CESTY za krásou a poznaním
Vlastivedný magazín
8/2013
Hučavská zabíjačka - Z historického kalendára (Alexander
Duchnovič, David Fröhlich, Paľo Bielik, Elemír Halász - Hradil,
Marián Havlíček, Ján Francisci, Adam František Kollár, Daniel
Maróthy, Rudolf Sloboda, Juraj Jakubisko...) - Hady, súčasť
zdravej prírody - Hurá na smrčky! - Za prvou kukučkou - Príbelce
- Vzácny psí zub - Jarná ozdoba Východných Karpát
Na titulnej strane kriticky ohrozený druh našej flóry kandík psí zub
Hučavská
zabíjačka
Hučavská zabíjačka v Lieskovci je tradičným
podujatím, ktoré organizuje mikroregión združujúci
obce v poriečí Hučavy. V 4. ročníku, ktorý sa
uskutočnil v prvú aprílovú sobotu, sa prezentovalo
deväť tímov v súťaži o najlepšiu klobásu.
Porota, nad ktorej regulárnym rozhodovaním
dohliadal sám banskobystrický župan Vladimír
Maňka, sa uzniesla, že najklobáskou sa tentoraz
stane výrobok zvolenskej Mäspomy. Nuž, dá
sa povedať, že sa presadili profesionáli. „Pri
príprave sme použili zmes korenín, ktorú máme
odskúšanú už asi päť rokov,” prezradil nám šéf tímu
Jozef Čillík. Samozrejme, že sme sa nedozvedeli
zloženie tejto špécie, no vraj ju odkukali od svojich
španielskych kolegov, čo len potvrdzuje fakt, že
klobáska nie je len špecialitou slovenskej kuchyne.
Zahanbiť sa však nedali ani rýdzi amatéri. Na 2.
mieste skončil domáci tím a tretí Sliačania, čo
však neznamená, že by na odbyt nešli výrobky
ostatných družstiev, práve naopak, až sa za nimi
zaprášilo. Ruku na srdce: tým lahodným vôňam
sotva odolal aj ten najprísnejší vegetarián. Okrem
spomenutých tímov sa súťaže zúčastnili klobáskoví
majstri z Očovej, Zvolenskej Slatiny, Kováčovej,
Lukového, rytieri Pustého hradu (na snímke)
a výber Farmárskej revue. O kultúrny program
sa postarali deti z miestnej umeleckej školy,
hudobno-spevácka družina Vlčie maky z Kováčovej
a ľudová hudba Mariána Majera zo Sliača. Na
záver čakalo na účastníkov milé prekvapenie: na
pódium prišiel so svojou gitarou Pavol Hammel.
Pri jeho evergreenoch si plná sála lieskovského
kulturáku nielen zaspomínala, ale aj zatancovala,
čo len potvrdzuje fakt, že po dobrej klobáske je
hneď lepšia nálada. Spokojnosťou žiaril aj starosta
Lieskovca Peter Ťavoda, ktorý toto podujatie
vnímal ako pekný príspevok k 750. výročiu prvej
písomnej zmienky o obci. Oslavy významného
jubilea v živote dediny sa uskutočnia 7. septembra.
CESTY za krásou a poznaním.
Vlastivedný magazín, 8/2013.
Články na základe vlastných skúseností, internetových a iných zdrojov pripravil
Jožo Baška. Vydáva Agentúra Tortúra. Šírenie v nezmenenej podobe dovolené.
Príspevky a informácie na mailovej adrese: [email protected]
Z historického
kalendára
Tranoscius
27. apríla 1898, Liptovský Mikuláš
Na úvod si pripomenieme vznik vydavateľského
a kníhkupeckého účastinárskeho spolku Tranoscius.
Vznikol 27. apríla 1898 v Liptovskom Mikuláši
za účelom vydávania a rozširovania evanjelickej
náboženskej spisby v slovenskom jazyku. Po roku
1918 sa činnosť vydavateľstva Tranoscius rozšírila
aj na prípravu a tlač učebníc pre cirkevné školy, ako
aj na domácu i prekladovú beletristickú literatúru.
Svoje miesto má aj na dnešnom trhu.
Aprílový štrajk
Gottwald. Pod tlakom cenzúry i vysokých nákladov
sa však táto tlač musela presunúť do Ostravy. Vo
Vrútkach sa tlačili ďalej odborové a družstevnícke
periodiká a vychádzali z nej aj početné publikácie,
opäť najmä komunistické, ktoré redigoval Václav
Chlumecký a ktoré boli neraz skonfiškované. Do
znárodnenia v roku 1949 vyšlo z tlačiarne Bratstvo
91 knižných titulov.
Ľudovít Markušovský
* 25. apríla 1815, Štrba
† 21. apríla 1893, Opatija (Chorvátsko)
Ako lekár pracoval vo Viedni i v Pešti, v rokoch
1867 - 92 na uhorskom ministerstve zdravotníctva.
Špecializoval sa na otorhinolaryngológiu a pre
kvalitnejšie vyšetrenie zostrojil a používal praktické
nosové zrkadlo. V roku 1863 založil vydavateľstvo,
ktoré sa zameralo na vydávanie medicínskej
literatúry. Sám publikoval rad odborných prác
v maďarčine. Výber z nich vyšiel až po jeho úmrtí
v roku 1905.
22. apríla 1918
Alexander Duchnovič
Štrajk, do ktorého sa zapojilo robotníctvo po
celom Uhorsku, bol vyvrcholením boja proti
novému volebnému zákonu ministra Vaszónyiho.
Podľa neho boli z volieb vylúčené ženy, ako aj muži
do 24 rokov, a podmienkou účasti na voľbách bola
aj gramotnosť. Do štrajku sa zapojili ľudia, najmä
robotníci fabrík, v Bratislave, Martine, Zvolene,
Podbrezovej, Handlovej, Vrútkach, Liptovskom
Mikuláši, Košiciach a v iných mestách.
* 24. apríla 1803, Topoľa
† 30. marca 1865, Prešov
Bratstvo
24. apríla 1913, Vrútky
Pred 100 rokmi, 24. apríla 1913, vzniklo
vo Vrútkach potravné družstvo Bratstvo ako
výsledok nespokojnosti ľudí s činnosťou družstva
pri Košicko-bohumínskej železnici. V januári
1919 družstvo odkúpilo miestnu tlačiareň, ktorú
rozšírilo o merkantilnú dielňu v Ružomberku
a s podporou amerických Slovákov, ktorí zozbierali
207 000 korún, zakúpilo moderné tlačiarenské
stroje. V tlačiarni sa koncentrovala robotnícka
a najmä komunistická tlač: Hlas ľudu, Pravda
chudoby, Proletárka, Spartakus a iné, pri ktorých
výrobe patril k najagilnejším redaktorom Klement
Vedúca osobnosť obrodeneckého procesu
rusínskeho, ukrajinského národa na východnom
Slovensku a Podkarpatsku. Bol farárom, notárom
a napokon kanonikom prešovského biskupstva.
Prešovskú kapitulu zastupoval aj na uhorskom
sneme v rokoch 1847 - 48, kde patril medzi
najbližších spolupracovníkov Ľudovíta Štúra. Spolu
s A. Dobrianskym vypracoval revolučný program,
ktorý bol založený na zjednotení s haličskými
Ukrajincami. Za tieto aktivity, vnímané v tom
čase ako nebezpečný panslavizmus, sa dostal
v apríli 1849 do väzenia. Po prepustený v roku
1850 založil spolok Literaturnoje zavedenije
Priaševskoje, usiloval sa o založenie tlačiarne,
jeho pričinením vznikli tri ročníky almanachu
Pozdravlenje Rusinov a prvé kalendáre v dejinách
zakarpatských Ukrajincov Misjaceslovy dľa
uhorskich Rusinov. Vydával učebnice a katechizmy
pre potreby učiteľov, je autorom melodrámy
Dobrodeteľ prevyšajet bogatstvo a niekoľkých
básní. V publicistike sa venoval jazyku Rusínov
a ich dejinám.
