Vysoká škola ekonómie a manažmentu
verejnej správy v Bratislave
Hybné sily
rozvoja regiónov
Zborník príspevkov z medzinárodného vedeckého seminára
Bratislava, 26. apríla 2012
Vysoká škola ekonómie a manažmentu
verejnej správy v Bratislave
Zborník príspevkov z medzinárodného vedeckého seminára
Hybné sily
rozvoja regiónov
Bratislava 26. apríla 2012
Recenzenti: doc. Ing. Elena Beňová, PhD.
prof. Dr. Štefan Volner, CSc.
Výkonná redaktorka:doc. Ing. Mária Tokárová, PhD.
Za odbornú a jazykovú úpravu zodpovedajú autori príspevkov.
Vydavateľ:
Inštitút aplikovaného manažmentu
Jesenského 2, 911 01 Trenčín
www.crr.sk
Pre:
Vysoká škola ekonómie a manažmentu verejnej správy v Bratislave
Železničná 14
821 07 Bratislava
Tel.: +421/905 864 457
ISBN:978-80-89600-00-7
Programový výbor
Predsedníčka:
prof. Ing. Viera Cibáková, CSc.
rektorka Vysokej školy ekonómie a manažmentu verejnej správy v Bratislave
Členovia:
doc. Ing. Stanislav Filip, PhD. - prorektor pre zahraničné vzťahy a public relations, VŠEMvs v Bratislave
doc. Ing. Anna Kachaňáková
- prorektorka pre vzdelávaciu činnosť pre denné
štúdium, VŠEMvs v Bratislave
doc. PhDr. Zoltán Rózsa, PhD.
- prorektor pre podnikateľské aktivity, VŠEMvs
v Bratislave
prof. Ing. Štefan Slávik, CSc. - prorektor pre vedu a výskum, VŠEMvs
v Bratislave
doc. Ing. Judita Táncošová, CSc. - prorektorka pre vzdelávaciu činnosť pre externé štúdium, VŠEMvs v Bratislave
Dr. h. c. mpx. h. c. prof. Ing. Vladimír Gozora, PhD. - riaditeľ Ústavu ekonómie
a manažmentu, VŠEMvs v Bratislave
doc. Ing. Marta Hamalová, CSc. - riaditeľka Ústavu verejnej správy, VŠEMvs
v Bratislave
hon. prof. Ing. Oldřich Kratochvíl, Dr. h. c. - rektor EPI, s. r. o., Kunovice, ČR
doc. PhDr. Ján Liďák, CSc.
doc. JUDr. Ivan Malý, CSc.
- rektor Vysokej školy politických
a spoločenských vied, Kolín, ČR
- dekan Ekonomicko-správnej fakulty, Masarykova univerzita v Brne, ČR
Ing. Viktor Nižňanský, PhD.
- Komunálne výskumné a poradenské centrum, n. o.,
Piešťany
prof. Ing. Igor Palúš, CSc.
- dekan Fakulty verejnej správy, UPJŠ
v Košiciach, Košice
Cieľ seminára
•
prezentácia výsledkov výskumu akademických zamestnancov VŠEMvs v Bratislave
•
komparácia úrovne výskumu VŠEMvs v Bratislave s výsledkami iných akademických
pracovísk
•
prezentácia praktických skúseností z výkonu verejnej správy a identifikovanie
podnetov a námetov na vedecký výskum
•
Tematické okruhy
•
verejné politiky a ich vplyv na regionálny rozvoj
•
malé a stredné podnikanie ako hybná sila regionálneho rozvoja
•
partnerstvá ako významný faktor rozvoja obcí a regiónov
•
meranie, zachovanie a upevňovanie občianskej bezpečnosti
•
kvalita samosprávneho manažmentu na miestnej úrovni
•
napredovanie a spomaľovanie komunálnej reformy
•
postindustriálne výzvy pre podnikanie a manažment organizácii
Cieľová skupina
•
akademickí zamestnanci VŠEMvs v Bratislave
•
vysokoškolskí učitelia a vedeckí pracovníci
•
zamestnanci verejnej správy
•
spolupracujúce inštitúcie a orgány verejnej správy
•
spolupracujúce akademické inštitúcie zo zahraničia
ObsahContens
Otvorenie medzinárodného vedeckého seminára . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 13
Opening of the international scientific seminar
prof. Ing. Viera Cibáková, CSc.
Managerial roles in the context of corporate social responsibility . . . . . . . . . 15
Manažérske roly v kontexte sociálnej zodpovednosti podnikania
dr. Bogumiła Barańska
Percepcia odborných vedomostí a praktických zručností starostov obcí
miestnymi obyvateľmi . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 19
Perception of mayor`s professional knowledge and practical skills
by local inhabitants
doc.Ing. Anna Belajová, PhD.- Ing. Ivana Gecíková, PhD. - doc. Ing. Viera Papcunová
Vplyv pozície kreatívnej ekonomiky v rozvojovej politike Európskej únie
na proces tvorby kultúrnych politík v Slovenskej republike . . . . . . . . . . . . . 26
Influence of the position of the creative economy in development
policy of the European Union on the process of the formation
of cultural policies in Slovak Republic
Ing. Katarína Bolaňosová
The Hungarian food industry and the crisis . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 33
Potravinársky priemysel v Maďarsku a kríza
Dr. Norbert Bozsik, PhD.
Význam a pôsobnosť rímskeho senátu . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 39
The importance and efficiency of the Roman senate
JCDr. PaedDr. Róbert Brtko, CSc.
Partnerstvá ako významný faktor rozvoja obcí a regiónov . . . . . . . . . . . . . 47
Partnerships as a major factor in the development of local and regional
Ing. Iveta Bubeníková - Mgr. Tomáš Bumbál
Daňová konkurencia – príležitosť pre rozvoj regiónov . . . . . . . . . . . . . . . . 52
Tax competition – opportunity for development of regions
Ing. Emil Burák, PhD.
Problematika starnutia populácie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 58
Problems of population ageing
doc. PhDr. Peter Čajka, PhD.
Vplyv poisťovania na rozvoj regiónu . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 65
Insurance activities in region
prof. Ing. Viktória Čejková, PhD.
Ľudský faktor v malých a stredných podnikoch –
kľúčový faktor ich úlohy v rozvoji regiónov . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 70
Human factor in small and medium-sized businesses a key factor and its roles in the development of regions
doc. Ing. Alena Daňková, CSc. - Mgr. Michaela Rudašová
Etika v kontexte kontroly vo verejnom obstarávaní . . . . . . . . . . . . . . . . . . 77
Ethics in the context of control in public procurement
JUDr. Ing. Jaroslav Dobiš, PhD. - PhDr. Agneša Víghová, PhD.
Sociálny kapitál ako nástroj verejných politík podporujúci
regionálny rozvoj . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 83
Social capital as an instrument of public policy
supporting regional development
doc. Ing. Iveta Dudová, PhD.
The effectiveness of partnerships –
a view from the perspective of public management . . . . . . . . . . . . . . . . . . 87
Efektívnosť partnerstva – z pohľadu perspektív verejného manažmentu
prof. UE dr. hab. Aldona Frączkiewicz-Wronka
Potreba znalostí a ich pôsobenie na regionálne
podnikateľské prostredie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 93
Need of knowledge and their application in regional
entrepreneurial background
PhDr. Jana Gašparíková, PhD.
Partnerstvá – významný faktor rozvoja regiónov a obcí . . . . . . . . . . . . . . . 98
Partnership – significant development factor of regions
and municipalities
doc. Ing. Marta Hamalová, CSc. - doc. Ing. Anna Belajová, PhD. Ing. Milena Majorošová - Mgr. Ivana Kovácsová
Malé a stredné podniky ako hybná sila rozvoja ekonomiky . . . . . . . . . . . . 106
Small and medium-sized enterprises as a moving force
for developing the economy
Mgr. Miroslava Horňáčková
Podpora turizmu v strategických rozvojových dokumentoch
miest a obcí v Slovenskej republike . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 109
Promoting of tourism in strategic documents
of municipalities in the Slovak Republic
Ing. Zuzana Hrabovská, PhD.
Kontroling ako nástroj efektívneho riadenia územnej samosprávy . . . . . . . 115
Controlling as a tool for effective management of the territorial self-government
Ing. Elena Chudá
Financovanie informatizácie verejnej správy . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 127
Financing of informatization of the public administration
Ing. Veronika Jánošová, CSc. - Ing. Zuzana Jánošová
Systém právnej ochrany medzinárodných investícií v súčasnosti . . . . . . . . 131
Contemporary system of legal protection of international investments
JUDr. Andrej Karpat
Cloud computing vo verejnej správe . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 136
Cloud computing in the pubic administration
doc. Ing. Mojmír Kokles, PhD. - Ing. Anna Hamranová, PhD.- Ing. Anita Romanová, PhD.
Regióny a ich hospodársky a sociálny rozvoj v Európskej únii . . . . . . . . . . 142
Regions and their economic and social development in the European Union
doc. Ing. Viliam Kováč, CSc.
Banky a jejich role při rozvoji veřejné správy v regionech . . . . . . . . . . . . . 149
Banks and their roles in the delopment of public administration in regions
Ing. Jan Krajíček
Národný strategický referenčný rámec - príležitosť pre Slovenskú
republiku v programovom období rokov 2007 - 2013 . . . . . . . . . . . . . . . 154
The national strategic reference framework - opportunity for the
Slovak Republic for the 2007 – 2013 period
Ing. Pavol Križo, PhD.
Metóda právnej regulácie v zamestnaneckých vzťahoch v štátnej službe . . . 167
The method of the legal regulation in labour relations in state service
prof. JUDr. Jozef Kuril, CSc.
Pojem „pracovník“ v pracovnom práve
(rámcová teoreticko-právna analýza) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 180
The term of „worker“ in labour law framework theoretical-legal analysis)
JUDr. Michal Kuril, PhD.
Teoretické východiská vodcovských vlastností a hľadanie
spoločných charakteristík úspešných lídrov . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 187
Theoretical background of leadership traits and the search
for common characteristics of successful leaders
Ing. Ivana Ljudvigová - Ing. Ivana Mišúnová Hudáková, PhD.
The corporate social responsibility strategy and the local community . . . . . 195
Spoločensky zodpovedná stratégia na úrovni obcí
dr. Renata Maćkowska
Budúcnosť – silné regióny . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 200
The future – powerful regions
Dr. h. c. Ing. Tibor Mikuš, PhD.
Abilenský paradox v skupinovom rozhodovaní . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 213
The Abilene paradox in group decision making
Ing. Juraj Mišún, PhD. - doc. Ing. Nadežda Jankelová, PhD.
Využitie SWOT analýzy pri tvorbe statégie rozvoja
cestovného ruchu v okrese Humenné . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 220
The use of swot analysis for the creation of tourism
development strategy in the district of Humenné
doc. Ing. Anna Neumannová, CSc. - Mgr. Anna Židová - Ing. Marián Židó
Platobná schopnosť podniku . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 230
Solvency of the company
doc. Ing. Valéria Nináčová, CSc.
Prístupy k zabezpečeniu zeleného rastu . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 238
Approaches to the provision of green growth
doc. Ing. Eva Romančíková, CSc.
Ľudské zdroje ako základ kvalitných služieb v obciach . . . . . . . . . . . . . . . 243
Human resources as the basis of quality services in municipalities
Ing. Jana Rosičová
Medzisektorové partnerstvá v komunitnom a regionálnom rozvoji . . . . . . 249
Cross-sectoral partnerships in community and regional development
doc. PhDr. Zoltán Rózsa, PhD.
Vplyv malého a stredného podnikania v cestovnom ruchu
na rozvoj regiónov Slovenskej republiky . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 253
Effect of small and medium enterprises in tourism to regional development
in Slovak Republic
Mgr. Monika Rózsová
Multikulturalizmus – súčasť postindustriálnej civilizácie . . . . . . . . . . . . . 257
Multiculturalism – the component of postindustrial civilization
prof. Ing. Mikuláš Sedlák, CSc. - Ing. Ján Rusnák
Miestne dane – finančný nástroj rozvoja obce . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 264
Local taxes – financial instrument of development of a community
Ing. Slavka Sedláková, PhD.
Ochranná funkcia v pracovnom práve . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 269
The protective function in labour law
JUDr. Róbert Seidner
Public-private partnerships in Ukraine . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 277
Verejno-súkromné partnerstvá na Ukrajine
Pavlo Shylepnytskyi, Ph.D., Ass. Professor
Podnikateľský model ako elementárna predstava o podnikaní . . . . . . . . . . 284
Business model as a elementary imagination about a business
prof. Štefan Slávik
Dôležitosť pružnej organizačnej štruktúry pri zavádzaní Inovácií . . . . . . . . 292
Importance of flexible organisational structure within innovation implementation
Ing. Katarína Stachová, PhD. - Ing. Zdenko Stacho
Kvóty ako nástroj Európskej únie zabezpečujúci rovnosť medzi
mužmi a ženami . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 298
Quotas as European Union means of achieving equal treatment
between men and women
Mgr. Zuzana Štefanková, LL.M.
Regionálny rozvoj V Slovenskej republike a meno Baťa . . . . . . . . . . . . . . 307
Regional development in Slovak Republic and the name Bata
doc. Ing. Juraj Tej, PhD.
Koncentrácie a fúzie vo svetovej ekonomike . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 312
Concentrations and mergers in global economy
doc. Ing. Mária Tokárová, PhD.
The development of exhibition activity as a factor reducing
disproportionality regions in international cooperation . . . . . . . . . . . . . . 319
Rozvoj výstavnej činnosti ako faktor znižovania regionálnych
disproporcionalít v medzinárodnej spolupráci
doc. Anatolii Vdovichen, CSc. - Olga Vdovichena
Predzmluvné vzťahy (§ 41 Zákonníka práce) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 324
Pre-contractual relations (Provision 41 of the Labour Code)
Mgr. Jana Záhorčáková - JUDr. Michal Kuril, PhD.
12
Otvorenie medzinárodného vedeckého seminára
Opening of the international scienfic seminar
prof. Ing. Viera Cibáková, CSc.
Vysoká škola ekonómie a manažmentu verejnej správy v Bratislave organizuje každoročne medzinárodný vedecký seminár, ktorý sa tohto roku koná na tému „Hybné sily
rozvoja regiónov“.
Už v preambule Rímskej zmluvy z roku 1957 sa konštatuje, že je potrebné „posilniť
jednotu ekonomík a zaistiť ich harmonický rozvoj znižovaním existujúcich rozdielov
medzi jednotlivými regiónmi a zmierňovaním zaostalosti znevýhodnených regiónov“.
Táto téma je výsostne aktuálna aj v tomto roku, kedy sa nielen Slovenská republika, ale aj ostatné krajiny Európskej únie snažia v priebehu najhoršej krízy v histórii EÚ
poukázať na dlho očakávaný plán stratégie „Európa 2020“ a na výzvy, ktoré sú pred
nami. Hospodárska kríza odhalila slabiny európskeho hospodárstva, sužovaného takými vážnymi problémami, ako sú globalizácia, nedostatok zdrojov a starnutie obyvateľstva.
Podľa návrhov Európskej komisie môže Európa daný nepriaznivý stav prekonať, ak
sa dokáže transformovať na ekologickejší a inovatívnejší trh, ktorý bude podporovať
sociálny blahobyt. V rámci stratégie „Európa 2020“ bolo navrhnutých 5 kvantitatívnych
cieľov, medzi nimi predovšetkým zvýšenie miery zamestnanosti zo súčasných 69% na
minimálne 75% a zvýšenie výdavkov na výskum a vývoj až na úroveň 3% HDP. V Európe sú tieto výdavky momentálne na úrovni 2%, čo je podstatne menej ako napr. v USA
a v Japonsku.
Pri charakterizovaní hybných síl rozvoja regiónov v Slovenskej republike je potrebné brať do úvahy najmä podporu podnikania a konkurencie smerom k zlepšovaniu produkčnej štruktúry regiónov a predvídanie kríz, ktoré môžu vzniknúť v štruktúre hospodárstva. Vzdelávanie a odborná príprava na podnikanie zohráva v tomto smere kľúčovú úlohu a nezaostáva ani zvyšujúci sa dôraz na zlepšenie zručností v sektore malého
a stredného podnikania. Je v záujme rozvoja toho-ktorého regiónu vytvárať silnejšie,
efektívnejšie zastúpenie záujmov malých a stredných podnikov na národnej úrovni a na
úrovni Európskej únie.
Preto je potrebné snažiť sa do veľkej miery posilňovať vnútroregionálne väzby, odstraňovať vzhľadom na otvorenosť slovenskej ekonomiky hrozbu „duálnej ekonomiky“
a uznať pracovnú silu ako hlavný motor rozvoja regiónov. Súčasne je žiaduce si uvedomiť, že vývoj, charakter a kvalita pracovnej sily môžu byť aj zásadnou bariérou tohto
rozvoja. Jedným z cieľov stratégie „Európa 2020“ v oblasti vzdelania je znížiť mieru predčasného ukončenia školskej dochádzky zo súčasných 15 % na 10 %, a zároveň zvýšiť
podiel obyvateľov vo veku 30–34 rokov, ktorí majú ukončené vysokoškolské vzdelanie,
z 31 % na minimálne 40 % v roku 2020. Nielen v Slovenskej republike, ale aj v Európe
dochádza v dôsledku demografického vývoja k úbytku našich pracovných síl. Iba dve
tretiny európskeho obyvateľstva v produktívnom veku sú v súčasnosti zamestnané, čo
je v porovnaní s viac ako 70% v USA a Japonsku málo. Mladá populácia (aj ľudia s vyš13
ším vzdelaním) sú zasiahnutí krízou a hrozí riziko, že ľudia mimo pracovného zaradenia
stratia kontakt s trhom práce.
Slovenská republika a jej regióny majú perspektívu vo zvýšení konkurencieschopnosti lukratívneho odvetvia cestovného ruchu. V tomto smere majú svoju úlohu aj štrukturálne fondy EÚ, ktoré môžu poskytnúť nevyhnutnú podporu na zlepšenie konkurencieschopnosti a kvality cestovného ruchu na regionálnej a miestnej úrovni. Infraštruktúra vybudovaná na účely turistického ruchu prispieva k miestnemu rozvoju. Súčasne
sa vytvárajú alebo udržiavajú pracovné miesta aj v priemyselne či poľnohospodársky
zaostalejších oblastiach, či v mestských oblastiach, ktoré sú v štádiu obnovy. Cestovný
ruch je preto dôležitým nástrojom na integráciu menej rozvinutých regiónov a ponúka
im rovnaký prístup k výhodám, ktoré prináša rast. Podpora infraštruktúry a služieb súvisiacich s cestovným ruchom je takisto možná v rámci ďalších činností, ako sú napr. inovácie, podpora malých a stredných podnikov, informačné technológie a ľudský kapitál.
Trvalo udržateľný rozvoj je ďalšou hybnou silou rozvoja regiónov. Tento spôsob rozvoja ľudskej spoločnosti dáva do súladu hospodársky a spoločenský pokrok s plnohodnotným zachovaním životného prostredia. Je to rozvoj, ktorý umožňuje uspokojovanie
potreby súčasných generácií bez ohrozenia možnosti budúcich generácií zabezpečiť ich
vlastné potreby a proces, v ktorom využívanie zdrojov, smerovanie investícií, orientácia
technologického rozvoja a inštitucionálne zmeny sú vo vzájomnej harmónii, a podporujú tak súčasný ako aj budúci potenciál, t. j. napĺňať ľudské potreby a nároky. To znamená prechod na ekologické hospodárstvo, ktoré generuje rast, vytvára pracovné miesta
a odstraňuje chudobu prostredníctvom investícií do prírodného kapitálu a jeho ochrany, od ktorého závisí dlhodobé prežitie našej planéty
V nemalej miere musí prispieť k rozvoju regiónov Slovenskej republiky a k napĺňaniu jej zámerov aj moderná, flexibilná a výkonná regionálna a lokálna verejná správa.
Musí súčasne vytvárať priaznivé podmienky na zvyšovanie konkurencieschopnosti a aktivizáciu rozvojového potenciálu konkrétneho regiónu. Kvalita regionálnej a lokálnej verejnej správy je jedným z predpokladov dosahovania ekonomickej, sociálnej a ekologickej udržateľnosti rozvoja a zvyšovania života obyvateľov regiónov a obcí.
Vysoká škola ekonómie a manažmentu verejnej správy v Bratislave venuje veľkú
pozornosť tej časti vedeckovýskumnej činnosti na škole, ktorej výsledky môže využívať
aj podnikateľská a hospodárska sféra. VŠEMvs v Bratislave sa stala podpisom Memoranda
o porozumení a Dohodou o spoločnom výskume súčasťou slovensko-talianskeho konzorcia pre výskum malých a stredných podnikov. Je to najdôležitejší a najvýznamnejší
projekt, ktorý naša škola v súčasnosti realizuje.
Na základe výsledkov výskumu VŠEMvs v komunálnej reforme v Slovenskej republike boli naši pedagógovia vymenovaní do odbornej komisie splnomocnenca vlády SR
pre oblasť komunálnej reformy.
Vedomostná spoločnosť nielen našej krajiny má zásadný význam pri dosahovaní
cieľov Európskeho spoločenstva prostredníctvom vytvárania a posilňovania intelektuálnych, kultúrnych, spoločenských, vedeckých a technických rozmerov. V tomto procese
chce mať aj naša škola, a to tak ako doteraz, aj v nasledujúcich rokoch nezastupiteľné
miesto.
Bratislava apríl 2012
14
Managerial roles in the context of corporate social responsibility
dr. Bogumiła Barańska
Abstract
CSR (Corporate Social Responsibility) is becoming a global expectation – not only
is it considered correct but it also seems advantageous for the core business activity.
Modern business has got much better access to capital and other resources than many
governments. Thus, leading businesses begin to realize that this shift of power and resources also requires a shift of responsibility and, as a result, creates corporate citizenship. Until now, the key responsibility was to prevent social and environmental harm,
whereas from now on business is required to exert a positive impact.
Keywords: corporate social responsibility, managerial role
Introduction
Corporate social responsibility may be represented by one of the following four attitudes: resistance, social obligation, social reaction and social input. If the business is not
engaged in solving social problems and, what is more important, neglects responsibility or
hushes it up, it becomes resistant. The social obligation approach seeks recognition of its activity in economic and legal regulations. According to this approach, the business considers
itself responsible only for the closest surrounding. In practise, responsibility is limited to legal
regulations. Social reaction takes place, when the business accepts both legal and ethical
responsibility and only sometimes engages in charity. Social input strategy represents the
highest level of corporate responsibility. The key objective of this strategy is playing the role
of a good citizen who actively seeks ways of improving social prosperity. [8, p. 37].
1. Social responsibility leader
It is currently required to explore new approaches, knowledge, techniques of management, resources and innovative approach to executive functions.
The managerial function is complicated mainly because of the combination of both
an individual’s moral code and other codes, which require interaction and additional
functions such as:
•
Responsibility before executive management and employers which results from
a contract or agreement according to which certain tasks are delegated based on
the manager's skills and knowledge and according to which the manager is obliged
to act in the employer's interest.
•
Professional responsibility related to the job function and competences represented
by a person performing a relevant occupation, which sets for him/her a number of
responsibilities and obligations.
•
Responsibility with regard to the managed business or institution and with regard
to the goals that have been set for the manager to achieve.
•
Responsibility with regard to the organization's members who co-operate with the
executive management in order to carry out their tasks. The manager plays the role
15
of a leader and motivates his/her team to carry out all tasks as well as determines
standards for the organization. He/She creates the organizational culture.
•
Legal responsibility with regard to State institutions arising from legislative
regulations and general customs.
•
Social responsibility- different codes of action resulting from different situations
which sometimes clash and lead to internal and external conflicts. The management
needs to possess relevant competences to be able to handle moral complications.
The management also has to consider creative responsibility with regard to the
implemented organizational codes of practice. [1, p. 229].
Promotion of the socially responsible qualities is crucial in the efficient execution of
the social policy. Below is the description of roles played by the executive management
according to H. Mintzberger and their influence on social responsibility policy within an
organization. [5].
I. Interpersonal roles
1. Figurehead (representative role). The manager communicates the
organization’s norms and values to the external environment, presents
the objectives and results of the social responsibility policy as well
as adopted social and ecological values at public presentations of
conferences. A Figurehead takes part in various events devoted to social
problems and CSR, he/she is often a member of different CSR boards or
committees and thus strengthens or weakens social perception of the
organization.
2. Leader (carries out the company’s objectives at the same time motivating
the employees). The manager determines the company’s norms and values
effective within the organization; directs and motivates the subordinates
in order to raise their efficiency, dedication and professionalism as well as
social task fulfilment. The Leader authenticates and confirms the generally
binding norms and values and indicates the correct codes of action.
3. Liaison (is responsible for the organization’s relation with the external
surrounding with regard to contracts, agreements, orders upon which
depends the company). According to this role, the manager is responsible
for the kind and character of co-operation with customers; promotes
partnership and responds to customer inquiries in order to acquire cooperators. Managers influence the organization’s activity directly and
indirectly as well as create it indicating possible economic, social and
ecological outcome.
II. Informational roles
1. Spokesperson (represents certain cases and problems outside the
company). The manager talks to professionals and vocational groups which
on the other hand present CSR knowledge. The Spokesperson creates
and implements adequate communication policy and also supports
and strengthens socially responsible behaviour. The Spokesperson also
16
indicates the significance of the socially responsible endeavours and
determines desired results.
2. Disseminator (delivers information to all members of the organization). The
manager is the source of information about the organization’s social and
economic involvement. He/she draws up and disseminates social reports,
informs about the changes that take place in the surrounding and about
increased social expectations towards the company.
3. Expert – specialist (seeks information about the company). The manager
seeks areas of the organization’s social involvement. He/she maintains and
updates knowledge about social involvement, choice of social partners
and general trends that occur within the community.
III. Decisional roles
1. Entrepreneur (invents, initiates and regularly implements new projects
with the objective of its development). The manager sets key objectives
for the organization, decides about the direction of development, ways
of integrating its economic and social objectives as well as the level of
dedication to the social issues. During the planning process, the expectations
of the organization’s partners need to be taken into consideration and
also act in a way that will ensure equilibrium between current and future
business requirements but also between the social and financial aspect of
its activity.
2. Disturbance handler (improves the organizational structure). The manager
monitors, assesses and determines the level of fulfilment of the social
responsibility policy; he/she determines measures and indicators of
measurements connecting them with the generally binding norms and
indicators. Indicators of the social responsibility are subject to relevant
interpretation and verification and result in final action with the objective
of enhancing positive or preventing negative results.
3. Resource allocator (distributes resources and sets priorities). The manager
analysis the socially responsible activity necessary to be taken and
determines where it should take place; he/she identifies relations and
liaisons among staff in order to improve their functioning and distributes
responsibility. When the desired competences are explored and the scope of
responsibility identified, resources necessary to fulfil the task are provided.
The objective of this role is to maintain economic and social balance.
4. Negotiator (represents the organization in individual and group
negotiations). This decisional function concentrates on balancing interests
of parties by exploring areas of common interest, i.e. Favourable for all
parties and in compliance with the organization’s objectives and also
determines measures in order to resolve social conflicts. [6].
17
Conclusion
A significant determinant that differentiates social entrepreneurs from the classic
entrepreneurs is social involvement and lack of interest in the organization’s financial
success for its own purposes [Roper, Cheney, 2005, pp. 100]. They see economic efficiency expressed in profit as a mean of achieving success and not the success itself. They
know how to take advantage of all accessible resources. This idea is closely linked to
the idea presented by M. Portera and M. Kramer „strategic philanthropy” or „the idea of
steady and sustained development”. [6, p. 138]. To sum up, corporate social responsibility is a response to current business trends.
References
[1] BERNARD, Ch.: Funkcje kierownicze. Kraków, 1997.
[2] DRUCKER, P.: Myśli przewodnie Druckera. Warszawa, 2001.
[3] DRUCKER, P.: Innowacja i przedsiębiorczość. In: Praktyka i zasady. Warszawa, 1992.
[4] GRZEGORZEWSKA-RAMOCKA, E.: Cele społeczne przedsiębiorstwa a kierunki inwestowania, Handel Wewnętrzny. Marketing - Rynek - Przedsiębiorstwo 4-5/2001.
Warszawa: Instytut Rynku Wewnętrznego i Konsumpcji, 2001.
[5] MINTZBERG, H.: The Manager’s Job: Folclore and Fact. In: Harvard Business Review,
July-August 1975.
[6] PALIWODA-MATIOLAŃSKA, A.: Odpowiedzialność społeczna w procesie zarządzania
przedsiębiorstwem. Kraków, 2009.
[7] PORTER, M. - KRAMER, M.: The Competitive of the Corporation. In: Harvard Business
Review, May/June 2002.
[8] RYBIAK, M.: Społeczna odpowiedzialność biznesu - idea i rzeczywistość. In: Gospodarka Narodowa 3/2001. Warszawa: Wydawnictwo Szkoła Główna Handlowa,
2001.
Contact
dr. Bogumiła Barańska
Department of Public Management and Social Sciences
University of Economics Katowice
Ul. 1 Maja 50
40 – 287 Katowice
Poland
E-mail: [email protected]
18
Percepcia odborných vedomostí a praktických zručností starostov
obcí miestnymi obyvateľmi
doc. Ing. Anna Belajová, PhD. – Ing. Ivana Gecíková, PhD. –
doc. Ing. Viera Papcunová, PhD.
Abstrakt
Osobnosť starostu obce ako manažéra a lídra v rozvoji obce závisí od jeho osobnostných vlastností. Odborné vedomosti a praktické skúsenosti, ako aj osobnosť kandidáta na post starostu obce výraznou mierou ovplyvňujú rozhodovanie obyvateľov, teda
voličov v komunálnych voľbách. Cieľom príspevku je poukázať, aké kritériá zohrávajú
úlohu pri výbere kandidáta na post starostu a následne ako obyvatelia, teda voliči hodnotia jeho činnosť počas výkonu funkcie.
Kľúčové slová: starosta, miestne obyvateľstvo, preferencie, vedomosti, zručnosti
Perception of mayor`s professional knowledge and practical skills
by local inhabitants
Abstract
The figure of municipality mayor as manager and leader in municipality development
depends on his character/personality attributes. Professional knowledge and practical skills
and authority of mayor candidate influence decisions of local inhabitants – voters in communal election by significant rate. The aim of the article is to show, which criteria play a role
by selection of mayor candidate and then how inhabitants evaluate his activity during performance of mayor.
Keywords: mayor, local inhabitants, preferences, knowledge, skills
Úvod
Celospoločenské zmeny vo vývoji verejnej správy v SR opierajúce sa o skúsenosti
z vyspelých demokratických krajín postupne kladú väčšie nároky a zodpovednosť na
miestne samosprávy a najmä na ich manažérov, aby hľadali čo najefektívnejšie zhodnotenie všetkých materiálnych, ľudských, ale aj finančných zdrojov, ktoré sa v danej obci
nachádzajú. To si od najvyšších manažérov v obciach, t. j. starostov vyžaduje skĺbenie
nielen teoretických a odborných vedomostí, ale aj praktických zručností. Do popredia sa
postupne dostávajú aj požiadavky na osobnostné vlastnosti týchto manažérov, najmä
ich schopnosť vcítiť sa do potrieb celej obce, komunikovať navonok, ale aj s občanmi, byť
na jednej strane silným reprezentantom obce a na strane druhej pokorným a slušným
človekom. Morálne a odborné vlastnosti manažéra – starostu sa potom stávajú základom
pre ich úspech, či neúspech v nasledujúcich komunálnych voľbách, v ktorých sa obyvatelia rozhodujú o tom, ktorému kandidátovi na post starostu dajú svoj voličský hlas.
1. Materiál a metódy
Starosta obce je predstaviteľom obce a najvyšším výkonným orgánom obce. [10].
Za starostu obce môže byť zvolený občan, ktorý má trvalý pobyt na území obce a u ktorého nenastali prekážky vo výkone volebného práva a ktorý najneskôr v deň volieb
19
dovŕšil 25 rokov veku. Prekážkou vo výkone volebného práva je zákonom ustanovené
obmedzenie osobnej slobody z dôvodu ochrany zdravia ľudí alebo výkon trestu odňatia
slobody alebo pozbavenie alebo obmedzenie spôsobilosti na právne úkony. [2, 4]. Starosta obce predstavuje najvyššieho manažéra v obci, nakoľko priamo riadi a koordinuje
rozvojové aktivity v obci. V úzkej spolupráci s obecným zastupiteľstvom vytvára funkčný
systém výkonu samosprávy v konkrétnej obci. Jednotlivé rozhodnutia, ktoré uskutočňujú samosprávni manažéri, však podliehajú verejnej kontrole, čím ich rozhodovacia
právomoc oproti rozhodnutiam v súkromnom sektore je nižšia. [9]. V miestnej samospráve pôsobia politické vplyvy, lobizmus a vplyv rôznych záujmových skupín. Manažéri
– starostovia by mali byť transparentní, vysvetľovať jednotlivé rozhodnutia a súčasne
niesť zodpovednosť za zverené prostriedky. [7]. Manažér v miestnej samospráve sa tak
nezameriava len na sledovanie inštrukcií, ale aj na dosahovanie výsledkov a na prijímanie zodpovednosti. [8]. Pri samospráve sa musia individuálne rozhodnutia občanov
pretransformovať do jediného kolektívneho rozhodnutia (napr. o výške prostriedkov
poskytnutých na zdravotníctvo, na školstvo, na údržbu miestnych komunikácií). [1].
Nároky na výkon funkcie starostu sa neustále zvyšujú, a to aj pokiaľ ide o jeho ľudské a morálne vlastnosti, odborné a profesionálne zručnosti a skúsenosti. Pomerne
málo sa pri obsadzovaní príslušnej manažérskej pozície posudzujú osobné a líderské
predpoklady zvolených starostov, a tak ostáva otvorenou otázkou ich kvalita z hľadiska
požiadaviek, schopností a skúseností lídrov s akcentom na rozvoj obce. Inšpiráciou pre
výber kvalitných lídrov a manažérov v samospráve by sa mohla stať teória „manažérskeho myslenia verzus vodcovský talent“. [5].
Vzhľadom na to, že na kandidátov na post starostu v našich podmienkach sa nekladú žiadne kvalifikačné a odborné predpoklady, zaujímalo nás, aké kritériá sú rozhodujúce pre voličov pri jeho voľbe. Tieto informácie sme získali prostredníctvom dotazníkového prieskumu medzi náhodne oslovenými obyvateľmi rôzne veľkých obcí SR. Dotazník
bol anonymný a realizoval sa v mesiacoch september – december 2011.
V dotazníkovom prieskume, ktorého cieľom bolo poznať predstavy a očakávania
respondentov – občanov pri ich výbere kandidátov na post starostu a pri hodnotení
činnosti starostu počas funkčného obdobia, sa zúčastnilo 112 respondentov. Z celkového počtu respondentov bolo 89 žien (79,5 %) a 23 mužov (20,5 %). V rámci vekovej
štruktúry najväčší podiel respondentov bol vo veku 26 – 40 rokov (57 osôb, čo predstavovalo 50,9 %), druhou najsilnejšou skupinou boli respondenti vo veku do 25 rokov (38
osôb, čo predstavuje 33,9 %). Vo veku 41 – 55 rokov bolo 16 respondentov (14,3 %), vo
veku 56 – 65 rokov bol iba jeden respondent (0,9 %). Z hľadiska vzdelania najväčší počet
respondentov mal ukončený 1. stupeň vysokoškolského štúdia (85 respondentov, čo
predstavovalo 75,9 %). Úplne stredoškolské vzdelanie s maturitou malo 24 respondentov (21,4 %), iba 3 respondenti mali ukončené vysokoškolské vzdelanie 2. stupňa.
Pri vyjadrení svojho názoru mali respondenti pri každej otázke a kritériu na výber
jednu z nasledujúcich možných odpovedí: určite áno, skôr áno ako nie, skôr nie ako áno,
určite nie, neviem sa vyjadriť.
2. Výsledky a diskusia
Na základe výsledkov nami realizovaného prieskumu môžeme konštatovať, že najdôležitejšou vlastnosťou, ktorá ovplyvňuje rozhodovanie občanov - voličov pri voľbe
20
starostov, je jeho dôveryhodnosť. Toto kritérium je dôležité až u 76 respondentov. Nemenej dôležitou vlastnosťou je aj osobnosť kandidáta (prirodzená autorita); tá je rozhodujúca až pre 66,1 % voličov. Zaujímavé je, že i napriek tomu, že zákonom nie je daná
požiadavka na odbornosť a vzdelanie pre kandidáta na starostu, až 72 respondentov
si vyberá starostu na základe odbornosti a vzdelania. Takisto je dôležitý pre voličov aj
samotný charakter kandidáta. 68 obyvateľov si vyberá svojho kandidáta na základe etických a morálnych vlastností. Pre viac ako polovicu voličov je dôležitá aj skutočnosť, že
kandidát má skúsenosti s pôsobením v samospráve. Percentuálna frekvencia z možných
odpovedí v dotazníkovom prieskume je prezentovaná v tabuľke 1.
Kritérium voľba „menšieho zla“ je rozhodujúce len pre 8 % obyvateľov. Napriek
tomu, že väčšina kandidátov na starostu vystupuje ako predstaviteľ politickej strany,
pre samotných obyvateľov - voličov to nie je to najdôležitejšie kritérium; iba 4,5 % obyvateľov voličov si zvolilo toto kritérium ako najdôležitejšie pre voľbu.
T a b u ľ k a 1
Prehľad dôležitosti kritérií pri voľbe starostu očami obyvateľov - voličov
Poradie
% frekvencie z možných
odpovedí
Kritérium rozhodovania
1.
dôveryhodnosť
67,9
2.
osobnosť kandidáta (prirodzená autorita)
66,1
3.
odbornosť a vzdelanie
64,3
4.
etické a morálne vlastnosti
60,7
5.
skúsenosti s pôsobením v samospráve
51,8
6.
voľba „menšieho zla“
7.
je to môj známy/príbuzný
5,4
8.
politická príslušnosť
4,5
8
Prameň: Vlastné spracovanie.
V rámci hodnotenia spokojnosti voličov s výkonom funkcie súčasného starostu/
primátora bolo spokojných so spôsobom komunikácie 26,8 % respondentov, s ústretovosťou 23,2 % a s tým, ako dokáže starosta počúvať svojich občanov a ich potreby, 22,3
% respondentov. Z celkového počtu respondentov iba 19,6 % si myslí, že ich starosta/
primátor je manažér, a iba 17,9%, že je aj líder. Napriek tomu, že pri rozhodovaní až
64,3 % voličov (72 obyvateľov) si vyberá starostu, resp. primátora na základe odbornosti
a vzdelania, iba 17 % si myslí, že ich starosta, resp. primátor vie zaujať odborné stanovisko k plneniu úloh.
Jedným zo znakov každého úspešného lídra a manažéra je aj schopnosť prezentovať obec nielen navonok, ale aj schopnosť spolupráce a komunikácie s pracovníkmi
úradu, či s poslancami zastupiteľstva, či s miestnymi obyvateľmi. Obyvatelia hodnotia
„svojho“ starostu predovšetkým z pozície komunikácie s verejnosťou, menej už vedia
zhodnotiť vzťahy medzi starostom a pracovníkom úradu, či s poslancami zastupiteľ21
stva. Vyplýva to aj z prieskumu, keď až 25,9 % respondentov nevie, či starosta komunikuje s poslancami zastupiteľstva a 23,2 % nevie, či starosta/primátor slušne komunikuje s pracovníkmi obecného úradu. Napriek tomu až 22,3 % respondentov je presvedčených, že ich starosta slušne komunikuje s pracovníkmi obecného/mestského
úradu a 13,4 % respondentov uviedlo, že ide o dobrú komunikáciu medzi starostom
a poslancami zastupiteľstva.
Napriek tomu že až 60,7 % respondentov (čo predstavuje 68 obyvateľov) si vyberá
svojho kandidáta na základe etických a morálnych vlastností, 4,5 % respondentov si
myslí, že ich starosta berie úplatky. Takmer polovica (46,4 %) sa k tejto otázke nevedela
vyjadriť. S tým súvisí následne aj osobný prospech starostu. Až 9,8 % respondentov je
presvedčených, že ich starosta preferuje skôr osobný prospech ako verejný záujem.
Až 31,3 % odpovedí sme zaznamenali v kategórii odpovedí, že skôr preferuje osobný
prospech ako nie.
Z výsledkov prieskumu vyplynulo, že súčasným starostom určite nechýba schopnosť počúvať obyvateľov a ich potreby (25 % respondentov) a zároveň s nimi komunikovať (33 % respondentov). Zároveň sú presvedčení, že starostom nechýba zodpovedný prístup k plneniu úloh (20,5 % respondentov). Menej sú presvedčení o tom, že ich
volení zástupcovia vedia naplniť svoje predvolebné sľuby. Viac ako 40,2 % respondentov uviedlo, že starostom určite, resp. skôr áno ako nie, chýba schopnosť plniť svoje
predvolebné sľuby. Obdobne hodnotili aj rýchlosť vyriešenia ich problémov, kedy až
31,2 % respondentov uviedlo, že táto vlastnosť určite chýba, resp. skôr áno ako nie,
súčasným starostom. Táto vlastnosť súvisí na jednej strane aj so schopnosťou starostu
zaujať odborné stanovisko k problému, a na druhej strane s tým, ako dokáže riadiť,
resp. viesť svojich podriadených, nakoľko väčšinu úloh pre občanov zabezpečujú predovšetkým pracovníci obecného úradu. Aj schopnosť odborne riešiť úlohy hodnotili
respondenti ako jednu z vlastností, ktorá chýba súčasným starostom (25 % respondentov odpovedalo, že táto vlastnosť určite, resp. skôr áno ako nie, chýba súčasnému
starostovi/primátorovi).
O b r á z o k 1
Vlastnosti, ktoré súčasnému starostovi/primátorovi chýbajú (v %)
Prameň: Dotazníkový prieskum a vlastné spracovanie.
22
Legenda: a – spôsob komunikácie s občanmi
b – schopnosť počúvať obyvateľov a ich potreby
c – rýchlosť vybavovania
d – plnenie predvolebných sľubov
e – schopnosť riadiť (ako manažér)
f – schopnosť viesť (ako líder)
g – odborný prístup k plneniu úloh
h – zodpovedný prístup k plneniu úloh
Respondenti pozitívne hodnotili aj vzdelanie starostov a tiež ústretovosť. Podľa výsledkov prieskumu si až 49,1 % myslí, že určite ich starostovi nechýba vzdelanie a 28,6
% je presvedčených, že ich starosta je aj ústretový voči občanom. Ústretovosť súvisí aj
so schopnosťou počúvať občanov a ich potreby; až 58 % respondentov si myslí, že táto
vlastnosť nechýba, resp. skôr nie ako áno, ich starostovi. Respondenti však vyčítajú starostovi, že nedokáže pritiahnuť podnikateľské subjekty (33 % respondentov), resp. zabezpečiť finančné zdroje (23,2 %). Viac ako 23 % respondentov si myslí, že ich súčasnému starostovi chýba aj schopnosť transparentne vykonávať svoju funkciu.
O b r á z o k 2
Vlastnosti, ktoré súčasnému starostovi/primátorovi chýbajú (v %)
Prameň: Dotazníkový prieskum a vlastné spracovanie.
Legenda: i – vzdelanie
j – ústretovosť
k – počúvanie občanov a ich potrieb
l – schopnosť zabezpečiť finančné zdroje
m – schopnosť pritiahnuť podnikateľské subjekty
n – transparentnosť
o – vyššia pracovná zaangažovanosť
p – dobrá komunikácia s poslancami obecného, resp. mestského zastupiteľstva
23
Záver
Z výsledkov dotazníkového prieskumu vyplynulo, že najdôležitejšou vlastnosťou
pri voľbe starostov je podľa voličov dôveryhodnosť kandidáta. Toto kritérium je dôležité
až pre 67,9 % voličov (76 obyvateľov). Nemenej dôležitou vlastnosťou je aj osobnosť
kandidáta (prirodzená autorita), ktorá je rozhodujúca až pre 66,1 % voličov. Výsledkom
takéhoto rozhodovania je, že obyvatelia si volia na post starostov ľudí, ktorí sú schopní
komunikovať, počúvať ich názory a požiadavky. Menej dôležitá je pre väčšinu voličov
skutočnosť, či budúci starosta bude schopný zabezpečiť dostatok finančných prostriedkov pre ďalší rozvoj obce. Pri zohľadnení vyššie uvedenej skutočnosti je zrejmé, že
z pohľadu obyvateľov pri vodcovstve závisí viac od osobnostných kvalít a od charizmy
kandidáta, ako od jeho odborných kvalít. Táto skutočnosť však vyvíja tlak aj na samotných starostov, aby si tento svoj status dokázali udržať nielen počas svojho funkčného
obdobia, ale aby si udržali svoju pozíciu aj niekoľko funkčných období po sebe. Čím
viacej sú si totiž vedomí toho, že sú „všetkým na očiach“, tým viacej by mali považovať
za nevyhnutné potlačiť svoju vlastnú individualitu v prospech požiadaviek skupiny. [3].
Literatúra
[1] BALÁŽOVÁ, E. – PAPCUNOVÁ, V.: Manažment samospráv. 1.vyd. Žilina: Municipalia,
2008. 134 s. ISBN 978-80-552-0045-3.
[2] BELAJOVÁ, A.: Kvalita samosprávneho manažmentu v obciach rôznej veľkosti. 2009.
[3] FISHER, F.: Nové prístupy k úlohám a povinnostiam manažéra miestnej samosprávy.
Manažment zmeny. Bratislava: FABER, 1999. ISBN 80-968125-1-3.
[����������������������������������������������������������������������������������
4] HAMALOVÁ, M. – BELAJOVÁ, A. – ŠEBOVÁ, M.: Komunálna ekonomika a politika. Bratislava: Sprint dva, 2011. 260 s. ISBN 978-80-89393-38-1.
[5] HICKMAN, C. R.: In: Dobré spravovanie rozvoja regiónov - výzva pre Slovensko. Bratislava:
Karpatský rozvojový inštitút, 2010. s. 83. ISBN 978-80-970368-05-5.
[6] ŘEHŮŘEK, M.: Právo účasti občanov na správe vecí verejných. Bratislava: Veda,1997.
149 s. ISBN 80-224-0531.
[7] ŠTEFKOVÁ, N.: Ľudský faktor sa neustále vyvíja. Nové prístupy v riadení ľudských
zdrojov v manažmente verejnej správy. Dostupné na internete: http://www.civil.
gov.sk/archiv/casopis/2004/4/0418zc.htm (cit. 02.10.2011).
[8] TEJ, J.: Správa a manažment. Prešov: UPJŠ, 2007. 232 s. ISBN 978-80-89040-33-9.
[9] WRIGHT, G. – NEMEC, J.: Management veřejné správy. Teorie a praxe. Praha: EkoPress, 2003. ISBN 80-86119-70-X.
[10]Zákon SNR č.369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov.
24
Kontakt
doc. Ing. Anna Belajová, PhD.
Katedra verejnej správy
Vysoká škola ekonómie a manažmentu verejnej správy v Bratislave
Železničná 14
821 07 Bratislava 214
E-mail: [email protected]
Ing. Ivana Gecíková, PhD.
Katedra verejnej správy
Vysoká škola ekonómie a manažmentu verejnej správy v Bratislave
Železničná 14
821 07 Bratislava 214
E-mail: [email protected]
doc. Ing. Viera Papcunová, PhD.
Katedra verejnej správy
Vysoká škola ekonómie a manažmentu verejnej správy
Železničná 14
821 07 Bratislava 214
E-mail: [email protected]
25
Vplyv pozície kreatívnej ekonomiky v rozvojovej politike Európskej
únie na proces tvorby kultúrnych politík v Slovenskej republike
Ing. Katarína Bolaňosová
Abstrakt
Príspevok poukazuje na súčasné trendy v rozvojovej politike EÚ, osobitne na orientáciu na kreatívnu ekonomiku ako na kľúčový zdroj európskeho ekonomického rozvoja.
Mapuje viaceré materiály a dokumenty EÚ, v ktorých tento fenomén doby rezonuje.
Analyzuje odraz orientácie na kreatívnu ekonomiku v procese tvorby kultúrnych politík
na všetkých úrovniach verejnej správy v SR.
Kľúčové slová: Európska únia, stratégia rozvoja, kreatívna ekonomika, kreatívny
priemysel, kultúrny priemysel, región, verejná správa, kultúrna politika, štrukturálne
fondy, štatistika kultúry
Influence of the position of the creative economy in development policy of the European Union on the process of the formation of cultural policies in Slovak Republic
Abstract
This paper points to the current trends in the development policy of the EU, particularly
the orientation on the creative economy as a key source of European economic development. It showcases a number of materials and documents, in which this trend. A reflection
on the creative economy in the process of making analyses on the orientation of cultural
policies at all levels of public administration in Slovak Republic.
Keywords: European Union, strategy development, creative economy, creative industries, cultural industry, region, public administration, cultural policy, the structural funds, the
statistics of culture
Úvod
Rok 2009 bol vyhlásený EÚ za Rok kreativity a inovácií. Išlo o snahu EÚ deklarovať,
že vo svojom ďalšom rozvoji považuje využitie kreativity jednoznačne za konkurenčnú
výhodu, a to na všetkých úrovniach svojich štruktúr, ďalej, že cieľavedome podporuje
budovanie podmienok pre rozvoj kreatívnej ekonomiky, ktorej základom je ľudský faktor, resp. ľudská kreativita a podpornými pákami obrovský rozvoj informačných a komunikačných technológií, ako aj ďalšie sprievodné javy globalizačných procesov.
Myšlienka skrytého potenciálu kreatívnej ekonomiky pre celkový rozvoj EÚ a pre
jednotlivé európske regióny zvlášť bola prelomovo rozpracovaná v štúdii „Ekonomika
kultúry v Európe“ z roku 2006, ktorá netradičným pohľadom na odvetvia dovtedy ponímané ako tzv. neziskové (neproduktívne) odštartovala rad zmien v politike EÚ a v politike jednotlivých národných ekonomík jej členských krajín. Dokument vznikol ako reakcia
na podceňovanie prínosu kultúry pre ekonomický a sociálny rozvoj krajín EÚ v dokumentoch EÚ, osobitne v tzv. Lisabonskej stratégii a venuje sa pozícii a využitiu kultúrneho a kreatívneho sektora vo vyspelých národohospodárskych štruktúrach členských
krajín EÚ.
26
Sektor kultúry a jeho subsystémy tvoria súčasť kreatívnej ekonomiky; participujú na
rozvojových programoch spojených s kreatívnou ekonomikou, nakoľko kultúrne prostredie, určitá kultúrna úroveň regiónu, či krajiny je podmienkou (vstupom) a zároveň
výstupom týchto procesov.
Súčasná finančná a hospodárska kríza európskeho regiónu výrazne vplýva na verejné výdavky v celej EÚ. Mnohé členské štáty čelia tlaku na znižovanie výdavkov na
kultúru, ktorú niektorí ešte stále vnímajú ako sektor, ktorý si vyžaduje financovanie bez
toho, aby prispieval k rozvoju hospodárstva. Skutočnosť je však odlišná. Odvetvia kultúry a tvorivej činnosti sú dôležitou hybnou silou ekonomického rastu a rastu zamestnanosti; sú hlavným zdrojom tvorivosti a aj inovácií, významne prispievajú k sociálnej
súdržnosti a blahu, k plneniu cieľov aktuálnej stratégie trvalo udržateľného rozvoja EÚ
prijatej v roku 2010 pod názvom „Európa 2020“.
Kultúra však potrebuje spoľahlivú a porovnateľnú štatistiku na európskej úrovni,
ktorá by tvrdenia prezentované v podkladových štúdiách a analýzach EÚ plne doložila,
monitorovala by skutočný príspevok kultúry k európskemu hospodárskemu a sociálnemu rozvoju a poskytla o ňom ďalšie dôkazy. Pre tvorcov politík je tiež mimoriadne dôležité vytvárať v súvislosti so sektorom kultúry fundované politiky, aby sa mohol v plnej
miere rozvinúť jeho potenciál.
Osobitne treba vyzdvihnúť vydanie štatistiky v oblasti kultúry v Európe, ktorú v roku
2011 vydal Eurostat a nadviazal na predchádzajúcu publikáciu z roku 2007 v nových
kvalitatívnych dimenziách. Prínosom je najmä vytvorenie a fungovanie siete Európskeho štatistického systému pre kultúru (ESSnet-kultúra). [1, s. 1].
V súvislosti s tým Rada v máji 2011 vo svojich záveroch o prínose kultúry k vykonávaniu stratégie „Európa 2020“ vyzvala členské štáty a EK, aby „...využívali štatistický rámec, ktorý pripravuje sieť ESSnet-kultúra na účely poskytovania spoľahlivých, porovnateľných a aktuálnych informácií o sociálnom a hospodárskom vplyve kultúry a zaoberali
sa budúcimi prioritami na základe odporúčaní siete ESSnet-kultúra“. [2, s. 3].
Dokument Ministerstva kultúry SR (MK SR) predložený koncom roka 2011 na rokovanie vlády pod názvom „Východiská koncepcie na podporu kultúrneho a kreatívneho priemyslu v SR“ definuje kreatívnu ekonomiku nasledujúco: „Kreatívna ekonomika
je ekonomika, ktorá okrem tradičných (vyčerpateľných) zdrojov cielene využíva zdroj
ľudskej kreativity, akceptuje inštitúty kreatívneho priemyslu, kreatívnej triedy, či kreatívnych miest, pričom neoddeliteľnou podmienkou jej rozvoja je sloboda“. [3, s. 3].
Účelom tohto príspevku nie je objasniť všetky terminologické nuansy spojené s touto definíciou, teda vyšpecifikovať kreatívny priemysel, či kreatívnu triedu. Pre naše
účely stačí zdôrazniť, že všetky podkladové štúdie, ktoré sa tejto tematike venujú, definujú rozhodujúcu pozíciu kultúry v oblasti vstupov a výstupov kreatívnej ekonomiky, t.
j. prierezový charakter odvetvia kultúry a jeho previazanosť na viaceré kľúčové oblasti
trvalo udržateľného rozvoja regiónu, či celej krajiny.
Cieľom je poukázať na vplyv fenoménu kreatívnej ekonomiky ako kľúčového zdroja
európskeho ekonomického rozvoja v rozvojovej politike EÚ, na tvorbu miestnych a regionálnych stratégií rozvoja v SR videnú cez optiku formovania ich kultúrnych politík.
27
1. Kultúrna politika Európskej únie
Celý proces zabezpečovania a usmerňovania kultúrnych aktivít v Európe je zastrešený vrcholnými orgánmi zjednotenej Európy. Pozícia EÚ v tejto súvislosti je jednoznačná. Prostredníctvom svojich aktivít má koordinovať, usmerňovať, skvalitňovať a rozvíjať
vzájomné vzťahy ostatných úrovní, ako aj všetky procesy súvisiace so zabezpečením
kultúrnych potrieb v europriestore, ďalej upevňovať pozíciu a vplyv európskej kultúry
vo svete, ako aj kultúrne kontakty Európy so zvyškom sveta.
Základným princípom procesov usmerňovania a prispievania EÚ k rozvoju kultúry
v členských štátoch EÚ je presvedčenie, že zodpovednosť za kultúru napriek zjednotenej Európe a jej mechanizmom naďalej zostáva v prvom rade na pleciach členských
štátov EÚ. Preto nie je cieľom EÚ harmonizácia právnych a správnych predpisov v tejto
oblasti; výnimku tvoria autorské práva a s nimi súvisiace právne predpisy.
Za stratégiu EÚ, ktorá vymedzuje kvalitatívne novú politiku riadenia a usmerňovania kultúry v členských krajinách EÚ prostredníctvom programov EÚ, možno považovať
„Európsky program pre kultúru“ z roku 2007.
Otvára novú kapitolu spolupráce na európskej úrovni v oblasti politiky zameranej
na kultúru, nakoľko všetci partneri, t. j. európske inštitúcie, členské štáty a kultúrna občianska spoločnosť, boli prvýkrát vyzvaní, aby spojili svoje úsilie týkajúce sa jasne vymedzených 3 spoločných cieľov, schválených Radou Európy, a to:
•
podpory kultúrnej rozmanitosti a medzikultúrneho dialógu,
•
podpory kultúry ako katalyzátora tvorivosti,
•
podpory kultúry ako nevyhnutnej súčasti medzinárodných vzťahov EÚ.
S cieľom podporiť spoluprácu všetkých partnerov sa prostredníctvom programu
zaviedli nové pracovné metódy, ktoré sa osvedčili a uplatňujú sa aj pri realizácii cieľov
aktuálnej stratégie EÚ „Európa 2020“. Je to:
•
otvorená metóda koordinácie (OMK) pre užšiu spoluprácu medzi členskými štátmi
v oblasti priorít, ktoré stanovila Rada v pracovnom pláne pre kultúru na roky 2008
– 2010,
•
štruktúrovanejší dialóg s občianskou spoločnosťou v oblasti kultúry prostredníctvom
rôznych platforiem na diskusiu a výmenu.
Myšlienky Oznámenia Komisie o „Európskom programe pre kultúru“ boli v roku
2008 rozpracované Výborom pre kultúru a vzdelávanie EÚ v Správe o európskej stratégii
pre kultúru v globalizovanom svete, ktorá predkladá konkrétne odporúčania pre tvorbu a implementáciu národných kultúrnych politík členských krajín EÚ a ich integráciu
s princípmi kultúrnej politiky EÚ ako celku.
Za účelom potreby bližšie definovať sociálny a hospodársky dopad investícií na kultúru a tvorivosť, stimulovať diskusiu na tému kreatívnych priemyslov a zachytiť odraz
nových postojov v aktuálnej politike EÚ, reagovala EK uceleným dokumentom Zelená
kniha „Uvoľnenie potenciálu kultúrneho a kreatívneho priemyslu v roku 2010“.
28
V roku 2010 bola prijatá aj aktuálna európska ekonomická stratégia „Európa 2020“.
Stratégia „Európa 2020“ je stratégiou EÚ, ktorá ma počas nasledujúceho desaťročia zabezpečiť Európe predovšetkým hospodársky rast. Cieľom je vybudovať v EÚ inteligentné, udržateľné a inkluzívne hospodárstvo. Tieto tri vzájomne sa dopĺňajúce priority by
mali pomôcť EÚ a jej členským štátom dosiahnuť vyššiu mieru zamestnanosti, produktivity a sociálnej súdržnosti.
V roku 2011 boli vypracované Závery Rady o prínose kultúry k vykonávaniu stratégie
„Európa 2020“, ktoré konkrétne definujú prínos kultúry k inteligentnému, udržateľnému
a inkluzívnemu rastu EÚ a vyzývajú jednotlivé členské štáty, aby zohľadnili prierezový
charakter kultúry pri formulovaní príslušných politík a národných programov reforiem
v súvislosti s dosahovaním cieľov stratégie „Európa 2020“.
Za určitú formu apelácie možno v súvislosti s tvorbou príslušných politík a národných programov na úrovni členských štátov EÚ považovať aj vypracovanie dokumentu
Závery Rady a zástupcov vlád členských štátov, ktorí sa zišli na zasadnutí Rady o pracovnom pláne pre kultúru na roky 2011 – 2014 v roku 2010.
Cieľom pracovného plánu Rady EÚ na dané obdobie je prostredníctvom osvedčených postupov, cez pracovné skupiny vytvorené členskými štátmi, ako aj na základe
odporúčaní týchto pracovných skupín, realizovať nasledujúce priority:
Priorita A: Kultúrna rozmanitosť, medzikultúrny dialóg a prístupná a inkluzívna kultúra
Priorita B: Kultúrny a tvorivý priemysel
Priorita C: Zručnosti a mobilita
Priorita D: Kultúrne dedičstvo, vrátane mobility zbierok
Priorita E: Kultúra vo vonkajších vzťahoch
Priorita F: Štatistiky v oblasti kultúry [4, s.1].
2. Fenomén kreatívnej ekonomiky a jej odraz v kultúrnej politike Slovenskej
republiky
Programové vyhlásenie vlády SR na roky 2010 – 2014, podľa ktorého MK SR zabezpečí do konca roku 2012 podporu vlády pre iniciatívy zamerané na kreativitu a na vytváranie synergií medzi kultúrou, vzdelávaním a priemyslom a vytvorí špeciálny prierezový
program štátnej podpory, koncepčne vychádza z aktuálnych dokumentov a materiálov
EÚ proklamujúcich kreatívnu ekonomiku a jej rozvojový potenciál.
V súvislosti s tvorbou novej štátnej kultúrnej politiky SR, ktorá by mala nadviazať
na doteraz platnú, svojím spôsobom kvalitne vypracovanú, ale v mnohých smeroch už
prekonanú Stratégiu štátnej kultúrnej politiky (2004), vedie rezort kultúry v poslednom
období intenzívny dialóg s predstaviteľmi miestnej a územnej samosprávy o adresnej
podpore kultúrnych aktivít občanov na miestnej a aj na regionálnej úrovni, s predstaviteľmi iných rezortov o prierezovom charaktere kultúry, či s predstaviteľmi odbornej
i laickej verejnosti.
Ako výsledok týchto aktivít boli v roku 2011 na vládnej úrovni vypracované:
29
•
Strategické priority rozvoja kultúry na roky 2012 – 2016
•
Východiská koncepcie na podporu kultúrneho a kreatívneho priemyslu v SR.
Súčasne sa už viac rokov pracuje na prelomovom finančnom nástroji implementácie štátnej kultúrnej politiky, t. j. na zákone o financovaní kultúry, ktorý vymedzí hlavné
smery a zdroje financovania kultúrnych aktivít, mechanizmus rozdeľovania, kontroly
a monitorovania účelnosti vynakladania verejných zdrojov.
Začiatkom roka 2012 sa na pôde British Council Slovensko v Bratislave uskutočnil
okrúhly stôl o budúcnosti kreatívnej ekonomiky v SR. Stretnutiu predchádzalo trojročné obdobie aktívnej práce (okrem iného tri konferencie v rokoch 2009 – 2011) na poli
popularizácie a zlepšovania podmienok pre rozvoj kreatívnej ekonomiky v SR pod záštitou British Council. Stretnutie zástupcov štátnej správy sa uskutočnilo ako pokračovanie
týchto iniciatív. Okrem rezortu kultúry sa diskusie zúčastnili aj zástupcovia Ministerstva
hospodárstva SR, Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR, projektu
Košice – hlavné mesto kultúry 2013 a Fóra kreatívneho priemyslu. Zástupcovia sa zhodli
na tom, že kreativita a inovácie sú kľúčové pre ďalší hospodársky rozvoj SR a dohodli sa
na posilňovaní tejto témy v rámci vlastných kompetencií, ako aj na spolupráci pri príprave stratégie rozvoja kreatívneho priemyslu v SR.
Hlavným zámerom vládneho materiálu Strategické priority rozvoja kultúry pre roky
2012 – 2016 je iniciovať zmeny v chápaní a v postavení kultúry v zmysle aktuálnych výziev súčasnosti. Globálnou víziou SR je, aby v roku 2016 bola kultúra chápaná ako sektor,
do ktorého je nielen vhodné, ale aj výhodné investovať čas, ľudský potenciál a finančné
zdroje. [5, s. 6].
Vo všeobecnosti územná (regionálna) úroveň riadenia kultúrnych procesov patrí
medzi najprogresívnejšie, s najväčším potenciálom ďalšieho rozvoja. Ide o úroveň, ktorá
má zložitú štruktúru vzájomne sa prekrývajúcich podštruktúr; môžeme sa napr. zamerať
na oficiálne územné členenie (územnú samosprávu) danej členskej krajiny EÚ, zároveň
sa však ako predpoklad realizácie viacerých medzinárodných projektov zvykne uplatňovať aj členenie územia na historické regióny ( sem patria napr. projekty cezhraničnej
spolupráce v kultúrnej oblasti, či kultúrne aktivity a projekty Karpatského regiónu alebo
stredoeurópskeho regiónu Centrope).
EÚ považuje región za základnú bunku globálnej konkurencieschopnosti. Regionálna politika EÚ sa snaží systémovo posilniť sebestačnosť a schopnosť rozvoja regiónov,
predovšetkým rozvíjať ich schopnosť profitovať z výhod prirodzených a vytvárať prostredníctvom regionálnych inovačných procesov výhody nové.
Súčasťou rozvojového programu miest a regiónov je aj stále viac atraktívne a preferované aktívne klastrovanie. Klastre sú miestne koncentrácie vzájomne prepojených
firiem a inštitúcií v konkrétnom odbore orientované na budovanie regionálneho blahobytu. Svoje uplatnenie nachádzajú aj v oblasti cestovného ruchu (a teda sprostredkovane aj v kultúrnej ponuke). Príkladom klastrovania v SR je určite partnerstvo kľúčových aktérov cestovného ruchu verejného a súkromného sektora v meste Košice
v rámci projektového zámeru „Klaster terra incognita – partnerstvo v kultúrnom turizme“.
30
Filozofia ďalšieho rozvoja miestnej a regionálnej kultúry v SR úzko odráža trendovú líniu využitia všetkých potenciálnych prínosov kultúrneho a kreatívneho sektora pre
rozvoj spoločnosti, a to tak, ako sú podchytené v aktuálnych dokumentoch EÚ. Ide o potenciál ekonomickej výkonnosti, rast duchovnej vyspelosti spoločnosti a o pocit identity
jej členov s daným územím (regiónom).
Ako príklad možno uviesť, že kreatívny priemysel je už súčasťou Plánu hospodárskeho a sociálneho rozvoja hlavného mesta SR Bratislavy na roky 2010 až 2020, v ktorom
je zadefinovaný cieľ profilovania Bratislavy ako mesta kultúry a kreatívneho priemyslu.
Podobne je sformulovaná Aktualizácia Programu hospodárskeho a sociálneho rozvoja
mesta Košice na obdobie rokov 2008 - 2015, najmä v súvislosti s prípravami na rok 2013,
v ktorom Košice budú európskym hlavným mestom kultúry, či v súvislosti s Koncepciou
rozvoja Košického samosprávneho kraja.
Záver
Výrazným znakom rozvojových tendencií EÚ, proklamovaných v rade jej oficiálnych
dokumentov či podporných štúdií, je teda orientácia na kreatívnu (znalostnú) ekonomiku a na možnosti, ktoré poskytuje. Zároveň kladie dôraz na skrytý potenciál regiónu ako
rozvoja schopného organizmu (systému).
Kultúrna politika je neoddeliteľnou súčasťou verejných politík na všetkých úrovniach verejnej správy v SR. V súlade s rozvojovými trendmi EÚ zohráva kultúra stále významnejšiu úlohu prierezového charakteru. Prejavuje sa prienikom do kľúčových oblastí rozvojových stratégií miest, regiónov, či celej SR.
Literatúra
[1] Prínos kultúrneho sektora k hospodárskemu rastu, tvorbe pracovných miest a sociálnemu rozvoju – rozširovanie podkladov. Rada EÚ, november 2011. Dostupné na
internete: http://register.consilium.europa.eu/pdf/sk/11/st16/ st16321.sk11.pdf.
[2] Závery Rady o prínose kultúry k vykonávaniu stratégie Európa 2020. Rada EÚ, jún
2011. Dostupné na internete: http://eur-lex.europa.eu/LexUriServ/LexUri Serv.
do?uri=OJ:C:2011:175:0001:0004:SK:PDF.
[3] Východiská koncepcie na podporu kultúrneho a kreatívneho priemyslu v Slovenskej
republike. Dostupné na internete: http://www.1snsc.sk/subory/ Podpora_kulturneho_a_kreativneho_priemyslu_v_SR.doc .
[4] Závery Rady a zástupcov vlád členských štátov, ktorí sa zišli na zasadnutí Rady o pracovnom pláne pre kultúru na roky 2011–2014. Brusel: Úradný vestník Európskej únie
C 325/1 – 9. 2.12.2010. Dostupné na internete: http://eur-lex.europa.eu/LexUriServ/
LexUriServ.do?uri=OJ:C:2010:325:0001: 0009:SK:PDF.
[5] Strategické priority rozvoja kultúry pre roky 2012 – 2016. Dostupné na internete:
www.scpen.sk/index.php/strategicke-priority.
31
Kontakt
Ing. Katarína Bolaňosová
Národné osvetové centrum v Bratislave
Nám. SNP 12
812 34 Bratislava
E-mail: [email protected]
32
The Hungarian food industry and the crisis
Dr. Norbert Bozsik, PhD.
Abstract
Due to its favourable natural endowments Hungary is capable of producing food
products with excellent quality valuable for the market and competitive in foreign markets. Food industry is also a significant economic sector of Hungary with great traditions. The sector has a key role in employment. The state and the future of food industry
is a strategic question for Hungary because of its stable and positive balance of foreign
trade. This paper presents the importance of food industry and the effects of 2008 crisis
on this branch.
Keywords: agricultural sector, economic crisis, food industry, food trade
Introduction
Hungary was affected by the 2008 crisis and its national economy suffered great
losses. The foreign markets of our industrial products have significantly squeezed while
the building industry was also facing difficult times because of the decreased demand.
The unemployment rate in Hungary exceeded 11%. The crisis affected the food industry
to a lesser extent, which can be linked to the fact that the decrease in demand was the
lowest for the products of the food industry.
1. The state of the agricultural sector during the crisis
The agricultural sector has been stagnating since the beginning of the 2008 crisis.
With respect to the ratio of employment, the contribution to the GDP, and the ratio of
investment the sector has practically remained at pre-crisis level. It is remarkable, however, that in the midst of the crisis the balance of the foreign trade turnover improved
in 2010 (compared to 2009). 2 growth of the foreign trade surplus was generated by
cereals, meat products, and oil seeds whose importance is growing among the raw materials.
Hungarian households spent HUF 3819 billion on food and luxury goods in 2010,
which represents 27,5 % of their consumption spending. This ratio started growing in
2005. This may mostly be explained by the fact that the increase of the price of food exceeded that of inflation in Hungary in that period. In 2010 the retail price of food grew
– to a lesser extent – by 3,2 %, which is beyond the average of the previous years (4,9 %).
Table 1 shows the state of the Hungarian agriculture and food industry since the crisis.
33
T a b l e 1
The state of the agricultural sector in the national economy during the crisis
4,5
4,6
4,5
3,7
2,5
2,9
4,6
5,6
4,8
3,3
3,5
3,5
Food, beverage, tobacco
products
Current price, %
2,0
2,1
1,9
2,5
2,5
3,0
27,1
28,0
27,5
6,7
7,2
6,9
The balance of its foreign trade turnover,
billion
In exportc
In consumptio
ratio
In investment
In the production of
gross domestic
In investment
In the production of
gross domestic
Current price, %
The ratio of the food
industry
In employment b %
Year
2008
2009
2010
In employment b %
The ratio of agriculturea
373,4
347,6
458,9
Consumer
price index
Previous year
= 100,0
food
total
110,2
104,4
103,2
106,1
104,2
104,9
a)Economic organisations placed in the sectors of agriculture, forestry, and fishery.
b) Labour market research data.
c) According to Standard International Trade Classification (SITC).
d) Classification of Individual Consumption According to Purpose (COICOP).
e) Source: Ministry of Rural Development, 2011.
The Hungarian food industry shows a diverse and contradictory picture. The negative trends continued: production and employment are on the decrease (despite the
fact that profitability has improved)! As a result of the crisis domestic sale has decreased
dramatically. The 8,3 % decrease in domestic sale in 2008 was followed by a further drop
of 4,6 % in 2009. It is favourable, however, that while the output of the domestic industry decreased by 17.8% the output of the food industry decreased “only” by 2 %. On this
basis – especially with the addition of the influence of the global economy crisis – the
decline in the output of the food industry can be considered minor. If we also consider
that export grew by 4,8 %, then the whole picture is more favourable. Another positive
fact is that the income-decline trend ceased in 2009 in the food industry sectors. While
the pre-tax profit reached HUF 97 billion in 2002, in 2008 the sector suffered a HUF 7
billion loss. The underlying reasons are manifold. Beside the expansion and aggressive
business policy of multinational companies, the preference of lower quality imported
goods, and the repression of the Hungarian small and medium sized food producers,
the output of the food industry was also negatively influenced by the shrinking market
and the increased expenses caused by high raw materials prices, which was not realised
in the price of finished goods. Together with this the price-depressive effect of retail
trade also played a role in achieving weak profits in the sector.
In 2009 there was a surprising recovery and a profit of HUF 53 billion was realised.
It is true that this result hides several underlying problems in the sector. Among other
problems the decrease of available local food products and the difficulties in providing
the financial support of market penetration and estabilishing the necessary cooperation must be mentioned. The decrease in material-type costs and especially the fall in
agricultural basic material costs played a crucial role in achieving profit in 2009. The
34
stabilisation of export sales and the growth of its ratio in total sales also contributed to
the improved results.
2. Food production and distribution
The decline in the national sales of the food industry continued in 2010 although
its rate was somewhat smaller than in the previous years. Domestic sales were continuously declining in the previous period. Compared to 2005 the decrease was 14 % in
2008, 18 % in 2009, and 19 % in 2010.
F i g u r e 1
The volume indexes of domestic sale in the industry and food industry
(2005=100)
Source: Own edition on the basis of the Hungarian Central Statistics Office KSH.
In 2010 the gross output of the “Food, beverage, tobacco” sector at current prices
was HUF 2 037 billion, which is HUF 34 billion below the 2009 level. Of this the output
value of tobacco products was HUF 20 billion. Table 2 presents the development of the
gross output value of the sectors and subsectors in 2010.
35
T a b l e 2
The value of gross output of the main food industry sectors and subsectors,
their ratio and changes in the volume indices of output (2010)
Sectors
1. Milk processing
2. Processing and preserving of meat
3. Manufacture of bakery goods and
pastries
4. Manufacture of meat and poultry
meat products
5. Processing and preserving of poultry meat
6. Processing fruit and vegetables
7. Manufacture of soft drinks and
mineral water
8. Manufacture of prepared animal
feeds/ domestic animal feeds (without pets)
9. Manufacture of vegetable and animal oils and fats
10.Beer production
11. Manufacture of starches and starch
products
12.Processing of tea, coffee
13.Manufacture of grain mill products
14. Manufacture of grape wine
15.Manufacture of confectionaries
1.-15. Total
Total manufacture of food, beverage,
tobacco
Value of
gross output,
HUF billion
212,4
187,8
10,4
9,2
Volume indices of output
(2009=100)
102,0
100,2
178,4
8,8
101,6
169,8
8,3
96,3
161,0
7,9
99,1
147,6
7,2
88,5
142,0
7,0
95,4
121,7
6,0
105,5
114,0
5,6
116,2
81,2
4,0
113,8
79,1
3,9
114,2
78,3
69,7
55,9
36,5
1 835,4
3,8
3,4
2,7
1,8
90,5
97,4
98,0
97,5
102,0
-
2 036,0
100,0
99,6
Ratio %
Source: Ministry of Rural Development, 2011.
3. Employment
In 2010 the food industry had the largest number of employees (97.4 thousand
people) among the sectors of the processing industry, which is 1% more than in 2009.
The average gross monthly salary per capita was HUF 162 thousand in 2010, which is 2,1
% higher than in 2009. There were 2 676 companies (with more than 4 employees) operating in the food industry in 2010, which represent no change from the previous years.
Most of them (80 %), however, are micro enterprises with less than 10 employees. 96 %
of all the companies in the food industry are enterprises with less than 50 employees.
The ratio of foreign capital in the sector was 49 % in 2010. [3].
36
4. Foreign trade in food
Compared to the previous year the balance of foreign trade of the food industry
had improved by 2010. The growth of the foreign trade surplus was generated by cereals, meat products, and oily seeds whose importance is growing among the raw materials. The export and import structure of the products of the food industry did not change
significantly in 2010. The export of the more important commodity groups grew as
a whole. Decreasing export sales can be observed only in the case of “Bakery goods,
pastries” and the “Grain mill products”. Compared to the previous year (2009) the export
level of these groups were 93,4 % and 77,5 % respectively.
Conclusions
The Hungarian agriculture and food industry have serious operating and competitiveness problems. These problems are extremely complex and often amplify each other.
The inadequate competitiveness can be traced back to the following underlying problems: the deficiency of funds in the sector, excessive indebtedness, the expensive credits
and loans compared to the profitability of the sector, and the very low level of expenditure
on research and development. Besides, capital is scared away by the continuously changing and unforeseeable economic and legal environment. The most important question
about the future of the food industry is whether it will remain as a primarily basic material
producing industry or will it be able to evolve into a sector that is capable of producing
goods with higher added value In the previous period the output continuously decreased
and domestic markets were lost. Therefore these domestic markets must be regained! In
order to achieve this the Hungarian consumers must be made aware that if they choose
domestic products they help safe domestic workplaces. Horizontal cooperation and efficiently operating vertical production paths are absolutely indispensable for the food
industry to be able to respond to the challenges of globalisation and the continuously
changing economic environment. The latter is one of the determining factors of weak
competitiveness. Integration would decrease risks (or it would be shared more evenly)
and the advantages of the economies of scale could be better realised. Governmental
interventions (e.g. in improving the labour market situation of the sector) have a key
role in the enhancement of competitiveness. Besides, cooperation among professional
organisations must also be created as this is the only way to adequately react to political
challenges (CAP-reform, trade liberalisation, agricultural budget, etc.).
Literature
[1] Hungarian Central Statistics Office: Yearbooks 2008 – 2011.
[2] KAPRONCZAI, I.: A magyar agrárgazdaság az EU csatlakozástól napjainkig. Szaktudás Kiadó Ház. Budapest, 2011.
[3] MARSELEK – SZŰCS– SZABÓNÉ PAPP: Sustainable Rural Economy, Strategic Rural
Development Trends In:. Tagungsband Thüringisch-Ungarisches Symposium. Jena:
Fachhochschule, 2011.
[4] Ministry of Rural Development: Report on situation of Hungarian agri-economy in
2010.
37
[5] Ministry of Rural Development: Report on situation of Hungarian agri-economy in
2011.
Contact
Dr. Norbert Bozsik, PhD.
Department of Economics and Law
Károly Róbert College
Mátrai út 36
3200 Gyöngyös
Hungary
E-mail: [email protected]
38
Význam a pôsobnosť rímskeho senátu
JCDr. PaedDr. Róbert Brtko, CSc.
Abstrakt
Príspevok po úvodných poznámkach týkajúcich sa dejín rímskeho štátneho zriadenia predstavuje význam a pôsobnosť rímskeho senátu od kráľovstva, cez republiku až
po cisárstvo. Pokiaľ ide o pôsobnosť senátu, príspevok sa zameriava najmä na otázky
vojenských, náboženských, administratívnych a legislatívnych právomocí.
Kľúčové slová: rímsky senát, správa rímskeho štátu, správa provincií, cisár, konzul
The importance and efficiency of the Roman senate
Abstract
The article after introductory remarks referring to the history of the Roman state system
deals with the importance and efficiency of the Roman senate from the period of kingdom,
through the republic to the period of empire. As for the efficiency of the senate, the article
focuses on the questions of military, religious, administrative and legislative authorities.
Keywords: Roman senate, administration of the Roman state, administration of provinces, emperor, consul.
Úvod
Počiatky starovekého Ríma siahajú do polovice 8 storočia pred n. l. a sú v mnohom
nejasné. Z dostupných prameňov môžeme dedukovať, že predštátna spoločnosť Rimanov mala rodový charakter. To znamená, že rod (genus) tvoril základnú organizačnú jednotku pospolitosti a že príslušnosť k rodu určovalo postavenie jednotlivca vo verejnom
a súkromnom živote. Príslušníci rodu (gentiles) mali spoločné rodové meno, božstvá,
náboženské slávnosti, pohrebiská. Na čele rodu stál starešina (princeps gentiles alebo
pater).
Podobne ako u Grékov „fratrie“, aj u Rimanov existovali tzv. kúrie, ktoré vznikali zoskupením príbuzných rodov, a to najmä z vojenských, náboženských a politických dôvodov. Kúriu tvorilo desať rodov a na jej čele stál hodnostár, ktorý sa nazýval „curio“. Desať
kúrií tvorilo kmeň (lat. tribus). Vedúcu úlohu v kúrii mala šľachta, ktorá bola v jednotlivej
kúrii organizovaná.
Podľa rímskej tradície spojením troch latinských kmeňov vznikol rímsky národ, t. j.
„populus Romanus Quirites“. Rímsky národ, teda patricijovia, pozostával z týchto kmeňov: a) Ramnes (od nich sa odvodzujú zakladatelia Ríma – Romulus a Remus); príslušníci
kmeňa boli latinského pôvodu a pravdepodobne boli prví, ktorí osídlili územie Ríma, b)
Tities (ktorí odvodzovali svoje meno od kráľa „Tita Tatia“, ktorý vládol súčasne s kráľom
Romulom); príslušníci kmeňa boli sabínskeho pôvodu, c) Luceres - príslušníci kmeňa
boli pravdepodobne etruského pôvodu, ale objavujú sa aj názory romanistov hovoriace
o ich latinskom pôvode.
Na úvod je na mieste pripomenúť, že dejiny rímskeho štátneho zriadenia sa delia
na štyri hlavné obdobia, a to na kráľovstvo (753 – 510 pred n. l.), na republiku (510 – 27
39
pred n. l.), na principát (27 pred n. l. – 284 n. l.) a na dominát (284 – 565 n. l.). Rímsky senát
patril počas všetkých období k dôležitým štátnym činiteľom. Prvé správy o zložení a pôsobnosti senátu nachádzame v Oviniovom zákone (lex Ovinia, r. 312 pred n. l.). Správy
týkajúce sa rímskeho senátu pred týmto rokom možno čerpať len z iných zachovaných
zdrojov, ktoré pojednávajú o prvotnopospolných rodových orgánoch u Grékov, Germánov, Slovanov a u iných kmeňov.
1. Obdobie kráľovstva
Najvyššími štátnymi činiteľmi v dobe kráľovskej boli kráľ (rex), senát (senatus) a ľudové zhromaždenia (comitia). Senát bol pôvodne zhromaždením hláv, t.j. starešinov (od
slova „senex“ - starec) patricijských rodov, neskôr bol aj poradným orgánom kráľa. Členov senátu menoval kráľ spomedzi starešinov patricijských rodov (patres familias seniores). Senát mal sprvoti 100 členov, neskôr 300 členov, a to v súvislosti s počtom patricijských rodov, ktorých bolo 300.
V období kráľovstva mal senát len poradnú a čiastočne výkonnú funkciu. Kráľ sa
radil so senátom o všetkých dôležitých vojenských, politických, kultových záležitostiach
a tiež o otázkach zahraničnej politiky. Senát pripravoval konania ľudových zhromaždení
a vykonával ich uznesenia.
2. Obdobie republiky
Rímske kráľovstvo skončilo revolučným prevratom. Na prelome VI. a V. storočia pred
n.l. bol rímsky kráľ Tarquinius Superbus vyhnaný z Ríma. Rimania zo štátneho života odstránili kráľa, ktorého nahradili dvoma na jeden rok volenými úradníkmi, ktorých spočiatku nazývali prétormi („prae – itores“, od „prae – ire“ - ísť vpredu ako vojvodcovia),
neskôr konzulmi (od „consulere“, radiť sa, uzniesť sa).
V období republiky rímsky senát nadobudol nemalý význam, a to najmä v oblasti
vedenia a kontroly vnútornej a zahraničnej politiky, financií a administrácie provincií.
V období kráľovstva bol senát vlastne zborovým orgánom rodových náčelníkov. Postupom etatizácie sa podmienky členstva v senáte menili tým smerom, že predpokladom
získania členstva v senáte bolo úspešné ukončenie magistratúry (štátneho úradu), čím
sa senát premenil na konzílium bývalých štátnych úradníkov. Spočiatku sa členom senátu nemohol stať každý bývalý magistrát. Ešte v 3. storočí pred n. l. sa členmi senátu mohli
stať len bývalí konzuli a prétori. Od 2. storočia pred n. l. sa členstvo v senáte vzťahovalo
aj na edilov, plebejských tribúnov a kvestorov. Týmto spôsobom sa do senátu dostal aj
slávny rečník a filozof Marcus Tullius Cicero, ktorý bol predtým kvestorom, t.j. správcom
štátnych financií. Pôvodne členstvo v senáte bolo vyhradené len patricijom, ale od vydania Oviniovho zákona (r. 312 pred n.l.) právo na členstvo mali aj plebejci. Senát sa stal
orgánom, ktorý obsadila vládnuca špička svojimi príslušníkmi. Popri patricijoch sa do
senátu dostali aj príslušníci najbohatších a vplyvných plebejských rodov, ktorí vytvorili
s najvplyvnejšími členmi patricijských rodov novú spoločenskú nobilitu.
Podľa nepísanej republikánskej ústavy mal síce senát len postavenie pomocného
a vedľajšieho orgánu; mal byť poradným zborom, tak ako za doby kráľovstva. V skutočnosti viedol správu štátnych financií, kontroloval hospodárenie so štátnym majetkom,
viedol zahraničnopolitické konania a mal výsadné postavenie v kultových veciach. Vo
sfére jeho pôsobnosti bola aj rímska armáda a zasahoval aj do správy provincií. Senát
dočasne vykonával vládnu moc v období interregna, to znamená v dobe, keď jeden
40
z konzulov zomrel, alebo nemohol vykonávať svoj úrad. Napriek tomu, že senát mal
povahu len poradného orgánu a napriek tomu, že uznesenia senátu (senatusconsulta)
nemali silu zákona, senát sa v praktickom živote stal významným orgánom, od ktorého
boli závislé tak štátne úrady ako i ľudové zhromaždenia, a to z dôvodu, že senát disponoval štátnym majetkom, hmotnými prostriedkami, ktoré magistráti potrebovali na výkon svojich aktivít. Preto senát fakticky ovládol vedenie štátu.
Politická prevaha senátu sa v republikánskom období navonok prejavila aj tým
spôsobom, že Rimania i v samotnom názve svojho štátu senát postavili pred nositeľa
suverenity, pred rímsky národ. Známe označenie S.P.Q.R. nie je nič iné ako skratka slov
Senatus Populus Que Romamus. Senát za republiky mal 300 členov. Pre prijatie nebol
stanovený žiaden vekový cenzus. Členom senátu mohol byť „optimus quisque“ (každý
najlepší).
V dejinách Rímskej republiky senát zohrával dôslednú konzervatívnu (možno povedať, že až reakčnú) úlohu, lebo bol orgánom patricijsko-plebejskej aristokracie. Koncom
republiky (keď sa Rimania zmocnili rozsiahlych území, z ktorých vytvorili provincie a keď
už Rím nebol mestským štátom, ale svetovou ríšou) senát bol vlastne orgánom otrokárskej nobility.
3. Obdobie principátu
V 2. a 1. storočí pred n.l. politické a hospodárske problémy Ríma prerástli do občianskych nepokojov a vojen, ktoré pochovali republikánske zriadenie a nastolili monarchiu.
Ukázalo sa, že formy vlády, ktoré boli vytvorené mestským štátom, nevyhovovali potrebám rozsiahlej ríše, lebo preferovali Itáliu a všetky ostatné územia bezohľadne stavali do
celkom podriadenej pozície. Systém provinčnej vlády, ktorý vybudoval senát na sústave prokonzulov a im podriadeným nižším úradníkom, úplne stroskotal. Nepokojmi vyčerpaná Itália prechádzala nielen vážnou politickou krízou, ale aj krízou intelektuálnou
a morálnou. Upadla viera v staré náboženské božstvá, masovo sa holdovalo výstredným
orientálnym kultom, šírili sa stoické myšlienky o rezignácii a pasivite, rozkladala sa rímska patriarchálna rodina. Kritickú situáciu sa pokúšali riešiť dlhodobé alebo trvalé diktatúry (rok 82 pred n. l. Sullova diktatúra, výlučný konzulát Pompeia, Caesarove snahy
o vojenskú diktatúru).
V roku 27 pred n. l. Oktavián získal titul Imperator, ďalej titul Augustus (Vznešený)
a v novom zozname senátorov bol uvedený na prvom mieste (princeps senatus). Odtiaľ
sa odvodzuje principát ako pomenovanie ním vytvorenej formy štátneho zriadenia. Oktavián v priebehu niekoľkých rokov sústredil vo svojej osobe mocenské funkcie konzula,
tribúna ľudu a prokonzula, čím sa stal samovládcom. Tieto pôvodne len dočasné funkcie sa zmenili v jeho prospech na doživotné. Vedľa princepsa naďalej pôsobili republikánske úrady, ale princepsove rozhodnutie bolo nad nimi nadriadené, t. j. princeps ich
rozhodnutia a počiny mohol zakázať (intercedere). Naopak, princeps mohol rozhodovať
a nariaďovať voľne. Postavenie a rozsah právomocí novej hlavy štátu bol v podstate výsledkom dohody medzi Oktaviánom a senátom. Deň, v ktorom sa začalo konanie medzi
senátom a Oktaviánom, sa považuje za počiatok novej formy vlády v Ríme, t.j. za počiatok principátu.
Za principátu republikánske magistratúry stratili svoju politickú moc a prevažne aj
svoje administratívne funkcie a postupne zmenili aj náplň svoje funkcie. Boli však ti41
tulom na vstup do senátu, k vedúcemu postaveniu v provinciách, armáde a k novým
hodnostiam vytvorených cisárom.
Rímsky senát prakticky stratil politický význam v prospech princepsa. Senát bol aktívny len na priamy alebo na nepriamy podnet cisára. Aby sa vyrovnali tieto úbytky na
jeho právomoci, senátu sa priznali niektoré funkcie, ktoré patrili komítiám, ale aj tieto
senát rozvíjal pod priamym vplyvom princepsa.
Na základe cenzorskej moci už Oktavián (a po ňom jeho nástupcovia) získali kontrolu nad senátom tým spôsobom, že Oktavián sám, alebo spolu so svojimi pomocníkmi, vykonával zápis do senátu. Zároveň Oktavián vykonal aj iné reformy. Ustálil počet
členov senátu na 600, znížil dolnú vekovú hranicu na 25 rokov a zaviedol majetkový
cenzus. Okrem toho obnovil podmienky členstva v senáte, ktoré sa v čase občianskych
vojen vždy nezachovávali, a to úplné občianske právo a ingenuitu.
Výrazné zmeny nastali najmä v oblasti kompetencie senátu. Ťažisko jeho činnosti sa
presunulo zo sféry administratívy do sféry zákonodarstva, súdnictva a voľby magistrátov. Senát stratil v niektorých odvetviach štátnej správy svoj vplyv úplne a v iných sa oň
delil s cisárom. Senát stratil vplyv na zahraničné záležitosti a na otázky týkajúce sa vojny
a mieru. Postúpil cisárovi dôležité kompetencie v otázkach správy financií, Itálie, provincií a kultu. Na druhej strane senát nadobudol zákonodarnú, súdnu a volebnú právomoc.
Za Oktaviána senát získal zákonodarnú moc len čiastočne, za Tiberia úplnú, i keď
zákony, na ktorých sa uzniesol, sa nenazývajú „leges“, ale „senatus consulta“. Okrem toho
senát mohol rušiť staršie zákony a udeľovať dišpenz od platných zákonov (od Flaviovcov toto oprávnenie fakticky prešlo na cisára). Už od 2. stor. n.l. senát stratil právo zákonodarnej iniciatívy a takmer všetky senatus-consulta vznikali z podnetu cisára (auctore
principe), ktorý predkladal ich návrhy vo forme „oratio ad senatum“.
Senát získal súdnu právomoc v tom zmysle, že bol súdom prvej inštancie v trestných záležitostiach a v občianskych veciach slúžil ako odvolacia inštancia.
Za Tiberia senát volil všetkých republikánskych úradníkov (konzulov, prétorov, plebejských tribúnov, edilov, kvestorov vigintivirov). Cisár mal však právo navrhovať kandidátov (candidati Caesares), spočiatku iba na určitý počet miest, neskôr prakticky na
všetky. V 3. storočí a hlavne neskôr vzrástol vplyv cisára na voľby magistrátov natoľko,
že Ulpián a Modestinus zaradili medzi atribúty panovníkovej moci aj voľbu magistrátov.
Pokiaľ išlo správu provincií, už Augustus rozdelil správu provincií medzi senát a cisára. Senátu podliehali provincie spacifikované (provinciae populi Romani) a cisárovi
pohraničné provincie (provinciae caesaris), v ktorých bolo nutné udržiavať vojenské posádky na odrážanie ozbrojených nájazdov barbarských kmeňov. Mocenské postavenie
cisára postupne zatlačilo do úzadia uvedený rozdiel medzi senátorskými a cisárskymi
provinciami, až ho celkom odstránilo v prospech cisára.
Rímsky senát sa stal poddajným nástrojom cisárskej moci a jeho autorita silne poklesla. Najsilnejšie to bolo vidieť v oblasti zákonodarnej moci. Senát bez námietok dával
súhlas ku každému návrhu cisára.
42
4. Obdobie dominátu
Začína vládou cisára Diokleciána (285 n. l. – 305 n. l.). Najzákladnejšou Diokleciánovou
novinkou v riešení ústavného vzťahu medzi cisárom a senátom bolo zdôvodnenie zákonnosti mocenského postavenia cisára. Celé stáročia od republiky cez principát odvodzovali
nositelia a vykonávatelia štátnej moci svoje mocenské postavenie z vôle ľudu a senátu.
Cisári aj za principátu dbali, aby boli vo svojom postavení hoci len formálne potvrdení
ľudom a senátom ako konzuli, prokonzuli a tribúni. Dioklecián prišiel s koncepciou, podľa
ktorej moc cisára nezávisela od vôle ľudí alebo senátu, ale bola božského pôvodu, t.j. postavenie cisára pramenilo z božej vôle. Absolutistický panovník sa honosil titulom „dominus“ alebo „dominus et deus“ (odtiaľ pochádza názov novej formy vlády – dominát).
Za absolútneho cisárstva si senát zachoval dôstojnosť, ale celkom stratil účasť na
riadení života ríše. V zákonodarstve bol celkom pasívnym orgánom. Oproti principátu sa
zmenila skladba senátu, nakoľko okrem riadnych senátorov existovali aj senátori čestní.
Senát volil náhradných, resp. mimoriadnych konzulov, prétorov a kvestorov. Formálne
volil cisára, ale prakticky senát len schvaľoval kandidáta navrhnutého predchádzajúcim
cisárom. Podobne formálnym aktom senátu bolo schvaľovanie návrhov zákonov, ktoré
do senátu predkladal cisár. Hlavnou činnosťou senátu, ktorá nemala formálny charakter,
bolo organizovanie niektorých hier.
5. Prijatie do senátu
Senátori neboli volení občanmi, ale menovaní magistrátom. Na menovanie sa používali výrazy, ako in senatum legere, sublegere, cooptare. Právo menovať senátorov mal
kráľ (Liv. 1. 49. 6), potom konzuli, resp. decemviri a konzulárni tribúni, najskôr len podľa
potreby. Oviniov plebiscit preniesol toto právo na cenzorov, ktorí ho vykonávali jedenkrát za lustrum. Tento zvyk v podstate zostal zachovaný.
Členovia senátu sa delili na dve skupiny. Boli to vlastní senátori (právoplatne zaznamenaní v senátorskom zozname) a senátori, ktorí „in senatu sententiam dicere licet“;
išlo o magistrátov, ktorí už mali právo zúčastniť sa konania v senáte, ale do senátu boli
definitívne prijatí až neskôr. Takéto právo mali napr. diktátori, konzuli spolu s ich ústavnými náhradníkmi, t.j. s decemvirmi a tribúmni, ďalej prétori a po r. 250 aj kurulskí edili.
Senát sa doplňoval o nových členov, ktorí pochádzali z radov bývalých úradníkov.
Dôvod bol prirodzený. Senát (ako poradný zbor) potreboval členov skúsených v problematike štátnej správy. Niekedy však nastali situácie, že členovia senátu sa museli doplniť z iných radov, než zo sféry úradníctva. V takomto prípade bola dôležitá ingenuita
takýchto kandidátov a brali sa do úvahy aj ich vyznamenania a zásluhy v boji za vlasť,
ako napríklad „spolia ex hoste“ alebo „corona civica“.
Augustus sa snažil senát dôkladne očistiť a počet senátorov znížil na 600. Niekoľkokrát pri censu i mimo neho uskutočnil lectio sám. Nových členov bral výlučne len
z radov kvestorov. Skutočnosť prenesenia volieb magistrátov a komitií do senátu mala
za následok, že cisár Tibérius (14 n. l. – 37 n. l.) uplatňoval svoj osobný vplyv na výber
senátorských kandidátov. Osobný vplyv cisára na prijímanie nových členov senátu pokračoval aj naďalej, a to hlavne za vlády cisára Domiciána (81 n. l. – 96 n.l.), ktorý si sám
vyhradil právo vyberať a menovať nových senátorov a ktorý týmto spôsobom senát celkom podriadil svojej moci.
43
Zoznam senátorov cenzor verejne prečítal na fóre ex rostris (Liv. 29. 37. 1) a senátorský album bol vyvesený (Cass. D. 55. 3). Senátor, ktorý bol uvedený na prvom mieste,
mal titul princeps senatus, ktorý neposkytoval žiadne skutočné práva (Liv. 27. 11). Za
cisárstva patrila táto hodnosť cisárom (Cass. D. 57, 8; 73, 5). Keď sa raz niekto dostal na
čelo senátneho zoznamu, tak ho tam i ďalší cenzori zvyčajne ponechávali. Všetci doposiaľ známi principes senatus boli patricijovia a tešili sa veľkej spoločenskej vážnosti.
6. Pôsobnosť senátu
Napriek tomu, že senát nikdy neprestal byť poradným zborom, prirodzeným vývojom pomerov sa stal dôležitým orgánom štátnej správy. Videli sme to hlavne počas jeho
fungovania v období republiky, v ktorom sa úradníci ročne striedali a senát vedľa nich
predstavoval stabilný zbor zložený takmer výhradne z bývalých magistrátov. Za takýchto okolností senátne uznesenia mali veľkú vážnosť a magistráti boli de facto výkonnými
orgánmi senátu. Spočiatku bol senát pod vplyvom patricijov, neskôr sa celkom dostal
do rúk nobility.
Vrchol moci nadobudol senát počas druhej púnskej vojny (218 pred n. l. - 202 pred
n. l.) a v dobe nasledujúcej hneď po nej. Veľkú ranu zasadili senátu bratia Gracchovci.
Slávnejšie obdobie (aj keď len dočasne) zažíval senát počas pôsobenia Marca Tullia Ciceróna. Augustus sa snažil povzniesť vážnosť senátu. Za cisára Tibéria, keď došlo k obmedzeniu komítií, senát sa stal jedným z predstaviteľov zvrchovanosti národa, ale bol
úplne pod cisárovým vplyvom. Naviac, o dôležitých záležitostiach rokovalo a uznášalo
sa len 15 – 20-členné consilium principis, ktorého členovia síce boli senátori, ale senát
ako celok tým utrpel (Cass. D. 56. 28). Počas vlády autokratických cisárov bol senát len
nástrojom ich mocenských chúťok (napr. za Domiciána), ale za panovania cisárov Trajana (98 n. l. – 117 n. l.) alebo Hadriána (117 n. l. – 138 n. l.) senát čiastočne získal vážnosť.
Celkovo je však nutné konštatovať, že senát svojou mravnou úrovňou klesal zo servilných dôvodov voči cisárovi.
V oblasti vojenských a medzištátnych záležitostí prináležala senátu poradná moc,
a to už od najstarších dôb. Počas cisárstva táto moc zanikla. Senát plnil úlohu akéhosi rímskeho „ministerstva zahraničných vecí“. Naňho sa obracali cudzí králi a vládcovia
a senát vysielal diplomatické posolstvá, udeľoval čestné dary a tituly cudzím vládcom.
Rozhodoval o postavení obcí, i štátov, ktoré sa dostali do rímskeho poddanstva. Administráciu a celú organizáciu dobytých území (provincií) riadil vojvodca, ktorý územie dobyl, za spoluúčasti senátorskej komisie. Dozor nad správou provincie viedol senát, ktorý
tiež vybavoval sťažnosti na jednotlivých úradníkov, pokiaľ neboli priamo súdne trestaní.
Senát bol ochrancom štátneho náboženstva a domácich kultov. Na zavedenie nového kultu bol potrebný jeho súhlas, a preto senát vystupoval proti šíreniu rôznych
verejne neuznávaných kultov. Senát mohol nariadiť zmierne a prosebné obrady. Ďalej
dovoľoval triumfy a ovácie. Dokonca aj samotní cisári si od senátu formálne pýtali dovolenie na triumfálne insígnie.
Dohľad nad hospodárením so štátnym majetkom patril k najdôležitejším právomociam senátu. Dozor sa týkal všetkých zložiek hospodárenia; išlo o ager publicus, stavby,
komunikácie, meliorácie, vodovody, peňažnú hotovosť a pod. Senát rozhodoval o daniach, o ich výške, výbere i prípadnom vrátení. Schvaľoval výšku výdajov určených pre
potreby štátnej reprezentácie, na usporiadanie hier, na opatrenia potravín pre ľud. Aj
44
počas cisárstva senátu zostal nominálny dozor na aerariom a vplyv na rozdeľovanie štátnych financií (Cass. D. 53, 16).
V oblasti zákonodarstva senátu patrilo dôležité právo vykladať zákony. Uznesenia
senátu (senatusconsulta) nemali silu zákona, ale prakticky mali rovnaký význam ako
zákony. Senát odstraňoval zákony, ktoré boli prijaté vitiósne a povoľoval prípustné výnimky zo zákonov. Keď počas cisárstva upadla moc komitií, prirodzene vzrástla zákonodarná moc senátu a uznesenia senátu (potvrdené cisárom) znamenali to isté, čo zákony.
Hlavným zákonodarcom bol sám cisár, ktorý vydával svoje constitutiones. Uznesenia
senátu sa vzťahovali na veci menej dôležité.
Záver
Po preniknutí do problematiky rímskeho senátu a vôbec do správy rímskeho štátu
môžeme konštatovať, že Rimania ako národ boli obdarení zdravým životným realizmom,
z ktorého plynula orientačná pružnosť, zmysel pre líniu strednej cesty a pre kompromis
medzi vlastnými a cudzími záujmami, medzi starým a novým, medzi tradíciou a aktuálnymi potrebami. S týmito vlastnosťami sa spájala silná roľnícka vôľa, ochota k tvrdej
práci a zmysel pre poriadok a organizáciu. Je pochopiteľné, že národ nadaný takýmito
vlastnosťami bol schopný vybudovať nielen svetové impérium, ale aj nadčasové, dokonalosťou preniknuté rímske právo, ktoré recipovali rozličné národy.
Literatúra
[1] ARANGO-RUIZ, V.: Storia del diritto romano. 7. doplnené vydanie. Napoli: Casa editrice Dott. Eugenio Jovene, 2006. ISBN 88-243-0511-3.
[2] BONFANTE, P.: Instituce římského práva. Brno, 1932. 9. vyd.
[3] KINCL, J. – URFUS, V. – SKŘEJPEK, M.: Římské právo. Praha: C.H. Beck, 1995. ISBN 807179-031-1.
[4] KRAL, J.: Státní zŕízení římské. Upravil a vydal Groch Vladimír. Praha, 1921.
[5] MANFREDINI, A. D.: Istituzioni di diritto romano. Torino, 2007. ISBN 978-88-3487644-2.
[6] RÁZKOVÁ, R.: Dějiny právní filozofi. Brno: Masarykova univerzita, 1997. ISBN
80-210-1574-8.
[7] REBRO, K. - BLAHO, P.: Rímske právo. Bratislava – Trnava, 2003. ISBN 80-89047-53-X.
[8] SOMMER, O.: Prameny soukromného práva římského. Praha, 1932. 2. vyd.
[9] TALAMANCA, M.: Istituzioni di diritto romano. Milano: Giuffré Editore, 1990. ISBN 8814-02222-4.
[10]ŽELEZKOVOVÁ, G.: Stručné dejiny rímskeho štátu. Bratislava 1959.
