ROČNÍK XI, ČISLO 3
SEPTEMBER 2011
OBSAH
___________________________________________________________________
KORENE A TRADÍCIE
Michal Eliáš: Stopäťdesiat rokov od vzniku Turčianskeho kasína
5
PRIESTOR SLOVA
Mialn Čič: Ako sme chceli ţiť? Ako ţijeme?
Roman Hofbauer: Kríţová cesta slovenského dejepisu
Viliam Hornáček: Nenahraditeľní
Vladimír Mezencev: Ďalší slávny Slovan
14
16
18
24
KULTÚRA V TOKU ČASU
Pavol Janík: Štát a spisovatelia
Jana Časnochová-Vrzalová: Ukradnutý skladateľ
Július Handţárik:De omnibus dubitandum
Igor Savalev: Vraţda velkého vůdce
27
32
35
38
ROZHOVOR
41
so spisovateľom a šéfredaktorom LT Pavlom Janíkom
ZAUJALO NÁS
20 rokov nezávislosti Ukrajiny
Čudné mlčanie „slovenských“ médií
Spontánny krach, či riadené oţobračovanie?
Maďarská katastrofa
Pravda v sluţbách klamstva alebo kto nám to špiní do hniezda?
Rodiny si merali sily s prúdom rieky Poprad
Prekliate peniaze?
Zaspievajme svoju slovanskú pieseň
48
52
55
60
64
67
68
70
JUBILEÁ: Michal Eliáš: Jubileá v 4. štvrťroku 2011
72
SLOVANSKÁ VZÁJOMNOSŤ , ročník XI, číslo 3.
Vychádza štyri razy do roka
Vydáva Slovenská rada Zdruţenia slovanskej vzájomnosti.
Výtvarný návrh obálky: Ladon©
Predseda redakčnej rady: doc.Dr. Jozef Mravík, CSc., šéfredaktor: Július Handţárik
Adresa redakcie: Dobšinského 16, 811 05 Bratislava, č. tel. 52491861, e-mail: [email protected].tcom.sk, www.ozzsv.sk.
ISSN 1335-9010, evidenčné číslo: MK SR EV1234/08. Vyšlo v septembri 2011.
3
4
KORENE A TRADÍCIE
_______________________________________________________
Stopäťdesiat rokov od vzniku Turčianskeho kasína
Michal Eliáš
Otvárajte kasíno ,
dostal som chuť na víno.
Nalejte mi silné červené...
- spieva sa v populárnej slovenskej piesni. Existovali však
kasína, v ktorých nebola prvoradá konzumácia vína, ale iné kultúrne
záujmy. V 19. storočí v Európe sa rozšírili spoločenské kluby
občanov, ktoré prijali pomenovanie kasíno alebo casino.
Najstarším známym kasínom v Uhorsku bolo Nemzeti Casino Národné kasíno v Pešti, ktoré zaloţil významný maďarský
politik, gróf Štefan Séčéni (Széchenyi) v roku 1827. Sledoval ním
ozdravenie maďarskej spoločnosti, jej zjednotenie do spoločného
prúdu za povznesenie maďarskej štátnej myšlienky. Bol to spolok
významných
muţov šľachticov, statkárov,
úradníkov,
predstaviteľov mestskej a vidieckej inteligencie - ktorý mal vlastné
miestnosti pre zábavu a hry, čitáreň časopisov i vlastnú kniţnicu.
Spoločenskej zábave
snaţil sa dať vyšší národný zmysel.
Podobné kasína vznikali v jednotlivých stoliciach celého Uhorska
- v Bratislave (1836), v Košiciach (1838) v Banskej Bystrici a inde.
Úrady ich podporovali, lebo plnili silné maďarizačné poslanie.
Vznik prvej slovanskej kultúrnej inštitúcie - Matice srbskej v Pešti
roku 1826 - a jej kultúrno-výchovné pôsobenie snaţili sa
predstavitelia
maďarských
vládnych
kruhov
eliminovať
zakladaním kasín. Tieto nemali len miestnu pôsobnosť, ale
5
zasahovali celé stolice, boli centrami maďarizácie v oblasti kultúry
a spoločenského ţivota.
Kasíno v Martine, známe pod menom Turčianske kasíno, malo
mnoho odlišností. Vzniklo v období nového národného prebudenia
sa Slovákov - v memorandovom roku 1861 a malo slovenské
národnobuditeľské poslanie. Podnietilo konanie Memorandového
zhromaţdenia v Martine. Vzniklo 23. marca 1861 a jeho prvým
predsedom bol turčiansky ţupan barón Šimon Révai. V čase
prípravy memorandových poţiadaviek aj zástupcovia turčianskej
šľachty vystupovali v zhode s predstaviteľmi slovenskej národnej
inteligencie a prihlásili sa do Turčianskeho kasína. Za necelý
mesiac malo kasíno 60 členov, objednávalo sedmoro novín, začalo
účinkovať. Situácia sa zmenila po Memorandovom zhromaţdení
(6. a 7. júna 1861), po ktorom Révai a Justh napriek prísľubu nešli
s memorandovým posolstvom do Pešti.
Zmenil sa aj vzťah
ţupných úradníkov k Turčianskemu kasínu. Dňa 27. decembra 1861
ţupný administrátor - zástupca ţupana Révaia - gróf Egyd Dessewfy
zatvoril kasíno oficiálne preto, ţe nemá potvrdené stanovy.
Návrh stanov na potvrdenie podali národovci Ján Baltazár Jesenský,
podpredseda kasína, Ján Kohút, zapisovateľ, Samuel Šípka,
pokladník a Ambro Pivko advokát. Veľký počet prihlásených členov
Turčianskeho kasína a jeho slovenská orientácia nemilo prekvapili
ţupných úradníkov, ktorí si v októbri 1862 zaloţili „truckasíno“ Maďarské kasíno v Martine, orientované viacej na neviazanú zábavu.
Stanovy Turčianskeho kasína schválila Námestná rada v Budíne
30. novembra 1862. Cieľom kasína je „rozvoj dobrého vkusu,
vzdelané a šľachetné obcovanie, zdravé, pospolité besedovanie,
rozvoj duševných schopností a inteligencie“. Všetci členovia sú
rovní bez osobitných výsad a predností. Členom spolku môţe byť
kaţdý občan – muţ - bez rozdielu národnosti, náboţenstva a stavu.
Stanovy vylučovali z kasína politické boje, nemalo robiť „čo by
znakomie daktorej politickej strany vyráţalo“. V priestoroch kasína
sa zakazovali hazardné „sleponáhodové“ hry. Členstvo v kasíne
6
bolo individuálne, zaväzovalo platiť členský príspevok 4 zlatky
ročne, prípadne aj iné výdavky.
V dejinách Turčianskeho kasína - od marca 1861 do roku 1921 sa črtajú dve obdobia. Prvé trvá od jeho zaloţenia 23. marca 1861
do postavenia Národného domu v Martine, ktorého oficiálne
otvorenie bolo 13. augusta 1890. Druhé obdobie trvá do roku
1921, keď
v zmenených podmienkach
utvoreného
československého štátu prestalo kasíno existovať.
I. obdobie Turčianskeho kasína
Zakladajúcimi členmi – činovníkmi boli Ján Baltazár Jesenský,
Jozef Kohút, Samuel Šípka, kronikár mesta a pokladník kasína,
Ambro Pietor, pravotár a právny zástupca spolku. V roku zaloţenia
(1861) malo 60 členov, ktorí platili po 4 zl. členského. Vzostup
členov bol od roku 1868, keď k pracovníkom Matice slovenskej
pribudli
pracovníci
novootvorených kultúrnych inštitúcií gymnázium, KÚS, Sporiteľňa, redakcie časopisov. Na jeho čele bol
podpredseda Matice Viliam Pauliny-Tóth. V rokoch 1868-1871
malo kasíno sedemdesiattri členov martinských starousadlíkov
i novomartinčanov. Po smrti Viliama Paulinyho-Tótha (1877)
vedenie Turčianskeho kasína prevzal Ján Francisci. Na pôde
Turčianskeho kasína sa konali vystúpenia divadelných ochotníkov,
ale aj iné podujatia. V ňom vznikla myšlienka zaloţenia
Slovenského spevokolu (1872), veď mnohí jeho členovia
vystupovali v kasíne uţ pred jeho
oficiálnym otvorením.
V Turčianskom kasíne sa dodrţiavali stanovy a trestalo sa ich
porušovanie. Podľa záznamov vieme, ţe v roku 1889 prišlo k dvom
vylúčeniam členov „pre nestatočnosť a priestupky proti
bezúhonnosti“ a „pre neslušné, vyzývavé a uráţajúce chovanie“.
V prvom období účinkovania malo Turčianske kasíno svoje
prenajaté miestnosti v dvoch hostincoch, miestnosti uţívali spolu
so Spevokolom. Členov kasína a ich hostí obsluhoval a o poriadok
miestností sa staral domovník Matice Pavol
Balko. Prvým
pokladníkom kasína bol bývalý štúrovec, kronikár mesta, Samuel
7
Šípka, od 1868 do konca 1870 túto funkciu vykonával Jozef Kohút,
po ňom Matúš Dulla-Hohoš, ktorý v roku 1878 odovzdal
pokladňu mladému Andrejovi Halašovi. Od roku 1892 do 10.
decembra 1918 - 26 rokov - bol pokladníkom Ján Čičmanec,
ktorý veľmi svedomite viedol účty kasína a dával návody na
zlepšenie jeho činnosti.
Turčianske
kasíno
plnilo
dôleţitú
úlohu
v oblasti
reprezentačnej. Bolo dobrým zvykom kaţdého cudzieho hosťa po
návšteve Matice, tlačiarní, redakcií časopisov a iných kultúrnych
zariadení oficiálne sa predstaviť okruhu martinských národovcov
v kasíne. Takmer nebolo významnejšieho slovenského, českého
i zahraničného návštevníka, ktorý by nebol zavítal do kasína.
Cudzie mimomartinské návštevy chodili do kasína najmä počas
kaţdoročných Augustových slávností.
Na pôde kasína sa
uskutočnil aj banket s okázalým vítaním Adolfa Heyduka, ktorého
za jeho zbierku Cimbal a husle venčili vencom, oslávili 70.
narodeniny Sama Tomášika pri jeho ceste do Prahy, privítali
predsedu Matice českej grófa Jána Harracha, ktorý roku 1880 prišiel
do Martina na poradu dôverníkov banky Slávie. Tu besedovali
s maliarom Jaroslavom Věšinom pri otvorení výstavy jeho obrazov
v rámci prvej slovenskej výstavy výšiviek (1887). V kasíne sa v
roku 1886 konali skromné oslavy 25.
výročia Memoranda
slovenského národa, keď slúţnovský úrad zakázal konanie
zhromaţdenia s programom vonku „pod lipami“.
Priestorové
ťaţkosti najmä po zatvorení Matice slovenskej a zhabaní jej budovy
sťaţovali celé kultúrnovýchovné pôsobenie v Martine a vplývali aj
na činnosť Turčianskeho kasína. Postavenie Národného domu
znamenalo novú kvalitu aj pre kasíno.
Turčianske kasíno v rokoch 1890-1921
Otvorenie Domu - oficiálne 13. augusta 1890 - bolo v Martine
i na Slovensku sviatkom. Jeho zakladatelia programovite sledovali
tri ciele, ktoré mali byť pôvodne vyznačené na jeho priečelí
„DIVADLO - MÚZEUM - CASSINO“. Predseda kasína, Ambro
8
Pietor, na otvorení prvého zábavného večierka 26. októbra 1890
špecifikoval úlohy kasína v Martine - rozšíril ich o tie, ktoré nie sú
uvedené v stanovách, ale sú dôleţité pre Martin i celé Slovensko. Sú
to tieto:
„Vzájomné poznávanie sa, výmena náhľadov, dobrá rada,
spoločná práca.. otázky cirkevné, otázky politické, otázky umenia,
histórie, hospodárstva, priemyslu - i zábavy, lebo aj zábava
potrebná je v trampotách ţivota. Naše kasíno má byť ohniskom
činov, strediskom nášho občianskeho ţivota, v ktorom sa máme
poučovať o svojich povinnostiach
oproti našej
obci,
o kaţdodenných otázkach občianskeho ţivota, o svojich právach
a spôsobe obrany našich práv. Má byť strediskom slovenského
ţivota. História uţ mnoho rozpráva o Martine, kladie našu malú
chatrnú obec do radu tých veľkých miest, ktoré hrali a hrajú
úlohu svetovú. Zraky slovenského i slovanského sveta obrátené sú
sem, lebo tu je ohnisko našej slovenskej spoločnosti i národnej
činnosti. Naše schôdzky nesmú byť ţriedlom bujnej, rozpustilej
zábavy, ale majú byť osteňom dobrého, sporiadaného ţivota
i rodoľubej zošľachťujúcej zábavy.. My nerobíme tu rozdiel stavu,
povolania, ani robiť nesmieme - všetci sme bratia Slováci
a našou úlohou je naţívať v láske, svornosti, aby sme sa v práci
vzájomne podopreli. Našou úlohou je spolucítiť a šíriť povedomie, ţe
sme všetci jedna spoločnosť, jedna slovenská rodina...
Po otvorení Domu kasíno dostalo v ňom dve miestnosti na
prízemí. Pôvodne plánované na poschodí dali pre potreby
múzejnej kniţnice a zbierok. Vo väčšej spoločenskej miestnosti
bol umiestnený aj biliard, menšia bola čitáreň časopisov. V menšej
miestnosti vznikla roku 1899 „slovenská izba“ - zasadačka
v slovenskom ľudovom slohu - veľký vyrezávaný stôl, drevené
stoličky, drevené steny pomaľované ľudovými vzormi podľa návrhu
martinského maliara Milana Mitrovského.
Počet členov kasína sa menil, pohyboval sa od 63
po 133.
Udeľovalo aj čestné členstvo. V roku 1909 dali titul čestného člena
9
Turčianskeho kasína v Martine Pavlovi O. Hviezdoslavovi. Ozdobný
diplom mu vyhotovil maliar Milan Mitrovský. Predsedom kasína
bol do roku 1906 Ambro Pietor, od 1909 aţ do 1920 dr. Ján
Vanovič.
Základnou formou práce kasína bola čitáreň časopisov. Počet
objednávaných časopisov sa menil - napr. v rokoch vojny
objednávali
11 časopisov,
v roku
1912 aţ
23 novín
a časopisov. Od r. 1890 Turčianske kasíno zaviedlo novú formu
kultúrnych podujatí - pravidelné literárnozábavné večierky. Konali
sa 3-4 ročne, pripravovali ich
obyčajne v spolupráci so
Slovenským spevokolom a odznievali na nich prednášky, recitácie
i ţartovné výstupy so spevom. Témy prednášok - osud
Sládkovičovho Detvana a Maríny, mravy poľskej šľachty v 16.
storočí, móda a jej dosah na priemysel a obchod, zvyk hostín,
potreba detského zdravia, národné povery, dejiny Martina, Starí
Slovania a ich jazyk a iné. Je pochopiteľné, ţe na pôde kasína sa
pravidelne konali silvestrovské večierky a fašiangové zábavy.
Hľadali aj iné netradičné formy. Na fašiangy roku 1902
Turčianske kasíno uskutočnilo v meste veľký alegorický sprievod
„Atilla putuje do vlasti“, v ktorom účinkovalo 218 osôb. Bolo to
satirické pochôdzkové
divadlo zobrazujúce
údajný príchod
„maďarského vodcu“ na voze ťahanom volmi. Na námestí vypustili
60 mačiek, ktoré sa s veľkým mňaukaním rozutekali. Išlo
o fašiangovú zábavu, ale aj o výsmech „historického“ príchodu
Atillu, ktorého údajný hrob sa „nachádza“ v chotári mesta. Kasíno
uskutočnilo vo svojich priestoroch viacero výstaviek obrazov
slovenských výtvarníkov.
Dôleţitým prvkom v činnosti Turčianskeho kasína boli návštevy
mimomartinských
i mimoslovenských
hostí. Kasíno bolo
reprezentačným kultúrnym strediskom Slovenska, v ktorom sa cudzí
návštevníci zoznamovali so slovenskou históriou, folklórom
a s významnými predstaviteľmi slovenskej kultúry. A naopak
„hostia“ oboznamovali Martinčanov s politickou a kultúrnou
10
situáciou vo svete, so svojou kultúrou a vedou. Návštev bolo veľa.
V rokoch 1888-1914 sa zapisovali do Pamätnice Turčianskeho
kasína a zapísalo sa do nej 1308 osôb. Z nich bolo 200 Slovákov,
asi 900 Čechov a Moravanov a okolo 200 návštevníkov z iných
krajín.
Kasíno
navštívili
takmer všetci významní predstavitelia
slovenského
politického, vedeckého, kultúrneho a náboţenského
ţivota. Boli medzi nimi: Andrej Kmeť, Andrej Hlinka, Ferdiš
Juriga, Milan Rastislav Štefánik, Martin Kukučín, Jozef Gregor
Tajovský,
Martin Braxatoris, Kornel Stodola, staviteľ Milan
Harminc, Karol Kmeťko, Jozef Buday, Ľudovít V. Rizner, I.
Ruppeldt,
Juraj
Janoška,
Miloš Ruppeldt, Rehor Uram
Podtatranský, Ján Čajak a mnohí ďalší. Z Čiech a Moravy bolo
najviac zapísaných návštevníkov. Prichádzali jednotlivo i v celých
skupinách obyčajne v rámci návštevy aj iných častí Slovenska. Ich
zápisy v pamätnej knihe vyjadrujú účasť Slovákom, pochopenie pre
ich národný útlak, súcit a vieru v lepšiu spoločnú budúcnosť. Mnohé
vyjadrenia sú prejavom česko-slovenskej a slovanskej vzájomnosti
ešte pred vznikom spoločného štátu. Do Martina prichádzali politici
a vedci: T.G.Masaryk, Fr. Sláma, A. Praţák, E. Tisch, J. Zubatý,
Fr. Pastrnek, mnoţstvo stredoškolských profesorov a študentov,
spisovateľov napríklad Ladislav Stroupeţnický, Jaroslav
Vrchlický, J. Frída, Jaroslav Hašek a Bohuslav Hašek. Vilém Mrštík
bol v kasíne pri príleţitosti uvedenia svojej hry v Martine. Chodili
umelci - praţský maliar Karel Mašek, sochár V. Svekl, člen činohry
Národního divadla v Prahe Matejovský, Jaroslav Ulehla, J. Formánek
a iní.
Z inonárodných
príslušníkov
najväčšiu
časť tvorili
Slovania - Rusi, Poliaci a Juhoslovania. Prichádzali ako jednotlivci
- vedci, profesori dejín, slavistiky a folkloristiky - i skupiny.
V roku 1893 - na sté výročie narodenia Jána Kollára - prišiel 28
členný muţský spevácky zbor
Nadeţdy
Dmitrijevny
11
Chlebnikovovej z Petrohradu a v Martine s veľkým
koncertoval 23. apríla 1893.
úspechom
Z vedcov to boli: univerzitný profesor V.I. Lamanskij
z Petrohradu, Platon Andrejevič Kulakovský, univerzitný profesor
z Varšavy, univerzitný profesor dr. Matija Murko, poľský
spisovateľ
B.
Grabowski,
dr.
Piotr Chmielowski, A.
Sygnelinski, Konrad Uhruh, Stanislav Michalski z Varšavy.
Osobitnú príhodu s policajným vyšetrovaním v Martine mal v roku
1898 jazykovedec dr. Jan Baudouin de Courtennay z Krakova.
Ďalej Martin a kasíno navštívili študent slovanskej filológie
z Varšavy Francev, Ján Madraszewski z Odesy, Manuš Lacina
z Taškentu, dvakrát prišiel prof. A.S. Budilovič z Petrohradu
i historik
N.V. Jestrebov,
podplukovník generálneho štábu
z Moskvy Obolešev, voj. akademik G.N. Pavlovič z Petrohradu.
Roku 1909 v Martine študovali Úniu medzi uhorskými Rusinmi
a pravoslávnymi Slovákmi A. L. Petrov a dejiny
slovenskej
literatúry A.N. Sirotinin, obaja z Petrohradu. Z Chorvátska prišiel
P. Didolič, zo Slovinska Franc Kovačevič, profesor z Mariboru,
dr. Eugen Lampe, vydavateľ časopisu Slavena z Ljubľane.
Z Bulharska bol St. A. Kostov, z Luţice profesor Arnost Muka.
Z iných neslovanských národov boli: Alfred Jensen zo Švédska,
R.W. Seton Watson zo Škótska ( v rokoch 1907 a 1909), ktorý poslal
do Martina na štúdium dejín a folklóru dve Angličanky E.
Sellonovú a W. Whitefordovú. Albert Hoffman prišiel z New Yorku,
pán a pani Adams spisovatelia z Anglicka, Leo Wiener z Cambridge.