Rudolf Markovič
Dávid Fröhlich
* 20. apríla 1868, Hrachovo
† 20. novembra 1934, Nové Mesto nad Váhom
* 1595, Kežmarok
† 24. apríla 1648, Levoča
Podporovateľ slovenských národných snáh
a dôsledný obranca slovenských národovcov
pred uhorskými súdmi, pričom sa aj sám dostal
na lavicu obžalovaných a počas 1. svetovej vojny
ho internovali. Signatár Martinskej deklarácie
z októbra 1918. Po vzniku Československej
republiky ho zvolili za zvolenského župana.
Študoval na univerzitách v Elblagu, Frankfurte
nad Odrou a Wittenbergu, po návrate učil v rodnom
Kežmarku. Zaujímal sa najmä o matematiku,
geografiu a astronómiu, patril medzi prvých
stúpencov Kopernikovho heliocentrického systému.
V historicko-geografických prácach sa venoval
Spišu. Jeho názov odvodzoval z jazyka Gepidov
a spišských Nemcov považoval za autochtónne
obyvateľstvo. Vydával kalendáre, a to nielen
v nemčine, ale aj v maďarčine a slovenčine. Ako
20-ročný vystúpil na Kežmarský štít, o čom svedčí
jeho správa - najstarší písomný doklad o výstupe na
niektorý z vysokotatranských štítov.
Samuel Cambel
* 25. apríla 1883, Slovenská Ľupča
† 8. júla 1935, Martin
Vyučil sa za stolára, po úraze pracoval ako
úradník v Budapešti. Pod rôznymi pseudonymami
(Danielovič, Števo Kosorkin, Svoreň, Zorovský)
publikoval básne, ale najmä vtedy obľúbené
dedinské poviedky. Zaujímal sa o ľudovú kultúru,
zbieral folklórne materiály, prejavy slovenského
ľudu. Po roku 1918 sa literárne odmlčal.
Angela Cziczková
* 28. apríla 1888, Banská Štiavnica
† 15. februára 1973, Levice
Bola dcérou banskoštiavnického učiteľa
a regenschoriho Alexandra Cziczku, po ktorom
zdedila hudobný talent. Po štúdiách v Budapešti
bola učiteľkou hudby v Temešvári, Jágri, po roku
1918 v Banskej Bystrici, Novej Bani a Leviciach.
Venovala sa aj komponovaniu, ale len v mladších
rokoch, z ktorých pochádza niekoľko klavírnych
skladieb, skladby pre detské zbory, detská spevohra
Medveď, rak a slávik, detský balet Hôrni trpaslíci
a opereta Návrat.
Kežmarský štít
Gejza Kieselbach
Pavol Ballus
* 17. apríla 1893, Košice
† 3. februára 1965, Košice
* 18. decembra 1783, Modra
† 30. apríla 1848, Bratislava
Ako absolvent mníchovskej akadémie sa vybral
na potulky Európou, počas ktorej nazbieral mnohé
umelecké poznatky a skúsenosti. Spočiatku sa
zameral na maľovanie zvierat, počas vojny si robil
denník akvarelov, v nich zachytil veduty miest,
ktorými prechádzal. Neskôr sa znova vrátil k svojim
obľúbeným námetom zvierat, predovšetkým koní,
dobytka a hydiny. Maľoval aj jazdecké výjavy.
Bol bratislavským mestským radcom, ale zároveň
uznávaným vinohradníkom a ovocinárom a znalcom
bratislavských dejín, čoho dokladom sú jeho články
v prvých novinách vydávaných na Slovensku
Pressburger Zeitung i v iných periodikách.
Vojtech Adamec
Ján Abrahámfi
* 12. júla 1926, Špania Dolina
† 27. apríla 1973, Košice
* 1662, Nové Mesto nad Váhom
† 16. apríla 1728, Skalica
Pôsobil ako učiteľ a zbormajster. Bol pri
založení SĽUK-u v roku 1949 a do roku 1955
zbormajster jeho speváckeho zboru, ďalších 17
rokov pôsobil v košickom štúdiu Československého
rozhlasu. Zameral sa na zborový spev a so svojimi
kolektívmi, najmä s Košickým speváckym
zborom učiteľov získal rad ocenení na domácich
i zahraničných prehliadkach. Komponoval hudbu
pre rozhlasové, televízne a filmové potreby,
podieľal sa na nakrúcaní folkloristických filmov.
Pôsobil ako kazateľ v slovenských
františkánskych kláštoroch. Patril k najaktívnejším
tvorcom barokovej náboženskej literatúry u nás
a jeho modlitebná knižka z roku 1693 bola prvou
tlačenou v rukách slovenských katolíkov. Svojím
dielom prispel k rozvoju slovenského barokového
básnického slovníka.
Elemír Balogh
* 18. apríla 1908, Haláčovce - Otrhánky
† 10. júna 1971, Bratislava
* 6. februára 1866, Székésfehérvár
† 16. apríla 1938, Bratislava
V Bratislave vyštudoval právo a ako auskultant
Krajského súdu pokračoval v štúdiu ekonómie
v Londýne a Paríži, k čomu si v rokoch 1952 - 56
pridal aj matematiku a deskriptívnu geometriu
na Prírodovedeckej fakulte UK. Absolvoval aj
niekoľko zahraničných študijných pobytov, takže
už tento výpočet naznačuje, že patril medzi našich
najerudovanejších odborníkov najmä v oblasti
národohospodárstva. Pravda, ako nekomunista
nedostal toľko príležitostí, aby uplatnil svoje
poznatky a skúsenosti, posledné roky (1964 - 71)
bol samostatným vedeckým pracovníkom v Ústave
ekonomiky a organizácie stavebníctva a externe
prednášal na Vysokej škole ekonomickej, ktorú
pomáhal zakladať. Jeho publikácie a články sa
dostávali k čitateľom v 30. - 40. rokoch (Remeslo
a výroba, 1939, Národné hospodárstvo, 1941,
Vojnové hospodárstvo, 1942, Národohospodárska
teória a prax I - II, 1943).
Vyštudoval teológiu v škótskom Edinburghu,
bol učiteľom v Budapešti a od roku 1895 prvým
riadnym evanjelickým reformačným farárom
v Bratislave, od roku 1921 biskupom pre
Slovensko a Podkarpatskú Rus. Najmä v mladých
rokoch prejavoval veľký záujem o skúmanie
mineralogického a rastlinného bohatstva našej
prírody, mal tiež veľkú numizmatickú zbierku
a knižnicu s asi 25 tisíc zväzkami. Ovládal až 15
jazykov, prekladal najmä z angličtiny. Venoval sa
historickej a náboženskej spisbe.
Róbert Dúbravec
* 20. apríla 1898, Liptovská Teplá
† 19. augusta 1934, Ružomberok
Bol učiteľom v Ružomberku a agilným maliarom,
ktorý zachytával život ľudí vo svojom okolí, najmä
na rodnom Liptove, ale aj na Orave a Pohroní. Jeho
motívmi boli rázovití sedliaci, pastieri, zobrazoval
život v jeho všednej i sviatočnej podobe, jarmoky,
detské hry, nazrel i do života Cigánov. Zbieral
a literárne upravoval ľudové povesti a rozprávky,
ktoré vydal v roku 1928. Boli určené najmä
detskému čitateľovi, podobne ako jeho didaktické
básničky v knižkách Poučné veršíky a Sny detských
hier. Zaujímavý je aj jeho vlastivedno-zábavný
cestopis pre mládež o plavbe na člne dolu Váhom
z Liptova do Komárna.
