1
Ventúrska 3, 813 01 Bratislava, tel.: 02/59303510, 02/59303516
[email protected]
PROSPEKT
pre talentové prijímacie skúšky na
bakalársky študijný program:
herectvo
na akademický rok 2014/2015
Divadelná inscenácia je výsledkom syntetickej umeleckej snahy mnohých divadelných
tvorcov, preto aj výchova budúcich divadelných umelcov prebieha v úzkej súčinnosti.
Absolventi štúdia získavajú profesionálnu odbornosť v orientácii v divadelnom umení,
s dôrazom na teoretické a praktické skúsenosti v metodológii a postupoch tvorivej činnosti,
rozvoji imaginácie, samostatnej tvorivosti, na objavovanie nových pohľadov a umeleckých
postupov, na kreatívne hľadanie a objavovanie súvislostí. Získavajú podrobné znalosti z dejín
svetového a slovenského divadla, orientujú sa v teóriách a metodikách hereckej tvorby a tieto
metódy dokážu uplatňovať v praxi, získavajú prehľadné znalosti v dejinách kultúry a súvisiacich
humanitných odboroch. Získavajú potrebné „technické“ zručnosti v oblasti hlasovej a pohybovej
prípravy. Sú schopní samostatne vytvárať žánrovo odlišné dramatické postavy. Dokážu
analyzovať dramatickú postavu, budovať jej štruktúru v kontexte situácie a v interakcii s inými
postavami. Poznajú význam tvorivosti a osobitosti v procese tvorby a sú pripravení vnímať
herectvo ako vedomú tvorbu. Sú schopní vytvárať alebo spolupracovať na projektoch nových
mladých autorských divadelných kolektívov a sú otvorení tvorivým podnetom súčasného
európskeho a svetového divadelného umenia.
__________________________________________________________________________
2
Výpis zo Štatútu DF VŠMU
Článok 29
Podmienky prijatia na štúdium
1. Prijímacie konanie je proces umožňujúci uchádzačovi, ktorý má záujem o štúdium
a preukáže splnenie stanovených podmienok prijatia na štúdium, stať sa študentom zvoleného
študijného programu na DF.
2. Na štúdium je prijatý uchádzač, ak splní základné a ďalšie podmienky určené DF pre zvolený
študijný program v zmysle zákona.
3. Základné podmienky prijatia na štúdium určuje zákon.
4. Ďalšie podmienky prijatia na štúdium jednotlivých študijných programov prvého, druhého
a tretieho stupňa štúdia schvaľuje AS DF.
5. Spôsob splnenia základných a ďalších podmienok prijatia na štúdium určuje vnútorný predpis
DF.
Článok 30
Spôsob určovania počtu prijímaných uchádzačov na štúdium VŠMU
Počet prijímaných študentov na štúdium daného študijného programu určuje rektor VŠMU na
základe návrhu dekana DF. Berie pritom do úvahy dlhodobý zámer VŠMU, ako aj personálne,
materiálne a priestorové možnosti VŠMU a DF.
Podmienky prijatia na bakalárske štúdium
(interný predpis DF VŠMU)
1. Úspešné ukončenie úplného stredného vzdelania alebo úplného stredného odborného
vzdelania (prijatie uchádzačov, ktorí nemajú absolvovanú maturitnú skúšku, je podmienené
predložením dokladu o jej vykonaní najneskôr do 30. 6. 2014).
2. Úspešné vykonanie talentovej prijímacej skúšky.
3. Ďalšie podmienky, ktoré sú uvedené pre jednotlivé študijné programy (viď Prospekty
jednotlivých študijných programov).
Prijímacie konanie prebieha v súlade s §57 zákona č. 131/2002. Cieľom prijímacej skúšky je
preveriť úroveň talentu, vedomostí, schopností a zručností uchádzača z hľadiska osobitných
nárokov, ktoré pre uchádzača vyplývajú zo zvoleného študijného programu.
Požiadavky na prijatie zahraničných študentov
1. Štátni príslušníci členských krajín EÚ a ostatní štipendisti – rovnaké podmienky.
2. Samoplatcovia – talentové prijímacie skúšky, ostatné podmienky sa upresňujú dohodou.
3. Bližšie informácie poskytne prodekan pre študijnú činnosť (www.vsmu.sk, [email protected]).
Bakalársky študijný program ako študijný program prvého stupňa sa zameriava na získanie
teoretických a praktických poznatkov, založených na súčasnom stave vedy a umenia a na
zvládnutí ich použitia pri výkone povolania alebo pri pokračovaní v nadväzujúcom
vysokoškolskom štúdiu. Absolventi bakalárskeho študijného programu získavajú vysokoškolské
vzdelanie prvého stupňa.
Štandardná dĺžka štúdia pre bakalársky študijný program je 3 roky.
Udeľovaný titul: „bakalár“, v skratke Bc.
3
Požiadavky na talentové prijímacie skúšky
bakalársky študijný program herectvo
pre akademický rok 2014/15
1. Uchádzač sa na talentové skúšky povinne naučí naspamäť:
a) Priložené texty monológov a dramatických dialógov. (Časť je spoločná pre
chlapcov aj dievčatá, časť je určená len dievčatám, alebo chlapcom – podľa označenia).
Vzhľadom k tomu, že je pomerne častá požiadavka predniesť ukážku v rôznych duševných
rozpoloženiach (napr.: nahnevaný, smutný, rozčúlený, atď.), upozorňujeme na nevyhnutnú
podmienku stopercentného ovládania textov. Pre správne pochopenie textov (dialógov,
monológov) odporúčame prečítať si celé dielo.
Zoznam povinných textov:
Poézia:
Janko Kráľ:
Zverbovaný
- spoločne
Jesenná sonáta
Tri sestry
Páni Glembayovci
Vládca Oidipus
- dievčatá
- dievčatá
- chlapci
- chlapci
Monológy:
Ingmar Bergman:
A. P. Čechov:
Miroslav Krleža:
Sofokles:
(3. dejstvo)
(2. dejstvo)
Dialógy:
Tracy Letts:
Zabijak Joe
William Shakespeare: Veľa kriku pre nič
A. P. Čechov:
J. B. Molière:
Čajka
Mizantrop
(2. scéna)
(1.dej., 1. výstup)
(4.dej., 1. výstup)
(1. dejstvo)
(4. dej., 3. výstup)
- dievča – chlapec
- dievča – chlapec
- dievča – chlapec
- dievča – chlapec
Pri nácviku i predvádzaní vyššie uvedených textov odporúčame uchádzačom
sústrediť sa na taký spôsob interpretácie, ktorý bude v súlade s ich skúsenosťou a s ich
osobným zmyslom pre logiku situácie a ich reagovania na ňu .
b) Jednu báseň alebo jednu ukážku z prózy alebo monológ podľa vlastného
výberu
2. Uchádzač si pripraví na predvedenie:
a) Pohybovú etudu na vlastný námet. Etuda spočíva v pohybovom (nie
pantomimickom) vyjadrení určitej udalosti, ktorá nepotrebuje slovné vyjadrenie. Mala by
to byť situácia jednoduchá, čitateľná, s dôrazom na konanie v určitom konkrétnom
prostredí. Môže mať vážny alebo humorný charakter (napr. pripravujem sa na prednášku a
čosi mi tento zámer ruší, alebo prichádzam v noci domov a bojím sa, aby som nikoho
nezobudil). Zdôrazňujeme, že ide o autentické konanie človeka v konkrétnej situácii, na
4
základe konkrétneho pocitu, a nie o pantomímu, teda nie o štylizované pohybové
vyjadrenie situácie.
b) Jednu pieseň
c) Čítanie filozofickej úvahy na ľubovoľnú tému v rozsahu približne jednej
strojom písanej strany. Môže byť vybratá z novín, časopisov, skrípt a podobne. Prípadne to
môže byť aj vlastná filozofická úvaha.
Uchádzač si prinesie cvičný úbor. Dievčatám odporúčame, aby mali pri talentovej
prijímacej skúške k dispozícii sukňu a topánky na zvýšenom opätku.
Priebeh
talentových skúšok
Talentové skúšky prebiehajú 4 dni (alebo viac dní, podľa počtu uchádzačov),
v troch kolách pred komisiou, ktorá je zložená z pedagógov Katedry herectva DF VŠMU.
Majú charakter výberový, etapový a postupový.
Skúšky začínajú anonymným prvým kolom, ktoré pozostáva z povinných textov,
textov podľa vlastného výberu, a ďalších zadaní podľa bodu 1 a 2 tohto prospektu.
Uchádzači, ktorí postúpia do ďalšieho kola, absolvujú skúšky, v ktorých budú
overené ich základné dispozície pre štúdium herectva a hlasové, rečové a pohybové
dispozície. Podotýkame, že ide o všeobecné dispozície a nie o mieru dokonalosti ich
používania.
Posledné kolo poskytne priestor na podrobnejšie zistenie uchádzačových
predpokladov a schopností pre zvolený odbor. Uchádzači absolvujú aj test zo všeobecného
vzdelania. (Základná orientácia v kultúre a umení).
Uchádzač postúpi do ďalšieho kola na základe získaných bodov, ktoré navrhujú
skúšobné komisie. Jednotlivé kolá predstavujú uzatvorené samostatné celky, v ktorých
uchádzač musí dosiahnuť minimálny stanovený počet bodov, potrebný na postup do
ďalšieho kola.
Uchádzač, ktorý nevyhovel v niektorej časti talentových skúšok, nepostupuje do
ďalšieho kola – nevyhovel talentovej prijímacej skúške.
UPOZORNENIE !
Podmienkou pre prijatie uchádzačov, ktorí úspešne absolvovali talentovú skúšku, je
ukončenie úplného stredného vzdelania alebo úplného stredného odborného vzdelania,
o čom sú povinní predložiť doklad (maturitné vysvedčenie) najneskôr do 30. júna 2014.
5
Janko Kráľ:
ZVERBOVANÝ
( spoločne )
Dvanásti na krčme muzikanti hrajú:
to je svet ako kvet, paholci výskajú.
V krčme plno ľudu – naprostriedku v tanci
si pokreskávajú siedmi verbovanci,
si pokreskávajú, rúčkama tľapkajú
a na pekných chlapcov zboka zazerajú.
Janíček, Janíček, s peknou bielou tvárou,
neoddávajže sa medzi tých husárov,
dajú ti dolomán za tú kabaničku –
veru ťa zverbujú, na hriešnu dušičku!
„Dobre je za pecou tam dakomu sedieť,
neznáte, čo jeden šuhaj musí trpieť.
Neznáte už, ľudia, ani znať nechcete,
čo je mladý šuhaj na tom šírom svete.
Otec ho bičuje, sestra ohovára,
a milá ho jeho s druhými potvára.
Ach, mamička moja, keď mas’ rada mala,
k čomus’ ma takému do rúk lósu dala!
Veďs’ ma vyložila na tento cudzí svet,
ako keď zo črepa vyhodia mladý kvet: “
Janíček za stolom sedí užialený,
sedí užialený vo veľkom trápení,
očičká mu plačú – líčka sa mu menia.
„Och, kdeže na svete nájdem potešenia!
Vari mám ísť nadol tú pšeničku kosiť?
Čiže mám vojenskú šabličku si nosiť?
Kosa sa na skale môže mi polámať.
Šablička mi bedrá môže poomínať.“
Husári nôžkami ľahko prepletajú.
„To sa chlapci, to sa, čo ostrôžky majú!
To sa chlapci, to sa, čo ostrôžky nosia –
nie takí trhani, čo sa dievkam prosia!
6
Pime, chlapci, pime, čo hneď čo strovíme –
pán kráľ je bohatý, to všetko zaplatí!“
Ostrôžky brnkajú, skleničky cengajú
a komus’ na zdravie všetci pripíjajú:
všetci pripíjajú – a rúčku dvíhajú –
„Už si náš, Janíček !“ – radostne volajú –
„Dostaneš šabličku – zelený dolomán,
zvrhneš kabaničku a budeš veľký pán,
budeš sa na koni jak vicišpán nosiť,
a nemusíš sa viac starým babám prosiť!“
Veselo je chlapcom – bystrá hrá muzika,
a matka vo dverách užialená fiká:
„Ťažko som ťa, horko, chlapče, dochovala,
a hľa, čoho som sa, biedna, dočakala!
Nazdávala som sa, budem mať tri svety,
a už aj ten jeden z rúk mojich uletí!
Môžem predať kone, môžem predať voly,
môže hrom hneď udrieť do pustej stodoly.“
Janík podnapitý ticho pokreskáva,
milá pod oblôčkom svojho oplakáva:
„Škoda, že som ja to pred časom neznala,
bola by sa s tebou ani nemotkala,
ani by nebola veru zazerala,
kadiaľ tvoja nôžka jelenia behala.
Ale by na vráta krížik napísala,
pod krížik tri slová aspoň načiarala:
Máš, šuhaj, tri cesty a štyri chodníčky,
choď, kde sa ti páči, len nie do Haničky: “
7
Ingmar Bergman:
JESENNÁ
SONÁTA
( monológ: dievčatá )
EVA:
Pre teba som bola bábika, s ktorou si sa hrala, keď si mala čas. Keď som ochorela
alebo boli so mnou ťažkosti, prenechala si ma pestúnke alebo ockovi. Zatvorila si sa
a pracovala si a vtedy ťa nik nesmel vyrušovať. Stávala som predo dvermi a načúvala. Keď si
pila kávu, odvážila som sa vkĺznuť dnu, aby som sa pozrela, či naozaj existuješ. Bola si milá, ale
duchom neprítomná. Keď som sa ťa na niečo spýtala, takmer si mi ani neodpovedala. Sedela som
na zemi a hľadela som na teba, bola si veľká a pekná, izba bola chladná a vzdušná, markízy boli
zatiahnuté, vonku sa vietor pohrával s lístím, všetko bolo zahalené neskutočným zeleným leskom.
Pretože si vždy bola taká elegantná, chcela som aj ja byť elegantná. Začala som pedantsky dbať
o oblečenie. Vždy som sa obávala, že sa ti nebude páčiť môj vzhľad, bola som totiž presvedčená,
že som škaredá, chudá a hranatá, že mám veľké kravské oči, hrubé škaredé pery, neviditeľné
obočie a mihalnice, pridlhé ruky, priveľké nohy, prsty príliš ploché – skrátka, bola som
presvedčená, že vyzerám vlastne odporne. Ale takmer nikdy si nedala najavo, že by si si robila
starosti pre môj výzor, len raz si povedala: Tuším si radšej mala byť chlapcom, a potom si sa
zasmiala, aby si ma nezarmútila. Ale, prirodzene, že ma to zarmútilo. Preplakala som týždeň
potajomky, lebo si neznášala slzy – slzy iných.
8
Anton Pavlovič Čechov:
TRI
SESTRY
( monológ: dievčatá )
IRINA.
Naozaj, ako ten náš Andrej osprostel, ako vyhasol a ostarel pri tej ženskej! Ešte
nedávno sa pripravoval na dráhu univerzitného profesora a včera sa chválil, že sa
konečne stal členom okresnej rady... Aj teraz, všetci utekali hasiť požiar a on si
sedí vo svojej izbe akoby nič. Vyhráva si na husliach. Ó, to je strašné, strašné,
strašné! Nemôžem už, ja už ďalej nemôžem!
Kde? Kde sa to všetko podelo? Kde je to? Ó, bože dobrý! A veď aj ja som už
osprostela! Všetko som pozabúdala, pozabúdala... Všetko sa mi pomotalo v hlave...
Neviem, ako sa povie po taliansky oblok alebo povala... Všetko zabúdam, zo dňa na
deň zabúdam, a život uteká a nikdy sa nevráti. Nikdy, nikdy nepôjdeme do
Moskvy... Viem, že sa odtiaľto už nikdy nedostanem... Dosť, koniec! Bola som
telegrafistkou, teraz pracujem na mestskej rade, ale každú prácu, nech je akákoľvek,
nenávidím a opovrhujem ňou... Čoskoro budem mať dvadsaťštyri rokov, ako dlho
už pracujem, a mozog mám vyschnutý, schudla som, zošklivela, ostarela, a nič, nič,
nijaké uspokojenie, čas uteká a ja čoraz väčšmi cítim, že sa vzďaľujem od toho
skutočného, krásneho života čoraz ďalej a ďalej, na pokraj akejsi priepasti. Som
z toho zúfalá a to, že ešte žijem, že som si už dávno nevzala život, to vôbec
nechápem... Ale dosť... Tak už neplačem. Dosť... Stačilo!
9
Miroslav Krleža:
PÁNI GLEMBAYOVCI
( monológ: chlapci )
Drahý môj otče! Ja som spoznal tú tvoju „barónku“ toho rána, keď sa otrávila mama!
Tvoja žena! No a tá tvoja... prepytujem barónka, prišla s veľkou kyticou parmských fialiek
a so svojím maltézskym pinčom Fifim. To je teda žalúdok! Prísť s pudlíkom v ruke pozrieť si
svoju mŕtvu sokyňu. Vidím ju ako dnes: stála nad mŕtvou mamou so svojím Fifim. Modlila sa
Pater Noster. Nedostala sa ani k „odpusť nám naše viny“, keď sa rozochvene prežehnala,
obrátila a šla do nášho salónu! Tam zastala nad perzským kobercom, zohla sa a oprobovala
jeho kvalitu! No a ešte toho istého dňa dala ten peržan previezť do svojej vily „Nad lipou“.
Tiež ušľachtilý nápad! Nebojíš sa Boha, keď o tej fľandre hovoríš, že má „ušľachtilé srdce“
a „životný elán“? Prosím ťa! Veď tá žena sa denne natiera dvadsiatimi siedmimi pomádami
a krémami, maže sa georgínami a medom a po celé dni nič iné nerobí, len sa máča v citrónoch
a mlieku! Celá jej kultúra je päťdesiattri kufrov a tri chrty! Keby človek zrátal všetky funty, čo
ročne idú na jej podprsenky, korzety a kozmetiku, mohol by za ne nakŕmiť všetkých bedárov
jej charitatívneho Dobročinného spolku. Čo vravím? Celá krajina by sa mohla nažrať z tých
peňazí. Dobrodejka, a zabíja ľudí svojimi koňmi; a ty ešte snívaš o jej srdci! Aké je to všetko
úbohé! Človeče! Tá žena zabíja ľudské existencie tak šarmantnozločinecky, že tu normálnemu
človeku zastáva rozum! A starý pán sedí a ospevuje jej srdce!
10
Sofokles:
VLÁDCA OIDIPUS
( monológ: chlapci )
OIDIPUS:
Už nemám, čo by som ti skrýval. Nádeje
sa rozbili a ty si možno jediná,
ktorej sa môžem vyznať z pekla svojich múk.
Môj otec Polybos je vládcom v Korinte
a matka Meropé je z dórskej krajiny.
Tam som sa tešil veľkej úcte občanov,
kým sa mi nestal prípad, čo ma prekvapil
a zbytočne mi pridal mnoho starostí.
Raz na hostine dáky ožran vykríkol,
že nie som pravým synom, ale pastorkom.
V ten večer som len ťažko zakryl svoju zlosť
a na druhý deň som sa spýtal rodičov,
či je to pravda. Oni pre tú potupu
sa nahnevali na spitého táraja.
Aj ma to potešilo, aj ma zároveň
znepokojilo: bol som ani na tŕňoch.
A tak som bez vedomia svojich najbližších
odišiel do Delf. Ale tu mi Apolón
namiesto vysvetlenia mojej otázky
zaveštil stonásobne horšie osudy.
Veštil, že ožením sa s vlastnou materou,
že z tohto zväzku splodím hnusné plemeno
a že sa stanem vrahom svojmu otcovi.
Keď som to počul, hneď som ušiel z domova
a cudzinou som blúdil podľa smeru hviezd,
no vždy tak, aby som sa vyhol Korintu,
aby sa nesplnilo strašné proroctvo.
A tak som prišiel na to miesto, na ktorom
– ako si spomínala – zahynul váš kráľ.
Nechcem ti luhať: sotva som sa priblížil
11
k onomu trojcestiu, tu vidím – akýsi
hlásateľ kráča popri mne a vedie voz
a na ňom presne podľa tvojho popisu
rozvaľuje sa chlap. Ten starec vytláčal
ma spolu s pohoničom na kraj priekopy.
Nečudo, že som pohoniča zo zlosti
poriadne tresol. Keď to starec uvidel,
vystriehol chvíľu, ako som išiel popri ňom,
a surovo ma šľahol bičom do tváre.
Zaplatil mi to drahšie. Bez rozmýšľania
som rozdruzgol mu lebku ťažkou bakuľou,
takže sa skydol z voza dolu na cestu.
Aj jeho družinu som potom pohlušil.
No ak je Láios totožný s tým neznámym,
nájde sa nešťastnejší človek ako ja ?
A kto sa môže bohom väčšmi zoškliviť ?
Odteraz ani cudzí, ani našinci
ma nesmú prenocovať, nesmú osloviť –
každý ma odoženie. A tú kliatbu sám
som vyhlásil – a proti sebe samému.
Zabil som kráľa – a tou istou pravicou
objímam jeho ženu! Nie som podliakom ?
A kto mi odpustí ? Je jasné: musím ujsť
a rozlúčiť sa navždy s vlastnou rodinou.
Ale kam ujdem ? Domov ? V rodnom Korinte
by som si matku musel zobrať za ženu
a zabiť otca, čo ho milujem a ctím.
Ktože by pochyboval, že sám ukrutný
démon sa takto slepo na mne vyvŕšil ?
Ó, vezmite si moje oči, bohovia,
nech neuzriem ten deň! Nech radšej zo sveta
naveky zmiznem, ako by som hanebne
mal vyčkať naplnenie svojej potupy !
12
Tracy Letts:
ZABIJAK JOE
( dialóg: chlapec – dievča )
Dottie je sama dom, cvičí v obývačke. Vojde zabijak Joe Cooper. Dottie ho nepočuje. Joe ostane
nehybne stáť a pozoruje ju, ako cvičí.
JOE:
To vyzerá náročne.
DOTTIE:
Preboha!
JOE:
Nechcel som vás...
DOTTIE:
Kto ste?
JOE:
Prepáčte mi.
DOTTIE:
Ako ste sa dostali sem dnu?
JOE:
Dverami.
DOTTIE:
Vydesili ste ma na smrť.
JOE:
Ešte raz sa ospravedlňujem.
JOE:
(Natiahne k nej ruku) Som Joe Cooper.
DOTTIE:
(Potrasie si s ním rukou) Dobrý deň.
JOE:
Mal by som sa tu o pol jedenástej stretnúť s Chrisom.
DOTTIE:
No, ale on tu ešte nie je.
(Pauza.)
JOE:
Mohol by som vás poprosiť o šálku kávy alebo máte inú – ?
DOTTIE:
Ale samozrejme. Prepáčte.
JOE:
A môžem sa spýtať, ako sa voláte vy?
DOTTIE:
Dottie.
JOE:
Teší ma, Dottie.
DOTTIE:
(placho) Aj mňa.
Čo –
JOE:
Hm?
DOTTIE:
Prečo tak... Chcete niečo?
JOE:
Nie. Len tak... stojím.
DOTTIE:
Jááj. (Pauza) Čo ste zač? Myslím, že čo robíte?
JOE:
Som detektív.
DOTTIE:
Fakt? Ako Monk?
JOE:
Ale nie. Monk je súkromné očko. Ja som policajt.
DOTTIE:
A vy ste už niekedy strieľali?
13
JOE:
Ja? Jasné.
DOTTIE:
Aj na ľudí?
JOE:
No.
DOTTIE:
Aha. (Pauza) A čo bolo to najsuperskejšie, čo sa vám kedy stalo?
JOE:
Óo, počkaj. Poviem vám o tej najsrandovnejšej veci čo –
Vlastne, možno ani nie tak najsrandovnejšej ako najšibnutejšej –
DOTTIE:
Oukej.
JOE:
Tak, to som bol ešte obyčajný pochôdzkar – a fakt to chcete počuť?
DOTTIE:
Áno, áno.
JOE:
Takže, keď som bol ten pochôdzkar, boli sme v službe, keď nám s parťákom
nahlásili nejaký prípad domáceho násilia, akože rušenie pokoja, že nech tam
ideme.
DOTTIE:
Aha.
JOE:
Keď sme dorazili k tomu baraku, zdnuka sa ozýval príšerný krik, také až
škriekanie.
DOTTIE:
Wááu!
JOE:
Vleteli sme dnu, bola tam totálna tma ako v rohu, tak sme šli len za tým
vrieskaním, úplne až do zadnej izby. Nemal som ani páru, že čo tam tak môžeme
očakávať, čo sa na nás vyvalí –
DOTTIE:
Fuu!
JOE:
– a ako som otvoril dvere, so strašným revom na mňa niečo skočilo a bol to
chlap ako hora, zrazil ma na zem –
DOTTIE:
Preboha!
JOE:
A potom sme zistili, že ma nechcel zabiť a že tam dokonca ani nikto iný nebol...
On iba chcel, aby som mu pomohol.
DOTTIE:
Ako to?
JOE:
On vám reval od bolesti. Vysvitlo, že sa pohádal s frajerkou, lebo mu zahýbala,
no aby mala ona z toho – pozor – „ponaučenie“, presne takto to on nazval,
„ponaučenie“, polial si svoje prirodzenie nejakým benzínom a zapálil.
DOTTIE:
A bol ten chlapík potom v poriadku?
JOE:
(Prestane sa smiať) Nie. Nebol v poriadku. Ako by mohol, keď si podpálil
prirodzenie.
DOTTIE:
Ja som mala tetu, ktorá sa podpálila. Mala oblečené dlhé večerné čipkované šaty
a tie sa chytili od krbu. Umrela skôr, ako ju stihli uhasiť. Všetci doma mi vravia,
14
že z celej rodiny sa podobám najviac na ňu. Mala úžasné meno. Volala sa Viva.
To je meno, čo? A pokiaľ viem, nikdy sa nevydala.
(Joe prikývne.)
Zabijete moju mamu?
JOE:
Ešte neviem. Prečo?
DOTTIE:
Len som tak zvedavá. (Pauza) Mama sa pokúsila zabiť mňa, keď som bola malá.
Dala mi na tvár vankúš a čakala, kedy už prestanem dýchať a udusím sa, lebo
ona sa viac starala o seba, než o nejaké bábätko. A nemilovala ma tak, ako iné
matky milujú svoje deti. No a keď si myslela, že už to máme za sebou, bola
šťastná, že sa už o mňa nemusí starať, ani sa pozerať, ako rastiem a dospievam,
lebo som bola tá časť z nej, čo bola jej súčasťou, a možno vyrastiem do niečoho
lepšieho ako ona vôbec kedy bola. Lebo to by pre ňu vlastne znamenalo, že to
najlepšie z nej som vlastne ja. Ale nepodarilo sa jej to, nevrátila ma naspäť tam
k Pánubohu. Bola som z toho nejaký čas dosť chorá, bola som vlastne úplne
mimo a ona bola zasa smutná, že som sa vrátila, a že tu už vlastne navždy
zostanem.
15
William Shakespeare:
VEĽA KRIKU PRE NIČ
(dialóg: chlapec – dievča)
1. dejstvo, 1. výstup
BEATRICE. Čudujem sa, že sa ti chce otvárať ústa, Benedik. Nikto ťa nepočúva.
BENEDIK.
Ale ba! Slečna Pohŕdavá! Ty ešte žiješ?
BEATRICE. Vari by Pohŕdavosť mohla umrieť hladom, keď má na tanieri teba – taký
kus mäsa, čo sa ani nedá dobre požuť? Zdvorilosť sama od seba sa
zmení na Pohŕdanie, len čo sa k nej priblížiš.
BENEDIK.
Škoda, že nie som dezert, keď je Zdvorilosť taký dezertér. Isté však je, že sú
do mňa zaľúbené všetky dámy okrem teba. Chyba len, že nemám srdečnejšie srdce,
pretože ja určite nie som zaľúbený ani do jednej.
BEATRICE. Aké obrovské šťastie pre ženy! Inak by im hrozilo, že ich napadne
zhubný nápadník. Ďakujem Bohu a svojej chladnej krvi, že ani ja nemám rozum
mäkší ako srdce. Vždy si radšej vypočujem psa ako šteká na vrany, než chlapa, čo
by mi prisahal lásku.
BENEDIK.
Vzácna pani, vďaka Bohu, že si taká prístupná psiemu štekaniu. Aspoň nikdy
nepoškriabeš tvár nijakému gavalierovi.
BEATRICE. Takú tvár ako máš ty, nemôže už viac zohaviť nijaký škrabanec.
BENEDIK.
Ty by si tuším mohla učiť vtáčí jazyk aj v škole papagájov.
BEATRICE. Lepší môj vtáčí jazyk, než tvoj nemý vták.
BENEDIK.
Tvoj jazyk naozaj letí rýchlo a neúnavne. Ani môj žrebec za ním nestačí.
Pokračuj si, v Božom mene, ja som skončil.
BEATRICE. To si celý ty. Zbabelo utekáš z boja.
16
4. dejstvo, 1. výstup
BENEDIK.
Beatrice, ty už hodnú chvíľu plačeš.
BEATRICE.
Áno, a ešte hodnú chvíľu budem plakať.
BENEDIK.
Keby to záviselo odo mňa…
BEATRICE.
Nezávisí to od teba. Plačem sama od seba.
BENEDIK.
Ani najmenej nepochybujem, že tvojej krásnej sesternici ukrivdili.
BEATRICE.
Ó ako by som sa vedela odplatiť tomu, kto by to napravil.
BENEDIK.
Je nejaký spôsob, ako to vykonať?
BEATRICE.
Spôsob by sa našiel, ale kde nájsť vykonávateľa?
BENEDIK.
Môže ten vykonávateľ byť muž?
BEATRICE.
Je to výkon, čo čaká na muža, ale nie na teba.
BENEDIK.
Ľúbim ťa tak ako nič na svete. Nie je to zvláštne?
BEATRICE.
A nevyťahuješ sa iba náhodou?
BENEDIK.
Nie, iba slávnostne vyhlasujem, že ťa ľúbim.
BEATRICE.
Pánboh ma netrestaj!
BENEDIK.
Za čo ťa nemá trestať, milá BEATRICE?
BEATRICE.
Za to, že si ma predbehol. Inak by som musela prvá slávnostne
vyhlásiť, že ľúbim ja teba.
BENEDIK.
Len to vyhlás, BEATRICE, vyhlás to z celého srdca !
BEATRICE.
Už som sa o to pokúsila – no svoje srdce som v hrudi nenašla. Asi sa skrýva
pod niečím, čo mi na ňom leží. Je mi ľúto sesternice.
BENEDIK.
Urobím všetko, čo ti leží na srdci..
BEATRICE.
Zabi Claudia.
BENEDIK.
Och! To za nič na svete!
BEATRICE.
Nemáš v sebe ani štipku lásky. Dovoľ mi odísť...
BENEDIK.
BEATRICE –
BEATRICE.
Naozaj odchádzam.
BENEDIK.
Najprv sa udobrime.
17
BEATRICE.
Ako sa chceš udobriť so mnou, keď nechceš bojovať s mojím
nepriateľom?
BENEDIK.
Claudio je tvoj nepriateľ?
BEATRICE.
Vari si zaslúži byť mojím priateľom človek, čo oklebetil, zosmiešnil
a ponížil moju príbuznú? Najprv sa tvári, že chce jej ruku, no len čo mu ju
podá, zrazu z neho vylezie hnusná klebeta, verejné obvinenie, odporná
nenávisť! Och, Bože, prečo som sa nenarodila ako muž?
BENEDIK.
Počúvaj ma, BEATRICE –
BEATRICE.
Vraj na balkóne s cudzím chlapom! Taká kravina.
BENEDIK.
Ale veď, BEATRICE –
BEATRICE.
Leonato zhltne Donovi Pedrovi všetko, čo mu vyjde z úst, aj to, čo vypľuje.
Škoda, že nemám priateľa, čo by mu to ukázal. Och, keby som mohla byť
mužom, no mužnosť sa dnes premenila na úslužnosť.
BENEDIK.
Veď si ma vypočuj, drahá BEATRICE. Prisahám, že ťa ľúbim.
BEATRICE.
Neprisahaj a keď ma ľúbiš, konaj.
BENEDIK.
Si si z hĺbky duše istá, že Claudio Hero ukrivdil?
BEATRICE.
Som si tým taká istá, ako hĺbkou svojej duše.
BENEDIK.
Stačí. Vykonám to. Vyzvem ho na súboj. Ty uchláchol Hero. Zbohom.
18
Anton Pavlovič Čechov:
ČAJKA
(dialóg: chlapec – dievča)
TREPĽOV:
(počúva). Počujem kroky. Nemôžem bez nej žiť... Ešte aj zvuk jej krokov je
nádherný... Som šialene šťastný. (Rýchlo ide oproti Nine Zariečnej, ktorá
vstupuje.) Ste krásna, môj sen...
NINA:
(vzrušene). Neprišla som neskoro... Výborne, neprišla som neskoro.
TREPĽOV:
(bozkáva jej ruky). Nie, nie, nie…
NINA:
Celý deň som sa trápila, bolo mi tak hrozne! Bála som sa, že ma otec nepustí... Ale
pred chvíľou odišiel, aj s macochou. Nebo je červené, začína vychádzať mesiac, tak
som hnala koňa, tak hnala! (Smeje sa.) Ale som rada. Už je to tak... Vidíte, aká
som zadychčaná. O pol hodiny musím odísť, poponáhľajme sa. Nedá sa to, nedá sa
to, nezdržiavajte ma, prosím vás. Otec nevie, že som tu. Otec a jeho žena ma sem
nechcú pustiť. Vravia, že sú tu bohémi... boja sa, aby som nešla za herečku...
A mňa to ťahá sem k jazeru, ako čajku... Myslím stále len na vás. (Obzerá sa.)
TREPĽOV:
Sme sami.
NINA:
Tuším, že tam niekto...
TREPĽOV:
Nikto.
(Bozk.)
NINA:
Aký je to strom?
TREPĽOV:
Brest.
NINA:
Prečo je taký tmavý?
TREPĽOV:
Je večer. Všetky veci tmavnú. Neodchádzajte tak skoro, prosím vás.
NINA:
Nejde to.
TREPĽOV:
A čo keby som šiel s vami, Nina? Celú noc budem stáť v parku a dívať sa na vaše
okno.
NINA:
To sa nedá, zbadá vás strážnik. Trezor si ešte na vás nezvykol a bude brechať.
TREPĽOV:
Milujem vás.
NINA:
Tšššt…
TREPĽOV:
(Nine.) Choďte, všetko je už pripravené. Máte trému?
NINA:
Áno, veľkú. Vaša mama – to je nič, jej sa nebojím, ale je u vás Trigorin... Ak mám
hrať pred ním – bojím sa, hanbím sa... Známy spisovateľ... Je mladý?
TREPĽOV:
Áno.
NINA:
Jeho poviedky sú úžasné!
TREPĽOV:
(chladne). Neviem, nečítal som.
19
NINA:
Vaša hra sa ťažko hrá. Nie sú tam živé postavy.
TREPĽOV:
Živé postavy! Život treba zobrazovať nie taký, aký je, ani taký, aký by mal byť, ale
taký, ako ho vidíme vo svojich snoch...
NINA:
Vo vašej hre je veľmi málo deja, samá deklamácia. Podľa mňa v každej hre
musí byť bezpodmienečne láska...
(Obaja odchádzajú na pódium.)
20
Jean Baptiste Molière:
MIZANTROP
(dialóg: chlapec – dievča)
ALCEST:
pre seba
Ó, ako skrotím zlosť a zatvárim sa milo?
CELIMÉNA: Čo je to s vami, pane? Čo vás rozrušilo?
Tie vzdychy znamenajú hnev či dojatie?
A chmúrny pohľad na mňa prečo vrháte?
ALCEST:
Pretože všetka lož a všetka mravná bieda
s vašou falošnosťou sa ani zrovnať nedá;
osud, satan, dáky rozzúrený fras
horšie mohol stvoriť ako práve vás?
CELIMÉNA: Takéto poklony mám nadovšetko rada!
ALCEST:
Ach, nežartujte – teraz vážna reč sa žiada:
radšej sa červenajte, lebo zo zrady
vás obviňujem a mám na to doklady.
A nezazlieval by som vám, že hyniem v žiali,
keby ste vždy mi boli pravdu povedali;
keby ste odprvoti odmietli môj blud,
mohol by som si ťažkať iba na osud.
No vy ste o láske mi húdli každodenne –
a preto je to zrada, podlé vyhostenie,
pre ktoré nijaký trest nie je priťažký.
Nik mojej pomste nesmie stavať prekážky.
CELIMÉNA: Nechápem dôvod vašej náhlej premeny.
Musíte takto zúriť? Čo ste šialený?
ALCEST:
Áno, som šialený a zošalel som vtedy,
keď som pil z vašich očí smrtonosné jedy
a keď som uveril, že krása neklame,
že podvody a hriechy sú vám neznáme.
CELIMÉNA: Z akýchže podvodov som taká podozrivá?
ALCEST:
Hľa, falošnica, ako nevinne sa díva!
No sebavedomie vám skrotím určite:
poznáte svoje písmo? Len sa pozrite!
A môžete sa hanbiť za to, čo je v liste.
Skúste ten dôkaz poprieť – nevedeli by ste.
CELIMÉNA: Tak toto je váš dôkaz, to je vaša zbraň?
21
ALCEST:
Vás nezalieva rumeň pri pohľade naň?
CELIMÉNA: Ste spochabený, aj keď ste mi priateľom.
ALCEST:
Vy popierate, čo je čierne na bielom?
Že Oront číta vaše slová roztúžené,
to má byť pre mňa česť a pre vás potešenie?
CELIMÉNA: Oront? A kto vám vravel, že ten list je preň?
ALCEST:
Osoba, ktorá mi ho dala zároveň.
CELIMÉNA: A čo, ak som ho dákej žene písala?
V čom je tá krivda, v čom sú moje previnenia?
ALCEST:
Výborná výhovorka, vtipne vymyslená!
Ja pokúsim sa veriť, že ma milujete.
CELIMÉNA: Z tej hlúpej žiarlivosti sa už zobuďte!
Nie, nezaslúžite si moje vzplanutie.
Myslíte, že som taká ctibažná a malá,
aby som vám tu niečo predstierala?
Keby mi srdce zajal niekto neznámy,
prečo by som to mala tajiť pred vami?
Dávno vám vravím, že len vás mi treba k šťastiu,
a napriek tomu vaše pochybnosti rastú.
CELIMÉNA: Neviete ľúbiť pravou láskou – to je strašné!
ALCEST:
Veď nič sa nedá zrovnať s hĺbkou mojej vášne:
je mimo svet – a za ňou taká priepasť je,
že niekedy vám z lásky želám nešťastie.
Áno, ja chcem vás vidieť mrzkú, drahá pani,
aby ste opustená išli po žobraní,
aby som potom ja k vám prišiel nečakane
a vynahradil vám to dlhé odriekanie.
CELIMÉNA: Čudesné dobroty mi vinšujete, pane!
Boh uchovaj, ak také voľačo sa stane...
Download

herectvo