www.terapeutickecentrum.com
Problémy náhradných rodín
a terapeutická pomoc
Pod pojmom náhradné rodiny rozumieme rodiny s osvojenými deťmi, deťmi v pestúnskej starostlivosti
a tzv. profesionálne rodiny. Majú viacero spoločných znakov - problémy týchto detí aj ich náhradných
rodičov sa v mnohom zhodujú.
Adopcia (osvojenie )
Adopcia je jednou z foriem náhradnej rodinnej starostlivosti. Poznáme dva druhy adopcie, pre ktoré sa
v praxi používajú dva termíny: zrušiteľná a nezrušiteľná.
Adopciou vzniká medzi osvojiteľom a osvojencom taký pomer, aký je medzi rodičmi a deťmi.
Osvojitelia majú práva a povinnosti rodičov pri výchove detí. Dieťa získava priezvisko nových rodičov.
Adoptovať je možné len maloleté dieťa. O adopcii rozhoduje súd na základe návrhu záujemcov
o adopciu.
Zrušiteľná adopcia, t.j. adopcia 1.stupňa – starostlivosť, kde prechádzajú práva a povinnosti
biologických rodičov na adoptívnych, ale v rodnom liste zostávajú biologickí. Vzájomné práva medzi
adoptovaným dieťaťom a biologickou rodinou adoptovaním zanikajú. Dieťa do jedného roku môže byť
adoptované len zrušiteľne.
Nezrušiteľná adopcia, t. j. adopcia 2.stupňa – adoptívny rodičia sú zapísaní do rodného listu dieťaťa
namiesto biologických rodičov. Túto adopciu nie je možné zrušiť (podľa: Ústredný portál verejnej
správy SR- portal.gov.sk).
Pestúnska starostlivosť
Pestúnska starostlivosť je osobitou formou náhradnej rodinnej starostlivosti, ktorú riadi, kontroluje
a určitou finančnou kompenzáciou zabezpečuje štát. Môže mať dlhodobý aj krátkodobý charakter.
Pestúni majú právo zastupovať dieťa v bežných veciach. V prípade podstatných záležitostí žiadajú
súhlas biologických rodičov.
Profesionálna náhradná výchova v rodine.
Profesionálna náhradná výchova v rodine je forma náhradnej výchovy, ktorá dáva možnosť dostať
sa do rodinného prostredia aj tým deťom, ktoré z právneho hľadiska nie je možné adoptovať, ani sa
ich nepodarilo umiestniť do pestúnskej starostlivosti. Poslaním tejto formy je poskytnúť prechodnú
starostlivosť dieťaťu s nariadenou ústavnou výchovou, ktoré je umiestnené v inštitúcii (detské domovy,
špeciálne výchovné zariadenia, špeciálne internátne školy). Do profesionálnej náhradnej výchovy
môžu byť jednej osobe zverené najviac 3 deti, pričom starostlivosť o jedno dieťa predstavuje polovičnú
mzdu.
Osoba
vykonávajúca
profesionálnu náhradnú výchovu v rodine sa stáva zamestnancom príslušného zariadenia, v ktorom je
dieťa umiestnené. Profesionálny rodič musí prejsť obdobným procesom posudzovania a prípravy, ako
adoptívny alebo pestúnsky rodič, pričom sa sledujú osobné a osobnostné predpoklady. V tomto type
starostlivosti dostáva rodina finančné prostriedky na úhradu priamych nákladov zvereného dieťaťa vo
výške, akú má k dispozícii príslušné zariadenie zo štátneho rozpočtu. Táto forma náhradného
rodičovstva bola u nás prvýkrát právne zakotvená v roku 1993 v Zákone o školských zariadeniach č.
279/93 a v praxi sa uplatňuje od roku 1996 (www.detske-domovy.sk).
Náhradní rodičia na rozdiel od biologických rodičov zvyčajne
 Vedomejšie plánujú svoje rodičovstvo.
 Sebakritickejšie vnímajú zodpovednosť voči zverenému dieťaťu.
 Ich rozhodnutie postarať sa o cudzie dieťa vyvoláva v príbuzenstve a širšom okolí
ambivalentné reakcie - okrem úcty a obdivu sa musia vyrovnávať aj s kritickými
a pochybovačnými reakciami okolia.
 Ostrejšie vnímajú nepriateľské reakcie okolia voči sebe i svojim deťom.
