epikou,
dominantnou v tom čase v slovenskej literatúre. (Vojtech,
2004, s. 381).
Kuzmányho Běla mala aj výchovné ašpirácie:
výchovné a náboženské momenty boli determinované
aj tým, že Kuzmány vyštudoval teológiu, zastával
viacero postov v evanjelickej a. v. cirkvi a pôsobil aj ako
vychovávateľ. Navyše, prozaické texty biedermeieru
už vo svojom ideovom programe mali aj výchovné
posolstvo.
Vzhľadom na to, že ide o epickú báseň, je
charakterizovanie postáv, ich duševného rozpoloženia,
povrchné. „V tomto smere teda pridŕža sa ešte starého
spôsobu školy klasicistickej, kde sa charakterizovalo
plasticky, malebne, len zovnútorne, keď po homérovsky
dosť bolo zachytiť niektorú vypuklú vlastnosť osoby
alebo predmetu, a takéto epitheton ornans sprevádzalo
potom osobu alebo predmet celým dielom.“ (Bujnák,
1927, s. 48 – 49). Kuzmányho využitie prívlastkov, ako
poznamenáva Bujnák, poukazuje na inšpiráciu Homérom:
Běla – bystrooká, zlatníkov syn – kaděrovlasatý, Ester –
vnadnolepá, Milka – spanilotvářna, parta – zlatolesklá,
kravy – velkovemenné, vlnka – stříbropěnná, tieň –
chladnopokojný, hory – mnohochlumcovaté, prút –
rovnovyrostlý, oko – bleskoplaché, potôčik – bystrovlný
atď. Kuzmányho fascináciu Homérom dokazuje podľa
Bujnáka aj preklad I. spevu Iliády, uverejnenom
v Hronke III.
Okrem prívlastkov je báseň nasýtená rodinnou
lexikou (Kazimírko, Lacík, Libuška, maminko, Toníček,
Miluška) a vysokou frekvenciou zdrobnenín (kohoutek,
kvítky, šibeničky, košíček, ovečky, šuhajko, ženičkám,
kalištek), ktoré majú dokresľovať harmonickú atmosféru
básnickej skladby.
Kuzmány zastával názor, že poézia by mala
slúžiť predovšetkým národu a práve preto použil
v Běle ľudové piesne; v tom je jeden z jeho príklonov
k romantizmu. Táto jeho afinita voči ľudovej slovesnosti
bola inšpiratívna aj pre neskoršiu generáciu štúrovcov.
Na strane druhej, myšlienka slovanskej vzájomnosti,
podľa Bujnáka, je zosobnená v postave Milnova: ten
Kollárovu ideu napĺňa predovšetkým svojimi cestami
(Rusko, Poľsko, Čechy atď.), kde spoznáva slovanských
bratov a ich obyčaje.
Osobnosť Karola Kuzmányho, ako aj jeho
dielo mali pre nasledujúce obdobie veľký význam,
najmä pre mladých štúrovcov. Títo si Kuzmányho vo
väčšine prípadov vážili, o čom svedčí aj hlasovanie na
ich schôdzi roku 1837. V tom čase sa chystalo vydanie
slávnostnej knihy, kde sa len tým najväčším žijúcim
slovenským básnikom a spisovateľom malo dostať
uznania v podobe básní, ospevujúcich ich zásluhy. Nie
všetci videli v Kuzmánym osobu hodnú tejto pocty. Ale
šestnásť hlasov proti štrnástim mu zabezpečilo miesto
v pripravovanej knihe. Kuzmányho práce – a medzi nimi
aj idyla Běla – si našli ohlas aj v ďalších generáciách:
Štefan Krčméry videl v Běle „nejednu črtu skutočného
života nášho fundamentálne zachytenú. Jeho vnútornú
rovnováhu a z toho vychodiacu istotu i srdečnosť.
V domácnosti slovenskej niet pánov a niet poddaných,
v nej vládne sloboda, a preto i oddanosť, v nej je prísny
mrav, a preto veselá myseľ, a v pipkaní tichom pokolenie
odchádzajúce kreslí si budúcnosť prichádzajúcich.“
(Krčméry, 1954, s. 77).
Slávka Drozdová
Jana Sokolová
Literatúra:
1. BUJNÁK, Pavel. 1927. Prvé obdobie básnickej činnosti.
Snahy spoločenské. In Dr. Karol Kuzmány. Život a dielo.
Liptovský Sv. Mikuláš: Tranoscius, s. 40 – 64.
2. KRČMÉRY, Štefan. 1954. Kuzmányho Běla. In Výber z diela
III. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, s.
76 – 77.
3. KUSÁKOVÁ, Lenka. 2004. Biedermeier a literatura. In
Biedermeier v českých zemích. Praha: KLP, s. 288 – 296. ISBN.
80-86791-08-4.
4. KUZMÁNY, Karol. 1922. Běla. Turčiansky svätý Martin:
Matica slovenská, s. 1 – 63.
5. KUZMÁNY, Karol. 1968. O kráse. In Ladislav. Bratislava:
Tatran, s. 123 – 138.
6. PIŠÚT, Milan. 1938. Literárne smery tridsiatych rokov,
Karol Kuzmány a jeho vplyv na poéziu školy Štúrovej. In
Počiatky básnickej školy Štúrovej. Bratislava: Učená společnost
Šafaříkova v Bratislavě, s. 12 – 35, 62 – 88. 7. ŠMATLÁK, Stanislav. 1999. Snaha o prienik do reality
prítomného života. In Dejiny slovenskej literatúry II. Bratislava:
Národné literárne centrum, s. 37 – 43. ISBN. 80-88878-50-0.
8. VOJTECH, Miloslav. 2004. Biedermeierovské tendencie
v slovenskej literatúre národného obrodenia. In Biedermeier
v českých zemích. Praha: KLP, s. 377 – 385. ISBN. 80-8679108-4.
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
57. strana
Vízie moderného umenia
Martin-Juraj
Oscitý,
narodený 23. júla 1952
v Bratislave a žije v Mníchove
Už ako dieťa ma
fascinovali obrazy a tak som
rád listoval v starých knihách
a počúval pritom klasickú
hudbu. Mama hrala prakticky
vždy v jednej izbe na klavíri a teta Katka v druhej na
violu. Mama si predstavovala, že ja by som pasoval do
tria, ak sa podám na violončelo. Moje záujmy boli ale
iné. Ja som stále len kreslil a aj v škole som mal často
na zadnej strane zošitkov portréty spolužiakov miesto
matematických výpočtov. Čistý papier ma vždy akosi
„provokoval“ na kreatívne prejavy. Niekedy som to asi
preháňal s tou mojou hravosťou, ale podľa mňa to malo
hlboký zmysel. Veľa vecí pochopíme až roky neskôr.
