STREDNÁ ODBORNÁ ŠKOLA POLICAJNÉHO ZBORU PEZINOK
ETIKA A PSYCHOLÓGIA POLICAJNEJ PRÁCE
ZÁKLADY
POLICAJNEJ ETIKY A PSYCHOLÓGIE
npor. PhDr. Miloš Bučko
Pezinok 2007
1
ZÁKLADY POLICAJNEJ ETIKY
Budovanie právneho štátu v našej spoločnosti si nemožno predstaviť bez
efektívne fungujúcej polície, ktorá dohliada na to, aby sa každý človek, jedinec,
mohol slobodne a bez obáv pohybovať na uliciach. Zároveň je ale nutné
stanovenie si právnych noriem upravujúcich postavenie polície, jej úlohy,
právomoc a kompetencie.
Policajná
organizácia
predstavuje
zvláštny
spôsob
združovania
sa
ozbrojených ľudí, ktorí napĺňajú vo svojej činnosti určené spoločenské ciele a k
tomu zodpovedajúce usporiadanie vzťahov a činností. Zároveň môžeme tvrdiť, že
polícia je zvláštna, relatívne samostatná organizácia. Má špecifický sociálny
systém, ktorý má vlastnú vnútornú sociálnu štruktúru a osobitné prostriedky práce
a života ľudí.
1.1
ÚLOHA POLÍCIE V SÚČASNEJ SPOLOČNOSTI
Polícia vo svojej základnej podstate plní funkciu ochrany štátu z vnútra. Na
rozdiel od armády, bezpečnostných služieb alebo mestských polícií má tri
rozdielne oblasti, v ktorých svoju funkciu napĺňa.
Tieto oblasti, funkcie polície, môžeme začleňovať do troch smerov:
a) ochranná funkcia polície znamená, že polícia plní úlohy pri ochrane
ústavného poriadku, života a zdravia občanov, ich majetku a oprávnených
záujmov ako i pri zabezpečovaní a ochrane verejného poriadku a tiež pri plnení
špeciálnych úloh vyplývajúcich z rozhodnutí príslušných ústavných orgánov.
Medzi ochranné činnosti polície patrí kontrolovanie osôb, stráženie osôb,
budov a majetku, alebo zabraňovanie páchaniu trestnej činnosti.
b) represívna funkcia polície prestavuje systém odhaľovania, objasňovania a
pátrania. Do represívnych činností patrí pátranie po osobách a javoch,
kriminalistická činnosť, alebo zákroky proti záujmovým osobám.
c) preventívna funkcia práce polície je predchádzanie trestnej a inej
protispoločenskej činnosti. Preventívna funkcia polície pozostáva z celého
komplexu opatrení. Medzi technické preventívne opatrenia patria preventívne
dopravné akcie alebo kontroly, medzi administratívno-právne opatrenia
zaraďujeme neustále prispôsobovanie štruktúry polície vývinu trestnej činnosti
podľa obvodov, medzi taktické preventívne opatrenia patrí obchôdzková
činnosť a medzi výchovno-osvetové preventívne opatrenia zaraďujeme
prednášky na školách alebo dni otvorených dverí na policajných oddeleniach.
Polícia má oproti iným ozbrojeným štátnym zložkám (armáda, mestské polície)
určité charakteristické znaky, ktoré ju od týchto organizácií odlišujú. Medzi
základné znaky (rysy) polície preto patrí:
•
apolitickosť, ktorá znamená, že žiadny príslušník PZ nesmie byť politicky
aktívny, nesmie byť členom politickej strany alebo hnutia a dávať na verejnosti
najavo svoje politické názory, pretože by to mohlo ohroziť jeho nestrannosť a
objektivitu.
•
práca polície je špecifická forma služby štátu občanom, čo značí, že žiadna
iná inštitúcia alebo organizácia v štáte neposkytuje občanom služby v takom
rozsahu a v takej forme ako práve polícia.
•
práca polície má právnu povahu, čiže je vykonávaná v rámci zákonov a
predpisov. Zákony určujú policajtom čo môžu alebo nemôžu robiť a akým
spôsobom majú vykonávať svoje činnosti.
•
činnosť polície je zabezpečovaná zložitým, relatívne samostatným a
súčasne
diferencovaným
celistvým
systémom.
Rozlišujeme
administratívno-teritoriálne hľadisko, ktoré predstavuje územné členenie
Policajného zboru, organizačno-štrukturálne hľadisko, ktoré sa zameriava na
členenie Policajného zboru podľa odborov a samostatná organizačnú súčasť
PZ predstavuje Slovenskú informačnú službu a Inšpekciu PZ.
•
práca polície má charakter systému služobných zákrokov, úkonov a
ostatných služobných činností, takže všetko čo policajt počas služby
vykonáva je určitý služobný zákrok.
•
účelom práce polície je realizácia určitých konkrétnych úloh vyplývajúcich
zo zákonov, ktoré nevykonáva v štáte žiadna iná inštitúcia alebo organizácia.
Ako bolo spomenuté, žiadna iná zložka v štáte neplní ciele a úlohy v takom
rozsahu a s takými kompetenciami ako práve polícia. Preto aj sociálne postavenie
policajta v spoločnosti je výnimočné a sú na policajtov kladené zvýšené nároky.
Postavenie polície v spoločnosti je nezastupiteľné a nenahraditeľné a činnosť a
postavenie polície sú prísne vymedzené zákonmi, rozkazmi. Fyzická a psychická
náročnosť policajne práce kladie vysoké nároky na potrebu vysokej profesionality,
nestrannosti a morálnych kvalít všetkých policajtov, ktorá sa prejavuje v
nevyhnutnosti bezúhonnosti v služobnom i v súkromnom živote a v praktickej
činnosti napĺňania princípov demokratizmu, humanizmu a etiky v našej
spoločnosti.
1.2
ETIKA POLICAJNEJ PRÁCE PRI ZASAHOVANÍ DO PRÁV OBČANOV
Človeka, medziľudské vzťahy a ľudskú činnosť skúmajú rozličné vedy. Jednou z
nich je aj etika, ktorá skúma morálku a hľadá všeobecnú zásadu, ktorá by človeku
ukazovala, čo má robiť, o čo sa má v živote usilovať, ako sa má správať k iným.
Etika je pritom spoločensko-vedný odbor, ktorý sa vo svojej podstate zaoberá
sústavou noriem a pravidiel o morálnom a spoločensky vhodnom správaní sa ľudí.
Aplikáciou etiky v praxi sa stáva etiketa, ktorá predstavuje súbor noriem a
pravidiel o spoločenskom styku a správaní sa v konkrétnych spoločenských
situáciách.
Cieľom etiky pritom nie je len zdôvodňovať ideály, princípy a normy mravného
konania, ale aj skúmať reálne fakty spoločenskej morálky, zákonitosti jej vývoja,
protirečenia a konflikty, ktoré v súvislosti s tým nevyhnutne vznikajú.
Potreba vhodného etického správania sa, sa pritom požaduje práve v
povolaniach, v ktorých zamestnanci prichádzajú do kontaktu s inými ľuďmi.
Profesionálna etika, alebo inak nazývaná aj profesná etika, je súhrnom
morálnych noriem, princípov a hodnotení, ktoré odrážajú špecifičnosť konkrétneho
druhu profesionálnej činnosti, a ktoré majú určovať správanie ľudí patriacich do
danej profesionálnej skupiny, čiže povolania. Profesionálna etika nemôže
nahradzovať alebo zastupovať všeobecné normy a princípy morálky a etiky v
spoločnosti, je iba ich aplikáciou rozvíjania a spresnením určitej oblasti sociálneho
správania sa v konkrétnom povolaní.
Súčasťou etiky je výchova policajtov, ale nielen ich, k prosociálnosti.
Prosociálnosť je ochota a schopnosť prijať a pochopiť druhých a urobiť pre nich
niečo, pomôcť im aj vtedy, ak z toho nemáme priamy a bezprostredný prospech.
Práve preto by každý policajt mal byť prosociálny. Mal by byť ochotný pomôcť
človeku v núdzi, snažiť sa ho pochopiť a pomôcť mu riešiť jeho problémovú
situáciu, s ktorou sa na policajta obrátil.
Prečo ľudia vlastne pomáhajú? Na túto otázku existuje niekoľko teórií. Jedna z
týchto teórií, tzv. teória sociálnej výmeny tvrdí, že ľudia si medzi sebou vymieňajú
informácie, služby, sympatie alebo pomoc na základe zváženia vynaloženého
úsilia a predpokladanej odmeny. Každý človek si najprv zváži, čo z pomoci bude
mať a keď je zisk z pomoci vyšší ako náklady na vynaloženie pomoci, akt pomoci
vykonajú. Ďalšia teória tvrdí, že pomáhanie iným vychádza zo sociálnych noriem,
ktoré súvisia s hodnotovou orientáciou človeka. Na jednej strane sa ľudia snažia
recipročne pomôcť tým, ktorí pomohli nám a na druhej strane sa niektorí ľudia cítia
sociálne zodpovední za iných a pomôžu tým, čo pomoc potrebujú bez ohľadu na
opätovane pomoci.
Proces samotného aktu pomáhania pritom prebieha v štyroch štádiách:
1. Policajt, ktorý môže zasiahnuť, musí v prvom rade rozpoznať, či niekto jeho
pomoc vôbec potrebuje. Zároveň si policajt musí zvážiť, že či je pomoc
schopný poskytnúť a či si uvedomuje svoju zodpovednosť, pretože policajt,
ktorý sa rozhodne človeku pomôcť, čiastočne alebo úplne preberá na seba
zodpovednosť za riešenie situácie.
2. Druhým krokom nastáva aktivácia noriem spojených s pocitom morálnej
povinnosti pomôcť. Policajtova morálka vyhodnotí, že by mal zasiahnuť a
vykonať akt pomoci.
3. Potenciálne zasahujúci policajt zároveň podvedome vyhodnocuje podstatné
náklady a odmeny za poskytnutie pomoci, výhody a nevýhody, ktoré z aktu
pomoci získa.
4. Po zvážení celej situácie nasleduje vykonanie samotného prosociálneho aktu
správania sa a pomoci.
Počas vykonávania aktu pomoci pritom môžeme sledovať niekoľko zaujímavých
stavov.
So
vzrastajúcim
počtom
ľudí
prítomných v
situácii
sa
znižuje
pravdepodobnosť poskytnutia pomoci a človek, respektíve policajt skôr presúva
zodpovednosť za pomoc na iných ľudí v skupine (efekt prizerajúcich sa).
Schopnosť pomôcť zároveň výrazne ovplyvňujú osobnostné vplyvy, pretože
poskytnutie pomoci závisí od emocionálneho stavu človeka. Pritom práve policajt
by mal byť ten, ktorý poskytne pomoc bez ohľadu na vonkajšie alebo vnútorné
faktory, ktoré na akt pomoci vplývajú.
1.3
ĽUDSKÉ PRÁVA
Policajná práca sa skladá z rôznorodého množstva činností, avšak veľká časť
práce spočíva v obmedzovaní ľudských práv. Každý človek má na základe Ústavy
Slovenskej republiky určité práva a povinnosti, ktoré mu prislúchajú. Tieto ľudské
práva sú dôkladnejšie rozpísané v medzinárodnej Listine ľudských práv a slobôd,
ktorá sa skladá zo šiestich hláv:
1. Ľudské práva a základné slobody.
2. Všeobecné ustanovenia.
3. Práva národnostných a etnických menšín.
4. Hospodárske, sociálne a kultúrne práva.
5. Právo na súdnu a inú právnu ochranu.
6. Spoločné ustanovenia.
Medzi najdôležitejšie ľudské práva podľa Listiny ľudských práv a slobôd
pritom patria:
Základné práva a slobody sa zaručujú všetkým ľuďom bez rozdielu pohlavia,
rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania,
pôvodu alebo príslušnosti. To znamená, že každý človek na tomto svete má právo
na slobodu a na to, aby boli jeho ľudské práva dodržiavané bez ohľadu na to k
akej skupine ľudí patrí alebo kde sa nachádza.
Každý človek má právo na život. Ľudský život je pritom hodný ochrany už pred
narodením. Vstupuje tu ale morálny problém interrupcií, o ktorých sa v poslednom
období vedú rozsiahle diskusie a časť verejnosti zastáva názor nechať interrupcie
povolené, zatiaľ čo časť verejnosti požaduje interrupcie zakázať. Podľa Listiny
ľudských práv a slobôd zároveň nikoho nemožno zbaviť života, čo je ale v ostrom
kontraste s trestom smrti, ktorý platí v niektorých krajinách (USA, Čína) a
eutanáziou (Holandsko).
Každý človek má zároveň právo na zachovanie svojej ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Nikto nemá právo ohovárať,
ponižovať a šikanovať iného.
Podľa Listiny ľudských práv a slobôd majú ľudia právo aj na ochranu pred
neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. Žiadny človek
nemá právo zasahovať inému do súkromia, pretože to čo človek robí vo svojom
voľnom čase je len jeho vec, pokiaľ to nie je porušením zákonov v danej krajine. V
tomto prípade majú policajti právo na základe rozhodnutia príslušnej inštitúcie
obmedziť.
Každý človek má právo vlastniť majetok. Môže vlastniť hnuteľný alebo
nehnuteľný majetok alebo financie, alebo akékoľvek iné finančné zdroje. Zároveň
obydlie človeka je nedotknuteľné a nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho
kto v ňom býva. V rámci policajnej práce sa ale môžeme stretnúť s tým, že polícia
má právo do obydlia vtrhnúť v prípade podozrenia, ak v obydlí prichádza k trestnej
činnosti, avšak len za podmienok, ktoré určuje príslušný zákon.
Ďalšie ľudské právo podľa Listiny ľudských práv a slobôd je, že nikto nesmie
porušiť listové tajomstvo a ani tajomstvo iných písomností a záznamov. Znamená
to, že žiadny iný človek nemá právo otvárať listy okrem adresáta, čítať jeho smssprávy alebo e-maily. Niektoré z týchto ľudských práv ale môže polícia porušiť v
prípade podozrenia trestnej činnosti, no opäť len za presne stanovených
podmienok určených v zákone.
Každý človek má zároveň slobodu pohybu a pobytu, ktorá je mu zaručená.
Každý občan má právo na slobodný vstup na územie Slovenskej republiky alebo v
rámci Európskej únie, pokiaľ má platné cestovné doklady.
Sloboda myslenia, svedomia a náboženského vyznania každého človeka je
zaručená. Nikoho nemožno nútiť, aby vykonával vojenskú službu, ak je to v
rozpore s jeho svedomím alebo s jeho náboženským presvedčením. Toto ľudské
právo je v súčasnosti na Slovensku nevymáhateľné, nakoľko bola základná
vojenská služba zrušená a armáda sa transformáciou mení na armádu
profesionálnu.
Každý človek v našej spoločnosti má právo vyjadriť svoje názory. Nikoho
nemožno obmedzovať v jeho názoroch alebo ho za vyjadrovanie jeho názorov
trestať. Cenzúra je v spoločnosti neprípustná, avšak napriek tomu sa určité
informácie v masmédiách cenzurujú.
Petičné právo ľudí je zaručené, každý človek môže spisovať petície a ľudia
majú právo pokojne sa zhromažďovať. Zaručené je taktiež právo sa pokojne
združovať. Na základe týchto práv môžu ľudia zakladať politické strany alebo
hnutia, avšak toto právo je policajtom kvôli objektívnosti a nestrannosti
obmedzené.
Ľudia majú taktiež právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň. Po
ukončení vzdelávania majú ľudia právo podnikať a vykonávať inú hospodársku
činnosť, avšak právo podnikania majú policajti tiež obmedzené len na činnosti
uvedené v príslušnom zákone.
Jedno z ďalších dôležitých práv je právo na primerané hmotné zabezpečenie v
starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa. Ľudia majú taktiež
právo na ochranu zdravia a na základe verejného poistenia aj na bezplatnú
lekársku starostlivosť.
Úlohou a poslaním polície je ochrana ľudských práv. Na jednej strane polícia
dohliada na dodržiavanie ľudských práv v spoločnosti medzi občanmi, na druhej
strane vykonáva služobné činnosti tak, aby do týchto ľudských práv občanov
zasahovala len minimálne v nevyhnutných prípadoch počas nevyhnutného času.
Dôležitosť dodržiavania ľudských práv a etického správania je práve preto
najdôležitejšia v práci polície, ktorá má právo ľudské práva obmedzovať.
1.4
ETICKÝ KÓDEX PRÍSLUŠNÍKA PZ
Policajt v rámci svojej práce vykonáva aj činnosti, ktorými vstupuje do ľudských
práv občanov. Práve z toho dôvodu je nutné, aby konanie policajta bolo v súlade s
etikou a spoločensky vhodným a akceptovateľným správaním. Etické zásady
policajnej práce sú zaznamenané v Etickom kódexe príslušníka PZ, ktorý
pozostáva z jedenástich článkov:
ČLÁNOK 1: Príslušník Policajného zboru (ďalej len policajt) pri výkone
služby i mimo služby koná v súlade s Ústavou Slovenskej republiky,
všeobecne záväznými právnymi predpismi a internými aktmi riadenia
Ministerstva vnútra SR, ako aj s Európskym kódexom policajnej etiky a
Európskym dohovorom o ľudských právach, rešpektuje ľudské práva a
slobody.
Podľa tohto prvého článku Etického kódexu je dôležité, aby policajt dodržiaval
zákony Slovenskej republiky a všetky predpisy, ktoré v štáte platia, vrátane Listiny
ľudských práv a slobôd tak, aby zbytočne a bezdôvodne do ľudských práv
nezasahoval.
ČLÁNOK 2: Policajt vykonáva služobnú činnosť bez ohľadu na
náboženské, rasové, národnostné, sociálne, politické, triedne a iné vonkajšie
faktory.
Druhý článok Etického kódexu tvrdí, že policajt by mal vykonávať služobné
činnosť bez ohľadu na to, s akým človekom príde do kontaktu. Policajt by mal byť
schopný ovládnuť svoje negatívne emócie a predsudky a správať sa k všetkým
občanom rovnakým prístupom s rešpektom a toleranciou.
ČLÁNOK 3: Policajt pri vyjadrovaní svojich názorov na verejnosti
vystupuje nestranne a zdržanlivo tak, aby nevyvolal pochybnosti o svojej
nestrannosti.
Na základe tohto článku etického kódexu by policajt nemal na verejnosti hovoriť
svoje názory, aby nebola spochybnená jeho objektivita a nestrannosť a to v
akejkoľvek situácií. Tieto názory sa týkajú hlavne politickej orientácie, názorov na
rôzne sociálne skupiny a menšiny, kolegov a spolupracovníkov a podobne.
ČLÁNOK 4: Policajt dodržiava zásady občianskeho spolužitia tak na
verejnosti, ako aj vo svojom súkromnom živote.
Policajt podľa tohto článku etického kódexu by mal byť vzorom správania sa
nielen počas služby, ale aj vo svojom súkromí. Mal by byť príkladom pre ostatných
občanov v morálnom a etickom správaní sa voči ostatným, vo svojom konaní a
zmýšľaní. To je dôležité hlavne v súkromnom živote, pretože rodina a známi
policajta vedia kde a čo robí a negatívny jav v správaní sa policajta medializáciou
a komunikačnými tokmi vplýva na morálny kredit celého Policajného zboru.
ČLÁNOK 5: Policajt nezneužíva svoju príslušnosť k Policajnému zboru,
svoje služobné zaradenie a prístup k informáciám na získanie osobných
výhod alebo výhod pre iné právnické osoby a fyzické osoby. Kladie verejné
záujmy nad vlastné, slúži verejnosti.
Na základe tohto článku by policajti nemali zneužívať to, že sú členmi
Policajného zboru. Nemali by mať z toho osobný prospech alebo by informácie a
postavenie nemali využívať v prospech svojich rodinných príslušníkov, známych,
priateľov. Úlohou policajta je slúžiť celej verejnosti, záujmy a túžby policajta sú
druhoradé oproti záujmov spoločnosti.
ČLÁNOK 6: V záujme riadneho plnenia služobných povinností sa policajt
zdržiava obchodných aktivít, ktoré by boli v rozpore s nezávislosťou
policajta a s riadnym plnením služobných povinností.
Policajtom je zakázané podnikať alebo vyvíjať akúkoľvek inú obchodnú činnosť.
Článok predstavuje opatrenie, aby sa policajti nedostali do situácie, v ktorej by sa
museli
rozhodovať
medzi
osobnými
finančnými
záujmami
a
služobnými
povinnosťami.
ČLÁNOK 7: Policajt sa v duchu služobnej zdvorilosti správa k ostatným
policajtom korektne a neznevažuje ich profesionálnu spôsobilosť. Netoleruje
však u nich korupčné ani iné neetické správanie.
Každý policajt bez rozdielu hodnosti, funkcie a zaradenia by sa mal voči svojim
kolegom správať s toleranciou a rešpektom. Nemal by svojich kolegov urážať,
ponižovať, nadávať im alebo si z nich robiť posmešky bez ohľadu na pohlavie,
vek, národnosť, náboženstvo, vzhľad a podobne, teda mal by sa voči svojim
kolegom správať s patričnou úctou. Zároveň by nemal u svojich kolegov tolerovať
protispoločenské a nemorálne správanie, ktoré je v rozpore s etickými normami v
spoločnosti.
ČLÁNOK 8: Správanie policajta voči občanom je transparentné. Policajt
prejavuje slušnosť, rešpekt, taktnosť a ohľaduplnosť voči všetkým osobám
bez rozdielu. Nepoužíva násilie, donucovacie prostriedky používa iba za
podmienok a spôsobom stanoveným zákonom.
Tento článok nadväzuje na článok 2, podľa ktorého by sa policajt mal správať k
všetkým osobám, s ktorými príde do kontaktu, slušne, s toleranciou a rešpektom.
Zároveň by policajt nemal používať násilie a donucovacie prostriedky v situáciách,
ktoré si takéto opatrenia nevyžadujú a ich použitie musí byť v súlade so Zákonom
o Policajnom zbore.
ČLÁNOK 9: Policajt sa mimo svojej služobnej činnosti vedome nestýka s
osobami, o ktorých by vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery,
resp. svoje služobné zaradenie vedieť mal alebo mohol, že sú osobami
spojenými s páchaním závažnej trestnej činnosti. Toto sa nevzťahuje na
činnosť policajtov, ak ide o dôležitý záujem služby, a činnosť policajtov
operatívnych služieb Policajného zboru, pokiaľ táto súvisí s plnením úloh
Policajného zboru, napríklad využívanie osôb konajúcich v prospech
Policajného zboru. Služobné styky policajta sú transparentné.
Deviaty článok etického kódexu tvrdí, že policajt by sa nemal stretávať s
osobami, ktoré vyvíjajú rôznu kriminálnu a trestnú činnosť. V prípade, ak takéto
osoby pozná alebo sa s nimi stretáva, jeho nadriadený by mal o tom vedieť.
Výnimku tvoria policajti, ktorí sú medzi záujmovými skupinami nasadení za účelom
odhalenia tejto trestnej činnosti.
ČLÁNOK 10: Nadriadený dbá na to, aby jeho podriadení boli na služobnú
činnosť primerane pripravení. Vytvára priaznivú sociálno-psychologickú
atmosféru a pracovné podmienky pre výkon služby svojich podriadených a
podporuje ich ďalšie vzdelávanie.
Predposledný článok sa zameriava na povinnosti nadriadených voči svojim
podriadeným. Podľa etického kódexu by nadriadení mali svojich podriadených
správne motivovať do výkonu služobných činností prostredníctvom vytvárania
priaznivých pracovných podmienok, atmosféry na pracovisku formovaním,
upevňovaním a skvalitňovaním pracovných a medziľudských vzťahov a vhodnými
pracovnými prostriedkami. Nadriadení by mali umožňovať policajtom ďalšie
vzdelávanie alebo sebazdokonaľovanie prostredníctvom kurzov, mali by svojich
podriadených poznať, vedieť kto sú a aké majú problémy, a snažiť sa tieto
negatívne vplyvy riešiť tak, aby sa neprenášali do služobnej činnosti.
ČLÁNOK 11: Nadriadený stimuluje a podporuje etické správanie svojich
podriadených, vyžaduje od nich dodržiavanie etického kódexu a sám je im v
jeho dodržiavaní príkladom.
Posledný článok etického kódexu určuje nadriadeným, že by mali byť v
dodržiavaní Etického kódexu príslušníka PZ svojim podriadeným vzorom. Mal by
sa správať čestne, taktne, s rešpektom a toleranciou voči všetkým, či už k
občanom alebo kolegom.
Práca policajta je veľmi náročná a zložitá. Neustály stres a tlak ovplyvňuje
správanie každého policajta bez rozdielu, avšak občan, ktorý sa na policajta obráti
s prosbou o pomoc, má na profesionálnu pomoc zo strany policajta nárok. Je
preto dôležité uvedomenie si, že policajti sú v našej spoločnosti pre občanov a nie
občania pre policajtov, čo by sa malo odrážať aj v prístupe k občanovi.
Odporúčaná literatúra:
A. S. Luknič - Etika v policajnej činnosti
Vyhláška MV SR č. 40/2004
Listina ľudských práv a slobôd
T. Barker - Jak být laskavým a efektivním policistou
2
SOCIOLÓGIA V PRÁCI POLÍCIE
Policajt sa počas svojej služobnej činnosti stretáva s rôznymi typmi osôb
pochádzajúcich z rôznych spoločenských prostredí, z rôznych spoločenských
vrstiev a z rôznych spoločenských skupín. Každý človek je iný a má voči
policajtovi iný vzťah, prejavujúci sa v názoroch a postojoch.
Sociológia ako vedný odbor sa zaoberá spoločnosťou a spoločenskými
vzťahmi, normami a pravidlami, ktoré v spoločnosti platia. Analyzuje správanie
občanov, vzťahy medzi jednotlivými subjektmi, ktoré sa v prostredí nachádzajú a
jednotlivými spoločenskými javmi.
2.1
SOCIÁLNE PROSTREDIE
Sociálne prostredie predstavuje súhrn bytostí, podmienok a javov, medzi
ktorými jedinec žije, s ktorými vstupuje do vzájomného pôsobenia, t. j. súbor
všetkých osôb a skupín, s ktorými je jedinec v kontakte. Prostredie človeka priamo
ovplyvňuje, formuje jeho názory, postoje a záujmy, ktoré sa prejavujú v jeho
konaní.
Medzi subjekty sociálneho prostredia, ktoré sociálne prostredie tvoria a
každého jednotlivca ovplyvňujú, zaraďujeme:
•
človek, jednotlivec, indivíduum, osobnosť,
•
sociálna skupina, ktorej je jednotlivec členom a má na jedinca vplyv,
•
spoločnosť, t.j. širšia skupina, do ktorej jednotlivec patrí a svojimi normami
a hodnotami jedinca ovplyvňuje,
•
normy a hodnoty spoločnosti, ktoré všetci členovia uznávajú a správajú sa
podľa nich,
•
kultúra, zvyky, charakteristické črty spoločnosti, ktoré spoločnosť utvárajú.
Všetky tieto subjekty majú na každého jedinca vplyv a priamo ovplyvňujú jeho
správanie a konanie. Jedinec sa môže formou akceptácie spoločenských pravidiel
spoločnosti prispôsobiť alebo naopak neakceptáciou dostať na okraj spoločnosti.
2.2
SOCIÁLNE SKUPINY
Sociálna skupina predstavuje určitý počet osôb spojených vzájomným
pôsobením, ktoré sa uskutočňuje podľa istých vzorov a pravidiel, pričom tieto
osoby pociťujú prináležitosť k skupine a aj ostatní ich považujú za jej členov.
Medzi základné znaky sociálnej skupiny zaraďujeme hlavne:
•
sociálna interakcia, t.j. vzájomné pôsobenie medzi členmi skupiny, vzájomné
ovplyvňovanie sa a prenášanie názorov a pocitov na iných,
•
pocit prináležitosti, t.j. hlásenie príslušnosti ku skupine, sympatizovanie s ňou
a dávanie najavo spolupatričnosti (napríklad oblečením, slovným prejavom a
podobne),
•
skupinová identita, t.j. stotožňovanie sa so skupinou, s jej pravidlami,
zákonmi a rešpektovanie názorov všetkých členov, ktoré nie sú v rozpore so
skupinovými pravidlami,
•
skupinové normy a hodnoty, ktoré každý jedinec v skupine uznáva a riadi sa
nimi, tvoria nepísané pravidlá v skupine.
Delenie sociálnych skupín je možné z viacerých hľadísk.
Primárne skupiny sa vyznačujú silným citom skupinovej spolupatričnosti,
vysokou súdržnosťou, relatívnou uzavretosťou voči sociálnemu okoliu a intimitou
vzťahov medzi členmi skupiny. Väzby vo vnútri skupiny a vzájomné ovplyvňovanie
členov majú silné účinky a sú intenzívne prežívané, napríklad rodina. Sekundárne
skupiny sú výrazne charakterizované racionálnou, účelovou väzbou medzi
jednotlivými členmi. Ide najmä o zapojenie ľudí do pracovného procesu za účelom
splnenia určitého cieľa (napr. školská trieda, pracovná skupina, malá vojenská
jednotka, policajné oddelenie, športový oddiel a podobne).
Formálne skupiny vznikajú na základe direktívneho rozhodnutia v rámci
spoločenských organizácií. Ich štruktúra a normy vyplývajú z cieľa a úloh
organizácie v rámci spoločenskej deľby práce. Neformálne skupiny vznikajú
spontánne vo vnútri formálnych skupín na základe sympatií. Takto sa delí člení
formálna skupina na ďalšie menšie sociálne jednotky spriatelených, vzájomne si
naklonených zoskupení ľudí. V niektorých prípadoch existencia neformálnych
skupín v organizácii formálnej skupiny môže spôsobovať výrazné problémy
prejavujúce sa v medziľudských konfliktoch.
Členské skupiny sú tie, do ktorých je jedinec fakticky začlenený. Zaujíma v
nich určitú pozíciu a rolu. Vzťažné (referenčné) skupiny ovplyvňujú názory a
správanie jedinca, bez toho, že by bol ich členom. Vplyv skupiny s ktorou jedinec
solidarizuje môže byť veľmi silný. V sociálnej psychológii rozlišujeme pozitívne a
negatívne referenčné skupiny. Pozitívna je tá ktorá je pre jednotlivca príťažlivá a
sympatizuje s ňou, negatívna taktiež ovplyvňuje jedinca ale psychologicky
opačným smerom. Je to skupina, ktorú človek odmieta natoľko, že zastáva
opačné, protichodné názory, postupy, jednanie a pod. Negatívna referenčná
skupina spravidla provokuje jedinca k nápadne odmietavým reakciám.
Každá skupina od svojho vzniku až po zánik prechádza viacerými fázami svojho
vývoja. Týchto fáz je päť.
Formovanie je prvou fázou, v rámci ktorej sa ľudia medzi sebou zoznamujú,
oboznamujú sa s úlohou a cieľmi skupiny. Prevláda úzkosť členov a ich neistota z
hľadiska spolupatričnosti, pretože členovia skupiny sa medzi sebou ešte
nepoznajú a navzájom si nedôverujú. Druhou fázou nasleduje búrenie, keď sa
členovia snažia presadiť a dosiahnuť, aby skupina uspokojovala ich osobné
potreby. Na základe týchto prejavov vznikajú v skupine prvé konflikty, ktoré môžu
mať väčšiu alebo menšiu intenzitu. Nasledujúca fáza je normovanie, počas ktorej
sa medzi členmi skupiny objavuje snaha prekonávať konflikty. Môže nasledovať
dohodnutie si jasných pravidiel správania, noriem a hodnôt, ktoré budú akceptovať
všetci členovia v skupine. Predposlednou fázou je optimálny výkon, kedy
členovia skupiny pracujú kooperatívne na dosahovaní spoločných cieľov skupiny,
vzťahy v skupine možno považovať za stabilizované. Poslednou vývojovou fázou
je ukončenie, rozchod, teda postupné alebo rýchle uvoľňovanie väzieb medzi
členmi skupiny, ktorá prestáva existovať.
V skupine prebieha veľmi veľa operácií, rozhodnutí, analýz a konfliktov.
Skupinová dynamika predstavuje súhrn všetkého čo sa v skupine deje. Medzi jej
základné činitele patrí: kohézia (súdržnosť), členstvo, citové uspokojenie, pocit
spolupatričnosti, akceptácia problému, spätná väzba, získavanie informácii, nácvik
zručností a správania, možnosť odreagovať sa, vzájomné porozumenie, pomoc
sebe a iným, možnosť konfrontácie a podobne.
Každá skupina okrem toho, že preberá rad všeobecných spoločenských noriem
zo spoločnosti si vytvára i vlastný špecifický hodnotový systém, vlastné
skupinové normy a hodnoty. Tie prirodzene vychádzajú z cieľov skupiny, ktoré
má skupina stanovené. Prostredníctvom hodnôt je vyjadrený postoj skupiny k
rôznym sociálnym javom, napríklad pracovná skupina preferuje pracovný výkon,
profesionalitu, podnikavosť, iné javy ako lenivosť, nezodpovednosť, nespoluprácu
a egoizmus hodnotí negatívne. Kriminálna skupina odmieta tradičné morálne
hodnoty a uznáva naopak silu, nelegálny spôsob obživy, agresivitu.
Každý jedinec v skupine zastáva určitú sociálnu pozíciu. Sociálna pozícia je
spoločenstvom uznávaná kategória alebo miesto v systéme spoločnosti. Každý
jedinec zaujíma v spoločnosti mnohé pozície a s každou z nich sa spája sociálna
rola, teda určitý spôsob správania sa. V skupine sa vyskytujú viaceré typy rol,
napríklad vodca (formálny alebo neformálny), rádový člen, čierna ovca, zabávač,
motivátor, realizátor, stratég alebo plánovač a iné.
2.3
DAVOVÉ SPRÁVANIE
Dav je zhromaždenie väčšieho počtu ľudí okolo ohniska spoločnej pozornosti.
O dave môžeme hovoriť vtedy, ak spĺňa určité charakteristické znaky:
•
vznik spoločného ohniska pozornosti, teda zameranie všetkých členov davu
smeruje k určitej veci, osobe alebo javu,
•
davové zoskupenie umožňuje bezprostredný kontakt medzi jednotlivými
členmi davu v rovnakom čase a na rovnakom mieste a medzi členmi davu
vzniká vzájomné psychologické pôsobenie cez názory, pocity a konanie,
•
davové zoskupenie je obyčajne vopred nepripravené, neorganizované a
náhodné, avšak v prípade určitých zoskupení môže ísť aj o organizovanú
činnosť, napríklad demonštrácie alebo športové zápasy,
•
davové zoskupenie je jav krátkodobý a po určitom čase zaniká.
Účasť jednotlivca v dave vyvoláva veľké zmeny v jeho správaní, konaní a
prežívaní. U účastníka davu dochádza k zmeneným psychickým procesom, k
zníženiu sebaovládania, kritickému mysleniu, strate sebakontroly a zábran. Zmenu
správania spôsobuje sugescia (preberanie myšlienok, názorov), citová nákaza
(preberanie citových reakcií) a napodobňovanie (preberanie) správania iných.
V dave existujú dva základné typy správania sa účastníkov davu:
•
smerovanie účastníkov davu k ohnisku, napríklad fanúšikovia idúci na
futbalový zápas, alebo
•
smerovanie účastníkov davu od ohniska, napríklad ľudia utekajúci pred
požiarom.
Pozície jednotlivcov v dave môžu byť rôzne.
•
štartér sám preberá vodcovskú úlohu, je aktívny, nabáda iných k činnosti,
ovplyvňuje ich svojimi myšlienkami a názormi, snaží sa iných získať na svoju
stranu a presvedčiť ich o svojej pravde,
•
aktívny účastníci davu sú často sugestibilní ľudia, ktorí sa ľahko pridávajú k
štartérovi, nechávajú sa strhnúť jeho názormi a aktívne sa zapoja do činnosti
davového zoskupenia,
•
pomáhajúci účastníci davu sa aktívne do činnosti davu nezúčastňujú, ale
gestami alebo slovne prejavujú súhlas s davom, posmeľujú aktívnych
účastníkov a štartéra k činom,
•
odporujúci účastníci davu sa nedávajú davom strhnúť, môžu svojim
pôsobením oslabiť davovú reakciu alebo ju zvrátiť, avšak je tu hrozba, že ich
dav zmetie, pretože dav neznáša opozíciu.
Davové zoskupenia delíme podľa aktivity účastníkov na:
•
Aktívne davy, nazývané aj zhluky, ktorých členovia vyvíjajú určitú aktivitu.
Môžu byť buď agresívne, ktoré priamo útočia na objekt ich záujmu či už ako
lynčujúci dav zameraný na jednu osobu, terorizujúci dav útočiaci na odporcov,
rebelujúci dav proti niečomu alebo výtržnícky dav. Aktívne davy môžu byť aj
únikové, keď ide o únik od ohniska pozornosti alebo panický útek, získavací
dav sa snaží niečo nadobudnúť, napríklad rabovaním a výrazový dav, pri
ktorom ide o prejav emócií, radosti alebo smútku.
•
Pasívne davy, nazývané aj publiká, vyvíjajú veľmi malú alebo žiadnu aktivitu.
Patria medzi ne rekreačné davy, napríklad kultúrne podujatia a davy hľadajúce
informácie, kam zaraďujeme stretnutia a mítingy.
Policajti vo svojej služobnej činnosti vykonávajú aj zákroky voči davovým
zoskupeniam. Počas zákroku policajti musia dodržiavať určité zásady zákrokov
proti davu, aby bol zákrok zo strany polície efektívny:
• zákrok sa vykonáva proti davu ako celku, aj proti tým, ktorí nepodľahli
davovému správaniu, ale nestihli včas odísť,
• zasahuje sa pod jednotným velením a len veliteľ určuje stratégiu zásahu,
• jednotliví policajti môžu len plniť príkazy, nevyvíjajú žiadnu vlastnú aktivitu bez
povelu, nie je možné vystúpiť z útvaru, pretože útvar by sa mohol rozpadnúť a
hrozí, že dav vtiahne policajta do seba,
• ak je dav prístupný výzvam, snažíme sa ho rozdrobiť a urýchľujeme jeho
rozpad demonštrovaním sily. Ak je dav agresívny, nereaguje na výzvy, treba
zasiahnuť čo najskôr a rýchlo ho rozohnať, pretože váhanie prispieva k
narastaniu ničivej sily davu.
2.4
SOCIÁLNO-PATOLOGICKÉ JAVY SÚČASNEJ SPOLOČNOSTI
V policajnej práci sa pri výkone služby môžu príslušníci PZ často stretnúť s
protispoločenským správaním. Ide o taký spôsob správania, kedy dochádza k
zámernému porušovaniu právnych alebo etických noriem zo strany občanov.
Sociálna patológia označuje choré, nemorálne a všeobecne nežiaduce
spoločenské javy, spoločensky odmietané správanie a konanie jednotlivca.
V ľudskej spoločnosti existuje aj určitá konformita, t.j. prispôsobovanie sa
jednotlivcov daným sociálnym a kultúrnym pravidlám, ktoré platia v danom
spoločenstve.
Pri protispoločenskom správaní sa objavujú často sociálno-patologické javy,
ktoré ohrozujú bezkonfliktné spolužitie. Patrí medzi ne napr. vandalizmus, drogové
závislosti, promiskuita, rasová a etnická diskriminácia, kriminalita, samovraždy,
prostitúcia.
Forma sociálneho správania sa odlišná od očakávaných sociálnych noriem
platných v danej spoločnosti alebo skupine sa nazýva sociálna deviácia.
Deviantné správanie môžeme zaradiť do viacerých stupňov:
•
disociálne správanie predstavuje miernu odchýlku od noriem akceptovaných
a vyžadovaných spoločnosťou, správanie jedinca je v protiklade voči dobrým
mravom v spoločnosti,
•
asociálne a antisociálne správanie prestavuje taký typ správania sa, ktorý je
v rozpore so sociálnymi normami spoločnosti a výraznou mierou porušuje
pravidlá slušného správania sa,
•
delikventné správanie už znamená uvedomelé konanie, ktoré je v rozpore s
normami spoločnosti a jedinec vie, že pravidlá spoločnosti porušuje,
•
kriminálne správanie je správanie a konanie, ktoré je porušením platných
zákonov a predpisov v spoločnosti, napríklad Trestného zákona.
2.4.1
CHUDOBA A VANDALIZMUS
Chudoba je sociálny jav, ktorý je charakteristický nedostatkom životných
prostriedkov jednotlivcov alebo skupiny. Hranice chudoby nie je možné presne
vyčleniť, pretože každý človek potrebuje na prežitie inú výšku finančných
prostriedkov podľa toho kde a s kým žije, aký má životný štýl a životné náklady.
Preto je nutné rozčleňovať hmotnú núdzu a sociálnu núdzu. Hmotná núdza je
nedostatok finančných prostriedkov, aby mal človek zabezpečené svoje vlastné
prežitie. Sociálna núdza je chýbanie sociálnych kontaktov s inými ľuďmi, ktorá sa
prejavuje v izolácii a osamelosti.
Vandalizmus je sociálno-patologický jav, ktorý sa prejavuje nezmyselným
ničením rôznych spoločenských hodnôt, najčastejšie majetku, či už verejného
alebo súkromného. Vandalmi sa väčšinou stávajú osoby vo veku adolescencie,
bez primeraného životného štýlu. Ide o vytváranie rôznych párt , kde dominantnú
úlohu pri činoch vandalstva a výtržnostiach zohráva často svoju úlohu aj konzum
alkoholu alebo iných drog.
2.4.2
PROMISKUITA A PROSTITÚCIA
Promiskuita je sociálno-patologickým javom, pri ktorom dochádza k častému,
náhodnému, nezáväznému striedaniu sexuálnych partnerov. Najrizikovejšou
skupinou je opäť mládež v období dospievania, kedy sa snaha o získavanie
sexuálnych skúsenosti stupňuje.
Prostitúcia je pomerne nezriedkavo sa vyskytujúci jav, pričom je potrebné
rozlíšiť prostitúciu legalizovanú, t.j. zákonnú, napr. verejné domy, erotické salóny,
ktorá je viac-menej spoločensky tolerovaná, od prostitúcie nelegálnej a
protizákonnej ktorá sa často zlučuje s ďalšími nežiaducimi javmi, napr. drogovou
závislosťou. Táto forma prostitúcie je omnoho rizikovejšia aj z hľadiska možného
prenosu rôznych pohlavných ochorení, v extrémnej forme vírusu HIV. Medzi
najčastejšie dôvody prostitúcie sa uvádza ekonomická chudoba a snaha o
získanie finančných prostriedkov, sociálna núdza a chýbanie stáleho sexuálneho
partnera, promiskuita, kariéra, zvyky alebo pomsta za neveru partnera.
2.4.3
RASIZMUS A DISKRIMINÁCIA
Rasizmus a diskriminácia vychádza z oblasti spoločenských hodnôt a noriem,
ktoré ľudia vyznávajú a riadia sa nimi. Najstabilnejšie hodnoty a normy sú etické
zásady, tradície a zvyky. Jednotlivé kultúry sa od seba rôznym spôsobom cez tieto
zásady a tradície líšia. Sociálne skupiny, ktoré uznávajú odlišné hodnoty ako
dominantná kultúra (majorita), môžeme rozčleniť do viacerých skupín:
•
Subkultúra je podkultúra, ktorá má odchýlky v normách a hodnotách od
samotnej dominantnej kultúry, avšak dominantná kultúra ju môže akceptovať.
•
Kontrakultúra je sociálna skupina, ktorá uznáva hodnoty a normy, ktoré sú
protikladné k danej kultúre. Majorita kontrakultúru odmieta.
•
Alternatívne subkultúry ponúkajú alternatívny spôsob života, ponúkajú inú
možnosť žiť a existovať v spoločnosti, pričom sú akceptované hlavnou
kultúrou, napríklad vegetariáni.
•
Subkultúra okraja má hodnoty a normy nezlučiteľné s dominantnou kultúrou a
je preto veľakrát vytláčaná na okraj spoločnosti.
•
Etniká tvoria najčastejšie subkultúry, najmä rasové – černosi, mulati, indiáni,
Rómovia a podobne.
•
Minorita je sociálna skupina, ktorá je znevýhodnená a určitou formou v
dominantnej spoločnosti diskriminovaná. Často je objektom sociálneho nátlaku
a násilia zo strany väčšiny. Členovia menšiny vykazujú silnú sociálnu
skupinovú solidaritu. Od väčšiny môžu byť niekedy aj fyzicky a sociálne
izolovaní.
Väzby dominantnej (majoritnej) časti spoločnosti k menšinám (minoritám) môžu
byť rôzne. Ak si etnikum počas splynutia s dominantnou kultúrou uchováva svoju
kultúru, kultúrne znaky, jazyk, má nekonfliktný vzťah s majoritou, môžeme hovoriť
o integrácii. Asimilácia naopak predstavuje splynutie etnika s majoritou, ktorá jej
nedá priestor, pričom kultúrne etnikum zaniká. Segregácia zase predstavuje
oddelenie, priestorové vysunutie minority mimo kultúru väčšiny a členovia minority
sa s členmi dominantnej kultúry nestretávajú.
Konflikty medzi dominantnou kultúrou a menšinami môžu mať rôznu podobu. U
väčšiny ľudí sa objavujú predsudky. Predsudok môžeme charakterizovať ako
negatívny postoj, odsudzovanie človeka bez toho, aby sme sa o pravde
presvedčili vlastnou skúsenosťou. Predsudok má veľmi silný emocionálny náboj a
je veľmi ťažké ho zmeniť. Ak človek začne svoj predsudok prenášať aj do
správania voči menšine, môžeme hovoriť o diskriminácii. Diskriminácia je
negatívny vzťah prejavujúci sa v oblasti možnosti spoločenského uplatnenie sa,
môže ale aj nemusí byť založená na predsudkoch. Pri predsudkovom a
diskriminačnom správaní často prichádza k stigmatizácii. Človeku sa pripisuje
trvalá
značka
spôsobujúca,
označkovanie,
„jazvy“,
úmyselné
zraňovanie
označením podľa toho, ku ktorej sociálnej skupine patrí. V najhorších prípadoch
môže mať vzťah medzi dominantnou kultúrou a menšinou podobu genocídy,
počas ktorej prichádza k fyzickej likvidácii národa alebo etnika, napríklad
vyvražďovanie Židov počas II. svetovej vojny alebo občianska vojna v Kosove.
Minority ktoré vznikajú ekonomickými procesmi, tvoria často sociálnopatologické javy v spoločnosti. Patria sem napr. bezdomovci, utečenci,
nezamestnaní. Často sú spoločnosťou vytláčaní na perifériu, trpia nedostatkom
materiálnych prostriedkov, žijú na hranici chudoby.
2.4.4
DROGOVÉ ZÁVISLOSTI
Drogové závislosti predstavujú v našej spoločnosti výrazne sa rozvíjajúci sa
fenomén hlavne po roku 1989, i keď užívanie drog fungovalo aj predtým, aj keď
nie v takom veľkom objeme. Závislosť na drogách je chorobný vzťah k drogám s
nekontrolovateľnou túžbou dopravovať si ich do tela s následným zotročením
osobnosti. Problémom v spoločnosti nie sú drogy, ale práve závislosť, ktorá je
hlavným prostriedkom na zmenu správania človeka. Drogy pritom predstavujú
prirodzené alebo syntetické látky, ktoré spôsobujú vznik závislostí. Pôsobia na
zmenu psychiky alebo zmenu telesných funkcii. Slovo droga presne nevystihuje
podstatu, preto niektorí psychológovia používajú názov návyková látka.
Typy závislostí môžeme rozdeliť podľa dvoch hľadísk.
•
fyzická závislosť je potreba tela (organizmu) užívať návykovú látku, postupné
prispôsobenie sa organizmu na účinky látky, t.j. telo drogu potrebuje a
nedokáže bez nej existovať. Po vysadení návykovej látky sa podľa druhu
užívanej drogy nastávajú abstinenčné príznaky, medzi ktoré patrí nekľud,
úzkosť, zúrivosť, depresie, nevoľnosť, kŕče, poruchy spánku, poruchy krvného
obehu, emočný rozpad, strata kontroly správania a iné.
•
psychická závislosť je neodolateľná nutkavá túžba užívať návykovú látku s
cieľom prežívať jej psychické účinky. Myseľ si na látku zvykne a psychika
nabáda človeka, aby pokračoval v jej užívaní. Človek si myslí, že bez drogy nič
nedokáže a len s ňou mu je dobre. Sebavedomie človeka je úplne zničené,
nedokáže sa ovládať, kontrolovať a jedinou túžbou je užiť ďalšiu dávku.
Drogovo závislý prechádza počas užívania drogy viacerými štádiami
závislostí.
•
Počiatočné štádium, nazývané aj experiment, je charakteristické užívaním
vstupných drog ako je nikotín, alkohol, marihuana. Typický je nízky vek
užívateľa, ktorý sa pohybuje vo veku 14-15 rokov, avšak tento mýtus v dnešnej
dobe padá. Už 10-ročné deti fajčia cigarety alebo marihuanu. V poslednej dobe
rastie aj počet ľudí, ktorí začínajú experimentovať priamo s tvrdšími
návykovými látkami, napr. s heroínom bez predchádzajúceho užívania iných,
slabších látok. Chybou spoločnosti je stigmatizácia začínajúcich užívateľov,
pretože ten kto jedenkrát návykovú látku vyskúša, ešte nie je narkoman a
nemusí po prvom užití k závislosti.
•
Varovné štádium, nazývané aj pravidelný zvyk, je charakteristické
nekoncentrovanosťou a poklesom výkonnosti. U závislého prichádza k zmene
kamarátov a drobným krádežiam. V tomto období začína človek brať drogu
častejšie, vyhľadáva skupiny osôb, ktoré tiež látku užívajú, začína meniť svoje
správanie a konanie.
•
Rozhodné štádium, nazývané aj každodenné užívanie, je zaujímavé častým
prechodom od mäkkých drog k tvrdým drogám, avšak aj tento mýtus nie je
úplne pravdivý, pretože tvrdé a mäkké drogy v skutočnosti neexistujú. V tejto
fáze už závislý potrebuje návykovú látku každý deň a prudko začína zvyšovať
svoju dávku bez ohľadu na to akú návykovú látku užíva.
•
Konečné štádium, nazývané aj chemická závislosť, je posledným štádiom
závislosti. Priemerný vek dožitia narkomana závislého na heroíne je 33 rokov,
v závislosti od doby, kedy s užívaním látky začal. Pri tomto údaji sa vychádza
zo začiatku drogovej kariéry okolo 15. roku života, avšak treba vychádzať z
individuálneho nastavenia organizmu závislého.
Triedenie drog podľa účinku je možné z viacerých hľadísk. V súčasnosti
rozoznávame viacero typológií drog, avšak základne členenie je nasledovné:
•
sedatíva,
•
povzbudivé látky,
•
halucinogény,
•
narkotiká,
•
steroidy,
•
nelátkové závislosti.
Sedatíva sú látky, ktoré vyvolávajú telesný útlm, redukciu niektorých funkcii
mozgu a iných častí nervovej sústavy. Pôsobia na organizmus utlmujúco, takže
človek nie je schopný stáť na vlastných nohách, stráca koordináciu svojho tela a
schopnosť vyjadrovať sa. Človek sa po nich cíti „oblbnutý“. Patria medzi ne:
Alkohol je najčastejšia a najprístupnejšia droga. Vyrába sa ako tekutina rôznej
farby a užíva sa pitím. Spôsobuje uvoľnenie a dobrú náladu, vo vyššom množstve
útlm a poškodenie vnútorných orgánov.
Barbituráty tlmia úzkosť a upokojujú. Predávajú sa vo forme tabliet a požívajú
sa orálne. Najčastejšie ich berú ženy a starší ľudia. Pôsobia uspávajúco a tlmia
bolesti, avšak sú silne návykové. Rozoznávame dva typy barbiturátov a to
hypnotiká, ktoré človeka uspávajú (napr. Rohypnol) a trankvilizéry, ktoré potláčajú
pocit bolesti, ale po vysadení sa objavuje ako abstinenčný príznak bolesť značne
zosilnená (napr. Diazepam, Rudotel, Alnagon)
Inhalačné prostriedky sa predávajú ako tekutina a užívajú sa čuchaním z
handričky alebo z igelitového sáčku. Spôsobujú útlm a obvykle sa pri užívaní
objavujú silné halucinácie. Používajú sa ako doplnok pri užívaní iných drog,
pretože sú oproti iným drogám dosť lacné a dajú sa voľne kúpiť v drogériách.
Medzi ne patria éter, chloroform, toluén a riedidla.
Povzbudzujúce prostriedky pôsobia dráždivo na CNS, zvyšujú tlak a pulz,
pocit prílivu síl a energie. Človek sa po požití drogy cíti veľmi dobre, má pocit, že
všetko zvládne a dokáže, má pocit jedinečnosti a dokonalosti. Veľmi prudko ale
zvyšujú krvný tlak a hrozí ako následok infarkt alebo mozgová príhoda. Medzi
povzbudzujúce látky patria:
Nikotín, ktorý poškodzuje nervovú sústavu, zhoršuje chuť, čuch, sluch, vzniká
rakovina dýchacích systémov. Nikotín sa užíva fajčením cigariet a je to jedna z
legálnych drog, ktorých užívanie nie je trestné, nakoľko štát má z jej užívania
veľmi vysoké príjmy prostredníctvom DPH a spotrebnej dane.
Kofeín ovplyvňuje CNS a spôsobuje zmeny v psychike, zvyšuje výkonnosť.
Užíva sa vo forme kávy pitím. Závislosť na káve je hlavne psychická a človek má
pocit, že bez kávy nedokáže nič spraviť, potrebuje ju na „prebratie“ organizmu.
Kokaín je prírodná látka, ktorá sa vyrába z lístkov koky a pestuje sa hlavne v
Južnej Amerike. Základným spôsobom užívania kokaínu je šňupanie, ale je možné
ho zároveň užívať vnútrožilne, aj keď tento spôsob nie je moc rozšírený. Kokaín
spôsobuje zvýšený krvný tlak (infarkt), triašku po celom tele, prehnané potenie,
citlivosť očných zreníc na svetlo, halucinácie, krvácanie z nosa a jeho
sčervenanie, eufóriu. Zároveň sa jeho užívanie prejaví zvýšenou výkonnosťou,
človek zvláda robiť viacej vecí naraz a prejavuje sa myšlienkový trysk. U kokaínu
vzniká rýchly psychický návyk a po vysadení tejto drogy sa objavujú silné
depresie, nakoľko človek získava pocit, že bez drogy nič nezvláda. Kokaín patrí
medzi najdrahšie drogy a preto sa objavuje hlavne medzi bohatšími vrstvami
spoločnosti.
Crack sú chemicky upravené lístky koky vo forme hnedastých kryštálikov, ktoré
sa fajčia z vodnej fajky ako ópium. Crack má veľmi rýchly účinok už po prvom
vdýchnutí látky do tela, pričom závislosť obvykle vzniká po prvej dávke. Po prvom
požití môže nastať aj smrť. Crack vyvoláva eufóriu bohatú na sny a halucinácie, po
ktorej nasleduje výrazný nepokoj s hlbokými depresiami a samovražednými
sklonmi.
Amfetamíny sa predávajú vo forme tabliet, ktoré sa užívajú orálne. Amfetamíny
zvyšujú výkon orgánov, zlepšujú náladu a človek sa stáva oveľa spoločenskejším.
Človek stráca zábrany, znižujú ospalosť a výkon organizmu prudko stúpa, avšak
je tu riziko dehydratácie a následnej smrti, alebo infarktu. Patrí k nim amphetamin,
centedrin, fenmetrazin, bezedrin a zaraďuje sa k nim aj pervitín. Pervitín je
československá droga, ktorá zaháňa pocit únavy, hladu a ospalosti. Spôsobuje
„vypaľovanie“ prepojení mozgových neurónov a človek prestáva vnímať a
pociťovať pocity. Stáva sa postupne apatickým, paranoidným a prudko sa u neho
striedajú nálady.
Halucinogény vyvolávajú vidiny a halucinácie, stavy podobné tranzu, úzkosti,
zmätku, svet plynie pomaly a pokojne. Halucinácie môžu byť zrakové (myši, hmyz,
duchovia), sluchové (počujem hlasy napr. Boha), čuchové (unikajúci plyn) a
dotykové (dotyky zomrelých). Človek môže mať pocit ľahkosti alebo ťažoby a
častokrát títo ľudia páchajú samovraždy skokom z vysokých budov v presvedčení,
že dokážu lietať a podobne. Medzi halucinogény zaraďujeme:
Marihuana sa vyrába z listov konope siateho, ale využívajú sa aj šišky, dužina
a korenie. Najčastejšie sa fajčí, ale objavujú sa aj rôzne koláčiky alebo vývary.
Užívanie sa prejavuje cez červené oči, rozšírenie zreničiek, hysterický smiech,
ospalosť, impotencia, poškodenie pamäti, vnímania, nespavosť, podráždenosť,
pôsobí na DNA (riziko narodenia postihnutého dieťaťa). Mýtus o marihuane
hovorí, že nespôsobuje fyzickú závislosť, ale opak je pravdou. THC ostáva v
mozgu 50 dní a narkoman si skôr, ako sa abstinenčný príznak objaví, zapáli ďalšiu
cigaretu, takže k abstinenčnému príznaku nepríde.
Extáza sa predáva vo forme rôznofarebných tabliet a užíva sa orálne. Extáza
nespôsobuje fyzickú závislosť a psychická závislosť sa prejaví túžbou po
sociálnom kontakte, takže preto sa užíva hlavne na diskotékach a zábavách,
avšak paradoxne sexuálnu výkonnosť znižuje. Pri predávkovaní sa objavujú
poruchy srdca a hrozí infarkt. Človek stráca kontrolu nad svojim telom a vzniká
riziko dehydratácie a následnej smrti.
LSD je syntetická droga, ktorá vyvoláva silné halucinácie. Užíva sa vo forme
lístkov alebo nálepiek, ktoré sa prikladajú na pokožku alebo pod jazyk. LSD
zároveň
vyvoláva
nevoľnosť
a
zvracanie,
silné
bolesti
hlavy,
potenie,
nechutenstvo, zrýchlené myslenie, zmena vnímania farieb, svet je zrazu akoby
úplne inak farebný, pocit veľkej váhy alebo ľahkosti tela s presvedčením
schopnosti lietať, euforické a depresívne nálady sa striedajú veľmi rýchlo,
halucinácie sú veľmi výrazné.
Narkotiká sú to väčšinou opiáty vyrobené z maku siateho, oslabujú mozog,
ponúkajú pocit radosti, nadradenosti, sily, striedajú letargiu, ospalosť, majú
opájajúce a blahodárne účinky. Človek je po užití úplne mimo a vôbec nevníma
okolitý svet. Medzi narkotiká zaraďujeme:
Morfium sa používa ako tekutina a aplikuje sa do tela vnútrožilne. Morfium
potláča vnímanie bolesti a preto sa využíva v lekárstve. Zároveň potláča
dráždivosť dýchacieho centra, nastáva rýchly rast sebavedomia, silné bolesti
hlavy. Pri predávkovaní sa objavujú zmeny vo vedomí, hlboký spánok až
bezvedomie. Vznik závislosti je rýchly a prudko sa zvyšuje tolerancia.
Heroín je globálna droga vo forme hnedastého prášku, ktorú používajú všetky
skupiny obyvateľstva, dostáva sa do tela všetkými spôsobmi, najčastejšie
injekčnou aplikáciou. Nástup účinku je okamžitý, závislosť môže vzniknúť už po
prvej dávke a prenáša sa aj na potomstvo. Heroín poškodzuje pečeň, dýchanie,
srdce, imunitný systém, vyvoláva pocity slasti, ktoré vedú k hlbokým depresiám,
organizmus si na heroín zvyká ťažko, prichádza k zmene správania, nechuť do
života.
Kodeín sa distribuuje ako tekutina alebo tablety, ktoré sa užívajú orálne alebo
vnútrožilne. Používa sa na utíšenie chronického kašľu, zneužívanie vedie k
psychickým poruchám, emočnému rozkladu, je silne návykový. Počas socializmu
bol veľmi rozšírený hlavne u pediatrov a u detí, ktoré užívali kodeínové kvapky, sa
po vysadení drogy objavovala triaška, neschopnosť sústrediť sa a potenie.
Ópium sú hnedasté kryštáliky, ktoré sa najčastejšie fajčia vo vodnej fajke. Po
užití nastáva eufória, ktorá prechádza cez pocit sladkej únavy do príjemného
snenia s ilúziami až spánku bohatého na nádherné sny. Ópium podobne ako crack
sa naviaže na ľudské podvedomie, z ktorého vytiahne všetky túžby a
sprostredkuje ich uspokojenie narkomanovi prostredníctvom snov, avšak pri
predávkovaní hrozí smrť.
Steroidy sú látky, ktoré vplývajú na výkon organizmu, prudko ho zvyšujú. Po
vysadení steroidov naopak výkonnosť prudko klesá, zvyšuje sa krvný tlak a
svalové napätie, ktoré môže viesť až k smrti prostredníctvom infarktu, alebo k
rôznym úrazom, napr. roztrhnuté svalstvo pri prudkej námahe a zaťažení.
Nelátkové závislostí sú charakteristické tým, že neprichádza ku konzumácii
návykovej látky, teda drogy. Medzi tieto závislosti zaraďujeme hlavne:
Gamblerstvo, t.j. závislosť na hracích automatoch a hazardných hrách.
Prejavuje sa stratou záujmu o rodinu, prácu a záľuby, podráždenosť a výrazné
finančné straty. Patria sem okrem automatov a hazardných hier (napr. ruleta) aj
tipovanie Lota, športových zápasov, škatuľky, karty (poker, black jack) a podobne.
Workoholizmus, t.j. závislosť na práci, keď človek doslovne žije pre svoju
prácu, v ktorej trávi dlhé hodiny. Nasleduje následné zanedbávanie rodiny, strata
kamarátov, žiadne koníčky. Prejavy tejto závislosti sú bolesti hlavy, nespavosť,
triaška, žalúdočné a črevné problémy, riziko infarktu a kolapsu z prepracovanosti.
Závislosť na počítačoch a na internete sa prejavuje stratou záujmu o
sociálny kontakt cez osobné stretnutie. V dnešnej dobe hlavne problém
mladistvých: bojové hry (napr. Counter-Strike) a internetový chat (napr. ICQ, MSN,
Skype).
Každá droga pôsobí na každého človeka iným spôsobom. Závisí to od
biologického nastavenia organizmu, imunitného systému alebo psychiky človeka.
Mozog v tele produkuje endorfíny, ktoré vytvárajú v tele pocit spokojnosti a slasti.
Po užití drogy mozog prestáva endorfíny vyrábať a telo sa stáva závislé od
dodávok „z vonku“. Keď osoba prestane drogu užívať, tak si telo endorfíny
požaduje a vzniká abstinenčný príznak. Po nejakom čase si telo samé začne
znovu endorfíny vyrábať, avšak trvá to určitú dobu, v závislosti od typu užívanej
drogy. Počas užívania návykovej látky sa ale v tele závislého prudko zvyšuje
tolerancia tela na drogu a na dosiahnutie takého istého účinku musí závislý
užívať stále viac drogy.
Úlohou polície je proti drogovým závislostiam bojovať a chrániť občanov pred
následkami, ktoré drogová závislosť prináša, napríklad zvýšenú kriminalitu.
Činnosť polície sa preto zameriava na dva smery v boji proti drogám:
•
represia boja polície proti drogám sa zameriava na likvidáciu polí, laboratórií
a laboratórnych zariadení, v ktorých sa drogy vyrábajú. Zároveň represia
pozostáva zo zásahov NPJ na diskotékach a priestranstvách, kde prichádza k
predaju návykových látok a zásahmi proti výrobcom a distribútorom drog.
•
prevencia boja polície proti drogám sa naopak zaoberá predchádzaním
drogových
závislostí
formou
prednášok
na
školách,
preventívnymi
prehliadkami na hraniciach, kontrolami na rizikových miestach, napríklad
diskotékach a osvetou formou letákov, diskusie a prevencia v médiách.
Prevenciu môžeme rozčleniť do troch rôznych oblastí. Primárna prevencia sa
snaží o najvšeobecnejšie predchádzanie užívaniu drog, neadresné, týkajúce
sa celej populácie a všetkých odvetví (relácie v TV, letáky), sekundárna
prevencia sa týka ohrozených skupín mládeže, je adresná, reaguje na faktory,
ktoré sa najčastejšie podieľajú na vzniku závislostí (prednášky na školách) a
terciárna prevencia sa usiluje zabrániť recidíve konzumácie drog, týka sa
hlavne resocializácie u tých, ktorí drogy brať prestali (návrat do normálneho
života – vzniká tu problém, nakoľko sa vracajú do toho istého prostredia – 90%
preliečených po nejakom čase pokračuje v užívaní drogy).
2.4.5
TÝRANIE A ZNEUŽÍVANIE
Týranie a zneužívanie je každé nenáhodné, úmyselné či neúmyselné, vedomé
či nevedomé násilie, psychické či fyzické poškodzovanie, ktoré zhoršuje telesný
alebo duševný stav. Môže ísť o ľahké ublíženie, ktoré nemá vplyv na osobnosť
alebo o ťažkú ujmu, počas ktorej osoba má trvalé následky po celý život.
Rozpoznávame tri formy týrania:
•
fyzické týranie,
•
psychické týranie,
•
sexuálne týranie.
Fyzické týranie je charakterizované ako telesné ublíženie alebo nezabránenie
ublíženiu, či telesnému utrpeniu. Delí sa na aktívne, počas ktorého prichádza k
priamo k fyzickému násiliu a pasívne, ktoré predstavuje nezabránenie násiliu
páchanému na inom človeku. Do fyzického týrania patrí aj zanedbávanie dieťaťa,
ktoré predstavuje akýkoľvek nedostatok v starostlivosti, ktorý aktuálne ohrozuje
telesné alebo duševné zdravie a spôsobuje vážnu ujmu vo vývoji.
Psychické týranie predstavuje koncentrovaný útok na psychiku iného človeka,
dotýka sa jeho sociálnych schopností a vedie k poškodeniu hodnotenia seba
samého, jeho sebavedomia a k dezintegrácii osobnosti. Psychické týranie môže
mať rôzne podoby cez odmietanie, izoláciu, terorizovanie, ignorovanie, korupciu
alebo vydieranie.
Sexuálne zneužívanie je neakceptovateľné úchylné sexuálne správanie, ktoré
je v rozpore s normami kultúry a spoločnosti. Zneužívanie prechádza piatimi
etapami. Prvou fázou je utajovanie, kedy sa obeť snaží svoje zneužívanie utajiť
pred rodinou a ostatnými príbuznými alebo kamarátmi, drží si od ostatných odstup
a je veľmi opatrné v tom čo hovorí. Nasledujúcou fázou je bezmocnosť a obeť
stráca nádej na riešenie svojej situácie, pretože sa nedokáže proti zneužívaniu
brániť. Postupne začína zneužívanie akceptovať, až nastáva prispôsobenie sa
zneužívaniu, ktoré berie ako niečo normálne a beztrestné. Vtedy obvykle nastane
oneskorené, konfliktné a nepresvedčivé odhalenie, pretože sa obeť preriekne
pred niektorým z príbuzných alebo učiteľom v škole. Napriek odhaleniu ale
väčšina obetí nechce proti zneužívateľovi vypovedať a nasleduje odvolanie
výpovede.
Policajti sa počas výkonu služby stretávajú aj s týraním a zneužívaním. Medzi
najvýraznejšie prejavy týrania v správaní si treba všímať hlavne utiahnutosť do
seba, vyhýbanie sa kontaktu s ľuďmi, zvýšená opatrnosť a vyhýbanie sa určitým
miestam, úzkosť, ľahostajnosť, agresivita, zvýšená dráždivosť a podobne.
2.4.6
SAMOVRAŽDA
Samovražda je pokus o úmyselné usmrtenia seba samého, môže byť rôzne
motivované. Najčastejšie ide o afektogénnu reakciu na ťaživú situáciu so zlyhaním
pudu sebazáchovy. Patria sem aj nedokonané samovraždy demonštratívneho
charakteru pri rôznych duševných poruchách alebo bilančné samovraždy
(neliečiteľní, ťažko chorí ľudia).
Odporúčaná literatúra:
Ľ. Čirtková - Policejní psychologie
P. Ondrejkovič - Sociálna patológia
3
PSYCHOLÓGIA V POLICAJNEJ PRÁCI
Policajt sa počas služobných činností stretáva s rôznymi typmi osôb, ktoré majú
voči policajtovi rôznorodý vzťah. Ako už bolo spomenuté, jedným z javov, ktoré
človeka ovplyvňujú, je prostredie, druhým javom je jeho osobnosť, čím sa zaoberá
vedný odbor psychológia.
Psychológia je vedná disciplína, ktorá sa vo svojom odbore zaoberá štúdiom
psychickej integrácie a regulácie prežívania správania sa človeka, teda jeho
duševnými vlastnosťami.
Duša človeka je veľmi zvláštny fenomén, ktorý nie je možné presne
charakterizovať, pretože duša nie je niečo hmatateľné. Psychológia sa preto snaží
o získanie poznatkov o tom, prečo sa ľudia správajú tak ako sa správu, prečo aj
dve osoby vyrastajúce v rovnakom prostredí majú rozdielne názory, postoje a
správanie.
Medzi základné psychologické odbory, z ktorých môžu policajti čerpať
poznatky, sú:
•
všeobecná psychológia, ktorá sa zaoberá základnými problémami a
metódami psychológie, základnými faktormi ovplyvňujúcimi správanie a
konanie človeka,
•
vývinová psychológia skúmajúca zákonitosti vývoja človeka od narodenia až
po jeho smrť,
•
sociálna psychológia zaoberajúca sa správaním človeka v spoločnosti.
Využívanie psychológii v policajnej praxi je rôzne.
V rámci odboru policajnej psychológie je snaha o prenesenie základných
psychologických zákonitostí aj do policajných činností, využívanie poznatkov
všeobecnej psychológie v práci polície a tým uľahčiť prácu policajtov.
Výrazné využitie psychológie v policajnej práci je hlavne v oblasti forenznej
psychológie, nazývanej kriminalistická psychológia, ktorá sa zaoberá psychikou
účastníkov právneho procesu. Cieľom tohto psychologického odboru je analyzovať
a vyhodnotiť prečo prišlo u človeka k trestnému konaniu, ktorého sa dopustil, čo
ho k nemu motivovalo a viedlo a čo jeho skutok ovplyvnilo, pretože každý jedinec
je iný a má iné myšlienkové pochody.
3.1
KLASIFIKÁCIA PSYCHICKÝCH JAVOV
Klasifikácia psychických javov má dve stránky:
•
prežívanie človeka predstavuje vnútorný svet človeka dostupný iba jemu
samotnému, a
•
správanie, keď je možné pozorovať vonkajšie prejavy človeka prístupné aj
iným ľuďom.
Medzi základné psychické javy patria:
Predstavy môžeme definovať ako názorné obrazy predmetov alebo javov vo
vedomí, ktoré človek bezprostredne nevníma.
Podmienky tvorenia predstáv v mysli človeka vychádzajú z niekoľkonásobného
pozorovania, z úmyslu osvojiť si danú predstavu, pokusu reprodukovať predstavu
vo vedomí, myšlienkovú analýzu objektu, porovnaní predmetov pri ich vnímaní a
individuálnych vlastností a veku človeka.
Trvanie predstáv môže byť veľmi krátkodobé. V prípade, že sa predstavy vo
vedomí neaktualizujú (neaplikujú v praktickej činnosti) ich obsah sa časom stáva
chudobnejší, vzďaľuje sa od originálu.
Základnou tendenciou predstáv sú fantázie. Počiatočnou formou fantázie sú
obrazy, idei vznikajúce bez osobitného zámeru keď neide o neúmyselnú fantáziu.
Ak nove obrazy, idei vznikajú zo snahy vytvoriť niečo určité ide o úmyselnú
fantáziu.
Úlohou
predstáv
je
motivovať
človeka,
posúvať
ho
v živote
ďalej
prostredníctvom snov, životných cieľov, očakávaní a podobne. Slúžia ako
aktivátor. Pri predstavách sa vychádza z očakávaného stavu, realita býva veľakrát
odlišná (chyba v posudzovaní osôb, javov).
Myslenie je proces riešenia úlohy, pri ktorom sú presne zadané podmienky a
požiadavky. Medzi základné myšlienkové operácie patrí analýza (postupné
rozkladanie, rozčleňovanie celku na jednotlivé súčastí, zložky), syntéza (spájanie
častí do celku), porovnávanie (hľadá podobnosti alebo rozdielnosti jednotlivých
javov a predmetov), zovšeobecňovanie (zoskupovanie javov, objektov podľa
jednotného znaku,
združovanie do skupín) a abstrakcia (vyčleňovanie
podstatných znakov objektu).
Druhy myslenia členíme do troch skupín:
•
názorno-aktívne myslenie sa uskutočňuje na základe fyzického pretvárania
situácie, merania, skúšania vlastností predmetov a podobne,
•
myslenie názorno-obrazné sa v myšlienkovom procese prejaví cez predstavu
predmetov, situácií a ich zmien,
•
myslenie slovno-logické (abstraktné) je najvyšším druhom myslenia a
vyznačuje sa používaním pojmov a logických konštrukcií.
Vnímanie je bezprostredný odraz predmetov a javov ako celkov vo vedomí a
pocitoch
človeka.
Vnímanie
podmieňuje
vrodená
vybavenosť
organizmu,
individuálny spôsob prežívania, minulé skúsenosti a doterajšie poznatky.
Pamäť je zmyslom na uchovanie individuálnej skúsenosti. Môžeme ju definovať
ako odraz predošlej skúsenosti vo vedomí človeka, ktorý tkvie v zapamätaní,
uchovaní a následnom vybavení alebo znovupoznaní toho, čo už prv vnímal,
prežíval, robil alebo čo sa naučil.
Fyziologické teórie tvrdia, že základom pamäti je schopnosť nervovej sústavy
uchovávať a oživovať pamäťové stopy po zmenách, ktoré vyvolali podnety.
Fyzikálne teórie presadzujú názor, že mechanizmus zapamätania, podržania a
vybavovania je procesom utvárania a následnej aktivizácie neurónových modelov.
Pamäť podľa charakteru psychickej aktivity prevládajúcej v činnosti delíme na:
•
pohybovú pamäť, teda pamäť na rôzne pohyby a ich systémy,
•
emocionálna pamäť, t.j. pamäť na emócie a city,
•
názorná pamäť, čiže pamäť na predstavy, zvuky, vône, obrazy zo života,
•
slovno-logická pamäť, ktorej obsahom sú myšlienky.
Pamäť podľa dĺžky uchovania materiálu rozdeľujeme na :
•
senzorickú pamäť, ktorá predstavuje prvý stupeň pri vstupe informácie
charakteristický krátkou prítomnosťou senzorickej stimulácie. Informácia sa
uloží asi na 5 sekúnd, ak sa jej nevenuje pozornosť informácia sa do ďalšieho
stupňa pamäti nedostane,
•
krátkodobú pamäť, ktorú charakterizuje krátke podržanie informácie.
Informácia je v nej nezmenená a nekódovaná niekoľko sekúnd, približne 17 až
20.
•
dlhodobú pamäť, ktorá je relatívne permanentná pamäť s rezistenciou voči
zabúdaniu.
Procesy (fázy) pamäti sú tri. Zapamätanie je počiatočnou fázou pamäti.
Zapamätávanie môžeme rozdeliť na neúmyselné (nevytyčujeme si cieľ niečo si
zapamätať) a úmyselné (človek si vytyčuje cieľ niečo si zapamätať), ktoré sa
označuje ako učenie. Uchovanie je podržanie informácie v nezmenenej forme v
dlhodobej pamäti po určitý čas. Vybavovanie sa môže uskutočniť vtedy ak je
informácia uložená v dlhodobej pamäti. Môžeme ho rozdeliť na reprodukciu
(hovorená alebo písaná odpoveď na konkrétnu otázku vybavená z dlhodobej
pamäti) a znovupoznanie (vybavenie si obsahu udalosti na základe opakovaného
vnímania).
Zabúdanie považujeme za súčasť pamäti.
Pozornosť predstavuje sústredenosť a zameranosť psychickej činnosti,
vedomia na určitý predmet alebo jav, na určitú podnetovú situáciu, čím sa stáva
akýmsi stredobodom psychického diania. Je nesmierne dôležitou funkciou pretože
podmieňuje úroveň fungovania ďalších, komplexnejších psychických procesov –
učenia, pamäti, myslenia.
3.1.1
PSYCHICKÉ PROCESY A STAVY
Psychické javy sa prejavujú v ustálenom myslení a správaní človeka. Medzi
základné psychické procesy a stavy, ktoré sa v každom jedincovi objavujú, patria:
Cit je subjektívny odraz prežívania zvláštneho vzťahu k iným ľuďom, ku
konkrétnym predmetom a javom objektívnej skutočnosti.
Medzi základné vlastnosti citov pritom patrí:
•
bipolárnosť, pretože city sa väčšinou odohrávajú medzi dvoma pólmi
(príjemnosť – nepríjemnosť, napätie – uvoľnenie, vzrušenie – upokojenie),
•
prenos „nákazlivosť“ citov, pretože city sa ľahko prenášajú z jednej osoby
na inú,
•
aktuálnosť citov nakoľko city spravidla nie je možné reprodukovať
nezmenené, pri opakovaní citového podnetu tej istej kvality je po určitom
časovom odstupe prežívanie citu odlišné,
•
ambivalencia (zmiešanosť) citov, pretože často sa kombinujú príjemné a
nepríjemné city.
Prežívanie emócií z hľadiska fyziologického je spojené s významnými zmenami
v organizme. Tie sú regulované centrálnou nervovou sústavou a spolu s
autonómnym nervovým systémom aj činnosťou endokrinných žliaz. Patria sem
zmeny v zložení v krvi a krvnom tlaku, zmeny v dýchaní, zmeny v elektrickej
vodivosti kože a iné zmeny.
Silný cit môže „zaslepovať“ , dominovať nad myslením, teda človek, ktorý robí
závery a rozhoduje sa pod vplyvom citov, nemusí byť objektívny a nestranný.
Rozum do istej miery umožňuje kontrolovať stav citov alebo aspoň ich vonkajšie
prejavy. Tlmivý vplyv rozumu na emocionálnu sféru umožňuje človeku, aby sa
nestal otrokom vlastných emócií. Môžeme stretnúť ľudí, z ktorých jeden pri silnej
bolesti kričí, druhý ju znáša takmer pokojne a tretí je schopný dokonca vtipkovať.
Citové stavy rozdeľujeme na tri stupne. Afekty sú silné, búrlivo prebiehajúce,
zvyčajne krátkodobé citové vzplanutia. Nálady sú dlhšie trvajúce citové stavy,
slabšej
intenzity,
ktoré
dodávajú
ostatným
zážitkom
určité
emocionálne
zafarbenie. Vášne sú silné, hlboké a dlhotrvajúce citové stavy (zberateľská vášeň,
športová vášeň a podobne).
S citmi je priamo spojená empatia. Empatia je schopnosť vžiť sa do
psychického stavu iného človeka. Empatia je charakteristická tým, že jej
predpokladom
je
bezprostredný
komunikačný
kontakt,
nemôže
trvať
neobmedzene dlho bez prerušenia, ak sa človek, ktorého chceme empaticky
vnímať uzavrie do seba, tak sa empatia nemôže dostatočne rozvinúť, pri empatii je
dôležitá pravdivosť a hodnovernosť komunikácie človeka a podmienkou empatie
nie je intelektuálna vyspelosť.
Projekcia je opakom empatie, je premietanie vlastného chápania situácie do
iného človeka. Treba tomu rozumieť tak, že pri posudzovaní postojov, motívov
človek vychádza zo seba, podľa vlastného prežívania a uvažovania.
Správanie predstavuje činnosť jedinca, ktorú môže pozorovať iná osoba, alebo
ju môžu zachytiť prístroje. Správanie môže byť neúmyselné až neuvedomované
alebo naopak úmyselné konanie. K vonkajším prejavom správania radíme reakcie
(vrodené
reflexy
a inštinkty),
odpovede
(prejavy
správania
založené
na
individuálnej skúsenosti) a vonkajšie výrazy vyvolané prežívaním (červenanie,
mimika, gestá, zrýchlenie tepu, dychu).
Učenie predstavuje proces, keď sa vysvetľujú všetky zmeny, ktorými prechádza
genotyp (súbor dedičných informácií) a stáva sa z neho fenotyp (genetické
vlastnosti ovplyvnené učením a prostredím).
Druhy učenia sú rôzne. Učenie podmieňovaním sa realizuje na základe
vytvárania dočasných nervových spojov, asociácií, ktoré sa opakovaním upevňujú.
Precepčno-motorické učenie predstavuje osvojovanie si zručností, návykov,
motorických úkonov a plynulej činnosti za účasti psychických procesov. Verbálne
učenie je najrozšírenejší druh učenia, ide o osvojovanie slovných útvarov a
memorovanie. Pojmové učenie je osvojovanie si spoločnej odpovede na odlišné
podnety. Učenie riešením problému je najzložitejší druh učenia, ktorý vyžaduje
odhaľovanie vzťahov medzi predmetmi alebo pojmami.
3.2
OSOBNOSŤ
Osobnosť
jedinca
je
súhrnom
psychických
vlastností,
ktoré
tvoria
organizovaný celok, charakterizujúci človeka a prejavujúci sa v jeho konaní. Vo
svojej podstate sú to všetky psychické vlastnosti, ktoré tvoria osobnosť, sú
pomerne stále, nemenné a preto ak poznáme osobnosť človeka, môžeme
predvídať jeho reakcie. Tieto vlastnosti sa počas života prudko nemenia, zmena v
osobnosti človeka nastáva len v prípade silného impulzu alebo podnetu, napríklad
traumatizujúceho zážitku (smrť blízkej osoby a podobne).
Faktory pôsobiace na utváranie osobnosti, ktoré ovplyvňujú našu osobnosť
rozdeľujeme do dvoch skupín:
1. Dedičnosť predstavuje to čo dostávame do vienka v rámci genetického kódu
od svojich rodičoch. Niektoré charakterové znaky sa u ľudí delia obgeneračne,
takže niektoré charakteristické črty sa mohli predtým prejaviť u starých
rodičoch alebo prastarých rodičoch, alebo v prípade rôznych chorôb až v
priebehu desiatich generácií.
2. Prostredie – patrí sem hlavne rodina, v ktorej jedinec vyrastá ako v prvom
sociálnom prostredí, ďalej škola a učitelia, kamaráti, s ktorými sa jedinec
stretáva a podobne.
Každý človek počas života od narodenia až po smrť prebieha viacerými
vývojovými štádiami.
Novorodenec sa človek nazýva do 2 mesiacov od narodenia. Existencia dieťaťa
sa zameriava na prijímanie a vylučovanie potravy, spánok.
Kojenec (dojča) predstavuje obdobie do 1 roka dieťaťa. Dieťa pomaly začína
liezť a objavovať svet okolo seba, chce sa dotýkať rôznych predmetov, napríklad
hrkálok. Dieťa interakciou s okolím zisťuje, že dokáže samo niečo urobiť a v tomto
období je výrazný nárast rozumových schopností.
Batoľa zachytáva obdobie človeka vo veku od 1 do 3 rokov. Dieťa lezie a všetko
skúma.
Charakteristickým
znakom
detí
v
tomto
období
je
objavovanie
nepoznaného, skúmanie nových vecí. Obdobie do tretieho roku života je v živote
človeka to najdôležitejšie, pretože v tomto období nastáva najrýchlejší nárast
mozgových buniek, do ktorých sa ukladajú všetky informácie, ktoré v neskoršom
veku ovplyvňujú správanie.
Predškolský vek predstavuje vekovú hranicu od 3 do 6 rokov dieťaťa a toto
obdobie je zamerané na rozvíjanie psychomotorických zručností, takže dieťa sa
začína učiť držať farbičky, nožnice a podobne a učí sa s týmito predmetmi
manipulovať. Začínajú sa objavovať prvé kamarátstva. V tomto období sa deti
dokážu veľmi rýchlo učiť hravou formou, preto je toto obdobie najvhodnejšie na
začatie štúdia cudzích jazykov.
Mladší školský vek sa týka detí vo veku od 6 do 11 rokov a toto obdobie je
zamerané na získavanie a analyzovanie veľkého množstva informácií. Mozog je
na vrchole a je schopný rýchlo sa učiť novým veciam. Objavujú sa kamarátstva
chlapci s chlapcami a naopak. V posledných desiatich rokoch nastal výrazný
pokles v sociálnej adaptácii detí, takže prvé „vzťahy“, ak sa to tak dá nazvať, sa
začínajú objavovať už u detí okolo desať, jedenásť rokov.
Pubescencia trvá vo veku od 11 do 15 rokov. V puberte jedinec upriamuje svoju
pozornosť na osoby opačného pohlavia. Puberta hlavne u chlapcov je oveľa
dynamickejšia ako u dievčat. Chlapci sú plný vzdoru a odporu, hlavne voči
rodičom a autoritám, sú neradi, keď im niekto niečo rozkazuje a zásadne sú proti
všetkému a všetkým.
Adolescencia prebieha u človeka vo veku 16 až 20 rok života. V tomto období
by sa u väčšiny ľudí malo objaviť určité sociálne dozrievanie spojené s hľadaním si
životných cieľov, ktoré chce v živote dosiahnuť. V adolescencii je možné začatie si
hľadania vhodného partnera po celý život, avšak s uzavretím manželstva v tomto
období sa spája vysoké riziko rozvodu. Nastáva príprava na budúce povolanie a
hľadanie si svojho miesta a pozície vo svete.
Mladší dospelý vek predstavuje vekovú hranicu 20-40 rokov. Je to
najproduktívnejšie obdobie v živote človeka. V tomto období je väčšina ľudí na
vrchole svojich síl, či už v osobnom živote alebo v pracovnom. Je to ideálne
obdobie na začatie budovania kariéry a na založenie rodiny. Zo štatistík je ale
zrejmé, že v posledných desiatich rokoch nastáva postupné odkladanie uzavretia
manželstva a založenia si rodiny až po 30tom roku života, s čím súvisí hlavne
problematika materiálneho zabezpečenia.
Obdobie druhého dychu trvá v období 40ty až 50ty rok života človeka. V tomto
období odchádzajú z rodiny dospelé deti a nastáva „syndróm opusteného
hniezda“. Rodičia, ktorí spolu žili len kvôli deťom, si zrazu nemajú čo povedať a
preto je toto obdobie druhým najrozvodovejším obdobím. U mužov sa začína
objavovať prudký regres a väčšina z nich má tendenciu si dokazovať svoje
schopnosti, či už prostredníctvom mladších mileniek, drahých športových áut a
podobne. U žien je tento jav menej výrazný.
Starší dospelý vek v rozmedzí 50-60 rok života sa vyznačuje pokojnou povahou
a ľudia sa začínajú pomaly pripravovať na dôchodok, určovať si plány, ktoré budú
počas dôchodku vykonávať. Je to obdobie uvoľňovania napätia a stresu.
Staroba predstavuje u človeka vek, ak dosiahne viac ako 60 rokov života. V
tomto období prestáva byť človek pracovne aktívny, avšak staroba je vždy otázkou
prístupu, takže sa dajú nájsť 80roční starčekovia a starenky, ktorí samí seba za
starých nepovažujú a sú pracovne aktívny aj naďalej.
3.2.1
VLASTNOSTI OSOBNOSTI
Vlastnosti osobnosti, ich usporiadanie a vzájomné vzťahy medzi nimi tvoria
celok, ktorý nazývame štruktúra osobnosti. Je to vlastne usporiadanie vlastností
v našej hlave.
Informácie uložené v našom vedomí a podvedomí, ktorých pomer je 1:9,
môžeme rozčleniť podľa Johariho na informácie:
Ja viem
Ja viem
Oni vedia
Oni nevedia
Ja neviem
Ja neviem
Oni vedia
Oni nevedia
Z pohľadu transakčnej analýzy môžeme osobnosť človeka rozdeliť na tri rôzne
stavy Ja, ktoré nazývame stav Ja Rodič (nazývaný aj SuperEgo), stav Ja Dospelý
(nazývaný aj Ego) a stav Ja Dieťa (nazývaný aj ID).
V štruktúre osobnosti podľa charakteristiky a javov vyčleňujeme niekoľko skupín
vlastností:
I. Aktivačno-motivačné vlastnosti
II. Postojové vlastnosti
III. Výkonové vlastnosti
IV. Sebaregulačné vlastnosti
V. Dynamické vlastnosti
3.2.2
AKTIVAČNO-MOTIVAČNÉ VLASTNOSTI
Aktivačno-motivačné vlastnosti aktivujú a motivujú správanie človeka a určujú
jeho smer. Sú to tie vlastnosti, ktoré nás nútia ísť v živote neustále dopredu. Medzi
tieto vlastnosti zaraďujeme:
Pudy predstavujú vrodenú hnaciu silu k podvedomej a nepodvedomej činnosti.
Sú to informácie uložené v našej DNA, ktoré dedíme v rámci genetiky od svojich
predkov. Tieto informácie sú veľmi silné a nie je možné sa ich zbaviť, je možné ich
len sebareguláciou potlačiť. Spomedzi psychológov sa pudmi vo veľkej miere
zaoberal Sigmund Freud, ktorý počas svojej práce definoval dva základné pudy:
Eros je pud, v ktorom je uchované zachovanie ľudského rodu. Tento pud v
našej dávnej minulosti fungoval tak, že mužovou tendenciou bolo mať čo najviac
detí s čo najväčším počtom žien, čím sa zabezpečilo prežitie jeho rodu a
odovzdanie genetického kódu ďalším generáciám. Úlohou ženy bolo staranie sa o
potomstvo a o rodinu. Tento archetyp ale po zavedení monogamného spôsobu
života padá. V dnešnej dobe sa tento pud skôr zameriava na prežívanie
sexuálneho aktu po emocionálnej stránke, pretože človek je jediný tvor, u ktorého
pri sexe neide len o rozmnožovanie.
Thanatos predstavuje pud smrti, ako hlavný pud sa uvádza pud sebazáchovy,
takže je to vnútorná sila, ktorá človeku bráni ukončiť svoj život. Človek samovrah
má tento pud z rôznych dôvodov potlačený a preto je schopný spáchať
samovraždu. V minulosti sa s týmto pudom spájala aj určitá rivalita medzi mužmi o
ženy, ktorej cieľom bolo soka zlikvidovať, avšak tento archetyp v takomto
ponímaní už takmer neexistuje.
Potreby predstavujú nedostatok niečoho. Sú základným motívom ľudského
konania, ľudská činnosť smeruje k ich uspokojeniu. Vznikajú pri absencii
čohokoľvek a cieľom človeka je uspokojenie nedostatku. Potreby rozdeľujeme na
•
biologické potreby, medzi ktoré patrí potreby potravy (3 týždne), vody (5 dní),
spánku, vzduchu (3-5 minút), sexuálne potreby (súvisiace s pudmi, ktoré je
možné potlačiť, ale nie úplne vymazať),
•
sociálne potreby, medzi ktoré zaraďujeme hlavne potrebu spoločenského
styku, poznávania, práce, kultúry a podobne.
Psychológ Maslow rozdelil hierarchiu potrieb do nasledovnej pyramídy:
1. Fyziologické potreby (spodok pyramídy)
2. Potreba bezpečia a lásky
3. Potreba spolupatričnosti
4. Potreba akceptácie
5. Potreba sebarealizácie (vrch pyramídy)
Maslow zistil, že usporiadanie potrieb v nižšej časti pyramídy značne ovplyvňuje
uspokojovanie potrieb, ktoré sa nachádzajú vo vyšších častiach pyramídy. Ak
človek nemá uspokojené fyziologické potreby (jedlo, spánok), ak necíti potrebu
bezpečia a lásky (niekoho, na kom mu záleží), ak nemá pocit spolupatričnosti (že
niekam patrí, do nejakej skupiny), ak ho nikto neakceptuje (napríklad skupina,
ktorej je členom), tak má veľmi vážny problém sa realizovať, napríklad písomka.
Ak sú študenti hladní, dopadne písomka oveľa horšie ako keď sú najedení.
Každý človek má svoj vlastný systém, vlastnú hierarchiu potrieb. Potreby, ktoré
majú dominantné postavenie, určujú zameranie osobnosti.
Medzi ďalšie aktivačno-motivačné vlastnosti ďalej zaraďujeme záujmy, ktoré
predstavujú trvalý vzťah človeka k určitým predmetom, javom alebo činnostiam,
prejavujúci sa vo vyvíjaní činnosti v smere záujmu. Napríklad, ak sa niekto hral už
v detstve na policajta, tak tento jeho záujem ovplyvnil jeho správanie až do takej
miery, že sa prihlásil k Policajného zboru. Návyky znamenajú naučený a
zafixovaný spôsob správania sa. Napríklad ak je niekto zvyknutý vstávať ráno o
šiestej, vstáva tak aj v dni, keď o tej šiestej vstávať nemusí a podobne. Životný
štýl, respektíve spôsob života odvedený od životných ideálov a životných cieľov
má priamy vplyv na život každého človeka rovnako ako životné plány
predstavujúce systém cieľov, ktoré sa človek snaží svojou činnosťou dosiahnuť.
Predstavujú to čo chceme v živote dosiahnuť a táto potreba dosiahnuť cieľ nás
motivuje k ďalšiemu konaniu.
3.2.3
POSTOJOVÉ VLASTNOSTI
Postojové vlastnosti určujú hodnotiaci vzťah človeka ku skutočnosti. To
znamená, že tieto vlastnosti určujú to čo si o niečom alebo niekom myslím a
prečo. Ako príklad môžeme uviesť to čo si niektorí ľudia myslia o policajtoch,
Rómoch, a podobne.
Postoj je ustálená tendencia určitým spôsobom reagovať na konkrétny podnet.
Napríklad ak občan nemá rád policajtov, bude sa k nim správať tým istým
spôsobom pri rôznych situáciách, pri ktorých príde s policajtmi do kontaktu (cestná
kontrola, stála služba, kontrola totožnosti,...) aj s odstupom času.
Každý postoj pozostáva z troch zložiek, v rámci ktorých človek sprostredkuje
druhej strane určitú informáciu. Ako prvá je poznávacia zložka, v rámci ktorej
dávame najavo nejakú konkrétnu informáciu. Druhou časťou postoja je citová
zložka, v ktorej dávame najavo pocity k danej informácii a posledná je konatívna
zložka (nazývaná aj vôľová zložka), v ktorej sa odzrkadľuje konkrétne správania
na základe postoja.
Ak je v postoji určujúca rozumová zložka, utvára sa presvedčenie, názor,
pretože používame vlastné skúsenosti a vlastný rozum, ktorý preveril poskytnutú
informáciu. Ak v postoji prevláda citová zložka, utvára sa predsudok, v rámci
ktorého konáme na základe nepreverených pocitov alebo informácií, ktoré nám
niekto bez argumentov dokazujúcich tvrdenie povedal.
Zmena postoja je veľmi náročná. Hlavným prostriedkom zmeny postojov je
persuázia, t.j. sprostredkovanie informácie z určitého vonkajšieho zdroja. Ak
chceme zmeniť u niekoho postoj, jedinou možnosťou ako to dosiahnuť, je
poskytnutie informácií, ktoré pôvodný postoj zmenia. Celý proces zmeny postoja
môžeme rozčleniť do piatich krokov, bez ktorých nie je možné postoj zmeniť:
1. venovanie pozornosti je prvým krokom, pretože ak nás osoba nevníma, tak jej
nemôžeme informáciu poskytnúť a informácia sa k zdroju (osobe) nedostane,
2. porozumenie predstavuje druhý krok, pretože ak nám osoba nerozumie, tak
nemôže pochopiť čo mu vlastne hovoríme a informácia, ktorá sa k osobe
dostala, je nepoužiteľná,
3. prijatie ako tretí krok pozostáva v tom, že si osoba informáciu vypočuje a je
ochotná o nej uvažovať,
4. podržanie nasleduje ako štvrtý krok (ktorý priamo súvisí s tretím krokom) ak
osoba informáciu aspoň na chvíľu podrží v hlave, v podvedomí o nej začína
rozmýšľať, analyzovať ju a vyhodnocovať,
5. konanie je posledným krokom, pretože ak je informácia dostatočne silná, môže
zmeniť správanie a konanie človeka, ktorý sa začne správať a konať podľa
poskytnutej informácie.
Zmena postoja závisí od vierohodnosti, sily a atraktívnosti zdroja. Ako príklad
môžem uviesť učiteľa. Ak by na hodine psychológie prednášal nejaký starší
psychológ, asi by všetci zaspali a naopak, ak by to bola nejaká mladá
psychologička, asi by všetci študenti venovali viac pozornosti jej ako učivu
3.2.4
VÝKONOVÉ VLASTNOSTI
Výkonové vlastnosti podmieňujú úspešnosť človeka v rôznych druhoch činností.
To znamená, že tieto vlastnosti sú zodpovedné za to, či sa mi niečo darí, či som v
niečom zruční alebo že či niečo dokážem vytvoriť, spraviť alebo vykonať,
napríklad hra na hudobnom nástroji, zručnosť v remesle, v kreslení a podobne.
Tieto zručnosti inak môžeme nazvať schopnosťami.
Schopnosti sú vlastnosti osobnosti, ktoré sú predpokladom pre úspešné
vykonávanie nejakej činnosti. Schopnosti nie sú vrodené, rozvíjajú sa na základe
vrodených dispozícií – vlôh. Každý človek sa narodí s určitou preddispozíciou na
vykonávanie určitých činností a je len na každom človeku, či túto zručnosť v sebe
objaví a bude ju naďalej rozvíjať. Ako príklad možno uviesť to, že niektorým
študentom ide lepšie fyzické predmety ako strelecká a telesná a naopak niektorým
študentom idú lepšie predmety, kde sa treba viacej učiť, napríklad právo,
poriadková.
Stupne rozvoja schopností sú u jednotlivých ľudí rôzne. Na príklade kresliacej
zručnosti si uvedieme rozdiely medzi jednotlivými stupňami:
1. nadanie predstavuje nadmerné výkony, v rámci ktorých človek dokáže celkom
pekne kresliť, dokáže zachytiť podstatu a nakreslený obrázok čiastočne
zodpovedá skutočnosti,
2. talent predstavuje vysoko rozvinuté schopnosti, v rámci ktorých človek už
dokáže kresliť prekrásne obrazy a môžeme povedať, že táto jeho schopnosť je
na oveľa vyššej úrovni ako u ostatných ľudí,
3. genialita už predstavuje mimoriadne rozvinuté schopnosti, avšak paradoxne sa
väčšina géniov dočká svojho obdivu až po svojej smrti.
Schopnosti delíme podľa dvoch hľadísk na
•
všeobecné schopnosti sú intelektové schopnosti, ktoré sú totožné so
všeobecnou inteligenciou IQ. Túto schopnosť majú všetci ľudia, avšak len ju
majú na rôznej úrovni. Rôzny autori uvádzajú rôzne členenie IQ, avšak
základné členenie podľa Gaussovej krivky je nasledovné:
-
pod 70 – mentálna zaostalosť
-
70-80 – prechodné pásmo, deti častokrát navštevujú osobitné školy
-
80-120 – priemerné IQ, má ho najviac ľudí
-
120-135 – zvýšené IQ
-
135-150 – veľmi vysoké IQ
-
nad 150 - genialita
•
špecifické schopnosti, medzi ktoré môžeme zaradiť hudobné schopnosti
(niekto vie hrať na nejaký hudobný nástroj – Mozart), verbálne schopnosti (dar
reči), matematické alebo priestorové schopnosti (niekto sa nestratí v lese), a
podobne.
3.2.5
SEBAREGULAČNÉ VLASTNOSTI
Sebaregulačné vlastnosti sú tie vlastnosti osobnosti, ktorými človek usmerňuje
vlastné prežívanie a správanie. Je to náš vlastný vnútorný hlas, ktorý ovplyvňuje
naše vlastné správanie. Dajú sa prirovnať k čertovi a anjelovi na našich ramenách,
ktorí nám hovoria čo môžeme a čo nie. U každého človeka sú tieto vlastnosti na
inej úrovni a skutok, ktorý je jeden človek schopný vykonať, by iný človek za
žiadnych okolností nevykonal.
Sebapoznanie pritom predstavuje uvedomenie si zvláštností svojho vlastného
prežívania a správania, svojich kladov a nedostatkov. Je to schopnosť vcítenia sa
do seba samého a uvedomenie si vlastného vnútra. Podobný pojem je
sebauvedomovanie, ktoré sa odráža vo vedomí vlastnej existencie. Človek si
uvedomuje, že žije, že dokáže ovplyvniť svet okolo seba a uvedomuje si zmysel
svojho života. Sebakritika sa dotýka uvedomovania si svojich nedostatkov.
Človek je schopný reálne si priznať svoje chyby a pracovať na ich odstránení.
Vychádzajúc zo sebapoznania sa konanie a správanie človeka riadi svedomím.
Svedomie je vnútorný proces, ktorý vzniká pri konflikte medzi prijatými mravnými
zásadami človeka a jeho aktuálnym správaním. Je to vnútorný hlas, ktorý človeku
hovorí čo spraviť môže a čo nie. Svedomie je u každého človeka iné a jeden
policajt by napríklad zastrelil mačku, ktorá vyliezla starej babke na strom, no druhý
by to možno nespravil. Toto konanie vychádza z vnútorných pohnútok, z vôle.
Vôľa je pritom proces cieľavedomého a zámerného sebaovládania, sebariadenia.
Je to schopnosť ovládať sa v každej situácií a dostať svoje vlastné správanie pod
kontrolu.
3.2.6
DYNAMICKÉ VLASTNOSTI
Dynamické vlastnosti prejavujú sa v impulzívnosti a v tempe psychickej činnosti,
teda v tom, prečo sa niektorí ľudia správajú tak ako sa správajú. Prečo je niekto
hyperaktívny a neustále v pohybe a niektorí ľudia sú nevýrazní, nič počas hodiny
nepovedia a držia sa skôr od ostatných bokom. Správanie, konanie a
rozhodovanie človeka priamo ovplyvňuje jeho temperament, ktorý prejavuje
dynamickú charakteristiku psychickej činnosti človeka. Vlastnosti temperamentu
sa považujú za vrodené, môžu sa však výchovou a sebavýchovou meniť. To
znamená, že väčšina ľudí sa správa podľa genetického vzorca správania sa, ktorý
zdedili od svojich predkov a toto vrodené správanie sa zmení len za určitých
okolností, napríklad silne traumatizujúci zážitok alebo vplyv rodičovskej výchovy.
Typológiou osobností sa zaoberalo viacero psychológov. C. Jung rozoznával
dva základné typy osobností.
Extrovert sa zameriava na vonkajší svet a objekty, žije pre spoločnosť. Dobre
sa adaptuje v novom prostredí, je prispôsobivý a rýchlo dokáže zhodnocovať
prostredie okolo seba. Je spoločenský a s každým je kamarát, zábavný a neustále
dokáže zľahčovať situáciu, srší vtipom. Extrovert je veľmi nápadný, je neustále
stredom pozornosti, otvorený, bezprostredný a ľahko nadväzuje kontakt s
neznámymi ľuďmi. To môže ale spôsobovať sklony k povrchnosti a k
egocentrizmu. Ak extrovert neznesie konkurenciu, vtedy začína byť ironický až
sarkastický.
Introvert sa naopak zameriava na seba a svoj vnútorný svet, žije vo vlastnej
fantázií. Je veľmi uzavretý a opatrný, pred ostatnými si udržuje odstup, nedôveruje
nikomu inému okrem seba. Ak introverta niekto zradí, tento človek už nikdy
nezíska naspäť introvertovu dôveru. Introvert je nepraktický a neistý, v spoločnosti
je obvykle veľmi zdržanlivý a nevýrazný. Nemá tendenciu hovoriť pred viacerými
ľuďmi a skôr je vlk samotár. Introvert žije v spomienkach z minulosti na to čo sa
mu stalo a je to skôr pesimista, ktorý od života neočakáva nič dobré.
Druhou dôležitou typológiou je Eysenckove rozdelenie typov osobnosti.
Eysenck rozpoznáva štyri základné typy a to cholerika, sangvinika, flegmatika a
melancholika.
Cholerik je nápadný svojim správaním, je neustále stredobodom pozornosti. Je
veľmi výbušný, vždy musí mať vo všetkom posledné slovo a netrpezlivý, pretože
chce mať všetko ihneď. Cholerik reaguje prudko aj na slabšie podnety, na ktoré
„vybuchne“, je útočný, tvrdohlavý, no napriek aj napriek tomu sa rýchlo učí.
Cholerik sa ale zle prispôsobuje zmeneným a novým podmienkam, pretože je
netolerantný voči ostatným a chce, aby robili to čo on chce. Kvôli tomu sa často
dostáva do zbytočných konfliktov, ktoré sa môžu skončiť až fyzickou potýčkou.
Sangvinik má vysokú pracovnú aktivitu, je to rodený manažér, ktorý má
výborné sebaovládanie. Rýchlo a ľahko sa učí, dokáže byť veľmi sústredený a
prispôsobivý, tolerantný. Sangvinik chce byť stredobodom pozornosti, dokáže
zabávať ľudí celé hodiny a neustále chce byť obdivovaný. Dobre vychádza s inými
ľuďmi, ale má sklon k povrchnosti, ktorá sa prejavuje iróniou a sarkazmom,
prechádzajúcimi až do egocentrizmu.
Flegmatik má psychické procesy pomalšie. Môže sa zdať, že týmto ľuďom na
ničom nezáleží, ale to nie je celkom pravda, pretože im nezáleží len na veciach,
ktoré nepovažujú za dôležité. Pri dôležitých veciach sú samostatní, kľudní,
sústredení, trpezliví a rozvážni. Keďže sa svoj cieľ snažia dotiahnuť až do
úspešného konca, môže sa z dlhodobého časového úseku zdať, že sú niekedy až
váhaví. Novým podmienkam sa flegmatik prispôsobuje pomalšie, ale bez ťažkostí.
Melancholik je málo iniciatívny a ľahko ovládateľný. Je to citlivý človek,
samotár, ktorý si od ostatných ľudí udržuje odstup, pretože im nedôveruje a má
veľmi málo priateľov. Melancholik má často pesimistické nálady, ktoré môžu viesť
až k depresiám a k samovraždám. Novým podmienkam sa melancholik
prispôsobuje s ťažkosťami, reaguje neuroticky a podráždene, čo môže viesť až ku
konfliktom, pri ktorých vždy ustúpi.
3.3
PSYCHOPATOLÓGIA OSOBNOSTI
Stanoviť jednoznačné hranice duševnej normality nie je jednoduchou
záležitosťou. Hranica medzi normalitou osobnosti a jej narušením nie je niekedy
veľmi ostrá. Utváranie osobnosti je mnohokrát sprevádzané rôznymi poruchami,
ktoré komplikujú až znemožňujú interakciu jedinca s prostredím. Preto je dôležité
určiť určité základné kritériá normality, kedy je správanie človeka ešte v súlade so
spoločenskými normami a kedy už môžeme hovoriť o psychickej odchýlke.
Ako
prvá
je
nápadná
dezintegrácia
osobnosti,
ktorá
sa
prejavuje
neprimeraným správaním v určitej situácii, napr. pribrzdená alebo nezdržanlivá
komunikácia, nevhodné výroky, neschopnosť prispôsobiť správanie.
Výrazným znakom môže byť sociálna závislosť, pretože každý jedinec funguje
v sociálnom kontexte spôsobom obvyklým jeho veku. S dosiahnutím určitého veku
sa stáva dospelým, sociálne samostatným.
Zároveň je vhodné sledovať pravidelnosť správania sa, pretože za normálne
prejavy správania možno považovať tie, ktoré sa objavujú u väčšiny ľudí v danej
situácii. Je ale nutné zistenie z akej sociálnej skupiny človek pochádza a
normalitu prejavov správania sa z hľadiska príslušnosti k určitej sociálnej
skupine, pretože v určitých skupinách vznikajú vlastné špecifické štandardy
správania a komunikácie.
Poslednou výraznou odchýlkou je strata alebo obmedzený kontakt s realitou.
Hovorí o tom, ako sa človek orientuje v bežných životných situáciách. Strata
kontaktu s realitou sa prejavuje podivným, nezrozumiteľným správaním. Jedinec
pôsobí dojmom pomätenosti (realitu vníma skreslene, hovorí čudne a správa sa
akoby bol v inom svete).
3.3.1
ZÁKLADNÉ TYPY DUŠEVNÝCH PORÚCH
V psychopatológii rozlišujeme niekoľko základných typov duševných porúch:
I.
Neurotické poruchy
II.
Poruchy nálad a schizofrénne poruchy
III.
Poruchy osobnosti
IV.
Poruchy intelektu
V.
Psychické poruchy vyvolané na základe závislostí
VI.
Impulzívne a návykové poruchy
VII. Samovraždy
I.
NEUROTICKÉ PORUCHY
Ide o funkčné ochorenie psychiky, ktoré nie je spojené s organickými zmenami
CNS. Najčastejšími príčinami vzniku sú dlhodobé, chronicky pôsobiace a
neriešené psychické záťaže (konflikty) v zamestnaní a v rodinnom živote.
Neurotické poruchy sa prejavujú nadmernou precitlivenosťou na podnety, rýchla
unaviteľnosť, narušená koncentrácia, neschopnosť uvoľniť sa, bolesti hlavy,
nespavosť, neprimeraný panický strach z určitej situácie, depresie, rôzne
protichodné správanie, depresie.
Medzi neurotické poruchy patria neurasténie, fóbie, obsedantná neuróza,
reakcie na závažný stres, posttraumatická stresová porucha.
II.
PORUCHY NÁLAD A SCHIZOFRÉNNE PORUCHY
Poruchy nálad a schizofrénne poruchy, inak nazývané aj psychózy, sú
najvážnejšie poruchy psychiky, zasahujúce všetky zložky osobnosti. Chorí nemá
nadhľad nad chorobou. Medzi typické príznaky týchto duševných chorôb patria
halucinácie a bludy.
Najrozšírenejšia duševná porucha v tejto skupine duševných porúch je
afektívna porucha, nazývaná aj mániodepresívna psychóza. Podstatou choroby
je narušenie normálnej väzby medzi emocionalitou a životnou situáciou jedinca.
Podstatu poruchy tvorí manický alebo depresívny syndróm. Pri depresívnej fáze
človek stráca o všetko záujem, má znížené sebahodnotenie. Navonok pôsobí
apaticky a úplne pasívne. Človek sa najhoršie cíti ráno, stráca zmysel života,
rizikom sú samovražedné myšlienky. Manická fáza sa vyznačuje povznesenou
náladou, človek je bezdôvodne veselý, prejavuje sa tzv. myšlienkový trysk.
Druhou poruchou patriacou do tejto skupiny je schizofrénia, ktorá pomaly a
plíživo vedie k citovému chudnutiu, k poruchám myslenia a reči, k postupnému
rozkladu osobnosti. Normálny človek je schopný z toku podnetov prijímať a
spracovať len osobne dôležité informácie, schizofrenik nie je schopný eliminovať
irelevantné informácie a jeho myseľ je neustále zaplavovaná stále novými
podnetmi a myšlienkami. Schizofrenik preto reaguje na bežné podnety
neštandardne a paradoxne , je aktívny a nepokojný alebo naopak stuhnutý,
nehovorí alebo hovorí bez prestávky, má halucinácie a bludy, môže byť agresívny
voči iným alebo sebe. Schizofrenik môže byť na základe posudku uznaný za
nepríčetného a môže stratiť alebo sa obmedzí jeho spôsobilosť na právne úkony.
III.
PORUCHY OSOBNOSTI
Poruchy osobnosti sú trvalý stav prejavujúci sa nepriaznivými alebo
zvýraznenými vlastnosťami osobnosti, odchýlkami v oblasti citov, rozhodovania a
správania, ktoré vedú k problémom vo vzťahu k iným ľuďom a spoločnosti.
Paranoidná porucha osobnosti sa prejavuje nadmernou citlivosťou na
neúspech, ostražitosťou, nedôverou, žiarlivosťou, bojujú za svoju „pravdu“.
Prejavuje sa fanatizmom, výraznou komunikačnou schopnosťou, takže ňou často
trpia fanatici alebo vodcovia siekt.
Schizoidná porucha osobnosti sa prejavuje neschopnosťou prežívať radosť,
nezáujmom o sex, uzavretosťou, hĺbavosťou, avšak chorí majú ráznu logiku a
dokážu si všetko racionálne zdôvodniť.
Ak človek koná impulzívne a bezohľadne, má tendenciu reagovať agresívne a
nedbá o svoju osobnosť, je emocionálne nestála osobnosť.
Pri disociálnej osobnosti sa prejaví rozpor medzi správaním a všeobecne
uznávanými spoločenskými normami, chorý nemá záujem o iných, je neschopný
empatie. Pocit viny je mu cudzí, správanie si dokáže zdôvodniť a vinu presúva na
iných.
Sexuálne deviácie predstavujú úchylky v sexuálnom správaní človeka. Medzi
sexuálne deviácie zaraďujeme transsexualitu, transvestizmus, pedofíliu, zoofíliu,
gerontofíliu,
nekrofíliu,
fetišizmus,
sadizmus
a
sadomasochizmus,
exhibicionizmus, voyerizmus a iné.
IV.
PORUCHY INTELEKTU
Porucha intelektu, nazývaná aj mentálne postihnutie alebo mentálna retardácia,
je chýbanie alebo postupná strata intelektových schopností s degradáciou celej
osobnosti človeka. Osobnosť sa stáva apatickou a neschopnou reagovať na
podnety.
Poruchy intelektu rozdeľujeme podľa vzniku poruchy na mentálnu retardáciu,
ktorá je vrodená a demenciu, ktorá je získaná v priebehu života.
Základne stupne mentálnej retardácie rozdeľujeme na:
Ľahká mentálna retardácia – IQ 69-50
Stredne ťažká mentálna retardácia – IQ 49-35
Ťažká mentálna retardácia – IQ 34-20
Hlboká mentálna retardácia – IQ pod 20
V.
PSYCHICKÉ PORUCHY VYVOLANÉ POŽÍVANÍM NÁVYKOVÝCH LÁTOK
Návykové látky spôsobujú závislosti, ľahké narušenie kognitívneho systému,
ťažké psychózy až demenciu. Porucha vzniká podľa toho, o aký druh návykovej
látky ide, dĺžku a intenzitu užívania.
VI.
IMPULZÍVNE A NÁVYKOVÉ PORUCHY
Jedinec postihnutý impulzívnou alebo návykovou poruchou je poháňaný silným
vnútorným pudom, prežíva napätie, ukľudní sa až po vykonaní činnosti. Vie presne
čo robí, uvedomuje si dôsledky, ale nevie vysvetliť príčinu svojho konania.
Medzi impulzívne poruchy patria pyrománia, kleptománia alebo túlavosť, medzi
návykové poruchy patria patologické hráčstvo, závislosť na práci, adrenalínová
závislosť, závislosť na sexe a podobne.
VII. SAMOVRAŽDA
Samovražda je dobrovoľné a násilné ukončenie svojho vlastného života. Medzi
najčastejšie dôvody ukončenia života sa uvádza pocit izolácie a samoty,
nedostatok radostných zážitkov a uspokojujúcich medziľudských vzťahov, strata
zmyslu života a depresie.
Samovraždy rozdeľujeme na tri typy. Bilančná samovražda je výsledkom
dlhodobej rozumovej úvahy a analýzy života, počas ktorej chorý príde k záveru, že
nemá dôvod ďalej žiť. Preto si vyberie taký spôsob ukončenia svojho života, pri
ktorom je najväčšia pravdepodobnosť, že samovražda bude úspešná a je veľmi
ťažké ho od úmyslu samovraždu spáchať odhovoriť. Impulzívna samovražda
býva náhle afektívne rozhodnutie chorého v bezvýchodiskovej situácii. Chorý
nedokáže riešiť svoj problém a preto sa v krátkom okamihu rozhodne pre
ukončenie svojho života. Chorý si často vyberie prvý spôsob samovraždy, ktorý ho
napadne, takže samovrah svoj pokus o ukončenie života prežije alebo sa podarí
ho
od
úmyslu
samovraždu
spáchať
odhovoriť.
Posledným
typom
je
experimentálna samovražda, ktorá sa objavuje hlavne u mladistvých a detí,
ktoré zo zvedavosti skúmajú proces umierania a smrti.
3.3.2
ZÁSADY KOMUNIKÁCIE S DUŠEVNE CHORÝM
Medzi základné zásady komunikácie s duševne chorým patria:
•
nepoužívať násilie (pokiaľ to nie je nevyhnutné),
•
kľudným neprovokujúcim hlasom vysvetliť, prípadne ukázať čo od neho
chceme,
•
nesprávať sa hrubo, vytvoriť atmosféru dôvery, neprotirečiť,
•
formulovať jednoduché vety,
•
nenechať psychicky chorého bez dozoru,
•
individuálny prístup k človeku.
Pri zákrokoch voči duševne chorým je pritom práve najdôležitejšou zásadou
individuálny
prístup,
pretože
každý
človek
je
indivíduum
s
vlastnou
charakteristikou osobnosti.
3.4
PSYCHICKÁ ZÁŤAŽ V PRÁCI POLÍCIE
Policajná práca je veľmi náročná a stresujúca, ktorá kladie výrazné nároky na
osobnosť policajta a jeho schopnosti. Tieto náročné životné situácie, do ktorých sa
policajti vo výkone dostávajú do kontaktu, vplývajú na človeka dvomi spôsobmi.
Niekoho motivujú pozitívne, teda mobilizujú sily a podnecujú výkon alebo naopak
negatívne, čiže vyvolávajú nečinnosť, nežiaduce duševné stavy, neurózy,
nevhodné správanie a podobne.
Odolnosť voči náročným životným situáciám závisí od viacerých faktorov:
•
vrodené vlastnosti, ktoré ovplyvňujú správanie a konanie človeka, jeho
temperamentu a charakterových vlastností,
•
vek, životné skúsenosti, intelekt,
•
skúsenosti s náročnými situáciami, pretože čím viac sa človek s náročnými
situáciami stretáva, o to viac ich dokáže riešiť a byť voči nim odolný,
•
skúsenosti v rannom detstve, hlavne výchova v rodine a vzťah s rodičmi,
pretože správna motivácia učí človeka zachovať si chladnú hlavu a situáciu
riešiť bez emócií,
•
dobré spoločenské vzťahy s skupine, v ktorej sa problém objavil,
•
uvedomelá autoregulácia alebo sebakontrola,
•
pohybové činnosti, ktoré spôsobujú uvoľnenie a relax,
•
aktuálny stav organizmu.
Prejavy náročných životných situácii v správaní a konaní človeka sú rôzne a
závisia od intenzity stresu, ktorý situácia vyvolala. Stres je pritom súbor reakcii
organizmu na vonkajšie alebo vnútorné zmeny, ktoré narúšajú normálny chod
funkcii organizmu alebo ohrozujú jeho existenciu.
3.4.1
PREJAVY STRESU V SPRÁVANÍ A KONANÍ ČLOVEKA
Medzi fyziologické príznaky stresu patria hlavne
•
búšenie srdca, točenie hlavy,
•
bolesť hrudníka alebo cítenie tlaku na hrudníku, ťažkosti s dýchaním,
•
nechutenstvo,
•
bolesť brucha alebo hnačka,
•
bolesť hlavy, rúk a nôh, krku a chrbtice,
•
zníženie sexuálnej túžby a výkonnosti, frigidita a impotencia.
Medzi emocionálne príznaky stresu patria hlavne
•
prudké zmeny nálad, podráždenosť voči všetkým podnetom,
•
nadmerné trápenie sa nepodstatným a nedôležitým,
•
neschopnosť prejaviť náklonnosť, byť empatický,
•
nadmerné denné snenie, úzkosť a strach,
•
nadmerné starosti o svoj zdravotný stav a fyzický stav.
Správanie a konanie človeka v strese je charakteristická
•
nerozhodnosť a do značnej miery aj nerozumné nároky,
•
zvýšená absencia v zamestnaní, zvýšená chorobnosť, pomalé uzdravovanie,
•
sklony k nepozornosti, roztržitosti,
•
zhoršená kvalita práce, snaha vyhnúť sa úlohám, vyhýbanie sa zodpovednosti,
•
zvýšená spotreba cigariet,
•
zvýšená konzumácia alkoholu,
•
závislosť na tabletkách a liekoch,
•
strata chuti k jedlu alebo prejedanie,
•
zmena v zaužívanom dennom životnom štýle.
Dlhodobý stres sa prejaví v psychike človeka frustráciou. Frustrácia je
psychický stav vyvolaný neschopnosťou dosiahnuť cieľ, uspokojiť potrebu. Môže
ísť o oddialenie uspokojenia potreby, zmarenie úsilia pri dosahovaní cieľa,
biologickú, psychickú, sociálnu alebo existenčnú depriváciu alebo konflikt. Napriek
tomu sa ale telo samé stresu bráni prostredníctvom obranných mechanizmov.
3.4.2
OBRANNÉ MECHANIZMY ORGANIZMU NA STRES A FRUSTRÁCIU
Najrozšírenejší a najčastejšie sa objavujúci obranný mechanizmus na stres je
útok na zdroj ohrozenia alebo na náhradný objekt. Agresia môže byť obrátená aj
voči sebe. V rámci poprenia sa človek bráni tým, že prijíma len tie informácie,
ktoré pre neho nie sú ohrozujúce a počas potlačenia má človek tendenciu zbaviť
sa pocitov a myšlienok, ktoré sú pre neho neprijateľné. Niektorí ľudia často utekajú
do sveta fantázie a nahrádzajú neznesiteľné zážitky inými, ktoré sú upokojujúce,
aj keď sú nereálne. Ďalším obranným mechanizmom je racionalizácia, teda
pokus o zvládnutie záťažovej situácie jej zdanlivo logickým prehodnotením.
Regresia predstavuje únik na vývojovo nižší stupeň správania, ktorý vyjadruje
väčšiu závislosť na podpore a identifikácia znamená posilnenie vlastných hodnôt
stotožnením sa s niekým, koho možno obdivovať. Substitúcia je náhrada jedného
nedosiahnuteľného uspokojenia iným, ktoré sa zdá dostupné a poslednou
možnosťou je rezignácia, keď sa človek uspokojenia potreby vopred vzdá,
pretože ho považuje za nedosiahnuteľné.
Odporúčaná literatúra:
Ľ. Čirtková - Policejní psychologie
M. Nákonečný - Psychologie osobnosti
T. Harris - Ja jsem OK, ty jsi OK
M. Heretik - Forenzná psychológia
M. Bleuler - Psychopatologie
4
ZÁSADY POLICAJNEJ KOMUNIKÁCIE
Každý človek niekedy vo svojom živote príde do kontaktu s policajtom a
interakcia medzi týmito dvomi stranami vo väčšine prípadov prebieha hlavne na
komunikačnej úrovni. Úlohou policajta je riešiť vzniknutú situáciu, v ktorej sa
občan ocitol, alebo s ktorou sa na policajta občan obracia, v prvom rade na
komunikačnej úrovni tak, aby neprišlo k zbytočnej gradácii konfliktu alebo
narastaniu negatívnych emócii na oboch stranách komunikačného kanála.
4.1
SOCIÁLNA KOMUNIKÁCIA
Spoločenský styk medzi ľuďmi má tri rôzne formy. V prvom rade ide o sociálnu
komunikáciu, teda odovzdávanie a prijímanie informácií medzi dvomi alebo
viacerými osobami. Počas spoločenského styku prichádza aj k vnímaniu a
poznávaniu človeka iným človekom, čo predstavuje sociálnu percepciu. V
neposlednom rade prichádza k sociálnej interakcii, teda pôsobenie človeka na
iného človeka, t.j. vzťahy medzi ľuďmi.
Sociálna komunikácia je obojsmerný proces, ku ktorému prichádza vždy pri
kontakte minimálne dvoch ľudí. Pri stretnutí prichádza k vzájomnému kontaktu a
interakcii, ktorá môže byť buď verbálna alebo neverbálna alebo k pôsobeniu na
seba prostredníctvom činov.
Ľudia si prostredníctvom komunikačného kanála neoznamujú len informácie. V
rámci komunikácie zároveň dávame druhej strane najavo ako chápať to čo si
oznamujeme, svoje pocity a to ako sa cítime, svoje postoje k veciam a javom,
svoje postoje k tomu s kým hovoríme, za koho sa sami považujeme, čo si prajeme
a čo očakávame a kvalitu vzájomného vzťahu.
Verbálna komunikácia je komunikácia prostredníctvom slov. Môže byť buď
osobná, v ktorej ide o osobné informácie a pocity alebo neosobná, ktorá sa
zameriava hlavne na sprostredkovanie informácií. Pritom najdôležitejšia vo
verbálnej komunikácii je presnosť, t.j. presne formulované myšlienky a vhodný
spôsob podania informácií.
Neverbálna komunikácia sa uskutočňuje prostredníctvom viacerých oblastí.
Medzi základné patrí mimika, gestikulácia, proxemika, haptika, paralingvistika,
posturika a vzhľad.
Mimika je komunikácia prostredníctvom tváre, pretože tvár je najdôležitejší
ukazovateľ emócii. Vyčítame z nej kvalitu emócií, ktorú človek prežíva, aj keď sa
situácia zdá byť úplne iná. Schopnosť vyčítať city ľudí z tváre sa dá cvičiť.
Na ľudskej tvári rozlišujeme tri zóny, na ktorých je možné emócie vyčítať.
Obočie a čelo, oči a viečka a treťou oblasťou sú líca, nos a ústa. Zo základných
emócií sa prekvapenie objavuje na čele, strach je viditeľný na obočí, smútok je
možné postrehnúť na očiach, šťastie je zrejmé na nose a pri rozčúlení je možné
postrehnúť zmeny na celej tvári.
Proxemika predstavuje komunikáciu prostredníctvom vzdialenosti. Každý
človek má okolo seba určité osobné zóny, t.j. myslené čiary ohraničujúce priestor
okolo neho, kde človek nerád púšťa iných ľudí. Ak niekto vznikne do osobnej zóny,
vzniká panika, ohrozenie, ktoré môže vyústiť až v agresívne činy. Priestorovo sa
totiž približujeme k tým ľuďom, ku ktorým máme priateľský vzťah a odďaľujeme sa
od tých, ktorí nám nie sú príjemní.
Osobné zóny rozoznávame štyri. Intímna zóna je vzdialenosť do 30 cm, kam
človek vpustí len blízke osoby, ku ktorým má intímny vzťah, napríklad partnera/ku,
deti, rodičov. Osobná zóna predstavuje vzdialenosť do 1,2 m a človek je schopný
na túto vzdialenosť komunikovať s osobami, ktoré pozná, napríklad príbuzenstvo,
priatelia. Tretia, sociálna zóna, predstavuje vzdialenosť do 3,6 m. V tejto zóne
človek dokáže komunikovať s osobami, ktoré nepovažuje za ohrozenie alebo
hrozbu. Poslednou zónou je verejná zóna, ktorá predstavuje vzdialenosť nad 3,6
m.
Haptika je komunikácia prostredníctvom hmatu, teda bezprostredným dotykom
alebo podaním ruky. Stiskom ruky si najčastejšie vymieňame informácie o
spoločenskom postavení, názoroch a úmysloch. Podaná ruka signalizuje, či sa
podriaďujeme alebo či niekoho akceptujeme ako rovnocenného partnera. Druhy
dotykov môžu byť rôzne. Silný stisk znamená autoritu a nadradenosť, slabý stisk
znamená
podriaďovanie
sa
a
ustupovanie.
Pohladením,
pobozkaním
a
potľapkaním dávame najavo akceptáciu druhej osoby alebo osobné sympatie a
naopak odmeraným podaním ruky odstup a nedôveru.
Gestikulácia zaznamenáva komunikáciu cez pohyby rúk. Gestá a pohyby rúk
doprevádzajú to čo sa hovorí, avšak mnohé z nich si pri ich používaní vôbec
neuvedomujeme.
4.2
EFEKTÍVNY POLICAJT
Cieľom policajnej práce vo vzťahu k občanovi (klientovi) je riešiť vzniknutý
problém, s ktorým sa človek na políciu obracia, alebo aspoň poukázať na
možnosti riešenia určitej konfliktnej alebo záťažovej situácie v rámci možností a
schopností samotného občana. Nemusí ísť pritom o závažný trestný čin alebo
priestupok, ale môže sa jednať aj o menej závažné spoločenské problémy a
konflikty na úrovni občianskeho spolunažívania, ktoré osoby nedokážu vyriešiť
svojim vlastným pričinením alebo konaním.
Vzniká tu ale vážne riziko, že osoby zúčastnené v konflikte sa budú snažiť
získať pozornosť a vplyv policajta na svoju stranu. Preto je dôležité, aby si policajt
v krízových situáciách zachoval nadhľad nad problémom a nenechal sa vtiahnuť
do konfliktu. Efektívny policajt by mal preto postupovať v nadviazaní a vedení
komunikácie v určitých krokoch, pravidlách:
Pravidlo č. 1: Ovládni svoju zlosť.
Pravidlo č. 2: Pozorne počúvaj a pýtaj sa.
Pravidlo č. 3: Daj najavo svoju účasť.
Pravidlo č. 4: Požiadaj občana o spoluprácu.
Pravidlo č. 5: Konaj, ale len ak všetko ostatné zlyhá.
4.2.1
PRAVIDLO Č. 1: OVLÁDNI SVOJU ZLOSŤ
Ľudia, ktorí sa na políciu obracajú s nejakým problémom, sú vo väčšine
prípadov emocionálne rozrušení a strácajú kontrolu nad svojim vlastným
správaním. Aby občan nevtiahol policajta do svojich vlastných problémov a emócii,
je dôležité, aby policajt dokázal ovládnuť svoje vlastné emócie, pocity a dokázal si
udržať v akejkoľvek situácii nadhľad a objektívnosť nad problémami, s ktorými sa
občan na policajta obracia. Nejde pritom len o negatívne emócie, ako sú hnev
alebo zlosť, ale aj prehnané pocity radosti alebo šťastia.
Občan, ktorý sa obracia na policajta so žiadosťou o pomoc alebo vyriešenie
problému, nie je schopní kvôli citovému rozrušeniu racionálne uvažovať. Vo
svojom vlastnom vedomí vníma len udalosť alebo problém, ktorý ohrozuje jeho
bezproblémové fungovanie v spoločnosti a vďaka tomu nedokáže správnym
spôsobom vnímať realitu okolo seba, ktorá sa stáva skreslenou. Takýto pocit
„slepoty“, teda neschopnosti hľadať nové riešenia problému, zvyšuje u ľudí obavy
z úspešného riešenia vzniknutej situácie, ktoré sa občan snaží kompenzovať na
jednej strane sa neustále zvyšujúcou agresivitou alebo na strane druhej
nadmiernou pasivitou, až rezignáciou. Ľudia pritom obvykle konajú viac či menej
neagresívne, alebo sa o to aspoň snažia. Agresia preto súvisí s neobvyklými alebo
vyhrotenými negatívnymi podnetmi.
Správanie občana v krízovej situácii je rôznorodé. Niektorí strácajú kontrolu nad
svojim vlastným správaním, nad svojimi reakciami prejavujúcimi sa vo verbálnom,
ale hlavne v neverbálnom prejave. Agresívna osoba kričí, používa vulgarizmy a
má zvýšenú a rýchlu gestikuláciu, ktorou sa snaží policajta zastrašiť, prípadne aj
ohroziť. Agresivita zo strany občana v komunikácii nabáda použiť agresívne
správanie aj v reakcii policajta, pretože negatívne emócie vyvolávajú u druhej
strany v komunikačnom kanáli tiež len negatívne emócie.
Na druhej strane pasívne správanie občana, ktorý dobrovoľne rezignuje a
necháva úplné hľadanie riešenia svojho vlastného problému na niekoho iného, v
tomto prípade na policajta, tiež krízovú situáciu efektívne nerieši a občan svojim
postojom nabáda policajta, aby celú zodpovednosť za riešenie situácie prebral na
seba.
Policajt by mal preto v oboch prípadoch správania sa občana v procese
komunikácie dokázať podržať svoje vlastné emócie a následné reakcie, ktoré by
mohli viesť k narastaniu konfliktu. V extrémnom prípade môže nastať situácia, že
problém alebo konflikt sa prenesie z úrovne „občan – situácia/problém“ na úroveň
„občan – policajt“. Komunikácia sa prestáva zameriavať na riešenie problému, ale
zameriava sa na zlikvidovanie druhej strany zúčastnenej v komunikačnom
procese.
4.2.2
PRAVIDLO Č. 2: POZORNE POČÚVAJ A PÝTAJ SA.
Na to, aby policajt dokázal človeku pomôcť riešiť vzniknutú problémovú
situáciu, je potrebné, aby bol policajt vôbec schopný pochopiť podstatu celého
problému a udržal si nad ňou objektívny nadhľad. Preto je veľmi dôležité pozorne
a presne počúvať, čo sa občan snaží policajtovi vlastne povedať, aby neprišlo k
rámci komunikačného kanála ku skresleniu poskytovaných informácií.
Prvým krokom k začiatku komunikačného procesu je oslovenie, ktoré sa
využíva na to, aby bolo z rozhovoru jasné, komu sa ktorá replika adresuje.
Oslovenie môžeme prirovnať ku gestu, ktorým sa naznačuje, že sa počúvajúci má
pripraviť na príjem informácie a určuje charakter celého nasledujúceho rozhovoru.
Jednou z možností ako môže policajt ako príjemca informácie pochopiť
problémovosť a záťažovosť situácie, je možnosť vžitie sa do pocitov občana
formou empatie, ktorá policajtovi ozrejmí práve teraz prežívané emócie v psychike
občana. Vžívanie sa empatiou stáva až vtedy, keď zážitok policajt vedome
spracuje a súvislosti, ktoré pochopil v druhom človeku, pre vlastnú potrebu
pomenuje a interpretuje. Poznanie pocitov a emócii druhej osoby v komunikačnom
procese je pre policajta veľmi dôležité, pretože policajtovi umožňuje prijať také
preventívne opatrenia, aby prostredníctvom nich neprišlo k situácii, že negatívne
pocity občana preberú kontrolu nad jeho správaním, čo by u občana viedlo k
potlačeniu racionálneho myslenia a neschopnosti riešiť problém.
Samotné poznanie pocitov občana ale na riešenie situácie nepostačuje.
Objektívnou skutočnosťou policajnej práce je zistenie pravdivých informácii o tom,
čo sa vlastne stalo alebo čo občan od policajta očakáva. V situácii, keď si občan
myslí, že je na pomoc policajta odkázaný a nedokáže potlačiť svoje emócie, ktoré
prevzali nad jeho správaním kontrolu, môže prísť zo strany občana k udalosti, v
rámci ktorej občan neposkytne policajtovi všetky informácie o vzniknutej situácii
alebo tieto dôležité informácie poskytne policajtovi v rámci komunikačného
procesu zo svojho pohľadu ako nedôležité alebo menejcenné.
Preto hrá na strane príjemcu informácie, teda policajta, veľmi dôležitú úlohu
aktívne počúvanie, ktorým policajt na jednej strane dáva občanovi najavo, že ho
situácia a problém občana skutočne zaujímajú a na druhej strane mu to umožní
odhaliť nezrovnalosti v jeho výpovedi. Okrem toho, že policajt hovorí o danej
situácii, zároveň poskytuje občanovi aj svoj postoj k veci, o ktorej hovorí.
Aby policajt získal občana na svoju stranu a získal o celkovej situácii čo
najpodrobnejší prehľad, je nutné, aby policajt vyjadroval svojim verbálnym a
neverbálnym prejavom voči občanovi porozumenie a akceptáciu jeho názorov a
postojov, ktoré nie sú v rozpore s celospoločenskými normami a pravidlami.
Dôležitou zásadou je preto zo strany policajta poskytovanie dodatočných otázok,
ktorými si policajt v komunikačnom procese overuje, či poskytnutým informáciám
správne porozumel. Aby pri tomto komunikačnom transfere údajov neprišlo k
skresleniu informácii a nepresnosti podaných údajov, je dôležité, aby policajt
preformuloval najdôležitejšie myšlienky a pocity občana a opätovnými otázkami s
pomocou spätnej väzby zistil, či je obaja vnímajú skutočnosti a udalosti, ktoré
občan opísal, rovnakým spôsobom.
4.2.3
PRAVIDLO Č. 3: DAJ NAJAVO SVOJU ÚČASŤ
Len kontrolovanie emócií a aktívne počúvanie komunikáciu medzi policajtom a
občanom neuľahčuje. Ďalším dôležitým krokom v komunikačnom procese je zo
strany policajta dať najavo svoju účasť, teda ubezpečiť občana, že policajt sa tiež
o riešenie situácie zaujíma a chápe správanie emocionálne rozrušeného občana.
Základom tejto stratégie môže byť v prvom rade hovorenie v prvej osobe
jednotného čísla, konkrétnosť a navrhnutie nových možností riešenia.
Občan, ktorý sa nachádza v nepríjemnej situácii a nedokáže ovládnuť svoje
správanie, veľmi zle komunikuje so svojim okolím a teda nedokáže presne vyjadriť
svoje požiadavky. Takýto človek môže reagovať na priateľský a otvorený prístup
policajta buď prehnane nepriateľsky alebo je na druhej strane uzavretý. Každý
krízový stav predstavuje pre človeka oslabenie. Ak policajt v komunikačnom
procese vyjadrí svoju akceptáciu občana tým, že mu oznámi, že chápe ako sa cíti
a prečo sa tak cíti, dáva občanovi najavo to, že dokáže byť empatický k jeho
súčasným pocitom, ktoré u neho vyvolala krízová situácia. Krízovú situáciu pritom
možno chápať ako vonkajší prejav konania najmenej dvoch subjektov, ktoré je
evidentne v nezhode alebo v rozpore, čiže dochádza k zrážke (stretu)
nezrozumiteľných názorov, postojov a konaní. Človek, ktorému policajt takýmto
spôsobom dá jasne najavo, že ho skutočne akceptuje takého aký je, prestáva
vnímať policajta ako svoje ohrozenie alebo hrozbu a tlak v komunikačnom kanáli
začína postupne upadať.
Je ale dôležité upozorniť na to, že tým, že policajt akceptuje emocionálny stav
človeka a jeho situáciu, ešte neznamená to, že policajt automaticky súhlasí so
všetkými názormi, postojmi a stanoviskami občana, ktoré môžu byť aj v rozpore s
normami a hodnotami spoločnosti. Je preto veľmi dôležité, aby policajt síce
dokázal vyjadriť pochopenie, no nesmie sa nechať strhnúť názormi občana tak,
aby bola ohrozená jeho objektívnosť.
4.2.4
PRAVIDLO Č. 4: POŽIADAJ OBČANA O SPOLUPRÁCU
Ďalším dôležitým krokom v komunikačnom procese zo strany policajta, ktorý
môže zefektívniť komunikáciu medzi policajtom a občanom, je požiadanie občana
o spoluprácu. Občana, ktorého sa vzniknutý problém alebo konflikt osobne dotýka,
je nutné začleniť do priebehu riešenia celej vzniknutej situácie.
Ak má občan pocit, že policajt akceptuje jeho názory a je schopný prijať ich v
prípade, ak sú konštruktívne a racionálne, nemá dôvod nespolupracovať s
policajtom na hľadaní riešenia svojho problému. Zapojenie občana do riešenia
vzniknutej situácie, umožní policajtovi získať civilnú osobu na svoju stranu a
vyvolá týmto svojim konaním u občana pocit, že je sám priamo zodpovedný za
nasledujúci vývoj celej situácie a názor občana je pre policajta veľmi dôležitý.
V tomto prípade platí porekadlo, že „kto je s nami, nie je proti nám“ a riešenie
celej situácie ostáva na úrovni „občan – problém“ a nie na konfliktom bojovom poli
„občan – policajt“.
4.2.5
PRAVIDLO Č. 5: KONAJ, ALE LEN AK VŠETKO OSTATNÉ ZLYHÁ
V prípade, ak komunikačné techniky pri riešení situácie zlyhajú, je policajt
oprávnený s použitím všetkých zákonom stanovených donucovacích prostriedkov
zasiahnuť a situáciu riešiť tak, ako mu to prikazuje alebo umožňuje zákon a iné
právne predpisy.
V závažnosti od situácie je preto nutné, aby policajt dokázal zvážiť, aký postup
a aký spôsob komunikácie pri riešení situácie a problému použije tak, aby k
samotnému zákroku vôbec nemuselo prísť, alebo či bude priamo zasahovať.
Zvládnutie komunikácie zo strany policajta si preto vyžaduje dostatočnú
prípravu a osobnostné schopnosti, ktorými dokáže policajt racionálne zhodnotiť
situáciu a prijať rozhodnutie, ktoré situáciu rieši najefektívnejším spôsobom.
4.3
TYPY SOCIÁLNEHO SPRÁVANIA
Medzi základné typy sociálneho správania zaraďujeme tri formy správania, a to
agresívne, pasívne a asertívne správanie.
Agresívne správanie je charakteristické tým, že človek koná na úkor iných,
manipuluje s nimi. Koná netakticky a neovláda svoje emócie. Je nezdržanlivý,
ponižuje a zosmiešňuje druhých, je ironický až sarkastický. Volí nevhodné postupy
správania sa a u iných vyvoláva úzkosť, odpor a nepriateľstvo. Je voči iným
agresívny, násilný a ubližuje ostatným, vyhráža sa a snaží sa iných zastrašovať.
Pasívne správanie predstavuje také správanie, keď človek nedokáže presadiť
svoje požiadavky, snaží sa vyhnúť konfliktu. Nedokáže odmietať neprijateľné
požiadavky druhých, chýba mu sebaistota. Je tichý, utiahnutý, neistý, snaží sa
nedostať sa do zbytočného problému, nedokáže povedať „nie“, podvolí sa
akejkoľvek aj neoprávnenej požiadavke policajta.
Treťou formou správania sa je asertívne správanie, ktoré je charakteristické
tým, že človek sa správa priateľsky, s toleranciou a rešpektom voči všetkým
ľuďom.
4.3.1
AGRESIA
Potenciálny sklon k agresii sa vyskytuje u každého jedného človeka.
Agresia býva vymedzená rôznymi formami ako:
•
správanie zamerané na poškodenie iného človeka,
•
prejavy násilia a hostility v individuálnom, antisociálnom, útočnom alebo
agresívnom správaní jednej osoby voči druhej,
•
čin, činnosť alebo úmyselné odmietnutie činnosti, ktoré vedú k poškodeniu
alebo zníženiu určitej hodnoty.
Základným zdrojom agresívnych reakcií ľudí sú škodlivé podnety, na ktoré
nasleduje agresívna reakcia. Týmito podnetmi môžu byť:
•
útok, ktorý predstavuje priamu agresiu voči osobe, alebo
•
obťažovanie, ktoré je charakterizované nepriamou agresiou namierenou voči
konkrétnej osobe.
Ak je fyzická agresia zo strany útočníka silná, vytvára silný podnet na
protiagresiu, ktorá sa prejaví fyzickým protiútokom. Toto dráždenie (iritácia)
zvyčajne vyvoláva priamy útok na zdroj agresie alebo vyhnutie sa tomuto zdroju.
Ak priama agresia bola z nejakého dôvodu (ignorácia, ústup) znemožnená,
nastáva prenos agresie na inú vhodnú obeť. Premiestnenie agresie na nový
podnet je tým menej intenzívne, čím je objekt premiestnenia menej podobný
pôvodnému podnetu, na ktorý agresívny človek reagoval.
V dôsledku pôsobenia sociálneho statusu a postojov osôb a skupín k správaniu
agresora, môže nastať aj inhibícia (útlm) agresie.
Agresia má niekoľko stupňov:
1. agresívne predstavy, ktoré sa odohrávajú v mysli agresora. Agresor si
predstavuje ako ubližuje a útočí na objekt svojho záujmu.
2. agresívne myšlienky vytvárajú v mysli agresora postup a proces ubližovania.
Agresor začína uvažovať nad tým, že niekomu ublíži alebo niekoho poníži.
3. slovná agresia sa prejaví vulgarizmami a invektívami voči cieľu útoku,
4. agresia voči veciam smeruje k ničeniu hmotných vecí,
5. agresia voči zvieratám a ľuďom sa prejaví ubližovaním, týraním a zabíjaním
zvierat alebo iných ľudí.
Agresia sa v správaní a konaní človeka prejaví v povahovej črte ako agresivita.
Agresivita je relatívne stabilná osobnostná vlastnosť, ktorá sa prejavuje
tendenciou presadzovať svoju osobnosť, svoje potreby, záujmy a ciele bez ohľadu
na okolie a ostatných ľudí. Je to relatívne trvalá tendencia osobnosti k útočným
reakciám v zmysle určitého navyknutého spôsobu správania sa.
Agresia
nepriateľský
môže
vychádzať
postoj,
z hostilného
tendenciu
správania.
k nepriateľskému
Hostilita
správaniu
znamená
a zdroj
k antagonistického správania a prežívania. Hostilita je sýtená negatívnymi
emóciami, teda závisťou, nenávisťou, hnenlivosťou a nevraživosťou. Agresívna
osobnosť sa vyznačuje stabilitou agresívnych vzorcov správania sa v určitých
situáciách, ktoré sa v danej situácii neustále prejavujú.
Formy agresie môžu byť rôzne:
•
fyzická (fyzický útok agresora na iného človeka) – verbálna (slovný útok
agresora na iného človeka),
•
priama (agresor zaútočí priamo na obeť) – nepriama (agresor útočí na objekt,
ktorý má pre obeť určitú hodnotu),
•
aktívna (agresor je bezprostredným účastníkom) – pasívna (agresor sa
nezúčastňuje, ale pôsobí na obeť),
•
vedomá (agresor si uvedomuje čo robí) – nevedomá (útočník nevie, že
ubližuje).
Objekt agresie môžeme rozlišovať z troch smerov. V prvom prípade býva
objektom agresie človek, a to formou autoagresie, keď agresor obracia svoj hnev
na seba alebo formou heteroagresie, kedy agresor obracia svoj hnev na iných.
Druhým objektom môže byť zviera alebo iný náhradný objekt, ktorý kompenzuje
cieľ útoku na iný. Poslednou možnosťou objektu agresie môžu byť hodnoty, ktoré
spoločnosť uznáva.
Činitele agresie ovplyvňujúce silu, intenzitu a formu agresívneho správania a
konania sú štyri:
•
fyzikálne podmienky, napríklad tlak vzduchu a počasie,
•
neurofyziologické vplyvy odohrávajúce sa v tele agresora,
•
psychologické vplyvy vychádzajúce z profilu a typológie osobnosti agresora,
•
sociálne vplyvy výchovy a sociálneho prostredia ovplyvňujúce správanie
agresora.
Teórie agresivity vychádzajú z troch základných názorov.
1. Časť psychológov tvrdí, že k násilnému správaniu prichádza v dôsledku
straty kontroly pudov. Človek nedokáže ovládnuť svoje pudy a preto
prichádza k agresívnemu správaniu.
2. Druhá teória agresivity tvrdí, že k agresívnemu konaniu prichádza v dôsledku
neuspokojenia potrieb, ktoré vedú k frustrácii a depresiám. Človek nevie
uspokojiť svoju potrebu a vnútorné napätie ventiluje cez agresívne konanie.
3. Posledná teória tvrdí, že k agresivite prichádza v dôsledku typológie
osobnosti. Niektorí ľudia podľa svojich povahových vlastností majú väčšie
sklony k agresivite ako ostatní a nedokážu svoje agresívne konanie ovládať.
4.4
ASERTÍVNE SPRÁVANIE
Za asertívne správanie môžeme považovať to, ak človek hovorí čo s myslí,
ako situáciu vidí a čo cíti, správa sa voči ostatným priateľsky. Vie požiadať iných o
láskavosť a sám ju poskytnúť, dokáže presadiť svoje požiadavky, ale aj povedať
„NIE“ v situácií, kedy to povedať chce. Svojho partnera rešpektuje, neponižuje, vie
druhých aktívne počúvať a poskytnúť im spätnú väzbu. Je ochotný pristúpiť na
konsenzus, či zmeniť názor na základe argumentov.
Asertívne správanie sa prejavuje hlavne cez empatiu, teda schopnosť človeka
porozumieť druhému formou naladenia sa, vcítenia a vžitia sa do jeho emócii, to
znamená, že osoba prežíva tie isté pocity ako ten druhý človek a rozumie prečo
ich ten človek prežíva. Práve preto by policajti mali byť schopní byť empatickí, aby
sa dokázali vcítiť do pocitov človeka, ktorý sa na nich obracia s prosbou o pomoc.
Asertívne správanie možno zároveň prejaviť cez aktívne počúvanie. Aktívne
počúvanie znamená neverbálnym správaním vyjadriť porozumenie a akceptáciu
(napríklad keď nám niekto niečo hovorí, hlavou mu prikyvujeme a dávame mu tým
najavo, že ho počúvame), preformulovaním najdôležitejších myšlienok a pocitov
partnera (poskytnutie spätnej väzby, prostredníctvom ktorej si preveríme, či sme
partnera a to čo hovorí skutočne pochopili), nedávaním rád, odporúčaní a
neprerušovanie partnera v rozhovore. Nie je vhodné uvádzať podobné pocity a
problémy zo svojej vlastnej minulej skúsenosti prostredníctvom poúčania, čo by
mal partner teraz spraviť (mohlo by to vyzerať ako planá útecha, treba hovoriť
zásadne len o svojich pocitoch a ako by ste to robili vy s poučením, že je to len a
len váš názor).
Asertívne správanie vychádza z práv správania sa, ktoré majú všetci ľudia bez
ohľadu na pohlavie, rasu alebo pôvod. Medzi asertívne práva patria:
Človek má právo posudzovať svoje vlastné správanie, myšlienky a city a
byť za ne zodpovedný. Mýtus v našej spoločnosti znie, že za to ako sa človek
správa, za to čo si myslí a za to čo cíti sa musí zodpovedať ostatným a len oni
môžu schváliť, či si to skutočne myslieť môže. V skutočnosti si každý človek môže
myslieť čo len chce a robiť čo len chce, ale v konečnom dôsledku musí za svoje
konanie niesť zodpovednosť.
Človek má právo neponúkať žiadne ospravedlnenie a výhovorky, ktoré by
ospravedlnili jeho správanie. Mýtus v našej spoločnosti pozostáva v tom, že
nech urobí človek čokoľvek, musí si to vedieť zdôvodniť a ospravedlniť sa za to,
prečo to spravila, ak sa to niekomu nepáči. V skutočnosti sa nemusíme
ospravedlňovať za nič čo sme spravili a vyhovárať sa, no niekedy je lepšie situáciu
aspoň vysvetliť.
Človek má právo posúdiť, nakoľko a ako je zodpovedný za riešenie
problémov iných. Mýtus v našej spoločnosti je taký, že každý človek je
zodpovedný za ľudí, ktorí sa na neho obrátia s nejakým problémom. V skutočnosti
je na zodpovednosti každého jednotlivca, či bude problém iného človeka riešiť,
koľko do toho investuje vlastných síl a prostriedkov. Každý človek je v prvom rade
zodpovedný len sám za seba, avšak v niektorých povolaniach, napr. polícia, sa
očakáva, že títo ľudia budú ochotní iným pomáhať, avšak nie na svoj vlastný úkor.
Človek má právo má právo zmeniť svoj názor. Mýtus v spoločnosti znie, že
človek nikdy nesmie zmeniť svoj názor a musí si za ním stáť, aj keď je to v
skutočnosti omyl. Nikto totiž nevie všetko a po poskytnutí argumentov vôbec nie je
hanba zmeniť svoj názor
Človek má právo povedať „ja neviem“. Mýtus v spoločnosti znie, že človek
musí poznať odpovede na všetky otázky. V skutočnosti ale nikto nepozná
odpovede na všetky otázky, takže vôbec nie je hanbou priznať si, že niečo
nevieme
Človek má právo byť nezávislý od dobrej vôle ostatných. Mýtus v
spoločnosti znie, že je dôležité čo si iný ľudia o dotyčnom človeku myslia. V
skutočnosti názor iných nie je dôležitý, dôležité je len to, čo si človek myslí sám o
sebe, jeho vlastná sebareflexia.
Človek má právo robiť chyby a byť za ne zodpovedný. Mýtus v spoločnosti
pritom hovorí, že človek nikdy v živote nesmie spraviť chybu, pretože chyby sú
príznakom slabosti. Každý človek pritom robí chyby a každý múdry človek sa z
nich poučí, respektíve sa poučí z chýb iných.
Človek má právo robiť nelogické rozhodnutia. Mýtus v spoločnosti znie, že
človek vždy musí konať len na základe racionality a logiky. V skutočnosti sa
väčšina ľudí rozhoduje na základe svojich pocitov a intuície, takže rozhodnutie, čo
v danej situácii spraviť, je len na samotnom človeku.
Človek má právo povedať „ja ti nerozumiem“. Mýtus v spoločnosti znie, že
človek musí rozumieť všetkým ľuďom. V realite je ale každý človek iný a nie je
možné rozumieť všetkým rovnako, pretože každý človek myslí a koná inak.
Človek má právo povedať „je mi to jedno“. Mýtus v spoločnosti znie, že
človeku musí záležať na všetkom. Každý človek má ale iné záujmy a potreby a
preto na určitých veciach niektorým ľuďom záleží a niektorým naopak nezáleží.
Medzi základné asertívne komunikačné techniky, ktoré je možné v
komunikácii uplatniť, patria:
•
pokazená gramofónová platňa,
•
otvorené dvere,
•
negatívna asercia,
•
negatívne vypytovanie sa,
•
voľné informácie a sebaotvorenie,
•
prijateľný kompromis,
•
selektívne ignorovanie.
4.4.1
ASERTÍVNA TECHNIKA: „POKAZENÁ GRAMOFÓNOVÁ PLATŇA“
Význam asertívnej techniky s názvom „pokazená gramofónová platňa“ pri
komunikácii policajtov s občanmi je viditeľný hlavne v tom, že umožňuje policajtovi
prehĺbiť si svoju schopnosť vytrvalosti v zastávaní svojho oprávneného stanoviska,
teda v opakovaní svojej požiadavky alebo názoru, až pokým druhá
osoba
zúčastnená v komunikácii nevyčerpá svoju odolnosť vzdorovať a odpovedať na
požiadavku policajta „nie“.
Táto asertívna technika umožňuje policajtovi nereagovať v komunikácii na
manipulatívne a argumentatívne správanie zo strany občana a pritom trvať na
svojom stanovisku. Túto techniku je preto možné úspešne použiť najmä pri
presadzovaní oprávnenej požiadavky policajta voči občanovi, alebo pri odmietaní
neoprávnených požiadaviek občana voči policajtovi.
Uplatňovanie techniky „pokazenej gramofónovej platne“ v komunikácii medzi
občanom a policajtom, si vyžaduje dodržanie určitých komunikačných pravidiel. Je
nutné, aby policajt svoju požiadavku vždy formuloval v 1. osobe jednotného čísla
(ja chcem, neprajem si); ostal počas celého rozhovoru kľudný; vydržal v neustálom
opakovaní svojej požiadavky; držal si od emócii občana racionálny odstup;
nereagoval na kritické a zavádzajúce otázky občana; nereagoval na invektíva,
ktoré občan policajtovi hovorí; neospravedlňoval sa za svoju požiadavku;
nezdôvodňoval a nevysvetľoval; trval stále na svojej požiadavke a nedovolil, aby
diskusia odbočila k niečomu inému; bol slušný; neformuloval svoju požiadavku
podmienečne (dali by ste mi); a podobne.
Príklad takéhoto rozhovoru medzi policajtom a občanom by mohol byť
nasledovný:
Policajt:
Dobrý deň, predložte prosím doklady potrebné na vedenie motorového vozidla.
Občan:
Čo ma zasa otravujete? To nemáte nič lepšie na práci?
Policajt:
Robíme štandardnú kontrolu, takže Vás prosím, aby ste mi predložili Váš
vodičský preukaz a technický preukaz od vozidla.
Občan:
Dnes ste už štvrtá hliadka, ktorá má zastavila. Čo si myslíte, že mám na takéto
blbosti čas?
Policajt:
Konáme si len svoju povinnosť, takže Vás žiadam, aby ste mi predložili
vodičský preukaz a technický preukaz.
Občan:
Budem sa na Vás sťažovať! Takto šikanovať ľudí. Ja poznám ľudí, ktorí sa
postarajú, aby ste sa už viac takto nesprával.
Policajt:
Je možné, že takýchto ľudí poznáte, ale opätovne musím trvať na tom, aby ste
mi Váš vodičský preukaz a technický preukaz od vozidla predložili.
Občan:
No toto už je drzosť. Nevidíte, že sa ponáhľam?
Policajt:
Čím skôr mi požadované doklady predložíte, o to skôr budete môcť
pokračovať ďalej v ceste. Takže znovu Vás žiadam, predložte Vaše doklady.
Občan:
No toto je hrozné. Už som mal byť dávno na konferencii. Keby ste ma
nezdržovali, už som tam mohol byť!
Policajt:
Myslím si, že ak by ste mi tie doklady predložili hneď pri prvom vyzvaní, už
ste dávno mohol byť skontrolovaný. Takže Vás naposledy žiadam, aby ste mi
Vaše doklady predložil a zbytočne to viac nenaťahovali.
Občan:
Tak tu máte, čo mám s vami robiť. Ale tak ľahko Vám to neprejde.
Policajt:
(po skontrolovaní dokladov) Tu sú Vaše doklady, prajem Vám príjemnú cestu.
Aplikácia tejto asertívnej techniky v komunikácii je výhodná hlavne pri vedení
rozhovoru s verbálne agresívnym a manipulatívnym občanom, ktorý sa odmieta
podvoliť požiadavke policajta, ale nemá v úmysle klásť fyzický odpor. Tým, že
policajt neustále trvá na svojej oprávnenej požiadavke, občan postupne stráca
vôľu a chuť v rámci komunikačného procesu bojovať, pretože si uvedomí, že
policajt od svojej požiadavky neustúpi. Zároveň táto technika umožní policajtovi
udržať neustále pod kontrolou svoje emócie, takže nepríde zo strany policajta k
neželaným reakciám, ktoré by situáciu zmenili na vážny konflikt.
Riziko v nesprávnom použití tejto asertívnej techniky ale vzniká vtedy, keď
požiadavka policajta nie je skutočne oprávnená. Vtedy môže občan, ktorý si je
vedomí omylu policajta, reagovať na neustále opakovanie požiadavky zvyšovaním
agresivity až emocionálnym výbuchom. Preto by mal policajt vedieť zvážiť, či to,
čo naozaj od človeka požaduje alebo informácia, ktorú mu poskytuje, je skutočne
najefektívnejšie riešenie vzniknutej situácie.
4.4.2
ASERTÍVNA TECHNIKA: „OTVORENÉ DVERE“
Druhou asertívnou technikou využívanou pri komunikácii medzi policajtom a
občanom je technika nazývaná „otvorené dvere“. S pomocou tejto asertívnej
techniky je možné akceptovať manipulatívnu kritiku tým, že policajt kľudne prizná
svojmu kritikovi - občanovi, že na tom, čo hovorí, môže byť kus pravdy.
Policajtovi toto potvrdenie slov občana umožňuje zostať konečným sudcom
seba samého aj toho, čo robí a koná, umožňuje mu to prijímať kritiku kľudne, bez
úzkosti a obrany a zároveň neposkytovať kritikovi šance na posilnenie jeho
správania, respektíve vytvára priestor pre zmenu manipulatívnej kritiky na
konštruktívnu s použitím vopred pripravených argumentov.
Efektívne použitie tejto techniky preto spočíva hlavne v situáciách, v ktorých sa
občan snaží policajta svojou kritikou manipulovať. Tým, že policajt prejaví súhlas s
každou skutočnosťou alebo
pravdou,
ktorá obsahuje kritický
výrok,
so
všeobecnými logickými pravdami a tiež s každou naznačenou pravdepodobnosťou
v kritickom tvrdení, potvrdí názory občana, ktorý stráca dôvod vo svojej kritike
pokračovať, prípadne ju stupňovať.
Príklad takéhoto rozhovoru pri cestnej kontrole by mohol byť nasledovný:
Policajt:
Dobrý deň, predložte prosím doklady potrebné na vedenie motorového vozidla.
Občan:
No teda. Na tomto mieste tuším zastavujete autá každý deň. Ešte stále Vás to
baví? Len mňa ste tu presne na tomto mieste tento týždeň zastavili už tretíkrát!
Nemáte čo robiť? Radšej by ste mali chytať zločincov!
Máte pravdu, že na tomto mieste kontrolujeme premávku častejšie, pretože je
Policajt:
to úsek častých dopravných nehôd a kontrolu vykonávame v rámci prevencie.
Občan:
Aha, tak to som nevedel. To som potom rád, že tu dávate pozor.
Počas nácviku tejto asertívnej techniky v komunikácii sa poslucháči
zameriavajú na rozvinutie schopnosti prejaviť akceptáciu oprávnenej kritiky zo
strany občana tak, aby predišli vzniku konfliktu, ktorý so situáciu nemá nič
spoločné. Občan sa pri komunikácii s policajtom snaží policajta provokovať a
testuje, či je policajt schopný uznať si svoju „chybu“. Ak policajt dokáže uznať, že
niečo spravil alebo vykonal určitým spôsobom a dokáže si to aj racionálne
zdôvodniť, občan získa presvedčenie, že to čo policajt robí, je skutočne
oprávnené.
V situácii, kedy je ale občan presvedčený o svojej pravde, no skutočnosť je
odlišná od reality, by použite tejto asertívnej techniky mohlo u občana spôsobiť
utvrdenie jeho predpokladu a to by mohlo viesť k prehĺbeniu nespolupráce s
políciou.
4.4.3
ASERTÍVNA TECHNIKA: „NEGATÍVNA ASERCIA“
Ďalšou asertívnou technikou využívanou pri komunikácii medzi policajtom a
občanom je technika „negatívna asercia“, ktorá úzko súvisí s technikou „otvorené
dvere“.
Táto technika totiž umožňuje policajtovi priznanie si reálnej chyby a omylov bez
toho, že by sa policajt musel ospravedlňovať a to tak, že prejaví jednoznačný
súhlas s agresívnou i konštruktívnou kritikou svojich skutočných negatívnych
kvalít.
Uplatnenie tejto techniky umožňuje posúdenie vlastného správania policajta bez
obrany, úzkosti či popierania chyby, bez pocitu viny za chybu a súčasne redukuje
zlosť a agresivitu kritika. Agresívna kritika pritom v človeku zachováva pocit
poníženia, až pokorenia a môže vážne poškodiť sebadôveru. „Negatívnou
aserciou“ v komunikácii policajt dokáže zvládnuť kritiku a kritika, a to
akceptovaním jej racionálneho jadra.
Osoby, ktoré ustavične odmietajú kritiku, sa časom dostávajú do izolácie svojho
vlastného prostredia a sú uprednostňovaní iba malým počtom ľudí, ktorým
imponuje arogancia a agresivita. Reakcia policajta s použitím tejto asertívnej
techniky by mohla byť nasledujúca:
Občan:
To moje meno ste si napísali zle. Ja nie som Andrej, ale Ondrej. Čo ste
nechodili ani na základnú školu?
Policajt:
Áno, máte pravdu, spravil som vo Vašom mene chybu. Už to mám opravené.
Ďakujem za upozornenie.
Nevhodné použitie tejto asertívnej techniky je ale v situácii, kedy občan kritizuje
správanie a konanie policajta, ktorý si ale nie je vedomý, že sa nejakej chyby
dopustil. Ak by policajt reagoval na takúto kritiku použitím tejto asertívnej techniky,
utvrdí občana v jeho presvedčení, že policajt nie je kompetentný celú situáciu
riešiť.
4.4.4
ASERTÍVNA TECHNIKA: „NEGATÍVNE VYPYTOVANIE SA“
Štvrtou asertívnou technikou využívanou pri komunikácii medzi policajtom a
občanom, je technika nazývaná „negatívne vypytovanie sa“.
Táto asertívna komunikačná technika je zameraná na podporu kritiky s cieľom
použiť získané informácie, ak sú konštruktívne, respektíve vyčerpať informácie
manipulatívneho charakteru.
Táto technika, na rozdiel od techník „otvorené dvere“ a „negatívna asercia“
umožní policajtovi diferencovať medzi manipulatívnou a konštruktívnou kritikou a
jej použitie usmerňuje kritika k väčšej asertivite a konštruktívnosti. Túto techniku
uplatňuje policajt v komunikačnom procese tým štýlom, že na oprávnenú kritiku
reaguje požadovaním ďalšej kritiky:
Nadriadený: Ten Váš záznam z obhliadky miesta činu vôbec nevyhovuje! Zabudli ste
tam uviesť veľmi dôležité informácie, ktoré tam jednoducho musia byť!
Vidím, že sa Vám ten záznam nepáči. Čo by som tam podľa Vás mal ešte
Policajt:
doplniť?
Nadriadený: Chýba Vám tam podrobný popis, kde sa mala nachádzať taška s
ukradnutými peniazmi a ani telo obete nie je poriadne zakreslené!
Aha. Je ešte niečo, čo by som mal do toho záznamu doplniť?
Policajt:
Úlohou tejto techniky je teda prekonať určitú psychickú bariéru, ktorá policajtovi
bráni spýtať sa, pretože policajt môže predpokladať, že ak občan získa pocit, že
policajt niečo nevie, bude ho považovať za nekompetentného riešiť vzniknutú
situáciu.
Táto asertívna technika zároveň čiastočne policajtovi umožňuje v rámci
interakcie narábať so správaním občana tak, aby hľadal riešenia vzniknutej
situácie. V rámci komunikačného procesu má totiž policajt podporovaním kritiky zo
strany občana možnosť povzbudzovať človeka k hľadaniu možností, akoby mal
policajt v situácii reagovať alebo čo by mal spraviť.
Nevhodné použitie tejto asertívnej techniky je, podobne ako v predchádzajúcej
technike, v situácii, v ktorej policajt predpokladá, že jej použitie môže viesť u
občana k narastaniu negatívnych emócii, ktoré povedú k emocionálnemu výbuchu,
v ktorom sa už konfliktu dá len veľmi ťažko zabrániť.
4.4.5
ASERTÍVNA TECHNIKA: „VOĽNÉ INFORMÁCIE A SEBAOTVORENIE“
Ďalšou asertívnou technikou, ktorá policajtovi umožňuje rozpoznať tie prvky v
komunikácii s občanom, ktoré sú pre neho zaujímavé a významné a súčasne mu
ponúkajú využiť voľné nevyžiadané informácie o sebe, čím uľahčuje zahájenie a
udržovanie rozhovoru, je technika „voľné informácie a sebaotvorenie“.
Túto asertívnu techniku je možné úspešne využiť v situáciách, keď sa v
komunikácii medzi obomi stranami objavuje silné napätie a je nutné situáciu
„zľahčiť“. Vďaka použitiu tejto asertívnej techniky občan získava z policajta pocit,
že policajt je schopný empaticky sa vcítiť do jeho pocitov a je ochotný ho vypočuť
a pomôcť mu. Príklad komunikácie s využitím techniky „voľné informácie a
sebaotvorenie“ by mohol byť nasledujúci dialóg medzi občanom a policajtom:
Občan:
No to je hrozné, čo sa to už dneska deje. Prepadnú Vás uprostred dňa na ulici
plnej ľudí a nikto nič nespraví! Mám až obavy, kam to všetko môže viesť...
Policajt:
Áno, dnes je to skutočne hrozné, no ja si myslím, že je to skôr smutné. Keď
vidím čo sú ľudia všetko schopní spraviť, som z toho naozaj veľmi smutný...
Využitie asertívnej techniky „voľné informácie a sebaotvorenie“ sa práve kvôli
prejaveniu empatie a aktívneho počúvania využíva pri komunikácii s poškodenými
alebo obeťami.
Problémom, ktorý sa môže pri použití tejto asertívnej techniky objaviť, je
situácia, keď by občan mohol začať policajta obviňovať, že nemôže chápať ako sa
cíti, pretože tú istú situáciu nezažil. V tejto komunikácii by občan prestal
upokojovať svoje emócie a práve naopak, negatívne emócie by začali narastať a
hrozil by u občana emocionálny výbuch vedúci ku konfliktu s policajtom.
4.4.6
ASERTÍVNA TECHNIKA: „PRIJATEĽNÝ KOMPROMIS“
Metóda nazývaná „prijateľný kompromis“ je technikou asertívnej komunikácie,
ktorú policajt využije vo vzájomnej interakcii s občanom vtedy, keď mu nehrozí
strata sebaúcty, zníženie osobného sebahodnotenia a keď predpokladá, že pri
použití obojstranne prijateľného kompromisu zisky a výhry oboch účastníkov
komunikácie budú rovnaké a preto budú obaja spokojní.
Cieľom je teda nájsť v rámci komunikačného procesu nejaké riešenie vzniknutej
situácie tak, aby s ním obe strany súhlasili. Takto vedený rozhovor by mohol
prebiehať nasledovne:
Policajt:
Dobrý deň. Predložte prosím Váš doklad totožnosti.
Občan:
Dobrý deň, nech sa páči. Stalo sa niečo?
Policajt:
Prešli ste cez úsek, na ktorom je ale pre chodcov prechod zakázaný.
Občan:
To mi je ľúto, nevedel som, že sa tadeto nesmie chodiť. Nevšimol som si ani
žiadne nápisy alebo ceduľky, ktoré by o tom informovali.
Policajt:
Je chybou, že tú žiadne informatívne tabuľky nie sú. Dnes to teda vyriešime
tak, že to budete mať bez pokuty, ale teraz už viete, že nabudúce tadeto chodiť
nemôžete, pretože by ste mohli ohroziť svoje zdravie. Tu sú Vaše doklady.
Dovidenia.
Občan:
Nabudúce už tadeto nepôjdem. Ďakujem Vám za informácie. Dovidenia.
Táto asertívna technika patrí medzi najčastejšie využívané asertívne techniky v
policajnej práci. Obom stranám umožňuje v rámci komunikačného procesu
zameriavať sa na priame hľadanie racionálnych riešení vzniknutých situácií a
problémov a vyhýbať sa konfliktom.
Použitie tejto asertívnej techniky ale nie je možné pri emocionálne rozrušenom
človeku, ktorý je buď agresívny alebo pasívny. V takejto situácii občan vo väčšine
prípadov nie je s kompromisom, ktorý navrhuje policajt, spokojný a snaží sa nájsť
riešenie, ktoré je výhodné len pre občana. V prípade, ak policajt takémuto tlaku
odolá, hrozí, že občan vyvolá s policajtom vyvolať konflikt.
4.4.7
ASERTÍVNA TECHNIKA: „SELEKTÍVNE IGNOROVANIE“
V situácii, ak občan verbálne útočí na policajta rôznymi invektívami, nadávkami
a vulgarizmami, môže policajt využiť v komunikácii poslednú asertívnu techniku,
ktorá sa nazýva „selektívne ignorovanie“.
Táto technika umožňuje policajtovi vyrovnávať sa s neprimeranou kritikou
občana. Na manipulatívnu, nevecnú, či príliš všeobecnú kritiku nereaguje, dáva
iba stručne najavo, že kritiku počul. Ak sa kritika ďalej vyvíja v konkrétnej a
nemanipulatívnej rovine, policajt reaguje vecnou komunikáciou. Táto technika
umožňuje vyhnúť sa skratkovým reakciám najmä na opakovanú a všeobecnú
kritiku a vedie kritizujúceho k väčšej asertivite. Takáto reakcia by zo strany
policajta vyzerala približne takto:
Občan:
Dobrý deň, prišiel som nahlásiť vlámanie.
Policajt:
Dobrý deň. Prosím, posaďte sa. Hneď sa Vám budem venovať, len dokončím
jednu správu.
Občan:
Tak takto si policajnú prácu vôbec nepredstavujem. Nemali by ste vychádzať
občanom v ústrety?
Policajt:
Chápem Vás.
Občan:
No to určite. Ešte ani neviete o čo ide a nejaká správa je Vám dôležitejšia. Vy
na ľudí jednoducho kašlete!
Policajt:
Myslím, že Vám rozumiem.
Občan:
Som už štvrtý človek z ulice, ktorého vykradli a zatiaľ sa nič nedeje. Vy
policajti akoby ste spali, či čo. Zlodeji nám vykrádajú domy priamo pred
Vaším nosom a vy nič. Ani nie ste schopný zvýšiť počet hliadok na ulici.
Policajt:
Som rád, že ste ma na takéto riešenie upozornili. Skúsim navrhnúť, aby sa na
Vašej ulici zvýšila frekvencia hliadkovania.
Občan:
Presne to očakávam. Som rád, že to aspoň niekto pochopil. Myslím si ale, že
by bolo dobré, ak by sme si mohli do domov nainštalovať aj bezpečnostnú
signalizáciu pri neoprávnenom vniknutí.
Ignorovanie nadávok a vulgarizmov umožňuje policajtovi neustále udržať pod
kontrolou svoje vlastné emócie, ktoré ak by prevzali kontrolu, by v interakcii medzi
obomi stranami viedli k vzniku nepríjemného konfliktu. Keďže väčšina ľudí, s
ktorými policajt prichádza do kontaktu, je citovo rozrušených a nemá pod kontrolou
svoje správanie, je nácvik tejto techniky u poslucháčov veľmi dôležitý.
4.5
POZNÁVANIE INÝCH A SEBAPOZNÁVANIE
Charakter človeka sa formuje v priebehu jeho života. Dôležitým problémom je
uvedomenie si vlastných hodnôt a postojov, vzťahu k spoločnosti a sebe samému,
a
ochoty
podriadiť
sa
a
zosúladiť
svoje
vlastné
motívy
s
motívmi
celospoločenskými. Preto je pre policajta dôležité na jednej strane poznať samého
seba cez metódy sebapoznávania a poznanie iných.
Sebapoznanie je poznanie seba samého, t.j. svojich kladov a nedostatkov.
Rozvíja sa už v detstve a to tým, že dieťa poznáva iných ľudí a na základe iných
poznáva a posudzuje tieto vlastnosti aj u seba samého. Na sebapoznanie
nadväzuje
rozvíjanie
vôľových
vlastností.
Vôľa
je
psychický
proces
cieľavedomého a zámerného sebaovládania. Prejavuje sa húževnatosťou,
samostatnosťou, disciplinovanosťou. Vôľové vlastnosti nie sú vrodené, ale získané
v priebehu života.
Metódy sebapoznávania delíme na:
•
pravidelná registrácia vlastného správania a konania teda človek
registruje, či už v duchu alebo písomne, čo najdôležitejšie prežil v priebehu
určitého krátkeho obdobia. Ide o prvotné konštatovanie, hodnotenie svojho
správania. Výhodou tejto metódy je jednoduchosť získať prehľad o svojom
čase, nevýhodou pretrvávanie negatívnych spomienok.
•
pravidelné úvahy nad vlastnými činmi kedy ide o hlbšiu analýzu príčin,
priebehu a následkov konania. Výhodou tejto metódy je odhaľovanie vlastných
chýb, lepšie porozumenie iným, riešenie svojich vnútorných konfliktov.
Nevýhodou je prílišné zaoberanie sa negatívnymi spomienkami, úzkosť.
•
sebapoznávanie prostredníctvom iných ľudí znamená to, že čo nám ľudia
hovoria príležitostne a náhodne, býva informatívnejšie než to, čo nám
odpovedia ľudia na priamu otázku. Nevýhodou tejto metódy je ale podliehanie
sugesciám druhých.
•
denník predstavuje zapisovanie si každodenných udalostí a situácii. Výhodou
metódy je odreagovanie sa a možnosť sledovať vývoj stavu. Nevýhodou strata
alebo zapisovanie nepodstatného.
•
metóda vonkajšieho skúmania znamená všímanie si príznakov, ktoré
znamenajú u človeka chybný vzťah k seba a k iným ľuďom.
•
súčasné sebapozorovanie niektorých svojich telesných funkcii, napr.
dýchania, napätia, myslenia. Výhodou tejto metódy je schopnosť ovládnuť svoj
afekt, avšak nevýhodou sú zmeny prežívania situácie.
Metódy poznávania iných sa zameriavajú na možnosti spoznávania iného
človeka, na vniknutie do jeho myslenia a pochopenie jeho konania.
Metódy poznávania iných delíme na:
•
pozorovanie je cieľavedomé, systematické a zámerné zameriavanie sa a
sledovanie určitého objektu a jeho charakteristických vlastností. Pozorovanie
môže byť buď krátkodobé, ktoré trvá niekoľko hodín až pár dní a dlhodobé,
ktoré môže trvať aj niekoľko mesiacov alebo rokov. Výhodou pozorovania je,
že ho možno uplatniť v každej situácii, nezasahovanie do pozorovanej činnosti
a vďaka pozorovaniu možno zistiť najdôležitejšie vlastnosti objektu alebo javu.
Nevýhodou pozorovania je to, že neukazuje príčiny pozorovaných javov, takže
nezistíme, čo viedlo k vzniku javu.
•
rozhovor je komunikácia (dialóg) medzi dvomi alebo viacerými osobami. Na
začiatku rozhovoru je potrebné vytvoriť ovzdušie dôvery a dôležitý je takt a
schopnosť dôvery. Typy rozhovoru sú rôzne. Voľný rozhovor prebieha bez
uvedenia témy a diskutujúci si tému vyberajú sami, naopak riadený rozhovor
je vedený priamo na konkrétnu určitú tému. Individuálny rozhovor prebieha
len medzi dvomi ľuďmi a naopak skupinový rozhovor sa uskutočňuje medzi
viacerými osobami.
•
životopis určuje základné sociálne vplyvy, ktoré osobu formovali cez detstvo,
vzťahy v rodine, dospievanie, vzdelanie, kariéra, vzťahy, záujmy, manželstvo.
Nevýhodou tejto metódy je to, že životopis v súčasnosti býva väčšinou
formálny, chýba bezprostredný kontakt s človekom.
Pri posudzovaní a hodnotení iného človeka môže prísť k viacerým chybám,
omylom
alebo nepresným
interpretáciám.
Chyby v posudzovaní
osôb
rozoznávame:
•
Vplyv prvého dojmu predstavuje zovšeobecňovanie podľa prvého názoru na
človeka. Ak je náš prvý dojem o vnímanej osobe priaznivý, máme tendenciu
preceňovať jej pozitívne vlastnosti a podceňovať jej negatívne vlastnosti a
naopak. Vplyv prvého dojmu je veľmi silný a odoláva novým informáciám.
•
Haló efekt znamená, že jeden výrazný rys u osoby nám zatieňuje vnímanie
ostatných jej rysov. Na základe jednej vlastnosti posudzujeme všetky ostatné.
•
Projekcia je tendencia pripisovať osobám vlastné vlastnosti a pohnútky,
hlavne záporné, podľa toho, ako sa nám javia alebo podľa toho, ktoré
vlastnosti by podľa nášho názoru mohli mať.
•
Efekt miernosti a zhovievavosti znamená, že miernejšie hodnotíme osoby, o
ktorých si myslíme, že sa nám niečím podobajú. Zhovievavejšie posudzujeme
tie osoby, ku ktorým máme kladný vzťah.
•
Popularita vnímanej osoby ovplyvňuje hodnotenie tak, že osoby spoločensky
známe, obľúbené, hodnotíme kladnejšie a naopak.
•
Stereotyp je sklon vnímať určitú skupinu javov alebo osôb určitým fixovaným
spôsobom. Jednotlivcovi sú pripisované rysy, o ktorých predpokladáme, že
charakterizujú skupinu, v ktorej žije. Toto posudzovanie sa často utvára na
základe predsudkov, čo sa týka spoločenských vrstiev, aj celých národov a rás.
4.6
KONFLITY
Konflikt je stret dvoch protichodných tendencii. Ku konfliktu prichádza pri
stretnutí dvoch alebo viacerých strán, ktorých názory, postoje a pohnútky sú
odlišné.
Cyklus konfliktu vyzerá nasledovne. Pred začiatkom konfliktu má každá strana
určité názory a postoje, ktoré považuje za správne. Pri stretnutí s inými názormi
prichádza ku konfliktu, na ktorý každá strana môže reagovať rôzne. Medzi reakcie
na konflikt zaraďujeme agresivitu, útok, predstieranie nezáujmu, pasivitu,
hysterický smiech, plač alebo sťažovanie sa. Poslednou fázou sú dôsledky, ktoré
sa môžu o oboch stranách z konfliktu objaviť.
Sila konfliktu priamo súvisí s vnútorným napätím v človeku. Gradácia napätia
môže počas konfliktu rásť alebo sa naopak znižovať.
Napätie zvyšuje hlavne
•
obviňovanie a ohováranie druhej strany,
•
agresivita, nadávanie a kričanie,
•
ignorovanie, pasivita a posudzovanie.
Napätie naopak znižuje hlavne
•
počúvanie druhej strany a prejavenie empatie,
•
oceňovanie, pochvaly a odmeny,
•
sumarizovanie a objasňovanie dôvodov konania.
Pre každý konflikt sú charakteristické určité štádiá rozvoja konfliktu. Prvou
fázou sú príznaky konfliktu, kedy pri strete dvoch strán príde k prvým
nedorozumeniam. Táto fáza môže prejsť bez výraznejšieho povšimnutia a
konfliktu, u oboch strán sa môže objaviť pocit neporozumenia a nepochopenia. Pri
neriešení príznakov prichádza rozpol a obe strany s rozdielnymi názormi začínajú
trvať na svojich názoroch, pričom sa snažia druhú stranu presvedčiť o svojej
pravde. Ak presviedčanie zlyhá, nastáva polarizácia a obe skupiny začínajú
radikálne trvať na svojich názoroch. Vtedy strany začínajú strácajú záujem o
presviedčanie druhej strany o tom, že sa mýli a prichádza izolácia, takže sa
strany začínajú uzatvárať. Môže nastať situácia, že obe strany si začnú škodiť a
deštrukcia sa zameria na zničenie druhej strany, ktorá ohrozuje ich názorové
presvedčenie. Konflikt naberá na intenzite, ale pôvodný problém ostáva neriešený
a sklamanie sa objavuje na oboch stranách.
V závislosti od vývoja konfliktu a procesu jeho riešenia, rozoznávame dva typy
konfliktov.
• konštruktívny konflikt sa zameriava na riešenie problému a konfliktu, snahou
oboch strán je vyriešiť problém alebo nesúlad názorov vzájomnou zhodou tak,
aby obe strany boli s riešením konfliktu spokojné, pričom sa celý konflikt vedie
fair-play,
• deštruktívny konflikt je naopak zameraný na zničenie nepriateľa, na likvidáciu
druhej strany alebo jej poníženie.
Pri riešení konfliktných situácií rozoznávame štyri typy rozhodovania:
•
autoritatívne rozhodovanie znamená, že vyjednávač alebo nadriadený
rozhoduje o ďalšom postupe a jeho rozhodnutie je záväzné pre všetkých
ostatných,
•
konzultatívne
rozhodovanie
vzniká
po
rozhovore
nadriadeného
s
podriadenými, pričom nadriadený pri rozhodnutí vychádza aj z názorov a
postrehov svojich podriadených,
•
delegujúce rozhodovanie vznikne v situácií, keď nadriadený poverí
rozhodnutím niekoho iného,
•
participiálne rozhodovanie znamená rovnoprávnosť, takže hlas každého
člena v skupine má rovnakú silu a váhu bez ohľadu na postavenie, funkciu,
hodnosť, zaradenie alebo vek.
4.6.1
NEGOCIÁCIA
Jednou z foriem riešenia konfliktov je vyjednávanie o probléme, nazývaná aj
negociácia. Vyjednávanie môže prebiehať na jednej strane tvrdo, pričom
vyjednávač presadzuje svoje požiadavky bez ohľadu na požiadavky druhej strany
alebo mäkko, keď vyjednávač je ochotný skôr vyjsť v ústrety druhej strane.
Najvýhodnejšia forma vyjednávania je principiálna negociácia, ktorá znamená byť
tvrdý na problém a mäkký na ľudí, takže vyjednávanie sa zameriava na riešenie
situácie.
Stratégie intervencie vyjednávania môžu byť rôzne.
•
facilitácia znamená vyjednávanie, ktorého priebeh je vopred presne daný.
Facilitátor sa presne drží formy a stanoveného postupu, facilitátor obe strany
len usmerňuje a dáva pozor, aby boli dodržané pravidlá, ktoré si obe strany s
pomocou facilitátora na priebeh vyjednávania určili.
•
mediácia funguje podobným spôsobom ako facilitácia, avšak sprostredkovateľ
je oveľa aktívnejší a ponúka stranám možnosti riešenia vzniknutej situácie,
navrhuje nové postupy a alternatívy riešenia, ktoré dovtedy žiadnu zo strán
nenapadli.
•
arbitráž prebieha oddelenou formou, takže sprostredkovateľ komunikuje s
každou stranou osobitne. Každá strana sa má právo vo veci vyjadriť a arbiter
má právo vo veci rozhodnúť, pričom jeho rozhodnutie je záväzné.
•
súd prebieha podľa určeného postupu a sudca komunikuje s každou stranou
cez ich zástupcov.
Pri negociácií je vhodné si postup vopred pripraviť tak, aby neprišlo počas
vyjednávania k nepredvídateľným situáciám. Prvým krokom je nutné stanovenie
cieľa, teda určenie čo vlastne chceme dosiahnuť, aké iné alternatívy považujeme
za akceptovateľné a vhodné. Druhým krokom je zber informácii potrebných pre
negociáciu. Je dôležité zistiť si o druhej strane všetky potrebné poznatky a
informácie o danej veci. Pred samotným vyjednávaním je ale nutné vypracovanie
strategického plánu, čiže určenie postupu pre vyjednávanie, alternatívnych
riešení (najhoršia a najlepšia alternatíva k vyjednávanej dohode), rizík a ohrození.
Po vypracovaní plánu nastáva samotný akt negociácie.
Odporúčaná literatúra:
Ľ. Čirtková - Policejní psychologie
T. Harris - Ja jsem OK, ty jsi OK
V. Capponi a T. Novák - Asertivně do života
J. Guttmanová - Cvičebnice asertivity
M. Pospíšil – Asertivita
A. Pease - Reč tela
T. Barker - Jak být laskavým a efektivním policistou
J. Křivohlavý - Konflikty mezi lidmi
Download

ZÁKLADY POLICAJNEJ ETIKY A PSYCHOLÓGIE