DOLNOZEMSKÝ
SLOVÁK
Časopis Slovákov v Maďarsku, Rumunsku a Srbsku
Číslo
3
Ročník
XVI (XXXI)
2011
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
2. strana
3/2011
DOLNOZEMSKÝ
SLOVÁK
Číslo 3
j
Ročník 16 (31)
ISSN 1454-5489
VYDAVATELIA:
Národnostná rada slovenskej
národnostnej menšiny v Srbsku,
Slovenská sekcia Spolku vojvodinských
spisovateľov, Slovenské vydavateľské
centrum v Báčskom Petrovci,
Celoštátna slovenská samospráva
v Maďarsku,
Čabianska organizácia Slovákov,
Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku,
Demokratický zväz Slovákov a Čechov
v Rumunsku,
Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana
Krasku v Rumunsku.
REDAKCIA:
Ivan Miroslav Ambruš (Rumunsko) hlavný a zodpovedný redaktor,
Alžbeta Uhrinová Hornoková
(Maďarsko),
Ladislav Čáni (Srbsko)
REDAKČNÁ RADA:
Dagmar Mária Anoca, Miroslav Demák,
Ján Fuzik, Michal Harpáň (predseda),
Pavel Hlásnik, Mária Katarína Hrkľová,
Anna Ištvánová, Martin Štrbka,
Vladimír Valentík
DESIGN:
Igor Imro, Michal Tuška
JAZYKOVÁ REDAKTORKA:
Anna Rău-Lehotská
TLAČ:
S.C. Carmel Print & Design S.R.L.
ARAD
ROČNÍK FINANCOVALI:
Demokratický zväz Slovákov a Čechov
v Rumunsku, Kultúrna a vedecká
spoločnosť Ivana Krasku, Celoštátna
slovenská samospráva v Maďarsku,
Národnostná rada slovenskej národnostnej
menšiny v Srbsku, Úrad pre Slovákov
žijúcich v zahraničí a Verejná nadácia pre
národné a etnické menšiny v Maďarsku
ADRESA REDAKCIE:
315500 Nadlak, ul. Independenţei č. 36,
jud. Arad, Rumunsko,
telefón: 00-40- (0)257-473517
e-mail: [email protected]
OBSAH
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
3/2011
3. strana
Prejavy slovenskosti Dolnozemcov
Mýlia sa tí, ktorí hovoria, že naša inakosť je
vlastne dôkazom toho, že nežijeme na Slovensku.
Robia veľkú chybu tí, ktorí nás ďalej, bez žiadneho
dôvodu, volajú Maďarmi, Rumunmi a Srbmi,
ktorí síce hovoria po slovensky, ale patria do iného
geografického priestoru, takže si stratili štatút
národnej patričnosti. Ani tak krásne slovo krajania
nezachycuje celú podstatu našej existencie v novom
domove, pretože nás vyčleňuje z celku. Ale načo sú
iné slová, keď slovo Slováci môže definovať podstatu
a zachycuje všetko, čo nám je tak milé a na ktorom
nám záleží.
Keď naši predkovia odchádzali z Horniakov
na Dolnú zem, s nádejou, že v týchto priestoroch si
svojou usilovnosťou zarobia na väčší peceň chleba,
zobrali si so sebou duchovnú poživeň – Tranoscius
a najcennejší poklad – slovenský jazyk, ktorý si
chránili ako Božie prikázanie. Prešlo odvtedy viac
ako tristo rokov a tento drahokam nestratil na cene,
ale k nemu pribudli nové valencie krásy.
Napriek mnohým ťažkostiam a lákadlám,
Slováci na Dolnej zemi pretrvali. Zachovali si tradície,
chránili dedičstvo svojich predkov a zostali živou
vetvou na veľkom strome slovenskosti. Každý národ
má vlastné špecifiká a vlastnú cestu, ktorú vyšliapali
desiatky predošlých generácií. Národná hrdosť nikdy
nebola len prázdnou frázou, hoci mnohí ju dnes
považujú za smiešny prejav, na ktorom sa vraj už dávno
nedá nič stavať. Ale úplná strata takéhoto prejavu
svojbytnosti by určite urýchlila asimilačný proces,
ktorý nám stále hrozí. Predsa môžeme povedať, že byť
Slovákom je pre Dolnozemcov prirodzený jav, ktorý
nikdy neskrýval v sebe aj iné konotácie a práve preto
nevykrikujeme, ale žiadame si svoje plnohodnotné
uznanie. Veď ako som povedal na začiatku, hranice
nás nerozdelia, pokým žijeme v tom istom štáte, ktorý
sa volá slovenský jazyk.
A predsa v povedomí väčšiny obyčajných
ľudí zo Slovenska sme skoro ani neexistovali. Dlho
sme hľadali tie najvhodnejšie formy, akými by sme
mohli osloviť čím viacerých ľudí a oboznámiť ich
s hodnotami nášho kultúrneho diania, ktoré patrí
do celku slovenskej kultúry. Pravda je, že boli
zorganizované viaceré literárne stretnutia, folklórne
predstavenia, výstavy malieb, ľudových krojov,
remesiel, fotografií, ale tieto podujatia navštevovali
najviac tí, ktorí o nás už čo-to vedeli, ako aj tí, čo o nás
vedeli skoro všetko. Lenže široké publikum zostalo
niekde v pozadí.
Spomedzi našich dlhodobých úsilí dostať
sa do povedomia obyčajného človeka zo Slovenska
považujeme, že Dolnozemský jarmok, ktorý bol
zorganizovaný v Bratislave 5. júla tohto roku, bol
najúčinnejší. Tisícky návštevníkov, ktoré sa zúčastnili
na podujatí, zostali milo prekvapené tým, čo videli,
ale aj tým, čo ochutnali. Tradičné remeslá, folklórny
program, výšivky, insitné maliarstvo, knižná
produkcia, ako aj gastronomické výrobky konečne
oslovili Slovákov zo Slovenska do takej miery, že
viacerí sa pýtali, či podobné podujatia zorganizujeme
aj na rok. Úspech jarmoku určite nikto nemôže poprieť
- a či na rok... to sa ešte uvidí. Myšlienka Anny Ištvánovej prezentovať sa na
Slovensku Dolnozemským jarmokom bola jedinečná,
tak ako sú mnohé, ktoré nám navrhla zrealizovať.
Práve preto sme jej povďační, ako všetkým ženám
z Dolnej zeme, ktoré sa svojou každodennou prácou
pričiňujú o to, aby si tento kúsok slovenskosti aj
naďalej zachoval svojráznosť a nezlial sa s väčšinovým
národom.
Pretože toto číslo Dolnozemského Slováka je
na návrh Dagmar Márie Anoca, s ktorým redakčná rada
hneď súhlasila, skoro celé venované ženám, chceme
zdôrazniť, že na pretrvaní Slovákov na Dolnej zemi
majú najväčší podiel naše ženy. Veď ony boli obdarené
prírodným zázrakom prenášať život, sú zlatým
stĺpom rodiny a vo väčšine prípadov sú tie, ktoré učia
svoje deti hovoriť po slovensky a potom aj žiť pod
znamením slova Slovák. Nenadarmo jazyk, ktorým
hovoríme, je materinským jazykom. Ženy sú tie, ktoré
preberajú na seba najťažšie bremeno každodenného
života a nezabudnú pre nás byť aj krásne. Ak niekedy
boli len zdrojom inšpirácie pre básnikov a stáli
v pozadí mužov, dnes môžeme povedať, že sú jednou
z hybných síl nášho spoločenského a kultúrneho
života. Nebudeme tu spomínať žiadne mená, lebo
určite by sme vynechali mnohé, ktoré by si zaslúžili
byť tu spomenuté. Na Dolnej zemi sú desiatky či
stovky žien, ktoré svojou húževnatosťou zveľadili aj
náš duchovný a spoločenský život. Bez ich pričinenia
by sme boli chudobnejší...
Ivan Miroslav Ambruš
4. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
3/2011
DCÉRA DOLNEJ ZEME
„Sláva veľkých je svedkom pre budúce pokolenia...“
(Latinská múdrosť)
Dolná zem, zem generácií Slovákov, ktorí z kraja
močarísk, trstín a Turkami spálenej pustatiny stvorili
pre seba a budúcich prajnú domovinu. Stáročia prežili
v inoetnickom obkľúčení kultom práce, štedrosťou
úrod, starobylými tradíciami, s neochvejnou vierou
vo vlastné sily, s posolstvom duchovných hodnôt,
ktoré pevne zakorenili v takmer 300-ročnej histórii
na nekonečnej rovine. Stvorili svet neopakovateľnej
tajomnej krásy s jagajúcimi svetielkami osobitej
slovenskej dolnozemskej civilizácie. Zo životodarnej
sily Dolnej zeme vzišli celé generácie Dolnozemcov,
ktorí sú obohatením kultúrneho, spoločenského,
vzdelanostného, hospodárskeho života svojich
domovských krajín, Slovenska, najrozličnejších kútov
Európy i zámoria.
K výnimočným osobnostiam slovenského
dolnozemského sveta patrí charizmatická, talentovaná, odvážna organizátorka života Slovákov v
Maďarsku i celej Dolnej zeme Anna Ištvánová, bez
ktorej je žitie a bytie Slovače v týchto priestoroch, od
sedemdesiatych rokov minulého storočia do dnešných
dní, nepredstaviteľné. Vzácne korene rodov tichého
mesta na juhovýchode Maďarska Slovenského
Komlóša, rodiska Anny Ištvánovej (1955), ktoré si do
dnešných dní uchovalo slovenský ráz, sú jej silou v
časoch i nečasoch. Živé slovenské tradície rodného
mesta vytvorili kultúrne dimenzie jej života, v ktorých
nachádza vnútornú silu na priam sizyfovskú prácu
pre Slovákov v Maďarsku a pre svojich súputnikov
dejinami na slovenskej Dolnej zemi. Roky štúdia na
chýrečnom Slovenskom gymnáziu v Békéšskej Čabe,
štúdium slovenského jazyka na Filozofickej fakulte
Univerzity Komenského v Bratislave, schopnosť ísť
za obzor každodennosti, húževnatosť, neúnavnosť v
práci pre svoju národnosť jej pomohli vyrásť v stálicu
slovenského dolnozemského života. K jej vzácnym
učiteľom a podporovateľom patril i nezabudnuteľný
otec dolnozemských Slovákov Dr. Ján Sirácky, v
časoch jej štúdia riaditeľ Ústavu pre zahraničných
Slovákov Matice slovenskej, na ktorého spomína
dodnes.“ Bol jediný, ktorý pokladal aj nás, študentky
z Maďarska, za Slovenky a napriek tomu, že to nebolo
jeho úlohou, vždy sa nás spytoval, či nepotrebujeme
nejakú pomoc. Predstavil nám veľa zaujímavých
ľudí, s ktorými prišiel medzi nás na rozhovor. Posielal
nám časopisy, knihy... Keď som niečo alebo niekoho
potrebovala, vždy mi pomohol zariadiť, vybaviť,
nakontaktovať...“ S hlbokým zaujatím a porozumením
pre svoju národnosť venuje jej renesancii všetky svoje
sily a životnú energiu. Neúnavná hľadačská povaha ju
vedie k ďalšiemu štúdiu osvety a výchovy dospelých
na Univerzite Eotvosa Loranda v Budapešti.
Mimoriadne kreatívna Ištvánová rozvíja svoje
pôsobenie v Župnom osvetovom stredisku v Békéšskej
Čabe (1978 - 1986), kde zúročuje svoje vedomosti
ako referentka národnostnej osvety, školí osvetových
pracovníkov, venuje sa ľudovému tancu a výtvarnému
umeniu. V ďalších rokoch zodpovedá za činnosť
Národnostného domu na ulici Békéši, v rokoch 1993
- 96 - 2002 sa venuje jednému z najvýznamnejších
pilierov uchovávania života národnosti, slovenskému
menšinovému školstvu v Maďarsku.
Vzdelaná organizátorka, vynikajúca znalkyňa
histórie i prítomnosti života Slovákov v Maďarsku
bolestne vníma miznúce poklady tradície, jazyka
a hmotných pamiatok svojej národnosti, varovne
dvíha svoj hlas za ich uchovanie a oživovanie,
vyvíja nadľudské úsilie, aby sa neutopili v prúde
nemilosrdného času a nezáujmu. Je človekom prvej
hodiny, keď prichádza možnosť vytvoriť priestor
pre kultúrno-spoločenský život Slovákov na Dolnej
zeme. Klope na dvere župných úradov, ministerstiev
v Maďarsku i na Slovensku, hľadá priaznivcov a
podporovateľov, ľudí dobrej vôle, ktorí jej pomôžu
vybudovať pevnú pôdu pre nové aktivity čabianskych
Slovákov - Dom slovenskej kultúry v Békéšskej Čabe.
Hľadá a nachádza ich nielen doma, v Maďarsku,
ale aj v Nitre, Brezne, Krompachoch, Trenčíne, v
ďalších mestách, dokonca v Holandsku. Hviezdna
chvíľa prichádza v novembri 1996, keď je Dom za
prítomnosti vysokých predstaviteľov Maďarskej
republiky, Slovenskej republiky , mnohých priateľov
a podporovateľov slávnostne otvorený. Ištvánová pri
príležitosti 10. výročia otvorenia Domu s oprávnenou
hrdosťou konštatuje: „Po päťdesiatich rokoch sme
nadobudli prvý spoločenský majetok Slovákov v
Maďarsku a odvtedy sme ho náležite zveľadili. Ako
sídlo Čabianskej organizácie Slovákov slúži odvtedy
miestnym a regionálnym aktivitám, celoštátnym
a medzinárodným udalostiam. Prijíma hostí,
ktorí hľadajú v našom meste útulok a reštaurácia
popularizuje kuchyňu našich predkov. V priestoroch
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
3/2011
na prízemí sa stretávajú naše spolky, skupiny, na
stenách vymieňame pravidelne výstavy domácich
umelcov a výtvarníkov zo Slovenska. Podávajú si u nás ruky priatelia z domova i z okolitých štátov.“ Aktívna a koncepčne uvažujúca Ištvánová
stála a stojí pri zrode, v súčasnosti už samozrejmých,
inštitúcií a podujatí Slovákov v Maďarsku. Patrí k
nim aj ojedinelá inštitúcia v slovenskom európskom
zahraničí Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku
(VÚSM), založený 1. augusta 1990. V Zakladajúcej
listine ústavu čítame: „Cieľom ústavu je, aby v záujme
zachovania jazyka, kultúry a tradícií slovenskej
národnosti v Maďarsku vedecky analyzoval spoločenské procesy týkajúce sa jej minulosti a súčasnej
situácie.“ 21 rokov existencie VÚSM lemuje množstvo
výskumov, seminárov, medzinárodných konferencii,
31. ročníkov Národopisných táborov a 47 publikácií.
Dozvieme sa však aj o prvolezcoch myšlienky vzniku
VÚSM. Profesorka Anna Divičanová spomína.: „Na
vypracovaní predstáv a návrhu založenia slovenského
vedeckého ústavu mali kardinálnu rolu rodák z
Békéšskej Čaby Matej Šipický (dnes vedúci Katedry
genetiky a molekulárnej biológie Debrecínskej
univerzity prof. Dr. Matej Šipický, DrSc) a rodáčka
zo Slovenského Komlóša Anna Ištvánová (dnes
riaditeľka Domu slovenskej kultúry v Békéšskej
Čabe) a dodáva: Predovšetkým vychádzajúc z cieľov
stanovených Matejom Šipickým a Annou Ištvánovou
sme skoncipovali ciele Ústavu, budúcu štruktúru a
jeho príslušnosť.“ Anna Ištvánová vdýchla život neprebernému
množstvu kultúrno-prezentačných podujatí, umeleckým výstavám, predstavila tradičné umenie
Slovákov z Maďarska, v Békéšskej Čabe, v Maďarsku,
na Slovensku a v rôznych krajinách Európy.
Október každoročne víta v Békéšskej Čabe
tisíce návštevníkov Klobásového festivalu, kde
pohostinní Čabänia prezentujú chýrečný „brand“ dar
práce a zeme, čabiansku „klbásu“. Chýr o festivale
preletel nielen cez hranice európskych štátov, ale
dostal sa i do zámoria.V minulom roku ho navštívilo
80 tisíc hostí z Maďarska, Slovenska, Českej
republiky, Belgicka, Rumunska, Poľska, Nemecka,
Srbska, Slovinska, USA a Japonska a v príprave
klobás súťažilo 300 trojčlenných družstiev.
Pri jeho zrode stála Anna Ištvánová. Spomienka
na dávne tradície dolnozemských jarmokov, ktoré boli
neodmysliteľnou súčasťou dolnozemského sveta a
nielen miestom predaja plodov neúnavnej práce, ale
najmä miestom stretávania priateľov, trhom nápadov,
výmeny skúsenosti viedla v prvom desaťročí XXI.
5. strana
storočia Ištvánovú k snahe oživiť ich kolorit v novom
čase a s novými myšlienkami.
Myšlienka podujatia Na jarmoku vyvolala
mimoriadny záujem na celej slovenskej Dolnej
zemi. 19.-21.septembra 2008 stovky jarmočníkov zo
6 krajín Európy vítal Čabiansky jarmok ľudových
výrobkov, výstavy Na skle maľované, Tranoscius
alebo Evanjelický spevník Cithara sanctórum a
ďalšie, prednášky, divadelné predstavenia, prezentácia
slovenských dolnozemských časopisov a publikácií a
vystúpilo viac ako 20 folklórnych súborov, hudieb a
citarových skupín. Jarmoku vtlačili výnimočnosť jedlá
plné fantázie, dobrá nálada a vyvrcholil slávnostnou
bohoslužbou vo Veľkom evanjelickom kostole. Hostia
sa lúčili s Čabou s nádejou, že originálne hodnoty
Dolnej zeme opäť preklenú čas a priestor a zaujmú i vo
veku počítačov, globalizácie a uniformity. Nádeje sa
naplnili a v roku 2011, po jarmoku vo vojvodinskom
Báčskom Petrovci a Nadlaku v Rumunsku preniesli
slovenskí Dolnozemci svoj svet bielych kostolných
veží, kultúru, slávnosť chleba a jedla s dolnozemským
espritom, tajomnou chuťou a vôňou do Bratislavy,
pod gesciou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí.
Ištvánovej inšpiratívna myšlienka opäť slávi triumf.
Dolnozemský jarmok v Bratislave však mal
svojho predchodcu v podujatí Etnogastronomické
tradície dolnozemských Slovákov. V reštaurácii
Domenico v roku 2004, v Hoteli Kyjev v roku 2006
v Bratislave, v spolupráci s Domom zahraničných
Slovákov, v roku 2007 v Brezne a Banskej Bystrici
sprítomnili dolnozemskí Slováci komplexnejšie
výnimočné jedlá, ktoré s láskou pripravili chýrečné
kuchárky podľa starodávnych receptov ako
súčasť svojej neopakovateľnej tradície. Hlavným
organizátorom bola Čabianska organizácia Slovákov
a Dom slovenskej kultúry s Annou Ištvánovou.
Dolnú zem Ištvánová nepriniesla na Slovensko
len sviatkom chleba a jedla s dolnozemským espritom.
V roku 2001 prišla s myšlienkou komplexnej
prezentácie kultúry najvýraznejších slovenských
lokalít Dolnej zeme v Maďarsku - Békéšskej Čaby,
Sarvaša a Slovenského Komlóša v Bratislave.
Napriek všetkým problémom, ktoré v tých časoch
prežíval Dom zahraničných Slovákov (DZS) široko
otvoril svoju pohostinnú náruč, aby prijal viac ako
150 účinkujúcich podujatia. Slávnostné otvorenie Dní
dolnozemských Slovákov z Maďarska v Bratislave sa
uskutočnilo 24. mája 2001 vernisážou výstavy Živé
ľudové umenie Dolnej zeme za účasti veľvyslanca
Maďarskej republiky, poslancov NR SR, významných
predstaviteľov ústredných organov štátnej správy,
6. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
3/2011
najvýznamnejších zástupcov spolkov a organizácií
Slovákov v Maďarsku a širokej verejnosti. Vtedajšia
zástupkyňa riaditeľa DZS Mária Katarína Hrkľová
povedala: „Jedným z cieľov tohto podujatia je
priblížiť odbornej i laickej verejnosti na Slovensku
činnosť spolkov, organizácii a inštitúcii regiónu
dolnozemských Slovákov z Maďarska.“ Predseda
Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Ján
Fuzik okrem iného povedal: „... hľadia na vás, milí
hostia Domu zahraničných Slovákov tri storočia
dolnozemských krajanov. Sú to kropaje potu a krvi
slovenských kolonistov, ktorí neľudskou drinou
zúrodnili dolnozemské pustatiny, ale aj jemné vyšívané
motívy šikovných ženských prstov, zádumčivé alebo
temperamentné melódie citarových strún a je to aj
medenými plátkami obrúbený hrubý Tranoscius,
čo sa chveje v starnúcich mozoľnatých rukách
našich prababičiek. A sú to aj odkazy niekdajších
slovenských mysliteľov a učiteľov nášho pospolitého
ľudu: Tešedíkovcov a Sebereniovcov, Haana a
Walaského, či slávneho sedliackeho kráľa, pýchy
Čabanov Ondreja Likéra Áchima.“ A potomkovia
skutočne priniesli do Bratislavy nielen výstavu Živé
ľudové umenia Dolnej zeme, ale aj výstavu Békéšská
Čaba vo fotografii, vystúpenie citarového súboru
Boleráz, dokumentárny film o komlóšskej svadbe,
predstavili svoje publikácie, školy, odzneli odborné
prednášky a dni histórie a súčasnosti legendárnych
miest slovenskej Dolnej zeme ukončil program Zvoní
naša reč v podaní Komlóšanov. Anna Ištvánová s dômyselnosťou, húževnatosťou zdedenou po neochvejných dolnozemských
predkoch prenáša ich posolstvo do dnešných čias
a prijíma každú výzvu na prezentáciu svojbytných
a svojráznych duchovných a hmotných prejavov
slovenských dolnozemských spoločenstiev. Zlatý
fond kultúrneho dedičstva dolnozemských Slovákov
v Maďarsku, ktorý Ištvánová stráži, ochraňuje a so
všetkou vehemenciou prezentuje doma i v zahraničí
ju priviedol k účasti na megaprojekte Grundtvig,
ktorý prispieval k pochopeniu rozmanitosti
európskeho kultúrneho dedičstva, podporuje
tvorivosť a neformálne vzdelávanie. Jeho hlavným
cieľom bolo, aby sa prostredníctvom najrozličnejších
aktivít prehĺbili poznatky o kultúre a tradícii
predkov, prezentoval prácu potomkov, posilňoval
spolupatričnosť krajanov. Gestorským spolkom bol
Dom Matice slovenskej v Žiline a Klub M Odboru
mladých matičiarov v Martine, ( Slovensko ),
Obec Slovákov v Třinci (Česká republika), Spolok
francúzskeho-slovenského priateľstva (Francúzsko) a
Čabianska organizácia Slovákov pod vedením Anny
Ištvánovej. Deviatimi veľkolepými akciami v rokoch
2009 - 2011 sa napĺňali ciele Grundtvigu a Ištvánová
postupne priviedla svojich - spevokol Čabiansku
ružičku, Ľudový spevácky zbor Orgován, výšivkársky
krúžok Rozmarín, citarový súbor Boleráz, tvorcov
gastronomických čabianskych pochúťok do Paláca
kultúry národov v Paríži, Rožňova pod Radhoštěm,
do Európskeho parlamentu a vianočných trhov v
Bruseli, do Třinca a Martina. Čabania pripravili pre
súputnikov Grundtviku Európou 17.-19 septembra
2010 trojdňový festival národnosti v Békéšskej
Čabe s príznačným názvom V pokoji, v Békéši, aby
im predstavili jedinečné klenoty svojej slovenskej
dolnozemskej kultúry so snahou otvárať nové
horizonty pre ich budúci život.
Aktivity Anny Ištvánovej boli a sú
mnohostranné a nezanedbateľné miesto má v nich
aj jej publicistická tvorba, ktorú síce sama Ištvánová
skromne glosuje :“Obyčajne píšem, keď veľmi
musím. O to viac rozprávam.“ Myslím si ale, že nie
je veľa tých príslušníkov slovenskej inteligencie v
Maďarsku, ktorí tak pregnantne a kriticky dokážu
poukázať na stav svojej národnosti, na jej problémy
so snahou hľadať a nachádzať zmysluplné riešenia.
Kto však sledoval jej príspevky v publikáciach Cesta zarúbaná? I.II. - Súčasný stav a perspektívy
Slovákov v Maďarsku či príspevky v zborníkoch
VÚSM vie ako hlboko a fundovane sa venuje svojej
ťažko skúšanej národnosti, ako úporne upozorňuje na
možnosti, navrhuje koncepcie, odporúčania, námety
a napriek občasnej skepse vypovie:“ ... nechcem
stratiť svoj idealizmus (ktorý ma občas pochytí)....
som presvedčená, že vzdávať sa netreba.“ (Cesta
zarúbaná? vydala Čabianska organizácia Slovákov a
Vydavateľstvo Ivan Krasko, 2002). Ištvánovú fascinovala slávna minulosť
dolnozemských predkov, reálie starých čias, bohatstvo
zachovaných dokumentov a hľadala kontinuitu
s časom dávnych dolnozemských písmákov a
súčasnosti. Našla ich v kalendároch, ktoré mali v
minulosti osobitné miesto v živote Dolnozemcov
ako nenahraditeľný informačný a vzdelávací zdroj,
našla ich v Čabianskom kalendári, ktorý vychádzal
od roku 1920 do roku 1948 a stal sa obľúbeným
čítaním Dolnozemcov. Iniciátorkami obnovenia
Čabianskeho kalendára boli Anna Ištvánová a Helena
Somogyiová a redigoval ho Ján Sirácky. Typickú
titulnú stranu, ktorá dostala svoju definitívnu podobu
v roku 1925, prebrali aj do obnoveného vydania v
roku 1991. Znázorňuje nemenné istoty slovenských
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
3/2011
Dolnozemcov, v hornej časti obraz Malého a Veľkého
evanjelického kostola v Békéšskej Čabe, v dolnej
časti nekonečná rovina v pozadí s postavou kosca,
v popredí je druhý, ktorý pije vodu z tradičného
krčaha pri snopoch obilia a v diaľke sa opäť vynára
silueta evanjelických kostolov , celý výjav obopínajú
štylizované úponky kvetov a listov, v strede názov a
rok. Čabiansky kalendár sa v roku 2011 opäť dal na
púť za svojimi proznivcami. Otvárajú ho zvedaví a
vďační čitatelia moderného veku v žiari neónového
svetla, tak ako v minulom storočí ho s očakávaním
listovali pri sliepňajúcich petrolejkách v mestách, na
sálašoch, v slovenských osadách, na celej Dolnej zemi.
V kontexte kultúrnych hodnôt Slovákov vo
svete zaberá od najstarších čias nezastupiteľné miesto
sakrálna architektúra. Chrámy Dolnej zeme sú nielen
sakrálnymi stavbami, ale sú aj zhmotnením nádeje a viery
ich staviteľov. Historická hodnota a zvláštna duchovná
atmosféra slovenských evanjelických dolnozemských
chrámov inšpirovali Annu Ištvánovú k myšlienke
vydať pre rok 2010 Nástenný kalendár dolnozemských
Slovákov. Kalendár približuje po 4 kostoly z
Maďarska a Srbska, 3 z Rumunska a 1 z Chorvátska.