Rudolf Briška
Emil Belházy
* 24. decembra 1840, Banská Bystrica
† 25. apríla 1898, Budapešť
Ako absolvent Baníckej a lesníckej akadémie
v Banskej Štiavnici pôsobil na lesných správach
v rôznych mestách Uhorska, od roku 1880 bol
pracovníkom ministerstva pôdohospodárstva
a hlavným lesným inšpektorom a hlavným
lesným radcom. Patril k významným lesníckym
odborníkom, čo uplatnil napríklad pri tvorbe
lesného zákona v roku 1879. Zaoberal sa aj lesným
meračstvom, k čomu si vyhotovil vlastný typ lesnej
buzoly. Publikoval v lesníckych časopisoch.
Paľo Bielik
Ján Nepomuk Belházy
* 11. decembra 1910, Senica (Banská Bystrica)
† 23. apríla 1983, Bratislava
* 19. apríla 1823, Kremnica
† 20. apríla 1901, Budapešť
S menom Paľa Bielika sme sa stretli v našom
magazíne už niekoľkokrát. Bolo to v súvislosti
s Jurajom Jánošíkom, ktorého stvárnil ako herec
vo Fričovom filme v roku 1935 a o necelé tri
desaťročia neskôr prišiel do kín jeho vlastný
dvojdielny film Jánošík, prvý slovenský farebný
a širokouhlý.
Bielikov príchod k herectvu však nebol
priamočiary. Pôsobil síce ako ochotník v rodnej
Senici pri Banskej Bystrici, ale po absolvovaní
vojenskej služby sa živil najrôznejším spôsobom:
bol kresličom, montérom, predavačom, i žandárom.
Jeho osud sa zmenil v roku 1935, keď mu dal
režisér Martin Frič šancu stvárniť vo filme postavu
nášho legendárneho hrdinu zo začiatku 18. stor.
V rokoch 1939 - 41, už ako člen činohry SND
v Bratislave, absolvoval štúdium na dramatickom
oddelení Štátneho konzervatória.
Ťahalo ho to však k filmu. Ako režisér začínal
krátkometrážnou dokumentárnou tvorbou (Miznúca
romantika, Hlavátky, Na ostrove kormoránov
a ďalšie). Počas nakrúcania folklórneho filmu
Hanka vypuklo SNP a on sa dal do služieb
povstania. Jeho filmový dokument patrí
k najcennejším obrazovým materiálom z tých
búrlivých čias a časť z neho využil aj pri tvorbe
filmu Vlčie diery, ktorý nasledoval hneď po prvom
slovenskom hranom filme Varúj!, pričom sa na
tvorbe oboch režisérsky podieľal.
Pod jeho režisérskou taktovkou sa zrodili v 50.
rokoch ďalšie celovečerné filmy, ktoré patria do
klenotnice slovenskej kinematografie (Lazy sa
pohli, Priehrada, Kapitán Dabač, Štyridsaťštyri),
a celá jeho životná aktivita vyvrcholila
v spomínanom Jánošíkovi, ktorý mal premiéru pred
50 rokmi. K ďalším jeho filmom patrí Majster kat,
Traja svedkovia, Stretnutie a Nie (v posledných
dvoch ako autor scenára).
V roku 1968 mu udelili titul Národný umelec.
Paľo Bielik sa venoval aj zbieraniu piesní, ktoré
vydal v roku 1941 pod názvom Slovenské zbojnícke
piesne. V roku 1964 sa vrátil k filmu Vlčie diery,
ktorého príbeh spracoval do knižnej podoby.
Vyštudoval banské inžinierstvo na Baníckej
a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, pracoval
v Smolníku, Kluži a v iných uhorských i českých
banských strediskách. V rokoch 1871 - 95 bol
vedúcim banského oddelenia na uhorskom
ministerstve financií. Autor odborných článkoch
o uhorských mincovniach a numizmatických
štúdií, svoju veľkú zbierku mincí daroval mincovni
v rodnej Kremnici.
František Xaver Eder
* 1. septembra 1727, Banská Štiavnica
† 17. apríla 1773, Banská Bystrica
Ako jezuitský misionár pôsobil dve desaťročia
medzi Indiánmi kmeňa Moxo v severnej Bolívii.
Od roku 1769 bol rímsko-katolíckym farárom
v Banskej Bystrici. Svoje spomienky na život
v bolívijskom pralese opísal v knihe Descriptio
provinciae Moxitorum in regno Peruano, v ktorej
zachytil aj geografické, historické a etnografické
poznatky a ktorá vyšla dva roky po jeho úmrtí.
Dezider Nágel
* 25. apríla 1913, Dolný Hričov
† 17. júna 1981, Partizánske
Učiteľ hudby v Bratislave, Spišskej Novej Vsi
a v Banskej Bystrici, kde bol dirigentom Krajského
symfonického orchestra. Je autorom niekoľkých
pôvodných i upravených ľudových piesní. Napísal
príručky Dirigent a jeho spevokol a Príručka pre
dirigentov a spevákov.
Juraj Hlaváč
* 22. apríla 1803, Liptovský Mikuláš
† 1863, Kucura (Srbsko)
Bol evanjelickým kňazom na Dolnej zemi
a tvorcom epigramov a básní, z nich sa zachovala
v almanachu Zora z roku 1836 ľúbostná báseň
Obraz mé milenky.
Elena Hroboňová
Elemír Halász - Hradil
* 17. apríla 1903, Istebné
† 12. septembra 1961, Dolný Kubín
* 18. apríla 1873, Miskolc (Maďarsko)
† 9. decembra 1948, Košice
Bola úradníčkou, od roku 1928 učiteľkou
v Martine a inštruktorkou ľudovýchovných
kurzov. Písala básne a poviedky ľudovýchovného
zamerania. Príkladom môže byť jej kniha Príhody
deda Ranostaja, v ktorej na názorných príkladoch
ukazuje, ako bojovať s tuberkulózou. Mnohé jej
literárne práce, medzi ktorými sú aj tri divadelné
hry, zostali zachované v rukopise.
Absolvent mníchovskej a parížskej akadémie
pôsobil od roku 1895 v Košiciach s výnimkou
štyroch vojnových rokov, ktoré prežil na fronte.
Spočiatku sa zameral na portrétovanie, ktoré
rozvil do kompozícií v duchu luminizmu až
impresionizmu (obrazy Fauni a nymfa, 1901, Pod
stromom, 1902, Chlapec s ryšavými vlasmi, 1912,
Dievča s džbánmi v slnečnom svetle, 1911...).
Obrazmi zachytil aj svoje cesty po cudzine
a portréty a reportáže z 1. svetovej vojny, keď
slúžil ako frontový maliar pri hlavnom stane pre
tlač a informácie. Venoval sa však aj krajinomaľbe,
pričom námety hľadal najmä v údolí Hornádu
a v samotnom meste Košice. S jeho obrazmi sa
môžeme stretnúť v galériách v Košiciach, Bratislave
i Prahe a jeden jeho portrét visí aj v chýrnej
obrazárni Uffizi v talianskej Florencii.
Oľga Hroboňová - Řepková
* 21. februára 1902, Istebné
† 20. apríla 1973, Dolný Kubín
V dnešnom historickom kalendári máme možnosť
spomenúť si na dve sestry. Prvou bola Elena,
druhou je o rok staršia Oľga, ktorá sa vydala za
stredoškolského profesora Vojtěcha Řepku. Bola
učiteľkou a redaktorkou Práce. Napísala niekoľko
rozhlasových hier a okrem článkov bola aj autorkou
alebo zostavovateľkou publikácií venovaných
ženskému hnutiu.
