apríl 2013
OBSAH
Habemus papam
3
Ako sa modliť Božím slovom
4
Ako nasledovať Ježiša
7
„Verím... viruju... credo...“,
že tretieho dňa vstal z mŕtvych
47
Utiereň
50
Matky púšte
56
List svätého Alfonza kňazom a bratom... | 12
Ľudová čítanka | 15
Harmónia so sebou, s Bohom a ľuďmi | 53
Magistérium Cirkvi | 55
Misionár deťom | 58
Misionár
úvod né slovo
2
V stredu večer, 13. marca 2013, sa svetom bleskurýchle rozšírila zvesť o zvolení
nového pápeža. Stal sa ním 76-ročný argentínsky kardinál Jorge Mario Bergoglio.
Ako prvý Svätý Otec v dejinách Cirkvi prijal meno František po veľmi známom talianskom svätcovi – svätom Františkovi z Assisi. Po vyše 1 200 rokoch sa tak stal rímskym biskupom opäť Neeurópan. Do polovice 8. storočia to však nebolo až také
neobvyklé. Zároveň ide o prvého jezuitu,
ktorý sa stal pápežom. Od prvej chvíle pritom v mnohom udivoval a pútal veľkú pozornosť médií. Tie ho charakterizovali
ako človeka pokorného, chudobného
a veľmi slobodného. Keď vysvetľoval
voľbu svojho mena, okrem iného povedal:
„Svätý František je pre mňa človekom chudoby, človekom pokoja a človekom, ktorý miluje a chráni stvorenie. Náš vzťah k prírode nie je dnes najlepší, máme tu čo naprávať. Je to naozaj výzva dnešných čias.“
Toto aprílové číslo Misionára vychádza
zo slov Vyznania viery: „Skrze neho bolo
všetko stvorené...“ a aspoň trochu sa
chce dotknúť zmyslu, krásy a dobra stvorenstva. Všetko bolo totiž stvorené skrze
Ježiša Krista. Všetko – to znamená svet viditeľný i neviditeľný, všetko, čo jestvuje, čo
bolo i čo ešte len bude. Všetko má spojitosť s Večným Slovom Otca. Evanjelista Ján
hneď na začiatku svojho evanjelia o tom
píše: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo
u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo
na počiatku u Boha. Všetko povstalo
skrze neho a bez neho nepovstalo nič
z toho, čo povstalo.“ (Jn 1, 1 – 3). Podobne
sa vyjadril aj apoštol Pavol: „On je obraz
misionár
neviditeľného Boha,
prvorodený zo všetkého stvorenia, lebo
v ňom bolo stvorené
všetko na nebi a na
zemi, viditeľné i neviditeľné, tróny aj
panstvá, kniežatstvá
aj mocnosti. Všetko
je stvorené skrze neho a pre neho. On je
pred všetkým a všetko v ňom spočíva. On
je hlavou tela, Cirkvi. On je počiatok, prvorodený z mŕtvych, aby on mal vo všetkom prvenstvo. Lebo Boh chcel, aby
v ňom prebývala všetka plnosť.“ (Kol 1, 15
– 19).
K tomu nás pozýva i naša viera.
Na všetko teda máme pozerať skrze Ježiša Krista... Máme ho vidieť v krásnej prírode, vo svätých a v blahoslavených, v chudobných i biednych, vo vonkajšom svete
i vo svojom srdci... Vidieť Krista – to je živá
viera. Všetko totiž nachádza svoj konečný zmysel v Ježišovi – celý beh ľudských
dejín, ale tiež dni, mesiace a roky krátkeho ľudského života. To je tajomstvo Božej
vôle, „uskutočniť v plnosti času: zjednotiť
v Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi,
aj čo je na zemi“ (Ef 1, 10).
Teraz oslavujeme vzkrieseného Krista,
ktorý je centrom vesmíru a základom nášho života. A modlitba nás učí klásť Ježiša
Krista do stredu nášho života, učí nás vnímať jeho tajomnú prítomnosť.
apríl|2013
Novým Svätým Otcom sa stal 76-ročný
argentínsky kardinál Jorge Mario Bergoglio SJ, ktorý prijal meno František. Zvolený
bol 115 kardinálmi na 77. konkláve dňa
13. marca 2013 ako 266. pápež.
Jorge Mario Bergoglio sa narodil 17. decembra 1936 v Buenos Aires. Dňa 11. marca 1958 vstúpil do noviciátu Spoločnosti Ježišovej, večné sľuby zložil 22. apríla 1973.
Za kňaza bol vysvätený 13. decembra 1969,
dňa 31. júla 1973 ho zvolili za provinciála
argentínskej provincie jezuitov, pričom túto
apríl|2013
ha b em us p a p a m
HABEMUS PAPAM
službu vykonával nasledujúcich 6 rokov.
Od roku 1980 do roku 1986 zastával funkciu rektora Filozofickej a teologickej fakulty v San Migueli, pôsobil tiež ako farár
vo farnosti. V máji 1992 ho pápež Ján Pavol II. vymenoval za titulárneho biskupa Aucy
a za pomocného biskupa v Buenos Aires.
Za kardinála bol menovaný na konzistóriu
dňa 21. februára 2001. Od 8. novembra
2005 do 8. novembra 2011 zastával tiež post
predsedu biskupskej konferencie Argentíny.
Spracované podľa www.tkbs.sk
misionár
3
š kola m od litby
4
Spracovala sr. Helena Dudová OSsR
„Jedného dňa prišiel k istému starému
pustovníkovi – človekovi, odovzdanému kontemplácii a modlitbe Biblie – mládenec, ktorý túžil nájsť zmysel života a pokoj. Rozhovor
so svätým mníchom naňho urobil veľký dojem. I poprosil ho, aby mu eremita dovolil
byť jeho učeníkom. Pustovník, ktorý iným nedovoľoval byť s ním, mu položil otázku, aký
má na to dôvod. Mládenec odpovedal:
„Chcem sa naučiť modliť Božím slovom.“
Pustovník sa ho následne opýtal: „Ale prečo sa chceš naučiť modliť Božím slovom?“
Na to mládenec odpovedal: „Lebo je to najväčšia múdrosť, aká existuje.“ Mních mu odvetil: „Rád by som ťa mal pri sebe, ale nemôžem.“ A vtedy sa mládenec vrátil domov.
Prešlo niekoľko rokov a mládenec
druhýkrát navštívil starého mnícha. Na konci rozhovoru sa ho opäť spýtal, či bude
súhlasiť s tým, aby mohol zostať s ním a naučil sa poznávať Sväté písmo a modliť sa.
Mních zopakoval tú istú otázku: „Prečo sa
misionár
Ako sa
modliť
Božím
slovom
chceš naučiť modliť Božím slovom?“ Mládenec odvetil: „Pretože sa chcem stať svätým.“ Pustovník mu odpovedal: „Rád by
som ťa mal pri sebe, ale nemôžem.“ Kandidát na učeníka, rozčarovaný a smutný
z toho, že nemôže dosiahnuť svoj životný ideál, sa musel opäť vrátiť domov.
Znova prešiel istý čas. Mladý človek bol
však myšlienkami stále tam, kde skrze kontakt s božím človekom prežil hlboký pokoj.
apríl|2013
apríl|2013
Čo je teda potrebné urobiť, aby mal
Boh šancu prejaviť v našom živote svoju
nežnú otcovskú lásku, aby Božie slovo mohlo „čítať knihu nášho života“?
Nutná je hlavne túžba po Božom slove, očakávanie, ako aj úkon viery, ktorý by
sme si mali každý deň „vzbudzovať“: Boh
sa nám dnes prihovára, prihovára sa v životnej situácii, ktorú práve prežívame, a prihovára sa s láskou. Vo všeobecnosti možno na modlitbu využiť to slovo, ktoré nám
ponúka Cirkev v liturgii dňa. Ide o „prozreteľnostné sústo“, ktoré Pán rozdáva
každému podľa jeho dennej potreby. Aby
sme však mohli dané Slovo prijať, potrebné je po ňom najprv túžiť. Ponorenie sa
do každodenných povinností ale spôsobuje, že naša túžba po Slove a jeho očakávanie slabne. A prečo je to dôležitá túžba?
Odpoveď nám dáva svätý Augustín: „Túžba sa stále modlí, aj keď jazyk mlčí. Ale kedy
modlitba zaspáva? Vtedy, keď ochladne túžba.“
V čom teda prakticky spočíva „lectio
divina“ (Božie, posvätné či duchovné litánie)?
Pozostáva zo štyroch etáp: lectio (čítanie), meditatio (meditácia), oratio (modlitba) a contemplatio (kontemplácia). „Čítanie poskytuje materiál k porozumeniu
pravdy, meditácia tento materiál pripravuje, modlitba ho povznáša a kontemplácia sa z neho raduje.“ (Hugo od svätého Viktora).
Lectio: Na čítanie Slova je potrebné
nájsť si miesto, ktoré nám pomôže vnútorne
i navonok sa stíšiť. Na začiatku čítania môžeme s láskou a úctou pobozkať Sväté písmisionár
š kola m od litby
Po dlhých úvahách sa rozhodol znova porozprávať s pustovníkom. Zastihol ho pri modlitbe s Bibliou v rukách. Strávili spolu celý deň,
modliac sa Božím slovom. Mládenec ho opätovne začal prosiť, aby mohol ostať s ním.
Pustovník sa ho znova spýtal: „Prečo sa chceš
naučiť modliť Božím slovom?“ Mládenec
s presvedčením odpovedal: „Chcem sa naučiť modliť Božím slovom, aby som zakúsil
Boha.“ V očiach mnícha sa zaiskrila radosť. Objal mládenca a dovolil mu, aby zostal s ním v pustovni ako jeho učeník.“
Uvedený príbeh otcov púšte veľmi
dobre predstavuje cieľ „lectio divina“. Ten
nespočíva v získaní vedomostí alebo v tvorení nejasných ideálov svätosti, ale – naopak
– v hlbokej, osobnej skúsenosti Boha skrze
Slovo. Iba človek, ktorý zakúsil Pána skrze
modlitbu Božím slovom, dokáže získať skutočnú múdrosť a stať sa naozaj svätým...
Boh chce uzdraviť, očistiť, oslobodiť
našu pamäť, srdce, rozum. Pekne to vystihol
svätý Ján Zlatoústy: „Keď lieči ranu lekár,
len málokedy sa stane, že nezostane jazva. Keď však uzdravuje Boh, keď odpúšťa
naše hriechy, nenecháva ani jazvu a nedovolí, aby zostala akákoľvek stopa, ale
s uzdravením daruje krásu.“
To, čo je v nás neuzdravené, prípadne
ak máme „nevyriešené“ záležitosti s Bohom
– hoci sa stali dávno – toto všetko môže mať
vplyv na náš dnešok, na náš život, na náš
vzťah k sebe, k iným, k Bohu či na naše nazeranie na minulosť, prítomnosť a budúcnosť.
Nebojme sa všetko toto mu odovzdať, lebo iba on dokáže z toho urobiť
nové krásne veci, pretože pre neho nie je
nič nemožné.
5
š kola m od litby
6
mo. Vybraný text potom čítajme pozorne
a s vierou, ako by ho Svätý Duch diktoval
pre nás. Čítajme ho pomaly, polohlasne
– takéto čítanie totiž zapája celé telo a napomáha pri zapamätávaní Slova. Keď
otcovia púšte používali Písmo, zvlášť
Nový zákon a žalmy, nezaujímalo ich, koľko toho prečítali, ale ako hlboko prenikli
do posvätného textu. Niekoľko veršov si
prečítali dvakrát, aj trikrát, rozjímali nad nimi
a vstupovali čoraz hlbšie do ich dynamického vnútorného významu.
Učiť sa čítať Písmo (lectio) teda znamená
učiť sa čítať novým spôsobom a počúvať,
ako sme ho predtým nikdy nepočúvali.
Meditatio: Ak sme si raz alebo i viackrát
prečítali posvätný text, nastal čas na rozjímanie (meditatio). Znova a znova teda nad
ním rozjímajme, „prežúvajme ho“ (ruminatio), „trávme ho“ (meletao), dovoľme vnútornému významu každého slova preniknúť
hlboko do nášho vnútra, aby sme tak mohli účinne pochopiť dynamický dosah týchto
slov. Hľadajme vysvetlenie Písma skrze Písmo, čiže spojme slovo alebo vetu s nejakým
iným slovom Písma, ktoré sa nám pripomína. Vypíšme si tiež slová, ktoré nás najviac
oslovili, a dajme si ich na viditeľné miesto
ako drahocenný poklad dňa.
Oratio: „Kým sa srdce nemodlí, jazyk
sa zatiaľ márne namáha.“ (svätý Bernard
Sienský). Čím viac prenikáme do vnútorného významu posvätného textu, tým viac
cítime, že v modlitbe máme srdcom reagovať na to, čo sme prijali (oratio). Skutočná modlitba vlastne začína až teraz –
keď sa snažíme pozdvihnúť srdce a myseľ k Bohu, keď odpovedáme na slová,
misionár
nad ktorými sme rozjímali. Započúvajme
sa tak do pohnútok nášho srdca, pripomeňme si, čo všetko pre nás spravil Pán
v našom živote a čo prežívame teraz, ďakujme mu, zvelebujme, odprosujme ho,
odovzdajme mu naše starosti a bolesti.
Contemplatio: Keď je človek čoraz viac
oslovovaný Slovom, zistí, že aj tie najvyberanejšie slová sú slabé na vyjadrenie hlbokého citu, ktorý prýšti z jeho vnútra. Slová
vďaky, chvály, klaňania sa a lásky nakoniec
ustúpia mlčaniu, ktoré povie oveľa viac než
najsilnejšie ľudské spôsoby vyjadrovania. Pomalé, meditatívne prenikanie do textov teraz otvára a zahaľuje celého človeka. Aj
najsilnejšie, najpriliehavejšie vyjadrenia tohto nového vzťahu k Bohu sa zdajú byť
prázdne zoči-voči novej skutočnosti. Jediné,
čo si vtedy človek želá, je zostať v tichu a pokoji, v jednoduchom pohľade lásky na Boha,
čo sa tradične nazýva kontempláciou.
V modlitbe tiež musíme zotrvať dostatočne dlho, aby sme sami okúsili niečo z tej lásky, ktorú sme povolaní rozdávať ostatným
– v kontemplácii musíme vytrvať aj preto,
lebo nebudeme mať čo dať iným.
V modlitbe sa teda nechajme viesť Svätým Duchom, pred každým čítaním Slova
tiež vzývajme jeho pomoc.
Niekedy prejdeme všetky štyri etapy po
sebe, inokedy naša modlitba zostane len na
„lectio“, prípadne po „lectio“ sa v našom srdci
zrodí „oratio“ – to už ale nechajme na Boha.
Uvedené etapy tak predstavujú pomôcku k tomu, aby sme sa lepšie zorientovali a pochopili dynamiku cesty.
Nech vám Boh žehná v plodnom čerpaní zo živého prameňa Slova...
apríl|2013
ko m e n t á r M a r kov h o eva n j e l i a
Marek Rusinko
„Potom zavolal k sebe zástup, aj učeníkov a povedal im: „Kto chce ísť za
mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj
kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel
život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj
život pre mňa a pre evanjelium, zachráni
si ho. Veď čo osoží človekovi, keby aj celý
svet získal, a svojej duši by uškodil?! Lebo
za čo vymení človek svoju dušu?! Kto sa
bude hanbiť za mňa a za moje slová
pred týmto cudzoložným a hriešnym
pokolením, za toho sa bude hanbiť aj Syn
človeka, keď príde v sláve svojho Otca
so svätými anjelmi.“ (Mk 8, 34 – 37)
Ako nasledovať Ježiša
apríl|2013
misionár
7
ko m e n t á r M a r kov h o eva n j e l i a
8
Po tom, ako Ježiš predstavil seba ako
Mesiáša, ktorý bude trpieť a vstane
z mŕtvych, teraz predstavuje svojho učeníka. Učeníka, ktorý ho má nasledovať
a nebáť sa ani kríža. Kristova cesta utrpenia a kríža je tak i cestou jeho učeníka.
Kristova náuka sa pritom týka všetkých –
aj zástupu ľudí, aj učeníkov. Jeho náuka
i nároky sú teda pre všetkých rovnaké.
„Potom zavolal k sebe zástup, aj učeníkov a povedal im...“ Ježiš v tejto časti
evanjelia vysvetľuje povolanie učeníka,
kým jeho učeník je alebo by mal byť. Kristov učeník – to je vlastne každý kresťan,
nielen kňaz či rehoľná sestra. Evanjeliová téma učeníctva je tak témou pre každého veriaceho človeka. Ježiš volá každého človeka k viere a k nasledovaniu.
Boh teda nikoho nevylučuje, na každého
sa obracia.
Už predtým v evanjeliu Ježiš viackrát
(nielen) hovoril o povolaní učeníkov.
Najprv ich povolal ísť za ním – zanechali
siete, prácu, rodinu a išli za ním. Potom
im zdôraznil, že povolanie – to znamená byť s ním, prebývať s ním, mať hlboké spoločenstvo alebo priateľstvo s ním.
Neskôr zas spojil povolanie s misiou a zveril ju apoštolom – poslal ich ohlasovať Božie kráľovstvo a konať Ježišove skutky:
uzdravenia či oslobodzovania od zlých
duchov. Teraz Kristus ešte viac špecifikuje
povolanie učeníka – povolanie, ktoré sa
spája s krížom a so sebazaprením. Takto sa má Ježišov učeník úplne pripodobniť
jemu, svojmu majstrovi a učiteľovi. Kristova
cesta kríža teda ukazuje, čo znamená
zmýšľať podľa Boha...
misionár
„Kto chce...“ Ježišovo povolanie je založené na slobodnej voľbe. Na začiatku nasledovania Krista tak stojí slobodné
rozhodnutie človeka. Nasledovať Ježiša
– to sa nedá nasilu, z donútenia alebo
akosi zo zvyku či na základe rodinnej tradície. Za Kristom sa tiež nedá ísť len
v dave, spolu s ostatnými (pretože všetci naokolo idú). Za Ježišom sa dá ísť iba
osobne, slobodne, lebo ja sám chcem,
rozhodol som sa, viem, komu som uveril. Boh sa totiž neustále pýta človeka, či
chce... Boh pozýva a človek má odpovedať... Viera je teda slobodnou odpoveďou človeka na Božie pozvanie, zjavenie...
„... ísť za mnou...“ Ide o veľmi dôležité smerovanie. V živote totiž možno blúdiť, chodiť aj zlými cestami. Kde má ale
ísť Kristov učeník? Len za Ježišom Kristom.
Slobodne sa kráča len za tým, koho milujeme. Kresťanská viera teda predstavuje
osobnú lásku ku Kristovi. Ježiš Kristus je
vlastne bod, ku ktorému má smerovať celý
náš život. On predstavuje cieľ cesty ľudského života, on je alfou a omegou (prvým a posledným písmenom gréckej
abecedy).
Možeme sa tiež oprávnene pýtať, kde
presne Kristus v evanjeliu ide. Smeruje
do Jeruzalema, na kríž, aby sa tam s láskou obetoval za všetkých ľudí. Povolanie
kresťana, učeníka – to je vlastne nasledovanie Ježiša až na kríž, až k obete za
druhých podľa jeho vzoru. Kresťanský život tak znamená nasledovanie Krista ukrižovaného, pokorného, tichého, milujúceho, nenásilného, nezištne sa obetujúapríl|2013
apríl|2013
tu, v Markovom evanjeliu, objavuje po prvýkrát. Kríž pritom u Ježišových poslucháčov vyvolával konkrétny obraz odsúdenca, ktorý bol zavesený na kríž a ukrižovaný – ako neskôr sám Kristus. Ukrižovaný človek bol pre vtedajších ľudí jednoznačným odsúdencom, zavrhnutým vyvrheľom, škodcom spoločnosti, tým, ktorý si taký strašný trest zaslúžil. Dnes môžeme tomuto obrazu rozumieť skôr symbolicky – zobrať svoj kríž, to, čo je bolestné a ťažké, nepríjemné a ponižujúce,
a niesť ho za Ježišom, alebo, lepšie, niesť
ho s Ježišom, s modlitbou, podľa jeho príkladu a slova. Evanjelista Lukáš tento kríž
volá každodenným, lebo ide o každodennú úlohu a výzvu. Pre človeka je teda
neustálou výzvou prijať v živote to ťažké, zobrať to, akceptovať to. A rozumnejšie je prijať kríž, ako mu neustále vzdorovať a odmietať ho. Kríž – to môže byť
choroba alebo nejaké fyzické obmedzenie... Môže to byť nejaký ťažký
vzťah, ktorý raní a neustále bolí... Môže
to byť aj nejaký morálny poklesok či
hriech, ktorý i napriek nášmu veľkému snaženiu a boju nedokážeme zanechať...
Môže to byť tiež ponižujúca skúsenosť
alebo situácia, ktorá je nám veľmi nepríjemná, až odporná...
Ježiš nás pozýva vziať svoj kríž
a niesť ho spolu s ním, prosiť ho v modlitbe o silu, trpezlivosť, vytrvalosť, pokoj
a pokoru... Nenechať sa znechutiť a odradiť, neľutovať sa, neuzatvárať sa sám
do seba...
Výzvu k nasledovaniu Krista si však treba veľmi dobre premyslieť, mať pritom
misionár
ko m e n t á r M a r kov h o eva n j e l i a
ceho... Znamená to stať sa mu podobným vo všetkom, najviac však v láske...
„... nech zaprie sám seba...“ Slovo „zaprieť“ doslovne znamená „nepoznať“,
„považovať to za niečo cudzie“, „nemať
s tým nič spoločné“. Zaprieť seba bude
teda znamenať nepoznať sa, nemať
so sebou nič spoločné, nič nerobiť kvôli sebe, ani podľa seba. Tu sa nám
môže pripomenúť i zapretie apoštola Petra: „Nepoznám toho človeka...“ (Mk 14,
71). Inými slovami: zaprieť sám seba – to
znamená zaprieť svoj egoizmus, koreň
všetkého hriechu a zla. Čiže je potrebné
„zomierať sebe samému“, naplniť slová
apoštola Pavla: „Už nežijem ja, ale
vo mne žije Kristus.“ (Gal 2, 20). Ide akoby o novú životnú orientáciu, ktorá je
možná len vtedy, keď sa človek úplne
odovzdá Bohu, keď už v strede jeho života nie je ľudské ego, ale Kristus: „Tí, čo
patria Kristovi Ježišovi, ukrižovali telo s vášňami a žiadosťami.“ (Gal 5, 24). Zaprieť
sám seba – to predstavuje plnú realizáciu človeka, lebo vtedy žijeme v láske.
Môžeme teda strácať svoje ciele, predstavy a plány, pretože Boh nás miluje,
a prijať Kristove plány, túžby a očakávania voči nám. Ide vlastne o vnútornú
slobodu v láske a pre lásku. Keď sa totiž cítime milovaní a cenní v Božích
očiach, vtedy sme schopní strácať, zabúdať na seba a všetko dávať. A to je
zároveň i pozvanie pre každého veriaceho kresťana...
„... vezme svoj kríž a nasleduje ma...“
„Vezmi svoj kríž...“ – toto je asi najviac citovaná veta z evanjelia... Slovo „kríž“ sa
9
ko m e n t á r M a r kov h o eva n j e l i a
10
na pamäti aj jej ťažké, bolestné dôsledky. Cesta kríža totiž nie je ani ľahká, ani
nikomu príjemná – veď tu ide o večný život, niečo veľmi cenné, nezameniteľné...
„Lebo kto by si chcel život zachrániť,
stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa
a pre evanjelium, zachráni si ho.“ Každý
si chce zachrániť „svoju kožu“, svoj život
– to najcennejšie, čo má. Každý chce žiť
čo najradostnejšie, najspokojnejšie, najplnšie, najintenzívnejšie... Ježiš nás však
upozorňuje na klamnú logiku či čudný paradox – že vtedy, keď človek bude žiť pre
seba a svoj život, tak ho stratí. Kto totiž
bude žiť iba pre seba, stratí svoj život, stane sa opusteným a smutným egoistom.