A od tohoto kalendára je len krok k realizácii
ďalšieho podnetného nápadu Anny Ištvánovej, k
vydaniu Svetového kalendára Slovákov na rok 2011,
ktorého vydavateľom je Čabianska organizácia
Slovákov a Dom Slovenskej kultúry v Békéšskej
Čabe. Za jeho vydanie zodpovedá Michal Lásik,
zodpovednou redaktorkou Alžbeta Hollerová-Račková
a redaktorkou, kto iný, Anna Ištvánová. Naplnila
sa jej ďalšia túžba, Čabiansky kalendár sa zaradil
do rodu najznámejších tlačovín Slovákov vo svete
- kalendárov, ktoré plnili osvetovú, ľudovýchovnú,
národnobuditeľskú, vzdelávaciu funkciu v slovenskom
zahraničí. V roku 1996 vychádza obnovený časopis
dolnozemských Slovákov Dolnozemský Slovák, ako
spoločný počin slovenských intelektuálov zo Srbska,
Maďarska a Rumunska. Založil ho v roku 1902
významný advokát, politicko-kultúrny pracovník,
národovec Dr. Miloš Krno a bol do štvrtého čísla
jeho vydavateľom a majiteľom. Neskôr sa stáva jeho
redaktorom, vydavateľom a majiteľom Dr. Ľudovít
Mičátek. Boli to v tých časoch prvé politické noviny
vo Vojvodine, ktoré si do vienka dali nemalý cieľ:
„V mesačníku tomto chceme sa zaoberať domácimi,
dolnozemského Slováka najbližšie sa týkajúcimi
záležitosťami a touto cestou chceme vzbudiť v ňom
záujem o svoje domáce, a postupne v ňom vzbudiť
záujem pre všeobecné dobro Slováka...“. V týchto
intenciách pokračuje aj dnešný Dolnozemský Slovák,
ktorý má za sebou ďalších 15 rokov, jednou z tých,
7. strana
ktorí boli pri zrode myšlienky jeho opätovného
vydávania a od roku 2008 do súčasnosti aj členka
redakčnej rady je Anna Ištvánová.
V roku 1998 pustili Čabania na svoju púť
nenápadný mesačník Čabän, mapujúci život čabianskych Slovákov, prácu spolkov, súborov, život v Dome
slovenskej kultúry, udalosti mesta, výlety na Slovensko
a celý pestrý život slovenskej komunity v týchto
priestoroch. Vydavateľom je Čabianska organizácia
Slovákov a stálou redaktorkou Anna Ištvánová.
Za úctyhodnú a bohatú činnosť v oblasti
kultúry, života Slovákov v Maďarsku a Dolnej
zeme, oživovania a prezentácie ich tradícií dostala
Anna Ištvánová vysoké štátne vyznamenania, k
najvýznamnejším patria. Za kultúru národných menšín (1985) - Ministerstvo kultúry Maďarskej republiky, Za
národné menšiny (1995) - Cena premiéra Maďarskej
republiky, Cena Štefana Boleslava Romana (1996)
- Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, Pocta
ministra kultúry Slovenskej republiky (2005), Cena
Gyorgya Bessenyeiho (2006) - Minister kultúry
Maďarskej republiky. Je prvou nositeľkou ceny
Ondreja Štefanka ( 2009) a v roku 2010 jej Celoštátna
Slovenská samospráva v Maďarsku udelila ocenenie
Za našu národnosť.
Napriek ťažkým životným skúškam posledných rokov sa Anna Ištvánová nevzdáva svojho
životného poslania - udržiavať a rozvíjať jedinečnosť
života a kultúry svojej národnosti. V našom nedávnom
rozhovore mi povedala: „Slovenský Komlóš je
pre mňa jedným slovom - rodisko, Békéšská Čaba
druhé. Pre mňa je najvzácnejšie asi všetko čo je
spojené s rodiskom, všetko čo je spojené s dlhou
hľadačskou cestou, ktorá sa snaží dostať na povrch.
Je to najkrajšia brodiaca cesta, kde sa niečo naučíme
a chcem ďalej snívať, snívať a snívať.“ Mnohé jej
sny sa už naplnili a verím, poznajúc jej húževnatosť
a silu, aj vďaka nášmu dlhoročnému priateľstvu,
prevereného časom, sa ešte mnohé naplnia. Žije v Békéšskej Čabe s manželom Michalom
Medovarským, s ktorým má syna Michala,
počítačového experta a dcéru Annu, študentku
medicíny na Univerzite v Segedíne, sú radosťou jej života a nádejou budúcnosti.
Mária Katarína Hrkľová
Poznámka: Materiál vyšiel v skrátenej podobe aj
v časopise Slovenko č. 3/2011, str. 13 - 15. Uverejňujeme
ho v rozšírenej podobe s láskavým súhlasom šéfredaktora
časopisu Slovensko, pána Dušana Mikolaja.
8. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
3/2011
Ženská tvorivosť, ženské postavy.
Niekoľko poznámok na margo rodovej témy v živote Slovákov v Rumunsku
V radoch Slovákov v Rumunsku takmer nikto
neprejavil cielený záujem o prieskum rodových otázok a
záležitostí žien (ani na všeobecnej úrovni, ešte menej o
rumunských Slovenkách),1 takže špecifické aspekty sú nám
ešte skryté. Okrem literatúry a čiastočne výtvarného umenia
máme pomerne málo údajov zistených a spracovaných
náročnejšie, ako je len pozitivisticky ladené hromadenie.
Preto aj náš príspevok bude kusý, fragmentárny,
málo systematický a možno veci viac znejasní, ako vyrieši.
Zostáva nám nádej, že sa mladší členovia slovenskej
komunity rozhodnú tieto aspekty sledovať, zaznamenať,
systematizovať, teoreticky prehodnotiť a komentovať.
Ako a kedy sa ženská identita začala u nás definovať
okrem biologického aj inými zložkami? Akú cestu musela
prejsť ženská tvorivosť, aby sa dostala v konkrétnej forme
na titulnú stranu knihy? Na plagát svetovej publicity?
V slovenskej literatúre v Rumunsku sa
spisovateľky etablovali pomerne neskoro.
Podľa dostupných dokladov stalo sa to až v poslednej
štvrtine dvadsiateho storočia. Medzi prvými ženami
– Slovenkami v Rumunsku, ktorých meno vytlačili
v spojitosti s vlastnou tvorbou, sú Anna Roskošová (nar.
1941),2 ktorá debutovala r. 1969, Anna S. Juhásová (1920
- 1981), debutujúca v r. 1972.3 Potom sa prihlásila o slovo
ďalšia spisovateľka a po nej, po takmer dvadsaťročnej
pauze literárne vákuum z hľadiska ženskej tvorivosti
preklenula Anna Karolína Dováľová (nar. 1978; dnes
Zimbranová) mladšiu generáciu predstavujúca poetka
(ktorá sa narodila v roku, keď začali vychádzať Variácie,
antológia literárnych prác) s plnohodnotným debutom r.
1996.4
Do vecí poézie sa nanovo zainteresovala (po
mladíckych prvotinách vo Variáciách), aj keď už v zrelšom
veku, prozaička a nádejná poetka Anna Rău-Lehotská
(1964), zatiaľ iba časopisecky na stránkach literárnej
prílohy Naše snahy plus (2009) a Našich snáh (2011 v
novozavedenej rubrike Kvapky slov).
Na schôdzach oživotvoreného literárneho krúžku
slovenských spisovateľov v Rumunsku5 sa prihlásila so
svojimi básňami Anabela Izaura Kresanová (narodená r.
1991). Básne vyšli na stránkach prílohy Naše snahy plus r.
2009.6
Je však pravdou aj to, že v dlhom časovom
intervale vákua, o ktorom sme hovorili, sa umelecké slovo
v ženskom podaní objavilo v prozaických či básnických
prvotinách viacerých autoriek, ako aj mladých stúpenkýň
literatúry „dopisujúcich“ do Variácií a publikujúcich v rubrike pre „ratolesti“ (Dana Janečková mala seriózny
záujem o básnickú formu a i.) aj pokusy o poéziu a prózu
dospelých, ako boli Elena Darina Kmeťová, Mária
Jančiková-Máziková, Malvina Slováková a i.) Na
stránkach Našich snáh zaviedla nový útvar – fejtón – a píše
aj poviedky Anna Chişová (podpisovala zväčša skratkou
A. FCh.).7
Tematika ženskej poézie i prózy je všeobecne
láska, miesto ženy vo svete a pocitový svet lyrickej
hrdinky, pričom tieto pocity môžu byť aj menej ľúbivé. Tak
je tomu u tunajšej najmladšej autorky, ktorej verše evokujú
morbídne pocity a stavy ako opciu pod vplyvom súčasných
trendov a krízy.
Pocitovú a úvahovú poéziu píše Anna Karolína
Dováľová. Zvolila si krátky verš, často utvorný z jediného
slova, čo pripomína diskontinuitu, vytyčovanie slova a
jeho významu na úkor celostnej výpovede. Ide viac o
konštatovanie, alegóriu a nápoveď ako o metaforickú
výpoveď. Obvyklejšie pôsobí poézia Anny Rău-Lehotskej,
hoci neprekypuje optimistickým vyjadrovaním. Svoj
prejav zakladá na obraze, píše metaforickú poéziu, sleduje
a opisuje buď exteriér, aspekty vonkajšieho i fyzického
sveta, buď vyjadruje vnútorné stavy. Podobné črty má aj
jej próza, intenzívne a markantne (azda až expresionisticky
či neoexpresionisticky?) výrazná.
Dováľová-Zimbranová vo svojich zbierkach občas
spája expresívnosť verša s expresívnosťou výtvarného
prejavu a to tak, že spolupracuje s výtvarníčkami, napr. s
Kristínou Jucanovou, ktorá ilustrovala svojimi fotografiami
zbierku Uroboros, a s Máriou Štefankovou, ktorá jej
poskytla grafické prvky pre zbierku Modrá letenka.
Otázka príčiny neskorého uplatnenia ženskej
tvorivosti v literatúre Slovákov v Rumunsku, teda
na verejnosti, má poručnú odpoveď tú istú, ako celý
fenomén slovenskej literatúry. Keďže aj v tomto rámci
sa prvé spisovateľky schopné pustiť sa do súťaženia s
mužmi objavili koncom 19. storočia, ťažko by sme mohli
očakávať, že by sa boli mohli objaviť v tom čase v našom
kraji spisovateľky-ženy, keď tunajší Slováci ešte takmer
neboli ani len skonštituovaní ako menšinová komunita v
inonárodnom väčšinovom štáte, nehovoriac o nejakom
samostatnom literárnom fenoméne. Slabý, diskontinuitný
a kvantitatívne (kvalitatívne nehovoriac) fragilný literárny
fenomén u Slovákov v Rumunsku, vôbec, je ďalšou
príčinou slabého zastúpenia žien.
Pravda, treba tu vziať do úvahy aj stereotypy
v mentalite a predsudky. Literárna činnosť bola akotaká dezauovaná činnosť, neprinášajúca (materiálne)
výhody. K tomu ani roľnícky model feminínnej identity,
ktorý bol vlastný slovenskej komunite, sa nešpecifikoval
intelektuálnym zaneprázdnením. Vzdelaných žien, tzv. paní
bolo pomenej a boli to vlastne ženy pôvodom zo Slovenska,
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
3/2011
ktoré sa sem dostali spolu s manželmi, s rodinou, ako bola
napríklad Ľudmila Markovičová.8
Takýchto žien bolo tak málo, že sa začiatkom
dvadsiateho storočia Hana Gregorová, ktorá sa do Nadlaku
dostala tiež ako manželka, a to Jozefa Gregora-Tajovského,
vo svojej knihe spomienok Slovenka pri krbe a knihe
posťažovala, ako je ťažko nájsť si v Nadlaku priateľku:
“Teda ani priateľku, ktorá by mi intelektom bola vyhovovala,
som nemala nadlho.”9 Pokus o zblíženie s Ľudmilou
Markovičovou-Boorovou, ktorá “venovala sa energicky
kultúrnej a buditeľskej práci. Viedla divadlo, rozširovala
časopisy, organizovala nové spolky, v spoločnosti vždy
dvíhala úroveň bezduchých rečí na obsažné rozhovory,
prispievala aj do časopisov, našich aj českých…” zlyhal.10
A keď sa do
kultúrnych aktivít (nemuseli
to byť vskutku čisto tvorivé
činnosti, ale i tak stoja
za pozornosť) predsa len
zapájali aj sedliacke ženy
či dievčatá, tak to boli
spoločensky motivované činnosti, podliehajúce „verejnej
kontrole”, prijateľné, pokiaľ
ide o mentalitu a predsudky,
ako bolo napríklad divadelné
predstavenie, predplatenie
kníh, časopisov, čítanie kníh
a kalendárov.
Avšak v radoch slovenskej ženskej popu-lácie
tvorivosť jestvovala. Tvorivý duch sa prejavoval a
presadzoval aj v typických ženských zamestnaniach a
prácach. Pri vyšívaní, tkaní, zapletaní strapcov sa, pravdaže,
dodržiavali zaužívané vzory, postupy, ale jednako sa
nevylučovala istá dávka osobnej tvorivosti.11 Pri maľovaní
stien obydlia sa tak isto mohla prejaviť osobná záľuba,
vlohy výtvarné.12 Pôsobivým, azda až fascinujúcim, aj keď
efemérnym prejavom talentu bolo ozdobovanie zemovej
dlážky pieskom po tzv. zapúšťaní.
Z druhej strany sa talent v určitej miere aj cibril.
Je známe, že najmä medzi evanjelickým obyvateľstvom
bola gramotnosť veľmi vysoká. Preto sa objavil fenomén
sčítaných žien- sedliačok.13 Neboli to moderné, nezávislé,
revoltujúce stvorenia, aké by si bola želala Hana Gregorová,
ale poniektoré takéto sčítané ženy nielen rady čítali, ale
aj „skladali verše”. Písomné doklady o tomto fenoméne
sa z prvých rokov po osídlení nevyskytujú. Zachovali sa
len v spomienkach starších žien. Pamätám sa na to, keď
moja stará matka spievala ľudové piesne „inovované”
v Nadlaku určitým menom, názvom, ako boli napríklad
„U Čítanov…” „U Číčeľov…”, zvykla dodať, že to je
pieseň „zo skutočnosti”, to sa naozaj „stálo”, a to „zložili
mamovka Remiarová” (ktorá, medzi iným, vedela, aj
chodila po ľuďoch kosti naprávať, čo určite pomáhalo pri
kolportácii piesne).14 Tento fenomén poloľudovej tvorby,
9. strana
ako aj samotný tvorivý proces je živý dodnes, ako sa o
tom dočítame v Našich snahách, ale už aj vo Variáciách,
kde o takejto nadanej žene v Bihorskej oblasti písal Štefan
Dováľ.15
Na túto „tvorivú žilu” sa napojili kolportérky,
rozširovateľky piesne, udržiavateľky tradície. Išlo to
jednak cestou individuálnou, jednak spoločenskou vďaka
obyčajovému, rodinnému zvykosloviu: na krstinách, na
svadbách sa piesne a rôzne vinšovačky opakovali, ale aj
inovovali. V kolektívnej pamäti sa iste zachovali mená žiensvadobných kuchárok (v Nadlaku bola známa Majdáňová),
ktoré mali dôležitú úlohu, pokiaľ ide o svadobné vinše.
Popri vinšoch sa určite aktualizovali aj iné, drobné žánre
(vtipy, porekadlá, príslovia).
K ženskej tvorivej
práci, aj keď napohľad ide
len o remeselnú zručnosť,
patrilo vyšívanie,16 zapletanie strapcov na klinovníkoch a obrusoch.
Spomedzi
v
Nadlaku
známych
výšivkárok
pripomenieme
Zuzanu
Ondrejovičovú. Tkaniu ako
ľudovoumeleckému umeniu
sa venovala v nedávnej dobe
Albína Zetochová.
zo
Jednou
známych zachovávateliek folklórnej tradície je Zuzana
Červenáková. Zúčastňuje sa rôznych podujatí, aktivít,
ochotne slúži tejto úlohe zachovať a dať ďalej. Traduje
rozmanité hodnoty vo viacerých oblastiach: tkanie,
vyšívanie, spev. Tento jej vrúcny vzťah k slovenským
tradíciám vyvolal záujem médií a bol odmenený aj cenou v
rámci Festivalu ľudovej piesne Cez Nadlak je…
Otázka, ktorá sa však natíska, je: Kto to od nej
preberie?
Keď sa púha gramotnosť 17 začala meniť na
vzdelanie, pod čím chápame nielen znalosť písma a
počítania, ale aj širší kultúrny horizont, čo vlastne
predpokladá trochu dlhodobejšiu školopovinnosť, ako
sú prvé štyri ľudové ročníky, popri staršom fenoméne
pismákov-mužov, ako bol napríklad Juraj Ambruš,18 majiteľ
prvej knižnice a údajný básnik-veršovník, prichádza do
úvahy v našom prostredí aj ženská obdoba tohto javu.
Pri dôkladnom zbieraní starých dokumentov možno by
sa našli rukopisy žien, keď aj nie vyslovene umeleckého
– tvorivého charakteru, určite hospodárskeho, rodinného.
Môžeme to s určitosťou potvrdiť zápismi našej prastarej
matky Márie Suchanskej (rodenej Brnuľovej), ako aj starej
matky Márie Suchanskej (1888 - 1982) do náboženských
kníh, ktorých prvé nepotlačené strany slúžili ako záznamník
(kedysi nedržali doma hárky papieru, ani nemali agendy a
bloknotesy), a do osobitného „hospodárskeho” registra. Aj
10. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
3/2011
stará matka rada čítala, požičiavala knihy a k záznamom
prastarej matere dopísala svoje.19
Repková spolupracovala ako maskérka pri príprave
inscenácií.
Jednou zo žien-pismáčiek novších časov bola
mamovka Zuzana Jančiková,20 ktorá sa priznala k
tejto kratochvíľnej a veľmi vážne chápanej činnosti v
deväťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia bez rozpakov,
ba s istou dávkou hrdosti v rozhovore pre článok do Našich
snáh. Bola sčítaná a skúsená, istý čas strávila v Bulhasku,
kam emigrovali jej rodičia, ako mnohé nadlacké rodiny. Pre
svoju zdielnosť sa stala živou „predlohou“ protagonistky
poviedok Ivana Molnára Rozprávky mamovky Dováľovej,
ktoré vychádzali vo Variáciách a neskoršie jednu z nich
autori zaradili aj do zväzku poviedok Bratia (1995).21
Jedna z jej veršovaných „skladieb” sa dostala na náhrobný
kameň ako epitaf.22
K speváckym výkonom dlho u nás nevychovávali
ani mužov, otobôž ženy.V rodinách sa spievalo pri rôznych
príležitostiach a na verejnosti sa komunita viedla podľa
tradičného zvykoslovia.26
Koncom medzivojnového obdobia sa spevácke
performancie objavili pri príležitosti nacvičovania operiet
aj z iniciatívy učiteliek, Alžbety Moťovskej, Márie
Suchanskej, pravdaže aj za výdatnej pomoci mužských síl.
V dobe totalitného režimu sa spievalo organizovane
v kultúrnom dome. Učiteľky z úradu patrili do speváckych
skupín, zborov.
Zväčša sa v speve talent presadil, ako to bolo v
prípade Anny Dováľovej,
ktorá bola viaceré roky
speváčkou v kultúrnych
predstaveniach kultúrneho
domu v Nadlaku a v
deväťdesiatych rokoch sa
zúčastňovala podujatí v
rámci DZSČR. Po nej prišla
Mária Krajčíková Bonţea,
známa sólistka a laureátka
cien Festivalu Cez Nadlak
je…, ale aj mladšia Adela
Bartolomejová a iné mladé
dievčatá z bihorskej aj
aradskej oblasti, spomedzi
ktorých spomenieme Máriu
Adelinu
Peniakovú,
Olaruovú.
Väčšej vážnosti sa dostalo hraniu na nástroje
najmä v druhej polovici 20. storočia, keď aj dievčatá chodili
na „hodinky” učiť sa hrať na klavíri alebo na akordeóne.
Patrilo to k slušnej výchove.
Hranie na nástroj sa vyskytovalo v radoch sedliačok
alebo remeselníčok. Zatiaľ nám je známy iba jeden takýto
prípad. Podľa rozprávania profesorky Márie Štefankovej
aj jej matka Mária Štefanková, rodená Ondrejovičová,
vedela hrať na harmonike. U Slovákov v Rumunsku sa
nevyskytla ženská hudobná skupina, ako napríklad v
Srbsku, kde sú známe tzv. ”meškárky”.
Dnes máme profesorky hudby, spomedzi nich
Alžbeta Vancu. Popri didaktickej práci nacvičovala
deti v hre na klavíri, kultúrne programy s mládežníkmi,
školské a cirkevné zbory a spolupracovala na zbieraní,
zaznamenávaní a prehodnocovaní tunajšieho folklóru.
Je spoluautorkou zbierky ľudových piesní Tečie voda po
Maruši.27 V bihorskej oblasti Mária Peniaková, profesorka
hudby a interpretka ľudových piesní nacvičuje sólistky,
zbory. Piesne nacvičovala v Nadlaku aj Elena Kmeťová.
V oblasti hudby sa ženám – Slovenkám z
Rumunska podarilo len po revolúcii vyšvihnúť sa na vysokú
profesionálnu úroveň individuálne, aj keď to znamenalo
opustiť rodisko. Edita Turianová je klaviristka, Jana
V tesnej blízkosti
literatúry sa nachádza
žurnalistika.
Máme
úspešnú
šéfredaktorku
Pascu-Unc,
Biancu
ktorá nastúpila na post
šéfredaktorky a hlavnej
redaktorky
slovenskej
tlače (vydávanej DZSČR)
v r. 2007, po odstúpení
Ondreja Štefanka. Popri nej
fungovali a fungujú viaceré
redaktorky.
Vyštudované
novinárky z povolania
pôvodom
z
bihorskej
oblasti nepôsobia v slovenskej tlači v Rumunsku. Ako
redaktorka rozhlasu Rádio-Temešvár najprv pôsobila Anna
Istrate, po nej už dlhú dobu (od r. 1990) pôsobí Vlasta
Karkušová-Lazu. Dopisovateľkou temešvárskeho a
neskoršie rešického rozhlasu bola Mária Liptáková, Vlasta
Lešťanová a iné dámy.
O divadelníctve Slovákov v Rumunsku vieme,
že sa ujalo koncom 19. storočia, pretože sa zachovalo
oznámenie predstavenia. Na ňom figurujú v ženských
úlohách nadlacké dievky.23 Až ku sklonku prvej
polovice dvadsiateho storočia sa začínajú uplatňovať
ako amatérske režisérky aj ženy: Alžbeta Móťovská,
Mária Suchanská-Anoca a v druhej polovici minulého
storočia Elena Kmeťová v Nadlaku. V bihorskej oblasti
to boli od druhej polovice 20. storočia učiteľky.24 Niektoré
ochotnícke herečky sa zapísali do pamäti obyvateľstva
svojím vynikajúcim výkonom. Opravdivou primadonou
bola v Nadlaku pani Elena Drahokupilová-Kolečková.25
A od niekoľkých rokov máme aj prvú profesionálnu
herečku Bianku Fodorovú, ktorá účinkuje príležitostne v
Židovskom štátnom divadle v Bukurešti.
Nemáme zmapované ostatné zložky divadelníctva,
a tak nemožno s určitosťou zaznamenať, koľko žien sa
zúčastnilo mimojaviskových aktivít. V Nadlaku Anna
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
3/2011
Naď-Juhásová je klaviristka a vysokoškolská pedagogička
na Slovensku.
V tanci a choreografickom umení sa po revolúcii
vypracovala na profesionálnu úroveň Kristína Jucanová,
vedúca Tanečného súboru Sálašan. Dovtedy sa tancovalo
na ľudových zábavách, pravda bez umeleckých ambícií,
len pre zábavu. Keď sa strácali spôsoby ľudovej zábavy
a „moderné tance”, zavedené na spoločenské vyžitie
sa, ľudový tanec z „prežívania kultúry” vytesnili do
„umelej” kultúry „predvádzania tanca”, uchytil sa v rámci
kultúrnych programov v kultúrnych domoch. Cvičiteľky
tancov boli zväčša učiteľky. V Nadlaku boli známe Mária
Suchanská-Anoca, Olga Suchanská, Elena Kmeťová.
V bihorskej oblasti to boli, tak ako aj v prípade divadelných
predstavení školských či pre dospelých, učiteľky. Známe
svojimi programami na školských slávnostiach či pri iných
príležitostiach (ako bol v komunistickej dobe Festival
Spev o Rumunsku) boli Magdaléna Koleniaková, Alžbeta
Zifčáková a ďalšie.
V oblasti výtvarného umenia Slovákov v
Rumunsku sa prejavila ženská tvorivosť pomerne
intenzívne. Medzi naše akademické výtvarníčky patria
profesorky výtvarnej výchovy Mária Štefanková,28
Blažena Karkušová, dnes už na Slovensku pôsobiaca
Jarmila Lehotská, ako aj v Prahe žijúca a po celom svete
vystavujúca umelkyňa Anetta Mona Chiša.29 Po revolúcii,
keď sa rozmnožili školské zariadenia, pribudol aj počet
tvorivých výtvarne nadaných žien. Mária Štefanková
vyvíjala širokú škálu výtvarných techník a činností,
okrem toho bola kustódkou viacerých výstav. Pokiaľ
ide o expozičnú činnosť fotografickú a etnografickú, aj
Eva Silvia Lehotská-Mištová (istý čas zamestnankyňa
a kustódka nadlackého múzea) sa postarala o niekoľko
takýchto podujatí.
Spomedzi výtvarníčiek amatérok treba spomenúť
Alžbetu Jasovičovú,30 pokiaľ ide o maľbu, a Anna
Karolínu Dováľovú i Anna Karolínu Zimbranovú,
ktoré sa venujú aplikovanému umeniu. Amatérske výtvarné
hnutie sa rozvíja aj v bihorskej oblasti, ako to odzrkadľujú
stránky časopisu Naše snahy. O existencii pravého druhu
insitného (tzv. naivného) výtvarného umenia medzi
Slovákmi v Rumunsku zatiaľ nemáme správu.
Najväčšie zastúpenie žien je v školstve. Učiteľky
v materskej škole, na prvom, gymnaziálnom či lyceálnom
stupni - všetky sú dôležitými účastníčkami vyučovacieho
procesu. Ony vychovávajú budúcich Slovákov a Slovenky.
Ako tvrdil svojho času židovský predstaviteľ Dorel Dorian,
najdôležitejšie nie je ani kto a koľkí boli národnostnými
príslušníkmi, ale to, kto a koľkí budú, koľkí sú ochotní
prebrať v budúcnosti tradíciu, pokračovať v nej, byť
príslušníkmi národnosti. Preto od žien v školstve vo veľkej
miere - možno až 50 percent - závisí „kvalita” budúcnosti slovenskej menšiny v Rumunsku.
Naše ženy sa v školstve vyšvihli do riadiacich
funkcií alebo po profesionálnej línii, ako je Mgr. Ľudmila
Šomráková, metodička slovenčiny pre školy s vyučovacím
11. strana
jazykom slovenským v Rumunsku. Ing. Anna Karolína
Dováľová je zástupkyňou riaditeľky Školského strediska
Jozefa Gregora-Tajovského v Nadlaku, má na starosti
predovšetkým slovenskú sekciu. Jarmila Michalcová
je riaditeľkou Teoretického lýcea Jozefa Kozáčka v
Bodonoši (Budoi),31 Hanka Dănuţová v Novej Hute
(Şinteu). V oblasti školstva máme aj zástupkyňu ženského
pokolenia majúcu spomedzi všetkých najvyššiu štátnu
úradnícku pozíciu: generálna inšpektorka Vieroslava
Alžbeta Tímarová, zamestnaná na Ministerstve výchovy
Rumunska, zodpovedajúca v prvom rade za školstvo
s vyučovacím jazykom slovenským v Rumunsku, ako aj za
iné slovanské minority.
Aj v občianskej a politickej sfére sa už uplatnilo
zopár našich Sloveniek. Vo funkcii predsedníčok
miestnych organizácií DZSČR, oblastných správnych
jednotiek a pod. Vo funkcii generálnej tajomníčky zväzu
je už v druhom volebnom období Bianca Unc, po viaceré
obdobia podpredsedníčkou temešskej oblasti bola Mária
Liptáková. Jarmila Michalcová sa stala tohto roku
podpredsedníčkou bihorskej oblasti. V rokoch 2000 - 2004
sme mali aj ženu-poslankyňu za DZSČR v osobe Dr. Any
Florea, rodenej Suchanskej. Začiatkom deväťdesiatych
rokov bol pokus o oživotvorenie celonárodnej ženskej
organizácie v radoch tunajších Sloveniek, ale pre rôzne
príčiny nevyvíjal výraznejšiu činnosť. Anna RozkošováNováková je predsedníčkou Klubu dôchodcov v Nadlaku.32
Náš príspevok len stručne a schematicky naznačuje
možné smery prieskumu a výskumu. Vo vede, výskume,33
podnikaní by sa určite našli výrazné ženské postavy
a osobnosti, nehovoriac o sfére duchovnej a charitatívnej,
kde podiel žien stále vzrastá (členky správnych orgánov,
farárky atď). Avšak priestor a ráz príspevku nám nedovolí
všetko tu pospomínať. A napokon pre dôkladný článok treba
ešte pozbierať ďalšie údaje, vyhodnotiť ich, spracovať.