 Majú viaceré výchovné problémy, ktoré biologickí rodičia nezažívajú, ani o nich
nerozmýšľajú.
 Častejšie sú nútení vyhľadávať odbornú pomoc.
www.terapeutickecentrum.com
 Musia prijať minulosť svojho dieťaťa a nemôžu ju zmeniť ani vymazať.
 Lásku k dieťaťu obvykle nepociťujú okamžite, ale tento vzácny cit časom silnie.
 Do ich domova vstúpi hotové dieťa, nesplodili ho a nesledovali ako sa vyvíja.
V čom je náhradné rodičovstvo podobné s rodičovstvom biologickým?
 Rozhodnutie postarať sa o opustené dieťa je zodpovedným záväzkom na dlhší čas
(profesionálne a pestúnske rodiny), ba niekedy na celý život (adoptívne rodiny).
 Náhradní rodičia si časom vytvárajú k dieťaťu rovnako silnú emocionálnu väzbu, akú vidíme
u biologických rodičov. Pokiaľ majú v náhradnej starostlivosti len jedno dieťa, môže byť ich
puto k dieťaťu dokonca silnejšie, než vidíme vo viacpočetných biologických rodinách.
 Rodič s dieťaťom „vyrastá“- každodenne sa mu venuje a vychováva ho, ako najlepšie vie.
Učí sa pritom trpezlivosti, porozumeniu, bezpodmienečnej láske a akceptácii. Učí sa klásť
požiadavky, stanovovať hranice, ale aj dávať voľnosť a slobodu potrebnú k prirodzenému
vývoju dieťaťa. Nemal by chcieť dieťa vlastniť alebo formovať ho iba podľa svojich
predstáv, bez ohľadu na jeho schopnosti a túžby.
 Rodič zahŕňa dieťa do celej svojej rodiny, čím sa vytvárajú podobné príbuzenské väzby,
aké majú biologické deti k svojim rodinám.
O deťoch v náhradných rodinách
Každé dieťa prichádzajúce na svet potrebuje ku svojmu zdravému vývinu nielen základnú výživu a
opateru, ale aj určitú úroveň vonkajšej stimulácie (t.j. dostatok podnetov) a predovšetkým blízku
osobu alebo osoby, na ktoré sa môže spoľahnúť, o ktorých vie, že ho neopustia. Potrebuje tiež
niekam patriť, cítiť že je hodné lásky a pozornosti. Jeho pocit istoty závisí aj od toho, či vonkajší svet
mu poskytuje takú štruktúru a pravidlá, ktoré pozná, chápe a dokáže akceptovať. Potrebuje sa
bezpečne orientovať v prítomnosti a zároveň mať nádej, že aj budúcnosť mu bude naklonená, že
môže bezpečne kráčať po nových, dosiaľ nepreskúmaných cestách.
Dieťa, ktoré prichádza do novej náhradnej rodiny, je poznamenané životom v predchádzajúcom
prostredí, ktoré obvykle neuspokojovalo jeho základné životné potreby. Pokiaľ toto neuspokojenie
trvalo pridlho, vyvíja sa tzv. deprivačný syndróm. U detí prichádzajúcich z ústavov je treba počítať
s psychickou depriváciou rôzneho stupňa a rôznych foriem. Teoreticky sa dá hovoriť o 4 typoch reakcii
detí na psychickú depriváciu :
 Typ relatívne dobre prispôsobený - zahŕňa deti, ktoré sa v domove/ ústave nejavili nijako
nápadne, dobre sa prispôsobili prostrediu a z celkovo zníženého prívodu vývinových podnetov
dokázali vyťažiť maximum. Tieto deti bývajú väčšinou miláčikmi detských domovov.
 Typ útlmový zahŕňa deti, ktoré na zmyslovo a citovo chudobné prostredie reagujú znížením
vlastnej aktivity, javia sa ako pasívne až apatické. Niekedy sa tieto deti môžu omylom považovať
za mentálne postihnuté ( je nutné diagnosticky odlíšiť mentálnu retardáciu na organickom
podklade ). Majú však veľkú šancu, že v prostredí milujúcej rodiny sa rýchlo rozvinú a „ožijú “.