45
Kontakt
JCDr. PaedDr. Róbert Brtko, CSc.
Katedra práva
Vysoká škola ekonómie a manažmentu verejnej správy v Bratislave
Železničná 14
821 07 Bratislava 214
E-mail: [email protected]
46
Partnerstvá ako významný faktor rozvoja obcí a regiónov
Ing. Iveta Bubeníková - Mgr. Tomáš Bumbál
Abstrakt
Realizácia partnerstiev je jednou z alternatívnych foriem poskytovania verejných
statkov. Princíp partnerstva je jedným zo základných stavebných kameňov regionálnej
politiky, ktorej poslaním je rozvíjať znevýhodnené regióny. Budovanie partnerstva však
v Slovenskej republike nemá dlhú tradíciu. Pribúdajú skúsenosti z úspešnej spolupráce
samospráv, neziskových organizácií a podnikateľských subjektov a pôsobia tak ako významný faktor rozvoja obcí a regiónov.
Kľúčové slová: partnerstvá, rozvoj regiónov, spolupráca
Partnerships as a major factor in the development of local and regional
Abstract
Implementation of partnerships is one of the alternative forms of provision of public
goods. The partnership principle is one of the basic building blocks of regional policy, whose
mission is to develop disadvantaged regions. Building a partnership but in the Slovak Republic has a long tradition. There is increasing but the experience of successful cooperation
governments, nonprofit organizations and businesses and act as a significant factor in the
development of communities and regions.
Keywords: partnerships, regional development, cooperation
Úvod
Realizácia partnerstiev je jednou z alternatívnych foriem poskytovania verejných
statkov. Partnerstvo je veľmi často používaným, nie vždy však plne pochopeným pojmom. Princíp partnerstva je jedným zo základných stavebných kameňov regionálnej
politiky, ktorej poslaním je rozvíjať znevýhodnené regióny. V stredoeurópskom priestore sa snažia mimovládne organizácie vybudovať s rôznymi subjektmi taký typ spolupráce, ktorá by mala pozitívny účinok na život celej komunity. Európska únia na miestnej
úrovni preferuje projekty realizované v partnerstve a na regionálnej úrovni zapojenie
partnerov do tvorby programov rozvoja. Budovanie partnerstva v Slovenskej republike
nemá dlhú tradíciu. Pribúdajú skúsenosti z úspešnej spolupráce samospráv, neziskových organizácií a podnikateľských subjektov a pôsobia tak ako významný faktor rozvoja obcí a regiónov.
1. Partnerstvá ako významný faktor rozvoja obcí a regiónov
Podnikanie založené na princípe partnerstva, spolupráce a sieťovania (networking)
možno zaradiť medzi relatívne nové formy organizácie podnikania. Základným rysom
takejto spolupráce je pritom jej dobrovoľnosť. Partnerstvo tak možno definovať ako dlhodobý kooperačný zväzok partnerov s jasne definovanou oblasťou spoločného záujmu. [1, s. 228].
47
Takéto zoskupenie subjektov a jednotlivcov zdieľa zdroje, odhodlanie a motiváciu
spoločne dosiahnuť zmenu. Predpokladom úspešného rozvoja partnerstva je stav, keď
názor každého je dôležitý a vypočutý, keď sú zdieľané zdroje, vrátane finančných, keď je
medzi partnermi dôvera a vzájomný rešpekt a rozhodnutia sú prijímané spoločne a keď
má každý partner pocit, že niečo do partnerstva dáva a niečo z neho získava. Nemenej
dôležitými faktormi sú jasne definované ciele, jasné plánovanie, jasné rozdelenie úloh
a zodpovednosti, spoločné vyhodnocovanie, riešenie problémov a prezentácia dobrých
skúseností a príkladov.
Partnerstvo rieši spoločný problém efektívnejšie ako len jedna nezisková organizácia
samostatne alebo len štátna inštitúcia alebo len samospráva. Každý zo zúčastnených má
rôzne skúsenosti, znalosti a riešenia. Správnym zosúladením sa dosiahne želaný efekt.
Projekty Public-Private Partnerships (PPP) predstavujú formu spolupráce medzi
subjektom verejného a súkromného sektora, zameranú na efektívne financovanie výstavby, rekonštrukcie, prevádzky a údržby diel technickej alebo sociálnej infraštruktúry,
prostredníctvom ktorej sa poskytujú služby obyvateľstvu. [2, s. 127].
1.1 Fázy rozvoja partnerstiev
•
Identifikácia partnerov a spoločnej výzvy
Iniciátor oslovuje rôzne subjekty, informuje verejnosť, vyvoláva diskusiu, prípadne zvoláva verejné rokovanie. Deje sa tak vtedy, ak efektívne riešenie problému je
mimo dosahu iniciátora. Perspektíva partnerstva je väčšinou výsledkom opakovaných stretnutí, prejavom záujmu účastníkov a mierou ich stotožnenia sa s problémom.
•
Definovanie spoločných zámerov a cieľov
Východiskom je prezentácia predstáv a prístupov, príprava rôznych variantov riešenia a starosť o to, aby spoločný cieľ bol skutočne spoločným cieľom, aby účastníci
sami rozmýšľali na tým, ako môžu napomôcť realizáciu svojimi znalosťami, skúsenosťami, kompetenciami.
•
Vytvorenie formálnych štruktúr na spravovanie a riadenie partnerstva
Zvyčajne ide o založenie spoločnej organizácie alebo vytvorenie dohody o partnerskej spolupráci. Na rad prichádza tvorba pravidiel spolupráce a určenie právnej formy partnerstva.
•
Návrh akčného plánu
Zostaví sa podľa metodiky; tento dokument špecifikuje, čo sa bude robiť pre riešenie problému, kto bude účastníkom, aký je časový horizont a finančný rozpočet. Pri
tvorbe rozpočtu je potrebné určiť zdroje, z akých bude partnerstvo čerpať financie
na realizáciu aktivít.
•
Organizačný rozvoj
Jasné definovanie povinností a zodpovednosti existujúcich orgánov zabezpečí
riadne plnenie akčného plánu. Je dôležité zvoliť štatutárneho zástupcu partnerstva,
prípadne koordinátora.
48
•
Realizácia programu
Dôležitým prvkom je tímová spolupráca, realizácia úloh stanovených v akčnom pláne by mala prebiehať v partnerstve.
•
Vyhodnotenie výsledkov a dopadov
Partnerstvo vypracováva správy o svojom fungovaní, ktoré môžu slúžiť aj ako podklady pre spoluprácu s médiami a verejnosťou.
1.2 Hlavné prekážky pri budovaní partnerstva
•
Nenaplnenie spoločných cieľov
Stáva sa vážnou prekážkou pre ďalšie fungovanie partnerstva.
•
Nedôvera a nedostatok informácií
Vždy pramení z nedostatočného poznania fungovania subjektov, dôležité je vyvarovať sa unáhlených záverov a dôležitá je aj vzájomná komunikácia.
•
Nerovnomerné rozloženie síl v partnerstve
Prenášanie nadradenosti do partnerstva a nenaplnené očakávania vplyvných partnerov môžu znamenať stratu dôvery, frustráciu a odchod z partnerstva.
•
Nekorektnosť
Ľudia pracujúci v partnerstve môžu prinášať svoje osobnostné črty; tu je dôležitá
prevencia, dohoda o neprípustnosti takéhoto stavu.
•
Konflikt záujmov
Nastáva pri presadzovaní osobných záujmov, pri získavaní neoprávnených výhod
na úkor ostatných zúčastnených strán. Ich eliminácia a snaha dodržať transparentnosť znamená vynaloženie zvýšeného úsilia partnerov.
•
Rivalita namiesto spolupráce
Tento fenomén nastáva vtedy, keď partneri nenachádzajú svoje miesto v partnerstve a využívajú svoje kapacity nekonštruktívnym spôsobom. Riešením je usmernenie rivalov.
1.3 Formy spolupráce s partnermi
Pri rozvíjaní spolupráce s partnermi sa uplatňuje priama a nepriama podpora. Priama podpora zahŕňa jednostrannú podporu a partnerstvo. Jednostranná podpora je návratná finančná pomoc, napríklad podpora malých a stredných podnikov zo zdrojov
obce alebo VÚC a nenávratná finančná pomoc, napríklad podpora kultúrnych, športových a iných spoločenských aktivít. Nefinančná jednostranná podpora môže byť majetková, napríklad poskytnutie priestorov, prenájom nehnuteľnosti alebo nemajetková,
napríklad záštita podujatí, poradenstvo, poskytovanie informácií, know-how. Partnerstvo je rozdelené na neinštitucionalizované, napríklad kultúrne výmeny, športové výmeny, návštevy, výmeny informácií, a inštitucionalizované ako je rozvinutá spolupráca
v spoločných projektoch vo vybraných oblastiach, napríklad v cestovnom ruchu, v kultúre, v športe, v ochrane prírody a životného prostredia, v ochrane zdravia obyvateľstva
49
a PPP. V spoločných komplexných rozvojových plánoch ide hlavne o vytváranie spoločných podnikov, o prihraničnú spoluprácu a o medziregionálnu spoluprácu. Nepriama podpora zahŕňa iniciáciu rozvoja (tvorby) strategických plánovacích dokumentov,
tvorbu rozvojových koncepcií a plánov, budovanie a údržbu regionálnej dopravnej infraštruktúry, budovanie a prevádzku vzdelávacieho systému, zdravotníckych zariadení,
technologických parkov, propagáciu územia a lobing. [3, s. 4].
Záver
Partnerstvá sú nezriedka v regionálnej samospráve chápané ako „práca naviac“
a tento proces nie je implicitnou súčasťou manažmentu regiónov. Aj tie partnerstvá,
ktoré existujú, majú v mnohých prípadoch len neurčito definované ciele. Úlohy zúčastnených strán sú nejasné, sporadický je objektivizovaný systém plánovania a systémové
nástroje riadenia partnerstiev. Preferovaný je jednostranný model podpory samospráva regionálna – samospráva miestna. Regionálna samospráva sa nevenuje dostatočne
skúmaniu predpokladov a možností rozvoja partnerstiev; chýbajú analýzy, dobré príklady, vzdelávanie v tejto oblasti. Viac-menej zabehnuté sú formy implementované a podporované zvonka (medziregionálna a cezhraničná spolupráca dlhodobo podporovaná
z prostriedkov EÚ), čo má za následok preberanie cudzích modelov spolupráce; chýba
vlastná reflexia problému. [4, s. 47].
Literatúra
[1] RÓZSA, Z.: Manažment projektov vo verejnej správe. Bratislava, 2008. s. 228. ISBN
978-80-969856-0-9.
[2] NINÁČOVÁ, V.: Projekty verejno-súkromných partnerstiev pri financovaní diel technickej infraštruktúry vo verejnom sektore. In: Zborník príspevkov z medzinárodného vedeckého seminára „Rozvoj verejnej správy vo svetle aktuálneho akademického výskumu“. Bratislava: VŠEMvs, 2009. s. 127. ISBN 978-80-89143-92-4.
[3] FÁZIKOVÁ, M. – BALÁŽOVÁ, E.: Je regionálna samospráva na Slovensku kľúčovým
aktérom rozvoja regiónu? In: Spolupráca regionálnej samosprávy ako základný faktor rozvoja regiónu. Nitra: KRR FEŠRR SPU, 2008. s. 4.
[4] Karpatský rozvojový inštitút: Dobré spravovanie rozvoja regiónov - výzva pre Slovensko. Košice. 2010. s. 47. ISBN 978-80-970368-0-5.
50
Kontakt
Ing. Iveta Bubeníková
Katedra ekonómie a financií
Vysoká škola ekonómie a manažmentu verejnej správy v Bratislave
Železničná 14
821 07 Bratislava 214
E-mail: [email protected]
Mgr. Tomáš Bumbál
Západná 4
911 08 Trenčín
E-mail: [email protected]
51
Daňová konkurencia – príležitosť pre rozvoj regiónov
Ing. Emil Burák, PhD.
Abstrakt
Daňová politika pomáha stabilizovať verejné financie, a to aj na úrovni komunálnej.
V Slovenskej republike čelí novým výzvam. Aktuálne efektívne trendy vo svete smerujú
k priateľskému zdaňovaniu a k produktívnej daňovej konkurencii, najmä na miestnych
daniach. Daňová konkurencia je príležitosť nielen pre rozvoj krajín, ale aj regiónov, miest
a obcí.
Kľúčové slová: daňová politika, daňová konkurencia, daňová motivácia
Tax competition – opportunity for development of regions
Abstract
Tax policy helps optimize public finance. Also on the municipial level. It is new challenge
in the area of the Slovak Republic (continuity economic transformation). The friendly taxation and the productive tax competition is new successfull vave in all over the world modern trends of efficiency. First of all in the area of local taxes. Longterm oriented effective tax
competition is the challenge and chance for development of countries, regions, cities and
villages.
Keywords: tax policy, tax competition, tax motivation
Úvod
Jadrom príjmov každého verejného rozpočtu sú daňové príjmy, preto stojí za to
podčiarknuť a pripomenúť niektoré stálice v rámci efektívnych východísk pre efektívnu
daňovú politiku, ktorá vedie k stabilnému inkasu daní, ktoré tvorí základ bezpečných
zdrojov pre zdravé verejné financie, a to nielen z hľadiska krajín, ale stále viac aj v kontexte potenciálu pre rozvoj regiónov, miest a obcí.
1. Piliere daňovej efektivity
Optimálna daňová politika je taká, ktorá dokáže osloviť väčšinu daňových poplatníkov (občanov, podnikateľov, firmy, organizácie, fyzické i právnické osoby), nie donútením (povinnosť a sankcia), ale najmä presvedčením (motivácia, že platiť dane sa oplatí).
To znamená jasné posolstvo, že sa oveľa viac oplatí pracovať a produkovať, nie nepracovať a špekulovať.
1. 1 Ideálna daňová politika
Z viacerých dostupných definícií považujeme za pragmatické nasledujúce skutočnosti.
Daňová politika je súhrn postupov, praktík, organizačných i riadiacich aktov k zdaňovaniu. Môžeme povedať aj to, že je to cieľavedomá organizácia a riadenie celej daňovej sústavy v súlade s ekonomickými zámermi, cieľmi a úlohami štátu. Jej cieľom je
zabezpečenie dostatočných príjmov do verejných rozpočtov, pričom nástrojom na realizáciu je daňová sústava.
52
Daňová politika je ideálna vtedy, keď prináša pre krajinu čo najviac pozitívnych efektov a čo najmenej negatívnych, keď súčasne rešpektuje zákon MiniMaxu, t.j. pri relatívne
nízkych nákladoch správy daní sú výnosy daňových príjmov oveľa, oveľa vyššie . Vhodnou daňovou politikou nie je absolútne kopírovanie vzorov učebníc a princípov teórie
a napodobňovanie nejakého daňového systému praxe inej krajiny. Je ňou pragmatická
symbióza a vhodná kombinácia teórie a praxe, domácich skúsenosti i najmodernejších
zahraničných trendov v závislosti od možností a špecifík charakteru domácej ekonomiky podľa princípu „mysli globálne, konaj lokálne!“.
1. 2 Zodpovednosť v plánovaní daní
Daňové plánovanie je súčasťou finančného riadenia. Daňové plánovanie robí štát,
rodina, kolektív, jednotlivec, firma, podnik, organizácia, živnostník i podnikateľ. K dobrému menu subjektu na trhu nepochybne patrí aj jeho ekonomicko-finančné zdravie,
ktoré predpokladá aj pokoj a mier všetkým zbraniam štátu – najmä daniam.
Daňové plánovanie v podmienkach novodobej trhovej ekonomiky v SR má za sebou svoju prvých dvadsať rokov fungovania.
Doterajší vývoj v SR za roky 1990 – 2012 doteraz priniesol nové skúseností pre všetkých hlavných hráčov na daňovom ihrisku, a to tak pre správcov dane (daňové orgány,
colné orgány, obce a mestá), ako aj pre daňových poradcov i daňové subjekty.
Zodpovedné daňové plánovanie v strategickej línii, t. j. na úrovni verejného rozpočtu štátu kladie mimoriadne nároky na odborné znalosti, na zodpovednosť z pripravenosti scenárov a kombinácií z prienikov najlepších alternatív, vrátane tzv. bezpečnostnej
rezervy (tzv. poistky z finančného hedžgingu).
V danom smere predstavuje práca obrovskú príležitosť; ide predovšetkým o znalosť rozdielov v produktívnej daňovej konkurencii. V režime daňovej konkurencie nie
na makroúrovni (kde SR úspešne osvedčila motiváciu daňovou reformou z roku 2004),
ale najmä na mikroúrovni (predovšetkým komunálny sektor – obce a mestá i podnikový
sektor – podniky a firmy) sa vytvára priestor pre nové vízie i nové výzvy.
1. 3 Požiadavky na efektívny daňový systém
Optimálne efektívny daňový systém funguje na báze tzv. priateľského zdaňovania
(friendly taxation). Nedonucuje daňových poplatníkov bojmi (vojnou, bitkou), ale mierumilovne presviedča rozumnosťou argumentov. Okrem toho predpokladá nasledujúce jasné kvarteto ústretových signálov ako odkaz daňovníkovi, že dane sa platiť oplatí:
·
je jednoduchý a zrozumiteľný,
·
má nízke daňové sadzby,
·
ponúka stabilné daňové zákony s minimom zmien,
·
uľahčuje daňovníkovi platenie daní dokonalými daňovými službami.
Mimoriadne vážnym faktorom v rámci produktívnej polohy praxe na základe predošlej teórie je nájsť maximum zhody v koordinácii, nie v konfrontácii medzi verejným
záujmom, štátnym a privátnym sektorom.
Napríklad preto, lebo profit a benefit majú inú dimenziu pre štát a pre súkromnú
firmu. Kým pre štát je užitočná minimálne vyrovnaná bilancia v hospodárení, pre pri53
vátny podnik vedie cesta k úspechu výlučne cez ziskové (prebytkové) hospodárenie.
Zaujímavé v danom smere je postavenie regiónu, mesta i obce, a to najmä z hľadiska
zlepšovania výnosov z daní.
Pragmatické nakladanie s fenoménom daňovej konkurencie je jednou z hlavných
príležitostí aj pre konsolidáciu finančných rozpočtov obcí a miest v SR v súčasnosti
i v budúcnosti.
2. Daňová konkurencia – príležitosť aj pre regióny
Daňová konkurencia je rôznorodý pojem, ktorý možno vnímať v širšom i v užšom
slova zmysle, produktívne (žiaduca daňová konkurencia) a aj kontraproduktívne (nežiaduca daňová konkurencia). Pre jeho správnu interpretáciu je veľmi dôležité racionalizovať východiská i sledované ciele.
2.1 Daňová optimalizácia, koordinácia, harmonizácia
Daňová koordinácia je žiaducejšia ako daňová konfrontácia. V princípe preto treba
dôrazne rozlišovať napríklad aj medzi užitočnou daňovou konkurenciou a tzv. škodlivou
daňovou konkurenciou. Obe totiž môžu byť súčasťou daňovej optimalizácia a daňového plánovania. Daňové plánovanie možno vnímať v širšom i užšom slova zmysle. V súvislosti so širším pohľadom je vhodné spomenúť aj pojmy, ako sú optimalizácia (špekulácia), koordinácia a harmonizácia v daniach.
Vo firme by ho mal pokrývať finančný manažér alebo hlavný účtovník alebo daňový
špecialista alebo hlavný ekonóm firmy interne (resp. daňový poradca – externe). Vypláca sa, ak sú dane vysoké. Netreba ho veľmi robiť, ak sú dane pod 20 %, t. j. pod jednu
pätinu z príjmov. Na úrovni obce alebo mesta by to mal zabezpečiť daňový špecialista,
resp. hlavný ekonóm.
Daňová optimalizácia je súbor praktík opatrení a postupov orientovaných na minimalizáciu daní a optimalizovanie platby daní firmy tak, aby sa nezaplatilo viac ako
je nevyhnuté v riadnom procese (podávanie DP) a aby nevznikali zbytočné škody vo
vedľajšom procese (daňové konanie – registračná povinnosť, záznamová povinnosť, nahlasovacia povinnosť a pod.).
Robí sa na báze využitia domácej daňovej legislatívy (napríklad zvládnutie procesného daňového zákona, tzv. daňového poriadku a hmotných daňových zákonov, napríklad o dani z príjmov, o dani z pridanej hodnoty) alebo zahraničnej (offshore - daňové
raje, je ich 220 vo svete, v EÚ sú najznámejšie) jurisdikcie daní alebo najčastejšie v ich
kombinácii a vhodnej symbióze.
Daňová harmonizácia je súlad (zlaďovanie) daní. Z medzinárodného pohľadu je to
napríklad euroharmonizácia SR po vstupe do EÚ od roku 2004. Z vnútrokrajinného hľadiska ide napríklad o zosúlaďovanie daňovej politiky na úrovni centrálnej (vláda) a regionálnej (VÚC) a lokálnej (miestne dane).
Z firemného hľadiska to môže byť napríklad harmonizácia daňovej štruktúry (daňového mixu) tých daní, ktoré sa firmy dotýkajú najviac (daň z pridanej hodnoty, daň
z príjmu, daň z nehnuteľnosti, daň z motorových vozidiel).
Daňová koordinácia sa dá vnímať z viacerých aspektov. Ide o premiešané pohľady.
Z pohľadu štátu je to interne napríklad koordinácia troch úrovní správcov dane (colníci,
daniari, miestna samospráva obcí a miest).
54
Z pohľadu EÚ sú to harmonizačné snahy a koordinácia smerom k jednotným prvkom európskeho daňového práva (vyššia autonómnosť - priame dane, viac centralizácie
nepriame dane).
Z pohľadu duelu a večného antagonizmu medzi štátom a daňovníkmi (daniar verzus daňovník) je potrebné vybrať čo najviac daní, zaplatiť čo najmenej daní.
2.2 Produktívna a kontraproduktívna daňová konkurencia
Daňovú konkurenciu môžeme vnímať z viacerých východísk, prístupov, uhlov pohľadov, a to vždy najmä v kontexte účelu, obsahu a v nadväznosti na vytýčený cieľ. Konkurencia z trhového hľadiska (u firiem a podnikov) je vnímaná nekompromisnejšie ako
konkurencia v komunálnom sektore. Vývoj miestnych daní v SR za roky 1990 - 2012 to
doteraz plne potvrdzuje.
Ak posudzujeme makroúroveň daňovej konkurencie SR v priestore EÚ, tak inak je
vnímaná z hľadiska interného a inak z hľadiska externého prostredia. Kým napríklad zníženie daňových sadzieb a daňového zaťaženia na báze rovnej dane od roku 2004 prilákalo na jednej strane do našej krajiny podnikať veľa rôznych zahraničných strategických
investorov v SR, a tí ho oceňujú (konkrétne firmy a podniky), existujú aj početné hlasy
(najmä z radov niektorých vlád vybraných členských krajín v EÚ, napr. Francúzsko), ktoré
našu daňovú politiku v danom kontexte označili ako tzv. škodlivý daňový dumping.
V prípade mikroekonomickej optiky dáva v SR veľký priestor pre realizáciu daňovej
konkurencie predovšetkým v komunálnom sektore pre takmer 3 tisíc obcí a miest zákon
o miestnych daniach. A kooperácia medzi vybranými mestami a obcami i VÚC je základným pilierom aj v konštrukcii daňovej konkurencie konkrétneho regiónu.
Produktívna daňová konkurencia spočíva z hľadiska regiónov predovšetkým v kooperácii vybraných miest a obcí s VÚC i v objektívnom rozhodovaní o výške daňových sadzieb miestnych daní, dominantne napríklad dane z nehnuteľnosti. Racionálne manévrovanie konkrétnych daní i nastavenia komplexného daňového mixu (štruktúry všetkých daní podľa zákona o miestnych daniach) dáva priestor pre prilákanie i odlákanie
strategických investorov v rámci priemyselných parkov, ale vedie i k zlepšeniu platobnej
disciplíny občanov (napríklad pri dani za psa).
Kontraproduktívna daňová konkurencia má zvyčajne charakter tzv. škodlivého daňového dumpingu. V odbornej literatúre je vysvetľovaná predovšetkým ako subjektívne riešenie, ktoré je vždy realizované bez snahy o regionálnu koordináciu a synergické
riešenia v komplexe, ale skôr je motivované výlučne invidiualistickým záujmom a prístupom obce alebo mesta. Z hľadiska podstaty trhu a fungujúcej demokracie nepovažujeme za racionálne nazývať a definovať akúkoľvek konkurenciu (nielen daňovú), ktorá
neprestupuje platný zákonný rámec, za škodlivú. Ak by tomu tak bolo, tak by napríklad
na medzinárodnej úrovni museli najviac daňovo zvýhodnené územia (offshore – daňové raje) úplne vymiznúť z mapy sveta, čo sa nestalo a ani nestane. Preto aj v SR je vhodnejšie skôr definovať daňovú konkurenciu ako príležitosť pre rozvoj, ako potenciál pre
nárast celkových daňových príjmov z miestnych daní.
55
2.3 Niektoré príležitosti pre daňovú konkurenciu regiónov
Daňová konkurencia ponúka aj určitý priestor ako súčasť finančných nástrojov využívaných pri rozvoji regiónov. Napríklad v SR profituje VÚC z výnosu na dani z motorových vozidiel a obec i mesto z výnosu miestnych daní (daň z nehnuteľnosti, daň za psa,
daň za užívanie verejného priestranstva, daň za ubytovanie, daň za predajné automaty,
daň za nevýherné hracie prístroje, daň za vjazd a zotrvanie motorového vozidla v historickej časti mesta, daň za jadrové zariadenie a miestne poplatky za komunálne odpady
a drobné stavebné odpady).
Za hlavné súčasné príležitosti pre rozvoj regiónov a municipialít V SR považujeme
predovšetkým:
•
špecializované vzdelávanie pre komunálnych daňových špecialistov (doterajšie
ponuky daňového vzdelávania ZMOSu majú značné rezervy, napríklad v kooperácii
z obrovských skúseností daňových orgánov v SR),
•
rozhodnutie o správnej selekcii medzi externými daňovými poradcami, ktorí sa
predovšetkým špecializujú na miestne dane,
•
úpravu daňových sadzieb miestnych daní (zákon č. 582/2004 Z.z. o miestnych
daniach v znení neskorších predpisov),
•
výkonnejšiu daňovú kontrolu miestnych daní,
•
zefektívnenie daňového procesu (zákon č. 563/2009 Z.z. o správe daní v znení
neskorších predpisov, tzv. daňový poriadok),
•
dôsledné využívanie príležitostí definovaných v Programovom vyhlásení vlády SR
v časti „Dane a odvody“,
•
zvýšenie účinnosti daňovej disciplíny tzv. verejným pranierom (zverejňovanie
a oznamovanie daňových dlžníkov na tabuliach obecného alebo mestského úradu,
v miestnej tlači i ďalších médiách, napr. v lokálno-komunálnej televízii),
•
komparáciu a využiteľnosť najlepších praktík a skúseností (best practice)
z porovnateľného regiónu komunálnej úrovne zo zahraničia z EÚ,
•
alternatívne scenáre (optimistický, pesimistický, realistický) a modelovanie alternatív
v rámci riadneho daňového plánovania, atď.
Záver
Zdaňovanie v komunálnom sektore aj po vývoji v rokoch 1990 - 2012 v SR eviduje
mnohé rezervy a nedostatky, najmä z hľadiska výšky daňových sadzieb, optimalizácie
daňovej štruktúry, účinnosti daňovej kontroly a vymáhateľnosti daňových nedoplatkov.
Najväčšou príležitosťou sa však aj pre rozvoj regiónov v oblasti finančného manažmentu z hľadiska daní javí priestor pre nové vízie i výzvy v dôslednom daňovom plánovaní a špeciálnom know-how v motivačnom využívaní daňovej konkurencie. Upresnenie koncepčného rámca odporúčaní z hľadiska daňovej politiky možno v SR očakávať
nadväzne na očakávané Programové vyhlásenie vlády SR (v časti Dane a odvody), ktorého vznik predpokladáme v máji, resp. v júni 2012.
Aktuálne realizovaná daňová reforma (UNITAS) realizovaná od roku 2008 má ambíciu zjednotiť okrem terajších zložiek Finančnej správy SR (daňové a colné orgány od
56
1. januára 2012 sa spojili v rámci UNITAS I.) aj inkaso tzv. skrytých daní, t.j. odvodov do
fondov (UNITAS II.), predovšetkým povinné platby daňových subjektov do Sociálnej poisťovne. To sa však týka predovšetkým centrálnej úrovne.
Komunálna úroveň (regióny, mestá, obce) hľadá v oblasti daňovej optimalizácie
v SR svoj kvalitatívne lepší novotvar. Univerzálny postup v rámci koordinácie (napríklad
v réžii tzv. ZMOS-u) je však pomalý a z hľadiska konkrétnej potreby individuality, jedinečnosti, profilu, charakteru i špecifík konkrétneho regiónu (lokality) pre využiteľnosť
v daňovej konkurencie neúčinný.
O to väčší priestor je v danom smere v potenciáli individuálnej finančnej kreativity
– manažérskej gramotnosti hlavných komunálnych lídrov (starostov v obciach, primátorov v mestách a županov v regiónoch), ktorá im nadväzne na vyššie uvedené dáva alebo berie reálne zvýhodnenie aj v oblasti daňovej konkurencie. A tu je na jednej strane
potreba lepšej teórie na základe chýbajúcich výskumných programov v danom smere
v oblasti teórie (vedecké zdaňovanie – výskumné programy) i reálny priestor pre zvyšovanie kvality komunálneho daňového goodwillu z hľadiska praxe (najúčinnejšie praktiky produktívnej daňovej konkurencie).
Literatúra
[1] KUBÁTOVÁ, K.: Daňová teorie a politika. Praha: Eurolex Bohemia, 2000.
[2] BURÁK, E.: Daňové plánovanie a daňové výdavky. Bratislava: Epos, 2004.
[3] ZUBAĽOVÁ, A. a kol.: Daňové teórie a ich využitie v praxi. Bratislava: Iura Edition,
2008.
[4] MEDVEĎ, J. a kol: Daňová teória a daňový systém. Bratislava: Sprint dva, 2009.
[5] BURÁK, E. - ORIHEL, M.: Daňový manažment I. Bratislava: VŠEMvs, 2011.
[6] BURÁK, E.: Daňové plánovanie – prevencia pre riadenie daní. In: Dane a účtovníctvo,
2012.
Kontakt
Ing. Emil Burák, PhD.
Katedra ekonómie a financií
Vysoká škola ekonómie a manažmentu verejnej správy v Bratislave
Železničná 14
821 07 Bratislava 214
Email: [email protected]
57
Problematika starnutia populácie
doc. PhDr. Peter Čajka, PhD.
Abstrakt
Jedným z významných súčasných problémov, ktorý si vyžaduje naliehavú pozornosť,
z dôvodu jeho súčasného, ale predovšetkým budúceho vplyvu na jednotlivé krajiny, je úbytok
obyvateľstva a s tým súvisiace problémy starnutia populácie. Vo vyspelých krajinách je v súčasnosti starnutie spôsobené na jednej strane predlžovaním ľudského života, na druhej strane
nízkou pôrodnosťou.
Kľúčové slová: starnutie populácie, dôchodok, demografický rast/úpadok
Problems of population ageing
Abstract
One of the important contemporary problems requiring a priority attention because of
it temporary and future repercussions on individual countries is the decrease of population
and the related problems of the population ageing. In the developed countries, the population ageing is cause by the prolonged human life and the decrease of natality.
Keywords: population ageing, pension, demographic growth/decline
Populačné starnutie je jednou zo základných čŕt súčasného populačného vývoja, so
svojim budúcim, zrejme nezvrátiteľným dosahom. Intenzita a dôležitosť tohto procesu
je výrazná v globálnom meradle hlavne v posledných sto rokoch. Populačné starnutie je
teda kauzálne spojené s demografickým prechodom a jeho ukončením vo viac vyspelých častiach sveta v kontexte jeho ekonomických a spoločenských dôsledkov na jednotlivé krajiny. Doba, keď sa pomer dôchodcov a detí otočí, sa blíži. Bude to doba, keď
sa budú musieť zmeniť spoločenské zvyklosti, návyky a normy. Je to jeden z hlavných
dôvodov, prečo je tomuto fenoménu nutné venovať zvláštnu pozornosť. [1, s. 62 - 80].
Nakoľko sa rodí málo detí, podiel starších a starých ľudí v populácii sa zvyšuje. Vo vyspelých krajinách proces starnutia pokročil v súčasnosti natoľko, že sa stal jedným z najzávažnejších spoločenských problémov. Starnutie populácie nemá len prognostický charakter, ale predstavuje vážny ekonomický celosvetový problém, ktorý spočíva v stále nižšom počte aktívne pracujúcich, podieľajúcich sa na stave financií v štátnych rozpočtoch
a, naopak, v neustálom zvyšovaní počtu poberateľov dôchodkov zo štátnych rozpočtov,
pričom sa zvyšuje aj nápor na zdravotnícke a sociálne služby. V dôsledku toho môže byť
ohrozený celkový chod hospodárstva, a preto sú potrebné zásadné zmeny v sociálnom,
v zdravotnom a v dôchodkovom zabezpečení obyvateľstva, ale napríklad aj v politike
zamestnanosti. Starnutie ovplyvňuje životný cyklus jednotlivcov a ich rodinné správanie sa. Komplikovanosť situácie vo vyspelých krajinách je predovšetkým v tom, že kým
s postupujúcim spoločenským pokrokom sa bude prírastok obyvateľstva v rozvojových
krajinách znižovať, vo vyspelých krajinách bude treba na zlepšenie situácie v najbližších
rokoch hľadať externé zdroje a v horizonte niekoľkých desaťročí zmeniť reprodukčné
správanie sa založené na zmene v hodnotovom systéme obyvateľstva. [2, s. 35].
58
Demografický trend starnutia populácie v Európe je zapríčinený, podobne ako
v iných krajinách, viacerými faktormi. Prvým a najzávažnejším je nízka úhrnná plodnosť, a to aj napriek tomu, že v súčasnosti plodnosť stúpa miernym trendom, kedy sa
táto zvýšila z úrovne približne 1,45 dieťaťa na jednu ženu na 1,6 dieťaťa. Populácia sa
však sama obnovuje až pri úrovni 2,1 dieťaťa na ženu. Ďalšími faktormi sú zvyšovanie
priemernej dĺžky života, zvýšenie migrácie a úbytok celkovej populácie.
Situácia členských a kandidátskych krajín�������������������������������������
EÚ l��������������������������������
en zdôrazňuje tendencie demografických úbytkov. Počet obyvateľov niektorých členských štátov klesá. Sú to Maďarsko,
Lotyšsko, Litva, Estónsko, SR, ČR. Pod pokles sa podpisuje demografická situácia, ale aj
emigrácia. Zo šiestich najľudnatejších štátov EÚ sa len vo Veľkej Británii a vo Francúzsku
zvýši počet obyvateľov v rokoch 2005 až 2050 (vo Veľkej Británii odhadom o 8 % a vo
Francúzsku o 9,6 %). V ďalších krajinách, ako sú Nemecko, Španielsko, je klesajúca pôrodnosť vyrovnávaná prisťahovalectvom. Predpoklady týkajúce sa Bulharska a Rumunska poukazujú na negatívny vývoj (-21 % a -11 % do roku 2030). Rovnaké sú aj predpoklady OSN pre Chorvátsko (-19 %). Naopak, turecká populácia by sa mala v rokoch 2005
až 2030 zvýšiť o viac ako 19 miliónov (+25 %). [4].
V populačných trendoch v Európe sa očakáva:
•
nárast očakávanej dĺžky života z 80 rokov pre ženy v EÚ v roku 2005 na 86 rokov
v roku 2050,
•
podiel osôb vo veku 60 a viac rokov sa zvýši z 22 % v roku 2005 na 36 % v roku 2050
a počas toho istého obdobia narastie počet osôb vo veku 80 a viac rokov, a to zo 4
% na 11 %
•
na každých sto občanov vo veku 15-64 rokov pripadne 53 ľudí vo veku 65 rokov
a viac, v súčasnosti je to 25 ľudí na 100 osôb v ekonomicky aktívnom veku.
Ako následok všetkých týchto faktorov sa populácia E�����������������������������
����������������������������
stáva pomaly, ale isto oveľa staršou. V ekonomickom ponímaní sa veľkosť ekonomicky činnej populácie zmenší
až o 48 miliónov odteraz do roku 2050 (EÚ25). Miera závislosti (old dependency ratio)
sa zdvojnásobí a dosiahne 51 % do roku 2050, čo by znamenalo, že na jedného občana v dôchodkovom veku (65 a viac rokov) by pripadali namiesto terajších 4 len 2 ľudia
v ekonomicky činnej fáze (15 – 64 rokov).
59
T a b u ľ k a 1
Percento ľudí žijúcich v Európskej únii starších ako 60 rokov
Krajina
Španielsko
Taliansko
Grécko
Nemecko
Slovinsko
ČR
Portugalsko
Poľsko
SR
Rakúsko
Maďarsko
Litva
Lotyšsko
Belgicko
Estónsko
Cyprus
Veľká Británia
Fínsko
Francúzsko
Írsko
Malta
Švédsko
Dánsko
Holandsko
Luxembursko
2004
21,5
25,0
22,9
24,6
20,4
19,3
21,9
17,0
15,8
21,8
21,0
20,3
22,1
21,8
21,7
16,4
21,0
20,7
20,7
15,2
17,4
22,8
20,5
18,7
18,7
2050
41,7
41,4
38,9
38,3
38,1
38,1
38,0
37,2
37,2
36,9
34,7
34,6
34,0
33,6
33,6
33,5
33,0
33,0
33,0
32,2
31,5
30,4
29,7
29,2
27,6
Rozdiel
20,2
16,4
16,0
13,7
17,7
18,8
16,1
20,2
21,4
15,1
13,7
14,3
11,9
11,8
11,9
17,1
12,0
12,3
12,3
17,0
14,1
7,6
9,2
10,5
8,9
Prameň: Dostupné na internete: http://www.sme.sk/cdata/3902277/medium.gif.
Dnešná situácia je tak z dlhodobého pohľadu prakticky neudržateľná,���������������
a ������������
preto je nevyhnutné si položiť otázku o zosúladení rovnováhy medzi rokmi strávenými v zamestnaní a na dôchodku. Európska komisia (EK)�������������������������������������������
v roku 2010 vyd���������������������������
ala „Zelenú knihu o dôchodkoch“. Dôvodom je starnutie európskeho obyvateľstva, ktoré je výsledkom narastajúcej dĺžky života a klesajúcej pôrodnosti, vďaka čomu sa európske dôchodkové systémy
dostali pod značný tlak. Od roku 2012 sa v Európe začne obyvateľstvo v produktívnom
veku redukovať, preto vo veľkej miere závisí od nás, ako sa s týmto problémom vyrovnáme. Mnohé členské štáty riešia tento problém reformou svojich dôchodkových systémov v rozličnom rozsahu, avšak v dôsledku finančnej a hospodárskej krízy sa situácia
zhoršila a nadobudla naliehavejší charakter. Ako uviedol aj jej predkladateľ L. Andor, európsky komisár pre zamestnanosť, sociálne veci a začleňovanie, „máme na výber medzi
chudobnejšími dôchodcami, vyššími dôchodkovými príspevkami, alebo ľuďmi, ktorí
60
budú pracovať viacej a dlhšie. Európsky sociálny model je úspešný, iba pokiaľ dokážeme
zabezpečiť, aby starnutie nebolo synonymom pre chudobu. To je sľub, ktorý sa musíme
naďalej snažiť napĺňať. Dialóg, ktorý dnes zahajujeme, by mohol pomôcť členským
štátom prijať správne rozhodnutia, ktoré zaistia, že dôchodkové systémy budú plniť svoj
účel“. [4].
Na základe tejto skutočnosti je aktuálne začať otvorenú debatu o tom, či by sa mal
zaviesť dôchodkový rámec na úrovni EÚ a ako by sa mal vyvíjať, aby členským štátom
v najlepšej možnej miere poskytol podporu v tejto ich ťažkej úlohe, ktorou je poskytovať svojim občanom primerané, trvalo udržateľné a bezpečné dôchodky tak v súčasnej
dobe, ako aj v budúcnosti.
Naliehavosť tejto problematiky dokumentuje aj súčasný ekonomický vývoj v EÚ
v dôsledku finančnej a hospodárskej krízy. Kríza má negatívny vplyv na problémy súvisiace so starnutím. Tým, že dokázala vzájomnú závislosť medzi rôznymi systémami
a v niektorých systémoch odhalila nedostatky, pôsobila ako „budíček“ pre celú oblasť
dôchodkov. Spôsobila väčšiu nezamestnanosť, nižší rast, vyššiu úroveň vnútroštátnych
dlhov a výkyvy na finančných trhoch, ktoré ešte viac sťažili plnenie dôchodkových
prísľubov v rámci všetkých systémov. Tieto vplyvy spolu s problémami súvisiacimi so
starnutím obyvateľstva, ktorých riešenie je v súčasnosti vysoko aktuálne, sú dôkazom
toho, že dôchodkové reformy už nemožno ďalej odkladať.
V súčasnosti sa dôsledky pretrvávajúcej hospodárskej krízy najviac prejavujú v Grécku, ale aj v Taliansku, Španielsku, prípadne v iných krajinách. Ako zároveň vyplýva z vyššie uvedenej tabuľky nárastu počtu obyvateľov starších ako 60 rokov, práve tieto krajiny
budú dosahovať najvyšší podiel tejto vekovej skupiny, čím práve oni pocítia najväčší
tlak na ekonomický, sociálny a dôchodkový systém. V súčasnosti práve tieto krajiny zažívajú obrovské ekonomické a sociálne problémy a sú tak odkázané na pomoc ostatných
európskych krajín. Predikcia ich ďalšieho ekonomického vývoja je však výrazne negatívne determinovaná práve vysokým nárastom poproduktívnej časti obyvateľstva a znižujúcou sa schopnosťou vysporiadať sa s touto situáciou vlastnými možnosťami, nakoľko sa v týchto krajinách výrazne znižuje základňa ekonomicky aktívneho obyvateľstva.
Môžeme teda len predpokladať, že vývoj v ďalších rokoch môže priniesť ešte obdobné
sociálne a ekonomické problémy, aké tieto krajiny prežívajú v súčasnosti.
Podľa Európskej centrálnej banky (ECB) sa pri zachovaní rovnakej produktivity práce prejavia demografické tendencie poklesom reálneho HDP krajín priemerne o 1 %
v rozmedzí rokov 2020-2050. [2].
Pri súčasnej politike štátov bude „ageing“ znamenať taktiež zvýšené požiadavky na
verejné výdavky. V EÚ by nárast mohol dosahovať až 3-4 % HDP od roku 2004 do roku
2050, čo znamená celkový nárast verejných výdavkov o 10 %.
Celkové verejné výdavky sa môžu stať v niektorých krajinách neudržateľné. Preto
treba nájsť rovnováhu medzi dôchodkovým a sociálnym systémom. Tento problém
je možno umocňovaný tým, že napríklad „starnúce krajiny» OECD priemerne vydávajú na dôchodkovú politiku 9 % svojho HDP a na rodinnú politiku v priemere len 2 %.
Ako logické riešenie sa, samozrejme, javí predĺženie produktívneho veku obyvateľstva
a ozdravenie dôchodkovej politiky vyššou participáciou občanov. Len na porovnanie,
Slováci už teraz v porovnaní s krajinami EÚ odchádzajú do dôchodku skôr. Pred nami sú
61
už len Francúzsko, kde sa do dôchodku odchádza zatiaľ v 60-tich rokoch, a Malta, kde je
to o rok neskôr. Ostatné krajiny už teraz pristúpili na zvýšenie odchodu do dôchodku.
Napríklad v krajinách, ako sú Portugalsko, Rakúsko, Švédsko, Španielsko, Taliansko, Veľká
Británia, Luxembursko, Fínsko, Dánsko alebo Belgicko, je dôchodkový vek stanovený na
65 rokov. V Grécku, v súvislosti s ekonomickými opatreniami, zdvihli dôchodkový vek
takisto na 65 rokov. Podľa odhadov bude postupne stúpať. Po roku 2020 budú napríklad
vo Veľkej Británii a v Írsku odchádzať ľudia do dôchodku ako 68-roční, v Holandsku, Nemecku a Dánsku ako 67-roční. Z hľadiska globálneho porovnania bol napríklad v roku
2008 priemerný vek odchodu na dôchodok v EÚ 61,4 roka, pričom v Japonsku to bolo
70 rokov a v USA 65 rokov.
Otázka zvyšovania dôchodkového veku, v súvislosti s negatívnym hospodárskym
vývojom jednotlivých krajín EÚ, patrí v súčasnosti k najdiskutovanejším témam na pôde
jednotlivých národných politík európskych krajín. Ako poukazuje aj A. Edel, výkonný
tajomník siete demografických výskumných centier Population Europe, keďže žijeme
dlhšie (výskum ukazuje, že očakávaná dĺžka života postupne rastie priemerne o 2,5 roka
za dekádu), prečo by sme nemali ostať aj dlhšie ekonomicky aktívnymi a produktívnymi.
Dôchodkový vek je v súčasnosti napríklad jednou z hlavných tém v rámci prezidentských volieb vo Francúzsku. Prezident N. Sarkozy navrhol reformu, ktorú napriek masovým protestom parlament prijal v novembri 2010. Dôchodkový vek by mal od roku
2017 stúpnuť zo 60 na 62 rokov. Ak budú Francúzi chcieť plný dôchodok, budú musieť
pracovať až do 67. roka života. Sarkozyho najväčší rival, socialistický kandidát F. Hollande však tvrdí, že ľudia, ktorí začali pracovať v skorom veku, by mali mať možnosť odísť
do dôchodku už ako 60-roční, a nie 62-roční, avšak pod podmienkou, že si príslušné
odvody platili aspoň 42 rokov.
Francúzi vo svojich politických debatách často poukazujú na Nemecko ako príklad
hospodárskeho úspechu. Sarkozyho tábor často poukazuje na to, že sociálni demokrati
v koalícií s CDU/CSU a SPD hlasovali za výrazné zvýšenie dôchodkového veku, a to napriek odporu odborov. Reforma vstúpila do platnosti od začiatku tohto roka. Ak chcú
Nemci od roku 2031 poberať plný dôchodok, namiesto do 65 rokov budú musieť pracovať do 67 rokov.
Federálna ministerka práce U. von der Leyenová (CDU) uviedla, že nemali inú alternatívu ako zvýšiť dôchodkový vek. Poukázala na to, že pribúdajú dôchodcovia poberajúci dôchodok, avšak chýbajú mladí ľudia, ktorí by na nich pracovali. Ďalšími možnosťami by bolo zníženie dôchodkov alebo zvýšenie odvodov, avšak tie označila za nezmyselné. Dôchodková reforma je významnou témou aj v ČR. Návrh vlády P. Nečasa bol
prijatý v septembri 2011 a do platnosti má vstúpiť v januári 2013. Česi, ktorí majú teraz
50 rokov, pôjdu do dôchodku, keď dosiahnu 63 rokov, mladí v súčasnosti vo veku okolo
20 rokov ako 69-roční a deti narodené tento rok ako 73-ročné. Proti reforme vystupuje
hlavne opozičná Česká strana sociálně demokratická (ČSSD). Vláda poľského premiéra
D. Tuska navrhuje zvýšiť dôchodkový vek žien zo 60 na 67 rokov a mužov zo 65 na 67
rokov. Proces by mal začať od roku 2013. Niektoré strany však chcú, aby o tom rozhodli
ľudia v referende. [6].
Situácia v SR je spomedzi všetkých krajín EÚ asi jedna z najhorších, pokiaľ ide o úroveň starnutia slovenskej populácie, ako to dokumentuje aj tabuľka 2. SR zaznamená
najväčší percentuálny nárast obyvateľstva 60+ do roku 2050, čo súvisí s jednou z najniž62
ších úrovní úhrnnej plodnosti, ktorá v SR dosahuje hodnotu približne 1,25, čo je spolu
s Poľskom jedna z najnižších úrovní v rámci EÚ. Ako ukázalo aj posledné sčítanie obyvateľstva SR, obyvateľstvo starne.
T a b u ľ k a 2
Obyvateľstvo Slovenskej republiky podľa vekových skupín
Obyvateľstvo
spolu
SR
Veková skupina
0 -14
15 – 64
65 +
nezistená
abs.
v %
abs.
v %
abs.
v %
abs.
v %
Index
starnutia
2011
5 397 036
826 516
15,3
3 886 327
72,0
682 873
12,7
1 320
0,02
82,6
2001
5 379 455
1 015 493
18,9
3 705 515
68,9
610 923
11,4
47 524
0,9
60,2
1991
5 274 335
1 313 961
24,9
3 415 721
64,8
543 180
10,3
1 473
0,0
41,3
1980
4 991 168
1 302 072
26,1
3 162 504
63,4
519 388
10,4
7 204
0,1
39,9
1970
4 537 290
1 232 721
27,2
2 883 333
63,5
418 340
9,2
2 896
0,1
33,9
Index starnutia = (65+/0-14)*100
Prameň: Dostupné na internete: http://portal.statistics.sk/files/tab-6.pdf.
Výsledky tohto sčítania dokazujú obrovský nárast indexu starnutia za posledných 10
rokov, resp. 100 %-ný nárast za posledných 20 rokov. Môžeme tak hovoriť o dramatickom
náraste obyvateľstva v poproduktívnom veku voči obyvateľstvu v predproduktívnom
veku. Takýto vývoj bude mať v budúcnosti zásadný ekonomický a sociálny dopad. V SR
je dnes maximálny dôchodkový vek stanovený na 62 rokov. Ešte pred pádom vlády bol
na stole plán previazať očakávanú dĺžku života s dôchodkovým vekom s platnosťou od
januára 2016. Ako sa bude vyvíjať otázka dôchodkov, ukáže nová vláda. Podľa expertov
je však súčasný stav neudržateľný a dôchodkový vek bude musieť ísť hore. Akékoľvek
odsúvanie tohto problému bude znamenať len tlačenie čoraz väčšieho a ťažkopádnejšieho ekonomického a sociálneho bremena pre ďalšie generácie. Zvýšenie dôchodkového veku je tak absolútne nevyhnutným procesom pre zdravý a udržateľný vývoj v SR,
samozrejme, za predpokladu zdravého ekonomického rastu založeného na odvetviach
s vysokou pridanou hodnotou.
EÚ si plne uvedomuje závažnosť problému starnutia populácie. Je si vedomá, že
problém sa musí riešiť od základnej premisy, a tou je nízka natalita. Moderná Európa
si nemôže udržať ekonomický rozvoj bez detí. Preto sa mnohé štáty snažia mladých
ľudí motivovať k založeniu rodiny. Rôzne sociálne benefity, materské dovolenky, či dotácie sú spôsobom riešenia, ale ako sa zdá, zatiaľ nie postačujúcim. Prístup EÚ k ľuďom
vo vysokom veku by sa dal zhrnúť do pojmu aktívne starnutie. Táto idea zahŕňa okrem
iného celoživotné vzdelávanie, neskorší odchod do dôchodku, ktorý by mal byť aktívne
strávený, doplnený dobrou lekárskou starostlivosťou.
Kvôli splneniu tejto vízie je potrebné prijať mnohé opatrenia, alebo uskutočniť zmeny v dôchodkových, zdravotníckych, či sociálnych politikách v členských krajinách. Tie
sa budú musieť vedieť vyrovnať s dopadmi starnutia s ohľadom na zachovanie rastu
a rozvoja verejných financií zohľadňujúc zmenšujúcu sa populáciu ekonomicky aktívnych obyvateľov, ďalej dokázať zabezpečiť adekvátne a udržateľné dôchodkové zabez63
pečenie, dostačujúci prístup ku kvalitnej zdravotnej starostlivosti a opatere. Spôsobmi
riešenia by mohlo byť zvýšenie miery zamestnanosti, zníženie verejného dlhu, alebo
celková reforma dôchodkového systému, postavená hlavne na individuálnom šetrení si
na dôchodok.
Literatúra
[1] BLEHA, B. - VAŇO, B.: Niektoré teoretické a metodologické aspekty populačnej politiky a náčrt jej koncepcie pre Slovenskú republiku. In Sociológia, 39(1). 2007. ISSN
0049-1225.
[2] MADDALONI, A. - MUSSO, A. - ROTHER, P. - WARD-WARMEDINGER, M. -WESTERMANN, T.: Macroeconomic Implications of Demographic Developments in the Euro
Area. In: Occasional paper series, No. 51, August 2006. European Central Bank. ISSN
1725-6534.
[3] VAŇO, B.: Populačný vývoj ľudstva. In Slovensko 2015. Inštitút pre verejné otázky.
Bratislava. s. 35.
[4] Dostupné na internete: http://ec.europa.eu/employment social/news/2005/mar/
comm2005-94 sk.pdf.
[5] ANDOR, L.: Commissioner for Employment, Social Affairs and Inclusion „How to improve European pensions systems - and the role of the European Commission“ konference on Green Paper on Pensions Brussels, 29 October 2010. Dostupné na internete: http://europa.eu/rapid/pressReleasesAction.do? reference= SPEECH/10/611&type=HTML&language=en.
[6] Dostupné na internete: http://www.euractiv.sk/socialna-politika/clanok/starnuca-europa-hlada-sposoby-ako-nastavit-dochodkovy-vek-018666, 16.2.2012, cit.
26.3.2012.
Kontakt
doc. PhDr. Peter Čajka, PhD.
Katedra verejnej správy
Vysoká škola ekonómie a manažmentu verejnej správy v Bratislave
Železničná 14
821 07 Bratislava 214
E-mail: [email protected]
64
Vplyv poisťovania na rozvoj regiónu
prof. Ing. Viktória Čejková, PhD.
Abstrakt
V príspevku sa zaoberáme problematikou poisťovania vo vybranom regióne. Venujeme sa výkladu niektorých pojmov, ako sú poistenie, riziko v poisťovníctve, poistné
vzťahy a legislatívnej úprave poisťovníctva v SR. V druhej časti charakterizujeme poisťovanie v regióne a komerčné poisťovne v regióne.
Kľúčové slová: poistenie, poisťovanie, riziko, región, poistná zmluva, poistné, poistné produkty, poistné plnenie, magistrát, komerčné poisťovne
Insurance activities in region
Abstract
The subject of this paper deals with a particular insurance in the selected region. The
first part is dedicated to the theoretical interpretation of the basic concepts in insurance,
specific insurance products to the specifications used in the region. Second part details the
specific types of insurance for individual assets selected entity and efficient use of non-life
insurance.
Keywords: insurance, insurance activities,region, insurance risks, insurance contract,
premium, insurance products,municipal office, insurance companies
Úvod
Poisťovníctvo a poisťovanie možno rozdeliť na nekomerčné a komerčné a poistenie na zákonné a na zmluvné. Poisťovníctvo tvorí významnú súčasť trhovej ekonomiky a rozvoja regiónov. Jedinečnosť a význam tohto odvetvia spočíva v prenesení rizík
fyzických a právnických osôb a ich finančných strát na špecializované inštitúcie. Poisťovníctvo na komerčnej báze vytvára občanom, podnikateľom, magistrátu a územným
správam sociálne istoty a zabezpečenie kontinuity správneho a výrobného procesu.
Súčasne znižuje zaťaženie štátneho rozpočtu v prípade náhodných živelných pohrôm
a iných poistných udalostí.
1. Poistenie a poisťovníctvo
Poisťovníctvo ako jedno z dôležitých odvetví národného hospodárstva poskytuje
na poistnom trhu špecifický tovar, a to poistenie. [4, s. 14]. Poistenie je chápané z rôznych hľadísk. Má viacero definícií, ktoré sú ovplyvňované zameraním autora konkrétnej
definície. Prvé myšlienky o poistení vznikali na zásadách vzájomnosti s cieľom pomáhať
si v situáciách, v ktorých sa jednotlivec nemohol ubrániť vzniku škody a pokryť jej následky. Základnou filozofiou poistenia bola pomoc v núdzi, mala humánny obsah, na
ktorý sa však v súčasnosti často zabúda a vytráca sa. Poistenie sprevádza človeka od
jeho narodenia až po jeho smrť. [3, s. 7]. Môžeme ho chápať aj ako poistný vzťah medzi
dvoma zmluvnými stranami, pri ktorom jedna zmluvná strana za to, že dostáva pravidelne poistné, je ochotná v prípade poistnej udalosti odškodniť druhú zmluvnú stranu.
[1, s. 332].
65
Poistenie realizujú komerčne poisťovne a ekonomické podnikateľské subjekty. Poistenie využívajú na svoje zabezpečenie v budúcnosti. Komerčné poisťovne vytvárajú
poistné produkty, ktoré oslovia obyvateľov, firmy a orgány samosprávy v regiónoch. Je
len málo rizík, ktoré sa nedajú poistiť.
Poistenie a poisťovníctvo priamo alebo nepriamo zasahuje do všetkých činností trhovej ekonomiky. Poistné vzťahy predstavujú podstatu poistenia, uplatňujú sa pri
tvorbe, pri rozdeľovaní a pri použití poistných rezerv. Sú tvorené z poistného klientov
a akumulované v poisťovni, ktorá ich následne spravuje a rozdeľuje. Spôsob prerozdeľovania poistných rezerv predstavuje poistné vzťahy, ktoré sú charakteristické princípmi
poistenia. [3, s.16].
1.1 Legislatívna úprava v poisťovníctve
Na území SR aj komerčné poisťovne a ich činnosť majú určitú legislatívnu úpravu.
Poisťovne sa však odlišujú od ostatných právnych subjektov vo viacerých oblastiach.
Štát zasahuje do ich činnosti viac ako do iných odvetví, a to predovšetkým prostredníctvom zákonov, vyhlášok a iných legislatívnych opatrení a noriem.
Poisťovníctvo v SR upravujú tieto právne normy:
•
zákon č 40/1964 Zb. Občiansky zákonník,
•
zákon č. 8/2008 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov,
•
zákon č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov a ďalšie normy.
Zákon podrobne definuje zásadné náležitosti týkajúce sa vykonávania poisťovacej
činnosti. Súčasná podoba zákona je rozdelená do šiestich častí a obsahuje dve prílohy.
2. Poisťovanie v regióne
Región je chápaný ako územie, ktoré ako také je predmetom záujmu geografie,
demografie, hospodárstva, urbanizmu, pohybu ľudí a kapitálu. Avšak i mnohé ďalšie
disciplíny tvoria štruktúru územia a spojením tak vytvárajú menšie alebo väčšie územia.
V SR existuje osem regiónov, a to Bratislavský, Trnavský, Trenčiansky, Nitriansky,
Banskobystrický, Žilinský, Košický a Prešovský región. [5, s. 15].
Každý región je svojím spôsobom špecifický a rozdielny. Má inú rozlohu, počet obyvateľstva, rozdielnu štruktúru obyvateľov, rozdielny počet orgánov, organizácií a mnohé
iné odlišnosti.
Vzhľadom na tieto skutočnosti existuje aj rozdielne zastúpenie komerčných poisťovní v regióne a rozdielne sú aj ponúkané poistné produkty. Napríklad v rovinatých
regiónoch nebudú poisťovne ponúkať medzi svojimi produktmi poistenie pre prípad
padania skál a pod.
66
2.1 Magistrát hlavného mesta SR Bratislavy
Magistrát je výkonným orgánom mestského zastupiteľstva a primátora. Magistrát
hlavného mesta SR Bratislavy existuje od 1. januára 1991. Pred 50 rokmi mal názov Národný výbor hlavného mesta SSR Bratislavy. Magistrát plní úlohu mestskej radnice. Radnica zabezpečuje kompletnú písomnú agendu mestskej samosprávy, prípravu a výkon
rozhodnutí mestského zastupiteľstva a primátora, odborné podklady a písomnosti na
ich rokovania, ako aj styk s občanmi. Vo väčšine otázok však nerozhoduje, ale iba vykonáva rozhodnutia orgánov samosprávy. Magistrát hlavného mesta SR Bratislavy je
výkonným orgánom mestského zastupiteľstva a primátora mesta Bratislava. Pod jeho
správu spadá 17 mestských častí Bratislavy, ktoré časti sú pod Magistrátom hlavného
mesta SR Bratislavy. Mestské časti sú právnickými osobami, ktoré za podmienok ustanovených zákonom o Bratislave a Štatútom hlavného mesta SR hospodária so zvereným majetkom a s finančnými prostriedkami. Každá mestská časť má svojho starostu,
miestne zastupiteľstvo a miestny úrad. Magistrát hlavného mesta SR Bratislavy má na
trhu obrovské postavenie a s poistením má nemalé skúsenosti. Pri výbere poistenia kvôli bezpečnosti je potrebné identifikovať a zvážiť všetky nebezpečenstvá a riziká, ktoré by
mohli byť pre magistrát veľkou hrozbou. Riziká ohrozujúce Magistrát hlavého mesta SR
Bratislavy sú predovšetkým riziká ohrozujúce jeho majetok a riziká ohrozujúce činnosť
Magistrátu hlavného mesta SR Bratislavy. Magistrát hlavného mesta SR Bratislavy má
väčšinu stredných a väčších rizík krytú poistením v komerčných poisťovniach. Aj napriek
tomu však existuje stále niekoľko rizík, ktoré má Magistrát hlavného mesta SR Bratislavy
nekryté z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov.
2.2 Výber komerčných poisťovní pre Magistrát hlavného mesta SR Bratislavy
Komerčná poisťovňa je inštitúcia zaoberajúca sa poisťovacou činnosťou vyplývajúcou zo zákona o poisťovníctve. V SR predstavuje právny subjekt, ktorý uzatvára poistenie, vyberá poistné a vykonáva jeho správu. [4, s. 56]. Pod pojmom poisťovacia činnosť sa chápe uzatváranie poistných zmlúv poisťovňou, správa poistenia, poskytovanie
poistných plnení, likvidácia poistných udalostí, atď. O poisťovanie Magistrátu hlavného
mesta SR Bratislavy sa stará a vybavuje ho maklérska spoločnosť RESPECT Slovakia. Výber poisťovní sa uskutočňuje najlepšou cenou poistenia a rýchlosťou likvidácie poistných udalostí. Preferuje poisťovne s vysokým podielom na trhu. Pri výbere poisťovne
sa maklérska spoločnosť pri poistení rizík Magistrátu hlavného mesta SR Bratislavy zameriava na podmienky, akými sú cena poistenia, či poistné, limity poistného plnenia,
bonusy, rozsah asistenčných služieb a iné. Najefektívnejšie poistenie a najvýhodnejšie
podmienky predstavuje poistenie motorových vozidiel. Predpísané poistné má vysokú
vypovedaciu schopnosť o poisťovni aj v Magistráte hlavného mesta SR Bratislavy (obrázok 1).
67
O b r á z o k 1
Podiel poisťovateľov Magistrátu hlavného mesta SR Bratislavy na celkovom
predpísanom poistnom k 31. decembru 2010
Allianz
28,94 %
UNION
1,94 %
UNIQUA
4,97 %
Generali
Slovensko
9,46 %
Kooperatíva
22,81 %
Komunálna
poisťovňa
7,24 %
Prameň: Vlastné spracovanie na základe údajov SLASPO k 31. decembru 2010.
Z grafu vyplýva, že najväčší podiel spomedzi poisťovateľov Magistrátu hlavného
mesta SR Bratislavy pripadá na poisťovňu Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s. Magistrát si
cez poisťovňu Allianz poisťuje najviac majetku a iných rizík.
Záver
Predmetom príspevku bola charakteristika a problematika poisťovania vo vybranom regióne. V regióne sme uviedli fungovanie poisťovania, poistné produkty a komerčné poisťovne. Rozobrali sme i konkrétne rizika a ich poistenia Magistrátu hlavného
mesta SR Bratislavy. Poisťovanie ovplyvňuje kladne fungovanie Magistrátu hlavného
mesta SR Bratislavy, a to tak, ako sme uviedli vyššie. Poisťovanie vo verejnej správe a regióne by malo byť súčasťou regionálnej politiky a výzvou pre ďalší ekonomický rozvoj
všetkých regiónov v SR.
Literatúra
[1] BEŇOVÁ, E. a kol.: Financie a mena. 1. vyd. Bratislava: Iura Edition, 2005. 373 s. ISBN
80-8078-031-5.
[2] ČEJKOVÁ, V. - MARTINOVIČOVÁ, D. - NEČAS, S.: Poistný trh. 1. vyd. Bratislava: Iura
Edition, 2011. 222 s. ISBN 978-80-8078-399-0.
[3] ČEJKOVÁ, V. - MARTINOVIČOVÁ, D.: Poisťovníctvo. 1. vyd. Bratislava: VŠEMvs, 2007.
135 s. ISBN 978-80-89143-60-3.
[4] ČEJKOVÁ, V. - NEČAS, S.: Poistný trh. 1. vyd. Bratislava: VŠEMvs, 2008. 106 s. ISBN 97880-89143-65-8.
68
[5] VIESTOVÁ, K.: Regionálny a miestny marketing. 1. vyd. Bratislava: VŠEMvs, 2010. 135
s. ISBN 978-80-970495-3-9.
[6] Zákon č. 8/2008 Z. z o poisťovníctve v znení neskorších predpisov.
[7] Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník.
[8] Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s., 2011. Produkty – Poistenie podnikateľov.
[9] Interný materiál Magistrátu hlavného mesta SR Bratislavy. Bratislava, 2010.
Kontakt
prof. Ing. Viktória Čejková, PhD.
Katedra ekonómie a financií
Vysoká škola ekonómie a manažmentu verejnej správy v Bratislave
Železničná 14
821 07 Bratislava 214
E-mail: [email protected]
69
Ľudský faktor v malých a stredných podnikoch –
kľúčový faktor ich úlohy v rozvoji regiónov
doc. Ing. Alena Daňková, CSc. - Mgr. Michaela Rudašová
Abstrakt
Globalizácia svetových trhov vytvára neustály tlak na zvyšovanie konkurencieschopnosti podnikateľských subjektov. Jednou z oblastí, ktorá priamo vplýva na výkonnosť podniku a tým aj na jeho konkurencieschopnosť, je oblasť riadenia ľudských zdrojov. Kvalita a kvantita ľudských zdrojov sa priamo podieľa na tvorbe pridanej hodnoty
podniku a následne aj na zvyšovaní ekonomickej sily regiónov.
Kľúčové slová: malé a stredné podniky, ľudský faktor, región
Human factor in small and medium-sized businesses - a key factor and its roles in
the development of regions
Abstract
The globalization of world markets creates constant pressure to increase competitiveness of the business entities. Management of human resources belongs to the one of the
areas which directly influences business performance and hence its competitiveness. The
quality and quantity of human resources is directly involved in the creation of added value
of businesses and subsequently increases the economic strength of regions.
Keywords: small and medium businesses, human factor, region
Úvod
Predpokladom úspešného rozvoja podnikateľského subjektu sú zamestnanci, ktorí sa stotožňujú s jeho víziou i cieľmi a efektívne prispievajú k ich dosahovaniu. Prostredníctvom riadenia ľudských zdrojov možno tento ideálny stav dosiahnuť, alebo sa
k nemu aspoň čo najviac priblížiť. Zamestnancov nestačí iba adekvátne odmeňovať za
vykonanú prácu. Je potrebné dať im priestor pre sebarealizácu, pre rozvoj a uplatňovanie ich pracovného potenciálu. S tým súvisí zvyšovanie zodpovednosti a právomocí jednotlivých pracovníkov, ktoré prispieva k rastu ich motivácie ako i samotnej produktivity
práce. Následne efektívne sa rozvíjajúci podnik je zárukou aj rozvoja regiónu, v ktorom
sa nachádza.
1.Význam a postavenie malých a stredných podnikov v hospodárstve región
Význam a prínos malých a stredných podnikov si moderná Európa čím ďalej tým viac
uvedomuje. Ich flexibilita, inovatívnosť a schopnosť regenerácie sú neoceniteľné. Vytváraním pracovných miest, poskytovaním výrobkov a služieb spoločnosti prispievajú k tvorbe
HDP. Majú nezastupiteľný podiel pri zavádzaní inovácií a zvyšovaní konkurencieschopnosti na trhu. Preto EÚ podporuje zodpovednosť v podnikaní, to znamená podnikanie
takým spôsobom, ktorý pozitívne prospieva spoločnosti pri minimalizovaní negatívnych
dôsledkov na ľudstvo. Dynamický rozvoj malého a stredného podnikania je jedným zo
základných predpokladov zdravého ekonomického vývoja každej krajiny. [2, s. 20].
70
V SR malé a stredné podniky (MSP) v súčasnosti predstavujú významnú časť ekonomiky. V roku 2010 tvorili takmer polovicu HDP, a to 42,8 %, z toho malé podniky tvorili
22,5 %, stredné podniky 20,3 %, na tvorbe pridanej hodnoty sa podieľali 56,1%, z toho
malé podniky 34,3 %, stredné podniky 21,8 %, na zisku pred zdanením sa podieľali 53,4
%, z toho malé podniky 37,2 %, stredné podniky 16,2 % a vytvárali pracovné príležitosti
pre 72,2 % pracovníkov, z toho živnostníci 36,6 %, malé podniky 20,5 % a stredné podniky 15,1 %. [1, s. 57].
Okrem množstva národohospodárskych a sociálno-spoločenských funkcií MSP
v porovnaní s veľkými podnikmi majú špecifickú vlastnosť, a to, že reprezentujú miestny
kapitál, miestne vlastnícke pomery, nakoľko nie sú vo vlastníctve zahraničných subjektov. Z tohto hľadiska sú pre ekonomiku štátu i pre región nezastupiteľné.
Okrem toho, že podnik je lokalizovaný v danom regióne, jeho činnosť participuje
aj na zvyšovaní regionálnej zamestnanosti a prináša pre región aj iné ako ekonomické
prínosy, napr. spoločenské prínosy vo forme podpôr charitatívnych projektov, či kultúrnych, spoločenských a iných podujatí a pod. [2, s. 21].
Pri percentuálnom posúdení zastúpenia MSP v regiónoch SR, regiónom s najvyšším
zastúpením MSP je jednoznačne Bratislavský samosprávny kraj, a to z hľadiska počtu tak
právnických osôb, ako aj živnostníkov. Podľa počtu živnostníkov na ďalších miestach je
Prešovský, Žilinský a Košický samosprávny kraj. V počtoch právnických osôb na druhom
mieste je Košický samosprávny kraj, na ďalších miestach sú Nitriansky, Žilinský, Prešovský a Trnavský samosprávny kraj. V ostatných krajoch výraznejšie rozdiely v počtoch
právnických osôb a živnostníkov nie sú.
Z hľadiska posúdenia ekonomickej aktivity regiónu a participácie podniku na hospodárstve regiónu má väčšiu výpovednú schopnosť ukazovateľ podielu aktívnych
podnikov na počte ekonomicky aktívneho obyvateľstva. Tento ukazovateľ, ako uvádza
NARMSP, dosahuje výrazne najvyššie hodnoty v Bratislavskom samosprávnom kraji, a to
u právnických osôb a aj u živnostníkov. Regionálne disparity medzi Bratislavským samosprávnym krajom a ostatnými krajmi SR sa prejavujú aj v tejto oblasti.
V posledných 4-5 rokoch sa najdynamickejšie vyvíjali z kvantitatívneho hľadiska mikropodniky, t.j. podniky s počtom zamestnancov 0-9. Ku koncu roku 2010 bolo
evidovaných 97,2 % mikropodnikov, 2,1 % malých podnikov, 0,5 % stredných podnikov a 0,1 % veľkých podnikov. MSP tvorili spolu 99,9 % z celkového počtu podnikov
v SR. Mikropodniky, MSP možno považovať za hnaciu silu národných ekonomík, ale
aj hospodárstva EÚ, nakoľko vytvárajú vhodné podmienky pre zvyšovanie zamestnanosti, pre realizáciu inovačných procesov, ale vytvárajú aj vhodné sociálne prostredie
v regiónoch. Ich flexibilita ich predurčuje stať sa stabilizačným regionálnym faktorom,
najmä v čase zvyšujúcich sa konkurenčných tlakov a celosvetovej hospodárskej krízy.
V súčasnosti, keď ekonomická kríza zasiahla všetky oblasti hospodárskeho života, je
myšlienka budovania udržateľnej spoločnosti bez akceptovania a vytvárania ekologických inovácií nereálna. Práve v tejto oblasti sa MSP stali pre spoločnosť najvýznamnejšími aktérmi rozvoja. [1, s. 60].
Efektívny rozvoj a fungovanie každého podniku sú podmienené neustálym zhromažďovaním, prepájaním a racionálnym využívaním materiálnych, finančných, informačných a ľudských zdrojov. Rozhodujúcim výrobným faktorom je pracovná sila. Úro71
veň jej riadenia podmieňuje prosperitu podniku a mieru jeho konkurencieschopnosti
tak na trhu produktov, ako aj na trhu práce.
Na základe uvedených skutočností je otázka riadenia ľudských zdrojov v sektore
MSP vysoko aktuálna a je nevyhnutné jej venovať adekvátnu pozornosť, nakoľko za
všetkými aktivitami podniku je ľudský faktor.
2 . Výsledky dotazníkového výskumu a diskusia
Na identifikáciu kľúčových oblastí riadenia ľudských zdrojov a ich dopadu na efektívne fungovanie podnikov bol realizovaný dotazníkový výskum na vybranej vzorke
MSP.
Do výskumu boli vybrané tri kraje Slovenska, a to Košický, Prešovský a Žilinský samosprávny kraj. Do výskumu bolo zapojených spolu 1 000 respondentov z kategórie
MSP podnikajúcich v rôznych oblastiach národného hospodárstva.
2.1 Charakteristika Prešovského samosprávneho kraja
Rozlohou je Prešovský samosprávny kraj (PSK) druhým najväčším krajom SR. Rozprestiera sa na ploche 8 974 km2, čo tvorí 18,3 % z celkovej rozlohy SR. Žije tu 801 939
obyvateľov, t.j.14,8 % z celkového počtu obyvateľov SR. Z toho ekonomicky aktívnych
obyvateľov je 384 787, čo je až 47,7 % z počtu obyvateľov tohto kraja.
Podľa kritérií hospodárskeho a regionálneho rozvoja PSK má najnižšiu kvalitu života
obyvateľov v rámci SR, najnižšiu ekonomickú výkonnosť spojenú s nízkou produktivitou
práce, s vysokou energetickou náročnosťou priemyselnej výroby a s najnižším počtom
realizovaných vedeckých a výskumných projektov. Miera nezamestnanosti, miera pracovnej migrácie a migrácie za vzdelaním do iných regiónov SR a zahraničia z PSK je jedna z najvyšších v rámci celej SR.
MSP tvoria 95,6 % z celkového počtu podnikov v kraji a podnikajú predovšetkým
v odvetviach hospodárstva, ako je:
•
obchodná činnosť (ročný podiel na tržbách z tejto činnosti je 44,5 %),
•
priemyselná výroba (drevospracujúci, elektrotechnický, chemický, textilný, odevný,
strojárenský a potravinársky priemysel),
•
stavebná výroba.
Značné rezervy v oblasti podnikania týchto podnikov sú v cestovnom ruchu, a to
v ubytovacích a v stravovacích službách. Podiel na ročných tržbách z tohto odvetvia
dosahuje len 0,6 %.
2.2 Charakteristika Košického samosprávneho kraja
Košický samosprávny kraj (KSK) svojou rozlohou 6 752 km2 zaberá 14 % územia SR.
Počtom obyvateľov 778 120 je druhým najväčším krajom v republike.
Nosnými ekonomickými odvetviami je priemysel, a to hutníctvo, strojársky, potravinársky, elektrotechnický, ťažobný priemysel, priemysel stavebných hmôt, palív a energetiky. Medzi špecifiká kraja patrí viazanosť na malý počet odvetví výroby a s tým súvisiaca nestabilita, ktorá sa prejavila najmä v období svetovej hospodárskej krízy. Podnikateľské aktivity sú sústredené do odvetví obchodu, do prenájmu nehnuteľností, do
finančných služieb a do priemyslu.
72
Tak ako v PSK, aj v KSK nezamestnanosť prekračuje priemer SR. V roku 2010 bola viac
ako 18 % (o 4 % viac ako je priemer SR). V niektorých okresoch kraja dosahuje až 27 %.
Z celkového počtu MSP v SR v KSK sa nachádza 10, 8 %, z toho najväčšie zastúpenie
majú mikropodniky (98,4 % z celkového počtu podnikov v kraji). Najviac týchto podnikov podniká v oblasti obchodu a obchodných služieb (33,5 %), stredné podniky pôsobia
v priemysle, v stavebníctve, v doprave a v telekomunikáciách. Značné rezervy podnikateľských aktivít sektora MSP sú v oblasti poľnohospodárstva, služieb cestovného ruchu
a iných služieb.
2.3 Charakteristika Žilinského samosprávneho kraja
Žilinský samosprávny kraj (ŽSK) rozlohou 6 788 km2 patrí na tretie miesto v rámci
SR, zaberá 13,8 % z celkovej rozlohy republiky. Žije v ňom 697 502 obyvateľov, ktoré je
takmer homogénne (98 % Slovákov, 1,2 % Čechov a zvyšok tvoria iné národnosti).
ŽSK je charakterizovaný ako priemyselný región s pomerne vysokým potenciálom
na rozvoj. Priemysel sa na ročnej produkcii kraja podieľa 72 % a zahŕňa všetky sektory
hospodárstva. Priemysel je rovnomerne rozložený v celom kraji. Najvýkonnejšie podniky pôsobia v metalurgii, v strojárenskej výrobe, v drevospracujúcom a v papierenskom
priemysle. Silnú pozíciu má stavebníctvo, ktoré sa podieľa na ročnom obrate 13 %, ďalej
je to elektrotechnický priemysel a telekomunikácie. V posledných rokoch výrazný rozvoj
a podiel na celkovej produkcii kraja má automobilový priemysel (automobilky Vokswagen a KIA Motors).
Značný prílev priamych zahraničných investícií (PZI) do ŽSK má za následok klesajúcu mieru nezamestnanosti pod 10 % (6 - 8 %).
V hodnotení ekonomického postavenia z hľadiska tvorby HDP patrí tento kraj
k stredne výkonným regiónom SR. Ku koncu roku 2010 bolo v tomto kraji evidovaných
19 393 právnických osôb, z toho bolo 69,4 % ziskovo orientovaných podnikov. V súkromnom sektore podniká 99,5 % podnikateľských subjektov z kategórie MSP. Podľa ekonomických činností prevládali podnikateľské aktivity v oblasti obchodu, opráv motorových vozidiel, priemyselnej výroby a stavebníctva. Fyzické osoby – živnostníci pôsobia
v stavebníctve, v obchode a v obchodných službách.
2.4 Výsledky výskumu
Do výskumu bolo zapojených a na otázky odpovedalo 330 majiteľov podnikov, 300
manažérov a 370 pracovníkov v rôznych profesiách.
Veľkostná štruktúra podnikov zapojených do výskumu bola pomerne vyrovnaná vo
všetkých kategóriách:
•
mikropodniky (0 – 9 zamestnancov) - 330 podnikov
•
malé podniky (10 – 49 zamestnancov) - 360 podnikov
•
stredné podniky (50 – 249 zamestnancov) - 310 podnikov.
73
Pokiaľ ide o dobu podnikania, 49 % podnikov podniká dlhšie ako 10 rokov, 23 % je
na trhu dlhšie ako 5 rokov, 16 % podnikov podniká kratšie ako 3 roky a 11 % podnikov
je na trhu od 3 - 5 rokov.
Veková štruktúra pracovníkov v sledovaných podnikoch je nasledujúca:
•
priemerný vek do 35 rokov je v 320 podnikoch
•
priemerný vek od 35 do 50 rokov je v 650 podnikoch
•
priemerný vek nad 50 rokov je v 30 podnikoch.
Vo vybraných podnikoch je až 65 % podnikov s priemerným vekom zamestnancov
od 35 – 50 rokov, 32 % podnikov s priemerným vekom zamestnancov do 35 rokov a len
0,3 % s priemerným vekom nad 50 rokov. Ďalej bola pozornosť venovaná podnikateľským aktivitám podnikov. Konkrétne nás zaujímalo, či podnik pôsobí na domácom, resp.
na zahraničnom trhu. Až 48 % podnikov pôsobí na domácom a zároveň aj na zahraničnom trhu ( najviac z kategórie malý podnik a najmenej z kategórie mikropodniky). 43 %
podnikov pôsobí len na domácom trhu, najviac tvoria mikropodniky. Len 6 % podnikov
podniká len na zahraničnom trhu, a to z kategórie stredných podnikov. Z uvedeného
vyplýva, že 54 % analyzovaných podnikov podniká aj na zahraničných trhoch.
Na otázku, či podnik vykonáva svoje podnikateľské aktivity sám alebo s domácim,
resp. so zahraničným investorom, odpovedali respondenti nasledujúco:
•
bez investora podniká 56 % podnikov
•
so zahraničným investorom podniká 18 % podnikov
•
s domácim investorom podniká 17 % podnikov
•
bez uvedenia odpovede bolo 9 % podnikov.
Ďalšie otázky sa týkali priamo problematiky ľudských zdrojov v podnikoch. Na otázku, či podnik má zriadené samostatné oddelenie pre riadenie ľudských zdrojov, len 28
% podnikov odpovedalo kladne (z toho 57 % tvorili stredné podniky). U 31 % podnikov
ich riadeniu sa venuje sám majiteľ(najmä v mikro a malých podnikoch, a to 87 %, v stredných podnikoch len 13 %). U 14 % podnikov problematika riadenia ľudských zdrojov je
súčasťou práce iného oddelenia (50 % u stredných podnikov, 30 % u malých podnikov
a 20 % u mikropodnikov). Až 20 % analyzovaných podnikov sa problematike riadenia
ľudských zdrojov cielene nevenuje (v mikropodnikoch 55 %, v malých podnikoch 30 %,
v stredných podnikoch 15 %).
Na otázku týkajúcu sa objemu finančných prostriedkov vynaložených na vzdelávanie, 48 % respondentov uvádzalo výšku 1 - 5 % z celkových ročných nákladov, 26 % odpovedalo, že podnik nevynaložil žiadne prostriedky na vzdelávanie a také isté percento
respondentov nevedelo uviesť žiadny objem. Najväčšie zastúpenie v tejto oblasti majú
opäť stredné podniky, t. j. viac ako 40 %, najmenej finančných prostriedkov vynakladajú
mikropodniky.
Na otázku, či vedenie podniku venuje dostatočnú pozornosť zamestnancom, až 93
% respondentov je toho názoru, že je nevyhnutné venovať vyššiu pozornosť rozvoju
ľudských zdrojov.
74
Štruktúra ďalších otázok a odpovedí je nasledujúca:
•
má podnik vypracovaný postup hodnotenia zamestnancov - 75 % áno, 25 % nie
•
má podnik vypracovaný postup vzdelávania zamestnancov - 56 % áno, 44 % nie
•
má podnik vypracovaný postup prijímania a zaškoľovania - 82 % áno, 18 % nie
•
má podnik vypracovaný postup prepúšťania zamestnancov - 49 % áno, 51 % nie
•
má podnik vypracovaný postup komunikácie - 66 % áno, 34 % nie.
Podobne ako v predchádzajúcich odpovediach, aj v tejto oblasti najväčšie zastúpenie majú respondenti z kategórie MSP, v mikropodnikoch sa tejto problematike venuje
len minimálna pozornosť.
Na otázku, či kvalitné hodnotenie, zaškoľovanie a systematické vzdelávanie zamestnancov sú považované za významné faktory úspešného riadenia podniku, 91 – 93 %
respondentov odpovedalo jednoznačne kladne; až 97 % považuje za rozhodujúci faktor
úspechu riadenia komunikáciu medzi jednotlivými zložkami v podniku.
Odborné vedomosti a zručnosti zamestnancov považuje až 98 % respondentov za
jeden z kľúčových faktorov efektívneho rozvoja podniku a 100 % považuje za nevyhnutnosť praktické skúsenosti zamestnancov. V týchto názoroch sa respondenti zhodovali
vo všetkých kategóriách podnikov.
Na otázku, či možno očakávať v budúcnosti, v čase trvania hospodárskej krízy, že
vedenie podniku zvýši objem finančných prostriedkov na vzdelávanie zamestnancov,
37 % respondentov odpovedalo presvedčivo kladne, až 63 % sa vyjadrilo záporne, resp.
nevedelo odpovedať.
V odpovediach na otázku, či možno očakávať, že vedenie podniku zavedie v ich
podniku zmeny smerujúce k zlepšeniu riadenia ľudských zdrojov, respondenti odpovedali v 50 % kladne a v 50 % záporne. To, že pretrvávajúca hospodárska kríza sa negatívne
odzrkadlí aj v riadení ľudských zdrojov, najmä v ich prepúšťaní, 59 % respondentov sa
vyjadrilo kladne, 28 % odpovedalo optimisticky a 13 % nevedelo odpovedať.
Záver
Z teoretických poznatkov, z analýzy faktografických podkladov a najmä výsledkov
dotazníkového výskumu vyplýva, že sektoru MSP je potrebné venovať neustále väčšiu
pozornosť, nakoľko od ich rozvoja sa bude odvíjať aj rozvoj ekonomiky. Očakáva sa, že
budúci rozvoj tohto malo a stredne podnikateľského sektora sa bude uskutočňovať
v nových perspektívnych formách podnikania, akými je sieťové podnikanie v rámci hospodárstva krajiny ako aj Európy, resp. sveta. Sieťový charakter podnikania, nová forma
spolupráce podnikov, znamená vzájomné prepojenie komplementárnych podnikov (logistické, distribučné, výskumné, servisné a iné siete).
Vytváranie klastrov a sietí s vyspelými a prosperujúcimi podnikmi bude klásť na
všetky MSP väčšie nároky na kvalitnú pracovnú silu, na kvalifikovaných riadiacich pracovníkov a na celú oblasť riadenia ľudských zdrojov v podnikoch vo všetkých aktivitách.
Z uskutočneného dotazníkového výskumu vyplýva, že v podmienkach slovenských
MSP, najmä v mikropodnikoch, sú značné rezervy v oblasti riadenia ľudských zdrojov.
Keďže všetky aktivity, všetky zmeny v podniku závisia od ľudského faktora, od kvalitné75
ho riadenia tohto faktora, je potrebné venovať zvýšenú pozornosť tejto problematike.
Nestačí pracovníkov prijať do zamestnania, odmeňovať ich, ale je potrebné neustále
monitorovať ich schopnosti, podporovať ich kvalifikačný rast a snažiť sa o skvalitňovanie ich sociálnej stránky.
Literatúra
[1] DAŇKOVÁ, A.: Štátna finančná podpora malého a stredného podnikania v Slovenskej
republike. In: Zborník príspevkov z medzinárodnej konferencie „Ekonomický a sociálny rozvoj Slovenska“. Bratislava: VŠEMvs, 2009. 57 s. ISBN 978-80-9702272-2-3.
[2] VEBER, J. – SRPOVÁ, J. a kol.: Podnikání malé a střední firmy. 2. aktualizované a rozšířené vydání. Praha: Grada Publishing, 2008. 31 s. ISBN 978-80-247-2409-6.
Kontakt
doc. Ing. Alena Daňková, CSc.
Katedra manažmentu
Vysoká škola ekonómie a manažmentu verejnej správy v Bratislave
Železničná 14
821 07 Bratislava 214
E-mail: [email protected]
Mgr. Michaela Rudašová
Katedra marketingovej komunikácie
Fakulta masmediálnej komunikácie
Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave
Nám. J. Herdu 2
917 01 Trnava
E-mail: [email protected]
76
Etika v kontexte kontroly vo verejnom obstarávaní
JUDr. Ing. Jaroslav Dobiš, PhD. - PhDr. Agneša Víghová, PhD.
Abstrakt
Problematika verejného obstarávania je upravená zákonom č. 25/2006 Z.z. o verejnom obstarávaní v znení neskorších predpisov. Uvedená právna norma zaviedla inštitút
Úradu pre verejné obstarávanie, ktorý vykonáva dohľad nad výkonom verejného obstarávania. V rámci dohľadu nad výkonom verejného obstarávania táto inštitúcia vykonáva
aj kontrolnú činnosť, ktorá je zameraná na dodržanie pravidiel verejného obstarávania.
Cieľom príspevku je poukázať jednak na množstvo správnych deliktov vo verejnom obstarávaní, ale aj na vybrané okruhy problémov v kontexte s etikou vo vzťahu k začínajúcim podnikateľom.
Kľúčové slová: verejné obstarávanie, výkon verejného obstarávania, dohľad nad
verejným obstarávaním, Úrad pre verejné obstarávanie, kontrolná funkcia, porušenie
zákona, správny delikt
Ethics in the context of control in public procurement
Abstract
Public procurement issues are realized under the Public procurement Act, No. 25/2006
Collection of Laws of Slovak Republic. Based on above mentioned Act the Public procurement Office was introduced and it was powered by spread control function on public procurement activities. The objective of this article is to point on the amount of delictums on
Public procurement Act in process of public procurement, and to point on those problems
in public procurement which have negative impact on ethics in relation to small businesses,
especially to the beginning businesses.
Keywords: public procurement, provision of public procurement, public procurement
monitoring, Public procurement Office, control function, breach of law, administration law
delictum
Úrad pre verejné obstarávanie v roku 2011 pri výkone kontrolnej činnosti zistil porušenia ustanovení zákona o verejnom obstarávaní, o ktorých bolo rozhodnuté v 1. a 2.
stupni. Uvádza ich tabuľka 1.
77
T a b u ľ k a 1
Sumárne výsledky kontrolnej činnosti Úradu pre verejné obstarávanie v roku
2011
Pokuta
v eurách
Správny delikt
§ 149 ods. 1 písm. c) zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
§ 149 ods. 1 písm. c) zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
§ 149 ods. 1 písm. g) zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
do 31.12.2009
§ 149 ods. 1 písm. a) zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
do 14.11.2008
§ 149 ods. 1 písm. a) zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, za uzavretie zmluvy o dielo zo dňa 10. 2. 2009
§ 123 ods. 1 písm. a) zákona č. 523/2003 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti
vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších
predpisov
§ 149 ods. 2 písm. b) zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
§ 149 ods. 2 písm. b) zákona č. 25/2006 Z. z.o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
§ 149 ods. 2 písm. a) zákona č. 25/2006 Z. z.o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
§ 149 ods. 2 písm. a) zákona o verejnom obstarávaní a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
§ 149 ods. 1 písm. a)a písm. c) zákona o verejnom obstarávaní
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov
§ 149 ods. 1 písm. f ) zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávania o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
do 31.12.2009
§ 149 ods. 1 písm. b) v spojení s § 149 ods. 3 zákona č. 25/2006
Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom do 31. 3. 2011
78
8 797,93
8 797,93
26 6829,73
5 446,89
46 586,01
Rozhodnutie
o zastavení
správneho
konania
Rozhodnutie
o zastavení
správneho
konania
Rozhodnutie
o zastavení
správneho
konania
Rozhodnutie
o zastavení
správneho
konania
300,00
67 091,00
15 000,00
58 298,10
§ 149 ods. 1 písm. a) zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
do 14. 11. 2008
§ 149 ods. 2 písm. a) zákona o verejnom obstarávaní a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
§ 149 ods. 2 písm. b) zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
do 14. 11. 2008
§ 149 ods. 2 písm. a) o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
§ 149 ods. 1 písm. f ) zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
do 31.12.2009
149 ods. 2 písm. a) o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
32 878,38
1 666,00
3 750,00
3 750,00
2 000,00
1 000,00
Prameň: Dostupné na internete: http://www.uvo.gov.sk/pokuty/index.html.
•
Vybrané prípady porušenia princípov verejného obstarávania
V období 1. polroku roku 2011 v rámci kontrolnej činnosti Úradu pre verejné obstarávanie boli zistené porušenia základných princípov verejného obstarávania, ktoré sú
uvedené v ustanoveniach § 9 ods. 4 zákona o verejnom obstarávaní v znení neskorších
predpisov. Ide o porušenie princípu transparentnosti, rovnakého zaobchádzania a nediskriminácie, hospodárnosti a efektívnosti verejného obstarávania, ako aj o porušenie
viacerých ustanovení zákona o verejnom obstarávaní týkajúcich sa stanovovania podmienok účasti, požiadaviek na predmet zákazky, ich vyhodnotenia, úpravy súťažných
podkladov, vysvetľovania, procesného postupu v rámci jednotlivých postupov zadávania zákazky, zrušenia verejného obstarávania a pod.
Kontrolnou činnosťou Úradu pre verejné obstarávanie boli taktiež zistené porušenia § 5 ods. 1 zákona o verejnom obstarávaní, z ktorého vyplýva skutočnosť, že predpokladaná hodnota zákazky musí vychádzať z ceny, za ktorú sa obvykle predáva rovnaký
alebo porovnateľný predmet zákazky v čase, keď sa oznámenie o vyhlásení verejného
obstarávania posielalo na uverejnenie.
V prípade, ak verejný obstarávateľ v súťažných podkladoch uvedie, že platnosť rámcovej dohody, ktorá má byť uzavretá na základe výsledku verejného obstarávania, je
stanovená na obdobie 3 rokov od obojstranného podpísania rámcovej dohody s možnosťou predĺženia o 1 rok, je povinný do predpokladanej hodnoty zákazky zahrnúť aj
toto potenciálne predĺženie rámcovej dohody. Nie je preto v súlade s § 5 ods. 2 zákona
o verejnom obstarávaní, ak verejný obstarávateľ určil predpokladanú hodnotu zákazky
ako sumu len za obdobie 3 rokov (36 mesiacov).
Ďalším nedostatkom je požiadavka, v prípade preukazovania splnenia podmienok
účasti týkajúcich sa osobného postavenia potvrdením o zápise do zoznamu podnikateľov, predloženia aj dokladu o oprávnení podnikať.
Podľa § 128 ods. 1 zákona o verejnom obstarávaní úrad vedie zoznam podnikateľov,
ktorí preukázali spôsobilosť na uzatvárania zmlúv alebo rámcových dohôd vo verejnom
obstarávaní a ktorí o zapísanie požiadali. Zapísanie v zozname podnikateľov oprávňuje
79
podnikateľa preukázať vo verejnom obstarávaní splnenie podmienok účasti týkajúce
sa osobného postavenia podľa § 26 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní potvrdením
úradu. Z uvedeného dôvodu od uchádzačov nie je etické žiadať duplicitné preukázanie
dokladu o oprávnení, resp. iných potvrdení, ktoré nahrádzajú potvrdenie vedené Úradom pre verejné obstarávanie. V neposlednom rade tak možnosť preukázať splnenie
podmienok účasti podľa § 26 zákona o verejnom obstarávaním jediným dokladom, a to
potvrdením o zápise v zozname podnikateľov, napomáha zvýšiť počet podnikateľských
subjektov so záujmom zúčastňovať sa na verejnom obstarávaní, a teda napomáha širšiu
konkurenciu, a tým aj hospodársku súťaž, ktorá má pozitívny vplyv na zníženie cenovej
hladiny zákaziek financovaných alebo spolufinancovaných z verejných zdrojov.
Porušenia zákona o verejnom obstarávaní boli zistené aj v oblasti finančného a ekonomického postavenia. Zadávateľ zákazky často žiada preukázať obrat v každom jednotlivom roku vo výške minimálne 200 000 eur bez DPH alebo ekvivalent tejto hodnoty
v inej mene, ktorý v závislosti od výšky predpokladanej hodnoty zákazky a dĺžky trvania zmluvy predstavoval 3,75-násobok predpokladanej hodnoty zákazky, a to napriek
tomu, že v súlade s § 32 ods. 6 zákona o verejnom obstarávaní stanovený obrat by mal
byť primeraný k zadanej zákazke.
•
Nedostatky zistené v oblasti technickej alebo odbornej spôsobilosti.
V rámci tejto kategórie nezákonnou podmienkou v súvislosti s požiadavkou na predloženie zoznamu stavebných prác uskutočnených v predchádzajúcich piatich rokoch
je požiadavka, že práce musia byť začaté aj ukončené vo vymedzenom období piatich
predchádzajúcich rokov. Uvedená požiadavka je v rozpore s § 28 ods. 1 písm. b) zákona
o verejnom obstarávaní a zároveň v rozpore s princípom nediskriminácie v zmysle § 9
ods. 4 zákona o verejnom obstarávaní, nakoľko môže odradiť od účasti potenciálnych
uchádzačov, resp. záujemcov, ktorí síce v posudzovanom období vykonali požadovaný
rozsah stavebných prác, ale napr. začali s výkonom stavebných prác pred posudzovaným obdobím, pričom k ich ukončeniu došlo v priebehu posudzovaného obdobia, alebo začali s výkonom stavebných prác v priebehu požadovaného obdobia, pričom k ich
ukončeniu ešte nedošlo. Zákon o verejnom obstarávaní v ustanovení § 28 ods. 1 písm.
b) pritom umožňuje predkladať uchádzačom alebo záujemcom zoznam všetkých uskutočnených stavebných prác za predchádzajúcich päť rokov, teda nielen tých, ktoré boli
začaté a ukončené v sledovanom období.
•
Porušenia právnych predpisov boli zistené aj v oblasti opisu predmetu zákazky.
Podľa § 34 zákona o verejnom obstarávaní predmet zákazky musí byť opísaný jednoznačne, úplne a nestranne na základe technických požiadaviek podľa prílohy č. 5 zákona o verejnom obstarávaní, v zmysle ktorej technické požiadavky na stavebné práce
vychádzajú z technických špecifikácií, ktorými sa určujú charakteristické vlastnosti stavebných prác, ktoré umožňujú, aby stavebné práce boli opísané tak, aby spĺňali určený
účel. Technické požiadavky na tovar a služby na účely tohto zákona vychádzajú z technických špecifikácií, ktorými sa určujú charakteristické vlastnosti tovaru a služieb. Opis
predmetu zákazky je potrebné vypracovať odkazom na technické špecifikácie, na základe výkonnostných a funkčných požiadaviek alebo ich kombináciou.
Technické požiadavky pritom musia byť určené tak, aby bol zabezpečený rovnaký
prístup pre všetkých uchádzačov alebo záujemcov a aby bola zabezpečená čestná hos80
podárska súťaž. Nesmú sa odvolávať na konkrétneho výrobcu, výrobný postup, značku,
patent, typ, krajinu, oblasť alebo miesto pôvodu alebo výroby, ak by tým dochádzalo
k znevýhodneniu alebo k vylúčeniu určitých záujemcov alebo výrobkov, ak si to nevyžaduje predmet zákazky.
Záver
Je zjavné, že vo verejnom obstarávaní sa stále vyskytuje množstvo problémov, ktoré
môžu vznikať okrem iného aj tým, že verejnému obstarávaniu podnikateľské subjekty
nedostatočne rozumejú, prípadne aj z dôvodu zlého nastavenia legislatívnych podmienok verejného obstarávania.
Verejné obstarávanie je aj výrazným inštrumentom podpory domáceho malého
a stredného podnikania. Podľa veľkosti podniku, t. j. podľa počtu zamestnancov a hodnoty zmlúv verejného obstarávania pripadá na veľké podniky (250 a viac zamestnancov)
14,3 %, na stredné podniky (50 až 249 zamestnancov) 23,4 %, na malé podniky (0 až 49
zamestnancov) 59,0 % a na podnikateľské subjekty so sídlom v zahraničí a iné nezistené subjekty 3,3 %. S ohľadom na vysokú mieru nezamestnanosti mladých absolventov
vysokých škôl stojí za úvahu posúdiť, či niektoré kritériá nediskriminujú začínajúcich
podnikateľov, resp. či by zmena nastavení kritérií verejného obstarávania nemohla byť
nápomocná znižovaniu nezamestnanosti absolventov vysokých škôl a zvyšovaniu ich
účasti na podnikaní formou malých podnikov zapojených do verejného obstarávania.
Začínajúci podnikateľ len ťažko vykáže veľké obraty, resp. dostatočné obraty, ťažko
vykáže 5-ročnú históriu v danom podnikaní, avšak môže byť plnohodnotným a kvalitným dodávateľom v rámci verejného obstarávania.
S ohľadom na vysoký počet deliktov vo verejnom obstarávaní by mohla byť novelou
zákona o verejnom obstarávaní vo vzťahu k Úradu o verejnom obstarávaní ustanovená
jeho povinnosť vydávať monitorovacie periodikum so štvrťročnou alebo s polročnou
periódou, ktorého úlohou by bolo poukazovať na najčastejšie chyby a na nesprávne
postupy vo verejnom obstarávaní a zároveň aj na metodiky upravujúce výkon jednotlivých verejných obstarávaní. Takýto bulletin by mohol byť zároveň prameňom úpravy
verejného obstarávania v konkrétnych prípadoch.
Už dnes možno poukázať na niektoré podmienky verejného obstarávania ako „šikanózne“, preto by bolo vhodné takéto podmienky odstrániť. Takéto „šikanózne“ požiadavky najviac zaťažujú práve rozvíjajúce sa podnikateľské subjekty, nakoľko ich nútia
nehospodárne míňať čas na plnenie si povinností, ktoré nemajú vplyv na efektívnosť
verejného obstarávania.
Literatúra
[1] Zákon č. 25/2006 Z.z. o verejnom obstarávaní v znení neskorších predpisov.
[2] Zákon č. 39/1993 Z. z. o Najvyššom kontrolnom úrade Slovenskej republiky v znení
neskorších predpisov
[3] Komisia Európskych spoločenstiev – Európsky kódex najlepšej praxe na zjednodušenie prístupu malých a stredných podnikov k zákazkám verejného obstarávania
[4] Dostupné na internete: www.uvo.gov.sk.
81
[5] Dostupné na internete: www.nku.gov.sk.
Kontakt
JUDr. Ing. Jaroslav Dobiš, PhD.
Katedra manažmentu
Vysoká škola ekonómie a manažmentu verejnej správy v Bratislave
Železničná 14
821 07 Bratislava 214
E-mail : [email protected]
PhDr. Agneša Víghová, PhD.
Katedra verejnej správy
Vysoká škola ekonómie a manažmentu verejnej správy v Bratislave
Železničná 14
821 07 Bratislava 214
E-mail: [email protected]
82
Sociálny kapitál ako nástroj verejných politík podporujúci
regionálny rozvoj
doc. Ing. Iveta Dudová, PhD.
Abstrakt
Sociálny kapitál ako dôležitý zdroj môže spolu s ľudským, fyzickým a s finančným
kapitálom generovať významné dopady. Sociálny kapitál vo všeobecnosti vytvára efektívny nástroj, ktorý môže dopĺňať ostatné nástroje verejných politík a súčasne predstavuje zdroj, ktorý vypĺňa medzery sociálnej politiky. Poznanie jeho potenciálnych výhod
môže mať značný význam pre verejné programy a politiky.
Kľúčové slová: sociálny kapitál, nástroj verejnej politiky, verejné programy
Social capital as an instrument of public policy supporting regional development
Abstract
Social capital can as an important source along with the human, physical and financial
capital to generate significant impacts. Social capital generally creates an effective tool that
can complement the other instruments of public policies and at the same time a source that
fills the gaps of social policy. Knowing the potential benefits it may have considerable significance for public programs and policies.
Keywords: social capital, instruments of public policies, public programs
Úvod
Vo svetovej odbornej literatúre v súčasnosti neexistuje všeobecný konsenzus vedúci k definícii sociálneho kapitálu. Za sociálny kapitál považujeme súbor sociálnych
vzťahov a sociálnych sietí, platných spoločenských noriem a sociálnych inštitúcií, ktoré
umožňujú dosiahnuť vytýčené ciele založené na báze dôvery, solidarity a kohézie. [1, s.
42]. Spoločnosť založená na sieťach dôvery a kooperácie môže pomôcť realizovať ľudský potenciál.