Ladislav Haško
* 27. apríla 1778, Nitra
† 16. novembra 1844, Krupina
Ako piarista bol učiteľom vo viacerých uhorských
mestách, posledné roky pôsobil ako špirituál
v Krupine. Je autorom latinských básní, z ktorých
časť vyšla v zbierke v roku 1824 v Trenčíne.
Milan Horský
Pavol Janega
* 19. júna 1921, Žilina
† 28. apríla 1973, Bratislava
* 19. apríla 1913, Bošáca
† 27. júna 1982, Lehnice
Počas SNP velil partizánskemu oddielu Pobeda
4, ktorý pôsobil v okolí Ružomberka. Po vojne
ako stavebný inžinier a projektant sa podieľal na
výstavbe mnohých významných podnikov, medzi
ktoré patrí žiarska hlinikáreň, kde bol hlavným
inžinierom. Posledné štyri roky bol generálnym
riaditeľom Pozemného staviteľstva.
Bol učiteľom, od roku 1951 redaktorom
v Učiteľských novinách a v Slovenskom
pedagogickom nakladateľstve, kde zastával post
zástupcu šéfredaktora. Patril medzi najagilnejších
tvorcov učebníc predovšetkým zemepisu a dejepisu.
Napísal a vydal aj populárno-náučné knižky
geografického rázu: Z Aljašky na Ohňovú zem,
Austrália - vzdialený svetadiel, Okolo sveta, Tam,
kde tečie Kongo.
Jozef Jurzet
Richard Foit
* 22. júla 1933, Žilina
† 21. apríla 1983, Žilina
* 7. marca 1897, Budatín
† 23. apríla 1973, Praha (Česko)
Jozef Jurzykowski alebo Jurikovský prešiel
rôznymi povolaniami a posledné dva roky prežil
ako invalidný dôchodca. Bol literárnym samoukom,
ktorý sa zameral na neľahkú satirickú tvorbu
prezentovanú v Roháči, Slovenských pohľadoch,
v rozhlase... V roku 1963 zaujal svojou zbierkou
satirických próz Exponenti a exponáty, ktorá
vyšla v Banskej Bystrici, kde o šesť rokov neskôr
vyšla aj jeho druhá a posledná zbierka Človek
- tvor jedinečný, v ktorej sa zameral na kritiku
byrokratizmu a iných ľudských a spoločenských
neduhov.
Dlhoročný prednosta Internej kliniky na pražskej
Bulovke a v rokoch 1958 - 70 II. internej kliniky
a vedúci Katedry interného lekárstva Fakulty
detského lekárstva Karlovej univerzity v Prahe
vynikal v internej medicíne a biochémii. Výborné
výsledky dosahoval najmä v liečbe cukrovky,
zúčastnil sa na zavádzaní liečby perorálnymi
antidiabetikami a na výrobe československých
inzulínov. Je autorom alebo spoluautorom mnohých
odborných prác, medzi nimi aj monografie Diabetes
mellitus (Praha 1970).
Marián Havlíček
* 19. apríla 1953, Zvolen
† 30. decembra 1972, Nízke Tatry - Prašivá,
pochovaný vo Zvolene
Zvolen patrí medzi kolísku nášho vodného
slalomu. Tento fakt podčiarkla najmä Elena Kaliská
olympijským zlatom. Pri ňom akosi upadlo do
zabudnutia, že na OH v Mníchove v roku 1972
reprezentoval Československo 19-ročný Zvolenčan
Marián Havlíček. Na medailu síce nedosiahol,
skončil šiesty, keďže sa mu nevydarila prvá jazda,
ale v druhej mal druhý najrýchlejší čas. V tom istom
roku ho vyhlásili za najúspešnejšieho slovenského
športovca, do ktorého sme vkladali veľké nádeje.
V závere roka sa však vybral na lyžiarsku túru na
hrebeň Nízkych Tatier a jeho mladý život vyhasol
v lavíne nad Magurkou v masíve Prašivej.
Veľká Chochuľa v masíve Prašivej so
symbolickým hrobom nádejného olympionika
Mariána Havlíčka
Jozef Jánosi
* 22. apríla 1898, Zvolen
† 6. mája 1965, Freiburg, Nemecko
Zvolenský rodák Jozef Jánosi bol jezuitským
misionárom v Amerike, neskôr prednášal na
univerzite v Budapešti a na rehoľnej vysokej škole
v Pécsi, v roku 1949 emigroval do západného
Nemecka. Svoje publikácie, týkajúce sa najmä
cirkevného, duchovného života, písal po maďarsky.
Ján Francisci
* 14. júna 1691, Banská Bystrica
† 27. apríla 1758, Banská Bystrica
Na gymnáziu patrili medzi jeho učiteľov Ján
Pilárik i Matej Bel. Od roku 1709 nadviazal
na prácu svojho otca ako kantor a regenschori
evanjelickej cirkvi v Banskej Bystrici, no po
13 rokoch sa rozhodol pre potulky Európou,
počas ktorej sa stretol s viacerými významnými
hudobnými skladateľmi tej doby, ako bol Johann
Sebastián Bach. Hoci bol samouk, dosiahol
zaujímavé úspechy aj v komponovaní, ktorému sa
venoval ako organista a správca chóru v Bratislave
a od roku 1737 v rodnej Banskej Bystrici. Jeho
skladby (tanec Polonicus a 5 prelúdií) sa zachovali
v odpisoch (našli sa v Štítniku v roku 1962),
v rukopise zostala jeho príručka Introductio in
Generalem Bassum - Úvod do generálneho basu,
ktorá sa nachádza v pozostalosti Jána Vansu. Jeho
kvality naznačuje fakt, že nemecký hud. teoretik
J. Mattheson ho uviedol v roku 1740 v slovníku
významných hudobných skladateľov.
Emil Hreblay
Vojtech Hollý
* 19. apríla 1868, Košice
† 24. februára 1930, Prešov
* 23. apríla 1903, Ružomberok
†?
Vynikol ako poľnohospodár - hydinár. Pôsobil
na viacerých farmách vo vtedajšom Uhorsku, ako
štátny hospodársky inšpektor v Kluži a Prešove
a napokon ako riaditeľ školy v Trnave a Brezne. Je
autorom mnohých článkov a publikácií, podieľal
sa na príprave výstav, je tvorcom expozícií
hydiny v Maďarskom poľnohospodárskom múzeu
v Budapešti. Väčšina jeho prác vyšla v maďarčine,
po slovensky vydal Chov králikov v roku 1928
a o dva roky neskôr knihu, ktorá vybočila z rámca
jeho povolania: Cudzinecká légia v pravom svetle.
Ako perličku z jeho života môžeme uviesť, že bol
trikrát ženatý a z týchto troch manželstiev vzišlo 7
dcér a 12 synov.
Vyštudoval lesné inžinierstvo na ČVUT
v Prahe a pracoval a viedol Štátny rybársky
a hydrobiologický ústav v Liptovskom Hrádku.
V roku 1938 prešiel na ministerstvo hospodárstva,
kde viedol 5. odbor zameraný na školstvo, osvetu
a výskum, zároveň prednášal na SVŠT v Bratislave,
kde viedol Ústav chemickej a mechanickej
technológie dreva. Pred príchodom frontu
emigroval do Švajčiarska. Jeho odborné štúdie
zverejnili slovenské a české časopisy v 30. rokoch.
Venoval sa v nich aj problémom znečisťovania vôd
a jeho vplyvu na rybné hospodárstvo.
