1
2
ANTOLÓGIA
súťažnej prehliadky amatérskej literárnej tvorby
s celoslovenskou účasťou
Tak píšem ja 2013
Venované storočnici Štefánie Pártošovej
BBSK – Pohronské osvetové stredisko
Žiar nad Hronom
november 2013
3
4
„Sú básnici, ktorí sa najprv ohlasujú
vzburou, proklamáciou, ktorí viac sľubujú,
ako dávajú, aby potom dozreli, obhliadli sa
po svojej tvorbe, opustili, čo čas prekonal a
čo neraz nebolo ani treba urobiť, a uvážene
posúvajú vývin poézie dopredu k novým
métam. A sú básnici, ktorí vstupujú do
literatúry ticho, bez hlučného programu,
ktorí ešte pred vstupom do poézie zostúpili
do seba a do hlbín ľudských osudov, do
hĺbky človeka, aby vydali o všetkom
prežitom, pretrpenom svoje poetické
svedectvo. K tejto skupine tvorcov patrí
Štefánia Pártošová“
Karol Rosenbaum
5
Vážení a milí priatelia a priateľky literatúry.
Tohto roku BBSK - Pohronské osvetové stredisko v Žiari nad Hronom
organizuje už 22. ročník literárnej súťaže Tak píšem ja. Veľmi ma to teší,
pretože počas uplynulých rokov sa v súťaži objavilo mnoho talentovaných
autorov, ktorých súťaž posúvala dopredu a mnohí z autorov postupne vydávali
a vydávajú svoje zbierky. Tohto roku súťaž dostala nový rozmer, rozhodli sme
sa venovať ju storočnici poetky Štefánie Pártošovej, ktorá časť svojho života
prežila v Žiari nad Hronom i v kraji pod Sitnom v Banskom Studenci. Osobne
som ju poznala a jeden z rozhovorov ma inšpiroval k tomu, aby sme v našom
regióne vytvorili priestor pre realizáciu žien, miesto pre objavovanie
a podporu literárneho talentu a ambícií. Prvý ročník bol pomenovaný veľmi
jednoducho „Tak píšem ja“ a okrem žien sa do neho zapojili študenti i seniori.
Ďalším dôvodom je ten fakt, že tvorba Štefánie Pártošovej, život, doba
i filozofia jej života zostáva dodnes neprebádaná. Ten kto ju poznal vie, že ju
trápili všeľudské problémy, ľahostajnosť, krivda a snaha o to, aby láska a
zodpovednosť boli súčasťou lepšieho ľudského bytia.
Aj táto literárna súťaž je dôkazom snahy Pohronského osvetového strediska
v Žiari nad Hronom o kvalitnú a systematickú podporu talentovaných ľudí
o podporu tzv. „živej kultúry“ odrážajúcej spoločenský život, názory, vnútorné
prežívanie seba i svojho života a zachytenie doby, v ktorej žijeme svojimi
radosťami, úspechmi, trápeniami a hľadaním svojho miesta na tejto zemi
medzi ľuďmi. Akákoľvek tvorba, zvlášť umelecká prináša zušľachťovanie
človeka. Na jednej strane sú tu ľudia, ktorí prežívajú neopakovateľné chvíle v
ponorení do seba a na druhej strane je to zvedavosť a záujem publika o nové
pocitové poznanie, ktoré umelec prináša. V procese skvalitňovania tvorby sú
dôležité aj názory odborníkov, ktorí sa stávajú motivujúcimi inšpirátormi
rastu literárneho vyjadrenia umelca. Do súťaže sa prihlásilo 11+ autorov so
svojimi 276 prácami. Odborná porota mohla do Antológie vybrať len niekoľko
príspevkov, aby sme čitateľovi priblížili úroveň súčasnej tvorby. V každom
súťažnom príspevku sa však zrkadlí jedna z myšlienok Štefánie Pártošovej na
zamyslenie: “Sme ľudia, každý z nás má ľudské srdce a len niektorí majú
SRDCE.“
Helena Žňavová
Pohronské osvetové stredisko
Žiar nad Hronom
6
Poetka Štefánia Pártošová
Narodila sa 28. októbra 1913 v Trenčíne, štúdiá
postupne prežila v Čadci, Opave a Žiline. V rokoch
1934 – 35 študovala na Medzinárodnom agrárnom
inštitúte v Moskve, v Bratislave absolvovala štúdium
farmácie. Už v mladosti sa zapájala do politického
života, za I. ČSR bola administrátorkou pokrokovej
tlače, pracovala v ilegalite proti fašizmu. Zúčastnila
sa Slovenského národného povstania ako
zdravotníčka v brigáde M. R. Štefánika, neskôr bola
väznená v Korytnici, Ružomberku a Ilave. Po vojne dala svoje sily do budovania
novej spravodlivejšej spoločnosti, pôsobila na Povereníctve zdravotníctva. Pre
chorobu sa tejto práce vzdala, po roku 1956 postupne žila a pracovala v
Lučivnej, Prednej Hore – Muráni v Sliači a v Žiari nad Hronom, od roku 1973
žila v Bratislave. Po celý čas bola aktívna v ženskom i mierovom hnutí. Ako
členka Zväzu slovenských spisovateľov sa venovala práci s mládežou, napr.
viedla krúžky poézie. V Stredoslovenskej odbočke ZSS bola členkou výboru,
pravidelne sa zúčastňovala literárneho života v celom regióne. Pre jej láskavý a
úprimný prístup k ľuďom ju oslovovali - babina.
Poézia Štefánie Pártošovej našla svoje najsilnejšie žriedlo v ľudskej skúsenosti z
obdobia druhej svetovej vojny. Bolo to osudové a nanajvýš živé spojenie,
pretože všetky nové udalosti merala skúsenosťou z minulosti. Nešlo iba o
reminiscencie, ale o priamu konfrontáciu prítomnosti s minulosťou, vieru, že
iba v mene odkazu všetkého statočného a čestného v minulosti treba robiť
korektúry tam, kde sa čo i len neúmyselne zabúda na správnu cestu.
Do literatúry vstúpila roku 1956 básnickou zbierkou Starým priateľstvám, po
ktorej nasledovali ďalšie Vlny a brehy (1958), Tepané časom (1961), Krídlo
padajúcim (1964), Hlas a ozvena (1976), 99 sonetov (1985), výbery z poézie
Dych kremeňa (1973), Váha nehy (1978), Po stopách spomienok (1983),. Svoju
tvorbu nasmerovala aj novej generácii - deťom, cenia sa jej knižky Rozsypané
korálky (1967), Svätojánske mušky (1968), Svet otvorený pre sny (1978).
Venovala sa aj prekladom z maďarčiny, nemčiny a češtiny.
Za svoje dielo a prácu bola ocenená mnohými poctami, medzi inými aj Radom
SNP a Československou cenou mieru. Roku 1986 jej bol udelený titul zaslúžilá
umelkyňa.
Poézia Štefánie Pártošovej je veľký básnickým mementom, pôsobivým
výkričníkom nad ľudskou biedou a človekom vojny. Takýto hlas môže
presvedčivo znieť iba od človeka, čo to videl a prežil a môže to povedať nielen
v mene živých, ale aj mene pamiatky mstvych.
Jana Borguľová
7
ODBORNÁ POROTA V SÚŤAŽNÝCH KATEGÓRIACH: I. Poézia II. Próza
a) Žiaci základných škôl
Mgr. Jela Timková - predsedkyňa poroty
Mgr. Veronika Inglotová, PhD.
prof. PhDr. Brigita Šimonová CSc.
I. Poézia II. Próza
b) Žiaci stredných a vysokých škôl
d) Tvorba dospelých pre deti a mládež
Mgr. Veronika Inglotová, PhD. - predsedkyňa poroty
Mgr. Jela Timková - predseda poroty
prof. PhDr. Brigita Šimonová, CSc.
I. Poézia II. Próza
c) Dospelí a seniori
prof. PhDr. Brigita Šimonová, CSc.- predsedkyňa poroty
Mgr. Veronika Inglotová, PhD.
Mgr. Jela Timková
8
VYHODNOTENIE SÚŤAŽE – OCENENÍ AUTORI
Žiaci základných škôl
Poézia
1. miesto – Lenka Baranovičová
2. miesto – Tomáš Soľanka
3. miesto – Samuel Ondrija
Próza
1.miesto – Henrieta Junková
2. miesto – Filip Kniš
2. miesto – Lenka Baranovičová
3. miesto – Imrich Kaplan
3. miesto – Dominika Verešová
Žiaci stredných a vysokých škôl
Poézia
1.miesto – neudelené
2. miesto – neudelené
3. miesto – Katarína Janečková
Próza
1. miesto – Katarína Liptáková
3. miesto – Zuzana Rudnayová
3. miesto – Martina Vargová
Dospelí a seniori
Poézia
1. miesto – Ján Vilček
2. miesto – Anna Lažová
3. miesto – Peter Šípoš
Próza
1.miesto – Jana Plauchová
2. miesto – Jarmila Durániková
3. miesto – Tomáš Gerbery
3. miesto – Monika Mičudová
Tvorba dospelých pre deti a mládež
Poézia
1. miesto: Janka Bernáthová
2. miesto: Zuzana Martišková
3. miesto: Mária Kovalíková
Čestné uznanie: Igor Kruk
Čestné uznanie: Dušan Kliment
Próza
1. miesto: Gabriela Suchá
2. miesto: Janka Bernáthová
3. miesto: Katarína Ridzoňová
Čestné uznanie: Alexander Scholz
Čestné uznanie: Martina Vargová
9
ŽIACI ZÁKLADNÝCH ŠKÔL
10
LENKA BARANOVIČOVÁ
Reštart
My friends, máme problém.
Pamätáte sa na ten
projekt, ktorý sme spustili pred
dvetisíc rokmi?
Volal sa Ľudstvo alebo tak nejako.
Áno, pane!
Takže ide o to, že
správca projektu, ten...
Ježiš, pane!
Áno, Ježiš... Niečo krachlo
s nesmrteľnosťou. Vydržal
iba tri desaťročia a zdrhol.
Mali sme dať za správcu radšej toho...
Urbana, pane!
Áno, Urbana. Pripomeňte mi,
čo sa s ním stalo.
Bol to básnik, pane!
Taká škoda... Prečo sme tú prácu
nedali jemu?
Uplatil vás slivovicou, pane!
Vážne? Nepamätám si to...
Po slivovici si nikto nepamätá, pane!
Nechajme to tak... Každopádne,
Ľudstvo zničilo aj programy:
Biosféra, Ilúzie a Kultúra.
A to je zlé, my friends.
Samozrejme, pane!
Nechce sa mi to teraz riešiť.
Kašlať na to! Vymažte Ľudstvo
a nahraďte ho programom
Opice
Vykonáme, pane!
11
SAMUEL ONDRIJA
September alebo deviaty mesiac v roku
ochutnám víno
roztečie sa mi
na perách
a spoznám svoj úsmev
bez výmyslov
bez výčitiek
a spadnem
do tvojich úst
v ktorých sa rodí
jeseň
S pozdravom tvoj úsmev
smiech má škaredé
vyrážky na tvári
keď sa nesmeje
a len dúfa
že ho nahradí
ktosi iný
(pýta sa: „Zuby?“)
svet predsa očakáva
farebné lentilky
keď zapadá slnko
12
SAMUEL ONDRIJA
Ako si udržať hlavu v láske
I.
rád ťa vidím
šťastnú
s úsmevom
akoby bez
vrások
do ktorých si píšeš
všetky svoje lásky
II.
skúmať modré oči
vyliať oceán
a plaviť sa na luxusnej
jachte
tvojich snov
III.
utriem pot z čela
a prebrázdim
všetky ústrania v tvojich slzách
ktoré som si ešte nestihol
predstaviť
Akrostich o smrti
Klameš
A ja to viem
Treba ti však uveriť smrť
13
TOMÁŠ SOĽANKA
Vietor
Hravý, neposlušný.
Šantí, fúka, nepostojí.
Bude naďalej roznášať listy
svojím dychom?
Láska
Láska ľudí
je ako slnko na nebi
Nikdy ju nezničíš
Dážď
Zlatý zvonivý
Osvieži skropí zvlhčí
nielen zem aj človeka.
Zmení ich to na duši?
Obloha
Belasá nádherná
Spieva mračí sa nadúva sa
vtedy keď prichádza dážď
Príde aj búrka?
Jar
Slnko pretiahlo svoje lúče
a vyskočilo zo zimnej postele.
Už aj kvety na stromoch sa usmiali
aby ukázali svetu svoju tvár.
Biely závoj za zelený sa vymieňa,
hádže po ňom kvietkované stvorenia.
Vtedy vieme, že prichádza jar
14
DOMINIKA VEREŠPEJOVÁ
Zúbková víla
V jednej rodinke žilo raz dievčatko Emka. Mala dobrú mamku, ktorá
jej s láskou večer rozprávala rozprávky. Najradšej mala tie o vílach. Veľmi sa jej
páčila rozprávka o „zúbkovej“ víle. Aj ona sa ňou chcela stať.
„ Mami, ako sa môžem stať zúbkovou vílou?“ dávala Emka stále netrpezlivo
túto otázku svojej mamke.
„Emka, nemôžeš sa stať vílou,“ vysvetľovala mamka.
„Prečo, prečo nie?“ plakalo dievčatko.
„ Emka, to nie sú obyčajní ľudia. Žijú v iných svetoch,“ rozprávala mamka
s tajomným úsmevom, „napríklad zúbková víla žije na severnom póle a môžeš
ju vidieť iba v noci, keď ti vypadne zúbok.“
Emka sa uspokojila s odpoveďou a už viac nevyzvedala. Asi o mesiac jej
vypadol prvý zúbok. Dala si ho večer pod vankúš a išla spať. O polnoci mamka
prišla k nej, aby jej vymenila zúbok za cukríky. Emka sa na chvíľočku
v polospánku prebrala a len akoby z diaľky zbadala svoju mamku.
„Mamička...,“ vykríkla.
„Čššš...,“ chlácholila ju mamka a v očiach sa jej objavili slzy, „prepáč, že som ti
klamala.“
„Neplač, mamka, to nevadí, veď ja som to aj tak vedela, že tá zúbková víla to si
ty. A už sa teším, až vyrastiem. Budem pre svoje deti zúbkovou vílou ja.“
A tak sa malej Emke naplnil jej sen.
FILIP KNIŠ
Dieťa v núdzi
Tento rok, rovnako ako aj minulý, sme boli cez letné prázdniny na dovolenke
v Bulharsku. Vybrali sme si to isté miesto, akurát sme mali krajší apartmán. To
sme ale vtedy ešte netušili, že aj nebezpečnejší...
Raz, keď bol tatko na nákupe, som s mamkou hral s mamkou v hotelovej izbe
karty. Moja trojročná sestra Katka práve spala v spálni. Zrazu sme počuli
buchot. Mysleli sme si, že sa to iba Katka prevaľuje na posteli, alebo, v
najhoršom prípade, že s nej spadla... To sme ale boli na veľkom omyle! Ako
sme o chvíľu zistili, Katarína sa nám v izbe zamkla!!! Ako na potvoru boli
balkónové dvere, ktorými by sa dalo preliezť z našej izby do spálne, tiež
zamknuté. Katka len plakala a plakala. Potrebovala na „malú“ potrebu a dvere
nie a nie odomknúť.
Hovorili sme jej, aby skúsila otočiť tým gombíkom, ktorým sa zamkla. Ale v
tom strese to nedokázala urobiť. Akurát išiel tatík. Kričali sme na neho cez
okno, aby išiel na recepciu poprosiť kľúče od spálne. Recepčná nám namiesto
15
kľúčov poslala technikov. Keď prišli do izby a zbadali ma, obidvaja naraz
povedali „...ale rybjónok tu...“ A mamka na to: „Ale druhý rybjónok tam...“
Potom vypáčili zamknuté dvere a zachránená Katka mohla spokojne ísť na
toaletu. Záchranárom sme sa pekne poďakovali a zhodli sme sa, že našu
Katušku nemôžeme nechať bez dozoru ani keď spí...
HENRIETA JUNKOVÁ
Príbeh o...
Sedel som tam sám. Úplne sám. Z hornej klietky som všetko videl. Nikdy som
nechápal, kam miznú moji priatelia. Aj môj brat zmizol. Tak veľmi sa o neho
bojím, čo sa mu len mohlo stať. Naposledy som ho videl, keď som išiel spať.
Len ťažko sa zaspáva v malej mrežovanej klietke a na studenej podlahe.
Vlastne som nemohol zaspať. Nikdy som nespal, pretože sa bojím, bojím sa ako
malé dieťa, ktoré potrebuje rodičovskú lásku a nežnú ruku.
Ráno priniesli zvieratká. Možno sme nejaký útulok, ktorý nám pomáha
a potom postupne zvieratká miznú a hľadajú si nový domov a majiteľa. Takže,
môj braček yorského teriéra má určite nového pána. Dúfam, že je šťastný.
V tom som nič nevidel. Moje oči boli v slzách. Už ho nikdy neuvidím.
Uvidel som nádherné zvieratá, aj také, ktoré som nikdy predtým nevidel. Išlo
o morčatá, králiky, mačičky a zopár psíkov. Potom som videl mojich známych
laboratórnych priateľov- biele myši. Sú naozaj úžasné.
Pamätám si, keď aj mňa takto priviezli. Bol som malé šteniatko. Ale videl
som, počul som a cítil som. Počul som neskutočne veľké kvílenie a zavíjanie
zvierat, veľmi som sa bál, kam idem. Nikdy som nevidel svet. Od mojej matky
ma odtrhli, keď som začal piť z misky. Vlastne áno, videl som svet. Keď som bol
pri svojej mamičke, díval som sa von oknom. Slnečné lúče osvetľovali moju
tvár , bolo mi teplo a ja som sa cítil šťastný. Potom sa všetko zmenilo. Netrvalo
dlho a celé roky som strávil tu. Na mieste, kde je zima, na mieste, kde nevidím
slniečko, na mieste, kde som sám. Tu. V mrežovanej klietke.
Zoznámil som sa so všetkými zvieratami. Dobre sme na seba videli, vedľa
mňa bola mačka a z druhej strany bolo morča. Cítil som s lepšie a v spoločnosti
priateľov ma niečo zahrialo. Láska. Po prvýkrát som sa usmial. Schúlil som sa
do klbka a svoj vlhký nos položil na svoje labky. Zaspal som.
V noci sa mi sníval sen. Snívalo sa mi o veľkej miestnosti, kde bola tma, zima
a hrôza. Boli tam ľudia v bielych plášťoch a pozerali na mňa a mojich
laboratórnych priateľov. Z ich očí im išiel strach a to ma donútilo zobudiť sa.
V hlave som si premietal, čo sa mi snívalo. Možno mi to nemyslelo rýchlo, ale
16
postupom času som zistil, že sa mi snívalo o tejto miestnosti...
,,Pomôž mi, prosím.“ Počul som hlas. Bol to tenký hlások, ktorý mi hovoril do
duše. Sadol som si a oproti mne som videl psíka. Bol prenádherný, ale
nechápal som strach a slzy v jeho očiach.
,,To bude dobré, nebuď smutný.“ Povedal som mu. Ale vtedy som nechápal, čo
mi chce povedať. Cítil som, že je toho tak veľa, čo má na srdci, ale nemohol.
Obrovský strach ho nútil mlčať. Sklonil hlavu a povedal: ,,V psom nebi sa
uvidíme a budeme šťastní. Všetci.“
Potom sklonil hlavu, sklonil chvost a otočil sa vo svojej klietke. Bolo mi ho ľúto,
prečo si myslí takéto zlé veci. Kiežby som vedel, kde to vlastne v skutočnosti
sme.
Prišli dvaja ľudia a malého psíka, ktorý sa mi prihováral zobrali. Psík ukrutne
zavíjal, metal sa a chcel vyskočiť zo zlého náručia. Jeho oči boli veľké
a vydesené. Moje malé srdiečko vycítilo, že sa stane niečo zlé. On to vedel, ja
ešte nie.
Ubehli dva týždne a ja som ho už nikdy predtým nevidel. Všetky zvieratá tu
boli zhrozené. Pobehovali dokola a keď sa dvere otvárali, vždy sa strhli a začali
vydávať rôzne zvuky. Mrzelo ma, že to neboli zvuky šťastia.
Už veľa zvierat zmizlo. Biele plášte si ich odniesli, no veľmi ma bolelo, ako
s nimi zaobchádzali. Jednu mačičku surovo hodili o zem. Keď na to myslím,
stále ma bolí srdce.
,,Sedíš tu tak vyrovnane, kiežby sme pred smrťou všetci boli takýto. Kiežby
sme sa nebáli, ale tu je len strach a zlo.“
Otočil som sa, kto mi hovorí túto vetu. Videl som nového spolubývajúceho pri
mojej klietke.
,,Nechápem, veď títo ľudia nám chcú pomôcť. Za chvíľu budeme na čerstvom
vzduchu, budeme šantiť na lúke a hrať sa s novým majiteľom. Budeme láskou
obdarení a nežnou rukou pohladení.“ Odpovedal som mu.
Môj priateľ sa však neusmial. Sklonil dole hlavu a povedal: ,,Kiežby, kiežby.“
Znova sa pozrel na mňa a začal rozprávať. Všetky zvieratá nemo počúvali.
,,Táto veľká budova je hlboko v podzemí. Volá sa laboratórium. Presnejšie
pokusné laboratórium. Každým dňom tu umiera mnoho zvierat, mnoho našich
priateľov a rodín. Všetko na nás testujú, nezomrieme obyčajne, ale vo veľkých
bolestiach. Budeme sa dni trápiť, možno aj týždne. Preto sa tu všetci bojíme.
Na mne už veľa prípravkov bolo testovaných. Všetky vyšli pozitívne. Veľmi to
bolelo a veľmi to bolí.“ V tom prestal pokračovať. Odvrátil sa a ľahol si. Pri
poslednej vete sa mu triasol hlas. A ja som si uvedomil, kde som, kde zmizli
moji priatelia a môj braček. Plakal som, nariekal a zavíjal. Rozrušil som
všetkých naokolo. Boli mi zle. Bál som sa, bojím sa.
Ráno som sa prebúdzal v ťažkých bolestiach. Bola mi veľká zima, necítil som
17
si nohy. Ani postaviť som sa už nemohol. Triasli sa mi nôžky a tak som nemohol
stáť. Oslovil som psíka, labradora, ktorý mi včera povedal všetko, čo som nikdy
nevedel. Priateľ neodpovedal. Ležal tam s vyplazeným jazykom a z úst mu vyšla
červená tekutina. Zatvoril som si očká s labkami a tíško plakal. Potom prišli
muži v bielych plášťoch a labradora zobrali preč. Mrmlali si niečo, že test sa im
nevydaril a daný prípravok musia zlikvidovať. Ďalej som nepočúval. Nechcel
som počuť slová, ktoré o nás hovoria. Veď aj my sme život. Žijeme, cítime,
milujeme.
Opäť zmizli všetky zvieratá. Bol som sám. Nemal som ani na čo myslieť,
pretože všetky spomienky som mal odtiaľto. Boli to len bolestné spomienky,
ktoré ma veľmi trápili. Trápila ma jedna otázka prečo zabíjate životy , veď sú to
moji priatelia.
Keď som videl, ako otvárajú moju klietku, vedel som, čo sa stane. Budem cítiť
to, čo moji priatelia. Budem cítiť bolesť.
Bol som pripravený. Dve ruky ma chytili a odviedli na veľký stôl. Ucítil som
teplo. Trvalo však veľmi krátko.
Ani si neviete predstaviť ako veľmi ma to bolelo. Všetko som intenzívne cítil,
každú bolesť, každý dotyk. Nič som nevidel, slzy rozmazávali všetko, čo som
videl na okolí. Kňučal som, chcel som utiecť, ale nedalo sa. Jediné, čo mi
ostávalo bolo, zmieriť sa s bolesťou a prijať to, čo ma čaká. Zatvoril som oči
a predstavil som si život po smrti. Potom som ich už nikdy neotvoril. Moje
labky klesli a z oka mi vytiekla posledná slza.
Som v nebi s ostatnými zvieratami. Po všetkej tej bolesti som zase cítil teplo,
radosť a šťastie. Bol som tam, kde aj ľudia, dobrí ľudia. Zo začiatku som im
neveril, ale zistil som, že tu je všetko inak.
Som veľmi šťastný, no ako sa vraciam ku svojim spomienkam, cítim zase tú
bolesť. Prečo ubližujete nevinným zvieratám, prečo beriete život?
Ani len netušíte, čo sa deje za bránami laboratória. O tom vieme iba my.
Venované všetkým zvieratám, ktoré umreli krutou smrťou a ktorých to ešte len
čaká.
IMRICH KAPLAN
Hrdinka s krídlami
Bol normálny školský deň. Až do chvíle, kým sa stalo niečo nezvyčajné.
V našej triede bolo otvorené okno. Mali sme práve hodinu slovenčiny. No
vtom do miestnosti nečakane vletela lastovička. Krúžila a krúžila, až si mi sadla
na rameno. Žiaci a pani učiteľka ostali v úžase. Ale mňa to neprekvapilo,
pretože sme sa dobre poznali. Lastovička mi totiž zachránila život. Ako?