1. Základné východiská sociálneho kapitálu
Základné formy sociálneho kapitálu predstavujú inštitúcie, vzťahy, sociálne siete a spoločenské normy. Medzi zdroje a dimenzie rozvoja sociálneho kapitálu patria
rodina, škola, miestne komunity, firmy, občianska spoločnosť, verejný sektor, komplementárnosť mužov a žien a príslušnosť k etnickej skupine. Rodiny kreujú normy
a sociálne väzby a vytvárajú sociálnu sieť, ktorá poskytuje výhody svojim členom. Vysoké školy, inštitúcie vzdelávania dospelých a profesijné združenia môžu tvoriť siete spájajúce rôzne oblasti vzdelávania, podnikania a dobrovoľníctva. Komunity majú
tiež svoju úlohu vo vytváraní sociálneho kapitálu. Sociálne interakcie medzi priateľmi,
susedmi a skupinami generujú sociálny kapitál a rovnako schopnosť pracovať spoločne v prospech všeobecného blaha. Občianska spoločnosť sa skladá z formálnych
a neformálnych skupín a organizácií, ktoré konajú nezávisle od štátu a trhu s cieľom
podporovať rôznorodé záujmy v spoločnosti. Vzťahy medzi občianskou spoločnosťou,
štátom a trhom prinášajú silné synergie. Rozsah a hustota vzťahov medzi skupinami
83
môžu podmieňovať efektívnosť, s ktorou tieto synergie podporujú blahobyt a ekonomický rast.
2. Rozvojové aspekty sociálneho kapitálu
Skúmanie tejto oblasti je relatívne novým pohľadom na to, akými spôsobmi možno
investovať do sociálneho kapitálu a využiť jeho prínosy, ktorými dopĺňa ostatné aktíva,
ktorými disponujú občania, komunity, obce a regióny. Poznanie potenciálnych výhod
sociálneho kapitálu môže mať značný význam pre verejné programy a politiky. Sociálny
kapitál jednotlivca môže byť zdrojom, ktorý môže spolu s ľudským, fyzickým a s finančným kapitálom generovať významné dopady. Rôzne typy sociálnych väzieb môžu prinášať rôzne výhody. Upevňovanie blízkych väzieb je užitočné pre tých, ktorí potrebujú
veľkú každodennú podporu. Vzdialenejšie väzby umožňujú prístup k širokej škále zdrojov, ktoré môžu potenciálne využívať na kreovanie nových príležitostí.
Skúmanie dôvodov, pre ktoré sociálne siete tvoria významný zdroj sociálneho kapitálu, môže identifikovať nový impulz pre zodpovedných tvorcov a realizátorov verejných
politík. Potenciálna hodnota sociálneho kapitálu jednotlivca alebo organizácie závisí od
výhod, ktoré prinášajú sociálne vzťahy. Okruh potenciálnych výhod vyplývajúcich zo sociálnej siete jednotlivca alebo skupiny zahŕňa tiež materiálne statky, služby, informácie,
psychologickú podporu, posilnenie pozitívnych postojov a sprostredkovanie služieb.
Samotné vedomie, že je k dispozícii podpora v stave núdze, i keď sa nevyužíva, môže
vytvárať pocit predvídateľnosti a bezpečnosti.
Sociálny kapitál je zdrojom, ktorý vypĺňa medzery sociálnej politiky. Sociálne vzťahy jednotlivca môžu prostredníctvom posilňovania a sankcií podnecovať pokračovanie
v štúdiu, ale môžu mať aj opačný efekt. V rodinách a v úzko prepojených komunitách,
v ktorých majú rodičia a ostatní členovia nízku úroveň vzdelania a málo ambícií, sociálne
vzťahy môžu mať odradzujúci efekt na vzdelávanie.
Sociálny kapitál však môže mať vždy dôležitú úlohu pre jednotlivcov a organizácie. Rovnako sa to týka aj komplementárnej úlohy vo vzťahu k ostatným zdrojom
a k ďalším faktorom z hľadiska dosiahnutia cieľov a jednotlivých zámerov. To môže
byť užitočné pre rozpracovávanie zámerov verejných politík, pre skúmanie produktívneho, prípadne niekedy aj deštruktívneho pôsobenia sociálneho kapitálu. Analýza
vychádzajúca zo sociálneho kapitálu by mohla umožniť zodpovedným za rozpracovávanie verejných politík pochopiť význam sociálnych sietí, prípadne ich absencie,
pre blahobyt jednotlivcov skupín. Vo všeobecnosti sociálny kapitál tvorí efektívny nástroj, ktorý môže dopĺňať ostatné nástroje verejných politík (napríklad investície do
ľudského a finančného kapitálu), pretože tieto môžu byť samé osebe nedostatočné
na riešenie komplexných problémov moderného sveta. Koncept sociálneho kapitálu
umožňuje tiež ukázať, ako kvalita vzťahov vytvorených medzi poskytovateľmi a prijímateľmi verejných služieb môže mať významný dopad na efektívnosť poskytovania
rôznych sociálnych programov. Z hľadiska významu sociálneho kapitálu pre verejné
politiky a regionálny rozvoj plní sociálny kapitál strategickú úlohu najmä v nižšie uvedených oblastiach.
Komunitný sociálny kapitál je obsiahnutý v dynamike sietí, ktoré môžu byť tvorené
rôznymi miestnymi združeniami a vládnymi partnermi. Cieľom týchto partnerstiev je
výmena služieb alebo zdrojov rôzneho charakteru. Cieľom takéhoto partnerstva môže
84
byť aj vytvorenie projektu alebo určitej formy pomoci. Vláda môže mať dôležitú úlohu sprostredkovateľa a partnera v týchto sieťach. Musí rešpektovať lokálnu autonómiu
a dynamiku. Niektoré komunitné siete sú definované ako koalícia určitých organizácií.
Tento pojem sa častejšie používa na opis združení komunitných organizácií vytvorených na obhajovanie spoločnej pozície a na vytvorenie rovnováhy moci. Zameriava sa
na ovplyvňovanie politickej orientácie, ktorá je vnímaná ako ohrozujúca alebo je v rozpore so záujmami komunity. Tieto koalície majú často len krátkodobý charakter , ale
môžu viesť k vytvoreniu fóra pre dialóg trvalého charakteru. Môžu podporovať určitú
víziu miestneho rozvoja alebo môžu predstavovať nátlakovú skupinu.
Sociálne siete výmeny praxe, ktoré sú založené na informačných a komunikačných
technológiách (IKT), predstavujú lokalizované sociálne štruktúry. Tieto siete predpokladajú určitú dôveru medzi členmi. IKT môžu nahrádzať kontakty, generujú dôveru a vedú
ku kreovaniu virtuálnych sietí výmeny praxe. Takéto siete sa v súčasnosti stávajú ústredným prvkom v sociálnej komunikácii a vo výmene poznatkov. Preto sa využívajú vo verejných projektoch.
Sociálny kapitál má vplyv na finančnú situáciu jednotlivcov. Ide o oblasti zamestnateľnosti a kariérneho rastu. Osobitný význam majú také typy sietí, ktoré umožňujú
jednotlivcovi dostať sa zo stavu chudoby a urýchľovať sociálnu mobilitu. Mechanizmy
tvorby a mobilizácie sociálneho kapitálu sú pri vytváraní zásoby zdrojov neoddeliteľne
spojené s ostatnými formami kapitálu, t. j. s ľudským, s finančným a s kultúrnym. Preto je
možné, aby verejné politiky vytvárali nadhodnotu prostredníctvom vplyvu sociálneho
kapitálu pri pomoci znevýhodneným osobám.
Sociálny kapitál je zdrojom pre dobré starnutie. V tejto oblasti sú významné dva
podsystémy sociálnych sietí pre starých ľudí, ktorými sú siete podpory a siete starostlivosti. Siete podpory, ktoré tvoria dostatočne pevné vzťahy, poskytujú starým ľuďom
každodenné služby. V prípade, že sa musia vysporiadať so zdravotnými problémami alebo dlhodobo trpia poklesom funkčných schopností, budú pravdepodobne závislí od
významnej podpory poskytovanej obmedzenou a blízkou sieťou starostlivosti. Tieto siete by mali podporovať dôstojné starnutie a verejné politiky by mali cez rôzne programy
a služby podporovať ich rozvoj v podmienkach komunít. [2, s. 25].
Sociálny kapitál má vplyv na školskú dochádzku etnických komunít, ktoré často
predstavujú aj sociálne vylúčené komunity. V tomto kontexte sú významné štyri kľúčové prvky, ktorých vzájomná interakcia ovplyvňuje účinnosť sociálneho kapitálu. Je
to úroveň existujúceho sociálneho kapitálu, vplyv sociálnych noriem, kultúrny rozvoj
a schopnosti komunity. Zodpovední za rozvoj verejnej politiky by mali využívať výhody
zo skúmania rôznych komplexných kombinácií týchto štyroch prvkov, ktoré prinášajú
rôzne výsledky. Súčasne platí, že sociálny kapitál má miernu výpovednú schopnosť, pretože koexistuje s inými formami kapitálu (napr. s ľudským a s ekonomickým kapitálom).
Napr. M. White so spolupracovníkmi odporúčajú, aby na základe výskumu, ktorý by dôkladne posúdil tieto štyri prvky, bol navrhnutý rozvojový program, ktorý umožní jeho
užívateľom maximalizovať pozitívne účinky sociálneho kapitálu. [2, s. 48].
Sociálny kapitál môže pomôcť pri znižovaní deficitov v oblasti participácie mládeže
na živote komunity. Sociálny kapitál, najmä rodinné väzby a vzťahy s rovesníkmi, by
mohol mať v dlhodobom horizonte mimoriadne silný vplyv na účasť mládeže na živote
spoločnosti. D. Stolle a C. Cruz odporúčajú zodpovedným za vypracovanie politík, aby
85
zamerali svoje aktivity na najprínosnejšie formy účasti a na tie skupiny mládeže, u ktorých je neangažovanie sa na živote komunity najzreteľnejšie. [2. s. 111].
R. Corrado, I. Cohen a G. Davies skúmali vzťahy medzi sociálnym kapitálom a komunitnými programami prevencie kriminality. Napr. v podmienkach Kanady v súčasnosti
úspešné programy prevencie kriminality uplatňujú širší prístup a svoje aktivity zameriavajú nielen na väzby medzi políciou a obyvateľmi, ale aj na ostatných intervenujúcich
v rámci komunít, vrátane učiteľov, zdravotníckych pracovníkov, subjektov v oblasti bývania a relevantných úradníkov. Medzi rozvojom sociálneho kapitálu a predchádzaním
trestnej činnosti existuje priamy vzťah. Autori odporúčajú prijímať integrovaný prístup,
koordinovaný rozvoj a viacsektorové programy, ktoré by sa mali zamerať na dynamiku
miestneho sociálneho kapitálu. Okrem toho, v súčasnosti sa venuje pozornosť primeranosti sociálneho kapitálu pre policajnú službu v etnických spoločenstvách. Vzťahy medzi
políciou a týmito obyvateľmi obcí môžu byť prirodzene napäté. Rast účasti na aktivitách
komunity v kombinácii s kultúrnym povedomím polície môžu pomôcť vytvárať vzťahy
dôvery. Analýzy vychádzajúce zo sociálneho kapitálu môžu pomôcť určiť, či existujúce
sociálne väzby podporujú reciprocitu a dôveru, potrebnú na zabezpečenie efektívnych
služieb polície. Okrem toho, z hľadiska predpokladu rastu pohybu migrantov v EÚ, v budúcnosti bude mať sociálny kapitál stále významnejšiu úlohu pri usídľovaní a integrácii
imigrantov.
Záver
Verejná správa ovplyvňuje sociálny kapitál svojou činnosťou v rozmanitých oblastiach, ako sú napríklad vzdelávanie, výchova, doprava, dobrovoľný sektor, rodina, prevencia kriminality a miestna administratíva. Cieľom politík uplatňovaných v tejto oblasti
by malo byť posilnenie sociálneho kapitálu, pričom by sa mali vyhnúť aktivitám, ktoré
ho môžu poškodiť.
Literatúra
[1] DUDOVÁ, I.: Ekonómia vzdelávania. Bratislava: Vydavateľstvo EKONÓM, 2011. 227
strán. ISBN 978-80-225-3117-7.
[2] KOLEKTÍV: Le capital social à l’oeuvre. Études thématiques sur les politiques. Policy
Research Initiative. Canada. 218 strán. ISBN 0-662-74996-0.
Kontakt
doc. Ing. Iveta Dudová, PhD.
Katedra malého a stredného podnikania
Vysoká škola ekonómie a manažmentu verejnej správy v Bratislave
Železničná 14
821 07 Bratislava 214
E-mail: [email protected]
86
The effectiveness of partnerships – a view from the perspective
of public management1
prof. UE dr. hab. Aldona Frączkiewicz-Wronka
Abstract
The basic concept underpinning the principles of social and economic development of the regions, promoted by the European Union, is sustainable development.
The effective performance of social services is perceived as an important element of
this concept. New management practices in public organisations clearly contribute to
a growing interest in the use of partnerships in the area of public services.
Keywords: partnerships/networks, social services
Introduction
Every organisation’s ability to grow is usually the function of how its resources are
put to use. From a state’s point of view, this assumption implies the effective management of public funds allocated to satisfy the social needs which are considered important. Public organisations, in particular public administration, are co-responsible for
guaranteeing the society (the citizen) an adequate quality of life, which according to
the strategic document Europe 2020. [5, p. 23]. Should lead to sustainable development
that, in turn, will be achieved through the effective performance of social services. L.
Mierzejewska [11, p. 38] argues that “(…) sustainable development is more than just
a concept serving the fulfillment of the needs of all people. Its goal is to build a society
capable of sustaining the development, i.e. a society which is aware, creative, representing a particular attitude to the natural environment and public goods (…)”. We can
assume that the idea of sustainable development is best reflected in the concept of the
integrated order, which is the sum of five orders: ecological, economic, social, spatial
and institutional.
1
The considerations presented in this paper are the effect of the research project „The measurement of the
effectiveness of networks illustrated with local partnerships” funded by NCN, agreement number 4260/B/
H03/2011/40.
87
F i g u r e 1
Orders of sustainable development
Source: B. Poskrobko: Cykliczność, trwałość i równoważenie rozwoju. In: Zrównoważony rozwój. Wybrane problemy teoretyczne i implementacja w świetle dokumentów Unii Europejskiej, ed. B. Poskrobko and S.
Kozłowski. Białystok – Warszawa: PAN, 2005. p. 33.
The characteristic of every order is the fact that its components are arranged in
a particular manner. Due to the dynamic nature of sustainable development we have to
approach it not as a given state but a process which we can influence using a number of
instruments so that the system can effectively perform its tasks.
As a consequence, the aim of public management is to create such conditions that
will enable to achieve sustainable development. In order to succeed, both in terms of
financial effectiveness and politically (winning the approval of stakeholders), public organisations, in particular public administration, have to cooperate on a number of levels. [3, pp.177 - 201]. Seeking effective solutions in the area of public and social services
provision – which involves cooperation between organisations operating in different
sectors and taking into account the expectations of different stakeholders, who can directly or indirectly affect the management process – has led to an increased interest in
partnership/network theory. [2, pp. 61 - 84].
Effective cooperation as a factor determining the growth of partnerships
The evaluation of the effectiveness of public sector organisations, particularly in
terms of the outcomes of the cooperation between organisations – partnerships – is
extremely complex and requires that we take into account the gap between the needs
defined in every single election act as the ones that have to be satisfied from public
funds and the needs that are actually served as part of the public service catalogue. It
is notable that public sector organisations differ from business organisations in terms
of their goals and operations. The most commonly indicated differences include: the
absence of the profit maximization criterion, low income generating potential and the
lack of the performance critical threshold, which could become the basis for the assessment of an organization’s performance. The existence of these barriers to the use of
88
the classical approach to effectiveness does not mean that its assessment and analysis
do not apply to not-for-profit organisations, especially when we seek ways to improve
public spending and implement solutions adapted to the character of the public sector.
Taking into account these determinants of the effectiveness of public organisations, the
author claims that this effectiveness can be analysed in at least two areas: economic and
social. In both aspects we aim to achieve increased effects in relation to the outlays. It has
to be emphasized, however, that in economic terms both the effects and the outlays can
be measured much more easily than in the case of social effectiveness. The evaluation
of public organisations often uses subjective measures and deals with effects which are
difficult to assess. Moreover, the key issue is the necessity of acquiring the approval of
stakeholders for how public funds are allocated and what results are achieved. This does
not have to correspond (and often does not correspond) with the effectiveness defined
as the profit and loss account.
The issue of differences between the effectiveness of business and public organisations and the ways to measure it has been one of the most frequently research topics in
the area of management in not-for-profit organisations since the late 1990s. [10, pp. 698
- 706; 13, pp. 97 - 104]. Effectiveness models and performance measurement models
have been evolving simultaneously: the former in response to theoretical pressures, the
latter – to practical demands in this area. An organisation’s performance measurement
and the management of this process have become the key elements in creating and
adding value in the relatively long term [8, pp. 35 - 57], as they enable to estimate
the effects of operations, the assessment of the effectiveness of resource management,
and, finally, the degree to which undertaken initiatives correspond with the policy and
goals of an organization and, accordingly, form an integral part of an organisation’s design in its process dimension, including integration and remuneration. The use of the
performance measurement system affects the functioning and growth of an organization [4, pp. 135 - 153; 6, pp. 219 - 232; 7, pp. 1 - 14] both in financial and non-financial
terms, whereas performance management and stakeholder relationship management
may result in increased effectiveness. In both aspects, the aim is to achieve higher effects in relation to the outlays.
B. Kożuch claims that “(…) in public management implemented in particular organisations, the ability to influence the participants of the organization through organizational and, in particular, official bonds facilitates the control of the effectiveness in undertaken initiatives. [9, pp. 35 - 36]. The management process is different when it involves
the need to influence the participants of processes occurring beyond the framework of
particular organizations and forming networks, irrespective of their character. This applies to the management of territorial self-government units or socio-economic zones
and organization networks. In these cases, the bonds are of institutional or even informal
nature and, additionally, there are ties stemming form common goals.” As B. Kożuch emphasizes, according to the traditional approach – based on what socio-political doctrine
was adopted and how it affected the understanding of the role of the state – it was sufficient to follow legislation on the functioning of public organisations and enforce the
regulations primarily through directives and bans. An organization had a fixed hierarchy
reflected in the organizational structure and its limits were clearly defined. Moreover, the
organization had access to strictly defined resources, including human resources, so it
was a closed-membership organization. On the other hand, when management invol89
ves influencing independent participants of socio-economic processes, the conditions of
achieving organizational goals are completely different. They are characteristic of open
membership, where organizational goals are met through the relationships of a public organization with its environment. This involves these relationships which enable joint inter-organizational operations aiming to achieve goals common to a particular community
despite the existence of a number of significant differences between the participants of
such an organized activity.
In the public sector, public programmes are often implemented and managed
through partnerships in many EU countries and this has become a norm rather than an
exception. [1, 12]. This is a consequence of the idea, more and more frequently shared
both by practitioners and researchers, that the integration of services through networks
– due to reduced fragmentation and increased coordination – leads to a more effective system and, as a result, better performance (outcomes), individual customers benefit and cooperating organisations develop. Literature on the effectiveness of public
networks is scarce and tends to deal with the issue in a narrow rather than comprehensive way. Most research on networks, both of for-profit and not-for-profit organisations
as well as for the public sector, focuses on such questions as the creation of a network,
network management, power and influence in networks. The issue of an overall effectiveness of networks and how it is affected attracts very little attention. This lack of interest
is justified in research into networks within a business organization, as performance can
be easily attributed to the operations of particular organizations. In these circumstances, increased effectiveness or efficiency may be perceived as an indication of the overall
success of the network. This argument cannot be used in the case of networks created in
order to provide public services, including social services, since the outcome which is the
focus of research is the interest and satisfaction of a customer. This outcome is related
not only to one organization and how well it performs its tasks, but also to the efficient
and complementary provision of a number of different services by organizations which
operate in partnerships/networks. Studies conducted by Milward and Provan are the
most significant in the area of the effectiveness of networks and its conditions and the
author will use them as a point of reference. The results of their research have led to
the creation of the initial theory on the effectiveness of networks based on two elements: structural properties of partnerships and stability of networks. Network integration, in particular, generally understood as mutual connections and cohesion between
the nodes of a network and achieved by process management, increases the overall
effectiveness of a network. The issue of how to establish the effectiveness of a network
comprises a few questions. One is the scope of traditional effectiveness measures. While
traditional methods can be used to estimate and assess certain evaluation criteria, these
measures tend to overlook the relational style which is typical of partnerships/networks.
This leads to the other issue, namely the fact that partnerships/networks are a unique
type of a system where interpersonal relationships form an integral component and, accordingly, depending on the measures adopted, the true nature of these relationships
must be identified. It is crucial that we recognize the importance of the bonds between
the members and resources of partnerships/networks, the benefits stemming from joint potential, mutual education and the resultant innovative approach to the existence of networks. As a result, the main aim of partnerships/networks is focused on the
development of mutual relationships and the facilitation of interaction. It is, however,
a great challenge to prove these benefits, to catalogue them and define their dispersed
90
characteristics. Accordingly, we should concentrate on the process of variables and their impact on the performance, especially that every network is different. Partnership/
network relations are highly complex in terms of their purpose, organizational structure
and bonds between people involved. Moreover, they operate on different levels of development. All these aspects have a considerable impact on the evaluation and measurement of the effectiveness of networks as well as on the methods of such evaluation
and measurement.
Conclusion
Partnerships/networks do not operate in isolation. Organisations in a partnership/
network cooperate with other entities outside the network in order to perform their
individual and joint tasks. As a consequence, the need arises both to evaluate the inside of the network and to understand the influence that social, economic and political
realities which constitute the external environment of the network have on its effectiveness. These influences may come from political and social organisations as well as their
nature may be of economic pressure which either supports or blocks their operations
and growth, which may also affect the perception of the network by interested parties. Thus, the evaluation of the effectiveness of a network should focus on determining
both the character and strength of the relationships between members and evaluating
whether they are sufficient to perform the network’s tasks. It should also deal with the
mechanisms used to build trust, support participation and mutuality. Similarly to the focus on relational aspects, the evaluation of the effectiveness of a network may attempt
to determine how network participation contributes to increased value of work of the
members of a network. Finally, the evaluation of a network may also concern universal
social well-being. Operating in a partnership/network is more effective that operating
individually and makes a more substantial contribution to the concept of sustainable
development.
References
[1] AGRANOFF, R. – McGUIRE, M.: Big Questions in Public Network Management Research. In: Journal of Public Administration Research and Theory, No. 11(3), 2001.
[2] AUSTEN, A.: Zastosowanie koncepcji sieci do wzmacniania efektywności działań
podejmowanych w sektorze publicznym. In: Partnerstwo lokalne jako strategia
rozwiązywania problemów społecznych ed. A. Frączkiewicz-Wronka. Katowice: Wydawnictwo Uniwersytetu Ekonomicznego, 2010.
[3] BRYSON, M. J. – CROSBY, B. C.: A leadership framework for cross-sector collaboration. In: Public Management Review, No. 7(2), 2005.
[4] DAVIS, S. - T. ALBRIGHT, T.: An investigation of the effect of balanced scorecard implementation on financial performance. In: Management Accounting Research, No.
15, 2004.
91
[5] EUROPA 2020. Strategia na rzecz inteligentnego i zrównoważonego rozwoju
sprzyjającego włączeniu społecznemu. Komunikat Komisji Europejskiej. Bruksela,
3.3.2010 KOM(2010) 2020, final version.
[6] EVANS, J. R.: An exploratory study of performance measurement systems and relationships with performance results. In: Journal of Operations Management, No. 22,
2004.
[7] FERLIE, E. – HARTLEY, J. – MARTIN, S.: Changing public service organizations: Current
perspectives and future prospects. In: British Journal of Management, No. 14, 2003.
[8] GASPARSKI, W.: Normy etyczne a normy sprawnościowe w zarządzaniu, biznesie
i gospodarce. In: Krytyczna teoria organizacji. Wybór zagadnień, ed. W. Kieżun. Warszawa: Wydawnictwo Wyższej Szkoły Przedsiębiorczości i Zarządzania im. L.Koźmińskiego, 2004.
[9] KOŹUCH, B.: Innowacyjność w zarządzaniu publicznym. In: Nowe zarządzanie publiczne i public governance w Polsce i w Europie, ed. A.Bosiecki, H. Izdebski, A.Nelicki,
I. Zachariasz. Liber Warszawa, 2010.
[10]MARCH, J. G. – SUTTON, R. I.: Organizational performance as a dependent variable.
In: Organization Science, No. 8, 1997.
[11]MIERZEJEWSKA, L.: Rozwój zrównoważony miasta. Zagadnienia poznawcze i praktyczne. Poznań: Wydawnictwo Naukowe UAM, 2009.
[12]MILWARD, B. H. – PROVAN, K. G.: Managing the Hollow State. Collaboration and Contracting. In: Public Management Review, No. 5(1), 2003.
[13]ROJAS, R. R.: A review of models for measuring organizational effectiveness among
for profit and nonprofit organizations. In: Nonprofit Management & Leadership, No.
11(1), 2000.
Contact
prof. UE dr. hab. Aldona Frączkiewicz-Wronka
Department of Public Management and Social Sciencie
University of Economics in Katowice
Ul. 1. Maja 50
40-287 Katowice
Poland
E-mail: [email protected]
92
Potreba znalostí a ich pôsobenie na regionálne
podnikateľské prostredie
PhDr. Jana Gašparíková, PhD.
Abstrakt
V súčasnej znalostnej spoločnosti sa do popredia dostáva veda a výskum, ktorých
využitie nadobúda stále dôležitejšie uplatnenie v regionálnom rozmere, t. j. v regionálnom podnikateľskom prostredí a podporuje priamym aj nepriamym spôsobom rozvoj
partnerstiev.
Kľúčové slová: znalosti, regionálne podnikateľské prostredie, regionálne informačné a poradenské centrá, univerzity, partnerstvá
Need of knowledge and their application in regional entrepreneurial background
Abstract
In contemporary knowledge society comes to foreground science and research. Their
application has more pronounced echo in regional dimension – in regional entrepreneurial
background and support directly and indirectly development of partnership.
Keywords: knowledge, regional entrepreneurial background, regional information
and entrepreneurial centres, universities, partnerships
Úvod
Jedným z hlavných meradiel konkurencieschopnosti podnikateľského prostredia je
potreba inovácií a stimulov v podnikateľskom prostredí V podnikateľskom prostredí Slovenskej republiky platí takisto toto pravidlo, avšak jeho realizácia je negatívne ovplyvnená mnohými ekonomickými faktormi. „V prvom rade ide o také slabé miesta ako je
nedostatočný rozvoj kapitálového trhu a jeho využitie na financovanie podnikateľských
subjektov, absencia národného systému inovácií, ešte stále monopolizačné tendencie,
nízka vymáhateľnosť práva, nízka podpora konkurenčnej schopnosti hodnotovým systémom celej spoločnosti a pod. V druhom rade ide o nízku úroveň manažérskej praxe
a podnikateľských znalostí a zručností, o nedostatočný pokrok v strategickom myslení
a nedocenenie investícií do výskumu, nízku aplikáciu etických pravidiel, pomalé zavádzanie porovnateľnej korporačnej správy, nízku úroveň dohľadu dozorných rád a pod“.
[1, s. 168].
V pozadí tohto konštatovania však vystupuje dôležitosť a potrebnosť nových inovácií, ktoré súvisia s poslednými výdobytkami vo svete vedy a technológií. Toto neradostné zistenie stavu podnikateľského prostredia a najmä ďalšie perspektívy jeho rozvoja,
prostredia súvisiaceho s nevyužitím stimulov pochádzajúcich zo základného a aplikovaného výskumu, takisto môžu ohroziť aj rozvíjajúce sa partnerstvá v regiónoch.
1. Situácia v Slovenskej republike
Situácia v SR je oproti mnohých krajinám EÚ omnoho komplikovanejšia, pretože
už notoricky známe konštatovanie, že je finančne poddimenzovaný výskum a vývoj, je
takisto dopĺňané istým spôsobom aj celkovým obrazom vedy, akým je prezentovaná
93
verejnosti a ako je verejnosťou prijímaná. Otázka akceptácie vedy a jej pozície v rámci
spoločnosti súvisí s celkovou kultúrno-spoločenskou klímou, ktorá nie je veľmi pozitívna, a napriek záväzkom SR voči Lisabonskej zmluve sú tu veľké pochybnosti, či sa táto
situácia radikálne zmení. Na druhej strane sú tu však ostrovčeky excelentnosti, ktoré
zaväzujú dobre fungujúce inštitúcie k ešte lepšej internacionálnej spolupráci a networkingu, aby túto situáciu vo vede v SR zlepšili. Takisto pozitívnu úlohu by mohol v tejto
situácii zohrať navrhovaný model Fénix alebo efektívne pôsobenie Aktualizácie dlhodobého zámeru štátnej vednej a technologickej politiky do roku 2015.
Jedným z dôležitých predpokladov tohto dlhodobého zámeru štátnej vednej
a technologickej politiky je, aby sa verejný sektor výskumu a vývoja viac zameriaval na
výraznejší transfer medzi poznatkovo hnaným výskumom a inováciami. Neustále sa
zdôrazňuje potenciál, ktorý možno využiť v hospodárskej a spoločenskej praxi z hľadiska pokrokov v základnom, ale takisto aj aplikovanom výskume.
Od podnikateľského sektora sa očakáva zvyšovanie výdavkov na výskum a vývoj
v súlade s požiadavkou Lisabonskej stratégie, aby podnikateľský sektor spolu participoval na celkovej podpore výskumu a vývoja dvoma tretinami. Cieľom preto bude vytvoriť
také legislatívne opatrenia v daňovej sústave, aby podnikateľská sféra bola motivovaná
k zvýšeniu investovania do výskumu a vývoja. Na štátnej úrovni sa vytvorili alebo sa ešte
vytvoria ďalšie inštitúcie výskumu a vývoja, vedecko-technologické parky, technologické centrá, centrá excelentnosti, spin-off organizácie, start up organizácie, centrá transferu technológií a technologické inkubátory. Túto štátnu úroveň je potrebné doplniť
regionálnou úrovňou.
2. Regionálne podnikateľské prostredie
Regionálne samosprávne orgány majú v rámci svojich kompetencií vytvárať podmienky pre zakladanie tzv. regionálnych zakladateľských centier - podnikateľských centier (ktoré majú odbornými radami a asistenciou pomáhať záujemcom zakladať napr.
podnikateľské organizácie výskumu a vývoja alebo organizácie pre transfer technológií) a fondov štartovacieho kapitálu, ktoré budú pomáhať informáciami a prostriedkami
štartovacieho kapitálu začínajúcim súkromným firmám v príslušných regiónoch. Samosprávne kraje majú okrem zabezpečenia týchto podmienok zabezpečovať aj podmienky pre vytváranie nových typov partnerstiev regionálneho charakteru medzi verejným
sektorom výskumu a vývoja a podnikateľským sektorom.
Partnerstvá sa môžu vytvoriť medzi rôznymi regionálnymi aktérmi. V mnohých
prípadoch ide o partnerstvo medzi univerzitami v regiónoch a podnikmi, inštitúciami
štátnej správy, inštitúciami samosprávy a orgnizáciami tretieho sektora.Partnerstvo je
v tomto prípade inštitucionalizovanou spoluprácou pri rozvoji územia, ktorá má aj svoju dlhodobú perspektívu a možnosť rozvoja. Ide o dlhodobý strategický kooperačný
zväzok partnerov. Nejde teda len o náhodný vzťah, ale o vzťah podmienený spoločnými
hodnotami, ktorý je potvrdený istou dohodou a prináša výhody pre všetky zúčastnené
strany. Tento vzťah znamená rovnoprávnosť všetkých zúčastnených strán, teda viacerých subjektov (čo zasa nemusí byť pravidlom). Dôležité je, že ide o horizontálny a dobrovoľný vzťah.
94
Pri tomto horizontálnom vzťahu sa dostávaju do popredia rôzne ciele aktérov a ich
zosúladenie, ktoré uvádzame nižšie:
Dôležité je zosúladiť partnerstvá z pohľadu regiónu, preferovať ich teritoriálnu a záujmovú blízkosť.
Takisto je dôležité poznať partnerstvá z hľadiska ich potencie pre rozvoj regiónu, zosúladenie mnohých inštitúcií a regionálnych aktérov z hľadiska rôznych ekonomických
činností.
Potrebné je aj zosúladiť aktivitu partnerstiev z hľadiska toho, ako sa podieľajú na
konkurencieschopnosti regiónu.
Ak aplikujeme na toto partnerstvo koncepciu učiaceho sa regiónu, môžeme zodpovednejšie a lepšie skoncipovat koncepciu, v rámci ktorej zodpovední činitelia spolupracujú a učia sa spoločne riešiť miestne alebo regionálne problémy v partnerskej spolupráci miestnych alebo regionálnych subjektov.Podporuje sa vznik miestnych alebo
regionálnych sietí rôznych inštitúcií orientovaných na riešenie spoločných problémov,
ktoré sa dotýkajú partnerov z rôznych oblastí ekonomickej činnosti. Dosiahnutie cieľa je
možné v prvom rade prostredníctvom partnerskej spolupráce.
Dôležitou a významnou vecou je, že partnertsvá vznikajú podľa potreby a ad hoc.
Pri vytváraní partnerstiev sa stávajú dôležitými spoločné postupy, ktoré sú omnoho
dôležitejšie, ako atomizované možnosti výmeny a názorov. V pozadí je stále dôležitá
aj možnosť celoživotného vzdelávania a vypracovávania spoločných projektov, prekonávanie izolovanosti inštitúcií a organizácií, zamedzenie duplicity plánov a projektov,
spoločné čerpanie finančných prostriedkov, rozvoj nových štruktúr a väzieb v regióne,
väčšia mediálna publicita.
Tieto jednotlivé zamerania sú možné v prvom rade celoživotným vzdelávaním a potrebou prostredníctvom partnerských sietí zvýšiť kvalitu kooperácie v regióne medzi
cieľovými hráčmi.
3. Rôzne typy partnerstiev
Jedným z dôležitých regionálnych aktérov, ktorí sú cielene zameraní na partnerstvá,
sú univerzity. V tomto smere sa univerzity chápu ako producenti vzdelávania, ktorí takisto realizujú transfer poznatkov medzi univerzitami a podnikmi. Je to možné prostredníctvom dvoch funkcií, ktoré je nevyhnutné akceptovať z hľadiska pôsobenia univerzít,
a to ich vzdelávacej a výskumnej funkcie. Iní regionálni aktéri môžu vstupovať do oblasti
spolupráce z hľadiska univerzít participáciou na členstve v rôznych orgánoch univerzity,
ako napr. vo vedeckých radách, podporou rôznych konzultácií a posudkov, spoločných
prednášok, seminárov, spoluprácou pri uplatňovaní absolventov, spoluprácou na spoločných projektoch, expertízach, analýzach a štúdiách, takisto aj realizáciou rôznych patentov, komerčným zverejnením vedeckých výsledkov a podporou pri propagácii štúdia
a vzdelania.
Osobitná pozornosť má byť v podpore organizácií výskumu a vývoja venovaná
z hľadiska univerzít podpore organizácií malého a stredného podnikania zainteresovaných do výskumu a vývoja. Výskum, vývoj a inovácie vykonávané malými a strednými
podnikmi spolu s univerzitami budú priorizované prostredníctvom nových opatrení pre
získanie podpory zo štátneho rozpočtu a štrukturálnych fondov.
95
Spojenie rôznych podnikov s rôznymi iniciatívami z hľadiska rôznych vysokých škôl
kladie do popredia takisto vytvorenie klastrov ako novej možnosti spolupráce a partnerstva. „Klastre sú siete vzájomne nezávislých firiem, inštitúcií produkujúcich znalosti,
premosťujúcich inštitúcie a zákazníkov prepojených do výrobného reťazca, ktorý vytvára pridanú hodnotu. Koncept klastrov ide ďalej než len obyčejná sieťová spolupráca
firiem, nakoľko zahŕňa všetky formy odovzdávania a výmeny znalostí… a ide ešte ďalej
ako sektorová analýza“. [3, s. 4].
Sú to skupiny nezávislých firiem, ktoré vzájomne súťažia, ale aj spolupracujú, prípadne môžu byť koncentrované v jednom a v tom istom industriálnom sektore a takisto
v jednom regióne.
Jedným z ďalších fundamentálnych regionálnych aktérov, ktorí majú dôležité slovo
aj v prípade vytvárania partnerstiev, je regionálne poradenské a informačné centrum.
Regionálne poradenské a informačné centrá (RPIC) sú neziskové inštitúcie, založené na
základe súkromného sektora ako nezávislé regionálne združenia právnických osôb. Finančne sú podporované zo strany slovenských, ako aj zo strany zahraničných fondov na
podporu malého a stredného podnikania. Poskytujú bezplatné poradenské, informačné a vzdelávacie služby, najmä:
•
pre začínajúcich podnikateľov ako zakladateľov nových malých a stredných podnikov; pomáhajú im realizovať ich podnikateľskú myšlienku,
•
pre už existujúce malé a stredné podniky, ktoré potrebujú riešiť svoje podnikateľské problémy, resp. potrebujú pomoc v rámci svojej podnikateľskej činnosti.
RPIC sú spoľahlivým partnerom podnikateľov pri riešení ich podnikateľských problémov:
ūū
hodnotia šance a riziká realizácie podnikateľskej myšlienky,
ūū
vypracúvajú podnikateľský plán akceptovaný tak peňažnými ústavmi, ako aj zahraničnými fondmi na podporu malého a stredného podnikania,
ūū
poskytujú poradenstvo a informácie potrebné na založenie a úspešné budovanie podniku.
Z oblasti manažmentu, marketingu, učtovníctva vyhľadávajú vhodného partnera
pre spoluprácu, najmä zo zahraničia, a to:
•
organizujú účasť firiem na obchodných výstavách,
•
organizujú komplexný vzdelávaco-poradenský program pre zakladateľov malých
podnikov, neustále spolupracujú s úradmi práce koordinovanými združením CEPAC,
SR,
•
realizujú odborné semináre pre existujúcich podnikateľov zamerané na kľúčové
podnikateľské oblasti,
•
odborne riadia projekty regionálneho rozvoja.
Ako sme však už spomenuli v predchádzajúcom vstupe, pri poradenskej, expertíznej a výskumnej činnosti sa do popredia dostáva otázka súčasného stavu vedy a výskumu.
96
Záver
Situácia v SR nie je radostná a pozícia vedy v súčasnom zjednotenom európskom
výskumnom priestore vyvoláva takisto množstvo otázok. Primárnou je otázka, nakoľko jednotný európsky výskumný priestor má vypracované jednotné kritériá a pravidlá
a nakoľko tieto kritériá a pravidlá sú akceptované a pomáhajú celkovému vývoju vo
vede v jednotnom výskumnom priestore. Ukazuje sa, že otázka národných a kultúrnych
vplyvov je stále dôležitá a oprávnená a bude potrebné sa s ňou vyrovnať v budúcnosti.
Takisto otázka konkurencieschopnosti jednotlivých výskumných a edukačných inštitúcií v jednotlivých štátoch v mnohých prípadoch skôr skresľuje reálnu situáciu vo vede
a výskume; mení sa na preteky o porovnávanie rôznych kvantitatívnych, a nie kvalitatívnych kritérií. Mnohé verejne známe univerzitné a výskumné inštitúcie sa sťažujú, že
rychlosť výskumu sa často realizuje na úkor jeho kvality. Táto situácia je badateľná aj vo
vzdelaní.
V druhom rade je zásadná otázka, či v období znalostnej spoločnsti veda plní svoju
nezastupiteľnú funkciu, a to nielen ako determinant technologických a ekonomických
zmien, ale aj ako hlavný a neskreslený zdroj informácií pre odbornú verejnost. V tomto
smere sú veda a vedecké inštitúcie mnoho dlžné odbornej verejnosti (ak to premietneme do reality regionálnych aktérov) a propagácia ich výsledkov a použiteľnosť často
zaostáva za požiadavkami praxe.
Poznámka: Príspevok bol napísaný v rámci riešenia Grantovej úlohy č. 2/0206/9 „Súčasné trendy vo svetovej ekonomike a znalostná ekonomika“.
Literatúra
[1] OUTRATA, R. a kol.: Globalizácia a slovenská ekonomika. Bratislava, 2006. ISBN 807144-150-3.
[2] Aktualizácia dlhodobého zámeru štátnej vednej a technologickej politiky do roku
2015.
[3] Návrh Národný program pre učiace sa regióny.
[4] RUČINSKÁ, S.: Riadenie inovácií v regionálnom inovačnom systéme. In: Transfer inovácií, december 2008.
[5] ARTIS, M. - NIXSON, F.: The Economics of the European Union. Fourth Edition. Oxford. 2007. ISBN 978-0-19-929896.
Kontakt
PhDr. Jana Gašparíková, PhD.
Katedra ekonomie a financií
Vysoká škola ekonomie a manažmentu verejnej správy v Bratislave
Železničná 14
821 07 Bratislava 214
E-mail: [email protected]
97
Partnerstvá – významný faktor rozvoja regiónov a obcí
doc. Ing. Marta Hamalová, CSc. - doc. Ing. Anna Belajová, PhD. Ing. Milena Majorošová - Mgr. Ivana Kovácsová
Abstrakt
Príspevok sa zaoberá teoretickými východiskami regionálnej rozvojovej politiky
a úlohou partnerstiev v regionálnom a v miestnom rozvoji. V prvej časti sú uvádzané
stratégie regionálneho rozvoja a úloha partnerstiev pri napĺňaní stratégií rozvoja regiónov a obcí. V druhej časti sú prezentované výsledky výskumu o partnerskej spolupráci
uskutočňovanej na miestnej úrovni. Výsledky sú spracované na základe postojov podnikateľov a predstaviteľov miestnych samospráv.
Kľúčové slová: regionálna rozvojová politika, stratégie regionálneho rozvoja, partnerská spolupráca, miestna úroveň, postoje samosprávy a podnikateľov k partnerstvu
Partnership – significant development factor of regions and municipalities
Abstract
The article deals with the theoretical basis of regional development policy and the role
of partnership on regional and local level. There are introduced the strategies of regional
development and the role of partnership in fulfilling of development strategies of regions
and municipalities in the first part. There are presented the results of research of partnership
cooperation realized on local level and managed on basis of attitudes of entrepreneurs and
self-government authorities in the second part.
Keywords: regional development policy, strategies of regional development, partnership cooperation, local level, attitudes of self-government and entrepreneurs to partnership
Úvod
Partnerstvo je princípom úspešnej tvorby a realizácie rozvojových politík a programových dokumentov v podmienkach trhovej ekonomiky tak na národnej, ako aj na
regionálnej a na miestnej úrovni. Je tiež nástrojom na dosahovanie efektov vytváraných
na báze využívania endogénneho rozvojového potenciálu a predpokladom pre získanie
externých rozvojových zdrojov.
Partnerstvo je aj o pochopení potreby spájania sa rôznych subjektov a ľudí, o ich
spolupráci pri napĺňaní cieľov, na splnení ktorých majú spoločný záujem.
V príspevku sú prezentované teoretické východiská súvisiace s jeho názvom a vlastné výsledky výskumu o partnerskej spolupráci uskutočňovanej na miestnej úrovni.
Objektmi výskumu boli predstavitelia miestnej samosprávy (celkom 92) a podnikatelia
(celkom 112) pôsobiaci na miestnej úrovni. Predmetom výskumu boli názory a postoje
predstaviteľov miestnej samosprávy a podnikateľov lokalizovaných v obciach za účelom rozvoja partnerskej spolupráce, ktoré boli získané dotazníkovou metódou kombinovanou s riadeným rozhovorom.
98
1. Teoretické východiská regionálnej rozvojovej politiky a úloha partnerstiev
v rozvoji regiónov a obcí
Rôznorodosť spoločensko-ekonomického vývoja v krajinách, ako aj rôznorodosť
disponibilných faktorov pôsobiacich na rozvoj regiónov majú vplyv aj na uplatňovanie
stratégií v politike regionálneho rozvoja.
V tradičných regionálnych rozvojových stratégiách sa rozvoj regiónov odvodzoval
najmä od pôsobenia exogénnych faktorov rozvoja. G. Maier a F. Tödtling ich nazývajú
stratégiami orientovanými na mobilitu výrobných faktorov, t. j. exogénnymi stratégiami
rozvoja, ku ktorým zaraďujú neoklasický model, keynesovský model a polarizovaný model rozvoja. Pri ich uplatňovaní sú miestne riadiace štruktúry zainteresované na rozvoji
len v obmedzenej miere. [1].
Meniace sa politické a ekonomické podmienky (globalizačné a demokratizačné
procesy) a s nimi rastúci vplyv regionálnych a lokálnych vlád na rozvoj v území ovplyvňovali aj strategické prístupy k regionálnemu rozvoju. Začiatkom 80. rokov sa začali
presadzovať v regionálnej teórii a v praxi stratégie endogénneho rozvoja. Endogénny
rozvoj je založený na aktívnom využívaní miestnych a regionálnych rozvojových zdrojov. Endogénne stratégie zvýrazňujú nevyhnutnosť orientovať rozvoj regiónov a obcí
na využívanie ich vlastného, vnútorného potenciálu, ktorý tvoria najmä pracovné sily,
podnikateľské subjekty vytvárajúce ekonomickú štruktúru, prírodné zdroje, infraštruktúra, disponibilný hmotný a finančný kapitál, ale aj manažment samospráv, podnikov.
V odbornej literatúre sa tento prístup k rozvoju označuje aj pojmami vnútroregionálny
rozvoj alebo rozvoj zdola. Hybnou silou endogénneho rozvoja sú miestni a regionálni
aktéri rozvoja, ktorými sú regionálne a miestne samosprávy, podnikatelia, nevládne organizácie a i.
Skúmanie vplyvu formálnych a neformálnych inštitúcií na ekonomické procesy
viedlo k vzniku inštitucionálnej stratégie, ktorá vychádza z tézy, že regionálny rozvoj je
spojený s prítomnosťou dostatočnej inštitucionálnej kapacity a s jej zakotvením v sociálnych vzťahoch. Za inštitúcie sa považujú všetky organizačné štruktúry verejnej správy
(štátnej správy i samosprávy), poradenské a finančné inštitúcie, zamestnanecké zväzy,
záujmové organizácie, ale aj pravidlá, ktoré regulujú vzťahy medzi nimi.
H. Armstrong a J. Taylor v kapacite inštitucionálnej hustoty dospeli k záveru, že pre
rozvoj v území je potrebné dosiahnuť určitú inštitucionálnu hustotu, ktorú tvorí silné
zastúpenie lokálnych inštitúcií (miestna verejná správa, firmy, nevládne organizácie, ich
vzájomné prepojenie, funkčné kontakty a spolupráca) a vzájomné uvedomenie si spoločných cieľov. [2].
M. Buček, Š. Rehák a J. Tvrdoň uvádzajú širší prehľad teoretických koncepcií odporúčaných pre regionálnu politiku, kde okrem uvedených zahŕňajú aj také koncepcie, ako
sú malé a stredné firmy a siete, inovačné koncepcie, regionálna konkurencieschopnosť
a priemyselné klastre. [3].
V aktuálnej politike regionálneho rozvoja by sme len ťažko hľadali príklad uplatnenia len jednej z uvedených koncepcií. V závislosti od typu štátu, systému a štruktúry
verejnej správy a ďalších vnútorných a vonkajších faktorov v rozvojovej politike krajín
a regiónov sa uplatňujú kombinácie rôznych teoretických koncepcií regionálneho rozvoja.
99
Novšie koncepcie rozvojovej politiky uplatňovanej na regionálnej i miestnej úrovni sa opierajú o princíp partnerstva ako nevyhnutného predpokladu decentralizovanej
regionálnej politiky založenej prevažne na využívaní endogénneho rozvojového potenciálu.
Partnerstvo je potrebné podľa M. Hamalovej chápať ako široko koncipovanú spoluprácu medzi rozmanitými subjektmi v rámci trojsektorového zoskupenia spoločností
(verejný sektor, súkromno-podnikateľský sektor a neziskový sektor), ktoré majú predpoklady a ambície participovať na regionálnom a miestnom rozvoji. [4].
Partnerstvo je zároveň princípom, vzťahom, ale aj nástrojom hospodárskej a sociálnej politiky a pochopením potreby spájania sa ľudí a organizácií pre naplnenie cieľov, na
ktorých majú záujem. Je zároveň aj konceptom, ktorý prispieva k spolupráci hľadaním
konsenzuálnych rozhodnutí, využívaním odborností a skúseností partnerov pôsobiacich v rôznych sektoroch. [5].
Partnerstvo však nie je o rovnosti, ale o spojenectve a o schopnosti rešpektovať
názory ostatných. Myšlienka komplementarity jednotlivých účastníkov neznamená ich
absolútnu rovnosť, ale rovnosť výhod úmernú podielu jednotlivých partnerov na vytvorenej hodnote spoločného cieľa. [6].
Rozvoj partnerstva vyžaduje kompetentné vedenie, dostatok času na diskusiu, formalizovanú dohodu partnerov o sledovaní spoločného cieľa počas vymedzeného času.
[7].
Pri vzniku viacsektorových partnerstiev je potrebné zvažovať rozmanitosť cieľov,
ktoré ich reprezentanti sledujú. Inštitúcie verejnej správy sa usilujú o zabezpečenie základných služieb pre občanov, súkromný sektor produkuje v záujme zisku, nevládne organizácie realizujú predovšetkým netrhové služby. Preto charakteristickými črtami viacsektorových partnerstiev je integrovaná činnosť v záujme dosiahnutia spoločného cieľa
a spoločné zdieľanie práv a povinností viazaných na predmet ich pôsobenia. Inštitúcie
a občania sa rozhodujú vytvárať partnerstvá z rôznych dôvodov. Dôvodom môže byť
riešenie parciálnych problémov (nezamestnanosť, sociálne služby) alebo návrh a realizácia novej stratégie rozvoja. Najvýznamnejším motívom iniciátorov vytvárania partnerstiev, ako to potvrdzujú aj výsledky výskumu, je snaha získať vnútorné a vonkajšie
zdroje financovania pre rozvojové projekty.
V postavení iniciátorov partnerstiev a ich hlavných partnerov na regionálnej a miestnej úrovni sú podľa M. Hamalovej, A. Belajovej, S. Matúšovej a kolektívu inštitúcie verejnej správy, predstavitelia súkromného sektora a neziskové organizácie. [8].
V odbornej literatúre sa stretávame s rozmanitou typológiou partnerstiev vymedzenou na základe určitého klasifikačného znaku. M. Hamalová, A. Belajová, S. Matúšová
a kolektív členia partnerstvá takto: podľa viazanosti (formalizované a otvorené partnerstvá), podľa sektorovej príslušnosti (neverejno-verejné, neverejno-súkromné, súkromno-súkromné a multisektorové partnerstvá), podľa územnej pôsobnosti (supranacionálne, nacionálne, subnacionálne), podľa účelu vzniku (na zabezpečenie verejných služieb, výstavby, infraštruktúry, spoločnú realizáciu dotovaných projektov, koncipovanie
a realizáciu rozvojových programov). [8].
Na všetkých úrovniach priestorového rozvoja sa uplatňujú rôzne kombinácie rôznych foriem partnerstva.
100
Partnerstvá iniciované regionálnymi a obecnými organizáciami verejnej správy
majú najčastejšie charakter viacsektorových a verejno-neverejných partnerstiev.
2. Výsledky výskumu o partnerskej spolupráci na miestnej úrovni
2.1 Vzťah podnikateľských subjektov k rozvoju partnerskej spolupráce na
miestnej úrovni
Podnikateľské subjekty sú na miestnej úrovni najdôležitejšími partnermi samosprávy pri napĺňaní ekonomického a sociálneho rozvoja, a to z dôvodov, že zabezpečujú ponuku práce a príjmy domácností, ponuku tovarov a služieb, riešenie nezamestnanosti,
zlepšenie kvality života obyvateľov, príjmy do rozpočtu obce. Napriek tomu sa partnerské vzťahy medzi samosprávou a podnikateľmi rozvíjajú menej aktívne než s mimovládnymi organizáciami či s inými samosprávami. Vo vzťahu k rozvoju partnerských vzťahov
je dôležitá:
•
koncentrácia podnikateľských subjektov v regiónoch a v obciach, pretože vytvára
predpoklady pre početnosť partnerských vzťahov a ich rôznych foriem. Zároveň
kladie väčšie nároky na samosprávu pri iniciovaní vytvárania partnerstiev s cieľom
zabezpečiť ekonomický a sociálny rozvoj v území a vyššiu kvalitu života obyvateľov;
•
diferenciácia výrobného zamerania podnikov, ktorá vykonáva tlak na rôznorodosť
partnerských vzťahov ako aj rôznorodosť foriem partnerskej spolupráce.
Z analýzy odpovedí respondentov - podnikateľov na partnerskú spoluprácu vyplýva, že potrebu partnerskej spolupráce vnímajú ako nutnosť vo vzťahu k iným firmám,
ktoré si vytvárajú po línií dodávateľsko-odberateľských vzťahov. Spoluprácu s inými
partnermi na miestnej úrovni vnímajú zúžene, predovšetkým cez možnosti získania finančných prostriedkov.
Vedomosti podnikateľov o partnerskej spolupráci, o jej potrebe v reálnom rozvoji
na miestnej úrovni nie sú na takom stupni, ako by sa dalo očakávať, a to napriek tomu,
že sú na to vytvorené tak legislatívne ako aj inštitucionálne podmienky. Potvrdzuje to
fakt, že až 62% podnikateľov odpovedá na otázku, či zaznamenali v ostatných rokoch
rozvoj partnerskej spolupráce, „nie“.
Zmysel partnerskej spolupráce so samosprávou a ostatnými inštitúciami vidia predovšetkým v získaní externých zdrojov, najmä z fondov EÚ (54 %). Význam spolupráce
na tvorbe a realizácii programu hospodárskeho a sociálneho rozvoja obce zdôrazňuje
len 15 % podnikateľov. Význam takých efektov zo spolupráce, ako je výmena know-how medzi partnermi, uvádza 8 %. Potrebu vzdelávania vníma len 7 % podnikateľov.
Z uvedeného vyplýva, že spoločenské efekty plynúce zo spolupráce vnímajú podnikatelia len okrajovo. Na druhej strane vnímajú postoje samosprávy k sebe skôr pozitívne.
Viac ako 80 % podnikateľov akceptuje skutočnosť, že samosprávy sa starajú o budovanie infraštruktúry. Výhrady k samospráve majú v tom, že s podnikateľmi málo komunikuje, že podporuje len vybraných podnikateľov, že neponúka miestnym podnikateľom
verejné objednávky. Od obcí očakávajú podnikatelia viac podpory aj cez úľavu daní
(54 %). Len málo podnikateľov (2 %) môže ovplyvňovať podnikanie prostredníctvom
účasti v zastupiteľskom zbore.
101
Z postojov podnikateľov k partnerskej spolupráci vyplývajú nižšie uvedené závery.
•
Podnikatelia vnímajú potrebu partnerskej spolupráce predovšetkým ako
prostriedok, prostredníctvom ktorého môžu získať finančné zdroje na svoj rozvoj
zo štátnych grantov a zo zdrojov z EÚ. Zmysel partnerskej spolupráce nevnímajú
v širších súvislostiach.
•
Nemajú dostatočný prehľad o rôznorodých formách a ani opraktickej realizácii
partnerstiev, ktoré fungujú na miestnej úrovni. Vnímajú len existenciu partnerských
vzťahov k iným firmám a k obci, prípadne partnerské vzťahy, ktoré si vytvárajú obce
navzájom. Môže to byť ovplyvnené nedostatočnou informovanosťou vyplývajúcou
zo slabej prezentácie výsledkov spolupráce, alebo nedostatočnými poznatkami
o zmysle partnerskej spolupráce a jej rôznych formách.
•
Miestna samospráva menej komunikuje s podnikateľmi nielen pri spracovávaní
programových dokumentov, ale aj pri ich realizácii. Málo sa tiež obracia na miestnych
podnikateľov s ponukou verejných zákaziek.
•
Podnikatelia prejavujú aktívny záujem predovšetkým o spoluprácu s inými firmami
a s miestnou samosprávou a o spoluprácu s inými inštitúciami verejnej správy. So
združeniami a poradenskými inštitúciami prejavujú len okrajový záujem.
•
K vytváraniu partnerskej spolupráce majú podnikatelia skôr pasívny postoj, ale
fakt, že partnerskú spoluprácu nechápu len ako formálnu môže naznačovať to, že
iniciovanie partnerskej spolupráce skôr očakávajú od niekoho iného, predovšetkým
od samosprávy, alebo od podnikateľských združení.
2.2 Vzťah miestnych samospráv k rozvoju partnerskej spolupráce
Úlohu miestnej samosprávy v uskutočňovaní a koordinovaní rozvoja obce si volení
predstavitelia miestnej samosprávy uvedomujú. Preto 88 % predstaviteľov samosprávy deklaruje, že rozvoj partnerstiev je nevyhnutným predpokladom pre napredovanie
v rozvoji obce.
Hlavné dôvody pre iniciovanie partnerskej spolupráce vidia predstavitelia samosprávy predovšetkým v tom, že sa tak vytvoria lepšie predpoklady pre získavanie finančných prostriedkov z fondov EÚ a získajú sa skúsenosti a know-how od ostatných
partnerov. Od partnerskej spolupráce tiež očakávajú zlepšenie kvality života obyvateľov
a zvýšenie príťažlivosti obce pre investície.
Samosprávy nedoceňujú význam partnerskej spolupráce v takých oblastiach, ako je
potreba koordinácie rozvojových programov súkromných a verejných subjektov, riešenie nezamestnanosti, zlepšenie využitia endogénnych materiálnych a finančných zdrojov ako aj väčšia zainteresovanosť všetkých partnerov lokalizovaných v obci na rozvoji.
Z uvedeného sa dá usúdiť, že samosprávy nedoceňujú význam partnerskej spolupráce v rozhodujúcich efektoch, ktoré z reálne fungujúcej spolupráce vyplývajú. Vplyv
na to môžu mať aj poznatky, ktorými disponujú predstavitelia samosprávy, a to o efektoch, o funkčnosti i o formách partnerskej spolupráce.
Obecné samosprávy rozvíjajú partnerskú spoluprácu predovšetkým so susednými
obcami (78 %), ale aj s VÚC (38 %), s organizáciami zabezpečujúcimi voľnočasové aktivity (35 %) podnikateľmi (30 %) a cirkvami (25 %). Rozvoj partnerských vzťahov s ostanými
102
inštitúciami verejnej správy a rozvojovými agentúrami uskutočňovalo len málo samospráv.
V postojoch samospráv k potrebe rozširovania partnerskej spolupráce do budúcnosti uvádzali výsledky výskumu výrazné rozdiely oproti reálnej skutočnosti. Obecné
samosprávy chcú významne rozšíriť najmä spoluprácu s podnikateľmi (60 %) a s rozvojovými agentúrami (42 %). Čas ukáže, ako sa tieto zámery reálne naplnia.
O reálnom chápaní významu partnerskej spolupráce predstaviteľmi miestnej samosprávy svedčí aj skutočnosť, že až v 73 % skúmaných obcí sa sociálni a ekonomickí
partneri nepodieľali na vypracovaní základného programového dokumentu, ktorým je
program hospodárskeho a sociálneho rozvoja obce (PHSR). Viac ako polovica obcí si
dala tento dokument vypracovať externými firmami. Takmer v 30 % obcí vypracoval
PHSR starosta s výkonným aparátom a len necelých 20 % obcí si vypracovalo PHSR za
účasti partnerov, ktorí sa priamo podieľajú na rozvoji obce.
Funkčnosť partnerských vzťahov obcí so súkromným sektorom vyplýva aj z postojov predstaviteľov samospráv k spôsobom, ako iniciuje a napomáha samospráva rozvoj
podnikania v obci. 30% predstaviteľov samosprávy uviedlo, že podnikanie podporuje
prostredníctvom vybudovania infraštruktúry, 15 % obcí poskytuje podnikateľom úľavy
na daniach. Poskytovanie verejných zákaziek, miestnych grantov, vytváranie sietí malých a stredných podnikov je iniciatívou ojedinelou.
Závery z postojov predstaviteľov obecnej samosprávy k partnerskej spolupráci sú
nasledujúce:
•
rozhodujúca väčšina skúmaných obcí si uvedomuje dôležitosť partnerskej
spolupráce, a to aj napriek tomu, že ju reálne menej iniciuje;
•
dôvody pre rozvoj partnerstiev vidí samospráva predovšetkým v možnosti
získania finančných prostriedkov a v takých všeobecne formulovaných efektoch,
ako sú zvyšovanie kvality života obyvateľov a prilákanie investícií. Nedoceňuje
význam spolupráce v takých vecných faktoroch, ako je potreba koordinácie cieľov
súkromných subjektov a ostatných subjektov verejnej správy, zlepšenie využívania
materiálnych, finančných a ľudských zdrojov v obci a väčšia zainteresovanosť
všetkých aktérov na rozvoji obce;
•
obce aktívnejšie rozvíjajú partnerskú spoluprácu predovšetkým s inými obcami
a organizáciami poskytujúcimi športové a voľnočasové aktivity. Menej aktívne sú
v rozvoji partnerskej spolupráce so súkromným sektorom, s rozvojovými agentúrami,
a to napriek tomu, že si uvedomujú, že je potrebné viac rozvíjať spoluprácu aj s VÚC,
s rozvojovými agentúrami a s malými podnikmi;
•
obmedzujúcim faktorom rozvoja partnerskej spolupráce je podľa samospráv
nedostatok záujmu a iniciatívy od partnerov, ale aj od nich. Ako ďalší faktor uvádzajú
nedostatočné poznatky a informácie o partnerskej spolupráci (spôsoby vytvárania
partnerstva, formy partnerskej spolupráce, efekty zo spolupráce);
•
reálnosť fungovania partnerských vzťahov na miestnej úrovni vyplýva aj z prístupu
samospráv k spracovaniu základných programových dokumentov (PHSR a ÚP).
Výsledky prieskumu potvrdili, že je skôr formálna. Uvedené programové dokumenty
si obce zadávali vypracovať externým inštitúciám (viac ako 50 %) . V obciach,
103
ktoré si vypracovali PHSR sami, bola účasť partnerov viac-menej formálna.
Účasť podnikateľov, zástupcov združení bola len pri formulovaní cieľov a pri ich
harmonizovaní. Na realizácii programu sa partneri podieľali rovnako len malou
mierou, a to vytvorením pracovných miest, čiastočným financovaním a vzdelávacími
programami.
Záver
Zo záverov hodnotených vzťahov podnikateľov a miestnych samospráv k rozvoju
partnerskej spolupráce vyplýva, že pochopenie zmyslu partnerskej spolupráce a ochota
spolupracovať s inými sú východiskovými krokmi pre rozvoj partnerskej spolupráce.
Rozhodujúcu úlohu v rozvoji partnerstiev majú ľudské zdroje, ktoré vo forme manažmentu podnikov, hlavných predstaviteľov miestnych samospráv a iných subjektov
verejnej správy, ako aj lídrov pôsobiacich v nevládnych organizáciách môžu iniciovať,
formovať a rozvíjať partnerské vzťahy.
Vytváranie partnerstiev v obciach a v regiónoch prebieha skôr nesystematicky,
často formou personálnej a finančnej spoluúčasti na realizácii jednotlivých aktivít alebo
na základe individuálne stanovených cieľov. Aby partnerská spolupráca bola systematická a angažovaná, je potrebné venovať väčšiu pozornosť manažovaniu činnosti partnerstva, čo si vyžaduje vytvorenie funkcie manažéra partnerstva na iniciovanie, administrovanie a vykonávanie stanovených činností súvisiacich s napĺňaním cieľov partnerstva. Potrební sú aj aktívni členovia partnerstva, ktorí medzi sebou komunikujú, hľadajú
konsenzuálne riešenia a reálne sa podieľajú na napĺňaní spoločného cieľa.
Literatúra
[1] MAIER, G. – TÖDTLING, F.: Regionálna a urbanistická ekonomika. Bratislava: Elita,
1998. 320 s. ISBN 80-8044-049-2.
[2] ARMSTRONG, H. - TAYLOR, J.: Regional Economics and Policy. Blackwell Publishers,
2000. ISBN 0-631-21713-4.
[3] BUČEK, M. - REHÁK, Š. - TVRDOŇ, J.: Regionálna ekonómia a politika. Bratislava: Iura
Edition, 2010. ISBN 978-80-8078-362-4.
[4] HAMALOVÁ, M.: Vplyv partnerstiev na regionálny rozvoj. In: Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie „Ekonomický a sociálny rozvoj Slovenskej republiky“. Bratislava: VŠEMvs, 2008, ISBN 978-80-89143-64-1.
[5] KAČÍRKOVÁ, M.: Partnerstvá a spolupráca medzi sektormi. Bratislava: EÚ SAV, 2007.
ISSN 13 37-5598.
[6] MERIČKOVÁ, B.: Vybrané problémy partnerstva verejného a súkromného sektora.
Kandidátska dizertačná práca. Banská Bystrica: EF UMB, 2006.
[7] MILOTOVÁ, B.: Implementácia prístupu Leaser na Slovensku – kritický pohľad. In:
Zborník príspevkov z XIV. medzinárodného kolokvia o regionálnych vedách. Bořetice (DC-ROM). Brno: Masarykova univerzita, 2011. s. 244 – 252. ISBN 978-80-55-13-1.
104
[8] HAMALOVÁ, M. – BELAJOVÁ, A. – MATÚŠOVÁ, S. a kol.: Partnerstvo – významný faktor rozvoja regiónov a obcí v podmienkach trhovej ekonomiky. Bratislava: VŠEMvs,
2012. ISBN 978-80-89458-23-3.
Kontakt
doc. Ing. Anna Belajová, PhD.
Katedra verejnej správy
Vysoká škola ekonómie a manažmentu verejnej správy v Bratislave
Železničná 14
821 07 Bratislava 214
E-mail: [email protected]
doc. Ing. Marta Hamalová, CSc.
Katedra verejnej správy
Vysoká škola ekonómie a manažmentu verejnej správy v Bratislave
Železničná 14
821 07 Bratislava 214
E-mail: [email protected]
Ing. Milena Majorošová
Katedra verejnej správy
Vysoká škola ekonómie a manažmentu verejnej správy v Bratislave
Železničná 14
821 07 Bratislava 214
E-mail: [email protected]
Mgr. Ivana Kovácsová
Katedra verejnej správy
Vysoká škola ekonómie a manažmentu verejnej správy v Bratislave
Železničná 14
821 07 Bratislava 214
E-mail: [email protected]
105
Malé a stredné podniky ako hybná sila rozvoja ekonomiky
Mgr. Miroslava Horňáčková
Abstrakt
Výskum malých a stredných podnikov, ktorý spoločne realizujú spoločnosť ELIPS
Slovakia, s.r.o. a Vysoká škola ekonómie a manažmentu verejnej správy v Bratislave, má
za cieľ na vzorke približne 700 vyplnených dotazníkov charakterizovať aktuálny stav
malých a stredných podnikov v Slovenskej republike. Zároveň identifikuje nástroje pre
zlepšenie ich fungovania a vytváranie sietí malých a stredných podnikov na podporu
a udržanie si veľkých podnikov na našom území.
Kľúčové slová: výskum, malé a stredné podniky, veľké podniky, stav malých a stredných podnikov, siete malých a stredných podnikov, podpora ekonomiky, rozvoj ekonomiky, centrá výskumu a vývoja, spoločná infraštruktúra
Small and medium-sized enterprises as a moving force for developing the economy
Abstract
The research of SME, realized by both ELIPS Slovakia, s.r.o. and School of Economics and
Management in Public Administration in Bratislava, has the aim to characterize the current
state of SME in Slovak Republik on the sample of approx. 700 completed questionnaires. It
also identifies the tools to improve their functioning and to create the networks of SME in
order to support and maintain the large enterprises on our territory.
Keywords: research, SME, small and medium-sized enterprises, large enterprises, state
of SME, networks of SME, support for economy, economic development, research and development centres, shared infrastructure
Úvod
Slovenská ekonomika je postavená na veľkých hráčoch, na zahraničných veľkých firmách, ktoré vytvárajú podstatnú časť nášho HDP a zohrávajú tak významné postavenie
z pohľadu hospodárskeho rastu našej krajiny.
Prečo sem však prišli? Čo ich motivovalo vybrať si práve SR? Je dôležité udržať ich na
našom trhu? Akým spôsobom je to možné uskutočniť?
Toto sú otázky, ktorých odpovede sú jednoznačné, ale prostriedky na ich dosiahnutie je potrebné jasne špecifikovať a zaviesť do praxe. K tomuto poznaniu nám dopomôže výskum MSP.
Charakteristika a priebeh výskumu
Finančná kríza v uplynulých rokoch zanechala značné škody na fungovaní slovenských podnikov. Keďže väčšinu z nich tvoria práve mikro, malí a strední podnikatelia,
naskytla sa otázka, ako túto skupinu podnikateľov podporiť, aby ich sila vzrástla a aby
boli schopní významnejšou mierou podporovať rast slovenskej ekonomiky.
106
Veľké podniky sú hnacou silou ekonomiky SR. Zahraničné sem však prišli zväčša
z dôvodu potenciálu lacnejšej pracovnej sily, ktorý im ponúka vidinu vyšších ziskov.
Táto motivácia je pochopiteľná, ale zároveň je potrebné uvažovať nad tým, ako udržať
tieto spoločnosti na našom trhu a ako ich podnietiť k tomu, aby sa tu usadili natrvalo.
Esenciálnym motívom by malo byť vytvorenie silného podporného podnikateľského
prostredia, ktoré poskytne všetko pre splnenie ich požiadaviek a vytvorí tak zázemie pre
ich podnikateľskú činnosť.
Aká je však reálna situácia MSP v SR? Túto otázku si položila spoločnosť ELIPS Slovakia, s. r. o. a zrodila sa tak začiatkom roka 2011 myšlienka vytvorenia spolupráce
medzi ňou a Vysokou školou ekonómie a manažmentu verejnej správy v Bratislave na
významnom výskume MSP v SR.
Výskum prebieha v niekoľkých fázach. V prvej bol určený, na základe logicky stanovených kritérií, základný súbor analyzovaných MSP. Tento súbor zodpovedá podnikom
v sektoroch, ktoré sú kľúčové pre veľkých hráčov, v prípade SR zväčša spoločností pôsobiacich v automobilovom priemysle. Tieto podniky vytvárajú sieť komplexnej podpory produkcie veľkých spoločností, t.j. predstavujú ich dodávateľov a subdodávateľov.
Základný súbor bol rozdelený medzi jednotlivé kraje, aby bolo možné porovnávať jednotlivé regióny SR. V rovnakom období bol vypracovaný dotazník v rozsahu 55 otázok.
V druhej fáze prebehla distribúcia 1 000 okódovaných dotazníkov medzi anketárov –
študentov VŠEMvs, ktorí kontaktovali jednotlivé firmy v rámci základného súboru. Respondenti odpovedali na otázky z oblastí základných ekonomických údajov, štruktúry
podniku, konkurenčných a technologických stratégií, inovácií, výskumu a vývoja, sieťovania podnikov, finančných a ostatných vzťahov v rámci podnikania. Odpovede vzorky
približne 700 respondentov boli v tretej fáze zapracované do štatistickej databázy, ktorá
poskytla základné tabuľky a grafy vypovedajúce o aktuálnom stave MSP v SR.
V súčasnosti prebieha fáza prezentácie predbežných výsledkov, po ktorej bude nasledovať vytvorenie komplexnej správy z výskumu a jej konečná prezentácia odbornej
a ostatnej verejnosti.
Čo je však skutočným cieľom výskumu? Čo považujeme za kľúčové zistenia?
Aktuálny stav MSP nám pomôže určiť všetky možnosti a oblasti ich rozvoja za účelom zefektívnenia ich fungovania. Rovnako však odhalí nové možnosti vytvárania sietí
MSP, ktoré budú spoločne schopné udržať na našom trhu veľké podniky a značne tak
podporia ďalší pozitívny rozvoj našej ekonomiky.
Výskum taktiež odhalí aktuálne úskalia a nedostatky, ktoré charakterizujú fungovanie MSP a poskytne podnety na rozvoj spoločnej infraštruktúry, spoločných centier
výskumu a vývoja v spojení s vysokými školami a vedeckými inštitúciami. Bude tak zdrojom dôležitých informácií pre verejné inštitúcie, odbornú verejnosť ako i pre samotných
podnikateľov.
Záver
Veľké podniky sú pre SR významné, preto pre nich vytvárajme prostredie, ktoré
nebudú chcieť opustiť a podporme tým rozvoj našich malých a stredných podnikov.
Identifikujme úskalia i možnosti rozvoja, spojme sily a vytvorme priestor pre roz��������
voj podnikania. Toto je kľúč k lepšej budúcnosti.
107
„Keď vy máte jedno jablko a ja mám jedno jablko a tie jablká si vymeníme, tak stále
budeme mať každý jedno jablko. Ale pokiaľ vy máte myšlienku a ja mám myšlienku a tie
myšlienky si vymeníme, tak každý z nás bude mať dve myšlienky.“ (G. B. Shaw).
Kontakt
Mgr. Miroslava Horňáčková
ELIPS Slovakia, s.r.o.
Michalská 9
811 03 Bratislava
E-mail: [email protected]
108
Podpora turizmu v strategických rozvojových dokumentoch
miest a obcí v Slovenskej republike
Ing. Zuzana Hrabovská PhD.
Abstrakt
Turizmus možno považovať za dynamizujúci prvok rozvoja regiónov a tiež za odvetvie ekonomiky, ktoré prispieva k zvyšovaniu kvality života obyvateľov a k zvyšovaniu
atraktivity teritória pre rôznorodé cieľové skupiny uvažujúce o návšteve územia. Efektívne riadenie podpory cestovného ruchu vyžaduje integráciu rozvojových zámerov v oblasti turizmu aj do strategických vízií a cieľov regionálnych rozvojových dokumentov.
Kľúčové slová: turizmus, plánovanie, Slovenská republika
Promoting of tourism in strategic documents of municipalities
in the Slovak Republic
Abstract
Tourism can be considered as a dynamic element of regional development and also for the
economy sector, which contributes to improving quality of life for residents and increasing the attractiveness of the territory for various target groups. The effective management of tourism support
requires the integration the strategic vision for tourism into regional development documents.
Keywords: tourism, plannig, Slovak Republic
Úvod
Súčasnú slovenskú spoločnosť charakterizujú výrazné regionálne disparity ako dôsledky regionálneho vývoja ekonomiky pred rokom 1989. Problematika regionálneho
rozvoja sa tak dostáva nielen do pozície politického problému, ale aj výskumného. Práve
odborné analýzy poukázali na existenciu disparít a na ich prehlbovanie a zároveň identifikovali rozvojový potenciál a bariéry rozvoja regiónov. Jedným z možných potenciálov
môže byť aj cestovný ruch. Z prognóz Svetovej organizácie turizmu vyplýva, že cestovný
ruch bude v časovom horizonte do roku 2020 rásť najrýchlejšie v regiónoch strednej, východnej a južnej Európy. Budúci efektívny rozvoj tohto perspektívneho odvetvia ekonomiky však nemôže byť realizovaný živelne, ale jedine prostredníctvom sofistikovaných
metód a nástrojov, ktoré budú deklarované v strategických plánovacích dokumentoch
všetkých hierarchických riadiacich úrovní štátu.
1. Turizmus ako alternatívny faktor regionálneho rozvoja
Podstatným argumentom v prospech podpory rozvoja turizmu na regionálnej
úrovni je jeho prierezový charakter. Podľa J. Borovského je turizmus typickým príkladom
multiplikačného odvetvia, ktorý pôsobí skoro na všetky sféry života regiónu. [1]. Hustá
sieť subjektov cestovného ruchu s úzkymi väzbami na infraštruktúru, stavebníctvo, priemysel, služby, kultúru či vzdelávanie vyvoláva významné synergické efekty. Posilňuje
pôvodné hodnoty regiónu a napomáha znovuobjavenie miestnej kultúry s dôležitým
prínosom pre uvedomenie si miestnej identity.
109
Súbor všetkých nástrojov podpory cestovného ruchu spolu s aktívnym prístupom
subjektov cestovného ruchu vytvoria cestu novej perspektívy rozvoja regiónov. Samosprávy by mali dbať na to, aby bol cestovný ruch úspešný a progresívny, mali by sa zamerať nielen na segment turistov z nižšej strednej triedy, ale aj na klientelu vykazujúcu
malé percento.
Cestovný ruch sa vďaka multiplikačnému efektu príjmov stáva odvetvím budúcnosti. Pre hospodárstvo regiónu je multiplikačný efekt vysoký v prípade, že prevládajú
vnútroregionálne príjmy z cestovného ruchu. To znamená, že tieto príjmy sú tak znova
výdavkami v prospech pôvodného regiónu. Výška multiplikátora cestovného ruchu je
závislá od hospodárskej sebestačnosti, od rozsahu štruktúry národného hospodárstva
a od stupňa rozvoja národného hospodárstva. Ak je stupeň rozvoja nižší, peňažné prostriedky získané z cestovného ruchu unikajú rýchlejšie z obehu. Multiplikátor cestovného ruchu je závislý od objemu dovozu (čím je nižší, tým je multiplikátor príjmov vyšší)
a zároveň od sklonu k spotrebe (čím je vyšší, tým je multiplikátor príjmov vyšší). [1].
Odborníci na cestovný ruch (hlavne ekonómovia a marketingoví špecialisti) používajú pojem cestovný ruch. Ekonomický prístup pod pojmom cestovný ruch rozumie
súbor činností, ktoré sú zamerané na uspokojovanie potrieb v súvislosti s cestovaním
a mobilitou obyvateľstva mimo ich trvalého bydliska, hlavne vo voľnom čase. [2].
V prípade pojmu turizmus ide o súbor aktivít, ktoré zabezpečujú potreby subjektov
cestovného ruchu. Ak „ho vnímame ako sociokultúrny fenomén, ak ho skúmame v prepojení s inými oblasťami sociologického skúmania, napr. s oblasťou práce, voľného času,
životného štýlu, spotreby, masovej kultúry, mobility, tak potom úzko, odvetvovo či tak
povediac industriálne chápaný pojem cestovný ruch označujúci súbor služieb je vhodnejšie nahradiť pojmom turizmus“. [3].
Zákon NR SR č. 91/ 2010 Z. z. o podpore cestovného ruchu vymedzuje pojem „podpora cestovného ruchu“ ako aktivity smerujúce k zvýšeniu počtu domácich a zahraničných návštevníkov, k predĺženiu ich pobytu na území SR a k zvýšeniu ich prínosu pre
hospodárstvo.
Plnenie úloh v tejto oblasti zabezpečujú podľa tohto zákona Ministerstvo kultúry
SR, obce, príspevkové organizácie zriadené ministerstvom, krajské organizácie cestovného ruchu a oblastné organizácie cestovného ruchu.
Tabuľka 1 sumarizuje základné číselné fakty o podiele cestovného ruchu na HDP
SR, ako aj porovnanie počtu turistov, vrátane priemerného počtu ubytovaní v SR v rokoch 2007 – 2010.
110
T a b u ľ k a 1
Vybrané ukazovatele cestovného ruchu v Slovenskej republike v rokoch 2007
– 2010
Ukazovateľ
2007
2008
2009
2010
2,7
2,6
2,6
2,6
Počet turistov celkom
(ubytovaných návštevníkov)
3 778 000
4 082 645
3 381 354
3 392 361
v tom:zahraniční
1 685 000
1 766 529
1 298 075
1 326 639
2 093 000
2 316 116
2 083 279
2 065 722
Priemerný počet prenocovaní
celkom
3,1
3,1
3,1
3,1
v tom:zahraniční turisti
3,1
3,0
2,9
2,9
3,0
3,1
3,2
3,2
Podiel cestovného ruchu
na HDP (%)
domáci
domáci turisti
Prameň: Slovenská asociácia cestovného ruchu. Bratislava, 2011.
Z údajov v tabuľke 1 vyplýva, že v odvetví cestovného ruchu nedošlo v sledovanom
období k zásadným zmenám ani v podiele cestovného ruchu na HDP, ani v počte prenocovaní. Stagnáciu a pokles počtu ubytovaných návštevníkov však môžeme považovať
za negatívny jav vo vzťahu k imidžu ubytovacích zariadení a k atraktivite turistických
destinácií. Závažnejšie zmeny boli zaznamenané najmä v počte zahraničných turistov,
ktorí navštívili SR, pričom napríklad v porovnaní rokov 2010 a 2008 došlo k celkovému
zníženiu počtu ubytovaných návštevníkov, pričom tento pokles bol spôsobený nezáujmom zahraničných klientov. V tejto skupine turistov bol zaznamenaný pokles o 439 890
ubytovaní, čo predstavuje 25 % pokles.
Identifikovaný potenciálny prínos turizmu a rozvoja cestovného ruchu pre regionálny rozvoj je potrebné realizovať najmä prostredníctvom finančných nástrojov, ktoré
by mali slúžiť ako nástroj aktivovania rozvojového potenciálu so zámerom zvyšovania
celkovej atraktivity teritória. Sekundárnym efektom rozvoja tohto odvetvia hospodárstva je vznik tak primárnej, ako aj sekundárnej zamestnanosti v dôsledku budovania
a rozširovania napr. ubytovacích, stravovacích, ale aj ďalších voľnočasových aktivít v cestovnom ruchu.
Medzi najvýznamnejšie nástroje finančnej podpory v oblasti cestovného ruchu
v plánovacom období rokov 2007 – 2013 patria štrukturálne fondy EÚ. V tomto odvetví
je potrebné upriamiť pozornosť na využitie prírodného, kultúrneho a doteraz vybudovaného potenciálu pre rozvoj udržateľného cestovného ruchu. Cieľom je financovanie
budovania komplexných stredísk a zariadení cestovného ruchu s vyššou pridanou hodnotou.
Ďalším nástrojom sú projekty verejno-súkromných partnerstiev. Optimálnou implementáciou projektov verejno-súkromných partnerstiev dochádza k efektívnej alokácii verejných zdrojov, k zabezpečeniu kvality verejných služieb, k ekonomickému rastu
a k rastu priamych zahraničných investícií, a to podporou súkromných investícií do ve111
rejnej infraštruktúry a verejných služieb. Ide o formu spolupráce medzi verejným a súkromným sektorom, cieľom ktorej je financovanie výstavby, rekonštrukcie, prevádzky
a údržby infraštruktúry a poskytovania verejných služieb pomocou tejto infraštruktúry.
Zásadou je, že súkromný partner zabezpečuje na svoje náklady výstavbu a prevádzku
diela. Ako protihodnotu poskytuje služby spojené s týmto dielom za platby od jeho
používateľov, prípadne od verejného partnera. Riziká sú rozdelené medzi súkromným
a verejným partnerom. [4].
2. Podpora turizmu v plánovacích dokumentoch
Referenčným nástrojom prípravy a programovania štrukturálnych fondov a Kohézneho fondu je Národná stratégia regionálneho rozvoja. Stratégia, priority a ciele národnej stratégie sa implementujú prostredníctvom operačných programov v rámci jednotlivých cieľov regionálnej politiky EÚ.
Operačné programy vytyčujú obsahový a realizačný rámec na operácie (akcie) v danej sfére. Analýzou situácie oprávnenej sféry alebo sektora určujú stratégiu, prioritné osi
a ich ciele súčasne s rozdelením finančných prostriedkov a definujú postup operačného
programu.
Národný strategický referenčný rámec SR ako primárny strategický dokument určený na využívanie štrukturálnych fondov aj v cestovnom ruchu v tomto plánovacom
období predpokladá jeho podporu hlavne v rámci Regionálneho operačného programu - podpora aktivít verejnej správy a Operačného programu Konkurencieschopnosť
a hospodársky rast – podpora podnikateľských aktivít v cestovnom ruchu. Ďalšími možnými operačnými programami, riadenými inými rezortmi, sú napr. životné prostredie,
poľnohospodárstvo a pod. Dôležitá je pritom koordinácia výberu projektov. V procese
hodnotenia je potrebné zohľadniť regionalizáciu cestovného ruchu a požiadavky inštitúcií verejnej správy (VÚC, mestských a obecných úradov). [5].
Podmienkou získania finančných prostriedkov z verejných zdrojov je zvyčajne pri
projektoch s regionálnym charakterom ich zosúladenie s rozvojovou stratégiou príslušnej obce, mesta alebo kraja. Vyžaduje to aj zákon č. 91/2010 Z. z. o podpore regionálneho rozvoja, z ktorého vyplýva, že tieto subjekty majú mať schválený program hospodárskeho a sociálneho rozvoja.
Na regionálnej úrovni plánovania rozvoja môžeme za kľúčový plánovací dokument
považovať (aj v zmysle ustanovení zákona č. 539/2008 Z. z. o podpore regionálneho
rozvoja) Program hospodárskeho a sociálneho rozvoja vyššieho územného celku, resp.
obce (PHSR), ktorý je strednodobým rozvojovým dokumentom, pričom je vypracovaný v súlade s cieľmi a prioritami ustanovenými v národnej stratégii. Jeho vypracovanie
zabezpečuje VÚC, resp. obec pri uplatnení partnerstva, ktorým je spolupráca sociálno – ekonomických partnerov na príprave, uskutočňovaní, financovaní, monitorovaní
a hodnotení realizácie priorít a cieľov podpory regionálneho rozvoja. Sociálno – ekonomickými partnermi podľa tohto zákona sú ústredné orgány štátnej správy, miestne
orgány štátnej správy, VÚC, obce, mikroregionálne združenia a iné fyzické osoby a právnické osoby pôsobiace v oblasti regionálneho rozvoja, a to na celoštátnej, regionálnej
a miestnej úrovni.
Ako uvádzajú M. Buček, Š. Rehák a J. Tvrdoň, PHSR tvorí predpoklady plánovitého
rozvoja sídelných útvarov, prepracúva a konkretizuje otázky bytovej výstavby, občian112
skej vybavenosti, rozvoj technickej a dopravnej infraštruktúry, stanovuje lokálne ekonomické podmienky rozvoja výrobných a nevýrobných organizácií, rieši tvorbu a ochranu
životného prostredia. [6, s. 165]. Tento dokument miest a obcí by mal byť základným
nástrojom usmerňovania sociálneho rozvoja a koordinácie ekonomických činností v ich
územných obvodoch.
Záver
V dnešných dynamicky sa meniacich ekonomických, legislatívnych, či politických
podmienkach fungovania miest a obcí je potrebné brať do úvahy skutočnosť, že ak chce
región uspieť v oblasti cestovného ruchu, nestačí mať oproti iným regiónom komparatívne výhody, ale musí disponovať aj konkurenčnými výhodami, teda musí mať širokú
ponuku produktov cestovného ruchu, ako aj účinný manažment v strednodobom a dlhodobom časovom horizonte. Nevyhnutnou podmienkou kvalitného riadenia podpory
cestovného ruchu za účelom dosahovania rastu ekonomických ukazovateľov hodnotiacich úroveň rozvoja regiónov (HDP, objem tržieb z cestovného ruchu, hrubý príjem
obyvateľstva z cestovného ruchu a pod.) je integrácia rozvojových zámerov v oblasti
turizmu aj do strategických vízií a cieľov regionálnych rozvojových dokumentov.
Literatúra
[1] BOROVSKÝ, J. – SMOLKOVÁ, E. – NIŇAJOVÁ, I.: Cestovný ruch. Trendy a perspektívy.
Bratislava: Iura Edition, 2008. s. 22 – 25. ISBN 978-80-8078-215-3.
[2] GÚČIK, M. a kol.: Manažment regionálneho cestovného ruchu. Banská Bystrica: SLOVAK – SWISS TOURISM, 2007. s. 18. ISBN 978-80-89090-34-1.
[3]. CHORVÁT, I.: Cestovanie a turizmus v zrkadle času. Banská Bystrica: Ústav vedy a výskumu Univerzity Mateja Bela, 2007. s. 18 – 19. ISBN 978-80-8083-344-2.
[4] Nová stratégia rozvoja cestovného ruchu SR. Dostupné na internete: http://www.
culture.gov.sk/uploads/b7/e8/b7e8e86669416943d386b37619e2c594/03_01_nova-strategia-rozvoja-cestovneho-ruchu-sr-do-roku-2013.pdf, 2012, s. 18 [cit. 29. 3.
2012].
[5] Národný strategický referenčný rámec SR na roky 2007 - 2013, 2007. s. 97 – 101.
[6] BUČEK, M. – REHÁK, Š. – TVRDOŇ, J.: Regionálna ekonómia a politika. Bratislava: Iura
Edition, 2010. ISBN 978-80-8078-362-4.
[7] Zákon o podpore cestovného ruchu 91/2010 Z. z.
[8] Zákon o podpore regionálneho rozvoja 539/2008 Z. z.
113
Kontakt
Ing. Zuzana Hrabovská, PhD.
Katedra ekonomiky a riadenia verejnej správy
Fakulta verejnej správy
UPJŠ v Košiciach
Popradská 66
040 01 Košice
E-mail: zuzana.hrabovská[email protected]
114
Kontroling ako nástroj efektívneho riadenia územnej samosprávy
Ing. Elena Chudá
Abstrakt
Nový systém financovania územnej samosprávy prispel k vyššej zodpovednosti
územnej samosprávy pri používaní verejných zdrojov. Obce a samosprávne kraje od
1. 1. 2005 financujú takmer 90 % originálnych kompetencií daňovými príjmami. Vytvoril
sa tlak na zavádzanie manažérskych princípov riadenia územnej samosprávy, vrátane
nových moderných metód a nástrojov ekonomického riadenia. Jedným z takýchto nástrojov pre manažment samospráv sa stal kontroling.
Kľúčové slová: kontroling, New Public Management, finančná pozícia, výkonnosť
a kapacita územnej samosprávy
Controlling as a tool for effective management of the territorial self-government
Abstract
The new system of financing of a territorial self-government has contributed to a higher
responsibility of the territorial self-government in use of public resources. As from 1st May
2005, municipalities and self-governing regions finance almost 90 % of their original competences by tax revenues. There is a pressure to implement the managerial principles into
management of the self-government including the new methods and tools of economic
management. Controlling has become one of these tools for self-government management.
Keywords: controlling, New Public Management, financial status, efficiency and capacity of self-government
Úvod
Po dlhých rokoch prípravy a realizácie sa reforma verejnej správy ocitla takpovediac
v tretej tretine. Od roku 2002 máme dve úrovne samosprávy s volenými predstaviteľmi
(obec, samosprávny kraj). Územným samosprávam odovzdal štát viac ako 400 kompetencií. Od roku 2005 sa zmenil spôsob ich financovania. Takmer 90 % originálnych kompetencií financujú daňovými príjmami.
Mestá, obce, VÚC prerozdelili cez verejné financie v rokoch 2005 až 2011 približne 13 447 mil. eur z daňových príjmov. Je to obrovská, pre bežného smrteľníka ťažko
predstaviteľná suma. Je zložená z množstva konkrétnych položiek, ktoré možno efektívnejším hospodárením znížiť alebo aj úplne ušetriť.
Verejnosť má, samozrejme, právo na podrobné, včasné a dôveryhodné informácie
o tom, ako sa s prostriedkami daňových poplatníkov narába, čo núti manažmenty samospráv modernizovať riadiace procesy územnej samosprávy.
Jedným z pilierov modernizácie územnej samosprávy je jej ekonomizácia. Ide hlavne o nepretržitý proces skvalitňovania riadenia samospráv s využitím moderných metód ekonomického riadenia, uplatňovaného v celom rade vyspelých krajín. Jednou z aktuálnych teórií v tejto oblasti je tzv. New Public Management (NPM), ktorý je v odbornej
literatúre definovaný ako uplatňovanie metód a techník finančného manažmentu súk115
romného sektora v poskytovaní verejných služieb. [3]. Medzi takéto metódy a techniky
patrí kontroling.
1. Vývoj kontrolingu ako systémového prvku podnikového riadenia
Kontroling sa objavil v ekonomickej teórii a praxi na prelome 19. a 20. storočia v USA,
kde v rýchle sa rozvíjajúcich podnikoch vznikali prvé pracovne pozície označovane ako
kontrolér. Tie sa rozšírili najmä v 30. rokoch, kedy taktiež došlo k založeniu Amerického
inštitútu kontrolérov (Controller‘s Institute of America).
Slovo kontroling je anglického pôvodu. Jeho preklad je problematický, nakoľko
v bežnej reči nájdeme niekoľko jeho obsahových významov. Vzhľadom na ťažkosti pri
hľadaní výstižného jednoslovného ekvivalentu ho v neanglicky hovoriacich krajinách
neprekladajú, podobne, ako napr. pojem cash-flow.
Do Európy sa pojem kontroling dostal až po 2. svetovej vojne. S rastúcim prílevom
pobočiek amerických firiem sa začal presadzovať aj v strednej Európe, ale najmä v SRN.
Do 60. rokov nemecké firmy pristupovali k novej funkcii riadenia dosť opatrne, ale v 70.
rokoch už veľké podniky dosť samozrejme zriaďovali pracovné miesta, resp. samostatné
útvary kontrolingu. Softvérové firmy, ktoré ponúkajú ekonomické programy s modulom kontrolingu, ho stotožňujú so sledovaním odchýlok nákladov vo výrobe, či už podľa
stredísk, výrobných operácii, zákaziek a pod. Ale toto tu už bolo; systém podnikovej
samosprávy, ktorý zaviedol T. Baťa vo svojich podnikoch po 1. svetovej vojne a ktorý sa
neskôr rozšíril aj do iných podnikov, bol známy ako systém organizačných, rozpočtových, účtovných a kalkulačných zásad. Uvedený systém účtovania a riadenia nákladov
zodpovedá požiadavkám kladeným v súčasnosti na kontroling.
Tak ako bol Baťom uplatnený spôsob ekonomického riadenia svojím spôsobom
v jeho dobe nadčasový, môžeme aj teraz povedať, že v našich podnikoch sú manažéri, ktorí pri riadení niektorých oblasti aplikujú kontrolingové prvky, hoci kontroling ako
taký nie je ich cieľ, resp. si to ani neuvedomujú. Z toho logicky vyplýva, že kontroling je
celkom prirodzenou fázou riadenia s kvalitnejším riešením ekonomických úloh podniku. [2].
2. Modernizácia územnej samosprávy je jej ekonomizácia
Verejná správa sa pri plánovaní a uskutočňovaní svojich výdavkov chová ako každý
iný ekonomický subjekt a musí odpovedať na otázky: Čo je potrebné najviac? Čo nám
prinesie najväčší úžitok? Čo uskutočniť hneď a s čím ešte počkať?
Zástupcovia samospráv zodpovedajú občanom za účelnosť a hospodárnosť využitia prostriedkov pochádzajúcich z verejných príjmov. To kladie vysoké nároky na ich
profesionalitu pri posudzovaní ekonomických nákladov a prínosov variantných riešení
pri vynakladaní výdavkov majúcich verejný charakter. Jedným z pilierov modernizácie
územnej samosprávy je jej ekonomizácia. Ide hlavne o nepretržitý proces skvalitňovania
riadenia samospráv s využitím moderných metód ekonomického riadenia, uplatňovaného v celom rade vyspelých krajín.
V 80. a 90. rokoch minulého storočia americkí a britskí teoretici, ktorých ambíciou
bolo implementovanie ekonomických a zároveň manažérskych prístupov súkromného
sektora do systémov verejnej správy, položili základy už spomínanej novej koncepcie
verejného riadenia pod názvom “New Public Management“.
116
Základným heslom NPM je šetriť a zároveň zvyšovať úžitky, a to:
•
premenou úradníkov na manažérov,
•
premenou občanov na zákazníkov.
Stratégia nového verejného manažmentu mení zásadne charakter a fungovanie
tradičného modelu verejnej správy. Namiesto politiky uplatňuje ekonomické metódy
riadenia, namiesto hierarchického riadenia zavádza horizontálne územne koordinované riadenie, namiesto riadenia procesov sa riadenie upriamuje na výsledky, namiesto
kolektívneho poskytovania služieb prechádza k flexibilite ponuky, namiesto vlastnenia
majetku prechádza k riadeniu vlastníctva, namiesto míňania sa usiluje o efektívne využívanie zdrojov. [7].
3. Kontroling ako nástroj moderného riadenia územnej samosprávy
Postavenie kontrolingu vo firmách, ale aj v územnej samospráve môžeme uviesť
automobilovou metaforou, a to:
„Manažér je vodičom auta, kontrolér tým, ktorý drží mapu a naviguje. Rozhodnutia, samozrejme, robí nakoniec manažér. Zodpovednosťou kontroléra je dodať presné
a prehľadné informácie o tom, v akom stave firma je. Nepresný navigátor totiž veľmi
nepomôže“.
Kontroling prináša novú kvalitu prístupu k manažmentu a k jeho informačnému
zabezpečeniu. Je celkom prirodzenou vývojovou fázou manažmentu s kvalitnejším riešením ekonomických úloh. Procesy prebiehajúce v praxi hospodárenia samospráv dokazujú, že vývoj v tejto oblasti ešte zďaleka nie je ukončený. Kontroling je v súčasnosti
vysoko aktuálnou témou v teórii a v praxi hospodárenia samospráv.
4. Viac ako účtovníctvo a kontrola
Kľúčovými výhodami dobre nastaveného kontrolingu sú merateľnosť prehľadnosť
a pohľad do budúcnosti.
Autorka
Kontroling možno v prenesenom slova zmysle nazvať aj systémom ekonomického
riadenia, a to nielen pre firmy ako podnikateľské jednotky, ale aj pre bankové a poistné
spoločnosti, pre rozpočtové a príspevkové organizácie. Ekonomickým sa nazýva preto,
že je založený na poznaní údajov o súčasnom ekonomickom a finančnom stave firmy,
a riadením zasa preto, že tento stav sa dá nielen identifikovať, ale aj plánovať a ovplyvňovať.
Kontroling nie je účtovníctvo, hoci na ňom stavia. Ide ďalej, zbiera informácie zo
všetkých úrovní samosprávy. Tie potom vyhodnocuje tak, aby manažment zistil, v akých
procesoch sa poskytujú služby kvalitne a efektívne a kde dochádza k odchýlkam. Z nich
sa dá určiť, čo a ako treba zmeniť.
Ak v podnikovej sfére kontroling rieši typický problém každej firmy, t. j. ako zvýšiť
zisk, tak v samospráve hľadanie zbytočných nákladov je iba jedna časť údajov, ktorými
sa kontroléri majú zaoberať. Druhá pozostáva z kvality a kvantity poskytovaných verejných služieb.
117
Kontroling sa v rukách územnej samosprávy stáva nástrojom na systematické hodnotenie výkonnosti a kvality poskytovaných služieb obyvateľstvu.
Prínosom kontrolingu oproti klasickému účtovníctvu je, že sa pozerá nielen do minulosti, ale najmä do budúcnosti. Kontroléri, ak majú podporu vedenia, modelujú, ako
sa finančné ukazovatele budú správať, často na niekoľko mesiacov, ba aj na niekoľko
rokov dopredu. Ak sa skutočnosť od predpovedí líši viac, ako je povolená odchýlka, zdôvodňujú ju a korigujú. Ak vzniknú odchýlky, analyzujú dôvody odchýlok.
Kontroling nie je iba synonymom riadenia a kontroly. Je zameraný na budúcnosť,
účtovníctvo na minulosť a súčasnosť, preto mu poskytuje podnety, informácie pre budúce riadenie. Na rozdiel od kontroly kontroling zistené zmeny nielen eviduje, ale aj
hodnotí, navrhuje zmeny a zlepšenia. [4]. Týmto nástrojom finanční analytici samosprávy ľahko odhalia slabiny a problémy, ktoré treba vyriešiť. Taktiež poukážu na silné stránky, o ktoré sa manažment samosprávy môže oprieť.
Dobre spracovaný systém kontrolingu má pre hospodárenie samosprávy tieto
prínosy:
•
je prínosom pre efektívne riadenie a inovácie,
•
je zdrojom pre prognózovanie budúcich príjmov a výdavkov, a to vo variantnom
scenári, a preto je významnou súčasťou rozpočtového procesu,
•
vytypuje úzke miesta (problémové oblasti) v hospodárení samosprávy,
•
pomôže pri optimalizácii a racionalizácii s cieľom zníženia výdavkov.
•
odhalí trendy vývoja ukazovateľov (indikátorov),
•
umožní realizovať aktívnu finančnú politiku v oblasti riadenia krátkodobého dlhu
tým, že zníži problémy s včasnou úhradou výdavkov,
•
umožní určiť bonitu samosprávy,
•
umožní stanoviť mieru schopnosti splácať záväzky vyplývajúce z prijatia dlhu.
5. Budovanie kontrolingu - príklady z podnikateľskej sféry
Do firmy Heineken priniesol kontroling zahraničný investor. Napriek tomu to ani
najväčšiemu výrobcovi piva v SR netrvalo krátko.
Prvá zo štyroch fáz sa začala v roku 1998, keď zahraničný investor v SR kúpil prvý
pivovar. Finančné oddelenie v tom čase stačilo posielať do amsterdamskej centrály mesačné a štvrťročné klasické reporty, teda výsledovky a súvahy. Vedenie s tým bolo spokojné na 70 %.
Po dvoch rokoch prešiel Heineken na pokročilejšiu formu finančného výkazníctva.
Údaje z účtovníctva začal používať na zostavovanie plánov a rozpočtov na budúce obdobia. Stále to však ostávalo vo veľmi pasívnej polohe.
Nasledovala diskusia, ako urobiť prepojenie medzi množstvom reportov a informáciami, ktoré boli naozaj dôležité. Bolo potrebné zistiť, čo zaujíma top manažment, a to
či celý plán, či všetky reporty. Odpoveďou bol top sheet, jedna stránka excelovského
súboru, v ktorej sa zo systému vytiahli indikátory o hodnote podniku, t. j. EBIT, čistý
prevádzkový zisk, produktivita, fixné výrobné náklady, priemerný počet zamestnancov.
118
Tieto ukazovatele používa centrála Heinekenu na porovnávanie slovenskej firmy s ostatnými firmami v koncerne.
K plánovaniu a rozpočtom pribudli analýzy odchýlok od skutočnosti. „Samozrejme,
skutočnosť nie vždy odráža plán. Dôležité však je vedieť, prečo. Je to preto, že stúpla
cena energie alebo klesla spotreba piva?“
Poslednou fázou, do ktorej sa dostala firma Heineken v roku 2002, boli moderné
kontrolingové metódy. Firma rozhodla, že prijmú interného špecialistu na metódu ABC
(Activity Based Costing)1. Od roku 2003 sa už všetky komplexné reporty a správy pripravujú podľa metodiky ABC.
Výsledky budovania kontrolingu umožnili Heinekenu porovnávať slovenskú firmu
s ostatnými firmami v koncerne. [6].
Ďalším je príklad firmy Tauris. Úspech kontrolingu v Taurise spočíva v tom, že tento
systém prijalo celé vedenie spoločnosti a pravidelné týždenné a mesačné porady venované sledovaniu likvidity firmy sa prísne dodržujú. Na porade sa nezaoberajú zbytočnými číslami, potrebné údaje sú zahrnuté do jedinej prehľadnej tabuľky formátu A4. Z nej
podľa ich skúseností možno vyčítať všetky potrebné údaje o aktuálnom vývoji.
„Získavame tak každý mesiac priebežné informácie, na základe ktorých vieme prispôsobiť naše finančné a nákladové toky v záujme splnenia celoročných ukazovateľov.
Výsledky týchto porád určujú všetkým divíziám jasné priority v oblasti platieb, čo následne uľahčuje styk s obchodnými partnermi a bankami. Rozhodnutia sú pritom objektívne, na základe konkrétnych merateľných ukazovateľov“. [5].
6. Koncepcia tvorby systému kontrolingu pre územnú samosprávu
Prevládajúce netrhové prostredie, prítomnosť „verejného záujmu“, potreba zohľadňovať sociálne aspekty daných rozhodnutí, dôsledky externalít, nevyhnutnosť zachovania demokratickosti procesu prijímania rozhodnutí a výrazná limitovanosť dostupných
zdrojov, to všetko vytvára z rozhodovania vo verejnom sektore zložitý proces. Zároveň
platí, že v doterajšom praktickom rozhodovaní sa metódy, ktoré by si kládli za cieľ merateľne preukázať, aké sú náklady a výnosy (úžitky) rôznych variantov rozhodnutí, príliš
často nepoužívali.