Juraj Hodál
* 21. apríla 1888, Nedašovce
† 8. mája 1963, Bratislava, pochovaný
v Nedašovciach
Vyštudoval teológiu a po niekoľkých kaplánskych
zastaveniach sa stal v roku 1922 tajomníkom
Spolku sv. Vojtecha v Trnave a po roku 1926
profesorom náboženstva, zemepisu a dejepisu.
Práve dejiny patrili k jeho veľkej záľube, pričom
sa zameral na staršie slovenské - a predovšetkým
cirkevné - dejiny: na obdobie Veľkej Moravy, na
pôsobenie sv. Svorada a Benedikta. Jeho knižné
práce vyšli v 20. a 30. rokoch. Patrí medzi ne
bohatý dokumentačný materiál o Jánovi Hollom
(Ján Hollý, jeho život, dielo a pamiatka, Trnava
1923), O praobyvateľoch dnešného Slovenska
(Trnava 1925), Z minulosti Slovenska (Bratislava
1928), Kostol kniežaťa Pribinu v Nitre 830 - 1930
(Nitra 1930) a ďalšie publikácie.
Ján Endreffy
* 7. februára 1848, Mezőberény (Maďarsko)
† 26. apríla 1938, Horné Saliby
Svoje farárske pôsobenie zavŕšil v Horných
Salibách, kam prišiel v roku 1888. Písal najmä
didakticko-moralistické náboženské hry, ale zostal
po ňom aj prehľad dejín evanjelických cirkví
v Horných Salibách.
Ferdinand I. Habsburský
* 19. apríla 1793, Viedeň
† 23. júla 1876, Budapešť
Rakúsky cisár (1835 - 48) a uhorský kráľ
(ako Ferdinand V., 1830 - 48). Pokračoval
v absolutistickej vláde svojho otca Františka I.
V marci 1848 sa síce snažil čeliť revolučnému
tlaku, ale podpísal zákony, ktoré schválil uhorský
snem. Druhého decembra 1848 sa však rozhodol
uvoľniť trón v prospech mladého, ambiciózneho
panovníka Františka Jozefa I.
Július Gundelfinger
* 28. apríla 1833, Krompachy
† 3. mája 1894 Šarišské Michaľany
Maliar, ktorý vystupoval aj pod maďarským
menom László Gyulaházy, sa dal k husárom. Po
súboji s barónom Lužanským si odpykal ročný trest
väzenia, vystúpil z armády a usadil sa na svojom
hospodárstve v Šarišských Michaľanoch, kde sa
mohol venovať umeniu. Maliarske základy získal
už v 50. rokoch 19. stor. na umeleckých školách vo
Viedni a v Düsseldorfe. Námety hľadal v prírode
a krajine, v záverečnom období sa zameral na
romantické štúdie oblakov a stromov. Zanechal
nám viacero pohľadov na slovenské zámky,
kaštiele i hradné zrúcaniny (Oravský Podzámok,
1865, Jesenná krajina v údolí Váhu, 1884, Kaštieľ
v Krivanoch, Strečno a ďalšie). Väčšina jeho diel je
v majetku Nemzeti múzea v Budapešti.
Ján Hlavaj
Adam František Kollár
* 13. decembra 1879, Liptovský Peter
† 28. apríla 1963, Martin
* 17. apríla 1718, Terchová
† 10. júla 1783, Viedeň
Stal sa murárom, ako bol jeho otec, v roku 1904
zložil staviteľské skúšky a najmä v spoločnosti
s Palkovičom a Uličným nadviazal na tradície
liptovských murárov. K jeho staviteľským dielam
patrí druhá budova Matice slovenskej a nové
Slovenské národné múzeum v Martine, evanjelický
kostol v Bratislave a mnohé domy, nemocnice,
školy... Už od mladých liet patril k vodcom
slovenskej mládeže, písal články najmä o slovenskej
ľudovej architektúre, jeho podpis nájdeme aj pod
Martinskou deklaráciou z 30. októbra 1918.
Päť rokov a jeden mesiac po smrti Juraja Jánošíka
uzrel svetlo sveta v rázovitej Terchovej Adam
František Kollár. Vyštudoval ako člen jezuitskej
rehole, no v roku 1749 - za panovania Márie Terézie
- prijal miesto v cisársko-kráľovskej knižnici,
ktorej bol od roku 1774 riaditeľom. Zastával
osvietenské myšlienky, ktoré v tom čase prenikli
aj na habsburský dvor, no zároveň podporoval aj
jeho absolutizmus. Vyjadril to vo viacerých svojich
knižných dielach, ako je Historia diplomatica
iuris patronatus apost. Regnum Hungariae (1762),
v ktorej dokazoval právo uhorského kráľa na
menovanie biskupov a na disponovanie cirkevnými
majetkami. V ďalšom diele De originibus et usu
perpetuo potestatis legislatoriae circa sacra apost.
Regnum Ungariae o dva roky neskôr dokonca
navrhoval zdaniť šľachtu, čím si získal mnohých
nepriateľov. Napriek tomu nestratil dôveru
cisárovnej a má významný podiel na príprave
a presadení školských reforiem, za čo ho v roku
1777 povýšili do šľachtického stavu. Hoci bol
verný dvoru i Uhorsku, zároveň si uvedomoval
svojbytnosť a autochtónnosť slovenského národa.
Pre jeho prehľad, vzdelanie a osvietenecké myslenie
ho jeho súčasníci nazývali slovenským Sokratom.
Juraj Boško
* 27. apríla 1913, Záriečie
† 18. septembra 1996, Brezno
Učil na evanjelických cirkevných školách, po
roku 1948 na Štátnej meštianskej škole v Brezne.
Vynikal v hre na klavír a akordeón. Bol autorom asi
stovky básní, ktoré si aj zhudobnil.
Jarko Elen
* 5. apríla 1895, Komárov (Česko)
† 20. apríla 1978, Bratislava
Jaroslav Kaiser, ako bolo občianske meno Jarka
Elena, bol učiteľom vo viacerých slovenských
mestách, po roku 1945 prednostom oddelenia
umenia na Povereníctve školstva a osvety
a riaditeľom strednej školy v Bratislave. Hoci
rodom Čech písal po slovensky poviedky so
sociálnou tematikou, neskôr sa zameral na tvorbu
divadelných hier, ktoré si získali popularitu na
ochotníckej scéne (Zatúlaný Mikuláš, Povraz pre
šťastie, Penzión U bielej panej a ďalšie), a najmä
sa prejavil ako úspešný libretista, spolupracujúc
so slovenskými hudobnými skladateľmi (libretá:
Viola chce k filmu, Slečna vdova, Nevesta z lepších
kruhov...). Preložil a upravil aj libretá k operám
a operetám významných svetových skladateľov,
ktoré sa tak dostali na našu opernú scénu (Carmen,
Aida, Traviata, Mamselle Nitouche a iné).
Ignác Alpár
Jozef Podhradský
* 17. januára 1855, Budapešť
† 27. apríla 1928, Zürich
* 19. apríla 1823, Skalica
† 13. novembra 1915, Jagodina (Srbsko),
pochovaný v Belehrade
Maďarský staviteľ pôsobil aj na Slovensku.
Projektoval župné domy, banky, sporiteľne.
V rokoch 1893 - 94 postavil gymnázium na
Zochovej ulici v Bratislave, v ktorom neskôr sídlil
rozhlas, gymnázium v Žiline (v roku 1912, neskôr
ho využívala Vysoká škola dopravná), v rokoch
1898 - 1911 rekonštruoval Smolenický zýmok.