Lebo egoizmus zabíja skutočný život.
Žiť pre Boha alebo žiť pre seba samého... Život sa dá žiť naozaj naplno iba
vtedy, keď ho strácame pre Krista,
pre jeho evanjelium, pre blížneho. Iba vtedy, keď dávame svoj život do služby druhým, žijeme naozaj, žijeme v plnosti, zachránime si život, dáme mu novú kvalitu.
Tento princíp musíme pochopiť ani nie tak
rozumom, nemusíme ho vedieť teoreticky vysvetliť, ale skôr ho musíme poňať
osobne, musíme ho prakticky žiť, uskutočňovať. Nie je totiž iná cesta k šťastnému životu iba cesta lásky a obety
pre Boha i pre druhých.
Zvláštne – kto zomiera pre druhých,
ožíva v Bohu a vo večnom živote...
Život je dar, ktorý neustále prijímame
a musíme ho dávať ďalej, obetujúc ho
druhým. Skutočný život nepozná koniec, lebo znamená milovať z celého
srdca toho, čo nás miloval ako prvý a na
misionár
kríži nám dokázal svoju bezhraničnú
lásku.
Apoštol Pavol to chápal jasne, preto
napísal: „Ale čo mi bolo ziskom, kvôli Kristovi pokladám za stratu. A vôbec, všetko pokladám za stratu pre vznešenosť poznania Krista Ježiša, môjho Pána. Preňho som všetko stratil a pokladám za odpadky, aby som získal Krista.“ (Filp 3, 7
– 8). To je tiež náuka a život všetkých svätých, ktorí veľmi dobre pochopili Kristovo evanjelium...
„Veď čo osoží človekovi, keby aj celý
svet získal, a svojej duši by uškodil?! Lebo
za čo vymení človek svoju dušu?!“ Čo je
v živote najcennejšie? Nestratiť seba samého naveky, nezapredať svoju dušu, ktorá má nekonečnú hodnotu. Nebáť sa ale
stratiť samého seba na chvíľku, na moment obety lásky. Duša totiž žije v láske,
v egoizme zas chradne a zomiera...
„Kto sa bude hanbiť za mňa a za
moje slová pred týmto cudzoložným
a hriešnym pokolením, za toho sa bude
hanbiť aj Syn človeka, keď príde v sláve
svojho Otca so svätými anjelmi.“ Spása
človeka závisí od jeho spojenia sa s Kristom. Spása – to je naše osobné, slobodné,
veľkodušné priľnutie k Ježišovi Kristovi.
A keď v neho naozaj, zo srdca veríme,
nebudeme sa za neho ani hanbiť.
Musíme sa ku Kristovi naplno pripútať
vierou, a to aj napriek všetkým protivenstvám, ktoré môžu prísť... Musíme byť
ochotní položil za neho i svoj život, svoju česť, dobré meno, dobrú prácu...
Časté váhanie či hanblivosť za vieru
nám prezrádza našu stále malú vieru, naše
apríl|2013
apríl|2013
Len vtedy, keď Kristov učeník kráča touto cestou kríža – iba vtedy môže vstúpiť
do slávy, o ktorej hovorí na konci Ježiš...
Aký je náš osobný postoj k Ježišovi
Kristovi a k jeho evanjeliu? Ide o naše „tu
a teraz“, kde sa aktuálne nachádza naše
srdce? Neodstúpili sme ani trochu od Ježiša? Neoslabila sa naša oddanosť voči
nemu?
Od nášho „rozhodnutia sa dnes“ však
závisí naša budúcnosť... Závisí od toho,
ako „tu a teraz“ žijeme svoju vernosť Kristovi...
Spomínaný úryvok z evanjelia nás
teda pozýva nebáť sa kríža, nebáť sa
stratiť v láske. Ježiš je totiž dobrý pastier,
ktorý nás s krížom ako s pastierskou palicou vedie k večnému životu.
misionár
ko m e n t á r M a r kov h o eva n j e l i a
slabé priľnutie k Ježišovi, ešte stále v nás
vládne egoizmus a strach o nás samých.
Vedieť sa však priznať ku Kristovi, ktorý je ukrižovaný, ponížený, odsúdený –
to je znak pravého učeníka a kresťana...
Netreba sa báť kríža, ani výsmechu či poníženia, pretože vieme, komu sme uverili... Ak teda chceme patriť do Božej rodiny anjelov a svätých, máme odvážne
vyznávať Krista a vždy sa k nemu hlásiť,
a to nielen slovami, ale aj svojimi skutkami.
Prečo však Ježiš nazýva toto pokolenie cudzoložným a hriešnym? Lebo ako
každé iné ľudské pokolenie nemiluje jediného Boha celým srdcom a celou mysľou,
ale vyznáva mnohých iných bôžikov
a modly – pohodlie, peniaze, úspech či
zdravie... Biblia často predstavuje vzťah
Boha a vyvoleného národa ako vzťah
manželský. Cudzoložné pokolenie teda nie
je verné v láske svojmu jedinému manželovi, ktorým je Boh, ale cudzoloží, spriaha
sa s inými milencami, ktorými sú stvorenia
alebo modly. Pokolenie je tak hriešne preto, lebo je ponorené v hriechu, žije ďaleko od Boha a nechce sa chytiť záchrannej Kristovej ruky, nechce prísť k Bohu. Ježiš Kristus nás ale svojím evanjeliom a svojím krížom vytrháva z tohto hriešneho a cudzoložného pokolenia. Niektorí biblisti tiež
zdôrazňujú, že výzva k nasledovaniu – „Kto
chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba,
vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ – naberá
svoj plný význam práve v kontexte tohto
hriešneho a cudzoložného pokolenia,
ktoré odmieta Ježiša a jeho evanjelium, ba
čo viac – stavia mu prekážky a zráža veriaceho svojím nepriateľstvom.
11
s p i r i t u a l i ta re d e m p to r i s tov
Sv. Alfonz de Liguori
List svätého
Alfonza
kňazom
a bratom
z Kongregácie
Najsvätejšieho
Vykupiteľa
Nech žije Ježiš, Mária a Jozef!
Nocera, november 1751
Najmilší bratia, vedzte, že sa nezarmucujem, keď počujem, že niektorého
z mojich bratov povolal Boh na druhý svet.
Preciťujem to, lebo som človek, utešuje ma
však skutočnosť, že zomrel v Kongregácii
– kto v nej totiž zomrie, isto bude spasený. Zármutok mi nespôsobuje ani to, keď
niekto kvôli svojim chybám opustí Kongregáciu – skôr sa radujem, pretože Kongregácia sa zbavila prašivej ovce, ktorá
by mohla nakaziť i ostatných. Neskľučujú ma ani protivenstvá – naopak, dodávajú
12
misionár
mi odvahu, pretože ak sa chováme dobre, Boh nás iste neopustí. Desí ma len to,
keď počujem, že niekto sa oddáva chybám, že málo poslúcha, že si iba málo váži
rehoľu.
Moji bratia, Vy už viete, že mnohí, ktorí boli našimi, teraz žijú mimo Kongregácie. Neviem, aký bude ich koniec, no s určitosťou viem, že ich život bude vždy nešťastný – žiť budú v nepokoji a v nepokoji
i zomrú, pretože opustili povolanie. Odišli, aby žili spokojnejšie, ale nebudú mať pokoj ani jediný deň, uvedomujúc si, že opustili Boha kvôli tomu, aby mohli žiť svojimi
chúťkami. Asi sa budú vyhýbať i častej
modlitbe, lebo pri nej sa vždy objaví výapríl|2013
apríl|2013
zaviesť strojený štýl. Majme sa teda na pozore: isté je, že pýcha už vyhnala mnohých
z Kongregácie...
Na misiách buďte pozorní i pri strave,
lebo práve to je dôvodom, prečo naše misie tak vychovávajú – že sa uspokojíme
s málom, ktoré nám dovolí regula, ako sa
to doposiaľ zachovávalo. Počas misií
úplne zakazujem jesť kurčatá alebo iné,
regulou zakázané pokrmy. Výnimku povoľujem iba z prípadu na prípad, ak ide
o chorobu a ak to výslovne nariadi lekár;
ak by sa však mohlo liečiť inak, bolo by
to lepšie. Rovnako zakazujem požívať regulou zakázané pokrmy v dobe, keď sa
ide z jednej misie na druhú, pretože aj to
je čas misií.
Okrem toho zakazujem všetkým predstaveným alebo ministrom vodiť do našich
domov ženy akéhokoľvek stavu bez môjho výslovného dovolenia, a nikdy nie
do jedálne alebo kuchyne.
Ďalej zakazujem predstaveným udeľovať svojim podriadeným povolenie zaobstarávať si veci na vlastné používanie;
ak je to potrebné, potom nech to obstará komunita. Taktiež zakazujem jednotlivým
podriadeným mať u seba peniaze.
Moji bratia, buďme dobrí pred Bohom
a Boh nám pomôže vo všetkých prenasledovaniach – ľudských i diabolských. Denne a často aj cez deň sa modlím za Vás
všetkých i za každého zvlášť a chcem, aby
ma každý z Vás zvláštnym spôsobom odporúčal Ježišovi Kristovi. Žehnám všetkých
a každého zvlášť.
Brat Alfonz Mária
Rektor major
misionár
s p i r i t u a l i ta re d e m p to r i s tov
čitka, že opustili Boha – preto zanechajú
i modlitbu a potom... Boh vie, čo sa s nimi
stane...
Prosím Vás, vyvarujte sa vážnych chýb
– zvlášť tých, pre ktoré ste boli karhaní. Ak
sa niekto po napomenutí polepší, je to dobre. Ak sa však nepolepší, diabol sa pričiní o to, aby ho pripravil o povolanie, ako
sa mu to u mnohých už podarilo.
Vďaka Božej milosti všade, kde prebiehajú naše misie, sa konajú divy a ľudia
hovoria, že na podobné misie sa nepamätajú. A prečo? Lebo sa vedú v duchu
poslušnosti a rehoľnej prostoty, lebo kážeme ukrižovaného Ježiša Krista a každý
sa snaží splniť úlohu, ktorá mu bola zverená. Preto ma zabolelo, keď som počul,
že na misii sa niekto uchádzal o nejaký čestnejší úrad – napríklad o kázanie alebo
o poučenie. Aké ovocie ale môže očakávať ten, kto káže z pýchy? To ma veľmi vydesilo. Ak sa totiž do Kongregácie
votrie tento duch ctižiadostivosti, potom
misie zaberú iba málo, prípadne vôbec nezaberú.
Dopočul som sa tiež, že niektorí začali
kázať strojeným štýlom. Znova opakujem
– práve jednoduchý štýl je to, čo prispieva k úspechu našich misií, novén a exercícií. Chcem, aby sa vo všetkých kázaniach,
i v kázňach o svätých, hovorilo dôverne,
bez hľadaného prednesu a vyberaných
slov. Ak sa káže kňazom alebo vzdelaným
ľuďom, potom nech sa nepoužívajú také
ľudové výrazy ako v kázňach obyčajnému ľudu; vždy sa má ale kázať jednoducho. A ja prosím Ježiša Krista, aby potrestal
– a citeľne potrestal – každého, kto chce
13
pozývame, blahoželáme, ďakujeme...
Púť do Medžugoria
Púť do Medžugoria sa uskutoční v termíne od 1. do 7. mája 2013. Cena predstavuje 165 €
(zahrnutá je v nej doprava, zdravotné poistenie, ubytovanie a obed). Prihlásiť sa je potrebné
najneskôr do 15. apríla 2013, a to prostredníctvom telefónu na čísle 0905 721 567 (mobil),
prípadne zaslaním e-mailu na elektronickú adresu [email protected]
Duchovné cvičenia o modlitbe
V dňoch 18. až 21. apríla 2013 sa v michalovskom Kláštore redemptoristov (Masarykova
ulica 35) uskutočnia trojdňové duchovné cvičenia na tému: „Pane, nauč nás modliť sa“ (Lk 11,
1). Tieto duchovné cvičenia bude viesť o. Metod Lukačik CSsR.
Začiatok je stanovený na 17. hodinu, ukončenie bude v nedeľu na obed. Všetci záujemcovia sa môžu prihlásiť do 14. apríla 2013, a to alebo prostredníctvom e-mailu
[email protected], alebo na telefónnom čísle 0911 221 119.
Spomíname
Dňa 1. apríla 2013 uplynie 10 rokov od úmrtia Iva Piršča z Moravian.
S láskou v srdci a v nádeji na vzkriesenie spomína mama a ostatná rodina. Vičnaja mu pamjať!
Blahoželáme
Naša drahá mamka, babka a prababka Katarína Havrilčáková z Oreského sa
dňa 15. marca 2013 dožila požehnaných 80 rokov.
Drahá mamka, pri tejto príležitosti sa Vám chceme poďakovať za všetko, čo ste
pre nás urobili, za výchovu, ktorú si nesmierne vážime, za pomoc pri výchove našich detí a za dar viery, ktorý ste nám odmalička vštepovali.
Do ďalších rokov Vám prajeme hojnosť Božích milostí, aby Vám aj naďalej slúžilo zdravie a aby Vás všetko naokolo tešilo.
Toto všetko Vám vyprosujeme od nebeského Otca a od Presvätej Bohorodičky, ku ktorej sa densynovia s rodinami
nodenne utiekate. Na mnohaja i blahaja lita!
Blahoželáme spolubratom – o. Mariánovi Andrejovi Pacákovi CSsR, ktorý 24. apríla oslávi 40 rokov života, a o. Marošovi Dupnákovi CSsR, ako aj o. Ondrejovi Pacákovi CSsR, ktorí si 27. apríla pripomenú 10 rokov kňazstva.
Všetkým oslávencom v modlitbe vyprosujeme hojnosť Božích milostí. Na mnohaja i blahaja lita!
Ďakujeme
Bežovce – Mária Paľovčíková: 10 €
Bežovce – rod. Rebjaková: 10 €
Bežovce – Spoločenstvo sv. ruženca: 20 €
Boršov (ČR) – Mária Kaplavková: 7 €
Hajtovka – Arcibratstvo sv. ruženca: 35 €
Hnojné – Arcibratstvo sv. ruženca: 20 €
Kašov – Arcibratstvo sv. ruženca: 80 €
Kazimír – Arcibratstvo sv. ruženca: 30 €
14
misionár
Koňuš – Arcibratstvo sv. ruženca: 50 €
Košice (mesto) – členky Arcibratstva sv. ruženca: 30 €
Lastomír – Arcibratstvo sv. ruženca: 30 €
Lesné – Terézia Šalapová: 10 €
Ľubica – Arcibratstvo sv. ruženca: 20 €
Michalovce (farský chrám) – Arcibr. sv. ruženca: 20 €
Moravany – Bratstvo sv. ruženca: 20 €
Oreské – bohuznáma osoba: 10 €
apríl|2013
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
Vykúpenie
Cítime v hĺbke duše, že sa stalo niečo
veľké pre nás – a tým s nami. „Vstal som
z mŕtvych“ – tie slová, ktorými sa hlási našej duši i celému svetu Kristus Pán, oznamujú
nielen nevýslovnú radosť, víťazstvo Boha
nad satanom a zlým svetom, víťazstvo radosti nad smútkom, pravdy nad lžou,
práva nad násilím, milosti nad hriechom, života nad smrťou. Tie slová, tá správa oznamuje nevýslovnú udalosť: vykúpenie je
nový počiatok, božský počiatok, druhý počiatok. Prvým počiatkom bolo stvorenie. Ježiš je počiatok (porov. Kol 1,15,18; 1Kor
15,20). V ňom, v jeho vykupiteľskom diele, ktoré je korunované a dovŕšené vzkriesením, začína ľudstvo žiť znovu, nadpri-
rodzene, bohatšie a plnšie než v raji. Je vyzdvihnuté do dôstojnosti Božích detí, bratov Božieho Syna, dedičov neba.
Ježiš – víťaz nad smrťou – stojí tu nepremožený, slávny uprostred sveta a pozýva k sebe všetkých, ktorí chcú byť novým stvorením a začať znovu, dokonalejšie,
múdro, šťastne.
Ver! V jeho rukách je žezlo: Kríž! Tej láske, ktorá tam hovorila, treba veriť viac než
svojej existencii. Základným kameňom
jeho trónu je kameň jeho hrobu, z ktorého vyšiel svojou božskou mocou. Na túto
moc sa spoľahni!
Vpísané do rán Kristových
Na Bielu sobotu po svätení ohňa ryje
kňaz do paškálu kríž – prvé a posledné
písmeno gréckej abecedy a letopočet prí-
apríl 2013
15
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
slušného roku – a pritom hovorí: „Kristus
je ten istý včera i dnes. On je počiatok a koniec, Alfa i Omega, Pán času i večnosti.
Jemu patrí sláva i moc po všetky veky vekov. Amen.“ Keď potom vkladá do paškálu
päť hrudiek, modlí sa: „Pre svoje sväté
a oslávené rany nech nás ochraňuje
a zachováva Kristus, náš Pán. Amen.“
Slávna proklamácia Ježišovej božskej
suverenity a majestátu. Ako do toho paškálu, tak aj do rán a Srdca Pánovho túžime vpísať seba, svoje mená, daný rok i celý
svet a večnosť. Všetko Kristovi zasvätiť, zveriť, odovzdať! To je hold jeho božskej moci
a moci jeho vykupiteľského diela. A je veľmi spasiteľné denne sa vpisovať do Kristových rán. Tým Kristovi pripomíname, čo
za nás obetoval, a dovolávame sa všetkých
milostí, ktoré nám svojím utrpením získal.
A tak
Krátka spojka, ale v evanjeliu o emauzských učeníkoch taká mocná, že sa zdá
byť nositeľkou celého Kristovho tajomstva.
Ježiš sa pripojil ako pocestný k smutným
učeníkom, ktorí išli z Jeruzalema do Emáuz.
Na jeho otázku, o čom hovoria a prečo
sú smutní, vysvetľujú, že je to pre Ježiša, ktorý mal vykúpiť Izrael a namiesto toho bol
ukrižovaný – a už je to tretí deň... a teraz
ho azda už ani v hrobe niet... Ježiš na to
zareaguje slovami: „Vy nechápaví a ťarbaví
srdcom... Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?“ ... Áno:
TAK, to jest až po utrpení, prostredníctvom
utrpenia mohol Kristus vojsť do slávy.
Toto je, pravda, jeden z najvážnejších
zákonov života. Je potrebné trpieť –
a tak vojsť do slávy. Keď príde kríž, len si
16
Misionár
pokorne povedzme: „A tak“ a hneď si prestavme osudy Krista Pána. On je hlava, my
sme údy jeho tela a tie musia mať podiel
na osudoch hlavy, „a TAK“! Kto nechce nič
trpieť, odmieta veniec slávy. Viditeľné
veci ho príliš okúzlili, zaslepili, preto sa opája ničotnosťami a nechá si ujsť večné hodnoty. Objím kríž, dívaj sa na Krista! Unesieš ho! „A tak“.
Nové stvorenie
V modlitbe po prijímaní na Veľkonočnú
stredu prosíme, aby nás prijatie sviatosti
očistilo od všetkých chýb minulosti a pretvorilo na nové stvorenie. To je najväčší
a najvýznamnejší účel svätého prijímania:
ustavičná snaha zbavovať sa starého, nedokonalého a nadobúdať nové formy,
nové hodnoty a krásy. Niet väčšieho úspechu, než dať cnosti novú silu, novú krásu,
jednoducho vzďaľovať sa od stavu,
v akom sme dnes, a stále sa blížiť k ideálu, po akom túžime. Mať ideál je také dôležité, ako je pre zdravie dôležité mať chuť
do života; to je tá hora, ktorej vrchol nás
vábi. Nedívame sa, aká je tá cesta strmá
a kamenistá – ideme! Ide sa!
Zistíme však, že sami od seba sa
k ideálu blížime len pomaly. A tu na nás
čaká božská moc Eucharistie, ktorá na tejto ceste znamená tajomný žeriav, ktorý nás
dvíha a prenáša. Latinský text spomenutej modlitby znie: aby nás (prijatie sviatosti)
prenieslo do nového bytia, do nového tvora, aby nás urobilo novou bytosťou, novým človekom.
Hľa, aké urýchlenie na najdôležitejšej
ceste, v najzávažnejšom „podniku“! Sväté prijímanie nás mení na nového, sväté-
1. apríl
SVETLÝ PONDELOK
Kto som?
Evanjelium: Boha nikto nikdy nevidel.
Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca,
ten o ňom priniesol zvesť. A toto je Jánovo
svedectvo: Keď Židia z Jeruzalema poslali
k nemu kňazov a levitov, aby sa ho pýtali:
„Kto si ty?”, on vyznal a nič nezaprel. Vyznal: „Ja nie som Mesiáš.” „Čo teda,” pýtali sa ho, „si Eliáš?” Povedal: „Nie som.”
„Si prorok?“ Odpovedal: „Nie.“ Vraveli mu
teda: „Kto si? Aby sme mohli dať odpoveď tým, čo nás poslali. Čo hovoríš
o sebe?” Povedal: „Ja som hlas volajúceho na púšti: ‘Vyrovnajte cestu Pánovi,’ ako
povedal prorok Izaiáš.” Tí vyslaní boli spomedzi farizejov. A pýtali sa ho: „Prečo teda
krstíš, keď nie si Mesiáš ani Eliáš, ani prorok?” Ján im odpovedal: „Ja krstím vodou.
Medzi vami stojí ten, ktorého nepoznáte.
On prichádza po mne a ja nie som hoden
rozviazať mu remienok na obuvi.” To sa
stalo v Betánii za Jordánom, kde Ján krstil
(Jn 1,18 – 28).
Zamyslime sa nad otázkou: Kto som?!
Kedysi sa o vzdelaných a múdrych ľuďoch
hovorilo, že sú to encyklopedisti alebo polyhistori. Tým sa vyjadrilo, že majú všestranné vedomosti a rozhľad vo všetkých
spoločenských a vedných odboroch.
Dnes už je každý odbor natoľko náročný, že so všestrannou vzdelanosťou sa už
apríl 2013
17
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
ho, Božieho človeka, ak sa mu oddáme
s pokorou, svätým smädom a bezhraničnou dôverou.
Neustávajme!
V čom? V modlitbe! Tak káže Kristus
Pán. Modlitba spája s Bohom, prameňom
milosti a všetkého požehnania. A pretože
sme vždy a vo všetkom závislí od Boha,
nemáme v modlitbe ustávať. Kto zanedbáva modlitbu, ten sa čoskoro stáva pustou, suchou a neúrodnou zemou. Vyhasnutou hviezdou! Vyschnutým riečiskom! Tu
sa nemyslí na rannú a večernú modlitbu.
Tá je samozrejmá. Myslí sa na život modlitby, na modlitbu v živote, to jest pri práci aj pri odpočinku, slovom oči duše čo najviac uprené na Boha. Svätí svoj život premodlili. A čo všetko vykonali! Stačia aj okamihové kontakty s Bohom. Boh je všemohúci. Tie spojenia, tie vzlietnutia duše
prácu nerušia, ale posväcujú.
Čo sa modliť? Čokoľvek! Čo vedie
k Bohu, čo spája s Bohom. To je úplne individuálne. Obľúbeným celodenným volaním svätej Mechtildy bolo: „Sláva Otcu
i Synu... Chváľte Pána všetky národy...Bože, ponáhľaj sa mi na pomoc...“
Mocne posväcujúca a nápomocná je pieseň večnej adorácie nebešťanov: Svätý,
Svätý, Svätý... a teraz najmä Pánovmu
Srdcu milé: Ježiš, Mária, Jozef, milujem vás,
zachráňte duše!
Vyplňme tým deň, posväťme chvíle bolestí – a všetko bude krásne, pevné, záslužné. Vedieť, že Boh je v našom živote
hlavným činiteľom, mocným ideálom.
Neustávajme!
Jozef Hlouch – Minútočka – s. 107 – 112
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
nestretávame. Najlepšie to vidíme v mnohých špecializáciách v medicínskej oblasti. Každý odbor má svojich špecialistov
a niet lekára, aby mohol pracovať vo všetkých špecializovaných oddeleniach. Avšak
jedna otázka stále ostáva najtvrdším orieškom tak pre polyhistorov v minulosti, ako
aj pre vzdelancov dnešnej doby, ako aj
pre všetkých ľudí: Kto som? Odpoveď
na túto otázku patrí medzi tie najťažšie
v našom ľudskom živote.
V hľadaní odpovede na túto otázku
nám môže pomôcť dnešné evanjelium,
v ktorom sme čítali, že aj Jánovi Krstiteľovi
položili túto otázku ľudia, ktorí boli k nemu
poslaní: „Kto si ty?“ Ján odpovedal, že on
nie je ani Mesiáš, ani Eliáš, ani prorok, ale
že je hlas volajúceho na púšti. Jeho odpoveď môže aj nám pomôcť, aby sme dokázali pravdivo odpovedať na otázku, kto
som ja.
Ak si predstavíme Jánovu situáciu,
môžeme Jána naozaj obdivovať a pokladať ho za vzor. Veď by mohol pravdivo povedať: Mesiášom nie som ani Eliášom. Ja som prorokom. Som hlasom volajúceho na púšti, ktorý vás vedie k poznaniu vašich hriechov, k ich oľutovaniu
a zbaveniu sa ich. Tým pripravujem cestu Mesiášovi. On by sa nebol vyhlásil
za toho, čím nebol. Bol predovšetkým človekom pravdy a verný svojmu poslaniu.
A jeho poslaním bolo pripraviť cestu Mesiášovi, ktorému on nebol hoden ani remienok na obuvi rozviazať. V Jánovej charakteristike seba samého vidíme pravdivosť,
pochopenie reality, vernosť svojmu poslaniu
a predovšetkým pokoru.
18
Misionár
Preto aj my, ak chceme odpovedať
na otázku, kto sme, musíme odpovedať
vo svetle pravdy, v pochopení svojej
vlastnej reality a v pokore.
Medzi vďačné filmové témy patria scenáre, v ktorých niekto vystupuje ako falošný
policajt, lekár, obchodník alebo politik. Vyvoláva to množstvo humorných situácií. Život však nie je filmovou komédiou. Teda
vo svojom živote musí človek hrať len sám
seba. Musí mať pravdivý a pokorný pohľad na seba. Ak to dokáže, vyhne sa
dvom krajnostiam.
Prvou je pochlebovanie iných ľudí
na našu adresu. Je to nezdravý obdiv k našej osobe alebo k našim schopnostiam. Takýto tlak na človeka spôsobuje, že sa začne pokladať za vzácnu alebo až mimoriadnu a nenahraditeľnú osobnosť. Zabudne na to, že nikto nie je taký dokonalý
a vynikajúci, aby nemohol byť ešte lepší.
Niekedy sa tomu hovorí aj „zaspanie
na vavrínoch”. Ak nás ľudia príliš chvália,
buďme opatrní, lebo nevieme, čo tým sledujú. Málokedy hľadajú naše dobro. Avšak veľmi často sú v ich obdivoch skryté
zámery, ktoré nie vždy hneď zbadáme.
Druhou krajnosťou je opovrhovanie,
znevažovanie a vysmievanie sa nám.
Niekedy to pôsobí skľučujúco, keď nás ľudia pokladajú za takých, akými v skutočnosti nie sme. U niekoho to môže spôsobovať aj psychické traumy. Iní sa s tým ľahšie vyrovnávajú konštatovaním, že stačí,
keď sú sami so sebou spokojní. Bolo by to
pre nás nebezpečné, keby nás iní donútili k tomu, aby sme si prestali vážiť samých
seba. Kto sa začne nenávidieť a sebou
prednášať na rôzne univerzity. Raz prednášal aj univerzitným poslucháčom v Londýne. V aule univerzity prednášal o veľkosti nášho vesmíru. Vysvetľoval im, že vesmír je taký veľký, že sa jeho rozmery nemôžu vyjadriť kilometrami, preto najmenšou mierou vo vesmíre je svetelný rok.
Je to diaľka, ktorú svetlo preletí za jeden
rok. Aká je to diaľka, to si vieme predstaviť
až vtedy, keď si uvedomíme, akou rýchlosťou letí svetlo. Vedecky je zistené, že svetlo za jednu sekundu preletí 300 000 kilometrov, za dve sekundy 600 000 km
a za tri sekundy 900 000 km. Koľko teda
preletí za minútu? Koľko za hodinu? Koľko za deň? Koľko preletí za týždeň a koľko za mesiac? A za rok? A za sto rokov?
Koľko preletí za tisíc rokov? Za 10 tisíc rokov? A za 100 tisíc rokov? Koľko za milión
rokov? A koľko za miliardu rokov?
Vedci totiž zistili, že náš vesmír má rozmery 14 miliárd svetelných rokov. Viete si
to predstaviť, aký ohromný je náš vesmír?
A ten ohromný vesmír je dielo nášho nebeského Otca Stvoriteľa!
Keď profesor Jeans skončil prednášku,
pozval si študentku z prvej lavice, čo sedela na kraji: „Prosím vás, poďte na chvíľočku sem..” Keď poslucháčka pristúpila
ku katedre, profesor ju požiadal: „Prosím
vás, dotknite sa prstom mojej topánky.” Potom jej jemne chytil ruku a prst ukazoval
všetkým prítomným poslucháčom a povedal: „Pozrite sa, milí študenti, vaša spolužiačka má na prste prášok z mojej topánky. A teraz si uvedomte: Čo je ten prášok oproti veľkému Londýnu? A v takom
pomere je i naša zemeguľa oproti vesmí-
apríl 2013
19
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
opovrhovať, ten začne postupne strácať
svoju životnú orientáciu.
Aby sme mali pravdivý pohľad
na seba, musíme zobrať do úvahy vernosť,
s akou si plníme svoje životné povinnosti
– svoje poslanie. Ján Krstiteľ nerozprával
veľa o sebe, ale plnil poslanie, ktoré mu
Boh zveril. Podobne postupovala Panna
Mária, ktorá sa nazvala služobnicou
Pána. A Ježiš o sebe vyhlásil, že jeho pokrmom je plniť vôľu svojho nebeského
Otca. Podobne máme konať aj my, a to
vo všetkých sférach života. Lebo človek ponúka o sebe najviac a najpravdivejšie informácie nie jazykom, ale svojimi skutkami. Mohli by sme to parafrázovať slovami: „Ukáž, ako si plníš svoje životné poslanie, a ja ti poviem, akým si človekom.“
Na začiatku sme si povedali, že odpoveď na otázku, kto som, patrí medzi najťažšie v našom živote. V tejto chvíli cítime,
že to nemusí byť až také ťažké. Nemusíme mať ani mimoriadne vzdelanie, ani šediny na hlave, aby sme dokázali na túto
otázku odpovedať. Stačí nám, ak v úcte
a pokore voči svojej osobe prežívame svoj
život a každý deň berieme na svoje plecia ťarchu svojich povinností – svojho poslania a dokážeme premôcť svoju pýchu
a premeniť ju na pokoru. Vtedy môžeme
pokojne odpovedať: „Som človek, ktorý
sa usiluje ukázať krásu a zmysel svojho života tak, ako mu to Pán Boh určil.“
Na to, aby sme si vždy vedeli uvedomiť skutočnosť svojej maličkosti pred Pánom Bohom a nikdy nepodľahli sebavedomiu – pýche, nám môže poslúžiť aj príklad anglického vedca Jeansa. Pozývali ho
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
ru.” Vtom nastalo ticho a vedec pokračoval: „A čo sme my, každý z nás, na tomto prášku zemegule oproti vesmíru a oproti Stvoriteľovi vesmíru?” Opäť nastalo ticho.
Vedec pokynul študentke, aby sa vrátila
na svoje miesto, a potom si kľakol na dve
kolená vedľa katedry a sklonil hlavu. Poslucháči v absolútnom tichu jeden po druhom – bez povelu, bez akéhokoľvek návodu – si kľakli na dve kolená vo svojich
laviciach. A keď už všetci kľačali, vedec
povedal: „Hľa, len takto nám svedčí
pred Pánom Bohom!”
Teda taká je skutočnosť. Taká je pravda o každom z nás, ktorú spomínaný veľký vedec takto pekne vyjadril. Práve prežívame veľkonočné tajomstvo nášho vykúpenia: umučenia, smrti a vzkriesenia Pána
Ježiša. To všetko sa stalo z lásky k nám
a pre nás. Boží Syn zomrel za nás – za svojich nepriateľov, aby nás urobil svojimi priateľmi. Dal nám všetkým možnosť stať sa
jeho bratmi a sestrami a večne milovanými
synmi a dcérami nebeského Otca a dedičmi nebeského kráľovstva. Už nás viac
nemohol povýšiť, už nám nemohol dať väčšiu milosť. Aby sme túto milosť mohli skutočne aj vlastniť, musíme stále pamätať
na slová svätých apoštolov Petra a Jakuba, ktoré znejú: „Všetci sa navzájom zaodejme pokorou, lebo Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť” (1 Pt
5,5; Jak 4,6). Všetko, čo máme, máme
od Pána Boha, ktorý nás tak miloval, že
neušetril svojho jednorodeného Syna, nevinného Baránka, aby mohol ušetriť nás vinných od zaslúženého trestu a mohol
nám dať nezaslúženú milosť. Preto sa nás
20
Misionár
svätý apoštol Pavol pýta: „Čo máš, čo si
nedostal? A keď si dostal, čo sa chvasceš,
akoby si nebol dostal?” (1 Kor 4,7). Veľkou nepravdou je, ak si namýšľame a pripisujeme si to, čo nemáme a čím nie sme,
lebo sme to iba dostali. Akou veľkou nepravdou je pýcha! Preto k pravdivému poznaniu seba samého je potrebná: pravda,
pokora a verné plnenie svojich povinností
a svojho poslania.
Prosme Pannu Máriu, tú najpokornejšiu z nás, aby nám vždy v tom pomáhala.
2. apríl
SVETLÝ UTOROK
Viera v Ježiša je šťastím
a požehnaním nášho života
Kedysi premietali film Farár u svätého
Dominika. Starí kňazi si spomínajú, že tento film veľmi priaznivo naladil ľudí voči kňazom. Keď sa vtedy objavil kňaz na ulici
v reverende, ľudia ho úctivo zdravili,
usmievali sa naňho. Veľa sa rozprávalo aj
o tom, že veľa ľudí znova začalo navštevovať chrámy. Isteže aj vtedy bolo dosť
takých, ktorí o Krista nejavili záujem.
Od premietania spomínaného filmu prešlo niekoľko desiatkov rokov a situácia sa
zmenila. V mnohom možno k lepšiemu. Ale
zmenila sa i v otázke viery?
Dnešné evanjelium nám môže pomôcť nájsť odpoveď na túto otázku. Predstavme si dvoch učeníkov, ktorí mali veľ-
Pracoval v jednej firme ako inžinier a často chodieval do zahraničia na rôzne vedecké sympóziá. Je to veľmi vzdelaný človek dnešnej doby, ktorý sa modlieva
a pravidelne chodieva na bohoslužby. A teraz si porovnajme mladých manželov z činžiaka a pacienta z kúpeľov. Spomínaní
manželia nestoja o Ježiša a vzdelaný inžinier nemôže bez neho žiť. Ako je to možné? Odpoveď nám dáva dnešné evanjelium: Kto spozná Ježiša, ten už bez neho
nemôže žiť.
Blahoslavená Angela z Foligno povedala: „Kto hlboko pozná, ten vrúcne miluje.” Kto slabo, málo a matne miluje Ježiša, ten si ho nevie ceniť. V bežnom živote
si to môžeme priblížiť na situácii, keď sa
človek ocitne pred voľbou medzi vyšším
platom a vierou a dá prednosť platu
pred Ježišom. V dnešnom svete je veľa príkladov na to, že mnohí ľudia, keďže málo
poznali Ježiša, opustili ho a dali prednosť
peniazom, kariére, pohodliu a rôznym
hriešnym vášňam. Teda aké poučenie
z toho vyplýva pre nás? Múdry človek sa
má stále snažiť o hlbšie poznanie Ježiša.
Nuž vynára sa otázka: Ako to môžeme
dosiahnuť? Odpoveď nám opäť ponúka
dnešné evanjelium.
Učeníkom sa začali otvárať oči, keď
im Ježiš začal vykladať Písma. To je prvý
spôsob, ako Ježiša Krista hlbšie poznať –
denným čítaním Svätého písma. Či to pripustíme, alebo nie, je to najčítanejšia kniha na svete. Ale buďme úprimní. Máme
ju doma? A v prípade, že ju máme, kedy
sme z nej naposledy čítali? Kedy sme o prečítanom texte aj rozjímali? Kedy sme sa na-
apríl 2013
21
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
ké problémy s vierou. Odchádzajú z Jeruzalema smutní, úplne sklamaní a zlomení,
s pošramotenou vierou v Ježiša. Tri roky
ho pokladali za Mesiáša, a zrazu také veľké sklamanie a nešťastie! Popravili ho ako
najväčšieho zločinca. Nádeje týchto učeníkov sa úplne rozplynuli, preto museli čím
skôr utiecť z Jeruzalema. Ale pred vlastnými myšlienkami nemohli utiecť, tie ich znova prenasledovali. Na ceste do dediny,
zvanej Emauzy, sa do ich života opäť zamiešal Ježiš. A tak pomaly sa im otvárali
oči a spoznávali ho. Poznanie zmŕtvychvstalého Krista im vracia vieru. Obnovení vo viere sa vracajú do Jeruzalema, aby
radostnú zvesť, že Ježiš žije, podávali ďalej.
Tak je to s vierou aj dnes. Objasnime
si to na základe dvoch obrazov zo súčasného života. V istom činžiaku bývajú
mladí manželia, ktorí nechodievajú do chrámu, nemodlievajú sa ani svoje deti nábožensky nevychovávajú a nedovolia ani starým rodičom, aby vnúčatám čosi povedali
o Pánu Bohu. Ba nedovolia ani to, aby ich
deti navštevovali starých rodičov, lebo oni
už neznášajú tie sväté obrazy, modlitebné knižky a tú zbožnosť svojich vlastných
rodičov.
Druhý obraz: V kúpeľoch v spoločnej
izbe bývajú štyria muži. Jeden z nich je tichý, skromný a nenápadný. Večer prvý prichádza do izby, a keď ostatní vkročia dnu,
nájdu ho modliť sa. V jeho kufri videli aj
Sväté písmo a modlitebnú knižku. Prvé, čo
im napadlo, bolo, že to bude asi kňaz,
a preto si musia pred ním dávať pozor
na jazyk. Avšak mýlili sa. Nebol to kňaz.
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
posledy modlili Žalmy? Či nás nezahanbia
rôzni sektári? Učeníci ho spoznali pri lámaní
chleba. Pravidelná účasť na nedeľňajšej
svätej liturgii je ďalší prostriedok, ako
hlbšie spoznať Ježiša. Tu sa na pokračovanie rozpráva o Ježišovi a ten, čo pozorne sleduje bohoslužbu, má možnosť ho
hlbšie poznávať. Niektorí ľudia hovoria, že
pri svätej liturgii im priam srdce horí.
A majú veľkú pravdu. Lámanie chleba sa
končí svätým prijímaním, keď sa dal Ježiš
za pokrm emauzským učeníkom – to bol
vrchol ich poznania Ježiša Krista. Kto ho
zbožne prijíma aspoň každú nedeľu,
v tom ustavične rastie poznanie, že každý, kto ho požíva, zostáva v ňom a má
večný život.
Istý športovec Thomas Loundry sa
v roku 1972 vrátil z olympijských hier v Mníchove. Po príchode domov sa ho novinári
pýtali, čomu pripisuje svoje veľké úspechy.
Na prekvapenie všetkých vyhlásil, že 33
rokov svojho života počíta za stratené.
Od mladosti obdivoval a napodobňoval
slávnych športovcov. No pritom pociťoval,
že jeho srdce je prázdne a že žije
bez ozajstnej útechy.
Čo ho teda priviedlo k zmene jeho života?
Jedného dňa sa vrátil z arény do ubytovne športovcov. Svojho suseda, ktorého
vždy obdivoval pre jeho vyrovnanú povahu, našiel vo svojej izbe čítať Sväté písmo. Svitlo mu v mysli, že to musí byť čosi,
čo ešte neskúsil. Rozhodol sa teda, že aj
on bude čítať Sväté písmo, a po čase spozoroval, že celý jeho život sa mení. Srdce
sa mu naplňovalo nádejou a jeho život sa
22
Misionár
mu už nezdal bremenom. Aj priatelia si ho
viac vážili pre jeho vyrovnanú povahu než
pre športové úspechy. Úprimne sa priznal,
že je to preto, lebo vo svojom živote sa
stretol s Pánom neba i zeme, ktorému chce
verne slúžiť.
Keď takto pozeráme na vieru, či ju môžeme vnímať ako bremeno, ťarchu, zaostalosť alebo tmárstvo? Či necítime, že
viera v Ježiša je šťastím a požehnaním
pre ľudský život? Preto podľa vzoru učeníkov z dnešného evanjelia snažme sa i my
hlbšie poznávať Ježiša Krista. A tak ho budeme môcť so zápalom ohlasovať všetkým, ktorých nám Boh pošle do cesty.
Modlievajme sa aj za tých, ktorí sú pomýlení a nepoznajú alebo nechcú poznať
Ježiša, aby aj oni pochopili, že len život
s Ježišom Kristom je krásny a šťastný.
Zmenil sa azda život viery spred päťdesiatich rokov? Ani nie. Aj dnes sú ľudia
zapálení pre Krista, ale sú aj takí, ktorí
o neho nestoja. Avšak pre každého z nás
je veľmi dôležité, aby sme stáli na tej správnej strane a pomáhali aj iným postaviť sa
za Krista.
Prosme Pannu Máriu, aby nám v tom
pomáhala svojím príkladom a modlitbami.
Lk 14, 25 – 33
Nájdu sa takí ľudia, ktorí veľmi radi čítajú noviny. Aj keď nepravidelne, ale
predsa si v nich občas zalistujú. Niekedy
ich upúta tlač tým, že je objemnejšia, a preto sú zvedaví, o čom sa v novinách píše.
Poväčšine však sú sklamaní, keď zistia, že
je tam samá reklama a inzeráty. Majú chuť
žiadavkami Ježišovho posolstva a ľudskými
predsudkami. Milovať Pána Boha nadovšetko vyžaduje jasne sa rozhodnúť
pre Božiu vôľu, aj keby tým človek musel
odporovať želaniam vlastného srdca alebo ľuďom, ktorí sú mu najmilší, napríklad
otcovi, matke, dieťaťu... Pán Ježiš nám chce
povedať, že na prvom mieste v rebríčku
našich ľudských hodnôt má byť Pán
Boh, až potom človek, nech je nám akýkoľvek blízky a milý. A keď sa už človek
takto rozhodne, potom má odhodlane nasledovať Ježiša Krista. Avšak to nie je jednoduché. Tu totiž nejde len o súhlas rozumu
s Ježišovou náukou ani o účasť v dajakom
náboženskom spoločenstve. Ide tu o osobný vzťah k Ježišovi Kristovi, ktorý je naším
vzorom na krížovej ceste, prikázanej nebeským Otcom. Ide tu o dôveru, že Božia moc urobí aj z utrpenia cestu spásy.
Tento príkaz Pána Ježiša je platný pre všetkých ľudí bez rozdielu. Treba tu však zdôrazniť, že platí to nielen pre biskupov, kňazov a rehoľné osoby, ale pre všetkých členov Božieho ľudu. Iste mi dáte za pravdu,
že tieto požiadavky Pána Ježiša sú veľmi
náročné. A vieme aj to, že vtedy, keď to
hovoril, medzi jeho poslucháčmi sa našli
aj takí, ktorí z dôvodu tejto náročnosti prestali s ním chodiť. Pán Ježiš ich nezdržiaval, ba, naopak, radí, aby si každý dobre rozmyslel, keď sa rozhodne za ním vykročiť.
O tom svedčia dve krátke podobenstvá. Stavba strážnej veže vo vinohrade
bola pomerne nákladná. Ak by ju staviteľ
nedokázal dokončiť, bude všetkým na posmech. Ak na to nemá, nech radšej ne-
apríl 2013
23
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
noviny odhodiť a povedať si, že sa ich vôbec neoplatí kupovať. Ale poniektorí – a nie
je ich málo – si všetky reklamy pozorne prečítajú, lebo v ich živote zohrávajú „dôležitú“ úlohu. Dajú sa nimi totiž natoľko
ovplyvniť, že ony rozhodujú za nich.
A veru dnes nás reklamy doslova zaplavujú. Podnikatelia sa priam predbiehajú, kto
urobí lepšiu reklamu, aby sa jeho výrobky ľahšie predávali.
Prečo sa o tom zmieňujem? Po vypočutí slov Pána Ježiša v dnešnom evanjeliu
musíme konštatovať, že si neurobil dobrú
„reklamu“, práve naopak. Ježiš používa
také slová, ktorými odrádza svojich poslucháčov: „Ak niekto prichádza ku mne
a nemá v nenávisti svojho otca, matku,
ženu, deti, bratov sestry, ba aj svoj život,
nemôže byť mojím učeníkom. A kto ide
za mnou a nenesie svoj kríž, nemôže byť
mojím učeníkom.“ Tu je veľmi dôležité poznamenať, že výraz „nenávidieť“ je semitizmus a jeho presný význam v slovenskom jazyku je „odsunúť do úzadia“.
Komu sa dobre počúvajú tieto Ježišove slová? Veď každý človek je citovo naviazaný na svojich blízkych: na otca,
matku, manželku, deti... Vari by ich nemal
milovať? A kríž? Ten najpotupnejší nástroj
smrti, kto by ho bral na plecia? Kto by bol
ochotný na ňom zomrieť? Čo teda Pán Ježiš vlastne sleduje, keď nám povedal tieto slová? Chce svojim učeníkom povedať
dve veľmi dôležité skutočnosti. Po prvé, aby
Pánu Bohu dali vždy prednosť, a po druhé, aby nasledovali Pána Ježiša. To znamená dať Pánu Bohu prednosť vo všetkom,
kedykoľvek sa treba rozhodovať medzi po-
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
stavia. Ak kráľ ide do vojny, musí spočítať,
koľko má vojakov, a keď zistí, že ich má
málo, má dohodnúť podmienky mieru. Pán
Ježiš chce vlastne povedať, že každá polovičatosť by bola zradnou prehrou, lebo
tu ide o otázku života a smrti.
Tieto slová Pána Ježiša brali veľmi vážne už prví kresťania. Majetok dávali chudobným, odhodlane kráčali v ústrety mučeníckej smrti, a tak žili ako „čierne ovce“
medzi požívačnými a pyšnými svetákmi.
Kresťan nesmie byť kresťanom za polovičnú
cenu, nesmie konať polovičato. Pravý Pánov učeník musí byť pripravený nasadiť
všetky sily, aby správne použil to, čo tento svet mu poskytuje, a musí brať veľmi vážne náročné požiadavky evanjelia.
Je namieste položiť si otázky: Prijímam
požiadavky evanjelia? Nie som polovičatý?
Nekráčam za Ježišom Kristom len natoľko, koľko mi vyhovuje? Som ochotný vziať
svoj kríž a ísť za ním? Je Pán Ježiš v rebríčku
mojich hodnôt na prvom mieste...?
Istý kňaz sa stretol s mladým mužom,
ktorý sa hlásil do rehole. Hovoril o sebe,
ako vyrastal v úplne ateistickej rodine.
Na vysokej škole sa však stretol s katolíckym náboženstvom. Oslovilo ho, a tak sa
dal pokrstiť, pristúpil k sviatostiam a po
ukončení štúdií sa hlásil do rehole. Spomínal,
že keď to oznámil rodičom, stretol sa s veľkým nepochopením. Správali sa akoby
zmyslov zbavení. Kričali, nadávali, vyhrážali
sa mu, ba otec ho dokonca aj udrel. A nakoniec sa rozhodli zmeniť taktiku. Dávali
mu kľúče od nového luxusného auta
a tiež vkladnú knižku s nemalou sumou.
A navyše začalo sa okolo neho točiť pek24
Misionár
né dievča, ktoré sa správalo ako jeho budúca manželka – aj o to sa postarali jeho
rodičia. Lenže on všetky tieto ponuky odmietal. Cítil, že jeho miesto je v kláštore,
a v srdci túžil raz stáť pri oltári ako kňaz.
Keď rodičia videli, že už vyčerpali všetky
dostupné argumenty, a žiaden nezabral,
rozhodli sa vyhlásiť, že syna už nemajú,
a vyhodili ho z domu. Na tomto skutočnom príbehu jasne vidno, že tento mladý
človek dal v rebríčku životných hodnôt
Pána Boha na prvé miesto. To znamená,
že vzal svoj kríž a vykročil za Pánom Ježišom, teda veľmi vážne zobral náročné
podmienky evanjelia.
Isteže je to výnimočný prípad. Lenže
aj my denne máme rôzne možnosti dokázať, že nie sme „polovičatí“ kresťania.
Dokážme to sebe, svojmu okoliu, ale najmä Pánu Bohu! A tým mu urobíme najlepšiu reklamu.
Prosíme ťa, Božia Matka a naša Matka, pomáhaj nám v tom a vždy nám vypros potrebnú silu k tomu, k čomu si bola
ty vždy pripravená a verná.
DRUHÁ NEDEĽA
PO PASCHE
– O TOMÁŠOVI
Zamyslenie sa
nad neverou Tomáša
Evanjelium: Večer v ten istý prvý deň
v týždni, keď boli učeníci zo strachu
pred Židmi zhromaždení za zatvorenými
dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!” Ako to povedal,
ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána. A znova im povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec,
aj ja posielam vás.” Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha
Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu
odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.”
Tomáš, jeden z Dvanástich, nazývaný
Didymus, nebol s nimi, keď prišiel Ježiš.
Ostatní učeníci mu hovorili: „Videli sme
Pána.” Ale on im povedal: „Ak neuvidím
na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.”
O osem dní boli jeho učeníci zasa vnútri a Tomáš bol s nimi. Prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, stal si doprostred a povedal: „Pokoj vám!” Potom povedal Tomášovi: „Vlož sem prst a pozri moje
ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku!
A nebuď neveriaci, ale veriaci!” Tomáš mu
odpovedal: „Pán môj a Boh môj!” Ježiš mu
povedal: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.”
Ježiš urobil pred očami svojich učeníkov ešte mnoho iných znamení, ktoré nie
sú zapísané v tejto knihe. Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží
Syn, a aby ste vierou mali život v jeho
mene” (Jn 20,19 – 31).
Ťažko je prečítať evanjelium, ktoré sa
číta na Tomášovu nedeľu, bez dojatia nad
láskou, milosrdenstvom a dobrotou Pána
Ježiša voči neveriacemu Tomášovi. Spomínaný apoštol nijako nemohol uveriť, aby
Kristus, ktorý na Veľký piatok bol taký domučený, zabitý a s prebodnutým srdcom
pochovaný, ktorého on a ostatní apoštoli
už oplakali, teraz bol znova živý?!
Ťažko je nám pochopiť Tomášovu neveru. Veď bol jeden z apoštolov, ktorých
dobre poznal, že sú pravdovravní, a oni
mu tvrdili, že Pána Ježiša videli, že s ním
rozprávali, že dokonca jedol pred nimi. Aj
sám Ježiša poznal, mal možnosť sa presvedčiť, že bol Mesiášom, ktorý robil zázraky. Veď na vlastné oči videl, že utíšil rozbúrené more, slepým vracal zrak, hluchým
sluch, nemým reč, nemocným zdravie
a malomocných očisťoval. Ba videl aj to,
že na Ježišov príkaz i sama smrť musí vrátiť svoju korisť. Bol tiež v Betánii pri Lazárovom hrobe, počul plač Lazárových sestier, ale i prosbu Marty, ktorá Ježišovi pripomínala, keď dal príkaz, aby odvalili kameň: „Pane, už páchne, veď je už štyri dni
v hrobe.” Ježiš jej vravel: „Nepovedal som
ti, že ak uveríš, uvidíš Božiu slávu?” Odvalili
teda kameň. Ježiš pozdvihol oči k nebu
a povedal: „Otče, ďakujem ti, že si ma vy-
apríl 2013
25
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
7. apríl
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
počul. A ja som vedel, že ma vždy počuješ,
ale hovorím to kvôli ľudu, čo tu stojí, aby
uverili, že si ma ty poslal.“ Keď to povedal, zvolal veľkým hlasom: „Lazár, poď
von!” A mŕtvy vyšiel (Jn 11,39 – 43). Tomáš toto všetko videl a ešte aj z úst samého
Pána Ježiša počul nie raz, ale trikrát: „Hľa,
vystupujeme do Jeruzalema a Syn človeka bude vydaný veľkňazom a zákonníkom.
Odsúdia ho na smrť a vydajú pohanom,
aby ho vysmiali, zbičovali a ukrižovali, ale
on tretieho dňa vstane z mŕtvych” (Mt
20,18 – 19). V prípade apoštola Tomáša
nešlo o nejakého ľahostajného človeka voči
Pánu Ježišovi, ale o horlivého. Veď keď
sa Pán Ježiš rozhodol, že znova pôjde do
Judey, a to napriek tomu, že ho ešte len
nedávno chceli ukameňovať, vtedy Tomáš,
nazývaný Didymus, povedal ostatným učeníkom: „Poďme aj my a umrieme s ním” (Jn
11,16). A ten horlivý Tomáš teraz neveril,
že Pán Ježiš vstal z mŕtvych. Neveril ani
ženám, ktoré prvé priniesli tú radostnú správu, neveril ani apoštolom, ktorí sa osobne stretli so vzkrieseným Ježišom. Neveril
nikomu. Uveril až vtedy, keď sám Kristus
sa postavil pred neho a svojím božským
zrakom naňho pozrel a povedal: „Vlož sem
prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož
ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale
veriaci!” Až vtedy Tomáš povedal: „Pán
môj a Boh môj!” Ježiš mu povedal: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí,
čo nevideli, a uverili” (Jn 20,27 – 29).
Prečo Pán Boh dopustil túto Tomášovu neveru? Zaiste to urobil kvôli nám, aby
nám pomohol posilniť našu vieru, aby nám
dodal dôvery, najmä vtedy, ak sme niekedy
26
Misionár
podľahli nevere tak ako Tomáš. Nedá sa
poprieť, že Tomášova nevera nám urobila veľkú službu ohľadom Kristovho vzkriesenia Pána Ježiša. Túto pravdu potvrdzuje
svätý Gregor slovami: „Pochybnosť svätého Tomáša potvrdila istotu vzkriesenia
ďaleko viac ako ochota, s akou uverila Mária Magdaléna a ostatní apoštoli.” Veď
vždy, keď niekto popiera Kristovo zmŕtvychvstanie, môžeme mu ako dôkaz postaviť
tú triezvu neveru svätého Tomáša, ktorý
až vtedy padne na kolená, keď vlastnými očami vidí zmŕtvychvstalého Spasiteľa
a vlastnými rukami ho môže ohmatať.
Na Tomášovi vidíme dobrotu Božského Spasiteľa, ktorý „nalomenú trsť nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí, kým neprivedie právo k víťazstvu” (porov. Mt
12,20). On vždy hľadá, čo bolo stratené,
a budí k večnému životu to, čo bolo už
mŕtve. Na jednej strane Pán videl Tomášovu neveru, ale na druhej strane tiež vedel, čo ten istý Tomáš po svojom prebudení bude schopný pre svojho Majstra vykonať, preto mu otvára zrak, zaháňa jeho
pochybnosť a v duši mu zapaľuje silnú vieru.
Čo urobilo z Tomáša toto stretnutie s Ježišom? Tomáš vstáva od nôh Pánových
úplne premenený. Z jeho duše je odstránená každá pochybnosť a neistota a celý
jeho budúci život patril už iba jeho Majstrovi – Ježišovi. Sotva ho naplnil Svätý
Duch, už aj berie misionársky kríž a odchádza ďaleko na východ hlásať Božie
pravdy – aj tú, ktorej tak ťažko uveril. Hlása, že Ježiš Kristus prišiel na náš svet ako
Bohočlovek, aby nás vykúpil, aby napra-
obradu. Podľa štatistík z roku 1974 sú asi
štyri milióny tzv. malabarských a makranských východných kresťanov, ktorí žijú dnes
juhozápadnej Indii. Vraj majú bohaté
kňazské a rehoľné povolania.
Zamyslime sa aj my nad sebou, či sme
neboli niekedy podobní tomu neveriacemu Tomášovi?! Zaiste sa to vyskytlo v našom živote, i keď sme o tom nehovorili svojimi ústami, ale naše skutky o tom svedčili. Najmä naše hriechy: pýchy, smilstva, nelásky, hnevu, pomsty a mnohé iné hriešne
vášne a náruživosti tak veľmi hlasne prezrádzali našu neveru.
Spomeňme si tiež na to, koľkokrát sa
k nám priblížil Božský Spasiteľ, či to bolo
kázňou, čítaním Svätého písma, rodičovským napomenutím, sviatosťou zmierenia
i svätým prijímaním. Tak jemne sa nás dotkol, nechal padnúť šupiny z našich očí,
otvoril naše uši, len aby sme ho počuli, ba
dovolil nám aj to, aby sme ho ohmatali,
len aby sme ho spoznali. Spomeňme si tiež
na dobré spovede, keď sme sa s plačom,
ľútosťou, s pevným predsavzatím, že zanecháme svoje hriechy, vrhli na kolená k Ježišovým nohám a potom vstali úplne iní.
Tak úpenlivo si nás Ježiš hľadal a našiel nás.
Preto sa modlievajme, aby to naše priľnutie
k Ježišovi bolo úprimné a trvalé a aby Ježiš už nemusel na nás vidieť to, na čo musel pozerať pred naším padnutím k jeho
nohám. Kiežby sme sa i my tak zmenili, ako
sa zmenil Tomáš! Nech nikdy nepatríme
k tým, o ktorých Tertulián, cirkevný učiteľ,
píše: „Mnohí ľudia ľutujú svoje hriechy, ale
čoskoro ľutujú, že ich ľutovali.” Ten, kto nasledoval Tomáša v jeho nevere, ale potom
apríl 2013
27
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
vil to, čo my sme svojimi hriechmi pokazili.
Preto z lásky k nám sa dal domučiť, ukrižovať, zomrel a bol pochovaný, ale tretieho dňa vstal slávne z mŕtvych. A svojim
apoštolom povedal: „Daná mi je všetka
moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte
všetky národy a krstite ich v mene Otca
i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.
A hľa, ja som s vami po všetky dni až
do skončenia sveta” (Mt 28,18 – 20).
Na štyridsiaty deň po svojom vzkriesení odišiel do neba, sedí po pravici svojho nebeského Otca a ešte raz príde
na náš svet, aby súdil živých i mŕtvych,
a jeho kráľovstvu už nebude konca.
Dlhé roky pôsobil v tých ďalekých končinách. Starokresťanskí autori uvádzajú ako
miesto jeho misijnej činnosti Perziu (terajší Irán) a južnú Indiu, kde údajne pokrstil
kráľa, ktorý sa volal Gundahar. Zaiste jeho
misijná činnosť nebola ľahká. Čím väčšie
boli jeho úspechy, tým viac rástli aj prekážky, ale s tými rástla aj jeho horlivosť. Čím
bolestnejšie obety mu prinášala jeho činnosť, tým radostnejšie ich s veľkou láskou
znášal. Nakoniec svedčí nielen tomu, čo
hlásal, ale aj svojmu drahému Spasiteľovi
svojou mučeníckou smrťou. Podľa starého
podania zomrel buď sťatím mečom, alebo prebodnutím kopijou na predmestí terajšieho mesta Madras v juhovýchodnej Indii. Odveké uctievanie hrobu svätého
Tomáša v Majlapure vážne hovorí v prospech podania o apoštolskom účinkovaní
svätého Tomáša v južnej Indii.
Od svätého Tomáša odvodzujú svoj
pôvod starí juhoindickí kresťania sýrskeho
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
sa stretol so vzkrieseným Ježišom tak
úprimne ako Tomáš, nemôže iné urobiť, len
nasledovať Tomáša v jeho vernosti, vytrvalosti a láske k Ježišovi Kristovi.
Pán Ježiš i nás žiada, aby sme boli jeho
apoštolmi. Nežiada od nás, aby sme šli
na Ďaleký východ a stali sa mučeníkmi. Ježiš od nás žiada, aby sme pre neho vedeli
zniesť pohŕdavý pohľad zlých očí, potupné
slovo z rúhavých úst, úškľabok alebo i hlasitý výsmech. Žiada od nás svedomité plnenie si svojich stavovských povinností, aby
sme s ochotou brali kríž svojich povinností
a bolestí, aby sme sa nebáli. Veď Boh dobre zmeral silu našich ramien a nedá nám
ťažší kríž, ako môžeme uniesť. Ježiš chce,
aby sme vedeli, že existuje iba jedna cesta, ktorá vedie do večného šťastia, a tá cesta je úzka a ťažká. Máme ňou kráčať, aby
sme raz mohli prejsť tesnou bránou do večného šťastia. A čo od nás ešte žiada – a to
bez výnimky a akejkoľvek výhovorky? Pán
Ježiš od každého jedného z nás žiada trvalý a poctivý boj s hriechom, najmä s ťažkým. Ináč ani nemôžeme Pánu Ježišovi dokázať, že naše „Pán môj a Boh môj” bolo
úprimné.
Preto prosme Pannu Máriu, aby nám
pomáhala žiť stále v Božej posväcujúcej
milosti, to znamená bez ťažkého hriechu.
28
Misionár
14. apríl
TRETIA NEDEĽA
PO PASCHE
– O MYRONOSIČKÁCH
Buďme živými svedkami
zmŕtvychvstalého Krista
Evanjelium: Keď sa už zvečerilo, pretože bol Prípravný deň, čiže deň pred sobotou, prišiel Jozef z Arimatey, významný člen rady, ktorý tiež očakával Božie kráľovstvo, smelo vošiel k Pilátovi a poprosil
o Ježišovo telo. Pilát sa zadivil, že už zomrel. Zavolal si stotníka a opýtal sa ho, či je
už mŕtvy. Keď mu to stotník potvrdil, daroval telo Jozefovi. On kúpil plátno a keď
ho sňal, zavinul ho do plátna a uložil
do hrobu vytesaného do skaly. A ku vchodu do hrobu privalil kameň. Mária Magdaléna a Mária Jozesova sa pozerali, kde
ho uložili.
Keď sa pominula sobota, Mária Magdaléna a Mária Jakubova i Salome nakúpili
voňavé oleje a išli ho pomazať. V prvý deň
týždňa, skoro ráno, po východe slnka, prišli k hrobu a hovorili si: „Kto nám odvalí kameň od vchodu do hrobu?” Ale keď sa
pozreli, videli, že kameň je odvalený; bol
totiž veľmi veľký. Keď vošli do hrobu,
na pravej strane videli sedieť mladíka oblečeného do bieleho rúcha a stŕpli. On sa
im prihovoril: „Neľakajte sa! Hľadáte Ježiša Nazaretského, ktorý bol ukrižovaný.
Vstal z mŕtvych. Niet ho tu. Hľa, miesto,
kde ho uložili. Ale choďte a povedzte jeho
a strach, aby sa dozvedeli, že majú byť
pokojné. Že sa už nemajú báť, nemajú plakať a smútiť, lebo ukrižovaný Ježiš vstal
z mŕtvych, je živý. Teraz je už čas na to,
aby sa radovali. A to radostné posolstvo
majú šíriť, podávať ho ďalej – najprv apoštolom a potom všetkým, ktorých stretnú.
Musíme vedieť, že viera vo vzkrieseného Krista je základnou pravdou nášho
náboženstva. Veď jeho vzkriesenie je
svedectvom toho, že on je nielen pravým
človekom, ktorý na kríži zomrel a bol pochovaný, ale aj toho, že Ježiš je aj pravý
Boh. Táto viera je podložená svedectvom
tých, ktorí vedeli prekonať problémy
a priniesť živé svedectvo viery v Boha.
Naša viera nemôže byť postavená
na inom základe, ako je svedectvo veľkonočného posolstva. Preto naša cirkev
túto pravdu tak radostne ohlasuje pred každou bohoslužbou v celom veľkonočnom
období, keď spieva: „Kristus slávne vstal
z mŕtvych. Smrťou smrť premohol a zosnulým v hroboch život daroval.” Tento spev
nie je len veľkou oslavou vzkrieseného Krista, ale aj veľkým výkričníkom pre nás. Veď
tí zosnulí v hroboch sme boli my. My sme
žili v hroboch svojich hriechov, boli sme
mŕtvi pre večný život. Ale Kristus svojím
utrpením a smrťou na kríži nás oslobodil
od našich hriechov a svojím zmŕtvychvstaním nám daroval nový život. On
nám daroval svoj život, ktorý je večným
životom. Teda večný život daroval nám,
ktorí sme boli preň mŕtvi. Čo by nám pomohlo jeho utrpenie, smrť a vzkriesenie,
keby sme ostávali ďalej v hroboch svojich
hriechov? Preto je veľkým bludom, ak si
apríl 2013
29
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
učeníkom a Petrovi: ,Ide pred vami do Galiley. Tam ho uvidíte, ako vám povedal.’”
Vyšli a utekali od hrobu, lebo sa ich zmocnila hrôza a strach. A nepovedali nikomu
nič, lebo sa báli” (Mk15,42 – 47;16,1 – 8).
Slávny cestovateľ David Livingstone bol
v Afrike. Jeho európski priatelia mu napísali list takého znenia: „Ako sa dostaneme
k tebe do Afriky? Vedie tam nejaká bezpečná cesta? Chceme ísť k tebe a pomáhať ti, ako ty si pomáhal nám.” Odpovedal im: „Som vám veľmi vďačný
za ochotu, že mi chcete pomôcť. Ale musím vám otvorene napísať, že v tých podmienkach, v ktorých sa tu nachádzam, by
som nedosiahol nič s takými ľuďmi, ktorí čakajú, aby som im pripravil pohodlnú
a bezpečnú cestu cez africkú púšť. Sem
nech prídu iba takí, ktorí majú odvahu preraziť si cestu cez prales, cez prekážky
a rôzne nebezpečenstvá.”
Na Veľkú noc oslavujeme Toho, ktorý nám prekliesnil cestu cez „prales“
utrpenia, „prales“ bolestí, cez „prales“ smrti.
K jeho hrobu išli ženy skoro ráno – po východe slnka – a hovorili si: „Kto nám odvalí kameň od vchodu do hrobu?” Avšak
zbadali, že kameň je odvalený, aj keď bol
veľmi veľký. Keď vošli do hrobu, na pravej strane videli sedieť mladíka oblečeného
do bieleho rúcha, stŕpli, ale mladík sa im
prihovoril: „Neľakajte sa! Hľadáte Ježiša
Nazaretského, ktorý bol ukrižovaný. Vstal
z mŕtvych. Niet ho tu. Hľa, miesto, kde ho
uložili. Ale choďte a povedzte jeho učeníkom a Petrovi: ,Ide pred vami do Galiley. Tam ho uvidíte, ako vám povedal.’”
Aj tie ženy museli prekonať prekážky
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
kresťan myslí, že svoje kresťanstvo môže
prežívať v stave ťažkého hriechu alebo ťažkých hriechov. A práve veľkonočný tropár
je výkričníkom pre každého z nás: „Chráň
sa hriechu, najmä ťažkého za každých
okolností!” Lebo iba tak môžeš správne kráčať cestou svojho života.
Hvezdári hovoria o zvláštnom jave
na nebeskej oblohe. Svetlo niektorej hviezdy sa niekedy niekoľkonásobne zväčší. Príčinou toho je, že hviezda sa stretá a prechádza cez kozmické mračno a trením sa
niekoľkonásobne oteplí, a tým aj silnejšie
žiari. Aj Kristovo utrpenie prechodom
cez „mračno“ bolestí a smrti mnohonásobne ožiarilo svoju pôsobnosť na celý
svet. V takomto zmysle možno chápať aj
slávenie veľkonočného tajomstva, najväčších sviatkov v celom cirkevnom roku.
Uvedomme si, že tu nejde len o oslávenie Ježišovho zmŕtvychvstania a o náš
obdiv jeho lásky k nám, ktorou toto všetko vykonal. Ježiš svojimi veľkonočnými darmi nám pomáha oživiť našu vieru, naše poslanie byť veľkonočnými ľuďmi – ľuďmi, ktorí veria v živého Krista, ktorý vstal z mŕtvych
i v našich srdciach a teraz v nich žije a kraľuje. Dnes už môžeme pozorovať mnohé
pozoruhodné dobrodenia pre človeka.
Medicína dnes už vie udržať aj beznádejné
prípady po celý čas pri živote. Pomocou
rôznych prístrojov možno umelo udržiavať
človeka pri živote s nádejou, že sa nájde
nejaký liek, nejaká terapia, ktorá by vrátila pacientovi život.
Cirkev nechce mať beznádejné prípady
– v prenesenom zmysle slova duchovne klinicky mŕtvych a tých udržiavať pri živote.
30
Misionár
Nechce živé mŕtvoly. Ona chce tie
„mŕtve“ ľudské srdcia a životy oživiť novým životom vzkrieseného Krista. Čo
teda? Nalomenú trstinu nedolomíš, hasnúci
knôtik nedohasíš, ale obnovíš všetko
cez Krista. A potom môžeš svedčiť o živom
Kristovi, ukázať, že náš život staviame
na zmŕtvychvstalom Kristovi.
Roku 1821 popravili Johna Newmana
v anglickom Montgomery. Počas celého
súdneho pojednávania dokazoval svoju nevinu. Pretože dvaja porotcovia prisahali proti nemu, odsúdili ho na smrť. Keď ho viedli na popravisko, dali mu posledné slovo.
A vtedy povedal: „Som nevinný. Ako dôkaz mojej neviny nebude nikdy rásť tráva
na mojom hrobe.” Ako o tom svedčí kronika, ale i vážení a zodpovední ľudia tohto mesta, na jeho hrobe tráva nerástla, a to
ani vtedy, keď po 30-tich rokoch na ňom
vymenili zeminu. Vraj i dnes sa môžete presvedčiť o tom zvláštnom úkaze.
Prázdny Kristov hrob! A navyše svedkovia, ktorí sa stretli so zmŕtvychvstalým Ježišom Kristom a zmena, ktorá tak radikálne
nastala v ich živote po stretnutí s ním – všade ohlasovali a svedčili, že ho stretli, že ho
videli, že s ním rozprávali, ba aj stolovali
s ním. Toto je svedectvo, ktoré prinášalo
základ viery nielen pre prvotnú Cirkev, ale
ostáva pevným základom kresťanstva aj
dnes. Na Kristovom hrobe nerastie tráva,
a to nie preto, že jeho hrob bol vykresaný v skale, ale preto, že Ježiš neostal v hrobe. On žije a bude večne žiť, preto jeho
hrob ostal prázdny.
Americká novozaložená Society of
Anabiosis v New Yorku hodlá stavať ne-
Prosme Pannu Mária, našu nebeskú
Matku, aby nás stále k tomu viedla svojím
príkladom a modlitbami. A raz, keď príde náš čas, nás tam aj doviedla. Prosme
o to nielen pre seba, ale aj pre svojich drahých.
21. apríl
ŠTVRTÁ NEDEĽA
PO PASCHE
– O PORAZENOM
Evanjelium: Potom boli židovské sviatky a Ježiš vystupoval do Jeruzalema. V Jeruzaleme pri Ovčej bráne je rybník, hebrejsky zvaný Betsata, a pri ňom päť stĺporadí. V nich ležalo množstvo chorých, slepých, chromých a ochrnutých. Bol tam aj
istý človek, chorý už tridsaťosem rokov.
Keď ho tam videl Ježiš ležať a zvedel, že
je už dlho chorý, povedal mu: „Chceš
ozdravieť?” Chorý mu odpovedal: „Pane,
nemám človeka, čo by ma spustil do rybníka, keď sa zvíri voda. A kým sa ta sám
dostanem, iný ma predíde.” Ježiš mu
vravel: „Vstaň, vezmi si lôžko a choď!”
A ten človek hneď ozdravel, vzal si lôžko a chodil.
No ten deň bola sobota, preto Židia
hovorili uzdravenému: „Je sobota, nesmieš
nosiť lôžko!” Ale on im odvetil: „Ten, čo ma
uzdravil, povedal: ,Vezmi si lôžko a choď!’”
Pýtali sa ho: „A kto je ten človek, čo ti povedal: ,Vezmi a choď?’” Ale uzdravený nevedel, kto je to, lebo Ježiš sa vzdialil spo-
apríl 2013
31
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
smierne veľké skladištia pre zmrazené ľudské telá, ktoré by boli zásobárňou pre orgány, ako napríklad obličky, pľúca, srdcia
pre budúce transplantácie – čosi podobné, ako sú náhradné súčiastky na autá. Človek sa snaží predĺžiť si život, ale smrti nikto neunikne. To je spravodlivosť, ktorá neberie ohľad na nikoho. Smrť je zbraň v Božích rukách a ateisti sa snažia Pánu Bohu
túto zbraň vytrhnúť a sľubujú večnosť.
Na tomto svete nikto nebude večne. Len
zmŕtvychvstalý Kristus nám dáva nádej
na večný život. Dojímavý je obraz na stene cely, ktorý nechtom vytvoril človek čakajúci na popravu: obraz zmŕtvychvstalého
Krista. To bola potecha v jeho utrpení.
V posolstve kríža a Veľkej noci dostávajú zmysel všetky temnoty ľudského života,
choroby, bolesti skúšky aj naše umieranie.
Kresťanstvo nie je náboženstvo smrti, ale
náboženstvo života. Vo veľkonočnej noci
prekonáva Božia moc definitívne tragiku
smrti a prevádza najprv Syna a potom nás
všetkých, ktorí mu veríme, z brehu umierania na breh večného života. Veľká noc
teda znamená nasledujúcu pravdu: Aj keď
nám zo všetkých strán hrozí smrť, máme
istotu večného života.
A preto pre každého z nás je veľmi dôležité, aby naše srdcia už nikdy neboli hrobom, kde by sme ležali mŕtvi vo svojich ťažkých hriechoch, aby nezarástla naša cesta k nebeskému Otcovi. Konajme všetko, len
aby sme svojím vlastným životom boli
pre dnešný svet, v ktorom žijeme, živými
svedkami Kristovho zmŕtvychvstania. A keď
ho raz svojou telesnou smrťou opustíme, aby
sme začali žiť večne v Božom kráľovstve.
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
medzi zástupu, čo sa zišiel na tom mieste. Neskôr ho Ježiš našiel v chráme a povedal mu: „Hľa, ozdravel si, už nehreš, aby
ťa nepostihlo niečo horšie.” A ten človek
šiel povedať Židom, že ho to Ježiš uzdravil (Jn 5,1 – 15).
„Hľa, ozdravel si, už nehreš, aby ťa nepostihlo niečo horšie.” Je viac ako pravdepodobné, že by sa Ježiš Kristus týmito
istými slovami mohol prihovoriť aj mnohým
z nás. A zvlášť dôrazne by ich povedal
tým, čo si myslia, že stav bez hriešnosti je
iba pre slabomyseľných, starcov a detí, alebo pre chorých, ktorým už hriech nechutí,
ale nie pre zdravých a normálnych ľudí.
Ale každé zdravie je Božím darom, ktorý sme rozhodne nedostali na to, aby sme
ním urážali Darcu, ale aby sme ho užili podľa jeho návodu a mohli tak od neho
dostať ako odmenu ešte väčší dar.
Bol si uzdravený, nehreš viac. Najprv
preto, že hriech veľmi často privoláva paralýzu tela. Ak všetci natrvalo pripútaní
k lôžku bolesti budú úprimní, počujeme
vo veľmi mnohých prípadoch rozprávať
o hriechu ako o zlodejovi, ktorý postupne oberá človeka o radosť, spokojnosť,
o silu a zdravie.
Ak by však v niektorých prípadoch
hriech neznehybňoval telo, dušu paralyzuje
vždy. Vždy ju robí totálne neschopnou tých
prejavov, ktoré sú znakmi jej života, zdravia a akéhokoľvek pohybu k Bohu –
k svoju cieľu a svojej odmene.
Bol si uzdravený, nehreš, aby sa ti nestalo niečo horšie. Paralýza duše sa môže
skončiť tým najhorším čo jestvuje – definitívnym znehybnením duše i tela v pekle
32
Misionár
bez akejkoľvek nádeje na zmenu, na vyslobodenie, na život a radosť.
Dobre si preto uvedomme v dňoch svojho zdravia, najmä v dňoch svojej mladosti
a sviežosti toto upozorňujúce Pánovo slovo. A zato, že sme ho už teraz počuli, povedzme z úprimného srdca: Bohu vďaka!
Slovenský rozhlas vo vysielaní Zákruta
často hovorí o príčinách autonehôd, ktoré majú za následok poranenie alebo
i smrť. Nimi sú neprimeraná rýchlosť, nesprávne predbiehanie, nedanie prednosti v jazde, požitie alkoholu pred jazdou.
To sú najčastejšie príčiny autohavárií.
Všetky spočívajú v nezachovávaní predpisov. Previnenie má tu za následkom poranenie tela alebo i smrť.
Aj vo Svätom písme často nachádzame spolu previnenie a chorobu. Napríklad, keď prorok Elizeus uzdravil z malomocenstva vojenského veliteľa Námana,
ten mu z vďačnosti ponúkol desať hrivien
striebra a desať oblekov, ale prorok nič nechcel prijať od neho. Prorokov sluha
Giezi to počul a takto si sám v sebe pomyslel: „Veru, môj pán šetrí tohto bohatého
Námana. Ja pobežím za ním a niečo
od neho prijmem. Potom si kúpim šaty, olivovú záhradu, vinicu, stádo oviec, sluhov
a slúžky a budem šťastný.”
I utekal za odchádzajúcim Námanom a keď ho dobehol, povedal mu: „Môj
pán ma poslal s odkazom: Práve teraz
prišli ku mne dvaja mladíci z Efraimského
pohoria, spomedzi prorockých synov.
Daj, prosím, pre nich hrivnu striebra
a dvoje oblečenie šiat.” Náman povedal:
„Prosím, vezmi dve hrivny!” I nútil ho a dal
až ti pre chorobu po uplynutí (istého) času
vyjdú vnútornosti” (2 Krn 21,11 – 15).
A veru, stalo sa presne tak. Zomrel 38-ročný v neznesiteľných bolestiach. Pochovali
ho v meste Dávidovom, ale nie pri hroboch
kráľov. I tu vidíme spolu previnenie, chorobu a smrť.
O kráľovi Herodesovi, ktorý prenasledoval apoštolov a Cirkev a mečom dal
sťať Jánovho brata svätého apoštola Jakuba a keď videl, že sa to páči ľudu, dal
aj Petra uvrhnúť do väzenia, aby ho
po Veľkej noci predviedol ľudu, Sväté písmo hovorí: „Bol nahnevaný na Týrčanov
a Sidončanov. Ale oni svorne prišli za ním,
získali si kráľovského komorníka Blasta
a prosili o pokoj, lebo ich kraj sa živil kráľovým obilím. V určený deň Herodes, oblečený do kráľovského rúcha, sadol si
na trón a prehovoril k nim. Ľud mu privolával: „To je boží hlas, nie ľudský!” Ale
vtom ho zasiahol Pánov anjel, lebo nevzdal
Bohu slávu, a skonal rozožratý červami”
(Sk 12,20 – 23). Aj tu bolo previnenie príčinou choroby a smrti.
Z toho však nevyplýva, že každá
choroba na svete je zavinená hriechom.
To tak hlásali židovskí zákonníci. Ale Pán
Ježiš to rozhodne odmieta. Napríklad, keď
stretli človeka slepého od narodenia, učeníci sa opýtali Ježiša: „Rabbi, kto zhrešil –
on, alebo jeho rodičia , že sa narodil slepý?” Ježiš odpovedal: „Nezhrešil ani on
ani jeho rodičia, ale majú sa na ňom zjaviť Božiu skutky” (Jn 9,2 – 3).
A to isté platí aj dnes. Napríklad svätá Terézia z Lisieux sa v celom svojom živote nedopustila smrteľného hriechu,
apríl 2013
33
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
dve hrivny striebra zviazať do dvoch mešcov (a dvoje oblečenie šiat) a dal to dvom
sluhom, ktorí to niesli pred Giezim. Keď
však prišli na kopec, vzal to od nich a schoval v dome. Tých ľudí prepustil a oni odišli. On však išiel a postavil sa pred svojho
pána. Elizeus sa ho spýtal: „Odkiaľ, Giezi?” Odpovedal: „Nebol tvoj sluha nikde!”
Odpovedal mu: „Čo som nebol v duchu
tam, kde sa ktosi vykláňal z voza k tebe
v ústrety?! Teraz teda, keď si prijal peňazí, môžeš si kúpiť šaty, olivové záhrady, vinice, stádo oviec, sluhov a slúžky. Ale Námanovo malomocenstvo sa bude držať
i teba, i tvojho potomstva naveky.” I odišiel od neho malomocný, jeho telo biele
ako sneh (2 Kr 5,22 – 27). Vidíme tu spolu previnenie i chorobu.
Alebo keď izraelský kráľ Joram žil pohoršlivým životom a Sväté písmo o jeho
nemravnosti píše: Aj on nastaval výšiny
po vrchoch Judska, kde sa uctievali pohanskí bôžikovia a bohyne a naviedol obyvateľov Jeruzalema na smilstvo a Judsko
na odpad od Pána Boha. Od proroka Eliáša mu došiel list, v ktorom bolo napísané:
„Toto hovorí Pán, Boh tvojho otca Dávida. Pretože si nekráčal po cestách tvojho
otca Jozafata a po cestách judského kráľa Asu, ale si kráčal po cestách izraelských
kráľov a naviedol si Judsko a obyvateľov
Jeruzalema na smilstvo podobné smilstvu
Achabovho domu, ba aj svojich bratov
z domu svojho otca, ktorí boli lepší ako ty,
si vyvraždil, preto Pán dopustí veľký úder
na tvoj ľud, na tvojich synov, na tvoje ženy
i na celé tvoje imanie. A ty budeš v mnohých chorobách, v chorobe vnútorností,
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
a predsa mala tuberkulózu, veľmi ťažkú
chorobu, a zomrela ako 24-ročná mladučká rehoľnica,. Aj iní premnohí a svätí
ľudia trpia rozličnými chorobami, a to nie
pre dajaké previnenie, ale skôr – ako Pán
Ježiš vraví – aby sa na nich prejavili Božie skutky. Lebo ako píše svätý Pavol: Božia pomoc, čiže Božia milosť sa najlepšie
prejavuje vtedy, keď sme slabí.
Na druhej strane jestvuje aj dnes
mnoho chorôb, ktoré majú pôvod v hriechu. Dnes lekári zisťujú, že viac ako polovica všetkých chorôb je zapríčinená hriechmi, ako sú: nestriedmosť, alkohol, nemravnosť, trestuhodná nepozornosť na pracoviskách alebo v cestnej premávke, nenávisť, hnevy, nepriateľstvo. Možno si
poviete: „Že nepozornosť, nestriedmosť, nemravnosť a alkohol spôsobujú choroby –
to pripúšťame. Ale žeby aj nenávisť, hnev
a nepriateľstvo?“
Áno, lebo medzi dušou a telom je veľmi úzka jednota. Pozrite sa na tento príklad. Nedávno uháňal istý riaditeľ podniku
na svojej Cortine do svojho rodiska. Vo veľkej rýchlosti predbiehal vozidlo a vtom zbadal protiidúce vozidlo. V strašnej hrôze, ktorá trvala azda zlomok sekundy, úplne zošedivel. Keď ho po zrážke našli mŕtveho,
všetci videli, že ten, ktorý pred smrťou bol
mladým čiernovlasým mužom, má vlasy
biele ako sneh. Tu vidíme, aký úžasný vplyv
má duševný stav človeka na telo.
Nenávisť, hnev, nepriateľstvo naozaj
môže zapríčiniť chorobu. Nie ako keby to
boli bacily. Choroba je zapríčinená bacilmi,
ale takéto duševné stavy narušujú odolnosť
proti bacilom a spôsobujú chorobu.
34
Misionár
Nenávisť, nepriateľstvo a hnev naozaj
môžu zapríčiniť chorobu. Istý veriaci človek zomierajúci na rakovinu v nemocnici
v Partizánskom prosil si kňaza, aby ho prišiel zaopatriť. Kňaz cestou do nemocnice
stretol protiidúce auto, ktoré zastavilo, vystúpili z neho dvaja muži a zastavovali kňazovo auto. Kňaz ich poznal, boli to bratia umierajúceho. Vyše desať rokov sa
so svojím bratom hnevali, nenávideli a súdili. Povedali kňazovi: „Boli sme sa zmieriť so svojím umierajúcim bratom. A lekár
nám povedal, že sme to mali urobiť pred
10-timi rokmi a náš brat by dnes nebol
na smrteľnej posteli. Teraz nás to veľmi mrzí
a trápi. Povedzte, otče, je to možné, že ten
hnev zapríčinil jeho chorobu a predčasnú
smrť?” Kňaz odvetil: „Keď to povedal lekár, tak je to tak.”
Z toho vyplýva, že by sme sa mali vyhýbať nielen nestriedmosti, alkoholu a nemravnosti, ale aj nenávisti, hnevu a nepriateľstva a žiť v pozornosti, dobrote
a v láske k iným ľuďom a tým by sme posilnili i svoje telesné zdravie. Veru, keby
v ľudských dušiach naozaj vládol pokoj
a bratská láska, ľudia by boli nielen šťastnejší, ale aj zdravší.
Pán Ježiš nám prišiel ukázať príklad svojím životom. On žil pre iných, zomrel
za nich a povedal: „Nasledujte ma!” Avšak Ježiš je nám aj posilou. Posilňuje nás
svojím slovom, svojím telom a svojou
krvou pri svätom prijímaní. A keď sme
z krehkosti upadli do hriechu, uisťuje nás,
že pre jeho krv vyliatu na kríži, náš nebeský
Otec nám odpustí naše previnenie vo sviatosti zmierenia. Aby sme tie svoje previnenia
Priateľstvo vo všeobecnosti
Kráľovná všetkých citov srdca je láska.
Ovláda celé srdce, stavia všetky city
a vášne do svojej služby a pretvorí nás podľa toho, čo ona miluje. Priateľstvo je vzájomná láska dvoch ľudí. Obaja musia mať
vedomie o svojej láske, lebo ináč by to
bola len láska, a nie priateľstvo. Ak má byť
medzi dvoma ľuďmi opravdivé priateľstvo,
musí byť medzi nimi isté spoločenstvo
a vzájomná výmena.
Podľa druhu tohto spoločenstva a podľa hodnôt, ktoré si priatelia vymieňajú, sú
na svete rozmanité priateľstvá.
Ak sú hodnoty skoro nijaké a bezcenné,
vtedy priateľstvo nie je nič hodné. Ak sú
hodnoty veľké a cenné, vtedy aj priateľstvo je dobré a užitočné. Spoločenstvo, ktoré nemá v sebe nič duchovné, ale sa zakladá len na zovňajšku, napríklad
na pekne tvarovanej postave, na tvári, tanečnom umení, obratnosti v hre a v športe, na krásnom speve, na jemných, vyberaných spoločenských spôsoboch, nie je
hodné mena priateľstva. Také sú obyčajne priateľstvá mladých ľudí, ktorí sa dajú
ľahko strhnúť pôvabným zovňajškom a vycibrenými spoločenskými spôsobmi, lebo
ešte nemajú celkom zrelý úsudok a stálu,
pevnú cnosť. Také priateľstvá ani dlho netrvajú, pominú sa rýchlo ako letná búrka.
Drahá Filotea, o každom človeku maj
dobrú mienku, ale priateľstvo uzavri len s takými, ktorí ti môžu pomôcť v duchovnom
a cnostnom živote. Čím hodnotnejšie sú
cnosti, tým lepšie a dokonalejšie je tvoje
priateľstvo. Priateľstvá, ktoré uzatvárame,
aby sme pokročili vo vede a vzdelaní, sú
chvályhodné. Omnoho vyššie však stoja
priateľstvá, ktorých zmyslom je pokrok
a prehĺbenie vnútornej osobnosti, pokrok v životnej múdrosti, pokrok v cnostiach, ako: opatrnosti, spravodlivosti, miernosti, stálosti a mravnosti. Ak sa usiluješ svojím priateľstvom pokročiť na ceste k Bohu,
v cvičení sa nábožnosti a v starosti o vnútorný náboženský život, tvoje priateľstvo
je vzácne a vznešené. Pochádza od Boha, žije z Boha, vedie k Bohu a večne pretrvá v Bohu. Koľké je to šťastie a požehnanie, byť už na tejto zemi vnútorne spojený v láske tak, ako budeme raz všetci
vo večnosti! Týmto nemyslím obyčajnú lásku k blížnemu, ktorú sme povinní preukázať každému. Myslím skôr na duchovné
priateľstvo, v ktorom dvaja – traja alebo
i viacerí si zjavujú a oznamujú zážitky svojho vnútorného, náboženského života,
apríl 2013
35
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
nemuseli nosiť vo svojom srdci a nemuseli nás trápiť, sužovať a ohrozovať naše telesné zdravie a aby neboli príčinou nijakej našej telesnej choroby.
Pán Ježiš je naozaj najväčším dobrodincom nášho života. Len my by sme ho
mali vždy viac milovať a nasledovať. Len
podľa jeho príkladu a s jeho pomocou by
sa dal vybudovať krajší život, krajší svet.
Prosme Pannu Máriu, aby nám pomáhala svojím príkladom a svojimi modlitbami dostávať sa vždy bližšie a bližšie
k Pánu Ježišovi. Aby sme sa v ňom vedeli
všetci zjednotiť v láske, aby nás mohol požehnávať zdravím našej duše i nášho tela.
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
a tým sa čoraz väčšmi stávajú jedným
srdcom a jednou dušou. Plným právom
môžu vo svojom šťastí zaspievať s Dávidom: „Aké je dobré a milé, keď bratia
(sestry) žijú pospolu” (Ž 132,1). Všetky iné
priateľstvá v porovnaní s takým svätým
priateľstvom sú len tôňou.
Ak chceš uzavrieť priateľstvo, uzavri len
jedno. Zato nemusíš zanedbať alebo
pretrhnúť prirodzené vzťahy a priateľstvá
so svojimi príbuznými, známymi a dobrodincami. Tu hovorím len o priateľstvách, ktoré závisia len od tvojej slobodnej voľby.
Možno niekto povie, že sa nemáš starať o nijaké zvláštne priateľstvá a kamarátstva, lebo veľmi viažu srdce, ovládajú
ducha a ľahko vzbudzujú závisť a žiarlivosť. Také poňatie nie je celkom správne.
Môže platiť medzi rehoľníkmi, ale neplatí medzi civilmi, laikmi, ktorí sa usilujú
o dokonalosť. Pre tých je sväté a posväcujúce priateľstvo nevyhnutnosťou, aby sa
vzájomne podporovali a postupovali
v dobrom. V kláštore majú všetci jeden cieľ
a jedno úsilie. Vo svete sú však ľudia veľmi rozmanití. Nábožní a bohabojní žijú
vo väčšine medzi vlažnými a bezbožnými. Dobrým a nábožným to osoží, keď
na ochranu a posilu duchovného života
uzatvárajú zvláštne priateľstvá. To má
za následok isté vyčleňovanie a vytváranie určitých spoločenstiev, ale nesmú byť
takého druhu, aby tým trpelo láskavé stretávanie sa s inými ľuďmi.
Aj v Písme čítame, že Spasiteľ bol
vo zvláštnej láske a priateľstve s Lazárom,
Máriou Magdalénou a Martou. Vieme, že
svätý Peter nežne miloval svätého Marka
36
Misionár
a svätú Petronelu, svätý Pavol zase svätého
Timoteja a svätú Teklu. Svätý Augustín rozpráva, že svätý Ambróz si vysoko cenil
a miloval svätú Moniku pre jej cnostný život a svätá Monika zas ctila a milovala svätého Ambróza ako anjela z neba. Svätý
Hieronym, svätý Augustín, svätý Bernard
a iní veľkí svätí pestovali zvláštne priateľstvá bez toho, aby to i čo len najmenej škodilo ich dokonalosti. Dokonalosť nie je
v tom, že máme priateľstvá, ale v tom, že
naše priateľstvá sú dobré, sväté a milé
Bohu a našej povinnej láske k blížnemu nijako neprekážajú.
Každé priateľstvo vedie vždy k bližšiemu
a bližšiemu spolčovaniu medzi priateľmi.
Pre spolčovanie dochádza medzi nimi k výmene myšlienok, zmýšľania, citov a náklonností. Je nemožné s niekým pestovať
opravdivé priateľstvo a pritom neprevziať
čiastočne aj spôsob jeho myslenia a konania. Avšak niet človeka na tejto zemi, ktorý by nemal chyby a nedokonalosti. Musíme dať pozor, aby sme s priateľstvom neprevzali aj chyby a slabosti svojho priateľa.
Každý človek má dosť svojich chýb a nedokonalostí, nepotrebuje si ešte priberať
a obťažovať sa cudzími. Priatelia si majú
pomáhať, aby sa zbavili svojich chýb a nedokonalostí, alebo aspoň ich majú znášať
so vzájomnou láskou a trpezlivosťou.
Hovorím len o nedokonalostiach a chybách, nehovorím o hriechoch. Hriechy totiž nesmieme ani na priateľovi trpieť. Ak ich
nemožno láskavým napomenutím a poučením postupne odstrániť, vtedy pravé
a opravdivé priateľstvo nemôže dlho obstáť. Jedine dobrý človek je schopný
23. apríl
SVIATOK
SVÄTÉHO JURAJA
Ja som si vás vyvolil
zo sveta
Evanjelium: Toto vám prikazujem: Aby
ste sa milovali navzájom. Ak vás svet nenávidí, vedzte, že mňa nenávidel prv ako
vás. Keby ste boli zo sveta, svet by miloval, čo je jeho, ale preto, že nie ste zo sveta, že som si vás ja vyvolil zo sveta, svet
vás nenávidí. Spomeňte si na slovo, ktoré
som vám povedal: Sluha nie je väčší ako
jeho pán. Ak mňa prenasledovali, budú
prenasledovať aj vás; ak zachovávali
moje slovo, budú zachovávať aj vaše. Ale
to všetko vám budú robiť pre moje meno,
lebo nepoznajú toho, ktorý ma poslal.
Keby som nebol prišiel a nebol im hovoril, nemali by hriech. Ale teraz nemajú výhovorku pre svoj hriech. Kto nenávidí mňa,
nenávidí aj môjho Otca. Keby som nebol
medzi nimi konal skutky, aké nik iný nekonal,
nemali by hriech. Ale teraz videli a znenávideli aj mňa, aj môjho Otca. To preto,
aby sa splnilo slovo napísané v ich Zákone: ,Nenávideli ma bez príčiny.’
Keď príde Tešiteľ, ktorého vám ja pošlem
od Otca, Duch pravdy, ktorý vychádza
od Otca, on o mne vydá svedectvo. Ale
aj vy vydávate svedectvo, lebo ste so mnou
od začiatku. Toto som vám povedal, aby
ste sa nepohoršovali (Jn 7,17 – 16,1).
apríl 2013
37
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
dobrého a verného priateľstva. Ba naším
najväčším nepriateľom je taký priateľ,
ktorý nás chce naviesť na hriech.
V priateľstve s osobami druhého pohlavia musíme byť opatrní, najmä v dnešnom nevereckom, nesvedomitom a pôžitkárskom svete. Také priateľstvo môže byť
zo začiatku šľachetné a dobré. Ak však
obaja nie sú dosť cnostní a svedomití, priateľská láska stráca čistotu a nezištnosť, stáva sa čoraz povrchnejšou, sebeckejšou
a nebezpečnou a mení sa na zmyselnú
a telesnú lásku. Takéto priateľstvo ani
u osôb Bohu zasvätených nie je bez nebezpečenstva. Pravda, nebezpečenstvo
pri takom priateľstve pre dôstojnosť stavu
je menšie a ľahšie sa zbadá. Práve preto
však diabol k takým pristupuje omnoho rafinovanejšie a vlieva zmyselné a nečisté náklonnosti do sŕdc omnoho nepozorovateľnejšie.
Panna Mária sa preľakla, keď uvidela vedľa seba anjela v mladíckej postave,
hoci jej hovoril nebeské slová. Pozri, drahá Filotea! Najčistejšia a svätá Panna sa
zľakla anjela v ľudskej podobe a ľudská
hriešna slabosť by sa nemala obávať človeka, keby aj v anjelskej podobe prichádzal a prihováral sa zvodnou chválou?
Napokon vypočuj ešte dve miesta z Písma o priateľstve: „Kto sa bojí Boha, bude
mať ozaj dobré priateľstvo” (Sir 6,17). „Priateľstvo s týmto svetom je nepriateľstvom
s Bohom” (Jak 4,4).
sv. František Saleský – Filotea
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
Mladý kňaz chodieval navštíviť svojho
starého suseda, ktorý bol plný obáv
a v jeho očiach bol svet veľmi zlý. Často
bedákal: „Je to zlé. Je to veľmi zle.“ Veľmi ho trápilo, že svet je taký zlý. Rád o tom
hovoril, kde len mohol, a tak otravoval
mnohých ľudí. Čo i len pomyslenie na to,
že môže byť lepšie, jednoducho zavrhoval. Na meniny mu jeho mladý spolubrat
priniesol obraz vtedajšieho Svätého Otca
Benedikta XVI. „Ja mám dosť obrázkov
Svätého Otca, načo mi to dávaš?“ namietal obdarovaný. Darca však poznamenal: „Drahý otče, často sa dívajte na pápeža a uvedomujte si, že on nezmýšľa pesimisticky, nehovorí, že je to zle, nebedáka, že na svet prídu Božie tresty a rany...
Svätý Otec veľmi dobre vie, že tak ako
jemu Boh dal svoje dary, tak ich dá aj nasledujúcim pokoleniam, aby aj oni žili, čo
najlepší život.“
Bolo to veľmi odvážne od mladého
spolubrata, lebo starý pán zostal ako
omráčený. Už ani nemal chuť na rozhovor. Avšak za pár dní zavolal mladému
spolubratovi a poďakoval sa, že mu ukázal na najlepší a najkrajší vzor našich čias.
Každého z nás si Pán Ježiš vyvolil
na tento čas a pre túto dobu, v ktorej žijeme. Máme tu svoje miesto nie
pre strach a úzkosť, ale nádej pre lepší život. Ten lepší život je v jednote s Ježišom
Kristom. Kristus je pre nás zárukou, že naša
práca a námaha prinesie ovocie, ktoré tu
ostane. Je na nás, aby sme v Kristovom
mene prosili o dary milosti a prejavy Božej priazne od nebeského Otca. On
nám ich dá v takej miere, v akej sme schop38
Misionár
ní všetko zužitkovať. Vyvolil si nás, aby sme
išli a vydávali svedectvo. Vieme aj to, že
Ježiš Kristus aj v dnešnom svete pokračuje vo svojom vykupiteľskom, spásonosnom
diele – a to aj cez nás. Preto nikdy nie je
namieste negatívny postoj kresťana voči
svetu, v ktorom žije. Vždy musíme pozitívne
pozerať na svet, v ktorom žijeme a za ktorý aj zodpovedáme. V tom je nám príkladom aj emeritný pápež Benedikt XVI.,
ktorý sa nedá znechutiť žiadnymi prekážkami, ale prekonáva ich milosťami
a darmi, ktorými ho Ježiš vyzbrojil, keď si
ho vyvolil za viditeľnú hlavu svojej Cirkvi.
K takému postoju vyzýva aj nás všetkých
nielen svojimi slovami, ale najviac svojím
vlastným príkladom.
Vieme, že Pán Ježiš vo svojej veľkňazskej modlitbe sa modlil za pápeža aj
za každého z nás. Ale on sa modlí aj teraz za nás a vkladá do nás veľkú nádej
a dôveru, ako to vyplýva aj z jeho slov „Ja
som si vás vyvolil a ustanovil…“ (Jn 15,18
– 21). Stále musíme mať na zreteli jeho slová: „Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník. On každú ratolesť, ktorá
na mne neprináša ovocie, odrezáva,
a každú, ktorá ovocie prináša, čistí, aby
prinášala viac ovocia. Vy ste už čistí
pre slovo, ktoré som vám povedal. Ostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak
neostane na viniči, tak ani vy nie, ak neostanete vo mne. Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť. Ak niekto neostane vo mne,
vyhodia ho von ako ratolesť a uschne. Po-
tento čas, aby tu a teraz nás všetkých dvíhal. On vidí prichádzať novú jar Cirkvi. Boh
si ho vyvolil, aby teraz viedol Cirkev.“
A preto vždy majme pred očami Ježišove slová: „Ja som si vás vyvolil a ustanovil…“ (Jn 15,18 – 21). Tieto jeho slová platia pre každého z nás. Aj svätci sa stali svätými tým, že tieto slová poznali, prijali, podľa nich žili a pracovali, vždy a vo všetkom
sa podľa nich správali. A tak robil aj svätý Juraj, na ktorého si v tom mesiaci spomíname.
Aj my by sme mali túto Ježišovu reč
často čítať, uvažovať o nej a možno by
bolo dobre, keby sme si našli aj nejakú materiálnu vec, cez ktorú by sme si túto pravdu tak hmatateľne vždy pripomínali. To by
mohla byť pre nás veľmi praktická pomôcka v našom kresťanskom duchovnom živote.
Dosvedčí nám to aj nasledujúci príklad.
Vedúci mládeže si robil starosti, že pláže
na Floride, ktoré mali byť miestom nadchádzajúceho evanjelizačného programu,
budú mladých rozptyľovať a odvádzať ich
od cieľa. Dal zhotoviť veľký drevený kríž
a predtým, než nastúpili do autobusu, im
povedal: „Poslaním našej cesty je vyvyšovať
Ježiša Krista. A to nám bude pripomínať
tento kríž. Ponesieme ho všade, kam pôjdeme.“ Aj keď to mladým spočiatku pripadalo zvláštne, predsa vytiahli veľký kríž
a nosili ho všade so sebou, i do reštaurácie.
Zostal s nimi i celú noc. Stál v piesku, keď
zdieľali svoju vieru. Hoci spočiatku boli
v rozpakoch, neskôr sa stal ich identifikačným znakom, stálou pripomienkou
Toho, komu patria a prečo prišli. V noci
apríl 2013
39
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
tom ich pozbierajú, hodia do ohňa a zhoria" (Jn 15,1 – 6). Teda Pán Ježiš pôsobí
v nás a skrze nás. My iba jeho milosťou
a v jeho sile môžeme pozitívne pracovať,
bez neho nemôžeme nič urobiť. Ak by sme
pracovali negatívne, neboli by sme ratolesťou na ňom a nemôžeme priniesť žiadne ovocie. V našej práci a v našom duchovnom živote hlavným činiteľom je
sám Pán Ježiš, my iba s ním spolupracujeme, a to s jeho milosťou. A výsledok našej činnosti je len taký, aká je naša spolupráca s ním. Vždy viac záleží na jeho požehnaní ako na našej snahe a činnosti.
Istý človek prišiel za kňazom a, držiac
v ruke časopis, povedal: „Čítam v ňom
mnoho článkov, ktoré píšu o tom, že dnes
sú veľmi zlé časy, ktoré sú poznačené mnohými katastrofami, živelnými pohromami...
Že príde na ľudí Boží trest, a to taká hrôza a úzkosť, že to len pár ľudí prežije. Hovorím to svojim v rodine, lenže už ma nechcú počúvať. Pripomínam to aj svojim známym, a nechcú sa so mnou už ani stretávať, lebo ich vraj otravujem. Pomôžte mi,
otče.“ A tu je odpoveď kňaza: „Nečítajte takú literatúru.“ Muž sa nedá odbiť a kladie kňazovi otázku: „ Čo mám teda čítať?“
Kňaz pohotovo reaguje: „Prečítajte si príhovory Svätého Otca. On nehovorí vaším
slovníkom. Jeho príhovory sú vždy optimistické. Všímajte si, čo hovorí na audienciách v stredu a v nedeľu. A tam je naozaj to, čomu hodno venovať čas. Vám
to pomôže, lebo už nebudete trpieť depresiami, v noci budete pokojne spať a nebudete otravou pre svoju rodinu ani pre
svojich známych. Pápeža si Boh vyvolil na
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
pred odchodom domov odovzdal vedúci každému dva klince a povedal: „Ak si
ochotný odovzdať svoj život Ježišovi
Kristovi, chcem, aby si jeden klinec pribil
na kríž a druhý nechal pre seba ako spomienku na toto odovzdanie sa Ježišovi Kristovi.“
O pätnásť rokov neskôr jeden z účastníkov tohto evanjelizačného programu zavolal vedúcemu mládeže a povedal: „Stále nosím ten klinec so sebou. Vždy, keď
som pod tlakom alebo v pokušení odchýliť
sa od správneho smeru, siahnem
do vrecka a nahmatám klinec, ktorý mi pripomenie, že cieľom môjho života je odovzdanosť Kristovi.“
Nepotrebovali by sme aj my klinec alebo nejaký iný predmet, aby nám vždy pripomínal našu odovzdanosť Ježišovi Kristovi? Nemusí to byť klinec, máme iné prostriedky na to. Môže to byť napríklad malý
krížik, medailónček na hrudi, ruženček
na prste a podobne. Nikdy to nemajme
z parády, ale vždy ako pripomienku, že
patríme Ježišovi Kristovi, ktorému veríme
a podľa jeho evanjelia chceme aj žiť.
28. apríl
PIATA NEDEĽA
PO PASCHE
– O SAMARITÁNKE
Pán Ježiš nevie
nikoho odpísať
Evanjelium: A tak prišiel do samarijského
mesta menom Sychar neďaleko pozemku,
ktorý dal Jakub svojmu synovi Jozefovi.
40
Misionár
Tam bola Jakubova studňa. Ježiš unavený z cesty sadol si k studni. Bolo okolo poludnia. Tu prišla po vodu istá Samaritánka. Ježiš jej povedal: „Daj sa mi napiť!”
Jeho učeníci odišli do mesta nakúpiť
potravy. Samaritánka mu povedala: „Ako
si môžeš ty, Žid, pýtať vodu odo mňa, Samaritánky?” Židia sa totiž so Samaritánmi
nestýkajú. Ježiš jej odpovedal: „Keby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, čo ti
hovorí: ‘Daj sa mi napiť,’ ty by si poprosila jeho a on by ti dal živú vodu.” Žena
mu povedala: „Pane, ani vedro nemáš
a studňa je hlboká. Odkiaľ máš teda živú
vodu? Si azda väčší ako náš otec Jakub,
ktorý nám dal túto studňu a pil z nej on
sám i jeho synovia a jeho stáda?” Ježiš jej
odvetil: „Každý, kto pije túto vodu, bude
znovu smädný. Ale kto sa napije z vody,
ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky.
A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom
prameňom vody prúdiacej do večného života. Žena mu vravela: „Pane, daj mi takej vody, aby som už nebola smädná a nemusela sem chodiť čerpať!” Povedal jej:
„Choď, zavolaj svojho muža a príď sem!”
Žena mu odpovedala: „Nemám muža.”
Ježiš jej vravel: „Správne si povedala: ‘Nemám muža,’ lebo si mala päť mužov a ten,
ktorého máš teraz, nie je tvoj muž. To si
povedala pravdu.” Žena mu vravela:
„Pane, vidím, že si prorok. Naši otcovia sa
klaňali Bohu na tomto vrchu, a vy hovoríte, že v Jeruzaleme je miesto, kde sa treba klaňať.” Ježiš jej povedal: „Ver mi, žena,
že prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme. Vy sa klaniate tomu, čo ne-
u nich zostal. I zostal tam dva dni. A ešte
oveľa viac ich uverilo pre jeho slovo.
A žene povedali: „Už veríme nielen pre tvoje slovo, ale sami sme počuli a vieme, že
toto je naozaj Spasiteľ sveta” (Jn 4,5 – 42).
Pred niekoľkými rokmi havarovalo
americké lietadlo, keď sa chystalo pristať
v snehovej búrke na medzinárodnom letisku v Dallase. Záchranné čaty sa hneď
pustili do práce, ale tú im veľmi sťažovalo neprestávajúce sneženie a silná víchricu. Niekoľko dní pátrali po cestujúcich
a po troskách lietadla, avšak bezvýsledne. Vydali vyhlásenie, že niet nijakej nádeje,
žeby mohol byť ešte niekto živý, a skončili pátranie. Takto jednoducho odpísali 93
cestujúcich, ktorí boli na palube lietadla.
My ľudia tiež vieme tak odpisovať nielen mŕtvych, ale mnohokrát odpíšeme aj
živých. Stačí, že je niekto inej národnosti,
iného náboženstva, iného obradu, inej pleti alebo iného politického presvedčenia. Ba
stačí, že nám niekto povie „nie“, keď my
sme od neho čakali „áno“ alebo máme
zdanie, že na nás „krivo“ pozerá, niečo
nepekného o nás povedal – hneď ho odpíšeme, a to tak, ako keby pre nás vôbec
nejestvoval. Takto robíme my dnes a podobne robili aj Kristovi súčasníci. Odpísali mýtnikov, lebo v ich očiach to boli verejní
hriešnici. Nikto z farizejov a zákonníkov by
si nebol sadol k jednému stolu s mýtnikom.
Avšak Pán Ježiš to robieval úplne ináč, ako
my vieme robiť. On neodpísal nikoho, najmä nie hriešnikov. Neodpísal Zacheja, hlavného mýtnika, ani Máriu Magdalénu,
pre ktorú mali tí, čo ju poznali, iba opovrhnutie. A neodpísal ani cudzoložnicu,
apríl 2013
41
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
poznáte; my sa klaniame tomu, čo poznáme, lebo spása je zo Židov. Ale prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu
a pravde. Lebo sám Otec hľadá takých
ctiteľov. Boh je duch a tí, čo sa mu klaňajú,
musia sa mu klaňať v Duchu a pravde.”
Žena mu vravela: „Viem, že príde Mesiáš,
zvaný Kristus. Až príde on, zvestuje nám
všetko.” Ježiš jej povedal: „To som ja, čo
sa rozprávam s tebou.”
Vtom prišli učeníci a divili sa, že sa rozpráva so ženou. Ale nik nepovedal: „Čo
sa jej pýtaš?” Alebo: „Prečo sa s ňou rozprávaš?“ Žena nechala svoj džbán, odišla do mesta a vravela ľuďom: „Poďte sa
pozrieť na človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som porobila! Nebude to Mesiáš?”
Vyšli teda z mesta a šli k nemu. Medzitým
ho učeníci prosili: „Rabbi, jedz!” On im povedal: „Ja mám jesť pokrm, ktorý vy nepoznáte.” Učeníci si hovorili medzi sebou:
„Vari mu niekto priniesol jesť?“ Ježiš im povedal: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho,
ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo. Nevravíte aj vy: ‘Ešte štyri mesiace a bude žatva?’ Hľa, hovorím vám: Zdvihnite oči a pozrite sa na polia, že sú už biele na žatvu!
Žnec už dostáva odmenu a zbiera úrodu
pre večný život, aby sa spoločne tešili aj
rozsievač, aj žnec. Tu sa potvrdzuje príslovie: Jeden rozsieva a druhý žne. Ja som
vás poslal žať to, na čom ste nepracovali.
Pracovali iní a vy ste vstúpili do ich práce.”
Mnoho Samaritánov z toho mesta uverilo v neho pre slovo ženy, ktorá svedčila: „Povedal mi všetko, čo som porobila.”
Keď Samaritáni prišli k nemu, prosili ho, aby
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
pre ktorú farizeji mali iba kamene. Všade
dosvedčoval, že nie zdraví, ale chorí potrebujú lekára, a on prišiel k tým chorým.
Prišiel hľadať to, čo zahynulo. Židia odpísali
i celý samaritánsky národ, ktorým úplne
opovrhli. So Samaritánmi sa vôbec nestýkali. Farizej od Samaritána by neprijal
pohár vody, i keby od smädu mal zomrieť.
Teraz sa pozrime na vzťah Pána Ježiša
k hriešnikom na základe evanjelia o Samaritánke. Pán Ježiš – unavený z cesty –
sedel na Jakubovej studni a čakal na Samaritánku, ktorá prišla po vodu. Nebola
to svätá žena, žila v cudzoložnom pomere
s akýmsi mužom. Okrem toho patrila k národu, ktorým Židia opovrhovali a vyhýbali
sa mu. A Pán Ježiš, hoci bol Žid, ju oslovil: „Daj sa mi napiť.“ Ona bola prekvapená, preto mu povedala: „Ako si môžeš
ty, Žid, pýtať vodu odo mňa, Samaritánky?“ (Jn 4,9). Takto povedala, lebo nevedela, kto je Pán Ježiš, zatiaľ čo Pán Ježiš veľmi dobre vedel, kto je táto žena. Vedel, ako žila, vedel aj to, že teraz žije v cudzoložstve, a predsa ju oslovil, lebo ju chcel
zachrániť, a preto jej povedal: „Keby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, čo ti
hovorí: Daj sa mi napiť, ty by si prosila jeho
a on by ti dal živú vodu“ (Jn 4,10). Žena
nechápala, čo Pán Ježiš myslí pod živou
vodou. Ježiš myslel na svoju milosť, ktorou
ju chcel od jej hriechov očistiť, oslobodiť,
posvätiť a priviesť k svojmu nebeskému
Otcovi. On chcel spasiť aj tú veľkú hriešnicu, preto ju nabádal, aby si priznala svoju hriešnosť a oľutovala svoje hriechy. Povedal jej: „Správne si povedala: Nemám
muža, lebo si mala päť mužov a ten, kto42
Misionár
rého máš teraz, nie je tvoj muž. To si povedala pravdu“ (Jn 4,17 18). A keď rozprávali ďalej, ona spomínala Mesiáša
a vravela: „Viem, že príde Mesiáš, zvaný
Kristus. Až príde on, zvestuje nám všetko.
Ježiš jej povedal: „To som ja (Mesiáš), čo
sa rozprávam s tebou“( (Jn 4,26). Či jej mohol jej otvorenejšie povedať? Isteže nie.
Veď tým jej povedal, že on je Spasiteľom,
Záchrancom. Dokonca aj jej ponúkol
spásu a záchranu. To, čo tá žena vtedy
prežívala, nám prezrádza jej ďalšie počínanie: Nechala svoj džbán pri studni, ponáhľala sa do mesta a vravela ľuďom:
„Poďte sa pozrieť na človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som porobila! Nebude
to Mesiáš? Vyšli teda z mesta a šli k nemu“
(Jn 4,29 – 30). A Ján končí túto úvahu
pri Jakubovej studni slovami: „Keď Samaritáni prišli k nemu, prosili ho, aby u nich
zostal. I zostal tam dva dni. A ešte oveľa
viac ich uverilo pre jeho slovo. A žene povedali: „Už veríme nielen pre tvoje slovo,
ale sami sme počuli a vieme, že toto je naozaj Spasiteľ sveta“ (Jn 4,40 – 42).
Pán Ježiš všade dosvedčoval, že nie
zdraví potrebujú lekára, ale chorí – a on
prišiel k tým chorým. On prišiel hľadať to,
čo zahynulo. Takto sa správal Pán Ježiš
k hriešnikom vtedy, keď žil na zemi. A takto sa správa aj dnes, keď ostal medzi nami
vo svojich sviatostiach, vo svojom slove,
vo svojej Cirkvi, v našich bratoch a sestrách.
On nikdy neodpisuje, ale vždy zachraňuje.
Dievča z dediny odchádza na štúdiá
do mesta. Chce byť učiteľkou. Učenie jej
ide, neustále sa obohacuje novými poznatkami. Veľmi sympatický jej je starší pro-
Už prestala hľadať svoju matku a nespúšťala očí zo spomínaného pána.
Po skončení svätej liturgie vyšla von a zaumienila si, že si musí naňho počkať, aby
mala istotu, či je to naozaj on, či sa azda
nemýli. Muž vyšiel z chrámu, oči sa im stretli a vtedy jej už bolo jasné, že sa nemýlila. Keďže sa poznali, pozdravili sa. Profesor na svojej bývalej študentke zbadal
rozpačitý, ba priam vyčítavý pohľad,
a preto neotáľa s vysvetlením: „To, čo teraz vidíte, je pravdou. Už päť rokov chodievam do chrámu a niekedy tu presedím
aj celé hodiny. Našiel som Boha. Aj keď
som chorý, predsa som šťastný.“ Učiteľka
bola z toho veľmi vzrušená a v neuveriteľných rozpakoch sa s ním rozlúčila. Vtom
vyšla z chrámu aj jej matka, sadli do auta
a zaviezla ju do nemocnice, kde bola hospitalizovaná. Dcéra ju často navštevovala a vždy sa zastavila aj u svojho profesora. Ale už nerozprávali o ateizme, ale
o Pánu Bohu. A nielen on sa snažil napraviť
to, čo svojimi prednáškami pokazil, ale aj
učiteľka pomaly prichádzala k poznaniu,
o čo všetko sa dala okradnúť, keď zanechala Božiu lásku, ktorá v Ježišovi Kristovi prišla medzi nás, aby nás zachránila. Vtedy bola ešte tvrdá totalita, avšak učiteľka si začala plniť svoje náboženské povinnosti.
Pán Ježiš miluje každého človeka,
lebo každý z nás bol stvorený na Boží obraz a podobu. Ježiš trpel a zomrel za každého, preto chce všetkých zachrániť,
spasiť. Avšak často k tomu potrebuje
našu spoluprácu – našu modlitbu, obetu
a odvahu, aby mohol niekoho zachrániť.
apríl 2013
43
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
fesor, ktorý prednáša ateizmus. Veľmi ju
zaujímajú jeho prednášky, rada ich počúva
a majú na ňu veľký vplyv. V dôsledku týchto prednášok sa prestáva modliť, chodievať
do chrámu a pristupovať k sviatostiam.
Keď skončila štúdium, skončila definitívne
i s náboženstvom. Nepomáhajú prosby ani
výčitky, ba nezapôsobí na ňu ani plač starostlivej matky.
Po niekoľkých rokoch pôsobenia v škole jej ochorela matka. Dcéra bola práve
doma, autom odviezla matku do nemocnice, a to v tom meste, kde predtým
študovala. Bola nedeľa. Keď prechádzali okolo chrámu, matka poprosila dcéru,
aby odstavila auto na parkovisku, že sa
pôjdu pomodliť do chrámu, skôr než pôjdu do nemocnice. Dcére sa to nepáčilo,
a začala namietať: „Nehnevaj sa mama,
ja nepôjdem do chrámu. Ty choď, keď veríš, že ti to pomôže.“ Matka odišla a dcéra ostala sedieť v aute. Keďže sa jej zdalo, že matka je v chráme pridlho, a nemohla sa jej dočkať, napadlo jej, či sa jej
niečo neprihodilo. Aj keď neochotne,
predsa len zamierila k chrámu, aby vyvolala matku. Vstúpila doň práve v čase,
keď kňaz začal rozdávať sväté prijímanie.
Učiteľka videla, ako ľudia pristupujú
k svätému prijímaniu, a nepochybovala
o tom, že medzi nimi zbadá i svoju matku. Zaspomínala si na tie časy, keď aj ona
pristupovala k sviatostiam. Zrazu zbadala medzi prijímajúcimi staršieho muža, ktorý jej bol akýsi povedomý. Ostala v nemom
úžase, keď v ňom spoznala profesora, ktorý ju kedysi učil ateizmus. Bola veľmi prekvapená a nijako si to nevedela vysvetliť.
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
Dáva nám možnosť, aby sme spolu s ním
zachraňovali duše našich blížnych. A nemôžeme urobiť väčšiu a dôležitejšiu službu svojim blížnym, ako keď im pomôžeme k spáse, lebo tu ide o ich večné šťastie. A tiež nemôžeme urobiť väčšiu radosť
Pánu Ježišovi, ako mu robíme prácou
na záchrane duší, ktoré tak veľmi draho
vykúpil. Už svätý Pavol prehlásil: „Teraz sa
radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu
utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev“
(Kol 1,24).
Bolo to v päťdesiatych rokoch. Istý muž
vystúpil z Cirkvi, aby si zaistil služobný postup a kariéru. Jeho manželka zmýšľala podobne ako on, a preto svoje deti ani nedali pokrstiť. Mladšia z ich dvoch dcér počas vysokoškolských štúdií bývala v internáte a tu sa zoznámila s veriacimi dievčatami. Naučila sa aj modliť a spolu s dievčatami sa modlievali svätý ruženec. Mala
veľký záujem o náboženské pravdy, a tak
so spolužiačkami niekedy zašla aj do chrámu. Ba neskoršie ich poprosila, aby ju zaviedli na faru, kde požiadala o sviatosť
krstu. Bola poučená a pokrstená. Našla
Boha a tým aj svoje skutočné šťastie. Veľmi svedomite si plnila svoje kresťanské povinnosti. Do chrámu chodievala nielen v nedeľu a vo sviatok, ale aj v týždni, kedy len
mohla. Keď sa dozvedel o tom jej vlastný otec, vystríhal ju: „Alebo zanecháš svoju vieru, alebo opustíš môj dom a potom
sa ani nepriznávaj, že si mojou dcérou!“
Dievča sa malo rozhodnúť. A rozhodlo sa.
Opustilo otcov dom a presťahovalo sa
k tete, matkinej sestre, ktorá bola tohto is44
Misionár
tého presvedčenia ako aj dievča po svojom krste. Dievča veľmi milovalo svojich rodičov a často sa za nich modlievalo, najmä za otecka, ktorý ju vypovedal z rodičovského domu.
V jeden večer zazvonil telefón. Keď
zdvihla slúchadlo, ozvala sa matka a oznámila jej, že otec havaroval a je v nemocnici. Jeho zdravotný stav je veľmi vážny. Dievča sa celý ten večer modlilo
za svojho otecka. Prosilo za jeho uzdravenie a ak musí zomrieť, tak za jeho obrátenie. Ráno sa znova ozvala matka a oznámila dcére, že otec zraneniu podľahol.
Dcéra bola veľmi smutná a vyčítala si, že
sa zle modlila, keď otec odišiel z tohto sveta nezmierený s Pánom Bohom a s Cirkvou. Veľmi ju to trápilo. Raz kráčala zamyslená mestom, keď ju oslovila spolubývajúca z internátu, idúc na farský úrad.
Pridala sa k nej, lebo chcela dať odslúžiť
za otecka svätú Božiu službu. Keď prišli
na faru, kňaz zbadal v jej očiach slzy a spýtal sa, prečo plače. Porozprávala mu, ako
sa za svojho otecka úprimne modlila, a napriek tomu odišiel z tohto sveta nezmierený
s Pánom Bohom a s Cirkvou. Ešte poznamenala, že zaiste sa zle modlila. Kňaz
sa zaujímal o meno otca, ako aj o to, kedy
havaroval. Keď počul jeho meno, zažiarili mu oči a povedal: „Slečna, dobre ste
sa modlili. Svojou modlitbou ste priviedli
svojho otecka znova do Cirkvi i k Pánu
Bohu. V tú noc po havárii ma zavolali
do nemocnice zaopatriť zomierajúceho,
vraj si veľmi žiada kňaza. Zobral som, čo
bolo potrebné, a ponáhľal som sa. Našiel
som ho pri úplnom vedomí a veľmi si prial,
o zábradlie mostu. Trobisch poprosil priateľa, aby spomalil a za mostom zastavil.
Tu vystúpil z auta a ponáhľal sa k dievčaťu.
Chytil ho pevne za rameno, aby sa mu nevyšmyklo z rúk. Keď sa dievča naňho pozrelo, vtedy spoznal, že je to Fatuma, ktorú v ten večer počas kázne videl odchádzať z chrámu. A začal sa rozhovor: „Fatuma, čo tu robíš?“ „Chcem skončiť svoj
neznesiteľný život skokom do rieky.“
„Nie, Fatuma, život sa už nedá skončiť, keď
nám ho Pán Boh raz dal. Už niet tej sily,
aby nám ho mohla zobrať. Život sa dá iba
zmeniť. A neskončí ani smrťou, ona ho iba
mení.“ Fatuma odvetí: „Ale aspoň sa zbavím ťarchy svojho hriechu.“ „Nie, Fatuma,
samovraždou by si iba pridala k tej ťarche
a ešte oveľa väčšiu ťarchu by si niesla.“
„Nie! Môj život už nemá zmyslu, mám pokazenú svoju mladosť. Ja si za svoj ťažký
hriech zaslúžim iba smrť.“ „Je pravdou, že
si za svoj hriech zaslúžiš iba smrť, ale
pre teba je už teraz neskoro zomierať
za ten hriech. Je jeden, ktorý za tvoj hriech
už zomrel, a tým je Ježiš Kristus.“
Teraz si spomeň na Barabáša. Pilát dal
možnosť Židom rozhodnúť o tom, kto má
zomrieť – či Barabáš, alebo Ježiš. A oni
rozhodli, že Ježiš. V tej chvíli Barabáš, ten
lotor, vrah, zbojník, bol naraz slobodný.
Slobodne kráčal ulicami Jeruzalema, zatiaľ čo Ježiša viedli poviazaného ako lotra na Kalváriu, aby ho ukrižovali. Iste aj Barabáš prišiel na Kalváriu a videl tam tri kríže. Na dvoch zomierali jeho spoluväzni
a na strednom kríži iste by bol zomieral on,
keby Židia boli oslobodili Ježiša. Teda
na tom kríži, na ktorom mal odpykať svo-
apríl 2013
45
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
aby som ho prijal do Cirkvi, z ktorej vystúpil,
a aby som mu udelil sviatosti. Tak som aj
urobil. Keď som mu podal sväté prijímanie, bol som dojatý, ako veľmi zbožne ho
prijal. Urobil som všetko, aby som ho dobre pripravil na smrť. A keď som sa ráno
telefonicky informoval, ako sa má pacient,
povedali mi, že po mojom odchode padol do bezvedomia a o krátku chvíľu zomrel. Slečna, neplačte, ale poďakujte Pánu
Bohu, že to tak dopadlo.
Toto dievča nemohlo nič iné urobiť, iba
sa za svojho otca modliť a obetovať. Ono
sa aj modlilo a obetovalo a tým ho znova priviedlo do Cirkvi a k Pánu Bohu. Pán
Ježiš vo svojej láske hľadal jej otca, ale potreboval aj jej spoluprácu. Preto si najprv
našiel ju – cez jej spolubývajúce – a potom cez ňu si našiel jej otca. Lebo Ježiš prišiel hľadať to, čo bolo zahynulo, a nie zdraví potrebujú lekára, ale chorí. On neprišiel pre spravodlivých, ale pre hriešnikov.
Je veľkou pravdou, že Pán Ježiš miluje každého, i toho najväčšieho hriešnika.
A my na túto pravdu musíme pamätať najmä vtedy, keď prichádzajú na nás pokušenia padnúť do zúfalstva. V živote kresťana by nemalo byť miesto pre zúfalstvo.
Nasledujúci príbeh, o ktorom píše Walter
Trobisch vo svojej knihe Dva stredy avšak
jeden kruh, sa odohral v Afrike. Fatuma
je černošské dievča, ktoré hriech priviedol
do zúfalstva, a tak prišla na most s úmyslom skončiť svoj život vo vlnách rieky. Bolo
neskoro večer a Fatuma stála opretá o zábradlie. Trobisch so svojím priateľom prechádzali autom cez most. Vo svetle reflektorov zbadali dievča opreté lakťami
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
je zločiny Barabáš, odpykal nevinný Kristus
za Barabášove zločiny. Veru, Fatuma,
na tom strednom kríži si mala zomierať ty,
ja a každý z nás by mal visieť na tom strednom kríži, lebo všetci sme zhrešili. Všetci sme
si to zaslúžili za svoje hriechy. Ale teraz je
už pre nás neskoro zomierať, za nás už zomrel Kristus. Teraz si už len všimnime to, čo
asi urobil Barabáš. Zaiste, keď si dobre pozrel na toho, čo visel na strednom kríži,
na ktorom on mal visieť, obrátil sa a odišiel, a to nie bez predsavzatia: „Keď on
za mňa zomrel i ja musím pre neho aspoň
niečo urobiť. Musím zmeniť svoj život.“ Fatuma, aj pre teba je už neskoro zomierať
za tvoje hriechy. Aj ty musíš urobiť niečo
pre toho, ktorý za teba zomrel. Musíš zmeniť svoj život! Po tomto rozhovore Fatuma
odišla z mosta. A zmenila svoj život, lebo
uverila v Božiu lásku k nej, ktorá vyvrcholila
Ježišovou smrťou na kríži.
Kristus nás všetkých miluje svojou nekonečnou láskou. Musíme priznať, že nie
naše hriechy ho ukrižovali, ale jeho láska
k nám. Sám nás o tom uistil, keď povedal:
„Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov “ (Jn
15,13). On ho položil za nás všetkých, lebo
všetkých nás miluje, neodpísal ani jedného z nás. Preto si položme otázku: K čomu
nás zaväzuje jeho láska k nám? Zaiste
k tomu, aby sme žili podľa jeho návodu,
ktorý nám dal vo svojom evanjeliu, kde prvým a najdôležitejším prikázaním je láska
k Bohu a k blížnemu. Aby sme sa snažili
z lásky k nemu zmeniť svoj život a nikdy
nikoho neodpísali.
46
Misionár
Človek sa nemôže dopustiť väčšieho
zločinu, ako keď ukradne vieru v Pána
Boha svojmu bratovi, svojej sestre, pretože viera je nutnou podmienkou spásy, nutnou podmienkou večného šťastia človeka.
Ak sme niekomu ukradli vieru, tak sme mu
ukradli Pána Boha, ktorý človeka miluje svojou nekonečnou láskou a iba on ho môže
urobiť šťastným. Na druhej strane Pánu
Bohu sme ukradli toho človeka, ktorého si
on stvoril pre seba a veľmi draho ho vykúpil. Teda nemôžeme urobiť väčšie dobro svojmu bratovi, svojej sestre, ako keď
ich znova privedieme k Pánu Bohu. A to
je povinnosťou nás všetkých, ktorí sme boli
pokrstení – privádzať ľudí k ich Stvoriteľovi.
A toto je i prvoradou povinnosťou nás kňazov. Preto sme prišli k vám, aby sme vám
povedali, že Pán Boh vás všetkých miluje.
A tiež aj to, že v Ježišovi Kristovi prišla Božia láska medzi nás, aby nás všetkých zachránila. To bude náplňou našich kázní, nášho pôsobenia medzi vami po tieto dni.
Matka Božia, pomôž nám, aby sme
túto svoju povinnosť čo najlepšie splnili.
A veriacim pomôž, aby dobre pochopili
Božiu lásku k nim, aby ju prijali a dali sa
jej zachrániť.
Jednou z hlavných právd, ktoré Cirkev vyznáva vo Vyznaní viery a v ktoré skutočne
i verí, je pravda o Kristovom zmŕtvychvstaní.
Tajomstvo Ježišovho zmŕtvychvstania je
skutočná udalosť, ktorá sa prejavila historicky zistenými javmi, ako to dosvedčuje
Nový zákon. Už svätý Pavol mohol okolo
roku 56 napísať kresťanom v Korinte:
„Odovzdal som Vám predovšetkým to, čo
som aj ja prijal: že Kristus zomrel za naše
hriechy podľa Písem, že bol pochovaný a že
bol tretieho dňa vzkriesený podľa Písem, že
sa zjavil Kéfasovi a potom Dvanástim.“ (1
Kor 15, 3 – 5). Hovorí tu o živej tradícii
zmŕtvychvstania, s ktorou sa oboznámil
po svojom obrátení pred bránami Damasku.
Prvá vec, s ktorou sa stretávame pri veľkonočných udalostiach, je prázdny hrob.
Sám o sebe ešte nie je priamym dôkazom
Kristovho vzkriesenia – skutočnosť, že
tam nebolo Ježišovo telo, by sa totiž dala
vysvetliť aj inak. I napriek tomu bol tento
apríl|2013
„Verím...
viruju...
credo...“,
d uc hovnosť a teológ ia
Na základe KKC pripravil Teológ
že tretieho
dňa vstal
z mŕtvych
prázdny hrob pre všetkých podstatným
znamením. Tak to bolo v prípade nábožných žien, apoštola Petra, aj „učeníka,
ktorého Ježiš miloval“, teda Jána (Jn 20,
2). Posledný menovaný napríklad tvrdí, že
keď nazrel do prázdneho hrobu, „videl
misionár
47
d uc hovnosť a teológ ia
48
tam položené plachty“ (Jn 20, 5), „a keď
vošiel – videl i uveril“ (Jn 20, 8). To predpokladá, že na základe stavu, v akom bol
prázdny hrob, mohol Ján konštatovať, že
neprítomnosť Ježišovho tela nemohla byť
ľudským dielom.
Ako prvé sa so zmŕtvychvstalým Pánom
stretli Mária Magdaléna a nábožné ženy,
ktoré prišli dokončiť pomazanie Ježišovho
tela (Jn 20, 11 – 18), ako bolo u Židov zvykom. Stali sa tak prvými ohlasovateľkami
danej skutočnosti (Lk 24, 9 – 10). Následne sa zjavil apoštolom – najprv Petrovi a po
ňom Dvanástim (1 Kor 15, 5). A takto, ako
svedkovia Zmŕtvychvstalého, sa zároveň stávajú i základnými kameňmi jeho Cirkvi.
Viera prvého spoločenstva veriacich
bola teda založená na osobnom svedectve
konkrétnych ľudí, ktorých kresťania poznali
a ktorí z veľkej časti ešte žili medzi nimi.
Zoči-voči týmto historickým svedectvám
nemožno o Kristovom zmŕtvychvstaní nehovoriť ako o historickej udalosti, ktorá sa
naozaj stala. Zároveň si nemožno myslieť,
že učeníci boli tomu ochotní uveriť nejak
ľahko či rýchlo – veď ich viera bola podrobená radikálnej skúške, vyplývajúcej
z Ježišovho utrpenia a smrti na kríži, čoho
boli svedkami. A otras, vyvolaný umučením,
bol taký silný, že sa zdráhali ihneď uveriť.
Evanjeliá nám učeníkov vôbec nepredstavujú ako spoločenstvo, ktoré by
bolo z Kristovho vzkriesenia „zachvátené“
nejakým mystickým nadšením, ba práve naopak – predstavujú nám ich zronených
a prestrašených (Lk 24, 17 a Jn 20, 19).
Veď keď sa im Ježiš zjavil, ešte pochybovali, pričom sa nazdávali, že vidia dumisionár
cha: také sa im to zdalo nemožné (Lk 24,
38 – 39). Rovnakú „skúšku pochybovania“
zažil aj Tomáš (Jn 20, 24 – 27). Niektorí
pochybovali dokonca i pri poslednom zjavení v Galilei (Mt 28, 17).
Domnienka, že zmŕtvychvstanie bolo
iba „výplodom“ viery (alebo ľahkovernosti)
apoštolov, je tak neopodstatnená, práve
naopak – ich viera v Kristovo zmŕtvychvstanie sa rodila ťažko a bola výsledkom
pôsobenia Božej milosti.
Aký bol teda stav Ježišovej vzkriesenej
ľudskej prirodzenosti? Z faktu, že sa ho učeníci mohli dotknúť a že s nimi jedával (Lk
24, 39 a Jn 21, 9. 13 – 15), sa dá usudzovať,
že nebol duchom (Lk 24, 39), že to bolo
rovnaké telo, aké poznali učeníci predtým
– na sebe ešte nieslo stopy po mučení
a ukrižovaní (Lk 24, 40). Toto pravé, skutočné ľudské telo však zároveň nieslo aj
nové vlastnosti – vlastnosti osláveného tela.
Už sa totiž nenachádzalo v priestore
a čase, čiže nepodliehalo ani ich zákonitostiam: mohlo sa stať prítomným, kde
a kedy Kristus chcel. Bol tak zvrchovane
slobodný zjaviť sa tak, ako sám chcel –
v podobe záhradníka (Jn 20, 14 – 15) alebo v „inej podobe“ (Mk 16, 12), rozdielnej od tej, na ktorú boli učeníci zvyknutí,
a to preto, aby vzbudil ich vieru (Jn 20,
14. 16; 21, 4. 7).
Ježišovo zmŕtvychvstanie teda nebolo
iba obyčajným návratom do pozemského života, ako sa to stalo pri vzkriesení Jairovej dcéry, naimského mládenca alebo
Lazára, ktoré Kristus vykonal ešte pred Veľkou nocou. Všetci boli iba vrátení do pozemského života a raz mali opäť umrieť.
apríl|2013
apríl|2013
jav Božej moci pôsobením Ducha, ktorý
oživil Ježišovu zosnulú ľudskú prirodzenosť
a povýšil ju do osláveného stavu Pána
(2 Kor 13, 4).
Aký je teda zmysel a dôsledok Kristovho zmŕtvychvstania? Ježišovo vzkriesenie
potvrdzuje pravdu o jeho božstve. Aj on
sám povedal: „Keď vyzdvihnete Syna človeka, poznáte, že Ja som.“ (Jn 8, 28). Áno,
on je „Ja som“. Nazýva sa tak, ako sa nazval Boh v Starom zákone, keď Mojžišovi zjavoval svoje meno, na ktoré sa mal odvolať pred faraónom, keď sa chystal žiadať o prepustenie Židov z egyptského zajatia (Ex 3, 13 – 15). On je Boh...
Jeho zmŕtvychvstanie nám zároveň
otvára prístup k novému životu, „aby sme
tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych...
aj my žili novým životom“ (Rim 6, 4) a boli
adoptívnymi Božími synmi. Takto sa stávame Ježišovými bratmi: nie podľa prirodzenosti, ale darom milosti.
A napokon – Ježišovo zmŕtvychvstanie
je počiatkom a zdrojom nášho budúceho
vzkriesenia: „Kristus vstal z mŕtvych, prvotina zosnulých... Veď ako všetci umierajú
v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi.“ (1 Kor 15, 20 – 22).
V očakávaní tohto budúceho vzkriesenia Ježiš žije v srdciach svojich veriacich.
Už teraz vstali z mŕtvych a žijú nový život,
pretože sú ospravedlnení zo svojich hriechov a v budúcnosti budú vzkriesení aj tak,
že Kristus – prvý medzi tými, ktorí zosnuli – oživí ich telo a vovedie ich (s telom i dušou) do svojej slávy, aby boli tam, kde je
on – Počiatok, Koniec a Zmysel života každého človeka.
misionár
d uc hovnosť a teológ ia
Ježišovo zmŕtvychvstanie bolo však
odlišné. Ním prešiel zo stavu smrti do iného života. Jeho telo bolo pri vzkriesení naplnené mocou Svätého Ducha, „dostalo“
účasť na Božom živote, takže svätý apoštol Pavol mohol povedať, že Kristus je „nebeským človekom“ (1 Kor 15, 35, 50). Tento prechod do iného života zároveň predstavuje najvnútornejšiu podstatu Ježišovho
zmŕtvychvstania. A to je niečo, čo presahuje
rámec zmyslovej skutočnosti, teda i tohto
sveta a jeho prirodzených zákonitostí.
Kristovo zmŕtvychvstanie je na jednej
strane dokázateľne historická udalosť
(ako sme to ukázali na príklade prázdneho
hrobu či Ježišových zjavení sa svojim
učeníkom), na strane druhej je však niečím,
čo presahuje dejiny a nemôže nebyť
veľkým tajomstvom viery. Človek to teda
musí prijať vo viere. Preto „Verím... viruju...
credo...“, že tretieho dňa vstal z mŕtvych,
ako to vyznáva jeho Cirkev už viac ako
dvetisíc rokov.
Pozrime sa ešte nakrátko na vzkriesenie Ježiša Krista ako na dielo Trojjediného
Boha – Boha v troch Osobách, ako to vyznáva naša kresťanská viera. V Kristovom
zmŕtvychvstaní totiž pôsobia všetky tri božské osoby spoločne a zároveň prejavujú
svoju osobitosť. Zmŕtvychvstanie uskutočnila moc Otca, ktorý Ježiša „vzkriesil“ (Sk
2, 24). Uskutočňuje ho však aj Syn, a to svojou božskou mocou – Kristus svojim apoštolom napríklad hovoril, že „Syn človeka
musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on
po troch dňoch vstane z mŕtvych“ (Mk 8,
31). Svätý Pavol zas kladie dôraz na pre-
49
d uc hovnosť a teológ ia
o. Jozef Matejovský
Utiereň predstavuje oficiálnu rannú modlitbu Cirkvi
v byzantskom obrade.
Utiereň
Kresťania sa na spoločné ranné modlitby schádzali
od počiatku, pričom tento zvyk prebrali zo Starého zákona. Zaznamenaný je v prvej knihe Kroník, v príkaze kráľa Dávida:
„Kňaza Sadoka a jeho bratov
(nechal) ako kňazov pred
Pánovým príbytkom
na výšine, ktorá
bola v Gabaone,
aby na zápalnom
oltári ustavične
ráno i večer prinášali Pánovi celopaly
podľa všetkého
toho, čo je napísané
v Pánovom zákone,
ktorý uložil Izraelu.“
(1 Krn 16, 39 – 40). Aj
sám Dávid zachovával rannú modlitbu:
„Veď k tebe, Pane, sa
modlím, za rána počúvaš môj hlas, za rána
prichádzam k tebe a čakám.“ (Ž 5, 4). Podobne sa
ráno modlil i prorok Izaiáš: „Svojou
dušou dychtím po tebe v noci, áno,
môj duch ťa vrúcne hľadá ráno, lebo podľa tvojich súdov na zemi učia sa obyvatelia sveta spravodlivosti.“ (Iz 26, 9). Apoštoli
50
misionár
apríl|2013
apríl|2013
ich zaradil ešte pápež svätý Telesfor (130
– 140).
Ranné modlitby (utiereň) začínali žalmom 62 („Bože, ty si môj Boh, už od úsvitu sa viniem k tebe.“ (Ž 62, 1)), po ktorom
nasledovali modlitby za katechumenov, veriacich, ekténie a prepustenie. Okrem
toho sa spieval Veľký chválospev, čítalo sa
z Písma a spievali sa aj ďalšie žalmy, ktorých počet nebol v každej cirkvi rovnaký.
Spoločná ranná modlitba sa tiež čoraz
viac obohacovala o modlitby a hymny.
Jednotlivé miestne cirkvi si pritom zostavovali svoje vlastné modlitby, ako aj ich poriadok.
Uvedený proces nabral na intenzite najmä za čias svätého Jána Damascénskeho
(650 – 750), ktorému sa pripisujú kánony
v oktoichu.
Do 8. storočia bol klérus povinný
modliť sa s ľudom rannú (utiereň) a večernú
(večiereň) modlitbu, ostatné modlitby boli
prenechané mníchom. Toto sa do istej miery dodržiava podnes, pretože všetky nedele a dôležité sviatky kresťanského východu sa oslavujú aspoň tromi bohoslužbami – veľkou večierňou, utierňou a božskou liturgiou.
V katolíckej tradícii je tento zvyk podporený i ustanoveniami Kódexu kánonov
východných cirkví (CCEO), ktoré predpisujú eparchiálnemu biskupovi, aby sa postaral o slávenie aspoň časti božských chvál
v katedrále, ale tiež v každej farnosti, a to
aspoň počas nedieľ a veľkých sviatkov,
ako aj počas iných dní. Eparchiálny biskup
má týmto božským chválam, sláveným
v katedrálnom chráme, i často predsedať.
misionár
d uc hovnosť a teológ ia
ako príslušníci hebrejského národa boli tiež
nositeľmi tradície rannej modlitby. Uvedenú
tradíciu ešte posilňovala skutočnosť, že práve nad ránom sa uskutočnili dôležité
udalosti Nového zákona – Kristovo narodenie a vzkriesenie.
Príchod ranného svetla predstavoval
pre apoštolov obraz príchodu Ježiša – svetla sveta, ktorý sám o sebe povedal: „... som
svetlo sveta...“ (Jn 9, 5b). V období, keď
apoštoli začali ohlasovať Kristovo evanjelium, sa v Rímskej ríši šíril pohanský kult
Mitru, spojený s klaňaním sa slnku ako božstvu. Preto dali apoštoli Ježiša – pravé svetlo – do protikladu k dennému svetlu. Dodnes to vyjadruje liturgický text, tropár sviatku Narodenia Pána („Narodenie tvoje,
Kriste, Bože náš, prinieslo svetu svetlo múdrosti. Lebo mudrci hviezdou sa poučili klaňať sa ti ako Slnku pravdy a uznávať teba,
Východ z výsosti. Pane, sláva tebe.“).
Skutočnosť, že kresťania sa schádzali na spoločné ranné modlitby, bola natoľko známa, že správu o nej podáva
na prelome 1. a 2. storočia Plínius mladší. Spomína zvyk kresťanov schádzať sa
pred svitaním a spievať „piesne Kristovi
ako Bohu“. O aké piesne ale išlo, o tom
už nehovorí. Mohlo ísť o starozákonné
žalmy, ktoré nejakým spôsobom súvisia
so svitaním a s ránom všeobecne. A keďže spievali „piesne Kristovi ako Bohu“, súčasťou týchto ranných modlitieb určite boli
i novozákonné hymny. Existuje pritom
predpoklad, že medzi týmito hymnami
mohol byť tiež Veľký chválospev, hoci
v jednoduchšej forme. Danú skutočnosť
podporuje tiež fakt, že do rímskej liturgie
51
d uc hovnosť a teológ ia
52
Každý farár má tiež povinnosť starať sa
o to, aby sa veriaci týchto chvál uvedomelo a aktívne zúčastňovali.
Slávenie božských chvál bolo najmä
pre veriacich takou samozrejmosťou, že
v čase zákazu gréckokatolíckej cirkvi
(v rokoch 1950 – 1968) sa sami, bez kňaza, schádzali na ich slávenie. Podobne to
bolo aj po roku 1968, keď nebol dostatok kňazov. Stávalo sa však i to, že slávenie
božských chvál sa začalo vynechávať.
Pre východných katolíkov ale platí upozornenie Kongregácie pre východné cirkvi, uvedené v Inštrukcii na aplikáciu bohoslužobných predpisov Kódexu kánonov
východných cirkví: „Východné katolícke cirkvi boli často v pokušení zanechať spoločné
a slávnostné slávenie Božích chvál, nahradiac ho zo strany kléru individuálnym
recitovaním časoslovu, zatiaľ čo každodenné slávenie eucharistie často ostalo takmer jedinou formou bohoslužby spoločenstva. Kde nastalo takéto umenšenie, tam
sa treba bez váhania vrátiť k starej tradícii.
Veriaci nemajú byť zbavení tohto jedinečného prameňa modlitby, naplneného
pokladmi autentickej doktríny.“
Svedkovia potvrdzujú, že nedeľa bola
pre veriacich v prvej polovici 20. storočia
skutočným dňom modlitby. Bolo teda
čosi samozrejmé, že ráno sa išlo na utiereň, po ktorej bola slávená božská liturgia.
Popoludní sa veriaci opäť schádzali
v chráme, a to na večierni.
Kým večierne v nedele sa stále slávia,
utierne sú vynechávané. Dôvodov je niekoľko – nedostatok vzdelaných kantorov,
nedostatok liturgických textov v slovenskom
misionár
jazyku, niekedy i nezáujem veriacich či kňaza.
Život svätého Konštantína, ktorý bol napísaný v rokoch 873 – 897, hovorí: „Keď
prišiel (Konštantín) na Moravu, s veľkou úctou ho prijal Rastislav a keď zhromaždil
učeníkov, oddal mu ich na učenie. A onedlho preložil celý cirkevný poriadok, naučil
ich raňajšej službe Božej, hodinkám, večierni, povečernici i tajnej službe...“
Našich predkov teda utiereň naučili
modliť sa svätí Konštantín (Cyril) a Metod.
A možno práve Rok svätých Cyrila a Metoda je vhodnou príležitosťou obnoviť
a prehĺbiť i túto časť cyrilometodského dedičstva na našom území.
apríl|2013
Žiť v súlade so sebou samým, s naším
Pánom, našimi blízkymi a so širším okolím
– to je odveká túžba človeka.
Ako však túto túžbu naplniť?
Od čoho tento súlad závisí?
Súčasnosť vytvára v našom okolí na nás
veľký tlak – na naše psychické, ba aj fyzické
sily. Cítime veľké ohrozenie z náročných
očakávaní, a to či už v práci, doma alebo medzi priateľmi a známymi. V našom
slovníku sa až príliš často objavuje slovo
„musím“. Zaiste, veľa vecí musíme zariadiť,
vybaviť, usporiadať – jednoducho, musíme
sa vložiť do mnohých aktivít. A tak je
pre terminológiu dnešnej doby príznačný
slovník, z ktorého je čoraz viac vytesňovaný
pokoj, spokojnosť, záujem o druhého človeka, vnímavosť voči potrebám druhých či
ochota im porozumieť, pomôcť. „Stresory“
našich dní naberajú stále viac na intenzite. Vyšťavení často konštatujeme, že už nevládzeme, nemáme silu odolávať nárokom.
Čo teda robiť, keď túžba po pokoji neustále rastie? Ako „naplniť“, upokojiť rozbúrenú myseľ i srdce?
Teraz sa na chvíľu zastavme pri okolnostiach, respektíve zdrojoch, ktoré nám
môžu pomôcť zvládať túto disharmóniu
a premieňať ju na vnútorný súlad so sebou, s naším Pánom a ľuďmi.
Predovšetkým by bolo vhodné pozrieť
sa na seba, na problémy, vzťahy k iným
ľuďom novým pohľadom, uvažovať o zaťažujúcich situáciách akosi nanovo. Pristaviť
sa pri prehodnotení svojho postoja k proapríl|2013
Harmónia
so sebou,
s Bohom
a ľuďmi
d uc hovnosť a teológ ia
-dh-
blémom, k vlastným vnútorným silám,
k svojim schopnostiam, vlastnostiam a vidieť ich z iného zorného uhla, inak, ako
sme boli doposiaľ zvyknutí – mechanicky.
Mnoho síl strácame zbytočne, a to tým,
že sa donekonečna točíme v špirále svojich negatívnych pohľadov na veci, na ľudí
a na ich reakcie. Častý negativizmus, neprijatie situácií a ľudí, s ktorými prichádzame denne do kontaktu – to všetko
v nás vyvoláva negatívne emócie, čo nás
oberá o zdravé psychické zdroje. Oveľa
osožnejšie bude, ak negatívny, príliš kritický
postoj zmeníme na tolerantnejší. Na našu
psychickú zdatnosť má pritom vplyv
správne rozloženie síl (nie sme totiž nenahraditeľní), striedanie práce a odpočinku, vhodná organizácia času, sebadisciplína, regulovanie vlastných emocionálnych reakcií, prejavovanie rešpektu
voči sebe i druhým, nemali by sme sa tiež
báť otvorene hovoriť o nepríjemných či bolestných veciach, skúsenostiach alemisionár
53
d uc hovnosť a teológ ia
54
bo zážitkoch, nemôžeme byť ani závislí na
oceneniach, respektíve kritike druhých.
Všetky uvedené faktory vytvárajú kvalitnejšiu osobnostnú výbavu, ktorá nám
môže pomôcť prekonať náročné životné
situácie a dospieť k nadobudnutiu vnútornej
spokojnosti, ktorú môžeme potom šíriť ďalej vo svojom prostredí.
Pri zvládaní náročných situácií v našom
živote je tiež potrebné redukovať, znižovať
požiadavky, ktoré prevyšujú naše psychické zdroje. Na zvládanie záťaže má veľký vplyv i hodnotenie a interpretácia udalostí, uvažovanie o vhodných reakciách, reagovanie na danú situáciu, naučený optimizmus, zdravá sebadôvera, ako aj vyhýbanie sa stavom bezmocnosti. Dôležitý
postoj pritom predstavuje opora v Bohu
a odovzdanie seba i svojich obmedzených
síl do Božej prozreteľnosti.
Pri nadobúdaní vnútornej harmónie
nám tiež pomáha správny postoj k materiálnym veciam, voľba menej konzumného spôsobu života, skromnosť či určovanie priorít medzi hodnotami a našimi potrebami. Pozitívny postoj k životu posilňuje
i triedenie našich aktivít na dôležité, menej dôležité alebo nepotrebné.
Hluk, veľa podnetov, mobilný telefón,
naša náročnosť – to všetko veľmi často
oslabuje naše priateľské vzťahy. Neraz sa
čudujeme, že ľudia, s ktorými sme si v minulosti mali čo povedať, dnes prejdú povedľa nás takmer bez pozdravu. Nemo
sa sami seba pýtame, čo sa stalo...
Tlak doby, povinnosti, rýchle vyhasínanie
našich síl, nechuť k priateľstvám pre množstvo povinností – to nás ochudobňuje o memisionár
dziľudské vzťahy, o pravé hodnoty. No práve tie dávne priateľstvá a udržiavanie kvalitných vzťahov (nielen v rodine, ktorá by
nám mala byť vždy oporou, ale aj so spolupracovníkmi, s ľuďmi z nášho najbližšieho okolia či susedmi) by mali byť posilou
pre naše vnútorné zdroje zvládať záťaž.
Dnes je nám náhradou priateľstiev internet, s ktorým „vraj“ oddychujeme, relaxujeme a nadobúdame nové sily, z ktorých nám uplynulý deň odkrojil. „Odpútavame“ sa od ťažkostí a unikáme do nereálneho sveta, neuvedomujúc si pritom to,
že sa neraz otvárame deštruktívnym silám.
Byť v tichu a mlčaní, nie na internete,
ale s Pánom, čoraz viac si uvedomovať
našu závislosť od Boha, to, že našu silu
a vnútorné zdroje môže dobíjať len ON,
Najvyšší – toto všetko predstavuje základ
budovania našej vnútornej harmónie
a spokojnosti.
Odovzdanie nášho života, našich starostí a zmätku tohto sveta do rúk Pána je
pre nás úľavou kvôli strachu zo zlyhania,
ktorý tak často nosíme v sebe. Mnohokrát
totiž chceme všetko vyriešiť sami, chceme
všetko presne naplánovať, premyslieť,
a tak sa spoliehame iba na vlastné sily. Keď
sa nám ale veci nedaria podľa očakávania, sme často znepokojení, upadáme
do smútku, sme vnútorne rozorvaní.
Odovzdať sa Pánovi – to znamená pokojne zavrieť oči duše, „nasmerovať“
svoje myšlienky preč od ťažkostí a dovoliť, aby nás ON preniesol ponad trápenia
tak, ako matka prenáša v náručí svoje spiace dieťa...
apríl|2013
DIGNITATIS HUMANAE
Deklarácia o náboženskej slobode
2. Tento vatikánsky snem vyhlasuje, že
ľudská osoba má právo na náboženskú
slobodu. Táto sloboda tkvie v tom, že všetci ľudia musia byť chránení pred donucovaním zo strany jednotlivcov alebo
spoločenských skupín a vôbec akejkoľvek
ľudskej moci tak, aby v náboženskej oblasti nik nebol nútený konať proti svojmu
svedomiu a nikomu sa nebránilo konať
v náležitých medziach podľa vlastného svedomia súkromne i verejne, individuálne alebo v spojení s inými. Okrem toho vyhlasuje, že právo na náboženskú slobodu má
svoj skutočný základ priamo v dôstojnosti
osoby, ako to vyplýva zo zjaveného Božieho slova a zo samého rozumu. Toto právo človeka na náboženskú slobodu má byť
uznané v právnom poriadku spoločnosti
tak, aby sa stalo občianskym právom.
ORIENTALIUM ECCLESIARUM
Dekrét o východných cirkvách
15. Veriaci sú povinní byť prítomní v nedeľu a zasvätené sviatky na eucharistickej
božskej liturgii (divina liturgia), alebo – v súlade s predpismi, prípadne so zvykmi svojho obradu – na večierni či utierni (divinae
laudes). Aby mohli veriaci ľahšie plniť túto
povinnosť, stanovuje sa, že vhodný čas
apríl|2013
na splnenie tohto príkazu trvá od večierne vigílie až do konca nedele alebo sviatku. Veriacim sa veľmi odporúča, aby v tieto dni, ba aj častejšie, hoci aj každodenne, prijímali svätú Eucharistiu.
DEI VERBUM
Dogmatická konštitúcia
o Božom zjavení
D o k u m e n t y I I . Va t i ka n s k é h o ko n c i l u
Magistérium Cirkvi
9. Posvätná Tradícia a Sväté písmo teda
navzájom úzko súvisia a sú spojené. Veď
obe vyvierajú z toho istého božského prameňa, určitým spôsobom splývajú v jedno a smerujú k tomu istému cieľu. Sväté písmo je totiž Božie slovo, keďže bolo napísané z vnuknutia Ducha Svätého; a posvätná Tradícia zasa Božie slovo, ktoré Kristus Pán a Duch Svätý zveril apoštolom, neporušene odovzdáva ich nástupcom,
aby ho, osvietení Duchom pravdy, svojou
kazateľskou činnosťou verne zachovávali, vysvetľovali a šírili. A tak Cirkev nečerpá istotu o všetkom, čo bolo zjavené, iba
zo Svätého písma. Preto treba oboje prijímať a vážiť si s rovnakou úctou.
Zdroj: http://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/druhyvatikansky-koncil
misionár
55
d u c h ov n o s ť o tc ov p ú š te
Spracoval o. Metod Lukačik CSsR
Matky
púšte
Okrem pustovníkov – mužov žili od samého počiatku aj pustovníčky – ženy. A tak,
ako mali mnísi oslovenie „abba“, čiže
„otec“, tak uznávané pustovníčky dostali titul „amma“ – „matka“.
Všetko to vychádza z kresťanského ponímania duchovného otcovstva alebo
materstva, kde sa duchovným otcom alebo matkou stáva ten človek, kto svojím slovom, príkladom, modlitbou a duchovným
sprevádzaním rodí, privádza druhého
človeka k Bohu, vovádza ho do nového,
hlbšieho života s Bohom, rodí do duchovného života nové Božie dieťa.
Je známych veľa matiek púšte: Synkletika, Teodora, Alexandra, Anastázia, Hilária či Takoma.
Náuky a výroky týchto svätých matiek
sa uchovávali medzi ich nasledovníčkami,
príbuznými či priateľmi. Svedectvá a rozprávania o matkách púšte ich pritom pred-
56
misionár
stavujú ako ženy rôznych charakterov, energické, ale aj veľmi nežné a štedré, slobodné, vždy ochotné pomôcť, opatrné
a stále nasmerované k Bohu. Mnohé
z nich boli ženy nezávislé, vodkyne spoločenstiev, plné vnútornej sily a rozhodnosti.
Dobré je tiež vedieť, že mnohé ženy pochádzali z veľmi bohatých rodín a boli
ochotné vzdať sa svojho bohatstva, aby
získali bohatstvo vnútorné, duchovné.
Život pustovníčok bol veľmi prísny, pričom viedol k vnútornej slobode a láske.
Niektoré matky začínali asketický život
v niektorom zo ženských kláštorov a až potom odišli do púšte, kde pokračovali už
v pustovníckom živote. Aj naďalej však
udržiavali kontakt s kláštorom. Iné matky
žili najprv osamote, ako pustovníčky, časom sa ale okolo nich vytvorila istá komunita žien, a tak vznikol nový kláštor.
Život svätých žien na púšti bol „nastavený“ na hľadanie Boha. K tomu smerovala
všetka ich askéza a disciplína. Poznávali svoje vnútro, postoje, túžby a pocity, aby to
všetko bolo nakoniec očistené a napojené na lásku. Cvičili sa predovšetkým v sociálnych cnostiach, ako je miernosť, láskavosť a trpezlivosť. Láska je pritom začiatkom a zároveň i koncom každého asketického cvičenia, pretože spája s Bohom.
apríl|2013
Matka Synklitika sa vyjadrila:
„Myslím si, že pre tých, ktorí žijú v komunite, je poslušnosť väčšou cnosťou ako
zdržanlivosť, nech je akokoľvek dokonalá. Zdržanlivosť má totiž v sebe nebezpečenstvo pýchy, kým poslušnosť má
v sebe prísľub pokory.“
Amma Synklitika vyslovila aj nasledujúce slová: „Na začiatku tých, ktorí postupujú k Bohu, čaká veľa bojov
a mnoho utrpenia, ale potom nasleduje
nevýslovná radosť. Je to ako s tými, ktorí chcú zapáliť oheň – najprv sú trápení
dymom a tečú im slzy, kým nemajú to,
čo chcú. Ako je napísané: „Náš Boh je
stravujúci oheň.“ (Heb 12, 29), tak aj
my musíme roznecovať Boží oheň
v nás cez slzy a námahu.“
Amma Teodora povedala, že učiteľovi
musí byť cudzia túžba po nadvláde,
ľudská sláva a pýcha. Nik ho nesmie dokázať „obalamutiť“ lichotením alebo oslepiť darmi, ani ho „dobyť“ cez žalúdok či
prinútiť hnevom. Musí byť trpezlivý, mierny a pokorný tak, ako je to len možné.
apríl|2013
Musí byť tiež spoľahlivý, nestranný, plný súcitu a musí milovať duše.
Matka Teodora sa tiež vyslovila, že
ani askéza, ani bdenia, ani žiadny druh
utrpenia nás nemôže zachrániť – dokáže to len skutočná pokora. Istý pustovník, ktorý bol schopný vyháňať
démonov, sa ich pýtal: „Čo vás núti odchádzať? Je to pôst?“ Oni odvetili:
„My nejeme, ani nepijeme.“ „Sú to
teda bdenia?“ Oni odpovedali: „My
nespíme.“ „Je to potom oddelenie sa
od sveta?“ „My bývame na pustých
miestach.“ „Aká sila vás teda vyháňa
preč?“ Oni na to odpovedali: „Nič nás
nemôže premôcť, iba pokora.“ Vidíte,
že pokora je víťazom nad démonmi?
d u c h ov n o s ť o tc ov p ú š te
Matka Synklitika hovorí: „Aby sme
mohli ísť v ústrety Kristovi, ženíchovi, musíme sa ozdobiť, aby sme sa mu páčili. Namiesto vzácnych kameňov si
však založme korunu, upletenú z viery, nádeje a lásky. Na krk si dajme
vzácny náhrdelník múdrosti a pokory,
opášme sa čistotou a skromnosť nech
je naším vzácnym oblekom. Svadobnou
hostinou nech je naša modlitba a spev.“
Teodora hovorí i to: „Čítanie a modlitba, pustovňa a ticho, sebazapieranie
a poklony očisťujú myseľ...“
Uvedená matka púšte ešte vraví:
„Usilujme sa vchádzať úzkou bránou.
Ako stromy, ktoré neprekonali zimné
búrky, nemôžu prinášať ovocie, tak je
to aj s nami. Tento prítomný vek je búrkou a len vďaka mnohým skúškam
a pokušeniam môžeme získať dedičstvo v nebeskom Kráľovstve.“
Amma Matrona sa zas vyjadrila: „Sú
mnohí v týchto horách, ktorí sa správajú,
akoby boli v meste a márnia svoj čas. Je
lepšie mať okolo seba veľa ľudí a žiť pustovnícky vo svojom vnútri, ako byť osamote
a stále mať túžbu byť s ľuďmi.“
misionár
57
príbeh sv. Cyrila a Metoda
Príbeh sv. Cy
Po návrate do Konštantínopola svätý Cyril rozlúštil neznáme samaritánske písmo
na starobylej čaši, a tak potvrdil svoju učenosť.
Svätý Cyril po návrate z Krymu opäť vyučuje na cisárskej škole.
58
misionár
apríl|2013
príbeh sv. Cyrila a Metoda
rila a Metoda
Knieža Rastislav z Veľkej Moravy vyslal poslov k byzantskému cisárovi Michalovi III.
Stred Veľkomoravskej ríše.
apríl|2013
misionár
59
príbeh sv. Cyrila a Metoda
Veľkú Moravu sa pokúšali evanjelizovať mnohí misionári.
Aktuálne blahoželáme Sebastiánovi
Gergelčíkovi z Chmeľovej a zasielame mu
peknú cenu.
Úloha: Vymaľujte komiks a pošlite nám
ho do 15. apríla 2013 v digitálnej podobe – odfotený alebo naskenovaný –
e-mailom na adresu [email protected], prípadne vystrihnutý na klasickú poštovú adresu redakcie. Najkrajší
odmeníme peknou cenou.
V Michalovciach každý mesiac vydávajú Redemptoristi, Vydavateľstvo Misionár. Vydávanie je povolené GBÚ v Prešove, č. j. 1967/1992, rehoľou a MK SR, EV. 3171/09. Redakcia si vyhradzuje právo úpravy rukopisov. Nevyžiadané príspevky nevraciame. Autorom komiksu je o.
Tomáš Labanič ©.
Šéfredaktor: o. Metod Lukačik CSsR; Redaktori: o. Maroš Dupnák CSsR, o. Miroslav Medviď CSsR; Adresa: Redemptoristi, Vydavateľstvo
Misionár, Masarykova 35, 071 01 Michalovce; Telefón: 056/688 19 81, 0902 275 145; Web: www.misionar.eu; E-mail: [email protected]; Bankové spojenie: SLSP, a. s. Michalovce, č. ú.: 0480292873/0900, IČO: 00585696; Časopis Misionár je možné objednať si kedykoľvek v priebehu roka. Ročné predplatné predstavuje 11 EUR. Cena: 1 EUR; ISSN: 1335-1176.
60
misionár
apríl|2013
Download

apríl 2013 - misionar.eu