Ján Ihracký, 18 rokov, Žiar nad Hronom
Neveriaci Tomáš
Marek
Ku tebe, Pane, voláme - a pomoc tvoju žiadame-. Trojici svätej buď sláva, -slávu jej ľud
privoláva – a vďaky vrúcne jej vzdáva. – Sláva buď Bohu na nebi, - celá zem jeho velebí. –
Vďaka Trojici svätej buď! – tak volá skrúšený tvoj ľud, - vieru v nás, ó, Pane, vždy vzbuď!
Zaujímavé je sledovať ľudí počas svätej omše. Najmä ak vy ste hlavná hviezda celého
obradu a všetky oči sa upierajú na vás. Samozrejme, nefandím si, v našej obci sú ľudia, ktorí
chodia do kostola iba preto, aby na nich ostatní neukazovali prstom. Takých ľudí v kostole
ľahko rozpoznáte, majú neprítomné pohľady, často sa v laviciach mrvia, pretože si chcú nájsť
lepšiu polohu a keď poviem otrepanú frázu ´´Iďte v mene božom´´ rozpŕchnu sa ako hladné
vrabce sediace na drôte, do ktorých ešte k tomu aj nejaký dobráčisko strieľa vzduchovkou.
Sú tu však aj ľudia, ktorí sú silne nábožensky cítiaci. Takýchto ľudí tiež ľahko
rozpoznáte. Sedia v prvých laviciach a hladnými očami hltajú každé jedno vaše slovo akoby
čakali, že ich to zasýti. Prídu za vami s každým problémom a očakávajú váš pohľad na vec,
teda, aby som sa presnejšie vyjadril, očakávajú Boží pohľad, lebo Boh je to, čo ich zaujíma,
nie vy, vy ste len jeho služobník, ktorý tlmočí jeho dobre mienené rady. A samotný Boh vás
ochraňuj ak im poradíte niečo, čo nechcú počuť, ohovoria vás po celej dedine.
A potom tu máme môj milovaný stred. Príjemných ľudí, kvôli ktorým robím toto
povolanie, alebo skôr poslanie. Ľudia ktorí sú veriaci a zároveň majú toľko slušnosti, aby ma
neotravovali s každým ich problémom. Na ulici sa mi zdvorilo a hlavne s úsmevom
pozdravia, ba ma občas po omši aj pochvália, že im dala dôvod na zamyslenie sa.
A pred týmito ľuďmi práve stojím. Fanatici, veriaci a spáči.
•
Pán s vami.
o I s duchom tvojim.
•
Nech vás žehná všemohúci Boh, Otec, Syn i Duch Svätý.
o Amen.
•
Iďte v mene Božom.
o Bohu vďaka.
Už sa dvíhajú. Ospalci plní energie upaľujú von, aby tam mohli počkať na fanatikov
a spoločne poohovárať slušných ľudí. Ja zatiaľ odchádzam do sakristie, prezliecť sa
a poďakovať miništrantom za to, že si našli čas a prišli pomôcť.
,,Chlapci, ďakujem Vám, bol by som rád, ak by ste prišli aj zajtra, ale stačí, aj keď
prídete iba traja, dohodnite sa teda, že ktorí,´´ oznámil som im počas toho, ako som si
z ramien skladal humerál.
Poobede, keď som sa naobedoval, som sa opäť pobral do kostola. Pred spovednicou
ma už čakala pani Benčanská, nuž som do nej vstúpil a vyzval ju, aby urobila to isté. ,,Dobrý
deň otče,´´ pozdravila ma. Pani Benčanská bola postaršia pani nízkeho vzrastu a zavalitejšej
postavy. Už pár rokov sa predierala životom bez svojho manžela. Po jeho smrti sa
presťahovala k svojej dcére, ktorá žila v dome so svojim manželom a dcérou. Smrť jej
manžela na nej zachovala veľké stopy a hrejivý úsmev z jej tváre sa rozplynul v čírom žiali za
ním ako štipka soli vo vode.
,,Tak pani Benčanská, aké hriechy vás ťažia na duši?´´ začal som spoveď prívetivo.
,, Otče, viete dosť ma zraňuje, to ako sa s mojím zaťom v jednom kuse iba hádame.
Vyhadzuje mi na oči, že sa stále starám do jeho vzťahu s Ľubkou, ale je to predsa moja dcéra!
Ja im nechcem zle, no povedzte pán farár, aký by som mala na to dôvod?´´ nastalo kratučké
ticho počas ktorého som už i otváral ústa, že jej odpoviem, ale pani Benčanská sa zjavne
potrebovala iba nadýchnuť. ,,Aj keď samozrejme nebola by som proti, keby si bola Ľubka
bola vybrala niekoho iného, pretože on veľa nezarobí a aj v krčme sa mu akosi zapáčilo
odkedy som sa k nim prisťahovala. A kebyže počujete, ako mi zavše odvrkne, tak hnusne, že
čo sa ja, čo mám starať do neho, že vlastného muža som si svojím ostrým jazykom poslala
pod zem, to by ste len otvárali ústa. Takýto je môj zaťko, takýto!´´ zdôraznila a nenechala sa
prerušiť, ,,ale čo už ja narobím, Ľubka ho ľúbi, majú spolu Sašku, takže musia spolu vytrvať
až kým ich smrť nerozdelí.´´
Počkal som hodnú chvíľu, aby som sa uistil, že jej monológ sa naozaj skončil a potom
som si vzal slovo ja:,, Viete pani Benčanská, takéto hádky v rodinách sú síce bežné, ale nie
nevyhnutné. Ja viem, že im chcete dobre, ale musíte si uvedomiť, že je to ich manželstvo a ak
si ho chcú uchovávať zdravé, čo ani v najmenšom nepochybujem, že chcú, mali by ste im dať
v týchto veciach pokoj a nestarať sa do ich problémov. Poznám Ľubku i Mareka veľmi dobre
a obaja sú to dobrí a inteligentní ľudia, ktorí si svoje problémy dokážu riešiť sami. Skúste to,
prosím vás.´´ apeloval som na ňu vľúdnym slovom.
,,Dobre pán farár, ako poviete, vy ste služobníkom božím, aj keď ma vaše slová
popravde moc nepotešili. Ale mám ešte jeden problém a tým je správanie mojej vnučky,
Sašky. To dievča má ešte len šestnásť a už sa potuluje vonku s chalanmi a pusinkujú sa,
minule som ju videla s takým chlapcom, no mohol mať bárs aj osemnásť rokov, ju prišiel
odprevadiť pred našu bránu. A keby ste to videli! Držali sa za ruky, potom si začali cmúľať,
no kde som toto ja v jej veku robila, ja som musela pomáhať doma rodičom, jedla nebolo,
v zime bolo treba drevo do domu nosiť, kde som sa ja, čo mohla s chlapcami prechádzať po
vonku. A ako sa ešte machlí! Tak si zničí tvár, taká bude špatná na starobu! A to som ešte
nedávno počula, že si chce dať na vlasy melír, no ja by som jej to hneď vytmavila, keby som
vedela, čo to ten melír je! Čo ona...,´´ jej slová sa mi začali zlievať dokopy. Typická členka
dedinského klubu katolíckych fanatikov. Všetko, čo sa postupne stáva súčasťou terajšieho
životného štýlu je podľa nej semeno satanovo, ktoré on hádže na túto zem, aby urobil skazu.
Unavovalo ma to počúvať. Keď som študoval na teologickej univerzite, myslel som si, že ako
kňaz budem riešiť závažné problémy ľudí, že budem niečo ako ich psychológ. Mýlil som sa.
Ľudia sa zvyčajne spovedajú iba zo svojich malicherných hriechov a tie závažné si nechávajú
pre seba, ako keby neexistovalo spovedné tajomstvo.
,,Pán farár! Počúvate ma vôbec?´´ vyčítavo sa ozývalo z druhej časti spovednice. ,,Ale
áno pani Benčanská, pozorne som si vypočul vaše rozprávanie, máte ešte niečo na srdci s čím
by ste sa mi chceli zdôveriť?´´ snažil som sa znieť presvedčivo. ,,Už ani nie, nebeský otče,
veľmi mi je ľúto, že som ťa svojimi hriechmi urazila. Milujem ťa a sľubujem, že sa polepším.
Otče, odpusť mi,´´ odrapotala túto dokonale naučenú formulku. ,, Rozhrešujem Vás v mene
Otca, Syna i Ducha svätého. A ešte raz Vás prosím, skúste dať svojej krásnej rodinke trošku
viacej voľnosti,´´ vravel som a popri tom som si predstavoval aký neochotný výraz v tvári
musí mať. ,,Amen,´´ odpovedala tónom, ktorý mi túto predstavu premietol do reality.
,,Ďakujte Pánovi, lebo je dobrý.´´ vyriekol som a rokmi natrénovaná odpoveď na seba
nenechala dlho čakať. ,,Lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky!´´ povedala, zdvihla sa a vyšla
zo spovednice.
Lukáš
Zostal som teda v spovednici sám so svojimi myšlienkami. Tento stav fyzickej, avšak
nie psychickej osamelosti netrval dlho a o chvíľu za mnou prišiel ďalší ´´pacient´´ .
,,Zdravím ťa Tomáš,´´ zaznel povedomý hlas od vedľa. ,,Si to ty Lukáš?´´ opýtal som
sa s očakávaním kladnej odpovede. ,,Áno, ja som.´´ odpovedal potichu. ,,A ako sa ti darí
v tvojej farnosti, čo je nové?´´ pýtal som sa ho s pocitom nadšenia, že konečne som s niekým,
s kým sa mám o čom porozprávať. ,,Všetko je po starom. Tomáš, dnes som sem došiel,
pretože sa potrebujem vyspovedať a tebe jedinému dôverujem. Sme priatelia už od výšky a ja
sa potrebujem niekomu zdôveriť, pretože ťažoba, pochybnosti a túžby zaliali moju dušu,´´
hovoril utrápeným hlasom a ja som pochopil, že ma čoskoro pravdepodobne čaká moja
najťažšia spoveď. ,,Čo ťa trápi Lukáš? Mne sa môžeš zdôveriť s akýmkoľvek problémom.´´
odpovedal som mu vľúdne. ,,Vieš, ja v poslednom čase mám pochybnosti, či som sa vo
svojom živote vydal správnou cestou,´´ šepkal tak, že ho nebolo takmer počuť. ,,Ako to
myslíš?´´ opýtal som sa zmätene. ,,Keď som sa rozhodol prihlásiť na teologickú univerzitu
videl som iba jednu cestu, a to stať sa kňazom, pomáhať ľuďom, byť božím služobníkom.
Moja rodina ma odmalička vychovávala v zmysle kresťanskej viery a ja som bol presvedčený,
že som na tomto svete predurčený stať sa ním. Roky plynuli a ja som bol presvedčený, že
konám správne. Ale v poslednom čase Tomáš, tomu už tak nie je!´´ vyznával sa zo svojich
pocitov.
Aj napriek tomu, že hovoril tak potichu až som musel mať prilepené ucho na stene
spovednice, tá posledná veta sa v mojej hlave ozývala s intenzitou štartujúceho lietadla.
Lukáš, človek, o ktorom som nikdy ani čo i sem na sekundu nezapochyboval o jej nekonečnej
láske k Bohu má pochybnosti? Nie, to nemôže byť pravda.
,,Už ma unavuje tento stereotypný život. Jeden týždeň ubehne a potom začne ďalší,
presne taký istý a potom ďalší a ďalší...,´´bolo počuť, že Lukáš má slzy na krajíčku. ,,V roli
kňaza sa cítim absolútne nepotrebný. Už nemám ani silu modliť sa Liturgiu hodín, pretože mi
to príde absolútne bezvýznamné. Kto ma skontroluje či sa ju naozaj modlím? Nikto! Akurát
tak Boh, aj to je otázne či vôbec existuje...,´´ tieto slová sa zabodli do môjho srdca ako dýka.
Jedna vec je porušiť sľub poslušnosti počas kňazskej vysviacky tým, že nečíta Liturgiu hodín,
ale to, že ako kňaz vyriekne myšlienku, že Boh neexistuje je niečo nepredstaviteľné. Len na to
pomyslieť je obrovský hriech. Mlčal som. Obarený horúcimi vetami, ktoré mi Lukáš šplechol
do tváre som sa snažil nájsť slová.
Kým som ich však našiel, pokračoval: ,,Je ešte jedna vec, s ktorou sa ti musím priznať.
Je to vec, ktorá ma ťaží a naplňuje nádejou v lepší život naraz. Hovorí sa mi o tom ťažko. Už
dávnejšie som v našej dedine spoznal jedno dievča. Volá sa Miladka. Vieš, skvele si
rozumieme a často ma navštevuje, hlavne večer, aby ju nikto nevidel. A ona je úžasná,
dokážeme spolu konverzovať celú noc. Mám pocit, že k nej začínam cítiť niečo viac....´´
,,Tak už dosť! zakričal som. ,,Čo nevidíš kam sa ženieš? Chceš prísť o titul božieho
služobníka? Lukáš, sme priatelia a preto ti vravím, nie, ja na teba apelujem, vráť sa na
správnu cestu! Nájdi opäť tú krásu v tvojom živote, ktorá ťa tak napĺňala!´´ nechystal som sa
skončil svoj monológ, ale Lukáš mi skočil do reči. ,,Ale jediná moja krása v živote, jediné čo
ma hreje pri srdci je blízkosť Miladky!´´ vykríkol tak, že teraz sa už jeho slová naozaj ozývali
po celom kostole. ,,Zabudni na ňu! Isteže, priateľmi zostať môžete, ale nič viac, k ničomu
nesmie dôjsť, kým je Boh tvoj pán!´´ apeloval som naňho taktiež zvýšeným hlasom.
Zrazu sa dvierka spovednice otvorili a predo mnou stál Lukáš. ,,Lenže ja som už
pocítil jej pery na svojich.´´ povedal celkom odovzdaný láske k nej. ,,Porušil si sľub viery
v Boha a poslušnosti, porušil si takisto sľub modliť sa liturgiu hodín a teraz sa rútiš aj
k porušeniu tretieho sľubu, celibátu,´´ rekapituloval som pomaly, ,,ak k tomu dôjde,
nezaslúžiš si nosiť kňazské rúcho.´´ ,,Myslel som, že ma pochopíš, ale tebe už asi cirkev
načisto vyrvala ľudské city z tela.´´ povedal smutne Lukáš a odkráčal preč.
Ján
Nasledujúci týždeň prešiel skutočne pomaly. Stále som si v hlave musel dookola
opakovať Lukášovu spoveď. Počas omše, cez spovede či večer v posteli, videl som pred
sebou stáť Lukáša, ktorý sa mi zúfalo vyznával z lásky k Miladke. Mnoho ľudí, si všimlo
moju duševnú neprítomnosť a po omšiach sa ma pýtali či ma niečo netrápi, čo ma na jednej
strane tešilo, na strane druhej som si to musel nechať pre seba.
Bol večer a ja som sa chystal do postele, keď mi zazvonil telefón. Na druhom konci sa
ozvalo: ,,Dobrý večer, je tam Tomáš Gáfrik?´´ ,,Áno, pri telefóne,´´ odpovedal som. ,, Pán
Gárfik, tu je doktor Slivenský, volám Vám, pretože vaša matka dostala porážku a teraz leží
v nemocnici. Je mi to ľúto, ale vyzerá to tak, že to nezvládne,´´ zneli slová v telefóne a po
každom jednom sa pomyselná dýka bolesti zabodávala hlbšie a hlbšie do môjho srdca.
Telefón mi vypadol z ruky a z rachotom padol na dlážku. Vzal som kľúče od auta a letel von.
Tak ma už čakalo auto, do ktorého som nasadol a letel do nemocnice. Rezal som zákruty
jednu za druhou, keď vtom sa zrazu pri krajnici objavila mladá ženská postava. Prudko som
dupol na brzdy, aby som ju nezrazil. Dievča sa zjavne vystrašilo a nahnevane mi začalo
dlaňou búchať po prednej kapote. Stiahol som bočné okienko na aute a začul jej nahnevaný
krik: ,,Ty idiot, chceš ma zraziť. Čo ti šibe, aby si tu...´´ V tom uvidela, že za volantom sedím
ja a trochu sa upokojila. Stále zadychčaná pokračovala: ,,Pochválen, pán farár, kam sa tam
ponáhľate, skoro ste ma prešli!´´ Pri mojom bočnom okienku stála Janka. Mladá slečna, ktorá
býva v našej dedine už od čias, kedy som sem došiel vykonávať funkciu kňaza. ,,Prepáč mi to
Janka, ponáhľam sa do nemocnice, ak ideš do mesta, môžem ťa zviesť,´´ ponúkol som jej
odvoz. ,,Hej idem, tak ak by ste boli taký láskavý, lebo autobus už asi aj tak nestíham.´´
povedala a jej hlas už bol zrazu nadýchaný milosťou. Otvoril som jej dvere: ,,Nasadaj!´´
Cesta do mesta ubehla rýchlo. Janku som vyložil na námestí a uháňal do nemocnice.
Vybehol som z auta a trielil na informácie, odkiaľ ma poslali na prvé poschodie. Bral som
schody po dvoch a pritom stále myslel na moju milovanú mamičku. V strede chodby som
zazrel, ako vo dverách stojí doktor a tak som bežal k nemu. ,,Dobrý večer, ja som Gáfrik, kde
leží prosím Vás moja mama?´´ opýtal som sa ho dychtivo. Doktor sa odstúpil od dverí a ja
som videl, že v izbe leží ona. Ihneď som vykročil k jej posteli, no zadržala ma ruka doktora,
ktorá dosadla na moje plece. ,,Pán Gáfrik je neskoro, neprežila to.´´ oznámil mi smutným
hlasom.
Môj svet sa prepadol do stratena. Všetky svetlá zhasli a zostala len tma. Čierna,
mučivá tma. A do tej tmy padal šok, ktorý ma ako ťažká deka prikryl. Ani neviem, ako dlho
som sedel pri posteli mojej matky a držal ju za ruku. Hľadel som jej do tváre, z ktorej už
vyprchal život. Zostala tu len jej telesná schránka, duša odišla do neba, Nebo, pri tomto slove
som si spomenul na Boha a na to, prečo mi zobral moju mamičku, keď mala ešte len 50
rokov. Aký plán s ňou má a má s ňou on vôbec nejaký plán? Naozaj je Boh milostivý
a láskavý? Preukazuje snáď svoju lásku tým, že si zoberie k sebe zdravú ženu, ktorá je navyše
matkou?
Slzy mi stekali z očí a dopadali jej ruku . Tou svojou som jej ich po nej rozotieral,
akoby som veril, že majú životodarnú energiu a vrátia jej dušu späť do tela. No nič sa nestalo.
Slané slzy ostávali iba slzami. Prišla sestrička a poprosila ma či by som už nešiel, že už je
veľmi neskoro. Poslednýkrát som ju pobozkal, pohladil, poslednýkrát som cítil jej rúčku
v mojej dlani. Poslednýkrát som mal matku.
Matúš
Dátum v kalendári stúpol o tri čísla . Mal som za sebou tri najťažšie dni vo svojom živote
a dnes mal môj smútok vyvrcholiť. Práve dnes mala mať moja mamička pohreb a keďže si
želala byť pochovaná v našej dedine, rozhodol som sa, že na počesť jej pamiatky budem viesť
pohreb. Ostatní kňazi ma síce odhovárali, ale ja som sa tak rozhodol.
Všetko bolo pripravené na začatie omše. Vyšiel som teda spolu s miništrantmi zo
sakristie. V kostole bolo plno . Všetky lavice boli zaplnené. Po mojej ľavej ruke bol
pripravený zbor. Podišiel som k otvorenej truhle a pohliadol na mamu. Nachvíľu sa mi
zatočila hlava, keď som si predstavil, že už o pár minút, bude navždy sama ležať v truhle pod
zemou. Dal som jej požehnanie so slovami: ,,Pochválený buď Ježiš Kristus.´´ Na to ľud
odpovedal: ,, Naveky Amen. ´´ ,,V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.´´ vravel som
roztaseným hlasom počas toho, ako som prechádzal rukou po matkinom čele. Po týchto
slovách začal spievať zbor.
,,Rozpomeň sa, Pane na mňa vo svojom Kráľovstve.
Čuj, pane, môj hlas, ktorým volám, zľutuj sa nado mnou a vyslyš ma.
Neodvracaj svoju tvár odo mňa a neodkláňaj sa v hneve od svojho služobníka.
Ty si môj pomocník, neodvrhuj ma ani ma neopúšťaj, Bože, Spasiteľu môj.
Rozpomeň sa, Pane na mňa vo svojom Kráľovstve.´´
Po tom, ako zbor dospieval som sa slova opäť chopil ja: ,,Modlime sa. Pane, prijmi
k sebe dušu svojho služobníka, ktorého si povolal z tohto sveta, odpusť mu všetky viny a daj
nech sa dočká vzkriesenia a slávy, ktorú si pripravil svojím vyvoleným. Skrze Krista nášho
Pána. Amen.´´
Aké prázdne a bezduché sa mi zdali tie slová. Načo Boh potrebuje dušu mojej matky,
určite ju nepotrebuje viac ako ja. A ak je Boh milosrdný tak to potom určite vie. Jedna
možnosť teda znie, že Boha nezaujíma to, či ju potrebujem, alebo to môže byť tým, že
Boh...neexistuje. Zdvihol som hlavu smerom k ľuďom a slabým hlasom povedal: ,,Modlime
sa za zomrelých veriacich.´´ Ľud začal spievať: ,, Odpočinutie večné daj im Pane a svetlo
večné nech im svieti.´´ Následne sa zapojil zbor.
,,Už ma obkľúčili smrteľné stony, úzkosti záhrobia, už ma obkľúčili. Z hlbočín volám k tebe
Pane. Ó, Pane počuj môj hlas. Maj svoje uši nachýlené na moje prosby hlasité. Keby si Pane,
zachovával neprávosti v pamäti, Pane, kto obstojí? Už ma obkľúčili smrteľné stony, úzkosti
záhrobia, už ma obkľúčili. ´´
Z kostola sme sa premiestnili na cintorín. Moje pochybnosti o tom, či existuje Boh
a pohreb mojej matky, spôsobili, že som sa cítil strašne slabý. Ledva som sa dokázal udržať
na nohách. Mal som pocit akejsi pary v mojom mozgu, ktorá zahmlila moje zmysly. Točila sa
mi hlava a nebol som schopný rozmýšľať, veci som robil iba mechanicky.
Dav ľudí sa presunul na cintorín k hrobu. Oblaky zatiahli nebo, ktoré akoby sa
nechcelo tohto smutného obradu zúčastniť. K vykopanému hrobu som prišiel ako posledný.
Vedľa neho už bola položená uzavretá truhla pripravená zapadnúť dnu naveky vekov.
Vedúci zboru svojim zverencom naznačil, aby sa pripravili na ďalšiu pieseň. Mňa sa
zatiaľ začala zmocňovať neuveriteľná tieseň z toho, že žena ktorá ma priviedla na svet,
o chvíľu zmizne pod hnusnou, mľandravou zemou a ja sa k nej už nikdy nebudem môcť
priblížiť. Mal som chuť priskočiť k truhle a silne ju objať a nepustiť, držať ju dovtedy, kým
by som k nej neprirástol. Bože ak existuješ, prosím ťa, neber mi moju mamičku, chcem ju
mať stále pri sebe, nedopusť, aby bola vložená do nejakej bezvýznamnej jamy, nedopusť to!
Zbor začal spievať:,, Už vložte telo do hrobu tmavého...´´ Truhla sa začala pomaličky spúšťať
dole. Nie! Musím tomu zabrániť! Zbor pokračoval:,,...v ňom bude odpočívať do dňa
súdneho...´´ Hlava sa mi zatočila, ľudí stojacich naokolo som videl iba hmlisto. Prikrčený
držiac sa pravou rukou za hlavu som spravil tackavý krok smerom k truhle. Zbor
neprestával:,, Odchádzam do hrobu, cez hrob do záhrobia, končí sa pozemská sláva,
chudoba.´´ Nie mamička neodchádzaj! Ja som tu! Buď pri mne! Už som nevidel absolútne
nič, cítil som však, že sa pomaličky približujem k hrobu. ,,Svet tento opúšťam, s vami sa
rozlúčam, nech vás opatruje milý Pán Boh sám.´´ znel spev z ďaleka a stále sa vzďaľoval.
Moja tvár pocítila prudký náraz. Kde som? Čo sa deje? Mami?
Čierno-čierna tma. Snažil som zbystriť zrak, ale nech som sa pozrel kamkoľvek všade
bola tma, akoby niekto okolitý vzduch natrel načierno. Hlavou mi začali prúdiť otázky
volajúce po odpovedi, že kde sa to nachádzam. Cítil som sa neuveriteľne krehký. Z každej
strany mohol prísť náraz, ktorý by ma mohol zraziť z nôh. Zachvátil ma strach a triaška.
,,Pane Bože, príď mi na pomoc, teraz i v hodine smrti našej Amen. Kde si Pane?´´ opatrne
som si sadol na zem, ktorá nebola zemou. Tá zem tam nebola. Začal som padať dole. Padal
som obrovskou rýchlosťou a očakával tvrdý dopad, no niekde hlboko v sebe som cítil, že tak
skoro nepríde. Odniekiaľ z diaľky som začul spev. Blížil sa. O niekoľko sekúnd som bol
schopný rozoznať slová.
Hľadáš pointu, no hľadáš na zlej strane,
hlavu dole skloň.
Čo sa má stať, to sa aj stane,
tak vezmi si jabloň!
Celý život na pevnej zemi,
no teraz do tmy padáš.
Nevieš sa zbaviť dilemy,
pravdu náhle hľadáš.
Hľadáš pointu, no hľadáš na zlej strane,
hlavu dole skloň.
Čo sa má stať, to sa aj.....
,,Haló, pán farár, počujete ma? Haló?´´ doliehal ku mne ženský hlas. Pomaly som
otvoril oči. Stála nado mnou Janka. Krásna ako obrázok, v tvári mala vpísanú starosť, no
očividne sa jej uľavilo, keď uvidela, že som otvoril oči. Rozhliadol som sa okolo seba. Ležal
som u seba v spálni. Vedľa mojej postele boli ďalší ľudia, ktorí zrejme takisto čakali na to
kým sa preberiem. ,,Čo sa stalo?´´ dostal som zo seba slabým hlasom. ,,Odpadli ste počas
pohrebu, tak sme vás preniesli k vám.´´ odpovedala Janka starostlivým hlasom. ,,Čo? Musím
dokončiť pohreb!´´ vykríkol som a snažil sa zdvihnúť z postele, no Jankina ruka ma do nej
opäť vtlačila. ,,Pohreb skončil pred tromi hodinami, len ležte potrebujete si oddýchnuť,´´
povedala pokojným hlasom, potom sa otočila k okolostojacim ľudom, ,,môžete pokojne odísť,
ja sa oňho postarám.´´ Ľudia začali vychádzať z izby zatiaľ, čo mi Janka prikladala studenú
vreckovku na čelo: ,,Tak, len si pekne oddýchnite, ja viem, máte to ťažké posledné dni.
Nechám vás tu osamote, keby ste niečo potrebovali, zavolajte ma.´´ Chystala sa otvoriť dvere
a vyjsť z izby, keď som na ňu zavolal: ,,Janka?´´ ,,Áno pán farár?´´ spýtala sa s rukou na
kľučke. ,,Volajte ma Tomáš.´´ odvetil som pokojne.
Zostal som v izbe sám. V hlave som si neustále znova a znova prehrával svoj sen,
ktorý avšak určite nebol iba snom. Strach z tmy, ktorá tam bola všadeprítomná, som na
svojom tele stále pociťoval, avšak podvedome som cítil, že ten sen mi nechcel ublížiť, ale
poradiť. ´´Hľadáš na zlej strane, hlavu dole skloň.´´ Ako ľahko som tej celej piesni pochopil.
Akoby tá pieseň vychádzala priamo z mojej duše a odzrkadľovala, moje ťažoby, pochybnosti
a túžby. Ťažoby, pochybnosti a túžby. Presne tieto tri isté veci ťažili Lukáša a ja som preňho
nemal pochopenie. Videl som iba Boha, ktorému zasvätil život a ktorému prisahal vernosť,
lenže on už v tom čase Boha nevidel, takže sa nemohol báť trestu za svoje pochybnosti
o ňom, či za lásku k Miladke. A v tom som to pochopil. Zistenie ma obarilo ako vedro horúcej
vody - ´´vezmi si jabloň.´´ Janka je moja jabloň! Ona je to zakázané, čo si nesmiem vziať.
Lenže, ak mám hlavu skloniť k zemi a nehľadieť na Boha, potom sa pokušiteľské ovocie
z nej, stáva dovoleným. Ovocím, z ktorého si môžem odhryznúť. Lenže odvrhujúca by bola
reakcia dedinčanov. Bolo by to ako v Matúšovi 11:19 :,, Prišiel Syn človeka, jedol a pil, a
hovoria: Ajhľa, človek žráč a pijan vína, priateľ colníkov a hriešnikov.´´ Už by som viac
nebol ich morálnou istotou, ku ktorej sa mohli utiekať.
Lenže aj ja som iba človek, aj ja mám svoje city a chcem žiť život po ktorom moje
srdce plesá. Chcem jabloň! Vstal som z postele. Vyšiel som z izby a hľadal Janku. Prešiel
som všetky izby no v dome som ju nenašiel. V tom som cez okno zbadal, že v kostole sa
svieti, nuž som vyšiel z domu a svoje kroky nasmeroval priamo tam. Vošiel som dnu a v tom
som ju uvidel. Upratovala oltár. Bola taká nádherná, dlhé vlasy jej nádherne odpočívali na
chrbte a ona si sladko pohmkávala. Stál som medzi dverami a kochal som sa týmto obrazom.
Jej ruka siahla na Bibliu, otvorila ju, chvíľu v nej listovala a začala nahlas čítať.
Vrecúškom myrhy je mi môj milý;
odpočíva mi na prsiach.
Môj milý je mi strapcom cyprovým
vo vinohradoch Engadi.
Nerozmýšľajúc som vykročil vpred smerom k oltáru a recitoval verše plné vášne.
Aká si krásna, priateľka moja,
aká spanilá!
Tvoje oči sú sťa holubice!
Janka, vystrašene odtrhla zrak od Biblie a zbadala ma. S nemou tvárou plnou
oddanosti si vypočula moje verše a potom pokračovala.
Aký si krásny, milý môj,
aký pôvabný!
Postieľka naša samá zeleň!
Bol som od nej ešte vzdialený pár metrov, no už teraz som cítil, že naše duše už sú
v ľúbostnom objatí.
Cédre sú trámami nášho paláca,
doskami našich stien sú cyprusy.
Janka opäť ponorila zrak do Biblie, a keď som k nej už bol na dosah, prečítala verše,
ktoré sa medzi nami vznášali ako sladkastý opar niečoho nepoznaného.
Som lúčny kvietok na saronských rovinách,
ľalia v údoliach.
Moje pery sa priblížili k jej . S dychtivým výrazom v tvári som naposledy prehovoril.
Jak ľalia medzi tŕním
je moja priateľka medzi dievčencami.
Naše pery sa spojili v jedno, ruky hladili chrbát toho druhého. Hral som sa jej
s vlasmi, každá moja hmatová bunka túžila dotknúť sa ich, nosom som vdychoval jej vôňu,
ktorá ma omámila a prestal som premýšľať, chcel som iba, aby naše telá sa už od seba nikdy
neoddelili, aby sme v tejto póze vydržali naveky.
Rukou mi začala hladiť hruď a pomaličky rozopínať na košeli jeden gombík za
druhým. Spoznával som dotyky, ktoré mi boli doteraz cudzie. Moja ruka pristála na jej
driečnom boku a postupovala smerom nahor až prišla na úpätie jej nádherných ňadier.
Konečne sa jej podarilo rozopnúť všetky gombíky a jedným prudkým pohybom strhla zo mňa
košeľu. Malinové pery sa odlepili od tých mojich a na moje prekvapenie jej ruky zašli ešte
nižšie a o chvíľu som už pred ňou stál tak, ako som prišiel na tento svet. Nahý. Pohliadla na
mňa a následne ma privinula k sebe a my sme sa opäť ocitli vo vrúcnom objatí bozkov. Ona,
nádherná jabloň, si divoko vyzliekla tričko a ja som zazrel jej plody. Majestátne a opojné
sťaby sladkastý mok. Rukami si mechanicky odopla opasok na nohaviciach a tie pomaly
padali k jej členkom. Stáli sme tak obaja nahí a pritisnutí k sebe.
Bez toho, aby sa naše ústa od seba odtrhli si sadla na oltár. Ruky mi položila na plecia
a svojimi stehnami ovinula tie moje. Pozrela sa na mňa vášnivým pohľadom zmiešaným
s láskou a v tej chvíli som sa stal mužom. Naše telá sa vlnili v ľúbostnom ošiali. Boli sme
jedno telo, jedna bytosť, ktorá vznikla spojením dvoch duší, ktorým chýbala blízkosť toho
druhého. Netrvalo dlho a vyčerpaný som si ľahol na jej rozpálené telo. Hľadeli sme si do očí
a videli v nich krásnu budúcnosť. Po chvíli sme sa obaja zdvihli z oltára a z Jankinho potom
zmáčaného chrbta sa na zem zosunul list. List, ktorý som so slzami v očiach a bez vidiny
krásnej budúcnosti písal včera. List, určený môjmu poslednému zamestnávateľovi.
Drahý Bože,
píšem ti list, pretože vo mne stále sídli štipka viery v to, že z kráľovstva nebeského
sleduješ naše myšlienky a skutky. Píšem ti aj preto, lebo mi stále neodpovedáš na moje
modlitby. A tak sa pýtam načo vlastne sú, načo si ty, Bože, keď mi nedokážeš odpovedať?
Celý život sa k tebe utiekam, kráčam za tebou, ale mám pocit, že si sa mi otočil chrbtom. Ja
viem, učíš nás, že k tebe nemáme ísť krokmi, ale láskou, ja ju však v sebe akosi prestávam
cítiť. Cítim hnev, keď vidím, že berieš deťom matky a otcov a takisto svojou bezcitnosťou
berieš deti ich rodičom. Ja viem, povieš si, že ich potrebuješ mať u seba, ale oni sú potrebné
tu! Tu v lone svojho srdca, tu sú hrude, na ktorých môžu plakať, tu pocítia, čo je to láska a ty,
láska sama, im ju odopieraš.
Drahý Bože, hovorí sa, že tvoja láska je väčšia než akákoľvek bolesť. Aké kruté
zistenie skvárilo moju dušu, keď som prišiel na to, že si sa mýlil. To, že už nikdy viac
nezovriem vo svojom vrúcnom objatí svoju mamičku, ženu, ktorá mi naučila sa na teba
pozerať cez srdce, mi spôsobilo bolesť, ktorá ako ťažký, búrkový mrak prekryla lásku k tebe.
Už nikdy nezačujem jej hrejivé slová plné nehy, už nikdy si nevychutnám jej pohľad,
z ktorého bola cítiť hrdosť, že som jej syn. Pripravil si ma o jedinú ženu, ktorú som kedy
miloval. Načo som ti obetoval život, keď ty sám si mi vzal život ženy, ktorá mi ho darovala?
Nebojím sa priznať, Bože, že už nevládzem, že už nevidím tvoje svetlo, za ktorým
som celý život tak horúčkovito kráčal. Ocitol som sa sám v čierno-čiernej tme a bojím sa
pohnúť. Až sem som sa dostal tým, že som ťa nasledoval. Zbohom Bože.
Tvoj neveriaci Tomáš.
Download

Neveriaci Tomáš