Bol farárom v Pešti, od roku 1862 poľným
kurátom vo Viedni, odkiaľ odišiel do Srbska, kde
učil na stredných školách. Písal ľudovýchovné
a kultúrno-historické články, redigoval krajanské
noviny a časopisy. Je autorom tragédie Holuby
a Šulek, zachytávajúcej revolučné dni 1848 - 49,
a ďalších hier, v ktorých sa spájajú poučenia
s tragickým pocitom z postavenia slovenského
národa v tých časoch (Vyhodení študenti, Korheľ
a jeho úbožiatka, Novoročné prasiatko, Slovenské
milénium, Matej a jeho svet a ďalšie). Písal po
slovensky, v ostatných rokoch aj po srbsky. Ľudový
ráz má jeho próza Lipovský a Hrajnoha (1954).
Daniel Maróthy
* 14. apríla 1825, Mašková
† 18. apríla 1878, Ľuboreč
Ernest Polóny
* 26. apríla 1844, Kláštor pod Znievom
† 29. apríla 1928, Kláštor pod Znievom
Bol klasickým filológom, učil na slovenskom
gymnáziu v rodnom mestečku, po jeho zrušení
odišiel na protest do Ruska, kde nielen učil, ale aj
tvoril učebnice a školské pomôcky. Po návrate do
Československej republiky obnovil v Kláštore pod
Znievom gymnázium a bol jeho riaditeľom.
Ladislav Gresnáryk
* 21. novembra 1881, Bojnice
† 29. apríla 1973, Šaľa
Povolaním úradník, ale už pred 1. svetovou
vojnou sa zaradil medzi významných chovateľov
poľovníckych psov. V roku 1923 založil v Šali
chovateľskú stanicu, ktorá prispela k rozšíreniu
čistokrvných plemien medzi našimi poľovníkmi.
Bol evanjelickým farárom v Závade, Krupine
a najdlhšie, od roku 1855, v Ľuboreči. Ako básnik
začínal lyrizujúcimi sonetmi, no postupne sa do
jeho veršov dostali ľúbostné i vlastenecké city.
Vrcholom jeho básnickej snahy bola zbierka
Dvojaká ľúbosť (1851), ktorá bola ozvenou
Sládkovičovej Maríny. Na študentské časy na
bratislavskom lýceu si zaspomínal v memoároch
Rozpomienky na dni peknej mladosti.
Samuel Ivaška
* 30. apríla 1888, Martin
† 17. januára 1981, Martin
Vznik rybníkov neďaleko Martina sa spája
s menom Samuela Ivašku. Ako obchodník prešiel
Poľsko i Rusko, v roku 1919 sa usadil v rodnom
Martine a okrem obchodu rozvíjal aj svoj záujem
o rybárstvo. Rybníky začal budovať v roku 1935
a jeho pôvodný zámer bol zachrániť kráľovnú
našich vôd - hlavátku - a zveľadiť jej pestovanie
v slovenských riekach. Toho sa týka aj jeho kniha
Hlavátka, jej lov a umelý chov, ktorú vydal v roku
1951. Od r. 1945 bol predsedom Zväzu rybárskych
spolkov a družstiev na Slovensku.
Rudolf Sloboda
* 16. apríla 1938, Devínska Nová Ves
† 6. októbra 1995, Devínska Nová Ves
Nebyť tragického októbrového dňa roku 1995,
mohli by sme mu blahoželať k 75. narodeninám.
Rudolf Sloboda by mal určite veľa gratulantov,
osobným, i takých, na diaľku, ktorí ho síce
nepoznali priamo, ale cez jeho spisovateľské dielo.
A také poznanie je niekedy bližšie ako to osobné.
Bol robotníkom, redaktorom Smeny i dramaturgom
v Slovenskej filmovej tvorbe, aj spisovateľom na
voľnej nohe. Pol roka fáral do hĺbok v ostravských
baniach a toto tvrdé prostredie zachytil v románe
Narcis. Vyšiel v roku 1965 a ním sa predstavil
čitateľskej verejnosti. Kladne ho hodnotili čitatelia
i kritika a tak o dva roky neskôr nasledoval román
Britva, v ktorom takisto vychádzal aj z osobnej
skúsenosti a v ktorom rozobral pomerne bežný a možno práve preto málo známy - problém ľudskej
žiarlivosti. Nasledovali zbierky poviedok a romány
Uhorský rok, Šedé ruže, Don Juan, Hlboký mier,
Vernosť, v zbierke Večerná otázka vtákovi sa
predstavil ako básnik. Bol aj autorom scenárov
k filmom Prerušená pieseň a Milosrdný čas.
Juraj Jakubisko
* 30. apríla 1938
V posledný aprílový deň si svoje 75-ročné
jubileum pripomenie úspešný slovenský režisér
Juraj Jakubisko. V jeho tvorbe vari niet filmu,
ktorý by nezaujal divákov i kritikov: Kristove roky,
Zbehovia a pútnici, Dovidenia v pekle, priatelia,
Vtáčkovia, siroty a blázni, Postav dom, zasaď
strom, Tisícročná včela, Perinbaba, Sedím na konári
a je mi dobre, Lepšie je byť bohatý a zdravý ako
chudobný a chorý, Nejasná správa o konci sveta,
Kytice, Post Coitum... Zrejme jeho posledným
dielom zostane film o krvavej grófke Alžbete
Báthoyrovej.
Hady
súčasť zdravej prírody
Na Juraja sa vraj zem otvára. Tak zvykli vravieť
naši predkovia, keď videli, ako z tajomných skrýš
vyliezajú tí naši zvierací spoluobyvatelia, ku ktorým
má človek zakorenený odpor i strach - hady.
Brrrr... - strasie určite mnohých z vás už pri
pohľade na fotografiu hada, hoci - a to musíme
hneď na úvod podčiarknuť - žijú medzi nami aj takí,
pre ktorých je had rovnakým domácim maznáčikom
ako pre iných pes alebo mačka. Teraristi sa však
venujú predovšetkým chovu cudzokrajných,
exotických druhov, my sa teraz podívajme na tie
plazy, s ktorými sa môžeme stretnúť na vychádzke
do slovenskej prírody. Nie každý o takýto zážitok
stojí, ale keď už k nemu dôjde, zistíme, že patrí ak
nie k najkrajším, tak aspoň k takým, na ktoré radi hoci aj so zimomriavkami na chrbte - spomíname.
V legendách i mytológii
Vari niet zvieraťa, ktoré by tak výrazne zasiahlo
do myslenia človeka, ako je práve had. Kobra je
častým symbolom egyptských bohov a faraónov.
V závitoch mocného kobrieho tela býva
zobrazovaný indický boh Višna a Budhove
sochy bývajú často na podstavci v tvare stočenej
kobry. Hadie kulty zohrávali významnú úlohu aj
v živote amerických, afrických či austrálskych
domorodcov a tamojší šamani dokázali veľmi
efektívne využívať strach ľudí pred plazmi. Aj
starí Gréci si rozprávali báje o obrovských hadích
príšerách a s jednou z nich, s deväťhlavou Hydrou,
mal čo robiť aj sám Herkules. Zároveň však verili aj
v liečivú silu hadej polievky a had ako Aeskulapov
symbol prešiel do znaku lekárstva. Hady a draky
patria aj do života východoázijských národov, kde
nám ponúknu hadie víno alebo likér so „zaručenou”
liečivou silou. Možno na tom bude štipka pravdy,
lebo aj dnešná moderná medicína využíva hadie
jedy na prípravu účinných medikamentov pri liečbe
tuberkulózy, rakoviny a iných chorôb. A keď už
zachádzame do histórie a mytológie, nemôžeme
obísť ani ten najznámejší príbeh, v ktorom had
podal Eve hriešne jablko.
