DOLNOZEMSKÝ
SLOVÁK
Časopis Slovákov v Maďarsku, Rumunsku a Srbsku
Číslo
4
Ročník
XVI (XXXI)
2011
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
2. strana
1/2011
DOLNOZEMSKÝ
SLOVÁK
Číslo 4
j
Ročník 16 (31)
ISSN 1454-5489
VYDAVATELIA:
Národnostná rada slovenskej
národnostnej menšiny v Srbsku,
Slovenská sekcia Spolku vojvodinských
spisovateľov, Slovenské vydavateľské
centrum v Báčskom Petrovci,
Celoštátna slovenská samospráva
v Maďarsku,
Čabianska organizácia Slovákov,
Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku,
Demokratický zväz Slovákov a Čechov
v Rumunsku,
Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana
Krasku v Rumunsku.
REDAKCIA:
Ivan Miroslav Ambruš (Rumunsko) hlavný a zodpovedný redaktor,
Alžbeta Uhrinová Hornoková
(Maďarsko),
Ladislav Čáni (Srbsko)
REDAKČNÁ RADA:
Dagmar Mária Anoca, Miroslav Demák,
Ján Fuzik, Michal Harpáň (predseda),
Pavel Hlásnik, Mária Katarína Hrkľová,
Anna Ištvánová, Martin Štrbka,
Vladimír Valentík
DESIGN:
Igor Imro, Michal Tuška
JAZYKOVÁ REDAKTORKA:
Anna Rău-Lehotská
TLAČ:
S.C. Carmel Print & Design S.R.L.
ARAD
ROČNÍK FINANCOVALI:
Demokratický zväz Slovákov a Čechov
v Rumunsku, Kultúrna a vedecká
spoločnosť Ivana Krasku, Celoštátna
slovenská samospráva v Maďarsku,
Národnostná rada slovenskej národnostnej
menšiny v Srbsku, Úrad pre Slovákov
žijúcich v zahraničí a Verejná nadácia pre
národné a etnické menšiny v Maďarsku
ADRESA REDAKCIE:
315500 Nadlak, ul. Independenţei č. 36,
jud. Arad, Rumunsko,
telefón: 00-40- (0)257-473517
e-mail: [email protected]
OBSAH
V. Valentík K 11. Bienále slovenských výtvarníkov v Srbsku ....................
I. M. Ambruš Naši jubilanti .......................................................................
D. M. Anoca Pavol Bujtár a jeho miesto v kultúrnom živote Slovákov
v Rumunsku ...................................................................................
M. Harpáň Daša .........................................................................................
M.K. Hrkľová Múzami milovaní ................................................................
M. Prebudila Prvý životný a básnický polčas Ladislava Čániho ...............
V. Benková O Imrichovi Fuhlovi a najmä o jeho tvorbe .............................
M. Štrbka K životnému jubileu Evy Balážovej ..........................................
S. Boldocký Spomienka na barda dolnozemských slovákov
Paľa Saba Bohuša ..........................................................................
S. Boldocký S krídlami mŕtvych snov chodiť po zemi ..............................
J. D. Vanko IVAN BUJNA – život a dielo .................................................
M. Hrivnák Komu patrí Áchim? ...........................................................
M. Lásik Všestranný učiteľ čabianskych evanjelických Slovákov,
Ján Pravdoľub Bella ......................................................................
Recenzie
A. M. Litavská Keď knižné vydanie ovplyvňuje skutočnosť .........
K. Maruzsová Šebová Otcovia a synovia v prózach
Zoltána B. Valkána ..........................................................
A. Uhrinová Slovenčinár – už 20-ročný ........................................
Resumé v maďarskom, srbskom, anglickom a rumunskom jazyku ...........
2
3
4
8
10
13
17
18
19
21
22
26
28
30
31
32
35
K 11. bienále slovenských výtvarníkov v Srbsku
Tohto roku koncom novembra uplynulo dvadsať rokov od
založenia ústredného vý­stavného podujatia slovenských akademických
a profesionálnych výtvarníkov v Srbsku. Prehliadka aktuálnej tvorby
slovenských vojvodinských akademických maliarov, grafikov a sochárov
nám dáva možnosť nazrieť a zvážiť, kam smeruje naše výtvarné umenie,
tvoriace významný segment súčasnej kultúry slovenského spoločenstva v
Srbsku.
Jedenáste bienále predstavuje ukážku z naj­novšej tvorby dvadsaťjeden
našich výtvarných umelcov. Podujatie má pevné jadro, ktoré tvorí skupina
výtvarníkov vystavujúcich svoje práce pravidelne už dvadsať rokov. Túto
skupinu výtvarníkov treba mať na zreteli, aj keď hovoríme o súčasnom
slovenskom vojvodinskom výtvarnom umení na sklonku 20. a začiatku 21.
storočia. Vysoké dosahy a dynamickosť tvorby Miry Brtkovej, Pavla Čániho,
Márie Gaškovej, Jozefa Klátika, Pavla Popa, Milana Súdiho, Rastislava
Škulca a Viery Fajndovićovej-Súdiovej – ktorú ani choroba nemohla
odlúčiť od palety a štetca – udávali smer výtvarnej tvorbe vojvodinských
Slovákov za uplynulých dvadsať rokov. Sú tu, samozrejme, aj mladší
výtvarníci: Ján Agársky, Miško Bolf, Michal Ďurovka a Marian Karavla,
ktorí sa neskoršie zapojili, ale zotrvávajú včleňovaním svojej tvorby aj do
kontextu slovenského vojvodinského výtvarníctva.
Jedenáste bienále slovenských výtvarníkov v Srbsku je – zdá sa –
etablovanou umeleckou prehliadkou. Ničoho priveľa – ničoho primálo.
Teda, je to výstava na správnu mieru, ktorá adekvátne odzrkadľuje aktuálny
stav nášho profesionálneho výtvarníctva.
Akademická maliarka Mira Brtková zo Starej Pazovy zotrváva
pri trojrozmernej priestorovej tvorbe, ale keď ide o obrazy, vstúpila do
nového, hýriaceho sa farbami cyklu malieb, po období „bielych obrazov“.
pokračovanie na str. 7
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
4/2011
3. strana
Naši jubilanti
Ak predošlé číslo Dolnozemského Slováka
bolo skoro celé venované dolnozemským ženám a ich
prínosu k zveľadeniu týchto priestorov, posledné
tohtoročné číslo sa zameriava najviac na osobnosti,
ktoré sa v tomto období dožili okrúhlych výročí svojho
života, ale sú zastúpené aj osobnosti, ktoré si svojím
dlhoročným pričinením zaslúžia našu pozornosť.
Slovo osobnosť skrýva v sebe mnohé
aspekty i valencie a je veľavravné. Ono je určitým
všednejším titulom, ktorý si vyslúžilo viacero členov
našej komunity v rôznych doménach spoločenského,
duchovného či kultúrneho života. Dokonca boli
vypracované aj kritériá, podľa ktorých môžeme
niekoho zaradiť do portálu osobností.
Každý geografický priestor má svoje vlastné
osobnosti, ktoré sa dlhodobou činnosťou podieľali
na pozdvihnutí civilizačného a kultúrneho stupňa
spoločenstva, do ktorého patrili alebo patria. Obyčajne
to boli intelektuáli, ktorým záležalo na tom, aby sa
societa, do ktorej patrili, mala čím preukázať pred
druhými. A predsa do tejto kategórie môžeme zaradiť
aj osvietených predstaviteľov z radov pospolitého
ľudu, ktorí svojou záslužnou prácou upevnili splodené
hodnoty, čo nás definujú.
Písať o osobnostiach dolnozemského sveta,
ktoré už zakončili svoju životnú púť a ucelili
svoje dielo, je určite vec neľahká, lebo mnohé
aspekty z ich záslužného pôsobenia sa už navždy
vytratili z pamäti, lebo neboli zapísané v žiadnych
historických dokladoch alebo sme sa k nim nedostali.
Celkové portréty takýchto osobností sa stále
dotvárajú a obohacujú novými poznatkami na základe
objavených dokumentov. Práve preto považujeme, že
historiografia je odborom, z ktorého stále niečo chýba
a stále sa doplňuje.
Vo Vydavateľstve Ivana Krasku, v Knižnici
Dolnozemského Slováka, boli publikované dve
pozoruhodné knihy, ktoré začreli z našej dávnejšej
či bližšej histórie. Sú to knihy Jána Jančovica
Vyorali hlboké dolnozemské brázdy a Historiografia
dolnozemských Slovákov v 19. storočí, ktorej autorom
je Miroslav Kmeť. Ak prvá je skoro celkovo venovaná
osobnostiam slovenskej Dolnej zeme, druhá kniha
hovorí o osobnostiach, ktoré pôsobili na Dolniakoch
v kontexte politického diania svojho času. Miroslav
Kmeť zdôraznil aj úlohu zohranú evanjelickou
konfesionalitou vo vnímaní etnickej identity
dolnozemských Slovákov.
Musíme byť vďační našim predchodcom, ktorí
svojou aktivitou usmerňovali a zmenili chod dejín.
Vybudovali v týchto priestoroch iné, menšie Slovensko
majúce vlastné charakteristiky, vlastnú identitu, ako aj
vlastnú kultúrnu zložku, ktorú ale možno včleniť do
celoslovenského kontextu.
Tento náš krátky prechod cez historické
argumenty sa nám môže zdať nemiestny, keďže chceme
hovoriť o našich jubilantoch. A predsa si myslíme, že
vlastne aj títo nadväzujú na našu minulosť, že aj oni
kráčajú cestou, ktorú vyšliapali ich predchodcovia.
Hoci už nezmieňajú chod dejín, aj oni svojou prácou
dopĺňajú najmä kultúrnu zložku slovenského národa.
Poznáme ich, sú nám blízki a možno práve preto ešte
nevieme správne oceniť ich prínos k definovaniu
našej identity. Nemusíme však čakať do ich odchodu,
aby sme o nich povedali, že naozaj boli osobnosťami,
ktoré poznačili naše dejiny. Stále si musíme ceniť to,
čo máme hodnotné. To, že hodnota životného diela sa
meria len v čase a že len tento môže oddeliť zrnká žita
od kúkoľa, je čiastočná pravda. Práve preto zaželajme
našim jubilantom mnoho tvorivých síl a pokloňme
sa životu ako jedinému prejavu nášho človečenstva.
Určite nie všetky osobnosti nášho spoločenstva boli
aj géniovia. Ale ako to povedal Ján Jančovic, vyorali
hlboké dolnozemské brázdy, do ktorých sa potom
sialo. A my všetci sa živíme plodmi tejto zeme.
Ivan Miroslav Ambruš
4. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
4/2011
Pavol Bujtár a jeho miesto v kultúrnom živote Slovákov v Rumunsku
75 rokov života
Pavol Bujtár, jeden
z popredných
našich
spisovateľov, sa tohto roku
dožíva
sedemdesiatpäť
rokov plodného života.
Vyznamenal
sa
najmä
intencionálnou
spisbou
pre deti a mládež. Práve
vďaka tejto zložke svojho
diela je nielen nestorom
tunajšej literatúry, ale stal
sa aj klasikom tradičnej
detskej prózy. Prvý sa
spomedzi prozaikov pokúsil
o rozsiahlejšie prozaické žánre, ako je novela, ba
podarilo sa mu trochu posunúť medze smerom
k románu v knihách Agáta (1981) a Pastierik (1996).
Jeho dramatické pokusy zahrali na scéne nadlackého
kultúrneho domu. Výstižnosť opisu krás dolnozemskej
roviny v Bujtárovom diele inšpirovala dramaturgiu
umeleckého programu pri oslavách dvojstého príchodu
Slovákov do Nadlaku, výňatky z textu odzneli na scéne
v prednese slovenských profesionálnych hercov.
Prostredníctvom prekladov Bujtárových próz do
cudzích jazykov sa aj inonárodná verejnosť dozvedela
o slovenskej menšine v Rumunsku, predstavil nás,
takpovediac, svetu, rovnako ako prostredníctvom
Bujtárovho edičného debutu sa na Slovensku dozvedeli
o tvorivých schopnostiach slovenskej menšiny
v Rumunsku.
Okrem literárnej aktivity sa do kultúrneho
života Slovákov ale i vôbec rodnej obce zapísal aj
v iných oblastiach.
Pavol Bujtár sa narodil 10. novembra 1936
v Nadlaku (Nădlac, župa Arad) v rodine murárskeho
majstra ako jedno zo štvoro detí. Po skončení slovenskej
pedagogickej školy v rodisku 1. septembra r. 1954
nastupuje za učiteľa na prvom stupni nadlackej školy.
Na jar r. 1957 absolvoval polročný novinársky kurz
v Bukurešti, ale žurnalistiku neprevádzal. Pokračoval
v štúdiu slovenčiny na Univerzite v Bukurešti ešte v tom
istom roku formou diaľkového štúdia, ktoré ukončil r.
1962.
Po celý svoj život pôsobil v Nadlaku ako
učiteľ, predovšetkým ako profesor slovenčiny a istý
čas (v rokoch 1970 - 1980) bol poverený ministerstvom
školstva úlohou inšpektora pre školy s vyučovacím
jazykom slovenským (slovenčina a iné predmety
v materčine) v aradskej a temešskej župe. Ako
stredoškolský učiteľ sa podieľal na zostavovaní osnov
a učebníc slovenčiny pre školy s vyučovacím jazykom
slovenským v Rumunsku.1 R. 2000 odišiel do dôchodku.
Popri učiteľskej profesii sa venoval aj osvetovej
činnosti, bol jedným z najaktívnejších podporovateľov
ochotníckeho divadla, režisér početných divadelných
predstavení, dôstojný pokračovateľ a rozvíjateľ tejto
tradície v nadlackom kultúrnom živote. V rokoch 1956
- 1957 bol riaditeľom miestneho vysielania rozhlasu po
drôte, zabezpečoval preň kultúrny materiál. Dlhé roky
pôsobí vo funkcii predsedu záhradkárskeho krúžku,
v ktorom vyvíja záslužnú prácu pre obyvateľstvo a z
neho zároveň čerpá i literárne námety a motívy.
Ako príslušník slovenskej inteligencie
v Rumunsku pociťoval zodpovednosť za slovenskú
menšinu, a preto sa po r. 1989 zapojil do organizačnej
a spoločenskej aktivity v rámci Demokratického zväzu
Slovákov a Čechov v Rumunsku, bol predsedom
miestnej organizácie v Nadlaku po dve volebné obdobia
(1990 - 1998).
Záujem o literatúru a rozprávačské vlohy sa
prejavili uňho už v mladosti.2 Azda aj preto podporoval
literárne snaženia iných, inicioval a organizoval
kultúrne a literárne podujatia, stál pri založení
literárneho krúžku v Nadlaku, bol zakladajúcim členom
Literárneho krúžku Ivana Krasku (neskoršie Kultúrnej
a vedeckej spoločnosti Ivana Krasku), iniciátor
antológie Variácie (prvé číslo vyšlo r. 1978), keď sa
už pred tým (neúspešne) pokúšal vydať slovenský
kalendár. Až r. 2010 sa mu splnil tento sen, keď pod
jeho vedením ako zodpovedného redaktora a spoločným
úsilím redakčného kolektívu a členov záhradkárskeho
krúžku vyšiel popularizačný kalendár (Malý kalendár
nadlackých záhradkárov, Vydavateľstvo Ivan Krasko,
2010, 2011).
Od r. 1981 je členom Zväzu rumunských
spisovateľov, v r. 1990 ho prijali za čestného člena
Spolku slovenských spisovateľov na Slovensku, v r.
1993 sa stal členom Únie slovenských spisovateľov,
umelcov a kultúrnych pracovníkov mimo územia
Slovenska.
Pri príležitosti medzinárodnej súťaže Deti
atómového veku v bývalom Československu r. 1965
získal 3. cenu za prózu Uhliar a vietor.
Hoci sa do literatúry uviedol poéziou, najviac sa
venoval próze. Publikoval časopisecky v periodikách
predovšetkým na Slovensku, v Maďarsku, bývalej
Juhoslávii, v Rumunsku a inde (po slovensky
i v preklade do rumunčiny, maďarčiny, srbčiny, nemčiny
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
4/2011
a bieloruštiny). Jeho práce sa dostali do výberov,
antológií, edícií. V Rumunsku mu vyšli prvé prózy
(Mancinka, Prievozníkov syn a i.) práve v antológii,
a to v Antológii slovenskej literatúry, ktorú pre potreby
škôl s vyučovacím jazykom slovenským v Rumunsku
zostavil Corneliu Barborică.
Uverejňoval doma i v zahraničí literárnu
publicistiku,3 články popularizačné i dokumentárne,
so širokým tematickým rádiusom (studne, spolky,
seniorát, hry a hračky, tradície trúbenia, domáca liečba,
divadlo).4 Výber z nich vyšiel pod názvom Nadlacké
obzory (Nadlak-Bratislava, 2005). Zostavil v spolupráci
zborník prác venovaných divadelnej činnosti v Nadlaku
(100 rokov slovenského ochotníckeho divadla
v Nadlaku, 2001).
Tematicky sa dielo Pavla Bujtára polarizuje okolo
niekoľkých centier, ktoré súvisia nielen so žriedlom
inšpirácie a literárnej matérie (čerpá zo školskej praxe,
zo skúseností kultúrneho činovníka a ochotníckeho
režiséra, oddaného záhradkára), ale i s funkciou tohoktorého textu.
Knižne debutoval zbierkou autorských
rozprávok Lesní muzikanti (Košice, 1976), ktorá
ho uviedla do povedomia čitateľov ako skúseného
spisovateľa. Zároveň, keď sa v tlači objavil aj rozhovor
s aradským novinárom Emilom Şimăndanom5
a Bujtárov „precedens“ (odvážil sa publikovať v
zahraničí!) nezostal osihotený, keď v zahraničí vydali
svoju prvú spoločnú zbierku veršov Ambruš a Štefanko
(Dva hlasy, Bratislava, 1977), vyvolala záujem
„oficiálnych miest“ o literárny fenomén, ktorý sa začal
presadzovať v rumunskej a slovenskej tlači, ale pritom
neuspel, pokiaľ išlo o knižné vydanie v slovenčine vo
vydavateľstvách v Rumunsku, pretože nejestvoval
preň oficiálny nomenklátor.6
Nasledujúca kniha Vtáčí kráľ (Bukurešť 1979)
obsahuje v podstate tie isté rozprávkové prózy, vyšla už
však v bukureštskom vydavateľstve Kriterion. Bujtárove
rozprávky upozornili na seba editorov i prekladateľov
a tak sa dve z nich dostali do známej rumunskej edície
Poveşti nemuritoare (Nehynúce rozprávky) v preklade
Albíny a Ondreja Zetochovcov7, ďalšie zase do celého
zväzku Traista fermecată (Čarovná kapsa) v preklade
Pavla Rozkoša (1985). Niektoré vyšli i v maďarskom
preklade (Jakab a dicsekvõ – Chvastavý Jakub)
v župných maďarských novinách Vörös lobogó v
preklade Mózera Istvána. Vydarené novelistické
príbehy boli preložené do rumunčiny a neskoršie
vychádzali v zbierkach čítania pre školskú mládež
(Traista fermecată – Čarovná kapsa)8.
Čoskoro vo vydavateľstve Kriterion Pavol
Bujtár vydal širšie koncipovanú novelu Agáta (1981),
ktorú možno označiť i za román. Vzdáva v nej hold prvej
5. strana
učiteľskej generácii odchovanej po vojne už v systéme
stredného školstva s vyučovacím jazykom slovenským
v Rumunsku, ako to vyplýva i z motta: „Absolventom
Slovenskej pedagogickej školy v Nadlaku, 1952-1956.
Mojim priateľom, ktorí opustili teplo rodičovského
domu, aby v odľahlých kútoch zapaľovali svetlo
v očiach najmenších a v chladnom tieni blízkych, ale
cudzích krajov jedli každodenný chlieb samotára.
Autor.“9
Vo zväzku Marcový dážď (1985)10 na ploche
16 próz sústredil viaceré žánrové formy krátkej prózy
(poviedka, humoreska, rozprávka, črta, „noveletka“) i
pestrú tematiku.
Po dlhšej publikačnej odmlke r. 1997 vyšli
autorovi zväzok Pastierik (1996), výber z poviedkovej
tvorby Chlapec a vietor v nadlackom Vydavateľstve
Kultúrnej a vedeckej spoločnosti Ivana Krasku
a v bukureštskom Kriterione súbor humoristických
a satirických poviedok Lano (Kriterion 1997). V ňom
sa nanovo potvrdil Bujtárov zmysel pre humor, avšak
niektoré poviedky tematicky zakotvené v problematike
totalitného režimu stratili ostrie satiry a irónie. Pravda,
aj v iných knihách tohto autora sa vyskytnú dnes už
anachronické motívy, postoje, poplatnosť dobe, v ktorej
vznikli. Pre náš tunajší kontext je však dôležité, že
zobrazil dobu, prostredie, tunajšiu mentalitu, typické
postavy.
Pastierik, ako to vyplýva z vročenia (júl – december
1960), vznikal na rozhraní 50.-60. rokov. Sujet sa
rozvíja chronologicky v oblúku jediného leta. Aj keď
v knihe funguje sociálny kľúč (tendenčne podfarbený),
pre náš literárny kontext je dôležité, že má bohatú
motivickú „sieť“: sociálne, mýtické, dobrodružné,
tradičné, etnické, biologické a pod. motívy (práca
v poli, protesty robotníkov, smrť slabomyseľného
chlapca, pašeráctvo). Aj tu si autor vybral detský aspekt
a tým pádom dominujúcou témou je znova dospievanie,
poznávanie sociálne, iniciácia do (pokriveného) sveta
dospelých. Chýba erotické poznávanie, ale v tomto
ohľade je Bujtár dosť zdržanlivý, neholduje dnešnej
móde panerotizmu a pansexualizmu.
Akousi obmenou Agáty je kniha nazvaná tak
isto ženským menom, tentokrát rumunského znenia
(ale so slovenskou ortografiou, ako prejav a dôsledok
multikultúrnosti prostredia) Domnika (2006). Hovorí
sa v nej o začiatkoch učiteľskej kariéry mladého muža
v odľahlejšej obci. Udalosti sa odohrávajú kedysi za
starého režimu. Retrospektívne sa dozvedáme, prečo
sa mladý učiteľ musí pred inšpektorom zodpovedať za
poburujúci hriech: pobozkal svoju žiačku. Protagonistu
pristihnú, ako gratuluje svojej žiačke k narodeninám,
pričom ju pobozká, práve keď sa nešťastnou náhodou
ocitnú medzi štyrmi očami. Lenže Domnika mu
6. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
4/2011
nadbieha a to spolu so školskými intrigami, závisťou,
konkurenciou
s nekvalifikovanými
kádrami,
nepotizmom a politickým ovzduším spôsobuje trenice,
šikanovanie a udanie na župnom inšpektoráte. Tak sa
nedorozumenie a zlá vôľa zmenia na dôvod radikálnej
zmeny v živote mladého človeka.
Pri príležitosti autorovho jubilea vyšiel r. 2002
výber próz pod názvom Lámačky.11 Obsahuje 12 próz
vážneho ladenia, medzi inými práce tvoriace ťažisko
jeho tvorby Pastierik, Splašené kone, Aneta, Starenka.
Pri príležitosti tohtoročného jubilea pripravuje sa
vydanie humoristickej prózy.
Bujtár vychádza z vlastných skúsenosti a
presvedčenia, z pozorného
štúdia prostredia, správania
ľudí.
To mu jednak
otvára svet detí a umožňuje
zachytiť
emocionálne
pôsobivé
obrazy
a z detského
pohľadu,
ako je to vo viacerých
textoch
(predovšetkým
v poviedkach Mancinka,
Prievozníkov syn, Aneta
), jednak odkrýva aspekty
sveta
dospelých,
kde
objavuje všeľudské otázky
a témy (láska, staroba, žiarlivosť, ustavičná práca) a,
pravdaže, aj špecifické pre tunajšie prostredie.
Jednou z nich je otázka multikultúrnosti prostredia,
interkultúrnosti v prejavoch ľudí a najmä interetnickej,
či lepšie povedané transetnickej komunikácie. Autorovi
sa podarilo naznačiť viaceré úrovne tejto komunikácie,
v čom má jednoznačné prvenstvo. Napríklad v
Prievozníkovom synovi motívy spolunažívania Slovákov
a Rumunov sa uplatňujú na úrovni detského sveta i vo
svete dospelých. Komunikácia prebieha rôzne. U detí
to ide akosi ľahšie: Ďurko je Slovák, Gheorghiţă –
Rumun, rozumejú si hrou a rovnakou „detskou“ prácou
(obaja pasú hydinu a zvieratá). Pohnevaní rodičia
Slováci (Fraňovci) a Rumuni (Lemanovci) sa pomeria
kvôli priateľstvu detí. Vyššiu úroveň transetnickej
komunikácie a hlbokého ľudského súručenstva, celý
komplex života autor sleduje v ďalších poviedkach
(Splašené kone, Aneta a i.).
Úspešne sa mu darí rozohrať nielen „vážne
struny“ pri zobrazovaní sveta, ale dokáže vystihnúť
protiklady vo veciach, čo ho robí dobrým humoristom.
Svoj rozprávačský talent a jemný zmysel pre úsmevné
stránky vecí preukázal vo viacerých poviedkach
a črtách, spomedzi ktorých najpôsobivejšie sú
Porcelánový luster, Jarný rez viniča alebo výhody byť
členom záhradkárskeho krúžku, ako aj „rafinovaná“
Letná búrka.
Pozorovacie schopnosti autor zúročil medzi
iným v opisoch prírody. Preto ho kritika pokladá za „
krajinára“12 a tento atribút potvrdzujú úvodné pasáže
kapitol v Pastierikovi. Malebnosť dolnozemského sveta
vystihuje v podobe rozmanitej, sú to vlastne prírodné
i kultúrne a civilizačné prvky tvoriace paradigmu
priestorovú, antropologickú, obradovú dolnozemského
(panónskeho) archetypu, ako ho vymedzil Michal
Harpáň pre poéziu, ale podľa našej mienky platí aj pre
prózu.13 Napríklad: „Koncom mája teploty vzrástli.
Cez noc prichádzali časté dažde, vo dne bolo teplo,
takže všetka zeleň rástla
ako z vody. Hravý vetrík sa
na poliach prevaľoval po
ohromných lánoch bujnej
pšenice. Nejeden gazda sa
pyšne pozeral zo svojho
sálaša na toto vlnenie
zeleného mora a radostne
len
aby
povzdychol,
neprišla nejaká pohroma,
lebo tohoročná úroda sa
ukazuje ako zriedkakedy
býva. Dlhé rady mladučkej
kukurice veselo pleskotali
vo vetre a príjemná zeleň
lahodila oku. Agáty, ktoré rástli po roztrúsených
sálašoch, nádherne rozkvitli. Sladkasto-opojná vôňa
miliardy kvetov panovala v celom okolí a nebolo človeka
týchto končín, ktorý by aspoň raz nepovedal, že takéto
niečo, takejto vône a krásy je vo svete málo. Tisíce včiel
a všelijakého hmyzu sa kochalo sladom rozkvitnutých
stromov.“14 Optimizmus, sálajúci z takýchto opisov, je
blahodarným pendantom k melanchólii, ktorú Michal
Babiak vydeľuje z dolnozemskej poézie.15 Takéto opisy
sú bez akýchkoľvek pochybností jednou zo zásluh Pavla
Bujtára: maľuje naše kraje a dáva im takto permanentnú
mladosť, z ktorej sa budú tešiť ďalšie generácie.
Pri príležitosti jubilea želáme autorovi, aby sa z
takejto krásy aj on ešte dlho mohol tešiť v kruhu svojich
najbližších. Živio! Ad multos annos!
Dagmar Mária Anoca
P. Štefanko, Ondrej: Náčrt personálnej bibliografie Pavla
Bujtára. K jeho šesťdesiatinám. In: Rovnobežné zrkadlá. Oglinzi
paralele, I, č. 4, s. 268 - 273.