Dúfame, že sa na to niekto podujme.
Napriek tomu vyplýva postupne rastúce úsilie
žien aktívne sa zapájať do viacerých oblastí profesných,
umeleckých či iného rázu, a to na profesionálnej úrovni.
Literárna oblasť sa stala prvou tvorivou, mimoprofesnou
oblasťou, kde sa ženy presadili takýmto výkonom.
Nasledovali oblasti tak isto umeleckého rázu: výtvarná
a hudobná. Školstvo je ako oblasť profesná – teda povolanie
a zamestnanie – vlastne verejne exteriorizované biologicky
definovateľné poslanie a postavenie ženy, feminínnosť
prenesená z intimity rodiny na verejnosť.
1
Pokusy o uvažovanie na túto tému možno nájsť v dizertačnej práci Dr.
Anny Móťovskej: Femei scriitoare în literatura slovacă la răscrucea
secolelor XIX-XX (Ženy spisovateľky v slovenskej literatúre na rozhraní
19. a 20. storočia), ktorú obhájila na bukureštskej slovakistike r. 2008.
Rukopis. Resumé dostupné na internete. Vzdialenejšia rodovým otázkam
je dizertačná práca Dr. Eleny Dariny Kmeťovej Literatura slovacă din
România (Slovenská literatúra v Rumunsku), obhájená na bukureštskej
12. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
3/2011
slovakistike r. 2005, ale spracúva portréty niektorých slovenských
spisovateliek v Rumunsku. Rovnako propagovala tunajšie spisovateľky
v rámci žiackej vedeckej súťaže, keď r. 2009 viedla študentskú prácu
o autorke tohto článku. P. Paula Debnárová, Adela Tinková: Dagmar
Mária Anoca – žena tvorivých rozmerov. In: VI. Putovná súťaž zo
Slovenských dolnozemských reálií. Vydavateľstvo Ivan Krasko 2009, s.
50 - 54.
Články o výrazných ženských postavách, o ženách funkcionárkach
zväzu publikovali Naše snahy.
2
Anna Roskošová (18. novembra 1941 v Nadlaku), žena v domácnosti.
R. 1969 debutovala na Slovensku v časopise Slovenka prózou Čakanie.
Do činnosti literárneho krúžku v Nadlaku sa zapojila začiatkom
osemdesiatych rokov. V Slovenke jej vyšla r. 1986 ďalšia próza Svokra,
pôvodne nazvaná Rekviem. Publikovala i v Našich snahách, Ľudovom
kalendári v Maďarsku, no ťažisko jej tvorby je v prózach, ktoré vyšli
v antológii Variácie. Anna Roskošová buduje zápletku svojich krátkych
próz na psychologických aspektoch. (Prenasledovanie, Rozčarovanie).
V intenciách dobrej realistickej tradície sa pokúsila o kresbu nadlackej
minulosti a portrét starého otca (Posledný paholok, Starý otec včelárom).
Prejavila aj zmysel pre humor a jemnú iróniu (Kufor, Viktor). Anoca,
Dagmar Mária: Slovenská literatúra v Rumunsku. Nadlak, 2010, s. 77.
Idem: Naša jubilantka. In: Naše snahy, II, č. 11-12, s. 17-18.
3
Anna S. Juhásová (15. septembra 1920 Nadlak – 18. októbra 1981
Nadlak, rodená Srnková) skončila šesť ľudových tried a po celý život
pracovala na poli a v domácnosti. V mladších rokoch sa zúčastňovala
na činnosti Slovenského kultúrneho spolku. Jej prvé literárne pokusy
spadajú do päťdesiatych rokov, ale tlačou jej verše vyšli, až keď
ich Corneliu Barborică začlenil do Antológie slovenskej literatúry
(1972), ktorú zostavil pre školy s vyučovacím jazykom slovenským
v Rumunsku. Publikovala málo v antológii Variácie 1, 2, 4. V jej prácach
cítiť podnety ľudovej slovesnosti. P. básne: Prianie, Variácie (ďalej iba
V) V 1, s. 231; Venovanie, V4, s. 275-276; próza: Strašidlo, V2, s. 9899. O nej p. Zetocha, Ondrej: Za Annou S. Juhásovou. In: Variácie 4, s.
275-276.
4
Anna Dováľová: Do školy. In: Variácie 12, Kriterion, Bukurešť, s. 137.
Do literatúry sa uviedla, ešte keď bola žiačka, prvá práca jej vyšla vo
Variáciách 11. Skutočný debut nasledoval po čítačkách v Literárnom
krúžku už vtedy jestvujúcej Vedeckej a kultúrnej spoločnosti Ivana
Krasku, keď jej vyšli práce v školskom časopise My, ako aj v časopise
Naše snahy a zároveň aj v esperantskej antológii Eĥo de niaj krioj –
Ozveny po výkriku. Nadlak 1996.
Týmto upresňujeme údaje o debute uvedené v našej knihe Slovenská
literatúra v Rumunsku. Nadlak, Vydavateľstvo Ivan Krasko 2011.
5
Dnes sa krúžok volá Literárny spolok Ondreja Štefanka na pamiatku
tohto poetu a funguje v rámci Kultúrnej a vedeckej spoločnosti Ivana
Krasku v Nadlaku.
6
Anabela Izaura Kresanová [verše] In: Naše snahy plus, 2009, č. 4, s.
14-15.
7
P. Anna Chişa. In: Naše snahy plus, 2010, č.2, s.6.
8
Ľudmila Markovičová bola aj aktívnou publicistkou, zachovali sa
kalendáre, v ktorých mala príspevky etnografického charakteru. Uvádza
v nich aj prvky slovenského nadlackého folklóru, pričom porovnáva
výšivky a kroj tunajších Slovákov s prvkami zo Slovenska. P. Lexikón
slovenských žien. SNK-NBÚ, Martin 2003.
9
Citujeme podľa druhého, súčasného vydania: Hana Gregorová:
Slovenka pri knihe. Aspekt 2007, s. 91. P. náš článok Tajovskovci v
Nadlaku. In: Hana Gregorová nielen pri knihe. Banská Bystrica 2009,
s. 13-21.
10
Tamtiež, s. 90-91. Napokon Ľ. Markovičová r. 1908 opustila Nadlak,
o čom píše Matej Rádix vo svojej práci Dejiny nadlackých Slovákov od
roku 1903-ho do roku 1953-ho t.j. 150 ročná pamiatka, ktorá nebola
zadržaná, snáď nemal to kto previesť a či pre neprajné pomery. In: Dve
kroniky, Nadlak 1995, s. 10-11.
11
P. náš príspevok Poznámky na margo výtvarného umenia u Slovákov
v Rumunsku. In: Dolnozemský Slovák, XV(XXX, 2010) č. 2, s. 11-14.
12
Stará matka mi v detstve rozprávala o tom, že si na sálaši sama
vymaľovala steny ľudovými motívmi. A určite to dokázali urobiť aj iné
ženy.
13
Porubský, Juraj: Vývoj vzťahu k vzdelanosti u Slovákov v Nadlaku
v priebehu predošlých 200 rokov. In: 200 rokov života Slovákov v Nadlaku.
Zborník materiálov z rovnomennej medzinárodnej konferencie
venovanej dvojstému výročiu príchodu Slovákov do Nadlaku, ktorú
usporiadala Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Krasku a miestna
organizácia Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku
a ktorá sa uskutočnila 22.-24. novembra 2002 v Nadlaku. Na vydanie
pripravil: Ondrej Štefanko. Vydavateľstvo Ivan Krasko, Nadlak 2003 s.
193-210; Idem: Niektoré problémy podielu Slovákov na hospodárskom
rozvoji Nadlaku v minulom a začiatkom tohto storočia. In: Naše snahy,
V (1994), č. 11, s. 12-13.
14
P. naše príspevky Mám rada nadlackú pieseň. In: V č, s. 225-235;
idem: Ešte žije homo cantans. In: V6, s. 116-120.
15
Dováľ, Štefan: „...ona nielen spieva, ale sama si skladá slová“ V6,
s. 49-53.
16
Ján Keleš: Nadlacké výšivky. In: Dolnozemský Slovák, XIV(XXIX),
2009, č. 1, s. 25-26. Autorstvo ilustrácií redakcia neuvádza, ale ide
pravdepodobne o výšivky z dielne autora článku. (Ďalej značka DS)
17
O gramotnosti tunajších Slovákov písal najmä Ondrej Štefanko:
Pohľadaj korene svoje. Opovážlivé pokusy jedného diletanta. Nadlak
1998.
18
Štefanko, Ondrej: Naše prvé verše. In: Pohľadaj korene svoje, s. 130138.
19
P. Molnár, Ivan, Molnár, Rudo: Jozef Gregor Tajovský v spomienkach
Nadlačanov. II. In Variácie 5, Bukurešť 1983, s. 231.
20
P. o nej náš článok v rubrike Rovnobežky. In: Naše snahy, IV(1993),
č. 1, s. 13-15.
21
Ivan Molnár, Rudo Molnár: Bratia, Bukurešť, Kriterion 1995.
22
P. aj Paulíková, Mária: Slovenské epitafy v nadlackom evanjelickom
cintoríne. In: Variácie 14, s. 261-331.
23
O divadelnom fenoméne p. náš článok Dramatická tvorba a divadelný
fenomén Slovákov v Rumunsku. In: Dolnozemský Slovák, XV(XXX),
2010, č. 1, s. 9-11; 100 rokov slovenského ochotníckeho divadla v
Nadlaku. Zostavil Pavol Bujtár v spolupráci so Štefanom Dováľom,
Adamom Suchanským a Evou Mištovou. Nadlak 2002; O ich účasti na
tejto forme umenia nás presvedčila aj výstava o divadelníctve, ktorú
realizovala Jarmila Gerbócová r. 2007.
24
P. rubriku Kronika vo Variáciách, počnúc od č. 3. Podobne v ročníkoch
Našich snáh pôvodných, či oživených možno nájsť informácie
o divadelnej činnosti.
25
P. náš príspevok Interview s veteránmi nadlackého divadla. In: V 3,
s. 200-207.
26
Základné informácie u Pavla Rozkoša: Folklór Slovákov z rumunského
Banátu. Kriterion, 1983.
27
Tečie voda po Maruši (zostavili Štefan Farár, Ivan Molnár, Alžbeta
Vancu, Albína Zetochová, Bukurešť 1986.
28
P. náš príspevok Poznámky na margo výtvarného umenia u Slovákov
v Rumunsku. In: Dolnozemský Slovák, XV (XXX, 2010) č. 2, s. 11-14.
29
P. o nej Unc, Bianca: Z rodného Nadlaku do šíreho sveta alebo Benátky
– Bienále 2011. In: Naše snahy, XXII (XXIX/ 2011, č.6, s.19-20. Ondrej
Štefanko: Anetta Mona Chişa to dokázala! In: Dolnozemský Slovák,
2007, č.4, s.24. Na s.25 reprodukuje vo svojom preklade interview s
výtvarníčkou, ktoré zverejnila rumunská tlač.
30
P. Pomaly ďalej zájdeš - až do sveta. Pripravila D. M. Anoca. In: Naše
snahy, 1999, č. 3, s. 12-13.
31
P. 15. výročie Teoretického lýcea Jozefa Kozáčka v Bodonoši.
Zaznamenala akz. In: Naše snahy, XXII (XXIX|/ 2011, č. 6, s. 29.
32
Klub dôchodcov v Nadlaku založila Elena Darina Kmeťová v r. 1993.
Vo vedení boli viaceré ženy.
33
Len tak náznakovo uvádzame z etnológie exemplifikáciu: Kto som, čo
robím a ako robím (rozhovor s Evou Lehotskou). Za rozhovor ďakuje
Štefan Dováľ. Fotografie Eva Lehotská. In: NS, XI, 2000, č. 10, s. 7-10;
Ikonický materiál (tradičná žatva, tradične zariadená izba).
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
3/2011
13. strana
Spomienky na začiatky slovenskej strednej školy v Nadlaku
Slováci,
ktorí
sa
prisťahovali pred vyše dvesto rokmi
na územie dnešného Rumunska, si
už od začiatku boli plne vedomí
toho, aké významné je zavedenie
a udržiavanie škôl v slovenskom
jazyku. Prvú slovenskú školu si
založili obyvatelia obce Mokrá, už
v roku 1776. V Nadlaku si Slováci
založili slovenskú, cirkevnú školu
hneď po svojom príchode v roku
1803. O vysokom stupni národného povedomia svedčí aj
to, že ju navštevovalo priemerne vyše 90% školopovinných
detí. Veľkým prínosom pre rozvoj slovenského školstva
v Rumunsku bola hlavne československo-rumunská
školská dohoda z roku 1938, podľa ktorej slovenské
školy pravidelne dostávali odborných učiteľov zo
Slovenska. 25. novembra 1945 bolo v Nadlaku založené
Štátne československé gymnázium, ktoré sa v roku 1948
premenilo na Slovenskú pedagogickú školu, potom na
Slovenskú strednú školu a neskôr na lýceum s dvoma
sekciami – slovenskou a rumunskou.
Pani profesorka Olga Ureche patrí medzi prvých
pedagógov slovenskej strednej školy v Nadlaku. Zažila
ťažké vojnové i povojnové časy, bola striedavo svedkom
krásnych, ale i zložitých chvíľ, zmien spoločenského
i politického systému, školských reforiem. Ale svoje
pedagogické poslanie brala v každom režime nesmierne
svedomito - počas celého svojho života rozsievala
svojim žiačikom, ich rodičom, aj starým rodičom
lásku k vedomostiam, knižkám, výchove. Zo svojho
celoživotného poznania nám teraz odhaľuje zopár
fragmentov, radostných i trpkých.
Pani profesorka, mohli by ste nám na úvod porozprávať
niečo o vašom detstve a žiackom živote?
Narodila som sa 6. júna 1924 v Nadlaku. Moji rodičia
boli Július Fischer a Elena Častvajová, boli cukrášski
remeselníci a mali dve dcéry, jedna som bola ja. Za tri
roky som chodila do rumunskej škôlky v Nadlaku, lebo
slovenská škôlka vtedy ešte nebola. Vychovávateľkou mi
bola Livia Hornoi. Potom som prvých šesť tried chodila
v Nadlaku do rumunskej školy, zatiaľ som sa naučila
dobre po rumunsky. Len náboženstvo sme sa učili raz
týždenne, za jednu hodinu, po slovensky. Tam som
mohla počuť lepšiu, krajšiu slovenčinu. V ľudovej škole
mi boli učiteľmi Valerica Frumosu, Victoria Istodorescu
a Gheorghe Precupaş, ktorý bol aj riaditeľ.
V detstve ste okrem iného pestovali aj gymnastiku...
Keď som mala 6-7 rokov, začala som chodiť do
telocvičného spolku Sokol, kde inštruktori pripravovali
deti vo dvoch vekových skupinách: 6-14 rokov a 15-18
rokov. Cvičenia boli trikrát týždenne. Naučila som sa
tam reagovať na povely, chodiť s vystretým chrbtom,
správne sa pohybovať, hrať sa v skupine. V telocvičnej
sále bolo rozmanité športové náradie a všelijaké
pomôcky pre zdravý telesný vzrast. V lete sme cvičili
na dvore. Mladí muži (bratia Štefan a Ján Lehotskovci,
Ján Koška a i.) vystupovali na rôznych večierkoch, kde
predniesli akrobatické cviky na náradiach. Všetci tí, ktorí
si za mladi pestovali telo, ešte aj ako starí otcovia chodili
a pohybovali sa elegantne, boli svieži, čítali a zaujímali
sa o všetko, čo sa vo svete dialo. Škoda, že historické
pomery urobili koniec tak užitočnej spoločnosti, akou
bol Sokol.
Kde ste vychodili gymnázium?
Po ukončení základnej školy som prešla do gymnázia
v Semiklóši – v Sânnicolaul Mare, tu za Marušou. Bola
to veľmi zaujímavá škola, pretože medzi žiakmi boli
Rumuni, Nemci, Srbi, Maďari, Bulhari a Slováci. Bola to
veľmi dobrá škola. Ale mala len jedného kvalifikovaného
profesora, ten bol aj riaditeľom školy. A okrem neho ešte
dve kvalifikované profesorky. Ostatní boli len učitelia
základnej školy, ale s takým oduševnením nás učili, také
výborné lekcie to boli, veľmi dobre sa tam dalo naučiť.
Pištika Jančik, tiež Nadlačan, bol premiant. Ukončil
prvý z triedy. Aj on spomína na školu v dobrom. Vraj už
mu dcéry boli vo vysokých triedach a on im ešte stále
vedel vysvetľovať gramatiku. Bolo to v tých rokoch,
keď sa Rumunsko začínalo dobre rozvíjať, v 36. – 37.
roku. Ja som nepokračovala v štúdiách po štvrtej triede
gymnázia, pretože som ochorela a musela som ostať
doma. V roku 1941 som mala to šťastie, že som sa
spoznala s jedným advokátom, ktorý ma pozval do jeho
kancelárie ako sekretárku. Tam som za prvé dva mesiace
nerobila nič iné, len som sa učila písať na písacom stroji.
Potom som tam zostala pracovať za dva alebo tri roky.
Pláca bola skoro nijaká, viac symbolická.
Ale najväčšiu časť aktívneho života ste strávili v škole.
Áno, lebo potom, v roku 1948, sa v Rumunsku zmenil
režim, nastala reforma školstva. Škola bola povinná,
bolo veľmi veľa detí, tak verbovali učiteľov, lebo nemal
kto vyučovať. Vtedy prijali do výučby, za výpomocných
učiteľov, viacerých Nadlačanov, ktorí vedeli plynne
rozprávať, dobre čítať a písať. Medzi nimi som bola aj
ja. Tak som za tri roky pracovala v škole na periférii.
Prišla som tam učiť druhú triedu. Pán učiteľ Fábry musel
predtým vyučovať vo dvoch prvých triedach. Najprv
síce boli dvaja učitelia, ale učiteľa Hrdličku povolali
na trojmesačný politický kurz, tak za tri mesiace Fábry
učil obidve triedy, 92 prvákov. Mal ich síce vyučovať
osve, jednu triedu dopoludnia a druhú poobede, ale
14. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
3/2011
z pohodlnosti ich učil všetkých spolu. Medzičasom prišla
inšpekcia, pán inšpektor Năsăudeanu bol šéf sekcie.
Nevedel slovensky, tak zavolali mňa za tlmočníčku.
Po skončení hodiny mu inšpektor blahoželal, lebo sa
nevedel vynačudovať, že učiteľ Fábry si nielen veľmi
dobre vedel poradiť s takým obrovským počtom detí,
ale všetky deti vedeli krásne čítať znaky, ktoré im on
ukazoval. Tak túto triedu som ja „zdedila“ v ďalšom
roku, teda polovicu tých druhákov, asi štyridsiatich
žiakov, ale učebnice vôbec neboli. A tak sme ich učili
čítať zo starých kalendárov alebo novín. Bola to strašne
nedisciplinovaná trieda, pretože boli naučení rozprávať
s fonomimikou, teda pedagogickou metódou, v ktorej
sa pri vyučovaní čítania spája pohyb so zvukom. Deti
sa ustavične pohybovali a ja som ich od toho musela
odučiť. Trvalo ma skoro pol roka, kým sa mi podarilo
ustáliť v triede kľud. Škola bola tam, kde bola potom
tlačiareň, na rohu. Ešte tri triedy boli oproti, v tej
starej budove. Vyučovala som ich, kým ukončili štvrtú
triedu. Medzičasom som robila aj učiteľský kurz bez
dochádzky a v roku 1951 som obdržala učiteľský diplom
Pedagogickej školy, na základe ktorého som mohla ísť
vyučovať ako výpomocná učiteľka matematiky na
druhom stupni. Matematiku mi dali preto, lebo jednak
nebolo dosť učiteľov a jednak si ju nikto nechcel zobrať.
Ja som na ňu pristala, lebo som nemohla mať nároky.
Do roku 1961 som učila a medzičasom som v Temešvári
vychodila dvojročnú fakultu, v rámci Inštitútu pre
zdokonaľovanie učiteľského zboru, odbor Matematikafyzika-priemyselné vedomosti. Podľa tohto diplomu
som mala právo vyučovať v piatej až ôsmej triede. Ja
som už mala desaťročnú prax, tak som v škole nemala
veľké problémy so žiakmi, hoci triedy boli početné. Ja
som učila len na slovenskej sekcii, od piateho až po
ôsmy ročník sme mali každý rok dve paralelné slovenské
triedy, v každej bolo okolo tridsaťosem – štyridsať
žiakov, takže ich bola hromada. Začiatky boli ťažké.
Učebnice neboli.
Ani rumunské učebnice ste nemali?
Rumunské učebnice sme mali len my, učitelia, lebo ich
bolo málo, takže žiakom nedali, iba potom v 1950. Potom,
v rokoch 1956-57 skupina učiteľov začala prekladať
rumunské učebnice do slovenčiny. Prekladateľmi
boli odborníci, ako Beracko, Rozkoš, ktorí prekladali
matematiku, fyziku, chémiu, Anoková prekladala
zemepis, prírodopis, učebnice slovenčiny písal Fábry.
Preklady písali ručne a rukopisy bolo treba preklepať
a odovzdať vydavateľstvu. Keďže som vedela písať
na stroji, tak ja som dostala túto úlohu, najviac počas
prázdnin, lebo počas školského roka bolo roboty vyše
hlavy, nedalo sa veľa písať, len počas sobôt a nedieľ. Po
dlhšom čase mi dovolili zobrať si text a prepisovať doma,
veď najmä v lete som mala hodne práce aj v domácnosti.
Školník prišiel každý deň okolo druhej-tretej a odniesol
napísané papiere prekladateľom na korektúru a až potom
poslali text do vydavateľstva.
Vy ste aj prekladali učebnice?
Nie, ja som robila len daktylografiu a vyučovala
som matematiku. Moja práca bola takou, ktorú nikto
nedocenil, ja som bola Popoluška, lebo moja práca sa
nikdy nekončila, ani nikdy nebolo vidieť jej výsledky.
Aké učebnice ste písali?
Fyziku, chémiu, matematiku, šlabikár, potom
slovenčinu, čítanku, mimoškolskú povinnú četbu, tie
zostavoval Ondrej Fábry. Fábry bol veľmi svedomitý
človek. Raz prekladal z rumunčiny rozprávku, v ktorej
mal preložiť „apa fermecată“. Spytoval sa každého,
ako by mu to poradil preložiť. Ľudia sa pokúšali, každý
niečo povedal: „čarovná voda, zázračná voda...“ Nie je
to ono, zakaždým nesúhlasil Fábry a hľadal, rozmýšľal...
Týždeň sa mordoval, dokonca aj manželku si požiadal,
aby prečítala celú slovenskú detskú literatúru, či nájde
vhodný výraz. Raz sa na kancelárii rozleteli dvere,
vbehol Fábry ako tatár a víťazne skríkol: „pobosorovaná
voda!“ Nastal obrovský smiech... Taký bol Fábry, ešte aj
kvôli tomuto stratil veľa času, aby vždy preložil pravý
zmysel. Podľa mňa bol jedným zo vzorných profesorov
školy.
Roky a roky sa prekladali učebnice, bola to veľmi slabo
platená práca. Z toho najväčšiu časť dostal prekladateľ,
niečo korektor a zvyšok daktylograf. Skrátka, to bola
jedna z obrovských mimoškolských činností. Druhou
aktivitou bola alfabetizácia. Museli sme povinne učiť
čítať a písať negramotných obyvateľov. Toto vyučovanie
mohlo prebiehať len po večeroch, lebo cez deň neboli
doma, všetci boli aktívni robotníci. Chodili sme ich
učiť čítať a písať každého k nemu domov. Takže večery
boli obsadené. Okrem toho sme pravidelne chodievali
do kultúrneho domu, pripravovali sme rôzne programy,
spievali sme v spevokole, neskôr sme pripravovali aj
divadelné predstavenia.
Spomínate si na nejaké zvláštnejšie zážitky zo školy?
Raz mi bol na inšpekcii inšpektor z Aradu, v piatej triede
som mala lekciu o obvode a obsahu obdĺžnika. A keď mi
vysedel za hodinu v triede, vyčítal mi, prečo som lekciu
nespolitizovala. Ja som nechápala, ako by som to bola
mohla na takej hodine urobiť. No tak, vraví inšpektor,
že na tomto obdĺžnikovom poli družstevníci nazbierali
takú veľkú úrodu, pokým súkromným roľníkom sa na
rovnako veľkej ploche urodila len polovica tejto úrody.
Takéto inšpekcie sme mávali vtedy. Nezaujímalo ho, aká
aktívna bola trieda, aký bol didaktický postup, ani to,
či som dodržala všetky tie psychologické momenty, nie,
jeho zaujímala len politizácia učiva. Takto roky ubiehali.
Ťažko bolo, veľmi ťažko, ale musím podčiarknuť,
že žiacka disciplína bola veľmi dobrá, proti terajšej
situácii. Žiaka stačilo upozorniť a už sa zahanbil, bál
sa, že aj mame poviem, že je neposlušný alebo mešká
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
3/2011
na vyučovanie. Ešte mal človek spôsob, ako vplývať
na žiaka. Keď sme mali problémy, riaditeľ Anoca nám
zakaždým pomohol, poradil, najmä začiatočníkom.
Na ktorých iných profesorov si rada spomínate?
Na začiatku, do päťdesiateho tretieho-štvrtého sme
mali aj kolegov zo Slovenska. Bol napríklad Vojto
Kortyš, ten učil telocvik a prírodopis, bol Laco Kozák,
ktorý vyučoval slovenčinu, bola Zita Valašková,
Adela Bachratá, Anna Bušová, tieto boli z Trnavy.
Zita vyučovala matematiku, Anička slovenčinu. Ale
mali niektoré hodiny aj v štvrtej triede, pretože učiteľ
mal veľmi veľa hodín a títo nemali dosť, tak ešte
dostali napríklad telocvik. Ešte bola Mária Anoková,
Mariena Matajsová... Týchto platilo Československo,
ale dostávali aj tu platy, ako ostatní. A potom ich naraz
všetkých odvolali. A v štyridsiatom piatom, šiestom,
keď sa zakladalo slovenské gymnázium, sme mali aj
iných učiteľov z Československa: Repa, Hargaš... Boli
to výborní učitelia, mali všestrannú aktivitu, zaoberali
sa aj mládežou, športom, spevokolom, nacvičovali aj
orchester... Boli to vojnové časy, tak napríklad Pavel
Horský, krásny vysoký človek, si tu musel zanechať
manželku a ísť na vojnu. Nikdy viac sa nevrátil, padol
vo vojne. A bol ešte Laco Kišš, aj ten učil na prvom
stupni, ale veľa písal aj do Našich snáh. Ale potom už asi
slovenský štát neurobil ďalšiu dohodu s našimi, odvolali
ich. Tak ten, čo chcel zostať, musel dostať rumunské
občianstvo. Napríklad Mariena Anoková, ktorá chcela
zostať tu, pri rodine. Vy ste aké predmety vyučovali?
Matematiku som učila žiakov piatej až ôsmej triedy,
potom v niektorých rokoch aj fyziku. Tam sme mali
iných odborníkov, ale niekedy bolo viac hodín, tak som
dostala aj ja. Ale učila som aj chémiu, dokonca aj šport,
mali sme aj krúžok, hrali sme volejbal. Ale veľa sme
museli pracovať aj mimo školy, realizovať s triedami
ekonomické plány v zbere starého železa, harmančeka a všeličoho iného. Chodili sme na poľnohospodárske
práce, starali sa o chov hodvábnika... Okrem toho sme
mali ďalšie mimoškolské aktivity, napríklad prípravu
pre obranu vlasti.
Asi v akých rokoch začala táto príprava?
V sedemdesiatych, osemdesiatych rokoch. Jeden
z učiteľov, Jaro Noghiu, bol komandant. Musel chodiť
na inštruktáž na Pejčku, tam ho brali veľmi nakrátko,
musel podávať správy o každej činnosti. Nebrali sme
to veľmi vážne, ale bola to veľká strata času. Poobede
sme museli žiakov zozbierať, ísť s nimi von, prenášať
materiály, nacvičovať ich skoky, rôzne druhy behov,
vojenské hodnosti, povely a čo všeličo ešte.
Za to vás neplatili, však?
Ále, kdežeby platili, bolo to pre ochranu vlasti.