Tvorba systému kontrolingu by mala pozostávať z pružnej implementácie princípov
a zásad kontrolingu do života územnej samosprávy, do jeho výstavby v podobe pyramídy s následným prechodom do oblasti Balanced Scorecard a Workflow Management
Systems2.
Budovanie systému kontrolingu v územnej samospráve môžeme zhrnúť do fáz uvedených na obrázku 1.
1
2
Významnou metódou na sledovanie nákladov podľa činností a vytvorenia prehľadu o toku nákladov v podniku sa stáva metóda Activity Based Costing ako manažérska technika v oblasti kalkulácií a riadenia nákladov.
[3].
Workflow management systém odráža závislosti - postupy potrebné na dokončenie každej úlohy.
119
O b r á z o k 1
Systému kontrolingu v územnej samospráve
Prameň: Vlastné spracovanie.
7. Zavedenie štruktúry ukazovateľov zameraných na výkonnosť a kvalitu
Hlavným nástrojom kontrolingu je konštrukcia a následná interpretácia pomerových, prípadne rozdielových ukazovateľov, ktoré sú zoskupené do ucelených, logicky
skĺbených celkov.
Výber ukazovateľov pre hodnotenie samospráv podlieha najmä takým cieľom, akými sú:
•
plnenie zákonom stanovenej úlohy
•
spokojnosť stránok
•
spokojnosť zamestnancov
•
hospodárne využívanie zdrojov
alebo odpovediam na otázky, ako efektívne sú vynakladané verejné zdroje na plnenie zákonom stanovených úloh a v akej kvalite a množstve sú poskytované zákonom
stanovené verejné služby.
Pri definovaní ukazovateľov je potrebné akceptovať moderné metódy riadenia.
Balanced Scorecard (BSC) je metódou, pri akceptovaní ktorej ukazovatele komplexne postihujú nielen oblasti finančných výsledkov, ale i všetky základné oblasti predpokladov potrebné na dosiahnutie týchto výsledkov, a teda predpokladov pre celkovú
úspešnosť. Ciele a ukazovatele sú v rámci BSC organizované do skupín - perspektív, a to
do finančnej, do zákazníckej, do interných procesov a učenia a do rastu. BSC sa používa
sa na to, aby všetci pracovníci boli informovaní o aktivátoroch (drivers), ktoré ovplyvňujú súčasný a budúci úspech.
Druhou metódou je metóda definovania kritických faktorov úspechu (KFÚ), resp.
cieľov, ktoré majú byť dosahované pre jednotlivé procesy, resp. procesné domény. Kritériom, podľa ktorého možno zostaviť ukazovatele, je „perspektíva ukazovateľa“. Zabezpečuje porovnávanie nielen procesných a výdavkovo - príjmových charakteristík, ale aj
charakteristík vplývajúcich na spokojnosť občana. Rozoznávame štyri perspektívy, a to
občan, financie, procesy, rast.
120
Ďalším kritériom pre zostavenie súboru ukazovateľov je kritérium, aby zoznam obsahoval okrem kvantitatívnych ukazovateľov aj kvalitatívne ukazovatele. Jeho cieľom je
zabezpečiť, aby pomocou vybraných ukazovateľov bolo hodnotené plnenie zákonom
stanovených úloh, teda poskytovanie služieb občanom hodnotené v rovine kvantitatívnej – výstupovej, ale aj v kvalitatívnej, čiže vo výsledkovej. [7].
Vo verejnej správe, do ktorej patrí aj územná samospráva, je potrebné hodnotiť
výkonnosť merateľnú kvantitatívnymi ukazovateľmi, ako sú produktivita, ceny služieb.
V iných prípadoch sa využívajú kvalitatívne ukazovatele, dostupnosť alebo rýchlosť poskytnutia služby. Kvalita vo verejnej správe sa spravidla chápe ako miera naplňovania
oprávnených požiadaviek občanov a aj iných subjektov v území na dostupnosť a kvalitu
určitých služieb. [7].
Ratingové agentúry a finančné inštitúcie využívajú významnú skupinu ukazovateľov na hodnotenie finančnej pozície, výkonnosti a kapacity. Ide o hodnotenie samosprávy ako klienta. Systém hodnotenia BCA Scorecard vypracovaný na pomoc pri realizácii
základného hodnotenia bonity (BCA) odráža a podporuje metodiku základného hodnotenia prostredníctvom zhromaždenia a porovnania vybraných údajov a kvalitatívnych
premenných (ukazovateľov), ktoré sú usporiadané do 6 kategórií:
•
prevádzkové prostredie, t. j. vnútroštátna situácia, ktorá ovplyvňuje riziko
ekonomickej krízy, krízy finančných trhov alebo politickej krízy
•
inštitucionálny rámec, ktorý určuje kompetencie a povinnosti regionálnych
a miestnych samospráv
•
finančná pozícia a výkonnosť
•
dlhový profil
•
postupy správy a manažmentu
•
hospodárska základňa. [8].
V súčasnosti samosprávy v SR takýto typ ukazovateľov nepoužívajú. Uplatňujú ho
samosprávy napr. v Nemecku, vo Švédsku a v Holandsku už niekoľko rokov. [8].
Najmä z dôvodu poukázania na praktické využitie zavedenia indikátorov pre hodnotenie výkonnosti a dlhového profilu uvádzame prehľad tendencií vývoja kľúčových
ukazovateľov, ktoré by mohli tvoriť jeden z reportov kontrolingu samosprávneho
kraja.
121
T a b u ľ k a 1
Prehľad tendencií vývoja kľúčových ukazovateľov
Kľúčový ukazovateľ
2006
2007
2008
Čistý priamy a nepriamy dlh/prevádzkové príjmy (%)
14,66
23,03
33,42
Splátky úrokov/prevádzkové príjmy (%)
0,30
0,66
0,75
Hrubý prevádzkový výsledok/prevádzkové príjmy(%)
6,94
3,79
1,71
Finančný prebytok (deficit)/celkové príjmy (%)
-3,16
-2,59
-4,50
Vlastné príjmy/prevádzkové príjmy (%) *
15,84
22,63
21,20
0,73
0,79
0,63
10,58
12,59
12,33
Miera samofinancovania
Kapitálové výdavky/celkové výdavky (%)
* Vlastné daňové príjmy=DzMV + nedaňové príjmy
Prameň: Vlastné spracovanie.
Ďalšiu skupinu ukazovateľov na hodnotenie plnenia úloh zákonom stanovených
samosprávam môžeme rozdeliť do niekoľkých oblastí. Napríklad v samosprávnych krajoch ide o také oblasti, ako sú doprava, kultúra, sociálne veci, školstvo, verejné financie.
Ako príklady uvádzame typy ukazovateľov na hodnotenie hospodárenia školských
zariadení a zariadení sociálnych služieb v tabuľke 2.
T a b u ľ k a 2
Hodnotenie hospodárenia školských zariadení a zariadení sociálnych služieb
Ukazovatele oblasť: školstvo
Výdavky na originálne kompetencie na 1 žiaka v školskej jedálni (v eurách)
Bežné výdavky na originálne kompetencie na 1 žiaka CVČ (v eurách)
Výdavky VÚC na originálne kompetencie v školstve na obyvateľa kraja (v eurách)
Ukazovatele: oblasť sociálne veci
Počet lôžok sociálnej starostlivosti na 1 000 obyvateľov kraja
Výdavky na 1 klienta v zariadeniach sociálnych služieb (v eurách)
Prameň: Vlastné spracovanie.
8.Od kontrolingu k benchmarkingu
Zavedenie kontrolingu do riadenia územnej samosprávy však nebude mať dostatočný účinok, ak nedôjde k porovnávaniu so štandardmi alebo k porovnávaniu územných samospráv (obcí, miest a VÚC), ale aj ich organizačných zložiek (škôl, domovov
dôchodcov, knižníc a pod.) navzájom.
Na porovnávanie samospráv z viacerých hľadísk môžu mestá, obce a VÚC použiť
niekoľko moderných metód, medzi inými aj metódu benchmarkingu, ktorej zmyslom na
úrovni územnej samosprávy je zistiť postavenie miestnej samosprávy v porovnaní s os122
tatnými územnými samosprávami, ktoré v tejto oblasti v samospráve sú, a identifikovať
a implementovať najlepšiu v praxi. [1].
Príklady porovnania hospodárenia niektorých typov organizácií v zriaďovateľskej
pôsobnosti samospráv sú uvedené v nasledujúcich grafoch za dve oblasti kompetencií
prenesených na samosprávy v roku 2002.
•
Oblasť hospodárenia základných alebo stredných škôl
G r a f 1
Ukazovateľ: celkové príjmy na žiaka
G r a f 2
Ukazovateľ: celkové výdavky na žiaka
G r a f 3
Ukazovateľ: naplnenosť školy v %
123
•
Oblasť hospodárenia a poskytovania služieb v zariadeniach sociálnych služieb
G r a f 4
Ukazovateľ: počet klientov na zamestnanca domovoch sociálnych služieb
G r a f 5
Celkové výdavky na 1 stravníka / 1 zamestnanca
9.Softvérová podpora kontrolingu – manažérske informačné systémy
Pre zabezpečenie rýchleho a automatizovaného vyhodnocovania kvalitatívnych
a kvantitatívnych ukazovateľov je výhodné používať manažérske informačné systémy.
V súčasnosti je na trhu niekoľko výkonných manažérskych informačných systémov,
ktoré umožňujú zaviesť kontroling a automatizovať spracovanie a distribúciu reportov.
124
O b r á z o k 2
Príklad manažérskeho informačného systému v podmienkach VÚC
Výstupy takýchto softvérových produktov vo forme reportov a analýz (tabuľky
a grafy) zjednodušujú manažmentu orientáciu a prijímanie opatrení, nakoľko sú vybavené tzv. signálmi semaforu (v reportoch sú červené a zelené údaje), t. j.:
•
upozorňujú manažment na údaje, v ktorých sa nachádzajú najväčšie nedostatky,
•
dávajú odporúčania pre akcie / opatrenia,
•
umožňujú manažmentu sústrediť sa na najdôležitejšie aktuálne témy, na zlepšenie
plnenia sledovaných cieľov.
10. Úskalia, bariéry a problémy pri budovaní kontrolingu
Na základe skúseností zo zavádzania kontrolingu v územnej samospráve môžeme
konštatovať, že samosprávy majú nástroje a potenciál na riešenie svojich problémov,
ale väčšine chýba počiatočný impulz a podpora v podobe človeka, teda vrcholového
manažéra.
Aj najlepší kontrolingový systém je bezcenný, ak komunikácia medzi manažérom
a kontrolérom nemá pravidlá. Dôležitejšie ako mať najlepšie kontrolingové metódy, je
mať metódy, ktoré sú akceptované.
Zamestnanci sa kontroléra často boja, myslia si, že je to niekto, kto ich prišiel špehovať či stíhať. Preto si to vyžaduje silnú podporu top manažmentu.
Záver
Kontroling ako jeden z nástrojov riadenia svojím zameraním podporuje orientáciu
na lepšie poznanie vlastných silných a slabých stránok. To má vplyv na uplatňovanie
tvorivého riadenia a na lepšie formulovanie efektívnej stratégie. Hodnota kontrolingu
spočíva v jeho zámernom a v systematickom používaní v reálne sa zvyšujúcej výkonnosti samosprávy. Jeho realizácia si však vyžaduje sústavný, systematický prístup zo strany
manažmentu, ktorý sa zameriava na vyhodnocovanie stanovených prepočítaných ukazovateľov s cieľom ich porovnávania s rozpočtom, so štandardmi v sledovanej oblasti
a vytvárania základne pre interný benchmarking (porovnávania interných zložiek po125
skytujúcich rovnaký druh služieb, napr. rovnaké typy škôl, zariadení sociálnych služieb,
knižníc a pod.), ako aj na porovnávanie vlastnej efektívnosti z hľadiska efektívnosti vynakladania verejných zdrojov, kvality poskytovaných verejných služieb s rovnakými typmi
samospráv doma aj v zahraničí.
Literatúra
[1] BALÁŽOVÁ, E.: Benchmarking služieb miestnej samosprávy na Slovensku. Transparency International Slovensko. Bratislava: Adin, s. r. o. s.12,26. ISBN 80-89244-09-2.
[2] BENČOVA, M.: Controlling, postavenie a funkcie v podniku. Dizertačná práca. Brno:
Masarykova univerzita, 2008. s. 13, 32.
[3] CENIGA, P. – MAJERČÁK, P.: Metóda Activity-besed costing a manažérske účtovníctvo. Dostupné na internete: http://www.logistickymonitor.sk/en/images/ prispevky/metoda-abc.doc.
[4] FOLTÍNOVÁ, A. - KALAFÚTOVÁ, Ľ.: Vnútropodnikový controlling. Bratislava: Elita,
1998.
[5] HIRMAN, K.: Posledná fáza riadenia nákladov Taurisu zefektívni nákup. 27.11.2002.
Dostupné na internete: http://podnikanie.etrend.sk/podnikanie-riadenie/klucovymi-vyhodami-kontrolingu-su-meratelnost-a-prehladnost.html.
[6] KAMPOVÁ, S.: Controlling potrebuje kvalitný reporting, ide však ďalej. In: Trend, 7. 5.
2004.
[7] NIŽŇANSKÝ, V. – CIBÁKOVÁ, V. – RAFAJ, P. – HAMALOVÁ, M. – FILIP, S.: Benchmarking miest 2004-2008. Komunálne výskumné a poradenské centrum, n.o. Piešťany
a Vysoká škola ekonómie a manažmentu verejnej správy v Bratislave. Vedeckovýskumná štúdia. Bratislava, 2009. s. 10, 11, 15, 16.
[8] Moody’s Investors Service: Regional and Local Governments Outside the US, Updated Rating Methodology. May 2008. Moody’s International Public Finance Regional
and Local Governments. pp. 3, 5, 6, 22, 23, 24, 26, 27.
Kontakt
Ing. Elena Chudá
Ekonomická fakulta
UMB v Banskej Bystrici
Kpt. Jaroša 46
974 11 Banská Bystrica
E-mail: [email protected]
126
Financovanie informatizácie verejnej správy
Ing. Veronika Jánošová, CSc. - Ing. Zuzana Jánošová
Abstrakt
Informatizácia verejnej správy bude výrazným prínosom pre občanov, pre podnikateľov, pre štátnu správu a pre samosprávu. Zníži náklady a čas, minimalizuje chybovosť
a eliminuje viacnásobnú realizáciu rovnakých úkonov. Verejná správa vďaka elektronickej forme bude efektívnejšia a transparentnejšia. Verejnosť bude vybavovať verejné záležitosti z jedného kontaktného miesta, prípadne priamo z domu.
Kľúčové slová: eGovernment, verejná správa, financovanie, úspora nákladov, efektívnosť
Financing of informatization of the public administration
Abstract
Informatization of the public administration will be the significant benefit to individuals, businesses as well as municipalities. It will reduce costs and it will bring time optimisations, minimize error occurence and eliminates multiple repetition of the same operations.
Due to the electronization public administration will be more effective and transparent. The
public will handle public affairs from one point of contact, possibly directly from home.
ness
Keywords: eGovernment, public administration, financing, costs reduction, effectiveÚvod
Informatizácia verejnej správy má v SR nízku úroveň a v porovnaní s krajinami EÚ
napreduje veľmi pomaly. Zaostávanie spôsobilo viacero faktorov. Informatizácia nebola
v predchádzajúcich obdobiach prioritou vlády. Do roku 2006 neexistovala legislatíva
umožňujúca budovať eGovernment (elektronický výkon verejnej správy pri aplikácii informačných a komunikačných technológii v procese verejnej správy). Posledná právna
úprava tejto činnosti pochádza z roku 2008. Neustále však chýba komunikácia a zosúladenie medzi jednotlivými orgánmi ústrednej štátnej správy. Dôležitým nedostatkom
je aj nízka penetrácia internetu v slovenských domácnostiach. Mnohé obecné úrady
doteraz nemajú internet.
Účelom a zmyslom informatizácie spoločnosti, ako i orgánov samosprávy je zmena
v prístupe práce tak orgánov samosprávy, ako i jej zamestnancov, a to vybudovať a prevádzkovať modernú samosprávu, ktorá plní svoje úlohy efektívne, ktorá minimálne zaťažuje občanov, podnikateľov a ďalšie subjekty, t. j. samosprávu, ktorá je dostupnejšia,
pracuje rýchlo, efektívne a s nízkymi nákladmi. Cieľom je vytvorenie inkluzívnej znalostnej spoločnosti ako prostriedku pre rozvoj vysoko výkonnej znalostnej ekonomiky.
127
Informatizácia verejnej správy vychádza na úrovni EÚ z dokumentov, ktorými sú:
•
Lisabonská stratégia
•
Iniciatíva i2010 - Európska informačná spoločnosť pre ekonomický rast zamestnanosť
•
Akčný plán eGovernment i2010.
Východiská na úrovni SR sú:
•
Národná koncepcia informatizácie verejnej správy schválená vládou SR 21. mája
2008
•
Národná Lisabonská stratégia pre SR – Stratégia rozvoja konkurencieschopnosti SR
roku 2010 (z roku 2005)
•
Cestovná mapa zavádzania elektronických služieb verejnej správy (z roku 2005).
Strategické ciele
Návrh definuje tieto strategické ciele v oblasti informatizácie verejnej správy do
roku 2013 , ktorými je:
•
zvýšenie spokojnosti občanov, podnikateľov a ostatnej verejnosti s verejnou
správou,
•
elektronizácia procesov verejnej správy,
•
efektívnejšia a výkonná verejná správa; štát bude stáť menej,
•
zvýšenie kompetentnosti verejnej správy.
Prínosy pre užívateľov sú rôznorodé. Je to najmä:
•
rýchlejšie a efektívnejšie poskytovanie služieb,
•
spolupráca medzi občanmi, firmami, štátnou správou, samosprávou a informačnou
a telekomunikačnou komunitou pri dosahovaní všeobecne prospešných cieľov,
•
zrozumiteľnosť a dostupnosť elektronických služieb verejnej správy,
•
zníženie administratívnej a časovej záťaže občanov a firiem,
•
výkon verejnej správy, ktorý bude možné realizovať elektronicky, pomocou
informačných a komunikačných technológií (napríklad prostredníctvom internetu,
telefónu, mobilného telefónu alebo pomocou iných komunikačných prostriedkov),
•
štátna správa a samospráva bude poskytovať elektronické služby, ktoré budú riešiť
základné životné situácie občanov.
128
O b r á z o k 1
Pohľad na verejné služby ako životné udalosti občana
Úspory vyplývajúce z informatizácie verejnej správy
Informačný systém môže ušetriť významný objem kancelárskeho materiálu, času stráveného vybavovaním úradných záležitostí občanov a aj veľké množstvo pracovných síl.
Financovanie informatizácie verejnej správy je zložené z troch rôznych typov finančných zdrojov, ktoré sa dopĺňajú. Je to:
•
štátny rozpočet ako hlavný zdroj
•
podľa predbežného plánu cca 265 mil. eur ročne sa plánuje na financovania rozvoja
informačných komunikačných technológií vo verejnej správe.
•
spolufinancovanie projektov Prioritnej osi č.1 Operačného programu Informatizácia
spoločnosti vo výške cca 28 mil. eur ročne na celé obdobie rokov 2007 - 2013.
•
štrukturálne fondy EÚ
Pre financovanie informatizácie verejnej správy sú určené prostriedky z Operačného programu Informatizácia spoločnosti. Na roky 2007 - 2013 (prvá prioritná os) je plánovaných viac ako 763 mil. eur. Prostriedky sú rozložené do troch základných blokov. Je
to:
•
Národný projekt Integrované obslužné miesta (platforma pre poskytovanie
elektronických služieb štátnej správy)
•
Národný projekt Dátové centrum miest a obcí (platforma pre vnútornú správu
samospráv)
•
Ostatné projekty (vytvorenie centrálnych aplikácií, služieb a infraštruktúry pre
vnútornú agendu štátnej správy)
129
•
ostatné zdroje
Sú to rozpočty samospráv, finančné prostriedky z rôznych grantov a pobočiek medzinárodných inštitúcií, súkromných investícií (napr. cez verejno-súkromné partnerstvá
- PPP), ako aj finančné prostriedky z komunitárnych programov EÚ, ktoré sa týkajú informatizácie spoločnosti. Ich výšku však nie je možné špecifikovať.
Záver
Elektronizácia verejnej správy bude výrazným prínosom pre občanov, pre podnikateľov, pre štátnu správu i pre samosprávu, pretože zníži neproduktívny čas strávený
vybavovaním úradných záležitostí, minimalizuje chybovosť, eliminuje viacnásobnú realizáciu rovnakých úkonov. Údaje sa nebudú vyžadovať od občana resp. od podnikateľa
duplicitne. Občan alebo podnikateľ, ktorý bude disponovať elektronickým podpisom,
bude tieto procesy vybavovať prostredníctvom ústredného portálu verejnej správy,
ktorý bude jednotným vstupným bodom do systému. Verejná správa bude efektívnejšia, transparentnejšia, bez zbytočného papierovania, a to vďaka postupnému prechodu
k plne elektronickej forme spracovania dokumentov a komunikácie. Prirodzene, tým sa
znížia náklady a aj možnosť korupcie.
Literatúra
[1] Stratégia informatizácie verejnej správy.2010. Dostupné na internete: http://www.
informatizacia.sk/strategia-informatizacie-verejnej-spravy/1305s.
[2] Informatizácia verejnej správy. 2011. Dostupné na internete : http://www.informatizacia.sk/egovernment/519s.
[3] Operačný program informatizácia spoločnosti. 2007. Dostupné na internete: www.
nsrr.sk.
Kontakt
Ing. Veronika Jánošová, CSc.
Katedra ekonómie a financií
Vysoká škola ekonómie a manažmentu verejnej správy v Bratislave
Železničná 14
821 07 Bratislava 214
E-mail: [email protected]
Ing. Zuzana Jánošová
Katedra podnikových financií
Fakulta podnikového manažmentu
Ekonomická univerzita v Bratislave
Dolnozemská 1
852 35 Bratislava
E-mail: [email protected]
130
Systém právnej ochrany medzinárodných investícií v súčasnosti
JUDr. Andrej Karpat
Abstrakt
Príspevok stručne analyzuje spôsob a rozsah právnej ochrany medzinárodných investícií. Hodnotí nedostatky ochrany vyplývajúcej zo všeobecného medzinárodného
práva a zdôrazňuje význam dvojstranných dohôd o podpore a o vzájomnej ochrane
investícií. V závere poukazuje na význam hospodárskych medzinárodných organizácií
a na ďalší vývoj v súvislosti so zahrnutím priamych zahraničných investícií pod spoločnú
obchodnú politiku Európskej únie.
Kľúčové slová: ochrana medzinárodných investícií, všeobecné medzinárodné právo, bilaterálne investičné dohody, spoločná obchodná politika Európskej únie
Contemporary system of legal protection of international investments
Abstract
This paper briefly analyzes the nature and extent of legal protection of international
investments. It evaluates shortcomings of the protection arising from general international
law and underlines importance of bilateral agreements on promotion and mutual protection of investments. The conclusion points out importance of economic international organizations and further development in relation to the inclusion of direct foreign investments under common commercial policy of the European Union.
Keywords: international investments protection, general international law, bilateral
investment agreements, common commercial policy of the European Union
Úvod
Problematika ochrany medzinárodných investícií patrí medzi veľmi zaujímavé oblasti práva, ktorá zaznamenala v posledných desaťročiach obzvlášť dynamický vývoj.
Význam zahraničného kapitálu, ktorý sa výraznou mierou podieľa na hospodárskom
raste mnohých krajín svet a tým prispieva k celosvetovému rozmachu systému otvoreného trhového hospodárstva, dnes už prevažná väčšina štátov nespochybňuje. V praxi
sa práve v tejto oblasti často vynárajú špecifické otázky dotýkajúce sa tak medzinárodného, ako aj vnútroštátneho práva. Kým v minulosti sa zakladala ochrana zahraničných
investorov výlučne na vnútroštátnych právnych normách hosťovských štátov investície,
doplnená o možnosť poskytnutia diplomatickej ochrany domovským štátom investora,
v súčasnosti môžeme hodnotiť rozsah ochrany záujmov týchto súkromných osôb medzinárodným právom, zakladajúcom sa na pravidlách zmluvného pôvodu, ako naozaj
výnimočný. Rozhodujúca v tejto súvislosti bola predovšetkým prax štátov, ktoré začali
vo významnej miere uzatvárať dvojstranné dohody o podpore a vzájomnej ochrane investícií (bežne označované ako bilaterálne investičné dohody), ako aj vytvorenie Medzinárodného strediska pre riešenie investičných sporov (ICSID) v rámci skupiny Svetovej
banky. Okrem toho zohrávajú pri tvorbe noriem práva medzinárodných investícií dôležitú úlohu aj ďalšie hospodárske medzinárodné organizácie, ako je Svetová obchodná organizácia (WTO), alebo Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD).
131
Všetky tieto organizácie sa tak väčšou či menšou mierou podieľajú na tvorbe noriem
práva medzinárodných investícii.
1. Historický vývoj vnímania zahraničných investícií
Ešte v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch minulého storočia prebiehal konflikt
medzi hospodársky vyspelými štátmi a rozvojovými krajinami o význame zahraničných
investícií. Kým klasická ekonomická teória poukazovala len na ich výhody, teória závislosti naopak zdôrazňovala iba negatívne aspekty investovania pre hostiteľské krajiny.
Tento konflikt sa preniesol aj na pôdu Organizácie spojených národov a vyústil do prijatia viacerých rezolúcií Valného zhromaždenia, ktoré odzrkadľovali výlučne názory rozvojových krajín. Ako príklad je možné uviesť rezolúciu VZ OSN č. 1803 z 14. decembra
1962 zdôrazňujúcu trvalú suverenitu štátov nad ich prírodnými zdrojmi, alebo rezolúcie
VZ OSN č. 3201 a č. 3202 z 1. mája 1974 požadujúce vytvorenie nového medzinárodného hospodárskeho poriadku. V dôsledku vážnych hospodárskych problémov však
postupne dochádzalo k všeobecnej akceptácii zahraničných investícií ako východiska
z tejto nepriaznivej situácie. V záujme zabezpečenia hospodárskej prosperity všetkých
štátov tak nastalo obdobie prehodnocovania a zbližovania predstáv, ktoré následne
viedli k formulácii úplne novej teórie zdôrazňujúcej výhody zahraničných investícií tak
pre štáty, ktoré prevažne exportujú kapitál, ako aj pre hosťovské krajiny investícií.
2. Hmotnoprávna úprava ochrany medzinárodných investícií
Právny režim zaobchádzania s medzinárodnými investíciami je síce primárne regulovaný normami vnútroštátneho práva, tieto môžu byť však kedykoľvek štátmi pozmenené a preto neposkytujú pre investorov do budúcnosti prakticky žiadne garancie.
V otázke existencie určitých pravidiel všeobecného medzinárodného práva v tejto oblasti zase panujú ešte aj v súčasnosti rozdielne názory. Najmä rozvojové krajiny pritom
odmietajú akceptovať existenciu medzinárodného štandardu, s ktorým by každá vnútroštátna právna úprava mala byť v súlade, keďže vyplýva z tradičného medzinárodného práva vytváraného predovšetkým hospodársky rozvinutými krajinami Európy a Severnej Ameriky. Kým teda všeobecné medzinárodné právo, ako aj vnútroštátna právna
úprava, iba v obmedzenej miere investorom poskytujú záruky, ponúka im v súčasnosti
ochrana zakladajúca sa predovšetkým na bilaterálnej, ale aj multilaterálnej zmluvnej
úprave medzi štátmi, výnimočný štandard ochrany medzinárodným právom. Tieto dohody však nevytvárajú ucelený súbor noriem, keďže sa na ich tvorbe podieľajú rôzne
medzinárodné organizácie bez vzájomného prepojenia, čím dochádza v tejto oblasti
k znásobovaniu jednotlivých pravidiel, ktoré sa navzájom buď dopĺňajú, alebo si konkurujú, prípadne odporujú. Podľa P. Šturmu tak nemôžeme v prípade práva medzinárodných investícii zatiaľ hovoriť o systéme. [1, s. 15]. Takáto roztrieštená právna úprava
pritom prispieva k oslabeniu princípu právnej istoty a robí rozhodnutia arbitrážnych
súdov ťažko predvídateľné. V konkrétnych prípadoch sú tieto pravidlá ešte dopĺňané,
prípadne čiastočne aj nahrádzané, ustanoveniami zmlúv uzatvorenými priamo medzi
hosťovským štátom investície a investorom, pričom tieto zmluvné vzťahy sa následne
môžu riadiť tak vnútroštátnym právnym poriadkom, ako aj medzinárodným právom.
132
3. Riešenie sporov z medzinárodných investícií
Ďalšiu veľmi významnú časť ochrany medzinárodných investícií predstavuje spôsob
riešenia sporov. Rovnako ako pri hmotnoprávnej úprave medzinárodných investícií, dochádza aj v tomto prípade vo všeobecnosti k uplatneniu vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré štandardne odkazujú na súdy, alebo iné kompetentné orgány hostiteľskej
krajiny investície. V prípade vyčerpania vnútroštátnych opravných prostriedkov ďalej
prichádza do úvahy možnosť poskytnutia diplomatickej ochrany domovským štátom
investora, ktorá vyplýva zo všeobecne záväzných obyčajových pravidiel medzinárodného práva a patrí medzi jeho tradičné inštitúty. Jej obsahom je právo štátu prevziať nárok svojho príslušníka (fyzickej, ale aj právnickej osoby) poškodeného v cudzine (v tejto
súvislosti hosťovským štátom investície) a uplatniť ho ako vlastný. Pokiaľ sa nepodarí
vyriešiť spor medzi štátmi diplomatickými prostriedkami, môže byť po predložení riešený Medzinárodným súdnym dvorom, prípadne v rámci medzinárodnej arbitráže. Z pohľadu investora ide o jednoznačne nedostatočný spôsob ochrany jeho záujmov, keďže
štát uplatňuje pri diplomatickej ochrane svoj vlastný nárok a je len na jeho rozhodnutí či
sa pre tento krok rozhodne. Ide pritom o výlučnú právomoc každého štátu, ktorý sa pri
rozhodovaní z praktických dôvodov nechá zväčša viesť politickými motívmi.
V praxi preto oveľa častejšie určujú spôsob riešenia sporov medzinárodné investičné dohody, ktoré prevažne odkazujú na medzinárodnú arbitráž resp. rozhodcovské
konanie, pri ktorom však už stranou v spore nie je domovský štát investora, ale samotný
investor. Ide o jednu z najvýznamnejších otázok, ktoré tieto dohody riešia, keďže vnútroštátne súdy a iné orgány hostiteľského štátu im len v obmedzenej miere poskytujú
skutočnú právnu ochranu. Akékoľvek hmotnoprávne normy upravujúce zaobchádzanie
s medzinárodnými investíciami sa totiž v praxi často stávajú obsahom sporov ohľadne
ich výkladu a uplatnenia. Následne predstavuje dostupnosť a efektívnosť vnútroštátnej
právnej ochrany, ako aj nezávislosť a nestrannosť vnútroštátnych orgánov, pre investorov ťažko kalkulovateľné riziko. Tento problém sa každopádne netýka len rozvojových
krajín, keďže prax ukázala, že nezávisle od štandardu ochrany zahraničných investícií
pravidelne vznikajú medzi štátmi a investormi spory. Z tohto dôvodu predstavuje súhlas
štátu so zapojením medzinárodnoprávnych mechanizmov pri riešení sporov esenciálnu
súčasť skutočnej ochrany zahraničných investícií. Tieto mechanizmy zahŕňajú tak uplatnenie príslušných medzinárodných procesných pravidiel, ako sú napr. rozhodcovské
pravidlá Komisie OSN pre Medzinárodné obchodné právo (tzv. rozhodcovské pravidlá
UNCITRAL), ako aj samotné riešenie sporov pred nezávislým rozhodcovským súdom
v rámci medzinárodnej arbitráže. Práve arbitráž sporov z medzinárodných investícií predstavuje oblasť, v ktorej na základe medzinárodných zmlúv uzatvorených medzi štátmi
prislúcha jednotlivcom výnimočný štandard ochrany zakladúci sa na medzinárodnom
práve. Vo väčšine prípadov je ich postavenie v spore pritom porovnateľné s postavením
štátov, keďže investori majú bežne možnosť ich priamo žalovať a v samotnom arbitrážnom konaní sú rovnocennou stranou v spore. Tento druh arbitráže pritom napĺňa tak
niektoré znaky medzinárodnej arbitráže štátov, ako aj medzinárodnej obchodnej arbitráže, a preto predstavuje akúsi samostatnú hybridnú formu. Okrem medzinárodných tribunálov zriadených ad hoc bez prepojenia na určitú stálu arbitrážnu inštitúciu, existujú
v tejto oblasti aj inštitucionalizované arbitrážne mechanizmy riešenia investičných sporov. Medzi tieto patrí predovšetkým Medzinárodné stredisko pre riešenie investičných
sporov (ICSID), ale aj Stály arbitrážny súd (PCA), Medzinárodná obchodná komora (ICC),
133
Arbitrážny inštitút Štokholmskej obchodnej komory (SCC), alebo Londýnsky súd pre
medzinárodnú arbitráž (LCIA). Aj pri týchto inštitucionalizovaných arbitrážnych mechanizmoch síce dochádza k zriadeniu rozhodcovského súdu len za účelom rozhodnutia
konkrétneho sporu, ponúkajú však pre arbitráž medzi investormi a štátmi už vytvorený
inštitucionálny rámec. Rozsudky vydané ad hoc zriadenými tribunálmi Medzinárodného strediska pre riešenie investičných sporov (ICSID) pritom v súčasnosti predstavujú
najvýznamnejší spôsob riešenia investičných sporov. Môžu zasadať na ktoromkoľvek
mieste na svete, pričom nepodliehajú súdnej moci ani procesnému právu štátu miesta
konania. Rozhodcovské rozsudky sú pre strany v spore záväzné a rovnako vykonateľné
ako rozsudky vnútroštátnych súdov členských štátov ICSID.
4. Regulácia právneho režimu zaobchádzania s medzinárodnými investíciami
Aj keď nikto nespochybňuje zvrchované právo každého štátu prijímať a meniť svoje
zákony a iné právne predpisy stanovujúce spôsob zaobchádzania s medzinárodnými
investíciami, jeho výkon predstavuje pre investorov vzhľadom do budúcnosti značné
nevypočítateľné riziko. Stabilitu politického systému jednotlivých krajín a od nej závislého zachovania status quo pri rámcových podmienkach pre investovanie zakladajúcich
sa na vnútroštátnej právnej úprave je síce možné z historického hľadiska ohodnotiť, neexistujú však garancie, ktoré by nebezpečenstvo zásadných politických zmien vplývajúcich na postoj zákonodarcu voči zahraničnému kapitálu v krajine úplne vylúčili. Z tohto
dôvodu je snaha štátov vyvážajúcich kapitál, obmedziť formou zmluvnej úpravy výkon
územnej právomoci hostiteľských krajín investícií, úplne pochopiteľná. Odhliadnuc od
regulácie právneho režimu zaobchádzania s medzinárodnými investíciami zakladajúcej
sa na dohodách o ochrane zahraničných investícií uzatvorených na bilaterálnej, alebo
multilaterálnej úrovni, resp. v rámci hospodárskych medzinárodných organizácií, zostáva spornou otázka existencie pravidiel všeobecného medzinárodného práva v tejto oblasti. Podobne ako pri kontroverzii ohľadne povinnosti a spôsobu odškodnenia
v prípade vyvlastnenia majetku investora hosťovským štátom investície, ide aj tu predovšetkým o spor medzi hospodársky vyspelými a rozvojovými krajinami tretieho sveta.
Aj keď dvojstranné dohody o podpore a vzájomnej ochrane investícií (BITs) ešte stále
predstavujú dominantný spôsob medzinárodnej úpravy právneho režimu zaobchádzania s medzinárodnými investíciami, stále významnejšiu úlohu zohrávajú aj pravidlá prijaté v rámci hospodárskych medzinárodných organizácií. Na európskom kontinente by
sme pritom ťažko hľadali organizáciu s výraznejším vplyvom na hospodársku politiku
väčšiny štátov, ako je Európska únia.
Už Európske spoločenstvo, resp. pred nadobudnutím platnosti Maastrichtskej zmluvy Európske hospodárske spoločenstvo, boli organizáciami pôvodne výlučne (a neskôr
prevažne) zamerané na hospodársku integráciu členských štátov. Aj keď úniová (resp.
pôvodne komunitárna) právna úprava doposiaľ neriešila zásadným spôsobom oblasť
priamych zahraničných investícií a v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ táto až do
poslednej revízie zakladajúcich zmlúv ani nespadala pod spoločnú obchodnú politiku
Európskeho spoločenstva, vplyv niektorých noriem úniového (resp. komunitárneho)
právneho poriadku na ňu bol už v minulosti neodškriepiteľný. [2]. Podľa prevažujúceho názoru však Spoločenstvu právomoc v tejto oblasti neprislúchala. Nadobudnutím
platnosti Lisabonskej zmluvy sa možnosti Únie vplývať na priame zahraničné investície
zásadne zmenili. [3]. V zmysle čl. 207 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ totiž tvoria súčasť jej
134
spoločnej obchodnej politiky a patria tým medzi jej výlučné právomoci. [4]. Keďže doposiaľ nedošlo k jej priamemu uplatneniu, otvára sa vzhľadom do budúcnosti množstvo
zaujímavých teoretických i praktických otázok.
Záver
V rámci analýzy úrovne ochrany zahraničných investícií je potrebné rozlišovať uplatniteľné hmotnoprávne pravidlá a príslušné procesné normy. Kým prvú skupinu tvoria
pravidlá určujúce režim zaobchádzania s medzinárodnými investíciami od momentu ich
zriadenia až po ich likvidáciu, druhá skupina zahŕňa dôležité procesné aspekty riešenia
investičných sporov, od určenia príslušných rozhodovacích orgánov, cez uplatnenie príslušných procesných pravidiel, až po otázku vykonateľnosti rozsudkov. Samotný režim
zaobchádzania s medzinárodnými investíciami určujú okrem vnútroštátnych právnych
poriadkov hosťovských štátov investície predovšetkým bilaterálne investičné dohody,
ktoré v súčasnosti v najväčšej miere prispievajú k ich ochrane. Okrem toho zohrávajú v tejto oblasti stále významnejšiu úlohu aj pravidlá prijaté v rámci hospodárskych
medzinárodných organizácií. Otvorenou zostáva otázka spôsobu uplatnenia právomoci
Európskej únie v oblasti priamych zahraničných investícií, ktorá sa na základe Lisabonskej zmluvy stala súčasťou spoločnej obchodnej politiky členských štátov.
Literatúra
[1] ŠTURMA, P.: Medzinárodní dohody o ochraně investic a řešení sporů. Praha: Linde
Praha 2008, s. 336. ISBN 978-80-7201-709-6.
[2] Stanovisko Súdneho dvora Európskych spoločenstiev č. 1/94 z 15. novembra 1994,
Zb. s. I-5267 (Právomoc Spoločenstva uzatvárať medzinárodné dohody v oblasti služieb a ochrany duševného vlastníctva – Konanie podľa článku 228 ods. 6 Zmluvy
o založení Európskeho spoločenstva).
[3] Úradný vestník Európskej únie, čiastka C 306 zo dňa 17.12.2007: Lisabonská zmluva.
[4] Úradný vestník Európskej únie, čiastka C 83 zo dňa 30.03.2010: Konsolidované znenie Zmluvy o fungovaní Európskej únie.
Kontakt
JUDr. Andrej Karpat
Katedra práva
Vysoká škola ekonómie a manažmentu verejnej správy v Bratislave
Železničná 14
821 07 Bratislava 214
e-mail: [email protected]
135
Cloud computing vo verejnej správe
doc. Ing. Mojmír Kokles, PhD. - Ing. Anna Hamranová, PhD. - Ing. Anita Romanová, PhD.
Abstrakt
Cloud computing je metóda poskytovania IT vo forme služby. Ponúka vysokú flexibilitu, efektívnosť a úsporu investičných a prevádzkových nákladov. Preto je vhodný
aj pre aplikovanie v oblasti verejnej správy, kde sa prejavuje tlak na znižovanie výdavkov na IT a súčasne sa zvyšujú požiadavky na rýchlosť a kvalitu poskytovaných služieb.
Priestor pre zavedenie riešení cloud computingu je aj v SR pri realizácii eGovernmentu,
ktorého súčasťou je napr. projekt DCOM – Dátové centrum obcí a miest.
Kľúčové slová: cloud computing, softvér ako služba, úspora výdavkov na IT,
eGovernment, verejná správa
Cloud computing in the pubic administration
Abstract
Cloud computing is a method of providing IT as a service. It offers high flexibility, efficiency and savings of investments and operating costs. That is the reason why it is also
applicable in the area of public administration where it creates pressure on cost reduction
for IT and at the same time the requirements for speed and quality are increasing. The space
for providing of solutions for cloud computing is also in Slovak Republic considering the implementation of eGovernment part of what is also the project of DCOM - Data Centre of
communes and cities.
Keywords: cloud computing, software as a service, cost savings for IT, eGovernment,
public administration
Úvod
Jedným z trendov v oblasti informačných technológií je cloud computing ako koncept poskytovania informačných technológií prostredníctvom internetu formou prenájmu. Ide o skladovanie a uchovávanie elektronických informácií na externých serveroch v rozsiahlych dátových centrách, ktoré sa nazývajú „výpočtové mračná“, čo je určitá
metafora označujúca komplexné prostredie informačnej infraštruktúry. [3]. Cloud computing je metóda poskytovania informačných technológií vo forme služby s garantovanou spoľahlivosťou a dostupnosťou. [4]. Ponúka vysokú flexibilitu, efektívnosť a úsporu
investičných a prevádzkových nákladov. Cloud computing sprístupňuje každý element
infraštruktúry informačných technológií (napr. operačné systémy, aplikácie, úložiská,
servery, zariadenia, či správu procesov) ako službu na vyžiadanie. Výhody a úspory z využívania cloud computingu vyplývajú z úspor plynúcich z veľkosti dátových centier,
ktoré znižujú náklady na prevádzku služieb poskytovaných zákazníkom. Okrem úspor
investícií do budovania infraštruktúry prispieva k zvýšeniu efektívnosti aj to, že podnik,
organizácia, inštitúcia ušetrí na správe infraštruktúry, čo pomôže uvoľniť cenné kapacity
informačných technológií.
136
1. Cloud computing a verejná správa
V oblasti verejnej správy, kde sa aj vplyvom hospodárskej krízy prejavuje tlak na
znižovanie výdavkov na informačné technológie (IT), a súčasne sa zvyšujú požiadavky
na rýchlosť a kvalitu poskytovaných služieb, je cloud computing jednou z možností, ako
tento rozpor riešiť. Cloud computing predstavuje nový spôsob šetrenia IT nákladov najmä formou zdieľania IT zdrojov a tým, že platby sa realizujú len za skutočnú spotrebu IT
zdrojov a za skutočné využitie IT služieb (prechod výdavkov na IT z kapitálových - CAPEX na operatívne – OPEX), čím možno dosiahnuť optimalizáciu operatívnych výdavkov
a väčšiu finančnú stabilitu.
Svedčia o tom príklady využívania cloudových služieb v zahraničí, kde sa už viacero
vlád rozhodlo vykonať aktívne kroky pre využitie cloud computingu vo verejnom sektore. Ako príklad možno uviesť USA, Veľkú Britániu a Holandsko.
V USA v septembri roku 2009 úrad federálnej vlády oznámil iniciatívu „Federal
Government’s Cloud Computing“. Jej súčasťou je projekt „Recovery.gov“, ktorý získava
ročne v dôsledku migrácie na cloud úsporu 1 milión USD z investícií do IT, pri zlepšenej detekcii sprenevery a plytvania. Mesto Los Angeles očakáva úspory 5,5 a tomiliónov
USD v časovom horizonte 5 rokov pri migrácii e-mailu a produkčných aplikácií do cloudu. [1, s. 20].
Podľa vyjadrenia úradu vlády Veľkej Británie vláda Veľkej Británie prechádza na cloud riešenie. Práca v „Cloude Veľkej Británie“ má ročne ušetriť 20% zo 16 miliárd libier
ročného rozpočtu“. [1, s. 20],
„Vláda Holandska požiadala o vypracovanie stratégie pre cloud computing platnej
pre celú verejnú správu, ktorá by mala zohľadňovať možnosti vytvorenia štátneho cloudu a uviesť jeho výhody a nevýhody. Požiadavkou je taktiež prehodnotenie prístupu,
ktorý by bol založený na princípe povinnosti využívať cloud alebo vysvetliť iný postup“.
[1, s. 20].
2. Cloud computing pre slovenský eGovernment
Podľa štúdie vypracovanej firmami Capgemini, HP a Interway pre Ministerstvo financií SR (MF SR) existuje aj v SR potenciál pre realizáciu prínosov cloud computingu
v iniciatívach eGovernmentu a programu OPIS (Operačný program Informatizácia spoločnosti). [1]. Podľa vyššie uvedenej štúdie je pre úspešné napredovanie potrebné na základe detailnej analýzy súčasného stavu navrhnúť scenár zavedenia cloud computingu
v SR a zapracovať následné opatrenia do OPIS a ďalších iniciatív. Priestor pre cloud computing vo verejnej správe SR znázorňuje Návrh prioritných oblastí pre riešenie formou
cloud computingubrázok 1.
137
O b r á z o k 1
Priestor pre cloud computing vo verejnej správe v SR
Prameň: Capgemini, HP, Interway: Cloud pre slovenský Government [online]. s. 18. [cit.15.3.2012 ]. Dostupné na internete: http://www.efocus.sk/images/ uploads/ cloud_govern.pdf
Pri zohľadnení súčasného nastavenia programu OPIS je potrebné prioritizovať úsilie
a zamerať sa na tie oblasti, ktoré možno vyriešiť formou cloud-u čo najskôr (obrázok 2).
O b r á z o k 2
Návrh prioritných oblastí pre riešenie formou cloud computingu
Prameň: Capgemini, HP, Interway: Cloud pre slovenský Government [online]. s. 24. [cit.15.3.2012 ]. Dostupné na internete: http://www.efocus.sk/images/ uploads/ cloud_govern.pdf.
138
3. Cloud computing pre samosprávy v Slovenskej republike (Dátové centrum
miest a obcí - DCOM)
V SR je výkon kompetencií miestnej samosprávy zabezpečovaný pracovníkmi
úradov samospráv, ktorí využívajú rôzne prostriedky pre zefektívnenie svojej pracovnej činnosti. V súčasnosti sú služby iniciované občanom najčastejšie formou osobnej návštevy občana na úrade. Samotný výkon služby je zaznamenávaný papierovou
alebo elektronickou formou. Komunikačným kanálom medzi občanom a úradom je
osobná komunikácia, telefón, poštové služby alebo e-mail. V súčasnosti má verejnosť
výrazne obmedzenú možnosť vykonávať úkony plnohodnotne elektronicky. Najpoužívanejšími informačnými systémami v obciach a mestách sú systémy pre vnútornú
správu, ako sú napríklad účtovníctvo, personalistika, mzdy, majetok alebo administratívne systémy, napr. správa registratúry a spisová služba. Ďalšou využívanou skupinou
sú webové portály, určené na všeobecné informovanie verejnosti a prezentáciu obcí
a miest.
Pre dosiahnutie požadovanej úrovne informatizácie samosprávy nie je potrebné implementovať, prevádzkovať a spravovať informačné systémy v každej obci alebo meste
(lokalite) samostatne. Vzhľadom na vývoj v oblasti IS/IT a na skúsenosti z oblasti verejnej
správy a samosprávy v zahraničí, je vhodné vybudovať pre samosprávy riešenie formou
cloud computingu, ktoré zahŕňa v sebe všetky výhody tejto technológie, t. j.:
•
prístup k zdrojom odkiaľkoľvek; služby sú dostupné prostredníctvom štandardného
internetu prostredníctvom klientskych zariadení,
•
zdieľanie zdrojov nezávislé od lokality; výpočtové kapacity sú zdieľané viacerými
používateľmi bez ohľadu na to, kde sú umiestnené,
•
škálovateľnosť a elasticita; umožní používateľom rýchlo upraviť kapacitu
výpočtových zdrojov podľa aktuálnej potreby,
•
platí sa len za to, čo sa používa; tento prístup k fakturácii je založený na princípe, že
používateľ platí len za to, čo spotrebuje.
Jedným z krokov cloud computingového riešenia pre samosprávy je projekt DCOM
(Dátové centrum miest a obcí), ktorý je v štádiu realizácie na MF SR. Návrh DCOM je
založený na využití spoločného zdieľaného dátového centra, ktoré bude využívať spoločnú infraštruktúru, platformy a aplikácie a efektívne poskytovať služby samosprávam
a verejnosti z jedného centrálneho miesta. [2, s. 6].
Cloudové riešenie pre samosprávy bude mať kapacitu zabezpečiť kompletné portfólio elektronických služieb, ktoré miestna územná samospráva poskytuje verejnosti
v rámci výkonu svojich originálnych kompetencií.
Cloud pre samosprávy bude teda poskytovať tieto typy služieb:
•
elektronické služby samospráv pre verejnosť (eGovernment služby v rámci
originálnych samosprávnych kompetencií)
•
elektronické služby pre vnútorné agendy samospráv (služby zabezpečované
systémami vnútornej správy)
•
elektronické služby pre výkon kancelárskych agend
139
•
elektronické služby pre súčinnosť obcí so štátnou správou (integrácia na ostatné
ISVS). [2, s. 13].
Najväčšou skupinou služieb a najdôležitejšou z pohľadu občana sú elektronické
služby obcí a miest pre verejnosť, tzv. eGovernment služby v rámci originálnych kompetencií miestnej územnej samosprávy. Z pohľadu realizácie procesu poskytovania
elektronických služieb možno tieto služby samospráv začleniť do takých tematických
skupín, ako sú: licencovanie a povoľovanie, informovanie a poradenstvo, notifikácie
a sťažnosti, platby, dotácie a príspevky, eDemokracia, registrovanie, obstarávanie, majetok a prenajímanie. [2, s. 14].
Medzi hlavné prínosy cloudu pre samosprávy patria najmä:
•
zvýšenie kvality výkonu správy obcí a miest,
•
integrácia procesov a štandardizácia riešení,
•
zníženie nákladov na poskytovanie elektronických služieb a zjednodušenie procesu
vybavovania podaní na strane poskytovateľa (obce prípadne mestá),
•
zrýchlenie vybavovania podaní a zníženie administratívnej záťaže na strane
žiadateľa (verejnosť),
•
zvýšenie miery využívania informačných technológií,
•
zabezpečenie prístupu k technológiám pre samosprávy, aké by si bez existencie
centrálneho riešenia nemohli dovoliť,
•
možnosť výberu len takých technológií, ktoré konkrétna obec alebo mesto naozaj
potrebuje,
•
dostupnosť elektronických služieb samosprávy aj pre občanov tých najmenších
miest a obcí, ktoré nemajú prostriedky na vlastné riešenie eGovernmentu.
Záver
Cloud computing nie je aktuálny módny trend v oblasti IT. Je to ďalší evolučný krok
vo vývoji informatizácie, ktorého predzvesťou sú webové aplikácie a spolupráca ľudí na
veľké vzdialenosti. Možnosti využitia IT služieb typu cloud sú široké tak v súkromnom,
ako aj vo verejnom sektore. Napriek tomu, že SR zaostáva v rámci EÚ v oblasti informatizácie spoločnosti, projekty poskytovania IT prostredníctvom cloud computingu sú rozpracované aj v oblasti verejnej správy v SR ako súčasť realizácie eGovernmentu, ktorého
súčasťou je program OPIS. Zároveň je pripravená štúdia realizácie projektu DCOM formou cloud computingu, čo by v prípade implementácie znamenalo značné úspory pre
samosprávy. Nesporné výhody využívania cloudových riešení sú predpokladom toho,
že je len otázkou času, kedy sa začne cloud computing v širokom meradle používať.
140
Literatúra
[1] CAPGEMINI, HP, INTERWAY: Cloud pre slovenský Government [online] [cit.15.3.2012].
Dostupné na internete: http://www.efocus.sk/images/uploads/ cloud_govern.pdf.
[2] CAPGEMINI: Cloud pre dátové centrum miest a obcí. 2011[online] [cit.17.3. 2012]
Dostupné na internete: http://www.efocus.sk/konferencie/ detail/cloud-datovecentra-pre-verejnu-spravu-a-samospravu/U
[3] Definition cloud computing: [online] [cit. 10.3.2012]. Dostupné na internete: http://
searchcloudcomputing.techtarget.com/definition/cloud-computing.
[4] MELL, P. - GRANCE, T.: The NIST Definition of Cloud Computing [online]. National Institute of Standards and Technology, Information Technology Laboratory. 2011. [cit.
10.3.2012.]. Dostupné na internete: http://csrc. nist.gov/groups/SNS/cloud-computing/cloud-def-v15.doc.
Kontakt
doc. Ing. Mojmir Kokles, PhD.
Laboratórium didaktiky a informačnej techniky
Vysoká škola ekonómie a manažmentu verejnej správy v Bratislave
Železničná 14
821 07 Bratislava 214
E-mail: [email protected]
Ing. Anna Hamranová
Laboratórium didaktiky a informačnej techniky
Vysoká škola ekonómie a manažmentu verejnej správy v Bratislave
Železničná 14
821 07 Bratislava 214
E-mail: [email protected]
Ing. Anita Romanová, PhD.
Laboratórium didaktiky a informačnej techniky
Vysoká škola ekonómie a manažmentu verejnej správy v Bratislave
Železničná 14
821 07 Bratislava 214
E-mail: [email protected]
141
Regióny a ich hospodársky a sociálny rozvoj v Európskej únii
doc. Ing. Viliam Kováč, CSc.
Abstrakt
Základné miesto, v rámci ktorého sa realizuje hospodársky a sociálny rozvoj, predstavuje región. Zvlášť v oblasti regionálnej politiky Európskej únie je problematika regiónov úzko spätá s jednotlivými regiónmi a s ich sociálnym a hospodárskym rozvojom.
Poslaním príspevku je priblížiť problematiku teórie a praxe regiónov Európskej únie
v podmienkach regionálnej politiky.
Kľúčové slová: región, regionálna politika, hospodársky a sociálny rozvoj, nomenklatúra územných štatistickým jednotiek, konvergencia
Regions and their economic and social development in the European Union
Abstract
The main point in which to implement economic and social development of a region.
Especially in the field of regional policy, European Union issues are closely linked to regions
of different regions and their social and economic development. The mission of this paper
is to bring the issue of theory and practice of European Union regions in terms of regional
policy.
Keywords: region, regional policy, economic and social development, the nomenclature of territorial units for statistics, convergence
Úvod
V priebehu ostatných troch desaťročí minulého storočia sme boli svedkami, že vyspelé regióny Európskej únie požadovali pre ďalší ich hospodársky a sociálny rozvoj väčšie právomoci v rozhodovaní.
Skôr uvedené tendencie dali podnet okrem iného aj pre koncepciu „Európa regiónov“, resp. „Európa miest“. Podľa tejto koncepcie perspektíva Európskej únie by nemala
skončiť na úrovni členských štátov, ale na úrovni regiónov. V nadväznosti na to značná časť kompetencii a rozhodovania by sa mala preniesť na úroveň regiónov na úrovni
NUTS II., ktoré by vystupovali ako prirodzené územia a hospodársky silné celky Európskej únie. Súčasne by sa tieto regióny stali hnacím motorom jej hospodárskeho a sociálneho rozvoja.
1. Vymedzenie pojmu región a jeho členenie
Vo všeobecnosti možno región vymedziť ako určité územie obce, štátu, zoskupenia
štátov a sveta so všetkými jeho danosťami.
K pojmu región je potrebné pristupovať z hľadiska interdisciplinárneho pohľadu. Používa sa napr. v geografii vo význame územného celku, v sociálnej oblasti pri vymedzení
sociálnych javov a procesov v určitom regióne, v hospodárskej oblasti pri vymedzení
určitých javov a procesov hospodárskeho charakteru, prípadne v iných oblastiach.
142
V najširšom slova zmysle možno región ako územný celok vymedziť pomocou systémového prístupu, ktorý sa na región pozerá ako na určitý celok, ktorý sa skladá z častí
medzi ktorými existujú vzťahy, ktorý má svoj cieľ a realizuje svoje aktivity v určitom prostredí. Ide o veľmi zložitý systém, ktorého časťami sú ľudia, obyvatelia tohto územného
celku.
Región predstavuje bohato štruktúrovaný územný celok, ktorý sa vyznačuje určitými sociálnymi, ekonomickými, kultúrnymi, prírodnými a spoločenskými vlastnosťami
s cieľom uspokojovať potreby obyvateľstva.
Pre potreby poznania jednotlivých typov – druhov regiónov je potrebné regióny
rozčleniť do niekoľkých skupín, ktoré uvádzame nižšie:
na:
Z hľadiska dosiahnutej úrovne v sociálnom a hospodárskom rozvoji členíme regióny
•
rozvinuté
•
nerozvinuté
•
upadajúce
•
zaostávajúce, prípadne iné.
Z hľadiska teritória pôsobenia sú to regióny:
•
miestne a v rámci nich na centrálne, technopolis, problémové s urbanistickým
priestorom, prípadné iné
•
vidiecke a v rámci nich regióny pohraničné, periférne, pobrežné, ostrovné, prípadne
iné.
Existujú ďalšie možné členenie s rôznymi prívlastkami, ako napr. inovujúce, konvergenčné, či iné.
Špecifické regióny EÚ predstavujú regióny na nadnárodnej úrovni, regióny Phasing
out a regióny Phasing in. Na národnej úrovni sú to regióny typu pólov rastu, a to kohézne póly rastu a inovačné póly rastu.
2. Regióny NUTS v Európskej únii
Od začiatku 70. rokov minulého storočia sa v krajinách EÚ a v ďalších štátoch Európy
používa Systém členenia územno-štatistických jednotiek NUTS, anglicky Nomenclature of Territorial Units for Statistics, francúzsky Nomenclature d’unités territoriales statistiques (NUTS).
Poslaním NUTS je:
•
zber, spracovanie základných sociálno-ekonomických dát pre potreby najmä
Eurostatu a jednotlivých štatistických úradov členských štátov EÚ,
•
analýza týchto dát pre potreby usmerňovania sociálnych a hospodárskych procesov
v EÚ ako celku a v jednotlivých štátoch a v ich regiónoch,
•
vypracovanie dokumentov, v ktorých sa predvídajú a porovnávajú javy a procesy
sociálno-ekonomického charakteru. [1].
143
Pri tvorbe NUTS a jej uplatňovaní v praxi sa prihliada na to, že v tomto členení sa
uprednostňujú existujúce inštitucionalizované hranice územia EÚ. Ide o normatívne
regióny, ktorých hranice sa vytvorili podľa historických, kultúrnych a iných vplyvov.
Obvykle kopírujú správne členenie štátu, kde počet obyvateľov dosahuje taký počet, pri
ktorom možno účinne a hospodárne vykonávať aktivity súvisiace najmä so sociálnym
a hospodárskym rozvojom.
V dôsledku veľkých rozdielov vo veľkosti teritoriálnych jednotiek v jednotlivých štátoch EÚ bol iniciovaný návrh nariadenia Európskeho parlamentu o zavedení všeobecnej
klasifikácie NUTS tak, ako ho uvádza tabuľka 1.
T a b u ľ k a 1
Všeobecná klasifikácia NUTS
Úroveň NUTS
NUTS I.
NUTS II.
NUTS III.
Minimálny počet
obyvateľov
3 000 000
800 000
150 000
Maximálny počet
obyvateľov
7 000 000
3 000 000
800 000
Prameň: Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady o zavedení všeobecnej klasifikácie územno-štatistických jednotiek NUTS.
I napriek tomu, že pri vytváraní NUTS bolo jej základným poslaním zabezpečenie
porovnateľnosti na jednotlivých úrovniach NUTS, existujú značné rozdiely medzi veľkosťou jednotlivých území a počtom obyvateľov. Napríklad na úrovni NUTS II. región
Lombardia má 9 miliónov obyvateľov a región Ille de France 10 miliónov obyvateľov, na
druhej strane cca 16 regiónov NUTS II. má menej ako 300 tisíc obyvateľov.
V súvislosti s vytváraním regiónov podľa NUTS sa pôvodne uvažovalo s členením
regiónov do 5 skupín, a to na NUTS I., NUTS II., NUTS III., resp. NUTS IV. a NUTS V. Posledné dva stupne štatistického členenia NUTS sa často uvádzajú pod názvom LAU – Local
Administration Unit. V práci je však využiteľná iba úroveň LAU 2, ktorá korešponduje
s pojmom obec ako región.
Európska komisia rozhodla, že v každom členskom štáte môžu byť vytvorené aj ďalšie hierarchické úrovne. Ich vytvorenie je v kompetencii každého členského štátu EÚ
ako bude členiť NUTS II. na menšie štatistické jednotky. NUTS predstavuje hierarchické
členenie a rozdeľuje každý členský štát na územné jednotky úrovne NUTS I., z ktorých
je každá rozdelená na územné jednotky úrovne NUTS II., z ktorých je každá opäť rozčlenená na územné jednotky úrovne NUTS III. Určitá územná jednotka môže byť začlenená
do niekoľkých úrovní NUTS.
Administratívne jednotky NUTS predstavujú územie s administratívnym orgánom,
ktorý je oprávnený prijímať administratívne alebo politické rozhodnutia pre danú oblasť v právnom alebo inštitucionálnom rámci členského (kandidátskeho) štátu.
Tri úrovne NUTS sa vzťahujú na regionálnu úroveň a dve na lokálnu úroveň. Najnižšia úroveň NUTS V. predstavuje obec.
144
Zmeny v počte a štruktúre NUTS sú dané zmenami jednotlivých NUTS členského
štátu, a preto v nadväznosti na to, že v NUTS ide o veľmi zložité systémy, je nevyhnutné
očakávať určité úpravy v počte a štruktúre regiónov NUTS I., NUTS II. a NUTS III.
V období rokov 1999 až 2012 prebehli v počte a štruktúre NUTS výrazné zmeny.
V počiatočnom období rokov 1999 až 2003 prebiehali zmeny v NUTS formou „džentlmenských dohôd“ medzi členskými štátmi, neskôr v roku 2004 zmeny v NUTS prebehli
z titulu rozšírenia EÚ o štáty strednej a východnej Európy, resp. Cypru a Malty. Podobne v roku 2008 prebehlo rozšírenie o Rumunsko a Bulharsko. Iné dôvody zmien v počte a štruktúre regiónov môžu byť z titulu zmien v jednotlivých štátoch EÚ, resp. zmien
v postavení niektorých štátov k EÚ, zmien z titulu zmien v kandidátskych štátoch a iné.
Ďalšie zmeny v počte a štruktúre NUTS boli realizované v novom členení platnom k 1.
januáru 2012.
Členenie Európskej únie podľa NUTS na jednotlivé úrovniach a územiach
Územné rozdelenie členských krajín EÚ podľa počtu regiónov na jednotlivých úrovniach NUTS je uvedené v tabuľke 2.
T a b u ľ k a 2
Územné členenie do NUTS v rámci Európskej únie
Krajina/oblasť
EÚ 27
Belgicko
Bulharsko
Cyprus
Česká republika
Dánsko
Estónsko
Fínsko
Francúzsko
Grécko
Holandsko
Írsko
Litva
Lotyšsko
Luxembursko
Maďarsko
Malta
Nemecko
Poľsko
Portugalsko
Rakúsko
Rumunsko
NUTS I.
97
3
2
1
1
1
1
2
9
4
4
1
1
1
1
3
1
16
6
3
3
4
NUTS II.
271
11
6
1
8
5
1
5
26
13
12
2
1
1
1
7
1
39
16
7
9
8
145
NUTS III.
1 303
44
28
1
14
11
5
20
100
51
40
8
10
6
1
20
2
429
66
30
35
42
Slovenská republika
Slovinsko
Španielsko
Švédsko
Taliansko
Veľká Británia
Kandidátske krajiny
Chorvátsko
Macedónsko
Turecko
EFTA krajiny
Island
Lichtenštajnsko
Nórsko
Švajčiarsko
1
1
7
3
5
12
14
1
1
12
4
1
1
1
1
4
2
19
8
21
37
30
3
1
26
16
1
1
7
7
8
12
59
21
107
133
110
21
8
81
48
2
1
19
26
Prameň: Hierarchical list of the Nomenclature of Territorial Units for Statistics – NUTS and the Statistical
regions of Europe. Dostupné na internete: http://ec.europa.eu/ eurostat/ramon/nuts/codelist_en.cfm?list=nuts.
3. Hodnotenie regiónov NUTS v Európskej únii
Hodnotenie úrovne regiónov NUTS v Európskej únii možno merať:
- pomocou základných ukazovateľov, najmä ukazovateľa HDP na 1 obyvateľa v PKS,
- pomocou regionálnej nerovnosti medzi regiónmi, či už na národnej, resp. na nadnáradnej úrovni.
Podľa dosiahnutej výšky HDP na 1 obyvateľa v PKS možno zaradiť jednotlivé regióny
do piatich skupín. Je to:
•
skupina štátov „klub bohatých“; ich úroveň HDP na 1 obyvateľa PKS je vyššia ako
125,0 % priemeru EÚ27,
•
skupina štátov, ktorých HDP na 1 obyvateľa v PKS dosahuje viac ako je priemer
EÚ27; ide o štáty „Phasing out region“, výška ich HDP sa pohybuje od 100 do 124 %,
•
skupina štátov, ktorá dosahuje HDP v rozpätí od 75,0 % do 100,0 %,
•
skupina konvergenčných regiónov, ktorých úroveň HDP dosahuje menej ako 75,0
% priemeru HDP EÚ27,
•
skupina štátov (nových členských štátov), ktoré dosahujú nižšiu úroveň ako je 50,0
% HDP priemeru EÚ27.
Pokiaľ ide o ukazovateľa HDP na 1 obyvateľa v PKS v jednotlivých členských štátoch
EÚ, ktorý je vyjadrený priemernou výškou v %, možno konštatovať, že:
146
v rámci NUTS I.:
- najvyššiu úroveň (výšku) dosahujú členské štáty, ako sú Luxembursko (275,2 %),
resp. mesto Brusel (220,0 %), Londýn (197,0 %), Hamburg (192,0 %), Ille de France (168,7
% ),
- najnižšiu úroveň dosahuje severozápadný región (25,6%), severovýchodný región
(26,6%), severocentrálny región (26,7 %), južnocentrálny región (27,2 %), juhovýchodný
región (30,7 %).
v rámci NUTS II.:
- najvyššiu úroveň dosahujú regióny, ktorými je vnútorný Londýn (334,2 %), Luxembursko (275,2 %), Brusel (220,9 %), Hamburg (192,0 %), Praha (171,8 %),
- najnižšiu úroveň dosahujú regióny, ako sú severozápadný región (25,6 %), severovýchodný región (26,6%), severocentrálny región (26,7 %), južnocentrálny región (27,2
%), juhovýchodný región (30,7 %).
Pokiaľ ide o rozdielnosť úrovne rozvoja regiónov na určitom teritóriu možno konštatovať, že:
•
všade existujú určité rozdiely medzi regiónmi,
•
nerovnosti v regiónoch v podstatnej miere negatívne pôsobia na sociálnohospodársky rozvoj regiónu,
•
nerovnomernosť regiónov je spôsobená nedokonalým fungovaním trhu, ktorý nie
je schopný v relatívne krátkom časovom období odstrániť existujúce nerovnosti
v hospodárskom a sociálnom rozvoji.
V jednotlivých makroregiónoch sveta je napr. hodnota regionálnych rozdielov 2,5
násobná v Japonsku, v Európskej únii je tento rozdiel 2,8 násobný. [3]. V SR predstavuje
rozdiel medzi rozvinutejším regiónom a najmenej rozvinutým regiónom približne 3-násobok.
Záver
Je všeobecne známe, že rozdiely medzi regiónmi, tak na národnej, ako aj na nadnárodnej úrovni sa premietajú do úrovne ich hospodárskeho a sociálneho rozvoja a následne aj do ich životnej úrovni. Je preto žiaduce venovať maximálnu pozornosť zvyšovaniu úrovne jednotlivých regiónov tak v oblasti rastu HDP na 1 obyvateľa v PKS, ako aj
konvergencii menej vyvinutých regiónov k vysoko rozvinutým regiónom.
Možnosti zvyšovania úrovne sociálno-ekonomického rozvoja sú napr. v oblasti prispôsobovania sa potrebám jednotlivých regiónov z hľadiska potrebných úprav v štruktúre jednotlivých NUTS.
Ďalšia možnosť je v samotnom čerpaní finančných prostriedkov v programovom
období rokov 2007 - 2013 najmä v menej vyspelých regiónoch.
Je paradoxom, že práve členské štáty EÚ, t. j. menej rozvinuté, kde patrí aj SR, na základe doterajšieho čerpania finančných prostriedkov v programovom období rokov 2007
- 2013 ukazujú značne problémy a nezodpovedajú potrebám ich absorpčnej schopnosti.
147
Literatúra
[1] Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1059/2003 z 26. mája 2003 o zoskupení spoločnej nomenklatúry územných jednotiek pre štatistické účely (NUTS).
[2] Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady o zavedení všeobecnej klasifikácie
územno-štatistických jednotiek NUTS.
[3] Štvrtá správa o hospodárskej a sociálnej súdržnosti. Brusel: Európska komisia, 2007.
[4] Investovanie do budúcnosti, Piata správa o hospodárskej a územnej súdržnosti. Európska únia, november, 2010. ISBN 973-92-79-17792-7.
Kontakt
doc. Ing. Viliam Kováč, CSc.
Katedra ekonómie a financií
Vysoká škola ekonómie a manažmentu verejnej správy v Bratislave
Železničná 14
821 07 Bratislava 214
E-mail: [email protected]
148
Banky a jejich role při rozvoji veřejné správy v regionech
Ing. Jan Krajíček
Abstrakt
Finanční sektor má bezpochyby zásadní vliv na ekonomický rozvoj jednotlivých regionů. Za podporu pro rozvoj regionů ze strany finančního sektoru (zejména bank) je
nutno považovat nejen poskytování finančních prostředků ve formě úvěrů přímo municipalitám, ale také zajištění platebního styku a dalších finančních služeb municipalitám
a v neposlední řadě též pro další rozvoj podnikatelských aktivit, které se následně promítají do rozvoje regionů.
Klíčová slova: banka, region, rozvoj, služby, úvěry
Banks and their roles in the delopment of public administration in regions
Abstract
The financial sector is undoubtedly a major impact on the economic development of
regions. For support for regional development of the financial sector (especially banks) must
be considered not only the provision of funds in the form of loans to municipalities directly,
but also ensure that payments and other financial services to municipalities and last but not
least, for the further development of business activities, which are then reflected in developing regions.
Keywords: bank, region, development, services, loans
Úvod
Bankovnictví má v jednotlivých regionech ČR svou dlouhodobou tradici, a to nejen
ve formě postupného rozvoje bank v jejich dnešní podobě, ale jako neopomenutelného
souputníka bank můžeme také jmenovat kampeličky, které zejména v průběhu devatenáctého století a následně za první republiky významně přispívaly k rozvoji jednotlivých
měst a obcí, ale také obyvatelstva v příslušném regionu.
Banky jsou při své činnosti, pochopitelně, vedeny nejen snahou podpořit rozvoj regionu, ale zejména si tuto klientelu udržet, a proto pro tyto subjekty v mnoha případech
nabízejí i vysoce sofistikované služby, které jsou jinak určeny pouze pro významnou firemní klientelu (zde se především jedná o cash pooling).
1. Potřeby veřejného symbolu
Banky se snaží získat nové klienty a jedním z nich jsou i municipální a neziskové
organizací. Jejich cílem je zejména v případě municipálních í a neziskových organizací
získání klientů, které jsou motivovány především následujícími faktory:
•
mají poměrně značný objem platebního styku, zejména municipální organizace,
které zabezpečují výplaty nejrůznějších dávek a současně jsou i příjemci
nejrůznějších poplatků;
•
mají vliv na rozvoj regionu; zejména kraje mají krom vlády jeden z rozhodujících
vlivů na další rozvoj regionu. Pouze zjednodušeně můžeme uvést, že jde o rozvoj
149
pracovních příležitostí, čerpání dotací z evropských fondů, životní prostřední, rozvoj infrastruktury;
•
jedná se pro banky o prestižní klienty; vedení jejich účtů a poskytování úvěrů signalizuje, že banka má zájem o další rozvoj regionu;
•
získání dalších klientů, finančně napojených zejména na municipální organizace
(v případě účtů obchodních parterů v jedné bance je podstatně zrychlen pro ně
platební styk a současně banka má výhodu v tom, že platby mezi těmito klienty
jsou z pohledu aktiv a pasiv bilančně neutrální);
•
banky mají zájem na získání nových klientů a municipální a neziskové organizace
jsou pro ně nesmírně zajímavou cílovou skupinou, která jim umožňuje:
-
získat zajímavé klienty,
-na základě klientů, které získají, mají možnost získat i další klienty, kteří jsou
obchodně propojení s municipalitami a neziskovými organizacemi,
-
zvýšit svoji prestiž, a to vedením účtů municipalit a neziskových organizací.
Municipální organizace a neziskový sektor mají svoje základní požadavky na bankovní služby. Jejich požadavky nejsou zaměřeny pouze na základní bankovní služby, ale
mají zájem i o jejich nástavbu, která se následně promítá do regionálního rozvoje. Zde
se jedná především o služby spojené s vedením nejrůznějších fondů a čerpáním dotací
z evropských fondů.
Za základní požadavky municipálních organizací a neziskového sektoru na bankovní služby lze považovat:
•
vedení běžných účtů; představuje komplexní nabídku cenově a úrokově zvýhodněných služeb k pokrytí základních potřeb v oblasti platebně-zúčtovacího styku pro
potřeby příslušného regionu, obce, atd. Jedná se tedy zejména o následující služby:
- zřízení a vedení běžného účtu
- zasílání výpisů
- výhodné úročení zůstatku běžného účtu
- zvýhodněné pásmové úročení zůstatku běžného účtu
- elektronické bankovnictví
- embosovanú platebnú kartu
-
možnost povoleného přečerpání běžného účtu
- elektronickú platební karta, atd.
•
cash pooling; je efektivní zhodnocení volných finančních prostředků uložených na
netermínovaných účtech a na dalších netermínovaných produktech,
•
vedení účtů fondů (např. rozvoje bydlení a dalších),
•
municipální (komunální) financování; jde o portfolio úvěrových produktů pro
zajištění financování rozvojových potřeb, zejména o individuální přístup a využití
všech dostupných podpůrných programů (včetně programů EU),
150
•
financování neziskových organizací,
•
programy na spolufinancování rozvojových programů z fondů EU.
2. Speciální nabídky bank na podporu regionálního rozvoje
Municipality a neziskové organizace jsou pro banky nesmírně zajímavým klientem,
na kterého se zaměřují. Toto směrování bank je pro municipality výnosným přínosem.
A s tím jsou spojeny i jejich nabídky pro municipality a neziskové organizace.
•
Běžný účet
- běžný účet určený klientům komunální sféry s velkou škálou navazujících produktů a služeb,
-
•
specifický charakter běžného účtu s možností otevření podúčtů umožňuje vést
komplexní rozpočtové hospodaření (základní, příjmové a výdajové rozpočtové
běžné účty, účty účelových fondů, účty kapitálové - investiční).
Evropská investiční banka (EIB) – globální úvěr pro veřejný sektor
Globální úvěr je jedním z nástrojů podpory malého a středního podnikání poskytovaných EIB. Zdroje EIB lze využít na realizaci projektů formou investičního úvěru a splňujících kritéria EIB (náklady na projekt v rozmezí 40 tis. až 25 mil. eur, realizace projektu do
3 let, vyloučení některých oborů podnikání např. spalování odpadu, výroba a distribuce
tabákových výrobků, produkce mouky, sladování, zpracování lnu a konopí).
Projekty v následujících oblastech mohou být realizovány všemi firmami bez ohledu na definici EIB o malém a středním podniku. Jsou to:
-
komerční služby
-
obnova měst a obcí v jasně vymezených schématech
-
ochrana a zlepšování životního prostředí
-
průmysl (včetně zemědělství a zemědělského průmyslu)
-
projekty na podporu ekonomiky
-
turistika
-
vzdělávání
-
zdravotnictví.
Zahrnutí projektu do financování posuzuje EIB individuálně na základě žádosti
o přidělení zdrojů.
Další nabídky jsou:
•
vyhledávání možností dotací z EU,
•
poradenství k dotacím,
•
nadstandardní podmínky financování s výrazným zvýhodněním a přizpůsobením
potřebám a finančním tokům jednotlivých subjektů municipální sféry,
151
•
zvýhodněné poplatky a úrokové sazby a dalších vybraných produktů a služeb pro
klienty z komunální sféry,
•
poradenství v oblasti peněžních toků, správy volných finančních prostředků a optimalizace investičních záměrů,
•
přístup ke zdrojům na financování provozních i investičních potřeb, včetně financování rozvojových programů s využitím zdrojů EU a státu,
•
municipální konto; je určené výhradně pro potřeby měst, obcí, svazků obcí a krajských úřadů k uskutečnění platebního styku; představuje komplexní nabídku cenově a úrokově zvýhodněných služeb k pokrytí základních potřeb v oblasti platebně-zúčtovacího styku, pokud jde o:
- zřízení a vedení běžného účtu
- zasílání výpisů
- zvýhodněné pásmové úročení zůstatku běžného účtu
- elektronické bankovnictví
- embosovanú platebnú kartu a
- možnost povoleného přečerpání.
•
cash pooling fiktivní, jako efektivní zhodnocení volných finančních prostředků uložených na netermínovaných účtech města a také na dalších netermínovaných účtech organizací, které jsou městem zřízeny,
•
vedení účtu Fondu rozvoje bydlení (FRB) obce a související služby – komplexní řešení určené obcím pro vedení účtu FRB obce na opravy a modernizaci bytů a současně i pro správu a vedení půjček z FRB, které obce poskytují fyzickým nebo právnickým osobám,
•
zhodnocování volných finančních prostředků prostřednictvím:
- termínovaného vkladu
- spořicího účtu
- podílových fondů
- individuálního investičního scénáře připraveného na míru specialistou
•
cash pooling evidenční; umožňuje efektivněji zhodnocovat volné finanční prostředky na různých běžných účtech v rámci jednoho právního subjektu,
•
termínovaný vklad v korunách v eurách, nebo v USD; je to jednorázový vklad na
pevný termín s jednorázovou splatností nebo s automatickým obnovením,
•
automatické overnight vklady v korunách (ATVIS); termínované vklady přes noc, vytvářené automaticky z nadměrného zůstatku na běžném účtu po zaúčtování všech
platebních operací dne,
•
běžný účet s povoleným debetem,
•
podílové fondy - efektivní zhodnocení volných finančních prostředků,
•
úvěrování - úvěrové obchody za zvýhodněných podmínek,
152
•
Premium konto, Extra konto nebo Perfekt konto - pro zaměstnance i management,
•
program zaměstnaneckých výhod - cenově zvýhodněné běžné účty, penzijní připojištění a životní pojištění,
•
leasingové produkty - financování aut, dopravní nebo stavební techniky, technologických zařízení a nemovitostí,
•
pojištění,
•
úvěr na předfinancování grantů EU; jedná se o krátkodobý až střednědobý úvěr na
řešení časového nesouladu mezi potřebou hradit způsobilé výdaje projektu a čerpáním dotace ze strukturálních fondů EU.
Závěr
Role bank při rozvoji regionální správy je významná a je spojena s následujícími poznatky:
•
rozhodující finanční instituce působící na českém finančním trhu mají zájem na
podpoře regionálního rozvoje. Působí zde i tlaky na rozvoj bankovního sektoru,
který je v současnosti spojen především s tlakem na poskytování nových bankovních
služeb a především získání nových klientů. Regionální organizace jsou pro banky
nesmírně zajímavým klientem, na kterého se zaměřují. Z tohoto jejich směrování
mají pochopitelně přínos i ony;
•
v oblasti nabídky služeb lze u bank vysledovat také snahu o poskytování nových
bankovních služeb pro municipality spojených s možností čerpání finančních
prostředků ze strukturálních fondů EU, a to včetně zajištění poradenských služeb;
•
regionální organizace jsou pro banky vysoce zajímavými klienty.
Kontakt
Ing. Jan Krajíček
Katedra financí
Ekonomicko-správní fakulta
Masarykova univerzita v Brně
Lipová 41a
602 00 Brno
Česká republika
E-mail: [email protected]
153
Národný strategický referenčný rámec - príležitosť pre Slovenskú
republiku v programovom období rokov 2007 – 2013
Ing. Pavol Križo, PhD.
Abstrakt
Regionálna politika Európskej únie je v programovom období rokov 2000 – 2006
významným nástrojom podpory všetkých svojich členských štátov. Slovenská republika
sa ako plnohodnotný člen začala podieľať na spoločnej regionálnej politike od svojho
vstupu do spoločenstva 1. mája 2004. Od tohto momentu sme začali využívať tzv. štrukturálne fondy a Kohézny fond, cieľom ktorých je pomôcť a prostredníctvom projektov
podporiť najviac zaostávajúce, resp. najchudobnejšie regióny. Dôkazom dôležitosti
týchto finančných nástrojov je skutočnosť, že približne tretina rozpočtu Európskej únie
plynie do regionálnej politiky. Je to druhá najvýznamnejšia časť rozpočtu po poľnohospodárskej politike (zhruba 1/2 rozpočtu).
Pre programové obdobie rokov 2007 – 2013, kedy bude Slovenská republika naplno využívať štrukturálne nástroje podpory, je indikovaných viac než 400 mld. SKK. Záleží
výlučne od schopnosti subjektov oprávnených na podporu, do akej miery využijú šancu, ktorú Európska únia na podporu sociálno-ekonomického rozvoja pre nastávajúce
obdobie vyčlenila.
Kľúčové slová: ciele regionálnej politiky, Národný strategický referenčný rámec,
štrukturálne fondy, operačné programy, strategické a špecifické priority regionálnej politiky, programové obdobie rokov 2007 -2013
The national strategic reference framework – opportunity for the
Slovak republic for the 2007 – 2013 period
Abstract
European Union’s regional policy in a programming period 2000 – 2006 is an important
instrument of support of all its member states. Slovak Republic as a fully-fledged member
started to participate on a common regional policy since its accession to the European Union on May 1, 2004. Since this moment we have started to make use of the so-called structural funds and Cohesion Fund which aim is to help and by the means of the projects to support most underdeveloped, or more precisely the poorest regions. Evidence of importance
of these financial instruments is a fact that about one third of the European Union’s budget
is spent on the regional policy. It is the second most important part of the budget after the
agricultural policy (about ½ of the budget).
For the programming period 2007 – 2013, there are indicated more than 400 billion SKK
for the Slovak Republic. It depends solely on an ability of the subjects entitled to be supported to what degree they will use a chance that has been earmarked for a support of a socialeconomic development for coming period by the European Union.
Keywords: aims of the regional policy, National strategic reference framework, structural funds, operating program, strategic and specific priorities of the regional policy, programming period 2007 -2013
154
Úvod
Slovenská republika po roku 1989 prešla významnými politickými, ekonomickými
a sociálnymi zmenami, ktorých vyvrcholením bol vstup SR do Európskej únie 1. mája
2004. Slovenská republika je členom ďalších medzinárodných organizácií, akými sú
NATO, OSN, UNESCO, OECD, OBSE, CERN, WHO, INTERPOL a iné.
1. Základná charakteristika Slovenskej republiky
SR je vnútrozemským štátom v strednej Európe. Jej rozloha je 49 035 km2. Väčšina
územia patrí k horskému systému Západných Karpát, len krajný severozápad patrí k Východným Karpatom. Je súčasťou ekoregiónu Karpaty. Necelú štvrtinu rozlohy SR tvoria
nížiny. Na západe do územia SR zasahuje Viedenská kotlina, na juhozápade Panónska
panva a na juhovýchode Veľká dunajská kotlina. Najvyšším bodom SR je Gerlachovský
štít – 2655 m n. m., najnižším Streda nad Bodrogom – 94 m n. m.
Počet obyvateľov bol podľa Štatistického úradu SR (ŠÚ SR) k 31. decembru 2004 5
384 822 (z toho 51,5 % žien), pričom priemerná hustota obyvateľstva bola 109,8 obyvateľov na km2. 85,8 % obyvateľstva sa podľa výsledkov sčítania obyvateľov domov a bytov v roku 2011 hlási k slovenskej národnosti, 9,7 % k maďarskej, 1,7 % k rómskej, ostatné národnosti sa pohybujú pod hranicou 1 % z celkového počtu obyvateľstva. Obyvateľstvo podľa náboženského vyznania tvoria: veriaci - 84 %, z toho rímskokatolícke 68,9
%, evanjelické a. v. 6,9 %, gréckokatolícke 4,1 %, reformovano-kresťanské 2 %, nezistené
3 %, bez vyznania 13 %.
Najväčšími mestskými sídlami sú hlavné mesto SR Bratislava (s počtom obyvateľov
425 155, v roku 2004) na západe a Košice (235 006, rok 2004) na východe. Ďalšie menšie,
ale významné sídla predstavuje 6 krajských miest (Banská Bystrica, Nitra, Trnava, Trenčín, Prešov a Žilina) a mestá Martin a Poprad.
1.1 Územnosprávne usporiadanie Slovenskej republiky
Územnosprávne usporiadanie SR je vymedzené viacerými platnými právnymi predpismi, a to Ústavou SR v platnom znení, ďalej zákonom NR SR č. 221/1996 Z. z. o územnom a správnom usporiadaní SR v znení neskorších predpisov, ktorý vymedzil na území
SR 8 krajov a 79 okresov. V členení podľa týchto celkov sa vykonáva miestna štátna správa.
Zákon NR SR č. 302/2001 Z. z. o samospráve vyšších územných celkov (zákon o samosprávnych krajoch) v znení neskorších predpisov ustanovil 8 samosprávnych krajov
(vyšších územných celkov - VÚC) ako regionálnu úroveň samosprávy. Zákonom SNR č.
369/1990 o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov bola v SR revitalizovaná
miestna samospráva, reprezentovaná 2 891 obcami, z čoho 139 má štatút mesta. Na
samosprávne kraje a obce postupne v rokoch 2002 – 2004 prešla zákonom NR SR č.
416/2001 Z. z. o prechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na obce a na
VÚC v znení neskorších predpisov podstatná časť pôsobnosti miestnej štátnej správy.
Príslušné právne predpisy vymedzili okruh pôsobnosti, t. j. originálnych i prenesených
kompetencií a zodpovednosti, prináležiacich VÚC, resp. municipalitám.
K 1. januáru 2004 sa viacerými zákonmi uskutočnili rozsiahle zmeny usporiadania
a organizácie miestnej štátnej správy. Dôvodom bol presun viac ako 400 kompetencií
zo štátnej správy na obce a na VÚC a zámer zvýšiť efektívnosť a kvalitu riadenia v štátnej
správe.
155
Zákonom NR SR č. 515/2003 Z. z. o krajských úradoch a o obvodných úradoch sa
integrovaná miestna štátna správa zrušila. Úplne zanikli okresné úrady a ustanovili sa
krajské úrady a obvodné úrady v rezortnej pôsobnosti ministerstva vnútra. Obvodné
úrady pôsobia na území viacerých okresov. Súčasne sa viacerými zákonmi zriadili vo
výlučnej rezortnej pôsobnosti ostatných ministerstiev samostatné orgány špecializovanej miestnej štátnej správy so špecifickými názvami a špecifickými územnými obvodmi
pôsobnosti.
S c h é m a 1
Slovenská republika - regióny NUTS 2 a NUTS 3
Prameň: Slovenská agentúra pre rozvoj investícií a obchodu (SARIO).
Počet, sídla a vlastné mená samosprávnych krajov a krajov ako celkov miestnej štátnej správy sú totožné (symetrické usporiadanie). V zásade sú zhodné aj ich hranice, avšak s odchýlkou, že vojenské obvody vytvorené podľa osobitného zákona nie sú súčasťami území samosprávnych krajov. Sú však súčasťami krajov ako celkov miestnej štátnej
správy.
Nenávratné finančné prostriedky zo štrukturálnych fondov sú jednotlivým členským
krajinám poskytované po úspešnom schválení projektov. Štrukturálna pomoc smeruje do území, ktorých vymedzenie korešponduje s klasifikačným systémom Eurostat-u,
a nie podľa územnosprávneho usporiadania príslušnej členskej krajiny. Z tohto dôvodu
bola SR štatisticky rozdelená v predchádzajúcom programovom období rokov 2004 –
2006. Podľa klasifikačného systému štatistických územných jednotiek zavedených Eurostat-om sa vyčlenili tri regionálne a dve lokálne úrovne (tabuľka 1). Celé územie SR je
definované ako jednotka NUTS 1, regióny NUTS 2 sú tvorené dvomi až tromi jednotkami
NUTS 3. Jednotkami NUTS 3 sú jednotlivé kraje. Lokálnymi úrovňami sú NUTS 4, ktorú
tvoria okresy (obvody) a NUTS 5, ktorú tvoria municipality (obce a mestá).
156
T a b u ľ k a 1
Platná územná systemizácia Slovenskej republiky v súlade s klasifikačným
systémom Eurostat-u
Jednotka
NUTS 1
NUTS 2
NUTS 3
Počet územných celkov
Územný celok / celky
1
SR
4
Bratislavský samosprávny kraj
západné Slovensko
stredné Slovensko
východné Slovensko
8
Bratislavský, Trnavský, Nitriansky,
Trenčiansky, Banskobystrický, Žilinský, Košický a Prešovský samosprávny kraj
LAU 1 (NUTS 4)
79 (50)
okresy (obvody)
LAU 2 (NUTS 5)
2 891
municipality (obec a mestá)
Prameň: Štatistický úrad Slovenskej republiky a vlastné spracovanie.
1.2 Vízia, strategický cieľ a priority regionálnej politiky Slovenskej republiky
na programové obdobie rokov 2007 – 2013
Národný strategický referenčný rámec SR (NSRR SR), ktorý je kľúčovým dokumentom implementácie štrukturálnych fondov EÚ pre obdobie rokov 2007 – 2013, stanovuje víziu hospodárskeho a sociálneho rozvoja SR ako „celkovú konvergenciu ekonomiky
SR k priemeru EÚ15 cestou trvalo udržateľného rozvoja“.
Možno sa stotožniť s konštatovaním, ktoré je uvedené v tomto dokumente, že obdobie potrebné na dosiahnutie vízie možno stanoviť iba orientačne. Je pravdepodobné,
že bude trvať dlhšie, možno aj celú prvú polovicu 21. storočia. Dlhšie obdobie potrebné na celkovú konvergenciu si vyžaduje rozdeliť jej priebeh kontinuálne do viacerých
etáp, t. j. programových období, pre ktoré treba formulovať rozvojové stratégie. Riešenie otázok kvality hospodárskeho rastu bude zohrávať dominantnú úlohu v napĺňaní
vízie v programovom období rokov 2007 – 2013. Strategický cieľ je na toto obdobie formulovaný ako úloha „výrazne zvýšiť do roku 2013 konkurencieschopnosť a výkonnosť
regiónov a slovenskej ekonomiky pri rešpektovaní trvalo udržateľného rozvoja“.
Vzhľadom na to, že strategický cieľ je formulovaný veľmi všeobecne, bolo nevyhnutné špecifikovať konkrétne merateľné a časovo ohraničené ukazovatele. Prostredníctvom
týchto ukazovateľov, resp. čiastkových cieľov bude možné po skončení programového
obdobia rokov 2007 – 2013 hodnotiť (ne)úspešnosť ich splnenia, ako aj mieru, ktorou
prispela regionálna politika EÚ a SR v rokoch 2007 – 2013 k dosiahnutiu vízie formulovanej v NSRR SR. Merateľné ukazovatele uvádzame v tabuľke 2, vrátane hodnoty, ktorú
chce SR v príslušnom čiastkovom cieli najneskôr do roku 2013 dosiahnuť.
157
T a b u ľ k a 2
Merateľné ukazovatele strategického cieľa Slovenskej republiky
Merateľné ukazovatele strategického cieľa SR
Hodnota v roku 2013
HDP na obyvateľa v PKS vo vzťahu k EÚ15
Produktivita práce (HDP v PKS na pracujúceho)
vo vzťahu k EÚ15
Miera zamestnanosti (15 - 64) vo vzťahu k EÚ15
viac ako 60 % úrovne EÚ15
viac ako 70 % úrovne EÚ15
viac ako 90 % úrovne EÚ15
Prameň: Národný strategický referenčný rámec SR, 17. mája 2006.
Pre úspešné naplnenie čiastkových cieľov, pre dosiahnutie strategického cieľa, ako
aj pre naplnenie vízie je nevyhnutné formulovať a vymedziť konkrétne priority, resp.
prioritné oblasti, na ktoré sa bude sústreďovať pomoc štrukturálnych fondov a zdrojov
na to vymedzených zo štátneho rozpočtu SR v rámci cieľov regionálnej politiky EÚ.
V súlade s cieľmi kohéznej politiky EÚ boli v NSRR SR pre programové obdobie rokov 2007 – 2013 stanovené 3 oblasti priorít. Patria medzi ne infraštruktúra a regionálna
dostupnosť, inovácie, informatizácia a znalostná ekonomika a oblasť ľudských zdrojov
a vzdelávania. Štvrtou osobitnou oblasťou je oblasť technickej pomoci. Podrobná štruktúra strategických priorít a nim prislúchajúcich špecifických priorít je uvedená v tabuľke
3. Ide sa výlučne o strategické priority a nim prislúchajúce priority pre cieľ Konvergencia.
T a b u ľ k a 3
Sústava priorít NSRR SR v rokoch 2007 – 2013 pre cieľ Konvergencia
Strategická priorita
1. Infraštruktúra
a regionálna dostupnosť
2. Znalostná
ekonomika
3. Ľudské zdroje –
zamestnanosť,
sociálna inklúzia
a vzdelávanie
Špecifická priorita
Fond
1.1. Regionálna infraštruktúra
ERDF
1.2. Environmentálna infraštruktúra a ochrana životné- ERDF
ho prostredia
+KF
1.3. Dopravná infraštruktúra a verejná osobná doprava
ERDF
+KF
2.1. Informatizácia spoločnosti
ERDF
2.2. Výskum a vývoj
2.3. Infraštruktúra vysokých škôl
ERDF
ERDF
2.4. Podpora konkurencieschopnosti podnikov a služieb najmä prostredníctvom inovácií
ERDF
2.5. Modernizácia zdravotníctva
ERDF
3.1. Moderné vzdelávanie pre znalostnú spoločnosť
ESF
3.2. Podpora rastu zamestnanosti a sociálnej inklúzie
ESF
4. Technická pomoc
(horizontálna)
ERDF
Prameň: Národný strategický referenčný rámec SR, 11. októbra 2006.
158
Prvou prioritnou oblasťou regionálnej politiky v rámci cieľa Konvergencia je infraštruktúra a regionálna dostupnosť. V praxi táto priorita znamená predovšetkým investície
do dopravnej a environmentálnej infraštruktúry. Podporované budú investičné projekty
v oblasti diaľnic, rýchlostných komunikácií, ciest I. triedy, železničných tratí a projekty
v oblasti budovania verejných terminálov intermodálnej dopravy. Pozornosť sa bude
venovať aj emisiám skleníkových plynov, produkcii a zneškodňovaniu komunálneho
odpadu, projektom v oblasti verejnej kanalizačnej siete a napojenosti obyvateľov na
čistiarne odpadových vôd a na verejné vodovody. V regionálnej oblasti budú podporované aktivity týkajúce sa ciest II. a III. triedy, zariadení školskej, sociálnej a zdravotnej
starostlivosti, pamiatkové objekty, pamäťové a fondové inštitúcie, ako aj obnova sídiel
a pod.
Cieľom tejto priority je zvýšenie hustoty a kvality vybavenia regiónov zodpovedajúcou infraštruktúrou a zvýšenie efektívnosti s ňou súvisiacich verejných služieb.
Druhou strategickou oblasťou je znalostná ekonomika. V tejto oblasti bude podpora zameraná na high-tech výskum a vývoj, na inovácie podnikovej sféry, na investície do
inovácií, na znižovanie energetickej náročnosti ekonomiky a na podporu obnoviteľných
zdrojov energie. Okrem toho sa v rámci tejto priority sústreďuje pozornosť na dostupnosť služieb verejnej správy pre obyvateľov a podniky, na investície do informačných
a komunikačných technológií (IKT), na pripojenie do internetovej siete a s tým súvisiace
aktivity a investície. Bez podpory nezostane ani oblasť výskumu a vývoja, podpora nových patentov, či podpora vzniku malých výskumných podnikov. V oblasti modernizácie
zdravotníctva je priorita zameraná na rekonštrukciu a modernizáciu národných špecializovaných zariadení zdravotnej starostlivosti, na podporu zdravotníckych informačných
systémov a na podpora tzv. e-health aplikácií.
V oblasti znalostnej ekonomiky sa sleduje naplnenie cieľa, ktorým je rozvoj zdrojov
trvalo udržateľného ekonomického rastu a zvyšovanie konkurencieschopnosti priemyslu a služieb.
Ľudské zdroje – zamestnanosť, sociálna inklúzia a vzdelávanie sú treťou strategickou prioritou. V rámci nej sa pozornosť sústreďuje na celoživotné vzdelávanie, na
výskumné a vývojové aktivity univerzít, ako aj na celkové investície do vzdelávacieho
systému, a to od základných až po vysoké školy. Šancu na úspech majú projekty zamerané na zlepšovanie vzdelávacej infraštruktúry a zvyšovania kvality vzdelávania, na rast
zamestnanosti a boj s dlhodobou nezamestnanosťou, ktorá je jedným z najzávažnejších
problémov v sociálnej oblasti.
Zvýšenie zamestnanosti, rast kvality pracovnej sily pre potreby znalostnej ekonomiky a zvýšenie sociálnej inklúzie rizikových skupín je cieľom, splnenie ktorého sa očakáva
v súvislosti so strategickou prioritou číslo tri.
Tak ako je uvedené v tabuľke 4, jednotlivé priority budú spolufinancované z európskych štrukturálnych fondov.
159
T a b u ľ k a 4
Sústava priorít NSRR SR na programové obdobie rokov 2007 - 2013 pre cieľ
Regionálna konkurencieschopnosť a zamestnanosť
Strategická priorita
Špecifická priorita
Fond
1. Infraštruktúra
a regionálna
dostupnosť
1.1.Regionálna infraštruktúra
ERDF
2. Znalostná ekonomika
2.1. Informatizácia spoločnosti
ERDF
2.2. Výskum a vývoj
ERDF
2.3. Infraštruktúra vysokých škôl
ERDF
1.2. Environmentálna infraštruktúra a ochrana ERDF
životného prostredia
2.4 Podpora konkurencieschopnosti podnikov ERDF
a služieb najmä prostredníctvom inovácií
3. Ľudské zdroje –
zamestnanosť, sociálna
inklúzia a vzdelávanie
3.1 Moderné vzdelávanie pre znalostnú spoloč- ESF
nosť
3.2 Podpora rastu zamestnanosti a sociálnej in- ESF
klúzie
Prameň: Národný strategický referenčný rámec SR, 11. októbra 2006.
V predchádzajúcej tabuľke sme uviedli strategické priority a nim prislúchajúce špecifické priority, definované NSRR SR na roky 2007 – 2013 pre cieľ Regionálna konkurencieschopnosť a zamestnanosť. Strategické priority zostávajú aj v rámci tohto cieľa nezmenené. Čiastočne sú upravené špecifické priority. Ciele jednotlivých priorít zostávajú
rovnako nezmenené.
Podľa NSRR SR budú priority v rámci cieľa Regionálna konkurencieschopnosť a zamestnanosť spolufinancované z Európskeho fondu regionálneho rozvoja (EFRR) a z Európskeho sociálneho fondu ESF).
Uplatňovanie horizontálnych priorít NSRR SR sa premietne do všetkých operačných
programov a jednotlivých priorít. Pri implementácii ich stratégie musia podporované
projekty spĺňať aspoň jednu z nasledujúcich podmienok:
•
podporovaný projekt zvyšuje environmentálnu efektívnosť,
•
zvyšuje ekonomickú efektívnosť,
•
zvyšuje zamestnanosť a/alebo sociálnu inklúziu,
•
podporuje zavádzanie IKT,
•
nevytvára nové architektonické bariéry pre obyvateľov s obmedzenou mobilitou.
2. Operačné programy
Vyššie uvedená stratégia, priority a ciele NSRR SR budú implementované cez nasledujúcich jedenásť operačných programov v rámci jednotlivých cieľov kohéznej politiky
EÚ, a to:
160
•
šesť operačných programov v rámci Cieľa Konvergencia, z toho štyri operačné
programy spolufinancované z ERDF pokrývajúce celú SR okrem Bratislavského
samosprávneho kraja (Regionálny operačný program, OP Informatizácia spoločnosti,
OP Konkurencieschopnosť a hospodársky rast a OP Zdravotníctvo) a dva operačné
programy spolufinancované z ERDF a z Kohézneho fondu (KF) pokrývajúce celú SR,
vrátane Bratislavského samosprávneho kraja3 (OP Doprava a OP Životné prostredie),
•
tri operačné programy spoločné pre obidva ciele, teda pre cieľ Konvergencia i pre
cieľ Regionálna konkurencieschopnosť a zamestnanosť, t. j. pokrývajúce celú SR,
vrátane Bratislavského samosprávneho kraja – jeden spolufinancovaný z ERDF (OP
Výskum a vývoj) a dva z ESF (OP Zamestnanosť a sociálna inklúzia a OP Vzdelávanie),
•
jeden Operačný program Technická pomoc v rámci Cieľa Konvergencia pokrývajúci
horizontálne aktivity, za ktoré je zodpovedný centrálny koordinačný orgán pre NSRR
SR (príprava, riadenie, monitorovanie, hodnotenie, informovanosť, posilňovanie
administratívnych kapacít), aktivity finančného riadenia, ktoré zabezpečuje
certifikačný orgán a aktivity súvisiace s overovaním riadiacich a kontrolných
systémov, s vydávaním vyhlásení o ukončení pomoci a kontrolou vzorkových
operácií, ktoré zabezpečuje orgán auditu. Komplementárne bude v rámci každého
operačného programu vyčlenená finančná alokácia na technickú pomoc vzťahujúca
sa na špecifické aktivity príslušného riadiaceho orgánu a sprostredkovateľských
orgánov pod riadiacim orgánom;
•
jeden operačný program spolufinancovaný z ERDF v rámci Cieľa Regionálna
konkurencieschopnosť a zamestnanosť pre Bratislavský samosprávny kraj.
Prehľad všetkých operačných programov, vrátane identifikácie príslušného riadiaceho orgánu (ministerstva) a príslušného štrukturálneho fondu EÚ uvádzame v tabuľke
5.
3 Prioritné osi spolufinancované z ERDF sa vzťahujú na celú SR, okrem Bratislavského samosprávneho
kraja a prioritné osi spolufinancované z Kohézneho fondu sa vzťahujú na celú SR, vrátane Bratislavského
samosprávneho kraja.
161
T a b u ľ k a 5
Zoznam operačných programov
1.
Operačný program
RO
SO/RO prvej úrovne
Fond
Regionálny operačný
program
MVRR SR
Regionálne SO/RO na úrovni NUTS 2, resp. NUTS 3
ERDF
2. Životné prostredie
MŽP SR
ERDF, KF
3. Doprava
MDPT SR
ERDF, KF
4. Informatizácia spoločnosti
ÚV SR
ERDF
5. Výskum a vývoj1
MŠ SR
6.
