FARSKÉ LISTY
Vydáva Farský úrad RKC v Urminciach pre pastoračné potreby
Ročník: VI.
September 2014
V chráme sme všetci srdečne vítaní....
Milí moji farníci,
dovoľte mi, aby som vás všetkých srdečne pozdravil pri príležitosti slávnosti titulu nášho farského Kostola sv. Michala Archanjela. Chcel by som sa prihovoriť
nielen vám, bratia a sestry, s ktorými sa stretávam pravidelne na bohoslužbách,
ale chcel by som pozdraviť aj vás ostatných, s ktorými neprichádzam tak často do
kontaktu. Osobitne chcem osloviť vás, ktorí navštevujete zo študijných, rodinných, pracovných alebo iných dôvodov bohoslužby v Topoľčanoch či v inej farnosti. Som veľmi rád, že nevynechávate sv. omše a pristupujete k sviatostiam tam,
kde mate svoje obľúbené miesto alebo kde sa momentálne nachádzate. Nezabúdam na vás v modlitbách a vždy sa poteším z vašej prítomnosti aj v našom chráme. Chcel by som tiež pozdraviť vás, milí priatelia, ktorých môžem osloviť len
cez náš farský časopis alebo príležitostne počas pastoračnej návštevy
v domácnosti. To, že sa nemôžeme pravidelne stretávať v našom kostolíku, je
možno z dôvodu vašej choroby alebo imobility, alebo
z dôvodu, že sa musíte starať o svojich chorých príbuzných, alebo ste dlhšiu
dobu pracovne zaneprázdnení. Osobitne sa tiež prihováram vám, ktorí ste stratili
motiváciu chodiť do chrámu
či pristupovať k sviatostiam
alebo ste si neosvojili tento
návyk. Chcem vás tiež ubezpečiť o mojich modlitbách
za vás, pretože aj vy ste
súčasťou našej farskej duchovnej rodiny a často na
vás myslím. Stretávam sa
s vami len príležitostne, pri
pohrebných obradoch, krste
či sobáši alebo mimo chrámu. Mnohí ste úprimne veriaci. Chcem vás touto cestou opäť povzbudiť a inšpirovať, aby ste nemali strach prísť kedykoľvek aj medzi
nás do nášho chrámu, keď vám to okolnosti života dovolia alebo nájdete v sebe
motiváciu. Aj vy tam máte svoje miesto, aj vy sa môžete aktívne zapojiť do náboženského života našej farnosti. Návšteva chrámu a stretnutie s Bohom cez spoločenstvo ľudí môže veľmi posilniť vašu vieru. Členovia každej zdravej
a fungujúcej rodiny sa musia stretávať, spolu komunikovať, modliť sa, utešovať,
deliť o radosti a pomáhať si navzájom. Preto máme v našich domoch a bytoch
nielen samostatné izby, ale aj spoločenské miestnosti, jedáleň či obývaciu izbu,
kde sa všetci spolu môžu stretnúť. Aj členovia duchovnej rodiny, do ktorej sme sa
začlenili sviatosťou krstu, vytvárajú vo farnosti živé spoločenstvo lásky. Nedeľa
je pre nás kresťanov tým najvhodnejším dňom, aby sme sa v rovnaký čas a na tom
Číslo: 21
istom mieste spolu stretli, pozdravili, ďakovali
a prednášali modlitby, posilňovali sa vo viere,
povzbudzovali nádejou, informovali o aktuálnych
podujatiach a prehlbovali si náboženské vedomosti. Náš chrám nám poskytuje svojou veľkosťou i architektúrou ideálny priestor pre liturgické zhromaždenie, pre spoločné stretnutie, modlitbu, počúvanie Božieho slova, rozjímanie. Dvere
chrámu sú otvorené pre všetkých. Každý je vítaní, každý môže vstúpiť - veriaci, pochybujúci,
i ten, kto ešte len začína hľadať Boha - všetci sme
si tu rovní, nikoho z nás Boh neuprednostňuje
a teší sa z prítomnosti každého. Chrám je pre nás
oázou v púšti uponáhľaného sveta, je našim duchovným sanatóriom, kde sa uzdravuje naša duša
ranená hriechmi. Chrám je pre nás majákom na
ceste života, ktorý nám pripomína smer a cieľ
našej životnej púte.
Hlas zvonov nás pravidelne pozýva
k modlitbe i k návšteve chrámu. Zvony sú nebeskí poslovia, ktorý klopú na dvere našich domov,
aby sme pozdvihli svoje srdce, myšlienky i túžby
k nebesiam. Zvony sú
hlasom chrámu, ktorý Dokončenie na str.3
Prosba
Bystrík Mistrík
Božské Srdce Ježišovo,
prebodnuté na kríži,
prijmi našej prosby slovo,
chceme sa Ti priblížiť.
Tvoja obeť všetkým hlása
radostnú zvesť jedine,
že sa v Tebe dáva spása
celej ľudskej rodine.
Daj , nech taktiež dnešní ľudia
aj pri Tebe zostanú,
klamným svetom nech neblúdia,
nájdu v Tebe záchranu.
Pritiahni si srdcia ľudí
v ich životných zápasoch,
nech v nich Tvoja láska vzbudí
to, čo žiada pravý Boh.
Ty si prameň pravej lásky,
životného svetla zdroj.
Ten, kto žije po kresťansky,
môže vyhrať žitia boj.
Strana 2
Farské listy 21
Rok Sedembolestnej Panny Márie.
V liturgickom roku je zasvätený celý liturgický
mesiac máj Panne Márii. V septembri máme zase
najviac sviatkov Panny Márie. Hneď na začiatku
mesiaca, ôsmeho, si pripomíname narodenie Panny Márie. O štyri dni neskôr, 12. septembra si ctíme meno Panny Márie. Jeden z najväčších sviatkov na Slovensku je oslava Sedembolestnej Panny
Márie 15. septembra. Sedembolestná Panna Mária je patrónkou nášho Slovenska.
Tieto sviatky si veriaci ľud pripomína aj putovaním na pútnické miesta. V topoľčianskom chráme
sa koná púť na sviatok narodenia Panny Márie, 8.
septembra. Veriaci ľud sa schádza pri milostivej
soche Panny Márie a vyprosuje si pomoc a ochranu.
Tento rok je vyhlásený Biskupskou konferenciou Slovenska za rok Sedembolestnej Panny Márie.
Púti do Šaštína predchádzala aj duchovná príprava vo farskom a filiálnych kostoloch. Každý deň
sa mohli mariánski ctitelia zamýšľať na duchovnom
posolstve siedmich bolestí Panny Márie, ktoré
predniesol p.farár počas sv.omše. Pred sv. omšou
sa modlili sv.ruženec k Sedembolestnej Panne
Márii a litániami sa začala každá sv.omša.
(r)
Národná púť k Sedembolestnej
Pondelok, 15.septembra, sa konala v Šaštíne Národná púť k Sedembolestnej Panne Márii. Na tejto púti
sme sa zúčastnili aj my, farníci z Urminiec v počte 50
ľudí. Pôvodne sme plánovali ísť na mariánsku púť do
Žarošic, kde už tradične z našej farnosti putujeme viac
ako 5 rokov druhú
septembrovú sobotu. Tento rok sme
púť pre veľkú nepriazeň počasia neabsolvovali.
Národná púť v Šaštíne bola v rámci
roka Sedembolestnej Panny Márie,
ktorý bol vyhlásený
Konferenciou biskupov
Slovenska
(KBS) na tento rok.
Púte v Šaštíne sa zúčastnilo celkom asi 50 tisíc veriacich kresťanov. Túto veľkoleposť oslavy Sedembolestnej Panny Márie bolo cítiť na každom kroku. Slávnostnej Eucharistii predsedal J.E. Jozef kardinál Tomko,
ktorý vo svojom príhovore oslovil nielen veriacich, ale
aj neveriacich, keďže celá bohoslužba bola šírená aj
verejnoprávnou televíziou.
Okrem autobusových pútnikov bolo aj niekoľko pútnikov, ktorí prišli na svojich osobných automobiloch.
