LIPA
ČASOPIS CIRKEVNÉHO ZBORU ECAV NA SLOVENSKU MODRA
8.ročník 4. číslo / december 2013
_____________________________________________________________________
„Každý národ má svoj čas pod Božím slnkom, a lipa kvitne až dub už dávno odkvitol.“
Ľudovít Štúr
_____________________________________________________________________
VIANOCE
Milé sestry a bratia!
zborový dozorca v Modre
Vladimír Sodoma
AKO SA NÁM DARÍ NAPĹŇAŤ
ODKAZ ADVENTU?
EDITORIAL
L
I
P
A
2
Dni, ktoré v súčasnosti prežívame sa nesú v znamení príprav na vianočné sviatky. Je to obdobie
adventu. Názov advent pochádza z latinského
slova „adventus“, čo znamená príchod. Počas
štyroch týždňov, by sme sa mali duchovne
pripravovať na narodenie Ježiša a slávenie
Vianoc. Nesmieme zabúdať na to, že obdobie
adventu nie je len obdobím horúčkovitých
nákupov, ale má predovšetkým duchovný
význam.
Každá z adventných nedieľ má aj svoje ľudové
označenie – železná, bronzová, strieborná a zlatá. Prvá adventná nedeľa nabáda na starostlivosť, druhá je v znamení pokánia, tretia radosti
a štvrtá hovorí o udalostiach bezprostredne pred
narodením Ježiša.
Toto sú všeobecne známe skutočnosti z histórie.
Môžeme si v tejto súvislosti položiť otázku: Ako
sa nám členom cirkevného spoločenstva darí
napĺňať odkaz adventu? Pre dnešnú dobu je
charakteristické, že náš život je veľmi uponáhľaný. Dôsledkom toho je narušenie vzťahov v rodinách, pracovných kolektívoch a medzi priateľmi.
Mnohokrát zabúdame na korene, z ktorých sme
vyrástli, na výchovu, ktorú sme dostali od svojich
rodičov, na významné udalosti a činy, ktorých
strojcami boli naši predkovia.
Advent, ako začiatok cirkevného roka je v našom
bežnom živote koncom roka pracovného. Je to
teda obdobie, v ktorom bilancujeme výsledky
nášho snaženia počas celého roka. Hodnotíme
výsledky našej práce na pracoviskách, ale aj náš
podiel na prácach, ktoré sme urobili, mali urobiť,
prípadne sa nám ich nepodarilo ukončiť.
Aj v našom cirkevnom zbore budeme takto
bilancovať uplynulý rok 2013. Bol významný
najmä tým, že sme si pripomenuli 100 rokov od
vzniku Evanjelického sirotinca v Modre. Možno
sme si pri oslavách tohto výročia ani neuvedomili, čo všetko vykonali a obetovali naši predkovia
pre tento ušľachtilý cieľ. Koľko odriekania, práce
a finančných prostriedkov museli vynaložiť, aby
v priebehu jediného roka postavili a do prevádzky uviedli toto zariadenie, známe svojou bohumilou činnosťou ďaleko za hranicami nášho mesta.
Aj dnes pociťujeme pri prehliadke priestorov
tejto ustanovizne a dokumentov, ktoré sa
zachovali z tohto obdobia, vďaku a hrdosť na ich
dielo.
Ako asi obstojí náš cirkevný zbor, keď ho po 100
rokoch budú hodnotiť nasledujúce generácie?
V súčasnosti je počet a štruktúra nášho
cirkevného zboru v porovnaní s minulosťou
nepriaznivá. Až na niekoľko verných členov,
ochotných pomôcť zboru za akýchkoľvek
okolností, možno vo všeobecnosti pozorovať
pokles záujmu o prácu v cirkvi, čo sa žiaľ stáva
všeobecne platnou tendenciou nielen v našom
cirkevnom zbore. Podaktorí členovia nášho cirkevného zboru prejavia záujem o návštevu
kostola iba na Štedrý deň, prípadne pri príležitosti svadby, krstu alebo pohrebu. K príslušnosti
k evanjelickej cirkvi sa v Modre pri Sčítaní obyva-
teľov v roku 2011 prihlásilo 1500 obyvateľov.
Z nášho pozorovania sme zistili, že v bežnú
nedeľu sa na bohoslužbách v priemere zúčastňuje 60 až 80 členov. Z nich je určite polovica takých, ktorých možno zaradiť do skupiny
„seniori“. Na ich pleciach spočíva starostlivosť
o zabezpečenie údržby a opráv dvoch chrámov
Božích, lýcea, nemeckej školy, starej a novej fary,
sirotincov a ďalších nehnuteľností vo vlastníctve
nášho cirkevného zboru. Iba bežné zabezpečenie
chodu zboru (kúrenie, osvetlenie, voda, prijímanie návštev a pripomínanie významných výročí)
si vyžaduje nemalé finančné prostriedky.
Všetky tieto skutočnosti sú dôvodom na
oslovenie všetkých Vás, ktorých predkovia s láskou navštevovali náš chrám, nachádzali v ňom
útechu a duševnú pohodu v radostných, ale aj
ťažkých chvíľach svojho života. Súčasná doba
poskytuje veľa možností na rozptýlenie
a odreagovanie sa po náročnom týždni. Nájdite si
vo Vašom voľnom čase priestor aj na návštevu
nášho a Vášho kostola. Radi Vás medzi nami
privítame. Okrem sprostredkovania Slova Božieho našimi a hosťujúcimi kazateľmi, usporadúvame koncerty, vystúpenia našich najmenších,
pravidelné stretnutia našej mládeže, prednášky
a spomienkové večery na osobnosti a udalosti
v našej cirkvi.
V blízkej budúcnosti stoja pred naším cirkevným
zborom úlohy, ktoré si zaslúžia pozornosť aj
z celospoločenského hľadiska. Chceme sa podieľať na zabezpečení dôstojných celonárodných
osláv 200. výročia narodenia Ľudovíta Štúra. Aj
toto výročie nech je pre nás všetkých výzvou
k prehodnoteniu nášho vzťahu k evanjelickej
cirkvi a nášmu zboru. Adventné obdobie poskytuje na to vhodnú príležitosť.
V mene vedenia Cirkevného zboru ECAV v Modre
Vám ďakujem za ochotu podieľať sa na činnostiach organizovaných počas roka 2013 v našom
cirkevnom zbore a prajem Vám a Vašim rodinám
do Nového roka 2014 pevné zdravie a božské
požehnanie.
OBSAH
EDITORIAL
AKO SA NÁM DARÍ NAPĹŇAŤ ODKAZ ADVENTU?
(Vladimír Sodoma) ........................................ 2
VSTÚP DO PRÍBEHU (Jan Oslík) ........................... 4
VIANOČNÁ RUŽA (Vianočné literárne okienko)
..................................................................... 5
POSOL MODRANSKÝCH EVANJELIKOV
História kresťanstva, evanjelickej cirkvi
a cirkevného zboru v Modre
(Štefan Žák) ................................................... 6
OSOBNOSTI POCHOVANÉ NA MODRANSKOM
CINTORÍNE (Vladimír Medlen) ............................ 7
130. VÝROČIE SAMOSTATNOSTI CIRKEVNÉHO
ZBORU MODRA-KRÁĽOVÁ
(Ľubomíra Miháliková) .................................. 8
ADVENTNÝ
VENIEC
L
I
P
A
Od nepamäti je symbolom víťazstva, kráľovskej dôstojnosti
a holdom tomu, kto je očakávaný a prichádza ako víťaz, kráľ
a osloboditeľ. Svetlo štyroch postupne horiacich sviec vyjadruje prichádzajúceho Ježiša, ktorý rozptyľuje temnotu a strach,
pretože on je „svetlo sveta“.
Tradícia adventného venca sa rozšírila v 19. storočí z Nemecka
ako nápad duchovného Johanna Wichlerna, ktorý si v r. 1860
zavesil vo svojom dome na strop obrovský čečinový veniec
a pripevnil naň 24 sviečok, na každý adventný deň jednu. Dnes
do venca vkladáme 4 väčšie sviečky, podľa počtu adventných
nedieľ. Obvykle je tento adventný prvok v tvare ihličnatého
venca, ozdobeného sušeným ovocím, škoricou, šiškami,
farebnou stuhou a sviečkami.
KRISTOVCI (recenzia) ........................................... 9
MODRANSKÝ SIROTINEC KEDYSI A ČO ĎALEJ?
(Juraj Jánošík) ............................................. 10
KONCERT V NEMECKOM EVANJELICKOM KOSTOLE
(Martin Mihálik) ......................................... 12
OSTÁVAME JEHO VEĽKÝMI DLŽNÍKMI
(Spomienka na Júliusa Dérera)
(Karol Erdelský) ........................................... 13
PAMIATKA NAJSMUTNEJŠIA (recenzia) ............. 15
ODLUKA ALEBO SPOLUPRÁCA (Ján Juran) ........ 16
INSIDE - to podstatné je vo vnútri
(Jozef Grexa ml.) ......................................... 17
MODLITBA - ALEBO TICHÁ DOMÁCNOSŤ
(Jozef Grexa) ............................................... 18
MODLITEBNÁ SPOLOČENSTVO
(Janka Vrkočová) ......................................... 19
K PAMIATKE REFORMÁCIE
(Ľubomíra Miháliková) ................................ 20
VYZNANIE (Stanislava Darulová) ....................... 21
RECEPTÁRIK ....................................................... 21
OTVORENÉ DVERE (Eva Oslíková) ..................... 22
AKO TO VIDIA KONFIRMANDI ........................... 23
RODINNÉ SLUŽBY BOŽIE (František Ondra) ....... 24
POĎAKOVANIE ZA ÚRODU VO VINOSADOCH
(Stanislava Vrbiková) ................................... 24
HOSPODÁRSKE AKTIVITY CIRKEVNÉHO ZBORU
(Dušan Kuchta) ........................................... 25
ZAMYSLENIE NA KONCI ROKA (Jan Oslík) .......... 26
DETSKÝ KÚTIK ................................................... 27
ADVENT
A DETI
Dnešné deti vnímajú adventné obdobie po svojom,
predovšetkým prostredníctvom adventného kalendára
s okienkami, v ktorých sa pre ne na každý deň skrýva sladká
odmena. Tento kalendár je teda tradíciou, ktorá spríjemňuje
deťom čakanie na Štedrý večer a vianočné sviatky vôbec, ktoré
pre deti znamenajú veľa darčekov pod vianočným stromčekom.
Pôvod adventného kalendára však možno nájsť v 19. storočí.
Najskôr sa v kresťanských rodinách robili kriedou čiarky za
každý deň v decembri až do Štedrého dňa. Prvý ručne vyrobený
adventný kalendár pochádza z roku 1851, prvý tlačený, ale bez
okienok na otváranie však uzrel svetlo sveta až v roku 1908
nazvaný ako „Vianočný kalendár“, alebo „Mníchovský vianočný
kalendár“. Prvý kalendár s malými okienkami na otváranie
vyrobil nemecký tlačiar Later Lang začiatkom 20. rokov
minulého storočia, ale 2. svetová vojna ukončila úspech tejto
nemeckej tradície. Možno to niekoho prekvapí, ale adventné
kalendáre plnené čokoládou sa začali tradovať v roku 1958.
Mimochodom, hovorí sa, že takýto adventný kalendár je
odmenou za dobré skutky.
Pripravil: Vladimír Sodoma
LIPA, časopis Cirkevného zboru ECAV na Slovensku Modra
8. ročník, 4. číslo / december 2013
REDAKČNÁ RADA:
PhDr. Ľubomíra Miháliková, Bc. Ľubomír Galáš, Mgr. Jan Oslík,
Mgr. Eva Oslíková, JUDr. Ján Juran
3
L
I
P
A
VSTÚP DO PRÍBEHU
Jan Oslík
evanjelický farár v Modre
Mt 16,13-18
Keď Ježiš prišiel do krajov Cezarey Filipovej, spýtal sa svojich učeníkov: Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?
Odpovedali: Jedni za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša, zase iní za Jeremiáša alebo za jedného z prorokov. Opýtal sa ich: A vy za
koho ma pokladáte? Odvetil Šimon Peter: Ty si Kristus, Syn Boha živého. Odpovedal mu Ježiš: Blahoslavený si, Šimon,
syn Jonášov, lebo telo a krv ti to nezjavili, ale môj Otec, ktorý je v nebesiach. A ja ti hovorím: Ty si Peter, a na tej skale
postavím svoju cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.
4
Tento biblický text zdanlivo nesúvisí
s tým, čo sa deje a čo slávime, nesúvisí
s Vianocami. Hovorí o jednom rozhovore Pána Ježiša s učeníkmi, ktorý sa
odohral dávno po Ježišovom narodení,
v čase, keď Pán Ježiš pôsobil medzi
ľuďmi – stretával sa s nimi, hovoril
s nimi, uzdravoval ich.
A predsa nám tento text pomáha, aby
sme aj my vstúpili do vianočného
príbehu. Dôležité sú Ježišove otázky:
„Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ a druhá – konkrétnejšia a osobnejšia: „A vy za koho ma pokladáte?“
Od toho, akú odpoveď dáme na tieto
otázky, závisí, kde v tomto vianočnom
príbehu budeme stáť...
Môžeme zostať stáť mimo príbehu –
ak je pre nás príbeh o narodení Ježiša
Krista len starou rozprávkou alebo
v lepšom prípade udalosťou, ktorá sa
síce odohrala, ale tak dávno, že sa nás
osobne netýka.
Alebo môžeme stáť kdesi na kraji
v akomsi odmietavom alebo dokonca
nepriateľskom postoji – ak máme pocit, že Ježiš Kristus by mohol narušiť náš
zabehaný životný rytmus, alebo by mohol od nás niečo žiadať, alebo by dokonca mohol povedať, že s naším životom nie je niečo v poriadku a že naše
pocity o vlastnej dobrote, spravodlivosti, čestnosti či zbožnosti sú falošné.
Ak máme pocit, že by nás mohol
zosadiť z trónu spokojnosti so sebou
samým, tak budeme odmietavo alebo
nepriateľsky naladení – ako Herodes,
ktorý povedal, že aj on sa chce ísť
pokloniť narodenému Ježišovi, ale
zostal sedieť vo svojom paláci a čakal
na vhodnú chvíľu, aby sa Ježiša zbavil,
aby ho odstránil zo svojho života.
Môžeme sa však dostať až do
samotného centra príbehu, môžeme
byť priamymi účastníkmi vianočných
udalostí – ak spoznáme biedu svojho
života a pochopíme, že naša jediná
šanca, naša jediná nádej je práve v tom
narodenom dieťati. Môžeme patriť do
tohto príbehu a prísť k Ježišovi – a je
jedno, či sme jednoduchí ľudia ako
pastieri z Betlehema alebo ľudia s dobrým postavením, kariérou či vzdelaním
ako mudrci z Východu. Každý môže pri
Ježišovi Kristovi nájsť svoje miesto.
Keď sa Ježiš opýtal učeníkov: „Za koho
pokladajú ľudia Syna človeka?“ –
dostal rôzne odpovede. Niektorí ho
stotožňovali s Jánom Krstiteľom –
okrem iného aj preto, lebo obidvaja
hlásali to isté posolstvo. Ján Krstiteľ
hlásal: „Pokánie čiňte, lebo sa priblížilo
kráľovstvo nebeské.“ (Mt 3,2). Ježiš
Kristus začal svoje verejné pôsobenie
tými istými slovami (Mt 4,17). Iní považovali Ježiša Krista za Eliáša – mnohé
z toho, čo Ježiš Kristus robil sa podobalo tomu, čo kedysi dokázal Eliáš –
napr. Eliášov zázrak v Sarepte, keď
vzkriesil chlapca chudobnej vdovy a Ježišov zázrak v Naim, kde tiež vzkriesil
syna jednej vdovy (1Kral 17,17-24 – Lk
7,11-16). A iní si zas mysleli, že je to
Jeremiáš alebo niektorý z prorokov.
Keby sme v súčasnosti urobili medzi ľuďmi
anketu a pýtali sa, za koho pokladajú
Ježiša Krista, paleta odpovedí by bola tak
isto rôznorodá. Možno ešte pestrejšia
ako kedysi. Mnohí by povedali, že to
bol významný učiteľ, lebo zásady, ktoré
hlásal sú aktuálne aj dnes. Iní by povedali, že to bol veľký humanista, lebo
miloval ľudí a pomáhal im. A iní by ho
možno považovali za rebela, lebo sa odvážil kritizovať vtedajšiu spoločenskú aj
náboženskú smotánku. Určite by to
bola zaujímavá anketa.
Táto otázka je však položená aj nám:
„A vy za koho ma pokladáte?“ Pokúste
sa teraz na chvíľu zamyslieť nad touto
otázkou a dať si na ňu odpoveď – za
koho pokladáte Ježiša Krista? Čím je
pre vás?
V Biblii je nám ponúknutá odpoveď len
jedného učeníka – Petra. Nevieme, či
ostatní učeníci neodpovedali, alebo sa
stotožnili s Petrovým postojom, alebo
ich odpoveď jednoducho nebola zaznamenaná. Nie je to ani dôležité. To
podstatné je, že odpoveď na túto otázku – nech by bola akákoľvek – nezostáva v teoretickej rovine. To znamená, že
keď dáme odpoveď na túto otázku,
niečo sa v našom živote bude diať.
Môže sa stať, že si niekto povie: „Ježiša
nepokladám za nič dôležité.“ Potom sa
stane, že sa vrátite z kostola domov,
sadnete si k štedrovečernému stolu,
rozbalíte darčeky, možno prežijete
príjemné a sviatočné chvíle, ale o dvatri dni bude všetko ako predtým. A tak
celá tá paráda bude vlastne zbytočná.
Môže sa stať, že niekto vyzná: „Dnes sa
narodil Ježiš Kristus – v mojom srdci.
Dnes vstúpil do môjho života.“ Potom
sa stane, že sa vrátite z kostola domov,
sadnete si k štedrovečernému stolu,
rozbalíte darčeky – ale aj po dvochtroch a ďalších dňoch budete cítiť
Božiu lásku, budete vedieť, že On vás
sprevádza vašim životom aj keby ste
kráčali „temným údolím“, že On dáva
do vášho života radosť, pokoj, lásku,
nádej. A dokážete vidieť a vnímať ľudí
a svet okolo seba novými očami.
Dokážete milovať a odpúšťať. Dokážete
chápať a tolerovať. Dokážete prežívať
radosť s tými, ktorí sa radujú a dokážete pomáhať niesť bolesť tým, ktorí trpia
alebo smútia. Toto všetko a ešte
omnoho viac môže Ježiš Kristus urobiť
v našom živote.