Hlbokým dojmom na mňa zapôsobilo, keď mi
stará mama čítala z hrubej biblie. Ozaj tá najväčšia
kniha, akú sme doma mali. Mohla mať tak 6-7 kíl. Bola
plná reprodukcií starých majstrov a nevedel som sa
na to vynadívať a tak som spájal od prvého momentu
poéziu krásy s duchovnými hodnotami. Ktovie kedy
padol impulz a vnútorné rozhodnutie stať sa tiež
umelcom. Mladý človek to tak filozoficky neberie,
ale dieťa je v útlom veku vždy mimoriadne vnímavé
na svoje okolie, aj keď sa nevie ešte o svoj zážitok
intelektuálne podeliť. Dodnes mám pocit, že každé
nové rozhodnutie pre jeden nový obraz je zárodkom
citového dotyku. Dnes takéto obrazy nazývam
energetické, ak sú schopné podať hlbokú myšlienku
a dotknú sa srdca druhého človeka.
Bohu ďakujem, že sa v lete dožívam svojej
šesťdesiatky. Otec mi umrel už ako 54-ročný a mama
mala nedávno osemdesiatku a rozumieme si ako
najlepší priatelia. Do cudziny som sa dostal v roku
1968 po „návšteve“ ruskej armády a vysťahoval som
sa s mamou a bratom do Švajčiarska. Prakticky sme
nič nemali, len vieru a tej našťastie dosť, to dnes vidím
zreteľne. To rozhodnutie nebolo ľahké, ale mal som
v lete 1968 v letnom tábore vo Francii jeden sen, ktorý
zmenil môj pohľad na svet. Pripomína mi to dotyk
sv. Jozefa Duchom Svätým, keď mu povedal: „Choď
s Máriou do Egypta. Herrodes chce siahnuť na život
tvojho dieťaťa.“ So slzami v očiach som sa zobudil
a v prvom momente som sa aj zahanbil, lebo chlapci
neplačú. Videl som, ako sa vznášam nad Slovenskom
ako motýľ a hranice krajiny som videl v obrysoch
a tie začali na okrajoch tmavnúť. Nevedel som si to
vôbec vysvetliť a tak som zostril pohľad a zlietol
nižšie. Rozpoznal som čierny hmyz, ktorý prechádzal
cez lúky a horstvá a tam, kde prešli chrústy, tam už
nerástla tráva. Smerovali na Bratislavu. Pozrel som sa
lepšie a vidím, že sa pancierový hmyz mení na tanky!!
Vedel som intuitívne, že je zle, a predtým, než posledná
kvetnatá lúka krajiny bola spustošená, vzlietol som
a zobudil som sa. Ten sen trval dlhšie, lebo som sa videl
aj na jednej demonštrácii a strieľalo sa tam! Nuž mame
som sen povedal a odovzdal jej dve stránky písané na
stroji. Ako dobre, nikto by mi to vtedy neveril. Sen sa
odohral 18. júla, tri dni pred okupáciou. Bola to výzva
opustiť krajinu.
Švajčiarsko nás milo prijalo a ja som sa
usilovne učil nemčinu a švajčiarsky dialekt. Ozaj to
nebolo ľahké a dodnes sa divím, že som to zvládol
naraz. Francúzštinou som si pomáhal zatiaľ všade, aj
pri skúškach a prijali ma na umeleckú priemyslovku
bez toho, že by som vedel po nemecky! Moja radosť
bola nekonečná a usilovne som pracoval, aby som
dobehol všetky nedostatky. Na konci roka za mňou
prišiel riaditeľ: Takého usilovného žiaka som tu ešte
nemal. Tak som mu povedal, že všetci Slováci sú
pracovití a veľmi sa divil.
Po 4 rokoch som získal grafický diplom.
Sen sa mi splnil, ale bol som napriek tomu vnútorne
nespokojný, lebo láska k maliarstvu bola tak silná, že
som chcel ďalej študovať. Požiadal som švajčiarske
úrady o štipendium. Keďže naše príjmy boli slabé, resp.
mama živila aj svojich rodičov a sestru, seba a nás dvoch,
tak to schválili a odišiel som do Mníchova v Nemecku.
Tam som už poznal pár ľudí a učil som sa samostatnosti.
Mama mi dala na cestu malú knižku s receptami, aby
som prežil. Takto som si varil v študentskom domove,
ktorý viedol zhodou okolností Slovák, salezián, Štefan
Zloch. Ináč najlepší človek na svete, hovorieval som
si a chodil k nemu každé ráno na sv. omšu do kaplnky,
ktorú som mu neskôr aj vymaľoval. Takto som o šiestej
ráno začínal deň a potom sme s páterkom, ako sme
ho volali, spoločne raňajkovali. Iní chlapci na omše
nechodili a tak sme sa modlili za celý internát my dvaja.
Neskôr som si povedal, musím sa modliť aj za celú
akadémiu, kde ma prijali a kde som konečne študoval
túžbu svojho srdca – maliarstvo. Na začiatku som veľa
trpel, lebo tam vládla nielen silná konkurencia, ale aj
chlad medzi ľudmi a mama ma dokonca navštívila
58. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
a posilnila: „synu vydrž!“. Ona je mi posilou aj dnes!
Vrhol som sa teda do najrozmanitejších odborov.
Čo akadémia ponúkala – vyskúšal som. Prácou som
zabúdal na všetko zbytočné. V dielňach som bol doma
a najmä práca s leptami, rytinami, drevorytiny a veľká
bibliotéka ma uspokojovali. Pamätám sa, že som
tematicky vždy nanovo spracovával tému sv. Juraja,
teda boj dobra a zla. Môj profesor sa volal Jürgen
Reipka a bol majstrom kompozície. Raz štvrťročne
sme mali v triede „obhajobu svojho diela“. Teda
bolo treba vystaviť posledné
práce a žiaci „bombardovali“
prednášateľa
otázkami.
Obyčajne to končilo hádkami,
lebo spolužiaci boli nadmieru
kritickí a niektorí nikdy
nechceli robiť obhajobu,
aby ich nikto nekritizoval...
