JÚL
AUGUST
D V O J M E S A Č N Í K K U B Í N S K Y C H K AT O L Í K O V • R O Č N Í K X V I I I
Je
koniec prázdnin a dovoleniek. Žiaci a študenti sa chystajú do školských lavíc, pracujúci
k svojim povinnostiam. Opäť sa začína obdobie našej aktívnej činnosti. Pre niekoho žiadna zmena.
Iní zasa premýšľajú, čo vylepšiť, ako sa zdokonaliť, čo
urobiť ináč. Ako ďalej?
Viac ako inokedy nás trápia živelné pohromy. Ani oheň,
ani voda nemajú s nami zľutovanie. Príroda sa už bráni
ako vie, a my sa nestačíme čudovať, aké premenlivé do-
Ako ďalej?
káže byť počasie, ktoré si rýchlo poradí s „neobmedzeným“ pánom tvorstva, ktorý zabudol byť slušným k prírode a jej darom, prestal si ju vážiť. Ako ďalej?
Svetovú spoločnosť ničia a dehonestujú demoralizujúce
zákony. Cirkev zažíva bolestnú očistnú fázu vo svojom
vnútri. Sme svedkami neschopnosti človeka byť čestným, zodpovedným a spravodlivým v politike, práci,
medziľudských vzťahoch. Ako ďalej?
Máme rozvrátené rodiny, ubolené manželstvá, ktoré sú
neschopné dodržať vzájomnú vernosť, stúpajúci počet
samovrážd, zneužitých i opustených detí. Kde-tu sa
hlási extrémizmus v športe, móde či zábave. Sme otvorení pre pôsobenie zla cez okultizmus, pornografiu, nemorálny život, závislosti. Ako teda ďalej?
Z tohto pekla je len jedna cesta! Sila modlitby. A nie
hocijakej, ale spoločnej. Ak sa chceme zmeniť a pretvoriť na dobrých ľudí, ak chceme byť chránenými
pred vplyvom zla, ak chceme objaviť v sebe aj v iných
dobro a lásku, ku ktorým sme povolaní, začnime sa už
modliť spoločne. Poprime šíriaci sa individualizmus,
ktorý je silou egoizmu, ale smrťou duše. V modlitbe je
pokoj, láska a sila obetovať sa a byť zodpovedným, Božia pomoc i ochrana, schopnosť prekonať pýchu a pokušenia, úcta k stvoreniu i samotnému životu. Takto
poďme ďalej!
Vytvorme modlitbové spoločenstvá predovšetkým
v rodinách, v našich chrámoch pri liturgii či v kruhu
priateľov. Len takto zvíťazíme nad chaosom dneška,
2010
oslobodení od zla, silní vo viere a bohatí v dobrých
skutkoch, ktoré menia túto situáciu.
Stav, v ktorom sa ľudstvo nachádza, je alarmujúci. Kto sa
nebude modliť, duchovne zhynie. Prekonajme ľahostajnosť, ktorá nás robí slabými! Postavme sa proti hriechu
tým najúčinnejším prostriedkom. Nech to bude len desiatok ruženca denne alebo akákoľvek iná kresťanská
modlitba srdca – prinesie ovocie. „A zasa vám hovorím:
Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Lebo
kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam
som ja medzi nimi.“ (Mt 18,19-20) Veď, kde je Pán Ježiš,
tam stráca každé zlo akúkoľvek silu a moc. Ďalej sa len
modlime.
Cyril Hamrák, kaplán
Snímka: Ľudovít Oravec
2
FARSKÝ LIST 04/2010
Ďakujeme sestre Lívii
V poslednú júlovú sobotu sme sa neoficiálne rozlúčili s našou sestrou Líviou. Pri plápolajúcom ohni, radostných spomienkach a kde tu i padajúcej slze... Pán ju posiela na iné
pôsobisko, do Košíc, kde bude slúžiť mladým na sídlisku Lunik IX.
V našej farnosti pôsobila ako veselá, dobrosrdečná, nenápadná sestra. Mohli by sme tu vypisovať, čo všetko robila,
komu pomohla a aj to, že sa jej ťažko odchádzalo...Veď po
troch rokoch si človek nájde veľa priateľov, vybuduje mnoho
vzťahov... A tak cez tieto skromné riadky ti, Lívi, chceme poďakovať, že si bola pre nás povzbudením, darom... Ďakujeme
ti za hodiny náboženstva, za prípravu na sviatosť birmovania
či prvé sväté prijímanie i za stretká a rozhovory, za čas, ktorý
si nám venovala, za to, že vďaka tebe sme mohli spoznať super ľudí... Veselosť a radosť zo života – tie sú znakom srdca,
ktoré veľmi miluje Pána a tie k tebe naozaj patrili.
Na ďalšej ceste ti, Lívi, vyprosujeme veľa milostí a hlavne odvážne srdce plné lásky.
Vďační mladí a spolusestry
Snímky: archív FMA
SÚŤAŽ • O NA J FOTKU LETA !
Milí naši čitatelia. Je tu leto a s tým aj príležitosť niekam konečne vyraziť v kruhu svojej rodiny. Máme pre vás úlohu.
Vyhlasujeme súťaž o najlepšiu letnú fotku.
Podmienka je, aby bola z rodinného výletu alebo dovolenky.
A ešte niečo. Súťažíte o skvelé ceny. Ak teda máte chuť so
svojou rodinou zažiť niečo dobrodružné na vode alebo aj
pod vodou, či dokonca v rozprávke v kúzelnom hrade, tak
neváhajte a celé leto zbierajte tie najlepšie obrázky vašej rodiny pri rôznych letných i výletných radovánkach.
Tešíme sa na vaše nezabudnuteľné fotky, určite nás nesklamete svojou originalitou. Ceny budeme udeľovať po prázdninách v septembri, takže máte dosť času. A ak naozaj chcete
vyhrať, tak čím viacej fotiek pošlete na našu mailovú adresu ([email protected]), alebo vhodíte do schránok farského listu, tým je väčšia šanca na výhru.
redakcia
Po júlových kňazských vysviackach nastali zmeny na
niektorých kaplánskych miestach diecézy. V našej farnosti sme 1. júla privítali p. kaplána Pavla Drdáka,
rodáka z Hubovej, ktorého medzi nami srdečne vítame,
prajeme mu veľa Božieho požehnania a tešíme sa na
jeho pôsobenie v našej farnosti a na ozhovor s ním
v nasledujúcom čísle.
Pred šiestimi rokmi, 19. júla, ukončil svoj pozemský život dlhoročný správca našej farnosti Mons.
Alfonz Letanovský. Spomíname naňho s láskou stále, pretože po tých takmer troch desiatkach rokov,
počas ktorých spravoval našu farnosť, tu zasial nejedno semienko viery, povolania, radosti
i povzbudenia. Odpočinutie večné daj mu, Pane, a svetlo večné nech mu svieti.
FARSKÝ LIST 04/2010
Sviatosťou krstu sme v spoločenstve Cirkvi v mesiacoch
jún a júl privítali:
Branislav Kleň st.
Branislav Kleň ml.
Martin Mareták
Ján Mikulička
Dávid Baláž
Tomáš Zavadan
Jakub Kajan
Andrej Smolka
Branislav Dudáš
Tomáš Chromek
Ema Brunčáková
Nina Nuttová
Dávid Nutta
Dominika Kapinová
Ronald Gajdošík
Róbert Královenský
Damián Kováč
Adrián Ján Chovanec
Matúš Valek
Miroslav Hojo
Roman Úradníček
Sviatosť manželstva prijali:
Adrián Tóth a Marcela Pišojová
Branislav Kleň a Erika Babečková
Jozef Pjontek a Henrieta Kubačková
Branislav Skladaný a Zuzana Buknová
Patrik Solčanský a Anna Karcolová
Radovan Slušňák a Lucia Hubčíková
Peter Tokár a Lucia Hrnčiarová
Juraj Florek a Mária Kokošková
Lukáš Peško a Alžbeta Kramárová
Ondrej Lehotský a Cecília Kočalková
Ľubomír Vraniak a Andrea Dudášová
Branislav Šimák a Michaela Orolimová
Martin Mareták a Martina Hubčíková
Pán si z našich radov povolal:
Milan Kramár
Helena Andrisová
Zuzana Mlynárová
Emil Gazdík
Adam Hábek
Eduard Schelling
Stanislav Tarčák
Anna Popovičová
Ján Halaj
Miloš Novák
Gizela Kovalčíková
Bohoslužobný poriadok
v týždni:
Farský kostol
sv. Kataríny Alexandrijskej
6.00 a 18.00 hod.
(sobota – 6.30 a 18.00 hod.)
(piatok – 18.00 hod.
sv. omša za účasti mládeže)
Kostol Povýšenia sv. Kríža – Brezovec
18.30 hod.
(štvrtok – 17.00 hod. sv. omša
za účasti detí)
(sobota – 7.00 hod., večer nie je)
Filiálny kostol Najsv. Trojice
Vyšný Kubín
Piatok – 17.00 hod.
Nemocnica s poliklinikou
16.00 hod. (utorok, štvrtok)
Adoračná miestnosť je otvorená
každý deň od 7.00 do 19.00 hod.
Bohoslužobný poriadok
v nedeľu:
Farský kostol
sv. Kataríny Alexandrijskej
6.30, 9.00, 11.00, 14.45 hod.
Kostol Povýšenia sv. Kríža – Brezovec
7.45, 10.00, 18.30 hod.
Filiálny kostol Najsv. Trojice
Vyšný Kubín
9.15 hod.
Nemocnica s poliklinikou
16.00 hod.
Príspevky,
námety do FL
zasielajte na e-mail
[email protected]
Úmysly
Apoštolátu modlitby
na august a september
• Aby na príhovor nanebovzatej
Panny Márie mali rekreanti
upretý zrak na nebo a Božie veci.
• Aby sme na príhovor Sedembolestnej Panny Márie, Patrónky
Slovenska, aktívne prispievali
k zachovaniu dedičstva otcov
a k oživeniu praktického života
viery v krajine.
Požehnanie mamičiek
pred pôrodom:
28. augusta 2010 a 25. septembra 2010
po ranných sv. omšiach
Farský kostol sv. Kataríny
Alexandrijskej – 6.30 hod.
Kostol Povýšenia
sv. Kríža – Brezovec – 7.00 hod.
Stránkové dni na Farskom
úrade:
Pondelok – piatok:
8.00 – 12.00 a 13.00 – 15.30 hod.
V súrnom prípade po večerných
bohoslužbách.
V prípade potreby (ku chorým)
volajte katol. kňaza 0915 818 308.
3
OBSAH
Farská matrika . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 3
Úmysly apoštolátu modlitby . . . . . . . . 3
Bohoslužobný poriadok. . . . . . . . . . . . 3
Môj ocinko bol
a je veľkým príkladom . . . . . . . . . . . . . 4
Udalosti v našej farnosti . . . . . . . . . . . 6
Cyklopúť do Levoče. . . . . . . . . . . . 6
„Urobte všetko čo vám povie“ . . . 6
Z Mariánskej hory prišla Mária
až do Kubína. . . . . . . . . . . . . . . . . . 7
Nič nás nebude môcť odlúčiť
od Božej lásky k nám. . . . . . . . . . . 7
Dvadsiatykrát„Doma je doma“. . . 8
Blahoslavení tí,
čo majú priateľov . . . . . . . . . . . . . . 8
Ochrana na cestách . . . . . . . . . . . . 9
Púť do Bobrova . . . . . . . . . . . . . . . 9
2010 – Rok kresťanskej kultúry. . . . . 10
Taizé – spoločenstvo a očakávanie
jari Cirkvi . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 11
eRko – Už 20 rokov Radostnou
cestou svedectva viery kráčame
spolu malí i veľkí . . . . . . . . . . . . . . . . 12
Napísali nám – Jozef Kapina . . . . . . . 13
Saleziánske okienko
Tohoročný „Puťák“
už máme za sebou . . . . . . . . . . . . 14
INÍ? My sme radi s nimi . . . . . . . 15
Na letnom tábore roztápali sneh 15
Žili medzi nami –
sv. Ondrej Corsini. . . . . . . . . . . . . . . . 16
Chodenie s Bohom. . . . . . . . . . . . . . . 17
Zaslúžený titul . . . . . . . . . . . . . . . . . . 17
Recenzie
Lee Strobel – Kauza Kristus . . . . 18
Obrazy starého sveta . . . . . . . . . . 18
Poklad v Hlinených nádobách . . 18
Na aktuálnu tému:
Žijeme svoj život aj pre cirkev? . . . . . 19
Internetové zisky a straty . . . . . . . . . . 19
Detský kútik . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 20
Farský list Vydal: Rímskokatolícky farský úrad
sv. Kataríny Alexandrijskej v Dolnom Kubíne pre
vnútornú potrebu. Cenzor: Prof. Ľubomír Pekarčík,
PhD. Šéfredaktor: Ing. Eva Murínová. Redakčná
rada: Mgr. Cyril Hamrák, Mgr. Pavol Drdák,
Ľudovít Oravec, Mgr. Katarína Ileninová,
PhDr. Zuzana Machajová, Oľga Nemčeková,
Monika Kočalková, Simona Kšenzuláková,
Ing. Pavol Strežo. Imprimatur: Mons. Prof. ThDr.
František Tondra, spišský diecézny biskup, Spišské
Podhradie, 13. 12. 2000 pod č. 161/2000. Registračné
číslo: A-2003/07522 OVVS/MU, 1/2003. Náklad:
800 ks. Uzávierka budúceho dvojčísla je
7. októbra 2010. Svoje príspevky nám môžete
dávať do schránky Farského úradu s označením
„Pre Farský list“ alebo e-mailom na adresu
[email protected] Redakčná rada si
vyhradzuje právo úpravy a krátenia textov.
4
FARSKÝ LIST 04/2010
Môj ocinko bol a je veľ kým príkladom
Dňa 13. júla 2010 sa príbuzní, známi, mnohí kňazi i farníci rozlúčili s Milošom
Novákom, organistom našej farnosti. Dovolíme si pripomenúť vám ho a spomenúť si naňho prostredníctvom slov jeho najbližších rodinných príslušníkov
i spolupracovníkov vo farnosti.
Každý ho poznal z inej stránky, či už z tej
profesionálnej alebo osobnej. Vyštudoval
dve stredné školy (elektrotechnickú a neskôr na konzervatóriu aj dva odbory:
spev a cirkevná hudba). Začal pracovať
v ZUŠ P. M. Bohúňa v D. Kubíne. Popri
učiteľskej praxi vyštudoval hudobnú pedagogiku na VŠMU v B. Bystrici. Rád sa
vzdelával. Veľkú záľubu mal aj v elektronike – pomáhal pri oprave počítačov. Ladil klavíry, viedol zbor, hrával na svadbách
i sprevádzal uvítania na Mestskom
úrade... popri tomto všetkom nikdy nezabúdal na svoju rodinu, o ktorú sa
vzorne staral.
Za štyridsať rokov, ktoré mu Boh doprial
prežiť na tejto zemi, tu vyoral hlbokú
brázdu. A svojím životom i odchodom
z tohto sveta dokázal, že ju oral s vedomím večného života. Jeho odchod nebol
tragédiou, ale oslavou Boha a ďakovaním
za pozemský život.
ného Boha. Pamätám si,ako som sa raz
s ocinkom pohádala, povedala som mu
niekoľko škaredých slov. Keď som sa
k nemu s plačom vrátila a pýtala ho o odpustenie, odvetil mi: „Maruška, aj keby si
ma do konca života nemala rada a nerozprávala sa so mnou, aj tak Ťa nepresta-
Manželka Žofia:
Manžel – slovo, ktoré každému pripomína iné situácie. Mne môj manžel pripomína a bude neustále vlievať do môjho
srdca tie najláskavejšie spomienky. Vždy
som sa tešila, keď sme mali chvíľku pre
seba. Dokázali sme sa rozprávať nekonečné hodiny, vždy ma nežne, nenásilne
povzbudzoval, posilňoval, aby som sa
nikdy nevzdávala a verila v Božiu pomoc.
Neustále som cítila jeho čistú, vernú,
láskyplnú a ochraňujúcu ruku, ktorá zotrváva v mojom srdci. Teším sa na chvíľu,
keď sa opäť stretneme.
Otec – neviem si predstaviť láskavejšieho
a múdrejšieho otca. Od malička som sa
za to modlila a Boh mi to daroval v mojom manželovi a otcovi našich dcér. Myslím, že aj naše deti to tak vnímajú. Všetky
dary, ktoré mal od Boha, neustále rozdával. To bolo jeho šťastím a radosťou. Tým
mi sprítomňoval a bude pripomínať nebo
na zemi.
Často mi počas posledných dní hovoril:
„Nikdy nebuď smutná, neobliekaj sa do
čierneho, usmievaj sa pre deti a ja budem
stále s vami, budem vám pomáhať.“
nem ľúbiť, lebo si moja milovaná dcéra.“
A keď som sa spýtala, či mi odpustí aj
Boh, odpovedal mi: „Keď som ja človek
a nedokážem sa na Teba hnevať, akože by
sa dokázal Boh?“ Tak toto je srdce človeka, ktoré mi každý deň pripomínalo
milosrdné Ježišovo srdce. V podstate
stále pripomína, lebo z môjho srdca ocko
neodíde. Nikdy!
Mária (19):
Miriam (18):
Dlho som rozmýšľala, čo by som vám povedala o ocinkovi, čo ešte neviete ☺. Pre
mňa bol ocko živým obrazom milosrd-
Môj ocinko bol a stále je pre mňa neopísateľne veľkým príkladom, ktorý sa snažím nasledovať. Vždy mi ochotne a s lás-
kou vysvetlil všetko, čo som nechápala,
s radosťou mi pomohol v problémoch.
Jeho veta vždy znela: „Kedykoľvek budeš
čokoľvek potrebovať, nikdy ťa neodmietnem, vždy som tu pre teba.“ Ďakujem
nášmu nebeskému Oteckovi za odovzdanie jeho úžasného daru, ktorý má len
málo rodín v dnešnej uponáhľanej dobe.
Ocko, ktorý mi odovzdával svoje talenty
(„každý chlebík v rukách, ktorý nadobudnete, vám v živote pomôže“), ma učil
správnemu kresťanskému životu a optimizmu aj napriek ťažkým situáciám
(úsmev patrí taktiež k základnej technike
spevu – s úsmevom sa spieva ľahšie a znie
to oveľa krajšie, a keď do toho dáme aj
srdce, bude to výborné – aj vďaka tejto
rade sme spolu s ocinkom a mojou sestrou Maruškou obšťastnili srdcia mnohých hostí, ktorým sme s našou rodinnou
skupinou EFEKT hrávali ☺). V závere by
som chcela napísať jeho radu pre tých,
ktorí stoja pred životným rozhodnutím
svojho povolania: „Dievčatká, vyberte si
také povolanie, za ktoré by ste vy zaplatili, aby ste ho mohli vykonávať. Ak vás
vaša práca bude napĺňať a budete v živote
robiť všetko s LÁSKOU, budete naozaj
šťastné. ☺
Laura (14):
Môjho ocka som mala veľmi rada a bol
pre mňa vždy oporou. Pomáhal mi, poradil a potešil. Vždy si na mňa našiel čas aj
vtedy, keď bol chorý. Lepšieho ocka nikde
nenájdete ☺ !!!
Klaudia (9):
Môj ocko bol veľmi dobrý a ešte stále je.
On mal veľmi rád hudbu, rád s nami chodil do prírody, na výlety. Bol perfektný
hudobník. Vždy som Marušku, Miriam
a ocka v ich hudobnej skupine povzbudzovala. Bol pre mňa vynikajúcim ockom
a verím, že je v našich srdiečkach. Ocko
bol spravodlivý človek a naučil nás byť
spravodlivými. Snažil sa zo všetkých síl
a bojoval, bol veľmi odvážny, statočný.
Musí byť hrdý na svoj výkon. On je v našich dušičkách a je šťastný, že naňho
myslíme.☺
A dodatok od všetkých: Vo všetkých
vlastnostiach nám bol veľkým príkladom
aj napriek jeho neskoršiemu krížu, rakovine. Vďaka nemu sa v našej rodine ešte
viac upevnili vzťahy. Možno zistíme až
neskôr, čo naozaj znamenal tento kríž.
Napriek všetkému sme veľmi vďační za
dar viery, s ktorým sa kríž nesie oveľa
ľahšie.☺
FARSKÝ LIST 04/2010
5
Moje stretnutie
s Milošom
Po rokoch „osamelosti“ vo výkone poslania organistu v Dolnom Kubíne sa mi
začalo blýskať na lepšie časy. V kostole sa
objavil nenápadný, vždy vzorne upravený
mladík, ktorý nesmelo stával pri zábradlí
na chóre farského kostola. Najprv skúmavo, po niekoľkých účastiach na sv.
omši smelšie a smelšie sa zaujímal o hru
na organe. Až raz som mu ponúkol, aby si
zahral a bol som prekvapený. Miloš hral
a dobre hral. Bolo mi jasné, že ...bude organistom. Bolo to dávno, bol som mladý
a roky tiekli ako voda v Orave, niekedy
pomalšie, niekedy búrlivo, povinností
v kostole pribúdalo a dobre mi padlo, keď
ma mal kto pri sv. omši nahradiť.
Čas plynul a Miloš rástol – tak v duchovnej ako aj v odbornej oblasti. Organ mu
prirástol k srdcu. A vzorne si plnil aj
všetky povinnosti organistu. Som mu
vďačný za to, že nikdy neodmietol prosbu
o zastúpenie, ale vždy s úsmevom mojej
žiadosti vyhovel. Patrí mu za to moja
osobná vďaka, ale aj vďaka celého dolnokubínskeho farského spoločenstva.
Pri tejto príležitosti chcem vyjadriť svoj
názor. Nikto nepochopí dušu organistu.
Je v nej utajené veľmi veľa osobných premáhaní, obety a poslušnosti. Táto služba
je však ušľachtilá, je to priama služba
Pánu Bohu a spoločenstvu veriacich.
Spevom, hrou a obetovaním sa. I na úkor
svojich osobných prianí, času v osobnom
voľne, možno aj na úkor vlastnej rodiny,
ale zvuk organa, tajomné vžitie sa do hry,
interpretácia vlastných pocitov i rokmi
nadobudnutej muzikantskej práce a samozrejme pevná viera v Trojjediného
Boha to všetko nahradí.
S Milošom sme mali málo príležitostí na
spoločné konzultácie, ale cítim, že sme si
rozumeli, rozumeli sme si spôsobmi a rečou organa a organistov.
To, že si ho Pán povolal, takého mladého
– nádejného umelca – muzikanta, ma
utvrdzuje v presvedčení, že tam hore Pán
mal „voľné“ miesto organistu, a keďže
tam musí byť dokonalosť a úplná harmónia, som presvedčený, že práve Milošove
„muziky“ zaplnia Nebo jeho melódiou.
Miloš, nech Ti Pán odplatí všetky námahy a obety, ktoré si na tejto pozemskej
púti pre mňa i farnosť vykonal. Tvoje
dielo pokračuje a bude pokračovať v tvojej manželke a deťoch. Kladiem Ti na
hrob, s vďakou i obdivom, symbol orga-
nistu, ružu zvanú organová píšťala, nech
Ti znie v nebeských výšinách po celú
večnosť. R.I.P.
Ján Kapala, organista
Ad maiorem Dei gloriam
Doteraz mám pred očami, akoby to bolo
iba včera: po dolnokubínskom námestí
svojím typickým krokom kráča mladý
muž a len čo vás zbadá, usmeje sa
a zdvihne ruku na pozdrav. Keď príde
bližšie, podáva priateľsky ruku a srdečne
povie: „Servus, už som Ťa dlho nevidel,
ako sa Ti darí... “ a kratší či dlhší rozhovor spontánne plynie. Nakoniec sa rozlúči s prianím všetkého dobrého.
Miloša Nováka som z videnia poznala už
dlhší čas, no bližšie sme sa zoznámili až
začiatkom deväťdesiatych rokov, kedy začala naša spolupráca vo farnosti na poli
liturgickej hudby pri zavádzaní nových
nápevov stálych častí svätej omše a zvlášť
pri spievaní žalmov. S jeho veľkým porozumením sme pripravovali a cvičili
žalmy nielen na nedeľu, ale aj na každý
deň. Bol priekopníkom zavádzania nových omšových spevov a medzispevov
(žalmov) v dolnokubínskej farnosti, spolu
s Jankom Kapalom pred svätými omšami
nacvičovali s veriacimi nové melódie
(Glória, Verím, Svätý, Otče náš, Baránok).V roku 2000 sa k tomu pridala aj
spievaná forma nedeľných vešpier vo
Farskom kostole, ktorá sa rýchlo udomácnila a tešila sa podpore veriacich.
Horlivosť a ochota pomáhať liturgickej
hudbe vo farnosti bola Milošovi úplne
samozrejmá a nepoznala u neho časové
obmedzenia, či už išlo o veriacich, žalmistov, zboristov alebo nádejných mladých organistov. Nezištne pomáhal ako
organista a dirigent aj vo filiálke Vyšný
Kubín a vo farnosti Veličná.
Na jeseň v roku 2007 prijal ponuku pána
dekana viesť spevokol dospelých, ktorým
sa obetavo venoval na nácvikoch každý
týždeň, pri pravidelnom účinkovaní
zboru počas celého roka na svätých omšiach, slávnostiach a obradoch. Osobne si
veľmi rada spomínam na ekumenicky
bohatý rok 2008, ktorý začal v januári nezabudnuteľnou ekumenickou bohoslužbou, kde sa spojili hlasy, ale hlavne srdcia
troch speváckych zborov Katolíckej
a Evanjelickej cirkvi Dolného Kubína
a prispeli svojím darom hudby k realizácii myšlienky jednoty. Miloš všetky nápady týkajúce sa ekumény vždy nadšene
vítal a sám prispieval dobrými impulzami. Spolupráca týchto zborov s výdatnou Milošovou pomocou pokračovala
pôstnym recitálom, ako aj účasťou na festivale v Kraľovanoch a nakoniec adventnou akadémiou vo farnosti Tvrdošín.
Bohu vďaka, je toho skutočne veľa pekného, veselého a dobrého, čo súvisí s Milošom a o čom by sa dalo napísať, a predsa
zostávajú momentky a situácie, kde už
slová akosi nestačia vyjadriť, čo tkvie
v srdciach mnohých, ktorí Miloša poznali... Som presvedčená, že hudbou,
ktorú Miloš miloval, rozdával a ktorou
intenzívne žil, napĺňal to známe „omnia
ad maiorem Dei gloriam“ – všetko na
väčšiu slávu Boha.
V ten deň, 13. júla 2010, sa s Tebou, Miloš, Tvoja úžasná rodina a najbližší, kňazi,
speváci, organisti a všetci prítomní nelúčili, ale sme Ťa odprevadili domov k Otcovi v nádeji, že sa tam stretneme... Veľký
zbor spieval tak nádherne ako doteraz
nikdy – bola to hudba jedného veľkého
srdca ... Ďakujeme Bohu za Teba a Tvoju
vzácnu skladbu Zdravas, Mária.
Katarína Ileninová
Upravila Eva Murínová
Snímky: rodinný archív, Ladislav Pagáčik
6
FARSKÝ LIST 04/2010
UDALOSTI V NAŠEJ FARNOSTI
Cyklopúť do Levoče
Levočský odpust v bazilike minor Navštívenia Panny Márie na Mariánskej
hore je spojený s množstvom pútnikov,
ktorí sem každoročne prichádzajú uctiť
si našu nebeskú matku. Ani my sme
nezostali spať na vavrínoch a 2. júla
sme sa vydali na 125 kilometrovú púť
na bicykloch z Kubína do Levoče.
Pán nám doprial pekné počasie a tak sa
zopár zdatnejších z nášho speváckeho
zboru vydalo na túto dlhú cestu. Každý
ju za niečo obetoval a to nám prinieslo
ovocie. Už len radosť z krásnej prírody
Malatinskej doliny či Čierneho Váhu
nám bola odmenou. Po deväťhodinovom šliapaní sme sa dočkali zaslúženého oddychu v škole bratov minoritov. V sobotu sme po prechádzke
krásnou Levočou vyšli na Mariánsku
horu spolu s ďalšími tisícmi pútnikov.
Boli to však preteky hlavne pre nás
chalanov, lebo hore sa každý rok bojuje
o tie najlepšie miesta na stanovanie.
My sme síce neulovili práve náhornú
plošinu, ale v našom malom stanovom
mestečku sme sa aj na hrboch a jamách
napodiv celkom dobre vyspali. Veď
sme tam neprišli na dovolenku.
Celý večer sme mohli duchovne čerpať
z bohatého programu naplneného omšami, kázňami, možnosťou prijať sviatosť zmierenia či neustálou prítomnosťou Ježiša Krista v Sviatosti Oltárnej,
ktorá bola pre všetky unavené duše
taktiež stále k dispozícii. Okrem omší
program napĺňala aj modlitba ruženca
či via lucis – cesta svetla. Čo nás veľmi
teší je, že sme mohli svojím spevom na
polnočnej svätej omši prispieť do
programu a vytvoriť tak rodinné spoločenstvo všetkých pútnikov na Mariánskej hore.
Po nedeľnej svätej omši s arcibiskupom
Stanislavom Zvolenským, ktorá bola
bodkou za krásnymi zážitkami z odpustovej atmosféry, sme zbalili naše
stany a vstúpili sme do obrovského
hada vytvoreného z davu ľudí, ktorý sa
úzkou cestičkou vracia späť do každodennosti. Náš program ale ešte neskončil. Zavŕšili sme ho večerným koncertom ľudí dobrej vôle na Levočskom
námestí, kde sme videli ozajstné
hviezdy a nielen videli, ale sme sa ich aj
dotkli. Poctivo sme doslova a do pís-
mena naháňali Mekyho Žbirku, kým
podľahol nášmu tlaku a s nacvičeným
úsmevom sa s nami chtiac-nechtiac
odfotil. Potom tak rýchlo zmizol, že
sme mu nestihli ani povedať ďakujeme,
tak aspoň takto: Meky, naozaj ďakujeme. No hlavná vďaka patrí tebe, Otče,
že si nám dal Matku, a nie hocijakú –
Levočskú. Vďaka za mladosť, krásne
zážitky a veľa duchovných milostí,
máme ťa radi. Tak o rok dovidenia.
Martin Farbák
Snímky: Andrej Kuhejda, Samuel Mahút
„Urobte všetko,
čo vám povie...“ (Jn 2, 5)
V duchu tohto citátu zo Svätého Písma
sa niesla celá tohtoročná, už 19. pešia
púť z Muráňa na Mariánsku horu v Levoči. Prejsť pešo 74 km za štyri dni nie
je žiadna hračka, ale aj napriek tomu sa
nás 29. júna zišlo v Muráni okolo 80
z každého kúta Slovenska, dokonca
sme mali jedného účastníka až z Dánska.
Cesta bola dlhá, namáhavá, asi nikto sa
neobišiel bez otlakov na nohách, ale
predsa sme všetci bez strát na životoch
došli na Mariánsku horu. Ale teraz
trošku predbieham... ☺
V stredu ráno sme sa vydali na najdlhšiu trasu celej púte – do Telgártu. Predtým sme sa však zúčastnili na svätej
omši, ktorou sme začínali každý deň,
aby sme sa posilnili na cestu aj po duchovnej stránke. Počas cesty sme utužovali staré priateľstvá, nadväzovali
nové, modlili sme sa, spievali sme, kývali sme oprotiidúcim autám... ☺ Počas druhej prestávky (prvá bola na
obed) sme sa rozdelili do menších skupín po 10 ľudí a spoločne sme uvažovali nad tohtoročnou hlavnou témou.
Vo večerných hodinách sme konečne
došli do Telgártu, kde sme rozložili
svoje stany, zjedli guláš – pripravený
organizátormi, ešte večerná modlitba
a potom prišiel tvrdý spánok.
Ráno sme sa zobudili do krásneho dňa
a ponáhľali sme sa na gréckokatolícku
liturgiu. Po nej sme sa vydali na cestu
do Hranovnice, kde nás už čakali domáci s otvorenými dverami, možnosťou sa osprchovať v rodinách a s vynikajúcou klobásou pre každého. Večer
bola celovečerná adorácia zakončená
osobitným požehnaním.
Ďalším naším cieľom sa stal Spišský
Štvrtok, kde sa každý z nás tešil na výbornú šošovicovú polievku a na naozaj
kvalitný program, na ktorom každý
ukázal, čo dokáže ☺.
Po smiechom naplnenom večere
a krátkej modlitbe sa ešte maľovali zástavy a tvorili sa hymny.
Sobota ráno bola naplnená úsmevom
a radosťou na tvárach pútnikov. Spišský diecézny biskup Mons. František
Tondra nás poctil svojou prítomnosťou
na svätej omši a v homílii nás povzbudzoval, že náš cieľ je blízko. A tak sme
sa vydali na cestu do Levoče, kde sme
šťastne došli. Naša prvá zastávka bola
v kostole sv. Jakuba, kde sme sa Bohu
poďakovali za šťastný príchod. A potom – ide sa na Horu. Spievajúc sme sa
dostali na miesto, kde sme rozostavili
svoje stany a kde sme mali aj večerný
program, ktorý naplnili svedectvá
FARSKÝ LIST 04/2010
7
UDALOSTI V NAŠEJ FARNOSTI
a predstavenie dvoch skupín, ich zástav
a zaspievanie ich hymny.
Polnočnou svätou omšou sme zakončili svoj program a pomaly sme sa začali lúčiť so svojimi novými i starými
priateľmi. No čakal nás ešte jeden
obrad. Cestou sme niesli väčšiu drevenú truhlicu, do ktorej sme hádzali
svoje prosby, svoje ťažkosti i vďaky...Po
polnočnej omši sme ich spálili a symbolicky poslali Bohu.
Aj keď čas rozlúčok bol ťažký, veríme,
že sa stretneme aj o rok. Bože, vďaka Ti
za požehnaný čas prežitý na tejto púti.
Za dolnokubínskych pútnikov
Matica
Z Mariánskej hory
prišla Panna Mária
až do Kubína
Prázdninové leto sme tento rok spolu so
sestrami saleziánkami otvorili púťou
do najstaršieho východoslovenského
pútnického miesta – do Levoče. Cestu
tam sme si oživili túrou v Tatrách a večernou návštevou popradského strediska, odkiaľ sme ráno spolu s Popradčanmi putovali pešo až do Levoče.
Všetku tú námahu a úsilie, ktoré sme
do nášho putovania vložili, sme obetovali za nás, naše rodiny, za tábory a ak-
cie, ktoré v lete pripravujeme a na ktoré
sa chystáme a tiež za ľudí, ktorí boli
v tých dňoch postihnutí záplavami.
Počasie bolo síce celý víkend veľmi premenlivé, no Panna Mária držala nad
nami celý čas svoj ochranný plášť.
Cesta z Mariánskej hory už bola jednoduchšia. Hoci sme boli unavení a nevyspatí, odchádzali sme s vedomím, že
Panna Mária je stále pri nás a že z Levoče pôjde s nami až domov do Kubína, do našich rodín.
-rfsSnímky: archív FMA
Nič nás nebude môcť
odlúčiť od Božej lásky
k nám (Rim 8,39)
Iste mi dáte za pravdu, že v živote ste sa
už stretli so situáciami, obdobiami
a hlavne ľuďmi, ktorí vo vás zanechali
nezabudnuteľné stopy. K takýmto vzácnym ľuďom, ktorí pre naše zborové
spoločenstvo Tintinnabulum urobili
veľa dobrého, patril a patrí pán kaplán
Ľudovít Spuchľák pôsobiaci v našej
farnosti v rokoch 2000 – 2003. Mnohé
rodiny i jednotlivci si dodnes pamätajú
na celoslovenské Taizé stretnutie v máji
2003 s bratom Cyrilom z komunity
Taizé, kedy sa vďaka úžasnej dôvere
a podpore po každej stránke nášho
pána dekana Mons. Alfonza Letanovského a pána kaplána, celé stretnutie
vydarilo a prinieslo hojné Božie požehnanie pre dolnokubínsku farnosť.
Prečo tieto skutočnosti spomínam? Náš
zbor totiž dostal pozvanie od pána kaplána Ľudovíta, aby sa s nami podelil
o radosť zo svojho 10. výročia kňazskej
vysviacky. Slávnostná svätá omša bola
v Katedrálnom chráme sv. Sebastiána
v Bratislave – Rači v sobotu 19. júna t.r.
Pán kaplán ju slávil so svojimi troma
spolubratmi kňazmi a pánom biskupom Mons. Františkom Rábekom, ktorý
v homílii povzbudil a načrtol viaceré
aspekty náročnej pastoračnej služby vo
Vojenskom ordinariáte. V rodinnej atmosfére sa niesli radostné piesne z Taizé
a piesne celého zhromaždenia spolu
s organistom Jankom Kapalom. Po svätej omši priateľské stretnutie pokračovalo agapé, kde sme spoznali veľmi
obetavých, prajných a štedrých ľudí
z jeho prvého pôsobiska v ordinariáte
zo Strednej policajnej školy v Pezinku.
Požehnaný deň, spontánne prijatie, vzájomná radosť zo zvítania sa s pánom
kaplánom Ľudovítom a viacerými našimi externými členmi zboru žijúcimi
v Bratislave, Trnave, ktorí si vždy s nami
radi zaspievajú, bol mimoriadnym darom z neba pre každého z nás.
Ľudovít, ďakujeme Ti, že sme sa opäť
stretli vo veľmi originálnej zostave
a ani čas či vzdialenosť nenarušili naše
priateľské vzťahy. Nech tvoja radosť
a vďačnosť Bohu za svoje povolanie so
všetkým krásnym a ťažkým, čo prichádza, pretrvá a prehĺbi Tvoj pokoj
v srdci.
Za zbor Katarína Ileninová
Snímka: archív zboru
8
FARSKÝ LIST 04/2010
UDALOSTI V NAŠEJ FARNOSTI
Dvadsiatykrát
„Doma je doma“
Kde bolo tam bolo, bolo raz Námestovo a v tomto meste za siedmimi horami a siedmimi dolami sa už dvadsiatykrát uskutočnil hudobný festival
Verím Pane. Áno, znie to až rozprávkovo. Festival už prestal byť násťročným tínedžerom, dozrel a stal sa z neho
dospelák s dvomi krížikmi.
Festival sa na päť dní (21. 7.– 25. 7.) stal
domovom pre mnohých mladých, ktorí
prišli do Námestova upevniť svoje
priateľstvá, povzbudiť sa vo viere či relaxovať pri gospelovej hudbe, ktorá
každoročne naberá na kvalite.
Čím bol tento ročník výnimočný? Kto
čakal obrovské ohňostroje a veľké prekvapenia, ostal asi sklamaný. Nás však
festival nesklamal – vytvoril rodinnú
atmosféru, z ktorej bolo cítiť hlavné
heslo „Doma je doma“. A ako doma
sme sa cítili aj my – mládežnícky zbor,
ktorý priložil ruku k dielu a pomáhal
svojou službou v škole, kde boli ubytovaní lektori dielní.
Svoje talenty a dary sme si nezakopali
do zeme, ale snažili sme sa ich rozvíjať
na všakovakých workshopoch. Od scénického tanca s mučiteľom Paľom (pre
nezúčastnených: náročný lektor vyžadujúci maximálne nasadenie a presnosť) až po značku kvality Hanu v dramatickej dielni, sme tvrdo, ale o to
viac neochvejne nacvičovali predstavenia, ktoré boli súčasťou veľkej prehliadky dielní v sobotu poobede. Nie-
koľkonásobné „stendingovejšn“ publika
potvrdilo, že vynaložené úsilie prinieslo ovocie (v jednom prípade dokonca gumených medvedíkov ☺).
Práca v dielňach skončila a začala sa tá
pravá festivalová nálada, tento rok špeciálna, lebo bola sprevádzaná strachom
z neustále hroziaceho dažďa. Ale Pánbožko rozoznal svoju akciu a nenechal
nás veľmi zmoknúť, len tak trošku, aby
sme šetrili vodu v sprchách.
Už tradičná prehliadka priehradného
múru spestrila náš nedeľňajší program,
takže môžeme potvrdiť, je pevný a zatiaľ sa nemáme čoho báť ☺.
Kopec zábavy, smiechu a radosti potvrdili, že na Verím Pane ide o stretnutia,
ktoré prinášajú potešenie do srdca mladých. Nejde o megakoncerty či atrakcie,
ktoré vyrážajú dych, ale o spoločné
chvíle, ktoré sú na nezaplatenie. ☺
buba • Snímka: -ka-
Blahoslavení tí,
čo majú priateľov
Keď sa prázdniny prehupli do svojej
druhej polovice, rozhodli sa členovia
mládežníckeho zboru zbaliť si svoje
batohy a hor´ sa do Tatier za ďalším
letným dobrodružstvom! Vyzbrojení
vysokohorskou obuvou a dobrou náladou sme za mohutných fanfár (trošku
preháňam ☺) vo štvrtok 5. augusta odchádzali zdolávať nekonečne nádherné
veľhory Slovenska.
Svoje stany sme rozložili v základnom
tábore, ktorý mal byť štartovným mies-
tom pre naše „kondične náročné“ túry.
Ale kdeže ☺ ! Žiadne stany a otravné
mravce, ale veľmi príjemná Paťka, ktorá
nás privítala v jej príjemnom súkromnom ubytovaní.
Obklopení nádherou Božieho stvorenia sme tento rok zvolili ako tému Ježišovu reč na vrchu z evanjelia podľa
Matúša – blahoslavenstvá. Každý z nás
mal možnosť počas spoločne strávených dní uvedomiť si to správne a hlboké posolstvo, ktoré sa v nich skrýva.
Pán Ježiš nám ich zanechal ako „návod
na nebo už tu na Zemi“. Ako šablónu,
ktorá nám pomôže na ceste k nášmu
Nebeskému Otcovi. A myslím, že sme
sa všetci bez výnimky, ktorá by potvrdzovala pravidlo, dostali k ich podstate.
Práve preto bola táto chata plná dobrosrdečnosti, z každého vyžarovala
ochota rozdať sa pre druhých, ktorá napokon prinášala radosť a dobrý pocit
do každého jedného srdca.
Pán nám požehnal počasie, a tak sme
mohli stráviť dva dni aj na túrach,
uprostred hôr, v ktorých má človek
možnosť uvedomiť si tú nesmiernu Božiu veľkosť, akou dokázal stvoriť také
nádherné veci.
Čo by to však bola za mládežnícku
chatu bez smiechu? A bolo ho požeh-
nane ☺. Prvý večer sa niesol v duchu
„vysokokvalifikovanej“
dramatickej
improvizácie, ktorá spôsobovala svalovicu našich tvárových mimických svalov. Druhý večer sme spoločne „privítali“ nových členov hrami, ktoré boli
mierne neočakávaného charakteru ☺,
ale odteraz sú už právoplatnými
členmi.
Možno si ešte pamätáte na chatu, na
ktorej sme zaviedli varenie členmi
zboru. Tak musím povedať, že sme sa
naozaj zdokonalili. „Takto dobre sa nemám ani doma,“ tento výrok to potvrdzuje (upozorňujem, že bol povedaný
FARSKÝ LIST 04/2010
9
UDALOSTI V NAŠEJ FARNOSTI
pod vplyvom dobrého jedla, takže,
drahé mamičky, neberte to osobne ☺).
Prešli 4 dni a my sme museli odísť domov. Nechcelo sa nám, ale šli sme. Dúfam, že v každom zostal aspoň kúsoček
z toho, čo zažil a počul a nenechá si ho
pre seba, ale bude svojím životom svedčiť o Božej prítomnosti v jeho srdci.
Tak nám Pán, Boh pomáhaj! ☺
buba • Snímka: -ka-
Ochrana na cestách
Každý človek má rád istotu. Zvlášť pre
veriacich ľudí by malo byť požehnanie
vozidiel touto istotou. Či už pomocou
vozidla vykonávajú svoju každodennú
prácu, alebo len občas ho používajú pri
svojich dovolenkových cestách. Tým že
si dajú požehnať svojho „tátoša“, neklamne vyjadria svoju vieru v Božiu
ochranu.
Aj v našej farnosti sa dňa 25. júla 2010,
na sviatok sv. Krištofa, patróna cestujúcich, uskutočnilo požehnávanie vozidiel. Nás len môže tešiť, že záujem
o toto požehnanie stúpa. Veď pri dopoludňajších nedeľných sv. omšiach vo
farskom kostole sv.Kataríny, ako aj vo
filiálnom kostole Povýšenia Sv.Kríža,
bolo pokropených svätenou vodou
viac ako sto vozidiel. Záleží však i na
nás samotných, či bude automobil
dobrý a spoľahlivý spoločník. Preto si
musíme vziať k srdcu a nezabudnúť na
slová požehnania : „Požehnaj, Pane,
tieto vozidlá a ochraňuj od nešťastia
a škody všetkých, čo ich budú používať
vo svojom povolaní alebo vo svojom
voľnom čase. Daj, aby sme mali na cestách stále vedomie zodpovednosti, boli
ohľaduplní a pripravení pomáhať“.
Ak budeme na tieto slová pamätať pri
svojich cestách, určite bude oveľa viac
šťastných návratov.
Ľudovít Oravec
Snímka: autor
Púť do Bobrova
Sviatok Nanebovzatia Panny Márie,
ktorý slávime15. augusta, je zo všetkých
mariánskych sviatkov najstarší. V roku
1950, 1. novembra, vyhlásil pápež Pius
XII. Nanebovzatie Panny Márie ako tajomstvo, v ktoré máme veriť. Ale tajomstvom je aj miesto a čas smrti
Panny Márie. Podľa tradície by to malo
byť mesto Efez, kde pôsobil aj sv.Ján.
Apoštol, ktorému Kristus na kríži zveril svoju matku. Zo zápiskov sv. Jána
Damascénskeho sa dozvedáme, že jeruzalemský biskup, sv. Juvenal, na chalcedónskom koncile oznámil cisárovi
Marciánovi, ktorý si prial vlastniť telo
Božej matky, že Mária zomrela v prítomnosti apoštolov. Keď však neskôr,
na žiadosť sv. Tomáša, otvorili jej hrob,
zistili, že je prázdny. Na základe toho
apoštoli dospeli k presvedčeniu, že jej
telo bolo vzaté do neba.
Iná tradícia spomína, že Mária zomrela
vo veku sedemdesiatdva rokov. Niektorí pochybovali, že zomrela, keďže nemala dedičný hriech. Ale zomrel aj
Kristus, ktorý bol bez hriechu a teda
niet dôvodu pochybovať o Máriinej
smrti.
Nanebovzatie Panny Márie má pre nás
veriacich veľký význam. Upevňuje
v nás nádej, že aj naše telá budú raz
vzkriesené. Nebeská Matka nám vyprosuje mnoho milostí, aby sme prijali
pozvanie jej syna Ježiša Krista, ktorý
každému z nás pripravil v nebi miesto.
V hornooravskej obci Bobrov sa nachádza Kalvária Nanebovzatej Panny Márie. Na tento sviatok sa koná odpustová
slávnosť, ktorej predchádza pohreb (zosnutie) Panny Márie deň pred odpustom. Boli sme plní očakávania, ako to
tam prebieha a tak sme sa v sobotu
14. augusta zúčastnili tejto slávnosti.
Samotný program začal Korunkou
k Božiemu milosrdenstvu o 15. hod. Vo
farskom kostole bola vystavená truhla
so sochou Panny Márie a účastníci
púte postupne prichádzali a s úctou
pozdravili Božiu Matku. Na rad prišlo
Mariánske večeradlo a o 17. hod začal
hlavný program – Krížová cesta na
Kalváriu. Miništranti s mariánskymi
zástavami, sviecami a krížom, dievčatá
v snehobielych šatách s kvetinami, za
nimi mládenci v modrých uniformách,
ktorí niesli truhlu s Pannou Máriou.
Ďalšou časťou sprievodu bolo duchovenstvo, miestny farár s hosťami, po
nich my, ostatní veriaci. Kráčali sme
krásnou lipovou alejou a rozjímali nad
jednotlivými zastaveniami krížovej
cesty. Tak sme prišli na vrchol kalvárie,
kde sa konala svätá omša. Po nej sa konal obrad uloženia Panny Márie do
hrobu. Na tejto kalvárii je hrob Panny
Márie umiestnený v peknej kaplnke,
zasvätenej Nanebovzatej Panne Márii.
A ešte niečo o histórii bobrovskej kalvárie. V roku 1836 začal Andrej Kompanik, pláteník a kurátor kostola, stavať
na vŕšku za kostolom kaplnku Nanebovzatej Panne Márii. Kaplnka bola
posvätená 4. mája 1837. V roku 1889
zasiahol kaplnku blesk a búrka ju úplne
zničila. V roku 1890, za pôsobenia farára Pavla Starinského, sa na lúke za
kostolom začalo s výstavbou kapličiek.
Bolo postavených 14 kapličiek a na
mieste pôvodnej kaplnky bola postavená nová. Dňa 15. augusta 1894 Štefan
Koštialik, spišský kanonik a rodák
z Bobrova, túto kaplnku vysvätil. Od
tejto doby sa bobrovská kalvária Nanebovzatej Panny Márie stala pútnickým
miestom. Každý rok,15. augusta alebo
prislúchajúcu nedeľu, sa koná procesia
i odpustová slávnosť. V podvečer pred
týmto sviatkom prebieha symbolický
pohreb Panny Márie.
Všetci, čo sme sa zúčastnili tejto púte,
sme prežili nevšedný zážitok. Žiadne
okázalé gestá, všetko prebiehalo v pokoji a pokore, tak ako žila i Božia
Matka, Panna Mária. Každý mal
priestor a čas zamyslieť sa nad sebou,
prehodnotiť svoj život. Naozaj super.
zostavil Ľudovít Oravec
Snímka: autor
10
FARSKÝ LIST 04/2010
2010 – Rok kresťanskej kultúry
V zmysle (vo Farskom liste už uverejneného) článku sa v svojom nasledovnom príspevku pozastavím nad potrebou a liečivou silou kultúry
v akomkoľvek spoločenstve ľudí.
Kultúra motivuje
Každý človek cestu životom prežíva
inak. Jeden sa trápi a kráča ako vysokohorský nosič s preťažkým bremenom na pleciach. Iný si bezbreho užíva
z nazhromaždených hmotných statkov a jeho možnosti mu poskytujú
komfortné prežívanie života. Kultúra
je však nesmierne dôležitá pre oboch,
lebo nastavuje zrkadlo realite a disponuje zázračnou schopnosťou posúvať
ohnisko pohľadu jednotlivca na prežívanú prítomnosť. Vo svojej hojivej
podstate človeka nabáda, v horšom
prípade zamyslieť sa, v lepšom prípade začať svoj život smerovať k napĺňaniu potrieb iných, k pomoci slabým
a strádajúcim a k jemno hmotnému
prežívaniu reality.
Kultúra posilňuje
Pridruženým, ale nezanedbateľným
efektom pôsobenia kultúry na človeka je jeho postupne zvýšená mentálna stabilita a v neposlednom rade
i posilnenie spolupatričnosti a záujmu o osudy iných ľudí. Pôsobenie
kultúry je v každom ohľade blahodarné a očistné. Hľadanie harmónie,
vnútorného pokoja a šťastia – to sú
životné ciele uvedomelého človeka.
A presne to ponúka a prináša kultúra.
Nie je to zvláštne a nádherné zároveň?
Kultúra potešuje
Kultúra vo všeobecnosti prispieva
k vytváraniu a posilňovaniu sociálneho a spoločenského komfortu obyvateľstva a tvorí nezastupiteľnú funkciu v oblasti regenerácie duševných
síl. V tejto súvislosti však treba podotknúť, že k dôležitým podmienkam
pôsobenia kultúry patrí aj dôstojné
prostredie, v ktorom vplyv kultúry na
jej prijímateľa pôsobí. Z tohto pohľadu sa miesta, ktoré si za najvyšší
cieľ stavajú poskytovanie reštauračných služieb a pridruženú ponuku
kultúry vnímajú iba ako prostriedok
na zvýšenie návštevnosti zariadenia,
vyčleňujú z prostredia „šíriteľov kultúry“ a z dlhodobého hľadiska viac
celému procesu škodia, než napomáhajú.
Kultúra vychováva
O pôsobení umenia na mladého človeka sa už popísalo veľa strán odborných textov. Je isté, že mladí ľudia
majú mať možnosť navštevovať kultúrne podujatia, ktoré budú pozitívne
ovplyvňovať ich smerovanie v neskoršej budúcnosti. A to je jednou
z úloh pracovníkov v oblasti kultúry
každého mesta, ale aj celého spektra
neziskových organizácií a občianskych združení, aby spoločne vytvorili dostatok možností pre „našu budúcnosť sediacu v školských laviciach“
s ohľadom na ich vek a učebné školské osnovy.
Kultúra nabáda
Kde nie je kultúra, tam obyčajne
chýba aj kultúrnosť. Platí to aj naopak,
ale naozaj dôležité v tomto ohľade je
postupné nastavenie latky v oblasti
ponuky určitých druhov kultúry
(žánrových a kvalitatívnych) dostatočne vysoko. Od určitého momentu
si totiž človek začína sám hľadať v oblasti kultúry to, čo je pre neho tým
správnym „sústom“ a naopak, cíti sa
zle tam, kde je kultúrnosť prostredia
nízka. A to je stupeň vedomia, o ktorý
sa musíme spoločne usilovať aj v našom meste.
Prajem všetkým čitateľom Farského
listu, aby pri hľadaní vhodného kultúrno-spoločenského podujatia v našom meste zohľadňovali aj dôstojnosť
prostredia. Aby počúvali svoj vnútorný hlas pri výbere žánru a vhodného typu podujatia. Aby sa pôsobeniu ozdravných procesov šírených
prostredníctvom umenia dokázali
otvoriť a načerpali tak dostatok vnútorného pokoja a radosti. Veď na to,
aby sme mohli odovzdávať – potrebujeme najskôr prijímať.
Ing. Patrik Bartoška, PhD.
vedúci oddelenia kultúry MsÚ
Snímka: Ladislav Pagáčik
FARSKÝ LIST 04/2010
11
Taizé – spoločenstvo a očakávanie jari Cirkvi
V sobotu 14. augusta 2010 si komunita bratov v Taizé pripomenula dvojité výročie: sedemdesiate výročie založenia komunity – 20. augusta 1940 brat Roger,
vtedy celkom sám, prišiel na kopec francúzskej dedinky Taizé a päť rokov, ako
bol brat Roger počas večernej modlitby zavraždený (16. augusta 2005)
Brat Roger z Taizé
(12. máj 1915 – 16. august 2005)
Všetko sa začalo vo veľkej samote počas
augusta 1940, keď brat Roger vo veku 25
rokov opustil svoje rodné Švajčiarsko, aby
žil vo Francúzsku, krajine svojej matky.
Už niekoľko rokov nosil v sebe povolanie
založiť komunitu, kde by sa každý deň
konkretizovalo zmierenie medzi kres-
ťanmi, kde by sa „dobrota srdca prežívala
veľmi konkrétne a láska bola srdcom
všetkého“. Toto dielo túžil uskutočniť vo
vtedajšej ťažkej situácii, a tak sa uprostred
zúriacej druhej svetovej vojny usadil
v malej dedinke Taizé, kde začal ukrývať
utečencov. Po vojne sa k nemu pridali
ďalší a na Veľkú noc v roku 1949 sa prvých sedem bratov zaviazalo po celý život
žiť v celibáte, spoločenstve a veľkej jednoduchosti. V zime 1952 – 1953 napísal zakladateľ komunity „Regulu Taizé“, ktorou
svojim bratom vyjadruje „to podstatné
pre spoločný život“.
Počnúc päťdesiatymi rokmi niektorí bratia odišli do oblastí postihnutých biedou,
aby žili s tými, čo trpia. Koncom päťdesiatych rokov začal značne stúpať počet
mladých prichádzajúcich do Taizé. Od
roku 1962 komunita posielala bratov
a mladých do krajín strednej a východnej
Európy. V rokoch 1962 – 1989 sám brat
Roger navštívil väčšinu stredo a východoeurópskych krajín, aj vtedajšie Československo. Zúčastňoval sa na povolených
stretnutiach (pod policajným dohľadom),
inokedy to boli prosté návštevy bez povolenia hovoriť na verejnosti. „Budem
spolu s vami v tichosti“, hovoril kresťanom týchto krajín.
Komunita z Taizé dnes zoskupuje sto
bratov – katolíkov i protestantov rozličných vierovyznaní, pochádzajúcich z viac
ako 25-tich národov. Už samotnou exis-
tenciou je komunita konkrétnym znakom zmierenia medzi rozdelenými kresťanmi a národmi. V jednej zo svojich
posledných kníh brat Roger opisuje svoju
ekumenickú cestu: „...poznačený svedectvom života starej mamy som objavil svoju
vlastnú identitu kresťana v tom, že som
v sebe zmieril vieru svojich koreňov s tajomstvom katolíckej viery bez prerušenia
spoločenstva s kýmkoľvek.“
Bratia neprijímajú žiadne dary, dokonca
ani svoje osobné dedičstvá, ale darúvajú
ich tým najchudobnejším. Živia sa prácou svojich rúk a delia sa s ostatnými.
Malé bratstvá („fraternity“) sa v súčasnosti nachádzajú uprostred biednych
štvrtí v Ázii, Afrike, Severnej a Južnej
Amerike. Bratia tam chcú zdieľať životné
podmienky ľudí tým, že sa usilujú byť
s láskou prítomní pri tých najúbohejších,
pri deťoch ulice, väzňoch či umierajúcich, i tých, ktorých v najhlbšom vnútri
bolestne zasiahli narušené vzťahy a ľudská osamelosť.
Dnes, týždeň čo týždeň, po celý rok prichádzajú do Taizé mladí z celého sveta,
aby sa zúčastnili na stretnutiach. Chcú objaviť zmysel svojho života a pripravujú sa
prevziať zodpovednosť tam, kde žijú. Do
Taizé prichádzajú aj zodpovední cirkví,
a tak komunita privítala aj pápeža Jána
Pavla II., troch arcibiskupov z Canterbury,
pravoslávnych metropolitov, štrnásť švédskych luteránskych biskupov a mnoho
kňazov a pastorov z celého sveta.
Aby komunita z Taizé pomohla mladým
generáciám, organizuje „Púť dôvery na
zemi“. Spomenutá púť ich pobáda, aby
boli nositeľmi pokoja, zmierenia a dôvery vo svojich mestách, univerzitách,
pracoviskách a farnostiach, a to v spoločenstve so všetkými generáciami.
Jednou etapou „Púte“ je päťdňové európske stretnutie, na ktorom sa koncom každého roka zhromaždí niekoľko desiatok
tisíc mladých v jednej z európskych metropol.
Pri príležitosti európskeho stretnutia
uverejňoval brat Roger každý rok „List
z Taizé“, ktorý je prekladaný do viac než
päťdesiatich jazykov. Neskôr sa k listu
mladí vracajú a premýšľajú nad ním po
celý rok, či už doma alebo v Taizé.
Slovo Taizé dnes na celom svete vzbudzuje predstavu pokoja, zmierenia, spo-
ločenstva a očakávania jari Cirkvi, tak
ako to vyjadril brat Roger: „Keď Cirkev
počúva, uzdravuje a uzmieruje, stáva sa
tým najjasnejším, čo v sebe nosí: čírym odrazom lásky.“
Počas večernej modlitby v utorok 16. augusta 2005 uprostred davu obklopujúceho komunitu v Chráme zmierenia,
brata Rogera zavraždili. Pohreb brata Rogera sa uskutočnil v utorok 23. augusta
2005. V roku 1998 brat Roger určil brata
Aloisa za svojho nástupcu, ktorý po jeho
smrti prevezme zodpovednosť za Komunitu. Brat Alois ihneď vstúpil do svojho
úradu služobníka spoločenstva v srdci
komunity.
Brat Alois – nový prior Taizé
Brat Alois sa narodil 11. júna 1954 v Bavorsku a vyrastal v Stuttgarte. Pôvodom
je Nemec, no v roku 1984 prijal francúzske občianstvo. Je katolík. Jeho rodičia sa
narodili a vyrastali v bývalom Československu. Ako mladý niekoľkokrát navštívil
Taizé, potom tu strávil dlhé mesiace ako
dobrovoľník a pomáhal pri stretnutiach
mladých. V roku 1974 prijal modlitebné
rúcho komunity. Odvtedy žije v Taizé.
Najskôr ako dobrovoľník, neskôr ako brat
veľa ráz navštívil krajiny strednej a východnej Európy, aby povzbudil tamojších
kresťanov ešte v totalitných časoch.V posledných rokoch brat Alois koordinoval
organizovanie medzinárodných stretnutí
v Taizé a tiež európskych stretnutí.
Podľa www.taize.fr
spracovala Katarína Ileninová
12
FARSKÝ LIST 04/2010
Už 20 rokov Radostnou cestou svedectva viery
kráčame spolu malí i veľkí
V eRku je pred nami velikánska slávnostná udalosť – dvadsiate narodeniny
eRka. V r. 2010, konkrétne 4.–5. septembra sa v Ružomberku uskutoční celoslovenský snem, na ktorom toto výročie oslávime. Dvadsať rokov je naozaj veľká
príležitosť obzrieť sa trochu späť.
eRko – Hnutie kresťanských spoločenstiev detí je detská organizácia s celoslovenskou pôsobnosťou. Mladí dobrovoľníci z viac ako 250 obcí sa vo svojom
voľnom čase pravidelne venujú deťom.
Prežívajú s nimi radosti a starosti všedných dní na stretkách, výletoch, táboroch a iných podujatiach aj systematicky počas celého roka, často až do
dosiahnutia mládežníckeho veku. Za 20
rokov od vzniku pracovali s deťmi niekoľké generácie vedúcich. V čase vzniku
malo eRko 15 OC a približne 1000 členov. V súčasnosti je jednou z najväčších
detských organizácii na Slovensku
(združuje viac ako 8000 členov).
Oficiálny vznik eRka sa datuje na
3. 10. 1990, kedy zaregistrovali naše Stanovy na Ministerstve vnútra SR. Práca
s deťmi podobná dnešnému eRku začala už v roku 1973 na základe potreby
pomôcť pri výchove detí v kresťanských
rodinách. Podnecovateľom k laickému
apoštolátu detí bol Evžen Valovič (dnes
čestný predseda eRka), ktorý oslovoval
pre prácu s deťmi najmä mladých vysokoškolákov. V čase totalitného režimu
bola činnosť vykonávaná tajne s duchovnou starostlivosťou otca biskupa
Korca. Mladí sa stretávali s deťmi v rodinách a na výletoch. Spolupracovali
spolu skupinky rodín, mládežníkov
a detí. Po novembrových udalostiach
v r. 1989 vznikla medzi nimi myšlienka
založiť samostatné organizácie. Prvé
vzniklo Hnutie kresťanských rodín, kde
pracovala komisia pre výchovu detí
(budúce eRko). Na celoslovenskej rade
22. 9. 1990 mladí, ktorí pracovali s deťmi,
spísali stanovy samostatnej organizácie
Hnutie kresťanských spoločenstiev detí.
Od decembra roku 1990 začali používať
názov eRko. Prvým predsedom sa stal
Marián (Maroš) Čaučík a dnes je v poradí druhým predsedom Juraj (Ďury)
Králik.
Po vzniku eRka sme si oficiálne zvolili
aj našich patrónov – vtedy Blahoslavených Košických mučeníkov Štefana,
Melichara a Marka. Vybrali sme si ich
preto, lebo sme k nim nadobudli osobit-
nejší vzťah na jar 1990, kedy sme usporiadali celoslovenskú hru pre deti
o troch košických mučeníkoch STROM
VIERY. Pri príležitosti ich svätorečenia
v roku 1995 sme usporiadali k ich úcte
podobnú celoslovenskú hru pre deti
CESTA RADOSTI.
Rast organizácie si vyžiadal zmenu organizačnej štruktúry. Od r. 1998 základnou organizačnou jednotkou je oblastné
centrum (OC), ktoré združuje detské
spoločenstvá v istom regióne. Oblastné
centrá sme rozdelili do päť územných
rád (ÚR), z ktorých sú volení členovia
do najvyššieho rozhodovacieho orgánu,
ktorým je Celoslovenská rada (CSR). Je
zložená z predsedu hnutia a 25 zástupcov územných rád. Medzi jej zasadnutiami ju zastupuje Predsedníctvo. Tvorí
ho okrem 5 členov CSR za jednotlivé
ÚR, predseda hnutia a poverený člen za
sekretariát.
V priebehu rokov sme si vytvorili
vlastný systém vzdelávania a neustále
ho rozvíjame. Od roku 1991 vychádza
pre vedúcich eRka metodický časopis,
metodické materiály a príručky. V roku
1992 sme zaviedli systém ročných tém
– vlastná metodika a námety na stretnutia primerané veku jednotlivých členov. Neskôr sme začali realizovať aj väčšie aktivity pre deti, napr. kampaň Vypni
telku, zapni seba, Detský čin pomoci
a celoslovenské stretnutie koledníkov –
Misijná púť detí. Na celoslovenskej
úrovni je asi najznámejšia DOBRÁ NOVINA – koledovanie detí vo vianočnom
období spojené so zbierkou pre potreby
núdznych v rozvojových krajinách.
V roku 2002 eRko prvykrát vyslalo dob-
rovoľníkov na niekoľkomesačnú dobrovoľnícku službu do projektov v Afrike.
Pre deti od 6–10 rokov vydáva eRko časopis REBRÍK, rôzne publikácie pre deti
ako TIK TAK blok, deviatniky, krížové
cesty a pod.
Najhlavnejším cieľom eRka je pomáhať
pri výchove a neformálnom vzdelávaní
detí a mladých ľudí na zrelé kresťanské
osobnosti podieľajúce sa na rozvoji spoločnosti, v ktorej žijú. Poslanie eRka sa
uskutočňuje cez osobný príklad mladých dobrovoľníkov, ktorí prežívajú
spolu s deťmi život v spoločenstve. Základné hodnoty, z ktorých vychádzame,
uplatňujeme v živote cez Štýl MÁM
RÁD (podrobnejšie možno nabudúce).
Na tomto mieste nám nedá nespomenúť
na ľudí, vďaka ktorým začalo eRko žiť
v dolnokubínskej farnosti (patriacej do
OC Dolný Kubín a ÚR Spiš). V prvom
rade je to vtedajší správca farnosti
Mons. Alfonz Letanovský, zakladajúci
členovia Aďka Mikulášová rod. Mužlaiová, Maroš Strážovský, Dominik Solár,
Bernadeta Solárová a ich pokračovatelia Silvia Pisarčíková, Anka Hofericová
rod. Strážovská, Marek Hoferica, Danka
Chlupová rod. Adamusová, Monika
Olerínyová, Silvia Ťapajnová, Peter
Strežo, Michal Bystriansky, Lenka Drapáčová, Blanka Jamrichová rod. Borončová a mnohí ďalší. Ak sme na niekoho
zabudli, alebo o niekom nevieme, odpusťte a ozvite sa na mail erkodk@
gmail.com, radi by sme o vás vedeli, kde
vás zaviali vaše kroky.
Nechceme však a ani nemôžeme zabudnúť na niekoľko desiatok detí, ktoré sa
stretávali a dodnes stretávajú na
stretkách, rôznych eRkárskych akciách
a táboroch, a bez ktorých by to všetko
nemalo zmysel. Vďaka za spoločné
chvíle, zážitky, priateľstvá... Sme naozaj
vďační Pánu Bohu za celé toto ohromné
dielo eRka i za ľudí, ktorí ho tvorili
a tvoria.
Nuž a želáme si aspoň ešte ďalších 20
rokov. Všetko naj... milé naše eRko!
Ďalší prehľad o tom, ako žilo eRko v minulosti a ako žije dnes získate aj na
www.erko.sk
Za eRkárov a eRkárikov
Renata Jedláková, vedúca OC Dolný Kubín
Snímka: www.erko.sk
FARSKÝ LIST 04/2010
13
NAPÍSALI NÁM
Jozef Kapina: „Vďačnosť, vernosť a vytrvalosť v dobrom...“
Pozdravujem... vás, píše k vám jeden z vás. ☺ Som Jozef Kapina, kňaz Rímskej Cirkvi a syn rodičov Jozefa a Márie, rodenej Kočalkovej. Zámerne hneď
začínam zmienkou o kňazstve a rodičoch. Pretože, ako oni, tak aj život „se
vším všudy“, sú pre mňa nezaslúženým darom. A práve o tomto dare, jeho
hodnote a o vďačnosti zaň chce byť týchto pár riadkov.
Narodil som sa pred tridsiatimišiestimi rokmi ako prvý zo šiestich detí.
Detstvo som prežil zväčša v Malatinej, odkiaľ pochádzajú obaja moji rodičia. Som nesmierne vďačný za tieto
roky, pre mňa tak veľmi obohacujúce.
Veď už len samotné prostredie či
obyčajná prítomnosť mojich drahých
a srdcom múdrych starých rodičov
mi umožnili doslova nasávať z bohatstva dobrých vzťahov, lásky a usilovnosti v práci, ale aj z intenzívnej
krásy a vône našej oravskej prírody.
Pred nástupom do základnej školy
sme sa presťahovali do Dolného Kubína. Tieto roky môjho života boli vo
veľkej miere poznačené jednoduchým a nenásilným sprostredkovaním viery, predovšetkým prostredníctvom kňazov pôsobiacich vo
farnosti. Za všetkých spomínam pána
dekana Mons. Alfonza Letanovského.
Pre kňazstvo a ku kňazstvu mi veľmi
pomohli, najmä počas rozhodovania
sa preň, vdp. Ján Garaj a Milan Pisarčík. Práve s nimi som strávil mnohé
hodiny šľapaním do pedálov bicykla
a debatovaním na tému kňazstva.
Dalo by sa povedať, že s rastúcimi
odbicyklovanými kilometrami ma
stále viac a hlbšie priťahovalo a pútalo k sebe to jedinečné radostné
evanjeliové posolstvo.
Dnes je to už desiaty rok, čo môžem
v plnosti a osobne prežívať dar kňazstva. A som za to nesmierne vďačný.
Obzvlášť za všetky prežité skúsenosti
a veľké množstvo dobrých a kvalitných vzťahov. Nie je to maličkosť ani
samozrejmosť. No práve pravdivé
a úprimné plnenie malých a samozrejmých povinností či dobier nás
robí takto vďačnými. Každodenné
pastoračné a organizačné zabezpečenie farnosti, slávenie svätej omše, hodiny strávené v spovednici, krsty, katechézy,
miništrantské
výlety,
obyčajné pozdravenie si farníkov, či
... – nič výnimočné, čo by nerobil
ktorýkoľvek iný kňaz. A predsa: živá
prítomnosť Krista dáva všetkému nevyčerpateľnú výnimočnosť, aj mojej
kňazskej službe. A ja som za tento dar
nesmierne vďačný.
Počas uplynulých deviatich rokov od
mojej vysviacky na kňaza 16. júna
2001 som pôsobil na viacerých
miestach. Začal som kaplánskym
miestom v Tvrdošíne. Odtiaľ som sa,
približne po dvoch rokoch, presunul
do Levoče, na jedenásť mesiacov. Následne som bol na dva roky „prepožičaný“ do Košickej arcidiecézy, kde
som pôsobil v Prešove, na Sídlisku
III. Od júla 2006 som ako farský administrátor začal spravovať mestskú
časť Popradu, Stráže pod Tatrami. Tu
aj doposiaľ pôsobím. Napriek tomu,
že ide o farnosť, ktorá má do šesťstopäťdesiat ľudí, mám veľkú radosť
z toho, ako mnohí z nich žijú. Teší ma
tiež výborná vzájomná spolupráca
s mnohými z nich.
Na záver... asi sa budem opakovať, no
nedá mi inak. Veď je to práve vďačnosť, ktorá otvára dvere a rúca všetky
bariéry pre ďalšie a neustále obdarúvanie. Tiež s tým súvisiaca vernosť
a vytrvalosť v dobrom ako i zodpovedné žitie života konfrontujúce sa
s vyjadrením apoštola Pavla: „láska...
sa raduje z pravdy“ (1Kor13,6).
Buďme teda štedrí, vďační za všetky
dary a vytrvalí v hľadaní Pravdy!
Moji drahí rodáci, vyprosujem vám
všetko, čo potrebujete, i to, po čom
túžite, o čom snívate, za čím prahne
vaše bytie!
S prosbou o modlitbu za nás kňazov,
aby sme boli verní a vytrvalí v dobrom v službe daru, ktorý sme zadarmo, nezaslúžene dostali pre službu
Božiemu kráľovstvu, vám vysluhujem jeho požehnanie.
Jozef Kapina
Snímky: súkromný archív
14
FARSKÝ LIST 04/2010
august-október 2010
Tohoročný „Puťák“ už máme za sebou
A určite neklamem, keď napíšem, že sa
veľmi dobre vydaril. Síce nie vždy všetko
vychádzalo podľa našich plánov, no na
tom až tak nezáleží. Hlavné bolo, že my
animátori sme spolu s deťmi prežili veselý a pekný týždeň.
Určite ste zvedaví, v čom sa tento Puťák
odlišoval od tých predošlých. No tak napríklad v tom, že počas celých piatich dní
s nami putovali aj Winnetou a Old Shatterhand. A aby sa naši hostia cítili u nás
ako doma, vytvorili sme niekoľko indiánskych kmeňov, prispôsobili sme oblečenie, účesy, čelenky, pierka a bol aj indiánsky „make-up“. Tiež sme vyrezávali
totemy a vymýšľali pokriky...Veľmi sme
dúfali, že aj počasie bude ako na amerických prériách, ale to sa nám už ovplyvniť
nepodarilo a niekedy to skôr vyzeralo
ako v amazonskom pralese. Ale presvedčili sme sa, že „Veľký Duch“ vie, čo práve
potrebujeme a že putuje s nami. Povzbudil nás vždy ráno pri sv. omši a pokračoval počas dňa rôznymi prekvapeniami
tým, že robil pre nás také malé zázraky,
ako napríklad že z beznádejne zamračenej oblohy vytvoril krásny slnečný deň,
že sa lejak spustil na inom kopci a nie
tam, kde sme práve boli my, že na tom
rúbanisku, ktoré pripomínalo horolezeckú stenu obloženú tŕňovými kríkmi
a ostrými konármi a ktorú bolo treba
preliezť, sa nikomu nič vážnejšie nestalo...
Poklad – taký špeciálny – sme dostávali
každý deň. Bola ním životná múdrosť zo
sveta indiánov. Z „pokladu sily“ sme sa
učili byť odvážnymi, poslušnými a vytrvalými. „Poklad pravdy“ nás učil byť pokornými a pravdivými. V „poklade krásy“
sme objavili, že skutočne krásny je každý
človek, čo má čisté a dobré srdce, teda že
pravá krása vždy vychádza z vnútra. „Poklad lásky“ nás naučil prijímať všetkých
ľudí, vedieť odpúšťať a pomáhať. S takýmito myšlienkami a inými indiánskymi
príbehmi sme putovali do Bzín, cez Srňacie na Krnáče, na Likavský hrad alebo
sme „prečkali dážď“ v Aktiv centre, telocvični na CSŠ, či v mládežníckom stredisku Dominika (vďaka všetkým za
ochotu prijať nás).
No a v posledný deň sme sa pokúsili zaviesť do praxe všetko, čo sme sa naučili.
V piatok sa nám poriadne rozpršalo
a veru sme aj zmokli a práve tu sme mali
možnosť využiť poklad prvého dňa – silu
– a bez frflania znášať nepriazeň počasia.
Kmene tiež zažili nájazd „bielych tvárí“,
ktorým sa podarilo zajať niektorých našich indiánov. Tých sme nakoniec živých
oslobodili a rozhodli sme sa, že „biele
tváre“ nepotrestáme, ale že im odpustíme. Oni nám potom pomáhali nájsť poklad zakopaný v zemi. Tí, čo poklad našli,
preukázali že majú dobré srdcia, čiže
vnútornú krásu, lebo sa s nami ostatnými
s pokladom dokázali rozdeliť.
Tábor sme ukončili na záver piateho dňa
ďakovnou svätou omšou.
hudie
n 23.–27. 8.
Denný tábor
n 29. 8.
Potáborové stretko detí
z tohtoročných letných táborov
n 2.–15. 9.
Prihlasovanie sa na stretká
a krúžky
n 8.–10. 10.
72 AA hodín
n 22.–24. 10.
Lauradance BA
R
adosť a priateľstvá, ktoré sme zažili na táboroch počas prázdnin,
môžu pokračovať aj počas šk. roka
2010–11 na rovesníckych stretkách
a na rôznych krúžkoch (detský spevácky zbor, kapela, gitarový, tanečný,
mediálny, turistický, športový, biblický
krúžok, tvorivé dielne, ping-pong, volejbal, oratko – voľné hry...), ktoré ponúkame v rámci SCVČ Laura Dolný
Kubín a Laury združenia mladých.
Prihlásiť sa dá v popoludňajších hodinách v pracovné dni v čase od 15.00 –
17.30 do 15. 9. v saleziánskom mládežníckom stredisku DOMINIKA na
Janoškovej 28.
V ponuke je aj niečo pre mamy:
• Mamy s deťmi – mravenisko
dopoludnia
• Tance – cvičenie pre ženy
FARSKÝ LIST 04/2010
15
mal
synovi: „Janíčko, ne
Mamička dohovára
no,
as
hl
i
hudbu tak veľm
by si stále počúvať
m
so
e
ami, vďaka, ni
veď ohluchneš!“ „M
oval...“
hladný, už som obed
N lletnom tábore
Na
áb
roztápali sneh
„Za Narniu a za Aslana! Poraziť bielu
kráľovnú a zachrániť tajomnú krajinu
Narniu!“ To bol hlavný cieľ pobytového
tábora v Hruštíne, ktorý zorganizovali
sestry saleziánky a animátori v rámci
Laury, združenia mladých.
Skoro 50 detí si na vlastnej koži vyskúšalo boj so zlou ľadovou kráľovnou. Nie
mečom, ale rozumom, šikovnosťou, odvahou a vytrvalosťou.
Upršané počasie zo začiatku hralo do karát síce bielej kráľovnej, no postupne, ako
deti plnili úlohy, podstúpili ťažké skúšky,
sa počasie začalo otepľovať, až sa sneh
v Narnii nakoniec roztopil a my sme sa
mohli kúpať aj v bazéne.
V tábore nechýbali ani vlastnoručne vyrobené vlajky, táborová hymna, rozcvičky,
INÍ? My sme radi s nimi
Dňa 3.–10. júla 2010 sa konal tábor pestúnskych rodín z našej farnosti a farnosti
Kňažia pod záštitou SCVČ Laura v Dolnom Kubíne. Mohli sme sa ho zúčastniť
vďaka podpore projektu INÍ? My sme
radi s nimi z fondu Hodiny deťom, ktorého zriaďovateľom je Nadácia pre deti
Slovenska. Ďakujem Bohu, že niečo takéto sme mohli zažiť.
Tábora sa zúčastnilo päť pestúnskych rodín z Dolného Kubína a jeho okolia.
Program bol zameraný na spoluprácu
pestúnskych rodín, spoluprácu rodičov
a detí i detí navzájom a na vzájomné povzbudenie v živote viery v našich rodinách.
Tábor sa konal v Podhájskej, no výlety do
okolia nás neminuli. Navštívili sme Topoľčianky, Zubriu oboru, Bratislavu,
Nový Tekov. Deti najviac zaujalo kúpalisko a kone. Zámok, zubry, ZOO a Dinopark mali tiež svoju odozvu a o rozvoj
zručností bolo tiež postarané. Deti kreslili, modelovali, hrali sa, tvorili. Ciele,
ktoré sme si vytýčili, sme i naplnili:
1. Rozvíjať sociálne a komunikačné zručnosti detí
2. Zrušiť bariéry v spoločenskom kontakte,
budovať pozitívny postoj k sebe, k svojej
dôstojnosti, k iným, k prírode, k získaným zručnostiam
3. Učiť sa vzájomnej spolupráci rodičdieťa, pestúnske rodiny medzi sebou
Mali sme väčšinou spoločný program, no
našiel sa kúsok i na zamyslenie, modlitbu,
svätú omšu i chvíle strávené s vlastnou
rodinou. Všetci sme boli obohatení tými
druhými. Aj keď každý máme svoje návyky, svoje spôsoby výchovy, svoj spôsob
riešenia problémov. Veľa sme sa od seba
naučili.
Mávali sme i večerné zdieľania, kde sme
riešili a rozoberali rôzne témy, ktoré sa
týkajú našich ratolestí.
Bol to pre nás všetkých zážitok, našli sme
si malí i veľkí nových kamarátov a ľudí,
na ktorých sa môžeme v budúcnosti spoľahnúť. Verím, že vzťahy sa budú naďalej
budovať a prehlbovať. V budúcnosti
chystáme spoluprácu a aktivity zamerané
na rozvoj detí žijúcich v pestúnskych rodinách. A verím, že naše kruhy sa rozrastú i o ďalšie náhradné rodiny.
Ak budú mať rodiny záujem o spoločné
aktivity, budeme sa stretávať každý mesiac, vždy si dáme dopredu vedieť. V septembri začíname nacvičovať s deťmi vianočný program, tak pozývame aj iné
náhradné rodiny. (Kto bude mať záujem,
môže nás kontaktovať na t. č.: 0915/
807 338).
Na záver chceme ešte poďakovať Úsmevu
ako dar, pobočke v Dolnom Kubíne, za
vecné darčeky (kancelárske a hygienické
potreby), ktoré sme využili pri realizácii
nášho tábora.
-kf-
opekačka, táborák, stopovačka či malá
túra. No asi najväčší úspech mala večerná
diskotéka, kde deti využili všetku svoju
kreativitu a zvyšnú energiu.
Porazená kráľovná mala svoje dni spočítané a musela deťom vrátiť všetky sladkosti, ktoré boli na konci tábora pre ne
asi tým najväčším potešením.
Všetci sme sa nakoniec zúčastnili kráľovskej korunovácie, kde sme prijali svoje
nové mená. Takto vycvičení v obetavosti
a usilovnosti sme sa pobrali roztápať ľady
aj domov, medzi našich kamarátov a známych.
-rfsSnímky: archív FMA
16
FARSKÝ LIST 04/2010
ŽILI MEDZI NAMI
Sv. Ondrej Corsini: „Dar viery !“
Viera je najcennejší dar, ktorý sme my ľudia mohli od Boha dostať, pretože
práve skrze našu vieru nám Pán dáva mnoho milostí. Svätý Ondrej Corsini
je hlavne pre jeho nábožných rodičov najcennejším dôkazom tejto pravdy.
Títo mnoho rokov nemohli počať dieťa, boli bezdetní, no v hlbokej nábožnosti dali Panne Márii sľub, že ak im Boh na jej príhovor požehná syna,
zasvätia ho do jeho služieb. Ich viera „preniesla vrchy“ a tak sa im 30. novembra 1301 narodil syn. Dali mu meno podľa sv. Ondreja apoštola, ktorý
mal v ten deň sviatok.
Sv.
Ondrej Corsini, dar viery,
vyrastal vo Florencii v bohatej šľachtickej rodine. Rodičia
svojho syna vychovávali k dobrému
slovom i príkladom. No Ondrej aj
vďaka tomu, že nikdy nemal problémy s financiami a nikdy nemusel
tvrdo pracovať, nechal sa zviesť chodníčkami zlých kamarátov a skazených dievčat. V tom čase vo Florencii
vznikla skupina mladíkov z bohatších rodín, ktorí navštevovali krčmy,
robili neporiadky a míňali peniaze
svojich otcov. I Ondrej upadal stále
nižšie medzi takýmito kamarátmi,
dokonca vynikal v hulvátstve a často
práve on udával tempo tejto skazenej
zábavy.
Jeho matka sa so slzami v očiach
modlievala a úpenlivo za neho prosila. Svojho syna zasvätila Bohu ešte
pred jeho narodením a cesta, ktorou
kráčal, nenasvedčovala tomu, že raz
bude kňazom. No tu sa znova preukázala viera jeho matky, ktorá za
svojho syna neprestajne prosila. Po
mnohých nádejach i sklamaniach
Ondrej veľmi náhle vstúpil do seba,
keď videl, ako jeho matka úzkostne
plače. Rázne zmenil svoj život, no nestretol sa s prijatím u svojich bývalých kamarátov, ktorí ho neprestajne
pokúšali a vysmievali sa mu. On si
však v plnosti uvedomil veľkosť svojich pádov a zároveň pochopil
Pravdu, ktorú jeho rodičia celý život
žili a snažili sa ju odovzdať svojmu
synovi. Také veľké poznanie sa náhle
konfrontovalo s hlbokým úpadkom,
ktorý mal v srdci. Nedokázal však
skĺbiť svoj starý život s pravdou, ktorá
v ňom rozkvitla, musel zmeniť svoj
život od základov. Preto poslúchal
Narodenie
30. novembra 1301 vo Florencii, Taliansko
Úmrtie
6. januára 1373, Fiesole, Taliansko
Svätorečenie
22. apríla 1629
Zaujímavosť
29. júna 1440 Florencia na jeho príhovor vyhrala bitku pri Anghiari
hlas volajúceho na púšti a zasvätil
svoj život Bohu v tichu karmelitánskeho kláštora. Tam robil tie najťažšie
práce a prísne sa kajal za svoje hriechy. Musel však veľmi odolávať pokušeniam a bývalým kamarátom. No
cesty späť už nebolo, začal študovať
teológiu a v roku 1328 bol vysvätený
za kňaza. Stále žil v kláštore vo Florencii. Z roku 1344 existuje o ňom
hodnoverná zmienka, podľa ktorej
žil vtedy v kláštore v Pise, no v júni
toho istého roku bol už znova vo Florencii vo funkcii poradcu. V roku
1348 sa stal toskánskym provinciálom. Neskôr biskupom v meste Fiesole pri Florencii, kde kvôli neporiadku v cirkevných financiách
rozhodol sa sám viesť účtovníctvo, čo
prinieslo veľké ovocie – podarilo sa
mu peniaze nielen udržať, ale aj
ušetriť, opravil katedrálu a podporoval všetkých, ktorí potrebovali pomoc. Vo veciach bol veľmi presný
a dôkladný. Vo svojom biskupstve sa
snažil zaviesť poriadok. Obnovoval
a reštauroval cirkevné budovy, o každej všetko dôsledne zapísal. Aj ako
biskup si stále zachovával prísny spôsob rehoľného života, pomáhal chudobným aj mladíkom, ktorí boli
presne ako on. Pápež Urban V. ho
kvôli jeho skúsenostiam a obratnosti
poveril, aby zmieril znepriatelených
šľachticov v Bologni a Miláne. Sprvoti nemal úspech, dokonca ho zatkli,
no neskôr sa mu podarilo docieliť
pokoj.
Zomrel 6. januára 1373 po krátkej
a ťažkej chorobe. Hneď po smrti si ho
uctievali ako svätého. Oficiálne bol
svätorečený 22. apríla 1629. Vo Florencii si ho stále horlivo oslavujú. Aj
preto, lebo na jeho príhovor mesto
vyhralo bitku pri Anghiari. Od tej
doby sa v meste koná každú druhú
júnovú nedeľu slávnostná procesia
k jeho hrobu v kostole S. Maria del
Carmine vo Florencii, kde sa nachádza jeho zázračne neporušené telo.
Martin Farbák
Snímka: internet
FARSKÝ LIST 04/2010
Chodenie s Bohom
Nenápadný mladý muž s kolárikom. V našej farnosti pôsobil dva roky.
Aj sme si zvykli na jeho krátke kázne, avšak vždy obsahujúce nejaké
hlboké myšlienky. Odišiel na svoje druhé pôsobisko, do Markušoviec.
Keď sme sa lúčili, požiadal som ho o krátky rozhovor. Teraz Vám ho
prinášame.
Pamätáte sa ešte na Vaše prvé pocity,
keď ste prišli k nám do Dolného Kubína ?
Ani nie, bol som v šoku po vysviacke,
primíciách a veľkých životných zmenách... ☺ Ale od ľudí som od začiatku
cítil láskavé prijatie. To bolo úžasné
a nedá sa na to zabudnúť... Všetkým zo
srdca ďakujem. Žije tu veľa vzácnych
a nádherných ľudí. Nepreháňam...
Ako by ste zhodnotili našu farnosť ?
V čom by sme sa mali zlepšiť ?
Neviem, je to moja prvá farnosť, tak to
nemám s čím porovnať... Ale veľmi sa
mi páči to množstvo modlitebných skupín, snaha mnohých Kubínčanov žiť duchovnejšie, než je „štandard“. Aj ich trpezlivosť s nami, svojimi kňazmi. ☺
Ďakujeme pánu kaplánovi Markovi Ondrovi za rozhovor a prajeme mu v jeho
novom pôsobisku veľa Božích milostí, trpezlivosť, múdrosť a vytrvalosť pri vykonávaní svojej pastoračnej a duchovnej
činnosti. Zároveň mu zo srdca ďakujeme
za všetko, čo pre nás urobil. Za každé semienko viery, ktoré u nás zasial. Za každú
slúženú svätú omšu. Za nádej, ktorou nás
často posúval ďalej. Za všetko... A že mu
okrem nášho časopisu budú chýbať aj Kubínčania, svedčí jeho pozdrav pre všetkých
čitateľov Farského listu.
Ľudovít Oravec
Snímky: autor a archív FMA
17
Zaslúžený titul
Tituly bývajú rôzne a získavajú sa väčšinou počas života. Titul blahoslavený/-á niekomu udelia až po smrti.
Cesta k tomuto titulu je ťažká. Ale sú
bojovníci i bojovníčky, ktorí túto cestu
prekonali a verím, že aj v súčasnosti
prekonávajú.
Prvou blahoslavenou ženou v našich
novodobých dejinách je sestra Zdenka
Schelingová z neďalekej oravskej obce
Krivá. V katolíckom kalendári si ju
pripomíname 31. júla. Keďže vtedy sa
slávi aj povinná spomienka na sv. Ignáca z Loyoly, na Slovensku slávime
spomienku na bl. Zdenku Schelingovú
o deň skôr, t.j. 30. júla.
Meno Cecília, ktoré dostala pri krste,
nahradila menom Zdenka pri vstupe
do noviciátu u sestier sv. Kríža. Bolo to
v období totality a postupného prena-
Celý rok ste sa venovali našim deťom
na detských omšiach, pripravovali ste
deti na prvé sväté prijímanie. V čom
bola táto činnosť pre Vás náročnejšia
a čím Vás obohatila ?
No, preorientovať sa na detské myslenie
a chápanie a tomu prispôsobiť príhovory a prístup je určite trošku náročné.
Deti sú ešte „maličkí“ v evanjeliovom
zmysle, takí evanjelium chápu najlepšie.
Lepšie a čistejšie, ako my starší. A práve
tým ma detské omše nesmierne obohatili. Učil som sa byť znovu „maličký“
a „chudobný duchom“. Toto by potreboval každý kňaz...
sledovania Cirkvi.
Odchádzate na svoju druhú „kaplánku“ do Markušoviec. Pomôžu Vám
skúsenosti získané u nás ?
Dúfam, že áno. ☺
pridá i milosť. So smelou oddanosťou
Pracovali ste aj v redakčnej rade nášho
časopisu. Posledná dotieravá otázka:
Však Vám bude Farský list chýbať?
Zo všetkého najviac... ☺
Rozhodla sa, že
Cirkev bude brániť a rozhodla sa, že
bude za ňu prinášať hoci aj veľké obety.
A stalo sa. Obety boli skutočné veľké.
Nepredstaviteľné, ťažké mučenie mladej, ani nie štyridsaťročnej ženy. Kde
na to všetko vzala silu? V láske k Bohu,
pre ktorého sa rozhodla.
V posledných dňoch pred mučením si
do Zápisníka napísala: „Nebojme sa
trpieť. Boh nám dá práve toľko odvahy,
koľko trpíme, a keď pridá utrpenie,
do jeho vôle budem vytrvalo hľadieť až
do smrti na to Božie slnko, ktorým je
on sám. Nič ma nezastraší, ani vietor,
ani husté mraky. Ak by sa tak stalo,
bude to iba kratučká chvíľa, aby
vzrástla moja dôvera a istota v neho,
že za tými čiernymi mrakmi je moje
milované Slnko.”
Blahoslavená sestra Zdenka, oroduj za
nás!
Eva Murínová
18
FARSKÝ LIST 04/2010
RECENZIE
Lee Strobel – Kauza Kristus
Obrazy starého sveta
Poklad v Hlinených nádobách
Lee Strobel, právnik a novinár, využil
svoje odborné skúsenosti, aby skúmal fenomén kresťanstva po tom, čo jeho manželka konvertovala na kresťanstvo. So svojimi otázkami navštívil 13 popredných
vedcov, s ktorými robil interview. Táto
kniha je prvá zo série (ďalšie sú Kauza
viera, Kauza Stvoriteľ a Kauza Ježiš), v ktorých autor preniká hlbšie do kresťanskej
viery a kladie množstvo otázok, ktoré
často trápia aj veriacich: „Je pravda, čo sa
píše v evanjeliách? Dá sa to dokázať? Ako
je to s utrpením nevinných, s existenciou
pekla? ...“
Systémom otázok a dôkazov autor posilňuje nielen svoju vieru, ale aj vieru čitateľov, ktorým cez odborné odpovede pomáha lepšie pochopiť Boha, vieru i Boží
plán spásy. Autor neponúka ľahké a frázovité odpovede, ale snaží sa ísť do hĺbky.
Tým, že nehľadá odpoveď sám, ale pýta sa
uznávaných odborníkov, dáva naozaj
uspokojivé odpovede. Používa dôkazy
z histórie, vedy, filozofie či psychológie,
ktoré nakoniec aj jeho samého presvedčili
o tom, že Kristus bol naozaj Božím Synom
a že Biblia hovorí pravdu, ktorá sa nedá
vedecky poprieť.
Pavol Drdák
Tento síce starý dokument z roku 1972,
ktorý režíroval skúsený režisér Dušan
Hanák, veľmi hodnoverným spôsobom
podáva svedectvo o živote starých ľudí
z Liptova a Oravy. Dokument získal
mnoho medzinárodných ocenení a my
ho môžeme vidieť v novom vydaní Slovenského filmového ústavu vo veľmi
dobrej kvalite.
Dokument nám môže byť o to bližší, že
ponúka portréty ľudí z Oravy, najbližšie
z Vyšného Kubína. Moja starká tam spoznala ľudí, s ktorými sa v mladosti stretávala a rovnakú skúsenosť môžete mať aj
vy. Autor už v roku 1972 dokázal zachytiť
civilizačný chaos, ktorý badáme aj dnes,
no poukázal najmä na čistotu srdca chudobných, obyčajných a starých ľudí, ktorí
napriek všetkému žijú vnútorne slobodní,
hoci často na okraji spoločnosti, ktorej
tempo sa od ich mladosti mnohonásobne
zvýšilo.
Desať sugestívnych portrétov rôznych ľudí
nám otvorí oči, zdravo si uvedomíme, že
sme prach a na prach sa obrátime, no
nájdeme pokoj, pokoru a vyrovnanosť,
ktoré sa dajú získať iba mnohými prežitými rokmi. Pochopíme, že kedysi sa oveľa
ťažšie žilo ako dnes a nadobudneme rešpekt pred tým kolosom zvaným život.
Dokument však nie je pre každého, často
je príliš naturálny a to niekoho môže odradiť od hľadania podstaty. Celkovo je to
137 minút zaujímavého pozerania, no
dojmy z neho sa len ťažko odovzdávajú
ďalej, najlepšie bude, ak sa presvedčíte
sami.
Martin Farbák
Viac ako šesť miliónov predaných albumov, tri ceny Grammy. Headliner tisícok
hudobných festivalov a vypredaných
šou – to je doterajšia bilancia úspešnej
americkej gospelovej skupiny Jars of
Clay.
„Hlinené nádoby“ začali svoju kariéru na
začiatku 90-tych rokov. Svoj názov odvodili z 2. listu Korinťanom 4, 7: No tento
poklad máme v hlinených nádobách, aby
mal Boh zvrchovanú moc, a nie my. Posolstvo verša sa snažia odovzdávať aj vo
svojich piesňach.
Jars of Clay debutovali svojou piesňou
Flood (Záplava). “Lift me up - I need you
to hold me” (Zdvihni ma, potrebujem ťa,
aby si ma držal), sú slová piesne, ktoré
vyjadrujú hĺbku ich myslenia.
Tajomstvo úspechu kapely môže tkvieť aj
v tom, že sa neobmedzujú len na jeden
štýl. Svoju hudbu tvoria vo viacerých štýloch ako alternativ rock, folk, acoustic
a R&B.
Zaujímavosť je, že kapela neúčinkuje len
v hudobnej sfére. Hudobníkom sa v počiatočných rokoch 21. storočia podarilo
spoločne založiť neziskovú organizáciu
Blood: Water Mission. Jej poslaním je zabezpečovať zdravú krv a vodu pre obyvateľov Afriky.
Zuzana Schaleková
!
KUPÓN
na zľavu
10 %
Kupón platný do 31. októbra 2010 v Kníhkupectve ZRNO na Radlinského ulici v D. Kubíne na tieto tituly kníh:
Lee Strobel: Kauza Kristus
10,79 €
A. Habovštiak: Za mrakmi je moje milované Slnko (životopis bl. Zdenky Schelingovej)
7,00 €
Wanda Półtawska: Rodinám, aby boli silné v Bohu
3,50 €
FARSKÝ LIST 04/2010
19
Na aktuálnu tému
Žijeme svoj život aj pre cirkev?
N
edávno, keď som prezerala našu webovú stránku, myslím tým stránku našej
farnosti, tak som narazila na zaujímavú anketu o živote Cirkvi v našej farnosti.
Hneď pri pohľade na počet tých, ktorí sa do ankety zapojili, ma potešilo, že
také množstvo ľudí bolo ochotné podeliť sa o svoj názor. A aj z tohto dôvodu som si
musela poopraviť názor o našich veriacich, lebo predchádzajúce skúsenosti s anketami,
ktoré sa realizovali korešpondenčnou formou, nenašli až takú odozvu. Jedným z dôvodov účasti je, samozrejme, využitie virtuálneho média, ktorému skôr dáva prednosť
naša mládež, resp. tí neskôr narodení. Na druhej strane to môže byť aj signálom toho,
že sa v nás veriacich niečo mení.
Keď sa však pozrieme konkrétne na jednotlivé odpovede ankety, zistíme, že mnohí
respondenti by uvítali viacej aktivít, ktoré by uspokojili ich duchovné potreby, alebo
túžia po niečom novom, čo by ich naplnilo. V súvislosti s týmito odpoveďami som sa
zamyslela nad tým, že by bolo zaujímavé zrealizovať anketu, v ktorej by mohli naši veriaci priamo vysloviť svoje nápady, čo by uvítali, o aký typ aktivít by mali záujem, resp.
čo by ich potešilo a naplnilo. Aby sme sa len neschovávali za odpovede, že nie sme
spokojní, ale sami nevieme, čo by nás spokojnými urobilo.
V našej farnosti sa toho deje pomerne dosť, aj ja sama som niekedy prekvapená, až
nestíham všetky tie informácie registrovať a tak sa mi stane, že o zaujímavej aktivite sa
dozviem až potom, keď už o nej čítam príspevok, alebo z nadšeného rozprávania iných.
Na jednej strane to môže byť spôsobené slabšou reklamou toho, čo sa v našej farnosti
deje, na druhej strane je to ovplyvnené aj našou zaneprázdnenosťou, a tak často nevidíme ani to, čo sa nám ponúka takpovediac priamo pred nosom. Neznamená to však,
že už nie je čo zlepšovať, resp. že nie je potrebné sa viac snažiť a angažovať.
Zmena je pre náš život nevyhnutná, mnohé veci je potrebné vylepšiť či prispôsobiť. Na
druhej strane je potrebné aktívne sa na tejto zmene podieľať, inak nebudeme spokojní
a naplnení. Ak vám zišlo na um, aký typ duchovných aktivít v našej farnosti podľa vás
chýba a najmä na čom ste ochotní sa podieľať, nenechajte si svoje nápady len pre seba.
Určite nájdeme priestor na podnetné návrhy či názory aj v našom a rovnako aj vašom
Farskom liste a hru na „schovávačku“ si necháme na chvíle s najmenšími.
Zuzana Machajová • Snímka: autorka
Internetové zisky a straty
K
oľko času a prostriedkov dnes venujeme komunikácii? Každý mesiac sú
naše „komunikačné“ výdavky vyššie a vyššie. Najprv to bola len pošta, potom telefón,
mobil, káblová televízia a internet. Multimédiá nás každý deň oberajú o množstvo
času a odcudzujú nás, hoci nám sľubujú, že
nás spoja aj so vzdialenými príbuznými či
priateľmi. To, čo malo náš čas šetriť, každý
deň nás oň oberá. Stačí si len uvedomiť,
koľko času dnes ľudia strávia „na Facebooku“, alebo na rôznych chatoch. Netvrdím,
že tieto vymoženosti dnešnej techniky sú
zlé, ale tak ako pri všetkom platí – dobrý
sluha, ale zlý pán.
Náš život sa deň čo deň stáva rýchlejším
a tak si hľadáme spôsoby, ktoré nám šetria
čas a námahu. Namiesto pohľadnice dnes
pošleme SMS-ku, MMS-ku či email. Naša
komunikácia sa stáva rýchlejšou, ale neosobnejšou. Mnohí dnes radšej „visia“ na
internete, ako by sa osobne stretli a porozprávali. Internet sa stal miestom, kde si
človek môže vytvoriť nové, lepšie „JA“
podľa svojich predstáv, a to okamžite a bez
námahy. Virtuálny život je ľahší, ale ten reálny, hoci plný ťažkostí, je predsa len dôležitejší.
Aj nové technológie sú však Božím darom,
ktorý musíme zodpovedne využívať a nie
zneužívať. Je predsa dôležitejšie budovať
reálne a osobné vzťahy s priateľmi, ako zbytočne mrhať silami a časom na virtuálne
priateľstvá, ktoré nedokážu uspokojiť našu
túžbu po ľudskom kontakte.
Keďže som študoval informatiku a zažil
som nadšenie v začiatkoch internetovej
komunikácie, rýchlo som si všimol, že takéto vzťahy sú veľmi povrchné a človek
mal namiesto niekoľkých dobrých osobných priateľov množstvo internetových
známostí, o ktorých toho vedel málo a aj
to si nemohol byť istý, či sú tieto informácie pravdivé. Internetové „chaty“ sa zmenili na naháňanie sa za novými kontaktmi
a ľudia sa začali hodnotiť podľa toho,
koľko známych na internete majú.
Táto neosobnosť a povrchnosť vo vzťahoch sa však z internetu často prenáša aj
do reálneho života a vo vyspelých krajinách začínajú čoraz častejšie riešiť problém, že ľudia nedokážu vytvoriť reálny
a osobný vzťah s iným človekom.
No osobný vzťah netvoríme len s inými
ľuďmi, veď aj Boh je osoba. No s Ním sa
virtuálny vzťah vytvoriť nedá, pred Bohom sa nedá hrať na niekoho iného a to je
problém, prečo niektorí ľudia majú ťažkosti vytvoriť si k Bohu naozaj živý vzťah.
Vytvoriť si osobný vzťah znamená aj riskovať, lebo sa musíme tomu druhému
otvoriť. No ak sa otvoríme Bohu, riskujeme len stratu našich hriechov a zla, ktoré
je v nás. Získame však podstatne viac, získame dôstojnosť, ktorá nám ako Božím
deťom naozaj patrí a získame aj nový, lepší
a šťastnejší život, lebo len keď bude Boh
v našom srdci, budeme aj my šťastní.
Pavol Drdák, kaplán
20
FARSKÝ LIST 04/2010
Ahoj, kamaráti!
Asi nikto z nás nemá rád
toto obdobie, keď sa leto
končí a spolu s ním aj naše dva mesiace
úplného oddychu od školy a namiesto
tohto všetkého nastupuje tvrdá drina
a poctivé zarezávanie v školských laviciach...
Och, keby sa to dalo, hneď by sme si
predĺžili prázdniny aspoň o ďalšie dva
mesiace! ☺ A poznáte tú knižku od Julesa Verneho „Dva roky prázdnin“?
Také dva roky prázdnin, to by bolo, čo?
Ale tí chudáci chlapci stroskotali na
opustenom ostrove bez rodičov a bez
akejkoľvek pomoci...No, to už by sme
s nimi asi nemenili, však? ☺ Radšej
mať len dva mesiace prázdnin,ale aj
s našimi drahými rodičmi, ako dva
roky a byť celý ten čas bez nich...
A hurá do školy! Ale čo to? Všetky písmenká si cez prázdniny vyšli
na dovolenku a teraz sú také lenivé, že sa im nechce vrátiť späť do
učebnice. Ale v škole sa predsa bez učebníc s písmenkami nezaobídeme! Pomôžte im, prosím vás, naspäť, lebo samé to isto nezvládnu...
Počas letných prázdnin sme slávili sviatok
Panny Márie. Viete kedy? Jeho názov zistíte
z našich troch tajničiek...
Čo to tu máme? Nejaký skrytý obrazec!
Vylúštite, čo to je...
Či chceme alebo nie, škola sa predsa len začína a nám neostáva nič iné, ako sa s tým zmieriť a znova sa začať učiť. Ale
musíme si aj jedno priznať: nechýbali vám spolužiaci a vaša
pani učiteľka, učiteľ? ☺ Tak vidíte, dva mesiace prázdnin je
akurát...
Svoje odpovede hádžte do našich schránok s označením
„Detský kútik“ najneskôr do 9. septembra, lebo potom už
budeme žrebovať. A nezabudnite, že sa žrebujú dve čísla naraz, takže hádžte odpovede aj z minulého Detského kútika.
☺
Vaša SIM-ka
Kresby: autorka
Download

Ako ďalej?