Tak teda – za koho pokladáme Ježiša
Krista? Zostaneme mimo, alebo
vstúpime do Jeho príbehu?
VIANOČNÁ RUŽA
Vianočné literárne okienko
L
I
P
A
V literárnej prílohe Lipy uverejňujeme ukážky z tvorby regionálnych autorov, kde je presvedčivá vianočná téma. Autori
príspevkov sú členmi Modranských škrabákov a Spoločnosti priateľov poézie. Bolo by ideálne, keby sa nám podarilo
pritiahnuť k literárnej tvorbe aj nádejné talenty - mladých začínajúcich autorov. Môžeme už rozmýšľať o programe
na rok 2014 o Festivale duchovnej poézie, čo je už tradíciou v našom cirkevnom zbore a v meste Modra.
Vianoce v Modre
V kraľovanskom chráme
(spomienka na hroznú „vojnovú“ zimu v roku 1942 )
Edita Walterová
Báseň z knihy Mestečko pod Kuglom
Jozef Trtol
Vybratá ukážka je z knihy Mojej Kráľovej
V duši mi znejú staré zimné piesne
tie vianočné koledy bôľnosladké
zrazu je v srdci všetko také teskné
a túžim sedieť zasa pri starej matke,
pri keramickej piecke, čo ako slnce hriala.
Babička do zimných hrnčekov čaj nalievala
z byliniek, čo pri letných splnoch zbierala...
Cítim tú vôňu ešte dnes, spomienkam bránu otvára...
Záľahy snehu v mestečku, brány nevidieť pre záveje
Deti sa sánkujú zo strechy, svet sa smeje.
Malé tunely ku každej bráne – ceste necesta.
Hladná zver placho schádzala z hôr do mesta.
Lopatám dali zabrať chlapci aj chlapi spotení,
kŕdle vtáčkov semienka hľadali v podstení.
Na každom kroku snehuliak s nosom červeným,
z domčekov schúlených k sebe kdolil sa dym
a sneh padal , padal, na Kugel, mesto, vinohrady,
až starým strýcom primŕzali brady.
V mestečku, ako v telom hniezde schúlení
žili sme, čakajc na svet bez vojny sľúbený.
V svätvečer, vraj z Betlehema až, koledníci mali,
„ Tichú noc, svätú noc“ nám vrúcne zaspievali.
Pri každom návrate
sebe na výstrahu
o piatej ráno
dať sa napichnúť
na zvuk svojho zvona
a iba tajne stonať
ako tých desať pilierov
čo drží loď chrámu
pláva v nej duch
mojich predkov
i moje detstvo
organové píšťaly
mi v prsiach roky rezonujú
rozvinuté ako rúcho
za oltárom
nad ním holubica Pána
so strieborným perím
žiari na oblúku
lesk lúčov
na slová zmení ju
„ Čiňte pokánie
a verte v Evanjelium“
Pred Vianocami
Boris Mihalkovič
Úryvok je z knihy Slnko nad Modrou
Deň ako kvet, čo postupne roztvára svoje lupene: sen je roztrhaný, už ho nevzkriesim, desiatkami krokov som ho rozšľiapal.
Dobrusovať, poznávať svet rozumom i nerozumom, pokojne zrakom prijímať nahotu osamelo stojacich briez, až kým
sa v tebe nerozhostí ich mlčanlivosť...
Ako je to s ľudským osudom? Ak je človek reťazou danosti určený a len v okamihoch zvláštnej milost ismie precítiť božskú
plnosť, potom musí poznať radosť, že napriek všetkému nie je zavrhnutý, že pri všetkej zložitosti jeho nezmieriteľnej povahy
existuje mocná neviditeľná ruka, čo ho vie odomknúť a neslýchanou premenou z najzanovitejšieho zatvrdilca spraví
oddaného baránka...
Aj ja sa chcem pred tebou otvoriť, láskou rozpáliť svoje útroby, ticho, no naozajstne byť, kým do nekonečne dlhého bozku
s tým, koho som miloval, neprelejem všetku svoju konečnosť.
5
L
I
P
A
POSOL
MODRANSKÝCH EVANJELIKOV
História kresťanstva, evanjelickej cirkvi a cirkevného zboru v Modre
Dpt. Štefan Žák
12. časť
„Ajhľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem dnu a budem stolovať
s ním a on so mnou.“ Zjavenie Jána 3,20
6
Reformácia všeobecnej kresťanskej
cirkvi zasiahla všetky krajiny vtedajšej
Európy. V Nemecku boli omše pretvorené na evanjelické bohoslužby, ktorých stredobodom boli kázne v nemeckom jazyku. Protestantskí kňazi získali
súhlas k uzatváraniu manželstiev.
Na sneme v Augsburgu (Augustana)
v roku 1530 predniesol reformátor Filip
Melanchton svoje „Augsburgské vyznanie“
(Confessio Augustana), v ktorom vyložil zásady reformovaného náboženského učenia evanjelikov – protestantov –
luteránov, ako ich začali nazývať.
Zdôraznil, že protestantské učenie má
spoločné zásady s katolíckym učením,
ale niektoré časti jeho vierouky odmieta. Požadoval zrušenie spovednej
povinnosti a slobodné prijímanie sviatosti oltárnej. Žiadal zrušenie
rehoľných sľubov, povinného pôstu
a biskupskej súdnej právomoci. Cisár
Karol V. ustanovil dve komisie –
evanjelickú a katolícku – aby sa
zaoberali spornými otázkami. Komisie
ale k zhode nedošli.
Miestom zrodu nového smeru protestantizmu sa stalo Švajčiarsko. Ján
Kalvín, pôvodne francúzsky kňaz
svojimi činmi a spismi významne
zasiahol do protestantského hnutia.
Dielo „Zhrnutie protestantského
vyznania“ sa stalo v roku 1535
základom tzv. kalvinizmu. Jeho ideou
bolo, aby sa zásady kresťanstva preniesli do celého ľudského života a aby
sa im podrobila aj vrchnosť v štáte, no
cirkev by nesmela byť ovplyvňovaná
štátom. Bol prísnym moralistom.
Kalvinizmus sa čoskoro rozšíril do
Francúzska, Škótska, Holandska,
Poľska, južného Nemecka, do maďarskej časti Uhorska a do Sedmohradska. Už predtým v roku 1523
vypracoval reformátor Huldrych
(Ulrich) Zwingli reformačný program,
ktorý schválila mestská rada v Zürichu,
v ktorom súhlasí s usporadúvaním
evanjelických kázní a vstupovaním
kňazov do manželstva. Zrušila kláštory,
skonfiškovala ich majetky, odstránila
z kostolov obrazy svätých a požadovala, aby viera vychádzala len zo samotnej Biblie. V roku 1541 Ján Kalvín
presadil tzv. cirkevný poriadok, v ktorom stanovil štyri duchovné úrady:
úrad pastorov, učiteľov, staršinov
a diakonov. Poriadok určoval prísne
predpisy o cirkevnom, hospodárskom,
školskom, politickom a o súkromnom
občianskom živote.
Reforma cirkvi zasiahla i vývoj v Anglicku. Pápež Klement VII. V roku 1533
exkomunikoval kráľa Henricha VIII.,
keď tento požiadal o súhlas k rozvodu.
Parlament zrušil právo pápeža zasahovať do vnútorných vecí Anglicka a kráľ
zákonom ustanovil samostatnú anglikánsku cirkev, ktorej hlavou sa sám stal.
Boli zrušené príspevky a poplatky
Anglicka pre pápežskú kúriu, ale aj iné
cirkevné privilégiá a kráľ dostal právo
menovať biskupov. Zákon rozpustil
kláštory a skonfiškoval ich majetky. Keď
nastúpila na trón kráľovná Mária, usilovala sa vrátiť Anglicko znova späť ku
katolicizmu, avšak jej nástupníčka
Alžbeta I. reformu cirkvi prijala a ukončila. Vyhlásila samostatnú anglikánsku
cirkev, ktorej náboženským obsahom
sú Lutherove reformy, ale navonok
pôsobí v katolíckom ríte. Proces
formovania anglikánskej cirkvi sa
zavŕšil prijatím 39 článkov viery, ktoré
v podstate platia dodnes. Liturgia,
náboženské rituály a postavenie
biskupov je súladné s rímskokatolíckou cirkvou, i keď v ďalších
rokoch bola prijatá tzv. bohoslužobná
kniha, založená na reformačnom
učení, ktorá sa stala základom súčasnej
liturgie.
Aj v Škótsku, susediacom s Anglickom,
sa reformácia rozšírila zásluhou
reformátora Johna Knoxa. Reformačné
úsilie načas prerušilo obdobie
kráľovnej Márie I. Katolíckej, no po jej
smrti sa Škótsko stalo prísne kalvínskou
zemou. Katolícke bohoslužby boli
zakázané.
Myšlienky reformácie sa presadili aj
v Holandsku, avšak pod značným
tlakom španielskeho kráľa Filipa II. boli
protestanti prenasledovaní tvrdo jeho
inkvizíciou. Vznikali vzbury, v ktorých
obyvateľstvo ničilo katolícke kostoly
a náboženské obrazy. Tieto udalosti
napokon viedli k odtrhnutiu severných
provincií Holandska a k dlhému boju
proti Španielom.
Vo Francúzsku si reformácia získala
mnoho priaznivcov najmä medzi šľachticmi a mešťanmi. Nazývali sa „hugenotmi“ a vyznávali učenie švajčiarskeho reformátora Kalvína. Veľmi skoro
však vznikli rozpory medzi katolíckou
a hugenotskou šľachtou, ktoré prerástli do mnohých náboženských bojov.
Vrcholu dosiahli boje v roku 1572, keď
kráľovná Katarína Medicejská dala
24.8. počas „bartolomejskej noci“
zavraždiť 3000 hugenotských šľachticov a viac ako dvadsaťtisíc hugenotov
v celom Francúzsku. Mnohí ďalší vtedy
opustili Francúzsko. Súčasné pomery
charakterizuje skutočnosť, že pápež
Gregor XIII. dal na „počesť“ tohto
vraždenia slúžiť slávnostnú bohoslužbu
„Te deum“. Až v roku 1598 bola hugenotom zaručená náboženská sloboda
a rovnoprávnosť, avšak netrvala dlho.
Kardinál Richelieu, ktorý sa stal prvým
ministrom Francúzska v r. 1628, v boji
proti hugenotom znova pokračoval.
Pôvodne vyšlo ako
POSOL MODRANSKÝCH EVANJELIKOV
Informačný list pre členov ev. a.v. cirk. zboru v Modre
12/2003 dňa 3.8.2003 (spolu 26 častí)
OSOBNOSTI
POCHOVANÉ
NA MODRANSKOM
CINTORÍNE
Vladimír Medlen, autor je predsedom Modranskej muzeálnej spoločnosti
20.11. 2013 sa na pôde SNM-Múzea
Ľudovíta Štúra konala prednáška
Modranskej muzeálnej spoločnosti na
tému „Osobnosti pochované na
Modranskom cintoríne“. Prednášal
pán Miroslav Šimko, dlhodobý člen
a funkcionár muzeálnej spoločnosti,
ktorý sa cieľavedome uvedenej problematike venuje viac ako desať rokov.
Prednáška bola prezentáciou výsledkov dlhodobého skúmania autora
a jeho spolupracovníkov, o dostupných
faktoch a skutočnostiach týkajúcich sa
osobností, ktoré sú na miestnom
cintoríne pochované.
Modranský cintorín má nesporne
významné zaradenie medzi slovenskými cintorínmi. Verejnosti sú všeobecne
známe významné osobnosti, ktoré
v minulosti formovali národné, kultúrne, spoločenské či náboženské povedomie a sú na miestnom cintoríne
pochované. Faktom je skutočnosť, že
na cintoríne sú pochované aj desiatky
ďalších osobností, ktoré v minulostí
aktívne pôsobili na území mesta Modry
a svojou prácou či činnosťou významným spôsobom ovplyvňovali verejné
dianie nielen na území mesta, ale
mnohí aj v širšom dosahu svojho
pôsobenia. Vplyvom času sa postupne
na mnohé osobnosti zabúdalo. V mnohých prípadoch to boli aj politicko ekonomické súvislosti, kedy tieto
osobnosti boli povinne vyradené zo
zoznamu významných historických
osobností mesta či spoločnosti.
Prednáška mala u poslucháčov veľký
ohlas. Pán Šimko uviedol zistené a získané fakty o takmer sto osobnostiach,
pochovaných na miestnom cintoríne.
Chcem však vyjadriť presvedčenie, že
tento počin je začiatkom novej etapy
výskumu cintorína a dokumentovanie
faktov o živote a činnosti ďalších, pre
nás dnes už neznámych významných
osobností, v histórii nášho mesta. Pán
Šimko zdôraznil, že ním uvedené fakty
nie sú konečné a nie sú uzatvorené,
v niektorých prípadoch môžu byť aj
nepresné. Pravdou je, že fakty a údaje
o osobnostiach ktoré boli prezentované, boli limitované v horizonte
poznania do obdobia verejnej prezentácie. Cieľom autorov bádateľskej
práce je však vzbudiť záujem širšej
verejnosti o túto problematiku. Autori
prehlasujú, že ak bude zo strany verejnosti vôľa aktualizovať a doplniť súčasné informácie, bude to nielen úspech,
ale aj povzbudenie do ďalšej bádateľskej práce. Stačí, ak svoje poznatky
alebo údaje občania odovzdajú do
SNM-Múzea Ľudovíta Štúra, alebo
osobne pánovi Miroslavovi Šimkovi.
Záverom chcem poznamenať, že cieľom Modranskej muzeálnej spoločnosti je vydať výsledky výskumnej práce aj
tlačou vo forme sprievodcu po
modranskom cintoríne.
Vianočné modlitby
pre ľudský hlas
Ľubomíra Miháliková
Vírenie bubnov
vibrácie organovej píšťaly
rozumieť tak hrám
nohami na zemi
L
I
P
A
Vírenie bubnov
Kto počul a Kto cestu meral?
Kto zaznel na chorál?
Aby vkus nezlacnel
Krv horí. Na mňa pozerá
Z nádhery perál
Stíši rozbúrené more
Biela krajina vo mne
pre všetkých putujúcich
v narodenom dieťatku
v svätosti
len tak na zázrak pozerám
okoloidúci, zlyháva vo mne svetlo
a láska
čo víri prach po cestách
Možno je to hra
čo sa mi zapáči
sme ospalí pod klobúkom Veľkej
Homoly
A kto to videl ?
všetko nás dnes vytočí
akoby bolo iba číslo
Vírenie bubnov plašíte?
lebo raz odhalíte pravú tvár
aj organ aj hudba v nás
V narodenom Božom dieťatku
na ceste viery možnej záchrany
Nás tu na zemi - Rozpoznáš?
Viera nádej láska - nie sme stratení
a v malom dieťatku v Svätvečer
Veríme, nanovo veríme
7
130. VÝROČIE SAMOSTATNOSTI
L
I
P
A
Cirkevného zboru v Modre - Kráľovej
Ľubomíra Miháliková
autorka je presbyterka v CZ Modra
8
Bola to predposledná nedeľa po Svätej
Trojici, prežiarená neskorým slnkom. Na
tento slávnostný deň pripadlo pripomenutie
130. výročia samostatnosti Cirkevného
zboru v Modre - Kráľovej. Na slávnostných
Službách Božích sme sa zúčastnili aj my
z nášho modranského cirkevného zboru.
Vyjadrili sme tak spolupatričnosť s naším
bratským zborom na Kráľovej, pretože nás
úprimne teší všetko, čo teší členov susedského zboru a každý ich sviatok je zároveň aj
naším sviatkom.
Slávnostné Služby Božie mali bohatý
program. Kázňou a liturgiou poslúžili Boris
Mišina, senior Brastislavského seniorátu
ECAV na Slovensku, ďalej Jan Oslík, náš
modranský farár, slovom poslúžila pani
farárka Sidónia Horňanová, ktorá predstavila aj erb cirkevného zboru Modra – Kráľová
a porozprávala o jeho symbolike. Spevokol
domáceho cirkevného zboru zaspieval pod
vedením zborového kantora Michala
Makovníka niekoľko piesní, medzi inými aj
zhudobnenú báseň Jozefa Trtola V kraľovanskom chráme. Zaznel tiež sólový spev,
kde sa predstavila Izabela Lovišková a klavírna skladba od Claude Debussyho, ktorú
uviedla riaditeľka ZUŠ Modra Lýdia Cibulová.
Po slávnostných Službách Božích sme na
mieste Grundwaldovho domu boli vzdať poctu
židovským obetiam, odvlečeným do koncentračných táborov. Na mieste bývalého
domu rodiny Grunwaldovcov bola odhalená
tabuľa. Pri pietnej spomienke prehovorili
pani primátorka mesta Modry Hana
Hlubocká, riaditeľ Židovského múzea v Bratislave Pavol Mešťan, veľvyslanec Izraela
v Slovenskej republike Alexander Ben-Zvi.
V krátkej modlitbe i v spomienke potom prehovorili potomkovia rodiny Grunwaldovcov.
Na mieste , kde kedysi stál pôvodný dom
Grunwaldovcov bol zasadený strom
reformácie, libanonský céder - zároveň ako
spomienka na pamiatku obetí holokaustu.
Strom, ktorý má rásť do výšin, má vytvárať
ochrannú korunu či tieň, kam prídeme
s úctou, so skrúšeným srdcom rozjímať...
a nezabúdať a nebyť ľahostajnými...
„ZELENÝ LES - odkaz dejín dnešku“
Odhalenie pamätnej tabule Jakubovi Grünwaldovi a jeho rodine
a všetkým obetiam holokaustu
Kázeň pri príležitosti 130. výročia samostatnosti
Cirkevného zboru Modra-Kráľová
Jan Oslík
Gen 13,1-9
Tak odišiel Abrám so svojou ženou a so všetkým, čo mal, a s ním aj Lót, z Egypta hore
do Negebu. Abrám bol veľmi bohatý, mal stáda, striebro a zlato. Potom putoval po
úsekoch z Negebu až do Bételu, k miestu, kde mal sprvoti svoj stan, medzi Bételom
a Ajom, k miestu oltára, ktorý tam postavil na počiatku; Abrám tam vzýval meno
Hospodinovo. Aj Lót, ktorý putoval s Abrámom, mal ovce, dobytok i stany; ale
územie im nestačilo, aby mohli bývať spolu, lebo ich imanie bolo veľké, takže
nemohli spolu bývať. I vznikol spor medzi pastiermi Abrámových a Lótových stád. V
tom čase bývali v krajine aj Kanaánci a Perizejci. Vtedy povedal Abrám Lótovi: Nech
nieto sváru medzi mnou a tebou ani medzi tvojimi a mojimi pastiermi, veď sme
príbuzní. Či nemáš pred sebou celú krajinu? Oddeľ sa teda odo mňa! Ak pôjdeš
naľavo, ja sa budem držať napravo; ak ty pôjdeš napravo, ja sa budem držať
naľavo.
Keď si ľudia nerozumejú, keď medzi nimi vznikajú napätia a spory, keď jedni
s druhými nesúhlasia, tak sa rozdelia. Vždy to tak bolo a v dnešnej dobe to
vnímame rovnako, možno ešte intenzívnejšie - v politike, v spoločnosti, v kultúre, v rodinách a výnimkou nie je ani cirkev. Vznikajú nové
strany, nové zoskupenia, nové prúdy.
Jedným z dôvodov tohto javu je to, že sme rozdielni. Každý z nás je iný.
Lenže o tejto skutočnosti nám Biblia hovorí prakticky hneď na začiatku v správe o stvorení čítame, že Hospodin stvoril človeka ako muža a ženu dve rozdielne bytosti a to nielen po vonkajšej stránke (nielen v tom, že ženy
sú krajšie). Ich synovia - Kain a Ábel - boli rozdielni. O nich hovorí krátky
príbeh, ale veľmi jasne sú ukázané rozdiely medzi nimi – viedli rôzny spôsob
života. Ďalší bratia – dvojičky Ezau a Jákob. Predpokladali by sme, že títo si
budú bližší – a predsa si robia zle, sú medzi nimi spory a napätia a nakoniec jeden musí ujsť. Sme rozdielni - každý z nás je iný - toto je realita od
počiatkov ľudstva. Toto je realita dneška.
Lenže nie každé rozdelenie musí byť zlé. Závisí to od toho, ako sa ľudia
rozdelia, ako sa rozídu. Práve o tom hovorí príbeh o Abrámovi a jeho
synovcovi Lótovi. Abrám a Lót putovali spolu, žili jeden vedľa druhého.
Obidvaja mali stáda oviec a územie im nestačilo a tak hrozí konflikt. Ich pastieri sa už začali
hádať a bolo len otázkou času, kedy sa to prenesie aj na majiteľov. Bolo len otázkou času,
kedy vznikne spor medzi Abrámom a Lótom. A tak
prichádza Abrám s návrhom na rozdelenie.
Rozdelením chce udržať jednotu rodiny. Záleží
mu na tom, aby mal každý priestor pre život.
Aby vonkajšie okolnosti nezničili ich vnútorný
vzťah. Ľudia totiž môžu žiť jeden vedľa druhého
a predsa si byť vzdialení a naopak - fyzicky
môžu byť ďaleko od seba a predsa sú vnútorne
spojení a spriaznení.
Abrámovi šlo skutočne o udržanie, o zachovanie vzťahu v rodine. Ako hlava rodiny si mohol
vybrať, mohol si vziať to lepšie, mohol rozhodnúť, kto kam pôjde. Ale možnosť výberu prenecháva Lótovi. Z ekonomického a politického
hľadiska sa to môže zdať ako zlý ťah. Takto sa
biznis ani politika nerobí. Ale z duchovného
hľadiska toto bolo najlepšie riešenie - keď ide o
medziľudské vzťahy, treba postupovať
„nelogicky“.
Pred 130 rokmi došlo tiež k jednému rozdeleniu - k rozdeleniu cirkevného zboru. Vznikol
samostatný cirkevný zbor Modra-Kráľová.
Možno to nebolo jednoduché. Žiadne rozdelenie - ani to „abrámovské“ - nie je jednoduché.
Ale dôležité je to, čo nás vnútorne spája.
A v cirkvi to nie je ani organizačná stránka, ani
budova kostola, dokonca ani jeden farár či
farárka. To, čo spája nás kresťanov - nech sme
na ktoromkoľvek mieste, nech patríme do
ktoréhokoľvek cirkevného zboru, nech patríme
do ktorejkoľvek cirkvi - to čo nás spája je
Kristova láska. A môžeme povedať, že to
dopadlo podobne ako v Abrámovom prípade
- napriek formálnemu rozdeleniu ste stále
zostali vnútorne spojení.
Dnes si pripomíname aj ďalšiu udalosť – 17.
november. Bola to vzbura proti opačnému
postupu. Komunistický režim sa totiž snažil
zabezpečiť vonkajšie podmienky pre život ľudí prácu, sociálne zabezpečenie a pod., ale nechcel nechať priestor pre slobodu a vlastné
rozhodnutie. Iný názor, iný pohľad, iné
presvedčenie boli neprípustné. Snaha o udržanie vonkajšej jednoty za každú cenu priniesla
opačný efekt - rozdelenie. Tam, kde nespája
láska, iné čakať ani nemôžeme.
Láska je základným pilierom vzťahov.
Abrámova láska k rodine viedla k rozhodnutiu obetovať výhody a dať priestor pre
život iným. Božia láska k nám, ľuďom,
viedla k rozhodnutiu obetovať seba, aby sme
my mohli žiť. Ježišova láska viedla na kríž. Vzdal
sa svojho života, aby vytvoril priestor pre náš
život v časnosti aj vo večnosti. AMEN
RECENZIA
V druhej polovici novembra vyšla
na slovenskom knižnom trhu
ojedinelá publikácia. Kolektív
autorov - Ľubo Bechný (fotograf
a publicista), Emília Mihočová
(šéfredaktorka mesačníka
eVýchod) a Terézia Rončáková
(docentka na Katedre žurnalistiky
FF Katolíckej univerzity v Ružomberku) - vybrali dvanásť
osobností, členov rôznych cirkví,
aby s nimi hovorili o ich ceste
viery a hľadaní Boha.
Dvanásť konkrétnych životných
postojov v hľadaní pravdy a nasledovaní Krista: lekár Karol Mika,
emeritný arcibiskup Róbert Bezák,
teológ Michal Valčo, Terézia
Lenczová z hnutia Fokoláre,
kazateľ Daniel Pastirčák, bibliograf
Miloš Kovačka, šéfredaktor Štefan
Hríb, kazateľ Ľudovít Fazekaš,
poslanec Branislav Škripek,
riaditeľ evanjelizačného strediska
Slavomír Slávik, spisovateľ Daniel
Hevier a nedávno zosnulý farár
Janko Grešo.
Týchto ľudí z rôznych cirkevných
denominácií spája viera v Ježiša
Krista, ktorého sa rozhodli vo
svojich životoch nasledovať. Autori im dali meno „Kristovci“. Nie sú
to nedeľní kresťania, ktorí po
východe z kostola prepnú skrytý
vypínač, aby sa zaradili do davu. Sú
to ľudia, ktorí sa za svoju vieru
nehanbia a práve ňou napĺňajú
svoj životný príbeh.
Rozhovory sú doplnené profilovými fotografiami v čierno-bielom
prevedení z autorskej dielne Ľuba
Bechného, ktorý je zároveň
iniciátorom projektu Kristovci.
S grafikou sa pohral Daniel Jurčo,
v súčasnosti študent dizajnu v Južnej Kórei. Evanjelická verejnosť ho
pozná ako autora grafického dizajnu a fotografa mesačníka
eVýchod. Evanjelický kňaz a zahraničný redaktor Katolického
týždenníka Martin Zikmund v anotácii ku knihe napísal: „Knižka
Kristovci ma zaujala z troch dôvodov. Jednak a predovšetkým
preto, že poskytuje čitateľom
celkom jedinečný sprievod na
ceste zrelej, premyslenej a preží-
L
I
P
A
vanej viery. Za druhé, že tu vedľa
seba hovoria a zdieľajú sa kresťanské osobnosti z niekoľkých
kresťanských cirkví. Pravá jednota
cirkvi sa totiž často deje naprieč
jemnými vieroučnými rozdielmi,
čo samozrejme neznamená, že
oným rozdielom chýba akýkoľvek
zmysel. Napriek tomu centrum
viery, či už tam či onam, nemôže
byť iné ako Ježiš Kristus, a preto je
napínavé sledovať, ako sa kto
k tomuto centru vzťahuje. A za
tretie je nutné sa zmieniť, že
podobný projekt sa zatiaľ v českých krajinách neuskutočnil, takže
Slováci zase raz Čechov predbehli…“
„Svedectvo o viere nemožno
vynucovať, ani sa nesmie stať
chvastaním, či duchovným
exhibicionizmom. Skôr má byť
čímsi, čo prirodzene vyplynie zo
životných postojov veriaceho.
V tom vidím mimoriadnu hodnotu
zámeru, ktorý stojí za knihou
Kristovci. Portrétuje ľudí, ktorí
svojím spôsobom života a svojimi
postojmi nútia ostatných okolo
seba pýtať sa, prečo žijú tak, ako
žijú,“ napísal Ondrej Prostredník,
evanjelický teológ a šéfredaktor
mesačníka Cirkevné listy.
Publikácia je vhodná pre povzbudenie v duchovnom raste a
poteš e n i e z o ž i v o t a ľ u d í ,
kto r í to s nasledovaním Pána
Ježiša Krista myslia vážne. Knihu
rozhovorov Kristovci (13,90 Ä) si
môžete objednať na
www.kristovci.sk, emailom:
[email protected], na tel.
čísle: 0905/345 764, alebo zakúpiť
v predajniach kresťanskej literatúry.
9
L
I
P
A
MODRANSKÝ SIROTINEC
KEDYSI A ČO ĎALEJ?
Juraj Jánošík
autor je členom Modranskej Besedy
10
Paradoxne, rok 1913 a obdobie, ktoré
mu predchádzalo, bolo vo vtedajšom
civilizovanom svete vnímané ako mimoriadne pozitívne. Až zásadným spôsobom sa pre mnohých zvýšila životná
úroveň, zefektívnila a zrýchlila doprava
umožňujúca veľkej popularite sa
tešiacemu cestovaniu a prvopočiatku
turizmu, relatívne masovo sa objavovali nové zásadné vedecké objavy
a poznatky. A to všetko, paradoxne
a šokujúco iba niekoľko mesiacov pred
jednou z fatálnych udalostí novodobej
histórie v podobe dovtedy nepoznanej
svetovej vojny.
nového Sirotinca. Jeho základný
kameň sa položil na obcou darovaných
Možno povedať, že ako vinohradnícke a to aj za podpory inokonfesijných
a určite nie chudobné kráľovské mesto, radných, 12. mája 1912 a výstavba sa
síce zďaleka nie najrozvinutejšieho uskutočňovala za výdatnej materiálnej
Rakúsko-Uhorska patrila Modra medzi a manuálnej pomoci pravdepodobne
rozvinuté, civilizované sídla s bohatou najmä miestnych a finančnej podpory
a známou cirkevnou, kultúrnou, ale aj slovenských darcov dokonca z celého
politickou aktivitou. A v tomto čase, Uhorska. Už o rok, obdobie, ktoré pre
začiatkom druhej dekády 20. storočia svoju mimoriadnu krátkosť vyvoláva
sa začína príbeh prvého slovenského takmer až pochybnosti, 28. mája 1913,
sirotinca v Modre. Iba pre pripomenu- bol nový a svojim spôsobom impozanttie niekoľko dôležitých, zakladajúcich ný Sirotinec otvorený pre ďalšie desiatmien - Pavol Zoch, Mária Hýllová, ky až stovky detí. V jeho priestoroch
Samuel Zoch, Dušan Samuel Jurkovič počas svojho reálneho fungovania až
a ich neskorší pokračovatelia Július do roku 1951 našlo útočisko mnoho
Dérer a Bohumil Kadlečík. Príbeh detí a viaceré určite a doslovne zachrápomoci sirotám, či už skutočným - bez nil aj fyzicky. Okrem slovenských detí
rodiča, či rodičov, alebo materiálnym - z vtedajšieho Horného Uhorska, ale aj
takým, o ktoré sa nebolo možné inak Dolnej zeme sa stal o tri dekády neskôr,
pre materiálnu núdzu postarať, začal počas 2. svetovej vojny útočišťom pre
však ešte skôr, v roku 1905 keď vdova viac ako dvadsiatku židovských detí,
Mária Hýllová prichýlila prvých päť ktoré ich rodičia po pokrstení uchýlili za
detí. Počet núdznych výrazne narastal jeho mohutné múry. Snáď toľko a skua tak bolo treba pokračovať a konať... točne iba veľmi krátko k dejinám tejto
Preto následne, v roku 1911 prišiel dar z viacerých hľadísk hodnotnej stavby.
v podobe budovy mlyna a tento Ale predsa, ešte aspoň niekoľko a znáBukvovský mlyn sa premenil na väčší, mych chovancov, Ján Smrek, Daniel
rozľahlejší sirotinec. Počet biednych Okáli, ale našli by sa určite ďalší zaujídetí však stále presahoval existujúce maví až pozoruhodní.
kapacitné možnosti a tak došlo na
základe iniciatívy Pavla a Samuela Nasledujúca etapa. Niekoľko rokov BoZochovcov, Vladimíra Jurkoviča - brata hoslovecká fakulta Evanjelickej cirkvi
známeho architekta Dušana Samuela augsburského vyznania na Slovensku
Jurkoviča k iniciácii vytvorenia projektu a potom viacero, dnes by sme ich ozna-
čili pravdepodobne za komerčné projekty. Nuž a posledných približne 20 rokov postupne chátrajúca, zamknutá
jednopodlažná, rozsiahle podpivničená budova s krovom smerujúcim ostro,
vysoko hore. Biela omietka z fasády na
mnohých miestach praská a opadáva,
komíny, i keď s istou námahou držia
a kovaný kohút akoby chcel na zem,
zletieť. Interiér? Zásadná prestavba
vnútorného členenia, iba impozantné
podkrovie si zachovalo svoj pôvodný
vzhľad, podlahy pokryté zeleným linoleom, zvyšky bývalej infraštruktúry,
podstatné odmontované. Kde všetko
je, nevie asi nikto, ale skutočnú hodnotu malo a má iba pôvodné vybavenie
a z toho sa zachovalo iba drevené
zábradlie vstupnej haly, schodisko
a dvere vedúce do podkrovia a jedna
pôvodná stolička. Vraj. Škoda je
veľkého lustra, ktorý visel vo vstupnej
hale a ktorého spúšťací mechanizmus,
zhrdzavený a ohrdnutý je na jednej
z konštrukcií povaly.
Čo prišlo neskôr? S myšlienkou niečo
s budovou Sirotinca urobiť sa určite
pohrávali viacerí. Nešlo a vlastne skôr
nedalo sa jednoducho opomenúť, či
zabudnúť na zaujímavý hoci rôznym
úpravami a zásahmi negatívne poznačený objekt so skutočne zaujímavým
a dôležitým príbehom a i autorstvo
renomovaného architekta zohrávalo
svoju nespornú významnú hodnotu.
A tak sa stalo, že došlo k stretnutiu
a neskoršiemu partnerstvu vlastníka
Sirotinca Cirkevného zboru Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na
Slovensku Modra a Občianskeho
združenia Modranská Beseda. Zopár
viet k združeniu. To vzniklo v roku 2002
a pozostáva z niekoľkých, menej ako
desiatich ľudí, ktorí sa jeho prostredníctvom venujú kultúrno-spoločenským činnostiam. Tie možno systémovo rozdeliť na kultúrne, publikačné
a edukatívne. Medzi kultúrne patrí
najmä organizovanie Slávnosti hliny,
keramická Modra, ktorej 5. ročník sa
uskutočnil začiatkom septembra, pre
jar je zas typická Rozprávková Modra
venovaná výlučne deťom, a konkrétne
bábkovému divadlu. Publikačná činnosť zahŕňa vydávanie kníh, prípadne
publikácií venovaných keramike,
výtvarnému umeniu, dokonca kulinárstvu, ale aj histórii. Jednoznačne
záberom presahujúc región sa Modranská Beseda podstatnou mierou
podieľala napr. na vydaní rozsiahlej
Krajiny hradov – slovenské hrady na
starých pohľadniciach. V tretej kategórii občianske združenie iniciovalo a zabezpečilo jednorazové výstavy a inštalácie, ako je podoba školy v minulosti,
náučného chodníka a pamätných tabúľ.
Späť však do reality. Výsledkom rozhovorov medzi vlastníkom a občianskym
združením bolo rozhodnutie vytvoriť
projekt záchrany Modranského sirotinca a začať na jeho dosiahnutí aktívne
pracovať. Tak vznikla v konečnom
dôsledku úspešná iniciatíva zbierky
prostredníctvom Nadácie Všeobecnej
úverovej banky. Projekt Modranského
sirotinca nielenže bol vybraný medzi
tie, ktoré banka, či nadácia podporuje
tým, že až do výšky 10 000 eur
vyzbieranú sumu Všeobecná úverová
banky zdvojnásobí.
Ako informačná a podporná akcia sa
21.9.2013 uskutočnil Deň modranského sirotinca. Išlo o pomerne rôznorodé
podujatie. Dopoludnia sa v miestnom
hoteli Majolika uskutočnila séria prednášok venovaných najmä zakladateľom Sirotinca Pavlovi a Samuelovi
Zochovcom, tvorbe architekta Dušana
Samuela Jurkoviča, ale slovo dostali na
jednej strane pamätníci druhovojnového fungovania sirotinca, ako aj osoby
zaoberajúce sa náhradnou rodičovskou starostlivosťou v súčasnosti.
A takmer paralelne boli už otvorené
dvere v samotnom Sirotinci. Na nádvorí stánky s doma pripravenými jedlami
v štýle jedálnička Sirotinca, napečenými koláčmi, nejaké chleby a nápoje.
Okrem toho detský drevený manuálny
kolotoč a stan pre hudobníkov. Virtuálne vstupujeme do sirotinca. Po prejdení niekoľkých schodov vo vestibule, na
medziposchodí je možné získať informácie o interiérových expozíciách a samozrejme finančne prispieť na obnovu
a rekonštrukciu. Práve na tomto
poschodí sa nachádza zvláštna oblúkovitá miestnosť, kde sa v čase núdze
zhromaždili inak medzi ostatnými sa
nachádzajúce židovské deti. Dvere sa
zavreli a prehradili skriňou. Keď nebezpečenstvo pominulo nastal proces
v obrátenom poradí. Na protiľahlom
krídle mala svoje knihy rozložená dvojica z projektu Domov použitých kníh. Po
schodoch hore, opäť impozantné
priestory, dvaja miestni umelci s farbotlačou upomienkových obrázkov Sirotinca, na stenách mimoriadne kolorované historické fotografie a výstava na
niekoľkých paneloch mapujúca históriu vzniku a výstavby nielen Sirotinca,
ale aj niektorých ďalších stavieb architekta Jurkoviča v Modre. No a pre deti
bábkové divadlo, pretože voľakedajší
objekt bol pre deti a novodobý sirotincový deň chcel deťom aj niečo príjemné dať. A určite nie okrajový, workshop
zameraný na budúcnosť Sirotinca.
Deň modranského sirotinca, presnejšie jeho prvý deň, končil vo večerných hodinách hudbou a hoci už
L
bola tma, počasie, i keď trochu preI
menlivé, žičilo, za účasti veľkého
P
počtu návštevníkov. Celé podujatie
A
bolo ukončené nasledujúce dopoludnie Slávnostnými službami Božími v miestnom kostole Evanjelickej
cirkvi augsburského vyznania v Modre.
A treba dodať, že ďakovnými, pretože
snáď doslova všetko vyšlo. Program,
záujem a treba spomenúť i to, že
i finančný efekt bol väčší, či presnejšie
vyšší ako sa predpokladalo.
Ako ďalej? Sirotinec je rozsiahly objekt,
ktorý dokonca interiérovo akoby
prekonával svoju exteriérovú podobu.
A primerane tomu poskytuje výrazný
priestor na využitie. Je prirodzené, že
téma podoby Sirotinca je zásadne prítomná aj vtedy, keď nie je diskutovaná
a to od začiatku. Veď je to napokon cieľ
a zmysel prebiehajúcich aktivít. A postupne prichádzajú nápady a projekt nadobúda zatiaľ svoje virtuálne naplnenie.
Čo všetko sa bude v priestoroch Sirotinca v konečnej podobe nachádzať?
Stále iba približne, ale viaceré idey sa
javia pomerne realisticky a zmysluplne.
Takže môžeme konkretizovať. Zásadným krokom budú činnosti na zaradení
Sirotinca medzi národné kultúrne pamiatky. Zo stavebného hľadiska k tomu
objekt oprávňuje zaujímavá architektúra, ktorú podporuje obzvlášť prospešný a ušľachtilý účel. Prípadný
úspech nebude znamenať iba akési povýšenie a zvýraznenie osobitosti stavby, ale má aj veľmi praktický význam
11
v podobe vzniku, či podpory možností pre získanie veľmi potrebných finančných zdrojov. A tých
L
bude treba určite veľa. V priestoI
roch Sirotinca by mali mať svoje
P
trvalé miesto iniciátori, rodina
A
Zochovcov a k nim sa priamo núka
hoci čiastková konkretizácia voľakedajšej interiérovej podoby zariadenia, ďalej sa predpokladajú priestory
venované architektovi Jurkovičovi a jeho rodine, ktorá, osobitne cez jeho
brata Vladimíra, je úzko zviazaná už
s úvodnou, inicializačnou etapou
napĺňania myšlienky. Ďalší spôsob
využitia objektu bude, nazvime ho, kultúrny. Pôjde napríklad o prednáškovú
miestnosť - tú rozľahlé miestnosti na
prvom poschodí umožňujú zriadiť skutočne veľkoryso, niektorá z menších zas
môže slúžiť na komorné hudobné
podujatia, veľmi žiadúca je špecializovaná knižnica venovaná súvislostiam
viažúcim sa k miestu a fungovaniu
objektu. A ku knižnici prirodzene patrí
študovňa. A stále zostáva veľká časť
Sirotinca nevyužitá, ponúka a provokuje fantáziu. Klubová miestnosť pre
evanjelickú komunitu, hosťovské
priestory pre návštevy, cirkevné a možno i ďalšie. Prednáška na seminári počas septembrového Dňa modranského
sirotinca venovaná súčasným formám
starostlivosti o nezaopatrené deti
inšpirovala napr. k úvahám o možnosti
ubytovania niekoľkých pestúnskych rodín. A v impozantnom podkroví ateliéry a možno aj výstavný priestor.
Napĺňanie obsahu sa bude riešiť
a v podstate tento proces už začal,
profesionálne, v súčasnosti iniciátori
obnovy už spolupracujú s fakultou
architektúry Slovenskej technickej
univerzity.
Koncert
v nemeckom
evanjelickom
kostole
Martin Mihálik
Ďalší postup a jeho finančné zabezpečenie? Vstupná, až prekvapujúco
úspešná časť sa podarila. V rámci
zbierky v projekte Všeobecnej úverovej
banky sa podarilo vyzbierať vyše
dvanásť tisíc eur, ku ktorým banka
pripojila svojich desať. Tieto peniaze sa
použijú na zameranie budovy a okolia,
čo je nevyhnutná fáza pre ďalšie
rekonštrukčné práce. Až zásadnou
fázou bude proces zaradenia Sirotinca
medzi národné kultúrne pamiatky, čo
otvorí možností pre uchádzanie sa
o verejné zdroje, ale nesporne podporí
aj možnosti zahraničnej pomoci, či už
v rámci európskych štrukturálnych
fondov, osobitných programov na
zachovanie kultúrnych pamiatok,
alebo už na Slovensku overených
bilaterálnych systémov typu nórskeho,
alebo švajčiarskeho podporného
mechanizmu. A paralelne, aj v závislosti od disponibilných finančných
prostriedkov bude prebiehať rekonštrukcia objektu a jednotlivé
inštalácie. No a nemalo by sa zabúdať
ani na vlastné možnosti, napokon vždy
boli a sú nejaké dôležité veci a existujúce problémy, ale pokiaľ sa chce dá sa,
veď napokon snáď naša súčasná
situácia nie je horšia, ako bola tá spred
storočia ...
autor je člen CZ Modra
17. novembra 2013 rozzvučala
priestory nemeckého evanjelického chrámu v Modre harmónia hlasov
vokálneho ensamblu Vox Aurumque
z Trnavy. Zbor, pod vedením
umeleckej šéfky Hany Borbeli
interpretoval originálnu tvorbu
c i r ke v n e j e va n j e l i c ke j h u d b y
spišských autorov z obdobia 17. storočia. Jednalo sa o interpretáciu tvorby
Thomasa Goslera, Georga Wirsingera
či Johanna Schimbracka. Diela týchto
autorov boli precízne nacvičené
a prednes zboru bol umeleckým
zážitkom. Obdivuhodné je, že členovia zboru si popri svojej dennodennej
práci či štúdiu nájdu čas aj na takéto
ušlachtilé hobby vo forme spevu.
V dnešnej pretechnizovanej dobe,
keď sme obklopení digitálnymi
technológiami zo všetkých strán je to
tým viac cenné, pretože hoci ide
o tvorbu autorov starú vyše 3 storočia, stále je jej najkrajšia interpretácia
pomocou ľudských hlasov, bez
potreby elektroniky.
Druhá modlitba vibrácií
Vibrácie života a sna
Ľubomíra Miháliková
12
Vy plašíie vtákov?
Kto ich zapísal , z nebeskej oblohy
Kto ich nasmeroval k ľudským
osídlam?
Bubny a činely
Rozumieť tak hrám
Túžím po prameni lásky
Rozumieť hviezdam
OSTÁVEME JEHO
VEĽKÝMI DLŽNÍKMI
L
I
P
A
Spomienka na Júliusa Dérera
Karol Erdelský
Pred polstoročím sa rodina a najbližší
priatelia rozlúčili v Bratislave so zosnulým bývalým významným modranským
farárom Júliusom Dérerom. Narodil sa
23. mája 1895 v Liptovskom Petre v rodine evanjelického učiteľa. Rod Dérerovcov dal slovenskému národu už
v obdobiach Uhorska a neskôr aj
Československa množstvo významných
osobností, ktoré sa zapísali do dejín
slovenskej a československej politiky.
Navyše obohatili lekársku vedu, kultúru, umenie a duchovný život. Július po
absolvovaní cirkevnej a štátnej ľudovej
školy absolvoval Evanjelické lýceum
v Kežmarku a v Bratislave maturoval
s vyznamenaním. Teológiu študoval
v Lipsku a v Bratislave. Po skončení
nastúpil ako kaplán k Samuelovi
Zochovi, ktorému pomáhal najmä pri
vedení sirotinca. Farárom v Modre sa
stal v januári 1935 a pôsobil tu do
novembra roku 1957, keď mu bol
odobratý štátny súhlas na vykonávanie
tejto funkcie. Pracoval potom ešte ako
penzista v sklade Pozemných stavieb.
Bol mimoriadne aktívny ako autor v cirkevných, kultúrnych i v politických časopisoch. Už v roku 1935 vyšla jeho
monografická práca „Pamätnica o zasvätení 100-ročného jubilea ev.a.v. chrámu
slovenského v Modre“. Jeho život a dielo je dôkladne spracované v publikácii
„Pamiatka najsmutnejšia“, ktorú
pripravil do tlače bratislavský farár
Martin Šefranko - syn nám všetkým
dobre známeho pána farára Vladimíra
Šefranka, Ten ako penzista viacero
rokov pôsobil v našom cirkevnom
zbore i v evanjelickom cirkevnom zbore
v Modre-Kráľovej. Práca vyšla vo
vydavateľstve Tranoscius v roku 2012
v edícii Memoáre. Recenziu na publikáciu napísal Doc. Paedr. Miloš Kovačka,
CSc. vedecký pracovník Národnej kniž-
nice v Martine. Recenzia vyšla v časopise Evanjelický posol spod Tatier v čísle
24, v júni 2012. Za súhlas s publikovaním recenzie v časopise LIPA ďakujeme
vydavateľovi. Publikáciu si môžete zakúpiť, alebo zapožičať v kancelárii
farského úradu.
V mojom príspevku sa obmedzím na
niekoľko osobných spomienok na pôsobenie pána farára Dérera v Modranskom cirkevnom zbore. Naša rodina
žila v Bratislave, ale na víkendy sme
pravidelne dochádzali k babičke do
Modry. Ešte v predškolskom veku som
s ňou chodil na nešporné služby Božie.
Imponoval mi tamojší kazateľ Július
Dérer. Jeho príjemný hlas bolo počuť
v celom kostole. Ako rodený Lipták sa
vyjadroval v krásnej spisovnej slovenčine, pričom liturgiu odbavoval v historickej kraličtine. Ešte i dnes sa mi v mysli vybavuje jeho spievaný Otčenáš.
V roku 1938, keď bol môj otec narukovaný počas mobilizáciie ako záložný
dôstojník, uchýlili sme sa k babičke do
Modry, kde som začal chodiť do prvej
ľudovej v historickej budove na Dolnej
ulici. Školský rok začal službami Božími
v kostole a potom nás privítal v triede
cirkevnej školy Alexander Jaromír
Kraic. Na začiatok vyučovania prišiel
i pán farár, možno i preto, že do školy
začala chodiť jeho najmladšia dcéra
Emília. Rovnako som s ňou sedával
i v prvom ročníku na Prírodovedeckej
fakulte Univerzity Komenského, najmä
na prednáškach z marx-leninizmu.
Z ďalších spolužiakov si pamätám Jožka
Bojkovského - dlhoročného presbytera
cirkevného zboru na Kráľovej, Janka
Hýlla - dlhoročného presbytera modranského cirkevného zboru a otca pani
riaditeľky MĽŠ, Jožka Čepca - riaditeľa
šampusárne v Seredi, Janula Šimka dlhoročného technického pracovníka
Slovenskej televízie, Vlada Kozmona s ktorým som neskôr spolupracoval pri
výchove mládeže v Pionierskom dome.
S týmito všetkými som udržiaval
kontakty i po mojom odchode z Modry.
Z prejavov oboch pánov, pána farára
i pána učiteľa sme ako deti vycítili, že
nás začali pripravovať na príchod
dvoch totalitných režimov.
Po Viedenskej arbitráži, keď republika
stratila časť Žitného ostrova, viacerí
začali zachraňovať demokraticky zmýšľajúcich občanov najmä z Čiech a Moravy. Títo emigrovali cez Modru tzv.
balkánskou cestou na ďalšiu evanjelickú faru v Pustom Fedýmeši do Francie
a potom do československých jednotiek vo Veľkej Británii. V tomto období
sa začal tvoriť i protifašistický odboj, do
ktorého sa Július Dérer zapojil. V roku
1947 mu udelili Československý válečný kríž 1939 - vyznamenanie, ktoré sa
udeľovalo takmer výlučne vojenským
osobám za hrdinstvo v boji.
Po otcovom demobilizovaní sme sa
vrátili do Bratislavy, kde som pokračoval na Štefánikovej štátnej škole. Moje
kontakty s Modrou pokračovali najmä
v rámci Dorastu evanjelickej mládeže,
kde na nás výchovne pôsobil nielen
13
pán farár, ale i príslušní kapláni.
Pri práci s deťmi a mládežou bola
aktívna i manželka pána farára.
L
Jeho deti nevynechali žiadne služI
by Božie ani kultúrne podujatie
P
organizované v cirkevnom zbore.
A
Štátne školy sa vtedy postupne
transformovali na cirkevné, čo znamenalo rozdelenie žiakov na katolíkov
a evanjelikov. V Bratislave boli medzi
mojimi spolužiakmi i českobratskí,
kalvíni, a pravoslávni. Bol tu i ustráchaný Paťo Krbeš, ktorý bol Žid. V jedno
ráno neprišiel do školy a dozvedeli sme
sa, že už nepríde, lebo „išiel do plynu“.
Táto udalosť hlboko ovplyvnila môj
ďalší život. Medzi nami deťmi vtedy
koloval bonmot „najprv pujdú židé
pány, potom pujdú luterány a ket budú
šeci v peci potom pujdú katolíci“.
Chovanci modranského sirotinca sa
vtedy rozrástli o vyše tridsať detí. Vedeli sme, že sú to „sirotáci“ židovského
pôvodu, ktorí tu prežili nielen obdobie
Slovenského štátu, ale i povojnovú evakuáciu obyvateľov Modry na Kráľovú.
Ďalšie pokrstené dievčatá sa umiestnili
v internáte dištriktuálnej dievčenskej
školy. Som presvedčený, že to bolo
najmä vďaka hrdinstvu pána farára
Dérera, ktorý riskoval nielen svoj život,
ale i existenciu celej svojej rodiny. Za
túto činnosť obdržal v roku 1996 in
memoriam najvyššie vyznamenanie
š t á t u I z ra e l YA D VA S C H E M –
SPRAVODLIVÝ MEDZI NÁRODMI.
Záchrana dievčat je dokumentovaná
i na pamätnej tabuli vo Vinohradníckoovocinárskej škole.
Medzi povinnosti modranského farára
počas vojny patrila starostlivosť o cirkevnú školu, dievčenskú meštianku
a starostlivosť o sirotinec. Počet cirkevníkov presahoval súčasný trojnásobok
a boli tu dnes neznáme problémy ako
nasadzovanie vojakov na východnom
fronte a odchod do odboja. Z týchto
činností sa viacerí nevrátili ako Samuel
Bartoš a Pavol Flaškár z východného
frontu, Ján Pribula a Pavol Vago
z Povstania. Viacerí po povstaní boli
odvlečení do koncentračných, resp.
zajateckých táborov alebo sa ukrývali
v ilegalite (Špánik, Miloš Uhlárik,
Ondrej Mikuláš, Alojz Tichý, Karol
Mesík, Ján Vitko). Rodiny všetkých
hľadali u farára aspoň nádej alebo úte14 chu. Treba pripomenúť, že v neďalekej
cirkevnej fílii Trlinok mal kaštieľ predseda vlády - radikálny Béla Tuka. Okolo
neho sa grupovali a organizovali kolaboranti režimu a prospechári, ktorým
nebola po vôli atmosféra modranskej
fary a najmä modranský farár. Vrcholilo
to protizákonným prepadom modranskej fary, resp. meštianskej školy.
Školské budovy i časť sirotinca v roku
1944/45 prevzali zložky nemeckej
armády a vyučovanie sa konalo na chodbách katolíckeho kláštora, pričom v triedach boli postele ubytovaných vojakov.
Tu sme sa stretli žiaci z prvej ľudovej
pričom sa naša skupina rozrástla ešte
i o kraľovanov (Janko Steinhůbel - dlhoročný cirkevný dozorca na Kráľovej).
Po oslobodení Červenou armádou bola
vyhlásená povinná evakuácia, aby sa
vytvoril priestor pre štáb armády
Maršala Malinovského (pozri pamätnú
tabuľu na bývalom dome učiteľa Kraica
na Zochovej ulici). Pán farár sa okamžite vybral za svojim oltárnym bratom
Petríkom na Kráľovú a pôsobil tu ako
ubytovací dôstojník. Pod vedením obidvoch farárov sa takmer šesťtisícová
Modra umiestnila do tisíchlavovej Kráľovej. Pred odchodom z Modry pochoval ešte pán farár Dérer starostlivú
a zodpovednú pracovníčku sirotinca
Vieru Kadlečíkovú. Bola to jediná civilná obeť frontových udalostí v Modre.
Kostol na Kráľovej poslúžil potom obidvom cirkevným zborom pri pôsobení
oboch farárov. V škole na Kráľovej boli
ubytované deti zo sirotinca vrátane
tých, ktoré boli zachránené pred
koncentrákmi a od istej smrti. Býval tu
i kaplán Karol Gábriš, ktorý zabezpečoval za nepredstaviteľných podmienok
zásobovanie a stravu pre sirotákov. Do
školy sa nechodilo, lebo bola obsadená
i po skončení vojny až do odchodu
Červenej armády.
Po oslobodení si pamätám na aktivity
pána farára Dérera pri presídleneckej
akcii Slovákov z Maďarska na Slovensko. Z plánovaných pätnásť kostolov sa na Žitnom ostrove postavili iba
dva. Za neprítomnosti pána farára bola
starostlivosť o cirkevný zbor najmä na
pleciach príslušného kaplána. Všetko
sa zmenilo po „víťaznom februári“. Znovu vystúpili do popredia karieristi.
Začalo sa prenasledovanie a zbavovanie majetku novovytvorenej vrstvy
kulakov, väznenie odbojárov, ktorí sa
previnili tým, že vlastnili živnosti,
majetky a prosperujúce podniky, ktoré
dávali prácu mnohým robotníkom
(Vladimír Michálek, Emil Čistý, Juraj
Novák), ale i živnostníci, ktorí museli
odovzdávať svoje dielne do rúk
„pracujúcich“. Ukázalo sa, že nestačili
súdne konania a tak boli lepšie situovaní občania povolávaní do armády do
PTP (Ján Bakoš, Mikuláš Ďurica, Róbert
Land, Viliam Lazar, Viliam Paták Gustáv
Šimko, Ján Šimko). Všetci čakali
povzbudenie a útechu od pána farára
Júliusa Dérera. Tento dokázal organizovať náboženský, kultúrny a spoločenský život v Modre nielen počas
prvej československej republiky, ale
vzdoroval útlaku a zastával sa postihnutých aj v období vojny. Po oslobodení sa s nasadením všetkých síl zapojil do
budovania cirkvi a spoločnosti v
demokratickej republike. Je možné
konštatovať, že vďaka svojej osobnej
charizme budoval „genius loci“ štúrovskej a zochovskej fary. Nedokázal sa
však prispôsobiť v nových podmienkach režimu, ktorý si po roku zobral za
prioritu zničiť to podstatné čo naša
civilizácia vybudovala v priebehu dvojtisícročného vývoja, a síce kresťanstvo.
Tak stratil pán farár Dérer po dvadsiatich troch rokoch pôsobenia v modranskom cirkevnom zbore štátny
súhlas k vykonávaniu svojho poslania
a povolania. Som presvedčený, že by
mal každý konfirmand poznať túto
najnovšiu cirkevnú históriu a že Dérerova kniha by mala byť dlhodobo
k dispozícii na farskom úrade či už na
požičanie, alebo kúpu. Evanjelická
cirkev a Modra, pre ktoré pracoval
s plným nasadením svojho života,
neohodnotili jeho prácu v plnom
rozsahu. Ostávajú jeho veľkými
dlžníkmi.
„Doba si vyžaduje náboženstvo
mierou hojnejšou; cirkevnovýchovné, i cirkevnomisijné pôsobenie v kruhu rozsiahlejšom. I jedno i druhé ukladá nám kňazom
dôkladnejšiu, premyslenejšiu
a všestrannejšiu činnosť.“
(Čo je vnútorná misia? Otvárací
prejav na Všeobecnej vnútromisijnej a pastorálnej konferencii
r. 1946 v Brezne nad Hronom)
z knihy: Július Dérer - Pamiatka
najsmutnejšia, str. 114
z Modry, jednoznačne sa obhájil - tým
viac, ak za ním stál i modranský evanjelický zbor. Napriek úspešnej obhajobe
vedenie cirkvi nezmenilo „z prestížnych dôvodov“ svoj postoj a vynútilo si
jeho odchod z úradu evanjelického
farára v Modre. Stal sa skladníkom na
Pozemných stavbách a nesmel v plnom
rozsahu užívať ani vlastný rodinný
dom.
RECENZIA
Spomienkový rukopis evanjelického
a.v. farára v Modre Júliusa Dérera
Pamiatka najsmutnejšia, ktorý vydalo
vydavateľstvo Tranoscius v edícii
Memoáre, sa zrodil v päťdesiatych rokoch 20. storočia ako reakcia na spor,
ktorý viedol s vtedajším vedením
Evanjelickej a.v. cirkvi na Slovensku. Vedenie cirkvi rozpútalo útok na Júliusa
Dérera, v cirkvi i verejnom živote známeho odvahou a statočnosťou, ktoré
prejavoval nezávislosťou voči autoritatívnym režimom v období Slovenského
štátu a počas komunizmu, osobitne
podporou osobností väznených a prenasledovaných.
MILOŠ KOVAČKA
VERNÝ KRESŤANSKÝM IDEÁLOM
Spor sa rozhorel na základe jeho vernosti kresťanským ideálom, ako aj jeho
postojov voči niektorým postupom pri
zavádzaní slovenského jazyka do
evanjelických služieb Božích. O Dérerových stanoviskách jeho „oltárni
spolubratia“ informovali vtedajšiu štátnu moc a samosprávu s cieľom zdiskreditovať jeho službu v cirkvi a odstrániť
ho z úradu evanjelického a. v. farára
v Modre. Spor, do ktorého vstúpil vtedajší Generálny biskupský úrad ECAV,
sa postupne prehlboval a rozširoval
o malicherné obvinenia s čoraz viditeľnejším cieľom vytlačiť Júliusa Dérera
z Modry a nahradiť ho farárom blízkym
vedeniu cirkvi.
Medzi vedúcimi činiteľmi cirkvi a Júliusom Dérerom sa uskutočnili viaceré
úradné konania vrátane cirkevného
vyšetrovania, na ktorých Július Dérer
odvážne demaskoval nespravodlivo
vedenú kampaň za jeho odstránenie
REŽIM IM BOL BLIŽŠÍ...
Dérer svoj príbeh rozpráva s dôrazmi
milovníka pravdy a obhajcu kresťanských ideálov. Usiluje sa byť vecným
a v rekonštrukcii príbehu čo najpresnejším. Očividne stavia na bezprostredných zápiskoch o jednotlivých
konaniach a stretnutiach. Z jeho výkladu sa vynára nielen obraz temnej totalitnej doby, ale i viaceré negatívne črty
jej vtedajších predstaviteľov. Je priam
otrasným paradoxom, ak vrcholní
predstavitelia ECAV v podaní Júliusa
Dérera sa v jeho spore prejavili nadprácou v prospech komunistického režimu. Režim im bol bližší ako evanjelickému kresťanstvu verný farár Július
Dérer.
Dérerove spomienky zapadajú do
obrazu cirkvi v 50. rokoch 20. storočia,
ktorý je známy z iných spomienkových
kníh evanjelických farárov, napríklad
Pavla Uhorskaia, Júliusa Madarása,
Dariny Bancíkovej, Júliusa Cibulku
a iných. Komplementarizujú ich o ďalšiu evanjelickokresťanskú osobnosť,
ktorú by slovenská i zahraničná verejnosť mala dôkladne poznať a interpretovať ako statočného obrancu politikou nemanipulovanej kresťanskej viery a prívrženca slobody, spravodlivosti
a práva. Tým viac, ak sú doplnené
zasväteným životopisom Dérerovej
dcéry Emílie, ktorý približuje osudy
a službu Júliusa Dérera v cirkvi. Životopis je previazaný s mnohými dôležitými
udalosťami slovenského 20. storočia,
najmä medzivojnového a vojnového
obdobia, ako aj komunizmu, a doplnený viacerými dokumentami o jeho
konfliktoch s Hlinkovou gardou,
respektívne s predstaviteľmi Slovenského štátu (napríklad vo veci
odhalenia pomníka Ľudovíta Štúra
v Modre), z ktorých vysvitá Dérerov
osobnostný - nepodkupný, takpovediac biblický charakter.
POHREB AKO MANIFEST
Svoj spor o pravdu, národ i cirkev
Július Dérer viedol doslova až po
L
hrob. Jeho pohreb, ako ho opísala
I
dcéra Emília Dérerová, bol vysloP
venou manifestáciou protirežiA
mového odporu: „Pohreb bol
z kaplnky pri Kozej bráne. Na žiadosť
rodiny obrad vykonal pán farár Juraj
Holčík. Texty boli čítané v reči Kralickej
biblie. Jedinú rozlúčku mal pán farár
Pivko, a to za priateľov. Veniec dostal zo
skladov Pozemných stavieb. Zúčastnilo
sa asi 20 farárov, ale na príkaz
Biskupského úradu si nesmeli obliecť
luteráky. Na protest proti zákazu držali
na cintoríne kufríky s luterákmi v rukách. Tento zákaz bol posledným
pozdravom vtedajších cirkevných mocipánov človeku, ktorý celý svoj život
bezvýhradne slúžil poslaniu evanjelickej cirkvi - na poli náboženskom, národnom aj spoločensky-ľudskom.
Dérerovo spomienkové rozprávanie označované aj ako Dérerove zápisy - je
inštruktívne doplnené o svedectvá
viacerých známych osobností, Dérerových priateľov, spolupracovníkov
i študentov Slovenskej evanjelickej
bohosloveckej fakulty, ktorá bola v 50.
rokoch 20. storočia vysťahovaná z Bratislavy do Modry. Zhodnoverňujú nielen Dérerove spomienky, ale približujú
aj doslova nedýchateľnú atmosféru
komunistického útlaku. Hodnotu rukopisu o Júliusovi Dérerovi zvyšuje štúdia
znalca života cirkvi v komunistických
desaťročiach, ktorú pripravil historik
Norbert Kmeť z Ústavu politických vied
SAV, ako aj k dielu pripojená genealógia
rodu Dérerovcov v podaní popredného
slovenského genealóga Zdenka
Ďurišku a personálna bibliografia
Ľudmily Šimkovej.
Dielo ako celok je uvedené predhovorom - výstižným úvodným slovom editora Martina Šefranka, v ktorom zdôrazňuje: „Dérerove zápisy nie sú nárekom vo vlastnom žiali sa umárajúceho
starca, ale svedectvom neúnavného
bojovníka, ktorý sa nebál prijímať
náročné výzvy, mnoho obetovať, čeliť
krajnému riziku, no očividne nepočítal
so zradou a zákernosťou ľudí z vlastného stavu. Pre neho, ako angažovanú
osobnosť, bola nepochopiteľnou zbabelosť tých, ktorí mohli a mali morálnu
povinnosť zasadiť sa za pravdu: podob- 15
ne nepochopiteľná mu bola
ľahostajnosť mnohých - ono biblické: A ľud stál a díval sa (L 23,
L
35a). Veď jeho krédom bolo: „Kdo
I
umí dobře činiti, a nečiní, hřích
P
má“ (Jk 4, 17).“
A
Dérerova Pamiatka najsmutnejšia
je aj z odborného hľadiska kompetentne pripraveným dielom, ktoré má
širokú - nielen čisto cirkevnú alebo na
osobnosť úzko zameranú platnosť - ale
má širší význam, a to tak pre cirkevné,
ako i národné, osobitne regionálne dejiny, je zasvätenou výpoveďou o mravnom a duchovnom stave krajiny, a kultúry a civilizácie vôbec. Preto má právo,
aby bola sprostredkovaná verejnosti
a verejnosť má právo na Dérerovo
spomínanie.
Spomienku na farára Júliusa
Dérera nájdete aj v knihe,
ktorá bola zostavené k storočnici modranského
evanjelického sirotinca:
Zochovci a tí najmenší, ktorú
napísal Ivan Tóth.
Modlitba tretia
Ľubomíra Miháliková
Vírenie bubnov pramení
Tance čerešien, jabloní
Dozreli zvonce
Bledomodré túžby
Rozumieť tak hrám
Nohami na zemi
Na rozkvitnutých poliach
Čo po nás ostane?
Hlas ľudský farba vpila
Vírenie bubnov začína
A v každej ľudskej bytosti
Čosi skuvíňa
Otče náš v malom dieťatku
do vôle Tvojej
v čas vianočný v čas svetielok
v čas radosti
do lásky nás objím
Vídiš nás?
16
ODLUKA ALEBO
SPOLUPRÁCA?
Ján Juran
autor je presbyter v CZ Modra
V posledných mesiacoch opäť zvýšila hladinu emócií mediálna
diskusia o odluke cirkví od štátu. Na prvý pohľad má táto otázka veľmi
jednoduché riešenie - nech si cirkvi platia ich veriaci, veď prečo majú na ich
činnosť prispievať zo svojich daní neveriaci? Pozrime sa teda v krátkosti, ako
to s tým financovaním cirkví u nás v skutočnosti je.
V zásade platí, že väčšina z 18 registrovaných cirkví je napojená na štátny
rozpočet. Dotácie sú určené výlučne na platy duchovných a na čiastočné
krytie prevádzky biskupských úradov. Tieto finančné prostriedky podliehajú
pravidelnému zúčtovaniu a kontrole zo strany štátu. Ten poskytuje tiež
príspevky cirkevným školám a charitným zariadeniam. Z dotačného systému
podporuje záchranu cenných národných kultúrnych pamiatok vo vlastníctve
cirkví. Nepriamu podporu im poskytuje formou daňového zvýhodnenia, keď
nie sú zdanené napr. kostolné zbierky alebo sakrálne priestory slúžiace na
bohoslužobné účely. Dotácie zo štátneho rozpočtu tvoria v prípade veľkých
cirkví dôležitú časť ich príjmov, pri menších cirkvách však predstavujú
rozhodujúcu časť ich príjmov. Čo si teda cirkvi financujú zo svojich vlastných
zdrojov? Predovšetkým svoje bohoslužobné náklady, teda údržbu
a prevádzku kostolov, farských a iných budov, náklady na energie, služby,
platy neordinovaných zamestnancov a cirkevnú administratívu na úrovni
cirkevných zborov, resp. farností. Príjmy získavajú najmä zo zbierok, darov,
príspevkov, výnosov vlastného majetku, pomoci od sesterských cirkví
v zahraničí, dotácií od samospráv.
Každý európsky štát má vlastné špecifiká v oblasti vzťahov s cirkvami, vrátane
spôsobu ich financovania. To je dané predovšetkým históriou a kultúrno
spoločenským vývojom. Korene finančnej podpory štátu cirkvám na našom
území siahajú do konca 18. storočia. Od Rakúsko - Uhorska tento systém
prevzala a kongruovým zákonom upevnila Československá republika.
Komunistický režim namiesto odluky prijal v roku 1949 zákon o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností štátom, ktorým ich
zároveň s postupným zoštátnením ich majetku dostal do úplnej finančnej, ale
aj politickej závislosti. Mimochodom, tento zákon v pozmenenej forme
platí u nás doposiaľ napriek tomu, že prakticky všetky ponovembrové vlády
uvažovali o možnosti zavedenia iného modelu financovania cirkví. Skúsenosti
viacerých krajín dokazujú, že zmeniť zaužívaný spôsob nie je vôbec ľahká
záležitosť. Veď len v Českej republike, kde je zrejme najnižšia religiozita
v Európe, tento zložitý proces trval viac ako dvadsať rokov a je stálym zdrojom
politických napätí v štáte.
Priestor vymedzený týmto krátkym článkom nemôže ani zďaleka stačiť na
podrobnejšie vysvetlenie tejto mnohorozmernej témy. Vo všeobecnosti
platí, že prípadný nový model musí byť nielen spravodlivý a transparentný,
ale aj solidárny. Možno ho dosiahnuť len v rámci vzájomného dohovoru štátu
a cirkví po predchádzajúcom korektnom a odbornom dialógu. Jeho
výsledkom by malo byť podporenie spoločensky prospešného poslania cirkví,
nie jeho obmedzenie.
INSIDE - to podstatné je vo vnútri
Jozef Grexa
autor je koordinátor pre prácu s mládežou BAS ECAV
vedúci oblastného centra SEM - Bratislava
„Priniesť skutočný život v Ježišovi
Kristovi medzi mladých ľudí v cirkevných zboroch Bratislavského seniorátu ECAV.“ To je vízia, ktorú sme
zadefinovali pri vzniku projektu
INSIDE, niekedy na jeseň roku 2010.
Odvtedy sa veľa nezmenilo. Jedine
Pán Ježiš Kristus dáva skutočný život,
ktorý nie je len navonok, naoko, ale je
hlboko v našom srdci. Je „INSIDE“,
teda vo vnútri. A iba to je život, ktorý
sa naozaj oplatí žiť, život, ktorý
nekončí.
Samozrejme sa to mnohým tínedžerom nezdá. Väčšina si povie: „Veď to je
práve naopak. Boh ma iba obmedzuje,
skutočný život začína tam, kde je
sloboda - totálna sloboda - teda aj od
Boha.“ A práve preto sme tu, práve
preto existuje aj nejaký INSIDE. Pretože
diablovi sa darí dobre klamať aj tínedžerov. A my im chceme priniesť pravdu Božieho Slova. Napríklad, že
„telesne zmýšľať je smrť, ale duchovne
zmýšľať je život a pokoj!“ (Rim 8,6).
Alebo: „Kto má Syna, má život; kto
nemá Syna Božieho, nemá život.“ (1J
5,12). Veríme, že aj dnes platí, že „slovo
Božie je živé a mocné a je ostrejšie než
ktorýkoľvek dvojsečný meč“ (Žid 4,12)
a preniká aj do sŕdc tínedžerov a mládeže. A v ich srdciach robí zázraky prevraty a revolúcie . Boli (a stále) sme
svedectvom mnohých životov mladých
ľudí, ktoré Pán Ježiš zmenil od základov.
Z ľahostajných vtipkárov sa stávajú
milujúci služobníci, z bezohľadných
rebelov sa stávajú vášniví modlitebníci
a z neposlušných detí, utekajúcich z domu sa stávajú synovia a dcéry, ktoré sa
modlia za svojich rodičov. Chvála Bohu
za to!
Ako to funguje?
INSIDE je projekt, ktorý funguje na
regionálnej úrovni - v Bratislavskom
senioráte ECAV. Nakoľko práca s ľuďmi
si vždy vyžaduje osobný vzťah a blízky
kontakt, je jasné, že budovať spoločenstvo na regionálnej úrovni by ne-
malo zmysel. Preto sa o to ani nesnažíme. Naopak, snažíme sa podporovať
miestnu prácu cirkevných zborov, ktorých je v Bratislavskom senioráte 27.
Avšak iba v niektorých funguje systematická práca s mládežou. Z toho
vychádzajú 2 konkrétne ciele:
1. Podporovať evanjelizačnú prácu
cirkevných zborov - pomáhať vo
vytváraní priestoru pre mladých, ktorí
hľadajú, zaujímajú sa (a dosť často ani
nehľadajú a nezaujímajú sa), pomáhať
priblížiť evanjelium tínedžerom cez
rôzne podujatia, ale hlavne cez osobné
svedectvo našich životov. S tým cieľom
organizujeme víkendové stretnutia,
kluby na jedno poobedie, športovú
olympiádu a letný tábor.
2. Vychovávať učeníkov – snažíme sa
viesť mladých kresťanov k tomu, aby
slúžili vo svojich rodinách, vzťahoch,
ale aj cirkevných zboroch. Snažíme sa
ich podporovať v príprave stretnutí pre
mladých v ich zboroch, či už pravidelných, alebo nepravidelných. S týmto
cieľom organizujeme víkend pre služobníkov a pravidelné mesačné stretnutia malých „stromčekov“, ako ich
voláme s vierou, že rastú v mohutné
stromy podľa slova z 1. žalmu. Avšak
vychovávať učeníkov sa nedá cez
podujatia, ale cez osobný vzťah - tak
ako to robil Pán Ježiš. Preto popri tom
L
I
P
A
máme veľa osobných stretnutí, skupiniek, modlitebných stretnutí, ale aj
veľa písania cez internet, alebo
telefonátov.
Ísť vytrvalo ďalej
Sme vďační Pánu Bohu za ovocie, ktoré
nám dal vidieť. Verím, že je toho ovocia
aj viac, ale mnohé zostáva skryté našim
očiam (a pre nebezpečenstvo pýchy je
to určite dobre). Avšak vieme, že v práci potrebujeme vytrvalo pokračovať.
Vytrvalo stáť pri tých, ktorých si Pán
Boh povolal, modliť sa za nich, byť im
oporou. Ale potrebujeme aj naďalej
niesť evanjelium ďalším tínedžerom,
ktorí zúfalo potrebujú Božie Slovo do
ich často zmätených a blúdiacich
životov. Pán Ježiš to vedel už pred 2000
rokmi a je to pravda aj dnes, že „žatvy je
síce mnoho, ale pracovníkov málo“.
A preto by sme sa mali aj my zariadiť
podľa Jeho slova a s vierou „prosiť Pána
žatvy, aby vyslal robotníkov na svoju
žatvu“. Preto aj vás, bratov a sestry
z Modry, prosíme o modlitby za
mladých ľudí vo vašom zbore, ale aj
v celom Bratislavskom senioráte. Nech
aj práca ukrytá pod nepodstatnou
nálepkou „INSIDE“ slúži na Božiu slávu
a prinášanie Božieho Kráľovstva do
bežných dní mladých ľudí okolo nás.
17
L
I
P
A
MODLITBA - ALEBO
TICHÁ DOMÁCNOSŤ
Jozef Grexa
autor je ev. farár v.v.
18
Iste poznáte z vlastnej skúsenosti tie
zvláštne situácie v živote. Túžite po
rozhovore, ale váš najbližší sa s vami
nerozpráva. Je urazený, či rozhnevaný,
Hovoríme tomu „tichá domácnosť“.
Poznajú to manželia, rodičia, deti,
spolužiaci, kamaráti, spolupracovníci.
Namiesto dobrého slova – len mrazivé
mlčanie.
Náš dobrý Boh, Stvoriteľ daroval už pri
stvorení ľuďom reč, slová. Slová mali
fungovať ako most medzi dvoma brehmi, mali spájať a vytvárať jednotu, spoločenstvo. Mali za úlohu budovať vzťah
medzi človekom a Stvoriteľom - to na
prvom mieste - a medzi človekom a človekom. Bola v nich sila lásky. Prostredníctvom reči mohol človek vyjadriť
svoje pocity, túžby, myšlienky, nálady...
Mohol sa prihovoriť Bohu a mohol sa
prihovoriť aj druhému človeku a každé
slovo bolo dobré, láskavé, ako pohladenie, každé slovo budovalo a upevňovalo vzájomný vzťah.
Preto pokušiteľ v raji zaútočil práve na
reč, na slová. Hovoril žene: Či je pravda...? A práve tomto prvom rozhovore
človeka s pokušiteľom došlo k tej zlej
udalosti - reč sa zmenila z mosta na plot.
Zo slov sa stali nástroje rozdelenia,
nepriateľstva; nástroje zloby, ktoré ubližujú, urážajú, dokonca zabíjajú (napr.
Mt 5,22). Medzi človekom a Bohom
nastalo mrazivé mlčanie. Mlčanie nastalo aj medzi človekom a človekom.
Človek už slovami nevyjadruje svoje
pocity, ale naopak, skrýva sa za slová,
nebuduje vzťahy, ale ich rozbíja.
Boh však je naozaj láska. Prelomil múr
mlčania a znovu vstúpil do rozhovoru.
Daroval človeku úžasný nástroj obnovy,
ktorý menujeme jednoducho
„modlitba“. Nástroj, ktorý prelamuje
mlčanie, ktorý z reči znovu vytvára
most, pretože pretepľuje slová tou
zvláštnou silou, ktorá je naozaj ústredným motívom života - totiž láskou. Kde
žije skutočná modlitba, modlitba ako
živý rozhovor človeka s Bohom, tam
slová prestávajú byť plotom a znovu sa
stávajú spájajúcim mostom. Tam končí
mrazivé mlčanie, tam končí „tichá domácnosť“ a začína skutočný rozhovor.
Tam človek skrze slová znovu vyslovuje
svoje pocity, myšlienky, názory aj nálady, tam znovu vzniká skutočné spoločenstvo človeka so svojim Stvoriteľom
a tým zároveň aj spoločenstvo človeka
s človekom.
Modlitba, ako základ rozhovoru a dialógu dostala nový podnet príchodom
Božieho Syna nášho Pána Ježiša Krista
na náš svet. On sám sa hodne v modlitbe rozprával so svojim (a našim) Otcom
nebeským, On naučil modlitbe aj svojich učeníkov, On položil modlitbu za
prvý zo základov cirkvi.
Modlitba však nie je nijakou samozrejmou vecou. Už učeníci prosili Pána
Ježiša: Pane, nauč nás modliť sa!
Modlitebný život potrebuje starostlivosť, vzdelávanie, trpezlivosť, vytrvalosť. Dobre si to uvedomila aj naša
cirkev, keď neustále zdôrazňuje potrebu rozvíjania a vzdelávania sa v modlitebnom živote.
Za tým účelom vzniklo na pôde našej
cirkvi už v tridsiatich rokoch minulého
storočia modlitebné spoločenstvo (MoS).
Niektorí farári si uvedomovali nedostatočnosť modlitebného života v cirkevných zboroch i v rodinách, uvedomovali si a vnímali, že modlitba sa stáva
formálnou záležitosťou, bez skutočnej
vrúcnosti, úprimnosti. Že slová modlitieb nevychádzajú zo skutočnej hlbiny
a túžby duše, ale iba z povrchu. Že reč
modlitby tíchne a ukrýva sa kdesi v zákutiach, že je považovaná čoraz viacej
za niečo nepodstatné, určené len pre
slabých a nemocných..., že život viery
začína byť „tichou domácnosťou“.
Práve títo farári začali niekedy v roku
1934 s malou skupinkou modlitebného
života. A Boh sa priznal k ich túžbam,
spoločenstvo sa rozrástlo, dávalo svoju
prítomnosť v cirkvi do povedomia širokým vrstvám evanjelikov rôznymi
aktivitami..
Prišli však roky socializmu a marxizmus
nemal rád živé slová modlitby. Modlitebné spoločenstvo sa utiahlo do
„podzemia“, fungovalo ako jedna z tzv.
tajných, či podzemných zložiek cirkvi,
ktoré žili aj počas doby totalitného
režimu.
Po prevrate v roku 1989 sa modlitba znovu dostala do popredia pri obnove
cirkvi. Z podnetu farárov i neordinovaných členov cirkvi zvlášť na východnom
Slovensku, dostalo Modlitebné spoločenstvo na ustanovujúcej konferencii
v Liptovskom Hrádku súčasnú podobu.
Do popredia sa dostala myšlienka vzniku aspoň malých skupiniek modlitebníkov v každom cirkevnom zbore, ktorí by
sa modlievali pravidelne za celý cirkevný zbor, za ľudí v ňom, za prehĺbenie
a obnovenie živej viery v ľudských
srdciach. Dalo si za cieľ rozvíjať a prehlbovať modlitebný život v cirkevných
zboroch i rodinách, podnecovať i vzdelávať veriacich v ich modlitbách. Za tým
účelom začalo toto malé spoločenstvo
(cca 800 členov) vydávať čítanie na
každý deň Tesnou bránou z ktorého sa
stala dosť rozšírená „čítanka“ modlitby.
Vydávalo aj rôzne letáky, misijné čítanie, každoročne poriadalo výročnú konferenciu, vždy v inom cirkevnom zbore.
Je dôležité, aby v cirkevnom zbore bola
jedna alebo aj niekoľko modlitebných
skupiniek, kde by sa členovia cirkvi
modlili za cirkevný zbor a jeho potreby,
za ľudí v ňom a ich potreby, ale aj za
naše mesto, za ľudí v ňom, za obnovu
duchovného života, živej viery. Aby
sme neboli tichou domácnosťou, ale
živým spoločenstvom viery, v ktorom
živé slová prebúdzajú život, potešujú,
obnovujú, potešujú.
MODLITEBNÉ
SPOLOČENSTVO
Janka Vrkočová
autorka je členka MoS Modra
Milí bratia a sestry, cieľom modlitebného
spoločenstva je vierou a v dôvere odovzdávať
do Božích rúk všetko, čím v súčasnosti cirkevný zbor žije - detské bohoslužby, dorast,
rodinné bohoslužby, konfirmačná príprava,
hodiny náboženstva, Modranský sirotinec,
spevokol, Presbyterstvo, Hospodársky výbor,
iné očakávané i neočakávané aktivity zboru
a k tomuto cieľu nám je daná, ako náš
komunikačný prostriedok s Bohom, modlitba.
Modlitebné spoločenstvo sa stretáva pravidelne raz do týždňa vo štvrtok o 20:00 hod,
čas a deň sa dá po vzájomnej dohody zmeniť.
Radi by sme privítali medzi sebou ďalších
bratov a sestry, ktorí by prišli a modlitbou
podľa božej vôle poslúžili cirkevnému zboru.
Dvere sú otvorené pre všetkých členov zboru,
bez ohľadu či majú, alebo nemajú skúsenosti
s modlitebným spoločenstvom, či sa vedia,
alebo nevedia modliť, lebo samotné modlenie sa deje v skrytosti Božej prítomnosti a ako
je napísané v Evanjeliu podľa Matúša ... Veď
váš Otec vie, čo potrebujete, skôr ako Ho
prosíte.
MODLITBA
Pane náš, u Teba hľadáme pomoc v našich
starostiach.
Aj naša cirkev prechádza rôznym formovaním, hľadaním dobrých spôsobov práce,
spolupráce.
Pomôž cez svojho Ducha nájsť správnu
mieru spolupráce všetkých generácií v našom cirkevnom zbore.
Nauč nás v tejto dobe spoločne - mladí so
staršími - oslavovať Tvoje sväté meno
starými aj novými spôsobmi
Keď chýbajú slová (Kniha modlitieb)
STRETNUTIE
MLÁDEŽE A DORASTU
PO 10 ROKOCH
Ľubomír Galáš
L
I
P
A
autor je presbyter CZ Modra
Na úvod by som sa chcel poďakovať našim milým novým farárovcom za
inovatívny prístup ku všetkému, čo sa v našom cirkevnom zbore udialo
počas posledných pár mesiacov a tiež počas predchádzajúcich rokov za
éry p. fárara Mariána Čopa a p. farárky Anny Adamovičovej, ktorej
vďačíme za vznik mládeže.
Začnime ale pekne po poriadku. Kde bolo, tam bolo ... v jednom
malebnom mestečku Modra kde sa vzal - tu sa vzal cirkevný zbor
evanjelickej cirkvi a.v. a bol široko-ďaleko miestom, kde sa stretávali
dobrí ľudia. Začal som skoro ako v rozprávke. Už je tomu 23 rokov, čo
som prvýkrát zavítal na pozvanie vtedajšej pani farárky p. Anny
Adamovičovej na faru, kde ma v roku 1989 pozvala po zvládnutej
konfirmácii na mládež. Keď som prišiel, očakával som modliacich
sa a vážnych ľudí. Namiesto toho som bol milo prekvapený. Mládežníci
spievali, hrali na gitaru, hrali sme sa hry a vôbec to nebolo náboženské
a ako nás všetci naokolo volali – „Pánbičkári“ . Cítil som, že sem patrím
a že sme ako rodina. Toto mi vydržalo až doteraz a dúfam, že vydrží až
do konca môjho pozemského bytia. Prečo píšem vlastne tento článok?
Dobrá otázka. Zatiaľ nikto nepísal o „modranskej mládeži“ , ktorá tu
fungovala približne 25 rokov. Spravili sme mnoho dobrej práce na
Pánovej vinici a som šťastný, že som mohol patriť do tejto komunity
počas mojej puberty. Ovplyvnilo to môj život na ďalšie roky. Keď sme
skončili mládež, teda naša generácia (ročníky 70-80), bolo mi smutno,
že sa už nemôžeme stretávať (už sme sa roztrúsili kade-tade a založili si
rodiny a život sa tak voľajako zrýchlil, práca doma atď.....) a rozoberať
Božie slovo, oslavovať Pána Boha spevom a hrou. Z nostalgie mi skrsol
v hlave nápad, čo takto povolať starých harcovníkov späť na miesto ich
predošlého stretávania počas nášho „mládí“ na modranskú faru. Tak sa
pred 2 rokmi stalo, že som oslovil „mládežníkov - dorasťákov“, či by sme
si nedali stretnutie tak, ako za starých čias o 18:00 hodine na fare
(presne tak, ako zvykla začínať naša mládež stretnutie). Tak ako po iné
roky rozchádzali sme sa až o 23-tej, keďže sme si mali čo povedať, no aj
tak sme stihli každý naozaj len v skratke porozprávať o svojom živote za
posledných 10 rokov. Zaspievali sme si, zahrali sme sa hru a naše
stretnutie zakončili modlitbami, ktoré boli naozaj úprimné. Povedali
sme si, že takéto stretnutia budeme usporadúvať pravidelne, veď sú
veľkým prínosom pre každého, kto sa ich zúčastní. Ubehli dva
roky a tak by som
chcel vyzvať všetkých vás, ktorí si pamätáte staré dobré časy na fare,
aby sme sa znovu
stretli.
Pre oživenie spomienok pripájam
foto bývalej mládeže a dorastu
v Modre po rokoch.
19
L
I
P
A
K PAMIATKE
REFORMÁCIE
Ľubomíra Miháliková
autorka je presbyterka v CZ Modra
20
Pripomenuli sme si Pamiatku reformácie. Dňa 31. októbra sa v nemeckom
evanjelickom kostole konali Služby
Božie. Spievali sme piesne z Tranovského kancionála. Náš spevokol zaspieval
novo naučenú pieseň Som evanjelik,
som evanjelička... kde sa v slovách
vyjadruje - priznanie sa k viere. Obsah
týchto slov nás či chceme či nie núti k zamysleniu, k otázkam - Ako je to je
vlastne s nami? Koľko našich mladých
spolusestier a spolubratov stretáme na
nedeľných Službách Božích? Sme
povrchní, alebo viera a skutočné kresťanské spolužitie nás už nezaujíma?
Alebo - v čom spočíva príčina poľavenia
v našej aj vonkajšej či formálnej stránke, že neprídeme do spoločenstva ani
len na nedeľné Služby Božie. Alebo si
myslíme, že stačí, ak dáme pokrstiť
naše dieťa, že pôjdeme ku konfirmácii
a nič viac? Môžeme s takýmto chápaním doceniť význam reformácie? Vieme vôbec o čo ide, ak povieme slovo reformovať, a teda čo pre nás, pre
evanjelikov znamení reformácia?
To sú závažné otázky, ktoré sa preberajú ako učivo v príprave konfirmandov.
Evanjelická cirkev si v minulosti zakladala na vzdelaní, vzdelávaní, zakladala
si na porozumení, otvorenosti aj vo
vysvetľovaní biblických tém, či biblických príbehov. Porozumenie a ich
výklad nás môže poučiť o životných
reálnych udalostiach. Môžu nám osvetliť aj pohľad vnímania a schopnosti byť
medzi ľuďmi - empatickými. V dnešnej
dobe hrozí z každej strany ľuďom uniformita, skryté formy neraz otvorených
útokov cez facebook, internet . Človek
sa stáva pod vplyvom týchto vymožeností, ktoré sú na jednej strane technickým vynálezom a patrí im obdiv,
akýmsi štvancom a zdanlivá sloboda,
ktorú si takzvane „ užíva“ na internete
nie je slobodou ale vazalstvom. Nastupujú hrozby civilizácie ako sú závislosti.
Najprv nie je nič vidieť ako pri zhubných chorobách. Povrch je krásny. Ale
zrazu - prestáva človek rozumieť svetu
a nielen to. Prestáva rozumieť sám sebe. Duša trpí. Chýba nadšenie, radosť,
človek je otrávený. Tak ako je to teda so
zvládnutím nášho vieroučného života?
Sme cirkvou vzdelancov, a ľudí vzdelaných? Takou cirkvou, ktorá pre človeka
je vnútorným naplnením a dáva
spokojnosť duše a cnosť ducha?
Tak ako je to - so slovom - reformovať?
Lutherova reformácia v danom čase
bola niečím tak prevratným, niečím tak
rozhodujúcim, že práve v deň Pamiatky
reformácie, vo vyslovených 95 tézach
vidíme kritiku stredovekej cirkvi, ktorá
dala základ - vedieť odlíšiť podstatné
od povrchného a nepodstatného a ďalej Dr. Martin Luther zdôraznil čítanie
Biblie a múdrosť, ktorá cez Slovo Božie
má ísť k človeku, vstupovať do života a nebyť iba na ozdobu. Nebyť povrchom.
Tak aké myšlienky nám napadajú, keď
počujeme - Pamiatka reformácie?
Nie je ľahké duchovne dospievať. Je to
vždy cesta, ktorá má zákruty a nie je
ľahké rovnako dobre ju zvládať. Život je
náročný, chce od všetkých veľa či odborných aj ľudských skúseností. Zdokonaľovať sa vo viere, v prehlbovaní nášho
vnímania a šírenia dobra, nezištného
obetavého vzácneho jedinca - človek
má čo robiť, snáď celoživotne, aby sa
čo len priblížil k akejsi „dokonalosti“.
Predsa, sme ľudia omylní, chybujúci.
Ale to neznamená , že nebudeme sa aj
tak zdokonaľovať v našej duši, to neznamená, že nebudeme reformovať,
upravovať náš štýl života. To neznamená, že poddáme sa technologickému
svetu a podriadime svoj celý čas počítaču, to neznamená, že si nenájdeme čas
na deti, na priateľov, na manželku, na
manžela. Reformovať treba aj životný
štýl, spôsob uvažovania, v tom, že
z egoistického Ja som človek altruistic-
ký a viac myslím na svoje okolie
a obzriem sa so záujmom, na toho, kto
ma potrebuje. Práca na sebe samom je
asi nie ľahká. Rovnako prijať duchovné
dozrievanie, zveľaďovanie seba samých, aby sme mohli ako obrúsený
vzácny kameň žiariť a využiť čas tu na
zemi , pokiaľ ešte vládzeme, pokiaľ sme
schopní niečo dobré spraviť. Odísť bez
stopy , zanechanej po sebe mi pripadá
smutné. Strašne bezútešné.
Reformovať sa dá aj v 21. storočí, je to
výzva nielen pre cirkev ale hlavne pre
ľudí, pre veriacich kresťanov o to viac,
že majú byť všímaví, vnímaví a majú
„svietiť“ pred ľudmi.
Na Službách Božích, venovaných Pamiatke reformácie, sestra Zuzana
Ševčovičová pripomenula, čím má naša evanjelická cirkev „presvietiť“ o dva
roky, kedy si budeme pripomínať 500té výročie od Lutherovej reformácie.
Predstavila 12 kresieb od Ing.arch.
Janky Krivošovej, obrázky sa týkajú
cirkevnej histórie od čias príchodu
kresťanstva na naše územie. Sestra
Ševčovičová ku každému obrazu, ktorý
premietala, povedala niekoľko slov,
použila aj text Rúfusovej básne
Slovensko moje, rád ťa mám a vizuálne
sme mohli na týchto umeleckých
predlohách vnímať zápas o existenciu
evanjelictva, tiež obhajobu nádejí
a viery v čase klasicizmu a osvietenectva, či obdobie romantizmu, kedy
„zasvietili“ naši Štúrovci. Pre nich boli
myšlienky viery a oddanosti evanjelickej kresťanskej nádeje v šírení jazyka,
vzdelania, vyzdvihnutí slobody jednotlivca a národov niečo tak posvätné,
niečo tak dôležité a nadradené nad
akýkoľvek osobný cieľ a zištný záujem,
že len vďaka čistote viery v Najvyššieho
vieme pochopiť - kam až siahali, kam až
dovideli, na akej ceste ich Pán Boh
sprevádzal.
Dnes, v čase relatívneho materiálneho
dostatku, keď ale predčasne umierajú
naše duše na „nedostatok“ lásky k blížnemu, vieme si oceniť a doceniť prípravy k nastávajcemu 500- tému výročiu
od reformácie? Vymysleli teda v našich
seniorátoch, že obrazy spomínanej
autorky J. Krivošovej sa rozdelia do
jednotlivých cirkevných zborov. Dva
roky je určený čas na to, aby sme
vybratý obraz , aj v našom cirkevnom.
zbore vyšili,- ako gobelín. Potrebuje-
me farebné nitky, ihlu, ochotných
pracovníkov, ženy, mužov, ktorí vo zvolený čas prídu na faru, zažijeme určité
spoločenstvo, modlitby a - vyšívania. To
ostane ako malá stopa po nás. Bude
v obraze zachytený aj ľudský dotyk. Náš
pocit materiálu a myšlienky, ktorá sa
vpečatí do obrazu. Nebojte sa, nebudete vyšívať celý obraz, budeme sa viacerí striedať, budeme sa tešiť z o spoločného diela, zo schopnosti zdieľať naživo ľudskú a Božiu prítomnosť.
Máme ešte chvíľu čas. Aj na to, aby sme
prežili hĺbku a odvahu Lutherovej reformácie, vďaka ktorej sme sa stali
evanjelikmi. Máme čas, porozmýšľať,
ako budeme hľadať cestu nielen do
chrámu, ale aj cestu k sebe. Kedysi sme
boli vzdelanou cirkvou. Skúsme aj v 21.
storočí, kedy je najpoužívanejšie slovo
informácia a technologický boom - rozvinúť na oblasť závislosti - na lásku k blížnemu. Takže reformovať môžeme,
stačí, aby sme zatvrdilé srdcia naplnili
Láskou...
Milí členovia nášho cirkevného zboru!
Ak sa chcete podieľať na vyšívaní
gobelína k 500-tému výročiu Reformácie, obráťte sa na farský úrad, prípadne
na sestru Zuzanu Ševčovičovú. Určite
sa nám podarí vytvoriť požehnané spoločenstvo, chce to chuť, vieru, odvahu.
A presvedčenie, že vykonáme spoločné
pekné dielo. Preto neváhajte!
VYZNANIE
Stanislava Darulová
autorka je členka fílie Vinosady
L
I
P
A
Do modlitebne som nechodila vždy! Až keď naše deti začali chodiť na
hodiny náboženstva, považovala som za správne ísť im vzorom. Každú
druhú nedeľu sme chodili hľadať duševné povzbudenie do modlitebne
v Trlínku. V našom živote sa zmenilo niečo základné! Ale, aby sme sa my
menili a zmeniť vedeli, potrebujeme určitý životný postoj. Teraz viem, že je
veľmi dôležité počúvať Božie slovo, chvály na Pána Boha, spievať
náboženské piesne, vysielať prosby k Pánu Bohu a modliť sa. Želám si, aby
to vedeli aj naše deti, lebo Pán Boh im daroval budúcnosť k rastu a k životu!
Modlitebňa vo Vinosadoch slúži už dlhé roky evanjelikom z Vinosadov.
Nachádza sa v budove, kde naši rodičia a starí rodičia chodili do školy.
Schádzame sa tam každú druhú nedeľu v mesiaci. Po niekedy náročnom
pracovnom týždni si chodíme vypočuť kázeň Božieho slova. Určite
nehovorím len sama za seba ak poviem, že nás slovo Božie povzbudzuje
a upokojuje. Nachádzame v ňom riešenia na rôzne životné situácie
a dokážeme nájsť rady do praktického života. Niekoľkokrát v roku pri
rôznych príležitostiach nám služby Božie spestria deti zo svojimi piesňami
a básňami, ktoré si pripravujú na hodinách náboženstva. Pri týchto
vystúpeniach si všímam dojatie starších ľudí. Je to veľká škoda, že
neprichádza na spoločné stretnutia viac mladých ľudí, ktorý by vyznávali
svoju vieru. Je dobré sa stretávať a spoznávať sa navzájom, hlavne preto,
aby naša modlitebňa zostala miestom, kde môžeme prichádzať v pokore
a stíšiť sa v modlitbách, aby aj počas pracovných povinností zostala naša
viera silná.
RECEPTÁRIK
Dva recepty na pečivo na vianočný a novoročný stôl
Na sviatočný stôl k čajíku je neodmysliteľnou súčasťou drobné pečivo, a tak skúste, či vám budú chutiť k vianočnej
pohode alebo k Novému roku Zázvorníky, či Sandokanove oči.
Zázvorníky - Na jednu dávku potrebujeme pol kg práškového cukru, pol kg hladkej múky, 4 vajcia, jednu polievkovú lyžicu
roztopeného masla za náprstok salajky, alebo sódy bikarbóny a necelý balíček zázvorového prášku.
Postup:
Všetko zmiešame, rozvaľkáme, povykrajujeme tvary formičkou, poukladáme na plech opačne. Necháme cez noc vysušiť.
Pečieme na teplote 150 – 160 °C asi 4-5 minút.
Ako druhý typ na drobné pečivko skúste Sandokanove oči.
Postup:
1. 15 dg. Ivy( tuk), 7 dg. prášk. cukor, 3 polievkové lyžice sušeného mlieka, 3 polievkové lyžice kokosu alebo orechov. Zmes
rozpustíme nad parou a vylejeme do formičiek.
2. 10 dg. mletých orechov, 15 dg. prášk. cukru, 1 dl rumu, či koňaku. Premiešame a dáme malé kôpky na prvú dávku
3. Potrebujeme 25 dg. Ivy (tuk), 10 dg. prášk. cukru, 6 polievkových lyžíc kakaa, 1 balíček vanilkového cukru. Všetko
zmiešame nad parou a dolejeme do formičiek. Formičky sú z umelej hmoty, napríklad od vajíčok.
Recepty nám poskytla pani Vierka Kočiová.
21
L
I
P
A
22
OTVORENÉ DVERE
Eva Oslíková
autorka je evanjelická farárka v Modre
Nemecký evanjelický kostol je jednou
zo vzácnych stavieb v Modre, ktorá je
svedectvom o viere a živote nemeckých bratov a sestier našej cirkvi. Jeho
architektonické riešenie a vnútorný
priestor je charakteristický tým, že vytvára zvláštnu atmosféru. Je to miesto, kde
ľudia po desaťročia zdieľali svoju vieru,
svoje najvnútornejšie radosti aj obavy;
miesto, na ktoré chodili čerpať z odpustenia novú silu pre odvahu a lásku do
každodenných dní. Ale je to aj priestor,
ktorý v určitom čase slúžil ako sklad pre
všetko, čo bolo treba kamsi odložiť. To
všetko, čím tento kostol bol, je ukryté
v jeho atmosfére. Dnes pozýva k zamysleniu. Nad minulosťou, nad prítomnosťou, aj nad tým, kam smerujú
naše životy. Otvoriť dvere tohto kostola
nebolo a nie je jednoduché. Boli by
sme radi, aby sa stal miestom, kde je
možné znovu otvárať dvere myslí, sŕdc,
duší všetkých nás.
V septembri tohto roku sme riadením
Božím mohli otvoriť dvere pre výstavu
výtvarných umelcov žijúcich a tvoriacich v Modre. Sme vďační Martinovi
Dzurekovi za inšpiráciu a pomoc pri
organizácii celého podujatia. Ďakujeme umelcom, ktorí aj v krátkom čase
poskytli svoje diela a tak vytvorili z priestoru kostola jednu veľkú pestrú bránu,
ktorou mohol každý vojsť do sveta nových myšlienok, nálad, otázok aj výziev
- možno až do sveta vlastnej duše.
Cez otvorené dvere nemeckého kostola prešlo počas výstavy mnoho ľudí.
Viacerí ocenili myšlienku výstavy modranských umelcov slovne; niektorí svoje poďakovanie, návrhy alebo uznanie
zapísali do knihy návštev. Mňa však
zaujímalo, ako toto pozvanie vnímali tí,
ktorí priniesli kus svojho pohľadu na
svet vo svojich dielach. Preto som oslovila zúčastnených umelcov s prosbou
o odpoveď na dve otázky. Výstavy
„Otvorené dvere“ sa zúčastnili: Dana
Bellovičová, Katarína Bencová, Peter
Cpin, Martin Dzurek, Helena Hrbatá,
Jana Lepejová, Darina Lichnerová,
Martin Kellenberger, Branislav Manák,
Agáta Petrakovičová, Marián Polonský,
Tomáš Polonský, Ľubomír Rapoš, Pavol
Šima - Juriček. Otázky zneli: Čo pre Vás
znamená symbol „otvorených dverí“?
a Ktoré „dvere“ by ste vo svojom
živote určite chceli otvoriť a čo Vám pri
niečom takom pomáha? Nedostala
som sa s položením otázky ku všetkým,
nie všetkým bolo možné odpovedať.
Niektorí mi opísali svoj pohľad len
ústne, poďakovali za možnosť prezentovať svoje diela, niektorí napísali. Ako
inšpiráciu od tých, ktorí cez svoje diela
„otvárajú dvere“ k novým myšlienkam
a úvahám, uvádzam myšlienky tých,
ktorí mi odpovede napísali.
Martin Dzurek: Čo pre Vás znamená
symbol „otvorených dverí“?
Znamená pozvanie...
Ktoré „dvere“ by ste vo svojom živote
určite chceli otvoriť a čo Vám pri
niečom takom pomáha?
Chcel by som otvoriť dvere k sebe ...
K pochopeniu vlastného bytia...
Helena Hrbatá: Čo pre Vás znamená
symbol „otvorených dverí“? Symbol
otvorených dverí je niečo ako otváranie nových obzorov, nových pohľadov.
Preto si myslím, že je to výstižný názov
pre výstavu umeleckých diel. Z pohľadu umelca je nádherné vytvoriť dielo,
vďaka ktorému sa v ľuďoch otvárajú
srdcia, pocity, duša.
Ktoré „dvere“ by ste vo svojom živote
určite chceli otvoriť a čo Vám pri
niečom takom pomáha?
Otvoriť dvere do seba samej, nájsť
vieru, pokoru a lásku. A to sú dvere ktoré chcem otvoriť, aby som mohla
prostredníctvom svojich obrazov toto
posolstvo napĺňať.
Darina Lichnerová: Otvorené dvere?
Sú to všetky minulé i terajšie akcie usporiadané v priestoroch, ktoré patria inej
cirkvi, než v akej som bola ja vychovaná. Som vďačná za tieto pozvania
a veľmi rada sa ich opäť zúčastním.
Ktoré „dvere“ by ste vo svojom živote
určite chceli otvoriť a čo Vám pri
niečom takom pomáha?
Keďže väčšiu časť svojho života mám už
za sebou, snažím sa nechať viacej dvere otvorené smerom ku mne - mojej
práci - remeslu, ktorému som popri
rodine venovala doterajšiu energiu.
Mám veľkú radosť, že cez tieto dvere
stále niekto prichádza.
Jana Lepejová: Čo pre Vás znamená
symbol „otvorených dverí“? Pre mňa
to predstavuje možnosť rozhodnúť sa.
Táto je pre človeka dôležitá, lebo
determinuje osobnosť. Naše rozhodnutia, či vojsť alebo nie, takto každodenne formujú naše budúce Ja a to
ešte naliehavejšie ako vrodené
predpoklady. Možno je to aj vec rutiny
a strachu, že niektoré sa preskúmať
neodvážime.
Ktoré „dvere“ by ste vo svojom živote
určite chceli otvoriť a čo Vám pri
niečom takom pomáha? Tie, ktoré
som otvoriť chcela, som už otvorila
(predovšetkým čo sa týka sebarealizácie v kreatívnej oblasti), hoci
som musela súčasne zabuchnúť niekoľko ďalších. Talizmany síce nemám, ale
najlepšou pomocou je aj tak podpora
rodiny a priateľov.
Branislav Manák: Čo pre Vás znamená
symbol „otvorených dverí“?
Odpovedám cez text z knihy Zjavenia
Jána 3,8v. „Poznám tvoje skutky. Hľa,
otvoril som pred tebou dvere, ktoré
nikto nemôže zavrieť. Lebo hoci máš
málo síl, zachoval si moje slovo
a nezaprel si moje meno.“
Ktoré „dvere“ by ste vo svojom živote
určite chceli otvoriť a čo Vám pri
niečom takom pomáha? Aj tie dvere,
ktoré sa vyskytnú v ceste, ale otvoriť
nemusí vždy znamenať aj vstúpiť.
Pomáha mi pri tom práve spomínaný
verš z knihy Zjavenia Jána.
Agáta Petrakovičová: Čo pre Vás
znamená symbol „otvorených dverí“?
Otvorené dvere pre mňa symbolizujú
otvorené dvere domov, kam sa môžem
vždy vrátiť, detstvo a rodinu...
A ktoré dvere by som chcela otvoriť?
Asi by som chcela nájsť v sebe kľúč
a konečne dokorán otvoriť v sebe
priestor na vlastnú realizáciu, ktorá mi
momentálne z časových dôvodov
uniká; lebo viem, že Pán Boh mi dal
čosi, po čom som veľmi túžila.
Tomáš Polonský: Čo pre Vás znamená
symbol „otvorených dverí“? Mám pocit, že výraz „otvorené dvere“ je sám
o sebe tak silným pozitívnym symbolom, že ho ani netreba bližšie
vysvetľovať.
Ktoré „dvere“ by ste vo svojom živote
určite chceli otvoriť a čo Vám pri
niečom takom pomáha? Čo sa týka
dverí v mojom vlastnom živote, tak
som v poslednom čase zistil, že ich
mám pootváraných možno trochu
priveľa, takže sa skôr snažím niektoré
jemne privrieť, nie však zabuchnúť na
zámok. Ako sochár a maliar som skôr
zvyknutý vyjadrovať sa viac obrazom
ako slovom. A keďže v mojej maliarskej
tvorbe prevláda krajinomaľba, aj to
naznačuje môj vzťah k otvoreným
dverám, najmä smerom von.
Ľubomír Rapoš: Čo pre Vás znamená
symbol „otvorených dverí“? Otvorené
dvere nemeckého kostola mi znamenajú otvorené dvere pre mňa a cez moje
diela otvorené dvere pre mnohých.
A to ma teší.
Ktoré „dvere“ by ste vo svojom živote
určite chceli otvoriť a čo Vám pri
niečom takom pomáha?
Rád otváram dvere pre všetkých ľudí.
A rád otváram dvere k iným ľuďom cez
moje obrazy.
Pavol Šima-Juríček: Čo pre Vás
znamená symbol „otvorených dverí“?
Znamená slobodu, poznanie, niečo
nové, vzduch a svetlo. Symbol podania
ruky.
Ktoré „dvere“ by ste vo svojom živote
určite chceli otvoriť a čo Vám pri
niečom takom pomáha? Otvoriť dvere
ľuďom, ktorí sú zmanipulovaní až
k fanatizmu. Pre mňa to znamená
možnú spoluprácu s každým na svete.
Ďakujeme všetkým, ktorí sa výstavy
zúčastnili. Ďakujeme všetkým, ktorí odpovedali na zvedavé otázky. Dúfame, že
myšlienka výstavy „otvorené dvere“ sa
stane tradíciou, v rámci ktorej budeme
môcť v priestoroch nemeckého evanjelického kostola privítať aj v ďalších rokoch týchto aj ďalších umelcov z Modry. S vďakou voči Bohu za autorov, aj za
návštevníkov výstavy, sa tešíme na
„otvorené dvere“ v ďalšom roku.
AKO TO VIDIA
KONFIRMANDI
L
I
P
A
Prečo chodím do kostola a prečo do kostola nechodím?
Viktória Prídalová
Ja by som to zhrnula - to, prečo chodím a prečo nechodím do kostola do pár
viet. Ja som ako malá chodila na detské služby Božie. Tam som chodila proti
svojej vôli. Ja si myslím, že na to, aby som bola dobrý človek, nemusím chodiť
každú nedeľu do kostola. Niektorí ľudia, ktorí chodia pravidelne do kostola sa
správajú inak vtedy, keď idú do kostola a inak, keď sú v spoločnosti. A veru,
poznám ich veľa. Ale aj napriek tomu veľmi rada zavítam do kostola na Štedrý
večer s celou mojou rodinou.
Matúš Budinský
Nechodím do kostola preto, lebo chodím súťažne tancovať v spoločenských
tancoch a na súťaže chodím v nedeľu. Na súťaž odchádzam okolo 6:00 hod.
ráno. A nechodím do kostola aj preto, lebo sa učím a oddychujem.
Do kostola chodím, aby som si očistil dušu a dozvedel sa nové veci. Chodím
do kostola, aby som si zaspieval a porozprával sa, a pospomínal. A do kostola
chodím preto, lebo som veriaci.
Vladimír Farkaš
Moja babka bola evanjelička. Tatino je evanjelik a mamina je katolíčka, ale
keďže sme bývali spolu s babkou, chcela, aby sme sa tiež stali evanjelikmi. Do
kostola sme nechodili veľmi často, ale keď sestra začala chodiť na konfirmačnú prípravu a ja o niekoľko rokov neskôr, tak sa to zmenilo. Snažím sa chodiť
do kostola; keď nie každú nedeľu, tak aspoň každú druhú.
Do kostola väčšinou nechodím vtedy, keď si na to nenájdem čas.
Väčšinou v lete, keď chodíme do prírody na celodenné výlety, alebo keď
máme naplánované naše opekačky s celou mamininou rodinou v horách
okolo Grinavy.
Filip Chalabala
Ľudia potrebujú relax a očistu duše. Ten je ponúkaný práve v spoločenstve
Božej rodiny, počúvaním Božieho slova a modlitbou. Vyprosiť si od Boha silu,
pomoc, odvahu a nádej. Do kostola chodím preto, lebo sa učím veriť v Boha;
verím, že ma miluje a zachránil ma od večnej smrti. Chodím do kostola, aby
som sa mohol počúvať Boha, aký je milostivý a dobrotivý a že mam bude
sprevádzať celý život. Aby som mohol poznať bratov a sestry, mohol sa k nim
správať podľa Božej vôle. Poznávať, ako musel trpieť za nás všetkých, aby
sme mohli mať dobrý život. Učí nás, že s ak blížnym máme správať s úctou
a vážiť si ich, akceptovať, odpúšťať, byť vďační. Do kostola a k Bohu ma
priviedli rodičia a ich zase starí rodičia. Hovorili mi, že ma Boh bude
sprevádzať a pomáhať mi v ťažkých chvíľach môjho života. Pre moju rodinu je
viera dôležitou súčasťou. Viera nám pomáha prekonať veľké prekážky v ceste
životom. Čas, ktorý strávim v kostole mi dáva možnosť premýšľať o sebe, aký
by som chcel byť a aký som a s pomocou viery dosiahnuť, čo chcem.
Poznávam nových ľudí, získavam duševné bohatstvo pre seba a snažím sa ho
rozdať aj iným ľuďom. Páči sa mi tiež, že viera k Bohu sa nevyjadruje len
slovami, ale aj piesňami, hrami, stretnutiam s priateľmi a scénkami, ktoré sú
obrazom života. Vieru nám zo života nemôže zobrať nič, ale môže nám iba
dávať nový pohľad na okolitý svet. Byť dobrým človekom neznamená len
veriť v Boha, ale aj to navonok preukazovať. Tak ma vychovávajú rodičia a tak
aj ja budem vychovávať svoje deti.
23
L
I
P
A
RODINNÉ
SLUŽBY BOŽIE
František Ondra
autor je vedúci Detskej besiedky v Modre
24
Milí bratia a sestry, milí priatelia,
možno ste už v rámci oznamov počas
nedeľných Služieb Božích zaregistrovali
nový pojem - rodinné Služby Božie. Ak
ste ešte nemali príležitosť prežiť túto
novinku v našom zbore na vlastnej koži,
radi by sme Vám ju priblížili v týchto
riadkoch.
Rodinné Služby Božie sú príležitosťou
pre Modranské rodiny zažiť spoločenstvo pri Božom Slove novým spôsobom, kedy je obsah aj forma rodinných
Služieb Božích prispôsobená rodičom
a ich deťom. Tak, ako doobedné Služby
Božie, sú aj rodinné Služby Božie naplnené spevom piesní, čítaním textov
z Božieho Slova a modlitbami. Prečítané texty dopĺňajú zamyslenia o ich
význame pre nás ako jednotlivcov,
alebo rodiny.
To, čo robí rodinné Služby Božie
odlišnými, je priestor na zapojenie
rodičov a detí do aktivít, ktoré ilustrujú
posolstvo Božieho Slova. Deti sú veľmi
vnímavé na veci, ktoré si môžu vyskúšať, chytiť, ovonať alebo ochutnať
a tým vnímajú aj hovorené Slovo Božie
v novom svetle. Konečne, aj pre nás
dospelých môžu takto podané
„pravdy“ odkryť to, čo nám často uniká.
Rovnako aj piesne, ktoré sa spievajú
v rámci rodinných Služieb Božích,
poskytujú možnosť spoznať detské
alebo mládežnícke „hity“, naučiť sa
niečo nové a priblížiť sa k svojim
deťom.
Ak Vás tieto riadky zaujali, alebo Vaši
blízki „stratili“ cestu do chrámu počas
doobedných Služieb Božích, možno
budú pre Vás rodinné Služby Božie
príležitosťou znovu objavenia Božieho
hlasu a spoločenstva ďalších bratov
sestier. Termín konania rodinných
Služieb Božích sa ustálil na poslednú
nedeľu v mesiaci o 16:00. Budeme
veľmi radi, ak sa k nám nabudúce
pripojíte.
POĎAKOVANIE
ZA ÚRODU
VO VINOSADOCH
Stanislava Vrbiková
autorka je kurátorka vo fílii Vinosady
Aj v našej modlitebni vo Vinosadoch si každoročne pripomenieme, že je
potrebné poďakovať sa za dary, ktoré máme z našich záhrad, z vinohradov, polí,
ale i z lesa a lúk.
Zbierame plody ovocia a tie šikovnejšie gazdinky ich upravia na kompóty či
lekváre, iné ich sušia, alebo urobia chutný koláč. Z lúk a lesov si prinášame
bylinky z ktorých si uvaríme osviežujúci, alebo liečivý čaj. Nie vždy si však
spomenieme na to, že je naozaj potrebné poďakovať sa za dary, ktoré denne
dostávame. Či je to pohľad na úžasne sfarbené záhony kvetov, nádherne
voňajúce a sladučké hrozno, medové hrušky, kyselkavé jabĺčka chrumkavú
mrkvičku alebo ostrý chren. Toto všetko sú dary, ktoré dostávame a berieme ich
ako samozrejmosť. Zastavme sa a poďakujeme! Poďakujme sa za ten štedrý dar,
že smieme všetko toto vidieť, voňať, chutnať ... že máme dar to všetko vnímať
a uvedomme si , že je to každodenný dar a taký malý - veľký zázrak.
Bože ďakujeme Ti.
HOSPPODÁRSKE AKTIVITY
CIRKEVNÉHO ZBORU
Dušan Kuchta
L
I
P
A
autor je predseda Hospodárskeho výboru
Drobné opravy striech
Cirkevný zbor je vlastníkom viacerých
budov, ktoré je potrebné sústavne
udržiavať, aby nestihli schátrať. Veľkým problémom je drobná stavebná
údržba týchto budov. Na údržbu
stavieb malého rozsahu je stále ťažšie
získavať realizátorov-stavebných
remeselníkov . Najčastejšou udalosťou
sú menšie i väčšie poškodenia striech
po rôznych poryvoch vetra, ktoré
spôsobujú zatekanie do stavieb a ich
následné chátranie. Pokrývačské opravy na budovách sú dlhodobým
problém nášho CZ, lebo získanie
realizátorov drobných opráv striech je
veľmi náročné.
Čiastková oprava fasády slovenského
kostola
Uličná fasáda nášho slovenského
kostola do výšky asi 150 cm bola už
dlhší čas výrazne narušená pôsobením
vzlínajúcej zemnej vlhkosti. Hospodársky výbor, ktorý sa týmto stavom
zaoberal a navrhol uskutočniť čiastočnú obnovu fasády. Na predpokladané
práce sme si nechali vypracovať kalkuláciu od firmy Lutzbauer z Trnavy.,
na základe ktorej boli vykalkulované
výdavky vo výške 3100,-Ä. Po vyžiadaní
stanoviska KPÚ v Bratislave a schválení
predpokladaných výdavkov na zasadnutí zborového presbyterstva bolo
možné túto čiastočnú obnovu uskutočniť. Firma Lutzbauer odstránila z fasády
narušenú omietku a bratia kurátori
zdemontovali mramorový obklad, ktorého odstránenie bolo vyžiadané
stanoviskom KPÚ. Po vysušení muriva
prikročila v auguste firma Lutzbauer
k vyhotoveniu sanačnej omietky. Po
vyzretí sanačnej omietky sa v septembri vyhotovil fasádny náter podľa
požiadavky KPÚ.
Úpravy plynoinštalácie v bývalom
Lýceu
Nutnosť merania spotreby plynu
v priestoroch užívaných OZ Domov
použitých kníh si vyžiadala úpravy
plynoištalácie v bývalom Lýceu na
Dolnej ulici. Súčasne bolo potrebné
vymeniť niektoré amortizované plynové vykurovacie telesá za bezpečnejšie
a úspornejšie. Na základe dobrých
referencií sme oslovili realizátora plynoinštalačných prác p. Dušana Zaťka
o vypracovanie kalkulácie na uvažované plynoinštačné práce a výmenu
vykurovacích telies. Na odporúčanie
HV CZ boli očakávané výdavky schválené na zasadnutí zborového presbyterstva. Plynoinštalačné práce realizoval
p. Dušan Zaťko na 2 etapy v júli
a auguste t.r. Výdavky na tieto práce
dosiahli 1600,-Ä.
Rekonštrukcia elektroinštalácie na
starej fare
Rekonštrukcia elektroinštalácie na
starej štúrovskej fare (medzi kostolmi)
bola zahrnutá do Plánu hospodárskych
úloh na r. 2013. Nakoľko sa výber
realizátora prác zdržal kvôli nutnosti
vypracovať projekt elektroinštalácie,
bola po spresnení kritérií zo strany
nášho CZ na realizáciu prác vybratá
firma Lenner. Pre ochorenie realizátora
sa práce uskutočnia v januári 2014.
Obnova strechy na budove bývalej
nemeckej školy Štúrova 61
Na budove bývalej nemeckej školy na
Štúrovej 61 dochádzalo k opakovanému zatekaniu fasády dažďovými
zrážkami po poškodení strechy silnými
vetrami. Z tohto dôvodu a tiež kvôli
amortizovanej strešnej krytine na
uličnej časti budovy sme plánovali
obnovu tejto strechy v pláne hospodárskych úloh na r. 2013. Nakoľko sa
jednalo o náročnejšiu akciu nechali
sme vypracovať kalkuláciu na pokrývačské práce niekoľkým možným
dodávateľom prác. V stanovisku KPÚ
v Bratislave k tejto obnove nám boli
stanovené požiadavky na strešnú krytinu a klampiarske prvky strechy, nakoľko ide o kultúrnu pamiatku. Pri výbere
realizátora sme zvažovali finančné aj
časové hľadisko. Nakoniec sme sa
rozhodli pre pokrývačskú firmu
p. Eduarda Ružičku, strešný systém
TONDACH dodali stavebniny STAVMIX
s.r.o. Obnova strechy s výmenou krytiny a latovania sa uskutočnila v októbri 2013. Súčasťou prác na obnove strechy bolo aj upratovanie povaly tejto
budovy. Na uprataní stavebného a iného odpadu z povaly budovy pracovali
viacerí členovia CZ takmer celé 2 dni
a vypratali 13 ton odpadu. P. Eduard
Ružička po 2 týždňoch práce úspešne
dokončil. Výdavky na obnovu tejto
strechy presiahli 14600,- Ä
Úprava areálu sirotincov
Hospodársky výbor CZ organizoval
počas roka viaceré brigády na údržbu
trávnatých plôch v areáli bývalých
evanjelických sirotincov. Snahou bolo
nielen vykosenie trávy a buriny ale aj
vyčistenie areálu od rôzneho komunálneho odpadu.
Posledná brigáda bola uskutočnená
20.9.2013 ako príprava na Deň
sirotinca - akcie k 100-tému výročiu
otvorenia modranského sirotinca, na
ktorej sa zúčastnilo 23 členov CZ.
S poďakovaním je potrebné vyzdvihnúť
prácu zúčastnených členov CZ aj dobrovoľníkov z Modranskej besedy, ktorí
ochotne venovali svoj voľný čas dobrej
veci. V budúcnosti privítame aj ďaľlích
členov CZ, ktorí sú ochotní svojou
prácou prispieť k udržiavaniu nášho
spoločného dedičstva.
25
L
I
P
A
Práce vo vinohrade a zborovej
pivnici
Cirkevný vinohrad je každoročne
zdrojom pre dopestovanie hrozna
a dorobenie vína pre potreby CZ.
Aby nám vinohrad poskytol dobrú
úrodu, vyžaduje si celoročnú
starostlivosť. Za jeho obhospodarovanie zodpovedajú zboroví kurátori,
ktorí pri mnohých prácach počas
sezóny potrebujú pomoc aj od členov
CZ, aby práce boli včas urobené.
Tohtoročná úroda vďaka Božiemu
požehnaniu bola veľmi dobrá. Pri
zborovej oberačke sme oberali zdravé
hrozno s veľmi dobrou cukornatosťou.
Zboroví hospodári preto očakávajú aj
dobrú kvalitu vína z tohtoročnej úrody.
Je potrebné poďakovať tým členom CZ,
ktorí sa zapájali do akýchkoľvek prác vo
vinohrade v uplynulej sezóne. Prispeli
tým nielen k dobrej úrode ale aj
naplneniu nádob v zborovej pivnici.
Pozývame však aj ďaľších členov, aby sa
zapojili do týchto prác v budúcom roku
a prispeli tak svojou hrivnou k zabezpečeniu potrieb CZ.
Milan Rúfus
Báseň o Dare
Vďačnosti plný
svedčím pred Božou tvárou:
Bytie je dar.
Dar plný pestrých darov.
Plynúci čas,
ten neúprosný vladár,
ešte aj smrť
vie premeniť v ňom na dar.
Nesmierny Bože, viem,
neprahneš po velebe.
No za tie dary ďakujeme Tebe.
Najviac za dar, čo nikdy neublíži,
Na ľudskej hlave neskriví ani vláska.
Tvoj Syn,
keď visel hore na kríži,
pokrstil ten dar.
A dal mu meno Láska.
26
ZAMYSLENIE
NA KONCI ROKA
Jan Oslík
evanjelický farár v Modre
Evanjelium podľa Jána 21,17
Spýtal sa ho tretí raz: Šimon, syn Jonášov, miluješ ma? Peter zosmutnel, že sa
ho tretí raz spýtal: Miluješ ma? a odpovedal Mu: Pane, Ty vieš všetko; Ty vieš,
ako Ťa milujem.
Kazateľ 7,8
Lepší je koniec veci ako jej počiatok
Každý koniec je zároveň obdobím, kedy sa hodnotí. V práci sa každý mesiac
vyhodnocuje, čo človek urobil, koľko hodín odpracoval, čo dosiahol. Na konci
školského roku dostávajú žiaci a študenti vysvedčenia, ktoré sú vyhodnotením
ich školskej činnosti - čo sa naučili, koľko sa naučili, ako sa naučili. Na konci
dovolenky človek hodnotí čo zažil, čo skúsil, čo videl. A koniec kalendárneho
roka už tradične patrí k obdobiam, kedy sa obzeráme späť a hodnotíme, čo
sme počas toho roka prežili.
My sa však v túto chvíľu chceme pozrieť na uplynulý rok z iného pohľadu
- z pohľadu veriacich ľudí. A to, čo chceme teraz vyhodnotiť je náš vzťah k Pánu
Bohu. Lebo v konečnom dôsledku od tohto vzťahu sa odvíja všetko ostatné.
Pýtame sa teda, ako sa zmenil v uplynulom roku náš vzťah k Pánu Bohu.
Otázka, ktorú položil Pán Ježiš Petrovi – Šimon, syn Jonášov, miluješ ma? - je
teraz daná nám. Túto otázku položil Pán Ježiš Petrovi po svojom vzkriesení učeníci, medzi nimi aj Peter prežili s Pánom Ježišom určitý čas - mnoho videli,
mnoho počuli, mali množstvo zážitkov a skúseností. Keď ich Pán Ježiš
povolal a keď Ho začali sprevádzať, boli iní ako na konci. Ježišova prítomnosť
ich formovala a menila. Nie vždy však úspešne. Nebol to len Judáš, ktorý to
nezvládol. Raz, keď Pán Ježiš hovoril dosť tvrdo, povedali si mnohí z tých, čo Ho
nasledovali: Tvrdá je to reč, kto ju môže počúvať? A evanjelista Ján potom
dodáva: Odvtedy mnohí z Jeho učeníkov odišli a nechodili viac s Ním.
Ako je to teda s nami? Čo sa za ten rok stalo s našou vierou? Prehĺbila sa naša
viera? Zosilnela naša láska? Upevnila sa naša nádej? Alebo sa nič nezmenilo?
Sme takí istí ako sme boli na začiatku? Alebo naša viera, láska a nádej ochladli?
Lebo to sú tri možnosti - tri možné výsledky nášho hodnotenia: náš
vzťah k Ježišovi Kristovi sa prehĺbil - zostal taký ako na začiatku - alebo sa
zmenšil.
V knihe Kazateľ sa môžeme dočítať zaujímavú vetu: Lepší je koniec veci ako jej
počiatok. Možno s tým nesúhlasíte. Možno si poviete, že to závisí od okolností,
že to môže byť rôzne. A iste by sme o tom mohli polemizovať. Ale keď
vezmeme do úvahy skutočnosť, že základnou vlastnosťou každého človeka je
rast - a to aj v duchovnej oblasti - tak dáme Kazateľovi za pravdu. Pokiaľ v našom živote všetko funguje správne, mali by sme byť na konci vždy o niečo ďalej
- lepší, múdrejší, skúsenejší, dokonalejší. Ak v našom duchovnom živote
všetko funguje správne, mali by sme byť na konci o niečo ďalej - naša viera,
naša láska, naša nádej, naša radosť, náš pokoj - to všetko by malo byť väčšie
a lepšie.
Keď budete takto hodnotiť svoj čas - ten uplynulý rok svojho duchovného
života - prosím, aby ste to robili úprimne. Tu nemá zmysel veci prikrášľovať,
prifarbovať, retušovať. To čo by sme takýmto prístupom dosiahli, by nakoniec
najviac ublížilo nám samým. Jedna z úžasných vecí na Ježišovi je, že pre Ním
môžeme byť absolútne úprimní - nič nemusíme prekrúcať, nič nemusíme
zakrývať. Peter povedal: Pane, Ty vieš všetko; Ty vieš, ako Ťa milujem.
DETSKÝ KÚTIK
L
I
P
A
27
Cirkevný zbor
ECAV na Slovensku Modra
otvára dvere
pre tých, ktorí hľadajú
občerstvenie duše.
Vytvárame priestor pre
rôzne vekové skupiny
a rôzne spôsoby práce,
aby každý mohol v tejto
duchovnej rodine nájsť
svoje miesto.
Otvárame pre Vás dvere
na pravidelných aktivitách:
Služby Božie
Večera Pánova
Detská besiedka
stretnutia mládeže Klub M
Biblické hodiny
Modlitebné spoločenstvo
Spevokol
a tiež na ďalších
podujatiach, ktoré budeme
v roku 2014 pripravovať.
Informácie o pravidelných
aj mimoriadnych podujatiach
nájdete na
www.ecavmodra.com
alebo na oznamovej tabuli
pred kostolom.
Download

4 / 2013