Spomínam to preto, lebo vo voľnom čase sme nemali len
opravu domácich úloh alebo testov, či prípravu lekcie
15. strana
a rešpektovanie osnov, rozdeľovanie látky na každý
trimester, ale aj politické školenie a všeličo iné.
Pamätáte si ešte, asi aké boli vtedy platy?
Aha, mám to tu, v pracovnej knižke. Napríklad
medzi štyridsiatym ôsmym a päťdesiatym prvým sme
nevedeli, aký máme plat, ani v knižke tu nič nepíše,
platila nás radnica. Potom napríklad v šesťdesiatom
prvom som mala 825 lei, v šesťdesiatom piatom som
mala 1450 lei.
Spomínali ste aj nacvičovanie divadelných hier...
V šesťdesiatom deviatom, sedemdesiatom, sa začali
tvoriť divadelné skupiny. Všetci boli ochotníci, skúšky
prebiehali v studenej, nevykurovanej sále asi za mesiac,
každý druhý večer. Človeku tam odmrzli nohy, žiarovka
bola vo štvor-päťmetrovej výške a ja som s knihou
v ruke šepkala. Takže aj to bola namáhavá práca, stále
postojačky a skoro potme.
Vy ste aj hrali divadlá, či ste vždy boli šepkárka?
Aj som hrala, ale menej. Najčastejšie som bola šepkárkou.
Medzi režisérov patril napríklad Štefan Hodas. V jednej
divadelnej hre mal na javisku 80 osôb, lebo muzika,
trubači, boli tiež na scéne. Hralo sa vonku, na dvore,
tam, kde bolo tenisové ihrisko... kde je teraz školský
dvor. Vzadu postavili velikú scénu. Bolo to aj zábavné,
lebo raz chyboval jeden herec, druhý sa opil, tretí si
nevedel úlohu, štvrtý sa počas nacvičovania vzdal... ale
predstavenie muselo byť.
S divadlom ste chodili aj mimo Nadlaku?
Boli sme na Peregu, na Butíne, v Cipáre, ale s ktorou
divadelnou hrou kde, to si už nespomínam. Divadelné
hry nacvičovali Pavel Bujtár, Elena Kmeťová, Ivan
Molnár, ale ja som bola stále šepkárka. V hre Titanic vals
napríklad účinkoval aj istý Iulian, veľký, vysoký človek.
Raz mal vbehnúť na javisko a vyhlásiť: „Nene Spirache,
eşti ales!“ (Strýko Spirache, zvolili ťa!) Na veľkej
skúške v sobotu večer, už v kostýmoch, sa chudák Iulian
potkol vo dverách do prahu a aký veľký bol, spadol na
javisko. Sála bola plná, v prvom rade sedela elita. Nastal
obrovský potlesk, herci sa triasli od smiechu, aj úlohy
si pozabúdali. Tak Iulian zakričal na šepkára: „Suflă,
mă!” (Šepkaj!) V nedeľu na hlavnom predstavení boli
už všetky lístky vypredané. Iulian sa tentoraz nepotkol.
Všetci potom vraveli, že v sobotu to bolo oveľa krajšie.
V tomto Titanicu bolo, že „každý hlasuje toho, koho
chce – ale vyhrá ten, ktorý má vyhrať“. A tak je to aj
teraz... S touto divadelnou hrou sme boli na turné asi
desaťkrát za pol roka.
Ako ste trávievali voľný čas?
Nebol voľný čas. Pravdaže, bývali rodinné stretnutia na
meniny, na výročia... Organizovali sa rôzne zábavy, bály,
ale tam učitelia nechodievali, lebo nemali skoro žiaden
voľný čas, každý z nás bol zrobený.
Raz ste mi rozprávali, že ste ako dieťa chodievali na
kúpalisko na Maruši...
16. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
3/2011
Áno, na Maruši bolo krásne obhradené kúpalisko, pre
deti, pre dospelých, oddelené od zvyšku rieky, na brehu
bolo desať doštených kabínok. Ale okolo tridsiateho
ôsmeho-deviateho prišla veľká povodeň a všetko zobrala
so sebou. Potom sa to už naspäť neopravilo. Vtedy boli
zaplavené aj Bagoňove porty, tuto za bitúnkom, odtiaľ
obyvateľstvo muselo odísť, lebo voda vnikla aj do
domov. Toho roku Maruša odniesla ľuďom aj vinice, aj
chatky, čo mali nastavané navôkol.
Kedy ste odišli do dôchodku?
V roku 1979.
Potom ste ešte aj učili v škole?
Už viac nie. Pôvodne som si chcela vybrať ročnú neplatenú
dovolenku, lebo som bola vyčerpaná. Dovolenku som
nemohla obdržať, no keďže som už mala, okrem tých
troch rokov u advokáta, odpracovaných 31 rokov na tej
istej škole, tak som 1. septembra išla do dôchodku. A už
som tridsaťdva roky na dôchodku.
Viem ešte, že vám pri príležitosti Dňa Nadlaku udelili
vyznamenanie za dlhoročnú vynikajúcu pedagogickú
činnosť.
Áno, dostala som diplom a medailu, bohužiaľ, nemohla
som sa slávnosti zúčastniť osobne, tak mi ju doniesol
pán primátor domov. Počas mojej školskej kariéry
som nedostala žiadne špeciálne vyznamenanie, ale
zadosťučinenie som dostala od svojich žiakov, ktorí mi
aj dodnes prejavujú rešpekt. Nielen oni, ale aj ich rodičia.
Mnohí z nich si s láskou spomínajú na školský život, aj
keď sú už starými rodičmi. Aj teraz si mnohí spomínajú,
že moje hodiny prebiehali v kľude, nestresovala som
žiakov. A ja si zasa s láskou spomínam na každého žiaka,
na bývalých kolegov i riaditeľov. Máte bohatú pedagogickú skúsenosť. Čo by ste
odporúčali dnešnej mládeži?
Dnešná školopovinná mládež by si mala lepšie a hlbšie
usvojiť a pochopiť všetko to, čo im škola ponúka. Mala
by byť presvedčená, že to, čo sa človek v mladosti naučí,
ostane mu uskladnené v komôrkach mozgu a keď bude
treba, bude sa mať na čo rozpamätať. Istý a jediný poklad
človeka je to, čo vie.
Pani profesorka, ďakujem vám za rozhovor.
Anna Rău-Lehotská
ŽENSKÉ RUKY V ZÁHONOCH NÁRODA ROLE DEDIČNEJ
V tomto našom na mužské kopyto ušitom svete,
vidí sa mi, aj v súčasnosti si tie hlavné, či „svetoborné“
záležitosti preberá do svojich rúk mužské plemeno,
ponechávajúc tie „drobnejšie“ nežnému pohlavu. Deje
sa to poväčšine vo všetkých oblastiach života s tým, že
dnes silnejšie pohlavie už čoraz viac ustupuje nežnejšiemu
aj časť „hlavných robôt“, ale pritom mu aj naďalej
ponecháva tie „vedľajšie“, ktoré, údajne, lepšie urobia
starostlivé, či opaterné ženské ruky. Na takúto „deľbu
práce“ si už dávnejšie zvykla aj s romantickým básnickým
nadšením oslavovaná naša národa roľa dedičná. Jej hlavnú
časť tradične obrábajú muži a záhony ustupujú ženám.
Tie „záhony“ vo Vojvodine, tiež tradične, „obrábajú“
nielen Matica slovenská v Srbsku a jej odbory, ale
aj početné slovenské ženské spolky, v snahe odtrhnúť
od zabudnutia a natrvalo zachovať najmä etnografické,
ale aj rôzne iné špecifity prostredí, v ktorých vojvodinskí
Slováci v súčasnosti žijú. Avšak zasúkať rukávy a
sústavne pracovať na takýchto záhonoch sa (okrem tých,
ktoré tu z “priestorových“ dôvodov neuvádzam, i keď
by si to zaslúžili), popri svojich základných záujmoch
a činnostiach, nezdráhajú ani niektoré naslovovzaté
a nielen doma, vo Vojvodine, ale i v slovenskom svete
známe vedecké pracovníčky, odborníčky a umelkyne:
Mária Myjavcová, Viera Benková, Kvetoslava Benková a
Jarmila Hodoličová.
Hlavnými oblasťami, v ktorých doktorka
Myjavcová pôsobila i pôsobí (teraz už ako penzistka)
desaťročia sú: univerzitná výchovnovzdelávacia práca,
vedecko-výskumná práca z oblasti konfrontačného
výskumu slovenčiny a srbčiny, problematiky slovenského
jazyka vo Vojvodine v podmienkach slovensko-srbského
bilingvizmu, jazykovej kultúry v menšinovom jazykovom
spoločenstve, vyučovania slovenčiny v podmienkach
bilingvizmu a celé desaťročia pôsobí tiež v oblasti verejnej
jazykovovýchovnej atď. Teda, činnosť Márie Myjavcovej
prakticky zahrňuje celkovú lingvistickú, sociolingvistickú,
psycholingvistickú, ale i edukatívnu a lingvistickopreventívnu problematiku jazyka slovenskej enklávy vo
Vojvodine, takže je jej dielo, vo viacerých súvislostiach,
priam jedinečné v slovenskej jazykovede medziiným
i preto, lebo sa desaťročia sústavne, i keď nezriedka
osihotená, snaží čistiť všelijakou burinou zatarasené
jazykové pole vojvodinských Slovákov.
Osobitne významným kladom pôsobenia M.
Myjavcovej (namä keď sa na zreteli majú špecifickosti
a problémy späté so slovenčinou vojvodinských
Slovákov), ktorý priamejšie súvisí s našou témou, je
skutočnosť, že jej teoretické výskumy a zistenia, priam
bez výnimky, smerujú (predovšetkým jej vlastným
pričinením) k ich realizácii v jazykovej praxi. Za týmto
účelom Dr. Myjavcová predniesla celý rad podnetných
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
3/2011
referátov a prednášok v rámci Spolku vojvodinských
slovakistov, Matice slovenskej v Juhoslávii, Slavistického
spolku Srbska, Vojvodinského spolku pre aplikovanú
lingvistiku, Juhoslovanského zväzu spolkov pre
aplikovanú lingvistiku, Združenia vedeckých a odborných
prekladateľov a pod. a časť takýchto textov uverejnila i
v knihe State o našej slovenčine. Texty z oblasti jazykovej
kultúry uverejňovala i v Jazykovom stĺpčeku v týždenníku
Hlas ľudu (ktoré neskôr publikovala v knihe Jazykové
poznámky), v Petrovskom a v Novosadskom rozhlase
a na príležitostných podujatiach. Do tohto kontextu sa
prirodzene včleňuje i jej učebnicová tvorba a pod.
Avšak viac ako fakty uvedené v predchádzajúcom
odseku do kontextu témy tohto príspevku patrí jej kniha
Bolo, ako nebude (2004). Eseje, či spomienkové citové
rozjímania, zaradené do tejto knihy, vznikali bezmála
v štyridsaťročnom časovom rozpätí (od roku 1967 po
rok 2004), no napriek tomu pôsobia scelene i obsahovo,
i štylisticky. Červenou niťou, ktorá tieto texty stmeľuje,
je motív nenávratnej pominuteľnosti. Ústredné miesto v
knihe majú spomienkové eseje, i keď tu predsa len ide
o rôznorodé, motivicky a významovo navrstvené texty
založené na prelínaní sa racionálnych a emotívnych
zložiek. Do racionálnej roviny týchto esejí zaraďujeme
etnografické, jazykovedné, historicko-sociálne a sociálnopsychologické motívy a do emotívnej motívy spomienkové
a lyrické, v ktorých autorka cez prizmu spomienok a jej
pocitov v súčasnosti konfrontuje včerajšok a dnešok. Ten
„včerajšok“ v autorkiných spomienkach žije v podobe
dedinskej írečitosti, svojráznej intimity medzi ľuďmi,
každodenného stýkania sa, dedinských kontrastov a
dedinského koloritu vcelku, zataľ čo z „dneška“ vanie
chlad, scudzenosť a pocit nenávratného zániku včerajška,
čo azda najnázornejšie ilustruje napr. priam metaforická
skutočnosť, že sa voľakedajší petrovský honosný
gazdovský dom v súčasnosti stal odpadovou zberňou.
Uvedená, objektívne existujúca, metafora najkonkrétnejšie
upozorňuje na stále okatejší fakt, že spotrebiteľskoodpadová civilizácia, čoraz viac, ľuďom neodníma iba
vzduch, ale i duch. Všetko uvedené nadobúda občas
priam filozoficko-transcendentálne rozmery, ako napr.
na samotnom konci textu Kamže sa to zabára Zabara, v
lyrickom vyjadrení utlmovaných pocitov:
«Zvonia. Zabara je prázdna. Iba ten bicykel a na
ňom moja temer deväťdesiatročná mama... Zabarou sa
nachodila celý svoj život. Dnes sa už tadiaľto uberá iba za
hlasom zvonov. Je to málo? Je to dosť!
V tej chvíli sa vo mne zobudilo dieťa. Zachcelo sa
mi rozbehnúť za bicyklom. Zvolať: Mama! Ale to dieťa už
nevládze dať sa do behu za mamou. Stojím, som ticho, ako
je ticho tá široká a dlhoká Zabara, zvony ešte zvonia a ja
si tu na Zabare v duchu odriekam krátku motlitbu: Bože,
chráň mi mamu na bicykli!
Osud Zabary nech zostane v rukách budúcich generácií.»
Popredná slovenská spisovateľka, poetka
a prozaička z radov vojvodinských Slovákov Viera
17. strana
Benková vstupovala do sveta básne otvoreného srdca, a
už v jej prvej knihe Májový ošiaľ nachádzame náznaky
intenzívneho lyrizmu, senzualizmu a poetického
temperamentu. V ďalších jej knihách básní postupne sa
začínajú výraznejšie črtať ďalšie dominanty jej tvorby:
reflexívnosť, intuitívnosť a prienik mýtického rozmeru,
ktorými budú potom poznačené i nasledujúce jej knihy.
Prienik týchto prvkov prehĺbil i zošľachtil autorkin
východiskový lyrizmus, ale ho nepoprel. Archetypy
a mýtické prvky tú myšlienku iba prehlbujú a dávajú jej
transcendentálnu a univerzálnu náplň.
V kontexte našej témy zaujímavá je však
skutočnosť, že v súčasnosti V. Benková priam jediná
v poézii vojvodinských Slovákov píše básne inšpirované
dedinským prostredím, ako i dejinami a súčasnosťou
tejto slovenskej menšiny v Srbsku. Do poetiky rurálneho
koloritu sa zapísala básňami s motívami rodiska, ktorého
metaforou v jej básňach i prózach je dom. K tematike
rodiska autorka pristupuje s vedomím, že duchovná sila
človeka vyplýva i zo sily jeho koreňov, ku ktorým sa často
utieka, keď sa zjavia prekážky a problémy, ktoré ho chcú
zlomiť. K týmto motívom sa autorka vracia i vo svojej
novšej tvorbe medziiným aj s glorifikačným obdivom sily
a vitality slovenského etnika, hrdinskosti nášho človeka,
ktorá sa usadila v jeho „chlebnej duši“ a dala mu silu obstáť
a zachovať si identitu i mimo krajiny predkov, afirmovať
sa a vytvárať i hmotné i duchovné hodnoty.
Motívami rodiska a „nehistorických“ dejín
slovenskej enklávy vo Vojvodine a rodiska je vo veľkej
miere poznačená najmä jej beletristicko-žurnalistická
tvorba (knihy: Petrovské pohľadnice (1995, spolu so
Samuelom Miklovicom). Z dávneho Petrovca (1998),
Z našej minulosti (2002), Stretnutie s minulosťou (2007)
a sčasti i poviedková tvorba Viery Benkovej a jej
román Stred sveta je vlastne svojráznou postmodernou
syntézou autorkinej „dolnozemskej“ tematiky. Ide tu
vlastne o svojráznu osobnú kroniku, či povesť o Petrovci
zahrňujúcu jednotlivé javy a udalosti od prisťahovania
Slovákov do týchto končín (r. 1745) dodnes. Všetky
tieto udalosti, historické bežné i povesťové sa na prvý
pohľad zdajú vo vzťahu k sebe nesúvislými, avšak po
pozornejšom čítaní získava sa práveže opačný dojem. Totiž
tie udalosti a javy, ktoré sa naoko vidia byť nesúvislými,
sú vlastne určitým spôsobom späté a akoby dokazovali,
že je všetko na svete vo vzájomnej súvislosti. V tomto
vidíme i základný autorkin zámer: vyhľadávať a spájať tie
švíky, spätosti medzi tým minulým a týmto prítomným.
Už spomenuté autorkine sklony k mýtu, legende
a povesti značne poznačili i túto jej knihu. V súlade so
skutočnosťou, že si „...ľud pamätá a vypráva o tom, čo
môže uchopiť a čo sa mu podarí premeniť na legendu“
a že „naša osobná myšlienka vo svojej snahe neznamená
mnoho a nič nemôže; treba načúvať legendám, tým stopám
kolektívnych ľudských úsilí cez stáročia a z nich lúštiť,
pokiaľ je to možné, zmysel nášho osudu“, autorka v tomto
18. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
3/2011
diele lúšti ohlasy tých legiend a kolektívnych úsilí v sebe
i vôkol seba, vytvárajúc si osobný mýtus, legendu rodiska:
„A slovenské priadky priadli, priadli... a napriadli
toľko priadze, že keby sa našiel múdry človek a priadzu
rozplietol, prečítal by v nej celý rozprávkový osud
slovenského ľudu. I jeho históriu, i osud, veď každá niť
bola upletená a vtkávaná iným kráľom, čo i cudzím, a bola
taká pevná, že hocikto a hocikde išiel do sveta, nestratil by
sa, ba ani z tejto priadze by sa nevymotal, lebo ju upriadli
naše matky...“
Takouto metaforickou priadkou z citovaného
odseku je v súčasnosti slovenskej enklávy vo Vojvodine
(Srbsku) i Kvetoslava Benková, jedna z popredných
slovenských hudobníckych osobností: muzikologička,
skladateľka, hudobná redaktorka, speváčka atď.
Spolupracuje
s kultúrno-umeleckými
spolkami,
umeleckými telesami ako hudobná pedagogička, autorka
a režisérka hudobných programov a členka rôznych
odborných porôt doma a na Slovensku. Je autorkou
početných ocenených nových lyrických, tanečných
a detských piesní, ale aj detských operiet, hudobných
rozprávok pre deti atď. Avšak z pohľadu našej témy
zaujímavá je jej takmer štyridsaťročná zberateľská činnosť.
Z tejto oblasti vydala knihy: Od Petrovca do Málinca,
Svadba, I. časť, (2005), druhý a tretí zväzok z toho istého
cyklu, Priadky a páračky v slove a piesni, II. časť a Balady,
III. časť (2006), (mimochodom, skutočnosť, že autorka
svoju pozornosť sústredila akurát na Petrovec a Málinec
vonkoncom nie je náhodilá, ale prirodzene vyplynula
z historického faktu, že slobodník Matej Čáni, ktorý do
Petrovca priviedol prvých organizovaných slovenských
prisťahovalcov, a bol snáď i autorkiným ďalším predkom,
bol pôvodom z Málinca), Výročné zvyky v slove a piesni,
IV (2008), Tichá noc, svätá noc, vianočné piesne a vinše
(2009).
V textových statiach týchto kníh sú i texty
spomienkové a zvykoslovné a tiež, pre tieto prostredia,
príznačné prejavy z ľudovej slovesnosti, získané od
rôznych informátorov. Vanie z nich írečitý lokálny kolorit
(umocnený faktom, že sa texty podávajú v „petrovštine“
a „málinčine“) a už letmý pohľad na ne odhalí skutočnosť,
že je, i napriek nezanedbateľným rozdielom, medzi
etnografickými a inými prvkami v Petrovci a Málinci,
vysoký stupeň zhody a že napr. porekadlá a príslovia i
hádanky, ktoré autorka v týchto statiach uvádza, nielenže
svedčia o ľudovej múdrosti, ale i o ľudovom vtipe,
dôvtipe a furtáctve. Takými sú napríklad niektoré hádanky
z Petrovca (Od prviho do ďesiatiho češ, od ďesiatiho do
šesnáctiho streš a potom uš ďakuj tomu, kto ti ho odňesije
z domu? (dievča); Oťec stojí, sim mu visí, vnúča po svete
robí bláznou? (čokot, hrozno, víno); ľipa, na ľipe konopa,
na konope hľina, v hľiňe zeľina a v zeľiňe sviňa? (stou);
Ďjovčence ma ňekcú, ľebo ňigda ňeklamem, a zas ľem
ma raďi majú, (zrkalo), alebo príslovia z Málinca (Od
roboťe aj koňe dochnú a pse besňejú; Beda tomu dvorovi,
ďe rozkazuje krava volovi; Chrán sa ženskiho predku
a konskiho zatku) atď.
Doktorka vied Jarmila Hodoličová v súčasnosti
pôsobí na Filozofickej fakulte v Novom Sade, kde prednáša
a mala cvičenia z predmetov: literatúra 2. polovice 19.
storočia a slovenská detská literatúra, a na diplomových
akademických štúdiách – master prednášala predmet
ženské štúdiá. Okrem toho, od založenia vysunutého
oddelenia Pedagogickej fakulty v slovenskom jazyku
v Báčskom Petrovci (1998) a založenia Vysokej školy
pre vychovávateľov v slovenskom jazyku V Novom
Sade (2008) prednáša, ako hosťujúci profesor, predmet
slovenská detská literatúra. Pod jej vedením študenti
Oddelenia slovakistiky vydávajú časopis Čar(b)ológ,
(Literárne pokusy z detskej literatúry študentov Oddelenia
slovakistiky na Filozofickej fakulte v Novom Sade).
Popri hlavných odboroch svojej činnosti:
slovenská literatúra, slovenská literatúra pre deti,
(mimochodom, z tejto oblasti Dr. Hodoličová obhájila
doktorskú dizertáciu na tému Prehľad dejín slovenskej
detskej prózy vo Vojvodine), slovenská vojvodinská
literatúra (obhájila magisterskú tézu Literárna činnosť
Alberta Martiša), slovenské ženské hnutie na Dolnej
zemi, J. Hodoličova svoju pozornosť venúva aj prácam
z okruhu tematiky tohto príspevku. Totižto na seminároch,
vedeckých konferenciách, seminároch a pod., ako i vo
svojich príležitostných textoch zverejňovaných v rôznych
časopisoch, osvetľuje napr. zástoj jednotlivých slovenských
dolnozemských rodín v literárnom a kultúrnom
živote dolnozemskej enklávnej Slovače: Čajakovcov,
Hurbanovcov, Mičátkovcov a pod. (napr. Prínos
Čajakovcov do kultúry a literatúry Slovákov vo Vojvodine),
ale najmä literárne a kultúrne pôsobenie ženských členov
týchto a iných rodín (napr. Kultúrna a literárna činnosť
Ľudmily Hurbanovej, Z verejnej a literárnej činnosti Eržiky
Mičátkovej, 90 rokov od narodenia a 20 rokov od úmrtia
Adely Čajakovej Petrovičovej, Literárna a publicistická
činnosť Oľgy Baylonovej Garayovej). Okrem toho píše
o živote známych žien z tohto prostredia (Františka
Jozefína Járošiová 1851- 1877, Eržika Mičátková 18721951, Život píše romány (Životné príbehy Sloveniek vo
Vojvodine), o jednotlivých aspektoch ženského hnutia na
Dolnej zemi (Podnety slovenského ženského hnutia vo
Vojvodine pre drámu a divadlo), ale má i etnografické
príspevky (Ľudové jedlá a nápoje v Hložanoch) a pod.
Takéto svoje texty občas vie „ochutiť“ aj „perličkami“,
akými sú napr. tie z jej štúdie Svetozár Hurban Vajanský
a Vojvodinsko prostredie:
„Vajanský nastúpil jednoročný trest do štátneho väzenia
17. februára a už 7. marca sa vybral staropazovský farár k
bratovi na návštevu, čo potom opísal v Národných novinách
v besednici Prvá návšteva u Vajanského. V tomto článku
spomína, že jeho deväťročný syn Vladimír poslal strýcovi
všetky čísla svojho domáceho rukou písaného časopisu
Mravec (podobne aj Vajanský ako desaťročný písal do
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
3/2011
doma písaného časopisu Zrnká) a vyzval ho, aby vstúpil
medzi spolupracovníkov, do ktorých už patrili sestra
Ľudmila, Svetozárove deti, dcéra Viera a syn Vlado, ktorí
práve počas vychádzania Mravca boli dlhší čas na návšteve
v Starej Pazove (ten rok bol aj Vajanský vo väzení) a po
trojdňovej návšteve priniesol bratovu básničku s nadpisom
Mravcovi od Svetozára Hurbana v takomto znení:
Živio braté! No len smelo. ukáž hlupcom tvrdé čelo, Bojuj
priamo proti stínu A neboj sa – Segedínu! Neskôr VHV
v časopise pre deti Zornička (1927, č. 6, s. 90) píše pri
nedožitých strýcových narodeninách o svojom časopise
Mravec a uvádza ešte jednu básničku, ktorú mu strýc
Vajanský poslal z väzenia:
Smutno je sedieť v chládku. Smutno, Mravče, milý bratku,
Ale ešte horšie sto ráz. Kriviť podle mužský svoj väz:
Radšej snášať utrpenie Nežli hriešne potupenie!“
Uvedené (i neuvedené) „drobné“ a často i mravčie
práce v metaforických záhonoch enklávnej slovenskej
kultúry týchto v slovenskom svete známych kultúrnych
a umeleckých dejateliek z Vojvodiny je významné
z viacerých výskumných a edukačných aspektov, ale i tým,
že v mozaike slovenskej dolnozemskej kultúry nielenže
vypĺňajú prázdne miesta, ale prispievajú k jej životnosti
a pestrosti.
19. strana
A na dôvažok ešte iba toto. V úvode svojej
knihy State o našej slovenčine Dr. Myjavcová napísala
i nasledujúce riadky, ktoré sa môžu dať do súvisu aj
s ostatnými dejateľkami z tohto textu: „Z detstva si nesiem
medziiným spomienku na žatvu, aká bývala za oných čias
(...) Práca so pšenicou mala vtedy nábožný nádych. No
osud mi potom síce zatarasil cestu k žatevným obradom,
ale ten rodinný zákon statočnej vytrvalej práce okolo
božieho požehnania, ktorá má byť pred západom slnka
hotová, nesiem doposiaľ v sebe.... Zozbierané je (v
predmetnej knihe – pozn. S.B.) to, čo ešte môže byť na
osoh. Zozbierané skôr, ako slnko zapadne“.
Teda zbieranie pozostalých klasov po žatve (toho, „čo ešte
môže byť na osoh“) týchto našich štyroch popredných
dejateliek, „za vidna“, „skôr ako slnko zapadne“, ale i ich
neúnavné okopávanie (vo viacerých záhonoch i prvé) aj
tých našich všelijakou burinou zarastajúcich kultúrnych
záhonov, možno pochopiť i ako podnet k ďalšej takejto
práci, aby ani záhony národa roli dedičnej nezarástli
burinou zabudnutia.
Samuel Boldocký
NEÚNAVNÁ LOBISTKA O ZÁUJMY SLOVENSKEJ MENŠINY V
SRBSKU
Rozhovor s Annou Tomanovou Makanovou, podpredsedníčkou Vlády AP Vojvodiny
a predsedníčkou NR SNM v Srbsku
Silné ženy, prezidentky,
premiérky, vedkyne určite poznačia
moderné dejiny, nie iba Európy, ale
i sveta. A predsa, pri informovaní o
ich úspechoch, je skutočnosť, že ide
o ženu, stále prízvukovaná. Chcem
veriť, že už civilizačne prerastáme
dichotómiu mužského a ženského
princípu a dozrievame k rovnakej
dôvere žene, ktorá sa vymaňuje z konvenčných
kontextov. Aj sama túto skutočnosť rada podčiarkujem,
lebo zdá sa, že na dráhe k spoločenskej sebarealizácii
žena má o niekoľko prekážok viac. Vojvodinskí
Slováci už vyše sedem rokov dôverujú silnej
osobnosti, žene, ktorá úspešne vedie ich zastupiteľské
teleso Národnostnú radu slovenskej národnostnej
menšiny. Navyše je prvou podpredsedníčkou Vlády
Autonómnej pokrajiny Vojvodiny a veľkým lobistom,
pokiaľ ide o záujmy slovenskej menšiny v Srbsku Anna Tomanová-Makanová.