Pamätám sa, ako raz jedna
japonská spolužiačka chcela
niečo negatívneho povedať na
moje obrazy, nič jej nenapadlo,
tak sa nakoniec spýtala: „Prečo
nemáš v obraze modrú farbu?“
V sále bolo ticho. Pripomínalo
mi to moment, keď stál Ježiš
pred Pilátom a hľadal na ňom
vinu. Keď nič nenašli, vytkli
mi farbu... Týmto chcem
len ilustrovať, že situácia na
akadémii bola niekedy divná
a napätá. Pamätám sa, ako sme
raz na konci roka mali veľké
oslavy v triede a boli pozvaní
aj žiaci iných tried. Svetlo
bolo stlmené, len také sviečky
všelikade a alkohol sa pil vo
veľkom. Trma-vrma, hluk a agresie v tej tlačenici.
Pribehol za mňou profesor, Martin pomôž, oni všetko
dolámu, to zle skončí! Ja som zapískal a stíchli na
sekundu a potom som začal stepovať na stole. (Toto
som sa naučil vo Švajčiarsku). Vzniklo na dve minúty
hrobové ticho a bolo počuť len zvuk mojich topánok.
Búrlivý potlesk... a potom bola počas celého večera
iná nálada. Uvedomil som si, aké je to kúzlo vedieť
pre spoločnosť niečo spraviť a meniť zlo na dobro.
Profesor mi potom ďakoval a mal slzy v očiach. Dnes
sa teším, keď spievam sólo v kostole a v tichu zneje len
môj hlas.
V tom čase som nielen stepoval, ale Slováci ma
pritiahli do tanečného folklórneho súboru Javorina, kde
som spoznal aj svoju budúcu manželku Marínu. Túto
kombináciu, teda maľovať a tancovať, alebo maľovať
a spievať som si zachoval dodnes. Nie je dobré venovať
sa len jednej veci, lebo potom sa z človeka stane podivín
a umelci k tomu majú náklonnosť. Dnes mám tri veľké
deti a taktiež majú radi hudbu, umenie a balet. Niečo
teda po mne asi zdedili.
Počas štúdií na akadémii som získal veľa cien,
čo ma utvrdilo v správnosti môjho štúdia. Napríklad 1.
cenu za maľbu a grafiku spomedzi 160 umelcov v Paríži.
Podobne v Bázeli rok na to a iné. Dnes mám za sebou
200 internacionálnych výstav
po svete, od Austrálie až po
USA, ale najviac som aktívny
v Európe. Pred 20 rokmi
som vstúpil do nemeckého
klubu umelcov. Vlastne ma
prijali až po rokoch, lebo
tu sú populárne inštalácie,
happanings. Ľudia vystavia
už hocičo... kus dreva v strede
sály a podobne. Našiel som
ale vo Francii skupinu zvanú
„Libellule“, a tí rozmýšľajú
ako ja. Milujú techniku
starých majstrov a pritom
maľujú moderne. Tu sa cítim
najlepšie. Naším spoločným
menovateľom je asi tenký
štetec! Po rokoch som si našiel
cestu aj na Slovensko a stal sa
členom DUK. Pred rokom som
mal veľkú samostatnú výstavu
v Bratislave, v budove rádia.
V roku 2000 som
založil
„VISIONART“,
čo som v sebe nosil už 20
rokov. Povedal som si: „Prečo
šliapeš po starých chodníčkoch? Choď vlastnou
cestou.“ Hlboko som nad tým premýšľal a rozhodnutie
neľutujem. Medzitým ma kopírujú iní. Hovorím si: „Ak
sme stvorení na obraz boží, prečo to neprejavujeme?“
Umenie je najvyšším prejavom ľudského intelektu.
Mne tá špiritualita v dnešnom umení chýba. Preto
staviam tento smer na troch pilieroch: 1/ estetika formy; 2/ špiritualita a mystika; 3/
kvantová kozmológia.
Akési prepojenie všetkého bytostného
s univerzom a Bohom. Uvedomme si, že každý dáva,
čo má a každý obraz reflektuje Ducha, ktorého v sebe
nosíme.
Martin-Juraj Oscitý
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
Recenzie
SYNTÉZA REŽISÉRSKEJ OSOBNOSTI
Pavel Matúch: Majera. Báčsky Petrovec: Slovenské
vydavateľské centrum, 2011, 342 strán. ISBN 978-867103-369-5.
Knižných publikácií o slovenských divadelných
režiséroch nie je veľa. Skôr sa na pultoch kníhkupectiev
objavujú knižky a knižočky o tých známejších tvárach z
našich javísk, no možno najčastejšie o hercoch, ktorých
ľudia nepoznajú ani tak z divadla, ako z rozličných
televíznych relácií – povestnými „bratislavskými“
inscenáciami počínajúc - a návodmi ako variť, či cez ktorú
penzijnú spoločnosť si pripraviť príjemný dôchodkový
vek, alebo koho voliť končiac.
Vojvodinskí Slováci našťastie od svojej „materskej“
kultúry neprevzali trend vnímať iba vonkajškovú atraktivitu
a tak svojmu rodákovi, režisérovi rozkročenému medzi
Vojvodinou a Slovenskom a vlaňajšiemu šesťdesiatnikovi
Ľuboslavovi Majerovi pripravili poctu a hold, aké mu aj
o generáciu starší kolegovia pôsobiaci iba medzi Holíčom
a Svidníkom môžu len závidieť. Nielenže mu v Báčskom
Petrovci pripravili k jubileu divadelný festival jeho
inscenácií, ale riadne a vyčerpávajúco zdokumentovali aj
jeho doterajšie divadelné osudy. Knihu o Majerovi nazval
jej autor, v skutočnosti však editor, slovenský novinár
pôsobiaci na Dolnej zemi, jednoducho – Majera.
Pre Ľuba Majeru, prvého vysokoškolsky
divadelne edukovaného vojvodinského Slováka a režiséra
pôsobiaceho (aj) v menšinových slovenských umeleckých
súboroch, ktorý absolvoval bratislavskú Divadelnú fakultu
VŠMU (1975) je charakteristické, že je neustále „medzi“ –
pohybuje sa súčasne vo dvoch kultúrach, ale aj prechádza
plynule a sústavne z prostredia profesionálneho divadla
k ochotníkom. Slovenských dramatikov udomácňuje
nielen medzi krajanmi vo Vojvodine, ale Čičvákovu hru
Dom kde sa to robí dobre si vybral aj pre absolventské
predstavenie svojho hereckého ročníka na Akadémii umení
59. strana
v Novom Sade a srbskú drámu zase pomáha udomácňovať
na slovenských javiskách. Jeho inscenácia Geľa
Sebechlebského bola prvým predstavením v novej budove
Divadla Andreja Bagara v Nitre (1992) a Tajovského
drámou Hrdina otváralo svoje brány zrenovované Divadlo
J. G. Tajovského vo Zvolene (1994). V Srbskom národnom
divadle v Novom Sade sa mu dostalo cti uviesť nielen
svetovú klasiku, ale i národného barda Jovana Steriju
Popoviča. V Majerovej bohatej 35-ročnej teatrografii
susedia reprezentatívne umelecké inštitúcie s umeleckými
školami a ochotníckymi súbormi, mená moderných
svetových i len lokálne známych dramatikov. Vyše 130
divadelných (a k tomu 100 rozhlasových) inscenácií je
veľmi solídny medzisúčet režiséra, ktorý je dnes v zenite
umeleckej praxe.
Matúchova knižka si nerobí nároky byť vedeckou
monografiou, ktorá podá vyčerpávajúcu analýzu vývinu
režiséra a jeho poetiky. Editor v nej skôr poskladal mozaiku,
ktorá dokumentuje z rozličných pohľadov režisérovu
tvorbu. Nosný, takmer 40-stránkový záznam Majerových
osobných spomienok a jeho myšlienok o divadle, ale
i životnej skúsenosti umožní ľahšie pochopiť niektoré
režisérove umelecké výpovede. „Najviac banujem za tým,
že mne a mojej rodine boli ukradnuté najproduktívnejšie
roky, že som nebol tu, keď moje deti dospievali. Všetko,
čo som robil, robil som preto, aby som prežil, aby som
zaobstaral svoju rodinu a aby som sa ja uspokojil ako
tvorca. Voľáke sprosté sily ma o to okradli. Za tým mi
je ľúto. Nemôžem to napraviť. Ale aj sprostosť je dar od
Pána Boha, takže v podstate nemôžem obviňovať nikoho,
aj to je dar Boží...“ (s. 24 – 25) – zachytil Matúch jednu
z Majerových myšlienok pri obzeraní sa do čias, keď
sa rozpadla Juhoslávia. A kto si z tých čias spomenie
na Majerovo naštudovanie Rollandovej Hry o láske
a smrti (Trnavské divadlo, 1994) alebo Kovačevičovho
Radovana III. (Divadlo J. Záborského v Prešove, 1997)
či už spomínaného Tajovského Hrdinu vo Zvolene
(1994), nepochybne nájde v týchto výpovediach aj echá
režisérových obáv zo situácie, v ktorej sa ocitol.
Pavel Matúch získal od sedemnástich aktívnych
juhoslovanských divadelných odborníkov vyjadrenia
k jubilantovej umeleckej aktivite. Niektoré sú zdvorilostné,
no väčšina sa pokúša formulovať svoje stanovisko tak,
aby zanechali správu o tom, čo si na Majerových réžiách
najväčšmi cenia. Popredná teatrologička a vysokoškolská
pedagogička
Vesna
Krčmar
napríklad
Majeru
charakterizuje slovami: „Majera sa vo všetkých svojich
réžiách pokúša vytvoriť most k iným ľuďom, čo často
svedčí o odcudzenosti v samotnej bytosti. Bez ohľadu na
to, či ide o Steriju alebo o Čechova, ide o pokus zbližovania
medzi ľuďmi, o potrebu, aby ľudia navzájom seba počuli
a rozumeli si. Na úrovni svojej režisérskej práce nivelizuje
ovzdušia u Steriju a Čechova. Je režisér, ktorý neobyčajne
veľa pracuje s hercami, i v scénografii je všetko podriadené
hercom, práve preto je jeho scénografia minimálna.
Práve preto sa na javisko dostal i symbolický slamník,
60. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
ale i prenosná a ľahká scénografia vhodná pre všetky
možné cestovania a zájazdy.“ (s. 62-63). O Majerovi svoje
slovo sformulovali aj dramaturgovia, autori, ktorých hry
režíroval (z domovom slovenských Anton Kret, Katarína
Mišíková – Hitzingerová, Ivana Janáková), kolegovia
režiséri (medzi nimi aj Matúš Oľha a Michal Babiak)
i herci (treba vyzdvihnúť hodnotný príspevok Ladislava
Vagadaya, ktorý je akousi malou kronikou spolupráce
Ľuba Majeru s breznianskym Divadelným súborom J.
Chalupku v rokoch 1985 - 2010). Nechýbajú vyjadrenia
novinárov, študentov či ukážka z publikovaných kritík na
niektoré Majerove kľúčové inscenácie. A dokumentácia –
súpisy rozhlasových, televíznych a divadelných inscenácií.
Na nej je vidieť, že času na kontrolu rukopisu nezvyšovalo
– chýbajú presné dátumy premiér niektorých inscenácií
a výpovednú i dokumentačnú hodnotu by určite znásobila
aj bibliografia recenzií k jednotlivým inscenáciám (z
archívu Divadelného ústavu ju k premiéram v slovenských
profesionálnych súboroch je možné relatívne ľahko získať).
Knižke dal editor podtitul „prvých 60 rokov
režiséra Ľuboslava Majeru, 35 rokov umeleckej činnosti“.
Aj vďaka nej sa raz teatrológovi bude jednoduchšie
rekonštruovať jeho umelecké zrenie.
Andrej Maťašík
Voľný kúsok priestoru
Anny Rău-Lehotskej
Ostatná kniha Anny Rău-Lehotskej, ktorá
má poetický názov Voľný kúsok priestoru (vyšla
vo Vydavateľstve Ivana Krasku, Nadlak 2011), je
knižkou očakávanou a radostnou. Očakávanou preto,
lebo jej vydanie autorka avizovala už dávnejšie
a radostnou z toho dôvodu, lebo fakt, že svetlo sveta
uzrela kvalitná kniha, je vždy vítaný. Keď v roku
2009 Peter Andruška v monografickej práci Súčasní
slovenskí spisovatelia z Rumunska hodnotil aktuálnu
tvorbu autorky recenzovanej knihy, konštatoval, že
“najmä jej (Anny Rău-Lehotskej; pozn. autorky) próza
je novým, ale súčasne aj iným dychom v literárnom
prostredí slovenskej literatúry z Rumunska. Iste aj
voľbou epických miniútvarov si sama vymedzila
priestor na literárne obrazy života, ale z jej textov
cítime aj inú, generačne odlišnú autorskú mentalitu,
menej literátsku, väčšmi civilnú, ostatne ako
u všetkých mladších autorov, a to nielen v rumunskom
prostredí...“ Uvedené konštatovanie sa v plnej miere
vzťahuje aj na knižku Voľný kúsok priestoru.
Voľný kúsok priestoru je súborom dvadsiatich
ôsmich krátkych próz, príbehov, čŕt, poviedok, skíc,
miniatúr – môžeme im dať ktorýkoľvek z týchto
prídomkov. Dagmar Mária Anoca v knihe Slovenská
literatúra v Rumunsku (Nadlak 2002) pomenúva
Lehotskej útvary ako „mikropríbehy“ – podľa nášho
názoru je toto najvýstižnejšie pomenovanie. V takomto
žánrovom určení je presne špecifikované, že je v nich
prítomný príbeh, epický pôdorys, mikrodej, moment,
nálada. Tematicky sa viažu k rôznym oblastiam,
dominuje však v nich (a tu autorka nezaprie svoje
učiteľské pôsobenie v nadlackom lýceu) rozprávanie
zo života detí a mládeže – a ich učiteľov. K tejto
tematickej línii sa viažu mikropríbehy Valaška pri
boce, Písomky, ale najmä vtipne napísaný príbeh
Ako je tým učiteľom dobre... Práve táto poviedka
sa vyznačuje ľahkou iróniou, nie však smerujúcou
k ľutovaniu sa, ale tendujúcou k tomu, ako je v očiach
širokej verejnosti (v Rumunsku, na Slovensku, či
kdekoľvek inde na svete; táto otázka naozaj nepozná
hranice) hodnotené učiteľské povolanie a čo všetko
sa v skutočnosti za víziou dlhých prázdnin skrýva.
Mikropríbeh Valaška pri boce je zas humornou sondou
do školských lavíc – jej pointa spočíva v detskej
neznalosti ľudovej slovesnosti (resp. v posunutí
významu slov) a na vtipnom analyzovaní lexiky – zo
slovného základu deťom vyšlo sloveso „pribotať“.
Humor je prítomný aj v iných príbehoch, niekedy
ide o rozvinutie anekdoty do širšieho útvaru (napr.
poviedka Vzorné správanie, ktorá je záznamom dňa
jedného „šikovného“ človeka). Iná forma humorného
pohľadu na svet rezonuje v ďalšej poviedke s názvom
Pevné rozhodnutie. Je to príbeh priam vystrihnutý
zo súčasného života, veď ktorá žena by nepoznala
trápenie sa s diétami. Ku skupine „každodenných
poviedok“ patrí i poviedka O knižkách, ale tu už
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
vidíme príklon autorky k poetizujúcim spôsobom
a prístupom. Vo veľkej skupine poviedok je zreteľná
orientácia na lyrizujúce návraty, neustále sú niekde
v podvedomí Anny Rău-Lehotskej jej básnické
začiatky. Táto črta je evidentná napríklad v úvodnej
poviedke Krištáľové kone, ktorá, hoci je vystavaná na
epickom základe (je ním trojdňový kurz prebiehajúci
na Slovensku), je lyrizujúcim záznamom fantázie (či
reality?) prezentovanej vo forme krištáľových koní
vystupujúcich počas veterných nocí z vôd Dunaja.
Prítomnosť lyrizovaných pasáží je zdôraznená
detailnosťou výrazu. Na ilustráciu tohto faktu
uvediem krátku ukážku: „Vtedy som ich zbadala.
Najprv sa vymrštil spod hladiny len jeden z nich,
divo sa rozbehol, sotva sa dotýkajúc vody kopytami,
prebehol veľkým oblúkom a keď bol blízko pri brehu,
na povrch vyleteli, ako oštepy, ďalšie. Desať, možno
pätnásť krištáľových koní. Ani na chvíľku nezastali,
pružné priezračné telá prečesávali vzduch a kopytá
cvendžali na rozbúrenom povrchu vody. Vyšvihli sa
do výšky, aby sa potom nechali pomaly unášať vetrom,
klesli a obehli okolo mojej lavičky, zacítila som ich
dych vo vlasoch i v tvári. Vzápätí sa znovu vzniesli
a priesvitné telá im zmatneli, a či zosiveli.“ Podobným
spôsobom – lyrizujúcim záznamom detailu, ale už
s náznakom nostalgie i so sociálnym podtónom – je
vystavaný mikropríbeh nazvaný príznačne Detail. Je
to vlastne opis rodinnej fotografie, ktorú si prezerá
starý pán na nemocničnom lôžku. Najvýraznejšie sa
lyrické zvnútornenie Anny Rău-Lehotskej prejavilo
v mikropríbehu (tu však žánrové vymedzenie ani
veľmi nezodpovedá tomuto pomenovaniu) Hviezda.
„Je tmavá noc vonku aj vnútri. Do úzkeho priezoru
poodchýlených okeníc vhupla hviezda. Ustrnuto ju
sledujem, pokým ma nezačnú štípať oči. Privriem
jedno oko. Je tam. Otvorím ho a zatvorím druhé oko.
Jej blikot už tam zrazu nie je. Roztvorím oči a snažím
sa znehybnieť. Hviezda sa medzičasom posunula
trošičku bližšie k pravej okenici. Ale nie rovnomerne.
Jej svetielko sa placho trepoce, poletuje, kmitá na
všetky strany. Ľavou rukou si opatrne pritiahnem
deku až po nos. Hviezda sa pomaličky, nenápadne
blíži k pravej okenici. To Cháron ju preváža na svojej
loďke čierňavou. Do nebíčka. Do peklíčka. Odrazu
hviezda zmizne z dohľadu, ale zapiští mi tesne pri
uchu ako komár. Vtiahnem sa celá pod deku.“ Opäť
ide o lyrický záznam okamihu, momentu tesne pred
usnutím. Astronomická téma je základom aj ďalšieho
mikropríbehu s názvom Zatmenie Slnka. Opäť
je spracovaný netradične, cez osobné prežívanie,
vnímanie a nastavenie.
61. strana
Kniha Anny Rău-Lehotskej Voľný kúsok
priestoru je knižkou zaujímavou a inteligentne
napísanou. Je svedectvom vnútorného života
spisovateľky, jej osobného prežívania každodennosti
i sviatočnosti, súčasnosti i minulosti. Určite si nájde
svojich čitateľov.
Eva Vitézová
Nad posledným románom Š. Dováľa
ODKAZ DEDIČOM NADLACKÉHO
FENOMÉNU
Dodnes platí latinské okrídlené úslovie, podľa
ktorého knihy majú svoje osudy. Potvrdilo sa aj pokiaľ
ide o román Štefana Dováľa Úsmevy a chmáry, vydaný
roku 2009 a v našom prípade dočítaný krátko po smrti
autora, ktorý odišiel na večnosť iba o deň skôr, než by bol
predniesol svoj referát o dávnejšie vydanej knižke autora
tejto recenzie na seminári o dolnozemskej próze v Nadlaku.
Š. Dováľ je už na pravde božej, ale nám ostáva
úloha podať správu o labutej piesni tohto nadlackého
prozaika. Už sám titul diela prezrádza, že jeho tvorca zostal
verný svojej realistickej metóde. Dej románu sa odohráva
v obci Trstiny, čo je krycí názov Nadlaku, a v spoločnosti,
kde sa pretriasajú novosti „v slovenskom či rumunskom
literárnom živote“, ale aj prevratné politické udalosti
a spoločenské zmeny koncom deväťdesiatych rokov
a najmä začiatkom tohto storočia. V roli protagonistov
vystupujú Marek Michalec, v ktorom sa nezaprie narátor,
ako aj jeho novinársky kolega Anton (Tóno) Andrášik
a ich nadriadený, prísny a všadeprítomný Igor Chreň, sám
nadlacký bard, spisovateľ, publicista, redaktor, politik
a organizátor života tamojšej slovenskej menšiny. Aj pod
ďalšími menami sa skrývajú podaktorí viac či menej známi
62. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
nadlackí literáti. Román, ktorý má výrazne autobiografické
črty, vyšiel práve rok po skone O. Štefanka.
Na prvom pláne diela sú pracovné, osobné a rodinné
vzťahy. Národnostné relácie majú skôr marginálny
dosah, a to aj v rámci celého spoločenstva dvoch
minorít a majoritného národa, keďže prejavy národnej
povznesenosti či akéhokoľvek šovinizmu tu nemajú svoje
miesto, a zložitosť národnostnej politiky, či už skutočná
alebo virtuálna, sa prejavuje nanajvýš vo sfére veľkej
politiky v hlavnom meste. Pritom autor má čo povedať
o lokálnom patriotizme alebo o ústretovosti materskej
krajiny, ak máme na mysli jej pomoc krajanom, vzájomné
styky a solidaritu.
Dováľ sleduje udalosti lineárne, snaží sa oživovať
text permanentným dialógom šitým na mieru, zatiaľ
čo občasné reflexie a exkurzy redukuje na minimálny
rozsah servírovaný skôr novinárskym štýlom. Týmto
bezprostredným spôsobom, vrátane svojráznej miestnej
slovenčiny a trochu nápadného zotrvávania na detailoch,
nás oboznamuje s aktivitou nadlackých intelektuálov,
ich podielom na verejných podujatiach, a poteší čitateľa aj
opismi každodenného života osady a jej obyvateľov, života,
ktorý dosiaľ nesie viditeľné znaky tradičnej vidieckej
pospolitosti. Ak sme pripomenuli nepretržitý dialóg, potom
nevyhnutnými rekvizitami akéhokoľvek aktu, stretnutia,
debaty atď. býva úkon nadobúdajúci takmer obradnú
a zákonitú podobu: varenie a konzumovanie kávy,
spravidla tvrdého alkoholu a fajčenie. Cigareta, štamperlík
či šálka teplej čiernej tekutiny sa nevyhnutne a v príhodnej
chvíli objavujú na stole a v ruke účastníka takmer každého
rozhovoru. Prirodzene a predovšetkým, aj pokiaľ ide o rozhovory
Marka a Tóna. Obidvaja úderným a rázovitým spôsobom
vynášajú pri spomenutých príležitostiach svoje súdy
o pomeroch v redakcii či v Únii (združení Slovákov
a Čechov) a neraz kladú na pranier ľudské slabosti svojich
kolegov, známych a ešte častejšie svojho šéfa. Vyčítajú
mu niektoré chyby, nikdy mu však nemôžu uprieť jeho
nesmiernu pracovitosť („.... má božské požehnanie... sype
zo seba knihu za knihou“) a zásluhy o rozvoj kultúrnej
činnosti v prospech národnosti. Veď on im vlastne umožnil,
ako sami priznávajú, že sa mohli priučiť spisovateľskému
remeslu.
Konieckoncov aj túto a podobné výpovede o nadlackom
kultúrnom a literárnom fenoméne, tvorcom ktorého
bol práve nebohý básnik (a jeho menodarcom Peter
Andruška) možno označiť za dodatočný hold jeho
osobnosti, neobyčajne húževnatému a všestrannému
úsiliu o zachovanie a zveľaďovanie materčiny, slovenskej
kultúry, literatúry a vzdelanosti. Dováľov román je zároveň
svedectvom, že toto dielo nevyšlo nazmar a že ostáva ako
dedičstvo a memento budúcim generáciám slovenskej
menšiny v Rumunsku. Básnik Ivan Miroslav Ambruš sa vlani, keď dovŕšil svoju
šesťdesiatku, stal laureátom Ceny Ondreja Štefanka, básnického
druha, s ktorým sa kedysi dávno predstavil na Slovensku v
spoločnej zbierke Dva hlasy II. V roku 2010, až na niekoľko
výnimiek, jeho dielo bolo predmetom pozornosti účastníkov
medzinárodného seminára, materiály ktorého vyšli knižne pod
názvom Ponad vek slovenských dolnozemských básnických
generácií.
Prednášatelia sa zhodli v tom, že Ambruš je jedinečným
básnickým zjavom, a to nielen vo svojej domovine. Základnou
myšlienkou v jeho tvorbe, a to v jej ťažisku, ľúbostnej poézii,
je komplexné chápanie sveta. Tento básnik, ako povedal Peter
Andruška, glosuje „vonkajší svet reálnych udalostí a paralelne
s ním kladie na papier nemenej zložitý, nemenej protirečivý
vlastný ... vnútorný svet.“
Ambruš skúma údel človeka, ako konštatuje Michal
Harpáň, avšak životnú skepsu nedopovie a napriek všetkým
pochybnostiam nám ponecháva nádej na spásu. A kritik dodáva,
že osobitnou kvalitou jeho tvorby sú pôsobivé a nezvyčajné
obrazy, v ktorých sa prelína skutočné so snovým, čo dodáva
jeho poézii univerzálnejší významový rozmer. Ako príklad tejto
obraznosti uveďme niekoľko veršov z jeho básne Stav pomalého
rozčarovania: „Povedz mi ako to robíš / že v bezváhovom stave /
dvakrát obídeš samotu / hornou časťou úsmevu / Povedz mi ako
to robíš / že stále unikáš medzi písmenami.“
Vo svojej prehľadnej stati Dagmar Mária Anoca (inak poézia
ktorej je nemenej pozoruhodná) sa zaoberá vzťahom racionálnej
a citovej zložky Ambrušovej poézie. Spolu s Michalom
Babiakom doznáva tú úžasnú a jednako prostú pravdu, že
totiž nášho básnika „fascinuje najväčšia a najzáhadnejšia sila
vesmíru – láska.“ Snáď najnápadnejší znak Ambrušovej poézie
inšpiroval štúdiu Anny Rău-Lehotskej Chémia veršov, poézia
fyziky (a naopak). Autorka na viacerých príkladoch demonštruje
úzku súvislosť medzi nositeľom poetickosti a znalcom exaktných
vied („Vymyslime si veličinu / na meranie lásky.“) Katarína
Maruzsová-Šebová sa vo svojom príspevku zamýšľa nad osudmi
slovenskej literatúry v Maďarsku a nad príčinami jej chradnutia,
pričom sa neobmedzuje na negatívne javy, ale uvádza aj snahy
o jej oživenie či už prostredníctvom publicistiky alebo, čo je iste
účinnejšie, konkrétnymi tvorivými činmi.
Summa sumarum: recenzovanú publikáciu odporúčame všetkým
zainteresovaným čitateľom, ktorí chcú nielen poznať Ambrušovu
poéziu – a dodajme, i tvorbu ostatných dolnozemských literátov
– ale sa do nej prehĺbiť a dospieť bližšie k poznaniu jej koreňov. Oldřich Kníchal
(kní)
POCTA BÁSNIKOVI
Dielo I. M. Ambruša očami kritikov
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1-2/2012
In the introductory article Slovakistika na Dolniakoch, I.M. Ambruš, thinks
on the importance of the Slovak studies specialisation at the Universities
in the Low Lands, which would help considerably for the upkeep of our
mother tongue, and is a necessary source for the preparation of specialists
that work in our schools. M. Týr in his articles addresses in a syntetic way of
approach the half century of existence of the slovak studies department in
Novy Sad and D.M. Anoca talks about the one in Bucharest. In the article :
K problematike „slovenského“ vysokého školstva v Maďarsku, A Uhrinová
pointed at the problems that need to be addressed in Hungary regarding
studying in Slovak, since they know that the future of our nation is dependent
on schools. Anna Divičanová analyses the influence of the Bologna system
on the upbringing of the slovak inteligence in Hungary and T. Tušková
described the path of development of the department of the slovak studies
at the Szeged University. Anna Lentvorská writes about the University in
Sarvaš. In the article Serge Butkov mýtický Petrovec... V. Benková present
the aftermath of the theather performance Óda na rovinu. Z. Antalová
offered the redaction a possibility to publish a part from the movie 4
zastávky a 1 život – Portrét Heleny Kovátsovej Kostrovej. The article about
the celebrated Katarína Maruzsová-Šebová was written by D. M. Anoca. In
this issue we also publish an interview by Jan Springel with Jan Nemcek,
a renoved violin maker from Kovačica. A Laudatio article on the work
of Juraj Dolnozemsky a Imrich Kružliak, laureats of the Ondrej Štefanko
award has been writen by E. Rybová and M.K. Hrkľová. The international
seminar Svedectvá slovenského dolnozemského bytia was presented by A.
Rau-Lehotská. We publish also the articles from the seminar written by J.
Kukucka, V. Benkova, M. Kmeť, B. Michalik, L. Lenovský. S. Drozdová
and J. Sokolová have sent us an article called Kuzmányho idyla Bĕla ako
prototyp slovenského literárneho biedermeieru. We published the words
of M. J. Oscitý, who also realised the illustrations for this double issue.
In the end, there is the review by E. Vitézová on the book by A. RauLehotská Voľný kúsok priestoru, by O. Kníchal on the book by Štefan
Dováľ called Úsmevy a chmáry, and for the collection of articles Ponad
vek slovenských dolnozemských básnických generácií, and the review by
A. Maťašík on the book Majera by Pavel Matuch.
A „Szlovakisztika a Dél-Alföldön” c. bevezetőjében I. M. Ambruš
a szlovakisztika jelentőségét taglalja a Dél-Alföld felsőoktatási
intézményeiben, amelyeknek fontos szerepük van anyanyelvünk
tisztaságának megőrzésében, hiszen e nyelv az iskoláinkban dolgozó
szakembereink mindennapi eszköze. M. Týr tanulmányában szintetikusan
mutatja be az Újvidéki szlovakisztika fél évszázadát, D. M. Anoca
a bukaresti egyetem szlovakisztikáját mutatja be. A. Uhrinová a
„Magyarországi szlovák felsőoktatás kérdései” c. tanulmányában azokkal
a problémákkal ismertet meg bennünket, amelyeket Magyarországon, a
szlovák nyelven folyó oktatás érdekében kell megoldani, hiszen tudatában
vannak, hogy nemzetiségünk jövője meghatározó mértékben az iskoláktól
függ.
A. Divičanová a bolonyai rendszer hatását elemzi a magyarországi szlovák
értelmiség képzésében, T. Tušková a szegedi egyetem szlovák nyelvi
tanszékének fejlődési útját írta le. A szarvasi egyetemről A. Lentvorská
ír. A „Serge Butkov mýtický Petrovec” c. cikkében V. Benková az
„Óda na rovinu” premier előadás visszhangját mutatja be. Z. Antalová
szerkesztőségünknek egy részlet publikálását ajánlotta fel a „4 zastávky
a 1 život – Portrét Heleny Kovátsovej Kostrovej” c. filmből. A jubiláló
Maruzsné Sebó Katalinról D. M. Anoca írt cikket. E számunkban közöljük
Ján Špringeľ Ján Nemčekkel, a híres kovačicai hegedűkészítővel készített
interjúját. Az Ondrej Štefanko díjas Juraj Dolnozemský és Imrich Kružliak
méltatását E. Rybová ill. M. K. Hrkľová írták. A Dél-alföldi szlovák lét
bizonyságai c.nemzetközi szemináriumot A. Rǎu – Lehotská mutatja
be. A szeminárium előadását is publikáljuk J. Kukučka, V. Benková, M.
Kmeť, B. Michalík és L. Lenovský szerzőktől. S. Drozdová és J. Sokolová
„Kuzmányho idyla Běla ako prototip slovenského biedermeieru” c.
tanulmányukat küldték el számunkra.
Közöljük M. J. Oscitý vallomását, aki dupla számunk illusztrátora is
egyben.
Befejezésül olvashatják E. Vitézova recenzióját Anna Rǎu – Lehotská
„Voľný kúsok priestoru” c. könyvéről, valamint O. Kníchal Štefan Dováľ
„Úsmevy a chmáry”, valamint a „Ponad vek slovenských dolnozemských
generácií” és A. Maťašík Pavel Matúch „Majera” c. könyvéről írt recenzióit.
63. strana
U uvodniku Slovakistika na Donjoj zemlji I. M. Ambruš razmatra značaj
odseka slovakistike na visokim školama u ovom regionu kao izvoru kadrova
za slovačke škole i doprinos ovih odseka očuvanju čistoće maternjeg
jezika ovdašnjih Slovaka. M. Tir u svom radu sintetički predstavlja
pola veka postojanja slovakistike u Novom Sadu a D. M. Anoka piše o
slovakistici na Univerzitetu u Bukureštu. U članku Pitanje „slovačkog“
visokog školstva u Mađarskoj A. Uhrinova govori o problemima koje
moraju da rešavaju u Mađarskoj u vezi obrazovanja na slovačkom jeziku,
pošto su svesni da budućnost slovačke manjine u odlučujućoj meri zavisi
od škola. A. Đivičanova analizira uticaj bolonjskog sistema obrazovanja
na stvaranje slovačke inteligencije u Mađarskoj a T. Tuškova piše o
razvojnom putu katedre slovakistike na Segedinskom univerzitetu. O
Univerzitetu u Sarvašu piše Ana Lentvorska. U članku Mitski Petrovac
Serga Butka... V. Benkova predstavlja utiske sa premijere pozorišne
predstave Oda ravnici. Z. Antalova je redakciji ponudila odlomak
iz dijaloga filma 4 stanice i 1 život – Portret Helene Kovač-Kostra.
Članak povodom životnog jubileja Katarine Maruš-Šebo je napisala
D. M. Anoka. U ovom broju objavljujemo i intervju Jana Špringelja sa
Janom Njemčekom, poznatim graditeljem violina iz Kovačice. Tekstove
posvećene dobitnicima Nagrade Ondreja Štefanka Juraju Dolnozemskom
i Imrihu Kružliaku su napisale E. Ribova i K. Hrkljova. O Međunarodnoj
konferenciji Svedočanstva slovačkog bitisanja na Donjoj zemlji govori
u svom članku A. Rau-Lehotska. U časopisu objavljujemo i tekstove sa
konferencije autora J. Kukučke, V. Benkove, M. Kmeća, B. Mihalika i
L. Lenovskog. S. Drozdova i J. Sokolova su poslale članak Kuzmanjijeva
idila Bjela kao prototip slovačkog književnog bidermajera. U časopisu
objavljujemo i tekst M. J. Oscitog koji je ujedno i autor ilustracija u ovom
broju. Na kraju objavljujemo recenziju E. Vitezove knjige Slobodan delić
prostora autorke Ane Rau-Lehotske, recenziju O. Knjihala knjige Osmesi
i tuge autora Štefana Dovalja kao i zbornika Više od veka slovačkih
pesničkih generacija na Donjoj zemlji, te recenziju A. Maćašika knjige
Majera autora Pavela Matuha.
În editorialul Slovacistica din Ţinuturile de Jos I. M. Ambruš analizează
importanţa acestei secţii în cadrul facultăţilor din Ţinuturile de Jos. Secţia
de slovacistică joacă un rol important în păstrarea limbii noastre materne şi
este un element important pentru asigurarea necesarului de cadre didactice
pentru şcolile noastre. M. Týr prezintă sintetic existenţa de jumătate de secol
a slovacisticii din Novy Sad iar D. M. Anoca scrie despre slovacistica de
la Universitatea Bucureşti. În articolul Din problematica învăţământului
superior „slovac“ din Ungaria A. Uhrinová ne aduce la cunoştinţă
problemele cu care se confruntă în Ungaria cadrele didactice în legătură
cu învăţământul în limba slovacă, fiind conştienţi că viitorul naţionalităţii
noastre depinde în mare măsură de şcoli. A. Divičanová analizează
influenţa sistemului Bologna asupra educaţiei intelectualilor slovaci
din Ungaria, iar T. Tušková prezintă evoluţia catedrei de slovacistică la
Universitatea din Szeged. Despre Universitatea din Szarvas scrie Anna
Lentvorská. În articolul Petrovacul mitic al lui Serge Butkov... V. Benková
prezintă ecouri din premiera spectacolului Odă câmpiei. Z. Antalová
propune spre publicare un fragment din lista de dialoguri a filmului 4 opriri
şi 1 viaţă – Portretul Helenei Kováts Kostra. Despre Katarína MaruzsováŠebová care a aniversat un jubileu important scrie D. M. Anoca. În acest
număr publicăm şi interviul lui Ján Špringeľ cu Ján Nemček, un cunoscut
producător de viori din Kovačica. Laudatio lui Juraj Dolnozemský
şi Imrich Kružliak, laureaţi ai Premiului Ondrej Štefanko 2012, sunt
semnate de E. Rybová, respectiv M. K. Hrkľová. Seminarul internaţional
Mărturii ale existenţei slovace în Ţinuturile de Jos este descris de A. RăuLehotská. Deasemenea publicăm câteva materiale prezentate în cadrul
seminarului de către J. Kukučka, V. Benková, M. Kmeť, B. Michalík şi
L. Lenovský. S. Drozdová şi J. Sokolová ne-au trimis articolul Idila lui
Kuzmány Bĕla ca prototip al Biedermeierului literar slovac. Publicăm şi
mărturia lui M. J. Oscitý, artist plastic de etnie slovacă din Germania care
ilustrează acest număr al revistei. În finalui revistei publicăm recenziile
lui E. Vitézová la cartea Annei Rău-Lehotská Fragment de spaţiu liber, a
lui O. Kníchal la cartea lui Štefan Dováľ Zâmbete şi neguri şi la culegerea
Deasupra veacurilor generaţiilor de poeţi slovaci din Ţinuturile de Jos,
ca şi recenzia lui A. Maťašík la cartea lui Pavel Matúch, Majera.
CENA ONDREJA ŠTEFANKA 2012
Download

DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK