KÝM NIE JE NESKORO
1
2
Volkhard a Gerlinde Scheunemannovci
Kým nie je
neskoro
Podnety k súladu v manželstve a rodine
MSEJK 2011
3
Pôvodný názov a vydavateľ knihy.
Ehe - es zu spät ist:
Anregungen zur Gemeinsamkeit in Ehe u. Familie.
Scheunemann, Volkhard:
Neuhausen-Stuttgart, Hänssler,
© 2011 by Volkhard Scheunemann
Volkhard a Gerlinde Scheunemannovci
Kým nie je neskoro
© MSEJK, 2011
Toto vydanie pre misijné účely pripravila
Misijná spoločnosť evanjelia Ježiša Krista
ul. Púpavová 4, 841 04 Bratislava
Zodpovedný redaktor: Imrich Fülöp
Preklad: Ing. Peter Najman
Jazyková úprava: PaeDr. Mária Štullerová
Návrh obalu: Ing. Gabriela Kočárová
Sadzba: Ľudovít Betko
Tlač: alfaPRINT s. r. o. Martin
ISBN Tvrdá väzba: 978-80-89279-61-6
ISBN Brožovaná väzba: 978-80-89279-57-9
4
Obsah
Na úvod ........................................................................
7
VIII. Naša generácia poškodená v oblasti spoločenstva – náčrt situácie ...........................................
9
VIII. Chudoba človeka v oblasti spoločenstva ......... 24
VIII. Spoločenstvo potrebuje záväznosť, zdvorilosť 32
IIIV. Neschopnosť človeka v oblasti spoločenstva –
a jej prekonanie .................................................. 43
IIIV. Výchova k spoločenstvu .................................... 55
IIVI. Žiadne intímnosti pred manželstvom .............. 75
IVII. Pomoc pre vývoj schopnosti k spoločenstvu ... 84
VIII. Vzájomný rozhovor ........................................... 95
IIIX. Pomoc k spoločným modlitbám ....................... 109
IIIX. Tajomstvo lásky Pána Ježiša – kázeň
VIII. k Ef 5,21–33 ....................................................... 132
5
Tak stvoril Boh človeka na svoj obraz;
na Boží obraz ho stvoril;
ako muža a ženu ich stvoril.
Potom ich Boh požehnal a riekol im:
Ploďte a množte sa a naplňte zem;
podmaňte si ju...
A Boh videl všetko, čo učinil,
a hľa, bolo to veľmi dobré.
1.Mojžišova 1, 27–30
6
Na úvod
Táto kniha je obhajovacou rečou pre človeka ako Božie
stvorenie. Chce sa pokúsiť dotknúť rozladených a prasknutých strún nášho ľudského bytia, znovu ich naladiť
a napnúť. Chcela by ponúknuť pomoc ku schopnosti
človeka žiť v jednote a k uzdraveniu zlomených vzťahov
súladu v manželstve a rodine. Chcela by poslúžiť najmä
nasledujúcej generácii ako orientačná pomôcka k správnemu vzájomnému životu ako chlapca a dievčaťa, ako muža
a ženy na dobrých stvoriteľských cestách, ktoré predznamenal Boh. Jednou vetou povedané: táto kniha chce
rozozvučať v srdci čitateľa radostný tón nádeje alebo
melódiu vďaky.
S vďačnosťou a radostným očakávaním vnímame v našich dňoch intenzívne počítanie s pomocou a silou Svätého
Ducha. Kto rozumie Svätému Duchu, rozumie spoločenstvu a nebude sa odťahovať od posvätenia ako prípravy
k spoločenstvu. Boží Duch a dary podporujú spoločenstvo.
„Žena s láskou bude obklopovať muža“, znie v prorockom slove (Jer 31,22). Už nebude stáť proti nemu, nad
ním, pod ním a ani bokom od neho – to všetko sú strastiplné variácie nevykúpeného vzťahu muža a ženy. Znovu
bude obklopovať muža (porovnaj 1M 2,18). „Hospodin
stvorí nové na zemi“ (Jer 31,22).
Hoci som väčšinu kapitol musel napísať sám, predsa
len vznikli zo spoločného zápasu o správne pochopenie
spoločenstva v našom manželstve. Pozornému čitateľovi
neunikne rukopis mojej manželky v siedmej a deviatej
kapitole. Treba vedieť, že o mnohých myšlienkach sme
uvažovali spoločne. Opakovaniu sa nedá vždy zabrániť,
7
ani v pokračovaní myšlienok, ktoré sa už objavili v našej
prvej knihe. Tento druhý príspevok má doplniť ten prvý.
Pokúsili sme sa hovoriť jasne a taktne, a povedať pravdu
v láske a o láske pravdivo.
Záväzky v medzinárodnej misijnej práci nám nedovoľujú ďalej pracovať na tejto téme. Preto súčasne s týmto
príspevkom predkladáme náš „dospev“. Predstavuje takmer neskorý zber. Tomu, ktorý všetko umožnil, Jemu
samému česť a vďaka!
Eppstein, august 1987
8
I. Naša generácia poškodená
v oblasti spoločenstva – náčrt situácie
„Ani nech nepovie eunuch: Hľa, ja som suchý strom“!
Izaiáš 56:3
Žijeme v poškodenej generácii v oblasti spoločenstva.
Kríza v manželstve a rodine, v základných formách
spoločenstva, je podmienená chýbajúcou schopnosťou
človeka dnešných dní k spoločenstvu a pripravenosti
k službe. Koncentrácia na vlastné potreby a egoizmus
zamaskovaný slovami ako hľadanie samého seba, sebaurčenie a sebarealizácia, robia človeka neschopným
k životu v manželstve. Pritom človek je stvorený pre
spoločenstvo. Je sociálnou bytosťou. Pán Ježiš poukázal
na to, že škodlivý príklad rodičov a blížnych môže urobiť
človeka neschopným k tomuto životu. Žiadalo by sa povedať našimi slovami: Mnohí si netrúfajú na manželstvo,
lebo ich „ľudia učinili panencami“ (ľudia ich urobili
neschopnými k manželstvu – nem. preklad). (Mt 19,12).
Ak sa dnes psychoterapeuti a neurológovia sťažujú na
plné kliniky, ak etológovia (odborníci v oblasti mravouky)
hovoria, že v poslednom desaťročí nášho storočia bude tretina nemeckého obyvateľstva nápadná svojím správaním,
potom to musíme hodnotiť aj ako dotaz na naše sexuálne
správanie. Pohlavné správanie a schopnosť k spoločenstvu
veľmi úzko spolu súvisia a vzájomne sa podmieňujú.
Duševné škody
Otriasajúce, no pravdivé je vyznanie jedného 15-ročného dievčaťa: „Cítim sa ako plechovka od Coca-Coly: roztrhnutá, vychlastaná a odhodená.“ Otrasné je aj vyznanie
9
muža – tridsiatnika: „Som sexuálna bytosť. Mám na to
nárok.“ A pýtame sa: Je to všetko? Musím sa nechať ovládať mojou sexuálnou aktivitou na úkor môjho blížneho?
Alebo feministické vyznanie: „Moje brucho patrí mne!“
Sebaurčenie, moderný Moloch 20. storočia (porovnaj
3M 20,1–5), požiera svoje deti.
Pán Ježiš povedal: „Lebo kto by si chcel zachrániť život,
stratí ho; ale kto by stratil život pre mňa, nájde ho. Veď čo
osoží človeku, ak získa hoci celý svet, ale utrpí škodu na
duši?“ (Mt 16:25–26). Duševné škody sú následky egoistickej sebarealizácie, ktorá sa hlási k slovu vo vetách ako: Kto
chce dosiahnuť úspech, musí zabiť svoje svedomie! Alebo:
Zabudni, že máš srdce! Naproti tomu Písmo hovorí:
„So všemožnou bdelosťou chráň si srdce, lebo z neho pramení život!“ (Pr 4,23) a „Láska nerobí blížnemu zlého“
(R 13,10). Tu na seba narážajú dva svety. Otázkou tu je byť
alebo nebyť, sebaurčenie alebo Božie určenie.
Pre získanie správneho pohľadu je nutné duchovné prebudenie, prebudenie k viere. Až po znovuzrodení do
Božieho kráľovstva prostredníctvom Božieho slova (porovnaj 1P 1,23) budeme presvedčení o biblických smerniciach pre manželstvo a rodinu ako o Božích formách
spoločenstva. Až potom sa nám stanú biblické argumenty
k pohlavnému správaniu rozumnými. Napokon tu ide
o duchovný problém, ktorý sa musí riešiť odstránením
viny a očistením od zlého svedomia a škôd duše. Až
potom bude nad nami opäť žiariť Božia tvár. Boh poslal
svojho Služobníka Ježiša, „aby sa jeden každý odvrátil od
svojich zlých skutkov“ (nem. preklad) (Sk 3,26).
Náš znehodnotený svet
Nechcem začať spievať smútočnú pieseň o našom
svete. Chcem byť ale realistický a poukázať na to, v akom
10
to svete žijeme. Žijeme skutočne v znehodnotenom svete.
Zažívame znehodnotenie sexuality, ktorá sa stala lacným
spotrebným tovarom. Vzájomne to súvisí so znehodnotením tela, čo je poháňané nudizmom a vystavovaním
tela na obdiv v kioskoch na každom rohu ulice. Toto znehodnotenie preniká až do reči. Kto má rád náš jazyk, je
zdesený tým, ako sa s ním zaobchádza v škole i doma.
Niekedy máme dojem, že nie sme medzi ľuďmi, ale v zoologickej záhrade. Znehodnotenie jazyka má za následok
znehodnotenie spoločenského správania.
Počas dlhšej cesty vlakom vo februári 1987 som čítal
nekrológ na Hansa Rosenthala. Čo takého obdivuhodného tento známy moderátor televíznych kvízov urobil? Jeden komentátor to zhrnul jednou vetou: „Hans
Rosenthal patril k tým málo ľuďom, ktorí nikdy o druhom
nepovedali zlé slovo.“
Slovo znehodnotenie znie hodnotovo príliš neutrálne,
bolo by ho snáď treba nahradiť – a tým by sa nás to viac
dotýkalo – slovom znečistenie. Tak, ako sa sťažujeme na
znečistenie životného prostredia, musíme tiež s rovnakou
vehemenciou hovoriť o hroziacom znečistení duševného
sveta človeka. V máji 1986 som zažil následky Černobyľu
vo Württemberku. „Černobyľ je všade!“ bolo napísané
na bezpočetnom množstve plagátov. Nehoda reaktora
jadrovej elektrárne vyvolala takéto zdrvenie!
Černobyl je všade
Tretia svetová vojna na ideologickej úrovni už dávno
začala – a síce s nasadením ideologických jadrových
zbraní s doteraz nebývalou, globálnou ničivou silou.
Posledné dve desaťročia boli svedkom celosvetovo sa zvyšujúcej liberalizácie a odstránenia zákonov o rúhaní sa
Bohu, pornografii, rozvode, prerušení tehotenstva a homo11
sexualite. Čo bolo kedysi právom a zvykom, sa dnes
spochybňuje ako niečo diskriminujúce.
Jedným z najprofilujúcich trendov pre ideologické
oslabenie zákonov majúcim protikresťanské razenie je
Frankfurtská škola, asi najviac známa svojím konceptom
antiautoritárskej výchovy. Jej vyhláseným cieľom je zmena ľudského vedomia. Antropologická revolúcia si vyžaduje oslobodenie človeka od všetkých starodávnych
vzťahov v manželstve, rodine a štáte, ktoré sú označované
ako štruktúry utláčania. Láska a zdvorilosť medzi mužom
a ženou sú považované za výsledok „krutého domestikačného procesu sexuálnej túžby v dejinách ľudstva“
(H. Marcuse). Odstránenie manželstva a rodiny je preto
vyhláseným cieľom tohto vedome protibožsky koncipovaného hnutia, o antipedagogike ani nehovoriac! Ako náhrada sú ponúkané nezáväzné partnerstvá a komúny.
Dnes treba dodať, že emancipačná výchova vyvolala
u ňou ovplyvnenej generácie žiakov pocit neistoty, že problémovo orientovaná výchova vyvoláva strach a precitlivenosť, a že praktikovaná sexuálna výchova urobila generáciu neschopnou lásky a vzťahov. Černobyl je všade.
Znečistenie duševného sveta človeka nie je obmedzené
len na západ. Nájdeme ho práve tak na východe a vo
veľkomestách tretieho sveta. Médiá sa starajú o šírenie
„rádioaktívnych“ myšlienok, ktoré padajú na ľudí ako
múčnatka. Hrozné na tom je to, že „rádioaktívne ohrozenie“ je neviditeľné a spočiatku nespozorovateľné.
Chybné humanistické ohodnotenie
Od čias francúzskej revolúcie v roku 1789 sa explozívne
rozšíril antropocentrický svetonázor (pokladajúci človeka
za stred a cieľ svetového diania a vesmíru) a nazeranie na
život. Čo si v helénizme razilo cestu a preniklo na povrch
12
vo vete o človeku ako o miere všetkých vecí, sa tu stále
viac stávalo všeobecným názorom západných národov.
V prehlásení ľudských a občianskych práv z roku 1789 je
veta: „Sloboda spočíva v tom, že je možné robiť všetko, čo
nikomu neškodí.“ Spočiatku to znie presvedčivo, napriek
tomu je to veľmi nebezpečná veta. Ona totiž nevysvetľuje,
čo druhému škodí. Ak si to každý človek môže a musí
určiť sám, je to veľmi ambivalentná (majúca súčasne dve
hodnoty – zahŕňa aj protiklad) a nebezpečná úloha
a súčasne aj poriadne precenenie človeka. K čomu priviedlo človeka chybné humanistické ohodnotenie, objasnil starý spolkový prezident Prof. Dr. Karl Carstens v jednej prednáške v roku 1986. Citujem z nej:
Karl Carstens na tému ciele výchovy
„Zle sa stalo, keď sa moderná pedagogika zmocnila
emancipačnej predstavy slobody. Heslami tohto učenia sú
egoistická sebarealizácia a maximalizácia rozkoše. Vyžaduje sa antiautoritárska výchova a odlúčenie dieťaťa od
jeho rodičov. Túto bludnú cestu sme všetci draho zaplatili. Existuje druh emancipácie, ktorý ničí všetko: morálku, zvyky, právo, náboženstvo, manželstvo, schopnosť
milovať a veriť, povedal nedávno nuemünsterský prepošt
Karl Hauschildt. A ja s ním môžem súhlasiť. Tento druh
emancipácie vedie k nárokujúcemu si mysleniu a k strate
pripravenosti preberať úlohy pre verejnosť. Je v nej veľké
nebezpečie pre mladého človeka samého a pre spoločnosť
celkove. Kresťania sa jej musia rozhodne postaviť na
odpor. Musíme požadovať, aby sa stredom výchovy stala
láska k blížnemu, aby sa cieľom výchovy stala láskavosť,
trpezlivosť, ochota obetovať sa a odpúšťať.
Mladému človeku treba vysvetliť, že zmysel života spočíva v zasadení sa za taký cieľ, ktorý ukazuje nad samého
13
seba, či je to už služba lásky blížnemu, alebo výchova
vlastných či cudzích detí, alebo iná sociálna úloha, alebo
zmiernenie utrpenia tretieho sveta, alebo angažovanie sa
za mier, no nie v poslednom rade život zasvätený Bohu.
Aj vďačnosť, vernosť, pravdovravnosť, triezvosť a umiernenosť, šľachetnosť a udatnosť si zaslúžia svoje miesto
v zozname cieľov výchovy. A tiež je potrebné mladému
človeku ukázať, že neúspech, zármutok, núdza a bolesti
majú svoj zmysel, že v nich dozrieva a vnútorne sa stáva
silnejším.“
Carstens končí svoj výklad výzvou:
Uchovať kresťanský rozmer do budúcnosti!
„Mojou najväčšou starosťou s ohľadom na budúcnosť
nie sú atómové zbrane ako také, nech sú akokoľvek
strašné, nie je ohrozenie životného prostredia, napriek
tomu, že nás veľmi znepokojuje, a nie je ani prudký rast
obyvateľstva v treťom svete, nech už bude riešenie tohto
problému akokoľvek ťažké. Mojou najväčšou starosťou je,
že v našej civilizácii môžeme stratiť kresťansko-duchovný
rozmer. Potom by istotne s nami mohol byť koniec.
Ak človek povýši samého seba za kritérium všetkých
vecí, ak stratí pocit pre to, že nie je schopný vlastnými silami riešiť jemu uložené úlohy, ale že k tomu potrebuje
Božiu pomoc, že ale naopak, ak zlyhá, tak môže dúfať
v Božiu milosť – ak sa stratí toto vedomie, potom je to zlé.
Ak sa človek zvrhne, je schopný všetkého. Najmocnejšia
sila, ktorá ho pred tým môže zachrániť, je viera v Ježiša
Krista a prikázanie lásky k blížnemu.“
Z denníka
Tu by som chcel reprodukovať zápisky z denníka
sedemnásťročného dievčaťa. Pochádzajú síce z päťdesia14
tych rokov, reprodukujú ale veľmi čestne konfliktnú situáciu, v ktorej je možné sa dostať vlastnou sebaurčenou slobodou. „Ples bol nádherný! Boli tu veľmi milí muži
a musela som vynaložiť všetku energiu aby som zostala
verná svojmu predsavzatiu, že si s niktorým nič dôvernejšie nezačnem. O 22. hodine prišiel Walter a potom som
prirodzene tancovala väčšinou len s ním. Nakoniec chceli
niektorí vedieť, kedy sa zasnúbime; tu sa ale nedá nič
robiť! Každopádne sa obávam, že Walter si niečo také
predsavzal; nič také sa ale nestane, aj keď je taký milý.
Dúfala som, že ho odstraším správou, že som dostala súhlas k štúdiu. Figu borovú! Povedal len trochu zarmútene:
„Ach, potom to bude trvať ešte o dva roky dlhšie!“
Nemusela som sa pýtať, čo tým myslel, keď som sa mu
pozrela do očí. Môžem sa akokoľvek vykrúcať, nič mi to
nepomôže, on si ma chce vziať. Škoda, je to taký milý
chlapec!“
Ďalší zápis do denníka bol urobený o týždeň neskôr:
Volanie o pomoc
„Urobila som niečo, čo nikdy nemôžem napraviť.
Nerozmýšľala som, – nechcela som rozmýšľať a namýšľala som si, že by som s Walterom mohla udržiavať iba
dobrý priateľský vzťah. Tušila som, že on to nebude môcť,
ale nechcela som si to uvedomiť. Teraz je už neskoro!
Včera sa mi otvorili oči: on ma miluje a chce si ma vziať!
– Ja nemôžem. Mala som si to skôr rozvážiť a včas náš
vzťah ukončiť. Neskoro sa mi otvorili oči! Došlo ku katastrofe. Už som to nemohla dlhšie znášať a povedala som
mu, že to musíme skončiť. Teraz si myslí, že ho nemám
rada a že som sa s ním len zahrávala. Takmer sa zrútil.
Ako som len mohla niečo také urobiť? Snáď by bolo bývalo múdrejšie, keby som sa bola od neho pomaly vzdialila.
15
Ale ja už nemôžem. Bremeno je priťažké: stále viem, že
ma miluje a robí si nádej, ktorú mu nikdy nemôžem
splniť. Nie! Radšej som to hneď skončila. Ale neskôr by
ho to predsa ešte viac ranilo. Je nešťastný. Ako som len
mohla byť taká nezodpovedná a zatvárať oči pred následkami, ktoré prinesie naše priateľstvo. Namýšľala som si,
že by sme sa mohli priateliť, potom som si včas nevšimla,
ako sa to zmenilo, nebola som dosť silná brániť sa tomu.
Teraz je už príliš neskoro a ja som vinná. Čo mám robiť?
Veď ja už nemôžem nič napraviť, vôbec nič! – Alebo sa
mám za neho vydať? Mám sa vzdať mojich plánov? – To
predsa nejde! Urobila by som nás oboch nešťastných. Veď
ho predsa neľúbim. Veď ja neviem ľúbiť. Ja sa nesmiem
nikdy vydať! Waltera som urobila nešťastným! Och, kto
mi môže pomôcť z tohto pocitu viny? Je láska pekná?
Nie, lebo prináša bolesť, tak veľa bolesti!
Ak mi nikto nepomôže, – sama si musím zúfať. Človek
mi tu nemôže pomôcť, nikto. Myslela som si, že mám tak
veľa priateliek a priateľov. Kde je teraz ten, čo by mi
mohol pomôcť? Som celkom sama. A som taká slabá,
taká úbohá! Pomoc! –“
Čo je dobré
Treba dodať, že antropocentrický svetonázor propagovaný humanizmom nestačí. Človek nemôže určiť, čo škodí
jeho blížnemu. Potrebujeme viac, potrebujeme smer určujúce a prevládajúce slovo, ako ho nachádzame v Biblii:
„Oznámili ti, človeče to, čo je dobré, a čo požaduje Hospodin od teba; iba to, aby si činil súd, miloval milosrdenstvo a chodil pokorne so svojím Bohom“ (Mich 6,8).
Musí nám byť povedané, čo škodí blížnemu. Sami zo
seba to nevieme. Zostáva nám akceptovať a praktizovať
v pokore toto Božie slovo.
16
V kázni na vrchu si Pán Ježiš osvojuje zlatý zákon
rabínov a obracia ho v pozitívum: „Preto čokoľvek chcete,
aby vám ľudia činili, čiňte im aj vy; lebo to je zákon aj proroci!“ (Mt 7,12) – To je viac, ako veta z francúzskej ústavy:
„Sloboda spočíva v tom, že je možné robiť všetko, čo nikomu neškodí.“ Pán Ježiš dôrazne poukazuje na už dané
Božie slovo v zákone a prorokoch, na ktoré sa opiera zlatý
zákon správania sa voči blížnemu. Musí nám byť
povedané: pravdu nemožno urobiť závislou na kolektívnej
identite nejakej skupiny, ako to chce J. Habermas. Ona
nie je vymeniteľná ako košeľa. Potrebujeme ju viac ako
skupinovú morálku.
Je to primálo, ak urobíme naše presvedčenie závislé na
človeku. Ak sa stane človek meradlom pre ľudí, tak ho to
uvádza do novej formy neslobody a závislosti, ako to
požadoval Karl Marx: „Človek je pre človeka najvyššou
bytosťou.“
Max Horkheimer radí
Že sa nedá vydržať antropocentrický, o človeka sa
opierajúci princíp jeho konania, dokázali poznatky neskoršieho M. Horkheimera, ktorému ako prognostikovi
Frankfurtskej školy prislúcha zvláštny význam. Podľa
Horkheimera neexistuje žiadne odôvodnenie, ktoré by ma
logicky nútilo k tomu, aby som nenenávidel, ak si tým
v spoločenskom živote neprivodím žiadne nevýhody.
Doslovne hovorí: “Všetky pokusy, ktoré zakladajú
morálku miesto pohľadu na večnosť na pozemskej múdrosti, sa zakladajú na harmonistických ilúziách. Všetko,
čo súvisí s morálkou, má nakoniec svoj pôvod v teológii.“
(Porovnaj Spiegel – interwiew 1971 s H. Gumnior.)
Horkheimer vidí prežitie ľudstva zabezpečené len vtedy,
ak poslednou inštanciou nie je sám človek, ale ak pozná
17
a uzná najvyššiu autoritu. „Kto robí človeka bohom, ten
tým vždy nastoľuje na trón aj potenciálnu beštiu“
(H.Hempelmann).
Haeckelov omyl
Pod týmto nadpisom vydala európska lekárska spoločnosť príspevok Prof. Dr. E. Blechschmidta, známeho
embryológa z Göttingen. V ňom označuje Blechschmidt
základný biogenetický zákon vyslovený v r. 1866 Ernestom Haeckelom za omyl s najväčšími následkami, na
ktorom sa zakladá, ako si myslíme dnes, slobodne disponibilné zaobchádzanie s nenarodeným životom. Tento omyl
sa rozšíril až po výuku biológie na vyšších školách, kde sa
hovorí v priamom spojení so zárodkom života o zhluku
buniek, žubrienke alebo obojživelníkovi. Ak je človek
podľa základného biogenetického zákona najprv jednobunkový živočích, potom červ, ryba, plaz, cicavec nižšieho rádu a poloop, a až v posledných mesiacoch je človekom, potom to má nutné následky pre zaobchádzanie
s nenarodeným životom. Znovu a znovu to dokázala
v posledných rokoch prebiehajúca diskusia o umelom prerušení tehotenstva.
Ak sa Haeckel mýlil, potom nie sú usmrcované obojživelníky, ale ľudia. Pre závažnosť týchto výrokov chcem
nechať slovo samému Ernestovi Blechschmidtovi.
Žiadne neľudské ranné štádiá
ľudského zárodku
„Za jeden z omylov s najväčšími následkami je treba
menovať základný biogenetický zákon vyslovený
Ernestom Haeckelom. Hovorí, že ľudský zárodok počas
svojho individuálneho vývoja, svojej ontogenéze (procesu
vývoja individuálneho organizmu) v skrátenej forme reka18
pituluje proces vývoja kmeňa, fylogenézu (historický
vývoj druhov), a tým konzekventne učí, že človek ontogeneticky najprv nie je človekom. Tento názor mohol vzniknúť a platiť, pokiaľ chýbali kompetentné ľudské embryologické nálezy. Bez skutočne nedostatočných preparátov
vtedajšej doby by vôbec nebolo možné základný biogenetický zákon ustanoviť a považovať ho za vierohodný. Kto
ešte verí Haeckelovej hypotéze, predpokladá, že ľudský
zárodok prechádza najprv neľudskými rannými štádiami,
prv než podľa domnele všeobecného plánu vývoja cicavcov vykazuje charakteristické ľudské diferencie.
Potom, čo je dnes ľudská ontogenéza mikroskopicky
dobre známa, preskúmalo sa prijatie rekapitulácie fylogenézy počas ontogenézy a muselo sa konštatovať, že sa
nedá nájsť žiadny doklad pre rekapituláciu. Dnes vieme,
že základný biogenetický zákon bol jedným z najväčších
omylov biológie. Dokázalo sa, že Haeckelove predstavy
boli klamné a že všetky pokusy niečo z nich zachrániť, sú
márne. Dnes už azda neplatí „v inom zmysle“ alebo „len
v princípe“. Vôbec to neplatí!
Človek od oplodnenia
Ontogenéza je fenogenéza (proces vývoja vonkajších
znakov organizmu), to znamená zmena zjavu, ale nikdy
nie premena existencie. Preto je fylogenéza irelevantná
pre opis terajšej ontogenézy. Vyvíjať sa môže len to, čo
podľa svojho charakteru už má k tomu sklony. Táto situácia, dnes uznávaná ako princíp, už nedovoľuje – takmer
dodatočne – hľadať, v ktorom štádiu vzniká z ľudského
vajíčka človek. Človek sa človekom nestáva, ale je človekom
už od okamihu oplodnenia. Dnes vieme, že neexistuje fáza
vývoja, ktorá by tvorila prechod z ešte nie ľudskej do už
ľudskej diferencovanosti.
19
Na otázku, odkiaľ vieme, že už v prvých dňoch
a týždňoch je takzvané ľudské vajíčko alebo ľudské
embryo skutočne človekom, znie odôvodnená odpoveď:
dnes vieme, že každé vajíčko obsahuje lekársky špecifické
chromozómy a že počas ontonogenézy sa nevyskytujú zmeny chromozómov, ktoré by snáď spôsobili zmenu jedinca.
Lebo počas vývoja sa mení len výzor ale nie bytosť.“
AIDS – tajomné znamenie hroziaceho zla
Aké nezastupiteľné je voľné sexuálne správanie našich
dní, ukazujú nielen jeho mylné základy a z nich pochádzajúce voľne použiteľné zákroky v zaobchádzaní s nenarodeným životom, ale aj jeho chorobný dôsledok prejavujúci sa v ľudovom more AIDS. Lekárske noviny z 13. 2. 1987
reprodukujú pod nadpisom: „Aj sexuálna revolúcia
požiera svoje deti“ medzinárodnú štúdiu k téme AIDS. Aj
keď hlavný útok AIDS vírusu ohrozuje v súčasnosti
obzvlášť krajiny Centrálnej Afriky a Latinskej Ameriky,
odhaduje sa, že pri nehatenom šírení si tento vírus v týchto zemiach vyžiada do roku 2000 asi 100 miliónov
mŕtvych. Preniknutie AIDS do USA a aj Nemeckej
spolkovej republiky je preto pohnútkou k najväčším
starostiam a bdelosti. V súčasnosti je u nás známych
okolo 1000 prípadov ochorenia na AIDS v záverečnej
fáze. Počet infikovaných sa odhaduje na 200 000 alebo
dokonca až na 400 000. Skutočnosť, že inkubačná doba
môže trvať viac ako 12 rokov, robí túto chorobu takou
príšernou. Ako je známe, prenáša sa krvou a spermatom.
Medzi prostituujúcimi v Nairobi bolo viac ako 70 % AIDS
– pozitívnych. Po homosexuálnych populačných skupinách ľudí sú teraz infikované aj heterosexuálne populačné
skupiny. Rodia sa aj AIDS – novorodenci. Komentátor
v spomenutých lekárskych novinách píše: „Pri nesúvislých
20
a hlboko siahajúcich zmenách sa už nespočetnekrát ukázalo, že prinajmenšom nie všetko zvykne tak vychádzať,
ako to revolucionári očakávali. Nie zriedka preto sami
hynú v nestabilnej, bezprostrednej fáze, ktorá je následkom uvedených zmien. Chtiac nechtiac sa človek musí
vyrovnať aj s AIDS, ktorý sa ako dôsledok „sexuálnej
revolúcie“ chystá vyhubiť svoje najhorlivejšie deti.“
Tvrdé dôsledky
nezodpovedného sexuálneho správania
Takto by sme dnes preložili výraz Biblie, ktorý sa
nachádza v jej poslednej knihe: Napojil ich vínom...
„Vínom hnevu svojho smilstva“ (Zj 14,8).
Poukazuje na dva stavy veci. Po prvé hovorí, že nezodpovedné sexuálne správanie privádza človeka pod hnev
jeho Stvoriteľa, a to znamená súd. Preto právom napomína anjel na nebi: „Bojte sa Boha a vzdajte Mu česť, lebo
prišla hodina Jeho súdu!“ (Zj 14,7).
Po druhé otvára tento výraz duchovnú dimenziu.
Zhromaždenie národov pod diktatúrou svetovej moci
Babylónu „napájalo vínom hnevu svojho smilstva všetky
národy“ (Zj 14,8). Proti tomuto nakopeniu zla je jedinec,
ktorý nie je spojený s Kristom, bezmocný. Prijme znamenie novej svetovej morálky napriek strašnému varovaniu
v Zjavení 14, 9–12.
Strata ekologickej rovnováhy
Opakuje sa všetko, aj katastrofa životného prostredia
ako dôsledok ľudskej povznesenosti. Citujem Boží výrok
z Izaiáša 10:
„Navštívim aj ovocie vysokomyseľnosti srdca kráľa
Asýrie a nádheru vysokosti jeho očí. Lebo hovorí: V sile
svojej ruky som to vykonal a vo svojej múdrosti, lebo som
21
rozumný. Či sa bude honosiť sekera povyšujúc sa nad
toho, kto ňou seká? Či sa bude velebiť píla nad toho, kto
ju ťahá? Ako keby prút povznášal tých, ktorí ho zdvíhajú!
Ako keby palica zdvíhala toho, kto nie je drevom!
Preto i slávu jeho lesa i jeho úrodného poľa, od duše až
do tela, všetko vyhubí, a bude, ako keď sa neduživý rozplýva
a mizne. A ostatku stromov jeho lesa bude taký malý počet,
že ich chlapča spíše.“
Alebo ďalšie Božie slovo z Izaiáša 24:
„Hľa, Hospodin vyprázdni zem a spustoší ju, prevráti jej
tvár a rozptýli jej obyvateľov. Smútiť a vädnúť bude zem;
zomdlie a uvädne okruh sveta, zomdlejú vysokosti ľudu
zeme, pretože i tá zem je poškvrnená pod svojimi obyvateľmi,
lebo prestúpili zákony, zmenili ustanovenie, zrušili večnú
zmluvu. Preto kliatba zožerie zem, a pykať budú tí, ktorí
bývajú v nej.“
Ale pre jedinca poškodeného v oblasti spoločenstva,
ktorý si v našom svete pripadá ako odumierajúci strom,
platí Boží prísľub:
„Lebo takto vraví Hospodin eunuchom, ktorí zachovávajú
moje sviatočné dni odpočinku, volia si to, v čom ja mám
záľubu, a držia sa mojej zmluvy: Vo svojom dome a medzi
svojimi múrmi dám im pomník a meno lepšie, ako sú synovia a dcéry“ (Iz 56,4–5).
Môže sa modliť ako Dávid na púšti:
„Bože, Ty si môj Boh, ja Teba hľadám; po Tebe žízni moja
duša. Po Tebe prahne moje telo ako zem suchá a bez vody,
22
vyprahnutá. Tak som Ťa vyzeral vo svätyni, aby som videl
Tvoju moc a slávu. Lebo Tvoja milosť je lepšia ako život;
a moje pery velebiť Ťa budú. Tak Ťa budem žehnať za svojho života a v Tvojom mene budem dvíhať dlane. Ako tukom
a olejom sa sýti moja duša, jasajúcimi perami Ťa chvália
moje ústa, keď si na lôžku spomínam na Teba a v nočných
bdeniach rozjímam o Tebe. Lebo Ty si mi býval na pomoci
a v tôni Tvojich krídel plesám. Duša mi k Tebe priľnula
a Tvoja pravica ma podopiera.“
Žalm 63,2–9
23
II. Chudoba človeka
v oblasti spoločenstva
„Aj vtáča našlo si domov
a lastovička hniezdo, kde ukladá si mlaď:
oltáre Tvoje, Hospodine mocností, Kráľ môj a Boh môj!“
Žalm 84,4
Túžba po domove
Začnem výrokom Dietricha Bonhoeffera: „Čo môže
znamenať rodina, na to dnešní ľudia zabudli, ale iní si to
práve v našej dobe uvedomujú. Je to Božie zriadenie vo
svete, v mieste, kde nech sa vo svete čokoľvek deje, má
prebývať pokoj, ticho, radosť, láska, čistota, kázeň, úcta,
poslušnosť, odovzdanie a v tom všetkom šťastie.“
Kedysi hľadali ľudia útočište v jaskyniach, stavali si na
vyvýšených miestach hrady alebo sa chránili mestskými
múrmi. „Môj dom je môj hrad“, hovorí Angličan a poukazuje tým na potrebu ochrany človeka. Potrebujeme
miesta bezpečia aj navonok, miesta, kam patríme, potrebujeme domovy v tomto svete. Sme pripravení ich budovať a aj napĺňať ich vnútro? Sme pripravení sa podieľať na
takomto Božom zriadení? Friedrich Nietzsche v mnohých
veciach predvídal vývoj 20. storočia. Tušil, že človek sa
v dôsledku svojej bezbožnosti stane „bezdomovcom“.
Vyjadril to medzi iným v krátkych veršoch:
„Krákajú vrany
a víriac letom k mestu letia.
Čoskoro bude snežiť.
Beda tomu, kto domov nemá!“
24
Bezdomovci, bleskovo preniká mysľou moderného
človeka! Človeka to ale trápi, keď nevie, kam patrí, keď na
tomto svete nemá bývanie. Aj vôl a osol vedia kam patria,
narieka prorok. Poznajú jasle svojho pána (porovnaj
Iz 1,3). Ale človek to nevie. Či sme azda hlúpejší ako
zvieratá? Alebo musíme skôr úprimnejšie vyznať: človek
to nechce vedieť, kým ho Boh nevylieči z jeho odvrátenia
(porovnaj Hoz 14,5; Jer 3,22)?
Básnik a prefíkaný filozof Heinrich Heine na konci svojho života napísal: „Ležiac na smrteľnej posteli sa stáva
človek veľmi citlivým a chcel by sa zmieriť s Bohom a svetom. Áno, ja som sa vrátil k Bohu ako márnotratný syn,
potom čo som u Hegeliánov (filozofický smer 19. storočia) pásol svine. Prepadla ma nebeská túžba po domove
a hnala ma vpred cez lesy a priepasti, cez najzávratnejšie
horské chodníky dialektiky. Za moje osvietenie ďakujem
celkom jednoducho čítaniu knihy – Biblie. Plným právom
ju nazývajú aj Sväté písmo. Kto stratil svojho Boha, môže
Ho znovu nájsť v tejto knihe, a kto Ho nikdy nepoznal,
tomu tu veje v ústrety dych Božieho slova.“
Človek je stvorený pre spoločenstvo
Už prvé listy Biblie hovoria o tom, že Boh stvoril človeka pre spoločenstvo. V 1M 1,27 čítame: „Tak stvoril Boh
človeka na svoj obraz; na Boží obraz ho stvoril; ako muža
a ženu ich stvoril.“ To predsa znamená, že človek je
určený pre existenciu vo dvojici, je určený pre spoločenstvo. Potrebujeme sa vzájomne, aj v spojení muža
a ženy. To sa zdôrazňuje ešte raz v 2. kapitole tej istej
knihy, kde sa vracia znovu k procesu stvorenia: „Nie je
dobré človeku byť osamote.“ (v 18). Adam sa musel dlho
zapodievať s vtákmi a zvieratami. Medzi nimi však
nenašiel žiadnu pomocníčku (1M 2,20). Nech sú zvieratá
25
akokoľvek milé a prítulné, my ľudia potrebujeme viac.
Sme stvorení k spoločenstvu s ostatnými ľuďmi –
a k spoločenstvu s Bohom.
Boh žije v spoločenstve
Druhý poznatok môžeme získať z jadra výpovede
Svätého písma o človeku, totiž že „Boh stvoril človeka na
svoj obraz“ (1M 1,27). Môžeme z toho odvodiť, že človek
bol stvorený podľa Božieho modelu. Biblia nám odkrýva
skutočnosť, že Boh žije vo večnom spoločenstve ako Otec,
Syn a Svätý Duch. Boh si žiada spoločenstvo. Áno, Boh
daruje človeku podiel na spoločenstve s Ním. To je neslýchané. Niečo podobné vo svetových náboženstvách
nenachádzame: Boha, ktorý zriaďuje spoločenstvo, lebo
v spoločenstve žije, áno, ktorý nás v Kristu Ježišovi
povoláva do svojho spoločenstva, ako Pavol píše: „Verný
je Boh, ktorý vás povolal do spoločenstva svojho Syna
Ježiša Krista, nášho Pána“ (1Kor 1,9). Alebo Ján: „Naše
spoločenstvo je s Otcom a s Jeho Synom Ježišom
Kristom“ (1J 1,3). Z biblickej vety, že Boh je láska, usúdil
cirkevný otec Augustín, že Boh žije vo večnom spoločenstve, lebo láska sa realizuje v spoločenstve. Vzájomný
láskyplný vzťah, ktorý nachádzame v Božstve, sa má
odzrkadľovať vo vzájomnom vzťahu ľudí. V spoločenstve
muža a ženy má človek realizovať to, čo zažíva vo vzťahu
s Bohom. Ako Adam so svojou manželkou Evou sú obaja
stvorení na obraz Boží. V tomto vzťahu odzrkadľujeme
Božiu podstatu.
Pôvodná informácia v Biblii
Človek ako obraz sa musí neustále orientovať podľa
vzoru. Táto stála orientácia sa uskutočňuje prostredníctvom
stíšenia sa pred Bohom na modlitbe a vážnym prijímaním
26
Jeho rozhovoru s nami cez Bibliu. V nej otvorene Boh objasnil svoj návrh, svoj plán s človekom. Tu nájdeme pôvodnú
informáciu, kľúč pre vývoj a správanie človeka. „Na začiatku
bola informácia“ povedal zámerne Werner Gitt v jednej zo
svojich kníh podľa prvého verša Jánovho evanjelia. Človek
je plánovaný, nie je produktom náhody. Preto, aby sme verili skôr v evolúciu než v stvorenie, je v dnešnej dobe treba
väčšiu „vieru“. Bez kľúča niet života a bez Stvoriteľa niet
kľúča. Komplexná štruktúra molekuly bielkoviny považuje
myšlienku o náhodnom zlúčení za absurdnú.
Človek je stvorený ako osoba
Ďalšie jadro výpovede Biblie o Bohu a ľuďoch sa nachádza v 2M 3,14. Tam oznamuje Boh Mojžišovi svoje
meno slovami „SOM, KTORÝ SOM“. Tajomné meno!
Avšak meno vystihujúce svojho nositeľa. Mená sú dôležité
a hovoria veľa o charaktere. Jedno je ale ihneď presvedčivé: keď Boh hovorí: „Ja som“, potom hovorí o sebe
ako o osobe. Boh nie je niečo neosobné, len akási sila,
nejaký slepý osud. Boh je osoba, je to JA, ktoré má vôľu,
city a myšlienky. Ak sme my ľudia stvorení na Boží obraz,
potom smieme a máme aj my byť takým Ja, smieme
a máme byť osobou. Máme určitú hodnotu. Sme cenní.
Boh myslí vážne to, čo hovorí: „Si drahý v mojich očiach“
(Iz 43,4). Existujem len ako jeden exemplár, len v jednom
vydaní. Nikto nemôže vykonať to, čo chce Boh skrze mňa
vykonať na tejto zemi. Som želaný. Som stvorený. Ďakujem
Bohu, že som, že smiem byť Božou myšlienkou. Boh ma
pozná podľa mena (Iz 43,1). A ja smiem vzývať Jeho meno.
Boh dal svoje mocné meno „Som, ktorý Som“ Ježišovi
(J 17,11–12). V mene Ježiš (Jehoshua) je obsiahnuté meno
Jehova. Kto bude vzývať meno Pánovo, bude spasený (R
10,13), bude vykúpený a nemusí sa už viac báť (Iz 43,1).
27
Tu je skryté hlboké tajomstvo a aj cesta k uzdraveniu mnohej duševnej nemoci dnešných dní. Obrátenie sa k Bohu
nás uzdraví. Keď nájdeme Boha, objavíme samých seba
a Boh nám dá cieľ, zmysel nášho života.
Byť osobou znamená byť tu pre druhých
Z Božieho predstavenia sa na vrchu Horéb chápeme
ešte niečo ďalšie. Keď Boh hovorí „Som, ktorý Som“,
potom to musíme interpretovať vo vtedajšom kontexte:
Som pre vás. Je mi ľúto izraelského národa. Chcem ho
vyslobodiť z otroctva a vyviesť z Egypta.
Boh je pre nás. Boh vzťahom na svoju osobu sa
neuspokojí sám so sebou. Bohovia-modly sú naproti tomu
blažení sami v sebe a nenechajú sa vyrušovať tým, čo sa
deje vo svete. Bohovia Olympu sa radi odťahujú od zodpovednosti za svet. Biblický Boh je Boh pre svet a pre
ľudí. Tak Boh vo svojom predstavení sa hovorí nielen to,
že On je, ale aj kto On je.
Pán Ježiš naviazal na toto „Ja Som“ z 2M 3,14 a naplnil
tým, že povedal: „Ja som chlieb, svetlo, pastier, dvere, vzkriesenie, cesta, pravda, život, vinný kmeň (porovnaj ev. Jána).
Som to, čo potrebujete. Som pre vás. Dávam vám podiel na
sebe samom.“ Takto vyzerá Božie „bytie osobou“ – existencia ako osoba. Pretože sme stvorení pre existenciu ako osoba,
musíme sa orientovať na Božie „bytie osobou“, ktorý nežije
sám pre seba, ale dáva človeku podiel na sebe a svojej sláve.
Som skrze teba
Tu sa dotýkame hlbokých, existenčných vecí. Keď Ježiš
hovorí: „Ja som pravda“, tak z toho vyplýva, že pravda je
osobná, vzťahuje sa k osobe. Pravda je viac ako matematický vzorec alebo poučka. Pravda sa viaže na osobu
a dozvedáme sa ju v stretnutí – tak to učil E. Brunner.
28
V stretnutí s Ježišom a potom aj vo vzájomnom stretnutí.
Stretnutie patrí k „bytiu osobou“, stretnutie s tvojím Ty.
A v tomto stretnutí sa stávam osobou, objavujem sám
seba. Človekom sa nestávam v zaobchádzaní s vecami
a číslami, ale v stretávaní s ľuďmi a nadovšetko v stretnutí
s Bohom. Známy židovský náboženský filozof Martin
Buber tento stav veci definoval poučkou: Som skrze teba
– veta, ktorá mohla vzniknúť len na starozmluvnej živnej
pôde. Aby som pochopil sám seba a mohol prísť k sebe
samému, potrebujem jedného Ty. Aby som mohol dýchať,
mohol sa radovať, mohol existovať, potrebujem niekoho
iného. Som, existujem skrze Teba, Bože. Môžem Ťa
osloviť v Ježišovi, mojom Pánovi a Spasiteľovi. Preto sa
odvažujem prichádzať k ľuďom vo vedomí: som skrze
nich. Ty, Bože, ma necháš skrze nich byť človekom, stať
sa človekom. Keď prišla reč na pojem sebarealizácie, bolo
to najprv mienené pozitívne. Človek má za úlohu nájsť
samého seba v náprotivku spoločenstva. Johannes
Scheffler to vyjadril v rýme:
„Pred každým stojí obraz toho, kým stať sa má.
Pokiaľ ním nie je, nedosiahol plnosti pokoja.“
Tak spoznávam sám seba v zrkadle náprotivku v negatívnom i pozitívnom zmysle. Snáď som si o sebe myslel, že
som prívetivý typ, pokým som nemusel zdieľať izbu s ďalšími dvomi spolubývajúcimi a musel som spoznať, akej netrpezlivosti a hnevu som schopný. Ale nielen moje slabosti
vychádzajú najavo. V rozhovore s priateľom objavujem
schopnosť kreatívneho myslenia, schopnosť vyjadrenia
svojich pohnútok slovami, a tiež schopnosť trpezlivého
načúvania. Bez priateľa ostávam sám, ostávam v nevedomosti o samom sebe a v nebezpečenstve vznášať sa nad
29
zemou. Ako veľmi potrebujem rozhovor! Tu sa stretávame
ako ľudia v najhlbšom zmysle. A ako veľmi potrebujeme
rozhovor srdca s Bohom – modlitbu. Tu sme blažení. Biblia
vyjadruje pravdu vety Martina Bubera v obraze: „Ako sa
vo vode odzrkadľuje tvár, tak človek v srdci človeka“
(Pr 27,19). A ďalej hovorí: „Železo sa brúsi železom a jeden
človek brúsi druhého“ (Pr 27,17).
Delfíny – vládcovia svetových morí
V Reader’s Digest som čítal článok s nadpisom: Delfíny
– vládcovia svetových morí. Téma ma zaujala, doteraz
som toto čestné miesto vždy priznával žralokom. Musel
som sa nechať poučiť. Žraloky majú pred delfínmi
rešpekt. Delfíny žijú v kŕdľoch, nie sú samotári ako dravé
žraloky. Delfíny disponujú vyvinutým komunikačným systémom. Žiadny člen kŕdľa sa nevydá mimo počuteľnú
vzdialenosť tohto systému. Ak je napadnutý mladý delfín,
je tu okamžite celý kŕdeľ. Nuž delfíny nemajú žiadne
zbrane, žiadne zuby na trhanie alebo uhryznutie. Majú ale
veľmi tvrdý pysk, dokonca tvrdý ako železo. Mnohému
stroskotancovi sa už stal záchranou. Ak by sa žralok
odvážil napadnúť delfína, tak signál hrôzy a strachu
napadnutého podnieti kŕdeľ k okamžitej akcii. Spoločne
zo všetkých strán zaútočia na žraloka a vrazia mu do tela
svoje ostré pysky, takže krvácajúc klesne ku dnu. Pretože
žijú v spoločenstve, sú silní.
Človek potrebuje ochranu spoločenstva
Je známe rozprávanie o slovanskom kráľovi Svätoplukovi, ktorého veľmi trápila neustála zvada jeho synov.
Všetky dohovárania boli márne. V hodine svojej smrti si
ich všetkých troch zavolal k svojmu lôžku, každému dal
prút s výzvou, aby ho zlomil. Bolo to až príliš jednoduché.
30
Potom zviazal dohromady tri nové prúty a nechal všetkých od najstaršieho po najmladšieho, aby sa pokúsili
tento zväzok zlomiť. Nikomu sa to nepodarilo. Otec im
vštepil jedno: ak budete držať spolu, ste nepremožiteľní.
Sami o sebe ste napadnuteľní a zraniteľní. Jednota robí
silným! Tak je aj človek odkázaný na ochranu spoločenstva.
Po fyzickej stránke ho premôže nejedno zviera. Na základe svojej inteligencie a spolupráce môže ale ovládnuť svet.
Vďaka za dvojicu
Málo je známa pieseň o dvojici z knihy Kazateľ, ktorá
vyjadruje vďaku za to, že smieme žiť v spoločenstve:
„Dvaja sa majú lepšie ako jeden, lebo majú odmenu
za svoju námahu.
Lebo ak padnú, jeden zdvihne svojho druha, beda však
samotnému, ak padne! Nemá druhého, čo by ho pozdvihol.
A opäť, ak dvaja ležia spolu, zohrejú sa; ale samotný,
ako sa zohreje?
A ak niekto premôže jednotlivca, dvaja obstoja pred ním.
Trojitý povraz sa nepretrhne rýchlo.“
Kazateľ 4,9–12
Musíme začať stavať na spoločenstve, potrebujeme ho.
Smieme pracovať na vzájomnom spoločenstve v manželstve, lebo nás Boh k tomu povzbudzuje, lebo chce byť
pri tom. „Povraz spletený vo troje“ je vedomý odkaz na
Boha, jediného legitímne tretieho v manželstve. Nie je
náhodné, že Pán Ježiš svoj prvý div urobil na svadbe
(porovnaj Jn 2). On je schopný odstátu vodu našej neschopnosti k spoločenstvu premeniť na rozohrievajúce
a potešujúce víno lásky.
31
III. Spoločenstvo potrebuje záväznosť,
zdvorilosť
„Zasnúbim si ťa na večnosť.“
Ozeáš 2,21
Dá sa manželstvo ešte zachrániť?
Na jeseň 1986 uverejnil „Report“, časopis rakúskeho
inštitútu pre mladistvých, výsledky prieskumu urobeného
v Nemeckej spolkovej republike v rokoch 1967 a 1973.
Pýtali sa mužov a žien vo vekovom rozpätí 18 až 29 rokov.
Mali zaujať stanovisko k téme „manželstvo bez sobášneho
listu“. Bol zaznamenaný nasledovný výsledok:
„Nič na tom nevidím“
1967 muži: 48%, ženy: 24%
1973 muži: 87%, ženy: 92%
„To už je priveľa“
muži: 43%, ženy: 65%
muži: 5%, ženy: 2%
Z tejto štatistiky sa dajú vyčítať dve veci. V akej krátkej
dobe (len sedem rokov) sa zmenilo eventuálne uvoľnilo chápanie manželstva. Ako rýchlo ženy vyrovnali náskok mužov
a dokonca sa stali favoritkami nezáväzného spolužitia.
Manželstvo – „celkom nezáväzne“?
Voči súčasne praktizovanému nezáväznému spolužitiu
s jednou „trvalou priateľkou/priateľom“ (už rozpor sám
o sebe; lebo ak je trvalá, je viac ako priateľka; ak je iba priateľka, tak nie je trvalá) – a voči súčasnej forme spoločenstva „otvoreného manželstva“ s výmenou partnera a vzájomnou voľnosťou sa musí úplne jednoznačne a jasne konštatovať, že mu chýba zásadný základ spoločenstva: trvalosť
32
pomocou záväznosti. V našej generácii sa podstatne zvýšil
výskyt psychickej lability a neurotického strachu. Vyplatilo
by sa s odstupom času preskúmať, do akej miery to súvisí
s chýbajúcou záväznosťou a z nej vyplývajúcou neistotou
a nedostatkom bezpečia. Manželstvo ako pôvodná forma
spoločenstva nie je spotrebný tovar, ktorý by som ako nejaký
kus odevu alebo predmet do domácnosti mohol „celkom
nezáväzne“ vyskúšať alebo nejaká kniha, ktorú by som
letmo zrakom prebehol. Na to je príliš škoda manželstva
a človek je na to príliš cenný!
Úcta k človeku v Ázii
20 rokov sme ako rodina žili v kultúre, v ktorej sa osobe
prisudzuje vysoká úcta a skôr je prípustná materiálna škoda
ako urážka osoby. Určite to nie je bez problémov. Ale brutálna tvrdosť, s ktorou sa my ľudia na západe stretávame bez
najmenšieho preukazovania vzájomnej úcty ako osoba
a človek, vyvolala u nás mnohé vnútorné boje, odpor a slzy.
Už ako deťom nám v škole vtĺkali do hlavy: treba sa za každú
cenu presadiť, držať sa jedného názoru a presadzovať ho, aj
keď je nesprávny – hlavná vec, aby nám dali za pravdu.
Na blížneho a jeho pocity sa nikto nepýta, ide sa cez
mŕtvoly. Obávam sa, že neskresľujem: ani stopy po vzájomnom rešpekte a úcte, už vôbec žiadna láska k blížnemu. Bez
strachu sa vyjadruje, že láska k blížnemu je hlúposť. V starej
Číne panoval zvyk, že žiaci a učiteľ sa denne pred začiatkom
vyučovania vzájomne hlboko poklonili. Takto dávali najavo
vzájomnú úctu a rešpekt.
Zmluva ako spojivo spoločenstva
Každá forma spoločenstva si vyžaduje určitý stupeň
záväznosti. Platí to najmä pre manželstvo, lebo otvorenosť, láska a dôvera sa nemôžu rozvíjať bez záväzného
33
spoločného života. Ak neviem, že môj partner v dobrých
a zlých dňoch stojí pri mne, potom mi padne zaťažko sa mu
otvoriť a sprístupniť mu moje slabosti. Budem sa brániť
vyjsť na svetlo s mojou minulosťou a problémami, lebo sa
budem báť, že by ma mohol opustiť. Spoločenstvo nie je
možné bez otvorenosti a úprimnosti. Spoločenstvo žije
z toho, že vzájomne „chodíme vo svetle“, ako hovorí Biblia
(1J 1,7). A tiež bez záväznosti nemôžem sprostredkovať
bezpečie. Jednoducho tu nie je žiadny nosný dôvod.
Zmluva s Bohom a manželstvo
Záväzná forma manželského spoločenstva je v Biblii
odôvodnená zmluvou s Bohom. Boh tvoriaci a hľadajúci
spoločenstvo nenechal spoločný život človeka a Boha
visieť v neistom, neohraničenom priestore. Stvoril platné
formy spoločenstva. Zriadil záväznú zmluvu. Boh chce
záväznosť. Keď sa uchádzal o Izraela, tu – tak je to doslovne u Ezechiela 16,8: „zastrel som ťa okrajom svojho
plášťa, zakryl som tvoju nahotu, prisahal som ti lásku
a uzavrel som s tebou zmluvu – znie výrok Hospodina,
Pána – a tak si sa stala mojou“.
Božia zmluva je svätá a dokonalá. Obe tieto slová
vyjadrujúce vlastnosti nepredstavujú etické hodnotenie,
ale zdôrazňujú absolútnu oddanosť. Pretože sa nám Boh
úplne daruje, mali by sme k Nemu ľnúť celým srdcom
(= úplne) a milovať Ho z celého srdca a z celej duše
a z celej mysle a z celej sily (porovnaj Mk 12,30; 1Kr 2,4).
Božia zmluva je trvalá a večná. Poukazujú na to znamenia zmluvy. Tak napríklad dúha ako znamenie zmluvy:
„Toto bude znamením zmluvy, ktorú ja dávam medzi
sebou a medzi vami a medzi každou živou dušou, ktorá je
s vami, na večné pokolenia: svoju dúhu dávam na oblaku,
a bude znamením zmluvy medzi mnou a medzi zemou“
34
(1M 9,12–13). Obriezka ako znamenie zmluvy bola platná navždy. „Moja zmluva na vašom tele bude večnou zmluvou“ (porovnaj 1M 17,9–13). Zachovávanie soboty malo
byť „večným znamením“ medzi Bohom a Izraelom (2M
31,17), aby raz a navždy zdôraznilo, že človek nie je
stvorený pre prácu, ale pre Boha, a potrebuje obecenstvo
s Ním. Potom čítame o doskách zmluvy, truhle zmluvy,
knihe zmluvy: všetko znamenia trvalého a stáleho rázu.
Keď Ježiš oznamuje novú zmluvu odpustenia, ktorú
umožnila Jeho smrť, slovami: „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi“ (Lk 22,20), potom poskytuje veriacemu
účasťou na chlebe a víne platné znamenia Jeho trvalej
lásky, ktorá sa dokázala v Jeho obetovaní sa.
Manželstvo má byť obrazom zmluvy s Bohom; práve
také trvalé, výhradné a pevné. Boh vyriekol, že chce byť
svedkom, keď sa medzi mužom a ženou uzatvára manželstvo: „Hospodin je svedkom medzi tebou a medzi ženou tvojej
mladosti, voči ktorej si sa ty dopustil nevery, kým je ona tvojou
družkou a ženou tvojej zmluvy.“ „...a proti žene svojej mladosti
nech sa nikto nedopustí nevery!“ (Mal 2,14–16).
Tak aj sexuálny vzťah medzi mužom a ženou je znamením
zmluvy. „I budú dvaja jedno telo“, nový organizmus, hovorí
Písmo (Mt 19,5). Tu vzniká niečo nové. Odlúčenie by zabilo klíčiaci život tejto novej formy spoločenstva. Preto
Biblia robí manželstvo nerozlučným (Mt 19,6). Muž a žena
sú vzájomne zviazaní, „kým žijú“ (R 7,2–3). Sexuálny vzťah
patrí do manželstva, lebo je jeho znamením, znamením jeho
zmluvy, ktoré sa zviditeľňuje v dieťati.
Láska je viac ako sex
V spoločnosti označenej ako sexuálne konzumná hore
uvedená veta budí dojem cudzieho slova. Ale to, čo sexuálna revolúcia postavila na hlavu, je potrebné znovu postaviť
35
na nohy. Sex potrebuje obsah. Sex sám o sebe je len prázdnou formou. Sex má a smie byť formou vyjadrenia lásky.
Sex bez lásky sa po krátkom čase stáva nudným a odpudzujúcim, lebo nič nevyjadruje. Telesné spoločenstvo predpokladá vnútorné, duševné spoločenstvo. Sex chce byť niečím naplnený, ináč človeka nenapĺňa. Jednou vetou: sexuálny vzťah si vyžaduje zrelosť a nosnú duševnú schopnosť
pre spoločenstvo dvoch partnerov.
Vernosť je viac ako láska
Práve tak zamilovanie sa nie je to posledné. Láska nás
nerobí slepými, nezmocňuje sa nás neodolateľnou mocou
ako nejaká sila osudu, voči ktorej by sme boli bezmocní.
Tak sa to píše v mnohej a aj v kresťanskej poézii. Pravdaže
je láska mocná a zvodná vo svojej príťažlivej sile. Ale láska
je ovládateľná. Nie sme jej bezbranne vydaní napospas.
Pocit lásky je kontrolovateľný a riaditeľný duchom
sebaovládania a Božej lásky (G 5,23). Nie sme bezbrannými obeťami Amorových šípov. Aj tu platí: „kraľovať
v živote skrze toho jedného, Ježiša Krista“ (R 5,17).
Ďalej treba povedať, že ľudská láska je kolísavá, ak
je viazaná na pocity. Pocity prichádzajú a strácajú sa.
Nemožno im to vyčítať. Pocity stúpajú a klesajú. Sú už raz
také. J. W. Goethe to zhrnul v známych veršoch:
„Byť plný radosti a trpiaci, byť zamyslený,
lipnutie a obavy vo vznášajúcom sa trápení.
Jasať až do neba, až na smrť smutný;
šťastne osamelá je duša, ktorá ľúbi.“
Keď teda svoju lásku viažem na pocit, potom stúpa
a klesá a je vystavená veľkým hĺbkam zmien. To je pre
zamilovaných neobyčajne bolestivý poznatok.
36
Osobne pretrpené
Moja manželka a ja sme boli veľmi šťastne vzájomne
zasnúbení. Kto ju pozná, vie si predstaviť, že to nebolo
ťažké. Boh nám daroval aj potvrdenie, že sme si vzájomne
určení. Ale po dvoch rokoch – spolu sme študovali
v Tübingene – sa stalo niečo, čo som nikdy nepovažoval
za možné; úroveň našej lásky klesla. Nadšenie zo vzájomného vzťahu vychladlo, áno, dokonca dosiahlo bod
mrazu. Už sme vzájomne voči sebe nič necítili a mohli
sme sa rozísť. Týždeň sme sa jeden druhému vyhýbali.
Bolo to strašné obdobie. Bolo to všetko len klamnou predstavou? Kdeže sa podela láska? Iba sme si niečo predstierali? – Hlodavé a zožierajúce otázky a pochybnosti! Až
kým sme si nespomenuli na náš základ! Uvedomili sme si,
že náš sľub, naše spoločné ÁNO sa udialo pred Bohom
a že to Boh tak chcel – aj keď sme nič necítili. Na základe
Božieho prísľubu sme dostali silu k vernosti a vytrvaniu.
A hľa: láska a náklonnosť sa znovu prebudili. Láska je ako
šľahúň viniča. Potrebuje oporu, na ktorej sa môže vzpriamiť, ináč uvädne na zemi. Touto pevnou oporou je vernosť. Čím plnšie sú strapce hrozna, tým viac ich treba
podopierať, podopierať cennou krvou vernosti. O kráse
a sile vernosti píše Simon Dach:
„Aj keby si bola priam
odlúčená odo mňa,
a žila tam,
kde slnko znajú sotva;
nasledovať ťa chcem
cez more, cez lesy,
cez ľad i oceľ,
cez nepriateľov davy!“
37
Vernosť a dôvera majú pôvod v tom istom slovnom
koreni, ako aj veriť a sľúbiť. Tým nám je poukázané na
duchovné pozadie vernosti. Odvahu a silu k vernosti má
ten, kto verí, že Boh priviedol a dovedna spojil. Táto viera
robí manželstvo nerozlučným. Ono je ozdobené Božou
záľubou.
Manželstvo Martina Luthera
Je občerstvujúce, čo o svojom manželstve povedal reformátor. Potvrdzuje to už predtým povedané slová: „Mám
rád moju Katarínu, áno, mám ju radšej ako samého seba,
je to naozaj pravda. Nedal by som moju Katarínu ani za
Francúzsko, ani za Benátky. Je mi Bohom darovaná,
práve tak ako ja jej. Je mojou vernou manželkou, a jej
cnosti sú oveľa väčšie ako jej nedostatky.“
„Zväzok a spoločenstvo muža a ženy je veľká vec.
Katarína, máš veriaceho muža, ktorý ťa má rád. Si
cisárovná. Nech je tvoj vzťah k mužovi taký, aby sa tešil,
keď na ceste domov zazrie strechu svojho domu!“
„Z Božej milosti mi bolo udelené nadmieru šťastné
manželstvo. Mám drahú manželku podľa Šalamúnovho
príslovia: „Srdce jej muža jej dôveruje“. Ona mi nič
nepokazí. Ach, Bože, manželstvo je Tvoj dar. Ak ale zle
dopadne, potom je to peklo.“
Vo svojom výklade k Matúš 5,27–32, k pasáži kázne na
vrchu, v ktorej Ježiš berie do ochrany ženu pred žiadostivým pohľadom muža, Luter objasňuje:
„Bolo by naozaj veľkým umením, keby sa každý na svojho partnera naučil pozerať podľa Božieho slova, ktoré je
najdrahším pokladom a najkrajšou ozdobou, ktorú
možno u muža alebo ženy nájsť a v čom sa má odzrkadľovať. Potom by svoju partnerku mal skutočne rád
a cenil by si ju ako Boží dar a skvost, a keby aj videl inú
38
a oveľa krajšiu, ako je tá jeho, pomyslel by si: Nech je aj
krajšia, predsa nie je dosť krásna! A keby aj bola tou
najkrajšou ženou na zemi, mám predsa doma v mojej
žene, ktorú mi Boh dal a pred všetkými ozdobil svojím
slovom, oveľa krajší klenot, aj keď by neoplývala takou
telesnou krásou alebo by bola inak krehká. Lebo keby som
si prezrel všetky ženy sveta, nenašiel by som medzi nimi
žiadnu, ktorou by som sa mohol chváliť tak, ako to
môžem s radostným svedomím povedať o mojej: Túto mi
sám Boh daroval a vložil do môjho náručia, a viem, že On
i všetci anjeli majú v tom zaľúbenie, keď ju budem milovať a budem jej verný. Prečo by som mal opovrhnúť
takým skvelým Božím darom a lipnúť k inej, v ktorej
nenachádzam taký poklad a skvost?“
Bez ochoty obetovať niet spoločenstva!
Povedali sme, že človek potrebuje spoločenstvo. Pochopili sme, že bez záväznosti nemôže spoločenstvo existovať. Ďalej musíme povedať, že bez pripravenosti k službe
a obetiam nie je spoločenstvo možné. Manfred Hausmann k tomu hovorí: „Láska a obeť sú tak vzájomne
pretkané ako vlákna v látke na šaty. Prostredníctvom
obete láska rastie a dozrieva. Detská láska je netrpezlivá.
Chce okamžité splnenie. Zrelá láska dokáže čakať,
dokáže sa podeliť, je schopná porozumieť. Hovorí „náš“
a „my“, nie „môj“ a „ja“. Nie je pre nás ľahké obetovať
naše práva, majetok a čas. Láska má svoju cenu, ale jej
odplata je nepredstaviteľná.“
Od počiatku bol človek postavený k voľbe medzi egoistickou sebarealizáciou a sebaobetovaním, medzi
skromným a povzbudivým myslením, medzi stromom
poznania a stromom života (porovnaj 1M 3). Nie je to
žiadny nový problém. Nové je len globálne rozšírenie
39
negatívneho základného postoja, ktorý necháva lásku vo
svete ochladnúť (porovnaj Mt 24,12). Ježiš na to varovne
poukázal: „Lebo kto by si chcel zachrániť život, stratí
ho“ (Mt 16,25). Sústredenie sa na vlastné potreby a dožadovanie sa práv robí človeka tvrdým a zabíja nielen
blížneho, ktorý sa cíti preťažený, ale aj samotného
žiadateľa. Istý mladomanžel o sebe vyznal: „Keď sme sa
vzali, myslel som si: Ja mám práva a moja žena povinnosti!“ Usmievame sa – ale nežijeme nevedomky tiež
tak?
Kto dáva, ten prijíma
Existuje tajomstvo: ani v duševnej oblasti neexistuje
vzduchoprázdno. Gerhard Bohne, profesor vied o výchove, sa nám to pokúsil zdôrazniť vo vete: „Srdce, ktoré
sa obetuje, je napĺňané“. Biblia hovorí to isté inými slovami: „Blahoslavenejšie je dávať, ako brať“ (Sk 20,35).
A Ježiš pri výzve k sebaobetovaniu k tomu dodáva dôležité slovo: pre Mňa. „Kto by stratil život pre mňa, nájde
ho“ (Mt 16,25). Tu zažiari duchovný rozmer našej skutočnosti. Nedochádzame na základe toho k záveru, že nie
obetovanie sa pre seba samého, ale sebaobetovanie pre
vieru a Ježiša má zasľúbenie a nie je zbytočné? Boh ho
odmení tak, ako odpovedal na Ježišovo sebaobetovanie
Jeho vzkriesením vo veľkonočné ráno. To, čo svet označuje ako hlúposť, je v skutočnosti cestou k životu: ťažká
cesta, via dolorosa, cesta do hrobu – ale cezeň do
vzkriesenia!
Kto odpúšťa, môže žiť
Kto sa naučil dávať, vie aj odpúšťať. Čo bolo za čias
starej zmluvy dané ako prísľub, že mäsité srdce malo
nahradiť srdce kamenné (Ez 36,26), sa naplnilo Ježišo40
vým príchodom: tvrdosť srdca je liečiteľná (Mt 19,8).
Skleróza srdca je zákerná choroba a už nejedného stála
prostredníctvom infarktu život. Práve tak ohrozuje tvrdosť
srdca náš duchovný život tam, kde sme dali priestor
nezmierlivosti a rezignácii a kde sme sa zatvrdili. Kto
odpúšťa partnerovi, pretože aj jemu samému Boh
odpustil, cíti, že sa zovretie uvoľňuje. Môže znovu slobodne dýchať. Môže žiť. Preto: „Drž sa nádeje!“ (porovnaj R 15,4).
Manželstvo – pracovné spoločenstvo
Proti výlučne romantickému chápaniu manželského
porozumenia nazýva Biblia manželstvo spoločenstvom
jarma. Matúš 19,8 by bolo treba doslovne preložiť: „Čo
Boh spolu do jarma zapriahol, nemá človek rozdeľovať.“ Manželstvo a rodina prinášajú so sebou prácu.
Treba ju zvládnuť spoločne. Chce to učiť sa spoločnému kráčaniu v jarme a spoločne hľadieť dopredu,
ako to povedal St. Exupéry: „Láska nespočíva v uprenom zahľadení sa do toho druhého, ale v spoločnom
hľadení vpred.“ Aké je tu dôležité mať rovnaký cieľ
a byť naplnený rovnakým duchom a vierou (porovnaj
2K 6,14). Úloha je to príliš ťažká. Vlastne až vtedy
budeme schopní byť šťastní v spoločenstve manželského jarma, keď sa najprv v spoločnom jarme
s Ježišom naučíme krotkosti a pokore a nájdeme pokoj
(porovnaj Mt 11,28–30). Potom už nebudeme preťažovať svojho partnera. Áno, budeme mu môcť poskytnúť podieľať sa na našom pokoji.
Tak Boh žehná celoživotné spoločenstvo muža a ženy.
Krízy a konflikty patria k manželstvu. Ono je ľudským
dielom a ľudským zväzkom. Kde sa ale muž a žena nechajú včleniť do zväzku s Bohom a nechajú sa v ňom upevniť,
41
tam musí nakoniec všetko napomáhať k dobrému, aj
ťažké časy manželstva. Sú to časy rastu.
Končím povzbudením o trvaní a stálosti od H. S.
Waldecka:
„ Vo mne zostaneš uchránený.
Teba cudzieho vlastním,
časom a utrpením nezostarneš.
Teba chcem strážiť, teba skryjem,
takého, ako si, ťa nesiem v moju večnosť.“
42
IV. Neschopnosť človeka
v oblasti spoločenstva – a jej prekonanie
„Zmorení a rozptýlení ako ovce“
Mt 9,36
Dilema
Človek je stvorený pre spoločenstvo a súčasne v ňom
trpí. Nevie so spolu žijúcimi vychádzať. Začína to už
v detstve. Súrodenci si vzájomne môžu život veľmi sťažiť.
Vzájomné akceptovanie im nepadne ľahko. A čo manželia, susedia, kolegovia v práci? Vzájomné spoločenstvo
si sami sťažujeme a predsa ho potrebujeme. To je naša
dilema.
Prečo sa vlastne obávam, že ten druhý ma obmedzí,
zaberie mi môj voľný priestor, bude mi snáď závidieť?
Ako dôjdeme k tvorivej existencii v spoločenstve, aby sme
sa mohli vzájomne rozvíjať a nie obmedzovať?
V oku hurikánu panuje kľud
V manželskej poradni sa často stáva, že jeden z partnerov reaguje nechápavo na vysvetlenie toho druhého
a vykríkne: „Vôbec neviem, o čom hovoríš. U nás je
predsa všetko v poriadku!“ Je známe, že v oku hurikánu
panuje úplný kľud, zatiaľ čo naokolo môže byť hotové
peklo. Egoisticky založený človek to má ťažké, aby pochopil vzrušenie a pohnutie svojho blížneho. Myslí
a cíti z pohľadu svojho stanoviska, nie z pohľadu toho
druhého. Tak myslíme od prirodzenosti všetci. K tomu
sa ešte pridružuje náchylnosť hľadať chybu predovšetkým u partnera. Ježiš hovoril o tomto desivom
43
zvyku v obraze o íverku a brvne (Mt 7,3). Obe sú z toho
istého materiálu. Objavujeme naše slabosti vo zväčšenej
miere u partnera a obviňujeme ho. „Nesúďte!“, hovorí
Ježiš (Mt 7,1), ale sa najprv zmeňte. Odstráňte svoje
brvno! Naša zmena umožní zmenu toho druhého.
Johannes Tauler k téme: životné krízy
K téme o životných krízach by som chcel citovať
niekoľko viet od Johannesa Taulera, jedného z otcov viery
stredoveku, ktorého spisy opakovane študoval Martin
Luther ( u A. Grüna „Stred života“):
„Znakom nepravých Božích priateľov je posudzovanie
druhých ľudí, ale nie samých seba. Namáhajú sa zmeniť
celé kláštory a vôbec si nepovšimnú potrebu vlastnej
zmeny.“ Tauler sa pýta: „Odkiaľ to je, deti, odkiaľ si myslíte, že to je, že sa človek nemôže žiadnym spôsobom
dostať k svojej podstate (mieni sa podstata duše, najvnútornejšia podstata bytia človeka). Chyba je v tom, že v mnohom prípade je na tom natiahnutá hrozná, hrubá koža,
hrubá ako oslie čelo, a táto mu tak zakrýva jeho vnútorný
život, že ani Boh, ani on sám nemôže dovnútra. Je to
zarastené. Vedzte, že niektorí ľudia môžu mať 30 až 40
koží, hrubých, drsných, čiernych koží, ako medvedie kože.“
Aby sa tieto kože prerazili, aby sme prišli o ilúzie o sebe
samých, dovoľuje Boh životné krízy, ktoré nás môžu priviesť až na pokraj priepasti. Johannes Tauler ide dokonca
ešte o krok ďalej. Pretože vie, že Boh praje úprimnému
zdar a sám na nás čaká na dne údolia sebapoznania, môže
sa odvážiť vyriecť moderné, odvážne vety:
„Klesni až na dno tvojej ničoty, a nechaj na seba spadnúť vežu (katedrály svojej samoľúbosti a samospravodlivosti) so všetkými poschodiami! Nech ťa napadnú všetci
čerti z pekla! Nebo a zem so všetkými stvoreniami –
44
všetko ti bude zázračne slúžiť. Len klesni, dostane sa ti len
toho najlepšieho.“
Strach z priepasti
Tu sa dostávame k vlastnej príčine našej neschopnosti
v oblasti spoločenstva. Martin Buber hovoril o tom, že
keď sa stretnú dvaja ľudia, tak je to ako stretnutie dvoch
priepastí. Poukazuje tým na priepastnosť ľudského srdca.
Pri stretnutí sa dostávam do nebezpečenstva, že sa
ponorím do samého seba, alebo do môjho náprotivku.
Môžem sa ponoriť a rozbiť. Pozorovateľovi dejín filozofie
napadne, že spoločenskovedné a prírodovedné poznatky
často prebiehajú paralelne. Ak sa pýtame fyzikov: čo je
hmota?, hovoria o energii a prázdnom priestore. V škole
nám pre popis atómu uvádzali nasledovnú pomôcku: ak
zväčšíme jadro atómu až na veľkosť jablka, potom okolo
neho obieha nepredstaviteľnou rýchlosťou elektrón
veľkosti špendlíkovej hlavičky po dráhe s polomerom
skoro jedného kilometra. Jablko a špendlíková hlavička
v prázdnom priestore s priemerom dvoch kilometrov!
S takouto priepastnosťou a prázdnotou sa stretávame aj
vo vlastných srdciach.
Hlbšie ako moja hĺbka
Nejeden mladý človek sa s čestným srdcom pýta:
môžem od druhého vo svojej priepastnosti niečo požadovať? Kto je v stave vyplniť hĺbku, ktorá ma zneisťuje
a robí labilným? Kto má odvahu čeliť môjmu vákuu?
A keby to bolo len vákuum! Kto mi pomôže proti vlnám
negácie z tejto priepasti? Ako zraňujúco a deštruktívne
môžem vnímať! Akých krutých a ohavných myšlienok
som schopný! Aká priepasť sa otvára, keď odolávam
samému sebe!
45
Na čelnej stene jednej sály kostola som našiel slovo:
„Ramená večnej lásky siahajú hlbšie, ako najhlbšia
hĺbka.“ Boh sa nezastaví pred priepasťou nášho srdca.
On, stvoriteľ vesmíru, ktorého nemôžu obsiahnuť nebesia a nebesia nebies, sa nezľakne priepasti mojej duše.
Na otázku: kto môže preskúmať vzdorovité a malomyseľné ľudské srdce? odpovedal Boh: „Ja, Hospodin,
skúmam srdce“ (Jer 17,10). Boh môže zostúpiť do
najhlbších hĺbok môjho bytia. Berie ma so sebou,
zachytáva ma tam, kde padám, skúma ma, a lúče Jeho
lásky zachytávajú moju najtemnejšiu temnotu. Môže sa
to síce pre mňa stať pekelnou jazdou sebapoznania, ako
to na základe Anninho chválospevu popísal Luther:
„Hospodin usmrcuje i oživuje, do záhrobia vovádza
i vyvádza odtiaľ“ (1S 2,6). Môže ma to dokonca stáť
zdravie a majetok, kým preniknem k poznaniu: „Viem
totiž, že vo mne, to jest v mojom tele, neprebýva
dobré“ (R 7,18) – tak, ako to Pavol musel sám o sebe
povedať. Jedno je ale isté: Kto sa odváži postaviť
pod Boží röntgen, kto sa vidí v zrkadle Božími očami, v Božskom náprotivku, ten sa v Ňom uzdraví.
Kto je z pravdy, chápe Ježiša a Jeho pomoc (porovnaj
J 18,37). A kto sa nechá preskúmať, bude oslobodený
od pocitov závratu pred vlastnou priepasťou, od
hlbokého zármutku a od strachu pred priepastnosťou
blížneho.
Smrtiaci vír egoizmu
Na dne priepasti sa človek stretáva so svojím egoizmom. Egoizmus je úhlavným nepriateľom a smrťou
každého spoločenstva. Ak nám tu nebude spomožené,
ostaneme pri všetkom sebapoznaní neschopnými
v oblasti spoločenstva. Pravdaže je človek stvorený
46
k tomu, aby bol osobnosťou. Tak, ako je Boh jedným Ja,
jednou Osobnosťou, tak aj človek má byť takým ja, osobnosťou. Bolo to skreslením kresťanstva, keď už nebolo
vidieť túto črtu človeka. Ale práve: človek má byť osobnosťou, ako je Boh osobnosťou, a to znamená: nie zameraný na seba, nie v zajatí svojho ja, ale slobodný
a obdarovávajúci.
Hriech dosiahol to, že človek dospel k nesprávnemu vzťahu voči sebe samému, k vzťahu zameranému na samého seba, k chorobnému vzťahu voči sebe
samému, ktorý ho samotného, aj blížneho zotročuje. Je
to ako pri pohybe víru, ktorý sa stáča do stredu
a sťahuje nadol. Cirkevný otec Augustín mal na mysli
práve tento účinok hriechu na človeka, keď hovoril
o ľudskom srdci pokrivenom do seba samého, o „cor in
se incurvatum“.
Zameranosť na samého seba sa prejavuje v agresívnych
náladách, ktorými napádam iných, a v depresiách, ktorými napádam sám seba. Začína to tým, že som so sebou
nespokojný, nemôžem si niečo odpustiť a začnem sa sám
obviňovať. Drásajúce vlastné výčitky svedčia o narušenom
vzťahu voči sebe samému. Boh neobviňuje. Je to Svätý
Duch, ktorý ma usvedčuje (J 16,8). To je niečo celkom
iného. Boží Duch nás usvedčuje, pričom nás vracia
späť na miesto, kde sme konali bez Ježiša a „neverili
v Neho“ (J 16,9), čím nás vyvádza zo slepej uličky ku
krížu, kde môžeme prijať odpustenie a môžeme začať
znova. Máme veľkého Boha! On dokáže z nášho „hnoja“
ešte urobiť „hnojivo“. Je dôležité, aby sme spoznali, že
agresie a depresie majú tie isté korene, korene zameranosti na seba, korene narušeného, chorobného vzťahu voči
samému sebe. Je to ochorenie centra osobnosti, jadra
bunky.
47
Oslobodenie zo špirály smrti
Ako prekonal Boh ľudskú zameranosť na samého seba,
túto smrteľnú chorobu? Chcel by som to znázorniť na štyroch diagramoch.
Kto som?
Každý človek sa rodí s otázkou: Kto som, a čo je okolo
mňa? Skoro bude musieť preskloňovať: ja, ty, on, ona,
ono. Bude sa musieť naučiť nájsť správny vzťah k sebe
samému, k blížnym a k okoliu, bude sa musieť vzdelať,
aby rozumel svetu a mohol v ňom žiť. Otázka: „Kto som?“
sa neskôr vyhrocuje v ďalších otázkach: Odkiaľ
prichádzam? Načo som tu? Kam idem? Nazývame ich
otázkami zmyslu života. Tieto posledné otázky môže
vlastne zodpovedať len náš stvoriteľ Boh. Veľmi rýchlo
nás privádzajú k hraniciam našich možností. Boh ich zodpovedal vo Svätom písme. Nemali by sme tieto informácie
nám a našim deťom neprávom zadržiavať. Ich rozpísanie
prirodzene vyžaduje kus námahy. Avšak každému veriacemu v Krista je daný do rúk prostredníctvom Svätého
Ducha potrebný kľúč. Človek potrebuje odpovede na
otázky zmyslu svojho života. Bez nich urobí chybné
48
rozhodnutia a vydá sa nesprávnym smerom. Je to tragicky
chybné vy-znanie, keď H. V. Kleist hovorí: „Potrebujeme
celý život na to, aby sme vedeli, ako máme žiť.“ Kleist
stroskotal na dezorientáciu.
1. Egocentrický človek
Bez toho, aby sa muselo veľa udiať, sa skôr či neskôr
ocitne každý človek v pozícii, že si sám odpovie a samého
seba urobí centrom svojho života. Tento vnútorný priestor
je ale príliš široký a hlboký, než aby som ho mohol
vyplniť. Vzniká nasávanie. Ja sa musí naplniť. Ponúka sa
svet. Ponúkajú sa ideológie. „Ty nie si nič, národ je
všetko“, bolo napr. náplňou najvnútornejšieho kruhu.
Vyžívame sa v práci („Len práca bola jeho životom“),
nadchýname sa stvorením, horolezectvom, technikou,
autami a motorkami, – alebo idolmi, filmovými hviezdami
a rockermi. Aj milovaný človek môže byť zatiahnutý do
tohto preťaženia, má ma naplniť a uspokojiť. Zbadáme, že
tu niečo nie je v poriadku. Augustín mal pravdu, keď
povedal: „Naše srdce je nekľudné, kým nenájde pokoj
v tebe, ó Bože.“ Srdce človeka je príliš široké, je
Stvoriteľom orientované na večnosť, takže nikdy nemôže
byť vyplnené výtvorom, alebo stvorením, len samotným
49
Stvoriteľom. Preťažujeme seba a našich blížnych, keď od
nich požadujeme to, čo iba Boh môže dať. Áno,
dopúšťame sa hriechu proti prvému prikázaniu tým, že
voči stvoreniu prejavujeme viac úcty a očakávania, ako
voči Stvoriteľovi (R 1,25)! Luther objasnil tento prahriech
vetou: „Na čom lipne tvoje srdce, to je tvoj boh.“ Že tento
egocentrický, nasávajúci a nároky kladúci človek nie je
schopný spoločenstva, netreba už obzvlášť zdôrazňovať.
Ako ale môžeme byť vyslobodení z víru sťahujúceho nás
do priepastnosti, ako sa dostať z tohto falošného otáčania?
2. Kristocentrický človek
V 6. Kapitole listu Rímskym otvára Pavol aspekt
Ježišovho kríža, ktorý zostal príliš dlho nevyslovený
a nedôrazný vo zvestovaní v cirkvi. Obvykle chápeme
Ježišov kríž ako základ odpustenia. Toho sa treba bezpodmienečne držať, predstavuje to ale len jednu stranu diania
súvisiaceho s krížom. Pomáha mi to proti dôsledkom, nie
však proti koreňom môjho hriechu, proti zameranosti na
samého seba. Kresťanská viera bola predovšetkým kvôli
tejto chýbajúcej strane pociťovaná ako nedostatočná
a nepodstatná. Stratila svoju príťažlivosť. Keď ale Pavol
50
o tom hovorí „pokrstení sme v Jeho (Kristovu) smrť“
(R 6,3) naším krstom, alebo „náš starý človek spolu
s Ním bol ukrižovaný“ (R 6,6), potom chce povedať práve
toto: zameranosť na samého seba je liečiteľná, dá sa z nej
vyslobodiť. Keď Ježiš zomrel, spolu s Jeho smrťou odpísal
Boh nášho starého, do seba poblázneného človeka.
Všetko, čo mám robiť, je: nechať ho odpísaného, denne
ho dávať do smrti, ako hovorí Luther, denne ho „utopiť“.
Už ma nemôže opanovať a robiť nešťastným, mňa
a mojich. Spolu s Ježišovou smrťou je mŕtvy a má mŕtvy
aj zostať. O tom hovorí krst. To ale nie je všetko.
V Galatským 2,20 ale Pavol po vete „Spolu s Kristom som
ukrižovaný“ (2,19) pokračuje: „a nežijem už ja, ale žije vo
mne Kristus“.
Na treťom diagrame je to veľmi zreteľné: do smrti a na
kríž vydané chorobné a na samého seba zamerané JA
dáva miesto pre Ježiša Krista, ako centrum môjho života.
Z tohto ukrižovaného JA sa stal Ježiš Kristus. Tým som
dostal správnu náplň života, ktorá ma môže naplniť,
a dostal som nový stred života, okolo ktorého môžem
krúžiť. Čím viac krúžim okolo Ježiša, tým otvorenejším sa
stávam pre svet, pre mojich blížnych, pre moje úlohy. Pán
Ježiš dáva môjmu životu novú dynamiku, smerom von
z nasávania a smrtiaceho víru, smerom do sveta; otáčanie
zvnútra smerom von, a nie opačne. On sa nechal mojím
falošným otáčaním stiahnuť do smrtiaceho víru, a zo
smrti vyviedol život. Nikto nemohol byť hlbšie stiahnutý
ako On, ktorý zvolal: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma
opustil!“ (Mt 27,46). Ježiš „vypil najspodnejšie kvasnice“
(Luther). Také hlboké a účinné je tajomstvo Ježišovho
kríža. Robí ma nepriateľom voči sebe samému, lebo
nenávidím môjho starého človeka. Súčasne mi to ale dáva
nový stred: Kristus vo mne „nádej slávy“ (Kol 1,27),
51
a spolu s Augustínom usudzujeme: „Len tam, kde Boh
panuje, je človek celkom slobodný.“ Tak sa stávame osobnosťou podľa vôle a obrazu Božieho, a schopnými pre
život v spoločenstve.
3. Človek spôsobilý k spoločenstvu
Ježiš sa stal centrom. Egocentrický človek je neschopný
k spoločenstvu a bojí sa záväznosti. Kristocentrický
človek si už nekladie samého seba, svoje pocity, myslenie
a vôľu za kritérium. Ježiš a Jeho slovo sú kritériom pre
neho a jeho blížnych. Tak sa stáva otvoreným pre spoločenstvo. Ďalšie urobí Pán Ježiš. U Jána 14,23 čítame:
„Keď ma niekto miluje, ten bude ostríhať moje slovo,
a môj Otec ho bude milovať, a prídeme k nemu a urobíme
si u neho príbytok.“ Pretože Božie prebývanie sa deje cez
Svätého Ducha, zasľubuje Ježiš veriacemu prítomnosť
svätej Trojice v jeho srdci. Príkladom Božieho spoločenstva Otca, Syna a Svätého Ducha sa človek nechá inšpirovať, zamerať a urobiť spôsobilým pre svoj život v spoločenstve. Božie prebývanie v jeho srdci vytvorí široký
priestor, priestor pre druhého, priestor pre lásku, priestor
pre život, hry a dýchanie, priestor pre život ochotný obe52
tovať sa. Naozaj: „Božia pomoc je široký priestor, ktorý
nám dáva slobodu a radosť“ (M. Luther).
Dobrú ilustráciu k uvedenému nám ponúka báseň C. F.
Meyera o rímskej studni.
„Nahor stúpa prúd – a pretekajúc
po okraj plní mramorovú misu,
ktorá vytvára závoj
preteká na dno druhej misy.
Druhá po naplnení
pretekajúc plní tretiu
a každá súčasne berie i dáva
a pracuje i odpočíva.“
Ak aplikujeme obraz studne na našu tému, dostaneme
nasledovnú ilustráciu:
Život s Bohom
Vzájomný život
v manželstve a rodine
Život v spoločnosti
53
Končím Lutherovými myšlienkami ku 2. Korintským
2,14: No, vďaka Bohu, ktorý nám dáva vždycky
víťazosláviť v Kristu. „Veci veriacich je možné často vidieť
ako keby boli celkom skazené, a my by sme museli z toho
zmalomyseľnieť. Ale viera vždy drží víťazstvo a prekoná
všetky chyby a nebezpečenstvá, ktoré postretnú veriaceho.
Ona robí vidiacich slepými a počujúcich hluchými, a opäť
tiež hluchých počujúcimi a slepých vidiacimi, a dokopy:
ona hreší a nič nestráca. Alebo ak sa z hlúposti alebo
neopatrnosti udrie alebo pochybí, tak Boh to predsa predvída a napráva, aby chyby boli prikryté a nakoniec predsa
bolo možné získať blahoslavený a dobrý záver. Tak mocná
je viera a modlitba.“
54
V. Výchova k spoločenstvu
„Dobre je mužovi, aby niesol jarmo vo svojej mladosti.“
Žalospevy 3,27
Pretože spoločenstvo je niečo cenné, hodné úsilia, a nevyhnutné, musíme sa zaň zasadiť, pestovať ho, a ako naše
životné prostredie ho chrániť a udržiavať v čistote.
Budeme musieť v tom ohľade preskúmať sily podporujúce
spoločenstvo a obzvlášť intímne správanie sa medzi
mužom a ženou, či spoločenstvu prospieva, alebo ho ničí,
či je budujúce, alebo vykorisťovateľské, či s rezervami
človeka zaobchádza divoko, alebo zodpovedne. Budeme
sa musieť celkom inak postaviť k úlohe výchovy mladých
ľudí pre spoločenstvo.
Výchova ako cvičenie k životu v spoločenstve
Prvá a základná výchova k spoločenstvu sa deje
v rodine. Podľa základného slova o manželstve majú deti
právo na otca a na matku (porovnaj Mt 19,5). Potrebujú
ich. Dieťa potrebuje aj súrodencov. Kde musia byť dieťaťu
súrodenci upieraní, tam sa o to viac musia rodičia snažiť
aby deti mali priateľov. Dieťa potrebuje náprotivok, aby sa
učilo vychádzať s ostatnými ľuďmi. Socializácia dieťaťa sa
deje v rodine. Ak sa do jedináčika napchá všetko, čo
rodičia ohľadne lásky, materiálnych hodnôt, peňazí
a darčekov môžu dať, dochádza k presýteniu. V dieťati sa
vyvíja nárokujúce si myslenie, ktoré ho robí neschopným
k životu v spoločenstve. Stáva sa nevďačným a nespokojným, hoci má všetko.
Deti sa v zaobchádzaní so súrodencami, s rodičmi a svojimi priateľmi učia životu v spoločenstve. Musia sa učiť
55
odovzdávať, čakať, preberať zodpovednosť, napríklad pri
opatrovaní mladších súrodencov, a musia sa učiť brať ohľad
na druhých. Deti musia do seba vzájomne zapárať a môcť
sa obrusovať. Rodičia robia dobre, ak dieťa hneď neberú do
ochrany pred susedovými deťmi. Dieťa sa musí učiť, aby
v živote vedelo stáť, ustúpiť, odpustiť a presadiť sa bez
vyťahovania sa. Tak sa od detstva učíme spoločenstvu.
Prechod z jednej formy spoločenstva
k iným formám
Keď podrobnejšie pozorujeme základné usporiadanie
manželstva v 1. Mojžišovej 2,24, objavíme dve formy spoločenstva: spoločenstvo s rodičmi, ktoré raz treba opustiť,
a spoločenstvo medzi mužom a ženou, ktoré treba založiť,
teda pôvodnú a novú rodinu. Tento prechod je ako pri zrode
všetkého nového vysoko citlivým procesom, a rozhoduje
o životaschopnosti novozaloženého spoločenstva. Boh
k tejto hodine pravdy hovorí slovo pravdy. Neprenecháva
človeka sebe samému. Skrátka, ale obsiahle oslovuje tri základné potreby človeka. Bolo už poukázané na to, že v Božom základnom usporiadaní manželstva je vyjadrený duchovný, duševný a telesný aspekt: schopnosť opustiť, schopnosť priľnúť a stať sa jedným telom. Tým Boh pristupuje na
duchovné, duševné a telesné potreby človeka. Treba ich
vziať na vedomie, lebo v manželstve, ako forme spoločenstva, majú nájsť svoje naplnenie. Preto by výchova k životu
v rodine nemala obísť tieto tri základné potreby, a príprava
k životu v rodine sa musí uskutočniť v týchto troch rovinách.
Čo deti potrebujú
Ako H. B. Kaufmann spracoval, už v ranných Lutherových spisoch sa nachádza odkaz na modernú a predsa biblickú formuláciu výchovy, že totiž treba vychádzať z toho,
56
„čoho sa deťom nedostáva“, čo deti potrebujú. V kázaní
o dobrých veciach Luther vysvetľuje, že tri prvé prikázania
otvárajú rodičom oči, „aby sa na svoje deti podľa duše pozerali duchovne“ a „správne ich vychovávali k službe Bohu“.
Potom by rodičia mali plné ruky práce, „že máš na deti
čakať, sýtiť a napájať ich dobrým slovom a skutkom, aby sa
učili dôverovať Bohu, veriť Mu a báť sa Ho a spoliehať na
Neho, ctiť Jeho meno ... aby sa učili pohŕdať časnými vecami, pokojne znášať nešťastie a nebáť sa smrti, nemilovať
nadovšetko tento život. Pozri, aká je to veľká lekcia, koľko
dobrých skutkov pre tvoje dieťa čaká na teba v tvojom
dome, že všetky takéto skutky potrebuje ako hladná, smädná,
nahá, chudobná, zajatá, chorá duša. Oj aké požehnané by
bolo manželstvo a dom, kde prebývajú takíto rodičia, veru
ozajstný chrám, skutočný raj!“
Blažený dom, kde Teba prijať smeli,
Priateľu duší, Pane Ježišu,
nad hostí všetkých, ktorí u nich dleli,
vzdávajú Tebe úctu najvyššiu.
Kde každé srdce sa Ti odovzdáva,
na Teba hľadia oči s radosťou,
otázka z úst kde letí nedočkavá:
Čo žiadaš, Pane, dáme s vďačnosťou.
Blažený dom, kde dietky svoje malé
v modlitbách kladú na Pánovu hruď.
Priateľu detí, kde ich učia stále
s úctou a láskou hlas Tvoj vypočuť.
Kde radi sa Ti k nohám zhromažďujú
sýtiť sa slovom Tvojím ľúbezným,
s radosťou Tvoju veľkosť ospevujú
a Ty sa v láske pravej skláňaš k nim.
57
1. DUCHOVNÁ PRÍPRAVA
Slovo o opustení v nás budí negatívne asociácie.
Hovorí o rozdelení, odlúčení. Žil som v kultúre, v ktorej
mladé dievčatá začínali svoj svadobný deň v slzách,
lebo museli opustiť svojich rodičov a zaplatením ceny
za nevestu sa stali vlastníctvom iného príbuzenstva.
V našej kultúre nepociťujeme tento rez tak intenzívne.
A predsa, ak v slove o opustení uvažujeme ďalej,
poukazuje nám ono na smrť. Lebo nielen deti rodičov,
ale aj rodičia opustia deti. V našej dobe je potrebné
smrť znovu správne prijať do nášho myslenia, aby sme
smrť začlenili do nášho života, a aby sme sa na opustenie pripravili!
Pripraviť sa na opustenie
„Hospodine, daj mi poznať, že skonať musím, a ako je
môj život vymeraný, aby som vedel, aký som pominuteľný“, čítame v modlitbách žalmov (Ž 39,5).
Mám rád slová Amy Carmichael, anglickej misionárky,
ktorá s veľkým požehnaním, ešte ako nemocná, pracovala v Indii: „Nes všetky Božie dary v otvorených dlaniach! Ak ti ich Boh znovu zoberie, nebude ťa to bolieť.
Ak budeš mať zavreté dlane, bude to bolieť.“ – Aj životný partner je takýmto darom, ktorý máme niesť na
otvorených dlaniach. V žalme 27,10 čítame: „Keby ma aj
otec môj a matka moja opustili, Hospodin sa ma ujme.“
Musíme sa postaviť zoči-voči životu. Deti sú hostia.
Rodičia nezostávajú navždy. Je len jeden, ktorý nás
neopúšťa a preto je navždy a večne spoľahlivý: Boh.
Rodičia majú výsadu a veľkú úlohu, aby zoznámili svoje
deti s Bohom, ktorý je večný, ktorý sa ich chce ujať,
58
ktorý ich prijme prv, než ich rodičia opustia. Biblia nazýva Boha „spomocníkom sirôt“ (Ž 10,14). Na pozadí
ľudskej pominuteľnosti spieva Mojžiš pieseň viery presiaknutú dychom večnosti:
„Pane, Ty si býval naším príbytkom z pokolenia na pokolenie. Skôr, ako sa vrchy zrodili, ako boli utvorené zem a svet,
Ty si Boh od vekov až naveky.“ Žalm 90,1–2
Môcť sa spoľahnúť
Tak vchádza do nášho života perspektíva, tak vchádza
základ a pokoj, stálosť a nádej. Viera bola raz definovaná
nasledovne: viera je spoľahnutie sa človeka. V slovnej hre
je tým mienený dvojaký význam: po prvé, že sa sám
môžem spoľahnúť na to, že sa na seba nemôžem oprieť,
a po druhé, že sa spoľahnem na Boha, ako na jediného,
ktorý ma neopustí. Na túto večnú bezpečnosť a istotu
majú rodičia podľa Božieho príkazu svojim deťom
poukázať. Deti ju potrebujú. Potrebujú oporu a teplo.
Citujem Maxa Königa:
„Dieťa, ktoré od začiatku zakúša matkinu ochraňujúcu lásku, rozvíja svoj základný duševný postoj,
svoju nerozbornú prirodzenú dôveru. Je to hlboká istota, že nech sa deje čokoľvek, je v bezpečí. Je to kapitál
tepla a bezpečia, ktorý sa nespotrebuje, a z ktorého je
možné žiť ešte aj ako dospelý. Ľudia, ktorí mohli
rozvinúť tento postoj, neostávajú uchránení od kríz
a útokov, ale majú šancu ich víťazne prekonať. Môžu
sa stať šťastnými a šťastie rozdávať. Môžu súcitiť
s inými, tak ako bolo súcítené s nimi.“ („Manželstvo,
veľký dar“.)
59
Blažený dom, kde každý pozná Teba,
vie, že Tvoj zrak je naňho uprený,
že každé dielo verne konať treba,
úlohy svoje plniť s nadšením.
Tam ako Tebe každý hospodári,
v pokore, láske nezrie príťaže,
pracuje rád, niet chmúry v jeho tvári,
aj v malom veľkú vernosť dokáže.
Môcť opustiť
Rodičia by sa mali včas oboznámiť s myšlienkou, že raz
budú vystriedaní. Prvý zážitok sa u otca väčšinou
vyskytne vtedy, keď je syn v behu rýchlejší ako on, alebo
pri hre ukáže väčšiu kondíciu. U ženy je to snáď okolnosť,
keď sa jej dcére prejaví viac pozornosti, ako jej samej.
Deti by mali prejaviť viac pochopenia voči tomu, že ich
rodičia museli prejsť aj ťažkými fázami života.
V procese prechodu zo starej formy spoločenstva do
novej, sa od detí, ako aj od rodičov vyžaduje duchovná
zrelosť. Rodičia robia dobre, ak svoje deti nespútajú
a nezamerajú na detinskosť, ale dajú šancu mladej
rastlinke a obzvlášť novej bunke spoločenstva svojich detí
v manželstve. Boh nás učí skrze prírodu zákonu zomierania a vzniku. Žiadne obilie nevyklíči bez toho, aby zrnko
nezomrelo a nepremenilo sa na steblo a klas. Kto vyoráva
zemiaky, nachádza vždy neúhľadný materský zemiak. Ale
koľko nových zemiakov z neho vyrástlo! Nie je ľahké nájsť
„JA“ pre pokračovanie generácií, „JA“ pre proces
náhrady. Konečne, len vierou dostávame pod kontrolu
toto „ZOMRI a STAŇ SA“, sme šťastnými hosťami na
tejto zemi a tešíme sa z vlniacich sa obilných lánov,
pretože ich vidíme nielen trpiac zospodu, ale súčasne aj
očami viery zhora. V Božom spasiteľnom pláne už nemá
60
smrť a zánik posledné slovo nad človekom. S Kristom
začalo vzkriesenie.
Opustenie sebaukájania
Za účelom založenia novej formy spoločenstva pre
manželstvo je oslovená samostatnosť mladého človeka,
ktorá predstavuje istý stupeň zrelosti. Pretože sa jedná
o ich duchovný oporný pilier, chcel by som ešte raz
podčiarknuť: mladý človek by mal predtým nájsť svoje
uspokojenie v Bohu. Nemal by ho hľadať u partnera, nech je
tento akokoľvek bohatý. Potom spoločne by mali svoje
uspokojenie hľadať v Bohu. Človek nemôže hľadať uspokojenie u seba samého. Slovo o sebauspokojovaní je klamné
a ukazuje na smrteľný kruh. Nemôžeme sa sami uspokojiť.
Biedne zaobchádzanie so sexualitou vlastného tela má často
duševné a duchovné príčiny. Mladí ľudia, ktorí žijú
v duševnej osamelosti, nepochopení zo strany svojich
rodičov, nemajúci súrodencov alebo priateľov, sú v pokušení
sebaukájania. Ocitajú sa v smrtiacom kruhu a po každom
sebauspokojení vedia: ja to nemôžem, nejde to, nenávidím
samého seba, hnusí sa mi to. Kde človek nachádza pokoj
s Bohom, tam nájde aj pokoj so samým sebou. Už nepotrebuje sebaukájanie. Je uspokojený, našiel najväčšie blaho
v tom, že ho Boh prijal. Na tomto du-chovnom naplnení sa
zakladá prekonanie sebaukájania, oslobodenie od tejto
špinavej vášne. (Viac o tejto téme v knihe „Môže byť láska
hriechom?“ Vydala MSEJK v roku 2010.)
Môcť opustiť – môcť dávať
Kto našiel pokoj v Bohu, ten sa môže rozdávať. Môcť
opustiť preto tiež znamená môcť dávať. Mladí ľudia
prechádzajú vo svojom vývoji introvertnou fázou, v ktorej
môžu byť veľmi egoistickí a vzťahovační ku svojej osobe
61
a požadujú, aby ich priania boli akceptované. Kto uviazne
v tejto fáze a neokúsi pomoc, vnáša do manželstva ťažkú
hypotéku. Nárokové myslenie je najväčším nepriateľom
každého spoločenstva. K jeho prekonaniu potrebujeme
Božiu pomoc, ako sme to videli v predchádzajúcej kapitole. Potom bude blahoslavenejšie dávať ako brať (porovnaj Sk 20,35). Spoločenstvo žije z láskyplnej obetavosti,
a nie z trvania na svojom práve.
Môcť opustiť – môcť prijímať
Pretože manželstvo je súzvuk tela, duše a ducha, potrebuje spoločný základ viery. Harmonizácia je potrebná aj
v duchovnej oblasti, vo viere. Napomenutie v 2. Korintským
6,14 neťahať spoločné jarmo s neveriacim, platí obzvlášť pre
manželstvo. Boh nechce spájať partnerov nerovnakej viery
(porovnaj Mt 19,6). Ak dochádza k svadbe, „nech je to
v Pánovi“ (1K 7,39)! Ešte vždy je najspoľahlivejším znakom
toho, že Boh určil dvoch ľudí pre spoločný život, keď ich
pred manželstvom priviedol k sebe do vzťahu vo viere.
Zaľúbení nie sú navzájom žiadnymi dobrými misionármi.
Tam, kde sa niečo začína, tam by sa malo spoliehať na
Boha, že ako potvrdenie nechá oboch partnerov uveriť, inak
by manželstvo krívalo. Manželstvo potrebuje súlad v duchu.
V ňom nachádzajú centrálne otázky ľudského života svoje
riešenie. Nejeden už tvrdil: Nech sa najprv zoberieme.
Ja toho druhého už presvedčím. Avšak väčšinou pritom
býva „presvedčený“ ten veriaci partner. Je správne a dôležité, aby muž a žena už predtým boli rovnakej viery a lásky
k Ježišovi. Existuje len tento jediný základ na skale. Citujem
M. Luthera: „Nikto sa nemá ženiť, kým sa nenaučil kázať
svojmu domu.“ Duchovné zameranie a orientácia je zo
všetkého to najnevyhnutnejšie, čo deti potrebujú. Je to potrava na cestu pre ich vnútorného človeka.
62
Blažený je ten dom, kde muž a žena
rovnakým duchom v Tebe spojení
s nádejou kľačia vedno na kolenách
– základ ich viery nikto nezmení –
kde oba pevne vždy sa Teba držia
v láske i v žiali, v blahu, úzkosti,
pri Tebe verne stále zostať túžia,
hoc ich deň zlým či dobrým uhostí.
2. DUŠEVNÁ PRÍPRAVA
Dozrievanie potrebuje čas. Nedozreté jablká nechutia.
Pre dozretie si musíme nechať čas, obzvlášť pre dosiahnutie duševnej zrelosti. Biblia nás podporuje k rozvoju osobnosti ešte predtým, než sa pripútame k partnerovi (Prísl
24,27). Predtým, než nájdeme partnera a pripojíme sa
k nemu, mali by sme v spoločnom pôsobení rodiny nájsť
samých seba. Až ten sa môže pripojiť, kto najprv dokázal
opustiť. Len ten, kto je obohatený, sa môže rozdávať.
Preto minimom duchovnej a duševnej zrelosti je predpoklad úspechu pre novú formu spoločenstva, pre „stať sa jedným telom“, pre nový živý organizmus, ako Biblia
manželské spoločenstvo popisuje. Sexuálne spoločenstvo
si vyžaduje duchovnú zrelosť a nosnú schopnosť duševného spoločenstva oboch partnerov. Inak zostane bez
obsahu a uvrhne partnera do prázdnoty.
Skoré známosti
Skoré priateľstvá sú núdzovým riešením a obžalobou
súčasne. Poukazujú na to, že mladému človeku bolo
v rodičovskom dome upierané uznanie a bezpečie. On
preto hľadá oboje u priateľa, alebo priateľky, a snaží sa
63
nájsť pochopenie pre svoje problémy. Ten druhý sa má
stať skládkou pre jeho problémy – na jeho škodu. Takéto
miesta príjemne nevoňajú. Mladý človek potrebuje pre
svoje dozretie čas, v ktorom si vo svojej nevykvasenosti
a nevyrovnanosti nemôže robiť neoprávnený nárok voči
tomu druhému. Ešte nie sme chutní. Veľa mladistvých sa
potrebuje ešte vyrovnať s mnohými vecami, príliš veľa
požaduje: sú tu vlastné problémy, potom ťarcha
priateľových problémov, o zodpovednosti k štúdiu v škole
a k povolaniu už ani nehovoriac! Duševná podstata je
zaťažená do takej miery, že zoslabne a hrozí pretrhnutie.
Upadnutie do včasných depresií je tragické; zjavná netrpezlivosť vo výlevoch hnevu nie je menšia. Oboje zraňuje.
Vyžaduje sa stabilita
Aby sme vnútorne zostali zdraví, potrebujeme počas
dozrievania určitý odstup. Lásku a úctu voči druhému:
áno! Ale s odstupom. V tejto rozhodujúcej fáze duševnej
prípravy sa musíme pozrieť do očí iným požiadavkám.
Vyžaduje sa stabilita, stabilita v oblasti myslenia, citov
a vôle. Tieto tri duševné sily majú byť rozvíjané. Cieľom
doby dozrievania mladých chlapcov a dievčat je podľa
Rímskym 5,17 „kraľovať v živote“. Je to kráľovské slovo,
poukazujúce na vznešené postavenie, ku ktorému je
človek povolaný. K tomuto postaveniu chce Boh nechať
prísť človeka v životnom spoločenstve s Kristom. Na
histórii o Kristovom umučení je fascinujúce to, že Jeho
strašné utrpenie nebolo na škodu Jeho vykúpeným, že bol
schopný znášať pohŕdajúce opľuvanie, lebo Ho miloval
jeho nebeský Otec, a tým bol nezávislý na mienke človeka. Bola to Eva von Tiele-Wincklerová, ktorá vyzývala
sestry: „Buďte kráľovsky nezávislé od ľudí, od ich chvály,
výčitiek a neuznania, a buďte detinsky závislé na Bohu!“
64
Pre takto vytýčený cieľ sa musí mladé dievča, mladý
chlapec učiť sebaovládaniu, ovládaniu myslenia, ovládaniu citov a ovládaniu sexuality. Neskôr sa máme vzájomne
obšťastňovať a rozvíjať. To ale môžeme len vtedy, ak sa
naše duševné sily správne rozvinuli.
Rozvoj vôle
Nech to znie akokoľvek paradoxne: rozvoj vlastnej vôle
zažije človek tým, že sa učí poslušnosti a že sa skloní pred
vôľou iného. Preto kladie Písmo veľký dôraz na
poslušnosť, áno, v tejto súvislosti oslovuje obzvlášť deti:
„Vy, deti, poslúchajte svojich rodičov v Pánovi, lebo to je
spravodlivé!“ (Ef 6,1). Ako Ježiš v detstve poslúchal, tak sa
majú deti podriaďovať svojim rodičom (porovnaj Lk 2,51).
Rešpektovaním rodičovskej vôle sa rozvíja vlastná vôľa
a môže rásť pri príkazoch, viac prijímaním ako odmietaním, viac premáhaním samého seba ako vzdorovitým „NIE“. Je to vskutku tajomstvo. Kto chce vždy presadiť svoju vôľu, nemá nakoniec žiadnu. Preto Biblia hovorí: „Dobre je mužovi, ak nosí jarmo vo svojej mladosti“
(porovnaj Žalospevy 3,27). V jarme zosilnie.
Cvičenie vôle v puberte
Druhým paradoxom je, že sa vôľa mladého človeka
nikde silnejšie nerozvíja, ako pri ovládaní svojej sexuality.
Náš farár pre prácu s mládežou, ktorý tiež jazdil na koni,
porovnal ovládanie sexuality so zácvikom mladého koňa
na jazdenie. Kto sa nepodrobil tejto námahe, riskuje
v neskoršom partnerstve vzájomné kopanie jedného,
alebo dokonca oboch neskrotných koní, najmä ak jazdec
robí to, čo chce kôň, a nezvláda vôľu a silu koňa. Tu je
možná len malá miera spoločenstva a konflikt je priam
predprogramovaný. Ak sa u mladého muža prejavuje pre65
búdzajúca sa sexualita viac v telesnej oblasti, tak u mladého dievčaťa predovšetkým v duševnej oblasti. Avšak
u oboch sa vyžaduje rovnaké použitie vôle a zažijú rovnaké formovanie vôle. Mladé dievča sa musí učiť nebyť
náladové, ovládať svoje pocity a naladiť struny. Na rozladených strunách sa dobre nehrá, a je to málo príťažlivé.
U muža a ženy vznikajú v puberte rôzne ťažiská, stanovujú sa rôzne priority: mladý muž sa musí učiť ovládať svoju
sexuálnu túžbu, lebo má neskôr viesť svoju manželku
k sexuálnemu rozvoju. Dievča má raz svojmu mužovi
dodávať odvahu, potešovať ho a nechať ho duševne sa
rozvíjať. Aby mohli byť v manželstve rôzne dary uplatnené ku vzájomnej pomoci, je treba sa jednoducho naučiť
ich ovládať.
Odmietnutie „bravo – mentality“
Tak prichádzame k úžasnému záveru: nie praktizovanie, ale zrieknutie sa skorého sexuálneho spoločenstva
nechá človeka dozrieť a formuje jeho vôľu. Je preto načase jasne odmietnuť „bravo – mentalitu“. Človek je viac
ako sexuálna existencia. Vplyvom skorej sexuality a maximalizácie túžby schúlostivie, a stane sa spoločenstva
neschopným. Musíme znovu vedieť odmietnuť, ako Jozef
v chlipnom Egypte, ktorý odolal lákavej ponuke ministrovej ženy a odmietol si s ňou ľahnúť, lebo sa bál Boha
(1M 39,9), a pretože v ňom bol Boží Duch (1M 41,38).
Ach, kiežby sme v pravom momente mohli povedať „nie“,
a nenechali sa túžbou zraziť na kolená, pretože sme silnejší ako sex, a už nie sme pod jeho vládou. Ježiš prisľúbil:
„Keď vás teda Syn vyslobodí, budete skutočne slobodní!“
(J 8,36). Ak Biblia vyzýva muža k sebaovládaniu, tak
vyzýva ženu k mravnosti. Ženy majú byť mravné a svoj
sexappeal, lákavú silu svojej ženskosti, majú používať
66
taktne. Zaobchádzanie s ich telom má byť charakterizované zodpovednosťou voči ich Stvoriteľovi a nemá pôsobiť ničivým dojmom. Pohlavnosť chce byť napĺňajúcou.
Neosobný sex zabíja, je smrteľne nudný a vzbudzuje
taktiež neosobné túžby. Nemravná žena je v Biblii prirovnaná k hlbokej jame a úzkej studni. „Medzi ľuďmi rozmnožuje neverných“ (Pr 23,28). Nemravné zaobchádzanie so sexappealom môže dať podnet k zverskému správaniu, ako sa drasticky žaluje pisateľ v Prísloví 11,22: „Ako
zlatá obrúčka v rypáku svine je pekná žena bez jemnocitu.“
Chlipnosť prerastie a udusí krásu.
Cvičenie myslenia a cítenia
prostredníctvom modlitby
V 1. Timoteovi 2,8 sa nachádza úžasná veta: „Chcem
teda, aby sa mužovia modlili na každom mieste a pozdvihovali sväté ruky bez hnevu a bez pochybovania.“ Pretože len
modlitba otvára Božie rezervy duchovných síl, máme sa
modliť, majú sa obzvlášť muži modliť, lebo bez Božieho
Ducha a jeho sily nemôžeme v živote vládnuť, nemôžeme
ovládnuť emócie (hnev) a myslenie (pochybovanie).
Oboje nám bráni v modlitbe: neovládnuté myslenie
a nezvládnuté pocity. Pochybnosti vznikajú pri nekontrolovanom myslení, keď mi rozkazuje rozum a nechce sa
nechať ovládať vierou a Duchom. Biblia nie je nepriateľom myslenia. Ako by aj mohla, veď rozum je Božím
stvoriteľským darom! Máme ale myslieť pod vedením
Božieho Ducha. Jemnú formuláciu k tomuto problému
nachádzame v Židom 11,3: „Vierou chápeme.“ To predsa
znamená: Len keď verím, tak môžem pochopiť, len keď
Boží Duch vedie moje myslenie, tak myslím správne. Kto
myslí autonómne, myslí neovládane, a neovládané myslenie vedie k pochybnostiam. Kto pochybuje, nemôže sa
67
modliť. Kto chce veriť, musí svoje myslenie podriadiť
Božej vláde. Keď som spoznal, že vo mne, to znamená aj
v mojom myslení, neprebýva nič dobré (porovnaj Rim
7,18), a keď volám k Ježišovi, On oslobodí moje myslenie
a inšpiruje ma k tvorivému mysleniu. Pochybnosti a hnev
treba ovládať.
Mladé dievča nebude mať taký problém s hnevom, ako
so zraniteľnosťou. Bude sa musieť učiť nereagovať citlivo
na maličkosti. Modlitba aj ju uvedie do širokého priestoru
oslobodenia.
Cvičenie sa v rozhovore
K rozvoju duševnej sily patrí aj schopnosť rozhovoru,
aby sme mohli slovami vyjadriť to, čo nami hýbe a čo nás
zamestnáva. Ľudia sa môžu rozprávať. Neexistuje užšie
spojenie človeka s človekom, a srdca so srdcom, ako
prostredníctvom slova. Spoločenstvo človeka stojí a padá
so slovom, s rozhovorom. Mali by sme byť veľmi vďační,
že nám je dané slovo, a že nemusíme na seba revať, prskať
a vyť. A v používaní slova by sme sa mali cvičiť! Uvoľnená
atmosféra v rodičovskom dome prispieva k radosti
z rozhovoru. Deti by mali všetko povedať a smieť sa pýtať.
Rodičia pritom dbajú na tón komunikovania. Po období
neúnavného rozprávania, a na začiatku uvážlivého hovorenia, pomáha k zručnosti čítanie dobrých kníh a básní.
Treba tu spomenúť aj písanie slohových prác. Učím sa
vyjadrovať, tak ako som to spoznal pri spisovateľoch.
Skupinový rozhovor v školskej triede alebo v mládežníckej skupine je ďalším dôležitým cvičením sa v rozhovore.
Žiaľ, v diskusnom cvičení sa presadilo obhajovanie vlastných stanovísk nad pochopením stanovísk opozície, bojuje sa o vlastné stanovisko bez férovej snahy o stanovisko
druhého. Škoda! Môže to vyjsť draho. Treba spomenúť aj
68
písanie listov; núti nás to k dôkladnejšiemu a zdvorilejšiemu vyjadrovaniu, ako je to možné v letmom telefónnom hovore. Obzvlášť treba spomenúť modlitbu. Ako
nám to dokazuje modlitebná kniha Biblie, žalmy, vyjadrili
žalmisti vo svojich modlitbách radosť a súženie, lásku
a utrpenie, nádheru a hrôzu. Biblia nazýva modlitbu
„rozjímanie srdca“ (Ž 19,15), úprimná reč, alebo aj výkrik
k Božiemu srdcu, podľa situácie, v ktorej sa modlitebník
nachádza. Modlitba je pravým cvičením sa v rozhovore.
Koľko toho musí v človeku rásť a rozvinúť sa, kým sa
stane schopným k spoločenstvu a zrelým pre manželské
stretnutie! Videli sme: až rozvoj a ovládnutie svojich
duševných síl umožní mladému človeku, aby sa pripojil,
miloval a rozdával sa. Bez duševného obsahu je sexuálne
stretnutie prázdne, neuspokojujúce a odpudzujúce. Aby
som sa mohol rozdávať, musím sa najprv nájsť; duchovne,
duševne a telesne. Treba k tomu čas a trpezlivosť, čas
k vyzretiu a trpezlivosť k rastu. Preto: bez opustenia niet
pripojenia a bez priľnutia žiadne telesné spoločenstvo.
3. TELESNÁ PRÍPRAVA
Keďže všetko duchovné a duševné sa zviditeľňuje
v telesnom, museli sme sa vždy dotknúť tiež aj telesnej
dimenzie. Ale odteraz bude reč o tom špecificky
telesnom.
Dar a úloha tela
Ľudské telo je pre Boha také cenné, že ho utvoril vlastnými rukami. O všetkých iných stvoriteľských dielach sa
píše: Boh povedal a stalo sa. O tele človeka Biblia hovorí,
že ho utvoril Boh (1M 2,7). Každá časť bola pre Neho
69
dôležitá. Po všetkom kĺzala Jeho ruka. Tento odkaz nás
zaväzuje voči hodnote vlastného tela a k úcte voči telu
nášho blížneho. „Predivne si ma utvoril“ (Ž 139,14).
Telo je pre Boha také dôležité, že mu dáva podiel na
vzkriesení a novom stvorení. Gréci očakávali vyslobodenie z tela. Biblia sľubuje vykúpenie tela (R 8,23). Pre
Grékov bolo telo sídlom zlého. Klasifikovali človeka
zhora nadol. Hlava, myslenie, bola najušľachtilejšou
časťou človeka. Horná časť tela (hruď) , ako sídlo pocitov,
už bola problematickejšia. Avšak pod úrovňou pásu sa to
stalo nesporným. Nízke žiadosti podbrušia človeka
neustále privádzali k pádu. Podľa Biblie neprebýva zlé
v tele, ale v srdci. Nerozlišuje hore a dole, ale vo vnútri
a vonku. Nie to, čo do človeka vchádza, ale to, čo z neho
vychádza, podľa Ježišových slov človeka poškvrňuje
(Mk 7,18–23). Sídlo zlého je vo vnútri. Pavol vyznáva:
„Viem totiž, že vo mne, to jest v mojom tele, neprebýva dobré“
(R 7,18). Je to hlboké chápanie reality, ako ho nachádzame v helenizme, a tiež aj v budhizme. „Verím vo
vzkriesenie tela“, vyznávame vo vyznaní viery. Boh nám
dal telo.
Už teraz niet vyššieho ocenenia tela, ako to, že má byť
chrámom Svätého Ducha (1K 6,19–20). Jeho údy sa majú
stať údmi spravodlivosti a Kristovými údmi (porovnaj
R 6,13.19). Pomocou nich chce Ježiš vidieť, počuť, hovoriť, cítiť a chodiť. Bez tela by na strane človeka nebolo
žiadneho použiteľného prostriedku, žiadneho presvedčivého prostriedku pre misiu vo svete. Pomocou tela veriaceho Boh dosahuje svoj svet.
Zvyk a zneužitie tela
Hanba a pocit hanby majú v Biblii svoj pozitívny poriadok. Hanba je nám daná na ochranu, na ochranu vnú70
torného človeka. Kto si myslí, že sa môže vzdať hanby
a svoje telo bez zábran vystaví na obdiv – latinsky sa to
nazýva prostitúcia – ten poškodzuje vnútorný život svoj
vlastný i svojho blížneho. Je v nebezpečenstve, že sa stane
hrubým a surovým. Keby nebolo Sigmunda Freuda,
nevyslovil by som nasledovnú vetu: „Absencia pocitu
hanby je najspoľahlivejším charakteristickým znakom
slabomyseľnosti.“
Dietrich Bonhoeffer nám zanechal nasledovný odôvodnený popis hanby: „Hanba je neodstrániteľná spomienka
človeka na jeho rozpoltenie s pôvodom. Je bolesťou nad
rozpoltením.“ Hansjörg Bräumer k tomu poznamenáva:
„Hanba sa stala potrebnou až vo svete rozpoltenosti. Keď
človek spoznáva svoju rozpoltenosť voči Bohu, začína
zakrývať svoje telo. – Keď sa Boh stretol so svojím
padlým stvorením, zaodial ho (1M 3,21). Hanbu človeka
a jeho túžbu po odeve nevysvetlil Boh ako bezvýznamný
a prírode odporujúci pocit, ale daroval človeku odev. Boj
proti hanbe je vedomým ignorovaním pádu do hriechu, je
odmietnutím daru odevu. Ľudia, ktorí odhaľujú svoje telo,
tým vyjadrujú, že nechcú Božiu starostlivosť a Jeho
udržovanie.“
Musíme to povedať ešte dôraznejšie: Kto chce násilím
vrátiť človeka do raja a deťom chce výchovnými sexuálnymi metódami vštepiť, že hanba je nezmyselná, „brutálne“
zneužíva svojho blížneho a vystavuje ho riziku duševného
ochorenia. Už nežijeme v raji. Snaha o násilné obnovenie
života ako v raji, je iluzórnym rojčením. V tomto svete
potrebujeme cudnosť na ochranu človeka.
Následky poranenej hanby
Spomínam si na rozhovor so 17-ročným dievčaťom:
pekná, inteligentná, s výrazne smutnými očami. Vraj
71
nemá istotu spasenia, nevie či patrí Ježišovi, je vnútorne
rozorvaná. Neskôr vyšlo najavo, že v rodine praktikovali
moderné sexuálne správanie. Otec od nej požadoval, aby
sa pred ním umývala nahá. V dievčati sa niečo zlomilo.
Nemohla si vybudovať pocit hanby, nemala žiadnu
ochranu, nedokázala veriť. Jej vlastný otec, ktorý ju mal
chrániť, prekážal jej viere v nebeského Otca. V inom
rozhovore s mladou ženou táto vyznala: týram svojho
muža, viem byť voči nemu nesmierne tvrdá, ja to ale
nechcem. Keď mi rozprávala o živote v jej rodine, spoznal
som príčinu jej nenávisti. Až do neskorého mladistvého
veku sa chodila kúpať so svojím otcom do jedného jazera.
Obaja sa kúpali nahí. Matka to podporovala. Táto sexuálna výchova vyvolala v dievčati nenávisť voči všetkému
mužskému. Táto nenávisť sa do nej zažrala tak hlboko,
že nedokázala milovať svojho muža pri pohlavnom styku.
Je teda príliš jasné, že ten, kto podceňuje pocit hanby,
škodí sebe aj svojmu blížnemu.
V Biblii nachádzame prísľub, že existuje vykúpenie
a vnútorné oslobodenie od chybného konania rodičov
(1Pt 1,18). Ktože by ináč našiel odvahu k návratu bez
tejto hlbokej aplikácie Ježišovej krvi anamneticky do minulosti!
Nech sa ostatní predsa pozerajú inam
V jednej diskusii o kúpaní sa a opaľovaní v nahom stave
na pláži povedala jedna účastníčka: „Nech sa ostatní dívajú niekde inde! Chcem byť opálená všade. Koho to ruší,
má sa pozerať inde.“ Týmto postojom bol jednoznačne
vyjadrený už predtým dohodnutý egoistický názor na
život. Musíme sa predsa pýtať okolia: Ako pôsobím na
druhého mojím odhaleným telom!? Ak sa už chcem
opaľovať nahý, potom si nájdem také miesto, kde ma
72
nikto nemôže vidieť. A ak si chcem užiť kúpania bez
plaviek, potom to môžem urobiť pod ochranou tmy.
Potrebujeme ochranu odevu. Sexualita je agresívna.
Pohlavný cit patrí k najsilnejším citom v človeku. Ak nie
je skrotený, tak ničí ako dynamit. Boh ma raz bude brať
na zodpovednosť za zaobchádzanie s mojím telom, či som
druhým škodil, alebo som robil dobre.
Rozprestretie rúcha ako zásnubný akt
V tejto súvislosti si pripomeňme zásnubný rituál
v Izraeli, ktorý spočíval v tom, že mladý muž rozprestrel
cez svoju vyvolenú rúcho. Takto popisuje Boh svoje
uchádzanie sa o Izrael: Keď tu bol čas lásky, „zastrel som
ťa okrajom svojho plášťa, zakryl som tvoju nahotu, prisahal som ti lásku a uzavrel som s tebou zmluvu –
znie výrok Hospodina, Pána – a tak si sa stala mojou“
(Ez 16,8). Tento zvyk vysvetľuje odvážny skutok Rút, keď
si v noci ľahla pod pokrývku k Boazovým nohám. Priala
si, aby si ju Boaz vzal za ženu a užasnutému mužovi
povedala: „Rozprestri krídlo svojho plášťa na svoju
dievku, lebo si výkupník“ (Rut 3,9). Bolo to jej vyznanie
lásky a túžby prežiť podľa platného izraelského práva.
Opäť pokrytie rúchom! Taktiež treba poukázať na závoj
ako symbol cudnosti nevesty u Jeremiáša 2,32. Snáď sa
s touto súvislosťou vysvetlí aj Pavlovo nariadenie pre zbor
v Korinte, že vydaté ženy by mali mať na verejnosti pokrytú hlavu (porovnaj 1K 11,5), k tomu patrili aj bohoslužby.
Bolo to znamením, že sú vydaté, takmer ochranným znamením, tak ako v európskych kultúrnych kruhoch obrúčka. To hodnotné bolo zahalené. Kde sa to stalo znakom,
ako pri pokrývaní hlavy, tam to bolo hranicou a ochranou.
Až v dobách charakteristických stratou úcty voči
blížnemu a všetkému, čo je jeho – ako za čias pádu
73
Izraela, kedy „zmenili sa na vykŕmené, bujné žrebce, každý
erdží za ženou blížneho“ (Jer 5,8) – sa nám stratil význam
odevu a hanby.
Zhrnieme to: Čo Boh zahalil, nemá človek odhaľovať.
„Obnaženie sa dotýka ľudskej dôstojnosti“ (C. Westermann). V zahalení manželskou láskou je obnaženie chránené.
Cvičenie a zocelenie tela
Keď sme dôsledne bojovali o správne pochopenie tela,
tak to zodpovedá požiadavku našej doby, ktorá vedome
alebo nevedome popiera telesnosť a ničí telo a škodí
človeku v existencii jeho osobnosti. Nesmieme ale zabudnúť, že k správnej príprave na rodinný život patrí zocelenie tela, či už v športovom tréningu, alebo v príprave na
zamestnanie. Zvláštny význam majú práce v záhrade,
v domácnosti a na dvore, lebo tieto budú nevyhnutne
potrebné v každej rodine. Taktiež mužské a ženské schopnosti v domácnosti! Zručnosť pri športovaní a hrách, pri
praktickej činnosti, pri záľubách, maľovaní a hudbe,
poukazuje na to, že naše telo vychovávame a vzdelávame,
že to, čo Boh tak obdivuhodne sformoval, nechceme
nechať nevyužité.
74
VI. Žiadne intímnosti
pred manželstvom
„Noc pokročila, deň sa priblížil.
Odložme teda skutky tmy a oblečme sa do výzbroje svetla.
Ako vo dne, slušne choďme; nie v hodovaní a opilstve,
nie v smilstve a chlipnosti, nie vo sváre a v závisti.
Ale oblečte sa v Pána Ježiša Krista!“
Pavol k Rímskym 13
Takmer som zašiel priďaleko
„Včera večer sme takmer zašli priďaleko. Napätie sa za
týždne zosilnelo. Chceli sme byť spolu sami a nenávideli
sme , že sme sa museli každý večer lúčiť. Keď sme sa bozkávali, vzrušenie rástlo, a túžba ešte viac ... kým sme včera
večer takmer zašli priďaleko. Povedala si tak málo. Hnevala
si sa? Cítila si sa oklamaná? Myslela si si, že som ťa
povzbudzoval len pre zábavu, aby som ti potom mohol povedať nie? Myslíš si, že ťa v skutočnosti vôbec nemilujem?
Prosím, pokús sa pochopiť ma! Chcel by som, aby sme
mali jasné vzťahy práve preto, že ťa tak veľmi milujem.
Ešte pred svadbou by to bolo tak, ako keby sme chceli dať
strechu na dom, ktorého základy a múry ešte nie sú
hotové. Nepros ma teda o niečo, za čo nemôžem byť zodpovedný, a s čím by som jedného dňa nesúhlasil. Naša
láska by sa tým poranila, lebo musíme byť k sebe samým
tak úprimní, ako voči sebe navzájom.
Stavajme teda starostlivo na láske, aby bola trvalá.
Potom sa budeme môcť jedného dňa nasťahovať do domu
našej lásky bez ľútosti a pocitu viny, a budeme sa v ňom
navždy spoločne tešiť.“ (z: Láska – veľký dar)
75
Zašiel som priďaleko
U Jána 8, 3–11 čítame o stretnutí Ježiša s mladou ženou,
ktorá zašla priďaleko. Podľa platného práva mala byť
ukameňovaná (5M 22,20–21). Ježiš, ktorý ako jediný mohol
hodiť prvý kameň, jej povedal: „Ani ja ťa neodsudzujem,
choď a odteraz viac nehreš.“ On to mohol povedať, lebo
neskôr nechal na seba dopadnúť kamene, lebo vzal na seba
trest smrti, aby sme mohli dôjsť pokoja a Jeho jazvami sa
nám dostalo uzdravenia (porovnaj Iz 53,5).
Zrejme v žiadnej oblasti nášho života nepotrebujeme
toľko odpustenia, ako v spoločnom živote muža a ženy.
Prehrešujeme sa v myšlienkach (10. prikázanie a Mt 5,28),
v slovách a činoch (6. prikázanie). Nikto z nás nie je oprávnený zdvihnúť kameň, nehovoriac o jeho hodení. V žalme
130,4 čítame: „U Teba je však odpustenie, aby sa Ťa báli.“
Odpustenie, ktoré nám Boh ponúka, nie je lacné. Vyžiadalo
si smrť Jeho Syna. Ježiš vzal do ochrany život mladej ženy,
ale nie jej skutky: „Odteraz viac nehreš!“ Prijaté odpustenie
umožňuje vyvodiť dôsledky. Smieme prísť k Ježišovi, a pri
Jeho kríži byť oslobodení od trestu. Nemusíme zomrieť
a stratiť Svätého Ducha. Trest spočinul na Ježišovi. Smieme
byť očistení tam, kde sme zašli priďaleko, a prekročili sme
hranice. Súčasne sme nezosobášeným párom dodali
odvahu, aby si znovu zachovali odstup. Uvedomili si:
prekročili sme hranicu, ktorá ohrozuje našu vieru. Znovu sa
oddeľujeme vo vedomí, že tým zosilnieme a budeme
pripravenejší na seba, až do dňa našej svadby.
Iná nádoba
Nerozvážne a nezodpovedné spoločné spanie zanecháva stopy, stopy vnútorných zranení, stopy výčitiek
a horkosti. Nejeden sa už cítil ako nielen znečistená, ale
76
ako rozbitá nádoba. „Cítim sa ako plechovka od CocaColy: otvorená, vypitá a odhodená“, povedalo 15-ročné
dievča. Rozbitá nádoba!
Povzbudzujúcou kapitolou Starej zmluvy je 18. kapitola
proroka Jeremiáša. Prizeráme sa hrnčiarovi, ktorému sa
v rukách skazila nádoba. A on nehádže plný sklamania
hlinu niekam do kúta, ale ju znovu premiesi a urobí z nej
inú nádobu. Mnohí prišli k Ježišovi s vyznaním: môj život
je zbabraný, nádoba sa skazila! – a zakúsili: „Vtedy začal
znova a spravil z nej inú nádobu, akú sa priam ľúbilo
hrnčiarovi spraviť“ (v. 4). My hovoríme o druhej kvalite
ako o niečom menejhodnotnom. Boh hovorí o novom
stvorení (2K 5,17), o niečom plnohodnotnom. „A takými
ste vy niektorí boli; ale dali ste sa obmyť, boli ste posvätení,
ospravedlnení v mene Pána Ježiša Krista a v Duchu nášho
Boha“ (1.Kor 6,11). Tu možno len žasnúť. To môže skutočne urobiť len Boh!
Prečo ešte nie? – u zasnúbených
Mladí ľudia mi vždy hovoria: Spĺňame všetky predpoklady, ktoré ste spomenuli. Máme sa radi a chceme zostať
spolu. Rodičia s tým súhlasia. Vernosť sa nám páči a tak
to má aj zostať. Prečo nesmieme spať spolu? Moja odpoveď znie: Tak sa potom zoberte! – Intímny život potrebuje ochranu vyznaným sľubom. Manželstvo nie je
súkromnou záležitosťou. Má mať pečať, viditeľnú pre
všetkých ľudí (porovnaj Veľpieseň 8,6 s Rim 10,10).
Na otázku: Prečo čakať? Nám dáva Biblia viacnásobnú
odpoveď.
1. Pretože manželský dom ešte nie je dohotovený. Chýba
niečo podstatné. Strecha ešte nie je uzavretá. Ochrana
77
záväznosti smerom von a nahor chýba (porovnaj
Mt 19,5). Môže dovnútra napršať. Nuž niekedy sa
musíme nasťahovať do nedokončeného domu. Musíme ale dbať na to, aby strecha bola uzavretá a steny
zadržiavali teplo a poskytovali ochranu. Ktože by už
len chcel spať v daždi alebo mraze?
2. Pretože Boh chce byť svedkom a manželstvo obdariť
Jeho požehnaním. Už sme videli, že pri dôležitých
udalostiach, kde muž a žena uzatvárajú životný zväzok, chce byť Boh prítomný ako svedok (Mal 2,14).
Rodičia majú byť taktiež svedkami (Mt 19,5). Manželský zväzok má byť obrazom zväzku s Bohom
(porovnaj 2K 11,2–3). Ako zväzok s Bohom tak aj
manželský zväzok potrebuje verejné uzavretie, ktoré
oboch partnerov zaväzuje. Sobáš je verejným aktom
záväznosti. Láska potrebuje záväznosť, inak sa stane
nezáväznou. Založenie novej formy spoločenstva je
v Biblii popísané ako vznik nového živého organizmu.
„A tí dvaja budú jedno telo“ (Mt 19,5). Preto podľa
zakladajúceho slova manželstva, 1M 2,24, ktoré u
Mt 19,5 Ježiš dôrazne opakuje a potvrdzuje, je
sexuálne spoločenstvo viazané na manželstvo.
Nech nikto nepovie: radšej lásku bez manželstva, ako
manželstvo bez lásky! Je to alternatíva medzi dvomi
negatívami, medzi chorou láskou alebo chorým manželstvom.
3. Lebo deti sú neželané. Až mechanické a chemické
antikoncepčné prostriedky našej doby, ktoré zo
zdravotného a etického hľadiska zostávajú naďalej
otázne, umožnili voľné sexuálne správanie, v ktorom
niet miesta pre dieťa ako prirodzený následok a prejav
78
spojenia muža a ženy. Mali by sme sa nad tým zamyslieť. Tu je začiatok nepriateľského vzťahu našej
spoločnosti voči dieťaťu, na ktorý si predovšetkým
sťažujeme. O umelých potratoch pri prvom otehotnení
už ani nehovoriac. V najhlbšom slova zmysle sa muž
a žena stávajú jedným telom v dieťati. Dieťa je ale
v predmanželskom pomere neželané. Tu predsa niečo
nesúhlasí! Zo samotného prirodzeného aspektu, že
deti smú byť dôsledkom pohlavného spoločenstva,
nám predsa musí byť zrejmé, že telesné spoločenstvo
pred manželstvom nie je možné. Deti by ako
nemanželské nemali žiadny status. Ony ale potrebujú
miesto v rodine a majú byť želané.
4. Nie je príklad Márie a jej snúbenca Jozefa hodný premýšľania? U Matúša 1,18 čítame, že Mária bola zasnúbená s Jozefom. Napriek tomu môže u Lukáša 1,34
povedať anjelovi: „Veď ja nepoznám muža“, vyjadrenie
skutočnosti, že ešte so žiadnym mužom nespala.
Mária a Jozef boli snúbenci. Napriek tomu nepraktizovali žiadne pohlavné spojenie.
Prečo ešte nie? – u zaľúbených
Musíme sa znovu vrátiť k zakladajúcemu slovu manželstva. Videli sme, že sexuálne spoločenstvo je dôsledkom schopnosti opustiť a pripojiť sa. Súčasne je tretím
krokom, závislým od oboch predchádzajúcich krokov –
byť schopný vernosti a lásky. Muž a žena sa tým stávajú
novou bunkou, takmer novým organizmom, ktorý Biblia
vyjadruje slovami „stať sa jedným telom“.
O tom, ako aj o mimomanželskom pohlavnom styku,
hovorí 1.Korintským 6,16, že každé nezáväzné sexuálne
spojenie musí vyvolať vnútorné poranenia, keď sa spoje79
nie poruší a nový organizmus sa zničí. Boh nás chce
uchrániť pred týmito poraneniami. Preto zakazuje predmanželské a mimomanželské sexuálne spoločenstvo.
Obzvlášť prvý pohlavný styk je nezabudnuteľný. Nemáme
sa stať hrubými alebo chladnými preto, že už vôbec
nevieme, s koľkými ženami a mužmi sme sa vyspali. Tiež
sexuálne maznanie medzi zamilovanými nie je na mieste.
Sexuálne maznanie je prípravou pre telesné spojenie
a preto patrí do manželstva. Kto tu nie je bdelý, dáva do
pohybu sily, ktoré ho prevalcujú.
Miest v Písme, ktoré varujú pred predmanželským
a mimomanželským pohlavným stykom, je hojne. Biblia
to nazýva smilstvom a cudzoložstvom. Aj v Novej zmluve
čítame, že smilníci a cudzoložníci sú vylúčení z podielu
na Božom kráľovstve (porovnaj 1K 6,9–10). Galatským
5,19–21 nám taktiež potvrdzuje, že sexuálna neukáznenosť, nečistota a prostopašnosť vylučujú z podielu na
Božom kráľovstve. Až po poslednú knihu Biblie, Zjavenie
21,8 a 22,15 sa zdôrazňuje, že v tejto oblasti nepozná Boh
žiaden kompromis. „Von zostanú smilníci ...“
Z času na čas počuť, že súlož založila manželstvo.
Kto sa s niekým vyspal, musí s ním aj zostať. Nuž
pohlavné spoločenstvo je síce jedným zo zakladajúcich
prvkov manželstva, ale práve len jedným. Biblia
v takýchto prípadoch hovorí o smilstve a nie o manželstve. Pravdaže sú mladí ľudia braní na zodpovednosť,
ako to dokazuje 2M 22,15. Keď ale vtedy otec (a dnes
dievča) odmietal, svadba sa nemohla konať. Poplatok za
nevestu sa podľa 2M 22 musel zaplatiť, lebo došlo
k bezpráviu. A toto bezprávie musí byť aj dnes očistené
a odpustené. Ale nemuselo dôjsť k svadbe, ak jeden
z partnerov nebol ochotný. Manželstvo zahŕňa viac ako
len telesný aspekt.
80
Znovuobjavenie cudnosti
V Biblii sa stretávame s vysokou úctou pohlavnej cudnosti a panenstvu.
Spomína sa vonkajšie „znamenie panenstva“, svadobná
plachta, ktorá zachytila ľahké krvácanie svadobnej noci
(5M 22,15–17). Ešte dôležitejší je ale postoj srdca, ktorý
je za tým, a ktorý dbá na absolútnosť zväzku. Pretože to
je tak dôležité, znovu opakujem ako Jörg Zink opísal
panenstvo: „Mieni sa tým človek, ktorý nechce všetko
naraz alebo viacero súčasne, ale jedno jediné, to dôležité.
Mieni sa tým byť jednoznačným, mať len jednu lásku, venovať sa len jednej láske a s ňou spojenému osudu, našetrený pre to veľké, nie spotrebovaný a pomíňaný pre malé
príležitosti, nie poslušný každému želaniu, ani viacerým,
ale napokon len jednému.“
Chcieť len jedného, jediného partnera, a jemu sa cele
oddať, byť výlučne jeho, tak, ako sa oplodnené vajíčko
uzavrie voči ostatným spermiám; chcieť uchrániť seba
a toho druhého: to je cudnosť. Je to niečo silné a vitálne,
ako to vidíme na príklade Jozefa v Egypte. Je to niečo
cenné a našetrené, ako to vyjadrila raz jedna matka: „My
ženy máme niečo, čo môžeme venovať.“ Je ovocím
Svätého Ducha (porovnaj G 5,22).
Panenstvo a cudnosť sú cenné ako čerstvé nedotknuté
ráno alebo zarosená lúka, ako čerstvá pramenitá voda,
ktorú uprednostňujeme pred upravenou vodou. Kvety
čerešne a jablone sú ojedinelé v životnom cykle človeka.
Barbara Streisand mohla s poľutovaním povedať: „Už
nemáme svadobné noci. Svadobné noci sú vzrušujúce.“
Dnes sa svadby pripravujú aj v obyčajných dňoch.
Neodlišujú sa ako sviatky od bežných dní. Bez svadieb je
život monotónny.
81
Rozhodujúci argument
Najpresvedčivejší argument pre predmanželskú a mimomanželskú zdržanlivosť je ale určený podstatou kresťanskej viery. Tak, ako duchovná cudnosť vo vzťahu
k Bohu nepripúšťa mať viacerých bohov, ale chce milovať
Boha z celého srdca, tak ani cudnosť v medziľudskom
vzťahu neznesie viac mužov a žien, ale chce sa spojiť
v nedelenej láske len s jedným partnerom. Vzťah k Bohu
vzájomne zodpovedá vzťahu voči blížnemu. Monogamia
(manželstvo s jedným partnerom) je zakotvená v monoteizme (viera v jedného Boha), ako je to vyjadrené v 2K
11,2–3: „Lebo som si vás zasnúbil jednému mužovi, aby
som vás predstavil a oddal ako čistú pannu Kristovi. Ale sa
bojím, aby snáď tak, ako čo had zviedol Evu svojou
chytrosťou, neporušili sa tiež nejako vaše mysle a neodvrátili od prostoty a čistoty oproti Kristovi.“
Status vyznania
Postoj k sexuálnemu správaniu sa takmer stal statusom vyznania, ako to rozlišuje Pavol podľa sexuálnej etiky
v 1. Tesalonickým 4,3–8. Nekresťania, „ktorí nepoznajú
Boha“, sa nechávajú ovládať bezuzdnou vášňou. Žijú vo
voľnej láske a v mnohých spojeniach. Biblia to označuje ako
„smilstvo“. Kresťania zápasia o jednu ženu a jedného muža
(jednotné číslo!) v úcte pred Stvoriteľom i vzájomnej, bez
nezodpovedného vnikania do oblasti osobnosti toho
druhého. Boh bdie nad naším sexuálnym správaním: „Pán je
pomstiteľom všetkého toho“ (1Tes 4,6), a my dávame
v stávku Svätého Ducha v nás (v. 8), ak nedbáme na Jeho
pokyny. Biblia nepripúšťa žiadne pochybnosti o tom, že
sexuálne spoločenstvo je Božím darom pre manželstvo. Ak
sa praktizuje pred manželstvom, tak manželstvo ohrozuje.
82
Povolaní k slobode
Kresťania sú povolaní k slobode. Kristus nás oslobodzuje od nátlaku sexuálneho uspokojenia. On polámal
zotročujúce jarmo! Musíme aktualizovať Galatským 5,1.
Tu je nádej, lebo náš Boh je „Bohom nádeje“ (R 15,13).
Tejto nádeje sa treba pevne držať.
83
VII. Pomoc pre vývoj schopnosti
k spoločenstvu
„Otec totiž miluje Syna a ukazuje Mu všetko.“
Ján 5,20
To najvyššie a najnápomocnejšie, čo kedy bolo
o človeku povedané a môže sa povedať, stojí celkom na
začiatku Biblie, v histórii stvorenia. Boh nám tu pri stvorení človeka zjavuje svoj majstrovský plán „Učiňme človeka na svoj obraz, podľa našej podoby“ (1M 1,26–28).
Nie sme náhodným produktom evolúcie. Sám Boh nás
naplánoval a stvoril podľa predobrazu trojjediného Boha.
Toto „Učiňme...“ nie je žiadny plurál (množné číslo)
užívaný vládcom k označeniu samého seba; tu je záblesk
tajomstva trojjedinosti.
A to najpotešiteľnejšie, čo bolo o človeku povedané,
potom, čo poblúdil a zničil pôvodný plán: „Boh vzal
znovu hlinu a urobil z nej novú nádobu“ (Jer 18). Znovu
sú zázračné ruky všemohúceho Stvoriteľa v práci na
novom stvorení v Kristu: „Preto ak je niekto v Kristovi,
je nové stvorenie. Staré veci sa pominuli, a hľa, nastali
nové“. Boh nás neuväznil do črepín, ktoré sme spôsobili! – „Nastalo nové!“ (2Kor 5,17). A znovu je cieľom
Boží obraz: „na podobu obrazu svojho Syna“ (R 8,29),
v ktorom „prebýva všetka plnosť božstva telesne“
(Kol 2,9).
Trojjedinosť je ale predobrazom dokonalého spoločenstva. Preto sa vyplatí uvažovať o predobraze, podľa
ktorého sme boli stvorení, s pohľadom na schopnosť
k spoločenstvu.
84
V trojjedinosti nachádzame:
1.
2.
3.
4.
5.
Nerozlučiteľnú príslušnosť
Nezameniteľnú individualitu
Vzájomnú úctu a láskyplnú náklonnosť
Komunikáciu a kooperáciu
Pomoc k obnove zničeného spoločenstva
Nerozlučiteľná príslušnosť
Boh žije v dokonalom spoločenstve. Náš Boh nie je
najvyšší princíp, nie je osamelý prastarý deduško. Je trojjediný Boh; Otec, Syn a Duch vo večnom a dokonalom
spoločenstve. Základným prvkom tohto spoločenstva je
trvanie. Spoločenstvo Otca, Syna a Svätého Ducha trvá
od večnosti do večnosti.
Satan utiekol zo spoločenstva s Bohom. Preto nenávidí
a závidí každú formu pravdivého a budujúceho spoločenstva. Ježiš ho nazýva „vrahom ľudí od počiatku, v ktorom
niet pravdy“ (porovnaj J 8,44). On je žalobník bratov,
ktorý zvádza celý svet (porovnaj Zj 12, 9–10). Jeho duch
a jeho skutky ničia spoločenstvo, ako to Pavol rozvádza
v Galatským 5,19–21. Ako dôsledky protibožského
zmýšľania vymenúva medzi iným „cudzoložstvo, smilstvo,
nečistotu, zmyselnosť, modloslužbu, čarodejníctvo, nepriateľstvá, svár, nenávisť, hnevy, zvady, rozbroje, roztržky, závisti“.
Naproti tomu pôsobí Duch Boží ako ten, ktorý
spoločenstvo buduje. Prostredníctvom Kristovho kríža
nám sprístupňuje vyslobodenie zo spoločenstvo ničiaceho
egoizmu, a začleňuje nás ako údy do Kristovho tela. „Veď
my všetci sme boli pokrstení jedným Duchom v jedno telo, či
Židia alebo Gréci, či otroci alebo slobodní; a všetci sme boli
napojení jedným Duchom“ 1K 12,13. Svätý Duch vytvára
85
spoločenstvo svätých, ako to vyznávame vo vyznaní viery.
Ovocie Svätého Ducha „láska, radosť, pokoj, zhovievavosť,
nežnosť, dobrotivosť, vernosť, krotkosť, zdržanlivosť“ v Galatským 5,22 bez výnimky podporuje spoločenstvo.
Aj človek bol stvorený pre spoločenstvo. Preto Boh
zdôrazňuje: „Nie je dobré človeku byť osamote. Dám mu
pomoc, ktorá mu bude roveň“ (1M 2,18). A On zakladá manželstvo ako nerozlučnú formu spoločenstva (1M 2,24).
Aj v tomto vzťahu je nevyhnutným prvkom trvanie,
nerozlučiteľná príslušnosť. Spoločenstvo nemôže byť
bez trvania, bez vernosti. Potrebuje záväznosť a spoľahlivosť. To je ale pre človeka padnutého do hriechu,
nad jeho sily. Preto sa sám Boh ponúka ako stabilizačný
faktor tohto spoločenstva. „Lepšie je dvom ako jednému... a motúz, spletený vo troje, nepretrhne sa tak
rýchle“ (Kaz 4,9.12): skrytý odkaz na Božiu prítomnosť
v manželstve, ktoré sa v Prísloví 2,17 nazýva tiež „zmluvou svojho Boha“. U Malachiáša 2,14 sa Boh označuje
ako svedok zväzku muža a ženy. Prítomnosť Jeho
Ducha chráni pred nevernosťou: „Nejeden to spravil
(totiž porušil vernosť), hoci mal ešte trochu ducha“ (v. 15)
; „Lebo nenávidím rozvod – vraví Hospodin“ (v. 16).
„Čo teda Boh spojil, človek nerozlučuj“, zdôrazňuje
Ježiš (Mt 19,6). Rozvod nezodpovedá predobrazu človeka, nezničiteľnému spoločenstvu trojjediného Boha.
Preto zničí aj obraz, človeka, a síce nielen oboch bezprostredne postihnutých.
„Nejeden to spravil, hoci mal ešte trochu ducha. A čo ten
vyhľadáva? Potomstvo od Boha“ (Mal 2,15). Rozvod
škodí predovšetkým potomkom. Vytvára ničivé sily,
podobne ako štiepenie jadra atómu. Často sa vplyvom
rozvodu stávajú deti neschopnými k vytváraniu vzťahov,
neschopnými k spoločenstvu, poškodenými v aspekte
86
vernej Božej podoby. Takéto poškodenie sa môže v plnej
miere prejaviť v priebehu generácií. Aká vďaka nás
napĺňa za Božiu milosrdnú ponuku vykúpenia, nového
stvorenia a obnovenia v Ježišovi Kristovi pri pohľade na
závažné dôsledky takéhoto ničenia. Vďaka za to, že Boh
ponúka odpustenie, a na základe Jeho odpustenia si
môžu odpúšťať partneri navzájom, a tiež deti svojim
rodičom. Tým sa prekoná škoda a aj deti sa môžu znovu
stať schopnými k spoločenstvu. Ale Božou milosťou,
ktorá nám je ponúkaná, si môžeme tieto strastiplné
okľuky ušetriť. Vernosť je možná tam, kde je vo zväzku
Boh. Vernosť obšťastňuje partnerov v manželstve a pre
deti je najlepším venom: deti, ktoré vidia svojich
rodičov verne stáť pospolu v dňoch dobrých i zlých, sa
stávajú schopnými spoločenstva.
Nezameniteľná individualita
Nezameniteľná individualita troch osôb: to je ďalšia
vlastnosť nášho predobrazu. V trojjedinosti skutočne
neexistuje výmena rolí. Otec je Otcom od večnosti do
večnosti, ten, ktorý plánuje a určuje. A Syn je a ostáva
Synom, od večnosti do večnosti. Načúvajúc, a pritom
poslušný, má podiel na Otcovej vôli a pôsobení v stvorení
a udržiavaní vesmíru. Vykonáva plán svojho Otca vo
vykúpení, robí to, čo je samému Otcovi nemožné, stáva sa
človekom a zomiera zástupnou smrťou. Aj Duch je nezameniteľnou osobou, od večnosti do večnosti. Má podiel
na stvorení: Duch Boží sa vznášal nad vodami (1M 1,2).
Má podiel na vykúpení: Duch Boží pri krste zostúpil ako
holubica na Ježiša a posilnil Ho pre dielo (Mt 3,16). Teraz
ale pokračuje v Ježišovom vykupiteľskom diele v tomto
svete. Aký to vzor harmonického spoločenstva v spolupráci! Niet vytláčania, rivality, ani závisti. Každý prijal
87
svoju osobitosť, svoje určenie, dôstojnosť a bremená.
Ježiš nikdy nevytýkal svojmu Otcovi, že Ho vyvolil
k tomu, aby znášal poníženie, potupu a kríž. Bolo ale
skutočne ľahšie, keď Otec videl milovaného Syna tak
trpieť? Svätý Duch sa sám stavia celkom do pozadia,
a svoju úlohu vidí v tom, aby oslávil Ježiša. Každá osoba
trojjedinosti je si verná, úplne prijala samého seba
a svoje úlohy. Aký užitočný model pre učenie sa prijať
samého seba! Prijať naše „ja“ k tomu, k čomu ho Boh
stvoril: byť mužom, byť ženou, k našim schopnostiam
a medziam. Prijať naše „ja“ k tomu, k čomu nás určil:
k manželstvu, zostať slobodným, stať sa domácou
a matkou, k nášmu zamestnaniu. Áno, ešte viac: prijať
odvahu viery k tomu, čím sme sa stali; hoci do toho
natieklo veľa vlastného zlyhania, snáď aj zničenie pôvodného Božieho plánu. Netrápi nás to: stratené roky, zbytočná práca, skutočnosť, že sme ostali dlžní našim
deťom, partnerovi, rodičom alebo ostatným ľuďom,
alebo kde sme stroskotali vlastnou vinou? Nájsť cestu
k sebaprijatiu – k tomu patrí odvaha viery: že ten, ktorý
ma stvoril, je aj mojím Spasiteľom a Vykupiteľom, ktorý
zo mňa znovu vytvorí druhú nádhernú nádobu, v ktorom
sa všetky biedy plné zlyhania premenia na dobré. Aké
zasľúbenie: „Nahradím vám roky, v ktorých žrali kobylky“
(Joel 2,25). Alebo nádherný Boží prísľub pre osamelú
ženu, ktorej hrozí zahorknutie v sebaobviňovaní
a výčitkách, lebo sa jej zdá, že pôvodný Boží plán pre
svoj život minula alebo zmeškala vlastným zlyhaním
alebo vinou iných ľudí: „Prespevuj, neplodná, ty, ktorá
nerodíš! ... Rozšír miesto svojho stánu! ... Neboj sa, lebo sa
nebudeš hanbiť ... zabudneš na hanbu svojej mladosti, ani
na potupu svojho vdovstva viacej nespomenieš. Lebo tvojím
manželom je tvoj učiniteľ; ... a tvoj vykupiteľ, Svätý Izrae88
lov... v záplave hnevu skryl som na chvíľu svoju tvár pred
tebou, a vo večnej milosti zľutujem sa nad tebou, hovorí tvoj
vykupiteľ Hospodin“ (Iz 54,1–10). Jeho vykúpenie siaha
tak hlboko, že môže dokonca vymazať stopy chýb našich
otcov, ktoré negatívne ovplyvnili náš život: „nie porušiteľnými vecami, striebrom alebo zlatom, ste vykúpení z márneho svojho obcovania, podaného otcami, ale drahocennou
krvou ako bezvadného a nepoškvrneného baránka, Krista“
(1P 1,18–19). To všetko musíme spolu vidieť, aby sme
našli odvahu viery pre sebaprijatie.
Ovocím tohto prijatia je spokojnosť. Môžeme dosiahnuť pokoj so sebou samými aj s ostatnými, keď sme
zakotvení v Bohu. Ďalším ovocím je skromnosť. Ako sa
Syn uspokojil s tým, byť Synom – a v tom zakúsil zaplavujúce požehnanie, tak sa môžeme aj my uspokojiť s rolou,
ktorú nám určil Boh, a tým sa môžeme stať oslobodenými od túžby uchvátiť, a schopnými vydávať náš život.
Ďalším ovocím sebaprijatia je milosrdenstvo voči sebe
samým a voči ostatným. Veď často sme voči sebe samým
tí najhorší poháňači otrokov: požadujeme a žalujeme na
seba. Boh nás chce ale urobiť milosrdnými, aby sme stále
neutláčali seba a našich partnerov, našich spolupracovníkov. Tu sa môžeme učiť akceptovať naše vlastné hranice,
a aj obmedzenia zo strany nášho náprotivku. S vďačnou
skromnosťou sa učíme, že sme malým, ale cenným a nezameniteľným kamienkom v Božej nádhernej mozaike. Aké
je to rušivé, keď sa z najkrajšej mozaiky stratí jeden
kamienok: ešte to by nám chýbalo! Takí cenní sme pre
Boha. Ale kamienok mozaiky sa musí nechať vložiť na
miesto, ktoré mu bolo určené: len tam pasuje, tam sa
môže dobre cítiť, tam by chýbal a narušil by plán. Ak seba
takto pochopíme, môžeme sa prijať ako Bohom spojení;
nielen v manželstve, aj v zbore, na našom pracovisku,
89
môžeme prispieť svojím príspevkom a bez závisti sa tešiť
z druhých.
„Nech s radosťou a bez akejkoľvek závisti
môžem hľadieť na požehnanie,
ktorým požehnáš dom môjho brata a blížneho.“
(Paul Gerhardt)
A tu sme už pri treťom bode:
Vzájomná úcta a láskyplná náklonnosť
Vzájomná úcta a láskyplná náklonnosť tvoria základnú atmosféru v trojjedinosti. Každá osoba si ctí tie
ostatné, každý uznáva toho druhého a toto uznanie aj
vyjadruje. Aké je to príjemné, keď vždy v kritických
okamihoch svojho poslania Otec venuje Synovi povzbudenie: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo.“ Tak po Jeho krste, v ktorom sa Ježiš vyhlasuje za
identického s hriechom obťaženým ľudstvom (porovnaj
Mt 3,17) ako aj pred najťažším úsekom cesty utrpenia,
pred Getsemane (porovnaj Lk 9,31.35): úcta a láskyplné uznanie Ho posilňujú v Jeho poslaní. To dal Boh aj
nám za cieľ: „v pokore majte jedni druhých za vyšších od
seba“ (F 2,3).
To ale nie je naša prirodzená výbava. S touto sa skôr
stretávame v kulte osobnosti klasiky, alebo dnes stopercentne v požiadavkách na sebarealizáciu – tiež na náklady druhých. Vyžadujem uznanie mojich práv, mojich
záľub – aj v manželstve. Počnúc deľbou môjho času alebo
mojich peňazí, až po výchovu detí: treba rešpektovať moje
názory, názory toho druhého sú nezaujímavé, pomýlené,
prinajmenšom rušivé. Niet nič deštruktívnejšieho v ľudskom spolužití, ako keď sa jeden chce presadiť, a toho
90
druhého neustále kritizuje. Ponižujúce slová, postoje
vyjadrujúce zneváženie, pohŕdanie alebo aj nudu, sú
smrteľné. Preto Ježiš radikalizuje prikázanie „nezabiješ“
a hovorí: „kto by bratovi povedal: Hlupák! – prepadne
najvyššiemu súdu; kto by mu však povedal: Blázon! –
prepadne ohnivému peklu“ (Mt 5,22).
Vzájomná úcta a uznanie musí mať najprv svoje miesto
v našom manželstve, až potom ju budeme môcť preukazovať druhým, našim deťom. Náš partner potrebuje našu
pomoc, keď mu je niečo priťažké, naše povzbudenie tam,
kde sám o sebe pochybuje. Naša kritika alebo ponižujúce
poznámky ho ochromujú. Kritickým sa to stáva vtedy,
keď sa nabúrané sebavedomie prejavuje tak, že neustálym
ponižovaním druhého sa snaží o nadobudnutie potvrdenia. Tu je v podstate možné prelomiť diabolský kruh len
tak, že trpiaci silou Ježišovho Ducha „žehná zlorečiacemu“ (1Pt 3,9), to znamená, že ho prináša žehnajúcou
modlitbou a premáhajúcou láskou do pôsobenia Ježišovej
spasiteľnej moci. Pri výchove našich detí si ale vezmime
k srdcu, že uznanie a povzbudenie sú účinnejšie prostriedky ako karhanie a kritika.
Komunikácia a spolupráca
Otec a Syn sú vo vzájomnom vrúcnom rozhovore. Ježiš
vstal už pred východom slnka, aby sa mohol nerušene
rozprávať so svojím Otcom. Pred vyvolením učeníkov sa
modlil celú noc. Vždy pred svojimi zázrakmi hľadal kontakt so svojím Otcom: pred nasýtením 5-tisícového zástupu, pred vzkriesením Lazára; aj pred svojím utrpením.
Tu je neustále vzájomné spojenie, tiež zrakový kontakt.
Veď to má byť aj náš dedičný podiel: „Dám radu obrátiac
na teba svoje oko“ (Ž 32,8). – „Moje oči sú upreté vždy na
Hospodina“ (Ž 25,15), tak, ako dobre vychované deti
91
udržujú so svojimi rodičmi zrakový kontakt, vedia čo znamená ten-ktorý pohľad, a reagujú naň.
Príslovie 8,22 a nasledujúce nám umožňujú cenný
pohľad do Božieho príbytku v nebesiach. Tu sa môžeme
prizerať, ako Otec položil základ pre úzke spojenie so svojím Synom. Ježiš sa tu s nami stretáva ako múdrosť, ako
Boží miláčik (porovnaj 1K 1,30). „Hospodin ma stvoril na
počiatku svojho diela, pred svojimi pradávnymi skutkami.
Od vekov bola som utvorená ... keď vymeral základy
zeme, ja som bola u Neho ako miláčik, bola som Jeho
rozkošou deň čo deň, hrávala som sa pred Ním v každý
čas, hrávala som sa na Jeho svete a rozkošou mi bolo byť
s ľuďmi.“ Nádherný príklad pre náš vzťah k našim deťom.
Počas Otcovej komplikovanej stvoriteľskej práce – aké
prepočty boli potrebné, kým planéty neobiehali po svojich
určených dráhach a kým všetko na atóm presne nesúhlasilo! – mal Syn miesto pri Jeho nohách. Smel sa pri Ňom
hrať, to mu dávalo istotu: môj Otec ma miluje, teší sa zo
mňa, som jeho miláčik! Tu boli položené základy dôvery.
Tu bol Syn motivovaný. Tu vyrastala v srdci milovaného
schopnosť milovať, ktorá mu neskôr umožnila povedať
„áno“ pre obeť cesty spasenia. Neskôr Ježiš o sebe hovorí:
„Syn nič nemôže činiť sám od seba, len čo vidí činiť Otca“
(J 5,19). „Aby svet poznal, že milujem Otca a činím tak, ako
mi Otec prikázal“ (J 14,31). Komunikácia, spolupráca!
Tu je oslovená biedy plná kapitola v našich manželstvách a rodinách. Nemáme čas, alebo nemáme
vzájomnú hlbokú dôveru, aby sme o tom všetkom spolu
hovorili. Ak je ale ťažké komunikovať, je veľmi ťažké
spolupracovať. Ako často sú ženy zranené, lebo ich muž
sa pre niečo rozhodol, a očakáva ich spoluprácu bez toho,
aby ich zahrnul do svojho plánu. Alebo otec sa hnevá, že
medzi matkou a deťmi je niečo, o čom nebol informovaný.
92
Nedostatok komunikácie medzi rodičmi sa negatívne prejaví obzvlášť pri výchove. Ako sa má dieťa stotožniť
s rodičmi a byť poslušné, keď otec a matka nie sú zajedno?
Pomoc k obnove zničeného spoločenstva
Ako k tomu ale dospieť, ak sa nám to samým jednoducho nepodarí? – Áno, práve v tom sa smieme obrátiť na
toho tretieho vo zväzku, a na modlitbe si vyprosiť Jeho
pomoc. Lebo Boh sa znížil aj do biedy zničeného
spoločenstva, keď Ježiš na kríži zvolal: „Bože môj, Bože
môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27,46) keď na Neho bol
položený hriech sveta a Otec preto od Neho odvrátil svoju
tvár, tu prechádzal beznádejnou osamelosťou, ktorá je tak
často súčasťou nášho života. On to ale predsa nevzdal,
neupadol do nemého zúfalstva, roztrpčenia, alebo nevery.
Aj v osamelosti, v zdanlivej nezmyselnosti, v diaľke a pri
Otcovom mlčaní sa pevne držal spoločenstva: „Bože môj,
Bože môj!“ Žiadne odmietnutie, žiadne vzdorovité
odvrátenie sa, ale otázka „prečo“ tým správnym smerom!
A potom nie odpor a zahorknutosť, ale dôveryplné odovzdanie sa: „Otče, do Tvojich rúk porúčam svojho ducha!“
(Lk 23,46).
Každé spoločenstvo v tomto svete je málo odolné voči
narušeniu. To je biblický realizmus. Sme náchylní hrešiť,
a hriech vytvára priepasti. Hriech je priepasťou, ktorá
oddeľuje jedného od druhého. Ale my to nemusíme vzdávať, lebo Ježiš zostúpil do tejto priepasti, On postavil
most. On vydobil odpustenie, aby sme si nechali odpustiť
naše viny, a mohli sa naučiť odpúšťať. Odpustenie je most,
ktorý siaha cez priepasť. Ale musíme sa naučiť prosiť
o odpustenie aj tam, kde náš podiel viny odhadujeme len
ako 5-percentný. Musíme sa učiť aj ako poranení sa neod93
vracať, ale prichádzať k nášmu partnerovi: „Prosím,
odpusť moju nezmyselnú reakciu, moju urazenosť, môj
vzdor, zahorknutosť alebo malomyseľnosť.“ Tam, kde sa
postavíme ku svojim 5 percentám, a už nežalujeme na 95
percent nášho partnera, tu nám Boh môže pomôcť
postaviť most. K tomu patrí aj prijatie našej povinnosti
odpustiť, lebo nechcieť odpustiť tomu, kto sa na nás
previnil, je životu nebezpečné. „Ale ak neodpustíte ľuďom,
ani váš Otec neodpustí vám, keď sa previníte“ (Mt 6,15).
Nezmieriteľnosť nás vylučuje z Božieho kráľovstva. Keď
sa ale naučíme vysloviť prosbu o odpustenie a blížnemu
odpustiť, tu môže byť obnovené aj zničené spoločenstvo.
94
VIII. Vzájomný rozhovor
„Ale ak chodíme vo svetle, ako On je vo svetle,
máme spoločenstvo medzi sebou.“
1Jn 1,7
Máme komunikatívneho Boha, ktorý sa zdôveruje.
Láska sa snaží zdieľať. Boh sa nám zdôveruje prostredníctvom svojich skutkov, vo stvorení a v dejinách. Aké
pútavé je Jeho pôsobenie v priebehu histórie! Aké fascinujúce sú výsledky výskumu moderných prírodných vied!
A aká občerstvujúca je prechádzka prebúdzajúcou sa
jarnou prírodou! A predsa Bohu nestačilo, aby sa nám
zdôveril len prostredníctvom svojich skutkov. Slovo
považoval za taký dôležitý komunikačný prostriedok,
že svojho Syna Ježiša nazýva Slovom (porovnaj Ján 1,11
a Zj 19,13). Máme hovoriaceho Boha.
Dar a úloha slova
Pretože človek bol stvorený na obraz Boží, bol stvorený
aj k hovoreniu a potrebuje sa zdieľať.
Keby sme my ľudia pochopili niečo zo skutočnosti, že
sme na Boží obraz, tak by sme sa prispôsobili ku komunikovaniu. Mne to veľmi pomohlo. Zdá sa, že muži sú
málovravnejší. V priemere vystačia s menej slovami ako
ženy. Preto sa musíme v používaní slov cvičiť. Nemám na
mysli diskusie a presadzovanie pozícií. Myslím tým cvičenie
sa v povzbudzujúcom a uznanlivom slove, v živom a láskyplnom slove. Máme Boha, ktorý hovorí, a chce mať stvorenie žijúce v dialógu s Ním, a tiež vzájomne medzi sebou.
Tu sa vykúpenie prejaví v tom, že človek sa stane zdielny v dobrom zmysle. Pavol spomína zbor – bol to Korint,
95
v ktorom z hľadiska komunikácie bolo živo a zhovor-čivo.
Boli oslobodení od „nemých modiel“ (1K 12,2) a v Kristu
Ježišovi sa stretli s Bohom, ktorý žije a hovorí. Myslím, že
by nás mala zachvátiť oveľa hlbšia vďačnosť voči
Stvoriteľovi slova, ktorý svojím slovom stvoril svet:
vďačnosť za to, že nás oslovuje a hľadá rozhovor s nami;
vďačnosť, že sa smieme vzájomne oslovovať a zdieľať sa;
vďačnosť za dar slova.
Mali by sme sa tiež snažiť pracovať na našom slovnom
prejave, aby sme sa mohli vyjadrovať. Nikdy som nepatril
k tým, ktorí dokázali písať dobré články a často som
závidel takým, ktorým sa to z pera len tak rinulo. Možno
ale popracovať na svojej reči. Svoju reč je možné oživiť
a nechať ozdravieť. O Ježišovi Kristovi platí, že Jeho slová
boli Duch a život (J 6,63). Jeho slová mali stvoriteľskú
moc a boli plné Ducha. Tak sa učíme pri styku s Ježišom
správne používať slová, lebo sme zakúsili, čo slová spôsobia, a aké výstižné môžu byť. Kto veľa číta Bibliu, toho reč
sa zmení, stane sa jasnejšou, výstižnejšou, prospešnejšou
a nápomocnejšou.
Načúvanie a porozumenie –
ďakovná modlitba
„Vďaka Pane, že ako milujúci môžeme vzájomne spolu
hovoriť; vďaka za dar slov!
Vďaka, že si nás jedného druhému vzájomne daroval,
a že sa môžeme vzájomne zdieľať s plánmi a nádejami,
problémami a obavami. Vďaka za prísľub, že v láske niet
strachu. Tak môžeme byť dokonale čestní a celkom sami
sebou. Nemusíme sa obávať, že nás náš partner odmietne,
alebo sa bude na nás zabávať.
Vďaka, že nám dávaš vedieť, aké dôležité je načúvanie;
a síce srdcom, nielen ušami. A keď v mnohých situáciách
96
chýbajú slová, potom môže láska tak veľa vyjadriť len
úsmevom: Som v tom s tebou! – Svoju vec robíš dobre!
Vďaka, že si nám ukázal, aká dôležitá je trpezlivosť –
napríklad obšírne prejednať názorové rozdiely, aby sa
zohľadnili oba názory. Vďaka, že učíš zhovorčivého partnera stručne sa vyjadrovať, a nesmelého povzbudzuješ,
aby sa vyjadril.“ (z: Manželstvo – veľký dar)
1. Spojené nádoby
Dôležitosť pripravenosti k rozhovoru a načúvaniu majú
podčiarknuť nasledujúce nákresy.
Úloha
Snáď si spomenieme na príklad spojených nádob
z hodín fyziky, ktoré sa snažia vplyvom tlaku vzduchu
o vyrovnanie hladín ich obsahu, ak sú vzájomne spojené
a môžu komunikovať.
Z tohto príkladu sa dá niečo naučiť. Láska núti komunikovať. Čo je moje, to je tvoje, a čo je tvoje, to je moje.
To je reč lásky (Veľpieseň 2,16). Patríme si navzájom,
a túto skutočnosť má vyjadrovať výmena obsahu našich
sŕdc. V stretnutí muža a ženy sa musíme učiť komunikovať.
97
2. Deliaca stena
V manželstve patria takpovediac obe polovice nádob
k sebe, a všetko závisí od toho, či sa podarí preraziť deliacu stenu, túto jemnú membránu sebaobrany, v mieste
spoja, v strede tohto „U“. Kritický bod je v strede styku.
Tu sa rozhodne, či dôjde k vybudovaniu dôvery a k uskutočneniu výmeny obsahu. Ak sa nepodarí odstrániť deliacu stenu strachu a hanblivosti, alebo svojráznosti, bude
každý z partnerov žiť svoj vlastný život napriek tomu, že
sú zosobášení. Účelom intenzívnej doby zásnub je
vzájomné spoznanie sa po vnútornej stránke. Dnes
mnohí, snažiaci sa o rýchle zblíženie po telesnej stránke,
prežívajú to, čo nám čestne priznal jeden mladý pár:
„Veľmi rýchlo sme boli telesne dôverní, ale vnútorne nás
delili svety.“ Sexualita, ako je známe, vytvára vlastnú
dynamiku. Kto sa prirýchlo pustí do telesnej dôvernosti,
už nebude môcť brzdiť, a hľadá telesné spoločenstvo na
úkor duševného a duchovného. Potom sa už vzájomne
nehovorí a čaká sa len na to, aby sa mohlo spolu spať. Tak
sa prehrá veľká šanca vnútorného spoznania prostredníctvom rozhovoru.
98
3. Vydarená komunikácia
Ak je stena nepriehľadnosti a strachu obojstranne
odstránená a je vybudovaná dôvera a otvorenosť, potom
zavládne pokoj, ako to čítame v súvislosti s nepriateľským
múrom v Efezským 2,14, a komunikácia je úspešná. Obaja
si poskytujú navzájom podiel na tom, čo sa deje vo vlastnom srdci. Rozdelenie je prekonané. Obaja sú rovnako
chudobní a rovnako bohatí. Ak prežívaš slávu, radujem
sa spolu s tebou. Ak plačeš, cítim s tebou (porovnaj
R 12,15). Môžu povedať: Všetko, čo je moje, je aj tvoje.
Slovo ako semeno
Ježiš vo svojich podobenstvách porovnal Božie slovo so
semenom. Podľa 1Pt 1,23 má v sebe moc k znovuzrodeniu a nádeji. Na tomto príklade som si ozrejmil, ako sa
môže v našom živote priniesť ovocie a ako sa líši ovocie
od úspechu. Úspech nemusí znamenať ovocie. Úspech
nás môže zanechať veľmi prázdnych, nenasýtených a neuspokojených. Ak má prísť k ovociu, musí dôjsť k oplodneniu, môj život musí byť oplodnený „živým a večným
slovom Božím“ (1Pt 1,23). Len tak vojde do môjho bytia
život a perspektíva večnosti.
Prostredníctvom Božieho slova dostávame podnety
a impulzy. Dialóg medzi mužom a ženou má odzrkad99
ľovať to, čo prijali od Boha. Má to byť rozhovor srdca
a nie boj úst. Rozhovor srdca môže byť čestný, lebo pravda a láska sa spájajú. V rozhovore „Milosť a pravda sa
stretnú, spravodlivosť a pokoj sa bozkajú“, ako to hovorí
slovo žalmu (Ž 85,11).
Podnet ženy
Heinrich Thiersch, teológ konca 19. storočia, originálne
zdôrazňoval, že vzťah muža a ženy v duševnej oblasti je
opačný, ako v telesnej oblasti. V telesnej oblasti je prijímajúcou žena. Ona prijíma semeno a vynosí dieťa až do
pôrodu. V duševnej oblasti je to práve naopak, žena dáva
často podnet, myšlienku, „semeno“, a muž „otehotnie“,
a má myšlienku vynosiť, vytvoriť.
Preto by sme sa vo vzájomnej výmene mali uchrániť
pred sterilizáciou. Schudobnieme, ak sa už nebudú môcť
rodiť deti, ak už nevzniknú žiadne myšlienky a neprídu
na svet, pretože vzájomne nekomunikujeme. Slovo, ako
semeno, oplodňuje spoločenstvo muža a ženy. Vyžaduje
si to ale láskyplné vzájomné zaobchádzanie v duševnej
oblasti, práve tak ako v telesnej oblasti, vyžaduje si
schopnosť získania a zasadenia duchovného semena.
A ešte dôležitá poznámka: tak, ako muž po noci plnej
lásky neočakáva hneď nasledujúci deň v domácnosti pri
stole dieťa, práve tak by mala byť aj žena trpezlivá:
pripravená zopakovať rozhovor, a ochotná poskytnúť
mužovi čas, aby myšlienku vynosil. Nie vždy bude treba
deväť mesiacov! Ale dať myšlienke telo a krv – zhmotniť
ju – si vyžaduje čas. Netrpezlivosť môže partnera vohnať
do mlčania. My tu ale chceme byť vzájomne pre seba,
nie vodiaci sa za ručičku a vyžadujúci, ale pomáhajúci si
a podporujúci sa.
100
Potrebujeme doplnenie
Citujem zmysluplné slovo Biblie: „Spravodlivým sa
zdá, kto vystupuje prvý vo svojom spore, ale príde druhý
a vyskúša ho“ (Pr 18,19). Môžeme byť stopercentne presvedčení o správnosti názoru – keď ale príde druhý
k slovu, môže sa to rýchlo zmeniť! Aby sme boli uchránení pred chybnými a nesprávnymi závermi, potrebujeme doplnenie prostredníctvom partnera. Ježiš zámerne vysielal svojich učeníkov po dvoch. Manželské
páry sú úmyselne postavené ako dvojice. Potrebujeme
doplnenie. Je nám prospešné, ak sme tento stav vecí prijali ako rozumný, ak sme sa doplneniu vďačne otvorili!
Je nám prospešné mať partnerov, ktorí premyslia názory, a ktorí môžu v rozhovoroch vyjadriť vlastné názory
k problémom! Potrebujeme to. V manželských dvojiciach je štvoro očí pre pozorovanie a štvoro uší pre
načúvanie. Ale je aj dvoje úst pre hovorenie a dvoje
sŕdc, ktoré bijú. „Lebo čím je preplnené srdce, to hovoria ústa“ (Mt 12,34).
Láska a pravda potrebujú slová
Bez spojenia so slovom ostávajú láska a pravda abstraktnými pojmami. Hĺbku vzájomnosti dosiahneme prostredníctvom slova. Ingrid Trobischová zdôrazňovala,
„najerotickejšou oblasťou ženy sú uši“. Chce tým povedať,
že ženino srdce sa stáva dotknutým prostredníctvom
slova, lásku vyjadrujúceho slova svojho muža. Potrebujeme uistenie lásky prostredníctvom telesného spoločenstva, a práve tak zažitím na vlastnej koži, a duševným spriaznením prostredníctvom slova. Láska sa musí dať na známosť, musí sa vyjadriť slovami.
101
Pravda podnecuje spoločenstvo
Aj pravda potrebuje slová, aby sa stala počuteľnou,
zrozumiteľnou a pomáhajúcou. Ak to, čo je pravda, čo je
vecné, sa zaodeje do slov, a ak muž a žena získajú odvahu
vstúpiť tak ďaleko do pravdy, aby túto neodopierali aj
väčšiemu okruhu, potom nás to chytá za srdce. Potrebujeme príklady otvorenosti, ktoré aj nám dodajú odvahu
stať sa vzájomne v láske opravdivými. Náš Boh je opravdivý v láske. Od Neho sa učíme správnemu vzájomnému
zaobchádzaniu v pravde a láske (Ef 4,15), aby sme
dokončili veci minulosti, ktoré sú zahmlené. Lebo všetky
šedé zóny mojej minulosti sa môžu stať hniezdom
podozrenia, ktoré rozdúchavajú vznik a šírenie podozrení
– úhlavných nepriateľov dôvery. V stretnutí s Ježišom,
ktorý je pravda a láska (porovnaj J 1,17), získavam odvahu postaviť môj život do svetla a ja som pripravený
nechať osvetliť svoju minulosť. To ma stavia do pozície
toho, ktorý potrebuje odpustenie, a robí ma to schopným
obnovy. Vina zo mňa spadne, ako keby nikdy neexistovala. Tak môžu aj manželské páry žiť novým životom.
Túto pravdu chcú vyjadriť slová Biblie: „Ale ak chodíme vo
svetle, ako On je vo svetle, máme spoločenstvo medzi sebou
a krv Ježiša, Jeho Syna, nás očisťuje od každého hriechu“
(1J 1,7).
Láska núti k pravde
Prostredníctvom slova vzájomne padá naša maska.
Pretože viem odpúšťať, a pretože viem, že ma môj partner
nesie a znáša, preto môžem byť tým, kým som. Naša láska
sa ukáže ako nosná, ak je napojená na Božiu lásku (porovnaj 1Kor 13), bude znášať slabosti partnera. Ale nie
zrieknutím sa pravdy! Láska a pravda sú jedno, takmer
102
„jedno telo“, ako muž a žena v manželstve. Tak ani pravdu nemožno oddeliť od lásky. Láska núti k pravde, pravda
potrebuje lásku. Preto by sme si nemali dožičiť pokoja, až
kým nebudeme môcť pred partnerom stáť celkom vo svetle. Potom sa žije oveľa uvoľnenejšie. Smiem to vyjadriť
slovami Wilhelma Buscha: „Ak je povesť zruinovaná,
potom sa žije bez hanby!“ Už nemusíme hrať žiadnu šou.
Na svete existuje jedno miesto, kde môžem byť opravdivý
v láske, a to je manželstvo.
Pravda a láska sa navzájom oplodňujú, a plodia nový
život. Semenom je slovo. Preto pravda a láska potrebujú
slová, aby boli plodné a naplnili zem (porovnaj 1M 1,28),
tak, ako viera srdca potrebuje vyznanie úst, aby splodila
istotu spasenia (porovnaj R 10,10).
Zodpovedné zaobchádzanie so slovom
Vo svojom vysvetlení piateho prikázania vykladá Ježiš
zákaz zabitia nielen na fyzickom akte usmrtenia, ale hovorí o nezodpovednom používaní slova. Kto sa nevie ovládať, kto hanobí, ponižuje a zneucťuje svojho blížneho, je
vinný zabitím (Mt 5,21–22). Ježiš ide tak ďaleko, že hovorí nielen o hrozbe súdom, ale o vykonaní súdu „v ohnivom pekle“. Prečo táto tvrdosť? Existuje totiž nielen
manuálne, ale aj slovné zabitie blížneho.
Nikto nemôže skrotiť svoj jazyk
Jakob sa chopil tejto myšlienky a vyvodil z nej: „Ak sa
niekto neprehrešuje v reči, je dokonalý muž, schopný
držať si na uzde aj celé telo“ (Jk 3,2). Jazyk je síce malý
úd, môže ale spôsobiť veľké veci. Nazýva ho „malým
ohňom, svetom neprávosti. Poškvrňuje celé telo, zapaľuje
beh života“, a sám môže byť „rozpaľovaný peklom“
(porovnaj Jk 3,5–6). Ježišova hrozba trestom pekelného
103
ohňa by zodpovedala pôvodu démonického zneužitia
jazyka. Privádzajúc k triezvosti Jakob pokračuje: „Ale
jazyk nemôže nikto z ľudí skrotiť, nepokojné zlo, plný
smrtonosného jedu“ (Jk 3,8).
Do tejto súvislosti patrí aj Ježišovo varovanie pred
neužitočným slovom, pred prázdnym slovom, ktoré neobsahuje silu k životu – ako musí byť u Mt 12,36 doslovne
preložené. Ľudia sa musia zodpovedať, lebo slová majú
následky, ktoré môžu zaviesť nesprávnym smerom a môžu
ľudí zahubiť. Stačí si len pomyslieť na inšpiratívne, ale
prázdne a život ničiace ideológie v dejinách ľudstva!
Oslobodenie od nezodpovedného používania
slova
Oslobodenie od neužitočného a nezodpovedného slova je
nám vlastne skutočne darované a umožnené až v styku
s Ježišom, Slovom, ktoré sa stalo telom. Ježišove slová boli
Duch a život (J 6,63), inšpirované múdrosťou zhora a nie
démonickou múdrosťou (porovnaj Jak 3,15), a preto boli
nosné, plné moci a tvorivé. Kde ma Ježišovo slovo zasiahne
a ako semeno znova stvorí, tam bude aj moja reč postihnutá
stvoriteľskou mocou jeho Ducha a slova. Jakob povedal:
„Ak sa niekto neprehrešuje v reči, je dokonalý muž, schopný držať si na uzde aj celé telo“ (Jk 3,2). Slovo „dokonalý“
nesmieme spočiatku chápať eticky. Uvedené slovo v pôvodnom texte „teleios“ znamená: cieľavedomý, úplný. Kto je
zameraný na Ježiša, a celkom sa mu odovzdal, ten je dokonalý a dokáže udržať svoj jazyk na uzde. Z jedných úst už
potom nevychádza súčasne chvála aj preklínanie.
Zácvik v zodpovednom hovorení
Na jednej strane sme teda spoznali radosť zo slova
a vďačnosť za dar slova, prostredníctvom ktorého sa
104
môžeme stať opravdivými a môžeme prijímať a rozdávať
lásku. Na druhej strane k tomu patrí – žiaľ nie samozrejme – zodpovedné zaobchádzanie so slovom. Lebo „Smrť
a život sú v moci jazyka“ (Pr 18,21). Potrebujeme zácvik
v zodpovednom hovorení. V spoločnosti, kde sa cvičí hovorenie len pre hovorenie samé, a kde sa vychováva
k vysloveniu protikladného názoru, sa musíme celkom
znovu učiť zodpovednému zaobchádzaniu so slovom.
Keď sa náš život uzdravil večným Slovom, už nemusíme
nekontrolovane „vypúšťať paru“ a nadávať. Tu spočíva aj
sila mlčať, keď sa nám krivdí, keď nie sme vypočutí,
a čakáme na toho, kto nám sľúbil zjednať právo (porovnaj
Ž 26,1; R 12,19–21). Toto bolo žiarivým svedectvom
prvých kresťanov v rímskej ríši nepriateľskej voči Ježišovi.
Niet nič väčšieho.
Nesprávne pokusy o výchovu partnera
Správne zaobchádzanie so slovom sa teraz veľmi prakticky precvičí vo vzájomnom živote muža a ženy. Žiadny
partner neprichádza do manželstva dokonalý. Každý sa
nachádza v určitej fáze vývoja a mnohé nedobré návyky je
treba zmeniť. Často je to dobre mienená snaha zmeniť
partnera, čo je začiatok mlčania. V tomto procese mi
veľmi pomohlo slovo F. Dostojevského. Hovorí: „Milovať
človeka znamená vidieť ho tak, ako ho mienil Boh.“ Keď
partner zbadá, že má byť taký, ako ho chcem mať ja, tak
sa stiahne. Napriek dobre mienenému, idealistickému
začiatku je tu „smrť v hrnci“. Človek sa inštinktívne bráni
tomu, aby zodpovedal ideálnemu obrazu svojho partnera.
To je cudzie určenie. Lebo potom chce partner formovať
podľa svojho obrazu tam, kde má človek predsa vyššie
poslanie a je stvorený podľa Božieho obrazu. Ak ale
zbadám, že môjmu partnerovi záleží na tom, aby sa vo
105
mne vypracoval Boží obraz, ak vidím, že sa snaží pochopiť, ako ma Boh mienil – potom sa otváram a nechám
sa rád vtiahnuť do tohto väčšieho rámu s jeho vyzývavými
rozmermi. Potom sa necítim ako ideálna bábika môjho
partnera. Som pripravený k nutným zmenám a som
vďačný za malé upozornenia, aj keď ide o celkom banálne
veci, ako napríklad zvyky pri jedle.
Veľkorysosť v maličkostiach
Kedysi som sa divil, prečo moja manželka stláča tubu
zubnej pasty v strede a nie na konci. Musím sa priznať, že
ma to hnevalo. Sťažovalo to stáčanie tuby na jej konci.
Moja manželka sľúbila, že s tým prestane, ale aj naďalej
stláčala tubu v strede. Potom som sa pristihol, že tiež
stláčam tubu ináč, ako bolo zvykom; bral som tubu do
celej ruky a stláčal ju všetkými prstami! Najnovšie sa
objavili v obchodoch tuby, ktoré je možné stláčať pri
otvore. Tým pádom sporný bod zmizol zo sveta!
Vidieť partnera z podstatnejšieho hľadiska nám vytvára
priestor v spoločnom živote, a robí nás veľkorysými
v nepodstatných veciach. Jeden si obracia pyžamo ráno,
druhý až večer pred spaním. Poriadkumilovný človek sa
musí premáhať, aby pri zastielaní uložil do postele neobrátené pyžamo, iba ak by pre partnera urobil výnimku.
Snáď to neskôr urobí sám od seba!
Žiadne jednostranné rozhodnutia
Na konci základného usporiadania manželstva čítame:
„takže už nie sú dve telá, ale jedno“ (Mt 19,6). Obzvlášť
v prvých rokoch manželstva si treba častejšie ujasňovať: si
ženatý, máš manželku. Aký je jej názor na túto vec? Už
nie je možné určovať sám. Snáď mnohý ženatý závidí slobodným, že môžu samostatne rozhodovať. Teraz kon106
krétne platí, že už nie dve, ale jedno, že všetky rozhodnutia odteraz musia byť spoločné. To zahŕňa aj finančné
výdaje a investície. Ako často vznikajú konflikty, lebo
v oblasti finančných výdajov nedošlo k vzájomnej dohode. Otvorenosť vo finančných otázkach je alfou a omegou k vyhnutiu sa konfliktom v manželstve. Aj o výške
zárobku má byť jasno. Kontá by mali byť k nahliadnutiu.
Sme povolaní k spoločnému životu a chcime sa v ňom aj
osvedčiť.
Hovoriť o rôzne prežitej sexualite
Muž a žena sú si vzájomne dlžní hovoriť o rôzne
prežitej sexualite, a vzájomne sa informovať. Tu, a celkom
obzvlášť tu, potrebujú manželskí partneri láskyplnú
výmenu, majú vyjadriť slovami to, čo prežívajú a čo by
chceli partnera nechať prežiť. Akt lásky síce hovorí bez
slov, ale aby sa stal aktom lásky, potrebuje slová. Veľa denných konfliktov má svoje korene v noci. Preto musíme
hovoriť. Už som na inom mieste povedal, že žena má byť
obšťastnená aj prostredníctvom orgazmu. Je veľkým
umením ženu správne vzrušiť, spoločne vystúpiť na
vrchol šťastia a spoločne ho prežiť. Z tohto pohľadu je
v mnohých prípadoch predmanželský a mimomanželský
pohlavný styk odsúdený na stroskotanie. Okolnosti
nesprostredkovávajú žene vnútornú bezpečnosť a pokoj,
pocit prijatia, aby sa mohla pohlavne rozvinúť. Tento psychologický aspekt sexuálneho spoločenstva je primálo
spoznávaný a braný vážne.
Existujú dvojvrcholové zážitky
Ak bol v Izraeli mladomanžel oslobodený na rok od
povinností, aby sa okrem iného naučil viesť svoju
manželku k pohlavnému naplneniu (porovnaj 5M 24,5),
107
tak to už niečo znamená. A žena tu musí byť tiež trpezlivá. Každému mužovi sa to hneď nepodarí. Som tak
vďačný, že existujú dvojvrcholové zážitky. To hovorím
manželským párom, ktorým sa to nedarí. Nie je to
jednoduché, vzrušovať druhého a súčasne seba ovládať.
A ešte to sťažuje skutočnosť, že s každou pauzou krivka
pocitu u ženy klesá. Skutočne to nie je jednoduché, a je to
priam dar milosti, ak sa to podarí. Ak sa to ale nepodarí,
môže sa muž pokúsiť svoju ženu viesť k druhému vrcholu.
Aj to je možné. Chcem to povedať na útechu tým, ktorí sú
sklamaní zo svojho stretnutia, lebo muž dosiahol orgazmus skôr ako žena. Dnes síce existuje obšírna ponuka literatúry, ktorá nám poskytuje vysvetlenie spomenutých
situácií. Mnohé sa ale nehodí. Lebo každý pár je iný, a tu
by mal jeden partner tomu druhému slovne pomôcť
a povedať, ako si vzájomne môžu najlepšie robiť dobre
a obšťastniť sa. Každý manželský pár má svoju intímnu
sféru, ktorá platí len pre tento pár a má charakter
jedinečnosti. Sme jedinečné Božie stvorenia. Mali by sme
sa viac učiť jeden od druhého, ako z kníh.
108
IX. Pomoc k spoločným modlitbám
„Nech sú príjemné slová mojich úst a to,
čo myslí moje srdce, pred tebou, Hospodine, moja skala
a môj Vykupiteľ!“
Žalm 19,15
Počas germánskej misie bol podniknutý vysoko aktuálny pokus o priblíženie obsahu evanjelia tomuto bojachtivému ľudu prostredníctvom prekladu zodpovedajúcemu ich povahe. Tak vznikol Heliand. Možno vysloviť
oprávnené teologické pochyby, keď napríklad mágovia
z Morgenlandu cválajú ako jazdci harckými lesmi, a ako
obrnení hrdinovia sa objavia pred Ježišom. Jednému ale
patrí náš neobmedzený obdiv a uznanie: pokusu o preloženie evanjelia do germánskej kultúry. Dnes sa hovorí
o vkultúrnení evanjelia. Istotne je táto úloha vyhradená
predovšetkým kázaniu. Preklad by mal vyhovieť oveľa
obšírnejším nárokom. Ako kázeň je ale Heliand jedinečný! Jedna veta ma obzvlášť oslovila. Hovorí o Ježišovi,
keď hovoril k svojim mužom, učeníkom, na vrchu a začal
kázeň: „Pozrel sa na nich a zo srdca im bol naklonený.“
Zrejme neboli Germáni len drsní chlapíci. Malo sa tým
vyjadriť: Ježiš to s nimi myslel dobre.
Zácvik v modlitbe ako v rozhovore srdca
Keď som pochopil, že to Boh so mnou myslí dobre, že
chce môj rozvoj a nechce ma utláčať, že je mi v srdci
naklonený, keď sa smel stať mojím Vykupiteľom a mojou
skalou – potom som pripravený k rozhovoru srdca, potom
vstúpim do neustáleho dialógu srdca s Bohom, ktorý
Biblia nazýva modlitbou. Bez toho, aby som k tomu musel
109
byť vyzývaný, prekvapím sám seba, že som od rána do
večera v dialógu s mojím Pánom, ktorému ako milovanému človeku dávam účasť na všetkom, čo myslím, cítim
a mám v úmysle. Smiem Mu všetko povedať. Žalmy, modlitebná kniha Biblie, nám ukazujú, ako sa modlíme, a čo
všetko smieme povedať. Všetko prežité, v rozsahu od
najhlbších hĺbok po najvyššie výšky, je tu vyjadrené slovami. Preto je v Biblii aj kniha Jób, lebo je tak pravdivá
a pretože Jób pri všetkých výpadoch svojho žiaľom
zovretého srdca proti Bohu zostáva zameraný na Boha
a nepúšťa sa Ho. Aký oslobodzujúci úsudok: Boh nám
dodáva odvahu k čestnému a úprimnému rozhovoru
srdca! Pravdaže zúrenie vetra, zemetrasenie a páľa ohňa
nie sú to podstatné. Boh nás dosahuje v rozhovore srdca,
ktorý v „tichom šeleste“ vrelo veje (porovnaj 1.Kr
19,11–13). Boh ku mne hovorí vo svojom slove a dosahuje ma svojou láskou, a ja Mu smiem odpovedať a zisťujem,
že Ho moje modlitby dosahujú. Je to ten istý Duch, ktorý
to umožňuje; Svätý Duch od Neho a Jeho slova a Svätý
Duch vo mne. Stretáva sa so mnou v pravde a láske,
a umožňuje mi, aby som bol pravdovravný v láske.
Kto sa naučil byť čestným pred Bohom, a na modlitbe
sebe a Bohu nič nepredstierať, ten môže so svojím blížnym
hovoriť a nechať ho podieľať sa na svojom vnútornom
živote. Tak sa modlitba stáva cvičením v rozhovore.
Zácvik v modlitebnom hovore
S manželskými konfliktami by sme mali zaobchádzať
ako s fľakom na našej najlepšej blúze; vtedy dlho
neváhame použiť naň dobrý prací prostriedok, alebo ju
hneď odnesieme do čistiarne. Fľaky sa dajú najlepšie odstrániť, ak sa hneď do toho pustíme. S konfliktami
v manželstve je to tak isto.
110
Zaniesť konflikty do rýchločistiarne
Spoločná večerná modlitba – to by bola dobrá príležitosť pre rýchločistiareň! V časoch plných napätia nám
tiež veľmi pomohlo naše spoločné predsavzatie, že nikdy
nepôjdeme spať bez toho, aby sme sa spolu modlili.
Pritom sme často zakúsili, že tam, kde sa priame dorozumenie medzi nami kvôli nahromadenému napätiu zhoršilo, oveľa lepšie sa darilo dorozumeniu „cez satelit“. Keď
sme sa spoločne modlili a vyslovili náš problém pred
Bohom, bol On ako objektivizujúci faktor v našom strede,
pomáhal nám prekonávať emócie, hnev, strach a negatívne predsudky, takže sme znovu mohli správne načúvať.
Jeho prítomnosť neustále spôsobuje vzájomnú úprimnosť,
pripravenosť k hľadaniu spoločnej cesty, a tiež pripravenosť k vzájomnej prosbe o odpustenie, a k odpusteniu chýb.
A ak sú problémy dlhotrvajúce?
Žiaľ, často sa stáva, že nie každý fľak sa hneď zanesie do
rýchločistiarne. Staré fľaky si obvykle vyžadujú dlhšie a dôkladnejšie ošetrenie. Sú to problémy, nevyriešené otázky,
ktoré boli v našom manželstve už dlho odsunuté, a zanechali v našich pocitoch hlboké stopy a vyvolali mnohé
neplodné diskusie. Nie je ľahké dotýkať sa týchto vecí.
Znovu sa obávame zbytočných rozporov. Rezignujeme slovami: „ Veď to nemá žiadny zmysel!“ a vylúčime túto oblasť
z nášho života. Časť nášho manželstva zostáva v tieni.
Potrebujeme žiariace manželstvá!
Aký smutný je tento stav pre nás a naše deti! Naše manželstvo by nemalo byť odevom plným fľakov. Naša doba
potrebuje viac ako inokedy žiariace manželstvá, aby naša
mládež znovu získala odvahu pre manželstvo. Žiariace
111
manželstvo rodičov by k tomu bolo najlepšou pomocou.
Ak počúvame Ježiša, mali by sme byť smelí a znovu sa
odvážiť priniesť do Jeho svetla tmavé miesta nášho
manželstva. Duch malomyseľnosti a rezignácie nie je
Jeho Duchom. Dal nám „ducha moci, lásky a sebaovládania“ (2Tim 1,7) – práve aj pre naše manželstvo! Smieme
tomu dôverovať: Ježiš nám chce pomôcť pri tom, aby sme
dali naše manželstvo do poriadku.
Prípravná modlitba
Snáď je záležitosť príliš ťažká. Potom je prvým krokom
to, že sa najprv sám za to modlím a zápasím: „Pane
Ježišu, pomôž nám prekonať tento problém. Daj mi
k tomu pravého ducha. Ducha pokory, aby som v tejto
veci nevidel len chybu toho druhého, a seba ako toho, čo
chce mať pravdu. Daj mi v tomto konflikte spoznať môj
nesprávny postoj a moje zatvrdenie. Chcem sa skloniť
a prosiť za to môjho partnera o odpustenie. Chcem, aby
si so mnou prišiel do cieľa. Prosím, pomôž aj môjmu partnerovi. Daj mu znovu ochotu komunikovať, a ukáž nám
pravý čas k tomu, priprav nám príležitosť.“
Často sa neodporúča závažné problémy začať riešiť
medzi vlastnými štyrmi stenami, alebo uprostred pracovnej doby, ktorá si aj tak vyžaduje nasadenie všetkých síl.
Môže byť vhodnejšie vyčkať čas dovolenky, alebo prinajmenšom kľudný víkend.
„Pane Ježišu, pomôž mi tiež vysloviť prosbu o tento
rozhovor prijateľným spôsobom, bez podtónu námietky
a obvinenia, alebo vynucovania, ktoré by môjho partnera
vohnalo do odmeranosti. Pomôž mi hovoriť tak, aby môj
partner cítil, že úprimne hľadám cestu k nemu. A pomôž
mu tiež, aby sa zbavil svojej zatvrdenosti. Pomôž nám
obom prekonať strach.“
112
Nevzdať sa
„V láske nieto strachu“ hovorí Biblia (1J 4,18), ale
v našich manželstvách je často veľa strachu. Láska, ktorú
nám Boh venuje, ktorú v nás svojou prítomnosťou pôsobí,
je oveľa trvanlivejšia, ako naša vlastná schopnosť milovať,
a umožňuje nám riešiť problémy, ktoré by prekročili našu
vlastnú schopnosť milovať a silu milovať.
Často Boh dopúšťa, že aj po takejto modlitbe musíme
mať trpezlivosť. On potrebuje čas, aby nás pripravil, tak
nás samých, ako aj nášho partnera. Preto by sme nemali
stratiť odvahu, ak sa vyprosený rozhovor neuskutoční
hneď, ale v dôvere povedať: „Ďakujem, Otče. Veď som Ti
to len povedal a dôverujem, že nás vnútorne pripravuješ,
a v pravom čase nám daruješ príležitosť k tomuto
rozhovoru.“
Postoj pri rozhovore
Ak je to už tak ďaleko, je potom dobré vyjadriť naším
postojom, že – nech je už akokoľvek ťažké to, čo máme
prejednať – nás to nemá rozdeliť. Preto chceme sedieť
tesne vedľa seba s rukami položenými okolo ramien, alebo
držiac sa za ruky – vonkajší, ale dôležitý znak toho, že:
patríme k sebe, naše problémy teraz riešime spoločne
a nemá nás to rozdeliť.
Určite sa znovu objaví strach. Tu má signalizujúci
charakter: „Pozor, sami to nezvládnete! Nesmieme zabudnúť na spoločnú modlitbu pred rozhovorom!“
Hovoriť a pri tom sa modliť
Obaja sa majú modliť, vždy počuteľne pre partnera,
a povedať Bohu, kde je potrebná Jeho pomoc: odovzdať
Mu obavy, ktoré nás chcú ochromiť a umlčať, odovzdať
113
Mu ťažkosti, ktoré sme sa predtým dozvedeli, odovzdať
Mu riziko výbuchu našich emócií.
„Pane, zober pod kontrolu moje pocity. Aj moje slová.
Pomôž mi správne hovoriť.“
Snáď musím byť predtým aj celkom realistickým,
a musím povedať partnerovi: „To, čo by som chcel
vysloviť, sa ma veľmi dotýka. Obávam sa, že sa rozcítim,
alebo začnem plakať. Prosím, maj so mnou trpezlivosť
a znes to.“ Veď mnohí muži veľmi ťažko znášajú slzy.
A my v žiadnom prípade nechceme použiť slzy ako nátlakový prostriedok. Ale ak závažné veci vydáme zo seba
len v slzách, potom by sme si ich mali aj vzájomne pripustiť. Radšej sa brodiť potokom sĺz, ako naďalej zostať
na púšti!
Počúvať a pritom sa modliť
Pri takomto rozhovore je celkom dôležitá pripravenosť
(ochota) k počúvaniu. „Prosím, vyrozprávaj sa. Povedz
všetko, čo máš na srdci. Chcem ťa vypočuť, chcem zniesť
aj tvoje slzy. Počúvam ťa, a pritom sa modlím.“ – „Pane
Ježišu, kontroluj moje pocity a myšlienky, aby som
otvorene načúval, nie nahnevane alebo podráždene.
Pomôž mi zostať otvoreným a ochotným odpustiť, keď
ma zraňuje to, čo počujem. Pomôž mi pochopiť to, čo mi
je naznačované a nechytať sa slovíčok.“ – Veď práve to
konfliktné sa ľahko dostane von popletene alebo zmätene!
– Pomôž mi vnímať vedľajšie tóny a správne si ich vyložiť.
Čo sa za tým skrýva? Ach, pomôž mi správne načúvať:
„Ucho, ktoré počuje, a oko, ktoré vidí – oboje učinil Hospodin
(porovnaj Prísl 20,12).“ Tento vnútorný postoj modlitby
musí neustále sprevádzať naše načúvanie. V bodoch,
ktoré sa nás veľmi dotýkajú, smieme v našom srdci vždy
zvolať: „Pane Ježišu, ďakujem Ti za ducha sebaovládania
114
a rozvážnosti, ďakujem Ti za ducha lásky a sily.“ Ako
rýchlo sa stane rozhovor neplodným a uviazne, keď na
niečo snáď nešikovne vyslovené hneď reagujeme nabití
emóciami, a zasiahneme. „Teraz potrebujem ducha
sebaovládania, Pane Ježišu! – Ďakujem!“
Byť pripravený znášať bolesti
Počúvať a pritom sa modliť! Tak budem pripravený
znášať aj bolesti. Ježišova láska Mu umožnila, aby kvôli
nám znášal bolesti. Tak sa aj naša láska osvedčí v tom, že
sme pripravení niesť bolesti, ktoré nám spôsobia partnerove priznania. Skutočná možnosť vyrozprávania sa je
už terapia sama o sebe. Tu sa uvoľní tlak. Dostaví sa
úľava, konflikt sa hovorením zmierni – pre hovoriaceho.
Načúvajúci partner preberá časť ťarchy na seba. Mnohé
z počutého mu môže dať zabrať. Teraz v žiadnom prípade
nedať dole ruku z ramena toho druhého, alebo pustiť jeho
ruku! S Ježišovou pomocou chceme vydržať a premôcť!
„A keď bolesť vženie do očí aj slzy, keď sa aj môj pocit
zdráha alebo chce reagovať hnevom – teraz stoj pri mne,
Pane Ježišu! Nech teraz vo mne zvíťazí Tvoj Duch. Urob
ma schopným odpustiť.“ V žiadnom prípade nereagovať
na základe náhleho pocitu prudkými slovami, či výčitkami a obvineniami! Čím rozrušenejšie je vlastné srdce, o to
dôležitejšie treba predkladať modlitbu v tichosti, alebo aj
nahlas.
Vyjasniť situáciu
Najlepšie, ak počuté zhrnieme vlastnými slovami,
a znovu sa spýtame: „Pochopil som ťa takto správne?“
Je to bezpodmienečne nutné! Naše predpojaté názory sú
často najväčšou prekážkou k nájdeniu cesty k sebe. Veľa
rozhovorov sa dostáva do slepej uličky tým, že sa vôbec
115
nepochopí názor toho druhého. Preto je potrebné sa
presvedčiť „Povedal si to a to.. Pochopil som ťa správne?“
Nezmyselné reči
Existujú chyby týkajúce sa rozhovoru, ktoré už vopred
zmaria naše stretnutie. Patria k nim „neškodné“ slovíčka
ako „vždy“ a „nikdy“. „Vždy necháš svoje ponožky len tak
ležať. Musím vždy za tebou upratovať.“ – „Nikdy
nepomôžeš deťom pri školských prácach.“ Takéto formulácie ženú partnera do obrany. Okamžite mu napadne,
kedy predsa svoje ponožky upratal, alebo pomohol deťom
pri školských prácach – a okamžite prebieha neplodná
diskusia. „Vždy“ a „nikdy“ sú dráždivé slová, ktoré
nepomôžu v ďalšom riešení. Tak isto nesprávny je obviňujúci postoj: „Ty to ... nerobíš“. Ježišovo podobenstvo
o trieske a brvne nás napomína k opatrnosti: tu je určite
tiež niečo hodné preskúmania! Niekto poukázal na to, že
keď na niekoho ukazujeme prstom, tak pritom vždy tri
prsty ukazujú na nás. Čo by nám ale malo hlboko zoškliviť
obviňovanie, je upomienka na to, že písmo nazýva satana
žalobníkom bratov (Zj 12,10). Tam, kde obviňujeme, tam
zaťahujeme do záležitosti diabla, tzn. toho, ktorý prináša
zmätok, chaos. Potom sa nemusíme diviť, keď sa náš konflikt zamotá do beznádejného chaosu.
Urobiť miesto Božiemu Duchu
Nie je našou úlohou dokazovať druhým ich hriechy
alebo chyby, to je úlohou Svätého Ducha. On to vie oveľa
výstižnejšie ako my. On ale môže svoju prácu konať len ak
sme pokorní. Pokorným je Boh blízky, nie tým, ktorí sa
ospravedlňujú, alebo iných zraňujú (porovnaj Jk 4,6–8).
Preto nikdy nesmieme hovoriť ponižujúco, pohŕdavo –
pričom by sme napr. narážali na rodinu druhého, v ktorej
116
je tá istá chyba výrazná. Ako veľmi by sme tým mohli
ublížiť! Hľaďme s modlitbou na Ježiša, ako nám Ho Izaiáš
popisuje v 53. kapitole: bol opľuvaný, posmievaný, bitý –
ale neotvoril svoje ústa. Preto radšej mlčať, nie v zatvrdilosti a horkosti, ale v láske a s modlitbou.
Správne hovoriť
Veď na tú istú situáciu: „Vždy necháš svoje ponožky len
tak ležať“ možno zaviesť reč aj celkom ináč. „Je mi ľúto,
že som bol taký podráždený, lebo som musel upratať tvoje
ponožky.“ Tým oslovíme tie tri prsty, ktoré ukazujú na
nás. Veď naša reakcia bola práve taká nesprávna, ako to,
čo spôsobila. Snáď je v Božích očiach moja podráždenosť
a môj hnev práve takým veľkým hriechom ako partnerova
nedbalosť? Ale ak začnem so svojou časťou: „Je mi ľúto,
že som bol taký podráždený“ – a snáď ešte dodám „Je mi
ľúto, že sa vnútorne bránim voči tomuto priznaniu –
badám, aké je moje staré JA presvedčené o vlastnej
neomylnosti!“ – potom je odstránená nielen polovica
hriechu, potom sa aj pre toho druhého otvárajú dvere, aby
pochopil a priznal svoju časť konfliktu.
Svoju ťarchu zvaliť na toho druhého?
Nuž určite existujú veci, o ktorých sa ťažšie hovorí ako
o povaľujúcich sa ponožkách. Skutočne sú aj veľké vrchy,
ktoré zaťažujú naše srdce. Príliš radi by sme sa zbavili
tejto záťaže. Ale – je to zodpovedné, presunúť ju na toho
druhého? Smieme všetko vyrozprávať?
Myslím na jeden manželský pár. Muž sa dopustil nevery. Neskôr uveril, vyznal svoj hriech svojmu duchovnému pastierovi, a prijal odpustenie. Ale mužovi, a aj
duchovnému pastierovi sa zdalo byť nemožné, oznámiť
túto udalosť manželke, lebo už roky žila v depresiách.
117
Bezpochyby bola rada duchovného pastiera, aby o tom
pomlčal, v tom čase správna. Nesmieme jednoducho pre
vlastnú úľavu zaťažiť toho druhého. Čím viac ale ten muž
rástol vo viere, tým ťažšie znášal, že sa nemohol modliť so
svojou ženou. Bola predsa medzi nimi nedôvera. Znovu
vyhľadal duchovného pastiera, a tentokrát mu bolo jasné,
že pred svojou manželkou už nesmie dlhšie mlčať.
V tomto prípade bolo dobré, že duchovný pastier bol prítomný rozhovoru manželov, aby sa modlil, a v prípade
potreby bol sprostredkovateľom. Ale stal sa zázrak: žena
mohla svojmu mužovi spontánne odpustiť a jej depresie
zmizli. Táto pochmúrna oblasť, ktorá ju ťažila, zmizla,
a manželom bola prostredníctvom otvoreného rozhovoru
darovaná hlboká dôvera a nová jednota.
Vysloviť prosbu o odpustenie
a prísľub odpustenia
Rozhovor, v ktorom sa hovorí o pokleskoch, by mal vždy
obsahovať aj vyslovenú prosbu o odpustenie: „Je mi ľúto, že
... prosím, odpusť mi!“ A taktiež prísľub: „ Áno, ja ti
odpúšťam, a už ti to nechcem zazlievať“. Ak to zanedbáme, tak mnohý dobrý rozhovor zostane napokon
neuspokojivý. Neskôr je teda možné počuť: „Áno, môj muž
mi síce povedal všetko, čo urobil, ale nepovedal, že to ľutuje,
a nikdy neprosil o odpustenie.“ – Je ale veľmi možné, že
svoje priznanie vyslovil práve s týmto úmyslom, ale ak
nedokázal vyjadriť aj prosbu o odpustenie, tak môže zostať
posledná blokáda. Taktiež ten druhý partner musí vyjadriť
svoju pripravenosť k odpusteniu, a tým aj pre seba vytvoriť
hranicu, ktorú už nikdy neprekročí s úmyslom znovu vyhrabať to, čo už odpustil. Odpustené je odpustené – navždy!
Zabudnutie je nám darované tým, keď sa proti nepriateľovi, ktorý nám chce ešte niekedy pripomenúť chybu
118
druhého, rozhodne postavíme: „Za to Ježiš zomrel na
kríži. Ďakujem, Pane Ježišu, že Tvoja krv očistila aj túto
vec!“ Ak sa nepriateľovi nepodarí stiahnuť nás takouto
spomienkou, ale miesto toho počuje chválu a vďaku za
Ježišov kríž, tak sa potom čoskoro vzdá svojich temných
pokusov.
Hlboké konflikty
Nejeden manželský konflikt má hlboké korene, a môže
dlho trvať, kým vyjde najavo. Častokrát sme negatívne
poznačení situáciami z našich rodičovských domov. Mám
pred očami iný manželský pár: muž vyrastal ako jeden
z ôsmich detí. Vo veľkom kruhu detí stál vždy v tieni,
a malo sa za to, že je hlupák, ktorý nič nevie, a z ktorého
nič nebude. Svoje komplexy menejcennosti, ktoré z toho
vyrástli, si neskôr kompenzoval vo svojom manželstve,
a nafukoval sa ako tyran, podľa ktorého píšťalky muselo
všetko tancovať. Takto negatívne poznačený charakter
nezmizne z večera na ráno. Často tu treba veľa pastierskej
trpezlivosti, aby sa vstrebalo utrpenie z detstva. Kde sa
takto poznačenému človeku umožní pre Ježiša odpustiť
rodičom, bratovi, sestre, ktorí mu do života priniesli tak
veľa utrpenia, potom aj tu môže preniknúť to nové. Tu sa
ale na strane manželského partnera vyžaduje nevzdávajúca sa láska, láska, ktorá má veľkú odvahu, a pri všetkých
opätovných návratoch partnera do dominantnej pozície
sa za jeho oslobodenie modlí, verí a dúfa v to.
V inom manželstve bola zdrojom trápenia dominantná
žena. Konflikt bol dlho neriešiteľný. Neustále prevalcovala svojho muža svojvoľnými rozhodnutiami. Deti
a ostatní ho považovali za podpapučového hrdinu, a bolo
tu riziko, že pre nedostatok odvahy unikne k inej žene,
ktorá ho uzná ako muža, a dá mu na to priestor. Druhá
119
strana problému spočívala v tom, že jeho žena stratila
svojho otca vo vojne. Tak musela jej mama sama zastúpiť
aj pozíciu otca, a svoju dcéru od mala vychovávala
k tomu, aby sa chopila iniciatívy, a veci dotiahla do konca.
V mimovoľnej túžbe po manželstve sa táto dcéra vydala
za obzvlášť mäkkého muža, a tak sa jej partnerské priradenie dostalo do neporiadku. Aj tu platí: Ježišovo
vykúpenie siaha do najväčšej hĺbky. Aj tu je potrebná
pastierska pomoc a sprevádzanie, kým sa takéto manželstvo dostane do správnych koľají.
Nevzdať sa!
Keď sme dlho mlčali, potom snáď potrebujeme pomoc,
aby sme sa znovu rozhovorili. V našich manželských seminároch sme preto radi dávali manželským partnerom
„domácu úlohu“ s prosbou, aby ju uskutočnili s modlitbou: spýtajte sa predsa svojho partnera: „V ktorom bode
nášho manželstva pociťuješ potrebu zlepšenia?“
Alebo – ak máte dojem, že váš partner o tom nemôže
hovoriť, tak sa ho spýtajte: „Ublížil som ti snáď niekedy?
Snáď to bolo pre teba príliš bolestné, takže si o tom mlčal
– mlčala. Prosím, povedz mi to! Prajem si, aby medzi
nami nebola žiadna prekážka.“ Spolu sme prežili, ako
prišlo uzdravenie do 50 rokov existujúceho manželstva.
Jeden starý farársky manželský pár, veriaci ľudia,
osvedčení vo viere, postrádali radostnú lásku. V ich
manželstve niečo v základe neladilo. Odkiaľ pochádzali
vždy sa vracajúce výbuchy, ktoré boli neúmerné tomu, čo
ich spôsobilo, a vždy hlboko zraňovali? Musela tu predsa
byť nejaká usadenina, niečo utopené, potlačené, čo sa
z času na čas dralo na povrch. Keď sa starý farár pýtal
svojej ženy: „Ty, existuje niečo, čím som ťa niekedy
zranil?“ – pozbierala žena odvahu a vyslovila to: „Keď
120
sme boli celkom čerstvo zobratí, vyslovil si jednu vetu,
z ktorej som vyrozumela, že mám pre teba malú cenu.“ To
bol ten koreň horkosti! Priniesol pocity menejcennosti
z ich vlastnej rodinnej situácie, ako aj pochybnosti o jej
rovnocennosti voči jej študovanému manželovi. Preto ju
jeho slová tak nepomerne hlboko zranili. Nikdy ich nezabudla, a ani sa nikdy o nich nemohla vysloviť, tak ju to
po celé tie roky manželstva ťažilo. Jej muž bol hlboko
dotknutý: „To že som povedal? Vôbec si na to nespomínam. Ale – keď ti to tak veľmi ublížilo, muselo to tak byť.
Mohol by som si myslieť, že som to mienil inak. Ale ak
som ti tak veľmi ublížil, tak ťa prosím o odpustenie. Je mi
to veľmi ľúto!“ To bolo veľké! Neobhajoval sa: to som
nikdy nepovedal. Boli to len komplexy menejcennosti!
Nie, on uznal, že ublížil svojej žene a prosil ju o odpustenie. Bolo nádherné spolu prežívať, ako sa toto staré
manželstvo obnovilo, a vzájomná láska manželského páru
sa prehĺbila. Za tým prišiel ešte útok cez smútok: „Teraz
sme konečne skutočne vzájomne šťastní. Prečo sme to
nemohli prežívať už predtým?“ Ale spolu sme sa
spoliehali na toto: nahradím vám roky, v ktorých žrali
kobylky – sľúbil Boh (Joel 2,25). A Božie slovo sa stalo
pravdou: vyvierali z nich prúdy živej vody. Medzitým
starý pán utrpel mozgovú porážku. Ale vonkajšia
krehkosť nemôže zadržať požehnanie, ktoré preteká ich
životom. Takmer 50 rokov manželstva – a ešte nebolo
neskoro zažiť Boží zásah.
Porozprával som tento pravdivý príbeh, aby som aj vám
dodal odvahu. Vyjdite zo svojej rezignácie a začnite sa
nedočkavo modliť. „Pane Ježišu, Ty si ten istý aj pre nás!
Ty môžeš aj nám pomôcť v našom manželstve.“ A potom
svojmu partnerovi v jeho zranenom mlčaní poskytnite
záchranu: „Povedz mi predsa, kde som ti ublížil. Chcem
121
ťa poprosiť o odpustenie. Prajem si, aby sa naše manželstvo uzdravilo, a chcem s pomocou Pána Ježiša pre to
urobiť všetko.“
Povedzte svojmu partnerovi milé slovo
Potrebuje povzbudenie. Prečo nám padne tak zaťažko
vysloviť slová pochvaly a uznania? Zdá sa, že obzvlášť
ženám to robí problémy. Snáď preto, že sme boli vychovávané k zdržanlivosti voči druhému pohlaviu, a k tomu, aby
sa o nás uchádzali. Pani Trobischová rozprávala o jednom
z jej manželských seminárov, pri ktorom sediac v zmiešanom kruhu, zadala úlohu manželským párom povedať
si vzájomne niečo uznanlivé. Nikdy viac sme to neopakovali, lebo to bola príliš otrasná skúsenosť. Muži boli tak
dojatí z vyslovenej úcty svojich žien, že sa jeden po druhom rozplakali: nikdy predtým to nepočuli, a ich srdcia
boli po tom priam vyhladované. Aká možnosť darovať
svojmu mužovi povzbudenie! Mám pred očami jeden
učiteľský pár. Žena bola zrejme pedagogicky nadanejšia,
so školou bola rýchlejšie hotová, než jej muž, a postupne
si voči nemu vyvinula nadmieru kritické správanie. Jeho
zastrašenie dosiahlo až taký stupeň, že bol takmer práceneschopný. Medzitým obaja uverili a hľadali pomoc.
„Áno, prestaňte už raz kritizovať a povedzte svojmu
mužovi, čo dobré na ňom nachádzate!“ Ale tu bol predsa
obrovský kopec sklamaní a opovrhnutí: „Absolútne nič
dobrého na ňom nemôžem nájsť.“ – Čo robiť? Tu mohol
pomôcť len „tretí vo zväzku“. Radili sme jej: „Proste
Ježiša o pomoc. On môže slepým otvoriť oči. Proste Ho,
nech vám pre vášho muža znovu otvorí oči tak, ako ho On
vidí!“ – Prišla na druhý deň znovu a povedala: „Predstavte
si, pani Scheunemanová, Ježiš mi na mojom mužovi
ukázal 27 vecí, ktoré sú dobré a hodné lásky.“ Môžete si
122
predstaviť, ako dobre to spravilo tomuto mužovi,
a tomuto manželstvu? Aké by to bolo, keby ste svojmu
mužovi raz dali takýto darček? „Pane Ježišu, čo láskyhodného vidíš na mojom mužovi, mojej žene? Prosím,
ukáž mi to, a pomôž mi to aj láskavo povedať môjmu
partnerovi“. Niekedy je pre nás ťažké to vyjadriť slovami. Ale Ježiš môže aj slepým vrátiť zrak a nemým môže
otvoriť ústa.
Nech vám Boh dá žiarivé manželstvo, z ktorého by
vyžarovala láska a radosť!
Modlitebné spoločenstvo muža a ženy
Keď sa pýtam manželských párov, či sa spolu modlia,
obvykle ma odkážu na modlitbu pri jedle. Keď sa pýtam
ďalej, či sa ako manželský pár modlia ešte okrem toho,
snáď večer pred spaním, potom odpovedajú: to síce
robíme, ale každý sám. Na to moja odpoveď znie: Načo
ste sa teda vzali, keď každý chce v dôležitých a rozhodných záležitostiach svojho života žiť sám? Nie! Tak, ako
v manželstve existuje telesné a duševné spoločenstvo, tak
smie byť aj duchovná spolupatričnosť dvoch. Biblia nás
povzbudzuje, aby sme opustili našu duchovnú osamelosť,
a vykročili v ústrety spoločenstvu v duchovných veciach.
Potom čo Peter vyslovil nápomocné slová ohľadne sexuálneho spoločenstva muža a ženy, prechádza hneď k nutnému duchovnému spoločenstvu muža a ženy, a hovorí:
„Aby vaše spoločné modlitby nemali prekážky“ (nemecký
preklad 1Pt 3,7). V pôvodnom texte sa uvádza: vaše modlenie. Môže tým byť mienená individuálna, ale aj spoločná
modlitba. Oboje má v manželstve svoje miesto. Lebo
okrem osobnej modlitby je potrebné obzvlášť pestovať aj
spoločnú modlitbu. Pán Ježiš vyslovil pre spoločnú modlitbu zvláštne zasľúbenie, keď povedal: „Ak sa dvaja z vás
123
dohodnú na niečom na zemi, že budú prosiť o to, dostane sa im toho od môjho Otca, ktorý je v nebesiach“
(Mt 18,19).
Nebeské spojenie pomocou modlitby
Pripúšťam, že sa musia prekonať určité zábrany, kým sa
slávnostne otvorí domáca kaplnka spoločných modlitieb.
Nesmie ale zostať nevyužitá. Tak, ako nám vzájomná
láska a radosť uľahčujú prekročiť prah spoločnej spálne,
tak by tomu malo byť aj pri zdolávaní tohto prahu z vďaky
jeden za druhého!
Je dobrým zvykom nenechať doznieť večer bez spoločnej modlitby. Pre moju manželku a mňa sa to stalo
dobrým zvykom už od čias našej svadby, bez spoločnej
modlitby sme nešli spať. Toto rozhodnutie sa osvedčilo
ako veľká pomoc. Boli dni, kedy naša vzájomná komunikácia viazla. Áno, boli dni, kedy rozhovor zmĺkol
celkom, a každé nové slovo dodávalo na výbušnosti. Že sa
z dní nestali týždne alebo mesiace, za to vďačíme spoločnej modlitbe. A dialo sa to takto: keď došlo k prerušeniu vzájomného kontaktu, tak sa kontakt nahor stal o to
dôležitejším. Obvykle som sa ja začal modliť, nahlas, prerušovane, zápasiac o slová. Sťažoval som sa Bohu na naše
trápenie, a prosil o Jeho zásah. Moja manželka načúvala
a nahliadala do môjho srdca, ktoré som otvoril pred
Bohom. Spoznala moje vlastné motívy. Keď sa potom ona
ďalej modlila počuteľne a nahlas, často prerušovaná
plačom, a otvorila svoje srdce, potom som mal svoje „aha“
– zážitky, a pochopil som jej najvnútornejšie problémy.
A netrvalo to dlho, a obaja sme boli znovu vzájomne
k sebe nasmerovaní, a mali sme dobrý vzťah. Horkosť
zmizla, a tiež aj rezignácia. Modlitba sa stala mostom
nášho porozumenia. Naše modlitby dosiahli nielen nášho
124
nebeského Otca, ale aj nás. Spojenie cez nebeskú modlitbu sa dokázalo ako najbezporuchovejšie!
Písmo tak napomína: „Nech slnko nezapadá nad
vaším hnevom!“ (Ef 4,26). Ako je známe, staré účty sa
vyrovnávajú oveľa ťažšie ako čerstvé. Zlé nálady a nedorozumenia treba odstrániť pred začiatkom nového
dňa. Potom možno oveľa lepšie spať. Pripomienka:
spoločná a počuteľná modlitba nie je kázňou, ktorou
partnerovi niečo vyčítam. Potom to má svoju odmenu.
Je to úprimný výkrik mojej duše k Bohu, ktorý je aj
Pánom môjho partnera. On vytvára porozumenie
a znovu obnovuje spojenie.
Najdôležitejšie slovo v modlitbe
Jedno uchráni našu modlitbu pred skĺznutím do kázne:
a síce to, že sa prihlásime k našej vine a nášmu podielu na
vzniknutej roztržke. Počuteľný výraz nášho pochopenia je
veta: je mi ľúto. Prosím, odpusť mi! Tam, kde sa vysloví
táto veta úprimne a s láskou, tam sa otvárajú nebeské priepusty. Je to tak, akoby zmeraveným zimným údolím vial
jarný vietor. Ľad sa začína topiť, na jazerách sa objavuje
hladina. Vegetácia sa hlási k životu, a zo zimných vetrov
sa stávajú jemné vánky, ktoré všetko menia. To, čo v prírode prebieha v určitom časovom slede, to sa v odpustení
deje súčasne. Kde sa vyprosí a poskytne odpustenie, tam
sa udeje prelom k životu a k nádeji, odpadá z nás smrť
a zúfalstvo, žijeme nový život. Martin Luther mal pravdu,
keď povedal: „ Kde je odpustenie hriechu, tam je život
a blaženosť.“ Preto je veta: „Je mi ľúto“ – kľúčom
k Božiemu srdcu a k srdcu partnera. Je to najdôležitejšie
slovo v manželstve, aby znovu otvorilo zabuchnuté
a zavreté dvere. K tomu je tento príspevok s nadpisom:
Dnes.
125
Dnes
Keby sme vedeli, že náš život zajtra končí,
premárnili by sme dnešný deň hádkou?
Nechali by sme cenné hodiny uplynúť ľadovým mlčaním?
Opevnili by sme sa ešte za týmto neviditeľným múrom,
a preborili ho len preto, aby sme po sebe hádzali
ďalšie zlé slová?
Keby sme vedeli, že náš život zajtra končí,
už by som ti dnes nevytýkal tvoje chyby a slabosti,
už by som ti dlhšie nevyčítal,
že si začala hádkou,
ako prvý by som dnes ustúpil,
ešte dnes by som ukončil vojnu,
ktorá z nás oboch robí porazených.
Keďže nevieme, či náš život zajtra končí,
preto sa dnes vzájomne správame starostlivo a láskyplne,
a pokúšame sa každučkú minútu vyplniť smiechom
a láskou,
sme tak príjemní a radostní, naše srdcia sú pritom šťastné,
vystríhame sa všetkého, čo zapríčiňuje horkosť, nepokoj
a skazu.
Kto vie, či dnes predsa nie je náš posledný deň?
Jedine dnes je čas, ktorý nám skutočne patrí.
Preto chcem, aby sa dnes naše ruky a srdcia znovu našli.
Preto ti dnes hovorím: „Je mi ľúto. Ľúbim ťa.“
(Z knihy: Manželstvo – veľký dar)
126
Tak prostredníctvom spoločnej modlitby zakúsime
Ježišovu prítomnosť, ako to prisľúbil, kde sa zhromaždia
dvaja alebo traja v Jeho mene, to znamená pred Ním. „Tam
som medzi nimi“ (Mt 18,20). A kde je Ježiš prítomný, tam
je so všetkým, čo potrebujeme. A tak sa súčasne v spoločnej
modlitbe muža a ženy vztyčuje v manželstve Ježišov kríž,
miesto odpustenia a nového začiatku, miesto zomretia
starého človeka a zrodu nového života.
Ďalšie dva nákresy spojených nádob majú objasniť túto
dôležitú skutočnosť.
Jednostranné prevzatie viny
Voda v nádobách je znečistená. Spoločenstvo muža
a ženy je zakalené. Pomocou modlitby sa podarilo uvedomiť si znečistenie a vyniesť ho na povrch. Už chýba len
nasledujúci krok, nahnúť nádobu, pokoriť sa pred Bohom
i navzájom voči sebe. Keď sa len jeden z partnerov pokorí pred Ježišovým krížom a uzná svoje znečistenie vody
a prosí o odpustenie, bude síce zbavený znečistenia, ale
ten druhý sa dostane do nebezpečenstva, do pozície, že sa
bude cítiť povýšene. Pritom sa jeho nádoba vyprázdni.
Nemá čo dať. Je nebezpečné byť pyšný a na iných,
obzvlášť na partnera sa pozerať zvrchu. Tým upadáme
do odsúdenia. Lebo „Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva milosť“ (1P 5,5).
127
Spoločné prevzatie viny
Tak, ako oba otvory spojených nádob, tak sa rovnakým
spôsobom, a rovnako hlboko koria obaja partneri v modlitbe pred Kristovým krížom, miestom odpustenia
v manželstve a rodine. Obaja stoja pred Kristom rovnako
nízko a rovnako vysoko. Obaja zakúsia očistenie, a môžu
sa znova nechať naplniť. Obaja môžu splniť výzvu Písma:
„Kto žízni, nech príde! Kto chce, nech si naberie zadarmo
vodu života“ (Zj 22,17).
Spoločná úloha
Zbavenie vzájomnej viny vytvára základňu pre spoločnú modlitbu. Na tom stavia modlitebná služba manželských párov. Modliť sa – tak sa to učíme v Starej
zmluve – znamená najprv žehnať. Tam, kde Luther prekladá: „Dobroreč, duša moja, Hospodinovi!“, je v hebrejčine slovo „žehnať“, tak, ako to reprodukuje aj anglický
preklad (porovnaj Ž 103,1). Žehnať Pánovi znamená
vracať Mu to, čo sme od Neho prijali. Lebo On tróni na
chválach Izraelových (Ž 22,4). A žehnať človeku znamená odovzdávať mu to, čo sme prijali od Pána. Žehnanie
je dávanie a branie, a tak to je s príhovorom.
Bola to predovšetkým úloha najvyššieho kňaza v Izraelovi, modliť sa za dvanásť pokolení Izraela. Mená pokolení
boli vyryté jednotlivo na rôznych drahokamoch jeho
náprsníka, a po šiestich menách na dvoch drahokamoch
128
na oboch náplecníkoch. Keď sa vo svätyni modlil, niesol
mená Izraela pred Bohom, áno, on ich niesol na svojom
srdci. Rodičia sa smú týmto spôsobom kňažsky modliť za
svoje deti a svoje rozšírené rodiny. Rodičia sú pred Bohom
kňazmi svojich detí. Zodpovednosť je veľká. Preto Boh určil
pre každé dieťa dvoch kňazov, otca a mamu. V spoločnej
mod-litbe za deti splnia svoje kňažské poslanie.
Modliť sa znamená poskytovať ochranu
Keď najvyšší kňaz žehnal Izraela, mal tak položiť Božie
meno na deti Izraela (porovnaj 4M 6,27). O Božom mene,
mene Jehova v Starej zmluve, sa hovorí, že je ako pevná veža
(porovnaj Pr 18,10). O Jóbovi satan vyznáva, že ho Boh
ohradil zo všetkých strán (porovnaj Job 1,10). Práve tak
musí nejasný Balám priznať, že proti Izraelovi žiadne čary
vôbec nič nezmôžu – viď 4M 23,23 – lebo Izrael bol
požehnaný. V jeho strede bol kráľovský jasot, predpovedaný
mesiášsky jasot. Boh tróni nad svojím ľudom a robí ho nenapadnuteľným zo strany jeho nepriateľov.
Keď rodičia v spoločnej modlitbe žehnajú svoje deti
a modlia sa za ne, kladú na ne ochranu s menom Ježiša,
ktorého nad nimi prosia. Obklopuje ich neviditeľná, ale
v duchovnom svete dobre viditeľná ohrada. Ako veľmi sú
naše deti odkázané na túto ochranu v spoločnosti, ktorá
oplýva takým množstvom špinavej a znečistenej vody! Tá
však po nich stečie ako voda po husi. Žehnajúca modlitba
za deti je veľkým tajomstvom. Kde sa deje spoločne, tam
má dvojnásobné požehnanie, lebo muž a žena sa v nej
zhodli (porovnaj Mt 18,19).
Ježiš náš Veľkňaz
V zápase za cestu našich detí, tak ako aj v zápase za
našu vlastnú cestu, sa veľmi rýchlo dostaneme na hranice
129
našich možností. Zdá sa, že ten zlý je obrovský, a on aj je,
„lebo nie je nám zápasiť s krvou a s telom, ale s kniežatstvami, mocnosťami, so svetovládcami temnosti tohto
veku, s duchovnými mocami zlosti v ponebeských oblastiach“ (porovnaj Ef 6,12). Môžeme tu len súhlasiť s vyznaním M. Luthera: „Vlastnou silou nič nezmôžeme.“
O to viac potrebujeme pohľad na Ježiša: „Za nás bojuje
správny muž“, a ten sa volá Ježiš Kristus. Modliť sa preto
znamená: prenechať sa Ježišovi a odovzdať Mu problémy.
Prenechávaniu sa je treba sa učiť. Modliť sa znamená
s dôverou klásť problematické prípady do kompetentnejších rúk. A čím ťažšie sú prípady, tým viac potrebujeme
spoločnú modlitbu. Naša viera sa osvedčuje a realizuje
v odovzdávaní a pustení. Lebo práve ak berieme naše
kňažské povinnosti vážne, smieme vedieť, že máme nad
nami Veľkňaza. On je svätý a nevinný, a vyšší ako nebesia.
On žije navždy a prihovára sa za nás (porovnaj Žid
7,25–26). Pre Neho neexistujú beznádejné prípady. Jeho
moc siaha od zeme až do neba (Mt 28,18); je nad všetkými mocnosťami, viditeľnými i neviditeľnými (Kol 1,15);
náš Veľkňaz, Ježiš. V Jeho príhovore som v bezpečí (Rim
8,34). Rád myslím na poznámku jedného brata farára:
„Keď sa v mojej službe príliš zohrejem, je to, akoby mi
Pán Ježiš poklepal na rameno a povedal: Nechaj, ja to
urobím!“
Zástupné utrpenie
Ku kňažským úlohám patrí služba obetovania. Odvtedy,
čo Ježiš „skrze večného Ducha obetoval sám seba bezvadného Bohu“ (Žid 9,14), je akákoľvek obeť ako zmierenie
zbytočná. To ale neznamená, že by sme boli uchránení
Kristových súžení, ktoré trvajú dovtedy, až kým účinok
Jeho obete dosiahne našich blížnych a privedie ich ku
130
Kristovi (porovnaj Kol 1,24). Tohto zástupného, kňažského utrpenia nie sú kresťania ušetrení. Aj rodičia sú
v zápase o svoje deti uvádzaní do zástupného utrpenia.
Je to vyjadrené v tichej spoluúčasti na ich trápení, v účasti
na ich utrpení a v znášaní útokov na ne. Je to tiché utrpenie, lebo slová už nič nezmôžu. Je to ako Ježišovo zmĺknutie pred Jeho nenávistníkmi. Ježiš sa modlil za svojich
nepriateľov, lebo nevedeli, čo robia (Lk 23,34). Už nehovoril k nim, ale prihováral sa za nich u Boha. To je hodina pokušenia, via dolorosa, cesta smrti viery. Tu sa zakúša
„účasť na Jeho utrpeniach“, ktorá nás robí „podobných
v Jeho smrti“, ale tu nás aj uvoľňuje „moc Jeho vzkriesenia“ (porovnaj Fil 3,10–11). Lebo po každom pochovaní
vlastnej nádeje má Boh pre kresťana pripravený deň
vzkriesenia. On je Bohom živých, ktorý privádza k životu,
a dáva nám podiel na svojom nesmrteľnom živote (porovnaj Mt 22,32). Tak aj pre náš zástupný príhovor a zástupné utrpenie platí mocné Lutherovo slovo: „Boh stvoril
svet z ničoho, a všetko, čo chce upotrebiť, urobí najprv
ničím.“ Potom nás oduševní Abrahámova viera, ktorého
Boh mohol urobiť „otcom mnohých národov“, pretože
uveril Bohu, „ktorý oživuje mŕtvych a volá to, čo nie je,
ako čo by bolo“ (R 4,17).
Kto sa takto postí a modlí za svoje deti, očistí si tvár od
potu prebdených nocí, a pomaže svoju hlavu olejom
radosti a istoty viery. Deti to nemajú zbadať, ale nebeský
Otec, ktorý vidí v skrytosti, si to všimne. A On to odplatí
(porovnaj Mt 6,17–18). Tak uzatvárame túto kapitolu
o spoločnej modlitbe s vďakou a úctou voči Bohu „pokoja, ktorý vyviedol toho veľkého Pastiera oviec z mŕtvych
na základe krvi večnej zmluvy, nášho Pána Ježiša“
(Žid 13,20).
131
X. Tajomstvo lásky Pána Ježiša –
kázeň k Ef 5,21–33
Je to naozaj sviatok, keď sa blížime k Bohu a On k nám.
Tomu hovorím správna bohoslužba, keď nám Boh slúži
svojím Duchom a Slovom, a my Mu slúžime chválospevom, uctievaním, ďakovaním a modlitbou. Boh tróni
na chvále svojej cirkvi. Tam je prítomný. To je skutočne
dôvod k radosti! U Efezským 5,21–33 čítame:
Podriaďujúc sa jedni druhým v bázni Božej. Ženy,
podriaďujte sa vlastným mužom ako Pánovi; lebo muž
je hlavou ženy, ako aj Kristus je hlavou cirkvi, a on je
Spasiteľom tela. Ale ako sa cirkev podriaďuje Kristovi,
tak aj ženy vlastným mužom vo všetkom. Vy, mužovia,
milujte svoje ženy, ako aj Kristus miloval cirkev a vydal
sám seba za ňu, aby ju posvätil očistiac ju kúpeľom
vody, slovom, aby si ju postavil pred seba slávnu,
cirkev, nemajúcu škvrny alebo vrásky alebo niečoho
takého, ale aby bola svätá a bezvadná. Tak sú povinní
aj mužovia milovať svoje ženy ako svoje vlastné telá.
Kto miluje svoju ženu, sám seba miluje. Lebo veď
nebolo nikdy nikoho, kto by bol nenávidel svojho tela,
ale ho každý chová a opatruje ako aj Pán cirkev, lebo
sme údami jeho tela, z jeho mäsa a z jeho kostí. Zato
opustí človek svojho otca i svoju mať a pripojí sa ku
svojej žene, a tí dvaja budú v jedno telo. Toto tajomstvo je veľké, ale ja hovorím vzťahom na Krista
a vzťahom na cirkev. Avšak aj vy, jeden každý osobitne
tak nech miluje svoju ženu ako sám seba, a žena aby sa
bála muža.
132
Dnes ráno chceme hovoriť o Kristu a o nás, o Kristu
a Jeho cirkvi. Základné usporiadanie manželstva o opustení,
priľnutí a spojení v jedno telo aplikuje Pavol v našom texte
na pomer Krista k Jeho cirkvi. Je to smelý výrok, ale výrok,
ktorý nám môže pomôcť pochopiť, čo znamená veriť, čo
máme v Kristu, a čo On pre nás urobil! Tu sa stáva manželstvo transparentným, tu sa stáva forma manželského
spoločenstva priehľadnou pre vyššiu formu spoločenstva,
pre ľúbostný vzťah Ježiša k Jeho cirkvi, k nám. Čo urobil
Ježiš, aby nás získal, aby k nám priľnul a spojil sa s nami?
Je to tajomstvo. Pavol nás doň vovádza pomocou troch
krokov: opustenia, priľnutia a spojenia v jedno telo.
1. JEŽIŠ OPUSTIL,
ABY HľADAL OPUSTENÝCH
Aby mohol Ježiš priľnúť, musel opustiť. Prijal odlúčenie
od svojho Otca. Zriekol sa svojej slávy, zriekol sa postavenia rovného Bohu. Zriekol sa dôvernej blízkosti k svojmu
Otcovi. Síce sa modlil pri hrobe svojho priateľa Lazára:
„Otče, ďakujem ti, že si ma počul,“ ale pretože prijal telo
a krv, musel neustále hľadať blízkosť svojho Otca. Robil to
najmä v ranných hodinách. Čo pre Ježiša znamenal krok
opustenia, ospievala prvotná cirkev v jednej piesni. Pavol
prevzal túto pieseň, tento Kristov hymnus vo Filipským
2,5 a nasledovne. Čo obdivovali kresťania na Kristu?
Ktorý súc v podobe Boha nepovažoval toho za lúpež
byť rovný Bohu, ale sám seba zmaril prijmúc podobu
sluhu a stal sa podobný ľuďom a súc v spôsobe nájdený
ako človek ponížil sa stanúc sa poslušným až po smrť,
a to po smrť kríža.
133
Ježiš opustil, aby sa stal človekom, aby nám svojím prejavom a gestami nebol cudzí. Ježiš sa stal vzorom každého
misionára, ktorý sa do kultúry a života krajiny integruje až
tak, že reč jeho posunkov a gest nepôsobí cudzo. Ježiš
však urobil ešte viac. Ježiš opustil, aby šiel na smrť. Keď
opustil nebesia, vedel, že raz zvolá: „Bože môj, Bože môj,
prečo si Ma opustil?“ Ježiš sa nechal Bohom opustiť, aby
sa nikto z ľudí nemusel dostať do situácie byť opustený
Bohom. Ježiš opustil, lebo cieľovou skupinou Jeho služby
boli opustení, Bohom opustení, spustnutí a zomdlení,
ktorí – ako Ježiš v Matúšovi 9,36 povedal – boli ako ovce
bez pastiera: bezmocní, vystrašení a zmorení ležiaci na
zemi, rozptýlení a sem a tam unášaní vlastnými túžbami,
ideológiami a názormi ľudí, ktorí sa vyšvihli na pastierov,
boli ale iba nájomníci. On opustil, aby sa priblížil, aby
dosiahol opustených.
Včera večer sme počuli o nedosiahnutých a videli
sme ľudí, ktorí ešte nikdy nepočuli radostné posolstvo
o Ježišovom príchode. Týchto 47 % svetového obyvateľstva nemôžeme pustiť, ak sme pochopili Ježiša, ktorý
opustil, ktorý priniesol obeť, aby nikto z ľudí nemusel byť
opustený.
2. JEŽIŠ OPUSTIL, ABY PRIĽNUL
Ježiš sa o nás uchádzal tak, ako sa mladý muž
uchádza o mladú ženu. On sa o nás dokonca uchádzal,
keď sme boli ešte nepriateľmi (porovnaj R 5,8). Zniesol
naše odmietanie a nenechal sa roztrpčiť. Až podnes
stojí pred dverami srdca každého človeka, prechádzajúceho touto Zemou, a klope ako prosebník. On klope
dvakrát alebo trikrát, ticho alebo veľmi počuteľne, ale
nevylamuje dvere. Komuže z nás by už len napadlo
134
nechať stáť pred dverami svojho prezidenta? Ježiš si to
až podnes nechá ľúbiť, aby stál vonku pred dverami.
Snáď sme sa už stali kresťanmi a Ježiša sme vpustili
dovnútra. Tu však existuje niekoľko zvláštnych
priestorov, ktoré sú ešte zamknuté, do ktorých by sme
Ho radšej nepustili. Ježiš sa ponížil. V Ježišovi sa
Stvoriteľ nebies a zeme stal prosiacim Bohom, Bohom,
ktorý si vyprosuje vstup a spoločenstvo. Aký paradox!
Aký zvrat! Aká revolúcia lásky!
To isté platí aj o učeníkoch, veriacich v Pána Ježiša,
aj oni prosia. Oni nepožadujú, oni prosia: „Zmierte sa
s Bohom!“ (2K 5,20). Nechajte sa doviesť domov!
Otcovský dom je ešte otvorený. Nechajte sa pozvať!
Nezastavujte sa a neblúďte ako bezdomovci, ako večne
hrdí a pyšní, ktorí si nechcú priznať, že najvyššou ľudskou
dokonalosťou je, že človek potrebuje Boha. Tak sa Ježiš
uchádzal o svoju cirkev, a tak sa uchádza až podnes
prostredníctvom svojej cirkvi.
Kto sme, kto som ja, že Ježiš našiel v nás zaľúbenie? Čo
je na nás také príťažlivé, že sa zasadil za nás až tak, že
obetoval sám seba? Túto otázku nám musí raz sám Ježiš
zodpovedať. Ja to nedokážem. Viem len, že Ježiš na nás
našiel škvrny a vrásky, ako je to vyjadrené v Efezským
5,27.
Očistenie od škvŕn a vrások
Škvrny zohavujú. Božie slovo poskytuje svetlo a oslobodzuje, ale ono aj odhaľuje. „Prehltol som to“, povedal
mi jeden účastník, „intimita pred manželstvom neprichádza pre kresťana do úvahy. Bol to ale tvrdý
oriešok.“ Potrebujeme celkom nový pravdivý pohľad,
aby sme mohli rozoznať škvrny. Vo vzájomnom zaobchádzaní a zaobchádzaní s naším telom majme snahu
135
nechať sa od škvŕn očistiť a chrániť sa pred nimi. Pýtali
sa ma, či je počas zásnub a pred manželstvom dovolený
petting (sexuálne maznanie). Čo je petting? Petting je
príprava pre telesné spojenie a patrí do manželstva. Kto
tu nie je ostražitý, uvádza do pohybu sily, ktoré už
nezvládne. Je toľko variácií nežností. Ale túto formu si
zachovajte pre manželstvo, ináč sa vydávate do nebezpečenstva.
Ježiš chce odstrániť aj vrásky, ktoré vyryli do našich
tvárí a našich duší sklamania, roztrpčenia a rezignácie.
Ježiš lieči aj rany z minulosti, aj spomienky na zranenia
duše a tela. On sa o nás uchádzal, aby nás spasil pre
svoje telo (Ef 5,23). Keď s nami Ježiš začal svoje dielo,
má vysoký cieľ. Chce nás predstaviť ako nevestu nemajúcu škvrny alebo vrásky. Chce nás uzdraviť a urobiť
krásnymi. Slovo o vykúpení ale siaha ešte hlbšie. On nás
vykúpil tam, kde sme boli zotročení. On nás rozviazal
tam, kde sme boli spútaní, spútaní túžbami a nátlakom,
spútaní vlastným egoizmom, egoistickou sebarealizáciou. Ježišova krv môže vykúpiť aj z démonských
vplyvov. Zaoberanie sa s okultnými a démonskými
mocami je v Európe bežné. Kto si s týmito mocami
začne, ten sa dostane pod ich moc. Ježiš nás vykúpil aj od satanových nárokov, aby sme sa stali Jeho
telom.
„Ježiš očistil svoju cirkev svojím slovom“
(v. 26)
Slová majú očisťujúci účinok. „Vy ste už čistí pre slovo,
ktoré som vám hovoril“, hovorí Ježiš u Jána 15,3. Vždy,
keď sa zamestnávame Bibliou, zbadáme, že sa na nás
pracuje. Tu sa čistím od mojich falošných predstáv a ciest,
od falošných učení sveta.
136
Ježiš k nám ale nielen hovorí, On aj čaká na našu
odpoveď. Modlitba nie je koníčkom pobožných ľudí.
Modlitba je výrazom mojej úcty k Ježišovi. Modlitba je
vyjadrením mojej lásky k Nemu. Ak niekoho milujem,
tak s ním hovorím. Obsah srdca sa najhlbšie odovzdáva
ďalej pomocou slova. Ježiš čaká, aby sme s Ním hovorili. Nemám tu na mysli odriekanie predpísaných modlitieb, nech už boli svojím časom akokoľvek nápomocné.
Ježiš čaká na rozhovor môjho srdca, na moje vlastné,
mnou sformované slová. Bolo by predsa svojrázne, keby
zamilovaný so svojou vyvolenou hovoril len v naspamäť
naučených rýmoch. Určite by ho nútila aby vyjadril
svoje osobné pocity. Odopierali sme až doteraz Ježišovi
našu vlastnú odpoveď? Nechali sme Ho stáť v Jeho
láske? Modlitba nie je viazaná na zvláštne miesto.
Smieme sa modliť všade, kdekoľvek sa nachádzame.
Mnohí sa modlia za volantom svojho auta. Aký dôležitý
je neustály kontakt s Ježišom pre obdobie priateľstva
a zasnúbenia, aby bolo možné sa spätne orientovať!
Rovná sa to Walkie-talkie-systému (spojeniu pomocou
vysielačiek) na duchovnej úrovni.
Ježiš svojím Slovom živí a opatruje cirkev (v. 29).
Ranná tichá chvíľa s čítaním Biblie a modlitbou je pre
kresťana nevyhnutnosťou. Sú to raňajky nášho vnútorného človeka.
3. JEŽIŠ OPUSTIL, ABY SA SPOJIL
„A tí dvaja“ – hovorí Písmo – „ budú v jedno telo. Toto
tajomstvo je veľké, ale ja hovorím vzťahom na Krista
a vzťahom na cirkev“ (v. 31–32). Jedno z najjasnejších
slov Svätého Písma nachádzame v jednej z jej najtmavších
kapitol. V šiestej kapitole 1.listu Korintským zápasí Pavol
137
o posvätenie cirkvi v Korinte. Bojuje o to, aby opustili
nevestínce, aby vynechali nezodpovedný spánok v týchto
domoch. Uprostred tejto kapitoly žiari verš: „Kto sa pripojí k Pánovi, je s Ním jeden Duch“ (1K 6,17). Je možné
vstúpiť do duchovného spoločenstva s Ježišom, spojiť sa
s Ním tak, ako sa muž a žena stanú jedným telom?
Znamená to veriť? – Potom je k viere potrebné duchovné
prebudenie, tak, ako sme hovorili o pohlavnom vybudení
v telesnej oblasti. Potom musí byť vo mne vzbudená
duchovná túžba. Veta nevesty vo Veľpiesni: „Pod jabloňou
som ťa zobudila“ (8,5) platí aj pre Ježiša, ženícha svojej
cirkvi. Pravdaže nie bohatý tieň jablone, ale skromný tieň
Jeho kríža je miesto, kde nás dosahuje Jeho prebúdzajúca
láska. Ježiš sa chce s nami spojiť, v duchu, v duševnej, ale
aj telesnej oblasti. „A tí dvaja budú v jedno telo“: Toto
tajomstvo sa uskutočňuje pri každom slávení Jeho Pamiatky – Večere Pánovej. Ježiš sa stáva jedným telom
s nami, pričom nám dáva podiel na svojom zdrvenom
tele. Jedením chleba a pitím z kalicha sa s Ním zjednocujeme, stávame sa jedným telom, výrazom nového živého
organizmu, novej jednoty lásky.
Obetavosť Ježišovho tela
Je to zdrvené Ježišovo telo, ktoré jeme. Čo urobil Ježiš
so svojím telom? Uvažovali sme o tom, ako máme zodpovedne zaobchádzať s naším telom a telom nášho
blížneho. Ježiš prijal svoje telo z rúk svojho Otca
s veľkou vďačnosťou. O tom čítame v Židom 10,5. Chcel
pre činenie Božej vôle použiť svoje telo (Žid 10,7). Ako
bolo Ježišovo telo zušľachtené! Aká láska a uzdravujúca
moc z neho vyžarovala! A potom Ježiš poskytol svoje
telo pre to najvyššie, pre obeť. „Sme posvätení donesenou obeťou tela Ježiša Krista raz navždy“, vysvetľuje list
138
Židom (10,10). Vydanie tela k obeti je jeho najvyšším
naplnením. Každá žena, ktorá rodí, vie, že svoje telo
privádza do nebezpečenstva. Zrodenie nového života nie
je možné bez obetavosti. Tak aj znovuzrodenie, naše
duchovné zrodenie, vyžaduje obeť tela Ježiša Krista, aby
sme mali pokoj skrze odpustenie a boli uzdravení Jeho
ranami. Vo vydaní Ježišovho tela, v tomto najvyššom
ocenení tela musíme umiestniť a začleniť všetky naše
pocity a túžby, všetky túžby po bezpečí, partnerstve
a telesnom spoločenstve. Tu sme dvojako zaopatrení:
v bezpečí a už nie tu. Myslím, že len ten človek je schopný pre partnerstvo, ktorý dokáže byť aj sám. Kto našiel
všetko, čo potrebuje, v Ježišovej obeti a v spoločenstve
lásky s Ním, ten nebude preťažovať svojho partnera.
Vlastne sa môže vydať – oženiť len ten, kto je v oblasti
tela, duše a ducha zaopatrený v Kristu.
„Sme údmi Jeho tela“ (v.30)
Obeťou svojho tela vytvoril Ježiš novú, večnú základňu
spoločenstva: Božiu rodinu. Je otvorená pre ženatých aj
neženatých, deti a starcov, chudobných i bohatých, čiernych a bielych. Podľa Marka 3,35 k nej patrí každý, kto
činí Božiu vôľu, kto čuje Božie slovo a činí ho (Lk 8,21).
Týchto Ježiš nazýva svojimi bratmi a sestrami. Jednou
vetou: kto verí v Ježiša, patrí do tejto rodiny. Táto Božia
rodina je večná. V porovnaní s ňou sa manželstvo, nech je
akokoľvek pekné, stáva prvotnou formou. Nie je ničím
konečným. V nebi a na novej zemi sa už nebudú ženiť ani
vydávať (porovnaj Mt 22,30). A Božia rodina je celosvetová: všetky rasy a národy majú v nej miesto a budú v nej
zastúpené (porovnaj Zj 5,9–10).
Aby Ježiš túto Božiu rodinu založil, tak opustil nebesia a uchádzal sa o nás. Kto sa s Ním spojil v Duchu –
139
duchovne prebudený – a má podiel na požehnaní Jeho
obete, ten patrí k novej základni spoločenstva, do Božej
rodiny, do cirkvi, ktorá je večná. Sme údmi Jeho tela,
Jeho cirkvi, Jeho rodiny. Možno o nás prehlásiť niečo
väčšie?
***
140
Zoznam literatúry, vydanej a používanej
v misijnej službe MSEJK
(aktuálny roku 2011)
Literatúra pre deti:
Royová, K.:
Ako kvapôčka putovala
Royová, K.:
Ako prišli lastovičky domov
Farkas, Z.:
BELKO biely baranček
Beliš, S.:
Darček 33 príbehov
Nagajová, J.:
Huhuluja 16 príbehov
Kolektív:
KĽÚČE séria príbehov
Beers, V. G.:
Moja obrázková Biblia
Literatúra pre mládež:
Swinford, B.:
Búrlivák
Schippers, W.: Lodníkov syn
Bühne, W.:
Môže byť láska hriechom?
Rees, J.:
Postrach Longfildu
Liebi, R.:
Rocková hudba – New age
P. St. John:
Tajomstvo divokého lesa
Bühne, W.:
Túžba oklamaných
P. St. John:
Víťaz
Literatúra pre rodinný život:
MacArthur, J.: Boží plán pre výchovu našich detí
Bovet, T. Dr.:
Manželstvo
George, B.:
Radostné kresťanstvo
Scheunemann: Vernosť a šťastie na celý život
Životné príbehy:
Siracký, J. MUDr.
Aylwardová, G.:
Grandjean, S.:
Mika, K. MUDr.:
Patricia St. John:
Garlick, P.:
Hľadanie súvislostí – Návraty –
Čas na zamyslenie
Na strane Víťaza
ORANO
Príhody pohotovostného lekára
Rozpráva príbeh svojho života
SVETLO DO TMY
141
Grant, M.:
Jakš, M.– Spišiak, S.:
V protivetre
Život a dielo sestier Royových.
Evanjelizačná a misijná literatúra:
Bunyan, J.:
Cesta Pútnika I.II.
Bennett, R. A.:
Duchovný pokrm
Bennett, R. A.:
Hľadanie Boha
Spurgeon, C. H.:
Je napísané – Dvere sú otvorené
Spurgeon, C. H.:
Jedine z milosti
Zo spomienok starca,
Konvalinky
Náboženstvo alebo viera v evanjelium
Pahls, W.:
Hession, R.:
Nové obživenie
Pflaum. L.:
Pramene sily
Spurgeon, C. H.:
Sila zasľúbenia
Murray, A.:
Škola poslušnosti
MacArthur, J.:
Úzkou bránou
Reinwaldová, E. M.:
V zdraví aj v chorobe ...
Langhammer, J.:
Víťazný život v Kristovi
Modersohn, E.:
Vzhlidani na Ježiša
Výklady biblických textov a súvisiacich otázok:
Erdélyiová, J. MUDr.:
Alternatívna medicína vo svetle Biblie
Koletív:
Biblická Panoráma
Gitt, W.:
Často kladené otázky
Langhammer, J.:
Čo bude s týmto svetom?
Pauli, E. T.:
Duchovná hudba
Grebe, D.:
Jeho číslo je 666
Moris, H.:
Jóbova úžasná správa
Vajda, D.:
Kľúče nebeského kráľovstva
Saphir, A.:
Kristus a Písmo
Paserín, V.:
Kristus v obraze stánku
Seibel, A.:
Nebadané zvedenie zborov
Peters, B.:
Nepochopiteľné Bohatstvo Kristovo
Vajda, D.:
Pane, Pane ...
Kausemann, J.:
Premožený milosťou
Fruchtenbaum, A.G.Dr.: Tri mesiášske zázraky
Vajda, D.:
Veda versus Darvin
Fruchtenbaum, A.G.Dr.: Život Mesiáša
142
George André:
Roy Hession:
Ole Hallesby:
L. Gassmann Dr theol.:
Pane, nauč nás modliť sa!
Chceme vidieť Ježiša
V utíšení rastie naša sila
Pozor: Posledné časy!
Knihy úvah na denné čítanie:
Murray, A.:
Očakávanie na Boha, 31 úvah
Kolektív:
V Božej blízkosti
Eichhorn, C.:
V Božej dielni 371 úvah
Diela Kristíny Royovej:
Bez Boha na svete
Biblické postavy
Bludári
Druhá žena
Jozef Egyptský
Keď sa život začínal – Slnečné dieťa
Na rozhraní
Sluha
Staniša
Stratení – Ako zbohatnúť
Susedia
Šťastie – Navrátený raj
Šťastní ľudia – Prišiel domov
To čo večne trvá – Deti hauzírerov
Vo vyhnanstvo – V pevnej ruke
V slnečnej krajine – Traja kamaráti
Za presvedčenie
Za svetlom, so svetlom
Za vysokú cenu
Viac informácii o ponúkanej literatúre
a kresťanskej viere získate
Na adrese: www.msejk.sk,
alebo:
MSEJK, 841 04 Bratislava, Púpavová 4
143
144
Download

Stiahnuť PDF