EVANJELIUM PODĽA MATÚŠA
10. časť
Jadro kresťanstva
Malé zhrnutie z minula…
Zákon verzus Evanjelium
Ešte raz si pripomeňme schému „Prechodu cez Horu Blahoslavenstiev“ ☺:
•
ZÁKON (čiže SZ) sleduje v prvom rade vytvorenie podmienok pre existenciu NÁRODA
Izraela. Preto sa neobracia na jednotlivcov, ale oslovuje národ ako taký. Svojimi príkazmi
zabezpečuje to, čo by národ (a štát) zabezpečiť mal: PREŽITIE, ISTOTU a základné
VZŤAHY spravodlivosti medzi jeho členmi. Čiže spodné tri úrovne Maslowovej pyramídy.
Tieto veci sú súčasne aj CIEĽOM zákona: Byť spravodlivým, aby nakoniec všetkým
„dobre bolo“ na zemi… (čiže dostatok jedla, pitia, majetku a bohatstva, mier
a pokoj,…)
EVANJELIUM (NZ) sa ale obracia už v prvom rade na jednotlivca a ponúka mu
ZBOŽŠTENIE sa v Bohu. Výsledkom je, že:
o norma, dostačujúca pre zákon, garantujúci dobré podmienky na život mv rámci
národa…
o … už na to „byť ako Boh“ nestačí a ani nemôže.
o Ciele, ktoré sledoval zákon a ktoré boli z hľadiska zákona plne legitímne a správne
(„aby Ti dobre bolo na zemi“)…
o … sa z hľadiska Evanjelia stávajú vedľajšími a sú prekonané novými cieľmi. Je na
čase nielenže ich „degradovať“ z cieľov na púhe nástroje, ale vedieť sa ich aj vzdať
a obetovať ich na ceste k vyššiemu cieľu, ktorým je zbožštenie („ak sa niekto nezriekne
všetkého, čo má, nemôže byť mojim učeníkom“)
Podobne by tieto slová mohol parafrázovať ktokoľvek, kto pozýva k niečomu
nadpriemernému, napríklad:
• Horolezec: Ak niekto nie je ochotný zanechať teplo a pohodlie domova,
nemôže ísť so mnou do Himalájí;
• Obchodník: Ak niekto nie je ochotný zanechať istotu stáleho zamestnania
a riskovať svoje peniaze, nemôže byť mojim obchodným spoločníkom;
• atď.
o
•
A práve tento princíp sa znova a znova odráža v Ježišovej Reči na Hore…
„Vykonávacie predpisy“
predpisy“
Samozrejme, skôr by sme to mohli nazvať „ilustráciami“ princípov, o ktorých Ježiš
hovorí. Ale súčasne sú aj akousi formou „vykonávacích predpisov“, ktorými Ježiš
konkretizuje (na niekoľkých príkladoch) všeobecný zákon a zákonitosti Evanjelia a tak
ilustruje, ako by ich uplatňovanie malo v praxi vyzerať.
Prečo neprisahať?
A zasa ste počuli, že otcom bolo povedané: “Nebudeš krivo prisahať, ale splníš, čo si Pánovi
prisahal!” No ja vám hovorím: Vôbec neprisahajte – ani na nebo, lebo ono je Božím trónom, ani na
zem, lebo ona je podnožkou jeho nôh, ani na Jeruzalem, pretože je mestom veľkého Kráľa, ani na
svoju hlavu neprisahaj, lebo ani jediný vlas nemôžeš urobiť bielym alebo čiernym. Ale vaša reč nech je
„áno – áno,” „nie – nie.” Čo je navyše, pochádza od Zlého.
(Mat 5:33-37 SSV)
Nebudeš krivo prisahať: „I když tu je určité spojení s osmým přikázáním („Nevydáš
proti svému bližnímu křivé svědectví", Ex 20,16; Dt5,20), pravděpodobně je v pozadí Lv
19,12: „Nebudete křivě přísahat v mém jménu" (ČEP).“1
„Přísahat znamená dovolávat se Boha za svědka své pravdivosti. Přísahat křivě v
hebrejštině znamená „přísahat naprázdno", přísahat při ničem namísto při Bohu (Lv
19,12; Ex 20,7). To je hřích, protože se při tom vzývá ten, který je, jako svědek něčeho,
co není. Přísahy a sliby v Božím jménu je třeba dodržovat, aby nebyl zneuctěn ten, jehož
svědectví se tu dovoláváme (Nm 30,3; Dt 23,22; Žl 50,14).“ (SF)
Vôbec neprisahajte: Význam môže byť dvojaký.
• Menej pravdepodobný (a menej zmysluplný) je ten, že je to spôsob, ako zabrániť
„krivej prísahe“ tým, že nebudeme prisahať vôbec (podobne, ako sa v tradícii
farizejov bránilo vysloveniu Božieho Mena JHWH nadarmo tým, že sa radšej
nevyslovovalo vôbec): „Ježíšův zákaz přísahání je důsledkem předchozí antiteze:
Chrání před křivou přísahou tím, že zakazuje jakýkoliv druh přísahy vůbec.“ Tým
by sa Ježiš v praxi zaradil do tradičného prúdu farizejov a ich techniky
„zostrenia“ Božích príkazov („postavenie plotu okolo Zákona“) tak, aby aj pri
porušení ich príkazu (= „poškodení plotu okolo vzácneho kvetu“) ostal Zákon (=
„kvet“) stále neporušený.
• Na druhú možnosť poukazuje Fausti: „Ježíš zakazuje přísahat, protože slovo jako
prostředek komunikace a společenství musí být pravdivé samo v sobě. Jinak je
falešné a stává se prostředkem ovládání a rozdělení.“ (SF)
A tu nám pomôže jeden moderný exkurz…:
MALÝ EXKURZ DO TEÓRIE EVOLUČNE STABILNÝCH STRATÉGIÍ…
Predstavme si veľmi zjednodušený model súťaženia dvoch stratégií, pričom každá stratégia
reprezentuje typ správania, ktorým sa odlišní príslušníci jedného druhu môžu správať, nazvime
ich obrazne model „holubice“ a model „jastraba“. Tieto dve stratégie sa uplatňujú, keď sa
dvaja jedinci stretnú nad kusom potravy alebo iným vzácnym zdrojom. Ak sa stretnú dve
holubice, rozdelia sa. V prípade, že sa stretnú dvaja jastrabí jedinci pobijú sa, víťaz získa celú
potravu a porazený len prípadné zranenia. Ak sa stretne holubica s jastrabom, holubica ujde
a jastrab získa bez boja všetku potravu, holubica však neutrpí žiadne zranenia. Zmeny vo
frekvencii oboch stratégií závisia od toho, ako úspešne sa darí ich nositeľom v porovnaní
s ostatnými členmi populácie, teda podľa toho, koľko potravy si zo vzájomných stretov odnesú.
Už z úvodného opisu týchto stratégií je jasné, že ani jedna z nich nie je evolučne stabilná. Totiž
v prípade, že prevládne v populácii model „holubice“ situácia pre akéhokoľvek „jastraba“,
ktorý do nej zavíta, sa stane priam ideálna, pri každom strete získa bez boja všetko jedlo.
1
Ak nie je uvedené inak, sú citácie z SP
(maeplaga.blogspot.sk, podľa: Maynard Smith, J. & Price, G.R. (1973): The logic of animal
conflicts.)
V PRÍPADE STRATÉGIE BOŽÍCH SYNOV A DCÉR
Situácia vo svete ZÁKONA je nasledovná:
• Cieľom je, aby človekovi „dobre bolo na zemi“
o Zárukou tohto dobra je majetok, jedlo, „mlieko a med“, ale aj bezpečie,
spravodlivosť,…
• ZÁKON vytvára „svet holubíc“, v ktorom sa majú dobre VŠETCI.
• Stále je tu ale POKUŠENIE byť „jastrabom“ – a bez námahy si uchmatnúť tieto
dobrá pre seba, aj keď na úkor iného.
o O tom sú krádeže, vraždy, ale aj podvody!
• PRÍSAHA je teda snahou čeliť hrozbe PODVODU a zabrániť jej:
o stretávajú sa dvaja ľudia,
o ktorí si nedôverujú – lebo obaja poznajú pokušenie „byť jastrabom“
o a preto, aby sa vyhli riziku, volajú za svedka svojej zmluvy (tvrdenia)
Boha a zvolávajú na seba Božiu pomstu, ak je nepravdou to, čo hovoria.
Ale napriek tomu sa stále nájdu ľudia, ktorí to „risknú“ a vezmú na
seba riziko krivej prísahy, aby tak pre seba získali niečo, čo im za
tento risk stojí…
A teraz sa pozrime, ako vec vyzerá vo svete EVANJELIA:
• CIEĽOM je „byť ako Boh“ – teda svätý, dokonalý!
• Znamená to byť aj vždy a všade a vo všetko PRAVDIVÝ tak, ako je pravdivý
Boh,…
o … dokonca aj vtedy, ak to prinesie ujmu v „nižších oblastiach“ majetku,
postavenia, materiálnej istoty a podobne, pretože žiadna z týchto vecí
svojou prioritou neprevyšuje prirotitu „byť ako Boh“ a získať tak Boží
život!
• KRESŤAN (BOŽÍ SYN / DCÉRA) teda:
o v každej situácii uprednostní PRAVDIVOSŤ a FÉROVOSŤ, pretože ňou
sa stáva podobným Bohu;
o a súčasne odmietne (nech to stojí, čo to stojí) akúkoľvek formu podvodu,
falše, neúprimnosti,… – pretože nejestvuje situácia, v ktorej by ho podobné
nepoctivé konanie mohlo priblížiť a mohlo mu prospieť k jeho cieľu a tým
je byť ako Boh! Naopak, ťažko by mu škodilo!
• Medzi kresťanmi a zo strany kresťana je teda PRÍSAHA v ponímaní „volania
Boha za svedka pravdivosti“ zbytočná a preto je zbytočné sa k nej uchyľovať!
JEŽIŠOVÝMI SLOVAMI…:
Trošku v inom poradí… ☺
áno-áno, nie-nie…
Výborne tu vidieť práve ten princíp, o ktorom sme hovorili! Akonáhle totiž cítime
v sebe potrebu „potvrdzovať“ svoje áno nejako výnimočne, hoci aj prísahou –
znamená to, že sami pred sebou nevnímame svoje „áno“ ako vždy a bez výnimky
dôveryhodné… A ak to od nás požadujú iní, je to asi tiež známka toho, že naša
morálna integrita zrejme nie je najlepšia – a teda naše Božie synovstvo skôr nie
je, než je…!
„Nedovolávej se ve své řeči Boha za svědka, ale vydávej Bohu svědectví. Ať je tvá řeč
jako jeho, tj. vždycky pravdivá, a ať svou průzračností ukazuje tvé srdce. Ať je naše
mluvení „ano", pokud je skutečně „ano", a ať je „ne", je - li skutečně „ne".“
• A čo ak je pravda v danej chvíli v rozpore s láskou? Nie je láska viac – a nie je
pravda iba služobníkom lásky?
Iste – ale LOŽ NIKDY nemôže byť služobníčkou lásky! Riešenie je potom to,
ktoré naznačuje Fausti:
„Mezi tím může být jenom „nevím", ale ne z prohnanosti nebo lenosti, ale jako
projev snahy o poznávání pravdy nebo mlčení lásky. Nesmíme se chovat jako
hlupák, který má své srdce v ústech, ale jako moudrý člověk, který má ústa na
srdci (Sir 21,26).“ (SF)
Ani pri Nebi… zemi… Jeruzaleme…: „Výrazy opisující Boží jméno v přísahách se
všechny vztahují k Bohu: „Mým trůnem jsou nebesa a podnoží mých nohou země" (Iz
66,1; ČEP). Ohledně Jeruzaléma jakožto města velikého Krále (= Boha) viz Žl 48,32.“
„Zemi náleží úcta jako nebi!“ (SF)
Ani na svoju hlavu…: „O přísahání „při životě své hlavy" viz mSanh 3,12. Ve
starověku nebylo barvení vlasů ničím neobvyklým. Poznámka je ironická v tom smyslu,
že pod barvou zůstává původní odstín, čímž je zdůrazněno, že lidské bytosti nejsou
schopny změnit svou přirozenost.“
„Hlava není tvá, patří Bohu. Nesmí se přísahat při ničem; ať přísaháš při čemkoli, voláš
k procesu Boha. Vždyť on stojí za bytím všeho, co existuje. Jeho nelze nikdy předvolávat
2
„3 Jeho svätý vrch, prekrásne návršie, je celej zemi na radosť. Vrch Sion, tajomný príbytok, je mestom veľkého kráľa.
(Psa 48:3 SSV)“
k soudnímu procesu, protože když přísaháš křivě, profanuješ jeho jméno, a když říkáš
pravdu, on je už přítomný v každém pravdivém slovu, aniž by muselo být potvrzeno
přísahou.“ (SF)
• Pointa je jednoduchá: Prísaha je vlastne „lacný spôsob“ ako ručiť niečím, čo
nám nepatrí a nad čím nemáme moc… ☺:
o Ak by sme prisahali „pri tejto kope zlata, ktorú teraz tu skladám a nech
prepadne v prospech druhej strany, ak moja reč nie je pravdivá!“ – to už
hej, to by bola tá správna prísaha na niečo, čím disponujeme (samozrejme,
ak je zlato naše ☺) a čím môžeme ručiť za svoje slová.
o Všetko ostatné sú ale len slová – nehovoriac o tom, že sa snažia zaťahovať
Boha do našich „prízemných zámerov“ ako sluhu, arbitra,… – čo nie je
znakom úcty a už vôbec to nezodpovedá postoju synov a dcér Boha, kde
sám Boh je cieľom a milovaným a cteným Otcom a Kráľom!
• Dá sa povedať, že aj o prísahe v SZ platia podobné slová, ako o rozvode:
„Mojžiš vám pre tvrdosť vášho srdca dovolil… (Mat 19:8 SSV)“ Preto aj Ježiš
ďalej konštatuje:
čo je nadto, je od zlého: „Není jasné, zda „Zlý" označuje Satana či zlo obecně.“
„Jaké by byly naše vztahy osobní, rodinné, v komunitách, společenské a politické, kdyby
naše slova byla vždycky taková? Svět by se stal rájem. Ježíš využívá příležitosti zákazu
přísahy, aby nám řekl, že nemáme přísahat vůbec a že máme slovům vrátit jejich
hodnotu. Hadova lež přinesla do světa smrt, Boží slovo přináší znovu život. Slovo, které
se slyší a říká, je počátek života člověka: ten skrze slovo chápe, interpretuje a přetváří
skutečnost. Je-li slovo komunikativní, pravdivé a osvobozující, je božské: spojuje nás s
bratry a činí z nás Boží syny.
• K tomu, aby sa tak stalo, ale potrebujeme motív – a Boží synovia a dcéry ho
aj naozaj majú! Na rozdiel od „sveta“, ktorému tento motív vždy chýbať bude
(pokušenie „jastrabov“, ktoré vo „svete“ občas funguje, ale v „Božom
Kráľovstve“ nikdy!) „
„Jestliže je posesivní, lživé a má sklon spoutávat, je ďábelské: odděluje nás od bližních
a vykazuje nás do temnot samoty. Masmédia se snaží používat ho jako léčku, do níž
chtějí lapit lidský rozum a vůli. Jeho zvrácené užívání je to nejhorší zlo právě z toho
důvodu, že směřuje k zbavení schopnosti rozumět a chtít, tedy svobody. … Lež potřebuje
mnoho slov, aby mátla a přesvědčovala. Podvodník je vždycky zdatný v komunikaci;
snaží se mít druhého v hrsti tím, že o sobě řekne minimum, pokud možno vůbec nic. A
politika je odedávna umění, kde „ano" se stává „ne" a naopak, jak se to právě hodí.
Ostatně, když se slova hromadí, ztrácejí svůj smysl a redukují se na ohlušující a
absurdní rámus, který nemá smysl.“ (SF)
OTÁZKA: PREČO POTOM KATOLÍCI – NAPRÍKLAD PRI SOBÁŠI –
PRISAHAJÚ?
• Zmysel už nie je v tom, volať za svedka a ručiteľa Boha,…
• … ale vyjadriť fakt, že svoj záväzok a sľub prednášame „pred tvárou Boha“, ako
Boží synovia a dcéry a teda úprimne, uvedomujúc si požiadavku „áno-áno, nienie“ Božích synov a dcér. V tom je ten podstatný rozdiel! Nejde teda o to
zapôsobiť na toho druhého, ale skôr o to „zapôsobiť na seba“ a hlbšie si tak túto
synovskú požiadavku uvedomiť a podľa nej konať!
Porov. napr. manželskú prísahu: „Pred oltárom nášho Pána Ježiša Krista
prisahám, že svoj manželský sľub dodržím. Tak mi Pán Boh pomáhaj!“ – je to
viac prosba Boha o pomoc pri tomto vážnom sľube, nie volanie Boha za svedka,
že hovoríme pravdu!
Prečo neodporovať zlému?
38
Počuli ste, že bolo povedané: “Oko za oko a zub za zub!” 39 No ja vám hovorím: Neodporujte zlému.
Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nadstav mu aj druhé. 40 Tomu, kto sa chce s tebou súdiť a vziať ti
šaty, nechaj aj plášť. 41 A keď ťa bude niekto nútiť, aby si s ním išiel jednu míľu, choď s ním dve. 42
Tomu, kto ťa prosí, daj, a neodvracaj sa od toho, kto si chce od teba niečo požičať.
(Mat 5:38-42 SSV)
oko za oko…: „„Zákon odplaty" je vyjádřen v Ex 21,24; Lv 24,20 a Dt 19,21. Cílem
tohoto zákona bylo udržet odplatu v určitých mezích a zabránit tak stupňování násilí.
Jeho starozákonní formulace potvrzují osobní odpovědnost za své činy, rovnost lidí před
zákonem a spravedlivý poměr mezi zločinem a trestem. Není jisté, zda byl tento zákon
uplatňován v Ježíšově době.“
„Zlo je tu předpokládáno a hledá se způsob, jak ho zadržet pohrůžkou úměrného nebo
dokonce většího trestu (srov. Gn 4,15). Tato forma spravedlnosti se nám zdá zastaralá;
ale když se podíváme, jak se zachází se zlodějem kuřat a vedle toho s někým, kdo ukradl
miliardy, vidíme, že z určitého hlediska je ještě dnes pokroková!“ (SF)
• Problém je ale v tom, že: „Zlo ale neodstraní: jednoduše ho zdvojuje s více
méně planou nadějí, že to přispěje k zastrašení zločinců. Ve skutečnosti ale
pomáhá zlu, aby se zdokonalovalo ve své prohnanosti a svévoli“ (SF)
• Navyše sa tak zlo inštitucionalizuje:
o odsudzujeme výpalníkov, ale zákonom chránime daňové úrady ☺;
o odsudzujeme únoscov, ale platíme väzenia, kam unášame zločincov
a väzníme ich tam;
o odsudzujeme korupciu, ale zabúdame, že hoci aj demokratické voľby nie
sú nič iné, než obrovská zákonom chránená korupcia, kde politici sľubmi
podplácajú voličov, aby sa dostali k moci (spravidla pri tom kašlúc na
„verejné blaho“)
o v záujme slobody množíme zákony, regulácie, obmedzenia, byrokraciu,
šikanovanie štátom,…
o A VÝSLEDKOM JE, že považujeme zlo za dobré, užitočné
a správne…
porov. napr.: Tomáš Sedláček vo svojej knihe Ekonómia dobra a zla vyslovuje
myšlienku, ktorá vynikajúco charakterizuje to, o čo nám vlastne v súčasnej kultúre ide:
„Občas je lépe čerta zapřáhnout do pluhu než s ním bojovat. Než vyvíjet obrovskou
energii k boji proti zlu, je lépe použít jeho vlastní energie k dosažení námi žádaných
cílů; postavit na rozbouřenou řeku mlýn místo marné snahy proud odstranit. … Energii
chaosu, která je samohybně vyživována, stačí už jen zlehka řídit a usměrňovat, aby
sloužila našim cílům. Není třeba práskat bičem a držet ji násilím. Michael Novák o
tomto problému pojednává ve své knize Duch demokratického kapitalismu. Tvrdí, že
pouze demokratický kapitalismus, na rozdíl od všech alternativních systémů - často
utopických - pochopil, jak hluboce je zlá přirozenost v lidské duši zakořeněna, a
uvědomil si, že je mimo možnosti jakéhokoli systému tento „hřích" vykořenit. Systém
demokratického kapitalismu může „moc hříchu pokořit - tj. přetransformovat jeho
energii v tvořivou sílu (a nejlépe se tím pomstít Satanovi3)." Ekonomické a politické
aspekty této myšlenky jsou - v mnohém neprávem - přičítány Adamu Smithovi.
Myšlenka, která jej později proslavila, hovoří o společenském dobru, které všem kyne z
egoismu řezníka prahnoucího po výdělku a vlastním užitku. … „Tak postupoval i
svatý Prokop v českých legendách - čerta, který mu zlomyslně polámal kolo od vozu,
přinutil, aby se sám smotal do klubíčka a posloužil světci jako hnací síla pro vůz.
Prokop dobře pochopil, že je moudřejší a výhodnější živelných chaotických sil vhodně
využít, než se je marně a sisyfovsky pokoušet potlačit, vyloučit a zničit.“ (Ekonomie
dobra a zla). Lenže – naozaj Prokop urobil presne toto? Uzatvoril naozaj pakt s Čertom,
aby tak s užitím jeho temnej moci dosiahol svoj cieľ? Určite nie!
neodporujte zlému: „Výraz ponéros je dvojznačný. Protože se musíme stavět proti
Zlému (Satanu) i zlu samotnému, týká se pravděpodobně zlého člověka." Rámec tohoto
výroku tvoří osobní vztahy v malém měřítku. Zda lze toto přenést do oblasti sociální či
politické, je věc pokračující diskuse.4“ ALE: „vzhledem k tomu, že slovo ponéros je zde
s určitým členem, nejedná se pravděpodobně o osobu, ale spíše o „zlý skutek"“ (porov.
D. Hagner (Matthew 1-13)
3
4
To znie vari hodne protestantsky… ☺ Z pohľadu katolicizmu to ale neobstojí – a zakrátko zistíme, prečo!
Samozrejme, že nie… ☺ Reč na Hore už nie je o tom, ako vybudovať prosperujúcu pozemskú spoločnosť, ale ako stvoriť
Kráľovstvo uprostred sveta, ktorého cieľom je výchova Božích synov a dcér – aj za cenu toho, že sa zrieka niektorých
výhod „prosperity z hriechu“ a ráta s prenasledovaním…
„Doslovně přeloženo znamená toto sloveso 'nestavět se proti', tj. nezaujímat stejný
postoj, jaký má ten zlý, nebýt jakoby obrazem toho hrubce v zrcadle, nestát s ním
najedná rovině, nejednat jako on, nepodobat se mu, nebýt jeho věrným protějškem.“ (J.
Manek, Dům na skále)
ZÁKLADNÝ PRINCÍP:
• A aká je pointa? „Ježíš navrhuje a dává nám nový řád lásky, který vítězí nad
řádem sobectví.“ (SF)
o „odporovat zlu, ale ne zlému člověku. Zlo škodí především tomu, kdo ho
páchá, a tak není třeba ho oplácet. Zlý člověk, první oběť zla, je můj bratr,
kterého je třeba více ze srdce milovat.“ (SF)
porov. Pavla, ktorý to zhrnul do zásadnej vety: „Nedaj sa premôcť
zlu, ale dobrom premáhaj zlo. (Rom 12:21 SSV)“
• V „bežnom svete Zákona“ sú veci, ktoré sú zo svojej povahy
NEDOSTATKOVÉ:
Nemôžu zjesť jedno a to isté jedlo všetci,…
mať jednu a tú istú manželku (manžela) všetci,…
byť všetci bohatí…
byť všetci slávni…
byť všetci mocní…
o Takže si o tieto veci úplne samozrejme konkurujeme a bojujeme o ne.
Ak pritom narušíme vzťahy a staneme sa s niekým
„nepriateľmi“, je to v poriadku, je to nevyhnutná „daň“ za úspech
v podobe zisku, ktorý takto môžeme pre seba uchvátiť.
ZÁKON potom má za úlohu iba držať tento vzájomný zápas
a boj v určitých „slušných medziach“ a to trestaním tých, ktorí
tieto slušné medze prekročia.
• Niet lepšej ilustrácie tohto princípu, než kapitalizmus,
založený na konkurencii – čiže vzájomnom zápase!
o Bežný svet ani inak fungovať nemôže, takže sa tým zdržiavať nemusíme
– aj preto Biblia Božích synov a dcéry nevyzýva k tomu, aby takýto svet
reformovali, ale aby sa od neho oddelili: „Vyjdite z neho, môj ľud, aby ste
nemali účasť na jeho hriechoch a aby sa vám nedostalo z jeho rán
(Rev 18:4 SSV)“
• Vo svete Božieho Kráľovstva je to ale o niečom inom:
o BOH NIE JE NEDOSTATKOVÝ – ani spása, ani nebo, ani nič
podobné… takže niet dôvodu o ne s inými ľuďmi zápasiť!
o Naopak, VZŤAHY (konkrétne LÁSKA) sú podstatou Neba
– a teda obetovať vzťahy v záujme čohokoľvek, je úplne
kontraproduktívne!!!
o CIEĽOM JE PREMÁHAŤ SAMO ZLO – a top dobrom a láskou!
Z tohto pohľadu je kolaborácia so Zlom veľmi zlá voľba. Môže priniesť dočasný zisk – ak vôbec! – ale
nakoniec zradí a sklame toho, kto do nej vloží svoje nádeje. Život, svet,… všetko toto je len maličká
čiastočka omnoho väčšieho Príbehu. Nebo a Zem sa pominú, človek zomrie, civilizácie zaniknú – ale
Príbeh nekončí, pokračuje až naveky. Kolaborovať zo Zlom je ako zachraňovať cent na úkor miliárd.
Znamená uprednostniť prchavý, na pár okamihov obmedzený zisk na úkor Večnosti, sen na úkor
Skutočnosti, uspokojenie na úkor Naplnenosti zbožštenia! To by bola veľmi zlá voľba. Preto zjavenie
oceňuje krajnú vernosť Dobru (a teda Bohu), vernosť „až na smrť“ – a odsudzuje akúkoľvek
kolaboráciu so Zlom, či dokonca len trpenie Zla… Zjavenie je v tomto smere jednoznačné: Radšej
zomrieť teraz a nepoškvrnený – než zomrieť potom, ale za cenu straty všetkého!
ZOPÁR PRÍKLADOV…
1) Udrie po pravom líci…: „Na rozdíl od Lk 6,29 Matouš specifikuje tvář jako
„pravou". Toto zpřesnění vyznačuje, že rána je vedena hřbetem útočníkovy … ruky, a
proto je spíše inzultací než násilným útokem.“
Na druhej strane: „Úder obrácenou dlaní byl pokládán za zvlášť ponižující, a tudíž i
náhrada stanovená rabíny za tuto urážku byla oproti prostému políčku dvojnásobná.“
(Pavel Jartym)
… nastav aj druhé: „Je možné, že slova „i druhou" jsou špatným porozuměním
aramejskému slovu pro „hřbet" ('uchrá/'achórá) a že jde o to, že když tě někdo urazí
políčkem do tváře, měl by ses prostě odvrátit a neodplácet.“
„Zatímco první pravidlo o přemáhání zla říká, abychom ho nevraceli, druhé neříká,
abychom ho zdvojovali, ale abychom byli ochotni nést ho dvojnásobek.“ (SF)
• Bez ohľadu na to, ako vysvetlíme tieto výrazy, pointa je rovnaká: ZNIESŤ
URÁŽKU (poníženie) v záujme nádeje na zmierenie a nadviazanie vzťahu: …
nastaviť aj druhé líce… – pozvať útočníka na pivečko… a stať sa priateľmi! Aj za
cenu našej bolesti, či poníženia.
2) súdiť a vziať Ti šaty… daj aj plášť: „Chitón byl spodní oděv, himation svrchní šat.
Chitón (překládaný zde jako „košile"5) zakrýval celé tělo. … v Ex 22,26-27 (ČEP):
„Jestliže se rozhodneš vzít do zástavy plášť svého bližního, do západu slunce mu jej
vrátíš, neboť jeho plášť, kterým si chrání tělo, je jeho jedinou přikrývkou."“ – dať aj
plášť teda nebola žiadna maličkosť!
5
čiže „šaty“ v Sk preklade SSV
„Třetí pravidlo o přemáhání zla stanoví, že se máš zříci svého práva s vědomím, že jako
syn jsi povinen nestavět se proti svému bratru. Místo abys bez lásky vyžadoval nazpět
svoje šaty, buď připraven zříci se i pláště.“ (SF)
• Zase rovnaký princíp: … pridať k šatám aj plášť… – pozvať zlodeja na pivečko…
a stať sa priateľmi! Aj za cenu nejakej tej škody na našom majetku…
3) Jedna míľa – dve míle: „Třetí příklad se týká práva římských vojáků přinutit
občany k službě. Například Simon z Kyrény je přinucen nést příčné břevno Ježíšova
kříže (Mt 27,32). Ježíš nevybízí k odporu vůči tomuto požadavku, nýbrž k zdvojnásobení
této služby, která pravděpodobně sestávala z přenesení zavazadel z jednoho místa na
druhé.“
• A znova rovnaký princíp „získania človeka“: Za cenu toho, čo je nepríjemné
(robiť niekomu nosiča) a ponižujúce súčasne (arogantnému rímskemu
okupačnému vojakovi!) získať tohto vojaka: … ísť ochotne aj dve míle – cestou
sa spoznať… poklábosiť… a stať sa priateľmi! Aj za dočasného cenu obetovania
našej slobody a našich plánov.
Kto ťa prosí, daj: „Poslední příklady nejsou z oblasti síly, nýbrž pojednávají o tom,
kdo prosí a chce si půjčit. Nařízení dávat almužny a půjčovat bez splacení jsou
založeny na Dt 15,7-11 (ČEP): „Bude- li u tebe potřebný někdo z tvých bratří, v některé
z tvých bran v tvé zemi, (...), nebude tvé srdce zpupné a nezavřeš svou ruku před svým
potřebným bratrem. Ochotně mu otvírej svou ruku a poskytni mu dostatečnou půjčku
podle toho, kolik ve svém nedostatku potřebuje. (...) "“
„…připravenost „dávat", vítězství nad "braním". Braní za účelem vlastnění je princip
každého zla, ničí stvoření, které je darem lásky. Dávat je princip společenství.
Společenství mezi všemi navzájem má základ právě v Synově Těle, které se za nás
vydalo.“ (SF)
• Odmietnutie niekoho so slovami „veď ani ja nemám veľa“, alebo „veď ja som už
dosť pre iných porobil“ je iba zásterkou NADRADENIA VLASTNENIA NAD
VZŤAHY. To je pre svet, v ktorom žijeme, charakteristické!
• Naopak, synovia a dcéry Boha UPREDNOSTŇUJÚ VZŤAHY PRED
VLASTNENÍM – a je preto logické, že s radosťou využijú svoj majetok, ak sa
môže stať nástrojom tvorenia vzťahu!
o Čo znamená, že nejde len o „hodenie almužny do klobúka“ a tým to pre
nás hasne, šak sme mu pomohli,…
o … ale sama almužna sa stáva iba „zámienkou“ na čosi omnoho väčšie:
pozvanie k priateľstvu a k spoločenstvu lásky!
OTÁZKA: AKO JE TO TEDA S KRESŤANOM V ARMÁDE?
Treba si uvedomiť niekoľko dôležitých vecí:
1. Armáda nechráni BOŽIE KRÁĽOVSTVO, ale ŠTÁT! Je teda opodstatnené, ak štát (v
„spravodlivej vojne“) aj silou chráni pozemské záujmy svojich občanov. Bolo by ale uletené,
nelogické a absurdné snažiť sa o „svätú vojnu“ v mene Božieho kráľovstva!6
2. OCHOTA OBETOVAŤ SA v záujme získania násilníka je vlastná Božím synom a dcéram –
ale je to „nadštandard“ v správaní sa, nie niečo, čo by sme mohli paušálne vyžadovať na
všetkých ľuďoch a povedať: „Dobre, dnes rozpustíme armádu a necháme Vás napospas
nepriateľom, ktorí Vás olúpia, znásilnia a možno zabijú, lebo Ježiš hovorí…“ – už sme
spomenuli, že Reč na Hore nie je ústavou, použiteľnou pre štát, iba pre Božie kráľovstvo – a aj
to len preto, že na konci (Posledný súd!) budú Svetlo a Tma oddelené7 a zlí už nebudú môcť
trápiť dobrých…
3. Podobne, ako Boh najprv „hasil“ zlo ZÁKONOM a až potom nasledovalo EVANJELIUM, je
asi niekedy nevyhnutné sa najprv zlu (tomu skutočnému, ničivému, nielen malichernej urážke,
či nepohodliu,…) postaviť hoci aj násilne – a potom, keď zmĺknu zbrane, môže prehovoriť
evanjelium a môžeme získať svojho terajšieho protivníka za budúceho brata.8
Logické a nevyhnutné vyústenie
43
Počuli ste, že bolo povedané: “Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa.” 44
Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, 45 aby ste
boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a
posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých. 46 Lebo ak milujete tých, ktorí vás milujú, akú
odmenu môžete čakať? Vari to nerobia aj mýtnici? 47 A ak pozdravujete iba svojich bratov, čo zvláštne
robíte? Nerobia to aj pohania? 48 Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.
(Mat 5:43-48 SSV)
6
Niekedy sú z toho obviňovaní križiaci, ale historici nás rýchlo poučia, že cieľom krížových výprav bola práve oná
spomenutá obrana pred agresorom (islam), nie nejaké „šírenie náboženstva“ ohňom a mečom!
7
„A okrem toho je medzi nami a vami veľká priepasť, takže nik - čo ako by chcel - nemôže prejsť odtiaľto k vám ani odtiaľ
prekročiť k nám. (Luk 16:26 SSV)“
8
Malá (iste nie dokonalá, ale výrečná) ilustrácia tohto postoja z histórie: „Každopádne, útok na Pearl Harbor má ešte iný
rozmer. A ten sa týka viac Ameriky ako Japonska. Konkrétne udivujúcej schopnosti hlavnej globálnej superveľmoci
premieňať starých nevraživých protivníkov po ich porážke na nových priateľov. Američania Japoncom napísali novú
ústavu a poskytli im dáždnik spojenectva, pod ktorým sa Krajina vychádzajúceho slnka mohla stať druhou (v súčasnosti
treťou) najväčšou globálnou ekonomikou. Ak išlo o získanie uznania iných krajín, tak Japonsko možno prehralo vojnu, ale
vyhralo mier. A vzťah k starému protivníkovi? Denník Japan Times zverejnil dnes výsledky prieskumu podľa ktorého 82
percent Japoncov prechováva k Američanom priateľské pocity. Čísla tento rok dosahujú rekordné hodnoty, keďže Spojené
štáty zmobilizovali na jar 16 tisíc vojakov, 140 lietadiel a 15 plavidiel, aby prispeli k záchranným operáciám po
katastrofálnom zemetrasení a cunami. Je to celkom slušný vývoj, keďže ešte pred 70 rokmi (čo je dĺžka jedného ľudského
života) to boli nepriatelia na život a na smrť.“ (Lukáš Krivošík)
Milovať budeš svojho blížneho…: „Toto přikázání se objevuje v Lv 19,189, kde Bůh
prostřednictvím Mojžíše mluví k shromážděnému izraelskému lidu (19,1).“ – blížny, čiže
člen rodiny, rodu, klanu, v tomto prípade národa.
nenávidieť svojho nepriateľa: „Neexistuje žádný starozákonní příkaz nenávidět své
nepřátele.k ) V kumránských svitcích jsou nařízení „nenávidět všechny syny tmy" (1QS
1,10) a „věčná nenávist vůči všem mužům Jámy" (1QS 9,21). Tato nařízení mají svůj
původ v dualismu kumránské obce: ti, kdo se stavějí proti Andělu světla a proti dětem
světla, zasluhují, aby je společenství nenávidělo.“
„Nenávidět nepřítele je obecný jev, který je dostatečně doložený i v Bibli. Kumrán to
výslovně přikazuje. Lidská solidárnost, která je nezbytná k přežití, je často „solidárnost
proti", rozšířená i mezi zločinci: „pes psa nesežere."“ (SF)
• Znova je tu princíp „pozemského sveta“, kde je základným rysom
„nedostatok zdrojov“:
o Byť „holubicami“ je všeobecne výhodné a preto je to nariadené
(milovať blížneho)…
o … ale súčasne to vyžaduje formu obrany (a nenávisti) proti
„jastrabom“, ktorý môžu národ o zdroje pripraviť – a tak, hoci to nikde
nariadené nie je, je to niečo, čo sa objavuje ako logická druhá strana lásky
k „blížnym“.
Nakoniec, čo je logickejšie, že ak milujeme niekoho, tak súčasne
nenávidíme tých, ktorí mu ubližujú a trápia ho a bojujeme spolu
s ním proti týmto jeho nepriateľom?
Milujte svojich nepriateľov…: „Ježíšovo učení prolamuje omezení týkající se
předmětu něčí lásky. Odkazuje k páté antitezi s důrazem na prolomení kruhu nenávisti a
násilí. I když ve Starém zákoně či v rabínských spisech nenajdeme přímou paralelu,
mnoho biblických a rabínských nauk míří stejným směrem jako Ježíšovo učení.“
„Láska k nepřátelům je podstatou křesťanství. Když miluji nepřítele, znamená to, že
jsem poznal Boha v Duchu. Bůh vlastně nemá nepřátele, ale jen syny, kteří mi jsou
bratry, abych je miloval. Jako u všech Ježíšových imperativů, tak ani zde se jimi
neukládají nemožná břemena, ale dávají se v nich osvobozující dary. Kdo nemiluje
nepřítele, nemá ještě Pánova Ducha, který právě zde zjevuje nekonečnost a nezištnost
jeho lásky (Řím 5,6-11). Náboženství, které k tomuto nedojde, má před sebou ještě
dlouhou cestu k pochopení Boha! … Láska k nepřátelům je ukazatelem svobody od zla.
9
„Nepomsti sa a neprechovávaj hnev voči príslušníkom svojho ľudu, ale miluj svojho blížneho ako seba samého! Ja som
Pán! (Lev 19:18 SSV)“
Když mám rád dort, nenávidím bratra, který ho snědl. Když miluji bratra, je mi ho líto,
zvlášť když vím, že ten dort byl otrávený.“ (SF)
• V tomto príkaze sa završuje to, čo bolo povedané:
o My nezápasíme o „obmedzené zdroje“ ale o „zbožštenie“ – a teda
cieľom nášho zápasu je byť ako Boh10 a našim protivníkom je Zlý, nie
ľudia11!
BOH MILUJE ĽUDÍ – všetkých a bez výnimky a túži, aby všetci
ľudia boli spasní12.
BYŤ SYNOM (DCÉROU) BOHA – znamená myslieť rovnako,
ako Boh – a potom láska aj k tým, ktorí sú našimi nepriateľmi (ale
my nie sme ich nepriateľmi!) je logickým a zásadným postojom
kresťana a takpovediac „skúšobným kameňom“ autentickosti
nášho rozhodnutia sa pre Božie synovstvo!
Na toto upozorňuje sám Ježiš, keď hovorí:
Tak budete synmi svojho Otca: Všimli sme si? AŽ TAK sa naozaj stávame synmi
Boha, pretože sme si naplno (dokonalo!) osvojili Jeho postoj a Jeho túžby!
„Protože Bůh dává svítit slunci a sesílá déšť na všechny národy, jsme vyzváni pracovat
z Boží perspektivy péče o všechny a lásky ke všem.“
„„Staň se tím, kým jsi", to je etický imperativ. Nyní tím, že miluji nepřátele a modlím se
za ty, kdo mě pronásledují, stávám se tím, kým jsem: Otcovým synem. Když nemiluji
nepřítele, jsem nepřítel Boží, nepovažuji se za jeho syna a nemohu říkat „Otče náš".“
(SF)
Akú odmenu môžete čakať?
• Ak chceme byť synmi a dcérami Boha – tak nimi buďme!
• Ak nimi nie sme a nechceme byť – ako potom môžeme očakávať, že nimi
budeme? Môžeme súčasne niečo prijímať, i odmietať? Byť tým i nebyť? To sa
predsa nedá! Ak odmietame byť a žiť ako synovia a dcéry Boha, tak to
odmietame a basta! Nie sme nimi!
10
„8 Lebo telesné cvičenie málo osoží, ale nábožnosť je užitočná na všetko a má prisľúbenie pre terajší aj budúci život. 9
Toto slovo je spoľahlivé a hodné prijať ho úplne. 10 Preto sa namáhame a zápasíme, lebo máme nádej v živého Boha, ktorý
je spasiteľom všetkých ľudí, najmä veriacich. 11 Toto prikazuj a uč! (1Ti 4:8-11 SSV)“
11
„Lebo nás nečaká zápas s krvou a telom, ale s kniežatstvami a mocnosťami, s vládcami tohoto temného sveta, so
zloduchmi v nebeských sférach. 13 Preto si vezmite Božiu výzbroj, aby ste mohli v deň zla odolať, všetko prekonať a obstáť!
(Eph 6:12-13 SSV)“
12
„Toto je dobré a milé pred Bohom, naším Spasiteľom,
(1Ti 2:3-4 SSV)“
4
ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu.
Mýtnici, pohania,…: čiže ľudia, žijúci na „prirodzenej úrovni“, regulovanej zákonom
(nech už je akýkoľvek) a kde zmyslom života je „biť sa o nedostatkové dobrá“ tohto
sveta, ktoré sú odmenou toho, kto si ich vydobyje – ale nič navyše, nič viac!
„Celníci (či výběrčí) byli podezříváni z nepoctivosti a z kolaborace s Římany. V
Mt 18,17 jsou spojováni nejen s pohany, ale i s hříšníky (9,10) a prostitutkami
(21,31-32) a vytváří tak skupinu pochybných lidí uvnitř Izraele. Lk 6,32-33 čte
„hříšníci".“
„pohané: Nejzřejmější význam je „ti, kdo nepatří k Izraeli".“
„Milovat s prospěchem - to dělají všichni, i hříšníci. To je redukování lásky na
prostituci! Ale láska k nepřátelům je jasné zjevení lásky bezpodmínečné, Boží.“
(SF)
ZÁVEREČNÝ IMPERATÍV!
Buďte dokonalí ako Otec! „Představa Boha jako „dokonalého" se ve Starém zákoně
nenachází a je vhodná k abstrakci. Pozadí pravděpodobně představují starozákonní
výroky o Boží svatosti: „Budete svatí, neboť já Pán, váš Bůh, jsem svatý" (Lv 19,2; viz
20,26; 21,8). Slovo „dokonalý" (rám) označuje „celistvost" Boha, který pečuje 0
všechny národy.“
„To znamená „naplněný", jemuž nic nechybí. „Buďte svatí, neboť já jsem svatý" (Lv
11,44.45; 17,1; 19,21) - to je počátek zákona. Člověk je k Božímu obrazu: je sám sebou,
jenom když je jako on, „Svatý".“
• Byť ako Boh vyžaduje byť ako Boh. Žiť ako Boh vyžaduje žiť ako Boh. Ak
odmenou je zbožštenie, potom jedinou cestou je zbožšťovanie sa tým, že sa
úplne pripodobňujeme Bohu: „Jediná cesta ke zbožštění spočívá ve stále
hlubším připodobňování Kristu. Stát se „Syny v Synu": v tom spočívá zbožštění.
Podle velkého byzantského laického teologa Nikolaose Kabasila (asi 1320 1363) se připodobnění naplňuje jen „životem v Kristu", „vnitřním sjednocením s
Kristem".“ (Christoph kardinal Schönborn)
A súčasne definuje, v čom táto DOKONALOSŤ spočíva:
•
•
•
•
Nie v absolútnej bezchybnosti;
nie v dokonalom intelekte, či súmernosti a kráse tela;
nie v bezchybnom „plnení náboženských povinností“;
ALE len a jedine v láske:
o ktorá nadraďuje vzťahy nad všetko ostatné,
o ktorá nerúca, ale buduje,
o ktorá nevylučuje žiadneho človeka, ale miluje bez rozdielu všetkých,
o ktorá vníma veci len ako nástroje, prostriedky a „zámienky“ na budovanie
vzťahov a delenie sa nielen s vecami, ale so samým sebou, tým, čím sme
a čo žijeme!
Ak máme tento postoj, máme ho v sebe a s láskou a radosťou ho žijeme – „nie zo
žiaľu ani z donútenia, lebo veselého darcu Boh miluje (2Co 9:7 SSV)“ – POTOM
SME AKO BOH!
Ak nie – potom NIE SME AKO BOH. Nie sme Jeho synovia, nie sme Jeho dcéry,
sme len obyčajní „pohania“, žijúci len pre tento svet a pre seba samých.
• Neznamená to, že sme automaticky zločinci, či gauneri! naopak, možno sme
veľmi počestní a dobrí pohania!
• Znamená to len, že nie sme synmi a dcérami Boha, nezbožšťujeme sa v Bohu –
a teda ani nezískavame Jeho ponuku: byť ako Boh!
< ROZJÍMANIE >
• Aký je alegorický význam textu (čo hovorí o Bohu, o nás, o svete, o dejinách
spásy, Božom konaní)?
• Aký je anagogický význam textu? Akú víziu, aký cieľ odhaľuje? kam volá,
k čomu pozýva?
• Aký je morálny význam textu? Čo treba robiť? Ako žiť? Ako konať?
• Aký ZÁVER by sme z tohto textu mohli sformulovať?
Download

jadro kresťanstva