Ani slovenské bájoslovie nie je na plazy
a hady skúpe. Drakmi, ktoré si pochutnávali na
krásnych princeznách, sa to v nich hmýri, hady sú
aj strážcami tajomných pokladov. Naši predkovia
mali síce k plazom zakorenený odpor, ale na
druhej strane si uvedomovali, že tieto zvieratá
zohrávajú významnú úlohu pri ochrane ich domu
a hospodárstva pred hrabošmi a myšami. Zistili,
že taká užovka alebo i vretenica dokáže narobiť
s hlodavcami ráznejší poriadok ako lenivý kocúr,
ktorý neraz len čaká, čo mu gazdiná ponúkne na
miske a správa sa ako rozprávkový Tom.
Život v symbióze
Dalo by sa povedať, že človek žil s hadmi
v prijateľnej symbióze. Novšia doba sa však stala
pre plazy skutočnou pohromou. Človek ich už
nepotrebuje na ochranu dvora, veď na myši má
pasce a jedy, tak načo by mu boli tie odporné
plaziace sa tvory? Skutočnou pohromou pre plazy
sa stala zmena hospodárenia, nástup novej techniky,
chemických prípravkov a celková zmena životného
prostredia, výstavba komunikácií, regulácia
tokov i lesných porastov. Hady patria medzi
najohrozenejšie prvky našej fauny a najčastejšie
obete jarného vypaľovania tráv, alebo končiace pod
kolesami áut, keďže vyhriaty asfalt ich prirodzene
láka, pritom ich príroda neobdarila schopnosťami,
aby túto novodobú prekážku vo svojom teritóriu
prekonali dostatočne rýchlo.
Na svete žije okolo 2 400 druhov hadov, z nich
asi 400 má jedové zuby. Keďže ich život je viazaný
na príjem energie dodávanej slnečnými lúčmi,
rozšírenie hadov sa sústreďuje do tropických oblastí
a len skromná časť prechádza do miernych pásiem.
U nás žije len päť spécií, z nich je vyzbrojený
jedovým aparátom iba jeden druh - známa
vretenica. Vzhľadom na ich úbytok sú všetky
v zozname živočíchov, ktoré spadajú pod zákonnú
ochranu.
So žltou „korunkou”
U nás sa najčastejšie stretneme s užovkou
obojkovou (Natrix natrix), a to nielen v prírode,
keďže neraz sa nám priplazí aj do záhrady či do
dvora, na čo bohužiaľ často doplatí svojím životom.
Môžeme ju sledovať, ako pláva s hlavou nad
vodnou hladinou. Práve voda, okraje riek, potokov
a jazier a močiare sú jej obľúbeným domovom. Ak
sa jej podarí dospieť, môže dorásť do dĺžky jeden
a pol metra. Jej telo býva sivo- alebo olivovozelené,
ale i hnedé, s tmavými škvrnami po bokoch.
Veľmi ľahko ju spoznáme podľa bielych, žltých
až oranžových polmesiačikoch za hlavou. Práve
v nich videli naši predkovia „korunu” bájnych
hadov. Jej najobľúbenejšou potravou sú žaby
a iné obojživelníky. Keďže nie je schopná korisť
usmrtiť, ten, kto mal možnosť pozorovať užovku
obojkovú pri jej „obede”, nezriedka nadobudne
pocit odporu. Všimol si to už veľký znalec prírody
Alfred Brehm, ktorý žil v 19. stor. „Najmä keď
akosi nešikovne chytí žabu za zadnú nohu, žaba
hádže sebou a žalostne sa ozýva,” píše vo svojom
Živote zvierat. „Užovke sa prichodí veľa namáhať,
aby pevne držala pohyblivú korisť, predsa sa jej
len veľmi zriedkakedy podarí vyslobodiť z pysku
neúprosnej útočníčky. Často trvá niekoľko hodín,
kým prehltne skokana hnedého.” Nuž, aj takáto
krutá - z pohľadu človeka - vie byť príroda. Na
druhej strane aj užovka má dosť nepriateľov,
ktorí na ňu číhajú ako na vítanú korisť. Medzi jej
obranné inštinkty patrí predstieranie smrti: ustrnie
s bruchom hore, vyvrátenou hlavou, otvorenou
papuľou a s vyplazeným jazykom, pričom súčasne
pokazí útočníkovi chuť vylúčením smradľavého
sekrétu z kloakálnych žliaz. Tento reflex môže
dobre fungovať v prírode, ale ak ho využije na
frekventovanej asfaltke, je len otázkou času, kedy
sa dostane pod koleso auta.
Užovky obojkové žijú vo vhodných podmienkach
po celom Slovensku do výšky okolo 1 000 m n.
m. Na jar, v čase pohlavnej aktivity, ich môžeme
objaviť na jednom mieste aj vo väčšom počte.
Nemajú ju radi rybári
Na vodné prostredie je viazaná užovka fŕkaná
(Natrix tesselata). Výborne pláva, aj sa ponára, čo
využíva pri love rýb, ktoré sú jej hlavnou potravou.
Vo vode sa snaží zmiznúť aj vtedy, keď sa cíti
ohrozená. Dorastie do jedného metra. Farebne je
nenápadná, sivo až olivovo zelená, ale aj s hnedými
či čiernymi odtieňmi, s tmavými škvrnami, ktoré
môžu tvoriť šachovnicu alebo priečne pruhy. U nás
sa vyskytuje najmä pri Dunaji a na dolných tokoch
ďalších väčších riek. Úpravami ich brehov stráca
svoj prirodzený domov a ak sa priplazí k nádržiam
s rybou mlaďou, nezriedka ju rybári zlikvidujú
ako „škodnú”. V oblasti Kaspického jazera sa tieto
užovky v minulosti lovili pre potreby kožiarskeho
priemyslu. Tak z rokov 1931 - 32 pochádza údaj, že
len na Apšeronskom polostrove hadí lovci pochytali
okolo 60 000 užoviek fŕkaných.
Užovka hladká dopláca na zafarbenie
Ďalší druh našich hadov - užovka hladká
(Coronella austriaca) - má jednoducho smolu.
Príroda ju v dobrom úmysle obdarila zafarbením,
škvrnami, ktorými pripomína jedovatú vretenicu.
Ak k tomu pridáme strach, ktorý má veľké oči,
niet divu, že si túto užovku mnohí pomýlia
so zmijou a považujú div nie za hrdinskú
povinnosť jej likvidáciu. Pritom je to had, ktorý
pre človeka neznamená žiadne nebezpečenstvo.
Nemá jedové zuby a jeho potravou sú najmä iné
plazy, predovšetkým jašterice a slepúchy, ale ak
niet inej možnosti, trúfne si aj na hady, drobné
hlodavce alebo obojživelníky a zaznamenali
u nich aj kanibalizmus. Dorastie do 50 - 70 cm.
Jej obľúbeným priestorom sú slnečné lesostepné
stanovištia, kde má dostatok skrýš. „Rada má
suchú pôdu, najradšej slnečné, kamenisté stráne,
opustené kameňolomy, krovím husto zarastené
haldy, no výnimočne sa vyskytuje aj na nížine
na močaristej pôde,” píše o nej Alfred Brehm.
„Je oveľa pohyblivejšia, vrtkejšia a silnejšia ako
užovka obojková, čo sa prejaví najmä vtedy, keď ju
zdvihneme za koniec chvosta. Vtedy, ak je zdravá
a nie je predžganá korisťou, môže vyliezť sama
po sebe a hlavu zdvihnúť až po ruku.” Svojím
rozšírením patrí medzi typické európske druhy.
U nás sa s ňou môžeme stretnúť v teplejších,
južných regiónoch.
