Po stopách Tuarégov
Nájdete tu nekonečné saharské pláne, cez ktoré kráčajú posledné nefalšované
karavány na svete. Uvidíte najstaršie mešity v celej Afrike. S Tuarégmi, pánmi púšte, si
v stane pripijete sladučkým čajom. Vitajte v africkom Mali.
Autor: Andrej HORVÁTH
Foto: autor, profimedia.sk
18
OKTOBER11 brejk.indd 18
16.8.2011 10:49
19
OKTOBER11 brejk.indd 19
16.8.2011 10:49
Z
elená, červená, žltá. Trikolóra
malijskej vlajky. Piloti dobre vedia,
že nevznikla náhodne. Z kabíny
lietadla vidieť, ako sa v krajine z juhu
tiahne zelený porast stromov, ktorý
čoraz viac redne, až ho vystrieda laterit, africká červená hlina. Len ťažko ju
možno označiť za úrodnú, ale domáci
si vedia dopestovať aspoň základné
plodiny: maniok, batáty i kukuricu. Ďalej
na sever zem praská, drobí sa, až z nej
zostane iba žltý piesok. Poslednými zastávkami pred nehostinnými saharskými planinami sú Gao, Mopti, Timbuktu
a Djenné. Mestečká s veľkolepou históriou, mestečká, kde dnes skapal pes.
Ďalej už nie je nič, iba nekonečná púšť.
Lenže, ani tá nie je úplne bez života...
Čaj o piatej: Jafaru s bratom
som stretol pol dňa cesty na sever
od mesta Timbuktu. Pol dňa nie autom, ale na ťave. Aj oni tak cestovali.
Ja ako turista, čo si chce spríjemniť
deň jazdou na exotickom zvierati,
pre nich to bola štandardná doprava.
Na dvoch ťavách išli oni, jedna niesla
náklad, tá štvrtá, posledná, bola určená ako dar novomanželom.
Práve rozbaľovali stan. Už finišovali,
výsledok bolo treba spečatiť čajom.
Pripravovali ho na debne s varičom
zastrčeným v plechovke, aby vietor
nesfúkol plameň. „Prvý silný ako smrť,
druhý sladký ako láska. Tuaregská
whisky,“ povie Jafaru a sŕka horúci nápoj. V skutočnosti sú oba veľmi silné
a presladené. Tak ako ich majú radi.
Tuarégovia. Ešte aj dnes sa len s ťažkosťami prispôsobujú modernému
svetu. Nadovšetko milujú život v púšti
a svoju nezávislosť sú ochotní obhajovať aj so zbraňou v ruke. Presne ako
kedysi. Pred sto rokmi bol prechod cez
saharské oblasti strednej Afriky skutočne nebezpečný podnik. Drsné životné
Keby chcel byť
človek
cynický,
tak sa
predavača
opýta, či sa
naozaj nájde
záujemca,
ktorý si
pokazený budík
či šálku
s odbitým
uchom nie kúpi,
ale zoberie
zadarmo.
podmienky donútili Tuarégov uvažovať
pragmaticky a nemilosrdne. Púšť im
dáva pocit slobody a miera cti je u nich
veľmi vysoká. Dokonca ani Francúzi,
ktorí si v roku 1830 podrobili Alžírsko,
nevstupovali do Ahaggaru, púštnej bašty Tuarégov. Prvá francúzska vojenská
kolóna, ktorá sa tam o päťdesiat rokov
neskôr odvážila, bola zmasakrovaná
tak neľútostne, že to šokovalo celé
Francúzsko.
Našťastie, tie časy sú už preč.
S bratmi popíjame čaj, potom naplnia
do malej fajočky tabak a natiahnu si
pred seba dlhé nohy. Vtedy som ešte nič
nevedel o pripravovanej svadbe. Dosť
ich to prekvapilo, domáci sa na ňu tešia
už pol roka, posledné dni o ničom inom
nerozprávajú. Šetria na cestu, vymýšľajú
dary, spisujú pozdravy od vzdialenejších
rodín. Takí sú Tuarégovia. Žijú v sahar-
skej púšti, roztrúsení ako mak desiatky
kilometrov od seba, poväčšine kočujú,
len tak krížom-krážom, občas sa zastavia vo väčšom meste, aby nakúpili zásoby a predali tovar. Spoločnosť chýba.
Rodinné vzťahy sú pre Tuarégov
priam posvätné a vždy sa tešia na oslavy. Opäť uvidia známych aj neznámych,
no najmä príbuzných. Niektorých nevideli celé roky. Nebolo kedy, kočovný
život je samotársky. Svadba Fatimy
a Ibrahima je o to výnimočnejšia, že sú
to jedny z najbohatších rodín v Timbukte, ľudia prídu zo široka-ďaleka.
Zamotané vzťahy: Jafaru je tenkej postavy, ruky má vysušené od slnka,
smeje sa v dosť nečakaných chvíľach.
Uťahuje si z Ibrahima, vraj bol ako dieťa taký škaredý, že nikto neveril, že sa
raz ožení. Vtedy ho videl prvýkrát. Prvý
20
OKTOBER11 brejk.indd 20
16.8.2011 10:50
z takej urodzenej rodiny, vykonávala nečistú prácu s chorými,“ hovorí
pobúrene Jafaru. Keby bolo na ňom,
bola by zatvorená doma a starala sa
minimálne o sedem detí.
Zíde sa vedieť
Pre slovenských občanov cestujúcich do Mali platí vízová
povinnosť. Krajinu možno navštíviť letecky alebo po zemi
z niektorej z okolitých krajín, kde je možné vybaviť si
vstupné vízum. Pri plánovaní
cesty je treba zobrať do úvahy premenlivosť počasia.
Krajina má od subtropického
podnebia až po horúce a suché v období február až jún,
daždivé od júla do novembra
a chladné a suché od novembra do februára.
Infraštruktúra je v mnohých
oblastiach v katastrofálnom
stave. Chýbajú asfaltové cesty
a autobusy sú neraz preplnené do prasknutia. Mali je
extrémne chudobná krajina
a treba sa pripraviť na kultúrny šok. Ulice miest brázdi
mnoho bezdomovcov a žobrajúce deti.
Úradným jazykom v Mali je
francúzština. Zdravotná starostlivosť je v krajine na níz-
a posledný. „Mal dvanásť rokov, asi si už
na mňa nebude pamätať. Ale sme rodina, z matkinej strany,“ hovorí. Tuarégovia sú zvláštny národ. Ich spoločenstvo
sa diametrálne odlišuje od ostatných,
najmä v tom, že bolo založené na matrilineárnych príbuzenských vzťahoch.
Dieťa patrilo k rodu matkinho brata
a po strýkovej smrti preberalo symboly
jeho moci. Trochu zamotané, ale domáci sa v tom vyznajú. Vymenujú vám aj
bratrancov z druhého kolena.
Stoštrnásť kapitol, šesťtisícdvesto
veršov. Presne toľko textu sa nachádza v Koráne, posvätnej knihe islamskej viery. Moslimovia veria, že kto
číta Korán, bude odmenený za každé
prečítané slovo. Komu sa podarí
zapamätať si celý text, stáva sa váženou osobou. Podarilo sa to Ibrahimovi. Navyše, jeho otec Ali v Timbukte
kej úrovni, domáci miesto
nemocníc často navštevujú
miestnych ľudových liečiteľov.
V prípade vážnych zdravotných problémov sa odporúča
odcestovať do Európy.
Bezpečnostná situácia v ostatných mesiacoch nie je dobrá. Vzhľadom na prebiehajúci konflikt v Líbyi a zvýšený
výskyt teroristických aktivít
v oblasti Sahelu, Ministerstvo
zahraničných vecí SR odporúča odložiť cesty do severných častí vrátane turisticky
príťažlivého Timbuktu, ako
aj do pohraničných oblastí
s Mali s Alžírskom, Mauretániou a Nigerom.
vlastní jeden z archívov s manuskriptmi. „Parádny, aj Američania ho chceli
kúpiť. Za tri milióny dolárov, ale on ho
nepredal,“ povie Jafaru, ale brat mu
skočí do reči: „Veď nemohol, aj keby
chcel, vláda by mu to nedovolila.“
Obaja súhlasne prikyvujú hlavami.
Fatima, to je iný príbeh. Vyštudovala
medicínu v hlavnom meste Bamako,
teraz pracuje v miestnej nemocnici. Nemocnicou ju nazývajú domáci,
Európan by bol pri tomto označení
veľmi zdržanlivý. V Mali je asi najväčší
problém s liekmi. Ľudia nemajú peniaze na lekárske vyšetrenie, kupujú ich
od potulných predavačov. Lieky si ordinujú od buka do buka, často skôr podľa farby škatuľky ako znalosti účinkov.
Lenže s touto prácou bude musieť Fatima zrejme prestať. „Nepatrí
sa, aby žena, ktorá si zoberie muža
Kakofónia farieb: V Afrike sa
neobíde žiadna slávnosť bez hluku.
Čím je hlasnejší, tým je oslava vydarenejšia. Kto má ruky, tlieska, kto už
nevládze, dupe nohami. Alebo kričí.
Hudobníci sa takisto nedajú zahanbiť,
búšia ako o život. Svadba odštartovala presne o piatej popoludní, to už
pofukoval vánok. Predzvesť večera,
predzvesť vytúženého ochladenia. Cez
deň býva štandardne vyše štyridsať
stupňov Celzia. Timbuktu sa nachádza
uprostred ničoho. Oáza v púšti obklopená nekonečnými dunami piesku.
Len čo sa objavila nevesta v bielych
šatách európskeho strihu so závojom, nadšenie oslavujúcich nepozná
hraníc. Dav je pestrý, hostia prišli
z rôznych kútov. Kočovníci z púštneho severu nevidia celé dni nič iné ako
piesok, v noci tmu a hviezdy. Z toľkých
farieb sa im krúti hlava. Tuarégov ľahko rozpoznať už na prvý pohľad. Majú
svetlejšiu pokožku, no najnápadnejšie
je ich výrazné oblečenie. Pozostáva
z dlhých plášťov a farebných turbanov,
ktoré si upravujú spôsobom, aby im
ostala len úzka štrbina na oči.
Prečo je to tak? Nevedia to ani domáci, ale panujú o tom rôzne dohady.
Podľa tradície zvyk vznikol ako obrana
pred zlými duchmi, ktorí vraj do tela
môžu vniknúť cez jeho otvory. Podľa ďalšej, pravdepodobnejšej verzie nosenie
turbanu slúži ako ochrana proti vetru
a slnku. Ženy si však tvár nezakrývajú
a oproti Arabkám majú aj väčšiu slobodu mravov. Typickou ozdobou Tuarégov
je kovový predmet nazývaný južný kríž.
„Vidíš tamtú ženu, sesternicu Fatimy?“ opýta sa zrazu Abu, môj hostiteľ.
„Tá nebude dobrá manželka. Pozri, ako
pri chôdzi rozhadzuje pätami piesok
dozadu. To nie je dobrý signál. Bude
rozhadzovačná a manželovi neprinesie šťastie,“ zhodnotí Abu a strčí si prst
do ucha. „Daj si pozor aj na ženy, ktoré
majú krátke nohy a oči ďaleko od seba.
Také sú panovačné a zákerné.“
Celá oslava sa odohráva vo dvore
neďaleko hlavného námestia. Fatima
si sadne vedľa budúceho manžela,
skupinka marabutov, moslimských
duchovných, im začne dohovárať,
že hoci náklonnosť medzi opačnými
pohlaviami nemožno podceňovať, nič
nie je dôležitejšie ako láska k Bohu,
a aby na to nezabudli. Hostia sa potom presunú do ženíchovho domu.
„Tam budú bývať,“ hovorí mi Abu.
„Keď dom stavali, do zeme zakopali
niekoľko mocných amuletov. Dom je
21
OKTOBER11 brejk.indd 21
16.8.2011 10:50
Vzájomná súdržnosť: Súprava
pohárov, čajníky, koberce, kozy, ťavy.
Africké svadobné dary. Niektorí dávajú aj peniaze. Nielen rodiny. V Timbukte odnepamäti fungujú zvláštne
spolky, takzvané kondaje, ktoré združujú dievčatá a mužov rovnakého
veku. Majú svojho predsedu, aseka,
a výkonného predsedu, kojoborna.
V prípade veľkej udalosti, ako napríklad svadby, pohrebu či narodenia
dieťaťa, každý z členov spolku prispeje finančnou čiastkou. Nemusí ísť
o veľkú sumu, no pri desiatkach členov sa hotovosť rozrastie. Peniaze sa
potom odovzdajú mladomanželom.
To isté platí, ak niekto bez vlastného zavinenia ochorie na dlhší čas alebo si začne opravovať dom. Muži mu
pomáhajú pri práci a ženy niečo uvaria alebo nosia na hlave vodu, dôležitú
na rozriedenie hliny. Deti pobehujú
okolo a robia zle domácim zvieratám.
Večer sa v dome Ibrahimovho otca
koná hostina. Obsluha servíruje vybrané miestne špeciality. Yassa, kura
s cibuľou v citrónovom náleve, banány pečené v pahrebe. Hoci je Mali
striktne náboženská krajina, mnoho
mužov neodolá poháriku piva alebo
domácej pálenke. Večer Alah nič nevidí. A napokon, veď kamarát sa žení
za život najviac štyrikrát. Viac žien
islam nepovoľuje. Tak prečo nie?
Duny, duny... a duny: Hoci sa
založenie Timbuktu kočovnými Tuarégmi datuje už okolo desiateho storočia,
oči Európana mesto uvideli až v roku
1826. Ako prvý potvrdil existenciu oázy
opradenej legendami škótsky major
Alexander Laing. Žiaľ, slávu si neužil.
Tri dni po odchode z Timbuktu Lainga
a jeho arabského sprievodcu zavraždili
kočovníci, ktorí sa ho snažili prinútiť,
aby sa vzdal svojej viery a prestúpil
na islam. Keď odmietol, prebodli ho
a navyše mu šabľou odsekli hlavu.
Podľa legendy mesto založil svätec
Mohamed Akabiriu, ktorý žil odlúčený
od ľudí iba so svojou ženou a starým
otrokom. Jednej noci mal sen, v ktorom
zbadal akúsi krajinu, a dostal vnuknutie, aby sa ju vybral hľadať. V skutočnosti mesto vzniklo ako dôležitá zastávka
na transsaharskej obchodnej ceste. Karavány do Timbuktu dodnes od októbra
do marca počas studenej sezóny prichádzajú zo sedemstoštyridsať kilometrov
vzdialenej oázy Taoudenni na severe
krajiny, kde sa z vyschnutých jazier ťaží
soľ. Každá karavána pozostáva z tristo
až štyristo tiav. Obchodníci v oáze nakú-
Rodinné vzťahy
sú pre Tuarégov
priam
posvätné
dobre chránený, určite im život v ňom
prinesie šťastie a veľa detí.“
a vždy sa tešia
na oslavy. Opäť
uvidia známych
aj neznámych,
no najmä
príbuzných.
pia „dosky“ soli a ak úspešne absolvujú
náročný pochod, v Timbukte ju predajú.
Odtiaľ sa soľ ďalej distribuuje do celej
západnej Afriky.
Rozprávali mi o tom ďalší dvaja
bratia, ktorých som stretol na svadbe.
Zijád a Hicham. K najbližšej karaváne
sa chcú pripojiť aj oni. Niektoré špecializované agentúry ponúkajú možnosť
pripojiť sa dokonca aj turistom. Cesta
do oázy Taoudenni trvá vyše dvoch týždňov a rovnaký čas naspäť do Timbuktu. Celý špás vyjde asi na dvetisíc eur
a zahŕňa jedlo, tri ťavy a sprievodcu.
Nejde však o žiadnu rekreačnú zábavu. Karavána je pätnásť až osemnásť hodín denne v pohybe a na spánok zostávajú iba štyri hodiny počas
obeda, keď horúčavy prevyšujú 45
stupňov Celzia. V noci zas teploty
môžu klesať až k hranici mrazu. Stravu tvoria datle, ryža a v prípade šťastia aj plátok sušenej baraniny.
Po začatí výpravy už niet cesty späť.
V prípade vážneho ochorenia sa tak
expedícia môže stať vaším posledným
dobrodružstvom. Sprievodca vás opustí
ako prvý. Karavána sa nezastavuje
a oddeliť sa od nej znamená takmer
naisto zahynúť niekde uprostred púšte.
Telo zasype piesok a nikto ho viac nenájde. Duny sú stále v pohybe....
Je to však možno posledná šanca,
22
OKTOBER11 brejk.indd 22
16.8.2011 10:50
ako sa zúčastniť na ozajstnej nekomerčnej karaváne. Tradičné putovanie na ťavách postupne nahradila
automobilová a letecká doprava.
Starý otec Zijádovi a Hichamovi vraj
rozprával, ako za jeho čias premávali
karavány aj v počte dvetisíc tiav. Tieto
časy sú už nenávratne preč. Dnes
majú bratia iba zopár kusov zvierat.
„Mickey, Donald, Pluto, Bambi,
Dumbo,“ vymenováva Zijád, až sa
dostane k číslici desať. Odkiaľ prišiel
na to, aby ťavy s bratom pomenovali
podľa kreslených postavičiek Disneyoviek, zostáva záhadou.
Reštaurácie na kolesách: Timbuktu, ktoré patrilo medzi najvýznamnejšie centrá obchodu, si síce stále zachováva zvučné meno a stalo sa akousi
mekkou pre cestovateľov, dnes už môže
na niekdajšiu slávu iba nostalgicky
spomínať. Keď Portugalčania objavili
Guinejský záliv, zastarané transsaharské obchodné cesty nahradila lodná doprava. Mesto upadlo do recesie a už sa
z nej nespamätalo. Roku 1988 bolo zapísané do svetového dedičstva UNESCO
a v roku 2005 zaradené do zoznamu
ohrozených miest.
Architektúra zostala úchvatná. Šedivé
steny jedno- a dvojposchodových domov
majú v ostrom slnečnom svetle takmer
bielu farbu. Tiene, ktoré vrhajú, sa v kontraste zdajú úplne čierne. Len kde-tu sa
občas mihne záblesk. Sú to oči oslíkov,
ktoré sa tam so zviazanými nohami
pritisnuté schovávajú, aby sa aspoň trocha ochladili. Stoja nehybne ako sochy.
Niekedy sa pri stavbe nachádza aj hlinená oválna pec. Jej vnútro je obložené
črepmi z rozbitých hrncov, aby lepšie
udržovala teplo. Ženy v nej pečú placky
a chlieb rovnako ako po stáročia.
Bohatšie rodiny bývajú na druhom
poschodí. Zo zdravotných dôvodov.
Ako som sa neskôr dozvedel, komáre,
blchy či šváby totiž dávajú prednosť
nižším polohám. Neraz pred vchodom
domu na drevenom podstavci tróni
starý televízor. Keď sa Tarzan bije
s krokodílmi, nadšenie okoloidúcich
divákov nepozná hranice.
Život v Timbukte sa začína až večer. Reštaurácie na dvoch kolesách
ponúkajú rôzne korenisté špeciality.
Nájdu sa aj vývarovne, ktoré vďaka
nedostatočnému svetlu jedinej čadičovej petrolejky zakryjú špinu, takže
aj oschnutá pečienka a pľúca plné
múch, ktoré visia na háku, prilákajú
záujemcov. Tí si k tomu dajú aj čaj.
Vychutnávajú si ho ležiac na koberci,
opretí o lakeť, pretože v tejto polohe
si lepšie odpočinú. Pripomínajú starých Rimanov.
23
OKTOBER11 brejk.indd 23
16.8.2011 10:50
Ešte pred týmto malým potešením
však navštívia svätostánok, aby vykonali predpísanú modlitbu Salaama.
V Timbukte sa nachádzajú tri najstaršie
africké mešity. Najstaršiu z nich, Dyingerey-ber, postavili v 14. storočí. Dal ju
vybudovať vládca Kankan Musa v roku
1325 po návrate z Mekky. Jednoduchá
stavba sudánskeho štýlu zo žltkastej
hliny s hranatým minaretom napriek
svojej prostote pôsobí impozantne. Nemoslimovia majú do nej – rovnako ako
aj do zvyšných dvoch, Sidi Muhamma
a Sidi Jahya – vstup zakázaný. Interiér
je vraj obložený drevom a nachádza
sa v ňom sto stĺpov. Každý rok mešity
poškodia silné dažde, a tak ich musia
opravovať čerstvou hlinou.
Tvrdá disciplína: Djenné, ďalšia
„konečná“ pred nehostinným severom.
Do mesta sa možno dostať dvojakým
spôsobom. Po súši alebo loďou. Djenné
sa rozprestiera na ostrove približne štyristo kilometrov od metropoly Bamako
smerom na východ. Rieka Niger sa v tejto časti krajiny rozvetvuje do viacerých
kanálov, ktorých delta v období dažďov
vytvára sieť jazier a dočasne zaplavených území. Bani, jeden z prítokov, obmýva mesto do kruhovitého pôdorysu.
V hlinených chyžiach tu našlo domov približne dvadsaťtisíc obyva-
teľov. Korene Djenné však siahajú
ďaleko do minulosti. Považuje sa
za najstaršie známe mesto subsaharskej Afriky. Hoci jeho vznik historici
datujú do druhého storočia pred Kristom, urbanistické črty získalo až v deviatom storočí. V tom čase Djenné
tvorilo spolu s oázou Timbuktu vychýrené centrum islamských učencov.
Korán sa vyučuje dodnes, vie o tom
rozprávať aj Ajamu. Vezme do rúk
desiatu a znechutene na ňu pozrie.
„Prekliate mravce,“ zhodnotí situáciu.
Na rožku s lekvárom nemajú čo robiť.
„Sú ich desiatky,“ hovorí chlapec a odkladá pečivo o kúsok ďalej na múrik,
kde pripeká ostré slnko. Po chvíli sa
poň opäť načiahne. Mravce akoby zázrakom zmizli. Slnečné lúče im prekazili hody. Ajamu si konečne odhryzne
z bagety. „Od rána som nejedol. Učiteľ
nám cez vyučovanie nedovolí.“
V škole Koránu panuje prísna
disciplína. Žiaci sedia na tvrdej kamennej podlahe a sústredene prepisujú text na drevené tabule. Pierka
si namáčajú do kalamára s čiernym
atramentom. Iní sa venujú recitácii.
Stoštrnásť kapitol, šesťtisícdvesto
veršov. Aby na text upriamili všetku pozornosť, vrchnou časťou tela sa kývu zo
strany na stranu. Po triede sa prechádza učiteľ, s trstenicou v ruke. Každú
malú nepozornosť a rozptyľovanie bez
diskusií tresce silnou ranou po chrbte.
Škola sa začína východom slnka,
hneď po spoločnej modlitbe. Počas
dňa je vyhradená iba jedna krátka
prestávka na jedlo. Deti sú permanentne hladné. Plný žalúdok vraj
utlmuje myseľ, a tú treba počas výučby používať na plné obrátky. Hodinu
za hodinou, deň za dňom, až kým
text nezvládnu odrecitovať bez chyby
niekoľkokrát za sebou. Také majstrovstvo si však vyžaduje dlhoročný
cvik. Podarí sa to iba niektorým.
Západom slnka sa výučba nekončí.
Škola síce svoje brány na noc zatvára,
no študenti pokračujú ďalej. Tí, čo nemajú doma elektrinu, sa po zotmení
stretávajú na námestí pred hlavnou
mešitou, aby sa posvätné texty mohli
bifľovať pod lampami verejného osvetlenia. Nesúrodé ťahavé recitovanie desiatky detských aj mužských hlasov sa
ozýva do neskorých nočných hodín.
Hoci Ajamu nemá ani dvanásť
rokov, už vie spamäti recitovať kus
knihy. Je to slušný výkon, podobne
ako jeho spolužiaci, po arabsky nerozumie. Korán sa však učí v pôvodnom arabskom jazyku. Výučba je pre
malijské deti veľmi náročná.
Miestna spojka: Jedno z moslimských prísloví znie: Ak postavíš mešitu,
pritiahneš veriacich. No nielen veriacich. Aj zvedavcov, pretože tá v Djenné
je s rozmermi sedemdesiatpäť krát
sedemdesiatpäť metrov najväčšia hlinená mešita svojho druhu na svete.
Dala ju postaviť v roku 1907 francúzska administratíva pod vedením majstra cechu murárov Ismaila
Traoreho na mieste pôvodného svätostánku, ktorý v trinástom storočí
vybudoval kráľ Koi Konboro po tom,
čo konvertoval na islam.
Sudánsko-sahelský architektonický
24
OKTOBER11 brejk.indd 24
16.8.2011 10:50
večer odklopené z vetracích otvorov.
Teplo sa tak dostane von a mešita sa
ochladí. Vo svätyni je niekoľko hrobiek.
Medzi inými tu pochovali aj dôležitého imáma z osemnásteho storočia.
Na vrchole každého z troch minaretov
vyčnievajúcich z hlavného múru na východnej strane je umiestnené pštrosie
vajce, symbol plodnosti. Roku 1988
bola pamiatka zaradená do zoznamu
svetového dedičstva UNESCO.
Vášeň pre obchod: Je neskoré
popoludnie. Prví veriaci sa začínajú
schádzať k mešite. Kým takmer všade
vo svete moderná technika zosilnila
hlas muezínov technikou, v Djenné sa
deje čosi nevídané. Na priečelie vystúpi
starý muž v dlhom habite, predpaží
ruky a začne spievaním azány zvolávať
na pravidelnú spoločnú modlitbu. „Alláh akbar. Ašhadu an lá iláha illá-l-láh.“
Neskôr ho vystriedajú ešte ďalší dvaja.
Celé Djenné skutočne pôsobí archaickým dojmom. Moderné budovy
tu takmer nenájdete a mnohé domy
sú staré vyše sto rokov. Tie najhonosnejšie, zdobené v maurskom štýle,
patrili marockým obchodníkom.
Dnes sa už domáci živia predovšetkým rybolovom a pestovaním
poľnohospodárskych plodín. Djenné
nemá úrodnú pôdu, hoci sa nachádza v delte veľkej rieky. Vášeň pre obchod však obyvateľom zostala. Každý
pondelok sa pred mešitou koná veľký
trh, vychýrený široko-ďaleko. Vtedy
sa do mesta zbehne hŕba ľudí. Vidieť
medzi nimi aj Dogonov z východu
a kočovných Fulbov. Tí poslední sú
Karavána sa nezastavuje
a oddeliť sa
od nej znamená
takmer
naisto zahynúť
štýl síce pôsobí jednoducho až skromne, konštrukcia mešity je však veľmi
dômyselná. Palmové tyče vyčnievajúce zo stavby pomáhajú udržať stabilitu
mešity pri extrémnych teplotách a odvádzajú dažďovú vodu. Okrem toho
slúžia aj ako lešenie, pretože stavbu
treba pravidelne rekonštruovať, obzvlášť po obdobiach monzúnov.
Hlinu, ktorá sa používa počas festivalu určeného špeciálne na opravy, tvorí zmes ílu a kravského hnoja. Na prácach sa podieľajú muži a ženy z celého
mesta, zatiaľ čo starší členovia komunity, ktorí sa zúčastnili na festivale už
mnohokrát, sedia na čestnom mieste
a sledujú priebeh opráv.
Dovnútra mešity je vstup pre nemoslimov prísne zakázaný. Nebola by
to však Afrika, aby sa predpisy neobchádzali. Za desať eur vás skoro ráno
nechá miestna „spojka“ nahliadnuť aj
do jej interiérov. Tamojší duchovní o nekalých praktikách, samozrejme, vedia,
no takýto výnosný biznis si nedajú ujsť.
Prižmúria oči, veď, napokon, nákladné
opravy treba z niečoho financovať.
Vnútri mešity sa nachádza mohutné stĺporadie a v strede rozsiahly dvor.
Nechýba ani mihráb, výklenok označujúci kiblu, smer Mekky. Mimochodom,
jej časť sa začiatkom novembra 2009
zrútila v dôsledku prudkých dažďov.
Veriaci v typických plochých čiapočkách sedia v tieni a v tichom zadumaní posúvajú medzi prstami guľôčky
modlitebného ruženca.
Stavba počas dňa absorbuje teplo
a v noci ho uvoľňuje. To napomáhajú
keramické pokrývky, ktoré sú každý
niekde uprostred
púšte. Telo
zasype piesok
a nikto ho viac
nenájde. Duny sú
stále v pohybe....
niečo ako africkí Rómovia. Niektoré, kedysi kočovné kmene sa usadili
a začali obrábať pôdu. Ďalší si zvykli
v mestách, kde väčšinou obchodujú
so zeleninou. Časť zostala verná nomádskym tradíciám.
Návštevníci prichádzajú peši,
na vozoch so somárikom, najbohatší
autami. Na úzkych cestách často dochádza k zápcham. Prednosť má spravidla osol. Po prvé, nemá také dobré
brzdy ako auto, po druhé, je to osol.
Na trhu sa tovar predáva na pultoch, ale aj na zemi, porozkladaný
na veľkých kusoch igelitu. Zbytočnosť
niektorého „sortimentu“ priam bije
do očí. Keby chcel byť človek cynický,
tak sa predavača opýta, či sa naozaj
nájde záujemca, ktorý si pokazený
budík či šálku s odbitým uchom nie
kúpi, ale zoberie zadarmo. V jednej
z najchudobnejších krajín sveta však
ľudia obchodujú i s poslednými zvyškami majetku.
Každý chce, samozrejme, čo najlepšie predať a nakúpiť. Pri väčších investíciách prídu domáci za predavačom, pozrú si vyhliadnutý tovar a kým
zjednajú cenu, aj trikrát odídu, aby
sa štvrtý raz vrátili a ešte ho nekúpili.
Franky sa v Mali z vrecka veru nepúšťajú len tak naverímalaha.
Tri dcéry a zvonček: Na trhu
stretávam kováča Marwena. Šedivý
černoch s prstami pevnými ako drôty
je veselý chlapík. Napriek chudobe je so svojím povolaním spokojný.
Kedykoľvek hovorí o sebe, zdôrazní,
že patrí ku kováčskemu cechu. Rozpráva mi, že kováči sa väčšinou ženia
s dievčatami pochádzajúcimi z rodín
profesijných kolegov.
Býva v Djenné a po skončení trhu
ma berie k sebe domov, na kraj
mesta. Časť chyže už obmýva rieka.
Jeho žena stojí s ďalšími dievčatami
po členky vo vode. Neúnavne plieskajú mokrými kusmi odevu o veľké
kamene, aby sa z neho uvoľnila všetka špina. Potom ho žmýkajú. Oceľové
lano poslúži na vešanie bielizne.
Marwenove tri dcéry sa hrajú
o kúsok ďalej. Nakreslili na zem
mriežku, hádžu do nej prázdnu škatuľku z krému na topánky a skackajú
na jednej nohe. Sústredene si pri tom
pridržiavajú šaty padajúce z útlych
pliec. Najmladší chlapec ešte nevie
poriadne chodiť, iba lozí hore-dole.
Otec mu okolo krku zavesil zvonček.
Je to praktické, môže tak kedykoľvek
počuť, kde sa dieťa práve hrá. „Dnes
som zarobil slušne,“ pochvaľuje si
Marwen. „Týždeň nebudem musieť
pohnúť prstom.“ Typická africká
mentalita, ale v tom teple sa mu ani
nemožno čudovať.
25
OKTOBER11 brejk.indd 25
16.8.2011 10:50
Download

Po stopách Tuarégov