Významné životné jubileum a dôvera, ktorú
jej vojvodinskí Slováci udelili na voľbách už po
druhýkrát, ma podnietili poprosiť túto výnimočnú
dámu o interview, v ktorom odhalí tajomstvo svojho
úspechu, najmä pokiaľ ide o jej spoločensko-politickú
kariéru. Rodom z Kovačice (nar. 25. mája 1961)
Anna Tomanová-Makanová vyštudovala pedagogiku
na Filozofickej fakulte Univerzity v Belehrade. Po
ukončení štúdia roku 1985 pôsobila ako novinárka a
redaktorka a od roku 2000 ako zodpovedná redaktorka
redakcie v slovenskej reči Rádia Vojvodiny. V roku
2004 sa stala prvou predsedníčkou Národnostnej
rady Slovákov a zároveň koordinátorkou činnosti
Národnostných rád národnostných menšín v Srbsku.
V období od roku 2007 až do 2008 bola národnou
poslankyňou v republikovom parlamente, kde mala
na starosti Výbor pre medzinacionálne vzťahy.
Bola prvou predsedníčkou novozaloženej Asociácie
slovenských médií v Srbsku a za svoj veľký úspech
zdôrazňuje skutočnosť, že je manželkou, aj matkou
20. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
3/2011
dvoch dcér. Táto krátka ukážka z biografie už svedčí
o úspešnej realizácii nie iba na spoločensko-politickej
scéne tunajších Slovákov, ale rovnako na úrovni celého
štátu.
- Vo vašom kabinete, kabinete podpredsedníčky
Vlády AP Vojvodiny, nás privítala vaša asistentka a na
pravidelnom raňajšom briefingu bola tu s vami aj vaša
poradkyňa. Môžeme konštatovať, že ide o „ženský“
kabinet?
ATM: Mohli by sme povedať, že zhodou
okolností sú tu samé ženy. V minulom mandáte tu sedel
muž. Nesťažujem sa vôbec. Myslím si, že sa so ženami
veľmi dobre spolupracuje. Sú racionálnejšie, keď ide
o organizáciu a najmä keď ide o čas. Každá minútka
je dôležitá a nemám žiaden problém, keď mi urobia
protokol, viem, že to bude naplánované na minútku. A
sú zodpovednejšie.
- Byť ženou v politike v Srbsku - čo to znamená?
ATM: Je to proces. Súvisí to aj s
demokratizáciou a budovaním občianskeho štátu. Je
pravda, že žien by malo byť omnoho viac. Politika je,
ako aj každé iné zamestnanie, verejná práca a preto
by som osobne podporila nový zákon o parlamentných
stranách a voľbách, ktorý predpisuje, že by na
volebných listinách každý tretí kandidát mala byť žena.
Ja verím, že sú ženy schopné, môžu a vedia, a muži
si neprávom privlastňujú politiku ako výlučne svoju
doménu pôsobenia, ako oblasť, v ktorej sú „doma“.
Ženy dokázali, že môžu viesť aj štát, byť v čele vlády,
parlamentu a robia to možno aj úspešnejšie ako muži.
Nech nehovoríme o ženách, ktoré vedú veľké podniky.
Pri tejto príležitosti by som ich pozvala vyskúšať sa aj
v tejto verejnej činnosti, nie je to až také, ako si často
myslíme.
- V minulom mandáte ste boli ministerkou
informovania. Často politikom zazlievajú, že nepoznajú
oblasť, ktorú spravujú. Predtým, než ste nastúpili
na túto funkciu, ste boli zodpovednou redaktorkou
redakcie v slovenskom jazyku Rádia Vojvodiny.
Poznali ste situáciu v našich médiách. Pomohlo vám
to vo vykonávaní tejto funkcie?
ATM: Vždy je dobre, keď existujú pravidlá v
tej alebo onej oblasti, keď existuje systém. Keď tam
pravidlá nie sú, potom to dopadá ako jazda diaľnicou,
bez dopravných značiek. Tak je to aj v oblasti médií. Ide
o proces, ktorý má za úlohu upraviť mediálnu oblasť,
odpovedať na výzvy a priniesť dlhodobé výsledky.
Médiá to nemali ľahké. Čaká sa na vypracovanie
celoštátnej a zároveň aj pokrajinskej mediálnej
stratégie, ktorá bude mať za úlohu upraviť a ponúknuť
smernice pre budúcnosť, pokiaľ ide o médiá v našej
krajine, a tým aj médiá, ktoré vysielajú v jazykoch
menšín, a tak aj v slovenčine. Som zástancom toho,
že zdedené práva, ktoré naša menšina má, netreba
porušovať. Dobre je, že nás v tom podporujú aj
schválené zákony a medzinárodné dokumenty, ktoré
sa vzťahujú na ochranu práv menšín a ktoré náš
štát ratifikoval. Novinárske skúsenosti som naplno
uplatňovala. Precestovala som všetky prostredia,
kde žijú Slováci a poznala som tým situáciu v celej
Vojvodine. Lebo, keď sa zakladala rozhlasová stanica
v Kysáči pred takmer päťdesiatimi rokmi, zakladal sa
aj rozhlas v Ruskom Kerestúre (rozhlas, ktorý vysiela
v rusínskom jazyku - pozn. aut.) a rovnako sa rozvíjali.
Keď poznáš problémy, s akými sa stretávajú novinári,
je omnoho ľahšie nielen komunikovať s novinármi,
riaditeľmi mediálnych inštitúcií, ale aj spoločne sa
dopracovať k najlepšiemu riešeniu problémov. To
je zároveň aj odpoveďou na otázku, či by som mala
odvahu zaoberať sa oblasťou, ktorú nepoznám. Ja určite
nie. Bez ohľadu, že sú tu vždy poradcovia, odborníci
ochotní pomôcť. Vždy sa môžeš naučiť, naštudovať
si zákony, ale keď nepoznáš tú problematiku v praxi,
nemôžeš byť dobrým odborníkom. Bola to pre mňa
jedna škola, hovorím škola, lebo človek sa vždy
učí. Je to pracovné miesto, na ktorom sa vždy musíš
zdokonaľovať. To znamená vážne si naštudovať všetky
zákony z tejto oblasti, nie ich iba poznať. Vedieť, ako
treba napísať pripomienky, novely, na aký spôsob
rokovať s republikovými orgánmi moci, s lokálnou
samosprávou. A rovnako tak poznať aj zákony, ktoré
sa možno nevzťahujú priamo na oblasť médií, ale
ktoré túto oblasť nepriamo upravujú, ako je zákon
o Národnostných radách, ľudských a menšinových
právach, telekomunikácii, digitalizácii a pod. A keď v
tom všetkom je aj vlastná skúsenosť, tak je ľahšie sa
zorientovať.
- Vojvodina je jedinečným multietnickým,
multikultúrnym, multikonfesionálnym priestorom
v Európe. Rovnako také je aj zloženie Vlády. Je to
plus, pokiaľ ide o spoluprácu s materskými krajinami
menšinových spoločenstiev, ktoré tu žijú?
ATM: Samozrejme, že áno. Vojvodina má
vysoko postavenú priečku, pokiaľ ide o menšinové
spoločenstvá a ich práva. Nie sú iba regulované
zákonmi, ale sa aj realizujú. Vidno to aj v tom, že
máme Národnostné rady a pokrajina iniciovala aj
zakladanie inštitúcií v oblasti kultúry, ktorými sa otvára
možnosť ďalšieho zachovania kultúrneho dedičstva
a realizovania kultúrnej politiky - sú to Ústavy pre
kultúru. Dostali sme tým ďalšie operatívne teleso
v oblasti kultúry a nápomocnú ruku národnostným
radám. Dobre je, že spolupracujeme s našou materskou
krajinou, teda so Slovenskou republikou, rovnako tak
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
3/2011
ako aj iné menšiny so svojimi materskými krajinami.
Vojvodinská vláda je dobrým partnerom Slovenskej
republiky všeobecne. Máme podpísanú dohodu o
spolupráci s Trnavským samosprávnym krajom a v
priebehu septembra sa podpíše dohoda o spolupráci s
Bratislavským samosprávnym krajom. Tu však nejde
iba o spoluprácu v oblasti kultúry a prispievanie k
zachovaniu našej kultúrnej a národnostnej identity,
ale je to trochu širšie. Ide o regionálnu spoluprácu
v rámci Európskej únie a našu budúcnosť v tomto
spoločenstve. Je to dobrá cesta, lebo už máme niektoré
spoločné akcie zrealizované, píšu sa projekty, vytvára
priestor na nové investície vo všetkých oblastiach. Je tu
aj ďalšia perspektíva, pokiaľ ide o spoluprácu v rámci
dunajského regiónu. Znamená to, že musíme začať
žiť. Nie zostať zatvorení vo vlastných rámcoch, ani
ako etnické spoločenstvo,
ani ako Vojvodina, ani ako
štát. Iba v komunikácii,
každodennej výmene v
najširšom slova zmysle,
môžeme
očakávať
zveľadenie a pokrok,
teda rozvoj. Dobre je, že
existuje tradične dobrá
bilaterálna
spolupráca
so
Slovenskom
vo
všetkých oblastiach. Je
nám v tranzičnom období
dobrým
partnerom,
dobrou oporou. Vidno to aj tým, že Slovensko pomáha
rozvoju našej krajiny prostredníctvom fondov, akým je
Slovak Aid. Riešia sa tak, prostredníctvom projektov
tie najpálčivejšie problémy, hlavne infraštruktúra,
ktorá je základom ďalšieho rozvoja, predovšetkým
toho hospodárskeho. Pracujeme aj na projektoch,
ktoré spoločne realizujú Slovensko a Srbsko. V
posledných rokoch sme spoločnými silami kúpili
auto pre potreby Národnostnej rady, končí sa veľký
spoločný projekt renovovania Gymnázia v Báčskom
Petrovci. Nasledovný veľký zahlásený projekt, ktorý
bude trvať niekoľko rokov, je rekonštrukcia priestorov
pre potreby Národného múzea v Báčskom Petrovci.
Je tu spoločný projekt kúpy domu známeho insitného
maliara Martina Jonáša v Kovačici. Teda, nič sa nedá
zrealizovať za jeden deň, projekty sú, spejeme k ich
realizácii.
- Koľko znamená skutočnosť, že na poste
podpredsedu pokrajinskej vlády máme Slováka, resp.
Slovenku?
ATM: Môžem povedať, že je to len dobre.
Možno to vyznie neskromne, ale ak si naši občania
spomenú, keď som nastupovala na tento post,
21. strana
poznamenala som, že dnes, ak sa niekto neprihovorí
za váš projekt, ak nikto nelobuje za prostriedky, ak
nikto nezaklope na dvere, veľmi ťažko sa k tým
prostriedkom príde. Prečo? Lebo je málo financií a
potrieb niečo urobiť, rekonštruovať, zorganizovať
festival, podujatie je v každom prostredí neúrekom.
Preto som povedala, nech ma využijú, kým som tu. Ide
predsa o mandát, o štvorročné obdobie a práve preto
by som sa chcela tak správať, aby sa po štyroch rokoch
niečo aj urobilo. Môžem povedať, že vďaka tomu, že
je niekto zo Slovákov vo vláde Vojvodiny, boli získané
prostriedky mimo oficiálnych súbehov. Spomeniem iba
niekoľko, tak boli zrenovované miestnosti kultúrnoumeleckého spolku v Pivnici, základná škola v Pivnici,
miestnosti slovenského kultúrno-umeleckého spolku
v Laliti, zrekonštruovaný slovenský dom a kostol v
Starej Pazove, miestnosti
kultúrno-umeleckého
spolku
v
Erdevíku,
dokončený slovenský dom
v Šíde, zrekonštruovaný
dom kultúry v Hložanoch,
tak sa postaví dom
kultúry v Lugu, tak sa
ukončí galéria insitného
umenia
v
Kovačici,
kúpil sa slovenský dom
v Hajdušici, tiež pozemok
pre potreby cirkevného
zboru
v
Hajdušici.
Upravené boli dom kultúry a základná škola v Jánošíku
a usporiadané oslavy pri príležitosti jubilea príchodu
Slovákov do tejto dediny. Chystá sa projekt výstavby
letného javiska pre potreby detského folklórneho
festivalu Zlatá brána v Kysáči a tak ďalej. To sú
prostriedky, ku ktorým sme my Slováci prišli preto,
že tu niekoho máme. Iné je to, keď si členom tímu,
členom vlády a môžeš sa prihovoriť a zdôvodniť svoje
potreby. Urobené je mnoho, ale ešte je mnoho toho aj
pred nami a musíme byť my, Slováci, spolu, spoločne
bojovať o svoje záujmy. Ide o životaschopnú menšinu,
ktorá má pred sebou plány a speje k ich realizácii, aby
sme tak obstáli v týchto priestoroch ďalších sto, dvesto
rokov.
- Národnostná rada slovenskej národnostnej
menšiny ako zastupiteľské teleso s kompetenciami v
oblasti kultúry, školstva, informovania a úradného
používania jazyka pôsobí už sedem rokov. Boli ste pri
zrode samotnej idey, pri písaní Zákona o Národnostných
radách a ste na čele tejto inštitúcie od jej založenia.
Splnila táto inštitúcia svoje poslanie?
ATM: Všetky etnické spoločenstvá v Srbsku
prijali túto výzvu založiť si národnostné rady, nikto
22. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
3/2011
však nevedel, čo národnostné rady budú, čím sa
budú zamestnávať. Vedeli sme, že sa zakladajú s
cieľom, aby národnostné menšiny mali svoju kultúrnu
autonómiu a že budeme mať právo zúčastňovať
sa v procese rozhodovania a zakladať ustanovizne
potrebné pre zachovanie národnostnej a jazykovej
identity. Založili sme si radu v roku 2003 a za prvé dva
roky pôsobenia sme nedostávali žiadne prostriedky
ani z republikového, ani z pokrajinského rozpočtu.
Fungovali sme iba vďaka skutočnosti, že som ja vtedy
vykonávala funkciu zodpovednej redaktorky v Rádiu
Vojvodiny a mali sme tak k dispozícii to najzákladnejšie,
čo sme k činnosti potrebovali. Keď sme sa dostali do
rozpočtu, už išlo o serióznejšiu prácu a očakávalo sa
schválenie ďalších zákonov, ktoré upravujú činnosť
rád, ako sú kompetencie a voľby do Národnostných rád.
Národnostnými radami sa upravuje kolektívna identita
a kolektívne práva menšín, na rozdiel od personálnych.
Ide o ústavnú kategóriu, čim sme vlastne jedineční
v Európe. Čakalo sa sedem rokov na tento zákon a
preto sa mandát prvého zloženia Rady predlžoval, čo
nám mnohí zazlievali. No nemohli sme dovoliť, aby
sa tento proces založený na dobre opodstatnenej idei
prerušil. Nebolo ľahko, no robili sme, vystupovali sme
jednotne, všetky národnostné spoločenstvá. Učili sme
sa jedni od druhých, aby sa čím viac vybojovalo pre
našich občanov v týchto štyroch oblastiach. Získané
práva chrániť a vytvárať podmienky na ďalší rozvoj.
Spoločne sme zvládli prvé voľby do Národnostných
rád - demokratické. Ani to nebolo ľahko, nevedeli sme,
či sa Slováci zapíšu do volebných zoznamov, či sa
budú hlásiť k svojmu národnostnému spoločenstvu, či
budeme mať priame alebo elektorské voľby. Podstatné
bolo riešiť problémy spoločne. My nie sme početná
menšina v Srbsku, nie nás je mnoho a ak sa začneme
trieštiť, tak ten proces nebude úspešný.
- Pokiaľ ide o štruktúru Národnostnej rady,
pôsobia tu Výbory a v rámci nich komisie. Na voľbách
sme sa usilovali, aby sa sem dostali špičkoví odborníci,
ktorí budú bojovať o menšinové záujmy. Je to tak aj v
praxi?
ATM: Vždy si kladiem otázku, ako zviditeľniť
prácu Národnostnej rady. Ja verím, že ochotníci v
spolkoch, rovnako tak naši pedagógovia v školách,
vedia, o akú inštitúciu ide, lebo im prostredníctvom
projektov vždy pomáhame. Najviac prostriedkov z
nášho rozpočtu, čo je aj samozrejmé vzhľadom na
veľké kompetencie a zodpovednosti, si vyžaduje
práve Výbor pre vzdelávanie, ďalej Výbor pre kultúru,
ktorý má tiež rozvetvenú činnosť, ale rovnako tak
aj Výbor pre informovanie a Výbor pre lokálnu
samosprávu a úradné používanie jazyka. Pri všetkých
podujatiach, či kultúrnych alebo vzdelávacích, sme
organizátormi či partnermi. Máme sieť, do ktorej
sú zapojení predstavitelia zo všetkých oblastí, zo
všetkých prostredí, aby sa tak všetkým, ktorí to
potrebujú, mohlo pomôcť. Ide o jeden tím, ktorý
musí dodržiavať stanovy, štatút, kompetencie tejto
inštitúcie. Okrem z rozpočtu prostriedky na pôsobenie
získavame aj zo Slovenska prostredníctvom grantov
Úradu pre Slovákov žijúcich na Slovensku. Podľa
toho sa vtesnávame do rámcov, ktoré máme. Určia sa
priority, ktoré sa financujú. Prostriedky sa v porovnaní
s minulým rokom zdvojnásobili. Treba si postaviť
tie správne ciele a spieť k ich realizácii. Tiež mať
zodpovednosť pre úspešne, či menej úspešne vykonané
úlohy. Je to malý parlament. Treba zviditeľniť túto
činnosť všetkým príslušníkom slovenskej menšiny.
Nie je založená preto, aby slúžila sama sebe, ale
všetkým Slovákom žijúcim v Srbsku.
- Tieto zodpovedné funkcie si vyžadujú
celého človeka. Kde je tá správna bilancia medzi
profesionálnym pôsobením a súkromím, na ktoré sa
často nezvyšuje čas?
ATM: Okrem technickej tajomníčky, tajomníka
a koordinátorov činnosti štyroch výborov, všetci ostatní
členovia vrátane predsedu vykonávajú tieto funkcie bez
finančných úhrad. Môžem povedať, že je ťažko všetko
to zorganizovať. Pracovný čas nemám ani vo Vláde, kde
som zamestnaná. Pracovný deň trvá od svitu do mrku,
nemôžem si často nárokovať ani víkendy, ani sviatky.
Všetky naše festivaly, podujatia, koncerty, súťaženia,
edukácie sa usporadúvajú hlavne počas víkendu. Ja
sa usilujem byť prítomná nie iba v Petrovci, ale aj v
Erdevíku, Slankamenských Vinohradoch, teda rovnako
aj v tých menších prostrediach. Chcem si uctiť úsilie
organizátorov, keď niečo robia a niečomu sa venujú,
tiež zdarma, tiež pre záujmy nášho spoločenstva, aby
zachovali našu identitu svojou činnosťou a prácou.
Usilujem sa však nájsť aj čas pre seba, keď si zájdem
k Dunaju, doprajem si chvíľku pokoja. Ale aj tu
zvažujem urobené a pripravujem sa na nové výzvy.
Tých je každodenne neúrekom...
Za rozhovor ďakuje
Anna Jašková
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
23. strana
3/2011
Mária Myjavcová
VIERA AKO DEDIČSTVO PREDKOV
(Text bol napísaný pri príležitosti 250. výročia príchodu našich predkov do týchto krajov)
(Úryvok)
Mária Myjavcová sa narodila 1. júna 1934 v Petrovci, kde vychodila základnú školu
a gymnázium. Český a slovenský jazyk a literatúru vyštudovala na Filozofickej fakulte
v Belehrade. Vyučovala slovenský jazyk na Slovenskom gymnáziu v Petrovci, v redakcii novín
Hlas ľudu a vydavateľstve Obzor pôsobila ako jazyková redaktorka a od roku 1968 až po
odchod do dôchodku roku 1991 bola pracovníčkou Slovakistického ústavu Filozofickej fakulty
v Novom Sade. Externe vyučovala slovenský jazyk na Učiteľskej škole v Petrovci, neskôr
na Pedagogickej akadémii v Novom Sade a vo vysunutom Slovenskom oddelení somborskej
Učiteľskej fakulty pri Gymnáziu Jána Kollára v Petrovci.
V rámci postgraduálneho štúdia roku 1979 obhájila magisterskú prácu na Filozofickej
fakulte v Belehrade a roku 1987 na Filozofickej fakulte v Novom Sade doktorskú dizertáciu
Vývin spisovnej slovenčiny v podmienkach kontaktu so srbochorvátskym jazykom.
Mária Myjavcová pôsobila celé desaťročia v oblasti výchovnovzdelávacej a vedeckovýskumnej
práce a v oblasti konfrontačného výskumu slovenského a srbského jazyka. Venovala sa aj
prekladaniu zo srbčiny a slovinčiny. Svoje práce zverejňovala v časopisoch a vedeckých
publikáciách tak doma ako aj v zahraničí a účinkovala na početných domácich a zahraničných
vedeckých konferenciách, zjazdoch a sympóziách. Je autorkou učebníc slovenského jazyka tak pre vyššie triedy základnej školy,
ako aj pre stredné školy a učiteľskú fakultu.
Knižne publikovala Jazykové poznámky (1966), Slovenčina v jazykovej enkláve (2001), Bolo, ako nebude (2004), State
o našej slovenčine (2006) a Slovenská jazyková čítanka (2009).
Celé desaťročia pôsobila aj verejne na jazykovej výchove a to prostredníctvom týždenníka Hlas ľudu, Petrovského
a Novosadského rozhlasu a na rôznych podujatiach. Za výsledky svojej bohatej výchovnej a jazykovednej činnosti získala
početné uznania: v rokoch 1984 a 1999 Cenu časopisu Nový život, roku 1992 Cenu Spolku vojvodinských slovakistov, roku
1999 Októbrovú cenu Obce Báčsky Petrovec a vyznamenanie Matice slovenskej v Juhoslávii Zaslúžilá učiteľka, roku 2007 Cenu
Stojana Novakovića za najlepšiu národnostnú učebnicu v Srbsku a roku 2010 Veľkú medailu Sv. Gorazda Ministerstva školstva,
vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky.
Co Buh činí, vše dobré jest – je to začiatočný
verš obľúbenej nábožnej piesne zo starého spevníka
Tranoscius, piesne, ktorou sa isteže utešovali už prví
osadníci, naši predkovia, keď im pripadlo za údel
opustiť rodné krby a v novom kraji si začať budovať
novú vlasť. Tie prvé kroky v nových končinách,
dorábanie chleba z novej zeme živiteľky, zakladanie
príbytkov v dovtedy cudzom svete, všetko to prinieslo
so sebou aj nejedno trápenie. Bolo treba premáhať už
sám smútok za rodiskom i za tými, čo tam zostali. Ale
predovšetkým bolo treba vedieť vyrovnať sa s novým
prostredím a naučiť sa prijímať ho ako súčasť Božej
vôle. Svatá jest vule jeho vyznávali naši predkovia
veršom nábožnej piesne.
Keď si dnes po 250 rokoch spomíname na
našich predkov, na prvých slovenských osídlencov
na vtedajšej uhorskej Dolnej zemi, zvyčajne
vyzdvihujeme ich pobožnosť a pripomíname, že prišli
sem s Kralickou bibliou a s Tranosciom. Pedantní
ľudia to však vyvracajú prostou námietkou, že veď tí
naši predkovia boli vlastne negramotní ľudia, lebo že
sa dokonca aj richtár podpisoval krížikom. Myslím si
však, že týmto sa našim predkom krivdí. Hoci šírku
ich gramotnosti takto po storočiach ani nemožno
presne zisťovať, aj tak nemôžeme pochybovať o ich
Katarína Melegová-Melichová
zviazanosti s Kralickou bibliou a s Tranosciom. Boli
to predsa dve posvätné knihy, ktoré si naši predkovia
odnášali so sebou v srdci. Niekto si z nich čítal a spieval
a niekto sa od kňaza, učiteľa, či od pismára zo svojho
kruhu naučil, čo potreboval na zachovanie a utuženie
svojej viery. Keby to bolo bývalo ináč, keby Kralická
biblia a Tranoscius boli bývali prístupné len malému
počtu z tých húfov, tiahnucich na Dolniaky, sotvaže
by generácie potomkov oných prvých osídlencov boli
bývali tak silne pripútané k týmto dvom knihám.
O vzťahu našich ľudí ku Kralickej biblii
svedčia medziiným aj záznamy uvedené v známom
vydaní tejto svätej knihy nákladom novoformovaného
spolku Tranoscius r. 1899. V tomto vydaní sa
vydavateľ Karol Salva, majiteľ kníhtlačiarne v
Ružomberku, odhodlajúc sa „vnove vydať Písmo
svaté dľa kralického prekladu“, rozhodol „rozposlať
príhlas k evanjelickému obecenstvu slovenskému.“
Na konci tohto vydania Kralickej biblie je potom
zoznam predplatiteľov podľa cirkví. Z tohto zoznamu
totiž vidieť, že zo slovenských cirkví na území dnešnej
Vojvodiny prišlo vtedy úhrnne 313 prihlášok na novú
Bibliu. Bol to na na tie časy úctyhodný počet. Nová
Biblia stála 4 a pol zlatých a časy boli zlé, no náš
človek predsa len chcel mať toto jej nové vydanie.
24. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
3/2011
Táto Biblia sa potom v rodine so zbožnosťou brala
do rúk a podnes sa s úctou opatruje v našich rodinách.
Z detstva mi zostala spomienka na našich
susedovcov Michalovcov, bezdetných starca
a starenku, ktorí aj takí starí každý večer sedeli potme
v izbe a spievali si piesne z Tranoscia. Alebo sa modlili.
Spamäti. My deti sme vtedy prerušili hru a tíško sme
sa postavili k oblôčkom ich domca. A načúvali sme.
Boli to zvláštne chvíle, lebo sme vedeli, že tí starí
manželia nespievajú svoje piesne nikomu, že nemajú
pri sebe nikoho, kto by ten ich spev počúval. Že tie
nábožné pesničky spievali svojmu Bohu. A keď
z tmy izby prestali doliehať hlasy pobožných starých
susedovcov, vedeli sme, že treba už ísť domov, že deň
sa skončil. Dnes mi títo dvaja starkí pripadajú ako
archetyp našich dávnych predkov.
(..............)
***
My súčasní ľudia akosi s nedôverou hovoríme
o Božích zázrakoch v našich životoch alebo o anjeloch
našich strážcoch. Ja som však presvedčená, že zázraky
sa nám stávajú aj dnes a že naši strážni anjeli bdejú nad
našimi osudmi. Pre mňa je aj to, že sa slovenčina stala
mojím osudom, Boží zázrak. Asi som od detstva bola
jazykovo vnímavý typ. Možnože je to dané aj tým, že
moji rodičia celkom spontánne pestovali vo svojich
deťoch bystrosť umu a možnože u mňa to má korene
ešte v otcových rozprávkach, spamäti recitovaných
čajakovských básničkách a vôbec v jeho sugestívnom
rozprávaní aj o celkom bežných zážitkoch. A že som
potom v živote mohla rozvinúť svoje jazykové vlohy,
to vôbec nepovažujem za svoju osobnú zásluhu. Skôr
tu zavážilo vedomie, že Boh neočakáva od nás nič, len
aby sme opatrovali to, čo sme dostali ako „talenty“
do opatery. Teraz, po desaťročiach viacstrannej práce
na poli slovakistiky, žijem s vedomím, že koľko bolo
vo mne sily, toľko som sa činila, a ďakujem Bohu,
že som patrila do generácie, ktorá u nás rozvinula
vysokoškolské štúdium slovenčiny a ktorá položila
aj základy vedeckej slovakistiky v našom enklávnom
jazykovom spoločenstve.
Mária Myjavcová
ĽÔNIK ZASTOKNUTÝ DO BÁSNE
(o ľudovej častici ľvoňik)
Básnik Paľo Bohuš sa v básni Slová zaradenej
do zbierky Jesenná minca rozbásnil o slovách. Tam
o slovách, ktoré sa nám utopili v riave času, hovorí:
Každý deň vlastným dychom / ako utopencov kriesime
tie, ktoré sme vytiahli / z mláky mlčania. Jedným takým
slovom-utopencom je bezpochyby i slovo ľônik. A práve
on, básnik, vytiahol toto staré slovo „z mláky mlčania“.
