FARSKÉ LISTY
Vydáva Farský úrad RKC v Urminciach pre pastoračné potreby
Ročník: VI.
Máj 2014
Číslo: 19
Veni, Sancte Spiritus!
Opäť po piatich rokoch budeme sláviť v našej farnosti sviatosť
birmovania. Chlapci a dievčatá sa dôkladne pripravili na tento významný okamih, ktorým začnú obdobie kresťanskej dospelosti. Birmovanci navštevovali hodiny náboženskej výchovy, pravidelne sa zúčastňovali na bohoslužbách, viedli aktívny duchovný život, angažovali sa
vo farnosti, absolvovali katechézu pred prijatím sviatosti birmovania
a pri záverečnej skúške preukázali solídne náboženské vedomosti.
Počas prípravy boli neustále vedení k tomu, aby vo svojom okolí vydávali pekné svedectvo kresťanského života, najmä vo svojej rodine,
v škole, pri športe i medzi kamarátmi. Hlavným cieľom prípravy bolo,
aby birmovanci precítili a získali v našom farskom spoločenstve skúsenosť Božej prítomnosti a lásky. Verím, že sme vám, milí birmovanci,
ukázali správnu cestu ako žiť
a prejavovať
kresťanskú
vieru, ako preniesť evanjelium do praktického života,
ako povýšiť lásku k Bohu nad
všetko ostatné. Teraz je len
na vás, aby ste sa rozhodli
pre tento životný štýl. Pevne
dúfam, že s pomocou Ducha
Svätého, ktorého prijmete,
prejavíte
zodpovednosť
a lásku k Bohu a budete
stále súčasťou života našej
miestnej cirkvi. Už počas prípravy ste mnohí preukázali svoje schopnosti, talenty a ochotu pomôcť a spolupracovať na duchovnom roz-
voji farnosti.
Povzbuďme sa múdrym príbehom, ktorý napísal taliansky
kňaz Bruno Ferrero: „Zopár ľudí sa raz chcelo pobaviť. Keď ich noc
prikryla svojim tmavým plášťom, založili si ohnisko a posadali si okolo. Sedeli tesne vedľa seba, zohrievali sa a plameň im ožaroval tváre.
Jeden z nich zrazu vstal, vzal si z vatry horiace poleno, poodišiel ďalej
a sadol si tam sám. Poleno zo začiatku žiarilo a zohrievalo, no po
chvíli prestalo horieť a pomaly zhaslo. Muža, ktorý tam sedel pohltila
tma a chladná noc. Začal rozmýšľať, potom vstal, vzal svoje poleno
a priniesol ho na vatru svojich kamarátov. Poleno sa znova rozhorelo.
Muž si sadol do kruhu. Zohrial sa a plameň mu ožiaril tvár.“
Milí mladí priatelia, zostaňte vždy pri zdroji ohňa lásky a svetla života, ktorým je Kristus. Byť
v kruhu s ostatnými, znamená patriť
do Cirkvi, byť súčasťou spoločenstva
Ježišových učeníkov. Duch Svätý
nech je pre vás najlepším priateľom
a radcom. Nech vás vždy sprevádza,
aby ste sa neodklonili od Božích
chodníkov. Ak by vaše nadšenie
pominulo a láska časom ochladla,
nech Duch Svätý vaše srdcia opäť
rozohreje a naplní novým elánom
a radosťou.
Marián Janček, duchovný správca
farnosti
Birmovanci z roku 2009
Milé prvoprijímajúce deti!
Už len niekoľko hodín vás delí od chvíle, na ktorú sa tešíte, keď prvýkrát prijmete samého
Ježiša v podobe eucharistického chleba. Netešíte sa z tejto očakávanej udalosti iba vy, ale aj vaši rodičia a krstní rodičia. Je to
udalosť pre celú vašu rodinu. My, starí rodičia prežívame túto radosť trochu inak. Zo svojich životných skúseností vieme oceniť
význam tejto udalosti v živote každého kresťana. Prvé sväté prijímanie je začiatok vášho duchovného života. Dnes vám túto udalosť pripravili vaši rodičia. Až neskôr si sami uvedomíte význam tohto dňa. Bude to vtedy, keď pocítite potrebu sa intímne niekomu zdôveriť, kto vás nikdy nesklame, kto vás nikdy nezradí. Je to Ježiš, ktorý je vždy verný, aj keď my ho niekedy sklameme. Jeho
prijímanie vo sviatostnej eucharistii vám bude dávať pocit istoty, že stojí pri vás, že vás nikdy neopúšťa. Zo svojich skúseností
vieme, že ak sme sa niekedy vzdialili od stola nebeskej hostiny, kde pokrmom našej duše bol a zostáva vždy Ježiš, neboli sme šťastnejší. Ani budovaná kariéra, pre ktorú sme nemali časť ísť k stolu Božích milostí, ani naša osobná pýcha, nás nerobili bez Ježiša
šťastnejšími. Najšťastnejšie chvíle boli práve tie, keď sme sa v pokore vrátili do jeho prítomnosti a znovu boli ako jeho deti. Každý
neoľutovaný hriech nás vzďaľuje od Ježiša. Čím dlhšie zotrvávame v hriechu, tým ťažšie sa vraciame do Božej náruče. Je to už
viac ako 50 rokov čo sme my, vaši starí rodičia prvýkrát prijali v posvätnej hostii Ježiša. Aj my sme sa potešili darčekom, ktoré nám
dali naši rodičia a krstní rodičia, hoci to neboli veľké veci. Vedeli sme sa vtedy potešiť aj so skromnejšími darčekmi. Neboli to
bicykle, ani drahá elektronika a predsa sme mali z tejto udalosti pamiatku. Bol to sám Ježiš, ktorý v nás pôsobil a pôsobí až doteraz. Prajeme vám, milé naše vnúčatá, aby ste si túto radosť z prvého svätého prijímania zachovali čo najdlhšie. My, starí rodičia
máme radosť aj z toho, že naše deti, vaši rodičia, vás priviedli k stolu, na ktorom je hlavným duchovným pokrmom sám Ježiš. Ste
už tretia generácia v našich rodinách, ktorá prijíma Ježiša.
Deo gracias!
Vaši starí rodičia.
Strana 2
Farské listy 19
Iniciačné sviatosti.
Iniciačné sviatosti sú tri zo siedmich sviatostí,
ktoré ustanovil sám Ježiš Kristus: krst, birmovanie a svätá
eucharistia. Oni uvádzajú kresťana do plnohodnotného
spoločenstva kresťanov. V tomto príspevku sa budeme
zaoberať dvomi z týchto sviatostí: birmovaním a eucharistiou.
Eucharistia je sviatosť, v ktorej Ježiš Kristus za
nás dáva svoje telo a svoju krv – seba samého, aby sme
sa mu aj my odovzdávali v láske a aby sme sa s ním zjednotili vo svätom prijímaní. Tak sa spájame s jediným
Kristovým telom – Cirkvou. /1322, 1324,1409/
Eucharistia je po krste a po birmovaní tretia iniciačná sviatosť Katolíckej cirkvi. Eucharistia je tajomným
stredobodom všetkých týchto sviatostí, pretože Ježišova
historická obeta na kríži sa pri premenení sprítomňuje
skrytým nekrvavým spôsobom. Tak sa slávenie Eucharistie stáva “prameňom a vrcholom celého kresťanského
života” (2. vatikánsky koncil, LG, 11). Eucharistia je súhrnom našej viery. Nejestvuje nič väčšie, čo by sme ešte
mohli dosiahnuť. Keď prijímame eucharistický chlieb,
zjednocujeme sa s láskou Ježiša Krista, ktorý dal za nás
svoje telo na dreve kríža. Keď pijeme z kalicha, zjednocujeme sa s tým, ktorý za nás vylial svoju krv. Tento obrad
sme si nevymysleli. Sám Ježiš slávil so svojimi učeníkmi
Poslednú večeru a predvídal v nej svoju smrť. Daroval sa
svojim učeníkom v podobe chleba a vína a vyzval ich, aby
od toho okamihu vždy a všade slávili v Eucharistii jeho
smrť. “Toto robte na moju pamiatku” (1 Kor, 11, 24).
Prvé sväté prijímanie sa slávi vtedy, keď sa dieťa
už samo od seba slobodne a vedome rozhodne, že chce
byť kresťanom katolíkom, chce sa začleniť do Kristovej
Cirkvi a chce sa začať od Ježiša učiť žiť ako On a spoločne s ostatnými katolíkmi a kresťanmi prijať za svoje poslanie, ktoré nám Ježiš v Cirkvi zveril.
Na znak toho dieťa:
skladá krstný sľub, v ktorom vyznáva svoju vieru v
Trojjediného Boha a zároveň v ňom vyjadruje
svoju vôľu byť pripojené k ľudu Novej Zmluvy - a
v podstate tým túto Zmluvu s Bohom uzatvára,
rozhoduje sa začať meniť svoj život tak, aby zodpovedal Evanjeliu Ježiša Krista a zákonom Jeho Cirkvi,
na znak toho pristupuje ku sviatosti pokánia (sv. spovedi), ktorou toto svoje rozhodnutie spečaťuje,
po prvý raz sa plne zúčastňuje na sv. omši, ktorá je
slávením Zmluvy medzi Bohom a človekom a na
znak toho, že už patrí medzi ľud Novej Zmluvy,
zúčastňuje sa aj na sv.prijímaní,
začleňuje sa ("prihlasuje sa" :-)) do farnosti, ktorá je
skonkrétnením Cirkvi v našich obciach a od okamihu sv. prijímania sa už podieľa na jej živote,
sláveniach (napr. sv. omše), poslaní a službe.
Každoročne v mesiaci máj pristupujú v našej
farnosti deti prvýkrát k tejto sviatosti. Je to sviatok nielen
ich, ale aj celého farského spoločenstva. Na túto udalosť
sa pripravovali od svojho krstu, keď ich rodičia priniesli
do chrámu, aby ich začlenili krstom do Cirkvi. Dnes, keď
sami užívajú rozum a dovŕšili vek viac ako 7 rokov, pri-
stupujú k tejto sviatosti dostatočne pripravené o čo sa pričinili
najmä rodičia, ale aj kňaz. Rodičia mali na túto prípravu osem
rokov, kedy ich formovali a pripravovali na túto prvú slávnosť.
Birmovanie je sviatosť, ktorá dovršuje krst a v ktorej
dostávame Dary Ducha Svätého. Kto sa v slobode rozhodne
žiť ako Božie dieťa a kto požiada o Ducha Svätého prostredníctvom vkladania rúk a pomazania Krizmou, dostane silu svedčiť o
Božej láske slovom i skutkom. Stáva sa tak plnohodnotným a zodpovedným členom Katolíckej Cirkvi /1285 – 1314/.
Skôr ako pošle tréner hráča na futbalové ihrisko, položí
mu ruku na rameno a udelí mu posledné pokyny. Podobne môžeme chápať aj birmovanie. Aj na našom pleci je položená ruka.
Vstupujeme na ihrisko života. Skrze Ducha Svätého poznávame,
čo máme robiť. On nám vlieva svoju motiváciu až po končeky
prstov. Jeho poslanie nám znie v ušiach. Vnímame jeho pomoc.
Nechcem sklamať jeho dôveru a chceme viesť hru k víťazstvu pre
neho. Stačí len chcieť a počúvať ho. Asi takto tento rok pristúpi
k tejto sviatosti 111 mladých ľudí z našej farnosti. Predchádzala
tomu ročná príprava, počas ktorej duchovne dozrievali. Sviatosť
birmovania príde mladým kresťanom udeliť vikár nitrianskeho
biskupa Mons.Peter Brodek. Slávnosť ktorá sa uskutoční
18.mája, bude najvýznamnejšou slávnosťou liturgického roka
našej farnosti aj preto, že sa opakuje po piatich rokoch.
Recept na výchovu
Mládež je zrkadlom našej spoločnosti, zábezpekou našej budúcnosti. Súčasná situácia by nikoho z nás nemala nechať ľahostajným.
Výchova mladej generácie je určite veľmi citlivá a individuálna
záležitosť. Má sa opierať o fakt ,že ľudský jedinec je bytosť jedinečná, neopakovateľná, poskladaná z „talentov“, kladných
i záporných stránok. Boh do každého z nás vtlačil svoju pečať.
Tieto skutočnosti sú vo svojej podstate nemenné, platia od vekov. Čo sa ale mení závratnou rýchlosťou, to sú podmienky
a prostredie, v ktorom výchova prebieha a ktoré značne ovplyvňujú jej proces. Denne sa objavujú nové geniálne výdobytky
vedy a techniky, ktoré vnášajú do nášho života stále vyššiu kvalitu. Materiálne podmienky nášho detstva boli diametrálne odlišné.
Univerzálny recept na výchovu neexistuje. Dodržiavaním istých zásad je možné v tejto oblasti dosiahnuť lepšie výsledky.
1.Príklad ako najúčinnejší výchovný prostriedok
Je dôležitejší ako slová, príkazy alebo zákazy. Ťažko
u mládeže dosiahneme niečo, čo sami nerobíme alebo nedodržiavame. Psychológovia tvrdia, že syn často nevedome kopíruje
koordináciu pohybov svojho otca, napr. pri chôdzi. Potom určite
bude v živote napodobňovať všetko, s čím sa v mladosti stretol.
Aj keď prídu roky revolty, vzbury, odmietania, po určitom ustálení sa väčšina vráti k zásadám, postojom a tradíciám svojich
rodičov.
2.Dostatočný priestor pre komunikáciu
Aby sme dieťa mohli usmerniť, musíme poznať jeho zmýšľanie, aby sme ho dokázali pochopiť, musíme poznať jeho prežívanie. Jeho nekonečné otázky a prirodzenú zvedavosť nesmiemezabrzdiť. Potrebujeme na to veľa trpezlivosti a času, nie je to
však premrhaný čas.
Pokračovanie na str.3
Farské listy 19
Strana 3
predkov preniesol prostredníctvom svätých Cyrila
a Metoda.
V Európe nebolo a dodnes ani niet krajiny,
v ktorej by bolo toľko mariánskych kostolov
a pútnických miest, ako ich má malé Slovensko,
krajina v srdci Európy. Je to aj vďaka skutočnosti,
že kresťanstvo bolo pri zrode nášho národa
a mariánsky kult mu umožnil počas dlhých, pre
jeho rozvoj neraz veľmi nepriaznivých dejín prežiť
ako národ
Púte, alebo turistika?
Niet vari jediného mesiaca v roku,
žeby si Cirkev nepripomínala niektoré tajomstvo Máriinho života.
Dokonca jeden celý mesiac máj je
zasvätený Panne Márii. V septembri
sú to tri sviatky či spomienky, ktoré
slávi naša miestna cirkev –
8.narodenie, 12. meno, a 15.bolesti
Božej Matky. Slováci sú známi ako
horliví ctitelia Panny Márie
a šíritelia jej úcty už od čias Cyrila
a Metoda. V tejto súvislosti si staviam otázku, kedy je to púť, a kedy
je to turistika. Tieto dva pohľady sa
navzájom nevylučujú, ale za istých
okolností dopĺňajú. Na našu planétu
sa môžeme pozerať ako na jeden
veľký svätostánok – tu Boh prebýva
pod spôsobom Eucharistie vo svätostánkoch nesčíselných kostolov, pod
spôsobom všetkých ľudských bratov a sestier, ktorí svojou láskou
pretkávajú planétu nespočetnými
vzťahmi, tu Boh prebýva sviatostným spôsobom. Preto turistu možno
vidieť aj inak, než z pohľadu cieľa
cesty, či ide k moru, do hôr, alebo
na púť do Lúrd, Šaštína, alebo na
levočskú horu. Hoci je účastníkom
„nenáboženských“ zájazdov, mal by
mať aj duchovný zážitok. Treba sa
zamyslieť aj nad tým, či sa prišiel
len najesť, okúpať, predvádzať ....,
alebo cieľom jeho aktivít počas
dovolenky je hlbšie prežitie
a dôkladnejšie poznanie tajomstiev
tohto sveta? Sv.Augustín vo svojom
Vyznaní povedal: „ Výpravy cez
hory a doly nepomôžu, ak človek
nedbá sám o seba“. Ak hovoríme
o turistovi, ktorý sa otvorí Bohu cez
prírodu,
treba
hovoriť
aj
o pútnikovi. Pútnik, ktorý putuje na
pútnické miesta a duchovne sa neposunie, je iba na „nenáboženskej“
turistike.
O dejinách mariánskej úcty na
Slovensku v roku 1984 na púti
v Šaštíne hovoril vtedajší biskup
Trnavskej arcidiecézy Mons. Július
Gábriš. Z jeho príhovoru vyberáme
niektoré zaujímavé časti.
Začiatky mariánskej úcty na
Slovensku.
Mariánsky kult spojený s liturgiou
vznikol v stredoveku v Byzanstskej
ríši, odkiaľ sa na územie našich
Vpád Tatárov.
Mariánsky kult sa na našom území prehĺbil
v čase invázie Tatárov v r. 1241. Po víťazstve
Tatárov pri rieke Slanej, zanechali mnohí svoje
domovy, vzali si z nich len to najnutnejšie a zo
strachu pred Tatármi ušli do hôr. Predpokladali
totiž, že do hustých lesov sa tatárski bojovníci na
svojich koňoch nedostanú. Tradícia hovorí, že
nebolo azda jedinej rodiny, ktorá by si nebola
vzala zo sebou mariánsky obrázok či sošku, najmä
Bolestnej Matky. A tak, kým Tatári pustošili roviny, naše hory sa premenili akoby na mariánske
svätyne, z ktorých do dolín prenikal spev mariánskych piesní. Ľud sa modlil a z hĺbky srdca vzýval
presvätú Pannu o pomoc. Tatári síce zničili materiálne hodnoty vrátane obydlí a prvých kresťanských kostolov, no mnohí obyvatelia sa útekom
zachránili. Keď Tatári odtiahli, za spevu mariánskych piesni sa ľudia vracali do spustošených
domovov ďakujúc Panne Márii za záchranu života.
Z vďačnosti všade, kde sa nanovo usadili, budovali skromné kostolíky či kaplnky a popri nich svoje
príbytky. Boli to časy kedy mariánska úcta
v srdciach našich predkov zapustila ešte väčšmi
svoje korene.
Turecké nájazdy.
Krátko potom, ako začali Turci prenikať z Ázie
do Európy zabrali veľkú časť Balkánskeho polostrova, a odtiaľ podnikali jednotlivé turecké hordy
nájazdy až po hranice terajšieho Slovenska. Všade
pustošili plienili krajinu. Ostrihomský arcibiskup
Ján Vité, pôvodom slovenský zeman v r. 1470
v pastierskom liste pre svoju arcidiecézu, ktorá
zaberala praktický celé Slovensko, napísal: Hrozí
nám veľké nebezpečenstvo zo strany Turkov. Nepomôžu
nám
zbrane,
musíme
prosiť
o nadprirodzenu pomoc... Dejiny nás učia, že naši
predkovia sa v ťažkých časoch obracali o pomoc
k Bolestnej Panne Márii, ju prosili a ona ich vyslišala. Ako arcibiskup sa obraciam na vás – zasväťme sa Bolestnej Panne Márii, aby sa stala našou
ochrankyňou pred nebezpečenstvami, ktoré našej
krajine hrozia. To je prvá úradná historická správa, ktorá hovorí o tom, že náš národ si uctieval
Bolestnú Pannu Máriu ako svoju patrónku.
Úcta k Bolestnej Panne Márii sa ešte prehĺbila
po víťazstve Turkov pri Moháči r. 1526. Z celého
Uhorska zostalo neobsadené len Slovensko. Aj
ostrihomský arcibiskup sa premiestnil do Trnavy.
Azda najväčším ctiteľom Bolestnej Matky bol už
spomínaný arcibiskup Juraj Selepčény – Pohronec,
uvedomelý Slovák.
Po víťazstve nad Turkami pri Viedni
12.septembra 1683, pápež Inocent XI. vyhlásil
12.september, deň porážky Turkov pri Viedni za
sviatok Panny Márie pre celú Cirkev ako poďakovanie za víťazstvo nad Turkami.
História svedčí o tom, že práve mariánska úcta
zohrala v dejinách slovenského národa veľmi dôležitú úlohu – zánik Veľkomoravskej ríše, plienenie
Tatárov, pustošenie Turkov, absencia vlastného
štátneho útvaru, dlho trvajúci národnostný útlak... (ale aj štyri desaťročia trvajúca ateizácia i
súčasné preferovanie materiálnych hodnôt pred
duchovnými), to všetko boli (a sú) veľké bolesti
slovenského národa. A predsa, tento národ žije a
na Slovensku zostáva viera živá v mnohých
srdciach. Vďaka ti, naša Bolestná Matka! Toľko
z homílie biskupa Mons.Júliusa Gábriša, ktorú
predniesol na púti v Šaštíne.
Je na nás ako budeme pristupovať k púťam.
Tento rok vyhlásili otcovia biskupi Slovenska za
Rok Sedembolestnej Panny Márie. Využime túto
príležitosť a nájdime si čas aspoň na jedno putovanie k Panne Márii.
Spracované podľa homílie Mons.J.Gábriša. (F.S.)
Recept na výchovu.
/dokončenie zo str.2/
3.Primerané nároky a povinnosti
Dieťaťu treba prideľovať povinnosti primerané veku, s pribúdaním rokov nároky
zvyšovať. Hlavným zamestnaním dieťaťa
je škola a povinnosti s ňou spojené. Dieťa
má však v rámci svojich možností prispievať aj k chodu domácnosti. Dôležitou je
kontrola plnenia úloh a povinností. Problémom dnešnej mládeže je prežívanie voľného času. Nezáujem a nuda môžu mať katastrofálne následky. Deti odmalička vedené
k rôznym záľubám a pohybovým aktivitám
tento problém zväčša tento problém nemajú.
4.Pozitívne a spravodlivé hodnotenie
Ak chceme byť pri hodnotení spravodliví, musíme sa snažiť poznať a prihliadať
na hranicu možnosti. Hodnotenie začíname
vždy vyzdvihnutím kladov, pri nedostatkoch sa snažíme zo slovnej zásoby vybrať
jemnejšie odtiene. Pozitívne a spravodlivé
hodnotenie pomáha budovať zdravé sebavedomie. Príliš nízke sebavedomie mladých ľudí je často dôvod ich ďalšieho zlyhania. Prehnané sebavedomie má len krôčik k ľahkovážnemu prístupu k životu,
ktorý často ubližuje všetkým dookola.
Je nanajvýš sympatické, keď my, dospelí, si vieme pred mladými priznať chybu.
Nikto nie je dokonalý, všetci máme čo
zlepšovať, naprávať. Keď sa na verejnosti
stretneme s nevhodným alebo pohoršujúcim správaním mladých ľudí, nebojme sa
ich napomenúť. Určite tým nič nepokazíme.
H.Patáková
Na dobré manželstvo sú
potrební traja: on, ona
a Boh.
Fulton John Sheen
Strana 4
Kde neexistuje demokracia.
Bolo to už veľmi dávno, v osemdesiatych rokoch
minulého storočia. Vtedajšom denníku Pravda bol na tri pokračovania zverejnený článok ako negatívne pôsobí náboženstvo na výchovu detí. Autor, nejaký Zoborský písal, že deti
nábožensky vychovávané, sú stresované strachom z pekla, ba
dokonca sa v noci z toho pomočujú. Záver tohto „triptychu“
bol, že náboženskú výchovu z výchovy detí treba odstrániť.
Takýchto „odborných“ článkov sa v tom čase písalo viac. My,
generácia, ktorá si zakladala vtedy rodiny a začínali sme
s výchovou svojich detí sme boli takýmito výmyslami atakovaní zo všetkých strán. Nebolo ľahké sa v tom čase zorientovať, čo je správne, a tak mnohí podľahli a uverili podobným
odborníkom. Neuvedomili si, že aj v občianskom živote sa
musíme riadiť určitými predpismi. Veď podľa návrhu pisateľa
by sme mali odstrániť zo života detí aj učiteľov, dopravných
policajtov. Prečo? Ak sa dieťa nepripravuje do školy, má zo
školy strach. Treba školu zrušiť! Ak vodič nedodržuje dopravné predpisy, je stresovaný a preto dopravnú políciu treba zrušiť! A tak by sme mohli vymenovať celú škálu občianskeho
a spoločenského života, kde by sme našli stresové situácie
z nedodržovania platných predpisov. Oponenti môžu namietať, že máme demokraciu, v ktorej nemôže byť človek obmedzovaný.
Sú však činnosti, kde demokracia neexistuje – a to je
napr. výchova. Môžeme diskutovať s deťmi kam pôjdeme na
výlet, ale nebudeme diskutovať o tom, či sa budú učiť čítať,
písať a počítať. Nebudeme diskutovať s nimi, či si vyčistia
zuby. Nakoniec každá demokracia má svoje hranice
a pravidlá, ktoré musíme všetci rešpektovať – práve preto, aby
sme si tú mieru demokracie udržali.
Vo výchove sa zaoberáme aj takými vecami ako je
solidarita. Učíme naše deti tomu aby sa vedeli spravodlivo
rozdeliť? V rodinách, kde je viac detí je to samozrejmosť.
Takéto deti sú solidárnejšie aj mimo rodiny. Vedia sa rozdeliť
s kamarátmi. Tento prvok z rannej výchovy sa prenáša aj do
veku dospelosti. Solidarita má však aj svoje hranice – platí
jednoznačne pravidlo, že bez práce nie sú koláče. Pokiaľ rozdávame „koláče“ zadarmo, musíme si uvedomiť, že raz sa
minie aj tá múka na koláče. Vplyvom nedostatočnej výchovy
a úcty k hodnotám stratila sa aj úcta k chlebu – ako symbolu
ľudskej práce a Božieho daru. Bolo by vhodné ju znovu obnoviť. Starí ľudia, narodení v prvej polovici minulého storočia,
boli vychovávaní ešte v duchu kresťanskej lásky
a porozumenia, ktorá im hlboko zakoreňovala morálku. Mali
svoju osobnú hrdosť, ktorá im uľahčila prežiť nielen hroznú
II.svetovú vojnu, ale aj prenasledovania po vojne.
Prišlo však obdobie, kedy sa upustilo z morálnych
zásad kresťanstva a začal sa presadzovať konzumný spôsob
života. Kým starým ľuďom ich morálka zaisťovala prežitie
v každej dobe, ich deti, vychované bez nej, sa už začali správať inak. Ak ľuďom starej generácie nestačila mzda na prežitie, pracovali viac. Sami boli architekti a stavitelia vlastného
života, aj keď za cenu tvrdej práce. Dnešná generácia upustila
od starých, osvedčených morálnych zásad a dala sa na konzumný život. Ak im nestačí zárobok, banky im chýbajúce
peniaze požičajú. Toto neprimerané zadlžovanie, ako múka na
koláče – sa raz minie. Potom prichádza krízové obdobie, ktoré
Farské listy 19
často končí tragicky.
Generácia vnukov si zvykla na povojnový hospodársky
rozmach, vďaka čomu sa stále rozširuje sociálna podpora zo strany
štátu. Každá vláda chce byť sociálna a tak sľubuje sociálne istoty aj
tam, kde by si ich mal človek zabezpečovať sám, ako to robili naši
predkovia. Stále viac vidíme stáť mladých, zdravých ľudí na úrade
práce, kde nečakajú na prácu, ale vybavujú si sociálnu podporu,
miesto toho, aby sa sami snažili nájsť si prácu, ktorá by ich živila.
Sociálna spravodlivosť je nami, vnukmi chápaná, že jedinec má
večné právo, aby ho spoločnosť zásobovala všetkým, čo sa mu zdá
potrebným a hlavne príjemným. Rozprávka o troch grošoch zapadla
do zabudnutia, hoci by bola stále platná a aktuálna.
Ovocie výchovy bez Boha z osemdesiatych rokov minulého storočia práve dozrieva a zisťujeme, že je trpké.
F.S.
Ovocie Veľkonočného príbehu.
Po silných duchovných zážitkoch veľkonočného Trojdnia prichádza
nedeľa Božieho milosrdenstva. Teraz prežívame veľkonočné obdobie
Celý ten čas je mimoriadny na možnosť získania Božích milostí.
Ako by sme sa –obrazne povedané –práve nachádzali v púštnej oáze,
ktorá ponúka občerstvenie pre telo i pre dušu. Stačí len načrieť. K tomu
potrebujeme čisté srdce získané sviatosťou zmierenia, vytrvalosťou,
ktorú sme si vypestovali počas pôstneho obdobia a radosť, s akou sme
slávili Kristovo zmŕtvychvstanie.
Vytrvalosť v dobrom nás môže priviesť k svätosti. Podobnej tej,
o ktorej sa hovorí v súvislosti s veľkým pápežom, Jánom Pavlom II.
Neustále nabádal k tomu aby sme sa nebáli. Lebo Boh je na našej strane.
Veľkonočný príbeh je o novej kvalite života. O zvláštnom víťazstve
nad aroganciou nespravodlivej moci. O utrpení a bolesti, ktorá obetovaná v láske sa mení na modlitbu a na slávnosť. Počas Bielej soboty sme
sa mohli dotýkať kríža s veľkou úctou a pokorou, veď na ňom zomrel
sám Boží Syn, aby sme mohli byť zmierení s Bohom Otcom. Na Golgote ho všetci opustili, len jeho matka vydržala pri ňom. Tieto sviatky boli
aj sviatkami Sedembolestnej Panny Márie, a preto by sme nemali zabúdať na ňu v modlitbách a v utiekaní sa k nej.
V súčasnom modernom demokratickom svete číha na človeka veľa
nástrah. Očividných, ale aj šikovne zamaskovaných. Veriaci človek má
však veľké šťastie v podobe nádeje, ktorú vyjadril už apoštol Peter“
Pane a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života“. Nikto doteraz neponúkol lepšie a viac.
A preto by malo byť veľkonočné zvolanie –„Aleluja radujme sa“skutočné radostné a trvalé a nemalo by skončiť spolu s veľkonočnou
šibačkou.
/Spracoval Ján Paták/
Milá slávnosť v Urminciach.
Dňa 10.mája 2014 sa konala slávnosť na ktorej si pripomenuli
občania Urminiec 25 rokov politickej slobody. V rámci kultúrneho
popoludnia bol daný do prevádzky prístrešok „Pútnik“ v ktorom si
môžu pocestní prechádzajúci cez našu obec oddýchnuť, načerpať síl pri
putovaní našim krajom. Prístrešok pútnik bol požehnaný aj duchovným
správcom našej farnosti Vdp. Mariánom Jančekom, ktorý vo svojom
príhovore vyzdvihol význam putovania nielen v rovine horizontálnej,
ale aj vertikálnej, duchovnej. Po požehnaní prístrešku pokračovala
akadémia občanov na ktorej zhodnotil obdobie 25 rokov starosta obce
Ing. Jozef Cifra. V podvečer vystúpili s kultúrnym programom hudobníci z TV Šláger pod vedením hudobno-tanečnej skupiny Profil. (r)
Farské listy 19
Strana 5
Konáme to správne?
Ideme stratiť niekoľko slov o základných náboženských úkonoch ako sú prežehnanie a pokľaknutie v kostole. Niekto povie – načo rozprávať o veciach, ktoré dobre
poznáme? Pozrime sa však po kostole a uvidíme, že to nie je až také samozrejmé. Niektorí starší veriaci už na to zabudli a niektorí mladší sa to ešte nenaučili, nemali na to
v rodine vzor.
Jestvuje príslovie, že opakovanie je matkou múdrosti. Zopakujme si teda znak
kríža, normu ako sa má konať: Prstami pravej ruky sa dotkneme čela, hrude, ľavého
a pravého ramena. Neodvažujme sa radiť ľavákom, ale znak by mal vyzerať rovnako.
Treba ho vykonať skôr pomalšie, ako rýchlo.
Potom sú tri krížiky na začiatku čítania evanjelia: palcom pravej ruky na čelo,
ústa a hruď /prijímam náuku rozumom, vyznávam ústami a nosím v srdci/.
Pokľaknutie je vtedy, ak sa pravým alebo ľavým kolenom dotkneme podlahy.
Úkon by mal vykonať každý veriaci pri príchode a odchode z kostola, ak mu to dovolí
zdravotný stav. Inak to môže nahradiť aj úklonom. Niektorí však prídu alebo priam dobehnú do kostola a bez všetkého si hneď sadnú do lavice, alebo miernym pokrčením
kolena naznačia pokľaknutie; takýto úkon „pukrlé“ nie je dostatočný. Predstavme si, že
ku niekomu prídeme na návštevu a takto bez pozdravu sa zachováme. Veď aj tu prichádzame na návštevu, kostol nie je prázdny, domáci pán je sám Boh.
Ak by sa toto uvedené vykonávalo ako sa má, pohľad na veriacich v kostole by
bol vierohodnejší. K tomu je potrebné iba jedno: vedomie čo konám. Ale ak som mysľou
mimo, potom aj moja ruka a noha sú mimo prijateľného náboženského úkonu.
Týchto niekoľko dobre myslených riadkov sa netýka veriacich, ktorí náboženské úkony vykonávajú vedome a dôstojne.
Vašek
Zážitok na celý život.
V časovej osi nášho života je niečo predtým a niečo potom. Preto aj nadpis
tohto príspevku nevystihuje celkom skutočnosť, ktorú som prežil preto, že som už mal
väčšiu časť života za sebou. Chcem tým skôr zdôrazniť hĺbku a veľkosť toho zážitku.
Pred niekoľkými rokmi som sa dostal do veľmi nepríjemnej situácie. Po nevydarených operáciách, ktoré vraj môžu vykonávať aj vrátnici v nemocniciach, som ochorel
na závažnú nemoc, ktorá sa nie vždy končí úspechom lekárov. Tak sa mi teda „podarilo“
prežiť niekoľko mesiacov v rôznych nemocničných zariadeniach. Starosť o moje zdravie
bola v rukách lekárov. Môžem povedať, že sa starali o mňa dobre. Pri dlhodobom pobyte
pacienta v nemocnici zažijeme aj skúsenosti, ktoré sa zdajú pre niektorých marginálne,
okrajové. Ale nie je to tak. Každý zážitok prežitý v prostredí nemocnice, najmä keď sa
vám na izbe mení viacero pacientov, sa hlboko zachytí v duši pacienta. Dlhodobý pobyt
v nemocnici a to ešte ako stále ležiaci pacient, uberá nielen na sile organizmu, ale často aj
na duchu. V takomto prípade je dobré mať pri sebe aj duchovné povzbudenie. Nám veriacim by to nemal byť problém. No v skutočnosti to tak nie je. Pri úbytku telesných síl
ubúdajú aj duchovné sily. Človek sa už nedokáže ani dobre modliť, ani čítať nejakú literatúru. Leží na posteli napojený na infúzie a hľadí do povale čakajúc, kedy sa k nemu
dostaví sestrička, aby mu zapla nové infúzie alebo odniesla miešky s akým – takým odpadom. Mal som to šťastie, že ma okrem mojich blízkych príbuzných navštevovali aj známi kňazi, ktorí mi nosili eucharistiu na posilnenie ducha. Raz sa mi stala takáto príhoda.
Bol to môj najkritickejší deň pobytu v nemocnici. Mal som silné vnútorné krvácanie,
ktoré mi nevedeli lekári zastaviť. Už som v ten deň poberal asi šiestu transfúziu krvi
a stav sa mi nezlepšoval. Priateľ, ktorý mi denne nosil noviny a ma navštevoval, videl
môj úbohý stav. Poprosil som ho, aby mi zavolal nejakého kňaza, ak o nejakom vie. Urobil mi tú službu lásky a zavolal mobilom svojho známeho saleziána zo štúdií. Ten však
mal zapojený len odkazovač, na ktorom mu túto správu nechal. Už sa zvečerilo, a ja pri
všetkých zdravotných problémoch, ktoré som prežíval, som akosi aj zabudol na tento
telefonát. Večer prišiel k mojej posteli službukonajúci lekár a s patričnou aroganciou sa
ma spýtal, či sa im strojím zomrieť. Nevedel som, na čo naráža. Spýtal som sa ho, či je to
so mnou také zle. On na to, že nie, ale že prečo som si zavolal kňaza. Odpovedal som mu,
že je to môj priateľ a chcel by som ho mať pri sebe v tejto ťažkej situácii. Zástupca primára však viedol rozhovor v tom zmysle, že priatelia ma môžu navštevovať len v čase
návštev a nie hocikedy. Vraj porušujem liečebný poriadok nemocnice. Ostalo mi z toho
veľmi smutno. Tak, ako mi to môj zdravotný stav dovolil, začal som sa brániť proti týmto
výpadom. Lekár ma upozornil, že možno si to
tí dvaja pacienti, ktorí ležali vedľa mňa za
plátennou stenou nebudú priať. Pripomínam,
že obaja boli ešte neprebraní z narkózy a ako
som potom zistil, jeden sa ani neprebral. Po
takejto „kázni“ nakoniec kňaza ku mne pustili.
Bol riadne sterilne ustrojený. Nebyť úkonov,
ktoré mi robil, ani by som ho nepoznal. Posilnil ma na duchu prijatím Eucharistie a spýtal
sa či nechcem aj pomazanie chorých. Prijal
som ho. Potom ešte zostal so mnou niekoľko
minút a krátko sme si pohovorili. Bolo asi
osem hodín večer. V tú noc som oko nezažmúril. Ošetrujúce sestričky mali so mnou veľa
práce. Po návšteve kňaza som sa ukľudnil.
Lekár, ktorý mi vyčítal návštevu kňaza pri
lôžku, ma nebol pozrieť celú noc, hoci som
bol najvážnejší pacient na oddelení. Nevadí!
Bol pre mňa zážitkom na celý život. Je to už
niekoľko rokov od vtedy a ja sa za neho modlím, aby už nikdy nehatal cestu Ježišovi
k pacientom.
Nemocničné prostredie je veľké
misijné pole, povedal som pri jednom stretnutí
s pánom arcibiskupom a prosil som ho za všetkých pacientov, aby dbal na duchovnú správu
nemocníc. My všetci by sme nemali na to
zabúdať, lebo nevieme, kedy sa ocitneme
v nemocnici ako pacienti. Dbajme o to už
teraz, keď sme relatívne zdraví a keď máme
možnosť ovplyvniť veci okolo nás. (-ský)
Naši organisti u biskupa.
Dňa 22.marca 2014 sa konalo stretnutie
organistov Nitrianskej diecézy, na ktoré vyslal
duchovný správca farnosti Vdp. M.Janček
J.Lackoviča, M. Chudú a Š. Hubinského.
Stretnutie sa začalo sv. omšou v Katedrálnom chráme - Bazilike sv. Emeráma v Nitre,
ktorú celebroval Mons. V. Judák, nitriansky
diecézny biskup.
Po skončení sv. omše si v aule Kňazského
seminára sv. Gorazda J. Lackovič a M. Chudá
prevzali z rúk Mons. V. Judáka Pamätnú
listinu za obetavú službu pre dobro Cirkvi,
ktorou bol ocenený aj Š. Hubinský, ktorý sa
stretnutia zo zdravotných dôvodov nezúčastnil.
Program pokračoval prednáškami a diskusiou, kde odznelo veľa podnetných informácií
pre potreby chrámových hudobníkov.
Ďakujem nášmu Vdp. M. Jančekovi za to,
že nás vyslal na toto stretnutie a mala som
možnosť vidieť príjemné, útulné a akési pokoj
vyžarujúce priestory Kňazského seminára.
M.Chudá.
Ó Pane, daj aby som nehľadala veľké veci, daj iba, aby
som robila malé veci s veľkou láskou (Matka Tereza)
Strana 6
Farské listy 19
25.má
Kristína Bajzíková
Urmince
Lenka Tomaškovičová
Urmince
Laura Merašická
Urmince
Simona Macurová
Horné Štitáre
Samuel Doleček
Horné Štitáre
Patrícia Stopová
Urmince
Matúš Vavák
Hajná Nová Ves
Sofia Obertová
Urmince
Matej Chobot
Horné Štitáre
Poďakovanie.
Martin Sýkora
Horné Štitáre
Srdečné poďakovanie vyslovujeme našim rodičom za to, že
nám dopriali prijať túto sviatosť, nášmu duchovnému otcovi PaedDr. Mariánovi Jančekovi, ktorý nám sviatosť sprostredkoval, p.
katechétke Ľubomíre Adamčíkovej za vytrvalú prípravu k sviatosti a animátorke Mgr.Vierke Hubovej,PhD, ktorá nás pripravovala na prijatie tejto sviatosti.
Fabián Ďurík
Urmince
Vladka Balážiková
Hajná Nová Ves
Farské listy 19
Strana 7
ája 2014
Tomáš Brichta
Urmince
Tomáš Martiška
Urmince
Lucia Viatrová
Urmince
Matúš Gucman
Horné Štitáre
Terezka Macalíková
Urmince
Adriana Chudá
Urmince
Matej Geschnábel
Horné Štitáre
Monika Streďanská
Urmince
Evelyn Grenčíková
Urmince
Lukáš Hubinský
Urmince
Radovan Juhás
Urmince
Milovaný Pane Ježišu,
tebe oddávame svoje srdce.
Nie je ono veľké,
ale veľmi Ťa túži milovať
zo všetkých svojich síl.
Vezmi ho, Ježišu, a učiň,
aby bolo dobré,
oslobodené od hriechu
a čoraz viac podobné
tvojmu veľkému Srdcu,
ktorým objímaš celý svet.
Amen!
Strana 8
Farské listy 19
Nedokončený rozhovor.
Je tomu už 15 rokov, čo
smrť pretrhla naše rozhovory. Mal som mamu,
ktorá vedela pútavo
rozprávať
o svojom
živote, no nie vždy sa mi
chcelo to počúvať. Aká
škoda! Dnes, keď už
ubehlo dlhých 15 rokov
od smrti mojej mamy,
chcel by som jej dať
niekoľko otázok, ktoré
by mi doplnili mozaiku života, prežitú v jej prítomnosti.
V prvom rade mi odpustite, že som Vás nechcel
počúvať vtedy, keď bol na to čas. Verím, že Vaše odpovede mi prídu vhod aj dnes. Zmenili sa už podmienky. Ja
som trochu zostarol. Povedzte niečo o svojej mladosti.
Ja som sa narodila na začiatku strašnej 1. svetovej
vojny, keď už do mnohých rodín prichádzali prvé oznámenia
o padlých mužoch vraj, za cisára pána. V našej rodine našťastie nik nebol narukovaný. Starší bratia neboli tak starí, aby
mohli narukovať a otec zase bol vo veku, v ktorom už nepovolávali do zbrane. Bola som v poradí deviate dieťa
z desiatich. Prví dvaja súrodenci zomreli ešte do prvého roka
života. Tak si ich vôbec nepamätám. Celú mladosť som prežila v takejto početnej rodine. K obedovému stolu nás sedávalo
aj 14 osôb, pričom nepočítam mladších synovcov a netere,
ktoré sedávali na kolenách svojich mám. Spolu sa gazdovalo
na pôde približne 20 ha. V takejto početnej rodine mal každý
svoje pracovné zaradenie. Chlapi opatrovali dobytok a kone.
Neskôr sa jeden z bratov vyučil za kováča a zriadil si kováčňu, kde poskytoval tieto služby aj ostatným občanom. Ženy
mali prerozdelené práce v kuchyni a na poliach pri okopávaní
plodín. Len pre zaujímavosť, každý týždeň sa pieklo v našej
domácnosti 12 bochníkov chleba. To mala na starosti najstaršia nevesta Rózka. Musela si zarobiť večer kvások a ráno
okolo 4. hodiny naložiť oheň do pece, ktorú sme mali na dvore. Keď bola pec vyhriata, okolo 7.hodiny už mala chlieb nakysnutý a mohla ho sádzať do pece.
Ako ste prežívali dievčenské roky?
Ak myslíš to obdobie, ktorému vy dnes hovoríte
puberta, nuž istotne som to prežívala aj ja, lebo taký je zákon
prírody pri dospievaní každého mladého človeka. Na rozdiel
od terajšej doby, boli sme viac vyťažení prácou okolo hospodárstva a tak nebolo času rozmýšľať nad tou pubertou. Mojou
úlohou bolo napásť na pasienku niekedy aj 20 husí, ktoré sme
chovali a bolo ich treba pasením nakŕmiť. A potom v škole
sme mali tiež učiteľov, ktorí sa starali aj o našu kultúru. Zapájali nás do nácviku divadiel, najmä v zimných mesiacoch, keď
bolo menej roboty okolo gazdovstva. Neskôr, keď som mala
už po osemnástke, dovolili mi rodičia isť aj na dedinskú tancovačku. Tá však nebola v nočných hodinách, ale začínala
v nedeľu po litániách o 15.hodine a trvala najneskôr do ôsmej
hodiny. Iba svadobné zábavy trvali do polnoci. Na tancovačke
sa nestolovalo ako dnes, ale dievky stáli v jednom kruhu
a mládenci v druhom. Keď muzikanti, obyčajne cigáni, začali
hrať, mládenci sa rozišli a prišli pre nás . Po tancovačke sa
zase postavili dievčence na jedno miesto a mládenci na druhé.
A to ste sa ani nerozprávali s mládencami?
Samozrejme že áno. Aj sme pokukovali po tom, ktorý sa
nám páčil, ale bolo to také cudnejšie ako dnes. Vždy sa našiel spôsob
ako komunikovať. Keď sme si padli do oka, aj očami stačilo......
Ako to bolo keď prišiel „ čas vydaja “?
Toto krásne obdobie v živote každého mladého človeka je
veľmi nádherné a vzácne. Neobišlo to ani moju generáciu. Spoločenské pomery v tom čase však boli iné ako sú teraz. Často sa nedalo
rozkázať „srdcu“, ale bolo treba poslúchať aj rodičov, ktorí mali často
krát inú predstavu o šťastí svojich detí. Nebolo to inak ani v mojom
prípade. Mládenec, do ktorého som sa zaľúbila, nepasoval do predstáv
mojich rodičov. Bol zo susednej dediny a čo viac, bol chudobný na
majetky. Od 14 rokov bol polosirota a ako najstarší zo štyroch detí,
musel pomáhať matke pri ich obžive. Role, ktoré v tom čase dávali
sociálne istoty, nemal žiadne, ledva toľko, čo im stačilo na základnú
výživu. Môj otec mi však hľadal mládenca z inej spoločenskej vrstvy.
A tak si u nás v jednom čase podávali kľučku na dverách viacerí mládenci, ktorí pochádzali z gazdovských rodín. Mne sa to nepáčilo
a dávala som to aj patrične rodičom najavo. Až neskôr, keď som už
sama bola mamou, som si uvedomila, čo je to mať strach o svoje deti.
Ako to všetko skončilo?
Nič neskončilo. Po troch rokoch „chodenia“ ale hlavne zakazovania zo strany rodičov, nastalo niečo, čomu som ani ja nevedela
porozumieť. S vaším otcom sme sa náhodne – utajene schádzali. Bolo
to najmä na topoľčianských púťach alebo aj na pravidelných topoľčianských jarmokoch, ktoré boli „stretkami“ medzi mládežou. Mala
som smolu, keď nás môj otec uvidel spolu. To už som mohla doma
očakávať hrešenie a niekedy aj niečo ostrejšie. Ja som mala vášho otca
veľmi rada, ale nechcela som ani svojich rodičov zarmútiť. Chcela som
ich rodičovské požehnanie na spoločnú cestu životom. Keď som videla, že to nejde ľudskými cestami, modlievalo som sa na púťach
v Topoľčiankach pri nohách škapuliarskej Panne Márii, aby to ona za
mňa vyriešila. Často som o to prosila aj pred sochou Najsvätejšieho
Srdca Ježišovho, ktoré bolo len kúsok od nášho domu. Celý život som
verila, že ma Panna Mária vyslyšala a svojim tajomným spôsobom sa
pričinila, že po troch mesiacoch akejsi najväčšej krízy nášho chodenia,
keď už sme sa mali rozísť, prišlo zvolenie od prísneho otca, aby prišiel
váš otec ma popýtať o ruku, vraj sa dohodnú. Prečo zmäklo srdce môjho otca celkom neviem, ale bolo to po istej udalosti, kde váš otec ešte
ako mládenec sa lúčil s popredným modleníkom farnosti nad jeho
hrobom. Reč mal veľmi zdielnu, ktorá sa zaľúbila aj môjmu tvrdému
otcovi. Keď prišiel z pohrebu domov, vypočula som si rozhovor medzi
mojimi rodičmi a vtedy sa otec
prvýkrát vyjadril kladne
o nastávajúcom zaťovi. Nezabudol však pripomenúť jeho chudobu.
Stále si myslím, že mu názor zmenila nie jeho reč, ale zásah Matky
Božej, ktorá toto vystúpenie použila ako nástroj. Potom bolo tri mesiace ticho na našom dvore a nakoniec rodičia nám dali súhlas. Vlastne
vtedy začalo naše manželstvo, ktoré trvalo žiaľ iba 41 rokov. To si
však už sám pamätáš, veď si už bol veľký.
Čo živilo vašu lásku počas týchto rokov?
Dnes to už môžem povedať, keď mi už z troch božských
čností viery, nádeje a lásky zostala iba láska, že zdrojom našej lásky
v našom živote bola modlitba. S otcom sme sa každý deň modlili
k Bohu za ochranu nášho života, aby sme vám, našim deťom mohli
dať všetko, čo potrebujete pre svoj pozemský, ale aj večný život. Sľub,
ktorý sme si dali s vašim otcom pri sobáši sme dodržali, aj keď prišli
rôzne životné ťažkosti. Otec bol mierne prchkejšej povahy, rýchlo
splanul, ale ešte rýchlejšie schladol. Mne trvali hnevy dlhšie ako jemu,
tak asi o päť minút ( ). Majetkovú nerovnosť sme vedeli vyrovnať
láskavosťou, zhovievavosťou, dennodennou drobnou pozornosťou, ale
hlavne pracovitosťou vášho otca, ktorý vedel vždy zabezpečiť finančné
prostriedky, aby ste mohli študovať. Ja som sa skôr starala o teplo
Farské listy 19
rodinného krbu a mala som práce okolo domu. Neskôr mi pribudla robota na novozaloženom družstve, kde nachádzali prácu i ženy v domácnosti. Ale to už je iná kapitola môjho
života.
Bola to ťažšia kapitola?
Ani nie tak ťažká, ako zložitá. S otcom sme už niekoľko rokov stavali domček,
kde sme aj počas jeho výstavby bývali. Bolo treba zarobiť nejaké peniažky a okrem toho
novozaložené družstvo nás priam nútilo ísť pracovať. A tak k prácam okolo domu
a rodiny pribudla aj tvrdá práca na spoločných družstevných lánoch. Zárobky neboli veľké. Veď za celodennú prácu pri mláťačke ženy zarobili 2 až 2,5 PJ /pracovnej jednotky/,
čo v korunách znamenalo v roku 1960 25 korún. K tomu sme dostali 6 kg obilia pre hydinu. Takáto lepšie platená práca bola iba počas žatvy. Okrem toho ma čakala práca aj okolo domu a domácnosti. Tak som vstávala ráno o 5,00 hodine, aby som opatrila domácnosť
a vás vystrojila do školy, potom „ ta het“ na družstvo a večer zase dokončiť, čo som okolo domu nestihla ráno. V jarných a jesenných mesiacoch sme pracovali v zeleninárstve
družstva, kde ženy nosiace kroj, boli akési druhoradé. Vedúci dával viac prednosť ženám,
ktoré nosili montérky alebo pracovné nohavice. Vraj sme mu lámali širokými sukňami
zeleninu. Aj z toho sa skladal život mojej generácie. Žiadna práca nám však nebola cudzia. Chápali sme to ako náš údel a preto sme boli aj šťastné i keď narobené.
Myslíte si, že to majú dnešné ženy ťažšie?
Ako tak hľadím na terajšiu spoločnosť z „hora“, nemajú to ľahšie, ale ani ťažšie.
Máte lepšie vybavené domácnosti, autami sa zavezú, kde chcú veľmi rýchlo, nemusia pracovať
pri mláťačkách, ani doma dojiť kravky, ba už ani hydinu nechovajú. Všetko dostanú kúpiť.
Cítia sa emancipovanejšie, chcú sa v každom diele života vyrovnať svojim mužom. Deti, keď
prinesú horšiu známku zo školy nevyhrešia, ale sa idú sťažovať k učiteľovi do školy. To všetko
pôsobí na vaše rodiny negatívne. Oslabujú sa vzťahy v rodine, vzniká veľa rozvodov. Tohto
posledného som sa vždy bála nielen vo svojom manželstve, ale aby sa to nestalo aj vo vašich
rodinách. Veľa som sa za to modlila, keď som bola medzi vami, ale to všetko nestačilo. Snažili
sme sa s vašim otcom byť voči sebe ústretoví, láskaví, aj keď to nebolo vždy také ľahké. Väčšia chudoba nás spájala a nie ako teraz, bohatstvo a vyššia životná úroveň vás rozdeľuje. Z
„hora“ sa mi tie vaše spory zdajú veľmi malicherné. Dnešné ženy, matky majú aj v tých najjednoduchších rodinách takú technickú vybavenosť, o akej sme mi ani nesnívali. Len si zober,
napr. také jednorazové plienky, aké sa používajú teraz. Moja generácie žien nemala ani tie
plátenné. Robili sme si ich zo starých sukní a iných, už nepoužívaných textílii. Denne sme ich
prali na koryte. Žiadne automatické práčky, žiadne odstredivky. Veď k elektrike sme sa dostali
na novom dome, až keď si mal 10 rokov. Všetky tie starosti života sme však premodlili
v miestnom kostole, kde sme vás, naše deti takto zasväcovali pre ďalší váš život. Dnešné ženy
sú veľmi netrpezlivé. Ako by zabudli, že základným atribútom lásky je práve trpezlivosť.
Chcú mať všetko hneď a hojným priehrštím. Tomu „zasväcujú“ svoj život. Deti, ten najväčší
dar v manželstve často dávajú až na posledné miesto. Nechcú rodiť deti do zlej ekonomickej
situácie. Ale či naša bola lepšia?
Kto vás formoval k týmto názorom?
Najzákladnejšie formovanie som dostala v početnej rodine, kde sme netrpeli syndrómom jedináčka. Tam bolo zvykom, že starší sa starali o mladších. Od samého malička sme
mali svoje pracovné zaradenie v rodine. Nik z nás sa nemal kedy nudiť. Druhým takým formovacím článkom vo výchove boli moji učitelia. Vždy s láskou som si spomínala na pani učiteľku Blanku Príhodovú, ktorá mi bola prvou učiteľkou. Dožila sa vysokého veku u svojho synovca v Topoľčanoch, kde som ju tesne pred jej smrťou navštívila aj s mojou sestrou Filkou.
Druhým takýmto učiteľom bol Jozef Kurucár, ktorý ma učil ostatné roky na ľudovej škole.
Veľmi sa ma snažil presvedčiť aby som pokračovala štúdiom na mešťanke ako staršia Filka.
No ja som mala inú predstavu o svojom živote. Nechcela som odísť zo svojej rodnej dediny
a hrdo som mu prehlásila, že si chcem doopatrovať svojich rodičov. No život ukázal, že som si
tieto detské predstavy nenaplnila. Vydala som sa do inej dediny a rodičov doopatroval brat.
Jednako si na pána učiteľa spomínam s láskou a považujem ho za najlepšieho učiteľa, ktorý
pôsobil v Horných Štitároch za mojej mladosti. Jeho vyučovacie a výchovné metódy začínali
a aj končili pred sochou Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, ktorá bola postavená dva roky pred
mojim narodením. Jeho mravná výchova nás viedla k prirodzenej zbožnosti, a tak aj k úcte
k životu.
Ďakujem mami za poskytnutie rozhovoru, ktorý sa pretrhol pred
15 rokmi, keď ste nás náhle opustili. Pätnásť rokov v duchu meditujem
a kladiem si otázky, na ktoré som teraz dostal odpoveď. Deo gracia!
Strana 9
Strážcovia
Všimli ste si už, že
na väčšine kostoloch
sedia holuby ? Ja
veru áno. Veľakrát
som mala možnosť
cestovať cez mnoho
dedín a miest, a popritom som vždy videla kostoly a ich
strážcov- holubov. Ony sú strážcami kostolov, ktorí úpenlivo bdejú na kostolných
strechách. Veľa ľudí je proti tomuto vtáctvu, lebo ho pokladá za háveď, ktorá špiní a znehodnocuje posvätné miesta. No
nie vždy tomu bolo tak.
V minulosti boli holuby vzácne a
to svojou rýchlosťou, ktorou vedeli priniesť správu, čo najrýchlejšie k cieľu.
Áno, boli to poštové holuby, ktoré nám
ako prvé prinášali nové správy. Jednou z
najdôležitejších správ v minulosti, ktoré
priniesol holub tu bola správa o porážke
pri Waterloo. Táto správa, ktorú priniesol
holub tu bola skôr o tri dni, ako anglická
vláda podala oficiálnu správu. Belgičania
tak používali vyšľachtených poštových
holubov na spravodajské účely. V minulosti mali holuby funkciu poštárov, dnes
už zostali nahradení a používaní skôr na
súťaže, výstavy či domáci chov. Nemožno preto zabudnúť, že boli poslami správ.
Taktiež z Biblie, zo Starého zákona sa stretávame s holubicou na konci
potopy, kedy Noe vypustil tri holubice,
aby našli zem po povodni. Jedna z nich
sa vrátila s olivovou ratolesťou v zobáčiku. Táto skutočnosť nám znovu poukazuje na to, že holuby v živote človeka neznamenajú len akési vtáctvo, ale pomocníkov a strážcov. A viete ešte v čom
spočíva krásna symbolika holubov ? Nie
sú len našimi strážcami, poslami, pomocníkmi, ale mali by nám byť i vzorom.
Tým mám na mysli ich krásnu vlastnosť
a to vernosť, večná láska k jednému partnerovi. Holuby i holubice sú tým naozaj
známe, že si vyberajú jedného partnera
na celý život. Biele holubice sú preto
symbolom večnej lásky a čistoty. Sú tiež
symbolom Ducha Svätého, lásky, nádeje,
mieru i harmónie a ich krídla sú nositeľmi symbolu ľahkosti a slobody.
Čo si myslíte o holuboch teraz ?
Naozaj nám iba znepríjemňujú život alebo práve aj vďaka ním sme tam, kde sme
a máme to, čo máme ? Veru, neraz nás
predbehli ich úžasnými vlastnosťami.
Nikola Boldišová
Strana 10
Farské listy 19
A
njelské stránky
/Pripravila Mgr. Mária Hubová/
Prasknuté hlinené nádoby
Nájdi cestu k Ježišovi!
Istý nosič vody v Číne mal dve veľké hlinené nádoby. Viseli
na koncoch palice, ktorú nosil na krku. Na jednej bola prasklina,
kým tá druhá bola bezchybná a vždy niesla plnú mieru vody. Na
konci dlhej cesty, ktorej trasa bola od potoka až k domu, v prasknutej nádobe ostala voda už len do polovice. Celé dva roky to
takto išlo; nosič do svojho domu doniesol každý deň vždy len
jeden a pol nádoby vody. Samozrejme dokonalá nádoba bola
pyšná na svoj výkon, veď plnila svoj účel perfektne. Ale chúďa
prasknutá nádoba hanbila sa za svoju nedokonalosť, a cítila sa
úboho, lebo bola schopná len polovičného výkonu.
Po dvoch rokoch súženia prihovorila sa nosičovi pri potoku:
- "Hanbím sa, lebo voda zo mňa tečie po celej ceste domov."
Nosič jej takto odpovedal:
- "Všimla si si, aké krásne kvety rastú na tvojej strane chodníka?
Na druhej nerastú žiadne! Preto je to tak, lebo som vždy vedel o
tvojom nedostatku a na túto stranu cesty som rozsial semená
kvetín. Ty si ich každý deň polievala, kým sme sa vracali do
domu. A už dva roky zbieram tieto krásne kvetiny, aby som si
ozdobil svoj stôl. Keby si nebola taká, aká si, nerozjasňovala by
krása kvetov celý môj dom."
Všetci máme svoje zdanlivé chyby; mnohí sme popukanými
hlinenými nádobami. Ale tieto praskliny a chyby, ktoré sú v každom z nás, robia náš život tak veľmi zaujímavým a vzácnym. To
nás vedie k prijímaniu druhých práve takých, akými sú. A vždy
je možnosť uvidieť v nich práve to dobré, jedinečné.
Bruno Ferrero
Duch Svätý je dar, ktorý prichádza do
ľudského srdca spolu s modlitbou.
Mám Ťa rád takého, aký si!
(sv. Ján Pavol II)
SÚŤAŽ PRE DETI - TAJNIČKA
Po vyriešení tajničky môžete doplniť vetu:
„Ježiš nám stále s láskou odpúšťa hriechy, je naše večné _ _ _ _ _ _
_ _ _ _ _ _ _ .“
1. Mária je Ježišova ...
2. Krajina, kde žil Pán Ježiš (Svätá Zem).
3. Evanjelista, ktorého symbolom je býk.
4. Prvá božská osoba.
5. Abrahámova žena.
1
2
3
4
5
6
7
8
9
10
11
12
13
6. Mesto, v ktorom je štát
Vatikán.
7. Čert, diabol.
8. Kniha Starého zákona,
ktorá má meno podľa kráľovnej.
9. Muž, ktorý postavil archu.
10. Ježiš je Boží ...
11. Apoštol nazvaný neveriaci.
12. Na Zelený štvrtok si pripomíname oslavu Poslednej ...
13. Pán Ježiš sa za nás na
kríži ...
Tešíme sa na vylúštené tajničky.
Strana 11
Farské listy 19
Ako žijú kresťanstvo naši krajania v Írsku
Naše FL sa čítajú aj v ďalekom Írsku, o čom svedčí aj príspevok nášho rodáka, žijúceho v
Írsku p. Miroslava Grmana.
Katolícka cirkev v Írsku prežíva hlbokú krízu. Napriek skutočnosti, že väčšina obyvateľov krajiny sú katolíci (presnejšie 3,8 milióna podľa Centrálneho Štatistického
Úradu Írska), počty veriacich, navštevujúcich katolícke kostoly, sú
najnižšie aké kedy krajina zažila.
Veľa diecéz a náboženských rádov
taktiež trpí nedostatkom kňazov,
keďže veľa z nich z rôznych príčin
katolícku cirkev opustilo. Počty
seminaristov sú taktiež alarmujúce.
Napríklad v roku 2012 začalo štúdium v Saint Patrock`s College v
meste Maynooth iba 12 seminaristov.
Jedna z prvých vecí, ktoré je
potrebné urobiť, je pritiahnuť do
kostolov mladých ľudí, keďže budúcnosť každej farnosti závisí od
nich. Väčšia spoluúčasť mladých
na živote farnosti spôsobí oživenie
celej komunity. Ako povedal sv.
Ján Pavol II. počas jeho apoštolskej cesty v Írsku, v homílii počas
svätej omše v meste Galway
30.septembra 1979:
„Ja verím v mladú generáciu
celým mojím srdcom a celou mocou môjho presvedčenia. A dnes
hovorím: Verím v mladú Írsku
generáciu! Verím vo Vás, ktorí
stojíte tu, predo mnou, v každého
jedného z Vás. Keď sa pozerám na
Vás, vidím Írsko budúcnosti. Onedlho Vy budete hybnou silou Vašej
krajiny. Vy budete rozhodovať o
tom, akou cestou sa Írsko vyberie.
Írsko bude závisieť od Vás.“
Jednou z ciest, ako pritiahnuť
mladých k väčšej spolupráci s farnosťou, je mládežnícka svätá omša. Mládežnícka svätá omša nie je
ničíminým než liturgiou, ktorá
hovorí priamo k mladým. Liturgia
musí byť príťažlivejšia a taktiež
nápomocná mladým pri chápaní jej
ústredných prvkov. Hudba, podstatná časť svätej omše, musí byť
súčasnejšia a musí viesť k väčšiemu zapájaniu sa mladých do jej
diania. Homília musí oslovovať
mladých priamo, tak, aby sa cítili
na svätej omši vítaní. Mladí musia
byť súčasťou ducha svätej omše.
Farský kňaz a dospelí veriaci musia iba zabezpečiť ich prítomnosť
na svätej omši a povzbudiť ich k
väčšej spolupráci s ich farnosťou.
Ďalším zdrojom, z ktorého
možno čerpať pri oživovaní Írskych farností, sú katolíci imigranti, ktorí tvoria 8 % z 3,8 milióna
katolíkov žijúcich v Írsku. Poriadok katolíckej svätej omše je nemenný a veriaci po celom svete
dokážu rozoznať jednotlivé rituály
dokonca i keď nerozumejú jazyku,
v ktorom je svätá omša slúžená.
Napriek nemennosti poriadku svätej omše, prístup kňazov pochádzajúcich z rôznych národov z celého
sveta k rituálom podlieha ich kultúrnemu cíteniu. Podľa Írskej Katolíckej Biskupskej Konferencie, v
krajine sú registrované duchovné spoločenstvá z deviatich krajín sveta a pôsobí tu veľa kňazov zo zahraničia. Ako príklad, ako osloviť tieto spoločenstvá,
nám môže poslúžiť St. Saviour`s, dominikánsky kostol v Dubline, ktorý priťahuje k spolupráci na oživení
farnosti veriacich imigrantov z rôznych krajín organizovaním svätých omší a poskytovaním pastoračných
služieb v angličtine, španielčine, poľštine a slovenčine.
Ďal ším príkladom, ako využiť inú kultúru na oživenie farnosti, je St. Audeon`s, katolícky kostol v
Dubline, ktorý sa stal centrom poľského duchovného
spoločenstva v Írsku. Ako bolo zverejnené v článku
na web stránke NBC News, tento kostol bol pred pár
rokmi na pokraji zatvorenia, keďže ponúkal veriacim
iba jednu svätú omši týždenne, v latinčine, navštevovanú zopár veriacimi. Teraz, oživený ako hlavné centrum poľského duchovného spoločenstva, je to najdynamickejší kostol v krajine, ponúkajúci 18 svätých
omší týždenne (z toho 11 v poľštine), Priťahujúci do
svojich priestorov približne 5000 veriacich každú
nedeľu.
Krása svätej omše je zvýraznená vtedy, keď je
slávená s rozdielnym prístupom k rituálom.
Znižujúce sa počty katolíckych kňazov by mali
povzbudiť veriacich uchopiť veci do vlastných rúk a v
spolupráci so zostávajúcimi kňazmi sa postarať o vytvorenia podmienok na oživenie ich farnosti. Mládež
musí byť zapojená do života farnosti. Tá Írska mládež, ku ktorej sa prihováral sv. Ján Pavol II. v jeho
homílii v roku 1979, sa už stala hybnou silou krajiny
a je na nej, akou cestou sa Írsko poberie ďalej. Je na
nej, či dokáže znova pritiahnuť mladých do kostolov a
je na nej, či dokáže využiť skúsenosti duchovných
spoločenstiev, pochádzajúcich z iných kultúr k oživeniu svojich zomierajúcich farností.
Úspešnú prácu týchto duchovných spoločenstiev vyzdvihol už aj arcibiskup Diarmuid Martin, ktorý vo
svojej homílii na Festivale Národov vyjadril vďaku
všetkým komunitám imigrantov za ich nanahraditeľnú
prácu pri oživovaní Írskych farností a za ich entuzianizmus pri práci s mladými ľuďmi. Oživenie Írskych
farnosti je úlohou dneška a je v rukách všetkých veriacich, ktorým ešte záleží na osude krajiny.
Miroslav Grman
Vymaľuj si!
Zasmejme sa
„Je pravda, že po smrti sa človek zmení na prach?“ - pýta sa dievčatko
mamy.
„Je to pravda, prečo sa pýtaš?“
„Tak to za našou skriňou muselo zomrieť veľmi veľa ľudí.“
*****
Žaloval sa mlynár susedovi:
„Neviem, čím to je, ale z roka na rok sa mi darí horšie a horšie.“
„To preto, lebo tvoj mlyn má jednu chybu!“
„Akú?“
„Melie aj v nedeľu.“
*****
Chlap sa modlil v kostole:
„Pane Bože, mám rád moju svokru, ale ak ju máš ty radšej, tak si ju
ber!“
Vydáva:
Farský úrad RKC v Urminciach pre potreby
veriacich
Tel: 038/5386120
Zodpovedný redaktor:
Ing. František Streďanský
e-mail: [email protected]
mob. tel. 0911 109 892
www.farnosturmince.sk
Jazyková úprava: Mgr. Mária Hubová
Tlač: DANSTA
Uzávierka tohto čísla bola 11.mája 2014
Z kroniky farnosti od poslednej uzávierky /10.decembra/
Z vody a Ducha svätého
sa v krste znovu narodili:
Bránou smrti nás predišli:
Ľubomír Ležovič, H.Štitáre, 71
Mária Habajová, Urmince, 81
Viliam Ďurček, H.N.Ves 77
Alžbeta Pašková, Urmince, 82
Terézia Cabajová, Urmince, 73
Spomíname......
Dňa 14.4.2014 si Pán
života a smrti povolal vo
veku 82 rokov
Venujme našim zosnulým tichú
spomienku a modlitbu.
Marko Gregor, Urmince
Adela Bobulová, Urmince
Šimon Čančinov, Urmince
Paulina Krogmannová, Urmince
Matilda Hunková, H.N.Ves
Peter Huba, Urmince
Matej Šomogyi,H.N.Ves
Adela Jančovičová, Urmince
Michael Kováčik, Urmince
Vitajte medzi nami!
Lásku, úctu a vernosť si sľúbili
p. Alžbetu Paškovú.
Dňa 16.apríla 2014 sme sa s ňou rozlúčili na
miestnom cintoríne.
Nech ju Pán odmení za jej dobrotu, láskavosť
a humor, ktorým nás za života obdarovávala.
S láskou na ňu spomínajú členovia klubu dôchodcov a spevokolu.
dňa 26.4.2014
vo farskom kostole sv.Michala Archanjela Urmince
Martin Varga a Monika Michaliková,
Na ceste spoločným životom všetko najlepšie praje aj redakcia FL.
Naši jubilanti
Dňa 26.marca 2014 sa dožila významného
životného jubilea 90 rokov,
p. Pavlína
Hubinská,
rod. Bagová.
Túto udalosť si pripomenula v kruhu svojej
rodiny a tiež pri sv.omši vo farskom kostole sv.
Michala Archanjela, kde sa k jej slávnosti pripojil aj farský spevokol so svojimi spevmi. K
vinšujúcej rodine a pripájame aj my v redakcii
FL a vyprosujeme jej veľa zdravia a Božích
milostí.
Dňa 30.apríla 2014 si pri svätej omši
pripomenuli
Helena a Eduard
Jančovičoví
50 rokov
čo si sľúbili vernosť, lásku a porozumenie na spoločnej ceste životom.
Ad multos annos!
Láska je preto také krátke slovo, aby sme o ňu mohli denne prosiť
v modlitbách.
Download

Farské listy č.19