2
P. Pavel Rozkoš Pavol Bujtár šesťdesiatročný . In: Naše snahy,
1996, 10, s. 12 - 14.
1
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
4/2011
Bujtár, Pavel: Krajanským perom. In: Slovensko, VIII, č. 7, s.
2-3; Tenže: Literárne snahy slovenskej menšiny v Rumunsku. In:
Most, 42, 1997 (štvorčíslo), s. 177-179. Porovn. Štefanko, O.:
Náčrt personálnej bibliografie Pavla Bujtára.
4
Bujtár, P.: Z hier detí nadlackých Slovákov v polovici minulého
storočia. In: Dolnozemský Slovák, VI, 2001, č. 2, s. 4-7.
5
Un autor de basme pentru copii în limba slovacă. In: Flacăra
roşie, XXXIV, 4.9677 (3. júla 1977), s. 2.
6
Publikačné možnosti boli v Rumunsku ohromne obmedzené
pre kontrolu zo strany moci (a pokiaľ ide o publikovanie v
zahraničí bolo v prvých decéniách nemysliteľné). Čo nebolo
schválené, nemohlo vyjsť, hoci snahy jestvovali a od r. 1969
fungoval v Nadlaku literárny krúžok, najprv viac čitateľský a
neskoršie tvorivý, ktorý prijal meno Literárny krúžok Ivana
Kraska v r. 1976. Prvá slovenská publikácia v povojnovom
Rumunsku, antológia Variácie, vyšla r. 1978, a to šťastnou
zhodou viacerých udalostí: vznik r. 1970 vydavateľstva pre
národnosti Kriterion v Bukurešti (riaditeľ Domokos Géza),
odvaha slovenských redaktorov na Slovensku publikovať diela
Slovákov v Rumunsku, pomoc profesora Cornelia Barboricu
(prostredníctvom profesora Iona Doduho Bălana) pri zavedení
slovenskej literatúry do úradného nomenklátora publikácií,
snaha moci navonok ukázať liberalizáciu aj v oblasti kultúry
(vlastne v záujme podchytenia a kontroly tendencií). Náš referát
Aspekty v kultúrnom a literárnom živote u Slovákov v Rumunsku
v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch. Prozaik Pavol Bujtár,
prednesený na Konferencii o slovenskej literatúre 50. rokov,
ktorá prebiehala v Bratislave 12. mája 2010. Rukopis; P. aj
Slovenská literatúra v Rumunsku, Nadlak, Vydavateľstvo Ivan
Krasko, 2002, s. 48-50.
7
Bujtár, Pavol: Poveşti slovace. Traducere: Ondrej Zetocha şi
3
7. strana
Albina Zetocha. In: Poveşti nemuritoare (Nehynúce rozprávky).
Zv. 26. Editura Ion Creangă, Bucureşti 1984.
8
Pavol Bujitar [Bujtár]: Traista fermecată. In: Cărţile
copilăriei. Bibliografie şcolară obligatorie. Clasa a III-a. Editura
Bogdana, s. 34-51. Balogh József, maďarský spisovateľ žijúci
v Rumunsku, v porevolučnej dobe až do smrti tajomník Zväzu
spisovateľov Rumunska nám v osobnom rozhovore zdelil, že na
stretnutí s editormi navrhol, aby aj diela autorov - príslušníkov
národnostných menšín boli zahrnuté do školského čítania po
rumunsky. Z tejto iniciatívy sa dostala aj Bujtárova rozprávka do
školského čítania v Rumunsku.
9
Bujtár, Pavol: Agáta, Vydavateľstvo Kriterion, Bukurešť 1981,
s. 2.
10
P. našu recenziu Anoca, Maria Dagmar: Sub semnul
autenticităţii. In: Flacăra roşie, XLII, č. 12183, s. 2; Farar,
Marta, Anoca, Dagmar Maria: „Agáta“ roman de limbă slovacă.
In: Flacăra roşie, XXXIX, č. 11154, s. 2.
11
Bujtár, Pavol: Lámačky. Výber zostavil Ondrej Štefanko.
Vydavateľstvo Ivan Krasko, Nadlak 2002.
12
Barborică, Corneliu: Slovo na cestu. In: Variácie, 1978, s.
7. Podobne ho vníma aj Miroslav Demák. Porovn. Demák,
Miroslav: Okienko do tvorby rumunských Slovákov. In: Nový
život, 30 (1978), č. 6, s. 574-576. Apud: Ozveny. Písali o nás. In:
Variácie 10 (1988), s. 183-185.
13
Harpáň, Michal, Básnické paradigmy panónskeho archetypu.
In: Dolnozemský Slovák. Príloha, č. 1, 1996.
14
Citujeme podľa vydania Bujtár, Pavel, Lámačky. Nadlak,
Vydavateľstvo Ivan Krasko 2002, s. 31.
15
Michal Babiak: Melanchólia v poézii dolnozemských Slovákov.
In: Ponad vek slovenských dolnozemských básnických generácií.
Vydavateľstvo Ivan Krasko, Nadlak 2010, s. 7-13.
dokončenie zo str. 2
Transformovanú nadväznosť na slovenskú ľudovú tradíciu
prítomnú obdobne vo výtvarnej tvorbe Miry Brtkovej
najnovšie badať aj vo výtvarnej tvorbe akademického
grafika a maliara Pavla Čániho, ktorý do najnovších malieb
aplikuje výrobok ľudového tkáčstva – handrovku.
Akademický maliar Pavel Pop tiež posunul svoje
tvorivé záujmy z portrétov svetoznámych výtvarníkov na
kompozície citácií z tvorby svetových umelcov podané na
plátnach väčších rozmerov v technike olejomaľby.
Podstatné odchýlky v rámci výtvarných poetík iných
jednotlivých výtvarníkov nebadať. Iba akademický maliar
Michal Ďurovka z Kysáča navonok opustil svoju výtvarnú
poetiku a venoval sa krajinomaľbe menších rozmerov,
podanej na hranici abstrakcie. V transformáciách krajiny
zotrval aj Ján Agársky a zaujímavý pohľad na krajinu
nám ponúkla aj Daniela Triašková, jediná predstaviteľka
„klasickej“ grafickej tvorby na tohtoročnom bienále.
Tradičný pohľad na obraz nám na 11. bienále ponúkajú
Ivan Križan so svojimi pastóznymi olejomaľbami a Mária
Galátová-Ćirovićová so svojimi pastelmi. Milan Súdi tiež
možno niekoho prekvapí svojimi najnovšími olejomaľbami.
Digitálna grafika, čiže digitálna tlač je čoraz
prítomnejšia medzi našimi výtvarníkmi, najmä grafikmi.
Tak sa printmi na 11. bienále predstavili Martina Hlodová
zo Starej Pazovy, Milan Grňa z Báčskej Palanky a Zvonimír
Pudelka z Pivnice, respektíve Bratislavy.
Priestorové práce na 11. bienále predstavili
akademický sochár Ján Stupavský zo Starej Pazovy, ale aj
maliari Mira Brtková a Marjan Karavla.
Na 11. bienále badať prevahu rôznych obmien
abstraktného výtvarného prejavu, hoci aj autentická
figurálna interpretácia, s akou sa stretáme u jubilujúceho
maliara Jaroslava Šimoviča, tiež vie zaujať.
Osobitnú pozornosť na 11. bienále si však zaslúži
olejomaľba kovačického rodáka, akademického maliara
Martina Kizúra, ktorá cestovala na toto bienále z Austrálie
až dvadsať dní a je svedectvom toho, že Martin Kizúr aj
po dvadsiatich rokoch v Austrálii si zachoval základné
koordináty svojej výtvarnej poetiky vytvorené kedysi
dávno v Srbsku.
Bienále definitívne žije a významne dotvára súčasnú
kultúrnu mapu vojvodinských Slovákov. Práve preto
ho Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny
v Srbsku vyhlásila za kultúrne podujatie osobitného
významu pre Slovákov v Srbsku.
Vladimír Valentík
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
8. strana
4/2011
DAŠA
Daša, Dašenka, doc. Dr.
Dagmar Mária Anoca, poetka,
prozaička, literárna kritička
a histo-rička, prekladateľka,
publi-cistka, vysokoškolská
pedago-gička. Koľko úloh na
Tvojich pleciach, úloh, ktoré
Ty už dlho nesieš a vládzeš!
Sledoval som Tvoje básne,
prózu, literárne kritiky a eseje,
obdivoval som (a trochu Ti
aj závidel) Dejiny slovenskej
literatúry v Rumunsku, ale
vždy v mojom povedomí si
bola poetka. To neznamená, že iné Tvoje literárne práce
sú druhoradé, ale to, že si v prvom rade poetka, vidno
z Tvojho vnímania sveta, z Tvojej dobrosrdečnosti.
Som mimoriadne rád, že niektoré Tvoje básne sa
stali „mojimi“ básňami –prihovára sa mi z nich Poézia. Je
ich viacej, ale tri z nich sú mi najmilšie. Dve sú o smrti
a jedna o živote.
Jedna z prvých, o smrti, je báseň
OHROZENIE
Ach,
ako hlboko ju počúvam prebývať,
kopať, kuť.
klince,
Ach,
prebýva vo mne smrť.
Vznáša sa vo sne,
ako vták na belasej oblohe,
plachtí a krúži,
biely lupeň na belasej ruži,
očakáva pokojne
ten okamih, čo mu neujde, potom,
keď rýchlym letom strmhlav
uchytí svoju korisť, odvlečie.
Ach, tak zďaleka ju cítim ísť,
prichádza spoza doby ľadovej
a na úpätí hrdých hôr
skladá si šiator, tábor hlobí, chystá si štránky,
skoby
a začne výstup.
Ako horolezec sa vo mne vzmáha,
dvíha sa, stúpa,
potichu, pokojne sa chystá na ten okamih,
čo jej neujde,
a hoci z poledných síl,
zaborí svoju vlajku v cieli na štít –
a hrdý vrch stojí v tieni,
už nesvieti – len svietil.
To dvakrát uvedené citoslovce „ach“ signalizuje
rozmer tragickej pocitovosti. Potom sú tu slovesá...
Dve sú v prvej osobe jednotného čísla, vzťahujú sa na
básnický subjekt (počujem, cítim). Je tu však veľký
počet slovies v tretej osobe jednotného čísla, ktoré sa
vzťahujú na smrť. Významovo nosným je tu sloveso v
knižnej podobe „prebývať“, ktoré sa tiež zjavuje dvakrát:
hlboko ju počujem prebývať a prebýva vo mne smrť.
Smrti prislúchajú ďalej slovesá vznáša sa, plachtí, krúži,
očakáva, neujde, uchytí, prichádza, skladá si, hlobí, chystá
si, začne, sa vzmáha, dvíha, stúpa, sa chystá, neujde,
zaborí. Smrť je teda ohrozením, je jednou z troch entít tejto
básne. Prvou entitou je už spomínaný básnický subjekt,
ktorý sa zmyslovo prejavuje (počujem, cítim) a treťou
entitou je život, metaforicky zakódovaný ako „hrdý vrch“,
na ktorý vystúpila smrť. Jemu, životu, patria tri slovesá
– stojí, nesvieti, svietil. Ako vidieť, prvé dve slovesá
sú v prítomnom čase a tretie v čase minulom. Básnický
subjekt je zasiahnutý smrťou, ktorá stúpa zdola nahor,
v metaforickej podobe ako horolozec. Najprv sa zjavuje
v zámennej podobe („ako hlboko ju počujem prebývať“),
aby potom bola priamo pomenovaná („prebýva vo mne
smrť“).
Významovým jadrom celej básne je vlastne prvých
päť veršov (v podstate tri, lebo dva riadky sú uvedené
citoslovce), zomknuté aj ojedinelým rýmom v tejto
nerýmovanej básni (kuť – smrť). Ďalšie verše v podstate sú
rozpracovaním týchto začiatočných.
Celú báseň Ohrozenie treba vnímať v súvislostiach
s Orfeom a Euridikou, a to najmä v Rilkeho podaní,
v ktorom Euridiku „vlastná smrť napĺňala ako plod
sladkosti a temnôt“ a bola „natoľko plná svojou veľkou
smrťou“. Tieto dve básne môžeme vidieť v ontologickom
kontexte orfickej poézie, ktorá sa viaže k Orfeovmu
menu a kultu (jej začiatky sú 88 orfických hymien asi
z 3. st. pred n. l.). Vynorila sa mi ešte jedna súvislosť: do
kontextu orfizmu patrí aj Paul Celan, narodený roku 1920
v Czernovci v Bukovine, ktorý samovraždou ukončil svoj
život v Paríži roku 1970. Tomuto básnikovi krásnu kapitolu
venoval Claudio Magris vo svojom monumentálnom diele
Dunaj. Najradšej by som ju celú odcitoval, lebo v mnohom
vysvetľuje aj našu báseň. Ale aspoň niekoľko viet z
Magrisa: „Celanova lyrika je vyslovene orfická poézia,
báseň, ktorá sa spúšťa do noci a do kráľovstva mŕtvych,
ktorá sa rozpúšťa v neurčitej vitálnej vrave a láme každú
formu, lingvistickú a sociálnu, aby našiel magické slovo,
ktorým by otvoril väznicu dejín.“ Celan ide totiž aj ďalej,
uňho za smrťou je desivá ničota:
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
9. strana
4/2011
Dalo sa Ti do ruky:
jedno Ty, zbavené smrti,
na ktorom sa spamätalo celé ja. Okolo
sa premávali bezslovné hlasy, prázdne formy,
všetko vošlo do nich, zmiešané
a rozmiešané
a znova
zmiešané.
(Slabika bolesť)
V druhej básni citoslovce „ach“ vystriedalo citoslovce „Ó“:
Ó, ACHILLES...
Ó,
Achilles, ty, čo volil si život a smrť,
povedz, aká je naplnená vášeň:
tekutá ako príval krvi,
vláčna ako luny svit,
či duní ako prázdna prilba,
keď spadne k nohe,
jedinej zraniteľnej?
Ó,
Achilles, ty, čo dva roky si mrel, a predsa
zostal si živý,
povedz, prečo spejeme k smrti len
a mrieme život celý?
Ó,
Achilles, ty hrdinský a verný,
povedz,
či smrť bolí
veľmi, či len tak
ako jazva po bolesti...
Tragické „ach“ sa v tejto básni premenilo na
elegické „Ó“. Elegický nádych a tón poézie je vlastný, čo
je aj pochopiteľné: úvadza ho mýtický Orfeus. Uvedená
báseň je natoľko elegická, že by jej nebola cudzia ani
forma klasického elegického disticha. Hrdinský Achilles
bol nespočetnekrát témou nielen v literatúre, ale aj v iných
umeniach. Bol predurčený na krátky život v sláve, nad
ktorou sa vznášal tieň smrti. Je akosi celkom prirodzené,
keď naša poetka otázkami života a smrti oslovila práve
tohto poloboha, syna Péleovho a morskej bohyne Tetídy.
V strofách sú tri otázky: o vášni, o neustálom spení (opäť
knižná podoba slova: spieť) k smrti, o bolesti umierania.
V tejto básni, ktorú mám nevýslovne rád (a keď ju čítam,
nevdojak sa mi vynára spomienka na nebohého Ondreja
Štefanka), vidím hádam najkrajšiu antitézu v slovenskej
dolnozemskej poézii – na otázku, či smrť bolí veľmi, či len
tak ako jazva po bolesti, Achilles poetke neodpovedal. Ale
ona ani neočakávala odpoveď...
Ale mám rád aj báseň inakšieho zamerania, báseň,
ktorá je v najužších typologických súradniciach básnických
paradigiem panónskeho archetypu:
MÁJOVÝ DÁŽĎ
Májový dážď večer
spieva ženským hlasom.
Ja viem, že dážď je
ženského rodu.
Tým sa odlišujem od iných Slovákov,
ktorí si myslia,
že je rodu mužského.
Umýva nás, zmýva
ako matka
svoje nahé dieťa.
Drevené koryto
pridŕža útle tielko,
nôžky prešľapujú.
Matke vždy zlezie šatka do tváre,
keď hrnčekom oblieva chrbátik.
A dieťa plače,
štípe ho obrad čistoty.
V tejto nádhernej lyrickej parabole nie sú
významovo podstatné entografické prvky (kúpanie
v drevenom koryte, oblievanie chrbátika hrnčekom), ale
podobne ako u Paľa Bohuša, ich básnická transcendencia
do semiotickej povahy a podstaty. O tejto básni som písal
aj v úvahe Skice k tvorivej podobizni Dagmar Márie
Anocovej, mienil som, že z básne nemožno „nič vybrať a nič
vynechať, tak silne a husto je utkaná z toho svojrázneho
slovenského lyrizmu rúfusovského alebo bohušovského
typu. V takomto typologickom vyznení je asi v celej
zbierke [Synonymia – M. H.], možno aj v celej poetkinej
tvorbe, najsilnejšia“ (Texty a kontexty, Bratislava: LIC,
2004, s. 170).
Michal Harpáň
10. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
4/2011
Múzami milovaní
V rozpätí dvoch decembrových týždňov roku
1961 uzreli svetlo sveta v srbskej Vojvodine dvaja
významní predstavitelia slovenskej kultúry: Ladislav
Čáni (1. 12. 1961) a Michal Babiak (14. 12. 1961).
Svojou tvorbou, životom, dokázali nielen prekročiť
hraničnú čiaru dvoch kultúr, ale kultivovanosťou,
tvorivou invenciou, hlbokou inteligenciou, cennými
osobnostnými vlastnosťami, nekonvenčným uchopením
tém, vysoko kvalitnou organizačnou a koncepčnou
prácou sa nielen dostali do diania slovenského
kultúrneho korpusu, ale významnou mierou prispeli k
rozvoju výskumu života a histórie Slovákov vo svete.
Široké spektrum ich tvorby, mieru ľudskej skúsenosti,
mnohovrstevnosť aktivít, verím, pripomenú a zhodnotia
ich súpútnici svetom slova, spolupracovníci, literárni
vedci, teoretici, či znalci problematiky slovenského
zahraničia.
Našu reflexiu chceme venovať, pri ich
významnom životnom jubileu, šťastným dňom spoločnej
práce, hrejivým chvíľam vzájomnej inšpirácie, čaru
nezabudnuteľných chvíľ v Dome zahraničných Slovákov
(DZS), neprehliadnuteľnému a erudovanému prístupu
ku všetkým aktivitám, ale aj priateľským posedeniam s
jedinečnou atmosférou, s magickým kúzlom.
Doc. PhDr. Michal
Babiak, Mr. - vysokoškolský
pedagóg, študijný poradca na
Katedre estetiky Filozofickej
fakulty
Univerzity
Komenského v Bratislave,
Fakulty dramatických umení
Akadémie umení v Banskej
Bystrici, dramatik, umelecký
šéf
divadiel,
režisér,
predseda Komisie ARTUR,
pracovník
Krajanského
múzea Ústavu a Domu zahraničných Slovákov, vedec,
autor divadelných hier, esejí, článkov, člen redakčných
rád časopisov Tvorba T, Slovenské zahraničie, je
určite neúplný pohľad na jeho mnohostranné aktivity.
Pravá hodnota človeka je v jeho činoch, vnútorných
hodnotách, láskavosti srdca, chvíľach pre svet okolo
nás. Spomienky, zážitky, stretnutia s Michalom
Babiakom... Všetky sú vzácne, ktoré vybrať, však
jeho bytostná potreba krásna a tvorby pripravili aj pre
mňa mnohé chvíle, ktoré sú nezabudnuteľné. Babiak s
rodinou od roku 1991 žije na Slovensku a naše cesty
sa po prvýkrát stretli v roku 1992, keď na pôdu Ústavu
pre zahraničných Slovákov Matice slovenskej hrdo
privádzal svojich rodákov, aby im, s hlbokým vedomím
dolnozemských koreňov, pomáhal v nečase času. Opäť,
na dlhší čas, sa spojili v Dome zahraničných Slovákov
v roku 1997. Od prvých chvíľ sme spolupracovali a
hlboko som obdivovala jeho mnohostranné záujmy. V
tomto čase pripravoval s Divadlom Gesto (založené v
roku 1993 s Martou Botíkovou) svoju hru Vlkolak a
nemali priestor na skúšanie. Našli sme možnosť, síce
nie ideálnu, v zasadačke DZS. Ešte aj dnes mám pred
očami pohrdlivý úsmev niektorých pracovníkov DZS
a pripomienku, čo sú to za haraburdy v zasadačke. To,
že moja dôvera bola opodstatnená, dokázalo pozvanie
súboru na Svetový festival amatérskeho divadla v Monte
Carlo, kde reprezentovalo Slovenskú republiku. Gesto
a Babiaka však spoznali na divadelných festivaloch v
Juhoslávii, Maďarsku, Nemecku, Portugalsku, Česku a
samozrejme na Slovensku, a nielen s Gestom, ale aj s
ďalšími divadelnými súbormi. Práca v profesionálnych
divadlách v Bratislave, Zvolene, Košiciach, Žiline,
Trnave či v Slovinsku, Chorvátsku a Srbsku bola len
prirodzeným vyústením jeho hlbokého záujmu o
múzu Táliu. Je len symptomatické pre talentovaného
tvorcu, že napriek práci s profesionálmi venuje aj v
súčasnosti pozornosť svojim, divadelným ochotníkom
v Nadlaku, či Kulpíne.
Babiakova erudovanosť a invencia našla široké
uplatnenie v najrozličnejších oblastiach činnosti Domu
zahraničných Slovákov, avšak najmä a predovšetkým vo
vedecko-výskumných úlohách a muzeálnych projektoch
Múzea zahraničných Slovákov, kde pôsobil ako
vedecký pracovník, pri príprave a realizácii konferencií
a v príspevkoch do časopisu DZS Slovenské zahraničie
(SZ). V súčasnosti Slovenské zahraničie nevychádza, ale
aj s odstupom času s pôžitkom môžeme čítať fundované a
jasnozrivé Babiakove príspevky ako sú Literatúra - pilier
národného života (SZ roč. II. č. 5-6/1997), Postmoderna
v grafickej tvorbe Pavla Čániho (SZ roč. III., č. 3/1998),
Nové knižné klenoty z pera juhoslovanských Slovákov
(SZ roč. III., č. 12/1998), Štefankovo krédo (SZ roč.
IV., č. 4/1999), Básnik Miroslav Dudok (SZ roč. VIII.,
č. 3/2003), Autobiografiky Pavla Čániho (roč. X.,
č. 1/2005) a pre mňa jeden z najmilejších Zahraniční
Slováci: variant alebo invariant slovenskosti? (SZ roč.
VIII., č. 3/2003), kde Babiak, napriek dlhoročnému
úspešnému profesionálnemu a rodinnému životu na
Slovensku, pripomína nielen svoje korene, ale adresne
hovorí o slovensko-slovenských vzťahoch a na malej
ploche vyjadruje všetko, o čo by sme mali vzájomne
usilovať. Jeho slová sú stále aktuálne a výstižné, keď
píše: “Zahraniční Slováci prechovávajú voči Slovensku
sakrálno-mýtický vzťah. Slovensko je pre nich krajinou
predkov, zemou zasľúbenou, kam siahajú ich korene,
ale aj miestom, na strane druhej, kam usmerňujú
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
4/2011
svoje duchovné túžby: zahraniční Slováci chcú, aby
sa o nich na Slovensku vedelo, aby bolo počuť ich
hlas, ale aj hlas o nich v tomto priestore, Slovensko
je pre nich to ideálne miesto.” Čo viac sme si mohli
priať na podporu našej práce pre slovenský svet?
V rámci organizačnej štruktúry DZS bol
vytvorený Útvar informačno-analytickej a edičnej
činnosti, ktorý bol od 1. apríla 1997 premenovaný
na Múzeum zahraničných Slovákov. V oblasti
muzeologickej a vedeckej činnosti bolo jeho hlavným
zameraním garantovanie tvorby múzejných projektov,
príprava výstavných a expozičných celkov, riešenie
a koordinovanie v oblasti základného a aplikovaného
výskumu dejín a života zahraničných Slovákov,
realizácia vedeckých konferencií a publikovanie
výsledkov výskumu.V tejto oblasti bolo ďalšie pole
pôsobenia Michala Babiaka. Bol spoluautorom výstavy
Slováci na Ukrajine (1997), Slováci v Juhoslávii
(2000), spoluzostavovateľom publikácií ako sú
Cintoríny Slovákov v zahraničí (1998), či spoluautorom
populárno-vedeckej publikácie Sprievodca slovenským
zahraničím (2001) a ďalších. Nezastupiteľný bol aj
pri príprave a realizácii najrozličnejších konferencií a
seminárov DZS. Ja si však rada spomínam aj na drobné
podujatia, kde sa vzácne snúbili umelecké schopnosti
pracovníkov DZS. S Babiakom a ďalšími kolegami sme
pripravili hudobno-poetické pásmo Vyznania, ktoré sme
prezentovali nielen v kinosále DZS, ale precestovali
sme s ním aj kus Slovenska a tešili sa priazni vďačného
obecenstva. A z hĺbky plynúceho času sa mi vynára
spomienka na jeseň roku 1997, keď Babiakovi vyšla
kniha Tri scenáre a Čánimu Zánik chrámu a ja som s
hrdosťou na svojich tvorivých kolegov pripravovala ich
prezentáciu v DZS. Ale nebol mi dopriaty tento zážitok.
Výhrady vedenia proti grafike Pavla Čániho na titulke
knihy Tri scenáre a názvu knihy Zánik chrámu zaviedli
ich prezentáciu do Klubu slovenských spisovateľov a ja
som so zlomenou nohou v Komárne len žasla nad tým,
že našu pýchu sme poslali preč.
Šťastná doba Domu zahraničných Slovákov
v Pistorijskom paláci sa minula, nové sídlo DZS od
roku 2001 na Jakubovom námestí prijalo už len torzo
pracovníkov DZS. Michal Babiak sa s nimi rozlúčil, ale
nikdy neprerušil kontakty, prichádzal na podujatia DZS,
pomohol radou, návrhmi a nezištnou spoluprácou.
A ďalšie múzy Kalliopa, Kleo, Euterpa
či Tália ho sprevádzajú žitím ďalej. V ostatných
rokoch sa venuje aj opernej réžii, spolupracuje
s významnými svetovými interprétmi, vydáva
publikácie Literatúra a kontext (1999), Drámy 2
(2008), Spomínanie medzi bytím a zabúdaním (2009).
1. júla 2005 niektorí pracovníci DZS, z dôvodov,
ktoré predvídali a ktoré sa zánikom DZS aj naplnili,
11. strana
založili občianske združenie Dotyk ľudskosti - Touch of
Humanity. Jemu v spolupráci s Kultúrnou a vedeckou
spoločnosťou Ivana Krasku z rumunského Nadlaku
zveril Babiak prezentáciu knihy Drámy 2, spôsobom
sebe vlastným. Pripravil réžiu, hercov, hudobníkov
a návštevníci podujatia na Bielej ulici v Bratislave,
okúzlení svetom Babiakových múz, opäť prežívali
chvíle krásna.
Za bohatú režijnú a teatrologickú činnosť
získal doc. Michal Babiak na Slovensku viaceré
ocenenia. Nezabudli na jeho prínos k rozvoju divadla
ani v Srbsku, drámy Hodiny anatómie doktora Šabíka a
Ružičky zo srdca odmenili Cenou časopisu Nový život.
Kaleidoskop spomienok by sme mohli ešte
mnohokrát otočiť a stále by sa mi objavovali ďalšie a
ďalšie nezabudnuteľné chvíle, pozoruhodné zážitky s
vzácnym kolegom Michalom Babiakom, ako to tiché
augustové popoludnie toho roka v jeho rodnom Kulpíne
s vôňou sármy a viniča, múdrosti, priateľstva a snov
budúcnosti.
Mgr.