V roku 1910 prišli traja univerzitní profesori z Chicaga. Z Paríţa
boli akad. maliar Vladislav Ciezielski a pán i pani Michael. Z Pešti
prišiel
na predstavenie Slovenského
spevokolu kapelník
Národného divadla
Fr. Schauer, z Viedne Václav Stejskal,
starosta I. českého Národného domu. Z amerických Slovákov treba
uviesť aspoň Petra V. Rovnianka, Matúša Jankolu a skladateľa
Miloslava Francisciho. V roku 1899 navštívili kasíno aj dvaja
hostia z Malej Ázie z Dţilu. Môţeme konštatovať, ţe v posledných
desaťročiach 19. a v prvých desaťročiach 20. storočia nebolo na
12
Slovensku iného spolku alebo inštitúcie, ktoré by
navštívilo
toľko osobností
zo Slovenska
a najmä zo zahraničia.
Turčianske
kasíno
spolu
so
Slovenským spevokolom,
Muzeálnou slovenskou
spoločnosťou a redakciami časopisov
sídliacimi v Martine sa stali výkladnou skriňou slovenskej kultúry
i vedy.
Turčianske kasíno nebolo zárobkovým podnikom. Príjmy z
čapovania nápojov v účtoch nie sú vedené, asi ich nebralo. Príjmy
mali len z členského. Príjmy z podujatí obyčajne bral Slovenský
spevokol, ktorý na podujatiach zvyčajne účinkoval.
Činnosť Turčianskeho kasína udrţiavala národnoobranná
funkcia. V utvorenej Česko-Slovenskej republike, po národnom
oslobodení Slovákov a pri mnoţstve rozdielnych záujmov členov,
kasíno sa stalo nečasovým. Zaniklo v roku 1921. Z posledných
rokov účinkovania sa zachovala rukopisná báseň neznámeho autora
s názvom KASINIÁDA. Vykresľuje literárny, satirický obraz jeho
18 členov a ich snahu hľadať pre Martin spoločnú cestu. Význam
Turčianskeho kasína je nepopierateľne kladný. V dejinách Martina
i celého Slovenska má nezastupiteľnú národnouvedomovaciu
i národnoreprezentačnú úlohu. Patrí k našim pokrokovým tradíciám.
13
PRIESTOR SLOVA
_______________________________________________________
Ako sme chceli žiť? Ako žijeme?
Milan Čič
Zatiaľ ťaţko nájsť definíciu súčasného slovenského spoločenskoekonomického systému, modelu našej súčasnosti. (Okrem definície
SR ako zvrchovaného demokratického a právneho štátu, pozri čl. 1/2
Ústavy SR.) Dôvodov je viacero. Jeden z nich je zrejme historický.
Najmä staršia a stredná generácia sa nestotoţňujú s historickým
poznaním kapitalizmu ako systému vykorisťovateľského, v ktorom
sú dva sociálne póly: bohatstvo a chudoba. Nerobím si ambície
vytvoriť vyčerpávajúcu definíciu kapitalistického systému. S určitým
rizikom, ţe to nebude presné, predsa len chcem aspoň uviesť niektoré
charakteristiky kapitalizmu, „nášho kapitalizmu“. Je to spoločenskoekonomický systém, ktorého štátne štruktúry (najmä mocenské a iné)
slúţia kapitálu, garantujú jeho existenciu v domácich i zahraničných
vzťahoch a aktivitách a poskytuje i ďalšie formy poznamenané
takmer výlučne súkromno-vlastníckymi vzťahmi a záujmami
s cieľom dosahovať maximálny zisk aj na úkor vlastných občanov.
Ekonomika kapitalistickej spoločnosti trpí na také váţne choroby,
ako je veľká nezamestnanosť, veľká časť obyvateľstva v polohe
chudoby, na hranici existenčného ţivobytia a časť malej skupiny
bohatých, v rukách ktorých je moc výkonná, bankovníctvo
(lobizmus, financie). Takému stavu, ďalším krátkodobým
i dlhodobým strategickým cieľom sa prispôsobuje aj štátny reţim,
ktorý si síce dáva do svojho loga demokraciu, ale v praktickej
činnosti sa uchyľuje k diktatúre kapitálu, lobistickým vplyvom na
14
štátne orgány, čím ignoruje ľudské práva a slobody, ignoruje
dôstojnosť človeka. Najtypickejším znakom tendencií kapitalizmu vo
svete i u nás, je vytváranie štruktúry spoločnosti v trojčlenke:
relatívne malá časť bohatých, ďalej sociálne, finančne, kapitálovo
slabá stredná vrstva a napokon veľká časť obyvateľstva, ktorú
charakterizuje nedostatok sociálnych istôt a prepad k chudobe. Tento
stav logicky vytvára relatívnu nespokojnosť medzi obyvateľstvom,
ale aj napätia, ktoré sa prejavujú nielen v politických stranách, a to aj
koaličných, ale aj, a najmä, v stranách opozičných. Stráca sa princíp
morálnej, ústavnej štátnej jednoty obyvateľstva a vytvárajú sa
skupiny, ktoré presakujú aj do štruktúry našej spoločnosti, ktorú
charakterizuje politická rozdielnosť, konfesionálne, národnostné –
menšinové a iné rozdielnosti. Z politickej terminológie sa vytrácajú
také štátoprávne a etické pojmy, ako je sociálna spravodlivosť,
sociálny štát, dôstojný ţivot kaţdého občana – stretávame sa s nimi
naozaj len občas. Tento dlhodobo negatívne pôsobiaci fenomén
podnecuje logické úvahy, ktoré vyplývajú z historického vývoja
ľudskej spoločnosti. Je to otázka: „aký nás očakáva ďalší vývoj,
v akej forme, s akými hodnotami materiálneho a duchovného
ţivota?“ Teraz, myslím si, ani tak nezáleţí na názve takejto
spoločnosti, ale v kaţdom prípade sa začínajú črtať určité princípy,
ktoré vo svojom komplexe vytvoria aj model takej podoby, kde bude
dominovať človek, komunity akéhokoľvek druhu a societa ako celok.
Vzorový obraz takého modelu poznáme napríklad na severe Európy.
Chceme žiť v demokratickej prosperujúcej, sociálne a právne
spravodlivej slovenskej spoločnosti.
V ochrane pred zločinom, urážkami, podvodmi, krádežami,
únosmi, organizovaným zločinom, terorom, atď., atď.
15
Krížová cesta slovenského dejepisu
Roman Hofbauer
Ťaţkú, preťaţkú cestu rieši vláda SR, nie však slovenská vláda.
Týmto vládnym bremenom je totiţ napísanie slovenských dejín, čo
v súčasnosti sa javí ako takmer neriešiteľné. Slovensko má síce
mnoţstvo historických textových i archeologických dokumentov
o starých Slovákoch, ako autochtónneho etnika územia od Tatier po
Drávu, a taktieţ disponuje kvalitnými historikmi. Avšak absurdnou
vládnou poţiadavkou je napísanie spoločných dejín Slovákov
a Maďarov, ako si to údajne ţiada bruselská byrokracia tvrdiac, ţe
jej, aj maďarskej vláde ide o odstránenie konfliktných styčných
bodov Slovenska s Maďarskom. V rámci realizácie tohto
nezmyselného zámeru maďarská strana ústami extrémistickej strany
maďarskej koalície na Slovensku, maďarskej vlády, aj parlamentu,
uplatňujú diktát poţiadaviek, čo v takomto „slovenskom“ dejepise
má byť, čo v ňom byť nemá a ani nesmie. Horšie neţ za Breţneva.
Bývalý podpredseda vlády SR Dušan Čaplovič, ktorý bol gestorom
tohto nezmyselného bilaterálneho výplodu, ochotne akceptoval
všetky maďarské poţiadavky. V „slovenskom“ dejepise i v geografii
všetky názvy obcí a miest, aj geografických lokalít majú byť
v maďarčine a aţ následne v zátvorke môţu byť aj v slovenčine!
Celý takýto zámer je nezmyselný od samého počiatku, veď
v dejinách je beţné, ţe tá istá osobnosť pre jednu stánku dejín je
hrdinom, kým pre druhú stránku je zločincom. Janko Kráľ, Ľudovít
Štúr, či Ďurko Langsfeld pre Slovákov sú hrdinami a martýrmi, kým
pre Maďarov boli zločincami. Ako by sa takýmto spôsobom písali
spoločné dejiny Arménov a Turkov, palestínskych Arabov
a ţidovských prisťahovalcov?! Výroba spoločných slovenskomaďarských dejín uţ zhltla horu času a vládnych financií,
zamestnáva nemálo mysliteľov zo sféry marxistických producentov
i pamätníkov na grófa Aponnyiho, Bélu Kohna, či vitéza Miklósa
Horthyho. Škoda, ţe súčasná vláda na Slovensku akceptuje takúto
16
protislovenskú tvorbu
i protislovenskej EÚ.
pakultúry
podľa
scenára
Budapešti
Je neospravedlniteľnou hanbou, ţe po zániku federatívneho štátu
a po ustanovení zvrchovanej Slovenskej republiky, zo strany vlády
SR sa nenašla vôľa občanom a školám konečne poskytnúť pravdivé
dejiny Slovenska a Slovákov, ktoré by neboli deformované
„proletárskym internacionalizmom“ a strašiakom slovenského
údajného nacionalizmu, rasizmu a obľúbeným šermovaním
nejestvujúcim antisemitizmom. Nie je nijako prekvapujúce, ţe týmito
strašiakmi šermovali a aj šermujú obdobné kruhy, ktoré boli baštami
protislovenského ťaţenia, či za Aponyiho, Beneša, SalzmanaSlánskeho, Gottwalda, Novotného, alebo Havla.
Preklenutie bielych miest slovenských dejín vytvoril odborník na
takého dielo najspôsobilejší, profesor Padovskej univerzity, historik,
doktor vied, naslovovzatý znalec európskych archívov a dejín,
Milan Ďurica! Tento výnimočný Slovák na vlastný podnet
vypracoval unikátnu publikáciu Dejiny Slovákov a Slovenska,
vlastným nákladom ju dal vytlačiť a jeden výtlačok zaslal kaţdej
škole, ako doplnok ku školským dejepisom.
Takýto vývoj znepokojil kruhy, ktoré boli, sú a nesporne aj budú
odporcami Slovákov a Slovenska. Na lţiach postavená demarš
splodená v Bratislave, putujúca do Bruselu prikázala stiahnutie tejto
„strašnej“ publikácie zo škôl. A tu hrmotne pôsobiaci predseda
slovenskej vlády sa nezachoval ako maršál, ale ako frajter: knihu,
ktorú nevytvorila a nerozoslala vláda, prikázal stiahnuť zo škôl
a zošrotovať Bol to test, ţe na Slováka treba len zakričať a on
sa zľakne! A pokiaľ sa nezľakne, tak zahynie pri dopravnej nehode.
V nasledujúcom značne dlhom období údajne zvrchovanej
Slovenskej republiky nevzniklo súborné dielo slovenského dejepisu.
Z pera jednotlivých osobností – historikov, či kvázihistorikov,
vznikali kvázipublikácie niektorých úsekov slovenských dejín,
nezriedka nesúce osobnostný postoj autorov k popisovanej časti
histórie. Inštitúcie ktorých náplňou by mali byť dejiny štátu, v
17
ktorom sa nachádzajú, ktorý ich financuje a ktorý by mal byť aj ich
vlasťou, tvoria zaujímavú enklávu. Matica slovenská má trvalé
parametre spiacej princeznej, či veľmi opatrnej matičky –
dôchodkyne. Historický ústav Slovenskej akadémie vied je
štandardne protislovenským inštitútom paradoxne financovaným zo
slovenského štátneho rozpočtu za štandardizovanej personálnej
zostavy vytrvalo šermujúcej antisemitizmom a údajným, slovenským
klérofašizmom. Ide zjavne o demagogicky vzdelávanú omladinu,
ktorá nemá ani tušenie, ţe démonický pojem „klérofašizmu“ sa počal
a porodil v dielňach Slánskeho-Salzmana, Bacílka, Širokého,
Bašťovanského a ich servilných poskokov a to po skončení vojny
a za dodatočného prudkého nárastu údajných partizánov
a bojovníkov proti fašizmu!
Situácia slovenského dejepisu však nie je beznádejná. Paradoxne
práve naopak. V prvom polroku roku 2009 kníhkupectvá obdrţali
prvý diel Dejín Slovenska, autorstva skvelého historika, profesora
Matúša Kučeru. Okamţité námietky a protesty maďarskej komunity
a ţidovskej náboţenskej obce sú lapidárnym dôkazom, ţe ide o dlho
očakávanú publikáciu, ktorú Slovensko potrebovalo a hlavne ţiaci
a študenti všetkých stupňov škôl. Profesorovi Matúšovi Kučerovi
prináleţí vďaka a ţelanie dobrého zdravia a jemu vlastnej
húţevnatosti pri pokračovaní v tejto neoceniteľnej práci.
(krátené)
NENAHRADITEĽNÍ
Viliam Hornáček
Hoci sa hovorí, ţe kaţdý človek je nahraditeľný, v kaţdom
spoločenstve existuje výnimočne malá a výnimočne vzácna skupina
osobností, ktoré sa z tohto rámca vymykajú. Patria do nej tí, ktorí
18
vysoko prerástli obvyklý priemer, pôvodným prínosom a
významným spôsobom ovplyvnili ţivot národov aj ľudstva a vtlačili
svojej dobe – a často aj budúcnosti – punc svojho osobnostného
vkladu.
Keď sme si začiatkom januára vzájomne priali všetko najlepšie
v roku 2011, tak v zmysle verša z našej tohtoročnej „korenárskej“
novoročenky „A nech je celý rok nový / k Slovákom
dvojjednotkový!!!“, zdôraznil pán profesor Danišovič „... a nech je
naozaj dvojjednotkový!“ Hoci sme si to obaja priali úprimne, ţivot
chcel a aj urobil inak – celkom opačne – a podriadil naše osobné
osudy svojim zámerom. Napokon, robí tak odpočiatku vekov
v zmysle - „ţivot nie je to, čo si prajeme, ani to čo predpokladáme...
ţivot je to, čo ani netušíme.“ A tak sa stalo, ţe uţ na začiatku roka –
nie pribudli, ale opustili nás - hneď dve „jednotky“. A, ţiaľ,
nezostalo iba pri dvoch...
Prvý odišiel spomedzi nás jeden z najzaslúţilejších
a najaktívnejších členov našich Zdruţení slovenskej inteligencie –
majster Ladislav Ťaţký. A hneď deň na to aj ďalšia „jednotka“ tento raz výtvarnícka – majster Vlado Kompánek. Netrvalo dlho a
z nášho sveta sa za nimi pobrala ďalšia „jednotka“ – pre zmenu
športová – tréner, pedagóg a funkcionár Ján Mitošinka, s ktorým sa
prišla na jeho poslednej ceste rozlúčiť celá špička slovenského
ľadového hokeja – takmer všetko jeho odchovanci. Len tri dni po
ňom, po ťaţkom dlhoročnom zápase proti krutej nepriazni osudu,
odovzdal svoju dušu milovanému Bohu a svoje telo milovanej
slovenskej zemi – kňaz, filozof, spisovateľ a publicista... otec Anton
Hlinka. Po takomto mrazivom začiatku roka sa síce na chvíľu zdalo,
ţe hrejivé leto zahojí naše rany, ale nestalo sa tak...
Zatiaľ posledná z veľkých „jednotiek“ zhasla na našom nebi
najväčšia slovenská vodohospodárska autorita 20. storočia – vedec,
pedagóg, projektant a staviteľ – prof. Peter Danišovič.
Všetky menované osobnosti boli uznávanými – dokonca
i medzinárodne uznávanými – autoritami vo svojej odbornosti. Všetci
19
však boli zároveň aj úprimnými slovenskými vlastencami.Určite by
si zaslúţili zostať v tomto bratstve nezištných a obetavých
sluţobníkov svojho národa aj po smrti a spočinúť spolu na tom
najčestnejšom mieste svojej rodnej zeme, ktorou býva pre kultúrne
národy Národný cintorín. Keďţe ten historický v Turčianskom sv.
Martine je uţ zaplnený, opäť (a nie po prvý raz) – ako vztýčený
ukazovák upozorňujúci nás na zanedbanie si povinností – vyvstáva
pred nami dodnes nedoriešená otázka vytvorenia nového Národného
cintorína pre tých, ktorí svoj ţivot zasvätili pozdvihnutiu slovenského
národa, jeho zaradeniu medzi zvrchované subjekty medzinárodného
práva a ktorí sa zaslúţili o jeho dnešný slobodný ţivot vo vlastnom
štáte. Tam by mohli – a určite by s tým súhlasili – naďalej pomáhať
svojmu národu šíriť jeho dobré meno.
Bez akéhokoľvek nároku na všeobecný súhlas si dovolím
ponúknuť abecedný zoznam osobností (iba zosnulých členov našich
Zdruţení), ktorí by za svoj prínos a zásluhy mohli – a podľa môjho
názoru aj mali – spočinúť v posvätnej zemi nášho nového Národného
cintorína. Napríklad na Devíne...
Okrem iných určite aj - hudobný skladateľ Tibor Andrašovan,
matematik prof. Jozef Brilla, publicista Ing. Jerguš Ferko, ekonóm
a verejný činiteľ prof. Hvezdoň Kočtúch, výtvarník a kultúrny
pracovník Ignác Kolčák, literárna vedkyňa a publicistka PhDr. Nora
Krausová, politik JUDr. Bartolomej Kunc, pedagóg prof. Adam
Laščiak, hudobný skladateľ Jozef Malovec, právnik JUDr. Dušan
Plachtinský, archeológ PhDr. Belo Pola, umelecký fotograf Jozef
Ponec, básnik Milan Rúfus, literárny vedec a politik PhDr. Dušan
Slobodník, poetka Zlata Solivajsová, lekár prof. Karol P. Virsík...
a samozrejme naši zatiaľ poslední zomrelí druhovia a priatelia –
spisovateľ Ladislav Ťaţký, výtvarný aj slovesný umelec Vladimír
Kompánek, športový tréner a pedagóg Ján Mitošinka, kňaz, filozof,
spisovateľ a kazateľ otec Anton Hlinka a vodohospodár, pedagóg
a staviteľ prof. Peter Danišovič.
20
Oni síce pocty a slávu uţ nepotrebujú, o to viac však potrebujeme
pre našu štátnu reprezentáciu ich mená – dnes uţ symboly – my, aby
sme nimi predstavili náš národ a jeho tvorivé prínosy do európskeho
aj svetového kultúrneho dedičstva.
V tejto súvislosti je namieste myslieť aj na tých, ktorí boli
rôznymi okolnosťami vyhnaní z vlasti. Na nový slovenský Národný
cintorín určite patria osobnosti ako Andrej Ţarnov, Koloman Sokol či
Lucia Poppová... a určite aj mnohí ďalší. Ak by o to stáli. O čom ja
osobne nepochybujem. Ich vlasť im však stále nemá čo ponúknuť...
Vzhľadom na to, ţe najčerstvejší z hrobov našich veľkých –
a podľa mňa aj nenahraditeľných – je hrob prof. Petra Danišoviča,
dovolím si v tejto súvislosti ešte moje osobné vyznanie sa zo vzťahu
k tejto obdivuhodnej osobnosti.
Smutnú správu o tom, ţe prof. Peter Danišovič uţ nie je medzi
ţivými, mi telefonicky oznámil jeho dlhoročný spolupracovník
a ctiteľ, priateľ a člen vedenia našich Zdruţení Ing. Július Binder.
Jeho hlas svedčil o hlbokej bolesti a úprimnej účasti na tejto strate
pre celý slovenský národ.
Symbolické a pre mňa pamätné bolo a aj zostane miesto, kde som
sa túto smutnú správu dozvedel. Kochal som sa práve v kráse čírej
vody jedného z prítokov rieky Oravy. Rieky, na ktorej stojí
impozantná – rozhodujúcou zásluhou práve zosnulého
najvýznamnejšieho slovenského vodohospodára – Oravská priehrada.
Mal som tú česť poznať pána profesora osobne a viackrát
pookriať v jeho prítomnosti, obklopený dnes uţ mimoriadne
vzácnymi vlastnosťami, ktorými priam oplýval a ktoré súčasnému
svetu – najmä medziľudským vzťahom – aţ tragicky chýbajú. Jeho
úprimnosť, priamosť, čestnosť, prajnosť, múdrosť... a pritom
skromnosť v kaţdom geste či postoji, dokresľovali jeho mimoriadnu
osobnosť do podoby, ktorá si prirodzene získa kaţdého, kto tieto
vlastnosti povaţuje za najvyššie hodnoty ľudskosti a medziľudských
21
vzťahov. Áno, predovšetkým čistá aţ číra ľudskosť, ktorá
nepotrebuje nič tajiť ani sa skrývať za frázy či pózy – tak navţdy
utkvie v mojej pamäti tento vzácny človek.
Skromnosť prof. Petra Danišoviča bola jedným z najkrajších
plodov jeho bohatej – odbornej aj ľudskej – ţivotnej skúsenosti
a múdrosti, ktorú z nej získal. Ale týkala sa výhradne iba jeho
osobných nárokov voči svetu. Pre seba osobne nikdy neţiadal ani
prepych, ani slávu, ani pocty...
Avšak voči sebe ako tvorcovi a k dielam, ktoré vytvoril bol aţ
nekompromisne náročný. A hoci aj v pokročilom veku, zachoval si
vţdy triezve, vecné a spravidla aj kritické hodnotenie všetkého – od
politiky aţ po seba samého. Bol si vedomý svojej hodnoty a nikdy
nešiel proti svojim zásadám. Vţdy robil iba to, čo povaţoval za
správne, dobré a všeobecne prospešné. Váţil si seba aj iných, ktorí si
to zaslúţili.
Keď som mu za Radu osobností dával podpísať jeden
z dokumentov našich Zdruţení – po pozornom prečítaní si jeho textu
ho podpísal obdivuhodne istou rukou a s chlapsky pevným pohľadom
priamo do očí mi povedal – „Je to dobré, ale ja by som to napísal
ešte tvrdšie!“
Na vyše storočného človeka obdivuhodne muţné, aţ veliteľsky
rozhodné stanovisko dokazujúce, ţe veľkým bojovníkom za pravdu
v jej čistej podobe, za správnu, dobrú a všeobecne uţitočnú vec –
zostal aţ do svojich posledných chvíľ. Vieme si predstaviť Petra
Danišoviča ako štyridsiatnika či päťdesiatnika v plnej sile? To
muselo okolo neho iskriť!
Všetky plody svojho neobyčajne tvorivého a uţitočného,
slovenskému národu aj vedeckej pravde mimoriadne prospešného,
bohatého a čestného ţivota nechal pán profesor a staviteľ Danišovič
nám, jeho dedičom. Zanechal nám však nielen diela, ktoré spoľahlivo
slúţia, ale aj generáciu skvelých ţiakov a pokračovateľov, ktorých
vychoval nielen svojimi vedomosťami, ale najmä svojim osobným
22
príkladom. Dôkazom je aj Gabčíkovské vodné dielo, ktoré bolo
prvou stavbou slovenskej zvrchovanosti a ktoré nadchlo celý
slovenský národ, ba udivilo aj svet. Ako by aj nie? Veď práve
v tomto vodnom diele sa spojili všetky dobré vlastnosti a všetky
kladné hodnoty nášho národného charakteru.
Uţ od ľudskej 80-tky sa zvykne hovoriť o „poţehnanom veku“.
V prípade profesora Danišoviča však moţno právom hovoriť aj o –
poţehnanom ţivote. Čím poţehnanom? Neustálou tvorivou prácou
a nezlomným odhodlaním prekonávať prekáţky, ktoré mu do cesty
stavala nielen príroda, ale najmä jeho neprajníci. Vedecká pravda,
odborné riešenia a ţivotné záujmy slovenského národa boli jeho
krédom, ktoré nikdy neporušil.
Prof. Peter Danišovič bol, a pre mňa aj navţdy zostane, ţivým
dôkazom pravdy, ţe veľká osobnosť - v akomkoľvek odbore - musí
byť najskôr veľkým človekom.
Jeho prirodzená ľudskosť, prívetivosť a úcta k ţivotu aj k ľuďom
dokázala otvárať nielen srdcia priateľstvu, ale aj konať technické
zázraky. Jeho, ešte aj vo svojom 104. roku muţný a
„danišovičovsky“ chlapsky úprimný stisk ruky, priamy a odhodlaný
pohľad do očí a aţ do posledných dní jasné a presné postrehy
a hodnotenia jeho obdivuhodného rozumu len dokresľujú obraz
výnimočne vzácneho človeka s čestným a pevným charakterom,
ktorý preţil bohatý a plodný, mimoriadne uţitočný ţivot tvorcu
nadčasových hodnôt slúţiacich tak spoľahlivo ako ich autor slúţil
svojmu milovanému slovenskému národu. A čo dodať na záver?
Povaţujem za osobné šťastie, ţe som mal tú česť ho poznať
osobne – z očí do očí, zo srdca k srdcu. Takéto vzťahy vţdy
pozdvihujú a vţdy posilnia to dobré v nás. Ďakujem za to
predovšetkým Ing. Júliusovi Binderovi a ich najvýznamnejšiemu
spoločnému dielu – sputnaniu Dunaja pri Gabčíkove. A úprimne
ţelám – z celého srdca ţelám – slovenskému národu, aby mal čo
najviac takýchto oddaných, obetavých, odborne aj ľudsky
zdatných, nezlomných a veľkých činov schopných synov.
23
Ďalší slávny Slovan
Vladimír Mezencev
Slovania, alebo aspoň ľudia so slovanskými koreňmi, dali svetu
veľa. Svetových vynálezcov (napr. Nikola Tesla) i mnoţstvo
laureátov Nobelovej ceny. Ţiaľ, niektorých si v ďalekom svete,
predovšetkým v tom anglosaskom, váţia viac, neţ my v tom
vlastnom slovanskom.
Vezmime si len jedného z nich - Andyho Warhola. Keby jeho
rodičia z Mikovej pri Medzilaborciach zostali doma na Slovensku,
tak by sa volal ako všetci muţi v rodine Varchole. Nuţ, a z Andyho
by bol Andrej. S najväčšou pravdepodobnosťou by sa doma nestal
taký slávny ako v ďalekej Amerike. Jeho portréty osobností politiky
i umenia (Che Guevara, Lenin, Mao-Ce tung, John Lenon, Marilyn
Monroe, Leonardo da Vinci, Hans Christian Andersen, Tedy
Rooswelt ...) sú skutočne známe na celom svete. Nie náhodou pred
niekoľkými týţdňami tomuto kráľovi pop-artu odhalili na
newyorskom Union Square sochu The Andy Monument. Pritom jej
autor Rob Pruitt vzdal takto úctu umelcovi, ktorý ho pred 28 rokmi
odmietol prijať do zamestnania!
Andy Warhol perfektne ovládal rusínsky dialekt a stále si
spomínal na uspávanky, ktoré mu jeho matka Júlia spievala – akoţe
ináč – v rodnom jazyku. Andy Warhol patrí nielen New Yorku, kde
vytvoril svoje najslávnejšie práce, Pittsburghu, kde je pochovaný
a má tam svoje prvé múzeum, ale aj nám, teda celému Slovensku.,
kde má jeho celý rod korene. Bez ohľadu na to, či o ňom budeme
hovoriť ako o Rusínovi, alebo Slovákovi. Predovšetkým mal
slovanské gény. My sme však pre tohto velikána urobili veľmi málo.
V maličkom meste Medzilaborciach síce štát postavil veľkolepé
Múzeum A. Warhola (práve v tomto roku slávi 20. výročie svojho
vzniku), ale od svojho zrodu v podstate ţivorí. Na východe republiky
sa práve hádajú politici (!) koľko stoja Warholove diela. Pretoţe aj
24
z toho sa dá vytĺcť politický kapitál. Nie znalci umenia, kunshistorici,
ale opoziční regionálni poslanci kontra koaliční. Trápne!
Je síce pravda, ţe Andy Warhola môţeme spomínať stále, bez
ohľadu na jeho výročie a odhaľovanie sôch tomuto velikánovi.
Warhol si však zaslúţil pozornosť aj v súvislosti s nedávnym
svetovým šampionátom v hokeji. Pretoţe Warhol vytvoril aj portrét
jedného z najslávnejších hokejistov všetkých čias
(ak nie
najslávnejšieho) Wayneho Gretzkeho. Najslávnejšieho azda preto,
lebo Gretzky hrával v drese číslo 99 a po skončení kariéry sa všetky
kluby NHL dohodli, ţe dres s takýmto číslom uţ nikto nikdy nebude
obliekať v najlepšej hokejovej súťaţi na svete. Lebo toto číslo
navţdy patrí len tomu jednému, jedinému, najlepšiemu – Gretzkemu.
Tento kanadský rodák má svoje korene niekde v Bielorusku, jeho
starý otec Anton bol však Poliak. O kaţdom slávnom muţovi sa šíria
rôzne legendy a o Gretzkom napríklad aj taká, ţe počas prijatia
u pápeţa Jána Pavla II. sa začali rozprávať v angličtine, neskôr hlava
katolíckej cirkvi prešla na poľštinu, tá oslovila Wayneho a prešiel do
akejsi zvláštnej slovanskej „zlátaniny“, ktorej by vraj nikto okrem
pápeţa neporozumel. Dôleţité bolo to, ţe sa obaja dohovorili nielen
po anglicky. Gretzky vytvoril 61 /!/ rekordov NHL, dal v nej najviac
gólov /894/, najviac gólov v jednej sezóne /92/, najviac gólov
v jednej tretine /4/, získal najviac bodov v jednej sezóne /2857/ a tak by sme mohli ešte dlho pokračovať ... Zhodou okolností obraz
Gretzkeho, vytvorený A. Warholom vlastní partia nadšených
obdivovateľov tohto umelca v Košiciach a počas zápolení
v skupinách chodili akreditovaní novinári a funkcionári jednotlivých
tímov obdivovať portrét Gretzkeho a ďalšie Warholove diela.
Nuţ, za slávneho Slovana moţno zaradiť aj Johna Surmu,
prezidenta korporácie U.S. Steel so sídlom v americkom Pittsburghu,
jej súčasťou sú aj bývalé Východoslovenské ţeleziarne, teraz USS
Košice. S menom Surma sa moţno stretnúť na Spiši a aj za hranicami
Slovenska – v Poľsku. Konkrétne v obciach, v ktorých prevláda
obyvateľstvo slovenskej národnosti.
25
John Surma sa v Prešove stretol s Jánom Surmom, ktorý sa so
svojím americkým menovcom zoznámil prostredníctvom internetu.
Stretli sa na obede a pri porovnávaní svojich rodokmeňov prišli na to,
ţe ich starí otcovia boli príbuzní. Nie je to nič zvláštne, pretoţe nie je
jediný vrcholový manaţér slovenského pôvodu, ktorý pôsobí v tejto
silnej oceliarskej kooperácii. V ďalekej Pensylvánii, teda
v americkom meste, ktorého súčasťou je aj Pittsburgh, vedia
o slovanskej vzájomnosti často viac, neţ v hociktorej slovanskej
krajine. Nie náhodou. Najmä Ukrajinci a Poliaci sú v USA a Kanade
veľmi váţení, mnohí z nich dosiahli vysoké spoločenské postavenie,
ústredné vlády ich počúvajú a prijímajú ich návrhy a pripomienky.
I keď Česi a Slováci sú v porovnaní s počtami Ukrajincov a Poliakov
v menšine, majú tieţ v mnohých regiónoch dôstojné postavenie,
konkrétne ich spolky, kluby a zdruţenia. Čo je však dôleţitejšie –
Američania a Kanaďania slovanského pôvodu sa zaň rozhodne
nehanbia, naopak, sú na to hrdí. Slovanský pôvod vţdy za oceánom
otváral dvere aj tam, kde iní nemali prístup.
Vráťme sa však ešte k hokeju, ktorým sme ţili fakticky od
začiatku roka do polovice mája. Na svetovom šampionáte štartovalo
aţ päť muţstiev zo slovanských krajín: Česko, Bielorusko, Rusko,
Slovensko a Slovinsko. Dosť. Pritom solídny hokej sa hrá aj na
Ukrajine a v Poľsku. V kanadsko-americkej NHL môţeme nájsť
desiatky a desiatky legionárov zo slovanských krajín, bez ktorých by
NHL nemala ten patričný lesk. Okrem toho vţdy medzi najlepších
kanadských hokejistov patrili domáci hráči ukrajinského pôvodu.
Nemoţno sa preto čudovať, ţe časť športových historikov u našich
východných susedov tvrdí, ţe hokej uţ hrávali ukrajinskí kozáci na
ostrove Chortica pred piatimi storočiami... .
26
KULTÚRA V TOKU ČASU
_______________________________________________________
Štát a spisovatelia
Pavol Janík
Hneď v úvode treba konštatovať, ţe slovenskí spisovatelia pre
svoj štát v bliţšej i vzdialenejšej minulosti uţ urobili dosť aţ priveľa
– nielen kreatívnymi hodnotami a myšlienkovými vkladmi
originálnych umeleckých diel, ale aj individuálnou a inštitucionálnou
účasťou na kľúčových udalostiach verejného ţivota. Čoraz
naliehavejšou otázkou však je, kedy konečne štát – ako politická
organizácia občanov – urobí niečo pre tvorcov slovenskej literatúry.
Preto aj poradie slov v názve článku nie je náhodné – jeho témou je
totiţ predovšetkým vzťah vrcholných ústavných predstaviteľov
a ústredných orgánov štátnej správy k literátom, teda nie filiácia
autorov k vlastnej krajine.
Dozaista bude uţitočné stručne pripomenúť rozhodujúce okamihy
vývoja reprezentatívnych spisovateľských inštitúcií na Slovensku,
ktorých poslaním, napriek rozmanitým i protichodným historickým
okolnostiam a zvratom, vţdy bolo korporatívne zastupovať záujmy
autorov najmä vo vzťahu k štátnym ustanovizniam s cieľom
systematicky optimalizovať podmienky vzniku a sprístupňovania
pôvodnej literárnej tvorby doma i v medzinárodných reláciách.
Začiatkom roka 1923 sa v Bratislave zišlo predsedníctvo
prípravného výboru Spolku slovenských spisovateľov (SSS)
v zloţení Ivan Krasko, Jozef Gregor Tajovský a Tido J. Gašpar,
zakladajúce valné zhromaţdenie SSS sa uskutočnilo 15. 6. 1923 (tieţ
v Bratislave) a ustanovujúce valné zhromaţdenie SSS sa konalo
27
15. 12. 1923 (opäť v Bratislave), kde zvolili výbor v zloţení Vavro
Šrobár (predseda), Anton Štefánek (podpredseda), T. J. Gašpar
(tajomník), J. G. Tajovský (pokladník). V tomto zloţení vedenie
SSS pôsobilo do roku 1929. Pri zaloţení mal SSS 42 členov.
Na valnom zhromaţdení SSS 23. 5. 1929 sa predsedom stal Janko
Jesenský, podpredsedom ostal A. Štefánek, za tajomníka zvolili
Emila Boleslava Lukáča a za pokladníka Štefana Janšáka. V 30.
rokoch SSS začal rozvíjať zahraničné styky nadväzovaním
partnerských vzťahov s rozličnými národnými i medzinárodnými
zdruţeniami spisovateľov. V rokoch 1933-38 vydával mesačník
Slovenské smery umelecké a kritické. Významnou udalosťou bol
kongres slovenských spisovateľov, ktorý sa uskutočnil 30. 5. –
1. 6. 1936 v Trenčianskych Tepliciach. Okrem 53 členov SSS sa na
ňom zúčastnilo ďalších 100 pozvaných hostí.
V rokoch 1939-45 sa zdvojnásobila členská základňa SSS,
ktorého predsedom bol v uvedenom období Valentín Beniak. O
schopnosti spisovateľov v rámci reálnych moţností odolávať
nepriazni dejín a chrániť aj počas pronacistického reţimu vojnovej
Slovenskej republiky demokratické hodnoty svedčí skutočnosť, ţe
liberálne orientovaný literárny časopis Elán, ktorý redigoval Ján
Smrek, vychádzal v rokoch 1939-44 ako orgán SSS. Napriek tomu sa
v povojnovom období SSS a jeho predstavitelia dostali do
politických ťaţkostí, ktorých súčasťou bolo rozpustenie SSS
18. 6. 1945. Predsedom SSS, ktorý sa obnovil 29. 11. 1945, sa stal
Ladislav Novomeský. Na valnom zhromaţdení SSS, ktoré sa konalo
23. 3. 1947 v Budmericiach, zvolili za predsedu Michala Chorvátha.
V rámci postupného zuţovania kompetencií slovenských inštitúcií
a osobitne po zmene reţimu v Československu vo februári 1949
nasledovali s určitým časovým postupom ďalšie peripetie vo vývoji
SSS, ktorý sa 9. 9. 1949 na valnom zhromaţdení v Budmericiach stal
(spolu so svojím majetkom) súčasťou Zväzu československých
spisovateľov (ZČSS) ako jeho slovenská sekcia. Tá sa na celoštátnej
konferencii v Prahe 6. 4. 1954 premenovala na Zväz slovenských
28
spisovateľov (ZSS), ktorý však bol naďalej aţ do roku 1969
organizačnou zloţkou ZČSS. V súvislosti s federatívnym
usporiadaním Československa sa na ustanovujúcom zjazde 11. 6.
1969 ZSS stal samostatnou organizáciou. Vzhľadom na praktické
potreby koordinácie medzinárodnej reprezentácie v oblasti literatúry
sa na ustanovujúcom zjazde v Prahe 8. a 9. 12. 1977 opäť zaloţil
ZČSS. V pozícii predsedov ZSS pôsobili Ján Poničan (1949),
M. Chorváth (1949-50), Milan Lajčiak (1950-54), František Hečko
(1954-56), Vojtech Mihálik (1967, 1969), Miroslav Válek (1967-68),
Andrej Plávka (1969-82) a Ján Solovič (1984-89). Vo funkciách
vedúcich (v určitých obdobiach prvých) tajomníkov ZSS sa
vystriedali Ctibor Štítnický (1950-56), A. Plávka (1956-63), Karol
Rosenbaum ((1963-64), V. Mihálik (1965-67), J. Solovič (1969-83,
Ladislav Ballek (1984-89).
Významnou súčasťou činnosti ZSS vţdy boli zahraničné styky
s inými spisovateľskými organizáciami. ZSS tieţ vydával viacero
literárnych časopisov – Slovenské pohľady (1952-89), Kultúrny ţivot
(1950-68), Mladá tvorba (1956-70), Meriadiány (v angličtine,
nemčine a ruštine, 1977-89), Literárny týţdenník (1988-89) a Dotyky
(1988-89). Najmä v období 60. rokov a koncom 80. rokov boli
periodiká ZSS dôleţitou publikačnou platformou nielen na
prezentáciu originálnych tvorivých hodnôt a slobodného myslenia,
ale aj generátorom demokratizácie spoločenského diania.
Mimoriadny zjazd ZSS 7. 12. 1989 v Bratislave viedol k následnej
organizačnej difúzii na báze politických, názorových, generačných,
konfesionálnych, ţánrových a etnicko-národnostných kritérií.
Nástupníckymi organizáciami ZSS sa stal obnovený SSS
a Asociácia spisovateľských organizácií Slovenska (AOSS), v ktorej
sa zdruţili postupne vznikajúce menšie spisovateľské formácie. Post
predsedu SSS doteraz zastávali Ladislav Ťaţký, Jaroslav Rezník,
Dušan Slobodník, Anton Hykisch, Milan Ferko, Vincent Šikula,
Pavol Janík a Ján Tuţinský, ktorý organizáciu viedol vo viacerých
neľahkých obdobiach (v 90. rokoch a v prvom desaťročí nového
29
milénia). Tajomníkmi SSS boli Michal Chuda, Jozef Zavarský a
P. Janík. SSS v zloţitých ekonomických podmienkach kontinuálne
vydáva Literárny týţdenník, časopis pre mladú literatúru Dotyky a vo
svojom vydavateľstve ročne asi 30 pôvodných i prekladových kníh.
SSS má regionálne odbočky v Banskej Bystrici, Košiciach, Nitre a
Ţiline. Na čele AOSS zatiaľ stáli Ján Buzássy, Milan Šútovec, Lajos
Grendel, Vasiľ Dacej, Jozef Leikert a Igor Hochel. AOSS
kontinuálne vydáva časopis Romboid a dva razy na relatívne krátky
čas obnovila vydávanie týţdenníka Kultúrny ţivot.
Obnovený SSS sa stal nielen jedným z katalyzátorov
demokratických zmien československej spoločnosti, ale aj
intelektuálnym zázemím zavŕšenia prirodzeného historického pohybu
smerujúceho k plnohodnotnej národnej emancipácii slovenskej
literatúry a celej spoločnosti, a tak nemalou mierou prispel k vzniku
súčasnej nezávislej modernej demokratickej Slovenskej republiky
ako samostatného subjektu medzinárodného práva, v dôsledku čoho
sa spolok dostal do dôslednej a pretrvávajúcej nepriazne vplyvných
mocenských,
finančných
a mediálnych
skupín
s odlišnou
štátoprávnou orientáciou.
Obe partnerské spisovateľské korporácie – SSS i AOSS – sa
v rámci čoraz obmedzenejších moţností usilujú udrţiavať
a prehlbovať medzinárodné väzby slovenskej literatúry. Na
štandardné
postupy v tejto oblasti – systematické recipročné
vydávanie časopiseckých a kniţných antológií, pravidelnú recipročnú
účasť na ich prezentáciách a na ďalších dôleţitých bilaterálnych
a multilaterálnych
medzinárodných
literárnych
podujatiach
Ministerstvo kultúry SR spisovateľským organizáciám neposkytuje
nevyhnutné prostriedky. SSS napriek tomu úzko spolupracuje najmä
s Úniou českých spisovateľov a v spolupráci s renomovaným
americkým vydavateľstvom vydalo v angličtine antológie súčasnej
slovenskej prózy a poézie. Nadväzne so zahraničnými partnermi
pripravuje vydanie antológií v španielčine. Medzinárodné kontakty
spisovateľských organizácií majú vzhľadom na neporozumenie zo
30
strany MK SR v podstate rapsodický, sporadický a fragmentárny
charakter.