18
Raz som išiel zo školy a veľmi som sa ponáhľal na autobus. Nevšimol som si
rýchlo idúce auto z pravej strany. No v poslednom momente som si všimol
lastovičku, ktorá letela oproti mne a ja som bol nútený uskočiť. Spočiatku som
sa na ňu hneval, ale potom som pochopil, že mi hrdinsky zachránila život.
Takto sme sa s lastovičkou spoznali aj spriatelili. Odvtedy z času na čas priletí
ku mne. Zašteboce, ako by ma chcela pozdraviť a sadne si mi na plece alebo
na vystretú dlaň. V ten deň prvýkrát priletela do triedy a všetky deti mi
závideli, že mám takú nezvyčajnú kamarátku. A ja od tejto príhody na
lastovičky nedám dopustiť.
LENKA BARANOVIČOVÁ
(Tak trochu čierna) ROZPRÁVKA
Kde bolo, tam bolo, istý japonský vedec vyvinul jednorazový program, vďaka
ktorému mohlo čokoľvek získať umelú inteligenciu. A ako to už v nasilu
vykonštruovaných rozprávkach býva, vedec zabudol z programu s pracovným
názvom REALITY – verzia 1.5 odstrániť nenápadnú chybu. Tak sa, ako je to v
totálne nereálnych rozprávkach bežné, z programu stal vírus. Nabúral sa do
počítača druhoradého grafika z americkej spoločnosti Dissa Waltneyho. Schytal
to rozpracovaný diel seriálu Joe a Terry. Súbor sa uzamkol a zdanlivo bez stopy
zmizol z databázy počítača. Vo fiktívnej literárnej skutočnosti tam však stále
bol.
Keďže rozprávku nestihli dokončiť, kocúr Joe a myšiak Terry mali k dispozícii
iba kuchyňu, záhradu s jediným stromom a sklad s mučiacimi a vražednými
nástrojmi, na ktorých sa školopovinní diváci v čase večerníčka tak dobre
zabávajú. REALITY – verzia 1.5 spravila z hrdinov rozprávky špičkových
úkladných vrahov. Najprv minuli všetky výbušniny, kyseliny a jedy, potom sa
vrhli na strelné zbrane a keď zničili posledný sekáčik na mäso, uchýlili sa k
bezhlavému násiliu ozbrojení motykami a lopatami. Netrvalo to dlho, lebo v
boji muž proti mužovi (teda skôr kocúr proti myšiakovi) mal Joe očividnú
prevahu. Keď sa mu napokon podarilo uväzniť myšiaka pod kopou sutiny, mal
zrazu kopec času na rozmýšľanie. Ale to sa nevypláca. Joe našiel v sklade
posledné funkčné lano, zaviazal na ňom špeciálny uzol, pripevnil ho na
osamelý strom a ako sa to v trápne sentimentálnych rozprávkach stáva, myšiak
Terry zrazu ostal sám.
Druhoradého grafika zo spoločnosti Dissa Waltneyho vyhodili, lebo nestihol
odovzdať dokončenú prácu a keď japonský vedec zistil, že prišiel o celoživotné
úsilie, vzdal sa a začal rozvážať ryžu. A to je koniec tejto nehorázne
zavádzajúcej rozprávky.
19
ŽIACI STREDNÝCH A VYSOKÝCH ŠKÔL
20
KATARÍNA JANČEKOVÁ
xxx
vzadu v hlave som si postavila dom
z myšlienok a stratených snov
premýšľam
či z novín
nestiahnem inzerát
nenachádzam nájomníka
a novinové stránky už nešuchocú
tak ako predtým
a keď sa mi na jazyku
rozplynie kúsok
čokolády na varenie, horkej
ako tvoje slová
prebdené noci a stratené letá
a keď zakričím dosť hlasno
začuješ ma ?
na druhom konci sveta
xxx
On povedal.
Ona povedala.
On klamal.
zahoď
detské hry
za plece
neukazuj prstom
neskočím ti na to
radšej sa zahrajme
či dopadneš na zem
skôr ty alebo ja
zabudni na veci
natlačené v hlavách
predtým
než bude príliš neskoro
21
xxx
povieš mi
že máš rád matiku
pretože je rovnaká v každom jazyku
a rovnicami zaplníš celé stránky
tak ako si kedysi
guľôčkovým perom čmáral
na okraj môjho zápästia
až kým si sa nedostal k lakťu
a moje ruky vyzerali
akoby ich oprskala
predavačka
v papiernictve
xxx
koniec zapálenej cigarety ti pripomenie
že si zabudol na ohňostroje
tak vyrobíš
náš súkromný
z navlhnutých prskaviek
a voňavých sviečok
možno sa ti podarí
spraviť dieru
do prašivého koberca
akoby napodobňuješ scénu
z nevydareného filmu
KATARÍNA LIPTÁKOVÁ
Predajňa snov
Volám sa Benjamín Thorton a som pútnik-samotár. Lenže mojou púšťou je
celý svet. Som súčasťou sivého davu, ale vždy a všade sám. Tisíckrát do roka
prejdem tie isté kilometre. Teraz sedím na lavičke nezmyselne otočenej
smerom k ceste. Preháňajú sa po nej autá. Ich výfukové plyny mi šteklia pľúca,
no nekašlem, už som si zvykol na pachuť tohto miesta. Trávim tu niekoľko
hodín každý deň. Pýtam sa. Premýšľam a vnímam každý náznak sveta, ktorý by
mohol byť odpoveďou. A mesto ako samostatný tvor stemnie. Svetlá áut
prebodávajú tmu. Niekedy mám strach, že som sa zmenil na neviditeľného.
Premkne ma úzkosť a v mojom vnútri spúta orgány, svaly, nervy, ťažkou
olovenou reťazou. Srdce vloží do klietky priúzkej, primalej na jeho tlkot. Nikdy
22
sa nedokážem pohnúť. Chvíľu to trvá, kým racionálny mozog odzbrojí
iracionálny pocit vytvorený fantáziou. Keď sa mu to konečne podarí, vyskočím
na rovné nohy a spravím niečo hlúpe, bláznivé – napríklad sa rozbehnem
a začnem kričať na celé mesto alebo objímem najbližšieho človeka a poviem
mu, že ho neskutočne milujem. Ľudia na mňa zvyčajne hľadia ako na blázna,
ale nezaujíma ma to, jednoducho tie veci musím spraviť. Potrebujem cítiť ich
zmätené pohľady, ich vysmievajúce i pohsdajúce oči na svojej tvári. Jedine tak
sa mi podarí vyslobodiť si srdce z kovovej klietky. Jedine tak sa nezbláznim
a dokážem sám sebe, že som sa nestal neviditeľným. Je to neskutočná úľava.
Potom sa však bojím vrátiť späť na lavičku. Čaká ma to tam, skôr či neskôr zase
padnú moje zmysly do okov a zase sa budem báť môjho blednúceho tieňa na
zemi.
Adrenalín sa vytráca z mojej krvi a telo sa chveje. Lomcuje mnou triaška, ale
kráčam. Rovno. A keď dôjdem k bodu A, odchádzam k bodu B a posúvam sa
postupne systematicky dopredu. Odrátavam písmena abecedy, kým sa
nedostanem domov. Domov, ktorý mi je len domom, prístreškom, kam
schovám telo, nádobu mojej duše. Lenže čo teraz z ochrany pred dažďom, keď
blesky dávno došľahali a zanechali jazvy?!
Uvedomím si, ako dlho už takto žijem. Bude to rok, rok od toho, čo som sa
pustil do obchodovania so snami.
„Dobrý deň,“ zdravili mi ľudia, keď vchádzali do vnútra obchodu. Vyzeral
celkom slušne – veľké presklené výklady s farebnými plagátmi, ktoré
nenápadne pútali ich pozornosť. Spočiatku boli ľudia veľmi hanbliví
a ostýchaví. Keď som k ním podišiel s otázkou, čo im môžem ponúknuť alebo
ako im môžem pomôcť, vystrašene na mňa vygúľali oči a mlčky utiekli von.
Bolo mi z nich trochu vtipne, ale súčasne som ich ľutoval. Všetko mali na dosah
ruky, stačilo sa len opýtať, či mám to, čo potrebujú a hneď sa mohli zmeniť ich
životy. Avšak nezazlieval som im to, stále sa bojíme, ak sa vo svete objaví niečo
nové. Nikdy totižto nevieme, či je to dobré alebo zlé, či je to naše vykúpenie
alebo cesta k zatrateniu. A tak som sa len usmieval a čakal. Čakal, kedy sa
konečne niekto odváži prehovoriť so mnou. „Ehm, mladý pán,“ poťukal mi na
plece jeden postarší pán. Mal šedivé vlasy, na nose okuliare a za nimi
obozretné oči. Nemoderné kockované sako mu bolo trošku veľké, ale pasovalo
k nemu. Stále sa obzeral dookola, aby sa uistil, že v obchode okrem nás dvoch
nik iný nie je.
„Áno? Ako vám môžem pomôcť?“ prívetivo som sa usmial – marketingový ťah.
„Je to skutočne pravda? Viete tie plagáty o predaji snov a podobne?“
„Samozrejme, nedovolil by som si zavádzať ľudí. Môžete si byť skutočne istý, že
každé jedno slovo je stopercentne pravdivé.“
„Takže skutočne predávate svoje vlastné sny?“
23
„Áno.“
„Ale je to vôbec možné?“
„Dnes je možné všetko, tak prečo by mal byť predaj snov výnimkou.“
„Vskutku, zaujímavé...“
Stál tam a hľadel na mňa spýtavými očami. Neviem, možno sa snažil
odhadnúť, či mám práve to, čo potrebuje alebo sa len bál opýtať. Táto situácia
bola trápna. Vedel som, že budem tovarom, teda môj duševný obsah bude
rozkúskovaný a porozdeľovaný pomedzi kupcov, ale chcel som to, dobrovoľne
som s tým súhlasil. Ako prvé čoho som sa chcel zbaviť, bola moja empatia voči
ľuďom, stačilo sa mi na nich pozrieť, prehodiť vetu či dve a vedel som, čo cítia,
čo potrebujú počuť. Nenávidel som to, otravuje to život a hlavne vo chvíľkach
samoty, keď zistíte, že tam, na druhej strane mosta, nie je nikto, kto by vám
rozumel. Kto by sa vcítil do vašej kože a telepaticky naladil na vlnu vašej mysle.
„Som si istý, že ste sa neprišli len tak uistiť o hodnovernosti mojich
služieb.“„Viete ja...ja som niekedy v mladosti písaval básne. Vyšiel mi knižný
debut a bol skutočne úspešný...,“ váhal či má pokračovať.
Je mi to jasné ...
„Chceli by ste znova niečo vytvoriť?“
„Áno, áno ... Hľadal som inšpiráciu všade, ale nič nevidím. Nič nové, o čom by
som dokázal písať... Poraďte mi nejako! Zaplatím, koľko budete chcieť!“
Bol zúfalý.
„Čo by ste povedali, keby som vám ponúkol moje precitnutie? Vo vašej brandži
je to veľmi potrebné precitnúť správnym spôsobom. To vás dokáže inšpirovať,
nový spôsob prežívania, svieži a svojský.“
„Ó, to by bolo perfektné,“ v zasnených očiach som mu videl, že si predstavuje,
ako preberá Nobelovu cenu za literatúru.
„Takže sa vám to pozdáva.“
„Ale,“ vytrhol sa sám zo svojho snenia, „chcel by som len tú pozitívnu časť.
Viete, smiech, šťastie, radosť a podobne. Netúžim po žiadnom žiali, smútku,
bolesti ... Toho som si v živote užil už dosť. Teraz v druhej polovici svojho života
si chcem užívať len to dobré.“
„Rozumiem,“ kto by si predsa kupoval utrpenie?
„Takže, aký je postup?“
„Veľmi jednoduchý, časť sumy mi zaplatíte teraz a druhú polovicu až po
odovzdaní tovaru. Budem to tu mať asi o tri dni, potrebujú to totižto zo mňa
„dostať“, ale to nie je vaša starosť. Vy to potom užijete už len ako pilulku.
Bezbolestné, rýchle. Žiaden strach.“
„Dobre, rozumiem, takže, koľko to vlastne platím?“
„Hm, nemám stanovený cenník. Dajte mi len tie peniaze, ktoré máte pri sebe.“
„Lenže to je len pár drobných...“
24
„Dajte mi ich.“
„Ste celkom lacný.“
„V dnešnej dobe precitnutie nie je preferované. Teda značím si vás ...“
Žiarivý slnečný deň. Prechádzali sme sa popri rieke a mlčali. Neprekážalo mi
to, ticho medzi nami dvoma stále hovorilo viac, než s kýmkoľvek iným. Bol to
rozhovor našich duší a ani jeden sme doň nechceli zasahovať pozemskými
nepodstatnými slovami. Konečne sa teplota vyšplhala na príjemných dvadsať
stupňov, všetko dookola kvitlo a voňalo jarou.
Kýchla si. Veľmi rýchlo a potichu. Zvláštne, ale zbožňoval som to.
„Peľ,“ zasmiala sa.
„Na zdravie.“
„Najhoršie na tej alergii je, že nemôžem voňať kvety zblízka. Niekedy by som sa
tak rada ponorila do trávy na lúke.“
„Vieš, že by som ti to rád umožnil, ak by to bolo v mojej moci.“
„Viem.“
Schádzali sme dolu miernym kopčekom. Bol tam kanál, a tak som jej podal
ruku, aby ho bezpečne preskočila. Len čo tak učinila, pustil som ju. Nechcel
som zneužívať situáciu. Na rovnom zelenom brehu pri rieke sme hľadali
vhodné miesto na piknik. Pod pazuchou som niesol deku, do ktorej sa statočne
opierali lúče slnka.
„Čo povieš, sem?“ zastal som. Znalecky sa poobzerala dookola.
„Dobre, súhlasím, sme presne v strede ...“
„A dovidíme všade.“
Zasmiala sa na súhlas. Nepotrebovala do nášho rozhovoru nikdy vsunúť žiadne
nepotrebné slovo, ktoré malo za úlohu vyplniť ticho. Slová, čo vypĺňajú trápne
ticho, sme my dvaja nepoznali.
Rozprestreli sme spoločne deku, vyzuli topánky a sadli si. Dookola pribúdali
ľudia posedávajúci na lavičkách, venčiaci svojich psov alebo len tak kráčajúci
a rozprávajúci sa podobne ako my.
„Nebude ti prekážať, ak si ľahnem?“ elegantne sa ma opýtala.
„Nie, ale zrejme spravím to isté.“ A tak som si ľahol po jej boku.
„Mám otázku!“ vyhskla.
„Počúvam.“
„Keby si sa hneď teraz mohol stať nejakým zvieraťom, čo by to bolo?“
„Počkaj, zaskočila si ma.“
„Nie, nie, nepremýšľaj, rýchlo vrav!“
„Tak teda – orol.“
„Prečo?“
„Bol by som vysoko, nad ľuďmi, nad časom a dovidel všade, kam by som len
chcel. A hlavne by som cítil voľnosť. Bol by som absolútne slobodný. A ty?“
25
„Asi tiger, snežný tiger...“
„Dôvod?“ sadol som si a začal sa hrabať v ruksaku.
„Bola by som silná, očarujúca a vyrážala svojou prítomnosťou dych.“
Konečne som ho našiel. Môj starý fotoaparát Zenit-e ešte ruská výroba,
daroval mi ho starý otec, keď minulé leto upratoval pôjd a našiel ho. Natočil
som film a cvakol si ju, keď na mňa žmúrila cez slnko.
„A nejaké iné zviera? Pretože všetko z toho už máš...“
Predo mnou tlel oheň. Jeho plamene nechutne a dravo oblizovali vzduch.
Drevo praskalo pod náporom tepla a ten zvuk sa mi vpíjal do uší. Oranžová,
červená, sem tam odtieň žltej na pozadí tmy. Prezeral som si fotky a pekne
jednu za druhou vhadzoval do útrob tejto žiari. Jeden deň, jedna hodina, jeden
film a jedna osoba. Milión pocitov, s ktorými som sa lúčil a vedel, že ich viac
nikdy v živote nepocítim. Vypil som si to všetko do poslednej kvapky. Možno
dosiahnem oslobodenie, slobodu, voľnosť, keď sa zbavím tohto precitnutia pri
každom pohľade na ňu. Možno sa na konci stanem orlom.
Starší pán si prišiel po svoju medicínku presne o tri dni v ten istý čas, ako sme
sa prvýkrát rozprávali. Síce som sa naňho usmial, nepocítil som žiadne
zadosťučinenie z tohto aktu. Síce som si spomenul na jej úsmev, nepocítil som
žiadnu úľavu.
Dni ubiehali jeden za druhým. Ráno som vstal, večer si líhal na to isté miesto
a uberal sa k spánku. Lenže teraz som sa po prebudení neradoval z nového
dňa. Bol som len nádoba, ktorá strácala cez diery sveta svoje presvedčenie,
svoje dary výnimočnosti, svoje city a pocity.
V obchode sa mi, pochopiteľne, celkom darilo. Začalo ho navštevovať viac
ľudí. Poväčšine nič nekupovali, len mi zverovali svoje túžby, akoby som bol boh,
ktorý ich dokáže splniť. Mal by som sa cítiť všemohúco, podľa vzoru vrchnosti,
ale nedokázal som to, nechcel som to. Vzhliadali ku mne prosebnými očami
a ich pohľady mi ubližovali. Trpezlivo som čakal, kedy sa jeden z nich odváži
zbaviť ma ďalšieho môjho bremena.
Cestovali sme do Francúzska. Plní očakávaní a snov, túžob a nevypovedaných
slov. Sedela oproti mne a usmieval som sa na ňu. „Čo?“ opýtala sa ma a na líca
jej vybehla červeň.
„Nič, len som sa zamyslel.“
„Nad čím?“
„Že ti vlastne ideme plniť sen.“
Šli sme vlakom a jeho monotónne trmácanie vytvorilo akýsi rytmus
myšlienok v mojej hlave. Cez špinavé okno slnko ožiarilo jej tvár. Hladili ju
posledné lúče, ktorým sa podarilo uniknúť z moci hustých mrakov
vzmáhajúcich sa nad krajinou. Zjemnili jej ostré, ženské črty a na pár minút sa
z nej stalo dieťa. Dievčatko, ktoré sa mi už nikdy nepodarí stretnúť a spoznať.
26
Blond vlasy jej lemovali tvár a vytvárali pomyselný rám jej porcelánovej
pokožke. Plné pery potiahnuté rúžom ma aj teraz lákali, aby som ich pobozkal.
Robili to neustále bez jej vedomia. Ale odolal som, ako už tisíckrát predtým.
A oči, to najdokonalejšie nakoniec. Hnedé ako jantár s vychádzajúcim svetlom
priamo zvnútra, z vlastného zdroja jej duše. Miloval som ten moment, keď sa
zapozerala do neznáma a premýšľala. Vtedy som sa jej túžil dostať do mysle
a prečítať všetko, každý riadok, každý výjav, ktorý by mi ponúkla. Viem, že
nesnívala. Ona nikdy nesníva. Bola prílišný realista, úplný opak mňa. Koľko
sekúnd zo svojej pozemskej reality venuje mne? Zožierala ma predstava
odpovede, ktorá by bola v môj absolútny neprospech. Nevyznal som sa v nej.
„Máš na mysli Paríž?“ pokračovala v rozhovore.
„Áno, vravela si mi, že to bol tvoj detský sen.“
„Hm, bol, len teraz neviem, či po tom ešte stále natoľko túžim. Čo ak ma to
sklame? Čo ak sa to celé malo stať už dávno v detstve a teraz to bude len
nejaká napodobenina splneného sna? Bez ducha.“
„Sny ostávajú snami po celý život až do momentu, kým ich nesplníme. Niekedy
sa trošku pozmenia plynutím času, ale tým sa len približujú k realite a zvyšuje
sa pravdepodobnosť naplnenia.“
„Možno...,“ odvetila chladne, s odstupom, bez záujmu.
„...ale aj tak nesúhlasíš s tým, čo som povedal.“ Bola tvrdohlavá,
najtvrdohlavejšia osoba, akú som kedy poznal.
Ako súhlas sa len zasmiala.
Von začínalo pršať. Mraky otvárali svoje brány a spúšťali na zem závoje. Tiché
slzy zeme. Jemne hladili sklá na oknách. Sklá mojich očí. Pozoroval som kvapky
dažďa a načúval ich šumu. Veril som, že sa mi takto v tichosti prihovára
príroda.
„A ty?“
Prebudil som sa do sveta.
„Čo je tvojím snom?“ prekvapila ma jej otázka. Netušil som, žeby ju to mohlo
zaujímať. Alebo je to len niečo, čím sa snaží vyplniť ticho? Len slová, ženúce sa
priestorom bez toho, aby zanechali stopu?
„Počkaj, popremýšľam!“ Nemusel som to robiť, vôbec som nemusel premýšľať,
pretože som ho práve prežíval. Už len jej prítomnosť bola to najmenej, čo som
dňom a nocou žiadal.
„Dobre,“ pohodila plecom a zahľadela sa von.
Dážď zahalil do hmly jeden osamelý strom uprostred obrovskej lúky. Jeho
rozkvitnuté biele puky zmietal prvý jarný dážď.
„Krása,“ poznamenal som, dúfajúc, že aj ona zachytila rovnaký obraz.
Nechápavo sa na mňa pozrela. „Veď je to len dážď,“ odvetila.
„Pane, pane, prosím vás,“ z môjho spomínania ma vyrušil nejaký mladík . Bol
27
veľmi roztržitý. K jeho nepokoju môj prázdny pohľad pôsobil ako úplný
protipól.
„Áno, môžem vám nejako pomôcť?“ Mohol mať okolo devätnásť. Mal dlhšie
hnedé vlasy, ktoré mu siahali po plecia a mierne padali do pravého oka. Bol
chudý a vysoký, asi tak ako ja. Tmavomodrý plášť na ňom visel ako na kostre,
plecia sa mu v ňom úplne strácali.
„Viete, ja by som potreboval niečo, niečo...“
Rozhadzoval dookola rukami, chytal sa za hlavu a snažil sa mi vysvetliť, zrejme
niečo nevysvetliteľné.
„Trošku vás preruším,“ stíchol, „nádych, výdych, nádych, výdych. A teraz
poporiadku. Kto ste a o čo máte záujem?“
„Volám sa Adam a študujem na gymnáziu.“
Síce som sa z toho veľa nedozvedel, ale aspoň sme nejako začali. Pohľadom
som ho pobádal, aby pokračoval.
„Chcel by som byť maliar. Obdivujem impresionistov...“
„Je mi ľúto, ale svoje pocity som predal už niekomu pred tebou...“
„Nie, nie... Pocity nepotrebujem. Mal by som skôr záujem o niečo, také niečo.
No jednoducho niečo, čo mi chýba. Viete, dookola všetci vravia o tom hlúpom
pohľade na svet. Vraj umelci vidia v obyčajnom neobyčajné, nádheru vo
všednosti. Lenže ja to v sebe nemám!“
Prestal som s prekladaním kníh z jednej strany na druhú a zahľadel som sa
naňho.
„Tak, máte niečo také? Napríklad vidíte pole a vnímate viac než len trávu
a kvety. Len prosím vás žiadne gýčové východy a západy slnka.“
„Myslím, že niečím takým disponujem.“
„No to je perfektné!“ vykríkol prihlasno. Rýchlo si potom zakryl dlaňou ústa
a ospravedlnil sa. „Niekedy nekontrolujem svoje prejavy nadšenia.“
„To je v poriadku,“ podišiel som k stolu a zapísal si ho.
„Nebojte sa, bude to skutočne v dobrých rukách,“ uisťoval ma. „Mám talent –
môžem vám priniesť ukázať svoje kresby, ak je treba.“
„Verím ti.“
Prišiel o dva dni. Cesta do „práce“ pre mňa nikdy nebola taká – obyčajná,
nudná, nezaujímavá. Nedočkavo stál pred obchodom a čakal ma. Vraj tam je už
od šiestej. Bolo osem.
Keď sme vošli dnu, zavesil som si svoje sako na vešiak a kufrík som položil na
stôl. Vybral som z neho papiere, vypísal zmluvu a odovzdal mu medicínu jeho
života. Chlapec vyhrabal z vreciek všetky drobné, ktoré zarobil na brigádach.
Zatiaľ čo on podpisoval papiere a ja som rátal peniaze, rozpršalo sa. Lialo ako
bláznivé a kvapky sa ostro zabárali do prázdnych výkladov mojej predajne.
„Prší,“ poznamenal roztúžený chlapec.
28
„Áno,“ zdvihol som oči a vzápätí nimi švihol späť ku kope dokumentov na stole.
Znervózňoval ma ten odporný zvuk nepríjemného, mokrého dažďa. Chlapec sa
postavil na odchod. Už kráčal bez slova s blaženým úsmevom k dverám, keď sa
v tom strhol a pribehol späť ku mne.
„Bol by som zabudol,“ capol predo mňa akýsi papier, „dúfam, že sa vám to
bude páčiť.“
„Hm, ďakujem.“
„Nie, ja ďakujem,“ odišiel.
Otvoril som zvinutý výkres a hľadela z neho moja vlastná tvár. Prázdne oči.
Omráčilo ma to. Teraz je v nich ešte menej. Blížim sa k ničote.
Pozrel som sa k východu. Kvapky ešte stále nemilosrdne šľahali na sklenené
dvere mojej skrýše. ,Veď je to len dážď,´ prebehlo mi mysľou a venoval som sa
ďalej svojej práci v tomto novom svete.
Vedelo sa o mne už v celom meste. „Aha, to je ten, ktorý ti splní sny,“ šepkali si
ľudia, keď som okolo nich prechádzal. Cítil som sa trochu hlúpo, nikdy som
nezvykol byť stredobodom pozornosti. Nemám to rád, je mi to nepríjemné,
kategorizujem sa skôr za pozorovateľa ako za aktéra. Nech je už ako chce,
s ľuďmi sa roztrhlo vrece. Prichádzali ako na bežiacom páse a boli ochotní dať
aj majland za moje vlastnosti. Asi by mi to malo lichotiť, ale som letargický. Oni
žiadali, ja som dával. To je celá politika.
Postupne som sa zbavoval všetkého, svojej predstavivosti, zanietenosti
a schopnosti dokončiť to, do čoho som sa pustil. Preto sa mi najnovšie
nechcelo chodiť do práce, chcel som s tým seknúť, ale investori ma donútili
zotrvať. Ďalej som rozpredal svoje spomienky na všetky miesta, kde som bol.
Zabudol som, ako vyzerá Paríž na jar, viedenské vianočné trhy či leto
v daždivom Londýne. Netušil som, ako som prežil svoje posledné narodeniny
alebo aké to bolo, keď som pred dvoma rokmi letel vzdušným balónom.
Nepamätal som si na detstvo, na žiadnu vtipnú situáciu, ktorú som prežil so
svojou rodinou. S priateľmi som si viac nemal čo povedať, obvinili ma z toho,
že som ich zapredal. Pritom sám jeden z nich si prišiel kúpiť moju prvú lásku,
pretože celý život túžil po Izabele a zožieralo ho, keď nás spolu videl. Myslel
som si, že sa s tým budem lúčiť oveľa ťažšie. Myslel som si, že mi bude pukať
srdce od žiaľu, keď si viac nebudem môcť vybaviť, ako chutili jej bozky, ako
som sa cítil, keď sa ma letmo dotkla. Ale nič z toho sa nekonalo. V podstate ma
to oslobodilo, aj keď ani slobodu v pravom slova zmysle som viac nemal. Tú
som daroval spolu v balíčku aj s odvahou jednej žene, ktorá sa chcela stať
cestovateľkou, ale bola príliš bojazlivá a upätá na svoj domov. Najviac ľúto mi
bolo jednej starenky, ktorá ma prišla požiadať o moju mladosť. Aby ste tomu
rozumeli, chcela pocit mladosti, chcela si vychutnať s optimizmom posledné
roky, ktoré jej ostávali. Neviem prečo, ale niektoré, nazvime to situácie, mi
29
pripadajú neskutočne milé. Napríklad, keď vidím svojich starých rodičov medzi
sebou vtipkovať alebo keď ľudia jedia zmrzlinu, vtedy sú len ľudia, veľmi
bezbranní, pretože podľahli pokušeniu schladiť sa v sparnom počasí. Alebo keď
nastupujem do autobusu a zbadám muža s veľkou cestovnou taškou, ako sa
ponáhľa k svojej žene, aby stihol autobus. Je to zvláštne, až mi z neznámych
príčin príde ľúto. A tieto momenty mi ostanú v pamäti navždy presne v zásuvke
s týmto odtieňom ľútosti. Lenže takúto vlastnosť odo mňa nežiada nik, pretože
nevedia, že vôbec niečo také existuje. Okrem toho mi ostáva v podstate už len
jedna jediná vec, o ktorej ľudia vravia, že je to výhoda, no mne strpčovala celý
život.
„Počúvajte! Prečo tu nemáte niečo také ako zoznam ponúkaných produktov?
Akože odkiaľ mám teraz vedieť, čo od vás mám žiadať? Čo je toto za systém?“
osopil sa na mňa nejaký tučný, vysoký pánko s fúzami. Mal na sebe otrhané
rifle, čo však v jeho prípade neznamenalo, že nasleduje módne trendy, a lacné
krátke tričko, ktoré mu bolo na môj vkus trochu malé. Hnusil sa mi pohľad
naňho. Ale prekonal som sa a začal sa s ním zhovárať. Veď predsa výzor
nehovorí o človeku všetko. Musím prekonať predsudky.
„Prepáčte, pane, ale takto to tu nefunguje. Myslím si, že najlepšie dokážem
poradiť človeku, keď sa s ním porozprávam.“
„Tak to máte ale debilne vymyslené! Veď asi viem, čo potrebujem, keď tu som,
no nie? Nepotrebujem nikoho rady! Skade si ja mám teraz vyberať?“
„Viete, nie všetci sú takí rozhodní a výreční...“
„Mňa nezaujímajú ľudia, ktorí nedokážu povedať svoj názor! Ustráchaní
bastardi, čo to nikdy nikam nedotiahli ani nedotiahnu. Ja viem povedať, čo si
myslím!“
„O tom nepochybujem,“ rozčuľoval ma. „Tak čo potrebujete?“
„Predpovedanie budúcnosti!“
Začal som sa smiať. „Ale ja nie som veštec!“
„No veď to asi viem, ale plníte sny! A ja chcem vedieť, čo ma čaká
v budúcnosti!“
„Aby som vám to objasnil, predávam svoje vlastnosti iným ľuďom, ktorí po
niečom takom túžia a nikdy to nemali, a tým pádom sa im týmto môže splniť
sen.“
„Tak to fakt už nemohla táto skorumpovaná, byrokratická krajina vymyslieť inú
somarinu. Biznis, biznis, ale zaplatiť slušným občanom to nie! Koľko ste sa už
nabalili?“
„Myslím, že vaše auto stálo viac ako to, čo dostávam ja z celej sumy po
predaji.“
„Neverím vám!“ kričal na mňa. „Len tento oblek, čo na sebe máte musel stáť
poriadny balík! Všetci sú klamári, len ja stále hovorím pravdu a to, čo si myslím.
30
Tento systém..“
„Mohli by ste, prosím, zavrieť papuľu?!“ vytočil ma do nepríčetnosti. „Na čo
ste tu? Tiež niečo potrebujete a tiež po niečom túžite. Prečo chcete vidieť do
budúcnosti? Aby ste konečne zistili, či sa z vás náhodou nestane milionár,
pretože každý o vás hovorí, že ste nula a vy ňou skutočne ste?! Obviňujete
z vlastnej zbabelosti všetkých dookola a jedno, čo vám pre začiatok chýba je
držať hubu vtedy, keď máte mlčať. Viete, tomu sa hovorí takt v spoločnosti
ľudí, aj v tomto celom debilnom systéme. Nie, úprimnosť. Nemýľte si teda
láskavo pojem s dojmom!“ kričal som po ňom, a to nenávidím, keď po sebe
ľudia hulákajú. Mlčal. Vyzeral ako myš, ktorá zaliezla do skrýše, keď začula
hlasné kroky. Povzbudil ma tento jeho pohľad, cítil som sa veľký, mocný.
„A ešte jedno! Ak chcete biznis, robte ho! Nikto vám nebráni v tom, aby ste
vypadli a predávali svoje vlastnosti tak, ako ja. Lenže po prvé, pri vašej povahe
tam asi toho veľa na predaj nie je a po druhé zabúdate na daň, ktorú za to
treba zaplatiť. Nie finančnú daň štátu, ale duševnú daň vášmu srdcu, životu
a nakoniec Bohu. Viete koľko bezsenných nocí som prežil, viete koľko bolesti
som si vytrpel pri každom zákroku, viete, koľko nenávisti sa vo mne kopilo
a zožieralo moje vnútro, spaľovalo ho? Zaživa som horel v ohni a nedokázal ho
uhasiť, ničím. A teraz to hovorím vám, poslednému človeku na svete, ktorý si
zaslúži počuť, prečo som tak učinil.“ Už som nevládal hovoriť, nevládal som
premýšľať. Zatvoril som oči a precedil cez zuby.
„Vypadnite odtiaľto!“
Lenže neodišiel. Stál tam ako obarený, ale ani sa nepohol.
„Prepáčte mi,“ prehovoril po chvíli ticha.
Tá pokora. Odrazu.
Išiel som si sadnúť k stolu, oprel si hlavu o ruky a sledoval ho nenávistným
pohľadom. Ešte kúsok z nej vo mne je, ešte kúsoček.
Po deväťdesiatom šiestom štádiu pokoja som mal opäť rozhádzanú celú myseľ.
Všetky myšlienky sa mi miešali do siete, kde som nedokázal nájsť ani začiatok,
ani koniec. Týral som sám seba a po milióntykrát som si prehrával každú jednu
spomienku, ktorú som s ňou mal. Vedel som, že to nemám robiť. Vedel som, že
mi to prinesie len minútové uspokojenie, len falošný pocit šťastia a potom
budem trpieť. Dobrovoľne si zrútim svoju ochrannú bariéru a potom ju
krvopotne opäť budem musieť postaviť. Nikto mi nepomôže, budem to musieť
zvládnuť sám. Zas a znova, stále dookola. Nevládzem už. Nevládzem hľadať
riešenia v textoch piesní, nevládzem čítať knihy a pamätať si každú jednu
myšlienku, ktorá by ma mohla oslobodiť.
Sedel som v divadle a čakal na to, kedy začne predstavenie. Bol som tu so
svojou najlepšou kamarátkou Evou. Rozprávala mi niečo o tom, akých majú
zákerných profesorov na škole, ale pravdupovediac, nepočúval som ju. Chcel
31
som, snažil som sa koncentrovať a vnímať význam slov, ktoré vychádzajú z jej
úst, ale nedokázal som to. Celý čas som behal očami od jedného vchodu
k druhému a čakal, kedy príde. Predstavoval som si ju, ako asi bude vyzerať,
ako sa bude tváriť, keď ma tu zbadá. Predstavoval som si jej žblnkotavý smiech,
keď sa bude smiať na vtipoch z pódia. Chcel som vidieť, s kým príde, ako sa
k nemu bude správať... Chcel som vedieť, koľkokrát sa za večer na mňa pozrie.
Zožieralo ma to, že nebudem sedieť po jej boku, že ju nebudem môcť držať za
ruku. A súčasne som si chcel konečne oddýchnuť, konečne prestať sústrediť
svoju myseľ na jej existenciu. Nechcel som, aby prišla a pritom som do
poslednej sekundy dúfal, že sa tam niekde zjaví. Neprišla.
Ten pocit, keď danú osobu tak veľmi nechcete stretnúť, až vám je napokon
ľúto, že skutočne neprišla ...
Požiadal ma, aby som mu predal svoj takt a intuíciu. Učinil som, čo žiadal,
a tým som sa zbavil toho posledného, čo som mal. Dámy a páni, obchod sa
zatvára. Koniec mojich služieb.
„Hej, ty!“ zakričal na mňa niekto, práve, keď som stál na moste a sledoval tok
rieky. Vábila môj pohľad. Obzrel som sa a uvidel siluetu. Približujúcu sa
postavu v hmle, hltali ju tiene okolitých predmetov. Pocítil som silné nutkanie,
zachrániť ju, aj keď v skutočnosti ona išla zachraňovať mňa.
„Čo robíš na tom drevenom moste? Teraz v daždi?“ kričala na mňa z diaľky,
akoby sme boli najlepší priatelia už roky a nevedela si vysvetliť moje správanie.
Neodpovedal som jej. Nevedel som čo.
„Počúvaj, myslím to vážne! Nepoleziem tam za tebou, mám strach z mostov.
Zlez z neho!“
Otočil som sa jej smerom. Stále som mlčal.
„Len mi teraz nezačni hovoriť o tom, aby som svoj strach prekonala. Tak to
určite!“
Hľadel som na ňu.
Neodchádzala.
„Obávam sa, že si nemý. Predal si aj svoj hlas?“
Poznala ma. Vedela, kto som.
„Dúfam, že nie! Lebo mi potom zničíš sen, stále som sa s tebou chcela
porozprávať. Páčilo sa mi, ako ti preskakoval hlas, keď si sa do niečoho pohrúžil
a vysvetľoval to.“
Nepamätal som si naše stretnutie. Nikdy predtým som ju nevidel.
„Vieš čo? Sadnem si tam na lavičku a budem ťa čakať. Keď sa ti bude chcieť,
príď, pozývam ťa na slovo,“ usmiala sa.
Hľadel som za ňou.
Odchádzala.
Strácala sa mi v hmle.
32
Opäť to silné nutkanie.
Možno prišiel čas na nový príbeh. Dám vám najlepšiu radu, keď už neviete, kde
je vlastne začiatok či jablko sváru – je oslobodzujúce vedieť, že koniec je na
dosah ruky a práve vy ho môžete ovládať. To, že som celý život miloval sneh,
neznamená, že nenávidím slnko. Len som si nikdy nevšimol, ako žiari. Vzdal
som sa všetkého, čo som si kedysi vysníval. Dookola sa ľuďom plnili moje
túžby, priania. Ja som mal byť na ich mieste! Cítim v tom istú neférovosť, ale
paradoxne, veľkú spravodlivosť sveta, pretože tí, ktorí sa vzdali, sa viac
nesústreďujú na svoje šťastie, ale na šťastie ostatných, po ktorom túžia najviac
zo všetkého. Zradila ma vlastná myseľ, moje vlastné ja a intuícia. Bol som
zmätený predstavami svojej fantázie. Predbehla mňa samého. Ak má človek
silnú intuíciu, musí sa naučiť vnímať dve veci, tie, ktoré vie, že sa stanú a tie,
ktoré chce, aby sa stali. Vedieť a chcieť. Rozlišovať ich. Chcieť a vedieť.
Najhoršie je dostať to, čo chcete. Bohužiaľ, zväčša to nebýva to, čo
potrebujete. Vy chcete lásku, silou mocou si ju vydupete. A potom? Je to len
nejaká zlátanina citov a túžob, v ktorej sa nevyzná ani jedna strana. Možno
som celý ten čas nepotreboval lásku, možno som chcel len spriaznenú dušu,
niekoho z opačného pólu sveta, čo by mi odkryl zvyky jeho života. Posvätné
tradície pre zasvätených. Možno som jej ich chcel odkryť ja. Nie som obyčajný
človek! A chcem, aby to svet vedel! Dokonca som jeden čas dúfal v to, že som
nečlovek. Zvláštny druh bytosti, ktorá len navštívila svet a nerobí chyby, je jej
len ubližované a nikto ju nevie oceniť. No som človek. Bezpochyby. Mám chuť
sa ospravedlniť svetu za svoju slabosť, za svoju naivitu. Lenže ak raz spoznáte
ľudí a stanú sa vášmu srdcu blízki, ostanú tam. Môžu vás sklamať, ublížiť
vám... Dokonca vám zaručujem, že to spravia. Ale ich priestor ostane navždy
vymedzený. Časom sa zmenší, rany prestanú krvácať, vy sami sa zmeníte... Ale
to miesto nikdy nezanikne, nikdy nezmizne úplne. A bohužiaľ alebo našťastie,
nikto ich nikdy nenahradí. Len prosím, nebuďte zúfalci, pretože takým som
predal svoje šťastie. Nezabudnite na to, že každý svet ma dva póly. A že tak
isto, ako chýba vám kúsok vo vašej duši, zanechali ste aj vy odtlačok v duši
toho protipólu. Čo ak je oveľa väčší ako ten kúsok pomyselného prázdna vo
vás? Síce som stratil všetko, ale získal som niečo, čo som nemal nikdy, a to
nádej, pretože sa som sa rozhodol stať z pútnika-samotára, človekom nahým
v citoch.
Podišiel som mlčky k lavičke, na ktorej sedela. Stále som nevedel, čo povedať.
No cítil som niečo zvláštne, niečo, čo som nikdy predtým necítil. Čo ak sa stane
mojím najlepším priateľom, spriaznenou dušou alebo láskou? Čo ak tu od tejto
chvíle bude stáť navždy po mojom boku? A čo ak to tak nebude? Myslí na to
isté? Možno sa zaľúbim do jej melancholických očí alebo do smiechu, ktorý
som ešte nepočul. Možno sa budem tešiť na to, že ju každé ráno uvidím.
33
Možno sa už nikdy viac nestretneme.
„Bojím sa nenávisti.“
„Je to dosť stiesňujúci, úzkostlivý pocit, keď človek nenávidí.“
„Myslel som si, že sa takto vyliečim.“
„A podarilo sa?“
„Necítil som nič.“
„Prázdnotu...“
„Áno.“
Mlčali sme.
Po chvíli sa ozvala.
„Vedela som, že to tak dopadne.“
„Mám rád, keď prší.“ Ak ju už nemám nikdy vidieť, chcem sa s ňou rozprávať,
koľko sa len dá.
„Aj ja. Niekedy mám chuť na dážď.“
„Len niekedy?“
„A koho by bavilo celoročné upršané počasie? Omrzelo by ťa, aj keď ho
miluješ. Ľudí všetko rýchlo omrzí.“
ZUZANA RUDNAYOVÁ
Moje nokturno
Sedela som na zemi a vyzúvala som si topánky. V duchu som pri tom
vyratúvala veci, na ktoré by som nemala zabudnúť. Dnes budem v čiernom.
Hmmm... Legíny mám v kabelke, tielko by malo byť tiež tam, a to voľné
priesvitné tričko? Do kelu! Kde som ho dala? Asi bude niekde v skrinke. Aj
minule som ho mala oblečené, tak som ho najskôr hodila tam. Fajn to by malo
byť asi tak vše... Ach! Nemám tu uterák! Nevadí. No aký máme čas? Hmmm...
17:52 Ešte mám osem minút. Vstala som, vybrala som z tašky a skrinky
oblečenie a natiahla som si to na seba. Prešla som cez miestnosť k veľkému
zrkadlu aby som zhodnotila svoj vzhľad. Vyzerala som pekne a tematicky. Vypla
som si vlasy do drdola na temene a strčila doňho čierny kvet. Bola som
spokojná. Aký máme čas? 57...tak ešte tri minúty... Sadla som si na zem,
vystrela nohy a začala som sa naťahovať. Pekne pomaly. Nieže si ublížim.
Najprv pravá noha... stehno, lýtko, priehlavok. Potom ľavá noha, zopakovala
som pohyb. Keď sa mi už svaly na nohách pouvoľňovali, postavila som sa aby
som si rozcvičila zvyšok tela. A keď som sa už cítila úplne rozcvičená, prešla
som k dverám, kde bola zavesená hrazda a päťkrát som sa dvihla. Stačí!
Nebudeš vládať! rozkázala som si v duchu. Vtedy mi hodinky zabzučali. Bolo
šesť hodín.
34
Prešla som chodbou, po ktorej sa náhlilo množstvo ľudí. Behali z dverí do dverí
a mnohí niesli v rukách toľko vecí, že im nebolo vidno do tváre. Ja som šla
pomaly. Trochu trvalo, kým som prešla až k najväčším dverám na konci chodby
a potichu som ich otvorila. Otočilo sa na mňa šesť párov očí a všetci ich
majitelia na mňa zasyčali.
„Psssst!!!“
Ako keby som dupala, kričala a pri tom o seba ešte trieskala činely. Veď viem,
že mám byť potichu. Nie som tu prvýkrát. Všetci šiesti sa odo mňa otočili
a nastalo ticho.
Z hľadiska bolo počuť tiché hučanie. Pripomínalo to roj včiel v úli. Na javisku
zatiaľ nikto nebol. Pozrela som na hodinky. 18:05. Meškáme päť minút.
Z tmy vystúpil muž oblečený v saku a postavil sa pred divákov. Zasvietilo na
neho bodové svetlo, bolo počuť ako zapol mikrofón a hlbokým hlasom privítal
niekoľko stovák ľudí usadených na semišových sedačkách. Bol nervózny.
Rukou, ktorou práve nedržal mikrofón si za chrbtom klepkal a v silnom svetle
bolo vidieť ako sa mu po čele skĺzla malá kvapka potu. Povedal niečo
o hlavných dramaturgoch a scenáristovi predstavenia, niečo o deji a zvyčajné
upozornenie aby si ľudia vypli mobily a nejedli v sále.
Zaznel potlesk. Muž v obleku odišiel. Zavládlo ticho a tma.
Môj výstup bol prvý. Nebola som v tomto predstavení herečkou. Nemala som
ani jeden prehovor. Ani slovo. Ja som to celé uvádzala. Tancom. Vlastne
akrobaciou vo vzduchu. A vedela som, že keď potlesk v hľadisku doznie, bude
môj čas.
Keď divadelná sála znovu stícha, vykročila som na prázdne pódium. Nesvietili
svetlá. Zastala som v strede na kriedovom krížiku. Zhora mi spustili dve dlhé,
červené, pevné, hodvábne látky. Začala hrať skladba. Debussyho Nokturno.
Hudbu som si vyberala sama. Debbusy je jedným z mojich najobľúbenejších
skladateľov. Jeho diela, označované už ako moderné umenie a predsa
s vážnosťou klasiky, som najradšej používala ako hudbu k môjmu tancu. A
Nokturno sa dokonale hodilo k divadlu. Melódia na začiatku úplne pomalá,
pokojná a postupne sa rozbaľuje a mohutnie. Nočná hudba. To znamená
nokturno. Vykročila som k látke, prešla som po nej rukou. Zhlboka som sa
nadýchla, zatvorila oči a počúvala. Hudba mi vchádzala až niekam hlboko
dovnútra. Nebolo nič. Len látky, hudba a ja. Pomaly som sa vyšplhala hore po
látke. Obtočila som si ju okolo nôh a pomaly sa hýbala súčasne s melódiou
a predvádzala publiku náročné prvky v trojmetrovej výške. Raz som visela dole
hlavou, raz hore... Všetko šlo hladko. Až pokým... Ksč! Dostala som ksč do
slabín. Nevedela som sa ani pohnúť. Ruky sa mi kĺzali po látke a nohu som
z nej nevedela vymotať. Začala som sa báť. Ľudia v hľadisku si šepkali. Zistili, že
niečo nie je v poriadku. Látka sa mi vyšmykla a ja som sa jej už nevedela chytiť
35
naspäť. Vzďaľovala sa. Padala som pred očami toľkých divákov. No dopad
neprišiel...
Otvorila som oči a rozospato som hmatala po mobile. Chytila som ho do ruky
a pozrela čas. Svietilo mi tam 02:28.
„Sakra!“ vyletelo zo mňa.
Zaspala som! To je už štvrtý krát čo mi nezazvonil budík. Do frasa! 02:50 mám
autobus. Ako to stíham? Viem je to dosť skoro ale čo mám robiť? Cestujem.
Vyskočila som z postele a bežala som do kúpeľne zmyť zo seba rannú únavu.
Pche... že rannú. Veď je ešte noc. Obliekla som sa v priebehu dvoch minút.
Vybrala som zo skrine moju športovú tašku a začala behať po byte a hľadať
veci. Dnes som mala v Prahe vystúpenia. A prvé bolo hneď ráno. Mala som
počúvnuť Ľubu a ísť ešte včera večer. Všetko by som zvládla v pokoji a dnes by
som sa aj vyspala. Namiesto toho som tu splašene behala z izby do izby.
Zháňala som po skriniach to priesvitné voľné tričko. Kde len je?
´Je to posledný autobus z Bratislavy aby som stihla predstavenie...Ach! Prečo
len nezvonil ten budík?!?´ hromžila som v duchu. Mala som zbalené všetko.
Snáď. Aký je čas? 02:39. Ešteže je stanica tu za rohom. Vbehla som do kúpeľne
a rýchlo si umyla zuby. Schmatla som veci, obula sa, zamkla a bežala smerom
k buske. Všade tma, len pomaly blikajúce pouličné lampy mi ukazovali kadiaľ
ísť. ´Ešte sedem minút. Neboj sa. To stíhaš. Ujovia autobusári zvyknú meškať.
Stihneš. Neboj....´ upokojovala som samú seba. Dobehla som, keď sa veľká
ručička na obrovských staničných hodinách presunula na desiatku. Stála som
na čísle 6. Odtiaľ chodia medzinárodné spoje. A nič. Nikde nikto. Ani v diaľke
som nevidela zadné svetlá autobusu, ktoré by mi naznačili, že mi práve ušiel
pred nosom. Stál tam jediný pán. Fajčil fajku. Vyzeral ako Poirot Agathy
Christiovej. Na hlave mal nízky okrúhly čierny klobúk a oblečenie mohlo
niekedy dávno vyzerať pekne a upravene. Dnes však už bolo vyblednuté a na
niektorých miestach vyšúchané. Tak isto ako nedbalo zaviazaná kravata na krku
a na nej zahnednutá zlatá spona.
Zvyčajne sa nerozprávam z cudzími. Nie to ešte v takej tme, keď som sama.
Napriek tomu som podišla k nemu.
„Dobrý...ehm večer. Prosím vás, autobus zo šestky už odišiel?“ opýtala som sa
a v duchu som sa modlila aby povedal nie.
„Nie nebol tu ešte,“ odpovedal vyfukujúc dym.
V tom momente sa mi uľavilo, že to predsa len stihnem. No po ďalšom jeho
vyfúknutí, keď mi hustý dym zastrel na chvíľku výhľad a zacítila som vanilku,
pán znovu prehovoril.
„Zlatko, ale netešil by som sa. Celú cestu až z Košíc šiel s desaťminútovým
omeškaním a tých pár minút stačilo aby sa dostal do kolóny. Za Sereďou bola
havária. A nevedia ten kamión z tej priekopy nijako vytiahnuť. Slečinka, to
36
budete čakať aj trištvrťhodinu na neho. Pred chvíľou hlásili.“ a kývol hlavou
smerom k rozpadnutému rozhlasu, odkiaľ sa teraz ozývala nejaká rnb hudba
a pokračoval v odfukovaní dym.
„Ďa-ďa-kujem.“ nevedela som čo povedať ďalej, tak som len naprázdno
otvorila ústa. Zvuk nevyšiel žiadny.
Trištvrťhodinu? To ledva stihnem vystúpenie... ak vôbec. Mala som to presne
načasované. Zviezla som sa na lavičku a taška mi vykĺzla z rúk na zem. Kurník!
Desať minút meškal... Ľuba ma zabije. Čo to je desať minút? To je nič. A presa
veľa!... A všetci tí ľudia, ktorí na mňa budú čakať... Vošiel do kolóny. Prečo
práve dnes?... Nemajú mi ako zavolať. Nemajú moje číslo... Prečo práve dnes?
S hlavou položenou v dlaniach, utrápeným
výrazom a pomotanými
myšlienkami mi napadla jedna zúfalá myšlienka Poobzerala som sa. Na konci
stanice svietilo tlmené svetlo zo staničného bufetu. Zamyslela som sa a hneď
ma napadli všetky pre a proti. Veď som vravela, že nebudem. Nemôžem...
nechcem. Jasné, že chcem! Nie, nemôžem chcieť!
Kým moje vnútro stále zápasilo, ja som sa už vracala od bufetu a peňaženku
som si pchala do preplnenej tašky. V pozadí som ešte stále z okienka počula
Kaliho „...zas nemáš šťastie, smola v pätách, už ti to je na smiech. Nové ráno,
pravou nohou z postele, v nádeji, že bude fajn, no zas sa niečo posere, aj keď
tam, niekde vnútri si to čakal, no stalo ťa to, to je v pohode, si zapáľ. Pripisuješ
ďalší prúser na ten zoznam, vzdych, šluk, ver mi, ja to poznám.......“
Keď tu už mám, možno aj hodinu čakať, tak radšej aby som nemyslela na
všetok ten zmätok. A upokojím sa. Celý chaos v mojej hlave sa usporiada.
Sama seba som presviedčala, že nič zlé nerobím, že som dospelá a môžem si
robiť čo len chcem. Zabralo to. Už som ani nemala výčitky keď som si po dlhom
čase potiahla z marlboriek light.
„Slečinka a viete vy, že to škodí?“ ozval sa Poirot. Ešte že mi to rozprával
bafkajúc si z tej fajočky. Pokrytec.
Pozrela som sa na neho a prikývla.
„Mám nervy.“ vyhlásila som, ako keby to malo mojim pľúcam pomôcť.
Pozrel sa na mňa a prikývol.
„Pozrite, ja som už starý. Ja už nikoho nezaujímam,“ a kývol hlavou smerom ku
fajke, „Ale vy... Vy ste mladá slečinka. Život pred sebou. Najlepšie roky.
Nekazte si ich.“
Just som si zapálila ďalšie dve. Prišlo mi zle od žalúdka. Postavila som sa, že si
kúpim v tom bufete minerálku. Poirot ma sledoval. Celý čas. Bola som z neho
nervózna. Sledoval všetko čo robím a občas utrúsil nejakú poznámku.
Staničné hodiny odbili pol tretej. Bola som unavená.
Sedela som tam ešte asi dvadsať minút. Za ten čas, z posledných síl doblikala
lampa a nastala tma. Ešte ostala posledná na konci nástupištia. Lenže to bolo
37
ďaleko a svetlo sem preniklo len najslabšie. Nebolo veľmi príjemné sedieť tu
v tme a cítiť jeho zrak na mojom chrbte. Vedela som, že ma stále pozoruje.
Začalo byť chladnejšie a ja som sa triasla, keďže som mala oblečenú len tenkú
šušťákovú mikinu. Čakala som, že prídem a hneď nastúpim. Po ceste by som
spala a nebolo by mi chladno.
Keď na šestke konečne zastavil môj autobus bolo za päť štyri. Nastúpila som,
zaplatila a sadla celkom dozadu. Z okna som videla Poirota ako si znovu bafká
z fajky. Nenastupoval. Prečo celú noc prestál na stanici?
Ešte som chvíľu pozorovala ako sa za mnou stráca mesto, ako miznú svietiace
okná v domácnostiach, kde ľudia práve vstávali do roboty a potom ešte chvíľku
som sledovala rastúce kopce na horizonte. No vychádzajúce slnko som už
nevidela. Ani som nezaregistrovala kedy sme prešli hranicami a nevnímala som
ani dlhú kolónu pred Brnom. Spala som.
Zobudilo ma neústavné klepkanie po pleci.
„Slečna. Slečna! Vstávajte! Je konečná. Už sme v Prahe..“ niekto hovoril.
Bol sympatický, usmievavý s krásne hnedými očami. Bol to neznámy chlapík,
ktorý sedel predo mnou. Už sme v Prahe... hovoril.
„Ach, ďakujem,“ povedala som a pokúsila som sa o úsmev. „Neviete koľko je
hodín?“
„Je pol deviatej. Ale mali by sme naozaj vystúpiť, poďte.“ a zobral mi tašku.
Tak som rozospatá vyšla za ním von z autobusu. Ten nás zaviezol na ÚAN
Florenc, najväčšie pražské „nádraží“. Poďakovala som sa mu a zamierila
smerom k metru. Prahu som poznala. Už som tu bola viackrát a aj na dlhšie.
Mala som prísť na Ptibyslavskú ulicu. Nebolo to nejako ďaleko, ale nemala som
chuť na rannú prechádzku.
Pred domom ma čakala Ľuba. Videla som ju skôr ako ona mňa. Netrpezlivo
pozerala na hodinky. Keď ma zbadala aj ona zakývala a pohla sa smerom ku
mne.
„Fuj, smrdíš ako z krčmy. Nehovor, že si znovu začala fajčiť,“ povedala na
privítanie. „Rada ťa vidím. No ale dosť objímania. Makaj, lebo nestíhame.
Máme hodinku.“
„Prepáč, nemala som žuvačky. A som hladná.“
„Veď preto vravím, že si pohni.“
Vyrozprávala som jej všetko, čo sa mi stalo od kedy som sa zobudila až doteraz.
„Ktovie čo tam ten chlapík robil celú noc. Mala si sa ho spýtať. Teraz zomriem
od zvedavosti. No nič, tu máš najedz sa,“ postavila predo mňa tanier s párkami
a kečupom. „Ja ti zatiaľ ožehlím veci, daj tašku.“
Zahryzla som sa s veľkým hladom do párky a vychutnávala si raňajky.
Bolo desať hodín.
38
Prešla som chodbou, po ktorej sa náhlilo množstvo ľudí. Behali z dverí do dverí
a mnohí niesli v rukách toľko vecí, že im nebolo vidno do tváre. Ja som šla
pomaly. Trochu trvalo, kým som prešla až k najväčším dverám na konci chodby
a potichu som ich otvorila.
Z hľadiska bolo počuť tiché hučanie. Pripomínalo to roj včiel v úli. Na javisku
zatiaľ nikto nebol.
Z tmy vystúpil muž oblečený v saku a postavil sa pred divákov. Zasvietilo na
neho bodové svetlo, bolo počuť ako zapol mikrofón a hlbokým hlasom privítal
niekoľko stovák ľudí usadených na semišových sedačkách. Tým otvoril úvodný
program nejakej konferencie pre prominentné osobnosti českej politiky
a vyslovil zvyčajné upozornenie aby si ľudia vypli mobily a nejedli v sále.
Zaznel potlesk. Muž v obleku odišiel. Zavládlo ticho a tma.
Na pódium vyšlo malé dievčatko v belasých šatách, poklonilo sa a sadlo si za
klavír. Začala. Videlo sa mi, že hrá barok. Ja som bola za ňou. Dohrala. Ľudia
tlieskali. Vedela som, že keď potlesk v hľadisku doznie, bude môj čas.
Keď divadelná sála znovu stícha, vykročila som na prázdne pódium. Nesvietili
svetlá. Zastala som v strede na kriedovom krížiku. Zhora mi spustili dve dlhé,
červené, pevné, hodvábne látky. Začala hrať hudba. Debussyho Nokturno. Mal
hrať Dvoták a jeho Vltava, no na poslednú chvíľu som to zmenila. Nočná hudba
sa hodila viacej. Po mojom nočnom dobrodružstve. Melódia na začiatku úplne
pomalá, pokojná a postupne sa rozbaľuje a mohutnie. Vykročila som k látke,
prešla som po nej rukou. Mala som pocit, že toto sa už stalo. Niekde v inom
živote. Alebo... vo sne! Spomenula som si na minulú noc. Zhlboka som sa
nadýchla, zatvorila oči a počúvala. Hudba mi vchádzala až niekam hlboko
dovnútra. Predstavila som si Poirota fajčiaceho ten vanilkový tabak, chuť
cigariet, Bratislavskú tmu na stanici a sympaťáka z autobusu. Usmiala som sa.
Pomaly som sa vyšplhala hore po látke. Obtočila som si ju okolo nôh a pomaly
sa hýbala súčasne s melódiou
a predvádzala publiku náročné kroky
v trojmetrovej výške. Raz som visela dole hlavou, raz hore... Všetko šlo hladko.
Vedela som ale, ako to dopadlo vo sne. Pád. Napriek tomu som nemala som
strach. Kroky som cvičila pol roka. Vo výške som si bola absolútne istá. A keď
doznel posledný tón klavíra a moja noha sa dotkla bieleho krížika na doskách
pódia, vydýchla som si. Bolo to perfektné. Sála tlieskala. V prvom rade sedel
v obleku sympaťák z autobusu. Usmieval sa.
39
DOSPELÍ A SENIORI
40
ANNA LAŽOVÁ
Svet
Farebné obrázky
sa strácajú
v prachu leta
Farebné plány
menia svet
na piesok v očiach
a hlinu bez ľudskej stupaje
Začínajúci deň
však opäť prináša
farebnú cestu
na ktorej pukajú
srdcia ako škrupiny
a z nich sa rodia
jasné hviezdy
Jednu si chytím
a zamknem na kľúčik
aby sa nestratila
v cudzích rukách
A potom…
potom bez ostychu
posuniem čiaru na ceste
odolnú čiernobielym
obrázkom
DANICA BARANOVIČOVÁ
Čriepky
1.
Pozbieram čriepky
zbytočných slov
a dotykov lásky
Zabudnem na to,
že si tu bol
veď odchádzaš v daždi...
41
2.
Je tma.
Počuješ?
To kričí môj strach.
Vraj sa nemám báť!
Už nie...
Ach! Veď ty sa mi vysmievaš
3.
Uvijem diadém
(tsňovú korunu)
z toho čo bolo.
Úsmev doň nevpletiem
(príliš ma pichá)
a ním si ozdobím čelo.
4.
Smer? NEKONEČNO
Upozornenie:
“Táto cesta je len pre jedného“
A ten druhý?
Musí ísť tiež sám
5.
Pomedzi prsty
presýpam
to dobré
aj to zlé.
Život je boj,
láska zas dar
- no po oboch
len popol ostane...
6.
PROSBA:
Ak nájdeš truhličku,
do ktorej sa hádžu
neodbytné myšlienky
a nepotrebné city
42
DANIELA SOKOLOVIČOVÁ
(s...m...r...ť)
smrť je v každom z nás
a nech ma nikto
nepresviedča o opaku
keď dvaja zavrú rakvu
je tam prítomná
mlčí...nevolá
hádam to len nie je
teta s kosou
ktorá vie to
hádam to len nie je
vyblednutý vietor
díva sa niekto
cez
bieložltú clonu
nebojí sa stonu
ruky zopnuté
laná napnuté
pohľad do mstvych viečok
cez kvetinovú ozdobu
rovno do hrobu
s...m...r...ť
je raz
v každom z nás
EMÍLIA FILIPOVÁ
Nemocničná
Zmoknuté ráno dnes váha s návštevou.
Nechá sa predbehnúť
klopkajúcim sandálam sestier,
iba čo znudene hodí okom
na stupnice teplomerov
v bielych rukách.
43
Ako skúpy krčmár
prilieva úsvit
do bledých izieb
a prísnych zástupov
postelí.
Vonku za oknom
našuchorený vrabec
sa zimomravo hrbí.
Spíja sa mútnym ránom,
čo prišlo ako prelud
z môjho ranného sna.
Nič nie je skutočné iba v obločných sklách
zarámované
smutné vsby.
JÁN VILČEK
Mister President!
(báseň: z vojnového štvania)
V Iráne „EŠTE" nie sú bomby
Ľudia v Ázii nie sú Komančovia
Yankeeovia mali možnosť zachrániť Apačov
Vážený, zabráňte v budovaní
Konečného riešenia vo Svete mučenia
Keď som videl Vašich v TíVí
Irakom sa niesol zúfalý vzlykot
Sivých ozrutných supov
Čo nesedeli v korunách zoťatých
Cédrov plných tečúcej krvi
S pozdravom Váš
Sebastian S N I P E R
44
KATARÍNA KISSOVÁ Závislosť od hviezd
Pod tmavo belasým akvarelom neba
ozdobil si ma šperkami
snehových vločiek,
ligotavých očiek
anjelov čo boli slzami.
Keď padali z ríše svetla na Zem,
od strachu, že by zblúdili
v temnote hadovej
na tvári ľadovej,
do malých hviezd sa ukryli.
Pritúlim si túžbu o ten zázrak všedný
a jednu po druhej volám do dlane.
Poď sa so mnou napiť, ber len, ak si smädný,
alebo nevládzeš dočiahnuť na ne.
Horúce vyhne unavených duší
možno by prijali závislosť od hviezd
na vrelé čelá
keby len chcela
láska sa svetom viacej niesť.
Pod tmavo belasým akvarelom neba
zvon hlasno plače srdcom na veži
posypanej snehom,
kým s anjelskou nehou
ktosi do nás hviezdy nasneží...
MÁRIA MALÁ
Láska z kríža
Chodila počúvať organ
Vždy podvečer
Do chrámu
Bach hrmotal celým kostolom
Základy sa triasli
Ona oddychovala
Striasala zo seba prach
Strach, čo jej driapal chodidlá
45
Občas si sadla na schody
Vystrela ruku
Čakala na ružu
Len tsne padali na jej skrehnuté prsty
Raz
Miesto pichliačov
Horúce slzy pocítila v dlani
Tiekli z Kristových očí
Hľadeli na ňu s láskou
PETER ŠÍPOŠ
Tieňohra
pred tým než ma začneš farbiť
rozlož pod obraz päťcípu deku
budem veľmi živý
na vystupovanie žíl do tieňohry
čo tak klincami trafiť tón
stačí ma roztiahnuť do každého rohu
aby sa náhodne z odtrhnutého
nevysypala žltá
keď začnem kopať
neznámymi kanálmi
nájdi si mlynček na kostný prach
a namiešaj ho do patiny
pod ktorú ukryješ ilúzie
paradox že
daj k tomu song do vlny
čo neškriabe stehná
z deky štetcom povyťahuj
popadané
a prilep na pozadie
budem sa dívať za
46
JANA PLAUCHOVÁ
Dievčatko a dobrá víla alebo In vitro kurz tvorivého
písania
Venované autorom, ktorí márne hľadajú svoju dobrú vílu
Kde bolo tam bolo, bolo raz dievčatko, ktoré malo problém. Problém iný, než
všetci jej vrstovníci, ktorých poznala, iný, než kedy riešili dospelí okolo nej
a preto jej nemohli poradiť. Dievčatko však malo internet. Navštevovalo
stránky, navštevovalo fóra, rozširovalo náznaky, že ju niečo trápi až napokon
jedného dňa jej napísala súkromnú správu dobrá víla. Dobrá víla ju vyzvala,
aby jej otvorene povedala, o čo ide.
Dievčatko nemalo veľa životných skúseností a v tomto prípade to bolo dobre.
Nechytil ju strach, že pod kontom dobrej víly sa skrýva niekto, kto sa na nej len
zabáva, alebo kto jej chce dokonca ublížiť. Poslalo teda priamy a jasný e-mail:
„Chcela by som napísať knihu. Viem presne, o čom má byť, aké pocity má
v človeku vyvolávať, aký dojem zanechať, aké posolstvo odovzdať. Chcem
napísať knihu, ktorá prenesie človeka do iného sveta, presvedčivého a živého.
Aby čitateľ s postavami plakal a smial sa, aby prežil všetky ich pocity, aby sa od
knižky neodtrhol. Nepotrebujem, aby ľudia vedeli, že som ju napísala ja, len
chcem, aby ju čítali a šírili. Ale neviem, ako to urobiť. Neviem písať. Písmenká
samozrejme poznám (inak by som Vám ani nepísala túto správu), ale neviem
písať ako spisovateľ. Keby som skúsila písať len tak, určite by som niečo
pokazila, ale ja to nechcem pokaziť. Veľmi mi na tej knižke záleží. Prosím,
pomôžte mi.“
Onedlho prišla odpoveď od dobrej víly: „Vidím, že tvoja starosť je naozaj
úprimná a iná, než majú deti v tvojom veku. A nespomínaš nijakú slávu ani
bohatstvo. Rozhodla som sa pomôcť ti.“
Dobrá víla bola bývalá spisovateľka. Kedysi veľmi známa, veľmi úspešná
a veľmi dobre predávaná spisovateľka. Bola by ňou aj dnes, keby prameň jej
inšpirácie nebol býval vyschol. Stále síce mala schopnosť spriadať slová do
úžasných tvarov, ale už nevedela, o čom písať. Tak sa stala redaktorkou.
Vyhľadávala drahokamy v neohrabaných rukopisoch začínajúcich autorov
a pomohla ich neraz úžasné, no nedokonale napísané príbehy vysekávať
z hlušiny, brúsiť ich a leštiť. Dohodla si s dievčatkom stretnutie. A hneď mu
povedala: „Kto sa chce naučiť písať, musí písať. Píš, dieťa, a postupne z teba
spravíme spisovateľa.“
Dievčatko sa však zarazilo. „Ale čo mám písať? Ja nemám v hlave nijaký príbeh!
Iba tú knižku, ale tú skúšať nemôžem, určite by som ju pokazila!“
Dobrá víla vedela, o čom hovorí. Písať nejaký príbeh s vedomím, že je to len
kus mäsa na porážku, ktorý má autora posilniť, nie je ktoviečo. A celkom
47
nemožné je písať, keď nie je čo písať. Dobrá víla na vlastnej koži zažila úplne
zbytočné nepríjemné tlaky zo strán okolia i svojho literárneho agenta, ktorí sa
ju na konci jej spisovateľskej kariéry snažili presvedčiť, aby to ešte nevzdávala.
Nikto z nich nechcel počuť o tom, že keď múza autora opustí, nijaká silná vôľa
to nezdolá.
„Viem, prečo na knižke trénovať nechceš,“ prikývla víla. „Knižka má byť cieľ
a cieľ nemôže byť zároveň výcvikový tábor, však?“
Dievčatko tiež prikývlo a obavy a chmáry z jej duše sa trochu rozptýlili.
Konečne to niekto chápe a nezľahčuje, nehovorí jej, aby jednoducho začala
písať tú knižku a keď nebude celkom vydarená, po nej napíše niečo lepšie.
Dievčatko vedelo, že nič lepšie nenapíše, lebo nič lepšie nemá a nebude mať.
Tá knižka mala byť jediná v celom jej živote, mal to byť vrchol. Ako sa však
vyšplhá na vrchol, keď niet po čom šplhať?
A nato ju dobrá víla prekvapila: „Keď nechceš kaziť svoje veci, tak kaz veci
iných. Ale tie, ktorým to už neublíži, ktoré to nebolí. Píš to, čo už napísali iní.“
Následne sa o tom rozhovorila viac a dievčatko v úžase pochopilo, že chce, aby
si prečítalo nejakú dobrú poviedku, chvíľu počkalo a potom ju skúsilo napísať.
Presne tú istú. Aby po jej prepise zanechala v čitateľoch rovnakú atmosféru,
rovnaký dojem.
Keď sa dievčatko pustilo do plnenia úlohy, rozmrzene zistilo, že je to veľmi
ťažká a nezáživná drina. Nijaká vlastná tvorivosť, len úporné tápanie v pamäti
a kladenie na papier slovíčok, s ktorými sa ani nemôže nikomu pochváliť.
Maminke, kamarátkam, nikomu. Ako by sa mohla, keď len odpisuje cudzie
dielo? Ale dobrá víla povedala: „Nebuď hladná po pochvale, lebo ten hlad sa
nedá nikdy zasýtiť. Čaká nás veľmi veľa veľmi tvrdej práce, ale len ak ty chceš.
Keď si myslíš, že tvoj cieľ za to nestojí, môžeme to hocikedy nechať tak.“
Dievčatko sa zamyslelo. A znova si spomenulo na knižku, ktorú chcelo držať vo
svojich rukách. Na chvíľu sa do nej vžilo a precítilo každý jeden okamih, každý
jeden pocit postáv, čaro prostredia, čaro ich charakterov, čaro deja, v ktorom
do seba všetko skvele zapadá. A napokon tú úžasnú pravdu, že všetko toto sa
dá zhmotniť do tlačiarenskej černe, zachovať navždy a šíriť a šíriť a šíriť... Bolo
to jasné. Nenechá sa odradiť!
Dievčatko donieslo dobrej víle prvé výsledky svojej práce.
„Ako to išlo?“ spýtala sa dobrá víla.
„Joj, ťažko, ťažko!“ vzdychlo dievčatko. „Nevedela som nájsť správne slovíčka
a keď som aj niečo napísala, pripadalo mi to zlé, hlúpe, nepresné a detinské.
Skoro som to po sebe ani čítať nemohla. Ale nerozumiem tomu. Veď som
napísala všetko tak, ako si pamätám!“
Dobrá víla s porozumením prikývla a spolu s dievčatkom sa sklonili k textu.
A dobrá víla začala rozprávať. Postupne odhaľovala tajomstvá toho, čo robí
48
knihu dobrou knihou.
Povedala dievčatku, že opakuje slová. Dievčatko sa zachmúrilo, lebo vedelo už
z hodín slohu, že slová sa nemajú opakovať a ešte si to po sebe aj kontrolovalo.
Ale dobrá víla povedala, že jedna kontrola krátko po napísaní nestačí a že
opakujúce sa slová sa netýkajú len podstatných mien, ale aj slovies, zámien,
prísloviek, či dokonca aj častíc. Zakrúžkovala v poviedke dievčatka, kde všade
má slovíčko „už“ a dievčatko sa nestačilo čudovať. A to všetko ruší, hovorila
dobrá víla. Ďalej ju prekvapila tým, že opakujúce sa slová sú aj tie v inom tvare,
páde, s inou predponou a príponou. Vyzerajú síce ako iné slovíčka, ale čitateľ
sa nenechá oklamať.
„Čitateľ vníma text hrotmi svojich nervov,“ učila ju dobrá víla. „A ak priveľmi
opakuješ nejaké slovo, prechádzaš mu po tých nervoch šmirgľom.“
Dievčatko sa otriaslo.
Ďalej ju poučila, že nemá opakovať slová nielen v jednej vete a blízkych vetách,
ale treba ich striedať aj v texte ako celku. Mala by obmieňať synonymá. Na
ďalších príkladoch ukázala dievčatku, že ono všade píše slovíčko „len“, pričom
by sa dalo použiť aj „iba“. Dievčatko píše všade „úplne“ a pritom pozná aj
„celkom“. Preto to potom nepoužíva? Dievčatko sa zarazilo. Nevedelo.
Jednoducho mu prišlo na um vždy len jedno a to isté slovíčko. A zaviazalo sa,
že na to bude odteraz dávať pozor.
Pri ďalšom stretnutí víla naučila dievčatko, že je vždy nevyhnutné písať jasne
a výstižne. Ukázala na jednu vetu v texte dievčatka a spýtala sa ho: „Myslíš, že
každý pochopí, kto je „on“?“
„Samozrejme,“ vyhsklo dievčatko. „Veď predsa...“ zarazilo sa. Zámeno on sa
skutočne mohlo vzťahovať aj na druhú prítomnú postavu.
„Tvoje texty sú ako hmla,“ pokračovala dobrá víla. „Čitateľ sa stráca. Nevidí
jasne, o čo ide.“ A ukazovala dievčatku ďalšie príklady. Koho „jeho“? Čo je „to“?
Vysvetlila dievčatku, že to, čo ona vidí v hlave, čitateľ nevidí. Čitateľ vidí len to,
čo mu autor ukáže na papieri. Nič viac. A čitateľ nie je ochotný vyvíjať nejakú
enormnú námahu na pochopenie a čítať kvôli tomu texty stále dookola.
Väčšina keď rýchlo nepochopí, knihu odkladá.
„Ale ja som myslela, že keď všetko poviem tak jasne, ako hovoríte vy, nebude
to umelecké,“ píplo dievčatko. „Keď je všetko jednoznačné, je to len... no ako
v učebniciach.“
Dobrá víla ubezpečila dievčatko, že aj keď bude písať jasne, od náučného štýlu
bude mať stále ďaleko. „Môžeš zahmlievať,“ tvrdila víla. „Ale nie často. A aby si
vedela správne zahmlievať, musíš sa najprv dokonale naučiť nezahmlievať.“
A tak sa dievčatko ďalej učilo pracovať so štetcom zvaným perom. Keď si
urobilo domáce úlohy, trochu si oddýchlo, aby potom zase zasadlo k svojim
dobrovoľným úlohám. Stále sa na nich nadrelo viac ako na tých do školy.
49
Lovenie deja prečítaných príbehov v hlave bolo ťažké. A keď už niečo zapísalo,
stále z toho mávalo nedobrý pocit.
Víla si pozorne prečítala všetko, čo jej dievčatko prinieslo. S uspokojením
skonštatovala, že opakujúcich sa slov a nejasných formulácií nachádza stále
menej a menej. „Tvoj text je však ako stojatá hladina.“
„A to je zlé?“ spýtalo sa dievčatko.
„Áno, pretože je únavný. Dobre napísaný príbeh musí byť ako rieka. Musí ťa
unášať na vlnách.“
„A ako v ňom spravím vlny?“
„Tak, že budeš mať vety rozličnej dĺžky. Dlhé, polodlhé, krátke aj úplne
kratučké, len jednoslovné. Skús namiešať zmes takýchto viet. Pamätaj však, že
s tými najdlhšími treba zaobchádzať ako so šafranom a nikdy nesmú byť také
dlhé, aby čitateľ na konci vety zabudol, ako sa začínala.“
A dievčatko sa trápilo a trápilo, lebo takéto vyjadrovanie z neho nešlo ani
trochu prirodzene. Začalo si však všímať, že jeho obľúbené romány naozaj
majú rytmus a pri ich čítaní mala pocit, že s jej dušou sa pohrávajú vlnky. Malá
vlna, veľká vlna. A keď sa jej podarilo správne sa naladiť, zistila, že aj ona je
schopná nenásilne písať striedavo dlhé a krátke vety.
Toto všetko, hútalo dievčatko, sú však pomerne jasné a presné pravidlá. To, že
nemá opakovať slová, že musí písať zrozumiteľne a striedať dĺžku viet, by sa
vedel naučiť aj stroj. Dievčatko kedysi čítalo poviedku o mužovi, ktorý vytvoril
stroj na písanie poviedok. Príbeh sa dievčatku veľmi páčil, no hoci bolo vtedy
ešte malé, už vedelo, že je nereálny. Stroj nikdy nevytvorí umenie čo znamená,
že umenie spočíva v niečom inom. Bola zvedavá, čo sa od dobrej víly naučí
ďalej.
„Máš veľa zbytočných slov,“ upozornila ju víla.
„Prečo zbytočných?“ nechápalo dievčatko.
„Lebo keby sme ich vyškrtli, významu viet by sa nič nestalo. Ba naopak, trochu
by im to pomohlo.“
Dievčatko stále nerozumelo.
Dobrá víla ďobla prstom do textu. „Prečo ju zvieral veľmi silne?“
„No lebo...“ habkalo dievčatko, „...ju naozaj zvieral veľmi silne!“
„Ak ju zvieral tak silne, prečo ju nerozpučil?“ usmiala sa víla. A vyškrtla slovíčko
„veľmi“.
Dievčatku sa to nepáčilo. „Teraz ste to zovretie príliš oslabili.“
„Naopak,“ povedala víla. „Až teraz je to zovretie také, ako má byť a ostatné
zovretia som tým posilnila.“
Dievčatku chvíľu trvalo, kým pochopilo, čo jej chce víla povedať. Keď bude mať
neustále pred každou príslovkou či prídavným menom „veľmi“, čo napíše vtedy,
ak bude nutné zdôrazniť, že to bolo naozaj ale naozaj veľmi?
50
„Tak napíšem veľmi veľmi,“ nedalo sa dievčatko.
„Ale načo nabaľovať do textu ďalšie slovíčka, keď sa to dá jednoducho vyriešiť
tak, že všetky ostatné veľmi škrtneme a necháme tam len to jedno?“
Dievčatko mlčalo. Hanbilo sa priznať, prečo sa mu nabaľovanie slovíčok páči
viac. Bolo to preto, lebo neverilo, že len čistým popisom deja zaplní dosť
stránok na to, aby z toho urobilo knižku. A čím viac stránok mal nejaký jeho
výtvor, tým bolo na seba viac hrdé. Aký to rozdiel oproti spolužiakom, ktorí
bedákajú, že nevládzu ani napísať sloh na tri stránky! Preto trvalo dlho, kým ho
dobrá víla presvedčila, že literatúra v žiadnom prípade nie sú preteky v počte
stránok. „Áno, mnoho ľudí nedokáže zaplniť veľa stránok čímkoľvek. Ale žiaľ,
jestvuje aj plno takých, ktorí sú schopní zapĺňať kvantá listov textami, ktoré sa
nedajú čítať. Lenže to nie je výhra. Redaktori vo vydavateľstvách sa dlhých
textov začiatočníkov desia. Pamätaj, píš, len keď máš čo písať.“ A dala jej
prečítať niekoľko príkladov na blogoch. Už po pár vetách sa dievčatko cítilo ako
po zjedení trojitej porcie mastných vyprážaných rezňov.
„To je z tých zbytočných slov,“ vysvetľovala víla. „Z nich je ti tak ťažko.“
A tak dievčatko začalo škrtať. Jeho texty podstúpili odtučňovaciu kúru, počas
ktorej sa strácali hromady slovíčok ako „veľmi“, „takmer“, „absolútne“,
„dokonale“, „strašne“ a tiež more ukazovacích zámien. Nechala ich len tam,
kde boli naozaj potrebné. Učila sa tiež formulovať vyjadrenia výstižnejšie, zbaliť
obsah bez straty významu do čo najmenšieho počtu slov.
A až potom jej víla konečne začala odkrývať, v čom spočíva jadro tajomstva
zvaného atmosféra a tvorba správneho dojmu. Hovorila jej o tom, ako každé
slovíčko má vlastnú vôňu a chuť, ale vnímanie jeho arómy je u každého
odlišné, poznačené jeho skúsenosťami a jeho vkusom. „Pelendrek má vždy
rovnakú chuť,“ vysvetľovala dobrá víla. „A predsa ho niektorí ľudia majú radi
a iní nie.“
Dievčatka sa po podobných príkladoch zmocnila skepsa. Naozaj, každý človek
je iný, jednému sa páči to a druhému ono. Ako autor dokáže vyvolať rovnaký
dojem u všetkých?
„Presne rovnaký sa vyvolať nedá,“ súhlasila víla. „Ale dá sa namiešať vyvážená
kombinácia slov, ktorá u väčšiny – opäť zdôrazňujem, u väčšiny, lebo výnimky
sa nájdu vždy – vyvolá podobné vnemy. A to je našim cieľom.“
Dievčatko sa muselo zmierovať s tým, že nikdy neosloví úplne všetkých ľudí
a tých, čo osloví, neosloví rovnakým spôsobom. Aj namiešať slovnú polievku,
ktorá aspoň vo väčšine zanechá čosi trochu podobné, sa zdala byť dokonalá
alchýmia. No víla mu postupne ukazovala, že nič nie je nemožné.
„Vieš, čo sú to silné slovíčka?“ spýtala sa dobrá víla.
Dievčatko zavrtelo hlavou.
„Sú to slovíčka označujúce nejaký silný pocit. Zúfalstvo, láska, nenávisť, hrôza...
51
Ale vieš, čo je zvláštne, dievčatko? Keď chceš u čitateľa naozaj vyvolať nejaký
z týchto pocitov, nemala by si použiť silné slovíčka. Ak áno, tak len vo
výnimočných prípadoch.“
„A prečo?“ čudovalo sa dievčatko.
„Lebo vtedy ti čitateľ neuverí, že to postava zažíva. Presviedčaš o tom bez
dôkazov. A čitatelia majú najradšej, na niečo prídu sami na základe náznakov.
Musíš popisovať situácie, vďaka ktorým si čitateľ uvedomí, že postava niekoho
miluje. Alebo že sa jej niečo bridí. Že je šťastná. Že ňou zmieta nepokoj...
pocity postáv netreba naložiť na lopatu a ňou trieskať čitateľa po hlave. Má ich
čo najviac vyčítať sám z ich gest, konania, spôsobu reči...“
„Ale... ale...“ dievčatku sa vybavovala predošlá lekcia. „Nemalo by sa predsa
šetriť slovami?“
„Malo, ale len tam, kde sa dá. V samotnom vyjadrovaní.“
Toto bola pre dievčatko veľmi náročná časť výučby. Dostávali sa od jasných
a presných pravidiel k abstrakcii a hoci dobrá vila používala veľa metafor
a prirovnaní k životu, do mysle dievčatka prenikala podstata tejto lekcie len
pozvoľna.
„Každé slovíčko má náboj,“ tvrdila víla. „Ten je najsilnejší pri prvom použití.
A pri každom ďalšom klesne. Ak sa to slovíčko alebo jemu podobné vyskytuje
veľmi tesne jedno za druhým, jeho náboj klesá niekoľkonásobne. Je to smutné,
ale je to pravda. Ak chceme zanechať na čitateľovi rovnaký či dokonca silnejší
dojem, ako pri prvom použití toho slovíčka, musíme sa uchýliť k všakovakým
trikom.“
„K akým trikom?“
„Napríklad k použitiu kontrastného pozadia.“
Dievčatko sa usmialo. „To je ako z jednej knižky. Úvod do šťukológie. Ale tá
knižka nebola učebnica. Bola vtipná.“
Dobrá víla prikývla. „Ale myslíš, že by to tam autorka napísala, keby to nebola
pravda?“
Dievčatko sa zamyslelo. Vedelo už z lekcií dobrej víly, že je rozdiel medzi
autorskou fantáziou a absolútnymi hlúposťami. Darmo bude autor písať
hlúposti a vydávať ich za moderné umenie. Existuje veľa prirovnaní, trefných,
krásnych aj čudesných, ale to nič nemení na fakte, že prirovnanie „obloha je
modrá ako tráva“ je zlé prirovnanie. Ani smiať na vtipe, ktorý v sebe nemá kus
pravdy a výstižnosti, sa nedá.
A autorka Úvodu do šťukológie mala pravdu. Dobrá víla dievčatku na
príkladoch potvrdila, že základom udržania pozornosti a zvýšením sily tvrdenia
je vytvárať kontrasty. Striedať dobro so zlom, lásku s ľahostajnosťou, nehu
s vulgárnosťou, trochu vtipu s vážnosťou. A tiež kontrasty remeselné – striedať
popisky s dialógmi, silnú akciu s relatívnym pokojom. Po silnej scéne či slove
52
nechať čitateľa vydýchnuť a vari aj trošku zabudnúť, kým príde ďalšia silná
scéna rovnakého typu, lebo pauzy, počas ktorých sa čitateľova pozornosť
obráti inam, sú chvíle, kedy sa zázračná moc silných slov a spojení aspoň
čiastočne obnovuje. Víla ju naučila nachádzať v knihách vlny aj vo väčšej škále
než na úrovni viet. Učila ju kompozícii.
Dievčatko si uvedomilo, že ak čitateľ autora nepozná a nemá k nemu blízky
vzťah, tak je to tvor podozrievavý, znudený, nekompromisný a neveriaci.
A autor musí použiť naozaj dobré triky, aby ho chytil do svojich sietí. Dievčatko
si to všímalo aj okolo seba. Niektoré jej kamarátky totiž tiež začali písať. Dávali
si príbehy čítať navzájom a jedna druhú vychvaľovali do nebies. Ich maminky
robili to isté. Keď sa však do ich textov pokúšalo začítať dievčatko, nedarilo sa
jej to. Čosi jej odtláčalo oči od papiera. Prinútilo sa však do čítania znova, teraz
už s pohľadom odborníka a uvedomilo si, že tie vety sú zaťažené zbytočnými
slovami, stojaté ako hladina bariny, nejasné a plné hlúpostí.
Kamarátky však boli so sebou nadmieru spokojné. „To písanie je úžasná vec,“
vykrikovali. „Nás to tak strašne baví!“
Dievčatko cítilo čím ďalej tým silnejší pocit krivdy. Pre ňu bolo písanie stále iba
nudná drina, ba keď už vedela, čoho všetkého sa má vyvarovať, bolo to ešte
horšie. Nemala pokoja. Nech skúšala položiť na papier čokoľvek, zo všetkých
strán počula v hlave alarmy a výstražné hlásenia: zase tá istá spojka! Nemôžeš
mať tri „ktorý“ v jednej vete! Už máš ten popis pridlhý, preruš ho niečím!
Nebude lepšie miesto toho ukazovacieho zámena napísať podstatné meno?
Pochopí čitateľ, čo tým myslíš?
„Prečo je kamarátkam písanie príjemné a mne nie?“ nariekala raz pred dobrou
vílou. „To je také nespravodlivé!“
„A je spravodlivé, že tebe som pomohla a im nie?“ spýtala sa dobrá víla.
Dievčatko mlčalo.
„Ty máš v skutočnosti dar, dieťa,“ povedala víla. „Dar cítiť, že tvoj text nie je
dobrý. A to ťa núti ho vylepšovať a nepredložiť ho cudzím očiam, kým s ním
nebudeš aspoň ako-tak spokojná. Chceš vidieť, ako dopadnú tí, čo takýto dar
nemajú?“
Dobrá víla otvorila webový prehliadač a vstúpila na stránky veľkého
literárneho servera. Ukázala dievčatku niekoľkých autorov, ktorí došli na dané
stránky s predstavou vlastnej geniality a s presvedčením, že budú žať samé
poklony. Následná zrážka s realitou bola drsná. Dievčatko s úžasom čítalo ich
hysterické obhajoby, slovné vojny, teatrálne odchody, a oblial ho studený pot
pri pomyslení, že by sa aj ono takto verejne strápňovalo.
Ďalej ju dobrá víla naučila, že všetko predošlé je zbytočné, ak nie je zaujímavý
obsah. A to je veľmi náročná časť. Zaujíma nás to, s čím sa nestretávame každý
deň. Ale s čím sa nestretávame každý deň, tomu máme sklony neveriť.
53
Spisovateľ balansuje na tenkej hranici medzi všednosťou a neuveriteľnosťou.
Je náročné sa na nej udržať a nespraviť prešľap.
„Tvoje postavy musia žiť,“ hovorila dobrá víla. „Musia dýchať, musíš vedieť, ako
reagujú, čo sa k nim hodí a čo nie. A takisto svet, ktorý obývajú, musí byť živý.
Čitateľ musí mať pocit, že ide výrez zo skutočného sveta, hoci aj celkom iného,
než on pozná naživo. Ale nesmie mu napadnúť, že svet v knižke sú len umelé
kulisy vyrobené pre divadelné predstavenie.“
„Ale svet knižky, ten predsa je umelý!“ zvolalo dievčatko. Už počulo o tom, že
nepozmenená realita sa do kníh nehodí.
„Áno, je, ale to si čitateľ nesmie uvedomiť.“
„A ako presvedčím čitateľa, že ten svet je skutočný?“ spýtalo sa dievčatko.
„Musí byť dobre premyslený. Podrobne, do detailov. Detaily musia byť tiež
zaujímavé a všetko v tom svete musí fungovať.“
Keď dievčatko začalo chápať, aký plastický musí byť autorov svet, aby bol
uveriteľný i podmanivý zároveň, koľko kontrastov v ňom musí byť, koľko
stretnutí musí čitateľ s postavami absolvovať, aby začali dýchať aj v ňom,
opustili ho posledné zvyšky obáv, že jeho knižka bude bez zbytočných slov
prikrátka. Teraz sa naopak čudovalo, ako je možné, že romány nemávajú tisícky
strán! Opýtalo sa víly.
„Pretože kniha je oproti realite veľmi zahustená,“ odvetila víla. „Jedna scéna
v nej má viacero funkcií. Môže predstaviť postavy, vyvíjať ich vzájomné vzťahy,
posúvať dej a vytvárať atmosféru zároveň.“
Dievčatko, pre ktoré bol stále problém napísať scénu úspešne plniacu čo i len
jedinú takúto funkciu, počúvalo s otvorenými ústami.
A víla ju učila, ako pracovať so zhusteným priestorom knihy. Ukázala jej triky,
ako vyvolať dojem opakovania nejakej činnosti, napríklad chodenia do školy,
bez toho, aby táto činnosť musela byť čitateľovi stále dookola ukazovaná.
Vysvetľovala, ako využiť každý kúštik miesta a diania v knihe na budovanie
správneho dojmu a pochopenia u čitateľa. Pomáhala jej hľadať vhodné
pomery medzi všetkými prvkami knihy – od základných stavebných kameňov,
ktorými sú slová, cez odstavce až po témy scén, aby sa dosiahol vysnívaný
efekt.
„To každý spisovateľ sa učí takéto zložité veci?“ zapochybovalo dievčatko.
„Nie,“ pokrútila hlavou dobrá víla. „Kto má veľký talent, robí toto všetko, ale
robí to intuitívne. Naučí sa to z kníh, ktoré čítal, bez toho, aby vedel, čo sa
vlastne učí. Má v sebe zabudovaný kompas, talent, a ten ho vedie.“
Dievčatko s povzdychom súhlasilo. Tušilo, že ono nijaký literárny talent nemá,
pretože väčšina z toho, čo u víly počula, bola pre ňu nová a udivujúca. Nemalo
pocit, že len slovami niekto pomenoval čosi, čo ono vnútri cítilo už dávno. Ale
dievčatko malo schopnosť pozorovať a učiť sa a do toho vkladalo všetky
54
nádeje. Akonáhle jej dobrá víla ukázala nejaký knižný jav, dievčatko ho samo
pri čítaní dokázalo vyhľadať a rozširovať si tak obzory o ďalšie príklady
a spôsoby fungovania.
Stretnutia u víly sa postupne menili z pracovných na priateľské. Už nebolo čo
formálne odovzdať, čo konkrétne naučiť. Dobré knihy majú ešte veľa pravidiel,
ale tie už boli neľahko formulovateľné, zle uchopiteľné a tak z výučby
postupne prešli k dlhým voľným rozhovorom pri šálkach ovocného čaju.
Dievčatko často spomínalo aj svoju knihu. Čo v nej chce mať, aké pocity
vyvolať, ako ju má čitateľ vnímať. A tiež dej. Aj po rokoch o svojej budúcej
knižke hovorilo s láskou a s troškou nostalgie. A víle sa potvrdilo, čo dievčatko
vedelo už dávno. Tá knižka nebude detinská, nebude to jeden z pubertálnych
úletov, na ktorý sa hneď zabudne. Dievčatko sa za ňu nikdy, ani keď zostarne,
nebude hanbiť. Nebol to detský nápad, ale prvý dospelácky – vytrvalosť,
trpezlivosť a odhodlanie, ktoré dievčatko pri príprave naň preukázalo, to
dokazovali.
Až jedného dňa víla povedala: „Odovzdala som ti všetko, čo som mohla,
dievčatko. Ďalej musíš ísť sama.“
Dievčatko to trochu zarazilo a zarmútilo, ale nedalo to najavo. „Ďakujem,
dobrá víla,“ povedalo a potom sa pobralo preč.
Ubehlo niekoľko rokov, až raz dobrá víla náhodou opäť stretla dievčatko,
vlastne už mladú ženu. Usmiala sa na ňu. „Tak ako? Podarilo sa ti napísať tvoju
knižku?“
Mladá žena tiež odpovedala úsmevom, ale neistejším a krehkejším. „Nie.
Napokon som to neurobila.“
„Prečo?“
„Nenašla som odvahu. Tá zodpovednosť...“ Vzdychla. „Viete, že nemám talent.
Nikdy som ho nemala. A ja som mala tú knižku ako modlu v sebe príliš dlho. Ak
by sa mi to nepodarilo – a je viac než isté, že by sa mi to napokon nepodarilo
úplne podľa mojich predstáv – cítila by som veľké sklamanie. A prázdno.“
Dobrá víla napodiv rozumela aj tomuto. Vedela, že niekedy je lepšie obetovať
čin predstave. Že niektoré sny je lepšie nepremeniť na skutočnosť. Že keď je
riziko pokazenia knižky priveľké, je lepšie do neho neísť a uchovať si ju
v predstavách presne takú, akou má byť. Len deti a nezrelí habú od života bez
rozmyslu, veci a ľudia sú pre nich iba hračky, ktoré nechávajú na ceste za sebou
pokazené a rozbité. Dospelí sa musia vedieť v správnej chvíli vzdávať.
„Prídeš ku mne na návštevu?“ spýtala sa dobrá víla. „Posedíme
a pospomíname na staré časy.“
Mladá žena súhlasila.
Dobrá víla navarila výborný čaj z lesných jahôd. Mladá žena si sadla
55
a zamyslene prešla dlaňou po obruse, tom istom, na ktorom kedysi ležali jej
slohové práce. „Niekto by povedal, že to bolo zbytočné,“ prehovorila pomaly
a pohládzala prstami vystupujúcu štruktúru výšivky. „Ja si nemyslím. Zistila
som si o písaní dobrých románov všetko, čo sa dalo, a až potom som mohla
zodpovedne vyhlásiť, že na to nemám. Obísť skúsenosti a dopredu to vedieť sa
nedalo.“
Dobrá víla vyšla z obývačky a vzápätí sa vrátila. V ruke držala – knižku
dievčatka! Mladej žene tým vyrazila dych. Hneď vedela, že je to ona. Formát,
obálka aj hrúbka boli presne také, ako si ich predstavovala – a ako ich opísala
dobrej víle.
„Vy ste...?“ začala v úžase.
„Áno,“ usmiala sa víla.
„Ale ako? Vy predsa už nedokážete...“
„Nedokážem vymýšľať. Ale zapisovať stále dokážem.“
„Ale to od vás nemôžem prijať,“ odtisla knižku smutne, hoci jej prsty tak túžili
po dotyku jej strán a jej oči po dotyku písmen na nich. „Ja som ju nenapísala.“
Dobrá víla jej ju posunula naspäť a v tej chvíli sa mladej žene vybavili celé tie
mesiace a mesiace driny, namáhavého nezáživného písania, nekonečných
kontrol, únavy, frustrácie z toho, že nemá priebežné výsledky, pocitu krivdy, že
ostatným je písanie príjemné a len jej jedinej nie...
„Ale napísala,“ povedala dobrá víla.
JARMILA DURÁNIKOVÁ
Sivá myš a červený kabát
Keby sa jej ráno v električke nepotrhal rukáv na baloniaku, žila by si Rudomíra
Hrmená vo svojej ulitke, ako ničím neohrozený druh, spokojný so svojim
nudným a stereotypným životom.
Rudomíra stala pred vážnym rozhodnutím: nájde si krajčírsku dielňu, kde jej
to spravia, alebo si kúpi nový kabát. Ani jedno z toho sa jej nechcelo , ale
nevedela , čo sa jej nechce viac. Do toho kabáta bola akoby zaliata. Prirodzene
sa bála, že by sa v tom to jej perfektne fungujúcom status quo mohlo niečo
zásadné zmeniť.
Spýtala sa kolegyne , kde sa taká vec vôbec kupuje. Nemusela to urobiť
presne osemnásť rokov. Bolo jej sivého kabáta ľúto. Ale i on už možno túžil po
zaslúženom dôchodku.
Dnes majú v knižnici otvorené až do desiatej . Preto využije obedňajšiu
prestávku. Je prvýkrát v nákupnom mega centre. Trochu ju to vystraší. Ale
nakoniec si skúša sivý tenký kabát. Nesedí jej.
„ Vyzeráte v ňom ako keby ste pracovali v knižnici. To by chcelo niečo, čo vás
56
rozžiari,“ povedala mladá slečna v obchode. Napríklad tento červený. Skúste si
ho, prosím...“
„ Ale ja...“
„ Je krásny, no nie k tejto sukni. Také dlhé sa už roky nenosia. Ani blúzky. Aha ,
tieto čierne šaty a čierne čižmy- v tom budete božská . Poďte so mnou do
kabínky. Nemusíte si to kúpiť. Máte nádhernú postavu. Neviem, načo ju
skrývate.“
Ruda sa zľakla sama seba. Ale tá predavačka bola ako pokazená platňa.
Dookola mlela, že má ísť ešte do salónu Beauty , kde pracuje jej sestra, že
tam robia zázraky s vizážou. Také tie presvedčujúce kecy.
Mesačný plat práve skončil na účte obchodu a kozmetického salónu.
Ruda však nebola chudobná.
Po otcovi, čo ho ani nikdy nevidela, prekvapivo ako jediný potomok , získala
dedičstvo v podobe troch bytov v hlavnom meste a slušnú hotovosť. Ruda
nepotrebovala nič, a preto istý obnos putoval na účet firmy, čo matku
omladila o sto rokov. S mamou, trikrát nie vlastnou vinou rozvedenou
telocvikárkou a fitneskou ,vychádzala dobre. Veď mali iba jedna druhú. Osud
to už jednoducho tak zariadil na šachovnici života. Jedna čierna a jedna biela
figúrka s presným udaním pozície., aby si nezavádzali.
Mama vždy s niekým žila, ale Ruda si mena jej partnerov neukladala do
pamäte, kvôli ich krátkej expiračnej dobe . Volala ich „ rýchlobratkový tovar.“
Po troch hodinách sa vrátila na pracovisko. Nikto ju nepoznal. Jednoducho,
vymenili jej softvér za nejakú novú, modernú a vydarenú verziu. Na chorobu,
zvaná nedostatok vkusu, jej konečne po rokoch nasadili účinný liek.
Potriasla hlavou , aby precítila ľahkosť nového účesu.
Do oddelenia cudzojazyčnej literatúry práva vstúpil pán Leško.
„ Pani Hrmená tu dnes nie je?“ spýtal sa Rudomíry.
V ten večer vyhodila Ruda zo svojho šatníka komplet všetko, nechala si len
spodné prádlo na zajtra.
Vyložila si prvýkrát v živote vydepilované nohy na stôl a pustila si Steva
Lukathera. Naliala si do pohára asi desaťročnú whisky .Božský relaxačný
koktail.
I keď Ruda pôsobila ako sivá myš , nebola to myš poľná. V jemnej sivej srsti
sa schovávala celkom chytrá babenka s dvomi vysokými školami- technickou
i humanitnou. S počítačmi sa skamarátila ešte za bývalého režimu, nechovala
k nim zášť. Šikovne si vedela nainštalovať program, stiahnuť hudbu či film
z platenej služby, urobiť tabuľky alebo nakresliť malý plán bytového interiéru .
Naučila sa dva svetové jazyky. Najskôr angličtinu, aby mohla čítať svojho
nekriticky zbožňovaného Oscara Wildea v originále, a francúzsky preto, aby
raz mohla isť do Paríža , a bez sprievodcu sa dostať na cintorín Père Lachaise,.
57
Aj sa jej to podarilo. Kúpila štyri kytičky a okrem Wildea nimi okrášlila hroby
Modiglianiho, Jimiho Morrisona a Honore
de Balzaca. Mstvych mužov,
ktorých milovala.
Kvety stáli Rudu všetky peniaze. Ďalší deň v Paríži bola na suchom rožku a vodu
pila z mestského vodovodu. Boli to pre ňu Tantalové muky pozerať sa na
spokojných Francúzov, ako sedia v reštauráciách a kaviarňach, spokojní, šťastní,
nikam sa neponáhľajúci, vychutnávajúci si obedovú pauzu, zatiaľ čo ona zápasí
so slinami hodnými Pavlovovho psa. Dobrý pocit z Paríža zahmlila cesta
domov bez jedla a tekutín.
Mama ju potom dávala dokopy.
„ Kašlem na Paríž“, oznámila „ A nechcem už robiť v knižnici.“
Po desiatich rokoch je stále tam.
Zo svojho zjavu si nerobila nič, Nerozhodila ju ani recepčná vo fitnes, keď prišla
za mamou.
„ Je tu vaša matka,“ prišla dievčina v značkových teplákoch oznámiť Eve
Vránovej, Rudinej matke.
„To je moje dcéra,“ hrdo oznámila Eva., ktorá vyzerala mladšie a krajšie ako
jej jediné dieťa.
Ruda mame nezávidela. Ona sa neriadila módnym imperatívom a neznášala
uniformitu.
Až doteraz.
Matka nedvíhala telefón, a tak Ruda jednoduchou dedukciou prišla na to, že
bude ako vždy v posilňovni.
„ Prosím môžete oznámiť pani Vránovej, že prišla dcéra? Poprosila dievčinu, čo
si myslela, že Ruda je matkou svoje matky.
„ Teda, vyzeráte úplne inač ako vaša sestra“, polichotila jej recepčná.
„ Nemám sestru“ , odvetila stroho.
„Kriste Pane, to čo je toto?“ zdesila sa dcérinho zjavu Eva.
„ Mama , trochu som zmenila formu. Vlastne som ti prišla oznámiť, že peniaze
na repasáciu tvojich prs ti neposkytnem, pretože si idem dať zrekonštruovať
byt, kúpiť ojazdené auto a nájsť chlapa s vhodnou protoplazmou pre moje
dieťa. Premyslela som tie tvoje prsia , a vyšlo mi z toho, že vyhodiť peniaze na
hrudnú okrasu v čase, keď vo svete každé dve sekundy umrie jedno dieťa na
podvýživu, je pre mňa nereálne. Dnes som poukázala malú sumu na Unicef –
STOP HUNGER.
„ To odkedy si ty taký filantrop?“
„ Odkedy si ma tak vychovala, mati.“
Zasmiali sa .
„ Netikajú ti náhodou bio hodiny?“ spýtala sa mama,
„ Nepoužívaj toto ošúchané klišé, nemám to rada. Nie som už neforemnou
58
sivou almarou, ale ženou. A ako femina by som mala vrhnúť potomka, Ozvem
sa ti, mati, Pá.
V novej koži potencionálnej prietrtníčky začala byť Ruda pre opačné pohlavie
príťažlivá.
Od svojich partnerov očakávala , aby nevyzerali ako medvede, aby mali isté
hygienické návyky, nepoužívali vulgarizmy a vedeli vytvoriť rozvitú vetu. Aby
mali kladný vzťah k rockovej hudbe a poznali skupinu Spoke´S Beard, Steva
Lukathera, alebo kapelu Dave Mathew´s Band. Z istých kritérií bol ochotná
ubrať.
Ako prvý sa na scéne objavil bytový architekt. Jeho návrh na prestavbu jej
malého bytu bol úžasný. Po troch sedeniach a jednej fľaši whisky vhupli spolu
do postele. No miesto dračice sa Rudi zmenila na mrazené filé. Zo žiadneho
svetelného uhla to nevyzeralo, že by sa pohla. Architektovi okrem toho prišla
sms od manželky, že obe deti majú ovčie kiahne.
Rude trvalo mesiac, kým sa z vysokých horúčiek a pupencov po celom tele
vystrábila.
Zakrátko nato sa začala stretávať so šéfom stavebnej firmy, čo jej prerábala
byt. Síce počúval iba popík, ale bol to šikovný obchodník. Prestavba jej
kamrlíka sa nákladovo blížila k rozpočtu na prestavbu Taj Mahal. Ruda bola
ochotná znížiť náklady naturáliami, ale jej chtíč zarástol machom
a kosodrevinou a záhradné úpravy neboli predmetom zmluvy.
Učiteľ v autoškole bol skvelý a trpezlivý. Mal rád hudbu 80 tých rokov a miloval
kapelu Toto. Pozdvihol Rudin sexuálny apetít, a možno to málinko aj prehnal.
Ich equilibristické úkony doprevádzané nekontrolovateľnými pazvukmi, skončili
príchodom požiarnickej záchranky, s dohrou na mestskom úrade. Radovanky
preťala až jeho údajne bývala manželka, permanentnými nočnými telefónnymi
útokmi na Rudinu osobu.
Muzikant nielen že dobre poznal jej milované kapely , ale všetky videl i naživo,
keď bol u brata v Kanade. Úplne z neho šalela. Zdalo sa , že toto by skutočne
mohol byť kvalitný materiál na tvorbu jej budúceho dieťaťa. No gitarista kapely
Rozliaty Atrament mal okrem nej celkom slušnú zbierku bokoviek a troch
ľavobočkov. Keď mu prišla na neveru a urobila scénku , obvinil ju z intolerancie
a odtranslokoval sa k fungujúcej rodine, o ktorej dovtedy nemala ani páru.
Navyše ju nezabudol povzbudiť vetou, že dnes je už každá inteligentná žena
schopná tolerovať neveru.
To ju úplne sparalyzovalo.
Muzikant ňou zamával ako orol krídlami. Rozchod s ním jej srdcovú kapacitu
dosť zaplnil , ale nie natoľko aby sa preliala.
Našla si intelektuála Egona. Bol to podivín, ale sadli i ľahli si dokonale. Mali
rovnaký názor absolútne na všetko. Nenašla na ňom žiadnu chybu , iba ak tú,
59
že bol bez chyby. To, že už pár rokov poriadne nepracoval a nezarábal , ju
predsa nemohlo rozhodiť.
Skôr nechápala jeho panicky strach z jedla, nepripraveného ním samým.
Nemohli sa isť najesť do reštaurácie, pretože nikdy nebola istota, či jedlo bolo
čerstvé alebo či si kuchár dôkladne umyl ruky .
Ak bolo málo ľudí v podniku, museli odisť. Ak bol dlhý jedálny lístok,
znamenalo to veľký mrazák a to nepovažoval za zdravé. Keď si Ruda –
kaviarenský typ, chcela dať kávu inde než doma , dokonale ju odradil,.
Egon totiž preberal kávové zrná , jedno po druhom ich skúmal pod lupou ,
a šancu dostať sa do mlynčeka mali len zdravé. Ruda tomu vravela kávový
holokaust.
Zavárané uhorky umýval pod prúdom vody a na protest Rudy jej ich polieval
octom. Každú zeleninu i ovocie premýval v devätoro vodách , a keď raz Rudi
v lese zjedla zopár černíc len tak, vyhodnotil to ako otravu a nútil ju zvracať,
Odhliadnuc od toho, Egon mal vedomosti ako nikto , koho vo svojom živote
poznala. Jeho vedomostný rádius bol taký obrovský, že mu zaťažoval celú
mozgovňu a tak nie div, že zabudol na jednej poľskej pumpe Rudu. Zostala
bez peňazí, mobilu i pasu. Dosť trvalo, než ho pomocou poľskej polície našli.
Poliaci to odvysielali v hlavných správach nejakej komerčnej TV. Ale s Egonom
to definitívne uťala, až keď jej predal drahý fotoaparát a do záložne odniesol
vzácny obraz.
Polroka bola sama a potom sa zoznámila s bežným, normálnym človekom
v približne v jej veku. Aj meno mal také jednoduché. Laci. Mal malú stolársku
firmu a bol to macher. Vylepšil jej byt, prerobil balkón na malú záhradku so
stolíkom a dvomi stoličkami . Tam si vždy ráno cez víkend popíjali kávu a čítali
noviny. Nedosahoval intelektu Egonovho, ani sexuálnej živočíšnosti
Muzikantovej, ale bolo jej s ním fajn.
Obdivovala jeho starostlivosť o chorú matku , za ktorou dosť často dochádzal
do tridsať kilometrov vzdialenej dediny. Rudy bola presvedčená, že toto je to
pravé, agátové (lebo orechy nemá rada) a že so zodpovedným Lacom by čo
najskôr mala splodiť potomka.
Tesne pred Vianocami oznámil Laci Rude, že by predsa len zostal na Štedrý deň
so svojou umierajúcou matkou, lebo ďalších Vianoc sa už nedožije.
“Chápem, miláčik“, hrkútala Rudomíra . „ Aj tak idem na večeru k mame. Chce
mi predstaviť svojho nového frajera, Dúfam, že to nebude nejaký vystrašený
zajac v mojom veku?“ snažila sa rozptýliť smutného Laciho.
U mamy to krásne voňalo vanilkou, kapustnicou a pečúcou sa rybou a mama
vyzerala v tieni sviečok ako nádherné strašidlo.
„ Nedáme si niečo na uvítanie?“ navrhla mama. Dáš si s nami drink?“ zavolala
do kuchyne. Poď, predstavím vás.“
60
„ Laci?!“ vykríkla Ruda
Všetci traja zostali v nemom úžase. Rudi sa rozbúchalo srdce. Mama chvíľu
nechápala, až potom sa vysypala červenými vyrážkami. Laci zbledol.
Ruda do seba hodila vodku a prehodila:
“ O, aký zvláštny prírodný úkaz. Tvoja stará, chorá a umierajúca matka vyzerá
presne tak ako moja krásna, zdravím prekypujúca?“
Hriešnik iba zvesil nos.
Pred dverami vedľajšieho bytu začali cigánske deti falošne a dosť nahlas
spievať koledy .
Nazlostený sused otvoril dvere zreval :
„ Páľte preč, kurvy malé. Nech vás tu už nevidím, vydriduchovia zasraní.
Šťastné a veselé,“ zahundral smerom k smutnému mužovi, čo vyšiel z dverí
oproti, a vrátil sa do bytu.
TOMÁŠ GERBERY
Šplhúni, oneskorenci a aviátori
Poznáte ten pocit, keď na vás doľahne únava zo života spolu s pocitom, že vám
niečo chýba? Ten vnútorný tlak z vedenia, že ste len na dosah od vyriešenia
svojho problému, no nevidíte ho? Väčšina ľudí je s tým svojím dobre
oboznámená. Toto vedenie však nanešťastie dosiahnu až v súmraku svojho
života, kedy sú ich vyhliadky na „zmenu kurzu“ pomerne malé. Je neobvyklé,
že niečo podobné môže doslova napadnúť človeka po dvadsiatke, zmocniť sa
jeho kvíliaceho ducha a zaťať do neho svoje pazúry. Existenciálna otázka si
vyžaduje podobne zameranú odpoveď. Je však otázne nakoľko bude daná
odpoveď zapadať do proveniencie pýtaného a jeho pôvodného kurzu v podobe
svetonázoru. To, čo väčšina nazýva pádom môže byť niekedy niečo úplne iné.
Podobne aj akési pomyselné spoločenské stúpanie nemusí byť nevyhnutne
predpokladom kvalitnejšej či zrelšej osobnosti.
Lukáš vstúpil do lokálu celý uzimený. „Prekliate počasie,“ pomyslel si v duchu.
Mal nudnú prácu, nanič vzťah a v poslednom čase navyše prestal dobre spávať.
Nikdy predtým nenavštevoval zariadenia podobného typu. Už od vysokej školy
sa im vyhýbal. Keď však čakal na svoju priateľku a jej matku na zastávke, celý
premrzol. Samozrejme sa rozhodli, že prídu až nasledujúcim spojom, no jemu
to dali vedieť na poslednú chvíľu. Z neba sa spúšťal mokrý sneh, ktorý
pomocou zlomyseľného vetra zmáčal každého kto nebol vo vnútri. Lukáš zaťal
zuby a vstúpil do prvej osvetlenej budovy, z ktorej sálalo teplo.
Nerobil si vopred žiadne ilúzie o osadenstve podniku. Objednal si čaj s rumom
a išiel sa posadiť niekam do kúta. Na ukričaných a zabávajúcich sa štamgastov
vrhol zachmúrený pohľad Tí červenolíci hluční potenciálni alkoholici si užívali
61
života viac než on. Bolo to vôbec fér? Nepodvádzal, klamal len minimálne
a v maličkostiach typu „o päť minút ten kôš skutočne vynesiem“, tvrdo drel
a toto bola jeho odmena. Bezútešná realita prítomnosti, ktorá vyzerala
v porovnaní s obrazmi budúcnosti ešte pomerne veselo.
„Ťažký deň alebo život?“ ozvalo sa z miesta, kam si hodlal sadnúť. Bolo to
jediné neosvetlené miesto v krčme. Lukáš, ktorého oči sa snažili zaostriť do
temnoty, sa strhol. Náhle pred sebou uzrel sediacu postavu.
„Prepáčte, myslel som si, že...“
„...je tu voľné? Pokojne si prisadnite!“ vyzval ho muž, ktorého črty tváre
nedokázal Lukáš rozoznať.
„Nemám záujem, o miesto ani rozhovor, ďakujem,“ povedal Lukáš, ktorý
neznášal rozhovor s cudzími ľuďmi, ktorí sa mu zväčša zverovali so svojím
životom. Otočil sa a zastal na mieste. Dovnútra práve prišiel početný zástup
akýchsi lyžiarov. Premrznutí príchodzí rýchlo obsadili voľné miesta. Lukáš
prehltol, uvedomujú si nadchádzajúce faux pas a so sklonenou hlavou prijal
miesto pri neznámom.
„Nebudem vás obťažovať rozhovorom, pokiaľ sa toho obávate,“ povedal mu
neznámy melodickým hlasom.
„Viete čo? Mne je to jedno. Je to celé na nič. Tento idiotský štát, stádovitý
život. Celá tá dnešná pokrútená morálka...,“ vyhsklo z Lukáša.
„Hovoríte ako keby ste sa dožili minimálne storočnice,“ zasmial sa neznámy.
Teraz, keď si Lukášove oči privykli na tmu zbadal, že sa zhovára s približne
päťdesiatročným bradatým mužom. Podľa mužovho oblečenia sa nedalo
usúdiť do akej vrstvy patrí. Navyše pred sebou nemal pivo ani pohárik
„tvrdého“, ale pohár červeného vína, z ktorého si labužnícky upíjal.
„Uvažujete o tom, že ani jeden z nás sem pravdepodobne nepatrí,“ zasmial sa
neznámy. „Možno máte pravdu.“ Lukáš si usrkol z pohára, v ktorom bolo
minimálne toľko rumu ako čaju. Aj keď si pritom popálil peru, vnímal ako jeho
skrehnutým telom prestupuje hrejivý pocit. Jeho duša však zostávala chladná.
„Čo robíte?“ opýtal sa náhle muža oproti. Sám seba tou otázkou prekvapil.
Rozhodne to nebolo alkoholom, ktorý sa mu v tejto chvíli dostáva ledva do
žalúdka. Proste cítil potrebu po prítomnosti nejakej „nezaujatej“ osoby. A je to
tu, povedal si v duchu, budem ako tí ostatní zúfalci majúci potrebu vyplakávať
sa niekomu na ramene.
„Myslíte tu, vo všeobecnosti alebo máte na mysli moje zamestnanie?“ prišla
rýchla a britká odpoveď, ktorá svedčila o tom, že neznámemu nechýba irónia
ani nadhľad. Lukáš len prekvapene pokrútil hlavou snažiac za zorientovať, na
čo sa vlastne pýtal.
„Uľahčím vám to,“ odvetil muž. „Sedím tu v tejto chvíli nielen preto, že von by
človek v tom nečase ani psa nevyhnal, ale aj kvôli štúdiu. Vo všeobecnosti sa
62
venujem poznávaniu a vymýšľaniu si. Inak pracujem ako vrátnik v neďalekej
firme.“ Lukáš potreboval niekoľko minút na to, aby všetko vstrebal.
„Čo tu študujete?“ opýtal sa prekvapene.
„Ľudí – ich osudy a povahy, bôle a radosti. Tak nejako si tým priživujem vlastný
horizont. Takto výnimočných miest ako je toto, už nie je tak mnoho ako
kedysi.“
„Výnimočné miesto?“ zašomral Lukáš a rozhliadol sa po lokály štvrtej cenovej
skupiny.
„Je to jedno z mála miest, kde sú ľudia sami sebou, alebo sa o to aspoň snažia,
podobne ako vy.“ Lukáš sa zháčil. Čo to na neho ten starý muž hrá? On sa sem
predsa prišiel schovať pred zimou.
„Ako ste to mysleli s tým, že sa venujete poznávaniu a vymýšľaniu si?“ opýtal
sa Lukáš čiastočne so záujmu a najmä preto, že chcel odviesť rozhovor od
svojej osoby.
„Proste rád získavam nové poznatky. Vás zrejme ale zaujalo to vymýšľanie si,
teda pokiaľ sa nemýlim.“ Lukáš nemo prisvedčil a odpil si z čaju. Pozoroval
muža oproti, ako vykonáva ten istý úkon z vínom. Na tvári neznámeho sa
rozprestrela slasť.
„Píšem rozprávky, myslím vo voľnom čase. Nič nie je inšpirujúcejšie ako
sledovať to, čo sa nazýva realitou a následne to troška prifarbiť fantáziou.“
„Rozprávky, to znie...,“ začal Lukáš, ktorého sa zmocnili pochybnosti. Nechcel
neznámeho uraziť, ale chváliť sa písaním rozprávok a vymýšľaním si, sa mu
predsa len zdalo pritiahnuté za vlasy.
„...detinsky?“ povedal neznámy veselo. „Ďakujem za kompliment!“ Lukáš
nechápal, ako muž sediaci oproti nemu trafil jeho skutočnú myšlienku. Síce
chcel vysloviť „zaujímavo“, ale myslel na to isté slovo, ktoré zaznelo nahlas.
„Rozprávky nám môžu pomôcť viac, než si dokážete predstaviť, vlastne by ste
mi mohli s jednou nedokončenou pomôcť.“
„Tak to rozhodne nie,“ Lukáš sa od neznámeho odtiahol a zamával pred sebou
rukami. Nezdalo sa, že by z muža pred ním hovoril alkohol a o to znel ten návrh
bláznivejšie.
„No tak, berte to ako malý test, ktorý vám nemôže uškodiť. Bude to len pár
minúť. Pokiaľ to pre vás bude nepríjemný zážitok, realita do ktorej sa vrátite,
sa vám ihneď bude zdať o niečo lepšia. Nehovoriac o tom, že ak sa vám to
zapáči...“
„Asi nemám inú možnosť, pokiaľ chcem sedieť v teple a piť svoj čaj,“ povel
Lukáš navonok porazenecky.
„Vždy ma môžete zahriaknuť, vstať a odísť či proste len ignorovať,“ dodal
neznámy.
„Tak to teda skúsme,“ povedal Lukáš.
63
„Predstavte si strom. Môže byť obyčajný, ale pokojne aj magický. Pod ním sú
malé stvorenia, ktoré môžu vyzerať ako...“ zahľadel sa na Lukáša.
„Ja neviem, malí ľudkovia?“ odvetil Lukáš.
„Väčšina z týchto malých ľudkov,“ usmial sa muž oproti, „sa bude snažiť dostať
čo najvyššie na strom. Niektorí z nich ale cestou zastanú. Tých nazveme...,“
opäť sa odmlčal.
„Leniví malí oneskorenci,“ povedal tento krát rýchlejšie Lukáš snažiaci sa
odhaliť nejakú pointu. Hlodala v ňom pochybnosť, či má vôbec táto činnosť
nejaký zmysel, ale musel uznať jedno – zlepšilo mu to náladu. To očakávanie,
tá povznesenosť nad detinskú aktivitu, navyše v príjemnom teple a v nie úplne
najhoršej spoločnosti.
„Takže títo oneskorenci zastanú. Niektorí ich druhovia sa ich budú snažiť ťahať,
tlačiť, no proste ich nútiť do aktivity. Tí sa budú nazývať...“
„...diktátormi,“ dodal Lukáš nečakajúc na výzvu.
„Časť lenivých oneskorencov donútenie diktátorov príjme, no veľká časť z nich
zastane na mieste ešte viac zatvrdená.
„Fanatici! Nie, nie, radšej rebeli!“ povedal Lukáš víťazoslávne. Hovoril prvé čo
mu napadlo. Čakal, ako rozprávač prepojí jednotlivé „frakcie“. Zdalo sa, že mu
to zatiaľ nerobí problémy.
„Fanatickí rebeli nedbajúci na pokyny diktátorov teda zastanú. Časť malých
ľudkov, ktorá dbala na ich výzvy, pokračuje ďalej. Nedokážu však dohnať zatiaľ
nepomenovanú skupinu, ktorá pri nich pôvodne nezastala a nestala sa
diktátormi.“
„To sú oportunistickí šplhúni,“ povedal Lukáš.
„Títo šplhúni,“ pokračoval nevzrušene neznámy, „mieria neuveriteľnou
rýchlosťou na vrchol. Niektorí však tesne predtým zastanú a skočia.“
„Stupídni samovrahovia,“ povedal Lukáš.
„Zvyšní oportunistickí šplhúni zmiznú vysoko v korunách ostatným
z dohľadu...“
„Hrajú sa na bohov,“ dodal Lukáš.
„Ako teda rozprávka skončí?“ opýtal sa neznámy s úsmevom.
„Prosím? Myslel som, že ju zakončíte vy, je to koniec koncov váš príbeh?“
bránil sa Lukáš.
„Skutočne?“ podivil sa neznámy. „Tak či onak vám dávam možnosť zakončiť
ho.“
„Tak dobre,“ povedal Lukáš. „Všetci budú nasledovať šplhúňov, ale zistia, že sa
im nedokážu rovnať a navyše ich tí váhavci spomalili. Takto všetci zistia, že
nikdy nedosiahnu vrchol. Oplakávajú i nenávidia tých, ktorí z tej výšky skočili
na zem a nezmyselne ukončili svoj život. Tajne závidia tým, ktorí sa ukrývajú
v korunách stromu, keďže sú úplne neviditeľní pre tých s nízkym postavením.
64
No a tí hore stoja nakoniec osamotení a opustení vďaka tomu, že sa
dištancovali nielen od tých pomalších ale nakoniec sa odcudzili aj sami sebe.“
„Mal som pocit, že vytvárame rozprávku a nie hrôzostrašnú dystopiu,“ riekol
vážne neznámy. „Možno by sa dalo uvažovať aj nad iným koncom, teda ak
dovolíte.“
„Pravdaže,“ vyhsklo z Lukáša. Nechápal, prečo ho ten muž vôbec žiada
o zvolenie. Skôr než stihol rozvinúť myšlienku, magický hlas neznámeho ho
vtiahol do deja.
„Povedzme, že tí malí ľudkovia, ako ste ich nazvali vy, sa snažia vyliezať na
vysoký strom života. Nie všetci ale majú rovnaké možnosti a schopnosti a tak
zaostanú. Medzi nimi sa nájdu aj tí, ktorí sú užasnutí tajomstvom cesty, iní sa
snažia nájsť zmysel v nehybnosti. Väčšina však tým najrýchlejším jednoducho
nestačí. Niektorí z rýchlejších malých ľudkov prejavia altruizmus a ochotu
pomôcť. Sami spomalia a pomáhajú svojím menej schopným či nadaným
spolupútnikom v ceste. Sú medzi nimi aj takí, ktorí vo vedení ostatných nájdu
svoje poslanie. Medzi tými najrýchlejšími šprintérmi, ktorí sa nerozhliadajú
naspäť možno pozorovať niekoľko rôznych typov malých ľudkov. Jedni sú
skutočne talentovaní a mimoriadne nadaní. Utekajú vopred, pretože môžu
a zažívajú radosť z rýchlosti. Niektorí ich rovnako rýchli druhovia však idú
napred, bádajú, odhadujú cestu a zanechávajú značky pre tých pomalších. Obe
skupiny šprientérov môžu vytvárať, bádať a posúvať hranice možnosti malých
ľudkov ako aj vytvárať prostriedky ako udržať strom života v čo najlepšej
kondícii. Nakoniec sa v pomyselnom závere všetci zídu v korune stromu, baviac
sa a pozorujúc ďalšie generácie pútnikov stúpajúcich na vrchol. Zazvonil
zvonec a rozprávke bol koniec.“
„To bola naopak utopická cukrová poleva a nie rozprávka,“ zasmial sa Lukáš.
„A čo tak kompromis,“ povedal neznámy.
„Neznášam kompromisy,“ odvetil úprimne Lukáš. „V skutočnosti sa tak nazýva
len nevyhnutnosť prijatia stanoviska toho silnejšieho.“
„Možno, ale v našom prípade sú obe rozprávania rovnocenné. To moje bolo
schválne postavené do opačnej roviny ako to vaše. Asi by sme sa však zhodli,
že rozprávky si zaslúžia predsa len nejaký ten dobrý koniec, aby deti mohli
zaspať.“
„Alebo poučenie, aby sa v dospelosti nemuseli báť monštier zavretých v skrini,
ktorú reprezentuje táto nešťastná spoločnosť,“ zahundral Lukáš.
„Čo ak sú naše dva spôsoby rozprávania príbehu len dvoma uhlami pohľadu?“
nevzdával sa neznámy.
„No tak dobre, čo z toho vyplýva?“ opýtal sa nechápavo Lukáš.
„Predovšetkým to, že príbeh vyznieva tak, ako k nemu pristupuje rozprávač.
Rozprávky s dobrým koncom a poučením by však mali mať rozprávača, ktorý
65
oba tieto momenty v príbehu hľadá. Pretože ak nie, nepíše tým len zlú
rozprávku, ale v skutočnosti žije aj zlý život.“
„Čo ste vy vari nejaký filozof?“ oboril sa na neho Lukáš. To znepokojenie, ktoré
v ňom neznámy vyvolal, sa intenzitou nedalo porovnať s uvoľnením, ktoré cítil
tesne pred tým.
„Len starý rozprávkar,“ povedal neznámy a vstával.
„Počkajte, to je všetko?“ pozrel na neho Lukáš. „Žiadne prehováranie? Žiadne
poúčanie?“
„Mám pocit, že o nič podobné nestojíte,“ povedal neznámy, ktorý na chvíľu
zostal stáť pri stole.
„Ktorý príbeh je teda ten pravý?“ opýtal sa Lukáš.
„Je správne, že sa pýtate. Je ľudské, že chcete jednoduchú a jednoznačnú
odpoveď. Je rovnako nebezpečné očakávať ju od druhého ako ju poskytovať.
A ešte niečo – za predpokladu, že by obe rozprávky existovali súčasne, položte
si otázku – hrdinom ktorej by ste sa chceli stať?“
Lukáš nemo sledoval odchod človeka, ktorého prítomnosť ho rovnakou mierou
zahriala i zmrazila. O čom bol vlastne ten ich rozhovor plný dvojznačností?
Lukáš na tým uvažoval aj potom, keď prišiel domov a s úprimnou radosťou sa
zvítal s priateľkou a budúcou svokrou. Tesne pred tým, než sa jeho vedomie
odobralo do ríše snov, prebehlo mu mysľou niekoľko obrazov. Predstavoval si
malých ľudkov, ktorí sa vo veľkej výške pustili kmeňa a zamierili si to k zemi.
Lukáš zrazu videl, že ich pád niečo spomaľuje. Neboli to samovrahovia. Boli to
zvedaví jedinci, ktorí po takmer ucelenom absolvovaní cesty zlietli ku koreňom
stromu života, aby si vychutnali svoj triumf a pokúsili sa zopakovať svoj výstup
s novým pohľadom a skúsenosťami, ktoré získali pri prvej ceste nahor.
Lukáš sa pod perinou usmial a pobozkal svoju spiacu priateľku. Už vedel, akým
typom rozprávkového hrdinu túžil byť. A zrazu mu nevadilo ani to, že sám na
seba pozerá ako na rozprávkového človiečika. V tom okamihu precítil, pochopil
a uctil všetky rôzne spôsoby putovania ostatných malých ľudkov v rozprávkach
i mimo nich a rozhodol sa, že na sebe neprestane pracovať. Pre to hladké
pristátie to rozhodne stojí...
66
TVORBA DOSPELÝCH PRE DETI A MLÁDEŽ
67
IGOR KRUK
Príbeh jedného domčeka
Starý domček spomínal:
„Voľakedy z komína
dym mi stúpal každý deň
a teraz len robím tieň.
Ja som taký nešťastník,
nechce vo mne bývať nik.”
Takto smútil do jari,
potom prišli stavbári.
Strechu domu v apríli
novou škridľou pokryli.
Vmontovali obloky,
každý veľký, široký.
Vymenili dvere tiež,
aj to treba, veď to vieš.
Ešte v máji dakedy
sa už kládli parkety.
Omietli mu fasádu.
Veru, bude krása tu!
Vyfarbili na bielo,
smiať sa domu zachcelo.
A čo bolo o pár dní?
Porozmýšľaj, uhádni!
Sťahovanie nastalo.
Nie nakrátko. Nastálo.
Prišla bývať rodinka –
dcérka, ocko, maminka.
S nimi malá čivava,
aj mačička ryšavá.
No a to už muselo
tam byť veľmi veselo.
A domček je šťastný zas
od tých čias až doteraz.
68
MIROSLAV BÚRAN
Vymódené zvončeky
Fialové čiapky nosia
obrátené naruby
už aj família osia
chce ich mať na zásnuby
pýtajú sa skadiaľ vzali
také látky moderné
preleteli všetky haly
nájsť ich je však umenie
dohodli sa že im teda
požičajú náhradné
kým sa móda nevystrieda
snáď ich nik neukradne
JANKA BERNÁTHOVÁ
Štiavnické jašteričky
(básnička pre jedno i viac detí)
Rozpoviem (povieme) vám príbeh krásny
v tejto malilinkej básni.
O čom bude? Že neviete?
O tom, ako si raz v lete
poza stromy, poza kríčky,
šiel pastierik maliličký,
s bielym stádom ako vločka
a v kapsičke píšťalôčka.
Pásol Janík ovky biele,
od pondelka do nedele,
a tu zrazu - k o ľ k á k r á s a !!!
Pretrie očká raz, … a zasa,
nazerajúc do trávičky
na dve lesklé jašteričky.
Janíčko má údiv v tvári:
,,Dozaista sa mi marí !
Alebo mi lesné víly
tie potvorky pričarili? “
69
Chrbátiky leskuplné,
jak slniečko, mesiac v splne,
striebrom - zlatom posypané…
Princezničky rovno z bane
Chcel ich ukryť do kapsičky,
no ony ,,šup“ do chodbičky.
A tak ukázali cestu,
k tomu zázračnému miestu,
kde poklady zeme driemu,
pastierovi štiavnickému.
Takto začal príbeh krásny,
skrytý v malilinkej básni :
o tom, ako ľudia milí,
poklad v zemi objavili
a ako ich slávne mesto,
našlo si tu svoje miesto.
MÁRIA KOVALÍKOVÁ Jar je pani v sviežej zeleni
všetko živé hýbe sa – nelení.
Leto príde po jari,
oj, či sa len vydarí?
Užijeme si slniečka aj vody,
nikomu z nás to neuškodí.
Leto, leto maľované
slnkom ráno umývané.
A keď letu zamávajú topole,
pekne sa mi poberieme ku škole.
Listopád pád vonku je
pani Jeseň kraľuje.
Stromy zmenia svoju tvár,
tak nám velí kalendár.
Zima Napadne nám prvý sneh,
ako vlani, hurá, nech!
Sneh nám naveje,
budú z toho záveje.
70
DUŠAN KLIMENT
Atóm
Príde Miško zo školy, veľká slza v oku,
veď v žiackej je poznámka, prvá v tomto roku.
Pán učiteľ takto píše:
„Dohovorte synovi, prísne trvám na tom,
odpovedať nevedel, že kto rozbil atóm.“
A čo na to tatko? Odpovedal takto:
„Vypočul som svojho syna, na ňom veru nie je vina,
konzekventne trvá na tom, že nerozbil žiadny atóm,
už to teda iba skrátim, ja tú škodu nezaplatím.“
ZUZANA MARTIŠKOVÁ Chorá zima
Ochorela zima.
V horúčke ju máta.
Rozhodila po okolí
všade kopy blata.
Chvíľu chladom trasie.
Chvíľu pot rozlieva.
Z kúta slnko zubaté
mlákam sa vysmieva.
Ako určiť diagnózu...?!
"Teplotu má ?"
Ktohovie.
...keď teplomer nemôžeš dať
pod jazyky snehové !
71
ALEXANDER SCHOLZ
Mimozemšťan
( sci-fi rozprávka )
Ten deň mal byť ako každý iný. Nemalo sa nič zvláštne prihodiť. Slnko ráno
vyskočilo na oblohu presne podľa meteorologickej predpo- vede. Gazdov
kohút to mál tiež nacvičené, nezabudol prvýkrát zakikirí- kať ešte pred
svitaním. Predpovedaná bio záťaž sľubovala príjemný druhý záťažový
stupeň. Len náš výmyselník Veselko práve v ten deň čakal niečo zvláštne,
niečo nezvyčajné. Cítil to v kostiach už od samého rána. Napriek tomu, že
nebol piatok trinásteho, veril tomu, že sa nemýli. Všetko ale chce svoj čas.
Po krátkom uvažovaní, pri ktorom Veselko na nič nové neprišiel, sa
rozhodol, že si vyjde za dedinu – len tak. Skontrolovať či je v intra- viláne
obce dačo nové. Započúvať sa ako na súkromných poliach žitko rastie,
pleve bujnie, ba či už aj deti čerešne začínajú za košeľu zbierať. Na
prašných poľných cestách sa pri tom čerstvého vzduchu nadýcha, veselé
myšlienky do náručia nazbiera.
Ako si tak veselo vykračuje, zrazu sa mu pred očami akoby pritmelo a hneď
zase akoby rozvidnelo. Také čudné voľačo sa mu už namojveru dávno
nezazdalo. Len čo pár krokov ďalej prešiel, čo nevidí: Zase to isté. Raz svetlo
a potom zase tma. Skúsil sa on lepšie prizrieť, čo za čudesné veci sa to pred
ním dejú. Neznáme svetlo raz na cestu vybehlo a raz zase do kríkov sa
skrylo. Akoby pred ním dajaké svie- tiace čudo poskakovalo.
„Nože sa len ty tam ukáž, čo si zač. Nech sa lepšie spoznáme. Nech vieme,
či si tam, a či nie si tam,“ nesmelo zašpásoval Veselko.
A veru tam aj čosi bolo. Ani sa viacej vypytovať nemusel. To čudo zrazu na
neho rukou zamávalo. No namojveru. Veď to bude mimozemšťan, svitlo
zrazu Veselkovi v hlave. Nie nadarmo sa mu tej noci do rána o lietajúcich
tanieroch snívalo. Pre istotu sa uštipol do líca, aby sa presvedčil, či je všetko
pravda, či ho zase dajaký neskutočný sen neklame. Možno sa Veselko
cestou niekde zastavil, aby si na chvíľku oddýchol, pod jabloňou si
zdriemol. A teraz sa mu všetko iba zdá. No nech už bolo tak, či onak, či sa
mu to snívalo, alebo nie, musel Veselko neznámeho návštevníka pozdraviť.
Aby len tak, ja nič – ty nič, bez jedného slovka na seba nehľadeli. Akoby si
nebodaj aj niečo závideli.
„ Pekne svietiš,“ pokračoval Veselko. „Už aj zhasnúť môžeš, veď nám slnko
svieti. Hen tam hore, nevidíš ?“
Svetielkujúce čudo sa pozrelo na jasnú oblohu, potom na Veselka, čosi si
zahundralo a zhaslo svoj svetielkujúci oblek.
„No, vidíš...Mňa volajú Veselko. A ty si odkiaľ ? Ty – odkiaľ ? Hej,
nepočuješ ?“ mával Veselko na mimozemšťana. „Odkiaľ, že si k nám, na náš
72
chotár, prikvitol?“
Zelený mimozemšťan ( na takého sa teraz premenil) len nadvihol hlavu a
svietiacou paličkou namieril na modrú oblohu, aby Veselko pochopil odkiaľ
on, mimozemšťan, na našu planétu Zem priletel.
„A z ďaleka?“ pokračoval Veselko... Hľadeli si rovno do očí, ale nespôsobný
zelenáč zase nič. Akoby aj mohol, veď mimozemšťania sa v škole slovenský
jazyk neučia. Možno ani ako nepovinný predmet. Ušatý mimozemšťan si
niečo pre seba zahundral, niečo aj mimozem- ský zapípal, a to z jeho strany
bolo všetko. Zvedavého Veselka to ale neodradilo : „Či si prišiel z ďaleka,
z ďa-le-ka,“ pokúšal sa Veselko komunikovať už aj s rukami a nohami.
Mimozemšťan si občas akúsi anténu na hlave napravil, akoby chcel lepšie
počuť, alebo čo...
„ Nie si náhodou hladný ? Či nechceš niečo zjesť ?“ ukázal Veselko rukou na
svoje brucho. No mimozemšťan len hľadel a hľadel na Veselka, s veľkými
guľatými očami , rozumného slovka nepreriekol.
„Asi mi nerozumieš. Nič to zato, niečo ti nakreslím,“ priblížil sa Veselko
kamarátsky k okatému a ušatému mimozemšťanovi. Na poľnej ceste
s drevenou paličkou začal maľovať veľký hrniec a v ňom veľkú kopu
halušiek s drevenou varechou. Čo to len môže byť ? Prezeral si
mimozemšťan nakreslený hrniec. Najviac sa mu páčili uši na veľkom hrnci.
Možno mu pripomínali jeho mimozemských kamarátov.
„To je hrniec s
bryndzovými haluškami,“ vysvetľoval Veselko
nechápajúcemu mimozemšťanovi. „To je u nás na Slovensku naše národné
jedlo..., aby si vedel. Také niečo si určite ešte nejedol. Prsty si budeš
oblizovať. Ani sa ti nebude chcieť naspäť domov odletieť,“ presviedčal
Veselko prekvapeného mimozemšťana tak presvedčivo, až sa mu začali
v ústach slinky na nakreslené halušky zbiehať. Mimozem- šťanovi
nezostávalo nič iné, len aby konečne, na znak súhlasu, prikývol hlavou. Asi
bol naozaj hladný. Vedno sa teda vybrali naspäť do dediny.
Ako si tak spolu vykračovali, Veselko si spomenul, že veru najlepšie halušky
v dedine vie sused gazda navariť. Najlepšie teda bude, keď vzácnu
návštevu rovno ku gazdovi privedie. Len čo k nemu docupkali, zabúchal
Veselko na gazdovské vráta :
„Doma ste gazdíček, doma ? Vediem vám vzácnu návštevu. Až hen
z ďalekého vesmíru. Veľmi sa nezľaknite, račej hneď postavte vodu variť na bryndzové halušky,“ hlasno kričal Veselko, aby všetci počuli, čo za novú
novinu on to do dediny priniesol.
„Gazda hneď naponáhlo dvere doširoka otvoril - zvedavý bol čo za návštevu
to k nemu Veselko naozaj priviedol. Nechcel veriť vlast- ným očiam. Či je to
pravda, a či nie, a či sa mu to iba sníva: Veselko a mimozemšťan ! Také
73
niečo u nich v dedine naozaj nikto ešte nezažil.
„Už sa len toľko nečudujte, gazda. Návštevu nám treba pohostiť,“ napomínal
Veselko prekvapeného gazdu. „Z toľkej diaľky priletel, istotne už poriadne
vyhladol. Čo si o nás pomyslia v tom ďalekom vesmíre, že sa nevieme o
návštevu postarať ?“
„Čože by sme nevedeli,“ bránil sa gazda. „Len či je to naozaj mimozemšťan,
ako hovoríte ? Lebo ako ja vás poznám, sused, vy si občas, ak nie aj
častejšie, všeličo povymýšľate. Ktože vám má stále uveriť ?
„Keď nie stále, ale teraz určite. Nič iné vám už nezostáva, len mi uveriť. Či
na vlastné oči nevidíte ? Už je to tak. Trochu má veľké uši a zelenú farbu
v tvári, no hádam ho len preto nepošleme naspäť domov hladného?“
„Veď som nepovedal nie, halušky môžu byť za chvíľu hotové, keď už ináč
nedáte,“ privolil gazda, aby sa náhodou po dedine neroz- nieslo, že on,
gazda, ani vzácnu návštevu nevie, ako sa patrí, pohostiť.
Hneď vzácnu návštevu s Veselkom vedno za stôl posadil. Po poháriku
domácej pálenky nalial, aby im nebola dlhá chvíľa, kým sa halušky uvaria.
Gazda veru nelenil, poponáhľal sa, do kuchyne odbehol, a hneď sa aj vrátil
naspäť, opýtať sa vzácneho hosťa, či tie halušky majú byť aj so škvarkami,
alebo aj
samotná bryndza postačí. Čo ak je pán mimozemšťan
vegetarián...? „Nože sa ho opýtajte,“ nástojil gazda, „ či aj so slaninou,
alebo len s bryndzou.“
„Opýtajte, opýtajte, ale ako ?“ škrabal sa za uchom Veselko. „Ako mu
poradiť, že najlepšie halušky sú so slaninou ? Možno, že tam u nich len
samé vitamíny a nutričné kaše v prášku pojedajú. Nie ako u nás doma, my
o slanine ešte aj spievame. Veď viete, ktorú myslím? Tú našu ,“ mrkol
Veselko na gazdu a hneď aj vedno spolu zanôtili :„Pokapala na salaši
slanina, slanina. Povedali na našého Martina, Martina. Pokapala na salaši
slanina, slanina.“
Tak sa rozospievali, okolo pliec pochytali, po izbe začali poska- kovať, že
namojveru ani nezbadali, ako sa im spoza stola ich vzácna návšteva ,čosi –
kamsi, celkom naozaj, von z izby vytratila.
„Ale takéto niečo?“ čudovali sa obidvaja. Halušky sú už hotové, a hosťa
nikde. „Kde len môže byť ?“ prizerali sa hore na oblohu, len čo v tú chvíľu
von na dvor vybehli. „Hééj ! heééj ! Halušky, bryndzové, škvarkové !“ Volali
na mimozemšťana na pretrhnutie. Všetko márne.
Na oblohe sa čosi zablýskalo. Ale nevedeli čo. Možno lietajúci tanier, akoby
na rozlúčku. Alebo sa im to všetko len zazdalo ?...Vrátili sa teda vedno
naspäť, aby spoločne zjedli, čo si pred chvíľou navarili.
Sadnú si za stôl v izbe, a čo vidia, halušky aj z miskou sú preč. Hľadajú
v kuchyni, v špajze, nikde nič, po haluškách ani stopa. Ba ani hrniec prázdny
74
nezostal. Halušky boli fuč, a beťár mimozemšťan tiež. Taký on bol hladný,
pozerajú sa jeden na druhého. Ani len na žinčicu nepočkal, a poď ho tam
odletieť aj s plným hrncom bryndzových halušiek. Tak to je, už ani
mimozemšťanom sa nedá veriť. „Keby aspoň tú novú varechu z jarmoku mi
tu zanechali,“ lamentoval gazda nad prázdnym kuchynským stolom.
„Možno sa ešte vesmírčania vrátia,“ utešoval Veselko smutného gazdu.
„Možno im palivo došlo. Možno v súhvezdí Veľkého medveďa dotankujú,
a vrátia sa zase naspäť aj so zamastenou varechou. A keď nie, nech si len
majú – zlodeji. Neboli to prvé ani tie posledné bryn- dzové halušky, čo ste
Gazda vo svojom poctivom pozemskom živote navarili.“
Na druhý deň sa v novinách objavila správa o zmiznutých haluškách.
Doteraz sa presne nevie, čia to bola civilizácia, čo nevie, že kradnúť sa
nesmie... Jedno je ale isté, spravodlivosť je v celom vesmíre vždy len jedna.
Nie každému, vždy a všade, ukradnuté na úžitok padne.
GABRIELA SUCHÁ
Bakana a Drakos
...Najväčší z drakov zvaný Drakos si vždy pozval jednu ježibabu na svoj ples.
Sníval, že mu raz jedna uvarí výborný dračí odvar, ktorý by mu pomohol
zbaviť sa jeho nepríjemného dračieho dychu. Bol totiž zamilovaný do
Drakomily a tá ho nechcela, pretože mu strašne páchlo z úst. Iba ježibaba mu
mohla pomôcť. Avšak ani jednej sa to doteraz nepodarilo. Preto mu museli
všetky doposiaľ slúžiť. Až jedného dňa, až na jednu...
Na úpätí vysokých hôr tam, odkiaľ bol výhľad na všetky svetové strany a z času
na čas dul najsilnejší vietor, ktorý priviedol silný dážď, kde v zime poriadne
snežilo a v lete pražilo slnko a kde aj blesk zahrmel svojím dunivým bleskom
žila ježibaba menom Bakana.
V to ráno, keď ježibaba Bakana pracovala na svojom tajnom nápoji o ktorom
nevedel nik, iba ona sama a pridávala poslednú dôležitú ingredienciu, do dverí
nečakane zavial vietor a doniesol list.
List, na ktorom bolo napísané a dračou krvou podpísané:
,,Bakana,
večer bude dračí ples.
Pridáš sa k nám dnes.
Partnera mať nemusíš
s Drakosom si zakrepčíš.“
Ježibaba Bakana dupla nohou, roztrhala list, vzápätí ho upustila z rúk, ten
dopadol na zem a odpľula si až sa zadymilo. V tom momente zmizol naveky!
Tak to bolo podľa ježibabích pravidiel. Na ples ísť musela, pretože ak by
75
Drakosovo pozvanie odmietla, vypustil by na ňu všetkých svojich zlých drakov.
Dal by ju chytiť a potom ju uväznil do tajomnej jaskyne. Bol v tom však jeden
háčik. Nevedela tancovať, a aby zakryla svoj krivý krok rozhodla sa kúpiť si
nové šaty. Vzala svoju rýchlu metlu potom vyriekla tri čarovné zaklínadlá:,,
bakanus, bakalus, brakalá“ a zaletela do najbližšieho ježibabieho obchodu.
,,Dlhé šaty musím mať,
krásny strih a hebká látka.
Drakosov dych odčarovať,
práškom ho zamilovať.“
Ježibabky, šikovné obchodníčky ju hneď obskakovali a vyčarovávali jej
všakovaké šaty od výmyslu sveta. Chceli pekne zarobiť. A počuli ako to chodí
na dračom plese. Preto sa snažili vybrať tie najlepšie ježibabie šaty.
,,Dobre si ja zatancujem,
a trošku i počarujem.
Potom ešte pošpásujem,
ej,
vraj mi bude hej.“
Pospevovala si Bakana vyberajúc a skúšajúc si šaty až kým jej jedny nepadli ako
uliate. Drakos bol výborný tanečník, ba aj celkom fešák na rozdiel od iných
drakov, ktorí mali priveľmi veľké bruchá a na chrbte vriedky skoro ako ropuchy.
Keď mal dobrú náladu, správal sa slušne ako pravý džentlmen. Bol
milý, pozorný i zdvorilý. Keď ho však niečo veľmi nahnevalo či rozčúlilo,
z papule vyšľahol také plamene, že ich žiaru bolo vidieť spoza humien a jeho
smradľavý dych bolo cítiť na míle ďaleko. Preto ho ani Drakomila, najkrajšia zo
všetkých dračíc nechcela.
Bakana zaplatila za nové šaty parfumom, vyrobeným z krokodílích zubov
a hadej kože s prídavkom rybacích šupín a utekala k Ježikaderke, aby jej
upravila jej neporiadne vlasy. Ježibaba Ježikaderka sa okamžite pustila do
práce i začala čarovať:
,,Čáry máry
hrebeň a aj fén,
rýchlo vlasy začešem.
Púpava a zlaté klasy,
zafarbím na žlto vlasy.“
Keď sa zvečerilo, Bakana nasadla na svoju rýchlu metlu, vyletela do vzduchu,
trikrát zakrúžila nad najvyšším vrchom v horách a vyriekajúc tri čarovné slová:,,
bakanus, brakalus, brakalá,“ zmizla za úpätím vysokých hôr k Drakosovi. Letela
ponad Vihorlat k Morskému oku, kde býval aj so svojimi siedmymi drakmi.
,,Vitaj u nás Bakana,“ riekol Drakos sediac na najvyššom kameni pri Morskom
oku. Potom jej mávnutím svojej silnej dračej laby naznačil miesto. Nato
76
ju ponúkol dračím mokom, vyrobeným jednou z jej predchodkýň. Jedným
okom sledujúc Bakanu a druhým nenápadne pokukujúc po Drakomile riekol:
,,Pekne si sa vyfintila, dobre si sa pripravila, to veru hej. Avšak keď na morské
oko zažiari lúč Luny, skočíš so mnou do tanca.“
,,Kúzlami mi pomôžeš,
mágiou dych premôžeš,
inak u mňa zostaneš!
Dychu zlého zbavíš ma ty hneď!
Ako znie tá odpoveď?“
,,Dobre si to rozmysli,“ poznamenal Drakos svojím hlbokým hlasom nakláňajúc
sa k ježibabe. Nato fúkajúc naň svoj dračí, smradľavý dych pokračoval: ,,Inak
vedz, že ťa odtiaľto nepustím a ty mi budeš naveky slúžiť a variť mi dračí odvar
ako tvoje predchodkyne.“
Bakana však veľmi dobre vedela, že s Drakosom nie sú žiadne žarty ak ide
o vážnu vec. Nechcela mu variť odvar do konca života. Mala v úmysle niečo
úplne iné ako si len zakrepčiť či zbaviť draka jeho nepríjemného dychu. Preto
sa na tento večer dobre pripravovala už dlhé roky. Vyrobila si totiž čarodejný
prášok, na ktorom potajomky pracovala. Bola to jej najlepšia receptúra
z najlepších akú doteraz vyrobila. Počula o jeho dračom dychu a vedela aj to,
že to naň skúšali rôznymi čarami i iné ježibaby. Ale doposiaľ sa však ani jednej
z nich nepodarilo zbaviť draka jeho smradľavého dychu. Netušila prečo mu tak
páchlo z papule, a ani nevedela či bude jej prášok účinkovať. Dlho sa na túto
chvíľu pripravovala, pretože vedela, že raz príde rad aj na ňu. Chcela tej veci
prísť na koreň, aby nemusela Drakosovi dokonca života slúžiť. A ten čas nastal!
,,Nebude ti slúžiť viac
ani jedna z nás.
Ak chceš zdravý dych ty mať,
i Drakomilu milovať,
musíš sa oň veru starať.“
Nato si vytrhla svoj žltý vlas, dupla nohou, opäť si odpľula a riekla:
,,Neviem prečo máš taký dračí dych, no pokúsim sa ti pomôcť. Ak sa mi to však
podarí, chcem niečo za svoju pomoc.“
,, Éch, Bakana, ty si ale prefíkaná. Vieš šikovne vyjednávať, preto rýchlo vrav,
inak si to rozmyslím.“
,,Ak ti pomôžem a zbavím ťa tvojho dračieho dychu, dáš mi jedného z tvojich
najrýchlejších drakov, ktorého si sama vyberiem. Ten mi bude už navždy
slúžiť. Potom prepustíš všetky ježibaby zo svojich služieb a ani jedna ti už
nebude variť dračí mok!“ rázne vyslovila svoju žiadosť akoby to už mala dávno
premyslené.
,,Myslím to vážne!“ dôrazne dodala tešiac sa, že oslobodí všetky ježibabky,
77
zbaví Drakosa nepríjemného dychu a získa rýchleho draka.
,,Dobre teda, ale ak sa ti to nepodarí, budeš pre mňa pracovať i ty!“ odpovedal
Drakos na Bakanu svojím nepríjemným dračím dychom.
Bakana súhlasne prikývla a aby svoju dohodu potvrdili upili si z dračieho moku.
Drakos vychrlil oheň z papule, svojím dlhým pazúrom si jemne škrabol do
dlane z ktorej padla kvapka krvi na zem. Bakana si odpľuvla do zeme, rovno do
kvapky krvi až sa znej dočervena zadymilo. A tak spečatili svoju dohodu.
Nato sa Drakos pobral tancovať dračí tanec so svojimi dračicami. Kráčajúc k
ohnisku nenápadne mihol očkom po Drakomile. Bola to dračia krásavica so
zelenými očami ako smaragdy. Dokonca vedela najlepšie tancovať polnočný
tanec a všetci draci ju obletovali a chceli ju za ženu. Ale ona bola chladná ako
ta skala na tom ich najvyššom vrchu. Často tam sama smutne sedávala
a pozerala na hladinu Morského oka.
Avšak ježibabin čas sa krátil a polnočný mesiac ukazoval celú svoju nádheru.
Ježibaba iba čakala na vhodnú chvíľu. Blížila sa dvanásta hodina, a preto sa
radšej pustila rýchlo do práce. Vytiahla svoj čarovný prášok a keď Drakos
tancoval pri ohnisku a chrlil doň oheň, nenápadne mu z neho prisypala do
pohára a potajomky vyslovila čarovné zaklínadlo:
,,Bakanus, bakalus, brakalí
nech je Drakos ospalý.“
Drakos dotancoval a zahľadel sa na mesiac. Z papule vychrlil plamene smerom
k polnočnej oblohe i podišiel k Bakane. Od smädu si usrkol poriadny dúšok
dračieho moku s práškom od Bakany a vyzval ju do tanca. Spolu zaleteli ponad
morské oko a tancovali až...
Mesiac Luny a polnočný ples,
poskočme si od radosti dnes.
Oheň , v ňom je moja sila,
tá ma o dych pripravila.
Zajtra svitne nový deň,
som ja Drakos dobrodruh.
Vodááá suchááá zeeem....
Lenže ako si tak tancovali letkom nad vodnou hladinou, znenazdajky sa
Drakosovi začali privierať oči. Tu zrazu začal padať do Morského oka. V tom
Bakana nelenila, chytila sa príležitosti a opäť začala čarovať:
,,Lúskaním ho metla hneď,
sťa rýchlosťou blesku chyť.
Len ty metla rýchlo leť,
rýchlo metla leť!“
Potom zalúskala prstom na svoju čarovnú metlu, ktorá ho zachytila a zaletela
s ním k najvyššiemu kameňu, kde nebolo nablízku ani živej duše, začala tuho
78
premýšľať. Vedela, že nemá veľa času kým sa Drakos zobudí. Zalomila rukami,
vystrela pred seba a začala vyslovovať čarovné zaklínadlá:
,,Myší chvost a dračí zub,
nech má Drakos zdravý chrup.
Kaktus a aj včelí pich,
zdravý zub i zdravý dych.“
Nato otvorila Drakosovi ústa dokorán, ale stále mu z nej nesmierne páchlo.
Divila sa, prečo čary nezaberajú a drakovi neustále páchne z jeho veľkej
zubatej papule.
,,Čarovný prášok už účinkuje naplno, ale prečo nezaberá na jeho dračí
smradľavý dych?“ Divila sa Ježibaba. Drakos od prášku zaspal no nepríjemný
dych mu ostal.
,,V tom musí byť nejaký háčik. Musím niečo vymyslieť!“ a začala tuho
premýšľať. Odrazu nečakane dostala nápad.
,,Kde čary nepomáhajú, pomôže sila,“ zahundrala si popod nos. Opäť otvorila
Drakosovi papuľu doširoka, tak ako sa len dalo. Z vrecka vytiahla dlhý motúz a
previazala ním drakov najväčší sivý, škaredo vyzerajúci, páchnuci zub. Na jeho
konci urobila veľký pevný uzol. Nato vysadla na svoju rýchlu metlu a druhý
koniec motúza obviazala o metlu tak, aby udržal jeho zub. Vzápätí vzlieta tak
rýchlo, a tak vysoko, až sa za ňou zaprášilo. Ostal po nej, len belaso modrý
trblietavý prach.
V tom, zrazu čo sa nestalo. Drakos v spánku zaujúkal a z úst mu vypadol jeden
veľký, deravý, pokazený a páchnuci zub tmavosivej farby, zavesený na motúze!
Ježibaba ihneď otvorila Drakosovi papuľu a strčila mu tam svoju hlavu. Potom
sa zhlboka nadýchla z jeho dračieho dychu do pľúc. Jeho páchnuci dych bol
preč aj s jeho pokazeným zubom. Nato vysadla na svoju rýchlu metlu, vystrela
ruky pred seba a opäť začala čarovať:
,,Dračieho dychu už niet.
Mal si iba tvrdí sen,
či je noc a či deň.
Pridám lupeň z ruže
a aj včelí med.
Jeden vlas a trošku prášku,
pričarujem mu aj lásku.
Drakomila je tvoj svet,
vyrob z ruží srdce,
sťa najkrajší dračí kvet.
Zobudí ťa zo spánku
jemný prášok vánku.“
Ježibaba ofúkla Drakosa jemným voňavým práškom z peľu kvetov, ktorý mala
79
priviazaný okolo pása v malom vačku a sadla si na kameň pri morskom oku, tak
ako keby sa nechumelilo. V tom sa Drakos nečakane zobudil. Otvoril oči,
zhlboka sa nadýchol a z jeho mohutnej papule vychrlil plamene, ako nikdy
predtým.
,,Čo to bol za sen? Je už noc a či opäť deň? Ako to, že chrlím taký pikantný
oheň z papule?“ riekol prekvapeným hlasom.
Potom podišiel svižným krokom k Morskému oku i zahľadel sa do jeho hladiny
otvárajúc svoju obrovskú papuľu dokorán. Udivene zízal do svojich úst, zo
záujmom prezerajúc si svoje krásne veľké zubiská.
,,Kde je môj najväčší ostrý zub!“ zreval zlostným hlasom do vodnej hladiny. ,,Ty
si na vine, ježibaba jedna! Srdce mám zlomené, lásky, a ani zuba niet! Nech ťa
berie čert!“ povedal a smutne si sadol ku kameňu na brehu Morského oka.
Vzal do ruky ružu, ktorá rástla obďaleč. Začal trhať jej lupene a ukladať ich
v tvare srdca. Lenže tu už medzičasom pôsobili ježibabine čary. Keď Drakomila
videla aký je nešťastný, nečakane k nemu podišla a pozrela sa na lupene z ruží,
ktoré boli v tvare dračieho srdca. Boli nádherné. Uprene sa zahľadela do
Drakosových očí, v ktorých tlel oheň toho najsilnejšieho, najšarmantnejšieho a
najodvážnejšieho draka zo všetkých drakov v širokom okolí. V tom momente sa
doň zamilovala. Spolu si sadli na Vihorlatský kameň ta, kde kedysi osamotená
a smutná sedávala Drakomila a pospolu chrlili štipľavé, červenooranžové
plamene do Morského oka.
Od toho dňa už nemusela žiadna ježibaba pre Drakosa pracovať ba ani variť
preň odvar. Mohli si čarovať i letieť tam, kam sa im zachcelo. Len Drakosovi
chýbal jeho najrýchlejší drak a jeden ostrý zub. Nuž ale dohoda bola
dohodou a tá sa musela plniť. Drakos s Drakomilou boli šťastne zamilovaní.
A ježibaba? Tá mala svojho vytúženého rýchleho draka .
JANKA BERNÁTHOVÁ
Modlitba za tulácku dušu
Keď som bola malá, každé leto k nám chodieval drotár Bango. Moja stará
mama ho mala vo veľkej úcte. Zložil svoju rokmi unavenú nošu na priedomí,
kde látal deravé hrnce, drôtoval prasknuté hlinené nádoby, opravoval dáždniky
a pritom rozprával neuveriteľné zážitky z ciest.
My, deti, sme z neho celý čas nespúšťali oči. Bol pokojný a rozvážny v každom
slove a každom pohybe, takže jeho práca pripomínala akýsi rituál.Používal
rôzne kladivká, klieštiky, pliešky, drôty, nity, tmel...Stará mama len hovorievala:
,, Zlaté ruky máte, Bango - báči !" No ale poviem vám, že ja som na nich žiadne
zlato nevidela. Jeho ruky mi pripadali nepekné, kostlivé, šľachovité a spálené
od slnka. Vlastne, celý bol akýsi ohorený. Aj keď bol určite starší od nášho
80
starého otca, lebo ten si ho pamätal ešte ako mládenec, vlasy mal čierne,
chodieval dôstojne vzpriamený, s fúzikmi pod nosom, trochu naštrbeným
úsmevom a šviháckym klobúkom do čela. Mne sa páčilo, že nosieval košele
neobvyklých farieb, ako nikto v našej dedine. Boli ružové, žlté, lilavé, výrazne
kontrastujúce s jeho tmavou pleťou.
,,Janinka, anjelik, nože skoč do kuchyne a prines Bango- báčimu trochu bielej
kávy. Je v kastróliku na sporáku! " Stará mama ma poverila touto úlohou,
pretože som bola najstaršia z ksdlika zvedavých vnúčat. Vybehla som po
schodíkoch do kuchyne, vyškriabala sa na stolček, aby som lepšie dosiahla na
poličku s hrnčekmi. Cítila som sa veľmi dôležito, pretože som bola nútená
tuho popremýšľať, ktorýže hrnček vybrať pre Banga-báčiho. Zelená polička
visela nad vedrami s vodou, lebo starká ešte nemala vodovod. Boli na nej
keramické dózy na soľ, cukor a kávu, ale aj všakovaké hrnčeky, ktoré tiež mali
svoje príbehy. Kvietkované, bodkované, smaltované, aj také - iba na parádu,
keď prišla návšteva. ,,Veď je to len starý tulák, škoda pre neho mazať parádnu
šálku, " pomyslela som si,, postačí mu aj tento obitý šerblík." Vzala som
najúbohejší hrnček, ktorý sa už v podstate ani nepoužíval a čľapla doň trochu
kávy. Potom som ho rýchlo, aby mi nič zo zaujímavého rozprávania neuniklo,
priniesla na podstienku a podsunula hosťovi. On pozrel na hrnček a poďakoval
tak úctivo, akoby som mu dala neviem čo. Bola som so sebou náramne
spokojná. Sadla som si späť medzi deti a s otvorenými ústami počúvala príbehy
z jeho ciest. Keď bol s prácou hotový, starká mu nabrala halušiek s kyslým
mliečkom, na cestu pribalila chlebíka, kúsok slaninky a peniažtek na dohán do
fajočky. S úctivou poklonou si od starej mamy vypýtal aj ten hrnček, ktorý som
mu ja, malá hrdopýška, vybrala. Bango- báči sa pobral hore dedinou, lebo v
nejednom dvore ho už očakávali s deravými miskami, hrncami a kotlíkmi. Po
práci tak ticho, ako prišiel, sa aj vytratil. Nevedno, kde býval, kde na noc
skláňal unavené kosti, ale občas, keď sa strhla letná búrka, s úzkosťou som na
Banga-báčiho myslievala.
Prišiel aj na ďalšie leto. Stará mama nemala pre neho prácu, lebo hrnce, aj
tie opravené, ešte dobre slúžili. Tak len posedel na podstienke, vypýtal si pohár
vody a prehodil pár slov so starými rodičmi.,,A kdeže máte vnučku, milostivá
pani, niečo tu pre ňu mám !" Zvedavosť ma vyhnala z príjemného chládku
verandy, veď darčeky človek nedostáva každý deň :,, Tu som ! " Starý drotár sa
na mňa láskavo usmial a vytiahol z noše - hrnček.
Bóóóže môj, ale aký!
Bol to ten istý hlinený hrnček bez uška, ktorým som ho vlani tak pohostila, ale
nádherne pokrytý jemnými drôtenými čipkami.",,To je krása ! Ja stále vravím,
že máte zlaté ruky!" pochválila nezvyčajný darček starká. ,,Naozaj, majstrovská
robota, " prikývol s uznaním aj starý otec. ,,Len škoda, že ste neozdobili krajší
81
hrnček, ale takúto haraburdu." Vtedy som sa prvýkrát zahanbila za svoj skutok
spred roka. A hanbím sa vždy, keď si spomeniem, že som tomuto múdremu
človeku nepreukázala väšiu úctu.
Bolo to naše posledné stretnutie. Starká síce nachystala
kastróliky,
aj prasknutý hlinený šmalovník do komory, kde čakali na Bango- báčiho zlaté
ruky, no nedočkali sa. ,,Čo sa mu len mohlo stať?" obávali sa mnohé gazdinky.
Nikto nič nevedel. Bango nemal trvalú adresu a predsa bol všade doma. Jeho
majetkom boli túlavé topánky, pracovité ruky, drotárska noša a neuveriteľné
zážitky z ciest.
Až raz na Vianoce sme sa pred kostolom dozvedeli, že Bango-báči ochorel
a zomrel na zápal pľúc v nejakom starobinci pri Ružomberku. Spomínam si, že
z kostola sme kráčali domov mlčky a ja som bola nesmierne vďačná že sneží,
lebo vločky prikrývali moje úprimné slzy.
Doma stará mama zapálila sviečku a pomodlila sa za pokoj jeho duše.
82
ZOZNAM AUTOROV PRIHLÁSENÝCH DO SÚŤAŽE
I. súťažná kategória Poézia
1.
2.
3.
4.
5.
6.
7.
8.
9.
10.
11.
12.
13.
14.
15.
16.
17.
18.
19.
20.
21.
22.
23.
24.
25.
26.
27.
28.
29.
30.
31.
32.
33.
34.
35.
36.
37.
Bahnová Katarína
Baranovičová Danica
Baranovičová Lenka
Barináková Petra
Baštová Romana
Bernáthová Janka
Bujnovská Vlasta
Búran Miroslav
Drotárová Kristína
Fabová Barbora
Fekete Pavol
Filipová Emília
Fručková Adela
Gergelová Ema
Hojda Róbert
Horvatovič Jozef
Hríbová Magdaléna
Ihracký Ján
Iváková Anna
Jackaninová Miriam
Jamrišková Anna
Jancurová Diana
Jančeková Katarína
Kigysiová Ariana
Kissová Katarína
Kliment Dušan
Košútová Miroslava
Kovalíková Mária
Kováčik Ján
Kruk Igor
Lažová Anna
Makúchová Lucia
Malá Mária
Martišková Zuzana
Nagy Daniel
Nagyová Viktória
Neuschl Samuel
Janova Lehota
Handlová
Handlová
Bratislava
Paňovce
Banská Štiavnica
Rožňava
Jablnica
Svidník
Mníchova Lehota
Košice
Dudince
Žilina
Janova Lehota
Nová Baňa
Bratislava
Martin – Priekopa
Žiar nad Hronom
Bratislava
Svidník
Vrútky
Svidník
Bedzany
Svidník
Banská Štiavnica
Lovčica – Trubín
Pezinok
Chynorany
Rudno nad Hronom
Hontianske Moravce
Svidník
Žilina
Lutila
Topolčany
Janova Lehota
Janova Lehota
Janova Lehota
83
38.
39.
40.
41.
42.
43.
44.
45.
46.
47.
48.
49.
50.
51.
52.
2.
3.
Očkayová Eva
Ondrija Samuel
Pilliarová Natália
Pilníková Lujza
Priehodová Michaela
Prnová Anna
Ryznerová Kristýna
Sokolovičová Daniela
Soľanka Tomáš
Šípoš Peter
Šmihula Albert
Šmiľňáková Katarína
Španová Veronika
Štefáneková Dana
Trussová Alexandra
Valachová Adriana
Vilček Ján
Martin
Prešov
Janova Lehota
Janova Lehota
Prievidza
Horné Srnie
Svidník
Podhorie
Svidník
Topolčany
Rožňava
Košice
Janova Lehota
Benice
Košice
Čelovce
Nitra
II. súťažná kategória Próza
1.
2.
3.
4.
5.
6.
7.
8.
9.
10.
11.
12.
13.
14.
15.
16.
17.
18.
19.
20.
21.
Baranovičová Lenka
Bednárová Michaela
Bernáthová Janka
Biarincová Regina
Búryová Mária
Čermák Andrej Samue
Čunderlíková Anna
Demčáková Nina
Durániková Jarmila
Fecske Milan
Ferenczová Ema
Gálfyová Jana
Gerbery Tomáš
Hanobíková Marianna
Hurajová Monika
Ihracký Ján
Illyová Dáša
Jančeková Katarína
Junková Henrieta
Liptáková Katarína
Kaplan Imrich
Handlová
Kežmarok
Banská Štiavnica
Ružomberok
Orovnica
Bratislava
Zvolen
Nižná Šebastová
Košice
Liptovský Mikuláš
Bohdanovce
Banská Bystrica
Plešivec
Nižná Šebastová
Sedlice
Žiar nad Hronom
Púchov
Veľké Bedzany
Beluša
Bystré
Svidník
84
22.
23.
24.
25.
26.
27.
28.
29.
30.
31.
32.
33.
34.
35.
36.
37.
38.
39.
40.
41.
42.
43.
44.
45.
46.
47.
48.
49.
50.
51.
52.
53.
54.
55.
56.
57.
Kniš Filip
Košice
Kotradyová Slavomíra
Levoča
Kupecká Daniela
Stará Ľubovňa
Kútna Nikol
Pruské
Lešičková Ivana
Bardejov
Martišková Zuzana
Topolčany
Mičko Ján
Košice
Mičudová Monika
Malacky
Mikita Lukáš
Čelovce
Molčaniová Emília
Predajná
Novosadová Petra
Varín
Očkayová Eva
Martin
Ondrija Samuel
Prešov
Pauková Veronika
Nesluša
Petrušová Ivana
Košice
Piliarová Natália
Janova Lehota
Plauchová Jana
Banská Bystrica
Ridzoňová Katarína
Zvolenská Slatina
Rudnayová Zuzana
Rožňava
Sedlák Martin
Trnava
Semanová Radoslava
Prešov
Scholz Alexander
Banská Bystrica
Strýčková Katarína
Púchov
Suchá Gabriela
Roztoky
Šimková Lýdia
Trenčín
Šimková Lucia
Nižná Šebastová
Uhrinová Kristína
Košice
Vargová Martina
Sečovce
Vasilišinová Júlia
Nižná Šebastová
Verešová Bianka
Vinodol
Verešpejová Dominika
Nižná Šebastová
Vilček Ján
Nitra
Vlčková Monika
Topolčany
Wesserlová Monika
Nitrianske Pravno
Zimmermannová Ľudmila Topolčany
Želínska Katarína
Sabinov
85
86
OBSAH
Úvod
Poetka Štefánia Pártošová
Odborná porota
Vyhodnotenie súťaže
ŽIACI ZÁKLADNÝCH ŠKÔL
Lenka Baranovičová, Reštart
Samuel Ondrija, September alebo deviaty mesiac v roku
Samuel Ondrija, S pozdravom tvoj úsmev
Samuel Ondrija, Ako si udržať hlavu v láske
Tomáš Soľanka, Vietor, Láska, Dážď, Obloha, Jar
Dominika Verešpejová, Zúbková víla
Filip Kniš, Dieťa v núdzi
Henrieta Junková, Beluša
Imrich Kaplan, Hrdinka s krídlami
Lenka Baranovičová, Rozprávka
ŽIACI STREDNÝCH A VYSOKÝCH ŠKÔL
Katarína Jančeková
Katarína Liptáková, Predajňa snov
Zuzana Rudnayová, Moje nokturno
DOSPELÍ A SENIORI
Anna Lažová, Svet
Danica Baranovičová, Čriepky
Daniela Sokolovičová, (s...m...r...ť)
Emília Filipová, Nemocničná
Ján Vilček, Mister President!
Katarína Kissová, Závislosť od hviezd
Mária Malá, Láska z kríža
Peter Šipoš, tieňohra
Jana Plauchová, Dievčatko a dobrá víla
Jarmila Durániková, Sivá myš a červený kabát
Tomáš Gerbery, Šplhúni, oneskorenci a aviatori
TVORBA DOSPELÝCH PRE DETI A MLÁDEŽ
Igot Kruk, Príbeh jedného domčeka
Miroslav Búran, Vymódené zvončeky
Janka Bernáthová, Štiavnické jašteričky
Mária Kovalíková, Jar
Dušan Kliment, Atóm
Zuzana Matrišková, Chorá zima
Alexander Scholz, Mimozemšťan
87
6
7
8
9
10
11
12
12
13
14
15
15
16
18
19
20
21
22
34
40
41
41
43
43
44
45
45
46
47
56
61
67
68
69
69
70
71
71
72
Gabriela Suchá, Bakana a Drakos
Janka Bernáthová, Modlitba za tulácku dušu
Zoznam autorov prihlásených do súťaže
Obsah
88
75
80
83
87
Download

antológia - Pohronské osvetové stredisko Žiar nad Hronom