Muzikál o Sedembolestnej
Dňa 15. septembra slávime sviatok Sedembolestnej
Panny Márie, ktorá je
patrónkou celej našej
Slovenskej republiky.
Avšak okrem tohto
jediného sviatočného
dňa v roku, je tento
krát celý rok 2014
venovaný patrónke Slovenska. Na počesť prebiehajúceho Roku
Sedembolestnej Panny Márie pripravili rehoľné sestry z Kongregácie Božského Vykupiteľa s podporou Farského úradu v
Topoľčanoch muzikál s názvom Sedem bolestí Panny Márie.
Mala som možnosť zúčastniť sa premiéri tohto krásneho
muzikálu, ktorý sa konal 5.septembra 2014 v Dome kultúry v
Topoľčanoch. Muzikál privolal nielen deti a starkých, ale i mládež a dospelých. Dokonca prišli spolu celé rodinky precítiť
najbolestivejšie chvíle života Panny Márie.
Na začiatku všetkých privítal správca farnosti v Topoľčanoch, veľadôstojný pán Mons. Marián Dragúň so slovami, že
nečakal takú veľkú účasť a je milo prekvapený. Potom nasledoval muzikál, ktorý začínal slovami apoštola Jána, ktorý vyrozprával celý príbeh. Príbeh Sedem bolestí Panny Márie spestrili
divadelníci nielen šatstvom, hudbou, tancom, krásnymi duchovnými piesňami, ale i sprítomnením celého príbehu tým, že sa
nám zdalo, akoby sme tam boli tiež. Prechádzali okolo nás, a
tak nám dali možnosť nahliadnuť bližšie a intenzívnejšie precítiť dej. Piesne, ktoré vytvorili a spievali s láskou, dojali nejedného poslucháča, čo som mohla vidieť na vlastné oči. Divadelníkmi boli farníci z Topoľčian, tanečníčkami boli študentky zo
ZUŠ L.Mokrého a piesne naspievali Sestry Božského Vykupiteľa spolu s niekoľkými farníkmi. Som hrdá na to, že aj moji
spolužiaci z gymnázia sa zúčastnili tejto divadelnej hry, dokonca spolužiak Ladislav Macko v hlavnej úlohe dospelého Ježiša.
Tento krásny muzikál odporúčam pozrieť každému. Bol
to príjemný večerný program a nečakala som, že to bude taký
silný duchovný zážitok. Ľudia odchádzali nadšení a s nádejou
v srdci, pretože ako Panna Mária neprestala veriť, že sa jej Ježiš
vráti, tak i my čakáme na Pánov príchod.
Nikola Boldišová
Tak ako na podobných akciách býva, aj tu organizátori,
ktorých bolo viac ako 200 zvládli svoju úlohu dobre. Početné zhromaždenie malo k dispozícii niekoľko veľkoplošných
obrazoviek, ktoré prenášali obraz z centra bohoslužby aj
na okrajové oblasti.
Škoda, že z našej farnosti nevyužilo možnosť autobusovej púte viac veriacich. Z celkového počtu 57 miestneho
autobusu bolo obsadené iba 50 miest. Z toho boli s nami
na púti aj pútnici z okolitých farnosti (Chrabrany, V.Dvorany
a Nemčice.
V Šaštíne sme sa modlili za pokoj v našich rodinách, vo
vlasti, ale aj v celom svete. Na záver sme sa na čele so
všetkými biskupmi Slovenska zasvätili Sedembolestnej
Panne Márii, patrónke Slovenska.
Ing. Fr. Streďanský
Farské listy 21
Strana 3
Poďakovanie
,, Srdce božského Majstra je centrom, na ktoré sa upína všetko v Starom a Novom zákone,stred, okolo ktorého sa
všetko v katolicizme točí. Takto ponímam úctu k Najsvätejšiemu Srdcu: obklopuje všetko, je odpoveďou na všetko."
(Jules Chevalier)
100. výročie postavenia sochy Božského Srdca Ježišovho bolo veľkou výzvou pre nás rodákov z Horných Štitár,
obzrieť sa späť, ale aj nasmerovať vzťah k Jeho úcte do budúcnosti. Okrem aktivít skrášľovania sochy, opravy kostola, sme sa zamerali na :

účasť na každodennej krátkej júnovej pobožnosti či pri soche alebo v kostole

úkony odprosovania za svoje osobné hriechy, za hriechy svojej rodiny, ako i hriechy iných ľudí

úprimnú spoveď k prvému piatku v júni a k sviatku Najsvätejšieho Srdca Ježišovho

modlitby deviatnika k Božskému srdcu

účasť na svätej omši

osobné zasvätenie alebo zasvätenie rodiny Božskému Srdcu

úkony lásky inšpirované láskou Ježišovho Srdca (podpora núdznému, potešenie zarmúteného, návšteva chorého, vyhýbanie sa hriechu, predsudkom, nenávisti a posudzovania iných, modlitba za živých a mŕtvych).
Tieto naše duchovné aktivity boli sprevádzané veľkým oduševnením pri príprave slávnosti. Nebolo človeka, ktorý
by nepriložil ruku k dielu. Pomáhali deti, mládež, dospelí i dôchodcovia. Veľmi ma oslovilo ako nás povzbudzovali
naši spolufarníci z Urminiec a Hajnej Novej Vsi. Pravidelne prichádzali vo veľkom počte na deviatnik. Pomáhali nám
zabezpečiť slávnostný sprievod, hasiči z Urminiec a spevácky zbor prispeli k slávnostnej atmosfére. Procesia, ktorá
peši prekonala cestu z Urminiec k soche Božského Srdca Ježišovho bola pripomienkou, ako to robili naši predkovia.
Pani Daniela Stanislavová svojim fotoaparátom zvečňovala momenty celého priebehu osláv. Vďaka Vám všetkým,
pánovi farárovi PaedDr. Mariánovi Jančekovi, p. starostovi Mgr. Martinovi Fulkovi , štedrým sponzorom a dobrodincom.
Teší ma, že slávnosť 100. výročia Božského Srdca Ježišovho, bola dôstojná a dáva nám dobré smerovanie do
budúcnosti.
Mgr. Mária Chromíková
V chráme sme všetci srdečne vítaní....
(Dokončenie zo str.1)
nás pozýva, aby sme navštívili nášho Pána alebo ho pozdravili aspoň modlitbou. Prijmime vždy s vďakou toto pozvanie, ktoré nás
privedie až ku Svätostánku, k duchovnému prameňu večného života. Viem, že každý z vás má svoje plány, záľuby, predstavy o živote,
o tom, ako si zariadiť život, ako prežívať voľný čas, máte možno plán postaviť či opraviť dom, vybudovať si kariéru, založiť rodinu,
túžite mať dobrú prácu atď. Sú to normálne ľudské túžby, ktorými chceme niečo pekné dosiahnuť a mať sa dobre na tomto svete. Určite mi však dáte za pravdu, že dosiahnuť toto všetko ešte neznamená , že budeme zároveň aj šťastní. Antoine de Saint-Exupéry, autor
Malého princa, napísal výstižne: „Existuje len jeden problém, jediný na zemi. Ako vrátiť ľudstvu dôležitosť duchovna, ako vzbudiť nepokoj srdca. Treba, aby bolo ľudstvo zavlažované zhora, aby naň zostúpilo čosi, čo sa podobá gregoriánskemu chorálu. Ako vidíte,
nedá sa žiť ďalej a myslieť len na chladničky, politiku, rozpočty a krížovky. Tak sa ísť dopredu nedá“.
Hodová slávnosť a oslava nášho nebeského ochráncu a patróna chrámu je príležitosťou obnoviť svoj vzťah k posvätnému
miestu a objaviť v ňom priestor, kde Boh ku mne môže prehovoriť, kde ma môže povzbudiť a poučiť svojim slovom, posilniť svojim
požehnaním, kde Boh môže naplniť pokojom a radosťou moje nespokojné srdce.
Na záver môjho príhovoru sa chcem úprimne poďakovať všetkým Vám, ktorí sa s láskou staráte o náš chrám, opravujete ho,
starostlivo upratujete, zdobíte alebo v ňom vykonávate nejakú službu (kostolníci, miništranti, organisti, speváci, lektori, akolyti)
či pravidelne do neho prichádzate. Na príhovor Sedembolestnej Panny Márie i sv. Michala Archanjela nech vás náš milostivý Pán za
vašu službu, obety a modlitby, finančné dary i príspevky odmení hojným nebeským požehnaním.
Prajem všetkým mojim farníkom požehnanú a krásnu hodovú slávnosť.
Marián Janček
duchovný správca farnosti Urmince
Kto sa bojí Boha, bude mať ozaj pravé priateľstvo, lebo kto aký je, takého bude mať aj priateľa. (Sir 6,17)
Strana 4
Farské listy 21
Gazda náš, gazda náš.....
V histórii Slovenského národa sa od dávna
tradovali oslavy po zbere podstatnej časti úrody, obilia
a strukovín. Žatva, obdobie zberu obilia, kedysi trvala
celé dva letné mesiace. Začínala
okolo sviatku sv. Petra a Pavla,
kedy gazda vychádzal do polí, aby
zistil, či už obilie dozrieva. Na
sviatok sv. Cyrila a Metoda odkosil prvé otepy raži, z ktorých plietol povriesla na viazanie snopov.
Ražná slama nesmela byť preschnutá, lebo by sa nedalo z nej
krútiť povrieslo. Menší gazdovia
si stačili na žatvu sami. Väčší si
najímali ľudí zo severnejších krajov, ktorí robili žatevné práce za
každý 9 q. K tomu mali zabezpečenú
od
gazdu
stravu
a ubytovanie. Ubytovanie bolo
jednoduché, často v stodole prestretá ražná slama, na ktorej ženci
spali. Noci boli veru krátke. Ráno
vstávali už o 4 hodine, aby sa poumývali a o 5. hodine už svišťali kosy na poli.
Raňajky a obed nosila gazdiná na pole. Tu si
ženci aj odpočinuli a pokračovali s prácami do
neskorého večera. Každý žnec, mal pridelenú
svoju žnicu, ktorá mu odoberala pokosené obilie
a ukladala ho na rozprestreté povriesla. Často sa
stávalo, že keď takýto pár bol slobodný, aj sa do
seba zaľúbili a do roka mohla byť aj svadba. Pokosené
a poviazané obilie sa ukladalo do krížov. Jeden kríž sa
skladal z 11 snopov. Jedenástym snopom sa kríž prikryl,
aby do neho nepršalo. Takto obilie dozrievalo na poli
niekoľko dní. Potom ho
zvozili do dvora gazdu, kde
ho ukladali do veľkej kopy,
ktorá
sa
nazývala
„kobylina“. Takto uložené
obilie čakalo na mlatbu.
Obilie sa mlátilo
mláťačkou. Prvé mláťačky
boli na ručný pohon. Niekoľko chlapov sa striedalo
pri krútení mláťacieho mechanizmu, ktorý obilie oddelil od slamy. Neskôr boli
mláťačky na parný pohon
a ku koncu svojej éry boli
poháňané dieselovým alebo elektrickým motorom.
Práca v žatve a mlatbe bola
ťažká. Ľudia si však vždy
našli chvíľku na zábavu
a potešenie.
Vyvrcholením žatevných prác boli dožinkové
slávnosti. Kým žatevné a mlatobné práce si vykonávali
ľudia individuálne, dožinky, oslavu práce ľudských rúk
už robili spoločne. V Urminciach sa dožinky v minulom
storočí vykonávali na verejnom priestranstve v strede obce, v
„hliníku“. Dnes na tomto mieste stojí budova Obecného úradu. Hliník bolo miesto, kde si ľudia chodili nabrať hlinu na
vymazávanie pecí a podláh v dome. Týmto sa vytvoril prirodzený amfiteáter, kde sa konali obecné dožinky. Účinkujúci
sa obliekli do nových krojov a symbolicky
odovzdali
žatevný
veniec
gazdovi
a gazdinej, pričom spievali pieseň „gazda
náš, gazda náš, daj že nám oldomáš, daj že
nám ho z lásky, zbierali sme klásky.“ Gazda
sa im potom odmenil pohostením. Takto
vyzerali dožinkové slávnosti v tridsiatych
rokoch minulého storočia. Väčšinou sa do
tohto zapájali miestni divadelníci, ktorí
v zime nacvičovali divadelné hry a v lete
dožinky.
Po vzniku družstva v roku 1949 sa ešte niekoľko rokov tradícia dožiniek zachovávala,
o čom svedčia dobové fotografie. Postupne
táto tradícia
upadala
do
zabudnutia
možno aj
preto, že
vtedy
nebolo
žiadúce
pripomínať duchovný
rozmer
dožiniek, čo si v minulosti vždy dožinky zachovávali.
Po zmene politickej klímy v roku 1989 a zmene
vedenia družstva, v roku 1990 sme prvýkrát nadviazali na
starú tradíciu dožiniek. V tom roku sme mali iba dva páry
krojovaných. Boli to Zdenko Cifra, Mária Matejková, Alojz Vinkler a Mária Zdichavská. Dej
sa odohral v kultúrnom dome v Horných Štitároch. V nasledujúcom roku sme dožinkové slávnosti pripravili už v Urminciach. Bolo to
v sobotu, keď o 17. hodine bola ďakovná sv.
omša vo farskom kostole. Potom sa presunuli
ľudia do novoupraveného dvora za starou školou, kde pre cca 250 ľudí bolo prichystané stolovanie. Požehnaný žatevný veniec, chlieb
a víno odovzdali krojovaní ženci a žnice už
v počte 20 predsedovi družstva, ktorý ich
v príhovore poďakovania vyzval k zábave.
V rámci kultúrneho programu vystúpili aj deti
zo základnej školy. Navrátenie k tradícii dožiniek v Urminciach prinieslo aj iný rozmer. Počas sv. omše sme ďakovali Stvoriteľovi za všetko, čo nám vo svojej štedrosti dal a zároveň sme
prosili o požehnanie do ďalšej práce. O novo
obnovené dožinkové slávnosti sa pričinili učiteľky Margita Streďanská, Mária Ševčíková a Mária Chudá. V
škole sa sústredilo niekoľko krojov, ktoré boli už dávno zabudnuté a veru niektoré aj v zlom stave. Väčšina ľudí ich
škole darovalo, lebo videli, na čo sa tieto skvosty ľudových
Farské listy 21
tradícii použili. Veľkou pomocou pri prvých dožinkách v roku
1991 bola aj p. Veronika Kúdelová, ktorá v tom čase ešte aktívna
družstevníčka, vedela našim ženám poradiť, ako sa kroj oblieka,
lebo ona sama ho voľakedy nosila. Nie každý bol k takejto oslave
práce ľudských rúk naklonený. Boli aj takí, ktorí chceli mať oldomáš tak po socialisticky. Isť do Dubiny, vypiť tam sud vína, zjesť
kotol gulášu, atď. Vyhrali zdravé názory a aj v ďalších rokoch tak
bolo. Posledné novoobjavené dožinky sa konali v roku 1995. Nasledujúci rok ochorela hlavná „choreografička“ p. učiteľka Margita
Streďanská, a tým sa na rok prerušili dožinkové slávnosti. Ako sa
však ukázalo, bolo to na dlhšie. Dožinkové tradície sa udržiavali
krojovanou skupinou aj po otvorení nového kultúrneho domu
v roku 1997, ale to malo už iný ráz. Trvalo ďalších 10 rokov, čo
vedenie družstva sa spojilo s krojovanou družinou v obci a znovu
obnovilo dožinkové slávnosti v našej obci. Po obnove farskej budovy a dvora, sa dožinkové slávnosti konajú tam. Poďakovať sa
znovu chodíme do kostola a pri svätej omší pán farár požehná žatevný veniec, chlieb a víno, symboly práce ľudských rúk, ktoré
potom krojovaná skupina odovzdá predsedovi družstva a jeho
manželke. Dlho do večera sa ozývajú krásne slovenské dožinkové
piesne z farského dvora.
Žatva bola vždy dôležitá, veď počas nej sa zberá úroda
z viac ako 60% plochy celej výmery katastra obce, pričom sa tieto
práce musia ukončiť v priebehu 2-3 týždňov. Ak sme hovorili
o žatevných prácach v minulosti ako o veľkej drine, dnes pomocou
výkonnej techniky túto prácu vykoná niekoľko pracovníkov družstva. To však nič neuberá na význame týchto prác. Zberá sa obilie,
z ktorého budeme piecť chlebík celý nasledujúci rok. Preto je potrebné aspoň symbolicky sa zapojiť do týchto prác. Chlieb nás
všetkých zjednocuje pri stole v rodine, ale aj pri stole v kostole,
keď sám Ježiš sa nám zanechal v podobe kúska chleba. S úctou sa
správajme ku chlebu.
(-ský)
Z úcty k Božskému Srdcu Ježišovmu putovali
farníci z Urminiec do filiálneho kostola zasväteného Božskému Srdcu Ježišovmu. Ku skupinke putujúcich sa postupne pripájali aj ostatní pútnici.
Týmto spôsobom sme si pripomenuli časy, keď
raz do roka, na sviatok Božského Srdca Ježišovho
putovali Urminčania do Horných Štitár.
V Horných Štitároch sa pripojili k ostatným
účastníkom tejto významnej slávnosti.
Strana 5
Božské Srdce Ježišovo a my.
Na Slovensku máme viac ako sto kostolov
a kaplniek, zasvätených Božskému Srdcu Ježišovmu. Poväčšine v nich na hlavnom oltári stojí jeho
socha (niekde obraz).
V mesiaci jún sme zažili veľkú slávnosť aj
v našej farnosti, keď sme si na filiálke v Horných
Štitároch pripomenuli sté výročie inštalovania sochy
Božského Srdca Ježišovho v strede obce. Aj
v našom farskom kostole sa nachádza socha Božského Srdca Ježišovho po ľavej strane hlavného
oltára. Naši predchodcovia zakúpili túto sochu do
nového kostola, aby si tak zrakom sprítomňovali
nekonečnú lásku Ježiša, ktorú prejavuje ku nám.
Socha odráža úctu horlivých ctiteľov Božského Srdca, na ktorú sa kedysi skladali korunkou ku korunke.
Musela
to byť
veľmi
slávnostná
a povzbudivá chvíľa , keď miestny kňaz požehnal
takúto ťažko zadováženú sochu. Akou iskrivou láskou vtedy asi horeli srdcia darcov? A s akým zanietením potom prichádzali k tejto soche? Čo však pre
nás naznačuje socha Božského Srdca v našom kostole? Upozorňuje nás na lásku Pána Ježiša, ktorý za
nás obetoval svoj život. Pomáha nám vnútorne sa
sústrediť a povzniesť svoju dušu k Ježišovi. Pobáda
nás, aby sme mu odovzdali svoj život. Nasmerúva
nás k Eucharistickému Srdcu Ježišovmu, ktoré vyžaruje svoju lásku k nám zo svätostánku.
Ale táto socha nás vyzýva aj k tomu, aby
sme sa otvorili Ježišovej láske. Pobáda nás, aby sme
Ježiša odprosovali za naše previnenia. Podnecuje
nás, aby sme Ježišovmu Srdcu zasvätili seba , svoju
rodinu, svoju obec či svoju farnosť, svojich spolupracovníkov, svojich nepriateľov... Potom Ježišovo
srdce prežiari náš vnútorný svet a obdarí nás svojím
pokojom, útechou, láskou, nádejou, istotou.
Helena Patáková
Strana 6
Farské listy 21
Z dejín kongregácie sestier de Notre Dame.
Dejiny Kongregácie školských sestier de Notre Dame nie je možné
oddeľovať od priebehu dejinných udalostí, lebo jej samotný vznik bol reakciou
na sociálnu situáciu vo svete. Naše Konštitúcie majú základ v Reholi svätého
Augustína a vo Veľkých konštitúciách svätého Petra Fouriera, ktoré v roku
1645 definitívne schválil pápež Inocent X. Korene Kongregácie de Notre Dame siahajú do konca 16. storočia. Podobne, ako iné rády, aj táto kongregácia
vznikla v dobe silne ovplyvňovanej predchádzajúcim Tridentským koncilom.
Jej zakladatelia sú: sv. Peter Fourier, bl. Alexia le Clerc, p. Gabriel
Schneider.
Sv. Peter Fourier sa narodil 30. novembra 1565 v Mirecourte
v Lotrinsku. Štyridsať rokov pracoval vo farnosti Mattaincourt. Svojím obetavým kňazským životom a sociálnou činnosťou obnovil náboženský život vo
farnosti. Spolu s Alexiou le Clerc v roku 1597 založil nový rád na výchovu
a vzdelanie dievčat. Zomrel vo vyhnanstve vo Francúzsku 9. decembra 1640.
Sv. Otec Lev XIII. ho kanonizoval 27.mája 1897.
Do základu rádu vložil chudobu a pokoru. Jeho heslo bolo: „Nikomu
neškodiť, všetkým osožiť.“
Zakladateľom kongregácie Chudobných školských sestier de Notre Dame
v Čechách je jednoduchý horlivý kňaz páter Gabriel Schneider. Narodil sa
20. marca 1812 v Křemži pri Českých Budějoviciach. Po skončení teologických štúdií pôsobil ako kaplán na Domažlicku, nakoniec v Hyršove. Tu spoznal, že starosť o kresťanskú výchovu dieťaťa je jednou z najdôležitejších
a najnaliehavejších povinnosti. Tejto úlohe chcel zasvätiť všetky svoje sily.
Preto túžil založiť v Hyršove kláštor, do ktorého by povolal rehoľné učiteľky.
V tejto záležitosti najprv vyjednával v Štýrskom Hradci a potom nadviazal
styky s Chudobnými školských sestrami de Notre Dame, ktoré mali svoje sídlo
v spomenutom Mníchove.
Kolískou Kongregácie chudobných školských sestier v Čechách bol
Hyršov. V nasledujúcom roku materincom Kongregácie sa stali Horažďovice
a Hyršov prvou filiálkou.
Najväčší rozmach a rozkvet Kongregácia prežívala v roku 1924-1936.
Vtedy mala Kongregácia 1085 profesiek a 72 noviciek, ktoré pôsobili v 128
domoch v Československej republike a v USA. V tejto dobe viedla Kongregáciu Ct. Matka sr. M. Salézia Havlíková. V roku 1930 bola Kongregácia rozdelená na štyri provincie: americkú, českobudejovickú, mariánskolázenskú
a pražskú. Domy na Slovensku patrili do českobudejovickej provincie.
(Prevzaté z internetu)
Dejinná udalosť v našej farnosti .
Dejinná udalosť sa stala v našej farnosti v mesiaci
august. Bolo nám oznámené, že dňa 15. augusta 2014 zloží
večné sľuby sr. M. Timotea Majzlová, naša rodáčka. Videli
sme ju rásť ako malé dievčatko. S našimi deťmi navštevovalo
základnú školu a neskôr aj Obchodnú akadémiu. Ničím sa nelíšila od svojich vrstovníkov. Po maturite ju to predsa ťahalo
viac za školskú katedru, ako za účtovnícky stôl. Pokračovala na
Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Po päťročnom štúdiu
nastúpila učiť deti v základných školách, najskôr
v Urminciach, a potom v Jacovciach. Tak ako mnoho iných
učiteľov, aj ona sa venovala zvereným deťom, aby ich čo najviac naučila pre budúci život.
Jej život sa začal meniť vtedy, keď odišla učiť do Nového Mesta nad Váhom , na cirkevnú školu, ktorú viedla Kongregácia školských sestier de Notre Dame. Život v tejto spoločnosti ju natoľko oslovil, že sa započúvala vo svojom svedomí,
či náhodou ju nevolá sám Ježiš Kristus, aby sa stala jeho nevestou. Z jej slov po slávnostnom zložení sľubov povedala iba
toľko, že ona odpovedala Ježišovi iba jediné slovo „ÁNO“.
Ostatné konal On. Šesť rokov bola v noviciáte, aby počúvala či
odpoveď na Ježišovo volanie je skutočne pravdivé. Pod duchovným vedením svojich spolusestier došla k rozhodnutiu, že
to povestné „fiat“ je pravdivé a s pomocou Božou v jej živote
nemenné.
Na sviatok Nanebovzatia Panny Márie, 15. augusta pri
slávnostnej sv. omši zložila večné sväté sľuby vo farskom kostole v Novom Meste nad Váhom za prítomnosti veľkého počtu
veriacich do rúk generálneho vikára nitrianskeho biskupstva
Mons. Petra Brodeka.
Prečo je táto udalosťou „dejinnou“ v našej farnosti?
Posledné zasvätenia z našej farnosti sa konali v tridsiatych rokoch minulého storočia, keď večné sľuby skladali sestričky:
Júlia Veličová, Celestína Fulková, Lukrécia Sedlárová, Karola
Chudá, Alberta Streďanská, Kazimíra Ondrejková a Amata
Ondrejková. Tieto všetky podstúpili tŕnistú cestu, keď im komunistický režim pozatváral kláštory a preradil ich do manuálnej výroby v továrňach a na poliach. Toto duchovné povolanie
sr. Timotey je po 77 rokoch, a preto je také vzácne. Prečo Pán
si nepovoláva z našej farnosti aj častejšie a viac dievčat resp.
chlapcov do duchovných povolaní? Keby to nebola Božia vôľa
možno by sme hľadali rôzne dôvody: štyridsať rokov bojového komunizmu, zanedbaná výchova v rodinách, zlé príklady
v samotných farnostiach a pod. Boh má na povolania svoju
pedagogiku. Ani Ježiš nerobil v každom meste rovnaké zázraky, iba tam, kde mali ľudia srdcia otvorené jeho náuke. Ježišová reč bola pre niektorých „tvrdou rečou“ a preto od neho odišli. Zostali iba jednoduchí rybári.
Sr.Timotea sa zasvätila Bohu, no zostáva naďalej pra-
Farské listy 21
covať ako učiteľka na Základnej škole sv.
Jozefa v Novom Meste nad Váhom. Jej zasvätenie neznamená zrieknutie sa civilnej profesie, ktorú vyštudovala na univerzite, ale naopak všetky svoje schopnosti a nadanie venuje
skrze Ježiša zvereným deťom. Tak ako každý
potrebujeme k výkonu svojej práce, nielen
vedomosti, ale aj Božiu pomoc, aj ona ju potrebuje. Aby svoje „fiat“ mohla niesť celý svoj
život, potrebuje aj naše modlitby a pokánia.
Istotne sme si to uvedomili tí, ktorí sme prišli
na jej veľký sviatok do Nového Mesta nad
Váhom. Slávnostnú atmosféru dotvárali slová
Mons. Petra Brodeka, ale aj generálnej predstavenej Kongregácie školských sestier de
Notre Dame, sr. Elišky, ktorá prišla na túto
slávnosť.
Pokračovanie duchovnej slávnosti
bolo v triede ZŠ, kde nás sestričky veľmi štedro pohostili. Cestou domov sme mali o čom
premýšľať. Otázok bolo v každom jednom
z nás dosť. Niektorí sme si ich navzájom aj
vymenili. Hľadali sme v nich odpoveď na to,
prečo si až dnes Pán povolal za spolupracovníčku do svojej vinice dievča z našej farnosti.
Text: Fr.Streďanský
Foto: Daniela Stanislavová
Strana 7
Strana 8
Farské listy 21
Svedectvo.
SVEDECTVO
Dolu podpísaní týmto potvrdzujeme, že v septembri 1944 sme
boli svedkami tejto udalosti :
Po prepade fašistickej jednotky, ktorá bola sústredená nad obcou
Urmince, partizánskym oddielom, bola celá obec Nemcami prehľadaná a všetci muži vo veku od 20 do 50 rokov boli sústredení
a posudzovaní ako účastníci prepadu. Vtedy na základe rečových
znalostí, svedčila pani Berta Gézeová o našej neúčasti na spomenutej akcii, čím nás zachránila pred zastrelením, nakoľko fašisti
postavili k múru všetkých sústredených s jasným úmyslom –
vyvŕšiť sa za partizánsku akciu na bezbranných občanoch obce
Urmince.
Podpísaní : Urmince 19.VII.74
meno : priezvisko : bydlisko : povolanie : č. ob. preu. :
Zachar Rudolf v.r.
Kovačik Valer v.r.
Kovačik Imrich v.r.
Zachar Štefan v.r.
Podľa pol. čís. : 64, 65, 66, 67/76 ov. knihy dosvedčujem, že mne
osobne neznámi : Rudolf Zachar, Urmince č. 334, Valer Kova-
Spomienky na udalosti v septembri 1944
Udalosti v septembri roku 1944 sa podľa rozprávania našej
mamy udiali takto :
Do dediny doviezlo auto skupinu ozbrojených mužov. Ich
pôvodný počet nebol známy. Po príchode niekde na
hornom konci dediny začali strieľať na nemeckých
vojakov, ktorí hliadkovali vojenskú jednotku utáborenú za dedinou v lokalite nazývanou Dolina. To
bol signál, že sa v dedine koná niečo, čo obyvateľov dediny vystrašilo a všetci sledovali zo svojich
domov, čo sa deje. Nemeckí vojaci zareagovali
ihneď po prvých výstreloch. Útočiaci partizáni
museli pred presilou nemeckých vojakov ustupovať. Niektorí z nich naskákali na auto, ktoré sa
medzitým otočilo a utiekli na ňom po ceste smerom
na Topoľčany. Nie všetkým sa to podarilo a tí, ktorí nestihli, alebo ktorých nemeckí vojaci počas prestrelky zranili alebo usmrtili, sú pochovaní na urminskom cintoríne.
Následne po utíchnutí streľby nemeckí vojaci
prehľadali celú dedinu od domu k domu a všetkých
mužov obce Urmince vo veku od 20 do 50 rokov,
sústredili na ceste pri našom dome a boli posudzovaní ako účastníci prepadu nemeckej jednotky,
ktorá bola utáborená nad obcou Urmince partizánskym oddielom.
Nemci potom postavili k múru nášho domu všetkých sústredených
s jasným úmyslom – vyvŕšiť sa za partizánsku akciu na bezbranných občanoch obce Urmince.
Naša mama vedela veľmi dobre nemecky, o čom vedeli všetci v
dedine. Rozprávala sa najskôr s nemeckými vojakmi a nakoniec aj
s ich veliteľom. Bála sa, veď chýr o ukrutnostiach, ktoré nemeckí
čik, Urmince č. 341, Imrich Kovačik, Urmince č. 47 a Štefan Zachar, Urmince č. 124, ktorých totožnosť bola podľa predpisov zistená, túto listinu podpísali.Štátne notárstvo v Topoľčanoch, dňa 7.4.1976not. taj. Neradná
v.r. Okrúhla pečiatka
Štátne notárstvo v Topoľčanoch. Kolky v hodnote 16.- Kčs
Tento opis súhlasí doslovne s prvopisom
1 stranovým opatreným
patričnou - dávkovou známkou"
(kolková známka ČSSR v hodnote 2 Kčs)
Štátne notárstvo v Topoľčanoch
dňa : -7.IV.1976
(nečitateľný podpis)
Emil a Berta Gezeoví v roku 1984 pri oslave 50.výročia
svadby.
vojaci páchali na obyvateľoch dedín, ktoré poskytovali
podporu partizánom sa doniesla aj k nám a doma mala
vtedy už šesť maloletých detí. Napriek tomu konala –
zastávala sa sústredených mužov ako spoluobčanov, ktorí
nemajú nič spoločné s partizánskou akciou,
Farské listy 21
Strana 9
Udalosti spred sedemdesiatych rokov.
Sedemdesiat rokov života spoločnosti, je dostatočne dlhá doba na to ,
aby sa mohla objektívne hodnotiť. Hľadať pravdu spred sedemdesiatych rokov
nie je práca ľahká a jednoduchá. Prirodzené ubúdanie živých svedkov tejto doby,
ale aj pretŕhanie pamäťových buniek človeka spôsobuje, že nitky pravdy je čím
ďalej, tým ťažšie hľadať. Keď zomrú poslední svedkovia doby, nastupujú historici a neskôr archeológovia. Využime teda svoju dobu a skúsme skladať čriepky
mozaiky našej histórie tak, ako si ju pamätajú ešte žijúci svedkovia.
Čo sa to teda stalo pred sedemdesiatimi rokmi? Celé Slovensko si
pripomína v týchto dňoch významné obdobie kedy povstalo proti fašizmu, či už
zahraničnému alebo vnútornému. Tieto udalosti spred sedemdesiatych rokov sme
si v minulosti pripomínali možno návštevou spoločného hrobu padlých partizánov na miestnom cintoríne a tiež pri symbolickom pamätníku v miestnom parku.
Možno podľa pripísaného veku hovoriť o tom, že to boli prevažne mladí muži.
3.septembra 1944 bola nedeľa ako každá iná. Veriaci ľud v našej farnosti sa
poberal do kostola na nedeľné bohoslužby. Počas nej došlo okolo kostola k neočakávanej prestrelke. To sa stretla skupina
ľahko ozbrojených partizánov idúcich
z Topoľčian na Hlohovec so silne ozbrojenou jednotkou nemeckých vojakov prichádzajúcich poľnou cestou od Ludaníc. Veliteľ skupiny partizánskych bojovníkov zavelil k boju. Päť z nich v tomto nerovnom boji
padlo. V kostole nastal veľký strach, streľba
bola veľmi intenzívna a príliš blízko kostola. Keď streľba utíchla a ľudia ešte nevychádzali z kostola, začali v kostole robiť
prehliadku nemeckí vojaci. Prechádzali plne
ozbrojení po celom kostole a hľadali toho,
kto si pred dverami kostola vyzliekol partizánsku vestu. Nenašli nikoho, hoci jeden
partizán sa v kostole nachádzal. Bol na
chóre a veľmi intenzívne spieval s ostatnými spevákmi. Zachránil sa. Takéto
šťastie však nemal istý Karol Hanáček, ktorý sa išiel na túto streľbu pozrieť
z kostolnej veže, kde ho aj nemecký vojak zastrelil. Hanáček nebol partizán, on
chcel vo svojej naivite vidieť tú streľbu zhora kostolnej veže. Mŕtvi partizáni sa
nachádzali prevažne okolo kostola, len jeden, Ján Rišša, bol zranený pri novom
potoku medzi Urmincami a Kľačanami. Mal len 23 rokov. Podľa výpovede jedného zo sanitárov, držal celý čas v ruke ruženec. Zomrel neskoro večer, zaopatrený sviatosťami. Prestrelkou sa hrôza v Urminciach neskončila. Nemeckí vojaci
začali robiť rázne prehliadky všetkých domov. Z rozprávania môjho otca viem,
ako musel kráčať s rukami nad hlavou pred vojakom, ktorý ho s namiereným
bodákom tlačil z miestnosti do miestnosti a hľadal tam partizánov. Našiel iba
ktorú vykonali muži, ktorí prišli do dediny na aute. Vravela, že vojaci nenašli
žiadne zbrane u týchto mužov z dediny.
Presviedčanie nemeckého veliteľa nebolo jednoduché, nakoľko v dvore, v
ktorom bývala väčšinou rodina Kováčikových na prehliadku vykonávajúcich
vojakov zaútočil jeden z nich vidlami. Podarilo sa jej presvedčiť ho, že tento
muž je duševne postihnutý a udalosťou partizánskeho prepadu bol rozrušený a
preto reagoval takto podráždene na vojakov.
Konečným výsledkom jej snaženia bolo, že všetkých zadržaných mužov
obce nemeckí vojaci prepustili.
Toľko spomienky na rozprávanie našej mamy.
Treba dodať, že bezprostredne po skončení vojny obyvatelia obce Urmince
svojimi podpismi zabránili nášmu vysťahovaniu z obce ako s Nemcami kolaborujúcich občanov.
Tiež treba spomenúť, že po udalosti zo septembra roku 1944 bola všetkými
spoluobčanmi presviedčaná, že na jej životy zachraňujúce svedectvo nikdy nezabudnú, ale stačilo len doslova pár rokov (po roku 1950) a nielen že sa na všetko
zabudlo, ale bola a s ňou aj celá jej rodina zaradená do kategórie „kulaci“ a takto
sme boli aj posudzovaní ako - „triedni nepriatelia“.
Čo to v živote človeka znamenalo, to vedia všetci pamätníci tohto obdobia
ako aj tí, ktorým nie je bezvýznamné poznať svoju nie tak dávnu minulosť a
ktorí cítia povinnosť poučiť sa z nej.
Ing. Róbert Géze
vreštiace deti schované pod perinou. Takéto prehliadky
robili po celej dedine. Nemci mali v pláne obec zlikvidovať. Sústreďavali chlapov pre domom Emila Gézeho.
O tejto udalosti sa zachovalo svedectvo štyroch mužov,
ktorí to podpísali v roku 1974 pred notárom. Toto martýrium hrôzy pre nich skončilo kopancom od nemeckých
vojakov. Bolo to však lepšie ako guľka v hlave.
Popoludní došlo ešte k jednému incidentu v našej
obci. Od Hlohovca prichádzal na motocykle vojak Slovenskej armády, František Markusík, ktorý sa presúval do
Topoľčian zrejme s nejakým posolstvom od povstaleckej
jednotky v Trnave. Zastavila ho nemecká hliadka na moste
cez potok Bojňanka. Po krátkej roztržke sa pustil utekať
hore potokom smerom na Veľké Dvorany. Asi po 150
metroch vyšiel z potoka a chcel utiecť do dediny. Dostal sa
na voľné priestranstvo, kde bol ľahkým terčom
nemeckým vojakom. Sanitná služba ho našla
neďaleko terajšej školy.
Dlhé roky sme počúvali hovoriť o období II.
svetovej vojny jednofarebne, až sme tomu skoro
uverili. Táto vojna stála približne 70 miliónov
ľudských životov. Aj z našej obce sa mnohí
mladí muži zúčastňovali bojov na rôznych frontoch. Boli to ročníky 1919 – 1922. Niektorí sa
dostali z východného frontu na západný do
Talianska. Tu zasiahnutí zablúdenou guľkou
padol aj Štefan Bago, ako 23 ročný. Dvom
našim spoluobčanom, Gustavovi Ďurčekovi
a Gustávovi Chudému sa podarilo dostať na
východnom fronte do jednotiek budúcej československej armády v Buzuluku. Neskôr boli
zhodení na povstalecké územie na Slovensku. Gustav
Chudý bol pri páde zranený. Iné obete II. svetovej vojny
boli zasiahnuté pri výkone
svojho povolania
v bombardujúcich fabrikách (Ďurček Jozef, Kúdela Július) alebo Matúš Bago pri bombardovaní obce Urmince
pri prechode fronty. Relatívne obetí II. svetovej vojny bolo
v Urminciach menej ako v I.svetovej vojne, v ktorej zahynulo až 41 mužov. Hovorí sa, že strata jedného ľudského
života je tragédia, tisíc ľudských životov – štatistika.
Pri spomienke na toto smutné obdobie nesmieme
zabudnúť aj na tých, ktorí sa dostali do nemeckého zajatia.
Boli to chlapi, ktorí boli povolaní na vojenské manévre
v lete 1944. Na tieto manévre bol povolaný aj miestny
učiteľ a organista Štefan Selecký, ako dôstojník v zálohe.
Trnavská posádka odišla do Povstania a on s ňou. Pri
Banskej Bystrici boli vojaci tejto posádky obkľúčení
a zajatí Nemcami. Odtiaľ ich transportovali do koncentračných táborov v Rakúsku. Vrátil sa až po vojne v roku 1945. Do koncentráku sa dostal aj Gejza
Naštický. Vychudnutý a utrápený sa vrátil domov až
v roku 1945. Doma však manželku nenašiel, pretože
mu medzitým zomrela. Našiel len svoje siroty
a zbúraný od bomby dom.
Každá vojna je zlá. Prináša nešťastie do
rodín, spoločnosti, národa. Aj dnes sme veľmi blízko
k vojne. Tiež si mnohí myslíme, že to čo sa deje na
Ukrajine sa nás netýka, že je to ďaleko. Niečo podobné sa však odohralo aj pred sedemdesiatimi piatimi rokmi, keď sa Hitler so Stalinom delili o vtedajší
svet, ako sa dnes delia veľmoci o tento svet. Dej je
rovnaký, len herci a kulisy sa menia.
Svätý otec František nás neustále vyzýva k
modlitbe za pokoj vo svete. Pre nás je to jednoduchá,
ale účinná zbraň proti zlu a násiliu.
(Fr. Streďanský)
Strana 10
A
Farské listy 21
njelské stránky /Pripravila Mgr. Mária Hubová/
Pár minút
Hudba
Slávny francúzsky cyklista Michel Forestier viedol pelotón na jednom z najťažších traťových úsekov
pretekov Tour de France. Zdalo sa, že jeho víťazstvo
je isté. V ten deň bol vo vynikajúcej forme a naplno
sa rútil alpskými serpentínami. Jediný, kto by mohol
ohroziť jeho víťazstvo, bol Talian Ricardo.
V istom momente ho Ricardo dochytil. Netrvalo
dlho a po ťažkom šprintérskom súboji sa Ricardo
ocitol pred svojím súperom. Na nasledujúcej zákrute
však Talian náhle stratil kontrolu nad bicyklom a
zmizol v úžľabine. Iba Forestier videl, čo sa stalo.
Krátko zaváhal...
Nato prudko zabrzdil, zoskočil z bicykla a zbehol do
úžľabiny. O chvíľu odtiaľ vyšiel s raneným cyklistom
na chrbte. Okamžite sa ho ujal Červený kríž.
Forestier stratil niekoľko vzácnych minút a s nimi
aj víťazstvo. Ale chýr o tom, čo bolo príčinou jeho
oneskorenia, sa rozšíril ako blesk. A tak ho diváci v
cieli privítali búrlivými ováciami.
Skús sa pri napĺňaní svojich osobných cieľov pozerať aj trošku okolo seba. Možno zrazu zbadáš vo
svojej blízkosti človeka, ktorý práve teraz potrebuje
tvoju pomoc. Čo spravíš? Pôjdeš bez zastavenia ďalej, aby si náhodou nestratil ani trochu času?
Niekto možno čaká len na tvoj úsmev, na pár príjemných viet, na povzbudenie, poradenie...
Na stanici metra vo Washingtone DC sa postavil muž a začal hrať
na husliach; bolo studené januárové ráno. Hral asi 45 minút Bachove
skladby. V tom čase, pretože bola špička, prešli stanicou metra tisíce
ľudí. Po troch minútach od prvých tónov prešiel okolo muž v strednom
veku. Na pár minút sa zastavil, potom sa ponáhľal ďalej. O minútu neskôr dostal huslista svoj prvý dolár: nejaká žena mu hodila peniaze do
škatuľky a bez zastavenia pokračovala v chôdzi. Neskôr sa niekto oprel
o stenu a počúval, kým sa nepozrel na hodinky a neodišiel, zrejme sa
ponáhľal do práce.
Najviac pozornosti huslistovi venoval asi trojročný chlapec: matka
ho ťahala za sebou, ale dieťa sa zastavilo a dívalo na muzikanta. Nakoniec matka syna postrčila, dieťa pokračovalo v chôdzi, ale stále sa obzeralo. Toto sa opakovalo s niekoľkými inými deťmi a všetci rodičia, bez
výnimky, ich nútili pokračovať v chôdzi. Za celých 45 minút hry sa na
chvíľku zastavilo iba šesť ľudí. Asi dvadsiati mu dali peniaze bez toho,
aby spomalili svoj krok. Vybral 32 dolárov. Keď skončil a nastalo ticho,
nikto si to nevšimol.
Nikto nezatlieskal, nikto hráča nespoznal. Nikto nevedel, že tým
huslistom bol Joshua Bell, jeden z najlepších hudobníkov na svete. Hral
jednu z najťažších skladieb, ktoré boli kedy zložené, na husliach za 3,5
milióna dolárov. Dva dni predtým vypredal Joshua Bell divadlo v Bostone za priemernú cenu lístka 100 dolárov.
Inkognito hru Joshuu Bella na stanici metra zorganizoval denník Washington Post ako súčasť experimentu o vnímaní, vkuse a prioritách ľudí.
Zadanie znelo: Dokážeme vnímať krásu na bežnom, obyčajnom mieste
v nevhodnom čase? Dokážeme sa zastaviť a oceniť ju? Rozpoznáme aj
v neadekvátnych súvislostiach talent?
Jedným z možných záverov tohto experimentu je, že ak nemáme
chvíľku zastaviť sa a počúvať jedného z najlepších hudobníkov hrajúceho jednu z najlepších skladieb, koľko ďalších vecí nám uniká?
Rodinné centrum Pohoda informuje,
Niečo o nás : Rodinné centrum Pohoda začalo svoju činnosť tento rok vo
februári, kedy sme v priestore kultúrneho domu v Urminciach otvorili
herňu pre deti a ich rodičov. Cieľom rodinného centra je vytvoriť priestor
pre rodičov s deťmi každého veku, poskytovať deťom a mládeži priestor
pre rozvoj a organizovať rôzne aktivity pre dospelých i deti.
Aktuálne: Herňa v KD v Urminciach je otvorená každý utorok a štvrtok
v čase od 900 do 1100 a popoludní od 1500 do 1700 .
Pre menšie deti je tu množstvo hračiek a samozrejme šmýkačka, staršie
deti si môžu zahrať stolný biliard, hru Život a Activity. Vstupné je dobrovoľné - prispievate ním na vylepšenie herne. Príďte príjemne využiť čas
so svojimi deťmi!
Pripravujeme:
V mesiaci október pripravujeme
prednášku
s detskou lekárkou
MUDr.
Margitou Gerhátovou a tiež bazár
detského
oblečenia (pre
deti od 0 do 15
rokov).
(Ing.Marta Streďanská)
Dňa 15. septembra si pri sv. omši pripomenuli
Manželia
Jozef a Mária Paškrtoví,
50. výročie sobáša.
Do ďalších spoločných rokov im veľa zdravia, Božieho požehnania
želajú deti, rodina a priatelia.
Ku gratulantom sa pripája aj redakcia FL.
Strana 11
Farské listy 21
Zo života združení a spolkov
Na konci leta a začiatkom jesene už tradične pripravujú členovia miestnych
združení záhradkárov, včelárov, poľovníkov a Slovenský zväz žien, výstavu svojich produktov, ktorá sa teší veľkému záujmu našich občanov a detí základnej
školy.
Tento rok prijali pozvanie vystavovať aj obyvatelia obce Horné Štitáre. Spoločná výstava sa bude konať od 4. do 6. októbra 2014 v priestoroch kultúrneho
domu v Urminciach a časť vo farskom kostole sv. Michala Archanjela. Vystavované bude ovocie, zelenina, včelárske produkty a pomôcky pri včelárení a tiež
poľovnícke trofeje.
Program výstavy je nasledovný:
V sobotu 4. októbra 2014 bude výstava otvorená v KD od 14.00 do 19.00
hod.
V nedeľu 5. októbra 2014 o 10.30 hod. sa koná vo farskom kostole sv. Michala v Urminciach slávnostná sv. omša, ktorou poďakujeme Pánu Bohu za tohtoročnú úrodu na našich poliach, záhradách, sadoch a viniciach. Sv. omšu celebruje
vdp. Marián Janček, správca farnosti. Po sv. omši nasleduje požehnanie vystavených plodov zeme v KD. Na záver stretnutia sa bude konať agapé, ktoré pre všetkých pripravia urminské ženičky a gazdinky. O kultúrny program a priateľskú
atmosféru sa postarajú členovia urminského spevokolu. Výstava bude otvorená
do 19.00 hod.
Výstava plodov zeme bude otvorená pre žiakov miestnej základnej školy
v pondelok 6. októbra od 9.00 do 11.00 hod.
Urminská výstava plodov má i charitatívny nádych, pretože vystavované ovocie, zelenina i med po ukončení výstavy budú darované deťom do našej miestnej
školy.
Za prípravný výbor:
Ivan Huba
včelár
Memoriál hasičov
Už jedenásty rok sa v našej obci konal
Memoriál súrodencov Streďanských. Súťažné družstvá pretekali v siedmich disciplínach, kde si preverovali svoje zručnosti žiaci
základných škôl a dobrovoľných hasičských
zborov okolitých dedín. Hra „Plameň“ trvá
už viac ako 40 rokov. Zachovala si svoju
tvár, lebo v nej sa pripravujú deti k zodpovednosti za majetok a zdravie iných osôb.
Hrou získavajú návyky a zručnosti, ktoré im
môžu neskôr poslúžiť na výkon svojho povolania alebo zachovania požiarnej bezpečnosti vo svojich domácnostiach. Nie každý
mladý požiarnik sa stane hasičským záchranárom, ale každý raz bude musieť dodržiavať zákony o požiarnej bezpečnosti na svojom pracovisku. Naša škola dáva do súťaže
tri družstva, ktoré súťažia o putovný pohár.
Za histórie memoriálu už niekoľkokrát vyhrali tento putovný pohár.
Memoriál začína sv. omšou za živých a
mŕtvych hasičov našej farnosti. Na nej prosíme za našich predchodcov vo výkone hasičstva, ale aj za nás, živých. V rámci memoriálu býva aj stretnutie hasičov seniorov, ktorí
si takto majú možnosť zaspomínať na časy,
kedy oni slúžili našim občanom v zmysle
hesla na zástave : „Bohu na chválu, ľuďom
na pomoc!“
(-ský)
Spomienka na vzácneho človeka.
Dňa 18.7.2014 sme si pripomenuli v našej rodine a svätou omšou vo farskom Kostole sv. Michala Archanjela v Urminciach nedožité 100. narodeniny nášho starostlivého a obetavého otecka, starého otca a dedinka Alfréda
Bagu z Urminiec.
Nebol len naším otcom, ale dlhé roky aj kostolným otcom a kostolníkom. Do
tejto služby si ho vybral pán farár Július Sečanský v roku 1966 a od roku
1979 vykonával aj funkciu kostolníka. V tejto službe pôsobil do roku 1991,
keď pre zdravotné problémy požiadal vtedajšieho správcu farnosti, dôstojného pána farára Pavla Šintála, o uvoľnenie. Tak ako bol starostlivý otec rodiny, bol aj obetavý kostolný otec a ešte zodpovednejší kostolník. Túto službu
chápal ako veľkú česť byť kňazovým pomocníkom. U nás na každé sviatky
to vyzeralo tak, že na prvom mieste bolo potrebné dôstojne na ne pripraviť
kostol a až potom sa pripravovalo doma. Nebolo u nás zvláštnosťou, že vianočný stromček sa staval až na štedrý deň popoludní o tretej – dovtedy bola
práca v kostole. A keď sa organizovali veľké ale i menšie brigády /oprava
fary, kostola alebo cintorína/ doma sme ho videli iba večer, keď prišiel prespať. Keď vietor nám „upratal“ škridlu z kostola bola v pohotovosti celá
dedina. Vždy našiel ochotných a obetavých pomocníkov. Tým teraz chcem
zaňho vysloviť Pán Boh zaplať.
Pri prácach na kostole mu ochotne pomáhali miništranti – dnes už dospelí
ľudia. Títo chlapci boli jeho predĺženou rukou, a preto ho aj oslovovali
„strýčko, alebo strýco“. Mohol sa na nich spoľahnúť, keď potreboval pomoc.
Aj im patrí moja vďaka.
Spomienka na nášho otca, ale aj kostolníka vždy zostáva milá a povzbudzujúca aj pre nás, jeho deti a ostatných
veriacich našej farnosti. Bol príkladom obetavého a veriaceho človeka.
„Tatino, za všetko Ti ďakujeme a nech Ťa Pán Boh za dobré dielo odmení večným životom.“
Mgr. Daniela Lackovičová – Bagová.
Vydáva:
Farský úrad RKC v Urminciach pre potreby
veriacich
Tel: 038/5386120
Zodpovedný redaktor:
Ing. František Streďanský
e-mail: [email protected]
mob. tel. 0911 109 892
www.farnosturmince.sk
Jazyková úprava: Mgr. Mária Hubová
Tlač: DANSTA
Uzávierka tohto čísla bola 20.septembra 2014
Do večnosti nás predišli:
Štefan Cabaj z Urminiec, vek 89 rokov
Helena Bálentová r. Vaňová, vek 93 rokov
Bohumil Šiška z Urminiec, vek 67 rokov
Valéria Kozárová z DSS Horné Štitáre, vek 71 rokov
Marta Ležovičová, r. Klasová z Horných Štitár, vek 73 rokov
Rastislav Ďurík z Urminiec, vek 41 rokov
Dezider Ďurkovič z Horných Štitár, vek 91 rokov
Ivan Dinga z Urminiec, vek 68 rokov
Z vody a Ducha svätého sa v krste znovu narodili:
Lásku, úctu a vernosť si sľúbili:
Adriana Blaháková, Horné Štitáre
Ela Patáková, Horné Štitáre
Dominika Kluková, Hajná Nová
Ves
Sára Čičmancová, Hajná Nová Ves
Sofia Géciová, Urmince
Ela Smékalová, Urmince
Matúš Klačanský, Urmince
Tereza Lukáčová, Urmince
15.10.2013 Urmince – Peter Huba a Hana Kunovská
17.5.2014 Hajná Nová Ves – Peter Soboňa a Martina Sedlárová
24.5.2014 Urmince – Juraj Grác a Andrea Móriová
28.6.2014 Urmince – Martin Kákoš a Viera Hubová
28.6.2014 Urmince – Ľuboš Zeman a Eva Seidlová
23.8.2014 Urmince – Martin Belohorec a Veronika Herdová
20.9.2014 Urmince – Miroslav Oravec a Martina Balajková
Všetko najlepšie!
Dňa 23.8.2014 sa dožila
p. Alžbeta
Patayová
Spomienka na vzácnych ľudí
z Hajnej Novej Vsi
krásnych a požehnaných
Dňa 4.9.2013 sme si
pripomenuli 1.výročie
úmrtia nášho milovaného manžela, otca
a dedka,
90 rokov života.
Elemíra Habaja,
Pri tejto príležitosti jej prajú
z celého srdca veľa zdravia, šťastia
a Božieho požehnania, deti s rodinami,
vnuci s rodinami a prapravnuci Jakubko
a Viktória.
Dňa 11.8.2014 sa dožila
70 rokov života
p. Oľga Kľuková
z Hajnej Novej vsi.
K tomuto krásnemu životnému jubileu touto cestou jej prajú veľa zdravia,
šťastia, lásky a Božieho požehnania manžel
Viliam, mama Betka, deti s rodinami, súrodenci, všetci vnuci a pravnuci.
ktorý nás opustil pred
rokom vo veku 74 rokov.
V modlitbách spomínajú, manželka,
dcéra s rodinou, sestra a ostatní príbuzní
a známi.
Dňa 28.8.2014 sme
si pripomenuli
pri sv.omši
1. výročie úmrtia
Jozefa Kuklu
z Hajnej Novej Vsi
V modlitbách spomínajú manželka a dcéry s rodinami.
Dňa 24.októbra si pripomenieme v rodine Balajkových v
Hor.Štitároch130 rokov
od narodenia nášho starého a prastarého otca,
Michala Balajku
(24.okt.1884-23.mája
1970).
Na fotografii je spolu so svojou manželkou Máriou, rod. Ďaďanovou (1885-1971)
tesne pred odchodom na front I. svetovej
vojny v Trenčíne, kde sa s ním bola manželka rozlúčiť. V tom čase mali už tri deti:
Alžbetu (1909), Štefana (1911) a Alfonza
(1913). Michal sa dostal na vojne do ruského zajatia a prešiel celú Sibír. Z vojny
sa vrátil o šesť rokov v roku 1920 ako
československý legionár. Po návrate mal
ešte s manželkou Máriou ďalšie tri deti:
Jozefa (1921), Michala (1923)
a Kolomana (1925).
Download

Farské listy č.21