Lenže ako ho tak kriesil, zjavilo sa mu už nie ako prosté
slovo ľônik z éry sedliackych vozov. Veru nebolo to
slovo, čo ho náš sedliak, porábajúc vždy čosi na voze
a okolo voza, potreboval na pomenovanie neveľkého
železného kolíka zamasteného čiernou kolomažou,
ktorým boli opatrené všetky štyri drevené kolesá jeho
sedliackeho dopravného prostriedku.
Len čo je pravda, ľônik, taký malý, bol naozaj
nevyhnutnou súčiastkou kolesa. Sedliacky voz by bez
ľônika, a nech by chýbal čo i len na jednom zo štyroch
kolies, nedorazil ďaleko. Koleso by sa uvoľnilo z osi a tu
máš galibu. Už len ak by sa nablízku našiel kus hrubšieho
drôtu, ako náhrada ľônika. Skrátka ľônik musel byť na
svojom mieste. Vytiahol sa z osi iba vtedy, keď bolo
treba namazať os kolomažou. Aby sa os nedrala a aby
voz šiel ľahšie. Veru tak, mazanie patrilo k základným
pravidlám údržby sedliackeho voza. Pravidlo založené
na odvekej skúsenosti. Pravidlo, ktoré si sedliacky dôvtip
sformoval aj do porekadla: Nepomažeš, nepovezieš. Ba
našincovi sa srbská verzia tejto ľudovej múdrosti zdala
vari ešte veľavravnejšou: Kad se kola mažu, onda lakše
idu. Tieto pomerne jednoduché a jednoznačné výpovede
zakonzervované frazeologickou funkciou hodia sa na
každú takú situáciu, kde človek potrebuje dajakým
predbežným „mazaním“ získať si cudziu náklonnosť.
Ibaže jazyk svojich predkov si náš moderný dedinčan,
opantaný modernou technikou, už prebudúva podľa
svojich vyjadrovacích potrieb.
Bohuš, vzdelaný a sčítaný sedliacky potomok,
zostal na poli jazyka sedliakom. Tak ako dokázal
zručnosťou sedliaka vymŕvať do dlane zrelé pšeničné
klasy, rovnako vedel aj z ľudovej reči vybrať tie zdravé
zrnká a zasiať ich do pôdy verša. A ten jeho verš mal potom
takú svojskú vôňu či zvuk. Keď báseň Spomínanie, kde
oživuje spomienky na svoje sedliacke mladé letá, končí
zvolacou vetou Ľônik sa vrátia staré Kračúny!, rozsype
sa z toho verša trpkosť na celú plochu básne. Ako keby
sa z básnikovej čaše rozlial smútok za časmi, keď ľônik
a Kračún boli zložkami poézie sedliakovho života.
Veru, čaro sedliakovej práce, či už na poli alebo doma
okolo koní, aj čaro starých dedinských Kračúnov sa už
rozplynulo pod návalom novôt. Básnika to poznanie
napĺňa clivotou, preto sa mu vykĺzla táto írečitá ľudová
výpoveď: Ľônik sa vrátia staré Kračúny!
Slovo ľônik v tejto výpovedi silne popiera
možnosť návratu starých Kračúnov. Básnik roztrpčený
spoznaním, že spomienka je len matnou stopou toho, čo
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
3/2011
nám nenávratne uniká, a teda aj našej sedliackej mladosti,
oživuje utopenca – slovo ľônik. Lebo ľônik nevyšiel
z jeho básnickej dielne. On si ho len ako utopenca
vytiahol zo studnice našej rodnej reči. Už dávno sa totiž
v našej kolektívnej ľudovej jazykovej dielni so slovom
ľônik narábalo ako so silným prostriedkom na popretie,
vyvrátenie želanej možnosti. Jazykovedec by to vysvetlil
ako prechod podstatného mena ľônik k časticiam,
čiže ako zmenu lexikálneho významu a potom aj
syntaktickej funkcie slova ľônik. V ľudovej komunikácii
sa však o slovách nemudrovalo. Aj slovo ľônik dakto
asi náhodou použil v takom prenesenom význame, keď
azda v hneve, držiac v ruke kolomažový ľônik, vedome
obchádzal hrubý výraz s významom zosilneného záporu
či nesúhlasu. Časom sa ľônik, aj taký preinačený, dostal
v ľudovej komunikácii do normálneho obehu. Nič to, že
slovníky slovenského jazyka takúto funkciu slova ľônik
neuvádzajú. Našinca sa to ani netýka. Slovenčina je aj
v tomto našom prostredí naším samozrejmým a živým
sprievodcom v každodennom živote, a tak aj jednotlivé
slová v nejednom prípade prejavia zvláštnu významovú
potenciu.
Tak sa stalo, že slovo ľônik sa zo studnice rodnej
reči raz vyberalo ako názov konkrétneho predmetu, teda
ako názov malého železného kolíka, klina na upevnenie
osi, čiže ako slovo (pri ktorom sa v slovníkoch
slovenského jazyka ako synonymum uvádza ešte slovo
zákolesník), a inokedy ako prostriedok na prifarbenie
25. strana
odmietavej, popierajúcej výpovede, čiže ako slovko,
ktoré podobne ako slová figu, čerta, paroma, alebo aj
ako dve-tri hrubé, vulgárne slová, vyjadruje popieranie
nepriamo. Keď napríklad sedliak prišiel k majstrovi
kováčovi a hovorí mu, že sa mu zodral ľônik, majster
ho – akže o tom pochyboval – zavrátil: Ľônik sa ti
zodrau, ve som ti nedávno robiu nový! Len priznaj, že
si ho stratiu! Keď sa zasa suseda pýtala svojho suseda:
Je tvoja doma?, on jej, akže mal práve zlosť na ženu,
odvrkol: Ľônik je doma! Tašla k materi! Alebo býval
bežný aj takýto ženský rozhovor: Ten tvoj vari viac
nepije?! – Ľônik nepije! Slope ďalej! zašomre suseda.
Lenže sedliacke vozy viac už nehrkocú našimi
ulicami, ani drevené kolesá okované železnými šínami
viac nerysujú nekonečné dvojkoľaje po blatnatých
poľných cestách našich chotárov. Éra traktorov, vlečiek
a kombajnov už načisto pohltila spoločný výrobok
dedinského kolára a kováča – sedliacky voz. Zmizli
vozy zo života, zmizli drevené kolesá so železným
kovaním a zmizol aj – ľônik. Ale básnik Paľo Bohuš si
toto miznúce slovo položil na celkom viditeľné miesto:
na samučký koniec básne. Presne tak, ako sa kedysi ten
pravý ľônik zatískal akurát na koniec osi, aby koleso
neodpadlo.
Len či generácie, ktoré odrastajú pri hukote
traktorov, budú mať poňatia, načo básnik potreboval
práve ľônik do básne?! Veď sa nám aj ľudová frazeológia
už rozsýpa ako zrno z deravého vreca...
Mária Jakabová - 75 rokov, 27375 dní
Mária
Jakabová
Šingeľová sa narodila 27.
augusta 1936 v Horných
Peťanoch
v
slovenskej
evanjelickej
rodine.
Do
základnej školy začala chodiť
v Galgagute, posledný ročník
skončila v slovenskej škole
v Budapešti. Po skončení
Slovenského
učiteľského
ústavu pokračovala v štúdiu na
Filozofickej fakulte Univerzity Loránda Eötvösa, kde v roku
1958 získala diplom na odbore slovenčina-maďarčina. Po
ukončení univerzitného štúdia sa vrátila do Slovenskej
základnej školy a gymnázia v Budapešti, kde od roku
1963 do 1969 zastávala funkciu riaditeľky. Od roku 1969
pracovala na národnostnej katedre Štátneho pedagogického
ústavu, v období 1971 - 1978 ako jej vedúca.
Do činnosti Demokratického zväzu Slovákov
v Maďarsku (DZSM) sa zapojila už ako stredoškoláčka
a od začiatku 70. rokov bola členkou celoštátneho výboru,
resp. predsedníctva. V roku 1983 ju zvolili za generálnu
tajomníčku a v roku 1990 za predsedníčku Zväzu Slovákov
v Maďarsku. Je autorkou devätnástich slovenských učebníc
pre základné a stredné školy a mnohých článkov a štúdií
v oblasti pedagogiky. Jej posledná kniha, v ktorej sa venuje
postaveniu slovenskej národnosti, vyšla v roku 1995 pod
názvom O nás, za nás. Od roku 1985 do roku 2002 bola
poslankyňou Národného zhromaždenia, v období 1988 1990 jeho podpredsedníčkou a dvanásť rokov (1990 - 2002)
členkou Výboru pre ľudské práva, menšiny a konfesie.
Pôvodne som chcela písať o dlhoročnej parlamentnej
poslankyni, bývalej predsedníčke Národného zhromaždenia,
ktorá medzi historickými stenami maďarského parlamentu
zaskočila poslancov tým, že prehovorila v slovenčine. Po
dlhom uvažovaní som sa však rozhodla predstaviť ženu,
ktorá v čase spoločenských zmien stála na čele našej
jedinej organizácie. Političku, ktorá ani na tom najvyššom
poste nezabudla, odkiaľ pochádza, a urobila všetko, čo bolo
v jej silách, pre svoju národnosť. Ide o rodáčku z Horných
Petian Máriu Jakabovú, rodenú Šingeľovú, ktorá bude mať
v tomto roku 75 rokov. 26. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
3/2011
Mariku Jakabovú – snáď mi prepáči takéto oslovenie
- som bližšie spoznala v druhej polovici 90. rokov, keď
som s ňou ako novinárka pripravila pre Maďarský rozhlas
niekoľko rozhovorov. Samozrejme, stretla som sa s ňou aj
skôr, v období vzniku tzv. alternatívnych spoločenských
organizácií stála na čele Zväzu Slovákov v Maďarsku.
Príležitosť porozprávať sa s ňou sa mi však prvýkrát
naskytla v spomínanom období, keď sedela v laviciach
parlamentu ako poslankyňa za Maďarskú socialistickú
stranu. S uznaním a rešpektom sa o nej zmieňovali aj mnohí
politici, napr. bývalý predseda Výboru pre ľudské práva,
menšiny a konfesie Gábor Gellért Kis, ktorý základné
poznatky o nás, menšinách, získal od nej. Počas svojho
poslaneckého pôsobenia neraz ostro kritizovala necitlivý
prístup politiky k národnostiam a urgovala riešenie
parlamentného zastúpenia menšín, ktoré sa do dnešného
dňa nestalo skutočnosťou. Pre čitateľov Dolnozemského
Slováka som vybrala niekoľko jej výrokov, ktoré výstižne
charakterizujú jej osobnosť a jej pohľad na nás, Slovákov.
O sebe
„Mám rada pôdu: naučila som sa kopať, obrábať
vinič, hrste zberať, ba aj priasť a tkať. Som potomkom
slovenských sedliakov v Maďarsku, pokladám sa za
učiteľku.“
„Súcit ma vždy odpudzoval, ako aj uznanlivé
potľapkávanie po pleci. Po svojom sebavedomom,
múdrom otcovi, ktorý mal rád knihy a ktorý sa aj nad
tragickými obratmi – v roku 1957 sme mesiace nevedeli,
kam ho odviezlo „veľké čierne auto“ – preniesol ironickým
humorom, som zdedila „sedliacku hrdosť“, kým po
neustále pracujúcej mamičke, ktorá bola múdro uznanlivá
a v našom domove aj napriek chudobe dokázala vytvoriť
pokoj, trpezlivosť a schopnosť prispôsobovať sa.“
„Zlúčená škola s dvoma triedami – i keď som sa ako
šesťročná naučila: ak sa ozvem vo svojom materinskom
jazyku, čaká ma za to trest – bola pre mňa zázrakom.
Ako deväťročná som napísala slohovú prácu, v ktorej je
mojou „nedosiahnuteľnou túžbou“ mať poličku s knihami
a vlastné knihy... V tejto dedine som prežila vojnu i to, že
v roku 1947 polovica ľudí odišla „domov“, na Slovensko...
Od rodičov, súrodencov, od dedinskej školy a baptistickej
modlitebne som dostala k životu všetko dôležité; to, čo sa
so mnou stalo neskôr a formovalo ma ďalej, pokladám iba
za prídavok.“
O nás
„Zväz Slovákov v Maďarsku usporiadal v roku 1983
VII. kongres spojený s voľbou generálneho tajomníka. Bola
som jednou z navrhnutých a kongres ma ako prvú ženu
na čele tejto organizácie, založenej roku 1948, prvýkrát
tajným hlasovaním, zvolil za generálnu tajomníčku. Dnes
sa už môžem priznať, že tento obrat v mojom živote bol pre
mňa „desivý“, ale funkciu som prijala a do roku 1992, keď
som požiadala o odchod do dôchodku, som vykonávala túto
prácu. Či dobre, nie je mojou úlohou posúdiť. Vyznávala
som, a podnes vyznávam: naša novodobá história tu,
v strednej Európe, zanechala na národoch a národnostiach
také stopy, že aj láska je ponižujúca, ak nás núti, aby sme
slušne zakrývali svoje rany.“
„Desať rokov som bola prítomná „iba“ v politike.
Ocitla som sa v nej v roku 1985 ako poslankyňa zvolená
na celoštátnej listine. (Grimasou histórie je, že svoju
prvú „poslaneckú poverovaciu listinu“ som prevzala
z rúk Jánosa Kádára a vyznamenanie dôstojníckeho
kríža Rádu Maďarskej republiky, ktorý mi udelili v roku
1992, podpísal József Antall.) Dovoľte mi uviesť jedinú
vetu, pochádzajúcu od Bertalana Szemereho, ktorú som
citovala aj v parlamente: „Ostro som bol nútený vystúpiť,
lebo toto – ešte stále aristokratické – maďarské ponímanie
požiadaviek iných národov v demokracii zatracuje národ,
a ja si umývam ruky od tejto politiky“. Od roku 1988 do
1990 som bola podpredsedníčkou parlamentu. Dúfam, že
som mohla slúžiť aj niektorým dobrým veciam.“
„Štyri roky som žila s dcérou Esterou v Cincinnati,
kde som svoju vnučku Zoé-Marie uspávala slovenskými
ľudovými piesňami a básňami Sándora Weöresa. Žila som
ešte tam, keď som si mohla privinúť na hruď aj novorodené
dieťatko môjho syna, Róberta. Potom som sa vrátila.
Mnohí sa ma spytujú, prečo. Okrem zaužívanej
odpovede, že starý strom nepresadíš, musím tu citovať
môjho (nášho) drahého priateľa Vladimíra Mináča: „…
Treba sa vrátiť domov, veď inam sa nemožno vracať. Doma
si treba urobiť poriadok… a aby bol poriadok, treba všetko
presne pomenovať. Darmo budeme brblať o historickom
(národnostnom?) povedomí, ak si nevieme urobiť nič s
vlastným prahom...”. Nuž pozerajúc sa na „vlastný prah”,
na náš slovenský život, veru ma obklopuje skepsa. Aj moja
tabuľa nádeje je prázdna. Možno preto, lebo mám pocit,
že vlastné snahy, vlastné chápania vecí, vlastné muky s
našou slovenskou skutočnosťou nepriniesli výsledok. Byť
súdenou pred nastúpenou budúcnosťou nie je uspokojujúci
pocit… A znovu Mináč: ”…Pod vlastnou slivkou a vo
vlastnom tieni prichádzajú ku mne aj teraz staré známe šumy
v nových podobách. Koľko ráz, koľko ráz! sme počúvali
výstražné šumy, vždy prichádzali priamo z centra moci
a vždy sa tvárili cnostne. Veď Kapitol vždy zachraňovali
gagotavé husi, Kapitol vždy treba zachraňovať syčaním a
gáganím. Cnosť za hrsť kukurice…”
A moje želanie k 75. narodeninám? Žiť iba dovtedy,
kým mám čisté vedomie a môžem byť niekomu na osoh.”
Mária Jakabová sa o svoje citované myšlienky
podelila s časopisom Napút a s autorkou tohto príspevku.
Ďakujeme jej!
Alžbeta Hollerová-Račková
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
3/2011
27. strana
Križovatky
Ak raz už naozaj zostavíme dávno plánovanú
encyklopédiu významných osobností slovenskej
národnosti v Maďarsku, tak Mária Jakabová v nej
obsadí nepochybne poprednejšie miesto, než aké
jej bude určovať bezduché abecedné poradie. Tam
sa potom môže každý aspoň náznakovo dozvedieť
o tom, aká jedinečná životná dráha pozdvihla
dievčatko spomedzi troch detí slovenskej sedliackej
rodiny z Galgaguty až po kreslo podpredsedníčky
maďarského parlamentu…
Čudným, ale pre mňa potešiteľným spôsobom
sa naše cesty neraz stretávali alebo križovali. Na
jeseň roku 1967 som ju spoznal ako mladú riaditeľku
budapeštianskej slovenskej školy. Všetci chlapci, aj
tí najmenší, sme obdivovali jej rozprávkovú krásu
– po troch prvých voľných rokoch v kestúckej
základnej škole mi to určite pomohlo zvyknúť si
na kláštornú atmosféru niekdajšieho sídla Spolku
Márie Dorothei v peštianskom Jozefove.
O dva roky neskôr odišla, teraz už viem,
že pracovala na založení Národnostnej katedry
Celoštátneho pedagogického ústavu, ktorý potom aj
sedem rokov viedla. Určite ešte veľakrát navštívila
slovenskú školu, veď nikto nám ju nemusel
zvlášť predstavovať, keď v roku 1976 prišla ako
predsedníčka maturitnej komisie do našej triedy.
Podľa našich učiteľov sme boli všelijakí, ale predsa
dobrá partia!
Ako to už v tých časoch bývalo, po maturite
ma zobrali za vojaka, skončil som univerzitu
v Bratislave, trocha som pracoval v Ľudových
novinách a v septembri 1983 som začal robiť v
Maďarskej televízii slovenský magazín s titulkom
Naša obrazovka. Mária Jakabová sa v tom roku
vrátila z päťročného služobného pobytu v Sofii a
ešte v tú jeseň, na VIII. kongrese Demokratického
zväzu Slovákov v Maďarsku ju zvolili za
generálnu tajomníčku, teda za vedúcu organizácie.
Tam a vtedy som s ňou robil prvý rozhovor pre
Našu obrazovku, ktorý nasledovalo potom ešte
nespočetné množstvo ďalších. Ako aj dlhé roky
spolupráce, z ktorých mi utkvel v pamäti jeden,
pre našich priateľov z Rumunska a Srbska možno
nepodstatný moment: ona bola prvá, ktorá – ako
dobrý pedagóg – postupne a nekompromisne
zaviedla na úrad a rokovania rôznych orgánov
Zväzu slovenčinu. Veru, vo všeličom sme museli
začínať znovu od základov! Pritom sme boli hrdí
na to, že v roku 1985 sa stala poslankyňou, štyri
roky bola tajomníčkou parlamentného výboru
Medzinárodných vzťahov Národného zhromaždenia
a potom aj podpredsedníčkou zákonodarného zboru.
V Parlamente sústavne vystupovala za ozajstné
uplatňovanie práv národností v oblasti školstva,
kultúry, v politickej a občianskej sfére. Boli to
už roky prevratu v spoločnosti, ale aj v dušiach
ľudí. Máriu Jakabovú, ako spomína, napádali z
rôznych strán, popri útoku maďarských občanov na
„vedeckej“ konferencii v Bratislave vlastní „bratia“
vyhlásili, že je predĺženou rukou maďarskej vlády…
Reformoval sa aj Zväz Slovákov v Maďarsku,
nielen vo svojom pomenovaní, ale popri generálnej
tajomníčke bol zvolený do novej funkcie predseda
Matej Šipický a s Ankou Ištvánovou aj sám som
pôsobil určitú dobu ako podpredseda organizácie.
Pripravoval sa už nový národnostný zákon a nikdy
nezabudnem, s akým vzrušením a zadosťučinením
sme v televíznom štúdiu v Segedíne titulkovali v
maďarskom jazyku istý parlamentný prejav – slová
Márie Jakabovej z 12. októbra 1992, ktorá viac
desaťročí po slávnych slovenských poslancoch
uhorského snemu, po Áchimovi, Hodžovi a ďalších prehovorila v Národnom zhromaždení opäť v
slovenčine: „Iste si kladiete otázku, prečo vlastne
hovorím po slovensky, keď mi kolegovia nerozumejú,
musia si klásť k uchu slúchadlá a ja viem dobre aj
po maďarsky. Odpoveď je jednoduchá: tento zákon
hovorí o mne. O mne, ktorá som do svojich 6 rokov
nevedela ani slovo po maďarsky, ktorú však rodičia
mohli zapísať len do maďarskej školy, ale ktorá
dodnes po slovensky sníva.“
Úprimne povediac, aj mne bolo príjemné
trošku si posnívať a snáď predsa len nie je všetko
beznádejné v našom národnostnom živote, keď už
i blízka minulosť vzbudzuje v nás – vďaka Márii
Jakabovej – takéto príjemné a trvalé spomienky.
Ján Fuzik
28. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
3/2011
Evanjelická farárka Alžbeta Nobiková šíriteľka slovenskosti v náboženskom živote
Alžbeta Nobiková
je
pozoruhodná
žena.
Narodila sa 26. júla 1940
v Sarvaši na Dolnej zemi v
ťažkých vojnových časoch.
Tu sa naučila rozprávať po
maďarsky a po slovensky
a citlivo vnímať okolitý
svet, ktorý formoval jej
osobnosť. Prvú triedu začala
navštevovať v cirkevnej
škole.
Na
vysvedčení
mala napísané: hovorí po
maďarsky a po slovensky.
Pravda, keďže si znalosť slovenského jazyka priniesla
z domu, neovládala spisovnú slovenčinu, ale takú,
akou sa hovorilo tu na Dolnej zemi, akú používali jej
predkovia. Po skončení ôsmeho ročníka základnej
školy zmaturovala v Sarvaši na Gymnáziu Petra
Vajdu. V rokoch 1958 - 1964 študovala v Budapešti na
teologickej akadémii a stala sa evanjelickou farárkou.
V rokoch 1964 - 1977 slúžila vo Váckisujfalu,
Galgagyörku, Kondoroši, v Sarvaši v Novom i Starom
kostole ako pomocná farárka. Od roku 1977 pôsobila
najmä v Čabačúde a v Sarvaši v Starom kostole. Potom
5 rokov slúžila ako uznávaná slovenská evanjelická
farárka s pôsobnosťou pre celé územie Maďarska.
Tejto novej skúsenosti sa veľmi tešila, lebo ľudia ju
všade vítali s radosťou a ona bola rada, že môže po
slovensky kázať Božie slovo v slovenských dedinách,
tak ako to už v roku 863 robili na území Veľkej Moravy
solúnski bratia sv. Konštantín a Metod, ktorí šírili
kresťanskú vieru Slovienom v staroslovenskom nárečí,
teda v jazyku, ktorému ľud rozumel. Sándor János
Tóth v článku Používanie slovenčiny v evanjelickej
cirkvi v Békešskej župe v časti o Čabačúde píše:
„Alžbeta Nobiková príde slúžiť do tejto dediny raz do
mesiaca, a to každú poslednú nedeľu popopudní po
sarvašskej bohoslužbe. Veriaci používajú spevníky v
novom preklade (vydanie z roku 1995 v Liptovskom
Mikuláši). Veriacich je asi 10, pred bohoslužbou a
po nej sa medzi sebou rozprávajú po maďarsky. A.
Nobiková vysvetľuje po maďarsky, ktorú pieseň budú
spievať, ale počas bohoslužby už povie čísla spevov
po slovensky, lebo kantor rozumie slovenčine. Spevy
spievajú veľmi aktívne, text v spisovnej slovenčine
vyslovia pod vplyvom sarvašského nárečia. Najstarší
(asi nad 75 rokov) vyslovia modlitby písané v
spisovnej slovenčine, ako v bibličtine. Napríklad v
salutácii je napísané: „i s duchom tvojím” a dobre
počuť, že oni povedia: „i s duchem tvým”. Nobiková
káže v sarvašskom nárečí: „keď merkuvať máme na
eno druhího.”
V tom istom článku sa môžeme dozvedieť
aj ďalšie zaujímavé skutočnosti, ktoré svedčia
o náročnosti práce pani farárky Nobikovej o jej
odhodlanosti a osobnej statočnosti, ktorú prejavuje
tým, že káže aj po slovensky. V časti o Čorváši sa
hovorí: „Slovenská bohoslužba je raz do roka. Tento
rok bola prvý raz, predtým A. Nobikovú veriaci
darmo volali - farár ju nepustil do kostola. Keď bola
bohoslužba, tak v kultúrnom dome.” Medešeďháza:
„Skôr bola slovenská bohoslužba každú nedeľu.
A. Nobikovú prosili veriaci, ale tamojší farár ju
tiež nepustil. Keď to povie vo vyšších cirkevných
kruhoch, nič sa nestane.” V Pitvaroši slúži Alžbeta
Nobiková raz-dvakrát do mesiaca, termín určia
podľa dohody. Veriaci niekedy spievajú z Tranoscia,
aj keď nie je slovenský farár. Spevníky majú v
rôznych vydaniach.”(tamže) O Sarvaši sa tu píše, že
bohoslužby sa konajú raz do mesiaca, každú poslednú
nedeľu ráno a navštevuje ju 10-20 ľudí, ktorí sa medzi
sebou rozprávajú po maďarsky, lebo maďarčinu sa
naučili v škole. „Alžbeta Nobiková káže v sarvašskom
nárečí, aj čítanie z Biblie je nárečovo ovplyvnené.
Kantor nevie po slovensky, preto čísla spevov odznejú
najprv po maďarsky, potom po slovensky. Spevník je
v spisovnej slovenčine, ale tak málo veriacich spieva,
že ani nepočuť, či to vyslovia nárečím, ale podľa
údajov z iných kostolov sa dá predpokladať, že áno.
Po slovenskej bohoslužbe nasleduje hneď maďarská,
časť veriacich sa zúčastňuje aj na nej…” (tamže)
Ako vidno, slovenčina sa v kostoloch dolnozemských
Slovákov udržiava pomocou Tranoscia a pomocou
piesní, z ktorých mnohé vedia veriaci naspamäť.
Alžbeta Nobiková je teda jedna z mála slovenských
aktívnych evanjelických faráriek, z najstaršej žijúcej
generácie v Maďarsku. Snaží sa, aby na slovenské
bohoslužby chodilo aspoň zopár veriacich, ktorí
sa ešte hlásia k slovenským koreňom. Slovenčina
však má už len viac-menej sakrálny charakter, nie
dorozumievaciu funkciu. Napriek tomu je jej činnosť
záslužná a je jasné, že bez vyučovania náboženstva
na slovenských školách, v slovenskom jazyku, sú
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
3/2011
slovenské bohoslužby a omše odsúdené k postupnému zániku. Napriek tomu aj v pokročilom veku sa pani
farárka snaží lačné ľudské duše nakŕmiť Slovom
Božím aj po slovensky. Lebo tak je napísané v slávnej
básni Proglas od sv. Konštantína Filozofa:
Chcem radšej iba pätoro slov povedať,
rozumom prostým chcem tých päť slov
vyrieknuť,
aby aj bratia všetko porozumeli,
než nezrozumiteľných slov riecť tisíce…”
Keď sv. Cyril a Metod priniesli na Veľkú
Moravu v roku 863 staroslovienske písmo a darovali
našim predkom preklad Starého i Nového zákona,
vedeli, aký poklad nám darujú. Na Písmo sa skladali
slávnostné prísahy, dodnes, keď sa číta v chrámoch
evanjelium, veriaci povstanú. Po prečítaní kňaz
evanjelium pobozká. Koncom 9. storočia bola
staroslovienčina popri latinčine, gréčtine a hebrejčine
štvrtým liturgickým jazykom. Zdá sa, že podobne
uvažovala aj pani farárka Nobiková, keď chcela aj
na Dolnej zemi kázať Slovo Božie v slovenskom
jazyku. Lebo dodnes tu žijú Slováci, ktorí síce chodili
do maďarských škôl, ale svoju slovenskú materinskú
reč sa naučili doma od svojich slovenských rodičov.
A preto je prirodzené aj Slovo Božie prijímať v
slovenčine, čo aj nárečovej, lebo tá je najbližšia citom
Slovákov a vieru v Boha možno získať nie rozumom,
ale citom. O svojom vzťahu k slovenčine sa úprimne
vyznáva v článku: Ako sa prejavuje naša slovenskosť
v náboženskom živote? (Náš kalendár 1991). Píše,
že keď bola malá školáčka, jej starý otec položil na
stôl Tranoscius a naučil ju prekrásnu detskú pieseň
„Slište mňe ditki milé”. Keď nevedela prečítať ťažké
gotické písmená, matka ju naučila čítať po slovensky.
Potom prešli roky a ako teológ v Peštianskej a
Novohradskej župe vykonávala suplikačnú službu.
Tu dostala šancu kázať po slovensky. Píše o tom, ako
cirkevníci nadšene privítali slovenské bohoslužby:
„A aká to bola potom radosť, že im tu niekto káže
po slovensky. V materinskej reči! V reči, ktorú ústa
matky formovali do slov a zasadili do srdca a potom
do umu… Potom som sa dostala na Kondoroš.
Aká to bola radosť, keď už nebolo treba trápiť sa s
ťažkými maďarskými slovami, pretože duchovná
prehovorila po slovensky. Veru, toto mladé dievča vie
po slovensky a je učené!...” O Nobikovej národnom
uvedomení svedčia tieto slová z toho istého prameňa:
„Nemáme sa za čo hanbiť za svojich predkov, ktorí
na začiatku 18. storočia našli na stovky kilometrov od
29. strana
svojich domovov iba rozvaliny zničených obcí a zem
premenenú na močariská… a vytvorili pevnou vôľou a
železnou usilovnosťou kvitnúce hospodárstvo… A keď
sem v roku 1722 prišli prví osídlenci, viedol ich kňaz
a učiteľ a ich prvé stavby boli škola a kostol. V tomto
kraji veru nebolo nikoho, kto by nebol vedel písať!
Kostol a škola chránili materinský jazyk….” (tamže).
V závere tohto článku pani farárka Nobiková
píše: „Práve preto sa chcem aj touto cestou
poďakovať všetkým, ktorí pomohli a umožnili, aby
boli opäť slovenské bohoslužby. Je to Demokratický
zväz Slovákov v Maďarsku, národnostní referenti
osvetových stredísk a vedenie miestnych rád…”
Alžbeta Nobiková sa v roku 1988 stala členkou
Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku a
neskôr aj jeho funkcionárkou. Na zasadnutí Kongresu
DZSM vystúpila s prejavom, v ktorom zdôraznila, že
slovenskí veriaci sa dožadujú liturgie v slovenčine.
Upozornila, že: „Na teológii nevyučujú slovenčinu, je
to veľký hriech, ktorý asi nebudeme vedieť napraviť.
Musíme zvolať farárov a apelovať na ich svedomie”.
Vtedy chodila po celej krajine a vykonávala
bohoslužby v slovenčine. Nielen v Maďarsku
vykonávala cirkevnú prácu, ale aj na Slovensku, ba
dokonca aj v Rumunskom Nadlaku. Organizovala
družobné styky s Popradom a Malackami. Na jednom
takomto priateľskom stretnutí s družobným mestom
Poprad som bola, ako učiteľka Slovenskej základnej
školy v Sarvaši, aj ja. Slovenskí hostitelia nás
všetkých srdečne privítali. Nadviazali sme úprimné
priateľstvá a na oplátku sme milých hostiteľov pozvali
do Sarvaša. Ukázalo sa, že v mnohom sú cirkevné a
kultúrno-osvetové ciele cirkvi a školstva podobné.
Všetci musíme ťahať za jeden koniec, ak chceme na
poli národnom dosahovať trvalo udržateľné výsledky
a nenechať slovenské korene na Dolnej zemi uschnúť.
U nás v Sarvaši potom s veľkým úspechom vystúpil
cirkevný spevokol z Popradu. Alžbeta Nobiková slúžila
v Starom evanjelickom kostole omšu v slovenčine.
Nemožno ďalej zabudnúť ani na oslavy 200. výročia
založenia Starého evanjelického kostola v Sarvaši,
ktoré v roku 1988 Alžbeta Nobiková zorganizovala. V
súvislosti s oslavami výročia Pavol Kondač v článku
Slovenské slovo stále živé napísal toto:
„…môžem pri tomto okrúhlom výročí kostola napísať:
jednou z jeho najväčších zásluh je, že z vôle evanjelickej
cirkvi v sarvašskom kostole nikdy nevyhasol
plamienok slovenského slova, nikdy nezanikli
bohoslužby v slovenskej reči… V ten významný deň
viedol bohoslužby biskup južného evanjelického
cirkevného obvodu dr. Béla Harmati. Vo svojej kázni
30. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
3/2011
vysoko hodnotil činnosť evanjelickej obce v starom
kostole pod vedením farárky A. Nobikovej, ktorá
úspešne viedla a koordinovala aj obnovenie kostola,
čo si vyžiadalo nekaždodenné vypätie síl a umu.” (Náš
kalendár 1989). Podľa toho istého zdroja, obnovenie
starého kostola si vyžiadalo náklady 4 738 431
forintov, z toho dobrovoľné príspevky činili 1 186 810
forintov. Dôležitý je najmä druhý číselný údaj, z
ktorého vyplýva, že slovenská komunita v Sarvaši
bola schopná z vlastných finančných zdrojov prispieť
na rekonštrukciu kostola. To svedčí o uvedomelom
národnom postoji mnohých ľudí na Dolnej zemi ku
kultúrnemu a architektonickému dedičstvu predkov.
O vystúpení biskupa Bélu Harmatiho sa dozvedáme
aj zo spomienok samej Alžbety Nobikovej. V článku
Ako sa mi máme na Sarvaši napísala: „Pán brat
biskup Béla Harmati po slovenski sa modlil a spieval
Očenáš, a Áronskvo požehnania. A todi prišli domov
a s nami vedno svetili tí naší Sarvašania, rodina a
dobrí známi, kerí sa 1946-om a 47-om roku presídlili
do Slovenskej. Prišli navštíviť ten chrám Boží, ďe
boli pokrstení, ďe prví raz prjali k sebe svätú Pánovu
večeru. Zastali pred tím oltárom, pred kerím voľakodi
prisahali vernosť až do smrti. A obdarovali nás zaz
červenov zásterov na oltár…”(Čabiansky kalendár na
rok 1992). V spomienkach sa dočítame aj o ďalších
vzácnych hosťoch, o generálnej tajomníčke DZSM
Márii Jakabovej. Po článku v Našom kalendári o
oslavách 200. výročia postavenia kostola v Sarvaši sa
ohlásil na návštevu aj evanjelický farár z Kanady
Dušan Tóth. Pri príležitosti jeho príchodu sa kostol
naplnil do prasknutia a prišla i televízia, čomu sa mnohí
veriaci veľmi potešili. Pani farárka s láskou spomína
i na stretnutia s krajanmi v rumunskom Nadlaku:
„Začli zme si hľadať koreňe. A ni ľen koreňe, ale aj
ratolesti. Takáto živá a krásna ratolesť je evanjelickvo
zhromaždeňja v Nadlaku…” (tamže)
Neskôr sa stala aj členkou výboru CSS a
mestskej slovenskej samosprávy Sarvaša. V máji
roku 1990 bol založený Kultúrny spolok Slovákov
žijúcich v Sarvaši a jeho okolí, s ktorým pani farárka
úzko spolupracovala. Hostia radi chodili do Sarvaša
a okolia z Nadlaku, z Novohradskej župy, z Veňarcu
atď. Ako vidno, Eržika, ako pani farárku mnohí
familiárne volali, vyvíjala činnosť nielen v oblasti
cirkevnej, ale aj kultúrnej a spoločenskej, ako to už u
Slovákov bolo zvykom od čias národného obrodenia v
18. a 19. storočí. Venovala sa deťom, chodila do školy
na besedy, stretávala sa s mládežou v kluboch a spolu
vystupovali so spevokolom v chvíľach slávnostných.
Deťom venovala aj svoju knihu s náboženskou
problematikou s názvom „Dovoľte dietkam”.
Prispievala mnohými zaujímavými článkami do
časopisov Evangélikus Élet a Lelkipásztor.
Za svoju obetavú prácu bola v roku 1996
odmenená cenou: Za našu národnosť a v roku 2009
Za slovenskú národnosť.
Svojou činnosťou a životom pre slovenskú
diaspóru na Dolnej zemi napĺňala odkaz solúnskych
bratov sv. Cyrila a Metoda, ktorých mala vo veľkej úcte
a každý rok za nich celebrovala omšu v slovenčine.
Pochopila, že slovenčina je pre ňu a pre dnes ešte
žijúcich potomkov prvých slovenských prisťahovalcov
najvzácnejší dar, ktorým možno preniknúť do srdca
človeka a priblížiť ho k samotnému Bohu. Svojich
cirkevníkov viedla k láske, znášanlivosti, vzájomnej
úcte a spolupatričnosti. Ich duše si získala svojou
úprimnosťou a krásnou írečitou dolnozemskou
slovenčinou, na ktorú bola vždy hrdá.
Anna Kondačová
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
3/2011
31. strana
JUDITA TOMKOVÁ
Každá
osada
má
svoje hodnoty, ktoré ju
charakterizujú
a robia
osobitou. Na kultúrny život
Slovenského Komlóša silne
vplývala osobnosť Judity
Tomkovej. Medzi dvoma
svetovými vojnami pôsobila
ako ľudová maliarka. Zdedené motívy zachránila
a obohacovala. Mala mimoriadny cit k maľovaniu.
Nielen touto prekrásnou tvorbou prispela
ku kultúrnemu životu dediny, ale aj ako jedna z
najdôležitejších osobností ochotníckeho divadla
Slovenského Komlóša. Ako mladá dievka často hrala
v divadelných predstaveniach, neskôr sa stala režisérkou.
Bola výnimočnou osobnosťou.
Judita Tomková sa narodila 10. septembra v roku
1887 v Slovenskom Komlóši, v sedliackej rodine. Mala
deväť súrodencov, ale zostali len dvaja, ona s bratom
Jánom. Ostatné deti zomreli celkom malé. Za dlhé roky
boli rodičia „árendáši”, malá Judita už bola školáčkou,
keď si kúpili vlastný dom. To svedčilo už o dobrom
gazdovstve.
Chodila do cirkevnej školy, kde sa dobre učila.
Bola „tretia predníčka”, čiže ako dobrá žiačka sedela na
kraji tretej lavice. Skončila šesť tried ľudovej školy.
Už za detstva musela začať pracovať ako mnohí
jej rovesníci. Rada spomínala na pasenie husí, počas
ktorého sa hrala s kamarátkami. Často bola aj „pesrou”,
čiže dávala pozor na malé deti.
Bola ešte mladá dievčina, keď po prvýkrát vyskúšala
maľovanie. Jej mama omazala pitvor, a tak plánovala, že
popoludní, keď príde z roboty, namaľuje „čipku”. Bola
prekvapená, keď prišla domov a uvidela maľovanie
na „zarovnávaní”. Na Komlóši bolo zvykom, že dolnú
časť steny po bielom mazaní prefarbili čiernou farbou.
Ešte kým neuschla farba, rýchlo prstami namaľovali
rôzne kvietky. Bolo to typické ozdobenie komlóšskych
domov. Judita stále častejšie maľovala a veľmi skoro
si ju všimli poprední majetní Komlóšania. Pozývali si
ju vymaľovať nielen „zarovnávania”, ale aj steny na
verandách, na gangoch. V maľbe bola silne ovplyvnená
svojím prostredím. Zo všetkých strán k nej prúdili
podnety ľudového umenia. V dedine sa bežne stretávala
s krásnymi vzorkami na zarovnávaniach, bohatými
motívmi truhlíc, lavíc, postelí a pestrým ľudovým
krojom. Svojou činnosťou zareagovala na tieto podnety.
Ako mladá dievka sa pridala do „bandy”sezónnych
robotníkov, a tak sa dostala do Temešu, kde dostala
za úlohu, aby vymaľovala gazdovskú detskú izbu. Na
základe týchto skúseností po návrate domov prijala
aj práce takého charakteru. Maľovala izby, kuchyne,
pece. V jej maľbách nájdeme rôzne geometrické tvary,
vlnovky a štylizované figúrky. Na biele mazanie sa
často dostali pestré kvietky, listnaté halúzky. Pracovala
bez kreslenia, priamo maľovala na stenu, „len tak z
rozumu”. O farby sa sama starala. Používala práškové
farby, ktoré miešala s mliekom alebo glejom, aby sa
nezotierali. Štetce si pripravila z husacieho peria alebo
zo srsti zvieraťa.
Dôležitou oblasťou jej maľby bolo ozdobovanie
nábytku. V tridsiatych rokoch bolo v móde maľovanie
lavíc, stoličiek a skríň. Juditu Tomkovú vyhľadali nielen
Komlóšania, ale zavolali ju aj na vidiek. Aj vlastný
nábytok, ktorý dodnes chráni umenie tejto výnimočnej
osoby, si krásne vymaľovala.
Pokúsila sa aj o maľovanie tanierov, ale kvôli
nekvalitnému smaltu pestré farby stratili svoju
výraznosť, preto sa touto tvorbou nezaoberala.
Judita rada vyskúšala rôzne druhy farbenia, a
tak začala aj farbenie textilných látok. Dievčatá nosili
stužky, ženy ručníky, ktoré boli spestrené jej vzorkami.
Kvetmi ozdobila oltárne prestieradlá, ktoré až dodnes
chránia v Slovenskom Komlóši a v Pitvaroši.
Farbenie ju sprevádzalo až do konca života.
Chopila sa každej príležitosti, aby sa pomocou svojho
umenia vyjadrovala. Svojou tvorbou chcela potešiť ľudí.
Pripravovala osobité pozdravné pohľadnice na svadbu,
zásnuby, krštenie. Občas sa objavila na svadbe, v rukách
držala takúto pohľadnicu pre mladých, odovzdala ju a
ticho, ako prišla, aj odišla.
Maľovanie nevyčerpalo energiu Judity
Tomkovej. Maľovanie, farbenie vždy robila veľmi
ľahučko, hravo. Preto sa neunavila a mala vôľu aj k
inému. Jej druhú srdcovú záležitosť, ochotnícke divadlo,
takmer do smrti milovala a vykonávala.
Jej ochota na režírovanie sa prejavila už v detstve.
Deti rady zahrali svadbu, ona zostavila „scenár” týchto
hier a bola ich vedúcou.
V roku 1904 bola 60-členná skupina komlóšskych
sezónnych robotníkov na prácach v zadunajskom
Enyingu. Mladí Komlóšania tu trávili aj voľné
dni, a tak vznikol v hlave sedemnásťročnej Judity
Tomkovej nápad nacvičiť zábavný program. Na
javisku sa objavil spev, tanec a recitácia. Nacvičený
program úspešne predviedli tamojším obyvateľom a po
návrate do Komlóša aj svojich rodákov potešili týmto
predstavením. Judita Tomková touto činnosťou položila
základy slovenského ľudového ochotníckeho divadla,
ktoré na Dolnej zemi práve v Slovenskom Komlóši
32. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
3/2011
rozkvitalo najdlhšie. Síce aj v iných obciach sa našli
dedinskí učitelia, ktorí režírovali niekoľko divadelných
predstavení, ale nevieme o takej osobe, ktorá celý svoj
život tak darovala slovenskému ochotníckemu divadlu
ako Judita Tomková. Táto jej činnosť bola populárna
nielen v Komlóši, ale silne vplývala aj na kultúrny život
okolitých slovenských osád.
V roku 1907 usporiadali v Komlóši prvý zábavný
večierok Roľníckeho spolku. Na tento večierok si
Judita Tomková s režisérom Ondrejom Beňom vybrala
hru Jozefa Hollého „Kubo”. Spolu s Beňom zháňali
kostýmy, kroje, stavali kulisy. Komédiu predniesli vo
veľkej sále hotela Komló a predstavenie sa vydarilo nad
očakávanie. Sála bola obsadená do posledného miesta
a výkon hercov sa publiku veľmi páčil. Úspech bol
obrovský a komédia sa musela v ďalších dňoch ešte
niekoľkokrát opakovať. Týmto predstavením sa začalo
vlastne komlóšske ochotnícke divadelníctvo.
Po tomto veľkom úspechu začínala Judita Tomková
nielen režírovať, ale inšpirovaná Jozefom Gregorom
Tajovským aj písať divadelné hry pre komlóšsky
divadelný súbor. Jej prvotiny boli divadelné hry
„Zlatá páva” a „Štyri kúpy sú moje a piata jej”. Keďže
potrebovala kvalitné divadelné texty, prostredníctvom
evanjelického farára Ľudovíta Hrdličku, ktorý mal
dobré styky s martinským národovcom Andrejom
Halašom, dostávala ich spočiatku z Turčianskeho sv.
Martina. Popri inscenovaní slovenských divadelných
hier sa Tomková podujala aj na uvedenie maďarských
divadelných diel. Boli to napríklad „Noszty fiú esete
Tóth Marival“ /Prípad Nosztyho s Máriou Tóthovou/
alebo „Ida regénye“ /Román Idy/. Zo slovenských hier
mali v Komlóši prioritu hlavne hry Ferka Urbánka a to
pravdepodobne pre ich jazykovú zrozumiteľnosť. Judita
Tomková mala rada aj náročnejšie diela Jozefa Hollého,
Terézie Vansovej, Jozefa Gregora Tajovského, ale aj
dolnozemských spisovateľov ako Pavla Socháňa či Jána
Gerčiho.
Režisérka Judita Tomková bola ojedinelou
osobnosťou. Prvým jej významnejším režírovaním
bolo dielo Ferka Urbánka „Hrob lásky“. Divadelnú hru
predniesli pri príležitosti odovzdávania Robotníckeho
domu 23. septembra v roku 1923. Záujem Komlóšanov
o predstavenie bol taký veľký, že ho 14. októbra museli
zopakovať.
Tomková sa svojím režírovaním prispôsobila
k požiadavkám publika a k členom ochotníckeho
divadla. Po dráme, alebo nie príliš šťastne sa končiacej
hre, zaradila krátky veselý výstup, frašku alebo veselohru
v jednom dejstve. Prozaické diela neraz doplnila
kratšou hudobno-tanečnou časťou, a to preto, aby aj
v tých dielach mohlo vystupovať čím viac mladých
účinkujúcich. Divadlo malo asi 20-30 členov, ktorí
veľmi radi vystupovali pod vedením Judity Tomkovej.
Ňanička Juda, ako ju v Komlóši volali, bola
útla žena, ale plná energie. Sama sa zúčastnila na
stoštyridsiatich deviatich predstaveniach, veľa ich
režírovala a v mnohých si zahrala aj sama. Ešte aj vo
veku 77 rokov si zahrala na javisku v divadelnej hre
„Už sme všetci v jednom vreci”. Neraz, využívajúc
svoj výtvarný talent, sa zúčastňovala aj na vymyslení
a realizácii dekorácie pre divadelné hry komlóšskeho
divadelného súboru. Táto krehká žena mala toľko
vytrvalosti, že aj po neúspechu, po prepadnutí, sa
vedela postaviť a pokračovať na vytýčenej ceste. Nikdy
sa neunavila. Po oslobodení mala málo možností na
divadelnú činnosť, ale ona naďalej režírovala. Na
jeseň v roku 1945 so svojimi divadelníkmi nacvičila
jednoaktovky „Atómová bomba” a „Kofy”. Túto
poslednú divadelnú hru napísala Tomková inšpirovaná
atmosférou, ruchom komlóšskeho trhu. Hoci divadelná
činnosť bola jej srdcovou záležitosťou, čas prešiel
aj nad ňou. Jej posledná veľká práca bola inscenácia
divadelnej hry „Ženský zákon”. Toto predstavenie 32krát predniesli v Komlóši i na okolí. V tomto čase prišiel
ku komlóšskemu ochotníckemu divadlu budapeštiansky
režisér, Jozef Szabo. Judita Tomková sa nechcela
oddialiť od divadla, a tak sa stala šepkárkou. Aj túto
rolu plnila s pokorou a maximálnou oddanosťou. Počas
nasledujúcich rokov sa divadlo celkom zmenilo, čo
Tomková už nedokázala tak pochopiť. Ale pravidelne
chodila na skúšky, sledovala mladých, bola rada, ak sa
obrátili na ňu so svojimi otázkami, pre rady.
Pod vedením učiteľky Anny Medovarskej zahrali
komlóšsku svadbu, ktorá zhrnula tance, zvyky a ľudové
hry dediny. Komlóšska svadba nemohla byť bez
„hnusnej mladej”, ale tú nechceli zahrať mladí. Judita
Tomková s veľkou oddanosťou zahrala aj túto úlohu.
Vtedy stála naposledy na javisku.
Po sedemdesiatke už len občas prišla pozrieť
mladých divadelníkov. Zomrel jej brat, žila osamelá.
Potichučky, takmer nebadane odišla do nesmrteľnosti 12.
augusta v roku 1968. Pochovaná je v Novom cintoríne
v Slovenskom Komlóši. Jej pozostalosť odkúpila
mestská samospráva a inštalovala ju v Slovenskom
dome. V zadnej časti domu je pamätná izba Judity
Tomkovej, kde je umiestnený jej a ňou samou maľovaný
nábytok a jej osobné veci. Na stole leží Tranoscius, ktorý
používala, funebrál, pašiová knižka a taška, v ktorej
vždy nosila svoje poznámky k divadelným hrám.
Judita Tomková sa nesnažila o to, aby riadila,
ovplyvňovala ľudí, ale svojou osobnosťou ich nebadane
usmerňovala, aby si všimli krásy svojho života, aby
cítili blaho, keď počujú svoju krásnu materčinu. My
všetci si môžeme uložiť do srdca toto dedičstvo tejto
výnimočnej osoby. Marianna Melegová Bajczerová
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
33. strana
3/2011
ský ja
em
Dolnoz
ave
Bratisl
v
k
o
rm
Na deň sviatku Svätého Cyrila a Metoda,
spolupatrónov Európy, bol 5. júla 2011 oslávený
v Bratislave Deň zahraničných Slovákov. Podujatie
sa otvorilo 4. júla, čiže o deň skôr, výstavou
slovenského akademického maliara zo Srbska Pavla
Čániho. Vernisáž výstavy prebiehala vo vestibule
Úradu vlády SR za prítomnosti početného publika.
Deň zahraničných Slovákov, ktorý prebiehal pod
záštitou predsedníčky vlády Slovenskej republiky
Ivety Radičovej, bol otvorený stretnutím pri kameni
Pamätníka slovenského vysťahovalectva v Sade
Janka Kráľa. Tento základný kameň bol položený
v parku roku 2000 a darovali ho Slovensku Slováci
z Maďarska. Odvtedy sa kameň z červeného
mramoru stal pamätným symbolom slovenského
vysťahovalectva a každoročne sú pri ňom krátke
oslavy, pri ktorých sa pripomína, že vlastne vyše
2.500.000 Slovákov žije mimo hraníc Slovenska, ale
oni sú naďalej aktívnou zložkou slovenského národa.
Po príhovoroch oficiálnych hostí odznel
kultúrny program v prednese ľudovej hudby Rosička
z Kovačice a súbor z Vojlovíc zatančil na ľudovú
nôtu. Po zakončení programu všetci prítomní
zamierili k Starej tržnici, kde prebiehal po prvýkrát
na Slovensku Dolnozemský jarmok, komplexné
podujatie s účasťou vyše 150 Slovákov z Dolnej zeme,
ktorí prezentovali záujemcom remeselnícke výrobky,
insitnú maľbu, ľudové výšivky, vydavateľskú
činnosť, ako aj špecifické dolnozemské jedlá.
Slávnostné otvorenie jarmoku sa udialo
v poludňajších hodinách, keď sa prítomným
Kimerlingová, predseda Úradu pre Slovákov žijúcich
v zahraničí Milan Vetrák, predseda Celoslovenskej
samosprávy Slovákov v Maďarsku Ján Fuzik,
predseda KVSIK Ivan Miroslav Ambruš a riaditeľka
Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov Milina
Sklabinská. Ešte pred oficiálnym otvorením sa Stará
tržnica stala mraveniskom ľudí a určite ani sami
organizátori nepočítali s takým obrovským prílivom
záujemcov o Dolnozemský jarmok.
Slováci z Rumunska predstavili na jarmoku
viacero typických ľudových remesiel. Doniesli so
sebou aj krosná a prezentovali ľudový spôsob tkania
uterákov, ako aj starodávny kolovrat, na ktorom teta
Červenáková priadla tenké konopné nitky. V inom
stánku boli prítomné ľudové výšivky a nadlacká slza
(pálenka), ktorá sa stretla s neočakávaným ohlasom.
Návštevníci sa mohli zoznámiť aj so spôsobom
výroby košiarov a váľkov. Váľky boli základným
stavebným materiálom pre staršie nadlacké domy.
Rumunskí Slováci ponúkli návštevníkom
nadlackú tarhoňu s klbásou, kysnutie haluške,
sadlovie kifle a koláče, opekance, cestoviny –
brdouce, šiflíke a rezance, medovníke a nadlacký
griliáš, ale určite najväčší záujem bol o nadlackú
klbásu, slaninu a šonku, ktoré rýchlo vykapali, takže
v popoludňajších hodinách doniesli z Nadlaku ešte
jednu dávku, na ktorú pekne zoradení zákazníci
čakali niekoľko hodín.
Nečakaný záujem prejavili účastníci jarmoku
aj o písané slovo, takže Vydavateľstvo Ivana
Krasku v Nadlaku sa môže pochváliť dosť veľkým
34. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
3/2011
odpredajom kníh, čo dokazuje, že záujem o literatúru
písanú na Dolnej zemi by aj bol, len sme ešte
nenašli ten najvhodnejší spôsob, ako by sme mohli
prezentovať túto literatúru záujemcom zo Slovenska.
Ak Slováci z Rumunska boli zastúpení len
Nadlačanmi, zo Srbska prišli na jarmok predstavitelia
viacerých obcí obývaných Slovákmi. Tak sa
návštevníci mohli zoznámiť s tokármi, pierkármi,
metliarmi, šúpoliarmi, ako aj s výrobcom huslí Jánom
Nemčekom z Kovačice. Slovákov zo Srbska priblížili
aj výstava fotografií Ženy na dedine a výstava
insitných malieb. Z gastronomických špecialít
ponúknutých Slovákmi zo Srbska spomenieme
petrovskú klbásu, kysáčsku sármu, opekance, rejteša,
pirohe, lepníka a iné dobroty, ktoré účastníkom určite
chutili, čo dokazovali veľké rady spred stánkov.
Výšivkársky krúžok Rozmarín z Békešskej
Čaby v Maďarsku sa predstavil krásnymi ručnými
výšivkami, ale hladných návštevníkov najviac oslovili
kapustnica zo Sarvaša, čerstvé pečenie klbásy zo
Slovenského Komlóša, ako aj herouke pripravené
ženami z Medešu.
Kým sa okolo stánkov hemžil veľký počet
návštevníkov, na javisku sa hralo a tančilo. O dobrú
náladu sa postarali folklórny súbor Sálašan, naše
speváčky Mária Bonţea a Adelína Olaru, aradáčske
meškárky, orchester Rosička a členovia SKOS-u
Detvan z Vojlovíc a KUS-u Jednota z Hložian. Pútavé
dialógy zo sedliackeho života predviedli herci Zuzana
Tárnociová a Ondrej Brna zo Srbska. Z Maďarska
nás obveselili spevokol Čabianska ružička a známe
citaristky. Réžiu programu predstavovaného na
javisku mal Michal Babiak.
Veľký počet návštevníkov na Dolnozemskom
jarmoku a kladné ohlasy dokázali jedinečnosť
myšlienky prezentovať dolnozemskú kultúru ako
celok pod tvarom jarmoku. Odvážnu ponuku Úradu
pre Slovákov žijúcich v zahraničí zorganizovať
štvrtú edíciu Dolnozemského jarmoku v Bratislave
považujeme za úspešnú, čo dokazujú početné ohlasy
v masmédiách na Slovensku, ako aj otázka mnohých
návštevníkov – kedy sa takéto podujatie zorganizuje
zas. Ivan Miroslav Ambruš
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
3/2011
35. strana
Recenzie
Dolnozemského a Štefana Lamiho.
O osobnosti Anny Divičanovej a o jej diele,
k problematike výskumu národností z oblasti strednej Európy, podpisuje článok Eva Krekovičová.
Biografické údaje, rozsiahlu personálnu bibliografiu,
samostatné publikácie, štúdie publikované v
anglickom, nemeckom a ruskom jazyku, ako i iné
príspevky a recenzie jubilantky, zostavila Zuzana
Kunovacová-Gulyásová. Rôznorodá bibliografia, čo
sa týka tematiky, svedčí o tom, že autorka neustále
hľadala odpovede na otázky, že pri nachádzaní
odpovedí sa s nimi neuspokojila a hľadanie
pokračovala (Eva Krekovičová). Objekt výskumu
profesorky Divičanovej je hľadanie spôsobov ako
upevniť identitu, jazyk a kultúru menšiny.
Vedecká výskumníčka Anna Divičanová sa
zameriava vo svojej činnosti na históriu, kultúru,
jazyk a literatúru Slovákov žijúcich v Maďarsku
majúc na zreteli ich ľudovú cirkevnú vysokú kultúru,
vzťah medzi menšinou a väčšinou, multikulturalitu,
národnostné i hospodárske procesy. Tu recenzovaná
kniha zodpovedá tematike, ktorou sa jubilantka
zaoberala vo svojej výskumnej činnosti niekoľko
RECENZIA KNIHY - KONTEXTY
desaťročí.
IDENTITY
Publikácia obsahuje päť zložiek: Kultúra,
Jazyk s podkapitolou Priezviská, História a identita,
Do trezoru dolnozemských Slovákov pribudla Literatúra, Inštitúcie. V zložkách je zahrnutých 58
na začiatku roka 2010 nová kniha: KONTEXTY príspevkov, z ktorých 34 v slovenčine, 21 v maďarčine
IDENTITY, jubilejný zborník na počesť Anny a ostatné v češtine, angličtine i chorvátčine. Texty
Divičanovej, ktorého editorky sú Eva Krekovičová, sú sprevádzané prekladmi v resumé v maďarskom,
Alžbeta Uhrínová, Mária Žiláková.
slovenskom, anglickom alebo nemeckom jazyku.
Vydavatelia zborníka - Celoštátna slovenská Preklad umožňuje prístup záujemcov k informáciám
samospráva, Katedra slovanskej filológie Filozofickej a vytvára optimálne podmienky bádania nielen pre
fakulty Eötvösa Loránda v Budapešti, Ústav etnológie tých, ktorí skúmajú dejiny, kultúru, jazyk a literatúru v
SAV, Bratislava, Výskumný ústav Slovákov v situácii diasporálneho vývinu Slovákov, ale i pre tých,
Maďarsku - prispeli finančne na vydanie tejto knihy ktorí hľadajú podnetné myšlienky k reflexii. Kniha
a takýmto spôsobom i k prehĺbeniu poznania života a čerpá informácie z veľmi rozsiahlych a rôznorodých
kultúry dolnozemských Slovákov.
prameňov a prepracúva materiál interdisciplinárne.
Prostredníctvom tohto jubilejného zborníka Materiál, ktorý zapĺňa 554 strán knihy, je
všetci tí, ktorí vynaložili úsilie na jeho zrod, a nielen, zaradený chronologicky.
vyjadrujú svoje hlboké uznanie univerzitnej profesorke Prvá zložka knihy, „Kultúra“, začína
na Katedre slovanskej filológie, kulturologičke, rezonančným článkom Marty Botíkovej a Jána Botíka
slovakistke, prvej riaditeľke Výskumného ústavu o Dolnej zemi a dolnozemských Slovákoch ako
Slovákov v Maďarsku, Anne Divičanovej. Dôkazom fenomén, ktorého začiatok treba hľadať v priebehu
uznania je i bohatá tabula gratulatoria (str. 11-26), z 18. a 19. storočia na území vtedajšieho Uhorska, keď
ktorej spomenieme obšírne gratulácie Juraja Antala sa formovali dolnozemské komunity, ich hospodársky
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
36. strana
3/2011
život a každodenná kultúra. Deskriptívne, ale i
analytické úvahy o fenoméne, problém sociálnej a
kultúrnej adaptácie zaujal i iných autorov článkov
zaradených do tejto kapitoly.
V jazykovej zložke sa dočítame o „bibličtine“
alebo „štúrovčine“ na Komlóši (Mária Žiláková),
o obraznosti jazyka v menšinovom spoločenstve
(Katarína Balleková), o priezviskách ako prameň
pri skúmaní dejín Slovákov na Dolnej zemi v 18.
storočí (Ján Gomboš, Ján Chlebnický a iní), ale i o
bilingvizme v zmiešanej rodine.
Kapitola „História a identita“ prináša hodnotné
informácie o slovenských poddaných v Gemeri v
dobe Márie Terézie, o osídlení dolnozemských osád z
Gemera, o cirkevných historikoch Ľudovítovi Haanovi
a Michalovi Žilinskom, o etnických parametroch
mladých Slovákov v maďarskom prostredí a iné.
Čo sa týka Literatúry, ako štvrtá zložka tejto
knihy, čitateľa iste zaujmú články ako: Slovenská
literatúra v zahraničí dnes (Michal Harpáň), Pavol
Országh-Hviezdoslav a maďarská literatúra (Zuzana
Nagyová), Ľudskosť ako spôsob prekonávania
etnických stereotypov (Katarína Maruzsová Šebová),
ale aj iné.
Inštitúcie vždy zohrali v živote menšín dôležitú
úlohu. Jubilantka Anna Divičanová venovala osobitnú
pozornosť vo svojej vedeckovýskumnej činnosti
tradičným a novším inštitúciám Slovákov v Maďarsku,
ktoré boli, aj sú, nevyhnutným predpokladom
zachovania a rozvoja slovenskej národnosti v
Maďarsku (Alžbeta Uhrínová). Najdôležitejšou
inštitúciou pre zachovanie slovenského jazyka a
slovenskej národnosti je škola. Ona jediná je schopná
a rozhodujúca ustanovizeň, ktorá môže zaručiť
pretrvanie tradícií a kultúry Slovákov ako menšiny je to myšlienka, ktorú podčiarkujeme.
Kniha neobsahuje bohatý ilustračný materiál, ale
prináša množstvo informácií o tom, čo sme boli, o tom,
čo sme si zachovali a s čím vchádzame spolunažívať
do multikulturálnej európskej spoločnosti.
Napriek tomu, že o dolnozemských Slovákoch sa už
toľko napísalo, zborník KONTEXTY IDENTITY je
originálny a jedinečný.
Anna Chişa
Historiografia dolnozemských
Slovákov v 19. storočí
Historiografia dolnozemských Slovákov v
19. storočí je publikácia, ktorou sa PaedDr. Miroslav
Kmeť, PhD. prihovára odborníkom, a nielen, v
snahe vyčerpávajúco predostrieť obraz toho, čo na
dolnozemskej pôde vzniklo snahou tu pôsobiacich
slovenských intelektuálov. Dizertácia zahŕňa vyše tristo
strán. Vydavateľom prvého vydania je Výskumný ústav
Slovákov v Maďarsku, v Békešskej Čabe, v spolupráci
s Fakultou humanitných vied Univerzity Mateja Bela v
Banskej Bystrici. Kniha bola vydaná roku 2010. Druhé vydanie zabezpečilo v tom istom
roku Vydavateľstvo Ivana Krasku, v edícii Knižnica
Dolnozemskeho Slováka, za ktoré zodpovedá, ako je
to na titulnej strane uvedené, vydavateľ a zodpovedný
redaktor Ivan Miroslav Ambruš.
Počet strán, ilustrácie, ostránkovanie a obálka sú
identické. Až na veľkosť fontu, odtiene obálky a kvalitu
papiera, ktorá podmienila aj kvalitu ilustrácie druhého
vydania.
Svoje dielo autor opatril nasledovným venovaním:
,,Vydanie tejto publikácie venujem svojim
rodičom, ktorí nikdy nezaváhali podporiť ma v mojich
úsiliach, ďalej svojej rodinke (manželke a synom), ktorá
mi zabezpečila priaznivé prostredie pre prácu, ako aj
kamarátovi Michalovi Mlynekovi, ktorý je sympatizantom
dolnozemskej Slovače, účastníkom expedícií k békešským,
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
3/2011
čanádskym a bihorským Slovákom a nadšeným čitateľom
dejepisnej spisby.“
V úvode autor spresňuje pohnútky svojho počinu.
Jeho ciele, ako to sám spresňuje, sú:
- prezentovať obraz stavu slovenskej dolnozemskej
historiografie v 19. storočí s dôrazom na nosné témy;
- vysvetliť miesto dolnozemskej historickej spisby
v rámci slovenskej historiografie;
- hľadať príčiny zachytenia a interpretácie historických
(etnografických a iných) faktov a javov s dôrazom na
slovenské národné dejiny, sledovať motivačné činitele
autorov;
- formulovať a vysvetliť zvláštnosti prejavov slovenskej
etnicity v historickom materiáli na pozadí multietnického
a multikultúrneho prostredia vo viacerých lokalitách
a regiónoch;
- na základe historických prác vysvetliť zmysel
konštrukcie tzv. dvojitej identity v osobitom prostredí
slovenských dolnozemských intelektuálov;
- reflektovať postup maďarizácie u dolnozemských
Slovákov v priebehu 19. storočia tak, ako ho odrážajú
historické texty súdobých autorov;
interpretovať
špecifiká
dolnozemskej
historiografie predovšetkým v regionálnohistorickej
a cirkevnohistorickej problematike. Riešeniu uvedených cieľov podlieha štruktúra
práce.
Obsahom 1. časti je prehľad historického
vývoja slovenských dolnozemských enkláv s osobitným
dôrazom na 19. storočie. Ide o predstavenie priestoru
výskumu a tvorby historických prác – s cieľom súhrnne
a stručne priblížiť spoločensko-sociálny a kultúrny
kontext historického materiálu, ktorý bol predmetom
záujmu dolnozemských historikov. Autor sa v prvej
kapitole zaoberá Slovenskými enklávami na Dolnej
zemi. Kapitolu začína prehľadom slovenského
osídľovania Dolnej zeme v 18. storočí. Ďalej ju
rozčlenil na nasledovné časti: Pokračovanie slovenského
osídľovania na Dolnej zemi v 19. storočí, v ktorej sa
zaoberá kolonizáciou v békešsko-čanádskej oblasti
a pokračuje prisťahovalectvom Slovákov v Báčke,
Banáte, Srieme a ďalších regiónoch. Uzaviera ju analyzujúc kultúrnohistorické fenomény dolnozemských
slovenských vysťahovaleckých komunít, kde spresňuje
podobnosti a rozdiely ich vývoja a života. Podčiarkuje
rôznorodosť ovplyvnenú: geografickými danosťami
kraja, klimatickými podmienkami, hospodárskymi
a právnymi podmienkami konkrétnych obcí (komunít),
ktoré ďalej determinovali ich vývin. Zaraďuje aj
hospodárske zameranie lokality: vo väčšine vyslovene
poľnohospodárskych oblastí obilninárstvo a chov dobytka
a vo viacerých lokalitách aj vinohradníctvo a ovocinárstvo
s produkciou vína a liehovín, výskyt a vývin remesiel,
keďže vo väčšine malo slovenské dolnozemské osídlenie
37. strana
roľnícky charakter, konfesionálnu príslušnosť a z nej
vyplývajúce kultúrne a historické tradície (nevynímajúc
náboženskú nevraživosť, resp. predpojatosť voči „iným“,
napr. väčinových evanjelikov voči menšinovým katolíkom
v Békešskej Čabe); multietnický a multikultúrny
charakter lokality, t. j. spolunažívanie s ďalšími etnikami,
ako aj početnosť maďarského obyvateľstva (diferencie
medzi békešsko-čanádskou oblasťou a napr. srbským
okolím slovenských osád v Báčke) a spoločensky
prijaté pocity kultúrnej nadradenosti alebo podradenosti
(napr. „inakosť“ postojov v maďarskom a rumunskom
prostredí); politické postoje a spoločenský vplyv
miestnej intelektuálnej elity, jej etnické sebavedomie
alebo naopak submisívnosť voči maďarizácii zo strany
„vrchností“ či vládnej politiky (napr. protiklad Békešskej
Čaby a Níreďházy), vzťahy k slovenskému národnému
hnutiu; komunikáciu vnútri enklávy, proces enkulturácie
a vytváranie domácich stereotypov; sformovanie
slovenských etnografických skupín s výraznejšími znakmi
sebaidentifikácie v nárečiach, tradíciách, v materiálnej
a duchovnej kultúre, čo ďalej posilňovalo ich špecifický
vývin (napr. Čabänia, Sarvašania, Tirpáci, Pilíšania,
Nadlačania, bihorskí Slováci, Petrovčania atď.)
Právom autor podtrhuje fakt, že dolnozemskí historici
žijúci v enklávach sa museli vysporiadať so zaradením
svojej tvorby do kontextu slovenskej, maďarskej či
celouhorskej historiografie, úzko súvisiacej s otázkou
ich identity. Vplývala na nich historická literatúra
ich predchodcov z 18. storočia, ako aj produkcia
neslovenských historikov z regiónov obývaných
dolnozemskými Slovákmi.
Náplňou druhej, pomerne obšírnej kapitoly, nazvanej
Problematika historiografie dolnozemských Slovákov, je
prehľad vývoja slovenskej historiografie v 18. – 19. stor
očí. Následne autor rozpracúva stať, ktorou sú prezentovaní
predstavitelia slovenskej dolnozemskej historiografie,
ich biografické a bibliografické profily. Sú tu predstavení Štefan Leška st., Andrej Školka, Ľudovít Haan, Michal
Žilinský, Karol Jesenský, Martin Cinkotský, Samuel
Horváth, Pavol Gajdáč, Ondrej Seberíni, Ján Pravdoľub
Bella, Emil Kolényi, Felix Kutlík, Jozef Maliak a Ivan Bujna. Boli to slovenskí dolnozemskí historici v kontexte
maďarskej a slovenskej historiografie. V tretej kapitole sa autor zaoberá historickými
monografiami. Analyzuje tu Leškovu prácu o Malom
Kereši, Haanove Pamätnosti Békešskej Čaby, Haanovu
a Zajacovu monografiu Nadlaku, Jesenského monografiu
Poľného Berinčoku, Žilinského monografiu Sarvašu,
Cinkotského monografiu Albertu .
Zhrnutie, ktorým kapitolu uzaviera, je venované analýze
jazyka, v ktorom boli vydané, ako aj ich zameraniu sa na
určité ciele a určitú škálu čitateľov. Autor ohľadom toho
vyhlasuje, že možno:
38. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
3/2011
,, vyššie uvedené regionálnohistorické monografie
rozdeliť do troch skupín.
Prvú skupinu tvoria práce s nepopierateľnou
identifikáciou sa so slovenským národným hnutím a apelom
na čitateľov v intenciách ideálov – buď „slovanského
národa“, alebo slovenského národa v modernom zmysle
slova v druhej polovici 19. storočia. V tomto prípade ide
o práce Štefana Lešku a Félixa Kutlíka.
Druhú skupinu tvoria monografie so zjavnými
etnoidentifikačnými prvkami, s dôrazom na tradicionalitu,
„dedičstvo predkov“, ale bez prejavov väzby na slovenské
národné hnutie, t. j. práce Ľ. Haana a D. Zajaca.
Za tretiu skupinu považujeme práce s nepochybnými
prejavmi slovenskej etnickej identity, bez konotácií
voči slovenskému národnému hnutiu a s „modernými“
prvkami uhorského patriotizmu (t. j. prejavmi sympatií
voči maďarskej revolúcii rokov 1848-1849, zamietnutím
patentu a príklonom k autonomizmu v ev. cirkvi, zmienkami
v súvislosti s civilizačným poslaním maďarskej kultúry –
či už z presvedčenia alebo z taktických príčin). Do tejto
skupiny zaraďujeme monografie K. Jesenského, M.
Cinkotského a M. Žilinského.“
4. kapitolu autor nazval Iné žánre. Táto zahŕňa
Kronikársku tvorbu a Historické témy v súdobej publicis
tike. 5. kapitola, Cirkevnohistorická problematika,
vyzdvihuje úlohu evanjelickej konfesionality vo vnímaní
etnickej identity dolnozemských Slovákov, obsah
cirkevnohistorických problémov a prezentuje Ľudovíta
Haana a Michala Žilinského ako cirkevných historikov. 6. kapitola, Regionálny, národný a vlastenecký
rozmer prác dolnozemských autorov, je zameraná
na prejavy lokálnej, regionálnej a nadregionálnej
dolnozemskej identity, etnicity, etnickej a národnej
identity a uhorského vlastenectva. O tom poslednom
autor prehlasuje:
,,Uhorské vlastenectvo bolo vlastné všetkým
dolnozemským historikom, resp. intelektuálom ako
prirodzená súčasť ich štruktúry vedomia o individuálnom
(i kolektívnom) ukotvení človeka ako sociálnej bytosti,
formovaná vzdelaním aj spoločenskou mienkou.
Záviselo však na politickej i osobnej ľudskej orientácii,
či prejavy vlastenectva bolo potrebné manifestovať
zároveň s intoleranciou voči „iným“ (alebo „vlastným“)
v národnostnom zmysle slova. Prejavy vlastenectva
autorov historickej spisby dotvárajú plasticitu ich
obrazu ako svedkov i formovateľov historického diania
v regiónoch.“
V závere uviedol:
,,Práce slovenských historikov z dolnozemských
regiónov predstavujú zaujímavé svedectvo o vývine
dolnozemských Slovákov (vrátane vnímania identity),
o spôsobe ich života, kultúrnych aktivitách a zároveň
odzrkadľujú
názory
predstaviteľov
slovenskej
dolnozemskej inteligencie v priebehu 19. storočia a
takisto na diferencie oproti situácii v prostredí tzv. Hornej
zeme.
Vývoj v slovenských enklávach smeroval
(pravdaže, v jednotlivých lokalitách odlišne) ku
kultúrnemu pretrvaniu a posilneniu etnickej či národnej
identity, alebo cez rôzne stupne akulturácie až k jazykovej
a etnickej asimilácii časti dolnozemskej slovenskej
populácie. Pôsobenie miestnej administratívy na jednej
strane umožnilo výraznejšiu maďarizáciu obyvateľstva
cez rôzne inštitúcie, ale na druhej strane charakter
života na sálašoch, sebestačnosť a relatívna izolovanosť
spôsobili, že Slováci ako etnikum dokázali v mnohých
enklávach prežiť do 20. storočia a vytvoriť si aj viacero
kultúrnych a politických inštitúcií a organizácií. To sa
odrazilo aj v historickej tvorbe.
Z hľadiska národnej orientácie môžeme, aj keď
zjednodušene, rozdeliť slovenských dolnozemských
historikov do troch skupín:
a/ jednoznačne alebo skôr proslovensky sa
prejavujúci (s evidentnou inklináciou k slovenskej kultúre
a jej inštitúciám) – Štefan Leška, Daniel Zajac, Ondrej
Seberíni, Ján Pravdoľub Bella, Emil Kolényi, Felix
Kutlík, Jozef Maliak.
b/ z hľadiska slovenského národného hnutia
ambivalentné postoje prejavujúci (medzi indiferentnosťou
v otázke národnej identity a tzv. ideou dvojitej identity,
respektíve dvojkultúrnosti) – Andrej Školka, Ľudovít
Haan, Karol Jesenský, Martin Cinkotský a Michal
Žilinský.
c/ skôr promaďarské postoje prejavujúci (zrejmá
inklinácia k maďarskej kultúre a jej inštitúciám) – Samuel
Horváth a Pavol Gajdáč.”
Knihu autor uzaviera Prameňmi a použitou
literatúrou, ako aj bohatou ilustráciou v prílohe.
Je to krásna, prameňmi bohato podložená,
hodnotná kniha, ktorá sa svojou náplňou a odkazom
adresuje slovenskej čitateľskej a odbornej obci tak na
Slovensku, ako aj na Dolnej zemi. Vďaka jej autorovi
za vynaložené úsilie prehrabať sa horou archívneho,
časopiseckého a knižného materiálu. Ale počin sa
vydaril. Z historiografickej bane, bohatej na hodnotné
drahokamy, Miroslav Kmeť vybrúsil skvostný briliant.
Vyššie uvedený text odznel aj v Békešskej Čabe,
pri prezentácii prvého vydania. V prítomnosti autora.
Veď vlastne aj formulácie mu patria. Prevzal som ich od
neho. A ďakujem mu za pôžitok historika z prečítania
dobre a kompetentne napísanej knihy.
Teším sa na pokračovanie, autor totiž prezradil,
že získal fondy na knihu tej istej tematiky, vzťahujúcu
sa na slovenskú dolnozemskú historiografickú spisbu
len nedávno minulého, dvadsiateho storočia.
Dr. Pavel Husárik
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
3/2011
U uvodnom tekstu Ispoljavanja identiteta Slovaka sa Donje zemlje I.
M. Ambruš piše o dugogodišnjem naporu Slovaka sa Donje zemlje
da dopru do svesti običnih ljudi iz pradomovine i naglašava doprinos
ovdašnjih žena izgradnji specifičnosti ovoga regiona. M. K. Hrkljova
u materijalu Ćerka Donje zemlje donosi portret Ane Ištvan, jedne od
najkompleksnijih ženskih ličnosti današnje slovačke Donje zemlje.
U prilogu Ženska kreativnost – ženski likovi D. M. Anoka iznosi više
zanimljivih zapažanja o Slovakinjama koje su svojom aktivnošću
unapredile kulturni i društveni život Slovaka u Rumuniji. Intervju
A. Rau-Lehotske sa Olgom Ureke nam približava životni put kojim
je prošla jedna od prvih pedagoškinja slovačke škole u Nadlaku. U
svom članku S. Boldocki predstavlja četiri ličnosti iz vojvodine i to
Mariju Mijavec, Vieru Benka, Kvetoslavu Benka i Jarmilu Hodolič.
A. Jaškova predstavlja čitaocima lik Ane Tomanove-Makanove,
potpredsednice vlade AP Vojvodine i predsednice Nacionalnog
saveta slovačke nacionalane manjine u Srbiji. Marija Mijavec je
prisutna sa tekstovima koji se nadovezuju na tematiku Donje zemlje.
M. Melegova-Bajcerova je predstavila Juditu Tomko iz Slovačkog
Komloša a A. Kondačova piše o evangelističkoj sveštenici
Alžbeti Nobik, A. Holerova-Račkova i J. Fuzik o Mariji Jakob
dugogodišnjem poslaniku u mađarskom parlamentu. I. M. Ambruš
je napisao članak o Vašaru na Donjoj zemlji, koji je održan 5. jula
u Bratislavi.
A. Kiša predstavlja knjigu Ane Đivičan Konteksti identiteta a P.
Husarik knjigu Miroslava Kmeća Istoriografija Slovaka sa Donje
zemlje u 19. veku.
Broj je ilustrovan fotografijama Ane Rau-Lehotske.
În articolul introductiv Manifestările sentimentului de a fi slovac
la cei din Ţinuturile de Jos I. M. Ambruš scrie despre efortul
îndelungat făcut de slovacii din Ţinuturile de Jos ca să pătrundă
în conştiinţa oamenilor obişnuiţi din ţara-mamă şi scoate în
evidenţă participarea femeilor noastre la edificarea specificului
acestei regiuni. Cu materialul Fiica Ţinuturilor de Jos M. K.
Hrkľová aduce portretul unei personalităţi feminine complexe din
Ţinuturile de Jos de azi.
În Creativitatea feminină, figuri feminine D. M. Anoca a sintetizat
mai multe observaţii despre femeile slovace care prin activitatea
lor au contribuit la mersul înainte al vieţii culturale şi sociale
a slovacilor în România.
Interviul A. Rău-Lehotská cu Olga Ureche ne apropie de drumul
parcurs în viaţă de una dintre primele pedagoge ale şcolii slovace
din Nădlac.
În articolul său S. Boldocký prezintă patru personalităţi din
Voivodina şi anume: Mária Myjavcová, Viera Benková,
Kvetoslava Benková şi Jarmila Hodoličová.
A. Jašková îi apropie pe cititorii revistei noastre de personalitatea
Annei Tomanová-Makanová, vicepreşedinta AP din Voivodina şi
preşedinta Consiliului Naţional al Minorităţii Slovace din Serbia.
Mária Myjavcová e prezentă pe paginile revistei cu texte legate de
tematica Ţinuturilor de Jos. M. Melegová-Baiczerová o prezintă
pe Judita Tomková din Tótkomlós, A. Kondačová scrie despre
preoteasa evanghelică Alžbeta Nobiková, A. Hollerová Račková
şi J. Fuzik scriu despre Mária Jakabová, deputat în Parlamentul
Ungariei de mai mulţi ani. I. M. Ambruš scrie un articol despre
iarmarocul Ţinuturilor de Jos care a avut loc anul acesta în 5 iulie
la Bratislava.
A. Chişa recenzează cartea Annei Divičanová Kontexty identity şi
P. Husárik cartea lui Miroslav Kmeť Istoriografia slovacilor din
Ţinuturile de Jos din sec. XIX.
Numărul este ilustrat cu fotografiile Annei Rău-Lehotská de la
iarmarocul din Bratislava.
39. strana
In the introductory article Prejavy slovenskosti
Dolnozemcov, I.M. Ambruš writes about the long attempt of
Slovaks from the Low Land to get into the point of interst of
ordinary people from our mother land, and also emphasizes the
importance of women in this attempt. M.K. Hrkľová in Dcéra
Dolnej zeme brings us a portrait of one of the most complex
women personalities of the curent Slovak Low Land. In Ženská
tvorivosť, ženské postavy D. M. Anoca comprised a selection of
ideas on Slovak women, who with their activity improved the
Slovak cultural and social life in Romania. The interview of
A. Rău-Lehotskej with Olga Ureche is about the life struggle
of one of the first teachers in Slovak schools in Nadlak. In his
article, S. Boldocky presents for personalities of Vojvodina,
and these are Mária Myjavcova, Viera Benkova, Kvetoslava
Benkova a Jarmila Hodoličova. A. Jašková brings the readers
of our magazine the personality of Ana Toman-Makanova,
vicepresident of AP Vojvodina government and president of NR
SNM in Serbia. Mária Myjavcová is present with the texts, that
talk about Low Land topics. M. Melegová Bajczerová talks about
Judita Tomkova from Slovensky Komlos, A. Kondačová talks
about Alžbeta Nobikova, an evanghelical pastor. A. HollerováRačková and J. Fuzik about Mária Jakabova, a long time deputy
in the Hungarian Parliament. I. M. Ambruš wrote about the Low
Land Fair organized in Bratislava on 5th of July.
A. Chişa brings the review of Anna Divičanova‘s
Kontexty identity and P. Husárik about Miroslav Kmeť‘s
Historiografia dolnozemských Slovákov v 19. storočí.
This issue is ilustrated with pictures from Anna RăuLehotsky from the fair in Bratislava.
I.M. Ambruš a „Szlovákság megnyilvánulásai a délalföldiek körében” c. cikkében az alföldi szlovákok hosszú
időre visszanyúló erőfeszítéseiről ír, amelyekkel az óhaza
mindennapi embereinek tudatába szeretnének bekerülni,
valamint azokról a nőkről ír, akik jelentősen hozzájárultak
régiónk sajátos fejlődéséhez. M.K. Hrkľová „A DélAlföld leánya” c. írásában a mai szlovák Dél-Alföld egyik
legkomplexebb női személyiségét mutatja be. D.M. Anoca a
„Női kreativitás, nőalakok” c. cikkében több figyelemreméltó
megállapítást tesz azokról a szlovák nőkről, akik aktivitásukkal
hozzájárultak a romániai szlovákok közéletének és
kultúrájának fejlődéséhez. A. Rau-Lehotská interjúja Olga
Urechevel közelebb hozza számukra a nagylaki szlovák
iskola egyik első pedagógusának életútját. S. Boldocky négy
személyiséget mutat a Vajdaságból, Mária Myjavcovát, Viera
Benkovát, Kvetoslava Benkovát és Jarmila Hodoličovát.
A. Jašková Anna Tomanovát-Makanovát, aki a vajdasági
kormány alelnök asszonya és Szerbiai Szlovákok Nemzeti
Tanácsának elnöke- mutatja be a folyóirat olvasóinak. Mária
Myjavcová dél-alföldi témájú műveivel jelentkezik. Bajczerné
Meleg M. Nobik Erzsébet evangélikus lelkészről ír, Hollerné
Racskó E. és Fuzik J. a magyar parlamenti képviselő, Jakab
Máriát mutatja be. I.M. Ambruš a július 5-i, pozsonyi délalföldi vásárról ír cikket.
A Chisa írt recenziót Gyivicsán Anna „Az identitás
kontextusai”, valamint P. Huszárik Miroslav Kmeť „A délalföldi szlovákok történetírása a 19. században” c. könyvéről.
Számunkat Anna Rau-Lehotská fotóival illusztráljuk,
amelyeket a pozsonyi dél-alföldi vásáron készített.
Download

DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK