DOLNOZEMSKÝ
SLOVÁK
Časopis Slovákov v Maďarsku, Rumunsku a Srbsku
Číslo
1
Ročník
XVI (XXXI)
2011
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
2. strana
1/2011
DOLNOZEMSKÝ
SLOVÁK
Číslo 1
j
Ročník 16 (31)
ISSN 1454-5489
VYDAVATELIA:
Národnostná rada slovenskej
národnostnej menšiny v Srbsku,
Slovenská sekcia Spolku vojvodinských
spisovateľov, Slovenské vydavateľské
centrum v Báčskom Petrovci,
Celoštátna slovenská samospráva
v Maďarsku,
Čabianska organizácia Slovákov,
Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku,
Demokratický zväz Slovákov a Čechov
v Rumunsku,
Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana
Krasku v Rumunsku.
REDAKCIA:
Ivan Miroslav Ambruš (Rumunsko) hlavný a zodpovedný redaktor,
Alžbeta Uhrinová Hornoková
(Maďarsko),
Ladislav Čáni (Srbsko)
REDAKČNÁ RADA:
Dagmar Mária Anoca, Ľubica Bartalská,
Miroslav Demák, Ján Fuzik, Michal
Harpáň (predseda), Pavel Hlásnik, Mária
Katarína Hrkľová, Anna Ištvánová,
Vladimír Valentík
OBSAH
A. Ištvánová Dolnozemskí Slováci a Dolnozemský Slovák .................
Dohoda o spolupráci medzi Zväzom Slovákov v Maďarsku,
Demokratickým zväzom Slovákov a Čechov v Rumunsku a Maticou slovenskou v Juhoslávii ..............................................
Spoločné dolnozemské projekty v roku 2011 ...................................
I. M. Ambruš O literárnej tvorbe dolnozemských Slovákov ................
M. Harpáň Literárnovedný prínos Adama Svetlíka a Michala Babiaka (Predjubilejná úvaha) .................................................
K. Maruzsová Šebová Kondačova Hrboľatá cesta dnes ......................
D. M. Anoca Štefan Dováľ – šesťdesiatnik ...........................................
Š. Dováľ Kapitán Arno (I) - Z najnovšej tvorby autora - .....................
E. Szabó Gilinger Jazykové podoby a jazykové menšiny v Európe .....
A. Kováčová Kultúrnohistorický, historický a etnografický program Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku ..............................
V. Boldocká Asociácia Slovenských Pedágogov a jej miesto
v slovenskom menšinovom školstve vo Vojvodine ...................
P. Bujtár Po stopách Československého zväzu v Rumunsku I. časť ....
Š. Dováľ Kapitán Arno (II) ...................................................................
Recenzie
D. M. Anoca Ivan Miroslav Ambruš: Kým báseň nevykríkne.
O. Kníchal Nad novou básnickou zbierkou I. M. Ambruša Kým báseň nevykríkne ..................................................
D.M. Anoca Víťazoslav Hronec: Chrestomatia slovenskej vojvodinskej poézie. ......................................................
Resumé v anglickom, maďarskom, rumunskom a srbskom jazyku .......
DESIGN:
Igor Imro, Michal Tuška
JAZYKOVÁ REDAKTORKA:
Anna Rău-Lehotská
TLAČ:
S.C. Carmel Print & Design S.R.L.
ARAD
ROČNÍK FINANCOVALI:
Demokratický zväz Slovákov a Čechov
v Rumunsku, Kultúrna a vedecká
spoločnosť Ivana Krasku, Celoštátna
slovenská samospráva v Maďarsku,
Národnostná rada slovenskej národnostnej
menšiny v Srbsku, Úrad pre Slovákov
žijúcich v zahraničí a Verejná nadácia pre
národné a etnické menšiny v Maďarsku
ADRESA REDAKCIE:
315500 Nadlak, ul. Independenţei č. 36,
jud. Arad, Rumunsko,
telefón: 00-40- (0)257-473517
e-mail: [email protected]
Číslo ilustrujeme fotografiami Štefana Sýkoru z Nadlaku
3
3
4
5
7
12
15
16
19
22
24
27
30
32
33
26
34
35
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1/2011
3. strana
Dolnozemskí Slováci a Dolnozemský Slovák
Časopis Dolnozemský Slovák vznikol v roku 1902,
keď ho začali vydávať Slováci na Dolnej zemi. V roku 1996
zástupcovia Slovákov z Juhoslávie, Maďarska a Rumunska, na
základe viacročnej prípravy, obnovili vydávanie časopisu.
Máme za sebou pätnásť rokov práce pri vydávaní
spoločného časopisu Dolnozemský Slovák. Ako jedna z tých,
ktorí boli pri zrode myšlienky jeho znovuvydávania a dnes aj
ako členka redakčnej rady, z poverenia redakcie, sa chcem
zamyslieť v niekoľkých myšlienkách nad skutočnosťou, že kto
a kedy sa zasadil za vydávanie tejto spoločnej kultúrnej tribúny
dolnozemských Slovákov. Práve tie prvé spoločné kontakty po
roku 1989, o ktorých budeme hovoriť položili zárodky vytvárania
našich spoločných dolnozemských projektov, s ktorými sa
v posledných rokoch právom pýšime.
Dovoľte teda, aby som sa spolu s čitateľmi
Dolnozemského Slováka na začiatku jeho šestnásteho
obnoveného ročníka zamyslela práve nad týmito chvíľami našej
spoločnej histórie a sprítomnila ju aj širšej verejnosti.
Kontaktovanie
dolnozemských
Slovákov
bolo
v počiatkoch úplne prirodzeným javom, veď počas usádzania sa
na Dolnej zemi, keď sa vybrali rodiny, ba celé roje z jednej obce,
aby osídlili ďalšiu pustatinu, sa neprestali vzájomne navštevovať.
Roztrhali sa totiž rodiny, uzatvárali sa nové manželstvá, vznikali
rodinné vzťahy. Takisto sa kontaktovali evanjelickí farári,
rechtori a ďalší učení ľudia, ktorí nemysleli len na rozvoj svojho
odboru, ale snažili sa konať aj v prospech pospolitého ľudu.
Po zmene spoločenského zriadenia v roku 1989 nastali
veľké zmeny aj v živote našich komunít. Ožilo stretávanie
sa spolkov a ľudí, začalo sa rozmýšľať aj o spolupráci. Na
margo tohto novodobého kontaktovania sa Slovákov žijúcich
na Dolnej zemi, mi dovoľte teraz upozorniť na zmluvu, ktorú
sme pripravili ešte v roku 1991 a v ktorej sa písomne prvýkrát
objavila myšlienka obnovenia časopisu Dolnozemský Slovák.
Poukázali sme takmer na všetky odbory a polia, na ktorých
by mohla prekvitať naša spolupráca. Verte mi, že v tom
mimoriadnom ovzduší, ktoré prevládalo v našich spoločenstvách
ako aj v politike a spoločenskom živote, nebolo to cudzie ani
príliš nadnesené, že sme chceli svetu dať najavo, čo si myslíme
MY o našich/svojich možnostiach a o našom bratstve. Vtedy
nikto z nás nepochyboval o tom, že si máme čo povedať, naopak:
boli sme presvedčení, že si budeme vzájomne pomáhať. Bolo to
práve pred dvomi desaťročiami, keď Alžbeta Ančinová, vtedajšia
konateľka Čabianskej organizácie Slovákov začala zvolávať
básnikov, spisovateľov a vedcov z našich troch štátov. Tu sa
formovali priateľstvá a prvé myšlienky a podmienky spoločného
konania.
Nech teda Dohoda o spolupráci (uvádzame ju nižšie
v plnom znení – pozn. red.) hovorí za seba spolu s myšlienkou
nemenovaného veľvyslanca dolnozemských Slovákov, horlivo
pomáhajúceho Jána Siráckeho.
„Ako jeho predchodca, aj obnovený Dolnozemský
Slovák vzniká z potreby slovenskej inteligencie hlásiacej sa
k slovenskej komunite. A tak isto vzniká trochu aj zo vzdoru,
aby sa dolnozemskí slovenskí tvorcovia mohli prezentovať
ako celok tak vo vlastnom prostredí, ako aj v materskej krajine
na Slovensku, ako neoddeliteľná súčasť slovenskej literatúry
a kultúry.“
Rok 1996, keď uzrelo svetlo sveta prvé číslo obnoveného
Dolnozemského Slováka prináša teda naplnenie ďalšieho bodu
z toho, na čom sme sa uzniesli v roku 1991.
Anna Ištvánová
Dohoda o spolupráci
medzi Zväzom Slovákov v Maďarsku, Demokratickým zväzom Slovákov a Čechov v
Rumunsku a Maticou slovenskou v Juhoslávii
Uvedené organizácie budú v nasledujúcich rokoch, v rámci svojich potrieb a možností spolupracovať a sprostredkúvať
spoluprácu s patričnými organizáciami a ustanovizňami, predovšetkým v oblasti osvety, školstva, vedy, kultúry a umenia:
1. Vo výmene ochotníckych súborov;
2. Vo výmene záujmových krúžkov;
3. Vo výmene kňazov a cirkevníkov jednotlivých cirkví;
4. Vo vzájomnej výmene publikácií;
5. Vo výmene odborníkov a činiteľov v rôznych oblastiach vedy a kultúry;
6. V nadväzovaní družobných stykov medzi jednotlivými školami a spoločnom doškoľovaní školských kádrov;
7. Vo vydaní spoločného časopisu „bratstva a dobrej vôle“ pod titulom Dolnozemský Slovák; ako aj zborníkov vedeckého
a kultúrneho charakteru; vytvorení spoločnej informačnej služby a vydávaní spoločného informačného bulletinu (v
slovenčine, srbčine, maďarčine a rumunčine);
8. V sprostredkúvaní družobných vzťahov medzi osadami a spolkami;
9. V sprostredkúvaní podnikateľských a hospodárskych stykov;Pre uplatnenie týchto bodov, každá podpísaná strana deleguje
troch zástupcov, ktorí vypracujú konkrétny plán na bežný rok.
My, Slováci v Socialistickej Federatívnej Republike Juhoslávii, Slováci v Maďarskej Republike, Slováci a Česi v Rumunsku
sme si na vzdialenosť 50-500 km a 250-300 rokov od materskej krajiny zachovali etnickú identitu a chceme si ju zachovať aj naďalej,
udržali sme svoje tradície a pestovanie jazyka, utvorili sme nové, svojrázne formy kultúry, ktorú pokladáme tak za súčasť slovenskej,
resp. českej kultúry, ako aj za súčasť kultúry štátov, v ktorých žijeme.
My, nepolitické a nekonfesionálne organizácie slovenskej, respektíve českej menšiny v Juhoslávii, Maďarsku a v Rumunsku,
prihliadajúc na súčasné spoločensko-politické pomery v Európe, na zostrovanie nacionalistických nálad, v snahe zachovať svoju
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
4. strana
1/2011
etnickú identitu, kultúrne tradície a ďalej ich rozvíjať a zabezpečiť kontinuitu svojbytnosti, pristupujeme k podpísaniu dohody
o spolupráci.
Princípy, z ktorých vychádzame, sú:
- dodržiavanie medzinárodných dohôd zakotvených v Charte OSN, potvrdených a rozšírených medzinárodnými dohodami
v Helsinkách, Viedni a Kodani;
- dodržiavanie práva národností byť chránenými, pretože každá z nich má osobitné hodnoty a vlastný ráz, podľa stupňa svojej
kultúry a historického vývoja v rámci európskej kultúry a dejín;
- každá národnosť má právo nehatene komunikovať s materskou krajinou a prijímať od nej podporu.
Na základe toho, že sme zodpovední a lojálny občania našich vlastí a že si chceme zachovať etnickú identitu, vyhlasujeme,
že každý čin a prejav, ktorý:
- chce národnosť obrať o jej domov alebo materinskú reč;
- poukazuje na chyby druhých a chce určovať práva národností žijúcich na území jedného štátu podľa toho, aké práva má
národnostná menšina tohoto štátu za hranicami, s cieľom dokázať vlastnú pravdu;
- chce využiť národnosti ako nástroj straníckych alebo iných záujmov neprihliadajúc na všeobecné ľudské práva,
- je v rozpore s európskou sústavou hodnôt a ohrozuje proces zjednocovania Európy.
Sme toho názoru, že:
- oporu musíme hľadať sami v sebe;
- musíme spoločne vystupovať v obhajobe svojich práv v hociktorej z našich krajín;
- musíme presadzovať uplatnenie a rešpektovanie zákonov našich štátov;
- musíme zladiť vzťah k materskej krajine tak, aby sme nemohli byť manipulovaní na nijaké ciele.
Sme presvedčení, že mier, po ktorom túži Európa, každá spoločnosť a my sami, je neoddeliteľne spätý s riešením otázok
týkajúcich sa národností žijúcich v Európe, a to v zmysle medzinárodných hodnôt.
Naša spolupráca sa zakladá na reciprocite.
Báčsky Petrovec, 23. II. 1991
Mária Jakabová
Zväz Slovákov v Maďarsku
Ondrej Štefanko
Demokratický zväz Slovákov a Čechov v Rumunsku
Michal Spevák
Matica slovenská v Juhoslávii
Spoločné dolnozemské projekty v roku 2011
Podľa už dnes zaužívaného pravidla v posledných rokoch, aj koncom roka 2010, presnejšie 6. decembra, sa stretli zástupcovia
organizácií Slovákov z Maďarska, Rumunska a Srbska v Segedíne, kde sa dohodli na spoločných projektoch, ktoré budú realizované
v roku 2011.
Iniciátorkou stretnutia bola aj tentoraz neúnavná Anna Ištvánová z Békešskej Čaby. Rokovania prebiehali v priestoroch
Národnostného domu kde nás všetkých ochotne privítal predseda Spolku segedínskych Slovákov Ján Benčík.
Po hodnotení spoločných projektov realizovaných v roku 2010, ktoré viedol Pavel Hlásnik sa účastníci stretnutia zhodli,
že takto stavané projekty sú dobrým prínosom pre naše komunity, a teda je dobre v ních pokračovať, respektíve doplniť ďalšími
projektami, ktoré sú aktuálne pre rok 2011. Na stretnutí boli prítomní: Ján Fuzik a Anna Ištvánová za Maďarsko, Ivan Ambruš a Pavel
Hlásnik za Rumunsko, Anna Medveďová, Katarína Melegová Melichová, Milina Sklabinská, Vladimír Valentík a Svetlana Zolňanová
za Srbsko.
Na záver stretnutia prítomní zástupcovia podpísali aj Dohodu o spolupráci, ktorú uvádzame v plnom znení.
Dohoda o spolupráci
uzavretá
medzi organizáciami Slovákov žijúcich v zahraničí z Maďarska, Rumunska a Srbska
Zúčastnené organizácie:
Maďarsko:
- Celoštátna slovenská samospráva (CSS), zastúpená predsedom Jánom Fuzikom,
- Čabianska organizácia Slovákov (ČOS), zastúpená úradujúcou predsedníčkou Annou Ištvánovou;
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
5. strana
1/2011
Rumunsko:
- Demokratický zväz Slovákov a Čechov v Rumunsku (DZSČR), zastúpený predsedom Adrianom Merkom,
- Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Krasku (KVSIK), zastúpená predsedom Ivanom Ambrušom,
- Spoločnosť pre edukáciu a poradenstvo (SEP), zastúpená predsedom Pavlom Hlásznikom;
Srbsko:
-
-
-
-
Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku (NRSNMS), zastúpená predsedníčkou Annou Tomanovou
Makanovou,
Asociácia slovenských pedagógov (ASP), zastúpená predsedníčkou Vierou Boldockou,
Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov (ÚKVS), zastúpený riaditeľkou Milinou Sklabinskou,
Matica slovenská v Srbsku (MSS), zastúpená predsedníčkou Katarínou Melegovou Melichovou;
na základe dobrých výsledkov spolupráce v r. 2010 sa dohodli pokračovať v spolupráci, v roku 2011 sa spolupodieľať na
nasledujúcich spoločných projektoch a určili gestorstvo jednotlivých projektov nasledovne:
Číslo
1.
Názov projektu
Gestor
Putovná súťaž zo slovenských dolnozemských reálií pre stredoškolákov
CSS
2.
Metodický časopis Slovenčinár
CSS (Metod.centr.)
3.
Seminár slovenských dolnozemských pedagógov
DZSČR
4.
Slovenské ľudové remeselníctvo na Dolnej zemi – detský tábor
NRSNMS
5.
Medzinárodný workshop: Slovenská mládež na Dolnej zemi a jej implikácia do života komunity
SEP
6.
Letný zborový kamp
ASP
7.
VII. medzinárodná konferencia muzikológov a hudobných odborníkov
ÚKVS
8.
Cez Nadlak je ... – prehliadka sólistov slovenskej ľudovej piesne na Dolnej zemi
DZSČR
9.
Medzinárodný slovenský mládežnícky festival v Čerpotoku
DZSČR
10.
Spolu na javisku – stretnutie slovenských dolnozemských divadiel
CSS
11.
Celodolnozemský folklórny festival Na jarmoku
ČOS
12.
Časopis Dolnozemský Slovák + 4 knižné prílohy
KVSIK
13.
ÚKVS
15.
Internetový portál dolnozemských Slovákov – údržba a obsahové rozvíjanie
Cena Ondreja Štefanka.
Seminár Próza slovenských dolnozemských spisovateľov
Workshop mladých slovenských umeleckých tvorcov z Dolnej zeme
16.
Encyklopédia Slovákov žijúcich v zahraničí pre deti a mládež
SEP
17.
XIX. ročník prehliadky slovenských filmov s odborným seminárom
CSS (Vertigo)
18.
Rozhlasová súťaž pre mladých recitátorov
ASP
19.
Stretnutie slovenských dolnozemských učiteľov
MSS
14.
KVSIK
MSS
20.
Dolnozemský divadelný tábor pre ochotníkov
NRSNMS
21.
XIX. letný dramaticko-hudobný tábor pre žiakov ZŠ na Slovensku
CSS (Vertigo)
22.
XVIII. ročník detskej dramatickej tvorivosti Deti deťom
CSS (Vertigo)
23.
Výstava súčasného slovenského dolnozemského výtvarného umenia
ČOS
Gestorské organizácie vypracujú projekty jednotlivých akcií a požiadajú o financovanie na Úrade pre Slovákov
žijúcich v zahraničí, prípadne v iných grantových organizáciach. Taktiež zabezpečia koordináciu daného projektu.
Ďalšie zúčastnené organizácie sa zaväzujú, že budú aktívnymi účastníkmi uvedených spoločných projektov
a zaradia si ich do vlastných plánov činností na r. 2011.
Dohoda bola spísaná v 18 originálnych exemplároch, po dva pre každú zúčastnenú organizáciu.
V Segedíne, 6. decembra 2010
Ján Fuzik, CSS
Anna Ištvánová, ČOS
Ivan Ambruš, KVSIK
Adrian Merka, DZSČR
Anna Tomanová Makanová, NRSNMS
Milina Sklabinská, ÚKVS
Pavel Hlásznik, SEP
Viera Boldocká, ASP
Katarína Melegová Melichová, MSS
6. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1/2011
O literárnej tvorbe dolnozemských Slovákov
Mali sme to šťastie, či vari nešťastie, narodiť
sa v priestore, kde sa ešte hovorí po slovensky, ale
aj žiť v postavení menšinára, pre ktorého sa musia
koncipovať zvláštne zákony, aby mohol zostať tým,
čím je, aj naďalej. Mali sme šťastie, či nešťastie, byť
ľuďmi, ktorým bola umožnená vlastná voľba začlenenia
sa do spoločnosti pod znamením člena národnosti
alebo človeka, ktorý si môže zabudnúť na pôvod a na
materinskú reč a dostať sa bez problémov do polohy
väčšinára, čo sa zdá byť oveľa pohodlnejšie, keďže
nemusí pýtať nič navyše. Vlastne v tom navyše sa stále
skrýva problém, lebo hocijaká odlišnosť si vyžaduje aj
určité finančné náklady, ktoré majú neblahú odozvu zo
strany väčšinárov. A predsa si aj v týchto podmienkach
mnohí naši súpútnici volia skalnatejšiu cestu – byť tým,
čím sú od narodenia – Slovákmi. Nechcem tu hovoriť
o výhodách či nevýhodách toho či onoho postavenia,
chcem len zdôrazniť určitú zložku nášho kultúrneho
prejavu a ide mi tu o literatúru.
Byť národnostným spisovateľom, čiže písať
len v jazyku vlastnej komunity, je určite hrozivým
nebezpečím pre každého literáta. Veď čitateľská obec
patričného štátu mu nerozumie, pokým vo vlastnej
komunite nachádza len málo záujemcov o literárny
prejav, a ozveny prichádzajúce z periférie, v ktorej
žije a píše, nachádzajú spravidla len malilinkú odozvu
v priestoroch materského štátu. Príčiny slabej percepcie
našej literárnej tvorby sú, konkrétne na Slovensku,
rôznorodé. Možno to bol na začiatku nezáujem, ale
aj naša neschopnosť nájsť tie najvhodnejšie spôsoby,
akými by sme sa vedeli prezentovať slovenskej
verejnosti. Mnohí považovali našu tvorbu za periférnu,
beztoho, aby ju vôbec poznali. Iná príčina je zakotvená
aj v tom, že táto tvorba je poznačená určitou inakosťou.
Táto inakosť je, podľa nášho názoru, vlastne výsledkom
šťastnej symbiózy dvoch literárnych celkov, na pôde
ktorých začala vyrastať naša literárna tvorba. Poznanie
kontextov, na základe ktorých tvoria naši spisovatelia,
čo vlastne vysvetľuje spomínanú inakosť, určite nemôže
ani dodať ku kvalite napísaných textov, ale ani z nej
ubrať. Pochopiť túto odlišnosť a zvyknúť si na ňu je dosť
náročné a preto urobiť takýto významný krok pre jej
poznanie je určite zdĺhavé. Práve preto tvorivé literárne
úsilia našich dolnozemských spisovateľov sú ešte málo
známe v celoslovenskom kontexte, hoci naším dávno
ustáleným cieľom bolo a je integrovať túto literatúru aj
do slovenského celku.
S týmto úmyslom sa členovia Kultúrnej
a vedeckej spoločnosti Ivana Krasku rozhodli
každoročne zorganizovať, súčasne s udeľovaním
Ceny Ondreja Štefanka, aj seminár zameraný práve
na zviditeľnenie dolnozemskej literatúry. Toto naše
rozhodnutie považujeme za malý krôčik, ktorý
prispieva k nášmu dlhodobému predsavzatiu, o ktorom
sme hovorili. V poradí už tretí rok organizujeme pre
záujemcov semináre, ktorých témy sú zamerané práve
na dolnozemskú literatúru. Téma prvého seminára bola
Ondrej Štefanko – život a dielo, druhý seminár bol
venovaný básnickej tvorbe dolnozemských spisovateľov
a mal názov Ponad vek slovenských dolnozemských
básnických generácií a tohtoročný je orientovaný na
prozaickú tvorbu našich spisovateľov, pod názvom
Svedectvá slovenskej dolnozemskej prózy. Zdá sa,
že náš zámer zviditeľniť túto tvorbu aj v prostredí
Slovenska sa nám aspoň čiastočne podarilo zrealizovať,
lebo každoročne pribúda počet referentov, ktorí sa
z vlastného zorného uhla pozerajú na tvorbu jednotlivých
spisovateľov z tohto geografického priestoru.
Okrem kníh, ktoré publikovali o literárnej tvorbe
dolnozemských Slovákov Michal Harpáň, Samuel
Boldocký, Adam Svetlík, Dagmar Mária Anoca, Oldřich
Kníchal, ale aj iní, musíme zdôrazniť radostnú skutočnosť,
že na Slovensku máme vari už nášho predstaviteľa,
ktorý si vytýčil odvážny cieľ prezentovať slovenskému
publiku tvorbu dolnozemských spisovateľov. Na
tento čin sa podujal spisovateľ a literárny kritik Peter
Andruška. Jemu môžeme vďačiť za to, že naše tvorivé
úsilia už môžu poznať aj iní záujemci o literárnu tvorbu
vznikajúcu na Dolniakoch. Peter Andruška vydal v roku
1994 knihu Literárna tvorba Slovákov z Dolnej zeme,
ktorú potom rozčlenil a rozpísal na tri pre nás veľmi
vzácne knihy, a to: Súčasní slovenskí spisovatelia
z Maďarska (2008), Súčasní slovenskí spisovatelia
z Rumunska (2009) a Súčasní slovenskí spisovatelia
z Vojvodiny (2010). Aj jeho vzácnym pričinením sa stalo,
že mená literárnych tvorcov z Dolnej zeme sa dostali aj
do slovníkov slovenských spisovateľov.
K lepšiemu poznaniu našej tvorby prispeli aj
antológie zostavené Víťazoslavom Hroncom, Petrom
Andruškom, Ondrejom Štefankom, Miroslavom
Demákom, ako aj tri obsiahle antológie slovenskej
poézie, krátkej prózy a esejí v zahraničí – Medzi dvoma
domovmi I, II a III, ktoré zahrnujú aj literárnych tvorcov
z Dolnej zeme.
Na záver môžeme povedať, že zásluhou stále
viacerých priaznivcov tento literárny priestor slovenskej
Dolnej zeme už pomaly stráca biľag „hic sunt leones“.
Ivan Miroslav Ambruš
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1/2011
7. strana
LITERÁRNOVEDNÝ PRÍNOS
ADAMA SVETLÍKA A MICHALA BABIAKA
(Predjubilejná úvaha)
Tohto roku sa dvaja odchovanci novosadskej
slovakistiky, Adam Svetlík a Michal Babiak, dožijú
prvého tradične zaznamenávaného jubilea – 50 rokov
života. Tento údaj má vlastne len uvádzaciu funkciu;
nie som milovník jubilejných príhovorov a ani tento
príspevok nemienim koncipovať jubilejne. Je azda
zhoda okolností, že sa títo dvaja rovesníci, kolegovia
zo štúdií, teraz univerzitní docenti (Adam Svetlík je
docent slovenskej literatúry na Oddelení slovakistiky
Filozofickej fakulty v Novom Sade a Michal Babiak je
docent estetiky na katedre estetiky Filozofickej fakulty
UK v Bratislave) k novým knihám, ktorými sa etablovali
ako zrelí vedci (predovšetkým literárni vedci, lebo aj
Michal Babiak sa prevažne venuje literatúre a estetickým
súvislostiam literatúry), dostali v rokoch 2009-2010.
Obaja, čo je samozrejmé, začali s literárnou
kritikou. Písali prevažne o nových knihách slovenskej
vojvodinskej literatúry a neskoršie a dostávali
k zložitejšej výskumnej problematike – napokon, každý
literárny vedec, už či historik alebo teoretik, absolvoval
aj školu literárnej kritiky. Súviselo to aj s povolaním
univerzitného pracovníka, ktoré si zákonite vyžaduje
vedecké zdokonaľovanie. Tak aj Adam Svetlík najprv
vydal dve monografické publikácie, Poetika presahu (O
poézii Víťazoslava Hronca, 1997) a Poézia vojvodinských
Slovákov v druhej polovici 20. storočia (2007). Po týchto
dvoch monografiách Adam Svetlík vydal knihu prevažne
esejistických statí Hovorenie v úvodzovkách (2010). Hoci
od prvej knihy po tretiu ubehlo trinásť rokov, možno
povedať, že ide o jeden celistvý výskumný program,
v ktorom jednotlivé zložky na seba prirodzene nadväzujú.
Iste možno sledovať aj značný posun v interpretačnom
zdôvodňovaní od prvej monografie po texty z tretej knihy,
ktoré vznikali v tomto prvom desaťročí 21. storočia. Do
tohto programu samozrejme patrí aj Svetlíkovo aktuálne
redigovanie časopisu Nový život, zostavovanie antológií
(dvojjazyková antológia národnostných menšín v Srbsku
a v Čiernej Hore Svetlosti značenja, osobitne slovenská
časť Príliv drene/Plima srži, s Ladislavom Čánim zostavil
antológiu slovenskej dolnozemskej poézie Nikam a späť,
2005, posledne je aj zostavovateľom Antológie slovenskej
vojvodinskej postmodernej prózy, 2009).
Presah v titule prvej monografie je samozrejme
v základnom slovníkovom význame slovesa presahovať
– tak určuje Hroncovu poetiku ako neustále sa meniacu a
rozvetvujúcu sa. Dôkladne preštudoval Hroncove básne,
od prvosienok po posledné tvorivé obdobie, a takmer každej
venoval náležitú interpretačnú pozornosť (hoci podstatné
meno presah je verzologickým termínom). Rovnakú
pozornosť venoval aj všetkým literárnokritickým textom
o Hroncovej poézii. V interpretáciách básní sa Svetlík
prísne pridržiava logiky a štruktúry básnického textu, ale
pritom nikdy nezabúda na jeho antropologický rozmer –
nezabúda totiž, že povaha každého textu, a básnického
textu tobôž, je dialogická. Pre interpretáciu Hroncovej
poézie to je veľmi dôležité, lebo hádam ani u jedného
dolnozemského básnika nenájdeme takú komplexnú
dialogickosť ako uňho. Interpretácie básnického textu sú
háklivou záležitosťou, o to viac keď básnik je ešte živý.
Toho si Svetlík bol naplno vedomý a svoje pochybnosti
aj zverejnil v esejisticky ladenom závere Apendix: Pokus
o poetiku interpretácie. Je to vyznanie mladého bádateľa,
do ktorého sa dostal aj pôvabný básnikov komentár („Ba
netáraj, Adam! Kde si to v mojom texte našiel?“, Svetlík,
1997, s. 170), vyznanie, že je prísne vzatá vedeckosť
v myslení o literatúre takmer ilúziou. Interpréta vidí
ako aktívneho účastníka v „básnickej hre“: „Svojou
navrstvenosťou, polysémiou, kryptosémiou a (povedané
slovami Umberta Eca) otvorenosťou, Hroncov básnický
text umožňuje dialóg a posun literárneho percipienta
z pozície pasívneho konzumenta do pozície aktívneho
(spolu)tvorcu (pravda, tento posun sa v tejto mojej knihe
nerealizoval naplno, skôr len ako latentná tendencia)“,
(Svetlík, 1997, s. 170). Napriek všetkým autorovým
pochybnostiam, Poetika presahu je základnou a
dôkladnou interpretáciou Hroncovej poézie, ktorá
„zapojila do hry“ aj samotného básnika; predpokladám,
že aj ona, medziiným, podnietila Víťazoslava Hronca
k autointerpretácii básne Hranica I., ktorá vyšla pod
názvom Nulový stupeň rétoriky (2008). [Mimochodom,
Hroncova autointepretácia básne Hranica I. nie je
diskusiou so Svetlíkom, ktorého vlastne spomína iba
v závere: „nemožno povedať, že Svetlíkova interpretácia
8. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1/2011
tejto básne v jeho knihe Poetika presahu je nevystačujúca
(práve naopak, nainterpretoval to, čo pomocou vlastnej
erudície z nej vyčítal; navyše postrehol práve to, čo
básnik aj chcel sprostredkovať: ,vlastnú bezmocnosť
a nepatrnosť´). O čo by bola komplexnejšia, keby sa
pokúsil spoznať autorov zámer, ani nie tým, že sa ho
na to jednoducho spýta, ale trebárs aj tým, že si overí
nosnosť pozadia (dokonca aj za cenu, že ho v procese
rozboru nebude brať na vedomie), ktoré autor zohľadnil
v poznámkovom aparáte)“, Hronec, 2008, s. 100-101.]
Hroncovi treba veriť, že všetky tie intertextové
citácie, ktoré v poznámkovom aparáte uviedol totožným
spôsobom a s totožnou funkciou ako T. S. Eliot pri
Pustatine, sú ozaj intertextovými citáciami. Z druhej
strany Hroncov výklad, argumentácia, kombinácia
memoárových a analyticko-interpretačných segmentov
nástojčivo pripomína Edgara Allana Poea a jeho
stať Filozofia básnickej skladby, v ktorej podrobne
vysvetľoval genézu Havrana.
V druhej monografii sa Svetlík orientoval na širší
záber – interpretoval poéziu vojvodinských Slovákov od
Juraja Mučajiho a Paľa Bohuša po Miroslavu Dudkovú.
Treba zdôrazniť, že jeho výskumná a interpretačná
metodika nie je v tradičnom zmysle literárnohistorická.
Určil päť vývinovo-typologických segmentov slovenskej
vojvodinskej poézie v druhej polovici 20. storočia
a do určitých poetických a poetologických súradníc
zaraďoval a interpretoval jednotlivých básnikov.
Dôraz je akosi prirodzene na typologickej zložke, čo
neznamená, že zložka vývinová je zanedbaná: vyvstáva
z typológie. Podľa Svetlíka rozsievačmi generácií (dávna
Hroncova syntagma) sú Juraj Mučaji a Paľo Bohuš,
modernistickí tradicionalisti sú Ján Labáth, Michal
Babinka, Paľo Bohuš (po „triumfálnom návrate“ do
poézie v šesťdesiatych rokoch minulého storočia) a Juraj
Tušiak, čas všedný a čas sakrálny sleduje v tvorbe Viery
Benkovej a Víťazoslava Hronca, odvahu k pozitívnej
vízii v tvorbe Miroslava Demáka, Jozefa Klátika, Zlatka
Benku, Michala Ďugu a Miroslava Dudka, poetiku
katastrofizmu vidí v tvorbe Martina Prebudilu, Jána
Salčáka, Ladislava Čániho, Kataríny Hricovej, ale
okrem predstaviteľov tohto „hlavného prúdu poézie
vojvodinských Slovákov“ (Svetlíkova formulácia)
primeranú pozornosť venoval aj iným básnikom, od
Pavla Mučajiho po Miroslavu Dudkovú. Kapitoly
Rozsievači generácií, Modernistickí tradicionalisti,
Čas všedný a čas sakrálny, Odvaha k pozitívnej vízii,
Poézia katastrofizmu sú teda analytickým zohľadnením
a intepretačným zdôvodnením piatich vývinovotypologických úsekov slovenskej vojvodinskej poézie
v druhej polovici 20. storočia. Nechajme teraz stranou
otázku, či takých úsekov bolo viac alebo menej než päť.
Generačný rozkmit je veľmi široký – od Juraja Mučajiho
(1919) po Miroslavu Dudkovú (1979) úctyhodných 60
rokov.
Možno si však položiť otázku, či je témou
Svetlíkovej monografie poézia vojvodinských Slovákov v
druhej polovici 20. storočia, alebo slovenskí vojvodinskí
básnici v uvedenom období. Na prvý pohľad, bez
dôkladnejšieho vhĺbenia sa do Svetlíkovej výskumnej
metodiky a interpretačnej metodológie, monografia sa
sústreďuje na básnikov – je priraďovaním medailónov
o básnikoch od Juraja Mučajiho po Miroslavu Dudkovú
(dokonca aj kompozične oddelených hviezdičkou - *).
Možno sa teda opýtať, kde sú hranice jednotlivých
vývinovo-typologických úsekov a či sú medzi nimi
výraznejšie rozdiely v typológii, sémantike, noetike.
Ale každá klasifikácia a periodizácia v podstate je
konštrukcia, ktorej možno všeličo vytknúť. Ak sa
Hroncovo pomenovanie „rozsievači generácií“ vzťahuje
na Juraja Mučajiho a Paľa Bohuša, ako tvorcov moderného
básnického prejavu a výrazu v poézii vojvodinských
Slovákov (to moderné je v tomto prípade odklon od
predchádzajúcich veršovačiek z medzivojnového
obdobia), Andreja Ferka a Pavla Mučajiho, zaradených
do tejto kapitoly, už nemožno chápať v súlade s titulom
„rozsievači generácií). Svetlík si však bol vedomý,
že básnická tvorba jednotlivých autorov prechádzala
rozličnými
vývinovo-typologickými
premenami.
Na dôvažok, dochádzalo k rozličným kontextovým
prepojeniam, intraliterárnym, ale aj extraliterárnym.
Je to však veľmi široký záber – napr. len ozrejmenie
vnútrokontextových korelácií Bohušovej poézie (Bohuš
– Juraj Mučaji, Bohuš – Babinka, Bohuš – Tušiak,
Bohuš – Benková, Bohuš – Hronec) si vyžaduje priestor
osobitnej monografie.
Na prvý pohľad monografia Poézia vojvodinských
Slovákov v druhej polovici 20. storočia sa teda pridržiava
výskumno-interpretačnej metodiky chronologického
priraďovania medailónov od najstarších po najmladších
básnikov, ale pri pozornejšom čítaní zistíme, že
Svetlíkovi sa podarilo uchopiť nielen prieniky podmnožín
v jednotlivej vývinovo-typologickej množine, ale aj
vývinovo-typologický celok polstoročného básnického
diania. To, čo bolo príznačné už pre Poetiku presahu
– hľadanie súvislostí a nadväzností medzi zložkami
jedného básnika, Víťazoslava Hronca, – ešte výraznejšie
a komplexnejšie sa prejavilo v tejto druhej monografii,
ktorá iste patrí, a bude patriť ešte dlho, medzi popredné
diela slovenskej literárnej vedy vo Vojvodine.
Aj táto monografia sa končí Svetlíkovým
autorským vyznaním výstižne pomenovaným Hovorenie
v úvodzovkách. Vieme, že úvodzovky relativizujú
a spochybňujú výpovednú jednotku bez ohľadu na to,
z ktorého je komunikačného okruhu. Čiže, nie celkom
sa stotožňujem so svojom konštatáciou, pozerám sa
na ňu z nadhľadu, z odstupu. Úvodzovky teda nie
sú len záležitosťou štylistickou, ale aj významovou
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1/2011
a poznávacou; dá sa povedať aj ontologickou.
Prevažne scientisticky zameraný štrukturalizmus ich
zriedkavo a inak používal, ale zato postštrukturalizmus
a dekonštrukcia všetky funkcie myslenia a hovorenia
v úvodzovkách naplno využívajú.
Záverečná
kapitola
druhej
Svetlíkovej
monografie sa dostala aj do jeho tretej knihy a „darovala“
jej aj meno, titul. Hovorenie v úvodzovkách (2010) je
svojráznym spôsobom výrazne esejistická kniha. Je
celkom pochopiteľné, že sa tento výrazne esejistický
záver z Poézie vojvodinských Slovákov v druhej polovici
20. storočia v nezmenenej podobe dostal aj do novej
knihy. Typologicky a metodologicky je tu vlastne viacej
„doma“ ako v uvedenej monografii. Adam Svetlík si
teda v textoch zaradených do Hovorenie v úvodzovkách
vedome zvolil esejistický
spôsob výkladu, niekedy
aj s výrazným prienikom
hovorenia v prvej osobe.
Pritom však teoretické
a metodologické základy
a podklady v nej sú
duchu
evidentné.
V svojej generácie si aj
Svetlík osvojil niektoré
zložky z postmoderného
myslenia a dekonštrukcie.
Dekonštrukcia vyrastala
z lona štrukturalizmu, ktorý
bol (aj) literárnovednou
metódou, a ona je filozofickým myslením
spochybňovania. O spoločných črtách a rozdieloch medzi
štrukturalizmom a postštrukturalizmom/dekonštukciou
je hodne toho napísané; nemienim k tomu dodať nič
nové, iba upozorniť, že medzi nimi neexistuje opozičné
napätie ako, povedzme, medzi pozitivizmom a formálnou
metódou (ktorá, medziinými, je zdrojom štrukturalizmu).
Keď ide o úvodzovky, používal ich aj štrukturalizmus,
ale v inej sémantike než dekonštrukcia. Keď som kedysi
interpretoval básne Michala Babinku (a monografia Poézia
a poetika Michala Babinku podľa viacerých mienok, do
ktorých patrí aj mienka Adama Svetlíka, je v značnej
miere štrukturalistická), úvodzovky som nepoužíval vo
význame spochybňovania a samospochybňovania, ale vo
funckii výpovednej diferenciácie cudzieho a vlastného
prejavu. Je pochopiteľné, že v mennom registri tejto
knihy nájdeme impozantný počet predstaviteľov
tohto postštrukturalistického myslenia; medzi Jeanom
Baudrillardom a Wolfgangom Welschom sú to Antoine
Compagnon, Rovert Coover, Gillez Deleuze, Jacques
Derrida, Ihab Hassan, Jean-François Lyotard, Richard
Rorty, Peter Sloterdijk. Ani raz sa neobjavia mená Jana
Mukažovského a jeho štruktualistických nasledovateľov.
František Miko a jeho semioticko-komunikačná sústava
9. strana
výrazových kategórií literárneho vedca a interpréta
poézie Svetlíka jednoducho neoslovila. Z francúzskych
štrukturalistov cituje síce Rolanda Barthesa a Michela
Foucaulta, nie však od prvého Základy semiológie a od
druhého Slová a veci, ale ich postštrukturalistické názory.
V takom tóne spochybňovania (ale aj
samospochybňovania) vyznievajú aj Svetlíkove eseje,
venované nielen literatúre vojvodinských Slovákov,
ale aj širším antropologickým témam. V prvej časti je
deväť esejí všeobecnejšie zameraných a v druhej osem
orientovaných na témy užšie literárne a v ich zornom
poli je prevažne literatúra vojvodinských Slovákov.
Nielen preto, že ide o kratšie samostatné texty, ale v tejto
Svetlíkovej knihe, na rozdiel od dvoch predchádzajúcich,
interpretačná zložka je menej prítomná. Navonok akoby
sa odpútal od literatúry,
ale to je iba zdanlivé:
aj keď píše na iné témy
(náboženstvo,
čítanie,
intelektuál, melanchólia),
píše o nich ak nie
z aspektu literatúry, tak iste
v prepojení s ňou. Určité,
podmienečne
povedané,
odpútanie od interpretačnej
zložky rezultovalo novou
kvalitou vo Svetlíkových
textoch:
schopnosťou
ilustrovať a podložiť danú
problematiku, daný jav
alebo pojem vhodným príkladom a tak ho konkretizovať.
Nejde tu len o úctyhodnú rozhľadenosť v javoch
literárnych, literárnoteoretických a filozofických,
ktorá síce je očividná, ale o názornú prepojenosť javu
a príkladu.
*
Michal Babiak knižne vydal Tri scenáre a Drámy
II, ktoré samozrejme patria do žánrov umeleckej literatúry.
Vydal aj dve literárnovedné knihy, Literatúra a kontext
(1999) a Spomínanie medzi bytím a zabúdaním (2009).
V uvedených knihách sledujeme vskutku široký rozptyl
skúmanej problematiky. Predsa však sa tá problematika,
v oboch knihách, sústreďuje do niekoľkých výskumných
okruhov: otázky drámy a divadla (čo prirodzene súvisí
s Babiakovou dramaturgickou a režisérskou činnosťou),
postmoderný literárny kontext (prevažne slovenskej
vojvodinskej literatúry), otázky estetiky a literárnej
vedy. Z prvého okruhu je Babiakov výskumný zreteľ
upriamený predovšetkým na dramatika Vladimíra
Hurbana Vladimírovho (VHV), potom na drámy Jozefa
Podhradského, Štefana Petru, zo súčasných na Karola
Horáka, na slovinskú dramatiku v slovenskom kontexte,
na chorvátskeho dramatika Mira Gavrana na Slovensku,
10. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1/2011
na Pavla Haspru ako režiséra hier Dušana Kovačevića.
O postmoderne uvažoval jednak teoreticky a jednak
prvky postmoderny sledoval v tvorbe niektorých
dolnozemských autorov (Víťazoslav Hronec, Miroslav
Demák, Zoroslav Spevák a i.). V treťom okruhu, estetika
a literárna veda, píše o estetike Františka Palackého
počas pôsobenia na Slovensku, o esteticko-poetických
koncepciách na stránkach Nového života, o Oliverovi
Bakošovi, Michalovi Harpáňovi.
Od prvej literárnovednej knihy, Literatúra
a kontext, sa výrazne prejavuje Babiakovo úsilie
identifikovať príznakové vývinovo-typologické prvky
slovenskej dolnozemskej literatúry. To úsilie vlastne ani
netreba osobitne zdôrazňovať – je totiž očividné takmer
v každej stati zaradenej do tejto knihy. Z rozsiahlej
dramatickej tvorby Vladimíra Hurbana Vladimírova
sa Babiak v knihe Literatúra a kontext sústredil na
symbolistické prvky v drámach Keď sa schladí, Báj
a Divé husy a na expresionistické a experimentálne prvky
v drámach S.O.S., Homo sapiens a Zámka škripí. A keď
práve jeho zásluhou bola objavená zmiznutá dráma Keď
vejú jarné víchre..., aj v doslove k jej knižnému vydaniu
(Bratislava: ESA, 2000) Michal Babiak zdôrazňuje
jej typologickú príznakovosť. Privádza ju do súvisu
s Halbeho hrou Mladosť, s Wedekindovým Jarným
prebúdzaním, so Stravinského Svätením jari, s Eliotovou
Pustatinou a v závere konštatuje: „Nepochybným
faktom však zostáva skutočnosť, že sa nám dostala na
svetlo dňa konečne hra, ktorá výrazne zmení náš obraz
o slovenskej dráme v období moderny. Je to dielo, ktoré
ničím nezaostáva za veľkými modernistickými hrami zo
začiatku storočia v európskom meradle: táto hra zrodila
sa evidentne z veľkého jarného prebúdzania mladého
Hurbana ako človeka a dramatika (Babiak, 2009, s. 82).
Citát je zámerne zvolený: upozorňuje na európske
meradlo, ktoré Michal Babiak stále zdôrazňuje, nielen
keď interpretuje Hurbanove hry, ale aj pri rozbore iných
dolnozemských autorov a ich diel prevažne postmodernej
proveniencie. Možno sa niekomu a niekedy takéto
Babiakove náhľady môžu zdať nadnesené a konkrétne
diela preinterpretované či nadinterpretované, ale jeho
tvrdenia sú podložené faktami. Vychádza zo stanoviska,
že určitá poetická a estetická paradigma je premenlivá
(terminológiou Petra Zajaca povedané pulzačná) a že sa
v nej krížia či prepájajú rozličné tendencie.
Babiakovo skúmanie dramatickej tvorby VHV
v celoslovenskom kontexte je priekopnícke a, dá sa
povedať, aj objaviteľské. V prvej knihe nájdeme teda
dve hurbanovské štúdie, Symbolizmus v dramatickej
tvorbe VHV a Expresionistické a experimentálne hry
VHV. V druhej knihe sú tiež dve hurbanovské štúdie,
Náboženské hry Jozefa Podhradského a Jarné víchry nad
Hurbanovou drámou. Ďalej, na knižné vydanie pripravil
časť dramatickej tvorby VHV a pre pripravovaný
projekt Dejiny slovenskej drámy a divadla napísal
rozsiahlu, tridsaťstranovú štúdiu o tomto dolnozemskom
dramatikovi. Možno teda povedať, že dramatik VHV
je celoživotnou výskumnou témou Michala Babiaka.
Síce aj pred Babiakom sa o moderných prvkoch,
symbolistických a expresionistických, hovorilo, ale
on tie prvky uvádzal do širších súvislostí európskeho
symbolizmu a expresionizmu. Drámu Boj privádza do
súvislostí s Maeterlinckom: „Boj najviac charakterizuje
maeterlinckovská záhadnosť, tajomnosť, mystika
neobjasnenej smrti. Centrálne miesto zaujíma myšlienka
boja – boj ako prekonávanie zátaras, ktoré kladie život
i ľudia, boj ako pohyb“ (Babiak, 1999, s. 11).
Babiak sa usiloval o afirmáciu drám VHV
v celoslovenskom kontexte, ukazoval na jeho kvality,
ktoré slovenská dramaturgia a divadlá dlho zaznávali, ale
to neznamená, že nemal aj výhrady voči tomuto autorovi.
Keď písal o expresionistických drámach (S.O.S., Homo
sapiens, Zámka škripí), medziiným konštatoval, že „na
pláne výstavby tieto jeho hry nie celkom korešpondujú s
expresionistickou poetikou: ústredný bod, okolo ktorého
sa organizuje a vrství celá dráma, v oboch týchto hrách
takmer nemožno určiť“. Vôbec teda pre Babiakovu
interpretačnú argumentáciu je príznačné na prvý pohľad
odvážne nastoľovanie súvislostí.
O dráme a divadle má viacej textov, najmä
v knihe Spomínanie medzi bytím a zabúdaním,
v ktorej v tretej časti pomenovanej Slovenská dráma
a divadlo v medzikontextovej konfrontácii je päť textov
(Slovenská dramatika na prahu 21. storočia, Národná
dráma medzi spoločenským a umeleckým programom,
Slovinská dramatika v slovenskom kultúrnom kontexte,
Gavranovo načúvanie dobe, Pavol Haspra ako režisér
hier Dušana Kovačevića). Babiakove texty o dráme
a divadle sú vlastne najužšie prepojené s celou jeho
dramaticko-divadelnou činnosťou – je autorom drám
a scenárov, dramaturg, režisér divadelných predstavení
profesionálnych a ochotníckych súborov, dokonca aj
operný režisér. Na to všetko bolo potrebné vynaložiť
nemalé úsilie a tvorivú energiu. Pohonnou látkou mu bola
permanentná snaha rozširovania obzorov, vyhľadávanie
a zdôvodňovanie kontextov. Skalopevne je presvedčený,
že ani jedno kultúrne dianie nemožno getoizovať – určité
prvky nadväznosti možno nájsť vždy, aj medzi javmi na
prvý pohľad nesúrodými. Na vyhľadávanie tých prvkov
si zvolil, možno to tak nazvať, európske meradlo.
Michal Babiak teda stále zdôrazňuje to európske
meradlo, nielen keď interpretuje Hurbanove hry,
ale aj pri rozbore iných autorov, predovšetkým diel
postmodernej proveniencie. Vychádza zo stanoviska,
nie síce explicitne formulovaného, že vyššie uvádzanú
premenlivosť, kríženie a prepájanie poetickej a estetickej
paradigmy možno najlepšie sledovať v postmodernom
diskurze. Jeho záujem o postmodernu možno sledovať
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1/2011
už od deväťdesiatych rokov minulého storočia –
v knihe Literatúra a kontext vyčlenil sedem textov pod
spoločným názvom Kontext postmoderny (Možnosti
postmoderny v slovenskom kultúrnom kontexte, Klasika
ako kritérium hodnoty v postmodernom kontexte,
Postmoderna v próze Miroslava Demáka, Referencie
Hroncovho sveta, Demákov shakespearovský cyklus,
Demákovo obrátenie, Postmoderna v dráme a divadle
juhoslovanských Slovákov). Už z titulov textov možno
vidieť široký rozptyl Babiakovho vedeckého profilu. Píše
tu o Víťazoslavovi Hroncovi, Miroslavovi Demákovi,
ale sa zamýšľa aj nad možnosťami postmoderny
v slovenskom kultúrnom kontexte, nad klasikou ako
kritériom hodnoty v postmodernom kontexte. Z textu
Možnosti postmoderny v slovenskom kultúrnom kontexte,
v ktorom sa zamýšľa nad nedostatočnou prítomnosťou,
dokonca absenciou postmoderny na Slovensku, treba
odcitovať tieto slová: „Úskalia divadelnej postmoderny
na Slovensku vidím v nedostatočne artikulovanom
hlase kritickej obce: ak vznikne postmoderné divadelné
dielo, ono si zasluhuje aj náležitú postmodernú kritickú
analýzu“ (Babiak, 1999, s. 115).
Postmoderna samozrejme nevymizla ani
z knihy Spomínanie medzi bytím a zabúdaním, ale sa,
a nielen ona, ale aj iné skúmané témy a javy, dostala do
výrazne iného interpretačno-analytického zorného uhla:
estetického, ba aj v pravom slova zmysle filozofického.
Také sú state zaradené do časti Postmoderný svet
v globálnej situácii: Národné literatúry medzi strašiakom
globalizácie a historickou nezodpovednosťou, Národná
dráma v postmodernej situácii a globalizujúcom sa svete,
Problém kontinuity a diskontinuity v estetike a v umení,
Poznanie cesty, Divák v postmoderne, Determinácie
interpretácie, Svet medzi filozofiou a poéziou.
Literárnovedný
profil
Michala
Babiaka
v značnej miere obohacuje metodologickú problematiku
dolnozemského literárnovedného myslenia predovetkým
o filozofickú a estetickú zložku v širšom poňatí. To
nasvedčuje najmä jeho druhá kniha, Spomínanie medzi
bytím a zabúdaním, a to nielen v úvodnom rovnomennom
texte, ale aj vo viacerých textoch, z ktorých iste
treba vyzdvihnúť texty Determinácia interpretácie,
Gnozeologický problém v poézii nadlackých básnikov,
Teória človeka, Národné literatúry medzi strašiakom
globalizácie a historickou nezodpovednosťou. V eseji
Spomínanie medzi bytím a zabúdaním kategóriu
spomínania (Platónova anamnésis) definuje takto:
„Spomínanie
ako
ontologická,
gnozeologická
a axiologická dimenzia je prvok, ktorý človeku
permanentne dáva podnet k stálemu intelektuálnemu
bdeniu, respektíve k intelektuálnej obozretnosti a ktorú
Descartes určuje kategorickou úmerou na ontologickej
úrovni: iba to, čo je mysliace – iba to je nositeľom bytia,
teda existuje – a opačne“ (Babiak, 2009, s. 8). Vôbec
11. strana
sa netreba diviť, je to celkom samozrejmé, že Michal
Babiak v súvise so spomínaním sa jednoducho nemohol
vyhnúť tomu, aby neuviedol Hölderlina a Heideggera
– Hölderlinov verš „Ale to, čo pretrváva, ustanovujú
básnici“ i z básne Spomienka a Heideggerovu štúdiu
Hölderlin a podstata poézie, v ktorej tvrdí: „Poézia je
ustanovenie čohosi prostredníctvom slova [...] Poézia
je ustanovenie bytia prostredníctvom slova“ (cit. podľa
Babiak, 2009, s. 9). Takýto v podstate romantický ideál
dlho pretrvával, s nadšením ho nasledovala aj väčšina
avantgárd, ale postmoderná doba ho spochybnila.
V závere Babiakových úvah o spomínaní a zabúdaní
sa objavuje takýto názor: „S Fukoyamovým objavom
Konca Dejín sa zdá, že sme básnikovi symbolicky sňali
ťarchu, balvan, či dar, ktorý mu prisúdil romantizmus:
niet už viac čo ustanovovať, lebo všetko už bolo
ustanovené, rovnako ako niet čo ochraňovať, lebo všetko
je už vykradnuté. Vo svete, v ktorom sa stráca zmysel pre
to pravé, zmysel pre podstatu, ustanovenie bytia sa javí
ako zbytočné“ (Babiak, 2009, s. 14).
Záverečný odsek tejto eseje potom samozrejme
je v znamení opytovacej syntaxe, lebo nikto nevie
odpovedať na otázku, čo je úlohou básnika dnes.
V Michalovi Babiakovi máme teda znalca
literatúry (nielen slovenskej dolnozemskej a slovenskej,
ale aj svetovej), estetiky a filozofie. V oboch jeho
literárnovedných knihách chýba menný register, ktorý nie
je formálnou záležitosťou, ale ukazovateľom bádateľovej
metodiky, ba aj metodológie. V eseji, o ktorej sa tu
nehovorilo, lebo je venovaná autorovi týchto riadkov
(Teória človeka alebo šesť a pol krátkych meditácií na
šesť a pol krížikov Michala Harpáňa), sa uvádzajú mená
dolnozemských autorov (Michal Godra, Ján Kmeť,
Paľo Bohuš, Michal Babinka, Miroslav Demák, Ondrej
Štefanko, Víťazoslav Hronec), slovenských (Milan
Rúfus, Ján Smek), svetových (Alan Berg, Friedrich
Nietzsche, Friedrich Hölderlin, Sigmund Freud, F. M.
Dostojevskij, René Descartes, Dante, Vergilius, Homéros,
Jorge Luis Borges). A čo je dôležité, každé meno a s ním
súvisiaci údaj čo názor je funkčne zapojený do autorovej
interpretačnej a analytickej argumentácie.
LITERATÚRA:
Babiak, Michal: Literatúra a kontext. Bratislava - Nadlak:
Vydavateľstvo ESA - Vydavateľstvo Kultúrnej a vedeckej
spoločnosti Ivan Krasku, 1999.
Babiak, Michal: Spomínanie medzi bytím a zabúdaním. Nadlak:
Vydavateľstvo Ivan Krasko, 2009.
Hronec, Víťazoslav: Nulový stupeň rétoriky. Stará Pazova: ART
CENTRUM CHLIEB A HRY, 2008.
Svetlík, Adam: Poetika presahu. O poézii Víťazoslava Hronca.
Báčsky Petrovec: Kultúra, 1997.
Michal Harpáň
12. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1/2011
Kondačova Hrboľatá cesta dnes
Tohto roku sa dožíva svojho okrúhleho
životného jubilea (80) spisovateľ a publicista Pavol
Kondač (1931), ktorý sa zapísal do dejín slovenskej
literatúry v Maďarsku predovšetkým ako autor prvých
dvoch románov (Hrboľatá cesta, 1984; Neskorý
návrat, 1987) a tým sa zaslúžil o post zakladateľa
tunajšieho
slovenského
románu.
Tematicky
a metodicky nadväzuje na jeho tvorbu dvojjazyčný
román z pera Michala Bernulu s nadpisom Prekliate
časy (1998), ktorý uzatvára doterajšiu románovú
tvorbu slovenských spisovateľov v Maďarsku. Súdobí
posudzovatelia (Peter Andruška, Anna Divičanová,
Štefan Lami, Gregor Papuček) Hrboľatej cesty jej
najväčší význam videli v tom, že doplnila hiát žánrovej
palety tunajšej slovenskej literatúry o román. Vyčítali
jej však na jednej strane určité nedostatky v oblasti
kompozície, literárnosti, spisovateľských postupov,
ale na strane druhej uznali autorovu snahu (pokus)
o tematické a jazykové zvládnutie požiadaviek
veľkej epiky. Od vydania románu ubehli už skoro tri
desaťročia, čo spolu s autorovým okrúhlym jubileom
môže byť dostačujúcou príčinou k tomu, aby sme
siahli po ňom, oprášili ho a znovučítali.
Inšpiračnou bázou diel Pavla Kondača sú jeho
vlastné zážitky z detstva a mladosti, ktoré prežíval
jednak vo svojej rodnej obci na Dolnej zemi, jednak
v Budapešti ako študent jednoročného prípravného
kurzu na vysokoškolské štúdium slovenčiny, potom
ako novinár v Hlase ľudu. K písaniu ho podnecoval
významný literárny vedec, profesor Ladislav Sziklay,
vedúci spomínaného kurzu a zakladateľ Katedry
slovenského jazyka a literatúry (1949). Začal
publikovať v Ľudových novinách a neskôr, v antológii
Výhonky (1978), spolu s Michalom Hrivnákom, oni
dvaja reprezentovali prozaickú tvorbu. V zborníku
próz Pramene (1982) bol zastúpený viacerými
poviedkami a v roku 1983 mu vyšla prvá samostatná
zbierka poviedok Onemelá izba. Jeho poviedkovú
tvorbu možno hodnotiť ako prípravu k zvládnutiu
rozsiahlejšej epickej kompozície románu.
Keď Hrboľatú cestu skúmame očami
dnešného profesionálneho čitateľa a pokúsime sa
odhaliť v texte nové, zatiaľ ešte neobjavené hodnoty,
platné a aktuálne aj v súčasnosti, máme ju najprv
dôkladne prečítať (znovučítať), potom interpretovať
z iného pohľadu, ako bol doposiaľ vykladaný.
Vychádzajme z nadpisu románu a všímajme si jeho
možné významy. Prívlastková syntagma „hrboľatá
cesta“ vo všeobecnosti naznačuje prekážkami sťaženú
cestu ľudského života. V súvislosti s románom platí
aj tento význam, ktorý sa však rozširuje aj o nové
obsahy, nakoľko sa vzťahuje konkrétne na osudy
Slovákov žijúcich v juhovýchodnej časti Maďarska.
V tomto zmysle titul diela možno chápať aj ako
metaforu vyjadrujúcu ich namáhavú cestu životom
plnú prekážok, neistôt, bojov, prehier, ale aj malých
víťazstiev či radostí. „Hrboľ“ (hruda) odkazuje na
hlavný atribút tejto society, na jej osudovú primknutosť
k zemi. Tento atribút prilieha „panónskemu
archetypu“, paradigmám typického dolnozemského
slovenského roľníka (zem-nížina-roľník), ktoré odkryl
Michal Harpáň v súvislosti so slovenskou poéziou
v Srbsku (Harpáň: 1999, s. 5 - 37). Okolo zeme sa
organizuje život Dolnozemčanov, ona im zabezpečí
živobytie a ponúka aspoň nejakú relatívnu sociálnu
istotu. Zároveň však tento pevný citový vzťah k nej
predpokladá aj silné väzby tejto komunity ku koreňom,
k duchovnému odkazu predkov. Nadpis románu
súčasne symbolizuje aj konfliktuplný proces odtrhnutia
sa mladých od tradičného spôsobu roľníckeho života,
spojený so snahou vymaniť sa spod otcovskej svojvôle.
Medzigeneračné konflikty v románe sa dramaticky
vyostrujú v rodine Gajdošovcov, Korbeľovcov
a Kožuchovcov. Synovia (Paľo Gajdoš a Janko
Korbeľ) však odchádzajú z rodičovského domu aj za
cenu definitívneho rozchodu s ním. Tým, že namiesto
pôdy dávajú prednosť vzdelaniu, nechtiac narušujú
prirodzený chod transmisie tradičnej dolnozemskej
kultúry, zároveň však takouto formou protestu dávajú
odpoveď na nové výzvy doby. Bolo to obdobie 50.
rokov 20. storočia, v ktorom dochádzalo k rozkladu
tradičných hodnôt na každom poli života. Túžba
mladých románových postáv, smerujúca k dosiahnutiu
statusu inteligenta (slovenského) im rozmnožuje sily
a napriek vážnym bariéram, s ktorými sa dostávajú
zoči-voči v novom prostredí, sa im napokon podarí
realizovať svoje sny. Pod „hrboľatou cestou” možno
rozumieť aj proces formovania myslenia mladej
generácie, ktorá sa zo sálašov a dedín odrazu ocitla
v Budapešti v roku 1949, na novovzniknutej Katedre
slovenského jazyka a literatúry a ktorej sa ujal pán
profesor Sziklay. Títo študenti, medzi ktorými rok
strávil aj sám Kondač, si vymenili motyku a rýľ
za pero a namiesto pôdy začali zápasiť s písaním
a učením a zvykať si na veľkomestský spôsob života.
Tento proces približuje nasledujúci citát z románu:
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1/2011
„Zamastené čižmy zostali kdesi doma za pecou
a v škole mu zaraz uviazali na krk kravatu. Dievčiská.
Ak chceš byť mešťanom, ba hlavnomešťanom, tak
sa priuč a muč, dohovárali mu, viazanka musí
byť, škriekali, kým ho napokon naviedli. Cítil sa
ani nezbedný žrebček, keď mu prvý raz položia na
hlavu ohlávku. Škrtila ho. Vo chvíli, keď si to smeli
dovoliť, vopchal ju do vrecka. Neskôr si už aj kúpil
nejaké, aby ich bolo viacej.... Nie div, že celý ročník
sa počas niekoľkých mesiacov značne zmenil. Chlapci
odložili rajtky, vyťahovali sa po uliciach v oblekoch.
Pantalóny, na spodku široké, aby nimi mohli veselo
pozametať Vacovskú ulicu.“ (Kondač: 1984, s. 199)
V úryvku sú zachytené prvé kroky na ceste ku vstupu
do radov humanitnej inteligencie. Prvé signály tohto
procesu sa objavujú vo vonkajších znakoch, vo
výmene relikvií týkajúcich sa sedliackeho oblečenia.
Typické kusy vidieckeho odevu, ako čižmy a rajtky,
sa postupne vytratili a nahradili mestskou módou,
pantalónmi a oblekom a doplnili sa kravatou, symbolom
životného štýlu mešťana. Vnútorné osvojenie si
nových spôsobov a tomu zodpovedajúce myslenie sa
však vytváralo pomalšie. V tomto procese zohrávala
mimoriadne dôležitú úlohu katedra, ale najmä
profesor Sziklay, ktorý sa nie v malej miere zaslúžil
o to, aby sa pero v nemotorných rukách sedliackých
chlapcov stalo niektorým z nich (napríklad Kondač,
Hrivnák, Samuel) prostriedkom nielen živobytia, ale
aj sebarealizácie v oblasti literárnej tvorby. Veľkú
zásluhu má aj na tom, že svojich študentov viedol
k úcte k materinskému jazyku a kultúrnym hodnotám
tunajších Slovákov, ktorí sa v medzivojnovom
období, následkom protinárodnostnej kultúrnej
politiky, odcudzili od svojich koreňov. Sziklay
poukázal na hodnoty tradičnej dolnozemskej kultúry
a podnecoval svojich zverencov k jej objaveniu,
pestovaniu, rozvíjaniu a popularizovaniu v kruhu
obyvateľstva slovenskej národnosti. Na svojich
prednáškach nadhodil problematiku vzťahu medzi
nárečím a spisovným jazykom, zaoberal sa otázkou
národnostnej identity a viedol študentov k jej
vedomému prehlbovaniu, ako aj k špecifickým úlohám
na katedre vytvárajúcej sa slovenskej inteligencie.
Z hľadiska vývinu slovenskej menšiny v Maďarsku
pokladal za nevyhnutné formovanie jej vlastnej
literatúry. Nie náhodou, práve s jeho pričinením,
z katedry odštartovala súčasná slovenská literatúra
v 50. rokoch minulého storočia (Hrušky mamovky
Špiakovej, 1955). Hovoriť o týchto skutočnostiach v
13. strana
súvislosti s Kondačovým románom je neodmysliteľné
z toho dôvodu, že vplyv „Sziklayho školy“ sa v
ňom jednoznačne prejavuje. Ide predovšetkým o tie
časti (III-IV), v ktorých mladý novinár Paľo Gajdoš
(autobiografické zhody s autorom) rozmýšľa práve o
týchto otázkach, ktoré sú spomenuté vyššie a rozvedie
vnútorný monológ o ich možných perspektívach a
úskaliach.
Zo svojich skúseností vysokoškolského
pedagóga ohľadom recepcie tohto románu môžem
konštatovať, že poslucháčov toto dielo ako celok
neoslovuje (o príčinách nižšie). Záujem prejavujú
iba o tie pasáže, ktoré sa aj ich dotýkajú a sú pre nich
v prijateľnej forme zobrazované, respektíve nie sú
zaťažené ideologickými reflexiami. Sú to spomienky
autora na vysokoškolské štúdium (vyšší citát) a na roky
mladosti. Nositeľom týchto dejov je hlavná postava
románu, Paľo Gajdoš mladší. Ak hľadáme príčiny
tohto čitateľského odstupu, nemôžeme sa vyhnúť
objektívnemu pohľadu ohľadom analyzovaného
diela, ktoré podľa Barthesovej klasifikácie literárnych
textov (Barthes: S/Z, 1997, s.13 - 29) možno zaradiť
medzi čitateľné (lisible). Medzi čitateľné texty podľa
tejto klasifikácie patria tradičné, uzavreté texty,
v ktorých hranice medzi označeným (signifikát)
a označujúcim (signifikant) stierajú, označený je
jednoznačný, preto je text len v nepatrnej miere
polysémický (v našom prípade sa okrem titulu
v románovom texte nenachádzajú symboly, metafory,
text je jednorozmerný, vypočuteľný, málo je
asociatívny). Základnou požiadavkou takého typu
textotvorby je jednotnosť, pod ktorou rozumieme
tematickú,
kompozičnú,
naračnú,
jazykovoštylistickú homogénnosť. Požiadavka jednotnosti
sa má realizovať aj pri vykreslení charakterov
jednotlivých postáv. Integrujúcou zložkou takéhoto
tradičného textu je hlavná myšlienka (idea) diela,
ktorá je postavená do centra a okolo ktorej autor
organizuje všetky elementy epickej štruktúry tak, aby
podopierali, posilňovali centrálnu myšlienku. Kondač
sa maximálne pridržiava týchto zásad („Cesta vedie
jedným smerom“, Kondač: 1984, s. 294), ako aj
princípov angažovanej epiky („Vždy treba prichádzať
z triedneho aspektu“, Kondač: 1984, s. 139). V súlade
so socialisticko-realistickou metódou do stredobodu
svojej prózy kladie priebeh sebauvedomovacieho
procesu chudobného slovenského sedliaka Paľa
Gajdoša staršieho a cez jeho osudy dokazuje, že aj
pánmi vydieraný, vo svojej cti hlboko urazený, statočný
a pracovitý nádenník sa môže stať v socializme hoci
aj predstaviteľom štátnej moci, ak je uvedomelým
14. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1/2011
komunistom. Tomuto zámeru podriaďuje aj životné
príbehy Paľa Gajdoša mladšieho a Janka Korbeľa
mladšieho, ktorým socialistická národnostná politika
umožnila vysokoškolské štúdium v materinskom
jazyku. Ak sa pozeráme z takého aspektu na Hrboľatú
cestu, môžeme v nej identifikovať znaky vývojového
a kariérového románu. Vyššie spomenuté postavy
vychádzajúce z najbiednejších vrstiev dolnozemských
roľníkov prechádzali rôznymi štádiami osobného
vývinu, kým si dosiahli svoj vytýčený cieľ. Spisovateľ
zachytáva proces premeny dvoch neučených
dedinských mládencov na vzdelaných inteligentov
a sprevádza ich vonkajšie a vnútorné zmeny, ktoré
sa v nich odohrávajú. Paľo Gajdoš mladší rozbehne
kariéru novinára, kým Janko Korbeľ sa stáva
riaditeľom slovenskej školy. Keď berieme do úvahy
východiskový a finálny bod, môžeme povedať,
že obidvaja sa vymanili spod sedliackeho osudu
a rozvinuli si peknú kariéru. Platí to aj v prípade
starého Gajdoša bezzemka, ktorý v nádeji na kúsok
zeme si vezme na seba aj vraždu, riskujúc aj svoju
česť v nádeji, že skutočný vrah, gróf, odmení jeho
sebaobetavosť a po vyslobodení z väzenia prepíše
naňho tú vytúženú pôdu. On však nemal v úmysle
dodržať sľub, oklamal dôverčivého Paľa, z ktorého,
po vyslobodení z väzenia v roku 1945, sa postupne
stáva hlavný agitátor za výrobné družstvo. Jeho
nastávajúca kariéra podpredsedu družstva sa však
nemohla realizovať kvôli náhodnej nehode, v ktorej
zomrel. Celý románový text okrem prvej časti
(Román sa skladá zo šiestich kapitol, ktoré zachycujú
dolnozemský slovenský osud v časovom rozpätí od
polovice 30. rokov až do 60. rokov. Jednotlivé kapitoly
sa rozčleňujú na menšie a väčšie úseky, ktoré väčšinou
voľne nadväzujú na seba. Stáva sa však, že sa logický
sled lineárne rozvíjaného deja pretrháva. V druhej
kapitole sa napr. nastoľuje problematika možnosti
štúdia v Budapešti zo strany Paľa Gajdoša. V tretej
časti, ktorá je najdlhšia, je neorganicky uvedený
a rozvíjaný osud vedľajšej postavy Janka Korbeľa,
a len v závere tejto kapitoly sa autor vráti k v druhej
časti nadhodenej otázke. Následkom toho je román
kompozične nevyvážený.) je silne zaťažený dobovými
ideologickými reflexiami, patetickými rozjímaniami
o jedinej možnej ceste povznesenia sa slovenského
roľníctva a robotníctva – o triednej angažovanosti.
Tieto pasáže (stranícke schôdze, previerky, agitácie,
ankety) dnes vyznievajú ako prázdne frázy.
Kondačom traktované otázky patria síce
k dobe, ktorú autor približuje vo svojom románe, ale
spisovateľská stratégia, ktorú si zvolil, bola už v čase
vzniku textu oneskorená. Ohľadom Kondačovho
vnímania v románe nastolených otázok však možno
povedať, že si nevšímal pohyby odohrávajúce
sa v literárnom myslení, ani premeny postojov v
posudzovaní ním zobrazovaných historických udalostí
(nastolenie a fungovanie totalitného režimu, udalosti v
roku 1956, leninská národnostná politika a podobne).
Stotožňoval sa s myslením a ideami tej doby, o ktorej
písal (zvlášť sa venoval problematike 50. rokov).
Zvrátenosti týchto rokov sa stávali východiskom
nielen literatúry (napr. v Závadových dielach, najmä
v Kulackom lise a Milote; duo Lasicu a Satinského),
ale aj filmového umenia (napr. Péter Bacsó: A tanu;
1969 alebo Róbert Koltai: Csocsó, alebo nech žije
prvý máj!; 2001). Títo autori zaujali kontraverzný
postoj k obdobiu osobného kultu a jeho „vznešené
ideály” a patetické rojčenie postupmi paródie, irónie
a satiry obrátili naruby.
Problémy, ktoré boli vyčítané Hrboľatej ceste,
však neznamenajú, že by dielo nemalo svoje hodnoty.
Podľa mojej mienky sa autor najmä v prvej časti
ukázal ako dobrý pozorovateľ a rozprávač, keď nám
veľmi plasticky predstavil životný spôsob, oblečenie,
zmýšľanie dolnozemských žencov a ich rodín. Osobitne
treba vyzdvihnúť aj niektoré detaily pri zobrazovaní
života jednotlivých postáv. Ide napríklad o reportáž
s báčikom Havranom, o dramatické konflikty medzi
otcami a synmi, dilemy Terézie Gajdošovej, ako aj
o vyjadrenie vnútorného napätia odohrávajúceho sa
v starom Kožuchovi pri vstupe do družstva. Škoda, že
spisovateľ po svojom druhom románe prestal písať,
hoci rezervy by ešte iste mal. Na záver mu gratulujem
k jeho okrúhlemu životnému jubileu a pobádam ho
k tomu, aby sa vrátil k písaniu a podieľal sa s nami so
svojimi bohatými životnými skúsenosťami.
.
Katarína Maruzsová Šebová
Použitá literatúra:
Andruška, Peter: Literárna tvorba Slovákov z Dolnej
zeme. Odkaz. 1994, 50 - 52.
Barthes, Roland: S/Z. Osiris. 1997, 13 - 19.
Divičanová, Anna: Potrebujeme vlastný román? In:
Divičanová: Dimenzie národnostného bytia a kultúry.
Békešská Čaba. VÚSM. 2002, 482 - 486.
Harpáň, Michal: O Paľovi Bohušovi. Báčsky
Petrovec. 5 - 37.
Kondač, Pavol: Hrboľatá cesta. Budapešť. TNK.
1984.
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1/2011
15. strana
ŠTEFAN DOVÁĽ – ŠESŤDESIATNIK
Štefan Dováľ sa narodil
v Nadlaku 11. decembra 1950.
Po lyceálnych štúdiách v rodisku
a vysokoškolských na Univerzite
v
Buku-rešti
(slovenčinarumunčina) v roku 1974 nastúpil
na post profesora slovenčiny
na Základnej osemročnej škole
v Starej Hute (rum. Huta Voivozi)
na Bihore. V tomto období sa začal literárne prejavovať.
Potom sa presťahoval do Nadlaku, kde pracoval
v Dome pionierov a po r. 1989 sa zamestnal v redakcii
časopisu Naše snahy, publikácie Demokratického
zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku. Pôsobil tu
ako redaktor, zástupca šéfredaktora a v rokoch 1996 2003 zastával funkciu šéfredaktora.
Od r. 2008 je predsedom Literárneho spolku
Ondreja Štefanka, ktorý funguje v rámci KVSIK. Je
členom Zväzu rumunských spisovateľov, čestným
členom Spolku slovenských spisovateľov, členom
Únie slovenských spisovateľov žijúcich mimo
Slovenska. V r. 2009 ho zvolili do výboru aradskej
odbočky zväzu spisovateľov, do poroty pre udeľovanie
cien odbočky a do komisie pre národnosti pri rade
Zväzu rumunských spisovateľov.
Nacvičoval s amatérmi divadelné hry i sám
sa podieľal na inscenáciách ako herec, pre deti
zorganizoval recitačné súťaže a čitateľské tábory.
Písal poéziu a prózu, pričom uverejňoval
predovšetkým vo Variáciách, kde v druhom čísle aj
debutoval. Neskoršie mu práce vychádzali v Našich
snahách, v bilingválnom časopise Rovnobežné
zrkadlá a inde. Výber z týchto próz vyšiel vo zväzku
Spontánne stretnutia (2001).
Prekladal zo súčasnej slovenskej literatúry a z
rumunskej prózy najmä autorov aradskej župy.
Ako publicista sa uviedol fejtónmi Úvahy
našich dní, článkami na kultúrne témy. Spolupracoval
s aradskými rumunskými novinami, s temešvárskym
rozhlasom.
Udelili mu literárnu cenu aradskej odbočky
Zväzu rumunských spisovateľov za knihu Žofine
trápenia (1998).
Je autorom viacerých kníh, zbierok kratších
próz: Návraty (1984), Šťastie (1995), Tu a inde (2008),
Šedé dni (1997), ako aj románových noviel: Žofine
trápenia (1998, za ktorú získal cenu aradskej odbočky
Zväzu rumunských spisovateľov), Zima v záhradách
ruží (1999), Úsmevy a chmáry (2009).
Pri príležitosti autorovej päťdesiatky vyšli
dva výbery: Spontánne stretnutia a Návraty domov.
Prvý z nich obsahuje krátke prózy, ktoré čiastočne
vyšli časopisecky v poslednom období a zrelým
perom kreslia príbehy, figúrky a život prevažne v
malomestskom prostredí známom už z knihy Žofine
trápenia. V druhom sú reprodukované dva zväzky:
Návraty, ku ktorým editor pridal aj poviedku MalloryWeiss, a Žofine trápenia .
V r. 2006 Štefan Dováľ uverejnil ľúbivú prózu
pre deti a mládež, inšpirovanú svetom zvierat Dydine
zážitky. V súčasnosti uverejňuje v Našich snahách na
pokračovanie nové dobrodružstvá sučky Dydy.
Krátku prózu Poľovačka (Vânătoarea) zo zväzku
Návraty mu do rumunčiny preložil Ondrej Štefanko.
Vyšla najprv časopisecky a neskoršie v antológii
Taina lui Pavol Hron (Nadlak 1999), ktorú zostavil
Ondrej Štefanko. Po rumunsky vo vlastnom preklade
publikoval prózy v aradskom časopise Arca.
Témy čerpá z inventára tradičných tém,
ako sú život sedliakov, remeselníkov, vojenské a
vojnové zážitky (Stráž pri moste), ľúbostné vzťahy
a sklamania, ako je to v debutovej próze Evička alebo
v neskoršej poviedke Janin prípad. Niektoré témy sú
v jeho podaní ozvláštnené. Vychádzajúc z aktuálnosti
a skutočností siedmeho, ôsmeho decénia, zameral sa
na obraz každodenného života, na pozadí ktorých sa
osobitné udalosti, napríklad voľby, javia ako fraška
(Kandidát). Emocionálne podfarbená mu vyšla próza
Posledná schôdza, kde je reč o odchode na dôchodok.
Pokúsil sa aj o širšie kompozície, ktoré možno označiť
za románové novely. Závažne prispel k tematickej a
žánrovej diverzifikácii. Štefan Dováľ bol jedným
z autorov, ktorí začali pestovať zábavnú prózu. Využil
v nej svoje životné skúsenosti získané v dobe, keď bol
turistickým sprievodcom pri Čiernom mori a podal
ich zväčša v humornom ladení.
Dôležitý je jeho prínos k diverzifikovaniu
tematiky prozaickej tvorby tunajších Slovákov tým,
že uviedol bihorské a vrchárske prostredie, zameral
sa na život mladšej generácie intelektuálov (Návraty).
Ján Korytár Medveď sa vráti domov (až zo Sibíri)
akoby rozprávkový Popolvár z iniciačnej cesty
a všetko sa vráti do starých koľají, aspoň tak nám to
naznačuje autor. No už v druhej próze, Poľovačka, sa
16. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1/2011
harmónia rozpadáva, ozajstný návrat sa ako reálna
alternatíva vylučuje. Martin Kliment žije v meste, má
dobré spoločenské postavenie, ale sa cíti odcudzený.
Avšak keď sa konečne dostane domov na návštevu,
zisťuje, že je aj v tomto prostredí akoby ochromený,
čím sa dostáva do postavenia postreleného zajaca na
poľovačke, ktorého obraz je kontrapunktom k jeho
osudu. Guľka, ktorá sa zastavila v chrbtici, ho ani
neusmrtila, ani mu nedovoľuje utiecť a zachrániť sa.
Alternatívy nieto a v tomto údele obete vidí Martin
aj svoj osobný údel, drámu intelektuála, ktorý sa
odcudzil od svojich, a nové prostredie mu neposkytuje
rovnocennú náhradu za stratené hodnoty. Pritom však
návrat do prechádzajúcej situácie už neprichádza do
úvahy. V tretej próze, Lucia sa vracia, autor naznačuje,
že sa všetko neustále mení a zmeny, aj keď priaznivé
a želané, sú zdrojom nepokoja, ozajstný návrat je
nedosiahnuteľný.
Dováľ sa pokúsil sondovať podvedomie
a fantastické dimenzie človeka v mystifikujúcej sľubnej
poviedke Dvaja muži, skĺbil v nej vojenské prostredie,
vymedzené presnými predpismi a disciplínou
s nevysvetliteľnými zážitkami a preludmi postavy, čo
jej okrem exotiky dalo aj hĺbku. Neskoršie ju zaradil
do zbierky Tu a inde.
V deväťdesiatych rokoch sa v jeho diele
objavila nová téma, ktorú rozpracoval v kratších
poviedkach i v osobitnom zväzku Šedé dni:
nemocničné prostredie.
Ústredným motívom knihy Žofine trápenia
je dom a na pozadí starostí o tento ústredný „topos“
sa autorovi darí kresba vidieckeho prostredia aj ako
dokument, aj ako hľadanie súradníc istoty. Obraz sa
Štefan Dováľ
vyznačuje črtami pripomínajúcimi nielen dedinu, ale
už aj prvky malého mesta. Zámerne sa uvádzajú detaily
odkazujúce na prostredie slovenské, dolnozemské,
multikultúrne, ba až celkom konkrétne - nadlacké.
Nasledujúca kniha, ktorú možno označiť aj za
román s kľúčom (napokon aj predošlé prózy určitú šifru
obsahujú, ale nie celú zostavu), Zima v záhradách ruží
(Nadlak 1999) je prózou času a udalostí v pohnutom
revolučnom roku 1989.
Vo svojej zatiaľ poslednej knihe Úsmevy
udalosti nedávnej
a chmáry (2009) zobrazuje
minulosti a prítomnosť slovenskej komunity v malom
mestečku, nazvanom Trstiny (čo je jasný odkaz
na Nadlak). Lokálny kolorit dosahuje autor ako aj
doteraz používaním špecifických slov a slovných
spojení (pľac, rechtor, kančov, škrutka bola v tom,
horeli pípete a i).
Štefan Dováľ sa venoval k próze, pričom
tunajšiu literatúru obohatil tematicky (otázky
intelektuála v druhej polovici 20. storočia na
vidieku a v malomestskom prostredí v Rumunsku
a v stredovýchodnej Európe, život na horách
v radoch slovenskej menšiny v Rumunsku, premeny
spoločnosti, udalosti v slovenskej komunite), uviedol
nový epický priestor, nové osobité postavy a zmenený
pohľad na generačné a iné otázky a tak nielen jeho
posledné knihy, ale celé doterajšie dielo môžeme
označiť za kamienok subjektívneho poznania pravdy
do mozaiky proti zabudnutiu. Za ľudskú stopu,
o ktorej nás francúzsky mysliteľ Derrida naučil, že
sa nachádza v slovách a stáva sa čistou metafyzickou
prítomnosťou.
Dagmar Mária Anoca
Kapitán Arno (I)
- Z najnovšej tvorby autora Kapitán intergalaktických lodí, Arno,
sa vrátil domov, do rodného Kaldanu, po troch
rokoch, troch mesiacoch, troch týždňoch, troch
hodinách, troch minútach a troch sekundách, čas,
ktorý mu presne určovali kryštálové nástenné
hodiny značky Ώ, ktoré si bol priniesol z Galaxie
Valsina počas prvej cesty v hodnosti kapitána.
Kuchynské zariadenie mu hneď pripravilo
„domáci“ obed.
Po takej pochúťke – omelete z piatich
vajíčok a domácej údenej slaniny – za zvyčajných
okolností by sa bol vystrel na objemnú posteľ, no
zdá sa, že tentoraz mu na sieste nezáležalo.
Zo skrine v hale vybral menší plecniak,
ktorý používal na jednodňové výlety a vyšiel
na dvor, kde pokojne oddychoval jeho moderný
dopravný prostriedok Minidom 3, na ktorom
sa prechádzal po medzikrajinských vzdušných
dráhach alebo, ako teraz, z intergalaktického
letiska po dom. Minidom 3 bol zariadený všetkým
potrebným pre minidomácnosť, včítane potravín
na 21 pozemských dní.
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1/2011
Z jednej spomedzi tajných zásuviek
Minidomu 3 (vcelku ich mal 3), vytiahol tri tmavé
kamene, ktoré uložil do plecniaka.
Z historickej kôlne (Tuná musíme
čitateľovi objasniť, že kapitán býval v dome,
ktorý vyhlásilo mesto za historickú pamiatku
v roku 2056, v minulom tisícročí, a dom bol
postavený z kameňa približne pred 800 rokmi,
teda pochádzal z druhého tisícročia nášho
letopočtu.), vytiahol pre náš svet už historický
dopravný prostriedok - bicykel, ktorý si bol
priniesol z galaxie Rimuch. Arno vôbec nebol
lakomec, no tie bicykle si bol kúpil dva. Je
pravda, že jeden chcel darovať svojej najlepšej
kamarátke a dôverníčke, archeologičke Amsyle,
no jeho priateľka sa mu s úsmevom poďakovala
a ukázala mu jeden z najstarších, posledných
typov vyrábaných známymi továrňami Müve
v druhom tisícročí, okolo roku 1930.
Kapitán veselo šliapal na pedále, lebo
si bol istý, že Amsyla sa kameňom poteší.
V rozhovoroch, ktoré viedli cez intergalaktický
videofón, sa ani len nezmienil o dare, ktorý jej
nesie. Pravda je, že na svojich cestách Arno
postretával najrôznejšie druhy kameňov a zemín,
no natoľko podobné žule ešte zatiaľ nikdy
nestretol. A žula bola pre Zem a pre Kaldan
veľmi vzácna, lebo ulice historického mesta boli
dláždené žabicami.
Amsyla objala starého kamaráta a vďačne
prijala ekologický mätový čaj a cukríky amramr obliate čokoládou, aké vyrábali len v galaxii
Valsina, presnejšie na planéte Rymuho, a tri
kaktusové kvety: modrý, biely a žltý (to boli
Amsyline obľúbené farby).
Keď kapitán vytiahol zo spodku plecniaka
kamene, Amsylina tvár zvážnela.
17. strana
„Hádam nie žula?“
„To budeš musieť určiť sama.“
Pri šálke kaldanskej kávy Arno porozprával
kamarátke o celej ceste, až sa dostal po kamene.
„Ak chemické zloženie a vek budú
približne súhlasiť, možno kaldanská vrchnosť
odsúhlasí dovoz.“
„Ja to všetko zvládnem behom týždňa.“
„Netreba sa ponáhľať. Ako vieš, tu sa bude
treba pripraviť s poriadnou argumentáciou najmä
pre Berka. Jeho akderi boli stále proti hocijakej
zmene.“
„Akderskú stranu neutíšime, len jedným
spôsobom: odstránením Berka.“
„Uvidíme. Zdá sa mi, že ty by si sa
najradšej chytala do práce. Ja som si myslel, že
aspoň na týždeň odletíme na moju chatu do Xabu.
A Berkovi zatiaľ dajme pokoj.“
„Len ty vydrž jeden týždeň doma! Veď
len teraz si prišiel. Ale nepriniesol si mi žiadnu
bylinku. Slová nezneli ako výčitka, skôr ako
pripomienka, aby druhýkrát nezabudol. Kým
si bol preč, zariadila som si nový herbár. Poď,
ukážem ti ho.“
(Archeologička
Amsyla
mala
dve
zvláštnosti: tkala koberce na predhistorických
krosnách
a mala
jednu
z najväčších
intergalaktických
zbierok
konzervovaných
rastlín, od najkrajších kvetov a liečivých bylín,
po tie najodpornejšie, smradľavé a otravné. Pre
tieto jej koníčky ju prezývali aj čarodejnicou, ale
len poza chrbát.)
V herbárovej izbe na vysokých policiach
bola vystavaná jedna z archeologičkiných hrdostí:
rôzne druhy herbárov zaradené do systému, ktorý
ovládala len sama majiteľka.
„Nádhera!“ – konštatoval Arno. Neboli to
len nejaké lichotivé slová pochvaly, ale úprimný
obdiv, ktorý kapitán prejavoval voči Amsylinej
zberateľskej vášni.
Po necelej polhodine sa vrátili do haly,
k stolu obloženému ovocím, no Arno navrhol
obed v reštaurácii. Keďže Amsyla bola veľmi
šikovná žena zo všetkých hľadísk, okrem jednej s kuchyňou a gastronómiou nemala nič spoločné
-, hneď súhlasila.
Nasadli na bicykle a o chvíľu sa zastavili
na vzduchoparkovisku reštaurácie Kox&Knox,
na ktorom sa vypínali Minidomy najrôznejších
značiek a farieb. Dokonca niektoré strážili strážni
roboti poslednej generácie. Samozrejme, že
dopravné čudá tých dvoch upútali pozornosť,
lebo zriedka ich bolo vidieť po meste.
18. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1/2011
Líder Akderskej strany, spolu so skupinou
vlastných expertov, študoval najvhodnejšiu
chemickú zmes pre zakonzervovanie kaldanských
žabíc.
Berkove chemické podniky boli známe
nielen na Zemi, ale aj v celom súhvezdí, ako aj
v Galaxii Akycer. Darilo sa mu, no mal veľkú
nevýhodu, lebo si myslel, že život chemických
zmesí a vynálezov sa ním končí. Okrem toho nedaj
Boh (ktorého bol presvedčeným vyznávateľom),
aby sa niekto opovážil o niečo nové.
Málokto ale vedel, ak vôbec vedel niekto,
že Berk sa bál. Bál sa jedinej veci a bola to
intergalaktická vojna. Aby mal obraz o záujmoch
najhlavnejších mocností, 30% zo svojich príjmov
investoval do špionážnej činnosti.
A tak nie div, že o kameňoch, ktoré priniesol
kapitán Arno z Galaxie Arivle, bol oboznámený.
Berkov bystrý rozum hneď došiel veci na koreň:
kamene môžu vymeniť opotrebované žabice.
A to si on, silný priemyselník Berk, známy líder
Arkderskej strany a popredný poradca burgmajstra
Krivoša, ktorého hlas zavážil na každom zasadnutí
a pri každom rozhodnutí, predseda Božskej cirkvi
Galaxia, nemohol dovoliť, aby niekto iný prevzal
iniciatívu výmeny či zmeny podlahy kaldanských
ciest a chodníkov. Jednoducho, nebol to jeho
nápad a tak nemohol byť dobrý a za každú cenu
ho bolo treba udusiť ešte v plienkach.
O hodinu po príchode z Arnovej chaty
v Xabu, Amsylu navštívil tajný Krivošov dôverník
Yffad, ktorý jej vyklopil všetky Berkove plány.
„S tým som aj počítal“, povedal kapitán
Arno, hneď po Yffadovom odchode. „Ale keďže
kameň má 96% vlastnosti žuly, je omnoho
výhodnejšia a trvanlivejšia výmena žabíc, než
hocijaké natieranie a konzervovanie. To chápu aj
malé deti.“ Arnov hlas sa zatriasol hnevom.
„Ech, možno čert ani nie je taký čierny“,
povedala Amsyla.
Na tvári sa jej rozlial Arnovi známy
záhadný úsmev.
„Ja musím ísť. Treba pripraviť určité veci.
O týždeň štartujem na štyri roky.“
„Zorganizuj veci tak, že budeš mať o
jedného pasažiera viac.“
„To myslíš vážne?“
„Celkom vážne“
Po tej nečakanej správe sa kapitánovi
navrátila dobrá vôľa.
„Tak už aj bežím.“
Amsyla mal0a na ďalší večer rozvoňaný
celý byt trávou rava. Čakala hosťa, ktorý nenechal
na seba dlho čakať.
„Dobrý večer, pani Amsyla“, poklonil
sa Berk, podávajúc gazdinej kyticu čerstvých
poľných kvetov.
„Ďakujem, pán Berk. Nech sa páči,
posaďte sa.“
Včera pripravená reštauráciou Kanón bola
vynikajúca, ako obyčajne. Berk nevedel, že kuchár
bol oboznámený, pre koho večeru pripravuje.
Po večeri, pri omamnom chutnom
a voňavom čaji, ktorý vedela len domáca pani
pripraviť, omieľali celú kaldanskú vnútornú
a vonkajšiu politiku. Poriadne si poklebetili
a Berk odchádzal dobre naladený, spokojný sám
so sebou: z kameňov prinesených kapitánom
Arnom nehrozí žiadne nebezpečenstvo.
Po dvoch dňoch od odletu intergalaktickej
lode Trik, ráno o 727, lokaj pána Berka nemohol
prebudiť.
Po vykonaní pitvy kapitán Clock vyhlásil
príčinu smrti: otrávenie neznámou otravou.
_________________________________
Z nedatovaného denníka burgmajstra Krivoša:
„Ľudské osudy sú nevyspytateľné.“
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1/2011
19. strana
Jazykové podoby a jazykové menšiny v Európe
Čabianski Slováci sa dostali do zorného poľa
jedného výskumu v rámci Európskej únie, v ktorom sme
skúmali to, nakoľko sa odráža v tzv. jazykovej podobe
mesta existencia Slovákov. Samotný miestny výskum
trval poldruha roka, za tento čas sme viackrát navštívili
Čabu, narobili sme fotografie a snažili sme sa porozprávať o tejto téme s čím viactimi ľuďmi. Názvom výskumu
je v podstate skratka výrazu Languages in Network of
European Excellence (Jazyky v európskej sieti výnimočností), Linee. Siete výnimočností sú takými konkurzmi
EÚ, v ktorých sa spoja univerzity, vykonávajúce kvalitnú vedeckú prácu, aby po skončení týchto výskumov
získali výsledky nie miestneho významu, ale skôr také,
ktoré sa týkajú viacerých krajín alebo dokonca majú celoeurópsky význam.
Štruktúru vytvorili tvorcovia výskumného projektu tak, aby bola schopná odzrkadľovať tú jazykovú
rôznorodosť a pestrosť, ktorá charakterizuje súčasnú
Európu. Preto vytvorili štyri tematické okruhy a tri výskumné úrovne: identitu, politiku jazyka, vzťah školstva
a jazyka, vzťah hospodárstva a jazyka na európskej, celoštátnej a miestnej úrovni. Výskum, ktorý bol podkladom tohto príspevku, sa sústreďoval na otázky politiky
jazyka na miestnej úrovni: čo charakterizuje tzv. jazykovú podobu malých miest, teda texty, v akých jazykoch
uvidí neoficiálne a oficiálne nápisy ten, kto navštívi v
Chorvátsku Pulu, v Českej republike Český Těšín, vo
Wales Llanelli alebo v Maďarsku Békešskú Čabu.
V rôznych oblastiach Európy a aj sveta k dohode
o tom, kde majú umiestniť rôzne nápisy a tabule, akého
rozmeru a v akom jazyku majú byť, príde často po veľmi
vážnych, niekedy aj po politických diskusiách. Je to podľa výskumov preto, lebo každý kolektív, či už menšinového alebo väčšinového národa, môže mať pocit, že tieto
nápisy (ich existencia, absencia, rozmer a viditeľnosť)
sú v úzkej spojitosti s existenciou, absenciou, počtom
alebo významom samotného kolektívu. Preto bojujú o
zvýšenie počtu dvojjazyčných tabúľ menšinové kolektívy a, žiaľ, preto bojujú proti tomu iní, po celom šírom
svete. Je všeobecným názorom v odbornej literatúre a
často aj v politike to, že nápisy majú symbolický význam: kto umiestni jednu tabuľu, bojuje za menšinu, v
jazyku ktorej je text napísaný, resp. opačne, kto zatrie
jednu takúto tabuľu, ubližuje tejto komunite.
Vo väčšine krajín, ako aj v Maďarsku, povinnosť, resp. možnosť umiestnenia dvojjazyčných nápisov predpisuje zákon. Tieto predpisy sa často viažu k
demografickým údajom alebo geografickým územiam.
Polostrov Istria je napríklad oficiálne dvojjazyčnou
(chorvátskou a talianskou) jednotkou verejnej správy a
nezávisle od počtu talianskej menšiny je povinné oficiál-
ne nápisy uverejniť dvojjazyčne. Preto napríklad v Pule
na verejných inštitúciách a pri názvoch ulíc badať talianske nápisy, ale majitelia obchodov už nie sú povinní
umiestniť talianske názvy.
Kde je to povinné a kde nie? Túto otázku si často
kladú jazykovedci v spojitosti „so smerom” politiky jazyka: zhora, z oficiálnych, štátnych kruhov prídu príkazy
smerom dole, alebo tieto kroky iniciujú zdola súkromné
osoby? Prvý prípad sa týka obyčajne štátnych, župných
alebo mestských inštitúcií, druhý zase obytných domov
a súkromných podnikaní. Túto dvojitosť ľahko zbadať aj
v Békešskej Čabe: súkromná firma skôr vyloží do svojho výkladu anglický alebo čínsky nápis, než slovenský,
kým jednotlivé inštitúcie vo veľkom počte uverejňujú
svoje názvy aj v slovenčine. Zaujímavé je pri tom, že ani
v jednom prípade nie je výber jazyka nápisov podložený
číslami alebo praktickými dôvodmi: nedajú sa očakávať
na obchodnej ulici masy anglických, ani čínskych solventných kupujúcich, ale nezablúdili by po meste bez
slovenských nápisov ani tí, ktorí chodili do Slovenského
gymnázia.
Ako vysvetlenie však často môže slúžiť výskum
„jazykovej podoby”. Jazyková podoba je súhrn jazykových znakov, vyskytujúcich sa na danom mieste, a na
jej opis sa najčastejšie používa počet vyskytujúcich sa
jazykov, ich vzájomný pomer a obsah významov, vyjadrovaných v týchto jazykoch. Väčšina autorov upozorňuje na to, že vo vytváraní jazykových podôb popri vyššie
uvedených zámeroch politiky jazyka (zhora prikázaných
smerom dole alebo zdola iniciovaných smerom hore)
majú dôležitú úlohu také ideológie alebo systémy myšlienok, ktoré jazykom na nápisoch pripisujú symbolický
význam: jeden anglický nápis napríklad môže mať akýsi
kozmopolitický význam, ktorý presvedčuje okoloidúceho o (vynikajúcej) kvalite tovarov daného obchodu
alebo o (kvalitnej) obsluhe. Náš vedecký tím sa z tohto
procesu zaujímal predovšetkým o zistenie nápisu a o pochopenie jeho významu.
Preto zapadal do uvedeného konkurzu náš výskum, ktorý si vytýčil za cieľ pozbierať a rozobrať mienky ľudí o nápisoch v Békešskej Čabe. Nápisy v týchktorých mestách alebo v daných oblastiach sú v súčasnosti častými objektmi výskumov v oblasti jazykovedy.
Zaužívanou metódou výskumu jazykových podôb sa
na dnes stalo to, že na konkrétnom území daného mesta pozbierajú všetky nápisy, ktoré potom začlenia do
databázy a na základe rôznych hľadísk ich rozoberajú.
Napriek tomu, že je to častou metódou, my sme si ju
predsa nevybrali, ale boli sme zvedaví na to, ako sme to
vyššie uviedli, čo hovoria o nápisoch Čabänia: o tom, či
je málo alebo veľa slovenských nápisov, či sú potrebné
20. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1/2011
anglické nápisy a tak ďalej. Je to preto zaujímavé, lebo
počet a jazyk nápisov je niečo také, čomu môžu pripisovať význam iba ľudia, teda užívatelia týchto nápisov: ak
podľa každého sú počet a kvalita nápisov vyhovujúce,
potom je menej významné, koľko ich v skutočnosti je.
Ako som to už naznačila vyššie, náš vedecký
tím nevyhľadal iba Békešskú Čabu: získali sme údaje
aj v Pule, na polostrove Istria, v Chorvátsku, kde žije už
stáročia málopočetná, ale významná talianska menšina;
v Českom Těšíne, v malom českom mestečku na českopoľských hraniciach, kde žije relatívne početná poľská
menšina a v úplne odlišnej situácii, než predošlé; vo
Veľkej Británii, vo Wales, v meste s názvom Llanelli.
Posledný terén je úplne iný než dejiská výskumu vo
Východnej Európe, pretože neexistuje menšina, ktorá
by hovorila vo waleštine a práva ktorej by bolo treba
ochraňovať na území Wales, ale existuje jazyk waleština, zachovanie ktorého je
dôležitým miestnym záujmom.
Na prvý pohľad, čo
sa týka jazykovej podoby,
sa Čabe najviac podobá
Pula. Vo Wales je všetko,
čo umiestnili oficiálne,
dvojjazyčné: všetky názvy
ulíc, všetky koordinačné
tabule v meste, dopravné
značky popri cestách, ešte
aj dopravné oznamy, namaľované na asfalt. Aj v
Českom Těšíne je veľa nápisov, nedávno bola dokončená napríklad rekonštrukcia
železničnej stanice: už aj tam sú všetky nápisy dvojjazyčné. V Pule sú však dvojjazyčné iba názvy ulíc a nápisy
inštitúcií verejnej správy.
Kto pravidelne chodí na Čabu, dobre vie, že je
málo slovenských nápisov a málokedy sú umiestnené
nové. Pritom je jednoznačné, že existujú takéto nápisy: hneď pri vstupe do mesta je zelená tabuľa s názvom
mesta a aj na území mesta je veľa názvov ulíc a inštitúcií vypísaných v slovenčine. Je aj veľa dvojjazyčných
pamätných tabúľ, aby bolo prirodzenejšie spomínať si
na dôležitých slovenských činiteľov a udalosti. Treba
však pripomenúť, že tieto texty sú vždy pri maďarských
nápisoch a taký nápis snáď ani neexistuje, ktorý by bol
nositeľom informácií iba v slovenčine. Aj to je dôležitým hľadiskom, že nápisy s názvami osád a ulíc nečítame deň čo deň dôkladne a pozorne, veď si môžeme byť
istí, že napr. ulica Bánskeho je ešte stále na tom istom
mieste a ešte stále ju takto volajú. Ide teda o také stále
nápisy, praktický význam ktorých si miestny obyvateľ
neuvedomuje každodenne. Všetky tieto uvedené slovensko-maďarské nápi
sy sú dobre viditeľné, celé roky sú už umiestnené na svojom mieste. Napriek tomu, keď sme sa spýtali okoloidúcich po meste a účastníkov rôznych mestských podujatí,
či existujú takéto nápisy na Čabe, väčšina okoloidúcich
odpovedala jednoznačne „nie”. Táto odpoveď bola pre
nás veľmi zaujímavou a snažili sme sa pochopiť, prečo
je tomu tak.
Situácia sa však, na základe rozhovorov, zdá
byť v Békešskej Čabe oveľa zložitejšou. Začnime od
konca: dvojitosť pociťovať v spojitosti s jazykom na
nápisoch, so slovenčinou. Jednak je to pre viacerých
Čabänov jednoznačným, symbolickým odkazom na komunitu slovenského pôvodu, práve preto by viacerí radi
uvítali viac slovenských nápisov, nemajú nič proti tomu,
keď umiestňujú ďalšie, veď pociťujú, že spomienka na
miestnu Slovač je zároveň prejavom ich čabianskeho
lokálpatriotizmu a je to
prejavom sympatie voči
nej. Pritom si však veľmi
ťažko dokážu predstaviť
také konkrétne miesto,
resp. situáciu, kde by bola
potrebná nová slovenská
(alebo slovensko-maďarská) tabuľa. Kľúčovým pojmom je „potreba”, pretože
podľa našich respondentov
v skutočnosti nie je potrebných viac dvojjazyčných
nápisov, keďže čabianska Slovač dobre ovláda
maďarčinu. Tento fakt dokonca potvrdzujú aj štatistické
údaje, čoraz menej ľudí hovorí po slovensky. Nápisy teda
podľa okoloidúcich nie sú v prvom rade symbolickým
mementom alebo znakmi menšinovej komunity, ale skôr
aktívne inštrumenty, ktoré sú potrebné predovšetkým
vtedy, keď informácie, ktorých sú nositeľmi, sa inak nedajú získať. Teda jeden nápis s názvom ulice alebo inštitúcie nie je dostatočne dobrým (fiktívnym) objektom
na to, aby ho podporil aj okoloidúci, ktorý sa nehlási za
Slováka, pretože je tam už uvedené po maďarsky a beztak to pochopil každý aj v maďarčine.
Na základe toho môžeme povedať, že to, žiaľ,
upozorňuje na ďalší aspekt jazykovej asimilácie, pretože
nestačí, že kvôli tomu sa necíti dobre rodina slovenského pôvodu, občianska organizácia alebo nanajvýš indivíduum, ale navyše môže pripomínať tento smutný fakt
už asimilované obyvateľstvo menšinovej komunity na
ďalšom dejisku.
Nezabudnime na ten aspekt horeuvedeného
názoru, podľa ktorého tabule nie sú nositeľmi dostatočných informácií. Ak si pozrieme nápisy Slovenského
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1/2011
domu, škôl a verejných inštitúcií, poskytujú minimálne informácie, bez znalosti slovenčiny sa dá vedieť,
čo je vypísané, a navyše upriamia pozornosť na taký
svet, ktorý po prípade bežnú slovenčinu ešte dobre ovládajúcim Slovákom nepripomína, čo všetko znamená
pre nich v súčasnosti, alebo aj v budúcnosti, ich vlastná
slovenskosť, do popredia sa dostane skôr minulosť a už
pominuté, kedysi pekné veci. Či sme hovorili s čerstvými maturantmi, alebo už dávno dospelými absolventmi
Slovenského gymnázia, zarážajúce boli ich slová: od
ukončenia gymnázia v žiadnom teréne, v žiadnej situácii
nevyužívajú svoju znalosť slovenčiny alebo kontakty,
vyplývajúce z ich slovenského pôvodu.
Nápisy a tabule však nielen v prípade slovensko-maďarských nápisov vyvolali také malé nadšenie,
ak smieme takto sformulovať náš názor. Podľa tej malej
skupiny čabianskych ľudí, ktorých sa nám podarilo osloviť, nie je potrebných ani viac nemeckých, ani anglických tabúľ. Každý sa priznal, že by mohlo byť viac nápisov adresovaných vyslovene turistom, ale jednoznačne
narážali na tú svoju skúsenosť, že v skutočnosti ale nie
je na to ozajstná potreba.
Ak tieto mienky porovnávame s postojmi z ostatných troch dejísk, kde sme získavali údaje, do popredia sa dostanú zaujímavé rozdiely. Vo Wales malo
veľmi silnú tradíciu systematické poškodzovanie dvojjazyčných tabúľ – tieto časy sa však pominuli. V súčasnosti každý prijal dvojjazyčné tabule, pre verejné inštitúcie a súkromné podnikania sú k dispozícii osobitné
prekladateľské kancelárie pre prípady, ak chcú popri
angličtine vypísať aj vo waleštine, a existuje seriózna spoločenská kontrola existencie a kvality vhodných
dvojjazyčných nápisov. V Českom Těšíne, žiaľ, spolunažívanie nie je pokojné z každého hľadiska. Pomerne
často zatierajú poľské texty na dvojjazyčných nápisoch
a prebiehajú veľmi ostré online diskusie o právach a nápisoch poľskej menšiny. Podľa príslušníkov menšiny by
bolo potrebných viac nápisov, s týmto sa však väčšina
nie veľmi stotožňuje. V porovnaní s touto situáciou je v
Pule ostrov mieru a pokoja: väčšina nemá nič proti dvojjazyčným nápisom a ani menšina si nežiada, ani potichu,
väčšiu viditeľnosť.
Je našou zaujímavou skúsenosťou, že podľa rozhovorov možno veľmi dobre identifikovať národnostné
pozadie našich respondentov. Ak niekto prišiel do situácie rozhovoru so silným slovenským zázemím, s veľkou pravdepodobnosťou o nápisoch skonštatoval, že
ideálnou situáciou by bolo, keby všade boli aj slovenské
nápisy, a preto súčasná situácia má byť pozmenená: sú
potrebné nové nápisy a tabule. V opačnom prípade, ak sa
niekto počas rozhovoru sústreďoval na svoju väčšinovú
maďarskú príslušnosť, aj keď sa k Slovákom staval pozitívne, v prípade nápisov sa nezmienil o potrebnej zmene a súčasnú situáciu pokladal za vyhovujúcu. Je teda
21. strana
zaujímavou súvislosťou, podľa akých noriem a očakávaní posudzujú respondenti veci a kde si na osi menšinaväčšina predstavujú svoje miesto.
Zhrňme čabiansku situáciu: na základe rozboru výpovedí v rozhovoroch Čabänia, nezávisle od
národnosti svojich predkov a svojej znalosti jazykov,
opisovali osadu ako malé mesto, kde sú všetky jazyky,
ktoré tu možno počuť alebo vidieť, okrem maďarčiny,
zbytočné, nezmyselné, občas skoro smiešne. Pre nich
je Čaba takým jednojazyčným mestom, kde sú okrem
maďarčiny potrebné aj iné jazyky iba vo veľmi zvláštnych, nezvyčajných situáciách. Zdá sa nám, že to môže
byť zaujímavou otázkou pre miestnu slovenskú menšinu: aká je na to možnosť, resp. aká možnosť sa má
vytvoriť v budúcnosti na to, aby Čabänia, nezávisle na
svojom pôvode a znalosti jazykov, pokladali slovenčinu
za dôležitý, dynamický a významný jazyk pre miestnych
obyvateľov.
Ak sem zhrnieme aj skúsenosti z ostatných troch
miest, môžeme konštatovať, že za oficiálnu pokladaná
politika jazyka, smerujúca zhora dole, si vytýčila podobné ciele vo všetkých štyroch dejiskách a podobne sa
všade postarala o to, aby odkazy na európske normy, na
rovnoprávnosť jazykov a na možnosti uplatnenia práv
menšinových komunít sa stali súčasťou každodenného, verejného diškurzu. Je to diškurz, ktorý sa zdá byť
použiteľným v každom kontexte, veď sa nevzťahuje na
demografické alebo užívacie údaje, ale stavia na oveľa
vznešenejších a abstraktnejších demokratických princípoch. Bežní ľudia však, a to podobne vo všetkých štyroch mestách, ťažšie uznávajú význam demokratických
princípov vo svojom každodennom živote a opodstatnenia svojich argumentov hľadajú skôr v politike, pre nich
bližšej so zameraním na jeden národ, ktorá je zároveň
často netolerantná voči iným národnostiam. Štyri situácie sa však podstatne odlišujú, a to predovšetkým v prístupe danej menšinovej komunity mesta k tým zdrojom
(nie vyslovene materiálnym), ktoré umožňujú efektívnejšie zastupovanie menšinových záujmov.
Samozrejme sa nenazdávame, že každý to vidí
tak, ako sme to vyššie načrtli, a ani to, že účastníci nášho
výskumu mali podobný názor práve z nami uvedených
dôvodov. Skôr sa nazdávame, že tieto uvedené aspekty a
názory sú prítomné v menšej alebo väčšej miere v každodennom živote Čabänov a prispievajú k vytvoreniu
takého súhrnného obrazu, ktorý neprospeje zachovaniu
jazyka. Európsky prehľad zase poukazuje na to, že viditeľnosť menšín nikde nie je výsledkom jednoduchých
vzorcov: všade je to veľmi serióznou, premenlivou otázkou viacerých faktorov.
Eszter Szabó Gilinger
Preklad: Csaba Lampert
22. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1/2011
Kultúrnohistorický, historický a etnografický program Výskumného ústavu Slovákov
v Maďarsku
Prvoradým cieľom VÚSM, založeného pred 20.
rokmi, je mnohostranné vedecké skúmanie slovenskej
menšiny. Snažíme sa z rôznych hľadísk objaviť a analyzovať
svojskú problematiku slovenskej enklávy a integrovať ju do
rôznych sfér vedy a kultúry. V centre pozornosti historického
a kultúrnohistorického programu je predovšetkým skúmanie
minulosti a súčasnosti slovenskej minority so svojou bohatou,
takmer 300-ročnou tradíciou, ako aj vedecká analýza
spoločenských procesov týkajúcich sa histórie Slovákov
v Maďarsku, resp. v Budapešti. Zameriavame sa tiež na
spracúvanie dejín, historiografie južnodolnozemských (v
prvom rade békešských) Slovákov. Ďalej skúmame sociálne
dejiny slovenskej národnosti v 19. a 20. storočí a snažíme
sa zmapovať národnostnú problematiku, otázky národnej
identity, jeho formovanie a vývoj. Považujeme za potrebné
skúmanie spôsobu každodenného života slovenskej
minority, interetnické kontakty, ako aj zmapovanie úlohy
a miesta slovenského spoločenského a cirkevného života
v zachovaní národnej identity. Popri výskume, v záujme
šírenia a prezentovania najnovších výsledkov bádania
našich odborníkov, sa snažíme o publikovanie a vydávanie
zborníkov alebo samostatných kníh.
Popredná a určujúca osobnosť vedeckého
života Slovákov v Maďarsku, univerzitná profesorka,
kulturologička, etnologička, slovakistka, prvá riaditeľka
Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku Dr. Anna
Divičanová sa vo veľkej miere zaslúžila o vedecké
poznávanie života Slovákov v našej vlasti. A. Divičanová
postupne skúma ľudovú, cirkevnú a vysokú kultúru, vzťah
kultúry väčšiny a menšiny, vzťah jazyka a kultúry, dvoj-,
resp. viackultúrnosť. Zaoberá sa aj problematikou cirkvi a
menšiny. Jej najdôležitejšie publikácie sú napríklad: Jazyk,
kultúra, spoločenstvo (Békešská Čaba - Budapešť 1999), A
magyarországi szlovákok, The Slovaks of Hungary, Slováci
v Maďarsku (spolu s Ondrejom Krupom, Budapešť 1997,
1998, 1999), Dimenzie národnostného bytia a kultúry
(Békešská Čaba 2002). Tieto knihy domáci a zahraniční
odborníci považujú za základné diela nielen o slovenskej
národnosti v Maďarsku, ale aj o menšinovej problematike
všeobecne.
I: Kultúrnohistorický program Ústavu
A.) V rámci kultúrnohistorického projektu
bádateľskej skupinky má prioritu skúmanie dejín
slovenského etnika na Dolnej zemi a v Budapešti v 19. a 20.
storočí. Kultúrne zmeny v živote slovenských imigrantov
sledujeme medziiným na transformáciách spolkovej
scény. Zameriavame sa predovšetkým na spoločenské
centrá slovenskej komunity, na aktivity osobností alebo na
významné kultúrnohistorické udalosti Slovákov aj medzi
dvoma svetovými vojnami. Analyzujeme publikačnú,
vydavateľskú a spolkovú činnosť slovenskej minority.
V súčasnosti sa realizujú nasledujúce vedeckovýskumné
projekty:
• výskum histórie a kultúrnej antropológie
Slovákov žijúcich v Maďarsku, miestnohistorické
a kul-túrnohistorické výskumy pešťbudínskych/
budapeštianskych Slovákov,
• bádanie súčasnosti a blízkej minulosti budapeštianskej slovenskej minority, ako aj
slovenskej diaspóry na okolí Budapešti, so
zvláštnym zreteľom na spoločenský, spolkový
a cirkevný život,
• zmapovanie
úlohy
spolkov
v
živote
budapeštianskych intelektuálov (postupný
výskum),
• zmapovanie aktivít Katolíckeho robotníckeho
spolku v Budapešti v medzivojnovom období,
• skúmanie kultúrnej
topografie uhorského
hlavného mesta,
• skúmanie významných slovenských dejateľov
v minulosti na území súčasného Maďarska,
resp. činnosť hlavnomestských slovenských
osobností,
• problematika dejín historiografie dolnozemských
Slovákov v 19.-20. storočí (M. Kmeť)
• regionálna a národná identita dolnozemských
osobností (M. Kmeť)
B.) Samostatnú časť historického výskumu
tvoril projekt archivára, historika Dr. Jána Gomboša
(nečakane umrel v r. 2009), ktorý spracoval medziiným
dejiny dolnozemských Slovákov, ich korene a začiatok
ich „nového života” na Dolnej zemi (18.-19. stor.), ďalej
robil genealogický výskum Slovákov a výskum migrácie
slovenského obyvateľstva na Dolnú zem v 18.-19. storočí.
V roku 2008 vyšla kniha J. Gomboša: Slováci v južnej časti
Dolnej zeme. (Od konca 17. stor. do konca 18. stor.), v ktorej
autor kriticky analyzoval dokumenty a pramene týkajúce
sa histórie a kultúrnych dejín békešských Slovákov.
C.) V roku 2011 plánujeme vydať zväzok štúdií o
cirkevnom živote, o cirkevnej (sakrálnej) kultúre, o ľudovom
náboženstve Slovákov v Maďarsku. Tematické okruhy sa
rovnako vzťahujú na evanjelické ako aj na katolícke zbory,
ale aj na iné vierovyznania slovenského obyvateľstva.
D.) Osobitným projektom historického programu
je aj projekt predstavenia reprezentantov slovenských
politických a vzdelaneckých kruhov na Dolnej zemi, ako
aj v Pešť-Budíne/Budapešti, zviditeľniť tvorbu a aktivitu
slovenských dejateľov, prezentovať dosiaľ nepoznané fakty.
Kniha môže byť cenná jednako pre maďarskú a tiež aj pre
slovenskú kulturológiu, ale aj pre širšiu verejnosť.
E.) V jeseni r. 2010 Ústav zorganizoval
medzinárodné vedecké sympózium s názvom Interetnické
a interkultúrne vzťahy menšín vo vidieckom a mestskom
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1/2011
prostredí v Uhorsku a Maďarsku v 19. a 20. stor. Cieľom
konferencie o identite, histórii, literatúre bolo prezentovať
najnovšie vedecké poznatky týkajuce sa problematiky
historiografie a kultúrnej histórie Slovákov na Dolnej
zemi a Budapešti. (Z konferencie sa pripravuje samostatný
zborník.)
II. Etnologický program
Uznávaný etnograf, folklorista, osvetár, pedagóg
Dr. Ondrej Krupa, bývalý hlavný vedecký pracovník
výskumného ústavu, skúma predovšetkým poverový
svet, ľudové zvyky, ľudové rozprávky a spevy, detské
hry Slovákov v Maďarsku, vzájomné interetnické vzťahy
Slovákov, Maďarov a ostatných etnických skupín. Hlavnou
oblasťou vedeckého záujmu Ondreja Krupu je tradičná
kultúra a kalendárne obyčaje domáceho slovenského
obyvateľstva
a
slovensko-maďarské
vzájomnosti
ľudovej kultúry. Jeho najdôležitejšie publikácie sú veľmi
populárne dodnes, ako napr.: Zsofka néni kétnyelvű meséi
– Dvojjazyčné rozprávky ňaničky Žofky. (Békešská Čaba
1989), Kalendárne obyčaje I., II., III. (Békešská Čaba 1996,
1997, 1998), A magyarországi szlovákok, The Slovaks of
Hungary, Slováci v Maďarsku (spolu s Annou Divičanovou,
Budapešť 1997, 1998, 1999).
V rámci etnologického projektu už od roku 1977
pravidelne prebiehajú medzinárodné interdisciplinárne
národopisné výskumné tábory, kde sa realizujú výskumy
v tých lokalitách Maďarska, ktoré sú obývané Slovákmi.
Zúčastňujú sa na nich výskumníci rôznych vedeckých
odborov. Organizátorom výskumných táborov v období
rokov 1977 - 1991 bol Demokratický zväz Slovákov v
Maďarsku (neskôr Zväz) a od roku 1991 je ním VÚSM.
Kolektívne alebo individuálne bádania v národopisnom
tábore sa konajú v záujme vedeckého spracovania a
zachovania slovenského kultúrneho dedičstva v Maďarsku.
Výskumné tábory sú zároveň aj veľmi dobrou príležitosťou
pre spoznávanie jednotlivých lokalít jazykových ostrovov a
slúžia k nadviazaniu odborných a priateľských kontaktov.
V roku 2011 ústav organizuje tábor v Dabaš-Šári.
V roku 2008 sme vydali pamätný zborník: 30 rokov
vo výskumných táboroch, čo prezentuje vedeckovýskumné
výsledky bádateľov, spracované materiály a skúsenosti
z výskumných táborov. Zaujímavé sú aj príspevky,
subjektívne spomienky bádateľov dlhoročných táborov.
V knihe sme vymenovali skúmané lokality, zberateľské a
výskumné miesta táborov, ako napr. Kestúc, Horná Huta,
Pitvaroš, potom Agárd, Tardoš, Bánhedeš až po Fizér,
Santov, Jaču alebo Tárnok (spolu 48). Účastníci spracovali
témy ako tradičná kultúra bývania a zvyky rodinného života,
ľudový odev, životný štýl a životné podmienky obyvateľov,
detské hry, kalendárne obyčaje, ľudové umenie, zariadenie
domácnosti, národnostné povedomie, spolky a samosprávy,
remeselníci v prostredí etnických minorít, reemigrácia
Slovákov z Maďarska, zvyky pri narodení a úmrtí atď. Po
prvýraz sa výskumníci dostali do Novohradu, a to do Banky.
Predvlaňajší národopisný tábor prebiehal v rámci konkurzu
23. strana
V4 (Višegradský fond) v Senváclave (Pilisszentlászló),
kde sme zameriavali pozornosť na výskum kalendárnych
obyčajov a zvykov, rozprávok a ľudových piesní, na
výskum zachovania jazyka, tradícií a kultúry, na fungovanie
menšinových inštitúcií, výskum cirkevnej a svetskej
kultúry, na kontakty obyvateľov s hlavným mestom pred
a po II. svetovej vojne a pod. Odborníci výsledky svojich
výskumov uverejnili v prvej elektronickej knihe Inštitúcie
s názvom: Z výsledkov medzinárodného výskumného tábora
v Senváclave v roku 2009. Táto e-kniha obsahuje 11 štúdií
a čiastkových štúdií, 6 výskumných správ, ako aj bibliografiu
k dejinám obce Senváclav.
Treba pripomenúť, že za prvé kolektívne uznanie
našej bádateľskej dielne môžeme ďakovať práve týmto
táborom. Je to Cena za rok 2004, ktorú udelila Slovenská
národopisná spoločnosť pri Slovenskej akadémii vied
kolektívu pracovníkov VÚSM za dlhoročné organizovanie
národopisných táborov.
III. Vedecko-popularizačná činnosť
O výsledkoch našej vedeckovýskumnej činnosti
priebežne informujeme odbornú verejnosť doma i v
zahraničí na rôznych konferenciách, odborných programoch
a v publikáciách (Praha, Opava, Bratislava, Banská Bystrica,
Martin, Nadlak, Budapešť, Segedín atď.). Regionálnu
históriu, výsledky nášho výskumu sa snažíme prezentovať
v rôznych časopisoch, v maďarčine a slovenčine (Historická
revue, História, Dimenzie, Dolnozemský Slovák, Ľudové
noviny, Budapeštiansky Slovák, Čabiansky kalendár, Napút,
Barátság, Protestáns Szemle a ďalšie), ako aj vo vedeckých
časopisoch a zborníkoch. Naše výsledky bádania sa
usilujeme popularizovať aj v rámci prednášok „Z pohľadu
vedy” v Budapešti i na Dolnej zemi.
Keďže bádanie miestnej historiografie napomáha
pripomenúť si životné jubileá významných osobností v
Budapešti, objasňujeme ich kultúrno-spoločenské a ľudské
pozadie (S. Czambel, P. Bella-Horal, D. Bachát, Ľ. Izák,
E. Sándorfi, J. A. Wagner, O. Áchim a ďalší). Iniciujeme
budapeštianskym slovenským samosprávam odhaľovanie
pamätných tabúľ, stretnutia pri príležitosti výročia narodenia
alebo úmrtia danej osobnosti.
Do našich výskumov sa zapájajú aj externí výskumníci.
Medzi inými M. Homišinová (Spoločenskovedný ústav SAV,
Košice, členka Vedeckej rady Ústavu), M. Kmeť (Katedra
histórie na Fakulte humanitných vied Univerzity Mateja
Bela v Banskej Bystrici, člen Vedeckej rady Ústavu), M.
Zsiláková (Katedra slovenskej filológie Univerzity Loránda
Eötvösa), K. Maruzsová Šebová (Katedra slovenského
jazyka a literatúry pri Národnostnom ústave Pedagogickej
fakulty Gyulu Juhásza, Segedínska univerzita) a iní, ktorí
sa zaoberajú problematikou dolnozemských Slovákov
zo sociálnych, kultúrnych, historických, literárnych,
jazykových a cirkevných hľadísk.
Anna Kováčová
24. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1/2011
ASOCIÁCIA SLOVENSKÝCH PEDÁGOGOV A JEJ MIESTO
V SLOVENSKOM MENŠINOVOM ŠKOLSTVE VO VOJVODINE
ASP bola založená v roku 2001 po zvrhnutí
režimu S. Miloševića a po demokratických zmenách,
ktoré sa udiali v Srbsku. Ako všetko v tom čase, aj
školstvo bolo v troskách, takže sa bolo treba dať
dokopy a svojpomocne dopĺňať to, čo štát nevedel,
nemohol alebo nechcel v oblasti menšinového
vzdelávania urobiť. Predtým než uvediem viac
konkrétnych údajov o tejto mimovládnej záujmovej
organizácii, dovoľte mi uviesť niekoľko historických
faktov, ktoré by túto problematiku viazanú na územie
srbskej Vojvodiny bližšie ozrejmili.
Autonómna pokrajina Vojvodina (APV) mala
do roku 1990 právomoc organizovať školstvo vo
svojej oblasti, tak srbské, ako i menšinové. Možno
konštatovať, že v tých časoch bolo menšinové školstvo
úplne rovnoprávne so školstvom väčšinového
srbského národa a všetky odborné a organizačné
záležitosti súvisiace s menšinovým školstvom boli
na starosti vtedajších štátnych orgánov.
Menšinové školstvo bolo v sústave
celkového školstva organizované na všetkých
stupňoch. Od predškolského po vysoké. Tak je tomu
aj v súčasnosti, ale inštitúcie, ktoré toto školstvo
riadili, v súčasnosti nejestvujú. Napr. Osvetová
rada Vojvodiny, Pedagogický ústav, ktorý mal
pedagogických poradcov pre každú menšinu a teda
aj pre slovenské školy a pod. Osvetový, resp.
pedagogický poradca bol vlastne koordinátorom
medzi slovenskými školami a štátnymi orgánmi
a mal na starosti: plánovať odborníkov pre slovenské
školy, sledovať úroveň výučby slovenčiny na školách
so slovenskou vyučovacou rečou, plánovať odborné
zdokonaľovanie učiteľov slovenčiny a modernizáciu
vyučovacieho procesu, odborné skúšky pre učiteľov
– teraz sú to skúšky pre licenciu, organizovať
vypracovanie a modernizáciu učebných osnov
zo slovenčiny, preklady učebníc, tlačív atď.
V súčasnosti taká osoba pre slovenské menšinové
školstvo nejestvuje.
Vo všetkých osadách, kde žijú Slováci v APV,
jestvovali i predškolské ustanovizne so slovenskou
vyučovacou rečou, 18 základných škôl (10
s kompletnou výučbou po slovensky a 8 slovenských
na 1. stupni a vo vyšších ročníkoch so slovenčinou
ako vyučovacím predmetom), jestvujú 2 gymnáziá,
v ktorých sa vyučuje po slovensky. Na Filozofickej
fakulte v Novom Sade je katedra slovenčiny a v rámci
Pedagogickej fakulty v Sombore (vysunuté oddelenie
v B. Petrovci) pracuje oddelenie pre vysokoškolské
štúdium slovenských učiteľov triednej výučby. Pre
tak široko postavenú sieť menšinového vzdelávania
je nevyhnutná sústavná koordinácia medzi školami,
odbornými a štátnymi inštitúciami s cieľom jeho
optimálneho fungovania. To všetko jestvovalo
a veľmi dobre fungovalo do roku 1990.
Po známych politických zmenách začiatkom
deväťdesiatych rokov minulého storočia, keď
prevzal moc Slobodan Milošević, vtedajšia vláda
v roku 1990 schválila nový zákon o vzdelávaní,
ktorým sa aj oblasť vzdelávania úplne centralizuje.
Dôsledky tejto centralizácie sa cítia aj dnes,
hoci prišlo k demokratickým zmenám. Belehrad
prevzal riadenie celkového školstva a teda aj
„starostlivosť“ o menšinové školstvo. Bolo to
nesmierne ťažké obdobie,
plné politických
a ekonomických problémov. Školstvo všeobecne
takmer nefungovalo a menšinové pracovalo iba
zotrvačne a od schopnosti riaditeľov škôl záviselo,
ako bude škola pracovať. Veci, ktoré boli dovtedy
samozrejmosťou, ako inovácia alebo vypracovanie
nových učebných osnov zo slovenčiny, plánovanie
a zabezpečovanie odborných kádrov pre slovenské
školy, preklady srbských učebníc do slovenčiny,
odborné zdokonaľovanie a skladanie odborných
skúšok pre slovenských učiteľov, slovenské tlačivá
– vysvedčenia, denníky, diplomy atď. jednoducho
prestali fungovať. O každú maličkosť bolo treba
bojovať
a výsledok najčastejšie závisel od
vynaliezavosti riaditeľa. Vo väčších školách to bolo
o niečo ľahšie, ale tie malé školy, v menších osadách
a najmä tam, kde jestvovali iba napr. ročníky ZŠ 1-.4,
boli priam existenčne ohrozené. Osobitnou kapitolou
boli predškolské vzdelávanie a výchova, ktoré neboli
zaradené do školského systému, ale boli riadené
predpismi v oblasti detskej ochrany a v celom tom
chaose predškolská výchova fungovala, tiež zo
zotrvačnosti, aj v slovenskom jazyku. Je zrejmé, že
ani nevieme, aké škody vznikli počas tohto obdobia v
našom slovenskom školstve. Kvôli nezorganizovaniu
a z nedostatku informácií rodičia zapisovali deti do
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1/2011
srbských materských škôl a potom aj do základných
a tak sa okrem nízkej natality znižoval počet detí
v školách so slovenskou vyučovacou rečou aj z tohto
dôvodu.
Keď po čase analyzujeme toto obdobie, je
jasné, že ono bolo dlhšie a ťažšie než počas 2. svetovej
vojny, keď boli síce zakazované niektoré slovenské
školy, ale ich funkcia bola obnovená po kratšom
čase a s veľkou materiálnou a odbornou podporou
štátu. Avšak táto desaťročná krízová situácia, počas
ktorej špecifické problémy menšinových škôl
boli štátom ignorované, nechala hlboké stopy na
dovtedy mimoriadne dobre fungujúcom slovenskom
menšinovom školstvo vo Vojvodine. Môžeme byť
hrdí na obdivuhodnú životaschopnosť slovenských
učiteľov, ktorým sa aj napriek všetkým ťažkostiam
podarilo zachovať slovenské školstvo vo Vojvodine.
Všetky uvedené okolnosti nás prinútili
rozmýšľať o spôsobe vlastného organizovania, aby
sme tieto čoraz výraznejšie problémy aspoň zjemnili,
ak nie v úplnosti odstránili. Išlo predovšetkým
o problémy súvisiace s vypracovaním nových
učených osnov zo slovenčiny pre základné a stredné
školy. Bolo totiž jasné, že keď po vypracovaní
nových učebných osnov zo srbčiny ako materinskej
reči nebolo žiadnych návrhov a podnetov zo strany
štátnych inštitúcií pre podobné aktivity aj v oblasti
menšinových jazykov (nebolo to iba zo slovenčiny),
táto práca bola ponechaná na samotné menšiny.
Vlastne štátne inštitúcie ani nemali v pláne riešiť
tieto špecifické problémy menšín. Podobná situácia
vznikla aj pri odbornom zdokonaľovaní učiteľov
v slovenskej reči a modernizácii vyučovacieho
procesu. Z uve-dených dôvodov bolo vo februári
roku 2001 na gymnáziu Jána Kollára v Petrovci
zorganizované stretnutie osvetových pracovníkov
– predstaviteľov všetkých stupňov vzdelávania
(predškolské, základné a stredné) s cieľom riešenia
týchto problémov. Iniciátorom bolo vedenie
gymnázia (riaditeľka V. Boldocká a psychologička
T. Korošová). Na uvedenom stretnutí sa rozhodlo,
že je potrebné založiť mimovládnu organizáciu pre
oblasť slovenského menšinového školstva, ktorá
by organizovala predovšetkým odborné semináre
zamerané najmä na slovenčinu a na modernizáciu
vyučovacieho procesu vo všetkých vyučovacích
predmetoch. Bola to základná iniciatíva pre vznik
Asociácie slovenských pedagógov (ASP). V máji
sa konalo zakladajúce zasadnutie a do júna bola
vykonaná aj jej úradná registrácia. ASP má kanceláriu
25. strana
v budove gymnázia a aj prevažná väčšina aktivít sa
koná v priestoroch gymnázia a žiackeho domova
v B. Petrovci. Zrejme je to bez akejkoľvek finančnej
úhrady a preto chcem vyzdvihnúť, že bez tejto
pomoci gymnázia by ASP sotva mohla pracovať.
V súčasnosti sa aktivity ASP, resp. projekty realizujú
aj v iných slovenských školách na území Vojvodiny.
Už v roku 2001 boli uskutočnené dva
veľké a organizačne náročné semináre zamerané
na modernizáciu vyučovacieho procesu (pod
názvom MIŠ - multimediálna interaktívna
škola). Semináre boli zamerané predovšetkým na
slovenčinu ako materinský jazyk a spoločenské
vedy (dejepis, hudobnú a výtvarnú výchovu). Boli
to semináre organizované spolu s maďarskou
a rusínskou menšinou s cieľom modernizovať učebné
programy materinskej reči uvedených menšín,
ale i predstaviť nové metodické spôsoby výučby
materinskej reči a dejepisu, hudobnej a výtvarnej
výchovy na základných a stredných školách. V rámci
týchto seminárov boli prezentované i nové metódy
práce v materskej škole v Petrovci metódou step
by step. Uvádzam podrobnejšie obsah seminárov,
lebo to po dlhom čase (10 rokov) boli prvé odborné
semináre pre učiteľov na slovenských menšinových
školách vo Vojvodine. Vtedy sme mali príležitosť
prvýkrát vidieť uplatnenie počítača vo vyučovaní
(Pala tabla). Takže môžem konštatovať, že to bolo
významným podnetom pre ďalšiu prácu na odbornom
zdokonaľovaní učiteľov na základných a stredných
školách. Tieto prvé semináre boli realizované za
pomoci odborníkov z Filozofickej fakulty v Novom
Sade (Dr. M. Myjavcová, Dr. M. Harpáň, Dr. J.
Hodoličová, Dr. S. Čelovský, Dr. Z. Spevák), ale
i za pomoci profesorov gymnázia a základných škôl.
V rámci uvedených seminárov boli prostredníctvom
dielní vymenované oblasti, ktoré by mali byť
zahrnuté v nových učebných osnovách slovenčiny
ako materinskej reči pre všetky stupne základných
a stredných škôl. Tieto východiská využívajú aj dnes
odborníci, resp. skupiny odborníkov, pri vypracovaní
učebných osnov zo slovenčiny. Podobným
spôsobom boli na uvedených seminároch určené
obsahy slovenských národných dejín, hudobnej
a výtvarnej kultúry, ktorými boli neskoršie doplnené
učebné osnovy týchto vyučovacích predmetov na
slovenských základných školách a gymnáziách.
Tieto semináre boli finančne podporené Fondom
otvorenej spoločnosti v Belehrade.
26. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1/2011
V rámci Asociácie bol neskôr formovaný
i aktív učiteľov prírodných vied, aktív učiteľov
slovenčiny, aktív riaditeľov (ktorý je v súčasnosti
presunutý do kompetencie Výboru pre vzdelávanie
NRSNM) a do konca tohto roka plánujeme založiť
i aktív učiteľov osobitných tried. Počas deväťročnej
činnosti si Asociácia vytvorila stabilné miesto
v celkovom systéme slovenského menšinového
školstva vo Vojvodine.
V jej činnosti sa ako najvýznamnejšie
vyhranili tri základné oblasti aktivít:
1. Aktivity v oblasti odborného zdokonaľovania
učiteľov, spolupráca medzi školami a žiakmi, výskum
v oblasti školstva.
ASP píše projekty v oblasti odborného
zdokonaľovania učiteľov v prvom rade pre
učiteĺov slovenčiny, ale aj pre učiteľov ostatných
vyučovacích predmetov na základných a stredných
školách a uchádza sa o finanačné prostriedky na ich
realizáciu. ASP je buď nositeľom projektu alebo
partnerskou organizáciou v projekte.
Finančné prostriedky na ich realizáciu sú hlavne
zo Slovenska USŽZ, z Pokrajinského sekretariátu
pre menšiny alebo z iných sekretariátov Výkonnej
rady
AP Vojvodiny, zriedkavejšie aj z iných fondov.
Tieto aktivity sú najpočetnejšie a doteraz boli
týmto spôsobom zorganizované desiatky odborných
seminárov zo všetkých oblastí vzdelávania. Ako
najúčinnejšia forma tohto odborného zdokonaľovania
sa ukázala spolupráca s metodikmi zo SR,
s Celoživotným centrom vzdelávania v Bratislave
a v Banskej Bystrici.
Početné projekty, ktoré realizovala ASP,
boli medzinárodné a vzťahovali sa na spoluprácu
slovenských pedagógov, resp. žiakov zo Srbska,
Maďarska, Rumunska atď. Boli to projekty zamerané
na výskum určitého pedagogicko-psychologického
problému medzi slovenskými žiakmi, komparácia
so srbskými žiakmi v danom probléme a iné.
Vypracované boli metodické pokyny k učebným
osnovám zo slovenčiny v elektronickej forme,
didaktické pomôcky, každoročne prebieha kurz
pre vedúcich speváckych zborov na školách, kurzy
informatiky, veľký projekt Výchova pre TUR vo
Vojvodine, ktorý bol financovaný z Fondu Bratislava
- Belehrad atď.
2. Odborné prednášky pre učiteľov, prezentácie
kníh, učebníc, účasť na súťaženiach (napr.
recitátorov).
Zorganizovali sa odborné prednášky tunajších
a zahraničných odborníkov (akademik D. Kováč –
historik bol hosťom ASP), boli prezentované nové
knihy, napr. Dr. M. Myjavcovej: Bolo ako nebude,
State o našej slovenčine. Ústav pre učebnice z Nového
Sadu predstavuje nové učebnice (zo slovenčiny) ale
i nové preklady všetkých učebníc do slovenčiny.
3. Aktivity súvisiace s riešením problémov
v oblasti menšinového slovenského školstva
a spolupráca s inými mimovládnymi organizáciami
a štátnymi inštitúciami.
To, o čom som hovorila v úvodnej časti, sú
problémy vyplývajúce zo špecifík menšinového
školstva, na ktoré naše štátne orgány nemajú
dostatočný sluch. Napr. skladanie odborných
skúšok, teraz je to skúška pre licenciu, slovenskí
učitelia skladajú v srbských školách, problém
akreditácie odborných seminárov v slovenskej
reči a podobné. Od roku 2003, keď po formovaní
NRSNM (Národnostná rada slovenskej národnostnej
menšiny) v Srbsku bol v rámci Rady zvolený Výbor
pre vzdelávanie, tento začal postupne preberať
starostlivosť o naše slovenské školstvo vo Vojvodine
a mohol ako štátna inštitúcia riešiť tieto problémy
omnoho ľahšie a účinnejšie, lebo, žiaľ, apely
mimovládnych organizácií a najmä menšinových
nenachádzajú ozveny u patričných štátnych inštitúcií.
ASP spolupracuje s Výborom pre vzdelávanie, čo
je bezpochyby prospešné pre celkovú oblasť nášho
slovenského školstva a ich práca sa vzájomne
dopĺňa. ASP spolupracuje i s inými mimovládnymi
organizáciami, ktorých práca je zameraná na oblasť
vzdelávania a výchovy doma a v zahraničí.
Na záver si dovoľujem skonštatovať, že
počas svojej deväťročnej činnosti bola Asociácia
významným iniciátorom aktivít na zveľaďovanie
slovenského menšinového školstva v Srbsku,
koordinátorom medzi školami a pomocnou rukou
pri riešení početných problémov. Verím, že miesto,
ktoré má v slovenskom menšinovom školstve vo
Vojvodine, si zachová aj v budúcnosti a náplňou jej
práce bude jeho ďalšie zveľaďovanie.
Viera Boldocká
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1/2011
27. strana
Po stopách Československého zväzu v Rumunsku
I. časť
Najvýznamnejším
spolkom
Čechov
a Slovákov žijúcich v Rumunsku bol Československý
zväz. Ide o dobrovoľnú, rumunským štátom uznanú
a podporovanú organizáciu Čechov a Slovákov,
ktorí sa po ukončení I. svetovej vojny a povojnovom
usporiadaní štátov ocitli občanmi Rumunského
kráľovstva. Určitým spôsobom to bola strešná
organizácia, ktorá združovala v jedno celý rad
kultúrnych samovzdelávacích, čítacích evanjelických
spolkov i krúžkov a pomáhala im rozvíjať bohatú
kultúrno-osvetovú prácu, zakladať a udržiavať
slovenské školy, pomáhať im mravne i finančne
a udržiavať i kriesiť národné povedomie, ale pritom
vychovávať ich v duchu lojality voči rumunskému
štátu a rešpektovať jeho zákony. Vedúcim tohto
hnutia nebola cudzia ani myšlienka repatriácie
do starej rodičovskej vlasti podľa medzištátnych
a medzinárodných
dohovorov
„postupínskej
konferencie.“
Poprední národní kultúrni činitelia sa prvýkrát
stretli v Nadlaku v roku 1931, ale pokus založiť zväz
sa nepodaril. Ani stretnutie z roku 1936 v Oradea
neprinieslo želateľný výsledok. Zdá sa, že príčinou
bola nesúdržnosť. Po rade osobných, individuálnych
výmen názorov sa postupne pripravili podmienky na
stretnutie s určitou reálnou nádejou, že sa organizácia
založí. A skutočne tomu tak aj bolo: dňa 12 februára
1938, v Arade, predstavitelia prítomných kultúrnych
spolkov sa vyjadrili o jeho potrebu a zväz založili.
Porobili sa k tomu legálne prípravy, oboznámili
sa s požiadavkami Stanov a založenie verejne
odhlasovali. Zvolili si predsedníctvo i výbor a zdalo sa,
že zväz sa bude môcť venovať naplno svojmu cieľu.
Žiaľ, nebolo to tak: na obzore sa zjavili mračná vojny.
Nemecký fašizmus začal doslovne alebo ideologicky
obsadzovať susedné krajiny a zavádzať vojenskú
fašistickú ideológiu. Aj rumunské úrady, ktoré vznik
a činnosť Československého zväzu prijali a potom
aj ponímali s určitým porozumením a toleranciou, si
postupne zmenili postoj. Spolky síce zakázané neboli,
ale činnosť niektorých bola kontrolovaná a častokrát
okliešťovaná. Smutné roky 1938 a 1939 brzdili činnosť
každého spolku, niektorým bola zakázaná činnosť.
Napríklad telesnú jednotku Sokol úrady zakázali už
v roku 1939.
Nová plodná činnosť zväzu sa začala
rozbiehať po skončení II. svetovej vojny. Prvé
riadne valné zhromaždenie v nových podmienkach
sa uskutočnilo 1. júla 1945 v Arade. Ale vzniklo
aj nemilé prekvapenie: architekt Jozef Kalousek
v prítomnosti delegátov desiatich spolkov zväzu
otvoril schôdzu, predstavil referát o činnosti, ale
niektorí delegáti, zvlášť Dr. Ivan Bujna, vyhlásili, že
referát neuznávajú a hlasno sa vyjadrili proti výboru,
ktorého predsedom bol pán Kalousek. Dr. Bujna
vyhlásil referát za nelegálny, ktorý sa prieči stanovám,
a tak ho neuznáva.. nezauznali ho ani ostatní prítomní
delegáti. Kalousek sa bránil, že zmenu výboru
previedol s blízkymi spolupracovníkmi v dobe, keď
sa zväz nemohol ani hýbať. Prítomní uznali daný stav
pred ukončením vojny, ale žiadali rešpektovať stanovy
a navrátenie sa k legalite, k starému výboru z roku
1938 na čele s predsedom ing. Ambrušom. Nový
výbor sa stiahol a starý sa chopil práce. Ing. Ambruš,
ako predseda, žiadal prečítanie zápisnice spísanej
výborom architekta Jozefa Kalousku, ostatní prítomní
vyhlásili aj zápisnicu za nelegálnu. V pokračovaní
prítomní delegáti jednotlivých spolkov predstavili
vlastnú činnosť. Senior Ivan Bujna spresnil, že
nadlacký Ľudový kruh si tohto roku bude pripomínať
40 rokov od založenia. V mene Československého
krúžku z Aradu hlásil pán Páska a žiadal, aby sa
urobila čistka v spolku a členovia, ktorí zradili za
fašistickej vlády, by mali byť zo spolku vylúčení.
Za nadlacký Kultúrny spolok hlásil Dr. Ambruš.
Poukázal, že v spolkoch prebiehala aj v minulosti
kultúrno-osvetová práca: držali sa prednášky, kultúrne
večierky, zábavy, predstavili sa divadlá. Pán Brada,
predstaviteľ Českého krúžku v Temešváre, nemal
a nerozvíjal žiadnu činnosť, ale už majú bohatú
knižnicu. Podľa slov Františka Horvátha, nadlacký
Hospodársky spolok mal veľmi slabú činnosť. Bedrich
Dušek referoval o činnosti Československého spolku
z Peregu. Vyzdvihol skutočnosť, že už majú školu,
spolok a onedlho budú mať aj kostol. Stav na Peregu
kalí len skutočnosť, že domáce úrady Slovákov
nechcú uznať ako takých (že sú skutočne Slováci)
a úradne ich považujú za Rusínov. Dr. Bujna hlásil za
telocvičnú jednotu Sokol v Nadlaku. Pán Michálička
hlásil za Československú kolóniu v Bukurešti.
Povedal, že kolónia prevzala starostlivosť o slovenské
školy v Rumunsku. V referáte pokladníka sa hovorí,
že je chudobná, že sa v nej nachádza 15 000 korún, dar
od Dr. Milana Hodžu. Na schôdzi delegáti hlasovaním
určili, že sídlo zväzu bude v Nadlaku a zvolili tiež nové
28. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1/2011
orgány. Za predsedu bol zvolený Dr. Ivan Bujna a Dr.
Ján Naď Ďuriš za jeho podpredsedu a generálnym
tajomníkom sa stal Dušan Cesnak. Na schôdzi boli
zvolené aj osoby do iných funkcií.
riadnom
výborovom
zasadnutí
Na
Československého zväzu z 19. augusta 1945, predseda
Dr. Ivan Bujna referuje o ceste nadlackých delegátov
do Československa, ako súčasť delegácie Slovákov
z Pitvarošu. Vysvetľuje, že táto spoločná delegácia
bola vítaná štátnymi osobnosťami a rôznymi štátnymi
úradmi, ktoré prejavovali záujem presídliť Slovákov
z Maďarska, Rumunska i Juhoslávie do ich starej
pôvodnej vlasti na základe voľnosti a osobného
rozhodnutia. Pripomína, že Dr. Eduard Beneš,
ešte v exile, za svojho pobytu v Londýne jednal
o repatriácii s vysokými politickými osobnosťami už
v roku 1942, zatiaľ ale treba previesť rad prípravných
prác. Slovenská liga z Bratislavy dôveruje
Československému zväzu v Rumunsku a bude sa
opierať o výsledky jeho prieskumu. Liga poveruje
zväz, aby zistil stav českého a slovenského školstva
v Rumunsku, ktorému bude potrebné pomôcť. Keďže
pán architekt Kalousek má proti tomu výhrady, Dr. Ivan
Bujna navrhuje zvolať mimoriadnu valnú hromadu
Československého zväzu 21. a 22. októbra 1945, kde
by sa všetky veci školské, kultúrne, repatriačné ako
aj organizačné mohli objasniť a doriešiť. Na záver sa
riešil celý rad organizačných a finančných problémov
zväzu. Medziiným boli poverení Dr. Ivan Bujna,
Dr. Ján Naď Ďuriš a Dr. Ambruš, aby vypracovali
doložky ku stanovám, ktoré už nevyhovujú terajšiemu
organizovaniu zväzu a ktoré budú predložené valnej
hromade na schválenie.
Keďže na minulom riadnom výborovom
zasadnutí zväzu zo dňa 19. augusta 1945 padli
výhrady na spôsob, akým bolo zvolené aktuálne
predsedníctvo, na zasadnutí zo dňa 22. augusta 1945
sa tento rad otázok ešte raz prejednal. Spresnilo
sa, že 21. a 22. októbra sa zadrží mimoriadne
zhromaždenie zväzu, na ktorom sa zvolia nové vedúce
orgány a organizátori valného zhromaždenia musia
podniknúť vážne kroky, aby jednotlivé spolky české
i slovenské v Rumunsku boli písomne oznámené,
rozpošlú sa letáky (oznámenia, pozvánky do oblasti
rudohorskej, banátsko-aradskej a podunajskej), aby sa
tohto zhromaždenia zúčastnili reprezentanti všetkých
oblastí, dedín, osád, mestečiek, v ktorých žijú Česi
alebo Slováci, členovia kultúrnych samovzdelávacích
alebo čítacích spolkov. Neorganizovaným radia
prihlásiť sa za člena nadlackého Kultúrneho spolku.
V tomto zmysle organizačný výbor v krátkom
čase prijal nové prihlášky ako aj oznamy o účasti na
valné zhromaždenie. Napríklad Spolok slovenských
evanjelických žien v Rumunsku sa dňa 18. októbra
1945 prípisom č. 63/1945 prihlasuje za riadneho člena
Československého zväzu.
„...Spolok Slovenských Evanjelických žien
v Rumunsku so sídlom v Nadlaku prihlasuje sa za
riadneho člena Československého zväzu v Rumunsku
i so všetkými svojimi filiálkami – podpisuje
predsedníčka Anna Bujnová a tajomníčka Vilma
Cesnaková...“
Aj Československý spolok aradský oznamuje
prípisom zo dňa 15. októbra 1945, že o mimoriadnom
zhromaždení boli upovedomení a spolu s jeho
filiálkami sa ho zúčastní 16 osôb.
Pri príležitosti tohto stretnutia bol zariadený
aj presídľovací odbor, ktorý bol poverený súpisom
krajanov a inými prípravnými prácami v krajoch
a lokalitách, kde bol záujem o presídlenie. Zriadené
boli aj sekretariáty. Pre oblasť rudohorskú vedením
sekretariátu bol poverený Ľudovít Gajdoš, pre oblasť
banátsku Ján Buban. Opätovne sa určuje, že Dr. Ivan
Bujna, Dr. Ján Naď Ďuriš a Dr. Ambruš pripravia
doplnky stanov.
Na zasadnutí dňa 28. septembra 1945 predseda
československého zväzu v Rumunsku, Dr. Ivan Bujna
hlási výsledky svojej cesty do Československej
republiky informujúc prítomných, že Povereníctvo
z Bratislavy pošle 50 učiteľov pre slovenské a české
školy. Z Prahy sa deleguje učiteľ Hlubecký, ktorý
bude dozerať na činnosť učiteľov – „pašaportárov“
v Rumunsku, teda bude poverený úlohami školského
inšpektora. Zriadia sa aj dva podinšpektoráty – jeden
pre rudohorskú oblasť a druhý pre oblasť aradskobanátsku. Slovenská liga v Bratislave sa postará
o slovenských študentov z Rumunska. Uvažovalo
sa aj o žiadosti na Ministerstvo poľnohospodárstva
v Prahe, aby 79 českým rodinám z Peregu, ktoré sa
chcú vysťahovať, bola pridelená kvalitná pôda na
spoločnom mieste. Na záver stretnutia sa vypracoval
aj pevný program mimoriadnej valnej hromady z 21.
a 22. októbra 1945; ustálilo sa, že ráno a pred obedom
bude zasadať aj výbor zväzu a popoludní o 14-tej
hodine začnú práce vlastného zasadnutia. Pri tejto
príležitosti sa určilo aj percento zastúpenia: 1 delegát
na 33 členov.
Viackrát sa spomína, že spolupráca s pánom J.
Bubanom je dosť nejasná, lichá, povrchná a tak určitá
skupina zväzových funkcionárov šla do Temešváru,
aby si osobne objasnila prácu repatriačného
sekretariátu, ale pán Buban práve odcestoval do
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1/2011
Bukurešti. Členovia delegácie sa rozhodli, že sa
pokúsia s nim ešte raz stretnúť niekedy neskoršie.
Na zasadnutí zo dňa 5. okt. 1945 sa riešili
praktické otázky valnej hromady plánovanej na 21.
a 22. október. Určilo sa zaslať prípis na „Centrul
auto CFR“, že Nadlak potrebuje autobusy na prevoz
delegátov. Hostia budú ubytovaní po zámožnejších
gazdoch. Na tomto prípravnom zasadnutí sa
vyzdvihlo, že školský výbor sa uzniesol, že je už čas
založiť I. triedu gymnázia so slovenskou vyučovacou
rečou v Nadlaku. Navrhuje sa žiadať vyučujúci
personál v tomto zložení: Ján Repa, Ján Ondrejovič,
Martin Hargaš a do funkcie riditeľa – správcu Vasile
Anocu, rumunskej národnosti, ktorý bude môcť
učiť rumunčinu. (vedel dobre aj po slovensky).
Za výpomocných učiteľov žiadať pána Ladislava
Hrdličku a Filipa Kučeka. Miestna evanjelická cirkev
prepustí na školské ciele budovu bývalej židovskej
banky za to, že ju opravia a vyčistia.
Riadne plánované mimoriadne zhromaždenie
Československého zväzu v Rumunsku bolo dôkladne
pripravené a trvalo dva dni – 21. – 22. októbra 1945
v Nadlaku. Vlastným prácam zasadnutia predchádzalo
riadne výkonné zasadnutie z 21. októbra a malo
prípravný charakter. Generálny tajomník Dušan
Cesnak predstavil svoj referát o činnosti zväzu, ktorý
mal byť predstavený valnému zhromaždeniu.
zápisnice
mimoriadneho
valného
Zo
zhromaždenia Československého zväzu v Rumunsku
zo dňa 21. okt. 1944:
Zasadnutia sa zúčastnili delegáti spolkov, ako
aj obcí, v ktorých žijú Česi a Slováci. Delegáti boli
opatrení poverovacími listinami.
1. Michal Roháč – „Slávia“ – odbor
Slovenského kultúrneho spolku v Nadlaku
2. Gejza Romčák – Marca Huta
3. Štefan Naď Ďuriš – Hospodársky spolok
Nadlak
29. strana
4. Ján Kašník – Hospodársky spolok Nadlak
5. František Chorváth – Hospodársky spolok
Nadlak
6. Ján Karel – Český kultúrny spolok v Arade
7. Štefan Duchenka – Slovenský kultúrny
spolok v Nadlaku
8. Ladislav Hodas – „Zora“ Nadlak
9. Janečko Ondrej – „Zora“ Nadlak
10.Ondrej Bálint – Slovenský kult. spolok
Vinice Nadlak
11.Michal Tarbai – Slovenský kult. spolok
Vinice Nadlak
12.Michal Tinka – Slovenský kult. spolok
Vinice Nadlak
13.Ondrej Vanko – Slovenský kult. spolok
Vinice Nadlak
14.Ján Suchánsky – „Sokol“ Nadlak
15.Michal Gomboš – Slovenský kultúrny
spolok Butín
16.Mária Suchánská – „Slávia“ Nadlak
17.Boris Kubica – „Slávia“ Nadlak
18.Michal Belán – „Slávia“ Nadlak
19.Mária Repová – „Sokol“ Nadlak
20.Ján Lehotský – „Sokol“ Nadlak
21.Štefan Kondač – „Sokol“ Nadlak
22.Rončák Juraj – Peštiš Bihor
23.Zifčák Josif – Kuzap, Čierna Hora
24.František Zetkalík – Vuková
25.Lašák Ján – Šinteu – Nová Huta
26.Ján Ondrejovič – Ľudový kruh Nadlak
27.L. Pátek – Československý kultúrny spolok
Arad
28.Pavel Suchánsky – „Sokol“ Nadlak
29.Štefan Soročka – Huta Voivozi
30.Martin Mucha – Borumlaca
31.Ján Kapeška – Varzari
32.Jozef Kováčik – Lugoj
33.Juraj Frončák – Kedanská Huta
34.Jozef Štiák – Kedanská Huta
35.Anton Morong – Marca
36.Pavel Michalčák – Borod
37.Juraj Dojčár – Zăuani-Băi
38.J. Maňúr – Zalnok
39.Martin Troják – Valea Ungurului
40.Pavel Fatura – Boiana Huta
41.Ján Troják – Boiana Huta
42.Karel Frantman – Český spolok Arad
43.Štefan Ambruš – „Sokol“ Nadlak
44.Ján Dováľ – „Sokol“ Nadlak
45.Jozef Kalousek – Československý spolok
Arad
30. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1/2011
46.Milada Mihaličková – Československý
spolok Arad
47.Vilma Cesnaková – Ženský spolok Nadlak
48.Mária Suchánská – Ženský spolok Nadlak
49.Alžbeta Benčíková – Ženský spolok
Nadlak
50.Štefan Sekáč – Ľudový kruh Nadlak
51.Michal Marko – Ľudový kruh Nadlak
52.Štefan Lehotský – Ľudový kruh Nadlak
53.Martin Hargaš – „Slávia“ Nadlak
54.Štefan Mázik – Ľudový kruh Nadlak
55.Ondrej Fábry Ďurík – Ľudový kruh Nadlak
56. Matej Rádix – Ľudový kruh Nadlak
57.Ondrej Ondrejovič – Ľudový kruh Nadlak
58.Ján Piktor – Kultúrny spolok Mocrea
59.Bedrich Dušek – Český kultúrny spolok
Pereg
60.Jozef Beran – Český kultúrny spolok Pereg
61.Ján Michalička – Český kultúrny spolok
Arad
62.Anna Bujnová – Ženský spolok Nadlak
63.Ivan Bujna – „Sokol“ Nadlak
64.Dr. Ján Naď Ďuriš – Slovenský kultúrny
spolok Nadlak
65.Ondrej Ambruš – Slovenský kultúrny
spolok Nadlak
66.Dr. P. P. Ambruš – Slovenský kultúrny
spolok Nadlak
67.Dušan Cesnak – Slovenský kultúrny
spolok Nadlak
68.P. Pavel Pajtáš – Slovenský kultúrny
spolok Nadlak
69.Štefan Šemetka – Slovenský kultúrny
spolok Nadlak
70.Pavel Janečko – Slovenský kultúrny spolok
Nadlak
71.Štefan Fábry – Slovenský kultúrny spolok
Štefan Dováľ
Nadlak
72.Štefan Tomášik – Slovenský kultúrny
spolok Nadlak
73.Štefan Kováč – Slovenský kultúrny spolok
Nadlak
74.Štefan Bálint – Slovenský kultúrny spolok
Nadlak
75.Matúš Beracko – Slovenský kultúrny
spolok Nadlak
76.Juraj Ďuriš – Slovenský kultúrny spolok
Nadlak
77.Juraj Ragáč – Slovenský kultúrny spolok
Nadlak
78.Matej Lešťan – Slovenský kultúrny spolok
Nadlak
79.Štefan Naď Ďuriš – Slovenský kultúrny
spolok Nadlak
80.Ján Moravský – Slovenský kultúrny spolok
Nadlak
81.Ján Urbančok – Slovenský kultúrny spolok
Nadlak
82.Mleziva Vojtech – Eibenthál
83.Jozef Karban – Eibenthál
84.František Merčák – Valea Ungurului
85.Juraj Troiak – Fogaš
86.Alexander Trojak – Čerpotok
87.Tomáš Dorčák – Cuiešd
88.Jozef Lašák – Ţigăneşti
89.Martin Peniaček – Varaslău
90.Ján Kapusniak – Bodonoš 91.Alfonz Ferenčík – Şimleul Silvaniei
92.František Lašák – Oradea Mare
93.Ján Krčma – Şemlacul Mare
94.Dušan Boir – „Sokol“ Bucureşti
95.Dr. Ivan Bujna – „Sokol“ Nadlak
Pavol Bujtár
Kapitán Arno (II)
Kapitán Arno sa vracal z tretej výpravy
z galaxie Arivle, a to z planéty Ofnup. Galaxia bola
vzdialenejšia od tých, ktoré zatiaľ navštívil, o celých
800 659 svetelných rokov, no jeho tri výpravy
zaistili krmivo pre Zem na desať rokov. Dovážal
zrno. Geneticky nepozmenenú pšenicu, ktorá mala
vynikajúce vlastnosti. Slúžila na pokrm pre ľudí
a statok a hydinu. Ofnupania mali vo svojej galaxii
najväčšie hydinové farmy a svojimi vynikajúcimi
výsledkami v tomto odbore si udržiavali prvé miesto
aj v iných galaxiách. Žiaden návštevník nemohol
„ukradnúť“ Ofnupanom patent, hoci oni nič netajili.
Háčik bol v klimatických podmienkach planéty. Tie
nemohol nikto, aspoň zatiaľ, napodobniť, hoci pokusy
boli, a určité výsledky aj obdržali najmä Chemické
podniky Berk&Berk zo Zeme, ale ani zďaleka nie
také, ako mala planéta Ofnup.
Tretia výprava kapitána Arna prinášala na Zem
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1/2011
aj niekoľko exemplárov sliepok a kačíc, ktoré behom
cesty na Zem dospeli a zverolekár Yffad bol celkom
spokojný s fyzickým vývinom počas kozmického letu.
Horšie to bolo s kapitánom Arnom, ktorý prvý
rok cesty mal niekoľko celkom vystrašujúcich snov:
bol steblom pšenice, ktorú s veľkou chuťou zobali
sliepky z korába. Chutila im. Čiže chutil im kapitán
Arno.
Druhý rok cesty sa kapitán menil vo sne na
pšeničné zrno a aspoň dvakrát v týždni ho sliepky
pozobali. Boli to trýznivé noci. On, kapitán, rozsypaný
po podlahe. Zrno. Jednoduché pšeničné zrno, ktoré si
sliepky pekne po jednom zobali. Čo bolo najhoršie,
každé zobnutie Arno pocítil na zadku a chrbte, ako
poriadne bodnutie ostrým laserovým lúčom. Ráno sa
prebúdzal celý ukonaný, akoby bol celú noc zápasil
s neviditeľnými kozmickými silami.
Posledné mesiace cesty s kapitánom to
vypadalo celkom zle. Vedenie korábu musel prevziať
prvý dôstojník a kapitán najviac sedel vo svojej
kajute a spal pod vplyvom silných omamujúcich
prostriedkov, ktoré mu naordinoval palubný lekár.
kaldanskej
pristávacej
dráhe
Na
intergalaktických korábov tentoraz stál utiahnutý
v tieni centrálnej budovy veliteľstva záchranný
Minidom 3 z psychiatrického oddelenia veľkomesta
Kaldan. S dvoma ošetrovateľmi prišla primátorka
oddelenia primárnych psychických chorôb Dr.
Amsyla.
Po jemnom pristátí korábu Trik a patričnom
zemetrasení okolia sa záchranný Minidom 3 priblížil
k intergalaktickému obrovi, z ktorého útrob prvý
vystúpil usmiaty kapitán Arno, za pomoci dvoch
palubných dôstojníkov. Bez problémov nasadol
do záchranného dopravného prostriedku a s pani
doktorkou začal príjemný rozhovor o červeno-bielej
odrode fuksie z planéty Tnug, ktoré na konkurze
v Kaldani obdržali prvé miesto v tope piatich galaxií,
čo už niečo znamenalo.
Tri kilometre pred Psychiatrickou nemocnicou
mesta Kaldan, ktorá sa nachádzala v tieni cédrového
lesa, tvár kapitána Arna zbledla, začal sa triasť na
celom tele a opakoval donekonečna tie isté slová:
Zrno, sliepky. Zrno, sliepky...
Doktorka Amsyla ho musela bodnúť laserovým
lúčom.
Keď sa prebral, ležal na posteli v čistej
vybielenej izbe, celkom slušne vybavenej nábytkom,
kvetinami a prijímačom 185 kaldanských videostaníc
31. strana
zábavných programov. Po týždňovom sledovaní
nemocného doktorka Amsyla, spolu so skupinou
lekárov, došla na uzáver, že kapitána treba priamo, bez
okolkov oboznámiť o svojom stave a netajiť mu, že
liečba bude dlho trvať.
Vyše dvoch rokov každý deň, kým nedostal
potrebné lieky, kapitán veselo vyhlasoval, že on je
pšeničným zrnom. Keď to opakoval celú polhodinu,
zháčil sa a utiahol sa do kúta svojej izby, aby ho sliepky
nezočili. Scéna sa opakovala každodenne, takže už
aj hlavná lekárka začala pochybovať o pacientovom
vyzdravení. A predsa po dvoch rokoch, dvoch mesiacoch
a dvoch dňoch, ráno o 10,00 sa kapitán Arno nachádzal
v ordinácii primátorky psychiatrického oddelenia, Dr.
Amsyly, oblečený v civile.
„Tak, drahý pane, viete mi povedať, kto ste?
Ako sa voláte?“
Kapitán sa usmial, ale zdvorilo odpovedal:
„Áno, pani doktorka. Volám sa Arno a som
kapitánom intergalaktických korábov.“
„To je v poriadku. A ako ste sa menovali pred
tým, ako ste boli kapitánom?“
„Arno predsa“, povedal trochu podráždene
kapitán.
„Aj to je v poriadku. Pán kapitán, blahoželám,
dostali ste sa z toho. Vonku vás čaká osobný Minidom
3. Priletel na ňom váš prvý dôstojník.“
„Pani doktorka, úprimná vďaka.“
Kapitán rezko opustil ordináciu.
Po necelých dvoch hodinách na parkovisku
psychiatrického oddelenia pristavil kapitánov Arnov
Minidom 3.
Kapitán šiel priamo do kabinetu Dr. Amsyly.
Hneď ho prijala.
„Prepáčte, pani doktorka, ale zabudol som sa
vás opýtať na jednu významnú vec.“
„Nech sa páči.“
„Ja viem, že som kapitán Arno, ale sliepky
o tom vedia?“
„...?“
__________________________________________
Z nedatovaného denníka burgmajstra Krivoša:
Večer som sa stretol s doktorkou Amsylou.
Bola neobvykle vzrušená. Porozprávala mi príbeh
kapitána Arna a prvýkrát som videl na jej jemnej tvári
neistotu...
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
32. strana
1/2011
Recenzie
Ivan Miroslav Ambruš:
Kým báseň nevykríkne.
Vydavateľstvo Ivan Krasko 2010, 112 s. Edícia Pôvodná
tvorba. Za vydavateľa: Pavel Hlásznik. Zodpovedný
redaktor: Pavel Hlásznik.
Ak „starý“ Bloom v závere dňa (poznávania
/ cesty / života / konania) iba zamrmle skrze svoju
milovanú manželku áno, náš básnik tento súhlas
aktivizmu a životu vyjadruje celým výkrikom
poézie, priznáva sa takto k splynutiu, identifikácii
s ňou v tvorivom, poietickom procese (Kým báseň
nevykríkne). Bloom sa usalašuje – zabývava pri
svojej Molly akosi paralelne, náš básnik sa potrebuje
identifikovať a aj sa skutočne identifikuje so svojou
Albertínou/poéziou. So svojou múzou, so svojou
matériou, so svojím cieľom – veď je to známe aj z jeho
rozhovorov, ktoré poskytol tlači a ktoré sú explicitným
priznaním prežívania poézie, zžitím sa s ňou.
Ivan Miroslav Ambruš združil do zbierky
mnohé básne, v ktorých si nezameniteľným spôsobom
(ako vždy) opakuje základné súradnice umožňujúce
mu žiť v kráse. Či je ona stará, známa, či nová, Ambruš
ešte stále verí kráse a poézii.
Prekvapuje v zbierke nová, religiózna téma.
Pravdaže, nie sú to zveršované segmenty kresťanskej
dogmy, aj keď niektoré indície naznačujú luteránske
princípy (Musíme sa učiť), jeho poézia takejto tematiky
sa nesie v znamení snaživosti laika vracajúceho sa
k božstvu špecifikovanému ako kresťanský Boh. Laik
obracajúci sa k božstvu pri hľadaní harmónie a tej cesty
(na ktorej sú viaceré štácie), ku ktorej sa teraz vyberá
po dobe, keď bolo mnoho ľudí obraných o možnosť
tejto opcie, náš básnik hľadá možnosť komunikovania
s Bohom v priestoroch poézie, ako sme to už povedali,
nezveršúva prikázania, učenie cirkvi, ale vyjadruje
predovšetkým svoje krédo a náboženský cit, ktoré
môže v určitej miere vyjadrovať postoje a pocity istej
časti terajšej spoločnosti (Poľutuj Bože, Modlitba,
Každý človek).
Dojímavé, pravda, nie sentimentálne, sú verše
evokujúce jeho priateľa, básnika, bez toho, aby sa
o tom zmienil použitím mena (Tekuté hodiny, Koniec).
Evokuje len všeobecne na verejnosti známe detaily,
ktoré sám uviedol do obehu pri príležitosti rozlúčky
pri hrobe svojho priateľa v tom nešťastnom roku,
keď slovenská litertúra v Rumunsku stratila až dvoch
dobrých básnikov. Azda i preto je v tomto zväzku
irónia, hravosť obmedzenejšia než doteraz.
Dozvuky pamiatky priateľov poznačili aj iné´básne.
Výzva k dodržiavaniu tradície a úcte k nej (Ja stále
hovorím), zaujímavá obmena motívu „Uroboros“ –
kontinuita života (Cesta osudu), ako aj stănescovského
motívu „radostnej bolesti“ (râsu’-plânsu‘) v básni
intenzívne metaforicky nazvanej a stvárnenej Na
husliach času: „Ako sa ozaj teší / červ zavesený na
udici rybára.”
Staronová téma poézie a jej miesta vo svete
(Na husliach času), krása, pomerne veľa anjelského,
ako aj myšlienky na novú etapu života, blížiacu sa
k „druhému brehu“, transcendentálnemu priestoru
„stamodtiaľ“, zopár truizmov, pričom viaceré
motívy z predchádzajúcich zbierok sa opakujú,
spriezračnievajú, to všetko je v tejto zbierke ako závoj,
ktorý zároveň zakrýva, ale aj necháva oku dovidieť,
zjavuje (Ticho je, Vzpierač).
Vstupná a záverečná báseň vytyčuje dva
body, dve stránky – genézu básne podľa vízie Ivana
Ambruša – na začiatku (Kým báseň nevykríkne) a ars poetiku v poslednej (Biele verše). Zreteľne sa na
symbol obracajú poveternostné elementy (tak výrazné
aj v prvej zbierke), ktoré sugerujú základné kozmické
elementy známe zo starovekej filozoficko-poetickej
predstavy o svete (vietor-vzduch).
Čas pred básňou, povedali by sme termínom
lekárskym, čas inkubácie, je časom hromadenia
zážitkov, skúsenosti, citov, vášní, ktoré samy osebe
nestačia na poéziu, je treba to všetko pretaviť,
transformovať, z tohto zažitého sa až po transformácii,
iluminácii, dialektickom skoku alebo metafyzickom
impulze zrodí báseň ako transcendentálny výkrik
„stamodtiaľ“ (To stále tak býva / priveľa je ešte málo
/ na jednu báseň / aj priveľa lásky / aj človečenstva
v zajatí slov / nepostačí / To stále tak býva / prisadneš
si k bielemu hárku papiera / a čakáš / kým v tebe báseň
nevykríkne“).
Medzi básňami tejto zbierky svojou krátkosťou,
hutnosťou a osviežujúcou prostotou opisu, pripomínajúc
krátke žánre orientálnej poézie, sa vynímajú Začiatok
zimy, Aj oni dýchajú (Zovretá v niklovej tabatierke
svätojánske mušky / keď rozhnevaný vietor / trúsi po
vlhkej zemi / už ožltnuté listy“ – Začiatok zimy; Vytrženie
lastovičiek a deň ktorý kuká / tam do osamelých krás /
Na leknách pravidelne dýchajú / veľké bobule rosy.“Aj oni dýchajú).
Na obálke bola použitá ilustrácia výtvarnej
tvorby Slovenky žijúcej vo Švajčiarsku a USA
Violy Motyl-Palffy. Kolofón zastupuje kritický text
Michala Babiaka (vysokoškolského učiteľa estetiky na
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1/2011
univerzite v Bratislave) o Ivanovi
Miroslavovi
Ambrušovi.
V krátkosti obsahuje básnikov
životopis, prehľad a komentár
poetickej tvorby a je vlastne
výťahom z Babiakovho Laudatia
Ivana
Miroslava
Ambruša
pri príležitosti udelenia Ceny
Ondreja Štefanka r. 2010.
Dagmar Mária Anoca
Nad novou básnickou
zbierkou I. M. Ambruša
Kým báseň nevykríkne
U nadlackého básnika
Ivana Miroslava Ambruša sme
si takmer zvykli na to, že jeho
tvorba je oddávna naladená na
intímnu lyrickú strunu. Inak tomu
nie je ani v nedávnom výbere jeho
ľúbostnej poézie pod názvom Ak
je to láska. Tomuto zameraniu
do značnej miery neostáva dlžen
ani vo svojej najnovšej zbierke Kým báseň vykríkne.
(Vydavateľstvo Ivan Krasko. Nadlak. 2010).
Podobne ako tentoraz, aj v minulosti pozorný
čitateľ neraz mohol konštatovať, že Ambruš, vzdelaním
a povolaním profesor chémie a fyziky v nadlackom
lýceu, nezapiera toto svoje poslanie ani v jazyku poézie,
takže často nám vnuká predstavu, akoby svoje verše
písal na spôsob chemických či fyzikálnych vzorcov,
takýmto spôsobom neustále experimentujúc s novými a
novými javmi v ľudskom duchu i mimo neho.
Základným a spoľahlivým materiálom jeho básnivosti,
na ktorom buduje svoju výpoveď, sú duchovné a hmotné
archetypy, ako napríklad nebo – zem, telo – duša, boh –
anjel – človek, vietor – dážď – sneh, smútok – radosť,
svetlo – tma, mlčanie - krik atď, pre ktoré je príznačné
aj ich vzájomné prelínanie a prepodstatňovanie, keď
nehmotné prechádza do reality alebo naopak, lebo,
čokoľvek - ticho, sneh alebo svetlo sa môžu prejavovať
rôzne, meniť svoje „skupenstvo“. Autorovo pero je takto
motivované rôznymi podobami jedného a toho istého
javu. Svojou takmer bezhraničnou predstavivosťou nám
ozrejmuje pocitovú a pociťovanú skutočnosť, keď dáva
slovám nový zmysel („prach nádhery, / ktorý sa nám
nechcel stelesniť / len v sne“). Lenže toto je práve to,
33. strana
čo označujeme ako výsostné
poslanie poézie ako takej:
rozširovať hranice ľudského
vnímania. Rozširovať a zároveň
neprekročiť,
aby
posolstvo
poetického
výrazu
nevyšlo
nazmar.
Autorova
výpoveď
má pritom aj ďalšie poslanie a
účinok; ak použijeme slovo z
každodenného jazyka, povedali
by sme, že agituje a vyzýva.
Básnik – tvorca akcentuje potrebu
a nevyhnutnosť autentického žitia
(„nejestvuje užitočnejší svet / to
stále sme ešte my“) a zároveň
dôvodí, ako na toto jestvovanie
môžu pôsobiť pravdivé slová
(„nikto neodmeral silu slov / a
tá sila je tak obrovská, / že ani
neveríme“). V tejto súvislosti
si
nemožno
nepovšimnúť,
ako sa zviditeľňuje básnikovo
úsilie o maximálne využitie
vlastných zdrojov poetickej
„energie“ a výrazového fondu. Je
pochopiteľné, že sa pritom pokúša
aj o novotvary (zimonosný,
slovodarca,
chutnoslávny,
nemozemný, či snáď nebozemný? – pozn. ok).
Nehľadiac na tieto a ďalšie možnosti tvorby,
náš autor zároveň doznáva, že toto, ako aj iné ľudské
úsilie, je priam sizyfovské (že básnik „nikdy nenazbiera
ani len na malilinký začiatok / zajtrajšieho šťastia“).
Tu nám mimovoľne prichádza na um konštatovanie
Milana Rúfusa, ktorý kedysi, v súvislosti s funkciou a
možnosťami poézie, zaujal približne toto stanovisko:
Cieľom poézie nie je a ani nemôže byť zmena sveta,
respektíve spoločenského systému, poézia je však
povolaná zaklínať zlo...
Podobne i Ambruš sa naďalej a dôsledne
pridržiava vyššie spomenutej axiómy o rozširovaní
hraníc vnímavosti. Nikdy a nič nemožno pozorovať,
tobôž nie poznať z jedného zorného uhla a už vôbec
nie - z nepoznania. Ani to zdanlivo najjednoduchšie a
najviditeľnejšie. A všetko je len približné. Teda opäť
akási hraničná situácia, nie však pesimistický postoj.
Básnik vo svojom neustálom úsilí „odlamuje zo seba to,
/ čo je skryté pod slovami.“ A v tejto dramatickej chvíli,
v stave naplnenia obsahu a formy, keď slovo takmer
dosahuje svoj účel, odrazu nastáva onen malý zázrak a
svojím spôsobom báseň konečne – vykríkne.
O. Kníchal
34. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1/2011
Víťazoslav Hronec:
Chrestomatia slovenskej vojvodinskej poézie.
Slovenské vydavateľské centrum, Báčsky Petrovec,
Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov, Nový Sad
2010.
Záujem Víťazoslava Hronca o literatúru,
o slovenskú literatúru sa skonkretizoval – okrem vlastných
básnických a prozaických zväzkov – v metaliterárnom
prístupe, v literárno-komunikačnom a vydavateľskom
procese, kde na poprednom mieste stoja antológie, výbery,
prehľady a pod. Do tejto série sa zaraďuje aj publikácia,
ktorá vyšla r. 2010. Je v nej širší výber, pretože ako Hronec
vypovedá a potvrdzuje, chrestomatiu poňal menej prísne
ako svoje predošlé antológie. Zaraďuje do nej jednak hlavnú
časť Chrestomatia – samotné (poetické i veršovnícke)
texty, ako aj obsiahly a obsažný diachronický prehľad
slovenského literárneho fenoménu vznikajúceho vo
Vojvodine v Predslove.
Začiatky
sledovaného
fenoménu
autor
chrestomatie zaraďuje do časového rozpätia začínajúceho
rokom 1782 z prostého dôvodu, že pred tým nie sú známe
žiadne údaje o poetickej tvorbe. O ľudovú slovesnosť,
ako sa to dá očakávať, neprejavuje osobitný záujem.
No aj tak chrestomatia obsahuje vyše osemdesiatich
autorov a autoriek, pričom si pri daktorých Víťazoslav
Hronec neodpustil vyjadriť svoje hodnotiace stanovisko a
hierarchizovanie označovaním „veršovník,“ „veršovníčka“,
nezvyklé bežne v „štandardných“ vydaniach.
Prvý autor, ktorý otvára celý zástup, je Juraj Ribay
(1754 - 1812), svojho času dôležitý vzdelanec a končí
takmer v dnešných dňoch autorom bilingvným (s prevahou
– výrazne, či azda „asymetricky“ – srbčiny) Duškom
Dragoljevićom (1986). Zo starších autorov dôrazne
vyzdvihol Jozefa Podhradského (1823 - 1915). Možno
nájsť autorov súčasných, ktorých poznáme jednak z ich
zbierok, komentárov, článkov, štúdií – Víťazoslava Hronca,
Michala Harpáňa a iných bádateľov, ako aj z prekladov do
rumunčiny vo verzii Ondreja Štefanka.
O svojom postoji a prístupe, ako aj kritickom hodnotení
jednotlivých autorov a diel podľa svojich kritérií Hronec
hovorí v Predslove knihy, kde fenomén približuje z
pohľadu teoretického-kritického-historického a necháva
zaznieť aj komparatívne kritériá, čo nie je na škodu veci,
hoci to miestami pripadá trocha neúmerné, no v žiadnom
prípade nie nepodstatnené.
Vo svojom texte, odvíjajúcom sa prevažne
analyticky, no i so sondami do svetovej literatúry, do
filozofie, sleduje – i približuje – vysvetľuje literárny
fenomén prostredníctvom hutného komentára na margo
diela chronologicky uvádzaných autorov v súlade so
svojou víziou literárneho procesu: „zámerne realizovali
zväčša iba prostredníctvom zohľadňovania individuálnych
básnických poetík jednotlivých básnikov (i náznakov
poetík našich veršovcov), nie tak aj cez jednotlivé básnické
hnutia.“ Svoje hodnotenia, sympatie, presvedčenia
formuluje na základe argumentov a dôkladnej znalosti
procesov vo svetovej, srbskej, slovenskej literatúre.
V poslednom komentári Na záver autor chrestomatie
vysvetľuje proces, ktorým sa dostal po zostavenie tejto
publikácie, pohnútky, ktoré ho k tomu viedli, želania,
„posadnutosť“ myšlienkou „napísať čosi ako Dejiny
slovenskej vojvodinskej poézie, lenže v podobe, ktorá by
nudné literárnohistorické fakty a prchavé, často i módne
literárnovedné „normy“ podávala živým esejistickým
štýlom, nie spôsobom stereotypných vysokoškolských
učebníc.“ Hovorí o svojich vzoroch v srbskej i svetovej
odbornej, filozofickej literatúre, tvoriacej východiskové
body prístupu ku komentovaniu vybraných autorov.
Nezabúda pripomenúť tých, ktorí mu akýmsi počinom
pomohli zostaviť túto publikáciu a uvádza aj miesto
časopisecky uverejnených textov. Inak treba pripomenúť,
že je kniha vybavená dôkladným vedeckým aparátom,
ktorý potvrdzuje vážny prístup autora a vydavateľstva
k publikovaniu kultúrneho dedičstva a vlastných hodnôt
a pomáha pri ozrejmovaní priebehu literárneho procesu
i jeho apercepcie a bádania.
Víťazoslav Hronec potvrdil aj touto knihou svoju
sčítanosť, rozhľadenosť, ustálenosť hodnotových kritérií
a nekompromisnosť v axiologickom i taxonomickom
prístupe k literárnemu fenoménu. Určite poslúži tým, ktorí
sa chcú oboznámiť s dielom vojvodinských (viac-menej)
poeticky cítiacich a píšucich mladých, mladších a starších
autorov, ako aj milovníkom poézie. Je aj ilustráciou
metafyzicky (a fenomenologicky) poňatej akcepcie estetiky
autora, s ktorou možno nesúhlasiť, možno obdivovať,
možno kritizovať, v žiadnom prípade však nemožno
ignorovať.
D.M. Anoca
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
1/2011
The editorial, written by Ana Ištvánová, Slovaks from
the Lowland and Slovak from the Lowland is reminiscent of the
circumstances in which the Slovak from the Low Lands magazine was
reborn. In this issue we publish the article: The agreement between
the organizations of Slovaks living in Hungary, Romania and Serbia,
which contains 23 projects that should be realized in 2011, and also the
sponsors of individual events. In his article about the literary creations
of Slovaks from the Lowland, Ivan Miroslav Ambruš contemplates
about the literary creations of Slovak writers from the Lowlands, from
the perspektive of its perception in Slovakia.
Michal Harpáň wrote a pre-anniversary esey about the literary
contribution of Adam Svetlík and Michal Babiak in the context of the
Slovak literature from the Lowland. Katarína Maruzsová studied, through
the eyes of a professional reader the book Hrboľatá cesta (Bumby
Road) written by Slovak writer living in Hungarym Pavel Kondač, who
is celebrating his 80th birthday. Štefan Dováľ also celebrated his 60th
Jubilee. For this occasion, Dagmar Mária Anoca presents the literary
road that our writter pursued until today. We also publish an extract from
his newest creation.
In the translation of Csaba Lampert we prezent a very interesting
study Jazykové podoby a jazykové menšiny v Európe (Language form
and language minorities in Europe), written by Eszter Szabó Gilinger.
Ana Kováčová is writing about the Kultúrno-historickom programe
Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku (Cultural –historical
programme of the Research Institute of the Slovaks in Hungary) and
Viera Boldocká about the Asociácii slovenských pedagógov a o jej
mieste v slovenskom menšinovom školstve vo Vojvodine. (The association
of Slovak teachers and its place in the slovak educational system in
Vojvodina). Pavel Bujtár approaches in his study the foundation in
1938 of the most important clubk of Slovaks and Czechs in Romania
– Československého zväzu (The Czecho-Slovak Union) . In this issue
we publish two reviews by Dagmar Mária Anoca and Oldřich Kníchal
on the book of poems by I.M. Ambruš Kým báseň nevykríkne (Until
the poem does not shout). D.M.Anoca also reviews the book written by
Víťazoslav Hronec Chrestomatia slovenskej vojvodinskej poézie (The
chrestomathy of Slovak poetry from Vojvodina).
This issue is illustrated with artistical photographs by Štefan Sýkora.
A bevezető írásban István Anna A dél-alföldi szlovákok és a Délalföldi Szlovák (Dolnozemsky Slovák) azokról a feltételekről és
körülményekről ír, melyek közepette létrejött a megújított folyóirat, a
Dolnozemský Slovák. A jelenlegi számban publikálásra kerül a külföldi
szlovákok – romániai, magyarországi és szerbiai szlovákok – által aláírt
együttműködési megállapodás, melynek 2011-ben 23 projektje van,
valamint az egyes projektek gesztorai is felsorolásra kerültek. A délalföldi szlovákok irodalmáról Szlovákiában történő olvasottsága alapján
Ivan Miroslav Ambruš elmélkedik. Michal Harpáň fajsúlyos, jubileumot
megelőző értekezést írt Adam Svetlík irodalmi munkásságáról
és bekapcsolja Michal Babiakot a dél-alföldi szlovák irodalom
kontextusába. Maruzsné Sebó Katalin a mai hozzáértő irodalomolvasó
szemével tekintette át a 80 éves magyarországi szlovák prózaíró Kondacs
Pál alkotását, a Göröngyös utat (Hrboľatá cesta). Betöltötte 60. életévét
Štefan Dováľ. Ebből az alkalomból Dagmar Mária Anoca prezentálja az
író életútját. Legújabb alkotásából adunk közre a folyóiratban részletet.
Lampert Csaba fordításában teszünk közzé Szabó Gillinger Esztertől
egy érdekes írást a Nyelvváltozatok és nyelvi kisebbségek Európában
címmel. Kovács Anna a Magyarországi Szlovákok Kutatóintézete
kultúrtörténeti programjáról ír. Viera Boldocká pedig a Szlovák
Pedagógusok Szervezete által a vajdasági szlovák kisebbségi oktatás
területén betöltött helyéről és feladatairól. Pavel Bujtár az 1938-ban
létrehozott Csehszlovák Szövetségnek, a legjelentősebb cseh és szlovák
egyesületnek korát mutatja be. A folyóirat jelenlegi számában Dagmar
Mária Anoca és Oldřich Kníchal recenzióját is publikáljuk I.M.Ambruš
Míg a vers fel nem kiált (Kým báseň nevykríkne) című kötetéről.
D.M.Anoca recenziója Víťazoslav Hronec könyvéről A vajadsági
szlovák költészet kresztomátiája (Chrestomatia slovenskej vojvodinskej
poézie) szintén közlésre kerül..
A folyóiratot Štefan Sýkora fotóival illusztráltuk.
35. strana
În editorialul intitulat „Slovacii din Ţinuturile de Jos şi revista
Dolnozemský Slovák“, Anna Ištvánová ne informează despre modul
şi împrejurările în care a demarat ediţia nouă a revistei Dolnozemský
Slovák. În acest număr publicăm Acordul de colaborare dintre
organizaţiile slovacilor din Ungaria, România şi Serbia care conţine
23 de proiecte comune ce urmează a fi realizate în anul 2011, cât şi
coordonatorii proiectelor respective. Ivan Miroslav Ambruš semnează
un articol abordează creaţia literară a slovacilor din Ţinuturile de Jos
şi prisma de percepţie a acesteia în Slovacia. Michal Harpáň a scris
un amplu eseu antejubiliar despre aportul lui Adam Svetlík şi Michal
Babiak pentru literatura slovacă din Ţinuturile de Jos. Katarína
Maruzsová Šebová analizează din prisma cititorului profesional
contemporan cartea Hrboľatá cesta al lui Pavel Kondač, prozator
slovac din Ungaria, ajuns la frumoasa vârstă de 80 de ani. Štefan
Dováľ a împlinit şaizeci de ani. Cu acest prilej Dagmar Mária Anoca
prezintă drumul artistic parcurs de prozator. Publicăm de asemenea
un fragment din creaţia recentă a autorului. În traducerea lui Csaba
Lampert apare un studiu interesant semnat de Eszter Szabó Gilinger şi
intitulat Formele lingvistice şi minorităţile lingvistice în Europa. Anna
Kováčová scrie despre Programul cultural şi istoric al Istitutului de
Cercetări al Slovacilor din Ungaria, iar Viera Boldocká despre Asociaţia
pedagogilor slovaci şi locul acesteia în cadrul învăţământului minoritar
slovac din Voivodina. Pavel Bujtár prezintă perioada de înfiinţare, în
anul 1938, a celei mai importante asociaţii a cehilor şi slovacilor din
România în perioada interbelică – Československý zväz. În numărul
acesta apar şi două recenzii semnate de Dagmar Mária Anoca
şi Oldřich Kníchal dedicate culegerii de poezii Kým báseň nevykríkne
de I. M. Ambruš. D. M. Anoca recenzează şi cartea lui Víťazoslav
Hronec Chrestomatia slovenskej vojvodinskej poézie.
Numărul este ilustrat cu fotografiile artistice ale lui Štefan
Sýkora.
Uvodni tekst je napisala Anna Ištvanová „Dolnozemski Slovaci“
i „Dolnozemski Slovak“ kojim nas podseća na način i okolnosti
pod kojima je novonastao časopis „Dolnozemski Slovak“. U broju
je publikovan „Sporazum o saradnji podpisan među institucijama
Slovaka koji žive u inostranstvu iz Mađarske, Rumunije i Srbije“,
koji sadrži 23 zajednička projekta planirana za realizaciju u 2011.
godini, kao i gestore pojedinih aktivnosti. U ovom broju o literarnom
stvaralaštvu dolnozemskih Slovaka Ivan Ambruš izražava polemiku o
literarnom stvaralaštvu slovačkih pisaca na Donjoj zemlji sa gledišta
njene porcepcije u Slovačkoj. Michal Harpaň je napisao značajnu
predjubilarnu polemiku o literarnom doprinosu Adama Svetlíka
i Michala Babinke u kontekstu slovačke dolnozemske literature.
Katarína Maruzsová Šebová je analizirala sa aspekta današnjeg
profesionalnog čitaoca knjigu „Grbav put“ slovačkog prozaika iz
Mađarske, Pavla Kondača, koji ove godine slavi 80. rođendan.
Okruglih 60 je ove godine proslavio i Štefan Dováľ, pa tim povodom
Dagmar Mária Anoca prezentuje umetnički rad ovog prozaika. U
prilogu je objavljen deo njgovog najnovijeg stvaralaštva. U prevodu
Csabe Lamperta ovjavljujemo intaresantnu studiju „Jezički oblici i
jezičke manjine u Evropi“ čija autorka je Eszter Szabo Gilinger. Ana
Kováčová piše o „Kulturno – istorijskom programu Istarživačkog
zavoda Slovaka u Mađarskoj“ a Viera Boldocká o „Asocijaciji
slovačkih pedagoga i njenom značaju u okviru slovačkog manjinskog
obrazovanja u Vojvodini“. Pavel Bujtár nam je približio period
osnivanja, 1938. godinu, najznačajijeg društva Čeha i Slovaka u
Rumuniji – Čehoslovačkog saveza. U ovom broju su objavljene i dve
recenzije Darmar Márie Anoca i Oldřicha Kníchala o zbirci pesama I.
M. Ambruša „Dok pesma nepodvikne“. D. M. Anoca recenzuje i zbirku
pesama Víťazoslana Hronca „Hrestomatija slovačke vojvođanske
poezije“.
Broj je ilustrovan umetničkim fotografijama Štefana Sýkoru.
Z fotoumenia Štefana SÝKORU
Download

DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK