Interdisciplinárny vedecký workshop o hodnotení účinnosti
integrovaných bezpečnostných systémov pomocou expertných
systémov
IBSES 2012 | 22.3. 2012 | Slovenská republika | WORKSHOP
OSOBNOSŤ PÁCHATEĽA
Libor Gašpierik, Josef Reitšpís, Martin Gašpierik*)
ABSTRAKT
Článok prezentuje názor autorov na miesto a úlohu páchateľa trestnej činnosti
pri páchaní trestnej činnosti s aplikáciou na podmienky Slovenskej republiky. Zvlášť
je venovaná pozornosť kriminologickej charakteristike osobnosti páchateľa. Z nej je
potom odvodzovaná typológia páchateľa so zameraním na majetkovú kriminalitu.
Zároveň autori načrtli postupnosť krokov pri vypracovaní teoretických modelov pre
riešenia prielomovej odolnosti typových objektov v rámci vedeckej úlohy „Model
sústavy optimalizácie integrovaného bezpečnostného systému ochrany typových
objektov realizovaných za pomoci expertného systému“, VEGA 1/0981/11.
Kľúčové slová:
Počítačová grafika 3D a 2D, vizualizácia, premietacie metódy, Java.
ABSTRACT
The article presents the opinion of authors on place and function of
a perpetraitor of criminal activities with the application within Slovak conditions.
Particularly, the concern is devoted on criminological characteristics of perpetraitor’
s personality. Out of which is derived the typology of perpetraitor with the stress on
economic criminality. Concurrently the authors described the consecutiveness of steps
*)
1. doc. Ing. Libor Gašpierik, CSc., Katedra bezpečnostného manažmentu Fakulty špeciálneho
inžinierstva ŽU v Žiline, [email protected]
2. prof. Ing. Jozef Reitšpís, PhD, Katedra bezpečnostného manažmentu Fakulty špeciálneho
inžinierstva ŽU v Žiline, [email protected]
3. Mgr. Martin Gašpierik, externý doktorand, Katedra bezpečnostného manažmentu Fakulty
špeciálneho inžinierstva ŽU v Žilina.
during elaboration of theoretical models for solution of break resistance of
typical objects within the scientific task „The Model of Optimization Network of
Integrated. Security System of Typical Objects Protection Realised with the Aid of
Expert Systems“, VEGA 1/0981/11.
Key words:
security, personality of perpetraitor, typology of perpetraitor
Úvod
Historický pohľad na vznik pojmu „osobnosť“. Latinské slovo „PERSONA“
– znamenalo pôvodne masku, ktorú si herec nasadzuje v gréckom a rímskom divadle.
Z tohto vyplýva hneď dvojaké možné poňatie osobnosti - je to jednak niečo, čo
vyjadruje podstatu človeka, jeho hlavný charakterový princíp. Maska je však zároveň
niečo čo zahaľuje, skrýva, takže druhým významom je človek snažiaci sa imponovať
u druhých, šikovným spôsobom a vystupovaním si získať popularitu a náklonnosť.
Ľudstvo len pred nedávnom začalo hĺbať nad tajmi kriminality, začalo skúmať
kto je páchateľ a kto jeho obeť a prečo, kedy, kde a z akých dôvodov ľudia porušujú
spoločenský normatívny systém. Snáď až s Lombrossom v 19. storočí prichádza prvá
veľká vlna záujmu o to, kto pácha činy, ktoré spoločnosť sankcionujú. Po
biologických štúdiách, meraniu ušných lalokov a tvarov lebiek vychádzajú postupne
na svetlo sveta aj prvé psychologizujúce teórie o delikvencii a jej páchateľoch.
Osobnosť býva popisovaná v závislosti na psychologických alebo
sociologických teóriách, z ktorých sa vychádza. Obvykle za základ štruktúry osobnosti
sa berú: schopnosti – vrátane stále diskutovanej inteligencie, charakter, temperament,
vlastnosti vôle, motivácia, postoje, záujmy, psychické zvláštnosti a podobne.
Osobnosť páchateľa však nie je chápaná len ako štruktúra určitých schopnosti,
vlastnosti atď., ale ako dynamický sa vyvíjajúci stav stále ovplyvňovaný vnútornými
a vonkajšími činiteľmi. Súčasťou základného popisu osobnosti páchateľa býva tiež
informácia o úrovni jeho adaptácie na vonkajšie prostredie, schopnosti prispôsobovať
sa meniacim podmienkam.
1
KRIMINOLOGICKÁ CHARAKTERISTIKA OSOBNOSTI
Základným pojmom užívaným v kriminológii vo vzťahu k páchateľovi je
osobnosť páchateľa v trestnom čine. Osobnosť páchateľa je v kriminológii najčastejšie
chápaná ako organický celok duševného života človeka zahrňujúceho ako biologický
základ jedinca, tak i spoločenské podmienky jeho života vrátane spoločenských
vzťahov.
Obraz páchateľa, predovšetkým popis jeho osobnosti, je nevyhnutným zdrojom
pre pochopenie a vysvetlenie jeho kriminálneho jednania i pre ďalšie zachádzanie
s ním. Kriminologická charakteristika osobnosti páchateľa vychádza so všeobecného
vymedzenia pojmu osobnosti.
V kriminologickej literatúre sú vyjadrené rôzne názory o štruktúre
kriminologickej charakteristiky osobnosti človeka. Jednotliví autori poukazujú na
2
nutnosť komplexne preskúmať spoločensko – demografické, kultúrno – vzdelávacie,
funkčno – vzťažné, mravno – psychické vlastnosti, ako aj všeobecné vyjadrenia
v hodnotovo – motivačnej orientácii osobnosti, čo je základom pre trestnoprávnu
charakteristiku osobnosti.
K spoločensko – demografickým ukazovateľom patria predovšetkým: pohlavie,
vek, sociálny stav, záujmy, rodinný stav a charakter bývania.
Z údajov o pohlaví osôb, ktoré spáchali trestné činy, je zjavná neustála prevaha
mužov. Tento fakt je spojený so spôsobom výchovy, so stereotypmi v správaní sa, so
spôsobom života a charakterom pracovných, rodinných a iných vzťahov mužského
a ženského pohlavia.
Veková charakteristika páchateľov dovoľuje posudzovať kriminogénnu aktivitu
a zvláštnosti protispoločenského správania sa ľudí rôzneho veku a špecifiká vekového
zloženia páchateľov rozličných trestných činov.
Sociálne postavenie, ako aj záujmy osôb páchajúcich trestné činy dovoľujú
posúdiť, ako a v akých spoločenských vrstvách a sférach životnej činnosti sú
jednotlivé trestné činy rozšírené.
Kultúrno – vzdelanostná charakteristika páchateľov poukazuje na vzťah
trestnej činnosti a úrovne vzdelania a intelektuálneho rozvoja páchateľa. Preukazuje
sa, že vzdelanostná úroveň páchateľov, ktorí spáchali trestné činy je vo všeobecnosti
nižšia ako u osôb tej istej štruktúry správajúcich sa spoločensky nezávadne.
Funkčno – vzťažná charakteristika osobnosti páchateľa zahŕňa: reálne sociálne
funkcie osobnosti v systéme existujúcich spoločenských vzťahov, jeho príslušnosť
k určitým sociálnym skupinám, jeho vzťahom k týmto funkciám a jeho životnými
plánmi.
Početnosť a štruktúra páchateľov koreluje so stavom a štruktúrou jednotlivých
druhov kriminality. Dominantné zastúpenie majú páchatelia majetkovej kriminality
(45 %) a až následne ekonomickej (20 %) a násilnej kriminality (15 %). Napriek
dominantnému postaveniu mužov ako páchateľov kriminality (od 85 % do 90 %) je
možné konštatovať, že nárast podielu žien na páchaní kriminality (od 10 % do 15 %)
bol zaznamenaný v majetkovej, ekonomickej kriminalite, ale aj v násilnej kriminalite.
1.1
KLASIFIKÁCIA PÁCHATEĽOV Z POHĽADU TEÓRIE
OSOBNOSTI
Skúmanie osobnosti páchateľa dovoľuje vymedziť jej vedecky zdôvodnenú
klasifikáciu nevyhnutnú pre diferenciáciu voči ním.
Každý páchateľ ako osobnosť je individuálny a charakterizuje ho súbor
vlastnosti, ktorých konkrétny obsah býva rôznorodý. Ani rôznorodosť nevylučuje, aby
celý súbor osôb, ktoré spáchali trestný čin, bol rozdelený do určitých skupín, ktoré sú
charakteristické jedným alebo niekoľkými najpodstatnejšími znakmi stanovenými za
kritérium pre toto delenie.
Pri analýze trestnej činnosti sa zvyčajne používa klasifikácia páchateľov podľa
jednotlivých spoločensko – demografických znakov, ktoré najčastejšie vychádzajú
z rozšírenosti zločinnosti v prostredí určitých demografických útvarov. Podobné
3
charakteristiky prehlbujú predstavy o zločinnosti a skupinách páchateľov a ukazujú
najúčinnejšie smery preventívnej práce.
Podľa uvedených kritérií je možné páchateľov trestnej činnosti deliť na štyri
skupiny:
1. Páchateľov s negatívne – ignorujúcimi vzťahmi k ľudskej osobnosti a k jej
najdôležitejším potrebám (k životu, zdraviu, osobnej nedotknuteľnosti, cti, ľudskej
dôstojnosti a pod.), čo zohráva úlohu predovšetkým pri páchaní úmyselných
agresívno-násilných trestných činoch proti osobnosti (vraždy, znásilnenia a pod.)
2. Páchateľov so ziskuchtivo-vlastníckymi tendenciami spojenými s ignoráciou
cudzích vlastníckych práv, páchajúcich predovšetkým trestné činy krádeže,
podvodu, vydierania a pod.
3. Páchateľov s individuálno-egocentrickými vzťahmi k rozličným spoločenským
inštitúciám a požiadavkám, k vlastným občianskym, služobným, k rodinným
a ďalším povinnostiam, ktorí páchajú najmä niektoré hospodárske trestné činy,
trestné činy marenia úradného rozhodnutia, trestné činy vojenské a pod.
4. Páchateľov s ľahkomyseľným a nezodpovedným vzťahom k spoločenským
inštitúciám a požiadavkám a k vlastným povinnostiam vo vzťahu k ním, čo
v konečnom dôsledku reprezentuje súbor páchateľov trestných činov
z nedbanlivosti.
Vymedzenie uvedených skupín páchateľov prirodzene nevyčerpáva všetky
existujúce varianty, ale uvádza len tie základné, ktoré sa len zriedka vyskytujú v čistej
podobe.
•
•
•
•
•
2
Vo vyčlenených skupinách páchateľov je potrebné ďalej rozlišovať:
osoby, ktoré po prvý raz spáchali menej závažné trestné činy ako výsledok
náhodného zhluku okolnosti a protirečení s celkovou charakteristikou
predchádzajúceho správania,
osoby vcelku kladne charakterizované, ktoré sa po prvý raz dopustili závažného
trestného činu pod vplyvom nepriaznivého spojenia vonkajších okolnosti,
osoby, ktoré spáchali trestný čin po prvý raz, avšak už predtým sa dopúšťali
amorálnych prejavov a porušovania práv, nie však trestnej povahy,
recidivisti,
obzvlášť nebezpeční recidivisti.
TYPOLÓGIA PÁCHATEĽA
Medzi najznámejšie príspevky teoretickej kriminológie k vedeckému poznaniu
páchateľov trestných činov patrí, okrem teórii osobnosti páchateľa, typológia
páchateľov.
Snaha zovšeobecňovať poznatky o osobách páchateľov bola vždy súčasťou
skúmania kriminality a takmer vždy bola sprevádzaná pokusmi zaradiť páchateľov
podľa určitých znakov, ktoré sa u nich vyskytujú častejšie ako u bežnej populácie, do
určitých navzájom odlišných skupín. Tieto snahy nadväzovali na triediace pokusy
uplatňované po storočia vo filozofii a lekárstve.
Typológia (metóda, ktorá umožňuje triedenie sústav, objektov alebo javov
pomocou typov) umožňuje v kriminológii rozčleniť páchateľov trestných činov podľa
4
určitých kritérií, znakov či súboru znakov do skupín, z ktorých každú je možné
charakterizovať pomocou určitého modelu, prototypu, typu.
Najznámejšia typológia používaná od staroveku až do dneška delí ľudí do
štyroch základných temperamentných typov označovaných ako: melancholik, cholerik,
flegmatik a sangvinik.
Typ vo vzťahu k osobnostiam ľudí potom býva najčastejšie definovaný ako
určitý komplex vlastnosti, rysov či iných znakov osobnosti, ktoré síce nepostihujú celú
osobnosť jedinca, ale sú spoločné väčšiemu počtu osôb, z ktorých podľa výskytu
práve týchto znakov je možné vytvoriť určitú skupinu v rámci konkrétnej typológie.
Výsledky empirických výskumov potvrdzujú, že „čisté“ typy v skutočnosti
neexistujú. Vždy sa jedná len o priblížení sa k nejakému pre potreby triedenia
vymedzenému typu.
Vznik prvých kriminologických typológií bol spojený predovšetkým so
samotných kriminálnym činom a jeho páchateľom. Až neskôr sa berie do úvahy vplyv
sociálneho prostredia na kriminálne jednanie páchateľa.
V kriminológii sa často stretávame s rozdelením typológií na typológie, ktoré
zdôrazňujú:
- prevažne biologické charakteristiky osobnosti páchateľov,
- prevažne psychologické charakteristiky osobnosti páchateľa,
- prevažne sociologické charakteristiky osobnosti páchateľa.
2.1 TYPOLÓGIA VYCHÁDZAJÚCA Z BIOLOGICKÝCH ASPEKTOV
OSOBNOSTI
V stavbe tela, ktorá je podmienená morfologickými a fyziologickými funkciami
organizmu vidia autori takto zameraných typológií súhrn všetkých vlastnosti indivídua
zafixovaných v jeho dedičných zárodkoch. Ináč povedané: osobnosť podľa týchto
typológií formujú vlastnosti odovzdávané dedične.
Patria sem napríklad teórie tzv. kriminálnej antropológie, teórie fyziognomické
a frenologické (založené na meraní lebky). Patrí sem i teória Lambersová o tzv.
rodenom zločincovi. Podľa biologických znakov rozlišoval i medzi jednotlivými
typmi zločincov (napr. vrahmi a zlodejmi). Mnohé ďalšie teórie osobnosti pozerajú na
páchateľa predovšetkým ako na agresívneho jedinca, ktorého psychika je ovplyvnená
prevažne biologickými (fyziologickými) vplyvmi. Snažia sa jeho kriminálne jednanie
dať do súvislosti s poruchami fyziologickými, poruchami endokrinnej sústavy,
biochemickými poruchami atď. Niektorí kriminológovia (Neuman) sem radia
i koncepciu stotožňujúcu páchateľa s psychopatom, ktorá má však obdobné
metodologické problémy ako koncepcia stotožňujúca páchateľa s oligofrénom.
V novej klasifikácii duševných chorôb bola psychopatia rovnako ako oligofrénia
premenovaná. Nové označenie psychopatie znie: „špecifická porucha osobnosti“. Nie
je diagnostikovaná ako choroba, ale ako porucha osobnosti a chovania dospelých.
Obvykle je psychopatická osobnosť charakterizovaná ako disharmonická osobnosť,
ktorej niektorá prejavy môžu viesť až ku kriminálnemu jednaniu. Býva tomu tak
u paranoidnej poruchy (vzťahovačnej), poruchy založenej na nestálosti (postihnutý
nevydrží u jednej činnosti, vzťahu, zamestnania), nezdržanlivé poruchy (nezdrží sa
a jedná podľa okamžitého záujmu), poruchy vnútorného nepokoja (neustále vyhľadáva
5
konfliktné situácie a napätia), výbušné (explozívne). Disociálna porucha sa vyznačuje
prítomnosťou nezdržanlivosti, nedotknuteľnosťou svojej osoby, vyššou agresivitou
a nezodpovednosťou za svoje jednanie.
Prílišné zdôrazňovanie podielu psychopatie na kriminalite je výsledkom
uplatňovania súdne psychiatrických posudkov v trestnoprávnej praxi. Odhaduje sa, že
zhruba 30 % všetkých trestných činov spáchajú psychopati (osoby so špecifickou
poruchou osobnosti). Ešte väčší podiel majú však na násilnej trestnej činnosti.
2.2
TYPOLÓGIA VYCHÁDZAJÚCA Z PSYCHOLOGICKÝCH
ASPEKTOV OSOBNOSTI
Tento druh typológie je celkom závislý na úrovni spracovania poznatkov
psychológie osobnosti, klinickej psychológie, psychopatológie, obecnej psychológie
a psychiatrie. Potom sú závislé na úrovni metodológie uplatňovania pri popise
a vysvetľovaní psychických javov.
K známejším predstaviteľom tohto druhu typológie patrí H. J. Eysenek, autor
teórie rozdielneho podmieňovania, autor osobnostného dotazníku, ktorý obsahuje
škálu kriminálnych sklonov.
Medzi najznámejšie kriminologické teórie osobnosti páchateľa patrí teória
stotožňujúca páchateľa s osobou prevažne slabomyseľnou, mentálne retardovanou
a s podpriemernou inteligenciou. Vyšší výskyt osôb s podpriemernou inteligenciou
medzi páchateľmi je všeobecne uznávaný fakt. Diskusiu vyvolávajú otázky typu, čo
to je inteligencia, či je ju možné merať a ako, príčinný vzťah slabomyseľnosti,
mentálnej retardácie a inteligencie k trestnej činnosti a podobne.
Mentálna retardácia je vrodená a je vážnym trvalým poškodením rozumových
schopnosti. Ich inteligenčný kvocient sa pohybuje v rozmedzí medzi 0 až 69.
(Priemerná populácia má inteligenčný kvocient v rozmedzí 90 až 110). Prejavuje sa
ako postihnutie rady špeciálnych schopnosti ako je slovné vyjadrovanie, rýchlosť
reagovania a chápania, pamäti a logického myslenia. Charakteristické je pre ňu
zníženie schopnosti chápania podstaty javov a ich súvislosti. Mentálne retardované
osoby sa dajú vzhľadom na uvedené vlastnosti ľahko ovplyvniť a naviesť na
kriminálne jednanie. Pritom však väčšina u nich je ešte schopná chápať spoločenskú
nebezpečnosť svojho jednania.
2.3 TYPOLÓGIA VYCHÁDZAJÚCA ZO SOCIOLOGICKÝCH
ASPEKTOV OSOBNOSTI
Typológie vychádzajú predovšetkým zo skúmania sociálneho prostredia
páchateľa, procesu sociálneho učenia, hodnotových orientácii páchateľa a jeho
sociálneho začlenenia.
Počiatok sociologických typológii je v názore, že o každom zločincovi nie je
možné tvrdiť, že by sa stal zločincom v každej dobe a za každých okolnosti.
F. Liszt rozdeľoval zločincov na tri skupiny: príležitostných, zločincov zo
zvyku a nepolepšiteľných zločincov. Pritom toto delenie spojoval s tromi
preventívnymi funkciami trestania: odstrašenie, náprava a zneškodnenie.
6
Mnohé z týchto typológii nadväzujú na teóriu diferencovaného združovania E.
H. Sutherlanda, ktorá sa zameriava na skúmanie spoločenských vzťahov, najmä ich
početnosť, intenzitu a význam združovania ľudí do skupín. Kriminálne chovanie je v
tejto teórií výsledkom sociálneho učenia. Teória popiera rozhodujúci význam
osobnostných rysov páchateľa pri páchaní trestnej činnosti a zdôrazňuje „normálnosť“
zločineckého chovania. Podľa Sutherlanda sa človek zločincom nerodí, ale stáva sa
ním, kriminalite sa človek musí naučiť práve tak ako každému početnému povolaniu.
Chápe delikt ako „normálne“ naučené chovanie človeka.
2.4
TYPOLÓGIA PÁCHATEĽA MAJETKOVEJ KRIMINALITY
Samotnú pozornosť zasluhujú páchatelia majetkovej trestnej činnosti. Z toho,
čo bolo konštatované je možné ich rozdeliť do štyroch typov:
1. typ páchateľa (páchateľov), spravidla náhodný páchateľ, nemá žiadne informácie
o objekte a použitom systéme ochrany. Koná bez predchádzajúcej prípravy a má
k dispozícii obmedzený sortiment ľahko dostupných nástrojov. Používa hrubú
silu, snaží sa preniknúť najjednoduchšou cestou k cieľu. Ak narazí na prvky PSN,
rozbíja ich.
2. typ páchateľa má určité znalosti a informácie chránenom objekte a použitom
systéme ochrany. Koná po krátkom období príprav a požíva základný sortiment
nástrojov. Nepoužíva hrubé deštrukčné postupy, ak zistí rozmiestnenie prvkov
poplachového prenosového systému, opustí objekt.
3. typ páchateľa je pomerne dobre oboznámený s usporiadaním chráneného objektu
a je oboznámený s činnosťou jednotlivých prvkov použitého systému ochrany.
Koná po období prípravy a používa úplný sortiment špeciálnych nástrojov
a prenosných zariadení.
4. typ páchateľa má možnosť spracovať podrobný plán preniknutia (vniknutia) do
chráneného objektu. Koná po období prípravy a má k dispozícii kompletný
sortiment špeciálnych nástrojov a zariadení, vrátane prostriedkov na elimináciu
a náhradu existujúcich elektrického zabezpečovacieho systému.
Okrem toho treba zvažovať aj:
- možnosť pôsobenia organizovanej skupiny, ktorá koná napr. na objednávku
(krádeže umeleckých predmetov, zbraní, a pod.),
- pôsobenie ofenzívnych komerčných spravodajských služieb, s cieľom zmocniť sa
dôležitých (obchodných, výrobných a pod.) informácií,
- pôsobenie teroristických alebo extrémistických skupín (napr. proti objektom
jadrových elektrární, vojenským objektom a pod.).
V rámci riešenia vedeckej úlohy „Model sústavy optimalizácie integrovaného
bezpečnostného systému ochrany typových objektov realizovaných za pomoci
expertného systému“, VEGA 1/0981/11 je potrebné tieto teoretické poznatky
a praktické závery aplikovať do banky dát a celkového modelového systému
prielomovej odolnosti typových objektov. Riešením je napríklad štyri typy páchateľa
majetkovej kriminality ohodnotiť váhovými koeficientmi a samostatné koeficienty
stanoviť pre prípad recidivistu a organizovaný spôsob spáchania trestnej činnosti,
prípadné iný výber kritérií pre páchateľa.
7
Definovanie možných spôsobov
napadnutia chráneného objektu alebo
ohrozenia chráneného záujmu spolu s typológiou možného páchateľa majú zásadný
význam pre výber a rozsah bezpečnostného systému.
Záver
K tejto problematike je však záverom nutné podotknúť, že ani podaná
charakteristika, ani klasifikácia nie sú vyčerpávajúce a konečné, a že až ďalšie
a podrobnejšie rozpracovanie problému osobnosti páchateľa dovolí podať širšiu
kriminologickú charakteristiku každej z vyčlenených skupín.
Uvediem charakteristiku páchateľov v Slovenskej republike za roky 1997-2010.
Z hľadiska veku bola v sledovanom období najpočetnejšou skupinou
páchateľov veková kategória od 19 do 35 rokov (50 %), pričom narastal podiel
páchateľov vekovej kategórie od 35 do 55 rokov (25 %) a vekovej kategórie nad 55
rokov (15 %). V sledovanom období dochádzalo k poklesu vo vekovej kategórii od 14
do 18 rokov (10 %).
Z hľadiska vzdelanostnej úrovne páchateľov bola najväčšou skupina so
stredným vzdelaním (75 %). Druhou najpočetnejšou je skupina so základným
vzdelaním (27 %). Najnižšie zastúpenie páchateľov má skupina s vysokoškolským
vzdelaním (3 %). Približne 30 % až 45 % páchateľov jednotlivých druhov kriminality
sú nezamestnaní a recidivisti. Tento fakt je najvýraznejší v majetkovej kriminalite.
Rozšírenými vlastnosťami osôb páchajúcich trestné činy sú: odcudzenie sa od
plnenia svojich
povinnosti, od pozitívnych skupín, ich orientácia na neformálne
skupiny alebo osoby s negatívnym zameraním, absencia alebo neurčitosť životných
plánov, ktoré by boli spojené so zvyšovaním vzdelanostného, kultúrneho alebo
osobnostného postavenia či štatútu.
Mravnostné a psychické vlastnosti majú vedúcu úlohu pri formovaní motívu a pri
výbere delikventného variantu konania v určitej situácii. Posudzuje sa: všeobecná
hodnotová orientácia osobnosti, vzťah k rozličným amorálnym hodnotám, výber
a spôsob upokojovania svojich potrieb, záujmov a nárokov (legálny – nelegálny,
právny – protiprávny, spoločenský prospešný – spoločenský nebezpečný), zvláštnosť
intelektuálnych, emocionálnych a vôľových vlastnosti (15).
LITERATÚRA
[1] GAŠPIERIK, L.: Kriminológia. 1 vyd. Žilina : ŠEVT, a.s. 2003. 114 s. ISBN 80-8070189-X.
[2] GAŠPIERIK, L.: Prevencia kriminality skripta. 1 vyd. Žilina : ŠEVT, a.s. 2005. 109 s.
ISBN 80-88707-68-4.
[3] GAŠPIERIK, L.: Prevencia kriminality a inej protispolo a inej protispoločenskej činnosti
- učebnica. Multiprint, sro. Košice 2010, ISBN 978-80-970410-0-7.
[4] GAŽI, Š. a kol.: Kriminológia – osobitná časť. I. diel. Bratislava: Akadémia Policajného
zboru, 2001.
[5] HERETIK, A.: Základy foréznej psychológie. Bratislava: SPN, 1993, 224 s. ISBN 80-8390-9.
8
[6] HOLCR, K. a kol.: Kriminológia. 1 vyd. Bratislava: IURA EDITION, spol. s.r.o., 2008.
401 s. ISBN 978-80-8078-206-1.
[7] KRAJNÍK, V. a kol.: Učebnica kriminalistiky. Bratislava: Akadémia PZ, 2002.
[8] LUBELCOVÁ, G.: Kriminalita ako spoločenský fenomén. 1 vyd. Bratislava : VEDA,
2009. 212 s. ISBN 978-80-224-1051-9.
[9] MADLIAK, J.: Kriminológia. Košice: ATOM computers, 1998. 150 s. ISBN 80-8895100-3.
[10] NOVOTNÝ, O., ZAPLETAL, J. a kol.: Kriminológie. 1. vyd. Praha 5: EUROLEX
BOHEMIA, s.r.o., 2001. 419 s. ISBN 80-86432-08-4.
[11] ONDREJKOVIČ, P. a kol.: Sociálna patológia. 2 vyd. Bratislava: VEDA, 2001. 310 s.
ISBN 80-224-0685-6.
[12] PECKOVÁ, Ľ: Prevencia kriminality na miestnej a regionálnej úrovni. Dizertačná práca.
FŠI ŽU. Žilina, 2009.
[13] Stratégia prevencie kriminality v Slovenskej republike, Ministerstvo vnútra SR, Rada
vlády SR pre prevenciu kriminality (aktualizácia na roky 2003–2006), Bratislava, 2003.
[14] Stratégia prevencie kriminality v Slovenskej republike na roky 2007 - 2010, Ministerstvo
vnútra SR, Rada vlády SR pre prevenciu kriminality. Bratislava, 2007.
[15] Stratégia prevencie kriminality v Slovenskej republike na roky 2012 - 2015, Ministerstvo
vnútra SR, Rada vlády SR pre prevenciu kriminality. Bratislava, 2012.
[16] ŠÚRYOVÁ, E.: Kriminologické aspekty majetkovej kriminality v SR. In: Policajná
teória a prax č. 4/2003. Akadémia PZ. Bratislava, 2001.
[17] ŠIMOVČEK, I. a kol.: Kriminalistika. Bratislava: Akadémia PZ, 1999. ISBN 80-8054117-5.
[18] Trestný zákon č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov.
[19] Trestný poriadok č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov.
[20] Ústavný zákon č. 462/1992 Z. z. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších
predpisov, 1992.
[21] Ústavný zákon č. 29/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, 1991.
[61] Zákon 583/2008 Z. z. o prevencii kriminality a inej protispoločenskej činnosti a o zmene
a doplnení niektorých zákonov.
[22] Zákon č. 550/2003 Z. z. o probačných a mediačných úradníkoch v znení neskorších
predpisov.
[23] Zákon č. 575 Z. z. o organizácií ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov.
[24] Zákon č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov.
[25] ZAPLETAL, J. a kol.: Prevencia kriminality. 2 vyd. Praha: Policejní akademie České
republiky. 2005. 108 s. ISBN 80-7251-200-5.
Príspevok bol spracovaný v rámci projektu V E G A 1 / 0 9 8 1 / 1 1
„MODEL SÚSTAVY OPTIMALIZÁCIE INTEGROVANÉHO BEZPEČNOSTNÉHO
SYSTÉMU OCHRANY TYPOVÝCH OBJEKTOV REALIZOVANÝ ZA POMOCI
EXPERTNÉHO SYSTÉMU.“
Príspevok bol spracovaný v rámci projektu APVV-0471-10 Ochrana kritickej
infraštruktúry v sektore doprava
9
Download

osobnosť páchateľa - Fakulta bezpečnostného inžinierstva