Ladislav
Čáni - redaktor Slovenskej
redakcie
Novosadskej
televízie,
stredoškolský
pedagóg Slovanského
gymnázia v Bratislave,
vedecký pracovník Múzea
zahraničných
Slovákov
DZS a neskôr pracovník
Odboru kultúrnych stykov
a
prezentácie
Domu
zahraničných
Slovákov,
pracovník
Úradu
pre
Slovákov žijúcich v zahraničí,
neskôr Kancelárie štátneho tajomníka Ministerstva
kultúry Slovenskej republiky, tajomník Národnostnej
rady slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku, básnik,
spevák, autor esejí, článkov, zostavovateľ časopisu
Slovenské zahraničie a člen jeho redakčnej rady, člen
redakcie časopisu Dolnozemský Slovák, redakčný
spolupracovník mesačníka pre literatúru a kultúru Nový
život, tajomník Asociácie slovenských novinárov v
Srbsku... charizmatický kolega, pesničkár, ktorý spieva,
že “... sa tu príliš dlho potĺka”, ale jeho “potĺkanie”
vydalo v dialógu so svetom, s darom preciťovať otázky
života a smrti básne, piesne a našlo priestor aj v oblasti
výskumu života a histórie Slovákov žijúcich vo svete. S Čánim, ktorý žil na Slovensku od roku 1993,
som sa po prvýkrát stretla ako pracovníčka Odboru
zahraničných Slovákov Ministerstva kultúry SR a naše
cesty sa na dlhé roky spojili v Dome zahraničných
Slovákov v roku 1997. Prežili sme spolu bohatý čas
Domu, všetky dobré i zlé chvíle, so snahou udržať jeho
12. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
4/2011
existenciu až do roku 2006, keď zanikol. Čas Domu je v
našich spomienkach a v Pamätnici Domu zahraničných
Slovákov (2005), ktorú sme spolu zostavili a boli jej
spoluautormi.
Múzeum zahraničných Slovákov odviedlo
mimoriadne záslužnú prácu realizáciou projektu Slováci
vo svete, ktorého cieľom bolo mapovanie a odborná
analýza súčasného stavu slovenských komunít vo svete.
Výstupmi tejto činnosti boli vedecké konferencie,
semináre, dokumentárne výstavy a publikácie. Básnik
a pesničkár Čáni našiel široké uplatnenie aj v tejto
oblasti. Bol spoluautorom scenára výstavy Slováci
na Zakarpatskej Ukrajine (1997), Slováci v Čechách
(1998), Slováci v Juhoslávii (2000), zostavovateľom
publikácií DZS Slováci na Zakarpatskej Ukrajine
(1998), Vydavateľsko-tlačiarenská činnosť Slovákov
v Juhoslávii (1999), Slováci v Juhoslávii (2001),
spoluautorom syntetickej publikácie Sprievodca
slovenským zahraničím (2001), kde spracoval históriu
a život Slovákov v Českej republike a na Ukrajine,
vedeckým redaktorom pri vydaní publikácií Noviny
a časopisy Slovákov v Kanade (2001), Veľkí malým
(2004), spoluautorom a vedeckým redaktorom
najreprezentatívnejšej publikácie DZS, ktorú vydal v
spolupráci s Akciovou spoločnosťou tlačiareň Kultúra,
Báčsky Petrovec, trojjazyčnej monografie Karol
Miloslav Lehotský (2005). Autori v nej predstavili
okrem textov bohatých na faktografické údaje o živote
a diele prvého akademického maliara vojvodinských
Slovákov aj 100 reprodukcií umeleckých diel autora.
Čáni v monografii píše: “... celkom jednoznačne možno
povedať, že (Lehotský) postavil takmer neprekonateľné
základy výtvarného umenia vojvodinských Slovákov.”
a “... dielo, ktoré vytvoril, patrí k tomu najkrajšiemu
a najvzácnejšiemu, čo vytvorili slovenskí výtvarníci
Dolnej zeme.” A som nesmierne rada, že napriek
traumám z prichádzajúceho zániku Domu zahraničných
Slovákov, nedostatku finančných prostriedkov sa splnila
Čániho túžba vydať Antológiu poézie dolnozemských
Slovákov Nikam a späť (2005), ktorú zostavili Ladislav
Čáni, Adam Svetlík a Ondrej Štefanko. Čáni bol
aj zodpovedným redaktorom vydania a podieľal sa na
jeho grafickej úprave.
Ladislav Čáni už ako vedecký pracovník
systematicky prispieval do časopisu DZS Slovenské
zahraničie, ktorý kontinuálne vychádzal od roku 1996.
Charakter, forma, rozsah časopisu, jeho periodicita sa
menili v závislosti od zloženia a koncepcie redakcie,
či finančných podmienok. V dôsledku celkových
reštrikčných, personálnych a finančných opatrení
redakcia v roku 2001 zanikla.
Čáni po organizačných zmenách DZS prijal
moju ponuku, prestúpil na Odbor kultúrnych stykov a
prezentácie, aby okrem množstva iných aktivít od roku
2002 do roku 2005 zostavoval Slovenské zahraničie,
bol členom jeho redakčnej rady a napísal množstvo
príspevkov. Aj vďaka jeho neúnavnej práci, tvorivej
invencii sa nám podarilo udržať časopis, ktorý plnil svoje
základné poslanie - mapoval slovenský svet, informoval
o dianí v slovenských komunitách a distribuovali sme
ho do celého sveta. Množstvo a obsahová pestrosť
Čániho príspevkov, ich hĺbka obohacovali časopis a jeho
kreativita ich menila na pútavé čítanie. Články ako Prvá
kniha o Slovákoch na Ukrajine (SZ roč. III., č. 8/1998),
Výstava Slováci v Čechách (SZ roč. III. č. 11/1998) a
ďalšie informovali čitateľov o výsledkoch vedeckej
činnosti autora, ale od roku 2001 nájdeme v Slovenskom
zahraničí Čániho príspevky o najrozličnejších
aktivitách DZS, významných osobnostiach slovenských
komunít. Prvá dáma literatúry Slovákov v Rumunsku
(SZ roč. VII., č. 1/2002), 200 rokov života Slovákov v
Rumunsku (SZ roč. VII., č. 4/2002), Bibliotéka 2003,
Musíme mať národnú hrdosť (SZ roč. VIII., č. 4/2003),
Večer s Ivanom Miroslavom Ambrušom (SZ roč. IX.,
č. 2/2004), K otázkam slovenského národnostného
školstva vo Vojvodine (SZ, roč. IX., č. 1/2004), Na
tej Detve... (SZ roč. X., č. 3/2005), ďalšie a ďalšie
na oklieštených 20 stranách Slovenského zahraničia
niesli do sveta informácie o živote DZS a komunitách
slovenského sveta.
Pre mňa je však Čáni najbližší ako básnik a
pesničkár. Vydal bibliofíliu Glosália (1992), zbierku
Kameň na dlani (2005) a jeho Zánik chrámu (1997)
patrí, podľa literárnej kritiky, medzi vrcholné prejavy
slovenskej dolnozemskej poézie vôbec. Z jeho poézie
“prší smútok”, ale “svieti nádej” a napriek “niti
samoty” prelieva básnik duchovno v sebe vynaliezavo a
nekonvenčne do nevšednosti svojej poézie pre potechu
nás čitateľov, obyčajných smrteľníkov. Za svoju tvorbu
získal Cenu časopisu Nový život už v roku 1997.
K najvýznamnejším kultúrno-prezentačným
podujatiam DZS patrili Dni zahraničných Slovákov, v
rámci ktorých bol poskytovaný priestor nielen folklórnym
súborom a skupinám, divadelným predstaveniam,
ale aj predstaviteľom ďalších umeleckých žánrov.
Samozrejme sme zaradili do programu Dní v rokoch
1997 a 1998 aj vystúpenie pesničkára “s poplátanou
dušou” Ladislava Čániho. Jeho gitara a piesňové
výpovede o vlastnom živote roztlieskali obecenstvo
v každom meste či dedinke a získavali srdcia najmä
mladých poslucháčov. Hneď tri múzy - Erato, Euterpa a
Molpomena venovali svoju priazeň Čánimu, pomáhali
načierať do žriedla jeho vlastnej identity a nám Čániho
Tulák a mnohé ďalšie piesne ozvláštňovali podujatia v
Dome.
V máji 2003 DZS spolu s Vydavateľstvom
Millenium Records pripravil prezentáciu CD-nosiča
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
4/2011
Malá nočná panika, ktorý je autorským dielom Čániho
nielen v zmysle tradičného autorstva, lebo Čáni
vytvoril texty, hudbu, naspieval skladby, ale vybral si
aj hudobníkov, sledoval grafické stvárnenie príbalového
zošita a pripravil jedno z najkrajších podujatí DZS.
Jeho piesne sa nám zdajú bytostne osobné, ale ak ich
poslucháč vníma pozorne, cíti ich univerzálnosť. Však
aj my bezbranní umierame v snoch, čakáme, že nás
postavia na nohy a ponesú s nami náš kríž. Aj nás trápi
mnohé medzi nebom a zemou, len to nevieme vysloviť.
Čáni to však vie, vypovedá a vyspieva. Piesne albumu
sa neobjavili z prázdna. Čáni už dlhší čas autorsky
spolupracoval s najznámejšími spevákmi v Srbsku. Jeho
piesne, ktoré interpretoval Bojan Milanovič, získali
ocenenie na festivale MESAM v Belehrade (Juhoslávia)
v roku 1997, v roku 2002 získal Čáni prvú cenu na
festivale v Banje Luke (Bosna a Hercegovina), pre
Rádio Nový Sad nahral mnohé piesne a Televízia Nový
Sad natočila o ňom trilógiu Moje balady a Slovenská
televízia mu dala priestor v relácii Pesničkári slovenskí.
Ladislav Čáni sa vrátil späť do Srbska, žije v
Báčskom Petrovci a verím, že zúročuje skúsenosti z
pôsobenia na najrozličnejších postoch v starej vlasti
v prospech svojej jedinečnej komunity v srbskej
Vojvodine. Tichučko však dúfam, že príde čas a v zátiší
môjho komárňanského bytu otvorím zásielku s jeho
básňami či piesňami.
1. apríla 2006 Dom zahraničných Slovákov skončil svoju činnosť, minul sa jeho čas a moji vzácni
13. strana
kolegovia Michal Babiak a Ladislav Čáni, každý na svoj
spôsob, hľadali a našli nový rozmer života a práce. Nikdy
však nezabudnem na ich umelecké majstrovstvo, ktorým
obohacovali bytie Domu a jeho pracovníkov, Slovákov
vo svete, na ich schopnosť prenikať k podstatám javov
a ich interpretácii, bytostnú potrebu krásna, ktorú nesú
životom, mravnú odvahu pri riešení problémov, noblesné
postoje a priateľstvo, ktoré prežilo neľahké chvíle a
veľkoryso trvá dodnes. Hrdí Dolnozemci vyrástli na
mnohovrstevnej tradícii vojvodinských predkov, vydali
svedectvo svojho talentu milovaní múzami doma i vo
svete. Pozoruhodnými počinmi a odhodlaním prekročili
všetky obmedzenia, pretvorili svoje sny na skutočnosť,
obstáli v skúškach času, aby ďalej kultivovali svet okolo
nás, harmonizovali ho súzvukom duše, krásy slova.
Bohatým a činorodým životom vyrástli naši jubilanti
v neprehliadnuteľných slovenských a európskych
intelektuálov moderného veku XXI. storočia.
Stretnutia s nimi boli, sú a verím, že dlho budú
patriť k mojim krásnym zážitkom. Spomínam na ne s
úctou a teším sa budúcim stretnutiam.
Prajme im veľa krásnych rokov, autorskej
slobody, lásky a porozumenia rodiny, žičlivých
a prajných spolupracovníkov, s vďakou za všetky
magické chvíle, ktoré sme spolu prežili.
Ad multos annos, drahí kolegovia. Mnoga leta
pán Babiak, mnoga leta pán Čáni.
M.K. Hrkľová
Prvý životný a básnický polčas Ladislava Čániho
Ach, priatelia,
niet už priateľov...
Jacque Derrida
A možno ich predsa stále je...?!
Tento príležitostný text začínam písať
v podvečer 3. adventnej nedele, keď náš oslávenec
Ladislav Čáni (01. 12. 1961) za sebou už má
päťdesiatku a už celých desať dní je plnoprávnym
členom Klubu päťdesiatnikov. Nech mu je na zdravie
a nech dobré hrá aj v tomto druhom nastávajúcom
životnom polčase.
Pred niekoľkými rokmi som písal posudok
na Čániho vynikajúcu poviedku NIČ a vtedy som
suverénne konštatoval, že nás už v úvodnej časti autor
nechce nechať veľmi prekvapenými, akože nám hneď
všetko prezradí. Jeho hrdina sa nám prihovorí už
v prvej vete a takmer všetko nám prezradí o vlastnom
nihilizme alebo o premyslenom dekonštruktivizme
vlastného života.
Samuel Hlaváč (teda jeden z nás, p. a.), precitol
zo sna. Ono to ani nebol sen, skôr také nič. Ťažko
sa vysvetľuje, čo je to nič. Nenájdete v tom žiaden
záchytný bod. Nie je to ani guľaté, ani hranaté. Nič je
to, čo nie je a s takým sa len ťažko vyporiadate. Keď
sa vám to nakoniec aj podarí, spravidla to znamená,
že aj vy ste už nič. A tak vám je to málo platné a ste na
začiatku, či konci.
Z dnešných päťdesiatnikov sme viacerí
boli vedomo-nevedome stúpencami práve určitého
nihilizmu a neskoršie i Jacqueom Derridom
definovanej dekonštrukcie nášho príchodu a odchodu,
ale aj toho zbytočného bytia medzi dvoma malými
nihilistickými bodmi – od A po B.
V nemalej miere je v tomto kontexte prítomný
i básnický subjekt Ladislava Čániho (Zánik chrámu,
14. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
4/2011
1997, Kameň na dlani, 2005), ktorý si volí stále
nový a nový prejav nesúhlasu poznačený iróniou
a miestami až hryzavým sarkazmom (A. Svetlík). Aj
keď je Čániho básnická tvorba svojrázna a jedinečná,
literárny kritik Adam Svetlík ho zaraďuje do tzv.
Generácie X slovenskej vojvodinskej poézie, hoci ja
viem, že je sám jemným kameňom na vlastnej dlani...
V najnovšej Čániho básnickej zbierke Kameň
na dlani (2005) takmer v každej z básní cítiť svojrázny
poetický čániovský rytmus, často bubnujúci a často
jemne lietajúci. Už v prvej básni Kameň na dlani (1),
podľa ktorej je pomenovaná i celá kniha, čitateľ sa
stretne s nie celkom programovými veršami básnika
Čániho, ale v každom prípade s veľmi príznačnými
veršami autora, ktoré sa v rôznych metaforických
a symbolických obmenách vyskytujú aj v ostaných
jeho básňach:
I.
Snujem plány na útek.
Cesta je vraj osud môj.
Planý pútnik – hľadá únik.
Stoj čo stoj.
A neviem ako,
neviem kam.
(Kameň na dlani, str. 5)
Ak sa navrátime k prvej Čániho bibliofilskej
zbierke Glosolália (1992), ktorá bola určitým
pseudonáboženským básnickým útvarom (V. Valentík)
a ak vieme, že sa aj v druhej básnickej zbierke
Zánik chrámu (1997) autor zaoberá vlastnou
samotou a dávno spadnutou Babylonskou vežou, tak
pre zbierku veršov Kameň na dlani môžeme tvrdiť,
aspoň čiastočne, že je istým pokračovaním Čániho
antináboženskej a jemne nihilistickej poetiky. Básne
sú často v kompozičnom protiklade so symbolickým,
alebo aj priamym, pomenovaním a najčastejšie so
záverečnou ironickou, ba i sarkastickou pointou.
Autor to robí zámerne, ale nie s úmyslom zdevastovať
a zdegradovať to, čo má tie ozajstné historické, ľudské
a duchovné hodnoty. Práve naopak.
To, čo je hore, sa na začiatku nevolalo nebo.
Až jedného dňa začalo pršať.
A tá voda potom stekala aj po tvojej tvári.
A tebe sa zazdalo, že už nič nie je také, aké
bolo.
(Dážď, str. 22)
Vo väčšine básní Ladislava Čániho je prítomný
lyrický hrdina, ktorý sa takmer beznádejne vyrovnáva
so stále prítomnou samotou a prázdnotou, s pocitom
premrhanej mladosti a neuskutočnenej lásky, ktorá
zostala niekde ďaleko, alebo za prvým rohom:
.................................
Medzi nami sme my.
.................................
Občas ku mne chodíš
ako sen o nespavosti,
z ktorého už nikdy neprecitnem.
V ktorom iba kamene bdejú.
(Milenci, str. 49)
Básnik aj v ďalších básňach uvažuje
o rýchlom, často márnom, plynutí času, pri tom
neopovrhuje a nezabúda na to, čo zostalo za ním, za
nami, čo nadobudlo podobu spomienok, či už trpkých
a spráchnivených, alebo stále pretrvávajúcich a tíško
krvácajúcich. V jednej z najlepších a najúprimnejších
básní, podľa chuti a vkusu mojej maličkosti, sa autor
snaží udržať stratenú rovnováhu:
Dozrieva čas...
V tebe sa ktosi narodil,
vo mne mnohí pomreli.
....................................
A kedysi sme sami seba prevyšovali,
iba tak sediac za stolom z jabloňového dreva.
S chuťou jablka na jazyku.
(Chuť jablka, str. 56)
Ak som sa na začiatku tohto môjho textu
pomýlil, že verše na začiatku knihy sú určitými
programovými veršami celej knihy, tak si v tejto
záverečnej časti dovolím neomylne tvrdiť, že
záverečná báseň Nonsonet II je istou trojbodkou
Čániho poetiky a doterajšej napísanej poézie. Chcem
veriť, že nás básnik Ladislav Čáni čo už zajtra znovu
prekvapí a udiví novým básnickým darom. Chcem
veriť...
Zatiaľ čítajme a spočitujme jeho a naše kamene
na dlani. Aj roky...
Kamarát Čáni, želám ti dobré zdravie, kúsok
vždy potrebného šťastia a zvlášť dobrú plavbu týmto
naším panónskym morom aj v druhom životnom
polčase... DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
4/2011
Ladislav Čáni
Kameň na dlani
tváriac sa,
že si bez viny.
I.
Vtedy je kameň o vinu ľahší
a vina o kameň ťažšia.
Snuješ plány na útek v domnienke,
že cesta je tvoj osud.
Z presbytéria kričíš:
Bože kamenný,
A nevieš kam.
A nevieš ako.
kameň je tak plný seba
a ja som tak prázdny!
Zároveň zaťato staviaš vôkol seba múr hrad prepevný, akým vie byť iba pomyselná vec.
Načúvaš ozvene spod kupoly
a potom sa skryješ do vlastnej prázdnoty
Potom sa z neho dobýjaš von,
lebo teraz už máš kam.
a v jej najtemnejšom kúte
si s bohom vymeníš rolu.
Narážaš do jeho neoblomnosti prosbami a vyhrážkami,
päsťami a perami, hlavou nehlavou.
A hra na slepú babu môže pokračovať.
Ak na to ešte máš nervy.
Doráňaný a zlomený voláš:
Ajhľa krv! Ajhľa bolesť! Ajhľa ja!
III.
Búchaš na otvorené dvere,
ale prah neprekročíš, i keď by si vedel ako.
Keď ti prasknú nervy,
utiahneš sa do krvavej útroby samotky.
II.
Zubami sa zavesíš na jej rebro.
Len tak visíš. Zvykáš si na obraz tmy,
Z hradu spravíš katedrálu
a v jej najtemnejšom kúte
v ktorej splývajú začiatok a koniec
a kauzalita diania si lebedí a zíva.
sa s bohom hráš
na slepú babu.
Len tak visíš
a načúvaš,
Chytíš ho a pritlačíš k stene.
Za trest hodíš po ňom kameň
ako sa absolútne ticho napĺňa
tlkotom tvojho srdca.
Ako sa srdce začína meniť
na nastraženú výbušninu.
Len tak visíš a čakáš
až do poslednej chvíle.
Ba i trochu dlhšie.
Až potom sa zvesíš.
IV.
Obzrieš sa a zistíš, že sa tvoje telo
ešte stále vznáša v chaose hviezdnych rároh.
15. strana
16. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
4/2011
Pozeráš sa naň
ako na starnúceho artistu pod šapitó,
ktorý si chce udržať divácku priazeň
vystúpením bez ochrannej siete.
Cítiš ako oťažieva, ako mu navierajú žily,
ako mu tŕpnu zuby zaťaté do ohlodanej kosti.
Ale už si o krok ďalej.
Už ti z tejto scény nenaskakujú zimomriavky.
Už ťa začína nudiť
patetika hroziaceho pádu
sprevádzaná rozladeným crescendom
varietného orchestra cherubínov.
Lebo zmysel nie je.
Je to iba výplod
Už len zo slušnosti postávaš
a čakáš na tú správnu chvíľu,
tvojej neplodnosti.
Tak, ako som i ja sám.
keď sa nebadane vykradneš
neznesiteľne unavený vlastnou váhou.
Chceš poznať pravdu,
a snaha ti kalí myseľ.
V.
Chceš dosiahnuť slobodu,
a cesta ťa zotročuje.
Ale vždy niekto zostáva
medzi zostarnutým tieňom na barlách
Ani mňa to už nebaví.
A prevtelí sa na kameň v tvojej dlani.
a detinským pohľadom
zahryznutým do jablka.
Nonsonet II
To nič, že sa ti už nechce
ťahať trojrozmerné túžby s obojkom na krku.
Že už nevládzeš
naháňať vlastnú trojjedinnosť.
Ani nevieš ako, opäť zodvihneš kameň
a márne mu ponúkneš trochu teplej ľudskej viny z dlane.
Vtedy si o tú márnosť ľahší
a to občas ťažko padne.
VI.
A povieš:
Už ma to nebaví! Nemá to zmysel!
A spotený boh v tvojom tele
lakonicky poznamená: Nemá!
A predsa ukladám tieto slová
Ako kukučie vajce do hniezda
Do hniezda zo strachu a nádeje
Do bezpečných útrob tvojej viery
Pudy zmenené na konvencie
Konvencie zmenené na pudy
A metapriestor bez dimenzií
Kam si boh strká hlavu ako pštros
Inkubácia má rýchly spád
Už sa začal formovať zárodok
Krehučké tielko predstavy smrti
Zobáčikom prerazí škrupinu
To niečo nič stratené v každom z nás
Naša jediná pevná opora
Martin Prebudila
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
17. strana
4/2011
O Imrichovi Fuhlovi a najmä o jeho tvorbe
Imrich Fuhl sa narodil
25. novembra 1961 v Mlynkoch
(Pilisszentkereszt).
Maturoval
na budapeštianskom slovenskom
gymnáziu a absolvoval žurnalistiku
na Filozofickej fakulte Univerzity
Komenského v Bratislave. Od roku
1983 do roku 2011 pracoval ako
redaktor (v rokoch 1991-92, resp. v
r. 2002-07 šéfredaktor) týždenníka
Slovákov v Maďarsku Ľudové
noviny. Je tiež tvorcom internetového portálu www.luno.
hu, ktorý založil roku 2004.
Básne a krátke prózy začal uverejňovať ako
gymnazista, a to ako vo svojom slovenskom materinskom
jazyku, tak aj v maďarčine. Je spoluautorom viacerých
antológií a redaktorom mnohých publikácií, doteraz vydal
tri samostatné dvojjazyčné zbierky básní. Prekvapujúco
novým spôsobom spracúva také tradičné témy, ako napríklad
demokracia, národnostné bytie, pravda a láska. Svoje
myšlienky, city a pocity o súčasnom zložitom, protirečivom
svete - nezastavujúc sa ani pred experimentovaním s
umeleckými formami - snaží sa sprostredkovať bez pátosu
a fráz.
Z básnickej tvorby Imricha Fuhla ?
bude ako nebolo
nebolo tak bude
bude aj keď nebolo
nebolo nech bude
bude bude a bude
bolo ako bolo
keď nebolo nech bude
nech bude čo bolo
ako bolo nebude
bude bolo bude
čo aj keď ako tak a keď nech
nech keď a tak ako keď aj čo
čoajkeďakotakakeďnech
nechkeďatakakokeďajčo
!
Slová, ktoré bolia
pozrime sa do zrkadla času
privykajme na boľavú stratu
ešte sme a predsa nie sme to my
prečo si nosíme na trh slová
naše slová ktoré nás tak bolia
minulosť plače o pomoc volá
srdce zranené duša je chorá
stráca sa zmysel vykrváca žiaľ
prečo si nosíme na trh slová
naše slová ktoré nás tak bolia
zaslepovaním nám ukradli niť
učili nás nevlastný život žiť
ľahostajne nás hltá labyrint
prečo si nosíme na trh slová
naše slová ktoré nás tak bolia
keď nás len ticho spája s predkami
a hluché mlčanie je pred nami
prečo si chceme vlastnú smrť prežiť
prečo si nosíme na trh slová
naše slová ktoré nás tak bolia
Čiernobiela mozaika
z prameňov rozumu
z naivnej hry citov
skladám mozaiku minulosti
a budúcnosti nášho (ne)bytia
a dvoch stranách plátna
maľujem osudy
nevinných picassovských holubíc
ktoré padajú z neba do blata
voľným rytmom reči
kráčam po podstatu
a spájam torzovité detaily
v dvojitý celok krásnej nekrásy
tak ako je čierna
na bielom svedomí
dusí ma slovné zbrojenie dneška
útok obrana sebapoprenie
chudobná paleta
premárnených farieb
naše podvedomie sa vedome
hlási k odmlčaniu jazyka
a ja predsa spievam
naraz na dvoch miestach
dvojhlasne milujem a nadávam
nenávidím a zbožňujem ľudí
dvojmo žijem - píšem
svoj rozbitý život
do zdvojnásobenej černe noci
sa vkráda žiara - nádej úsvitu
Poézia
obesená visí v koši
moja posledná
nedokončená báseň
pamäť vyhodila verše
ako nesprávne kódy
v nezmeniteľnom
programe mozgu-počítača
to je poézia
slovo: najmenší (po)tok
do oceánu poézie
veta: rieka ktorá tečie
do strofy bez vypotených rýmov
rytmom amorfnej formy
transfúziou krvavého obsahu
všetko voda vzduch pevnina
to je poézia
paradox starých a nových myšlienok
večná a vecná hra citov
v nereálnej realite spievajúcej duše
sny ktoré nič nezmenia
iba odhalia tajomstvá podstaty
zhustenie celého sveta
v koncentrát pravdy života a krásy
to je poézia
žalostné piesne našich predkov
na plti ktorá ich sem priviezla
cez kozmický priestor a pozemský čas
nepretržitosť žiaľu a radosti
predĺženie nášho robinsonovského bytia
hľadanie seba samého a strateného rodu
život smrť vzkriesenie nedá sa napísať
čím všetkým je p o é z i a
18. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
4/2011
K životnému jubileu Evy Balážovej
Ako to už v živote
býva, popri známych mužoch
stoja výnimočné a silné
ženy, o ktorých sa možno
toľko nehovorí, ale o to
dôležitejšie sú ich činy, ich
intenzívna práca a zanietenie,
ktoré musia stihnúť aj popri
práci matky a správkyne
domácnosti.
Jednou
z dlhoročných, neúnavných
a charizmatických odborníčok na oblasť Slovákov
žijúcich v zahraničí je Eva Balážová, ktorá v decembri
2011 oslávila svoje okrúhle životné jubileum.
Eva Balážová, rod. Molnárová, Mgr. (december,
1951) sa narodila v Bratislave v rodine slovenského
presídlenca z Medeša (Medgyesháza) v Maďarsku. Po
ukončení vysokoškolského štúdia na Univerzite J. A.
Komenského, odbor archívnictvo v roku 1976, sa začala
profesionálne profilovať. Nastúpila ako odborná a
neskôr vedecká pracovníčka vo Vojenskom historickom
ústave, kde sa podieľala na výskume účasti Slovákov
v zahraničnom odboji počas druhej svetovej vojny.
Z tohto obdobia sa datuje aj jej účasť na vypracovaní časti
scenára týkajúceho sa odboja zahraničných Slovákov
pre prvú Stálu expozíciu Slováci vo svete, ktorú pripravil
a otvoril v roku 1984 Ústav pre zahraničných Slovákov
v Bratislave. V rokoch 1985 nastúpila ako odborná
pracovníčka Federálneho úradu pre tlač a informácie
a v roku 1988 prešla do oblasti žurnalistiky a pracovala
ako redaktorka v časopise Televízia. Potom sa opäť
vrátila k problematike zahraničných Slovákov a od roku
1991 pracovala ako vedecká pracovníčka v Ústave pre
zahraničných Slovákov, resp. jeho Krajanskom múzeu.
Ako špecialista na krajanské zahraničie v rokoch
1996 – 1997 pracovala v Úrade pre stratégiu rozvoja
spoločnosti, vedy a techniky Slovenskej republiky,
kde jej náplňou práce bolo koordinovanie bilaterálnej
a trilaterálnej spolupráce prihraničných regiónov
Slovenska s Maďarskom a Rakúskom. Následne v roku
1998 ju Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej
republiky vymenovalo za riaditeľku Slovenského
inštitútu v Budapešti. Po návrate sa už nepretržite,
v rôznych funkciách a pozíciách, venovala problematike
zahraničných Slovákov, či už v Dome pre zahraničných
Slovákov, Generálnom sekretariáte pre zahraničných
Slovákov Úradu vlády Slovenskej republiky a napokon
v Úrade pre Slovákov žijúcich v zahraničí.
Jej pracovný záber mal úctyhodnú šírku, ako
teritorialistka mala na starosti slovenské menšiny
a komunity v Maďarsku, Rumunsku, Slovinsku,
Bulharsku, Macedónsku, Grécku, Cypre, Holandsku,
Dánsku, Nórsku, Islande, Švédsku, Fínsku, Portugalsku,
Španielsku, Taliansku, Vatikáne, Juhoafrickej republike,
Rusku, Kazachstane, Kirgizsku, Libanone, Sýrii a
Jordánsku. V rokoch 2003 – 2006 koordinovala oblasť
školstva a vzdelávania týkajúcu sa Slovákov žijúcich
v zahraničí. V rokoch 2000 – 2008 bola hlavným
koordinátorom prípravy a realizácie stálych konferencií
k otázkam vzájomných vzťahov a spolupráce medzi
Slovenskou republikou a zahraničnými Slovákmi
„Stála konferencia Slovenská republika a Slováci
žijúci v zahraničí“. Okrem toho sa zameriavala na
spracovanie odhadov a štatistických údajov o počte
Slovákov vo svete, na spracovanie rôznych klasických
a elektronických databáz uložených v Úrade pre
Slovákov žijúcich v zahraničí. Vypracovala viacero
odborných analýz, situačných správ a materiálov
na rokovania vlády a zahraničné cesty štátnych
predstaviteľov. Je zostavovateľkou viacerých odborných
zborníkov, autorkou mnohých odborných článkov
a štúdií, scenáristkou niekoľkých výstav o zahraničných
Slovákoch i slovenskom vysťahovalectve.
Kolegovia na Úrade pre Slovákov žijúcich
v zahraničí vnímajú Evu ako prirodzenú autoritu,
pravého učiteľa, ale aj priateľa do pohody aj nepohody.
Svoju prácu vždy robila naplno, s veľkým oduševnením
a rovnako vedela pre prácu nadchnúť aj druhých.
Napriek rôznym politickým turbulenciám a nepriazni
nezanevrela na prácu so Slovákmi žijúcimi v zahraničí
a hoci si dnes užíva radosti dôchodkového veku a role
starej mamy, je ešte vždy nevyčerpateľným zdrojom
vedomostí, životných a pracovných skúseností.
Eva Balážová počas celého obdobia, ktoré
venovala práci zasvätenej zahraničným Slovákom,
nadviazala mnohé osobné priateľstvá. Tak ako pribúdali
roky a skúsenosti, tak sa i priateľstvá v časoch dobrých
i zlých utužovali a mnohé trvajú dodnes. My, ktorí
sme s ňou mali príležitosť spolupracovať, a to tak na
Slovensku ako i v slovenskom zahraničí, radi spomíname
na časy, keď sme súbežne kráčali vedľa seba a veríme,
že sa naše cesty ešte mnohokrát prekrížia.
Evke prajeme k jubileu veľa zdravia, životných
síl, potrebnú dávku optimizmu a nadhľadu a aby si
spokojne užívala rozrastajúcu sa rodinu. A keďže
dôchodcovia bývajú spravidla veľmi zaneprázdnení, aby
si vždy vedela nájsť čas aj na nás, ktorí sme sa s ňou
roky stretávali v krajanskom svete.
Martin Štrbka
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
4/2011
19. strana
SPOMIENKA NA BARDA DOLNOZEMSKÝCH SLOVÁKOV
PAĽA SABA BOHUŠA
(pri príležitosti nedožitých 90. narodenín)
Popredný
básnik
slovenskej
menšiny
vo
Vojvodine
a
slovenský
spisovateľ Paľo Sabo Bohuš
svojím
dielom
nielenže
prekročil
menšinové,
ale
sa natrvalo zapísal do dejín
celoslovenskej i do dejín
“bývalej”
juhoslovanskej
literatúry, medziiným i svojým
poetickým
idiolektom,
vyplývajúcim z prepojenia
tradičného,
írečitého
s moderným.
Mal pravdu Milan Rúfus, keď o Bohušovi napísal, že
bol básnikom, „ktorý si nikdy nemusel vymýšľať nejaké extra
poetično, aby upozornil na seba podľa zásady najhlučnejšieho
počuť najďalej /.../ Všetko je tu poctivo kryté bytím: Ako
najpevnejšia valuta, vystužená iba tým, čo sa naozaj
vykonalo, čo bolo nažité /.../ Nebolo treba vymýšľať finty
na prekrytie ozónových dier času a ducha. Všetko sa udialo
jednoducho a zákonite, ako sa v dejinách básne odjakživa
„dial“ jej autor.“ (V predslove knihy Jesenná minca, ESA
Bratislava 1996) Mal pravdu najmä preto, že básnické motívy
Paľa Bohuša boli skutočne „nažité“ a celková jeho básnická
tvorba má v podstate empirické východiská – vyplynula
z jeho vlastných životných skúseností a dojmov a z jeho
autorských postojov k „nažitému“. Z tých skúseností medzi
príjemné patria spravidla tie zažité v mladistvom veku
v rodisku a medzi najotrasnejšie najmä tie, ktoré zažil i ako
neprávom obžalovaný z „vlastizrady“ i ako politický väzeň
odsúdený v „montovanom“ stalinistickom procese. V tomto
kontexte dôležitá je i skutočnosť, že väzenské roky, ale aj dlhé
pôsobenie mimo rodiska (po návrate do Juhoslávie roku 1955
pôsobil ako lekár všeobecnej praxe a neskôr ako špecialista
pre tuberkulózu v Surdulici, V Soko Banji a v Novej Varoši
do r. 1973) vplývali na jeho celkový nostalgický a občas
i mytologizujúci básnický vzťah k rodisku. Osobitnou
témou v týchto rámcoch bola i Bohušova choroba, na ktorú
sa síce nikdy nesťažoval a staval sa k nej predovšetkým
sebaironicky, avšak i väzenie i nemoc (chorý na tuberkulózu
si vo väzení, nevinný, odpykal päť rokov) zanechali v ňom
to niečo nevysloviteľné, čo „skúsení a týraní ľudia chránia
v sebe ako skryté dobro a čo sa im iba občas nevedome
odzrkadlí v pohľade, pohybe a reči” (I. Andrić). Vedomý, že
žije s polovicou pľúc a že ho väzenie okradlo o posledné roky
mladosti, Bohuš si často vedel zavtipkovať, že on vlastne žije
z úrokov na roky, o ktoré bol okradnutý v „árešte“.
Z týchto a takýchto životných daností vyplynuli
základné východiská, motívy i dominanty poézie Paľa Saba
Bohuša, založené na prelínaní sa lokálneho a univerzálneho
s nasledujúcimi poznateľnými príznakmi: (1) láska k rodisku
i anteovské nadobúdanie tvorivých síl v kontakte s ním, ako
i nostalgické spomienky na detsvo, (2) existenčné motívy
života, bytia a osudu človeka, (3) humanizmus a revolta
proti neduhom civilizácie, (4) básnická apoteóza „prostého
slova“, schválne nepoetické, drsné básnické pomenovania,
dysfemizmy, predmetová metaforickosť, prvky humoru,
irónie, sebairónie a sarkazmu a (5) autorov príznačný tvorivý
princíp: konkrétna životná danosť – citový alebo myšlienkový
postoj lyrického subjektu k tej danosti – univerzálne až
metafyzické rozmery tej danosti.
Podmienečne
povedané
„lokálna
rovina“
Bohušových básní, príznačnejšia pre jeho prvé zbierky,
má predovšetkým citové zázemie a je významnou zložkou
nielen jednotlivých tematicko-motivických segmentov jeho
poézie, ale i jeho poetična vcelku, lebo celý životný priestor
dolnozemského sedliaka je vlastne protiváhou, svojráznou
autorovou sebaochranou pred scudzeným svetom. Avšak zo
„zásobárne rodiska“ autor nečerpá iba básnické motívy, ale
i „slovný materiál“ (írečité hovorové slová, mikrotoponymá
básnikovho rodiska a pod.) na vytváranie vlastného
poetického idiolektu. Bohuš má vytríbený sluch pre poetickú
relevanciu ľudových expresív, zvratov a spojení a funkčne ich
využíva v štruktúre vlastnej básnickej výpovede, v novom
významovom a citovom kontexte.
Bohušova spätosť s rurálnym prostredím rezultovala
i v jeho averzii k ničivej stránke urbanizácie a spotrebiteľskej
spoločnosti, ktorá človeka čoraz viac okráda o jeho prirodzenú
postať a prirodzené prostredie a často zdôrazňoval, že
nechápe ľudí, ktorí sa bez závažnejších príčin bezhlavo ženú
žiť v meste. Takéto jeho náhľady a postoje si našli stelesnenie
v rade jeho „ironických“ básní alebo básnických motívov.
Univerzálna rovina Bohušovho poetična tiahne jeho
poéziou paralelne s lokálnou, ale, na rozdiel od tejto, má
racionálny základ. Spätá je s existenčnými otázkami života,
bytia a osudu človeka, poznačená ironickým autorským
postojom a do popredia sa dostáva v autorových knihách
z deväťdesiatych rokov. Už letmý pohľad na Bohušovu
poéziu vcelku odhalí skutočnosť, že sa tematicko-inšpiračná
zložka jeho básní v hodnej miere zakladá na rade ontologickoexistenčných motívov, ku ktorým lyrický subjekt zaujíma
citovo-myšlienkový postoj podmienený konkrétnym
životným podnetom alebo náladou. Dominujú v nej motívy
života ako kozmického fenoménu, motívy súvisiace s bytím
človeka, potom trvania a nekonečnosti, determinovanosti
a slobody atď. Tieto motívy možno teoreticky rozoberať osve,
ale vo svojich východiskách činia integrálny a interakčný
poetický celok.
V kozmologickej rovine Bohušovej poézie dominujú
antinómie v pocitoch, že je život na zemi v kozmických
dimenziách nepatrnou náhodou – na jednej strane a že je život
najväčším „kozmickým pokrokom“ – na druhej. Napr: (Život
je) v kôlni priestoru narodený / na akejsi Mliečnej ceste
/ – pocikaný najdúch, ale: spomedzi všetkých kozmických
pokrokov / najväčším pokrokom je život (Život, Na doživotie
živý, s. 92). Podobné antinómie nachádzame i v autorových
lyrických kontempláciách o človeku, napr. v básni Astronaut,
20. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
4/2011
keď Bohuš prichádza k syntetizujúcej myšlienke o človeku:
Koreňom v zemi, / klasom / vo vesmíre na hviezdy mrká /
a krátke ôstie trvania omína ho zvnútra. (Hviezdne proso, s.
39). Táto metafora je zároveň i východiskom i výslednicou
mozaiky autorovho poetického pátrania za podstatou
človekovho bytia, zhustene v nej vyjadruje i lyrickú exaltáciu
človekom, ktorú nachádzame napr. vo veršoch: Človek je
veľrieka, ktorou živé obrazy do oceánov svetla odtekajú
(Človek, Časom dôjdeme, s. 11), ale i ironizovanú rezignáciu
podmienenú tragikou života, ako napr. vo veršoch: Aj žiť
mi, pobadal som, škodí na zdraví /, dni zhrýzajú ma ako
pandravy (Horúčava, Predsa koľaj, s. 60), alebo: (...) a ako
kone opatrení / zubadlami, / tak ako chrobák prepichnutí
/ tak obdarení výrečnosťou, / tiež nôžkami len veslujeme. /
Nemožno sa nám do života vrátiť, ani do smrti ujsť. (Životom
oprstenkovaní, Predsa koľaj, s. 70).
Teda, ústredné miesto v univerzálnej rovine
Bohušovej
poézie
majú
citovo-myšlienkové vzťahy
lyrického subjektu k otázkam
ľudského života a smrti,
a trvania,
nekonečnosti
determinovanosti
ľudskej
a slobody, avšak básnický
poézii
subjekt
v jeho
najinenzívnejšie žije nie
v jaspersovsky „hraničných
situáciách“, ale v určitýchsi
chvíľach osvietenia vlastnej
existencie, keď zastavuje čas
a prekonáva i konečnosť i
„oprstenkovanosť životom“.
Také chvíle sú, keď človek
hlboko prežíva pocit krásna,
keď preciťuje vlastné šťastie a šťastie iných ľudí, keď je
vyplnený láskou v najširšom slova zmysle, potom v jeho
vzdoroch, nesúhlasoch a obetiach, v tvorivosti a intuícii, ako
i v reminiscenciách na prežité krásno. Z druhej strany, tomuto
kontrastné duševné nálady lyrického subjektu vyplývajú
z motívov determinovanosti človekovej existencie, konečnosti
vecí a samoničivosti života v pomere na osud človeka jedinca.
Pre obe roviny Bohušovho poetična, teda i pre
tú „lokálnu“ i pre tú „univerzálnu“ príznačný je fakt, že
majú hlboko etický a humanistický podklad aj vtedy,
keď sú poznačené ironickým autorským postojom. Jeho
humanizmus je najviditeľnejší vtedy, keď dvíha svoj hlas
proti poklesu civilizačných hodnôt, avšak v rade básní autor
akoby sa snažil pomôcť ľuďom nájsť seba a svoje poslanie
na zemi.
Okrem uvedeného, medzi základné determinanty
Bohušovej poetiky vcelku patria irónia a prvky humoru.
Už kvantitatívne vymedzenie jeho básní s týmito prvkami
aj z prvého autorovho tvorivého odobia ukáže sčasti
opodstatnenosť takéhoto tvrdenia. Napr. v zbierke Predsa
koľaj zo 43 básní prvky irónie a humoru sa vyskytujú v 23
básňach, v zbierke Hviezdne proso zo 41 básní 18, v zbierke
Časom dôjdeme zo 48 devätnásť, Na doživotie živý z 35 básní
23 atď.
Prelínanie sa ironických a humorných príznakov
Bohušovho poetična sa javí najmä v jeho básňach, v ktorých
sa autor snaží prekonať určité clivé a melancholické nálady
vyplývajúce z jeho rozjímaní o poslaní a osude človeka
a o rôznych nežičlivých existenčných danostiach, alebo keď sa
stáva korektívom a katarzným prvkom možných básnických
meditatívnych až metafyzických zanietení. Ironické ostrie
v Bohušovej poézii vo svojej základnej, priamej funkcii
upriamené je na tie prvky, ktoré sa priečia autorovmu
etickému a humanistickému sentimentu. Jeho irónia, v tomto
zmysle, je snáď najdrsnejšia, niekedy až sarkasticky ladená,
keď je namierená na neduhy urbanizácie a spotrebiteľskej
civilizácie a na ľudskú hlúposť, ctibažnosť, závisť, nenávisť
a pod. Posun Bohušovej irónie k sarkazmu sa prejavuje
v autorovom neskoršom tvorivom období, v deväťdesiatych
rokoch minulého storočia, vlastne v posledných troch jeho
zbierkach.
menej
Nie
príznačný rozmer Bohušovej
irónie je sebairónia, ktorá je
síce tiež rôznorodá, ale sa
pohybuje v dvoch základných
polohách – v autorovom
ironickom postoji k vlastnému
životu a vlastnej básnickej
tvorbe. Pre tú prvú príznačné
sú napr. verše z básne: Drobná
príhoda
(Jednosmerný
rebrík, s. 42): Deväť tvrdých
mačacích životov / žilo vo
mne. / Z nich sedem venoval
som väzeniam / a jeden vojne.
/ No iba deviaty, ten posledný
už na trištvrte zodratý
/ prežívam teraz / na ráty a druhú verše z básne Desať
ľudských prikázaní a jedno prebytočné (Na doživotie živý, s.
43): Prebytočné, vlastné o veciach konečných: / Keď umrieš,
ovoniaš trávky spod zeme, / na teba ľudia trochu spomenú
si: / Slávikom nebol síce, hlas mal husí, / no aj tak mu
vďaka, nebol nemý, / pekne nám gágal tu na zemi. Za týmto
ironickým postojom sa vlastne skrýva i autorov implicitný
zamietavý postoj k vyumelkovanému artizmu i jeho vlastné
chápanie poetickosti a poézie a ironická zložka je tu
i svojráznym protiargumentom možným námietkam tomu
chápaniu. Bohušovi sa vlastne páči trochu drsná invencia
hovorových, resp. írečitých slov a zvratov a narácie, ale to
nie je romantické zanietenie ľudovou slovesnosťou, je skôr
obdivom výstižnosti a životnosti tých zvratov.
O irónii a humorných prvkoch v Bohušovej poézii
môžeme, v skratke, konštatovať nasledovné:
a) Pre básne Paľa Saba Bohuša je príznačná irónia,
spravidla v segmentoch štruktúry jeho básní, ale i
rade básní, ako významotvorný prvok. Tá irónia má
rôznorodé zameranie a spektrum jej odtienkov je
široké, s rozpätím od jasnejších, veselších pohľadov
na určité danosti po drsnejší, až sarkastický emotívny
vzťah k tým danostiam;
b) Jeho spájanie bežného, hovorového irečitého, vo svojej
podstate poetického, ironického dôvtipu s vlastným
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
21. strana
4/2011
básnickým sentimentom a básnickým postupom bolo
v poézii vojvodinských Slovákov skutočne inováciou;
c) Formálno-poetický postup v koštituovaní ironických
odtienkov je v jeho poézii taký svojrázny, že
podmieňuje básnickú idiomatiku tejto poézie vcelku.
A na záver iba toto. Svoju ironickú i sebaironickú
báseň Desať ľudských prikázaní a jedno prebytočné P. Bohuš
zakončil veršami:
„Keď umrieš, ovoniaš trávky spod zeme,
na teba ľudia trochu spomenú si:
Slávikom nebol síce, hlas mal husí,
no aj tak vďaka, nebol nemý,
pekne nám gágal tu na zemi.“
Túto jeho sebaironickú metaforu vlastného básnictva
sme, pravda, nikdy nechápali doslovne, a dnes, keď tento bard
dolnozemských Slovákov so svojimi úctyhodnými predkami už
14 rokov blúdi po nebeských úvratiach a širokých „alpárskych
cestách“, vidí sa nám, že to jeho „gáganie” má slávičí pôvab.
Samuel Boldocký
S KRÍDLAMI MŔTVYCH SNOV CHODIŤ PO ZEMI
(za Andrejom Ferkom)
Náboje plní láska k človeku
nepokoj večný vo mne burcuje,
čo ženie túžbu odvekú
do záhrad ľudských sadiť ľalie.
Keď cestou tŕnia musím ísť
na mušku hlavne nenávisť
a bližšie, bližšie k človeku.A. Ferko
V úctyhodnom veku,
20. júla 2011, v nemocnici v
Sriemskej Kamenici zomrel
Andrej Ferko, lekár a básnik,
človek humanista, ktorý vo
svojej profesii a literatúre
vojvodinských
Slovákov
zaoral
hlbokú
brázdu
a zanechal trvalé stopy.
Andrej Ferko sa narodil 22.
novembra l925 v Kysáči, kde
zakončil i základnú školu. Päť
tried gymnázia zakončil v Petrovci a šiestu v Novom Sade,
kde sa stal ilegálnym členom národnooslobodzovacieho
hnutia, za čo bol r. 1942 okupačnými vrchnosťami
zatknutý a väznený v Pešti, do mája r. 1943. Bol jedným
z organizátorov mládežníckeho hnutia v Kysáči a udržiaval
i stále styky s Novosadským partizánskym oddielom,
ku ktorému sa aj pripojil v lete 1944. V jednej zrážke
s maďarskými žandármi bol (v noci z 31. júla na 1. august
1944) zranený, zatknutý a v Segedíne odsúdený na smrť.
Tento rozsudok však nebol vykonaný. V apríli r. 1945 sa
vracia z koncentračného tábora Szombathelyi domov.
Zmaturoval na Petrovskom gymnáziu a medicínu zakončil
na Belehradskej univerzite. Od roku 1956 až po odchod
do dôchodku r. 1985 pôsobil ako lekár, a od r. 1957 i ako
riaditeľ Domu zdravia v Petrovci.
Roku 1963 dostal Cenu Vydavateľstva Obzor
za knihu Okovaná krv, roku 1985 Októbrovú cenu
Báčskopetrovskej obce a roku 1995 Cenu Spolku
vojvodinských slovakistov. Bol členom Spolku
spisovateľov Vojvodiny, členom Výkonného výboru i
čestným členom Matice slovenskej v Srbsku. V rokoch
1969 – 1973 bol poslancom v sociálno-zdravotnej rade
Zhromaždenia Srbska.
Do dejín slovenskej literatúry sa zapísal
predovšetkým ako básnik symbolického i expresívneho
razenia a patril medzi tých básnikov, ktorí sa po prejavení
svojho nevšedného talentu nečakane „odmlčali“, v súlade
s Kraskovými veršami Blahoslovení sú, ktorí hovorili
/ a nepovedali viac, než čo povedať mohli vo dňoch
sviatočných, i napriek tomu, že jeho básne našli nanajvýš
kladný ohlas i vo verejnosti, i u kritiky. Andrej Ferko
písal svoje verše skutočne len vo chvíľach sviatočných,
chvíľach skutočného básnického nadchnutia, „so zápalom, ktorý neuznáva žiadne medze“. Avšak, hoci
písal verše prakticky len vo svojom mladistvom veku,
s mladíckou prudkosťou a výbušnosťou, jeho poézia nie
je ani mladistvá, ani začiatočnícka a charakterizuje ju,
podľa zistení kritikov, autorova nesprostredkovaná empíria,
zvýraznenosť autorského subjektu, schopnosť striedania
predstáv v bohatých metaforách a personifikáciách,
rozvlnenie zmyslov a citov, vitalistické opojenie sa
životom, symbolizmus podčiarknutý expresionizmom, ale
i kontemplatívne prehodnocovanie životných skúseností
v hraničných životných situáciách a reflexívnosť – v
skratke, „poznávanie skutočnosti citom, ktoré je zrovna tak
neopakovateľné ako samotný cit“.
Je v poézii Andreja Ferku však i jeden závažný
príznak, v ktorom sú snáď i zárodky jeho neskoršieho
básnického odmlčania sa. Ide o subtílnu kontemplatívnu
niť, ktorú v rôzych obmenách nachádzame v rade jeho básní
a ktorú autor vypointoval vo veršoch Zvolil som sám sebe
najkrajší osud: / s krídlami mŕtvych snov chodiť po zemi.
Táto pointa je v podstate duševnou očistou vnútorného
boja a rozpoltenosti lyrického subjektu medzi rozvlnenou
citovo-zmyslovou a sčasti i vidinovou imagináciou
a intelektuálnou usmernenosťou na pozemskú skutočnosť;
medzi vidinou, preludom, snom a skutočnosťou, medzi
vášňou a rozvážnosťou, medzi vitalistickou zanietenosťou
22. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
4/2011
a drsnou životnou skutočnosťou. Tieto kontrasty sú
priam imanentnou zložkou Ferkovej poetiky a akoby
boli prítomné i v básňach, v ktorých ich vyslovene
nenachádzame. V týchto súvislostiach príznačný je
fakt, že v boji týchto kontrastných motívov víťazí ten
- podmienečne povedané - pragmatickejší, pozemský
motív, akoby hádam už vtedy rodiaci sa Ferko lekár, začal
„liečiť“ Ferku básnika od nadmerného poetického zápalu,
ochraňujúc ho tým spôsobom i pred úskaliami pátosu
a poetického rétorizmu. Avšak i napriek uvedenému,
lyrický subjekt vo Ferkovej poézii, ale i Ferko lekár si
predsa ponecháva krídla potlačených, mŕtvych snov, v sebe
skryté básnické nadchnutie pre každodenný boj o človeka,
lásku k rodisku a svojim koreňom, čo sa potom ako skryté
dobro nenápadne prejavovalo v jeho pôsobení – i v činoch,
i vo vzťahu k iným.
Teda ak človek už ako mladík, s básnickými
sklonmi, v období medzi šestnástym a dvadsiatym
rokom svojho života prejde cestou ilegality a odboja,
apokalypsou vojny a ako zranený padne do zajatia, kde mu
vyrieknu rozsudok smrti a nakoniec dožije ešte i kalváriu
koncentráku, tak isteže neskôr, vyzbrojený životnou
skúsenosťou a rozvážnosťou, má čo ľuďom povedať,
poradiť a dať, i pomôcť im. A Andrej Ferko to počas
celého života aj nežistne, ale nenápadne robil: radil, dával
a pomáhal. Jeho celkové pôsobenie v našom prostredí si
zasluhuje všeobecnú úctu i vďaku a jeho básnické dielo
je cenným prínosom k literárnym snahám vojvodinských
Slovákov, bez ktorého by ich kultúrne prostredie bolo
chudobnejšie a obraz života jednotvárnejší.
Česť jeho pamiatke.
Samuel Boldocký
IVAN BUJNA – život a dielo
Od príchodu Slovákov do Nadlaku, na začiatku 19.
storočia, toto spoločenstvo prežilo viac požehnaných období
rozkvetu, ale aj obdobia bojov a zápasov, obidvoje poznačili
ďalší vývoj a zostali preto zapísané v dejinách nezmazateľnými
písmenami. Počas svojho skoro štyridsať rokov trvajúceho
pôsobenia v Nadlaku, Ivan Bujna - farár a senior, národovec,
Boží muž, zažil aj jedny, aj druhé a stal sa tak súčasťou týchto
dejín.
Ivan Bujna sa narodil 26. júla 1881 v Pukanci,
v Hontianskej stolici, z otca Martina Bujnu, tamojšieho
evanjelického farára a z matky Ľudmily, rod. Holéczyovej.
Elementárne školy vychodil vo svojom rodisku, v septembri
1892 bol zapísaný na Evanjelické gymnázium v Banskej
Bystrici, kde chodil do 1. a 2. ročníka; 3. a 4. gymnaziálny
ročník absolvoval na lýceu v Banskej Štiavnici, kde aj maturoval
v roku 1900. Teológiu študoval v Bratislave. Najprv slúžil ako
kaplán u Samuela Valáška na Myjave, potom bol povolaný
za kaplána do Brezovej po boku seniora Jána Lešku. V roku
1905 bol zvolený za farára do Ašakerti (Nové Sady), kde sa aj
oženil s Annou, rod. Valáškovou, dcérou tamojšieho „pravotára
a bývalého vyslanca“. Po svojom zvolení za mladšieho
nadlackého farára, po smrti Karola Hrdličku, bol 31. januára
1909 svojím otcom Martinom Bujnom inštalovaný.1 V čase
jeho príchodu mal cirkevný zbor v Nadlaku okolo 7.300 duší.
Pri príležitosti zakúpenia nového organa v roku 1912,
Ivan Bujna napísal Stručný nástin dejín církve evanjelickej a. v.
v Naďlaku - Od roku 1853 do roku 1912, vydaný v Liptovskom
Mikuláši, v ktorom znovu vydal aj prvé „dejiny“ nadlackých
evanjelikov (z roku 1853), dielo jeho predchodcov Daniela
Zajaca a Ľudovíta Haana. V roku 1935 napísal svoje ďalšie
významné dielo Dejiny Slovenského ľudového kruhu, ktoré
vydal v kníhtlačiarni Grafika v Košiciach. Ivan Bujna viedol
1
BUJNA, Ivan: Stručný nástin dejín cirkve evanjelickej a. v. v Naďlaku
- Od roku 1853 do roku 1912. F. Klimeš v Liptovskom Mikuláši 1912,
s. 110.
tento spolok za skoro 34 rokov, v rokoch 1914-1948.
Ivan Bujna zohral významnú úlohu v rámci zápasov
Nadlaku o pripojenie k Rumunsku. Po návrate zo Slovenska,
kde bol nadlacký farár Ľudovít Boor prítomný v Turčianskom
Sv. Martine, pri prijatí Prehlásenia slovenského národa 30.
októbra 1918,2 ktorým sa podľa Wilsonových sebaurčujúcich
princípov Slovensko stalo súčasťou Československej republiky,
Boor založil 7. novembra v Nadlaku Slovenskú národnú radu,
ktorej predsedom sa stal. Len po dvoch týždňoch ho v tejto
funkcii vystriedal mladší kolega Ivan Bujna.3
Po zápasoch, ktoré zvádzali Nadlačania o to,
kam bude Nadlak zaradený po dokončení prvej svetovej
vojny, konečné stanovisko slovenských evanjelikov bolo
rozhodnuté 16. februára 1922, na zastupiteľskom konvente
evanjelického cirkevného zboru v Nadlaku. Ľudovít Boor
tu bol splnomocnený predložiť medzinárodnej delimitačnej
komisii Antanty, poverenej konečným ustálením hraníc medzi
Maďarskom a Veľkým Rumunskom, stanovisko tohto viac
ako osemtisíc členov počítajúceho evanjelického slovenského
spoločenstva: „cirkev ev. a. v. naďlacká so všetkými svojimi
údami chce byť a ostať vernou svojej novej Rumunskej
vlasti“.4 Nadlacká delegácia sa predstavila pred delimitačnou
komisiou, vedená evanjelickými farármi Ľudovítom Boorom
a Ivanom Bujnom; podľa svedectva Mateja Rádixa nadlackých
farárov sprevádzalo šesťdesiatpäť hospodárov na vozoch.5
Slová, ktorými sa Ivan Bujna údajne adresoval francúzskemu
generálovi, sa stali priam povestnými: „... Keby, pán generál,
2
RÁDIX, Matej: Dejiny nadlakých Slovákov … In: Dve Kroniky. [Na
vyd. pripr., pozn. a dosl. nap.]: Štefanko, Ondrej. Nadlak, Kultúrna
a vedecká spoločnosť Ivana Krasku. Ed. Dejiny, tradície a duchovná
dedičnosť, s. 11.
MOŤOVSKÁ, Alžbeta: Nadlacká kronika, rukopis, s. 284/b.
3
4
RÁDIX, Matej: Dejiny nadlackých Slovákov … s. 8.
Archív Evanjelického-luteránskeho cirkevného zboru (A ELCZ)
Nadlak. Zápisnica generálnych konventov Cirkve ev. a. vyz. nadlackej
od roku 1920, 19. augusta – 1924, s. 69-70.
5
RÁDIX, Matej: cit. dielo, s. 13.
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
4/2011
váš bývalý kolega Milan Rastislav Štefánik žil, tak by som nemal
strach o Nadlak. On svojim vplyvom iste by previedol prosby
nadlackých Slovákov. V mene tohto národného hrdinu, ktorý
iste mal zásluhy vo francúzskom vojsku, vás prosím, podporujte
túžbu a žiadosť nadlackých Slovákov!”6 Aj na talianskeho
generála mal však Bujna pripravené rovnako účinné oslovenie:
„... I vás, pane generál, v mene a pamiatke generála Štefánika,
ktorého si váš kráľ za hodného držal, aby sa úd kráľovskej
rodiny stal a princezná Julietta sa s ním zasnúbila, prosím, aby
ste podporovali naše túžby”. Obidvaja dôstojníci boli týmito
slovami veľmi dojatí a sľúbili vyhovieť žiadosti nadlackých
Slovákov.7 Rádixov údaj o rozhodujúcom účinku Bujnových
slov Ondrej Štefanko považuje za zveličený, mysliac si, že
omnoho viac zavážilo vyššie uvedené rozhodnutie generálneho
konventu nadlackého cirkevného zboru zo 16. februára 1922.
Myslíme si však, že popri predstavení oficiálneho stanoviska
evanjelickej väčšiny nadlackého obyvateľstva mohlo aj osobné
oslovenie člena delegácie zapôsobiť na generálov. Isté je, že
Nadlačania týmto dosiahli pripojenie Nadlaku do Rumunska;
nepodarilo sa im však dosiahnuť všetky vytýčené ciele, ba aj
z Nadlaku jedna štvrť so železničnou stanicou a fabrikou na
spracovanie konopí, ktoré dnes tvoria obec Nagylak, ostali v
Maďarsku.
Najvýznamnejšiu úlohu zohral však Ivan Bujna v úsilí
o založenie samostatného seniorátu všetkých slovenských
evanjelikov v Rumunsku. Treba tu poznamenať, že všetky naše
cirkevné zbory patrili pôvodne, spolu s ostatnými evanjelikmi
z Banátu, v rámci Banského dištriktu do jedného seniorátu –
Békéšsko-Banátskeho, založeného 3. novembra 1791. V roku
1836 sa tento seniorát rozdelil na dva:
a) Békešský seniorát, do ktorého patrilo 18 cirkevných zborov:
Čaba, Sarvaš, Berinčok, Orosháza, Komlóš, Mokrá, FazekasVarsand, Vasarhel, Nadlak, Semlak, Arad, Folvar, Szentes,
Pitvaroš, Bánfalva, Sz. Miklós, Gyoma;
b) Banátsky seniorát, ktorý pôvodne počítal 12 zborov: Aradáč,
Liebling, Franzfeld, Kovačica, Padina, Butín, Zrenanin, Vukova,
Mramorak, Temešvár, Hajdušica, Malý Šemlek.8 K týmto
cirkevným zborom postupne pribudli aj ďalšie: Vršac, Ştiuca
(Ebendorf) (od roku 1838), Birda (1839), Klopodia (1840),
Reşiţa (1850), Steierdorf-Anina (1856), Ferdinand (Oţelul
Roşu) (1858), Caransebeş (1862) a neskôr aj Orşova a Oraviţa.
Najväčších šesť zborov tohto seniorátu bolo slovenských,
pričom v dvoch-troch tiež žili Slováci.9 O duchovných
pastieroch Banátskeho seniorátu Karol Adolf Kerňúch, syn
butínskeho, predtým vukovského farára, Daniela Kerňúcha,
autor dejinného prehľadu cirkevných zborov tohto seniorátu
(„A bánáti ágost. hitv. esperesség monografiája.”) tvrdí, že
pochádzali z dnešného Slovenska a Békešskej stolice a boli vo
veľkej väčšine Slováci alebo slovenského pôvodu,10 tvrdenie
pravdepodobne platné aj o farároch Békešského seniorátu.
6
Ibidem.
Ibidem.
8
PEŤKOVSKÝ, Ondrej: cit. d., s. 139.
7
Idem.
MÜLLER, Edgar: Entstehung und Frügeschichte der evangelischen
Kirchengemeinden A. B. Im Banater evangelischen Kirchenbezirk A. B.
Übersetzung, Anmerkungen, Ergänzungen, Erinnerungen. Karansebesh
1971. Pôvodné vydanie: KERNÚCH, Károly Adolf: A bánáti ágost. hitv.
esperesség monografiája. Az esperesség önállóságának 50 éves fordulója
alkalmából az egyházmegye megbízásából emlékül írta. Temesvár, 1886
(Ism. Prot. Egyh. és Isk. Lap 42. sz.).
9
10
23. strana
Po roku 1918 všetky cirkevné zbory, ktoré pripadli
do Veľkého Rumunska a Juhoslávie, zostali bez vyššej
cirkevnej vrchnosti. Slovenské evanjelické spoločenstvá na
území Juhoslávie sa stali súčasťou samostatného slovenského
biskupstva, ktoré sa založilo v tomto štáte. Ďalej ak pre nemecké
cirkevné zbory na území Veľkého Rumunska bolo samozrejmé
pripojenie sa ku Krajinskej Evanjelickej a. v. cirkvi so sídlom
v Sibiu,11 pre maďarské spoločenstvá – rovnako samozrejmé
pripojenie sa k zakladajúcej sa Evanjelickej cirkvi S. P. so
sídlom v Arade,12 nie také jednoduché bolo nájsť riešenie pre
slovenské evanjelické spoločenstvá. V Rumunsku zostalo len
asi 10 000 evanjelikov Slovákov v štyroch matkocirkvách:
Nadlak, Butín, Vuková a Mokrá a v troch fíliách: Semlek, Cipár
a Morava.
Iniciatívu prevzali predstavitelia najväčšieho
cirkevného zboru slovenských evanjelikov v Rumunsku
– Nadlaku, ktorý sa stal vodcom ostatných bratských
spoločenstiev. Ako vydal neskôr svedectvo Ivan Bujna, veľa
ráz sa s Ľudovítom Boorom zhovárali o tom, čo robiť, kam sa
pripojiť. Nádeje, ktoré si robili, že ostanú spolu s tými mnohými
tisícami slovenských evanjelikov v okolitých slovenských
spoločenstvách v Békešskej Čabe, na Sarvaši, v Slovenskom
Komlóši atď. stroskotali, a tak i sľúbené slovenské biskupstvo
sa neuskutočnilo.13
Prvýkrát sa otázkou budúcnosti evanjelických
Slovákov v Rumunsku zaoberal zastupiteľský konvent
nadlackého cirkevného zboru 29. júla 1920. Starší nadlacký farár
Ľudovít Boor tu poukázal na „potrebu utvorenia slovenského
evanjelického seniorátu a dištriktu v Kráľovstve Rumunskom”.
14
Bujna sa asi celkom nestotožňoval s týmto názorom, ktorý
neskôr vyhlásil za „utópiu niektorých prehnaných mužov“,15
v prvom rade pre malý počet slovenských evanjelikov
v Rumunsku po skončení vojny.
Tento krok sa však stal historickým, pretože bol
prvým, ktorý evanjelici v Rumunsku, keď zostali bez cirkevnej
vrchnosti, vôbec vykonali, snažiac sa o definovanie svojej
novej cirkevnej totožnosti. Myšlienka však bola skopírovaná
zakladajúcim sa maďarským seniorátom, ako to zaznelo na
ďalšom zastupiteľskom konvente 25. októbra 1920, keď sa
Krajinská evanjelická a. v. cirkev v Rumunsku. Ako „cirkvi
sedmohradských Sasov“, siaha jej pôvod až do 12. storočia, keď sa tu
usadili Nemci z oblasti riek Rhein a Mosel. Luteránska cirkev tu bola
oficiálne uznaná v roku 1550. Súčasný počet veriacich tejto cirkvi
(okolo 14.300) predstavuje približne 15 % počtu jej členov v roku 1990,
pred zahájením masívnej emigrácie do Nemecka, takže sa postupne
z veľkej ľudovej cirkvi stala diasporálna cirkev. Biskupom tejto cirkvi
bol v rokoch 1990-2010 Dr. D. Christoph Klein, od decembra 2010 je
ním Reihardt Guib.
12
Evanjelická synodálno-presbyteriálna cirkev v Rumunsku, od roku
2001 premenovaná na Evanjelickú-luteránsku cirkev v Rumunsku,
bola založená po prvej svetovej vojne evanjelickými veriacimi zo
Sedmohradska a Banátu, ktorí boli maďarskej národnosti a patrili
dovtedy do Potiského seniorátu. Biskupom tejto cirkvi bol v období
1992-2004 Mózes Árpád, v roku 2004 bol zvolený za biskupa Adorjáni
Dezsö Zoltán.
13
Archív Evanjelického-luteránskeho seniorátu (A SELS) v Nadlaku.
Zápisničná kniha seniorálnych konventov Slovenského seniorátu
v Nadlaku. Od roku 1933 – 1943, s. 1.
14
Archív Evanjelického-luteránskeho cirkevného zboru (A ELCZ)
Nadlak. Zápisnica generálnych konventov cirkve ev. a. v. nadlackej. Od
roku 1907 – 1920 aug. 1, s. 398-399.
15
A SELS v Nadlaku. Zápisničná kniha seniorálnych konventov
Slovenského seniorátu v Nadlaku. Od roku 1933..., s. 1.
11
24. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
4/2011
Nadlačania vrátili k tejto téme; predsedajúci farár Ľudovít Boor
tam podal túto správu: „Cirkev evanjelická nadlacká bola prvá,
ktorá sa počala starať o zriadenie cirkevnej správy evanjelikov
v Rumunsku, keď dňa 29–ho júla t. r. uzavrela, že sa zriaďuje
jako evanjelický slovenský seniorát. Len jej príklad nasledoval
bývalý generálny inšpektor barón Solymossy, keď zriadil
seniorát aradský, do ktorého vriadil aj Nadlak a vymenoval
preň za dočasného seniora, aradského evanjelického farára
Frindta a inšpektora, statkára Purgly-ho. 19-ho t.m. (októbra)
pán barón spolu i s dočasným predsedníctvom aradského
seniorátu navštívil cirkev našu a požiadal ju „aby sa pripojila
k seniorátu aradskému a oboslala konvent seniorálny, ktorý
dňa 3-ho novembra v Arade odbývať sa bude.“16 Po Boorovom
následnom vysvetlení Nadlačania zareagovali na toto pozvanie
tým, že sa aspoň do zistenia stavu na konvente v Arade, na ktorý
boli pozvaní, vzdali svojho úmyslu o osamostatnenie.17
Hlavná podmienka pripojenia Nadlaku k maďarskej
cirkvi, ktorú sa nadlacký starší farár Ľudovít Boor pokúšal
vyjednať s aradským farárom, potom prvým a dlhoročným
superintendentom tejto cirkvi, Lajosom Frindtom a barónom
Solymosim, ktorý bol aj kurátor jedného zo slovenských
zborov – Mokrá, bola, aby nadlackým Slovákom evanjelikom
bola zaručená sloboda používania materinského jazyka v
bohoslužobnom živote ako aj možnosť založenia samostatného
slovenského seniorátu, po pristúpení všetkých cirkevných
zborov k tejto cirkvi. Za týchto podmienok boli Nadlačania
ochotní vzdať sa projektu založenia vlastnej cirkvi, dištriktu.
V prospech budúcej spolupráce mohli vyznievať dva silné
argumenty: maďarčina bola dobre známa väčšine cirkevníkov,
ako úradný jazyk v bývalej Rakúsko-Uhorskej ríši a mesto
Arad, ako sídlo seniorátu a budúceho biskupstva, bolo blízko
k Nadlaku.
Slovenská delegácia, vyslaná 20. októbra 1920
na seniorálny konvent do Aradu, nedokázala presadiť svoje
požiadavky, resp. aby v rámci zriadiť sa majúceho evanjelického
dištriktu boli Slováci zjednotení do jedného samostatného
seniorátu,18 čím táto, sľubnou sa ukazujúca spolupráca,
stroskotala. To však nebránilo Nadlačanom postupovať ďalej v
uskutočnení svojho najvyššieho cieľa – zjednotenie všetkých
slovenských evanjelikov z Rumunska do samostatného
seniorátu. V tomto zmysle bol už na zastupiteľskom konvente
zo dňa 16. decembra 1920 prečítaný prípis „cirkvičky“
Sapárligetskej, podľa ktorého menované spoločenstvo sa
pripojilo „k nadlackému slovenskému seniorátu,19 ako fília
nadlackého cirkevného zboru“.20
Úsilie Nadlačanov o zjednotenie všetkých
slovenských evanjelikov v novej vlasti do spoločného seniorátu
pokračovalo a nakoľko to ukazoval nový vývoj tohto úsilia, za
A ELCZ Nadlak. Zápisnica generálnych konventov Cirkve ev. a. vyz.
nadlackej od roku 1920, s. 6.
17
Ibidem, s. 6-7.
18
V tomto čase už existovala v Rumunsku nemecká luteránska cirkev
Evangelische A.B. Landeskirche in Rumänien, preto si evanjelici
maďarskej národnosti zakladali vlastnú cirkev, ktorá prijala nakoniec
pomenovanie Evanjelická S. P. cirkev v Rumunsku.
19
Išlo vlastne o pripojenie Cipáru, dovtedajšej fílie mokranského
cirkevného zboru, k nadlackému spoločenstvu, vtedy neexistoval ešte
slovenský seniorát.
20
A ELCZ Nadlak. Zápisnica generálnych konventov Cirkve ev. a. vyz.
nadlackej od roku 1920, s. 16.
16
najschodnejšie sa ukázalo perspektívne uskutočnenie tohto sna v
rámci nemeckej Evanjelickej a. v. krajinskej cirkvi v Rumunsku
so sídlom v Sibini (Sibiu). Krajinská evanjelická a. v. cirkev
v Rumunsku vyhovela požiadavke Nadlačanov a tak nadlacký
cirkevný zbor požiadal o pripojenie ku Krajinskej cirkvi.
Rozhodnutie bolo prijaté na 30. Celokrajinskom zhromaždení,
25. novembra 1922.
Prijatie nadlackého evanjelického cirkevného
zboru do nemeckej Landeskirche predstavovalo len začiatok
procesu, ktorý sa roztiahol cez úplných deväť rokov, kým
bol konečne, 31. januára 1933, založený samostatný seniorát
slovenských evanjelikov z Rumunska. Bola to neľahká
úloha, na ktorú sa predstavitelia najväčšieho spoločenstva
slovenských evanjelikov v Rumunsku podujali – pritiahnuť do
tej istej cirkvi všetky ostatné slovenské cirkevné zbory, ako to
opisuje vo svojej správe, povedanej na zakladajúcom konvente
slovenského seniorátu ten, ktorý sa najviac pričinil o naplnenie
tohto slovenského sna po odchode Ľudovíta Boora – Ivan
Bujna. Ako prvý cirkevný zbor – po Nadlaku, požiadal o prijatie
do cirkvi saských evanjelikov – cirkevný zbor v Mokrej, kde
verne pôsobili „duchovný pastier a národný muž Karol Žilinský
a dozorca, neohrozený národný bojovník Samuel Balaj“,
v ktorých našiel Ivan Bujna vynikajúcich spolupracovníkov
pre uskutočnenie sna spoločného seniorátu. Spolu s Karolom
Žilinským zostavili memorandum, ktoré odoslali farským
úradom a presbyterstvám do Butínu a Vukovej. A po
Žilinského odchode pokračoval v tomto boji v Mokrej, Samuel
Balaj.21 Cirkevný zbor v Mokrej však ako prvý aj vystúpil zo
spoločného seniorátu evanjelických Slovákov v Rumunsku,
v roku 1948. Mokrú nasledoval vstupom do nemeckej cirkvi
Butín s fíliou Moravou, kde mal Bujna verného spolubojovníka
za slovenský seniorát v osobe neskoršieho dozorcu, potom
kantora a nakoniec levítu Jána Vereckého, za podpory Rudolfa
Molnára, ktorý tu potom slúžil za vyše 16 rokov, až do svojho
odchodu do Nadlaku, v auguste 1949.
Prijatie cirkevných zborov Mokrá, Butín a Morava
– ako fília Butína, boli odsúhlasené na 35. Celokrajinskom
zhromaždení, 18. novembra 1932, s tým prísľubom Slovákov, že
aj Vukovčania prejavujú záujem o urobenie toho istého kroku.
Napriek tomu, Vuková pristúpila do Krajinskej evanjelickej a.
v. cirkvi až o šesť rokov a bola prijatá na 36. Celokrajinskom
zhromaždení, 7. júla 1938. Už pristúpením uvedených troch
slovenských cirkevných zborov do Evanjelickej a. v. krajinskej
cirkvi v Rumunsku boli však vytvorené podmienky založenia
samostatného Slovenského Evanjelického a. v. seniorátu,
odhlasované na 35. Celokrajinskom zhromaždení, 15. a 18.
novembra 1932.
Prvý,
zakladajúci
seniorálny
konvent
novozaloženého Slovenského seniorátu Krajinskej evanjelickej
a. v. cirkvi v Rumunsku sa konal v Nadlaku, 31. januára 1933
pod predsedníctvom Ivana Bujnu, nadlackého farára a Samuela
Halašiho, najstaršieho člena seniorálneho konventu; zápisnicu
písal Dr. Ján Nagy-Ďuriš. Slovenský seniorát bol zložený
z týchto cirkevných zborov: Nadlak, sídlo seniorátu (7 085
členov), Mokrá (150 členov), fília Mokrej - Cipár (396 členov),
Temeš-Butín (548 členov) a fília Butínu - Morava (150 členov).
A SELS v Nadlaku. Zápisničná kniha seniorálnych konventov
Slovenského seniorátu v Nadlaku. Od roku 1933..., s. 1.
21
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
4/2011
25. strana
Spolu teda zahŕňal novozaložený seniorát tri matkocirkvi a dve
fílie s 8 302 dušiami.
Na zakladajúcom konvente bol za seniora
Slovenského seniorátu Krajinskej evanjelickej a. v. cirkvi
v Rumunsku absolútnou väčšinou zvolený nadlacký farár Ján
Kmeť; napriek tomu, že bol mladším farárom, Ivan Bujna
bol zvolený za konseniora. Rovnako absolútnou väčšinou
bol za seniorálneho dozorcu zvolený nadlacký notár Peter
Pavel Pajtáš.22 Nadlackému farárovi Ivanovi Bujnovi sa na
návrh seniora Jána Kmeťa vyslovila zápisničná vďaka za jeho
dovtedajšiu prácu v prospech nadlackého seniorátu.23
Na štvrtom seniorálnom konvente, ktorý sa konal
v Nadlaku 20. decembra 1935 senior Ján Kmeť si podal
demisiu zo zdravotných dôvodov. Odporúčal, aby za seniora
bol zvolený Ivan Bujna, terajší konsenior, na čo „seniorálny
konvent jednohlasne aklamáciou zvolil za seniora Ivana
Bujnu“.24 Najvyšším duchovným vodcom, seniorom všetkých
slovenských evanjelikov v Rumunsku bol Bujna len za 12
rokov a 5 mesiacov (od decembra 1935 do mája 1948), aj keď
jeho dielo, svojím významom, je ďaleko rozsiahlejšie. Ako
senior bojoval za evanjelické školy a ich učiteľov, a to nielen
v Nadlaku, ale aj v ostatných cirkevných zboroch seniorátu.
Nacvičoval divadelné hry. Založil jednotu Sokol. Organizoval
kultúrne večierky a stal sa aj členom Muzeálnej spoločnosti. Od
rumunského štátu dostal vysoké vyznamenanie Rad rumunskej
hviezdy a Rad rumunskej koruny. Jeho politickú činnosť vysoko
ocenilo aj Československo, kde mu bol udelený Rad bieleho
leva.
Počas krátkodobej okupácie Nadlaku horthyovskou
armádou bol Ivan Bujna prenasledovaný a preto sa skryl
v Buziaši, kam za ním prišla aj manželka so synom, takže bol
za 41 dní vzdialený z cirkevného zboru.25 Po roku 1945 sa Ivan
Bujna stal jedným z najhorlivejších aktivistov v mobilizovaní
Slovákov, navštevoval slovenské osady, aby sa prihlásili na
repatriáciu.26 Pri svojej vizitácii v Butíne v dňoch 4. a 5. mája
Bujna vyzval na konvente ľud, aby sa pripravil na repatriáciu.27
Bolo to už po odchode vukovského učiteľa a levítu Františka
Zatkalíka na Slovensko; o Vukovčanoch čítal konsenior
Dušan Cesnak v Bujnovej seniorskej správe, na seniorálnom
konvente v Nadlaku 22. mája 1947, že sa chcú všetci presídliť
do Československa.28 Napriek tomu, že podporoval repatriáciu
Slovákov, Bujnovi záležalo aj na osude tých, ktorí tu zostali,
pretože bolo zrejmé, že všetci Slováci neodpovedia pozitívne na
výzvu „Mať volá“. Tak sa mu podarilo prehovoriť cipárskeho
kazateľa Pavla Lovciho, ktorý chcel takisto opustiť zbor,
aby ešte jeden rok ostal, alebo dovtedy, kým budú Slováci
presídlení.29
Aj sám Ivan Bujna sa nakoniec rozhodol opustiť
Nadlak a Rumunsko, ktoré sa jeho dlhým pôsobením stali jeho
vlasťou. Pri Bujnovom odchode z Nadlaku F. Štefo napísal:
„V nedeľu 17. októbra (poznámka JDV: roku 1947) rozlúčil sa
na predpoludňajších bohoslužbách v ev. a. v. chráme v Naďlaku
so svojimi vernými cirkevníkmi a vôbec so všetkými naďlackými
Slovákmi Ivan Bujna, naďlacký senior. V týchto dňoch sa
presídľuje na Slovensko. Odchádza, aby svoje posledné dni
mohol stráviť v svojej starootcovskej vlasti. Ivan Bujna,
obľúbený duchovný Slovákov-evanjelikov v Naďlaku, bol vždy
dobrým Slovákom. Hovoril vždy po slovensky a na svoj rod
bol pyšný. Štyridsať plných rokov slúžil naďlackej evanjelickej
cirkvi. Štyridsať rokov žil a pracoval medzi slovenským ľudom
na Dolnej zemi. Bol s ním v časoch dobrých i zlých, poznal dobre
jeho bolesti a nedostatky a pomáhal hlavne v časoch najťažšej
maďarizácie, kedy zachránil mnohých dobrých Slovákov od
národnej smrti. Spolupracoval spolu s evanjelickým seniorom
rodoľubom Boorom na rozkvete cirkve v Naďlaku. Vykonali na
poli národnom hodný kus práce, ktorý im Slováci na Dolnej
zemi nikdy nezabudnú. (...)
Senior Ivan Bujna odchádza. So slzami v očiach lúči sa
so svojimi, ktorí ho s bolesťou v srdci vyprevádzajú. A prajú mu,
aby žil v novej vlasti radostne“.
Na dokreslenie osobnosti seniora Ivana Bujnu
zacitujeme aj jednu modlitbu z jeho závetu, napísaného ešte
v roku 1938: „Keď príde tá posledná hodinka smrti, zmiluj
sa nado mnou, Bože môj, nesúď ma podľa zaslúženia a podľa
mnohých slabostí a hriechov mojich. Nie o tú milosť prosím,
Kriste Ježiši, ktorú si udelil učeníkom Tvojim Pavlovi a Petrovi,
ale o tú, ktorú si udelil kajúcemu lotrovi na kríži. Nevchádzaj
v spravodlivý súd s nehodným služobníkom Tvojim, ale buď mne
hriešnemu milostivý. A ešte Ťa o jedno prosím, Bože môj, nedaj
sa mi dlho trápiť v ťažkej nemoci, nedaj mi trpieť bolesti ani
muky ťažké, ale daj mi tichú, pokojnú a skorú smrť a po časnej
smrti udeľ mi slávu večnú“.30 Nebolo mu to však dopriate:
4. decembra 1946 utrpel otras mozgu, v novembri 1947 sa
presťahoval s manželkou do Bratislavy, kde po 31-mesačnej
ťažkej nemoci, 23. júla 1949 tíško v Pánu usnul, dokonajúc tak
svoju požehnanú pozemskú púť, pochovaný je v cintoríne na
Slávičom údolí.
Ako o ňom napísal Ondrej Štefanko (Život a dielo
muža), bol to „muž činu, ktorý svojimi podnetmi, skutkami,
ale i životným vzorom v tej najväčšej slovenskej komunite
z týchto krížov-krážov dokázal nielen blahodarne pôsobiť, ale
aj zanechať po sebe dielo“.31
Ibidem, s. 9-10.
Ibidem, s. 16.
24
Ibidem, s. 33.
25
Archív Slovenského evanjelického-luteránskeho seniorátu (A SELS)
v Nadlaku. Zápisničná kniha seniorálnych konventov Slovenského
seniorátu v Nadlaku. Od roku 1944, s. 34.
26
ŠTEFANKO, Ondrej: Život a dielo muža. In: Ponachodené súvislosti.
Vydavateľstvo Ivan Krasko. Nadlak 2004, s. 228.
27
PLECH, Ján: Kronika školy a života. In: Dve Kroniky. [Na vyd.
pripr., pozn. a dosl. nap.]: Štefanko, Ondrej. Nadlak, Kultúrna a vedecká
spoločnosť Ivana Krasku. Ed. Dejiny, tradície a duchovná dedičnosť,
s. 98.
A SELS v Nadlaku. Zápisničná kniha seniorálnych konventov
Slovenského seniorátu v Nadlaku. Od roku 1944, s. 51.
28
Ibidem, s. 52.
Bibliografia:
Archív Evanjelického-luteránskeho cirkevného zboru Nadlak.
Zápisnica generálnych konventov cirkve ev. a. v. nadlackej. Od
roku 1907 – 1920 aug. 1.
Archív Evanjelického-luteránskeho cirkevného zboru Nadlak.
Zápisnica generálnych konventov Cirkve ev. a. vyz. nadlackej
od roku 1920, 19. augusta – 1924.
Archív Evanjelického-luteránskeho seniorátu v Nadlaku.
Zápisničná kniha seniorálnych konventov Slovenského
seniorátu v Nadlaku. Od roku 1933 – 1943.
22
23
Ibidem, s. 53.
ŠTEFANKO, Ondrej: c. d., s. 228.
31
Ibidem, s. 226
29
30
26. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
4/2011
Archív Slovenského evanjelického-luteránskeho seniorátu
v Nadlaku. Zápisničná kniha seniorálnych konventov
Slovenského seniorátu v Nadlaku. Od roku 1944.
BUJNA, Ivan: Stručný nástin dejín cirkve evanjelickej a. v.
v Naďlaku - Od roku 1853 do roku 1912. F. Klimeš v Liptovskom
Mikuláši 1912.
MOŤOVSKÁ, Alžbeta: Nadlacká kronika, rukopis.
MÜLLER, Edgar: Entstehung und Frügeschichte der
evangelischen Kirchengemeinden A. B. Im
Banater
evangelischen Kirchenbezirk A. B. Übersetzung, Anmerkungen,
Ergänzungen, Erinnerungen. Karansebesh 1971. Pôvodné
vydanie: KERNÚCH, Károly Adolf: A bánáti ágost. hitv.
esperesség monografiája. Az esperesség önállóságának 50 éves
fordulója alkalmából az egyházmegye megbízásából emlékül
írta. Temesvár, 1886. (Ism. Prot. Egyh. és Isk. Lap 42. sz.).
PEŤKOVSKÝ, Ondrej: Evanjelický cirkevný zbor v Nadlaku
a dolnozemskí Slováci v prvých desaťročiach po dosťahovaní.
In: 200 rokov života Slovákov v Nadlaku - Zborník materiálov
z rovnomennej medzinárodnej konferencie ... Vydavateľstvo
Ivan Krasko, Nadlak 2003.
PLECH, Ján: Kronika školy a života. In: Dve Kroniky. [Na vyd.
pripr., pozn. a dosl. nap.]: Štefanko, Ondrej. Nadlak, Kultúrna
a vedecká spoločnosť Ivana Krasku. Ed. Dejiny, tradície
a duchovná dedičnosť.
RÁDIX, Matej: Dejiny nadlackých Slovákov … In: Dve
Kroniky. [Na vyd. pripr., pozn. a dosl. nap.]: Štefanko, Ondrej.
Nadlak, Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Krasku. Ed.
Dejiny, tradície a duchovná dedičnosť.
ŠTEFANKO, Ondrej: Život a dielo muža. In: Ponachodené
súvislosti. Vydavateľstvo Ivan Krasko. Nadlak 2004.
Juraj Dušan Vanko
Komu patrí Áchim?*
József Molnár (autor knihy Áchim L. András, Püski
2002) je náklonný pozerať sa na Áchima ako na Maďara –
a keďže nemá k dispozícii prijateľné argumenty a dôkazy,
pomôže si svojmi skutočne povrchnými postrehmi. Napríklad
opätovne zdôrazňuje, že pokým Milan Hodža, ktorý Áchima
často sprevádzal po jeho cestách, sa prihováral k publiku
takmer vždy po slovensky, jeho čabiansky druh hovoril iba po
maďarsky. Inokedy zase zdôrazňuje Áchimove nedostatočné
znalosti v slovenčine1, pritom niektoré jeho výroky vysvetľuje
tiež mylne. Musíme však uznať, že Áchim občas svojimi
prejavmi povrchnému pozorovateľovi skutočne poskytuje
dôvody na nedorozumenie. Raz napríklad povedal: „Som
predovšetkým Maďarom a len potom socialistom.“2 Ibaže
slová „som Maďarom“ tu nesmieme chápať v priamom zmysle
slova, keďže Áchim ich vyslovil vo vzťahu k svojej vlasti –
Uhorsku (pojem, ktorý zahŕňa v sebe aj všetky ostatné tu žijúce
národnosti). Svedčí o tom druhá časť vety, v ktorej politik
deklaruje svoju stranícku príslušnosť, zároveň i svoj politický
postoj v otázke nezávislosti krajiny. V týchto súvislostiach
uvedený Áchimov postoj zďaleka neprotirečí jeho slovenskej
národnej príslušnosti, je to v absolútnom súlade s jeho
dvojitou identitou. Avšak Molnár uvedené postrehy, zvlášť
so zreteľom na vyznanie sedliackeho vodcu o svojom vzťahu
k maďarstvu, presnejšie k uhorskej vlasti, predsa pokladá
za výhradné dôkazy jeho maďarského cítenia. V týchto
súvislostiach si zasluhujú osobitnú pozornosť Molnárove
pozorovania súvisiace s používaním slovenského jazyka
Áchimom, úrovňou jeho používania, ako i závery vyvodené
z týchto skutočností. Pokiaľ jazyk používaný Áchimom
a jeho prostredím porovnávame so spisovnou slovenčinou,
Molnár má určite pravdu, že čabiansky gazda „nevedel dobre
po slovensky“, keďže hovoril „iba“ čabianskym nárečím.
Totiž malý Ondrej sa nepodieľal na výučbe
v slovenskom jazyku, nechodil do slovenských škôl. Pritom
však je tiež skutočnosťou, že na prelome storočia toto nárečie
v kruhu čabianskych Slovákov bolo ešte bežným konverzačným
jazykom. Mnoho ďalších okolností potvrdzuje, že v rodine
1
2
Molnár Ferenc: Áchim L. András str. 244.
tamže str. 246.
Áchima vedľa maďarčiny na prvom mieste bola slovenčina,
samozrejme teda jej nárečová obmena. Zároveň musíme uznať
tiež, že čabianske nárečie, používané pospolitým ľudom,
chudobné na terminológiu, nemohlo vyhovieť požiadavkám
zložitejších rečníckých prejavov, vystupovaniam pred širšou
verejnosťou. Preto je celkom pochopiteľné, ak agrárny politik
počas svojich verejných výstupení sa vyhýbal používaniu
svojej materčiny – najmä za prítomnosti osobností hovoriacich
vycibrenou slovenčinou, akou bol napríklad Milan Hodža.
Ibaže Áchim konal podobným spôsobom aj inokedy, i vtedy,
keď slovenskí poslucháči boli v prevahe, prípadne ich väčšina
ani nevedela po maďarsky, ako sa to mohlo prihodiť napríklad
na zhromaždeniach v Slovenskom Komlóši alebo v Jamine.
V týchto prípadoch zdržanlivosť sedliackeho vodcu určite
mohla mať aj ďalšie dôvody. Možný, ba pravdepodobný
výklad tohto postoja Áchima nám podá sám Molnár - ak aj
nie priamym spôsobom, a už vôbec nie vedome. V súvislosti
s prípravami založenia Sedliackej strany Uhorska Molnár
vo svojej knihe Ondrej L. Áchim píše: „Na druhý deň Turíc,
8. júna, kongres uzavreli verejným zhromaždením za účasti
desaťtisíce poslucháčov (....) Po Áchimovi sa ujal slova Milan
Hodža v maďarskom jazyku. Kongres prebiehal v maďarskom
jazyku, ale národnosti mohli voľne používať svoj jazyk,
Hodža napriek tomuto hovoril po maďarsky (...) Áchim na
záver predvídal, že sedliackej strane budú ubližovať, vynadajú
jej, že sa spojila s národnosťami.“3 V tomto kontexte, t. j. za
okolností, keď aj hosť Áchima, v rozpore so svojím zvykom,
skutočne zriedkavým spôsobom sa aj sám ujme slova
v maďarskom jazyku, priam sa nám vnucuje otázka, či sa
ozaj Slovák Milan Hodža nevyhýba používaniu slovenského
jazyka práve preto, aby neposkytol zámienku na ubližovanie?
A či, povedľa iných, nie práve aj z týchto istých dôvodov sa
vyhýba počas verejných výstupení vôbec používaniu svojej
materčiny aj sám Áchim?...
maďarská
Pripomeniem,
že
v súčasnosti
historiografia už obyčajne nepopiera slovenský pôvod
Áchima, ako nepodloženú domnienku odmieta aj predpoklad
o jeho nemeckom alebo sedmohradskom pôvode. Otázka
3 tamže str. 206.
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
4/2011
môže byť nanajvýš iba tá, či (a do akej miery) bol čabiansky
gazda v priebehu všedných dní svojím životným spôsobom,
cítením, zmýšľaním i zvyklosťami skutočne Slovákom.
V týchto súvislostiach už nemôžeme nechať bez povšimnutia
jeho často uvádzané, avšak neporozumené, alebo možno
vedome mylne interpretované slová z jeho prvého prejavu
v poslaneckej snemovni o svojom vzťahu k maďarskému
národu, o jeho vernosti k Uhorsku. Všimnime si to: „Je fakt,
že v tejto vlasti nie sme všetci občania maďarskeho pôvodu.
Obývajú ju občania viacerých národností, hovoriaci viacerými
jazykmi, rovnako slúžia peniazmi a krvou domovine. Ja sám
sa nemôžem pochváliť maďarským pôvodom, lebo, ako
to viaceré noviny posmešne trvdia, som sedliak z nížiny,
„tótsky gazda“. Nepopieram ho. Avšak (...) mojou zásadou
je, že keby som bol francúzskym vlastencom (...), ak by som
býval v židovskej krajine, stal by som sa prvým židovským
vlastencom. Ale keďže bývam v Uhorsku, snažím sa byť prvý
medzi tunajšími vlastencami.“4 Uvádzané vyznanie dobre
dopĺňajú nasledujúce, menej reflektované slová, ktoré Áchim
povedal 16. marca r. 1908, práve v deň svojich 37. narodenín,
právom posledného slova na lavici obžalovaných vo
Varadíne, reagujúc na obvinenia proti nemu. Citujem z knihy
Lajosa Domokosa: „Doktor Pándy mi šmaril do očí tiež“ hovorí Áchim - „že som tótskym mládencom. Ibaže medzi
nami dvoma rozdiel je v tom, že ja som tótskym mládencom
z Uhorska a on je zasa takým tótskym mládencom, ktorý
privandroval sem odkiaľsi z Českých krajín.“5 Koniec citátu.
Uvedené slová sú hádam výraznejším svedectvom o jeho
citovej väzbe k svojej národnosti, ako hore uvádzaná výpoveď
v poslaneckej sieni – v rozpore s Pándym právom tunajšieho
rodáka zdôrazňuje svoju slovenskú príslušnosť.
Na záver sa nám vnuká uviesť: asi nikto nepochybuje,
že Áchim bol do špiku maďarským agrárnym politikom, jeho
zmýšľanie i skutky ako také korenia v maďarskej realite, jeho
úsilia boli zamerané na pozmenenie tohto sveta. Preto má
oprávnene zaistené miesto v panteóne velikánov maďarských
dejín. Avšak nemali by sme zabudnúť, že to, čo vykonal, robil
v pozadí svojej slovenskej rodiny, politizoval vo vedomí
svojej slovenskosti (aj vtedy, keď povedľa maďarských
roľníkov pozýval pod spoločnú zástavu svojich inojazykových
stúpencov, vrátane priateľstva Milana Hodžu, a aj vtedy,
keď obhajoval svoju sedliacku stranu pred obvineniami
z panslavizmu); že svoju politiku budoval na takej masovej
báze - prinajmenšom spočiatku – ktorej značnou časťou,
ak nie väčšinou, boli békešskí roľníci – Slováci, Rumuni
a pod. Nezabúdajme ani to, že ho pochovávali predovšetkým
čabianski Slováci - takým spôsobom, ako pochovávali iba
svojich najbližších; veľkého rodáka Čaby na jeho poslednej
púti - povedané veľkoryso -, na ceste od popraviska až po
cintorín ho sprevádzali slovenské pohrebné spevy, nárek
sedliackych Slovaniek;6 na stole pohrebnej hostiny čakala
smútiacich terkelica a obľúbené jedlo čabianskych Slovákov
– oštiepky...7 Patrí tiež sem, že vdova po Áchimovi Ilona
Rajtárová na prvom zhromaždení Sedliackej strany Uhorska
po smrti jej vodcu - možno si nebola vedomá hrozby možného
tamže str. 261.
Domokos Ferenc: Áchim L. András.
6
tamže str. 339.
7
tamže str. 340.
obvinenia z panslavizmu – oslovila prítomných, vraj odvážne
a zdatne ich spoločnou materčinou – po slovensky!...8 Berúc
do ohľadu všetko toto každý nech posúdi sám národnú
príslušnosť zakladateľa Sedliackej strany Uhorska Ondreja L.
Áchima.
Pozostáva nám iba odopovedať na otázku: ako
sa stavia k otázke národnej príslušnosti Áchima dnešná
maďarská verejnosť (vrátane historiografia), resp. ako sa
stavia k pamiatke svojho syna slovenská menšina v Maďarsku
v súčasnosti?
Odpoveďou na prvú časť otázky môže byť stať
o zámere autorov zborníka textov spomienkových slávností
organizovaných na počesť 90. výročia úmrtia sedliackeho
vodcu r. 2001. „Ondrej L. Áchim na vážkach času“ (Budapest,
2003); dozvieme sa z neho medzi inými toto: „...ich úmyslom
je bez zaujatia zobrať do úvahy fakty a načrtnúť čo najreálnejší
a najúplnejší obraz Áchima, človeka a sedliackeho vodcu...
Osobitnú pozornosť a uznanie si zasluhuje, že Áchim tu
vystupuje – v plnom súlade s osvedčeniami o sebe samom –
ako „tótsky gazda“ a ako politik slovenského pôvodu.“9
Snaženia obsiahnuté v citovaných slovách sa
odvtedy, teda za posledných desať rokov, uplatnili v praxi
ešte výraznejšie. Najpresvedčivejším dôkazom tohto
je práve séria podujatí organizovaných pri príležitosti
centenária Áchima, ktoré sme zorganizovali za účasti ďalších
maďarských inštitúcií, bádateľov a historikov. V rade týchto
podujatí tu musíme zvlášť spomenúť stavanie pamätnej tabule
sedliackeho vodcu na Maďarskej agrárnovednej univerzite Sv.
Štefana v Gödöllő a odhalenie jeho busty vo Vajdahunyadvár
v Budapešti. Na pamätnej tabuli sa nachádza text: „Ondrej
L. Áchim maďarský agrárny politik slovenského pôvodu,
zakladateľ Sedliackej strany Uhorska“, to isté aj po maďarsky.
Na postamente busty meno a priezvisko - Ondrej L. Áchim Áchim L. András - sú teda tiež uvedené dvojjazyčne.
Postavenie pamätnej tabule a busty čabianskeho politika
môžeme považovať aj za symbolický krok, dalo by sa povedať
aj tak, že ním sa otvára cesta k voľnému návratu Áchima
domov - zrejme v národnostnom zmysle slova.
Séria podujatí Áchimovho centenária, diania
súvisiace s nimi sú pre nás poučné aj z iného hľadiska (čo je už
zároveň odpoveďou na druhú časť otázky): Ozaj my, Slováci
v Maďarsku – zotrvajúc v metaforickej rovine formovania
– počas kliesnení cesty Áchimovho návratu sme mu išli v
ústrety vždy otvoreným náručím? V prospech zachovania
jeho pamiatky sa v tomto období vykonalo viac ako hádam
hocikedy predtým.
Michal Hrivnák
* Úryvok je záverečnou časťou prednášky, ktorá odznela na
konferencii usporiadanej pri príležitosti centenária agrárneho
politika slovenského pôvodu Ondreja Áchima (1871-1911)
10. novembra 2011 v Slovenskom inštitúte.
4
5
27. strana
8
9
Molnár Ferenc: Áchim L. András str. 478.
Ondrej L. Áchim na vážkach času (zborník textov), záložka,
Budapest, 2003.
28. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
4/2011
Všestranný učiteľ čabianskych evanjelických Slovákov,
Ján Pravdoľub Bella
Na konci sa nebude počítať, koľko rokov bolo v tvojom živote,
ale to, koľko života bolo v tvojich rokoch.
A. Lincoln
Pred 175 rokmi, 5. decembra 1836 sa na Liptove, v krajine,
ktorá „je vrch a dolina“ narodil veľmi všestranný, tvorivý a činný
učiteľ a publicista Ján Pravdoľub Bella.
Narodil sa v Liptovskom Svätom Mikuláši do viacpočetnej,
národne založenej evanjelickej rodiny. Jeho otec, Jozef Pravoslav Bella
bol široko rozhľadeným remeselníkom – kožušníkom. Bol prívržencom
štúrovcov. V revolučných rokoch 1848/49 sa Liptovský Svätý Mikuláš
stal centrom slovenského národného hnutia. 11. mája 1848 tu boli
sformulované a v Ondrašovej vyhlásené Žiadosti slovenského národa.
Tento politický program obsahoval národné a demokratické požiadavky,
vrátane zrovnoprávnenia národov a všeobecného volebného práva.
Jozefa Pravoslava Bellu spolu s ďalšími uvedomelými Slovákmi
uväznili v Debrecíne. Boli tŕňom v oku „maďarónskym zemändošom“.
Vychoval literárne činných piatich synov, vnukom jeho dcéry bol
dramatik Ivan Stodola.
V Mikuláši žili aj ďalšie rodiny Bellovcov. Z nich sa preslávil
Ján Levoslav Bella. Ako katolícky duchovný sa venoval hudbe, bol
hudobným skladateľom, zbormajstrom, organistom, teoretikom hudby.
Syn Ján ľudové školy navštevoval vo svojom rodisku. V roku 1848
odišiel do Matejoviec pri Poprade na Spiš, aby sa v nemeckom prostredí
zdokonalil v nemčine. Po roku pokračoval v učení, v elementárke
v Mikuláši. Už v roku 1844 písal „básenky“ (básničky).
Otec po návrate z väzenia rozhodol, že Ján sa musí vyučiť
remeslu. V rokoch 1850-53 nastúpil v Banskej Bystrici za učňa, vyučil
sa za remenára. Pod vplyvom básnika Jána Čajaka st., otca petroveckého
učiteľa a beletristu, začal písať básne, z ktorých sa niektoré aj zachovali:
Jano, Ráno, Sklamaná láska, Majálesová.
Podľa starých pravidiel sa ako tovariš vydal v roku 1853 na
vandrovku, zdokonaliť sa v remesle, spoznať svet. Chodil po Levoči,
Dunaföldváre, Miškolci a v južných stoliciach Uhorska.
Najviac vplyvov ho zastihlo počas pobytu v Pešti, ktorá
v tom období bola centrom hospodárskeho a spoločenského života.
Pracoval tu ako remenársky remeselník. Popri tejto práci sa zapojil do
spoločenského diania, zoznámil sa s viacerými významnými Slovákmi.
Zvolili ho za notára peštianskeho slovenského evanjelického cirkevného
zboru. Po istom čase pokračoval vo vandrovke po Dolnej zemi, až
v roku 1859 sa vrátil do Pešti. Založil rodinu: o dva roky sa oženil
s dcérou slovenského hostinského Mateja Fábryho, Annou. Zanechal
remenárske remeslo a pracoval u svokra ako hostinský. Vo Fábryho
pohostinstve sa schádzala slovenská spoločnosť: politici, spisovatelia,
novinári atď. Pre všestranného, vplyvom okolia otvoreného Bellu
sa otvorila výborná príležitosť jednak byť v styku s poprednými
Slovákmi, ale aj vzdelávať sa a tvorivo sa zapájať do kultúrneho diania
a cirkevného života Slovákov v hlavnom meste Uhorska.
Spolupracoval s Jánom Palárikom, zakladateľom politického
hnutia Nová škola. Zapôsobili na neho Palárikové drámy, pod ich
vplyvom dramatizoval Kalinčiakove poviedky. Poviedku Bratova ruka
v Bellovom prepise pod názvom Ostatný Badánsky zahrali ochotníci
v Mikuláši a v Trnave. Povesť Boskovci prepísal aj do maďarčiny pod
titulom Bozkó testvérek.
Spolupracoval aj s redaktorom a zakladateľom Katolíckych
novín, vydavateľom Jozefom Viktorínom a s J. Franciscim. Článkami
prispieval aj do humanistického časopisu Černokňažník, ktorého
redaktorom bol Viliam Pauliny-Tóth. Osvedčil sa aj ako autor rébusov,
napísal humoresku Lord Félix z Londýna.
Životným snom a želaním Bellu nebolo remeslo, ani
remenárstvo, ani pohostinstvo. Vzdelával sa preto, aby pokračujúc
v tradíciách svojich predkov mohol byť viac užitočný svojmu
národu. Odhodlal sa byť učiteľom. Pomocou vedúcich predstaviteľov
evanjelickej cirkvi v roku 1864 zaujal učiteľskú stanicu evanjelickej
cirkevnej školy v Párnici a od roku 1868 v Kostolnom. Po piatich
rokoch, v roku 1873 ho asi čulejší spoločenský život privábil znovu do
Pešti, tu sa mu však učiteľská dráha prerušila. Jeden rok pracoval ako
úradník banky Slovenia v Pešti (1873).
O rok neskôr (1874) ho najväčší slovenský evanjelický zbor
v Uhorsku jednohlasne zvolil za svojho riadneho učiteľa (rechtora). Po
rušných, ale v impulzoch bohatých 38. rokoch života sa natrvalo ustálil
v tomto dolnozemskom meste na Veľkej nížine. Nebola to krajinka
„len vrch a doliny, ani rušnejšie hlavné mesto, ani malé dedinky na
Horniakoch. Bola to „najväčšia dedina v Európe“ (J. Čaplovič).
O tom, že si Čabu zamiloval, svedčí to, že tu učil Slovákov 22
rokov, tu prežil najplodnejšie roky svojho života.
Aká bola Čaba koncom 19. storočia? Na túto otázku
odpovedal sám Bella v príspevku do Slovenských pohľadov z r. 1902:
Slováci v Békešskej stolici 1718-1900:
„Chotár Čaby obnáša 57.363 kat. jutár a sama osada leží na priestore
1789 jutár. Obyvateľov má 36 tisíc, žijúcich v 5050 domoch, z ktorých
1800 sú tiež obývané tane či sálaše. Pri krajanskom popise r. 1890 daly
sa štyri pätiny za Slovákov zapísať.“
A v odpovediach na dotazník českého slavistu Fr. Paštrnáka v roku
1893: Slovákov je asi 30 tisíc, Maďarov, počítajúc v to i Židov
a Cigánov 4 tisíc, spolu 34 tisíc. Evanjelikov augs. vyznania 24 tisíc,
rímsko katolíkov okolo 6 tisíc, recko katolíkov asi 200. Roľníctvom
a stadochovom sa živí asi 30.000. Ostatní sú remeslníci, kupci
a úradníci. Obyvateľstvo vo veľkej časti je zámožné.
Pedagogická činnosť Jána P. Bellu:
Bella bol slovenským cirkevným učiteľom v období, keď sa
v školstve v Uhorsku začal proces maďarizácie. V roku 1882 boli v Čabe
zakázané sálašské školy, do popredia sa dostali štátom podporované
jednotné učebné osnovy, kvalifikácie učiteľov a presadzovanie
maďarského jazyka. Tento proces vyvrcholil v povestných Apponyiho
zákonoch (1910).
V Čabe na štátnych, obecných školách sa vyučovalo
v maďarčine, na znovuotvorených cirkevných sálašských školách sa
vyučovalo po slovensky náboženstvo, kým v mestských evanjelických
školách i iné predmety.
Bella bol výborným učiteľom a autorom učebníc pre
evanjelické ľudové školy, v ktorých využíval vtedajšie výdobytky
slovenskej a európskej metodológie počiatočného čítania. Hneď po
príchode do Čaby, v roku 1874 vydal obrázkovú učebnicu počtov
v maďarčine, Képes számolókönyv (Vydaná v Prahe). Bol autorom
viacerých slovenských učebníc. V roku 1892 vydal Slovenský
abecedár a prvú čítanku pre 1., prípadne 2. triedu škôl evanjelických a.
v. slovenských, v Békéš Čabe. Najviackrát bola vydaná jeho učebnica
Výbor biblických histórií 1894. V roku 1932 došlo k jej desiatemu
vydaniu. Viackrát bola vydaná i jeho Čítanka pre druhú a tretiu triedu
škôl evanjelických a. v.
V Učebnici a čítanke pre vyššie triedy ľudových škôl
evanjelických a. v. Bp. 1909 sa prejavilo jeho historické myslenie.
Z desiatich častí dve sú zamerané na dejepis: Dejepis kresťanskej cirkve
a Dejepis Uhorska. V časti o cirkevných dejinách venuje osobitné
kapitoly Pokresťančeniu našich praotcov a Pokresťančeniu Maďarov.
V týchto kapitolách sa napriek nepriaznivému spoločensko-kultúrnemu
prostrediu stručne zaoberal tematikou Veľkej Moravy, misiou Cyrila
a Metoda, podielom ich tradície na christianizácii Maďarov. V súvislosti
s učivom o povstaní Františka Rákócziho II. písal aj o založení
dolnozemských osád. Za hlavnú príčinu ich vysťahovania považoval
náboženský útlak.
V časti Dejepis Uhorska o Slovákoch písal ako
o pokojamilovných ľuďoch, ktorí tu žili už po vyvrátení Avarského
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
4/2011
kaganátu, zaoberali sa najmä roľníctvom, pastierstvom a včelárstvom.
Zmienil sa aj o veľkomoravských panovníkoch. Cieľom týchto
historických tém v učebnici bolo položiť základy historického vedomia
čabianskych žiakov, ich slovenskej a čabianskej identity.
Bella publikoval články v slovenských časopisoch Obzor
(1879 - 1900), Dom a škola (1886/7, 1891), Dolnozemské listy
(1883), Národnie Noviny (1885) a Slovenské pohľady (1899 - 1922),
Konfesionálna škola, Tatran.
Uverejnil článok o remeselníckej mládeži. Upozorňoval na
preťaženie mládeže v práci a učení. Vo svojich pedagogických článkoch
sa zaoberal otázkami mravnej a zdravotnej výchovy. Žiadal, aby sa
mladé matky pripravovali na zodpovedné poslanie vychovávateliek.
V súvislostí so zdravotníctvom vyzýval, aby štát podporoval liečenie
chudobných, aby sa venovala zvýšená pozornosť zdraviu ľudu.
V prvom príspevku do Obzoru v roku 1879 písal o svojich skúsenostiach
v pestovaní zemiakov. Dal vedieť aj o zložení Spolku pre výchovu ľudu
v Poľnom Berinčoku. V spolku pracovalo päť krúžkov: štepiarsky,
hodvábnický, včelársky, tkáčsky a košiarnický.
V roku 1883 písal o skúsenostiach Čabänov v štepení
a očkovaní stromov.
Bellovou hlavnou záľubou bolo včelárstvo, ktorému sa tiež
venoval vo svojich článkoch. Písal aj o počasí v Čabe (1894).
Vo svojich článkoch podal aj základné informácie
o Čabe. Počet čabianskych Slovákov rátal na 27.000 ľudí. Písal
o tom, že 80% Čabänov pracuje v poľnohospodárstve. Centrom
čabianskeho spoločenského života bolo Kasino, Gazdovský spolok na
samovzdelávanie alebo kaviareň, kde sa gazdovia stretávali. V kaviarni
sa nadväzovali obchody: ľudia kupovali a predávali.
Bella písal aj o tom, že robotníckej vrstve sa v Čabe zle
vodilo, lebo nemali ani jeden čitateľský kruh, nedeľnú školu, ani
knižnicu. Písal aj o zárobkoch jednotlivých vrstiev. Rozlišoval gondáša,
menšieho bíreša, bíreša komenciáša, bíreša, beťára, pestúnku u gazdov
a pestúnku u pánov. Svoje platy obyčajne dostávali v šatách, v obilí
a v peniazoch. V januárovom čísle roku 1895 písal o veľkej suchote,
neúrode kukurice. V roku 1899 informoval o tom, že čabianski
gazdovia sa združujú do menších skupín, lebo sa chcú brániť proti
veľkostatkárom.
Články publikoval aj v Slovenských pohľadoch.
Dokumentárnu hodnotu majú jeho príspevky o revolúcii 1848/49
pod titulom Z dejín roku 1848 (1899) a Niektoré rozpomienky
z rokov 1858-64 (1922). Sú tu memoárové texty, denníkové záznamy
z vlastnej rodinnej histórie. Jeho príspevky Békešská stolica (1901),
Slováci v Békešskej stolici 1718-1900 (1902) sa venovali historickej
problematike. Vyšli v Slovenských pohľadoch.
V príspevku Slováci v Békešskej stolici dáva predovšetkým
prehľad siedmich, Slovákmi znovuzaložených obcí v rokoch 1718
- 1900. Zachytáva aj dejiny pred prisťahovaním Slovákov. Opiera sa
hlavne o práce Ľudovíta Haana, ale používa aj iné pramene. V prvej
časti sa sústreďuje na dejiny Čaby, s dôrazom na demografické zmeny.
Vyzdvihuje rozmanitosť rodinných mien, ktorú pripisuje pôvodu
Čabänov z rôznych hornouhorských žúp. V druhej časti článku podáva
analýzu rodinných mien. Tento jeho pokus je priekopnícky. Približuje
a rozoberá krstné mená, podľa ktorých poukazuje na pôvod priezvísk
tohto typu. Približuje aj tie priezviská, ktoré sa vytvorili podľa pôvodu
a rodiska kolonistov, priezviská, ktoré vznikli podľa kraja, vidieka,
bytu, podľa zamestnania, služobnosti, duševných a telesných vlastností,
podľa častí tela, prírodných javov, potravín a iných svojrázností,
prevzatých z latinčiny, maďarčiny, nemčiny atď. Vymenuje aj poriadok
dávania krstných mien a najčastejšie krstné mená, ako aj pomaďarčené
mená v Čabe. V tretej časti uvádza náčrtovo dejepisné údaje ďalších
šiestich obcí.
Etnografický charakter mali Bellove články Neresti
slowenských dolniakov (1887), Slovenský obrázkový kalendár (1888)
a Ľudové zvyky a povery v Čabe (1902) - Slovenské pohľady 1902.
V príspevku Ľudové zvyky a povery v B. Čabe dovtedy
najpodrobnejšie a najhodnovernejšie dokumentuje zvykový a poverový
svet Slovákov v Békešskej Čabe z konca 19. storočia. V najväčšom
rozsahu sa venuje opisu svadobných zvykov. Hodnotné sú archaické
29. strana
vrstvy opisu. Zaoberá sa aj zvykmi a poverami z okruhu narodenia,
smrti, kalendárnych obyčají a poverových úkonov pri statku, pri
pečení chleba, pri orbe. V roku 1893 Bella odpovedal na dotazník
univerzitného profesora Františka Paštrnáka, známeho českého
slavistu. Prvá časť dotazníka obsahovala otázky o jazykových javoch,
národnostnom, konfesionálnom a sociálnom zložení Békešskej Čaby.
Obsahuje podrobný opis vtedajšieho odevu. Bol doplnený kresbou
čabianskeho sedliackeho manželského pára. Jazyk Čabänov predstavil
tromi fiktívnymi rozhovormi, v nárečí.
Z Bellových prác niektoré zostali v rukopise. Slohi Janka
Bellu, Ostatný Badánsky, Pamätník miesto denníka zaznačil J. P. Bella
roku 1897 a nasl.
V roku 1896 Ján Pravdoľub Bella odišiel na dôchodok.
V poslednej časti svojho života na Dolnej zemi sa, ako aj iní
tunajší učitelia, venoval včelárstvu a ovocinárstvu. O svoje skúsenosti
sa podelil hlavne v časopise Obzor a prednášal ľuďom v celom okolí.
Ak penzionovaný učiteľ sa v roku 1896 vrátil do rodného Liptova, ale
Dolná zem mu natoľko prirástla k srdcu, že v ďalšom roku sa opäť
vrátil do Čaby. Pokračoval v literárnej činnosti a udržiaval písomný
styk so slovenskými dejateľmi, osobnosťami. Po smrti manželky sa
roku 1912 presťahoval k svojmu synovi do Ružomberku, v roku 1920
spolu s ním do Novák, neskôr do Bratislavy, kde 27. marca 1924 umrel
vo veku 88 rokov. Svoj večný sen spí v Liptovskom Mikuláši.
Bol skutočne všestranným učiteľom, okrem výchovnej
činnosti publikoval historické, etnografické články, informoval celé
Uhorsko o dolnozemských Slovákoch, venoval sa aj praktickej činnosti,
ktorú spojil s osvetou.
Zamiloval si Dolnú zem, najdlhšie, najplodnejšie obdobie
svojho života prežil v Čabe. Žil tu 38 rokov. Za 22 rokov záslužnej
učiteľskej práce vychoval generácie slovenských evanjelikov, nikdy
nepodľahol trendom maďarizácie, prispel nielen k zachovaniu jazyka,
ale napomohol poznaniu dejín, kultúry dolnozemských Slovákov, bol
vždy v úzkom kontakte s materským národom.
Zaslúži si, aby sa jeho pamiatke venovali aj potomkovia
ním vychovaných Čabänov. Preto odhaľme túto tabuľu na česť jeho
pamiatke so slovami:
Laus tua, gloria, nomenque tuum semper manebunt.
Chvála, sláva i meno Ti ostane na večné časy.
Michal Lásik
Použitá literatúra:
Slovenský biografický slovník I., Matica slovenská, Martin 1986.
Encyklopédia Slovenska I., Vydavateľstvo SAV, Bratislava 1977.
Ján Jančovic: Vyorali hlboké dolnozemské brázdy, Vydav. I. Krasku
Nadlak 2009.
Miroslav Kmeť: Historiografia dolnozemských Slovákov v 19. storočí,
Vydavateľstvo Ivan Krasko, Nadlak 2010.
Michal Lásik: Školy v čabianskom šírom poli, Čabiansky kalendár
2008.
J. Pr. Bella: Slováci v Békešskej stolici 1718-1900, In: Slováci
v Békešskej Čabe, Békešská Čaba.
J. Pr. Bella: Ľudové zvyky a povery v Békešskej Čabe, In: Slováci
v Békešskej Čabe, Békešská Čaba.
Mojmír Benža: Čo sa nosilo na Čabe viac ako pred sto rokmi, Čabiansky
kalendár na rok 2008.
Ondrej Krupa: Malý slovenský národopis, VÚSM B. Čaba.
Laudácia:
Liptovský rodák Ján Pravdoľub Bella prežil veľmi plodný život. Už ako
remeselník sa aktívne zapájal do slovenského cirkevného a kultúrneho
života v Pešti. Zanechal remeselníctvo, zvolil si povolanie, ktorým chcel
byť užitočný svojmu národu. Trúfol si byť učiteľom, jeho životná dráha
ho priviedla do Čaby v službách evanjelickej cirkvi. Vydával učebnice,
obľúbené na celej Dolnej zemi, známe v celom Uhorsku. I naši rodičia,
možno i niektorý z vás ich používali, hlavne výber biblických histórií.
30. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
4/2011
Recenzie
Keď knižné vydanie ovplyvňuje
skutočnosť
(Pazovský kalendár 2012, s ohliadnutím sa na
predchádzajúcich desať ročníkov)
(Pazovský kalendár, Publikácia SKUS hrdinu Janka Čmelíka, Stará
Pazova, zakladateľ Miroslav Demák, redaktor Martin Prebudila,
technický redaktor Alen Nechvátal, jazykový redaktor Ján Širka)
Podľa údajov informačných agentúr, v roku 2009 bolo
vo svete prvýkrát v dejinách prečítaných viac kníh v elektronickej
podobe než v klasickom, tlačenom prevedení. V takej situácii
vydanie, typické pre koniec 19. a začiatok 20. storočia, čo zrejme
platí o kalendároch, by prakticky nemalo mať žiadnu šancu. Našťastie
svet nie je tvorený z javov odzrkadľujúcich priemer, ale často stojí
na faktoch na hony vzdialených od tých „očakávaných“, blízkych
štatistickému stredu. S veľkým potešením môžeme konštatovať,
že Pazovský kalendár patrí medzi najmenej pravdepodobné javy a
miesto (štatisticky) očakávaného prepadu sa javí ako niečo veľmi
živé. A nielen živé, ale výrazne ovplyvňujúce svoje okolie.
Prvý Pazovský kalendár vyšiel v prvom roku 21. storočia,
v decembri 2001, samozrej- me s vročením (ako je to kalendárom
vlastné) roku budúceho, teda 2002. Od samotného začiatku sa
pritom netajil, že naň výrazne vplýval tradičný Čabiansky kalendár.
Svedčil o tom formát a základné zameranie sa na záležitosti pomerne
úzkej komunity. Pritom, vo svete nazývanom globálnou dedinou,
práve tieto úzko koncipované kalendáre prežili. Sú to jediné dva
pravidelne vychádzajúce kalendáre vydávané po slovensky na celom
svete, vrátane Slovenska a niekedy veľmi čítaných a vplyvných
kalendárov vydávaných americkými Slovákmi. Oba kalendáre, ktoré
naďalej pravidelne vychádzajú, okrem mapovania minulosti vlastnej
komunity sa vo výraznej miere snažia zaznamenať aj prítomnosť
a ponechať tak vlastné svedectvo o tom, ako dnes žijú a čo sú schopní
vytvoriť, aby to bolo hodné zaznamenania.
Výraznejší rozdiel medzi Čabianskym a Pazovským
kalendárom spočíva v tom, že Pazovský si každý rok vopred
stanovuje akúsi „ústrednú tému“, t. j. oblasť, ktorej sa venuje
zvýšená pozornosť. Občas sú to historické témy (najstaršie pramene
k dejinám osady, cirkevné dejiny, Vojenská hranica a profesionálni
vojaci v dejinách Pazovy), občas výrazné osobnosti a udalosti
z kultúry (divadlo, učitelia), ale aj hospodársky život (remeslá,
poľnohospodárstvo). Pazovský kalendár tak určitým spôsobom
supluje aj úlohu tematických zborníkov a konferencií a umožňuje
ľahké a prehľadné vyhľadávanie príspevkov z jednotlivých oblastí.
Keď záujemca vie, čo presne hľadá, nemusí sa prehŕňať vo všetkých
jedenástich zväzkoch, ale najprv siahne po tom, ktorý má ústredné
tému z oblasti, ktorú práve potrebuje.
Najnovší Pazovský kalendár na rok 2012 si ako nosnú tému
zvolil pomyselnú os vinohrad – vinohradník – víno. Ukázalo sa to
ako mimoriadne podnetné. Jednak si Pazovčania pripomenuli, že žijú
v Srieme, v oblasti, kde sa narodil rímsky cisár Probus, ktorý zrušil
monopol Apeninského polostrova na výrobu vína a počas ktorého
vlády sa vysádzali prvé trsy vínnej révy nielen na území Sriemu, ale aj
na území dnešného Slovenska, Maďarska, Rakúska až po Španielsko
a Francúzsko. Frušká hora, na ktorej – hlavne v chotároch Krčedínu,
Slankamenských vinohradov a Slankamenu – má vinohrady aspoň
polovica pazovských rodín, bola vlastne prvým miestom, na ktorom sa
legálne mohla pestovať vínna réva. Nakoľko však z tradície nie vždy
vieme aj patrične ťažiť, Pazovský kalendár sa pokúsil nielen niečo
zaznamenať, ale aj usmerniť a čiastočne organizovať. Už písaním
článkov (a predtým návštevami u viacerých zanietených vinárov)
sa kalendáru podarilo vzbudiť výrazný záujem aj širšej verejnosti.
Najlepším dôkazom tohto záujmu bola prezentácia kalendára, na
ktorej bolo toľko záujemcov, že sa nevmestili do sály, kde akcia
prebiehala. Po prezentácii bola usporiadaná aj verejná degustácia
mladého vína, na ktorej profesionálny someliér hodnotil 27 vzoriek
nového vína. Na záver celej akcie sa pazovskí vinohradníci zhodli,
že tohtoročný kalendár je pre nich impulzom na založenie nového
združenia priateľov vína a na spoločný postup pri modernizácii
vinohradov, ako aj profesionálnejší prístup k pestovaniu kvalitného
vína. S ohľadom na fakt, že sa Pazovský kalendár z počiatočného
nákladu 500 exemplárov vyšplhal na dnešných 900 exemplárov (číta
ho teda prakticky každá druhá slovenská domácnosť v Starej Pazove)
je jasné, že toto tradičné zimné čítanie skutočne nielen informuje, ale
aj formuje prostredie, v ktorom vychádza.
Z príspevkov v tohtoročnom Pazovskom kalendári by sme
chceli upozorniť najmä na spomienky asi najstaršieho dopisovateľa
kalendárov – 99-ročného Jána Materáka Pazovské vinohrady
v slankamenskom a krčadínskom poli, Jána Horváta: Brehe/ Malá
Pazova /Slankamenské vinohrady, Prof. Dr. Anny Marićovej
Pazovčania v budarine, Jána Záborského: A vinohrad, ktorý svet
znamená, Martina Prebudilu Oliver Tót – mladý podnikateľ a vinár.
Spestrením ústrednej témy kalendára sú recepty najznámejšieho
slovenského enológa, profesora Fedora Malíka, ku ktorým navrhuje
vhodné vína Dobroty pani učiteľky, cestopis Miroslava Demáka
S Forgáčovcami vo vinohradoch pri Bordeaux a viaceré iné príspevky.
Vďaka neustálemu rozširovaniu rozsahu (z počiatočných
112 strán na dnešných 200 strán – bez reklám), Pazovský kalendár dáva
patričný priestor klasickému kalendáriu (v súlade s predvojnovými
kalendármi, Pazovský kalendár pravidelne zaznamenáva aj srbský
pravoslávny kalendár), Pazovskej kronike (od novembra 2010
do novembra 2011), až štyridsaťstránkovej obrázkovej rubrike
Objektívom a perom, literárnej tvorbe pazovských spisovateľov,
detskému kútiku a športu. Teda – pre každého niečo. Tak, ako sa to
na kalendár aj patrí.
Na záver len jedna malá otázka. Pazovský kalendár už
niekoľko rokov úspešne spolupracuje s Čabianskym (súbežne
publikujú jednotlivé texty), prečo je potom spolupráca s Národným
kalendárom vydávaným pre Slovákov v Srbsku menej úspešná?
Povedané inými slovami, nemali by prispievatelia Pazovského
kalendára trochu viac myslieť aj na ten spoločný a zasielať vhodné
texty (samozrejme, prispôsobené širšej čitateľskej obci) aj do toho
spoločného?
Anna M. Litavská
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
4/2011
Otcovia a synovia v prózach Zoltána B.
Valkána
Pri čítaní najnovšej zbierky Zoltána B. Valkána s titulom
Pivnica (Budapešť, 2011) sa pred čitateľom otvára z jeho
predchádzajúcich próz dôverne známy svet podpilíšského kraja
zaľudnený drobnými postavami, silne zakorenenými do tohto
prostredia. V tomto patriarchálne usporiadanom svete prislúcha
centrálne miesto predovšetkým mužským postavám (starému otcovi,
otcovi, synovi a vnukovi), ktoré sú hlavnými nositeľmi epického
diania väčšiny príbehov nielen predmetnej knižky, ale vôbec celej
doterajšej tvorby autora. Platí to aj v prípadoch, v ktorých sa mužská
postava podľa svojej sujetovej funkcie posúva síce do pozadia, no
jej dominancia ostáva latentne prítomná a citeľná v podtexte. Na
základe týchto čitateľských skúseností a postrehov podľa mojej
mienky Zoltán B. Valkán vo svojej spisovateľskej stratégii vedome,
či podvedome sleduje ten istý cieľ: miniatúrne povahové kresby
rôznych mužských protagonistov mieni zliať do virtuálneho obrazu
otca. Jeho snaha je odôvodniteľná najmä skutočnosťou, že patrí
ku generácii, ktorá sa narodila v období druhej svetovej vojny, a
často vyrastala bez otca. Otcovia tejto generácie zahynuli na fronte
alebo v zajatí, v lepšom prípade sa vrátili k svojej rodine, ale len
po dlhšom čase. Pravdepodobne tieto okolnosti privádzajú autora k
nutnosti kompenzovať absenciu otca v podobe literárnej postavy, so
snahou zaplniť prázdno spôsobené jeho hiátom. Z druhej strany sa
však Valkán uvedením problematiky otcovstva a synovstva dotýka
univerzálnej témy spracovanej aj mnohými inými autormi. Medzi
nimi možno spomenúť napríklad Turgenevov román Otcovia a
synovia, Kukučínov Dom v stráni, Šikulových Majstrov, ako aj
Vámosovu Apák könyve (Kniha otcov) a Esterházyho romány
Harmónia Caelestis a Javított kiadás (Upravené vydanie).
V spomínaných dielach ide o vyjasnenie si vzťahu syna
k otcovi, o vyrovnanie sa s jeho skutkami a myslením, ako aj
o generačné konflikty. Tento proces možno sledovať aj v prózach
B. Valkána, v ktorých sa postava otca vníma ako najväčšia autorita
a organizátor tradičnej rodiny, v ktorej vládnu hierarchické vzťahy.
Synovia sa však proti takejto mocenskej pozícii otca zákonite
vzpierajú. Spochybnením aktuálnosti jeho životnej filozofie, ako
31. strana
aj jej platnosti pre mladú generáciu, narúšajú otcovu autoritu
a pokúšajú sa zbaviť sa jej skľučujúcej nadvlády. Konfrontáciu
medzi oboma stranami možno vnímať ako zrážku dvoch odlišných
svetov. Otec sa pridržiava tradičného vidieckeho spôsobu života
s nádejou, že v synovi si nájde nasledovníka. Ten však odmieta
túto možnosť a rozhodne sa o úplne inú cestu, čo vedie buď k ich
definitívnemu rozchodu (List), buď k permanentnému napätiu medzi
nimi, spôsobenému vynúteným spolužitím (Trošku sa porozprávať).
Autor uvádza celý rad otcov, ktorí sú rôzneho charakteru, sú si však
podobní mentalitou podpilišskeho človeka, priam posadnutého
láskou k zemi a práci na nej. Rad otcov sa objavuje v spomienkach
rozprávača ako rodový archetyp, sled postáv ktoré vytvorili
podmienky života pre rodinu, postavili dom, založili a zveľadili
gazdovstvo, vysadili ovocný sad a vinicu, vypracovali sa za
znamenitých vinohradníkov, ktorí udomácnili vo svojom užšom
a širšom prostredí kult vína a viedli svojich potomkov k úcte
k tradíciám. Valkánove mužské postavy prechádzajú osudovými
medzníkmi svojho života, ktoré zvládajú niekedy dobre, inokedy
zle, no jednako sa nemôžu vyhnúť zákonitostiam jeho kolobehu - zo
syna sa postupom času stáva otec, následkom čoho sa vymieňajú
pozície a z iného zorného uhla sa posudzujú skutky predkov
a potomkov. Príkladom toho môže byť miniatúrny, ale veľavravný
intímny záber zo sna starca Jána Trpileka (Balkón; Vianoce tetky
Karovej): „Držal svojho syna-školáka za ruku... V dlani cítil
chlapčekovu teplú, spotenú ruku...“ (86). Starec býva u svojho syna
v paneláku v meste, kde sa cíti opustený a cudzí. V tejto krízovej
situácii sa mu vo sne vracia dávny pocit spolupatričnosti so synom.
Vtedy mu on bol oporou a v prítomnosti by on potreboval synov
súcit a empatiu, no musí si uvedomiť, že márne po tom túži.
Valkán stopy po otcovi hľadá a nachádza vo sfére
spomienok z obdobia detstva a mladosti, ale aj v reálnom sociálnom
a prírodnom prostredí, vytvorenom a kultivovanom generáciami
predkov. Približuje sa k jeho osobe senzuálne, opierajúc sa o
zmyslové dojmy z minulosti, spájajúce sa s obrazom otca, žijúceho
v jeho predstavách. Jozef Kara, hlavná postava titulnej poviedky
Pivnica však pri pokuse o zachytenie otcovho vonkajšieho vzhľadu
narazí na nečakanú prekážku. Zisťuje, že sa nevie rozpamätať
na jeho tvár, ktorej črty sa rozplývajú a vynárajú sa v hmlistých
a neurčitých kontúrach. Živo si však zachoval spomienku na
príjemný pocit z dotyku otcovej teplej dlane, ktorá preň znamenala
kedysi istotu a šťastie. Na inom mieste, v próze s nadpisom Ovocný
sad (Návrat), rozprávačskému subjektu pri pohľade na „bledé“
jablká ovocného sadu vysadeného otcom sa vybavujú v mysli jeho
„okrúhle oči“. Pŕchavé ťahy otcovej tváre sa však nepoddávajú
spisovateľovmu úmyslu rekonštruovať ucelenú, poznateľnú tvár,
ale unikajú do transcendentálnej dimenzie. Fyzická podoba otca
síce ostáva vo fragmentoch, ale v textoch sa odhaľujú jeho skutky
a cez ne aj jeho duchovný závet.
Neúplny obraz otca sa dopĺňa a završuje baladicky
ladenými prózami Jabloň a Susedia (Pivnica), ktoré umelecky
najúčinnejšie vyjadrujú Valkánov zmysel pre lyrické videnie
sveta. Príbehy oboch poviedok sa uvádzajú obrazom neskorej
jesene, ktorá je symbolom staroby, zániku, smrti, ale aj hojnosti,
veď dobrému gazdovi sa príroda v tomto období zavďačí za jeho
starostlivosť bohatou úrodou. Jeseň je čas aj na bilancovanie danej
životnej periódy jednotlivca, k čomu pristupujú aj obaja protagonisti
spomínaných próz. Paralela medzi prírodou a človekom vyplýva
z ich podobného stavu, keďže ide o starých mužov, ktorí práve
prežívajú jeseň svojho života. V centre oboch príbehov sú stromy,
ku ktorým ich majitelia uchovávajú hlboké city a zaobchádzajú
s nimi takmer ako so živými bytosťami. V pozadí ich láskyplného
prístupu k jabloni a orechu sa akiste skrýva prastará viera človeka
v ľudské vlastnosti stromov. Z psychologického hľadiska strom
symbolizuje vývin osobnosti človeka a v takomto zmysle ho možno
32. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
4/2011
stotožniť aj s vlastným „ja“, ako aj s osobou, ktorá citovo najbližšie
stojí k danému jednotlivcovi. Znaky takejto viery možno sledovať
aj v správaní sa hlavných postáv interpretovaných poviedok voči
obľúbenému stromu, ktorý v ich záhrade má vyznamenané miesto
a zohráva v ich osobnom živote nepostrádateľný význam. Obaja si
uvedomujú, že stromy, ako aj ľudia, majú svoje dejiny, ktoré sa aj
v ich prípade vzájomne prepletajú. „Nemý spoločník“, stará jabloň
Jozefa Makoviča (Jabloň) bola zasadená práve v tom roku, keď sa
aj on narodil. Preto sa s ňou celkom stotožňoval, videl v nej seba
samého napriek tomu, že strom zasadil preňho neznámy človek,
pri príležitosti prvého prijímania vlastného syna. Akt sadenia
stromu cudzím človekom, čo podľa zvyku prináleží otcovi po
narodení dieťaťa, poukazuje na absenciu otca, ktorého zastupuje
iný muž, ten namiesto neho vykonáva prastarý rituál. Tento fakt
však neprekáža starcovi v tom, aby obklopoval tento strom (vôbec
všetky stromy) úprimnou láskou, zodpovednosťou a starostlivosťou
„Všetko to mu často natislo do mysle aj počudovanie a ľútosť
nad ľahostajnosťou, akú ľudia väčšinou voči týmto svojim tichým
spoločníkom prechovávajú“ (s. 110). S podobnou nehou pristupuje
k svojmu orechu aj vdovec Ján Bujna, (Susedia), ktorý, na rozdiel
od majiteľa jablone, je jeho priamym dedičom po otcovi a „...
kým len vládal, orech oberal vždy priamo zo stromu.“ (s. 117).
Obe postavy sledujú plynutie času a znaky vlastného starnutia na
týchto stromoch „...strom zostarol, ako aj jeho majiteľ a ukazuje
sa, že čoskoro i vyschne.“ (s. 119), pritom si radi pochutnávajú na
plodoch, ktoré im stromy ponúkajú. Aj v tejto súvislosti sa prejavuje
Valkánov zmysel pre senzuálne uchopenie objektívneho prostredia
a sklon k určitému hedonizmu, veď obaja protagonisti vnímajú
svoje stromy aj priamo zmyslami cez „šťavnatosť“, „kyseľkavú
chuť“ a „voňavosť jablka“, „jablkové“ a „orechové štrudle“,
„jabĺčkovicu“, „orechové halušky“, „orechové rožky“, keď
„jabloň“ je nielen „okrasou záhrady“ ale zabezpečí aj „tieň“
v lete.
K jabloni sa popri Jozefovi Makovičovi viaže aj jej
pôvodný majiteľ, kto vo víre historických čias opustil svoj rodný
kraj, aby sa presídlil do vlasti svojich predkov. Na jabloň však
ani po desaťročiach nemohol zabudnúť. Jeho posledným želaním
bolo ešte raz vidieť tohto svedka vlastného detstva, ktorý akoby
v túžbe po ňom sa odvrátil od svojho pôvodného miesta a rástol
smerom, ktorým on sám kedysi odchádzal. Nový majiteľ jablone
neznámeho človeka prijal vľúdne, veď obaja sa citovo viažu k tomu
istému objektu, ktorý im pripomína šťastnú minulosť. Presídlenec
z vďačnosti za starostlivosť o jabloň odhalil tajomstvo jej „čarovnej
haluze“. Tento motív pripomína zákon ľudovej rozprávky, v ktorej
sa dobrý skutok vždy odmení, zároveň naráža na prastarú vieru
človeka v imaginárnu silu stromu. O tejto viere vypovedá aj dedič
orechu: „...otec ma aj po toľkých rokoch od svojej smrti skrze tohoto
stromu do dnešného dňa podporuje a obohacuje“ (Susedia 119).
Strom v takomto význame možno vnímať ako metaforu otca - syna
- života. Je všeobecne známe, že naši predkovia v strome si ctili
aj otca aj matku, videli v ňom archetyp rodičov. Vo Valkánových
prózach však, ako z predchádzajúceho vyplýva, centrálne miesto
prislúcha otcovi, ktorého virtuálnu podobu po dlhom hľadaní možno
nachádzal v strome ako v stelesnení našej minulosti, prítomnosti
a budúcnosti.
Katarína Maruzsová Šebová
Použitá literatúra:
Zoltán Bárkányi Valkán: Návrat, 1998
Zoltán Bárkányi Valkán: Vianoce tetky Karovej, 2009
Zoltán Bárkányi Valkán: Pivnica, 2011
http://eletfa.uw.hu/eletfa.html
www.antalfaimarta.hu/konferencia/egig-ero.fa.pdf
Slovenčinár – už 20-ročný
Na úvod mi dovoľte niekoľko subjektívnych myšlienok.
Časopis sledujem pravidelne, lebo je môjmu srdcu blízky. Stála som
pri jeho zrode a som na periodikum nesmierne hrdá. Slovenčinár je podľa mojich vedomostí - dodnes jediným metodickým časopisom
v Maďarsku, ktorý vychádza v jazyku národnosti a jediným
slovenským pedagogickým časopisom za hranicami Slovenska. S
veľkým záujmom som sa pustila do práce, v čítaní článkov som
sa vyžívala. A zrazu som si uvedomila, že presne pred 20 rokmi,
v máji v roku 1991, uzrelo svetlo sveta prvé číslo metodického
časopisu Slovenčinár. A hoci ten čas neuveriteľne letí, s veľkým
uspokojením som zistila, že náš časopis obstál na vážkach času. To,
že vychádza už 20 rokov - aj keď s dlhšími či kratšími prestávkami
- len potvrdilo, že je potrebný a predstavuje trvalú hodnotu.
K jubileu
Pri príležitosti vzácneho jubilea si stručne pripomeňme
začiatky a históriu časopisu. Kolektív slovenčinárov a vedenie
slovenskej školy v Békešskej Čabe z iniciatívy profesorky
slovenského jazyka a literatúry Edity Pečeňovej založil v roku 1991
metodický časopis Slovenčinár. Odborný časopis pre pedagógov
slovenskej menšiny v Maďarsku dovtedy neexistoval, takže učitelia
ho vítali s nadšením. V doterajšej histórii Slovenčinára môžeme
rozlišovať tri obdobia, prvé od 1991 do 1994, druhé od 2001 do
2007 a tretie od 2008 po súčasnosť. V rokoch 1995 - 2001, temer
sedem rokov, časopis nevychádzal kvôli finančným ťažkostiam.
Prvé obdobie metodického časopisu môžeme hodnotiť
nasledovne. V Slovenčinári sa zrodila
a formovala nová koncepcia vyučovania slovenského jazyka, ktorej
hlavným cieľom bolo rozvinúť u našich žiakov komunikatívnu
kompetenciu. O tom svedčia články o vyučovaní jazyka. Časopis
od svojho založenia zdôrazňoval potrebu vyučovať kultúrne dejiny
Slovákov v Maďarsku, resp. slovenskú vzdelanosť, a miestnu,
regionálnu históriu. Pravidelne boli uverejňované články z našej
kultúry i histórie a vytvorila sa rubrika Naši velikáni. Redakcia
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
4/2011
pokladala za dôležité rozvíjať slovenské národnostné školstvo a
rozšíriť sieť dvojjazyčných škôl. Im chcela pomôcť príspevkami
o vyučovaní rôznych predmetov v slovenčine, ako napr. fyzika,
biológia, výtvarná výchova, telesná výchova, matematika, zemepis.
Redakcii sa pre publikačnú činnosť podarilo získať mnohých
našich učiteľov nielen z Békešskej Čaby, ale aj z iných lokalít
našej vlasti. Publikácia mala ohlas aj na Slovensku a v okolitých
štátoch, publikovali v ňom často i zahraniční autori. Môžeme teda
konštatovať, že Slovenčinár sa už svojimi prvými siedmimi číslami
zapísal do kultúrnych dejín Slovákov v Maďarsku.
V roku 2001 sa vydavateľom časopisu stala Celoštátna
slovenská samospráva, vďaka ktorej sa časopis obnovil a začal
znovu vychádzať, i naďalej v spolupráci s čabianskou školou.
Pedagogické periodikum podrobne analyzoval Ján Chlebnický v
príspevku Desať ročníkov metodického časopisu Slovenčinár,
ktorý je prvou obšírnejšou všeobecnou štúdiou o metodickom
časopise. Autor považuje časopis za: „významné kolektívne dielo
slovenských pedagógov v Maďarsku“, založenie ktorého „bolo
významným a neodkladným činom čabianskych slovenských
pedagógov. Nie menej dôležité je zdôrazňovať význam a dôležitosť
jeho redigovania. Podobne vysoko sa má hodnotiť aj aktivita
tých pedagógov – predovšetkým domácich, ale aj zo Slovenska, z
Nadlaku, Vojvodiny - ktorí pravidelne alebo sporadicky prispievali
do časopisu. Vďaka patrí aj tým, ktorí finančnou podporou prispeli
k vydávaniu metodického časopisu. Takto spoločným úsilím
zainteresovaných sa mohlo zrodiť kolektívne dielo, menom ktorého
je Slovenčinár...“
Tretie obdobie sa začalo v roku 2008, keď sa Slovenčinár
stal medzinárodným, dolnozemským periodikom. „Voľačo v
roku 2008 naším Slovenčinárom pohlo - a pohlo veľmi dobrým
smerom!... Otvoril okná na dolnozemský svet, na slovenské
školy a ich pedagógov v Rumunsku i Srbsku a tentoraz sa hlási
už po tretíkrát svojím krajanským vydaním.“ - hodnotí v úvode
najnovšieho čísla ďalšiu zmenu jeho terajší vydavateľ, predseda
CSS Ján Fuzik.
Najnovšie číslo Slovenčinára
Záujemcovia o slovenské školstvo v zahraničí si v
najnovšom čísle Slovenčinára môžu prečítať 15 príspevkov, medzi
nimi aj prednášky z I. Stretnutia dolnozemských slovenských
učiteľov. Autori zastupujú Rumunsko (4), Srbsko (3), Slovensko
(1) a Maďarsko (7). Témy článkov sa vzťahujú skoro na každý
segment výchovno-vzdelávacej činnosti, počnúc celkovou
charakteristikou, všeobecnými problémami menšinového školstva
až po jednotlivé konkrétne oblasti.
Sériu príspevkov otvára úvaha Ivana Miroslava Ambruša
o poslaní národnostnej školy a o vyučovaní slovenčiny. Konštatuje
napr., že „...naše školy boli a po celé stáročia zostali základnými
inštitúciami pre udržiavanie národného povedomia.“ Vyzdvihne
ďalej, že „Každá zložka výchovno-vzdelávacieho procesu zohráva
pri formovaní žiakov v znamení národného povedomia významnú
úlohu. Samozrejme, že predmet slovenský jazyk a literatúra je
základom.“ Treba si vysoko vážiť tento výrok z úst chemika!
(hoci básnika...). Pri vyučovaní slovenčiny Ambruš prízvukuje, že
treba rozvíjať predovšetkým tvorivosť a tvorivé schopnosti žiakov,
lebo „Kvantita informácií nezlepší situáciu nášho slovenského
školstva.“ V závere svojho príspevku podčiarkne význam I.
Stretnutia dolnozemských slovenských učiteľov. Básnik sa s
čitateľmi rozlúči peknou básňou V slovenskom jazyku, myšlienky
ktorej sú vždy aktuálne.
PaedDr. Svetlana Zolňanová nám predstavuje slovenský
školský systém v Srbsku. Vďaka autorke získame komplexný
pohľad na situáciu v predškolských a školských ustanovizniach,
33. strana
na stredných a vysokých školách a o zákonnom pozadí srbského
národnostného školstva. Zolňanová nezamlčí ani problémy, že
„mladí vyškolení odborníci sa najčastejšie nevracajú domov (zo
Slovenska), ...že je veľký odliv inteligencie.“ Priblíži i dobre nápady
ako zvýšiť počet žiakov na gymnáziách. V Kovačici sú finančne
podporovaní stredoškoláci bezplatnými učebnicami a cestovnými
lístkami a v Báčskom Petrovci bezplatným ubytovaním na internáte
počas celého školského roka. Zaujímalo by nás, odkiaľ získali naši
kolegovia v Srbsku finančné zdroje, to sa v príspevku nespomína.
V Slovenskom Komlóši „pôsobiaci učitelia okrem
výchovno-vzdelávacej činnosti vždy pokladali a pokladajú za
dôležitú úlohu zachovávanie slovenských tradícií, pestovanie
kultúry našich predkov“ - píše v úvode svojej štúdie Marianna
Melegová Bajczerová. Prezentované umelecké aktivity: ľudový
tanec, ľudový spev, divadlo a prednes slovenskej poézie a prózy
presvedčivo potvrdili toto konštatovanie. Vysoká úroveň súboru
Harmónia prispieva k lepšiemu osvojovaniu si slovenského
jazyka, spoznávaniu národnostnej kultúry, k posilneniu národného
povedomia a v neposlednom rade aj k všestrannej výchove žiakov.
Dokumentárnym spôsobom napísaná práca vo veľkej miere
obohacuje poznatky o dejinách školy.
Od roku 1992 sa v Rumunsku organizuje Olympiáda zo
slovenského jazyka a literatúry. Článok Vieroslavy Tímárovej
predstavuje celoštátne kolo olympiády. „Účasť žiakov na
celoštátnom kole súťaže znamená nielen obdržanie peňažnej
odmeny, ale takisto prehlbuje lásku k zachovaniu a rozvíjaniu
jazykovej identity a pestovaniu slovenského materinského jazyka.“
- zhrnie význam súťaže autorka. Tímárová upriamuje pozornosť na
veľmi dôležitú otázku, na prácu s talentami, objavenie a podpora
ktorých má byť jednou z hlavných úloh, povinností každého
pedagóga.
Júlia Marloková Szabóová vo svojom príspevku podáva
všeobecné informácie o jazykových skúškach zo slovenského
jazyka a o rozvoji kompetencií, potrebných na úspešné vykonanie
jazykových skúšok. Dôkladne predstavuje aj Spoločný európsky
referenčný rámec pre jazyky, vypracovaný Radou Európy, ktorý
stanovuje všeobecný stupeň dosiahnutia jednotlivých presne
špecifikovaných kompetencií a definuje jednotlivé komunikačné
úrovne: základnú (A1, A2), mierne pokročilú (B1, B2) a pokročilú
(C1, C2). „Pri výučbe slovenského jazyka máme rozvíjať
predovšetkým receptívne (čítanie, počúvanie) a produktívne
(hovorenie, písanie) kľúčové kompetencie.“- zdôrazňuje autorka.
Svoju mienku zdôvodňuje: „Je všeobecne známe, že vyjadrovacie
schopnosti našich študentov sú na pomerne nízkej úrovni, veď
málo čítajú a nástupom informatizácie spoločnosti aj čoraz menej
komunikujú.“
Názov úvahy Viery Boldockej o problémoch slovenského
školstva vo Vojvodine by sme pokojne mohli pozmeniť: namiesto
vo Vojvodine písať na Dolnej zemi. Spomenuté problémy sa totiž
vzťahujú aj na okolité štáty. Boldocká upozorňuje na tri problémy:
na úroveň slovenského jazyka v školách a v každodennom živote,
na odborné zdokonaľovanie slovenských učiteľov a na pôsobenie
mimovládneho/civilného sektora v oblasti menšinového školstva.
Zo všeobecne platných argumentov citujeme dva: „Menšinová
škola kvalitou nesmie zaostávať za školami väčšinového národa.
… Celoživotné zdokonaľovanie učiteľov je rozhodne jednou z ciest
ku kvalitnému učiteľovi a ku kvalitnej škole.“
Od Ľudmily Šomrákovej sa záujemcovia môžu naučiť
nové, veľmi zaujímavé interaktívne aktivizačné metódy (ako
sú Mozaika, Metóda vzájomného vyučovania, Kocka, Kvintet,
Päťminútová esej), pomocou ktorých sa dá spestriť vyučovanie.
Konkrétne príklady uvádza z predmetu Dejiny a tradície Slovákov
v Rumunsku, osnovu ktorého aj predstaví. „Keďže my, dolnozemskí
34. strana
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
4/2011
Slováci, žijeme v inonárodných štátoch, prislúcha nám úloha
oboznámiť svojich potomkov nielen s dejinami domovskej krajiny,
ale aj s históriou vlastnej národnosti v materskej krajine, s
priebehom vysťahovalectva, dejinami a tradíciami Slovákov
v prostredí krajiny, v ktorej sa usadili.“ - autorka zdôrazňuje
nevyhnutnú potrebu tohto predmetu.
Anna Franková oboznámi čitateľov s bohatou
mimovyučovacou činnosťou sarvašskej školy, počnúc početnými
tábormi a výletmi na Slovensku po rôzne záujmové krúžky, ako napr.
tkanie kobercov, keramický krúžok, Slovenský týždeň, kukuričné
popoludnie, rôzne súťaže atď. Podľa Frankovej: „Mimotriedne a
mimoškolské aktivity musia byť pekné a atraktívne pre všetky deti
vo veku od 6 do 14 rokov. A zároveň musia byť zaujímavé aj pre
rodičov, ktorí sa rozhodujú kam zapísať svoje deti a ktorí sú často
pracovne veľmi zaťažení.“ Môžeme sa s ňou len stotožniť, veď
výchovná zložka vzdelávacieho procesu je aspoň taká dôležitá ako
vyučovanie jednotlivých predmetov. Žiakom ponúknuté programy
slúžia pri zachovávaní slovenského kultúrneho dedičstva.
Slovenské učebnice v Srbsku prestavuje vo svojom
článku Mariena Korošová: „Príznačnosťou učebníc z jazyka pre
základnú školu je pracovný ráz. Na ich tvorbe sa podieľal nemalý
rad autorov – tak vysokoškolských profesorov, ako aj skúsených
učiteľov z praxe – čím sa dosiahla široká paleta inovačných
postupov, predložených celým radom priliehavých cvičení a úloh,
ktorým nechýba dóza hravosti a názornosti. Učebnice sú spestrené
ilustráciami a takmer všetky sú dvojfarebné. … Pre žiakov, ktorí
sa učia slovenský jazyk s prvkami národnej kultúry, teda pre
tých, ktorí chodia do srbských škôl, ústav vydal osobitný cyklus
učebníc. … Žiaci učebnice dostávajú zdarma a zabezpečuje im ich
Národnostná rada slovenskej národnej menšiny.“
O náročnej pedagogickej praxi poslucháčov slovenčiny
na békeščabianskom gymnáziu sa môžeme dočítať v štúdii
Edity Pečeňovej. Škola je od polovice 90. rokov cvičnou školu
pre poslucháčov budapeštianskej univerzity ELTE (a novšie aj
Segedínskej univerzity), ktorí študujú slovenský jazyk a literatúru.
Pedagogická prax má viac zložiek: náčuvy hodín, náčuvy
voľnočasových aktivít žiakov, národnostnú zložku a vyučovanie.
Samotný priebeh praxe poslucháčov je riadený predpismi a
požiadavkami univerzity a bakalárskeho, resp., magisterského
programu, ciele ktorých sú v príspevku tiež predstavené. E.
Pečeňová pokladá za dôležité vyjadriť aj svoje pochybnosti,
nesúhlas na margo zavedenia bolonského systému. Svojráznosť
békeščabianskej slovenskej školy umožňuje, podľa vedúcej praxe,
chápať úlohu cvičnej školy v širšom zmysle: poslucháčov obohacuje
o poznatky a informácie o národnostnej výučbe: „Organizujeme aj
náčuvy iných hodín ako slovenský jazyk a literatúra, … Takýmto
spôsobom praktikanti majú možnosť sledovať, ako sa mení cieľový
jazyk a nadobúda funkciu vyučovacieho jazyka. ...poslucháč
navštevuje voľnočasové aktivity... Pokladáme za svoju úlohu, aby
sa študenti univerzity oboznámili s činnosťou inštitúcií. Takýmto
spôsobom sa praktikanti môžu oboznámiť s dolnozemskou
slovenskou kultúrou, spoznať problematiku menšinovej existencie
a multikultúrnych vzťahov.“
Praktikanti vyučujú v gymnaziálnych triedach obyčajne
15 hodín. „Prítomnosť poslucháčov univerzity ... pozitívne vplýva
na život celej školy“ - sumarizuje na záver E. Pečeňová.
„Prežívame obdobie rýchlej asimilácie, sme tesne pred
ukončením asimilačného procesu ...Preto treba využívať všetky
formy a cestičky, ktoré sa nám ponúkajú, aby z nášho kultúrneho
dedičstva bolo zachovaného čo najviac. Treba využívať aj
turizmus“- upozorňuje Anna Ištvánová. Vo svojom príspevku
teoreticky vysvetľuje základné pojmy, ako napr. kultúrne
dedičstvo a podáva konkrétne, praktické a metodické rady, ako
sa dajú využívať turistické možnosti daného regiónu v prospech
zachovania a rozvíjania slovenskej kultúry na Dolnej zemi.
Nasledujúci blok Slovenčinára má pomôcť pri vyučovaní
slovenskej literatúry. Dagmar Mária Anoca venuje svoj príspevok
nadlackej činnosti Jozefa Gregora Tajovského a jeho manželky
Hane Gregorovej. „S menom Jozefa Gregora Tajovského sa
spájajú snaženia Slovákov v Rumunsku, pretože jeho príklad, keď
spôsobil v Nadlaku (1904 – 1910) povzbudil všeobecné osvetové
inšpirácie. … Menej sa hovorí o tom, že vo svojich besedniciach,
črtách a poviedkach zachytil aj slovensko-rumunskú spoluprácu,
ba aj pokusy o slovensko-srbské vzťahy.“- informuje autorka.
Spisovateľka Hana Gregorová bola dušou spisovateľskej
organizácie, ženských aktivít a zároveň obetavou matkou.
Katarína Maružová Šebová sleduje v románoch Pála
Závadu proces premeny autorskej koncepcie od druhej polovice
19. storočia až po súčasnosť, pričom osobitnú pozornosť venuje
dôsledkom týchto zmien, ktoré sa prejavujú vo vzťahu subjektu
a autorského subjektu a v rozprávačskej technike. „Pri takomto
chápaní literárneho textu sa mažú hranice medzi binárnymi
opozíciami písanie - čítanie, autor - čitateľ. Čitateľ sa stáva
spoluautorom … Toto nové postavenie čitateľa vyžaduje od neho
vážnu intelektuálnu činnosť, zakladajúcu sa na tvorivom procese
čítania a písania, vkladania vlastných asociácií medzi riadky textu
– upozorňuje K. Šebová.
Predmetom metodického článku Patrika Šenkára je
rozbor textu ľudovej rozprávky s názvom o Divotvornom hrnčíčku
v škole. Podáva všeobecný rozbor textu so zreteľom na jeho
praktickú analýzu s dôrazom na vyučovaciu hodinu. Podľa autora
„Dramatizácia vo vyučovaní literatúry má významnú úlohu a žiaci
majú túto metódu (asi) najradšej. Predvádzajú ju s radosťou a ich
tvorivými nápadmi je často naplnená celá trieda.“
Na konci Slovenčinára si môžeme prečítať referát o
bohatej (ale neľahkej) práci Výchovno-vzdelávacieho výboru CSS
v rokoch 2007 – 2010 z pera jeho predsedu Michala Lásika.
Časopis spestrili fotografie z I. Stretnutia dolnozemských
slovenských učiteľov.
Na záver môžeme konštatovať, že redakcia (Edita
Pečeňová, hlavná redaktorka, a Viera Boldocká i Ľudmila
Šomráková) zostavili veľmi zaujímavú a obsažnú publikáciu.
Medzinárodná, dolnozemská spolupráca v značnej miere obohatila
profil časopisu. Slovenčinár môže byť nielen dobrou metodickou
pomôckou pre našich učiteľov v Rumunsku, Srbsku a Maďarsku,
ale skoro rovnaké úlohy, problémy a výsledky podávajú im (nám)
silu, posilňujú aj ich (aj našu) spolupatričnosť. Vďaka patrí
každému, kto sa podieľal na vydaní časopisu: autorom, redaktorom,
vydavateľovi Celoštátnej slovenskej samospráve a v neposlednom
rade Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí za finančnú podporu.
Odbornej i širokej verejnosti odporúčam prečítať si
časopis, ďalšie svedectvo o existencii slovenskej Dolnej zeme, o
náročnej práci našich pedagógov s dobrým srdcom.
Alžbeta Uhrinová
Literatúra:
Ján Chlebnický: Desať ročníkov metodického časopisu Slovenčinár.
In: A. Uhrinová – M. Žiláková (red.): Slovenský jazyk v Maďarsku.
Békešská Čaba : VÚSM 2008, s. 42-80.
Alžbeta Uhrinová: Používanie materinského jazyka v kruhu
slovenskej inteligencie v Békešskej Čabe. Békešská Čaba : VÚSM
2004, s. 170-171.
DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK
4/2011
Since the fourth number of Dolnozemsky Slovák for 2011 is
dedicated mostly to personalities of the Low Lands, who had
a special celebration this year, in the first article, Naší jubilanti I.
M. Ambruš talks about the specifics of a personality.
D. M. Anoca wrote an article Pavol Bujtár a jeho miesto
v kultúrnom živote Slovákov v Rumunsku – 75 rokov života, M.
Harpáň writes about D. M. Anoca mainly as a poetess, M. K.
Hrkľová wrote a reflexion Múzami milovaní dedicated to Michal
Babiak and Ladislav Čáni at their special anniversary.
M. Prebudila writes about Prvý životný a básnický polčas
Ladislava Čániho. M. Štrbka contributed to this issue with an
article K životnému jubileu Evy Balážovej and V. Benková
writes about O Imrichovi Fuhlovi a najmä o jeho tvorbe.
S. Boldocky’s article Spomienka na barda dolnozemnských
Slovákov Paľa Saba Bohuša and also the article S krídlami
mŕtvych snov chodiť po zemi.
J. D. Vanko wrote a short account on the life and work of Ivan
Bujna, where he shows the importance of this priest and senior
in the fight of Nadlak to be a part of Romania. M. Hrivnák write
about Onrej Áchim, who received the name “sedliacky kráľ”, at
the 100rd anniversary of his death and M. Lásik talks about the
historian from among the Čaba evanghelics Ján Pravdoľub Bella.
A. Uhrinová writes a review of the magazine Slovenčinár, K.
Maruzsová-Šebová the book Zoltán B. Valkán Pivnica and A. M.
Litavská Pazovský kalendár 2012.
This issue is illustrated with the works from the 11th meeting of
artists in Serbia.
Mivel a Dolnozemský Slovák nevű folyóirat mind a négy
száma 2011-ben elsősorban a Dél-Alföld személyiségeinek
van szentelve, akik 2011-ben élték meg kerek születésnapjukat.
A folyóirat vezércikkében I.M.Ambruš a személyiség szó
jelentésein és lényegén elmélkedik.
D.M.Anoca cikket írt Pavol Bujtárról, valamint a romániai
szlovákság kulturális életében betöltött szerepéről. M.Harpáň
D.M.Anocáról adott le írást, melyben elsősorban mint költőt
jellemzi. M.K.Hrľová Michal Babiak és Ladislav Čáni
kiemelkedő jubileuma alkalmából Múzsák kedveltjei címmel írt
méltatást. M.Prebudila Ladislav Čáni munkáját ismertette meg
az olvasókkal Ladislav Cáni életének és munkásságának első
félideje című írásában. V.Benková Fuhl Imréről és alkotásairól
ír.
S.Boldocky cikket írt Paľo Sabo Bohušról, a dél-alföldi
szlovákok bárdjáról, valamint a Halott álmok szárnyaival a
földön című írást adta le a folyóiratnak.
Ivan Bajna életét és munkásságát J.D.Vanko mutatja be
röviden, melyben kiemeli a lelkész és szenior küzdelmét a
nagylakiak erőfeszítései közepette településük Romániához
történő csatolása érdekében. Áchim Liker András halálának
100. évfordulója alkalmából, aki a „paraszt király” elnevezést
érdemelte ki a néptől, M. Hrivnák írt. Lászik Mihály pedig
a sokoldalú csabai evangélikus szlovákok tanítójáról,
történetírójáról és etnográfusáról Ján Pravdoľub Belláról.
Uhrin Erzsébet a Slovenčinár című folyóirat recenzióját adta
közre, Maruzsné Sebó Katalin Bárkányi Valkán Zoltán Pince
(Pivnica) című írásáról és A.M.Litavská a pazovi kalendárium
2012 évi számáról ad közre recenziót.
A folyóirat jelenlegi száma a 11. szerbiai szlovák képzőművészek
biennáléjának alkotásaival van illusztrálva.
35. strana
Întrucât nr. 4/2011 al revistei Slovacul din Ţinuturile de
Jos este dedicat cu precădere personalităţilor din Ţinuturile de
Jos cu aniversări rotunde, I.M. Ambruš în articolul introductiv
Sărbătoriţii noştri meditează asupra termenului personalitate.
D.M. Anoca semnează articolul Pavol Bujtár şi locul
său în viaţa culturlă a slovacilor din România – 75 ani de viaţă.
M. Harpáň scrie despre D.M. Anoca ca poetă. M. K. Hrkľová
scrie reflexia ......................, dedicată lui Michal Babiak şi lui
Ladislav Čáni cu ocazia jubileelor celor doi.
M. Prebudila ne apropie Prima jumătate a vieţii şi
a creaţiei poetice a lui Ladislav Čáni. M. Štrbka contribuie cu
articolul Cu ocazia jubileului Evei Balážová , iar V. Benková
scrie despre Imrich Fuhl şi creaţia sa.
S. Boldocký publică articolele În amintirea bardului
slovacilor slovacilor din Ţinuturile de Jos, Paľo Sabo Bohuš şi
………… pe pământ cu aripile visurilor moarte.
J.D. Vanko prezintă pe scurt viaţa şi activitatea preotului şi
seniorului Ivan Bujna evidenţiind rolul însemnat pe care acesta l-a
jucat în lupta pentru ataşarea Nădlacului de România, M. Hrivnák
scrie despre Ondrej Áchim, căruia i s-a atribuit pseudonimul
ţaranul – rege cu ocazia a o sută de ani de la moartea sa. M. Lásik
vorbeşte despre Ján Pravdoľub Bell, istoric, etnograf şi învăţător
multilateral al evanghelicilor slovaci din Békéscsaba.
A. Uhrinová face recenzia revistei metodice Slovenčinár, K.
Moruzsová-Šebová recenzează cartea Pivnica a lui Zoltán B.
Valkán, iar A. M. Litavská prezintă Calendarul din Pazova 2012.
Numărul este ilustrat cu lucrările alese de la a 11-a
bienală a artiştilor plastici din Serbia.
Pošto je četvrti broj „Dolnozemskog Slovaka“ za
2011. godinu posvećen pretežno ličnostima „Donje zemlje“
koje u ovoj godini imaju okrugli životni jubilej, I. M. Ambruš
u svom uvodnom članku Naši jubilanti razmišlja o suštini reči
ličnost.
D. M. Anoka je napisala članak „Pavol Bujtar i njegovo mesto
u kulturnom životu Slovaka u Rumuniji – 75 godina života“,
M. Harpanj piše o D. M. Anoki prevashodno kao pesnikinji,
M. K. Hrkljova je napisala refleksiju „Miljenici muza“
posvećenu Mihalovi Babiaku i Ladislavu Čanjiju povodom
njihovog značajnog životnog jubileja.
M. Prebuđila nam je približio „Prvo životno i pesničko
poluvreme Ladislava Čanjija“. M. Štrbka je autor teksta
„Povodom životnog jubileja Eve Balažove“ a V. Benkova piše
„O Imrihu Fulu a naročito o njegovom stvaralaštvu“.
S. Boldocki je napisao prilog „Uspomena na barda
Slovaka sa Donje zemlje Palja Saba Bohuša“ kao i članak „Sa
krilima mrtvih snova hodati po zemlji“.
J. D. Vanko nam je ukratko predstavio život i delo
Ivana Bujnu i pri tome istakao značaj uloge ovog sveštenika
i seniora u borbi Nadlaka za priključenje Rumuniji. M.
Hrivnak piše o Ondreju Achimu, koga su nazivali „seljački
kralj“ povodom stogodišnjice njegove smrti a M. Lasik
o svestranom učitelju čabanskih evangelističkih Slovaka,
istoričaru i etnografu Janu Pravdoljubu Beli.
A. Uhrinova je napisala recenziju metodičkog časopisa
„Slovenčinar“ K. Maružova-Šebova knjige „Podrum“
Zoltana B. Valkana a A. M. Litavska prikaz „Pazovačkog
kalendara 2012“.
Download

DOLNOZEMSKÝ SLOVÁK