Podľa stanov je SSS dobrovoľná nezávislá organizácia
spisovateľov bez ohľadu na ich umeleckú, politickú, generačnú či
národnú príslušnosť, ktorá vytvára priaznivé podmienky na slobodný
rozvoj slovenskej literatúry a jej všestranného uplatnenia doma i
v zahraničí najmä tým, ţe presadzuje slobodu prejavu a tvorby; bráni
profesionálne záujmy a práva svojich členov voči verejným
ustanovizniam a štátnym inštitúciám – predovšetkým pri tvorbe
relevantných právnych noriem; spolupracuje s inými spisovateľskými
zoskupeniami v Slovenskej republike i v zahraničí a v prípade
potreby s nimi vytvára spoločenské pracovné orgány; pomáha pri
rozvoji literatúr národností na Slovensku; vystupuje proti
komercializácii kultúry. V aktuálnych siločiarach spolitizovanej
legislatívnej praxe, ťaţkopádnych ekonomických stereotypov
a svojvoľnej administratívnej zotrvačnosti kľúčových štátnych
orgánov Slovenskej republiky zostáva obsah základného dokumentu
SSS skôr zboţným ţelaním ako manuálom na riadenie spolkovej
činnosti.
Uznesenie členského zhromaţdenia SSS, ktoré sa uskutočnilo 3.
10. 2007 v Bratislave, ukladá manaţmentu spisovateľskej
organizácie okrem iného vyvolať rokovania s predstaviteľmi štátu
(MK SR) smerujúce k zabezpečeniu pôvodnej periodicity
Literárneho týţdenníka a Dotykov – k finančnému, technickému
a personálnemu zabezpečeniu oboch redakcií; ţiadať vrcholné štátne
orgány SR, aby sa umenie a osobitne literatúra (knihy a literárnoumelecké časopisy) vyčlenili z doterajšieho zdaňovania DPH
a priznala sa tejto oblasti nulová sadzba; naďalej programovo
budovať v SSS v zmysle jeho stanov priaznivé ovzdušie, aby
členovia SSS nachádzali vo svojej stavovskej organizácii jednotiacu
platformu pri náleţitom kolegiálnom rešpektovaní a podpore
rozličných názorových orientácií, myšlienkových prúdení
a estetických koncepcií.
31
Pravdaţe, vedenie SSS vykonalo vo vytýčených smeroch všetky
uskutočniteľné kroky, ale na rokovanie vţdy treba mať partnera,
ktorého spisovatelia zatiaľ paradoxne nenachádzajú najmä
v centrálnom úrade príslušného rezortu. Treba zdôrazniť, ţe literárni
tvorcovia síce uţ tradične nachádzajú porozumenie u prezidenta
Slovenskej republiky, ale kompetencie hlavy štátu sú v našom
politickom systéme limitované.
Na pozadí telegrafického prehľadu dejín inštitucionálneho
literárneho ţivota na Slovensku moţno racionálne porovnávať
skutočný priestor pre slobodu umeleckej tvorby a mnohostrannú
medzinárodnú výmenu jej hodnôt v sústave rozmanitých modelov
usporiadania spoločenských vzťahov, v súradniciach jednotlivých
politických garnitúr a v kontextoch osobnej kultúry konkrétnych
ústavných predstaviteľov.
Aký je teda – s výnimkou prezidenta SR – pretrvávajúci postoj
štátu a predovšetkým MK SR k reprezentatívnym organizáciám
spisovateľov? Obávam sa, ţe na túto otázku zatiaľ nemoţno
odpovedať v hraniciach elementárnej slušnosti. Navzdory
nepriaznivým okolnostiam autori a ich zdruţenia pokračujú vo
svojich šľachetných úsiliach. Tak dovidenia v lepších časoch,
priatelia literatúry.
Ukradnutý skladateľ
Jana Časnochová-Vrzalová
V tomto roku si celý hudobný svet pripomína 200. výročie
narodenia a súčasne aj 125. výročie úmrtia geniálneho hudobného
skladateľa a klavírneho virtuóza Franza Liszta. Spomienkové
koncerty sa konajú na celom svete, nielen u našich susedov
v Rakúsku, Maďarsku, Nemecku, ale aj vo Francúzsku, Poľsku, USA
32
ap. a i u nás na Slovensku. V širšej verejnosti je ale málo známy
jedinečný objav, ţe Franz Liszt bol s najväčšou pravdepodobnosťou
slovenského pôvodu. Ide nielen o mimoriadnu významnú kultúrnu
záleţitosť pre náš národ, ale aj o najvýznamnejší objav slovenskej
muzikológie v posledných desaťročiach, o ktorý sa zaslúţil náš
vynikajúci bádateľ Dr. Miroslav Demko a preto sa po piatich rokoch
opäť vraciame v našom časopise k tejto významnej osobnosti a to
z pohľadu autorky článku..
V našich zeměpisných šířkách se dá ukrást ledacos, dokonce
i hudební skladatel. A ne ledajaký – dokonce světově proslulý Franz
Liszt! Dovolím si tvrdit, ţe valná část světové veřejnosti, která má
byť jen nějaké povědomí o váţné hudbě, je dosud přesvědčena, ţe
jde o Maďara. Této smyšlence nahrává skutečnost, ţe Maďaři
uvedeného skladatele dál bezostyšně vydávají za svého a pranic jim
nevadí ani taková „drobnost“, ţe neuměl maďarsky stejně jako jeho
rodiče, nýbrţ mluvil slovensky. Jak je známo, a současné dění v
Maďarsku to jen potvrzuje, Maďaři se nikdy nesmířili se závěry
Trianonu po první světové válce a ve snaze zvrátit kolo
dějin, neváhají vyuţít ani jméno F. Liszta. Do značné míry jim v tom
pomáhá nejen chabá propagace skladatele, ale také fakt, ţe cizí
jazyky (například ruština – věngr – Maďar) přesně nerozlišují pojmy
maďarský a uherský. Přitom označení Uher automaticky neznamená
Maďar, jelikoţ pod něj lze zařadit Rusíny, Slováky, Chorvaty a další
národy, ţijící v někdejším mnohonárodním Uhersku. A právě v tom
spočívá klíčový problém určení identity F. Liszta. Ve své knize
příznačně nazvané Ukradený skladatel, o tom podrobně píše známý
muzikolog.
Čtenář se z ní doví mnoho nového nejen z hudebního ţivota
tohoto génia not, ale také o jeho literární tvorbě. Pro řadu z nich bude
zajisté obrovským překvapením, ţe Liszt byl rovněţ bojovníkem za
práva Slovanů. Kupříkladu zpracoval ţivotopis F. Chopina, coţ je
33
podle Demka důleţitým důkazem o Lisztově slovensko-slovanských
kořenech. „V daném případě je potřebné hovořit o Lisztově váţné
motivaci, tedy o snaze propagovat slovanského skladatele Chopina a
světu dát na vědomí, ţe slovanské tradiční umění není
pouze ‚nějaký folklor‘, ale ţe má hluboké kořeny v evropské kultuře
a historii.“ Demko dále zdůrazňuje, ţe pokud by Lisztovo nitro, jeho
duše nebyly spřízněny se slovenstvím, nebylo by moţné literárně
zpracovat tak hluboké myšlenky a souvislosti, jako to učinil právě
on.
Je velká škoda, ţe jen úzkému okruhu znalců je známo, ţe Liszt
byl zastáncem mírových řešení konfliktů a ţe pod pojem Bohémové
zahrnoval rovněţ Maďary a Cikány, jeţ vnímal jako nová etnika,
která přišla do Uherska. Uhry-Slováky pokládal za původní
obyvatele. Lze se tedy divit, ţe Maďaři Lisztovo literární dílo nikdy
nepřijali a mlčí o něm?
Ostatně je to vůbec moţné v zemi, v níţ krajní pravice v podobě
Jobbiku posílila? Tato konzervativní, nacionalistická a euroskeptická
strana se netají představami o změně stávajících hranic na úkor
sousedních států. Poţaduje „přehodnocení“ trianonské mírové
smlouvy, na jejímţ základě přišlo Maďarsko o rozsáhlá území, která
připadla sousedním zemím.Demkova kniha si zaslouţí, aby se
dostala do knihoven, na pulty obchodů, aby ji otevřel co největší
počet čtenářů, studoval ji a nad jejím obsahem se zamýšlel. Pokud se
tak nestane, budou určité maďarské kruhy dál zneuţívat
lidské nevědomosti k propagaci svých cílů, které mj. znamenají i
“přehodnocení“ výsledků první světové války.
Co nejširší veřejnost by měla vědět, ţe názorové koncepce hlásané
F. Lisztem, třebaţe zapadly v zapomnění, nacionalisté znovu a znovu
křísí, coţ končí válkami, jeţ Liszt správně předvídal. Tím, ţe se
nepřidal ke Kossuthovi a nepřijal za své nacionalistické maďarské
cíle, se zákonitě postavil proti všem nacionalistickým koncepcím
velkých národů, z nichţ vzešel také fašismus. Měl totiţ před očima
malé bezbranné národy, jakými byli rovněţ Slováci. „Jeho politické
34
názory jsou pohledem skutečného odborníka, který předvídal
důsledky válečných konfliktů. Je třeba vzít na vědomí, ţe uvedené
postoje se nesetkaly s pochopením,“ píše M. Demko. Pro propagaci
F. Liszta, tedy pro uvedení jeho identity na pravou míru, by
hodně mohlo udělat samotné Slovensko, zejména jeho hlavní město.
V Lisztově době bylo známo, ţe je ochoten pro své rodné město
Bratislavu (synonymum Lisztova označení) ochoten udělat
maximum. I v posledních letech svého ţivota se o ni zasazoval,
snaţil se ji propagovat nejen vlastní přítomností, ale zval sem i svou
dceru Cosimu. Lisztovy návštěvy Bratislavy se staly
policejním problémem, jelikoţ Slováci (v uherském oděvu) začali
chápat, co osobnost Franze Liszta znamená. Není tedy na čase
konečně splatit dluh města vůči tomuto skladateli a postavit mu
důstojný pomník či muzeum a tak zavřít pusy všem nacionalistům
nejen z Jobbiku a současně tím přispět k důstojné propagaci
Slovenska?
De omnibus dubitandum …
Július Handžárik
Slovenská zahraničná literatúra nie je veľmi bohatá na autorov a
ani na diela. Na tomto poli je preto dosť vzácnou výnimkou kniha
analýz a esejí slovenského emigramta Jána Zvalu Kvadratúra
kruhu – Ozveny a výzvy z Kanady (vydavateľstvo EKOKONZULT, Bratislava, 2011).
JUDr. Ján Z v a l o sa narodil v roku 1932 v Topoľčanoch
v rodine advokáta. V roku 1949 bol jeho otec zaistený, väznený
v zaisťovacom tábore v Novákoch a neskôr bez súdneho rozsudku
odoslaný na nútené práce v uránových baniach v Příbrame. Ich
sedemčlenná rodina bola nútene vysťahovaná z ich rodinného domu
v Topoľčanoch a dislokovaná na vidiek do malého domčeka bez
elektriny a základného vybavenia. Sám autor nebol po maturite
35
prijatý na štúdium medicíny a „vojenskú sluţbu“ si odslúţil ako
politicky nespoľahlivý element v pomocnom technickom prápore
(PTP).Nečudo, ţe v roku 1968 emigroval aj s manţelkou na Západ a
napokon sa usadili v Kanade – bez základnej znalosti angličtiny či
francúzštiny. Nemali to teda ľahké ani v podmienkach slobody a
demokracie a svoj zápas o existenciu neodštartovali a neabsolvovali
v glacé rukavičkách. O to obdivuhodnejšie je, ţe ani za takých
ťaţkých podmienok Ján Zvalo nestratil schopnosť nezaujatého
pohľadu na svoje skúsenosti a poznatky zo „socializmu“ vo svojej
starej vlasti a ani schopnosť analytického i syntetizujúceho pohľadu
na javy a diania „demokracie“ vo svojej novej vlasti a vo svete.
Preto je celkom logické, ţe na prevratové a prevratné udalosti po
roku 1989 reagoval zasvätenými článkami a esejami. Reagoval na ne
promptne ihneď v tom čase, kedy sa odohrávali a v celom diapazóne
problematiky, v ktorom sa odohrávali. Na esejách Jána Zvalu ako
zahraničného autora je však obdivuhodné práve to, ţe v nich
jednoducho nenahrádza staré „socialistické“ frázy novými frázami
„demokratickými“, ako to robia mnohí zahraniční i domáci autori, ale
ţe v nich vecne a faktograficky reaguje na danú problematiku.
Všetky jeho eseje, v celom diapazóne problematiky, sú vecnými
faktografickými a analytickými prácami s logickými syntetizujúcimi
závermi – bez ohľadu na to, či sa čitateľ s nimi stotoţní, alebo ich
odmietne.
Veľkú pozornosť venuje problematike ľudských práv a praktickej
demokracie, pravda, nie z aspektu neustále omieľaných fráz a téz, ale
z hľadiska praktických skúseností občana s demokratickým štátom a
s politickým zneuţívaním médií v demokratickom štáte a dochádza
pritom k tristnému záveru, ţe Súčasný trend v kapitalistických
štátoch je smerom k fašizmu, resp. diktatúre x-tého typu.
Globalizáciu, ako proces koncentrácie svetového bohatstva do
rúk anonymných vlastníkov neznámeho štátneho občianstva a
utajovanej etnicity, autor sice expressis verbis nedefinuje, ale vo
svojich prácach jej venuje azda najviac priestoru. Nezabúda pritom
36
na fenomenálne dielo Adama Smitha „The Wealth of Nations“ –
1776, ktoré bolo predobrazom a ideovým základom vychyteného
diela Karola Marxa „Kapitál“ – 1867, ba cituje aj emeritného
hlavného ekonóma Svetovej banky Josepha Stilitza z jeho diela
Spreading Misery and Corruption around the World in Four
Easy Steps o zločineckých praktikách Svetovej banky a
Medzinárodného menového fondu.
Na
znovuoţivovanie
veľkomaďarských fikcií a blúznení reagoval Ján Zvalo sériou esejí a
analytických článkov, v ktorých preukázal výbornú znalosť tejto
problematiky i histórie oboch národov. Nevyhol sa ani neustále
oţivovaným „problémom“ vzťahu cirkví a štátu i samotnej
religiozity a pri tejto problematike sa dotkol aj cirkevných dogiem i
celkom extrémneho solipsizmu. Skrátka, de omnibus debutandum!
Kniha analýz a esejí Jána Zvalu Kvadratúra kruhu je vzácnym a
výrečným dokumentom o poprevratovej dobe v ktorej ţijeme –
nielen ako občania Slovenskej republiky, ale aj ako občania Európy a
obyvatelia a uţívatelia (či zneuţívatelia) celej Zeme. Autor v nej
čitateľa neobťaţuje prefabrikovanými tézami a frázami o demokracii,
ale o to viac ho zaťaţuje konkrétnymi informáciami a dialektikou –
čiţe exaktnými metódami skúmania protirečení predmetov a javov.
Skrátka, de omnibus debutandum!
Na Slovensku bolo takýchto kníh vydaných naozaj len veľmi
málo. Práve preto by táto kniha nemala chýbať v kniţnici ţiadneho
občana Slovenskej republiky – o b č a n a, bez ohľadu na jeho
národnosť a na jeho politické, filozofické či náboţenské
presvedčenie.
37
Recenzie
Igor Savelev:
Vražda velkého vůdce
Naše vojsko, Praha 2010
Mít oči k vidění a mozek k přemýšlení
Česká knihkupectví uţ pár let připomínají auslágy v nacistickém
Berlíně a okolí. Všude Hitler na sto způsobů – co ţral, s kým spal a
hlavně – jakou chybu udělal. Vlastně jen jedinou. Kdyby nehubil Ţidy,
docela by se nám zalíbil. Vţdyť to mohl s bolševiky vyřídit uţ on a
takový pan Štětináč nebo Štajgrwaldes by se dnes nemuseli abgébovat!
Se Stalinem se sice pytel neroztrhl, ale přece se tu a tam objeví,
samozřejmě v obráceném gardu. Zatímco Hitler pomalu, ale jistě
začíná chytat šmak Napoleona, začíná být „chápán“ a uţ uţ po něm
pojmenují nějaký šňaps, Stalin je odsouzen hrát roli vyvrhele století.
Stalin a Berija. Ovšem jen u nás, v kalné české louţi, kterou kdysi
bohuţel osvobodila Rudá armáda, českou louţi i polskou Osvětim, ale
to uţ se nepočítá, na takovou propast času je čecháčkovská paměť tuze
krátká.
Nakladatelství Naše vojsko se odváţilo vydat – jinak to nemohu říct
– knihu Igora Vasiljeviče Saveljeva a kolektivu Vraţda velkého vůdce.
Proč je v demokratické zemi k takovému činu zapotřebí odvahy? Mne
se neptejte, mohl bych vám odpovědět, ţe ta země asi není tak
demokratická, jak uţ ani nepředstírá.
38
Kniha nese podtitul Kdo není slepý, vidí, coţ je věta z Berijova
smutečního projevu při Stalinově pohřbu, a další podtitul Historická
detektivka.
Hlavní autor – a to je pikantní – je člen Svazu rusky píšících
spisovatelů v České republice a opřel se o plejádu vyjmenovaných i
anonymitou se kryjících spolupracovníků, jakoţ i o autority jako
Winston Churchill, Henry Kissinger, André Gide, Roger Garaudy,
Zbigniew Brzezinski, Milovan Dţilas, Konstantin Simonov, Andrej
Gromyko, maršál Ţukov, Anthony Eden, Lion Feuchtwanger anebo
Charles de Gaulle.
Autoři se všemoţně snaţí vrhnout na Stalina a jeho epochu příznivé
světlo. Místy se jim daří, místy nikoli. Vadí aţ naivní prvoplánovost,
tvrdošíjným opakováním otravné odvolávky na schopnost čtenáře
učinit si vlastní názor, ačkoliv je předem zahlcen předţvýkanými
axiomy.
Najdeme mnoho faktů dosud zcela neznámých, anebo známých, ale
jinak interpretovaných. Kdo miluje erotiku, s chutí si přečte Stalinovu
reakci na udání Beriji, ale i vojáků, akademiků a umělců, která mu
s ţeleznou pravidelností předkládala osobní „strategická“ rozvědka. Na
otázku jejího šéfa generála Dţugy: „Co budeme dělat?“, Stalin
odpovídal: „Budeme závidět!“
Za nejobjevnější povaţuji kapitoly věnované Berijovi, který vskutku
nebyl vlkodlakem, těch byla ve stalinském i postalinském Rusku
početná smečka, vedená – a to mu nelze odpárat – Chruščovem.
„Mikitkův“ přípis Stalinovi, v němţ si stěţuje, ţe „jeho“ Ukrajina
dodává do věznic statisíce „zločinců“, zatímco se hlavní město fláká,
nelze číst bez hnusu. S o to větším zájmem očekáváme vydání pamětí
Berijova syna Sergeje, které chystají nakladatelství BVD a Futura.
Autoři však napsali detektivku a není slušné, aby recenzent předem
označil vraha. Jen tolik prozradím, ţe jím není ani Berija, ani
zahradník.
39
Podstatnou vadou knihy je neuvěřitelné mnoţství chyb, jazykové
zkomoleniny, mylně pochopené rusismy, takţe četná místa, a často
bohuţel ta nejdůleţitější, jsou aţ nesrozumitelná nebo dokonce
protismyslná, zavádějící opačným směrem. Místo aby přihořívalo,
octne se nešťastný čtenář v samé vodě. Ale kdo má vyvinutý detektivní
smysl, o to více ho zbystří a prodere se uzlovými body kříţových
výslechů k vlastnímu řešení, coţ je bezesporu nejcennější.
Na závěr si vypůjčím několik vět Rogera Garaudyho: „Velmi lehce
se hovoří antidatovaně: bylo nutno udělat to a to, nedostávalo se toho a
toho. Bohuţel cesta dějin, jak říkal Lenin, to není Něvský prospekt. A
v určitých historických podmínkách je třeba nejprve učinit to, co je
nutné, i kdyţ to bude stát enormní lidské úsilí. Myslím, ţe z lidského
hlediska stalinismus nám přišel draho, ale je téţ nutno říci, ţe jestli je
Evropa dnes svobodná, pak díky Stalingradu.“
Garaudyho slova neplatí jen o Stalinovi. Jestli se minulost,
přítomnost i budoucnost řídí nějakými přírodními zákony – a člověk je
součást přírody – je tahle poučka jedním z nich. Měla by být vyvěšena
v posluchárnách a čeští historikové i politologové a politici, ale hlavně
a především mladí lidé, které ještě naplno nezasáhla mozková sněť, by
si ji měli denně opakovat.
Karel Sýs
40
ROZHOVOR
_______________________________________________________
so spisovateľom a šéfredaktorom
PAVLOM JANÍKOM
Literárneho
týždenníka
Nevyberám si témy,
témy si vyberajú mňa...
Mgr. art. PAVOL JANÍK, PhD., je vo svojej tvorbe mnohostranný.
Píše poéziu, drámu, prózu, eseje, prekladá a je činný aj ako
publicista. Osudovo ho priťahujú ideály krásy a dobra, ale nevyhýba
sa ani pálčivým problémom. Je láskavým a citlivým človekom, ktorý
sa svojimi nadčasovými i aktuálnymi posolstvami systematicky
prihovára čitateľom. Vnímavo reaguje na podnety, ktoré väčšinu ľudí
tešia, alebo ktoré naopak prevaţnej časti verejnosti prekáţajú. Pôsobí
na poste tajomníka Spolku slovenských spisovateľov (SSS), zároveň
je šéfredaktorom časopisu SSS Literárny týţdenník. Pokúsime sa
predstaviť rozličné polohy jeho umeleckých a ţivotných úsilí.
EVA VRBICKÁ: Ako sa vytváral váš vzťah k literatúre
v detstve a mladosti?
PAVOL JANÍK: Vzhľadom na dĺţku môjho pobytu na Zemi,
a teda aj literárnych aktivít, je dozaista pochopiteľné, ţe som uţ
zrejme takmer na všetky otázky, ktoré moţno poloţiť spisovateľovi,
niekedy v určitých obmenách odpovedal. Napriek tomu rád
41
prekvapím aj sám seba, či sa ešte dá nájsť nový variant alebo aspoň
nový aspekt podobných úvah o súvislostiach ţivota a tvorby.
Napokon – niektoré veci treba opakovane pripomínať. Keby sa ľudia
2000 rokov trikrát denne nemodlili Otčenáš, nebol by dnes
všeobecne známy minimálne v okruhu transatlantickej civilizácie.
Môj vzťah k literatúre sa vytváral v niekoľkých kvalitatívnych
skokoch. Ak odhliadnem od Dobšinského rozprávok, ktoré ma desili
nielen svojím obsahom, ale najmä Fullovými ilustráciami, tak som
ešte v predškolskom veku absolvoval obligátny kurz dobrodruţných
románov v interpretácii môjho staršieho brata, ktorý uţ vedel čítať.
Z polohy pasívneho vnímateľa umeleckých textov do pozície ich
tvorcu som sa presunul na druhom stupni základnej školy, keď si ma
triedna učiteľka pani Barázová vzala bokom, aby ma upozornila na
talent, ktorý sa prejavuje v mojich slohových prácach. Bolo to naozaj
veľké a nezabudnuteľné povzbudenie.
EVA VRBICKÁ: Kedy ste sa rozhodli naplno sa venovať
literárnej tvorbe?
PAVOL JANÍK: Určite najneskôr na strednej škole, počas
ktorej som nielen prispieval do gymnaziálneho periodika Mladosť,
ale som aj oficiálne časopisecky debutoval v renomovanej literárnej
prílohe Nového slova sonetom Jesenný bozk. Neskôr vyšiel v kniţnej
antológii Sonety ročných období s doslovom Viliama Turčányho.
Písal som texty piesní pre rockovú kapelu Jula Kinčeka. Uspel som
s poviedkou v literárnej súťaţi Wolkrova Polianka. Vo vydavateľstve
Smena ma posmelili priaznivé odozvy od redigujúcich básnikov
Jozefa Gerbóca, Petra Štilichu a Dany Hivešovej, ktorá sa neskôr
stala aj zodpovednou redaktorkou môjho samostatného kniţného
debutu. Súčasťou prijímacích skúšok na štúdium filmovej
a televíznej dramaturgie a scenáristiky na Divadelnej fakulte Vysokej
školy múzických umení bolo vytvorenie viacerých vlastných
literárnych diel.
42
EVA VRBICKÁ: Odbornú i širšiu kultúrnu verejnosť ste
upútali rozmanitými formami umeleckej tvorby. Sklon k viacerým
ţánrom sa prejavil uţ vo vašich literárnych začiatkoch?
PAVOL JANÍK: Myslím si, ţe to naznačuje predchádzajúca
odpoveď. Moju primárnu básnickú orientáciu v zárodku okysličovala
horľavá príťaţlivosť rockovej hudby, kvalitnej prózy a ambicióznej
audiovizuálnej tvorby.
EVA VRBICKÁ: Akými spôsobmi sa človek môţe autorsky
zdokonaľovať?
PAVOL JANÍK: Moţno to vyznie ako klišé, ale k zvládnutiu
umeleckých techník človek dospieva odbornou oponentúrou, čítaním
vrcholných diel autorov fundamentálneho významu, vytrvalým
tvorivým tréningom, ustavičným experimentovaním, sústavným
hľadaním vlastnej nezameniteľnej farby hlasu. Serióznym
príspevkom k autorskému rastu určite bolo absolvovanie VŠMU pod
vedením viacerých pedagógov, z ktorých musím spomenúť Jána
Soloviča, Jána Boora, Ivana Stadtruckera, Tibora Vichtu, Antona
Kreta, Mariána Mikolu, Jozefa Mistríka a Petra Mihálika. Navyše na
akademickej pôde pôsobila súťaţivosť medzi študentmi. Veľkou
školou pre mňa bola tvorba v popredných reklamných agentúrach,
kde som mal moţnosť spolupracovať s takými znalcami
marketingových trikov, akými sú Kamil Peteraj, Slavomír Magál,
Fedor Flašík a Martin Glváč.
EVA VRBICKÁ: Ku ktorému z literárnych ţánrov máte
najuţší vzťah? Delíte svoju priazeň medzi viaceré umelecké lásky. Je
to ako náklonnosť mnohodetnej matky k svojim ratolestiam?
PAVOL JANÍK: Dominantné postavenie na šachovnici
mojich literárnych záujmov si dlhodobo zachováva poézia.
43
EVA VRBICKÁ: Kto bol a kto je vaším najväčším
a najbliţším literárnym vzorom?
PAVOL JANÍK: Na počiatku môjho váţnejšieho záujmu
o literatúru stáli slovenskí básnici Miroslav Válek, Milan Rúfus,
Ľubomír Feldek, Ján Šimonovič, americkí beatnici Allan Ginsberg,
Lawrence Ferlinghetti, Gregory Corso, ruskí poeti Robert
Roţdestvenskij, Andrej Voznesenskij, Jevgenij Jevtušenko. Neskôr
k nim pribudli moji blízki slovenskí literárni kolegovia a kamaráti
Ján Tuţinský, Štefan Moravčík, Andrej Ferko, Dušan Valúch, Jozef
Čertík, ale aj českí spolupútnici a priatelia Karel Sýs, Michal Černík,
Ivan Fontana a ďalší. Mám však aj radosť z badateľného dozrievania
viacerých ďalších autorov. Novú kvalitu literárnych vzťahov našich
blízkych národov vyjadruje vzájomné členstvo vrcholných
predstaviteľov Spolku slovenských spisovateľov a Únie českých
spisovateľov v oboch zdruţeniach literárnych tvorcov.
EVA VRBICKÁ: Ako si vyberáte témy, ktoré sa rozhodnete
pretaviť do literárnej podoby?
PAVOL JANÍK: Dúfam, ţe to nevyznie ako prázdna fráza či
lacná póza, ale naozaj mám pocit, ţe si témy vyberajú mňa aj vhodnú
literárnu formu. Preto som napríklad musel uţ opakovane odmietnuť
atraktívne ponuky mať v niektorých periodikách s vysokým
nákladom vlastnú stranu alebo rubriku. Uprednostňujem voľnejšiu
autorskú spoluprácu, ktorá mi umoţňuje písať o tom, čo ma zaujíma,
a v rozsahu, ktorý si konkrétna téma vyţaduje.
EVA VRBICKÁ: Vynikáte mimoriadnou aktívnosťou
a činorodosťou. Odkiaľ čerpáte svoj entuziazmus a toľkú energiu?
PAVOL JANÍK: To by som aj ja rád vedel, ale po dosiahnutí
54 rokov som si zrazu – neviem prečo – uvedomil, ţe uţ nie som
taký mladý, ako som bol pred tromi desaťročiami. Dokonca som sa
44
uţ naučil, ţe občas mám právo byť aj unavený a odloţiť niektoré
veci na inokedy.
EVA VRBICKÁ: Ste tajomníkom Spolku slovenských
spisovateľov (SSS), ktorého ste v minulosti boli aj predsedom,
a najnovšie ste zároveň šéfredaktorom časopisu SSS Literárny
týţdenník. S akými predsavzatiami sa ujímate riadenia redakcie
prestíţneho periodika, ktoré vychádza od roku 1988?
PAVOL JANÍK: Predovšetkým zachovať kvalitatívnu
kontinuitu a prirodzené spojenie so SSS. Môj predchodca v kresle
šéfredaktora bol súbeţne podpredsedom SSS, čo tieţ vyjadrovalo
významné postavenie Literárneho týţdenníka (LT) v činnosti
najstaršej organizácie literárnych tvorcov na Slovensku, ktorej
tradície siahajú do roku 1923.
Napriek iskreniu rozličných pohľadov, presvedčení, predstáv,
vízií, argumentov, myšlienkových a umeleckých koncepcií sa
budeme na stránkach LT principiálne vyhýbať osobným sporom
a súpereniu vedenému zo straníckych pozícií. Odráţa to aktuálny
stav korektných a kolegiálnych vzťahov medzi oboma
najreprezentatívnejšími
zdruţeniami
literátov
–
Spolkom
slovenských spisovateľov a Asociáciou organizácií spisovateľov
Slovenska, ako aj pokračujúce modelovanie priaznivých relácií
s najvyššími štátnymi predstaviteľmi a ústrednými inštitúciami,
osobitne s prezidentom SR Ivanom Gašparovičom a ministrom
kultúry SR Danielom Krajcerom, diplomatickými zastúpeniami
viacerých krajín, s partnerskými inštitúciami u nás i v zahraničí,
najmä
s Úniou
českých
spisovateľov.
Komunikujeme
a spolupracujeme s predstaviteľmi krajov a dôleţitých slovenských
miest, ktoré sú tieţ prostredím pre kultúru a kultiváciu ţivota v celej
šírke vnútorných záujmov a duchovných potrieb ľudí a nimi
tvorených spoločenstiev. Ţeláme si koordinované spolupôsobenie
i s vydavateľmi kníh, verejnoprávnymi a ďalšími médiami. Azda uţ
ani netreba zdôrazňovať, ţe kaţdý vzťah je vţdy vzájomný, teda
45
obojstranný a kaţdý účastník v ňom môţe prejsť len svojich 50
percent smerom k partnerovi. Dozaista si všetci uvedomujeme, ako
ďaleko je spravidla od ţelaní a slov k skutkom a realizácii, ale ako
spisovatelia veríme v silu vysloveného slova, ktoré podľa básnika
Miroslava Válka môţe nakloniť vesmír.
EVA VRBICKÁ: Kde popri organizačnej činorodosti
nachádzate čas na svoju mnohorakú umeleckú tvorbu?
PAVOL JANÍK: Ako som uţ spomínal, pred dovŕšením 54
rokov som mal stále pocit, ţe mám o tri desaťročia menej, a tak som
čas na tvorbu čerpal na úkor spánku, dovoleniek, oddychu a zdravia.
Teraz si uţ ako starček začínam uvedomovať rýchlo sa pribliţujúci
konečný horizont ţivota. Myslím si, ţe som uţ v ţivote vytvoril dosť
diel a nepatrný zvyšok času, ktorý ešte mám pred sebou, by som mal
vyuţiť na to, aby literárna tvorba na Slovensku nielen vznikala, ale sa
aj dostávala do spoločenského obehu, aby sa dostatočne pripomínala,
sprítomňovala a mediálne rezonovala.
EVA VRBICKÁ: Máte čas aj na nejaké záľuby či koníčky?
Ako relaxujete, čomu sa rád venujete vo chvíľach oddychu?
PAVOL JANÍK: Dobré knihy a filmy nie sú pre mňa len
objektom profesionálneho záujmu, ale aj skutočným potešením.
Milujem kvalitnú, počúvateľnú a príjemnú jazzovú hudbu.
S manţelkou zanedbávame lyţovanie, plávanie, veslovanie
a bicyklovanie. Ale raz do roka nevynecháme more. Donedávna som
aj maľoval, ale uţ nemám kam umiestňovať svoje prevaţne rozmerné
olejomaľby. Za oddych pokladáme aj scrabble, amerického ţolíka
a kanastu.
EVA VRBICKÁ: Ste ţenatý viac ako tri desaťročia, máte tri
deti a štyroch vnukov. Čo pre vás znamenajú vaši najbliţší?
46
PAVOL JANÍK: Oni pre mňa všetko a dúfam, ţe ja pre nich
aspoň niečo. Manţelka sa ako reţisérka v terajšej etape vývoja
venuje najmä dabingu. Najstarší syn, niekdajší televízny moderátor,
sa po šestnástich rokoch vrátil z New Yorku. Stredná dcéra strávila
v USA asi rok, pôsobí v audiovizuálnej sfére, ale momentálne je na
materskej dovolenke. Najmladšia dcéra absolvovala doktorandské
štúdium numerických funkčných analýz a matematického
modelovania v Belgicku. V súčasnosti je analytička jedného z dvoch
najsilnejších globálnych hráčov na svetových finančných trhoch.
Tradične sa vravieva, ţe priateľov si vyberáme, ale príbuzných nie,
myslím si však, ţe som mal šťastie v oboch líniách blízkych ľudí.
Dokonca sa pravidelne stretávame ako široko rozvetvené rodiny
z manţelkinej i z mojej strany.
EVA VRBICKÁ: Zdá sa, ţe máte svoju šťastnú hviezdu.
Veríte horoskopom?
PAVOL JANÍK: Verím iba priaznivým predpovediam,
vrátane počasia, ale napriek tomu v zimnom období nosím čiapku
a rukavice. Pri uverejňovaní záporných prognóz vţdy uvaţujem
o duševnom zdraví ich autorov a zodpovedných pracovníkov
príslušných médií, ktorí očividne podceňujú silu negatívnej sugescie.
Prečítať si ráno zlý horoskop je niečo ako nechať si vynadať od
naštvaného suseda.
47
ZAUJALO NÁS
_______________________________________________________
20 rokov nezávislosti Ukrajiny
V poslednom desaťročí 20. storočia sme boli svedkami veľkých
politických spoločenských a hospodárskych premien v Európe,
svedkami rozpadu väčších štátnych zoskupení a vytvárania
samostatných a nezávislých štátov. V tom období sa zrodil aj nový
subjekt svetového spoločenstva Ukrajina, ktorej parlament 24.
augusta 1991 vyhlásil samostatnosť a nezávislosť, ktorá bola 1.
decembra 1991 potvrdená aj ľudovým referendom. Oficiálny názov
nového štátneho útvaru bol daný historicky, jednoducho Ukrajina,
hoci má parlamentný republikový politický systém.
Po prijatí aktu o nezávislosti Ukrajiny Najvyššia rada (Verchovna
rada) Ukrajiny prijala mnoho závaţných rozhodnutí, týkajúcich sa
existencie nového štátu. Bolo rozhodnuté vytvoriť samostatnú
ukrajinskú armádu, vnútorné poriadkové sily, vytýčiť hranice,
schváliť štátne občianstvo, nadviazať diplomatické styky s inými
štátmi, schváliť nové štátne symboly.
Roky formovania štátu sa stali neľahkou skúškou pre celý
ukrajinský národ. Napriek všetkým problémom prechodného
obdobia, podmienených transformačnými procesmi v politickej,
sociálnej, spoločensko-psychologickej a iných oblastiach, Ukrajina
ako nezávislá demokratická európska krajina je uţ dvadsať rokov
skutočnosťou. Ukrajinu uznali všetky štáty sveta. Medzi prvými bola
aj vtedajšia Československá republika.
Ukrajina, ako mierumilovný štát, sa prvá a jediná na svete zriekla
svojho tretieho najväčšieho jadrového a raketového arzenálu, čím
48
prispela k stabilizácii medzinárodnej situácie v Európe i vo svete.
Definitívne zatvorila Černobyľskú jadrovú elektráreň, čo bolo tieţ
udalosťou svetového významu. V roku 2010 Ukrajina prijala novú
legislatívu v zahraničnej politike, podľa ktorej má byť nezávislá od
veľkých politických blokov a vojenských aliancií a preto sa nebude
usilovať o vstup do NATO. Dlhodobým cieľom Kyjeva zostáva
dosiahnutie členstva v Európskej únii.
Spektrum vzájomných vzťahov Ukrajiny s okolitým svetom sa
stále rozširuje. Uţ počas existencie Ukrajiny v rámci bývalého
Sovietskeho zväzu sa stala zakladajúcim členom OSN, zúčastňovala
sa činnosti Konferencie Spojených národov od jej vytvorenia v roku
1945 v San Franciscu. Dnes je Ukrajina členom mnohých dôleţitých
medzinárodných organizácií, predovšetkým OSN, OBSE, RE, SEI,
OČES a účastníkom rôznych medzinárodných fór. Jej hlas je dôleţitý
v medzinárodných organizáciách. Potvrdením toho sa stalo zvolenie
Ukrajiny za nestáleho člena Bezpečnostnej rady OSN na obdobie
rokov 2000-2001 za skupinu krajín východnej Európy.
Ukrajina je všeobecne
uznávaným európskym partnerom
s ohromným prírodným, ekonomickým a ľudským potenciálom.
V druhej polovici 20. storočia patrila Ukrajina do prvej desiatky
najpriemyselnejších krajín sveta.
Svojou rozlohou 603,7 tis. km² prevyšuje také krajiny Európy
akými sú Francúzsko, Španielsko, Švédsko, Nemecko. Počtom
obyvateľstva (48 mil.) zaujíma piate miesto v Európe a je početne
druhým najväčším slovanským národom. Na Ukrajine ţije okolo 13
miliónov príslušníkov iných národnosti, z toho 11 miliónov Rusov.
Ukrajina ako nezávislý štát má všetky predpoklady pre
ekonomický rozvoj. Prispievajú k tomu nielen vyhovujúce prírodné
podmienky a geografická poloha, ale aj bohaté zásoby nerastných
surovín. Okrem veľkých zásob čierneho a hnedého uhlia, náleziská
ţelezných a mangánových rúd sú povaţované za najbohatšie na
svete. Vyskytujú sa bohaté zásoby titánu, niklu, chrómu, ortuti
49
a ďalších vzácnych kovov. Medzi nerudné suroviny patria síra,
fosfor, draselné soli, ţula, mramor, kaolin, krieda a iné.
Príroda Ukrajiny sa postarala o jej mohutný poľnohospodársky
potenciál. Uţ v minulých storočiach Ukrajina bola známa ako
obilnica Európy, na jej území sa nachádza 1/3 svetovej rozlohy
černozeme, ktorá je povaţovaná za najkvalitnejšiu pôdu.
Ukrajina vlastní značnú banku unikátnych technológií
a vedeckých podkladov, realizácia ktorých otvorí nové moţnosti pre
pokrok. Vypustenie druţice Zeme Sič uviedlo Ukrajinu do klubu
kozmických štátov. Ukrajina patrí do pätice krajín, ktoré ovládajú
najvyspelejšie letecké a kozmické technológie a do desiatky
najväčších lodiarenských štátov sveta. Zaujíma jedno z popredných
miest na svete v úrovni prípravy a kvalifikácie pracovných zdrojov.
Má tak všetky predpoklady stať sa silným európskym štátom
v ekonomickom aj v politickom zmysle slova.
Dvadsiate výročie vzniku samostatnej Ukrajiny je pre nás dôleţité
aj preto, ţe 1. januára 1993 na európskej a svetovej politickej scéne
sa etablovala Slovenská republika, ktorej východným susedom sa
stala Ukrajina, ktorá prejavila podporu a sympatie emancipačnému
snaţeniu slovenského národa, uznala Slovenskú republiku a medzi
prvými nadviazala diplomatické vzťahy. Je historickým faktom, ţe
uţ v prvom polroku svojej existencie uzavrela Slovenská republika
s Ukrajinou Zmluvu o dobrom susedstve, priateľských vzťahoch
a spolupráci medzi Slovenskou republikou a Ukrajinou. Zmluvu
podpísali 29. júna 1993 v Kyjeve vtedajší prezidenti oboch štátov
Michal Kováč a Leonid Kravčuk. Zmluva vychádzala z historických
zmien v Európe a riadi sa cieľmi a princípmi Charty OSN a vytvorila
priestor pre rozvoj slovensko-ukrajinských vzťahov v oblasti
hospodárstva, obchodu, turizmu, vedy, dopravy, spojov, ekológie,
kultúry, školstva, zdravotníctva.
Ukrajinu vnímame nielen ako nášho najväčšieho suseda, ale ako
krajinu so stáročnou tradíciou dobrých susedských vzťahov. Boli
obdobia, keď sme s časťou územia Ukrajiny boli v spoločných
50
štátnych útvaroch, ako to bolo v období Rakúsko-uhorskej monarchie
alebo v období prvej Československej republiky. Toto spoluţitie
značne ovplyvnilo rozvoj kultúrnych, spoločenských, rodinných
a osobných vzťahov. Napriek tomu, ţe Slovenská republika
v poslednom desaťročí sa stala členom NATO a Európskej únie,
slovensko-ukrajinské vzťahy majú dobrú úroveň. Pravidelný
charakter nadobudol dvojstranný politický dialóg na najvyššej
úrovni, ktorý umoţňuje vytvoriť potrebné predpoklady na tesnú
spoluprácu vo všetkých oblastiach. Osobitne sa slovensko-ukrajinské
vzťahy zintenzívnili po zvolení nového prezidenta Ukrajiny Viktora
Janukoviča. V októbri 2010 oficiálnu návštevu Ukrajiny vykonal
prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič. Prezidenti potvrdili
záujem oboch krajín o rozvoj dobrých susedských vzťahov. Ivan
Gašparovič vyslovil jednoznačnú podporu integračným ambíciám
Ukrajiny, záujem o spoluprácu v programe Východného partnerstva.
Ukrajina je pre nás prioritným partnerom a je dôleţitá pre stabilitu
celého regiónu EÚ. 17. júna 2011 Slovenskú republiku navštívil
prezident Ukrajiny Viktor Janukovič. Prezidenti prerokovali otázky
hospodárskej spolupráce, energetickej bezpečnosti a moţnosti
vyuţitia atómovej energie. Potvrdili záujem o intenzifikáciu
ekonomických a obchodných vzťahov. Z hľadiska ekonomických
záujmov Slovenska je potrebné maximálne vyuţiť tie predpoklady
a podmienky, ktoré Slovensko vo vzťahu k Ukrajine má - spoločná
hranica, dopravné prepojenie, tradičné hospodárske vzťahy, ako aj
jazyková a kultúrna príbuznosť. Slovensko a Ukrajina vţdy boli
dobrými susedmi a medzi našimi národmi prevládali priateľské
vzťahy a vzájomná spolupráca.
Pri príleţitosti dvadsiateho výročia vzniku samostatného
a nezávislého štátu ţeláme Ukrajine úspešné riešenie ekonomických
a sociálnych problémov, prekonanie náleţitých etáp spoločenskej
a hospodárskej transformácie. Prajeme ukrajinskému národu mier
a šťastie, rozvoj a prosperitu. Veríme, ţe vzájomné slovenskoukrajinské vzťahy sa budú úspešne rozvíjať v duchu priateľstva,
dobrého susedstva a spolupráce. Sme presvedčení, ţe Ukrajina, ktorá
51
sa snaţí o integráciu do svetového spoločenstva, zaujme dôstojné
miesto medzi európskymi štátmi.
RNDr. Michal Čorný, CSc.
predseda Slovensko-ukrajinskej spoločnosti
Čudné mlčanie „slovenských“ médií
Nedávny hospodársky bankrot Maďarskej republiky mal podstatne
dramatickejší rozsah, neţ dnešný bankrot Grécka a bol by mal od
gréckych aj podstatne dramatickejšie dopady, keby Maďarskú
republiku nebol v poslednej chvíli zachránil veľkorysý záchranný pás
Medzinárodného menového fondu. O hospodársko-politických
podmienkach tejto veľkorysej záchrany verejnosť v podstate nič
konkrétne nevie, isté je len toľko, ţe po nich nasledovalo takmer
totálne
volebné
víťazstvo
nacionalistických
pravicových
a ultrapravicových síl, ktoré riadia povolebnú politiku v dnešnom
Maďarsku k zreteľným kontúram ultranacionalizmu, revizionizmu
a diktatúry veľkoburţoázie, alias k fašizmu.
Tieto sklony jednotlivých krokov terajšej maďarskej politiky majú
vţdy adekvátny ohlas v zahraničných médiách, ba dokonca aj
v európskych medzinárodných orgánoch – stačí pripomenúť
napríklad zmenu maďarskej ústavy, zákon o dvojitom občianstve, či
nedávno prijatý nový mediálny zákon. Len mienkotvorné médiá
cudzích vlastníkov na Slovensku nevenujú tomuto nebezpečnému
vývoju v Maďarsku adekvátnu pozornosť – akoby sa Maďarsko
nachádzalo kdesi na šiestom kontinente a akoby Slovensko nebolo
jeho bezprostredným susedom a vţdy aj prvým a hlavným cieľom
veľkomaďarských iredentistických a revizionistických snaţení pri
kaţdej sebamenšej príleţitosti!
52
Aby sa nezabudlo na túto maďarskú kartu, s ktorou po roku 1919
a hlavne po roku 1933 hrali vţdy všetci falošní hráči európskej tajnej
politiky, prinášame zo zahraničnej tlače dva príspevky k tomuto
nebezpečnému vývoju z pera českých autorov.
A nepovedali jediné slovo
Adolf Hitler 1. marca 1936 zvestoval svojim súkmeňovcom po
pripojení Sárska k nacistickému Nemecku: „Nemeckí muţi a ţeny,
úspešná je cesta nášho ľudu. Zjednotil sa s nami, tak ako my s ním.
A tomuto ľudu, ktorý nebol zničený versaillským diktátom (myslená
je sústava mierových zmlúv po I.svetovej vojne) patrí náš pozdrav
a naša prísaha: Nech ţije večná Ríša, ktorá zvíťazí . . . „
Súčasný maďarský parlament v roku 2010 prijal „Zákon
o národnej súdržnosti“, kde sa v odôvodnení uvádza: „ … Maďari,
uchovávajúci si silu svojho jazyka a kultúry, sú po tejto historickej
tragédii (myslená je Trianonská mierová zmluva z r. 1920) schopní
národnej obnovy a vyriešenia pred nimi stojacich dejinných úloh.“
Hitler jasne definoval „cezhraničné práva“ svojho národa: „Len
dva štáty pri našich hraniciach drţia masu desiatich miliónov
Nemcov. Do roku 1866 ešte boli s celým nemeckým národom
zjednotené v jedinom štátoprávnom zväzku, do roku 1918 bojovali
vo veľkej vojne bok po boku s nemeckými vojakmi z Ríše. Proti ich
vlastnej vôli im mierové zmluvy zabránili zjednotiť sa s Ríšou. To
samo je uţ dosť bolestivé. O jednej veci však v našich očiach nesmie
byť nijaká pochybnosť: ich štátoprávne odtrhnutie z Ríše nesmie
viesť k tomu, ţe sú v týchto štátoch zbavení svojich národnostných
práv a ich čisto nemecké práva nesmú byť obmedzené. Ochrana
kaţdého nemeckého muţa a ţeny je našou povinnosťou.“ (Prejav
A.Hitlera na zasadaní ríšskeho snemu v Berlíne o vnútornej situácii
Nemecka a politike voči nemeckej menšine v Československu –
20.2.1938).
53
Maďarský parlament sa s podobnou problematitou vysporiadal
v roku 2010 tieţ. Pragraf č. 3 „Zákona o národnej súdrţnosti“
uvádza:
„ … všetci členovia a všetky komunity maďarských spoločenstiev,
podriadených zvrchovanosti iných štátov, sú súčasťou jednotného
maďarského národa, ktorého súdrţnosť siahajúca cez hranice je
skutočnosťou a zároveň určujúcim prvkom osobnej a kolektívnej
identity Maďarov.“
Hitler povaţoval Versaillský mier a vznik národných štátov za
diktát: „Roky nás suţuje problém, ktorý nám kedysi nadelil
versaillský diktát a ktorý sa teraz stal neúnosný. … Hranice štátov
tvoria ľudia a ľudia ich aj menia. … Koridor bol a je nemecký,
Gdaňsk je nemecké mesto …“ (prejav po napadnutí Poľska
v septembri 1939).
Maďarský parlament v júni 2010 výslovne vyhlásil, ţe „ …
trianonským mierovým diktátom a s pomocou cudzích mocností
vykonané nové úpravy hraníc (v r. 1920) sa skončili fiaskom.“
V rečiach maďarských predstaviteľov sa v poslednej dobe v zahraničí
dá pre označenie Karpatskej kotliny (Slovensko, Zakarpatská
Ukrajina, Maďarsko, časť Rumunska a Srbska) zachytiť v nemčine
označenie „Mutterstaat“. Nie som germanista, ale tak akosi mi pre
nás Čechov naskakuje historicky známejší „Vaterland“.
Prečo nikto nepovedal ani jediné slovo?
Moja otázka znie: prečo nikto z českých krasoduchov
- Ktorí sa aktivizujú pri kaţdej automobilovej nehode ruského
novinára.
- Ktorí citlivo a s plnou mediálnou parádou, mávajúc vlajkami,
vnímajú zloţitý vzťah Tibeťanov k vlastnej Číne.
54
- Ktorí neváhajú (za podobných úškľabkov, aké predviedol
maďarský poslanec pri obliekaní gardistickej uniformy) vztyčovať na
praţskom hrade vlajku európskeho humanistického nadpriestoru.
- Ktorí pobehujú so spacákmi či s duchovnou útechou pri výmene
televízneho riaditeľa.
- Ktorí sa ako aktívni politici zaprísahávajú internacionalizmom
a vţdy odsudzujú prejavy českej malosti a šovinizmu.
Prečo nikto nepovedal ani jediné slovo?
Budú všetci mlčať aţ rovnaký zákon prijme Rusko s miliónmi Rusov
v Pobaltí, Kazachstane a na Ukrajine? Alebo Nemci ohľadne Juţného
Tirolska?
Vnímam to citlivejšie, lebo moja mamička sa narodila v Bratislave?
Alebo som len, na rozdiel od čitateľov, v minulý pondelok počul
kričať maďarského veľvyslanca na seminári Centra pre ekonómiu
a politiku, rozhorčeného debatou českých a slovenských akademikov
o deväťdesiatom výročí Trianonskej mierovej zmluvy?
NII č. 156/2010
Václav Klaus
(autor nie je českým prezidentom, ale len jeho menovcom –
pozn.red.)
Spontánny krach, či riadené ožobračovanie ?
Európska únia sa uţ po dlhší čas „zaoberá“ finančnými
problémami niektorých svojich chudobnejších „krajín“ –
Portugalskom,
Talianskom,
Gréckom
a
Španielskom.
Z ekonomických, ale aj z najvyšších politických kruhov EÚ sa ich
problémy podávajú verejnosti ako výsledok nezodpovedného
hospodárenia ich vlád a tak nečudo, ţe niektorí publicisti i politici
55
EÚ začali tieto štáty cynicky označovať odióznou súhrnnou skratkou
PIGS, čo v angličtine znamená SVINE. Pritom túto krízu tvrdošijne
prezentujú pred verejnosťou ako „finančnú, resp. obchodnú krízu
krajín“ a ešte tvrdošijnejšie zamlčujú, ţe v skutočnosti ide len o krízu
štátnych rozpočtov jednotlivých štátov – a to je rozdiel viac ako
podstatný. Markantne sa to ukázalo uprostred gréckej krízy na
prelome júla a augusta t.r., keď sa aj najbohatšia „krajina“ sveta
USA dostala do finančnej krízy a Senát USA to vyriešil výsostne
štátnorozpočtovým opatrením – povolením zvýšenia schodku štátneho
rozpočtu USA na 1,1 bilióna, čiţe na závratných milión miliónov
amerických dolárov! Je to šokujúca suma, ale človek nemusí byť
veštcom, aby uhádol, ako sa najsilnejšia ekonomika sveta s týmto
svojím šokujúcim štátnorozpočtovým opatrením vyrovná. Bude to tak,
ako vţdy za posledné desaťročia od zrušenia zlatého krytia dolára:
urobí sa to riadenou devalváciou USD (čiţe zníţením hodnoty USD
k menám iných štátov) spolu s riadenou infláciou USD (čiţe zvýšením
mnoţstva USD nad hospodársky nutnú mieru) – v tomto sú anonymní
súkromní vlastníci US emisnej banky (Federal Reserve Bank) naozaj
majstri! Týmto opatrením vyjdú naprázdno tak zahraniční drţitelia
dolárových rezerv, ktoré zinkasovali zahraničným obchodom
s americkými firmami, ako aj domáci a hlavne zahraniční vlastníci
vkladov a úspor dolárikov, ktoré nadobudli drobným podnikaním,
alebo ušporili zo svojich beztak biednych miezd.
Pravda, tým nie je vyriešený problém „finančnej krízy
krajín“ Európskej únie. Ich problém tieţ nie je „krízou krajiny“, ale
je problémom nedostatočnosti príjmov štátnych rozpočtov, ktorý
vznikol po desaťročia prebiehajúcou „globalizáciou“, čiţe
koncentráciou národného bohatstva a štátneho majetku týchto štátov
do rúk anonymných zahraničných vlastníkov. V procese
„globalizácie“ totiţ všetky menšie štáty Európy stratili:
a) väčšinu svojich priamych rozpočtových príjmov (lebo najlepšie
štátne
podniky boli za bagateľ „privatizované“ do rúk
zahraničných vlastníkov),
56
b) väčšinu svojich nepriamych rozpočtových príjmov (lebo dane aj
najväčších a najbohatších podnikateľov boli na nátlak
„nadnárodných“ inštitúcií zníţené na minimum a egalizované
s daňami oţobráčených domorodcov).
Stačí, ak na ilustrovanie tohto deštrukčného procesu uvedieme
oficiálne vykazovanú skutočnosť, ţe v roku 2010 zo Slovenskej
republiky išlo 81% ziskov „slovenských“ podnikov do rúk ich
zahraničných anonymných vlastníkov a iba 19% ziskov zostávalo na
Slovensku. V tomto „globalizačnom“ procese jednotlivé európske
štáty naozaj stratili základné atribúty suverénnej štátnosti a
premenili sa na akési amorfné „krajiny“, ktoré nie sú schoponé zo
svojich vlastných zdrojov plniť ani základné funkcie štátu a sú
existenčne závislé od „pomoci“ akéhosi zahraničného sponzora,
ktorého často ani nevedia definovať a identifikovať. Skrátka, presne
podľa známeho sloganu: Priniesli sme vám slobodu výmenou za váš
majetok!
Za týchto okolností sa ani nemoţno čudovať, ţe otázka
pomoci „Grécku“ (čiţe pomoci zahraničným vlastníkom „gréckych“
bánk a podnikov na udrţanie ich doterajšej marţe zisku) sa u nás
stala predmetom nekalej licitácie politických strán a ich neschopných
lídrov. O to viac sa však treba čudovať ich slaboduchým a
tragikomickým argumentáciám, ţe „nechceme ţiviť od nás bohatších
gréckych dôchodcov“, pričom sa nevykoná ani pokus porovnať
priemernú produktivitu práce a priemernú reálnu mzdu gréckeho
občana v roku 1950 (keď vznikla, pod tlakom komunistickej hrozby,
slušná ţivotná úroveň a sociálne vymoţenosti občanov vo väčšine
európskych štátov!) s úrovňou rovnakých ukazovateľov v roku 2010.
To by sme sa totiţ čudovali, koho vlastne máme v Grécku podporovať
a ţiviť našimi euroúniovými dotáciami!
Ale nepriamo nám to vlastne naznačila kancelárka NSR
Angela Merkelová, ktorá 9. augusta t.r. odporúčala „krajinám
PIGS“, aby krízu vo svojich „krajinách“ vyriešili ďalšou
privatizáciou svojich zostávajúcich štátnych podnikov, alebo
57
predajom svojich štátnych zlatých rezerv. Pripomína to kapitána
topiacej sa zaoceánskej lode, ktorý vydesenému cestujúcemu tretej
triedy ponúka hotdog výmenou za jeho šperky a záchrannú vestu –
nech sa, chudák, pred utopením aspoň ešte trochu nasýti!
Občania Európy tieto miliardové hazardné hry
„nadnárodných“ megašpekulantov vidia a občas ich aj komentujú
v nezávislých médiách, pokiaľ takéto médiá vôbec proces
„globalizácie“ doteraz preţili. Niektorí dokonca na označenie týchto
anonymných osôb vytvárajú nezvyklé jazykové novotvary, ako
napríklad Vladimír Stwora v mesačníku NII č. 9 (170), ktorý na
označenie „nadnárodných“ megašpekulantov pouţil slovo bankster,
čo je priamou kombináciou slov bankár a gangster. Jeho
pozoruhodnú analýzu prinášame pod pôvodným titulkom:
Úžera a hyenizmus bankstrov vystúpili na novú úroveň.
Áno, niet pochybností, ţe isté kruhy objavili nový zdroj legálneho
drancovania a rabovania. Ešte pred piatimi rokmi išli banky po krku
iba jednotlivcom, v horšom prípade aj firmám. Nemôţeš splácať
dlţoby? – Obstavíme ti majetok! Skrátka exekúcia, ako ju dnes a
kaţdodenne preţívajú tisíce Čechov a Moravanov. Bol by to dobrý
zdroj príjmov, ale stále to len kvapkalo a oni vedeli, ţe by to mohlo
tiecť prúdom. Teraz konečne vyvinuli bankstri metódu zlodejstva,
ktorá nemá v histórii civilizácie obdobu. Prišli na to, ţe môţu
okrádať celé štáty. Okradnú celú populáciu jedného štátu – milióny
dlţníkov. Tento princíp plošného zlodejstva si prvý raz vyskúšali
v USA, kde im spadli do lona milióny zabavených domov.
K dokonalosti však doviedli tento systém v Európskej únii. Je
v podstate jednoduchý a dá sa zhruba zhrnúť do niekoľkých bodov:
1. Základom na vyrabovanie chudobnejších štátov je niekoľko
nadnárodných organizácií: MMF, Svetová banka, BIS a
platforma Európskej únie …
58
2. Nastavíme v EÚ pravidlá tak, aby vyhovovali ekonomikám
bohatších a väčších štátov (napr. podmienky na dotovanie
vlastného poľnohospodárstva).
3. Prinútime jednotlivíé štáty, aby sa vzdali svojej meny a prijali
jednotné euro. Tým si zabezpečíme, ţe v prípade problémov
nebudú môcť svoju menu devalvovať a povzbudiť tak svoj vývoz
na úkor dovozu.
4. Vnútime štátnym úradníkom vybraného slabšieho štátu vhodne
pripravené pôţičky. Často na to stačí šikovný sľub alebo drobný
darček pre rozhodujúcu osobu. Politici začnú štát zadlţovať
v presvedčení, ţe sa to vo veľkej EÚ nejako stratí.
5. Necháme to niekoľko rokov vykvasiť. Ľahkosť získania úveru
politikov daného štátu uspí. Dlh štátu musí riadne narásť.
6. Keď je uţ zadlţenie dosť veľké, začneme prostredníctvom tlače a
elektronických médií (ktoré mimochodom uţ tieţ vlastníme) a
prostredníctvom ratingových agentúr (aj tie nám patria) verejne
vyjadrovať pochybnosti, či bude „krajina“ schopná splácať dlhy,
prípadne aj zníţime jej rating. To má za následok zvýšenie
úrokovej miery, takţe pôţičky sa stanú pre štát drahšími. Tým je
však štát prinútený poţičiavať si ešte viac, aby mal aj na úroky
z predchádzajúcich pôţičiek.
7. Opäť to necháme rok – dva podusiť a potom zastavíme tok
peňazí do štátu. Štát naraz nemá z čoho platiť ani úroky, ba
dokonca hrozí, ţe nebude ani na platy štátnych zamestnancov a
na ďalšie nevyhnutné výdavky.
8. Moţnosť vystúpiť z EÚ alebo vrátiť sa k svojej národnej mene
striktne vylúčime.
9. Sľúbime ďalšie pôţičky len ak sa politici zadĺţeného štátu
zaviaţu, ţe vyrabujú sociálne fondy, oţobráčia dôchodcov,
okradnú šporivcov a hlavne – musia dať záruky na rodinné
striebro, to najlepšie, čo majú. Takţe sa začnú za bakšiš rozdávať
59
cudzincom vysoko aktívne štátne podniky, ţeleznice, spoje,
historické pamiatky, skrátka všetko, čo má nejakú cenu.
10. Ministerstvu financií vytunelovaného a oţobráčeného štátu
ponúkneme zopár drobných pôţičiek, aby mohol štát zaplatiť
úroky na budúci mesiac – samozrejme za riadny úrok.
11. Aţ bude štát kompletne vytunelovaný a zadĺţený, presunieme sa
do ďalšieho – kandidáti uţ čakajú netrpezlivo za dverami.
Systém je pomerne jednoduchý, bezpečný a právne nenapadnuteľný.
Jestvuje iba jedno malé nebezpečenstvo: Ţe by si ľudia vzali príklad
z arabského bankovníctva, ktorému islam zakazuje úţerníctvo, na
ktorom je postavené celé bohatstvo a moc bankstrov. K tomu teda
nesmie dôjsť. Preto treba moslimské náboţenstvo permanentne a
všetkými spôsobmi zosmiešňovať, tvrdiť ţe je zaostalé, netolerantné,
nebezpečné, atď. Našťastie toto nie je ťaţké masám vsugerovať.
Hlavne keď bankstri a ich súkmeňovci vlastnia všetky spravodajské
prostriedky sveta, umenie, kritiku, vzdelávací systém, skrátka všetko.
No povedzte, nie je to geniálne?
Vladimír Stwora (krátené)
Maďarská katastrofa
Najmladšia maďarská história je poučným a varovným príkladom
toho, ako ľahko sa európske občianske demokracie v týchto
chaotických a dekadentných dobách začínajú rozpadávať. Tam, kde
chýba sociálna solidarita a súdrţnosť na základoch spravodlivosti,
tam od občanov len ťaţko moţno očakávať, ţe budú môcť brániť
liberálne inštitúcie a checks and balances.
60
Od apríla 2010, keď maďarská pravica dosiahla v parlamente
dvojtretinovú väčšinu a hlavne po komunálnych voľbách v septembri
2010, keď pravica dostala v mestách a dedinách 93 percent hlasov
a má teraz väčšinu vo všetkých okresoch, boli horúčkovito prijímané
zákony, ktoré môţu Maďarsko trvalo zmeniť.
Najprv parlament slávnostným aktom (!) odsúdil Trianonskú mierovú
zmluvu z roku 1920 a vzbudil u príslušníkov maďarských menšín
v susedných štátoch nádej na maďarskú štátnu príslušnosť. Potom
všetky štátne inštitúcie a verejné budovy dostali pokyn „ozdobiť“
svoje múry základným vyznaním nového reţimu – vyhlásením
k Národnej kooperácii (maďarský reţim sa teraz oficiálne nazýva
systémom „Národnej jednoty“ a vláda je „vládou národnej jednoty“).
Ako prvé boli zmenené volebné zákony tak, aby sa malým stranám
sťaţila cesta do parlamentu, bol oklieštený Ústavný súd a nakoniec
boli všetky vedúce pozície Najvyššieho kontrolného úradu
a všetkých miestnych súdov obsadené politikmi pravého krídla.
Reštrukturalizované boli tajné sluţby a bolo vytvorené nové Centrum
antiterorizmu pod vedením bývalého osobného stráţcu Viktora
Orbána.
Vláda vymenila vedúci personál vo všetkých štátnych úradoch –
hlavne u polície, na daňových a colných úradoch a v armáde.
Nechala odsúhlasiť zákon, podľa ktorého všetci štátni zamestnanci
môţu dostať výpoveď bez udania dôvodu a ich nástupcovia môţu
byť prijímaní bez poţadovanej kvalifikácie. Proti minulým
funkcionárom (všetci sú socialisti a liberáli) bolo zahájené stíhanie za
korupciu, alebo je na nich podaná ţaloba.
Boli prijaté, alebo sú v prípravnej fáze, nové zákony o vzdelávaní.
Posilňujú disciplínu, sťaţujú skúšky a dávajú riaditeľom väčšie
právomoci. Tieto opatrenia sú zamerané na odtrhnutie tzv. elitných
škôl od ostatných vzdelávacích zariadení a na zníţenie počtu
vysokoškolských absolventov. Budú zavedené nové celoštátne
osnovy pre dejiny (!) a pre humanitné vedy. „Národná pedagogika“
sa tu ale nekončí. Sociálnu podporu môţu dostať iba tí, čo ţijú „v
61
regulérnych pomeroch“ – to umoţňuje komunálnej správe, aby
odoprela podporu neobľúbeným vrstvám a menšinám. U niektorých
zamestnancov vo verejnej sfére má štát dovolené prešetrovať ich
„bezúhonné súkromné chovanie“ vrátane ich rodinných príslušníkov.
Malé krádeţe sa prísne trestajú, bez ohľadu na ich materiálnu
hodnotu a to aj v tých prípadoch, keď je páchateľ nedospelý. Pri
treťom previnení môţe byť uloţený mimoriadne tvrdý trest.
Výsledkom je, ţe štát musel znova otvoriť uţ uzavreté väznice.
Dvom významným výskumným ústavom, ktoré predtým financoval
štát (Inštitút 1956 a Inštitút pre politické dejiny) boli odobraté
finančné prostriedky. Všetky univerzity sú teraz pevne v pravicových
rukách a vedenia divadiel nahradili tradicionalistickí konzervatívci –
na miesto avantgardy nastúpila opereta a slobodné alternatívne
divadlá stratili finančnú podporu.
Tomu všetkému nasadil korunu hanebný mediálny zákon, ktorému
sa medzinárodná tlač tak intenzívne venovala. Tento zákon dovoľuje
vláde, okrem celkom otvorenej politickej cenzúry obsahu, ruinovať
médiá pokutami, ktoré podľa vlastného uváţenia (!) stanoví
dozorujúci mediálny úrad. Na čele tohto mediálneho úradu stojí
pravicová politička, menovaná na deväť rokov, ktorá má právomoc
zadávať rozhlasové frekvencie a cenzurovať obsah Internetu. To však
nie je takmer nič v porovnaní s tým, čomu sa hovorí „pozitívna
cenzúra“. Tá umoţňuje štátu prinútiť médiá, aby pod hrozbou
vysokých pokút rozširovali správy, ktoré obsahujú „záleţitosti
národného významu“ a miliónové pokuty môţu byť uvalené na
médiá, ktoré „porania city menšín alebo väčšiny“ - mediálny úrad
môţe o tom rozhodnúť celkom sám a nezávislo. Spravodajstvo pre
verejnoprávny rozhlas a televíziu bude rozširovať výlučne
novozriadené centrum, ktoré je súčasťou štátnej spravodajskej
agentúry – a inak uţ nikto!
Extrémne bolo obmedzené aj právo na štrajk a vyjednávacie práva
mediálnych odborov boli celkom verejne ignorované. Sociálne
zákonodarstvo transferuje peniaze od chudobných smerom k bielej
62
a mladej strednej triede. Bude zavedená jednotná daň, ktorá
uprednostňuje najbohatších, pričom sa nepriame konzumné dane
brutálne zvýšia.
A v krajine je kľud.
Kritika mainstreamu voči systému Národnej kooperácie je
neefektívna, lebo sa prijíma ako podpora bývalej nepopulárnej vlády
– v spojení s liberálnou fasádou a toleranciou ju veľká väčšina
občanov vnímala ako zbytočné a perverzné hry arogantných
mestských elít. Nikto nad demokraciou nesmúti, lebo takmer nikto
neveril, ţe sme v nejakej demokracii naozaj ţili. A justícia i polícia
nie sú aţ dnes neférové, nespravodlivé, brutálne a neefektívne.
V tomto bode sa teda dnes nachádzame. Neexistuje cesta naspäť do
neúspešnej a nepopulárnej liberálnej éry, avšak alternatíva
k súčasnému autoritatívnemu reţimu nie je momentálne na obzore.
Britské listy, 7.1.2011
G.M. Tamás (krátené)
G. M. Tamás je maďarský filozof. Narodil sa v roku 1948 v Kluţi
v Rumunsku, v roku 1978 emigroval do Maďarska, kde ho ako
disidenta postihol zákaz výkonu povolania. Bol členom demokratickej
opozície, do roku 1994 bol liberálnym poslancom a dnes je
predsedom strany „Zelená maďarská ľavica“. V článku popisuje
súčasný veľmi znepokojujúci stav v Maďarsku. Na jeho šokujúcej
výpovedi je zaráţajúca nielen chýbajúca alternatíva, ale hlavne
neochota (alebo strach?) pomenovať súčasný stav v Maďarsku
presným pojmom – fašistického alebo k fašizmu smerujúceho štátu.
Stačí k tomu porovnanie niektorých znakov Orbánovej vlády
s nástupom Hitlera k moci v roku 1933.
prekladateľ
Saša
Lienau
63
Pravda v službách klamstva
alebo
kto nám to špiní do hniezda ?
Český dvojtýţdenník NÁRODNÍ OSVOBOZENÍ v čísle
10/2011 uverejnil takúto správičku zo Slovenska:
Spomienka spája minulosť so súčasnosťou a budúcnosťou
V nedeľu 27. marca 2011 sa na cintoríne v Bratislave-Petrţalke
uskutočnila pietna spomienka umučených 497 Ţidov prevaţne
z juţného Slovenska a Maďarska, ktorí zahynuli v petrţalskom
koncentračnom tábore iba niekoľko týţdňov pred skončením druhej
svetovej vojny – v marci 1945 a sú tam pochovaní v masových
hroboch.
Na pietnom akte sa zúčastnil aj osemdesiatročný Béla Varga, ktorý
ako štrnásťročný chlapec tábor preţil, izraelský veľvyslanec na
Slovensku Ben Zví a predstavitelia rakúskeho veľvyslanecta
v Bratislave, ako aj slovenského veľvyslanectva vo Viedni, mnohí
slovenskí, maďarskí a rakúski občania – Ţidia aj iných vierovyznaní.
Ako zdôraznil predseda Ţidovskej náboţenskej obce v Bratislave
Peter Salner, pietna spomienka spája minulosť so súčasnosťou a
budúcnosťou. V prítomnom čase sme sa zhromaţdili, aby sme si
pripomenuli tragický osud obetí minulosti a pre budúcnosť varovali
pred moţným opakovaním takýchto tragédií.
F. Vrábel, SR
Dvojtýţdenník
NÁRODNÍ
OSVOBOZENÍ
patrí
k neveľkému počtu tých českých novín a časopisov (a na Slovensku
máme takých ešte menej!), ktoré po prevrate v roku 1989 neprešli
totálnou východo – západnou transmutáciou a nestali sa totálnymi
64
hlásnymi trúbami „novej pravdy“ a „Novej Európy“, ale usilujú sa
reflektovať postavenie českého národa a českého štátu bez
monochromatických „demokratických“ okuliarov.
Prekvapilo ma preto, ţe práve takýto časopis uverejnil práve
takúto správu, ktorá neslúţi pravdivému poznaniu Slovenska a jeho
histórie, ani upevneniu česko – slovenskej vzájomnosti, ale u
zahraničného čitateľa musí mať presne opačný účinok. Po roku 1989
sa totiţ roztrhlo vrece s takými „správami“ a „informáciami“, ktoré
vykresľovali a vykresľujú Slovensko a Slovákov ako zarytých
fašistov a antisemitov. Nebudem tu anylazovať, čomu a komu
konkrétne takéto klamstvá slúţia – to je problém uchádzačov o
ovládnutie geopolitického priestoru celej strednej Európy. Isté je, ţe
v týchto prípadoch ide vţdy o brutálne a cynické klamstvá,
maskované niekedy formálne pravdivým a zdanlivo správnym
znením „správy“ – ako je to aj v tomto prípade. Pritom tieto
dezinformácie pochádzajú väčšinou z pera obyvateľov SR a svojím
obsahom váţne poškodzujú povesť a záujmy nášho národa a štátu
práve tým, ţe sú vyjadreniami občanov SR a teda pre zahraničných
prijímateľov vyvolávajú dojem pravdivosti a autentickosti.
Zahraničný čitateľ, vrátane českého čitateľa, si aj
z uvedeného znenia Vrábelovej správy môţe vyvodiť iba takéto
logické dedukcie:
1.
ţe uvedený koncentračný tábor, v ktorom sa vraţdili Ţidia, bol
na katastrálnom území hlavného mesta prvej Slovenskej
republiky,
2.
ţe umučení Ţidia pochádzali prevaţne z juţného Slovenska a
boli teda štátnymi príslušníkmi prvej Slovenskej republiky
3.
a ţe teda eo ipso ich vrahmi boli občania prvej Slovenskej
republiky!
Všetky tri uvedené a celkom logické dedukcie z takéhoto znenia
65
Vrábelovej správy sú však mylné a teda sú klamstvami. Navyše,
účasť predstaviteľov „rakúskeho veľvyslanectva v Bratislave“ a
„slovenského veľvyslanectva vo Viedni“ na tejto pietnej spomienke
bola celkom nepatričná, ale zato celkom relevantná bola neúčasť
predstaviteľov veľvyslanectiev iných dvoch štátov, v správe
F.Vrábela neuvedených, ktorých štátne orgány a organizácie sa na
uvedenom protiţidovskom zločine bezprostredne a aktívne
zúčastnili!
Na rozlúštenie tohto antislovenského rébusu by si mal
zahraničný, a teda aj český, čitateľ správne odpovedať aspoň na
nasledujúce tri otázky:
1.
Na území ktorého štátu sa do roku 1945 nachádzala obec
Petrţalka aj s uvedeným koncentračným táborom?
2.
Akú štátnu príslušnosť mali, resp. k akej národnosti sa hlásili tí
odporní fašisti, ktorí v marci 1945 povraţdili 497 nevinných
ţidovských obetí v petrţalskom koncentračnom tábore?
3.
Akú štátnu príslušnosť mali, resp. k akej národnosti sa hlásili, tie
nevinné ţidovské obete „z juţného Slovenska“, ktoré boli
v marci 1945 umučené v petrţalskom koncentračnom tábore?
Na uľahčenie zodpovedania tretej otázky ponúkam čitateľom
priezviská umučených Ţidov, uvedené na pomníku v petrţalskom
cintoríne na Kopčianskej ulici:
Keleti, Ágai, Hecht, Weiss, Vitor-Weiss, Major, Breuer, Mandi,
Nemégyi, Fekete, Einhorn, Neufeld, Foris, Rachnitz, Fenyő,
Ágoston, Barmgarten, Boros, Bőhme, Brichner, Falk, Fischer,
Fleischmann, Forgács, Halász, Herzfeld, Holczer, Horváth, Klein
(3x), Krakovits, Gross, Kohn, Meisels, Neumann, Polgár, Reichfelf,
Rejtót, Riévész, Sárosi, Szász, Szegodin, Szákely, Szunyog, Szőke,
Weiss, Waschbereger, Werner.
Nikdy som neskúmal národnosť či náboţenskú príslušnosť
autorov podobných „správ zo Slovenska“ a ani v tomto prípade to
66
neurobím. Stačí mi všeslovanské či všeeurópske porekadlo, ţe
Zdravý vták do svojho hniezda nešpiní a logická dedukcia z tohto
porekadla, ţe ak to predsa len niektorí občania Slovenskej republiky
robia, tak ide o takých vtákov, ktorí
a/ sú evidentne chorí, alebo
b/ slovenské hniezdo evidentne nepovaţujú za svoje vlastné hniezdo,
čiţe sú v ňom iba cudzími privandrovalcami, ktorým je osud
slovenského hniezda aj s jeho obyvateľmi prinajlepšom ľahostajný!
RASTISLAV MORAVČÍK
P.S.
Svoj článok posielam redakcii Národní OSVOBOZENÍ so ţiadosťou
o uverejnenie v záujme poznania pravdy a v záujme zachovania
česko – slovenského porozumenia.
Rodiny si merali sily s prúdom rieky Poprad
Vymeniť na niekoľko dní pravidelný reţim v meste za
nepravidelné kolísanie na popradských vlnách, či strechu nad hlavou
za putovný tábor prišlo 30. júna 2011 do Starej Ľubovne takmer 170
milovníkov vodnej turistiky. Vtedy sa totiţ slávnostným otvorením
začal v poradí uţ XXII. ročník Medzinárodného rodinného splavu po
rieke Poprad. Organizátori podujatia boli Centrum voľného času
v Starej Ľubovni, Zrzeszenie sportu osób Niepelnosprawnych „Start
w Nowym Saczu v spolupráci s Mestom Stará Ľubovňa a Slovenskou
radou Zdruţenia slovanskej vzájomnosti.
Po výdatnom daţdi a zaznení výstrelov a svetlíc sa 30. júna 2011
o 10.00 hod predpoludním na vodu začali spúšťať prvé člny. Celý
67
člnový konvoj medzinárodného rodinného splavu sa vybral na
takmer stokilometrovú dlhú púť po rieke Poprad na trase Stará
Ľubovňa – Nowy Sazc.
Zaujímavý je nielen samotný splav ale aj jeho sprievodné podujatie.
Na trase Plaveč – Čirč boli rýchlostné vodácke preteky pod názvom
MEMORIÁL ING. EDUARDA KASPERKEVIČA, CSc. /bývalého
tajomníka SR ZSV, nášho rodáka/. Súťaţilo sa v štyroch disciplínach
kajak 1, kajak 2, kanoe a gumové člny.
Splav vyvrcholil v sobotu 2. júla 2011 poslednou III. etapou
Zegiestow Lopata Poľska – Stary Sacz. „Posledné dotyky vody, aj
posledný nechcený kúpeľ ...
Mgr. Alena Hriňáková
vedúca splavu za CVČ
Prekliate peniaze?
Marián Tkáč
Peniaze vznikli, aby ľuďom slúţili, aby im uľahčovali výmenu
čohokoľvek. Lebo aký by bol ľudský ţivot bez výmeny? Ako by sa
roľník dostal k autu, výrobca auta k šatám a krajčír k chlebu, keby
nebolo výmeny? Podľa všetkého aj výmena ľudskej nesmrteľnosti za
rajské ovocie (teda za rajčinu čiţe paradajku) na začiatku biblických
dejín, bola obchodom. Ako peniaze poslúţila paradajka,
a sprostredkovateľom obchodu bol ...čierny pán s kopýtkom
v podobe hada! Ţeby sa práve tu začínalo prekliatie peňazí? Môj
starý otec poznal niekoľko prísloví, v ktorých na peniazoch nezostala
ani suchá nitka. Napríklad: „Dze kresťan koscel postavi, tam čert so
ţidom karčmu pristavuje“. Alebo: „Hrišne peňeţi idu do čerta ...“
68
Doţili sme sa však časov, keď platí iná pravda. „Kto bez peňazí
chodí, toho psi obštia.“ Peniaze uţ neslúţia len na výmenu, ale
predovšetkým na odčleňovanie sa jedných od druhých. A tak
sa pomaly a kaţdý neusilujeme o nič iné, len o peniaze. Veľa peňazí
a za kaţdú cenu. To preto na bratislavskej katedrále visí reklama
banky a naša najposvätnejšia ustanovizeň vloţila peniaze, s ktorými
sa nesmelo podnikať, do kasy, z ktorej niet návratu.
Striedajú sa vlády a ministri a štátni tajomníci a šéfovia fondov,
ale reč je len a len o peniazoch, o korupcii a zlodejstve. Ešte sa nová
vláda poriadne ani neohriala, a uţ hasí jeden škandál za druhým.
Pretriasajú sa obchody, v ktorých štátni úradníci bez ostychu sypú
peniaze do vlastných vreciek. Uţ musel odstúpiť šéf štátnej stávkovej
kancelárie. Uţ sa dozvedáme, ţe máme fond fondov na podporu
začínajúcich inovatívnych firiem, pod ktorým sú ďalšie fondy.
„PODSME“ či NADSME“, ktoré majú právnu subjektivitu,
a navzájom pouzatvárali také zmluvy, ktoré nedovoľujú vidieť, čo sa
v nich deje. V prípade zverejnenia zmlúv hrozí pokuta 20 miliónov
eur (viac ako 600 miliónov korún!). Komu hrozí pokuta? No predsa
štátu, ktorý do fondov vloţil 99 percent peňazí, ale nesmie vedieť,
ako sa s nimi narába! Pretoţe štát tomu „nerozumie“. A odborník,
„ktorý tomu rozumie“, s jedným percentom kapitálu o všetkom
rozhoduje sám za 600-miliónovým múrom neviditeľnosti! Uveríte?
Aţ závidím, môjmu starému otcovi a aj mojej mame, ţe ich uţ
podobné otázky netrápia. Veď dokázali by pochopiť, ţe takýto
mechanizmus mohol niekto vôbec vymyslieť? A ţe má odvahu denne
sa ukazovať v televíziu a mať plné ústa otvorenosti, čestnosti,
transparentnosti, slušnosti?
A pritom práve on (oni) má (majú) vplyv na špeciálne
treťosektorové (a zároveň aj treťoradé) inštitútiky, zdruţenia, výkriky
do tmy, ktoré ako kombajny počas ţatvy skosia a vymlátia všetko, na
čo ich chlebodarcovia nasmerujú. A sú ticho, ak by mali vymlátiť
chlebodarcov. Veď začudovala sa napríklad pani Venčeková či pani
Syčavá aspoň raz nad najnovšími kauzami?
69
Nuţ a na našu smolu, ba veľké nešťastie pre národnú vec: do
podobných vôd doplávala aj naša Matica. Aj s národným pokladom
a s peniazmi, ktoré si do jej fondov uloţili matiční investori pri
kupónovej privatizácii. Noviny píšu, ţe je to zlé, veľmi zlé
s budúcnosťou Matice, ţe sa otriasa v základoch. Je to tak? Neviem,
či je to tak naozaj, lebo aj v Matici akoby existoval 600-miliónový
múr neviditeľnosti. Čas na riešenie sa však kráti. Aby nemuselo
platiť: „Co jeden glupi popsuje, sto mudre ňenapravja.“ Aj to
hovorieval môj starý otec.
(autor je predsedom Matice slovenskej)
Zaspievajme svoju slovanskú pieseň
PRAHA – Nedávno sa zrodila Spoločnosť česko-bieloruského
priateľstva, ktorej vznik iniciovali Nataša a Jaroslava Weberovi
z Prahy, veteráni slovanského hnutia v Českej republike.
Prezentácia tejto spoločnosti sa konala na sklonku mája. Pri tejto
príleţitosti na stretnutí Čechov a Bielorusov prehovoril bieloruský
veľvyslanec v ČR Vasilij Michajlovič Markovič. Ocenil tento
významný počin a vyslovil nádej, ţe zaloţenú spoločnosť podporia
aktívnou prácou aj mladí ľudia, hlavne z radov študentov. Na
stretnutí mali účastníci k dispozícii propagačné materiály,
zobrazujúce históriu i súčasnú podobu Bieloruska. Hosťami
priateľského stretnutia boli aj predstavitelia Slovanského výboru ČR
Miroslav Císař, Miroslav Mucha, Jan Jelínek a básnik Karel Sýs.
V besede Karel Sýs upozornil, ţe v českom štáte došlo skresľovanie
dejín uţ tak ďaleko, ţe hrdinu Sovietskeho zväzu kapitána Jána
Nálepku označujú za zradcu Slovenského štátu, lebo prebehol
k partizánom a Červenej armáde a tým zradil vojakov slovenskej
armády, bojujúcich na strane Nemecka. Sýs kritizoval aj Českú
televíziu za to, ţe bez škrupúľ umoţnila človeku, ktorý na obrazovke
70
predvádzal svoje kuchárske kúsky, aby verejne hlásal svoje úbohé
sentencie, ţe „Rusáci nemajú čo ţrať a ţivoria v zemľankách“.
„Slovanstu teraz hrozí, ţe protivník ho premôţe a zostanú mu len
kroje, pesničky a tance, ako zostali Indiánom v rezerváciách. Ta budú
prichádzať cudzinci, aby obdivovali, aký prekrásny bol slovanský
folklór“, povedal Sýs a dodal: „Preto je teraz dôleţité, aby sme
udrţali charakter našich slovanských národov. V tomto smere nás
čaká ešte obrovský kus práce a najúčinnejšie výsledky sa dajú
dosiahnuť prostredníctvom kultúry.“
Haló noviny , 11.6.2011
Jan Jelínek
71
JUBILEÁ
_______________________________________________________
J U B I L E Á v štvrtom štvrťroku 2011
Úcta k minulosti – to je vlastnosť, ktorá odlišuje vzdelanca od
divocha
A. S. Puškin
Október
- 12. októbra 1986 v Bratislave zomrel herec Mikuláš Huba.
Narodil sa v roku 1919 v Spišskej Novej Vsi.
Jeden
z najvýznamnejších predstaviteľov slovenského realistického
herectva. V činohre Slovenského národného divadla v Bratislave hral
49 sezón, niekoľkokrát bol jej umeleckým šéfom. Pôsobil aj ako
pedagóg. Patril k najobsadzovanejším hercom, stvárnil takmer 150
prevaţne veľkých postáv. Vynikol aj ako recitátor. Účinkoval
v mnohých filmoch, televíznych inscenáciách i v rozhlase – 25.
výročie smrti
- 13. októbra 1781 osvietenský cisár Jozef II. vydal Tolerančný
patent, ktorý zrovnoprávnil príslušníkov jednotlivých cirkví,
odstránil dovtedajšiu diskrimináciu evanjelikov, kalvínov
a ortodoxných veriacich, čim uzavrel dlhé obdobie náboţenskej
polarizácie – 230. výročie prijatia
- 18. októbra 1821 v Mukačeve na Ukrajine zomrel kňaz, historik
a národný buditeľ Joannikij Juraj Bazilovič. Narodil sa v Hlivišti
pri Michalovciach 6. júna 1742.
Člen baziliánskej rehole,
predstavený kláštora na Červenej Hôrke v Mukačeve. Zaoberal sa
dejinami
gréckokatolíckej cirkvi na Zakarpatskej Ukrajine
a východnom Slovensku do konca 18. storočia. V práci pouţil
72
i neoverené pramene. V staroslovenskom liturgickom jazyku napísal
niekoľko náboţenských diel. Zakladateľ zakarpatskoukrajinskej
historiografie. – 190. výročie smrti
- 19. októbra 1901 v obci Slanje v býv. Juhoslávii sa narodil
spisovateľ Ľudo Ondrejov, vlastným menom Ľudovít Mistrík.
Zomrel v Bratislave 18. marca 1962. Patrí medzi predstaviteľov
prózy slovenského naturizmu. Vrcholom jeho literárnych prác sú
romány a novely so zbojníckymi motívmi, predovšetkým tzv.
vrchárska trilógia Zbojnícka mladosť, Jerguš Lapin a Na zemi sú
tvoje hviezdy. Venoval sa aj tvorbe pre deti a mládeţ – 110. výročie
narodenia
- 21. októbra 1886 v Pittsburgu začali vychádzať prvé slovenské
noviny Amerikánsko-slovenské noviny. V šarišskom nárečí ich
začal vydávať Janko Slovenský a po ňom uţ v spisovnej slovenčine
Peter Rovnianek. Dosiahli tridsaťtisícový náklad – väčší ako na
Slovensku vtedajšie všetky noviny spolu. – 125. výročie vzniku
- 28. októbra 1791 v Hornej Mičinej sa narodil spisovateľ, dramatik,
evanjelický kňaz Ján Chalupka. Zomrel v Brezne 15. júla 1871.
Predstaviteľ obrodeneckej literatúry. Písal príleţitostné klasicistické
verše, apológie, politické a náučné spisy i duchovnú poéziu. Ťaţisko
jeho literárnej činnosti bolo v dráme, najmä vo veselohrách. Hry jeho
„kocúrkovskej tematiky“ sa dlho udrţali na javiskách ochotníckych
divadiel. Podporoval štúrovcov a bol aktivista Matice slovenskej. –
220. výročie narodenia
- 28. októbra 1991 v Bratislave zomrel evanjelický cirkevný
hodnostár a náboţenský spisovateľ Rudolf Koštial. Narodil sa
v Starej Turej 3. apríla 1913. Dva roky pôsobil medzi americkými
Slovákmi. Po návrate bol redaktor Cirkevných listov, v roku 1969 sa
stal biskup Západného dištriktu ev. cirkvi a. v. na Slovensku.
Vynikol ako organizátor náboţenského ţivota, autor teologických
monografií a príručiek. Širší kultúrny záber má jeho monografia
Biblia u nás – mapuje preklady a šírenie Biblie od cyrilometodských
73
čias podnes. Prekladal z anglickej, americkej a nemeckej umeleckej
literatúry – 20. výročie smrti
- 31. októbra 1621 v moravskom Uhorskom Brode zomrel
reprezentant reformácie na východnom Slovensku, diplomat a
historik Ján Bocatius. Narodil sa 25. decembra 1568 vo Wetzschau
v Nemecku. Pôvodom Luţický Srb. Učil v Banskej Štiavnici,
Prešove, v Košiciach – tam bol aj notárom a richtárom, päť rokov ho
väznili v Prahe. Priekopník reformácie, účastník povstania Š.
Bočkaja – bol jeho tajným radcom a diplomatom. Písal oslavné,
spomienkové a príleţitostné básne. Jeho báseň o Vysokých Tatrách
preloţil V. Mihálik. Prekladal a vydával diela iných autorov - 390.
výročie smrti
November
- 3. novembra 1901 v Medzibrode sa narodil politik a právnik
Martin Sokol. Zomrel 16. decembra 1957 v Banskej Bystrici.
Vzdelaním právnik, bol generálny tajomník HSĽS. V roku 1938 bol
spolutvorca návrhu zákona o autonómii Slovenska. Stal sa predseda
autonómneho snemu. Dňa 14. marca 1939 vyhlásil vznik Slovenskej
republiky. Počas jej trvania bol na čele najvyššieho zastupiteľského
orgánu. Patril do umierneného kresťanského krídla HSĽS (proti
antisemitskej politike a i.), stýkal sa aj s členmi občianskeho odboja.
Po vojne bol odsúdený na 5 ročné väzenie, po 2 rokoch prepustený –
110. výročie narodenia
- 7. novembra 1811 sa narodil český romantický básnik a historik
Karel Jaromír Erben. Umrel 21. novembra 1879. Ako prvý
archivár mesta Prahy vydal mnoţstvo národopisných a historických
štúdií. Svoje teoretické názory na ľudovú slovesnosť uplatnil
v básnickej baladickej zbierke Kytice. – 200. výročie narodenia
- 8. novembra 1921 v Dolnom Kubíne zomrel bard slovenskej
literatúry Pavol Országh Hviezdoslav. Narodil sa 2. februára 1849
vo Vyšnom Kubíne. Povolaním právnik, plodný autor – básnik,
74
dramatik, prekladateľ. Tvorca Hájnikovej ţeny, Eţa a Gábora
Vlkolínskych, drámy Herodes a Herodias, rozsiahlej lyriky aj epiky,
prekladateľ z anglickej, ruskej, poľskej a maďarskej literatúry.
Aktívne sa zúčastňoval na kultúrnom a spoločenskom dianí, bol
predseda obnovenej Matice slovenskej, ktorej oţivotvorenie privítal
oslavnou básňou – 90. výročie smrti
- 11. novembra 1856 v Krompachoch sa narodil redaktor, publicista
a vydavateľ Janko Slovenský. Zomrel v Los Angeles (USA)
v auguste 1900 spáchal samovraţdu. Známy je ako organizátor
krajanského ţivota v USA, zakladateľ a vydavateľ prvých
slovenských Amerikánsko-slovenských novín. Zostavil americkoslovenský slovník , ktorý vyšiel vo viacerých vydaniach – 155.
výročie narodenia
- 16. novembra 1806 v Brezne sa narodil spisovateľ, evanjelický
cirkevný hodnostár Karol Kuzmány. Zomrel 14. augusta 1866
v Turčianskych Tepliciach. Organizátor literárneho ţivota –
vydavateľ Hronky, autor filozofického románu Ladislav a mnohých
básní, z ktorých vyniká Sláva šľachetným – Kto za pravdu horí.
Zaslúţil sa o vznik Matice slovenskej a bol jej prvým podpredsedom.
– 205. výročie narodenia, 145. výročie smrti
- 19. novembra 1841 v Bzenici sa narodil katolícky kňaz, botanik,
archeológ a etnograf Andrej Kmeť. Zomrel 16. februára 1908
v Martine. Organizátor národného vedeckého ţivota a výskumu,
najmä prírodovedného. Zostavil rozsiahly unikátny herbár. V práci
Veleba Sitna spracoval prírodu, históriu i ľudovú kultúru lokality.
V Beši našiel a zachránil kostru mamuta. Zaoberal sa aj etnografiou
a folkloristikou. Bol zakladateľ Muzeálnej slovenskej spoločnosti
a Slovenského národného múzea – 170. výročie narodenia
- 19. novembra 1911 v Drţkovciach sa narodil Michal Čahoj, slov.
misionár v Indii. Zomrel v Schillongu 1. júla 1994. Začal študovať
na učiteľskej akadémii, v Šaštíne vstúpil do saleziánskeho ústavu –
bol kuchár a pekár. V roku 1934 odišiel ako misionár do Indie. Bol
75
koadjútor – pomocník v severnej Indii
a Schillongu. – 100. výročie narodenia
v Sonade,
Assame
- 19. novembra 1711 sa narodil významný ruský prírodovedec
Michail Vasilievič Lomonosov. Umrel roku 1765. Mnohostranná
osobnosť – prírodovedec, filozof, matematik, verejný činiteľ
a básnik, zakladateľ prvej ruskej univerzity – 300. výročie
narodenia
- 20. novembra 1986 v Bratislave zomrel populárny herec Ctibor
Filčík. Narodil sa roku 1920 v Dolných Plachtinciach. Hereckú
kariéru začal ako ochotník. Pôsobil v divadlách v Martine, na Novej
scéne v Bratislave a od roku 1951 v činohre Slovenského národného
divadla. Učil aj na Vysokej škole múzických umení. Vytvoril
mnoţstvo psychologických postáv v divadle, vo filmoch, televízii i v
rozhlase – 25. výročie smrti
- 23. novembra 1931 v Tvrdošíne sa narodila Darina Laščiaková,
významná slovenská speváčka ľudových piesní. Tridsať rokov bola
rozhlasová redaktorka pre oblasť ľudovej hudby, nahrala mnoţstvo
piesní v rozhlase, televízii, na gramofónové platne, účinkovala na
mnohých podujatiach doma, v zahraničí i v televíznych filmoch – 80.
výročie narodenia
- 25. novembra 1951 v Slovenskej národnej galérii v Bratislave
otvorili prvú stálu expozíciu. Bolo ňou Umenie 19. storočia na
Slovensku. O päť rokov neskôr ju rozšírili o expozíciu umenia 20.
storočia – 60. výročie vzniku
- 28. novembra 1911 sa v Studienke narodila Margita Česányiová,
slovenská operná speváčka sopranistka. V rokoch 1933 – 1938 bola
členka a v rokoch 1943- 1970 popredná sólistka opery Slovenského
národného divadla v Bratislave. Spievala postavy z klasického i
súčasného repertoáru (Verdi, Beethoven, Čajkovskij, Puccini,
Suchoň) -100. výročie narodenia
- 30. novembra 1891 v Banskej Bystrici sa narodil sochár Frico
Motoška. Zomrel 21. júna 1956 v Buenos Aires v Argentíne.
76
Študoval na umeleckopriemyselnej škole, v prvej svetovej vojne bol
ranený (mohol pracovať len ľavou rukou), doštudoval v Prahe.
V roku 1945 odišiel do zahraničia, zakotvil v Argentíne. Preslávila
ho monumentálna socha M. R. Štefánika pre Cleveland. Je autorom
pomníkov J. M. Hurbana v Hlbokom, Ľ. Štúra v Modre, A.
Sládkoviča v Radvani, pamätníka černovskej tragédie v Ruţomberku
a mnoţstva pamätných tabúľ. Jeho viaceré komorné diela vychádzali
zo slovenského bájoslovia. Venoval sa aj mimovýtvarným otázkam
– 120. výročie narodenia
December
- 5. decembra 1941 v Banskej Bystrici sa narodil slovenský hudobný
skladateľ a rozhlasový pracovník Igor Bázlik, V rokoch 1969 – 1978
bol hudobným reţisérom bratislavského rozhlasu. Tvorí tanečné
piesne, hudobné spevohry, komédie a scénické kompozície. Skladá aj
duchovnú najmä evanjelickú hudbu – 70. výročie narodenia
- 7. decembra 1961 v Tábore zomrel katolícky cirkevný hodnostár,
biskup Michal Buzalka. Narodil sa 18. septembra 1885 vo Svätom
Antole. Mnohostranne činný – pápeţský prelát, rektor seminára
v Trnave i v Bratislave a titulárny biskup. V rokoch 1941 – 1945 bol
poľný vikár slovenskej armády. V procese spolu s J. Vojtašákom a P.
Gojdičom bol roku 1951odsúdený na doţivotné väzenie, roku 1960
ho amnestovali – 50. výročie smrti
- 12. decembra 1861 vo Viedni slovenská deputácia pod vedením
biskupa Š. Moysesa odovzdala memorandum cisárovi – známe pod
menom Viedenské Memorandum. Obsahovalo upravené martinské
Memorandum a Návrh na privilegiálnu listinu...na zriadenie
Slovenského Okolia. Bol to návrh na autonómiu Slovenska, jeho
vyňatie z Uhorska a podriadenie korune. – 150. výročie
- 14. decembra 1911 nórsky polárny bádateľ Roald Amundsen ako
prvý dosiahol juţný pól - 100. výročie
77
- 16. decembra 1946 vznikla Nová scéna Slovenského národného
divadla v Bratislave. Jej vznik si vyţiadalo vtedajšie chápanie
kultúry (pre širší okruh návštevníkov), pre ţánrovú a štýlovú pestrosť
repertoáru a lepšie vyuţitie hereckého súboru. Do roku 1951 Nová
scéna patrila do zväzku SND. Prvé predstavenie sa uskutočnilo 30.
novembra 1946, bola to Shakespearova komédia Skrotenie zlej ţeny.
Od roku 1954 pôsobila ako dvojsúbor činoherný a operetný. V 90.
rokoch zrušili súbor operety – 65. výročie vzniku
- 19. decembra 1911 v Trnave sa narodil hudobný skladateľ Karol
Elbert. Zomrel v Bratislave 20. novembra 1997. Pôsobil aj ako
klavirista, dirigent a rozhlasový pracovník. Je autor populárnych
tanečných piesní (Maličká slzička, Do zajtra čakaj) a operiet (Do
videnia, láska, Z prístavu do prístavu) – 100 . výročie narodenia
- 25. decembra 1986 v Banskej Bystrici zomrel maliar a grafik Emil
Makovický. Narodil sa v Hrabušiciach roku 1908. Bol profesorom
kreslenia. Mal široké rozpätie tvorby – kniţná grafika, olejomaľba
najmä krajinky, akvarel, kresba, scénická inscenácia. Pôsobil
v Matici slovenskej – ilustroval Slniečko, Slovensko a jej kniţné
vydania pre deti a mládeţ. Od roku 1949 do smrti bol slobodným
umelcom – 25. výročie smrti
- 25. decembra 1896 v Bratislave sa uskutočnilo prvé filmové
predstavenie na Slovensku. Prvá predstavenie na svete uskutočnili
bratia Lumiėrovci 28. decembra 1895 v Paríţi. Zvláštnosťou
slovenského premietania bolo, ţe sa uskutočnili neďaleko seba a len
s hodinovým rozdielom dve od seba nezávislé projekcie. Prvé sa
konalo 25. decembra 1896 v hoteli Palugyay U zeleného stromu
o 9,00 hod., druhé v hoteli Kráľ Uhorska (dnes hotel Carlton) v ten
istý deň, ale o hodinu neskoršie.- 115. výročie
- 27. decembra 1566 vo Vratislavi sa narodil významný lekár,
filozof spisovateľ Ján Jesenský – Jessenius. Zomrel – popravili ho
v Prahe roku 1621. Pochádzal z turčianskeho šľachtického rodu. Bol
profesor chirurgie, anatómie a botaniky i rektorom univerzity vo
Wittenbegu a v Prahe. V rokoch 1600 a 1605 uskutočnil prvé verejné
78
pitvy. Napísal viaceré vedecké diela. Bol verejne činný – pôsobil na
dvore cisára Mateja II. vo Viedni a ako rektor Karlovej univerzity
zapojil sa do odboja českých stavov- 445. výročie narodenia, 390.
výročie smrti.
Jubileá bez presnejších údajov
- Okolo 876 zomrel Koceľ, panónske knieţa, syn nitrianskeho
knieţaťa Pribinu. Po ovládnutí nitrianskeho knieţatstva Mojmírom I.
odišiel spolu s otcom k markgrófovi východnej marky Ratbogovi, od
ktorého neskôr dostali do správy léno – Panóniu. Jeho knieţactvo sa
rozprestieralo od Drávy k Balatonu a na sever k okoliu Veszprému,
s hlavným sídlom v Blatnohrade. Zaslúţil sa o prehĺbenie
kristianizácie – stavba kostolov, príprava slovanských kňazov,
zriadenie biskupstva a i.. Jeho snaha o cirkevné osamostatnenie
svojho knieţatstva nebola úspešná - 1135. výročie smrti.
- V roku 1921 v Bratislave vznikla Umelecká beseda slovenská.
Utvorili ju podľa vzoru Umělecké besedy v Prahe s cieľom rozvíjať
národnú kultúru a česko-slovenské kultúrne vzťahy. Bola
štátotvornou inštitúciou, subvencovanou štátom. Jej predsedami boli
D. Jurkovič, A. Ráth a M. Bakoš. Mala tri odbory – literárny,
výtvarný a hudobný. Roku 1939 ju rozpustili, roku 1949 obnovili,
v päťdesiatych rokoch zanikla, vznikli samostatné umelecké zväzy.
Umeleckú besedu znova obnovili 21. marca 1990 – 90. výročie
vzniku.
- Roku 1921 v Liptovskom Mikuláši začal vychádzať časopis Krásy
Slovenska – bol orgánom Slovenskej komisie Klubu
československých turistov. Od roku 1936 mal prílohu Vysoké Tatry.
Časopis bol venovaný prírodným krásam, ochrane prírody a turistike.
V rokoch 1932 – 1952 ho redigoval MUDr. Ján Ľudovít Izák,
esperantista, zakladateľ ľadového hokeja i Horskej záchrannej sluţby
vo Vysokých Tatrách – 90. výročie vzniku.
Michal Eliáš
79
80
81
Download

Slovanská vzájomnosť - Združenie slovanskej vzájomnosti