3
61 • 2013
OBSAH
TÉMA
Lokálne iniciatívy občianskej
sféry v rozvoji sídiel
FALŤANOVÁ, Ľubica: Editorial
• 227
FALŤANOVÁ, Ľubica: Lokálne iniciatívy občianskej sféry v rozvoji sídiel
• 229
BENŽA, Mojmír: Spoločensko-kultúrne aktivity
a ich organizátori v obciach na Záhorí • 246
DITMAROVÁ, Lucia: Nota Bene – pouličný
kompas alebo „venujte pozornosť“. Etnografická sonda do jedného občianskeho združenia
• 258
LÁŠTICOVÁ, Barbara, PETRJÁNOŠOVÁ, Magda: Sociálne inovácie a sociálne identity: prípadová štúdia komunity slovenských migrantov a migrantiek v Írsku
• 273
BUČKO, Ladislav, SLÁVIKOVÁ, Petra: Špecifiká inštitucionálnej náhradnej starostlivosti
o deti v Kambodži
• 289
ROZHOVOR
BUENO GÓMEZ, Noelia: Antropológia, veda
budúcnosti. 2. časť. Kríza astúrskej tradičnej
kultúry z antropologického hľadiska. Interview so španielskym antropológom Adolfom
Garcíom Martínezom
• 302
SPRÁVY
HLÔŠKOVÁ, Hana: Za Vilom Marčokom • 310
BLAHOVÁ, Natália: Vzdelávací kurz Občanská
společnost v multidisciplinární perspektivě
(Brno, 5. – 6. 4. a 19. – 20. 4. 2013)
• 312
BEŇOVÁ, Kamila: Správa z konferencie: o etnografii „doma“ (Praha, 22. – 24. 5. 2013) • 314
HLÔŠKOVÁ, Hana: XV. Medzinárodný zjazd slavistov (Minsk, 20. 8. – 27. 8. 2013)
• 317
BOTÍKOVÁ, Marta, KANOVSKÝ, Martin: Diplomové práce na KEM FiF a USA FSEV UK v akademickom roku 2012/2013
• 319
POTANČOK, Vladimír: Dizertačné práce v Ústave etnológie SAV v roku 2013
• 321
KUSÁ, Magdaléna: Prezentácia publikácie Competing Eyes: Visual Encounters With Alterity
in Central and Eastern Europe v Ústave etnológie SAV
• 322
RECENZIE • ANOTÁCIE
Hana Hlôšková, Ivo Pospíšil, Anna Zelenková
(Eds.): Slavista Jiří Horák v kontexte literatúry a folklóru I-II (Zora VANOVIČOVÁ) • 324
Hans Ritz: Die Geschichte vom Rotkäppchen
(Viera GAŠPARÍKOVÁ)
• 325
Ivan Dubnička: Misa mäsa (Rastislava STOLIČNÁ)
• 326
Danka Moravčíková (Ed.): Vidiek a mládež
v sociálnovedných reflexiách (Lenka BIELIKOVÁ)
• 327
G. V. Ľubimovová: Vozrastnoj simvolizm v kuľture kalendarnogo prazdnika russkogo naselenija Sibiri. XIX. – načalo XX. veka (Maja
OVSJANNIKOVOVÁ)
• 329
Zvonko Martić, Vidoslav Vido Bagur: Vila bana
zvala priko vrana. Tradijska odjeća, pjesme
i plesovi Hrvata u Bosni i Hercegovini u 21.
Stoljeću. A Fairy Called the Viceroy over the
225
Mountain of Vran. Traditional Clothing,
Songs and Dances of Croats in Bosnia and
Hercegovina in the 21st Century (Zuzana
PANCZOVÁ)
• 330
Petra Kelemen, Nevena Škrbić Alempijević:
Grad kakav bi trebao biti. Etnološki i kulturnoantropološki osvrti na festivale (Zuzana
PANCZOVÁ)
• 331
CONTENTS
THEMATIC FOCUS
Local Initiatives of the Civic
Sphere in the Development of
Residential Areas
FALŤANOVÁ, Ľubica: Editorial
• 227
FALŤANOVÁ, Ľubica: Local Initiatives of the
Civic Sphere in the Development of Residential Areas
• 229
BENŽA, Mojmír: Social-cultural Activities in
Záhorie Villages and their Organizers • 246
DITMAROVÁ, Lucia: NOTA BENE – Street
Compass or „Take Note“. An Ethnographic
Probe of a Civic Association
• 258
LÁŠTICOVÁ, Barbara, PETRJÁNOŠOVÁ, Magda: Social Innovations and Social Identities:
Civic Initiatives of Slovak Migrants in the
Republic of Ireland
• 273
BUČKO, Ladislav, SLÁVIKOVÁ, Petra: Specifics of the Residential Care for Children in
Cambodia
• 289
INTERVIEW
BUENO GÓMEZ, Noelia: Anthropology, Science of the Future, Part 2. The Crisis of Asturian Traditional Culture from the Anthropological Standpoint. An Interview with the
Spanish Anthropologist Adolfo García Martínez
• 302
NEWS
HLÔŠKOVÁ, Hana: In Memory of Vilo Marčok
• 310
BLAHOVÁ, Natália: The Civil Society Educational Course in a Multidisciplinary Perspective
(Brno, 5. – 6. 4. a 19. – 20. 4. 2013)
• 312
BEŇOVÁ, Kamila: Report from a Conference
on the Ethnography „at Home“ (Praha, 22. –
24. 5. 2013)
• 314
226
HLÔŠKOVÁ, Hana: XV. International Congress
of Slavists (Minsk, 20. 8. – 27. 8. 2013) • 317
BOTÍKOVÁ, Marta, KANOVSKÝ, Martin: Theses at KEM FiF and USA FSEV UK from the
Academic Year 2012/2013
• 319
POTANČOK, Vladimír: Dissertations at the
SAV Institute of Ethnology in 2013
• 321
KUSÁ, Magdaléna: Launch of Competing Eyes:
Visual Encounters With Alterity in Central
and Eastern Europe at the SAV Institute of
Ethnology
• 322
BOOK REVIEWS/REVIEW ESSAYS
Hana Hlôšková, Ivo Pospíšil, Anna Zelenková
(Eds.): Slavista Jiří Horák v kontexte literatúry a folklóru I-II (Zora VANOVIČOVÁ) • 324
Hans Ritz: Die Geschichte vom Rotkäppchen
(Viera GAŠPARÍKOVÁ)
• 325
Ivan Dubnička: Misa mäsa (Rastislava STOLIČNÁ)
• 326
Danka Moravčíková (Ed.): Vidiek a mládež
v sociálnovedných reflexiách (Lenka BIELIKOVÁ)
• 327
G. V. Ľubimovová: Vozrastnoj simvolizm v kuľture kalendarnogo prazdnika russkogo naselenija Sibiri. XIX. – načalo XX. veka (Maja
OVSJANNIKOVOVÁ)
• 329
Zvonko Martić, Vidoslav Vido Bagur: Vila bana zvala priko vrana. Tradijska odjeća, pjesme i plesovi Hrvata u Bosni i Hercegovini
u 21. Stoljeću. A Fairy Called the Viceroy
over the Mountain of Vran. Traditional Clothing, Songs and Dances of Croats in Bosnia
and Hercegovina in the 21st Century (Zuzana PANZOVÁ)
• 330
Petra Kelemen, Nevena Škrbić Alempijević:
Grad kakav bi trebao biti. Etnološki i kulturnoantropološki osvrti na festivale (Zuzana
PANCZOVÁ)
• 331
3
61 • 2012
E D I TO R I A L
Spoločným menovateľom hlavných príspevkov Slovenského národopisu 3/2013 je
téma občianskych iniciatív a aktivít vznikajúcich na pôde združení neziskového sektoru po roku 1989. Súhrn príspevkov dokladá rozmanitosť autorských prístupov v zobrazení problematiky občianskych zoskupení, čím sa pre čitateľa odkrýva ich štrukturálna rozmanitosť v oblasti organizačných otázok, v šírke pôsobenia a úloh v rôznych
prostrediach.
Prvé tri príspevky od Ľubice Falťanovej, Mojmíra Benžu a Lucie Ditmarovej vznikli
v rámci projektu Lokálne iniciatívy občianskej sféry v rozvoji sídiel (VEGA 2/0052/11).
Ľubica Falťanová po teoretických príkladoch definícií združení ako spoločenských
skupín, vymedzení neziskových združení z právneho hľadiska na Slovensku a ich
funkcií, identifikuje občianske organizácie na príklade obce Lozorno (okres Malacky)
v reálnom prostredí. Autorka hľadá odpoveď na otázku, v čom tkvie skutočnosť, že Lozorno samo organizáciou občanov prostredníctvom vysokého počtu združení a ich aktivitou dokáže zabezpečiť značnú časť potrieb miestneho obyvateľstva. Mojmír Benža
vo svojom príspevku poukazuje na úlohu občianskych združení rozlišovaných podľa
ich zamerania a vzniku v spoločensko-kultúrnom živote obcí v pomerne širokom regióne Záhoria (v okresoch Malacky, Senica a Skalica). Pomocou kartografického vyhodnotenia prehľadne sprístupňuje kalendárium podujatí a štruktúru organizátorov
z oblasti verejnej správy a podľa typu združenia. V obidvoch príspevkoch sa ukázalo,
že z miestnych občianskych aktivít organizácií, formálnych alebo neformálnych, je
značná časť postavená na tradičných združeniach a spolkoch, ktorých súčasné pôsobenie kontinuálne nadväzuje na ich existenciu pred rokom 1989.
Príspevok Lucie Ditmarovej, tretí k občianskym združeniam pôsobiacim na Slovensku, obsahuje príklad občianskeho združenia vzniknutého po roku 1989 pod vplyvom nových sociálnych skutočností. Zameriava sa na oblasť sociálnej starostlivosti.
Autorka skúma Občianske združenie Proti prúdu prípadovo vo všetkých súvislostiach
potrebných pre hĺbkovú charakteristiku združenia – od medzinárodných kontextov
vzniku, organizačnej štruktúry, činnosti, zameranej na podporu bezdomovcov v rôznych mestách Slovenska, nielen možnosťami predaja časopisu Nota Bene, ale i inými
aktivitami, až po fundraising a pod.
Okrem predchádzajúcich etnológov prispeli k rozšíreniu pohľadu na činnosť občianskych organizácií autori z iných vedeckých odborov. Barbora Lášticová a Magda
Petrjánošová, odborníčky z oblasti sociálnej psychológie, sa zaoberajú slovenskou
227
migrantskou komunitou v Dubline v rokoch 2004 – 2013 z troch teoretických perspektív: z pohľadu teórie sociálnych inovácií, sociálnej identity a transnacionálnej migrácie. Teórie sú konfrontované s výsledkami empirických výskumov slovenských migrantských neziskových organizácií, Slovenského centra – Írsko a časopisu Slovak in
Ireland. Ladislav Bučko a Petra Sláviková predstavujú odbor zdravotníctva a sociálnej
práce. V príspevku, zaradenom do Slovenského národopisu, približujú podmienky
práce projektu House of Family, uskutočňovanom v Kambodži, ktorý je jedným z mnohých projektov katedry misiológie Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety. Tento projekt, zameraný na bezplatnú liečbu detí postihnutých HIV, je napojený na charitatívnu organizáciu Maryknoll – Little Sprouts Program, prvú organizáciu,
ktorá začala poskytovať špeciálnu liečbu pre siroty v roku 2002.
Celok k problematike mimovládnych organizácií možno pôsobí zdanlivo nesúrodo,
ale zodpovedá rôznorodosti združení občianskeho charakteru v ich cieľoch, podľa cieľových skupín a dosahu pôsobenia v teritoriálnom význame. Z obsahu predkladaného čísla Slovenského národopisu upozorňujeme ešte napríklad na informáciu Natálie Blahovej (členky projektu VEGA 2/0052/11) zo vzdelávacieho kurzu občianskej spoločnosti uverejnenú v rámci správ. Čitateľom odporúčame aj
rozhovor španielskej doktorandky Noelie Bueno Gómez s Adolfom Garcíom Martínezom, významným španielskym antropológom, a obsah pravidelných rubrík so správami, recenziami a anotáciami.
Ľ U B I C A FA LŤA N OVÁ ,
Ústav etnológie SAV v Bratislave
228
EDITORIAL
3
61 • 2013
TÉMA
LOKÁLNE INICIATÍVY OBČIANSKEJ SFÉRY
V ROZVOJI SÍDIEL
ĽUBICA FALŤANOVÁ
Mgr. Ľubica Falťanová, CSc., Ústav etnológie SAV, Klemensova 19, 813 64, Bratislava,
[email protected]
This paper addresses the question of the role of associations of a civic character in the
development of residential areas. In the first section the author focuses on defining the
concept of an association as a social group and a non-profit association. From differing approaches (legal, social sciences) particular typological divisions of non-profit
associations ensue. A specific section is devoted to the theoretical premises for examining the functions of civic organisations in society. The paper identifies the role of associations in the residential milieu on the basis of empirical research in the village of
Lozorno in the district of Malacky. It determines the condition of associations by comparing official registers with the identification of the associations from the viewpoint
of members of the local community. The village of Lozorno is one of those communities with an active population, as shown by the number (28) of local associations of
a civic character. Of these the community considers 20 organisations as active. The
specificity of Lozorno, as compared to the surrounding communities, is expressed not
only by the activities of a large number of associations but also by continuity of the activity of associations from the pre-1989 period. Important determinants of the existence of associations include the performance of leaders, people’s interest in membership of associations, and the support of bodies in the local entrepreneurial sphere
and public administration, which results from the personal approach as well as from
a favourable socio-economic condition of the bodies in question. Associations are evaluated according to the level of activity and the area of involvement in which they perform a local development function. Taking the example of the Community Centre civic
association, the paper illustrates in more detail its particular functions relating to the
aims of its activity, as well as its social functions of a more general character. Key words: non-profit sector, civic organisations, societies
Kľúčové slová: neziskový sektor, občianske organizácie, spolky
Projekt Lokálne iniciatívy občianskej sféry v rozvoji sídiel (VEGA 2/0052/11) si stanovil vo svojich cieľoch prispieť k poznaniu občianskych iniciatív a aktivít prostredníctvom etnologických výskumov združení občianskeho charakteru a ich významu pre
miestny sídelný rozvoj v období 1990 – 2013.
229
Pod vplyvom spoločenských, politických, ekonomických, administratívno-samosprávnych podmienok rozvinutých po roku 1989 sa tvorila a tvorí aj sféra občianskeho
združovania na Slovensku. Štruktúra združení občianskeho charakteru sa menila za
posledných 20 rokov z viacerých hľadísk. Z pohľadu inštitucionálneho vznikajú nové typy združení občianskej sféry podľa aktuálnej legislatívy buď transformáciou zo združení
z predchádzajúceho režimu, alebo z nových spoločenských organizácií. Druhú skupinu tvoria občianske organizácie neformálneho charakteru. Slobodou vo vytváraní združení podľa oblasti činnosti vznikal v sledovanom období priestor prakticky pre neobmedzené (v medziach legislatívy) možnosti ich cieľového zamerania. V období po roku
1989 sa združenia adaptujú na legislatívne, ekonomické, spoločenské a politické prostredie vlastné danej dobe, podmieňujúce nové spoločenské vzťahy založené na spolupráci združení s miestnymi samosprávami, s predstaviteľmi podnikateľskej sféry
a s ostatnou verejnosťou. K odpovedi, v akých oblastiach, za akých podmienok prispievajú združenia na skvalitnenie života vo vnútri sídelnej spoločnosti, môže prispieť nasledujúci príspevok.
V Y M E D Z E N I E O B J E K T U B Á DA N I A , P RO B L E M AT I K A ,
V Ý S K U M N É M E TÓ DY
S pojmom združenie občianskeho charakteru, zvoleného v úvode príspevku, vznikajúceho na pôde občianskej spoločnosti, súvisí súčasná odborná terminológia organizačných útvarov tohto typu. V prácach vedecko-výskumného zamerania sa vyskytujú alternatívne označenia občianskych organizácií: neziskové organizácie, dobrovoľné
organizácie, mimovládne organizácie, občianske organizácie, organizácie občianskej
spoločnosti.
V súčasnosti medzinárodne používané výrazy občiansky sektor, neziskový sektor,
tretí sektor, dobrovoľný sektor, organizovaná občianska spoločnosť, používané alternatívne v odbornej a širokej verejnosti na označenie komplexu uvedených združení
a názvoslovie združení občianskeho charakteru, vyjadrujú zásadné črty občianskeho
združovania. To, že sa vo väčšine prípadov v označení združení občianskeho typu vyskytuje pojem organizácia, zdôrazňuje prístup, podľa ktorého spoločenská skupina
môže byť označená za združenie, ak má popri iných vlastnostiach požadované organizačné a inštitucionálne vlastnosti. So zvoleným pojmom združenie občianskeho charakteru pre potreby projektu súvisia pojmy a slovné spojenia na označenie činnosti
smerujúcej k vytvoreniu týchto organizácií, poukazujúce na opodstatnenosť termínu:
občianske združovanie, dobrovoľné združovanie, združovacia oblasť ľudskej činnosti
občianskeho typu. Pre odôvodnenie používania názvu združenie existuje právny aspekt združovania, podľa ktorého „základnou a prvotnou garanciou obsahu činnosti
tretieho sektora je právo združovať sa“ (Hrubala, Handiak, Machalová, 1999: 13).
Ústavne je zaručené, že právo slobodne sa združovať sa zaručuje a každý občan má
právo spolu s inými sa združovať v spolkoch, spoločnostiach alebo iných združeniach
(Hrubala a kol., 1999: 12,13).
Aj keď existuje kritika ohľadne nepresností v terminológii útvarov občianskej spoločnosti a ich komplexu vzhľadom na jednotlivé ukazovatele vymedzenia združení občianskeho typu (Skovajsa a kol., 2010: 36), pre účely projektu sa nerobia terminologické rozdiely v pomenovaní objektu bádania, keďže jednotlivé pojmy sú v odbornej
a širokej verejnosti zaužívané a obsahovo zrozumiteľné.
230
TÉMA
Aktuálne práce z oblasti sociálnych, ekonomických vied a práva z 90. rokov 20. storočia a zo začiatku 21. storočia na Slovensku sa zhodujú na prístupe vo vymedzení
združení občianskeho charakteru. Ich autori, skúmajúci neziskový sektor po roku
1989 na Slovensku, vychádzajú zo štrukturálno-operacionálnej definície amerických
autorov Lestera M. Salomona a Helmuta K. Anheiera, ktorí po prehodnotení starších
definícií stanovili v 90. rokoch 20. storočia päť základných znakov organizácie občianskej spoločnosti. Definícia, zameraná na usporiadanie (štruktúru) a fungovanie (operáciu) každej organizácie (Skovajsa a kol., 2010: 38), sa objavuje vo viacerých vedeckých prácach (Bútorová, Z., Bútora, M., 1996: 8, 9; Majchrák, Strečanský, Bútora, 2004:
44, 78; Filadelfiová, Dluhá, Marček, Košičiarová, 2004). Podľa tejto metodiky občianskymi organizáciami sú tie, ktoré majú všetky nasledujúce znaky: a) organizovanosť,
t. j. subjekty sú organizované a do určitej miery inštitucionalizované; b) súkromný
charakter a nezávislosť od štátu, t. j. sú inštitucionálne oddelené od štátnej správy;
c) zásadu nerozdeľovania zisku, t. j. subjekt nerozdeľuje zisk medzi členov, ale použije sa opätovne na naplnenie poslania organizácie; d) samosprávnosť, t. j. subjekt je
schopný sám sa spravovať pomocou vlastných pravidiel; e) dobrovoľnosť, čo znamená
nepovinnú povahu členstva a dobrovoľnej činnosti v organizácii. Jedným zo spôsobov splnenia podmienky inštitucionalizácie je zriadenie organizácie ako právnickej osoby. Podľa J. Hrubalu z právneho hľadiska na základe štrukturálno-operacionálnej definície medzi organizácie občianskeho charakteru na Slovensku
spomedzi všetkých typov združení fyzických alebo právnických osôb patria občianske
združenia (upravené Zákonom o združovaní občanov č. 83/1990 Zbierky zákonov –
Z. z.), verejnoprospešné organizácie (upravené Zákonom o neziskových organizáciách
poskytujúcich všeobecne prospešné služby č. 213/1977 Zb. z.), súkromnoprávne nadácie (upravené Zákonom o nadáciách č. 207/1966 Z. z.), neinvestičné (súkromnoprávne) fondy (upravené Zákonom o neinvestičných fondoch č. 147/1997 Z. z.), spoločnosti a náboženské spoločenstvá a nimi založené komunity, rády a iné spoločenstvá
(upravené zákonom o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských
spoločností č. 308/1991 Z. z.). (Hrubala a kol., 1999: 15, 16). Sociologické, politologické, ekonomické a právnické prístupy skúmajú občianske organizácie s právnou subjektivitou ako jasne vymedzené a uchopiteľné v jednotlivých zdrojoch. Typologicky sa
označujú ako formálne neziskové organizácie. V jednotlivých interpretáciách štrukturálno-operacionálnej definície organizácií neziskového sektora sa upozorňuje na fakt,
že podmienkou inštitucionalizácie alebo organizácie nemusí byť jej právna subjektivita. Popri inštitucionálne formálnych organizáciách sa do neziskového sektora zaraďujú aj neformálne združenia občianskeho charakteru. Vymedzenie neformálnych združení v uvedenej literatúre nie je úplne vyčerpávajúce. M. Vašečka uvádza niekoľko
príkladov inštitucionálneho znaku, za ktorý sa považuje formálny štatút (ten je v prípade právnej subjektivity), prípadne pravidelnosť schôdzí či organizovaná činnosť
(Majchrák a kol. 2004: 44). Podľa M. Skovajsu neformálne združenia občianskeho typu sa vyznačujú aspoň jasnou a stálou organizačnou štruktúrou (Skovajsa a kol., 2010:
38). Ani v starších teóriách združení nie je zhoda čo do štruktúry skupiny nazývanej
združenie. Väčšina autorov uvádza, že združenie je skupina, ktorá má istú štruktúru
(organizáciu), pod čím sa rozumie v predpisoch vymedzený systém rol, pozícií a vzťahov v okruhu skupiny (Sowa, 1988: 29). Podľa Bierstedta existuje viacero činiteľov, odlišujúcich zorganizovanú skupinu od nezorganizovanej: špecifická funkcia alebo cieľ
skupinový, názov združenia a iné identifikačné symboly, vedenie (vláda), zásady členstva, skupinová vlastnosť, skupinové povedomie, existencia spoločenských vzťahov.
Ľubica Falťanová
231
Autor za zorganizovanú skupinu rozumel výlučne skupinu s formálnou organizáciou,
teda takého typu, ktorá má právne upravené vzťahy so spoločnosťou (ako cituje Sowa,
1988: 30). Vymenované znaky organizovanej skupiny sú v projekte východiskom pre
okruh inštitucionálnych znakov, podľa ktorých, viacerých alebo aspoň jedného, je
možné neformálne združenia identifikovať. K podnetným východiskám pre vymedzenie neformálnych občianskych organizácií patrí rozlišovanie združení na verejné a privátne. Podľa Sowu v každej spoločenskej skupine vystupujú dva zásadné spoločenské
vzťahy. Prvý systém stanovuje vzťahy v okruhu skupiny medzi jej členmi. Druhý systém – tvoria vzťahy členov skupiny ako aj skupiny ako celku so širšou spoločnosťou,
v rámci ktorej skupina existuje. Vzťahy s okolitým prostredím spoločenskej skupiny
ako celku nie sú tak samozrejmé. Autor za verejné združenia považuje formálne združenia, čiže s právne realizovanými vzťahmi so spoločnosťou a neformálne zoskupenia
(bez právnej subjektivity) so vzťahmi so spoločnosťou založenými zvykovo. Relácie
zoskupenia so širšou spoločnosťou znamenajú vzťahy na rôznych úrovniach: okolité
prostredie sa zaujíma o činnosť tých združení, organizáciou a vzťahmi v nich panujúcimi, ich cieľmi a metódami činnosti, združenie zaplňuje určité miesto v organizačnej
štruktúre spoločnosti, v ktorej pôsobí a takisto vo vedomí členov spoločnosti. Okolitá
spoločnosť sa obracia na osoby – členov skupiny ako na oficiálnych predstaviteľov
združenia. Neformálne združenia bez týchto väzieb so spoločnosťou označuje autor
ako súkromné (Sowa, 1988: 32). Typologické členenie združení na verejné a súkromné
zodpovedá odlíšeniu združení občianskeho charakteru od združení pôsobiacich v súkromnej sfére. Z hľadiska definovania občianskych organizácií a ich úloh v spoločenskom prostredí upozorňujú na seba typologické členenia organizácií občianskych spoločností podľa ďalších kritérií. Tieto typologické členenia poukazujú aj na konkrétne väzby združení s členmi, nečlenmi či so širšou verejnosťou, ktoré môžu podporovať poznanie ich
spoločenského významu. Otázka členstva rozdeľuje organizácie na členské s členskou
základňou, kam patria občianske združenia a na nečlenské organizácie bez členov
s pracovníkmi a členmi správnych orgánov (napr. nadácie, verejnoprospešné spoločnosti). Typológia z hľadiska prospešnosti rozlišuje dva typy občianskych organizácií.
Vzájomne prospešné organizácie občianskeho charakteru, označované tiež ako vnútorné združenia, sa zameriavajú na svojich členov. Patria sem umelecké spolky, športové kluby, ale aj odbory a občianskym organizáciám príbuzné družstvá. Uzavretosť
združení po tejto stránke je však len relatívna, pretože už samotná existencia takéhoto
zoskupenia v spoločenskom prostredí ich predurčuje k vzťahom a väzbám s okolitou
spoločnosťou a s okolitým prostredím na úrovni rôznych aktivít. Z etnologických výskumov je zrejmé, že združenia takéhoto typu vstupujú do verejného priestoru a aj na
základe týchto prejavov vznikajú prepojenia so širšou spoločnosťou, v ktorej sú evidovaní. Verejnoprospešné občianske organizácie prinášajú priamy prospech verejnosti
alebo jej častiam. Svoju činnosť realizujú vo verejnom záujme. Z právneho hľadiska do
tejto skupiny patria na Slovensku nadácie, neinvestičné fondy, účelové zariadenia cirkví, verejnoprospešné organizácie. Z občianskych organizácií sú zaraďované do tejto
skupiny tie, ktoré sa zameriavajú na pomoc druhým alebo na riešenie verejných otázok. Podľa niektorých prác sa nazývajú aj ako otvorené združenia (Skovajsa a kol.
2010: 41; 42; Sowa, 1988: 31). Tieto združenia ako keby mali väčší spoločenský dosah,
keďže nesmerujú prevažnou časťou svojej profilovej činnosti dovnútra združenia, ale
sú orientované na aktivity v prospech širšej spoločnosti (napr. združenia pre rozvoj obce, sociálne združenia, humanitárne združenia a pod.).
232
TÉMA
Otázka súčasných občianskych organizácií sa vyskytuje v etnologických prácach
najmä v kontexte regionálneho rozvoja Slovenska a jeho lokálnych podôb (Danglová,
Beňušková, 2007; Danglová, O., Zajonc, J., 2007; Danglová a kol., 2005).
Projekt si stanovil skúmať miesto a význam lokálnych združení občianskeho charakteru v rozvoji sídiel. Pod pojmami lokálnych združení rozumieme organizácie
z hľadiska priestorového územne zadefinované, ktorých cieľová činnosť napĺňa potreby miestnych členov, niekedy aj nečlenov pochádzajúcich z radov obyvateľov obce,
a to buď priamo alebo prostredníctvom riešenia otázok verejného charakteru. Spravidla sú takéto združenia inštitucionalizované a organizované v rámci sídiel miestnym
obyvateľstvom. Vo veľkej väčšine prípadov ich existencia nemá čisto endogénny charakter, neobmedzuje sa na vykonávanie aktivít iba v rámci sídla, ale je založená na rôznych väzbách s regionálnymi a národnými združeniami toho ktorého typu, podľa oblasti pôsobenia alebo aj iného typu. Prostredníctvom týchto združení môže byť činnosť
združení cielená lokálne alebo vstupuje do rozvoja nadlokálneho priestoru.
Z hľadiska problematiky vzťahu miestnych občianskych organizácií a rozvoja obce
upozorňuje na seba otázka funkcií združení. Združenia slúžia predovšetkým ich členom najmä v prípade občianskych združení, ktorí si sami vytyčujú ciele a smery pôsobenia pre realizáciu vlastných záujmov. Predstavujú priestor na uspokojovanie potrieb
a zabezpečenie záujmov osôb, ktoré ju tvoria. Spoločným menovateľom jednotlivých
funkcií združení tohto typu je organizovanie záujmov členov a zabezpečenie existencie združenia. Verejnoprospešné subjekty pracujú v záujme verejnosti, v oblasti starostlivosti a pomoci pre jednotlivcov a pod. Členenie funkcií združení voči jednotlivcom,
členom či nečlenom, v záujme riešenia verejných problémov napr. právneho charakteru a voči spoločnosti sa javí ako umelý, keďže každý vplyv vyvíjaný na jednotlivca alebo voči zoskupeniam sa prejavuje tiež bezprostredne v celej širšej spoločnosti, v okruhu ktorej združenie pôsobí (Sowa, 1988: 107).
Funkcie združení občianskeho charakteru sú rozmanité a možno ich deliť a opisovať rôznymi spôsobmi. Vymedzenie funkcií združení sa diferencuje podľa jednotlivých prístupov, podľa toho, z akej stránky fungovania subjektu vychádzame. Jeden
z pohľadov na úlohy združení v spoločnosti v určitom teritoriálnom prostredí sa opiera o platformy existenčných oblastí v ľudskom živote. Na báze tejto skutočnosti sa vymedzujú špeciálne funkcie, aké združenia plnia. Podľa platforiem ľudskej existencie
a spoločnej aktivite ľudí sa hovorí o združeniach kultúrnych, vedeckých, hospodárskych, sociálnych, charitatívnych a pod. Prostredníctvom nich ľudia realizovaním svojich záujmov a cieľov vytvárajú a zachovávajú isté hodnoty materiálnej, kultúrnej, duchovnej, sociálnej a ekonomickej podstaty (Sowa, 1988: 87).
Jedným z príkladov členenia neziskových združení občianskeho charakteru podľa
oblastí činností sú registre Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Jednotlivé právne
typy občianskych organizácií, evidované v samostatných zoznamoch, majú vlastné
rozlišovanie podľa činnosti. Hlavná cieľová náplň občianskych organizácií sa rozvinula po roku 1989 z oblasti činnosti jednotnej siete celorepublikových záujmových organizácií v predchádzajúcom režime do širokých obsahovo a štrukturálne rozmanitých
aktivít. V roku 2013 register evidoval občianske združenia v 168 skupinách profilovej
činnosti. Pri ostatných občianskych organizáciách je okruh cieľovej náplne výrazne
nižší. Nadácie pôsobia v 37 oblastiach činnosti a neziskové organizácie sú rozdelené
do 18 typologických skupín podľa profilového zamerania (Registre, 2013). Evidované
právnické subjekty cirkvi v registri Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, teda tie,
ktoré odvodzujú svoju právnu subjektivitu od registrovaných cirkví a nepodliehajú inej
Ľubica Falťanová
233
evidencii alebo registrácii, sú zoradené podľa organizačnej štruktúry jednotlivých
cirkví a náboženských spoločností (Register cirkví, 2013). V odborných prácach vznikajú klasifikácie na základe profilových činností subjektov s menším počtom tried.
V porovnávaných klasifikáciách sa najčastejšie opakujú oblasti: kultúra, šport, zdravie, sociálne služby, starostlivosť o deti a mládež, životné prostredie, rozvoj obce a bývanie, vzdelávanie a veda, obhajoba záujmov občanov (právo a presadzovanie záujmov), náboženstvo, hospodárske a profesijné združenia, odbory.
Na abstraktnejšej úrovni občianske organizácie plnia v spoločnosti funkcie všeobecnejšieho rázu. Českí a slovenskí autori, zaoberajúci sa neziskovým sektorom, po roku
1989 vychádzajú pri stanovení spoločenských funkcií z prác L. M. Salamona, H. K. Anheira, K. Prewitta. V porovnávaných sekundárnych a primárnych zdrojoch sa vyskytujú tieto spoločenské funkcie organizácií občianskej spoločnosti: a) poskytovanie služieb – združenia sú poskytovateľmi služieb za podmienok, keď ich nezabezpečuje štát,
poprípade ich poskytuje v nedostatočnej kvalite; b) advokačné funkcie – vyjadrujú potreby spoločnosti, obhajujú súkromné a verejné záujmy jednotlivcov alebo skupín; c) komunitné alebo sociálno-integračné funkcie – sú prostriedkom vytvárania a upevňovania
vzťahov v miestnych a záujmových spoločenstvách a medzi rôznymi skupinami, pričom integračná rola združení sa prejavuje na mnohých úrovniach spoločnosti, medzi
rôznymi inštitúciami a skupinami; d) sebavyjadrovacie funkcie – sú priestorom pre uplatnenie presvedčení a vyznaní jednotlivcov a rozvoj ich schopností; e) ochrana hodnôt –
uchovávajú spoločenské hodnoty, akými sú hodnoty v oblasti poznávania, praktických
skúseností, zručností, prosociálnych vzorov správania (solidarity); f) inovačné funkcie
– sú autormi nových myšlienok, postupov a služieb, inšpiratívnych pre ich uplatnenie
štátom alebo trhom; g) filantropické funkcie – sú prostriedkom pre podporu verejných
záujmov zo súkromných prostriedkov; h) charitatívne funkcie – zabezpečujú prerozdeľovanie zdrojov od bohatších k chudobným; h) podpora spoločenských zmien – znamená kontrolu demokratických zásad v spoločnosti, vedie k zmenám v politikách štátu, v legislatíve; i) rozvoj plurality – podporuje právne a politické prostredie potrebné na
zabezpečenie pluralizmu v spoločnosti (napr. pomáhajú znevýhodneným skupinám
a menšinám) (Skovajsa a kol., 2010: 42, 43; Sowa, 1988: 107). Projekt sa opiera o obidva
prístupy pri skúmaní funkcií občianskych organizácií v prostredí sídelného spoločenstva.
Každá z týchto funkcií, zisťovaných empirickým výskumom prostredníctvom otázok
z oblasti predmetnej činnosti združení, organizácie činnosti a zabezpečenia existencie
združení, pôsobí dynamizujúco v prostredí lokálneho spoločenstva a napĺňa obsahovo
spoločenské, kultúrne, športové, sociálne, ekonomické stránky rozvoja obce.
Projekt zisťuje úlohu združení občianskeho charakteru v rozvoji sídiel prostredníctvom týchto problémových okruhov:
a) Aký je stav miestnych neziskových združení podľa základných ukazovateľov, do
okruhu ktorých patrí: názov, rok založenia, právna forma, organizačná forma, organizačná štruktúra, oblasť činnosti.
b) Charakteristika spôsobu organizácie profilovej činnosti a činnosti spojenej so zabezpečením existencie združení, iniciatívy a aktivity občianskych lídrov, menežmentu a členov, rola obecnej samosprávy, podnikateľskej sféry a verejnosti; cieľové
skupiny v organizáciách.
c) Objektívne lokálne podmienky v existencii občianskych organizácií.
Z hľadiska vedecko-výskumných metód sa projekt realizoval lokálnymi výskumami
sídelných spoločností. Predkladaný príspevok je výsledkom parciálneho výskumu
v obci Lozorno, okres Malacky. Výber obce sa riadil hľadaním odpovede na otázku, aký
234
TÉMA
Centrum kultúry vzniklo odsúhlasením projektu miestnych občianskych aktivistov obecnou
samosprávou. Lozorno 2012. Foto: Ľ. Falťanová.
je stav občianskych aktivít a kolektívneho života v združeniach v obci vidieckeho charakteru s parametrami obce podľa počtu obyvateľstva strednej veľkosti, nachádzajúcej
sa v rozvinutom regióne a v menej problémovej oblasti Slovenska. Údaje k zisťovaným
skutočnostiam sa opierajú o empirický výskum realizovaný priamymi rozhovormi
s kľúčovými predstaviteľmi združení a predstaviteľmi obecnej samosprávy. Časť údajov vznikla sekundárnou analýzou údajov z rôznych zdrojov (z odbornej literatúry,
z databáz oficiálnych štátnych registrov).
Z Á K L A D N É C H A R A K T E R I S T I K Y O B C E L OZ O R N O
Všeobecné údaje o obci Lozorno predstavujú východisko pre formulovanie záverov
o podmienenosti pôsobenia občianskych organizácií objektívnymi ukazovateľmi obce.
Z hľadiska základných charakteristík obce Lozorno sú dôležité: príslušnosť obce do
rozvinutého regiónu Slovenska (Bratislavský región) a lokalizácia v jednom zo suburbanizačných pásiem Bratislavy. Obec Lozorno leží vo vzdialenosti 24 km od hlavného
mesta Slovenska a 15 km južne od administratívneho centra bývalého okresu – mesta
Malacky. Čo sa týka základných demografických údajov, obec zaznamenáva od 90. rokov 20. storočia mierny nárast obyvateľstva. Vývin je priaznivejší oproti predchádzajúcim desaťročiam, keď sa od 60. rokov prejavoval úbytok obyvateľstva. Počet obyvateľov
sa zvýšil v roku 2001 na 2 913, z 2 828 obyvateľov v roku 2001, a to prirodzeným prírastkom, imigráciou obyvateľstva do obce a znížením odlivu obyvateľov z obce. Rozsiahla výstavba rodinných domov, na ktorej sa významne podieľa obyvateľstvo zvonĽubica Falťanová
235
ku, sa prejavuje v zmenách oficiálneho počtu obyvateľstva len čiastočne, nakoľko časť
prichádzajúceho obyvateľstva nerieši bývanie trvalým pobytom v obci. Jedným z problémov obcí na Slovensku sa javí starnutie populácie. Toto sa prejavuje najvýraznejšie
v menej rozvinutých regiónoch. Výpočty indexu starnutia vychádzajú z vekovej skupiny 0-14 rokov a vekovej skupiny 60+ u mužov a 55+ u žien. Podľa toho má obec index
starnutia v roku 2011 až 136,0 a oproti roku 2001 (101,6) sa zvýšil. Index 100 znamená
dolnú hranicu nepriaznivého stavu starnutia obyvateľstva. Obec nie je problémová
z hľadiska nezamestnanosti. V roku 2007 bolo v obci evidovaných iba 58 nezamestnaných. Za prácou odchádza takmer polovica (49,83 %) z ekonomicky aktívneho obyvateľstva. Z hľadiska života v obci, je však dôležité, že nejde o dlhodobú migráciu spojenú s dlhodobou absenciou v obci ako je tomu v regiónoch s kritickou situáciou
v oblasti pracovných príležitostí. Obec Lozorno vytvára vhodné podmienky pre miestnu zamestnanosť predovšetkým pracovnými miestami v oblasti priemyslu. V obci sa
nachádza 54 prevádzok z odvetvia priemyslu, živnostníctva, obchodu, cestovného ruchu, služieb, školstva, zdravotníctva, verejnej správy, poľnohospodárstva. Sídlo významných firiem (k najväčším patrí Autopriemyselný park Lozorno, ELEKTRO HARAMIA,
KAROVIČ – stavebníctvo a autodoprava a iné) ovplyvňuje priaznivo stav obecného rozpočtu. Podľa starostu Ľ. Húbka, príjmami do obecného rozpočtu patrí obec Lozorno
medzi najbohatšie obce Slovenska.
Objektívne skutočnosti v lokálnom vývine môžu podmieňovať rôzne situácie v združovaní. Dané údaje vytvárajú priestor pre otázku vzťahu starnutia populácie a nedostatku generačného následníctva v združeniach či vplyve výrazného zastúpenia staršej
generácie na vytváranie záujmových zoskupení zameraných na poprodukčnú sociálnu
skupinu. Vplyv na spájanie ľudí do rôznych zoskupení a riešenie osobitných problémov a cieľov prichádza do úvahy zo strany prichádzajúceho obyvateľstva reprezentujúceho mladú generáciu. Prítomnosť obyvateľstva v obci zohráva v združovaní úlohu
z hľadiska ľudských zdrojov. Priaznivé ekonomické ukazovatele signalizujú možnosti
finančnej a materiálnej podpory miestnych združení. Z hľadiska objektívnych podmienok (prítomnosť populácie, sociálno-ekonomická situácia v podpore združení)
v tvorbe občianskych zoskupení prevládajú v obci výhody v porovnaní so sídlami v menej rozvinutých oblastiach Slovenska, kde v mnohých prípadoch sídiel združovanie
takmer vymizlo z kolektívneho života ľudí.
S TAV M I E S T N YC H N E Z I S KOV Ý C H Z D RU Ž E N Í
Projekt sa zameral na obidva typy združení občianskeho charakteru – formálne
a neformálne. Základný prehľad o výskyte občianskych združení v obci poskytli dva
hlavné zdroje. Prvým bol register Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (Registre,
2013). Podľa tejto evidencie z organizácií neziskového sektora s právnou subjektivitou
majú sídlo v Lozorne iba občianske združenia. K poznaniu skutočného stavu združení rôznych organizačných typov, formálnych, neformálnych alebo základných organizácií pôsobiacich v rámci sídla však napomáhajú rôzne lokálne zdroje. Patrí k nim druhý najdôležitejší prameň informácií, ktorým bola webová stránka obce Lozorno, kde
sú uverejnené zoznamy pod názvami Miestne spolky a združenia, športové organizácie
(Lozorno, 2012, Lozorno, 2013). V tomto zozname sa nachádzajú združenia, ktoré sú
vo väčšine prípadov základné organizácie sieťových republikových zväzov (najčastejšie existujúcich ako občianske organizácie), z nich niektoré majú aj vlastnú právnu
236
TÉMA
subjektivitu. Súhrn organizácií z obidvoch zdrojov bol doplnený združeniami zistenými z ústnych výpovedí a miestnej tlače.
Predkladaný zoznam v príspevku rozlišuje niekoľko údajov. Združenia sú identifikované podľa názvu uvedeného v zdroji, podľa roku vzniku a zdroja informácií. Názvy
združení sú zaznamenané v podobe uvedenej v pôvodných materiáloch. Niektoré
združenia sa objavujú vo viacerých zoznamoch, buď ako občianske združenia v registroch Ministerstva vnútra SR alebo ako miestne spolky, športové organizácie.
K jednotlivým informáciám sú priradené nasledovné znaky a skratky organizačných
foriem podľa zdroja.
Občianske organizácie:
l podľa Registra občianskych združení Ministerstva vnútra SR(OZ)
m podľa zoznamu obce Lozorno Miestne spolky (MS)
w podľa zoznamu obce Lozorno Športové organizácie kluby, oddiely (ŠO)
o podľa iných zdrojov (MS)
u rok založenia pred rokom 1989
n Základná organizácia republikového zväzu (ZO)
Organizácia pôsobiaca iba mimo obce X
Stav neziskových združení. Lozorno, 2013
Neziskové združenie
občianskeho charakteru
l Esoball Lozorno
l BMX TITANI
l Color Car Šprinc – Racing TEAM
l Dobrovoľný obecný hasičský zbor
v Lozorne
m Dobrovoľný obecný hasičský
zbor v Lozorne
u Dobrovoľný hasičský zbor
l Ezelarn
l Golfový klub PEGAS
w Golfové ihrisko
l Klub turistov Lozorno
w Turistický oddiel
w Turistický oddiel pri TJ Lozorno
l Komunitné centrum Muškát
l Občianske združenie Vidiek 2000 X
l Občianske združenie Makovička X
l Občianske združenie Z dobrých rúk X
l Phos X
l Podujatie.eu X
l Rybársky spolok Lozorno
n Slovenský rybársky zväz
l Združenie za ekonomickú prosperitu
Záhoria X
l Speleo Bratislava X
l Športový klub Lozorno, futbalový oddiel
w Športový klub Lozorno, futbalový oddiel
w Športový klub
Ľubica Falťanová
organizačná forma
dátum vzniku
OZ
OZ
OZ
OZ
MS
2003 2010
2002
1996
Pred rokom 1918
OZ
OZ
ŠO
OZ
MS
OZ
OZ
OZ
OZ
OZ
OZ
OZ
MS, ZO
OZ
OZ
OZ
ŠO
2009
1998
2010
1982
2004
2000
2009
2009
2010
2009
2007
1973
2005
1992
1922
237
Stav neziskových združení. Lozorno, 2013
Neziskové združenie
občianskeho charakteru
l Športový klub stolného tenisu Bratislava
l Tenisový oddiel Lozorno
w Tenisový oddiel
u Organizovanie tenisu
l Veterán TATRA&ARMY klub
l Viking Vodácky klub X
l Záhradkárska osada Podzbrodka X
l Združenie Abeland
l Združenie súkromných vlastníkov lesa
n Jednota dôchodcov Slovenska
n Slovenský zväz telesne postihnutých
u Zväz invalidov Slovenska
n Slovenský červený kríž
u Slovenský červený kríž
n Spolok žien Slovenska
u Slovenský zväz žien
n Poľovnícke združenie Podhorie
u Poľovný zväz Podhorie
n Ženský spevácky zbor
u Podhoranka
n Folklórno-duchovná spevácka skupina Loza
n Mužský spevácky zbor – Enem tak
n Cirkevný spevácky zbor – Vajíčko
w Rekreačná telesná výchova – cvičenie žien
u Rekreačná telesná výchova
w Hokejbal
n Materské centrum Muška
o Katolícke hnutie žien Slovenska
o Drobnochovatelia
u Slovenský zväz drobnochovateľov
organizačná forma
OZ
OZ
ŠO
OZ
OZ
OZ
OZ
OZ
MS, ZO
MS
dátum vzniku
1990
2003
1977
2012
2003
2006
2008
1993
1992
1966
MS, ZO
po 1948
MS, ZO
po 1948
MS
1974
MS
MS
MS
MS
ŠO
1974
2008
2007
2007
1972
ŠO
MS
MS, ZO
ZO
2004
2006
1963
K H O D N O T E N I U S TAV U Z D RU Ž E N Í N E Z I S KOV É H O S E K TO R A
P O RO K U 19 8 9
Na základe rôznych zdrojov bolo pre rok 2013 zistených 38 občianskych organizácií
formálneho a neformálneho charakteru so sídlom v obci Lozorno. Formou občianskych
združení (združení s právnou subjektivitou) v registri Ministerstva vnútra je zaevidovaných 24 samostatných neziskových združení občianskeho charakteru. Z toho deväť
z nich má v obci iba sídlo a ich činnosť nie je spätá s obcou. Obec zostavila zoznam 20
organizácií pod názvami miestne spolky, športové organizácie, kluby. Väčšina z týchto
spolkov z obecného zoznamu pracuje ako základná organizácia celorepublikových organizácií, ktoré sú spravidla inštitucionalizované ako občianske združenia. Niektoré
základné organizácie sú registrované aj ako občianske združenia. Neformálny typ združení predstavujú štyri spevácke zbory. Celkovo možno hovoriť o 29 miestnych spoločenských organizáciách pôsobiacich v Lozorne.
V odbornej literatúre sa označujú občianske združenia ako spolky (Skovajsa a kol.,
2010: 92). Príslušníci sídelnej spoločnosti vnímajú spolky ako spoločenské združenia
238
TÉMA
prejavujúce sa v priestore sídla z hľadiska členstva, činnosti, organizačnej formy (majú názov, organizačných predstaviteľov, symboly). K ostatným občianskym združeniam zo zoznamu občianskych združení sa vyjadrujú nasledovne: to sú iba združenia.
To znamená, v skutočnosti podľa názorov obyvateľov obce nefungujú ako spolky, čiže
ako určitá organizačná jednotka. Spĺňajú síce niektoré inštitucionálne formálne podmienky (štatút občianskeho združenia), ale nie sú prostriedkom na organizáciu skupiny ľudí a pravidelnej činnosti. Na druhej strane však založenie takýchto občianskych
združení, napr. ako administratívneho reprezentanta, môže byť vyjadrením záujmu
skupiny občanov, ktorí majú spoločné vzájomne prospešné alebo verejnoprospešné
záujmy a prostredníctvom nich môžu prispieť k rozvoju obce (napr. ako je tomu v prípade Komunitného centra Muškát či Ezelarnu).
Niektoré miestne združenia občianskeho charakteru existovali pred rokom 1989
s prestávkami, viaceré kontinuálne nadväzovali po roku 1989 na predchádzajúcu činnosť alebo vznikli tzv. na zelenej lúke. Polovica súčasných miestnych spoločenských organizácií, nachádzajúcich sa v predloženom súhrnnom zozname neziskových združení, má korene v období pred rokom
1989 (napr. Dobrovoľný hasičský zbor, športové oddiely: futbalový oddiel, klub stolného tenisu, tenisový oddiel, turistický oddiel, Slovenský zväz telesne postihnutých,
Slovenský červený kríž, Spolok žien Slovenska, Poľovnícke združenie, Rybársky spolok, Drobnochovatelia). V kontinuálnom pokračovaní činnosti združení je Lozorno
špecifickým prípadom v porovnaní s okolitými obcami, v ktorých združenia z obdobia
socializmu po roku 1989 zanikli. Podľa údajov uvedených Duchoňom a Popelkovou
časť z nich mala pôsobnosť už v medzivojnovom období (napr. Dobrovoľný hasičský
zbor, športový klub) (Lozorno, 2004: 98, 151). Značnú časť združení reprezentujú spoločenské organizácie, ktoré po roku 1989 zostali na úrovni základných organizácií republikových zväzov transformovaných na občianske združenia (Slovenský zväz telesne postihnutých, Spolok žien Slovenska a pod.). Formou základnej organizácie boli
založené pre obec podľa oblasti pôsobenia nové typy spolkov (Jednota dôchodcov Slovenska). Ako občianske organizácie sa inštitucionalizovali od roku 1990 niektoré tradičné organizácie (športové oddiely, hasičský zbor), po roku 2000 Rybársky spolok,
Turistický oddiel, Tenisový oddiel. K menej známym občianskym organizáciám patrí
skupina nových združení založených ako občianske združenia po roku 2003 (napr.
Komunitné centrum Muškát, Esoball, Veterán TATRA). Nové neformálne združenia
(spevácke zbory) vznikli po roku 1989 pod vplyvom v roku 2007 obcou založených tradícií hudobných a speváckych podujatí.
Z pohľadu na oblasti činnosti občianskych organizácií a spolkov vyplýva, že sa zachovalo tradičné zameranie občianskych organizácií na spoločensko-kultúrnu, športovú
činnosť, zdravotnícko-sociálnu, hasičskú činnosť a záujmovú činnosť v oblasti poľovníctva, rybárstva, drobnochovateľstva. Nové typy aktivít pribudli založením hospodárskeho združenia (Združenie súkromných vlastníkov lesa), združenia v oblasti sociálnej starostlivosti (Abeland, známy ako rekreačné a náučné zariadenie, v rámci ktorého
vzniklo rovnomenné občianske združenie), starostlivosti o deti (Materské centrum
Muška), združenia zameraného na rozvoj obce, regiónu (Komunitné centrum Muškát,
Ezelarn), histórie (Veterán TATRA zriadené v rámci súkromného múzea historických
vozidiel), rodiny a duchovného života (Katolícke hnutie žien Slovenska).
Združenia občianskeho charakteru uvedené v zozname obce ako spolky sú aktívne,
s pravidelnou činnosťou stanovenou v ročných plánoch. Fungujú zásluhou kvalitného
menežmentu vo formálnych organizačných štruktúrach. K determinantom pôsobenia
Ľubica Falťanová
239
týchto združení patrí členský záujem. Podľa postojov informátorov, v existencii miestnych združení sa odzrkadľuje vzťah obyvateľov Lozorna ku kolektívnemu životu. V sebahodnotení vidia príčinu životnosti a aktívnosti združení v tom, že miestni ľudia sa
radi združujú.
Do činnosti združení občianskeho charakteru sa zapájajú rôzne počty záujemcov
podľa typu združení rozlišovaných obsahovým zameraním. Príkladom spolkov s najvyšším počtom členstva patrí Jednota dôchodcov Slovenska s počtom členov 150 v roku 2012 a Slovenský zväz telesne postihnutých s počtom členov 170 v tom istom roku.
Obec demonštruje, že sa tu spájajú aktivity autochtónneho obyvateľstva a nových obyvateľov, ktorých príchod do obce sa spája s osobitnými potrebami. Tie môžu vytvárať
deliacu líniu medzi obidvomi skupinami obyvateľstva, čo sa premieta aj v zakladaní
združení alebo v ich členstve. Členmi tradičných dlhoročných združení je takmer výlučne pôvodné obyvateľstvo. Existujú združenia založené prisťahovalcami, orientované na potreby nového obyvateľstva.
Vnútorné cieľové zameranie združení občianskeho charakteru v obci má význam na
zachovanie a rozvoj hodnôt v rôznych oblastiach činnosti, s ktorými sa spájajú ďalšie
vnútorné a vonkajšie funkcie združení (napr. sociálna starostlivosť a spoločensko-kultúrny život dôchodcov, kultúra, šport, ochrana prírody a poľovníctvo, rybárstvo
a ochrana prírody). Úloha združení občianskeho charakteru vo vzťahu voči sídelnému
spoločenstvu sa najvýraznejšie prejavuje organizovaním rôznych verejných podujatí
(napr. Rybárskych hodov, osvetových podujatí speváckeho súboru, plesov) v obci alebo aktívnou účasťou na obecných akciách spoločensko-kultúrneho rázu. K determinantom fungovania združení občianskeho charakteru patrí ich spolupráca s miestnou
samosprávou, podnikateľmi a verejnosťou. Existencia miestnych združení je založená
popri svojpomoci na podpore obecným zastupiteľstvom (finančným, poskytovaním
priestorov, spoluorganizovaním akcií), podnikateľských subjektov (sponzorsky) a prijímaním 2% z daní od obyvateľov obce. Hodnotenie predstaviteľov združení občianskeho charakteru k podmienkam ich existencie poukazuje vo všeobecnosti na spokojnosť s finančnými zdrojmi a priestormi potrebnými na realizáciu činnosti,
zabezpečovanie ktorých je založené vo veľkej miere na závislosti na okolitej spoločnosti, v ktorej združenia pôsobia. Na báze vytváraných vzťahov a činnosti plnia združenia spoločenské funkcie všeobecnejšieho rázu. Všeobecné úlohy združení a úlohy
vyplývajúcej z ich činnosti sú založené na špecifických okolnostiach vzniku a fungovaní každého združenia. Nasledovný príklad združenia občianskeho charakteru identifikuje na konkrétnych situáciách vznik, fungovanie a funkcie Komunitného centra
Muškát.
VZNIK A FUNGOVANIE ZDRUžENÍ OBČIANSKEHO CHARAKTERU
NA ZÁKLADE VYBRANÉHO PRÍKLADU
Táto časť príspevku modelovo definuje význam neziskového združenia občianskeho charakteru pre rozvoj obce, ktorý si budeme ilustrovať na základných charakteristikách dvoch takýchto združení: Komunitného centra Muškát a Materského centra
Muška. V krátkosti sa pozrieme na to, kto sú ich občianski lídri, aké majú základné
idey, motivácie, ako organizujú vlastnú činnosť a zabezpečujú existenciu združenia,
ale dozvieme sa aj o tom, ako menežujú svoju činnosť, ako spolupracujú s obecným zastupiteľstvom a predstaviteľmi podnikateľskej sféry, kto sú ich občianski užívatelia
a aktivisti, aká je ich nadlokálna sieť a ako hodnotia svoju funkciu.
240
TÉMA
Ihrisko v areáli Materského centra Muška. Lozorno 2012. Foto: Ľ. Falťanová.
Komunitné centrum Muškát je združenie občianskeho charakteru, ktoré bolo založené v roku 2004. Podľa registra je oblasťou jeho činnosti rozvoj obce, regiónu a cestovného ruchu. Komunitné centrum Muškát predkladalo projekt na založenie Centra
kultúry v obci Lozorno. Za vznikom komunitného centra stálo niekoľko jednotlivcov,
ktorí významne ovplyvnili obecnú rozvojovú politiku. Toto združenie občianskeho
charakteru sa inštitucionalizovalo ako právny subjekt, ktorý reprezentoval občianskych aktivistov pri predkladaní projektu Materského centra Muška obecnej samospráve.
Materské centrum združuje matky na materskej dovolenke s deťmi v predškolskom
veku. Prvé materské centrum na Slovensku vzniklo v roku 1998 v Poprade. Zariadenia
a občianske združenia materských centier sú zamerané na vytvorenie priestorov pre
hry s deťmi, vzdelávanie detí formou kurzov (napr. cudzích jazykov), sociálnu komunikáciu a na podporu pomoci matkám pri výchove a voľnočasových aktivitách detí.
Hlavná náplň činnosti Materského centra v Lozorne sa realizuje v zariadení obce vyhradenom pre Materské centrum. Registrované je v Únii materských centier na Slovensku. V spolupráci s Centrom kultúry a podporou Únie sa organizujú pre obec akcie
celoslovenského charakteru (Míľa pre mamu). V Materskom centre sa stretáva pravidelne 10-15 matiek s deťmi. Činnosť a údržba priestorov sa zabezpečuje svojpomocne.
Za občianskeho lídra, ktorý sa angažoval pri vzniku oboch spomenutých združení
občianskeho charakteru, možno považovať D. R., narodenú v roku 1968. D. R sa prisťahovala do obce Lozorno v roku 1998 spolu s manželom. Vysokú školu vyštudovala
v Bratislave. Pôvodne redaktorka, patrí k iniciátorom založenia Komunitného centra
Muškát v Lozorne a Materského centra Muška, ako aj Centra kultúry. Profesijne viedla
Ľubica Falťanová
241
Centrum kultúry v Lozorne, v súčasnosti je riaditeľkou nadácie Hodina deťom.
Takto charakterizuje pôvodnú ideu a prvé pokusy o realizáciu projektu materského centra: Od roku 2001 som bola na
materskej. A chcela som rozbehnúť nejaké kreslenie pre deti, lebo som začala
chodiť do Bratislavy s mojou dcérou a prišlo mi to úplne od veci sa prevážať. A ako
som zverejnila ten inzerát, vylepovala
plagáty v obci, že by sa tu kreslilo, tak
zrazu sa mi ohlásili nejakí ďalší vrátane
B. H. a že oni by chceli nejaké Materské
centrum založiť. Nakoniec som tú výtvarnú nerealizovala, ale som sa stretla s týmito ľuďmi, ktorí chceli niečo robiť. Svoju
motiváciu pustiť sa do podobného projektu v Lozorne objasňuje D. R. týmito
slovami: A tým, že niekto sa tam narodil,
má tam rodičov, bratrancov, tetky, susedov a ja neviem čo, on nemá potrebu chodiť do materského centra. Lebo žena keď
ostane na materskej dovolenke, tak z toMiestnosť Materského centra Muška založeného
ho kvanta príbuzných vždy sa niekto nájobčianskou iniciatívou reprezentovanou Komude, ktorý tam cez deň je. Na tej dedine.
nitným centrom Muškát. Lozorno 2012. Foto: Ľ.
Falťanová.
Na to, aby takéto združenie občianskeho charakteru mohlo začať fungovať,
boli potrebné aj niektoré informácie
a zručnosti. K tejto téme D. R. hovorí: My sme to nevedeli, ale práve tí jedni už od revolúcie pôsobili v neziskovom sektore. Takže oni boli zorientovaní. M. T. je z Lozorna, ona
má momentálne Občianske združenie a má portál ďakujeme.sk a Ľ. T., do Lozorna sa
prisťahoval, bol a neviem či ešte nie je riaditeľom Bratislavskej komunitnej nadácie. Je
celoslovensky pôsobiace. Ja som bola vtedy dosť mimo tej problematiky. Ja som dovtedy
nikdy v neziskovom sektore nerobila. A tak sme spoločne vypracovali projekt pre poslancov a boli sme to s Barboriným mužom odprezentovať na zastupiteľstve. To bolo
v roku 2004.
K tomu, aby Materské centrum v Lozorne mohlo byť aj realizované, boli potrebné
praktické kroky, ktoré sa dajú rozdeliť do troch základných skupín: svojpomoc, spolupráca s obecnou samosprávou a spolupráca s miestnymi podnikateľmi. Na svojpomocnú časť si D. R. spomína takto: Ten projekt bol prijatý, pretože našim návrhom bolo,
nech nám obec dá taký jeden skladový priestor, ktorý bol súčasťou materskej škôlky. To
bol nevyužitý priestor, taký neporiadok tam bol. Tak potom naši chlapi a potom jedna
mamička pozháňala dobrovoľníkov z Orangu a ešte tí dobrovoľníci za to, že tam s nami mohli robiť dostali nejaké peniaze. Takže my sme si to vlastne sami zrekonštruovali. Tam bolo totiž treba spraviť totálnu rekonštrukciu, vrátane vody, také veľké veci sa ta
robili. Kúrenie sa tam naťahovalo. Čiže chlapi to zrekonštruovali. Nové podlahy. No
a potom my sme to spustili a stretávali sme sa tam. Materské centrum nepotrebuje veľa
peňazí. Hračky sme tam nanosili my. Ja som tam doniesla starú sedačku.
242
TÉMA
Dôležitá bola aj podpora obecnej samosprávy: Obec nám vtedy prispela tuším 60 000
korún. Viete v čom bola najväčšia pomoc a to tam môžete zdôrazniť. Čo môže pomôcť
občianskym iniciatívam, nech im odpúšťajú nájmy. Nemusia im dávať peniaze. A nech
im platia energie. Oni sú väčšinou v ich budovách, aj tak tá budova nejakú tú prevádzku má. Radšej nech si vážia, že niekto robí program pre tú komunitu. Pomáhali však aj
miestni podnikatelia, napríklad ... aj pri tom zariaďovaní. My sme aj búrali a stavali
nové priečky. My sme išli napríklad za miestnym podnikateľom, ktorý má stavebníctvo.
A on nám venoval tehly. Karovič. Ďalší Elektro Haramia nám urobil štít, že Materské
centrum Muška zadarmo. Miestni čalúnnici nám našili kopu vankúšov. Píla na družstve nám dala nejaké drevá. Vždy keď sme mali akcie, obchody nám niečo dali. Nikdy
sme nemali nejaký problém, že by nás nejako odmietli.
Ako prebiehalo organizovanie činnosti zo strany aktivistov a kto boli užívatelia komunitného a neskôr aj materského centra, si spomína D. R. takto: My sme založili to komunitné centrum. Povedzme, 5-6 nás bolo. To sa tak postupne rozrástlo. Keď už bolo
otvorené to materské centrum, potom tam začal každý chodievať. Každý niekoho poznal. Lebo Lozorno má veľa prisťahovaných. Ono naozaj tam tie baby boli celé šťastné,
že môžu kam ísť. My sme fungovali dva krát do týždňa, a to aj na tej dedine stačí. Potom začalo normálne fungovať materské centrum. Sme sa tam stretávali. Niekedy sme
si urobili napríklad kurz prvej pomoci, kurz sebaobrany, stretnutie s detskou psychologičkou.
Materské centrum Muška plní v súčasnosti v Lozorne viacero funkcií. Za jednu
z nich možno považovať socializáciu detí, ich výchovu a podporu rodinného života.
Ako hovorí D. R.: Materská škôlka to začala podporovať. Potom v tej škôlke videli, že to
je dobre, že tie deti, keď začali chodiť do škôlky boli také pripravené. Že ten areál už poznajú. Keďže sa vďaka angažovaniu v materskom centre podarilo svojpomocne zrekonštruovať obecné priestory v budove materskej škôlky, za ďalšiu funkciu možno
označiť skvalitňovanie infraštruktúry. Materské centrum plní aj komunitné a rodinné
funkcie: Preto to materské centrum je zaujímavejšie pre prisťahovalcov, kým si nevybudujú nejaké vzťahy. Fakt dobré aby si vybudovali vzťahy. Dneska som v takom štádiu,
že tá jedna rodina, ktorú som v dedine poznala, dnes ja som v pravidelnom dennodennom kontakte s kočkami, ktoré som stretla v tom materskom centre. Moje deti sú už kamoši ich detí. My sme boli všetci rodičia. Keď už bolo otvorené to materské centrum,
potom tam začal každý chodievať. Každý niekoho poznal. Lebo Lozorno má veľa prisťahovaných. Ale aj tá mama potrebuje nejakú psychohygienu, nejaké sociálne kontakty.
A môžem vám s odstupom času povedať, že dobre to bolo v tom, že to je už 9 rokov
a dneska sú tieto baby mojimi najlepšími kamoškami v tej dedine, stretávame sa každý
piatok. Ideme grilovať s našimi deckami aj s našimi mužmi. Teraz je druhá fáza týchto
komunitných aktivít, ktoré držia v rukách muži naši, na čele s Tvrdoňom. Chodia už
druhý rok v stredu večer hrávať futbal otcovia a chlapci do našej školy. A ja to vidím na
mojom synovi, že chodí s mojim mužom, je to dobré prehlbovanie vzťahov, otec, syn.
Ako ďalšie funkcie Materského centra možno vypichnúť sociálno-integračné a filantropické funkcie. Tie prvé naznačuje D. R. v tomto výroku: Pretože pre tú komunitu to
je dôležitá vec, má to pozitívny prínos pre celú obec. Keď tí ľudia nie sú zavretí. Sedia doma, potom sa také fámy rozširujú a takto keď ľudia žijú spolu, tam je veľký tvorivý potenciál v nich. Dá sa potom všeličo urobiť. Potom si možno ľudia oveľa viacej vážia tú dedinu. Ináč sa budú k nej chovať. Budú ústretovejší voči samospráve, k rozhodnutiam
samosprávy. Niekedy fakt stačí to že nechajú nejaké materské centrum v nejakom priestore. Filantropická funkcia sa prejavuje iným spôsobom: Dôležité je, že miestna koĽubica Falťanová
243
munita to podporí. Že to Materské centrum nie je otravné. Alebo, že tá miestna občianska iniciatíva niečo chce stále od tých subjektov a na druhej strane oni nevidia zmysel tak oni to nebudú podporovať. V niečom sme to mali komplikovanejšie, ale napriek
tomu boli ústretoví, že to materské centrum primárne a slúžilo oslovilo tých prisťahovalcov. A tí miestni podnikatelia sú miestni.
Na základe uvedených príkladov a výpovedí môžeme konštatovať, že činnosť a fungovanie združení občianskeho charakteru závisí od mnohých determinantov – lídrov,
členskej aktivity, vzťahov so širším okolím v prostredí, kde pôsobí. Symbiózou jednotlivých elementov sa vytvára priestor pre plnenie funkcií vyplývajúcich z činnosti
združenia a zabezpečenia jeho fungovania.
ZÁVER
Obec Lozorno patrí k sídlam, kde miestne spoločenstvo je aktívne, čo sa prejavuje
v počte občianskych organizácií, ktoré pôsobia v obci. Osobnosti, ktoré iniciovali ich
založenie, vniesli nové prvky do života miestnych komunít alebo priamo reagovali na
reálne potreby miestneho spoločenstva. Aktivita združení sa premieta do rôznych oblastí života ľudí. S ich realizáciou a s aktivitami na ich zabezpečenie plnia združenia jednotlivé funkcie komunitného, sociálno-integračného, inovačného a filantropického rázu. Organizačná a cieľová činnosť občianskych organizácií zároveň poodhaľuje
fungovanie lokálneho spoločenského systému, ktorý podporuje ich existenciu. Prostredníctvom zabezpečovania činnosti, organizácie a činnosťou sa vytvárajú v spoločnosti vzťahy medzi predstaviteľmi združení, zástupcami verejnej správy, s podnikateľmi a ostatnou verejnosťou. Kvalita týchto vzťahov závisí tak od osobnostných
predpokladov ľudí (všetko je to o ľuďoch), ale vzhľadom na fungujúci systém podpory
zo strany miestnej samosprávy podnikateľských subjektov a verejnosti, priaznivo ovplyvňujúci fungovanie združení, aj od ekonomického a sociálneho zázemia a kvality života
v spoločnosti.
L I T E R AT Ú R A
Bútorová, Z., Bútora M. (1996). Mimovládne
organizácie a dobrovoľníctvo na Slovensku
očami verejnej mienky I. Bratislava: SPACE
– Centrum pre analýzu sociálnej politiky.
Danglová, O., Beňušková, Z. (Eds.), (2007).
Trendy regionálneho a miestneho rozvoja
na Slovensku. Bratislava: Ústav etnológie
SAV, Centrum pre európsku politiku, Katedra etnológie a etnomuzikológie.
Danglová, O., Zajonc, J. (Eds.) (2007). Mestá a
dediny pod malými Karpatmi. Etnologické
štúdie. Bratislava: Ústav etnológie SAV.
Danglová a kol. (2005). Vidiek v procese transformácie. Výsledky etnografického výskumu jedného západoslovenského regiónu.
Bratislava: Ústav etnológie SAV.
244
TÉMA
Filadelfiová, J., Dluhá, M., Marček, E., Košičiarová, S. (2004). Poznávanie tretieho sektora na Slovensku. Bratislava: S.P.A.C.E.,
n.o., Centrum pre analýzu sociálnej politiky.
Hrubala, J., Haňdiak, P., Machalová, V.
(1999). Právo a neziskový sektor na Slovensku. Bratislava: S.P.A.C.E. – Centrum
pre analýzu sociálnej politiky.
Majchrák, J., Strečanský, B., Bútora, M.
(Eds.). (2004). Keď ľahostajnosť nie je
odpoveď. Bratislava: Inštitút pre verejné
otázky.
Skovajsa, M. a kol. (2010). Občanský sektor.
Organizovaná občanská společnost v České
republice. Praha: Portál.
Sowa, K. Z. (1988). Wstęp do socjologicznej
teorii zreszeń. Warszawa: Państwowe Wydawnictvo Naukowe.
Turcsány, J. a kol. (2004). Lozorno. Monografia o dejinách obce. Obecný úrad Lozorno.
E l e k t ro n i c k é z d roj e
Index starnutia. Získané 22. 7. 2013, z http://
www.sodbtn.sk/infostat/2/index.html
Lozorno. Oficiálna stránka obce Lozorno. Získané 21. 1. 2012, z http://www.lozorno.sk/
Lozorno. Oficiálna stránka obce Lozorno. Získané 15. 3. 2013, z http://www.lozorno.sk/
Registrované cirkvi a náboženské spoločnosti Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky.
Dostupné 20. 7. 2013, z http://old.culture.gov.sk/cirkev-a-nabozenske-spolocnosti/registrovane-cirkvi
Registre, evidencie, zoznamy – informácie o registrácii. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Získané 21. 6. 2013, z http://www.
minv.sk/?registre-evidencie-zoznamy-informacie-o-registracii
O AU TO ROV I
ĽUBICA FALŤANOVÁ (*1952, Bratislava) vedecká pracovníčka Ústavu etnológie SAV v Bratislave, absolventka národopisu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave v r. 1976. Členka viacerých vedecko-výskumných projektov urbánnej etnológie a rurálnej etnológie, kde riešila najmä otázky
sociálno-profesijnej štruktúry obyvateľstva a socio-profesijných skupín (obchodníkov, neroľníckych profesií, poľnohospodárskych robotníkov) v sídlach Slovenska. Z tejto oblasti publikovala
viacero štúdií a príspevkov v kolektívnych monografiách (napríklad Falťanová, Ľ.: Folk Trade,
In: R. Stoličná a kol.: Slovak-European Contexts of Folk Culture. Bratislava, SAV, 1977). V poslednom období sa zameriava na problematiku endogénneho rozvoja vidieckych sídiel, najmä
malých obcí s kumuláciou demografických, ekonomických a zamestnaneckých problémov. Všíma si najmä aktivizáciu miestnych samospráv a občianske aktivity v oblasti získavania zdrojov
na rozvoj sídiel. Z tejto témy publikovala niekoľko štúdií a monografiu (Ľ. Falťan, M. Strussová,
D. Kostlán, Ľ. Falťanová, A. Sopirová: Malé vidiecke sídla na Slovensku začiatkom 21. storočia,
Bratislava, Sociologický ústav, 2011). Ľubica Falťanová
245
3
61 • 2013
TÉMA
SPOLOČENSKO-KULTÚRNE AKTIVITY
A ICH ORGANIZÁTORI V OBCIACH NA ZÁHORÍ
MOJMÍR BENŽA
PhDr. Mojmír Benža, PhD., Ústav etnológie Slovenskej akadémie vied, Klemensova 19,
813 64, Bratislava, e-mail: [email protected]
This study analyses the results of research on social-cultural activities which were
conducted between the years 2010 and 2012 in villages in three districts of the Záhorie
region. The research aimed to discover not only which social-cultural activities were
held in the course of the year, but also the part played by civic associations registered
in the villages in their organisation.
The findings of the study show that there are three layers of social-cultural events.
Firstly, there are events rooted in the traditional mode of life. The second layer is composed of what were originally centrally organised civic and political celebrations and
activities, which have been transformed into amusements and recreational events.
The third layer comprises events which are new or foreign to our cultural milieu but
are accepted by the village community.
The organisers of social-cultural events also may be divided into several groups.
The first group comprises village administration; a second group includes civic associations of local firefighters, sportspeople and hunters, along with kindergartens
and elementary schools; a third group is of mainly new civic associations, very varied
in their fields of interest; a fourth, the least numerous, consists of non-governmental organisations with an all-Slovakia scope. A fifth group of civic associations are
those which develop activities only within the narrow confines of their own membership.
Key words: social-cultural activities, civic associations, Záhorie
Kľúčové slová: spoločensko-kultúrne aktivity, občianske združenia, Záhorie
Ú VO D
Tento príspevok svojím obsahovým zameraním voľne nadväzuje na štúdiu Ľ. Falťanovej Rola občianskych združení v endogénnom rozvoji malých sídiel (Falťanová,
2011). Autorka v nej prezentuje výsledky svojho výskumu v prostredí niekoľkých vybraných malých obcí do 500 obyvateľov v troch rôznych samosprávnych krajoch,
v Bratislavskom, Žilinskom a Banskobystrickom kraji, s rozdielnymi ekonomickými
246
TÉMA
a sociálnymi charakteristikami. Náš výskum bol zameraný plošne, na takmer všetky
vidiecke sídla nachádzajúce sa v jednom tradičnom regióne, konkrétne na Záhorí.
Predmetom výskumu boli spoločensko-kultúrne aktivity, ktoré sa v r. 2010 až 2012
v skúmaných obciach uskutočnili a kto bol ich organizátorom. Cieľom bolo zistiť podiel občianskych združení na spoločenskom a kultúrnom živote obcí, v ktorých sú registrované. Výskum sa dial v podobe neformálneho rozhovoru s predstaviteľmi samosprávy obce, starostami alebo starostkami či s administratívnymi pracovníčkami obce.
Výbornou pomôckou pri výskume boli kalendáre alebo zošity na obecných úradoch,
v ktorých boli zaznačené jednotlivé aktivity, ktoré sa uskutočnili v priebehu roka a uvedení boli tiež ich hlavní organizátori. V prípade potreby boli poznatky doplnené informáciami, ktoré mali obce uverejnené na svojich webových stránkach. Získané údaje
o spoločensko-kultúrnych aktivitách boli kartograficky vyhodnotené, vždy všetky aktivity, ktoré sa udiali v jednom mesiaci v celom skúmanom priestore.1
Záhorie tvoria tri okresy: okres Malacky, patriaci do Bratislavského samosprávneho
kraja, a okresy Senica a Skalica, ktoré patria do Trnavského samosprávneho kraja. Spolu ho tvorí 77 sídiel, z čoho je 7 mestského a 70 dedinského charakteru. Výskum sa uskutočnil len v obciach dedinského charakteru, v 55 z nich, t. j. v 78,57 % obcí. Z hľadiska
veľkosti, počtu obyvateľov v obci, v okrese Malacky, ktorý má 23 obcí dedinského charakteru, prevládajú obce nad 1 000 obyvateľov, 5 obcí má nad 2 000 obyvateľov a dokonca 3 – Rohožník, Veľké Leváre a Zohor majú viac ako 3 000 obyvateľov. V okrese Senica, ktorý má 29 obcí dedinského charakteru, v jeho východnej časti prevládajú obce do
1 000 obyvateľov a v západnej časti obce do 2 000 obyvateľov. Viac ako 3000 obyvateľov
majú len obce Borský Mikuláš a Kúty. V okrese Skalica, ktorý je najmenší a má len 18
obcí dedinského charakteru, prevládajú obce do 1 000 obyvateľov. Do 2 000 obyvateľov
majú len tri obce – Petrova Ves, Radošovce a Unín. Obce Brodské a Kopčany majú dokonca
do 3 000 obyvateľov, ale obec s viac ako 3 000 obyvateľmi sa v okrese nenachádza.
Z hľadiska existencie občianskych združení obdobné rozdiely sú aj v ich počtoch
v rámci jednotlivých okresov. V okrese Malacky bolo koncom r. 2012 evidovaných 223
občianskych združení. V okrese Senica to bolo 118 združení a v okrese Skalica 74 združení. V okrese Malacky, v dvoch tretinách jeho obcí prevládajú obce, v ktorých je registrovaných do 10 občianskych združení. Do 15 združení je registrovaných v 4 obciach. Rovnako v 4 obciach sa nachádza do 20 združení. Zvláštnosťou v tomto smere je
obec Lozorno, v ktorom je registrovaných viac ako 20 občianskych združení. V oboch
okresoch Senica a Skalica prevládajú obce, v ktorých je registrovaných do 5 združení.
Viac ako 5 združení, presnejšie do 10 združení má v okrese Senica 6 obcí a v okrese
Skalica len 2 obce. Viac ako 10 združení majú len obce Borský Mikuláš a Sekule v okrese Senica a obec Kopčany v okrese Skalica. V týchto dvoch okresoch sa nachádzajú aj
extrémne prípady, keď je v obci registrované len jedno občianske združenie. V okrese
Senica sú to Bílkove Humence a v okrese Skalica obce Chropov a Prietržka. V celom regióne sa nevyskytla ani jedna obec, v ktorej by nebolo registrované žiadne občianske
združenie.
*
Kartografické vyhodnotenie prinieslo z časového hľadiska nasledovný obraz spoločensko-kultúrnych aktivít v jednotlivých mesiacoch roka. V januári sa začalo obdobie
plesov, často označovaných ako reprezentačný ples, buď obce, starostu alebo niekto1
Štúdia vznikla v rámci projektu Vedeckej grantovej agentúry VEGA – Lokálne iniciatívy občianskej sféry
v rozvoji sídiel, č. 2/0055/11, ktorý sa riešil v r. 2011 – 2013. Výskumný materiál a jeho kartografické vyhodnotenie je uložené v dokumentačnom archíve Ústavu etnológie SAV.
Mojmír Benža
247
rého občianskeho združenia, ktoré ples organizovalo. Aktívne boli najmä obce v okrese Skalica. Popri plesoch, na ktorých ženy boli oblečené do veľkých plesových rób, sa
v niekoľkých obciach (Dubovce, Petrova Ves, Radimov, Unín alebo Moravský Sv. Ján)
konali krojové zábavy. Na nich značná časť účastníkov, najmä žien bola oblečená v tradičnom odeve, miestnom kroji. Obdobou maškarných plesov pre dospelých boli detské karnevaly, ktoré sa konali v Dubovciach, Mokrom Háji, Radošovciach, Jablonici
alebo v Plaveckom Podhradí. Konali sa aj dve obecné zabíjačky, v Plaveckom Podhradí
a Sološnici. Z aktivít súvisiacich s tradičným obradovým kalendárom sa len v Záhorskej Vsi konala obchôdzka Troch kráľov.
Vo februári pokračovalo organizovanie plesov dospelých a detských karnevalov, ale
už len v niekoľkých obciach. Rovnako to bolo aj s maškarnými plesmi a krojovými zábavami. V druhej polovici mesiaca plesy vystriedalo organizovanie fašiangových zábav. Fašiangové zábavy sa konali takmer v každej obci vo všetkých troch okresoch. Súčasťou fašiangovej zábavy na jej záver bolo obradné pochovávanie basy, znak, že sa
fašiang skončil. Pochovávanie basy paroduje kresťanský obrad pohrebu, pričom tzv.
rozlúčková reč je príležitosťou na žartovné komentovanie života jednotlivcov i celej obce v uplynulom roku.
Sprievod masiek, ktorý býval v minulosti súčasťou fašiangu, sa konal len v niekoľkých obciach, najmä v okrese Skalica. V okrese Malacky boli sprievody masiek len
v Jablonovom, Lábe, Studienke a Záhorskej Vsi. V okrese Senica, v obciach v okolí Borského Mikuláša, bolo súčasťou fašiangov predvádzanie tanca pod šable. Tanec je známy v obci Dojč alebo Sekule aj pod názvom chodenie Turkov. V oboch prípadoch ide
o kruhový tanec mládencov, v ktorom tanečnou rekvizitou je kovová, ale častejšie drevená šabľa. Rozdiel je len v oblečení. Turci majú namiesto miestneho tradičného odevu oblečený tanečný kostým, ktorý sa skladá zvyčajne z bielej košele, červených nohavíc, červenej čiapky a červenej šerpy uviazanej krížom cez hruď.
V značnom počte obcí v okrese Senica a Skalica fašiangovej zábave predchádzala
obecná zabíjačka. Pod obecnou zabíjačkou si treba predstaviť verejné zabitie a spracovanie ošípanej na tradičné zabíjačkové špeciality. Ošípanú zakúpil obecný úrad, starosta, obecné zastupiteľstvo alebo niektoré občianske združenie, najčastejšie hasiči.
Finančný výťažok z predaja je príjmom obce alebo občianskeho združenia.
V marci akoby spoločenský a kultúrny život v obciach Záhoria zaspal. Za zmienku
stojí azda len vynášanie Moreny v Prievaloch a Záhorskej Vsi a prinášanie tzv. letečka
deťmi v obciach Dubovce, Lakšárska Nová Ves, Rohov, Jakubov a Záhorská Ves. Na pôvodne hromadne oslavovaný 8. marec – Medzinárodný deň žien si spomenuli už len
v Kopčanoch a Borskom Mikuláši. Na Deň učiteľov si spomenuli len v Dubovciach.
Obdobný charakter spoločenského a kultúrneho života ako v marci bol aj v apríli.
Jedinou spoločensko-kultúrnou aktivitou, ale až koncom mesiaca, bolo stavanie mája.
Máj sa staval takmer vo všetkých obciach Záhoria. Súčasťou stavania mája bola zvyčajne aj neformálna zábava. Všetky obce Záhoria boli na záver 2. svetovej vojny oslobodené v apríli r. 1945. Túto udalosť si však pripomenulo len niekoľko obcí, v Borskom
Mikuláši, Dubovciach, Kopčanoch a Prietrži. Medzi spoločensko-kultúrnymi aktivitami sa v tomto mesiaci po prvý raz na Záhorí objavuje podujatie inšpirované americkým
Juhozápadom – country fest v Lozorne.
Tak ako v apríli bolo dominantnou spoločensko-kultúrnou aktivitou stavanie mája,
v máji to bola oslava Dňa matiek v druhú nedeľu v mesiaci. Nadviazalo sa tak na tradíciu založenú v 20. rokoch a obnovenú v 90. rokoch 20. storočia. V minulosti oslavovaný 1. máj – sviatok práce si pripomenulo už len niekoľko obcí (Dojč, Plavecké Podhra248
TÉMA
die, Jakubov a Lozorno), aj to len skôr formou recesistickej oslavy. V Sološnici si 1. máj
pripomenuli kvetinovým jarmokom. Výstava kvetín spojená s veľkým kvetinovým jarmokom sa konala aj v Kátove a Lakšárskej Novej Vsi. V máji sa však otvára rybárska
sezóna. V tých obciach, v katastri ktorých sa nachádza zarybnená vodná nádrž alebo
majú prístup k rieke Morava, sa v tomto období otvorenie rybárskej sezóny spájalo s rybárskymi pretekmi dospelých i detí. Rybárske preteky sa konali v Prietrži, Studienke,
Malých Levároch, Jakubove a Rohožníku. Hoci sa máj slávnostne staval takmer vo
všetkých obciach, jeho zvalenie bolo už rutinnou záležitosťou. S hudbou sa tak stalo
len vo dvoch obciach, v Podbranči a Plaveckom Petri.
Najvýznamnejším podujatím v júni bola oslava Dňa detí, pôvodne Medzinárodného
dňa detí, ktorý sa slávil 1. júna. Oslavy Dňa detí sa konali takmer vo všetkých obciach
Záhoria. Mali rôznu podobu, od besiedky s kultúrnym programom až po podujatie naplnené najrôznejšími zábavnými i športovými aktivitami. Mesiac jún je tiež mesiacom,
v ktorom sa otvára tzv. letné obdobie hodov a hodových zábav. Prvé hody a hodové zábavy sa konali najmä v obciach okresu Skalica. Jánske ohne sa pálili len v Moravskom
Sv. Jáne a Záhorskej Vsi. Koncom mesiaca sa v niektorých obciach (Kopčany, Kátov,
Lopašov, Rovensko) objavila nová aktivita pre školské deti – slávnostné či skôr zábavné ukončenie školského roku.
V júli znovu ustávali spoločensko-kultúrne aktivity v obciach. Pokračovalo len konanie hodov a hodových zábav. Júl je predovšetkým mesiacom lokálnych futbalových
turnajov a hasičských súťaží. Futbalové turnaje, na ktorých sa zúčastnili zvyčajne
družstvá z okolitých obcí, sa konali v Popudinských Močidlanoch, Uníne, Chropove,
Smrdákoch, Dojči, Moravskom Sv. Jáne, Prietrži, Hradišti pod Vrátnom, Plaveckom Mikuláši, Rohožníku a Kuchyni. V Uníne to nebol futbalový turnaj, ale súťaž v kopaní pokutových kopov. Obdobne to bolo aj s hasičskými súťažami, ktoré sa konali v Kopčanoch, Petrovej Vsi, Radimove a Koválove.
Mesiac august mal obdobnú skladbu spoločensko-kultúrnych aktivít ako mesiac júl.
Pokračovalo konanie hodov a hodových zábav i hasičských súťaží. V auguste však končí obdobie tzv. letných hodov. Novou aktivitou boli súťaže vo varení, najmä guláša, ktoré sa konali najmä v obciach okresu Skalica. Obdobný charakter ako slávnostné ukončenie školského roku mala nová aktivita – rozlúčka so školskými prázdninami alebo
s letom, ktorá sa konala v niektorých obciach koncom mesiaca. Výročie SNP si pripomenuli len v dvoch obciach – v Kopčanoch a Prietrži.
V septembri sa otvára obdobie tzv. jesenných hodov a hodových zábav, ktoré sa konali najmä v obciach vo východnej časti okresu Senica. Je to však tiež mesiac, v ktorom
sa konalo veľa rôznorodých podujatí, ktoré nemajú väzbu na tradičné podujatia konané každoročne v priebehu roka. O nich sa však podrobnejšie zmienim v ďalšej časti
článku.
Najvýznamnejším podujatím v októbri, v mesiaci úcty k starším, je organizované
posedenie s dôchodcami. Posedenie sa konalo takmer vo všetkých obciach Záhoria.
Hody a hodové zábavy sa konali v obciach Chropov, Lopašov a Trnovec v okrese Skalica a na Podhorí Malých Karpát, v Cerovej, Plaveckom Petri a Plaveckom Mikuláši. Len
v Rohožníku a v Rohove si v októbri lampiónovým sprievodom detí obcou pripomenuli 28. október – vznik 1. ČSR.
V novembri vrcholí obdobie jesenných hodov a hodových zábav vo všetkých obciach, v ktorých sa v predchádzajúcich mesiacoch hody nekonali. Pamiatku zosnulých
si spoločne pripomenuli len v dvoch obciach, v Prietrži a Záhorskej Vsi.
Mesiacu december dominovali tri spoločensko-kultúrne aktivity – mikulášsky veMojmír Benža
249
čierok organizovaný pre deti,
vianočná besiedka s programom určeným buď len pre deti,
alebo aj pre širšiu verejnosť
a dospelých, a adventný koncert. Súčasťou mikulášskeho večierka okrem kultúrneho programu bolo aj obdarovanie detí
drobnými darčekmi, ktoré rozdával Mikuláš. V obciach Láb,
Sekule, Lakšárska Nová Ves,
Brodské a Letničie sa nekonala
besiedka, ale sprievod Mikuláša
a jeho družiny na koči obcou.
Predpokladal som, že paralelným podujatím k mikulášskej
besiedke bude vianočné posedenie. Môj predpoklad sa nešesťcípa hviezdička
potvrdil. V mnohých obciach vo
= skúmaná obec
všetkých troch okresoch Záhoria bolo vianočné posedenie
nahradené adventným koncertom, ktorý sa konal buď v miestnom kultúrnom dome alebo
v kostole. Účinkovali v ňom
zvyčajne žiaci základnej hudobnej školy, miestni hudobníci a spevácke zbory. Ako dve
Mapa č. 1 – Obce, v ktorých sa uskutočnil výskum
nové podujatia konané v decembri sa ukazuje stretnutie
dôchodcov v predvianočnom období a spoločné vítanie Nového roka občanmi obce, ktoré má formu príhovoru starostu obce k prítomným občanom a prípitku. V niektorých obciach ho dopĺňal menší ohňostroj.
Doteraz som hovoril o dominantných podujatiach. V priebehu roka sa však vo všetkých obciach koná množstvo podujatí, ktoré sú rozptýlené tak v obciach, ako z časového hľadiska i v jednotlivých mesiacoch. Časť z nich sa viaže na termíny a podujatia
tradičného kalendára a časť z nich predstavuje aktivity, ktoré možno v budúcnosti
založia novú tradíciu. Zimné obdobie bolo v minulosti obdobím ochotníckych divadelných predstavení. V sledovanom období sa však uskutočnili v zimnom období, v januári len v Rohožníku a Hlbokom a v novembri v Popudinských Močidlanoch a Moravskom Sv. Jáne. Niekoľko predstavení v Rohožníku, Lozorne, Hlbokom, Moravskom
Sv. Jáne sa uskutočnilo v letných mesiacoch, v máji, auguste a v septembri.
Do zimného obdobia patrí tradičná zabíjačka, ktorá bola vždy záležitosťou rodiny,
príbuzenstva úzkeho okruhu priateľov. V súčasnosti sa v zimnom období stala verejným podujatím, ktoré organizuje obec alebo niektoré občianske združenie. V letných
mesiacoch sa však zmenila na verejné opekanie, grilovanie alebo súťaž vo varení guláša. Ak spomínam jedlo, treba sa zmieniť aj o výstavách tradičných jedál, ale tiež slad250
TÉMA
kého pečiva a zákuskov. Takéto
výstavy sa konali v máji v Lopašove a v júli v Plaveckom Mikuláši. V Oreskom sa konalo
podujatie pod názvom Deň pece,
v rámci ktorého bola výstava
domáceho chleba, pečiva a zákuskov. V septembri bolo v Jablonovom podujatie nazvané
Jablkové hodovanie, spojené
so súťažou v pečení koláčov.
Obdobné podujatie – Orechovo-slivkové dni – bolo v tom istom
mesiaci v Sobotišti a tzv. erteplový / zemiakový deň v Chropove, spojený s výstavou tradičných jedál a súťažou vo varení
guláša. V októbri, v Petrovej
Štvorec = oslava
Vsi, v rámci posedenia pri dyMDŽ
chovej hudbe bola taktiež výPäťcípa hviezdička
stava tradičných jedál. V de= výročie oslobodecembri, v Sekuliach a v Uníne
nia obce
Krúžok =
boli výstavy vianočného pečiva
recesistická oslava
spojené s jeho predajom.
1. mája
Ak spomínam jedlo, treba
Šesťcípa hviezdička
spomenúť aj nápoje, víno a des= výročie SNP
tiláty. Devätnásť obcí z okresov
Senica a Skalica tvorí regionálne združenie Vínna cesta Záho- Mapa č. 2 – Spoločenské aktivity politického charakteru
rie. Zaujímal som sa preto aj
o spoločensko-kultúrne aktivity spojené s pestovaním hrozna a výrobou vína. Prvá výstava a ochutnávka nových vín
sa konala už vo februári v Koválove a Prietržke. V máji sa v Prietržke, Popudinských
Močidlanoch a v Radošovciach konala slávnostná omša venovaná sv. Urbanovi, patrónovi vinohradníkov. V Prietržke bola súčasne ochutnávka vín. Ďalšia ochutnávka vín
bola až v auguste v Kopčanoch. V tom istom mesiaci, 10. augusta, na deň sv. Vavrinca,
bolo v Prietržke tradičné stavanie hory v podobe mája, symbolu, že vinohrady sú uzavreté až do oberačky. Vinobranie sa konalo v septembri len v Smrdákoch. Oberačková
zábava len v Radimove, v októbri. Posledná výstava vín a svätenie sv. martinského vína boli v novembri, vo Vrádišti. Hoci časť obcí okresov Senica a Skalica susedí s obcami okresu Myjava, ktoré sú známe produkciou kvalitných destilátov z domáceho ovocia, najmä sliviek a jabĺk, len v jednej obci na Záhorí, konkrétne v Radimove, bola
v marci verejná ochutnávka páleného.
Predmetom výstav neboli len tradičné jedlá a koláče alebo vína. Vystavovalo sa aj
ovocie a zelenina, drobné domáce zvieratá a hydina, dokonca aj výtvarné diela. O výstavách kvetín som sa zmienil v mesiaci máj. V septembri, prípadne aj v októbri boli výstavy ovocia a zeleniny v obciach Sobotište, Jablonica, Láb, Plavecký Mikuláš, Lakšárska Nová Ves a Brodské. Výstavy drobného domáceho zvieratstva a hydiny sa konali
Mojmír Benža
251
v Prietrži, Podbranči a Dubovciach. V septembri sa v kostoloch
v Sekuliach, Kátove, Prietržke
a Popudinských Močidlanoch
konalo slávnostné poďakovanie
za úrodu. Za zvláštnu zmienku
stojí poďakovanie v Sekuliach.
Súčasťou obradu v kostole bola
aj veľká mozaika zostavená
z rôznych druhov ovocia a plodín. Výtvarné diela rodákov
z Moravského Sv. Jána alebo
v obci žijúcich výtvarníkov boli
vystavené v júni a po druhý raz
v októbri. Výstava fotografií
bola v novembri v Sobotišti.
V Petrovej Vsi a v Uníne boli
v decembri vystavené adventné
vence. Ľudovoumelecké výrobŠesťcípa hviezdička
= chodenie s letečky sa vystavovali v apríli v Podkom
branči.
Trojuholník = stavaFutbalové turnaje neboli jenie mája
dinou športovou aktivitou v obciach na Záhorí. Veľmi populárne boli turnaje v stolnom
tenise. Organizovali sa v priebehu takmer celého roka. Vo februári bol turnaj v Prietrži, DuMapa č. 3 – Spoločensko-kultúrne aktivity tradičného
bovciach a v Trnovci, v marci
charakteru
v Osuskom, v apríli v Koválove
a Rohožníku, v auguste v Moravskom Sv. Jáne, v septembri znovu v Rohožníku, v novembri aj v Trnovci a Jablonici,
v decembri sa konal aj v Kostolišti, Záhorskej Vsi a Plaveckom Mikuláši. V lete, v júli sa
v Malých Levároch, Jabloňovom a v Lakšárskej Novej Vsi konali turnaje v plážovom volejbale.
Obdobne sa organizovali aj turistické podujatia. V januári v Studienke oslávili príchod nového roku turistickým pochodom. V máji sa v Malých Levároch konal pochod
k rieke Morava a v Záhorskej Vsi si pripomenuli útek Ľ. Štúra r. 1848 z Modry, cez Jabloňové a Záhorskú Ves do Viedne. V Rohožníku bola organizovaná Míľa pre mamu.
V júni sa v Plaveckom Petri konal turistický výstup na hrad Ostrý kameň a v Plaveckom
Mikuláši prechod do susednej obce Doľany v okrese Trnava. Najaktívnejšie si počínali
v Moravskom Sv. Jáne. V máji splavili moravskú rieku Dyje a rieku Moravu, spoločnou
jazdou otvorili cyklistickú sezónu, v auguste uskutočnili cyklistickú túru do moravskej
obce Tvrdonice a v septembri na vrch Javorník nachádzajúci sa na slovensko-moravských hraniciach. V Sobotišti koniec starého roku oslávili silvestrovským pochodom.
K turistickým podujatiam možno voľne priradiť aj trampské dni, ktoré sa v júli konali
v Cerovej a v septembri v Sološnici. Do tejto skupiny možno patrí aj Hasprunský dubák, spoločenské stretnutie hubárov v Studienke, ktoré bolo spojené s jarmokom.
252
TÉMA
Okrem vyššie spomínaných
športových aktivít treba spomenúť aj nové a nezvyklé podujatia. Na prvom mieste treba spomenúť športový triatlon, ktorý
sa konal v septembri v Kuchyni.
Konali sa aj motoristické podujatia, ktoré mali viac regionálny
ako lokálny dosah a význam.
V júni bol v Lakšárskej Novej
Vsi tzv. Záhorácky Mogul Rally
Cross a v Petrovej Vsi sa konala
Záhorácka veterán rally. S veľkou
mierou licencie možno k nim
priradiť aj súťaž domácky
zhotovených malých traktorov
v Uníne – Unínske samohyby
a v októbri stretnutie motorkáObrátený
rov v Plaveckom Mikuláši. Za
trojuholník =
nezvyklé podujatie možno oznaobecná zabíjačka
čiť aj šachový turnaj, ktorý sa
alebo guláš
v októbri konal v Osuskom,
Krúžok = súťaž
a tiež turnaje v mariáši, v januávo varení
ri v Chropove, vo februári v susedných Radošovciach a v auguste v Osuskom. V Sobotišti sa
konali súťaže mažoretiek, v júni mladších a v októbri starších.
Niektoré pôvodne tradičné Mapa č. 4 – Spoločensko-kultúrne aktivity novodobého
príležitosti alebo občianske a po- charakteru
litické oslavy sa transformovali
do nových podôb. Jarmoky boli v minulosti súčasťou nielen hospodárskeho, ale i spoločenského života. V súčasnej dobe nadobudli viac spoločenský, až kultúrny charakter, na ktorom sa prezentujú najmä činnosti a výrobky tradičných remesiel. Predaj
praktických vecí sa na nich dostal do úzadia. Novú podobu nadobudol v apríli veľkonočný jarmok v Lozorne a Jakubove, v júni jarmoky v Sekuliach a Moravskom Sv. Jáne, v júli v Brodskom, v novembri v Sobotišti alebo vianočné trhy v Plaveckom Mikuláši, Sološnici, Rohožníku a Moravskom Sv. Jáne. Burzy, nové formy predaja boli len dve,
veľkonočná a vianočná, obe v Lakšárskej Novej Vsi.
Transformáciou prešiel aj v minulosti oslavovaný Marec – mesiac knihy. Zmenil sa
na Noc v knižnici, ktorú tam strávia deti čítaním rozprávok Hansa Christiana Andersena. Bolo tak v Sološnici a v Dojči. V Jablonici sa v marci konala výstava kníh pre deti
a v máji súťaž v recitácii poézie. Tradičné vyrezávanie tekvíc do podoby rôznych strašidiel, ktoré bolo v minulosti súčasťou jesenných zábav detí počas šúpania kukurice, si
pripomenuli v septembri v Suchohrade a v Jabloňovom, v októbri vo Vrádišti a v Lábe
dňom dziní / tekvíc. Voľne na túto zábavu nadviazal slovenskej kultúrnej tradícii cudzí
sviatok Halloween, ktorý sa v októbri konal v Jakubove a Moravskom Sv. Jáne a v novembri v Kopčanoch. Novú podobu nadobudla ďalšia jesenná zábava detí – púšťanie
Mojmír Benža
253
papierových šarkanov. V súčasnosti dostala organizovaný kolektívny a v niektorých
prípadoch i súťažný charakter. V septembri takto púšťali šarkany v Chropove a v októbri v Rohožníku a Cerovej. Zmeny a inovácie sa hľadali aj v zábave. Tak v marci v Moravskom Sv. Jáne bola organizovaná tzv. pyžama párty, v máji v Kuklove teplákový ples
a v novembri v Sološnici katarínska zábava taktiež v teplákoch.
Výskum zaznamenal aj aktivity, ktoré majú z časti alebo úplne cirkevný, náboženský charakter. Okrem už vyššie spomínaného poďakovania za úrodu a slávnostnej
omše venovanej sv. Urbanovi, patrónovi vinohradníkov, ktorá sa konala v máji v Prietržke, Popudinských Močidlanoch a v Radošovciach, rovnako v máji bola v Rohožníku
slávnostná omša na počesť sv. Floriána, patróna hasičov. Na rozhraní mája a júna sa
v Lábe, Prietržke a Sekuliach konala procesia na sviatok Božieho tela. V septembri
miestna farnosť v Smrdákoch a Plaveckom Mikuláši organizovala tradičnú púť do Šaštína-Stráží, k Sedembolestnej Panne Márii, patrónke Slovenska. Najviac sa miestne farnosti angažovali pri príprave adventných koncertov, ktoré sa väčšinou konali v kostoloch. Viac svetský ako cirkevný charakter mala tzv. Hubertova jazda na počesť sv.
Huberta – patróna poľovníkov, ktorá sa uskutočnila v októbri v Koválove a Kopčanoch.
Ako etnológa ma zaujímali aj aktivity a podujatia, ktorých korene sú v tradičnom
spôsobe života, v tradičnej kultúre. Väčšinu z nich som už spomenul v predchádzajúcich častiach. Tradičné remeselné činnosti i tradičné jedlá tvorili neoddeliteľnú súčasť
viacerých podujatí, ktoré sa konali v priebehu roka v obciach Záhoria. Sviatočným či
slávnostným oblečením bol pri nich zvyčajne tradičný odev. Za zmienku stojí, že vo
väčšine prípadov nebola potreba jeho oblečenie organizovať, bolo to spontánne rozhodnutie. V skúmanom období sa na Záhorí konali aj podujatia, ktoré mali charakter
folklorizmu a mali nadlokálny charakter. Myslím tým na prehliadky tradičného odevu,
ktoré boli v Osuskom a Borskom Mikuláši a stretnutia či vystúpenia folklórnych súborov v Kuklove a Sekuliach.
Z nových spoločensko-kultúrnych aktivít, ktoré zaznamenal výskum, ma najviac zaujali dve. Prvú by bolo možno nazvať Deň / Dni obce a druhú Westernový deň. Dni obce možno charakterizovať ako miestny kultúrny festival, ktorý sa koná v jeden až dva
dni a má bohatý a rôznorodý program. Program tvoria zvyčajne zábavné vystúpenia,
vystúpenia tradičných i moderných hudobných skupín, rôzne súťaže vážneho i zábavného charakteru, prípadne aj výstavy a stretnutia rodákov. Takýto miestny kultúrny
festival mal v júni Radošovský letný deň, v auguste sa v Záhorskej Vsi konali Dni
uhranského somíca / sumca, v Lábe to boli Lábske slávnosti, v Rohožníku Obecné
slávnosti, v Lozorne Kultúrne leto a v septembri v Sekuliach Sekulské remeselnícke
dvory. Sekulské remeselnícke dvory sú postavené na prezentácii tradičných remesiel
a tiež jedál. Napríklad v r. 2011 bolo možné navštíviť nasledovné dvory: hasičský a rezbársky dvor, sekulskú kuchyňu, krojový, cukrársky, veselý, vinársky dvor z Moravy,
mäsiarsky a gurmánsky dvor, hrnčiarsky a keramický dvor, moravský dvor, farmársky,
čalúnnický, stolársky a pálenícky dvor, rybársky a poľovnícky dvor, detský dvor u Maťka a Kubka, zmrzlinársky a cukrársky dvor, dvor s chovom koní a pekáreň u Májovských. Charakter miestneho kultúrneho festivalu mali aj hody v Uníne a v Záhorskej
Vsi. Už to nebola len návšteva kostola, odpoludnia návšteva púťových atrakcií a večer
hodovej zábavy.
V letných mesiacoch sa konali podujatia westernového, country charakteru. Základom podujatia boli ukážky jazdy na koňoch, pre deti možnosť zajazdiť si na koňoch,
vystúpenie hudobných skupín s country pesničkami, ale tiež ukážky tancov či country módy, vždy v možnostiach organizátorov podujatia. V júni to bolo v Prietrži stret254
TÉMA
nutie chovateľov koní – Prietržský klobúk, v Radimove koncert hudobných skupín
Country šopa. V auguste bolo v Hlbokom westernové popoludnie a v Kopčanoch westernový deň. Westernový deň sa v septembri konal aj v Koválovci. Westernový charakter mal aj začiatok školských prázdnin v Dubovciach. S určitou mierou licencie možno
k týmto podujatiam priradiť aj Indiánsky deň v Petrovej Vsi, na ktorom sa prezentoval
spôsob života severoamerických Indiánov.
*
Predmetom výskumu neboli len spoločensko-kultúrne podujatia, ale aj ich organizátori. Štatistické vyhodnotenie výskumom získaných údajov prinieslo v tomto smere
nasledujúci obraz. Jednoznačne sa preukázalo, že najpočetnejším a najvýznamnejším
organizátorom spoločensko-kultúrnych podujatí vo všetkých skúmaných obciach bol
a je obecný úrad, zastúpený starostom, poslancami obecného zastupiteľstva, prípadne
členmi kultúrnej a športovej komisie. Zvláštny prípad v tomto smere je obec Lozorno,
v rámci ktorej hlavným organizátorom všetkých podujatí bolo a je Kultúrne centrum,
ktorého zriaďovateľom je obecný úrad. O situácii v Lozorne je však v tomto čísle SN
uverejnený osobitný príspevok.
Druhými organizátormi celoobecných spoločensko-kultúrnych podujatí v poradí,
ale bez možnosti určiť poradie aj medzi nimi, boli občianske združenia miestnych hasičov, športovcov a poľovníkov. Pôvodne ide o spoločenské organizácie, ktoré v obciach pôsobili aj v minulosti, len po r. 1990 sa transformovali alebo nanovo organizovali podľa Zákona č. 83/1990 Z. z. o združovaní občanov do občianskeho združenia.
Do skupiny patria aj materské školy a základné školy, spolu s občianskymi združeniami rodičov a priateľov, ktoré popri nich vyvíjajú svoju činnosť.
Treťou skupinou organizátorov spoločensko-kultúrnych podujatí v obciach sú nové,
svojím obsahovým zameraním veľmi rôznorodé občianske združenia, ktoré väčšinou
vznikli na základe vyššie spomínaného zákona o združovaní až koncom 20. alebo začiatkom 21. storočia. Napriek rôznorodosti zamerania tohto množstva občianskych
združení pokúsim sa aspoň naznačiť okruhy ich činností a príklady aktívnych združení. Na prvom mieste by som uviedol združenia zamerané na prácu s deťmi. Takými sú
Materské centrum Kvietok v Rohožníku, občianske združenia Citrónky v Jakubove,
Materina dúška v Sološnici alebo Rohováčik v Rohove. Aktivity dospelých prezentuje
napr. Spolok zadaných mužov a žien v Rybkách alebo občianske združenie Dobrá žena v Lopašove. Aj samotná mládež je v tomto smere aktívna, napr. HAM – Hlbocká aktívna mládež, Trampi v Cerovej. Dokonca v Jablonici, Radimove a Uníne pôsobia neformálne skupiny mládeže – prevažne chlapcov vo veku od 16 do 21 rokov nazývaných
regrúti. K ním možno priradiť aj hudobníkov v Koválove, ktorí pôsobia počas roka mimo obce, ale v novembri organizujú v obci tzv. moravské hody. Do tejto skupiny patria
aj rybárske spolky, napríklad v Jakubove a Záhorskej Vsi, odbory Klubu slovenských
turistov, napríklad v Sobotišti alebo občianske združenie Záhoráci v pohybe v Moravskom Sv. Jáne či Jaskyniari v Plaveckom Podhradí. Početné sú združenia zamerané na
motoristický alebo jazdecký šport. V mnohých obciach sú aktívni záhradkári a drobnochovatelia. Výrazný podiel na organizovaní spoločensko-kultúrnych podujatí,
zvlášť tých, ktorých korene súvisia s tradičným spôsobom života a tradičnou kultúrou,
majú folklórne súbory detí, mládeže i dospelých, napr. v Plaveckom Štvrtku, Kuklove,
Osuskom, Prietrži, Rovensku či v Prievaloch. Pestrú činnosť vyvíja Kultúrny spolok
Uhranská perla v Záhorskej Vsi. Na celoobecných podujatiach sa zúčastňujú aj miestne hudobné zoskupenia. Nielen spoločenský, ale i podnikateľský význam takýchto poMojmír Benža
255
dujatí pochopili v Malých Levároch a Kopčanoch aj podnikatelia. Podporujú ich a podieľajú sa na nich svojimi aktivitami.
Najmenšou, štvrtou skupinou sú mimovládne organizácie, ktoré majú celoslovenskú pôsobnosť. Sem patrí Únia žien Slovenska, Slovenský Červený kríž a Jednota dôchodcov Slovenska. Všetky tri organizácie pôsobia prostredníctvom svojich oblastných a miestnych spolkov alebo organizácií. Únia žien Slovenska je nástupníckou
organizáciou Slovenského zväzu žien a do novembra r. 1997 pôsobila pod názvom Demokratická únia žien Slovenska. Slovenský Červený kríž je pomocná organizácia orgánov verejnej správy, ktorá pôsobí v humanitárnej oblasti a plní úlohy ustanovené medzinárodnými zmluvami a zákonom č. 460/2007 Z. z. o Slovenskom Červenom kríži.
Jednota dôchodcov Slovenska je občianske združenie s celoslovenskou pôsobnosťou,
ktoré pomáha pri príprave občanov na život a prácu v dôchodkovom veku.
Existuje aj piata skupina občianskych združení, ktoré svoju činnosť vyvíjajú len
v úzkom kruhu svojich členov a na organizovaní celoobecných spoločensko-kultúrnych podujatí sa nepodieľajú. Tak povediac sú na nich len pasívnymi účastníkmi a divákmi.
ZÁVER
Ak zhrnieme výsledky výskumu, môžeme konštatovať, že existujú približne tri vrstvy spoločensko-kultúrnych podujatí. Prvú vrstvu predstavujú podujatia, ktorých korene sú v tradičnom spôsobe života, v tradičných obradových príležitostiach. Druhú
vrstvu predstavujú podujatia, pôvodne ústredne organizované občianske a politické
oslavy a činnosti, ktoré sa transformovali do nových podôb, najmä do podoby zábavných a rekreačných podujatí a ktoré majú snahu vytvoriť novú tradíciu. Tretiu vrstvu
predstavujú podujatia, ktoré sú svojím charakterom nové či nášmu kultúrnemu prostrediu dokonca cudzie, ale spoločenstvo obce ich akceptuje.
Z hľadiska času konania spoločensko-kultúrnych podujatí ich termíny v podstate
dodržujú tradičný kalendár a súčasne rozdeľujú mesiace roka na aktívne a menej aktívne. K aktívnym mesiacom patrí január, február, máj, jún a december. V týchto mesiacoch sa uskutočňuje najviac podujatí. Mesiace marec, apríl, júl, august, september,
október a november patria medzi menej aktívne mesiace. V nich sa koná menej spoločensko-kultúrnych podujatí.
Rovnako ako spoločensko-kultúrne aktivity, aj ich organizátorov možno na základe
ich podielu na organizovaní spoločensko-kultúrnych aktivít rozdeliť do viacerých skupín. Najpočetnejším a najvýznamnejším organizátorom spoločensko-kultúrnych podujatí vo všetkých skúmaných obciach bol a je obecný úrad, zastúpený starostom, poslancami obecného zastupiteľstva, prípadne členmi kultúrnej a športovej komisie.
Druhými organizátormi v poradí, ale bez možnosti určiť poradie aj medzi nimi, boli
občianske združenia miestnych hasičov, športovcov a poľovníkov. Ide vlastne o spoločenské organizácie, ktoré v obciach pôsobili aj v minulosti, ale po r. 1990 sa transformovali
alebo nanovo organizovali do občianskeho združenia. Do tejto skupiny patria aj materské školy a základné školy, spolu s občianskymi združenia rodičov a priateľov.
Treťou skupinou organizátorov sú väčšinou nové, svojím obsahovým zameraním
veľmi rôznorodé občianske združenia, ktoré vznikli na základe spomínaného zákona
o združovaní občanov až koncom 20. alebo začiatkom 21. storočia. Sem patria združenia zamerané na prácu s deťmi a podporu rôznych, najmä kultúrnych aktivít dospe256
TÉMA
lých; folklórne súbory a hudobné zoskupenia; odbory Klubu slovenských turistov; motoristické a jazdecké športové združenia; rybárske spolky; záhradkári a drobnochovatelia; v niekoľkých prípadoch aj neformálne skupiny mládeže, tzv. regrúti, či dokonca
aj miestni podnikatelia.
Štvrtou, počtom najmenšou skupinou sú mimovládne organizácie, Únia žien Slovenska, Slovenský Červený kríž a Jednota dôchodcov Slovenska, ktoré majú celoslovenskú pôsobnosť a pôsobia prostredníctvom oblastných a miestnych spolkov alebo
organizácií.
Piatou, počtom pomerne rozsiahlou skupinou občianskych združení, sú združenia,
ktoré svoju činnosť vyvíjajú len v úzkom kruhu svojich členov a na organizovaní celoobecných spoločensko-kultúrnych podujatí sa nepodieľajú.
L I T E R AT Ú R A
Falťanová, Ľ. (2011). Rola občianskych združení v endogénnom rozvoji malých sídiel.
In: Falťan, Ľ. Strussová, M. Kostlán, Ľ. Fal-
ťanová, A. Sopirová. Malé vidiecke sídla na
Slovensku začiatkom 21. storočia. Bratislava: Sociologický ústav SAV, 189-226.
O AU TO ROV I
MOJMÍR BENŽA (*1941, Senica) absolvent etnológie na Univerzite Karlovej v Prahe, v r. 1964 –
1980 pracovník Slovenského národného múzea v Martine. V r. 1980 – 2012 pôsobil v Ústave etnológie SAV. V r. 1989 – 1996 externe prednášal na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského
v Bratislave, v r. 1998 – 2005 na Filozofickej fakulte Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Vo
svojej vedeckej činnosti sa venoval tradičnej materiálnej kultúre, najmä odevu. Zaujímal sa tiež
o politicko-právne postavenie etnických menšín na Slovensku a spôsob života slovenských menšín žijúcich v štátoch strednej a južnej Európy. Autor šiestich a spoluautor trinástich knižných
prác. Podieľal sa na najvýznamnejších projektoch etnologickej vedy na Slovensku, uskutočňovaných v poslednej štvrtine 20. a začiatkom 21. storočia, z ktorých mnohé získali najvyššie vedecké ocenenia – Národnú cena za vedu (1991), Cenu SAV (1995 a 2000). Jeho odborná činnosť
i verejná činnosť bola taktiež viackrát ocenená – Poctou Ministra kultúry Slovenskej republiky
(1998) a Cenou Andreja Kmeťa (2011).
Mojmír Benža
257
3
61 • 2013
TÉMA
NOTA BENE – POULIČNÝ KOMPAS
ALEBO „VENUJTE POZORNOSŤ“.
ETNOGRAFICKÁ SONDA DO JEDNÉHO
OBČIANSKEHO ZDRUŽENIA
LUCIA DITMAROVÁ
Mgr. Lucia Ditmarová, Ústav etnológie SAV, Klemensova 19, 813 64, Bratislava, e-mail:
[email protected]
Nota Bene is a street magazine sold by people who are homeless or in complicated social situations, and its publisher is the Against the Stream Civic Association (hereafter
Against the Stream CA). Publication of the magazine is only one of the main activities
of this civic association.
The aim of the following text is to give an account of Against the Stream CA and Nota
Bene. The text aims to describe the origin, activities and functioning of Against the
Stream CA and also considers its organisational structure. Material for the article was
acquired during preliminary research for a thesis, using the research methods of participant observation and interview. Key words: Against the Stream CA, Nota Bene, street magazine, homeless people
Kľúčové slová: OZ Proti prúdu, Nota Bene, pouličný časopis, ľudia bez domova
Ú VO D
Nový prostor v Čechách, The Big Issue vo Veľkej Británii, Street News v New Yorku
City, Kralji ulice v Slovinsku, Homeless Talk v Johannesburgu, Das Megaphon v Rakúsku, Terre di Mezzo v Taliansku, Hinz und Kunzt v Hamburgu, Asphalt v Hannoveri, Words on the Street v Baltimore, Nota Bene na Slovensku – spomenuté pouličné časopisy majú niečo spoločné – všetky poskytujú ľuďom bez domova a ľuďom v núdzi1
určitú formu zárobkovej činnosti, aby si mohli zabezpečiť základné životné potreby.
Pouličné časopisy sa predávajú v uliciach miest a obcí v rozličných krajinách a hrajú
podstatnú úlohu v boji proti ekonomickej marginalizácii a sociálnemu vylúčeniu. Väč1
V práci sa nevenujem definíciám bezdomovectva ako takého a na označenie predajcov časopisu Nota Bene využívam pojmy „ľudia bez domova“ a „ľudia v núdzi“ (sociálnej či hmotnej) – tak ako ich nazývajú
pracovníci OZ Proti prúdu, predovšetkým vzhľadom na pomerne výraznú rôznorodosť ich individualít
(pozri bližšie s. 13). Domov v tomto prípade chápem v zmysle nielen prístrešku nad hlavou, ale ako
miesto dlhodobého bývania v prijímajúcom prostredí, ktoré človeku umožňuje mať pocit bezpečia a súkromia, je miestom oddychu a sociálnych vzťahov.
258
šinou fungujú pod záštitou rôznych združení, nadácií, komunít alebo charity (Hanks,
Swithinbank, 1997: 153).
Organizáciou, ktorá je realizátorom projektu pouličného časopisu na Slovensku, je
občianske združenie Proti prúdu, ktoré je členom Medzinárodnej siete pouličných časopisov (INSP – International Network of Street Papers) a od roku 2001 vydáva časopis
Nota Bene. Nota bene je jedinečný tréningový nástroj, ktorý ľuďom bez domova a ľuďom v núdzi umožňuje pracovať na vlastnom rozvoji a zároveň získavať prostriedky na
prežitie (Kadlečík, 2013: 104).
Cieľom nasledujúceho textu je priblíženie činnosti OZ Proti prúdu a časopisu Nota Bene, predovšetkým v súvislosti s ich vznikom, fungovaním, aktivitami a organizačnou
štruktúrou. Text je rozdelený na päť častí. Prvá časť je zameraná na Medzinárodnú sieť
pouličných časopisov ako platformu a koordinátora projektov pouličných časopisov na
celom svete. Druhá časť sa venuje vzniku OZ Proti prúdu a časopisu Nota Bene. Nasledujúca časť textu predstavuje časopis Nota Bene, jeho ciele, obsahovú stránku a základné princípy predaja časopisu. Štvrtá časť hovorí o občianskom združení Proti prúdu a popisuje ciele tohto občianskeho združenia, jeho hlavné aktivity, podporné aktivity
a služby pre registrovaných klientov, ďalej sa venuje projektovej činnosti, financiám
združenia a tiež jeho spolupráci s inými združeniami. Posledná časť textu je zameraná
na organizačnú štruktúru OZ Proti prúdu a časopisu Nota Bene, a tiež charakterizuje registrovaných klientov – predajcov časopisu.
Základnú informačnú bázu textu tvorí materiál z predvýskumu k dizertačnej práci
a informácie z internetu, a odborných publikácií a článkov venujúcich sa danej problematike. Empirický materiál som získala prostredníctvom výskumných metód: zúčastnené pozorovanie, neštruktúrované a pološtruktúrované rozhovory, ktoré som robila s predajcami pouličného časopisu, sociálnymi pracovníkmi, výkonným riaditeľom
a zástupkyňou výkonného riaditeľa občianskeho združenia, ktorá je zároveň šéfredaktorkou časopisu. Pozorovanie a rozhovory sa uskutočňovali v prostredí výdaja časopisu Nota Bene a sídla OZ Proti prúdu na Karpatskej ulici v Bratislave.
M E D Z I N Á RO D N Á S I E Ť P O U L I Č N Ý C H Č A S O P I S OV
( I N S P – I N T E R NAT I O NA L N E T WO R K O F S T R E E T PA P E R S )
122 pouličných časopisov, 41 krajín sveta, 6 kontinentov, 24 jazykov, 1 spojený hlas
proti chudobe – takto sa prezentuje Medzinárodná sieť pouličných časopisov (INSP),
ktorá bola založená v roku 1994 v Škótsku (Our street papers, n. d.). Táto spoločnosť
podporuje a globálne rozvíja projekty pouličného časopisu a angažujú sa v nej dobrovoľníci z celého sveta.
Pouličné časopisy sú nezávislé časopisy, ktoré fungujú na základe modelu sociálneho podnikania a svojpomoci, a poskytujú inovatívne riešenia mestského bezdomovectva a nezamestnanosti. Predajcovia pouličných časopisov si ich kupujú za cenu o 50 %
nižšiu než je cena s akou časopis predávajú verejnosti a tak sa z nich stávajú „mikro
podnikatelia“ – predávajú svoj tovar na uliciach, zarábajú si na živobytie a podporujú
tým seba a svoje rodiny. Mnohí vydavatelia pouličných časopisov fungujú ako neziskové organizácie a ponúkajú svojim predajcom sociálnu podporu a školenia rozličného druhu (About us, n. d.).
INSP ako platforma poskytuje širokú škálu služieb, pomáha miestnym mimovládnym organizáciám, aby rozbehli projekt pouličného časopisu vo svojich komunitách
Lucia Ditmarová
259
a aj týmto spôsobom riešili zamestnanosť a podporu pre bezdomovcov a nezamestnaných ľudí (About us, n. d.). INSP sa zameriava na redakčné a podporné zdroje projektov, taktiež na poradenstvo a informácie pre nových členov siete, ktorí zakladajú časopis. Zameriava sa aj na výskum a zdieľanie osvedčených postupov, inovácie,
vzdelávanie, akreditáciu, propagáciu a PR, príležitosti na získanie príjmu a nadväzovanie kontaktov. INSP poskytuje tieto služby prostredníctvom niekoľkých kľúčových
projektov. Medzi základnú činnosť patrí on-line spravodajstvo (Street News Service),2
každoročná organizácia medzinárodnej konferencie (Annual conference),3 Medzinárodné ocenenia pouličných časopisov (The International Street Paper Awards)4 a Medzinárodný týždeň predajcov pouličných časopisov (International Street Paper Vendor
Week)5 (Our work, n. d.).
Členstvo v INSP je založené na základe zmluvnej strany s Chartou pouličného časopisu a etickým kódexom, ktorého hlavným zámerom je to, aby sa časopisy používali
ako prostriedky na financovanie a sociálnu podporu predajcov, nie pre individuálny
zisk. Táto Charta bola založená špeciálne proti vznikaniu takých časopisov v Európe,
ktorých zisk sa nevracal späť do sociálnych iniciatív, a ktorý prinášal finančný prospech najmä ich vlastníkom (Hanks, Swithinbank, 1997: 155-156).
INSP podporuje rozvoj a udržateľnosť jej členov, zvyšuje hodnotu práce, aby si ľudia bez domova mohli zarobiť na živobytie a určitým spôsobom skvalitniť svoje životy.
Okrem toho, že je Medzinárodná sieť pouličných časopisov zastrešujúcou organizáciou spomínaných projektov pouličných časopisov na celom svete, je tiež partnerom
iných organizácií pôsobiacich v sociálnej oblasti – napr. Európska sieť proti chudobe
(EAPN – The European Anti-Poverty Network), Sieť medzinárodných rozvojových organizácií v Škótsku (NIDOS – Network of International Developement Organizations in
Scotland), Sociálny podnik Škótsko (Social Enterprise Scotland), Aliancia Chudoby
(The Poverty Alliance) a ďalšie (Partnership & membership, n.d.).
Č A S O P I S N O TA B E N E A OZ P RO T I P R Ú D U – V Z N I K
OZ Proti prúdu – vydavateľ časopisu Nota Bene – je organizácia, ktorá bola založená
troma študentmi sociálnej práce v marci roku 2001, so zámerom pomôcť ľuďom bez
domova a realizovať pre týchto ľudí rôzne aktivity. Hlavným cieľom bolo založiť pouličný časopis, aby ľudia bez domova mali možnosť sami participovať na riešení svojej
2
3
4
5
On-line spravodajstvo poskytuje redakčnú podporu a bezplatné preklady obsahov pouličných časopisov, ktoré cirkulujú v rámci siete a medzi externými mediálnymi partnermi. Redaktori INSP mapujú a referujú globálne trendy týkajúce sa bezdomovectva a sociálnej spravodlivosti a zabezpečujú podporu
vysokých profilových prispievateľov (INSP News Service, n. d.).
Výročná konferencia sa pravidelne usporadúva každý rok v inom meste v spolupráci s miestnym členom
pouličného časopisu. Konferencia poskytuje priestor, kde sa členovia pouličných časopisov môžu stretnúť s kolegami z celého sveta, zdieľať skúsenosti a vytvárať partnerstvá v rámci celej siete. Konferencia
zároveň ponúka semináre, diskusné skupiny a tiež začiatočné školenia a tréningy pre novovznikajúce
pouličné časopisy (Annual conference, n. d.).
Od roku 2008 sa každý druhý rok udeľujú ocenenia pouličným časopisom v rámci medzinárodnej konferencie, aby upozornili na úspechy nezávislej žurnalistiky pouličných časopisov (The International
Street Paper Awards, n. d.). Nota Bene získalo v roku 2013 „special mentions“ v kategórii „Social development Award – Innovation in vendor support“. Viac na http//theinspblog.blogspot.sk/2013/07/the2013-international-street-paper-html
Akcia sa prvýkrát konala v r. 2013 a má sa konať každoročne počas prvého februárového týždňa. Ide o medzinárodný program akcií a aktivít organizovaný na počesť predajcov pouličných časopisov, ktorý má za cieľ podporiť ich podnikateľského ducha a náročné vnímanie chudoby a bezdomovectva (INSPiring people, n. d.).
260
TÉMA
situácie, pričom činnosť sa postupne rozrástla aj o ďalšie aktivity a služby, ktoré OZ Proti
prúdu poskytuje.
OZ Proti prúdu a časopis Nota Bene vznikli v rámci medzinárodného projektu „No
Borders“, ktorý zastrešovala Medzinárodná
sieť pouličných časopisov (INSP) a konkrétne to boli krajiny Škótsko a Maďarsko. Cieľom projektu „No Borders“ bolo rozbehnutie
predaja pouličných časopisov vo východnej
Európe. Na Slovensku však nebola organizácia, ktorá by sa chcela do tohto projektu zapojiť. Výzva sa dostala k študentom sociálnej
práce – trom zakladajúcim členom OZ Proti
prúdu, z ktorých dvaja sú doteraz vo vedúcom postavení občianskeho združenia.
Organizátori projektu „No Borders“ poLogo pouličného časopisu Nota Bene;
skytli novozaloženému občianskemu zdru- Logo OZ Proti prúdu. Foto: OZ Proti prúdu.
ženiu základné know-how. Zakladajúci členovia občianskeho združenia sa zúčastnili
na školení a výročnej konferencii, ktorú organizovala INSP, kde im vysvetlili systém
fungovania projektu pouličných časopisov. V začiatkoch OZ Proti prúdu intenzívne
spolupracovalo s Občianskym združením Nový Prostor v Čechách, kde projekt pouličného časopisu fungoval od roku 1998.
Prvé číslo časopisu Nota Bene bolo vydané v septembri 2001 a náklad 5 000 kusov
časopisov bol financovaný zo zastrešujúceho projektu „No Borders“. Spočiatku OZ
Proti prúdu nemalo žiadne priestory, kde by sa mohli jeho pracovníci sústrediť. Výdaj
časopisu a registrácia predajcov sa uskutočňovali pred Hlavnou stanicou v Bratislave.
Prvý týždeň predaja to boli 2 predajcovia, na konci mesiaca už 12 predajcov. Začali
sme tak, že sme chodili a oslovovali sme ľudí, ktorí sedeli na lavičkách a zdalo sa nám,
že by mohli byť bezďáci. To bol dosť stres, pretože ako vieš, kto je bezďák? Tak sme si len
povedali, že v čudnom čase, keď sú ostatní v práci, sedí človek niekde na lavičke a nie
je to dôchodca. Takže sme chodili a pýtali sme sa ľudí, či chcú prácu, že ponúkame predávať časák (žena, 1979).
Ľudia si najprv mýlili predajcov s jehovistami, postupne sa však časopis dostal do
povedomia verejnosti ako nový projekt, ktorý bol akceptovaný. Následne sa občianskemu združeniu podarilo získať dotáciu z Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny a zaobstarať priestory na Karpatskej ulici v Bratislave, kde sídlia doteraz.
Postupom času pracovníci OZ Proti prúdu vyprofilovali vlastný systém práce i časopisu (práca s predajcami, systém pravidiel, aktivity a pod.), vytvorili spoluprácu s ďalšími organizáciami, ktoré sprostredkovávajú predaj pouličného časopisu v iných mesLucia Ditmarová
261
tách na Slovensku a zrealizovali viacero úspešných projektov zameraných na pomoc
ľuďom bez domova.6
P O U L I Č N Ý Č A S O P I S N O TA B E N E
Nota Bene, po latinsky „venujte pozornosť“, je celoslovenský pouličný časopis, ktorý
dáva šancu ľuďom bez domova, aby si pomohli sami – získali dôstojný príjem, sebaúctu a zlepšili svoj život (Časopis, n. d.).
Časopis Nota Bene, ako hlavný projekt OZ Proti prúdu, je nezávislý nekomerčný
mesačník zameraný na sociálne a spoločenské témy. Má 36 strán a vychádza vždy prvý deň v mesiaci. Prezentuje sa ako nie bulvárny, ani komerčný, ani prehnane intelektuálny. Nota Bene vedome prináša pozitívny pohľad na rôzne témy, namiesto problémov ponúka riešenia, nové pohľady, trendy a príbehy ľudí, ktorí idú „proti prúdu“. Na
svojich stránkach dáva hlas ľuďom bez domova – pravidelne uverejňuje ich príspevky,
zapája ich do redakčných porád, tvorby a výberu titulnej strany.
Obsahovým zameraním časopisu sú aktuálne spoločenské témy, postrehy z ulice,
rozhovory, reportáže z domova aj zo zahraničia, príbehy zo života, kultúra, názory, recenzie, aj problematika bezdomovectva (O čom píše Nota Bene?, n. d.). Snahou časopisu nie je byť kritický hlas za sociálnu zmenu. Časopis chce byť nezávislý v myslení, tolerantný, inšpiratívny, so všeobecným záujmom a kombinuje sociálne témy so
zaujímavosťami z rôznych krajín sveta. Cieľom časopisu nie je úplne meniť systém, ale
využiť to, čo je – ochotu ľudí zapojiť sa a spraviť niečo pre ľudí, ktorí nemajú tú šancu takú, ako možno máme my (žena, 1979).
Nota Bene je časopis, ktorý pomáha ľuďom bez domova a ľuďom v núdzi a je distribuovaný výlučne cez sieť predajcov Nota Bene. Predávať časopis by mali len registrovaní predajcovia.7 Registrácia nových predajcov prebieha každý prvý utorok v mesiaci
s tým, že je registrovaných osem ľudí.8 Počas registrácie nesmie byť človek pod vplyvom žiadnych omamných látok. Registrácia prebieha prostredníctvom vyplnenia dotazníka základných údajov a registračného rozhovoru so sociálnym pracovníkom. Následne si zaregistrovaný predajca vyberie predajné miesto a absolvuje úvodné
školenie, kde sú mu poskytnuté informácie o OZ Proti prúdu, o službách, ktoré toto občianske združenie poskytuje a o základných pravidlách pri predaji. Po absolvovaní
spomenutých krokov dostáva novozaregistrovaný predajca tri časopisy zdarma a počas prvého mesiaca absolvuje tri skupinové stretnutia týkajúce sa predaja časopisu.
Následne sa stáva riadnym registrovaným predajcom časopisu.
Predajca si kupuje časopis za 0,7 eur a predáva ho za 1,4 eur, rozdiel si necháva (Časopis, n. d.). Každý predajca časopisu by mal byť označený preukazom na viditeľnom
mieste, kde je uvedené jeho registračné číslo, krstné meno, fotografia a predajné miesto. Časopisy by mal predávať na určenom predajnom mieste a označené číslom zhodným s registračným číslom na jeho preukaze. Mal by predávať spôsobom, ktorý neob6
7
8
Pozri s. 264-268.
Túto skutočnosť však nevylučuje fakt, že časopisy často predávajú aj falošní predajcovia, ktorí zneužívajú časopis. Väčšinou majú len jeden alebo malé množstvo časopisov a nedisponujú preukazom s registračným číslom, prípadne ho majú neplatný, alebo majú preukaz iného predajcu. Pri predaji často používajú manipuláciu, klamstvo, zavádzanie (Falosni predajcovia, n. d.).
Počas mesiaca sa záujemcovia o registráciu chodia zapisovať do registračného zoznamu. Registrovaní sú
prví ôsmi ľudia zapísaní na zozname, ale pokiaľ sa niektorý z nich na registráciu nedostaví, registrovaný je nasledujúci človek v poradí.
262
TÉMA
medzuje a neotravuje okoloidúcich. Pri predaji by mal
byť v stave, keď nie je pod vplyvom rôznych omamných a návykových látok.
Na základe spolupráce s inými organizáciami9 sa
časopis Nota Bene okrem Bratislavy predáva v ďalších
šestnástich slovenských mestách – Banská Bystrica,
Čadca, Hlohovec, Holíč, Kežmarok, Košice, Levice,
Liptovský Mikuláš, Malacky, Nitra, Piešťany, Poprad,
Senica, Trnava, Vranov nad Topľou, Žilina. Počet ak- Registračný preukaz predajcu.
tívnych predajcov na Slovensku je 350, v Bratislave 160 Foto: OZ Proti prúdu.
a priemerný mesačný predaj časopisu v roku 2012 bol
28 828 kusov časopisov. Časopis Nota Bene má v súčasnosti 62 000 čitateľov, z čoho
65 % tvoria ženy a 35% muži, najviac vo veku od 20 do 60 rokov (Marketingové informácie o časopise Nota Bene, n. d.).10
Ako už bolo spomenuté, časopis Nota Bene, rovnako ako ostatné pouličné časopisy,
funguje na princípe svojpomoci. Časopis sám osebe aktivizuje tých ľudí, ktorí ho predávajú. To znamená, že ich nestavia do roly pasívnych prijímateľov nejakej pomoci, ale
stavia ich do roly, kde sa musia sami aktívne podieľať na tom, aby si pomohli. Predaj
časopisu poskytuje ľuďom bez domova a ľuďom v núdzi určitý zdroj príjmu, ktorým si,
ako alternatívou k žobraniu, kradnutiu a pod., môžu zabezpečiť základné životné
potreby. Zároveň im aktívna účasť na riešení svojej situácie dodáva pocit dôstojnosti
(Časopis, n. d.). Prínosom pre predajcov časopisu je tiež skutočnosť, že majú kontakt
s verejnosťou, nadväzujú vzťahy a práve to im poskytuje predaj časopisu (Hanks, Swithinbank, 1997: 152). Keď sa človek stane sociálne vylúčeným, sociálne kontakty obmedzí alebo úplne preruší a rozpadá sa jeho prirodzená sociálna sieť (Marek, Strnad,
Hotovcová, 2012: 37). Predaj pouličného časopisu môže týmto ľuďom pomôcť prekonávať sociálnu izoláciu a tým, že sú v denno-dennom styku s kupujúcimi, rozvíjajú
svoje komunikačné zručnosti a zvyšujú si šance na vytvorenie zdravej sociálnej siete
(Časopis, n. d.). Predajom časopisu a osobným kontaktom s ľuďmi môžu meniť predsudky verejnosti a takýmto spôsobom participovať i na riešení problému bezdomovectva. Toto už nie je nejaký bezdomovec, ale je to Pišta, je to konkrétny Pišta, s ktorým
sa každý deň zdravím a začínam tých ľudí vnímať normálne. Ako ľudí... (žena, 1979).
O B Č I A N S K E Z D RU Ž E N I E P RO T I P R Ú D U
Občianske združenie Proti prúdu je zoskupenie ľudí, ktorých cieľom je pomáhať ľuďom bez domova integrovať sa do spoločnosti, pracovať v oblasti prevencie bezdomovectva a pozitívne vplývať na postoje verejnosti voči bezdomovcom (O nás, n.d.). Je to
organizácia, ktorá pracuje s ľuďmi bez domova a s ľuďmi v komplikovanej životnej alebo sociálnej situácii. Je to organizácia, ktorá sa snaží pomôcť týmto ľuďom, spôsobom
takým, že im dáva priestor a možnosť na vlastnú aktivizáciu a zároveň poskytuje týmto ľuďom podporu (muž, 1981).
OZ Proti prúdu vzniklo kvôli realizácii projektu pouličného časopisu, ale od začiat9 Pozri s. 269.
10 Informácie získané z prieskumu mediálneho a spotrebného správania v Slovenskej republike MML-TGI
SR (Market & Media & Lifestyle – TGI), ktorý realizuje spoločnosť MEDIAN SK, s.r.o. MML-TGI SR
2012/13 4. – 1. kvartál (17. 9. 2012 – 31. 3. 2013).
Lucia Ditmarová
263
Obálka a obsah časopisu Nota Bene, jún 2013. Foto: OZ Proti prúdu.
ku sa jeho činnosť zameriavala na klienta, posilnenie jeho sebadôvery a sebaúcty ponúknutím takých služieb, pri ktorých musel vynaložiť vlastnú aktivitu na riešenie svojej situácie. Okrem možnosti predávať časopis OZ Proti prúdu poskytuje pre svojich
klientov aj ďalšie služby a aktivity11 (Beňová, 2008b: 4).
OZ Proti prúdu sa aktivizuje v navrhovaní, príprave a presadzovaní zmien v legislatíve týkajúcich sa, či už priamo alebo nepriamo, problematiky bezdomovectva (napr. zákon o reintegračných centrách, koncepcie riešenia bezdomovectva, Iniciatíva 10 MVO12).
Tiež realizuje mediálne kampane a iniciuje rozvoj nedostatkových služieb pre ľudí bez
domova (nocľahárne – napr. nízkoprahová nocľaháreň sv. Vincenta De Paul,13 útulky, denné centrá, ambulancie pre bezdomovcov – napr. ošetrovňa sv. Alžbety pre bezdomovcov a pod.) (O nás, n. d.; Kadlečík, 2013: 102). Jeho základnú činnosť tvoria rovnako
podporné aktivity pre klientov (predajcov časopisu Nota Bene), a to napr. poradenstvo,
streetwork, sociálne služby, kultúrne a záujmové aktivity, realizácia rozličných projektov, organizácia konferencie a i.
11 Služby a aktivity, ktoré poskytuje OZ Proti prúdu sú primárne určené pre zaregistrovaných klientov
a predajcov Nota Bene, čo však nevylučuje, že tieto služby nie sú poskytované i pre iných ľudí, ktorí sa
cítia byť sociálne ohrození. Aj keď OZ Proti prúdu neponúka svoje služby verejne pre ľudí bez domova
alebo ľudí v núdzi, má aj klientov, ktorí nie sú predajcovia časopisu.
12 V roku 2006 OZ Proti prúdu iniciovalo zosieťovanie organizácií, ktoré pracujú s bezdomovcami a spoločne
pripravili model riešenia bezdomovectva v Bratislave. Na projekte Iniciatíva 10 MVO sa podieľali: občianske
združenie Proti prúdu (vydavateľ Nota Bene), občianske združenie Ad Patrem, Bratislavská katolícka charita, nezisková organizácia Ajhľa, človek, nezisková organizácia Jedlo namiesto zbraní, rehoľa Milosrdní
bratia, Mea Culpa – FZSP TU, občianske združenie Resoty, Spoločnosť Misionárky lásky (Sestry Matky Terezy) a Slovenská katolícka charita (Kadlečík, 2013: 102). V r. 2011 – 2013 OZ Proti prúdu znovu v spolupráci
s 10 MVO pripravili koncepciu riešenia problematiky bezdomovectva v Bratislavce a tá bola schválená mestskými poslancami v apríli 2013. Pozri bližšie na http://www.notabene.sk/?model-riesenia-bezdomovectva
13 Pozri bližšie na http://www.depaulslovensko.org/.
264
TÉMA
Obálky kníh „Šľapaje ulicou“a „Ulica môj domov“. Foto: OZ Proti prúdu.
Pracovníci OZ Proti prúdu ponúkajú svojim klientom pomoc a partnerstvo pri napĺňaní ich cieľov formou sociálneho poradenstva.14 Konkrétne poskytuje individuálne
sociálne poradenstvo (prípadová práca s klientom a hĺbkové individuálne poradenstvo
v riešení aktuálnych a dlhodobých cieľov klienta) a skupinové sociálne poradenstvo
(školenia začiatočných predajcov, tréningy a kurzy zamerané na posilnenie sebadôvery, komunikačných a sociálnych zručností) (Mydlíková, 2008: 19; O nás, n. d.). Zároveň OZ Proti prúdu sprostredkováva i právne a psychologické poradenstvo cez externých spolupracovníkov.
Ďalšou základnou podpornou aktivitou OZ Proti prúdu je streetwork – terénna sociálna práca s predajcami Nota Bene. Táto sa uskutočňuje v širšom okolí klientovho
predajného miesta, kde sa snažia streetworkeri (sociálni pracovníci OZ Proti prúdu)
pracovať na problémoch klienta, v reálnom prostredí, kde pracuje, resp. predáva časopis.15
OZ Proti prúdu poskytuje svojim klientom viaceré sociálne služby, ako napr. možnosť zdarma telefonovať na pracovné ponuky a bezplatný prístup k internetu a počíta14 Sociálne poradenstvo je základným nástrojom sociálnej pomoci. Poskytuje sa človeku, ktorý sa ocitol krízovej sociálnej situácii, a ktorú sám bez pomoci iných nezvláda. Klient však musí byť schopný mobilizovať svoje schopnosti a možnosti k tomu, aby si problém riešil za pomoci poradcu sám. Sociálne poradenstvo je pre
ľudí bez domova jednou z foriem riešenia sociálnej a hmotnej núdze, profesionálno-odbornou činnosťou zameranou na zistenie charakteru, rozsahu, príčin vzniku a dôsledkov sociálnej a hmotnej núdze, taktiež
usmernenie klienta pri uplatňovaní a voľbe metód a foriem sociálnej pomoci (Mydlíková, 2008: 18-19).
15 Sociálny pracovník pracuje s predajcami podľa ich potrieb napr. na rozvíjaní komunikačných zručností
a pracovných návykov, na dodržiavaní pracovného času, dodržiavaní pravidiel (kódexu) predaja, na
schopnosti riešiť konflikty, či schopnosti budovať si medziľudské vzťahy s kupujúcimi, a to cez prirodzené situácie, ktoré sa dejú počas predaja časopisu Nota Bene. Streetworker (sociálny pracovník) zároveň prenáša poznatky o problémoch a úspechoch klienta do skupinovej a individuálnej práce s predajcami, ktorá je v nasledovných fázach realizovaná v kancelárii (Streetwork, n. d.).
Lucia Ditmarová
265
Z výstavy „Sme, či nie sme iní“. Foto: OZ Proti prúdu.
čom, možnosť zasielania sociálnych dávok a príjem osobnej pošty na ich adresu, možnosť šetrenia financií a úschovu dokladov a cenných materiálov, asistencia (v prípade
potreby napr. odprevádzanie k lekárovi, na úrad apod.), kupónový obchod.16 Klienti
tiež majú možnosť nechať si preplatiť časť nákladov na zdravotné potreby (lieky, obväzy, ošetrenia, liečenie) a majú prístup k ošateniu, obuvi, dekám a spacákom, ktoré daruje občianskemu združeniu verejnosť.
Okrem takýchto služieb OZ Proti prúdu za pomoci dobrovoľníkov organizuje kurzy
a krúžky podľa záujmu klientov (napr. kurz anglického jazyka, kurz alebo individuálny tréning základov práce na PC, joga), má vlastnú knižnicu, organizuje oslavy (Via16 Kupónový obchod je nákup tovaru za získané kupóny, ktoré sú prideľované napr. za množstvo predaných časopisov, za pomoc atď. Model kupónového motivačného systému zaviedlo OZ Nový prostor v Čechách, ktoré je vydavateľom pouličného časopisu s rovnomenným názvom a umožňuje klientom za ich
aktívnu účasť na programe získať kupóny („internú menu“), ktoré môžu klienti následne vymieňať za
spotrebný tovar (jedlo, hygienické potreby a pod.), ktorý poskytuje občianske združenie. Tento model
okrem OZ Proti prúdu prevzali postupne aj organizácie vydávajúce pouličný časopis vo Švajčiarsku, Argentíne a Španielsku (Kupónový motivačný systém, n. d.).
266
TÉMA
„Homeless ples 2012“. Foto: OZ Proti prúdu.
nočný večierok, výročie), návštevy kultúrnych podujatí a spoločné výlety (napr.
splav). Predajcovia Nota Bene sa tiež niekoľkokrát zúčastnili na projekte Svetový pohár
bezdomovcov vo futbale (Homeless World Cup).17 OZ Proti prúdu organizuje v rámci
svojich aktivít, v spolupráci s inými organizáciami i kultúrne a spoločenské podujatia,
ako napr. Homeless ples, Homeless Juniáles a taktiež výstavy (výstava Ion Barladeanu
pri príležitosti 10 výročia založenia Nota Bene,18 výstava „Sme či nie sme iní“19 a výstava „Pomáhame odraziť sa“) (Podporné aktivity, n. d.). Od roku 2007 OZ Proti prúdu organizuje i odbornú konferenciu s názvom „Ľudia bez domova“, s cieľom získať nové
poznatky a myšlienky z praxe a vytvárať a iniciovať spolupráce s organizáciami neziskového sektora. 20
Počas svojej činnosti OZ Proti prúdu zrealizovalo a realizuje viacero projektov.
V rámci projektu „Knihy, ktoré pomáhajú“ dáva OZ Proti prúdu priestor talentovaným
autorom z radov predajcov Nota Bene. Popri časopise, ktorý predávajú, ponúkajú zákazníkom v pravidelných intervaloch i ďalší produkt – knihu, s cieľom narúšať stereotypy o bezdomovcoch a zároveň pomôcť predajcom si privyrobiť. Pomáha to viacerým.
Pomáha to bezdomovcovi, ktorý to napíše, pomáha to všetkým predajcom, pomáha to
nám ako organizácii, a potom to spätne pomáha aj ľuďom, ktorí si tú knihu prečítajú,
pretože získajú pohľad na život od určitého človeka, ktorý bol vylúčený a vedia ho tým
pádom lepšie pochopiť a skôr mu vzdať úctu... (muž, 1977). Do súčasnosti boli vydané
17
18
19
20
Pozri bližšie na http://www.homelessworldcup.org/.
Pozri bližšie na http://www.notabene.sk/?vystava-ion-barladeanu.
Pozri bližšie na http://www.notabene.sk/?vystava-sme-ci-nie-sme-ini.
Pozri bližšie na http://www.notabene.sk/?projekty.
Lucia Ditmarová
267
knihy: „Na skok v base a Pouličná romanca“, kniha a audiokniha „Muži, ženy, deti
a pes“, „Ulica môj domov“ a „Zázračné dieťa“.21
Okrem kníh napísaných predajcami časopisu, OZ Proti prúdu vydalo tri ďalšie odborné knihy vychádzajúce zo skúseností z práce s ľuďmi bez domova – „Bezdomovci,
ľudia ako my“,22 „Projekt Krištof: Stratégia zamestnávania bezdomovcov. Individuálna
a skupinová sociálna práca s ľuďmi bez domova“23 a „Šľapaje ulicou. Rôzne prístupy
v terénnej sociálnej práci s ľuďmi bez domova“.24
Najnovšou aktivitou je skupinová práca s predajcami s názvom „Bezdomovci ako
lektori“, v rámci ktorej vybraní predajcovia absolvovali sériu skupinových stretnutí,
workshopov a tréningov so sociálnymi pracovníkmi OZ Proti prúdu a s externými lektormi.25 Tieto boli orientované na sebapoznávanie, určovanie hraníc súkromného a verejného, predsudky, komunikáciu, riešenie konfliktov. Výsledkom týchto stretnutí boli (a budú) diskusie školených predajcov na tému bezdomovectva s verejnosťou.
Hlavným finančným zdrojom na celkové fungovanie OZ Proti prúdu je predaj časopisu, ktorý zabezpečuje približne 60% nákladov. Druhým hlavným zdrojom sú štátne
dotácie z projektov Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny a Ministerstva kultúry.
Tretí hlavný zdroj sú 2% z daní, inzercia v časopise, sponzoring,26 predávanie kníh vydaných občianskym združením a zahraničné projekty. OZ Proti prúdu môže podporiť
verejnosť nielen kúpou časopisu, ale tiež formou darcovstva v podobe zaslania SMS
správy alebo finančným príspevkom prevedeným na účet. Získané financie sa prerozdeľujú podľa potreby a podporujú jednotlivé činnosti a aktivity OZ Proti prúdu. Finančný kolobeh je závislý od predaja časopisu, preto je potrebné, aby si ľudia po zaplatení
časopis vzali. K tomu v každom čísle časopisu vyzývajú ľudí aj samotní tvorcovia Nota
21 Pozri bližšie na http://www.notabene.sk/?knihy-ktore-pomahaju.
22 Knihu napísala v roku 2008 Nina Beňová, ktorá dlhodobo spolupracuje s OZ Proti prúdu a výskumom
chudoby a bezdomovectva sa zaoberala aj v rámci doktorandského štúdia na ÚEt SAV v Bratislave. Publikácia ponúka odpovede na základné otázky: kto sú bezdomovci, prečo sú tu, o čom je ich život, aké
miesto majú v spoločnosti a ako sa im dá pomôcť a je zhrnutím dlhodobej osobnej skúsenosti autorky
(Beňová, 2008a: 5).
23 Publikácia vznikla v rámci projektu „Krištof“, ktorý bol realizovaný v rokoch 2005 – 2007 v OZ Proti prúdu. Projekt bol súčasťou iniciatívy spoločenstva EQUAL (IS EQUAL), ktorého základným poslaním je vytvoriť podmienky a poskytnúť priestor pre hľadanie, overenie a uplatňovanie nových prístupov k riešeniu problémov v boji proti všetkým formám diskriminácie a nerovnosti na trhu práce. Projekt bol
financovaný z prostriedkov EÚ a jeho hlavným cieľom bolo vytvorenie komplexného resocializačného
programu pre ľudí bez domova so zámerom zvýšiť ich šance uplatniť sa a udržať na trhu práce. Komplexný resocializačný program zahŕňal riešenie viacerých problémov naraz prostredníctvom kombinácie štyroch programov: Program chráneného zamestnávania, Program chráneného bývania, Program
prekonávania bariér a Preventívny program (Projekt EQUAL, n. d.; Beňová, 2008b: 3).
24 Autorom knihy je Peter Kadlečík – sociálny pracovník OZ Proti prúdu. Kniha vznikla na základe realizovaného projektu večerného streetworku, ktorý sa uskutočňoval v Bratislave v rokoch 2006 – 2011, od januára do apríla 2012 bola realizovaná jeho denná forma. Sociálni pracovníci OZ Proti prúdu pracovali
s ľuďmi bez domova s najnižším životným štandardom. P. Kadlečík ako vtedajší koordinátor tímu terénnych sociálnych pracovníkov OZ Proti prúdu absolvoval v roku 2010 pracovné návštevy v Londýne a Olomouci. Skúsenosti, ktoré získal, opísal formou kvalitatívneho výskumu, pričom porovnával spôsob fungovania piatich terénnych programov v rámci troch miest a doplnil ich o výsledky iných, už realizovaných
výskumov v USA a vo Veľkej Británii (Kadlečík, 2013: 7). Kniha podrobne popisuje manuál práce terénneho sociálneho pracovníka a vyšla v rámci projektu (S)Práva z ulice, ktorý bol realizovaný s finančnou
podporou Úradu vlády SR v rámci dotačného programu „Podpora a ochrana ľudských práv a slobôd“.
25 Aktivita sa realizovala v rámci projektu financovaného z Blokového grantu pre MVO, Programu švajčiarsko-slovenskej spolupráce a s finančnou podporou Úradu vlády SR v rámci dotačného programu
„Podpora a ochrana ľudských práv a slobôd“.
26 Hlavnými sponzormi a partnermi projektu Nota Bene sú: Program švajčiarsko-slovenskej spolupráce
(Swiss-Slovak Cooperation Programme), Slovenské elektrárne, člen skupiny ENEL, Nitschneider & Partners, Senger & Partners, International Network of Street Papers, FEANTSA, Slovenská sieť proti chudobe (Slovak Anti Poverty Network), BIND print s.r.o., Bratislava – Staré Mesto, Bratislavský samosprávny
268
TÉMA
Bene, pretože nejde len o získanie potrebnej polovice peňazí na zaplatenie výroby časopisu, ale taktiež o podporu predajcu, ktorý sa učí plánovať si svoje financie. Náš kolobeh je bytostne závislý na tom, aby si ľudia ten časopis zobrali a takisto ide aj o úctu,
o prejavenie úcty voči tomu človeku, ktorý ten časopis predáva, aby sa nestával žobrákom... (muž, 1977).
Ako už bolo niekoľkokrát spomenuté, OZ Proti prúdu spolupracuje s viacerými organizáciami. V prvom rade sú to organizácie, ktoré sprostredkovávajú predaj časopisu
v iných mestách na Slovensku tým, že ponúkajú predaj časopisu ako svoju ďalšiu službu.27 V rámci ďalšej spolupráce možno nájsť organizácie, ktoré ako pilotné projekty
v práci s ľuďmi bez domova prinieslo práve OZ Proti prúdu. Je to Občianske združenie
Vagus,28 ktoré sa venuje terénnej sociálnej práci a Divadlo bez domova,29 ktoré pracuje
s marginalizovanými skupinami obyvateľstva netradičnou umeleckou formou, ako je
divadlo, performance, tanec alebo spev. Ďalšia organizácia, s ktorou OZ Proti prúdu intenzívne spolupracuje, je Občianske združenie Medzi nami, ktoré sa snaží pomáhať sociálne slabším rodinám. Každý mesiac uverejňuje v časopise Nota Bene konkrétny príbeh ľudí so zdravotnými problémami, pre ktorých vedie účet, na ktorý môže ktokoľvek
finančne prispieť. Následne sa z tohto účtu financuje liečba alebo zdravotné pomôcky.30
Č A S O P I S N O TA B E N E A OZ P RO T I P R Ú D U – Ľ U D I A
Organizačný tím OZ Proti prúdu tvorí desať ľudí.31 Na koordinácii celej organizácie
sa podieľa výkonný riaditeľ a zástupkyňa výkonného riaditeľa, ktorá je zároveň šéfredaktorkou časopisu Nota Bene – obaja absolventi študijného odboru sociálna práca
a zakladatelia OZ Proti prúdu. Výkonný riaditeľ zabezpečuje predovšetkým prevádzku
organizácie a zaisťuje fungovanie celého systému. Zástupkyňa riaditeľa a šéfredaktorka zároveň je kreatívny článok organizačnej štruktúry – zabezpečuje chod časopisu,
prináša nové nápady, smerovanie projektov a aktivít a pod.
Občianske združenie má troch sociálnych pracovníkov a jednu sociálnu pracovníčku. Dvaja sociálni pracovníci sú absolventi a jedna sociálna pracovníčka študentka odboru sociálna práca, ďalší sociálny pracovník je absolvent študijného odboru právo.
Každý z nich má v práci s klientmi svoje kompetencie – predovšetkým sú to asistencie,
poradenstvo, intervencie, podporné rozhovory, výdaj časopisu, skupinové aktivity
a streetwork.
27
28
29
30
31
kraj, Nadácia Orange, Microsoft, MEDIAN SK, eLET web solutions, Slovnaft, Nadácia Pontis, Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, Ministerstvo kultúry, Ministerstvo financií a ďalší (Sponzori, n. d.).
Tieto organizácie sú väčšinou charity, kresťanské alebo neziskové organizácie, menej inštitúcie pre bezdomovcov zriadené mestom – napr. denné centrá alebo nocľahárne. Pracovníkov týchto organizácií v OZ
Proti prúdu zaškolia a následne im sprostredkovávajú časopis, z ktorého zisku majú určitú finančnú odmenu.
OZ Vagus vzniklo v roku 2011. Jeden zo zakladateľov tohto občianskeho združenia bol koordinátorom
terénnej sociálnej práce v OZ Proti prúdu. OZ Vagus sa sústreďuje na terénnu sociálnu prácu a poskytovanie služieb ľuďom bez domova. Jeho cieľom je prevádzkovanie a plynulá činnosť projektu Streetwork.
Pozri bližšie na http://vagus.sk/.
Divadlo bez domova vzniklo z iniciatívy pracovníkov OZ Proti prúdu a pôvodne boli hercami predajcovia Nota Bene. Postupne sa divadlo osamostatnilo a momentálne pracuje okrem ľudí bez domova aj s telesne postihnutou mládežou a mládežou zo sociálne znevýhodnených rodín, s ľuďmi s psychiatrickou
diagnózou, po výkone trestu, ale aj so študentmi a dobrovoľníkmi. Pozri bližšie na http://www.divadlobezdomova.sk/.
Pozri bližšie na http://ozmedzinami.sk/.
Pozri bližšie na http://www.notabene.sk/?kontakty.
Lucia Ditmarová
269
Ďalší pracovník a pracovníčka sa venujú v OZ Proti prúdu fundraisingu.32 Jeden má
na starosti hlavne inzerciu a web stránku, takisto zbiera informácie o tom, čo sa povedalo v médiách o bezdomovectve, o OZ Proti prúdu alebo časopise Nota Bene. Pracovníčka, ktorá sa venuje fundraisingu, má na starosti vzťahy s verejnosťou, projekty (písanie, získanie, vyúčtovanie, vedenie projektov), komunikáciu s dobrovoľníkmi,
participuje na propagačných akciách, stará sa o web stránku a stránku Nota Bene na
Facebooku, tiež sa zapája do aktivít súvisiacich s vydávaním časopisu a kníh. O administratívu a účtovníctvo sa stará ekonómka.
Časopis Nota Bene má okrem šéfredaktorky jednu internú redaktorku, ktorá asistuje v redakcii pri výbere tematického zamerania jednotlivých čísel, prispievateľov časopisu a píše články. Časopis má jedného externého grafika, externú korektorku a desať
stálych externých prispievateľov, ktorí v časopise uverejňujú svoje texty na rôzne témy,
alebo majú svoje pravidelné stĺpčeky a rubriky. Svoj priestor v časopise majú tiež niektorí predajcovia alebo bývalí predajcovia časopisu.
Výraznou súčasťou OZ Proti prúdu a časopisu Nota Bene sú jeho predajcovia. Predajcovia Nota Bene sú ľudia, ktorí si potrebujú zarobiť peniaze a nemajú inú možnosť,
ako predajom časopisu, alebo ju zatiaľ nenašli (muž, 1976). Predajcom môže byť ktokoľvek. Môže to byť človek bez domova, ale aj ten, ktorému hrozí, že príde o strechu
nad hlavou, alebo je v inej krízovej situácii. Aj keď časopis Nota Bene jeho predajcu prvotne automaticky zaraďuje k bezdomovcom, nemožno ich všeobecne onálepkovať
týmto pojmom, čo na jednej strane súvisí s definovaním bezdomovectva ako takého, či
už v legislatíve alebo rozličnými teóriami, a na druhej strane čo vníma daný človek ako
domov. ... Je tu otázka, ktorú ani ja nemám celkom vyjasnenú. Že ako vôbec našich ľudí, teda našich klientov alebo našich predajcov jasne nazvať nejakým jedným pojmom.
Používame najčastejšie ľudia bez domova, ale tam je tiež otázka, že čo je to ten domov.
Je to tá strecha nad hlavou? Alebo sú to tie vzťahy, v ktorých sa cítim bezpečne, kedy tí
ľudia, ktorí sú okolo mňa, mi dávajú pocit istoty? V poslednej dobe mám skôr tendenciu
používať pomenovanie ľudia v núdzi. Neviem však, či to musí byť vyslovene hmotná núdza, či sociálna núdza... (muž, 1981). Medzi predajcami Nota Bene sú ľudia, ktorí majú nižšie nároky, fungujú vonku na ulici a prespávajú na lavičkách. Potom sú to ľudia,
ktorí bývajú v chatke, v kanáloch. Sú to ľudia, ktorí prespávajú v nocľahárňach a ubytovniach. Tiež sú to ľudia, ktorí si prenajímajú byt alebo ľudia, ktorí majú vlastný byt,
ale ich príjmy (napr. dôchodky, invalidné dôchodky a pod.) sú nedostačujúce na zaplatenie nákladov spojených s živobytím. Každý z nich je iný, individuálny, má svoj
vlastný príbeh a v živote sa ocitol v situácii, na ktorú musel určitým spôsobom reagovať. To, čo týchto ľudí spája, je predaj časopisu, ktorý ich aktivizuje, učí ich dodržiavať
pravidlá a pracovné či iné návyky a tak participovať na riešení svojej situácie spôsobom, ktorý im v danej chvíli poskytuje relatívne prijateľný prostriedok na spôsob obživy a získavanie sociálnych vzťahov.
32 Fundraising je dôležitá zložka činnosti neziskovej organizácie. Je to cielená, plánovaná a kontinuálna
činnosť organizácie orientovaná na vyhľadávanie, získanie a zvyšovanie finančných a nefinančných
zdrojov na zabezpečenie programov a činnosti organizácie. Ide o efektívnu štruktúru zdrojov a zabezpečenie ich kontinuity. Inak povedané, fundraising je cielený na zvyšovanie všetkých potenciálnych
zdrojov neziskovej organizácie. Okrem peňažných a materiálnych zdrojov je zameraný aj na personálne
zdroje, či už sú to zamestnanci alebo dobrovoľníci, ale aj imidž neziskovej organizácie a jej know-how
(Kuvíková, 2004: 43).
270
ZÁVER
Nota Bene je práca pre tých ľudí bez domova, ktorí si nevedia nájsť inú prácu (žena,
1979). Nota Bene definujú pracovníci OZ Proti prúdu ako nezávislosť a svojpomoc. Je
to projekt, ktorý pomáha ľuďom v komplikovanej životnej a sociálnej situácii na viacerých úrovniach. OZ Proti prúdu ponúka ľuďom bez domova základné sociálne služby
a podporné, záujmové, vzdelávacie či kultúrne aktivity, podporuje ich osobnostné
kvality a zároveň im umožňuje získať určitý príjem, ktorým si pokrývajú základné životné potreby. Keďže sami títo ľudia sú aktívni prijímatelia pomoci, získavajú sebaúctu, dôstojnosť a pocit rovnocennosti. Prostredníctvom predaja časopisu na ulici nadväzujú sociálne kontakty a vzťahy a súčasne si zlepšujú pracovné návyky i sociálne
zručnosti potrebné na skvalitnenie ich situácie. Sú to práve dôstojný príjem, sebaúcta
a sociálne kontakty, ktoré pracovníci OZ Proti prúdu považujú za kľúčové pri práci
s predajcami a procese sociálneho začlenenia. „Páči sa mi, že pouličné časopisy prepájajú ľudí. Ľudí bez domova, ktorí potrebujú pomoc, s ľuďmi, ktorí domov majú a chcú
pomôcť. A ten časopis je taký nástroj, také spojivko. Je to veľmi jednoduché a naozaj to
funguje. A čo je teda cieľom? – Aby bol časopis fakt dobré čítanie“ (žena, 1979).
Štúdia vznikla v rámci grantu VEGA2/0052/11
s názvom Lokálne iniciatívy občianskej sféry v rozvoji sídiel.
L I T E R AT Ú R A
Beňová, N. (2008a). Bezdomovci, ľudia ako
my. Bratislava: o.z. Proti prúdu.
Beňová, N. (2008b). Projekt Krištof a stratégia
zamestnávania bezdomovcov. In: Beňová,
N., Mydlíková, E., Kövérová, Š., Horňanský, M. Projekt Krištof: Stratégia zamestnávania bezdomovcov. Individuálna a skupinová sociálna práca s ľuďmi bez domova
(s. 3-16). Bratislava: o.z. Proti prúdu.
Hanks, S., Swithinbank, T. (1997). The Big Issue and other street papers: a response to
homelessness. Enviroment and Urbanization, 9(149), 155-156. Získané 18. 4. 2013.
DOI: 10.1177/095624789700900112
Kadlečík, P. (2013). Šľapaje ulicou. Rôzne prístupy v terénnej sociálnej práci s ľuďmi bez
domova. Bratislava: o.z. Proti prúdu. Získané z http://www.notabene.sk/swift_data/
source/Slapaje%20ulicou%20-%20rozne%20pristupy%20v%20terennej%20socialnej%20praci%20s%20ludmi%20bez%2
0domova.pdf
Kuvíková, H. (2004). Neziskové organizácie
v Európskej únii. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela, Ekonomická fakulta.
Marek, J., Strnad, A., Hotovcová, L. (2012).
Lucia Ditmarová
Bezdomovectví v kontextu ambulantních
sociálních služeb. Praha: Portál.
Mydlíková, E. (2008). Metodika individuálnej
práce s bezdomovcami. In: Beňová, N., Mydlíková, E., Kövérová, Š., Horňanský, M.: Projekt Krištof: Stratégia zamestnávania bezdomovcov. Individuálna a skupinová sociálna
práca s ľuďmi bez domova (s. 17-25). Bratislava: o.z. Proti prúdu.
I n te r n etové z d roj e :
About us.(n. d.). 16. 4. 2013, z http://www.
street-papers.org/about-us/
Annual Conference. (n. d.). 16. 4. 2013, z http:
//www.street-papers.org/annual-conference/
Časopis. (n. d.). 17. 4. 2013, z http://www.notabene.sk/?casopis
Falošní predajcovia. (n. d.). 17.4. 2013, z http:
//www.notabene.sk/?falosni_predajcovia
INSP News Service. (n. d.). 16. 4. 2013, z http:
//www.street-papers.org/street-news-service/
INSPiring people. (n. d.). 16. 4. 2013, z http:
//www.street-papers.org/INSPiring-people/
271
Marketingové informácie o časopise Nota Bene. (n. d.). 17. 4. 2013 z http://www.notabene.sk/?inzercia
O nás. (n. d.). 17. 4. 2013, z http://www.notabene.sk/?o-nas-1
Our street papers.(n. d.). 16. 4. 2013, z http:
//www.street-papers.org/our-street-papers
Our work.(n. d.). 16. 4. 2013, z http://www.
street-papers.org/our-work/
Partnership & Membership. (n. d.) 16. 4. 2013,
z http://www.street-papers.org/partnerships-memberships/
Podporné aktivity. (n. d.). 17. 4. 2013, z http:
//www.notabene.sk/?podporne-aktivity
Sponzori. (n. d.). 18. 4. 2013, z http://www.
notabene.sk/?hlavni_sponzori
The International Street Paper Awards. (n. d.),
z http://www.street-papers.org/street-paper-awards/
O d k a z y n a we b ové s t rá n k y p o u ž i t é
v tex te :
http://www.depaulslovensko.org/
http://www.divadlobezdomova.sk/
http://www.homelessworldcup.org/
http//theinspblog.blogspot.sk/2013/07/the2013-international-street-paper-html
http://www.iz.sk/sk/projekty/equal
http://www.notabene.sk/?model-riesenia-bezdomovectva
http://www.notabene.sk/?knihy-ktore-pomahaju
http://www.notabene.sk/?kontakty
http://www.notabene.sk/?streetwork
http://www.notabene.sk/?vystava-ion-barladeanu
http://novyprostor.cz/historie-np.html
http://ozmedzinami.sk/
http://vagus.sk/
O AU TO R K E
LUCIA DITMAROVÁ (*1987, Martin) je absolventka Katedry etnológie a etnomuzikológie na FF
UKF v Nitre (2011) a v rámci bakalárskej a diplomovej práce sa venovala predovšetkým štúdiu tanečného folklóru a tanečného folklorizmu. Od roku 2011 je študentkou doktorandského štúdia
na Ústave etnológie SAV. Vo svojej vedeckej a pedagogickej činnosti sa zameriava na súčasné naratívne žánre (predovšetkým súčasné povesti a fámy) a metodológiu etnografického výskumu.
V rámci dizertačnej práce sa konkrétne venuje výskumu súčasných povestí a fám v prostredí OZ
Proti prúdu a zameriava sa na vplyv špecifického kontextu na obsah, formu a funkcie týchto naratívov vo vzťahu s každodenným životom jednotlivcov v danom prostredí.
272
TÉMA
3
61 • 2013
TÉMA
SOCIÁLNE INOVÁCIE A SOCIÁLNE IDENTITY:
OBČIANSKE INICIATÍVY SLOVENSKÝCH MIGRANTOV
A MIGRANTIEK V ÍRSKU 1
BARBARA LÁŠTICOVÁ, MAGDA PETRJÁNOŠOVÁ
Mgr. Barbara Lášticová, PhD., Ústav sociálnej komunikácie SAV, Dúbravská cesta 9.
841 04 Bratislava, e-mail: [email protected]
Mgr. Magda Petrjánošová PhD., Ústav sociálnej komunikácie SAV, Dúbravská cesta 9.
841 04 Bratislava, e-mail: [email protected]
The aim of this paper is to provide basic information about the life cycle of the Slovak
migrant community in Dublin in 2004 – 2013. The empirical material is presented
from three theoretical perspectives: theory of social innovations (Mumford, 2002),
theories of social identity (Turner et al., 1987) and theories of transnational migration
(Glick Schiller et al., 1995). The first part of the paper describes the creation and development of two social innovations: the migrant NGO Slovak Centre – Ireland and
the magazine Slovak in Ireland. The second part analyses whether and how these innovations create space for everyday practice of (national) identities of migrants. The
third part analyses the transnational aspects of the Slovak migrant community. The
paper is based on empirical material gathered through semi-structured interviews
with leaders of the Slovak community in Dublin (N=7, 2009, since then contacted
continually via e-mail and Facebook), analysis of media and websites dedicated to
Slovaks in Ireland (2009 – 2013) and short-term participant observation (2009). Our
data suggest that social innovations described in this study are successful and sustainable especially if: 1) they are based on real needs of the community and created
from below; 2) they are taking place in the context of existing systems and are financially independent of grant schemes funded by the Slovak government; 3) there is
a favorable environment in the host country. It is concluded that the social innovations described in this paper have identity and community building potential and allow Slovak migrants not only to strengthen their social capital (Putnam, 2007), but also to function transnationally.
Key words: social identity, social innovations, transnational migration, Slovakia,
Republic of Ireland.
Kľúčové slová: sociálne identity, sociálne inovácie, transnacionálna migrácia, Slovensko, Írsko
1
Podporujeme výskumné aktivity na Slovensku/Projekt je spolufinancovaný zo zdrojov ES. Projekt „Globálne a lokálne procesy na Slovensku: rozvoj spoločenských inovácií v podmienkach internacionalizácie Európskej únie (ITMS 26240120017)“, je podporený z Európskeho fondu regionálneho rozvoja v rámci Operačného programu Výskum a vývoj, opatrenie 4.1 „Podpora sietí excelentných pracovísk výskumu
a vývoja ako pilierov rozvoja regiónu v Bratislavskom kraji“.
273
„Chýba mi aj spolupatričnosť Slovákov. S vďakou hovorím, že som získala iba dobré
skúsenosti s rodákmi. Tam za morom sme vytvorili silnú a krásnu komunitu, kde sa
človek skutočne rád cítil Slovákom. Doma na Slovensku sa tento pocit žiaľ takmer úplne
vytratil.“ Erika, grafická dizajnérka, o svojom návrate na Slovensko2
Ú VO D
Cieľom tohto textu je poskytnúť základné informácie o životnom cykle slovenskej
migrantskej komunity v Dubline v rokoch 2004 – 2013. Na empirický materiál budeme
nazerať z troch teoretických perspektív: prvou je teória sociálnych inovácií (Mumford,
2002), druhou perspektíva sociálnej identity (napr. Turner, Hogg, Oakes, Reicher,
Wetherell, 1987) a treťou teórie transnacionálnej migrácie (napr. Glick Schiller, Bash,
Szanton Blanc, 1995). Prvá časť textu opisuje vznik, vývoj a predpoklady trvalej udržateľnosti dvoch sociálnych inovácií: migrantskej neziskovej organizácie Slovenské centrum – Írsko a časopisu Slovak in Ireland. V druhej časti sa zameriame na to, či a akým
spôsobom tieto inovácie vytvárajú priestory pre každodenné praktizovanie (národných) identít migrantov a migrantiek. V tretej časti uvažujeme o tom, či Slovákov a Slovenky v Írsku možno označiť za transnacionálnych migrantov.
Írska republika bola po roku 2004, spolu s Veľkou Britániou, jednou z najobľúbenejších pracovných destinácií slovenských migrantov a migrantiek (Bahna, 2011). Oficiálny počet vydaných registračných čísel PPS3 pre slovenských pracovníkov v Írsku
bol v rokoch 2004 – 2007, teda bezprostredne po vstupe Slovenska do EÚ, až 32 000
(Világi, Gál, Bilčík, 2008). V ďalších rokoch ich počet narastal pomalšie – ku koncu roka 2011 to bolo 44 024.4 Reálny počet obyvateľov SR, dlhodobo alebo trvalo žijúcich
v Írsku, však nemožno na základe PPS presne určiť, pretože pri odsťahovaní sa neexistuje povinnosť nahlásiť túto skutočnosť sociálnej poisťovni. Po plnom prejavení sa dôsledkov finančnej krízy sa skutočne mnohí slovenskí migranti a migrantky (podľa odhadov ľudí, s ktorými sme robili rozhovory, asi jedna štvrtina) vrátili na Slovensko,
keďže v Írsku prišli o prácu. Pohyb bol však obojsmerný: i napriek kríze Írsko naďalej
priťahovalo Slovákov a Slovenky, napríklad aj kvôli zníženiu cien nehnuteľností.
Iným zdrojom dát o počte migrantov je sčítanie obyvateľstva. Podľa údajov Írskeho
centrálneho štatistického úradu, v poslednom sčítaní obyvateľstva v roku 2011 až 10 801
Slovákov a Sloveniek oficiálne deklarovalo, že dlhodobo žijú v Írsku, čo znamená vyše
33%-ný nárast oproti sčítaniu z roku 2006.5 Avšak slovenské veľvyslanectvo počet tamojších Slovákov odhaduje dokonca až na 25-27 000.6 Najvyššia koncentrácia Sloveniek a Slovákov je v hlavnom meste Dubline, druhá najväčšia v Corku, ďalej v mestách
Galway a Limerick. Medzi Slovákmi prichádzajúcimi od roku 2004 postupne rástol počet osôb so stredo- a vysokoškolským vzdelaním, vekové rozpätie je typicky 25-34 rokov.7
2
3
4
5
6
7
Získané 12. 2. 2013 z http://www.slovakinireland.ie/index.php/component/content/article/52-akualne/781-navrat-na-rodnu-hru-4-oami-inych.
Personal Public Service Number je číslo sociálneho poistenia. Podmienkou na jeho získanie je preukázanie identity a adresy pobytu v Írsku (Bahna, 2011: 98).
Získané 1. 6. 2013 z http://www.slovenskezahranicie.sk/sk/stranka/50/irska-republika.
Získané 12. 5. 2012 z http://www.cso.ie/en/media/csoiecensus/documents/census2011pdr/Commentary%20 Usual%20Res%20Migration%20etc.pdf
Získané 1. 6. 2013 z http://www.slovenskezahranicie.sk/sk/stranka/50/irska-republika.
Získané 5. 6. 2013 z http://tvoje.noviny.sk/tvojenoviny-clanky/22-11-2012/krajania-v-irsku-oslavovali5-vyrocie-folklorneho-suboru-ostroha.html.
274
TÉMA
Slovenskí migranti a migrantky v súčasnosti vďaka cenovo dostupným a dobre fungujúcim telekomunikačným technológiám aj dopravnej infraštruktúre môžu udržiavať intenzívny fyzický aj sprostredkovaný kontakt s ľuďmi aj inštitúciami v krajine pôvodu,
a tým vlastne fungovať takmer súčasne v dvoch štátoch. Takáto migrácia sa označuje ako
transnacionálna (pozri Glick Schiller, Bash, Szanton Blanc, 1995; Szaló, 2007; Bitušíková,
2007; Hlinčíková, 2009) a je pre ňu charakteristické, že „vzťahy a prepojenia s kolektivitami fungujúce na diaľku môžu byť silnejšie než identity zakotvené v konkrétnych ohraničených priestoroch“ (Lewitt, Waters, 2002:7, in Deaux, 2006:123). Teórie transnacionálnej migrácie sa zameriavajú hlavne na vytváranie transnacionálnych sociálnych polí,
ktoré migrantom umožňujú výmenu tovarov, kontakt s ľuďmi v krajine pôvodu a participáciu na živote tak v krajine pôvodu, ako aj v hostiteľskej krajine (Szaló, 2007). Zaujímajú
sa tiež o individuálnu skúsenosť migrantov a migrantiek, ako aj o dôsledky rôznych aktivít pre ich sebadefinovanie (Deaux, 2006), pričom predpokladajú viaceré koexistujúce
identity (Morawska, 2003). Podobne perspektíva sociálnej identity v sociálnej psychológii (napr. Turner, Hogg, Oakes, Reicher, Wetherell, 1987) zdôrazňuje, že ľudia majú celú
škálu sociálnych identít vyplývajúcich z rôznych kategoriálnych členstiev, a že výraznosť
a subjektívna významnosť týchto identít sa mení v závislosti od kontextu. Jedným z kľúčových konceptov tejto perspektívy je pritom sociálna zmena a sociálne inovácie, ktoré
súvisia s aktívnou participáciou členov skupiny na zmene status quo, s cieľom dosiahnuť
pozitívnu sociálnu identitu a zlepšiť pozíciu vlastnej skupiny.
Identitám sa dá v ich komplexnosti najlepšie porozumieť cez to, ako ich ľudia rutinne praktizujú (Reicher, Hopkins, 2001). Pod praktizovaním národnej identity v tomto texte rozumieme prežívanie príslušnosti k národne definovanej skupine (v našom prípade
slovenskí migranti a migrantky v Írskej republike), ktoré sa môže realizovať prostredníctvom používania slovenského jazyka, zdieľania a odovzdávania tradícií, prípravy
a konzumácie tradičných slovenských jedál, sledovania politického a kultúrneho diania
v krajine pôvodu, resp. zapájania sa doň, a pod. (porov. Gerson, 2001). Tento termín teda používame vo veľmi širokom význame a v napojení na rôzne sociálne praktiky každodenného života, nie v zmysle vlastenectva, hoci pre niektoré členky a členov národne definovanej skupiny môže byť aj to dôležitou súčasťou praktizovania národnej identity.
Niektorí autori a autorky predpokladajú silný a recipročný vzťah medzi identitou
a sociálnym kapitálom, ktorý o. i. definujú ako sociálne siete spolu s príslušnými normami reciprocity a vzájomnej dôvery (Putnam, 2007). Aj tie migračné teórie (napr. teórie migračných sietí a inštitúcií), ktoré za hlavný motív migrácie považujú ekonomické
faktory, poukazujú na význam sociálnych sietí, pretože znižujú transakčné a psychologické náklady migrácie (Massey a kol., 1993 in Baláž, 2010). Sociálne siete môžu totiž prinášať rôzne benefity: napríklad prístup k pracovným miestam pre jednotlivcov,
zvýšenie úrovne vzdelávania detí a mládeže v regióne, lepšie fungovanie demokracie
na lokálnej úrovni vďaka zakladaniu občianskych združení a pod. (porov. Putnam, op.
cit.). Sociálne siete migrantov teda môžu nielen výrazne prispievať k prežívaniu pocitu spolupatričnosti, ale facilitujú aj implementáciu sociálnych inovácií. Tieto naopak
môžu rozširovať a zosilňovať existujúce sociálne siete.
Sociálne inovácie pre účely tohto textu chápeme ako idey, ktoré majú pomôcť individuálnym aktérom organizovať ich aktivity a sociálne interakcie tak, aby úspešnejšie
dosahovali spoločné ciele: môže ísť o vytváranie nových procesov a procedúr pre
štruktúrovanie spoločnej práce, zavádzanie nových sociálnych praktík v skupine, ale
aj o vytváranie nových druhov sociálnych inštitúcií (Mumford, 2002; Hunter, Friedrich, Bedell, Mumford, 2006), akými sú napríklad rôzne migrantské komunitné orgaBarbara Lášticová, Magda Petrjánošová
275
nizácie. Sociálne inovácie sú úspešné ak: (1) sú založené na každodennej skúsenosti
a úzko definovanom množstve oblastí, ktoré sa dajú efektívne manažovať; (2) sú založené na aktívnej výmene informácií a vypracovávaní ideí v spolupráci s inými; (3) majú hmatateľné benefity a sú uskutočniteľné s použitím relatívne nízkych nákladov
v kontexte existujúcich systémov; (4) je zabezpečená podpora elít a príslušnej jednotky samosprávy; (5) funguje efektívna komunikácia, ktorá je potrebná na ich akceptovanie a (6) ak ponúkajú priestor pre ďalšie sociálne inovácie (Mumford, ibid).
Text má v niektorých častiach deskriptívny charakter. Prvým dôvodom je skutočnosť,
že Slovákom a Slovenkám žijúcim v Írskej republike sa zatiaľ nevenovala dostatočná výskumná pozornosť.8 Po druhé, naším cieľom je priblížiť novú oblasť – fungovanie sociálnych inovácií založených na základe potrieb členov špecifickej a novej komunity9 migrantov: Slovenského centra – Írsko a aktivít okolo časopisu Slovak in Ireland. Ešte pred
desiatimi rokmi totiž počet občanov Slovenskej republiky žijúcich a pracujúcich v Írsku
nebol dostatočne veľký na to, aby umožnil takéto dianie. Po otvorení pracovného trhu
v máji 2004 však vyvstali nové potreby a zároveň sa našli aktívni jednotlivci, ktorí iniciovali vznik nových inštitúcií a služieb. Inovácie popísané v tomto texte sú najvýznamnejšie čo do dosahu svojich aktivít a zároveň vznikali zdola, na princípe občianskeho združovania a na báze dobrovoľníctva. Práve kvôli týmto dvom faktorom majú
legitimitu, aj keď ich priamo nevyužívajú všetci Slováci a Slovenky žijúci v Írsku. Vďaka výskumnému záujmu o slovenskú komunitu v Írsku už od roku 2009 je možné zachytiť aj dynamiku fungovania týchto inštitúcií.
M E TÓ DY A PA RT I C I PA N T I
V štúdii boli použité viaceré metódy: (1) analýza médií (časopis Slovak in Ireland,
webové stránky Slovenského centra – Írsko, portál www.irsko.exil.sk, články v slovenských médiách, kde sa objavujú zmienky o Slovákoch v Írsku, facebookové stránky venované rôznym skupinám Slovákov žijúcich v Írsku); (2) pološtruktúrované interview
s lídrami komunity slovenských migrantov (N=7, tabuľka 1), ktorí stáli pri vzniku popisovaných sociálnych inovácií10 a (3) krátkodobé zúčastnené pozorovanie v trvaní
1 týždňa v Dubline a okolí. Interview sme realizovali v júli 2009, keď sme zároveň navštívili takmer všetky miesta, kde sa stretáva slovenská komunita, spomínané v texte.
Časopis aj webové stránky sme sledovali a analyzovali priebežne, od júna 2009 až do
ukončenia práce na tomto texte (jún 2013). Takisto prostredníctvom e-mailu a stránky
pre sociálne siete Facebook priebežne komunikujeme s jednotlivými iniciátormi a iniciátorkami sociálnych inovácií.
8
Migrácii Slovákov a Sloveniek do Veľkej Británie sa pritom venujú viacerí autori a autorky (napr. Bačová,
2010; Búriková, Miller, 2010; Búriková, 2007; Jenčová, 2007 a, b; Jenčová, 2008).
9 V tomto texte pracujeme s výrazom „komunita“, keďže tak svoju skupinu opakovane označovali participantky a participanti výskumu, a opakovane sa objavuje aj vo vyjadreniach rôznych aktérov na webových portáloch pre Slovákov v Írsku, či na stránkach Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí. V ich ponímaní je však význam tohto termínu omnoho slabší, než je jeho bežné použitie v spoločenských
vedách (napr. Putnam, 2007), či v samotnej psychológii (napr. Halamová, 2003). Konkrétnym významom, aké participanti v rozhovoroch pripisujú pojmu komunita, ako aj motiváciám lídrov pre aktívnu
participáciu na komunitnom živote, sa podrobnejšie venujeme inde (Petrjánošová, Lášticová, 2010).
10 Pre porovnanie sme v roku 2010 tiež realizovali dve interview s lídrami slovenskej komunity v Londýne
– so zakladateľom Slovenského centra Londýn M. Hakelom a s bývalým šéfredaktorom dnes už len internetového česko-slovenského časopisu Echomagazín J. Gregorom.
276
TÉMA
Participanti a participantky v rozhovoroch a sociálne inovácie, ktorých boli iniciátormi
Interview 1
Eva Kapičáková
Interview 2
Marek Kapičák
Interview 3
Milan Lukáč
Interview 4
Mária Pacherová
Interview 5
Maroš Karabinoš
Interview 6
Rastislav Blažek
Interview 7
Andrej Záhorec
Šéfredaktorka a zakladateľka časopisu Slovak
in Ireland
Spolumajiteľ obchodu Slovak Point, vydavateľ
časopisu Slovak in Ireland, zakladateľ Slovak
in Ireland House
Spolumajiteľ obchodu Slovak Point, vydavateľ
časopisu Slovak in Ireland, zakladateľ Slovak
in Ireland House
Zakladateľka a riaditeľka Vzdelávacieho centra
pre slovenské deti
Zakladateľ Slovenského centra Írsko (v súčasnosti
už žije vo Veľkej Británii)
Súčasný prezident Slovenského centra Írsko,
iniciátor Centra právnej podpory pre Slovákov
žijúcich v Írsku
Zakladateľ folklórneho súboru Ostroha
(v súčasnosti už žije na Slovensku)
Dáta získané prostredníctvom jednotlivých metód vytvárajú v tomto texte pozadie,
na základe ktorého sa usilujeme zrekonštruovať vznik a priebeh fungovania jednotlivých sociálnych inovácií, a zároveň analyzujeme predpoklady ich úspešnosti a sociálno-psychologické dôsledky ich vzniku pre slovenskú komunitu. Všetky tvrdenia
a závery prezentované v tomto texte sú formulované s ohľadom na všetky zdroje dát,
a v nijakom prípade sa nezakladajú len na tvrdeniach jediného aktéra či jediného mediálneho textu.
VÝSLEDKY 1. Sociálne inovácie: ich vznik, vývin a komunitné aktivity
1.1 Na podnet zvonka: Slovenské centrum – Írsko (SKC-IRL)
„Slovenské Centrum – Írsko (...) po celú dobu svojej existencie prezentuje Slovensko,
slovenskú kultúru a folklór, (...) presadzuje záujmy slovenskej komunity v Írsku, podieľa sa na mnohých integračných a multikulturálnych projektoch za účelom zviditeľnenia
Slovákov žijúcich v Írsku a Slovenska všeobecne a predovšetkým pomáha Slovákom
v oblasti poskytovania informácií a právneho poradenstva...“11
Občianske združenie Slovenské centrum – Írsko bolo založené v roku 2007 na podnet zakladateľa Slovenského centra – Londýn,12 ktorý mal ambíciu spolupracovať aj so
Slovákmi žijúcimi v Írsku. Hoci tento podnet prišiel zvonka, jednotlivé projekty SKC-IRL
11 Získané 15. 2. 2013 z http://www.slovakcentre.ie/?page_id =48.
12 Slovenské centrum – Londýn je nezisková organizácia, založená už v roku 2004, ktorá v súčasnosti funguje ako webový portál. Jeho ambíciou je poskytovať praktické rady pre život, prácu, štúdium či cestovanie vo Veľkej Británii, ale medzi jeho ciele patrí aj „podporovať súdržnosť slovenskej komunity vo Veľkej Británii, udržiavať slovenskú kultúrnu identitu a rozširovať osvetu slovenskej kultúry aj v rámci
zahraničných komunít“ (získané 15. 4. 2012 z www.slovakcentre.co.uk).
Barbara Lášticová, Magda Petrjánošová
277
vznikali už na základe konkrétnych potrieb komunity Slovákov žijúcich v Írsku, a vďaka osobnej zaangažovanosti niekoľkých konkrétnych aktérov, ktorí pracujú ako dobrovoľníci. Súčasné aj minulé aktivity SKC-IRL sú čiastočne podporované z členských príspevkov (v januári 2013 malo viac než 130 registrovaných členov13), z grantovej podpory
z dublinskej samosprávy, z grantov Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ)14
a čiastočne zo sponzorských zdrojov. Centrum má ambíciu zastupovať Slovenky a Slovákov v kontakte s rôznymi inštitucionálnymi aktérmi na strane hostiteľskej krajiny v oblastiach, ako je postup pri uznávaní vzdelania, poskytovanie oficiálnych úradných informácií v slovenskom jazyku a pod.15 Pri organizácii kultúrnych podujatí tiež úzko
spolupracuje so slovenským veľvyslanectvom v Dubline. Od roku 2009 napríklad každoročne usporadúva Slovenský ples v Dubline (k plesu ako priestoru pre etnickú identifikáciu pozri Kralj, 2007). Od roku 2010 tiež organizuje Slovenský kultúrny týždeň,
ktorý je prezentáciou slovenskej kultúry a umelcov žijúcich v Írsku, určenou nielen slovenským migrantom a migrantkám, ale aj Írom a iným etnickým skupinám žijúcim v Írsku, tento rok sa na ňom zúčastnila aj podpredsedníčka NR SR.16
SKC-IRL je súčasťou dvoch väčších írskych imigrantských organizácií – Integrating
Ireland (usiluje o plnú integráciu imigrantov do írskej spoločnosti) a The New Communities Partnership (usiluje o pozitívnu zmenu politík, ktoré ovplyvňujú životy etnických minorít). Súčasný prezident centra bol navyše v apríli 2013 zvolený za predsedu
Dublin City Integration Forum, ktoré združuje zástupcov dvadsiatich štyroch komunitných organizácií migrantov žijúcich a pôsobiacich v tomto meste.17 Na stránke
SKC-IRL je táto udalosť komentovaná ako logické vyústenie toho, že „Slovenská komunita je hlavne v Dubline jednou z najaktívnejších a naše aktivity v mnohých prípadoch
naštartovali projekty, ktoré mali vplyv na ďalšie migrantské komunity v Dubline, ale aj
mimo neho“.18
Organizačná štruktúra centra je v čase písania tohto textu definovaná cez tri projekty: právno-poradenské centrum, rodičovský klub Obláčik a turistický klub Tatranský
svišť. V minulosti boli súčasťou Slovenského centra – Írsko aj Vzdelávacie centrum pre
slovenské deti a folklórny súbor Ostroha, ale v súčasnosti už fungujú nezávisle. Jednotlivé aktivity buď niekto rozbehol ešte pred vznikom SKC-IRL a postupne sa presunuli pod jeho hlavičku, čím získali inštitucionalizovaný status (napr. právna pomoc
a poradenstvo), alebo vznikli na podnet konkrétneho človeka v spolupráci s SKC-IRL
(napr. vzdelávacie centrum).
Tieto projekty napĺňajú a napĺňali rôzne potreby slovenských migrantov a migrantiek. Napríklad právno-poradenské centrum (funguje od r. 2008) je zamerané na pomoc a poradenstvo v otázkach nájomných a pracovných zmlúv, sporných prípadov po13 Získané 14. 6. 2013 z http://www.aktuality.sk/clanok/220833/irsko-novym-domovom-pre-slovakov/.
14 Prehľad podporených projektov aj objem finančných prostriedkov pridelených od začiatku existencie
SKC-IRL je zverejnený na stránkach ÚSŽZ (http://www.uszz.sk/sk/schvalene-dotacie, vyhľadané, 3. 6.
2013).
15 Na stránke ÚSŽZ je SKC-IRL uvedené ako jediná kontaktná komunitná organizácia Slovákov a Sloveniek
v Írsku (získané 14. 6. 2013 z http://www.uszz.sk/sk/irska-republika).
16 Získané 5. 6. 2013 z http://www.slovakcentre.ie/ ?p=704 a 12.6. 2013 z http://www.slovakinireland.ie/
index.php/component/content/article/52-akualne/823-erika-jurinova-v-irsku. Ročník 2013 finančne
podporili Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Dublin City Council a dublinská právnická firma, v ktorej pôsobí prezident SKC-IRL.
17 V roku 2011 sa tiež stal členom zboru poradcov predsedu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (získané 3. 3. 2013 z http://www.uszz.sk/sk//novym-clenom-zboru-poradcov-sa-stal-vojnovy-veteran-rastislav-blazek/).
18 Získané 3. 6. 2013 z http://www.slovakcentre.ie/?p=676.
278
TÉMA
istných udalostí a vzniklo s cieľom „postaviť sa na ochranu práv poškodených Slovákov“ (interview, Rastislav Blažek). Napĺňa tak potrebu právnej ochrany a zároveň
spĺňa úlohu oficiálneho inštitucionálneho zástupcu, ktorú by na Slovensku mohli mať
odbory, rôzne stavovské alebo občianske spotrebiteľské organizácie. V súčasnosti sa
jeho aktivity realizujú aj v spolupráci s dublinskou advokátskou kanceláriou, v ktorej
je zamestnaný prezident SKC-IRL R. Blažek. Rodičovské centrum Obláčik (funguje od r. 2012) svoju oficiálnu misiu na stránke
SKC-IRL charakterizuje nasledovne: „(…) V Obláčiku sa stretávame za účelom udržania národnej identity, komunikácie v slovenskom jazyku, výmeny informácii, vzdelávania rodičov, ale hlavne vzdelávania detí v predškolskom veku. (…) Má za cieľ osloviť
najmä deti v predškolskom veku a rodičov detí, kde aspoň jeden rodič má občianstvo SR
a má záujem o upevňovanie slovenského národného povedomia, udržiavanie slovenských tradícií, vlastnej kultúry v spojení s výchovou detí v rámci predstavovania a upevňovania týchto tradícií v materinskom jazyku.“19 Kľúčové slová „identita“ či „zdieľané
tradície“ akoby v tejto sebaprezentácii Obláčika diskurzívne legitimizovali jeho existenciu ako čohosi viac, než len miesta aktívneho a tvorivého stretávania sa slovenských
rodičov a detí. Obláčik v rokoch 2012 a 2013 v Dubline zorganizoval podujatie Míľa pre
mamu, výtvarnú súťaž pre slovenské deti, atď.
Folklórny súbor Ostroha (projekt SKC-IRL od r. 2007 do 2012) uspokojuje nielen potrebu kultúrneho vyžitia, ale vytvára aj špecifické priestory pre bezproblémové nárokovanie si národnej identity s dôrazom na jej kultúrne aspekty. Jeden z jeho zakladajúcich členov explicitne hovorí o folklóre aj ako o spôsobe sprítomňovania domova:
„My tu pestujeme slovenskú kultúru a títo ľudia, ktorí sú tu, Slováci, tak oni si to strašne vážia a strašne si to oceňujú a sú strašne radi, že im niekto prináša domov“ (rozhovor, Andrej Záhorec). Súbor sa však stretáva s pozitívnym ohlasom aj u samotných
Írov, keďže vystupuje aj na rôznych kultúrnych festivaloch či podujatiach, ktoré nie sú
viazané výlučne na slovenskú komunitu. V roku 2013 napríklad vystupovali na oslavách St. Patrick’s Day v Clane, pričom táto udalosť je v časopise Slovak in Ireland prezentovaná ako príležitosť, keď súbor reprezentuje nielen Slovákov žijúcich v Írsku, ale
celé Slovensko.20 Ostroha tiež každoročne hráva na Slovenskom plese v Dubline.
Vzdelávacie centrum pre slovenské deti (projekt SKC-IRL od r. 2007 do 2011) ponúka každú druhú sobotu v Dubline a v Corku predovšetkým hodiny slovenského jazyka
a literatúry, vlastivedy a dejepisu, a pripravuje na diferenciálne skúšky deti z rodín,
ktoré majú trvalý pobyt na Slovensku. Na chode vzdelávacieho centra sa podieľa
štrnásť ľudí, počet žiakov je päťdesiatpäť až šesťdesiat. Vyučovanie je v súlade so slovenskými učebnými osnovami a zabezpečujú ho kvalifikované učiteľky pôvodom zo
Slovenska. V roku 2011 začala po Dubline skúšobnú prevádzku aj pobočka v Corku,
ktorá mala v roku 2012 sedemnásť žiakov.21 Aktivity vzdelávacieho centra sú okrem
grantov z ÚSŽZ spolufinancované aj z dobrovoľných príspevkov rodičov. Okrem pedagogického rozmeru si nárokuje aj rozmer komunitotvorný – v článku o funkcii Vzdelá19 Získané 15. 2. 2013 zhttp://fo000200.useron1.hostmaster.sk/?p=387.
20 Získané 1. 6. 2013 z http://www.slovakinireland.ie/index.php/component/content/article/52-akualne/798-ostroha-slovaci-oslavy-sv-patrika-dublin-irsko-clane.
21 V Corku, v Dubline, Limericku a ďalších mestách narastá počet detí slovenských migrantiek v predškolskom a školopovinnom veku, a tak tam vznikajú viaceré predškolské zariadenia. Slováci ich zakladajú
svojpomocne. Celkový počet týchto zariadení v Írsku je nateraz sedem, väčšina vykonáva svoju činnosť
nekomerčne počas víkendov (získané 1. 6. 2013 z http://www.slovenskezahranicie.sk/sk/ stranka/50/irska-republika a http://www.slovakinireland.ie/ index.php/component/content/ article/52akualne/769-krajanske-organizacie).
Barbara Lášticová, Magda Petrjánošová
279
vacieho centra v Corku je táto úloha explicitne pomenovaná a navyše prepojená s konceptom identity, ktorá je tu konštruovaná ako esenciálna: „Ďalšou nezanedbateľnou
funkciou centra je sociálno-spoločenská úloha. Deti majú možnosť pravidelného kontaktu s rovesníkmi s rovnakou identitou, čo napomáha ich vnútornej rovnováhe počas
ich pobytu v cudzine.“22
Možno konštatovať, že fungovanie SKC-IRL napĺňa predpoklady dobre fungujúcich
sociálnych inovácií podľa Mumforda (2002) v tom zmysle, že jeho založenie a ďalšie
fungovanie by nebolo možné bez aktívnej výmeny informácií a spolupráce medzi zakladajúcimi aktérmi, ktorí riadia a riadili činnosť jednotlivých projektov. Jeho aktivity
sa pritom uskutočňujú relatívne nízkonákladovo, z väčšej časti s využitím dobrovoľníckej práce. Zároveň sa dejú v kontexte existujúcich systémov, napr. vzdelávacie centrum sa nesnažilo nahradiť školskú dochádzku, ale zmysluplne ju dopĺňalo. SKC-IRL
funguje aj vďaka tomu, že sa mu podarilo zabezpečiť podporu a úzku spoluprácu s inštitúciami na strane Slovenskej (predovšetkým Veľvyslanectvo SR v Írskej republike) aj
Írskej republiky (napr. dublinský magistrát). Súčasne bolo síce spustené s cieľom dosiahnuť spoločné dobro pre celú komunitu, ale zároveň sú jeho aktivity uskutočňované vždy cez osobné záujmy a kompetencie jednotlivých zúčastnených (interview 4, 5,
6, 7) – tu sa ukazuje, že verejné dobro a prínos pre individuálnych aktérov vôbec nemusia byť v protiklade (porov. Mumford, 2002). Aj vďaka tomu centrum zvládlo odchod svojho zakladateľa z Írska a nezaniklo, ale funguje ďalej pod vedením nového lídra. Navyše u viacerých súčasných aj bývalých projektov centra môžeme pozorovať
postupný rozvoj ideí, rozširovanie a diverzifikovanie ich záberu a postupnú profesionalizáciu (porov. Mumford, 2002).
Práve diverzifikácia a profesionalizácia (najmä Vzdelávacie centrum, FS Ostroha)
však napokon viedli k osamostatneniu niektorých pôvodných zložiek SKC-IRL a k tomu, že si SKC-IRL muselo nanovo zadefinovať svoje profilové aktivity. K osamostatneniu tiež pravdepodobne prišlo preto, že nebolo jednoduché manažovať príliš veľa
silných vedúcich osobností s rôznorodými záujmami, cieľmi a požiadavkami.23 Za
nevýhody fungovania SKC-IRL možno považovať fakt, že jeho projekty sú do značnej
miere závislé od (často obmedzenej) grantovej podpory zo strany ÚSŽZ a tiež to, že
nemá vlastné kamenné priestory a jeho aktivity sa tak v minulosti realizovali na rôznych miestach. Túto situáciu čiastočne zmenilo založenie Slovak in Ireland House
(2011), ktoré však iniciovali majitelia obchodu Slovak Point, a nie Slovenské centrum
– Írsko.
1.2 Na podnet zvnútra: časopis Slovak in Ireland, Slovak in Ireland House
„Naše poslanie: (...) v neposlednom rade integrovať slovenskú komunitu žijúcu v Írsku, a zároveň sa snažiť o integrovanie slovenskej komunity do medzinárodného spoločenstva ľudí, ktorí žijú v Írsku. Spájať slovenskú komunitu žijúcu v Írsku a prezentovať
našu kultúru a úspešných Slovákov.“24
22 Získané 20. 7. 2011 z http://www.exil.sk/ site/irsko.php/2010/09/20.
23 V časopise Život 21/2013 sa v tejto súvislosti objavila informácia o netransparentnosti financovania
Vzdelávacieho centra z dobrovoľných príspevkov rodičov. V článku je citovaný jeden z rodičov, ako aj
prezident SKC-IRL, ktorý naznačuje, že práve poukázanie na netransparentnosť financovania z jeho
strany bolo jedným z dôvodov osamostatnenia sa Vzdelávacieho centra. Na článok H. Ďurovovej následne v diskusných príspevkoch reagovalo šesť rodičov, ktorí sa postavili na stranu riaditeľky centra
a viac či menej explicitne poukazovali na existenciu napätí medzi jednotlivými lídrami komunity (získané 14. 6. 2013 z http://zivot.azet.sk/ forum/209615/podozrive-financovanie-kde-koncia-peniaze-navzdelavanie-deti/1).
24 Získané 8. 6. 2013 z www.facebook.com/slovakinireland/info.
280
TÉMA
Vznik časopisu Slovak in Ireland i slovenského komunitného centra Slovak in Ireland House iniciovali majitelia súkromnej firmy Slovak Online Ltd., ktorí prevádzkujú
kamenný aj internetový obchod so slovenskými potravinami Slovak Point,25 ako aj ďalšie komerčné služby – prepravu tovaru medzi Írskom a Slovenskom (a najnovšie aj Českou republikou) a inzertnú stránku www.zoznam.ie. Šéfredaktorkou je manželka jedného zo spolumajiteľov obchodu, Eva Kapičáková.26
Slovak in Ireland vychádza od roku 2008, máva okolo 60 strán a náklad cca 3000 kusov, ale články sú dostupné aj v elektronickej verzii na www.slovakinireland.ie.27 Rovnomenná skupina na stránke pre sociálne siete Facebook má v čase písania tohto textu
viac ako 2700 členov a členiek. Redakcia pozostáva z trinástich redaktorov a redaktoriek, ktorí pracujú na dobrovoľníckej báze.28
Každé číslo časopisu zvykne obsahovať podrobné informácie o určitej téme (napr.
o zdravotníctve, daniach či pôrodoch na Slovensku a v Írsku) a legislatíve, formulároch
či postupoch, ktoré s ňou súvisia. Témy bývajú dôkladne zrešeršované, s odpoveďami
na otázky a vyjadreniami od expertov, írskych úradov aj porovnaniami so slovenskou
legislatívou. Ďalšou stabilnou časťou býva reportáž z nejakej írskej lokality o Slovákoch a Slovenkách, ktorí tam žijú, vrátane rozsiahlych rozhovorov. Tieto sú často práve s tými nadpriemerne úspešnými, ktorí sa v Írsku presadili, s ktorými sa možno identifikovať, a ktorých príbeh môže mať nielen informačnú, ale aj motivačnú úlohu.
Zároveň sú príbehy a informácie o iných členoch a členkách národne definovanej ingroup dôležité práve z hľadiska vytvárania predstavovaného spoločenstva (imagined
community, Anderson, 1991), pretože prispievajú k vytváraniu pocitu spolupatričnosti členov a členiek skupiny. Podobnú funkciu plní aj výber aktualít z Írska a Slovenska,
ktorý odzrkadľuje a zároveň vždy nanovo definuje, ktoré národné štáty a aspekty diania v nich sú pre Slovenky a Slovákov v Írsku dôležité. Témou, ktorá sa na stránkach
časopisu opakovane objavuje, sú napríklad návraty na Slovensko a problematika domova (Lášticová, Petrjánošová, 2013). Jedna strana patrí aj slovenskej kresťanskej komunite v Dubline, ďalej sú v časopise informácie o kultúrnych podujatiach v celom Írsku, sekcia venovaná zdokonaľovaniu sa v anglickom jazyku a v neposlednom rade
reklamy na firmy prepravujúce na Slovensko, slovenské a slovensko-české obchody
a reštaurácie, satelitnú televíziu v slovenčine, češtine a poľštine, právnickú firmu, ktorá zabezpečuje aj služby a dokumentáciu v slovenčine, a slovenských a poľských lekárov. Časopis tiež pravidelne publikuje videoreportáže z diania v slovenskej komunite
na stránke www.youtube.com, vrátane praktických informácií ohľadom podávania
grantových aplikácií pre aktivistov zvnútra komunity.29
V roku 2011 bol navyše z iniciatívy majiteľov obchodu Slovak Point M. Lukáča
a M. Kapičáka oficiálne otvorený slovenský dom v Dubline – Slovak in Ireland House,
ktorý ponúka nekomerčný verejný priestor, kde sa môžu rôzne slovenské skupiny (napr. fotografický klub, rodiny s deťmi) pôsobiace v Írsku stretávať, informovať, alebo sa
vzdelávať v oblasti právneho poradenstva či podnikania, a to bez ohľadu na vek či vie25 Kamenné predajne Slovak Point sa nachádzajú len v Dubline, Corku a severoírskom Belfaste, no internetový obchod poskytuje donáškovú službu takmer po celom Írsku.
26 Eva Kapičáková na Slovensku vyštudovala masmediálnu komunikáciu a po strate práce v Írsku časopis
pre ňu predstavoval jednu z možností, ako sa pracovne realizovať v odbore, ktorý vyštudovala.
27 Táto stránka plne nahradila informačný portál www.irsko.exil.sk, ktorý je už v súčasnosti neaktívny,
a ktorému sa podrobnejšie venujeme inde (Petrjánošová, Lášticová, 2010).
28 Získané 14. 6. 2013 z http://www.slovakinireland.ie/ index.php/redakcia-spoznajte-nas.
29 Získané 3. 6. 2013 z http://www.youtube.com/slovakinireland.
Barbara Lášticová, Magda Petrjánošová
281
rovyznanie.30 Je v ňom sídlo redakcie časopisu, kinoklub pravidlne premietajúci slovenské filmy a knižnica kníh v slovenčine. Knižnica momentálne obsahuje viac ako
1000 titulov, medzi ktorými sú aj detské knihy či pracovné zošity pre žiakov ZŠ.31 Časť
kníh knižnica financovala z členských príspevkov,32 časť z grantu ÚSŽZ a časť získala
vďaka individuálnym darcom: „Umožnili sme ľuďom, aby nám mohli pomôcť a darovať
knihy, ktoré doma momentálne nepotrebujú. My ich bezplatne vyzdvihneme nielen
v Írsku, ale aj na Slovensku a doručíme do knižnice“ (Milan Lukáč, jeden z hlavných
iniciátorov vzniku knižnice).33
Úspešné fungovanie obchodu Slovak Point teda vygenerovalo dostatočný kapitál na
to, aby umožnilo vznik ďalších sociálnych inovácií (časopis, slovenský dom), ktoré sú
ziskové len čiastočne, alebo sú úplne neziskové (porov. Mumford, 2002). Vzhľadom na
to, že traja kľúčoví aktéri sú úzko personálne aj pracovne prepojení, dokážu sa efektívne koordinovať pri definovaní a presadzovaní spoločných záujmov a cieľov. Dokázali
tiež identifikovať jasne definované a obmedzené množstvo oblastí, ktoré boli medzi
slovenskými migrantmi celkom nepokryté alebo pokryté len nedostatočne, ktoré dokážu efektívne manažovať a prepájať, a ktoré sa zároveň navzájom dotujú (ibid).34 Jednotlivé aktivity sú teda v menšej miere než v prípade Slovenského centra – Írsko závislé od grantových prostriedkov, ktoré organizáciám Slovákov žijúcich v zahraničí
poskytujú inštitúcie Slovenskej republiky. Tieto sociálne inovácie napokon úspešne
fungujú aj vďaka tomu, že ich iniciátori a iniciátorka sú schopní naplno využívať moderné informačné technológie a nové médiá, a dokázali im teda poskytnúť primeranú
technickú infraštruktúru, pričom sa im podarilo integrovať viaceré informačné a komerčné webové domény určené pre Slovákov v Írsku. Minimálne vo virtuálnom zmysle bol teda ich cieľ „spájať slovenskú komunitu“ naplnený.
2. Sociálne inovácie ako priestory pre praktizovanie národnej identity?
Ako sme už naznačili, fungovanie vyššie popísaných sociálnych inovácií zároveň
otvára reálne či virtuálne priestory pre praktizovanie národnej identity v každodennom živote Sloveniek a Slovákov v Írsku. Vzhľadom na použité metódy (analýza médií,
interview výlučne s lídrami komunity, krátkodobé zúčastnené pozorovanie) si nenárokujeme vyčerpávajúcu analýzu toho, ako samotní migranti a migrantky konkrétne
identitu praktizujú. Popíšeme len niekoľko takýchto priestorov z hľadiska toho, čo
podľa nášho názoru pre každodenné praktizovanie identít ponúkajú.
Po prvé sú to priestory a podujatia spojené s folklórom (či už na vystúpeniach folklórneho súboru Ostroha alebo na tanečných zábavách v česko-slovenských puboch),
30 Iný takýto nekomerčný verejný priestor je určený špecificky pre kresťanskú komunitu. Je ním katolícky
kostol na Lower Dominick’s Street, kde sa každú nedeľu podvečer konajú omše v slovenčine, pravidelné
stretnutia mladých či predmanželská príprava v slovenčine.
31 Získané 3. 6. 2013 z http://www.slovakinireland.ie/index.php/kalendar-akcii/venueevents/1-slovak%
20in% 20ireland%20housea z http://www.slovakinireland.ie/index.php/aktualne/424-slovenska-kniznica-irsko).
32 Všetky príspevky a príjmy Slovak Library Ireland sú určené iba na pokrytie prevádzkových nákladov
a na zaobstaranie kníh a nemajú komerčný charakter.
33 Získané 14. 6. 2013 z http://www.slovakinireland.ie/index.php/aktualne/611-slovenska-kniznica-tisicknih-krajansky-dom.
34 Zisky z obchodu Slovak Point a z prepravnej služby irsko-preprava.sk čiastočne dotujú časopis aj Slovak
in Ireland House. Časť nákladov je pokrytá aj z grantov Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí - presný
objem a účel dotácií je zverejnený na stránkach ÚSŽZ (získané 3. 6. 2013 z http://www.uszz.sk/sk/
schvalene-dotacie).
282
TÉMA
ktoré umožňujú pozitívne prežívať a identifikovať sa s národnou skupinou a jej kultúrou. Po druhé sú to kultúrne podujatia, ktoré sa konajú v Slovak in Ireland House. Po
tretie je to slovenská kuchyňa, ktorej chute a vône možno znovu zažívať vďaka obchodu so slovenskými potravinami Slovak Point: „Najlepší zákazníci sú tí mimodublinskí,
lebo tým keď donesieš domov tresku a Pribináčika a Acidko a 10 rožkov k tomu a makovník a knedľu, tak oni sú akože, k tomu časopis zdarma dávame, hej, oni sú úplne
nadšení, lebo tam to nemajú…“ (interview, Marek Kapičák). Rabikowska a Burrell
(2009) vo svojej štúdii kamenných poľských obchodov v Británii hovoria aj o ich úlohe
ako verejných priestorov, ktoré sú zároveň markermi aj miestami udržiavania etnickej
kultúry, a to smerom dovnútra migrantskej komunity aj navonok. Slovak Point úlohu
takéhoto verejného priestoru napĺňa ukážkovo: okrem toho, že aj Írom a Írkam umožňuje oboznámiť sa so slovenskou kuchyňou či (najmä ľudovou) kultúrou prostredníctvom rôznych výrobkov, je aj podporovateľom komunitných aktivít (folklórneho súboru, vzdelávacieho centra a kresťanskej komunity).
Iné priestory sa orientujú na skupiny migrantov a migrantiek so špecifickými záujmami a potrebami: napríklad kresťania sa stretávajú na omšiach v slovenskom jazyku,
deťom je zasa určené vzdelávacie centrum, ktorého explicitným zámerom je aj udržiavanie slovenských tradícií a kultúrnej identity či rodičovské centrum Obláčik. V utváraní komunity v zmysle predstavovaného spoločenstva (Anderson, op. cit.) v neposlednom rade zohrávajú dôležitú úlohu časopis Slovak in Ireland a s ním presieťované
webové domény, hlavne skupiny na stránke pre sociálne siete Facebook.35
Aj v rozprávaniach lídrov (napr. interview 1, 2, 5, 6) okamžite zaujme silný diskurz
o komunite, o prináležaní k väčšej (zväčša etnicky definovanej) skupine. Pojem komunita sa tu používa v princípe ako synonymum všetkých Slovákov a Sloveniek v Írsku a najčastejšie je tak aj explicitne definovaný (Petrjánošová, Lášticová, 2010), pričom komunita sa až personifikuje, homogenizuje a pripisujú sa jej isté esenciálne
vlastnosti. Takto pojem komunita používajú aj bývalý a súčasný veľvyslanec SR v Írskej
republike v dvoch odlišných rozhovoroch pre časopis Slovak in Ireland hovoriac, že
„Komunita v Írsku je mladá, dynamická a aktívna“36, a že „Je tu pomerne homogénna
komunita mladých ľudí, ktorí majú veľmi jednoznačnú väzbu na Slovensko. (...) Slovenská diaspóra v Írsku je veľmi mladá, živá, aktívna a dynamická, s vyhranene pozitívnym vzťahom k Slovensku“.37
Dôraz na existenciu komunity zo strany iniciátorov jednotlivých sociálnych inovácií
má diskurzívne nielen komunitotvorný vplyv, ale zároveň má aj strategický význam,
keďže existencia určitej komunity s jasne definovanými potrebami a cieľmi funguje
ako legitimizácia a zvyšovanie prestíže projektov jednotlivých aktérov zoči-voči írskym i slovenským inštitúciám. Toto niektorí z interviewovaných lídrov aj explicitne
reflektujú (napr. interview 3 a 5). Treba však zdôrazniť, že pre samotných migrantov
a migrantky je príslušnosť k Slovákom a Slovenkám kategóriou praxe (Brubaker,
1996). To, že sa združujú zväčša na etnickom princípe, a že používajú etnickú príslušnosť ako sociálnu kategóriu pri vymedzovaní vlastnej a cudzej skupiny, totiž súvisí
predovšetkým s napĺňaním pragmatických potrieb, ako napríklad zdieľanie informácií
35 Dňa 1. mája 2013 malo začať svoje vysielanie aj komerčné rádio SK Írsko (získané 14. 6. 2013 z http://
www.slovakinireland.ie/index.php/home-mainmenu-1/51-inzercia/808-otvorenie-radia-sk-irsko).
36 Získané 6. 7. 2012 z http://www.slovakinireland.ie/index.php/vydania-roku-2009/auto-v-irsku/136-roman-buek-qkomunita-v-irsku-je-mlada-dynamicka-a-aktivnaq.
37 Získané 23. 3. 2013 z http://www.slovakinireland.ie/index.php/component/content/article/52-akualne/788-dusan-matulay-velvyslanec-sr-v-irsku-interview.
Barbara Lášticová, Magda Petrjánošová
283
medzi tými, ktorých spája spoločný jazyk, trávenie voľného času s tými, s ktorými
zdieľajú spoločný kultúrny background a pod. (porov. Jenčová, 2008).
3. Transnacionálne aspekty života migrantov a migrantiek v Írsku
Ako sme uviedli vyššie, teórie transnacionálnej migrácie však u migrantov predpokladajú skôr viaceré koexistujúce identity. Transnacionálne formy migrácie, v rámci
ktorých je možné fungovať takmer súčasne v dvoch štátoch, umožňujú hlavne 1) legislatíva (v tomto prípade aktuálna legislatíva EÚ), ktorá legalizuje nielen voľný pohyb
osôb, ale aj ich dlhodobý pobyt a prácu v inej krajine; 2) telekomunikačné technológie,
ktoré uľahčujú sprostredkovaný kontakt s ľuďmi aj inštitúciami v krajine pôvodu; a 3)
dopravná infraštruktúra, vďaka ktorej môžu ľudia aj najrôznejšie tovary (opakovane)
rýchlo prekonávať veľké vzdialenosti. Možno konštatovať, že všetky tieto podmienky
sú v prípade slovenských migrantov a migrantiek v Írsku bezpochyby splnené. Aké dôsledky má však pre nich takýto spôsob života?
Po prvé, život v priestoroch dvoch národných štátov slovenským migrantkám a migrantom umožňuje byť súčasne v oboch doma, ale tiež spôsobuje ich istú „vykorenenosť“. Kvôli opakovane deklarovanej dočasnosti svojho pobytu (Petrjánošová, Lášticová, 2010; Lášticová, Petrjánošová, 2013) nie sú nútení usilovať sa o plnú integráciu do
írskej spoločnosti (v zmysle vytvárania a budovania sociálnych vzťahov s Írmi), čím sa
vymykajú aplikovateľnosti klasických teórií akulturácie (napr. Berry, 2005). Interagovať predovšetkým s inými členmi a členkami slovenskej komunity je – aj vďaka inštitúciám, ktoré si vytvárajú – omnoho ľahšie, než nadväzovať vzťahy s Írmi, pretože
možno využiť rovnaký jazyk, zdieľaný kultúrny background aj podobnú životnú situáciu a teda podobné aktuálne problémy. Na druhej strane kvôli životu v zahraničí sa
aj počas roka-dvoch predsa len oslabujú ich sociálne siete na Slovensku. Pre cítenie sa
doma v oboch krajinách teda existuje len akýsi potenciál, ktorý je možné naplniť, keď
sa o to migranti a migrantky aktívne usilujú. Niektorí migranti a migrantky sa však
predsa len rozhodnú ostať v Írsku natrvalo, alebo aspoň dlhšie než pôvodne plánovali.
Často je to v situácii, keď majú deti s partnerom alebo partnerkou írskej (alebo inej) národnosti, alebo keď sa dvaja slovenskí rodičia rozhodnú dať deti na niekoľko rokov do
írskej školy, aby sa naučili jazyk. V takomto prípade spravidla dochádza k užšej integrácii do írskej spoločnosti, avšak zároveň k výraznejšiemu reflektovaniu otázok národnej identity aj domova (Lášticová, Petrjánošová, 2013).
Po druhé, migranti a migrantky musia hľadať optimálne riešenia pre pragmatické
každodenné problémy, ktoré vyvstávajú z potreby prispôsobiť sa pravidlám dvoch rôznych štátnych byrokracií, napr. v oblasti zdaňovania, zdravotného poistenia, sociálnych dávok, vzdelávania detí a pod. Preto sú tieto otázky tiež podstatnou časťou obsahu časopisu Slovak in Ireland aj internetových diskusií.
Po tretie, naviazanosť na Slovensko sa prejavuje aj v tom, že veľa z nich deklarovalo
plán väčšinu v Írsku zarobených finančných prostriedkov investovať na Slovensku, typicky do kúpy domu alebo bytu. V skutočnosti je tok financií zložitejší, najmä keď sa
z najrôznejších dôvodov pobyt v zahraničí predlžuje alebo stáva permanentným (Petrjánošová, Lášticová, 2010).
Po štvrté, transnacionálna migrácia sa vyznačuje aj tým, že migranti majú možnosť
politickej participácie v krajine pôvodu aj v krajine aktuálneho pobytu. V prípade slovenských migrantov a migrantiek v Írsku sme nezachytili veľa referencií o tom, že by
sa zúčastňovali volieb na komunálnej úrovni, ako to umožňuje legislatíva EÚ, prebeh284
TÉMA
li však viaceré iné participačné kampane s dobrou odozvou. Jedna z nich bola za účasť
na sčítaní domácností v Írsku a za prihlásenie sa k slovenskej etnicite, vďaka ktorej bolo možné získať status minority a z toho plynúce výhody, napríklad právo žiadať oficiálnu komunikáciu s írskymi úradmi a informácie v slovenskom jazyku. Ďalšou bola
v roku 2010 aj 2012 kampaň za účasť na slovenských parlamentných voľbách zo zahraničia. Slovenskí migranti a migrantky sa usilovali aj priamo podieľať na politickom
živote na Slovensku, napr. keď v roku 2012 súbežne s akciami na Slovensku zorganizovali dva protesty Gorila.38
ZÁVER
Náš výskum ukázal, ako sa vďaka participácii niekoľkých vedúcich osobností jednotlivé aktivity Slovákov a Sloveniek v Írsku postupne vykryštalizovali do implementácie viacerých sociálnych inovácií, ktoré uľahčujú riešenie ich každodenných problémov. Naše zistenia naznačujú, že pre vytváranie a udržateľnosť sociálnych inovácií sú
naozaj kľúčové vyššie uvedené podmienky, ktoré identifikoval Mumford (2002). V špecifickom kontexte transnacionálnej migrácie ich možno preformulovať nasledovne.
Sociálne inovácie sú trvalo udržateľné, iba ak zároveň: 1) vychádzajú z reálnej spoločenskej potreby a dá sa teda vymedziť komunita migrantov, ktorej potreby sú zmapovateľné a s ktorou sa môžu iniciátori sociálnych inovácií identifikovať;39 2) existujú lídri, ktorí iniciujú sociálne inovácie, či už v explicitnej snahe konať pre spoločné dobro
alebo v dôsledku ich osobných záujmov a sebarealizácie; 3) sa tieto inovácie dejú
v kontexte existujúcich systémov a navzájom sa dotujú; a ak 4) je pre ich vznik priaznivé prostredie v hostiteľskej krajine, ako je tomu nesporne v Írskej republike s jej rôznymi inštitúciami pre integrovanie imigrantov.
V aktivitách organizácií popísaných v tomto texte je však prítomný istý paradox.
Tým, že napomáhajú migrantom a migrantkám udržiavať kontakty so Slovenskom
a pripravovať deti na (znovu)zaradenie sa do vzdelávacieho procesu na Slovensku,
vlastne (spolu)zabezpečujú, že migrantom zostáva otvorená možnosť návratu. Návrat
mnohých slovenských migrantov z Írska na Slovensko však môže potenciálne ohroziť
legitimitu a raison d’ętre týchto organizácií.40
Ďalej sme ukázali, ako popísané sociálne inovácie okrem toho, že napĺňajú konkrétne potreby migrantiek a migrantov (potrebu vzdelávania pre deti v slovenskom jazyku,
potrebu právneho poradenstva, potrebu kultúrneho vyžitia atď.), zároveň aj v aktuálnom transnacionálnom kontexte otvárajú nové priestory pre praktizovanie národnej
identity a pomáhajú tak spoluvytvárať slovenskú komunitu. Možno však tiež argumentovať, že lídri súčasne koncept komunity strategicky využívajú pre legitimizovanie
svojich snažení.
V neposlednom rade naše zistenia naznačujú, aký význam majú sociálne inovácie
pre dalšie budovanie a posilňovanie sociálneho kapitálu (Putnam, 2007) slovenských
38 Získané 5. 3. 2012 z http://www.sme.sk/c/6282795/slovaci-v-irsku-sa-chystaju-na-posledny-protest-gorila.html. Protest Gorila je spoločný názov pre viaceré občianske protestné zhromaždenia, z ktorých prvé sa konalo 27. januára 2012 v Bratislave. Cieľom protestu bolo domôcť sa riadneho vyšetrenia kauzy
Gorila, pri ktorej vzniklo podozrenie z korupcie vo forme provízií, mafiánskych praktík a rozkrádania
štátneho majetku za účasti najvyšších slovenských politikov a finančných skupín.
39 V prípade Írska je to o to jednoduchšie, že napríklad na rozdiel od Veľkej Británie slovenskí migranti
a migrantky sú relatívne homogénni z hľadiska veku aj obdobia príchodu do krajiny (po roku 2004).
40 Ďakujeme anonymnému recenzentovi za tento komentár.
Barbara Lášticová, Magda Petrjánošová
285
migrantov a migrantiek, čo má nemalé psychologické dôsledky: sociálne siete totiž poskytujú jednotlivcom sociálnu oporu, pocit reciprocity a dôvery (porov. Bačová, 2007).
Istým kontrastom v porovnaní s fungovaním sociálnych inovácií popísaných v tomto
texte je príbeh Slovenského centra – Londýn, ktoré vzniklo v máji 2004 a v súčasnosti
už existuje len ako informačný internetový portál.41 Hoci niektoré jeho projekty boli
čiastočne podporené z grantov ÚSŽZ, iné boli financované zo súkromných zdrojov
a v dôsledku hospodárskej krízy sa ich nepodarilo realizovať. Možno povedať, že nedostatočná infraštruktúra a nedostatok stabilných zdrojov financovania tak obmedzujú trvalú udržateľnosť tejto sociálnej inovácie (porov. Mumford, 2002). Londýnske
centrum sa tiež, na rozdiel od toho dublinského, zameralo na veľké množstvo oblastí
(napr. zmena volebného zákona, podľa ktorej by Slováci v zahraničí mohli voliť elektronicky, či poskytovanie pôžičiek zo Slovenska na VŠ štúdium vo Veľkej Británii), namiesto toho, aby identifikovalo len niekoľko užších problémov, ktoré sa dajú pokryť
v relatívne krátkom čase a s nízkymi nákladmi (porov. Mumford, 2002). Iným výrazným rozdielom je aj to, že vo Veľkej Británii existuje viacero krajanských organizácií,
ktoré sa obracajú na rôzne skupiny migrantov a ponúkajú aj rôzne služby.42 Ďalej, na
rozdiel od Írskej republiky, kde sa Slováci koncentrujú v dvoch najväčších mestách, je
geografické rozptýlenie Slovákov v Británii väčšie. To sťažuje migrantom a migrantkám stretávanie sa tvárou v tvár, a teda aj vytváranie reálnych sociálnych sietí (porov.
Jenčová, 2008). Taktiež v kontraste s do veľkej miery presieťovanými internetovými
portálmi v Írsku, vo Veľkej Británii funguje viacero relatívne nezávislých domén.43 Na
rozdiel od Írska teda podľa nášho názoru nemožno hovoriť o jednom dominantnom
priestore (či už fyzickom alebo virtuálnom), okolo ktorého by sa mohlo utvárať predstavované spoločenstvo slovenských migrantov a migrantiek.
Za hlavné obmedzenie prezentovaného výskumu považujeme to, že nebol zrealizovaný dlhodobejší stacionárny výskum v Írsku. Ďalšie výskumy v tejto oblasti by sa
mohli tiež zamerať na mapovanie iných komunít nových slovenských migrantov
v rámci EÚ a na identifikovanie tých nevyhnutných a postačujúcich podmienok, ktoré
aj v odlišných kontextoch vedú k vytváraniu úspešných sociálnych inovácií a k posilňovaniu sociálneho kapitálu migrantov a migrantiek.
41 Po definitívnom návrate zakladateľa londýnskeho centra na Slovensko jeho pôvodná webová stránka
www.slovenskecentrum.sk síce stále existuje, ale úplne aktuálna je len súkromná bezplatná inzercia,
kde sú hlavne ponuky ubytovania a práce v UK.
42 Sú to napr. Slovenský kruh vo Veľkej Británii, ktorý je ako jediná z týchto organizácií členom Svetového
združenia Slovákov v zahraničí a funguje už od roku 1971 (jeho predchodcom bolo Združenie Slovákov
vo Veľkej Británii, založené už v roku 1951), či kresťanské spoločenstvo Velehrad, založené v roku 1964
(získané 6. 8. 2013 z www.slovakcentre.sk). Slovenský kruh podporil aj založenie víkendovej školy pre
slovenské deti, ktorá funguje ako nezisková organizácia od roku 2006 (získané 12. 7. 2011 z www.slovakcircle.co.uk; www.slovaklearning.co.uk).
43 Napr. www.slovenskecentrum.sk, www.skmagazine.eu, www.pohyby.co.uk, www.echomagazin.com.
286
TÉMA
L I T E R AT Ú R A
Anderson, B. R. (1991). Imagined communities: reflections on the origin and spread of
nationalism. London: Verso.
Bačová, D. (2010). Etnicita a jazyk (na príklade zmiešaných slovensko-britských rodín
v Londýne), Antropowebzin 3, 189-196, získané 2. 6. 2013 z http://antropologie.zcu.
cz/ etnicita-a-jazyk-na-priklade-zmiesanychslovensko-britskych-rodin-v-londyne 2. 6.
2013.
Bačová, V. (2007). Sociálny kapitál v psychológii. Československá psychologie, 51(4), 360373.
Bahna, M. (2011). Migrácia zo Slovenska po
vstupe do Európskej únie. Bratislava: Veda.
Baláž, V. (2010). Migrácia študentov v Európe:
súťaž o ľudský kapitál. Sociológia, 42(4),
356-382.
Berry, J. W. (2005). Acculturation: Living successfully in two cultures. International Journal of Intercultural Relations, 29(6), 692-712.
Bitušíková, A. (2007). Transnárodná migrácia
– nový fenomén globálneho sveta? (Slovenskí občania ako transnárodní migranti v Bruseli?). Slovenský národopis, 55(4), 401-421.
Brubaker, R. (1996). Nationalism Reframed:
Nationalism and the National Question in
the New Europe. Cambridge: Cambridge
University Press.
Búriková, Z. (2007). Motivácie au pair migrácie zo Slovenska. Slovenský národopis,
55(4), 442-455.
Búriková, Z., Miller, D. (2010). Au-pair. Malden: Polity Press.
Deaux, K. (2006). To be an immigrant. New
York: Russel Sage Foundation.
Ďurovová, H. (2013). Podozrivé financovanie:
kde končia peniaze na vzdelávanie detí? Život, č. 21, získané 14. 6. 2013 z http://zivot.azet.sk/clanok/13744/podozrive-financovanie-kde-koncia-peniaze-na-vzdela
vanie-deti.html.
Gerson, J. M. (2001). In Between States: National Identity Practices Among German Jewish Immigrants. Political psychology,
22(1), 179 – 198.
Glick Schiller, N., Bash, L., Szanton Blanc, C.
(1995). From Migrant to Transmigrant:
Theorizing transnational migration. Anthropological Quaterly, 68(1), 48– 63.
Halamová, J. (2003). Psychologický zážitok
komunity II. - Vybrané teoretické východiská problematiky. Československá psychologie, 47(1), 65-77.
Hlinčíková, M. (2009). Transnationalism and
the use of the concept of the transnational
social fields as an analytical framework,
Slovenský národopis, 57(5), 579-587.
Hunter, S., Friedrich, T., Bedell, K., Mumford,
M. (2006). Creative Thought in Real-World
Innovation. Serbian Journal of Management, 1, 29 – 39.
Jenčová, I. (2007a). Vzťahy v pohybe – priateľstvá v Londýne. Etnologické rozpravy,
14(2), 9-24.
Jenčová, I. (2007b). Migrácia ako dobrodružstvo. Slovenský národopis, 55(4), 457-463.
Jenčová, I. (2008). Inštitúcie a vytváranie spoločnej komunity Slovákov a Čechov v Londýne. Etnologické rozpravy, 15(1), 25-35.
Kralj, S. (2007). Etnická identita a identifikácia slovenskej minority v Chorvátsku cez
inštitúciu Ples Slovákov. Slovenský národopis, 55(3), 325-335.
Lášticová, B., Petrjánošová, M. (2013). Priestory, chute a vône domova (Slováci a Slovenky v Írsku). Portál MULTIkulti.sk (Nadácia
Milana Šimečku). Získané 7. 5. 2013 z http:
//www.multikulti.sk/ine/ priestory__chute_a_vone_domova_%28slovaci_a_slovenky _v_irsku%29.html
Morawska, E. (2003). National identities of
Polish (im)migrants in Berlin: four varieties, their correlates and implications. In:
W. Spohn, A. Triandafyllidou (Eds.), Europeanization, National Identities and Migration (171-191). London: Routledge.
Mumford, M. D. (2002). Social innovation:
Ten cases from Benjamin Franklin. Creativity Research Journal, 14(2), 253 – 266.
Petrjánošová, M., Lášticová, B. (2010). Ako sa
vytvára komunita: slovenskí migranti a migrantky v Írsku. In: J. Plichtová (Ed.), Občianstvo, participácia a deliberácia na Slovensku: teória a realita (537 – 567).
Bratislava: VEDA.
Rabikowska, M., Burrell, K. (2009). The Material Worlds of Recent Polish Migrants:
Transnationalism, Food, Shops and Home.
In: K. Burrell (Ed.), Polish Migration to the
Barbara Lášticová, Magda Petrjánošová
287
UK in the New European Union (s. 211–
231). Farnham: Ashgate.
Reicher, S., Hopkins, N. (2001). Self and Nation.
London: Sage.
Putnam, R. (2007). E Pluribus Unum: Diversity and Community in the Twenty-first Century. Scandinavian Political Studies, 30(2),
137 – 174.
Szaló, C. (2007). Transnacionální migrace.
Brno: Centrum pro studium demokracie
a kultury.
Turner, J. C., Hogg, M. A., Oakes, P., Reicher,
S. D., Wetherell, M. (1987). Rediscovering
the Social Group. Oxford: Blackwell.
Világi, A., Gál, Z., Bilčík, V. (2008). Analýza
k voľnému pohybu pracovníkov v EÚ. Bratislava: Výskumné centrum Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku.
O AU TO R K Á C H
BARBARA LÁŠTICOVÁ (*1975) a MAGDA PETRJÁNOŠOVÁ (*1976) z Ústavu sociálnej komunikácie SAV v Bratislave sú sociálne psychologičky. Venujú sa predovšetkým výskumu sociálnych
identít v rôznych kontextoch a metodologickým otázkam kvalitatívneho výskumu v psychológii.
Hlavné publikácie: Konštruovanie slovenskosti vo verejnom priestore (Plichtová, J., Lášticová, B.,
Petrjánošová, M., 2009, Bratislava: KVSBK SAV); Social identities, societal change and mental
borders (Petrjánošová, M., Lášticová, B., In Human Affairs: Postdisciplinary Humanities and Social Sciences Quarterly, 2011, 21, 196 – 212); Ako analyzovať tlač: možnosti kritickej diskurzívnej
analýzy (Petrjánošová, M., Lášticová, B., In: Československá psychologie: časopis pro psychologickou teorii a praxi, 2010, 54, 290 – 300).
288
TÉMA
3
61 • 2013
TÉMA
ŠPECIFIKÁ INŠTITUCIONÁLNEJ NÁHRADNEJ
STAROSTLIVOSTI O DETI V KAMBODŽI
LADISLAV BUČKO, PETRA SLÁVIKOVÁ
Prof. PhDr. Ing. Ladislav Bučko, PhD., Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv.
Alžbety, n. o., Bratislava, Inštitút misijnej práce a tropického zdravotníctva bl. Jána
Pavla II.; e-mail: [email protected], [email protected]
PhDr. Petra Sláviková, PhD., Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety,
n. o., Bratislava, e-mail: [email protected], [email protected]
The article gives an introduction to the issue of the specifics of residential care in Cambodia. It considers the rising number of orphans in the country, despite the worldwide
trend of transition to family or community care. Simultaneously, the author asks the
reasons for this phenomenon and gives answers from personal practice and the practice of other organisations working in this area. The article also describes a project by
St. Elizabeth’s University of Health and Social Work in Bratislava, House of Family as
an orphanage, which has been helping Cambodian children with HIV/AIDS since 2003.
Key words: Cambodia, residential care, children’s home, voluntourism, HIV/AIDS
Kľúčové slová: Kambodža, inštitucionálna starostlivosť, detský domov, volunturizmus, HIV/AIDS
Ú VO D
Kambodža je v povedomí laickej, možno i odbornej verejnosti často spojená so svojou smutnou históriou, genocídou, do ktorej vyústil agrárny komunizmus na čele s Pol
Potom. Tento príspevok si ale kladie za úlohu, okrem podania krátkeho demografického a historického prierezu pre lepšie pochopenie kontextu, najmä vymedzenie problematiky náhradnej starostlivosti v krajine. Obaja autori v krajine určitý čas pôsobili a zaoberali sa touto oblasťou. V príspevku sa pokúsime priblížiť slovenskej verejnosti
kambodžskú realitu a jej komplikované historicko-kultúrne a kultúrno-sociálne zázemie. Na tomto poli bol uskutočnený aj kvalitatívny výskum, ktorý v texte spomíname
pre dokreslenie kompletného obrazu o tom, čo je v danej situácii možné uskutočniť
a snažíme sa predstaviť náš pohľad na riešenie vzniknutého problému.
Kambodža sa nachádza v juhovýchodnej Ázii, žije v nej viac ako 15 miliónov obyvateľov (CIA Factbook, 2013), susedí s Thajskom, Laosom a Vietnamom; na juhozápade
289
má prístup k Thajskému zálivu Tichého oceánu. Krajina patrí medzi najchudobnejšie
v regióne, najmä pričinením genocídnej občianskej vojny vyvolanej Červenými Kmérmi v rokoch 1975 – 1979, keď bola vyvraždená asi štvrtina vtedajšej populácie a tento
režim mal ďalekosiahle následky na všetky oblasti života obyvateľstva. V deväťdesiatych rokoch minulého storočia sa k zložitej situácii pridalo i ochorenie AIDS. Podľa
údajov v článku od M. Lewisa, prvý prípad vírusu HIV bol v Kambodži zistený v roku
1991. V roku 1993 bol identifikovaný prvý prípad AIDS a v roku 1997 miera výskytu
HIV rapídne vzrástla na 2,2 % (niektoré zdroje uvádzajú až 3,3 %), čo predstavovalo
najvyššiu prevalenciu v Ázii v tej dobe (Lewis, 2010). Školský systém, rovnako ako ďalšie oblasti v krajine, je stále v rozvoji. Okrem neodbornosti a nedostatku pedagógov jeho pokrok spomaľuje aj rozsiahla korupcia, ktorá sťažuje realizáciu stanovených plánov, ale aj prácu mimovládnych organizácií. Sociálny systém v Kambodži je ďalšou
oblasťou, ktorú krajina potrebuje správne nastaviť. Sociálne zabezpečenie zo strany
štátu v podstate neexistuje. Väčšinu krízových potrieb obyvateľstva pokrývajú sociálnymi službami medzinárodné organizácie, ktoré okrem iného aj postupne vyvíjajú nátlak na kambodžskú vládu. Práve v tejto oblasti však vznikajú aj riziká, a to priamo
v lokálnych, poprípade medzinárodných organizáciách, ktoré sú v praxi často ponechané samé na seba, bez riadnej regulácie a jasných pravidiel fungovania. Napríklad
existujúce štandardy pre náhradnú starostlivosť o deti sa nedodržiavajú na takej úrovni, aby náhradná starostlivosť v krajine nadobúdala štruktúru vychádzajúcu z hlavnej
myšlienky štandardov, to znamená, že namiesto úbytku detských domovov v krajine
a posilneniu sociálnej pomoci rodine sa počet detských domovov od roku 2005 zvýšil
o 75 % (Hartley, Walker, 2013). Dôvody takéhoto nárastu rezidenčnej starostlivosti a jej
špecifiká v kambodžských podmienkach rozoberáme v nasledujúcom texte. K A M B O D Ž A V H I S TO R I C KO M KO N T E X T E
Väčšina kambodžskej populácie sa považuje za Kmérov, potomkov Angkorskej ríše,
ktorá sa tiahla veľkou časťou juhovýchodnej Ázie a dosiahla svoj vrchol v 10. až 13. storočí. Útoky zo strany Thajska a dnešného Vietnamu oslabili ríšu a priviedli ju k postupnému rozpadu. V roku 1863 sa kráľ rozhodol umiestniť krajinu pod francúzsku
ochranu a v roku 1887 sa stala súčasťou francúzskej Indočíny. Kambodža získala svoju
nezávislosť od Francúzska v roku 1953. V apríli 1975 sa k moci dostali komunistickí
prívrženci Červení Kméri, ktorí evakuovali Phnom Penh a iné mestá (CIA, 2010). Pol
Potov režim bol jeden z najnásilnejších režimov 20. storočia a je zodpovedný za smrť
približne 1,7 milióna ľudí či už popravou, hladom alebo nútenými prácami (What Is
Khmer Rouge, 2010). V decembri 1978 vietnamská invázia zatlačila Červených Kmérov
na vidiek a tak začala desaťročná vietnamská okupácia, ktorá vyústila do takmer trinásťročnej občianskej vojny. Demokratické voľby a pokoj zbraniam boli nariadené
v roku 1991 Parížskou mierovou dohodou, ktorá však nebola plne akceptovaná Červenými Kmérmi. Voľby sponzorované OSN v roku 1993 pomohli zdanlivo obnoviť normálne fungovanie krajiny pod koaličnou vládou. V októbri 2004 kráľ Norodom Sihanuk abdikoval z trónu v prospech svojho syna princa Norodoma Sihamoniho. Posledné
voľby v roku 2008 prebehli relatívne v pokoji (CIA, 2010).
290
TÉMA
D E M O G R A F I C K É Ú DA J E
Priemerný vek obyvateľstva je 23,7 roka, populačný rast sa uvádza ako 1,67 % a pôrodnosť 24,88 pôrodov na tisíc obyvateľov. Úmrtnosť je 7,88 úmrtí na tisíc obyvateľov
(Cambodia Demographics Profile, 2013). Kambodža má najmladšiu populáciu v juhovýchodnej Ázii a je jednou z najmladších populácií na svete. Až 60 % Kambodžanov je
mladších ako 26 rokov a žije na vidieku. Podľa správy OSN z roku 2009 vstúpi na trh
práce 300 tisíc mladých ľudí každý rok a toto číslo má narásť na 400 tisíc v najbližších
rokoch. V tom istom čase ekonomika krajiny tradične spočíva v neefektívnom poľnohospodárstve, v ktorom zamestnáva 70 % populácie, čo znamená príspevok iba vo výške 33 % do celkovej ekonomiky krajiny (Ostrega, 2009). Detská úmrtnosť je jedným
z najvýznamnejších ukazovateľov kultúrneho a ekonomického stavu krajiny. Rastie
úmerne s chudobou a sociálnym vylúčením, ktoré znižujú prístup k lekárskej starostlivosti. Najzreteľnejším indikátorom je dojčenská úmrtnosť, teda počet úmrtí detí do
1 roku života na 1000 živonarodených detí. V Kambodži je to 52,7 úmrtí, na porovnanie v Slovenskej republike je dojčenská úmrtnosť 6,2 úmrtí na 1000 živonarodených
detí a v EÚ 4,8 na 1000 živonarodených detí (Ginter a kol., 2004). Vo výročnej správe
z roku 2008 organizácia Save the Children označila Kambodžu medzi jedno z najhorších miest na svete pre matku a dieťa pod päť rokov. Podľa uvedeného prieskumu
úmrtnosť detí pod päť rokov je 83 úmrtí na tisíc živonarodených detí.
CHARAKTERISTIKA SIRÔT V KAMBODŽI
Osirelé kambodžské dieťa predstavuje jednotlivca žijúceho v určitých konkrétnych,
na seba naviazaných systémoch, ktorým musíme porozumieť, aby sme nenarušili
krehkú štruktúru vzťahov medzi členmi širšej rodiny či komunity a dieťaťom. Tradičná kmérska rodina prežíva v dnešnej dobe nápor nových myšlienok a foriem správania
zo západnej kultúry, ktoré sa šíria i v tých najodľahlejších miestach pomocou televízie
či internetu v mobile. To vedie k medzigeneračným konfliktom, keď nový „západný“
spôsob myslenia naráža na tradície dobrých mravov, a to môže vyústiť k sociálnym
problémom, ako sú úteky z domova. Ulice hlavného mesta sa tak plnia deťmi, ktoré síce rodiny majú, ale tie sa o nich nevedia postarať alebo sa tieto deti rozhodli domov
opustiť, aby našli lepší a slobodnejší život v meste. Ďalšou skupinou detí bez domova
sú deti HIV pozitívnych rodičov, ktoré sú buď rovnako pozitívne, alebo stratili jedného
alebo oboch rodičov v dôsledku HIV/AIDS.
Pre účely tohto článku budeme rozlišovať polosiroty, ktoré stratili otca, alebo ktoré
stratili matku a úplné siroty, teda deti, ktoré stratili oboch rodičov.
Podľa údajov UNICEF v Kambodži 8,8 % detí mladších ako 18 rokov stratilo najmenej jedného rodiča, pričom v Thajsku je to 4,7 % a vo Vietname 4,2 %. Vo všetkých
troch krajinách je viac prípadov, v ktorých deti stratili otca. V Kambodži je to 70,4 %.
V počte dievčat a chlapcov medzi sirotami nie je žiaden signifikantný rozdiel. Štúdie
ukázali, že u detí v školskom veku je pravdepodobnosť osirenia vyššia ako u detí
v mladšom veku. Štúdia organizácie UNICEF z roku 2009 ďalej analyzovala i mieru
chudoby medzi sirotami a nesirotami, pretože prístup k základným potrebám a službám a osirenie majú významný dopad na imanie domácnosti. Z výsledkov vyplýva, že
polosiroty a nesiroty sa najčastejšie nachádzajú v najchudobnejších domácnostiach.
Polosiroty sú náchylnejšie k chudobe ako nesiroty. Zaujímavé je, že úplné siroty žijú
Ladislav Bučko, Petra Sláviková
291
v priemerných alebo bohatších domácnostiach ako iné skupiny detí. Skoro polovica
úplných sirôt žije v domácnostiach klasifikovaných ako najbohatšie. Pre kontrast,
v domácnostiach klasifikovaných ako najchudobnejšie, žije 39 % úplných sirôt, v porovnaní s 50 % detí, ktoré stratili otca, 49 % detí, ktoré stratili matku a 43 % detí s oboma žijúcimi rodičmi (UNICEF, 2009). Podľa našich skúseností toto zistenie poukazuje
na tradičné kritériá výberu vhodnej náhradnej rodiny pre dieťa, ktoré stratilo oboch rodičov. Do úvahy pripadá poväčšine najmajetnejšia domácnosť v širšej rodine dieťaťa,
poprípade v danej komunite, ktorá má akúsi morálnu povinnosť postarať sa o osirelé
dieťa. Problémy nastávajú po zistení diagnózy HIV/AIDS, keď majetné rodiny majú
strach z diskriminácie a samotného ochorenia a odmietnu starostlivosť o choré dieťa.
Tieto deti sa tak ocitajú v najchudobnejších domácnostiach, často vedených samotnými deťmi, alebo v pagodách a podobne. U polosirôt dieťa zvykne bývať so žijúcim rodičom a ich domácnosť pociťuje stratu jedného príjmu, u domácností s HIV/AIDS pozitívnym členom sa chudoba znásobuje neschopnosťou pracovať či špeciálnymi
výdavkami na lieky, diskrimináciou a pod. Väčší počet úplných sirôt žije v domácnosti vedenej starým rodičom, ako oba typy polosirôt, tiež je u nich dvojnásobná pravdepodobnosť bývania so vzdialeným príbuzným. V Kambodži skoro polovica úplných sirôt spadá do tejto kategórie. Viac ako 3 % úplných sirôt žijú s osobou, ktorá nie je ich
príbuznou, pričom u polosirôt je to menej ako 1 % (UNICEF, 2009). U HIV pozitívnych
sirôt nie je zriedkavosťou, že pred tým ako sa dostanú do detského domova, si ich medzi sebou presúvajú príbuzní. Dieťa tak prežíva psychosociálny stres z viacerých odmietnutí. Zdravotný stav detí sa tiež v týchto podmienkach zhoršuje, vynechávajú školu a nezriedka i pravidelné návštevy u lekára spojené s výdajom ARV liekov. Takto
u dieťaťa môže vzniknúť rezistencia na lieky a ohroziť jeho život.
Š P E C I F I K Á I N Š T I T U C I O N Á L N E J N Á H R A D N E J S TA RO S T L I VO S T I
V KAMBODŽI
Náhradná starostlivosť (z angl. alternative care) znamená umiestnenie dieťaťa do starostlivosti opatrovníka, aby boli uspokojené jeho základné potreby. Ide o zodpovedajúce bývanie pre najviac ohrozené deti, vrátane sirôt, a tie, ktoré žijú v nedôstojných podmienkach alebo v zmenených podmienkach, ktoré môžu ohroziť život dieťaťa. Takými
zmenenými podmienkami môže byť smrť rodiča alebo opatrovníka, jeho choroba, kvôli
ktorej nie je viac schopný starať sa o dieťa, alebo násilie, týranie či zanedbávanie. Formálna
náhradná starostlivosť obyčajne zahŕňa i tretiu stranu, teda štát, ktorý zabezpečuje pestúnsku starostlivosť, adopciu alebo inštitucionálnu starostlivosť. Neformálna náhradná
starostlivosť väčšinou znamená umiestnenie dieťaťa do starostlivosti širšej rodiny alebo
blízkeho suseda. Tento prístup by mal byť zameraný na rodinu a zahŕňať analýzu špecifík usporiadania života. Zaostruje sa na interpersonálne a tiež vonkajšie rodinné vzťahy
na nájdenie správneho riešenia pre dieťa s neadekvátnou starostlivosťou.
Vo východnej Ázii a Tichomorí v mnohých prípadoch predstavuje tradičnú sociálnu
ochranu širšia rodina. Tradičná rodinná štruktúra sa však mení v dôsledku ekonomického rastu a urbanizácie, čo zužuje možnosti umiestnenia dieťaťa v rodine. Takto
vznikajú i v týchto krajinách také javy ako „komunitná starostlivosť“, adopcia, domovy a sirotince (Edström, Khan, 2009). Podľa NAA1 je náhradná starostlivosť definovaná
1
National Aids Authority.
292
TÉMA
Odchod z rodiny. Foto: Petra Sláviková.
v Zásadách náhradnej starostlivosti o deti ako starostlivosť o osirelé a ďalšie ohrozené
deti, ktoré nie sú v starostlivosti svojich biologických rodičov. Rozoznávajú sa dve široké kategórie náhradnej starostlivosti, a to inštitucionálna alebo rezidenčná starostlivosť, a neinštitucionálna, nerezidenčná alebo rodinno-komunitná starostlivosť (NAA,
2008). V minimálnych štandardoch náhradnej starostlivosti pre deti sa uvádza, že náhradná starostlivosť predstavuje základnú službu všetkým ohrozeným deťom. Kambodžská kráľovská vláda, Ministerstvo sociálnych vecí, veteránov a rehabilitácie mládeže,
relevantné ministerstvá a národné i medzinárodné organizácie poskytujú náhradnú
starostlivosť a získali množstvo skúseností. Pre zvýšenie ochrany štyroch základných
práv dieťaťa a na zaistenie jeho záujmov založilo Ministerstvo Poradný výbor náhradnej starostlivosti (Alternative Care Advisory Committee) a štyri technické pracovné
skupiny pre asistenciu. Následne Ministerstvo vydalo Minimálne štandardy náhradnej
starostlivosti (Minimum Standards on Alternative Care for Children, 2008). Spomínaný dokument bližšie špecifikuje starostlivosť:
1. Inštitucionálna alebo rezidenčná starostlivosť je skupinové zariadenie pre deti,
v ktorom sa o deti starajú platení opatrovníci, napr. sirotince, detské domovy, zotavovacie centrá, centrá pre ochranu detí. Deti v takomto zariadení dostávajú primeranú starostlivosť po určitý čas. V praxi poskytuje inštitucionálnu starostlivosť štát
alebo mimovládne organizácie. Inštitúcie väčšinou pokrývajú potrebu krátkodobej i
dlhodobej starostlivosti o deti. Napriek tomu viacero štúdií dokázalo, že umiestnenie dieťaťa v dlhodobej inštitucionálnej starostlivosti môže mať negatívny vplyv na
jeho vývoj a vystaviť ho diskriminácii, zneužívaniu atď. To zdôrazňuje potrebu preferovania nerezidenčnej starostlivosti.
2. Neinštitucionálna alebo nerezidenčná starostlivosť súvisí s rodinno-komunitnou
Ladislav Bučko, Petra Sláviková
293
starostlivosťou. Vo všeobecnosti existuje veľa typov tejto starostlivosti, ako napríklad adopcia, starostlivosť v rámci širšej rodiny, starostlivosť poskytovaná v miestnej
pagode. Ďalšou formou náhradnej starostlivosti, ktorá sa nedávno objavila, a to v súvislosti s HIV/AIDS, je domácnosť vedená deťmi (Policy on Alternative Care for Children, 2006).
Deti infikované alebo ovplyvnené HIV/AIDS sa často stretávajú s jedným alebo oboma typmi náhradnej starostlivosti. V dôsledku choroby prichádzajú o svojich rodičov
a o svoj domov. Mnohé z detí majú skúsenosť nielen so smrťou rodiča, ale i následným
odmietnutím príbuzných či inštitúcie z dôvodu zistenia ochorenia. Klasické sirotince
v Kambodži majú svoje limity a nezvyknú byť vybavené na príjem dieťaťa s HIV/AIDS.
Mnohé nerozumejú dôsledkom nepravidelného užívania liekov a vystavujú tak deti
veľkému riziku. Deti s HIV bývajú pre ne akousi hrozbou i zvýšením nákladov. Situácia v Kambodži sa pomaly mení a rovnako i potreba sirotincov. Väčší dôraz sa v teórii
kladie na komunitnú prácu s ohrozenými rodinami, ktorá je adresnejšia a účinnejšia
v rámci momentálneho stavu v krajine. Rodinná integrácia detí z inštitúcie si však vyžaduje prácu nielen s dieťaťom, ale aj s danou rodinou a komunitou. V mnohých prípadoch je potrebná sanácia rodiny. O niečo zložitejšie je to u detí s HIV/AIDS, kde je
potrebné odbúrať predsudky a diskrimináciu v komunite a vyškoliť zodpovedného človeka na manipuláciu s liekmi a ich správne užívanie. Ekonomické zabezpečenie takejto rodiny býva tiež výzvou.
Kambodžská kráľovská vláda spolu s príslušnými ministerstvami sa zhodli na spoločných princípoch náhradnej starostlivosti, a to:
• Rodinno-komunitná starostlivosť je najlepšou možnosťou náhradnej starostlivosti.
• Inštitucionálna starostlivosť by mala byť poslednou možnosťou a iba ako dočasné
riešenie.
• Mali by byť prijaté špeciálne stratégie na podporu rodičov, aby mohli samostatne
vychovávať svoje deti a poslať ich do škôl.
Tieto stratégie by mali byť zamerané priamo na rodinu, príbuzných a komunity, ktoré sa starajú o deti, kde nie je možná rodičovská starostlivosť, aby sa tak zabránilo inštitucionálnej starostlivosti (Policy on Alternative Care for Children, 2006).
Pod inštitucionálnou starostlivosťou pre účely tohto článku teda rozumieme zariadenia, ktoré sa dlhodobo a celodenne starajú o ohrozené deti, to znamená sirotince
a detské domovy. Iné zariadenia, ako resocializačné centrá či denné centrá pre deti, nespĺňajú pre nás kritériá celodennej starostlivosti o osirelé deti.
Sirotince sa stali po nejakom čase súčasťou krajiny. V roku 2008 bolo v Kambodži 258
sirotincov a detských domovov, z toho 21 vládnych. Napriek tomu väčšina detí, ktoré žijú v týchto zariadeniach, nie sú sirotami, ale stále majú rodičov. V skutočnosti, podľa vládnych štatistík, iba 26 % z osirelých detí stratilo oboch rodičov. Dokonca väčšina detí má
príbuzných, ktorí by sa o ne mohli postarať. Predpokladá sa, že je v krajine 553 000 polosirôt a úplných sirôt, čo predstavuje 8,8 % zo všetkých detí. Z toho v roku 2008 žilo
v inštitúcii 9 460 detí a mladých ľudí do 18 rokov. Inštitucionálna starostlivosť sa tak stala jednou z možností náhradnej starostlivosti o ohrozené deti. Od roku 2005 do roku 2013
stúpol počet súkromných zariadení o 75 %. Počet štátnych zostal rovnaký. Chudoba
a nedostatočný prístup ku vzdelaniu bývajú najčastejšou príčinou umiestnenia dieťaťa
v inštitúcii. Tie sa stali najľahšou cestou pre riešenie týchto problémov a sociálneho vylúčenia. Rodičia tiež zvyknú umiestniť dieťa do detského domova v akútnej kríze a považujú to za dočasné riešenie, ktoré sa však postupom času stane permanentným. Detské domovy sú často vzdialené na míle od pôvodného bydliska a tak sa udržiavanie
294
TÉMA
ARV lieky. Foto: Petra Sláviková.
kontaktov s rodinou značne sťažuje. Deti sa tak odcudzia vlastným príbuzným (Myths
and Realities about Orphanages in Cambodia, 2008). Treba tiež poznamenať, že vzdelanie ako nosný dôvod zverenia dieťaťa do detského domova je častým fenoménom krajín globálneho juhu. Chudobní rodičia, podľa našich skúseností, sa vydávajú aj za mŕtvych
v snahe umiestniť svoje dieťa do detského domova, kde sa mu dostane dobrého vzdelania a tým mu zabezpečia domnelú „lepšiu budúcnosť“. I keď je niekedy nevyhnutné
vzdialiť dieťa od rodiny, bolo by treba čím skôr kvalifikovane zhodnotiť situáciu dieťaťa
a rodiny a je potrebné naplánovať starostlivosť zahŕňajúcu biologickú rodinu. Ďalším špecifikom náhradnej starostlivosti v inštitúcii je problematika detí s HIV/AIDS a zakladá
sa na potrebe medicínskej starostlivosti a samotnej záchrane života. Do roku 2003 existovalo len málo organizácií, ktoré vedeli zabezpečiť ARV liečbu a ďalšie potrebné lieky
pre tieto deti. Maryknoll – Little Sprouts Program predstavoval prvú organizáciu, ktorá
začala poskytovať ARV liečbu pre siroty v júni 2002. Tento program zahŕňal pomoc sirotám v detskom domove, ale i žijúcim so širšou rodinou (Myung a kol., 2007). V roku
2003 sa k nim pridala organizácia MSF Francúzsko a ďalšie. V roku 2004 bol oficiálne
zaregistrovaný i slovenský projekt House of Family, ktorý v spolupráci s charitatívnou
organizáciou Maryknoll poskytoval liečbu ARV.
V rokoch 2003 – 2004 boli Kambodži ponúknuté generické lieky HAART zadarmo.
Od januára 2003 do decembra 2007 bolo na liečbe 57 % zo všetkých HIV pozitívnych
detí (Isaakidis a kol., 2010). V tomto období bol nedostatok vyškoleného personálu.
Osveta ohľadom HIV/AIDS sa ešte len rozbiehala a deti s HIV/AIDS boli v stave akútneho ohrozenia života. Detské domovy boli pre ne často východiskom a poslednou záchranou. Vďaka liečbe, plnohodnotnej strave a ošetrení oportúnnych infekcií sa rýchlo
zotavovali a zaradili sa späť do života. Dnes je ARV liečba zadarmo. Situácia sa zmenila a všetky detské domovy pretransferovali HIV pozitívne deti do najbližších centier
Ladislav Bučko, Petra Sláviková
295
Deti si kreslia v House of Family. Foto: Petra Sláviková.
a nemocníc poskytujúcich liečbu. Deti sú v relatívne dobrom zdravotnom stave a teraz
je potrebné riešiť najmä otázku ich budúcnosti. Kambodža postupne upúšťa od potreby inštitucionálnej starostlivosti a zameriava sa najmä na rozvoj jej alternatív. Mimovládne organizácie tiež preferujú domácu, komunitnú starostlivosť, ktorá pomôže rodine zvládnuť ťažkosti bez toho, aby sa dieťa muselo odlúčiť od rodiny.
Zistenia z viac ako šesťdesiatročného celosvetového výskumu inštitucionálnej starostlivosti potvrdili, že inštitucionalizácia zamedzuje zdravý vývoj dieťaťa a má dlhotrvajúce následky v dospelosti. Na to, aby sa dieťa normálne vyvíjalo, je potrebný starostlivý vzor v jeho útlej mladosti. To je ťažko zorganizovateľné v inštitúcii, kde dochádza
k častej zmene zamestnancov a vzťah medzi zamestnancami a deťmi nie je blízky. V inštitúcii ako je detský domov, deti často mávajú tzv. „nekritické nároky k náklonnosti“
(indiscriminate demand for affection), to znamená, že sú neobyčajne priateľské k iným,
vrátane neznámych ľudí. Zvykne to pôsobiť milo na cudzincov, ktorí sú vrelo privítaní
v detskom domove tým, že ich deti držia za ruky, objímajú ich, ale v skutočnosti je to
príznak psychickej deprivácie. Inštitúcia totiž nikdy nemôže plnohodnotne nahradiť
rodinu (Myths and Realities about Orphanages in Cambodia, 2008). Napriek tomu
mnoho rodičov a príbuzných posiela deti do detských domovov v mylnej predstave, že
robia pre ne to najlepšie, keďže bude o deti dobre postarané. Tento mýtus je medzi kambodžskou populáciou značne rozšírený a dochádza k zneužitiu detských domovov, najmä v turisticky zaujímavých oblastiach, ako je Siem Reap a Phnom Penh, kde sa rozšíril nový fenomén, a to „voluntourism“ (angl.) alebo volunturizmus, ide o pojem
zahŕňajúci cestovanie a dobrovoľníctvo. Turistov prichádzajúcich do Kambodže lákajú
platení ľudia, ako sú taxikári (tzv. tuk tuk), zamestnanci hotelov a hostelov, na návšte296
TÉMA
Dieťa v starostlivosti matky. Foto: Petra Sláviková.
vu detských domovov za účelom dobrovoľníctva, či už vo forme venovaného času alebo financií. Z inštitúcií na ochranu ohrozených detí sa tak stávajú nástroje pre získavanie finančných zdrojov. Nie je výnimkou, že turisti majú možnosť prezrieť si celý detský domov, vrátane izieb detí. Návštevníci v mnohých prípadoch nie sú podrobení
žiadnemu kontrolnému rozhovoru, či dokonca bývajú ponechaní s deťmi osamote, bez
personálu detského domova, čo je vysoko rizikové v krajine známej rozšíreným sexturizmom. Proti takémuto konaniu sa snaží bojovať organizácia Friends International so
svojou kampaňou „Deti nie sú turistická atrakcia“ (Friends International, 2013), a to
osvetou a oslovovaním turistov, aby nepodporovali takéto detské domovy svojou návštevou, pretože tak prispievajú do začarovaného kruhu, keď počet sirotincov narastá
a tým aj počet detí, ktoré by pri vhodnom prístupe mohli vyrastať vo vlastnej rodine
a s primeraným vzdelaním. Aj vďaka volunturizmu si mnoho súkromných osôb zakladá sirotince pre deti, o ktoré nebýva plnohodnotne postarané a sú len obeťami získavania financií od nič netušiacich turistov. V takýchto domovoch býva tiež zvykom udržiavať zlé životné podmienky len preto, aby vyvolali väčší súcit v návštevníkoch a tak ich
podporili v snahe ďalšieho fundraisingu i ďalších návštev.
P ROJ E K T H O U S E O F FA M I LY ( H O F ) , K A M B O D Ž A
V týchto komplikovaných podmienkach poskytuje svoje služby i detský domov
House of Family, ktorý je jedným z mnohých projektov Vysokej školy zdravotníctva
a sociálnej práce sv. Alžbety. House of Family (Dom rodiny) v Kambodži je zameraný
Ladislav Bučko, Petra Sláviková
297
na pomoc deťom infikovaným a ovplyvneným HIV/AIDS. V roku 2004 bol oficiálne zaregistrovaný projekt v Phnom Penhi, ktorý ako jeden z prvých poskytoval deťom ARV
liečbu. V roku 2008 bola otvorená pobočka projektu s rovnakým názvom v meste Sihanoukville. Projekt pokrýva šesť domov, z toho dva patria do komplexu detských
domovov, jeden dom na pol ceste pre odrastené deti v Phnom Penhi a tri domy v Sihanoukville. Cieľom projektu je poskytovanie celoživotnej ochrany, starostlivosti
a podpory ohrozeným deťom v Kambodži a ďalej predĺženie predpokladanej dĺžky života u detí s HIV/AIDS a zníženie miery úmrtnosti v Kambodži. Jeho cieľom je tiež rozvíjať schopnosti detí a napomáhať im k nadobudnutiu primeraného vzdelania, aby tak
dosiahli v dospelosti plnohodnotný život. Projekt poskytuje komplexnú zdravotnú
starostlivosť, vrátane liečby oportúnnych infekcií, adherencie HAART, laboratórnych
testov a pod. Okrem zdravotnej starostlivosti projekt zabezpečuje vhodnú nutričnú
stravu, ubytovanie, prístup k vzdelávaniu. Väčšina detí navštevuje súkromné školy
a projekt zabezpečuje vzdelávanie aj v rámci vnútornej štruktúry, teda zamestnáva
učiteľov, ktorí sa venujú žiakom popri klasickej školskej dochádzke. Deti majú prístup
aj k mimoškolským aktivitám a jazykovým kurzom. Starostlivosť sa poskytuje 24 hodín denne, 7 dní v týždni. V každej pobočke projektu pôsobí jeden lekár a jeden sociálny pracovník / logista spoločne s lokálnymi zamestnancami. Momentálne sa v HoF
Phnom Penh nachádza 64 detí a 11 detí v domácej starostlivosti. V Sihanoukville je to
64 detí v rezidenčnej starostlivosti, ďalších 7 je podporovaných v rodinnom prostredí.
V období, keď vznikol projekt HoF Phnom Penh, neexistoval nijaký podporný program pre HIV/AIDS deti. Liečba bola nedostupná a mnoho rodičov i detí zomieralo v dôsledku podvýživy a AIDS. Viacej sirôt bolo odkázaných na pomoc a deti prichádzali do
projektu v zlom zdravotnom stave. V priebehu piatich rokov sa situácia zmenila. Liečba
HAART je dostupná a bezplatná a do popredia sa dostali sociálne problémy rodín
a ochrana detí. Väčší počet detí v HoF Sihanoukville je polosirotami a v projekte sa ocitli kvôli chudobe, neschopnosti rodiča postarať sa o dieťa a jeho základné potreby, pre
ohrozenie mravnej výchovy a nevhodné domáce podmienky, či nezodpovednosti pri
adherencii liekov. Väčšina týchto detí, či už v Phnom Penhi alebo v Sihanoukville má
nejakých príbuzných, s ktorými sa projekt snaží udržiavať kontakt. Príbuzní môžu dieťa kedykoľvek navštíviť a zostať aj zopár dní v projekte. Deti tiež chodia na väčšie sviatky domov navštíviť príbuzných. Na veľké sviatky zostáva v projektoch spolu približne
40 – 50 detí, ktoré nemajú kam ísť alebo je u nich riziko vzniku rezistencie z dôvodu nezodpovednosti príbuzného. Pre niektoré deti zase i krátky návrat do rodiny predstavuje
riziko, ktoré hrozí zo strany príbuzných, a to buď pobyt vo verejných domoch, žobranie
na ulici či dokonca predaj dieťaťa. House of Family je jedinečným projektom svojho druhu v Kambodži, pretože poskytuje komplexnú starostlivosť deťom postihnutým
HIV/AIDS. V projekte je k dispozícii lekár, ktorý vykonáva diagnostiku, liečbu oportúnnych infekcií, kontrolu ARV liekov a pravidelné testovanie VL a CD4 a pod. Druhým členom slovenskej posádky je sociálny pracovník, ktorého úlohou je okrem vedenia projektu po manažérskej stránke aj profesionálna a komplexná starostlivosť o dieťa, ktorá
zahŕňa okrem iného i vzdelávanie, sociálne poradenstvo a pomoc.
S meniacou sa situáciou v krajine je však nevyhnutné, aby projekty v nej pôsobiace
dokázali reflektovať skutočnú potrebu svojich klientov. Za môjho pôsobenia v Projekte, od roku 2008 do roku 2011, keď som mala možnosť sledovať smer, ktorým sa krajina a jej obyvatelia uberajú, som si položila otázku, či všestranná pomoc, ktorú projekt
poskytuje, je v súlade s najlepším záujmom dieťaťa. A či sa nedopúšťame určitého
pygmaliónskeho efektu na deťoch, ktoré budú po opustení projektu žiť normálny
298
TÉMA
kmérsky život bez zahraničnej podpory. Ak je teda rodina najlepším miestom pre dieťa, u koľkých detí je možný návrat a ako situáciu komplikuje HIV/AIDS?
V rokoch 2010 – 2011 bol uskutočnený kvalitatívny výskum metódou zakotvenej teórie podľa Straussa a Corbinovej, v projekte House of Family Sihanoukville, ktorý sa týkal rodinnej inklúzie detí infikovaných alebo ovplyvnených HIV/AIDS. V zmysle vyššie spomínanej celosvetovej tendencie ustupovania od inštitucionálnej starostlivosti,
ktorá by mala byť až tou poslednou možnosťou v rozhodovaní o najlepšom záujme dieťaťa, sme sa rozhodli zistiť, či je možné vrátenie dieťaťa do rodiny, tak aby to vyhovovalo dieťaťu i jeho rodine na vzorke 20 pôvodných opatrovateľov. Výsledky výskumu
ukázali, že v prípade intenzívnej sociálnej práce a pri kvalitnej sanácii rodinného prostredia, s podmienkou určitej finančnej podpory, je možné deti spojiť s rodinnými príslušníkmi a zabezpečiť im aj ich nevyhnutné životné podmienky, vrátane vzdelania.
Ukázalo sa, že hlavným motívom rodičov bolo kvalitné vzdelanie dieťaťa a nie choroba, ktorá ale zohrávala dôležitú úlohu v kritériách prijímania dieťaťa do rezidenčnej
starostlivosti. Dôraz však kladieme na prácu s rodinou, hneď po umiestnení dieťaťa do
detského domova a tiež po návrate dieťaťa do rodinného prostredia, a to z dôvodu, že
pôvodní opatrovatelia majú tendenciu k chápaniu situácie ako vyriešenej a ich záujem
o dieťa klesá s postupom času (Sláviková, 2011). Po odprezentovaní výsledkov výskumu bol do tímu prijatý sociálny pracovník, ktorý pracoval s rodinami detí, vhodnými
na rodinnú inklúziu. V krátkom čase bolo do rodín vrátených 7 detí, pod dohľadom sociálnych pracovníkov. K transformácii sociálnej pomoci podľa tohto modelu sa vedú
odborné diskusie, ktoré by mali viesť k praktickému riešeniu starostlivosti o deti infikované alebo ovplyvnené HIV/AIDS v reálnych kambodžských podmienkach, tak aby
bol zaistený najlepší záujem dieťaťa.
ZÁVER
V článku sme sa pokúsili stručne načrtnúť Kambodžu ako krajinu s jej históriou
a základnými údajmi, zároveň sme sa pokúsili zhrnúť špecifiká náhradnej inštitucionálnej starostlivosti v Kambodži. Medzi tie najvýraznejšie určite patrí neúmerný nárast počtu detských domovov v krajine, čo je v rozpore s celosvetovou tendenciou ich
počet znižovať a podporovať rodinu, aby si dieťa zachovalo zdravé sociálne väzby. Pokúsili sme sa zhrnúť najmarkantnejšie dôvody tohto javu, a to snahu rodičov zveriť dieťa do inštitúcie kvôli možnosti štúdia na lepšej škole a zabezpečeniu lepšej budúcnosti, i snahu organizácií deti v detskom domove udržať kvôli finančným ziskom – či už od
zahraničných dobrovoľníkov, formou akéhosi „volunturizmu“, alebo aj ako nástroj na
získavanie financií pre vlastnú činnosť, keďže sa určite lepšie vykazujú počty sirôt,
ktorým sa pomáha v inštitúcii ako v rodinách, pričom sa počíta s ľudským súcitom.
Ďalším špecifikom náhradnej starostlivosti sú deti s HIV/AIDS a zabezpečenie ich potrieb z hľadiska minulosti a prítomnosti. Stručným uvedením projektu Vysokej školy
zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety sme chceli ukázať tento slovenský projekt
ako príklad komplexnej starostlivosti o siroty a polosiroty postihnuté HIV v Kambodži.
Samotný projekt v krajine pôsobí od roku 2003 a rovnako prechádza zmenami, ktoré
by mali napomôcť rodinnej inklúzii detí v prípade úspešnej sanácie pôvodnej rodiny.
Záchrana života dieťaťa je v tomto prípade aj istou zodpovednosťou za jeho ďalší život
i jeho kvalitu. V tomto bode by sa úspešnosť medicíny mala prelínať s úspešnosťou sociálnej práce, ak má ísť o komplexnú starostlivosť o klienta.
Ladislav Bučko, Petra Sláviková
299
L I T E R AT Ú R A
Cambodia Demographics Profile (2013). [online]. Indexmundi (citované 31. 5. 2013). Dostupné na: <http://www.indexmundi.com
/cambodia/demographics_profile.html>.
CIA (2010). [online]. The World Factbook (citované 3. 9. 2010). Dostupné na: https://
www.cia.gov/library/publications/theworld-factbook/geos/cb.html.
CIA Factbook (2013). (citované 31. 5. 2013) Dostupné na: <https://www.cia.gov/library/
publications/the-world-factbook/geos
/cb.html>.
Edström, J., Khan, N. (2009). Protection and
Care for Children faced with HIV and AIDS
in East Asia and the Pacific: Issues, priorities and responses in the region. Horn, R.
(Ed.), IDS and UNICEF. Report. UNICEF
EAPRO: Bangkok.
Friends International (2013). [online]. Children are not tourist atraction. (citované 5.
11. 2010). Dostupné na: <http://www.
thinkchildsafe.org/thinkbeforevisiting/>.
Ginter, E. a kol. (2004). Správa o miléniových
rozvojových cieľoch SR. UNDP., CPHR., Bratislava: RENESANS.
Hartley, M., Walker, C. (2013). Cambodia’s
Booming New Industry: Orphanage Tourism. 2013. (citované 31. 5. 2013) Dostupné
na: <http://www.forbes.com/sites/morganhartley/2013/05/24/cambodias-booming-new-industry-orphanage-tourism/>.
Isaakidis, P. a kol. (2010). High survival and
treatment success sustained after two and
three years of first-line ART for children in
Cambodia. In: Journal of the International
AIDS Society, Vol 13. 21. 3. 2010. doi:10.
1186/1758-2652-13-11
Lewis, M. (2010). From temples to brothels:
combating HIV and AIDS in Cambodia [online] Healthdev (citované 12. 10. 2010). Dostupné na: http://healthdev.net/site/post.php?s=7178>
300
TÉMA
Myth and Realities about Orphanages in Cambodia (2008). [online]. Friends-International. [citované 5.11.2010]. Dostupné na:
<http://www.friends-international.org/resources/alternative-care/mythrealities_FINAL.pdf>
Myung a kol. (2007). Directly Observed Highly Active Antiretroviral Therapy for HIV-Infected Children in Cambodia. In: American
Journal of Public Health, 97(6), June 2007,
974-977.
National Aids Authorithy (2008). Orphans,
Children Affected by HIV and Other Vulnerable Children in Cambodia: A Situation
and Response Assessment, 2007. [online]
(citované 14. 10. 2010). Dostupné na: <http:
//www.naa.org.kh/files/en/SRA_%20June_18-Final-English.pdf>.
Ostrega, G. (2009). Stuck in the sticks. In: SEA
Globe [online] elektronická verzia (citované 3. 9. 2010). Dostupné na: http://www.
sea-globe.com/cambodia/96-society/381stuck-in-the-sticks.
Policy on Alternative Care for Children (2006).
Ministry of Social Affairs, Veterans and
Youth Rehabilitation. Kingdom of Cambodia Nation Religion King: Phnom Penh.
Sláviková, P. (2011). Problémy rodinnej inklúzie detí s HIV/AIDS v Kambodži. Dizertačná
práca, Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety: Bratislava.
UNICEF (2009). Access to Essential Needs and
Services for Children – Orphans and Poverty
Status: A study on Cambodia, Thailand
and Viet Nam, UNICEF East Asia and Pacific Regional Office: Bangkok.
What is Khmer Rouge? (2010). [online]. Cambodian Information Center (citované 3. 9.
2010). Dostupné na: <http://www.cambodia.org/khmer_rouge/>
O AU TO RO C H
LADISLAV BUČKO (*1959) absolvoval vysokoškolské vzdelanie na Fakulte zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity, titul docent získal v odbore sociálna práca na Trnavskej univerzite v Trnave a titul profesor v odbore sociálna práca na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave. L. Bučko od roku 1998 vyvíja vednú disciplínu misiológia a od
roku 1999 odborne zabezpečuje študijný program Misijná a charitatívna práca. Od roku 2000 organizuje a koordinuje zahraničné praktické stáže študentov Misijnej a charitatívnej práce v Rusku, Arménsku, Kazachstane, Kambodži, Keni, Bolívii a na Ukrajine. Od roku 2009 uskutočňuje
a riadi výskumný projekt „Vplyv globalizácie na zmenu misijných stratégií v rozvojových krajinách“. Smerodajnou publikáciou L. Bučka v oblasti jeho zamerania je kniha Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie (Nitra, 2003).
PETRA SLÁVIKOVÁ (*1983) absolvovala magisterské štúdium v odbore sociálna práca na Trnavskej univerzite v Trnave a doktorandské štúdium na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, Bratislava. Od roku 2008 do roku 2011 pôsobila na misiách v Kambodži a v roku
2012 v Lesothe. Toho času pôsobí v organizácii Člověk v tísni, o.p.s. pobočka Slovensko a venuje sa aj pedagogickej činnosti na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety. Je spoluautorkou Textov k efektívnej rozvojovej spolupráci (Trnava, 2012), kde sa venuje problematike
sociálnej starostlivosti o deti s HIV/AIDS.
Ladislav Bučko, Petra Sláviková
301
3
61 • 2013
ROZHOVOR
ANTROPOLÓGIA, VEDA BUDÚCNOSTI. 2. časť
KRÍZA ASTÚRSKEJ TRADIČNEJ KULTÚRY
Z ANTROPOLOGICKÉHO HĽADISKA
Interview so španielskym antropológom
Adolfom Garcíom Martínezom
Zapojili ste sa do viacerých projektov zacielených na zachovanie astúrskeho kultúrneho dedičstva: výstavy, reštaurovanie, scenáre dokumentárnych filmov a múzeá – na tie
sa Vás chcem konkrétnejšie spýtať neskôr. Čo je cieľom týchto projektov v kontexte súčasnej doby?
Napísal som viacero scenárov a potom sme nakrútili dokumentárne filmy o kultúre
chleba, o obradoch prechodu, o sezónnych horských pastvinách. Ľudia, ktorí v týchto filmoch vystupujú, čiže herci, sú prevažne skutočnými obyvateľmi daných oblastí. Bolo
treba pripraviť montáž, prevrátiť celú dedinu hore nohami, orať zem, aby sme predstierali, že ideme siať žito.1 Zapojili sme do toho veľa ľudí... a týmto sme istým spôsobom prispeli k obnoveniu hodnoty týchto činností.
Tieto projekty mali za cieľ šíriť poznanie o všetkých týchto témach, prispieť k ich revalorizácii a zachovaniu, veď napokon naše videá sa premietali v školách, v televízii a dokonca v prostriedkoch hromadnej dopravy. Dúfam, že aspoň niečo sa nám tým podarilo
dosiahnuť. Napríklad téma o kultúre chleba nás priviedla k myšlienke založiť múzeum,
pretože proces výroby chleba od zeme až ku stolu je neuveriteľne komplexný. Zapája sa
doň celý rad zaujímavých technológií, počnúc náradím na orbu a na obrábanie pôdy, ďalej pár ťažných zvierat zapriahnutých do pluhu, atď.; potom prichádza na rad siatie, treba mať na to nádoby...; potom prichádza žatva, mletie, výroba cesta a konzumácia za rodinným stolom. Pritom sa prejavuje aj rolové rozdelenie úloh podľa veku, pohlavia,
spoločenskej kategórie; napokon prichádzajú na rad rituály a tabu. Napríklad, žena nemôže miesiť cesto v období menštruácie, pretože cesto by nerástlo, alebo ženské ruky
s kváskom pripraveným ňou samou sú schopné oživiť mŕtve cesto. Avšak žena, ktorá je
pod znamením smrti (menštruácia znamená, že mohol vzniknúť život a nevznikol, preto je to znamenie smrti), nemôže dávať život.
Žena je v tradičných kultúrach považovaná za nebezpečnú bytosť. Pohybuje sa medzi
prírodou a civilizáciou, a preto je bytosťou ambivalentnou. Môže dávať život, môže dávať
smrť, a to či už biologickú alebo spoločenskú. Žena po prechode má prinášať spoločenský život; ale môže ho i neprinášať. Žena v období pred menopauzou môže byť darkyňou
1
V Astúrii sa ešte stále pestuje starobylá odroda pšenice známa zo staroveku, ktorá bola vo väčšine oblastí
sveta nahradená novými odrodami. Jeho latinský názov je Triticum dicoccoides, španielsky výraz je „trigo
almidonero silvestre“ alebo „escanda“.
302
biologického života, ale nemusí sa tak stať. O týchto témach som písal v práci publikovanej v roku 2005 s názvom El tabú. Una mirada antropológica (Tabu. Antropologický pohľad). Týchto tém sa dotkol aj Georges Balandier v dvoch svojich prácach, El desorden
(Neporiadok) a Antropo-lógicas (Antropo-logické), a okrem neho aj iní odborníci.
Okrem mnohých iných projektov viedli ste aj projekt otvorenia Ekomúzea v Prírodnom
parku v Somiede. Podľa akých kritérií ste navrhli toto múzeum, aké ciele ste sledovali
a akú ste mali odozvu? Čo by ste mohli vytknúť klasickému modelu etnografických múzeí?
Som kritický voči mnohým tradičným múzeám. Ja osobne chápem ekomúzeum ako
určitý príkladný model múzea. Múzeá by v prvom rade mali pomáhať pochopiť život ľudí, život autorov zozbieraných diel, tak ako píše Claude Lévi-Strauss vo svojej Štrukturálnej antropológii,2 a nielen vystavovať nejaké predmety vo vitrínach, aby sa napokon
stali zbierkou nepotrebných vecí, ktorá nesprostredkúva žiadnu informáciu. Neraz je to
tak, že čím viac haraburdia, tým menej informácií. Preto by prvým krokom pri zriaďovaní múzea mala byť etnografická monografia o danej oblasti. Celkový náhľad na problematiku. V etnografii treba postupovať holisticky, pretože jeden prvok nemá zmysel ak
nie je začlenený do systému (v tomto prípade ide o kultúru komunity). Dokonca žiadne
poznatky ani predmety nemajú zmysel, ak nepatria do systému. Ak zničíš systém, potom
ani jednotlivosti nemajú hodnotu. Podobne ako časti puzzle nadobúdajú zmysel iba vo
vzťahu s inými vecami, vo vzťahu s celkom.
Ďalším krokom musí byť náčrt projektu na tomto základe. Potom nasleduje zhromažďovanie potrebných predmetov, ktoré sú ako komponenty syntagmy, ktoré musia mať
dva významy, vzťahy na dve strany: jeden s ostatnými časťami syntagmy (špecifická oblasť) a druhý so zvyškom systému (kultúra komunity). Netreba pritom zhromaždiť veľké množstvo predmetov. A tu som sa dostal k veci, ktorá ma skutočne dokáže rozčúliť,
a to je opozícia materiálna kultúra – nemateriálna kultúra.
Čo je to nemateriálna, nehmotná kultúra? Dokonca aj UNESCO vychádza pri svojej
činnosti z takéhoto delenia, asi je to v móde. Máme pracovať na obnove nemateriálnej,
nehmotnej kultúry... Kultúra je však jeden systém, jeden celok. Kultúra vždy stojí na materiálnom základe, či je to už drevo, železo, akustický zvuk, gesto, stĺp dymu... A tento
materiálny základ nesie v sebe myšlienku, význam, obsah a funkciu, ktoré treba hľadať,
aby sa konkrétna materiálna báza stala znakom so signifikantom a signifikátom. Ak budeme vychádzať z teórie otca lingvistiky, F. de Saussura, jazykový znak sa skladá z formálnej zložky, teda signifikantu, a skrytej obsahovej/významovej zložky, teda signifikátu. Keď však odoberiete zo znaku signifikát, stáva sa ničím, iba obyčajným šumom.
Napríklad v múzeu nám ukážu kus dreva oválneho tvaru s dlhou rúčkou – mám na mysli lopatu na pečenie chleba – a tento predmet je opretý o dvierka pece. Čo to znamená?
Bol to nástroj, ktorý slúžil na vloženie chleba do pece. To je jeho základná funkcia. Kto
používa tento nástroj? Žena. Ako často? Raz za dva týždne. Aká žena? Gazdiná. Čoho sa
dotýkala? Chleba, veľmi vzácnej, posvätnej veci. Chlieb bol posvätný (ak kúsok padol na
zem, bolo ho treba pobozkať, nehádzal sa zvieratám). Práve preto, že sa tento nástroj dotýkal takej vzácnej posvätnej hmoty, nadobúdal magicko-náboženské významy. Takže
ak sa spustila búrka, gazdiná postavila lopatu pred dom, oprela ju o dvere, aby odvrátila
blesky a krúpy... A to by mala byť materiálna kultúra? Nie. Práve to je ten ďalší komponent kultúrneho znaku, bez ktorého žiadny predmet nemá význam. Stručne povedané,
2
Lévi-Strauss, C.: Anthropologie structurale (1958), Anthropologie structurale deux (1973).
Noelia Bueno Gómez – Adolfo García Martínez
303
materiálna a nemateriálna podstata vecí sú ako dve strany jednej mince. Leslie A. White
vyložil podstatu takéhoto prístupu vo svojej štúdii z roku 1959 The concept of culture,
v ktorej upozornil, že každý prvok kultúry, či už motyka alebo sekera, sa skladá z dvoch
komponentov, objektívneho (materiálny nástroj) a subjektívneho (jeho koncept, význam).
Ak sa v tradičných múzeách vystavujú predmety, ktoré nemajú tento dvojaký obsah
a význam, teda objektívny a subjektívny element, je to len nič nehovoriace haraburdie.
Naopak, ja som v múzeu v Somiede zrekonštruoval dielňu výrobcu drevákov „madreńas“,3 a na jej príklade som sa snažil ukázať všetky fázy tejto remeselníckej práce, a to
od stromu v hore až po nohu človeka, ktorý túto obuv používal. V prvej fáze bolo treba
narúbať drevo, v druhej fáze, v tretej fáze, atď., atď. Na záver prichádza predaj a použitie. Snažil som sa zachytiť vzájomné vzťahy medzi týmito predmetmi a vzťahy týchto
predmetov s okolitým systémom.
Ja som zástancom ekomúzeí z mnohých dôvodov, predovšetkým preto, že ponechávajú veci tam, kde vznikli. Je to v súlade s líniou vytýčenou G. Henrim Rivie`rom, otcom modernej muzeológie a otcom ekomúzeí. Ekomúzeum namiesto budovy používa priestor; namiesto predmetov – kultúrne dedičstvo ako celok, a publikom je domáce obyvateľstvo.
Takto prenášaný obsah zahŕňa v sebe aj emocionálny náboj. Veď načo je dobré zatvárať
predmety medzi štyri steny, načo je dobré snažiť sa vtesnať dedinu medzi štyri múry? My
sa snažíme prepájať prírodné prostredie s kultúrnym, to znamená, že pozorujeme proces
antropizácie (vplyv človeka na prostredie) a krajinu používame ako otvorenú knihu, vďaka ktorej možno pochopiť všetky súvislosti. Okrem toho, navádzame turistu, aby sa na
dlhší čas zdržal v danej oblasti, čím sa zároveň stáva pre ňu zdrojom príjmov.
Zúčastnil som sa na príprave troch múzeí: múzeum v Somiede, vo Villanueve de Oscos
a v San Martíne de Oscos.4 V San Martíne de Oscos sme zrekonštruovali jeden dom so
všetkým, čo k nemu patrí. Najskôr som publikoval knihu o tradičnom dome typickom
pre obec San Martín de Oscos. Ekomúzeum vo Villanueve de Oscos je zamerané na kultúru chleba, jeho koncepcia je tiež podložená knižnou publikáciou a niekoľkými propagačnými materiálmi. V spomínanej knihe, v rozsahu 70 až 80 strán, podávam systematicky ucelenú informáciu o kultúre chleba. Ekomúzeum v Somiede je koncepčne
postavené na troch základných pilieroch, pričom jadro tvorí dom. Ďalšie zložky sa týkajú života mimo domu, a to konkrétne poľnohospodárstva a pastierstva. Pri pastierstve
zameriavame pozornosť na transhumanciu. V Somiede sa praktizovali všetky typy
transhumancie zastúpené v Astúrii: transhumancia v oblasti náhornej plošiny, transhumancia rozšírená až po južné oblasti, transhumancia na dlhé vzdialenosti v rámci Astúrie a transhumancia na krátke vzdialenosti. Transhumancia tvorí jednu z podstatných
zložiek múzea. A napokon sú zastúpené remeslá. Táto štruktúra múzea sa usiluje rekonštruovať život danej komunity zo všetkých stránok, pričom základ tvorí dom. Na túto tému som tiež napísal viacero kníh: jednu o obydlí, druhú o transhumancii, a ešte musím napísať ďalšiu o remeslách...
Myslím si, že okrem zostavovania monografií, vytvárania projektov atď., by bolo treba
vychovávať turistických sprievodcov, organizovať monografické semináre, ktoré by prispeli
k rozširovaniu vedomostí, a tiež monografické výstavy, ktoré by naďalej pokračovali v roz3
4
„Madreńas“: špeciálny typ drevákov, tradičná obuv charakteristická pre astúrsky región, slúžila na pohodlnejší pohyb v premoknutom teréne. Výrobca týchto drevákov: „madreńero“.
Somiedo je obec v južnej časti Astúrie. Jej správny obvod má rozlohu 291,38 km2 a má veľmi nízku hustotu obyvateľstva, keďže z väčšej časti ho zaberá Prírodný park Somiedo (Parque Natural de Somiedo). Villanueva de Oscos a San Martín de Oscos sú dve susediace obce v juhozápadnej časti autonómnej oblasti Astúrie, neďaleko Galície. Ich správne obvody majú rozlohu 72,70 km2 a 66, 28 km2.
304
ROZHOVOR
širovaní svojich zbierok. Všetky tieto
témy by mali byť podložené publikáciami. Dôležité je tiež zapájať do týchto činností miestne obyvateľstvo.
Mohla by byť agroturistika jedným
z riešení problému krízy astúrskeho rurálneho sveta?
Agroturista je zvedavý tvor, chce sa
dozvedieť, chce získať kvalitnú informáciu, chce vidieť spôsob života spoločenstva, dokonca by sa rád aktívne
zapojil do tohto spôsobu života. V súčasnosti agroturistu tak trochu podvádzame, poskytneme mu posteľ
a stravu, a potom ho necháme, nech
si robí čo chce. Naje sa, vyspí sa, ale čo
má robiť potom? Blúdi sem a tam, veď
veľakrát sa mi vonku na terénnom výskume stáva, že stretávam skupiny návštevníkov, ktorí bez zjavného vopred
vytýčeného plánu navštevujú rozlič- Profesor Adolfo García Martínez, antropológ
né miesta, a je mi pritom jasné, že si z Astúrie. Foto: archív autorky.
nestačili uvedomiť podstatu tohto sveta. Chýbajú im informácie. Iba kvalitná informácia dokáže agroturistu nadchnúť a plne zaujať; pre kultúrne dedičstvo je tou najlepšou obranou a zároveň reklamou. Preto je potrebné vyvinúť väčšie úsilie na skvalitnenie vzdelávania ľudí pôsobiacich v oblasti agroturistiky:
mali by byť vypracované rozpisy podľa kalendára pri organizovaní prehliadok, sprievodcovia by mali ovládať rozsiahly okruh poznatkov, mali by sme mať dobre vyznačené turistické trasy, sú potrebné publikácie o jednotlivých témach...
Vaša kniha z roku 2008 nesie názov La cultura tradicional, patrimonio de futuro [Tradičná kultúra, dedičstvo budúcnosti]. Ako môže antropológia pozerať nielen do minulosti, ale aj do budúcnosti za takých podmienok, aké ste práve opísali?
Antropológia si nepochybne už teraz vytvorila pevné miesto v spoločnosti, a to vďaka svojmu zameraniu, vďaka svojej metodológii a svojej holistickej transverzálnej perspektíve
schopnej zlučovať rozličné oblasti poznania. Dokázala, že plní dôležitú spoločenskú funkciu, a tým si zaručila aj budúcnosť, dokonca si myslím, že bude pre spoločnosť čoraz
potrebnejšia. Stále viac treba pracovať v duchu globálnej, transverzálnej a holistickej perspektívy. Napríklad, keď niekto chce navrhnúť domov dôchodcov, nestačí postaviť dobrú
budovu. Pred rokmi som napísal prácu o starobe a navštívil som skoro všetky zariadenia
pre ľudí tretieho veku v Astúrii, patriacich do siete združenia ERA.5 Všetky sú veľmi luxusné, avšak pripomínajú väznice. Ešte viac ako väznice pripomínajú tanatóriá alebo vstupné
haly do tanatórií, pretože sa v nich udomácnila spoločenská „smrť“. Je to strašné. V po5
Skratka ERA označuje združenie „Establecimientos Residenciales para Ancianos de Asturias“ – Domovy
pre astúrskych seniorov.
Noelia Bueno Gómez – Adolfo García Martínez
305
slednej kapitole 2. zväzku Astúrskej antropológie podávam návrh nového modelu domova
dôchodcov. Domovy by sa mali začať používať ako denné centrá, kam by sa človek mohol
dostať hromadnou dopravou, a ktoré by navštevovali tí, čo majú o to záujem, teda strávili
by tam deň a potom by sa vrátili domov. A ak by to bolo potrebné, zostal by tam človek už
ako stály obyvateľ. Mali by byť situované na miestach, ktoré ja nazývam „existenčným prostredím“, čiže používam pojem, ktorým Marc Augé označuje opak „strohých geometrických
priestorov“, pričom on zasa tento pojem prevzal od francúzskeho filozofa Mauricea Merleaua-Pontyho. Znamená to, že to majú byť miesta, na ktorých si budúci nájomník počas
svojho života zapájal do spoločenských vzťahov, miesta spoločenského ruchu ako tržnice,
trhy a podobne. Bolo by teda potrebné vytvoriť množstvo minidomovov po celom astúrskom
území, pretože takto by obyvateľ domova trpel menším pocitom osobnej vykorenenosti.
V oblasti, kde celý život žil, hovorili by s ním jeho variantom astúrčiny, poznali by jeho preferencie, jeho záľuby, jeho minulosť, rodinu atď. Ak by postavili domov v blízkosti školy,
v istom zmysle by sa tým oživil vzťah starý rodič – vnuk.
Najskôr je nevyhnutné preštudovať si osobnostný profil nového nájomníka domova.
Generácia, s ktorou máme do činenia, bola vychovávaná v očakávaní, že keď dospeje do
zrelého veku, nadobudne určitý status, autoritu, váhu, že človek bude mať svoj hlas a bude môcť rozdávať svoje skúsenosti. Avšak pravda je taká, že starý človek zisťuje, že všetko bola lož a ani nedostal čas na to, aby sa s touto skutočnosťou mohol zmieriť. Starí ľudia sa stávajú akýmisi žolíkovými kartami, iba ich prenášajú sem a tam a neustále
sťahujú; existujú rodiny, ktoré si prichádzajú vyzdvihnúť z domova svojho rodinného
príslušníka iba preto, aby si mohli vybrať jeho penziu. V iných prípadoch kolujú po domácnostiach svojich detí. Už iba kvôli tomu, že antropológia pomáha pri tejto práci transverzálneho a holistického charakteru, je dôležitou vedou.
Niečo podobné sa deje pri navrhovaní múzea... alebo školskej reformy. Pred rokmi
sme publikovali prácu Tristes institutos (Smutné stredné školy), antrolopogickú štúdiu
aplikovanú na vzdelávacie inštitúcie, a uvedomili sme si, že hlavnou príčinou neúspechu
pôsobenia škôl na deti nie je ani tak to, že by dieťa neporozumelo obsahu učiva, ale to,
že sa nevyrovnalo so stretom kultúr. Vzdelávacie projekty jednotlivých škôl musia byť
prispôsobené svojmu prostrediu, samozrejme, nemyslím tým, že by sme mali meniť matematiku, fyziku a podobne. Edukačné centrá sa správajú podobne ako mytologický
hrdina Prokrustes. Aj on bol veľmi pohostinný, ponúkol svoju posteľ každému, kto ju potreboval. Bol v tom však jeden háčik: nezniesol, aby pozvaní hostia buď presahovali svojimi rozmermi dĺžku postele alebo ju nedosahovali, takže tým prvým odtínal nohy a tých
druhých naťahoval až dovtedy, kým sa ich telo plne neprispôsobilo rozmerom postele.
Antropológia môže pomôcť vyhnúť sa týmto problémom, a to tak, že preštuduje spoločenskú (sociálnu) kultúru prostredia, v ktorom je škola umiestnená, aby učebné požiadavky mohla adaptovať na žiakov, a nie, aby sa to robilo naopak. Takýto návrh predložili pred časom tvorcovia školského vzdelávacieho plánu PEC (Proyecto Educativo de
Centro), ale málo z neho sa podarilo realizovať.
Bol som svedkom mnohých reforiem a projektov určených pre rozvoj rurálneho sveta,
ktoré stroskotali, a to v prvom rade preto, lebo sa nerealizovali smerom zdola nahor.
Opačný postup je nesprávny. Najskôr má prísť vedec, potom technik, a až nakoniec peniaze. Najskôr treba skúmať, potom zachraňovať alebo meniť, a až potom projekt šíriť –
to je jediný správny postup. George Foster, otec aplikovanej antropológie nás naučil, že
antropológ je človek, ktorý musí ísť najskôr do terénu a skúmať kultúru komunity, pričom túto kultúru musí chápať globálne, holisticky. Až keď zistí, ktoré faktory by v procese zmien mohli pôsobiť ako protichodné či brzdiace, ktoré by mohli byť garanciou sta306
ROZHOVOR
tus quo, a ktoré prejavujú otvorenosť k zmenám, až potom môže začať s navrhovaním
projektu. Bez takéhoto prípravného výskumu nemožno začať plánovať vôbec nič... Ja
sám som sa stretol s niekoľkými projektmi na podporu rozvoja, ktoré boli síce technicky
zvládnuté bezchybne, ale stroskotali. Nielenže skončili fiaskom, ale premárnilo sa v nich
množstvo finančných prostriedkov, a okrem toho spôsobili vážne spory medzi tými, ktorí z nich mali mať osoh. Kultúra je systém. A jediná vedná disciplína, ktorá skúma alebo
ktorá sa snaží skúmať tento systém, je antropológia.
Ako celkovo vnímajú prácu antropológov v astúrskom regióne? Majú ju v úcte, cenia si
ju? Ako je to so vzťahom študentov k antropológii, láka ich, prejavujú o ňu záujem? Rozvíja sa adekvátna spoločenská alebo odborná diskusia na témy, ktoré nám predkladá
súčasnosť? Pociťujete potrebu silnejšej podpory zo strany inštitúcií?
Začnem poslednou otázkou. V Astúrii nebolo možné vytvoriť ani katedru, ani študijný
odbor antropológie. Boli zavedené výberové predmety v rámci rozličných študijných odborov, ale postupne ich vytlačili. Odbor sa ešte drží na UNED,6 ale forma štúdia musí byť
nevyhnutne prispôsobená spôsobu výučby on-line. Napríklad, nemôžeme robiť praktické cvičenia terénnych výskumov...
Majú ľudia záujem o antropológiu? Keď vysvetľujem čokoľvek z antropológie, ľudí to
zvykne nadchnúť, očariť. Na našom magisterskom stupni štúdia histórie a antropológie máme vždy plný počet študentov. Prednášam aj jednej 32-člennej skupine seniorov a mnohé
veci u nich neraz vyvolajú až citový zážitok; pripravuje sa u nás viacero doktorských prác.
Keď mi niekde usporiadajú prednášku, v publiku je vždy plno, na prezentáciách kníh
z antropológie je tiež plno. Ľuďom sa antropológia páči, nadchýna ich. Okrem toho, sú to
veci, ktoré pochopí každý.
A majú dopad na každého.
Veru na každého, keď si človek uvedomí, že akýkoľvek jav je prepojený na množstvo
vonkajších súvislostí. Je teda smutné, že nemáme inštitucionálnu podporu, pretože keďže nemáme ani katedru ani vlastný študijný odbor, ani bakalársky program, sme v slepej uličke a prakticky nezmôžeme nič. Univerzita popularizuje, pomáha šíriť vedomosti,
dáva k dispozícii prostriedky...
Mohli by ste nám povedať, na akých projektoch teraz pracujete a aké nové profesionálne výzvy máte pred sebou?
Pracujem na viacerých projektoch, ale najviac pozornosti venujem jednému, ktorý by
som voľne mohol nazvať „zostať a vrátiť sa“. Rozoberám v ňom takúto tému: na jednej
strane máme krízu systému postindustriálneho urbánneho sveta, a na druhej strane viac
než polovica územia Astúrie zostáva nedostatočne využitá, konkrétne 600 000 hektárov
pôdy leží ladom, doslova „nadivoko“.7 Na jednej strane nás postihla táto hlboká kríza,
vrátane nezamestnanosti, a na druhej strane nás obklopuje svet ponúkajúci nespočetne
veľa prostriedkov a možností.
6
7
Skratka UNED: Universidad Nacional de Educación a Distancia – Národná univerzita dištančného vzdelávania.
Prof. García Martínez použil doslova výraz „están siendo invadidas por lo bravo“, teda „číha na ne divokosť“ a uvádza k nemu túto vysvetlivku: Používam často výrazy ako „lo bravo“ (dosl. divosť, nepoddajnosť,
Noelia Bueno Gómez – Adolfo García Martínez
307
Podľa mňa sa stačí iba zamyslieť a riešenie sa nájde: preto je téma „ostávania a návratu“ veľmi zmysluplná a aktuálna. Táto problematika, hoci sa môže zdať zložitá, prináša
množstvo podnetov. Okrem toho ju treba skúmať z mnohých uhlov pohľadu a s použitím
ako procesuálnej, tak aj systematickej perspektívy.
Keďže je nezamestnanosť a ľudia nemajú kam ísť, dnes už toľko neodchádzajú z vidieka do miest. V súčasnosti v Astúrii prevažujú dva typy párov mladých ľudí, ktoré sa
usadili na vidieku (nemožno očakávať, žeby v tomto prostredí zostali dlho, ale možno
ich deti sa tu napokon usadia). Venujú sa napríklad extenzívnemu chovu dobytka na mäso, výrobe syrov atď., a ich zárobková činnosť je diverzifikovaná, totiž druhý z dvojice
pracuje inde v nejakom inom sektore. Rozšírený je tiež chov dobytka zameraný na produkciu mlieka, ale ten je, podľa môjho názoru, odsúdený na neúspech, pretože nenecháva človeku žiadny voľný čas – iné výroby, naopak, nechávajú priestor aj pre voľný čas –
a navyše, veľkovýrobne mlieka si vyžadujú aj výpomoc od platenej pracovnej sily. Ak
k tomu prirátame nízku cenu mlieka a vysoké ceny krmiva a liekov pre tieto plemená dobytka.... Okrem toho, Astúria ako oblasť nie je vhodná na chov mliečnych plemien, s výnimkou niektorých zón.
V tejto diverzifikovanej ekonomike nadobúdajú významné postavenie hlavne ženy.
Ich podiel vo výrobnej sfére je čoraz výraznejší a čoraz viac sa vzďaľujú od spoločenských rolí spojených s reprodukciou a starostlivosťou o domácnosť. Pracujú napríklad
v oblasti turizmu, kde robia viac-menej to, čo robievali aj predtým, ale berú za to plat od
ľudí zvonka. Ich činnosť v tomto smere veľmi výrazná. Hlavná ťarcha pri zakladaní nových výrob, okrem už spomenutého problému návratu, leží na pleciach ženy.
Kto sa bude môcť vrátiť? Kam? Nie všade je to možné. Ako? Za akých podmienok?
S akou podporou? S akými perspektívami? Aké podmienky musia byť splnené? Najväčším
problémom návratu, ak si pomôžeme Maslowovou pyramídou piatich ľudských potrieb,
možno vysvetliť takto: základné potreby, teda fyziologické, sú v rurálnom prostredí zabezpečené. Je tam dosť ošípaných, sliepok, zemiakov, atď. Podmienka bezpečia a istoty
je tiež splnená, pretože človek má dom a nevysťahujú ho z neho. Avšak prekážky existujú v možnostiach spoločenského kontaktu, teda spolupatričnosti. V rurálnom svete totiž
panuje strašná samota. Všadeprítomná samota. Je ťažké nájsť si tam partnera. Na vidieku
človek nemôže žiť sám. Ak človek nežije v páre, všetko je preňho zložité. Doteraz vedeli
zniesť samotu mnohí slobodní ľudia, pretože mali matku, matku, ktorá spĺňala rolu matky, manželky a dcéry naraz. Manželky v tom zmysle, že s ním spolupracovala, delila sa
s ním o prácu; rolu dcéry, pretože sa podieľala aj na každodenných drobných pomocných
prácach. Ďalší problém predstavuje potreba uznania a úcty, pretože tí, ktorí zostali na vidieku, sa považujú za stroskotancov. Ďalší problém predstavujú obmedzené možnosti na
sebarealizáciu.
Caro Baroja pred mnohými rokmi hovoril, že na vidieku sa šíri nebezpečný vírus spočívajúci v tom, že ľudia nadobúdajú presvedčenie, že ktorýkoľvek robotník v meste žije
lepšie ako oni, sedliaci. Ak sa tento vírus rozšíri, tvrdil, je schopný zničiť celú spoločnosť,
celú krajinu. A rozšíril sa. Navyše, ľudia žijúci na vidieku neporovnávajú svoju situáciu
s tým, ako sa tam žilo pred tridsiatimi rokmi, alebo s tým, ako žili ich rodičia a oni sami,
a preto si neuvedomujú výhody života na vidieku, ktorých je naozaj veľa. Napríklad, na
neskrotnosť), „lo manso“ (dosl. krotkosť, umiernenosť) a „amansar“ (dosl. skrotiť, umierniť, domestifikovať), pretože sú to tri výstižné výrazy, ktoré sa dajú použiť aj na pomenovanie fáz obradov prechodu: „divosť“ by mohla označovať stav odčlenenia, nezaradenia, „skrotenie“ korešponduje s fázou vstupu, včleňovania sa a konečného včlenenia sa. Napríklad dieťa prechádza zo stavu; „divosti“ do stavu „krotkosti“
prostredníctvom procesu iniciačných rituálov.
308
ROZHOVOR
sklonku dňa sa pracuje iba málo hodín, nie sú to hodiny intenzívnej práce. Upadli sme do
istej jednostrannosti, ktorá sa ešte spája s neustálym nátlakom zhora.
Mám rozpracovaných niekoľko hypotéz o týchto témach, teraz k nim zbieram potrebné fakty. Rozbehol som terénny výskum s tímom zloženým z poradcov pre životné prostredie, ktorý pracuje na sceľovaní pozemkov8 po celom území Astúrie, aby som bližšie
poznal problematiku z technickej stránky; potom sa poradím s ďalšími kvalifikovanými
odborníkmi, a tiež s aktivistami z rozličných oblastí...
Je pred Vami mnoho nových úloh...
V každom prípade, ešte raz chcem podčiarknuť myšlienku, že antropológia je a aj bude, hoci to môže znieť paradoxne a prekvapivo, vedou budúcnosti. Vedou súčasnosti a budúcnosti. Nemožno naprogramovať žiadny projekt regionálneho rozvoja bez predchádzajúceho etnografického výskumu. To isté platí aj pre oblasť vzdelávania, múzejníctva,
pre projekty rozvoja rurálneho sveta, pre projekty zakladania geriatrických centier či pre
oblasť ochrany kultúrneho dedičstva všeobecne. Nemá žiadny zmysel udeľovať podporu
na obnovu nejakého typu budov, napríklad sýpok alebo mlynov, ak ide o osamotenú iniciatívu vytrhnutú z kontextu. Napríklad v Astúrii sa premrhalo veľa peňazí na obnovu mlynov. Mlyn je prvok, ktorý treba zaradiť do kontextu, do kontextu kultúry chleba. A kultúra chleba je zase súčasťou kultúry „caseríe“9 ako hlavnej výrobnej a spotrebnej jednotky,
atď. To je tá pravá antropológia. Etnografia. Musíme ale používať iné metódy ako naši starootcovskí antropológovia, pretože máme do činenia s komunitami, ktoré už majú za sebou bohato dokumentovanú minulosť. A to je ďalšia výzva do budúcnosti.
Ďakujem.
Preklad zo španielčiny: Renáta Bojničanová.
Vysvetľujúce poznámky pod čiarou: Renáta Bojničanová, Noelia Bueno Gómez.
Koniec interview (prvá časť bola uverejnená v SN2/2013 na s. 180-187).
O AU TO R K E
NOELIA BUENO GÓMEZ (A Fonsagrada, Lugo, 1984) je španielska bádateľka, ktorá svoje tituly
MA a PhD z odboru filozofia získala na univerzite v Oviede po obhájení dizertačnej práce s názvom „Individuálna identita v myslení Hannah Arendt: od politickej akcie k biografickému rozprávaniu príbehov“. Po výskumných pobytoch na univerzitách vo Frankfurte a Lovain la Neuve
(Belgicko) v súčasnosti pracuje na svojom výskumnom projekte v Ústave etnológie SAV v Bratislave. Vyučovala politickú a morálnu filozofiu a bioetiku, publikovala niekoľko článkov a kapitol v rôznych časopisoch a knižných publikáciách, zúčastnila sa na medzinárodných konferenciách s príspevkami o súčasnej filozofii (politická akcia; autonómia a starostlivosť v bioetike;
Hannah Arendt) a filozofickej a kultúrnej antropológii (starnutie a smrť v súčasnej spoločnosti;
rola histórie a pamäte vo vyjadrovaní minulosti).
8
9
Prof. García Martínez má na mysli tím poľnohospodárskych inžinierov, ktorí pracujú na projekte sceľovania pozemkov za účelom ich efektívnejšieho obrábania a spravovania. Ich cieľom je dosiahnuť, aby vlastníci mali svoje pozemky sústredené v jednej oblasti a nie roztrúsené na viacerých miestach.
„Casería“ označuje typ hospodárskeho statku charakteristický pre oblasť Astúrie. Vid. pozn. č. 6, 1. časť interview Antropológia, veda budúcnosti, SN2/2013, s. 184.
Noelia Bueno Gómez – Adolfo García Martínez
309
3
61 • 2013
ROZHĽADY • SPRÁVY • GLOSY
ZA VILOM MARČOKOM (28. 5. 1935 – 7. 5. 2013)
Rôznym a často zaujímavým spôsobom sa
zvyknú pretínať životné cesty ľudí, a tak to
bolo aj v prípade mojich stretnutí s Vilom
Marčokom. Začali sa náhodným zistením, že
kolegyňou na banskobystrickej fakulte, ktorú si mimoriadne vážil, bola moja teta Elena
Bazovská. To posledné bolo virtuálne, keď
mi SMS-kou, ktorú podpísala dcéra (nepoznali sme sa a nikdy osobne nestretli), začiatkom mája tohto roku prišla správa o jeho
úmrtí v Bratislave. Správa mi prišla z jeho
mobilu, takže dcéra usúdila, že ak ma má
v adresári, je potrebné dať mi vedieť smutnú
zvesť. V ostatných pár rokoch sme si s Vilom
písali, občas sa aj stretli – Vilo napriek vážnemu a kolísavému zdravotnému stavu stále písal a pripravoval na publikovanie staršie
i nové texty. Jeho kritický a „kúsavý“ duch
sa prejavoval i v e-mailových správach – vždy
som sa na ne tešila, lebo nútili rozmýšľať
a mali svojský šarm a humor.
I keď je prof. PhDr. Viliam Marčok, DrSc.
v dejinách kultúry a vedy na Slovensku druhej polovice 20. storočia zapísaný predovšetkým ako literárny historik, teoretik a kritik, neoddiskutovateľnú stopu zanechal aj
v teórii a dejinách folkloristiky. V roku 1996
konštatoval jeho dlhoročný priateľ a spolupracovník M. Leščák, že „je vari jediným súčasným teoretikom a historikom literatúry
u nás, ktorý sústavne venuje svoju pozornosť
aj problémom folklóru, či presnejšie poetike
folklóru, folklorizmu, a najmä vzťahom medzi písanou literatúrou a folklórom.“ Na to,
či a ako ho mohla ovplyvniť tradičná kultúra
rodnej Dubovej spomína V. Marčok v rozho-
310
ROZHĽADY • SPRÁVY • GLOSY
vore s M. Leščákom v Slovenskom národopise v roku 1996, o niečo neskôr mi v osobnom
rozhovore formuloval jeho cielený teoretický
záujem o slovesný folklór celkom jasne: vo
wollmanovskom chápaní národnej slovesnosti s jej dvoma vetvami – ústnou a písanou,
ako vysokoškolský učiteľ považoval za nevyhnutné oboznamovať študentov slovenského jazyka a literatúry aj so žánrovou
sústavou a poetikou ústnej slovesnosti. Považoval to za zvlášť dôležité aj preto, že ľudová slovesnosť plnila predovšetkým od romantizmu úlohu ideového i poetologického
inšpiračného zdroja slovenskej autorskej literatúry. Jasne a argumentovane tieto súvislosti formuloval tiež v metodologickom
príspevku zborníka k dejinám slovesnej folkloristiky (Marčok, 1996). Jeho zásadné knižné práce k teórii folklóru tak vlastne vznikli
aj ako učebnice. Na publikačnej finalizácii
kníh O ľudovej próze [Mladé letá 1978] a Estetika a poetika ľudovej poézie [Tatran 1980]
má však podiel aj dobový politicko-spoločenský kontext začiatku normalizačného obdobia. Ním sa na istý čas uzavrela V. Marčokovi „učiteľská“ etapa jeho kariéry. Začala sa
učiteľovaním na základnej škole v Hrochoti,
po roku štúdiom slovenského jazyka a literatúry na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave a od roku 1961 naplno pedagogickým
pôsobením na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici. Tu poskytoval základy znalostí o slovesnom folklóre, tiež však o jeho mieste v systéme tradičnej kultúry nielen
slovenčinárom, no aj študentom hudobnej
a výtvarnej výchovy.
Na prelome 60. a 70. rokov publikoval v literárnovedných časopisoch príspevky o poetike ľudových piesní, ktoré vzbudili ohlas
u literárnych historikov a teoretikov (napr.
R. Brtáň) a stali sa základom neskoršej samostatnej publikácie. Kádrovanie normalizátorov bolo príčinou, že V. Marčok musel
v roku 1973 opustiť banskobystrickú fakultu
a priam existenčné problémy mu pomohol
vyriešiť rukopis o poetike a estetike ľudovej
slovesnosti, ktorý podal na Slovenský literárny fond ako podklad k žiadosti o tvorivé
štipendium. Výsledkom bolo objemné dielo,
o ktorom však posudzovatelia usúdili, že je
príliš teoretické, suché atď. a tak výsledkom
je neskoršie rozčlenenie do dvoch uvedených
samostatných monografií, čo sám V. Marčok
nazýva „najdlhší knižný pôrod“ (Rozhovor...,
1996: 100). V pozadí oboch prác stálo poctivé štúdium vtedy dostupných prác európskej
folkloristiky, ale tiež práce širšieho antropologického zamerania. Teoretickými východiskami boli V. Marčokovi predovšetkým
štrukturalistické inšpirácie J. Mukařovského, tiež však práce bližšie historicko-deterministickému prístupu – napríklad Proppovej
práci Istoričeskije korni voľšebnoj skazki.
Osobitnú pozornosť venoval V. Marčok
folklórnym afiliáciám autorskej rozprávky,
širšie tiež využívaniu princípu orality v poviedkach a románoch slovenských autorov
druhej polovice a prelomu 20. a 21. storočia
(Marčok, 2000). Spolu s M. Leščákom sa zamýšľali nad zástojom fundamentálneho diela P. Dobšinského v zbieraní, textologickom
spracovaní a publikovaní tradičných slovenských rozprávok. Z ich „dielne“ má slovenská
folkloristika termín národno-reprezentatívny variant, ako pomenovali výsledný publikovaný text Dobšinského a Škultétyho vydaní. Aj v súvislosti s publikáciou o ľudovej
próze neskôr sám sprecizoval svoje chápanie Dobšinského textov ako „autentických
ľudových“. I keď sme o tom spolu nehovorili, iste by pri svojej vedeckej otvorenosti bol
rád, že má takú kvalifikovanú nasledovníčku
v textologickom štúdiu Dobšinského úprav
ľudových rozprávok, ako je J. Pácalová a asi
nie je náhoda, že aj ona má literárno-teoretické školenie (Pácalová, 2010). Aj v poslednej knižke V. Marčoka (Marčok, 2012) sú dva zaujímavé texty k poetike
ROZHĽADY • SPRÁVY • GLOSY
Viliam Marčok. Foto: Vlado Benko, TASR.
a sémantike ľudovej piesne – aj v nich uplatnil antropologizujúci prístup, zúročiac metódy a prístupy mikovskej a popovičovskej
tzv. nitrianskej školy.
Vzťah k sesterskému odboru, no predovšetkým k ľuďom v ňom, preukázal Vilo aj
účasťou na oslave 90. výročia začatia výučby
národopisu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského začiatkom roku 2012 – nám
už len ostáva vyjadriť poďakovanie za inšpiratívne podnety, ktoré nám vo svojom diele
zanechal.
L I T E R AT Ú R A
Marčok, V. (1996). O dvoch teoretických aspektoch dejín folkloristiky. In: M. Leščák
(Ed.), K dejinám slovesnej folkloristiky. Bratislava: Prebudená pieseň, s. 120-124.
Marčok, V. (2000). „Rečové žánre“ ako najnovší horizont styku literatúry s folklórom. In:
Z. Profantová (Ed.), Folklór a folkloristika na
prahu milénia na Slovensku. Bratislava: Vydavateľstvo ARM 333, s. 118-123.
Marčok, V. (2012). Rozhovory s textami. Bratislava: Literárne informačné centrum.
311
Rozhovor s prof. PhDr. Viliamom Marčokom,
CSc. (rozhovor viedol M. Leščák) (1996). In:
Slovenský národopis, 44(1), s. 96-103.
Pácalová, J. (2010). Metamorfózy rozprávky.
Bratislava: Ars Poetica & Ústav slovenskej
literatúry SAV.
HANA HLÔŠKOVÁ,
Katedra etnológie a muzeológie FiFUK
v Bratislave VZDELÁVACÍ KURZ OBČANSKÁ SPOLEČNOST V MULTI DISCIPLINÁRNÍ PERSPEKTIVĚ (Brno, 5. – 6. 4. a 19. – 20. 4. 2013)
Centrum pre výskum neziskového sektora
(CVNS)1 pri Masarykovej univerzite v Brne je
interdisciplinárnym centrom výskumu a štúdia neziskového sektora a občianskej spoločnosti, a zároveň pôsobí ako vzdelávacie
pracovisko zamerané na ďalšie vzdelávanie
študentov a mladých vedeckých pracovníkov. Hoci jeho sídlom je Ekonomicko-správna fakulta MU v Brne, CVNS je miestom interdisciplinárnej spolupráce s výskumnými
pracovníkmi z filozofickej, právnickej fakulty a fakulty sociálnych štúdií.
Hlavná iniciatíva na založenie prvého výskumného centra v Českej republike, ktoré by
sa systematicky venovalo výskumu občianskej spoločnosti a neziskového sektora, vyšla
od skupiny učiteľov ekonómie Masarykovej
univerzity v Brne a odborníkov z praxe už
v roku 2002. Následne na to občianske združenie Trialog,2 ktorého jedným z cieľov je prehlbovanie komunikácie a spolupráce medzi
všetkými troma sektormi, neziskovým, podnikateľským a sektorom verejnej správy, založilo spolu s Ekonomicko-správnou fakultou
Masarykovej univerzity v Brne výskumné centrum. Po niekoľkých rokoch úspešnej činnosti
sa CVNS osamostatnilo. Jeho zriaďovatelia,
pracovníci aj spolupracovníci založili občianske združenie Spoločnosť pre štúdium neziskového sektora, ktorého cieľom je združovanie záujemcov o poznávanie neziskového
sektora a podpora jeho rozvoja a popularizácie. Spoločne s Ekonomicko-správnou fakultou MU organizuje činnosť CVNS a buduje
z neho svoj výskumný inštitút.
CVNS predstavuje miesto prepájania teó1
2
3
rie s praxou a vďaka svojej multidisciplinarite prepája znalosti odborníkov z oblasti ekonómie, občianskeho práva a teórie práva, politológie, histórie, sociológie či filozofie.
To, ako táto spolupráca funguje a ako je
pri výskume občianskeho a neziskového sektora potrebný pohľad každej z týchto oblastí, prezentujú členovia výskumného centra
okrem iného aj na vzdelávacích kurzoch. Na
jednom z nich, ktorý tento rok organizovalo
CVNS už po štvrtýkrát, som sa mala možnosť
aktívne zúčastniť.3
Jednotlivé prednášky, ktoré počas kurzu
odzneli, boli určené predovšetkým študentom magisterských a doktorandských programov spoločenskovedných disciplín, ktorí
sa zaujímajú o problematiku neziskového
sektora a občianskej spoločnosti, ale možnosť zúčastniť sa využili aj záujemcovia, ktorí sa s danou problematikou nestretávajú len
na akademickej pôde. Hlavným cieľom bolo
oboznámiť účastníkov so základnými poznatkami štyroch konštitutívnych disciplín.
Hlavné teórie, smery, výskumné metódy, empirické dáta aj interdisciplinárne vzťahy predstavili akademickí pracovníci štyroch fakúlt
Masarykovej univerzity: Ekonomicko-správnej, Filozofickej, Právnickej a Fakulty sociálnych štúdií.
Kurz bol podľa spomínaných oblastí rozdelený do štyroch blokov. Jeho prvá časť sa
uskutočnila 5. – 6. apríla na Právnickej a Ekonomicko-správnej fakulte MU v Brne.
Prvý deň bol venovaný právnemu rámcu
neziskového sektora a občianskej spoločnosti. V prvej prednáške sa Vítězslav Dohnal, ria-
http://cvns.econ.muni.cz/p/poslani-a-cinnost, (25. 5. 2013)
http://www.trialog-brno.cz/o-trialogu/poslani/, (25. 5. 2013)
Účasť na kurze podporil projekt VEGA 2/0052/11 Lokálne iniciatívy občianskej sféry v rozvoji sídiel.
312
ROZHĽADY • SPRÁVY • GLOSY
diteľ Pro Bono aliancie, zameral na české právnické mimovládne organizácie, koncept pro
bono a možnosti zapájania študentov do činnosti týchto mimovládnych organizácií. Nasledovala prezentácia o občianskom práve
v Českej republike, v rámci ktorej Jaroslav Benák zosumarizoval zmeny, ktoré čakajú občianske združenia a spolky po jeho rekodifikácii. Treťou v poradí bola prednáška
o filantropických nástrojoch v novom občianskom zákonníku. Vlastimil Vitoul predstavil základné charakteristiky nadačného,
zvereneckého a pridruženého fondu. Prvý deň
bol ukončený teoretickou prednáškou Martina Škopa, ktorý prezentoval právno-teoretické aspekty tretieho sektora. Prednášajúci sa
zameral predovšetkým na úlohu neziskového
sektora pri tvorbe a interpretácii práva a vplyv
neziskových organizácií na aplikáciu práva.
Nasledujúci deň odzneli tri prednášky zástupcov Filozofickej fakulty MU v Brne zamerané na občiansku spoločnosť v historicko-filozofických súvislostiach. Lukáš Fasora
predstavil kľúčové pojmy prechodu od stavovskej spoločnosti k meštianskej či pojmy
týkajúce sa honoračnej a masovej politiky,
a poskytol prehľad základných metodologických nástrojov potrebných k štúdiu občianskej spoločnosti v moderných dejinách.
Denisa Nečasová nadviazala na svojho predchodcu prednáškou o občianskom sektore na
území Českej republiky v 20. storočí. Zameriavala sa na kvantitatívne a kvalitatívne zmeny spolkového života súvisiace s politickými
udalosťami daného obdobia, hlavnými trendmi a snahou o zabezpečenie jeho kontinuity
prelínajúcou sa s násilnými narušeniami.
Prvá časť vzdelávacieho kurzu bola ukončená prezentáciou o občianskom sektore a jeho vzťahu k cirkevným a náboženským organizáciám. Táňa Kelemenová sa zamerala na
základné medzníky vývoja kresťanského prostredia v Českej republike a bližšie predstavila židovskú menšinu a jej postavenie v českej
spoločnosti. Účastníci mali možnosť nahliadnuť a pracovať s archívnymi materiálmi
zo Židovského múzea v Prahe, ktoré sú využívané v rámci projektu „Naši nebo cizí? Židé v českém 20. století“.4 Projekt, ktorý prebieha v rámci oddelenia pre vzdelávanie
a kultúru je zameraný na podporu porozu4
menia medzi ľuďmi s odlišným náboženským
vierovyznaním či pôvodom, čím chce prispieť
k vytvoreniu tolerantnej občianskej spoločnosti. Cieľom projektu je vytvorenie učebných materiálov o dejinách Židov na českom
území, ktoré sa prostredníctvom workshopov
a interaktívnych dielní dostanú medzi žiakov
základných a stredných škôl.
Druhá časť kurzu sa uskutočnila 19. – 20.
apríla v priestoroch Ekonomicko-správnej fakulty MU v Brne. Po dvojtýždňovej prestávke seminár pokračoval témou ekonomického
chápania neziskového sektora a neziskových
organizácií. Vladimír Hyánek z Ekonomicko-správnej fakulty MU v Brne vo svojej prezentácii „Občanská společnost a neziskový
sektor: co a proč dnes skoumat?“ na základe
rôznych kritérií zadefinoval neziskové organizácie a predstavil históriu ich výskumu,
meniace sa teoretické a metodologické prístupy. Predstavil v súčasnosti najvýznamnejší trend výskumu, ktorým je občianska
spoločnosť ako nositeľ sociálnych inovácií
a spoločenských zmien. Ďalšia prednáška sa
venovala téme neziskových organizácií a ich
správania. Tomáš Rosenmayer rozoberal
základné vymedzujúce charakteristiky neziskovej organizácie, stanovovanie cieľov,
motivovanie zamestnancov a produkčné
správanie. Prehľad zdrojov financovania neziskovej organizácie poskytla vo svojej prezentácii Simona Škarabelová. Pokles príspevkov z verejného rozpočtu ako jeden
z dôsledkov ekonomickej krízy je dôvodom
na hľadanie nových nástrojov a mechanizmov na zaistenie fungovania a stability neziskovej organizácie. V rámci prezentácie odzneli aj odpovede na otázky, aké metódy
využívajú tieto organizácie a aké postavenie
má medzi zdrojmi individuálne darcovstvo.
Satelitný účet a ekonomické zdroje dát o neziskových organizáciách, ktoré nie sú využiteľné len na ekonomické analýzy neziskového sektora, ich efektívne spracovanie, ale aj
limity, popísala Zuzana Prouzová. Tieto nástroje majú schopnosť kvantifikovať veľkosť
a miesto pôsobenia neziskovej organizácie
a zadefinovať tak jej úlohu v spoločnosti.
Blok venovaný ekonomickej perspektíve neziskových organizácií bol ukončený prednáškou zo slovenského prostredia. Gabriela
http://www.nasinebocizi.cz/, (25. 5. 2013)
ROZHĽADY • SPRÁVY • GLOSY
313
Vaceková sa okrem samofinancovania neziskových organizácií venovala problematike
daňovej asignácie na Slovensku a súčasným
legislatívnym zmenám, ktoré sa jej týkajú.
Záverečný deň vzdelávacieho seminára
bol zameraný na prehľad teórií občianskej
spoločnosti, sociálnych hnutí a politickej mobilizácie. Základné koncepty, teórie výskumu a analýzy sociálnych hnutí a záujmových
skupín predstavil Jiří Navrátil. Čo je a čo nie
je sociálne hnutie a aký vplyv na jeho vývoj
má štruktúra politických príležitostí? Aj odpovede na tieto otázky odzneli počas prezentácie. Milan Hrubeš z pohľadu dvoch prístupov, systémového a performatívneho,
rozoberal vzťah kultúry a sociálneho hnutia.
Na jednej strane stojí kultúra ako faktor
ovplyvňujúci sociálne hnutie, no zároveň sociálne hnutie pôsobí ako aktér kultúru vytvárajúci a aktívne meniaci. Na záver obaja
prednášajúci predstavili prehľad, základné
pojmy a možnosti vzájomného prepojenia
teórie rámcovania a teórie metafor a aplikovali svoje teoretické poznatky na empirický
výskum sociálnych hnutí.
V prípade, že sa niekto zúčastnil na všetkých štyroch seminároch, mal možnosť získať certifikát o absolvovaní vzdelávacieho
kurzu. Všetci účastníci dostali k dispozícii
materiály k jednotlivým prednáškam a ďalšiu
odporúčanú literatúru.
Okrem spomínaného seminára realizovalo CVNS aj letné školy určené pre študentov
doktorandských študijných programov zaujímajúcich sa o problematiku neziskového
sektora a občianskej spoločnosti. Hlavné témy týchto škôl boli „Současná témata ve studiu neziskového sektoru a občanské společnosti“ (2010) a „Občanská společnost a stát,
financování neziskových organizací a veřejná
prospěšnost“ (2011). Prednášky a diskusie
viedli nielen odborníci na danú problematiku z Českej republiky, ale aj prizvaní hostia
zo zahraničia (Rakúsko, Nemecko, Holandsko a Veľká Británia). Okrem poskytnutia základných informácií a skúseností týkajúcich
sa spomínaných tém letné školy poskytovali priestor na prezentovanie študentských dizertačných prác či výskumných projektov
z oblasti neziskového sektora a občianskej
spoločnosti.
CVNS nie je len vedecko-výskumným
a vzdelávacím centrom so zameraním na občiansku spoločnosť a neziskový sektor. Stará sa aj o rozvoj a popularizáciu týchto tém.
Na internetovej stránke5 si môžete nájsť prehľad výskumných projektov, ich cieľov, priebehu, výsledkov a nezanedbateľnú hodnotu
majú aj ich jednotlivé výstupy. Pre záujemcov
je tu aj možnosť jednotlivé témy týkajúce sa
tretieho sektora konzultovať s členmi tohto
multidisciplinárneho tímu.
Pri výskume občianskej spoločnosti a neziskového sektora sa interdisciplinarita
ukazuje ako nevyhnutná súčasť ich komplexného poznania, vymedzenia vplyvov
a súvislostí. Vývoj, zmeny či smerovanie tretieho sektora sa nezaobídu bez poznania aktuálnej legislatívy, dostupnosti zdrojov, spoločenskej situácie či historického kontextu.
To všetko vplýva na nastavovanie stratégií,
cieľov, organizačnú štruktúru, stabilitu neziskových organizácií a ich miesto v súčasnej spoločnosti a predstavuje tak dôležitý
podklad empirického výskumu.
NATÁLIA BLAHOVÁ,
Ústav etnológie SAV v Bratislave
SPRÁVA Z KONFERENCIE: O ETNOGRAFII „DOMA“
(Praha, 22. – 24. 5. 2013)
V dňoch 22. – 24. mája 2013 sa v Prahe,
v priestoroch Centra pro studium vysokého
školství, uskutočnila konferencia, ktorá by
5
http://cvns.econ.muni.cz/projekty, (25. 5. 2013)
314
ROZHĽADY • SPRÁVY • GLOSY
spätne mohla zaujať aj slovenskú etnologickú komunitu. Konferencia niesla názov Etnografia vyššieho vzdelávania: skúmanie
a reflektovanie „doma“.1 Organizácia konferencie bola súčasťou výskumného projektu
„Masové vysoké školství v institucionálním
kontextu: etnografie vysokoškolských kateder v České republice“,2 na ktorom spolupracujú viaceré české výskumné pracoviská:
Sociologický ústav AV ČR v Prahe, Centrum
pro studium vysokého školství v Prahe a Univerzita Pardubice, v zastúpení interdisciplinárneho tímu výskumníkov a výskumníčok
zo sociálnych a humanitných vied. Projekt
podporila Grantová agentura ČR (obdoba slovenskej VEGA) a je realizovaný v rokoch 2011
– 2013. Konferenciou si projektový tím kládol za cieľ spojiť odborníkov a odborníčky
z rôznych vedných disciplín, zaoberajúcich
sa primárne etnografickým výskumom vysokoškolských inštitúcií, politík a praktík,
ktorý už zďaleka nie je len doménou antropológie, ako aj poskytnúť priestor pre kritickú diskusiu.
Konferenciu otvorila v stredu, v podvečerných hodinách, jedna z hlavných rečníčok konferencie prof. Susan Wright, kultúrna antropologička rozvíjajúca subdisciplínu
antropológie vzdelávania na dánskej Univerzite v Aarhuse. Svoju prednášku3 o poslaní
univerzity, ktorú poňala kriticky cez koncept
„súperiacej“ inštitúcie, otvorila vizuálno-etnograficky, porovnaním fotografií a sebapropagácie svojej vlastnej univerzity a Karlovej univerzity v Prahe, na ktorej pôde sa jej
prednáška odohrala. Wright otvorila a viedla svoju prednášku cez typicky etnografické
otázky: Kto má moc? Kto „vlastní“ univerzitu? Kto je univerzita? Kto definuje kľúčové
pojmy?, pričom sa nepokúsila na tieto otázky odpovedať priamo, ale angažovaným prístupom upozorniť na socio-politické dianie
na súčasnej univerzite, a to najmä na politické dokumenty, ktoré určujú vývoj univerzít
pod „taktovkou“ znalostnej ekonomiky takým tempom, že takmer nezostáva čas ani
priestor na rozoznávanie alternatív. Práve tu
videla priestor pre etnografický výskum
v rôznych krajinách, aby preskúmal rôznorodé alternatívne konceptualizácie univerzi1
2
3
4
ty a jej budúcnosti, najmä z perspektívy akademikov a študentov. Ako svoju alternatívu
navrhla koncept univerzity ako inštitúcie
„dôvery“, pričom pod dôverou rozoznávala
tri roviny vzťahov: právne nástroje (ktoré by
upravovali vzťahy „vlastnenia“ univerzity),
postavenie (upravenie pozičných vzťahov
medzi manažérmi a akademikmi), sociálna
kompaktnosť (vzťahy založené na dôvere
medzi študentmi, univerzitou a spoločnosťou). Odkazom jej inšpiratívnej prednášky
bolo zdôraznenie spoločenskej zodpovednosti univerzity ako takej a tiež výzva pre
akademickú obec: obrátenie kritiky na hľadanie alternatív.
Vo štvrtok otvoril druhý deň konferencie
svojou hlavnou prednáškou4 prof. Wesley
Shumar, kultúrny antropológ pôsobiaci na
Drexel Univerzite vo Filadelfii v USA, kde sa
o. i. venuje etnografickému výskumu vyššieho vzdelávania a transformačným procesom amerického univerzitného prostredia.
Publikum, zložené prevažne z aktívnych
účastníkov a účastníčok konferencie pochádzajúcich z európskeho akademického prostredia, uviedol do situácie amerického univerzitného prostredia, keď nezabudol
zdôrazniť fakt, že v USA si každý za vysokoškolské vzdelávanie platí a nie je ničím neobvyklým požičiavať si na to úvery z bánk.
Práve z tohto dôvodu sa univerzity v takomto prostredí stávajú trhovými inštitúciami,
ktoré vzdelávanie predávajú ako „produkt“.
Shumar nás svojou prednáškou previedol troma vývojovými obdobiami vývoja amerických univerzít: od obdobia vzdelanostnej
ekonomiky (50. – 70. roky 20. stor.), cez obdobie univerzity ako „ideálneho mesta“,
kedy sa stala hlavým faktorom regionálneho
ekonomického rozvoja a najväčším zamestnávateľom v mestách (70. – 90. roky 20. st.),
až po súčasné obdobie, ktoré podľa neho charakterizuje prevládajúci neoliberálny diskurz, protichodné diskurzy komodifikácie
a tzv. (ťažšie preložiteľnej) accountability,
v prenesenom slova zmysle ako schopnosti
niesť priamu zodpovednosť za svoje kona-
Pôvodný názov v anglickom jazyku Ethnographies of Higher Education: researching and reflecting “at home” webstránka konferencie http://www.ethe.cz/.
Webstránka projektu http://www.csvs.cz/projekty/maso/.
The University as a Contested Concept.
The University Imaginary in a Neoliberal World.
ROZHĽADY • SPRÁVY • GLOSY
315
nie, t. j. schopnosť „skladať účty“. Práve toto
obdobie označil za kritickú fázu, kedy sa hedonistická spotreba spája s kultúrou „accountability“, ktorú v tomto kontexte nazval
stále viac prevládajúcim „hnutím“ v akademickom prostredí a tento transformačný proces nazval kolonizáciou sociálna ekonomickým. V USA je akademik stále viac
považovaný za globalizovaného neoliberálneho konzumenta a tento prístup demonštroval na záver svojej prednášky konkrétnym príkladom, a to, ako sa tzv. TED-talks5
stali hlavným nástrojom popularity a „túžby“ univerzitných intelektuálov. Shumar
viedol svoju argumentáciu v duchu kritiky
TED-u ako súčasti neoliberálneho diskurzu,
ktorý robí z profesorov „hrdinov a filmové
hviezdy“, a teda nástroje biznisu, kedy sa čoraz viac pre akademickú kariéru stáva dôležitým počet vzhliadnutí prednášky na youtube. Záverečné slová „we are hailed by TED“
zostali iste rezonovať v mnohých z nás.
Posledná z troch hlavných prednášok sa
uskutočnila netypicky v posledný deň konferencie, v piatok, v poobedňajších hodinách.
Prof. Paul Trowler, pôsobiaci na Univerzite
v Lancasteri vo Veľkej Británii, venujúci sa
výskumu vyššieho vzdelávania, kde sa o. i.
zameriava na akademické „kmene a teritóriá“ či na zvýšenie angažovanosti študentov
v akademickom živote. Trowler sčasti svoju
prednášku6 pozmenil oproti avizovanému
abstraktu, predstavil v nej predovšetkým svoj
celkový teoreticko-metodologický prístup
k etnografii, založený na teórii tzv. praxiografie. Kým podľa neho sociálna veda už pomerne dobre rozpracovala teóriu sociálnych
praktík – praxiológiu, stále nedostatočne je
rozvinuté poznanie v špecificky teoretickom
prístupe etnografického výskumu vyššieho
vzdelávania. Praxiografiu predstavil voči praxiológii ako špecifickú metodológiu sociálno-vedného kvalitatívneho výskumu, ktorá
sa zameriava predovšetkým na výskum praktík a spôsoby, akými fungujú. V sociálno-vednej debate štruktúra vs. agency sa praxiografia orientuje práve na praktiky a správanie
aktérov, než na štruktúry, pričom praktiky
5
6
7
označil za vždy situované v určitom kontexte. Trowler sa v rámci praxiografie, ktorá sa
dá chápať ako istý špecifický prúd etnografie,
prikláňal ku kriticko-realistickej ontologickej a epistemologickej perspektíve, no zároveň ju prezentoval ako jednu z mnohých alternatív, akou je možné k etnografii ako takej
pristupovať. Inšpiratívnym príkladom explorácie jeho teoretického prístupu bolo video zobrazujúce snowboarding, ktoré Trowler názorne analyzoval ako sociálnu praktiku
pomocou Geertzovho zhusteného popisu.
Konferencia prebiehala v dvoch paralelných sekciách, kde účastníčky a účastníci
mali možnosť prezentovať svoje príspevky
v rozsahu až do tridsiatich minút. Záverečné
piatkové poobedie patrilo dvom paralelným
workshopom zameraným na teoretické
i praktické problémy etnografického výskumu, kde sme mali možnosť vzájomne sa podeliť o svoje skúsenosti s výskumom, ktorý má
svoje špecifické úskalia v rôznych rovinách.
Zastúpenie aktívnych účastníkov a účastníčok konferencie bolo veľmi pestré čo sa týka
zastupujúcich inštitúcií, prevažne univerzít,
ale aj krajín. Okrem európskych krajín „Západu“, cez USA, Kanadu, Chile, Argentínu, až
po Japonsko, Taiwan a Čínu, nevynímajúc
postsocialistické európske krajiny, ktoré som
medzi inými ako jediná slovenská účastníčka zastupovala i ja. Na konferencii som prezentovala príspevok zameraný na feministický a autoetnografický prístup k výskumu
ako súčasti mojej dizertačnej práce.7 Ako
som mala možnosť zistiť, na rôznych univerzitách sveta sa rôznym spôsobom rozvíja
transdisciplinárna orientácia socio-vedného
výskumu špecificky zameraná na výskum
akademického prostredia, ktorý realizujú
akademici a akademičky na svojich vlastných
pracoviskách, univerzitách, t. j. „doma“
a snažia sa etnografickým prístupom o premieňanie „obyčajného na zvláštne“, ku ktorému by som chcela svojou výskumnou prácou taktiež prispieť.
Pre mňa, ako výskumníčku skúmajúcu
akademické prostredie, sa aj samotná konferencia stáva zaujímavým „terénom“, na kto-
TED - Technology, Entertainment, Design – nezisková celosvetová konferencia, ktorej cieľom je šírenie hodnotných ideí (http://www.ted.com).
Practice-focused ethnographies of the method/ological corollaries of a social practice perspective.
Táto je koncipovaná ako kritická etnografia vyššieho vzdelávania zameraná na doktorandský stupeň.
316
ROZHĽADY • SPRÁVY • GLOSY
rom sa rozohrávajú mocenské a iné sociálne
vzťahy na pozadí určitého socio-kultúrneho
kontextu. Preto bolo okrem obsahovej náplne
konferencie rovnako zaujímavé aj pozorovanie sociálnych (ne)kontaktov medzi účastníkmi a účastníčkami, ich (ne)hovorenie,
hierarchizované rozdelenie konferenčných
sekcií či informácie o pozadí organizácie kon-
ferencie.8 Ako pre doktorandku bola pre mňa
táto konferencia dôležitým akademickým
„prechodovým rituálom“ v rámci mojej vlastnej akademickej dráhy.
KAMILA BEŇOVÁ,
Inštitút sociálnych a kultúrnych štúdií,
UMB Banská Bystrica
XV. MEDZINÁRODNÝ ZJAZD SLAVISTOV
(Minsk, 20. 8. – 27. 8. 2013)
V poradí XV. medzinárodný zjazd slavistov sa po historicky pamätnom Ochride konal
tentoraz v hlavnom meste Bieloruskej republiky. Minsk nás privítal ako upravené mesto s množstvom zelene, vodných plôch, parkov a kvetov. Zjazd sa konal pod záštitou
Rady ministrov Bieloruskej republiky. Hneď
na úvod je potrebné oceniť organizátorov,
ktorí si pod vedením doterajšieho predsedu
Medzinárodného komitétu slavistov, A. A.
Lukašanca, dali na jeho príprave mimoriadne záležať. Hlavnými usporiadateľmi zjazdu
boli Medzinárodný komitét slavistov, Bieloruský komitét slavistov a Národná akadémia
vied Bieloruska. Na zjazde sa zúčastnilo viac
ako 500 referujúcich z 35 krajín celého sveta. Rokovanie zjazdu bolo naplánované v 16
sekciách, 25 tematických blokoch a 2 okrúhlych stoloch, no niekoľko z nich sa kvôli neprítomnosti prihlásených nekonalo.
Zo Slovenska sa na zjazde zúčastnili kolegovia jazykovedci, literárni historici, muzikológovia, historici, teatrologička a za
etnológiu/folkloristiku autorka tohto príspevku, pričom celú delegáciu tvorilo 13 aktívnych účastníkov, ktorí predniesli referáty
a viacerí z nich viedli jednotlivé sekcie. P. Žeňuch, riaditeľ Slavistického ústavu Jána Stanislava SAV a D. Podmaková, riaditeľka
Kabinetu divadla a filmu SAV, moderovali samostatné tematické bloky. Mimo delegácie
sa na zasadnutiach jednotlivých komisií zú8
častnili aj dvaja ďalší účastníci zo Slovenska.
K zjazdu pripravila ako editorka samostatný
zborník príspevkov Folklór a folkloristika vo
svete postmoderny tiež Z. Profantová.
Slávnostné otvorenie a záverečné zasadnutie sa konali v Koncertnej hale Minsk. Na
otvorení zjazdu okrem pozdravného listu
prezidenta Bieloruskej republiky A. Lukašenka predniesli pozdravné príhovory tiež
bieloruskí ministri školstva, kultúry, vysokí
cirkevní hodnostári či predseda nemeckého
komitétu slavistov G. Hentschel.
Súčasťou otváracieho ceremoniálu bolo
vystúpenie Štátneho speváckeho zboru s tanečnou skupinou a v rámci záverečného ceremoniálu vystúpil spevácky zbor, ktorého
členmi sú akademickí pracovníci. Organizátori ponúkli účastníkom zjazdu viaceré trasy
exkurzie, takže sme mali možnosť vidieť historické a umelecké pamiatky aj mimo hlavného mesta. Účastníkov zjazdu zo Slovenska
hneď v prvý večer prijal veľvyslanec SR v Bielorusku J. Mojžita.
Súčasťou zjazdu bola výstava publikácií
jednotlivých národných delegácií od ostatného zjazdu v Ochride, ktorá predstavila bohatú knižnú produkciu slavisticky a komparatívne zameraných prác. Plenárne referáty boli zamerané prevažne jazykovedne. A. Smulkova (Poľsko) predniesla príspevok Jazyk ako predmet a faktor
integrácie, A. MacMilin (Veľká Británia) re-
Za zmienku v tejto súvislosti stojí napríklad výber cateringovej firmy na konferencii zo strany organizačného tímu, ktorá je zameraná na sociálne podnikanie a poskytuje zamestnanie a uplatnenie ženám – migrantkám (http://ethnocatering.cz/), či celkové úsporné a efektívne konferenčné materiály.
ROZHĽADY • SPRÁVY • GLOSY
317
ferát Jazyk, dejiny a priestor v bieloruskej literatúre a G. Cychun (Bielorusko) Aspekty
slovanskej areálovej jazykovedy.
V rámci Medzinárodného komitétu slavistov (MKS) pracuje v období medzi zjazdmi 35 komisií, z ktorých väčšina mala v čase
konania zjazdu zasadnutie, hodnotiace činnosť komisie, vytyčujúc plán práce na nasledujúce obdobie s voľbou, resp. potvrdením
vedenia komisie. Po dvoch funkčných obdobiach odstúpil z postu predsedu Komisie
folklóru pri MKS Lj. Radenkovič zo Srbska, za
nového predsedu bol zvolený A. Moroz
z Ruska, podpredsedami sú K. Wroclawski
z Poľska, D. Ajdačič zo Srbska a za tajomníčku bola znovu zvolená autorka príspevku. Lj. Radenkovič predstavil zborník príspevkov Zajedničko u slovenskom folkloru –
Common Elements in Slavic Folklore z medzinárodnej konferencie, ktorá sa v medzizjazdovom období konala v srbskom Arandjelovci v roku 2011. V rámci komisie zohráva
významnú úlohu informatória v období medzi zjazdmi medzinárodný bulletin Slavistická folkloristika, vychádzajúci od roku
1989, ktorého aktuálne vydanie opäť pripravili v Slavistickom ústave J. Stanislava SAV.
K minskému zjazdu vyšiel zborník príspevkov referentov zo Slovenska: P. Žeňuch
(Ed.): XV. medzinárodný zjazd slavistov
v Minsku – príspevky slovenských slavistov
(Bratislava 2013, 233 s.) a Prehľad publikácií
z jazykovedy, literárnej vedy, etnológie a histórie za roky 2008 – 2012 (výber) (Bratislava
2013, 162 s.), ktorých vydavateľmi sú Slovenský komitét slavistov a Slavistický ústav
J. Stanislava SAV. V zborníku príspevkov slovenských účastníkov zjazdu je publikovaných dvanásť z pôvodne pätnástich prihlásených a prijatých zjazdových referátov,
pričom zvyšné tri budú publikované v odborných časopisoch, resp. v iných zborníkoch.
V Prehľade publikácií... výberovú bibliografiu slavisticky orientovaných etnologických
prác zostavil M. Benža.
Rokovanie pracovných sekcií zjazdu sa ko-
318
ROZHĽADY • SPRÁVY • GLOSY
nalo v dobre technicky vybavených prednáškových sálach Minskej štátnej jazykovednej univerzity. Folkloristické príspevky
odzneli ako podtéma zjazdu 2.1. Slovanský
folklór, mytológia a tradičná duchovná kultúra v rámci témy 2.0. Literárna veda, kulturológia, folkloristika. Príspevky folkloristov
sa venovali prevažne konkrétnym látkam,
účinkujúcim postavám, motívom či celým
žánrom v komparatívnom rámci kontaktových zón (príspevky H. Urbancovej, V. Frolcovej, L. Marks, H. Hlôškovej, S. I. Porickej
a i.), viaceré tiež širším areálovým paralelám
(príspevky A. Moroza, I. Ita, B. Suvajdžiča, Lj.
Radenkoviča a i.), menej tiež súčasným ekologickým súvislostiam folklóru (príspevky
Z. Možejko, L. K. Vachniny, A. Brzozowskej-Krajky, S. Boticu a E. Rudan).
Na záverečnom ceremoniáli boli vyhlásené pracovné komisie, akreditované na obdobie rokov 2013 – 2018. Funkcie Koordinátora
komisií pri MKS sa vzdal S. Gajda (Poľsko)
a na jeho miesto bol zvolený P. Žeňuch (Slovensko), ktorý je aj členom MKS. Štafetu
hlavného usporiadateľa po Minsku prevzal
Belehrad a tak hostiteľom XVI. medzinárodného zjazdu slavistov v roku 2018 bude
Srbsko a v tomto kontexte sa predsedom Medzinárodného komitétu slavistov na roky
2013 – 2018 stal srbský kolega B. Suvajdžič.
Plenárne príspevky, referáty v jednotlivých sekciách a blokoch s následnými diskusiami, ale tiež kuloárové rozhovory priniesli mnoho nových podnetov a inšpirácií
v slavisticky zameranom bádaní. Spoločenský program poskytol dostatok priestoru tiež
na nadviazanie či oživenie dobrých odborných a priateľských kontaktov, pričom nádej
na kontinuitu a progresívne smerovanie slavistického a komparatívneho bádania dávala aj pomerne veľká účasť mladších a mladých účastníkov XV. medzinárodného zjazdu
slavistov.
HANA HLÔŠKOVÁ,
Katedra etnológie a muzeológie, FiFUK
v Bratislave
DIPLOMOVÉ PRÁCE NA KEM FiF a ÚSA FSEV UK
V AKADEMICKOM ROKU 2012/2013
Štátne skúšky predstavujú pre vysokoškolských učiteľov a poslucháčov akúsi žatvu, ba možno aj dožinky, vyvrcholenie spoločného úsilia naučiť, i učiť sa remeslu
v príbuzných študijných odboroch etnológie, kultúrnej antropológie a sociálnej antropológie, ktoré sa študujú v magisterskom
štúdiu na dvoch fakultách Univerzity Komenského v Bratislave, a to na Filozofickej
fakulte a na Fakulte sociálnych a ekonomických vied. Hoci si ako pracoviská výučby v istom zmysle konkurujeme, zároveň sa v kolegiálnom duchu vzájomne rešpektujeme
a sledujeme postupy v našej pedagogickej
a vedeckej práci. Aj preto sme sa rozhodli priniesť túto správu spoločne a využiť príležitosť oboznámiť našu širšiu vedeckú komunitu s tematikou predložených prác, ktorá
dokladá pestrosť záujmov poslucháčov, ale
aj reflexiu aktuálnych spoločenských požiadaviek, ako aj vedeckých problémov v našich
vedných disciplínach.
Štátne skúšky a obhajoby diplomových
prác v magisterskom štúdiu 3.1.3. etnológie
a kultúrnej antropológie prebehli na Katedre etnológie a muzeológie (KEM) Filozofickej
fakulty Univerzity Komenského v Bratislave
na začiatku júna tohto roku. V uvedenom
termíne predložilo svoje diplomové práce
spolu 13 poslucháčok a pri obhajobe preukázali, že dobre rozumejú skúmanej problematike, vedia obhájiť svoje postupy aj
výsledky a pri rozprave zväčša veľmi kultivovane preukázali svoju odbornú rozhľadenosť a zrelosť, na základe ktorej im bude čoskoro udelený diplom a titul „magister“.
Významnými aktuálnymi témami sú tie,
ktoré súvisia aj s práve riešeným grantom na
KEM, ktorý sa zaoberá problematikou globalizácie a lokalizácie. K týmto patrí diplomová práca Bc. Sabiny Almásyovej: Rodinné
tradície v kontexte globalizácie. Prácu školila doc. dr. K. Jakubíková, CSc. Práca stála na
materiáli z výskumu na južnom Slovensku,
v slovensko-maďarskom etnicky zmiešanom
priestore neďaleko Bratislavy a stavala na formovaní nového stvárnenia sviatkovania. Po-
ROZHĽADY • SPRÁVY • GLOSY
dobne s problematikou grantu súvisela práca Bc. Eriky Gálovej: Spolužitie bez manželstva (v etnologickej perspektíve). Práca vznikla pod vedením prof. dr. M. Botíkovej, CSc.
Zaoberá sa niektorými demografickými javmi príznačnými pre globalizačné tendencie
v našej spoločnosti a ich hodnotením v rámci spoločenstva rodiny i lokality. Doc. dr. Kornélia Jakubíková viedla aj prácu Bc. Veroniky Krchňákovej: Reflexie významu krásy
žien: Generačné diferencie. Gendrová téma
v globalizačnom kontexte ukazuje premeny
konceptu ženskej krásy v generačnej aj urbánno-rurálnej komparácii. Zaujímavo do témy grantu zapadá práca Bc. Zuzany Gurskej:
Sociálna komunikácia účastníkov vlakovej
prepravy. Etnologický pohľad.Prácu viedla
doc. dr. Hana Hlôšková, CSc. Svoju diplomantku učila metóde zúčastneného pozorovania a sledovaniu lokálnych, resp. privátnych tém a zároveň overovala platnosť istých
komunikačných vzorcov v tejto komunikačnej situácii. Problematiku urbánnej etnológie
v tomto roku spracovala vo svojej práci pod
vedením Dr. Juraja Jantua diplomantka Bc.
Anna Danišková. Práca vychádza z jej výskumu v Stupave a okrem teoretického má aj
významný aplikovaný rozmer. Pod názvom
Vplyv verejného priestoru na spoločenský život v urbánnom prostredí sa skrýva text, ktorý je vhodným východiskom aj pre samosprávne orgány mesta. Práca bola práve aj
vzhľadom na jej aplikačný rozmer a spoločenský význam navrhnutá na Cenu rektora
UK za najlepšiu diplomovú prácu.
Stále živými a medzi poslucháčmi obľúbenými témami sú tie, ktoré majú istý historicko-antropologický rozmer. Takýto tematický záber reprezentuje práca Bc. Lenky
Bobulovej: Obraz Turka na Slovensku v 18.
a 19. storočí, ktorá pracuje s vyhodnotením
historických symbolických významov. Práca vznikla pod vedením Dr. Igora Zmetáka,
podobne ako ďalšia, práca Bc. Dominiky
Kosmálovej s témou ochrany kultúrneho dedičstva, v ktorej sa diplomantka pokúsila
o systematizáciu Africkej zbierky Ivana Me-
319
licherčíka. Dr. Lucia Segľová školila dve práce, z nich jedna mala výrazne historicko-etnologický rozmer. Bc. Katarína Rišková spracovala na základe historických prameňov
gendrovo príznačnú antropologickú tému
Vplyv spolku Živena na ženskú starostlivosť
o zdravie v období 1918-1938. Druhá diplomantka tejto školiteľky, Bc. Jana Kerekrétyová sa venovala téme rodiny v kontexte formálnych inštitúcií spoločenského zriadenia.
Pod názvom Konformita a konflikt – každodenný život veriacich ľudí za socializmu
ukázala cez koncept habitusu ideové rámce
rodiny a ich trvácnosť bez ohľadu na spoločenské zriadenie. Otázkami spoločenského
statusu a reprodukcie hodnôt sa venovala aj
práca Bc. Andrey Lukácsovej: Učiteľ – socio
profesijný status v spoločnosti. Práca vznikla
pod vedením Dr. Zity Škovierovej, CSc.
Poslednú tematickú skupinu medzi tohtoročnými diplomovými prácami, obhájenými na KEM tvoria tie, ktoré možno označiť
ako príspevok k migračným štúdiám. Pod vedením doc. dr. Magdalény Paríkovej, CSc. napísala Bc. Veronika Franková prácu: Kultúrna identita reemigrantov zo Slovenského
Komlóša vo vybraných lokalitách južného Slovenska. Je nepochybne významným zistením, že aj po uplynutí 65 rokov od presídlenia Slovákov z Maďarska v rámci „výmeny
obyvateľstva“, proces budovania a upevňovania identity pokračuje tak v konfrontácii,
ako aj v súzvuku s novými kontextami života presídlencov. Prof. dr. Marta Botíková, CSc.
viedla dve práce tematicky zviazané so súčasnými migračnými procesmi. Na metodologicky inšpiratívne uchopenie témy Bc. Lenku Koišovú priviedla Dr. Helena Tužinská cez
svoje kurzy venované lingvistickej antropológii. Tak vznikla podnetná diplomová práca
nazvaná ČAKÁREŇ: Prípadová štúdia prvého kontaktu s cudzincami na príklade Oddelenia cudzineckej polície v Bratislave. Náročnosť výskumu ako aj aktuálny a korektný text
diplomovej práce si vyslúžil ocenenie Cenou
Daniela Tupého, ktorú udeľuje dekan FiF UK.
Udelením tejto ceny si učitelia a študenti FiF
UK pripomínajú pamiatku študenta Daniela
Tupého, ktorý bol roku 2005 zavraždený vo
veku 21 rokov. Práca Lenky Koišovej zodpovedá tematike oceňovaných prác, ktoré sa sústreďujú na spracovanie prejavov násilia, xe-
320
ROZHĽADY • SPRÁVY • GLOSY
nofóbie, rasizmu, nacizmu, netolerancie
a ďalších nehumánnych prejavov v slovenskom i medzinárodnom kontexte.
Diplomová práca Bc. Dáši Zváčovej: Slovenské opatrovateľky v Rakúsku nie je možno tak dramaticky rámcovaná, ale popisuje
a analyzuje rodinné a spoločenské dôsledky
frekventovaného javu našej súčasnosti, ktorý mení predstavy o migráciách nielen z hľadiska etnologického nazerania, ale aj z hľadiska ich spoločenského dopadu. Práca bola
vzhľadom na jej úroveň spracovania a spoločenskú aktuálnosť témy navrhnutá na Cenu
rektora UK za najlepšiu diplomovú prácu.
Viaceré diplomantky budú odovzdávať
svoje práce v jesennom termíne. Robia tak
z rôznych dôvodov, často pre časovú náročnosť výskumu, či pre iné priority (zahraničná
stáž a pod.) v poslednom roku štúdia. Myslím, že aj augustová „oberačka“ bude zaujímavá. Najmä však dúfame, že viaceré naše
absolventky a absolventi v budúcnosti budú
mať možnosť pracovať vo vyštudovanom odbore a dajú o sebe znať na stránkach vedeckých etnologických či sociálno-antropologických periodík. Štátne skúšky a obhajoby diplomových
prác v magisterskom stupni štúdia v študijnom odbore 3.1.15 sociálna antropológia absolvovalo 14 poslucháčok. Katarína Böhmová pod vedením dr. Andreja Mentela obhájila
veľmi podnetnú prácu Sociálne faktory vkusu, založenú na terénnom výskume v Liptove. V tom istom regióne, len v západnejšej
časti svoj materiál na svoju prácu Sociálne
a kultúrne faktory reziliencie v súkromnom
resocializačnom zariadení, ocenenú cenou
rektora UK, získala Barbora Bírová (školiteľ
dr. Andrej Mentel). Lucia Vávrová obhájila
etnograficky veľmi precíznym materiálom
doloženú prácu napísanú v angličtine Work
and Informal Social Networks in Kysuce (Práca a neformálne sociálne siete na Kysuciach),
ktorú viedol školiteľ doc. Juraj Buzalka. Diplomovú prácu, založenú na materiáli zo
Srbska na tému Metodológia výskumu hodnôt v antropológii obhájila Kristína Biljnjová. Miroslava Oláhová (školiteľ doc. Martin
Kanovský) si ako tému svojej diplomovej práce zvolila Vplyv socioekonomického statusu
a etnicity na prístup vychovávateliek k deťom
v materskej škole. Pod vedením dr. Danijely
Jerotijevič obhájila svoju prácu Vplyv emócie
odporu na politický postoj Kristína Stoláriková. Záverečná diplomová práca Miriam Račkovej (školiteľ dr. Juraj Podoba) sa venovala
téme Vzťahy reciprocity, solidarity a lojality
v sociálnej skupine Cirkvi bratskej. Natália
Brezovská obhájila záverečnú prácu Starnutie žien v prostredí Trenčianskej Teplej pod
vedením školiteľa doc. Juraja Buzalku. Veronika Janechová pod vedením dr. Danijely
Jerotijevič obhájila prácu Predstavy detí o spôsoboch vzniku a prenosu chorôb. Diplomovú
prácu Kultúrny a sociálny kapitál v multietnickom prostredí Šamorína obhájila pod vedením doc. Martina Kanovského Tamara Holičová. Tému Rodové roly pri zoznamovaní
sa na internete pod školiteľským vedením
dr. Tatiany Bužekovej spracovala vo svojej
práci Lucia Kováčová. Daniela Nagyová sa vo
svojej práci venovala pod vedením dr. Dani-
jely Jerotijevič téme Očkovanie detí a faktory ovplyvňujúce postoje k nemu. Dr. Juraj Podoba bol školiteľom Eriky Antalovej, ktorá
napísala prácu Nostalgia za socializmom.
Dve z absolventiek budú pokračovať vo
svojom štúdiu na doktorandskom stupni, či
už na Univerzite Karlovej v Prahe alebo Univerzite Paris X Nanterre vo Francúzsku, úroveň ich prác, ako aj veľkej väčšiny ďalších
prác bola v tomto akademickom roku nadpriemerná a v súčasnosti obe pracoviská pripravujú možnosť zverejniť najkvalitnejšie
práce v spoločnej publikácii.
MARTA BOTÍKOVÁ,
Katedra etnológie a muzeológie FiF UK
v Bratislave,
MARTIN KANOVSKÝ,
Ústav sociálnej antropológie FSEV UK
v Bratislave
DIZERTAČNÉ PRÁCE V ÚSTAVE ETNOLÓGIE SAV
V ROKU 2013
V kalendárnom roku 2013 v Ústave etnológie SAV obhájili dizertačné práce spolu traja doktorandi – Mgr. Juraj Štofej obhájil 12. 3.
prácu s názvom Sociálna exklúzia rómskej
menšiny v oblasti vzdelávania, Mgr. Miroslava Hlinčíková obhájila 2. 7. prácu pod titulom Inkorporácia migrantiek a migrantov
z Vietnamu v Bratislave a Mgr. Ľudmila Hrustičová obhájila 26. 8. dizertačnú prácu nazvanú Stratégie náboženských organizácií
pôsobiacich medzi Rómami. Prípadová štúdia charizmatického spoločenstva z východného Slovenska.
J. Štofej si v práci Sociálna exklúzia rómskej menšiny v oblasti vzdelávania zobral na
mušku zlepšenie situácie rómskych detí
v školstve, konkrétne ich ľahší prístup do
etnicky integrovaných štandardných predškolských zariadení. Počas dvojročného
dlhodobého terénneho výskumu v mestskom
prostredí na Coburgovej ulici v Trnave autor
skúmal a analyzoval postoje rodičov rómskych detí zo sociálne vylúčeného prostre-
ROZHĽADY • SPRÁVY • GLOSY
dia k predškolskej výchove a na ich základe
navrhuje vo svojej práci prijať také opatrenia,
ktoré by vzniknutú situáciu, keď väčšina detí
z takéhoto prostredia zostáva doma a nenavštevuje jasle alebo škôlku, pomohli riešiť. Cieľom navrhovaného projektu je prostredníctvom nízkoprahového centra, v ktorom autor
už niekoľko rokov pôsobí, spojiť záujmy rodičov, ich detí, ale aj vzdelávacích inštitúcií
a zástupcov miestnej samosprávy, a nájsť
vhodný spôsob ako presvedčiť rodičov, aby
dali svoje deti do predškolských zariadení
a umožnili im tak lepšiu socializáciu. Riešenia, navrhované v obhájenej práci, zaujali aj
zodpovedné inštitúcie na mestskej i celoštátnej úrovni. Dizertačná práca M. Hlinčíkovej Inkorporácia migrantiek a migrantov z Vietnamu
v Bratislave skúma proces inkorporácie migrantov a migrantiek z Vietnamu v hlavnom
meste Slovenska z hľadiska teórie transnacionalizmu. Zvolená orientácia podporuje
pohľad na viacstupňové väzby v rámci a me-
321
dzi hranicami národných štátov. Práca je
založená na etnografickom výskume s použitím metódy hĺbkového etnografického
interview a zúčastneného pozorovania, ktorý bol uskutočnený v rokoch 2009 – 2012
v Bratislave. Analýza získaného výskumného materiálu preukázala, že formy začlenenia jednotlivcov sú značne diverzifikované
vzhľadom na to, že títo migranti a migrantky
sú rozdielne štruktúrovaní. Sociálnu stratifikáciu následne ovplyvňujú i jednotlivé línie sociálnych sietí a mocenské vzťahy medzi
nimi. Antropologická perspektíva na mikroúroveň konania a rozhodovania jednotlivcov,
aplikovaná vo výskume, poukázala na veľmi
diverzifikovaný obraz o živote migrantov
a migrantiek z Vietnamu v Bratislave, čím poprela akúkoľvek zjednodušujúcu homogenizovanú perspektívu na migrantov a proces
inkorporácie.
Ľ. Hrustičová sa v dizertačnej práci Stratégie náboženských organizácií pôsobiacich
medzi Rómami. Prípadová štúdia charizmatického spoločenstva z východného Slovenska
zaoberá novovzniknutou situáciou na Slovensku, keď stále viac cirkví a náboženských
spoločností sústreďuje svoje misijné aktivity
do rómskych komunít. Práca sa opiera o kvalitatívny etnografický výskum realizovaný od
júna 2011 do augusta 2012 v Pastoračnom
centre Rómov v Čičave, ktoré založil charizmatický gréckokatolícky náboženský zbor
Spoločenstvo apoštola Pavla. Dizertačná práca podáva analýzu stratégií tejto náboženskej
organizácie a snaží sa identifikovať a kontextuálne interpretovať jej stratégie pôsobenia v rómskych komunitách. Autorka sa zaoberá aj tým, ako skúmaná náboženská
organizácia operuje so svojou „charizmatickosťou“, teda akým spôsobom a do akej miery využíva jednotlivé charizmatické prvky
v rámci svojich stratégií. Z výskumu vyplynulo, že tvorba pastoračných aj evanjelizačných stratégií je dynamický proces a vedenie
náboženskej organizácie pružne reagovalo
na vzniknuté situácie. V procese tvorby stratégií mala veľký význam interná evaluácia.
Výskum rovnako ukázal, že „charizmatickosť“ organizácie, a z nej vyplývajúca „netradičnosť“ v rámci náboženského prostredia,
má priamy vplyv na tvorbu evanjelizačných
stratégií.
Všetky tri obhájené dizertačné práce vychádzali z klasických kvalitatívnych metód
etnografického výskumu, ako sú pološtruktúrované a hĺbkové etnografické interview,
neformálne rozhovory a zúčastnené pozorovanie, čo dodalo patričnú váhu ich analýzam a argumentom. Zároveň však priniesli
nové témy alebo aspoň nové pohľady na staré témy, navyše nielen v rovine teoretických
východísk, ale najmä kvôli praktickému využitiu poznatkov z terénu v aplikovanej antropológii, sociálnej práci či iných disciplínach.
VLADIMÍR POTANČOK,
Ústav etnológie SAV v Bratislave
PREZENTÁCIA PUBLIKÁCIE COMPETING EYES:
VISUAL ENCOUNTERS WITH ALTERITY IN CENTRAL
AND EASTERN EUROPE V ÚSTAVE ETNOLÓGIE SAV
Dňa 27. 8. 2013 sa v Ústave etnológie SAV
na Klemensovej ulici v Bratislave konala prezentácia publikácie Competing Eyes: Visual
Encounters with Alterity (red. D. Demski,
I. Sz. Kristóf, K. Baraniecka-Olszewska). Je
výsledkom medzinárodnej konferencie „Visual Encounters With Alterity“ (Budapešť,
máj 2012), ktorej účastníci skúmali zobrazo-
322
ROZHĽADY • SPRÁVY • GLOSY
vanie „svojho“, „iného“ a „cudzieho“ v rôznych typoch dobovej tlače a iných formách
vizuálneho umenia v kontexte strednej, východnej a južnej Európy.
V poradí už druhá konferencia a druhá publikácia vznikli predovšetkým vďaka profesorovi Dagnoslawovi Demskému z Ústavu archeológie a etnológie Poľskej akadémie vied,
Profesor D. Demski z Poľska objasňuje záujemcom detaily projektu. Foto: Zuzana Panczová.
ktorý je vedúcim projektu „Mythicized forms
of (non)ethnical Others in visual representations of 20th and 21th century. Analysis of
press and printed leaflets“. Projekt, ktorý financoval International Visegrad Fund, podporil vydanie prác vedcov z etnologických
ústavov Maďarska, Poľska, Slovenska a Poľska. Cieľom projektu je sledovanie a analýza
vizuálnych reprezentácií „tých druhých“
v oblasti strednej, východnej a južnej Európy. Na rozdiel od prvej konferencie konanej
vo Varšave v roku 2010, ktorá sa sústredila na
etnické karikatúry z 19. a začiatku 20. storočia, sa tentoraz téma materiálovo rozšírila na
širší záber zobrazovania inakosti vo všeobecnosti. Objekt skúmania sa obohatil aj
materiálovo, keď k analýze tlače, letákov, vtipov a pohľadníc pribudli napríklad aj dobové knižné ilustrácie, fotografie a architektonické prvky.
ROZHĽADY • SPRÁVY • GLOSY
Prispievateľky zo Slovenska, vedecké pracovníčky SAV docentka Eva Krekovičová
a doktorka Zuzana Panczová, pozvali na prezentáciu aj kolegov z iných spríbuznených
ústavov SAV, keďže téma je atraktívne nadodborová. Okrem pracovníkov Ústavu etnológie sa na prezentácii zúčastnili napríklad
i riaditeľ Ústavu dejín umenia SAV docent
Ivan Gerát, vedecká pracovníčka Ústavu svetovej literatúry SAV doktorka Dobrota Pucherová, ako i zástupkyňa International Visegrad Fund, pani Kristína Ácsová. Kniha, ktorú v Bratislave prezentoval jeden z jej redaktorov – D. Demski a dve spoluautorky zo Slovenska, je dostupná aj v knižnici Ústavu etnológie SAV alebo si ju možno
objednať vo vydavateľstve l’Harmattan.
MAGDALÉNA KUSÁ,
Ústav etnológie SAV v Bratislave
323
3
61 • 2013
RECENZIE – ANOTÁCIE
HANA HLÔŠKOVÁ, IVO POSPÍŠIL,
ANNA ZELENKOVÁ (Eds.):
Slavista Jiří Horák v kontexte
literatúry a folklóru I-II
TribunEU, Bratislava/Brno, 2012,
265+87 s.
Po dlhom čase sme konečne dostali knihu do rúk nielen vedeckých odborníkov, ale
aj každého záujemcu o slovanské dejiny či
ľudí priblížených osobnými spomienkami,
publikáciu významného formátu venovanú
silnej osobnosti literárno-historického, slavistického a folkloristického diela, akademikovi Jiřímu Horákovi (1884 – 1975). Spájajú
sa v nej príspevky slovenských a českých autorov približujúce osobný profil J. Horáka,
jeho profesionálne diela a funkcie, uverejnené reprezentatívne texty J. Horáka k porovnávaciemu štúdiu dejín slovanských literatúr (z rokov 1929 a 1937), spomienky jeho
manželky A. Gašparíkovej-Horákovej, ktorá
bola aj jeho spoluautorkou textov venovaných slovenskému folklóru, nekrológ českého slavistu K. Krejčího, osobitnú a dôležitú
časť tvorí personálna bibliografia J. Horáka.
Priblížme sa k osobným spomienkam uvedeným hneď na začiatku knihy – ktoré nás
privádzajú aj k vlastným spomienkam: autormi sú Slavomír Wollman v rozhovore s A. Zelenkovou, Dagmar Klímová, Viera Gašparíková, Emil Charous. Na jednej strane ide
najmä o generačnú spoluprácu J. Horáka (najmä s Frankom Wollmanom, J. Polívkom,
J. Máchalom, M. Murkom, V. Tillem atď.)
a jeho zvýrazňovanie komparatívnej koncepcie dejín slovanských literatúr ako integrálnej súčasti svetovej literatúry už koncom 20.
324
rokov 20. storočia. Na druhej strane sa odrážajú osobné študentské a príbuzenské spomienky na J. Horáka, ktoré – najmä v texte
V. Gašparíkovej (Vzdialené ozveny alebo niekoľko spomienok na uja Jirku a rodinu Gašparíkovcov) – uvádzajú všeobecne málo známe detailné súvislosti histórie a vzťahov
významnej turčianskej rodiny z Martina, ktorý „sa stal v rokoch 1918 – 1938 kultúrnym
centrom Slovenska“ (manželka J. Horáka Anna Gašparíková, „súkromná a osobná archivárka a knihovníčka prvého prezidenta Československej republiky T. G. Masaryka“, bola
dcérou významného kníhtlačiara, vydavateľa a spisovateľa Jozefa Gašparíka-Leštinského, sesternicou Jána Gašparíka, otca Viery
Gašparíkovej). Dozvedáme sa o tom, ako prežívali manželia Horákovci obdobie protektorátu (keď bol J. Horák väznený za protinacistický odboj), o diplomatickej kariére
J. Horáka ako veľvyslanca v Moskve, o ich vzájomnej spolupráci na folkloristických dielach
a pôsobení J. Horáka ako profesora na Karlovej univerzite v Prahe, vedúceho Folkloristického oddelenia Kabinetu pre etnografiu
a folkloristiku, akademika ČSAV a riaditeľa
Ústavu pro etnografii a folkloristiku ČSAV
v Prahe. Takisto E. Charous v texte Chvála rodu cílevědomých žen spomína na svoje vlastné zážitky s pôsobením sestier Anny a Želmíry Gašparíkovej (historičky a lingvistky),
aj folkloristky Viery Gašparíkovej v Prahe.
Ďalšie úvahy českých a slovenských bádateľov sledujú diela J. Horáka a jeho koncepcie porovnávacích dejín slovanských literatúr (I. Pospíšil, M. Zelenka), funkciu
J. Horáka ako diplomata v Rusku (J. Rychlík
a M. Rychlíková), jeho výskumy poľskej lite-
ratúry (K. Kardyni-Pelikánová), spoluprácu
a profesijné osudy J. Horáka a A. Béma (M.
Bubeníková), akademickú sféru J. Horáka
(J. Otčenášek), spojenie J. Horáka a V. Tilleho s rozprávkou (D. Blümlová), Horákovu
folklórnu rozprávku v českej literatúre pre
deti (J. Toman), osobný fond akademika
a fondy PNP v Prahe slavistu a komparatistu
J. Horáka (J. Chodějovský, H. Mikulová). Autori zoširoka uvádzajú životnú dráhu a mnohé špeciálne záujmy J. Horáka, jeho inšpirovanie a spoluprácu s T. G. Masarykom, štúdie
o ruskej, poľskej literatúre, dokladanie československej vzájomnosti, tiež dôležité a zaujímavé je porovnávanie názorov J. Horáka
s viacerými bádateľmi slovanských kultúr
a literatúr, čo ozrejmuje historické a vývojové rozdiely porovnávacích dejín slovanských
literatúr, európsko-slovanské vzťahy.
Osobitnú pozornosť vzťahu J. Horáka
k osobnostiam na Slovensku a k slovenskej etnografii a folkloristike venujú texty A. Zelenkovej a H. Hlôškovej. A. Zelenková vo svojom texte Vzťah Jiřího Horáka a Štefana
Krčméryho vo svetle vzájomnej korešpondencie uvádza, že „uverejnenie súboru listov
Š. Krčméryho s J. Horákom prispeje k hlbšiemu poznaniu života a diela nielen tohto významného slovenského spisovateľa, ale aj
českého slavistu Jiřího Horáka vo vzťahu
k slovenskému intelektuálnemu prostrediu“.
Publikuje tridsať ich spoločných listov, ktoré uvádzajú nielen študijné a pracovné
kontakty, ale tiež Krčméryho záujmy, napríklad sčleňovať slovenskú literatúru s všeobecnou literárnou vedou a názory o vzťahoch k S. Hurbanovi Vajanskému a ďalším
slovenským a českým osobnostiam, v listoch
J. Horáka nielen chápanie Krčméryho zdravotných problémov, ale najmä (tiež kritické)
komentovanie jeho prednášok a diel.
H. Hlôšková sa v texte Ku kontextom života a diela Jiřího Horáka venuje horákovským
materiálom o jeho pracovnom a súkromnom
živote, vedecko-organizačnej práci z fondu
Archívu literatúry a umenia SNK v Martine,
fungovaniu Múzea kultúry Čechov na Slovensku v Martine (v bývalom dome Horákovcov), kde bola od r. 1999 sprístupnená
stála expozícia venovaná životu a dielu J. Horáka a A. Horákovej-Gašparíkovej, tiež Horákovmu významnému podielu na vývine folk-
RECENZIE • ANOTÁCIE
loristiky na Slovensku a širokému sprístupňovaniu materiálu ústnej slovesnosti zo Slovenska, ktoré zdôraznil v dejinách etnografie
a folkloristiky aj J. Michálek. Nová kniha venovaná J. Horákovi prispieva aj do nového projektu Literárny atlas Európy (prácu na ňom vedie Dr. Phil. Barbara
Piatti vo Švajčiarsku), ktorý sa postupne dopĺňa zo všetkých európskych literárnych dejín. Dôkazy knihy o diele J. Horáka dokumentujú práve jeho výrazné spracovanie
slovanských literárnych materiálov aj k tomuto atlasu už z dávnej minulosti, ako uvádzajú v knihe uverejnené jeho štúdie. Tie tiež
dokazujú jeho odkaz na širšie spracovanie
porovnávacích dejín slovanských literatúr:
„Jest třeba zabývati se skupinou otázek z oblasti literatury evropské, skupinou složitých
problémů, které tvoří celek a jsou tak četné,
že vskutku vyžadují studia speciálního...
Z výsledků této oblasti srovnávacích dějin literárních (littérature comparée) může těžiti
také všeobecná věda literární (littérature générale), která se pokouší ustanoviti obecné
zákony literárního vývoje, objasniti problém
vlivů, přejímání látek, vývoje druhů atd.“
(J. Horák: O srovnávacích dějinách literatur
slovanských. Podle přednášky proslovené
v Paříži na Sorbonně v červnu 1937, s. 243). ZORA VANOVIČOVÁ,
Bratislava
HANS RITZ:
Die Geschichte vom Rotkäppchen.
Ursprünge, Analysen, Parodien
eines Märchens
Muriverlag, Kassel, 2013, 15. rozšírené
vydanie, 296 s.
Hans Ritz, čo je vlastne pseudonym nemeckého spisovateľa a filozofa Ulricha Erckenbrechta, uverejnil doteraz už 15 knižných titulov, dotýkajúcich sa dejín vývoja
rozprávky o Červenej čiapočke (Karkulke).
Rozprávka, zaregistrovaná ako typ ATU 333,
patrí medzi najvýznamnejšie rozprávky na
svete, je venovaná deťom a učarovala aj takým umelcom ako Frederik Chopin, L. N. Tolstoj, Jevgenij Jevtušenko, Anatole France,
325
G. W. F. Hegel a i., objavila sa aj v Shakespearovom sonete č. 66, v divadelnej hre
o Eulenspieglovi, vo Filozofických esejach,
rôznych aforizmoch a podobne. Rozprávka
o Červenej čiapočke vychádzala buď samostatne alebo pod rozličnými názvami v obsiahlejších rozprávkových výberoch.
Pamätám sa ešte z detských čias, že knihu
o Karkulke sme našli na Štedrý večer pod
stromčekom a mali sme z nej neobyčajnú radosť. Pôsobila na nás nielen klasickými farebnými ilustráciami, ale aj dramatickou scénou a jazykovou technikou v dialógoch,
najmä v napodobňovaní detského hlasu Karkulky a vlka. Z rozprávky vyplývalo poučenie, že netreba veriť neznámym zvieratám,
ktoré môžu mať zlé úmysly.
Verzia rozprávky, ktorá bola u nás známa
a neustále vydávaná – mám napríklad pred sebou vydanie z roku 1991 pod názvom „Červená čiapočka a iné rozprávky“ DAMI Editore,
Italy, preklad z angličtiny – pochádza z pera
Charlesa Perraulta zo 17. storočia, ktorá bola
rozšírená najmä v romantickom období. Táto
verzia bola bez akýchkoľvek drastických prvkov. Tie sa začali objavovať až vo vydaniach
a prekladoch rozprávok bratov Grimmovcov
v 19. storočí. Bolo to najmä v konaní vlka, ktorý zožral starú matku, oddelil krv a mäso a nechýbali ani drastické slová vlka, ktoré vyslovoval počas návštevy Červenej čiapočky.
Tieto rôzne uhly pohľadu prezentuje autor
vo svojej poslednej knihe a zároveň ukazuje,
ako každá doba či spoločnosť pristupovala
k spracovaniu rozprávky a zanechávala na
nej svoju pečať. Poukázal napríklad na prvky
kanibalizmu (s. 9), venoval sa verziám jednotlivých autorov v dejinnom vývoji (s. 11 - 101),
upozornil na pohľady filozofov, chemikov,
teológov, matematikov, národných socialistov, žargón amerických militaristov, dramatické umenie (s. 126 - 156).
Počas mojej celoživotnej terénnej praxe sa
mi nepodarilo zachytiť ani jedinú verziu tejto rozprávky v prostredí ľudových rozprávkarov, čo znamená, že rozprávka o Červenej
čiapočke patrila na Slovensku výrazne do detskej literatúry a nijako nezakotvila v ľudovom prostredí tradovaním z generácie na generáciu.
VIERA GAŠPARÍKOVÁ,
Bratislava
326
RECENZIE • ANOTÁCIE
IVAN DUBNIČKA:
Misa mäsa
Karpaty-Infopress, Bratislava, 2012,
240 s.
Autorom knihy je doc. PhDr. Ivan Dubnička, PhD., vyštudovaný kulturológ, ktorý
v súčasnosti pôsobí na Filozofickej fakulte
UKF v Nitre, kde prednáša kultúrnu antropológiu, religionistiku a enviromentálnu filozofiu. Zo zamerania jeho vedeckej a pedagogickej práce pochádza aj táto publikácia,
ktorá sa venuje mäsu a jeho úlohe vo výžive
a kultúre človeka. Ako sa píše na zadnej obálke knihy: „ Nejestvuje živočích, ktorého by
človek neochutnal, konzumuje aj svojich
blížnych. Ľudská chtivosť mäsa je bezhraničná, často bizarná. Neuhasínajúca chuť po
mäse vytvorila z človeka lovca, neskôr pastiera. Domestifikácia osudovo pozmenila
jeho kultúrny vývoj. Nie je náhodou, že všetky spoločnosti majú vypracované určité
kultúrne vzorce vo vzťahu k mäsu, k jeho
konzumácii alebo jeho tabuizovaniu. Túto reflexiu zbadať v každom náboženstve, v etických postojoch ku zvieratám, k ich zabíjaniu, no i vo velebení či odmietaní mäsa.“
Autor svoje úvahy o mäse rozložil do
dvoch hlavných častí: Mäso ako evolučný
podnet a Mäso v kultúrnej reflexii. V prvej
časti zhrnul poznatky, ktoré svetová veda dosiahla pri výskume fylogenézy človeka. Čitateľ sa v logicky nadväzujúcich podkapitolách dozvedá, že evolučným predpokladom
vývinu človeka bola jeho schopnosť rozmnožovať sa, na čo potreboval dostatok energie v podobe kvalitného jedla – predovšetkým mäsitej stravy. Preto sa človek už od
počiatku svojich dejín snažil nájsť si cesty
k zabezpečeniu tejto potraviny. S tým súviselo aj používanie kameňa na jeho porciovanie a ohňa na jeho tepelnú úpravu. Zvýšená
konzumácia mäsa smerovala k zväčšovaniu
mozgu človeka, čo ovplyvnilo ďalší vývin človeka po stránke anatomickej, psychickej a sociálnej. Organizovanie lovu zvierat zásadne
ovplyvnilo vývoj ľudskej reči. Zabezpečenie
dostatku mäsa v strave bolo najväčším adaptačným počinom druhu Homo sapiens.
V druhej časti knihy sa autor venoval mäsu ako kultúrnemu fenoménu a jeho reflexii
v rôznych ľudských spoločenstvách. Autor
sa v nej sústredil na problematiku vzťahu mäsa a kultúrnych kategórií, ako sú tabu či rituálna obeta a vysvetľuje ich v rámci rôznych
náboženských systémov. V tejto kapitole sa
autor venuje aj domestifikácii zvierat a jej významu v ďalšom evolučnom vývine človeka.
Záver tejto kapitoly je venovaný dvom hraničným pozíciám v konzumácii mäsa: fenoménom kanibalizmu a vegetariánstva. Kniha sa končí stručným záverom, súhrnom
výstupných premís, poznámkovým aparátom, bibliografiou a vecným registrom.
Priznám sa, že knihu som brala do rúk
s veľkým očakávaním, pretože napriek enor mnému množstvu kníh o jedle a kulinárii,
odborných kníh k tejto problematike nevychádza veľa. Zvedavá som bola najmä na druhú časť knihy, ktorá sa dotýkala mäsa v kultúrnej reflexii, pretože túto tematiku v rámci
tradičnej stravy a stravovania tiež skúmam.
Napriek tomu, že autor v knihe predstavil
dosť široký okruh súvislostí mäsa a jeho
miesta v kultúre, niektoré jej časti mohli byť
spracované do hlbších detailov. Mám na mysli predovšetkým podkapitolu, ktorá pojednáva o úlohe mäsa v kresťanstve, v ktorej autor uvádza, že tento náboženský systém je
jediný, ktorý nepozná tabu konzumácie
nejakého zvieraťa a nepozná ani absolútny
bezmäsový pôst. Ako všeobecná axióma to
platí, avšak na tomto mieste by sa žiadalo rozviesť špecifiká kresťanského pôstu v sociálnych kategóriách, tak ako to skvelo popísal vo
svojej práci taliansky historik M. Montanari.
Ten vysvetlil, prečo boli pôsty z hľadiska výživy také ťažké pre väčšinu neelitárnych
vrstiev Európanov, ktorí si nemohli nahradiť
výpadok mäsitej stravy rybami alebo inými
vodnými živočíchmi, pretože na ne nemali
prostriedky. Zároveň upozornil, že v čase
stredoveku trvala dĺžka pôstov takmer polovicu dní roka. A to bola výrazná ingerencia do
charakteru stravovania masy ľudí vyznávajúcich kresťanstvo, ktorá sa rozdelila na kultúru mäsa a na kultúru rýb a u väčšiny ľudí
na jedlá s mäsom alebo vegetariánstvo. Napokon množstvo európskych literárnych i obrazových prameňov poukazuje na výraznú
dichotómiu sveta mäsa a sveta pôstu, ktorú
reflektovala súdobá spoločnosť. V tejto časti
knihy sa autor venuje aj negatívnym konotá-
RECENZIE • ANOTÁCIE
ciám ošípanej v kresťanskej kultúre. Na tomto mieste by bolo vhodné doplniť, že to však
neplatilo absolútne. Veď napríklad v našej
tradičnej roľníckej kultúre ošípaná bola považovaná za symbol prosperity a šťastia – preto sa často objavovala na jedálnom lístku počas Nového roka, vianočných sviatkov, na
Veľkú noc, na svadbách a pod. ako rituálne
alebo prestížne jedlo. Nazdávam sa, že uvedenie podobných príkladov z našej vlastnej
kultúry by knihe prospelo, vhodne by doplnilo súbor informácií zo svetovej produkcie, o ktorú sa autor opiera predovšetkým.
Problematike mäsa v našej kultúre sa venovalo multidisciplinárne sympózium v roku
1997, z ktorého vyšiel zborník, v ktorom sa
nachádza množstvo relevantných informácií o mäse a jeho mieste v kultúre Slovenska,
ktoré objasnili archeológovia, historici, etnológovia i jazykovedci. Je škoda, že ich v tejto
práci autor nevyužil. Takto zostala práca Misa mäsa na úrovni solídne spracovaného
kompendia pre študentov, avšak moje očakávania, že sa dozviem niečo nového, bohužiaľ, nenaplnila.
RASTISLAVA STOLIČNÁ,
Ústav etnológie SAV v Bratislave
DANKA MORAVČÍKOVÁ (Ed.):
Vidiek a mládež v sociálnovedných
reflexiách
SPU, Nitra 2012, 134 s.
Publikácia „Vidiek a mládež v sociálnovedných reflexiách“ bola vydaná v závere
roku 2012 na pôde Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre. Zostavovateľkou
a autorkou väčšiny textov monografie je Danka
Moravčíková (kapitolu Metodika kvantitatívneho výskumu vidieckej mládeže spracovala
Martina Hanová a Spoločenský a občiansky
život vidieckej mládeže Pavol Barát), ktorá sa
problematike vidieka venuje dlhodobo, ako
jednej zo svojich špecializácií. Recenzovanou
monografiou nadväzuje na svoju predchádzajúcu prácu „Vidiecke obce v podmienkach
transformácie“ z roku 2010, zaoberajúcu sa
premenami vidieka na Slovensku prostredníctvom výskumov vidieckych domácností.
327
Ako už názov napovedá, zámerom vedeckej monografie je prostredníctvom interdiciplinárnej perspektívy predostrieť problematiku vidieka a života sociálno-vekovej
skupiny mládeže v ňom. Práve zvolený prístup, spočívajúci v prepojení poznatkov sociológie a etnológie, robí prácu výnimočnou
a je badateľný v každom smere. Či už sú to
teoretické texty vychádzajúce zo širokého
diapazónu odbornej literatúry, alebo výskumné metódy použité pri získavaní empirického materiálu počas výskumu.
V prvej kapitole – Vidiek – autorka najskôr
charakterizuje samotný termín a popisuje znaky a kritériá, na základe ktorých ho možno vymedziť. Zaoberá sa prístupmi k riešeniu vzťahu medzi vidiekom a mestom od 19. storočia
do súčasnosti, venuje sa procesom ako urbanizácia, rurbanizácia, v ktorom sa snúbia špecificky mestské aj vidiecke črty, a ruralizácia.
Následne rozoberá funkcie vidieka, pričom
do popredia stavia najmä jeho produkčný,
obytný, rekreačný, environmentálny a sociokultúrny význam. Približuje taktiež doterajší
záujem o tému vidiek a vývoj zamerania odborných prác v postsocialistických krajinách
strednej a východnej Európy. V tejto súvislosti ponúkla prehľad relevantných publikácií
k predmetnej problematike. Ďalšia stať je zameraná na konkrétne prostredie slovenského
vidieka a jeho špecifiká. Venuje sa aspektom
historického vývoja a popisuje inštitúcie príznačné pre vidiecke spoločenstvo v minulosti a dnes. Na tomto mieste definuje rodinu – jej
tradičnú a súčasnú podobu, ale aj premeny
ekonomických inštitúcií so zameraním na poľnohospodárstvo. Poukazuje taktiež na význam politických, výchovných, kultúrnych,
sociálnych a náboženských inštitúcií. V poslednej časti tejto kapitoly sa zameriava na vidiek v kontexte európskej rozvojovej politiky.
Vymedzuje aktuálne prioritné oblasti modernizácie, ktoré majú prispieť k jeho rozvoju.
Medzi najdôležitejšie zaraďuje potrebu zvyšovania medziobecnej kooperácie, výraznejšieho zamerania na hospodárske aktivity, informatizáciu a cestovný ruch.
Druhá kapitola monografie, rozsahom porovnateľná s predchádzajúcou, je venovaná
problematike mládeže, s následnou bližšou
špecifikáciou na vidiecku mládež. Na rozdiel
od prvej kapitoly, ktorá sprostredkováva čis-
328
RECENZIE • ANOTÁCIE
to teoretické fakty, kapitola o mládeži interpretuje aj výsledky výskumu realizovaného
na Katedre spoločenských vied Fakulty
ekonomiky a manažmentu SPU v rámci projektov Sociálna a občianska participácia vidieckej mládeže, a Sociálne a morálne aspekty ekonomického a občianskeho života
vidieckej mládeže. Výskum priniesol sumár
kvantitatívneho a kvalitatívneho materiálu
zozbieraného v obciach Nitrianskeho samosprávneho kraja.
V úvodnej časti definuje skupinu mládeže
na základe legislatívy (východiskovým materiálom je zákon o mládeži z roku 2008), aktuálnych programov a dokumentov. Najviac
pozornosti venuje mládežníckej politike
v rámci Európskej únie, najmä strategickým
ukazovateľom konceptu Európa 2020. Následne približuje problematiku mládeže ako
súčasti výskumných projektov a ich tematické zameranie. Autorka sa pri ich vymedzení
odvoláva na publikáciu Daxa a Macholda,
a zo slovenských na prácu Macháčka, ktoré
ponúkajú podrobnú charakteristiku výskumov mládeže. Ďalší text je už venovaný metodologickým aspektom skúmania vidieckej
mládeže v rámci výskumných projektov k recenzovanej monografii. Stanovenými kľúčovými otázkami sú definovanie cieľovej
skupiny, výber nástrojov a respondentov,
ozrejmenie stavu objektívneho a subjektívneho poznania sledovanej problematiky. Táto časť obsahuje aj teoretické vymedzenie termínu participácia a jej podoby.
Osobitnou staťou je podkapitola „Metodika kvantitatívneho výskumu vidieckej mládeže“. V nej je pozornosť sústredená na charakteristiku používanej dotazníkovej metódy
a cieľovým oblastiam účasti mládeže na lokálnom dianí. Zisťovanými sférami boli podieľanie sa mladých ľudí na rozhodovaní a živote v obci, materiálne, organizačné a ľudské
predpoklady participácie. Výskumná vzorka
je tvorená 655 respondentmi vo veku od 15 do
30 rokov zo všetkých okresov Nitrianskeho
kraja. Štruktúra informátorov je následne
analyzovaná podľa veku, pohlavia, vzdelania a socioekonomického statusu. V závere
podkapitoly sú prezentované jednotlivé matematicko-štatistické metódy použité pri vyhodnocovaní empirických výsledkov. Tie sú
však v texte popísané iba zbežne a ich poro-
zumenie si vyžaduje predchádzajúcu odbornú erudíciu.
Posledná časť prezentuje samotné výsledky výskumu. Konkretizuje najčastejšie oblasti participácie mládeže v lokálnom živote
vidieckeho spoločenstva, jednak v rámci formálnych organizácií, akými sú športové kluby, poľovnícke či rybárske združenia, cirkevné spolky, divadelné či folklórne skupiny
a pod., ako aj vo sfére susedskej či rodinnej
výpomoci. Sleduje účasť mladých ľudí na podujatiach organizovaných samosprávou, ako
aj ich zapojenie sa pri riešení problémov v obci. Konštatuje, že podieľanie sa mládeže na
podujatiach organizovaných obcou má vo väčšine prípadov pasívny charakter, veľmi slabé
je taktiež ich zapájanie sa do riešenia problémov či členstvo v obecných komisiách a združeniach. Z čoho vyvstáva všeobecne nízka
miera angažovanosti mládeže v obecnom dianí v sledovanom prostredí. Ako veľmi prínosný pre objektivitu výsledkov, ale aj pre komplexnejšie poňatie problematiky sa javí aj
poskytnutie pohľadu druhej strany. Na základe dotazníka rozoslaného na obecné úrady
publikácia skúma oblasť práce s mládežou na
úrovni samospráv. Komparuje poznatky o postojoch a modeloch participácie mládeže do
verejných záležitostí v jednotlivých skúmaných obciach. Objasňuje podmienky a predpoklady, ako aj motivačné a demotivačné faktory ovplyvňujúce mladých ľudí v rozhodnutí
angažovať sa vo verejnom dianí. Dôkazom naliehavosti riešenia témy je aj skutočnosť, že
žiadna zo sledovaných obcí v čase skúmania
nemala vypracovanú koncepciu práce s mládežou. Aj s ohľadom na túto situáciu sú v závere kapitoly zaradené kľúčové odkazy výskumu vidieckej mládeže vymedzujúce
zásady, ktorých dodržanie má viesť k zlepšeniu aktuálneho stavu.
Text vyplývajúci z empirického materiálu
je vhodne doplnený o početné grafické vyjadrenia výsledkov výskumu, ktoré dotvárajú
plastickejší obraz o problematike. Čitateľ tak
má možnosť lepšie reflektovať predostierané
informácie, napr. cez pomerové zastúpenie
respondentov v skúmaných okresoch, obciach,
charakter súboru podľa veku, pohlavia a pod.
Súčasťou monografie sú aj prílohy. Pozostávajú z dotazníka pre mladých ľudí, zameraného na zistenie ich sociálnej a občianskej
RECENZIE • ANOTÁCIE
participácie a jeho variantu pre obecné úrady. Priložené sú taktiež tabuľkové vyhotovenia výsledkov výskumu o závislosti identifikačných kritérií respondentov na otázky
nasledujúcich tematických okruhov: Sféry,
oblasti a formy participácie vidieckej mládeže, Podmienky a predpoklady pre participáciu vo vidieckych obciach a Motivačné a demotivačné faktory, ako aj základné štatistické
vyhodnotenia použitých kvantitatívnych metód. Poslednú prílohu predstavuje scenár pološtandardizovaného rozhovoru použitý počas výskumu. Vyhotovené dotazníky, ktoré
sa osvedčili pri spracovávaní tejto publikácie, môžu byť zároveň vhodnou podkladovou
bázou pre výskumy súvisiace s témou vidieckej mládeže v ďalších oblastiach Slovenska.
Vzhľadom na vymedzenie problematiky,
ale najmä vďaka spôsobu jej uchopenia a prezentácie výsledkov riešených projektov je
monografia v mnohých ohľadoch prínosná
pre širokú základňu odbornej verejnosti
a študentov. Zároveň však môže byť signálom a apelom potreby výraznejšieho zapájania mladej generácie, pri realizácii projektov
a organizovaní chodu obcí, pre miestne samosprávy.
LENKA BIELIKOVÁ,
Katedra etnológie a etnomuzikológie UKF
v Nitre
G. V. ĽUBIMOVOVÁ:
Vozrastnoj simvolizm v kuľture kalendarnogo prazdnika russkogo naselenija
Sibiri. XIX. – načalo XX. veka.
Institut archeologiji i etnografiji SO RAN,
Novosibirsk, 2004, 240 s.
Monografická práca Galiny Ľubimovovej
sa venuje skúmaniu prejavov symboliky vekových skupín v kalendárnej obradovej kultúre ruského obyvateľstva Sibíri. V porovnaní s inými prácami v danej problematike
táto monografia akcentuje súvislosť medzi
rolami účastníkov rituálov a ich sociálnym
a vekovým statusom.
Autorka knihy, Galina Vladislavovna Ľubimovová, je vedúca vedecká pracovníčka Sibírskeho oddelenia Ústavu etnografie Ruskej
akadémie vied, ktorá sa dlhodobo venuje
329
otázkam výskumu náboženstva a obyčají sibírskeho obyvateľstva. Jej monografiu charakterizuje komplexný pohľad na skúmaný
problém, ako aj podrobné predstavenie výskumného materiálu. Výber terénu bol podmienený tým, že sibírske obyvateľstvo si
zachovalo najviac archaických zvykov a obyčajov v súvislosti s občinovým štýlom života
a pomalým prenikaním kapitalistických
prvkov do poľnohospodárstva.
Práca pozostáva z troch základných častí.
Prvú časť tvorí analýza špecifík vnímania kategórií času a veku v ruskej tradičnej spoločnosti a rozhraničenie etno-kultúrnych skupín ruského obyvateľstva Sibíri. Autorka
rozlišuje obradové kalendáre, staroverský
a prisťahovalecký, ktoré určujú rozdiely vo
vykonávaní rituálov.
Druhá a tretia časť sa zameriavajú na roly
vekových skupín v obyčajoch a obradoch,
rozdelených podľa ročného obdobia na jesenno-zimné a jarno-letné. Autorka rozoznáva tieto vekové kategórie: deti, dievčatá,
chlapci, mladomanželia, ženatí muži, vydaté ženy, starci a predkovia. V rámci práce
G. Ľubimovová venuje pozornosť aj archaickým prvkom rituálov prechodu v štruktúre
kalendárno-obradových cyklov. V závere knihy nájdeme detailný prehľad skúmanej problematiky v anglickom jazyku.
Za najväčší prínos práce možno považovať to, že autorka venuje pozornosť nielen
materiálnej kultúre spojenej s obradmi, ale
aj ich reflexii v jazyku. G. Ľubimovová sleduje obradové správanie sa rôznych vekových skupín spolu s folklórnymi prejavmi
a ľudovým odevom. Výskum v teréne je podporovaný aj základným archívnym výskumom. Autorka uvádza unikátny obrazový
a dokumentačný folklórny materiál a tým prispieva k poznaniu dosiaľ nepublikovaných
dát. Treba však poznamenať, že orientáciu
v knihe sťažujú názvy podkapitol, ktoré nie
vždy odrážajú obsah textu.
Napriek tomu ľahko čitateľný štýl a podrobný sumár v anglickom jazyku rozširujú
okruh čitateľov a robia monografiu užitočným a zaujímavým študijným materiálom.
MAJA OVSJANNIKOVOVÁ,
Katedra etnológie a muzeológie SAV
v Bratislave
330
RECENZIE • ANOTÁCIE
ZVONKO MARTIĆ,
VIDOSLAV VIDO BAGUR:
Vila bana zvala priko vrana.
Tradijska odjeća, pjesme i plesovi
Hrvata u Bosni i Hercegovini u 21.
Stoljeću. A Fairy Called the Viceroy
over the Mountain of Vran. Traditional Clothing, Songs and Dances
of Croats in Bosnia and Hercegovi na in the 21st Century
Samostan – duhovni centar „Karmel sv.
Ilije“: Buško jezero, Tomislavgrad /
Karmelska izdanija, Zagreb, 2010, 208 s.
Vizuálne pútavá publikácia vydaná v rámci spolupráce karmelitánskych centier v Chorvátsku a Bosne a Hercegovine prezentuje vybrané prvky tradičnej kultúry Chorvátov
žijúcich na území Bosny a Hercegoviny. Textové, obrazové a vďaka dvom priloženým
DVD nosičom i multimediálne spracované
údaje informujú o tradičných národopisných
reáliách tohto spoločenstva (v historickej
i súčasnej perspektíve, v rovine vytvárania
skupinovej identity, ako i v rovine variability a interakcie s inými kultúrnymi vplyvmi).
Ako vyplýva už z názvu publikácie, zámerom je predstaviť tradičné odevy, piesne
a tance. Približne polovica publikácie ich približuje prostredníctvom teoretických príspevkov, ktoré popisujú relevantné historické i etnologické kontexty, zatiaľ čo druhá
polovica predstavuje konkrétne artefakty
a ukážky tradičného umenia, a to predovšetkým vo folklorizovanej forme ako súčasti repertoárov lokálnych folklórnych skupín. Kniha je písaná dvojjazyčne, po chorvátsky i po
anglicky, a tak je jazykovo prístupná pre širšiu čitateľskú verejnosť.
ZUZANA PANCZOVÁ,
Ústav etnológie SAV v Bratislave
PETRA KELEMEN,
NEVENA ŠKRBIĆ ALEMPIJEVIĆ:
Grad kakav bi trebao biti. Etnološki
i kulturnoantropološki osvrti na
festivale
Naklada Jesenski i Turk, Zagreb, 2010,
455 s.
Táto publikácia sa usiluje priniesť pomerne ucelený prehľad o súčasných teóriách
fenoménu festivalu a procesu festivalizácie.
Autorky o nich uvažujú ako o špecifických
formách kultúrnej praxe, diskutujú o pojmoch autenticity a identity, sviatočnosti
RECENZIE • ANOTÁCIE
a každodennosti, priestoru a času, ako aj
o problematike turistického ruchu a kultúrnej politiky miest. Nájdeme tu príklady troch
rôznych festivalov v Chorvátsku, pričom analýzy sa snažia zohľadniť i pohľady všetkých
zúčastnených strán: organizátorov, vystupujúcich i publika. Napriek odborným kvalitám textu je jazyk publikácie prístupný aj
pre široké publikum a môže byť užitočným
nástrojom aj pre tých, ktorí sa organizovaniu
festivalov priamo venujú.
ZUZANA PANCZOVÁ,
Ústav etnológie SAV v Bratislave
331
3
61 • 2013
V Ý Z VA NA P U B L I KOVA N I E
SLOVENSKÝ NÁRODOPIS
vyzýva na zaslanie príspevkov do pripravovaného čísla
ro č n í k 6 2 , č í s l o 1 / 2 014
číslo nie je zamerané na konkrétnu tému.
Redakcia časopisu privíta vedecké a materiálové štúdie z odboru etnológia, sociálna / kultúrna antropológia a z príbuzných vedných disciplín,
ktoré sa sústreďujú predovšetkým na aktuálne výsledky riešenia vedeckých projektov.
Termín zaslania abstraktov: 31. október 2013
Termín zaslania príspevkov: 15. december 2013
Okrem štúdií časopis Slovenský národopis celoročne prijíma príspevky
do rubrík ESEJ, DISKUSIA, ROZHOVOR, VYHRADENÉ PRE, ROZHĽADY,
SPRÁVY, GLOSY, RECENZIE, ANOTÁCIE.
P O K Y N Y P R I S P I E VAT E Ľ O M
Autori môžu svoje príspevky zasielať na adresu:
SLOVENSKÝ NÁRODOPIS – redakcia,
Klemensova 19, 813 64 Bratislava
e-mail: [email protected]
Termíny redakčných uzávierok najbližších čísel Slovenského národopisu:
SN1/2014
SN2/2014
SN3/2014
SN5/2014
.................................
.................................
.................................
.................................
15.
15.
15.
15.
12.
03.
06.
06.
2013
2014
2014
2014
Všetky podrobnosti o požadovanej úprave príspevkov a pravidlách citovania literatúry nájdete v Pokynoch pre autorov a v Pravidlách citovania
a tvorby zoznamu použitej literatúry, uverejnených na internetovej stránke
http://www.uet.sav.sk/slovenskynarodopis.htm.
Download

• 227 • 229 • 258 • 273 • 302 • 319 • 322 • 326 • 327 • 329