Konkurencieschopnosť a hospodársky rast
7. Zdravotníctvo
8.
Zamestnanosť a sociálna inklúzia2
9. Vzdelávanie3
Agentúra MŠ SR pre štrukturálne fondy EÚ
ERDF
MH SR
ERDF
MZ SR
ERDF
MPSVR SR
Implementačná agentúra pre
sociálnu politiku
ESF
MŠ SR
Agentúra MŠ SR pre štrukturálne fondy EÚ, MZ SR
ESF
10. Technická pomoc
MVRR SR
ERDF
11. Bratislavský samosprávny kraj
MVRR SR
ERDF
Prameň: Národný strategický referenčný rámec SR, 11. októbra 2006.
2.1 Regionálny operačný program (ROP) implementuje špecifickú prioritu 1.1. Regionálna infraštruktúra v rámci strategickej priority NSRR SR Infraštruktúra a regionálna
dostupnosť. Je financovaný z ERDF.
Zahŕňa dva ciele kohéznej politiky EÚ, a to okrem Cieľa Konvergencia i Cieľ Regionálna konkurencieschopnosť a zamestnanosť, t. j. pre celé územie SR, vrátane Bratislavského samosprávneho kraja.
Globálnym cieľom ROP je zvýšenie dostupnosti a kvality verejnej infraštruktúry
miest a obcí. Napĺňanie uvedeného cieľa bude prispievať k dosahovaniu cieľa strategickej priority infraštruktúra a regionálna dostupnosť, ktorým je zvýšenie hustoty vybavenia regiónov infraštruktúrou a zvýšenie efektívnosti s ňou súvisiacich služieb.
2.2 Operačný program Životné prostredie implementuje špecifickú prioritu 1.2. Environmentálna infraštruktúra a ochrana životného prostredia v rámci strategickej priority NSRR SR Infraštruktúra a regionálna dostupnosť. Operačný program bude financovaný zo zdrojov ERDF a KF, čo je zohľadnené na úrovni prioritných osí. Z ERDF bude
podporované budovanie a modernizácia environmentálnej infraštruktúry v oblastiach
oprávnených na financovanie z Cieľa Konvergencia (územie SR s výnimkou Bratislav1
V oblasti výskumu a vývoja zahŕňa i cieľ Regionálna konkurencieschopnosť a zamestnanosť.
2
Zahŕňa i cieľ Regionálna konkurencieschopnosť a zamestnanosť.
3
Zahŕňa i cieľ Regionálna konkurencieschopnosť a zamestnanosť.
162
ského samosprávneho kraja). V prípade KF budú projekty realizované na celom území
SR (v súlade so záväzkami SR a zámermi definovanými v strategických materiáloch pre
oblasť životného prostredia).
Zahŕňa dva ciele kohéznej politiky EÚ, a to okrem Cieľa Konvergencia i Cieľ Regionálna konkurencieschopnosť a zamestnanosť.
Globálnym cieľom Operačného programu Životné prostredie je dobudovanie environmentálnej infraštruktúry SR podľa štandardov EÚ a zvýšenie efektívnosti environmentálnej zložky trvalo udržateľného rozvoja, pričom tento cieľ prispieva k napĺňaniu
cieľa strategickej priority NSRR SR Infraštruktúra a regionálna dostupnosť. Ide o zvýšenie hustoty vybavenia regiónov infraštruktúrou a o zvýšenie efektívnosti s ňou súvisiacich verejných služieb.
2.3 Operačný program Doprava implementuje špecifickú prioritu 1.3. Dopravná infraštruktúra a verejná osobná doprava v rámci strategickej priority NSRR SR Infraštruktúra a regionálna dostupnosť. Operačný program bude financovaný zo zdrojov KF a ERDF
na úrovni jednotlivých prioritných osí. V závislosti od zdroja intervencie z fondov EÚ je
územie SR delené na regióny podporované z KF a ERDF. V prípade KF ide o región na
úrovni NUTS I (SR). Z ERDF sú oprávnené čerpať prostriedky všetky regióny na úrovni
NUTS II (VÚC s výnimkou Bratislavského samosprávneho kraja).
Globálnym cieľom tohto operačného programu je podpora trvalo udržateľnej mobility prostredníctvom rozvoja dopravnej infraštruktúry. OP Doprava sa primárne zameriava na dobudovanie a na modernizáciu dopravnej infraštruktúry SR a na jej integráciu do európskeho dopravného systému. Sekundárne tiež predstavuje prostriedok na
postupné odstraňovanie neuspokojivých parametrov dopravnej infraštruktúry v regiónoch a naliehavých otázok v rámci bezpečnosti, spoľahlivosti a kvality dopravy.
2.4 Operačný program Informatizácia spoločnosti NSRR SR implementuje špecifickú prioritu 2.1. Informatizácia spoločnosti, v rámci strategickej priority NSRR SR znalostná ekonomika. Zahŕňa dva ciele kohéznej politiky EÚ, teda okrem Cieľa Konvergencia
i Cieľ Regionálna konkurencieschopnosť a zamestnanosť, t. j. celé územie SR, vrátane
Bratislavského samosprávneho kraja. V zmysle návrhu všeobecného nariadenia Rady, čl.
19 nie je možné prevádzať prostriedky medzi Cieľmi Konvergencia a Regionálna konkurencieschopnosť a zamestnanosť. Členenie na dva ciele je zohľadnené na úrovni prioritných osí. Je financovaný z ERDF.
Hlavným cieľom tohto operačného programu je výrazné zvýšenie konkurencieschopnosti ekonomiky, postavenej na lepšom využívaní existujúcich faktorov ekonomického rastu a na tvorbe nových, na poznatkoch založených zdrojoch trvalo udržateľného ekonomického rastu.
2.5 Operačný program Výskum a vývoj implementuje špecifickú prioritu 2.2. Výskum a vývoj a špecifickú prioritu 2.3. Infraštruktúra vysokých škôl v rámci strategickej
priority NSRR SR znalostná ekonomika. Je financovaný z ERDF. Zahŕňa dva ciele kohéznej politiky EÚ, t. j. okrem Cieľa Konvergencia i Cieľ Regionálna konkurencieschopnosť
a zamestnanosť.
Globálnym cieľom operačného programu je zlepšenie podmienok vzdelávacieho
procesu prostredníctvom zvýšenia kvalitatívnej úrovne hmotnej infraštruktúry v oblasti
vzdelávania a podpora vedy a výskumu.
163
2.6 Operačný program Konkurencieschopnosť a hospodársky rast implementuje
špecifickú prioritu 2.4. Podpora konkurencieschopnosti podnikov a služieb najmä prostredníctvom inovácií. Je financovaný z ERDF. Zahŕňa dva ciele kohéznej politiky EÚ, a to
okrem Cieľa Konvergencia i Cieľ Regionálna konkurencieschopnosť a zamestnanosť a je
financovaný z ERDF.
2.7 Operačný program Zdravotníctvo implementuje špecifickú prioritu 2.5. Modernizácia zdravotníctva, v rámci strategickej priority NSRR SR Znalostná ekonomika. Je financovaný z ERDF.
Globálnym cieľom operačného programu je zvyšovanie kvality a efektívnosti služieb zdravotnej starostlivosti.
2.8 Operačný program Zamestnanosť a sociálna inklúzia implementuje špecifickú
prioritu 3.2. Podpora rastu zamestnanosti a sociálnej inklúzie v rámci strategickej priority NSRR SR Ľudské zdroje – zamestnanosť, sociálna inklúzia a vzdelávanie. Zahŕňa dva
ciele kohéznej politiky EÚ, teda okrem Cieľa Konvergencia i Cieľ Regionálna konkurencieschopnosť a zamestnanosť, t. j. celé územie SR, vrátane Bratislavského samosprávneho kraja. Členenie na dva ciele je zohľadnené na úrovni prioritných osí. Je financovaný
z ESF.
Globálnym cieľom operačného programu je zvýšenie zamestnanosti, rast kvality
ponuky na trhu práce a zvýšenie sociálnej inklúzie rizikových skupín a budovanie kapacít v oblasti verejnej politiky.
2.9 Operačný program Vzdelávanie implementuje špecifickú prioritu 3.1. Moderné
vzdelávanie pre znalostnú spoločnosť v rámci strategickej priority NSRR SR Ľudské zdroje – zamestnanosť, sociálna inklúzia a vzdelávanie. Rovnako ako Operačný program Zamestnanosť a sociálna inklúzia zahŕňa dva ciele kohéznej politiky EÚ, teda okrem Cieľa
Konvergencia i Cieľ Regionálna konkurencieschopnosť a zamestnanosť, t. j. celé územie
SR, vrátane Bratislavského samosprávneho kraja. Je financovaný z ESF.
Globálnym cieľom operačného programu je zvýšenie kvality a prístupu k celoživotnému vzdelávaniu s dôrazom na transformáciu obsahu vzdelávania smerom k nadobudnutiu základných zručností a kľúčových kompetencií tak, aby reflektovalo požiadavky znalostnej spoločnosti a aktuálne i perspektívne potreby trhu práce.
2.10 Operačný program Technická pomoc implementuje strategickú prioritu 4. Horizontálna technická pomoc. Je financovaný z ERDF.
Hlavným cieľom operačného programu je zabezpečiť efektívne, účinné a správne
riadenie a implementáciu štrukturálnych fondov a KF v rokoch 2007 - 2013.
2.11 Cieľom Operačného programu Bratislavský samosprávny kraj je výrazné zlepšenie postavenia Bratislavského samosprávneho kraja ako centra rozvoja európskeho
významu. Je financovaný z ERDF.
Záver
SR je jednou z desiatich členov, ktoré vstúpili do EÚ v roku 2004. Národný priemer
HDP na obyvateľa meraný paritou kúpnej sily sa pohybuje na úrovni do 50 % priemeru EÚ15. Napriek tejto priemernej hodnote treba poznamenať, že regionálne hodnoty
tohto ukazovateľa vykazujú značné diferencie. Tradične najzaostalejším je východný región, predovšetkým Prešovský samosprávny kraj. Protipólom je Bratislavský samospráv164
ny kraj, v ktorom tento ukazovateľ dosahuje približne 130 % priemeru EÚ25. Príčin je
viacero, ich analýza nebola predmetom spracovaného príspevku.
V rokoch 2004 – 2006 sa SR zapojila do realizácie regionálnej politiky v rámci EÚ
a začala využívať finančnú podporu zo štrukturálnych fondov a KF. Miera úspešnosti
a využitia tejto pomoci si zasluhuje osobitnú pozornosť v samostatnej analýze.
Pre programové obdobie rokov 2007 – 2013 je predbežne alokovaných pre SR viac
než 400 mld. SKK. V príspevku sú uvedené konkrétne ciele, strategické a nim prislúchajúce špecifické priority, definované a schválené vládou SR vo forme NSRR SR, ktorý je
kľúčovým programovým dokumentom pre nadchádzajúce obdobie.
Podpora zo strany EÚ sa zameriava na regióny a oblasti, ktoré najviac zaostávajú
za európskym priemerom. Pre SR to na úrovni NUTS II. znamená podporu celého územia
s výnimkou Bratislavského samosprávneho kraja (Cieľ Konvergencia). Ani toto územie
nezostane bez povšimnutia, pretože v rámci Cieľa Regionálna konkurencieschopnosť
a zamestnanosť je aj tento región oprávnený uchádzať sa o štrukturálnu pomoc prostredníctvom predkladania projektov.
Pomoc a podpora, ktorú EÚ v rámci možností realizácie regionálnej politiky ponúka,
je rozsiahla a je pre SR výzvou na nové sedemročné programové obdobie. Na základe
kvalitne pripravených projektov, ich schválením a úspešnou implementáciou sa môže
začať vyrovnávať značne diferencovaná úroveň sociálno-ekonomického rozvoja regiónov v SR a taktiež zvyšovať národný priemer HDP na obyvateľa, ktorý je kľúčovým ukazovateľom komparácie jednotlivých členských štátov, resp. regiónov EÚ.
Literatúra
[1] Aktualizovaný konvergenčný program Slovenska na roky 2005 – 2010 schválený
uznesením vlády SR č. 1121/2004. Konvergenčný program Slovenska na roky 2005
– 2010 schválený uznesením vlády SR č. 949/2005.
[2] Koncepcia územného rozvoja Slovenska 2001 schválená Uznesením vlády SR č.
1033/2001.
[3] Stratégia konkurencieschopnosti Slovenska do roku 2010 schválená Uznesením
vlády SR č. 140/2005 a Stratégia konkurencieschopnosti Slovenska do roku 2010.
Akčné plány, schválené Uznesením vlády SR č. 557/2005.
[4] Národná stratégia trvalo udržateľného rozvoja SR schválená Uznesením vlády SR č.
978/2001 a Akčný plán trvalo udržateľného rozvoja v SR na roky 2005 – 2010 schválený Uznesením vlády SR č. 574/2005.
[5] Národný program reforiem SR na roky 2006 – 2008 schválený Uznesením vlády SR č.
797/2005.
[6] Návrh strategického cieľa a priorít SR prepojených na kohéznu politiku EÚ pre budúce programové obdobie 2007 – 2013 schválený Uznesením vlády SR č. 499/2005
doplneným o Uznesenie vlády SR č. 583/2005.
[7] Rámec podpory Spoločenstva 2004 – 2006 pre Slovensko. Konečná verzia dokumentu prijatá ministrom výstavby a regionálneho rozvoja 18. decembra 2003. Ofici165
álne rozhodnutie Európskej komisie C(2004)2001, ktorým schválila CSF pre Slovensko, zverejnené 18. júna 2004.
[8] Zákon SNR č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov.
[9] Zákon NR SR č. 221/96 Z. z. o územnom a správnom usporiadaní Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.
[10]Zákon NR SR č. 302/2001 Z. z. o samospráve vyšších územných celkov v znení neskorších predpisov.
[11]Zákon NR SR č. 416/2001 Z. z. o prechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej
správy na obce a na vyššie územné celky.
[12]Zákon NR SR č. 513/2003 Z. z. o krajských úradoch a obvodných úradoch.
Kontakt
Ing. Pavol Križo, PhD.
Katedra ekonómie a financií
Vysoká škola ekonómie a manažmentu verejnej správy v Bratislave
Železničná 14
821 07 Bratislava 2014
E-mail: [email protected]
166
Metóda právnej regulácie v zamestnaneckých vzťahoch
v štátnej službe
prof. JUDr. Jozef Kuril, CSc.
Abstrakt
V predmetnom príspevku venujeme pozornosť metóde právnej regulácie uplatňovanej v štátnozamestnaneckých vzťahoch. Metóda právnej regulácie sa považuje za
jedno z diferenciačných kritérií systemizácie práva do odvetví. Sme toho názoru, že zamestnanecké vzťahy v štátnej službe sa vyznačujú kombináciou metód právnej regulácie. V súvislosti so vznikom štátnozamestnaneckých vzťahov sa uplatňuje rovnosť v postavení subjektov týchto vzťahov, autonómnosť vôle strán je však obmedzená kogentnosťou právnej úpravy. Ide tu o prelínanie prvkov súkromnoprávnej a verejnoprávnej
metódy právnej regulácie. V priebehu realizácie vzájomných práv a povinností, počas
trvania štátnozamestnaneckého pomeru, prevláda nadriadenosť a podriadenosť v postavení subjektov, uplatňuje sa tu verejnoprávna metóda právnej regulácie. Pre skončenie zamestnaneckých vzťahov v štátnej službe je charakteristické, že sú tu zastúpené
prvky súkromnoprávnej, ale aj verejnoprávnej povahy.
Kľúčové slová: štátnozamestnanecké vzťahy, právna regulácia, právna úprava, súkromnoprávne prvky, verejnoprávne prvky
The method of the legal regulation in labour relations in state service
Abstract
In the processed article we pay attention to the method of the legal regulation applied
in state-labour relations. The method of the legal regulation is considered as one of the differentiating criteria systemizing the law (legislation) in some specific branches. In our opinion the labour relations in state service are characterized by a combination of the methods
of their regulation. In connection with the establishment of the state-labour relations the
equality position the subjects of these relations is required, on the other side the autonomy
of the will of the parties (subjetcs) is limited by the mandatory legislation – this is specified as
the blending of elements of public, respectively private methods of regulation. In the course
of mutual rights and obligations, during the state service employment, the state-superiority
and the subordination of the employees occured, as well as the public method of the legal
regulation. For termination of employment in state service is characterized, that part of it
are elements of private, but also public legal nature.
Keywords: state-labour relations, legal regulation, legislation, private-legal elements,
public-legal elements
Úvod
V súčasnosti sú zamestnanecké vzťahy v štátnej službe koncipované ako vzťahy
verejnoprávne, konštituované k štátu. Vychádzajú z kariérneho systému štátnej služby,
spravidla sú konštruované ako celoživotné vzťahy, pretrvávajúce aj po skončení aktívnej
služby. Štátnozamestnanecké vzťahy vytvárajú nevyhnutný právny základ pre profesionálny, objektívny a nezávislý výkon štátnej služby. Charakteristika zamestnaneckých
167
vzťahov v štátnej službe, ako vzťahov verejnoprávnych, si nevyhnutne vyžaduje venovať
náležitý priestor aj metóde právnej regulácie uplatňovanej v predmetných vzťahoch.
1. Metóda právnej regulácie
Metóda právnej regulácie sa považuje za jedno z diferenciačných kritérií systemizácie práva do odvetví. [1, s. 83]. Názory ohľadne pojmu a významu metódy právnej
regulácie nie sú v teórii práva jednotné. S istou dávkou nadhľadu možno konštatovať, že
sa vygenerovali do dvoch zásadných poňatí.
Prvé poňatie predpokladá len jedinú metódu právnej regulácie spoločenských
vzťahov v rôznych odvetviach práva. Táto jediná metóda zahrňuje v sebe tri faktické,
vzájomne previazané spôsoby pôsobenia práva na spoločenské vzťahy, a to povolenie
(súhlas), príkaz a zákaz. Štát používa rôzne právne spôsoby regulácie spoločenských
vzťahov v tom poradí, ako to potrebuje. Niektorí autori túto metódu prezentujú v podobe, že špecifickosť odvetvových metód je charakterizovaná rôznymi kombináciami
prvkov jednotnej metódy.
Druhé poňatie, ktoré je prevládajúce, predpokladá existenciu špecifických metód
právnej regulácie pre dané odvetvie práva. J. Macur charakterizuje metódu právnej regulácie „ako právnym poriadkom predvídaný spôsob vzniku a utvárania obsahu právnych vzťahov, posudzovaný z hľadiska spoločenskej aktivity samotných účastníkov, ktorí do týchto vzťahov vstupujú“.
J. Kučera ohľadne metódy právnej regulácie konštatuje, že metóda zahŕňa spôsob
zakladania, priebeh, zmeny a zánik právneho vzťahu, vzájomné postavenie subjektov
právneho vzťahu, spôsob určenia a rozvrhnutia práv a povinností subjektov právneho
vzťahu, spôsob správania sa subjektov právneho vzťahu predvídaný právnou normou,
spôsob nastúpenia právnych dôsledkov pri porušení právnej normy. [2, s. 254].
Zaoberať sa podrobne rôznymi poňatiami tohto pojmu je nad rámec nášho príspevku, keďže skúmanie tohto problému ani nie je naším cieľom. Preto v ďalšej časti, na
účely nášho skúmania, vyjdeme zo značne zjednodušeného poňatia, uznávajúc diskusnosť tohto prístupu. V štátnej službe budeme chápať metódu právnej úpravy v podstate
ako spôsob právnej úpravy, v ktorej sa prejavuje postavenie subjektov a dispozitívnosť
alebo kogentnosť právnej úpravy.
Aj v súvislosti s členením práva na verejné a súkromné sa v teórii rozlišuje verejnoprávna (administratívnoprávna) a súkromnoprávna (občianskoprávna) metóda právnej
regulácie. Za súkromnoprávnu metódu právnej regulácie možno označiť taký právny
stav, keď právne normy viažu vznik, zmenu alebo zánik príslušných právnych vzťahov
na právne úkony ako súkromnoprávne konania vyjadrujúce vzťah rovnosti príslušných
subjektov. Týmto konaniam nie je prepožičaný tzv. predpoklad správnosti a ich účinky
v zásade závisia od vôle druhých subjektov
Uvedená právna metóda teda vychádza zo vzťahov rovnosti subjektov a autonómie
ich vôle pri úprave obsahu vzájomného právneho vzťahu. Verejnoprávna metóda právnej regulácie predstavuje taký právny stav, keď právne normy viažu vznik, zmenu alebo
zánik právneho vzťahu na právny akt štátneho orgánu. Právne akty štátnych orgánov sú
výrazom nadradenosti štátnych orgánov nad ostatnými subjektmi práva predovšetkým
tým, že ich právne účinky nastávajú nezávisle od vôle adresátov a že sa vyznačujú tzv.
predpokladom správnosti. Táto metóda právnej regulácie vychádza zo vzťahov nadria168
denosti a podriadenosti subjektov, keď jeden z účastníkov má mocenské postavenie
voči druhému, vystupuje ako „potentior persona“.
Vzťah rovnosti subjektov možno chápať nielen v súvislosti so vznikom, zmenou alebo zánikom príslušných právnych vzťahov, ale aj ako právnu požiadavku zákazu diskriminácie pri výkone závislej práce. Problematika nerovnakého zaobchádzania (zákazu
diskriminácie) patrí už pomerne dlhodobo k aktuálnym témam v rôznych odborných
publikáciách. Hmotnoprávna antidiskriminačná úprava obsiahnutá vo viacerých právnych predpisoch (napr. Ústava SR, Zákonník práce, antidiskriminačný zákon, zákon
o službách zamestnanosti, zákon o štátnej službe a pod.) garantuje zamestnancovi
v rôznych situáciách (napr. predzmluvné vzťahy, nerovnaká odmena za rovnakú prácu
alebo prácu rovnakej hodnoty bez ohľadu na pohlavie a pod.) ochranu jeho práv v prípade, ak ide o diskrimináciu zo strany zamestnávateľa (horizontálna ochrana), prípadne
orgánu verejnej moci (vertikálna ochrana). [3, s. 420].
Súkromnoprávne vzťahy sa vyznačujú dispozičnou (spravidla zmluvnou) autonómiou subjektov práva. Konkrétna povaha, či náplň súkromnoprávnych subjektívnych
práv a povinností v individuálnych vzťahoch závisí od prejavov, to znamená od právnych úkonov subjektov práva v tej miere, v akej je im právnymi normami ponechaná
dispozičná voľnosť. Naproti tomu povaha či náplň verejnoprávnych subjektívnych práv
a povinností je vždy určená kategorickými (kogentnými) právnymi normami. [4, s. 79].
Pre tradičnú právnu náuku predstavuje delenie práva na verejné a súkromné jednu
zo základných axióm. Napriek rôznej kritike právneho dualizmu nebolo delenie práva
na verejné a súkromné vyvrátené, hoci ich hranice sa neabsolutizujú a ani sa neposudzujú príliš ostro. V nových spoločenských pomeroch, v súčasnosti, dochádza k vzájomnému prelínaniu oboch zmieňovaných metód, k ich vzájomnej korelácii. Niektorí autori
túto vývojovú tendenciu označujú ako „privatizácia“ verejnoprávnych úprav, resp. ako
„publicizácia“ súkromnoprávnych úprav. [5, s. 549].
Ako sme už konštatovali, zamestnanecké vzťahy v štátnej službe majú osobitnú (autonómnu) právnu úpravu kogentnej povahy. Pre predmet týchto vzťahov je charakteristický súbeh v správaní sa jeho subjektov, popri pracovnej činnosti je to aj praktická,
bezprostredná účasť na realizácii štátnej moci. V obsahu týchto vzťahov popri právach
a povinnostiach spojených s výkonom práce nachádzame aj prvky spojené s výkonom
funkcie. Zamestnanecké vzťahy v štátnej službe sa zakladajú k štátu, sú koncipované
ako verejnoprávne vzťahy, s prevahou štátu pri regulovaní právneho postavenia jeho
zamestnancov. Ďalej budeme podrobnejšie analyzovať charakter tejto úpravy so zreteľom na vzájomné postavenie jeho subjektov, pri realizácii ich vzájomných práv a povinností, predovšetkým vo vzťahu k jeho kľúčovým inštitútom, t. j. k vzniku, zmene a skončeniu zamestnaneckých vzťahov v štátnej službe.
Spôsob vzniku zamestnaneckých vzťahov v štátnej službe, rozhodnutím o prijatí občana do služobného pomeru (štátnozamestnaneckého pomeru), to znamená na
základe individuálneho právneho aktu, je predmetom pozornosti teórie správneho
i pracovného práva. Predmetom diskusie je posudzovanie vertikálnosti, resp. horizontálnosti založenia týchto vzťahov, či jednostranný menovací akt, ktorým sa zakladá štátnozamestnanecký pomer, je skutočne jednostranným, alebo má podobu zmluvy medzi
správou a podriadeným. Táto diskusia nie je ničím novým a prakticky poukazuje aj na
nejednotnosť právnej vedy. [6, s. 166].
169
Obhajcovia prípustnosti verejných zmlúv zdôrazňovali prítomnosť, hoci aj konkludentnú, uchádzačovho súhlasu v menovacom akte. Podľa nich išlo pri menovaní v podstate o dvojstranný akt, pričom však prejav vôle účastníkov sa obmedzoval na dobrovoľné podriadenie režimu štátnej služby. O ďalšej dispozícii služobnými vzťahmi rozhodoval štát jednostrannými aktmi. Odporcovia tejto teórie namietali predovšetkým tým,
že súhlas zamestnanca je iba podmienkou vydania menovacieho aktu, nie však jeho
súčasťou. Podľa nich, pripustením zmluvných prvkov do administratívnoprávnych vzťahov, dochádza k nevhodnej privatizácii sféry, ktorá sa riadi odlišnými zásadami. [7, s. 63].
Osobitnej povahe zamestnaneckých vzťahov v štátnej službe lepšie zodpovedá zakladanie týchto vzťahov menovaním než pracovnou zmluvou. Zamestnanecký vzťah
založený menovaním nestráca charakter vzťahu záväzkového, pretože menovanie je
podmienené predchádzajúcim alebo dodatočným súhlasom zamestnanca. (Súhlas zamestnanca môže vyplývať aj zo správania sa, z ktorého je zrejmé, že zamestnanec so
vznikom zamestnaneckého vzťahu súhlasí). Aj tu ide v podstate o dvojstranný zhodný
prejav vôle, aj keď nemá formu súkromnoprávnej zmluvy. Zakladanie zamestnaneckých
vzťahov v štátnej službe individuálnym právnym aktom by nemohlo byť prípustné bez
súhlasu zamestnanca; aj tieto vzťahy predpokladajú v skutočnosti súhlas zamestnanca.
[8, s. 408 a nasl.]. Rovnako J. Filo konštatuje, že aj v prípadoch, keď vzniká zamestnanecký vzťah menovaním, podmienkou účinnosti menovacieho aktu je súhlas zamestnanca.
Tento súhlas možno prejaviť aj mlčky – konkludentne. [9, s. 95]. Obdobné stanovisko
prezentuje aj I. Tomeš, ktorý uvádza, že aj zamestnanecký vzťah v štátnej službe vznikajúci menovaním predpokladá predchádzajúci súhlas menovaného. [10, s. 189].
Aj pri vzniku zamestnaneckých vzťahov v štátnej službe, ktoré sa zakladajú administratívnym aktom, sa uznáva, že formálnemu menovaciemu aktu vždy predchádza
„dohoda strán“ a tiež v pomeroch vo svojej podstate verejnoprávnych sa pripúšťa vznik
zmluvou. Dnes sa rozdiely do určitej miery stierajú. K podobnému stanovisku dochádza
aj M. Hrvol, analyzujúc právo verejnej služby v niektorých štátoch EÚ, keď konštatuje,
že čistá právna charakteristika rozdielov správneho aktu a zmluvy sa v praxi členských
štátov nepotvrdzuje. Rozdiel medzi jednostranným aktom a zmluvou sa stiera, aj keď
teoreticky-právne ho nemožno poprieť. [11, s. 27].
Odlišnej mienky je do istej miery J. Kostečka, ktorý uvádza, že pri konštrukcii zamestnaneckých vzťahov v štátnej službe, ako vzťahov verejnoprávnych, ktoré sa zakladajú správnym aktom, teda rozhodnutím o menovaní a zaradení štátneho zamestnanca
na určité služobné miesto, zahrňujúce aj presne vymedzenú právomoc na úseku štátnej služby, možno rôzne dohody vo veciach štátnozamestnaneckých vzťahov nahradiť
rozhodnutiami, ktorými sa vyhovuje príslušnej žiadosti alebo ktoré sa uskutočňujú „po
dohode so štátnym zamestnancom“, či „so súhlasom štátneho zamestnanca“; aj tieto
zostávajú rozhodnutiami administratívnoprávnej povahy a nestávajú sa dvojstrannými
právnymi úkonmi. [12, s. 317 a nasl.]. Takisto J. Kubica dochádza k záveru, že prijatie do
zamestnaneckého vzťahu v štátnej službe sa realizuje písomným rozhodnutím služobného orgánu, teda jednostranným aktom, bez náznaku zmluvnosti. [13, s. 17].
V tejto súvislosti si P. Tomek kladie otázku, či pri vzniku zamestnaneckého vzťahu
v štátnej službe (služobného pomeru) ide naozaj o prejav vôle iba jednej strany, a to
zamestnávateľského subjektu. Na rozdiel od uvedeného stanoviska zastáva názor, že
rozhodnutiu o prijatí do štátnej služby (služobného pomeru) musí vždy predchádzať
170
žiadosť uchádzača stať sa účastníkom predmetného vzťahu. Ku vzniku služobného pomeru musí smerovať, vedľa prejavu vôle služobného orgánu, tiež prejav vôle uchádzača.
Prijímacie konanie, ktoré predchádza vzniku služobného pomeru, sa začína podaním
žiadosti občana (uchádzača) o prijatie do služobného pomeru, to znamená, že pri vzniku služobného pomeru uskutočňuje prvotný úkon (žiadosť o prijatie) spravidla občan.
Avšak ani v prípade služobného pomeru nie je vylúčené, že ponuka na vznik služobného pomeru príde od služobného orgánu. Aj za tohto stavu sa vyžaduje, aby občan podal
písomnú žiadosť o prijatie do štátnej služby (služobného pomeru). Aj na základe vyššie
prezentovaného sa aktuálnou stáva otázka, či vydaniu rozhodnutia o prijatí občana do
štátnej služby (služobného pomeru) nepredchádza dohoda o vzniku služobného pomeru. Rozhodnutie služobného orgánu o prijatí uchádzača do štátnej služby (služobného
pomeru) by tak bolo formou objektivizácie tejto dohody. [14, s. 859 a nasl.]. Ďalej P. Tomek konštatuje, že pokiaľ by sme sa priklonili k inému názoru, znamenalo by to, že služobný pomer vznikne na základe jednostranného rozhodnutia, ktoré možno vydať bez
súhlasu (dokonca i proti vôli) občana. Takýto postup by bol nezákonný, do štátnej služby
nemožno občana povolať správnym rozhodnutím vydaným ex officio. [15, s. 860].
Z uvádzaných stanovísk je zrejmá značná názorová „rozkolísanosť“ ohľadne vzniku
zamestnaneckých vzťahov v štátnej službe. Značné názorové rozdiely v tejto súvislosti
vyplývajú aj z nejednotného posudzovania otázky ohľadne rovnosti, resp. nerovnosti
vzájomného postavenia subjektov pri zakladaní štátnozamestnaneckého vzťahu.
V právnej teórii, predovšetkým v občianskoprávnych prameňoch, sa pod rovným
právnym postavením účastníkov právneho vzťahu rozumie taký právny stav, keď jeden
z účastníkov právneho vzťahu nemôže svojím jednostranným úkonom založiť povinnosť
druhého účastníka vzťahu a v rámci tohto vzťahu nemôže ani autoritatívne vynucovať
splnenie povinnosti druhého subjektu. [16, s. 43]. Koncepcia nerovnosti, t. j. nadradenosti jedného subjektu právneho vzťahu nad druhým subjektom toho istého právneho
vzťahu v administratívnoprávnych vzťahoch vyplýva z mocenskej prevahy jedného zo
subjektov ako prejav vôle štátu ustanovený zákonmi a inými normatívnymi právnymi
aktmi. Na druhej strane vzťahu, v postavení vertikálnej podriadenosti, vystupuje subjekt, voči ktorému sa verejná (štátna) správa vykonáva. Na vznik prevažnej časti týchto
vzťahov nie je potrebný súhlas druhého subjektu, dokonca takýto vzťah môže vzniknúť
aj proti jeho vôli (druhého subjektu – pozn. autora). [17, s. 57]. V staršej poľskej právnej teórii sa objavil, ohľadne rovnosti či nerovnosti účastníkov právneho (administratívnoprávneho) vzťahu aj značne problematický názor E. Iserzona, podľa ktorého vo všetkých právnych vzťahoch sú účastníci rovnoprávni, pretože o obsahu právneho vzťahu
nerozhoduje vôľa strán, ale právotvorné skutočnosti a keďže právny vzťah vzniká z vôle
právneho predpisu, možno tvrdiť, že obaja účastníci právneho vzťahu sú podriadení
právu a nie je medzi nimi vzťah nerovnosti, t. j. nadradenosti. Vo vzťahu k právu sú si rovní. [18, s. 29]. Toto stanovisko je príliš radikálne, nezodpovedá skutočnému usporiadaniu
pomerov medzi účastníkmi právnych (administratívnoprávnych) vzťahov a neprihliada
na právnu úpravu. [19, s. 113].
Domnievame sa, že na základe uvedeného môžeme formulovať niekoľko významných záverov. Po prvé, vznik zamestnaneckých vzťahov v štátnej službe nie je sprevádzaný nerovnou pozíciou subjektov týchto vzťahov. Pri usporiadaní ich vzájomných
pomerov v tejto súvislosti sa neuplatňuje vzťah nadriadenosti a podriadenosti, pretože
171
v postavení, v akom sa nachádzajú voči sebe, nemôže jeden druhému jednostranne
vnútiť svoju vôľu (napr. formou záväzných pokynov). Ani jeden zo subjektov posudzovaného vzťahu nemôže jednostranným úkonom založiť povinnosť druhého subjektu
a ani nemôže v rámci tohto vzťahu autoritatívne vynucovať splnenie povinnosti druhého subjektu. Na druhej strane nemožno nechať nepovšimnuté, že autonómnosť vôle
subjektov je, do istej miery, obmedzená kogentnosťou úpravy.
Po druhé, zamestnanecký vzťah v štátnej službe nemôže vzniknúť proti vôli občana,
uchádzača o prijatie do štátnozamestnaneckého vzťahu, ale len s jeho súhlasom. Vydaniu rozhodnutia o prijatí do štátnej služby vždy predchádza žiadosť uchádzača o prijatie
do tohto právneho vzťahu. V tejto súvislosti poznamenávame, že predmetné ustanovenia príslušných zákonov o štátnej službe (ustanovenia upravujúce vznik štátnozamestnaneckého pomeru – pozn. autora) nemožno interpretovať staticky, izolovane, bez vnútorných súvislostí a vzá-jomnej previazanosti s inými ustanoveniami zákona. Naopak, je
nevyhnutné chápať ich v istej komplexnosti posudzovania celého problému. Na druhej
strane však nemožno popierať, že kogentné ustanovenia príslušných zákonov o štátnej
službe, aj v súvislosti so vznikom zamestnaneckých vzťahov v štátnej službe, obmedzujú dispozitívnosť v právnom konaní subjektov týchto vzťahov.
Po tretie, formálne, podľa práva (de iure) je rozdiel medzi jednostranným aktom
a zmluvou neoddiskutovateľný, avšak v skutočnosti (de facto) sa stráca.
2. Osobitosti zamestnaneckých vzťahov v štátnej službe
Vzhľadom na to, že v zamestnaneckých vzťahoch v štátnej službe sa uskutočňuje (aj)
pracovná činnosť, poznamenávame, že takéto stanovisko korešponduje tiež s článkom
18 Ústavy SR o nútených prácach, ako aj s článkom 9 Listiny základných práv a slobôd.
Opačné stanovisko by znamenalo negatívny zásah do ústavne zakotvených základných
práv a slobôd občana. Podobne aj článok 4 ods. 2 Európskeho dohovoru o ľudských právach, ktorý ratifikovala aj SR, uvádza, že od nikoho sa nebude vyžadovať, aby vykonával
nútené alebo povinné práce, pričom podľa príslušnej judikatúry EK pre ľudské práva sa
nútenou prácou rozumie práca vykonávaná zamestnancom proti jeho vôli, ako aj stav,
keď povinnosť vykonávať prácu je pre zamestnanca nespravodlivá alebo sa vynucuje
nátlakom. [20]. Je jasné, že v súvislosti so vznikom zamestnaneckých vzťahov v štátnej
službe o takúto situáciu, aj na základe vyššie uvedeného, nejde.
Právna úprava štátnej služby je vo väčšine krajín EÚ upravená v osobitných právnych predpisoch, pričom nie vždy je prehľadná a heterogénna, a teda ľahko zrozumiteľná bežnému občanovi. Aktuálne vývojové tendencie nasvedčujú tomu, že by v blízkej
budúcnosti mohlo dôjsť k zmene tohto stavu. Napriek uvedenému však možno dôvodne predpokladať, že aj smerom pro futuro by právny inštitút štátnej služby mal byť obsiahnutý mimo rámca základných pracovnoprávnych kódexov. [21, s. 176].
Inú kvalitu má usporiadanie vzájomných vzťahov medzi subjektmi zamestnaneckých vzťahov v štátnej službe (služobného pomeru) v priebehu realizácie práv a povinností, t. j. počas trvania zamestnaneckého vzťahu. Povaha činnosti, ktorú realizuje štátny
zamestnanec v zamestnaneckom vzťahu, si vyžaduje vysoký stupeň „dispozičnej právomoci“ zamestnávateľa so značnou mierou podriadenosti štátneho zamestnanca (je to
tak predovšetkým v tzv. „ozbrojenej“ štátnej službe – pozn. autora). V štátnozamestnaneckých vzťahoch (v služobnom pomere) sú v jeho priebehu, počas realizácie vzájom172
ných práv a povinností jeho subjektov značne oslabené prvky rovnosti subjektov, ako
aj zmluvné rysy. Naopak, prevládajú prvky nadriadenosti a podriadenosti, uplatňuje sa
mocenská prevaha jedného zo subjektov tohto vzťahu. Tento typický znak zamestnaneckých vzťahov v štátnej službe (služobného pomeru) možno ilustrovať aj v súvislosti
s právnym inštitútom „zmeny služobného“, kde nerovnosť v právnom postavení subjektov tohto vzťahu je celkom evidentná. Tak napr. podľa § 35 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, ak policajt v služobnom pomere nemôže na
základe taxatívne stanovených dôvodov uvedených v zákone naďalej vykonávať doterajšiu funkciu, prevedie sa na inú funkciu v tom istom mieste výkonu štátnej služby, a ak
to nie je možné, preloží sa na inú funkciu do iného miesta výkonu štátnej služby alebo
do iného služobného úradu.
Uvedený zásah do právneho postavenia policajta v stálej štátnej službe je možný
s jeho písomným súhlasom. Avšak pokiaľ s týmto nesúhlasí, zaradí sa v zmysle § 43 cit.
zákona do zálohy pre prechodne nezaradených policajtov. Na takéto organizačné opatrenie sa už súhlas policajta nevyžaduje. Taktiež podľa § 37 cit. zákona možno policajta
vyslať na služobnú cestu na plnenie úloh vyplývajúcich zo zastávanej funkcie do iného
miesta služobného pôsobiska, ako je miesto pravidelného výkonu jeho štátnej služby.
Policajt je povinný nastúpiť na služobnú cestu, a to i v deň nepretržitého odpočinku
v týždni alebo vo sviatok, ak je to potrebné na plnenie úloh v štátnej službe.
K osobitostiam zamestnaneckých vzťahov v štátnej službe (služobného pomeru)
patrí aj to, že niektoré zmeny v služobnom pomere (prevelenie, dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby) možno uskutočniť, hoci na dobu časovo obmedzenú, jednostranne, aj bez súhlasu policajta. Tak napr. policajta možno preveliť aj bez jeho súhlasu na
plnenie úloh Policajného zboru uložených pri vyhlásení bezpečnostného opatrenia, alebo ho možno rozhodnutím nadriadeného dočasne pozbaviť výkonu štátnej služby v súvislosti s existenciou (v zákone o štátnej službe policajtov stanovených) disciplinárnych,
prípadne aj trestnoprávnych dôvodov.
Disciplinárna zodpovednosť predstavuje osobitný druh právnej zodpovednosti, ktorá dotvára verejnoprávnu povahu zamestnaneckých vzťahov v štátnej službe.
Disciplinárna zodpovednosť má výrazne vnútroorganizačnú povahu a uplatňuje sa voči
subjektom (účastníkom právnych vzťahov), ktoré sú k príslušnej organizácii v určitom
organizačnom vzťahu. Zánikom štátnozamestnaneckého vzťahu zaniká aj disciplinárna
zodpovednosť; počas jej existencie však patrí k právnym inštitútom, ktoré reprezentujú nerovnaké postavenie zamestnávateľa voči zamestnancovi, t. j. vzťah nadriadenosti
a podriadenosti. [22, s. 70].
V súčasnej platnej právnej úprave zamestnaneckých vzťahov v štátnej službe nachádzame aj ďalšie právne inštitúty, v ktorých sa uplatňuje prevaha zamestnávateľa
(štátu) pri regulácii právneho postavenia štátnych zamestnancov v priebehu trvania ich
zamestnaneckého vzťahu (služobná disciplína, disciplinárna právomoc, čas služby, čas
odpočinku, platové a ďalšie náležitosti štátnych zamestnancov, podmienky výkonu služby štátnych zamestnancov a pod.). Existujúca právna úprava zamestnaneckých vzťahov
v štátnej službe neprevzala do svojich ustanovení z predchádzajúcej právnej úpravy
služobného pomeru policajtov niektoré dvojstranné právne úkony (dohoda o získaní
a zvýšení vzdelania, dohoda o hmotnej zodpovednosti) a nahradila ich správnymi rozhodnutiami, čím tiež celkovo posilnila verejnoprávny charakter týchto vzťahov. V tejto
173
súvislosti J. Kostečka poznamenáva, že rôzne dohody vo veciach štátnozamestnaneckých vzťahov možno nahradiť rozhodnutiami, ktorými sa vyhovuje príslušnej žiadosti
alebo ktoré sa uskutočňujú po prerokovaní či po dohode, resp. so súhlasom štátneho
zamestnanca. Aj tieto rozhodnutia zostávajú administratívnoprávnymi rozhodnutiami,
nemajú povahu dvojstranných právnych úkonov. Hoci sa v týchto rozhodnutiach objavujú isté náznaky oslabenia prvkov verejnoprávnej povahy, celkovo prevláda verejnoprávnosť. Podobný charakter majú tiež rozhodnutia, ktoré služobný orgán vopred prerokuje s príslušným odborovým orgánom, alebo rozhodnutia, v ktorých sa uplatňuje,
v súlade so zákonom, súčinnosť nadriadených s odborovými orgánmi. [23, s. 318].
Podľa nášho názoru, vychádzajúc z uvedeného, vo všetkých deklarovaných právnych inštitútoch zamestnaneckých vzťahov v štátnej službe sa vyskytuje nerovná pozícia subjektov týchto vzťahov, prevládajú prvky nadriadenosti a podriadenosti, výrazným spôsobom je obmedzená zmluvná sloboda v súkromnoprávnom zmysle (je nahradzovaná presným stanovením podmienok v právnych vzťahoch), uplatňujú sa správne
rozhodnutia, prevláda administratívnoprávna metóda právnej úpravy.
Platná právna úprava skončenia zamestnaneckých vzťahov v štátnej službe vychádza z trvalosti a nezrušiteľnosti týchto vzťahov po tom, čo bol štátny zamestnanec po
splnení predpísaných požiadaviek zaradený do stálej štátnej služby. Uplatnenie definitívy znamená, že zrušiť zamestnanecký vzťah v štátnej službe, jednostranne z podnetu
zamestnávateľa, možno len z kvalifikovaných dôvodov, týkajúcich sa osoby štátneho
zamestnanca. Zároveň existujúca právna úprava štátnej služby rešpektuje ústavné zakotvenie základných ľudských práv, uplatňujúc zásadu, že občan sa slobodne a dobrovoľne rozhodol stať sa účastníkom tohto vzťahu, preto nemožno od neho spravodlivo
vyžadovať výkon tejto činnosti proti jeho vôli a aj preto musí byť umožnené jednostranné rozviazanie tohto vzťahu z podnetu štátneho zamestnanca.
Jednotlivé druhy skončenia štátnozamestnaneckých vzťahov taxatívne vymedzujú
príslušné zákonné úpravy štátnej služby. Prejavuje sa v nich, podľa nášho názoru, prelínanie prvkov verejnoprávnej a súkromnoprávnej povahy. Na jednej strane sú to prvky
ochranné a sociálne, na druhej strane rovnosť v postavení subjektov spočívajúca v možnosti skončenia ich vzájomného vzťahu, a to z jednej či druhej strany (zo strany zamestnanca i zamestnávateľa).
Jednostranný prejav vôle smerujúci ku skončeniu štátnozamestnaneckého vzťahu
zo strany štátneho zamestnanca (uvoľnenie) môže subjekt tohto vzťahu uskutočniť kedykoľvek, prakticky bez obmedzenia, pri dodržaní v zákone stanovených hmotnoprávnych a procesnoprávnych náležitostí. Právne účinky tohto jednostranného právneho
úkonu nastanú bez ohľadu na vôľu druhého subjektu (zamestnávateľa).
Štátny zamestnanec môže byť prepustený, jednostranným právnym úkonom z podnetu zamestnávateľa, len z dôvodov taxatívne stanovených v zákone, tiež pri dodržaní
v zákone stanovených hmotnoprávnych a procesnoprávnych náležitostí. Právne účinky
prepustenia nastanú bez ohľadu na vôľu štátneho zamestnanca. Zamestnancovi je však
v súvislosti s prepustením (z niektorých v zákone stanovených dôvodov) poskytovaná
zvýšená ochrana prostredníctvom právneho inštitútu zákazu prepustenia, a to v prípadoch hodných osobitného zreteľa.
174
Príslušné zákony o štátnej službe pripúšťajú aj dohodu vo veci skončenia štátnozamestnaneckého vzťahu.
Podľa našej mienky sa pri skončení zamestnaneckých vzťahov v štátnej službe
uplatňuje, do istej miery, rovnosť v postavení subjektov, vyplývajúca z rovnakej právnej možnosti spôsobiť svojou vôľou skončenie týchto vzťahov. Prezentované spôsoby
skončenia zamestnaneckých vzťahov v štátnej službe (uvoľnenie, prepustenie) sú jednostrannými právnymi úkonmi v súkromnoprávnom zmysle, vyznačujúcimi sa dispozičnou voľnosťou ich subjektov. Nevyznačujú sa predpokladom správnosti, treba na ne
vzťahovať ustanovenia o neplatnosti právnych úkonov. Skončenie zamestnaneckých
vzťahov v štátnej službe nie je ovládané nadriadenosťou a podriadenosťou jeho subjektov; ani jeden zo subjektov nemá v tomto prípade mocenské postavenie voči druhému.
Skončenie týchto vzťahov viažu právne normy na súkromnoprávne úkony. Uplatňujú
sa tu prvky súkromnoprávnej metódy právnej regulácie. Popri prvkoch súkromnoprávnej povahy je tu nepochybná aj existencia verejnoprávnych prvkov, predovšetkým prvkov ochranných a sociálnych, prejavujúcich sa ochranou štátneho zamestnanca pred
prepustením v situáciách, keď nie je možné skončenie zamestnaneckého vzťahu jednostranným právnym úkonom zo strany služobného orgánu. Ingerencia spomínaných
verejnoprávnych prvkov ochrannej a sociálnej povahy vyplýva z nevyhnutnosti ochrany
štátneho zamestnanca.
Právna úprava zamestnaneckých vzťahov v štátnej službe pripúšťa možnosť úpravy
vzájomných práv a povinností subjektov týchto vzťahov aj prostredníctvom kolektívnych zmlúv. Kolektívne zmluvy sú zmluvami súkromného práva, sú založené na zmluvnom princípe a môžu byť posudzované z hľadiska ustanovení o neplatnosti právnych
úkonov. Kolektívne zmluvy vznikajú na základe dobrovoľnosti, nepodliehajú žiadnemu
štátnemu či inému verejnoprávnemu dozoru, ich cieľom je presadzovanie súkromných,
profesionálnych záujmov ich členov. Kolektívne zmluvy sú normatívne zmluvy, ktorých
ustanovenia majú všeobecnú povahu, obdobne ako normatívne právne akty, upravujú
celú skupinu právnych vzťahov rovnakého druhu a neurčitého počtu. [24, s. 15 a nasl.].
Kolektívne zmluvy možno chápať ako dvojstranné právne úkony, ktorým na rozdiel
od normatívnych aktov vydávaných štátnymi orgánmi, nesvedčí predpoklad správnosti. Pri uzatváraní kolektívnych zmlúv prevláda rovnosť v postavení zúčastnených strán,
uplatňuje sa zmluvná autonómnosť subjektov; hranicou uplatnenia zmluvnej voľnosti
sú kogentné ustanovenia príslušných zákonov, ktorým kolektívne zmluvy nesmú odporovať. Kolektívne zmluvy uzatvárajú v mene štátnych zamestnancov príslušné odborové
orgány, v mene zamestnávateľa sú to príslušné služobné orgány. Cieľom uzatvárania kolektívnych zmlúv je zabezpečenie oprávnených záujmov a potrieb štátnych zamestnancov, zlepšenie podmienok výkonu služby, ale aj zdravotných, sociálnych či kultúrnych
podmienok.
Koaličná sloboda je podľa článku 37 Ústavy SR zaručená každému občanovi, štátnych zamestnancov nevynímajúc. Sloboda odborového združovania je považovaná
z ústavnoprávneho hľadiska za súčasť základných práv a slobôd občanov a je jedným
zo základných predpokladov reálnej a účinnej ochrany práv a oprávnených záujmov
účastníkov závislej práce.
V zamestnaneckých vzťahoch v štátnej službe sa pri uzatváraní kolektívnych zmlúv
postupuje podľa osobitného predpisu, t. j. zákona č. 2/1991 Z. z. o kolektívnom vyjed175
návaní v znení neskorších predpisov. Avšak v podmienkach štátnej služby vykonávanej
v právnych vzťahoch verejnoprávnej povahy, koncipovaných k štátu ako zamestnávateľovi, je situácia v značnej miere špecifická. Štát tu v procese kolektívneho vyjednávania
vystupuje v trojakej pozícii, a to ako zákonodarca – zamestnávateľ – sprostredkovateľ
(rozhodca).
Aj vzhľadom na uvedené sa zdá, že proces kolektívneho vyjednávania v podmienkach štátnej služby by mal mať, v porovnaní so všeobecnou úpravou, určité odlišnosti
v podmienkach i vo vecnom obsahu. Domnievame sa, že by bolo žiaduce preskúmať
vzájomnú väzbu príslušných zákonov o štátnej službe a zákona o kolektívnom vyjednávaní s cieľom hľadať optimálne legislatívne riešenia pri uzatváraní kolektívnych zmlúv
v štátnej službe.
Záver
Na základe uvedeného dochádzame k nasledujúcim záverom ohľadne zamestnaneckých vzťahov v štátnej službe: 1) predmet zmieňovaných právnych vzťahov má
duálnu konštrukciu, pozostáva jednak zo správania sa spočívajúceho vo výkone práce
nositeľa pracovnej sily za odmenu, a jednak spočíva v účasti na bezprostrednom uskutočňovaní štátnej moci subjektmi týchto vzťahov voči vonkajšej sfére, 2) právna úprava
dvojakého druhu správania sa v predmete týchto vzťahov má hybridnú povahu, to znamená, že pracovná stránka je upravená normami pracovného práva, funkčná stránka
je upravená normami správneho práva, 3) práva a povinnosti subjektov týchto vzťahov
smerujú jednak k uskutočňovaniu pracovného procesu (pracovnej činnosti), jednak k realizácii štátnomocenských funkcií, t. j. k bezprostrednému uskutočňovaniu štátnej moci,
4) práva a povinnosti subjektov týchto vzťahov, tvoriace obsah zmieňovaných právnych
vzťahov, sú upravené niekoľkými právnymi odvetviami. Na ich úpravu nepostačujú len
normy pracovného práva, ale aj normy ústavného práva, ešte častejšie však správneho
práva. Z tohto pohľadu možno hovoriť o akýchsi zložených alebo kombinovaných právnych vzťahoch.
Výrazom verejnoprávnej povahy zamestnaneckých vzťahov v štátnej službe je existencia niektorých charakteristických znakov týchto vzťahov, inak znakov tiež typických
pre vzťahy v oblasti verejného práva. Zamestnanecké vzťahy v štátnej službe sa zakladajú k štátu ako zamestnávateľovi, vznikajú rozhodnutím (individuálnym právnym aktom)
o prijatí občana do štátnozamestnaneckého pomeru. Vydaniu rozhodnutia však vždy
predchádza žiadosť občana o prijatie do zmieňovaného právneho vzťahu, čo svedčí
o prelínaní pracovnoprávnych a administratívnoprávnych prvkov v tejto oblasti. V priebehu realizácie práv a povinností vyplývajúcich zo zamestnaneckých vzťahov v štátnej
službe sa prejavuje nerovné postavenie subjektov týchto vzťahov, prevládajú vzťahy
nadriadenosti a podriadenosti. Zmluvná sloboda je značne obmedzená, je nahradená
kategorickým vymedzením oprávnení a povinností subjektov, uplatňuje sa kogentná
právna úprava.
Zamestnanecké vzťahy v štátnej službe sú vzťahmi zvýšených práv a povinností
subjektov týchto vzťahov v porovnaní so všeobecnou mierou práv a povinností občanov. Táto skutočnosť je kompenzovaná niektorými výhodami, predovšetkým právne
garantovaným platobným a služobným postupom, inštitútom definitívy, ako aj niektorými ďalšími kompenzačnými ustanoveniami. Vyjadrením verejnoprávnosti zamestnaneckých vzťahov v štátnej službe je aj ich osobitná, autonómna úprava, ktorá je nezá176
vislá od právnej úpravy ostatných zamestnaneckých vzťahov. Vzťahom nadriadenosti
a podriadenosti, to znamená verejnoprávnej povahe týchto vzťahov, zodpovedá aj spôsob riešenia sporov, o ktorých rozhoduje príslušný nadriadený, t. j. služobný orgán a až
následne súd.
Disciplinárna zodpovednosť ako osobitný druh právnej zodpovednosti je jedným
z výrazných, typických a charakteristických znakov zamestnaneckých vzťahov v štátnej
službe dotvárajúci ich verejnoprávnu povahu. Uplatňovanie disciplinárnej zodpovednosti je jedným z výrazných právnych prostriedkov spojených s dôslednou realizáciou
práv a povinností subjektov týchto vzťahov. Disciplinárna zodpovednosť v zamestnaneckých vzťahoch v štátnej službe má zásadne vnútroorganizačnú povahu, je uplatňovaná vnútri týchto vzťahov a podliehajú jej iba osoby, ktoré sú k tejto organizácii v určitom organizačnom vzťahu. Je výrazom vzťahov nadriadenosti a podriadenosti, zánikom
štátnozamestnaneckého vzťahu končí aj jej uplatňovanie.
Nerešpektovanie právom určených podmienok či porušenie povinností v zamestnaneckých vzťahoch v štátnej službe zo strany štátneho zamestnanca nemá povahu
súkromnoprávneho deliktu, a preto nie je a ani nemôže byť predmetom súkromnoprávnych sankcií, ale sankcií verejnoprávnych. Disciplinárne opatrenia ako sankcie za
porušenie služobnej disciplíny v zamestnaneckých vzťahoch v štátnej službe predstavujú sankcie trestnej povahy, ktoré nesmerujú priamo k odstráneniu škodlivých následkov disciplinárneho previnenia. Ich uplatnením sa neprerušuje porušovanie služobnej
disciplíny, ani sa subjekt porušujúci disciplínu neprinucuje správať sa v súlade s požiadavkami disciplíny. Ukladaním disciplinárnych opatrení sa sleduje predovšetkým prevencia, a to buď individuálna, alebo všeobecná.
Ohľadne metódy právnej regulácie v zamestnaneckých vzťahoch v štátnej službe
zastávame stanovisko, že tieto vzťahy sa vyznačujú kombináciou metód právnej regulácie. V súvislosti so vznikom štátnozamestnaneckých vzťahov sa uplatňuje rovnosť v postavení subjektov týchto vzťahov, autonómnosť vôle strán je však obmedzená kogentnosťou právnej úpravy. Ide tu o prelínanie prvkov súkromnoprávnej a verejnoprávnej
metódy právnej regulácie. V priebehu realizácie vzájomných práv a povinností, počas
trvania štátnozamestnaneckého pomeru, prevláda nadriadenosť a podriadenosť v postavení subjektov, uplatňuje sa tu verejnoprávna metóda právnej regulácie.
Pre skončenie zamestnaneckých vzťahov v štátnej službe je charakteristické, že sú
tu zastúpené prvky súkromnoprávnej, ale aj verejnoprávnej povahy. Prípustnosť uzatvárania kolektívnych zmlúv v zamestnaneckých vzťahoch v štátnej službe znamená účasť
súkromnoprávnych prvkov v regulácii vzájomných práv a povinností subjektov týchto
vzťahov, keďže kolektívne zmluvy ako právny inštitút patria do sféry súkromného práva.
Naproti tomu povinné konanie pred rozhodcom pri riešení niektorých sporov z kolektívnych zmlúv má verejnoprávnu povahu.
177
Literatúra
[1] BOGUSZAK, J. - ČAPEK, J.: Teórie práva. Praha: Codex Bohemia, 1997.
[2] KUČERA, E.: Obecná teorie státu a práva. Praha: Orbis, 1976.
[3] ZÁHORČÁKOVÁ, J.: Právna ochrana zamestnanca pred diskrimináciou v pracovnoprávnych vzťahoch (stručná analýza relevantných právnych inštitútov). In: Zborník
príspevkov z medzinárodného vedeckého seminára „Aktuálne trendy v manažmente verejnej správy.“ Bratislava: VŠEMvs, 2011.
[4] KÁLENSKÁ, M.: Pracovní poměr v socialistickém právu. Praha: Academia, 1984.
[5] KÁLENSKÁ, M.: K postavení pracovního práva v československém právním řádu. In:
Právník, č. 7, 1970.
[6] KÁLENSKÁ, M.: K právnímu postavení státních zaměstnanců. In: Právny obzor, č. 2,
1994.
[7] ČEBIŠOVÁ, T.: Socialistická státní služba. Praha: Auci, 1981.
[8] KÁLENSKÁ, M.: K základním problémům pracovního poměru státních zaměstnanců.
In: Právník, č. 6, 1969.
[9] FILO, J. a kol.: Československé pracovné právo. Bratislava: Obzor, 1981.
[10]TOMEŠ, I.: Právní úprava služebních poměrů zaměstnanců státní správy. In: Právo
a zákonnost, č. 4, 1991.
[11]HRVOL, M.: c. d.
[12]KOSTEČKA, J.: K prípravě zákona o státní službě. In: Právní praxe, č. 6, 1993.
[13]KUBICA, J.: Právní úprava služebního poměru. Praha: 1986.
[14]TOMEK, P.: Právní povaha služebního poměru. In: Právník, č. 9,1989.
[15]TOMEK, P.: Právní povaha služebního poměru. In: Právník, č. 10, 1989.
[16]DAVID, L.: Verejnoprávna zmluva a právomoc súdu. In: Právník, č. 1, 1996.
[17]ŠKULTÉTY, P. a kol.: Správne právo hmotné (všeobecná a osobitná časť). Bratislava:
PraF UK, 1997.
[18]ISERZON, E.: Prawo administracyjne. Warsava: 1966.
[19]STAROSCIAK, J.: Otázky teorie a praxe. Praha: Ústav státní správy, 1976.
[20]Z materiálu Kancelárie agenta pre zastupovanie SR v konaní pred Európskou komisiou pre ľudské práva. Bratislava, 1999.
178
[21]KURIL, M.: K právnej úprave štátnej služby vo vybraných krajinách Európskej únie.
In: Zborník príspevkov z medzinárodného vedeckého seminára „Rozvoj verejnej
správy vo svetle aktuálneho akademického výskumu.“ Bratislava: VŠEMvs, 2009.
[22]KURIL, M.: Pracovné vzťahy zamestnancov štátu. In: Aktuálne otázky verejnej správy
(verejnej služby) a možnosti jej ďalšieho zdokonaľovania. Bratislava: APZ, 2008.
[23]KOSTEČKA, J., c. d.
[24]KOSTEČKA, J.: Pracovní právo a legislativní koncepce v oblasti soukromého práva.
In: Právní praxe, č. 1, 1995.
Kontakt
prof. JUDr. Jozef Kuril, CSc.
Katedra práva
Vysoká škola ekonómie a manažmentu verejnej správy v Bratislave
Železničná 14
821 07 Bratislava 214
E-mail: [email protected]
179
Pojem „pracovník“ v pracovnom práve
(rámcová teoreticko-právna analýza)
JUDr. Michal Kuril, PhD.
Abstrakt
V spracovanom príspevku sa autor zaoberá stručnou teoreticko-právnou analýzou
pojmu „pracovník“, ktorý je spravidla vnímaný ako obsahové normatívne synonymum
pojmu „zamestnanec“, hoci pracovné zákonodarstvo de iure pojem „pracovník“ neuznáva. Fyzická osoba môže v pracovnoprávnych a obdobných pracovných vzťahoch
získať v rôznych situáciách individuálny subjektový status (napr. uchádzač o zamestnanie, dobrovoľne nezamestnaný, zamestnanec a pod.), ale nikdy nie právne postavenie
„pracovníka“. Nad pôvodom, obsahom a významom tohto pojmu sa zamýšľame v rámci
tohto príspevku, a to tak z hľadiska analytického, ako aj komparatistického, osobitne
v kontexte úvah de lege lata a de lege ferenda.
Kľúčové slová: pracovník, zamestnanec, pracovnoprávne a obdobné pracovné
vzťahy, závislá práca
The term of „worker“ in labour law (framework theoretical-legal analysis)
Abstract
In the processed article the author deals with a brief theoretical-legal analysis of the
term of „worker“, which is usually known as the contentual normative synonym of the term
„employer“, although the labour legislation de iure the term of „worker“ does not recognize.
A natural person may obtain in labour relations and analogical labour relations individual
legal status (e. g. job seeker, voluntarily unemployed, employee..), but never the legal status
of „worker“. Above the origin, content and meaning of this term we research within this paper, particulary from the analytical and comparative view, and in the context of de lege lata
and de lege ferenda considerations.
Keywords: worker, employee, labour relations, analogical labour relations, dependant
work
Úvod
Pojem „pracovník“ nie je definovaný v žiadnom právnom predpise a v rámci vnútroštátneho práva Slovenskej republiky lege artis neexistuje. Napriek uvedenej skutočnosti sa tento pojem vyskytuje v rôznych prameňoch (vrátane odborných – učebné texty, kvalifikačné práce a pod.), ako aj v prostredí aplikačnej praxe (rôzne zmluvné typy).
Hypotézu, či pracovník môže byť subjektom individuálnych pracovnoprávnych vzťahov
(pracovnej zmluvy) vyvracia znenie samotného Zákonníka práce (§ 1 ods. 2-3, § 11), ktoré za výlučný zmluvný typ pre výkon závislej práce považuje pracovnú zmluvu, pričom
zmluvnými stranami pracovnej zmluvy sú výhradne „zamestnanec“ a „zamestnávateľ“,
nikdy nie „pracovník“.
V prípade, ak dôjde k uzatvoreniu zmluvného typu, v ktorom bude jedna zo zmluvných strán označená ako „pracovník“, nemôže ísť o pracovnú zmluvu, ale o hybridný
zmluvný typ. Pojem „pracovník“ sa predsa len v rôznych právnych predpisoch (vrátane
180
Zákonníka práce) príležitostne vyskytuje, nejde však o jeho potvrdenie ako subjektu individuálnych pracovnoprávnych vzťahov, ale spravidla o odkazy na skoršie normatívne
právne akty, resp. normotvorbu medzinárodných a európskych nadnárodných organizácií. Legislatívny vývoj v posledných desaťročiach smeroval k explicitnému potvrdeniu pojmu „zamestnanec“ a jeho „ostrejšiemu“ vyhraneniu k iným pojmom, s ktorými
by mohol byť zamieňaný (napr. „osoba samostatne zárobkovo činná“, príp. „živnostník“
– tieto subjekty by sme v širšom slova zmysle mohli považovať tiež za „pracovníkov“).
1. Pojmy „pracovník“ a „zamestnanec“
Pojem „pracovník“ nie je definovaný (na rozdiel od pojmu „zamestnanec“) v žiadnom právnom predpise v rámci vnútroštátneho práva SR. Napriek uvedenej skutočnosti
sa tento pojem opakovane vyskytuje vo viacerých právnych predpisoch, resp. vykonávacích právnych predpisoch, príp. v rozhodovacej praxi súdov [1], hoci z legislatívneho
hľadiska ani v jednom prípade nejde o charakter normatívnej (zákonnej) definície. Pojem „pracovník“ možno identifikovať tiež v niekoľkých dokumentoch medzinárodného
a európskeho práva [2], ako aj v súdnej judikatúre rôznych nadnárodných súdov (napr.
Súdny dvor EÚ, Európsky súd pre ľudské práva a pod.).
Právny poriadok SR vytvára už na ústavnoprávnej úrovni (pozri článok 35 Ústavy SR,
pozn.) duálnu štruktúru právnych vzťahov, v zmysle ktorých môže dochádzať k realizácii
určitej (vo všeobecnom chápaní)„pracovnej činnosti“; v pracovnoprávnych a obdobných
právnych vzťahoch (na základe pracovnej zmluvy alebo niektorej z dohôd o prácach
vykonávaných mimo pracovného pomeru) ide o „závislú prácu“, v občianskoprávnych
alebo obchodnoprávnych vzťahoch (napr. za podmienok ustanovených zmluvou o dielo, mandátnou zmluvou, príkaznou zmluvou, sprostredkovateľskou zmluvou a pod.) ide
o „prácu“, ktorá nespĺňa znaky závislej práce (porovnaj s § 1 ods. 2-3 Zákonníka práce).
Charakter oboch „pracovných činností“ je pritom značne rozdielny, keďže „závislá
práca“ predpokladá (odo dňa nástupu zamestnanca do zamestnania, pozn.) nerovné
právne postavenie príslušných účastníkov (zamestnanca a zamestnávateľa). Preto je
súčasťou pracovnej legislatívy pomerne značné množstvo kogentných, resp. relatívne
dispozitívnych ustanovení, ktoré týmto spôsobom „vyrovnávajú - kompenzujú“ vzťah
nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca. Na druhej strane „práca“
v občianskoprávnych, príp. obchodnoprávnych vzťahoch je vykonávaná v prostredí súkromného práva, tzn. kogentné alebo relatívne dispozitívne ingerencie zákonodarcu do
právnej úpravy sú skôr sporadické.
Duálnu štruktúru rozvíja pracovné zákonodarstvo aj v rámci samotnej „závislej práce“, ktorá môže byť vykonávaná v podnikateľskej (výrobnej) sfére (s ohľadom na znenie
Zákonníka práce a osobitných právnych predpisov) alebo v nepodnikateľskej (nevýrobnej) sfére (napr. v súlade so Zákonom o štátnej službe, Zákonom o výkone práce vo verejnom záujme a osobitnými právnymi predpismi).
Fyzická osoba môže v súvislosti s výkonom „závislej práce“ alebo „práce“ získať rôzny subjektový status, ktorý je potvrdený rôznymi právnymi predpismi („zamestnanec“,
„zhotoviteľ“, „mandatár“, atď.). Dokonca aj v prípade, ak fyzická osoba nemá založený
žiadny právny vzťah s inou fyzickou alebo právnickou osobou, môže byť jej subjektový status legislatívne definovaný (napr. „osoba dobrovoľne nezamestnaná“, „uchádzač
o zamestnanie“ a pod.). Tu však platí, že nemôže nastať situácia, kedy by fyzická osoba
181
de iure mohla byť označená (v kontexte konkrétneho právneho predpisu) ako „pracovník“. Aký spôsobom je potom nevyhnutné tento pojem interpretovať ?
Domnievame sa, že k analýze pojmu „pracovník“ možno pristúpiť z viacerých hľadísk. Po prvé, pojem „pracovník“ možno považovať za obsahové synonymum pojmu „zamestnanec“ (tu ide skôr o voľný výklad, pozn.), ktoré však nie je legislatívne definované. Po druhé, pod pojmom „pracovník“ možno rozumieť všetky subjekty individuálnych
pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, ktoré disponujú všetkými zložkami
právnej subjektivity, avšak bez ohľadu na skutočnosť, či majú („zamestnanec“) alebo
nemajú (napr. „uchádzač o zamestnanie“) založený príslušný právny vzťah (ide o tzv. zúžený výklad, pozn.). Po tretie, pojem „pracovník“ môže predstavovať všeobecné (univerzálne) pomenovanie pre všetky subjekty obchodnoprávnych a občianskoprávnych
vzťahov, ktoré vykonávajú „prácu“ v súlade s vybranými zmluvnými typmi týchto právnych odvetví (ide o tzv. zúžený výklad, pozn.) a po štvrté, pojem „pracovník“ môže byť
spojený so všetkými subjektmi právneho poriadku SR, ktoré majú právnu subjektivitu
na výkon „závislej práce“ alebo „práce“, pričom nie je rozhodujúce, či k výkonu „závislej
práce“ alebo „práce“ v skutočnosti dochádza (ide o tzv. extenzívny výklad, pozn.).
Pojem „pracovník“ sa s výnimkou § 256 („Zrušovacie ustanovenia“) a Prílohy č. 2
(„Zoznam preberaných právne záväzných aktov EÚ“) v Zákonníku práce absolútne nevyskytuje. Aj v prípade uvedeného ustanovenia, resp. prílohy ide „iba“ o odkazy na právne predpisy z dávnejšej minulosti (napr. vyhlášku Ústrednej rady odborov a federálneho
ministerstva financií č. 172/1973 Zb. o uvoľňovaní pracovníkov zo zamestnania na výkon funkcie v Revolučnom odborovom hnutí) alebo normatívne právne akty EÚ (napr.
Smernica Rady č. 91/383/EHS doplňujúca opatrenia na podporu zlepšení v ochrane bezpečnosti a zdravia pri práci pracovníkov s pracovným pomerom na dobu určitú alebo
s dočasným pracovným pomerom). Objektívne je preto nutné konštatovať, že pojem
„pracovník“ nie je legitímnou súčasťou Zákonníka práce, a hoci tento pojem možno na
niekoľkých miestach (vyššie uvedených) predsa len identifikovať, ide skôr o „pozostatky“ historickej genézy pracovného zákonodarstva alebo nepresnosti, ktoré sú spôsobené najmä prekladom z anglického jazyka („worker“ – pracovník, „employee“ – zamestnanec“). Pojem „pracovník“ nie je obsiahnutý (v definičnom chápaní) ani v ostatných
právnych predpisoch pracovného zákonodarstva, a to tak v podnikateľskej, ako aj v nepodnikateľskej sfére, pričom identický záver vykazuje aj skúmanie právnych predpisov
v oblasti súkromného práva (Občiansky zákonník, Obchodný zákonník).
Pojem „zamestnanec“ je na rozdiel od pojmu „pracovník“ v Zákonníku práce expressis verbis definovaný. Z tohto hľadiska sa za zamestnanca považuje výlučne fyzická osoba, ktorá v pracovnoprávnych vzťahoch, a ak to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch vykonáva pre zamestnávateľa závislú prácu (§ 11 ods. 1
Zákonníka práce). V znení § 40 Zákonníka práce sú precizované dokonca i niektoré normatívne variácie tohto pojmu. Tu možno pojem „zamestnanec“ označiť za všeobecný
pojem a ostatné pojmy (napr. mladistvý zamestnanec“) za osobitné pojmy. S ohľadom
na uvedené sa za „osamelého zamestnanca“ považuje zamestnanec, ktorý žije sám a je
slobodný, ovdovený alebo rozvedený muž, resp. slobodná, ovdovená alebo rozvedená
žena (ods. 1), pričom za „osamelého zamestnanca“ sa označuje aj osamelý muž alebo
žena z iných vážnych dôvodov (ods. 2). Pod pojmom „mladistvý zamestnanec“ rozumie
Zákonník práce zamestnanca mladšieho ako 18 rokov veku (ods. 3) a „porovnateľným
182
zamestnancom“ je zamestnanec, ktorý má dohodnutý pracovný pomer na neurčitý čas
a na ustanovený týždenný pracovný čas u toho istého zamestnávateľa alebo u zamestnávateľa podľa § 58 Zákonníka práce, ktorý vykonáva alebo by vykonával rovnaký druh
práce alebo obdobný druh práce s prihliadnutím na kvalifikáciu a odbornú prax (ods. 9).
Súčasťou § 40 Zákonníka práce sú aj ďalšie mutácie tohto pojmu (napr. za „zamestnanca so zdravotným postihnutím“ sa považuje zamestnanec uznaný za invalidného
podľa osobitného predpisu [3], ktorý svojmu zamestnávateľovi predloží rozhodnutie
o invalidnom dôchodku – ods. 8), a to aj s osobitným zreteľom na pohlavie (napr. „tehotná zamestnankyňa“ je zamestnankyňa, ktorá svojho zamestnávateľa písomne informovala o svojom stave a predložila o tom lekárske potvrdenie – ods. 6, príp. „dojčiaca
zamestnankyňa“ je zamestnankyňa, ktorá svojho zamestnávateľa písomne informovala
o tejto skutočnosti – ods. 7). Pokiaľ ide o pojem „pracovník“, jeho definícia nielenže netvorí súčasť žiadneho právneho predpisu, ale obdobné platí aj v prípade, ak by sme sa
pokúsili v právnej úprave odhaliť akékoľvek mutácie tohto pojmu („osamelý pracovník“,
„tehotná pracovníčka“, atď.).
Pojem „zamestnanec“ (v nepriamych súvislostiach najmä z dôvodu konkretizovania
pojmu „závislá práca“, pozn.) je systematicky definovaný i v rámci judikatúry Súdneho
dvora EÚ. V imanentných znakoch skúmaného pojmu, ktoré sa v rozhodovacej praxi
Súdneho dvora EÚ v priebehu niekoľkých desaťročí objavili a opakovali, možno konfrontovať predmetný pojem s ostatnými (v zásade analogickými) pojmami, a to vrátane
pojmu „pracovník“.
Podľa Súdneho dvora sa za „zamestnanca“ považuje každá fyzická osoba, ktorá má
právne postavenie štátneho príslušníka niektorého z členských štátov EÚ, ak takáto fyzická osoba vykonáva pracovnú činnosť za určitú protihodnotu (odmenu) v prospech
inej fyzickej alebo právnickej osoby, pričom však uvedená pracovná činnosť musí mať
závislý charakter. [4]. V iných rozhodnutiach Súdny dvor EÚ vyslovil názor, že pojem „zamestnanec“ dotvárajú predovšetkým práva a povinnosti fyzickej osoby, ktorá vykonáva
závislú prácu, resp. potvrdil skutočnosť, že tento pojem by mal mať v práve EÚ stabilizovaný (konštantný) význam a nemal by byť interpretovaný reštriktívne [5], okrem prípadu, ak výkon závislej práce je sekundárnym dôsledkom iného bazálneho cieľa, napr.
zbavenia sa drogovej závislosti. [6].
Pojem „pracovník“ sa nevyskytuje výslovne ani v Ústave SR, keďže tá používa všeobecný pojem „zamestnanci“ (napr. v článku 36) alebo ďalšie osobitné pojmy („každý“, „občania“, „ľudia“, „všetci“, „ženy“, „mladiství“, „osoby zdravotne postihnuté“ – napr.
v článkoch 12, 35, 37, 38). Pri voľnejšom výklade by sme niektoré ustanovenia Ústavy SR
síce mohli spájať aj s pojmom „pracovník“, ak by ten zahŕňal napr. fyzické osoby, ktoré
majú právnu subjektivitu na výkon „práce“ v obchodnoprávnych alebo občianskoprávnych vzťahoch (v kontexte článku 35 ods. 1). Viac sa však prikláňame k názoru, že pojem
„pracovník“ v nadväznosti na znenie Ústavy SR nemá žiadne významné opodstatnenie.
Napr. zákaz diskriminácie (článok 12) sa na horizontálnej úrovni uplatňuje výlučne v taxatívne určených právnych vzťahoch a oblastiach [7], v ktorých vystupujú konkrétni
účastníci (zamestnanci a zamestnávatelia), resp. uplatňovanie zákazu diskriminácie je
vylúčené vo sfére občianskoprávnych vzťahov, kde sú zmluvné strany bez výnimky vždy
presne označené (napr. zhotoviteľ). Prierezové posudzovanie týchto subjektov ako „pracovníkov“ by mohlo zmenšovať vzájomné rozdiely, ktoré medzi nimi existujú (najmä
183
s ohľadom na ich práva, povinnosti a príslušnú oblasť právneho poriadku, t. j. súkromné,
verejné alebo zmiešané právne vzťahy), a ktoré sú nevyhnutné na efektívnu realizáciu
rôznych právnych požiadaviek konštituovaných právnych poriadkom (napr. zásada rovnakého zaobchádzania).
Vylúčenie pojmu „pracovník“ je zrejmé aj z dikcie základných zásad Zákonníka práce. Zásada zmluvnosti (článok 2) síce predpokladá, že pracovnoprávne vzťahy môžu
vznikať iba so súhlasom fyzickej osoby a fyzickej osoby alebo právnickej osoby, avšak
v prípade, ak sa predzmluvné vzťahy ukončia uzatvorením pracovnej zmluvy, subjekty,
ktoré sa stanú jej účastníkmi, sú označované ako zamestnanec a zamestnávateľ. Vo všeobecnosti totiž platí, že tak na hmotnoprávnej, ako aj procesnoprávnej úrovni sú subjektmi individuálnych pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov zamestnanec
a zamestnávateľ, a nikdy nie „pracovník“.
V aplikačnej praxi môže dochádzať k situáciám, kedy je v pracovnej zmluve označený jeden z účastníkov ako „pracovník“. Možno v takomto prípade uvažovať o tom, že
pracovná zmluva je napriek uvedenej skutočnosti platná? Alebo nepresné označenie
účastníka spôsobuje jej relatívnu (tzn. dodatočne odstrániteľnú), príp. absolútnu (tzn.
neodstrániteľnú) neplatnosť? Sme skôr toho názoru, že akýkoľvek zmluvný typ, v ktorom je fyzická osoba vykonávajúca „prácu“ pomenovaná ako „pracovník“, nemožno
považovať za pracovnú zmluvu. Zbytočné je preto aj prípadné skúmanie, o aký druh
neplatnosti by malo ísť, keďže ide o platný zmluvný typ, ale nie o pracovnú zmluvu,
pretože zmluvný typ, ktorý obsahuje zmluvnú stranu „pracovníka“, musíme považovať
za hybridný zmluvný typ. V súlade s ustanovením § 1 ods. 2-3 Zákonníka práce sú však
hybridné zmluvné typy pri výkone závislej práce neprípustné. Ak by podobnú analógiu
uplatňovali v súdnych konaniach v SR príslušné súdy, možno dôvodne prezumovať, že
nezanedbateľné množstvo „pracovných zmlúv“ by mohlo byť kvalifikované ako hybridné zmluvné typy. Sekundárnym následkom by bola strata práv a povinností „pracovníka“, ktoré inak prislúchajú zamestnancovi, a to napr. aj pokiaľ ide o odvodové povinnosti zamestnávateľa, keďže zamestnávateľ (obdobne ako zamestnanec) je zmluvnou
stranou výhradne pracovnej zmluvy. Tento stav je neraz „ospravedlňovaný“ v prostredí
praxe dobrými mravmi, ktoré sú v pracovnom práve právne záväzné. Prejav vôle v pracovnoprávnych vzťahoch je totiž potrebné vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti,
za ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým mravom (§ 15 Zákonníka práce).
Záver
Používanie pojmu „pracovník“ je v právnej teórii, ako aj v aplikačnej praxi do určitej
miery mätúce. Neraz totiž nie je zrejmé, ak dochádza k jeho aplikácii, aká fyzická osoba
by s ním mala byť stotožnená. Môže preto ísť (vo všeobecnom chápaní) o fyzické osoby,
ktorých právne postavenie je zásadne rozdielne, a to napr. „zamestnanca“ v pracovnoprávnych a v obdobných právnych vzťahoch, „zhotoviteľa“ v obchodnoprávnych alebo
v občianskoprávnych vzťahoch, príp. fyzickú osobu bez založeného zmluvného vzťahu
(napr. uchádzača o zamestnanie). Závažné je z tohto hľadiska predovšetkým balansovanie medzi oblasťou súkromného práva a zmiešaným právnym odvetvím (pracovným
právom), pre ktoré sú typické pomerne intenzívne (kogentné alebo relatívne dispozitívne) regulácie zo strany zákonodarcu.
Sme skôr toho názoru, že pojem „pracovník“ by mal byť uplatňovaný predvídavo
a s ohľadom na druh právnych vzťahov, s ktorými je spájaný. Znenie kľúčových právnych
184
predpisov v oblasti pracovného zákonodarstva definuje pojem „zamestnanec“, ktorého
znaky pojem „pracovník“ nemôže automaticky preberať. Na druhej strane pojem „pracovník“ nemá svoje výslovné definičné uplatnenie ani v prostredí občianskeho, resp.
obchodného práva. Navrhujeme preto, aby sa pod týmto pojmom rozumela výlučne
fyzická osoba, ktorá spĺňa všetky zložky právnej subjektivity pre výkon „závislej práce“
alebo „práce“, avšak existencia príslušného zmluvného vzťahu nie je pre naplnenie subjektového statusu „pracovníka“ nevyhnutná. Literatúra
[1] Spolu ide cca o 100 normatívnych prameňov, a to napr. zákon č. 125/2006 Z. z.
o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci v znení neskorších predpisov.
[2] Napr. Dohovor o právnom postavení migrujúcich pracovníkov prijatý Radou Európy
v roku 1977.
[3] Zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov.
[4] Rozsudok Súdneho dvora vo veci C-66/85 Lawrie Blum proti Land Baden-Württemberg.
[5] Rozsudok Súdneho dvora vo veci C-109/04 Karl Robert Kranemann proti Spolková
krajina Severné Porýnie-Vestfálsko.
[6] Rozsudok Súdneho dvora vo veci C-344/87 Bettray proti Staatssecretaris van Justitie.
[7] Pozri § 3 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých
oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov.
[8] Zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov.
[9] Zákon č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti v znení neskorších predpisov.
[10]Zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.
[11]Zákon č. 400/2009 Z. z. zákon o štátnej službe v znení neskorších predpisov.
[12]Zákon č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení neskorších
predpisov.
185
Kontakt
JUDr. Michal Kuril, PhD.
Katedra pracovného práva a práva sociálneho zabezpečenia
Univerzita Komenského v Bratislave
Šafárikovo nám. č. 6
P. O. BOX 313
810 00 Bratislava 1
E-mail: [email protected]
186
Teoretické východiská vodcovských vlastností a hľadanie
spoločných charakteristík úspešných lídrov
Ing. Ivana Ljudvigová - Ing. Ivana Mišúnová Hudáková, PhD.
Abstakt
Prístup zameraný na vlastnosti, charakteristiky a na zvláštne rysy lídra bol jedným
z prvých systematických prístupov k skúmaniu vodcovstva. Vodcovské vlastnosti boli
skúmané kvôli zisteniu, čo robí určitých ľudí veľkými lídrami. Teórie, ktoré boli rozvíjané,
sa nazývali teórie „veľkého muža”, pretože sa sústreďovali na identifikovanie vrodených
kvalít a charakteristík, ktorými disponovali veľkí spoločenskí, politickí a vojenskí vodcovia. Verilo sa, že ľudia sa s týmito vlastnosťami rodia a že nimi disponujú len „veľkí” ľudia.
Cieľom príspevku je uviesť vodcovské vlastnosti úspešných lídrov prostredníctvom
štúdia domácej a zahraničnej literatúry. Výsledkom prieskumu je komparácia štúdií vodcovských vlastností a charakteristík, ktoré v súčasnom meniacom sa podnikateľskom
prostredí môžu prispieť k zdokonaleniu strategického riadenia. Dochádza k jeho skvalitneniu a k zefektívneniu.
Kľúčové slová: vodcovstvo, vodca, vodcovské vlastnosti, osobnostné charakteristiky lídrov
Theoretical background of leadership traits and the search for common
characteristics of successful leaders
Abstract
The trait approach was one of the first systematic attempts to study leadership. Leadership traits were studied to determine what made certain people great leaders. The theories
that were developed were called „great man” theories because they focused on identifying
the innate qualities and characteristics possessed by great social, political, and military leaders. It was believed that people were born with these traits, and that only the “great” people
possessed them.
The aim of this paper is to describe the leadership qualities of successful leaders through
the study of domestic and foreign literature. The result of this research is a comparison of
studies on performance and leadership characteristics that may, in the current changing
business environment, contribute to the advancement of strategic management. It leads to
quality and effectiveness improvement.
Keywords: leadership, leader, leadership traits, personality characteristics of leaders
Úvod
Alexander Veľký, Napoleon Bonaparte alebo dalajláma – každý z nich znamená pre
mnohých ľudí vzor hodný nasledovania, vodcu. Vlastnou charizmou presvedčili milióny ľudí o svojej pravde. Prečo určití lídri, ako napríklad M. Gándhí, Mohammed alebo
M. Tse-tung inšpirovali tak intenzívne svojou vrúcnosťou, zasvätením a nadšením? Ako
niektorí lídri (J. Caesar, A. Veľký) postavili obrovské ríše? Prečo niektorí, skôr nenápadní
a obyčajní ľudia (A. Hitler, C. Caesar) vystúpili na pozície tak obrovskej moci? Prečo majú
187
niektorí lídri verných nasledovníkov, ktorí sú ochotní obetovať svoje životy, kým ostatnými lídrami ľudia tak opovrhovali, že boli splietané rôzne konšpirácie, aby ich zavraždili?
Je vodcovstvo umením, darom od Boha alebo možno vodcovské atribúty nadobudnúť
tréningom a štúdiom?
Vodcovstvo je prirodzený jav, každá skupina potrebuje vodcu. [4, s. 1]. Skutočný
vodca sa dostáva do svojej pozície prirodzene. Ale na to, aby sa niekto stal vodcom, nestačí vôľa. Ktoré vlastnosti musí teda vodca mať, aby ho ostatní v skupine rešpektovali?
1. Osobnostné charakteristiky vodcov – výsledky prieskumu a diskusia
Otázky vodcovstva sú dlhú dobu predmetom špekulácií. Na jednej strane sme svedkami početných diskusií o požadovaných vlastnostiach vodcu, pomocou ktorých dosahuje úspech. Proti tomu však stoja tvrdenia, že žiadny osamotený vodca nemôže byť
úspešný, aj keď disponuje požadovanými vlastnosťami. [12, s. 140]. Vďaka komplexnej
a premenlivej povahe vodcovstva existuje mnoho rôznych spôsobov, ako vodcovstvo
analyzovať. Jedným z prístupov ako skúmať vodcovstvo je prístup založený na vlastnostiach, na charakteristikách a na zvláštnych rysoch lídra. Ide vôbec o jeden z prvých pokusov o systematické skúmanie problémov vedenia ľudí. Tento prístup zdôrazňuje také
atribúty lídra ako sú osobnosť, motívy, hodnoty, zručnosti a vychádza z domnienky, že
určité vlastnosti osobnosti sú predpokladom schopnosti viesť ľudí. [9, s. 36].
Termín vlastnosť alebo charakteristika (trait) sa vzťahuje na rozmanité individuálne atribúty, zahŕňajúce aspekty osobnosti, temperamentu, potrieb, motívov a hodnôt.
Osobnostné charakteristiky sú relatívne stále dispozície k správaniu sa v jednotlivých
situáciách. [14, s. 43].
2.Teória veľkého muža
Všetci sme už počuli vyhlásenia typu „on sa narodil ako líder“ alebo „ona je prirodzený líder“. Tieto vyhlásenia sú obyčajne používané pri ľuďoch, ktorí majú určitú perspektívu smerom k vodcovstvu, resp. sa vyznačujú určitými vlastnosťami, charakteristikami
alebo osobitosťami, ktoré ich predurčujú na rolu lídra.
Prvotné texty o vodcovstve zdôrazňovali úlohu jednotlivca, tzv. veľkého muža ako
príčinu udalostí. Zásadné politické, ekonomické alebo sociálne zmeny boli pripisované
všemocnému vládcovi, pápežovi alebo ministrovi. Teória veľkého muža predpokladá,
že títo ľudia sú výrazne odlišní od ostatných, a preto sú schopní hrať prominentnú rolu.
Teória kládla dôraz skôr na identifikáciu charakteristík vodcu než na vysvetlenie dôvodov, ktoré k danej udalosti viedli. Štúdie vodcovstva sa zameriavali na poznanie a na
pomenovanie typických vlastností a atribútov vodcu. Neskoršie výskumy však ukázali,
že skutočnosť je od teórie veľkého muža značne odlišná, pretože niektorí skutoční vodcovia sa od vžitej predstavy značne odkláňali. [2, s.105].
Na začiatku 20. storočia sa skúmali vlastnosti alebo charakteristiky lídrov z dôvodu
zistiť, prečo sa určití ľudia stali uznávanými vodcami. Teórie, ktoré boli vypracované, sa
nazývali vodcovské teórie veľkej osobnosti (tzv. „great men theories“) a sústreďovali sa
na identifikovanie vrodených kvalít politických, spoločenských alebo vojenských lídrov.
Verilo sa, že ľudia sa s týmito charakteristikami rodia, a teda, že nimi disponujú len „vyvolení“. Tento prístup sa zameriava na ženu alebo muža, ktorý prácu vykonáva, nie na
prácu samotnú. Pozornosť je venovaná skôr výberu vodcov, a nie výcviku k vedeniu ľudí.
Napríklad P. Drucker v roku 1955 upozorňuje: „Vodcovstvo má najvyššiu dôležitosť, nie
188
je zaň náhrada. Nemôže však byť ani vytvorené, ani vyučované alebo študované.“ [2, s.
105]. V tomto období sa výskum sústreďuje na determinovanie špecifických vlastností,
ktoré jasne odlišujú lídrov od nasledovníkov.
Teórie vodcovstva založené na vlastnostiach a na zvláštnych rysoch pripisovali manažérsky úspech mimoriadnym schopnostiam, ako sú neúnavná energia, prenikavá
intuícia, tajomná predvídavosť alebo neodolateľná presvedčovacia moc. Stovky štúdií
osobitostí vykonaných najmä počas rokov 1930 až 1940 sa snažili odhaliť fyzické, duševné a osobnostné vlastnosti najefektívnejších manažérov. Boli to časy, keď všetci lídri
museli byť vysokí a autoritatívni, s pevným stiskom ruky a s vyrovnaným pohľadom.
[13, s. 4]. Najčastejšie sa hovorilo o nasledujúcich charakteristikách lídrov, ktoré môžeme
rozdeliť do šiestich kategórií:
•
fyzické vlastnosti – vek, výška, hmotnosť
•
profil človeka – výchova, skúsenosti, spoločenský status
•
inteligencia – schopnosti, úsudok, vedomosti
•
osobnostné vlastnosti – autoritatívnosť, nezávislosť, rozhodnosť, sebadôvera
•
črty charakterizujúce vzťah k úlohám – zodpovednosť, iniciatívnosť, vytrvalosť
•
sociálne črty – schopnosť dozerať, kooperatívnosť, takt, diplomacia. [10, s. 324].
Odborníci na vodcovstvo hľadali základný súbor znakov lídrov podľa výšky, pohlavia,
zdedených čŕt a štýlu rozprávania, ale zbytočne. Pokusy o určenie rysov osobnosti, fyzických alebo mentálnych charakteristík „dobrých“ alebo „úspešných“ vodcov sa stretli len
s malým úspechom. Úspešní lídri môžu pochádzať z rôznych prostredí, môžu mať odlišné
fyzické aj charakterové črty. Ani masívny výskum nezistil vlastnosti, ktoré by zaručovali
vodcovský úspech. Platnosť tejto teórie spochybnili viaceré príklady z praxe, ktoré ukázali, že aj osobnosť, ktorá nedisponuje týmito znakmi, môže efektívne viesť ľudí. Výskumy
sa zároveň nezhodli v tom, ktoré charakteristiky a aké vzťahy medzi nimi sú pre vedúcich rozhodujúce. Napríklad Byrd vo svojej štúdii podal do roku 1940 dlhý zoznam rysov,
ktoré výskum preukázal u rôznych lídrov, ale len päť percent týchto charakteristík bolo
spoločných vo viacerých štúdiách. Jennings v inej štúdii zasa zistil, že „ani za päťdesiat
rokov skúmania sme nenašli jedinú povahovú črtu alebo súbor vlastností, ktoré by pomohli rozlíšiť medzi vedúcim a nevedúcim“. [2, s. 105]. Jedným z dôvodov zlyhania bolo,
že sa nevenovala dostatočná pozornosť usporiadaniu premenných v príčinnom reťazci,
čo mohlo ďalej vysvetliť, aký vplyv majú vlastnosti lídra na neskorší výsledok, akým je
skupinová výkonnosť alebo ďalší vývoj, posun lídra. Dominantnou výskumnou metódou
bolo hľadať významnú koreláciu medzi individuálnymi atribútmi lídra a kritériami úspechu lídra bez toho, aby sa skúmali vysvetľujúce procesy. [14, s. 44].
V polovici 20. storočia mnohé výskumy spochybnili spomínaný prístup založený
na univerzálnych vodcovských vlastnostiach. R. Stogdill vo svojom výskume zistil, že
neexistuje žiaden ucelený súbor vlastností, ktoré odlišujú lídrov od nelídrov v rôznych
situáciách. [8, s. 15]. Vlastnosti, ktoré jednotlivcovi umožnia byť lídrom v jednej situácii,
nemusia byť vhodné pre zvládnutie inej situácie. Skôr než kvality, ktorými disponujú
jednotlivci, bol leadership skúmaný ako vzťah medzi ľuďmi v rôznych sociálnych situáciách. Osobnostné faktory sú síce naďalej dôležité, ale začínajú sa považovať za relatívne vo vzťahu k požiadavkám konkrétnej situácie.
189
Medzi odborníkmi vznikol veľký záujem o vysvetlenie toho, akým spôsobom
ovplyvňujú vlastnosti vodcovstvo. Zistilo sa, že osobnostné vlastnosti (charakteristiky)
sú silne prepojené s vnímaním vodcovstva. [1, s. 102]. S. Kirkpatrik a E. Locke dokonca
dospeli k záveru, že efektívni lídri sú v skutočnosti zreteľne odlišné typy ľudí v niekoľkých kľúčových ohľadoch. [5, s. 56]. Neskôr uskutočnené štúdie ukázali vzťah medzi
vodcovstvom a istými charakteristikami osobnosti, ako je napríklad vzťah medzi efektivitou vodcovstva a inteligenciou, schopnosťou dohľadu, iniciatívou, sebaistotou a individualitou v spôsobe vykonania práce. R. Stogdill uskutočnil v priebehu 20. storočia
dva prieskumy, a to v rokoch 1948 a 1974, v ktorých analyzoval a syntetizoval takmer
400 štúdií, ktoré skúmali vlastnosti vodcov. Pri bližšom pohľade na každý z týchto
prieskumov môžeme získať jasnejšiu predstavu ako individuálne vlastnosti prispievajú
k procesu vodcovstva.
Stogdillov prvý prieskum identifikoval skupinu dôležitých vodcovských vlastností,
ktoré súvisia s tým, ako sa jednotlivci v rôznych skupinách stávajú vodcami. Jeho výsledky ukázali, že priemerný jednotlivec vo vedúcej úlohe prevyšuje priemerného člena skupiny charakteristikami, ako sú inteligencia, vzdelanie, spoľahlivosť a zodpovednosť, originalita, spoločenská účasť a socioekonomické postavenie. [11, s. 66]. Výsledky
tohto prieskumu rovnako ukázali, že jednotlivec sa nestáva lídrom iba preto, že má isté
vlastnosti. Vlastnosti, ktoré má líder musia byť relevantné situácii, v ktorej sa vodca nachádza. Ako už bolo uvedené skôr, líder v jednej situácii nemusí byť nevyhnutne lídrom
aj v inej situácii. Výsledky tiež dospeli k záveru, že vodcovstvo neznamená pasívny stav,
ale že je založený na pracovnom vzťahu medzi lídrom a ostatnými členmi skupiny. Tento výskum ohlasoval začiatok nového trendu k výskumu vodcovstva, ktorý sa zameriaval na správanie sa lídra a na situácie pri vedení.
Stogdillov druhý výskum, publikovaný v roku 1974, bol viac zameraný na popísanie úlohy vlastností vo vodcovstve, zatiaľ čo prvý výskum za najdôležitejší determinant
vodcovstva považoval situačné faktory, a nie osobnostné faktory. Potvrdila sa myšlienka, že charakteristiky lídra sú skutočne súčasťou vodcovstva. Stogdillov druhý výskum
identifikoval 10 charakteristík, ktoré majú pozitívnu asociáciu s vodcovstvom. Zoznam
obsahoval nasledujúce vlastnosti:
•
zmysel pre zodpovednosť a dokončenie úlohy
•
ráznosť a vytrvalosť v snahe o dosiahnutie cieľov
•
podstupovanie rizika a originalitu pri riešení problémov
•
prejavovanie iniciatívy v sociálnych (spoločenských) situáciách
•
sebadôveru a vnímanie osobnej identity
•
ochotu prijať dôsledky svojich rozhodnutí a činov
•
schopnosť vyrovnať sa s interpersonálnym stresom
•
toleranciu
•
schopnosť ovplyvňovať správanie sa iných ľudí
•
schopnosť štruktúrovať systémy sociálnej interakcie. [8, s. 17].
190
R. Mann uskutočnil podobnú štúdiu ako R. Stogdill, pričom preskúmal viac ako 1
400 zistení týkajúcich sa osobností a vodcovstva v malých skupinách. V závere svojho
výskumu navrhol, že osobnostné vlastnosti môžu byť použité na rozlíšenie lídrov od
nelídrov. Jeho výskum identifikoval lídrov ako silných v takých vlastnostiach, ako sú
inteligencia, prikazovanie, autoritatívnosť, extroverzia, prispôsobenie a konzervativizmus. [6, s. 250].
S. Kirkatrick a E. Locke vychádzali pri svojom výskume z predpokladu, že „je jednoznačne jasné, že lídri nie sú ako ostatní ľudia.“ [5, s. 49]. Na základe kvalitatívnej
syntézy predchádzajúcich výskumov určili šesť vodcovských vlastností, ktoré odlišujú
lídrov od nelídrov. Sú nimi energia, motivácia, bezúhonnosť, sebadôvera, kognitívna
schopnosť a znalosť úlohy. Podľa týchto autorov uvedené vlastnosti tvoria pravý základ
lídrov, pričom jednotlivci sa môžu narodiť s týmito vlastnosťami, môžu sa ich naučiť
alebo ide o oboje.
V 90. rokoch 20. storočia výskumy začali skúmať vodcovské vlastnosti súvisiace
s emocionálnou inteligenciou, ktorá bola charakterizovaná ako schopnosť porozumieť
pocitom, názorom a správaniu sa ostatných ľudí, ako aj svojmu vlastnému, a na základe toho náležite konať. [7, s. 54]. S. J. Zaccaro definoval emocionálnu inteligenciu
ako schopnosť selektovať a prijať najlepšiu odozvu vzhľadom na faktory situácie a na
sociálne prostredie. [15, s. 8]. Niekoľko empirických výskumov ukázalo, že emocionálna
inteligencia je kľúčová pre efektívnych lídrov. Základom je osobné presvedčenie lídra,
že ľudia pracujú radi, že je to ich základná prirodzená potreba. [3, s. 78]. Lídri s emocionálnou dimenziou dosahujú vyššie zisky, morálku, motiváciu, nasadenie a skôr udržia
talenty v organizácii. Dôležitými súčasťami emocionálnej inteligencie sú empatia, skutočné počúvanie ostatných a ich rozvoj, tímová práca, schopnosť inšpirovať a ovplyvňovať.
Tabuľka 1 poukazuje na sumarizáciu vlastností alebo charakteristík, ktoré boli
v priebehu 20. storočia identifikované na základe výskumov rôznych autorov. Ilustruje
jasne rozsah (šírku) vlastností súvisiacich s vodcovstvom. Kým niektoré charakteristiky
sa objavili vo viacerých výskumných štúdiách, niektoré sa vyskytli len v jednej alebo
v dvoch štúdiách. Tabuľka 1 reprezentuje všeobecné zbližovanie výskumu v oblasti
vodcovských vlastností a ďalej ukazuje, aké ťažké je vybrať určité vlastnosti ako rozhodujúce vodcovské vlastnosti.
191
T a b u ľ k a 1
Sumarizácia štúdií vodcovských vlastností a charakteristík
Stogdill (1948)
•
•
•
•
•
•
•
•
inteligencia
ostražitosť
prehľad
zodpovednosť
iniciatívnosť
vytrvalosť
sebavedomie
spoločenskosť
Mann (1959)
•
•
•
•
•
•
Lord, DeVader, Alliger
(1986)
• inteligencia
• prikazovanie
• autoritatívnosť
inteligencia
prikazovanie
prispôsobivosť
autoritatívnosť
extroverzia
konzervativizmus
Kirkpatrick, Locke (1991)
•
•
•
•
•
•
energia
motivácia
bezúhonnosť
sebadôvera
kognitívna schopnosť
znalosť úlohy
Stogdill (1974)
•
•
•
•
•
•
•
•
•
•
úspešnosť
vytrvalosť
prehľad
iniciatívnosť
sebavedomie
zodpovednosť
kooperatívnosť
odolnosť
ovplyvňovanie
spoločenskosť
Zaccaro, Kemp, Bader (2004)
•
•
•
•
•
•
•
•
•
•
•
kognitívne schopnosti
extroverzia
svedomitosť
emocionálna stabilita
otvorenosť
schopnosť presvedčiť
motivácia
sociálna inteligencia
sebapoznanie
emocionálna inteligencia
riešenie problémov
Prameň: Northouse, G. P.: Leadership: Theory and practice. Fifth edition. London: Sage Publications,
2010. s. 9. ISBN 9781412974882.
Na základe uvedených výskumov možno načrtnúť aj všeobecný portrét uznávaného lídra. Väčšina odborníkov sa zhoduje v tom, že to musí byť výrazná, silná osobnosť,
s vysokou emocionálnou inteligenciou. Veľmi dôležité je, aby bol schopný tímovej práce, pretože na ňom leží najväčšia zodpovednosť za výsledky spoločnej práce. Dobrý líder musí mať odvahu a ochotu niesť riziko, ale musí aj vedieť požiadať o pomoc a radu.
Zároveň by však mal byť ochotný nechať druhých pri sebe vyrásť a mať cit pre chvíľu,
kedy má ustúpiť do úzadia a odovzdať kormidlo inému.
Záver
Ktoré vlastnosti robia lídra lídrom, to ešte nikto nikdy presne vedeckým výskumom
neurčil a nedokázal. Samozrejme, existuje určitá skupina potrebných vlastností, ale každý z úspešných lídrov ju má inak namiešanú a inak svoje schopnosti využíva. Vodcovstvo
založené na vlastnostiach a na zvláštnych rysoch nastolilo základnú otázku, či sa lídrom
človek rodí alebo sa im stáva, resp. či je vodcovstvo umenie alebo veda. Dnes už prevažujú názory, že tieto alternatívy sa navzájom nevylučujú. Niektoré z typických čŕt lídra sú
192
síce vrodené (energia, čiastočne inteligencia, asertivita a správanie sa), ale je nutné ich
ďalej rozvíjať alebo sa dajú vypestovať. [10, s. 325]. To znamená, že „talent“ jednoducho
nestačí. Aj keď existujú niektoré vrodené vlastnosti, ktoré charakterizujú dobrého vedúceho, musí byť tento prirodzený talent podporovaný a ďalej rozvíjaný. Hoci je vodcovstvo aj umením, stále je potrebné používať špeciálne schopnosti a techniky. [2, s. 108].
Napriek zjavným nedostatkom prístupu k vodcovstvu založeného na vlastnostiach,
charakteristikách a na zvláštnych rysoch lídra, ktoré spočívali najmä v jeho nízkej výpovednej hodnote, koncipovaný výskum pomaly nahromadený za roky urobil pokrok
v objavovaní toho, ako sa atribúty leadershipu vzťahujú na správanie sa a na efektívnosť
vodcov. A oveľa novší prístup založený na vlastnostiach skúma hodnoty lídra, ktoré sú
dôležité pre vysvetľovanie etického vodcovstva.
Literatúra
[1] BRYMAN, A.: Charizma and leadership in organizations. London: Sage, 1992. 336 s.
[2] CEJTHAMR, V. - DĔDINA, J.: Management a organizační chování. Praha: Grada Publishing, 2010. 344 s. ISBN 978-80-247-3348-7.
[3] ČÁPOVÁ, Š.: Leadership a emocionální inteligence. In: Moderní řízení, č. 7, 2010. s.
78 - 79. ISSN 0026-8720.
[4] FABIÁN, D.: Prečo bol vodcom slepý opičiak? In: Denník SME, 18. október 2005. s. 1.
ISSN 1335-440X.
[5] KIRKPATRICK, S. A. - LOCKE, E. A.: Leadership: Do traits matter? In: The Executive, č. 5,
1991. s. 48-60.
[6] MANN, R. D.: A review of the relationship between personality and performance in
small groups. In: Psychological Bulletin, č. 56, 1959. s. 241-270.
[7] MARLOWE, H. A.: Social intelligence: Evidence for multidimensionality and construct independence. In: Journal of Educational psychology, č. 78, 1986. s. 52 - 58.
[8] NORTHOUSE, G. P.: Leadership: Theory and practice. Fifth edition. London: Sage
Publications, 2010. 432 s. ISBN 9781412974882.
[9] RUDY, J. - CIBÁKOVÁ, V.: Úvod do manažmentu a marketingu. Bratislava: Štátny pedagogický ústav v Bratislave, 1996. 164 s. ISBN 80-85756-25-0.
[10]SEDLÁK, M.: Manažment. Bratislava: Iura Edition, 2007. 360 s. ISBN 80-89047-18-1.
[11]STOGDILL, R. M.: Personal factors associated with leadership: A survey of the literature. In: Journal of Psychlogy, č. 25, 1948. s. 35-71.
193
[12]SUNTINGEROVÁ, Ľ.: Kreativita v manažmente. Bratislava: Sprint dva, 2010. 296 s.
ISBN 978-80-89393-21-3.
[13]ULRICH, D. - SMALLWOOD, N. - SWEETMAN, K.: Kód lídrov. Bratislava: Eastone Books,
2010. 149 s. ISBN 978-80-8109-122-3.
[14]YUKL, G.: Leadership in organizations. Seventh Edition. New Jersey: Pearson Prentice Hall, 2010. 644 s. ISBN 978-0-13-815714-2.
[15]ZACCARO, S. J.: Organizational leadership and social intelligence. In: American Psychologist, č. 62, 2007. s. 6 - 16.
Kontakt
Ing. Ivana Ljudvigová
Katedra manažmentu
Fakulta podnikového manažmentu
Ekonomická univerzita v Bratislave
Dolnozemská cesta 1/b
852 35 Bratislava 5
E-mail: [email protected]
Ing. Ivana Mišúnová Hudáková, PhD.
Katedra malého a stredného podnikania
Vysoká škola ekonómie a manažmentu verejnej správy v Bratislave
Železničná 14
821 07 Bratislava 214
E-mail: [email protected]
194
The corporate social responsibility strategy and the local community
dr. Renata Maćkowska
Abstract
Corporate social responsibility is closely linked with the aspect of co-financing local
and regional development. It stimulates positive change within the company’s environment, influences an increase in the quality of living of the local community members as
well as stimulates regional development.
Keywords: social responsibility, social and business goals, local community
Introduction
Social responsibility is not clearly defined in source literature. The interpretation of
CSR has undergone a process of evolution over time. Social responsibility means voluntary and conscious relations between internal and external partners and the company
with regard to social, cultural, economic and ecological aspects while observing personal ethics rules which are implemented in an integrated and consistent way5.
A company is currently required to „present a more socially responsible attitude
and integrate social expectations, behaviour and attitude”. [11, p. 22]. It is expected that
the companies fulfil certain obligations with respect to the local community. Social involvement may be a proof of adopting a fully socially responsible strategy by the company or it may define areas of the company’s special concern. One way or the other this
attitude’s objective is to create a more friendly environment and solid social trust.
The coomunity’s attitude towards the company on the other hand, has got increasing impact on the overall corporate activity. Job creation, the use of generally accepted
technology, charity or support of local activity result in social acknowledgement as well
as in recognition of the company’s goals and problems. All of the above factors allow for
positive change within the company’s environment, influence and improve the standard of living of the community members and stimulate regional development.
Social activity of the company
Social involvement of the company embraces different forms of corporate activity
among which resolving social problems deserves special attention. The choice of the
form of social support depends on the corporate objectives and expected results.
A clear relation between the corporate activity and local community proves the
significance of integration of the social and business goals of the organization, which
should especially concentrate on the following:
•
co-operation with the local authorities
•
support of the local economy by co-operating with the local suppliers
•
interact with the community's knowledge, attitude and expectations
•
support of the local health, education, culture and entertainment.
5Definition drawn up for the purpose of statutory research of the Public Management and Social Science
Department at the University of Economics in Katowice.
195
It is crucial for the success of local development projects to maintain partnership
between the business, local authorities and citizen organizations. Creation of networks
helps to determine mutually beneficial areas of co-operation and allows to profit from
each other’s knowledge, skills and experience. The complete modification of behaviour
and partnership motives among all three parties is a result of social corporate involvement.
It is important to agree on mutual co-operation between the business and the local
authorities with regard to financial support of local and regional development projects,
whose objective should be the creation of job opportunities and development of infrastructure. In the case of the multinational companies it is important to support local
producers, craftsmen or organizations that employ the disabled.
Interaction between companies and the local authorities also seems crucial in the
aspect of the European Union funds. Coherent action should be taken in promoting cites
and regions abroad as well as in obtaining support for individual and group projects.
Interaction aiming at the creation of a coherent image of partnership internationally is
also necessary as one of the key requirements of the EU funding is project co-financing.
Another form of activity is co-operation with local universities and other higher education institutions. An example of a socially responsible activity in this aspect is such,
where there are no direct profits for the company. These liaisons are mainly based on
the exchange of ideas and experience between higher education institutions and business and usually take the form of conferences or joint research projects. Compatibility
of each other’s knowledge, ideas and experience are what determines the scale of CSR.
Benefits arising from this form of CSR activity embrace the following:
•
financial support for the institution, which should raise the quality of education;
•
personal development of the academic staff who benefit from the corporate
experience;
•
increase in opportunities for student professional development (during internships),
which improves the overall quality and attractiveness of the institution and the
region;
•
flow of knowledge from the institutions to the company. [10].
Social investment should be mentioned as well. Social investment is long-term,
strategic activity undertaken together with the local comunity. Its aim is to solve certain
social problems which are considered important by the organization’s management in
order to maintain long-term corporate strategy and at the same time sustained regional
development.
The CSR policy determines which investment prospects are socially and economically valuable. These investments may involve supporting vocational development, raising ecological awareness, providing necessary help for the community in case of hazard, professional help in vocational and citizen training, drawing up and distribution of
educational material.
CSR investment usually takes place in the form of financial and material donation,
co-operation with NGOs and private and public partnership programmes. This form of
196
social involvement consistently maintained by the company may efficiently improve
the standard of living of the local community and allows to create a friendly environment. Social programmes supported by companies are mutually beneficial.
The educational aspect of co-operation with the company’s environment is very important as it concerns building social awareness and exploring social problems. Educational activity may assist vocational activity, build ecological and consumer awareness
or indicate potential hazards.
Information disclosed by the company for educational purposes does not necessarily have to be confidential and related directly to this company. The educational material’s purpose is to serve the community by delivering significant and useful information. It often constitutes a part of a whole social campaign whose function is to inform
and educate.
It is necessary for the company to fulfil the function of a responsible employer
whose special attention is drawn to employee professional progress and fulfilment of
their individual goals. Organizing training courses gives the employees inspiration to
raise their qualifications and at the same time improve the quality of their lives. The
companies encourage social involvement of their staff by involving them in social and
voluntary projects.
Many organizations encourage their employees to take part in projects run by local authorities and institutions or charity organizations. Management is ready to allow
them to perform these tasks during their regular work time. This is how companies create mechanisms of social involvement how they become an important factor that influences development of the local community.
One more indicator of social involvement is sponsorship which enhances positive
and social corporate image. This kind of activity is commonly acknowledged by the
general public which proves it efficiency. [2, p. 192]. In exchange for financial support,
the company may profit from a positive perception of the company’s image. Sponsorship allows the company to reach a large part of the public by relating to their needs.
Charity builds an even closer connection with the local community and is becoming increasingly popular among companies. This kind of activity illustrates best the scale
of social involvement at the same time strengthening key social values. It may support
important social endeavours, actions, events and fund raisers. The company’s financial
and organizational involvement in this case serves to resolve different social issues. The
organizations may help in charity events by financial or material donations. Philanthropy often serves the improvement of the standard of living for the local community, e.g.
Playgrounds, computer laboratories.
Conclusion
Modern companies are not only expected to be profitable but also to be socially
valuable. This expectation is indicated by all company partners. More and more firms
realize that their support in solving local and regional problems is beneficial for the
community but also for the organization. Such activity improves the organization’s image, relations with the community and also integrates employees around these values.
197
It is becoming increasingly important to take up such action that influences successful problem shooting within the local community. Social involvement increases investor prospects and improves relations with the local authorities.
It is worth concentrating on:
•
the goal of uprooting in the local and regional community
•
connection of the CSR with the regional and local development programmes with
the use of efficient communication
•
creation of institutions and taking up activities raising CSR awareness.
In order to be successful in practising corporate social responsibility, the company
needs to consider social and economic values at the level of decision making. Social
programmes supported by companies are mutually beneficial for companies and local communities as they empower the organization and the community. In practise, it
usually means that the capital invested in the project by the company may not lead to
direct, measurable profits, nevertheless they will eventually result in an increase of the
standard of living and stability of the environment.
All forms of corporate social involvement have an impact on the social and economic development of the community and thus on its well-being regardless of the motive of this activity be it moral obligation like charity or a simple profit-driven objective
both short-term and long-term.
References
[1] BUDZYŃSKI, W.: Wizerunek firmy, kreowanie, zarządzanie, efekty. Warszawa: Poltext,
2002.
[2] CENKER, E.: Public relations. Poznań: Wydawnictwo WSB, 2000.
[3] KLASIK, A.: Strategie regionalne – formułowanie i wprowadzanie w życie. Katowice:
Wydawnictwo AE, 2001
[4] KOLARSKA-BOBIŃSKA, L. (red.): Świadomość ekonomiczna społeczeństwa i wizerunek biznesu. Warszawa, 2004.
[5] LOGAN, D.: Employees in the Community: A Global Force for Good. The Corporate
Citizenship Company. London, 2002.
[6] ŁASZYN, A.: Firma społecznie sympatyczna. In: Marketing w praktyce, No. 6, 2006.
[7] PENC, J.: Innowacje i zmiany w firmie- transformacja i sterowanie rozwojem
przedsiębiorstwa. Warszawa: Placet, 1999.
[8] WOJCIK, K.: Public relations. Wiarygodny dialog z otoczeniem. Warszawa: Placet,
2005.
[9] ŻBIKOWSKA, A.: Public relations. Warszawa: PWE, 2005.
198
[10]Społeczna Odpowiedzialność Biznesu. Raport z badania działalności firm należących
do Klubu Partnera Akademii Ekonomicznej w Poznaniu. Poznań, 2008. Dostupné na
internete: http://www.kp.ue.poznan.pl/files/Raport_CSR. pdf.
[11]OLĘDZKI, J.: Public relations w komunikacji społecznej. In: Public relations. Znaczenie społeczne i kierunki rozwoju /ed. J. Olędzki, D. Tworzydło/, Warszawa: PWN,
2006, pp. 22.
Contact
dr. Renata Maćkowska
Department of Public Management and Social Sciences
University of Economics Katowice
Ul. 1. Maja 50
40-287 Katowice
Poland
E-mail: [email protected]
199
Budúcnosť – silné regióny
Dr. h. c. Ing. Tibor Mikuš, PhD.
Abstrakt
Tento príspevok sa zameriava na súvislosti a nevyhnutnú interakciu štátu a regiónov, ktoré ho tvoria. Rozoberá úlohy a predpoklady, ktoré je potrebné naplniť, aby mohol štát efektívne fungovať. Súčasne sumarizuje výhody, aké nám v tomto kontexte ponúka Európska únia.
Kľúčové slová: Európska únia, región, regionálna politika, samosprávny kraj
The future – powerful regions
Abstract
This article focuses on the context and the necessary interaction of state and regions of
which it consists. Discusses the role and assumptions that must be fulfilled to allow the
state to operate effectively. At the same time summarizes the benefits that we offer in this
context, the European Union.
Keywords: European Union, region, regional policy, selfgoverment region
Úvod
Náš kontinent je bohatý práve rozmanitosťou regiónov a samosprávne kraje sú
vhodnými spoločenskými, prírodnými a hospodárskymi celkami, na ktorých sa dá definovať komplexný prístup ku každej oblasti a tiež model pre plánovanie činnosti v tejto
oblasti. Všeobecne známe pravdy nie sú dôležité tým, aby sme ich vedeli, ale preto, aby
sme podľa nich aj konali. Vedieť a netvoriť je jedným z najväčších hriechov, ktorých sa
môžeme dopustiť. Nech najskôr pracujú mozgy a potom ruky. Povedané ústami prezidenta I. Gašparoviča, nestačí nám hovoriť, ale robiť.
Mottom Európskej únie je byť jednotní v rozmanitosti. Významom motta je skutočnosť, že prostredníctvom Európskej únie sú Európania zjednotení v spoločnom úsilí
o mier a prosperitu. Množstvo rozdielnych kultúr, tradícií a jazykov v Európe je pozitívnym prínosom pre kontinent. To je zmysluplná reakcia na kritiku zo strany tých, ktorí
v Európskej únii vidia nadnárodný útvar, kde sa rozpúšťa všetko, čo je každému európskemu národu vlastné. Skúsenosť nás presviedča, že opak je pravdou.
Duchovné a materiálne bohatstvo krajiny pramení z rozmanitosti regiónov. Štáty
majú svoje politické hranice, ale výnimočnosť Európy spočíva v regiónoch bez hraníc.
Spolupráca znamená viac ako vzájomné vymedzovanie. Spoločné ciele sú najvyššou
politickou hodnotou. Súčinnosť miestnej a územnej samosprávy je zárukou plnohodnotného života občanov. Náš seminár má názov „Hybné sily rozvoja regiónov“. Týka sa
súčasnosti, budúcnosti, zajtrajška. Zajtrajšok, to nie je ani nasledujúci deň, ani budúci
týždeň, ani budúci rok, ani budúce plánovacie obdobie Európskej únie. Keď hovoríme
o tom, ako má fungovať štát a v rámci neho regionálna samospráva, tak zajtrajšok je
pre mňa prinajmenšom horizont dvadsiatich rokov. Takéto semináre treba usporadúvať
pravidelne, aby si všetci uvedomili zmysel existencie štátu, princípy, podľa ktorých má
200
fungovať, organizačné štruktúry riadenia štátu, spôsob ich práce, definovanie vzájomných vzťahov, stabilizovanie legislatívneho prostredia, a teda stabilné fungovanie na
desaťročia
Základom duchovného bohatstva každého regiónu je jeho kultúra. Cieľom regionálneho rozvoja a kultúry je komplexný rozvoj človeka a spoločnosti v harmónii s prostredím. Podporu pre naplnenie takejto vízie nachádzame aj v štruktúrach Európskej
únie. Rada Európy schválila dokument „Z okraja do stredu“, prijatý v roku 1997, v ktorom
hovorí o nevyhnutnej potrebe dostať kultúru z okraja spoločenského záujmu opätovne
do jej stredu. Ako prvý krok dokument stanovuje potrebu presvedčiť politické prostredie a odbornú verejnosť o tom, že vláda musí umiestniť kultúru do centra rozhodovacích procesov, pretože kultúra a sociálno-ekonomická politika sa vzájomne ovplyvňujú
a podporujú. Takýto prístup je predpokladom zabezpečenia hlavného cieľa, akým je pre
mňa praktické uplatnenie pojmu, ktorý pri riadení regiónu nazývam vzťahová kultúra.
Politické reprezentácie regiónov by mali rešpektovať, že krajina - región, v ktorej sa
uchoval historický, kultúrny a ekologický potenciál, má podstatne väčšiu šancu pritiahnuť nielen návštevníkov a turistov, ale aj významných investorov. V mestách, ktoré majú
vďaka svojim kultúrnym inštitúciám a podujatiam status kultúrnych centier, sa vytvárajú
oveľa priaznivejšie podmienky pre rozvoj turistiky, služieb, vznikajú nové pracovné príležitosti. Kultúra sa tak stáva jedným z rozhodujúcich formotvorných faktorov spoločenského a hospodárskeho vývoja.
Demokratizácia spoločenského a politického systému priniesla vznik obecnej
a neskôr regionálnej samosprávy, čo sa stalo predpokladom pre samosprávne riadenie obcí, miest a regiónov – územných celkov v Slovenskej republike. Následne
sa vytvárajú predpoklady pre formulovanie politík rozvoja jednotlivých odvetví
v týchto celkoch, medzi inými aj kultúrne politiky obcí a regiónov. V jednote obcí,
miest, regionálnych ZMOS a vyšších územných celkov je záruka rozvoja územia. Preto
hlavným nástrojom pri realizácii akýchkoľvek zámerov pri rozvoji každého regiónu je politický ekumenizmus. Ide o realizovanie duchovných potrieb občana bez
akéhokoľvek uprednostňovania alebo potierania jeho záujmov na báze politických,
straníckych, etnických, náboženských alebo iných dôvodov.
V základoch politického ekumenizmu sa nachádza pochopenie kultúrnych
snáh predchádzajúcich generácií, uznanie kresťanských koreňov našej kultúry a ich
podstaty. To je podstata pre chápanie národnej a národnostnej identity, ktoré sa
stávajú živnou pôdou moderného regionalizmu, a tým aj modelovania správnej kultúrnej regionálnej politiky založenej na báze politického ekumenizmu. Regionálni
politici, poslanci či úradníci si uvedomujú väčší tlak občana na politikov v regióne, pociťujú priame dôsledky svojich rozhodnutí, sú stále pod kontrolou verejnosti. I to zvyšuje
ich dôveryhodnosť.
Dôležitou a bytostne vnútornou vlastnosťou každého regiónu je jeho štruktúra. Na
jej základe možno potom vymedziť nielen základné typy regiónov, ale aj určiť kritériá
takejto typológie. Ekumenizmus býva politológmi a sociológmi zaradený medzi pozitívne kultúrne vzory, rovnako ako humanizmus, tolerancia a solidarita. Štát a inštitúcie na
všetkých úrovniach môžu fungovať stabilne a efektívne iba vtedy, ak fungujú stabilne
a efektívne všetky zložky štátu.
201
Možno konštatovať, že stabilita štátu stojí na stabilite jednotlivých odvetví, ktoré
zabezpečujú potreby občana a generujú prostriedky na finančné zabezpečenie spoločenskej nadstavby (školstvo, zdravotníctvo, atď.). Vybudovanie strategického odvetvia
trvá desaťročia. Ak chceme zabezpečiť, aby v štáte fungovali školstvo, zdravotníctvo,
sociálny systém, kultúra, bezpečnosť občana, právo, musíme pre tento účel stabilizovať
všetko, čo nám dáva prostriedky, aby táto nadstavba mohla plniť predpokladané funkcie. Väčšinu odvetví nie je možné stabilizovať skôr ako za desať rokov a predpoklad je
vrátiť sa k strategickému plánovaniu. Stratégia musí byť pragmatická a vychádzať z empirických skúseností.
1. Európska únia ako príležitosť
EÚ chápeme v prvom rade ako obrovskú príležitosť pre uplatnenie politiky regionalizmu, princípu subsidiarity, naplnenie stratégie „Európa 2020“ a záverov Manifestu
St. Pölten. V žiadnom prípade nie je nástrojom, ani zárukou riešenia našich vnútorných
ekonomických a spoločenských problémov. Tie si musíme riešiť sami, i keď ciele EÚ do
roku 2020 sú v rozhodujúcej miere totožné s tými našimi, a to:
•
aby miera zamestnanosti obyvateľov vo veku 20 – 64 rokov dosiahla 75 %,
•
aby investície do výskumu a vývoja dosiahli úroveň 3 % HDP,
•
v oblasti klímy a energie dosiahnuť obmedzenie emisií CO2 o 20 %,
•
zvýšiť podiel obnoviteľných zdrojov energie na 20 %,
•
znížiť spotrebu energie o 20 %,
•
podiel ľudí, ktorí predčasne ukončia školskú dochádzku, by mal klesnúť pod 10 %,
•
minimálne 40 % mladých ľudí by malo mať vysokoškolské vzdelanie,
•
podstatne znížiť počet ľudí ohrozených chudobou.
Nedá mi premeniť problematiku na drobné. Dobrý gazda sa nikdy nepozeral na to,
že niekto príde a povie mu ako má obrobiť svoje pole. Išiel na to sám. Naša stratégia mi
pripadá pomýlená, lebo namiesto toho, aby sme podporovali našich vlastných, dávame
stále investičné stimuly tým, ktorí dnes, možno zajtra ostanú, ale pozajtra zrejme budeme musieť likvidovať fabriku, ktorú postavili. Mali by sme sa sústrediť na to, čo môžeme
reálne ovládať. Ľudský, technický a prírodný potenciál, ktorý máme v SR je potrebné
skĺbiť tak efektívne, aby štát fungoval v prospech občana.
K vytvoreniu samosprávnych krajov nás v podstate donútila EÚ. Bola to jedna z prístupových podmienok. Prečo to Európa požadovala? Väčšina štátov EÚ má pozitívne
skúsenosti s tým, ako sa riešia problémy a potreby občanov v jednotlivých krajinách.
Centrálne vlády nevidia z Paríža k pobrežiu, či z Bratislavy do Ruského Potoka. Ale ľudia,
ktorí sú tam doma, ako starostovia, či poslanci samosprávnych celkov, žijú s problémami, ktoré občan v tejto časti SR má. Máme pozitívnu skúsenosť z toho, že regionálne samosprávy vedia často bez veľkej podpory štátu zvládnuť veci, ktoré sme neboli schopní
doteraz vyriešiť. Málo sa zapodievame programom Európskej komisie (EK) a hlavnými
iniciatívami jej stratégie, ktorými sú:
202
•
Inovácia v únii – pre orientovanie politiky výskumu a vývoja a inovácií na hlavné
výzvy pri súčasnom zbližovaní vedy a trhu s cieľom uvádzať vynálezy na trh
v podobe výrobkov;
•
Mládež v pohybe – zvyšovanie kvality a medzinárodnej atraktivity európskeho
systému vyššieho vzdelávania prostredníctvom propagácie mobility študentov
a mladých profesionálov;
•
Digitálny program pre Európu – čerpanie udržateľných hospodárskych a sociálnych
výhod, ktoré prináša jednotný digitálny trh prostredníctvom internetu. Všetci
Európania by mali mať do roku 2013 prístup k vysokorýchlostnému internetu;
•
Európa efektívne využívajúca zdroje – podpora prechodu smerom k nízkouhlíkovému
hospodárstvu, ktoré efektívne využíva zdroje. Európa by mala dodržať svoje ciele na
rok 2020, pokiaľ ide o výrobu energie, energetickú účinnosť a spotrebu;
•
Podpora priemyselnej základne EÚ, ktorej cieľom je zabezpečiť jej
konkurencieschopnosť v období po prekonaní krízy, podpora podnikania a rozvoj
nových zručností. Je to aj tvorba nových pracovných miest;
•
Program pre nové zručnosti a nové pracovné miesta – vytváranie podmienok na
modernizáciu trhov práce s cieľom zvyšovať zamestnanosť a udržanie sociálnych
modelov pre obdobia, keď generácia silných populačných ročníkov začne odchádzať
do dôchodku;
•
Európska platforma na boj proti chudobe – zabezpečovanie hospodárskej, sociálnej
a územnej súdržnosti prostredníctvom pomoci chudobným a sociálne vylúčeným
skupinám a zabezpečiť, aby sa dokázali aktívne podieľať na živote spoločnosti.
EÚ počíta v novom plánovacom období s podporou regionálneho rozvoja sumou
376 miliárd eur. Regionálny rozvoj musia uskutočňovať práve regionálne samosprávy
tak, že budú alokovať prostriedky a budú rozhodovať o tom, čo v danom regióne treba urobiť, aby sa regionálne rozdiely podľa možnosti vyrovnali. Štát nie je na to, aby
bohatí bohatli a chudobní chudobneli, ale na to, aby občania dôstojne existovali. Európska únia nám dáva príležitosť na zhruba 2 milióny projektov, ktoré budú realizované
v najbližšom plánovacom období. Tie nebudú realizovať ústredné vlády, ale regionálne
a miestne samosprávy.
Príkladom kvalitne nastavených projektov môže byť stratégia EÚ pre dunajský región. Koordinovaný prístup krajín, regiónov a civilného sektora k spoločným problémom Dunaja a priľahlého územia, založený na transparentnej a vzájomnej komunikácii
všetkých zainteresovaných aktérov, umožní ich efektívnejšie a nákladovo výhodnejšie
riešenie a dovolí naplno využiť nebývalý potenciál dunajského regiónu. Cieľom je využiť
túto pomoc, pretože len v období rokov 2007 až 2013 bolo v rámci politiky súdržnosti
(Európsky fond regionálneho rozvoja, Kohézny fond, Európsky sociálny fond) pridelených 100 miliárd eur, aby sa ukázalo, akým spôsobom môže makroregionálna spolupráca pomôcť pri riešení problémov na miestnej úrovni. Ciele by mali byť vždy nasledujúce:
•
napĺňať identifikované priority, ich potreby zo strany krajín, EK a iných
zainteresovaných subjektov by mali byť jasne deklarované;
•
podporovať synergiu s ďalšími politikami a iniciatívami na úrovni EÚ, ako sú napríklad
203
stratégia „Európa 2020“, stratégia trvalo udržateľného rozvoja, územná súdržnosť,
transeurópske siete (TEN) a pod.;
•
podporovať cezhraničné projekty, do implementácie ktorých budú zapojené
subjekty z viacerých krajín. Relevantné však budú aj projekty, ktoré budú realizované
len v jednej krajine, avšak ich dopady budú mať nadnárodný charakter;
•
dosiahnuť celkovú dohoda medzi krajinami, orgánmi EK a medzinárodnými
inštitúciami. Vo všeobecnosti však platí, že zahrnutie projektu do akčného plánu
nepredstavuje žiadny záväzok jeho financovania;
•
zabezpečiť vzájomnú podporu, to znamená, že aktivity a projekty musia byť
navzájom kompatibilné.
Regionálna politika je politikou súdržnosti. Výrazne znižuje hospodárske, sociálne
a územné rozdiely v Európe. Je to osvedčená hnacia sila územného rozvoja všetkých európskych regiónov. Ide o politiku inovácie, založenú na solidarite a verejných investíciách v záujme každého občana Európy. Stratégia „Európa 2020“ je preto dôležitou stratégiou pre budúcnosť EÚ založenej na decentralizácii. Osobitnú úlohu pri napĺňaní tohto
cieľa zohrávajú regióny a miestne samosprávy (municipality), najmä s ohľadom na:
•
•
•
•
•
cezhraničnú spoluprácu
územnú spoluprácu
Centrope
dunajskú stratégiu
efektívnejšiu klastrovú spoluprácu.
Príkladom pre nastavenie optimálnej medzinárodnej stratégie sú témy pre kooperáciu SR a Maďarskej republiky, ktorých ťažisko sa odohráva práve v regiónoch. Je to:
•
•
•
•
•
•
•
•
•
•
•
•
podpora spolupráce v oblasti hospodárstva
spolupráca v oblasti vedy, výskumu a inovácii
podpora spoločného rozvoja turizmu
spoločný rozvoj a koordinované využívanie zdravotníckych zariadení
rozvoj sieťovania, partnerstva
spoločné využívanie a rozvoj ľudských zdrojov
aktivity ľudia ľuďom
spoločné aktivity na podporu ochrany prírody
spoločné aktivity ochrany prírody
výstavba komunikácií, cyklistických trás a verejná doprava
zabezpečenie lepších hraničných prechodov cez prihraničné rieky
zlepšenie cezhraničných komunikačných kanálov.
Regióny, mestá a miestne samosprávy v posledných rokoch ukázali, že dokážu podporiť rozvoj v rámci svojho územia z vlastných zdrojov, niekedy s obmedzenou podporou centrálnych vlád. Preukázali, že sú schopné dosahovať výsledky v rámci Lisabonskej stratégie, pričom koordinácia, pôvodne predpokladaná medzi členskými štátmi,
nepriniesla očakávané výsledky. Je nevyhnutné dôsledne sa zapodievať regionálnym
marketingom, ktorý sa stáva nástrojom prenikania cieľových regionálnych miest na
medzinárodný a domáci trh na národnej, regionálnej a miestnej úrovni. Marketingom
cieľového miesta sa rozumie systematická a koordinovaná orientácia podnikateľských
204
subjektov, orgánov miestnej samosprávy a miestneho obyvateľstva na uspokojovanie
potrieb a želaní návštevníkov s cieľom dosiahnuť primeraný zisk.
Skúmanie regionálneho marketingu si vyžaduje, aby sme dôsledne pochopili sociálno–ekonomickú, politickú situáciu, ktorá vplýva na rozhodnutia a historické súvislosti,
ktoré možno využiť aj v oblasti regionálneho marketingu, predovšetkým na podporu
rozvoja regiónu. Uplatňovanie regionálneho marketingu predpokladá vhodné ekonomické prostredie. Nevyhnutné je rešpektovať aj osobitosti trhu cestovného ruchu, charakter služieb, ich všestrannosť a dopyt po nich, charakter produktu cieľového miesta,
problematiku jeho oceňovania a skutočnosť, že do produktu cestovného ruchu vstupujú očakávania a predstavy kupujúcich.
Každý región, ktorý sa dynamicky rozvíja, potrebuje mať aspoň základnú predstavu
o tom, ako sa prezentovať na verejnosti. Aj vzhľadom na tieto skutočnosti možno región či iné územné zoskupenie považovať za špecifický druh produktu. Ich marketing
je sociálny proces, pri ktorom jednotlivci a skupiny získavajú to, čo si želajú a potrebujú
prostredníctvom tvorby, ponuky a zmeny hodnotných produktov a služieb s ostatnými.
Na báze tohto zákaznícky orientovaného prístupu sú ich internou cieľovou skupinou
miestni obyvatelia, podnikatelia a ďalší aktéri pôsobiaci priamo v lokalite. Externou cieľovou skupinou sú noví investori, turisti, návštevníci, médiá a ďalšie subjekty, ktoré nežijú priamo v regióne, avšak môžu ho istým spôsobom ovplyvniť.
Efektívny marketing regiónu by sa mal orientovať minimálne na tieto štyri oblasti:
•
•
•
•
na podporu miestneho podnikania,
na vytváranie vhodného prostredia a podmienok pre investorov,
na podporu domáceho cestovného ruchu,
na zlepšenie externého a interného imidžu.
Rozvojové procesy sa podľa doterajších výsledkov ich sledovania uplatňujú
v priestore nerovnomerne a za bežných okolností sa pri nich nevyužívajú všetky rozvojové potenciály územia. Preto by mala regionálna politika zmierňovať rozdiely medzi regiónmi a usmerňovať spontánne prebiehajúce procesy na základe vopred stanovených
cieľov. Jej úlohou je ovplyvňovať lokalizáciu investícií a aktivít, vyvažovať pôsobenie trhových síl, stabilizovať zaostávajúce regióny, zabraňovať vzniku nových priestorových
disproporcií, ako aj zabezpečovať všeobecne prijímané požiadavky rozvoja územia, t. j.
udržateľného rozvoja, ochrany prírodných, kultúrnych a historických hodnôt.
Okrem subjektov štátnej správy a regionálnej samosprávy sa postupne etablujú
noví aktéri regionálneho rozvoja, predovšetkým na pomedzí súkromného a verejného
sektora, aspoň pokiaľ ide o štruktúru zdrojov financovania. Jedným z najvýznamnejších
sú regionálne rozvojové agentúry. Z iniciatívy štátu sa v roku 1999 konštituovala integrovaná sieť regionálnych rozvojových agentúr, do ktorej bolo pôvodne zaradených šestnásť subjektov pokrývajúcich celé územie SR. Neskôr sa ich počet ďalej rozširoval.
Od regionálneho marketingu sa očakáva, že presadí územie do pozornosti spoločnosti, že prispeje k jeho presadeniu na trhu území, čo zabezpečí jeho rozvoj a prosperitu. To zároveň na základe pozitívnych výsledkov môže posilniť pozitívny vzťah verejnosti k územiu a samospráve, ktorá ho spravuje. Marketingové aktivity prinášajú výhody
v konkurenčnom boji, pretože efektívna konkurencia sa vo zvýšenej miere začala presadzovať aj vo verejnom sektore. Samospráva si musí osvojiť prístupy odvodené z ko205
merčnej sféry, aby bola schopná konkurovať aj na vyšších úrovniach, napr. pri získavaní
prostriedkov od štátu, od EÚ, ale aj od sponzorov a potenciálnych investorov.
Manifest prijatý k politike súdržnosti EÚ na roky 2014+ hovorí, že všetky územia, orgány regionálnej a miestnej samosprávy, mestá a vidiecke oblasti musia byť rovnoprávne so všetkými ostatnými subjektmi, ktoré prijímajú rozhodnutia na európskej a štátnej
úrovni. Ciele územnej súdržnosti možno dosiahnuť iba s vyšším zapojením orgánov
regionálnej samosprávy do rozhodovacieho procesu. Politické rozhodnutia musia byť
vykonávané čo najbližšie k občanovi v rámci uznávaných princípov subsidiarity. Subsidiarita vo verejnej správe všeobecne súvisí s posilňovaním úlohy samosprávy. Princíp
subsidiarity sa dotýka samosprávy a súvisí s rozčlenením územia na menšie jednotky,
ako sú obce a kraje, takže súvisí s územnou samosprávou. Ide o to, aby každý orgán mal
také kompetencie, ktoré zodpovedajú jeho možnostiam na príslušnej úrovni, ktorá je
v realizácii určitých kompetencií reálna a optimálna.
Zásada subsidiarity úzko súvisí s princípmi proporcionality a nevyhnutnosti, podľa
ktorých obsah a forma činností EÚ neprekračuje rámec nevyhnutnosti pri dosahovaní cieľov zmluvy. Zásada subsidiarity bola prvýkrát spomenutá v Zmluve o Európskej
únii v roku 1992. Tento princíp sa opäť posilnil v Lisabonskej zmluve. Medzi konkrétne
zmeny patria intenzívnejšie konzultácie s orgánmi na miestnej alebo regionálnej úrovni
počas tvorby legislatívnych návrhov.
V roku 2011 bol prijatý dokument Manifesto St. Pölten, ktorý podpísalo takmer
dvesto predstaviteľov regionálnych a komunálnych inštitúcií. Ide o budúcu politiku súdržnosti a kľúčové vyhlásenie týkajúce sa budúcnosti kohéznej politiky. Kohézna politika významne znižuje ekonomické, sociálne a územné rozdiely v rámci Európy a v tejto
súvislosti napomáha územný, inteligentný a udržateľný rozvoj vo všetkých európskych
regiónoch. Je tiež inovačnou politikou, založenou na solidarite a verejných investíciách
v záujme občanov Európy. V čase finančnej krízy a pri zohľadnení budúcich výziev, ktorým EÚ čelí, by mali byť prostriedky sústredené predovšetkým do menej rozvinutých
regiónov a miest. Investície by nemali klesať, pretože by to poškodilo pokrok, ktorý bol
v tejto oblasti dosiahnutý.
Zjednodušenie, koncentrácia, integrovaný prístup, flexibilita a efektívnosť tejto
politiky sú, resp. by mali byť kľúčovými slovami vo finálnej verzii legislatívneho balíka.
Spravodlivosť, solidarita a proporcionalita by mala byť zabezpečená s trvalou podporou
vo všetkých regiónoch. Význam medziregionálnej spolupráce vo všetkých existujúcich
formách, ako sú spoločné cezhraničné projekty, euroregióny a zoskupenie územnej spolupráce (EZÚS) je nesporný. Nadšenie a rýchlosť vytvorenia makroregionálnej stratégie
poukazuje na inovatívne potreby v oblasti územnej spolupráce, ktorá je ďalej rozšíriteľná do budúcnosti a ktorá prináša ďalšie príležitosti a hodnoty pre celú Európu.
Na konferencii v St. Pölten dvaja významní predstavitelia moderného európskeho
regionalizmu vyslovili zásadné myšlienky, ktoré nemôžeme opomenúť.
E. Pröll, krajinský hajtman Spolkovej republiky Dolné Rakúsko, povedal:
„Dolné Rakúsko v posledných rokoch z regionálnej politiky profitovalo. Od roku
1995 sa vďaka prostriedkom na podporu regiónov realizovalo 5 600 projektov, čím sa
získali investície vo výške 3 mld. eur a len v samotnom regióne Dolného Rakúska sa zabezpečilo a vytvorilo 57 tisíc nových pracovných miest)“.
206
J. Hahn, eurokomisár pre regionálnu politiku, uviedol:
„Regiónom, mestám a obciam musíme do rúk vložiť finančné nástroje, aby mohli
podporovať rast, vytvárať pracovné miesta a spustiť energetickú transformáciu. Existujú
dva základné ciele pre všetky regióny:
•
rast a zamestnanosť (nezamestnanosť mladých je neprijateľná v celej Európe).
•
územná spolupráca, aby sa vyzdvihol význam v čase rastúceho nacionálneho
populizmu.“
2. Vyššie územné celky v Slovenskej republike
Podľa zákona č. 302/2011 o samospráve vyšších územných celkov je samosprávny
kraj samostatným samosprávnym a správnym celkom SR. Je právnickou osobou, ktorá za podmienok ustanovených zákonom samostatne hospodári s vlastným majetkom
a s vlastnými príjmami, zabezpečuje a chráni práva a záujmy svojich obyvateľov. Pri výkone samosprávy sa stará o všestranný rozvoj územia a o potreby svojich obyvateľov.
S prenesením úloh na samosprávny kraj štát poskytuje samosprávnemu kraju potrebné
finančné a iné materiálne prostriedky.
Do pôsobnosti vyšších územných celkov (VÚC) patrí 498 stredných škôl, v ktorých
študuje 216 tisíc žiakov. V zriaďovateľskej pôsobnosti máme 187 domovov sociálnych
služieb a finančne sa podieľame na ďalších 410, čo je spolu 597 zariadení (67 % v SR),
v ktorých je umiestnených 28 tisíc klientov. Spravujeme 20 nemocníc a zdravotníckych
zariadení a 156 kultúrnych inštitúcií. V podmienkach VÚC zamestnávame 46 tisíc ľudí
(spoločne so zariadeniami s majetkovou účasťou VÚC). Majetok VÚC predstavuje cca
3 mld. eur pri ročnom obrate 1,13 mld. eur. Spravujeme 14 tisíc km ciest II. a III. triedy
a zabezpečujeme dopravnú obslužnosť.
Nie je jednoduchá vec, najmä ak si uvedomíme, ako sú naše regióny financované
a aká vážnosť je im pripisovaná z pohľadu ústrednej vlády. Okrem prezidenta SR, bývalej
predsedníčky vlády a predsedu parlamentu s nami páni ministri, s výnimkou bývalého
ministra dopravy, pôšt a telekomunikácií, veľmi nekomunikovali, lebo si mysleli, že nemusia. Prijímali rozhodnutia, o ktorých hovorili, že sa na nich s nami dohodli. Ja som sa
dočítal, že daň z príjmu fyzických osôb, ktorá je základným zdrojom príjmu samosprávnych krajov, bola znížená z 23,5 % na 21,9 % a že to bolo s nami dohodnuté. Žiadny
z mojich kolegov nevedel nič o tom, že by to bolo dohodnuté.
V rámci regionálneho marketingu sa ako vhodný nástroj ukázali iniciatívy miest
a obcí na subregionálnej úrovni, pre ktoré sa ujalo označenie mikroregióny. Mikroregióny sú prejavom dobrovoľnej spolupráce a zvyčajne aj vyjadrením istej prirodzenej
regionálnej spolupatričnosti. Významný je aj faktor ekonomickej motivácie, najmä pre
menšie obce je kooperácia a deľba funkcií nevyhnutnosťou. Intenzita spolupráce a ich
životnosť závisia v prvom rade od primárneho cieľa a oblasti spolupráce. V niektorých
prípadoch vznikli len na koordináciu aktivít v jednom sektore, najčastejšie na výstavbu
technickej infraštruktúry, pre odpadové hospodárstvo alebo rozvoj agroturistiky. Mikroregióny a združenia obcí sa výrazne líšia podľa územného rozsahu. Niektoré sú len
miestnymi iniciatívami, iné pokrývajú veľký počet obcí a majú regionálny charakter.
Mikroregióny sú aj subjektom plánovania, ktoré by malo podporiť vzájomnú súdržnosť stanovením spoločnej vízie rozvoja. Predstavujú vhodnú platformu pre ne207
formálne plánovacie nástroje, akými sú regionálny marketing a manažment. Mnohé
mikroregióny vyvíjajú plánovacie činnosti, spracúvajú rozvojové programy a stratégie.
Tvorbou programov hospodárskeho a sociálneho rozvoja zväčša sledujú cieľ formálne
naplniť požiadavku spracovania takýchto dokumentov pre zapojené obce. Zatiaľ menej zvyčajné sú ambicióznejšie projekty vytvorenia komplexnejšie chápaných stratégií,
ktoré by v budúcnosti vytvorili vhodný rámec pre tvorbu nového imidžu regiónu, či
premyslené lokalizačné taktiky a stratégie vo vzťahu k investorom a k ďalším cieľovým
skupinám.
V SR sa inštitucionálna infraštruktúra pre rozvoj regiónov už formuje a rozširujú sa aj
skúsenosti so strategickým plánovaním, ktoré je dôležitým pilierom regionálneho alebo
mestského marketingu. Hlavné úsilie sa však zatiaľ koncentruje na využívanie európskych zdrojov, ktoré sa vnímajú ako jediná cesta na riešenie problémov a naštartovanie rozvoja. Preto aj v blízkej budúcnosti budú rozvoj regiónov určovať predovšetkým
stratégie vytvárané na nadregionálnej úrovni, až postupne, za predpokladu rastu ekonomickej výkonnosti i regionálneho povedomia, by mohlo dôjsť k posilneniu koncepčných prístupov vychádzajúcich priamo z regiónov.
Je dôležité zlepšiť štruktúru HDP v prospech malých a stredných podnikateľov. Ak
budeme na 90 % závislí od toho, čo vyprodukujú veľkí podnikatelia, ktorí sú naviazaní
na globálne trhy, potom sa nečudujme, že čokoľvek sa nás veľmi dotkne. Musíme podporovať malých a stredných podnikateľov a presadiť jednoduchý ekonomický princíp,
že to, čo je predmetom dennodennej potreby, budeme vyrábať my. Nie vždy platí, že
ak lacnejšie kúpime, ušetríme. Ak na úkor tejto lacnej kúpy vyprodukujeme doma nezamestnaných, tak sme prehrali.
Európa má 23 miliónov nezamestnaných. Ak by mali riešiť problémy tí, ktorí predstavujú veľké nadnárodné korporácie, každá by musela vytvoriť 46 000 pracovných miest.
Sú to také jednoduché sedliacke počty. Ale to, samozrejme, nie je možné. Je však možné vytvárať pracovné miesta po jednom, cez malé projekty, podporou naozaj malých,
stredných živnostníkov. Regióny, mestské a obecné samosprávy u nás majú významnú
úlohu v tom, že zakladajú vlastné inovačné technológie, snažia sa sprostredkovať našim
malým a stredným podnikateľom najnovšie vedecké poznatky a implementovať ich do
praxe. Mohli by sa tak zapojiť do výrobného reťazca veľkých producentov, či už automobilového priemyslu alebo elektrotechnického, ktoré máme v SR a EÚ túto stratégiu
zdôrazňuje. Zásadnú úlohu majú regióny a miestne samosprávy.
Dôležitým aspektom pri znižovaní nezamestnanosti je podpora vzdelávania. V Lisabone v marci 2000 bol pre EÚ stanovený nový strategický cieľ pre ďalšie desaťročie, a to
vybudovať najkonkurencieschopnejšiu a najdynamickejšie sa rozvíjajúcu ekonomiku
založenú na vedomostiach, s väčšou sociálnou súdržnosťou a s vyššou mierou zamestnanosti. Hlavné ciele v oblasti vzdelávania smerujú k zvýšeniu kvality ľudského potenciálu a sú úzko prepojené s cieľmi v oblasti zamestnanosti a sociálnej kohézie. Podľa
prieskumov EÚ členské štáty evidujú 70 miliónov občanov s nízkou alebo so žiadnou
kvalifikáciou.
Cieľom celoživotného vzdelávania je vytvoriť také sociálne, politické a ekonomické prostredie, ktoré umožní každému človeku v plnom rozsahu rozvinúť svoj talent
a umožniť, aby realizoval svoj tvorivý potenciál s výrazným akcentovaním zodpovednosti za vlastný život a dosiahnutie osobných cieľov. Ide teda o kontinuálne prebiehajú208
ci permanentný proces formovania človeka zameraný na rozvoj vedomostí, schopností,
získavanie skúseností, ktoré mu umožnia spoznať svoje sily a možnosti a zapojiť ich do
kultivovania seba samého, svojho sociálneho a profesijného prostredia, ale aby človek
pritom porozumel aj zmenám, ktoré prebiehajú v jeho makroprostredí.
SR, ako aj všetky ostatné krajiny EÚ, čelia výzve v oblasti zručností. Predpokladá
sa, že do roku 2020 bude viac ako tretina pracovných miest v EÚ vyžadovať zručnosti
vyššieho stupňa a polovica pracovných miest na trhu práce bude vyžadovať zručnosti
stredného stupňa. V tejto súvislosti môžeme považovať posilňovanie vzdelávania, vrátane systému celoživotného vzdelávania, za hlavný nástroj na vybavenie súčasnej a budúcej pracovnej sily nevyhnutnými zručnosťami. Toto je významný predpoklad aj nástroj
na podporu ekonomického rastu a rozšírenie možností uplatnenia našich ľudí. V tejto
oblasti sa urobilo už veľa krokov, avšak sú málo účinné.
Dôvodom je nízka alebo žiadna koordinovanosť zainteresovaných subjektov – partnerov. Žiada sa, aby zákonodarcovia, vzdelávacie inštitúcie, úrady práce, zamestnávatelia, zamestnávateľské a odborové združenia a ďalšie zainteresované subjekty spolupracovali a vypracovali komplexné stratégie celoživotného vzdelávania. Tieto stratégie
musia nevyhnutne motivovať občanov v produktívnom veku, aby sa zúčastnili vhodného vzdelávania a odbornej prípravy v správnom období ich života. Musia zahŕňať uznávanie formálneho, ale aj neformálneho vzdelania a možnosti jeho efektívneho financovania s ohľadom na súčasné rozpočtové obmedzenia.
Ďalšou možnosťou, ktorou môžu regionálne a miestne samosprávy podporovať rast
zamestnanosti, je vytváranie klastrov. Globalizácia je zdrojom konkurenčnej výhody, má
vplyv na rozvoj priemyselných odvetví a regiónov a núti regionálnych tvorcov politiky
vyvíjať nové aktivity. Jednou z týchto aktivít je proces budovania klastrov a ich integrácie do inovačných procesov a stratégií regiónov. Klastre sú skupiny vzájomne prepojených odvetví ekonomiky, výrobných spoločností, subjektov dôležitých pre hospodársku
súťaž a organizácií v konkrétnom odbore, ktorých spojenie zlepšuje ich konkurencieschopnosť. Navzájom si môžu byť zákazníkmi, dodávateľmi, výskumníkmi, partnermi
a konkurentmi. Klastre sa často rozširujú smerom dole k odbytovým kanálom a zákazníkom, k výrobcom komplementárnych produktov a k spoločnostiam v priemyselných
odvetviach príbuzných z hľadiska schopností, technológií alebo spoločných vstupov.
Pre ekonomický rast každej krajiny je dôležité:
•
jej celkové prostredie, napríklad legislatíva alebo banková infraštruktúra musia
prinajmenšom zodpovedať prostrediu konkurenčných krajín,
•
úroveň jej lokálnych prostredí, rozvoj v rámci regiónov a jednotlivých firiem.
3. Stabilné fungovanie štátu
Ak chceme, aby fungoval štát na všetkých troch úrovniach riadenia, t. j. na úrovni
centrálnej vlády, územnej samosprávy a miestnej samosprávy, musíme veľmi dôsledne
zadefinovať, aké majú kompetencie, ako sú vzájomne previazané a ako budú financované. To je otázka, ktorá zatiaľ v SR nebola komplexne riešená. Ak chceme, aby štát fungoval efektívne, musí existovať dialóg z úrovne vlády s predstaviteľmi regiónov a miestnych samospráv, ktorí majú všetci osobný mandát získaný vo voľbách. Neskrývajú sa za
politické strany a nesú na trh vlastnú tvár. V tomto kontexte je nevyhnutné:
zadefinovať, čo si občan oprávnene žiada od svojho vlastného štátu,
209
•
kvalitatívne a kvantitatívne definovať, čo má štát pre občana zaistiť vo všetkých oblastiach,
•
naplánovať zabezpečenie týchto funkcií,
•
vytvoriť nástroje, ktoré budú generovať prostriedky na to, aby sme dokázali zabezpečiť
tieto funkcie.
Štát a regióny potrebujú dlhodobú a stabilnú legislatívu. Len tá môže zabezpečiť
dôstojný život a zamestnanosť, rovnako ako podmienky pre fungujúcu rodinu, ktorá je
zárukou duševného zdravia spoločnosti. Nestarajme sa len o zisky z daní, ale vytvárajme
nástroje, ktoré sme voľakedy mali a ktoré dnes držia v rukách iní. Tieto nástroje napĺňali štátny rozpočet. Bola to energetika, telekomunikácie alebo bankový sektor. My sa
máme uspokojiť s tým, že naše peniaze, alebo peniaze našich detí budú spravovať iní?
Štát, vláda a celé politické spektrum sa musia zhodnúť na tom, čo potrebujeme opätovne vytvoriť, aby sme mohli stabilne a spoľahlivo generovať prostriedky.
Odbornosť v riadení štátu sa v komplexe týchto náročných otázok musí dostať pred
politikárčenie. Potrebujeme uplatňovať princíp odbornej spôsobilosti a predísť tomu,
že štát začnú riadiť ľudia bez minulosti, bez profesionálnej histórie. Stávajú sa ministrami a začnú riadiť bez toho, že by boli zaťažení vedomosťami, či skúsenosťami. Stabilita
znamená, že významné funkcie, ktorých pôsobenie má mimoriadny spoločenský dosah,
budú obsadené odborníkmi,, teda ľuďmi, ktorí majú vzdelanie, vedomosti, vlastnú skúsenosť a za ktorými vidieť výsledky.
Občan má právo na dôstojný život, a to nie je len poberanie podpory, ale dôstojná
existencia chlapa, ktorý pracuje a ktorý donesie domov zarobené peniaze. Dáva príklad
svojim deťom, ako sa treba správať v budúcnosti.
4. Efektívne fungovanie štátu
Ak chceme, aby štát fungoval efektívne (t.j. transparentne, v optimálnom čase a za
optimálne náklady), musíme jasne definovať kompetencie, vzájomné vzťahy a spôsob
ich financovania na úrovni:
vláda - VÚC (územná samospráva) - mesto/obec (miestna samospráva).
Zo všetkého najdôležitejší je trvalý partnerský dialóg medzi vládou a regionálnymi
a miestnymi samosprávami. Musí byť dokončená reforma verejnej správy a odstránený
duálny systém riadenia v regiónoch. Napriek množstvu vynaložených peňazí doterajší
systém nefunguje optimálne.
Fiškálna decentralizácia znamená, že miestne a regionálne samosprávy musia mať
stabilný výhľad financovania, aby mohli zodpovedne plánovať. Zároveň musí byť ustálený model financovania.
Ak by sme sa chceli vyhnúť neraz nezmyselným zákonom, pri ktorých je snaha ich
prijať, niekedy dokonca v skrátenom legislatívnom konaní, tak by regionálne zastupiteľstvá mali mať legislatívnu iniciatívu.
A napokon, riadiacim orgánom pre využitie fondov, ktoré sú určené na rozvoj regiónov, miest a obcí, musia byť regióny a miestne samosprávy, a nie ministerstvá, ktoré sú
obsadené na politickom princípe.
210
Záver
Ukazuje sa, že najdôležitejším v procese strategického plánovania našej budúcnosti
môže byť apel na náš spoločný zdravý rozum. Potrebujeme vzájomnú úctu, toleranciu
a hrdosť na generácie našich predkov, ich prácu a dosiahnuté výsledky. Budúcnosť SR
spočíva v silných regiónoch a toto je skutočnosť, ktorá je z pohľadu modernej Európy
neopomenuteľná a nezameniteľná. Čím väčšia je globálna neistota, o to silnejšie musia byť regióny, aby ľudia, ktorí v nich žijú nestratili vieru vo svoju budúcnosť a dôveru
v subjekty, ktoré ju zabezpečujú. Z tohto dôvodu chceme vysloviť niekoľko rozhodujúcich myšlienok:
•
plánovať neznamená objavovať niečo nové. Nové môže byť často iba to, na čo sme
už dávno zabudli. Je čas vrátiť sa k niektorým overeným pravdám, ako je napríklad
potreba plánovania v strednodobom a dlhodobom horizonte, rovnako na úrovni
štátu, regiónu, miest a obcí;
•
spotreba musí byť primeraná; prikrývajme sa len takou perinou, na akú máme.
Nevytvárajme zadlženosť a neuvažujme v schéme, že životná úroveň a kvalita života
obyvateľov regiónov, a tým i štátov a celej Európy je daná iba úrovňou konzumu;
•
to, čo je predmetom dennej potreby a spotreby si musíme dokázať vyrobiť
doma. Pre zopakovanie platí, že o niekoľko percent lacnejší dovoz tovaru a služby
znamená mnohonásobný rast nezamestnanosti, a tým aj neschopnosti odolávať na
úrovni regiónov a štátov globálnym výkyvom a krízam. Je diskutabilné, či niečo, čo
nedokážeme vyrobiť doma, skutočne životne potrebujeme;
•
nie sme takí bohatí, aby sme si mohli kupovať lacné veci. Mali by sme kupovať veci
funkčné, kvalitné a trvácne. Potrebujeme spätne nadobudnúť dôveru v domácu
produkciu a vo vlastné značky. Ak chceme, aby človek, ktorý s nami žije v jednej
obci a regióne kupoval náš produkt, mali by sme hľadať cesty ako uprednostniť pri
výbere ten jeho;
•
investujme do najbližších, nie do zahraničných firiem, ale do našich malých
a stredných podnikateľov. Všetci rovnako zdieľame obavu, že globálni investori
nielen podliehajú otrasom na zahraničných trhoch, ale zároveň aj hľadajú cesty
maximálneho znižovania nákladov. S hľadaním lacnej pracovnej sily dochádza
k presúvaniu výrobných kapacít;
•
v parlamente majú byť vlastenci, a nie straníci. Ak chceme mať dobrých vnukov,
musíme začať výchovou starých rodičov. Je to stará pravda, ale vypovedá o skutočnej
potrebe politického ekumenizmu. Len snaha eliminovať vzájomnú xenofóbiu,
odstraňovať náboženské, politické, národnostné a spoločenské bariéry môže viesť
k zjednoteniu síl pre spoločný cieľ. To je dnes o zajtrajšku;
•
bodaj by začala platiť stará pravda z rozprávky o troch grošoch. Sme tak bohatí,
ako dokážeme hospodáriť. Myslime na seniorov rovnako ako na mladú generáciu.
Myslime na vlasť a na regióny, z ktorých sa skladá. Myslime na kraje, mestá a obce,
v ktorých žijú naši ľudia. Oni sú tým jediným skutočným bohatstvom. Našou
povinnosťou je vytvoriť pre ich život primerané podmienky;
211
•
úcta k práci predkov. Naši otcovia boli dobrými gazdami. Nepotrebovali cudzincov,
aby im radili, kedy majú siať a nastúpiť do žatvy. Susedské vzťahy majú byť korektné,
priateľské a bratské. Aby takými mohli byť, musíme byť silní. V tomto si môžeme
pomôcť jedine sami. Vráťme vážnosť remeslám, majme úctu k tradíciám. To je
zodpovednosť za budúcnosť.
Pre koho sú tieto úlohy? Odpoveď je jednoduchá. Pre nás všetkých. Rovnako pre
politikov, verejných funkcionárov, riadiacich pracovníkov, ako pre občanov. Pre jednotlivcov, otcov rodín, podnikateľov i zamestnancov. Pre všetky tri generácie. Pre príslušníkov rôznych národov žijúcich v jednej spoločnej vlasti. Pre štáty v zjednotenej Európe.
Kontakt
Dr. h. c. Ing. Tibor Mikuš, PhD.
predseda
Trnavský samosprávny kraj
Starohájska 10
917 01 Trnava
E-mail: [email protected]
212
Abilenský paradox v skupinovom rozhodovaní
Ing. Juraj Mišún, PhD. – doc. Ing. Nadežda Jankelová, PhD.
Abstrakt
V rámci organizačného správania sa dominantná časť autorov sa zaoberá konfliktmi. Problémy sa však môžu objaviť aj v prípade zhody, ktorá môže spôsobiť, že skupina nerozhoduje efektívne, ale často jednomyseľne, a to nesprávne. Cieľom príspevku je
zosumarizovať teoretické poznatky a praktické príklady o fenoméne zvanom Abilenský
paradox.
Kľúčová slová: manažérske rozhodovanie, skupinové rozhodovanie, Abilenský paradox, symptómy.
The Abilene paradox in group decision making
Abstract
In the field of organizational behavior the dominant part of the authors deals with conflicts. But problems may also occur in case of compliance, which may cause the group does
not decide effectively, often unanimously, and incorrectly. The aim of this paper is to summarize the theoretical knowledge and practical cases about the phenomenon called the
Abilene paradox.
Keywords: decision making, group decision making, Abilene paradox, symptoms.
Úvod
„Výskumy v oblasti skupinovej nefunkčnosti sa vo všeobecnosti zameriavajú na
predchádzanie konfliktov v rámci skupiny, avšak Abilenský paradox nás upozorňuje, že
môžu existovať aj problémy so skupinovou efektivitou, ktoré nesúvisia priamo s konfliktmi“. [1].
Veľmi zaujímavá teória v oblasti skupinového správania sa sa nazýva riadenie zhody. Väčšina ľudí vie čo-to o presnom opaku, t. j. o manažovaní konfliktu. Menšia skupina
však chápe manažovanie zhody, a to je pritom rovnako náročné. [2].
„Abilenský paradox, skutočný príbeh popísaný J. Harveyom (1974), je nápomocný
pri ilustrácii problému s manažovaním zhody a nebezpečenstva prehliadnutia „vnímanej kolektívnej reality“ ako protikladu k realite individuálnych osôb“. [3]. J. Harvey v príbehu uviedol, ako jeho rodina išla na výlet, ktorý si v skutočnosti nik individuálne neželal. Každý člen rodiny sa snažil vyhovieť ostatným na úrok svojich vlastných preferencií.
Členovia spomínanej rodiny spadli do jednej z pascí skupinového rozhodovania, ktorá
presne zapadá do porekadla „kto mlčí, ten svedčí“. Takéto zmýšľanie v rámci skupiny
predstavuje prapodstatu Abilenského paradoxu. Abilenský paradox predstavuje „tendenciu ľudí brániť sa vyjadrovať svoje skutočné myšlienky a pocity, aby potešili ostatných a vyhli sa
konfliktu“. [4]. Celý Abilenský paradox samotný autor J. Harvey ohodnotil tak, že jednoducho všetci urobili presný opak toho, čo chceli v skutočnosti urobiť.
213
1. Zaradenie Abilenského paradoxu v rámci teórie skupinového rozhodovania
V niektorých prípadoch sa Abilenský paradox označuje aj ako jedna z dysfunkcií,
ktoré môžu negatívne ovplyvňovať kolektívne rozhodovanie. Štyri dysfunkcie teda
predstavujú:
•
posun k riziku (anglicky Risky Shift), ktorý vedie členov skupiny k tomu, aby prijímali
riskantnejšie alternatívy ako v prípade individuálneho rozhodovania z dôvodu
menšieho pocitu zodpovednosti,
•
Abilenský paradox, ktorý v zmysle organizačných pojmov je častým skrytým
mechanizmom v organizáciách,
•
skupinové myslenie (anglicky Groupthink), ktoré je založené na obave členov
skupiny, že ich názor, odlišný od majority v skupine, ich zo skupiny vylúči,
•
donucovacie presviedčanie (anglicky Coercive persuasion), ktoré predstavuje
sociálno-psychologický fenomén upozorňujúci na možnosť manipulácie, ktorá
môže viesť až k zmenám v ideologických postojoch a vedomia. [5].
J. Tropman zaraďuje Abilenský paradox do skupiny problematických rozhodnutí.
Okrem neho sa tu podľa autora nachádza:
•
pochabosť (B. Tuchmann, 1984), ktorá nepredstavuje len zlé rozhodnutie v podniku,
ale napriek kritickým hlasom v rámci skupiny ďalšie pokračovanie nesprávnym
smerom;
•
skupinové myslenie, anglicky nazvané Groupthink (Janis, 1983), predstavujúce
rozhodovanie v podmienkach silnej kohézie skupiny, kde ani jeden člen nechce
„rušiť prímerie“;
•
presilové myslenie, ktoré je variáciou fenoménu skupinového myslenia a nastáva
vtedy, keď tímy kapitulujú pod vplyvom osobností s mocou (napr. riaditeľ) v rámci
tímu;
•
násilné myslenie, anglicky nazvané Brutethink, vzniká vtedy, keď tímy a pracovné
skupiny uvažujú spôsobom, že si riešenie môžu vyvalcovať. Tím v tomto prípade
po určitom čase schváli akokoľvek nerozvážne, ba až nelogické rozhodnutie, len za
účelom rýchleho ukončenia diskusie;
•
model smetného koša organizačného výberu (Cohen/March/Olsen, 1972), pri
ktorom rozhodnutie typu smetného koša je uskutočnené takmer vždy na okraji, pri
rešpektovaní rozličných typov rozhodovateľov, ktorí by mali byť zainteresovaní;
•
defenzívne rutiny (Ch. Argyris, 1985) pojednávajú o situáciách, keď niektoré
témy v skupine sú indiskutabilné a keď samotná indiskutabilita je indiskutabilná.
Ukážkový príklad tohto fenoménu sa nachádza v príbehu „Cisárove nové šaty“;
•
Occamova britva (W. Occamský, skoré 14. storočie) predstavuje pravidlo, podľa
ktorého v organizáciách jednoduchší často znamená lepší. Vychádza z toho, že
rozhodnutie, ktoré je príliš komplikované na vykonanie, je rovnocenné s tým, ako
keby sa žiadne rozhodnutie neuskutočnilo;
214
•
konštrukcia R. Goldberga je blízka Occamovej britve a predstavuje rozhodnutie,
ktoré bolo vylepšované časom tak dlho, až stratilo akúkoľvek atraktivitu pre
rozhodovateľov;
•
Zenov paradox (grécky filozof Zeno, 5. storočie pred n. l.) sa viaže k rozhodnutiam,
ktorým sa rozhodovatelia neustále približujú a približujú, nikdy ich však nedosiahnu.
Zenov paradox predstavuje jeden z druhov psychózy odmietania rozhodovania;
•
ne-rozhodnutie, alebo fenomén uvarenej žaby (Tichy/Devanna, 1986) vychádza
z typického laboratórneho experimentu, keď sa podarí uvariť žabu, a to bez toho, aby
odskočila, pokiaľ sa bude teplota vody zvyšovať pomalým tempom. V podnikovej
praxi sa vyskytuje podobný problém, keďže rozhodovatelia sú zvyknutí reagovať
len na rýchle zmeny a pomalé koncepčné zmeny často prepasú. [6].
Abilenský paradox sa vyskytuje vtedy, keď bolo uskutočnené rozhodnutie, hoci
existujú pochybnosti alebo nesúhlas s uskutočnením rozhodnutia. Nikto nechce prehovoriť a oponovať prevažujúcemu názoru. Rozhodnutie je tak implementované, hoci
ľudia v skutočnosti veria, že nie je správne. Kritická evaluácia a úprimnosť vedie k lepším
rozhodnutiam a zachráni vás pred výletom do Abilene. [7].
Abilenský paradox:
•
začína nevinne s tým, že každý člen skupiny súhlasí s tým, že určitý problém existuje,
•
neskôr, keď príde čas na diskusiu riešení, nikto nevyjadrí názor, ktorý je odlišný od
konsenzu skupiny, hoci mnoho členov tajne nesúhlasí s riešením,
•
nakoniec, ak riešenie je implementované, členovia skupiny sa súkromne sťažujú na
plán a hľadajú niekoho, kto má niesť vinu za daný vývoj. [8].
Fenomény zlých rozhodnutí sú atraktívne pre široký záber vedeckých pracovníkov,
resp. teoretikov, „počnúc historikmi (B. Tuchman), k sociálnym psychológom (I. Janis),
k starovekým filozofom (Zeno), k religióznym mysliteľom (W. Occamský), k politickým
vedcom (M. Cohen) až po analytikov v oblasti rozhodovania (Ch. Argyris)“. [9].
2. Faktory vzniku a symptómy Abilenského paradoxu
Abilenský paradox má autodeštrukčný charakter a má potenciál viesť ľudí, ktorí sú
inak eticky založení, k neetickým skutkom. J. Harvey uvádza, že Abilenský paradox vzniká z dôvodu štyroch faktorov. Je to:
•
strach z aktivity; jedinci sa obávajú urobiť „správny“ čin, ktorý je v rozpore s tým, čo
sa v aktuálnom čase v organizácii deje,
•
negatívne predstavy; jedinci predvídajú a zvýrazňujú len negatívne následky, pokiaľ
budú konať „správnym“ spôsobom,
•
skutočné riziko; jedinci konajúci „správnym“ spôsobom, majú riziko skončiť v horšej
pozícii (napr. sú prepustení), ako keby bol aktuálny súbor okolností ponechaný
v súčasnom stave,
215
•
strach z odlúčenia; jedinci si neprajú riskovať, že budú vylúčení zo strany kolegov
z práce a ďalšie. [10].
Niektorí autori v súvislosti so vznikom Abilenského paradoxu spomínajú aj piaty
faktor, ktorým podľa nich je psychologická súdnosť rizika a istoty. [11].
J. Harvey, ktorý objavil paradox, upozorňuje na esenciálny symptóm a na šesť subsymptómov, ktoré by boli markantné, ak by (Abilenský paradox) nastal. Esenciálny
symptóm je uvedený ako nemožnosť dosiahnutia zhody. Šesť subsymptómov je:
•
členovia organizácie osobne súhlasia ako indivíduá, ako základ problému,
•
členovia organizácie osobne súhlasia ako indivíduá, až po fázy, ktoré by boli
potrebné, aby sa vyrovnali so situáciou alebo s problémom,
•
členovia organizácie nedokážu dostatočne komunikovať ich túžby a/alebo
presvedčenia navzájom,
•
s nesprávnou alebo s nedostatočnou informáciou členovia organizácie uskutočňujú
kolektívne rozhodnutia, ktoré ich vedú k vykonávaniu činností v protiklade s tým, čo
v skutočnosti chcú,
•
ako výsledok vykonávania činností, ktoré sú kontraproduktívne, členovia organizácie
zažívajú frustráciu, hnev, iritáciu a dissatisfakciu vo svojej organizácii,
•
v konečnom dôsledku, ak členovia organizácie nevyriešia generický problém, t.
j. neschopnosť riadiť zhodu, začarovaný kruh sa opakuje, avšak so zvyšujúcou sa
intenzitou. [12].
3. Príklady Abilenského paradoxu
J. B. Harvey vo svojich publikáciách naznačil viacero praktických príkladov, v ktorých úradoval Abilenský paradox. Týkali sa predovšetkým politiky. Iní autori uviedli aj
príklady, ktoré sa zaoberajú len čisto podnikateľskou sférou.
3.1 Watergate
Najprominentnejším príkladom paradoxu je podľa J. Harveya aféra Watergate, pri
ktorej došlo k odpočúvaniu v sídle Demokratickej strany v rokoch 1972 až 1974 v polyfunkčnom komplexe Watergate v americkom hlavnom meste Washington. Z vypočúvania ako aj z rozhovorov pre novinárov vyplynulo, že hoci všetci vedeli, že konajú neeticky, ba až nelegálne, nik nevyslovil svoj názor, a preto sa začalo a pokračovalo v činnosti,
ktorá vyvrcholila odsúdením viac ako tridsiatich členov aparátu prezidenta a jeho rezignáciou na funkciu.
3.2 Ozyx Corporation
Ďalším príkladom, ktorý uvádza samotný J. Harvey, je malá priemyselná spoločnosť
Ozyx Corporation, ktorá mala v určitom období veľké problémy dosiahnuť zisk. Angažovaný konzultant prebral problém so všetkými hlavnými zainteresovanými osobami.
V okruhu sa nachádzal prezident spoločnosti, viceprezident a vedúci oddelenia výskumu a vývoja. Z diskusií medzi štyrmi očami bola rýchlo zistená príčina nízkej ziskovosti,
ba až strát v podobe finančne náročného projektu. Všetci traja zainteresovaní účastníci
dobre vedeli, že projekt povedie k stratám, avšak nik z nich nechcel zradiť skupinu už len
216
v podobe vyslovenia slobodného názoru.
Hoci konzultant upozornil na problém, osemmesačná cesta a pobyt v Abilene spôsobili obrovské škody, ktoré vyústili do drastického prepúšťania v podniku a odchodu
najlepších mozgov. Renomé, ktoré spoločnosť stratila, už nikdy nebolo získané späť.
3.3 Xerox
Fenomén postihol okrem iných aj spoločnosť Xerox v rokoch 1999 až 2000, keď
nový generálny riaditeľ spoločnosti G. R. Thoman, neznalý podnikovej kultúry v Xeroxe,
hľadal možnosti ako zmeniť vtedy veľmi pomaly sa meniacu spoločnosť. Medzi jeho pokusmi o zmeny sa nachádzala aj snaha o reštrukturalizáciu predajného personálu, teda
nápad, ktorý nebol ničím novým v spoločnosti Xerox, avšak predchádzalo sa mu počas
viacerých rokov práve pomocou podnikovej kultúry. G. R. Thoman agresívne tlačil na
uskutočnenie tejto myšlienky, avšak neznalý pomerov opomenul prevládajúce hodnoty ladenia a motivácie. Toto bola jedna z mnohých zmien, ktoré sa pokúšal uskutočniť,
a ktoré prispeli k jeho rýchlemu odchodu z postu generálneho riaditeľa. Jeho nasledovníčka A. Mulcahy povedala v neskoršom interview: „Poprehadzovali sme celý predajný
personál dole hlavou a neuvažovali sme nad tým, čo nás to celé bude stáť s ohľadom na
vzťahy so zákazníkmi, na kontinuitu vývoja spoločnosti a na dôveru do nás vkladanú.
Každý z nás v danej oblasti vedel, že to bolo stupídne, avšak nikto nepovedal ani slovo“.
[13].
4. Riešenie Abilenského paradoxu
t. j.:
Vyrovnať sa s Abilenským paradoxom jednoznačne vyžaduje niekoho v organizácii,
•
kto má morálnu guráž a dokáže vyjadriť etické argumenty voči kolektívnej„múdrosti“,
•
kto rovnako má zručnosti pre riadenie takého procesu. [14].
Pre predchádzanie Abilenskému paradoxu platia rovnaké podmienky ako pre predchádzanie fenoménu skupinového myslenia (Groupthink), a to:
•
je potrebné zdôrazniť, že v priebehu stretnutí jednotlivé problémy a obavy, pokiaľ
ide o rozhodnutia, by mali byť oboznámené,
•
je potrebné vytvoriť heterogénne skupiny reprezentujúce široké spektrum záujmov,
•
hlavný alebo vyšší manažment by mal byť v diskusii zdržanlivý, kým ostatní členovia
využijú šancu prezentovať svoje nápady,
•
má sa použiť metóda brainstorming,
•
je potrebné si dať pozor na predčasné rozhodnutia, t. j. je vhodné rozdeliť stretnutia
pre identifikáciu alternatív a pre konečné rozhodnutie. [15].
217
Záver
Abilenský paradox predstavuje problém, ktorý dokáže postihnúť vysoko súdržné
skupiny po určitom čase, a to tak, ako si členovia skupiny navzájom na seba zvyknú. Pri
skupinovom rozhodovaní môže Abilenský paradox spôsobiť veľké problémy a doviesť
skupinu k zlým rozhodnutiam. Problém sa dotýka nielen podnikateľských subjektov,
ale, ako ukazujú mnohé praktické príklady, aj verejnej správy.
Literatúra
[1] TEALE, M. – DISPENZA, V. – FLYNN, J. – CURRIE, D.: Management decision-making.
Towards an Integrative Approach. Pearson Education, 2003. s. 290. ISBN 0-20161922-9.
[2] JOYAUX, S. J.: Strategic fund development. Building Profitable Relationships That
Last. 2nd Edition. Gaithersburg: Aspen Publishers, 2001. s. 17. ISBN 0-8342-1898-4.
[3] HOGAN, CH.: Practical Facilitation - A Toolkit of Techniques. Kogan Page Publishers,
2003. s. 297. ISBN 0-7494-3827-4.
[4] DAFT, R. L.: The leadership experience. 4th Edition. Mason: Thomson South-Western, 2008. s. 182. ISBN 0-324-53968-4.
[5] PIFFERO, E.: What happened to participation. Urban development and authoritarian
upgrading in Cairo’s informal neighbourhoods. Bologna: Odoya, 2009. s. 46. ISBN
978-88-96026-18-2.
[6] TROPMAN, J. E.: The management of ideas in the creating organization. Westport:
Greenwood Publishing Group, 1998. s. 51-57. ISBN 1-56720-168-7.
[7] STARK, P. B. – FLAHERTY, J. S.: The Competent Leader. A Powerful and Practical Tool
Kit for Managers and Supervisors. Amherst: Human Resource Development, 1999. s.
266. ISBN 0-87425-473-6.
[8] HESS, K. M. – HESS ORTHMANN, Ch.: Management and Supervision in Law Enforcement. 6th Edition. New York: Delmar, Cengage Learning, 2011. s. 148. ISBN 1-43905644-7.
[9] TROPMAN, J. E.: The management of ideas in the creating organization. Westport:
Greenwood Publishing Group, 1998. s. 51 - 57. s. 56. ISBN 1-56720-168-7.
[10]CAMPBELL, T. – HOUGHTON, K.: Ethics and auditing. Canberra: ANU E Press, 2005. s.
271. ISBN 1-920942-25-4.
[11]MAYBERRY, G.: Successful Negotiating. American Management Association, 1993. s.
11. ISBN 0761215077.
[12]TEALE, M. – DISPENZA, V. – FLYNN, J. – CURRIE, D.: Management decision-making.
Towards an Integrative Approach. Pearson Education, 2003. s. 290. ISBN 0201619229.
218
[13]RUDZKI, R. A.: Beat the odds: avoid corporate death and build a resilient enterprise.
J. Ross Publishing Series. J. Ross Publishing, 2007. s. 73. ISBN 1-932159-68-1.
[14]CAMPBELL, T. – Houghton, K.: Ethics and auditing. Canberra: ANU E Press, 2005. s.
271. ISBN 1-920942-25-4.
[15]HESS, K. M. – HESS ORTHMANN, CH.: Management and Supervision in Law Enforcement. 6th Edition. New York: Delmar, Cengage Learning, 2011. s. 148. ISBN 1-43905644-7.
[16]ECCLESTON, CH. H. – MARCH, F.: Global Environment Policy. Concepts, Principles
and Practice. Boca Raton: CRC Press, 2011. s. 198. ISBN 978-1-4398-4766-4.
[17]HUDÁKOVÁ, I.: Štýly vedenia podľa situácie ovplyvňujúcej rozhodovanie vedúceho.
In: Dane a účtovníctvo. Poradca podnikateľa, č. 11, 2010. roč. 6. s. 78-81. ISSN 1336426X.
[18]LAREAU, W.: Office Kaizen 2. Harnessing Leadership, Organizations, People, and
Tools for Office Excellence. Milwaukee: American Society for Quality, 2011. s. 72.
ISBN 978-0-87389-801-0.
[19]REMEŇOVÁ, K.: Tímové rozhodovanie v tieni skupinového. In: Poradca podnikateľa,
č. 5, 2009, roč. 5. s. 12-13. ISSN 1337-9151.
Kontakt
Ing. Juraj Mišún, PhD.
Katedra malého a stredného podnikania
Vysoká škola ekonómie a manažmentu verejnej správy v Bratislave
Železničná 14
821 07 Bratislava 214
E-mail: [email protected]
doc. Ing. Nadežda Jankelová, PhD.
Katedra manažmentu
Fakulta podnikového manažmentu
Ekonomická univerzita v Bratislave
Dolnozemská cesta 1/b
852 35 Bratislava 5
E-mail: [email protected]
219
Využitie SWOT analýzy pri tvorbe statégie rozvoja cestovného ruchu
v okrese Humenné
doc. Ing. Anna Neumannová, CSc. - Mgr. Anna Židová - Ing. Marián Židó
Abstrakt
Príspevok je súčasťou výskumu rozvoja cestovného ruchu a vývoja návštevnosti v okrese Humenné. V rámci uvedeného výskumu sme vykonali komplexnú analýzu
lokalizačných, selektívnych a realizačných predpokladov cestovného ruchu v spomínanom okrese. Príspevok ponúka kvantifikáciu a spracovanie spomínaných predpokladov
prostredníctvom SWOT analýzy. Výsledky analýzy predikujú možné smery rozvoja cestovného ruchu v okrese Humenné.
Kľúčové slová: cestovný ruch, okres Humenné, SWOT analýza, predpoklady
The use of swot analysis for the creation of tourism development strategy in the district of Humenné
Abstract
The presented paper is a part of the research of tourism and visit rate development in
the district of Humenné. Within this research we have conducted a complex analysis of the
localization, selective and implementation preconditions of tourism in the mentioned district. The paper offers quantification and processing of mentioned preconditions through
the SWOT analysis. Analysis results predict possible development trends of tourism in the
district of Humenné.
Keywords: tourism, the district of Humenné, SWOT analysis, preconditions
1. Základná geografická charakteristika okresu Humenné
Okres Humenné sa nachádza na severovýchode SR. Jeho rozloha je
754, 24 km2. Okres tvorí 61 obcí, z ktorých je jedno mesto (Humenné) a jeden vojenský
obvod (Valaškovce). Žije v ňom 64 032 obyvateľov. Počet obyvateľov okresného mesta
Humenné je 34 806 obyvateľov (údaj z roku 2009). Jeho pravidelný tvar narúšajú dva
úzke severné výbežky a jeden výbežok smerujúci na východ. Na západne, severe a východe hraničí so štyrmi okresmi Prešovského samosprávneho kraja (Vranov nad Topľou,
Stropkov, Medzilaborce a Snina) a na juhu s dvoma okresmi Košického samosprávneho
kraja (Sobrance a Michalovce). Na severe v obci Vyšná Jablonka je jeho súčasťou približne štvorkilometrový úsek štátnej hranice s Poľskou republikou.
Okres Humenné všeobecne nepatrí k turistami vyhľadávaným a vysoko navštevovaným okresom v SR. Ešte stále však čaká na svoje objavenie. Z predchádzajúceho výskumu predpokladov rozvoja cestovného ruchu v okrese Humenné sme vyvodili nasledujúce závery:
•
lokalizačné predpoklady určili miesta, ktoré má okres Humenné možnosť ponúknuť
účastníkom cestovného ruchu,
•
selektívne predpoklady poukázali na skutočnosť, že obyvatelia okresu Humenné
majú obmedzenú možnosť zúčastňovať sa dlhodobého cestovného ruchu (hlavne
220
kvôli nedostatku finančných prostriedkov),
•
realizačné predpoklady potvrdili, že účastníkom cestovného ruchu sa ponúka
pestrá paleta možností realizácie cestovného ruchu.
2.Využitie SWOT analýzy pri hodnotení a interpretácii výsledkov
Na ohodnotenie jednotlivých faktorov a zhodnotenie aktuálneho stavu cestovného
ruchu v okrese Humenné sme využili multifunkčnú expertnú metódu, t. j. SWOT analýzu. Skladá sa z analýzy vonkajšieho prostredia (OT), ktorá sa vykonáva ako prvá a následne z analýzy vnútorného prostredia (SW). Jednotlivé analýzy identifikujú budúce
príležitosti, hrozby a schopnosti okresu. Cieľom celkovej analýzy je zhodnotiť, či skúmaný objekt (v našom prípade okres Humenné) disponuje vnútornými predpokladmi na
využitie príležitostí externého prostredia a odvrátenie prípadného budúceho hroziaceho nebezpečenstva. Výsledky budú slúžiť ako základ pre modifikáciu súčasnej stratégie,
resp. formuláciu novej stratégie cestovného ruchu.
Vonkajšia analýza zahŕňa príležitosti a hrozby, pod ktorými rozumieme:
•
O –> opportunities = príležitosti –> vonkajšie faktory, z ktorých môže okres
v budúcnosti v oblasti cestovného ruchu profitovať. Hodnotí sa pravdepodobnosť
ich úspechu a atraktívnosť;
•
T –> threats = hrozby –> faktory, ktoré môžu okres v oblasti cestovného ruchu
ohroziť zvonku. Skúma sa pravdepodobnosť ich výskytu a závažnosť.
Vonkajšia analýza predstavuje komplexnú analýzu externého prostredia, v ktorom
sa okres nachádza. Faktory (O aj T) sa vo všeobecnosti nedajú ovplyvniť. Vízia príležitostí
či hrozieb ešte nemusí nič znamenať. Dôležitejšie je, ako sa s nimi dokáže okres využitím
svojich silných a slabých stránok vysporiadať. V praxi ide o využitie príležitostí a elimináciu hrozieb. Silné a slabé stránky sú predmetom skúmania vnútornej analýzy.
Vnútorná analýza zahŕňa:
•
S –> strenghts = silné stránky –> vnútorné faktory, ktoré pomáhajú okresu využívať
príležitosti v oblasti cestovného ruchu vo svoj prospech. Hodnotíme stupeň ich
pozitívneho výkonu a dôležitosť pre cestovný ruch;
•
W –> weaknesses = slabé stránky –> vnútorné faktory, ktoré znemožňujú
dostatočne využívať príležitosti vznikajúce v oblasti cestovného ruchu a zvyšujú
pravdepodobnosť negatívneho vplyvu hrozieb. V tomto prípade hodnotíme stupeň
ich negatívneho výkonu a dôležitosť pre rozvoj cestovného ruchu v okrese.
Vnútorná analýza v našom prípade obsahuje analýzu predpokladov, ktoré majú
vplyv na rozvoj cestovného ruchu. Cielenou činnosťou možno tieto predpoklady rozvíjať, resp. modifikovať v prospech cestovného ruchu a zmierniť ich negatívnu stránku.
Analyzované predpoklady, ktoré majú vplyv na rozvoj cestovného ruchu v okrese
Humenné, sa členia na:
•
lokalizačné predpoklady, ktoré vyjadrujú potenciál krajiny pre cestovný ruch a členia
sa na:
-
prírodné (reliéf, klíma, vodstvo, rastlinstvo, živočíšstvo a i.)
221
- kultúrnohistorické (umeleckohistorické pamiatky, múzeá, galérie, pamätné
cintoríny, kultúrne strediská a pod.)
•
•
selektívne predpoklady, ktoré dokumentujú spôsobilosť obyvateľov zúčastňovať sa
na cestovnom ruchu. Určujú kto, resp. ako často sa zúčastňuje na cestovnom ruchu
a podmieňujú kvalitatívnu a kvantitatívnu selekciu obyvateľstva. Ďalej sa členia na:
-
urbanizačné (hustota, veľkosť a zástavby sídel)
-
demografické (hustota a veková štruktúra obyvateľstva, štruktúra obyvateľstva
podľa pohlavia a i.)
-
sociologické (ekonomická aktivita, vlastníctvo auta, resp. objektu individuálnej
rekreácie, vzdelanie, priemerný príjem a pod.).
realizačné predpoklady, ktoré plnia nenahraditeľnú úlohu pri uskutočňovaní
a rozvoji cestovného ruchu a rekreácie. Delia sa na:
-
komunikačné (dopravná infraštruktúra – cestná, železničná, letecká a i., hustota
a kvalita cestnej siete a pod.)
- materiálno-technická základňu, ktorá určuje intenzitu cestovného ruchu
(kvantita a kvalita stravovacích a ubytovacích zariadení, zariadenia, ktoré
bezprostredne podporujú rozvoj cestovného ruchu ako sú kultúrne domy,
knižnice, ihriská, telocvične, amfiteátre, kiná, kongresové miestnosti, lyžiarske
strediská a pod.).
Všetky kategórie predpokladov sú detailne charakterizované v predchádzajúcich
prácach autorov príspevku. [11, 12].
Vstupné údaje do SWOT analýzy, čiže detailnú charakteristiku jednotlivých skupín
predpokladov rozvoja cestovného ruchu v okrese Humenné spomínaných vyššie v texte, sme získali prostredníctvom dotazníkového prieskumu. Tento prieskum sme uskutočnili začiatkom roka 2011. Dotazníky boli adresované trom reprezentatívnym skupinám. Prvou skupinou boli starostovia obcí okresu Humenné, druhú skupinu tvorili
obyvatelia, ktorí majú trvalý pobyt v okrese Humenné a tretiu skupinu obyvatelia, ktorí
nemajú trvalý pobyt v okrese Humenné. Prieskum sa uskutočnil kombinovanou formou.
Starostom obcí a tým, ktorí o to požiadali, sa dotazník zaslal poštou, ostatní využili online formu. Dotazník, jeho výsledky a štruktúra respondentov už boli odprezentované
v predchádzajúcom príspevku autorov. [12].
Na základe výsledkov dotazníka sme kvantifikovali vybrané predpoklady kvalifikovaným odhadom. Hodnoty považujeme za akceptovateľné, nakoľko daná problematika
predstavuje oblasť nášho vzdelania a dlhodobého záujmu, navyše sme so skúmaným
okresom v úzkom kontakte.
3. Kvantifikácia výsledkov dotazníkového prieskumu a formulovanie záverečných odporúčaní
Výpočty a výsledky vonkajšej a vnútornej analýzy sú uvedené v tabuľkách 1, 2.
222
T a b u ľ k a 1
Vonkajšia analýza – príležitosti a hrozby
Príťažlivosť
(1=min až
10=max)
Príležitosti
Ľahšia dostupnosť územia po vstupe do
EÚ a Schengenského priestoru
2. Rozvoj zahraničnej spolupráce
Obnovenie kontaktu s partnerskými mes3.
tami a obcami
4. Príchod zahraničných investorov
Pozitívny vplyv zahraničných subjektov
5.
na kvalitu služieb
Existencia projektu Vtáčie údolie a jeho
6.
prípadná realizácia
Rastúci trend v rozvoji agroturizmu
7.
a vidieckeho turizmu
Získanie financií pre projekty cestovného
8.
ruchu zo štrukturálnych fondov
9. Rozvoj letnej rekreácie
10. Rozvoj letiska v Kamenici nad Cirochou
Využitie potenciálu budov bývalých
11.
roľníckych družstiev
Priemerná hodnota
1.
Hrozby
1.
2.
3.
4.
5.
6.
7.
8.
Značná vzdialenosť z vyspelejších
regiónov a štátov do danej lokality
Neexistujúce plánované diaľničné prepojenie so zvyškom SR a zahraničím
Migrácia obyvateľov do zahraničia
Lepšia úroveň cestovného ruchu
v okolitých regiónoch a štátoch
Nezrealizovanie projektu Vtáčie údolie
Narušenie štatútu ekologického regiónu
Neuskutočnenie elektrifikácie železničnej
trate
Nepostačujúca podpora zo strany štátu,
miestnej samosprávy, podnikateľov, ale
aj samotných občanov
Priemerná hodnota
Prameň: Vlastné spracovanie.
223
Pravedpodnobnosť úspechu
(0-100 %)
P*Pú
8
0,95
7,6
8
0,9
7,2
8
0,8
6,4
7
0,3
2,1
5
0,8
4
10
0,15
1,5
7
0,5
3,5
9
0,45
4,05
9
8
0,4
0,45
3,6
3,6
7
0,35
2,45
4,182
Závažnosť
(1=min až
10=max)
Pravdepodobnosť výskytu
(0-100%)
Z*Pv
8
0,9
7,2
8
0,8
6,4
5
0,4
2
6
0,5
3
9
3
0,9
0,2
8,1
0,6
3
0,7
2,1
8
0,5
4
4,175
Na základe výsledkov vonkajšej analýzy môžeme okres Humenné charakterizovať
ako zrelý okres pre realizáciu a rozvoj cestovného ruchu. Vo všeobecnosti ho môžeme
charakterizovať absenciou výrazných príležitostí, ale aj hrozieb v oblasti cestovného ruchu, ktoré prichádzajú z vonkajšieho prostredia. Výraznejšie zhoršenie situácie vonkajšieho prostredia nepredpokladáme. Naopak, keby sa situácia zlepšila a priniesla nové
a atraktívne príležitosti, okres by mohol získať pozíciu ideálneho okresu, ktorá predstavuje najatraktívnejší variant.
T a b u ľ k a 2
Vnútorná analýza – silné a slabé stránky
Silné stránky
1.
2.
3.
4.
5.
6.
7.
8.
9.
10.
11.
12.
13.
14.
15.
16.
17.
18.
19.
20.
1.
Prírodné zdroje
Ekologicky čisté prostredie
Existencia CHKO, PP,NPR, PR,CHVÚ
Účasť Kyjovského pralesa v UNESCO
Atraktívnosť vidieckej krajiny
Výskyt atraktívnych foriem reliéfu
Vyhovujúce predpoklady pre letnú rekreáciu
Kultúrnohistorické dedičstvo
Zachovávanie tradícií
Organizovanie rôznych festivalov a slávností
Zachovanosť a tradície vidieka
Veľké množstvo vojenských a židovských cintorínov
Dostatočné množstvo kultúrnohistorických pamiatok
Ľudské zdroje
Zvyšovanie vzdelanostnej úrovne obyvateľstva
Lacná pracovná sila
Služby a marketing
Nízke ceny
Používanie jednotnej meny
Dostatok priestoru pre podnikanie v cestovnom ruchu
Existencia inštitúcií na podporu podnikania
Dostatočný počet stravovacích a ubytovacích zariadení
Iné
Priame vlakové spojenie s Bratislavou, Prahou, Poľskom
Výhodná geografická poloha
Slabé stránky
Prírodne zdroje
Zatiaľ nevyužitý potenciál Vihorlatských vrchov, minerálnych prameňov a jaskýň
224
Výkon
faktora
(1=min až
10=max)
Dôležitosť
faktora
(1=min až
10=max)
5
7
5
9
8
9
8
8
5
8
8
8
5
5
5
6
8
5
6
6
6
9
6
7
7
7
6
5
6
6
6
6
5
8
8
7
7
6
9
8
2
7
2.
3.
4.
5.
6.
7.
8.
9.
10.
11.
12.
13.
14.
15.
16.
17.
18.
19.
20.
21.
22.
23.
Nízka kvalita povrchových vôd
Nevyhovujúce podmienky pre rozvoj zimnej rekreácie
Kultúrnohistorické dedičstvo
Nedostatok financií na obnovu pamiatok
Chátranie kultúrnych pamiatok
Nedostatočná informovanosť obyvateľov o kultúrnych
pamiatkach
Ľudské zdroje
Vysoká nezamestnanosť
Odchod ľudí za prácou do zahraničia
Nedostatok kvalifikovaných pracovných síl v oblasti
cestovného ruchu
Nízka vzdelanostná úroveň na vidieku
Jazyková negramotnosť
Služby a marketing
Nedostatočná propagácia územia
Slabé označenie turistických atrakcií
Nedostatočná kvalita poskytovaných služieb
Vysoký podiel jednodňových návštevníkov
Absencia zahraničných investícií do cestovného ruchu
Chýbajúca značka/logo územia
Chýbajúca integrácia dopravy hlavne cez víkendy
Materiálnotechnická základňa
Zastaraná technická infraštruktúra
Nedostatok cestovných kancelárií
Nedostatok náučných, turistických a cyklistických chodníkov
Nevyužitý potenciál v agroturistike
Nevysporiadané majetkovoprávne vzťahy na vidieku
Priemerná hodnota
4
1
6
7
1
1
8
8
3
6
2
3
7
5
2
4
2
3
4
5
1
3
2
2
1
2
2
8
7
7
6
8
5
7
2
3
8
4
2
8
1
2
4,047
7
5
6,721
Prameň: Vlastné spracovanie, Bratislava, 2011.
Z výsledkov vnútornej analýzy silných a slabých stránok je zrejmé, že okres Humenné sa pohybuje na hrane medzi silnými a slabými stránkami, pričom slabé stránky sú
v miernej prevahe. Okres nedisponuje výraznými vnútornými stránkami, ale na druhej
strane slabé stránky sa dramaticky neprejavujú. Okres je schopný do istej miery využívať
príležitosti externého prostredia a úspešne odolávať jeho hrozbám. Situácia však v žiadnom prípade nie je ideálna, preto je potrebné každej slabej stránke venovať zvýšenú
pozornosť a snažiť sa o jej transformáciu na silnú stránku. Dosiahnutú pozíciu silných
stránok je potrebné sledovať a permanentne udržiavať.
Charakter marketingovej stratégie na základe výsledkov SWOT analýzy je uvedený
v tabuľke 3.
225
T a b u ľ k a 3
Matica stratégií na základe výsledkov SWOT analýzy
Externé prostredie
Príležitosti
Riziká
Interné prostredie
Silné stránky
Slabé stránky
Ofenzívna stratégia
Stratégia spolupráce
Defenzívna stratégia
Stratégia úniku
Prameň: Čimo, J. – Mariáš, M.: Riadenie marketingových aktivít. Bratislava: GeoPARNAS, 2005. 273s.
ISBN 80-969420-3-4 (upravené).
Záverečná SWOT analýza predstavuje vzájomné prepojenie výsledkov vonkajšej
(OT) a vnútornej (SW) analýzy. Na základe jej výsledkov vieme:
•
znížiť dôsledky slabých stránok,
•
hľadať a posilňovať silné stránky za účelom zvýšiť „konkurenčnú“ výhodu,
•
stanoviť ciele, predbežný charakter a smerovanie stratégie cestovného ruchu
okresu.
Najatraktívnejší variant predstavujú ofenzívne stratégie. Sú určené predovšetkým
pre okresy, ktoré disponujú vnútornými silami na využívanie príležitostí v oblasti cestovného ruchu. Ofenzívne stratégie sa realizujú agresívnou marketingovou kampaňou,
ktorej hlavným cieľom je získavať nových turistov, a to aj na úkor iných okresov.
V matici stratégií sú uvedené aj ďalšie možné stratégie. Pri defenzívnej stratégii si
okres musí brániť svoju doterajšiu pozíciu. Snaží sa o maximálne využitie vnútorných síl
na odvrátenie hrozieb z vonkajšieho okolia. V prípade, že okres nedisponuje dostatočným množstvom pozitívnych vnútorných predpokladov, ale situácia na trhu je príťažlivá, jednou z možností je uplatnenie stratégie kooperácie (cezhraničnej alebo na úrovni
okresov, miest, obcí a pod.). Stratégia úniku sa uplatňuje pri okresoch s existenčnými
problémami. Na výber je buď reštrukturalizácia aktivít (radikálna zmena) alebo v prípade nečinnosti zánik.
Okres Humenné sa nachádza v situácii, keď vonkajšie prostredie síce ponúka nepatrné príležitosti na rozvoj cestovného ruchu, ale jeho vnútorné predpoklady mu nedovoľujú naplno ich využiť. V takom prípade je najvhodnejšou možnosťou stratégia spolupráce, nakoľko stratégiu úniku neberieme vôbec do úvahy, pretože existencia cestovného ruchu sa v akomkoľvek okrese jednoducho nedá vylúčiť.
Dnes už môžeme sledovať isté opatrenia, ktoré kompetentní v danej oblasti uskutočnili. Napríklad okresné mesto Humenné úzko využíva cezhraničnú spoluprácu s partnerskými mestami, a to nie len v oblasti cestovného ruchu (Třebíč – Česká republika,
Sanok, Przemyśl – Poľsko, Perečín, Mukačevo – Ukrajina, Mátészalka). Aj mnohé obce
samostatne úspešne vyvíjajú podobnú aktivitu (cezhraničná spolupráca, spolupráca na
úrovni okresov, obcí a pod.) najmä za účelom získania eurodotácií. Odporúčame posilniť
existujúce vzťahy a zintenzívniť hľadanie nových možností spolupráce.
Vo všeobecnosti by akákoľvek aktivita mala smerovať k udržiavaniu a posilňovaniu
vnútorných silných stránok a k znižovaniu vplyvu slabých stránok. Okres by tak mohol
efektívne využívať príležitosti vonkajšieho prostredia, vyhýbať sa jeho nebezpečen226
stvám, resp. eliminovať jeho negatívne dopady. Z tohto dôvodu je nevyhnutné formulovať konkrétne smerovanie a charakter stratégie cestovného ruchu v okrese Humenné
a tomu prispôsobiť výber propagačnej kampane.
Záver
Na základe výsledkov spracovanej SWOT analýzy a navrhovanej stratégie spolupráce odporúčame nasledujúce konkrétne smery rozvoja cestovného ruchu v okrese Humenné:
•
vidiecky cestovný ruch a agroturistika (využitie starých poľnohospodárskych
družstiev)
•
hipoturistiku (využitie starých poľnohospodárskych dvorov na chov koní)
•
zážitkový cestovný ruch (využitie letiska v Kamenici nad Cirochou pre vyhliadkové
lety, paraglajding a i.)
•
športovo-turistický cestovný ruch (vybudovanie cyklistických, turistických
a náučných chodníkov hlavne v oblasti CHKO Vihorlat)
•
kultúrno-poznávací cestovný ruch (spoznávanie turistických atrakcií, napr. TOP 10
lokalít cestovného ruchu, ktoré sme získali od respondentov dotazníka a mnohé
ďalšie, ako sú archeologické nálezy, návšteva múzeí, účasť na festivaloch, slávnostiach
a i.)
•
rekreačný cestovný ruch (zlepšenie kvality rekreačných oblastí, hlavne rekreačné
oblasti Hubková a rekreačné oblasti Laborec)
•
poľovnícky a lovecký cestovný ruch (športový rybolov, športová streľba a i.)
•
kongresový cestovný ruch (vďaka blízkosti hraníc možno uskutočňovať kongresy
a workshopy s medzinárodnou účasťou)
•
kúpeľný a liečebný cestovný ruch (využitie objavených minerálnych prameňov)
•
ekoturizmus (nová forma cestovného ruchu, územie okresu Humenné, hlavne
v oblastiach Vihorlatských vrchov, ktoré sú ekologicky čisté a nenarušené).
Príspevok poukazuje na možnosť využitia SWOT analýzy pri určovaní charakteru
a smerovania stratégie rozvoja cestovného ruchu. Súčasne výsledky realizovanej analýzy umožňujú zadefinovať smery jeho rozvoja v skúmanom okrese. Realizáciou navrhovaných smerov rozvoja sa okres dostane do povedomia širokých vrstiev obyvateľstva,
zvýši sa jeho atraktívnosť a implicitne sa dosiahne pozitívny ekonomický prínos pre rezidentov.
227
Literatúra
[1] BALÁŽ, Š.: Humenné a okolie. Humenné: Balada, 2004.
[2] ČIMO, J. – MARIÁŠ, M.: Riadenie marketingových aktivít. Bratislava: GeoPARNAS,
2005. 273 s. ISBN 80-969420-3-4.
[3] SLÁVIK, Š.: Strategický manažment. Bratislava: Sprint dva, 2009. 405 s. ISBN 978-8089393-08-4.
[4] Koncepcia rozvoja mesta Humenné v oblasti tepelnej energetiky [online] [cit. 201112-1]. Dostupné na internete: http://www.humenne.sk/pics/texty_subory/ koncepcia.pdf?PHPSESSID=e1b10c6f5aecb556edaabf7c38686a4f.
[5] KUZMIŠIN, P.: Profil mesta Humenné [online]. Bardejov , 2007 [cit. 2011-12-1]. Dostupné na internete: http://www.humenne.sk/pics/texty_subory/Profil_ mesta.pdf?PHPSESSID=3638a887fede89c648d69c2f270fc6cf.
[6] Mesto Humenné. [online] [cit. 2011-12-1]. Dostupné na internete: http://www. humenne.sk/.
[7] Program hospodárskeho a sociálneho rozvoja mesta Humenné [online] [cit. 201112-1]. Dostupné na internete: http://www.humenne.sk/pics/texty_ subory/PHaSR_
mesta_Humenne_na_roky_2007­2013_s_vyhladom_do_roku_2015.pdf?PHPSESSID=9b97aaa273245c871330e8d1bf8ebebe.
[8] Regionálna rozvojová agentúra Humenné: Koncepcia rozvoja cestovného ruchu
Horného Zemplína.
[9] Regionálna rozvojová agentúra: Informačná databáza o potenciáli regiónu Humenné a Medzilaborce [online]. [cit. 2011-12-1]. Dostupné na internete: www.rra.sk/
analyza/databaza_potencial_regionu.doc.
[10]ŽIDOVÁ, A.: Vývoj osídlenia a územno-správneho členenia okresu Humenné. Bakalárska práca. Prešov: Katedra geografie a regionálneho rozvoja Prešovskej univerzity v Prešove, 2009.
[11]ŽIDOVÁ, A.: Problematika rozvoja cestovného ruchu v okrese Humenné. Diplomová
práca. Prešov: Katedra geografie a regionálneho rozvoja Prešovskej univerzity v Prešove, 2011.
[12]ŽIDOVÁ, A. – ŽIDÓ, M.: Problematika rozvoja cestovného ruchu v okrese Humenné.
In: Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie „Ekonomický a sociálny rozvoj Slovenska (verejná sféra – rozvojové trendy – manažment a podnikanie)“. Bratislava: VŠEMvs, 10. november 2011. ISBN 978-80-89458-18-9.
228
Kontakt
Mgr. Anna Židová
Katedra geografie a regionálneho rozvoja Fakulta humanitných a prírodných vied
Prešovská univerzita v Prešove
Ul. 17 novembra č.1
081 16 Prešov
E-mail: [email protected]
Ing. Marián Židó
Katedra malého a stredného podnikania
Vysoká škola ekonómie verejnej správy v Bratislave
Železničná 14
821 07 Bratislava 214
E-mail: [email protected]
doc. Ing. Anna Neumannová, CSc.
Katedra malého a stredného podnikania
Vysoká škola ekonómie a manažmentu verejnej správy v Bratislave
Železničná 14
821 07 Bratislava 214
E-mail: [email protected]
229
Platobná schopnosť podniku
doc. Ing. Valéria Nináčová, CSc.
Abstrakt
Príspevok sa zaoberá problematikou platobnej schopnosti podniku z pohľadu teórie finančného manažmentu. Charakterizuje formy prejavu platobnej neschopnosti
podniku a jej vplyv na jeho finančné zdravie. Osobitnú pozornosť venuje príčinám porúch vývoja platobnej sily podniku.
Kľúčové slová: finančný manažment podniku, platobná schopnosť, platobná neschopnosť, finančné zdravie podniku, platobná sila podniku
Solvency of the company
Abstract
The article is pointing out at the problems related to the solvency of the company from
the point of view of the finance management theory. It is characterizing different forms of
company`s inability to pay and its influence on the financial health of the company. The
author is also paying special attention to the cause of the financial incompetency and explanation of the development force leading to company`s payment failures.
Keywords: finance management of a company, solvency, insolvency, financial health,
paying power/ability
Úvod
Zachovanie trvalej platobnej schopnosti každého ekonomického subjektu trhového a aj verejného sektora sa považuje za určujúcu podmienku pri plnení ich úloh v každej
národnej ekonomike. Spoločensko-ekonomická požiadavka zabezpečovania platobnej
schopnosti, a tým aj zachovania finančného zdravia samosprávnych subjektov verejnej
správy, si vyžaduje znalosť tejto finančnej kategórie pri uplatňovaní metód ekonomizácie ich finančného manažmentu. V dôsledku toho sa príspevok zaoberá predmetnou
problematikou, zatiaľ rozpracovanou len v teórii finančného manažmentu podnikov. Jej
poznanie však považujeme za nevyhnutné východisko pre spracovanie systému manažmentu peňažných tokov vo finančnom hospodárení subjektov samosprávy a v jeho
následnom publikovaní.
1. Finančné zdravie podniku a jeho platobná schopnosť
Finančný manažment podniku sa obvykle definuje ako subjektívna ekonomická
činnosť, ktorá sa zaoberá získavaním finančných zdrojov podnikového kapitálu (financovaním), jeho efektívnou alokáciou do majetku vecnej a peňažnej povahy, tvorbou
a rozdelením zisku, finančným plánovaním, operatívnou finančnou činnosťou a analýzou finančného zdravia podniku, a to s cieľom maximalizácie jeho trhovej hodnoty.
Za finančne zdravý podnik považujeme podnik, ktorý v určitom časovom okamihu,
ale aj v budúcnosti je schopný napĺňať zmysel svojej existencie, teda dosahovať trvalo
takú mieru zhodnotenia vynaložených finančných zdrojov podnikového kapitálu, t. j.
mieru zisku, ktorá je požadovaná vlastníkmi v tejto oblasti podnikania. V širšom poňatí
230
pôjde o trvalú schopnosť podniku vytvárať pozitívnu platobnú silu vo vzťahu k jeho dlhodobým a krátkodobým záväzkom.
Dosahovanie požadovaných, a to nielen spoločenských, ale aj ekonomických efektov podnikania je v súčasných podmienkach formovania trhového prostredia slovenskej
ekonomiky proces veľmi náročný. Vývoj finančnej situácie podnikov je neuspokojivý;
poruchy finančného zdravia podnikov sa prejavujú v tvorbe a v obnove pozitívnej platobnej sily tak z hľadiska krátkodobého ako aj dlhodobého. Absentujú finančné zdroje
čistého pracovného kapitálu potrebné na financovanie potrieb prevádzkového cyklu,
tzv. efektívne platobné prostriedky (bežné aktíva – bežné pasíva). Problematická je aj
tvorba dlhodobých finančných zdrojov potrebná na obnovovacie a rozvojové investície,
teda na financovanie investičného cyklu podniku.
Z pohľadu vybavenia podnikov finančnými zdrojmi podnikového kapitálu, potrebných na realizáciu jeho činnosti, môžeme rozlíšiť dve skupiny podnikov, a to:
•
podniky dostatočne kapitálovo vybavené, ktorých finančná štruktúra vytvára alebo
nevytvára podmienky pre tvorbu pozitívnej platobnej sily,
•
podniky, v ktorých sa prejavuje trvalý nedostatok finančných zdrojov podnikového
kapitálu, z čoho pramení negatívny vývoj ich platobnej sily.
V prvej skupine podnikov má negatívny vplyv na vývoj ich platobnej sily hlavne
nepriaznivá štruktúra aktív, teda majetku podniku. Je to predovšetkým vysoký podiel
fixných aktív na celkových aktívach, ktorý vyžaduje krytie dlhodobými zdrojmi, a preto
dlhodobo viaže značnú časť pasív. Okrem tohto v dôsledku poklesu objemu výroby alebo zmeny štruktúry výroby v mnohých podnikoch sa značná časť fixných aktív využíva
nedostatočne, prípadne časť týchto aktív má charakter prebytočného majetku.
Riešením by mohla byť reštrukturalizácia výrobného programu spojená s odpredajom nepotrebného majetku.
Druhým činiteľom môže byť nepriaznivá štruktúra a nedostatočná obrátkovosť zásob. Vysoký stav výrobných zásob môže byť vyvolaný nízkou disciplínou v dodávateľsko-odberateľských vzťahoch, ktorá vedie k „nebezpečnému“ hromadeniu materiálových
zásob. Rastúci trend sa môže prejaviť aj v odbytových zásobách ako dôsledok oneskorenej reakcie podnikov na zmeny v dopyte nezodpovedajúcemu reálnym možnostiam
odbytu. Nerealizovaný tovar zhoršuje likviditu podnikov. Úlohou podnikov je preto hľadať nové trhy pre svoje výrobky, a to jednak rastom kvality svojich výrobkov v porovnaní
s konkurenciou, jednak priaznivejšími platobnými podmienkami pre odberateľov.
Pokiaľ ide o výrobné zásoby, podniky musia hľadať nové možnosti ich efektívneho
zhodnotenia vo výrobnom procese v nadväznosti na požiadavky reštrukturalizácie.
Negatívny vplyv na vývoj platobnej sily podnikov môže mať aj vysoký stav pohľadávok. Je potrebné vylúčiť z nich nedobytné pohľadávky a hľadať možnosti riešenia formou vzájomného započítavania pohľadávok a záväzkov, alebo formou odpredaja pohľadávok inštitúciám finančného trhu, ktoré sa zaoberajú vykonávaním faktoringových
činností. Ak je vysoká priemerná lehota inkasa pohľadávok, ktorá spôsobuje finančné
problémy, jej zníženie možno dosiahnuť zmenou platobných podmienok a uplatnením
vhodných kritérií hodnotenia odberateľov pri predaji na úver.
231
Podniky, ktoré sú dostatočne kapitálovo vybavené, musia zhodnotiť a zmeniť štruktúru svojich aktivít tak, aby bola adekvátna rozsahu a štruktúre ich podnikateľskej činnosti. Osobitnú pozornosť musia venovať aj obnove pohotových peňažných prostriedkov zodpovedným riadením peňažných tokov.
V druhej skupine podnikov sa prejavuje trvalo nedostatok finančných zdrojov podnikového kapitálu. Preto tieto podniky musia hľadať ďalšie možnosti jeho získania.
V prípade akciovej spoločnosti možno získať kapitál zvýšením vlastného kapitálu
emisiou nových akcií, spoločnosť s ručením obmedzeným môže prijať ďalšieho spoločníka, alebo zvýšiť vklady jednotlivých spoločníkov. Okrem toho môžu podniky využiť
zvláštne formy financovania, ku ktorým patrí premena právnej formy podnikania. Pomocou nej možno dosiahnuť zlepšenie finančnej situácie podniku a obstaranie potrebného kapitálu, napr. fúziou dvoch a viacerých podnikov, ktoré vytvárajú novú hospodársku a právnu jednotku. Jednou z príčin vzniku fúzií je práve posilnenie kapitálovej sily
a zlepšenie možnosti získania úverových zdrojov.
Riešiť deficit finančných zdrojov, a tým aj platobnú silu podniku, je vhodné i získavaním kapitálu pomocou peňažných a nepeňažných úverov. Interné riešenie trvalej absencie platobnej sily musia podniky hľadať v reštrukturalizácii svojej podnikateľskej činnosti, v zmene majetkovej štruktúry a v celkovom skvalitnení finančného manažmentu.
Vo všeobecnosti finančné zdravie podniku ovplyvňujú rozhodujúce finančné faktory, ktorými sú finančná štruktúra podniku, hospodársky výsledok, vývoj a stav platobnej
sily, metódy platobného styku.
V závislosti od týchto faktorov môžeme zostaviť tabuľku, ktorá charakterizuje pravdepodobnú platobnú schopnosť podniku.
T a b u ľ k a 1
Vplyv vybraných faktorov na typ podniku
Typ podniku
Finančná štruktúra
Tvorba HV
VK /CK
A
+
B
C
+
+
+
D
+
Platobná sila
-
+
+
+
+
+
-
-
-
-
-
Prameň: Vlastné spracovanie.
Kladná tvorba hospodárskeho výsledku pozitívne ovplyvňuje vývoj platobnej sily
v podniku. Tento vývoj však môže byť eliminovaný stanovením nevhodných platobných
podmienok (nezladenie priemernej lehoty úhrady záväzkov s priemernou dobou inkasa
pohľadávok) a nevyužívaním bezrizikových metód platenia v obchodných vzťahoch.
Negatívny vplyv na pozitívny vývoj platobnej sily v podniku môže mať aj finančná
štruktúra podniku. Vysoká miera zadlženosti kladie nároky na platbu úrokových nákladov,
na splátky úverov, a tým odčerpáva platobnú silu potrebnú na úhradu záväzkov z obchodných vzťahov, voči zamestnancom, voči štátnemu rozpočtu a voči ďalším subjektom.
232
Platobná sila podniku a jej vývoj predurčujú vo všeobecnosti jeho platobnú schopnosť, resp. platobnú neschopnosť.
Platobná schopnosť podniku znamená, že podnik má k dispozícii vždy toľko pohotových peňažných prostriedkov, aby mohol bežne a načas uhrádzať svoje splatné
záväzky. Podnik, ktorý nie je schopný platiť si záväzky v stanovenom termíne, stráca dôveru dodávateľov, akcionárov, veriteľov; má ťažkosti so získaním nových úverov, stráca
schopnosť poskytovať obchodné úvery, čo môže následne viesť k strate odberateľov.
V konečnom dôsledku sa to prejaví v postavení podniku na trhu, v jeho povesti a mene.
V podmienkach fungujúcej trhovej ekonomiky podnik, ktorý neplatí, nemá šancu prežiť, a dlhotrvajúca platobná neschopnosť ho privedie skôr či neskôr k bankrotu. Preto
je v podmienkach trhovej ekonomiky pre podnik najdôležitejšie ustrážiť si vždy za každých okolností platobnú schopnosť.
Ak podnik nie je schopný hradiť svoje záväzky voči veriteľom, dodávateľom, štátnemu rozpočtu a iným fyzickým alebo právnickým osobám načas, hovoríme o platobnej
neschopnosti podniku.
Platobná neschopnosť má veľmi široký významový rozsah. V najširšom chápaní znamená priebežnú neschopnosť podnikov splniť svoje záväzky v termínoch, ktoré vyplývajú:
a) zo vzájomných zmluvných vzťahov medzi partnermi vo všetkých odvetviach,
b) z peňažných vzťahov k inštitúciám rozpočtovej sféry,
c) z peňažných vzťahov k peňažným ústavom (obchodné banky),
d) z peňažných vzťahov vnútri podniku (napr. k zamestnancom).
Táto neschopnosť závisí od viacerých faktorov, a to:
•
od vzťahu medzi nákladmi a výnosmi a z toho odvodenej neschopnosti podniku
produkovať zisk,
•
od vývoja príjmov a výdavkov a z toho vyplývajúcej schopnosti hradiť svoje záväzky
v čase ich splatnosti,
•
od trhovej bonity aktív podniku a možnosti ich kapitalizácie,
•
od portfólia pasív, teda pomeru vlastného a cudzieho kapitálu,
•
od likvidity majetku,
•
od rozdelenia zisku.
Platobná neschopnosť sa prejavuje všetkými formami, ktoré vyjadrujú platobný
záväzok právnickej alebo fyzickej osoby. Medzi ne patrí najmä nezaplatenie záväzkov,
napr. z obchodného styku, z daní, z poplatkov, z pokút a z penále, zo splatných úverov
a z úrokov, zo zmeniek na úhradu, z dlhopisov a z ďalších cenných papierov v dohodnutých termínoch.
Podľa charakteru príčin, ktoré vyvolávajú platobnú neschopnosť, rozlišujme prvotnú a druhotnú platobnú neschopnosť.
Za ohnisko vzniku platobnej neschopnosti považujeme prvotnú platobnú neschopnosť. Možno ju vymedziť ako previs záväzkov po lehote splatnosti nad pohľadávkami po
233
lehote splatnosti. Z tohto pohľadu vystupuje prvotná platobná neschopnosť ako nedostatok prostriedkov na krytie splatných finančných záväzkov, ktorý nezávisí od platobnej neschopnosti ekonomického okolia podniku. Zvyčajne je vyvolaná príčinami vnútri
podniku, ktorých dôsledkom je neschopnosť vytvárať peňažné prebytky v potrebnom
objeme a čase. Spoločným menovateľom týchto príčin sú nedostatky v riadení podniku.
Druhotnú platobnú neschopnosť možno definovať ako objem záväzkov po lehote
splatnosti, ktorý je menší alebo najviac sa rovná objemu pohľadávok po lehote splatnosti. Predstavuje tú časť platobnej neschopnosti, ktorá je vyvolaná neplatením odberateľov. Za príčinu, resp. zdroj celého objemu platobnej neschopnosti treba považovať
prvotnú platobnú neschopnosť, pričom druhotná platobná neschopnosť je javom vyvolaným, dočasným, ktorý obvykle spôsobuje nerozvinutosť inštitucionálneho trhového rámca transformujúcej sa ekonomiky. Ide o nepriechodnosť platobného styku s bankami, o nepružnosť ich úverovej politiky, o nerozvinutosť obehu zmeniek a pod.
Prvotná platobná neschopnosť je neoddeliteľnou súčasťou prirodzeného trhového vývoja, je signálom bankrotov podnikov, ktoré nenachádzajú potrebnú adaptačnú
stratégiu svojho ďalšieho rozvoja. Druhotná platobná neschopnosť predstavuje v podstatnej miere technickú stránku potrebného mechanizmu. Preto treba poznať nositeľov
prvotnej platobnej neschopnosti, ktorí do zlej finančnej situácie strhávajú ďalšie podniky.
Platobná neschopnosť sa v podnikoch môže prejavovať v rôznej intenzite. Trvalá
platobná neschopnosť podniku je prejavom jeho ekonomickej a finančnej slabosti. Prejavuje sa permanentne. Finančné ozdravenie takéhoto podniku predpokladá odstránenie základných príčin vzniku platobných ťažkostí, napr. zmenu výrobkovej štruktúry,
zníženie podielu predaja na úver, zníženie nákladov výrobnej a správnej réžie. V konečnom dôsledku môže viesť až k zániku podniku.
Menej nebezpečná pre podnik je platobná neschopnosť, ktorá sa prejavuje len v určitom čase. Jej odstránenie by podnik mohol hľadať najmä v zmene platobných podmienok dohodnutých so svojimi obchodnými partnermi, v znížení úverového zaťaženia,
v celkovej racionalizácii práce podniku a v zodpovednejšom prístupe pri riadení svojej
likvidity.
Náhodné výkyvy v platobnej schopnosti podniku neohrozujú jeho životaschopnosť
a dobré meno. Môžu byť dôsledkom náhodných činiteľov pri realizácii výkonov, pri inkase pohľadávok. Obnovu platobnej schopnosti podniku a elimináciu rizika možného
vzniku platobnej neschopnosti tohto druhu zabezpečuje vysoká profesionálna úroveň
finančného manažmentu podniku.
2. Príčiny porúch vývoja platobnej sily podniku a prístupy k ich odstráneniu
Nepriaznivý vývoj platobnej schopnosti podnikov je vážnym problémom funkčnosti slovenskej ekonomiky. Zlepšenie tohto stavu cestou obnovy finančnej rovnováhy podnikov vyžaduje postupné znižovanie nepriaznivého vplyvu celého radu faktorov
vnútorného a vonkajšieho ekonomického prostredia.
K faktorom vnútorného prostredia patria:
•
existujúca finančná štruktúra podnikov; odzrkadľuje vysokú mieru ich zadlženosti
a často podkapitalizáciu ako dôsledok nedostatočného krytia dlhodobého majetku
234
dlhodobými finančnými zdrojmi a ich nevhodného nahradzovania krátkodobými
zdrojmi financovania,
•
nerešpektovanie tvorby finančného plánu podniku ako procesu, ktorý:
-
bezprostredne nadväzuje na východiskovú analýzu finančnej situácie podniku,
- má zabezpečiť nadväznosť plánu tvorby a rozdelenia zisku na plánovanú bilanciu a plán vývoja peňažných tokov,
-
využíva finančný plán ako nástroj finančnej kontroly pri zisťovaní odchýlok skutočného vývoja finančnej situácie v podniku od plánom stanovených ukazovateľov,
- nevyužíva metódy hodnotenia finančných a investičných príležitostí podniku
na určenie vplyvu týchto rozhodnutí na plánovanie vývoja peňažných tokov,
a tým na zabezpečenie pozitívnej tvorby platobnej sily podniku.
V doterajšej praxi podniky riešili poruchy vo vývoji výkonov (obratu), majetkovej
a finančnej štruktúry viac intuitívne, a nie na báze čiastkových analýz zisteného stavu.
Nehľadali príčiny týchto porúch, osobitne porúch vzťahu medzi pohľadávkami a záväzkami podniku. To sa nakoniec prejavilo v prehlbovaní platobnej neschopnosti podnikov.
•
neodbornosť v určovaní platobných podmienok zakotvených v obchodných
zmluvách, konkrétne neznalosť voľby vhodnej metódy platenia, absencia
hodnotenia platobnej spôsobilosti odberateľov, ktoré by eliminovali riziká možného
vzniku platobnej neschopnosti podniku. Ocenila by aj časový aspekt pri určovaní
lehoty inkasa pohľadávok a jej zladenie s lehotou úhrady záväzkov podniku;
•
prenášanie platobnej neschopnosti medzi podnikmi; vyplýva z neochoty alebo
neschopnosti podniku splácať svoje záväzky veriteľom a obchodným partnerom.
Nesplácanie záväzkov môže byť príčinou a súčasne dôsledkom viaznutia
medzipodnikových peňažných tokov a prenášania finančných ťažkosti z finančne
slabých podnikov s prvotnou platobnou neschopnosťou na ďalšie podniky,
v ktorých tým vzniká druhotná platobná neschopnosť.
K faktorom vonkajšieho ekonomického prostredia patria:
•
nedostatok voľných finančných prostriedkov v slovenskej ekonomike (domáceho
kapitálu). Je vyvolávaný poklesom výkonnosti ekonomiky, poklesom prílevu
priamych zahraničných investícií a zanedbateľným objemom voľných finančných
prostriedkov podnikov;
•
nedostatok dlhodobých úverov z dôvodu nedostatku dlhodobých vkladov,
predlžovania splácania úverov a ich vysokej ceny. Negatívne ovplyvnil nielen tvorbu
efektívnej platobnej sily podniku, ale súčasne viedol k zníženiu záujmu podnikov
na financovaní investičnej činnosti investičných projektov orientovaných najmä na
obnovovacie a rozvojové investície;
•
cena jednotlivých zložiek podnikového kapitálu. Je charakterizovaná vysokou cenou
jednotlivých zložiek finančných zdrojov. Vysoké úrokové sadzby z poskytnutých
úverov vyplývajú z vysokej pravdepodobnosti prejavu úverového rizika obchodných
bánk poskytujúcich úvery podnikom. Určujúcim činiteľom vysokej ceny úverov
je základná diskontná sadzba vyhlasovaná NBS a od nej sa odvíjajúca cena
235
medzibankových úverov a cena bankových úverov poskytovaná podnikom. Vysoké
úrokové sadzby zvyšujú celkové prevádzkové náklady, súčasne znižujú nielen
tvorbu hospodárskeho výsledku, ale aj tvorbu použiteľného zisku ako interného
vlastného zdroja financovania;
•
nedostatočne fungujúci finančný trh. Celkove nízky objem voľných finančných
prostriedkov v ekonomike a vysoká rizikovosť vloženia investícií do podnikovej
sféry nepodporujú možnosti financovania podnikov prostredníctvom produktov
finančného trhu. Cena a ponuka dlhodobých úverových prostriedkov pre podniky
sú nevýhodné, ale aj prístup k týmto zdrojom je pre nízku likviditu a výkonnosť
podnikov obmedzený. Kapitálový trh poskytuje predovšetkým produkty
krátkodobého úverovania.
Pozitívny prínos týchto zdrojov síce podporuje tvorbu platobnej sily podniku, ale
nerieši problém financovania kapitálovo náročných investičných projektov, ktorých význam a prínos na obnovu finančného zdravia podnikov je nezastupiteľný.
•
k faktorom vonkajšieho ekonomického prostredia zaraďujeme aj fluktuáciu účinných
zákonných úprav a účinného obchodného súdnictva pri riešení sporov týkajúcich
sa neplnenia záväzkov z obchodných vzťahov, ďalej nedostatočné spolupôsobenie
menovej a fiškálnej politiky štátu. Na jednej strane snaha vymedziť hranicu pre
rast ponuky peňazí a na druhej snaha stanoviť rámec výdavkov na krytie potrieb
verejných statkov nevytvorili predpoklady na kapitálové posilnenie podnikov.
Súčasne, ak štát neplní včas a dôsledne svoje záväzky voči podnikom, vyvoláva tým
prehlbovanie ich platobnej neschopnosti.
Spoločným menovateľom zistených záporov vo vývoji finančného zdravia podnikov je podceňovanie významu profesionálnej pripravenosti riadiacich pracovníkov vo
finančnom manažmente podnikov.
Požiadavka trvalého zabezpečenia pozitívnej tvorby platobnej sily v podniku vyplýva z nevyhnutnosti zachovania jeho finančnej stability a zo zmeny prístupu finančných
manažérov podniku k riadeniu jeho finančnej štruktúry a likvidity.
Predpokladá účinnejšie využívanie:
•
finančného plánu ako celku, ktorý podporuje tvorbu krátkodobých a dlhodobých
finančných zdrojov podnikového kapitálu. Následne prepája proces financovania
na ďalšie oblasti finančného manažmentu podniku, t. j. na tvorbu a na rozdeľovania
zisku, na operatívne riadenie peňažných tokov, na efektívnu alokáciu kapitálu pri
zabezpečovaní potrieb prevádzkového a investičného cyklu v podniku;
•
manažmentu tvorby pohotových peňažných prostriedkov v podniku (príjmov
a výdavkov) s cieľom dosahovania pozitívnej platobnej sily na krytie krátkodobých
a aj dlhodobých potrieb podniku (tvorby čistého pracovného kapitálu a dlhodobých
zdrojov financovania investičných potrieb);
•
ukazovateľov finančnej analýzy, prostredníctvom ktorých možno identifikovať
príčiny dosiahnutej finančnej pozície podniku (retrospektívna finančná analýza –
FA) a predvídať jej očakávaný vývoj (predikčná FA).
Nezastupiteľné miesto pri zabezpečovaní pozitívneho vývoja platobnej sily v pod236
niku má aj výber vhodných foriem platobného styku. Eliminuje finančné riziká možného vzniku platobnej neschopnosti. Súčasne výber vhodnej obchodnej banky ako
sprostredkovateľa platobného styku urýchľuje pohyb peňazí podniku. Podrobnejšie sa
touto problematikou zaoberá odborná monografia autorky príspevku. [1].
Záver
Stručné zhrnutie poznatkov teórie manažmentu platobnej sily v podniku bude využité pri rozpracovaní teórie systému manažmentu peňažných tokov v subjektoch samosprávy. Súčasne bude rešpektovať osobitosti tvorby zdrojov financovania ich bežných
a kapitálových výdavkov a pravidiel rozpočtového hospodárenia upravených zákonom.
Literatúra
[1] NINÁČOVÁ, V.: Platobný styk a platobná schopnosť podniku. Bratislava: Vydavateľstvo EKONÓM, 2001. ISBN 80-225-1480-2.
Kontakt
doc. Ing. Valéria Nináčová, CSc.
Katedra ekonómie a financií
Vysoká škola ekonómie a manažmentu verejnej správy v Bratislave
Železničná 14
821 07 Bratislava 214
E-mail: [email protected]
237
Prístupy k zabezpečeniu zeleného rastu
doc. Ing. Eva Romančíková, CSc.
Abstrakt
Cieľom príspevku je analyzovať zelený rast ako súčasť stratégie „Európa 2020“. Poukazujeme na prístupy k jeho zabezpečeniu a na efekty plynúce z jeho realizácie. Analýzy
a prognózy dopadov nástrojového zabezpečenia sú považované za nutnú podmienku
jeho realizácie.
Kľúčové slová: zelený rast, iniciatívy EÚ pre zelený rast, implementácia, ekonomické
nástroje
Approaches to the provision of green growth
Abstract
The aim of the paper is to analyze the green growth as part of the strategy „Europe
2020”. We discuss approaches to support it, as well as the effects resulting from its implementation. Analyses and forecasts of the impact of tools used to ensure it are considered as
necessary condition for its implementation in each country.
Keywords: environment, green growth, the EU initiatives for green growth, economic
tools, innovation, energy
Úvod
Súčasnosť charakterizuje stav, keď EÚ čelí mnohým výzvam, a to nielen z oblasti
finančnej, ekonomickej, ale aj z environmentálnej. Snaha riešiť tieto problémy našla svoj
výraz v stratégii „Európa 2020“, ktorú vydala Európska komisia v marci 2011. Stratégia
koncentruje pozornosť na problematiku nezamestnanosti, inovácií, výskumu a vývoja,
vzdelania, skleníkových plynov a chudoby. [6]. Riešenie problémových okruhov sa spája
so zabezpečením zeleného rastu, ktorého realizácia umožní krajinám efektívnejšie využitie všetkých disponibilných zdrojov, vrátane prírodných zdrojov.
Medzi argumenty zdôvodňujúce potrebu zeleného rastu v SR možno okrem iných
faktorov zaradiť:
•
stav znečistenia životného prostredia
•
vysoký stupeň závislosti na dovoze fosílnych palív
•
cenové výkyvy fosílnych palív, ktoré majú dopad tak na výrobcov, ako aj na
spotrebiteľov
•
nadmernú spotrebu prírodných zdrojov
•
neefektívne využívanie prírodných zdrojov.
Prvým predpokladom riešenia uvedených problémov SR je užšia previazanosť hospodárskej a environmentálnej politiky, ktorá otvorí priestor pre zvýšenie inovačnej kapacity a pre účinnejšie uplatňovanie nástrojového inštrumentária a ochrany životného
prostredia.
238
1. Iniciatívy Európskej únie na zabezpečenia zeleného rastu
Zabezpečenie zeleného rastu bude v EU realizované s využitím dvoch iniciatív, ktorými sú:
•
Zdrojovo účinná Európa
•
Hospodárska politika pre éru globalizácie.
Iniciatíva „Zdrojovo účinná Európa“ predpokladá v riadení hospodárstva uplatňovať
tieto postupy:
•
vyvíjať nové produkty a služby s minimálnym dopadom na životné prostredie,
•
minimalizovať výrobné vstupy,
•
minimalizovať produkciu odpadu,
•
optimalizovať výrobný proces,
•
zmeniť spotrebné zvyklosti,
•
zlepšiť logistiku,
•
uplatňovať environmentálne manažérske systémy.
Iniciatíva „Hospodárska politika pre éru globalizácie“ vytvára rámec pre novú integrovanú priemyselnú politiku. Nová integrovaná priemyselná politika musí sledovať
zámer vedúci k premene doposiaľ fungujúcej ekonomiky na ekonomiku založenú na
nízkej produkcii emisií CO2 a na účinnom využívaní surovinových zdrojov. Konkrétne
oblasť výroby energie bude orientovaná na:
•
zníženie emisií skleníkových plynov aspoň o 20 % (30 % v prípade, že sa ostatné
rozvinuté krajiny zaviažu k porovnateľnému zníženiu emisií);
•
zvýšenie podielu obnoviteľných energií (veterná a solárna energia, energia
z biomasy, vodná energia) tak, aby predstavovali 20 % celkovej vyrobenej energie.
V súčasnosti je to okolo 8,5 %;
•
zníženie spotreby energie o 20 % z plánovanej spotreby na rok 2020, a to zvýšením
energetickej účinnosti.
EÚ predpokladá, že efekty z prijatých opatrení budú pre členské štáty nasledujúce:
•
bezpečnosť dodávky energií
•
úspory na dovozoch ropy a plynu
•
zmiernenie klimatických zmien
•
konkurenčná výhoda vďaka inováciám realizovaným v oblasti energetiky
•
zvýšenie kvality ovzdušia, s pozitívnym dopadom na flóru a faunu vrátane zníženia
environmentálnych škôd.
239
Kľúčovú úlohu pri realizácii oboch iniciatív na zabezpečenie zeleného rastu a na
udržanie si konkurencieschopnosti krajín budú v EÚ zohrávať inovácie. Inovácie sa musia stať tým faktorom, ktorý bude vytvárať predpoklady pre nové zdroje rastu, znižujúce
nielen náročnosť na zdroje životného prostredia a výrobné vstupy, ale aj náklady späté
s odstraňovaním environmentálnych škôd. V tejto súvislosti sa očakáva výrazný príspevok vedy a výskumu, a to vo všetkých fázach prebiehajúcich procesov. Predpokladá sa,
že vzdelanostná úroveň obyvateľstva umožní urýchliť proces transformácie vedeckých
poznatkov do nových inovačných procesov. Synergické pôsobenie spomenutých faktorov v konečnom dôsledku napomôže zvýšenie zamestnanosti, zníženie chudoby s následnými očakávanými zmenami v kvalite životného prostredia. [2].
2. Prístupy k implementácii zeleného rastu
Nástroje implementácie zeleného rastu musia reflektovať špecifické podmienky
toho ktorého štátu. V tejto súvislosti vlády musia prevziať zodpovednosť za vytváranie
predpokladov pre zelený rast vo svojej krajine, vrátane predpokladov pre vznik nových
zelených pracovných miest. Nutnou podmienkou tohto procesu je výraznejšia podpora
vedy a výskumu.
V tejto súvislosti bude potrebné vytvárať nové podporné finančné mechanizmy,
a to tak v oblasti podpory vzniku inovácií vo väzbe na výskum a vývoj, ako aj v smere
ich urýchleného využívania, teda implementácie. Súčasťou tohto procesu sa musí stať aj
podpora nových trhov s environmentálne vhodnými produktmi a dobudovanie a prebudovanie sieťovej infraštruktúry, a to predovšetkým v oblasti energetiky, vodného hospodárstva a dopravy.
Medzi hlavné oblasti, ktoré ovplyvnia ekonomické aktivity v smere zníženia zaťaženia životného prostredia možno zaradiť:
•
prechod od výrob nadmerne zaťažujúcich životné prostredie k menej zaťažujúcim
výrobám a k službám,
•
inováciu produkcie, ktorá by mala vyústiť do výroby environmentálne vhodných
produktov a do následného zníženia znečistenia životného prostredia spôsobeného
samotným výrobkom,
•
zmenu technologických postupov, počas ktorých sa emituje menej znečisťujúcich
látok alebo dochádza k zníženiu materiálovej a energetickej náročnosti,
•
substitúciu výrobných vstupov; environmentálne nevhodné výrobné vstupy sú
nahrádzané environmentálne vhodnejšími vstupmi,
•
zvýšenie verejných investícií do zelenej infraštruktúry (verejná doprava, výroba
energie z obnoviteľných zdrojov, energetická účinnosť verejných stavieb, vodovody
a kanalizácia),
•
implementáciu environmentálnych manažérskych systémov (EMS, EMAS).
Súbežne v smere realizácie aktivít orientovaných na zelený rast je nutné:
•
identifikovať environmentálne škodlivé dotácie a snažiť sa o ich redukciu (zrušenie
dotácií na uhlie použité pri výrobe elektriny, odstránenie výnimky zo spotrebnej
dane pre energeticky náročné odvetvia),
240
•
odstrániť bariéry v medzinárodnom obchode na dovoz environmentálne
vhodnejších technológií,
•
riešiť distribučné efekty prechodu na zelený rast (environmentálne dane), ktoré sú
ovplyvňované možnosťou preniesť zvýšené náklady na spotrebiteľov, zamestnancov
alebo dodávateľov výrobných vstupov, trhovou štruktúrou, mierou regulácie, ako
i vplyvom medzinárodnej konkurencie.
Proces prechodu na zelený rast môže byť urýchlený za predpokladu, že podnikateľská sféra bude určitou mierou participovať na efektoch plynúcich zo zníženia znečistenia životného prostredia. V tejto súvislosti je dôležité, aby environmentálna politika
štátu disponovala aj takými nástrojmi, ktoré podnikateľskej sfére umožnia kompenzovať zvýšenú nákladovosť (daňové úľavy a pod.). Avšak skôr ako sa takýto mechanizmus
uplatní, je nutné kvantifikovať v alternatívnych prepočtoch dopady na základné makroekonomické ukazovatele, ku ktorým možno zaradiť HDP, zamestnanosť a infláciu.
Záver
Implementácia stratégie „Európa 2020“ predpokladá:
•
účinnejšie využitie a podporu vedomostného potenciálu krajín, inovácií, vzdelania
a digitálnej spoločnosti,
•
zelený rast orientovaný na zníženie zaťaženia životného prostredia,
•
inkluzívny rast napomáhajúci riešiť nezamestnanosť a boj proti chudobe.
Tento transformačný proces prechodu z doposiaľ uplatňovaného systému riadenia
na systém reflektujúci životné prostredie je procesom, ktorého realizácia predpokladá
úzku spoluprácu krajín, a to nielen na regionálnej, ale aj globálnej úrovni.
Literatúra
[1] Ministerial Report on the OECD Innovation Strategy: Fostering Innovations to
Strengthen Growth and Address Global and Social Challenges – Key Findings. Paríž:
OECD, 2010.
[2] Economic Policy Reforms 2010: Going for Growth. Paríž: OECD, 2010.
[3] Eco-Innovation in Industry: Enabling Green Growth. Paríž: OECD, 2010.
[4] Dostupné na internete: http://www.oecd.org.
[5] Dostupné na internete: http://www.foreign.gov.sk.
241
[6] Odporúčanie Rady z 13. júla 2010 o hlavných smeroch hospodárskych politík členských štátov EÚ (2010/410/EÚ) a Rozhodnutie Rady z 21. októbra 2010 o usmerneniach pre politiky zamestnanosti členských štátov (2010/707/EÚ), ktoré spolu tvoria
integrované stratégie „Európa 2020“. Dostupné na internete: http://ex.europa.eu/
europe2020/targets/eu-targets/indexsk.htm.
Kontakt
doc. Ing. Eva Romančíková, CSc.
Katedra ekonómie a financií
Vysoká škola ekonómie a manažmentu verejnej správy v Bratislave
Železničná 14
821 07 Bratislava 214
E-mail: [email protected]
242
Ľudské zdroje ako základ kvalitných služieb v obciach
Ing. Jana Rosičová
Abstrakt
Ľudia sú dôležitou súčasťou procesu poskytovania služieb a výrazne ovplyvňujú
kvalitu týchto služieb. Prvým predpokladom pre zvýšenie kvality služieb je odborne
zdatný a kvalifikovaný personál. Ľudské zdroje v obciach môžeme rozdeliť do dvoch
skupín, a to na volených predstaviteľov obce (ku ktorým patrí starosta a poslanci mestského zastupiteľstva) a na samotných zamestnancov obce.
Kľúčové slová: samospráva, ľudské zdroje
Human resources as the basis of quality services in municipalities
Abstract
People are an important part of providing services and significantly affect the quality of
these services. The first prerequisite for improving the quality of services is technically competent and qualified personnel. Human resources in the municipalities can be divided into
two groups: elected representatives of the municipality (which includes the mayor and city
council members) and the employees of the municipality.
Keywords: municipality, human resources
Úvod
Základnou úlohou obce, definovanou zákonom o obecnom zriadení, je starostlivosť
o všestranný rozvoj jej územia a o potreby jej obyvateľov. Podľa E. Žárskej, a kol. miera
plnenia tejto úlohy závisí od prostriedkov a nástrojov, ktorými samospráva disponuje,
ale aj od kvality ľudí v orgánoch samosprávy. [7, s. 12].
Keďže v obciach ide o poskytovanie služieb obyvateľom žijúcim na ich území, aj
z marketingového hľadiska môžeme konštatovať, že jedným z najdôležitejších „P“ sú
ľudia, pretože poskytovanie služby nemožno oddeliť od jej poskytovateľa. Teda zvýšiť
produktivitu, hospodárnosť, účinnosť, efektívnosť a kvalitu poskytovaných služieb nemožno bez aktívnej podpory zamestnancov. Vysoká variabilita klientov a vykonávanie
špecifických služieb kladie na zamestnancov obce vyššie požiadavky na ich vlastnosti.
Ľudské zdroje v obciach by sme však nemali obmedzovať len na zamestnancov
obce, ale rozšíriť ich aj o volených predstaviteľov, ktorí rozhodujú o základných otázkach
smerovania obce, o rozvojových aktivitách, teda o tie, ktoré����������������������������
majú priamy vplyv na kvalitu života v danej obci.
Hneď v úvode je potrebné si uvedomiť, že existujú evidentné rozdiely medzi manažmentom samospráv a manažmentom v súkromnom sektore, ktoré ovplyvňujú aj
požiadavky na vlastnosti ľudských zdrojov v samospráve. Tieto rozdiely E. Balážová a V.
Papcunová zhrnuli do troch oblastí:
•
rozdielne právne prostredie; väčšina rozhodnutí v samospráve musí byť verejná,
aby občania mali možnosť vyjadriť svoj názor,
243
•
samosprávy pôsobia na základe politicky stanovených potrieb, a teda nie na základe
potrieb určených trhom,
•
neexistencia ziskového motívu u samospráv. [2, s. 98].
1. Volení predstavitelia obce
K voleným predstaviteľom obce zaraďujeme starostu a poslancov obecného zastupiteľstva. Špecifickou skupinou sú hlavní kontrolóri, ktorí sú volení poslancami obecného zastupiteľstva.
V súlade so zákonom o obecnom zriadení je starosta predstaviteľom obce a jej najvyšším výkonným orgánom obce. [8]. Do kompetencií starostu patria pracovnoprávne
vzťahy, ďalej starosta určuje organizáciu obecného úradu, vydáva pracovný poriadok,
organizačný poriadok obecného úradu a poriadok odmeňovania zamestnancov obce.
Starosta riadi prácu obecného úradu.
Starosta obce je volený priamo obyvateľmi obce. Existuje tu však riziko, že starostom sa stane nekompetentná osoba. V praxi sa stretávame aj s prípadmi, že starosta má
ukončené základné vzdelanie, ale má problémy čítať a písať. Preto by bolo potrebné
zakotviť v zákone minimálne vzdelanostné požiadavky na funkciu starostu. Starosta ako
manažér obce by mal okrem všeobecného vzdelania mal byť aj odborne vyspelý, mal by
mať talent pre riadenie, organizačné schopnosti a životné skúsenosti. Starosta ako top
manažér obce by mal byť vodca, vizionár a stratég. Úplnou samozrejmosťou pre každého starostu obce by malo byť aj prehlbovanie si vedomosti potrebných na výkon jeho
funkcie; táto povinnosť je starostom určená zákonom o obecnom zriadení.
Medzi základné vlastnosti starostu by malo patriť dodržiavanie zákonnosti a nestrannosti, čo je problém predovšetkým v malých obciach, v ktorých zvyknú existovať
neformálne prepojenia občanov a podnikateľov so starostom alebo aj poslancami obecného zastupiteľstva dosť silné.
Neustály prechod kompetencií zo štátu na samosprávy nesie v sebe zvyšujúce sa
nároky na odborné znalosti pracovníkov obce a aj na starostu obce. Tu je problém predovšetkým v malých obciach, v ktorých na obecnom úrade je len sám starosta, ktorý
popri riešení denno-denných operatívnych problémov nie je schopný absorbovať všetky zmeny v legislatívnej oblasti a zabezpečiť tak fungovanie obce v súlade so zákonom.
Určite by sa dalo namietať, že môže využívať externé služby, napr. právnych kancelárií,
ekonómov, oprávnených osôb na verejné obstarávanie, atď., avšak v tejto súvislosti treba poznamenať, že práve tieto malé obce bojujú s problémom nedostatku finančných
zdrojov. V tejto súvislosti byť možno stálo za úvahu spájať malé regionálne blízke obce
za účelom spoločného nielen strategického a koncepčného riadenia, ale aj odbornej
pomoci v mnohých oblastiach riadenia.
Starosta ako orgán obce má rovnocenné postavenie ako obecné zastupiteľstvo,
ktoré je tvorené poslancami obecného zastupiteľstva. Ich počet určuje obecné zastupiteľstvo pred voľbami, a to podľa počtu obyvateľov obce a podľa rozpätia stanoveného
zákonom o obecnom zriadení.
Tak ako u starostu, ani u poslancov obecného zastupiteľstva nie sú stanovené minimálne vzdelanostné požiadavky na výkon poslaneckého mandátu. Poslancom obecného zastupiteľstva sa môže stať každá osoba s trvalým pobytom na území obce, ktorá
244
má spôsobilosť na právne úkony. Tu by sa mala prejaviť zodpovednosť politických strán,
ktoré predkladajú návrhy kandidátov alebo zodpovednosť samotných kandidátov, ktorí
kandidujú ako nezávislé osobnosti. Ide o to, aby to boli ľudia, ktorí poznajú aspoň základné princípy fungovania samospráv. Na druhej strane je tu aj zodpovednosť občanov,
a to vybrať vo voľbách takých kandidátov, ktorí budú presadzovať záujmy občanov pred
svojimi osobnými a robiť všetky aktivity v prospech rozvoja danej obce. Hoci dnes by už
mala byť samozrejmosťou schopnosť práce s internetom, a teda možnosť nájsť si všetky
potrebné materiály na webových stránkach, navrhovali by sme pred prvým riadnym zasadnutím obecného zastupiteľstva zabezpečiť pre poslancov obecného zastupiteľstva
vzdelávanie, či už externe alebo prostredníctvom pracovníka obecného úradu, v rámci
ktorého by boli oboznámení so základnými zákonmi, ktorými sa riadi fungovanie obce,
a tiež s platnými všeobecne záväznými nariadeniami obce. V mnohých prípadoch sa
takáto aktivita stretáva zo strany poslancov s nepochopením a s argumentáciou typu
„nemáte nás čo poúčať“, čo pramení z nedostatočnej zrelosti jednotlivých osobností
a z nepochopenia podstaty samosprávneho riadenia obce, kde zamestnanci obecného
úradu, poslanci a starosta by nemali spolu bojovať, ale spolupracovať, aby sa tak zvyšovala kvalita poskytovaných služieb a aby sa rozvíjalo územie obce.
V tejto súvislosti je potrebné tiež klásť dôraz na profesionálnu etiku volených predstaviteľov, ktorá, ako uvádzajú A. Belajová a E. Balážová, sa odráža v nasledujúcich vzťahoch:
•
vzťah k sebe a vlastnej rodine; volení predstavitelia prestávajú byť súkromnými
osobami, v očiach voličov sa stávajú určitým symbolom, sú pod ich drobnohľadom,
preto by nemali zneužívať svoje dočasné postavenie a moc, a ani v súkromí by sa
nemali správať amorálne,
•
vzťah k občanom; volení predstavitelia by mali byť prosociálnymi osobnosťami,
schopnými oddeliť občana od jeho názorov, prejavovať k nim toleranciu, mali by sa
predovšetkým usilovať o uspokojenie záujmu občana obce,
•
vzťah k pracovníkom; prejavuje sa vo zvládaní konfliktných situácií, v navrhovaní
kompromisných riešení, v priateľskej, ale v náročnej atmosfére pri výkone uznesení
a vo vzájomnej spolupráci.
Ako sme už uviedli, špecifickou skupinou volených predstaviteľov sú hlavní kontrolóri, ktorí sú volení poslancami obecného zastupiteľstva. Aj keď sa nedostávajú priamo
do styku s občanmi tým, že dbajú na dodržiavanie zákonnosti, účinnosti, efektívnosti
a hospodárnosti vynakladaných finančných prostriedkov, nepriamo majú vplyv na
kvalitu poskytovaných služieb. Medzi základné vlastnosti kontrolórov by sme mohli
zaradiť predovšetkým odbornú spôsobilosť, nestrannosť, zodpovednosť, zásadovosť.
Keďže hlavného kontrolóra volí obecné zastupiteľstvo, aj tu treba zdôrazniť etické zásady poslancov obecného zastupiteľstva, aby vybrali takú osobu, ktorá bude schopná
čo najlepšie plniť úlohy. Hlavní kontrolóri si môžu zvyšovať svoje odborné vedomosti
nielen prostredníctvom komerčných vzdelávacích seminárov, ale aj prostredníctvom
Asociácie hlavných kontrolórov. [3, s. 76].
245
2. Zamestnanci obce
Počet zamestnancov obecného úradu, ich pracovné činnosti, ako aj organizáciu
obecného úradu určuje organizačný poriadok. Ak je v obci zriadená funkcia prednostu,
prednosta obecný úrad vedie a organizuje jeho prácu. Prednostu vymenúva a odvoláva
starosta, ktorému zároveň prednosta zodpovedá za svoju činnosť. Ako už vyplýva z vyššie uvedeného, prednostovia sú v pozícii vodcov. J. Tej uvádza, že vedenie v inštitúciách
verejnej správy spočíva v riadení podriadených pracovníkov cez zodpovedné motivovanie a vo vytváraní vplyvu (tlaku) na nich predovšetkým za účelom plnenia všetkých
pridelených úloh. [6, s. 134]. Prednosta ako manažér by mal mať schopnosť získať si ľudí,
aby naplnili stanovené ciele, mal by vytvárať súdržné tímy a motivovať ich k dosiahnutiu cieľa. Prednosta ako manažér by mal byť odborne zdatný, samostatný, iniciatívny,
cieľavedomý, vytrvalý, zásadový, zodpovedný, disciplinovaný, rozvážny, rozhodný. Mal
by disponovať aj tzv. mäkkými zručnosťami zameranými na komunikačné zručnosti vo
vzťahu k podriadeným i k občanom, prezentačnými zručnosťami, time manažmentom,
motiváciou, riešením konfliktných situácií a pod. V tomto smere je prednostom nápomocná Asociácia prednostov územnej samosprávy, ktorá od roku 2008 pre prednostov
organizuje tréningy formou zážitkového učenia zameraného práve na rozvoj, na precvičenie a na prehĺbenie si uvedených zručností.
V procese vedenia podstatnú a hlavnú úlohu majú podriadení, pretože predovšetkým a zásadne od ich schopností a požadovanej kvalifikácie závisia výsledné efekty. [6,
s. 134]. Kvalitný zamestnanec obce by mal okrem všeobecných a odborných poznatkov
vedieť pracovať s počítačom, využívať internet, vyjadrovať sa, vedieť vychádzať z ľuďmi,
dokázať zhodnotiť situáciu a riešiť problémy. [5, s. 124-125].
Podľa J. Teja žiadna súčasť predispozícií pracovníkov by nemala ostať nepovšimnutá, a to počnúc racionálnym využitím kvalifikačného a vedomostného potenciálu, ktorý
sa naakumuloval v konkrétnom priestore a čase a končiac nadobudnutými zručnosťami
v praxi, pretože vďaka nim sa posilňuje obraz inštitúcie cez poskytovanie služieb podľa
požiadaviek klienta. [6, s. 103]. Medzi možné požadované vlastnosti pracovníka J. Tej
radí kompetentnosť, organizačné schopnosti, čestnosť, komunikatívnosť, prístupnosť
k vonkajším a vnútorným klientom, tvorivosť, pripravenosť na zmeny, iniciatívnosť, nekonfliktnosť, otvorenosť voči vedomostiam a technike, ochotu zvyšovať si kvalifikáciu.
[6, s. 109].
Pri neustálom raste nárokov na profesionalitu a odbornosť zamestnancov nie je
v obciach dostatočne doriešená otázka motivácie a hodnotenia zamestnancov. Preto
je nevyhnutné zaoberať sa aj touto otázkou, pretože mnoho zamestnancov odchádza
za lepšími platovými podmienkami do súkromného sektora. Uvedieme príklad z praxe,
kde na vypísané výberové konanie na uvoľnené pracovné miesto pracovníka stavebného úradu sa neprihlásil žiaden uchádzač, nakoľko súkromný sektor dokáže vysokoškolsky vzdelaným stavbárom ponúknuť lepšie finančné ohodnotenie ako obec.
Taktiež je potrebné zaoberať sa otázkou zvýšenia výkonnosti pracovníkov, ktoré je
podporované zvýšením kvalifikačnej štruktúry, zlepšovaním pracovných podmienok,
ako i samotného prostredia pre kontakt s občanmi. Dodržiavanie etických štandardov
a systematické vzdelávanie zamestnancov by malo zamedziť vzniku konfliktov, ku ktorým často dochádza v dôsledku neodborného a neetického prístupu a v dôsledku nedodržiavania noriem a predpisov. [4, s. 214].
246
Záver
Aj keď vo väčšine obcí nie sú zisťované potreby obyvateľov a nemeria sa spokojnosť
občanov s úrovňou poskytovaných služieb, prvým predpokladom pre zvýšenie kvality
služieb je odborne zdatný a kvalifikovaný personál obecných úradov.
Len dobre vzdelaný a informovaný pracovný personál je základom pre kvalitný rozvoj ekonomiky v obci, ako aj pre rozvoj základných princípov demokracie, výsledkom
čoho je spokojnosť občanov s úrovňou poskytovaných služieb, ako aj samotný rozvoj
obce. [4, s. 213].
Môžeme sa len stotožniť s E. Balážovou, ktorá odporúča zavedenie systému celoživotného vzdelávania a zvyšovania odbornej kvalifikácie a manažérskych zručností zamestnancov obcí, a to tak pri výkone prenesených, ako aj originálnych kompetencií,
napríklad aj finančnou a metodickou podporou riadiacich štruktúr štátu, vytvorením
národného, ale aj všeobecného vzdelávacieho a informačného systému pre volených
predstaviteľov miestnych samospráv, najmä poslancov a členov odborných komisií zastupiteľstiev. [1, s. 138].
Literatúra
[1] BALÁŽOVÁ, E.: Benchmarking služieb miestnej samosprávy na Slovensku. Bratislava: Transparency International Slovensko, 2006. s. 138. ISBN 80-89244-09-2.
[2] BALÁŽOVÁ, E. – PAPCUNOVÁ, V.: Manažment samospráv. Nitra: Municipalia, 2008. s.
98. ISBN 978-80-552-0045-3.
[3] BELAJOVÁ, A. – BALÁŽOVÁ, E.: Ekonomika a manažment územnej samosprávy. Nitra: Slovenská poľnohospodárska univerzita v Nitre, 2004. s. 76. ISBN 80-8069-458-3.
[4] KOVÁČOVÁ, E.: Verejná správa na Slovensku. Úlohy a postavenie územnej samosprávy. Banská Bystrica: FPV UMB v Banskej Bystrici, 2010. s. 213-214. ISBN 978-80-5570101-1.
[5] MATÚŠOVÁ, S.: Vedomostná spoločnosť a ľudské zdroje vo verejnej správe. In: Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie „Ekonomický a sociálny rozvoj Slovenskej republiky“. Bratislava: Vysoká škola ekonómie a manažmentu verejnej správy v Bratislave, 2007. s. 124-125. ISBN 978-80-89143-64-1.
[6] TEJ, J.: Správa a manažment. Prešov: Manacon, 2007. s. 103, 109, 134. ISBN 978-8089040-33-9.
[7] ŽÁRSKA, E. a kol.: Komunálna ekonomika a politika. Bratislava: Vydavateľstvo EKONÓM, 2007. s. 12. ISBN 978-80-225-2293-9.
[8] Zákon SNR č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov.
247
Kontakt
Ing. Jana Rosičová
prednostka Mestského úradu v Snine
Mestský úrad Snina
Strojárska 2060/95
069 01 Snina
E-mail: [email protected]
248
Medzisektorové partnerstvá v komunitnom a regionálnom rozvoji
doc. PhDr. Zoltán Rózsa, PhD.
Abstrakt
Podnikanie založené na princípe partnerstva, spolupráce a sieťovania (networking)
možno zaradiť medzi relatívne nové formy organizácie podnikania. Základným rysom
tejto spolupráce je pritom jej dobrovoľnosť. Cieľom príspevku je zmapovať výhody a riziká projektov medzisektorových partnerstiev.
Kľúčové slová: medzisektorová spolopráca, PPP projekty
Cross-sectoral partnerships in community and regional development
Abstract
Business based on the principle of partnership, cooperation and networking can be
classified as a relatively new form of business organization. A fundamental feature of this
collaboration is its voluntary nature. The aim of this paper is to map the benefits and risks of
cross-sector projects.
Keywords: cross-sectoral partnerships, PPP projects
Úvod
Príležitosť pre uplatnenie medzisektorových partnerstiev priniesol najmä technologický pokrok a s ním súvisiace oslabenie princípu nevylúčiteľnosti zo spotreby ako
typického znaku verejných statkov, ale aj disproporcia medzi požiadavkami občanov na
dostupnosť verejných statkov a schopností verejných rozpočtov zaistiť ich financovanie.
V tomto kontexte možno aj pomenovať základné dôvody ich uplatnenia. Najčastejšie
ide o skutočnosť, že súkromný sektor je produkčne efektívnejší ako sektor verejný, a tiež
že umožňuje obstarať verejné statky bez okamžitého dopadu na výdavky verejných rozpočtov.
1. Koncepcie medzisektorových partnerstiev
Partnerstvo tak možno definovať ako dlhodobý kooperačný zväzok partnerov s jasne definovanou oblasťou spoločného záujmu [1], pričom partnermi môžu byť podnikateľské subjekty, orgány štátnej správy a samosprávy, spoločenské, kultúrne, vzdelávacie, výskumné a iné neziskové organizácie, profesijné združenia, ako aj ďalšie právnické
a fyzické osoby, zúčastňujúce sa na realizácii podnikania. Cieľom takejto medzisektorovej spolupráce je predovšetkým zvýšenie kapacity pri dosahovaní spoločných cieľov,
zdieľanie zdrojov, zodpovednosti, výnosov a rizík. [2]. Medzi všeobecné princípy medzisektorových partnerstiev patria spoločná dôvera, spoločné rozhodovanie, informácie
a komunikácia, princípy komplementarity, zlepšovanie schopností a spoločné záujmy.
[3].
Anglosaská koncepcia partnerstva definuje partnerstvo ako zmluvný vzťah medzi
orgánom verejnej správy a podnikateľských subjektom. [2]. Termínom „Public-Private
Partnership” (PPP) boli pôvodne (v 50. rokoch minulého storočia) označované partnerstvá ziskových a neziskových organizácií, ktoré vznikli za účelom spoločného financova249
nia vzdelávacích programov a neskôr (v 60. rokoch minulého storočia) za účelom spoločného financovania miest a obcí. [4].
V súlade s vyššie uvedeným napr. Zelená kniha Európskej komisie (EK) termínom
PPP označuje akúkoľvek „formu spolupráce medzi orgánmi verejnej správy a podnikateľským sektorom za účelom zabezpečenia financovania, výstavby, obnovenia, správy
či údržby verejnej infraštruktúry, alebo poskytovanie verejnej služby” [5], pričom PPP sú
obvykle charakterizované nižšie uvedenými prvkami.
Je to relatívne dlhodobé trvanie vzťahov týkajúcich sa spolupráce medzi verejnoprávnym a súkromným partnerom pri rôznych aspektoch plánovaného projektu.
Ďalej ide o metódu financovania projektu čiastočne súkromným sektorom, niekedy
prostredníctvom zložitých dohôd medzi rôznymi stranami. Verejné prostriedky, v niektorých prípadoch v značnej výške, môžu byť začlenené do súkromných fondov.
Významnú úlohu má ekonomický prevádzkovateľ, ktorý sa zúčastňuje rôznych fáz
projektu (návrh, vyhotovenie, prevedenie, financovanie). Verejnoprávny partner sa sústredí hlavne na definovanie cieľov, ktoré je nutné z hľadiska verejného záujmu, kvality
poskytovaných služieb a cenovej politiky dosiahnuť a preberá zodpovednosť za dohľad
nad ich dodržaním.
Dôležité je rozdelenie rizík medzi verejnoprávneho partnera a súkromného partnera, na ktorého sú prenesené riziká zvyčajne znášané verejným sektorom. PPP však
nemusí nutne znamenať, že súkromný partner nesie všetky riziká spojené s projektom,
či ich podstatnú časť. Konkrétne rozdelenie rizika sa určuje pre prípad od prípadu podľa
možnosti zúčastnených strán toto riziko vyhodnotiť, kontrolovať ho a vyrovnať sa s ním.
V neposlednom rade Asociácia PPP tiež uvádza, že pri zabezpečovaní verejných služieb prostredníctvom PPP projektov „nedochádza k trvalému prechodu rozhodovania
alebo vlastníctva na súkromného partnera”. [7].
V EÚ je partnerstvo ponímané najmä v kontexte s čerpaním prostriedkov zo štrukturálnych fondov, ktoré majú pomáhať prekonávať obmedzenia plynúce z vnútorných
problémov jednotlivých partnerov. Prostredníctvom verejno-súkromných partnerstiev
sa partneri z verejného sektora (národné, regionálne či miestne orgány) a partneri zo súkromného sektora podieľajú na vzájomne prospešných spoločných aktivitách používajúc svoje prostriedky nielen na komerčné účely, ale aj na dosiahnutie sociálnych cieľov
projektu, najmä poskytovanie kvalitných služieb. [2].
2. Výhody plynúce verejnému sektoru zo spolupráce na projektoch medzisektorových partnerstiev
Z vymenovaných charakteristík možno v súlade s viacerými autormi identifikovať
výhody spojené s PPP projektmi, a to:
•
zvýšenie rozsahu poskytovaných verejných statkov pri súčasnom obmedzení vplyvu
na verejné rozpočty
•
efektívnejšie poskytovanie verejných statkov
•
prenos rizika.
Najčastejšie uvádzanou výhodou PPP projektov je práve zvýšenie rozsahu poskytovaných verejných statkov pri súčasnom obmedzení vplyvu na verejné rozpočty. Uve250
dená výhoda je realizovaná práve zapojením zdrojov súkromného sektora. Z mikroekonomického hľadiska sa vyšší stupeň úžitku dosiahne prostredníctvom posunu hraníc
rozpočtových obmedzení smerom nahor, pričom táto výhoda najčastejšie súvisí s potrebou uspokojiť dopyt voličov. [9]. Aby aktíva vytvorené v rámci PPP boli klasifikované
ako nevládne, musia podľa Eurostatu (Rozhodnutie č. STAT 2004/18 zo dňa 11. februára
2004) plniť nasledujúce podmienky:
•
partner zo súkromného sektora berie na seba riziko v počiatočnej fáze projektu,
tzv. riziko výstavby (ide napr. o riziko včasného nesplnenia kontraktu, o riziko
neočakávaných dodatočných nákladov a pod.)
•
a súčasne aspoň jedno z nasledujúcich dvoch rizík vzťahujúcich sa na prevádzku:
– riziko dostupnosti; vyplýva z nesplnenia vopred dohodnutých parametrov
(množstvo a kvalita),
–
riziko dopytu; vyplýva zo zmeny nákupných preferencií spotrebiteľov vytvorených verejných statkov.
3. Riziká verejného sektora vyplývajúce zo spolupráce na projektoch medzisektorových partnerstiev
S každým projektom súvisí aj množstvo rizík. Pravidlo optimálneho prenosu rizika sa
uplatňuje bez ohľadu na jeho povahu. Riziko PPP projektov má byť prenášané na toho
partnera, ktorý ho dokáže znášať lepším spôsobom. Aj keď sa metodika kategorizácie
rizík PPP projektov líši, možno v súlade s už spomínanou metodikou Eurostatu uviesť
napr. stavebno-technologické a projekčné riziká, kreditné riziká, trhové riziká, vonkajšie
riziká, operačné riziká a strategické riziká. Dôležitým faktom je, že práve odhad veľkosti
rizika a jeho rozdelenie zásadným spôsobom ovplyvňujú úspešnosť projektov.
Jedným z prvých problémov súvisiacich s PPP projektmi je práve relatívne dlhá
doba partnerstva. Napr. v prípade koncesnej zmluvy na stavebné práce s objemom vyšším ako 5,15 mil. eur môže podľa § 66 ods. 2 zákona č. 25/2006 Z.z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení zmluvný vzťah trvať
až 30 rokov. V tejto súvislosti sa vynára otázka problému stanovenia a dodržania kvality
výstupov projektu, ale aj politická zodpovednosť verejných funkcionárov rozhodujúcich
bez hrozby sankcií za nesprávne rozhodnutia.
Neschopnosť jednoznačne vyhodnotiť skutočnú výhodu produkcie, či distribúcie
verejných statkov prostredníctvom PPP projektov úzko súvisí aj s relatívne dlhou dobou
partnerstva. Základom pre určenie, či je alebo nie je projekt výhodnejšie realizovať prostredníctvom PPP projektu, resp. prostredníctvom konvenčného modelu, je posúdenie
tzv. finálnej hodnoty za peniaze PPP projektu.
Samostatnú kapitolu problémov tvorí vlastný výber partnera a zložitosť právnej
úpravy zmluvného vzťahu s ním. Zástupcovia štátu nie sú priamo zainteresovaní na
úspechu alebo neúspechu projektu, čo má prirodzené dopady na ich konanie, vrátane
potenciálnej možnosti korupcie. [9].
251
Záver
Meniace sa hodnoty spoločnosti závažným spôsobom menia aj požiadavky na produkciu služieb. Každý zo sektorov si postupne uvedomuje dôležitosť týchto problémov,
čo zároveň vedie k zintenzívneniu vzájomnej komunikácie a vytváraniu medzisektorových partnerstiev. Aj v budúcnosti preto, a to čoraz častejšie, budeme svedkami spolupráce ziskových a neziskových organizácií pri riešení nových spoločenských problémov.
Záverom je však nutné zdôrazniť, že vytvorenie úspešnej medzisektorovej spolupráce je
ovplyvnené predovšetkým výberom kvalitného partnera.
Literatúra
[1] RÓZSA, Z.: Manažment projektov vo verejnom sektore. Bratislava: 228, 2008. ISBN
978-80-969856-0-9.
[2] KAČÍRKOVÁ, M.: Partnerstvá a spolupráca medzi sektormi. Bratislava: EÚ SAV, 2007.
ISSN 1337-5589.
[3] Medzisektorová spolupráca na Slovensku. Súhrnný materiál z realizácie programu
v rokoch 2002-2005. Dostupné na internete: http://www.panet. sk/fameset1.htm.
[4] YESCOMBED, E. R.: Public-Private Partnerships. Principles of Policy and Finance. Oxford: Elsevier, 2007. ISBN 978-0-7506-8054-7.
[5] Zelená kniha o partnerstvách verejného a súkromného sektoru a práve spoločenstva o verejných zákazkách a koncesiách – PPP COM (2004) 237 z 30. 4. 2004.
[6] PEKOVÁ, J.- PILNÝ, J. - JETMAR, M.: Veřejná správa a finance veřejného sektoru. Praha:
ASPI, 2008. ISBN 978-80-7357-351-5.
[7] Asociácia PPP: Verejno-súkromné partnerstvá alebo public-private partnerships.
[8] BEBLAVÝ, M. - SIČÁKOVÁ-BEBLAVÁ, E.: Inštitucionálne dilemy pri zabezpečovaní verejných služieb. Bratislava: TIS, 2006. ISBN 80-89244-10-6.
[9] New decision of Eurostat on deficit and debt Treatment of public-private partnerships 18/2004.
Kontakt
doc. PhDr. Zoltán Rózsa, PhD.
Katedra marketingu
Vysoká škola ekonómie a manažmentu verejnej správy v Bratislave
Železničná 14
821 07 Bratislava 214
E-mail: [email protected]
252
Vplyv malého a stredného podnikania v cestovnom ruchu
na rozvoj regiónov Slovenskej republiky
Mgr. Monika Rózsová
Abstrakt
Malé a stredné podniky zohrávajú v hospodárstve SR nezastupiteľnú úlohu. SR je
pritom charakterizovaná výraznými regionálnymi disparitami. Cestovný ruch zohráva
z regionálneho hľadiska pozitívnu úlohu v revitalizácii hospodársky slabších regiónov.
Je faktorom, ktorý pomáha vytvárať nové pracovné príležitosti a finančné zdroje pre
rozvoj regiónov. Cestovný ruch posilňuje miestne tradície a identitu. SR má významnú
konkurenčnú prednosť v ponuke kultúrneho dedičstva.
Kľúčové slová: malé a stredné podniky, cestovný ruch, región
Effect of small and medium enterprises in tourism to regional development
in Slovak Republic
Abstract
Small and medium-sized enterprises play in the economy of the Slovak Republic a vital
role. While Slovak Republic is characterized by significant regional disparities. Tourism plays
a regional point of view of a positive role in the revitalization of economically disadvantaged regions. The factor that helps create new jobs and funds for regional development.
Tourism strengthens local traditions and identity. Slovak Republic has a significant competitive preference in the range of cultural heritage.
Keywords: small and medium enterprises, tourism, region
Úvod
Malé a stredné podniky zohrávajú v hospodárstve SR nezastupiteľnú úlohu. SR je
pritom charakterizovaná výraznými regionálnymi disparitami, okrem iného aj v konkurencieschopnosti. Malé a stredné podniky sú flexibilné a dokážu veľmi rýchlo vyplniť
medzery na trhu. Sú hybnou silou regionálneho rozvoja. Využívanie a vitalizácia existujúceho potenciálu regiónu je jedným z faktorov, ktoré podmieňujú tvorbu a rast kapacity podnikateľského prostredia. Cestovný ruch zohráva z regionálneho hľadiska pozitívnu úlohu v revitalizácii hospodársky slabších regiónov. Je faktorom, ktorý pomáha
vytvárať nové pracovné príležitosti a finančné zdroje pre rozvoj regiónov. Cestovný ruch
posilňuje miestne tradície a identitu. SR má významnú konkurenčnú prednosť v ponuke
kultúrneho dedičstva.
1. Vplyv malého a stredného podnikania v cestovnom ruchu na rozvoj regiónov Slovenskej republiky
Cestovný ruch je fenomén, ktorý sa považuje za jedno z najperspektívnejších odvetví hospodárskej činnosti človeka. Podľa vyjadrenia viacerých odborníkov pôjde o strategicky najvýznamnejšie odvetvie 21. storočia. Preto je namieste uvažovať o všetkých
aspektoch, ktoré na cestovný ruch pôsobia. Existuje súbor faktorov, ktoré vplývajú na
jeho rozvoj a najmä na tvorbu ponuky produktu ako výslednej hodnoty všetkých aktivít.
253
Ide o veľmi zložitý systém, ktorý je navyše dynamický. Na podrobnú analýzu interakcie
cestovného ruchu a ostatných prvkov prostredia je ideálny práve geografický prístup.
[1, s. 58].
V súčasnej dobe predstavuje cestovný ruch významnú súčasť spotreby obyvateľstva a postupne sa v hierarchii potrieb presúva z luxusných potrieb do bežných potrieb.
Hlavnou príčinou je najmä potreba obnoviť spojenie s prírodou, reprodukcia pracovnej
sily, rast vzdelávania, nadväzovanie kontaktov s ľuďmi a pod.
Rozvoj cestovného ruchu pôsobí na štruktúru hospodárstva komplexne. Pod vplyvom cestovného ruchu sú niektoré oblasti hospodárskej činnosti rozširované alebo nanovo zavádzané. Týmto potrebám sa prispôsobuje nielen produkcia potravín, výroba
suvenírov, ale najmä dopravná infraštruktúra. Pôvodné profilové oblasti hospodárskej
aktivity pod týmto tlakom ustupujú.
Na trhu medzinárodného cestovného ruchu môže SR ponúkať len také aktraktivity,
ktoré majú celoštátny, až medzinárodný význam. Z tohto hľadiska by prioritou rozvoja
mal byť najmä mestský, kultúrny, horský a kúpeľný cestovný ruch. Dôležitou súčasťou
ponuky by mal byť pri vodných plochách (areály termálnych kúpalísk, jazerá a priehrady) ako náhrada za chýbajúce more, športový a dobrodružný cestovný ruch; perspektívu
má aj vidiecky cestovný ruch. [2, s. 84].
Vidiek je multifunkčný systém, v ktorom prebiehajú zložité transformačné procesy.
Predstavuje obrovský potenciál pre rozvoj vidieckeho turizmu a agroturizmu. Trendy
posledných rokov, keď obyvateľstvo migrovalo z vidieka do mestského prostredia, spôsobili, že ľudia sa odcudzili prírodnému prostrediu. V súčasnosti sa však pozoruje nárast
záujmu a návrat ľudí k prírodným hodnotám a k potenciálu krajiny, k histórii a ku kultúre vidieka. Vidiecky cestovný ruch a agroturizmus ako formy cestovného ruchu možno
zaradiť v súčasnosti k ťažiskovým oblastiam, ktoré je výhodné využiť aj ako podporu
regionálneho rozvoja.
Zároveň možno sledovať evidentné posuny v hodnotovej orientácii obyvateľstva
vidieka. Začínajú sa objavovať postoje uprednostňujúce etické hodnoty nielen v súkromnom, ale aj vo verejnom živote. Do popredia sa dostávajú také otázky, ako sú význam kvality ľudského kapitálu, vzdelávanie, rekvalifikácie a iné formy zvyšovania kapacity, ktoré sú chápané ako dôležitý predpoklad ekonomického a sociálneho rozvoja
vidieka. Rozvoj malých a stredných podnikov je sprevádzaný rozvojom logistiky, technológií a organizačných faktorov, prístupom k informáciám. Pamätať treba aj na ochranu vidieckeho územia a na jeho originalitu. Turistickí účastníci sú často definovaní ako
hostia hľadajúci autenticitu; moderný turista hľadá miestnu kultúru, krajinné prostredie,
nespútanú prírodu.
Rozvoj vidieckeho cestovného ruchu je naviazaný na obec. Napomáha jej rozvoj
a obnovu hlavne formou získania finančných prostriedkov z príjmov zo služieb cestovného ruchu. Máloktorá obec je však schopná z dostupných vlastných zdrojov zostaviť
produkt pre trh a prevádzkovať ho dlhodobo. Na tento účel sa javí ako výhodná organizačná forma vidieckeho rozvoja mikroregión. Rozvoj služieb cestovného ruchu na vidieku má výhody oproti ostatným formám cestovného ruchu, nakoľko využíva existujúci
bytový fond na vidieku a vybudované objekty, ktoré stratili svoj účel. Nevyžaduje záber
nových plôch vo voľnej prírode a v krajine pre budovanie nových zariadení. Zároveň
254
zapája vidiecke obyvateľstvo do svojich služieb a mobilizuje finančné prostriedky v prospech hospodárskeho rastu.
Stratégia do budúcnosti hovorí, že v obciach pôjde o vybudovanie kvalitných, dobre udržiavaných a medzinárodným štandardom zodpovedajúcich ubytovacích, stravovacích zariadení s dostatočnou kapacitou a štruktúrou, s komplexom doplnkových
služieb, ktorými musí disponovať každá lokalita, obec, mesto a stredisko, ak sa má stať
súčasťou ponuky cestovného ruchu. Mikroregión bude mať najmä rozvojové a riadiace
úlohy, výrazná bude nutnosť spojiť sa s inými susedmi, pretože atrakcie jedného mikroregiónu často nepostačujú na povzbudenie návštevnosti. Región bude zakladateľom
regionálnych združení cestovného ruchu, ktorých úlohou bude tvorba produktov a ich
umiestňovanie na trhoch. [3, s. 190].
Z hľadiska prírodného potenciálu má SR pomerne veľké predpoklady pre širokú
škálu aktivít v cestovnom ruchu. Je to síce rozlohou malá krajina, ale dostatočne veľká
na to, aby sa do nej vmestili takmer všetky prírodné fenomény. Navyše, vzhľadom na
malé vzdialenosti sa otvárajú možnosti kombinovať jednotlivé oblasti, a tak aj možnosti
spestriť ponuku rôznych produktov rozmanitých častí krajiny. [4, s. 78].
Hlavnou prednosťou SR oproti susedným konkurenčným štátom ako cieľovým
miestam cestovného ruchu je rôznorodosť turistických možností, ktoré je schopná ponúkať v kombinácii s rôznymi kultúrnymi a prírodnými aktivitami. Úspech zaznamená
vtedy, keď v plnej miere uplatní svoju jedinečnosť a silné stránky. Medzi silné stránky
a prednosti môžeme zaradiť výhodnú geografickú polohu, dynamický hospodársky
rast, najpriaznivejšie podmienky v strednej Európe pre horský cestovný ruch v zime aj
v lete, spoločnú históriu a čulé hospodárenie, dobré vzťahy s hlavnými vysielajúcimi
krajinami, zachovaný prírodný potenciál, flóru, faunu, temer žiadne prírodné katastrofy,
rôznorodosť a pestrosť turistických atraktivít pre rôzne cieľové skupiny, početnosť historických stavebných pamiatok, mestských pamiatkových rezervácií, početnosť národných parkov a jaskýň, kultúrne dedičstvo, ľudové umenie, hudbu, zvyky, remeslá, folklór,
architektúru, vynikajúce predpoklady pre kúpeľný a zdravotný cestovný ruch, hustotu
cestnej a železničnej dopravy, dobre značenú sieť turistických chodníkov, vybavenosť
osobnými horskými dopravnými zariadeniami, technické zasnežovanie, všeobecnú
vzdelanostnú úroveň obyvateľstva.
Pre zatraktívnenie cestovného ruchu ako indikátora rozvoja regiónov je potrebné
minimalizovať slabé stránky cestovného ruchu a odstrániť nedostatky, ktorými sú slabá
znalosť SR zo strany zahraničných touroperátorov, absentujúci výrazný turistický imidž,
povesť krajiny s nízkym stupňom ochrany osobného majetku turistov, neznáma cieľová
krajiny pre zahraničných návštevníkov, nedobudovaná dopravná infraštruktúra diaľnic,
vysoký podiel jednodňových návštevníkov, nízky podiel pobytových turistov, nedostatočná starostlivosť o kultúrne pamiatky, nedobudovaná sieť regionálnych informačných
kancelárií, málo produktov z tzv. šetrných foriem cestovného ruchu, cykloturistika, agroturistika, vodáctvo, fitness, wellness, zaostávajúca marketingová aktivita podnikateľskej
sféry, nedostatočná koordinácia subjektov cestovného ruchu na lokálnej a regionálnej
úrovni, nerovnomerná úroveň poskytovaných služieb, ktoré nedosahujú európsky štandard a pod.
255
Záver
Kvalitné podnikateľské prostredie je základom pre dlhodobý rozvoj podnikateľských aktivít, pre zvyšovanie výkonnosti hospodárstva a životnej úrovne obyvateľstva
každej krajiny. [5, s. 42]. Prioritou je vrátiť SR do skupiny krajín úspešne sa integrujúcich
do EÚ. Je potrebné obnoviť všeobecnú akceptáciu našej krajiny ako pokojného rozvíjajúceho sa štátu, podporovať vytváranie obrazu o SR ako o krajine vhodnej pre turistické
ciele, a to tak, aby sa pripravilo prostredie vhodné pre nástup komerčnej propagácie.
Trendy uvádzajú, ako sa rozvíja cestovný ruch v súčasnosti a kam bude smerovať v budúcnosti. Hlavnou úlohou predstaviteľov malých a stredných podnikov v cestovnom
ruchu je sledovať tieto trendy a následne ich aplikovať do praxe.
Literatúra
[1] PLESNÍK, P.: Vymedzenie a ocenenie regiónov cestovného ruchu. Bratislava: Vydavateľstvo EKONÓM, 2008. s.58. ISBN 978-80-225-2476-6.
[2] GÚČÍK, M.: Cestovný ruch pre hotelové a obchodné akadémie. 2. vydanie. Bratislava:
Slovenské pedagogické nakladateľstvo Mladé letá, 2004. s. 84. ISBN 80-10-00520-7.
[3] BOROVSKÝ, J. – SMOLKOVÁ, E. – NIŇAJOVÁ, I.: Cestovný ruch trendy a perspektívy.
Bratislava: Iura Edition, 2008. s. 190. ISBN 978-80-8078-215-3.
[4] NOVÁCKA, Ľ. a kol.: Sprievodca a delegát v cestovnom ruchu. Bratislava: Vydavateľstvo EKONÓM, 2007. s. 78. ISBN 978-80-225-2342-4.
[5] DAŇKOVÁ, A. a kol.: Malé a stredné podnikanie. Bratislava: VŠEMvs v Bratislave, 2010.
s. 42. ISBN 978-80-970495-2-2.
Kontakt
Mgr. Monika Rózsová
Katedra ekonómie a financií
Vysoká škola ekonómie a manažmentu verejnej správy v Bratislave
Železničná 14
821 07 Bratislava 214
E-mail: [email protected]
256
Multikulturalizmus – súčasť postindustriálnej civilizácie
prof. Ing. Mikuláš Sedlák, CSc. – Ing. Ján Rusnák
Abstrakt
V rámci globalizácie sveta dochádza k multikulturalizmu, ktorý môže spoločnosť
a manažment organizácií obohacovať i ohrozovať. Príkladom prínosu kultúrnej diverzity
je japonský manažment. Počiatky multikulturalizmu sú aj v Slovenskej republike. Kultúrna diverzita sa tu prejavuje predovšetkým vo firmách. Málo viditeľná je v slovenskej
spoločnosti. Existujú však už isté zovšeobecnenia poznatkov z multikulturalizmu, ktoré
platia aj pre Slovenskú republiku.
Kľúčové slová: multikulturalizmus, kultúra, civilizácia, hrozby a prínosy, kultúrna
diverzita japonského manažmentu, multikulturalizmus v Slovenskej republike, korene
západnej kresťanskej civilizácie
Multiculturalism – the component of postindustrial civilization
Abstract
As a part of the globalization of the world there is the multiculturalism. The society management can be enriched as well as threatened by it. An example of the benefits of cultural
diversity is a Japanese management. The origins of multiculturalism are noticed also in Slovak Republic. Cultural diversity is here reflected primarily in companies. Little of it is visible in
the Slovak society. There are already some generalizations of knowledge of multiculturalism
that apply to Slovak Republic.
Keywords: multiculturalism, culture, civilization, threats and benefits, cultural diversity
of Japanese management, multiculturalism in Slovak Republic, the Christian roots of Western civilization
Úvod
V globalizovanom prostredí sveta sa od druhej polovice 20. storočia stalo bežným
javom prúdenie ľudí, ideí, kapitálu, ale i kultúr v ňom. Vďaka rýchlejšiemu tempu technologických inovácií sa tento proces zintenzívňuje. Civilizácie, vyvíjajúce sa vo väčšej
časti svojej histórie izolovane, sú v dnešnej dobe v neustálom kontakte a sú konfrontované s rôznorodosťou, ktorá ich môže obohacovať, ale aj ohrozovať. Preto považujeme
za jeden z kľúčových faktorov rozvoja štátov a regiónov zdatnosť riadenia ich vývoja
v rámci multikulturalizmu s cieľom využitia jeho obohacujúcich prvkov. Veľmi aktuálna
je v dnešnom svete tiež výzva volajúca po znovuobrodení etickosti manažmentu.
V tomto období SR už síce nie je izolovanou, ale stále okrajovou časťou multikultúrneho sveta. V budúcnosti nás čaká riešenie otázok týkajúcich sa rastúceho počtu migrantov i z kultúrne odlišných krajín a ich vplyvu na fungovanie multikultúrnych tímov
v pracovnom prostredí. Niektoré trendy sa už začali. Je to napríklad rastúci počet pracovníkov či manažérov spoza hraníc, ktorých príliv zastavila či spomalila hospodárska
kríza.
257
Multikultúrny život je na jednej strane obohacujúci, ale na druhej strane prináša
i rôzne riziká, nad ktorými je potrebné sa zamyslieť a už vopred hľadať na ne odpovede.
1. Podstata multikulturalizmu vo svete
Multikulturalizmus môžeme definovať v zhode s G. Sartorim, a to buď ako politiku,
ideológiu a cieľavedomú činnosť, ktorá podporuje etnické a kultúrne odlišnosti alebo
ako popis stavu koexistencie vzájomne sa ovplyvňujúcich rozmanitých kultúr. [10, s. 9,
s. 41].
V SR sa stretávame skôr s týmto jeho druhým výkladom a aj to v limitovanom rozsahu. Vplyvom globalizácie a najmä rozvoja medzinárodného obchodu k nám prichádzajú
predstavitelia iných kultúr bez významnej snahy vedenia štátu o ich prilákanie. Vo svete
je už dlhšie rozvinutý multikulturalizmus v oboch podobách.
Multikulturalizmus súvisí s pojmom kultúra, ktorá sa rovnako rôzne vykladá. My sa
prikláňame k interpretácii S. P. Huntingtona, ktorý pokladá za dezilúziu oddeľovanie
kultúry od základov civilizácie, keďže tieto sú vzájomne spojené. Autor píše: „Civilizácia a kultúra sa týkajú naplno života ľudí… Obidve zahŕňajú hodnoty, normy, inštitúcie
a spôsoby myslenia, ktorým nasledujúce generácie danej spoločnosti pripisujú primárnu dôležitosť“. [6, s. 41]. Za najdôležitejší prvok týchto kategórií sa považuje náboženstvo. [6, s. 42].
1.1 Motívy multikulturalizmu v Európe a jeho dôsledky
Prvý G. Sartoriho význam multikulturalizmu v chápaní politiky či ideológie sa spája
s uvoľnenou imigračnou politikou západných krajín a nadnárodných firiem, pričom jedným z hlavných jej motívov bolo zabezpečiť si lacnú pracovnú silu, a tým čo najväčšiu
konkurenčnú výhodu. Tieto hromadné presuny ľudí s odlišnou mentalitou z krajín rozvojového, prevažne islamského sveta do vyspelej Európy, postavenej na tradícii kresťanstva, zapríčinili kultúrne strety (v pozitívnom i negatívnom zmysle), s ktorými sa krajiny
museli vysporiadať. Rast kultúrnej diverzity vlády podporovali, pričom často si však neuvedomovali, aké dôsledky môže mať.
Za najvýznamnejšie hrozby vyplývajúce z multikulturalizmu v západných krajinách
považujeme neriešený hodnotový konflikt medzi pôvodným obyvateľstvom a imigrantmi, presadzovanie sa agresívnych kultúr na úkor menej agresívnych, rastúcu hrozba terorizmu a kriminality, rast napätia v spoločnosti v súvislosti s bojom o pracovné
príležitosti. Poznamenávame, že samotný multikulturalizmus nie je zdrojom konfliktov
a teroristických útokov vo svete, avšak prispel k ich zintenzívneniu. Skupiny migrantov
zaútočili na obyvateľstvo zvnútra ako asimilovaní členovia tamojšej spoločnosti, čo je
najťažšie odhaliteľné. K téme agresivity a nadradenosti v súvislosti s multikulturalizmom sa vyjadril E. Jurzyca takto: „Hrozí, že v snahe zapojiť sa do procesu globalizácie
ovplyvnia náš sociálny kapitál nielen pozitíva, ale aj negatíva „zvonku“... Dalo by sa povedať, že s kultúrnou globalizáciou je to ako s internetom; je výborné zapojiť sa do siete,
ale na vlastnom PC treba mať výkonný antivírusový program.“ [7, s. 20]. Potvrdzuje to aj
výrok istého saudského predstaviteľa ešte z roku 1994: „Importy z cudziny sú pekné, pokiaľ ide o luxusné alebo o technicky dokonalé veci. Avšak nedotknuteľné spoločenské
a politické inštitúcie, nech už sú importované odkiaľkoľvek, môžu mať smrtiaci účinok“.
[6, s. 121].
258
1.2 Využitie kultúrnej diverzity v japonskom manažmente
Multikulturalizmus nie je len o hrozbách. Z rôznorodosti v prostredí možno aj vyťažiť. Dokázalo to (už niekoľkokrát) Japonsko, keď po 2. svetovej vojne bolo poznačené
vplyvom amerikanizácie. Dokázalo ju využiť vo svoj prospech a už v 70. a 80. rokoch
bolo, naopak, snahou USA doniesť domov pozitíva z Japonska. P. F. Drucker k tomu
poznamenáva: „Japonské úspechy sú založené na jedinečnej schopnosti využívať importované nástroje, či už spoločenských inštitúcií alebo materiálnych metód, a to na
stelesnenie japonských hodnôt a na dosiahnutie japonských cieľov.“ [3, s. 101]. Ďalej
dodáva, že Japonci skombinovali navrhnuté západné trendy s lepším a rýchlejším prístupom k tomu, čo západ robí pomaly a s polovičným nasadením. Ani konfucionizmus,
ktorý si Japonci osvojili a tvorí základ ich kultúry, nepochádza z Japonska. [4, s. 188]. Je
založený na učení čínskeho filozofa Konfucia (asi 551-479 p. n. l.), ktoré bolo základom
čínskej imperiálnej moci a vzorov čínskej morálky s dôrazom na šetrnosť, rodinu, prácu
a disciplínu. [6, s. 119].
Nie všetko automaticky možno prebrať od iných. Napríklad, pri pokusoch o reformáciu Japonska sa Američanom nepodarilo pretvoriť japonskú byrokraciu. F. Fukuyama o tom hovorí: „Japonci prevzali mnohé západné inštitúcie, vrátane novej ústavy...
V iných oblastiach sa však americké pokusy vôbec neujali. Americké snahy rozbiť japonské hospodárske konglomeráty (zaibatsu) prosto len spôsobili, že sa tieto znovu objavili
o desať rokov pod názvom keiretsu“. [5, s. 91].
Vývojom prešiel aj tradičný japonský manažment, ktorého charakteristickými črtami bol predovšetkým dôraz na kolektivizmus a tímovosť, prísne dodržiavanie hierarchie
a úcta k autoritám, kariérny rozvoj na základe skúseností a veku, koncepcia „rodinných“
firiem s celoživotným zamestnaním a pod. Aj tieto piliere sa pôsobením v medzinárodnom prostredí menia. Japonská spoločnosť sa rozvíja smerom k väčšiemu individualizmu, hoci je stále ďaleko od západného dôrazu kladeného na jednotlivca. Japonský
manažment rovnako smeruje k väčšiemu presadzovaniu záujmov akcionárov, čo však
neznamená potlačenie významu zamestnancov. Aj tu sa však dejú zmeny, keď manažment opúšťa extrémne polohy, a napríklad celoživotné zamestnanie je dopĺňané aj
inými formami využívania pracovnej sily (napríklad špecialisti najatí na určitý projekt)
a rovnako pri kariérnom postupe a odmeňovaní firmy zohľadňujú nielen senioritu, ale
aj individuálny prínos zamestnanca. [11, s. 110 - 118].
2. Multikulturalizmus v Slovenskej republike
S prejavmi najmä východoázijského manažmentu sa stretávame aj v SR, ktorá patrí
ako súčasť európskeho prostredia do západnej kultúry, či civilizácie vyznávajúcej tradíciu individualizmu a kladie dôraz na silu trhu. Firmy v SR uplatňujú západný systém
manažmentu.
2.1 Kultúrna diverzita vo firmách v Slovenskej republike
Objem zahraničných investícií, ktoré považujeme za najväčšieho nositeľa rôznorodosti v SR, prudko stúpol v prvej polovici prvej dekády tohto storočia. Medzi investorskými krajinami dominujú krajiny so západnou kultúrou, ako sú USA, Nemecko, Francúzsko či Taliansko, ale v rebríčku investícií sa objavilo aj Japonsko a v prvej dekáde 21.
storočia v poradí stúpajúca Južná Kórea, čo sú typickí predstavitelia východnej ázijskej
kultúry a východného systému manažmentu.
259
Ďalšou skutočnosťou, ktorá podporuje rôznorodosť, je príliv pracovnej sily a manažérov zo zahraničia, čo súvisí aj s prílevom investícií. Od roku 2004 do roku 2008 vzrástol
počet migrantov zamestnaných v SR viac ako štvornásobne: „Odhadujeme, že koncom
roka 2008... reálny počet cudzích štátnych príslušníkov, aktívnych na pracovnom trhu
SR, mohol dosahovať približne 34 až 37 tisíc osôb, t. j. 65 až 70 % z populácie legálnych
migrantov (resp. 1,4 až 1,5 % zo všetkých pracujúcich osôb v krajine).“ [2, s. 45].
Z absolútneho počtu a percentuálneho zastúpenia zamestnaných cudzincov usudzujeme, že SR stále nepatrí medzi krajiny, ktoré by boli v tomto smere pre cudzích štátnych príslušníkov atraktívnou krajinou. Výnimkou sú len rumunskí a ukrajinskí občania,
resp. obyvatelia menej rozvinutých európskych krajín ako sme my, ktorých vyššie mzdy
a relatívna geografická blízkosť motivujú k migrácii spojenej s prácou. Výrazná pracovná motivácia je zakotvená tiež u francúzskych a juhokórejských štátnych príslušníkov.
Lákadlom pre nich je práca pre ich domácich investorov, nie však pracovné podmienky
v SR. V hre o príchod migrantov z ostatných krajín sú konkurenčné rozvinuté západoeurópske krajiny, ale napríklad i ekonomicky silnejšia ČR, ktorá ponúka zaujímavejšie
platové podmienky ako SR.
Podiel zahraničných manažérov v najvyšších orgánoch v 25 najdôležitejších slovenských podnikoch dosahoval v roku 2010 viac ako polovicu, pričom v pozícii CEO spoločností pripadá na 8 manažérov Slovákov 17 manažérov expatriotov. Platí, že čím je
nižšia úroveň riadenia, tým je väčší podiel domácich manažérov. Pri celkovom pohľade
na zloženie zamestnancov firiem v SR tvoria manažéri expatrioti len nepatrný zlomok.
Napriek malému zastúpeniu „exotických“ kultúr sme už aj v SR zaznamenali kultúrne
strety vyplývajúce práve z rozdielov na vnímanie sveta. Kórejské firmy po príchode do
SR narazili na slovenskú konzervatívnosť a úvodnú zdržanlivosť voči odlišnostiam, keď
sa im nepodarilo dosiahnuť všetky očakávania. Priznávajú to aj zástupcovia spoločnosti
KIA, ktorí sa z toho poučili. KIA po príchode do SR nemala žiadny špeciálny program na
riešenie kultúrnych rozdielov. Po viacerých nedorozumeniach a po vzájomnom nepochopení pristúpilo vedenie spoločnosti k cielenému programu na zníženie kultúrnych
rozdielov. Z týchto zistení vzišlo obojstranne užitočné poznanie, ktoré možno zovšeobecniť na akúkoľvek sféru v spoločnosti: „Domáci musia prijať skúsenosti a spôsob,
ktorým pracujú ľudia v Kii. Na druhej strane - Kórejčania musia rešpektovať kultúru v SR
a vážiť si snahu ľudí“. [8, s. 16].
2.2 Kultúrna diverzita v slovenskej spoločnosti
Multikulturalizmus sa síce prejavuje v nadnárodných spoločnostiach, ktoré v SR pôsobia, ale už menej viditeľné sú jeho prejavy v celej spoločnosti. V nej je dominantnou
zložkou obyvateľstvo slovenskej národnosti. Štatistický úrad SR uvádza, že v roku 2008
pochádzalo spomedzi 52 500 cudzích štátnych príslušníkov (1 % obyvateľstva) žijúcich
v SR viac ako 32 tisíc z krajín EÚ. Z Ázie prišlo do SR 7 000 obyvateľov, 1 200 ľudí má pôvod na americkom a 560 na africkom kontinente. Najväčší prírastok v relatívnom vyjadrení zaznamenávame u kórejských štátnych príslušníkov. Ich počet sa v druhej polovici
uplynulej dekády zvýšil až štyridsaťnásobne. Kým v roku 2003 žilo v SR 36 Kórejčanov
a v roku 2004 o stovku viac, v roku 2008 vzrástol ich počet na takmer 1 500. Ku koncu
roka 2009 bolo v SR takmer 1 700 kórejských štátnych príslušníkov. [9, s. 126].
260
Zvýšenie počtu kórejských občanov má jednoznačnú súvislosť s príchodom kórejských investorov k nám. Rovnako rast počtu Francúzov (z 330 v roku 2004 na viac ako
1 330 v roku 2008 ) súvisí s investíciou automobilky PSA Peugeot Citroen v SR. [2, s. 38].
2.3 Zovšeobecnenia multikulturalizmu pre Slovenskú republiku
Napriek zaznamenaným rozdielom v manažérskych prístupoch, ktoré sa už prejavujú v slovenskom hospodárskom priestore, ako aj v prítomnosti manažérov a migrantov
zo zahraničia, nemožno SR zaradiť medzi také multikulturálne krajiny, ako sú Francúzsko, Nemecko či USA. Krajina ešte len smeruje k ceste k multikulturalizmu. Hlavné dôvody tohto vývoja sú slabá rozvinutosť kultúrnej diverzity v celej spoločnosti a prevládanie
príslušníkov blízkych európskych kultúr. Súvisí to tiež s tým, že i napriek rastu objemu
investícií z Japonska a Južnej Kórey stále je dominantné postavenie firiem so západným
štýlom manažmentu.
S ohľadom na globálny hospodársky vývoj v najbližších piatich rokoch predpovedáme SR obdobie stagnácie rozvoja kultúrnej diverzity v spoločnosti. Nepredpokladáme
však, že tento jav bude trvalý. Očakávame pomalší hospodársky rast SR, a tým pokračovanie rozvoja kultúrnej diverzity. S takýmto vývojom počíta aj S. Andrášová z Medzinárodnej organizácie pre migráciu, ktorá píše: „Z globálneho hľadiska... SR patrí do neveľkého klubu bohatých, a tak možno predpokladať, že v budúcnosti bude priťahovať viac
migrantov z tretích krajín než doteraz“. [1, s. 1].
Podporujúcim argumentom je tiež demografický problém súvisiaci so starnutím
obyvateľstva, ktorý možno riešiť prostredníctvom migrácie, ku ktorému prispeje aj prehlbujúca sa celosvetová nerovnováha medzi rozvinutým a rozvojovým svetom pri pomere ľudí v produktívnom veku k neproduktívnym obyvateľom. Preto je nevyhnutné,
aby sme sa rovnako naučili všímať si okolitý svet, zbaviť sa predsudkov a zamyslieť sa,
čo môže byť pre nás prospešné, a čo je uplatniteľné u nás, v podmienkach, ktoré vytvára
naša kultúra.
Multikulturalizmus a celkovo diverzita nielen v oblasti kultúry sa ukazuje aj v týchto zložitých a turbulentných časoch ako užitočný a nevyčerpateľný zdroj inšpirácie pre
ďalšie napredovanie SR v rámci medzinárodného okolia. Je však súčasne aj zradný, preto
je potrebné venovať mu veľkú pozornosť a eliminovať riziká. SR má skúsenosti s odlišnosťou aj pri rómskej menšine a len ťažko môžeme považovať jej riešenie za zvládnuté.
Národný manažment má jedinečnú príležitosť učiť sa aj z iných praktických skúseností než ponúka západný pohľad na svet. Manažéri, ktorí vyrastú v kórejských a v japonských firmách, môžu zase využiť poznatky na ďalšie napredovanie, napríklad vo
svojich budúcich firmách. Práve takto vznikajú podmienky na čiastkovú či limitovanú
konvergenciu manažmentu, ku ktorej spejeme. Prístupy k manažmentu sa menia a zbližujú, ale ostávajú nemenné v základných kľúčových diferenciách.
261
Záver
Keďže hlavným zdrojom krízy súčasného liberálneho kapitalizmu je dehumanizácia, jeho konečným riešením musí byť revitalizácia kapitalistického poriadku. Európa by
mala opätovne nadobudnúť svoju hrdosť a získať silu svojej originality a duchovných
koreňov. Jedným zo základných kameňov reformácie kapitalizmu musia byť preto tradičné morálne hodnoty západnej kresťanskej civilizácie. Je zároveň nevyhnutné zachovať si úctu ku všetkým kultúram a náboženstvám, ako aj k pozitívnym hodnotám rôznych filozofických prúdov.
Literatúra
[1] ANDRÁŠOVÁ, I.: Na čo je nám dobrá migrácia? [online] [cit. 19. 1. 2011]. Dostupné
na internete: http://www.cpep.sk/fileadmin/Dokumenty/publikacie/ migracia/Andrasova-Migracia.pdf.
[2] DIVINSKÝ, B.: Migračné trendy v Slovenskej republike po vstupe krajiny do EÚ (2004
– 2008). Bratislava: IOM. Medzinárodná organizácia pre migráciu, 2009. ISBN 97880-970274-2-1.
[3] DRUCKER, P. F.: Management – Budoucnost začíná dnes. Praha: Management Press,
1992. ISBN 80-85603-00-4.
[4] DRUCKER, P. F.: Managing in a time of great change. New York: Truman Talley Books/
Dutton, 1995. ISBN 0-525-94053-7.
[5] FUKUYAMA, F.: Budování státu podle Fukuyamy. Praha: Alfa Publishing, 2004. ISBN
80-86851-09-5.
[6] HUNTINGTON, S. P.: Střet civilizací - Boj kultur a proměna světového řádu. Praha:
RYBKA Publishers, 2001. ISBN 80-86182-49-5.
[7] Inštitút pre ekonomické a sociálne reformy. In: Zborník recenzií významných kníh
z oblasti ekonómie a manažmentu [online október 2006] [cit. 11. 7. 2010]. Dostupné
na internete: www.ineko.sk/file_download/164/Zbornik+recenzii.pdf.
[8] KANTORÍK, J.: Otto: Na Východ idú väčšinou slabí manažéri. In: Pravda. 12. 8. 2005.
[9] KATERINKOVÁ, M.: Zahraničné sťahovanie a cudzinci v Slovenskej republike v roku
2008. Bratislava: Štatistický úrad SR, december 2009. ISBN 978-80-89358-73-1.
[10] SARTORI, G.: Pluralismus, multikulturalismus a přistěhovalci. Praha: Dokořán. 2011.
ISBN 978-80-7363-380-6.
[11] SEDLÁK, M.: Manažment. Bratislava: Iura Edition, 2009. ISBN 978-80-8078-283-2.
262
Kontakt
prof. Ing. Mikuláš Sedlák, CSc.
Katedra manažmentu
Vysoká škola ekonómie a manažmentu verejnej správy v Bratislave
Železničná 14
821 07 Bratislava 214
E-mail: [email protected]
Ing. Ján Rusnák
externý doktorand
Univerzita Komenského v Bratislave
Odbojárov 10
P.O.Box 95
820 05 Bratislava
E-mail: [email protected]
263
Miestne dane – finančný nástroj rozvoja obce
Ing. Slavka Sedláková, PhD.
Abstrakt
Miestne dane okrem toho, že vo svojej podobe prinášajú do rozpočtu reálne množstvo finančných prostriedkov, ovplyvňujú schopnosť obce financovať verejné statky.
Ako súčasť vlastných príjmov zvyšujú mieru sebestačnosti obcí a ich daňovú silu. Na
druhej strane vďaka dostatočnej daňovej sile rastie finančná kapacita obcí, ktorá je zákonite determinantom ich rozvoja.
Kľúčové slová: obec, daň, finančná politika, rozvoj
Local taxes – financial instrument of development of a community
Abstract
Local taxes in addition to the form in its budget to bring the real amount of funds affect
the ability of municipalities to finance public goods. As part of its own self-sufficiency rate of
increase income communities and their tax value. On the other hand, thanks to the strength
of the tax increases of sufficient financial capacity of municipalities, which is inevitably determinant of development.
Keywords: municipality, tax, financial policy development
Úvod
Fiškálna decentralizácia v SR, ktorá bola súčasťou širšej reformy verejných financií,
priniesla výrazné zmeny v oblasti daňových príjmov pre obecnú samosprávu. Dovtedajší systém financovania samospráv bol odrazom nízkej miery finančnej samostatnosti miestneho rozpočtu. Ten úzko závisel od poskytovania dotácií zo štátneho rozpočtu
a rozhodnutí centrálnej vlády o pridelení prostriedkov obciam. [3, s. 9].
Od nového systém financovania sa očakávalo, že posilní samostatnosť a zodpovednosť územnej samosprávy v rozhodovaní o použití verejných zdrojov pri poskytovaní
služieb občanom. Znamenal prechod od poskytovania dotácií zo štátneho rozpočtu
k financovaniu kompetencií v prospech posilnenia daňových príjmov. Existoval predpoklad, že sa stabilizujú príjmy územných samospráv na dlhší čas, čo prispeje k strednodobému finančnému plánovaniu samospráv. Súčasný model bol budovaný s cieľom
vytvorenia stabilných pravidiel, ktoré by odzrkadľovali transparentné a spravodlivé financovanie. Vylučovala sa tak subjektívnosť pri poskytovaní dotácií zo štátneho rozpočtu. V rámci fiškálnej decentralizácie sa riešila iba otázka financovania samosprávnych
kompetencií územných celkov, a to tak, ako zodpovedajú platnému právnemu stavu.
Prenesené kompetencie obcí a vyšších územných celkov sú ďalej financované dotáciami cez rozpočtové kapitoly z rozpočtu štátu.
264
1. Miestne dane
Miestne dane okrem toho, že vo svojej podobe prinášajú do rozpočtu reálne množstvo finančných prostriedkov, znamenajú aj schopnosť obce podieľať sa financovaní verejných statkov prostredníctvom vlastných daňových príjmov. [2]. Tie indikujú zároveň aj
daňovú autonómiu obce, na základe čoho vie samospráva získať obraz o svojej daňovej
sile. Miestne dane získali status jednostranného verejného peňažného záväzku, ktorého
plnenie vyžaduje zákon od povinných fyzických a právnických osôb voči štátu, resp. voči
jeho zložke, t. j. samospráve obcí . Výber peňažnej platby nenávratného a neúčelového
charakteru, s presne určenou výškou a časovým termínom splatnosti do verejného rozpočtu na finančne pokrytie poskytovania verejných statkov, je zabezpečovaný určenými orgánmi v osobitnom procese. Skutočnosť, že táto daňová platba sa stáva súčasťou
územného rozpočtu zákonným spôsobom, bez uplatnenia reciprocity, čiže nároku na
vrátenie platby v rovnakej alebo inej forme, znamená nenávratnosť dane, čím daňový
subjekt nemôže žiadať za platbu protislužbu alebo iné plnenie zo strany samosprávy.
Pri zavádzaní miestnych daní je dôležité brať do úvahy nebezpečenstvo vzniku daňovej konkurencie, ktorá by na miestnej úrovni mohla predstavovať nepriaznivú migráciu obyvateľstva a kapitálu na miesta s nižším daňovým zaťažením. Konkurencia je vo
všeobecnosti faktorom zvyšujúcim efektívnosť ekonomických činností. Ak je výsledkom pôsobenia konkurencie poskytovanie verejných statkov za nižšie náklady a efektívny a spravodlivý daňový systém, tak je prospešná. Nebolo by však dobré, ak by si
samosprávy konkurovali znižovaním daní v snahe prilákať kapitál. Z krátkodobého hľadiska by mohli profitovať, ale ak by aj ostatné samosprávy znižovali daňové zaťaženie,
reakciou by mohla byť skutočnosť, že verejné statky v štáte by neboli poskytované na
dostatočnej úrovni. [4, s. 61]. Prejav posilnenia daňových právomocí znamená nielen
zavádzať dane, ale určovať aj sadzby daní. Zákon poskytuje samosprávam v jednotlivých krajinách rôzny priestor na realizáciu. V škandinávskych krajinách sa to týka dane
z príjmov fyzických osôb, vo Francúzsku dane z nehnuteľnosti. Samosprávam v Belgicku
je daná voľnosť sadzby u miestnych poplatkov a v prirážke k dani z príjmov fyzických
osôb. Upravovať sadzby daní v rámci rozpätia stanoveného zákonom je možné v Španielsku, v Rakúsku. Na druhej strane v mnohých štátoch je možnosť určovania sadzieb
daní zásadne neprípustná.
Z pohľadu daňovej právomoci samospráv si možno všímať aj dve protirečivé situácie. Prvá hovorí o posilňovaní vlastných príjmov v prospech hlavne miestnych daní,
čomu zodpovedajú zmeny v daňovom určení v samosprávnych rozpočtoch. Na druhej
strane sa objavujú tendencie vedúce k zjednocovaniu daňových sadzieb, čo znamená
zmenšenie priestoru pre produktívnu daňovú konkurenciu samospráv a zároveň obmedzenie neželateľnej migrácie obyvateľstva medzi obcami, regiónmi. Riešením sa zdá
stanovenie hornej hranice, za ktorú by miestne dane nemali ísť.
Teória kladie na systém miestnych daní určité požiadavky, a to v podobe stabilnej
daňovej základne, ktorá prinesie stabilný príjem. Správa a výber daní by mali byť nastavené tak, aby sa zamedzilo daňovým únikom, ako zdroj príjmu by mali do miestneho
rozpočtu plynúť také dane, ktorých výnos nemožno preniesť do inej obce. Nie je vhodná kombinácia mnohých, málo výnosných daní, dôležité je zabránenie daňovej externalite a mechanizmus výberu daní musí byť jednoduchý, lacný, a aby efektívne fungoval,
musí vychádzať z vhodnej zvolenej legislatívnej úpravy. [6, s. 186].
265
1.1 Daň z nehnuteľnosti
Všeobecne môžeme povedať, že najrozšírenejšou miestnou alebo regionálnou daňou je daň z nehnuteľností. SR je to druhý najvýznamnejší daňový príjem obecného
rozpočtu. Daň z nehnuteľnosti ako jedna z priamych majetkových daní je dôležitý fiškálny nástroj komunálnej politiky. Spolu s inými naznačuje, ktorým smerom sa uberá miestny
sociálny a hospodársky rozvoj. [5]. Popri tejto dani samosprávy môžu vyberať celý rad
ďalších miestnych, regionálnych daní či poplatkov. V jednotlivých krajinách sa líšia, napr.
daň za psa, daň za hracie automaty, reklamu, ubytovanie, poplatok na komunálny odpad a iné. [7, s. 83]. Príjem slovenských obcí z výnosu z daní za špecifické služby v porovnaní s vlastnými daňovými príjmami znamená približne 9,3 % a zároveň z nich 66 % tvorí
poplatok za komunálny odpad. Spomedzi miestnych daní takmer vo všetkých európskych krajinách majú najväčšie zastúpenie majetkové dane. V SR existuje majetková daň
v troch podobách. Zdaňujú sa pozemky, domy, byty a nebytové priestory. Jednotlivé
daňové prvky, ako je základ dane, predmet dane, či sadzba dane sú definované v zákone č. 582/ 2004 Z.z. o miestnych daniach. Jeden z problémov, ktorý sa k tejto dani viaže,
sa týka stanovenia hodnoty nehnuteľnosti v súčinnosti s oceňovaním. Dá sa povedať, že
táto citlivá otázka nie je vo svete jednotne poňatá a použité metódy sa zároveň menia
podľa cieľa ocenenia a typu nehnuteľností. V súvislosti s naším členstvom v EÚ sa presadzuje snaha približovať sa k európskym štandardom v oceňovaní nehnuteľností. V SR
sa prešlo od administratívne stanovovaných cien k oceňovaniu podľa trhovej hodnoty.
V tejto súvislosti je napr. v Rakúsku zákon o oceňovaní nehnuteľností veľmi liberálny,
nediktuje konkrétne metódy oceňovania ani ceny, čo dáva širokú mieru voľnosti. Veľmi
prepracovaný systém funguje v Nemecku, kde okrem iného zohľadňujú aj faktor času.
S prihliadnutím na mieru inflácie, či zmeny cien jednotlivých druhov majetku, je potrebné priebežné prehodnocovanie. V nových členských krajinách EÚ je hodnotenie daňového základu problematické pre problémy súvisiace s uplatňovaním trhových hodnôt
nehnuteľností a v súvislosti s nedokončeným procesom reštitúcií pozemkov pôvodných
vlastníkov, ako napr. v SR, v ČR alebo v pobaltských krajinách, iné. [7, s. 86]. Daň z nehnuteľnosti ako priama majetková daň znamená vplyvný fiškálny nástroj v komunálnej politike. [5].
266
T a b u ľ k a 1
Vývoj daňových príjmov obcí v období rokov 2008 -2010, v tis. eur
Skutočnosť
2008
Skutočnosť
2009
Skutočnosť
2010
Daňové príjmy
1 685 269,80
1 620 306,20 1 421 927,00
Z toho:
daň z príjmov FO
1 292 004,70
1 206 767,00
995 163,00
76,70
74,50
70,00
393 265,10
413 539,20
426 764,00
23,30
25,50
30,00
237 421,30
254 814,10
266 284,00
60,40
61,60
62,40
155 786,10
158 655,50
160 413,00
57,70
69,60
67,00
% podiel na daňových
príjmoch
Miestne dane spolu:
% podiel na daňových
príjmoch
z toho: daň z nehnuteľnosti
% podiel na miestnych daniach
Dane za tovary a služby
Sankcie uložené v daňovom
konaní
Prameň: Spracované podľa štátnych záverečných účtov za roky 2008 - 2010.
Tabuľka 1 dokumentuje vývoj vo výnose daňových príjmov obcí v období rokov
2008 až 2010. Z údajov vyplýva, že miestne dane v sledovanom období predstavovali z celkových daňových príjmov 23,3 % v roku 2008, ale v roku 2010 to už bolo 30%.
Z miestnych daní má reálne najvýznamnejšie postavenie daň z nehnuteľnosti, keď jej
podiel na vybraných miestnych daniach predstavuje v každom sledovanom roku viac
než 60 %.
Okrem majetkových daní samosprávy majú právo vyberať aj iné miestne dane za
špecifické služby. Treba dodať, že legislatívny základ majú v zákone o miestnych daniach,
v ktorom sa určili základné pravidlá, ale ich podrobnejšiu úpravu majú obce a mestá vo
svojej réžii a je obsahom všeobecne záväzného nariadenia každej samosprávy. Ich výnos za sledované obdobie dokumentuje tabuľka 1.
Záver
Ako uvádza V. Bobáková, ozdravenie verejných financií je nevyhnutnou podmienkou stabilného rozvoja slovenskej ekonomiky. [1]. Preto je potrebné venovať pozornosť
všetkých zložkám rozpočtovej sústavy, obecné rozpočty nevynímajúc. Jedným z hlavných determinantov rozvoja obce sú miestne dane, ktoré môže samospráva priamo regulovať a tak ovplyvňovať ich výnos.
267
Literatúra
[1] BOBÁKOVÁ, V.: Výdavky územnej samosprávy a hospodárska recesia. In: Zborník príspevkov z konferencie „Ekonomické aspekty územnej samosprávy II.“. Košice: UPJŠ,
2012. ISBN 978-80-7097-932-7.
[2] FABIÁNOVÁ, K.: Fiškálna kapacita samosprávnych krajov na Slovensku. [online] [cit.
19.3.2012]. Dostupné na internete: http://www.derivat.sk/files/fsn% 202011/Fabianova.pdf.
[3] HORVÁTHOVÁ, L.: Meranie fiškálnej decentralizácie. In: Zborník príspevkov z konferencie „Národná a regionálna ekonomika 7“, 1. - 3. október 2008, Herľany. Košice: EkF
TU, 2008. s. 245-256. ISBN 978-80- 553-0084-9.
[4] JÍLEK, M. : Fiskálni decentralizace, teórie a empírie. Praha: ASPI, 2008. s. 61. ISBN 9
78-80-7357-355-3.
[5] KRÚTKY, P.: Daň z nehnuteľnosti má aj motivovať. In: Verejná správa, č. 6, 2010. [online] [cit.13.3.2012]. Dostupné na internete: http://www.e-obce.sk/ clanky/1377.
html.
[6] PEKOVÁ, J.: Hospodáření a finance územní samosprávy. Praha: Management Press.
2004. ISBN 80-7261-086-4.
[7] PROVAZNÍKOVÁ, R.: Financovaní měst, obcí a regionů. Teorie a praxe.1.vydání. Praha: Grada Publishing, a.s., 2007. ISBN 978-80-247-2097-5.
[8] Zákon NR SR č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady.
[9] ŽÁRSKA, E.: Finančná kapacita obce ako determinant rozvoja. [online] [cit.13.3.2012].
Dostupné na internete: http://kvf.vse.cz/storage/1239811888_ sb_zarska.pdf.
[10]Štátny záverečný účet verejnej správy Slovenskej republiky za rok 2008.
[11]Štátny záverečný účet verejnej správy Slovenskej republiky za rok 2009.
[12]Štátny záverečný účet verejnej správy Slovenskej republiky za rok 2010.
Kontakt
Ing. Slavka Sedláková, PhD.
Katedra ekonomiky a riadenia verejnej správy
Fakulta verejnej správy
UPJŠ v Košiciach
Popradská 66
040 01 Košice
E-mail: [email protected]
268
Ochranná funkcia v pracovnom práve
JUDr. Róbert Seidner
Abstrakt
V spracovanom príspevku sa autor zaoberá problematikou uplatňovania ochrannej
funkcie v pracovnoprávnych a obdobných pracovných vzťahoch, tzn. pri výkone závislej
práce zamestnanca v prospech zamestnávateľa. Ochranná funkcia sa na legislatívnej
úrovni realizuje predovšetkým na základe ingerencií zákonodarcu do právnej úpravy,
a to formou kogentných alebo relatívne dispozitívnych ustanovení, ktoré do určitej
miery „vyrovnávajú“ (kompenzujú) nerovné právne postavenie účastníkov pracovnoprávnych a obdobných pracovných vzťahov (t. j. vzťah nadriadenosti zamestnávateľa
a podriadenosti zamestnanca). Vedecké skúmanie v kontexte úvah de lege lata a de
lege ferenda je preto zamerané na vybrané právne inštitúty (napr. predzmluvné vzťahy,
ochrannú dobu, výpovednú dobu a pod.), ktorých význam spočíva (okrem iného) v presadzovaní ochrannej funkcie v pracovnom zákonodarstve.
Kľúčové slová: ochranná funkcia, zamestnanec, zamestnávateľ, závislá práca, pracovnoprávne a obdobné pracovné vzťahy, pracovná zmluva
The protective function in labour law
Abstract
In the processed article the author deals with the issue of the application of the protective function in labour relations and analogical labour relations, that means at the performance of the dependant work of the employee in favour of the employer. The protective
function is on the legislative level realized especially on the basis of the impacts of the legislator into legislation, from the view of form there are dominantly mandatory or optional
provisions, which to some extent „compensate“ the unequal legal position of the subjects
of the labour relations and analogical labour relations (the superiority of the employer and
the subordination of the employee). Our scientific research is in the context of de lege lata
and de lege ferenda considerations therefore focused on the selected legal institutes (e. g.
pre-contractual relations, protective period, period of notice), whose meaning is (among
others) connected with the protective function of the labour law.
Keywords: protective function, employee, employer, dependant work, labour relations,
analogical labour relations, contract of employment
Úvod
Funkcie pracovného práva vyjadrujú v zásade základné úlohy tohto právneho odvetvia. Ochrannú funkciu možno posudzovať z viacerých hľadísk, pretože jej chápanie
v tom zmysle, že výhradne „vyrovnáva“ (kompenzuje) vzťah nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca predstavuje zúžený výklad. Ochranná funkcia sa
uplatňuje aj v zmysle osobitných právnych predpisov [1], ktoré konštituujú orgány verejnej správy (napr. Inšpekcia práce) vykonávajúce dozor na realizáciou pracovnoprávnych
a obdobných pracovných vzťahov. Ochrannú funkciu v pracovnom práve je rovnako potrebné vzájomne prepojiť s niekto-rými inými právnymi odvetviami, a to napr. s trestným
269
právom (podľa § 214 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona je nevyplatenie mzdy
alebo odstupného v deň ich splatnosti, ak povinný subjekt mal peňažné prostriedky na
ich vyplatenie, kvalifikované ako trestný čin), alebo s občianskym právom procesným
(na konania vo veciach zákazu diskriminácie sa vzťahuje tzv. „prenesené dôkazné bremeno“, ktoré je potvrdené nielen zákonom č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní
v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou, ale aj zákonom č. 99/1963 Zb.
Občianskym súdnym poriadkom). Mimoriadny význam má ochranná funkcia v situáciách, kedy garantuje stabilitu právneho vzťahu zamestnancovi, ak sa ocitol pre neho v určitej (sociálne) nežiaducej situácii (napr. ak je dočasne uznaný za práceneschopného pre
chorobu alebo úraz, ktoré si nespôsobil sám). V tomto prípade zákonodarca doslovne
využíva terminus technicus slovo „ochranná“ v príslušnom ustanovení Zákonníka práce
(§ 64 Ochranná doba).
Ochranná funkcia sa prejavuje predovšetkým v tom, že pracovné právo posilňuje
právnu pozíciu zamestnanca, dáva mu v určitých prípadoch viac práv oproti právam
zamestnávateľa. Svojimi verejnoprávnymi zásahmi (zákazy a príkazy, určovaním maximálnych a minimálnych medzí pracovných podmienok) vytvára predpoklady, aby výkon závislej práce neohrozoval zdravie a životy zamestnancov, vo zvýšenej miere chráni
zamestnanca pri skončení pracovného pomeru (najmä pri jednostranných právnych
úkonoch), resp. osobitne potvrdzuje sociálnu sféru zamestnanca napr. pri zodpovednostných vzťahoch. [2, s. 114].
Z hľadiska svojej podstaty pracovné právo vždy bolo, je a bude právnym odvetvím
s najdôležitejším sociálnym významom a poslaním. Jeho normy systematicky zabezpečovali najmä ochranu práv a zákonných záujmov zamestnancov, čím zároveň a predovšetkým pozitívne ovplyvňovali ďalší progresívny rozvoj výroby. [3, s. 37].
Pracovné právo historicky vzniklo z dôvodu potreby chrániť slabšiu stranu pracovného vzťahu, t. j. zamestnanca. I v súčasnej dobe možno považovať ochrannú funkciu za
najdôležitejšiu a prevažujúcu funkciu pracovného práva. [4, s. 4].
1. Subordinácia pri výkone závislej práce
Právne postavenie zamestnanca a zamestnávateľa je v pracovnoprávnych vzťahoch
(napr. pracovný pomer v podnikateľskej sfére) a obdobných pracovných vzťahoch (napr.
verejná služba alebo štátna služba v nepodnikateľskej sfére) vzťahom nadriadenosti
zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, je tu teda vyjadrený tzv. subordinačný
princíp. Vzťah nadriadenosti a podriadenosti je pritom aj imanentným znakom závislej
práce (§ 1 ods. 2 Zákonníka práce), ktorej normatívna definícia sa v zmysle delegovanej,
resp. subsidiárnej pôsobnosti uplatňuje v rôznom rozsahu aj mimo Zákonníka práce (t.
j. vo všetkých oblastiach výkonu závislej práce). Nerovné právne postavenie účastníkov
je typické výlučne pre výkon „závislej práce“ a nemožno ho stotožňovať s výkonom akejkoľvek „práce“, ktorá by mohla byť predmetom niektorých zmluvných typov z prostredia
obchodného alebo občianskeho práva (napr. zmluva o dielo).
Vzťah nadriadenosti a podriadenosti je dôvodom, prečo je v pracovnom zákonodarstve osobitne významná ochranná funkcia. Jej úloha totiž spočíva najmä vo „vyrovnávaní“ (kompenzovaní) nerovného právneho postavenia zamestnanca a zamestnávateľa,
a to na základe zásahov zákonodarcu do tejto legislatívy prostredníctvom kogentných
alebo relatívne dispozitívnych ustanovení konkrétnych právnych noriem, ktoré možnosť
270
dohody absolútne vylučujú alebo výrazne obmedzujú. Tento stav, t. j. vzájomné prelínanie právnych noriem (ustanovení) rôznej povahy (kogentných, dispozitívnych, relatívne dispozitívnych) spôsobuje zároveň „zmiešanosť“ pracovného práva, preto ho nie je
možné označiť za „klasické“ súkromnoprávne ani verejnoprávne odvetvie. Dominantné
postavenie zamestnávateľa je v určitých okamihoch nevyhnutné „otupovať“ na základe
limitujúcich ingerencií zákonodarcu, ktoré majú za cieľ predchádzať napr. „podozrivým“
dohodám medzi zamestnancom a zamestnávateľom, povedzme, značne nevýhodným
pre zamestnanca, ktorý s nimi súhlasil iba z toho dôvodu, aby s ním zamestnávateľ neskončil príslušný právny vzťah.
Obligatórnou fázou pracovnoprávnych a obdobných pracovných vzťahov sú tzv.
predzmluvné vzťahy, v priebehu ktorých sa uplatňuje rovné právne postavenie fyzickej
osoby (potenciálneho zamestnanca) a fyzickej alebo právnickej osoby (potenciálneho
zamestnávateľa). Subordinácia sa začína aktívne prejavovať až od momentu, kedy zamestnanec nastúpi do práce, t. j. okamihom vzniku pracovnoprávneho alebo obdobného pracovného vzťahu. Charakter skúmaných právnych vzťahov preto možno označiť
ako zmiešaný, keďže v priebehu predzmluvných vzťahov tu prevláda občianskoprávna
regulácia predpokladajúca rovné právne postavenie účastníkov, a následne odo dňa
nástupu zamestnanca do práce administratívno-právna regulácia vyjadrujúca nerovné
právne postavenie účastníkov.
V tejto súvislosti možno poukázať na niekoľko pomerne pozoruhodných skutočností. Po prvé, ochrana práv a právom chránených záujmov zamestnanca sa na procesnej
úrovni realizuje, okrem iného [5], na základe a za podmienok ustanovených Občianskym
súdnym poriadkom [6], ktorý však predpokladá rovné právne postavenie účastníkov,
čo pre žalobcu (zamestnanca) môže spôsobovať komplikáciu najmä s ohľadom na unesenie dôkazného bremena v súdnom konaní (smerom pro futuro by sme preto mohli
zvažovať väčšiu mieru procesnej autonómnosti pracovného práva od občianskeho práva, a to napr. prijatím „Pracovného súdneho poriadku“). Po druhé, Občiansky zákonník
v § 2 ods. 2 svojho znenia chybne uvádza, že účastníci občianskoprávnych vzťahov majú
„rovnaké“ právne postavenie; správne má byť „rovné“ právne postavenie. [7].
Revolučná myšlienka vlastnej procesnej normy v pracovnom zákonodarstve SR by
mohla priniesť úplne novú normatívnu konštrukciu pre oblasť výkonu závislej práce,
ktorá by (konečne) zohľadňovala zvláštnu povahu pracovnoprávnych vzťahov. Ďalšie
krajiny (napr. v strednej a západnej Európe) pracovnú a občianskoprávnu legislatívu
vzájomne zbližujú. Je však nutné zvážiť, či riešenie pracovnoprávnych sporov vo sfére
občianskoprávnej legislatívy nie je iba riešením z núdze („reálna ochrana subjektívneho
práva znamená narušenie vzťahu s druhým účastníkom a následne ukončenie právneho
vzťahu, obzvlášť vtedy, ak súdne konanie trvalo pomerne dlhú dobu“), alebo existujú
progresívnejšie legislatívne možnosti, ktoré by boli z tohto hľadiska „ohľaduplnejšie“
(napr. zachovanie „anonymity“ navrhovateľa, ak sa ochrany dovoláva v niektorých veciach zamestnanec, či možnosť zriadiť u zamestnávateľa „dynamicky rozhodujúci zamestnanecko-zamestnávateľský orgán“, voči rozhodnutiu ktorého sa možno prípadne
odvolať na príslušný, avšak „pracovný súd“ a pod.). [8, s. 113].
271
2. Prejavy ochrannej funkcie v pracovnom práve
Ochrannú funkciu pracovného práva nezabezpečuje pracovné zákonodarstvo
absolútne autonómne od iných právnych odvetví, naopak, s niektorými z nich (napr.
s trestným právom, občianskym právom hmotným, občianskym právom procesným) je
pomerne úzko prepojené. Základným cieľom týchto väzieb je poskytnúť predovšetkým
zvýšenú mieru ochrany zamestnancom pri výkone závislej práce (pozri bližšie aj článok
38 Ústavy SR, pozn.), resp. garantovať výkon pracovnoprávnych a obdobných právnych
vzťahov (v absolútnom chápaní) v súlade so zákonom.
Podľa § 214 Trestného zákona napr. platí, že ak štatutárny orgán právnickej osoby
alebo fyzická osoba, ktorá je zamestnávateľom, príp. ich prokurista nevyplatí svojmu zamestnancovi mzdu (plat) alebo inú odmenu za prácu, náhradu mzdy alebo odstupné, na
ktorých vyplatenie má zamestnanec nárok, v deň ich splatnosti, hoci v tento deň reálne
existovali peňažné prostriedky na ich výplatu, ktoré však neboli nevyhnutné na zabezpečenie činnosti právnickej osoby alebo činnosti zamestnávateľa, ktorý je fyzickou osobou, resp. boli vykonané opatrenia smerujúce k zmareniu vyplatenia týchto peňažných
prostriedkov, potrestá sa povinná osoba odňatím slobody až na 3 roky (trestná sadzba
na 1 až 5 rokov sa zvyšuje v prípade, ak takýmto trestným činom sa spôsobí väčšia škoda
z osobitného motívu alebo ak sa trestný čin dotýka viac ako desiatich zamestnancov;
trestná sadzba v rozpätí 3 až 8 rokov je podmienená spôsobením značnej škody; maximálna trestná sadzba od 7 do 12 rokov sa uplatňuje, ak bola spôsobená škoda veľkého
rozsahu). Ochranná funkcia pracovného práva pri skončení pracovného pomeru sa týmto kumuluje, keďže okrem možností spočívajúcich v okamžitom skončení pracovného
pomeru zo strany zamestnanca (§ 69 Zákonníka práce) alebo v iniciovaní súdneho konania zamestnancom s cieľom dosiahnuť vyplatenie odmeny za výkon závislej práce (§
79 Občianskeho súdneho poriadku), môže zamestnanec podať aj trestné oznámenie.
Význam ochrannej funkcie v pracovnom práve predznamenáva už dikcia článku
38 Ústavy SR, podľa ktorého ženy, mladiství a osoby zdravotne postihnuté majú právo
na zvýšenú ochranu zdravia pri práci a osobitné pracovné podmienky, resp. mladiství
a osoby zdravotne postihnuté majú právo na osobitnú ochranu v pracovných vzťahoch
a na pomoc pri príprave na povolanie. Toto ustanovenie vytvára základný právny rámec
pre uplatňovanie tzv. vyrovnávacích opatrení (pozitívnej diskriminácie) pri výkone závislej práce. Pozitívna diskriminácia musí spĺňať zákonom stanovené kritériá, a to najmä
dočasnosť, nevyhnutnosť, primeranosť, objektívnosť a dôvodnosť, v opačnom prípade sa zmení na negatívnu (zakázanú) diskrimináciu. Obmedzenie subjektov ako osôb
oprávnených smerom k pozitívnej diskriminácii (ženy, mladiství, osoby zdravotne postihnuté) potvrdil opakovane v minulosti aj Ústavný súd SR. [9]. Viacerí autori tiež v tejto veci argumentujú, že dnes už zrušené ustanovenie § 8 ods. 8 antidiskriminačného
zákona nejednoznačne určovalo účel osobitných vyrovnávacích opatrení a podmienky
ich poskytovania. [10, s. 190]. V tejto súvislosti je zaujímavé uviesť, že Zákonník práce
v znení niektorých svojich ustanovení potvrdzuje aj pozitívnu diskrimináciu mužov, pričom nejde „iba“ o znenie základných zásad (napr. článok 6), ktoré nie sú právne záväzné,
ale aj viaceré ustanovenia z právne záväzných častí (napr. § 68 ods. 3).
Ochranná funkcia pracovného práva vyplýva aj z právnej požiadavky zákazu negatívnej diskriminácie, v rámci ktorej sa zaviedlo tzv. „prenesené dôkazné bremeno“. [11].
Tu sa prezumuje, že v prípadných súdnych konaniach by bolo iracionálne požadovať
272
od žalobcu (zamestnanca) preukázanie rozhodujúcich skutočností, keďže nimi spravidla disponuje odporca (zamestnávateľ). Právny princíp res ipsa loquitur teda prenáša
dôkazné bremeno na stranu diskriminujúceho, hoci tento presun je v skutočnosti iba
relatívny (v kontexte § 79 Občianskeho súdneho poriadku, pozn.). Otázne je, či by ústavnoprávny rámec zákazu negatívnej diskriminácie (pozri článok 12 Ústavy SR) nemal byť
v budúcnosti rozšírený tiež na niektoré oblasti občianskeho alebo obchodného práva
(napr. všeobecné hmotnoprávne podmienky dedenia zo zákona), kde sa pravidelne
opakujú rôzne „podozrivé“ nerovnaké zaobchádzania (de iure tu o diskrimináciu nejde,
pozn.).
„Klasickým“ reprezentantom ochrannej funkcie v pracovnom práve je tzv. právny
inštitút ochrany doby, ktorý taxatívne vymedzuje situácie, kedy nemôže byť so zamestnancom skončený pracovný pomer výpoveďou. Ochranná doba nie je obmedzená výhradne na podnikateľskú sféru (§ 64 Zákonníka práce), ale rovnako tvorí súčasť právnych
predpisov z prostredia verejnej služby a štátnej služby, t. j. nepodnikateľskej sféry (§ 49
zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe). Zákaz výpovede sa vzťahuje na rôzne situácie,
napr. práceneschopnosť zamestnanca (za podmienky, že si ju zamestnanec úmyselne
nevyvolal alebo nespôsobil pod vplyvom alkoholu, omamných látok alebo psychotropných látok), povolanie na výkon mimoriadnej služby v období krízovej situácie, dlhodobý výkon verejnej funkcie, tehotenstvo, materskú, resp. rodičovskú dovolenku zamestnankyne, alebo dobu, kedy je štátny zamestnanec zaradený mimo činnej štátnej služby.
Ochrannú dobu nie je možné vnímať ako absolútny zákaz výpovede, pretože existujú
situácie, ktoré majú „prednosť“ pred dôvodmi, ktoré sú inak posudzované ako ochranná
doba (zákaz výpovede sa napr. nevzťahuje na výpoveď danú zamestnancovi z dôvodov
ustanovených v § 63 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, tzv. výpoveď z vonkajších organizačných dôvodov, pozn.).
Pri dôslednom výklade ustanovení § 62 a § 64 Zákonníka práce možno identifikovať
osobitnú dĺžku výpovednej doby, ktorej hornú hranicu trvania nie je možné s určitosťou
vymedziť, a to napr. z dôvodu, ak počas plynutia výpovednej doby, ale ešte pred jej
uplynutím, oznámi zamestnankyňa zamestnávateľovi v súlade s § 40 Zákonníka práce,
že je tehotná. Tu dôjde k súbehu dvoch dôb, ktoré hodnotovo nie sú kompatibilné. Pokiaľ totiž výpovedná doba vedie ku skončeniu pracovného pomeru, ochranná doba znamená dočasný zákaz výpovede zamestnancovi. Zákonodarca pri vzájomnom „konflikte“
oboch dôb priznáva status silnejšej doby dobe ochrannej. [12, s. 87].
Niektorí autori de lege ferenda zdôrazňujú možnosť pomerného predĺženia ochrannej doby po skončení materskej alebo rodičovskej dovolenky spôsobom, aby sa návrat
ženy do práce zaručil nielen de iure, ale aj de facto. Ako vzor slovenskému zákonodarcovi by mohla poslúžiť dikcia článku 670 Burgerlijk Wetboek – Zákonníka práce Holandského kráľovstva. Vo vzájomnom „konflikte“ práva na zisk zamestnávateľa a práva na
„nešikanózny“ návrat ženy do zamestnania po skončení materskej alebo rodičovskej
dovolenky, domnievame sa, musí byť priorizovaná práve ochrana ženy. [13, s. 66].
Ochranná funkcia v pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahoch je úzko
spojená aj so skončením pracovného pomeru. Kogentné alebo relatívne dispozitívne
ustanovenia „ochranného“ charakteru sa vyskytujú predovšetkým pri jednostranných
(nekonsenzuálnych) spôsoboch skončenia pracovného pomeru (výpoveď, okamžité
skončenie pracovného pomeru, skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe). Táto
273
právna úprava predstavuje reflexiu snáh zákonodarcu o eliminovanie značne „liberálnych“ podmienok pre skončenie pracovného pomeru, a to najmä na základe vylúčenia
„ľubovôle“ subjektu (t. j. bez uvedenia výpovedného dôvodu) a „nezdržaním sa“ subjektu (t. j. bez uplynutia príslušnej výpovednej doby). Tu napr. platí, že zamestnanec môže
skončiť pracovný pomer bez uvedenia dôvodu alebo z akéhokoľvek dôvodu, na druhej
strane zamestnávateľ musí vo výpovedi uviesť niektorý z výpovedných dôvodov (§ 63
Zákonníka práce). Inak bude výpoveď absolútne neplatná.
Pokiaľ ide o uvedenie výpovedných dôvodov vo výpovedi, ochranná funkcia je aktívna výlučne smerom k zamestnancovi (zamestnávateľ je povinný uviesť vo výpovedi
minimálne 1 výpovedný dôvod, pozn.). Pri výpovednej dobe je však ochranná funkcia
adresovaná už obom účastníkom, tzn. bez uplynutia zákonom stanovenej výpovednej
doby sa nemôže pracovný pomer výpoveďou skončiť zo strany zamestnanca a ani zamestnávateľa. Charakter právnej úpravy výpovednej doby sa v nedávnom období zmenil. [14]. Pokiaľ do 31. augusta 2011 bola výpovedná doba Zákonníkom práce určená relatívne dispozitívne (výpovedná doba bola najmenej 2-mesačná, alebo najmenej 3-mesačná, ak zamestnanec odpracoval u zamestnávateľa minimálne 5 rokov v pracovnom
pomere a výpoveď dával zamestnancovi zamestnávateľ), s účinnosťou od 1. septembra
2011 je právna úprava výpovedných dôb (§ 62 Zákonníka práce) stanovená kogentne
(v súčasnosti môže ísť o 1, 2 alebo 3-mesačnú výpovednú dobu).
Ochranná funkcia pracovného práva vyplýva z mnohých ďalších ustanovení Zákonníka práce a osobitných právnych predpisov. Tu môžeme poukázať napr. na právnu požiadavku bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. [15]. Domnievame sa, že je na škodu
veci, že zákon o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci sa uplatňuje výhradne v oblasti
výkonu závislej práce, a nie pri prácach, ktoré môžu byť vykonávané na základe niektorého zo zmluvných typov obchodného alebo občianskeho práva (napr. zmluva o dielo).
Tento stav v praxi neraz spôsobuje neprimeraný a nelegitímny „tlak“ zamestnávateľov
na zamestnancov, aby sa z nich stali živnostníci, čím sa zamestnávatelia „zbavia“ zodpovednosti za porušenie povinností v súvislosti s bezpečnosťou a ochranou zdravia pri
práci.
Záver
Ochranná funkcia patrí k najvýznamnejším funkciám, ktoré sa v rámci pracovného zákonodarstva aplikujú. Uplatňovanie tejto funkcie vytvára záruky, že pri výkone závislej práce nebudú zamestnávatelia zneužívať práva a povinnosti na škodu druhého
účastníka právneho vzťahu (zamestnanca) z dôvodu, že sú k nemu vo vzťahu nadriadenosti. Vzťah nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca je totiž nezrušiteľným znakom pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov. Túto skutočnosť
potvrdzuje aj Zákonník práce v tzv. „pozitívnom vymedzení závislej práce“ (§ 1 ods. 2).
Prostredníctvom ochrannej funkcie sa posilňuje najmä právne postavenie zamestnanca. Z formálno-technického hľadiska ide o ustanovenia kogentného alebo relatívne
dispozitívneho charakteru, v zmysle ktorých zákonodarca vstupuje do pracovnej legislatívy. Ochrannú funkciu pracovného práva je však potrebné vnímať v širšom kontexte,
keďže ochrana je v určitých situáciách garantovaná aj zamestnávateľom, príp. v kolektívnych pracovnoprávnych vzťahoch aj iným účastníkom (odborovým orgánom, odborovým zväzom a pod.).
274
S ohľadom na historickú genézu vývoja štátu a práva predstavuje pracovné právo
právne odvetvie, ktoré bolo sformované práve na legitimizovaní ochrannej funkcie, pričom tá až do súčasnosti dotvára osobitnú dimenziu pracovnoprávnych a obdobných
právnych vzťahov.
Literatúra
[1] Zákon č. 125/2006 Z. z. o Inšpekcii práce v znení neskorších predpisov.
[2] GALVAS, M. a kol.: Pracovní právo. Brno: Právnická fakulta MU, 2004. 687 s. ISBN 807239-173-9.
[3] BARANCOVÁ, H. - SCHRONK, R.: Pracovné právo. Bratislava: Sprint vfra, 2004. 656 s.
ISBN 80-89085-28-8.
[4] BĚLINA, M. a kol.: Pracovní právo. Praha: C. H. Beck, 2007. 539 s. ISBN 978-80-7179672-5.
[5] Napr. zákon č. 420/2004 Z. z. o mediácii v znení neskorších predpisov, zákon č.
300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, zákon č. 125/2006 Z. z.
o Inšpekcii práce v znení neskorších predpisov, príp. zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov.
[6] Zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov.
[7] Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov.
[8] ZÁHORČÁKOVÁ, J.: Novela Zákonníka práce (júl 2011) – niekoľko analytických poznámok v širších súvislostiach. In: Notitiae ex Academia Bratislavensi Iurisprudentiae, č. 3, 2011, Bratislava: FP PEVŠ, 2011, s. 106-115. ISSN 1337-6810.
[9] Nález pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky 8/04.
[10]KURIL, M.: Niekoľko poznámok k antidiskriminačnej legislatíve Slovenskej republiky a niektorým jej aplikačným problémom. In: Zborník z medzinárodnej vedeckej
konferencie „Ekonomický a sociálny rozvoj Slovenska“. Bratislava: VŠEMvs, 2009. s.
184-199. ISSN 978-80-89143-87-0.
[11]Pôvodne išlo o Smernicu Rady č. 97/80/ES o dôkaznom bremene v prípade diskriminácie na základe pohlavia, ktorú s účinnosťou od roku 2009 nahradila Smernica
Európskeho parlamentu a Rady č. 2006/54/ES o vykonávaní zásady rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach zamestnanosti a povolania.
[12]ZÁHORĆÁKOVÁ, J.: Dĺžky výpovedných dôb v pracovných legislatívach vybraných
krajín (vrátane Slovenskej republiky). In: Aktuálne otázky pracovnej a sociálnej legislatívy, Bratislava: PraF UK, 2011. s. 86 - 94. ISBN 978-80-7160-319-1.
275
[13]KURIL, M.: K niektorým právnym inštitútom pracovného pomeru z hľadiska holandskej legislatívy. In: Bezpečnostní teorie a praxe, č. 3, 2009. s. 65-74. ISSN 1801-8211.
[14]Zákon č. 257/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Zákonník práce.
[15]Zákon č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci v znení neskorších
predpisov.
[16]Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov.
[17]Zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov.
[18]Zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.
Kontakt
JUDr. Robert Seidner
Katedra súkromnoprávnych vied
Akadémia Policajného zboru v Bratislave
Sklabinská 1
835 17 Bratislava
E-mail: [email protected]
276
Public-private partnerships in Ukraine
Pavlo Shylepnytskyi, Ph.D., Ass. Professor
Abstract
The article is dedicated to the problems of Public-private partnership (PPP) development in Ukraine. The main factors determining the necessity of public-private partnership implementation are given. The tendencies of PPP development in Ukraine are
analyzed. Factors adversely affecting the development and dissemination of PPP practices in
Ukraine are identified.
Keywords: Public-private partnership, public sector, private sector, Ukraine, natural
monopoly, PPP project, PPP policy
Introduction
Public-private partnership - a relationship between the state and the private sector company arising from the construction, reconstruction, repair, maintenance and operation of infrastructure and provision of related services association which supposes
pooling of parties’ resources (material, financial, intellectual, human, etc.) and allocation
of responsibilities, risks, profits and losses based on the principles of equality, transparency, non-discrimination, efficiency and partnership. Typically, areas where cooperation
of the public and private sectors can be applied, primarily include the so-called “natural
monopolies”: development and exploitation of mineral resources, construction, repair,
operation or maintenance of roads, railways, vehicles, airports, water supply, wastewater collection and disposal of solid waste, lighting, energy and communications, other
facilities and related services. Cooperation of the state and private sector also occurs in
the field of education (“Building Schools for the Future”, UK), health care (both conventional hospitals and on the implementation of government programs to combat the
epidemic (e.g., tuberculosis) and of various fundamental and applied research.
1. Review and discussion
The main factors, which define the necessity of PPP use in the practice of infrastructure development and provision of related services in Ukraine are the following:
1. High extent of deterioration of infrastructure. According to some estimates: the degree of depreciation of housing and utilities infrastructure reached 80 %; 51,1 % of
motor roads does not meet the requirements for smoothness, 39,2 % of them - for
strength [1]; nearly 70 % of rolling stock in road transport are obsolete, and 50 %
of buses are operated for more than 10 years. [2]. Level of fixed assets depreciation
in rail transport is equal to 80 – 90 %, and the most of the track paths are mounted
on wooden sleepers, of which 15 – 17 % is unsuitable for further use. According to
the Minister of Energy and Coal Industry of Ukraine Yuri Boyko, approximately 14 %
of electric networks require repair or renovation. [3]. This factor not only decreases
the competitiveness of Ukraine on the world stage, which negatively affects its economic development and the welfare of people, but also poses a direct threat to the
health and living standards of population. As a proof, there is an increasing number of manmade disasters recent years at the energy sites (Chernobyl), treatment
plants, having harmful impact on environment and extinguishing lives.
277
2. Infrastructure facilities do not meet modern requirements. For example, the roads
in Ukraine both need repair and are no longer able to cope with daily increasing
flow of traffic and need to be expanded. The average speed on the roads of Ukraine
is 2 - 3 times lower than in Western countries. The annual loses due to this reason are
32 billion UAH, or 3 % of GDP [1]. In the field of civil aviation, airports, airport facilities and equipment do not meet the safety requirements imposed by the International Civil Aviation Organization (ICAO) and International Air Transport Association
(IATA).
3. F ailure of the state to provide infrastructure reproduction on a simple scale, not saying of an expanded one. It hardly covers the so-called. “socially protected articles”
(salary, various kinds of assistance, compensation, etc.); there is lack of resources
for development. In particular, in 2009, about 4 % of consolidated budget expenditures in country’s GDP were reserved for health care, comparing with not less than
8 % of GDP in other countries.
4. Operational inefficiency of services, due to inefficient management and significant
degree of depreciation, which, in their turn, lead to cost escalation. The main goal
of the public and municipal enterprises’ activity is a social effect achievement that
means meeting consumer needs, which often makes public services economically
inefficient. The problem deepens due to high extent of depreciation of fixed assets
and outdated technologies inherited from the Soviet Union, often having low productivity and are energy-consuming.
5. Low quality of services, due to the monopolistic nature of this sector and lack of
competitive relations. The latter, in many cases leads to deterioration of the quality
of services provided to the public. This is also affected with a significant depreciation of infrastructure assets. The most eloquent example in this case is the quality of
drinking water supplied centrally to the population of Ukraine in cities; because of
pipe deterioration and outdated treatment technology such water is not only useless but also harmful to drink.
6. Lack of innovations in the construction of infrastructure and provision of related
services, which in their turn would reduce their costs and improve quality. According to conventional procurement, stages of the design, construction, maintenance
and operation are provided by different operators, each of them pursuing their own
interests to get the maximum benefit for themselves. In the case of public-private
partnerships when these types of work are bundled for the responsibility of one
company, there is an incentive to design and build in a manner, which then could
allow maintenance and operation of the facility for less money, and, as a result, lead
to an increase in profits.
7. The low level of public and municipal enterprise’s personnel preparedness to work
in new conditions and lack of motivations. The case is to work in the market. Also,
because of government policy in setting tariffs, the state often reimburses the cost
of such enterprises, which acts as a demotivator: the personnel of such companies
has no incentive to improve its work, introduce new technologies and equipment
and reduce costs, which negatively reflected on the overall performance.
278
The interaction of the above-mentioned factors is depicted on figure 1. As it is
shown on the figure, restrictions of the state budget cause such problems as the deterioration of infrastructure assets, lack of innovations for their development and mismatch
of personnel preparedness and skilled management. Their consequences are inappropriateness to modern conditions, operational inefficiencies and low level of quality of
both infrastructure and related services.
F i g u r e 1
Interaction of the main factors influencing the necessity of PPP introduction
Budgetary restrictions
High level of fixed
assets depreciation
Lack of innovations
Mismatch of personnel
preparedness
Inappropriateness to
modern conditions
Operational
inefficiency
Low quality level
According to the World Bank data [5], in Ukraine for the period 1990-2011 there
were signed 25 projects with the participation private sector in infrastructure development for a total sum of 11,973 mln. USD. (figure 2). Among them:
F i g u r e 2
Structure of PPP projects in Ukraine for 1990 - 2011
14
10000
10
10
8000
8
6000
6
4000
4
2
mln. USD
number of projects
12
12000
11416
12
1
225
0
energy
telecom
transport
2
130
2000
202
0
water and sewage
•
12 projects in the energy sector (electricity) for a total of 225 mln. US dollars,
implemented in the form of alienation (privatization);
•
10 projects in the telecommunications sector for a total of 11,416 mln. US dollars:
two projects for a sum of 1,552 mln. US dollars in the form of alienation and eight
green-field agreements totaling of 9,864 mln. US dollars;
279
•
A project "from scratch" in the field of transport (ports) that is worth of 130 mln. US
dollars;
•
2 projects on water supply and sewage totaling of 202 mln. US dollars: one project,
implemented in the form of concession for a sum of 102 mln. US dollars; the other
one - in the form of contract management and leasing for 100 mln. US dollars.
As shown on figure 2, the largest number of agreements were concluded in energy
sector (12), but with the lowest average cost of a project – 18,75 mln. US dollars. By the
worth criterion the most number of contracts were concluded in the telecommunications sector, where the average cost per project was 1141,6 mln. US dollars - the maximum value for the period.
The most significant for the transport sector was the World Bank grant for Ukraine
for the project “Roads and Safety Improvement” [6] in the amount of 400 mln. US dollars. The biggest share of it (298.5 mln. US dollars) is envisaged for reconstruction of the
120 km of Kyiv-Kharkiv-Dovzhanskiy (between Boryspil and Lubny) highway, and the
rest - for implementation of preventing measures. It is expected that this project will
improve safety and efficiency of Ukrainian roads.
Such a small number of concluded public-private partnership transactions for
nearly 20-year period, and especially only one in such a critical for Ukraine sector as
a transport, indicates before everything else, to the lack of clearly defined programs and
policies in this area. The implementation of such projects is chaotic, haphazard, and not
grounded. Nature of PPP contracts should be clearly linked to socio-economic needs
of the country’s economy as a whole, and region in particular. But it is not the case of
Ukraine.
The following factors adversely affecting the development and dissemination of
PPP practices in Ukraine can be identified:
•
Too long payback period of investment projects, which under the influence
of adverse factors (global financial crisis, undeveloped capital market, lack of
transparency in doing business in Ukraine, etc.) makes results of public-private
partnerships projects less predictable, and thus inhibits potential investors from
investing in infrastructure objects;
•
Unprofitability of housing and public utility sector enterprises due to government
regulation of pricing for their services and difficulties in tariffs setting that would
allow to return early made investments;
•
Desire of the state to transfer almost all the risks to the private party that destimulates
latter from participating in such projects. Here it means, that government wants to
turn over to private partners even those risks that are beyond their influence, for
instance political ones, contrary to the principle of the best handling, under which
the party concerned should be transferred only those risks, which it is best to cope
with. In this case, the political risks should be transferred to the state, while the risk
of the availability of infrastructure or services - the private partner;
•
Absence of the state guarantee and compensation mechanisms for private investors
in the event of losses. For example, a guarantee of minimum level of revenues
from concession object, whereby the state assume responsibilities to compensate
280
the private party uncollected funds from the operation of infrastructure in the
event of adverse economic conditions. Such mechanisms could also include the
establishment of specialized funds for infrastructure development which could be
designed to finance joint with private business PPP projects and used as guarantees
for loans from international financial institutions. In particular, the basis for pumping
up such a fund could be an introduction of excise duty on fuel. This, in its turn,
requires appropriate changes in the Budget Code;
•
The high financial risk for private investors, due to possible loss-making facilities
under concession, unstable economic situation and underdeveloped capital
markets;
•
Lack of adequately trained personnel to carry out of Public-private partnership
projects, especially by the state. There is also a lack of relevant Ukrainian companies
with relevant experience in the market of PPP;
•
The need to provide consultancy support to projects of Public-private partnerships
at the national and regional levels. Here it means creation of a national network of socalled “PPP Centers”, which could provide consulting services to public authorities
and self-governing bodies at all levels concerning cooperation between state and
private business, monitoring of its implementation, organizing of financing and
providing of state guarantees to private investors;
•
Lack of traditions to accelerate private participation in the development of
infrastructure of common use, as well as services which are traditionally considered
public. Besides, people are often discouraged that participation of private operators
in this area will be accompanied by increasing tariffs for municipal services as
a private company would be interested in the quickest possible returning of
previously incurred costs and profits, while ignoring the interests of consumers.
However, according to the results of our survey, most respondents which are aware
of the mechanisms of PPP do not believe so, that in its turn, confirms the rationale
of a public awareness campaign to promote PPPs;
•
Lack of proper regulation of many legal issues to regulate Public-private partnerships.
Thus, methods of application of the concession mechanism are well designed for
construction and operation of highways; as for the other areas, there is a need to
provide the legal provision of relations between the state and private business;
•
Unfavorable investment climate in the country that is not conducive to attracting
investments into economy of Ukraine, and for existing PPP projects create additional
investment risks. According to infrastructure projects financing ratings, developed
by the Business Monitor International [4], which show a comparative assessment
of the risks of major infrastructure projects, which in their turn affect the source,
availability and cost of financing, Ukraine took the last place among twenty European
countries which were assessed. Key factors affecting the financing of infrastructure
facilities in the country included: political stability, weak competitive environment
and lack of public and private finance;
•
Underdevelopment of domestic financial markets. Possible sources of money
for PPP projects could become resources of pension funds allocated under state
281
guarantees, as well as the introduction of debt financing instruments such as
infrastructure bonds.
But, nevertheless, according to many analysts, Ukraine is a promising market for
infrastructure projects. Ukrainian authorities are trying to make positive shifts in this
area to attract private investors to this type of agreements. In particular, there were conducted series of meetings of Ukrainian officials with their foreign counterparts and representatives of private business, where former offered infrastructure projects supported
by the government. There was announced a number of investment commitments to
upgrade infrastructure, including road works for a total of 1.66 billion US dollars and
railroads projects for the sum of 473 million US dollars.
2. Conclusion and suggestions
To create preconditions for the development of Public-private partnership, it is necessary to form appropriate PPP development policies in Ukraine. Its contents should
be formalized in an appropriate concept, which, in its turn, would become the basis for
development of state PPP programs in specific areas and levels of government.
The analysis of the development cooperation of state and private sector in infrastructure development and provision of related services in the economies of the world
and Ukraine makes the most appropriate such a structure of the Public-private partnership policy in Ukraine that will include the following issues: Public-private partnerships; study and preconditions for the development of public-private partnership in the
country; policy objectives; fundamental principles of PPP; the scope of the PPP; types of
contracts of Public-private partnership; pilot projects and their role in the development
of PPP; stages of PPP projects; regulatory basis of PPP; PPP control institutions and their
role in this process; risk management; investment recovery mechanism; monitoring of
Public-private partnership projects’ implementation; management of unsolicited proposals.
References
[1]ДEMİШКAH, В.: Перспективи дорожнього будівництва із застосуванням
механізмів державно-приватного партнерства // www.investukr.com.ua/getnews/485/.
[2]Проект Концепції Державної цільової економічної програми розвитку
автомобільного транспорту на період до 2015 р. // www.avtorada.org.
[3] ЧEПİЖКΟ, В.: Проект з вивільнення потужностей // Урядовий кур’єр. 2010. №
196, 21 жовтня.
[4] http://www.businessmonitor.com/bmo/europe/.
[5] http://ppi.worldbank.org/explore/ppi_exploreCountry.aspx?countryId=97.
[6] http://web.worldbank.org/external/projects/main?pagePK=64312881&piPK=
6430 2848&theSitePK=40941&Projectid=P100580.
282
Contact
Pavlo Shylepnytskyi, Ph.D., Ass. Professor
Department of International Economics
Chernivtsi Institute of Trade and Economics
of Kyiv National University of Trade and Economics
5802, Chernivtsi
Ukraine
283
Podnikateľský model ako elementárna predstava o podnikaní
prof. Štefan Slávik
Abstrakt
Podnikateľský model vysvetľuje, ako funguje podnik. Dobrý podnikateľský model odpovedá na odveké otázky: Kto je zákazník? Čo považuje zákazník za hodnotné
a užitočné? Ako sa zarábajú peniaze v príslušnom podnikaní? Aká je ekonomická logika,
ktorá vysvetľuje, ako priniesť zákazníkom hodnotu (úžitok) pri primeraných nákladoch?
Predložený príspevok potom skúma, čo je príčinou nebývalého záujmu o podnikateľské modely a aká je štruktúra a spôsob zobrazovania podnikateľského modelu. Funkčný
a premyslený podnikateľský model podstatne zvyšuje efektívnosť a úspešnosť nového
aj tradičného podnikania.
Kľúčové slová: podnikateľský model, hodnota pre zákazníka, kľúčové zdroje,
kľúčové procesy, prisvojenie hodnoty, zisková formula, vizualizácia
Business model as a elementary imagination about a business
Abstract
Business model explains how a company is in a operation. Good business model answers age-old questions: Who is a customer? What does a customer consider valuable and
useful? How does money make in a business? What is a economic logic explaining how to
deliver to customers a value at adequate cost? Submitted article studies, what is a cause of
unusual interest in business models and what is a structure and way of visualization of business model. Functioning and thought-out business model essentially increase efficiency and
successfulness of new or established business.
Keywords: business model, customer value proposition, key resources, key processes,
value chain, appropriability of value, profit formula, visualization
Úvod
Množstvo začínajúcich podnikov zlyháva, pretože nezvládli základnú logiku podnikania, ktorou je nájdenie alebo vytvorenie neuspokojených potrieb, uspokojenie
týchto potrieb vhodným výrobkom alebo službou a pozitívne zhodnotenie vynaložených zdrojov. Aj podnikom skúseným sa však nezriedka stáva, že dobre pochopená
a realizovaná logika ich podnikania sa stáva neskôr nefunkčnou v dôsledku nepochopenia alebo ignorovania zmien interných, ale najmä externých faktorov ovplyvňujúcich ich podnikanie. Každý podnik, či už vedome alebo intuitívne má podnikateľský
systém alebo súbor činností, ktorý ovláda nasadenie zdrojov a priebežne ich prispôsobuje, aby boli v súlade s potrebami zákazníkov a dodávateľov, z ktorých jedni generujú výnosy a druhí náklady. Pre tento podnikateľský systém sa vžilo označenie podnikateľský model, ktorý odpovedá na elementárnu otázku podnikania: Ako zhodnotiť
vynaložené zdroje, ako zarobiť peniaze? Zostavenie fungujúceho podnikateľského
modelu sa dostalo do popredia záujmu podnikateľov a akademikov najmä v dôsledku nástupu nových informačných a komunikačných technológií, ktorých technická
originalita a atraktívnosť síce upokojovala potreby zákazníkov, nebola však zárukou
284
dostatočných zárobkov pre ich poskytovateľov. Zhodnotenie nových a pokrokových
technológií si vyžadovalo zostrojiť aj iný, vhodnejší stroj na zarábanie peňazí. Takto
podnietená pozornosť k podnikateľským modelom sa spätne premietla do záujmu
o túto tému aj v tradičných druhov podnikania a nastolila témy identifikácie, funkčnosti a zdokonaľovania podnikateľského modelu, ktorý má priniesť viac úžitku zákazníkovi a väčší zárobok podniku.
1. Podstata podnikateľského modelu
A. Afuah považuje podnikateľský model za systém na zarábanie peňazí. Obsahuje
súbor činností, ktoré určitým spôsobom a v určitom čase vykonáva podnik, aby mohol ponúkať svojim zákazníkom úžitky, aké si želajú a zarobiť pritom zisk. [1, s. 2]. Túto
myšlienku ďalej rozvíja a píše, že podnikateľský model je súbor činností, ktoré podnik
vykonáva určitým spôsobom a v určitom čase, keď používa svoje zdroje na uskutočňovanie činností typických pre jeho odvetvie, aby vytvoril špičkovú hodnotu pre zákazníka
(nízkonákladové alebo diferencované produkty) a dostal sa do pozície, aby si prisvojil
hodnotu. [1, s. 9].
Vyslovene z pozícií podnikovej ekonomiky a dosahovania zárobku pristupujú
k téme J. Mullins a R. Komisar, ktorí pod podnikateľským modelom myslia istú štruktúru
ekonomických aktivít, t. j. hotovosť plynúcu do a von z podniku pre rôzne účely a načasovanie, ktorá diktuje získanie alebo stratu peňazí a schopnosť ponúknuť atraktívne
výnosy investorom. [2, s. XIX]. Skrátka, podnikateľský model je ekonomické podchytenie
podnikania vo všetkých jeho aspektoch.
Podľa D. Teecea podnikateľský model vyjadruje logiku a poskytuje dáta a iné dôkazy, ktoré demonštrujú, ako podnikanie vytvára a poskytuje hodnotu (úžitok) zákazníkovi. [3, s. 173]. Zobrazuje tiež štruktúru príjmov, nákladov a ziskov spojených s tým, ako
podnik poskytuje túto hodnotu. Problémy spojené s dobrým stvárnením podnikateľského modelu sa nachádzajú v jadre fundamentálnej otázky, ktorú si kladú podnikoví
stratégovia: Ako vybudovať udržateľnú konkurenčnú výhodu a dosiahnuť nadpriemerný zisk? Skratka, podnikateľský model definuje, ako podnik vytvára a dodáva hodnotu
zákazníkom, a potom konvertuje prijaté platby do zisku. Obdobne sa vyjadrujú aj H.
Chesbrough a R. S. Rosenbloom, podľa ktorých podnikateľský model v podstate stelesňuje nič menej, než organizačné a finančné stvárnenie podnikania. [4, s. 529 - 555]. Táto
predstava o podnikaní má však skôr koncepčný, než finančný charakter.
Širší pohľad na podnikateľský model prinášajú Ch. Zott a R. Amit, ktorí utvárajú
koncept podnikateľského modelu ako systému navzájom previazaných činností, ktoré
prekračujú hranice podniku. [5]. Systém činností umožňuje v súhre s partnermi vytvárať hodnotu a tiež prisvojovať si podiel z tejto hodnoty. Činnosti sa organizujú okolo
tzv. ústredného (focal) podniku, ktorý je centrom podnikateľského modelu a nadväzuje
a udržiava vzťahy s partnermi v určitom okruhu.
Na množstvo definícií od rôznych autorov H. Itami a K. Nishino reagujú tým, že
podnikateľský model je zložený z dvoch prvkov, a to z podnikateľského systému a ziskového modelu. [6]. Podnikateľský systém je systém činností (výrobno-dodávateľský
systém), ktorý podnik zostavuje v rámci svojich hraníc aj mimo nich, aby dodával svoje
produkty alebo služby svojim cieľovým zákazníkom. Ziskový model je formula, vzorec
podnikového zámeru, ako bude podnik utvárať zisk vo svojom podnikaní, teda ako plá285
nuje zvýšiť predaj a/alebo znížiť náklady. Alebo inak formulované, ziskový model podniku je model jeho strategického zámeru na dosiahnutie rôznych druhov odlišnosti od
jeho konkurentov (cenou alebo výrobkom a pod.), zatiaľ čo jeho podnikateľský systém
je systém navrhnutý na uskutočnenie tohto strategického zámeru. Dobré zámery presvedčiť zákazníka neprinesú reálne výsledky, ak nie sú podporené skutočným systémom
činností, ktorý má reálny vplyv na zákazníka. Podnikateľský systém podniku nie je len
dodávateľským systémom, je oveľa viac, je to tiež systém učenia sa.
Vo väčšine definícií sa objavujú tri samostatné elementy. Sú to výrobky alebo služby ponúkané zákazníkovi, spôsob ako je podnik organizovaný, aby dodal tieto výrobky
a služby zákazníkovi a spôsob, ako si prisvojiť časť vyprodukovanej hodnoty, teda ziskový a/alebo výnosový model. Definície sa potom odlišujú v dôraze na tieto elementy.
Podnikateľský model je potom strojom na zarábanie peňazí, ale peniaze je dôležité nielen vyrobiť, ale aj si ich prisvojiť. Podnikateľský model zobrazuje podnik aj ako miesto
rozhodnutí a ich dôsledkov, je aj súborom zdrojov a činností, a to v rôznej miere detailu
a prevádzkového pohľadu, ktoré napokon vyúsťujú a slúžia na to, aby ponúkali hodnotu
(úžitok) zákazníkovi. Podnikateľský model môže byť ohraničený, keď je sústredený len
podnik alebo otvorený, keď sa do neho začlenia partneri. Ekonomický koncept modelu
kladie dôraz na ekonomiku podniku. Je to užší pohľad, systémový, prípadne konceptuálny prístup, ktorý zasa zdôrazňuje komplexnejšie až komplexné fungovanie podniku,
vrátane zdrojov, procesov a úžitkov pre zákazníka; je to širší pohľad.
2. Hybné sily rozvoja podnikateľských modelov
Hybnými faktormi boli vznik znalostnej ekonomiky, rozšírenie internetu a elektronického obchodu, vyčleňovanie (outsourcing) a offshoring mnohých podnikateľských
aktivít a celosvetová reštrukturalizácia finančných služieb. Spôsob, ako podniky v tejto
dobe zarábajú peniaze, sa odlišuje od industriálne éry, v ktorej bol dôležitý objem produkcie a realizácia hodnoty bola relatívne jednoduchá. Podnik jednoducho vložil svoju
technológiu a intelektuálne vlastníctvo do produktu, ktorý predal ako jednotlivú položku alebo komplexnejší celok. Svoj podiel na rozvoji tejto témy majú aj hybné sily,
ako sú globalizácia, deregulácia a technický pokrok (a to sú len niektoré), ktoré hlboko
zasahujú do pravidiel a zvyklostí konkurovania. Najrýchlejšie rastúce podniky v rýchlo
sa meniacom prostredí sú tie, ktoré využili jeho štrukturálne zmeny na inováciu svojich
podnikateľských modelov, aby mohli konkurovať inak. Sú to napr. legendárne podniky
Google a Apple Computer, ktoré dokonca formujú štruktúru svojich odvetví, sú priekopníkmi nových podnikateľských modelov, ktoré im umožňujú organizovať seba a svoje
interakcie so zákazníkmi a dodávateľmi bezprecedentným spôsobom.
Global CEO Studies od IBM z rokov 2006 a 2008 ukazujú, že vrcholné manažmenty
v celom rade odvetví aktívne hľadajú návod ako inovovať svoje podnikateľské modely,
aby zdokonalili svoje schopnosti vytvoriť a realizovať hodnotu (užitočnosť). [7]. Následná štúdia IBM z roku 2009 odhaľuje, že sedem z desiatich podnikov sa zaoberá inováciou
podnikateľského modelu a neuveriteľných 98 % podnikov modifikuje svoje podnikateľské modely v nejakom rozsahu. K modifikácii alebo tvorbe úplne nových podnikateľských modelov núti podniky aj ekonomický pokles v rozvinutom svete. Nové stratégie
pre „spodok pyramídy“ na trhoch rozvojových krajín tiež vedú výskumníkov aj praktikov
k systematickému štúdiu podnikateľských modelov. Sociálne orientované podniky zakladajú ďalší zdroj nedávnych inovácií podnikateľských modelov. [8]. Okrem toho ná286
stup konkurentov s novými technológiami a s nízkymi nákladmi ohrozuje etablované
podniky a prerozdeľuje zisky.
Nedávny záujem o túto tému pochádza aj z ďalších zmien v externom prostredí.
Pokrok v informačno-komunikačných technológiách bol hlavnou silou vyvolávajúcou
záujem o inovácie podnikateľských modelov. Mnoho elektronických podnikaní je založených na nových podnikateľských modeloch. S. M. Shafer, M. J. Smith a J. C. Linder
zistili, že osem z dvanástich najnovších definícií podnikateľského modelu sa spája práve
s e-podnikaním. [9, s. 199 - 207]. Dodatočný podnet pochádza z rastu internetu, ktorý
nanovo a transparentným spôsobom vyvolal základné otázky o tom, ako podnikanie
prináša zákazníkom hodnotu, ako môžu realizovať hodnotu z poskytovania nových informačných služieb, keď zákazníci očakávajú, že budú poskytované zadarmo. Jednotlivci a podniky získali ľahký prístup k ohromným množstvám dát a informácií a vzrástla vyjednávacia sila zákazníkov v dôsledku jednoduchšieho nákupu. V nahrávacom priemysle internet umožnil konkurenciu digitálneho záznamu s tradičnými formami záznamu,
aj vďaka ilegálnemu nahrávaniu a odvetvie nahrávania hudby stojí pred výzvou úplne
nanovo premyslieť svoj podnikateľský model. Navzdory tomu, že internet zničil podnikateľské modely odvetvia nahrávania hudby a novinového spravodajstva, internetové
podniky samotné sa urputne usilovali vytvoriť životaschopné podnikateľské modely.
Počas dot.com prosperity a krízy v rokoch 1998 – 2001 mnoho podnikov so žiadnymi
alebo negatívnymi ziskami a neuveriteľne malými výnosmi vysávalo kapitál z verejných
trhov, ktoré sa im, aspoň na chvíľu, prispôsobili.
Internet priniesol rozsiahlu komunikáciu, globálnu distribúciu digitalizovaných produktov a služieb, počítačovú komunikáciu so zákazníkmi. Tradičné podnikania museli
zmeniť logiku tvorby hodnoty, aby zostali konkurencieschopné. Internet je prototypom
vysokorýchlostného prostredia, v ktorom úspešné podnikateľské modely musia byť pravidelne prispôsobované novým výzvam
Nástup elektronických počítačov, ktorý umožnil znížiť náklady na modelovanie
finančných výkazov, uľahčil preskúmanie alternatívnych predpokladov o výnosoch
a nákladoch. Podľa J. Magrettu sa pojem podnikateľský model začal širšie používať až
s nástupom personálnych počítačov a tabuľkových kalkulátorov. [10]. Pred touto érou
podnikové plánovanie zvyčajne bolo založené na jedinej, hlavnej prognóze, ktorá prinajlepšom bola doplnená analýzou citlivosti projektovaného trendu. Tabuľkový kalkulátor priniesol do plánovania analytickejší postup, pretože každá dôležitá položka mohla
byť posudzovaná oddelene, rozdelená na menšie časti a dôkladne analyzovaná a overovaná. Kritické predpoklady plánu mohli byť obmieňané a ich dôsledky boli okamžite
vypočítané. Správanie sa a konanie podniku sa zrazu dalo modelovať, a to ešte predtým,
ako sa reálne uskutočnilo.
Originálne podnikateľské modely zvyčajne vznikajú v nových odvetviach a môžu sa
stať rýchlo ikonami a splynúť s menami a značkami svojich pôvodcov. Nie sú však zriedkavé ani podniky, ktoré prichádzajú s novými modelmi v starých odvetviach a narúšajú
nimi tradičnú logiku svojho odvetvia.
3. Štruktúra a zobrazovanie podnikateľského modelu
Koncepcia na rozdiel od definície opisuje podnikateľský model podrobnejšie, štruktúrovanejšie a účelovo. M. Yunus, B. Moingeon a L. Lehmann-Ortega usudzujú, že podni287
kateľský model má tri zložky (obrázok 1). [8]. Ponuka hodnoty odpovedá na otázku: Kto
sú naši zákazníci a čo im ponúkame na uspokojenie potrieb? Zostavenie hodnoty odpovedá na otázku: Ako dodáme túto ponuku našim zákazníkom? Dodávka sa realizuje
nielen vlastným hodnotovým reťazcom, ale tiež prostredníctvom hodnotovej siete dodávateľov a partnerov. Tieto dve zložky je potrebné zosúladiť ako kúsky skladačky, aby
generovali kladnú ziskovú rovnicu, ktorá je ich finančným vyjadrením a ukazuje, ako sa
realizuje hodnota z výnosov, ktoré sa generujú prostredníctvom ponuky hodnoty a aká
je štruktúra nákladov a kapitálu vynaložených na zostavenie hodnoty.
O b r á z o k 1
Tri zložky konvenčného podnikateľského modelu
Ponuka hodnoty
- zákazníci
- v robok/slu ba
Zostavenie hodnoty
- intern hodnotov re azec
- extern hodnotov re azec
Zisková rovnica
- v nosy z predaja
- nákladová truktúra
- pracovn kapitál
Koncepcia podnikateľského modelu J. Mullinsa a R. Komisara sa skladá z piatich
hlavných zložiek, z ktorých každá obsahuje niekoľko otázok pýtajúcich sa na prílev alebo odlev peňazí (hotovosti) do podniku a von z neho. [2, s. XIV, XV]. Je to:
1. model príjmu, napr. kto bude kupovať?
2. model hrubej marže, napr. koľko zostane z príjmu po zaplatení priamych
nákladov na predaný tovar?
3. model operačných nákladov, napr. aké sú ďalšie výdavky na predaj okrem už
predtým vynaložených priamych nákladov?
4. model pracovného kapitálu, napr. ako rýchlo zákazníci platia? Možno zaplatiť
dodávateľom neskôr, teda až po platbe zákazníka?
5. investičný model, napr. akú veľkú hotovosť je potrebné vložiť do podniku ešte
predtým, než začnú platiť zákazníci, aby boli pokryté prevádzkové náklady?
Model veľmi dobre opisuje ekonomické pravidlá a podmienky rozbehu podnikania,
zdôrazňuje skutočnosť, že podnikatelia sú často očarení technickou originalitou a domnelou užitočnosťou svojho produktu a nevnímajú, nerešpektujú a nepoznajú ekonomické princípy zarábania peňazí. Nevenuje však dostatočnú pozornosť procesu odovzdávania ponúkaného úžitku zákazníkovi. Vizualizácia nezobrazuje väzby a fungovanie modelu, je skôr názornou pomôckou na zapísanie nápadov a postrehov, či hypotéz
o obsahu čiastkových modelov (obrázok 2).
288
O b r á z o k 2
Mriežka podnikateľského modelu
Relevantné Relevantné
Čiastkové modely pozitívne
negatívne
vzory
vzory
Nápady
na stvárnenie
čiastkového
modelu
Hypotézy
potvrdzujúce
alebo zmietajúce nápady
Príjmový model
Model hrubej
marže
Model operačných
nákladov
Model pracovného
kapitálu
Investičný model
Prameň: Mullins, J. – Komisar, R.: Plán B. Ako vytvoriť úspešný podnikateľský model alebo zmeniť dobrý
model na skvelý. Bratislava: Eastone Books, 2010, s. XXVI.
A. Osterwalder a Y. Pigneur spolu s ďalšími spolupracovníkmi vytvorili koncept podnikateľského modelu (obrázok 3) nazvaný Canvas (angl. plátno). [11, s. 15 - 44]. Jadrom
tohto podnikateľského modelu sú zákazníci, ponuka hodnoty, infraštruktúra a finančná
životaschopnosť. Spomedzi opisovaných modelov je tento model najkomplexnejší. Zachytáva ekonomickú stránku podnikania prostredníctvom tokov príjmov a výdavkov,
zaznamenáva miesta, kde sa spotrebúvajú náklady a tvoria výnosy. Opisuje hodnotu,
ktorú podnik vytvára pre zákazníka. Model však neslúži len na deskripciu podnikania,
ale je aj nástrojom na jeho inováciu. Použitá metóda zobrazovania umožňuje účinne
skúmať konkrétne podnikania a formulovať všeobecnejšie typológie podnikateľských
modelov.
Koncepty podnikateľských modelov sa odlišujú tromi základnými vlastnosťami. Prvou vlastnosťou je miera podrobnosti a komplexnosti zobrazenia podnikových zdrojov
a procesov vnútri podniku alebo aj súvisiacich zdrojov a procesov v jeho okolí. Škála sa
pohybuje od zložitých a maximalistických modelov napr. podľa vzoru A. Osterwaldera
– Y. Pignieura, cez modely vystihujúce kľúčové zdroje a ekonomické procesy, napr. J.
Mullinsa a R. Komisara až po modely jednoduché, napr. od M. Yunusa, B. Moingeona a L.
Lehmann-Ortegu. Miera komplexnosti a podrobnosti zobrazenia nemusí byť zásadnou
podmienkou kvality modelu. Pri praktickej aplikácii možno začať s jednoduchšími a prehľadnejšími modelmi a postupne prechádzať k zložitejším a dômyselnejším modelom.
289
O b r á z o k 3
Osterwalderov a Pigneuerov deväťprvkový podnikateľský model
K ú oví
partneri
K ú ové aktivity
Hodnota, ktorú
podnik priná a
K ú ové zdroje
Vz ahy
so zákazníkmi
Segmenty
zákazníkov
Kanály
truktúra nákladov
Toky príjmu
Z konceptuálneho hľadiska možno rozlíšiť približne dve skupiny modelov. V prvej
skupine sú modely, ktoré opisujú predovšetkým ekonomickú stránku podnikania. Skúmajú, ako a kde vzniká zisk. Jeho typickým predstaviteľom je model od J. Mullinsa a R.
Komisara. Modely v druhej skupine udávajúce ako prioritu poskytovanie hodnoty pre
zákazníka sú napr. od M. Yunusa, B. Moingeona a L. Lehmann-Ortegu. K hodnotovej
(úžitkovej) stránke podnikania však v rôznej miere pripájajú aj ekonomiku podnikania
a podnikové procesy. Osobitné postavenie má model od A. Osterwaldera a Y. Pigneura,
ktorý spája ekonomicko-procesne-hodnotový pohľad v značnom rozsahu a podrobnosti. Hodnotový pohľad nemožno vynechať, či oslabiť, inak nie je zrejmé, prečo zákazníci
produkt kupujú, aké majú na nákup motívy a čo si na produkte cenia.
Záver
Podnikateľský model neslúži len na logické a prehľadné zobrazenie fungovania
podniku a jeho vzťahov s okolím. Jeho úžitok spočíva jednak v zdokonaľovaní funkčnosti a hospodárnosti daného podnikania, a potom aj v hľadaní a rozvíjaní konkurenčnej
výhody, ktorú v sebe môže odhaliť podnik, ktorý si uvedomuje širší zmysel podnikateľského modelu. Užitočnosť podnikateľských modelov spočíva aj v tom, že mnohé z nich
predstavujú holistický koncept podnikania, v ktorom sa spája úžitok pre zákazníka, zárobok pre podnik, hospodárne a účelné nasadenie podnikových zdrojov usporiadaných
do výkonných procesov a utvárajúcich konkurenčnú výhodu.
Literatúra
[1] AFUAH, A.: Business Models. A Strategic Management Approach. New York: McGraw-Hill/Irwin, 2004.
[2] MULLINS, J. – KOMISAR, R.: Plán B. Ako vytvoriť úspešný podnikateľský model alebo
zmeniť dobrý model na skvelý. Bratislava: Eastone Books, 2010.
[3] TEECE, D. J.: Business Models, Business Strategy and Innovation. LRP, Volume 43,
issues 2-3, April/June 2010.
[4] CHESBROUGH, H. – ROSENBLOOM, R. S.: The role of the business model in capturing
290
value innovation: evidence from Xerox corporation‘s technology. Industrial and
Corporate Change 11 (3), 2002.
[5] ZOTT, Ch. – AMIT, R.: Business Model Design: An Activity Perspective. LRP, Volume
43, issues 2–3, April/June 2010.
[6] ITAMI, H. – NISHINO, K.: Killing Two Birds with One Stone. Profit for Now and Learning for the Future. LRP, Volume 43, issues 2-3, April/June 2010.
[7] IBM Global Business Services, The Global CEO Study 2006 and IBM Global Business
Services, The Global CEO Study 2008, IBM Corporation, 2006 and 2008.
[8] YUNUS, M. – MOINGEON, B. – LEHMANN-ORTEGA, L.: Building Social Business Models: Lessons from the Grameen Experience. LRP, Volume 43, issues 2-3, April/June
2010.
[9] SHAFER, S. M. – SMITH, H. J. – LINDER, J. C.: The Power of Business Models. Business
Horizons 48, 2005.
[10]MAGRETTA, J.: Why business model matter? In: Harvard Business Review, May 2002.
[11]OSTERWALDER, A. – PIGNEUR, Y.: Business Model Generation. Self Published, 2009.
Kontakt
prof. Štefan Slávik
Katedra manažmentu
Vysoká škola ekonómie a manažmentu verejnej správy v Bratislave
Železničná 14
821 07 Bratislava 214
E-mail: [email protected]
291
Dôležitosť pružnej organizačnej štruktúry pri zavádzaní inovácií
Ing. Katarína Stachová, PhD. - Ing. Zdenko Stacho
Abstrakt
Pri zavádzaní inovácií, alebo v nepredvídateľných situáciách zohráva práve existencia pružnej organizačnej štruktúry dôležitú úlohu, a to hlavne z dôvodu schopnosti
organizácie reagovať na zmenu v čo najkratšom čase. To, aká organizačná štruktúra prevláda v organizáciách pôsobiacich v SR, sme zisťovali v nami uskutočnenom prieskume
v roku 2011.
Kľúčové slová: pružná organizačná štruktúra, inovatívna organizácia, zavádzanie
inovácií, prieskum, organizácie pôsobiace v Slovenskej republike
Importance of flexible organisational structure within innovation implementation
Abstract
The existence of flexible organisational structure plays significant role in innovation implementation, or in unforeseeable situations, particularly due to ability of organisation to
respond to change in the shortest possible time. Which organisational structure prevails in
organisations operating in Slovak Republic was found out in research we conducted in 2011.
Keywords: flexible organisational structure, innovative organisation, innovation implementation, research, organisations operating in Slovak Republic
Úvod
V súčasnom, neustále sa meniacom podnikateľskom prostredí môže existovať a udržať si konkurencieschopnosť jedine inovatívna organizácia, z čoho vyplýva, že jednou
z najdôležitejších úloh pre manažérov sa stáva práve dosiahnutie toho, aby sa ich organizácia stala inovatívnou. Autori, zaoberajúci sa touto problematikou, uvádzajú rôzne
charakteristické znaky úspešných inovatívnych organizácií. Na základe zosumarizovania
nimi uvádzaných charakteristických znakov a získaných informácií o inovatívnych organizáciách, považujeme za najdôležitejšie znaky inovatívnej organizácie práve záväzné
angažovanie sa manažmentu organizácie do inovácií, tvorivých vedúcich pracovníkov
(inovátorov), inovatívnu organizačnú kultúru, orientáciu na zákazníkov, otvorenú širokú komunikáciu všetkými smermi, učiacu sa organizáciu, pružnú organizačnú štruktúru,
vysoké zapojenie sa do inovácií, talent manažment, tímovú prácu.
Tak ako vyplýva z uvedeného, jednou z charakteristík inovatívnej organizácie je
aj pružná organizačná štruktúra, na ktorú sa v tomto príspevku prioritne zameriame,
pretože ako uvádza vo svojej publikácii J. Tidd a kolektív ,,bez ohľadu na to, ako dobre
sú v organizácii vyvinuté systémy pre identifikáciu a vývoj inovatívnych produktov, či
procesov, nebudú tieto systémy fungovať dobre, pokiaľ zároveň nebude v organizácii
vybudovaná vhodná organizačná štruktúra.“ [4, s. 441].
292
1. Pružná organizačná štruktúra ako jedna z charakteristík inovatívnej organizácie
Tradičné organizačné štruktúry vyznačujúce sa dôslednou deľbou práce a vzťahmi
medzi útvarmi sú pri plnení zložitých úloh rigidné, a preto sa stávajú brzdou rozvoja
organizácie. Čím zjavnejšie sú tieto nedostatky v možnosti prispôsobovania sa organizácie a čím väčšmi sa sťažuje komplexné a rýchle riešenie nových náročných úloh, tým
naliehavejšie je osvojenie si pružných organizačných foriem. [2, s.283]. Š. Slávik danú
myšlienku rozvíja a uvádza, že riadenie podniku počas zmien vyžaduje veľkú vnútornú štrukturálnu pružnosť alebo reorganizáciu, aby sa uľahčila prestavba alebo transformácia doterajších štruktúr a procesov. [3, s. 106]. Z uvedeného teda jasne vyplýva,
že pružnosť organizačnej štruktúry a s ňou spojených rozhodovacích a informačných
procesov spočíva v ich dynamickom prispôsobení sa potenciálu podniku a meniacim sa
podmienkam pri riešení nových úloh.
Znakom pružnej organizačnej štruktúry je vytvorenie dočasného útvaru (tímu, kolektívu) v rámci základnej útvarovej štruktúry na riešenie určitej, pre podnik významnej,
náročnej, časovo limitovanej úlohy. Úloha musí mať vopred určený cieľ a na jej plnení sa
majú zúčastňovať pracovníci rôznych útvarov a špecializácií, bez ohľadu na ich zameranie. [5, s. 101].
Na základe viacerých výskumov, ktoré boli zamerané na uplatňovania organizačnej štruktúry v našich podmienkach, možno konštatovať, že organizačné štruktúry našich podnikov síce prešli čiastočnými zmenami, avšak v prevažnej miere naďalej zodpovedajú v minulosti uplatňovanému administratívno-direktívnemu systému riadenia
podniku. [1, s.107]. Tradičná koncepcia organizácie má určité výhody, avšak v súčasnej
turbulentnej dobe by mala byť postupne nahrádzaná pružnou koncepciou, pretože tradičná koncepcia neuspokojuje dostatočne členov organizácie (predovšetkým zamestnancov) a vytvára motivačné bariéry na ceste k efektívnej a iniciatívnej práci. [5, s. 105].
Tradičné štruktúry neumožňujú dostatočne uplatňovať nové metódy, prostriedky a štýl
riadiacej práce, ktoré sú v súčasnosti jednoducho nevyhnutné nielen pre dosiahnutie
prosperity, ale aj pre samotné prežitie jednotlivých organizácií v súčasnom prostredí.
Z najzávažnejších nedostatkov tradičných organizačných štruktúr možno spomenúť
predovšetkým nerešpektovanie prevahy trhu zákazníka, neúmernú centralizáciu v riadení, príliš rozmerné štáby riaditeľstiev, veľký počet stupňov riadenia, obrovskú vertikálnu štrukturalizáciu, nevytváranie podmienok pre vnútropodnikové podnikanie. [1,
s.107]. Je zrejmé, že tieto nedostatky organizačnej štruktúry podnikov vyvolávajú ďalšie,
ktoré naše podniky výrazným spôsobom znevýhodňujú v konkurenčnom boji a sťažujú
im tak možnosť nastúpiť na cestu trvalej prosperity.
Z uvedeného je zrejmé, že ak chce byť organizácia inovatívnou, mala by venovať mimoriadnu pozornosť problematike tvorby nových, resp. zdokonaľovaniu už existujúcich
organizačných štruktúr riadenia podnikov. [1, s.108]. Samozrejme, nie je možné uviesť
univerzálnu organizačnú štruktúru, ktorá by bola optimálna pre všetky organizácie. Každý podnik má svoje individuálne špecifiká, ktoré treba brať do úvahy. Niekde prospeje
skôr dokonale prepracovaná štruktúra s presne definovanými kompetenciami, inde, naopak, voľnejšia, s možnosťou uplatnenia sa priebojnejších jedincov.
Je potrebné si uvedomiť, že pružnú koncepciu nie je možné uplatniť v organizácii,
kde sa musia presne a jednoznačne zladiť jednotlivé čiastkové pracovné operácie do
293
technicky a technologicky usporiadaného celku. Naopak, v prípade inovačných procesov, alebo v nepredvídateľných situáciách, práve pružné štruktúry zohrávajú veľmi
dôležitú úlohu. Preto pri organizovaní a riadení jednotlivých úloh, v rámci určitej organizácie, je potrebné brať do úvahy fakt, či ide o operácie rutinného alebo inovačného,
niečím špecifického charakteru. [5, s.101].
2. Charakteristika analyzovanej vzorky organizácií
Cieľom príspevku je prezentovať výsledky prieskumu, uskutočneného v období od
februára roku 2011 do mája roku 2011. Jeho hlavným cieľom bolo zistiť, či a ako v súčasnosti prebieha riadenie ľudských zdrojov v organizáciách pôsobiacich v SR. Vzhľadom
na rozsiahlosť danej problematiky bol prieskum rozčlenený do desiatich čiastkových
cieľov, pričom v rámci jedného, zameraného na analyzovanie úrovne inovatívnej organizácie, sme sa zamerali na zistenie, či je v organizáciách pružná organizačná štruktúra.
Práve výsledkov tohto čiastkového cieľa sa príspevok dotýka.
Súbor respondentov pozostával z 340 organizácií pôsobiacich v SR, pričom hlavnou podmienkou kladenou na organizácie bolo, aby ich veľkosť bola minimálne 50 zamestnancov. Pri stanovení cieľovej skupiny danej veľkosťou organizácie, z hľadiska minimálneho počtu zamestnancov, sa vychádzalo z predpokladu, že organizácie s počtom
zamestnancov nižším ako 50 nemajú štandardizované a formálne stanovené prístupy
k riadeniu ľudských zdrojov.
Súhrnná veľkostná štruktúra dotazovaných organizácií je uvedená v tabuľke 1, z ktorej vyplýva, že najväčšie zastúpenie v prieskume mali organizácie s počtom zamestnancov od 50 do 300.
T a b u ľ k a 1
Veľkostná štruktúra analyzovaných organizácií
Počet zamestnancov
v organizácii
Podiel organizácií v %
50 - 300
301 – 1 000
1 001 – 5 000
70
21
7
nad 5 000
2
Prameň: Vlastné spracovanie.
3. Analýza podmienok pre pružnú organizačnú štruktúru v organizáciách pôsobiacich v Slovenskej republike
Vzhľadom na rozmanitosť cieľov, na schopnosti vedúcich aj vedených zamestnancov, s ktorými jednotlivé podniky vstupujú na trhy, ktoré sú tiež významne diverzné, nie
je možné uviesť charakteristiku univerzálnej, pre všetky podniky vhodnej organizačnej
štruktúry. Možno len analyzovať výskyt jednotlivých charakteristík organizačnej štruktúry a následne analyzovať, napríklad formou krosového porovnania, ktoré organizácie
s danou charakteristikou spĺňajú aj iné charakteristiky, ktoré sú prediktom pre zavedenie a udržanie, v našom prípade analyzovanej úrovne inovatívnej organizácie. Z uvedeného dôvodu sme sa v rámci prieskumu zamerali na zhodnotenie frekvencie výskytu
jednotlivých charakteristík organizačnej štruktúry (tabuľka 2).
294
T a b u ľ k a 2
Frekvencia výskytu jednotlivých charakteristík organizačnej štruktúry v analyzovaných organizáciách
Jednotlivé charakteristiky organizačnej štruktúry
% výskytu
Všetci majú jasne definované úlohy
69%
Podriaďuje sa strategickým cieľom
58%
O všetkom rozhoduje vrcholové vedenie
47%
Prispôsobuje sa meniacim podmienkam
38%
Optimálny počet podriadených jednému manažérovi
38%
Operatívne otázky riešia manažéri nižších stupňov
26%
Je zabezpečená striktná jednota riadenia
25%
Je lacná a efektívna
24%
Strategické funkcie sú oddelené od operatívnych
7%
Prameň: Vlastné spracovanie.
Z výsledkov prieskumu vyplynulo, že najčastejšie uvádzanou charakteristikou, resp.
zásadou organizačnej štruktúry bola zásada deľby práce, čo znamená, že v podniku je
jasne definované, kto má akú úlohu. Druhou v poradí bola deklarovaná zásada podriadenosti organizačnej štruktúry strategickým cieľom podniku a treťou uvádzaná zásada
centralizácie právomocí, kedy vrcholové vedenie rozhoduje o všetkom. Ostatné charakteristiky organizačnej štruktúry, ako sú prispôsobenie sa meniacim podmienkam
a operatívne riešenie otázok manažérmi nižších stupňov, označili vedúci pracovníci vo
významne nižšej frekventovanosti, pričom práve tie sú vo všeobecnosti najčastejšie
označované autormi odborných publikácií za podstatné pre zavedenia a udržanie inovatívnej organizácie.
Pri druhej otázke, zameranej na analyzovanie podmienok pre pružnú organizačnú kultúru, sme vychádzali z definície pružnej koncepcie organizácie, ktorá uvádza, že
,,spoločným znakom pružnej organizačnej štruktúry je vytvorenie dočasného útvaru
(tímu, kolektívu) v rámci základnej útvarovej štruktúry na riešenie určitej, pre podnik
významnej, náročnej, časovo limitovanej úlohy. [5, s. 101].“ Z prieskumu vyplynulo (obrázok 1), že 21 % dotazovaných podnikov rieši nové projekty a úlohy tvorbou tímu, špecializujúceho sa na daný projekt, alebo úlohu. V oslovených podnikoch takúto situáciu
najčastejšie rieši jednotlivec, a to buď špecializovaný, v horšom prípade nešpecializovaný na danú úlohu.
295
O b r á z o k 1
Akým spôsobom podniky najčastejšie riešia nové projekty a úlohy
2%
špecializovaný riešiteľský tím
21%
33%
15%
permanantný riešiteľský tím
špecializovaný jednotlivec
nešpecializovaný jednotlivec
29%
externá organizácia
Záver
Pri analýze organizačnej štruktúry sme vychádzali z predpokladu, že pre každý podnik je vhodná iná organizačná kultúra. Pri konkrétnom zameraní prieskumu na analýzu
úrovne pružnej organizačnej štruktúry sme však už vychádzali z predpokladu, že pružnosť podniku vyplýva z jeho schopnosti reagovať na meniace sa podmienky a na nové
situácie. Pri takomto predpoklade nám vyplynulo, že charakteristiky organizačných
štruktúr v analyzovaných podnikoch nevytvárajú prostredie pre inovatívnu organizáciu,
keďže charakteristiky, ako sú prispôsobovanie sa organizačnej štruktúry meniacim sa
podmienkam a delegovanie operatívnych rozhodnutí smerom na líniových manažérov,
označili vedúci pracovníci vo významne nižšej frekventovanosti ako ostatné charakteristiky. Pozitívne, v súvislosti s prispôsobovaním sa organizačnej štruktúry zmene, nevyznela ani skutočnosť, že podniky pri riešení nových projektov a úloh využívajú najčastejšie jednotlivcov, a nie tvorbu tímu špecializovaného na danú problematiku.
Z uvedených výsledkov jasne vyplýva potreba zmeny postoja organizácií pôsobiacich v SR, resp. zmena postoja vedení týchto organizácií k potrebe tvorby pružnej organizačnej štruktúry, pretože len tak môže organizácia efektívne reagovať na zmeny okolia
a možnosti, ktoré so sebou súčasná doba, na jednej strane plná hrozieb, na druhej však
príležitostí, prináša.
Literatúra
[1] ČAMBÁL, M. – HOLKOVÁ, A. - HORŇÁK F.: Manažérstvo podniku. Bratislava: STU, 208
s. ISBN 80-227-1365-1.
[2] SEDLÁK, M.: Manažment. Bratislava: Iura Edition. 434 s. ISBN 978-80-8078-283-2.
[3] SLÁVIK, Š.: Riadenie zmien. Bratislava: Vydavateľstvo EKONÓM, 2000. 146 s. ISBN 80225-1194-3.
[4] TIDD, J - BESSANT, J. - PAVITT, K.: Řízení inovací. Brno: Computer Press, 550 s. ISBN
978-80-251-1466-7.
[5] ZÁVARSKÁ, Z.: Organizačná štruktúra a einžiniering podnikových procesov. In: Manažment v teórii a praxi, č. 3 – 4, 2006. s. 98 – 105. ISSN 1336-7137.
296
[6] HITKA, M. - ALÁČ, P.: Kombinácia metód hodnotenia pri hodnotení zamestnancov
z pohľadu riadenia výrobného podniku. In: Manažment v teórii a praxi, č. 1, 2006.
ISSN 1336-7137.
Kontakt
Ing. Katarína Stachová, PhD.
Katedra manažmentu
Vysoká škola ekonómie a manažmentu verejnej správy v Bratislave
Železničná 14
821 07 Bratislava 214
E-mail: [email protected]
Ing. Zdenko Stacho
Katedra manažmentu
Vysoká škola ekonómie a manažmentu verejnej správy v Bratislave
Železničná 14
821 07 Bratislava 214
E-mail: [email protected]
297
Kvóty ako nástroj Európskej únie zabezpečujúci rovnosť
medzi mužmi a ženami
Mgr. Zuzana Štefanková, LL.M.
Abstrakt
Príspevok v úvode uvádza zavedenie povinných kvót ako iniciatívu, ku ktorej sa prikláňa Európsky parlament a Európska komisia ako k prostriedku, pomocou ktorého má
dôjsť k zabezpečeniu naplnenia zásady rovnakého zaobchádzania medzi mužmi a ženami v rámci celej Európskej únie. Prostredníctvom porovnania systému povinných kvót
s charakteristickými znakmi nútenej práce, ako aj prostredníctvom judikatúry Súdneho
dvora Európskej únie bude poukázané na kontroverznosť a na právnu neudržateľnosť
tejto snahy. Tento záver bude tiež podporený naznačením konkrétnych situácií, ktoré
by nebolo možné subsumovať pod základné myšlienky analyzovanej iniciatívy napriek
tomu, že jej realizácia prostredníctvom právneho aktu Európskej únie by mala umožňovať bezproblémovú aplikáciu na neurčitý počet vzťahov rovnakého druhu. Napokon
budú načrtnuté metódy, vďaka ktorým sa zavedenie kvót môže stať právne obhájiteľným a udržateľným prostriedkom na zabezpečenie rovnosti medzi mužmi a ženami.
Kľúčové slová: kvóta, rovnosť, zastúpenie žien, nútená práca, pozitívna diskriminá-
cia
Quotas as European Union means of achieving equal treatment between men
and women
Abstract
This paper aims firstly at describing compulsory quotas as an initiative favoured by the
European Commission as well as by the European Parliament. In line with their perception
of this concept quotas should be means of ensuring the principle of equal treatment of men
and women coming into reality. By way of comparison of quotas and forced labour characteristics coupled with case-law of the Court of Justice of the European Union this paper
will endeavour to highlight the controversy and the legal unsustainability of this idea. This
conclusion will be further underpinned by description of specific situations which the considered initiative – after it becomes legal act of the European Union – will not be able to cope
with (although it should be capable of dealing with each and every legal relationship of the
same kind). Finally, a succinct description of methods which would make the quotas legally
feasible will be provided.
tion
Keywords: quota, equality, female representation, forced labour, positive discrimina1. Rovnosť medzi mužmi a ženami ako základný princíp práva Európskej únie
Rovnaké zaobchádzanie medzi mužmi a ženami jej jedným zo základných pilierov,
na ktorých je založené právo EÚ. Ide o princíp, ktorý bol v primárnom práve EÚ, síce
najprv len v obmedzenej podobe týkajúcej sa rovnakej odmeny pre mužov a ženy za
rovnakú prácu, zakotvený už v roku 1957. [1]. Dnes, podľa platného znenia Zmluvy o EÚ
(ZEÚ) a Zmluvy o fungovaní EÚ (ZFEÚ), v ktorom je princíp rovnosti medzi mužmi a že298
nami zakotvený už podstatne širšie, platí, že EÚ je založená na rovnosti [2], podporuje
rovnosť medzi mužmi a ženami [3] a že sa vo všetkých svojich činnostiach zameriava
na odstránenie nerovností a podporu rovnoprávnosti medzi mužmi a ženami. Od roku
2000 je tento princíp tiež súčasťou Charty základných práv EÚ, keďže v jej článku 23 je
ustanovené, že rovnosť medzi mužmi a ženami musí byť zabezpečená vo všetkých oblastiach, vrátane zamestnania, práce a odmeňovania. [4].
2. Nedostatky v implementácii zásady rovnosti medzi mužmi a ženami
Európska komisia (EK), uvedomujúc si, že zásada rovnakého zaobchádzania medzi
mužmi a ženami nebola doposiaľ v reálnom živote naplnená tak, ako to predpokladajú
vyššie uvedené ustanovenia primárneho práva EÚ, a ako ďalej rozvíjajú relevantné normy sekundárneho práva EÚ [5] sa v roku 2010 v Charte žien zaviazala k podpore opatrení, ktoré tieto nedostatky odstránia. [6]. Konkrétne v oblasti rovnakého zastúpenia mužov a žien pri prijímaní rozhodnutí v politickom a hospodárskom živote a vo verejnom
a súkromnom sektore chce EK „zabezpečovať spravodlivejšie zastúpenie žien a mužov
na mocenských pozíciách vo verejnom živote a ekonomike“. [7]. V tejto súvislosti sa V.
Redingová, podpredsedníčka EK a komisárka pre oblasť spravodlivosti, základných práv
a občianstva, v roku 2011 obrátila na verejne obchodovateľné spoločnosti v EÚ s požiadavkou, aby sa do marca 2012 pridali k iniciatíve „Ženy vo vedúcich pozíciách – záväzok
Európy“. [8]. K tejto snahe sa do dnešného dňa pripojilo 24 spoločností, ktoré sa týmto
spôsobom zaviazali, že do roku 2015 zvýšia zastúpenie žien vo svojich riadiacich orgánoch na 30 % a do roku 2020 až na 40 %. Vzhľadom na dobrovoľnú povahu pristúpenia
k výzve a prevzatého záväzku, ale najmä na nízky počet spoločností, ktoré o túto iniciatívu prejavili záujem, V. Redingová v marci 2012 pristúpila k ďalšiemu kroku v podobe
spustenia verejnej konzultácie o nevyváženom zastúpení žien a mužov v predstavenstvách firiem v EÚ. [9]. EK v tejto výzve na konzultáciu uvádza, že zvažuje predloženie
návrhu právneho aktu, ktorý by zabezpečil rovnosť zastúpenia mužov a žien v riadiacich
orgánoch verejne obchodovateľných spoločností. Z tohto dôvodu by privítala názory
zainteresovaných strán na to, ako rovnaké zastúpenie zástupcov oboch pohlaví zabezpečiť. Z takto prezentovanej iniciatívy vyplýva, že jej cieľom je získanie informácií o akékoľvek možnosti zlepšenia súčasnej situácie. Avšak z formulácie otázok, na ktoré EK hľadá prostredníctvom tejto konzultácie odpovede, vyplýva, že v skutočnosti ide o zistenie
reakcií na tému možného zavedenia kvót, ich percentuálneho vyjadrenia, stupňa ich
záväznosti a okruhu subjektov/spoločností, na ktoré by sa takto navrhnuté pravidlá mali
perspektívne vzťahovať.
Identifikáciu zavedenia kvót ako cieľa EK možno v nadväznosti začatú verejnú konzultáciu oprieť aj o Pracovný program EK na rok 2012. [10]. V jeho bode 100 je totiž uvedené, že ešte v priebehu roka 2012 dá EK podnet na zlepšenie vyváženého zastúpenia
žien a mužov v riadiacich orgánoch spoločností kótovaných na burze, pričom tak urobí
prostredníctvom legislatívnej iniciatívy.
K snahe EK o zlepšenie zastúpenia žien v riadiacich pozíciách sa už dlhodobo pripája aj Európsky parlament (EP). Naposledy tak urobil svojím uznesením zo dňa 13. marca
2012, keď EK priamo vyzval na predloženie návrhu právneho predpisu, ktorým by sa
stanovili kvóty na zvýšenie zastúpenia žien v rámci riadiacich orgánov spoločností na
úroveň 30 % v roku 2015 a 40 % v roku 2020. [11].
299
3. Kvóty ako rozporný nástroj regulovania zastúpenia mužov a žien
V. Redingová sa pri oznámení začiatku verejnej konzultácie vyjadrila, že osobne nie
je veľkým zástancom kvót. [12]. Hoci sama neuviedla prečo, právny pohľad na túto tému
nám môže poskytnúť hneď niekoľko odpovedí.
3.1 Kvóty a zákaz nútenej práce
V prípade, ak EÚ pristúpi k právnej regulácii garantujúcej určité zastúpenie žien prostredníctvom kvót, stane sa tak prostredníctvom právneho aktu EÚ (v opačnom prípade
by toto opatrenie nebolo pre spoločnosti povinné a bolo by postavené na úroveň iniciatívy V. Redingovej z roku 2011). Ako vyplýva z judikatúry Súdneho dvora EÚ, právne
akty EÚ musia byť v súlade s ľudskoprávnymi princípmi a s ústavnými tradíciami, ktoré
vyplývajú z právnych poriadkov členských štátov EÚ a ktoré sú pre ne spoločné. [13].
Rovnako platí, že aj to, ako sú právne predpisy EÚ implementované členskými štátmi EÚ,
musí byť v súlade s týmito hodnotami.
Z právnych poriadkov členských štátov EÚ vyplýva zákaz nútených prác. [14]. Tento
zákaz je tiež obsiahnutý aj v samotnom práve EÚ, a to v článku 5 ods. 2 Charty základných práv EÚ. Pre výklad tu uvedeného pojmu nútené práce je potrebné zaoberať sa
významom, ktorý mu prináleží podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (dohovor), resp. na základe rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva ako
orgánu, ktorý je v súlade s článkom 45 dohovoru oprávnený jeho jednotlivé články vykladať. Týmto výkladom sú potom viazané tak EÚ, jej inštitúcie a orgány, ako aj členské
štáty EÚ v prípadoch, kedy vykonávajú právo EÚ. [15].
Regulatívny nástroj navrhnutý EK, ktorý by zaviedol povinné kvóty garantujúce vysoké zastúpenie žien v riadiacich orgánoch verejne obchodovateľných spoločností, sa
však môže dostať do rozporu so zákazom výkonu nútených prác. [16].
V súlade s rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Van der Mussele
proti Belgicku [17] platí, že o nútenú prácu ide vtedy, ak je práca vykonávaná bez súhlasu dotknutej osoby, má nespravodlivý či vynútený charakter a jej výkon je neodvratný.
[18]. Za nesplnenie požiadavky absencie súhlasu sa považuje to, ak sa osoba na prácu
dobrovoľne ponúkla, či ak sa na vykonávaní tejto práce dohodla. [19]. V neskoršej rozhodovacej činnosti však Európsky súd pre ľudské práva neprikladal rozhodujúci význam
absencii súhlasu, ale opieral sa o myšlienku, že o nútenú prácu pôjde vtedy, ak je práca
vykonávaná proti vôli danej osoby, pričom záväzok vykonávať prácu je nespravodlivý či
vynútený alebo jeho splnenie zakladá zbytočnú tvrdosť. [20]. Ak by teda zamestnávateľ
tým, že by v záujme naplnenia svojej právnej povinnosti týkajúcej sa percentuálneho
zastúpenia žien na riadiacich pozíciách utvoril pre ženu také podmienky, ktoré by ju
doviedli k prijatiu práce (na ktorú sa vzťahujú kvóty), na ktorú by sa táto žena inak sama
neponúkla a jej voľba by tak nereflektovala jej skutočný záujem, mohlo by v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ísť o rozpor so zákazom výkonu nútenej
práce.
Napokon, v prípade, ak by národná legislatíva členských štátov EÚ pristúpila k implementácii zavedených kvót tak, že by zamestnávateľovi umožňovala jednostranným
právnym úkonom, t. j. bez prejavu vôle dotknutej zamestnankyne či v prípade jej nesúhlasu, zaradiť ženu na pracovné miesto, na ktorom je v zmysle povinnosti danej kvótami
zamestnávateľ povinný zabezpečiť ženskú pracovnú silu, išlo by nepochybne o nútenú
300
prácu. [21]. Napriek tomu, že nie je možné vylúčiť, že právne úpravy jednotlivých členských štátov EÚ nezabraňujú tomu, aby zamestnávateľ jednostranne zaradil osobu na
výkon určitej práce, dá sa predpokladať, že dôvodom tohto pracovného zaradenia je
vždy objektívny dôvod, ktorého uplatneniu sa zamestnávateľ, v rámci naplnenia určitého vyššieho cieľa, nemôže vlastným konaním vyhnúť či ho ovplyvniť. [22]. Napĺňanie
kvót stanovených zákonodarcom však predstavuje cieľ, na ktorého splnenie môže zamestnávateľ zvoliť cestu dosiahnutia dohody s niektorou zo svojich terajších zamestnankýň, resp. prijatia novej pracovnej sily. Z tohto dôvodu by bolo neprimerané, ak by si
zamestnávateľ vybral ten postup, ktorý najviac zasahuje do práv a záujmov zamestnancov tým, že ich núti k voľbe toho, čo sami nechcú.
3.2 Kvóty a ich realizácia v praxi
Zavedenie kvót prostredníctvom právnej úpravy je len jedným krokom ku garantovaniu vyššej miery zastúpenia žien. Na to, aby legislatíva skutočne dosiahla svoj cieľ, je
potrebné umožniť jej implementáciu aj prostredníctvom vytvorenia zodpovedajúcich
spoločenských podmienok. Ak tomu tak nebude a konkrétny post nebude môcť byť
z objektívnych dôvodov obsadený ženou, ako naplní členský štát EÚ svoj záväzok vyplývajúci z právneho aktu EÚ ukladajúci mu povinnosť splniť kvótu 40 % zastúpenia žien?
[23].
Táto situácia môže nastať vtedy, ak v danom odbore nie je žiadna odborníčka (ale,
naopak, postačujúce množstvo odborníkov). V tomto prípade nepodrobenie sa požiadavke stanovenej kvótou bude vyplývať nie z ignorácie tejto podmienky konkrétnym
subjektom, ale z pochybenia spoločnosti/štátu ako takých, nakoľko títo nevytvorili prostredie, ktoré by garantovalo možnosť obsadenia danej funkcie osobou ženského pohlavia. Štát tak prostredníctvom svojej legislatívy a/alebo nevhodnej politiky (napríklad
v oblasti školstva alebo podpory mladých absolventov stredných/vysokých škôl) navádza a núti zamestnávateľov k tomu, aby porušovali prípadné v budúcnosti prijaté právne predpisy stanovujúce kvóty pre povinné vysoké percento zastúpenia žien.
Ak, naopak, bude na pracovnom trhu žena, ktorá by po odbornej stránke pracovné
povinnosti spojené s daným postom mohla vykonávať, ale nemá oň záujem, štát by mal
v záujme naplnenia svojho záväzku vyplývajúceho z právneho aktu EÚ stanovujúceho
kvóty pristúpiť k opatreniu, ktoré zabezpečí, že žena túto prácu skutočne vykonávať
bude. Tu sa však už opäť dostávame na šikmú plochu nútenej prác