DECEMBER / 2012
OBSAH
Vianočná katechéza Benedikta XVI.
3
Varovanie pred kvasom farizejov
5
... a Slovo sa telom stalo (Jn 1, 14)
8
Vianočné sviatky
11
Tajomstvo hojnosti
47
Rozprávka nielen pre deti
Nielen v čas vianočný
52
Narodenie Ježiša v Betleheme
Ľudová čítanka
„Bez rodiny sa človek trasie od zimy,
v nekonečnom vesmíre.“ (A. Maurois)
Fotoreportáž z tríduí
Fotoreportáž z misií
Fotoreportáže z akcií
O štedrosti
Misionár deťom
|
|
|
|
|
|
|
13
15
53
54
55
56
57
58
Misionár
úvodné slovo
2
Mnohých, ak nie
každého, úprimne
dojme stretnutie so
štedrým človekom.
Možno nás zarazí
alebo prekvapí to, že
aj dnes existujú takí
štedrí ľudia. Nemyslím tým na boháčov, ktorí nepočítajú koľko peňazí dajú,
pretože pre nich peniaze nemajú cenu.
Myslím skôr na obyčajných ľudí, ktorí
Vám dajú hojne a nadmieru, pretože sú
štedrí. Sú to ľudia, ktorí prejavia svoju
štedrosť naložením veľkej porcie jedla na
tanier, alebo pri odchode domov Vás nabalia darmi, tým čo majú: jablkami, koláčmi, cukríkmi. Štedrí ľudia sú takí, ktorí
sú ochotní veľkodušne venovať svoj čas
Vám, so záujmom Vás vypočuť, vyprevadiť Vás na zastávku a počkať až do odchodu vlaku, či autobusu. Štedrí sú, keď
sú Vám ochotní pomôcť, požičať, zastúpiť... Tá ich štedrosť, či veľkodušnosť
s ktorou nám poslúžili poteší mnohých
ľudí.
Štedrosť je jednou z hlavných charakteristík lásky. Láska je hojná, veľkorysá v dávaní sa. Dáva sa bez počítania
a bez miery.
Najštedrejší je Boh. On dáva najveľkorysejšie svoje dary, bez počítania a bez
miery toľko, koľko je len človek schopný
uniesť, nakoľko mu otvorí svoje srdce.
Ako milované Božie deti mali by sme ho
v tom napodobňovať. Byť voči sebe štedrí
a veľkorysí, zvlášť k potrebujúcim a chudobným. Štedrosť bola výsada kráľov, ale
misionár
aj šľachetných, cnostných ľudí. Podeliť sa
s láskou a s radosťou s tým čo akurát
máme, nielen s nadbytkom a nepotrebnými vecami ako to často robia boháči.
Zvlášť Vianočné sviatky nám pripomínajú Božiu štedrosť. Boh nám daroval
všetko v svojom milovanom Synovi. Dal
nám to, čo najviac miloval, to najcennejšie čo mal, z čoho sa najviac tešil, svojho
jediného milovaného Syna. Skrze Krista
nám dáva svoje nebeské kráľovstvo,
svoju lásku a slávu. Pozýva nás, aby sme
s vďačnosťou prijali tento jeho dar
i všetky jeho dary a milosti. Zároveň nás
volá, aby sme sa aj my stali podľa jeho
vzoru štedrými darcami. Láska je štedrá.
K tejto štedrosti nás vedie aj decembrový Misionár.
V Michalovciach každý mesiac vydávajú Redemptoristi, Vydavateľstvo Misionár. Vydávanie je povolené GBÚ v Prešove, č. j. 1967/1992,
rehoľou a MK SR, EV. 3171/09. Redakcia si vyhradzuje právo úpravy
rukopisov. Nevyžiadané príspevky nevraciame. Autorom komiksu je
o. Tomáš Labanič ©.
Šéfredaktor: o. Metod Lukačik CSsR; Redaktori: o. Maroš Dupnák
CSsR, o. Miroslav Medviď CSsR; Adresa: Redemptoristi, Vydavateľstvo Misionár, Masarykova 35, 071 01 Michalovce; Telefón: 056/68 81
981, 0902 275 145; Web: www.misionar.eu; E-mail: [email protected]; Bankové spojenie: SLSP, a.s. Michalovce, č. ú.:
0480292873/0900, IČO: 00585696; Časopis Misionár je možné objednať si kedykoľvek v priebehu roka. Ročné predplatné predstavuje 11
EUR. Cena: 1 EUR; ISSN: 1335-1176.
december|2012
Svätý Otec pred rokom vo svojej vianočnej katechéze upriamil pozornosť svojich poslucháčov na
dve pozoruhodné skutočnosti.
Najprv sa zameral na slovíčko „dnes”,
ktoré je súčasťou antifóny vianočného responzóriového žalmu, spievaného pri polnočnej svätej omši v rímskokatolíckom obrade. Doslovný text tejto antifóny znie:
„Dnes sa nám narodil Spasiteľ”. Čo znamená toto slovo?
V liturgii – hovorí Svätý Otec – udalosť narodenia Ježiša Krista prekračuje
ohraničenosť času a priestoru. Stáva sa
aktuálnou v každom historickom modecember|2012
mente, napriek pribúdaniu dní, rokov, stáročí. Takýmto spôsobom liturgia zdôrazňuje, že Kristovo narodenie sa týka celých dejín ľudstva.
V Betlehemskom Dieťati sa Boh priblížil každému človeku. Inými slovami môžeme povedať, že keď v ktoromkoľvek historickom období Cirkev pri slávení tohto tajomstva bude vyslovovať toto „dnes”,
bude zvestovať pravdu o tom, že Boh
poslal na svet svojho Syna, aby spasil úplne
misionár
škola modlitby
Vianočná
katechéza
Benedikta XVI.
3
škola modlitby
4
každého. Je to „deň”, ktorý nikdy nekončí. Božia vôľa je, aby všetci ľudia boli spasení (1 Tim 2, 4).
On mne i každému z nás „dnes” dáva
možnosť spoznať a prijať ho tak, ako to
urobili betlehemskí pastieri – aby sa narodil v našom živote – aby ten život posvätil, obnovil, prežiaril a premenil svojou
milosťou a svojou prítomnosťou.
Druhá vec, o ktorej hovorí Svätý Otec
vo svojej katechéze je, že na betlehemskú
udalosť sa máme vždy dívať vo svetle Veľkonočného tajomstva. Jedno i druhé je súčasťou jediného vykupiteľského Kristovho diela. Vianoce i Veľká noc sú sviatkami vykúpenia.
Pascha oslavuje vykúpenie ako víťazstvo nad hriechom a smrťou, označuje záverečný moment Kristovho diela
spásy. Moment, keď už sláva Bohočloveka žiari ako svetlo vo dne. Vianoce zasa
predstavujú začiatočný moment tohto
Božieho diela, označujú takpovediac chvíľu, ktorá dáva tušiť prvý záblesk svitania.
Tak, ako dennému jasu predchádza svitanie, tak aj Vianoce ohlasujú kríž a slávu budúceho Kristovho vzkriesenia.
Svätí cirkevní otcovia vždy vnímali Ježišovo narodenie vo svetle celého vykupiteľského diela, ktoré sa zavŕšilo vo veľkonočnom tajomstve. Túto skutočnosť
pekne potvrdzujú dva texty svätého Bazila Veľkého.
V jednom z nich hovorí svojim veriacim: „Boh na seba berie telo práve preto,
aby zničil smrť ……. smrť, ktorá panovala
nad ľudskou prirodzenosťou, je zničená
misionár
Božou prítomnosťou” (z homílie o Kristovom narodení, 2 PG 31, 1461).
V jednej zo svojich vianočných homílií
ten istý svätý cirkevný otec pochádzajúci z kresťanského východu hovorí: „Slávime spásu sveta, zrodenie ľudského
rodu. Dnes bola odpustená Adamova
vina. Už nemusíme vravieť ’Si prach a na
prach sa obrátiš (Gn 3, 19), ale môžeme
vravieť: spojený s tým, ktorý zostúpil
z neba, budeš do neba prijatý’“ (z homílie o Kristovom narodení, 6 PG 31, 1473).
Boh sa natoľko skláňa k človeku, že sa
dá uložť do jasieľ aby nakoniec vrcholne
ukázal svoju lásku na kríži, keď na Kalvárii
preleje svoju krv. Svätý apoštol Pavol to povie výstižnými slovami: „On (Kristus), hoci
má božskú prirodzenosť ... zriekol sa
seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu
a stal sa podobný ľuďom“ (Flp 2, 6 – 7).
A na záver Svätý Otec dodáva: „Prežime s radosťou sviatky Vianoc. Boží Syn sa
rodí aj „dnes“. Boh je skutočne blízky každému z nás, chce sa s nami stretnúť
a chce nás priviesť k sebe. On je pravým
svetlom, ktoré rozptyľuje temnoty zahaľujúce náš život a našu ľudskosť. Prežime
Narodenie Pána v kontemplácii nekonečnej Božej lásky, ktorá nás pozdvihla
k sebe skrze Vtelenie, Utrpenie, Smrť
a Zmŕtvychvstanie Božieho Syna Ježiša
Krista.
Spracoval a pripravil o. Irenej
december|2012
„Zabudli si vziať chleba a na lodi
mali so sebou iba jeden chlieb. A on ich
varoval: „Dajte si pozor a chráňte sa
kvasu farizejov i kvasu Herodesa!“ Oni
si medzi sebou hovorili, že nemajú chleba. Keď to spozoroval, povedal im:
„Prečo rozprávate o tom, že nemáte
chlieb? Ešte nechápete a nerozumiete?
Máte otupené srdce? Máte oči, a nevidecember|2012
díte? Máte uši, a nepočujete? A nepamätáte sa už, koľko košov ste naplnili odrobinami, keď som rozlámal päť chlebov
piatim tisícom?“ Odpovedali mu: „Dvanásť.“ „A koľko košov ste naplnili odrobinami, keď som tých sedem rozlámal
štyrom tisícom?“ Odpovedali mu: „Sedem.“ A povedal im: „Ešte nechápete?“
(Mk 8, 14 – 21)
misionár
komentár markovho evanjelia
Varovanie pred
kvasom farizejom
5
komentár markovho evanjelia
6
Znovu stojíme pred darom chleba.
Znovu je tu veľmi živá diskusia o chlebe,
o tom veľkom Ježišovom znaku ktorým je
Eucharistia. Bohužiaľ znovu tu vidíme ťažkopádnosť učeníkov, malú chápavosť nasledovníkov Ježiša Krista.
Ježišova reč bola veľakrát tajomná
a nezrozumiteľná. Učeníci boli často v pomykove či rozpakoch, ako správne rozumieť tomu, čo Ježiš povedal. Podobne sa
to stáva aj nám, dnes, keď čítame Sväté písmo. Veľakrát sme aj my v pomykove
koho sa opýtať. V duchu sa pýtame, ako
tomu slovu, vete či úryvku rozumieť. Je to
pozvanie počúvať Božie slovo inteligentne so snahou pochopiť ho, naozaj ho
prijať s vierou a premeniť na život. Aj preto aby sa Sväté písmo nechápalo nesprávne, Cirkev ho vysvetľuje, správne interpretuje a dáva k nemu aj svoje poznámky. Nájdeme ich v každom katolíckom vydaní Svätého písma. Poznámku nájdeme
aj pri našom úryvku: „Pod kvasom sa tu
myslí na prevrátené farizejské zásady.
Kvas Herodesa je jeho verejný hriešny život. Zlé zásady a hriešny život pôsobia na
ľudí ako kvas na cesto.“ Ešte môžeme dodať, že pokušeniu Herodesa ľahko podliehame aj my. Herodes hľadal spásu
a šťastie v moci, v peniazoch, vo vonkajšku,
v prepychu. Nábožní farizeji zas chceli vyzerať spravodlivo, nábožne, ale oni len hľadali spásu v zákone, v prikázaniach, v povyšovaní sa a oddeľovaní sa od druhých.
Nakoniec to však boli farizeji i Herodes
ktorí pripravili Ježišovi smrť, lebo hriech
zabíja. Mzdou hriechu je smrť. Skúsme
však ešte dôkladnejšie objaviť krásny obmisionár
sah tohto textu a vidieť ho v celej jeho šírke a hĺbke.
Všimnime si, že už po tretíkrát sme
s Ježišom na loďke na genezaretskom jazere. Pripomeňme si, že prvýkrát nás pozýval k viere aby sme sa nebáli keď sme
s ním, hoci on spí a nič nerobí (porov. Mk
4, 35 – 41). Druhýkrát prišiel do loďky ako
„mátoha“ a upokojil nielen rozbúrené
vody, ale aj prestrašené srdcia učeníkov
(porov. Mk 6, 45 – 52). Teraz nám pripomína tému Eucharistie. Vysvetľuje znak
chleba, ktorý rozmnožil. Ježiš učil z loďky nielen zástupy, ale aj svojich učeníkov.
Loďka, ktorá je miestom dôverným lebo
všetci tam sedia blízko vedľa seba, všetkých spája jeden osud, a preto aj téma na
loďke je nesmierne dôležitá, veľmi významná. Lebo Ježiš je nebeský chlieb!
Aká je situácia učeníkov? Zabudli si
vziať chleba a na lodi mali so sebou iba
jeden chlieb. Po zázračnom rozmnožení
chleba, mali so sebou iba jeden bochník
chleba. Možno boli príliš ustarostení tým,
či im bude stačiť... A tu im Ježiš dáva svoju lekciu, vychádza z ich konkrétnej situácie. Dajte si pozor a chráňte sa kvasu farizejov i kvasu Herodesa! Poznámka Cirkvi nás poučuje, čo môžeme rozumieť pod kvasom farizejov a Herodesa.
Spoznáme však, že aj my sme nakazení
týmto kvasom farizejov a Herodesa, aj my
konáme pokrytecky a svojvoľne, aj my hrešíme ako farizeji a Herodes. Ľahko sa nám
ukáže na iných, na farizejov, na Herodesa, ale vidieť ten istý hriech, ktorý nakoniec zabíja Ježiša. Aj učeníci boli ním nakazení! A my sme vari iní?!
december|2012
december|2012
človeka na zemi vieru, keď príde? Sú to Božie otázky ktoré nielen zachvejú srdcom,
ale prebudia ho aj k odpovedi.
Máte otupené srdce? Zatvrdnuté
srdce z kameňa ktoré nechápe, nemiluje,
neprijíma. Je to najväčšie zlo – kamenné
srdce. Je to neveriace, zamknuté vnútro
človeka. Srdce mŕtve, ktoré však Boh dokáže premeniť a učiniť srdcom z mäsa
a krvi, srdcom živým, milujúcim... Kto má
zatvrdnuté srdce je problémom pre tých
s ktorými žije, ale aj pre seba samého. Pane,
stvor vo mne srdce nové, obnov vo mne
ducha pravého. Modlime sa často: „Bože,
stvor vo mne srdce čisté a v mojom vnútri obnov ducha pevného.“ (Ž 51, 12)
Téma Eucharistie je veľmi dôležitá, preto sa jej evanjelisti toľko venovali. Bez Eucharistie sa nedá byť kresťanom, bez Eucharistie sa nedá žiť Boží život lásky.
Ako prežívame Eucharistiu my? Už ju aspoň ako tak chápeme?
Cirkev má vo svojej loďke počas celých
dejín stále iba tento jediný Chlieb... Krista. Chlieb, ktorý naozaj dáva život. Pamätajme na to neustále. Nezabúdajme na
zdroj Života!
Marek Rusinko
misionár
komentár markovho evanjelia
Ježišovo upozornenie opakuje aj sv. Pavol v jednom svojom liste priamo: „Neviete
že trocha, kvasu prekvasí celé cesto? Vyčistite starý kvas, aby ste boli novým
cestom. Ste totiž akoby nekvasený chlieb.
Veď bol obetovaný náš veľkonočný baránok, Kristus. Preto slávme sviatky nie
v starom kvase ani v kvase zloby a neprávosti, ale s nekvaseným chlebom čistoty a pravdy.“ (1 Kor 5, 6 – 8) Veľavravný komentár samotného Písma. Máme zanechať zlý, starý kvas, starého hriešneho
človeka! Máme byť čistým, novým cestom
pre Pána i pre bratov. Nechajme sa prekvasiť Kristom a jeho evanjeliom. Buďme
chlebom čistoty a pravdy!
Na tomto úryvku je zvláštne, akú búrku vyvolal Ježiš! More je pokojné, ale on
svojimi siedmimi otázkami burcuje srdce
učeníkov. „Prečo rozprávate o tom, že
nemáte chlieb? Ešte nechápete a nerozumiete? Máte otupené srdce? Máte
oči, a nevidíte? Máte uši, a nepočujete?
A nepamätáte sa už, koľko košov ste naplnili odrobinami, keď som rozlámal
päť chlebov piatim tisícom?“ ... „A
koľko košov ste naplnili odrobinami,
keď som tých sedem rozlámal štyrom tisícom?“ Odpovedali mu: „Sedem.“
A povedal im: „Ešte nechápete?“ Prebudia sa učeníci z toho spánku nevedomosti, ľahkomyselnosti a povrchnosti? Pochopia o čo mu ide? A my chápeme?
Vnímame v našej modlitbe, že sa nás
Boh niečo pýta? Uvedomujeme si tie Božie otázky, ktoré znejú v celom Svätom písme aj pre nás: „Adam, kde si? Peter, miluješ ma? Aj vy chcete odísť? Nájde Syn
7
... a Slovo
sa telom
stalo
(Jn 1, 14)
duchovnosť a teológia
Jednorodený Synu i Božie Slovo, nesmrteľný, a predsa si pre našu spásu prijal telo zo svätej Bohorodičky a vždy
Panny Márie, a bez zmeny svojho božstva
stal si sa človekom. Kríž si pretrpel, Kriste Bože, smrť si smrťou premohol. Ako jeden vo svätej Trojici, v sláve rovný s Otcom
i so Svätým Duchom, spas nás.
8
Tento hymnus byzantskej liturgie obsahuje nesmierne bohatstvo kresťanských
právd týkajúcich sa osoby Ježiša Krista, vrátane tej, ktorá v týchto dňoch bude ústredná a síce, že Boh sa stal človekom.
Úvodné slová hovoria o večnom pôvode tejto osoby. Kristus je totiž od večnosti
Jednorodený Boží Syn, ktorý nikdy nebol
stvorený, na rozdiel od ostatných duchovných bytostí (anjeli), ale sa tajomným spôsobom rodí z Otca, ako to vyznávame vo „Verím v Boha“. Je to tak veľké tajomstvo, že ho
ľudským rozumom nie sme schopní pochopiť, a preto ho môžeme iba prijať vierou.
Výraz Božie Slovo je prevzatý z úvodných slov prvej kapitoly evanjelia podľa
Jána. Svätý apoštol o Božom Slove hovorí ako o prapôvodcovi všetkého, keďže bolo
misionár
december|2012
december|2012
misionár
duchovnosť a teológia
na počiatku… všetko povstalo skrze neho
a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo
(Jn 1, 1 – 3). Božie Slovo je nesmrteľné podľa svojej božskej prirodzenosti. Spolu
s Otcom i Duchom je od večnosti.
V ďalších slovách modlitby sa poukazuje na inú stránku tej istej Kristovej
osoby, a síce na neobyčajnú udalosť jeho
vtelenia, ktorá je podstatnou pravdou
kresťanskej viery. Kristus pre našu spásu
prijal telo a narodil sa ako človek.
Táto udalosť vtelenia Božieho Syna neznamená, že On je sčasti Boh a sčasti človek, ani že je výsledkom nejasného zmiešania božského s ľudským. Stal sa skutočným človekom a pritom zostal skutočne
Bohom. Ježiš Kristus je pravý Boh a pravý človek v jednej osobe. Boží Syn, druhá božská osoba (má teda božskú prirodzenosť), sa v čase určenom samotným
Bohom vtelí, stane sa človekom (prijme
ľudskú prirodzenosť), aby nás vykúpil.
V jednej osobe tak nachádzame jeho dve
prirodzenosti.
9
čatím Božieho Syna vo svojom lone skutočne stala Božou Matkou:„Bohorodičkou
…nie preto, že by prirodzenosť Slova
a jeho božstvo prijalo začiatok svojho
pôvodu zo Svätej Panny, ale preto, že si z nej
vzalo sväté telo obdarené rozumovou dušou, s ktorým je Božie Slovo ako osoba spojené, a preto sa hovorí, že sa narodilo podľa tela“ (Efezský koncil, Epistula II Cyrilli Alexandrini ad Nestorium: DS 251).
Nech nám aj toto teologické predstavenie tajomstva Krista – Božieho Syna pomôže lepšie pochopiť a prežiť tohtoročné
vianočné sviatky, aby sme pre narodenie
Toho, ktorý sa stal človekom pre naše vykúpenie, toto vykúpenie aj zažili, a tak dosiahli večnú spásu.
Na základe Katechizmu katolíckej
Cirkvi pripravil Teológ
duchovnosť a teológia
Vieroučný koncil v Efeze v roku 431 to
musel jasne povedať, pretože nestoriánsky
blud, ktorý sa v tom čase šíril, hovoril
o dvoch osobách, hlásal, že osoba Božieho Syna, sa spojila s inou osobou – ľudskou osobou Krista. Otcovia koncilu však
povedali: „Slovo tým, že vo svojej osobe
zjednotilo so sebou telo oživené rozumovou dušou …. sa stalo človekom“ (Efezský
koncil, Epistula II Cyrilli Alexandrini ad
Nestorium: DS 250). Tu teda nejde o dve
osoby, ale iba o dve prirodzenosti Krista –
božskú a ľudskú. To je aj ústredná myšlienka Vianoc: Boh sa stal človekom.
V tom zmysle je absolútne správne aj
vyjadrenie, ktoré sa tak často používa
v našom obrade – Bohorodička, ktoré prvýkrát použil ten istý efezský koncil v roku
431, keď vyhlásil, že Mária sa ľudským po-
10
misionár
december|2012
Hoci sa ponúkajú rozličné hypotézy o vzniku via
nočných sviatkov, je isté, že sviatky Kristovho narodenia
sa slávili v rímskej mestskej liturgii 25. decembra v roku
336. Existujú dve hypotézy prečo vlastne vznikol tento
sviatok. Podľa prvej hypotézy impulz k tomuto sviatku
pochádza z pohanského sviatku boha slnka, ktorý zaviedol
rímsky cisár v roku 274 na počesť sýrskeho boha slnka
a bol určený na zimný slnovrat 25. december. Podľa ci
sárovho úmyslu mal tento sviatok posilniť jeho rozsiahlu
ríšu. Rímska cirkev mala podľa tejto hypotézy poukázať
na Ježiša Krista, očakávaného Vykupiteľa, ktorého už Sta
rý zákon nazýva „Slnkom spravodlivosti“ Mal 3, 20
a Nový zákon „Svetlo sveta“ Jn 8, 12, ktoré osvecuje kaž
dého človeka Jn 1, 9. Podľa druhej hypotézy majú via
nočné sviatky súvis s určením dňa Kristovho narodenia,
pričom významnú funkciu mali zohrávať slnovraty. Pô
vodný obsah vianočných sviatkov bolo vtelenie Boho
človeka inkarnácia, jeho zjavenie v tele, počatie a na
rodenie. Podľa rímskej tradície, ktorá siaha do 6. storo
čia, môže každý kňaz v tento deň sláviť tri omše. Mys
tici v stredoveku poukazovali v tejto súvislosti na troja
ké narodenie Pána: zrodenie Syna z Otca, druhé naro
denie má explicitne súvis s vianočnými sviatkami a tre
tie narodenie spočíva v prebývaní Boha skrze milosť a lás
ku v ušľachtilej duši. V 4. storočí slávil pápež slávnost
nú omšu o deviatej hodine, v 5. storočí pribudla polnočná
omša v bazilike Santa Maria Maggiore. Táto nočná omšo
vá slávnosť sa pravdepodobne presadila pod vplyvom zvy
ku kresťanov v Jeruzaleme. V polovici 6. storočia pribudla
tretia omša v chráme sv. Anastázie. Tento sviatok sa roz
šíril aj na kresťanskom Východe v kontexte kristologic
kej situácie 4. storočia. Cirkvi prijatím toho sviatku chce
december|2012
misionár
duchovnosť a teológia
Vianočné
sviatky
11
duchovnosť a teológia
12
li poukázať, že Kristus je Boží Syn, jednej
podstaty s Otcom, Ježiš z Nazareta je pra
vým Bohom a pravým človekom.
Sociálny aspekt vianočných sviatkov vy
jadrujú ľudové zvyky. Zo stredovekých via
nočných hier vznikli jasličky. Symbolika
vianočného stromčeka poukazuje na
strom života uprostred raja, na predobraz
kríža a Krista. Obdarovanie darčekmi má
súvis so sviatkom svätého Mikuláša. So
ciálny rozmer sviatku nachádzame v uva
žovaní nad tajomstvom vtelenia Božieho
Syna. Boží Syn si mocou Svätého Ducha
vzal telo z Panny Márie pre nás ľudí a pre
našu spásu. Boží Syn sa stal človekom, aby
nás hriešnikov zmieril s Bohom, aby nám
dal poznať svoju nekonečnú lásku, aby nám
bol vzorom svätosti, aby nás urobil „účast
nými na Božej prirodzenosti“ 2 Pt 1, 4.
Počas vianočných sviatkov rozjímame
nad skutočnosťami, ktorými nás Boh ob
daroval. Ponúkané zmierenie je výzvou pre
nás, aby sme boli ochotní zmieriť sa so svo
jím bratom. Vianočné sviatky nám ukazujú,
že sme milovaní Bohom, a to sa stáva zá
roveň výzvou, aby aj ľudia okolo nás mali
skúsenosť s láskou, milosrdenstvom a od
pustením. Boh z nás robí Božích synov
a dcéry. Táto skutočnosť je výzvou, že ni
jaký človek nie je zabudnutý Bohom,
a preto mu patrí úcta, pomoc a záujem.
Na Vianoce sa nebeská sláva Božieho
Syna prejavuje v slabom dieťati; práve roz
jímanie o tomto aspekte Vianoc nás privá
dza k uvažovaniu o prítomnosti Boha
v chudobných, utláčaných, zaznávaných, ma
ličkých, v ľuďoch, ktorí sú na okraji spoloč
nosti. Veď Ježiš sa narodil v biednej mašta
misionár
li v chudobnej rodine Lk 2, 67 a prvými
svedkami tejto udalosti boli jednoduchí
pastieri.V tejto chudobe sa prejavuje nebeská
sláva. Katechizmus Katolíckej cirkvi cituje
liturgický hymnus kontakion byzantskej
liturgie: „Dnes Panna privádza na svet Več
ného a zem poskytuje jaskyňu Nedostup
nému. Anjeli s pastiermi ho velebia a mudr
ci s hviezdou putujú, lebo sa narodilo pre nás
malé Dieťa, večný Boh.“ Práve skutočnosť
chudoby Ježiša z Nazareta je výzvou pre kres
ťanov pracovať pre chudobných.
Tajomstvo Vianoc, Boží Syn sa stal die
ťaťom, je výzvou, že do Božieho kráľovstva
môžeme vstúpiť, keď sa staneme dieťaťom.
Podľa vzoru Ježiša je potrebné sa ponížiť,
stať sa maličkým, znova sa narodiť, narodiť
sa z Boha, aby sme sa stali Božími deťmi.
Tajomstvo Vianoc sa v nás uskutočňuje,
keď sa v nás utvára Kristus. V tajomstve
Vianoc sa prejavuje pravda, že Boh nám
dáva účasť na svojom božstve.Práve roz
mer daru, ktorým nás Boh obdaroval, je
školou ako máme obdarovať ľudí, s kto
rými sa stretávame v našom živote.
Pri vianočných sviatkoch rozjímame
o Božej láske. Práve láska je podľa súčas
ného pápeža Benedikta XVI. mimoriad
na sila, ktorá podnecuje ľudí, aby sa od
vážne a veľkodušne angažovali na poli spra
vodlivosti a pokoja. Láska je tá sila, ktorá
má svoj pôvod v Bohu. V Ježišovi Kristo
vi sa láska v pravde stáva tvárou jeho oso
by. Láska je niťou sociálnej náuky Cirkvi.
Táto skutočnosť lásky nám interpretuje, že
milovať niekoho znamená chcieť jeho
dobro a účinne sa o to pričiniť.
Andrej Slodička
december|2012
Narodenie Ježiša Krista prinieslo veľkú radosť celému svetu. Je Vykupiteľom,
ktorý bol túžobne očakávaný mnoho rokov. Preto bol nazvaný „Túžbou národov“
a „Túžbou večných pahorkov“.
Popremýšľajme ako anjel zvestoval
veľkú radosť, ktorú oznámil pastierom:
„Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude
patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ Kristus
Pán“ (Lk 2, 10 –11). Aká radosť je na zemi,
keď sa kráľovi narodí dedič! Určite väčšiu
radosť by sme mali mať, keď vidíme narodenie Božieho Syna, keď vidíme, že zostúpil z neba, aby nás navštívil. Núti nás
k tomu láskavosť jeho milosrdenstva:
„Z milosrdnej lásky nášho Boha, s ktorou
nás navštívi ten, ktorý prichádza z výsosti.“
Pohliadnime na Pastiera, ktorý prišiel, aby
spasil svoje ovce od smrti, keď dal za nich
svoj život: „Ja som dobrý pastier. Dobrý
pastier položí svoj život za ovce“ (Jn 10,
11) Pohliadnime na Božieho Baránka, ktorý prišiel, aby sa obetoval, aby nám získal
Božiu priazeň a stal sa naším Osloboditeľom a našim Životom, našim Svetlom
december|2012
a dokonca našou Potravou v najsvätejšej
eucharistii.
„Blúdim ako ovca, čo sa stratila; hľadaj
svojho sluhu“ (Ž 119, 176). Pane, som ako
tá stratená ovca, ktorá nasledovala svoje
rozmary, pôžitky a stratila seba samú? Preto, keď chcem napraviť svoj život, čoho sa
mám báť? Prečo by som sa nezveril tebe
môj Spasiteľ, ktorý si sa narodil, aby si ma
spasil? „Hľa, Boh mojej spásy, dúfam a nebojím sa“ (Iz 12, 2) Aký väčší dôkaz si mi
ešte mohol dať o svojom milosrdenstve,
môj najdrahší Vykupiteľ? Čo viac si mohol urobiť, aby si získal moju dôveru, keď
si mi dal seba samého? Pretože prichádzaš,
aby si ma našiel, vrhám sa k tvojím nohám
a hoci ťa vidím poníženého, ležiaceho na
slame v jasliach, prijímam ťa za svojho
zvrchovaného Kráľa aVládcu. Cítim, že ma
pozývaš k láske a žiadaš si moje srdce. Pohliadni na mňa, môj Ježišu, teraz prichádzam k tvojím nohám, zmeň a zapáľ
moje srdce. Ty, ktorý si prišiel na svet, aby
si zapálil srdcia ľudí svojou svätou láskou.
sv. Alfonz Liguori (Rozjímaní)
misionár
s pir itua lita re de m p toris to v
Narodenie Ježiša v Betleheme
13
Blahoželáme
Dňa 5. decembra 2012 sa dožíva o. Juraj Rak CSsR krásneho jubilea 50 rokov života. Pri
tejto príležitosti mu prajeme hojnosť Božieho požehnania a darov, sily, zdravia, pokoja a lásky, ako aj vytrvalosti v horlivej službe pre Pána. Nech mu Matka Ustavičnej Pomoci vyprosí
spolubratia
potrebné milosti. Na mnohaja i blahaja lita!
Stropkovský rektor, o. Mikuláš Tressa CssR, dňa 6. decembra 2012 oslávi svoje meniny a 45.
narodeniny. Prajeme mu veľa potrebných milostí a darov Svätého Ducha, horlivosť, vernosť a vytrvalosť v misionárskej službe a ochranu presvätej Bohorodičky. Na mnohaja i blahaja lita!
spolubratia
Spomíname
Dňa 23. decembra, pred 14 rokmi, odišiel k Pánovi jeho služobník
kňaz o. Vasiľ Kočemba. V modlitbách na neho s vďakou a úctou spomína jeho manželka Anna s rodinou.
blahoželáme, ďakujeme, spomíname
V maštaľke tróni vyvýšené
14
Keď zvony o polnoci
odhrnú závoj noci:
kŕdle sŕdc vyletia je ich plno ako smetia,
a tiahnu rovno k veži,
nad ktorou roj hviezd beží,
len jedna jediná –
zrak duše objíma,
do Betlehema ponáhľa sa:
Troch kráľov vedie – dary znáša...
Dieťatko v jasliach uložené,
v maštaľke tróni vyvýšené,
nad ním sa skláňa Mária –
(o. Vasiľ Kočemba – Zo zeme i z neba)
tá ranná zora, ľalia.
Už pri jej nohách had sa zvíja,
bo klbko spásy sa odvíja:
radostná zvesť to milé vtáča
oproti prarodičom kráča...
A svätý Jozef – patrón verný
pastierov víta prestrašených,
anjelské zvesti vstrebáva –
v Dieťatku Boha spoznáva,
a v Márii rodičku Božiu,
milostiplnú, rajskú ružu ten živý Boží chrám,
čo zdvihne zem od ťažkých rán.
Ďakujeme
Košice – Alžbeta Vyžinkárová: 9 €
Poprad – Ľubica Bačová: 17 €
Bžany – Anna Kasardová: 20 €
Piešťany – Mária Brisudová: 20 €
Bardejov – Anna Karaffová: 4 €
Veľký Lipník – Michal Labant: 8 €
Stakčín – Anna Miková: 20 €
misionár
Kojšov – predplatitelia Misionára: 42 €
Hudcovce – Juraj Balogáč: 20 €
Prešov – Anna Kočembová: 4 €
Košice (Barca) – Paulína Frindtová: 17 €
Kusín – Arcibratstvo sv. ruženca: 50 €
Lesné – Arcibratstvo sv. ruženca: 60 €
Milhostov – Arcibratstvo sv. ruženca: 30 €
december|2012
Medžugorie
Posolstvo z 25. septembra 1991
„Drahé deti! Dnes vás osobitným spôsobom pozývam k modlitbe a odriekaniu.
Teraz ako vždy predtým chce satan ukázať svetu svoju hanebnú tvár, ktorou chce
stále viac ľudí zviesť na cestu smrti a hriechu. Preto, drahé deti, pomôžte, aby moje
Nepoškvrnené srdce zavládlo vo svete
hriechu! Prosím vás všetkých, aby ste
modlitby a obete venovali na moje úmysly, aby som ich aj ja mohla obetovať
Bohu za to, čo je najpotrebnejšie. Zabudnite na svoje priania a modlite sa, drahé
deti, za to, čo si želá Boh, a nie za to, čo si
želáte vy. Ďakujem vám, že ste prijali moje
pozvanie!“
Pane, zastav ho!
Pomoc k víťazstvu Nepoškvrneného
Srdca vo svete hriechu je jeden z leitmotívov spoločných pre Fatimu a Medžugorie. „Svet hriechu“ je výraz jemný a znesiteľný, ktorý si tu vybrala Panna Mária na
označenie zla, nad ktorým treba zvíťaziť, ale
nešetrila deti z Fatimy ani z Medžugoria,
neskrývala im hrôzy hrôz, ktoré čakajú na
neobrátených hriešnikov: ukázala im peklo. Aký liek im navrhuje? Žiť v jej Nepoškvrnenom Srdci cez zasvätenie a stať sa
tak spoluvykupiteľom s jej Synom. Obetovať
sa za hriešnikov, aby žiaden z nich neodporoval Božiemu milosrdenstvu, ale práve naopak, obrátil sa, kým je ešte čas.
Pán mi dal jedného dňa poriadne ponaučenie o Duchu obety, ktoré ma poznačilo viac ako päťdesiat kníh. Raz ráno
december 2012
15
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
som išla na svätú omšu na desiatu hodinu v anglickom jazyku, ktorú slúžil jeden
americký kňaz prechádzajúci cez Medžugorie. Všetko prebiehalo dobre až po
kázeň. Vtedy sa všetko skazilo, lebo kňaz
začal reč, v ktorej som márne hľadala spojitosť s evanjeliom alebo aspoň spojitosť
s Bohom. Dával k sebe lyricko-filozofické
úvahy jednu k druhej a Boh sa na horizonte
neukazoval. Navyše to trvalo veľmi dlho!
Predchádzajúcu noc som málo spala;
začala som sa znervózňovať a pozerať na
hodinky. Bolo by bývalo lepšie, keby som
vzala veci pozitívnejšie...
„Ježišu urob čosi!“ volala som na Pána.
„Zastav ho! Ale predtým daj, aby povedal
aspoň jednu vetu na pokrm mojej duše.“
Na moje veľké prekvapenie kňaz prudko prerušil svoju kázeň a pokojne odišiel
na svoje miesto. Ale skôr ako sa posadil,
akoby sa dotkol elektrického prúdu, vrátil sa energickým krokom k mikrofónu
a povedal: – Ach, prepáčte mi, zabudol som
vám povedať jednu veľmi dôležitú vec: jediná činnosť, ktorá je v živote dôležitá, ale
naozaj jediná je obetovať sa za blaženosť
duší!" Potom sa vrátil na svoje miesto.
Ježišu, – povedala som celá sa trasúc
prekvapením. – Pochopila som tvoj odkaz
na sto percent!
Panna Mária povedala deťom z Fatimy: „Veľa duší ide do pekla, pretože nikto sa za ne nemodlí a neobetuje.“
Táto „činnosť“ je obzvlášť činnosťou Ježiša a nemožno ju dostať, iba ak od neho
cez milosť spoluúčasti. Jeden z najkrajších
príkladov, ktoré poznám, je Martha Robinová. Keď ju Ježiš pripravoval na dielo
Charitatívne útulky v 30. rokoch, žiadal ju
16
Misionár
(okrem iného) obetovať samu seba ako náhradu za všetky znesvätenia a svätokrádeže
spôsobené mnohými kňazmi. Umožnil jej
pochopiť, že dlho hľadal dušu, ktorá by súhlasila zastupovať celé ľudstvo pred Bohom.
Dušu, ktorej by dal obrovskú milosť žiť
a nechať sa bez prestania ukrižovať pre jeho
Otca a pre neho samého. Martha mu darovala svoje bezvýhradné a každodenné
áno. Ježiš jej zveril, že veľmi zriedkavé sú
také duše, ktoré by mohol zjednotiť so svojím tajomstvom, ktoré sú pripravené podriadiť sa celej jeho vôli, aby boli v úplnom
spojení s Otcom a ním. Ježiš povedal slová, o ktorých treba uvažovať: „Všetky
duše cúvli, keď som nástojil...“ (Tieto slová mám od otca Bandallaza, blízkeho
Marthy, ktorý už odišiel k Otcovi.)
Medžugorský zázrak – Víťazstvo srdca
Pane, zastav ho! s. 90 – 91
2. december
NEDEĽA DVADSIATEHOSIEDMEHO
TÝŽDŇA PO PÄŤDESIATNICI
Iba Pán Ježiš nás môže
oslobodiť z pút
(Lk 13,10 – 17)
Vieme, že neverci radi hovoria o svojej nevere a vedia aj iných presviedčať, aby
prijali ich zmýšľanie. V jednom našom
mestečku za totality neveriaci usporiadali
schôdzu, na ktorej chceli obhajovať a vychvaľovať svoj vraj „vedecký svetonázor”
a chceli aj iných presvedčiť, aby prijali ich
názor. Už niekoľko týždňov robili veľkú
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
propagandu. Na plagátoch bolo napísané
veľkými písmenami meno prednášateľa,
ktorým bol známy univerzitný profesor.
Pozývali všetkých a veru, keď prišiel čas
schôdze, účasť bola veľká. Veľká sála bola
naplnená.
Rečník sa postavil za pult a rečnil
skoro dve hodiny. Jeho reč bola prerušovaná potleskom, miestami aj výkrikmi. Po
skončení reči, predseda tohto zhromaždenia poďakoval rečníkovi a vyzýval prítomných k diskusii. Ale kto by sa odvážil
niečo doplniť alebo namietať proti tomu,
čo vyšlo z úst univerzitného profesora, ktorý je pokladaný za veľkú kapacitu? A predsa. V poslednej lavici sa zdvíha ruka
a staršia pani si prosí slovo. Predseda
zhromaždenia ju upozorní, že musí prísť
dopredu za rečnícky pult k mikrofónu, aby
ju všetci počuli. Pani prišla, postavila sa na
miesto, ktoré pred chvíľou opustil profesor, a do mikrofónu začala smelo hovoriť:
„Vážený pán rečník, vy ste nám hovorili
skoro dve hodiny o vašej nevere, teraz dovoľte aspoň päť minút hovoriť mne o mojej viere. Bola som vtedy ešte mladou
matkou troch drobných detí. Jedného
rána som odprevadila svojho manžela
do práce, z ktorej sa už nevrátil, ale mi ho
priniesli mŕtveho. Bola to pre mňa strašná rana. Ľudia ma utešovali ale to všetko
boli iba prázdne slová, ktoré mi nepriniesli
ani trochu útechy. Vtedy som sa obrátila
na Pána Boha a poprosila som ho, aby teraz on bol Otcom mojich detí, aby sa o ne
staral. Nebolo to vtedy pre mňa, pre mladú a neskúsenú matku, ľahké. Mnohokrát
som večer ešte nevedela, odkiaľ ráno zoberiem peniaze na chlieb pre svoje siroty.
Ale Pán Boh ma nikdy neopustil. A teraz,
keď som už i stará a bude mi treba zomrieť, smrti sa nebojím. Viem, že je to iba
tmavá brána, ktorou musí prejsť každý človek, či je veriaci, alebo neveriaci. A pre veriaceho tou bránou začína nový život – večný život, preto je to život šťastný. Toto mi
dáva moja viera, ktorá ma učí, že Boh ma
tak miloval, že mi dal svojho Syna, ktorý
za mňa na kríži zomrel, aby ja som mohla večne žiť. Ale Ježiš nielen zomrel, ale tretieho dňa vstal z mŕtvych a odišiel do neba
a ešte sa vráti, aby súdil živých i mŕtvych.
A ako by ma mohol vtedy odsúdiť, keď ja
som každý svoj pád obmývala v jeho krvi
vyliatej za mňa na kríži. Toto všetko mi
dáva moja viera a teraz, pán rečník vy mi
povedzte, čo vám dáva vaša nevera.
Profesor vstal a povedal: „My nechceme brať vieru starým ľuďom, to ste ma zlé
pochopili. Sme si vedomí toho, že viera je
dobrá pre starého človeka.“ Zaiste si profesor myslel, že tým uspokojil tú staršiu
ženu, ale zmýlil sa. Ona pokračovala:
„Položila som vám otázku, čo vám dáva
vaša nevera, a teraz si prosím odpoveď. Tu
bol profesor trochu zmätený a nedokázal
uspokojivo odpovedať na danú otázku.
Žiadny neverec by nám nevedel odpovedať na otázku, čo mu dala jeho nevera, alebo čoho všetkého sa musel pre ňu zriecť.
Viera v Pána Boha nám dáva veľmi
mnoho. Dáva nám nádej a istotu na našej
pozemskej púti. Ale najväčším darom,
ktorý nám iba viera v Pána Boha dáva, je
Ježiš Kristus, ktorý je naším Spasiteľom, naším Záchrancom, ktorý nás oslobodil z našich hriechov. On jediný polámal putá
našich hriechov, ktorými nás sputnával dia-
december 2012
17
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
bol. A svätým krstom, ktorým sme boli zaštepení do Ježiša Krista, sme sa stali Božími synmi a dcérami, dedičmi nebeského
kráľovstva a bratmi a sestrami Ježiša Krista. Preto náš krst je najväčšou a najdôležitejšou udalosťou nášho života. Je veľmi nesprávne, ak sa rodičia na krst svojich detí
pozerajú ako na nejakú tradíciu, ktorá sa
nemôže zanedbať, najmä preto, že je to spojené s mnohými hmotnými darmi. Treba
vedieť, že krst je a ostáva vždy prvou
a najdôležitejšou sviatosťou, ktorou sme boli
vytrhnutí z moci temnosti a prevedení do
Božieho kráľovstva, v ktorom máme vykúpenie v krvi Ježiša Krista.
Teda byť kresťanom neznamená byť
pokrstený, pristúpiť k prvej sviatosti zmierenia a k prvému svätému prijímaniu, občas sa pomodliť a na tie najväčšie sviatky si zájsť aj do chrámu. Znamená to byť
vytrhnutý z moci diabla a premiestnený
do Božieho kráľovstva. Áno, až vtedy,
keď už nie sme spútaní diablom, keď už
nežijeme v ťažkom hriechu, ale žijeme ako
slobodné Božie deti, môžeme povedať, že
sme skutočne kresťanmi. Len vtedy plníme svoj krstný záväzok, ktorý nám svätý
Pavol pripomína pri krste slovami: „Ale
ak sme zomreli s Kristom, veríme, že s ním
budeme aj žiť. Veď vieme, že Kristus
vzkriesený z mŕtvych už neumiera, smrť
nad ním už nepanuje. Lebo keď zomrel,
zomrel raz navždy hriechu, ale keď žije, žije
Bohu. Tak zmýšľajte o sebe aj vy: že ste
mŕtvi hriechu a žijete Bohu v Kristovi Ježišovi” (Rim 6,8 11).
Kto môže polámať tie putá, ktorými sa
diabol snaží sputnávať každého človeka?
To môže iba Ježiš Kristus, iba pred ním
18
Misionár
diabol musí ustúpiť. V evanjeliu sme počuli, ako si Pán Ježiš zavolal k sebe ženu,
ktorá bola už osemnásť rokov chorá – bola
zhrbená a nijako sa nemohla narovnať. On
jej povedal: „Žena, si oslobodená od svojej choroby.“ Potom vložil na ňu svoje ruky
a ona sa narovnala.
Pretože to urobil v sobotu, predstavený
synagógy sa veľmi pohoršoval a nahneval
sa. Ale Pán Ježiš pred všetkými prítomnými prehlásil: „Pokrytci! Neodväzuje každý
z vás v sobotu svojho vola alebo osla od jasieľ a nevodí ho napájať? A túto Abrahámovu
dcéru, ktorú satan držal osemnásť rokov
spútanú, nebolo treba vyslobodiť z tohto
puta hoci aj v sobotu?” Keď to povedal, všetci jeho protivníci sa zahanbili, ale ľudia sa
radovali zo všetkých slávnych skutkov, ktoré konal (Lk 13,15 – 17).
Iba Pán Ježiš má moc každého z nás
oslobodiť z pút hriechov, z pút diablových.
Ježiš jediný má túto moc. Ale on to nikdy neurobí bez nás. Aby nás mohol oslobodiť z tých pút, potrebuje k tomu náš súhlas, súhlas našej slobodnej vôle. Ten
náš súhlas sa prejavuje túžbou zanechať
svoje hriechy a žiť nový život, život slobodného Božieho dieťaťa.
Stáva sa aj to, že niektorý človek nemá
chuť zanechať svoje hriechy. Tak si zvykol
na ne, že si myslí, že bez nich by už nemohol ani žiť. Tak vidia niektorí vo svojich
hriechoch až akúsi nutnosť, bez ktorej si
nevedia svoj život ani predstaviť. A to preto tak zmýšľajú, že vo svojich hriechoch vidia iba akúsi maličkosť, až tak im hriech
zaslepil oči. Možnože niektorí sa už aj pokúsili svoje hriechy zanechať, ale nepodarilo sa im to, preto sa už o to ani nesnažia.
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
Ba sú aj také hriechy, ktoré vedia človeka
tak veľmi silno spútať, že sa stane od
nich závislý, stane sa ich otrokom. Medzi
také hriechy patria: opilstvo, hriechy nečistoty, drogy, hracie automaty, ale aj hnevy, manželská nevera a iné. Zaiste, keby človek chcel sám polámať putá, ktorými ho
tieto hriechy sputnávajú, nepodarí sa mu
to. Ale určite sa to podarí tomu, kto sa obráti na Ježiša Krista, lebo on je jediný mocný, ktorý môže polámať každé puto hriechu, každé puto diabla, tak ako polámal
putá u ženy, ktorú satan mal sputnanú už
osemnásť rokov. Ak ide o polámanie pút
hriechu, naplno platia Ježišove slová: „Ja
som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo
mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo
bezo mňa nemôžete nič urobiť” (Jn 15,5).
Notorický alkoholik stretol kňaza
a povedal mu: „Otče, už nikdy nebudem
piť, ruku na to“ – a pritom mu podával
svoju pravicu. Ale o niekoľko dní neskôr
ho kňaz stretol a spomínaný chlap bol znova opitý. Na druhý deň kňaz zašiel do jeho
príbytku, aby mu pripomenul jeho sľub,
ako aj to, že ho nedodržal. Spomínaný alkoholik odpovedal: „Otče, chcel som, ale
nedá sa to!” Potom odišiel a o chvíľu sa
vrátil aj s povrazom v ruke. Zavolal svojho deväťročného syna, posadil ho na
stoličku a začal ho omotávať. Nakoniec
urobil dva veľké uzly, odstúpil od stoličky a povedal synovi, aby vstal. Chlapec sa
snažil vstať, ale nemohol, a tak sa rozplakal.
Otec sa obrátil na kňaza a povedal: „Vidíte, otče, chcel by vstať, ale nemôže,
lebo je silno spútaný. I ja som silno spútaný, preto nemôžem prestať piť, hoci by
som chcel.” Kňaz zobral nôž, poprerezá-
val povraz na niekoľkých miestach a povedal chlapcovi: „Vstaň!” A chlapec sa postavil. Potom sa obrátil na otca a povedal
mu: „Vidíte, že to ide!” „Áno, ale až vtedy,
keď ste ho oslobodili,” zareagoval chlap.
Kňaz pokračoval: „Veru, až vtedy to ide.
I vám sa to podarí, ale až vtedy, keď vaše
putá roztrhá Ježiš Kristus. Len on ich môže
roztrhať a nikto iný. Ale Ježiš to neurobí
bez vás, musíte sa naňho obrátiť, prosiť ho
a potom s ním spolupracovať.“
Teda byť kresťanom znamená byť slobodným Božím dieťaťom, nie byť spútaný putami hriechu, putami diabla. Byť
kresťanom znamená byť mŕtvy hriechu
a živý Bohu v Ježišovi Kristovi.
Snažme sa byť skutočnými kresťanmi a prosme Pannu Máriu, aby nám
v tom pomáhala svojím príkladom a svojimi prosbami.
6. december
NÁŠ OTEC SVÄTÝ MIKULÁŠ
DIVOT VORCA , ARCIBISKUP
LYKIJSKEJ MYRY
Chudoba, akú blahoslaví Pán Ježiš
Grécky filozof Sokrates kráčal ulicami
Athén. Stretol mladého človeka, zastavil
sa pri ňom a opýtal sa ho: „Nevieš, kde sa
dá kúpiť chlieb?“ Ten ukázal prstom
a povedal, že tam. „A kde sa dajú kúpiť
odevy?“ Mladý človek mu zase prstom
ukázal a povedal, tam. „A kde predávajú
múdrosť,“ pýtal sa ďalej filozof. Mladý človek rozmýšľal a po chvíli povedal: „Neviem.“
december 2012
19
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
Mladík nevedel, kde sa dá kúpiť múdrosť, ale to nevedel ani Sokrates, i keď ho
považujú za najväčšieho mudrca staroveku. Tu pravú múdrosť, ktorá vedie človeka k jeho cieľu, nám priniesol až Pán Ježiš. Ona vedie človeka k Bohu, teda
i k pravému šťastiu.
Predstavme si Pána Ježiša, ako stojí na
rovine, okolo neho je množstvo ľudí, ktorí prišli, aby počúvali jeho slová – tú pravú, božskú múdrosť. On najprv uprel oči
na nich a svojím zrakom ich úplne prenikol. Všetko videl, všetko o nich vedel
a potom im povedal: „Blahoslavení chudobní, lebo vaše je Božie kráľovstvo” (Lk
6, 20). Mnohí z nich doteraz neboli chudobní. Zebedojovi synovia Jakub a Ján pacovali so svojím otcom, ktorý mal mnohých robotníkov. Bol menším podnikateľom. Matúš bol mýtnikom a to bolo výnosné zamestnanie. Aj Peter pri svojom rybolove zamestnával viacerých chlapov. Boli
tam aj zámožné ženy. Ale niektorí z učeníkov už všetko opustili, nasledovali Ježiša
a stali sa chudobnými, ako bol aj sám Pán
Ježiš. Iní sa zriekli čiastky svojho bohatstva a dávali to k dispozícii spoločnej veci
– na podporu Kristovho apoštolátu. Týmto všetkým Pán povedal: „Blahoslavení
chudobní, lebo vaše je Božie kráľovstvo.”
V čom spočíva chudoba, ktorú Pán Ježiš tu blahoslaví? Je to chudoba srdca, chudoba zmýšľania. Tá spočíva v pokornom
postoji pred Pánom Bohom, ktorému
človek pripisuje všetko, čo má, a od ktorého očakáva všetko, čo potrebuje. Podľa Pána Ježiša je ten chudobný, kto sa nespolieha na seba, na svoje bohatstvo, na
svoju šikovnosť ani na svoje dobré skut20
Misionár
ky, ale na dobrotu a milosrdenstvo Božie.
Len takému patrí Božie kráľovstvo. Tomu
nás učí Božia múdrosť.
Aby sme to lepšie pochopili, pripomeňme si príklad, ktorý nám povedal sám
Pán Ježiš v podobenstve o farizejovi
a mýtnikovi. Farizej, ktorý sa modlil
v chráme, nebol chudobný, pretože mal
svoje zásluhy: modlitby, pôsty, almužny.
A domnieval sa, že je spravodlivý, ba za
svoju domnelú spravodlivosť si nárokoval
akúsi prednosť pred ostatnými, ktorými
opovrhoval. Mýtnik bol chudobný. On nespomína žiadne svoje zásluhy a iste ich
mal aj on. Nevidel svoje dobré skutky
a pred Pánom Bohom sa cítil veľkým
hriešnikom, odkázaným na Božie milosrdenstvo. Pán Boh sa nad ním zmiloval
a odpustil mu jeho hriechy, ako nás o tom
uistil sám Pán Ježiš. Na druhej strane farizej mal plné ruky dobrých skutkov
a jeho srdce bolo preplnené povýšenosťou, preto mu Pán Boh už nemohol nič dať
do tých preplnených rúk. A nedotkol sa ani
jeho srdca, lebo Pán Boh pyšným vždy
opovrhne. Preto musel opovrhnúť aj ním.
Mýtnik mal prázdne ruky a srdce plné ľútosti. A toto je tá pravá chudoba, ktorú blahoslaví Pán Ježiš: mať pred Pánom Bohom
prázdne ruky a pokorné srdce, ktorým on
nikdy neopovrhne. Tu nezáleží na tom, čo
človek má alebo nemá, ale veľmi záleží na
pokornom postoji človeka voči Pánu
Bohu. A toto je chudoba podľa Božej
múdrosti.
Pravá chudoba privádza k Pánu Bohu,
bohatstvo privádza k pýche a odvádza od
Pána Boha. Svätý Anton bol biskupom vo
Florencii. Raz kráčal ulicami mesta a nad
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
jedným domom zbadal anjelov. Pýtal sa,
kto býva v tom dome, a povedali mu, že
jedna vdova so svojimi tromi dcérami. Povedali mu aj to, že žijú veľmi chudobne, ale
aj veľmi zbožne. Od toho dňa svätec pravidelne posielal tejto rodine finančnú
pomoc. Keď po dlhšej dobe znova kráčal
ulicami mesta, všimol si tento dom a na
jeho prekvapenie nad domom boli diabli. Dozvedel sa, že odvtedy, čo sa majú lepšie, pustili sa na zlé cestičky. Keď videl, že
im podporou nepomohol, ale poškodil,
viac im ju neposielal.
Múdrosť sveta je úplne iná ako tá, ktorej učí Pán Ježiš. Podľa Kristovej múdrosti
chudobný duchom môže byť aj boháč, ak
svoju nádej neskladá do svojho bohatstva
a uznáva svoju závislosť od Pána Boha
a spolieha sa na jeho milosrdenstvo. Ten
pokorný postoj mu zaisťuje Božie milosrdenstvo.
V sýrskom meste Damašek sa zišli žobráci pred jedným chrámom a rozprávali
sa o tom, kto je v meste štedrý a kto skúpy. Za najväčšieho skupaňa uznali jedného
pekára, ktorý ešte nikdy nedal zo svojich
výrobkov žiadnemu žobrákovi, ale každého vždy hrubo vyhodí. Jeden zo žobrákov si povedal, že pôjde za ním a vyskúša, či je to pravda, čo o ňom tvrdia. Keď
ta prišiel, pekár práve vybral z pece chleby a počítal ich. Žobrák pozdravil a prosil o almužnu. Pekár ho okríkol a vyháňal
ho, ale on sa nedal, len ďalej prosil. Pekár
sa nahneval a chcel do žobráka hodiť kameň, ale keďže ho nemal, hodil doňho
bochník chleba. Žobrák šikovne chlieb
chytil, pobozkal ho, poďakoval sa, pozdravil a odišiel. Lenže tým sa všetko neskon-
čilo. Keď sa pekár trochu upokojil, bolo mu
ľúto, že prišiel o chlieb, ktorý hodil po žobrákovi. A v noci sa mu prisnil sen. Snívalo sa mu, že zomrel a keď sa dostal pred
Boží súd, pred ním boli váhy. Ľavá miska bola plná a úplne dole. Boli na nej jeho
zlé skutky a tých bolo dosť. Pravá sa nachádzala úplne hore a bola prázdna. Až po
chvíli anjel položil na ňu jeden bochník
chleba a pekár počul hlas: « Ako vidíš, máš
tu iba jeden dobrý skutok, vráť sa na zem
a konaj dobré skutky, aby som sa mohol
i nad tebou zmilovať! » Vtom sa pekár zobudil a zamyslel sa sám nad sebou. Urobil si predsavzatie, že bude konať dobré
skutky, lebo pochopil, že na druhý svet si
odnášame nie toto, čo máme, ale toto, čo
sme rozdali.
Tak sa stal z boháča, ktorý sa spoliehal iba na svoje bohatstvo, chudobný
duchom. Už sa nespoliehal na svoje bohatstvo, ale na dobrotu a milosrdenstvo
Božie. Robil tak, aby si čo najviac naklonil dobrého a milosrdného Boha.
Pekným príkladom chudoby, ktorú
Pán Ježiš blahoslavil, bol i svätý Mikuláš,
na ktorého si spomíname v tomto mesiaci.
Po svojich rodičoch zdedil veľké bohatstvo.
Ale on svoju nádej neskladal do bohatstva,
ale nakladal s ním tak, aby si čo najviac
naklonil dobrého a milosrdného Boha. Bol
taký štedrý a toľko rozdával, že sa stalo
zvykom na jeho sviatok si navzájom dávať darčeky, ktorými si pripomíname
jeho štedrosť.
Snažme sa nasledovať jeho príklad aspoň v malom, keď nemáme toho mnoho.
december 2012
21
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
8. december
NEPOŠKVRNENÉ POČATIE
PRESVÄTEJ BOHORODIČKY
SVÄTOU ANNOU
Dnešný svet môžu zachrániť ženy
(Lk 8,16 – 21)
Sviatok Nepoškvrneného počatia nám
pripomína tú najvznešenejšiu a najkrajšiu
ženu v celej histórii ľudstva. Je ňou Panna
Mária. Jej krása je odrazom jej čistej duše,
na ktorej nielen nebola žiadna škvrna osobného hriechu, ale ktorej sa nedotkol ani dedičný hriech. Všetci sme si dedičný hriech
priniesli na tento svet ako dedičstvo po našich prarodičoch, ale pri sviatosti krstu sme
boli od neho očistení. Ale Panna Mária nebola od dedičného hriechu očistená, ale ona
bola pred ním uchránená ako budúca matka Vykupiteľa sveta Ježiša Krista. Sviatok
Nepoškvrneného počatia nám pripomína
práve toto tajomstvo. Panna Mária sa počala prirodzeným spôsobom v živote svätej Anny, ale bola uchránená dedičného
hriechu ako jediná výnimka v celom ľudskom pokolení.
Panna Mária svojou krásou tela a čistotou srdca už mnohých uchvátila, ktorí si
našli v nej svoj vzor a nasledovali ju.Ale v nej
by si mali nájsť svoj vzor všetky kresťanské
dievčatá a všetky kresťanské ženy, ktoré vážne berú svoj život a túžia obetovať a rozdávať sa v láske pre svoje rodiny alebo pre širšiu spoločnosť. Preto sa trocha zamyslíme
nad postavením ženy v dnešnom svete
a nad tým, čo by dnes mali ženy robiť, aby
nesklamali očakávanie dnešného sveta.
22
Misionár
Dnešný svet volá po žene. Žena sa mu
stala v určitom zmysle modlou. Ako keby
sme kdesi v podvedomí cítili, že z tejto krízy, do ktorej sme sa dostali, môžu svet vytiahnuť iba ženy. Ale to nedokážu hocijaké
ženy, ale iba ženy, ktoré majú svoj vzor
v Panne Márii.
Dievčatá a ženy, dnes by ste mali veľmi brať do úvahy tú skutočnosť, že Pán
Boh dal ženu mužovi ako pomocníčku.
Preto žena je schopná pomáhať mužovi
k tomu, aby sa stal skutočne osobnosťou
váženou všetkými, ale tiež mu môže pomôcť aj k tomu, aby sa stal ruinou na
smiech všetkým a na jeho vlastnú hanbu.
Žena môže muža viesť cestou k Pánu
Bohu, k pravému šťastiu, ale i cestou do
záhuby. V každom dievčati a v každej žene
sa môže k chlapcovi a k chlapovi priblížiť anjel záchrany alebo zvodca, ktorý
z neho urobí ruinu, ktorý už nikdy nebude
schopný opravdivo milovať pravou láskou
a založiť si rodinu a poctivo sa o ňu starať. K tomu, aby národ a rodina mohli napredovať a prekvitať, potrebujeme čisté
dievčatá a ženy, ktoré budú pre chlapcov
a mužov anjelmi strážcami, a nie zvodkyňami a diablami.
Teda dnešný svet dúfa v ženy. Dúfa, že
to budú dobré, čisté dievčatá a ženy, ktoré ho zachránia. Avšak musíme povedať
pravdu, že mnohé dnešné dievčatá a ženy
sklamali očakávanie sveta. Medzi ne patria aj mnohé naše dievčence, čo sme si
o nich mysleli, že prinesú trochu svetla do
tmy hriechu, že budú požehnaním pre
chlapca, s ktorým sa stretnú a pustia sa
s ním na spoločnú cestu života. Ale ony sa
stali nešťastím chlapca. Preto si kladieme
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
otázku, prečo sa nám niektoré dievčence
strácajú. Zaiste preto, že ich viera bola slabá a ich láska k Pánu Bohu, k sebe i k ostatným ľuďom, ako aj k nášmu národu bola
slabá alebo žiadna. Len čo mali pred sebou chlapca, už neverili v Pána Boha ani
v jeho lásku k nim, ale ich chlapec sa im
stal idolom-bôžikom a na prvé požiadanie sa mu oddali úplne, a pritom si vôbec
neuvedomili, že tu nejde o pravú lásku, ale
o hrubozrnný egoizmus. Nepamätali na tú
pravdu, že pravá láska je zdržanlivá. A tak
preto mnohé dievčatá museli zažiť veľké
sklamanie, ktorého hlavným aktérom sú
ony samy, a to v tom, že sa nepriblížili
k svojmu chlapcovi ako anjel strážca, ale
ako zvodkyne. Ony, ktoré mali priniesť do
ich vzťahu požehnanie, priniesli záhubu,
a to predovšetkým pre seba samých.
Spýtali sa dievčaťa, ktoré nemá ešte ani
osemnásť rokov, a je tehotné, ako sa teraz
cíti, a ono veľmi smutne odpovedalo:
„Ako nikomu už nepotrebná, vyhodená
na smetisko, kde má každý pre mňa iba
pohŕdanie a úškľabok škodoradosti.” Potom sa rozplakala a dodala: „Teraz už mám
celý život pokazený.” Spýtali sa i osemnásťročného otca, čo on nato. Odpoveďou
bolo, že si je vedomý toho, že jej pokazil
život, ale že ona je na vine, lebo mohla vedieť, že si ju nikdy nevezme za manželku.
Dievčatá a ženy, mali by ste mať stále
na pamäti, že vašou úlohou je chrániť, a nie
ničiť. Chrániť mravnosť, lebo iba čisté srdce
dokáže opravdivo milovať. To by ste si mali
stále pripomínať, že len prvá láska, ktorá
je čistá, obetavá, zdržanlivá, ktorá sa vie
zriecť pre milovaného a nebojí sa ani sebazaprenia, sebaovládania, ak ide o dob-
ro milovanej osoby, je zárukou šťastného
manželstva. A čas predmanželského stretávania sa je na to, aby ste takúto lásku vypestovali v sebe i vo svojom partnerovi. To
nie je čas na hriechy, ktorými sa pestuje
egoizmus. A egoista ešte nikoho neurobil
šťastným, ani sám seba. Treba sa snažiť
poznať lásku u partnera, či je skutočná, alebo egoistická. Lebo egoista vždy hľadá iba
svoj vlastný prospech.
Pre lepšie pochopenie nám poslúži prirovnanie. Keď mladík povie, že má rád cigaretu, to vôbec nie je pravda. On má rád
seba a tú cigaretu potrebuje, aby uspokojil
seba. Dievčatá, aj vy mnoho ráz počujete: „Mám ťa rád.“ Ale pozor! To nemusí byť
pravda a niekedy je to až veľmi ďaleko od
pravdy. Môže ťa mať rád tak, ako má rád
cigaretu. On má veľmi rád seba a teba
potrebuje pre seba, a to bez ohľadu na to,
či má na to právo, alebo nie, či ti uškodí,
alebo neuškodí. On chce egoisticky dosiahnuť svoje. Ale ak si takého egoistu vychováš a vstúpiš s ním do manželstva, to
si uplietla na seba strašný bič, ktorým budeš bičovaná celé svoje manželstvo. A po
päťdesiatich rokoch manželstva si povieš:
„Manželstvo mám za sebou, ale neviem,
čo je láska.” Ale to je tvoja vina, lebo egoista nikoho neurobí šťastným, ani teba neurobil. S egoistom sa nemá za žiadnu cenu
vstúpiť do manželstva.
Vy, dievčatá a ženy, mnoho ráz robíte chyby, ba priam sa prehrešujete proti chlapcom
a chlapom. Spisovateľka Elizabeth Kühneová sa dotýka vášho obliekania a hovorí: „Dnešná móda je obchod s ľudským telom. Ženy svojím neslušným obliekaním
škodia mužom. Dievčence, nemáte súcit
december 2012
23
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
k dušiam vykúpeným krvou Kristovou.
Koľko mladíkov, ktorí mohli byť nežnými
snúbencami, vernými manželmi, počestnými
a starostlivými otcami, zničila spoločnosť
žien, v ktorých neslušná a dráždivá móda zabila tie najkrajšie city.“ A nemá pravdu?
Polonahé dievča išlo z kúpaliska a pred
ním niekoľko metrov kráčali dvaja malí
chlapci. Zrazu zaškrípali brzdy, ozval sa krik.
Auto vybehlo na chodník a zrazilo chlapcov. Jeden z nich bol veľmi vážne zranený
a týždeň zápasil o život. Dlhých sedem mesiacov preležal v nemocnici a následky zranenia si ponesie celý život. Druhý chlapec
bol ľahšie zranený. Pri súdnom pojednávaní
sa mladý vodič priznal, že jeho pozornosť
upútalo polonahé dievča, ktoré sa tiež zúčastnilo na súdnom pojednávaní a priznalo
svoju spoluvinu. Ale sú aj väčšie škody, ako
je ublíženie na zdraví, na živote. A to je ublíženie na duši. No sú aj iné dievčatá. Mária
Terézia Quevedo bola majsterkou v ľahkej
atletike, obratná tanečnica, kráskou Španielska. Rada chodievala na dobré filmy.
Zašla aj na pláž, kde svoje kamarátky, ktorých mala veľmi mnoho, upozorňovala na
nevhodné plávky, vraj, čo by im Panna Mária povedala. Na seba dávala pozor a modlievala sa: „Panna Mária, pomôž mi byť takou, aby všetci, čo na mňa pozerajú, videli vo mne teba.“ Zomrela roku 1950 ako
dvadsaťročná. Teraz sa uvažuje o jej blahorečení. Toto mladé dievča, ktoré svojím
ženským jemnocitom nie ničilo, ale chránilo, chce Cirkev postaviť na oltár ako
vzor pred dnešné dievčatá, aby aj ony mali
svoj vzor v Panne Márii, ako ho mala ona.
Svetoznámy protestanský vychovávateľ
Wilhelm Förster rozpráva o učiteľovi, kto24
Misionár
rý bol ateista, a o redaktorovi robotníckych
novín, ktorí boli spolu na pracovnej porade a po nej odchádzali spolu domov. Keď
prišli k mariánskemu stĺpu, učiteľ sa ozval:
„Bolo by načase, aby už tento stĺp odstránili. Takéto veci v dnešnej atómovej dobe
už by vôbec nemali byť.” Nato zareagoval redaktor: „Ja som úplne iného názoru. Božia
Matka je najkrajšou ženou a je neprekonateľným vzorom všetkých dievčat a žien.“
Dnes všetci veľmi dobre cítime, že nám chýbajú ženy, ktoré by mohol Boží anjel pozdraviť. Prišla doba, kedy Božiu Matku musíme
všade stavať pred oči dievčat a žien, aby ju
nasledovali a zachránili dnešný svet.
Každé dievča je ako kvapka rosy. Tá,
keď je na kvete alebo lístku, ligoce sa ako
perla, ale keď padne do prachu, stáva sa
z nej blato. Preto, dievčence a ženy, často
si opakujte modlitbu Márie Terézie Quevedo, ktorá znie: „Panna Mária, pomôž mi
byť takou, aby všetci, čo na mňa pozerajú, videli vo mne teba.” Proste, aby ste boli
vždy perlou a nikdy nie blatom. Blata je
dnes až dosť! Tých živých perál je veľmi
málo a svet ich tak veľmi potrebuje pre
svoju záchranu. Preto buďte perlami!
Nech vám v tom pomáha Panna Mária.
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
9. december
NEDEĽA DVADSIATEHOÔSMEHO
TÝŽDŇA PO PÄŤDESIATNICI
Svätá Božia liturgia
Bola nedeľa. Dvanásťročný syn rodiny
sa vyobliekal a vybral sa do chrámu na sv.
Božiu liturgiu. Na dvore sa stretol so svojím otcom, ktorý sa ho spýtal, kam ide. Syn
mu povedal, že ide do chrámu na sv. službu Božiu. Otec si naňho vyčítavo pozrel
a autoritatívne povedal: „Chrám je pre tvoju matku a pre tvoje sestry, nie pre teba. Ty
nepôjdeš do žiadneho chrámu, ale pôjdeš
so mnou! Rozumel si?!“ Chlapcovi vstúpili
slzy do očí a povedal: „Otecko, ale Pán Boh
nám v treťom Božom prikázaní priam prikazuje: „Pamätaj, aby si deň sviatočný
svätil!“ „To je hlúposť,“ odfrkol otec. Syn sa
trochu zamyslel a po chvíli povedal: „Otecko, ak je hlúposť tretie Božie prikázanie, tak
je hlúposť aj štvrté Božie prikázanie: „Cti
otca svojho a matku svoju!“ Otec sa zamyslel
a po chvíli povedal: „Tak si teda choď!“
Avšak synove slová nedali otcovi pokoj. Celý
týždeň na ne myslel a na druhú nedeľu bol
aj on v chráme na svätej Božej službe.
Pán Boh nám v treťom svojom prikázaní
prikazuje, aby sme sviatočný deň svätili. Toto
prikázanie nám dal z lásky k nám a v náš
prospech. Chce, aby sme si odpočinuli od
všedných ťažkých prác a mali čas pre seba,
pre svoju nesmrteľnú dušu a pre Pána
Boha. Aby sme mu mohli viac vzdávať povinnú úctu, vďačnosť, viac ho odprosovať
a viac ho prosiť vo svojich modlitbách za
seba i za svojich blížnych. Človek, Boží tvor,
si najviac môže uctiť práve obeťou. Ľudstvo
od svojho počiatku prinášalo Pánu Bohu
obety. Zmysel prinesenej obety je práve
v tom, že človek zničením obetovanej veci
sa jej zrieka z lásky k Pánu Bohu, ktorého
uznáva za svojho najvyššieho Pána a Darcu všetkého, čo vlastníme.
Už v Starom zákone Židia prinášali
obety Pánu Bohu. Tie boli mnohoraké,
niektoré krvavé, iné nekrvavé. Ale všetky
starozákonné obety boli iba predobrazom
novozákonnej obety, preto boli nedokonalé. A tak museli zaniknúť, keď sa uskutočnila obeta, ktorej ony boli iba predobrazom. Túto dokonalú obetu predpovedal Pán Boh už ústami proroka Malachiáša: „Nemám vo vás zaľúbenie – hovorí
Pán zástupov, a neprijmem obetu z vašich rúk. Lebo od východu slnka až po západ je veľké moje meno medzi národmi
a na každom mieste budú obetovať, budú
prinášať môjmu menu čistú obetu, lebo je
veľké moje meno medzi národmi, hovorí Pán zástupov“ (Mal 1,10 – 11).
Už vtedy hovorí prorok o zaniknutí starozákonných obetí, ktoré navždy vystrieda novozákonná obeta. Tá sa nebude prinášať iba na jednom mieste, v jeruzalemskom chráme, ako sa prinášali starozákonné obety, ale na všetkých miestach sveta. A tou novozákonnou obetou je obeta,
ktorú priniesol sám Boží Syn Ježiš Kristus
na Kalvárii, keď obetoval svoj vlastný život na bolestnom dreve kríža. Len v nej má
Boh svoje zaľúbenie, lebo je to obeta toho
najnevinnejšieho a najčistejšieho Baránka, ktorým je jeho milovaný Syn. A táto
obeta sa prináša na každom mieste sveta
december 2012
25
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
vtedy, keď sa sprítomňuje na našich oltároch pri každej svätej Božej službe. Obeta prinášaná na našich oltároch je úplne
totožná s obetou, ktorá bola prinesená na
Kalvárii. Lebo tu sa obetuje ten istý najnevinnejší a najčistejší Baránok, ktorý sa
obetoval na Kalvárii, a to sám Boží Syn Ježiš Kristus. Je tu ten istý Dar prinášaný
Bohu, ako bol vtedy na Kalvárii, ktorým je
jeho domučené telo a preliata krv Božieho Syna. A je tu ten istý, ktorý obeť prináša,
teda Ježiš Kristus. Rozdiel medzi obetou
prinesenou na Kalvárii a obetou prinášanou na našich oltároch je iba v spôsobe
obetovania. Na Kalvárii sa Pán Ježiš obetoval krvavým spôsobom a na našich oltároch sa obetuje nekrvavým spôsobom.
Teda svätá Božia služba nie je modlitba,
ako si to mnohí naši veriaci myslia, ale je
to obeta samého Božieho Syna Ježiša
Krista, ktorú on prináša svojmu nebeskému Otcovi za nás. Každá sv. Božia
služba všetkým prítomným na nej dáva
možnosť stáť blízko Ježišovho kríža a mať
účasť na jeho obeti, ktorú on priniesol na
Kalvárii krvavým spôsobom. A pri každej
svätej Božej službe ju sprítomňuje nekrvavým spôsobom na našom oltári. Je
potrebné zdôrazniť, že každá svätá Božia
služba je tá istá obeta, ako bola na Kalvárii,
s tými istými účinkami. To nie je iba spomienka na obetu Kristovu prinesenú na
Kalvárii, ale je to jej sprítomnenie.
Pán Ježiš raz priniesol túto obetu na
Kalvárii a teraz ju nesčíselnekrát prináša
na našich oltároch ako obetu: chvály,
vďaky, odprosenia a prosby. Na tieto štyri úmysly sa sám Boží Syn obetuje svojmu nebeskému Otcovi za nás. V týchto šty26
Misionár
roch úmysloch je zahrnuté všetko, čo
potrebujeme a čo sme povinní dávať
Pánu Bohu. A pretože túto obetu prináša Pánu Bohu sám Boží Syn, je to najdokonalejšia obeta.
Na prvom mieste je to obeta chvály.
Všetci sme povinní Pána Boha chváliť, a to
nielen svojím bytím, ako to robia nerozumné alebo neživé bytosti. My ho musíme chváliť dobrovoľnými úkonmi, lebo
on nás obdaril rozumom a slobodnou vôľou. Ale my pri svojej ľudskej slabosti
a hriešnosti nikdy nie sme schopní dávať
Pánu Bohu patričnú úctu a chválu, aká mu
patrí. Preto sa nám ponúka pri každej svätej Božej službe sám Boží Syn, aby to on
vykonal za nás a s nami. Keď tú ponuku
prijímame a s ním sa spájame, naša úcta
a chvála je dôstojná Boha v Ježišovi Kristovi. To, čo nie sme schopní urobiť sami,
to môžeme urobiť s Ježišom Kristom, ktorý sa za nás obetuje na našom oltári. Preto niet a nemôže byť dôstojnejšej chvály
Pána Boha, ako je svätá Božia služba.
Ďalší úmysel, na ktorý sa Pán Ježiš obetuje, je obeta vďaky. My sme povinní ďakovať Pánu Bohu za všetko, čo sme od neho
prijali: za život, za rodičov, za svätý krst, za
vieru a za všetky dary prirodzené i nadprirodzené. Veď nemáme nič, čo by sme
neboli prijali. Všetko nám dal Pán Boh vo
svojej nekonečnej láske k nám. Aj svätý
apoštol Pavol nám o jeho láske k nám svedčí: „Keď on vlastného Syna neušetril, ale
vydal ho za nás všetkých, akože by nám
s ním nedaroval všetko!?“ (Rim 8,32). Ale
musíme si priznať, že my sami nevieme ani
poďakovať tak, ako by malo stvorenie ďakovať svojmu Stvoriteľovi a Darcovi všet-
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
kého. Preto i túto úlohu berie na seba za
nás sám Boží Syn pri každej svätej Božej
službe, keď sprítomňuje svoju obetu na Kalvárii na našom oltári.
Ale Pán Boh je nanajvýš svätý a nič ho
tak neuráža ako hriech, najmä ťažký.
Ťažký hriech je v Božích očiach to najväčšie zlo, ktoré on musí vo svojej spravodlivosti potrestať. Stačil jeden ťažký
hriech anjelov a veľké množstvo ich bolo
zhodených z neba do večného pekla,
z ktorého už nikdy nebudú vyslobodení.
Jeden ťažký hriech našich prarodičov
Evy a Adama a raj sa neodvolateľne zmenil na slzavé údolie, a to nielen pre nich,
ale aj pre celé ľudské pokolenie. A koľko
tých ťažkých hriechov bolo v našom živote
a Boh nás vo svojej spravodlivosti nezatratil, ale vo svojej nekonečnej láske k nám,
nám núka odpustenie! Ale my, ktorí sme
vedeli hrešiť, teraz nevieme ani dostatočne
oľutovať svoje hriechy, ani ich úprimne
oplakávať z lásky k Pánu Bohu a ani
trestu sa za ne nebojíme. A toto všetko za
nás robí sám Boží Syn pri každej svätej Božej službe, keď obetuje svojmu Otcovi svoje domučené telo a svoju preliatu krv za
nás, za naše hriechy.
My tiež potrebujeme mnohé prirodzené milosti pre svoje telo a nadprirodzené milosti pre svoju dušu. A nemusíme sa báť, veď Pán Boh má vždy viac, ako
rozdal. Ba on viac si praje nám dary dávať, ako my si prajeme ich dostať. No Pán
Boh nám ich dá len vtedy, keď o ne prosíme. Lenže my nevieme ani správne
prosiť. Raz našej prosbe chýba viera, inokedy dôvera alebo vytrvalosť, alebo zbožnosť. Avšak pri každej svätej Božej služ-
be sa medzi nás a Pána Boha stavia sám
Boží Syn a prosí svojho nebeského Oca za
nás. A isto už nikto nemôže dokonalejšie
prosiť ako on. Preto svätý Alfonz mohol
povedať: „Čo si nevyprosíš pri svätej Božej službe, inokedy to len ťažko dostaneš.“
Preto sme veľmi ťažko okradli svojho blížneho, ak našou vinou vynechal svätú
Božiu službu.
Predstavme si obraz: Matka učí svoje
malé dieťa modliť sa. Jeho nemotorné rúčky berie do svojich rúk a potom sa s ním
modlí. Nie samo dieťa sa modlí, ale sa
s ním modlí jeho matka. Ona za neho hovorí, za neho myslí i prosí. To je iba slabý obraz toho, čo sa s nami robí pri každej svätej Božej službe. Pri nej berie Pán
Ježiš naše ruky do svojich rúk, nie do materinských, ale do Božích rúk a modlí sa
spolu s nami. A tak to už nie je modlitba
nás hriešnikov, ale modlitba samého Božieho Syna. A nebeský Otec nám nemôže odmietnuť to, čo pre nás prosí jeho milovaný Syn, ktorý nás tak miloval, že za nás
obetoval svoj život. A Pán Ježiš nás uisťuje,
že nebeský Otec nám dá všetko, o čo ho
budeme prosiť jeho menom. Aj svätá Terezka často túto pravdu pripomínala
Pánu Bohu, keď hovorievala: „Pane, tvoja Terezka bez Ježiša je nič, ale tvoja Terezka s Ježišom je všetko.“
Áno, svätá Božia služba, je pre nás prameň, z ktorého vyvierajú všetky milosti
potrebné pre náš život i pre dosiahnutie
našej večnej spásy. Na svete nie je nič väčšieho a dôležitejšieho, ako je svätá Božia
služba. Ona je obetou Nového zákona, ale
i hostinou. Už starozákonné obety sa
spájali s hostinou. A pri tejto novozákonnej
december 2012
27
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
obetnej hostine nám núka obetovaný
Boží Baránok svoje telo ako pokrm a svoju krv ako nápoj. To vyplýva i z jeho slov,
ktorými ustanovil Najsvätejšiu Eucharistiu a ktoré sa opakujú pri každej svätej Božej službe, a to pri premenení:
„Vezmite a jedzte, toto je moje telo, ktoré sa za vás láme na odpustenie hriechov.“
A ďalej: „Pite z nej všetci, toto je moja krv
novej zmluvy, ktorá sa vylieva za vás i za
mnohých na odpustenie hriechov.“ On nehovorí, niektorí vezmite a jedzte a niektorí pite z nej. Ale všetkých prítomných vyzýva, aby vzali a jedli a všetci, aby pili.
A takto chápala aj prvotná Cirkev, keď
všetci prítomní pristupovali k svätému prijímaniu. Ale keď slabla viera a hasla láska, veriaci sa začali vyhýbať svätému
prijímaniu. Druhý vatikánsky koncil túto
skutočnosť zdôraznil a žiada, aby sme sa
vrátili k praxi prvotnej Cirkvi. Teda aby
všetci prítomní pristupovali k svätému prijímaniu, samozrejme, s očisteným a pripraveným srdcom. Ale ešte vždy sa nájdu
ľudia, ktorí význam Kristových slov nechápu alebo nechcú pochopiť. Vyhovárajú sa ako tí v evanjeliovom podobenstve.
Pán, ktorý pripravil hostinu a pozval
hostí, je sám Pán Boh. Tí, čo ňou opovrhli, urobili to na vlastnú škodu. Je potrebné si uvedomiť, že k plnosti svätej Božej
služby patrí aj sväté prijímanie. To je hostina, ktorú Pán pre nás pripravil a pozýva nás na ňu. Sväté prijímanie je úzko späté s novozákonnou obetou a len tak si môžeme privlastniť všetky plody tejto obety, ak sa zúčastníme aj na obetnej hostine, teda ak pristúpime aj k svätému prijímaniu.
28
Misionár
Ak nám niečo chýba, ak si na niečo sťažujeme, to len preto, že nevieme dobre využiť svoju prítomnosť na svätej Božej
službe alebo sa jej vyhýbame. Až veľmi nápadne bolo vidieť Božie požehnanie na práci istého roľníka. Jeho polia najlepšie rodili a mal najkrajší dobytok v celej dedine. Jeho deti boli slušné a zbožné. Štyria
synovia sa stali kňazmi. Jeho rodina bola
šťastná, vládol v nej pokoj, láska a porozumenie. Lekára nepoznali. Prečo? Jeho zásadou bolo, že každý deň niekto z jeho rodiny musí byť prítomný na svätej Božej
službe, aby priniesol Božie požehnanie do
ich domu, do ich rodiny. A tak nebolo dňa,
aby niekto z jeho rodiny nebol prítomný
na svätej Božej službe. Keď nemohli viacerí alebo všetci, aspoň jeden sa musel na
nej zúčastniť. V tom bolo tajomstvo Božieho požehnania pre jeho rodinu.
Ten, kto pochopí hodnotu svätej Božej služby, ide na ňu nielen v nedeľu
a v zasvätený sviatok, ale snaží sa, aby podľa možností bol na nej prítomný aj vo
všedné dni. Len v tej dedine je Božie požehnanie, v ktorej ani v týždni nie je Boží
chrám prázdny počas svätej Božej služby.
Božia Matka a naša Matka, ktorá si tak
blízko stála pri kríži, na ktorom tvoj Syn
priniesol obetu krvavým spôsobom, ktorú teraz sprítomňuje na našich oltároch
nekrvavým spôsobom pri každej svätej
Božej službe, vypros nám milosť, aby
sme čo najlepšie pochopili veľkosť a hodnotu svätej Božej služby a vedeli z nej čerpať milosti pre seba i pre svojich drahých
a blížnych.
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
16. december
NEDEĽA SVÄTÝCH PRAOTCOV
O sviatosti zmierenia
(Lk 14,16 – 24)
Spisovateľ Lüttvitz napísal legendu,
v ktorej sa zmieňuje o bohatom kráľovi,
ktorý nedokáže byť šťastný. Ani veľké
a bohaté hostiny, ani prepychové zábavy
nevedeli mu priniesť trochu šťastia. Radil
sa, čo by mal urobiť, aby bol šťastným človekom. Ktosi mu poradil, aby si obliekol
košeľu šťastného človeka. Hneď poslal svojich služobníkov, aby išli hľadať šťastného človeka a keď ho nájdu, nech mu prinesú jeho košeľu. Jeho sluhovia chodili po
všetkých zámkoch, po bohatých zemepánoch a šľachticoch, ale šťastného človeka
nenašli. Rozhodli sa, že pôjdu hľadať do
hôr. Len naraz počuli, ako niekto spieva.
Zdalo sa im, že ten spev vychádza priam
zo srdca. Keď prišli bližšie, videli chudobného pastiera, ktorý pásol ovce a spieval si. Spýtali sa ho, prečo si spieva. Odpovedal im: „Prečo by som si nemal spievať, veď som šťastným človekom.” „Ty si
skutočne šťastný?”„Isteže som šťastný, nič
mi nechýba.” „Daj nám teda svoju košeľu!” „Ja vám mám dať košeľu? Akú, veď
žiadnu nemám?!”
Je to iba legenda, ktorou nám chce spisovateľ povedať jednu veľkú pravdu: Ani
najväčšie bohatstvo nemôže človeka urobiť šťastným, ale ani najväčšia chudoba nemôže človeka okradnúť o šťastie. Veď
šťastie nespočíva ani v bohatstve, ani
v zábavách, ale v duši človeka, v dobrom
a spokojnom svedomí. Pretože dnes mnohí ľudia opovrhli Pánom Bohom a jeho
prikázaniami, v ich srdciach začal vysýchať prameň pravého šťastia. Takže ani pri
všetkom prebytku, prepychu a komforte
nevedia byť šťastní. Ale Pán Boh nezabudol
ani na dnešného človeka. Všetkým sa nám
ponúka slovami Písma: „Ja karhám a trescem tých, ktorých milujem. Buď teda
horlivý a rob pokánie. Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas
a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem
s ním večerať a on so mnou” (Zj 3,19 – 20).
Teda Pán Boh má záujem o nás, o naše
šťastie, teraz záleží už iba na nás, či jeho
ponuku prijmeme.
Ako prijať tú Božiu ponuku? Tak ako
ju prijali naši dávni predkovia, keď im ju
priniesli apoštoli Slovanov sv. Cyril a Metod, Museli najprv spáliť to, čo dovtedy milovali, a prijať to, čím dovtedy pohŕdali.
Tak sa to robieva. Svätý Remidius je
apoštolom Frankov. On pokrstil aj franského kráľa Chlodviga. Ten bol pohan, preto ho musel najprv pripraviť na krst a až
potom ho mohol pokrstiť. Keď sa priblížil deň svätého krstu, priviedli kráľa
k ohňu. Na jednu stranu položili všetkých
jeho pohanských bôžikov a na druhú
stranu položili kríž. Potom ho biskup
vyzýval: „Teraz spáľ všetko, čo si doteraz
miloval!”. Chlodvik zobral všetky svoje
modly a pohádzal ich na oheň, aby zhoreli. Biskup pokračoval: „Teraz si zober
toto, čím si doteraz pohŕdal!” Kráľ zobral
kríž, pobozkal ho, položil si ho na hruď a až
potom nasledoval krst.
december 2012
29
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
My sme už pokrstení, ale musíme si
priznať, že každý z nás má nejakých svojich bôžikov – modly, ktorým dáva prednosť pred Pánom Bohom. Týmito našimi
bôžikmi sú naše hriechy. Tie treba spáliť,
ak nám záleží na skutočnom a opravdivom
šťastí. Pán Ježiš sa postaral o oheň, na ktorom zhoria naše hriechy, a tým ohňom je
sviatosť zmierenia – spoveď. Tu sa zmierujeme s Pánom Bohom, s Cirkvou a s našimi blížnymi.
O sviatosti zmierenia kadečo počujete. Niektorí majú z nej aj strach. Vždy si
nájdu nejakú výhovorku a potom roky
a roky sa spovedi vyhýbajú. Ale teraz si
uvedomme, že sviatosť zmierenie je prvým
a najdôležitejším plodom Ježišovej smrti
na kríži. Ona je tým najväčším darom jeho
smrti a vzkriesenia. Ba ona je najväčším
zázrakom Božieho milosrdenstva voči
nám hriešnym. Aby nás Pán Boh nemusel súdiť, dáva nám všetkým možnosť, aby
sme sa sami súdili. A nekladie nám ani nijaké tvrdé podmienky. Iba znenávidenie
hriechov, ich vyznanie v spovednici,
úprimné oľutovanie s predsavzatím, že sa
polepšíme. Potom nám kňaz Božím menom udelí odpustenie našich hriechov.
Svätý Ján Zlatoústy o akte, ktorý nám udelí kňaz pri sviatosti zmierenia, sa vyjadruje:
„Kňazi sú bytosti pozemské, pripútané
k zemi, a predsa dostali moc, akú Boh nedal ani anjelom, ani archanjelom. Žiadnemu z nich nepovedal Pán Ježiš: „Prijmite
Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané” (Jn 20,22 – 23). Na
inom mieste ten istý svätec hovorí: „Nebeský Otec odovzdal všetok súd Synovi a ja
30
Misionár
s úžasom vidím, ako Syn predáva všetko
svoje právo svojim kňazom.” Teda sviatosť
zmierenia bola ustanovená iba pre naše
dobro, preto je nezmyslom sa jej vyhýbať.
Ale to ešte nestačí samotná skutočnosť,
že ja pristúpim k sviatosti zmierenia.
Moja sviatosť zmierenia, ktorú si vykonám,
môže byť dobrá alebo zlá. Ona bola ustanovená, aby nám pomáhala na ceste
k večnému šťastiu, ale môže nás priviesť
aj k večnému nešťastiu, a to vtedy, ak ju
vykonávame nedbanlivo, nezodpovedne. Svätá Terézia Veľká hovorí: „V pekle
sú nielen tí, čo sa nespovedali, ale aj tí, čo
sa spovedali, ale zle sa spovedali.”
Čo robiť, aby naše sviatosti zmierenia
boli vždy dobré? Pre vykonanie sviatosti zmierenia sa musíme rozhodnúť sami.
Nie je správne, ak nás niekto k tomu núti.
Sami si musíme priznať, že sme svojimi
hriechmi urazili Pána Boha, a teraz nás to
mrzí, preto sa s ním ideme zmieriť. Pán
Boh nám ide v ústrety a prvý nám podáva ruku na zmierenie. My ju musíme prijať, kým je vystretá, aby raz pre „naše potom“ nebolo už neskoro.
Ďalej, keď pristupujeme k sviatosti zmierenia, musíme vedieť, čím sme Pána Boha
urazili. Preto sa zamyslíme nad svojím životom a pýtame sa sami seba, aké hriechy
sme od minulej sviatosti zmierenia spáchali.
Pri ťažkých hriechoch treba nutne povedať
aj počet a okolnosti, ktoré by menili kvalitu alebo kvantitu hriechu. Treba zdôrazniť,
že nestačí sa pred sviatosťou zmierenia iba
pomodliť, nutne sa treba zamyslieť nad
hriechmi, čomu hovoríme spytovanie svedomia. Spytovanie svedomia robíme doma
a nie je hanbou hriechy si napísať.
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
Ak máme hriechy napísané alebo ich
už máme aspoň v pamäti, úprimne ich oľutujeme. Ľútosť nie sú slová ani modlitba,
ale bolesť srdca, že sme svojimi hriechmi
urazili dobrého Pána Boha, že sme svojimi hriechmi nečistoty Pána Ježiša bičovali
alebo svojou pýchou ho tŕním korunovali. A preto ho prosíme o odpustenie a tiež
o to, aby nám pomohol chrániť sa hriechov
a blízkej príležitosti k ťažkým hriechom.
Až teraz môžeme ísť do chrámu a pristúpiť k sviatosti zmierenia. Kľakneme si,
pozdravíme a povieme, kedy sme sa
poslednýkrát spovedali. Povieme, či naša
posledná spoveď bola dobrá, či sme niečo nezabudli alebo nezatajili. Nutne treba povedať aj to, či nemáme hnevníka. Až
potom začneme vyznávať svoje hriechy. Pri
vyznávaní hriechov dávame pozor na
dve zásady. Prvou je, že do spovednice ideme sami – nikoho tam nespomíname, na
nikoho sa nevyhovárame, vyznávame iba
svoje hriechy, a nie hriechy iného. Druhou
zásadou je, že nikdy nespomíname to dobré, ktoré sme urobili, lebo to by sme sa
chválili. Pri spovedi máme vyznávať iba
svojej hriechy. Spoveď je iba žalovanie na
seba, preto žalujeme na seba iba to, čo sme
zle urobili, a nikdy nie to, čo sme dobre robili. Keď už sme povedali všetky hriechy,
povieme, že na viac hriechov si nepamätáme. Potom nám kňaz dá poučenie,
ktoré pokorne počúvame, povie nám, čo
máme urobiť ako zadosťučinenie alebo čo
sa máme pomodliť. A znovu nás výzve, aby
sme ľutovali. Teraz sa sústredíme, aby naša
ľútosť bola dobrá, a kňaz nám dá rozhrešenie. Keď nás žehná i my sa prežehnáme.
Pozdravíme a odídeme.
Po dobrej spovedi sa cítime šťastní, lebo
sme v situácii márnotratného syna, ktorého veľká bieda donútila vrátiť sa k otcovi. Šiel s veľkým strachom, čo mu povie
otec – veď tak hrdinsky odchádzal a tak
biedne sa vracia. Ale keď ho otec zbadal,
utekal mu v ústrety, vyobjímal ho, vybozkával, zabudol na všetko, čím ho syn
urazil. Otec sa tešil, že sa mu syn vrátil,
a syn sa tešil, že ho otec s toľkou láskou
prijal. A tým synom sme my, ktorí sme sa
vyspovedali, a Otcom je Pán Boh, ktorý nás
prijíma a teší sa, že sme znova pri ňom.
Len nikdy neodkladajme sviatosť
zmierenia! Nech nám k tomu poslúži aj
nasledujúca skutočnosť. Istý človek nehovoril, že sa nevyspovedá, ale vždy sviatosť zmierenia odkladal s tým, že teraz ešte
nie, ale raz sa vyspovedá. Žiaľ, stala sa nepredvídaná nehoda a s ňou veľmi vážne
zranenie. A tak tesne pred smrťou si zomierajúci povzdychol: „Keď som mohol,
nechcel som. Teraz by som chcel, ale už nemám príležitosť. Beda mi, všetko je stratené!” Áno, to nie sú stratené milióny, ale
večné šťastie. Kiežby nikto z nás si nemusel
raz takto povzdychnúť! Preto sa častejšie
zmierme s Pánom Bohom a určite vtedy,
keď sa neubránime nejakému ťažkému
hriechu. Využívajme každú príležitosť
k zmiereniu s Pánom Bohom! A takú príležitosť máme aj teraz pred Vianocami,
preto ju využime.
december 2012
31
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
23. december
NEDEĽA SVÄTÝCH OTCOV
Časté prijímanie je nutnou požiadavkou nášho kresťanského správania sa
Keď sme pozorne sledovali náuku
Kristovho evanjelia, museli sme zbadať, že
náš vzťah k Pánu Ježišovi, naša príslušnosť
k nemu nie je niečo sladučké, ale, naopak,
je to tvrdá realita, sú to vážne požiadavky na náš správny život. Takto nás učil Pán
Ježiš a v tom pokračovali i jeho apoštoli
vo svojich listoch, z ktorých čítame pri svätých Božích službách ako prvé čítanie, zvané apoštol.
Sú to prísne požiadavky, ktoré sú platné nielen pre jednotlivých členov rodiny,
ale aj pre naše vzájomné vzťahy.
Čo sa týka rodín, kresťanské rodiny by
mali byť úplne iné, ako sú pohanské.
Základom každej kresťanskej rodiny by
mala byť opravdivá láska, ktorá pochádza
od Pána Boha, od nevyčerpateľného Prameňa lásky, a ktorá sa vracia cez našich
blížnych znova k Bohu. Veľmi sa kladie dôraz na nerozlučiteľnosť sviatostného manželstva. Ten, kto sa rozvedie s manželkou
a znova sa ožení, ale aj ten, kto si zoberie
za manželku rozvedenú, považuje sa za cudzoložníka. Od manžela sa vyžaduje láska k manželke, ale nie hocaká, ale láska
ktorá vie nasadiť aj svoj život za svoju manželku, tak ako Ježiš Kristus dal svoj život
za svoju Cirkev. Teda manželka v kresťanskom manželstve nesmie byť slúž32
Misionár
kou. A preto to nebolo vôbec kresťanské
konanie rodičov, keď nahovárali svojho
syna, aby sa oženil len preto, že nemal kto
robiť. Ich konanie sa dá vyjadriť v zmysle, aby sa im syn oženil len preto, aby mali
slúžku, ktorá bude pracovať iba za stravu.
Takíto rodičia svojmu synovi vštepovali
úplne nekresťanský vzťah k manželke, čím
ho učili, aby sa k nej správal ako pán
k slúžke. Ešte viac nekresťanský vzťah
k manželstvu sa prejavoval vtedy, keď dvaja mladí ľudia museli vstúpiť do manželstva bez vzájomnej lásky, len preto, aby sa
zväčšili polia, ktoré boli v susedstve. Tak
sa zachránili polia, ale za cenu celoživotného nešťastia dvoch ľudí.
Našťastie dnes je toto už za nami.
Ale, žiaľ, v niektorých manželstvách ešte
i dnes zotrváva to, čo je úplne nekresťanské. Manželku, ktorá je preňho najväčším Božím darom, považuje iba za svoju slúžku, ktorá s ním urobila doživotnú
zmluvu. Preto je si vedomý toho, že ona
ho nemôže opustiť, a dovoľuje si voči nej
i tie najväčšie hrubosti. To vôbec nie je
kresťanské, ba je to neľudské.
Je to veľmi vzdialené od Písma, kde čítame: „Muži, milujte manželky, ako aj
Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil očistným kúpeľom vody a slovom, aby si sám pripravil Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny ani
vrásky, ani ničoho podobného, ale aby bola
svätá a nepoškvrnená. Tak sú aj muži povinní milovať svoje manželky ako vlastné telá. Kto miluje svoju manželku, miluje
seba samého. Veď nik nikdy nemal v nenávisti svoje telo, ale živí si ho a opatruje, ako aj Kristus Cirkev, lebo sme údmi
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
jeho tela. Preto muž zanechá otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú
dvaja v jednom tele. Toto tajomstvo je veľké; ja hovorím o Kristovi a Cirkvi. Ale aj
vy, každý jeden nech miluje svoju manželku ako seba samého. A manželka nech
si ctí muža” (Ef 5,25 – 33).Takýto má byť
vzájomný vzťah kresťanských manželov,
ktorý je založený na vzájomnej láske.
Len vzájomná láska zaručuje trvalé manželské a rodinné šťastie.
Od detí v kresťanskej rodine sa žiada,
aby si svojich rodičov ctili, milovali,
poslúchali, modlili sa za nich a v ich
potrebách im pomáhali.
Čo sa týka našich vzájomných vzťahov,
žiada sa od nás, aby sme milovali nielen
svojich priateľov, ale aj nepriateľov. Aby
sme robili dobre i tým, ktorí nás nenávidia, ohovárajú, prenasledujú. Aby sme
vedeli odpustiť tým, ktorí nám ublížili.
Tieto požiadavky veru nie sú ľahké. Ale ak
Pán Ježiš od nás niečo žiada, aby sme urobili, tak nám dáva na to aj potrebné milosti. Je však samozrejmé, že ak niekto ponúkané milosti neprijíma, ba nimi opovrhuje, musí nutne počítať s tým, že tie
kresťanské požiadavky nebude môcť
splniť a nedosiahne ani cieľ, pre ktorý Ježiš Kristus prišiel na tento svet, trpel
a zomrel.
Je isté, že najviac milostí pre plnenie
svojich povinností dostávame od Ježiša
Krista vo sviatostiach. Na prvom mieste
zo všetkých sviatostí je sväté prijímanie.
V tejto sviatosti nám Pán Ježiš dáva za pokrm svoje telo a za nápoj svoju krv – pokrm a nápoj nie pre naše telá, ale pre naše
duše. Ježiš nám nehovorí, ak chcete, tak
jedzte a pite, ale dáva nám priamo príkaz:
„Vezmite a jedzte, pite z nej všetci.“ Ba
nám povie: „Veru, veru, hovorím vám: Ak
nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho
krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje
telo a pije moju krv, má večný život a ja
ho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje
telo je pravý pokrm a moja krv je pravý
nápoj. Kto je moje telo a pije moju krv,
ostáva vo mne a ja v ňom. Ako mňa
poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten,
čo mňa je, bude žiť zo mňa. Toto je ten
chlieb, ktorý zostúpil z neba, a nie aký jedli otcovia a pomreli. Kto je tento chlieb,
bude žiť naveky” (Jn 6,53 – 58).
Z toho nám plynie, že ten, kto nebude pristupovať k svätému prijímaniu, nebude mať silu žiť tak, aby dosiahol večný
život, ktorý nám Pán Ježiš získal svojím
umučením, svojou smrťou na kríži. Toto
nám hovorí Pán Ježiš. Avšak mnohí z nás
často počúvajú ľudí, ktorí hovoria pravý
opak, ba niektorí až bojujú proti svätému
prijímaniu. Myslím, že nám netreba dokazovať, kto má pravdu – či Ježiš, alebo ľudia, ktorí sú proti svätému prijímaniu.
Svätá Gertrúda mala časté zjavenia
Pána Ježiša. Raz sa jej sťažoval na tých, ktorí iných odhovárajú od svätého prijímania, a povedal: „Mňa teší, keď som s ľuďmi, a preto som ustanovil sviatosť Najsvätejšej Eucharistie. Tí, čo ľudí odhovárajú od svätého prijímania, sú nepriateľmi môjho potešenia."
Stalo sa to 20. januára 1905 v mestečku Manzeneda v Španielsku. Práve tam
boli misie, ktoré konali redemptoristi. Otec
Mirascal otvoril bohostánok a Najsvätejšiu Eucharistiu vyložil na oltár. Potom vy-
december 2012
33
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
šiel na kazateľnicu a začal sa predmodlievať modlitby, ktorými odprosovali
Božské Srdce Spasiteľa za všetky urážky.
Takýmto spôsobom chcel prítomných
dobre pripraviť na sviatosť zmierenia.
Zrazu zbadal, že nikto za ním neopakuje predčítavané modlitby. Pozrel sa na prítomných a práve niektorí sa zdvíhali
a pozerali na oltár. Ale ešte netušil, čo to
znamená. Až nejaké dieťa hlasno povedalo:
„Dvihnite ma, aj ja chcem vidieť dieťatko!” Kňaz sa pozrel na oltár, kde namiesto
Eucharistie videl malé dieťa. Rúčky malo
vystreté tak, ako keby chcelo všetkých objať. Dieťa videli všetci prítomní a ostalo na
oltári, kým misionár neskončil modlitby.
Potom sa stratilo a bolo vidieť už iba
monštranciu a v nej Eucharistiu.
Tento zázrak spôsobil veľký rozruch.
Všetci sa snažili čo najlepšie vyspovedať.
V posledný deň misií sa rozdávalo sväté
prijímanie od šiestej do deviatej hodiny
a mnoho ľudí k nemu pristúpilo. Na pamiatku tejto udalosti na misijnom kríži je
zobrazené dieťa tak, ako ho videli.
Viac verme Ježišovým slovám ako
svojim očiam a nepotrebujeme zázrak. Eucharistický Ježiš vystiera svoje ruky
i k nám všetkým a každé naše dobré sväté prijímanie je preňho potešením. Každé dobré prijímanie je tiež aj požehnaním,
a to nielen pre nás, ale aj pre naše rodiny,
lebo eucharistického Krista si prinášame
do rodiny s jeho láskou, požehnaním, pokojom a šťastím.
34
Misionár
25. december
NARODENIE PODĽA TELA NÁŠHO
PÁNA , BOHA A SPASITEĽA
JEŽIŠA KRISTA
Vianoce sú posolstvom lásky
(Lk 2,6 – 14)
Vianoce sú najradostnejšie sviatky
v celom cirkevnom roku. Tá radosť, ktorú anjel zvestoval pastierom, skutočne patrí všetkým ľuďom. Teda patrí aj nám
všetkým, ktorí si spomíname na tú najväčšiu udalosť v histórii ľudstva – na narodenie Ježiša Krista, v ktorom Boh prišiel na našu zem, teda prišiel medzi nás.
Prečo sa máme všetci tešiť? Lebo Pán
Boh sa nad nami zmiloval a poslal nám
svojho jednorodeného Syna, ktorý sa stal
ľudským dieťaťom, aby sa ľudia mohli stať
Božími deťmi. A v Ježišovi sme sa stali skutočne Božími deťmi, a to až tak, že nás Boh
nazýva svojimi synmi a dcérami a my sme
dostali právo Pána Boha nazývať naším
nebeským Otcom. Teda pravý dôvod vianočnej radosti spočíva v tom, že sa nám
narodil ten, ktorý nás prišiel znovu zjednotiť so svojím nebeským Otcom.
Istý časopis poskytol takýto obrázok:
Malý Ježiš stojí pri vianočnom stromčeku, ktorý je ovešaný kadečím, a pozerá
naň. Pod stromčekom je hromada balíkov.
Pri stromčeku je stôl, ktorý sa prehýna pod
ťarchou jedál a fliaš, a pod obrázkom je napísané: „Čie narodeniny oslavujete?“
Možnože Ježiš by mohol položiť túto
otázku aj niektorým nám. Veď sú aj takí
rodičia, ktorí sa až veľmi starajú o to, aby
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
na štedrovečernom stole a pod stromčekom nič nechýbalo, aby tam bolo všetkého
nadostač. A predsa v mnohých našich rodinách niečo chýba, a to práve to, čo je na
Vianoce najpodstatnejšie. Chýba tam ten,
ktorého narodeniny oslavujeme. Chýba
tam Ježiš a jeho meno sa tam už ani len
nespomenie.
V Nemecku za vlády nacistov vydali
spevník s vianočnými piesňami. Obsahoval ich veľmi veľa. V každej piesní sa
ospevovalo niečo z Vianoc, ale ani v jednej sa nespomenulo narodenie Ježiša.
V celom spevníku by ste nenašli meno Ježiš. Nacisti Vianoce nezrušili ani sa o to nepokúšali, lebo vedeli, že sa im to nepodarí. Ale snažili sa zVianoc urobiť iba tradíciu.
Robili všetko, aby sa pomaly zabúdalo na
toho, bez ktorého Vianoce už nie sú Vianocami – aby sa zabudlo na Pána Ježiša.
Nebolo to iba vtedy v Nemecku. Nepriatelia Pána Boha, neverci a ich spojenci
vždy vyvíjali snahy a ich ešte aj budú vyvíjať a kadečo budú vymýšľať, aby zničili náboženský význam Vianoc, najkrajších
sviatkov v celom cirkevnom roku.
V boji zničiť kresťanské Vianoce, si musíme živo uvedomovať, že pravá vianočná radosť plynie z pravdy: „Veď Boh tak
miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho
verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale
aby sa skrze neho svet spasil. Kto v neho
verí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna“ (Jn 3,16 – 18).
A v tom je dôvod všetkej našej radosti. Lebo Pán Boh nám už nič väčšieho ne-
vedel dať, i keď je vševediaci, a nemohol
pre nás nič dôležitejšieho urobiť, i keď je
všemohúci. V Ježišovi nám dal ten najväčší
Dar, aký nám len on mohol dať. Vo svojom Synovi Ježišovi nám dal seba samého a to urobil len preto, že nás miluje svojou nekonečnou láskou. Preto sú Vianoce posolstvom lásky Boha k nám, ale zároveň aj výzvou, aby sme sa my milovali
navzájom. Veď on nám to neskoršie aj pripomenie: „Nové prikázanie vám dávam,
aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa
aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás. Podľa toho spoznajú všetci, že ste
moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ (Jn 13,34 – 35). Iba ak túto Ježišovu požiadavku vzájomnej lásky splníme, budeme mať aj osobnú účasť na vianočnom posolstve lásky. Iba vtedy môžeme prežiť pravé kresťanské Vianoce.
Jeden dolár a 87 centov, to bol celý jej
majetok a bol Štedrý deň. Ako za to mala
kúpiť dar pre svojho manžela? Sadla si na
pohovku a rozplakala sa. Potom vstala,
pred zrkadlom si poutierala slzy a začala pudrovať svoju uplakanú tvár. Vtom
dostala nápad. V ich rodine mali dve veci,
na ktoré bola hrdá: manželove zlaté hodinky a jej krásne dlhé zvlnené vlasy.
Pomyslela si: „Predám svoje vlasy a tak
budem môcť manželovi kúpiť vianočný
dar.“ Čo si predsavzala, aj urobila. Našla obchod, v ktorom vykupovali vlasy, predala
ich a dostala za ne dvadsať dolárov. Zvyšok vlasov si potom doma upravila. Za
získané peniaze kúpila manželovi celkom hodnotnú retiazku na jeho zlaté
vreckové hodinky. Nech ich konečne môže
ukázať aj na verejnosti! Dosiaľ ich vždy za-
december 2012
35
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
hanbený skrýval pre chatrnú šnúrku.
Manžel sa vrátil domov neskoro popoludní. Keď zbadal manželku s krátkymi vlasmi, zbledol. Hodila sa mu okolo
krku a povedala: „Veď mi čoskoro narastú. Aj také krátke sú predsa pekné!“ Zle
si však vysvetľovala jeho zblednutie. On
nezbledol preto, že by sa mu takto nepáčila, ale pre vianočný dar, ktorý jej kúpil.
Manžel jej kúpil niekoľko hrebeňov a sponiek, o ktorých tak často snívala, keď ešte
ležali vo výklade kaderníctva. Tie sponky sa veľmi hodili k jej pekným dlhým vlasom. A teraz sú z nich krátke.
Opakovane utešovala svojho manžela, že celkom iste jej rýchlo narastú. Až neskôr mu vysvetlila, prečo jej vlasy sú teraz krátke, že ich predala, aby mu mohla kúpiť vianočný dar. A vzápätí mu podala balíček. Keď ho otvoril, zbadal cennú retiazku na svoje zlaté hodinky. Najprv sa usmial a potom povedal: „Mali by
sme svoje vianočné dary na nejaký čas odložiť. Sú až príliš krásne na to, aby sme ich
mohli hneď používať.“ Nato sa jej priznal,
že jeho zlaté hodinky sú v záložni, v ktorej ich nechal, aby jej mohol kúpiť vysnívaný darček.
A tak manžel nemal momentálne zlaté hodiny a manželka nemala svoje krásne dlhé vlasy. Ale čo je najpodstatnejšie,
mali vzájomnú lásku, ktorá ich priblížila
k Ježišovi, ktorý nemal ani izbu, ani perinku, ale mal takú veľkú lásku, že sa zriekol všetkého bohatstva a vyvolil si tú najväčšiu chudobu. A každý vianočný darček
má nám pripomínať tú veľkú Božiu lásku k nám, ktorá nám darovala najväčší
Dar, teda Ježiša. V Ježišovi prišla na náš
36
Misionár
svet Božia láska, preto sú Vianoce posolstvom lásky a len vtedy môžeme mať
z nich pravú radosť, ak ich prežívame vo
vzájomnej láske.
Nech nám Panna Mária, ktorá nám Ježiša priviedla na tento svet, pomôže i tieto Vianoce prežívať vo vzájomnej láske.
Len láska dáva pravú hodnotu vianočným
darčekom a len láska prináša pravú vianočnú radosť. Veď každé Vianoce nám pripomínajú, že v tom malom dieťati, narodenom v jaskyni, zavinutom do plienok
a uloženom v jasliach prišla medzi nás Božia láska.
26. december
ZHROMAŽDENIE
K PRESVÄTEJ BOHORODIČKE
Pohľad viery – záchrana rodiny
(Mt 2,13 – 23)
Vo vlaku sa žalovala matka: „Pozrite,
aká som zničená. A keby ste videli, aká je
zúbožená moja dcéra. Má štyri deti
a manžel ju opustil. Privábila ho jedna maloletá študentka.”
Ale spolucestujúci, čo sedeli bližšie
k nej, vedeli jej iba toľko poradiť: „Pani, dnešný svet je už taký. Rodina ide dolu vodou.”
A muž, čo sedel oproti, sa opýtal: „Ste
toho názoru, že by sa v dnešnom svete
mala rodina už úplne zrušiť?” Odpovedali:
„To nie! Veď ako by sme vyzerali potom?”
A medzi vami, ktorí to čítate, našiel by
sa niekto, čo by bol za zrušenie rodiny, pretože je v rozklade?
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
Naša svätá Cirkev je presvedčená, že
netreba rodinu zrušiť, ale ju uzdraviť. Preto stavia pred tvár všetkých národov ako
spásu rodín Svätú rodinu nazaretskú.
A želá si, aby sme otvorili oči a uzreli túto
spásu ako Simeon, ktorý zvolal: „Moje oči
videli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred
tvárou všetkých národov” (Lk 2,30 – 31).
Zadívajme sa na Svätú rodinu a pozorujme vzájomné vzťahy členov Svätej rodiny.
Najprv vzťah svätého Jozefa a Panny Márie k dieťaťu Ježišovi. Chlapec Ježiš je podľa zovňajšku ako každé iné dieťa. A predsa
veria, že v ňom prebýva Božie tajomstvo. Nerozumejú všetkému, ale veria, že Boh je
v ňom, preto ho úžasne milujú. Nie pre jeho
zovňajšok, ktorý vidia ľudskými očami,
ale pre jeho vnútorné bohatstvo, ktoré
spoznávajú pohľadom viery. Z pohľadu
viery pramení ich láska k Ježišovi.
Všimnime si vzťah svätého Jozefa k Panne Márii. Podľa zovňajšku je Mária ako hociktorá krásna mladá žena. Ale svätý Jozef
hľadí na Máriu pohľadom viery. Verí, že je
v nej Božie tajomstvo. Musí to byť úžasná viera, keď verí, že Mária je nepoškvrnenou Pannou, hoci na jej tele vidí znaky požehnaného stavu. Svätý Jozef sa nedá zmiasť pohľadom telesných očí. Z hlbokého pohľadu viery pramení jeho veľká láska k Panne Márii.
Napokon sa pozrime na vzťah Panny
Márie k svätému Jozefovi. Navonok je svätý Jozef ako každý iný muž. Ale v jeho
vnútri vidí Mária očami viery toľkú Božiu milosť, spravodlivosť a svätosť, že
svoj mladý život a svoje tajomstvo vkladá bezpečne do jeho náručia a úplne sa naňho spolieha. Z tohto pohľadu viery pochádza jej vrúcna láska k nemu.
Čo sme zistili vo Svätej rodine? Že členovia Svätej rodiny sa neuspokojujú
pohľadom telesných očí, ale hľadia jeden
na druhého pohľadom viery, a tak vidia
jeden v druhom vnútorné nadprirodzené bohatstvo Božej milosti, pre ktoré si jeden druhého uctia a milujú. Hľa, tu je pôvod a dôvod ich rodinného šťastia.
A tu je aj neomylný recept šťastia pre
naše rodiny. Aj členovia našich rodín
majú na seba hľadieť pohľadom viery
a majú v sebe vidieť vnútorné nadprirodzené bohatstvo, ktoré sa nedá telesnými
očami zachytiť a ktoré tam predsa v skutočnosti je.
Napríklad manželka má milovať svojho muža nie iba preto, že je „najrozumnejší”, „najsilnejší”a „najnežnejší” na svete, lebo toto všetko sa chytro pominie alebo ešte chytrejšie zovšednie, ale nech sa
ho pokúsi milovať pre jeho vnútorné
nadprirodzené bohatstvo. Jej manžel vo
sviatosti krstu a vo sviatosti birmovania
dostal do duše nezmazateľný znak pričlenenia sa k Božiemu ľudu, ktorý má žiť večne nebeský život v Bohu, a sviatosťou manželstva sa stal tak silno jej manželom, že
so žiadnym iným mužom na svete nemôže
byť bližšie k Pánu Ježišovi. V srdci jej manžela je základ pokoja jeho manželky, pretože v jeho srdci čaká na manželkine služby sám Ježiš. A z takéhoto pohľadu viery
láska manželky k manželovi nadobudne
silu i veľkosť a vytrvalosť nadprirodzenej
lásky.
Alebo manžel má milovať svoju manželku nie iba preto, že je „najkrajšia,”
„najpôvabnejšia,” „najmilšia”..., ale preto,
že má v sebe sviatosť krstu, sviatosť bir-
december 2012
37
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
movania a sviatosť manželstva, ktorou sa
stala tak úžasne manželovou, že v jej
srdci manžel môže najintenzívnejšie slúžiť Bohu a len s ňou, nie s inou, manžel
môže dosiahnuť večný nebeský život.
Toto duchovné bohatstvo vo svojej manželke telesnými očami manžel nevidí. To
sa dá vidieť iba očami viery. Z tohto
pohľadu viery bude prameniť manželova
silná, veľká a vytrvalá láska k manželke.
Teda základom rodinného šťastia je
hľadieť jeden na druhého očami viery. A že
je to naozaj pravda, to dokazuje všeobecná
skúsenosť, že najistejší prostriedok, ako
rozvrátiť rodinu, je prestať jeden druhému v manželstve veriť, začať jeden na druhom vyhľadávať rozličné chyby, nedostatky, slabosti, posudzovať a odsudzovať ich. V tej chvíli určite vstúpi do
manželstva pleseň, ktorá bude rodinu
nahlodávať, až kým ju nezničí.
Lenže treba dôrazne pripomenúť, že
pohľad viery na iného člena rodiny, to je
Boží dar, za ktorý treba Boha prosiť a pre
ktorý sa treba Bohu otvoriť. Len tí manželia,
ktorí prijmú od Boha tento dar, sa navzájom chránia pred vnútornými pádmi.
Známy katolícky spisovateľ Louis Evely hovorí, že ani ten najnehodnejší manžel alebo najnehodnejší otec nemusí byť stratený, kým v srdci jeho manželky je viera, že
vo svojom manželovi môže poslúžiť Pánu
Ježišovi. Ale najhlavnejšie je, že pri pohľade viery sa úplne strácajú zo zreteľa všetky vonkajšie chyby, nedostatky, nedokonalosti a slabosti manžela alebo manželky, otca alebo matky, syna alebo dcéry.
Naši predkovia asi nepoznali túto teológiu Svätej rodiny, ale zaiste na základe
38
Misionár
dlhoročných skúsenosti si vyšívali na
ozdobné závesy takéto heslá: Kde je viera, tam je Boh. Kde je Boh, tam je láska.
Kde je láska, tam je šťastie. A to je to isté,
o čom sme spolu uvažovali. Teda z pohľadu
viery môže prameniť naozaj záchrana
a obroda rodiny v dnešnej dobe.
A tak prosme dnes Svätú rodinu o taký
pohľad viery, sakým sa pozerali jeden na druhého členovia Svätej rodiny. Pohľad viery prinesie našim rodinám opravdivé šťastie, ktoré vám do nového roku zo srdca želám.
27. december
SVÄTÝ APOŠTOL, PRVOMUČENÍK
A ARCHIDIAKON ŠTEFAN
Svedčiť Kristovi celým
svojím životom
(Mt 21,33 – 42)
Pán Ježiš si vyvolil dvanástich apoštolov, o ktorých čítame v Skutkoch apoštolov: A zhromaždení sa ho pýtali: „Pane,
už v tomto čase obnovíš kráľovstvo Izraela?” On im povedal: „Vám neprislúcha
poznať časy alebo chvíle, ktoré Otec určil
svojou mocou, ale keď zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu a budete mi svedkami v Jeruzaleme i v celej Judei aj v Samárii a až po samý kraj zeme” (Sk 1,6 –
8). Apoštoli majú svedčiť o Ježišovi Kristovi, majú byť jeho svedkami. Vyberali si
pomocníkov, ktorí im mali pomáhať pri
vydávaní tohto svedectva. Jeden z týchto
pomocníkov bol aj svätý Štefan – diakon,
na ktorého si spomíname.
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
Sväté písmo o ňom svedčí: „Štefan, plný
milosti a sily, robil veľké divy a znamenia
medzi ľudom” (Sk 6,8). Najprv svedčil
Kristovi svojím životom, potom aj svojimi ústami a nakoniec aj svojou smrťou. On
sa nebál za Pána Ježiša položiť svoj mladý život. To bola jeho veľká láska ku
Kristovi, ktorá ho priviedla až k mučeníctvu, preto tak pokojne zomiera so
slovami: „Pane Ježišu, prijmi môjho ducha.” Potom si kľakol a zvolal veľkým hlasom: „Pane, nezapočítaj im tento hriech.”
A len čo to povedal, zomrel (Sk 7,59 – 60).
Pán Ježiš má svojich svedkov v každej
dobe a v každom národe. On má všade
a vždy takých, ktorí ho milujú a sú ochotní pre neho podstúpiť všetko. Aj dnes ich
má milióny. Medzi nich patríme aj my.
Veď už tým, že svoju vieru vyznávame
a snažíme sa plniť svoje kresťanské povinnosti, svedčíme o Ježišovi Kristovi.
Mnohí svedčíme o Kristovi svojím životom a slovami, ďalší o ňom svedčia svojím utrpením, ba sú aj takí, ktorí mu svedčia svojou smrťou. Spomeniem aspoň
dva prípady na potvrdenie tejto pravdy.
Tam, kde sa kresťania nemohli verejne zhromažďovať na bohoslužbách, schádzali sa v súkromných domoch, aby si svoju povinnosť voči Pánu Bohu, voči svojej
nesmrteľnej duši a voči spoločenstvu
splnili. Štátna moc ich nechcela verejne
prenasledovať, preto používala neslýchaný a nemorálny spôsob na ich prenasledovanie. Podplácala učňov a„výrastkov“
cigaretami, alkoholom a prepožičiavala im
pendreky, aby prepadali kresťanské skupiny a znemožňovali im pobožnosti. Podnecovala ich k hrubosti a zverskosti, aby
týchto veriacich znechucovali konať takéto
stretnutia. Raz títo chlapci vnikli do
domu, kde boli zhromaždení kresťania. Na
ich veľké prekvapenie neboli tam iba
staré babky, ako to predpokladali, ale
nachádzali sa tu aj mladí ľudia, ich rovesníci. Svojimi pendrekmi začali všetkých
mlátiť. Do očí im padla zvlášť Nataša, mladé, asi osemnásťročné dievča. Vrhli sa na
ňu a na jej mladom tele neostalo zdravé
miesto. Po svojom „majstrovskom“ diele
boli chlapci presvedčení, že Nataša stratí všetku chuť ešte niekedy navštíviť túto
spoločnosť. Ale aké veľké bolo ich prekvapenie, keď len o niekoľko dní neskôr
prepadli kresťanov v inom dome a Nataša bola tam! V ten deň sa jej ušlo ešte viac.
Pri treťom prepade Nataša zase nechýbala
medzi kresťanmi. Znova ju bili svojimi
pendrekmi. Vtedy ju najsurovejšie bil
Sergej. Keď si myslel, že Nataši by už mohlo stačiť, obrátil sa na jednu starú ženu a tá
si pri prvom údere povzdychla: „Pane Ježišu, daj tomuto mladému človekovi
poznať pravdu.” Keď Sergej počul tieto slová, hlavou mu preletela myšlienka: „Čo
tým ľuďom dáva silu a odvahu toto všetko znášať, ba ešte sa za nás, za svojich vrahov, aj modlia?” Sergeja to tak dojalo, že
viackrát sa takýchto prepadov nezúčastnil, ale silne o tom rozmýšľal. Tak ako kedysi utrpenie a modlitby svätého Štefana
zmenili Šavla na Pavla, tak aj utrpenie
a modlitby týchto kresťanov zmenili neveriaceho Sergeja na veriaceho človeka,
ktorý oľutoval svoje činy a napísal knihu
s názvom Odpusť Nataša!
To, že niekedy treba Kristovi svedčiť
i utrpením, nám povie i tento nasledujúci príklad. Stalo sa to v Číne roku 1969. Kresťan Pank Čenk bol uväznený len preto, že
december 2012
39
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
nechcel prezradiť mená svojich spolukresťanov. Jedného dňa si ho dal vyšetrovateľ predviesť do svojej vyšetrovne. Keď väzeň stál pred vyšetrovateľom, na chodbe už
rinčali putá. Vtom sa otvorili dvere a do
miestnosti vstúpila jeho vlastná matka. Bola
úplne domučená, dobitá, na jej tvári bola
ešte čerstvá krv. Vyšetrovateľ sa obrátil na
väzňa s otázkou: „Vy kresťania máte voľajakých desať prikázaní, ktoré vám dal vraj
sám Boh. Mohol by si mi ich povedať?”
Pank Čenk rozmýšľal, či ich má, alebo nemá
tomuto neznabohovi povedať. Nakoniec sa
rozhodol, že mu ich povie, nech ich aspoň
raz v živote počuje. A začal ich menovať. Keď
prišiel k štvrtému Božiemu prikázaniu –
Cti otca svojho i matku svoju, vyšetrovateľ
ho zastavil a povedal: „No vidíš, teraz máš
možnosť prakticky dokázať, že si ctíš svoju matku. Ak prezradíš mená svojich spolukresťanov, tvoja matka bude hneď prepustená na slobodu.” Zaiste sa vieme aspoň
trochu vžiť do situácie tohto väzňa, ktorý
skutočne miloval svoju matku, ktorá teraz
strašne domučená stála pred ním a on jej
mohol pomôcť, aby ju ďalej už nemučili.
A tak začal premýšľať. V jeho vnútri sa odohrával boj. A vtom sa ozvala táto hrdinská matka a povedala: „Od detstva som ťa
učila milovať Pána Boha a stále som ti zdôrazňovala, aby si ho nikdy a za žiadnych
okolností nezradil. Na moje bolesti nepozeraj, Pán Boh mi pomôže, aby som to všetko zniesla. Len sa snaž aj ty všetko hrdinsky znášať, veď všetko má svoj koniec. Ak
by si zradil Pána Boha, nepriznávaj sa, že
si mojím synom!” Vyšetrovateľ dal hneď
matku odviesť a Pank Čenk sa už nikdy v živote s ňou nestretol. Jeho matka podľahla
utrpeniu, ktorým svedčila Ježišovi Kristo40
Misionár
vi. Ale jej slová už nikdy mu v živote neprestali znieť v ušiach. Táto hrdinská matka zanechala po sebe hrdinského syna, ktorý Krista už nikdy nezradil, ale stále mu
svedčil svojím kresťanským životom, utrpením, ba i svojou smrťou.
Táto matka isto pamätala na slová
Pána Ježiša, na ktoré my dosť často zabúdame: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie
sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje
ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa a pre
evanjelium, zachráni si ho. Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši
by uškodil?! Lebo za čo vymení človek svoju dušu?! Kto sa bude hanbiť za mňa a za
moje slová pred tým cudzoložným a hriešnym pokolením, za toho sa bude hanbiť aj
Syn človeka, keď príde v sláve svojho Otca
so svätými anjelmi” (Mk 8,34 – 38). Kto zaprel Krista a myslel si, že našiel šťastie, ten
šťastie stratil, a to už i na tejto zemi. Kto vie
pre Krista aj niečo pretrpieť, ten nájde šťastie už i pozemské a pri svojej smrti bude
vedieť spokojne povedať so svätým Štefanom: „Pane Ježišu, prijmi môjho ducha.”
30. december
NEDEĽA PO KRISTOVOM
NARODENÍ
Svätý Jozef, vzor otcov a manželov
V čase misií jeden z misionárov mal
stavovskú kázeň pre mužov. Svätého Jozefa
im kládol za najdokonalejší vzor otca
a manžela, ktorého by sme mali nasledo-
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
vať. Po kázni ho na faru odprevádzal jeden
z prítomných manželov, ktorý konštatoval:
„Nehnevajte sa, otče, ale myslím si, že ste
to vo svojom príhovore poriadne nadsadili. Situácia svätého Jozefa bola úplne iná,
ako je dnešných otcov a manželov. Po prvé,
on bol svätý. Po druhé, jeho manželka bola
svätá – bola bez hriechu. Po tretie, jeho Syn
je Božím Synom. Naopak, ja nie som svätý ani moja manželka nie je svätá. Môj syn
nie je Božím Synom.”„Skutočne,” zamyslel
sa kňaz,„čo ste povedali je pravda! Ale dovoľte, aby som vás spýtal, či vaša manželka vstupovala do manželstva čistá tak ako
Panna Mária? Či ste sa vy ako manžel
modlitbami a poznávaním Božej vôle
pripravovali na sviatosť manželstva? Či sa
vaše dieťa narodilo v maštali? Či ste museli utekať pred Herodesom do cudzieho
kraja tak ako Panna Mária a svätý Jozef?“
Preto nerobme zo Svätej rodiny iba obrázok s gýčovými farbami. Oni mali v živote dosť rôznych ťažkostí. Ale na rozdiel od
nás ich riešili v úzkom spojení s Bohom!
„Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho
matku, ujdi do Egypta a zostaň tam, kým
ti nedám vedieť... Zostal tam až do Herodesovej smrti...”
V službe Bohu je často potrebné navyknúť si na zmeny. Ak od nás Boh niečo
žiada, dáme mu to k dispozícii. Keď nás niekde posiela, ochotne splníme jeho želanie. Ak
zaváhame alebo sa nám nechce, dávame najavo, že mu neveríme. Neberieme ho vážne. Naučme sa v službe konať rýchlo, pohotovo ako Jozef. Uprostred noci berie
Máriu aj dieťa a uteká do Egypta.
Zamyslime sa, ako by sme sa zachovali my, keby od nás Boh žiadal niečo podobné.
Ako reagujeme, keď nám naruší niečo pre
nás príjemné? Keď nám pripomenie potrebu
odpútať sa od veci alebo osoby, ktoré nám
môžu uškodiť? Keď nám cez svedomie
povie: „Vstaň, vezmi svoje dieťa, vypni nevhodný film, odhoď nemravný časopis,
neokús ani pohárik, ktorý by ti uškodil!“ Ako
by sme zareagovali? Čo ťa je do nás, Ježiš?
Uznávame, že je v nás veľmi málo lásky. Tak k Bohu, aj navzájom jeden k druhému. Keby sme silne milovali Boha – ako
Jozef a Mária – žiadna obeta by nebola nepríjemná a ťažká.
Dvaja mladí ľudia sa mali veľmi radi, ale
prišla vojna a skrížila im plány. On musel narukovať, avšak pred odchodom si sľúbili lásku a vernosť. Počas boja mladíkovi odtrhlo
ruky po lakte, a tak po čase začal uvažovať
nad tým, že svoju vyvolenú oslobodí od sľubu, aby si mohla nájsť zdravého mládenca.
Ošetrovateľke nadiktoval list tohto znenia:
„Drahá moja, nemohol som Ti napísať skôr.
Stratil som ruky po lakte. Už nikdy nebudem
svojimi rukami pracovať, nepostavím dom,
nebudem Ťa môcť pohladiť ani objať. Ruším
naše zasnúbenie. Zabudni na mňa a hľadaj
šťastie inde. Nechcem, aby sme sa stretli. Maj
sa dobre, Boh Ti žehnaj!” Keď dievča prečítalo list, začalo chápať vážnosť situácie.„Musím ho navštíviť,“ zaumienila si. Dostala povolenie od lekárov a ošetrovateľka jej ukázala
lôžko, na ktorom pacient ležal. Keď pristúpila k nemu, zdalo sa jej, že spí. Ani ho nepoznala pre množstvo obväzov. Kľakla si
k posteli a svoju tvár priložila ku kýpťu jeho
ruky. „Prečo si prišla? spýtal sa jej. Teraz to
bude ťažšie.”„Prišla som, lebo ťa mám rada!
To, čo sa stalo, nemôže predsa zmeniť náš
vzťah!“ povedala s presvedčením. A musela sa veľmi snažiť, aby aj jeho presvedčila prijať jej postoj, že zostanú spolu. Tento skutočný
december 2012
41
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
príbeh rozprávala istá pani, ktorá osobne
pozná toto manželstvo. Sú šťastnou rodinou
a žijú príkladne. Na takejto nesebeckej láske sa buduje pravé šťastie.
V duchu si odpovedzme na niekoľko
otázok: Ako ja žijem v rodine, či už ako
manžel, manželka alebo dieťa? Viem sa
obetovať? Viem prejaviť záujem a lásku
k druhému človekovi? Rád poslúžim tým,
s ktorými žijem? Čím sa podobám Jozefovi? Čím sa podobám Márii? Prinášame
domov Boha v srdci alebo iba nepokoj?
Pane, ak máme dojem, že sa Márii a Jozefovi žilo ľahko, daj nám silu podrobne
prečítať Sväté písmo a hlavne uvažovať, koľkým ťažkostiam museli obidvaja čeliť, čo
všetko museli vytrpieť pri plnení Božej vôle.
Príklad pravej kresťanskej lásky
Roku 1950 skupina zlodejov prepadla
za bieleho dňa známu rímsku banku. Zabili riaditeľa banky, ktorý nechcel vydať zlodejom peniaze z pokladnice. Zlodejom sa
podarili po lúpeži dostať do Bologne, kde
ich odhalila polícia a začala po nich pátrať. Medzi políciou a banditami sa strhla
bitka, pri ktorej sa strieľalo. V streľbe padol vodca lúpežníkov a zranení boli viacerí banditi a jeden z policajtov.
Zhodou okolností v nemocnici sa
dostali do jednej izby postrieľaný policajt
a zranený zlodej. Pri posteli zlodeja neustále
stála stráž, kým policajta ošetrovala vlastná matka. Obidvaja ranení veľmi trpeli. Zlodej si zúfal, bol sám a nikto si ho nevšímal.
Jednej noci, keď lúpežník hrozne trpel
a volal po svojej matke, priblížila sa
k nemu policajtova matka a začala ho upo42
Misionár
kojovať, ako keby to bola jeho vlastná matka. Podala mu vodu a keď sa zločinec trochu upokojil, láskavá žena mu povedala,
že mu odpúšťa, pretože jej to káže príklad
Ježiša a jeho matky Panny Márie.
A začala sa starať o obidvoch. Po nejakom čase sa jej podarilo priviesť banditu
k pokániu, k oľutovaniu svojich zločinov
a k modlitbe.
Ôsme Božie prikázanie – ohováranie a osočovanie
Ôsme prikázanie chráni to, čo má
človek najdrahšie – chráni našu vlastnú
česť i česť našich blížnych. Česť blížnemu
môžeme ukradnúť svojím jazykom, a to
ohováraním a osočovaním.
Ku garbiarovi prišiel človek s kusom bielej látky a požiadal ho, aby mu ju zafarbil načierno. Garbiar jeho prosbe vyhovel a látku podľa priania zafarbil. Po nejakom čase
prišiel ten istý človek s tou zafarbenou čiernou látkou a prosil garbiara, aby mu ju prefarbil nabielo. Garbiar sa naňho prekvapene pozrel, ale keď videl, že muž to myslí vážne, povedal: „Viem urobiť z bieleho čierne,
ale z čierneho biele, to už nejde.
A tak to je aj s dobrým menom človeka . Najdrahšie, čo človek má, je jeho česť,
jeho dobré meno. Zlý jazyk vie dobré
meno človekovi pošpiniť, ale nikto už ho
nevie očistiť. Blížnemu sa dá ukradnúť
jeho dobré meno, ale už nikdy sa mu nedá
to ukradnuté meno navrátiť. Ako sa nedá
čierna látka prefarbiť nabielo, tak sa nedá
očistiť pošpinené dobré meno blížneho.
Česť a dobré meno môžeme blížnemu
ukradnúť ohováraním a osočovaním.
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
Položme si najprv otázku: Kto ohovára blížneho? Ten, kto o svojom blížnom hovorí pravdu, ktorú by o sebe nepovedal.
Čiže hovorí o blížnom nepeknú pravdu a tú
rozširuje medzi ľuďmi, ktorí ju ešte nepoznali. Dvaja sluhovia pracovali spolu na
poli a tak sa pohádali, že jeden druhého
udrel, pričom ho vážne poranil. Za svoju
prchkosť musel odsedieť päť rokov vo
väzení. Dosť ho to mrzelo, ale už to nevedel napraviť. Často na to myslel, ľutoval to
a urobil si predsavzatie, že sa už nikdy nebude hádať, aby sa mu už také dačo neprihodilo. Po odpykaní trestu sa nevrátil
na staré miesto, lebo sa hanbil. Presťahoval sa do iného kraja, kde ho ľudia nepoznali. Tu slúžil u jedného gazdu, ktorý
bol s ním veľmi spokojný. Ináč to bol slušný človek, poctivý a pracovitý. Po troch rokoch sa gazda rozhodol, že mu dá za
manželku jednu zo svojich dcér, o ktorú
sluha prejavil veľký záujem. Začali sa veľké prípravy na svadbu. Avšak do tejto dediny sa prisťahovala žena, ktorá spomínaného sluhu dobre poznala. Žiaľ, vedela
o ňom aj to, že bol vo väzení. Keď sa
dozvedela, že sa ide ženiť, nezdržala sa a povedala jednej „zbožnej“ babke, o ňom
všetko, čo vedela, aj to, že bol vo väzení. Povedala to s pripomienkou, aby dotyčná nikomu nepovedala. Babka jej to aj sľúbila,
ale napriek tomu sa postarala o to, aby sa
správa rozletela po celej dedine. Najhoršie bolo, že sa to dostalo aj do uší spomínaného gazdu, a tak zo svadby nič nebolo. Nešťastný sluha sa jedného dňa stratil
a nikto nevedel, kam sa podel. Túto ženu
to mrzelo, ale už to nijako nevedela napraviť. Povedala síce pravdu, ale ako strašne
ublížila tomuto čestnému človekovi. O sebe
by iste takúto pravdu nepovedala, a preto ju nemala povedať ani o sluhovi. Treba
si uvedomiť, že dobré meno svojmu blížnemu môžeme ukradnúť, ale vrátiť mu ho
už nemôžeme. Hovorí sa, že rana bičom
urobí modrinu, ale tá sa zahojí. Rana jazykom kosti drví, ktoré sa už nikdy nezahoja a nikdy neprestanú bolieť.
Svätý Vincent Ferarský nás napomína,
aby sme svoje ústa aspoň tak opatrne otvárali, ako opatrne otvárame svoju peňaženku, keď ideme niečo platiť. Svätý Ignác
zase hovorí, že špinu máme radšej prikryť
ako odkryť, lebo špiny sa nikdy nemôžeme tak dotknúť, aby sme sa sami nezašpinili. Veru, nikto nie je bez viny, ale ten,
čo svojím jazykom rozširuje chyby iného,
je vždy horší ako ten, koho ohovára. Je veľmi zaujímavé, že mnohí ľudia majú veľmi krátku pamäť, ak ide o ich vlastné chyby, ale na druhej strane, majú veľmi dobrú pamäť, keď ide o chyby blížneho. Na
svoje vlastné chyby zabúdame, ale na
chyby blížneho veľmi dobre pamätáme
a radi o nich rozprávame. Apoštol Jakub
nás všetkých upozorňuje: „Veď všetci sa
prehrešujeme v mnohom. Kto sa neprehrešuje slovom, je dokonalý muž, schopný udržať na uzde aj celé telo“ (Jak 3, 2).
Druhým hriechom jazyka, ktorým
okrádame svojho blížneho o česť a dobré meno, je osočovanie. Kto osočuje svojho blížneho? Ten, kto zveličuje skutočné
chyby blížneho alebo na blížneho niečo
nepekné vymyslí a rozširuje to. Osočovanie
je jeden z najhorších hriechov, ktorý zapríčinil už mnoho sĺz, bolestí i smrť.
Osočovanie je vždy lož, a to priam diabolská. Preto takého človeka, ktorý osočuje, čaká vždy prísny súd a trest.
december 2012
43
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
Prečo sa vie človek dopustiť aj hriechu
osočovania? Najčastejšie je to pýcha, pre ktorú sa človek uchýli k osočovaniu – a to urazená pýcha. Urazená pýcha nepozná pravdu, iba pomstu. Podráždená pýcha Nazaretčanov vedie nevinného Krista, aby ho
zhodila zo skaly, aby sa zabil. Podráždená
pýcha farizejov a zákonníkov osočuje
Krista po celý čas jeho verejného pôsobenia. Kadečo na neho vymýšľali, ba dokázali kričať, aby ho ukrižovali, lebo je hoden
smrti, a nakoniec ho aj ukrižovali. Teda
podráždená pýcha vie byť veľmi zlomyseľná
a potom jej už nejde o pravdu, ale o pomstu.
Väzenský kňaz otec Leopold Arthofer
rozpráva:„Nedávno do nášho väzenia priviedli
človeka, ktorý bol odsúdený za znásilnenie.
Po niekoľkých dňoch prišiel ku mne. Bol na
smrť bledý a povedal: ,Otče, ja som nevinný.’
„Bolo na ňom hneď vidieť, že tu nejde
o obyčajného väzňa. Povedal som mu, že
by tu nebol, keby bol nevinný. Pripomenul som mu aj to, že ho odsúdil súd na
základe svedectva svedkov. Väzeň pokračoval: ,Jediným svedkom bolo dievča,
ktoré ma veľmi nenávidí a o ktorom
v dedine každý vie, že je mravne skazené.
To dievča ma falošne udalo a falošne svedčilo i prisahalo proti mne.’ „Ja som mu na
to povedal: Viete, my máme zlé skúsenosti
s nevinou – to často tvrdia aj tí, čo sú vinní. Vtedy väzeň pristúpil ku mne, chytil ma
za ruku, triasol sa na celom tele a povedal: ,Otče, skutočne tú ohavnosť som nespáchal a dúfam, že s Božou pomocou ju
v živote ani neurobím. Verte mi, otče! Tu
vám pred Pánom Bohom hovorím, že som
nevinný. Ja viem, že si s tým nepomôžem,
ale chcem, aby ste, otče, aspoň vy vedeli
o mojej nevine, aby som tu mal aspoň jed44
Misionár
ného človeka, o ktorého by som sa mohol
opierať vo svojom veľkom nešťastí.’“
Človek môže veľmi veľa dobrého urobiť svojím jazykom, ak ho dá do služby
pravdy – do služby Bohu i blížnemu. Ale
tým istým jazykom môže urobiť mnoho
zla, ak ho dá do služby nepravdy, zla – do
služby diabla, ktorý vždy chce človekovi iba
zlo. Preto svätý apoštol Jakub nás všetkých
napomína: „Tak aj jazyk: je to síce malý úd,
ale honosí sa veľkými vecami. Pozrite, aký
malý oheň akú veľkú horu zapáli! Aj jazyk
je oheň, svet neprávosti; jazyk je medzi našimi údmi ten, ktorý poškvrňuje celé telo,
rozpaľuje kolobeh života a sám je peklom
rozpálený. Človek krotí a aj skrotil všetky
druhy zveri, vtákov, plazov i morských živočíchov, no jazyk nik z ľudí skrotiť nemôže. Je to nepokojné zlo, je plný smrtiaceho jedu“ (Jak 3, 5 – 8).
Diabol vôbec závidí ľuďom, najmä
dobrým. Ale takisto dobrým ľuďom závidia aj diablovi pomocníci, ktorými sú zlí
ľudia. A títo sa neboja a nehanbia dopustiť
i toho najstrašnejšieho hriechu. Ich závisť
je mnohokrát príčinou osočovania. Portugalský kráľ Diviš bol dobrým panovníkom,
ale neverným manželom. Jeho manželkou
bola Alžbeta, ktorá bola veľmi nábožná
a veľmi rada podporovala biednych. V tom
diele milosrdenstva jej pomáhal zbožný
človek, ktorý bol jej komorníkom. Mnohí mu závideli, najmä jeden človek, ktorý bol tiež na kráľovskom dvore, a to vo
funkcii kráľovského pobočníka. Ten zo závisti pred kráľom osočoval komorníka kráľovnej a kráľ mu uveril. Prechovával voči
komorníkovi hnev a rozhodol sa, že ho pripraví o život. Dal si zavolať vedúceho kráľovskej vápenky a povedal mu: „Zajtra ráno
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
človeka, ktorý príde k tebe a sa ťa opýta,
či si už splnil kráľov príkaz, hodíš do rozpálenej vápenky.“ Na druhý deň ráno
poslal kráľ komorníka kráľovnej k vápenke, aby sa spýtal vedúceho, či už
splnil kráľov príkaz. Ten šiel, ale jeho cesta viedla okolo chrámu, kde bola práve svätá Božia služba. Komorník si zašiel na Božiu službu a zostal na nej až do jej ukončenia. Potom pokračoval v ceste k vápenke.
Medzitým, čo on bol v chráme, pobočník
kráľa bol zvedavý, či vedúci vápenky už
spálil komorníka, a jeho zvedavosť ho hnala k vápenke, aby sa opýtal vedúceho, či už
splnil kráľov príkaz. Vedúci vápenky privolal chlapov a tí hodili kráľovského pobočníka do rozpálenej vápenky. Keď prišiel komorník kráľovnej k vedúcemu vápenky, kráľov príkaz už bol splnený – osočovateľ a závistník už bol spálený.
Takýmto spôsobom bol potrestaný
ten, kto sa nebál svojho nevinného blížneho osočovať. V životopise svätej Alžbety,
manželky Diviša, čítame, že práve táto udalosť zapôsobila na kráľa tak silno, že zanechal svoje hriechy a dal sa na pokánie.
Tohto strašného hriechu sa naši ľudia dopúšťajú aj z ľahkomyseľnosti a pre svoju mnohovravnosť. Lenže treba si uvedomiť, že to,
čo sa pokazí osočovaním, nedá sa už napraviť.
Stalo sa to v Španielsku.Vo väčšej spoločnosti
prišla reč i na jednu ženu, ktorú každý chválil pre jej dobré vlastnosti. Bol tam prítomný aj muž, ktorý pre svoju ľahkomyseľnosť
a mnohovravnosť začal rozprávať o spomínanej žene tak, ako keby vedel o jej veľkých
pádoch. Pod vplyvom jeho rečí ostatní prítomní si hneď zmenili mienku o nej. A začali o nej rozprávať ináč ako dovtedy. Dotyčný
človek si až neskoršie uvedomil svoj hriech
a odvtedy už nemal pokoj v srdci. Svedomie
ho veľmi trápilo a rozhodol sa, že zájde za
kňazom, ktorému vyrozpráva všetko, čo sa
týkalo jeho hriechu osočovania.A tak aj urobil. Kňaz mu položil ešte niekoľko otázok
a potom mu povedal: „Viete, váš stav je veľmi vážny. Tento hriech vám nebude môcť odpustiť žiaden katolícky kňaz.“ Muž odchádzal od kňaza veľmi smutný. Po nejakom
čase si zašiel do Salamanky, kde je známa katolícka univerzita – tu sa učia veľkí odborníci. Im predložil voju záležitosť a povedal
aj to, čo mu kňaz povedal. Profesori ho
uisťovali, že každý hriech môže byť odpustený, teda i jeho hriech osočovania. Povedali
mu aj podmienku, ktorú musí nutne splniť,
ak chce mať tento hriech odpustený. Tou podmienkou bolo, že musí písomne alebo
ústne každému, kto vtedy bol prítomný v tej
spoločnosti, oznámiť, že toto všetko, čo povedal o dotyčnej žene, nebolo pravdou, že si
to iba vymyslel. Potom musí tú ženu odprosiť
a dať jej náhradu za ukradnutú česť – za
ukradnuté dobré meno. A k sviatosti zmierenia môže pristúpiť až po splnení týchto
podmienok. Muž sa trochu zamyslel a potom povedal: „To predsa nie je možné, veď
ja si musím svoju česť chrániť.“ Nato jeden
z profesorov poznamenal: „No vidíte, ten
kňaz mal pravdu, keď vám povedal, že vám
už niet pomoci, lebo tento hriech vám nemôže odpustiť žiaden katolícky kňaz.“
Ukradnúť česť, ukradnúť dobré meno
blížnemu je veľmi ľahké, ale vrátiť mu ho
je veľmi ťažké.
Ako nám to ozrejmil aj spomínaný
príklad, ten, kto sa dopustí hriechu osočovania je povinný tri veci urobiť a až potom môže pristúpiť k sviatosti zmierenia.
Najprv musí ísť za každým, kto počul jeho
december 2012
45
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
osočovanie, a povedať, že toto všetko, čo
hovoril, bolo nepravdou, ktorú si vymyslel. Už splnenie tejto prvej podmienky nie je ľahké, lebo ako málo dbáme na
česť blížneho, tak sme veľmi citliví na svoju vlastnú česť, na svoje vlastné dobré
meno. Potom musí ísť za tým, koho očiernil, odprosiť ho a dať mu náhradu za
ukradnuté dobré meno. Tá náhrada môže
byť veľká, lebo dobré meno je to najdrahšie, čo človek má. Roku 1987 v Londýne súd odsúdil týždenník Start na pokutu pol milióna libier za to, že napísal
o známom spisovateľovi, že mal ľúbostné
zápletky s jednou prostitútkou, čo nebolo pravdou.
Ten, kto sa neprehreší jazykom, je
dokonalý muž. Dávajme si pozor na svoj
jazyk a nekradnime česť a dobré meno
svojmu blížnemu: ohováraním a osočovaním, a to pre svoju podráždenú pýchu,
ľahkomyseľnosť a mnohovravnosť alebo
i zo závisti!
Zakončíme ľudovou rozprávkou, ktorá veľmi dobre vystihuje, čo ohováranie
a osočovanie spôsobujú. Rozprávka hovorí:
„Diabol sa veľmi namáhal, aby rozbil
veľmi dobré manželstvo. Nedarilo sa mu
to. Nakoniec požiadal jednu ženu, ktorú
dobre poznal, aby ho ona rozbila. Prisľúbil jej aj odmenu, ak to dokáže, ktorou mali
byť pekné čižmičky. Ohováračka sa hneď
pustila do práce. Najprv navštívila ženu
a spýtala sa jej, či bola včera na zábave. Keď
tá povedala že nie, intrigánka pokračovala:
„Škoda, bola by si videla, ako sa tvoj
manžel bavil so susedovou Ančou. Ona sa
usmievala a šeptala mu čosi do ucha. Vieš,
už celá dedina o tom rozpráva. Pritom sa
on ešte aj chváli, že je dobrým manželom.“
46
Misionár
Sotva zasiala do srdca ženy jedovaté semienko, už išla k jej manželovi a povedala
mu: „Prosím ťa, čo je to s tou tvojou ženou? Chodieva zamyslená, svojimi
myšlienkami blúdi, kto vie kadiaľ. Musíš
byť na ňu prísnejší.“ Od toho času v dome,
kde bola harmónia vzorného manželstva,
začali nepokoje. Dve jedovaté semienka
začali klíčiť. Nepokoj a nedôvera rástli, jedno druhé čím ďalej tým viac podozrievalo
a prišlo nielen k zvadám, ale aj k bitkám.
Diabol musel byť spokojný s prácou svojej pomocníčky. Mal už iba jednu povinnosť – dať sľúbenú odmenu. Dohodol
s ohováračkou čas a miesto stretnutia.
Stretli sa pri rieke. Na jednom brehu rieky stála ohováračka a na druhom stál diabol. Čižmičky jej podal cez rieku na dlhej
palici. Keď sa ho pýtala, prečo takým spôsobom jej dáva čižmičky, odpovedal:
„Vieš, darmo som diabol, ten najhorší tvor,
ale aj ja sa ťa bojím! Ja nedokážem so svojou pekelnou prefíkanosťou toto, čo ty dokážeš svojím jazykom.“
Teda dávajme si pozor! Nikto z nás nie
je na svete na to, aby svojím jazykom naháňal ľuďom strach. Je pravdou, že „Jazyk
je oheň, svet neprávosti, jazyk je medzi našimi údmi ten, ktorý poškvrňuje celé
telo, rozpaľuje kolobeh života a sám je
peklom rozpálený...Je to nepokojné zlo, je
plný smrtiaceho jedu“ (Jak 3, 6; 8). Preto
musíme byť veľmi opatrní. Ktosi povedal:
„Ešte nikdy som neľutoval, že som mlčal,
ale už mnohokrát ma mrzelo, že som niečo povedal.“
Tajomstvo
hojnosti
Rozprávka nielen
pre deti
Kde bolo, tam bolo, ďaleko, ak nie ešte
ďalej, bola raz jedna malebná dedinka. Obklopovali ju vysoké hory plné ihličnatých
a listnatých stromov, ktoré sa strácali v nedohľadnej belasej oblohe. Pretekali ňou početné pramienky riek, perlivo stekajúce zo
strmých skál. Ľudia i lesná zver prichádzali,
aby si z nich zakaždým načerpali dostatok
vody a mohli sa radovať z nádherného života. Aj polia v tejto dedinke boli výnimočne krásne, rozľahlé a starostlivo obrobené láskavými ľudskými rukami do najmenších detailov. Podobali sa zlatistým
morským pláňam. To preto, že slnko svojimi žiarivými lúčmi sfarbilo vždy na
sklonku leta do zlata tisícky obilných klamisionár
duchovnosť a teológia
Vážení čitatelia, aby sme potešili nielen Vás, ale i naše deti, prinášame Vám
v nasledujúcich riadkoch rozprávku
z hlbokým duchovným obsahom. Víťazí
v nej dobro nad ľstivým zlom a svoju
významnú úlohu v nej zohrávajú aj prírodné bytosti, na ktoré moderný človek
zabúda, ale ktoré skutočne existujú. Želáme Vám pekné chvíle pri čítaní a hlboké precitnutie v duchu čistej detskosti.
47
duchovnosť a teológia
48
sov, z ktorých si ľudia vyrábali múku na
chlieb. Všetci prežívali v srdciach skutočnú lásku, harmóniu a vôľu žiť nekonečne.
Aj keď sa obloha zamračila a z temných
mrakov vystreľovali blesky, ostro ožarujúce celú nebeskú klenbu, predsa to nikomu
nenaháňalo strach. Každý vedel, že nad
mrakmi panuje stále žiarivé slnko a že ich
skôr či neskôr prežiari. Dievčatá nosili vo
vlasoch vence z lúčnych kvetov, ktoré
umocňovali nádheru ich dlhých, prevažne
svetlých šiat. Každý človek v dedinke sa snažil pomáhať blízkym, obzvlášť, keď niekto
trpel v núdzi nedostatkom niečoho, čo je
pre radostný život potrebné.
Zdalo sa, že časy hojnosti nebudú
mať konca a večnosť bude ich údelom.
Avšak, hoci si to nikto neželal, po istom
čase sa prihodilo čosi nečakané. Z dostatku
a všetkej hojnosti sa jedného dňa začali
obyvatelia dedinky správať k sebe trochu...
čudne. Čím sa mali lepšie, čím hojnejšie
ich život obdaroval svojimi vzácnymi
darmi, tým menej mysleli na svojich
blízkych a ich skutočné potreby. Každý si
všímal stále viac sám seba a uprednostňoval svoje blaho ako najväčšiu potrebu
pre život pred všetkým ostatným.
Trvalo to dlho, veľmi dlho, až sa napokon stalo niečo strašné. Ľudia nič netušiac upadli natoľko, že prestali poznať
aj svojich najbližších susedov, s ktorými
sa dovtedy navštevovali. Tak sa často stávalo, že niekto trpel bolesťami či strašnou
misionár
chorobou vo svojom dome, no nemal ho
kto navštíviť a podať mu pohár vody, pretože i najbližšiemu susedovi padlo nevýslovne zaťažko premôcť sa a prejsť cez
cestu kvôli niekomu inému.
Zato mnohí muži i ženy mali stále viac
starostí s tým, čo si budú obliekať. Pre nečinnosť s lenivosť tak veľmi stučneli, že sa
už nezmestili do svojich šiat. Možno nebudete veriť, ale podobali sa čoraz viac skôr
na okrúhle prasiatka než na hrdých, krásnych a ušľachtilých ľudí. Ach, bolo to nevýslovne smutné i smiešne zároveň.
Avšak ľudia neboli ponechaní napospas
vlastnej záhube a úplnému zoškliveniu, akoby sa mohlo zdať. Správy o ich zlom konaní
sa rýchlo, ako varovná zvesť rozniesli na
krídlach vetra po celom kraji. Dostali sa aj
ku všetkým bytostiam, ktoré sa od nepamäti s láskou starajú o krásu okolitej prírody, dávajúcej všetkým i úrodu pre život.
Jedného rána sa všetky prírodné bytosti
- gnómovia, pracujúci v jaskyniach pod povrchom zeme, trpaslíci, obrábajúci pôdu,
víly, tancujúce na lúkach, obri, vzdušní sylfovia, elfovia i ohniví salamandri - stretli
na veľkej poľane, porastenej pestrými
kvetmi, a po dlhej porade si vytýčili dôležitý a krásny cieľ – pomôcť ľuďom opäť nájsť
stratenú lásku a vzájomné porozumenie,
ktoré by im otvorilo srdcia.
A tak sa rozhodli, že sa k nim láskavo
prihovoria a vysvetlia im, že sebectvo je príčinou utrpenia a ťažkého života, no šted-
december|2012
december|2012
Opäť sa stalo niečo čudné a nečakané.
Namiesto toho, aby si ľudia aspoň v utrpení a núdzi začali pomáhať a hľadať k sebe
cestu lásky, pomoci a porozumenia, aby
mohli prežiť, povedali si: „Ach, stratili sme
polovičku úrody, na ktorú sme sa spoliehali
a teraz nám môže chýbať. Rýchlo, naberme si tajne každý sám pre seba, koľko sa
len zmestí do domu. Veď čo ak prídu iní
a my ostaneme o hlade?“
„Aké obrovské nešťastie a nepochopenie,“ zúfali si prírodné bytosti nad ľudskou hlúposťou, keď videli slepé konanie
ľudí. „Ako im ešte môžeme pomôcť v ich nešťastí, keď namiesto vzájomnej pomoci, ktorej sa mohli v utrpení otvoriť, sa ešte viac
boja o seba a sú ešte sebeckejší?“
V snahe nájsť odpoveď na túto otázku
zvolali bytosti opäť poradu na vysokom brale. Dohodli sa tam, že ľuďom do tretice
pošlú posledné vážne varovanie, napomínajúce ich k vnútornej premene. Ak ho
neuposlúchnu, silou vetra im zničia aj
druhú polovicu úrody. Dúfali totiž, že keď
už nebudú mať nádej na prežitie, určite precitnú a zachránia si aspoň svoje duše.
No ľudia zase sklamali.V zhone a strachu
o svoju budúcnosť varovanie prírody ani nedokázali počuť, pretože celkom stratili spojenie s prírodnými bytosťami, ktoré im mali
práve v tomto vážnom čase čo povedať.
Preto sa bytosti rozhodli naplniť svoj
plán, hoci bol prísny. Veď ľudia si nič iné
nezaslúžili. Vietor, či skôr prudký víchor
misionár
duchovnosť a teológia
rosť, snúbiaca sa so skromnosťou a nezištnou obetavosťou je nevysychajúcim
prameňom šťastia a hojnosti. Predsavzali si odovzdať ľuďom tento odkaz a verili,
že keď sa o tom dozvedia, iste nebudú
s vlastnou premenou váhať ani sekundu,
ale všetko zlé zmenia ihneď k lepšiemu.
Žiaľ, hoci sa o tom ľudia dopočuli už na
druhý deň na úsvite, predsa to považovali za
hlúpy a zbytočný výmysel, ktorý nemá väčšiu váhu než zrnko piesku v púšti.Všetkého
mali predsa nadostač. Svoje konanie preto ani
trochu nezmenili k lepšiemu, naopak, dopustili, že sa ich život ešte väčšmi zhoršoval.
Keď sa o tom prírodné bytosti dozvedeli, boli celkom zaskočené ľudskou zatvrdnutosťou a pýchou. Doteraz poznali
ľudí len ako súcitných, láskavých a pokorných tvorov, hodných Božieho požehnania, ktorých si smeli vážiť.
Tento stav im nedoprial pokoja. Preto opäť zvolali spoločnú poradu, tento raz
na vysokom strmom brale, odvážne sa týčiacom k oblohe. Tam sa dohodli, že keď
sa ľudia nechcú zmeniť dobrovoľne, pohrozia im nejakou prírodnou pohromou.
Verili, že aspoň v utrpení dokážu spojiť
svoje ruky i srdcia k vzájomnej spolupráci,
na ktorú v časoch hojnosti zabudli.
A veru, ľudia aj tento odkaz považovali
za výmysel a naďalej zotrvávali vo svojich
chybách. Vtedy sa strhol prudký lejak a neustal, kým nebola na poliach zaliata polovica celej budúcej úrody.
49
duchovnosť a teológia
50
im zničil za jednu noc aj ostatok úrody na
poliach, až ostali rovné a pusté. Keď ranné slnko ožarovalo svojimi lúčmi spoza
mračien spustnuté polia, ľudia hlasno
plakali a zúfali, zalamujúc rukami. Už im
vlastne nezostalo vôbec nič, len domáce
zásoby, na ktoré sa tak veľmi spoliehali.
Bytosti prírody netrpezlivo a túžobne
čakali na to, ako sa ľudia zachovajú v tejto rozhodujúcej chvíli, či snáď pri pohľade na svoju ťažkú budúcnosť predsa len neprecitnú a konečne sa nepolepšia. Potom
by im ešte bolo možné nejako pomôcť.
Avšak nestalo sa tak ani tentokrát. Ešte
viac sa snažili nahrabať si každý sám pre
seba zo zvyškov, ktoré ostali na zničených
poliach, len aby netrpeli hladom. Tí, čo kedysi verili v Boha a Jeho Spravodlivosť, dokonca začali na Neho vzdorovito reptať
a nadávať, že ich nespravodlivo a kruto potrestal. Ba mnohí v Neho prestali veriť.
Zásoby sa rýchlo míňali a domáce pivnice, kde boli vždy hojné zásoby potravín
i vriec s pšenicou, zívali prázdnotou, vyvolávajúcou pocity oprávnených obáv
a strachu. Ľudia začali hladovať, nevládali sa pohybovať a mnohí živorili. Dokonca
aj myši poutekali z prázdnych pivníc a domov. Nad dedinkou, kedysi rozžiarenou a živou, kde všetko radostne jasalo, vznášalo
sa teraz mračno beznádeje a neopísateľného
smútku.Vtáctvo dávno odletelo preč do bezpečia a ryby odplávali na vzdialené miesta. Ponuré ticho len občas narúšal plač ža-
misionár
lostne utrápených dospelých a detí, aby potom od vyčerpania a únavy utíchol.
Už sa zdalo, že niet záchrany pre nikoho, kto žil v dedinke, keď tu zrazu do nej
prišiel jeden malý chlapec, prichádzajúci odkiaľsi zďaleka. Volal sa Daniel. Nebol
majetný, nohy mal bosé, ale v srdci mu horel plamienok lásky a túžil ho zapáliť
v každom, koho stretne.
Keď zvedavo zaklopal na dvere jedného
domu v tejto prečudesnej dedinke a nikto mu neotvoril, išiel k ďalšiemu. Celý deň
chodil márne z domu do domu. Zvečerilo sa a on sa rozhodol, že keď mu ani teraz nik neotvorí, vojde do niektorého
bez dovolenia a zistí, čo sa deje.
A tak aj urobil. Keď otvoril dvere jedného veľkého domu, videl niečo nečakané – na posteli pred ním ležal na smrť nevládny muž, ktorý vo svojom náruči zo
všetkých zostávajúcich síl držal svoj zlatý kalich, ktorý si celý život strážil ako oko
v hlave a v ktorom videl svoju záchranu
pred chudobou. Bol to tamojší farár. Chlapec vystrašene zatvoril dvere a rýchlo utekal do vedľajšieho domu, aby zistil, čo sa
tam deje. A tam videl iného muža, ktorý
sedel unavene na stoličke a v pootvorenej
hrsti držal posledné tri zrnká pšenice, ktorých sa nechcel za nič na svete vzdať. Veď
keby sa ich vzdal, istotne by umrel od hladu, myslel si. V každom dome, do ktorého chlapec vstúpil, našiel nejakého človeka,
ktorý sa držal z posledných síl niečoho,
december|2012
december|2012
Vtom prišli ľuďom na pomoc aj bytosti
prírody. Nenechali ich v núdzi, keď videli, že
v ich srdciach je stále viac lásky a obetavej
dobroty.Všemožne sa snažili pomôcť, aby ich
polia boli zakrátko opäť úrodné a plné života.
Jedného rána, keď láska ľudí natoľko
dozrela, že bola znovu taká veľká ako kedysi, vyšla na pole krásna ženská bytosť,
akú dovtedy nikto z nich nevidel. Mala
dlhé svetlé vlasy zviazané čelenkou a splývavé zlatistosmaragdové šaty. V rukách
držala oválnu nádobu z prútia plnú obilných zŕn a pôvabnými pohybmi rúk ho
rozsievala na všetky strany. Bolo ho tak
veľa, že celkom pokrylo tmavú zem, až sa
z diaľky zdalo, akoby napadal čerstvý
sneh všade, kadiaľ prechádzala.
Ľudia od tých čias nikdy netrpeli nedostatkom, pretože zvládli najťažšiu úlohu
– dokázali sa podeliť s málom, ktoré im ostalo. Nezabudli, že aj v časoch hojnosti majú
vždy myslieť na iných a nezištne im pomáhať
svojou ochotou, obetavosťou a láskou.
Malý Daniel sa stal vzorom pre mnohých chlapcov v dedinke, ktorí zatúžili, keď
trochu vyrastú, rozísť sa do všetkých krajín sveta, aby ľuďom hlásali zvesť o tom,
že sebectvo prináša utrpenie, no štedrosť
vždy len radosť a úrodu.
No povedzte, deti i vy, rodičia, nepridáte sa k nim?
Redakcia
http://www.pre-ludskost.sk/rozne/tajomstvo_hojnosti.html
misionár
duchovnosť a teológia
v čom videl spásu svojho života. V jednom
dome našiel dokonca dvoch mužov, ležiacich na studenej dlažbe, ktorí sa nemilosrdne pobili o posledné omrvinky
chleba, ležiace neďaleko nich na stole.
Vtedy chlapec pochopil, čo je príčinou nešťastia týchto ľudí. Jeho rozplamenené srdce
mu to povedalo. Silným hlasom začal neúnavne volať k všetkým ľuďom v dedinke:
„Ľudia, umierate pre svoje sebectvo, nie
pre nedostatok potravy! Zmeňte svoje
srdcia! Ešte existuje pre vás cesta k záchrane.
Spočíva v tom, že sa podelíte s poslednými
zvyškami toho, čo vám ešte zostalo. To bude
pre vás to najťažšie, čo môžete urobiť, ale
keď to vykonáte, prežijete zázrak.“
Prenikavo silno zapôsobili chlapcove
slová na všetkých, čo ich smeli počuť
z detských úst Daniela. A stalo sa niečo
krásne. V poslednej chvíli, na sklonku svojho života, sa ľudia začali otvárať novej
múdrosti, ktorú počuli hlásať.
Ten, čo držal v ruke posledné tri zrná
pšenice, podal dve z nich z posledných síl
svojej žene, aby ju posilnil a potešil. Spolu
s týmito zrnkami dával jej zo seba to najcennejšie – lásku, pretože si prial, aby žila
aj naďalej a bola šťastná. Každý, kto niečo
mal, hoci to bolo to posledné, dal z toho časť
svojmu blízkemu.Akoby zázrakom sa ľuďom
začala vracať stratená sila a vôľa žiť. Každý
si povedal: „Keď mám raz zomrieť od hladu kvôli blahu iného, nech sa tak stane. Ale
nech zomriem ako čestný a milujúci človek.“
51
duchovnosť a teológia
Nielen v čas
vianočný
52
Pred niekoľkými rokmi sme blížiace sa Vianoce spoznali s prvým vdýchnutím mrazivého vzduchu a nesmelou vločkou skrytou v dlani. Mocná príroda si totiž zachovala vlastnú krásu čakajúcu na objavenie tými, čo sú vnímaví k nepolapiteľnému pôvabu zimného podvečera... Tlmený jas žiaril nielen z preplnených výkladov, ale odrážal sa aj v očiach
ľudí. Teplo, neha, láska... Nastal čas, keď tie najvzácnejšie city
ožili, aby i v dušiach ľahostajných prebudili zvyšky dobra, ktoré často skrývame...
Tento rok som si však uvedomila, že príchod Vianoc ohlásila „čarovná vianočná ponuka“ jedného z mobilných operátorov. Pravdupovediac, nebola by som si to všimla, keby som
nezachytila šomranie svojej známej, že tak skoro, 26. októbra, už máme myslieť na Vianoce. Vzala som to z tej druhej
strany: nie je to neskoro? Iba dva mesiace v roku máme myslieť na „tri dni“ trvajúce Vianoce, keď si pripomíname narodenie najväčšieho proroka – Božieho Syna? Nie je to primálo?! Kde sa stala chyba, že najkrajšie sviatky roka vnímame
viac svetsky ako duchovne? Kde sa udial ten zlom, medzi tým,
keď sa deti tešili z malej cukrovinky a medzi touto dobou, keď
deti po pár dňoch odhadzujú tisícové darčeky?
Zabudnime na prepych, stlačme gombík na počítači
a vypnime ho, zrieknime sa televízie... a venujme čas ľuďom,
ktorí nás potrebujú. Urobme zo seba to malé nevinné dieťa
a radujme sa s úprimnosťou v srdci. Naše deti sú nám vzorom, že Vianoce sa dajú prežiť bez zhonu a stresu. Usmievajme
sa na ľudí okolo seba, svet bude krajší pre nás, ale i pre nich.
A naplnení dobrotou a pokorou si sadnime k štedrovečernému
stolu. Vtedy nám Ježiško donesie ten najväčší darček – LÁSKU. Ak bude naše srdce dostatočne otvorené, zmestí sa jej toľko, že z nej budeme môcť rozdávať nielen v čas vianočný.
Martina Lukáčová
misionár
december|2012
Drahí priatelia, sme súčasťou sveta, ktorý vytvoril demokratickú
spoločnosť plnú práv a slobôd, tolerancie, liberalizácie. Sveta, ktorý
potláča konvencie a snaží sa ponúknuť rovnaké možnosti pre všetkých. Neznie to ideálne?
Myslím, že každý z nás rýchlo vytriezvie, ak si uvedomí, že spoločnosť, ktorá ma miesto pre všetko nové i moderné, prekvapivo útočí alebo v lepšom prípade zabúda na rodinu. Rodina stráca svoje
postavenie. Jej význam bagatelizujú zákony, ktoré podporujú homosexuálne partnerstvá i média, ktoré s obľubou prezentujú manželské krízy a rozvody.
Človek 21. storočia sa dal strhnúť touto vlnou, ľahko sa vzdáva, porušuje manželské sľuby a ľahostajne odchádza od svojej rodiny. Dnešní ľudia žijúci v rýchlom, hlučnom a materialistickom svete nemajú čas.
Rodičia nemajú čas venovať sa deťom a deti rodičom. Takto pomaly rastú bariéry, blízki sú si vzdialení, vzťahy sú krehké a málo odolné.
Hovoria o tom aj aktuálne štatistiky: 4 – 6% amerických domácností má tradičnú štruktúru, t.j. pracujúci manžel, manželka s dvoma deťmi. Pracovný týždeň mnohých má 45 – 50 hodín. Školopovinné
deti strávia priemerne týždenne 1,8 hod. čítaním a 21 hod. sledovaním televízie a pri počítači. Šanca vyrastať s obidvoma rodičmi je menej ako 60%. Nemyslíte, že sú to fakty, ktoré by nás mali vyprovokovať k zamysleniu?
Veď predsa rodina dáva človeku istotu, dáva ochranu, dokáže ovplyvniť a pomôcť vybudovať z bezbranného človeka silnú osobnosť. Človek potrebuje žiť v spoločenstve a v láske, potrebuje poznať pravidlá i kompromisy, a preto by sme nemali v otázke rodiny ostať ľahostajní, pretože náš postoj je veľmi dôležitý.
Vianoce sú sviatkami narodenia Božieho Syna, ale aj sviatkami rodiny. Nech sú pre nás inšpiráciou o pravých hodnotách.
K. K.
december|2012
misionár
duchovnosť a teológia
„Bez rodiny sa človek trasie od zimy, v nekonečnom vesmíre.“ (A. Maurois)
53
fo toreportáž
54
misionár
december|2012
fo toreportáž
december|2012
misionár
55
Viceprovinciálna kapitula Michalovskej viceprovincie redemptoristov (11. – 13. 11. 2012)
správa z akcie
Duchovné cvičenia o modlitbe
(15. – 18. 11. 2012)
56
misionár
december|2012
O štedrosti...
Na Bohu sa mi páči to, že
Kde sú priatelia, tam je
svoju štedrosť neprejavuje iba i hojnosť.
na Vianoce. (Pavel Korosin)
Hojnosť ku mne prichádza
Jediné naozajstné uspoko- zo všetkých strán, očakávaným
jenie je vnútorne rásť; stávať sa aj neočakávaným spôsobom.
čoraz spravodlivejším, prav(Mária Michaličková)
divejším, štedrejším, jednoduchším, mužnejším, ženskejČím viac dávate, tým viac
ším, milším, aktívnejším. Všet- dostávate.
ko toto môžeme dosiahnuť ak
robíme každodennú prácu najŠtedrý človek si vymyslí aj dôlepšie ako vieme.
vod na dávanie. (Publilius Syrus)
(James Freeman Clarke)
Najdôležitejšia hodina je
Otvorte sa hojnosti a pre- vždy tá prítomná. Najdôležimeňte všetko v živote na zlato. tejším človekom je vždy ten,
ktorý práve stojí predo mnou.
Čím štedrejší si k Bohu, tým Najnevyhnutnejším dielom
väčšmi objavuješ jeho veľko- je vždy láska. (Majster Eckhart)
dušnosť ktebe.(sv. Ignác zLoyoly)
Boh je štedrý. Zjeho rúk dostaNechtelesné žiadosti premá- nem to, čo nenájdem v ruham prísnosťou, skúposť šted- kách ľudí. Keď ľudia nedajú
rosťou,hnev vľúdnosťou,vlažnosť nič, dostávam všetko od Boha.
zbožnosťou. (Klement XI.)
(sv. Ignác z Loyoly)
Kde nieto svornosti, tam nieto hojnosti. (Slovenské príslovie)
december|2012
o šte dro sti...
Snaž sa, aby ľudia po stretnutí s tebou odchádzali vždy
trocha šťastnejší.
Bohatstvo vo vnútri vás je
(bl.Matka Tereza z Kalkaty)
nesmierne a hojnosť okolo vás
nevyčerpateľná.
misionár
57
misionár de ťom – Príbeh sv. Cyrila a metoda
Aktuálne blahoželáme Sofinke a Tobiáškovi z Trebišova a zasielame im pekné ceny.
58
Cyril sa stáva profesorom filozofie na cisárskej škole.
Pre svoju múdrosť bol cisárovým radcom.
misionár
december|2012
december|2012
misionár de ťom – Príbeh sv. Cyrila a metoda
Vďaka svojej učenosti dostal prímenie Filozof.
Cyril bol poslaný s misiou k Arabom.
misionár
59
misionár de ťom – Príbeh sv. Cyrila a metoda
60
Na hostine u kalifa viedli debatu o kresťanskej viere.
Po skončení misie sa vracia k bratovi do kláštora na horu Olymp.
Úloha: Vymaľujte komiks a pošlite nám ho do 13. decembra v digitálnej podobe – odfotený alebo naskenovaný – e-mailom na adresu [email protected], prípadne vystrihnutý na klasickú poštovú adresu redakcie. Najkrajší odmeníme peknou cenou.
misionár
december|2012
Download

12 - misionar.eu