 Typ náhradného uspokojenia zahŕňa skupinu menej súrodú. Ide o deti, ktoré neuspokojenie
základných psychických potrieb kompenzujú neprimeraným náhradným uspokojením. Stretávame
sa u nich s agresivitou, narcistickými alebo sadistickými tendenciami, masturbáciou, prejedaním
sa a pod. Náhradná rodinná starostlivosť tu má výrazne liečebnú funkciu.
 Typ sociálne hyperaktívny predstavuje deti, ktoré na nedostatok citových podnetov reagujú
extrémnym sociálnym záujmom. Málo sa zaujímajú o veci, hru, učenie, zameriavajú sa
predovšetkým na kontakt s ľuďmi. Tento kontakt je však povrchný, rozptýlený. Ku každému sú
rovnako milé a priateľské, avšak bez hlbšieho vzťahu. Sú prelietavé, nepoznajú vernosť. Pri
adopcii je tu nebezpečenstvo citového náporu zo strany rodičov, proti ktorému dieťa mobilizuje
svoje obranné tendencie. Neporozumenie takémuto dieťaťu môže potom viesť ku sklamaniu a
pocitu ,, neúspešnosti“ adopcie .
 Typ sociálnej provokácie – ide o deti, ktoré sa násilne domáhajú práva na lásku sústavnou
provokáciou dospelých. Chcú mať ,, svojich “ ľudí iba pre seba . Druhé deti považujú za
konkurentov, preto sú voči nim neprimerane agresívne. Riadia sa heslom „lepšia je negatívna
pozornosť, ako žiadna“. V náhradnej rodine sa však prispôsobujú prekvapivo dobre.
Mnoho adoptovaných detí má spočiatku po príchode do rodiny problém s nadviazaním bližšieho
kontaktu a pevnejšieho citového puta. V literatúre sa označuje aj ako problém s (ne)pripútanosťou.
www.terapeutickecentrum.com
Pripútanosť je podstatou akéhokoľvek dôverného vzťahu. Definuje sa ako psychologické spojenie
medzi ľuďmi, ktoré umožňuje, aby mali pocit vzájomnej dôležitosti jeden pre druhého ( Schoolerová,
2002). Pripútanosť vzniká postupne s časom a zahŕňa sústavnú aktivitu zo strany rodiča s cieľom
splniť fyzické a emocionálne potreby dieťaťa. Je to obojstranný jav, ktorý silnie tak, ako silnie vzťah
medzi rodičom a dieťaťom. Začína sa rozvíjať, keď malé dieťa iniciuje potrebu a rodič odpovedá.
Pretože fyzické a emocionálne potreby sústavne plní ten istý opatrovateľ (rodič), dieťa sa naučí , že
je v bezpečí a že tejto vnímanej osobe môže dôverovať. Pripútanosť sa vytvára prostredníctvom
nemenných reakcií opatrovateľa na potreby dieťaťa a na strane dieťaťa prostredníctvom prijímania
pozitívnych správ. Dieťaťu umožňuje, aby si rozvinulo pocit bezpečia a istoty.
Výskumy aj prax ukazujú, že pripútanosť podnecuje vznik iných závažných schopností, ako napr.
zapájania sa do spoločnosti, stimulácie intelektového rozvoja a tvorby identity. Ako ďalšie dlhodobé
účinky pripútanosti sa uvádzajú aj nasledujúce (Schoolerová, 2002):








Pomáha dieťaťu roztriediť vnemy sveta, v ktorom žije
Podporuje rozvoj logického myslenia
Rozvíja sociálne emócie v dieťati
Kultivuje tvorbu svedomia
Zvyšuje pocit sebahodnoty
Podporuje rozvoj schopnosti vysporiadať sa so stresom, sklamaním, obavami a strachom
Vytvára primeranú rovnováhu medzi závislosťou a nezávislosťou
Poskytuje priestor pre rozvoj zdravých budúcich vzťahov.
Deti, ktoré trpia nedostatkom väzieb, stratili schopnosť dôverovať ľuďom a vzťahom v ich prostredí .
Dávno už zabudli na pocity, ktoré sprevádzajú bezpečnosť a istotu. Nevedia , čo to znamená sústavne
mať v živote vedľa seba dospelého, ktorý splní ich základné potreby.
Správanie typické pre problémy s naviazaním kontaktu:







Utiahnutie a odmietavé správanie ( zachovávanie odstupu vo vzťahoch, hnev obrátený dovnútra ),
Ukrývanie jedla alebo prejedanie sa,
Agresívne správanie sa (agresia obrátená navonok – voči ľuďom a veciam v okolí),
Klamstvá a krádeže,
Vyhýbanie sa očnému kontaktu,
Oneskorený rozvoj sebavedomia,
Nevyberaná náklonnosť ( ľahké a povrchné nadväzovanie vzťahov s cudzími ľuďmi ).
Ďalšou oblasťou s ktorou sa náhradné rodiny musia vysporiadať je genealogický zmätok alebo „kríza
identity.“ Batoľa sa učí samostatnosti a zisťuje po prvýkrát , že ono je niekto. V ďalších obdobiach sa
učí prenikať do priestoru, spoznávať svet okolo seba. Potom nasleduje dospievanie a s ním aj
otázky :„ Kde sú moje korene ? Kto som? Kam kráčam ?“
Deti žijúce v náhradných rodinách si navyše kladú aj otázky: „Kto sú moji biologickí rodičia ? Prečo
ma odmietli? Kam vlastne patrím ?“ Kríza identity, ktorá sa všeobecne pripisuje rokom dospievania, je
u detí v náhradnej rodinnej starostlivosti často intenzívnejšia. Opisuje sa ako pocit odrezania od
svojho dedičstva, náboženského pozadia, kultúry, rasy. Na rozdiel od svojich rovesníkov, ktorí
obyčajne dôverne poznajú svoje genetické korene a identifikujú sa s rodinou, deti v náhradnej
rodičovskej starostlivosti obvykle nemajú informáciu o svojich koreňoch.
Ďalším faktorom je, že deti v náhradných rodinách sú omnoho skôr konfrontované so svojou
odlišnosťou, ktorá sa týka ich pôvodu, etnika. Všetko toto sú otázky, ktorými sa zaoberajú od svojho
príchodu do náhradnej rodiny, resp. od okamihu, keď si začnú uvedomovať svoju odlišnosť.
Symptómy správania, ktoré sa bežne vyskytujú u adoptovaných detí:
Vývin svedomia
1. Nepreukazuje normálnu úzkosť pri stretnutí s agresívnym správaním.
2. Nepreukazuje vinu, keď poruší pravidlá. Môže ju preniesť na iných.
Kontrola impulzov
1. Slabá kontrola, závisí od iných, aby mu poskytli kontrolu.
www.terapeutickecentrum.com
2. Slabá predvídavosť.
3. Slabý rozsah pozornosti.
Sebaúcta
1. Nie je schopný získať pocit spokojnosti po dobre vykonaných úlohách.
2. Vníma sám seba ako nehodného.
3. Má problémy sa zabávať.
4. Vníma sám seba ako neschopného zmeny.
Medziľudské vzťahy
1. Nemá dôveru v iných.
2. Požaduje prejavovanie citov, chýba však hĺbka v citoch.
3. Preukazuje nepriateľskú závislosť.
4. Potrebuje mať pod kontrolou všetky situácie.
5. Má narušenú sociálnu zrelosť.
Emócie a city
1. Má problémy rozpoznávať svoje vlastné city.
2. Má problémy vhodne vyjadrovať emócie- najmä hnev, smútok a frustráciu.
3. Má problémy rozpoznávať city u iných.
Adaptácia dieťaťa po príchode do rodiny
Málo detí prichádza do náhradných rodín vo veku niekoľkých týždňov, kedy môže byť adaptácia
najjednoduchšia. Hoci je takéto dieťa už staršie, často nerozumie, čo sa s ním deje, aj keď spočiatku
sa na nový domov môže tešiť. Ako vníma svoj príchod do rodiny a a ako sa tam cíti? Závisí to od
toho, čo doteraz zažilo. Možno malo vlastnú rodinu, kde niečo nebolo v poriadku a pri prechode do
domova/ ústavu zažilo traumu. Možno tých ústavov a traumatických zážitkov bolo viac. Napriek tomu
ho prostredie domova nijako neznepokojovalo, bolo mu dôverne známe. Bol tam určitý denný režim,
všetko sa robilo spoločne, boli tam niektoré veci aj ľudia, ktoré naň pôsobili nepríjemne, ale aj iné veci
a iní ľudia, ktoré tvorili doposiaľ jeho jedinú istotu.
Zrazu prídu usmievaví ľudia, ktorí ho zavedú inde. Je to tam možno pekné, ale neznáme. Tí ľudia sú
milí, ale v tom momente by dieťa malo radšej pri sebe tetu vychovávateľku, ktorá bola síce dosť
prísna, ale aspoň vedelo, čo od nej čakať. Tí noví ľudia zrazu vyžadujú veci, na ktoré ho nik nezvykol
– napríklad sa s ním chcú maznať, no dieťa to nevie, kŕmia ho úplne neznámymi jedlami, celí
natešení ho posadia do vane plnej peny a ono sa bojí (v ústave mali len sprchu), dávajú mu pekné
sľuby, ale dieťa sa naučilo neveriť. Asi to nepredpokladáme, ale v tej situácii nie je šťastné. Možno nie
je nešťastné , ale určite je neisté, vystrašené a snaží sa brániť. Bráni sa pred sklamaním, pretože o
ňom už niečo vie. Jeho obrana môže mať veľmi rôznu podobu, niektoré prejavy môžu byť nasledovné:
 Stiahnutie sa do seba a odmietavé správanie - Dieťa zostáva utiahnuté, uzavreté do seba,
neprejavuje nijaké pocity. Prežilo pravdepodobne viac odmietnutí ako my za celý život.
Odmietnutie bolí - treba sa s ním vyrovnať, spracovať ho. Práve preto sa mu dieťa často vyhýba.
 Robenie si zásob jedla – a s tým súvisiaca hltavosť, prejedanie sa až do nevoľnosti je takmer
pravidelným prejavom detí prichádzajúcich z ústavov. Príčiny sú viaceré. Jednou je nedostatok,
ktorý deti často zažili v primárnej rodine a ktorý pokračoval iným spôsobom aj v ústave (jedlo len
vo vymedzenom čase a množstve, kradnutie si navzájom). Druhou príčinou je skutočnosť, že deti
nemajú uspokojené psychické potreby a nadmerné uspokojovanie fyzických potrieb poskytuje
aspoň nejakú náhradu – deti sa snažia prehlušiť tú nevysvetliteľnú prázdnou vo svojom vnútri.
 Agresívne správanie často zamerané na seba – sebapoškodzujúce. Deti nikto nenaučil
prežívať prejavovať svoje city – bezpečné bolo obrniť sa ľahostajnosťou. Nevedia sa smiať,
nevedia plakať. Často majú nízke sebahodnotenie a pocity viny („rodičia ma nechceli, pretože
som zlý“...) Deti sú schopné vyjadriť čo cítia len agresiou – voči sebe alebo voči okoliu.
 Klamanie, krádeže, oneskorený vývin svedomia – tento problém sa týka predovšetkým
starších detí. Žili v prostredí, kde klamstvo a krádež boli nevyhnutným prostriedkom na prežitie,
niekedy dokonca prostriedkom k uznaniu okolím, kde zmysel pre pravdu a osobné vlastníctvo
nemalo hodnotu. Klamstvo je obranný prostriedok a spôsob ako sa vyhnúť trestu a poníženiu,
niekedy je to zvyk a deti ho využívajú v situácii, keď to nemá ani význam.
 Slabý očný kontakt – pozerať z očí do očí vyžaduje určitú dávku istoty a sebadôvery a to je
presne to, čo deťom z ústavu chýba.
 Nevyberaná náklonnosť k ľuďom – mnohí náhradní rodičia sú pyšní na to, že deti sa im vrhli
okolo krku. Do chvíle, keď sa ochotne vrhnú na kohokoľvek iného, s kýmkoľvek sú ochotní odísť.
Naučili sa využívať svoje umenie získať si priazeň ľudí.
www.terapeutickecentrum.com
 Ďalšie príznaky psychickej deprivácie sa môžu prejavovať vo forme pohybových stereotypov,
cmúľania prstov, môžu sa vyskytovať tiky, enuréza a iné.
Adaptácia rodiča na dieťa a širšej rodiny na nového člena
Ani pre rodičov nie je príchod dieťaťa do rodiny jednoduchý. Aj keď ide o ich rozhodnutie a na novú
situáciu sa dlhšie pripravovali, nie vždy ju vedia zvládnuť. Mení sa spôsob života, menia sa vzťahy
vnútri rodiny, vzťahy rodiny k širšej rodine aj celému okoliu. Na základe skúseností náhradných
rodičov a ich výpovedí môžeme opísať jednotlivé fázy prežívania náhradného rodiča nasledovne:
 Očakávanie - je obdobie, ktoré zahŕňa samotné rozhodovanie o náhradnom rodičovstve,
zisťovanie informácií, možností, prípravu, riešenie mnohých otáznikov, oboznamovanie okolia so
zámerom, kontakt s inštitúciami aj samotné ,,hľadanie“ dieťaťa.
 Entuziazmus – prvé obdobie po príchode dieťaťa do rodiny- úľava, že sme došli k cieľu (neberúc
do úvahy, že je to len štart) , úľava že je konečne rozhodnuté. Obdobie spoznávania sa, veľkej
miery tolerancie, oduševnenia, vidiny krásnej budúcnosti.
 Zlom – precitnutie do reality života – prichádza únava, sklamanie, pocity bezmocnosti a súčasne
s tým sebaobviňovanie, hľadanie vlastných chýb, pocit zlyhania.
 Hľadanie riešení – celoživotná cesta. Dôležité je vymaniť sa z predchádzajúcej fázy. Je to ako
nabrať druhý dych, nenechať sa situáciou zložiť a začať hľadať riešenia.
Podotýkame, že žiadne z uvádzaných štádií netrvá nejakú stanovenú dobu. Niektoré sa vzájomne
prelínajú a občas sa opakujú. Niektoré je ťažko zvládnuť náhradnému rodičovi samému. Preto je
užitočné mať okolo seba iné náhradné rodiny s ich skúsenosťami, nebáť sa odborníkov a mať
podporu u ľudí.
Príprava na náhradné rodičovstvo a sprevádzanie dieťaťa na ceste do rodiny
Prípravou na náhradné rodičovstvo sa u nás zaoberajú viaceré organizácie, medzi ktorými má celkom
jedinečné a dominantné postavenie Občianske združenie Návrat. Ide o mimovládnu organizáciu,
pôsobiacu na Slovensku od r.1993. Od svojho vzniku sa zameriava na vyhľadávanie náhradných
rodín, ich prípravu, poradenskú aj terapeutickú podporu. Úlohou špecialistu poradcu /terapeuta vo
fáze prípravy rodiny na náhradné rodičovstvo je predovšetkým:
•
•
•
•
•
Poskytovať konkrétne informácie o sprostredkovaní vhodného dieťaťa, o legislatívnych aj
etických aspektoch tohto procesu
Poskytovať informácie o sprostredkovaní náhradného rodičovstva pre znevýhodnené deti (či
už etnicky, alebo s mentálnym, zmyslovým a telesným postihnutím alebo CAN syndrómom)
a o špecifikách týchto detí
Venovať sa očakávaniam, predstavám jednotlivých členov rodiny o dieťati
Venovať pozornosť ich názorom na situáciu v zmenenej rodine
Pracovať s obavami, očakávaniami, týkajúcimi sa ich ako budúcich rodičov
Používa pritom základné psychoedukačné, komunikačné a behaviorálne postupy (viď kapitolu
Stratégie a techniky RT), vyjadruje podporu, akceptáciu, ponúka tiež vzdelávacie a zážitkové
semináre a tréning rodičovských zručností.
Vo fáze prípravy slúži rodičom tiež Infolinka nielen o adopcii 0907 80 80 80, ktorá poskytuje
informácie a odpovede na otázky o náhradnej rodinnej starostlivosti, vytvára priestor pre odreagovanie
pocitov náhradných rodičov, pre ich otázky, postrehy a takisto poskytuje klientom sociálnopsychologické poradenstvo, prípadne kontakt na odborníka pôsobiaceho v regióne, kde klient žije.
Rodinná terapia a poradenstvo v adaptačnom období
Je zameraná na adaptačné a vzťahové problémy v rodine a v škole. Úspešné zvládnutie jednotlivých
prejavov poruchy závisí od určenia príčiny. Ak sa niektorý prejav objaví preto, že dieťa zostalo
„zaseknuté“ na určitom vývinovom stupni, potom je správne postupovať takým spôsobom, aby boli
naplnené jeho vývinové potreby z nižšieho vývinového stupňa. Pokiaľ je problém vyvolaný rodičom
www.terapeutickecentrum.com
a jeho neadekvátnymi požiadavkami či nereálnymi očakávaniam, je namieste edukácia rodiča
a podpora pozitívnych interakčných vzorcov.
Nadviazaniu vzťahu, vybudovaniu dôvery, posilňovaniu súdržnosti a spolupatričnosti napomáhajú
napríklad:
• neverbálne techniky: práca s hlinou, použitie prstových farieb, pocitová maľba
• použitie spoločného rituálu novej rodiny, ktorý členovia vymyslia
• domáca úloha: upiecť spoločný „koláč rodiny“, založiť nový fotoalbum...
• samostatná práca s rodičmi, pokiaľ majú pocity sklamania, zlyhania /napr. externalizácia
problému, prerámcovanie/ .
• Neverbálne techniky na nadviazanie kontaktu, bezpečnej situácie a istoty,
napríklad
interakčná kresba s terapeutom a (alebo) s rodičom.
Pokiaľ sa u dieťaťa objavujú problémy s pripútaním, je vhodné analyzovať a pochopiť, aká bola
história vývinu dieťaťa a čo tento blok spôsobuje. Existujú hlbinné psychoterapeutické postupy na
odblokovanie podvedomých negatívnych programov (vzorcov správania a konania), ktoré však
vyžadujú špeciálny výcvik v danej terapii. Užitočné je pomôcť dieťaťu naučiť sa alternatívne spôsoby,
ako naplniť svoje potreby.
Terapia rodiny v kríze
Máme na mysli krízu, ktorá nie je spôsobená počiatočnými adaptačnými ťažkosťami, ale mnohorakými
inými príčinami. Mali sme v klientele napríklad náhradnú rodinu, ktorá fungovala vynikajúco až do
obdobia, kedy sa dieťa dostalo do puberty. Zvládnutie tohto náročného vývinového obdobia bolo
sťažené súborom nepriaznivých okolností - experimentovaním dieťaťa s drogou, klamstvami
a záškoláctvom, extrémnou pracovnou vyťaženosťou matky a sklamaním otca, ktorý v tom čase
navyše prišiel o zamestnanie.
Nasleduje krátky prehľad niektorých postupov rodinnej terapie,
vhodných na tento účel:
•
•
•
•
•
Pokiaľ je potrebné zmeniť pohľad rodičov na dieťa, môžeme využiť napr. prerámcovanie
problému a tzv. pozitívnu konotáciu.
Dôsledným uplatňovaním techniky selektívneho posilňovania sa snažíme rodičom ukázať, ako
môžu aj doma podporovať žiaduce správanie a tým podnecovaný vznik nových vzorcov
správania. Pomáha tiež videotréning interakcií , alebo napr. komunikačná hra „Oceňujem na
tebe“ , ktorú si môžeme zahrať priamo na terapeutickom sedení ( viď bližšie: Prevendárová,
2001)
Rodinná dohoda – ide o dohody medzi rodičom a dieťaťom, ale aj medzi rodičmi samotnými,
ktoré poskytujú pevné hranice a jasný rámec toho, čo je a čo nie je vhodné.
Modelovanie rolí, príp. výmena rolí, ako tréning a osvojovanie si nových foriem správania.
V prípade krízy potrebujú rodičia aj deti emocionálne odreagovanie. V terapii sa naučia, ako
vyjadrovať hnev a ďalšie negatívne pocity - sklamanie, frustráciu, nervozitu, strach, vinu a tď. alternatívnym spôsobom, napríklad pomocou techniky EFT (Emotional Freedom Techniques),
bez toho, aby jeden druhému naďalej spôsobovali bolesť a sklamanie.
Použitá literatúra:
Archerová, C.: Dieťa v náhradnej rodine. Portál, Praha 2000
Matějček, Z.: O rodine vlastní, nevlastní a náhradní. Portál, Praha 1994
Schoolerová, J.E.: Adopce – vztah založený na slibu. Vyd. Návrat domú, Praha 2002.
Materiály vydané OZ Návrat - Hľadáme rodičov, 2001
Prevendárová, J.: Rodinná terapia a poradenstvo,. Humanitas, bratislava 2001
Internetové zdroje:
www.portal.gov.sk, www.detske-domovy.sk, www.adopcia.sk, www.rodinka.sk.
www.terapeutickecentrum.com
Download

Problémy náhradných rodín a terapeutická pomoc