Náš najväčší had
Užovka stromová (Zamenis longissimus) môže
dorásť až do dvoch metrov, čím sa nemôže
pochváliť žiaden z našich plazov. Práve ona je
tým známym symbolom boha lekárstva Asklépia
a zrejme bola aj verným sprievodcom slovenského
roľníka a jeho pomocníkom v časoch, pokým
ľudský mozog nevynašiel pasce a otravné látky na
hubenie hlodavcov, ktoré ukrajovali z človečieho
chlebíka. Niektorí herpetológovia usudzujú, že pod
jej rozšírenie do severnejších končín sa podpísali
Rimania, ktorí pestovali užovky stromové v okolí
svojich sídlisk a predovšetkým kúpeľov, kde mali
vytláčať nepríjemné hlodavce, ale aj vretenice.
Hoci aj užovka stromová patrí medzi vzácne druhy
našej fauny, predsa sa s ňou pomerne často môžeme
stretnúť na prechádzkach prírodou. Spomínam
si, ako ma prekvapila jej apatia, keď som ju
objavil na okraji chodníka prírodnou rezerváciou
Boky pri Budči. Zrejme bola po sýtom obede
a tak sa nevládala odplaziť z môjho dohľadu. Ale
znehybnenie údajne patrí medzi jej prirodzené
obranné reflexy. Pri nečakanom stretnutí tesne
za železničným priecestím v Bzenici ma zasa
šokovala vztýčením hlavy zhruba na úroveň môjho
pása, aby sa po obojstrannom prekvapení stratila
v záraste koľajového násypu. Aj tieto dva príklady
naznačujú, že užovka stromová, nazývaná aj hôrny
had, obľubuje najmä lesostepné stráne, svetlé
háje, riedke lesy a kroviny, ale natrafíme na ňu aj
vo viniciach a na rumoviskách, vodu vraj nemá
rada, hoci dokáže výborne plávať ako všetky hady.
Živí sa predovšetkým živými alebo uhynutými
teplokrvnými živočíchmi, pričom korisť zovrie do
svojich mocných svalov a udusí. Koncom mája
a začiatkom júna prichádza aj na tieto zvieratá
čas lásky. Samce sa vtedy stretávajú v súbojoch,
v ktorých sa prepletajú a snažia sa protivníka
pritlačiť k zemi. Po spárení samice vyhľadávajú
diery v zemi alebo v stromoch a iné príhodné
miesta, nezriedka aj v blízkosti človeka, a nakladú
5 - 15 bielych kožovitých vajec, z ktorých sa
koncom leta liahnu 25 - 30 cm dlhé užovčiatka.
Obyčajne si vystačia s tým, čo zdedia z vajíčka,
teda neprijímajú žiadnu potravu, vymenia svoju
kožu a nájdu si vhodné miesto na zimný spánok.
Vretenica alebo zmija?
Obľúbeným stanovišťom nášho najväčšieho
hada užovky stromovej sú lesostepné stráne, ako
napríklad v Národnej prírodnej rezervácii Boky
neďaleko Zvolena
Ktorý z týchto hadov žije na Slovensku? Nuž,
oba. Zmija je len synonymné pomenovanie
hada, ktorý ako jediný zo slovenských druhov je
vybavený jedovým aparátom. Vretenica severná
(Vipera berus) je jediným slovenským zástupcom
čeľade Viperidae, ktorá zahŕňa okolo 50 druhov
žijúcich najmä v Afrike a Ázii. Jej vzhľad je
všeobecne známy, Charakterizuje ju zavalité
telo s mierne trojuholníkovou hlavou. Zväčša je
typickým výstražným znamením kľukatý pás na
chrbte, čo však nemusí byť vždy smerodajné, lebo
najmä na rašelinných lokalitách môžeme natrafiť aj
Vretenica severná, jej typická a čierna forma. Dolu
Kráľova hoľa pri výstupe od severu z Martalúzky.
Aj pri výlete do tejto časti Nízkych Tatier by
sme mali byť opatrnejší, keďže tieto miesta sú
vhodným biotopom vreteníc. Stretli sme tu však aj
chlapíka, ktorý si cez kosodrevinu vykračoval bosý.
na čierne jedince bez kresby, ktoré sú označované
ako morfologické formy prester. Vzácnejšie sú
oranžové morfy chersea a skutočným unikátom
sú albinotické exempláre, u ktorých však môžeme
sledovať oranžovú vretenicovitú kresbu. Podľa
výskumu herpetológov tieto farebne odlíšené
formy sa rodia s normálnou kožou a až po ďalšom
zvliekaní dostávajú svojské zafarbenie.
Vretenice sa prebúdzajú zo zimného spánku veľmi
skoro a nezriedka sa stalo, že prekvapili rekreantov
počas marcovej lyžovačky na horskom svahu. Často
na nich natrafíme, ako sa stočené do „terča” tešia
z lúčov jarného slnka. V tom čase môžeme nájsť aj
viac kusov pohromade. Je to totiž ich rujné obdobie,
keď sa samce snažia presvedčiť svojho rivala, že
práve oni sú pánmi konkrétneho teritória. Kopulácia
vraj trvá aj štyri hodiny, čo im my, ľudia, môžeme
iba závidieť. Keďže vretenica je ovoviviparný
živočích, znamená to, že mláďatá sa vyvíjajú v tele
matky a zárodočný obal pretrhnú pri príchode na
svet alebo krátko po tom, čo samička nakladie
okolo 20 vajec. Hneď sú vyzbrojené jedovými
zubami i dostatočnou zásobou jedu, takže je
prinajmenšom nevhodné, aby sme ich brali do rúk
ako neškodnú hračku.
Zatiaľ čo mladé vretenice sa živia skokanmi
a jaštericami, hlavnou zložkou potravy dospelých sú
najmä hlodavce, ktoré človeku neraz znepríjemňujú
život, takže v tomto smere môžeme považovať
vretenice za spriaznené duše, čo si neraz mnohí
vôbec neuvedomujeme.
Opatrnosť nie je na škodu, ale strach má často
priveľké oči
Vretenice patria medzi plaché, ostražité živočíchy,
ktoré náš príchod zaregistrujú už na diaľku a snažia
sa odplaziť do úkrytu. Stáva sa však, že sa im to
nepodarí a potom im nezostáva nič iné, len na seba
upozorniť, alebo sa brániť. Stočia sa pritom do
klbka a hlasito syčia, pričom sa pokúšajú o krátke
útočné výpady. Samozrejme, ak sa nám na ne
„podarí” stúpiť, ich reakcia je úplne prirodzená:
okamžite použijú svoje jedové zuby. Ani to však
nemusí byť pravidlom. Podľa údajov českých
herpetológov z 90 uštipnutí vretenicou menej ako
polovica bola spojená s intoxikáciou. Napriek
tomu by sme takéto bezprostredné stretnutie
s vretenicou nemali podceňovať. Jed vreteníc ma
najmä hemolytický a hemoragický účinok, smrteľná
dávka pre človeka je asi 15 mg, čo závisí od jeho
zdravotného stavu a celkovej telesnej kondície,
pritom jedový aparát vretenice obsahuje len 10
mg jedu, z čoho pri uhryznutí využije obyčajne
len asi jednu tretinu. Takáto dávka je však určite
smrteľná, ak sa dostane do tela malého dieťaťa
alebo chorého človeka. O tom, ako sa zachovať pri
stretnutí s vretenicou a po prípadnom uhryznutí,
sa už popísalo a pohovorilo veľa. Základom je,
aby sme sa v miestach, kde je ich predpokladaný
výskyt, pohybovali obozretnejšie a v primeranom
obutí a oblečení a ak sa už stretneme zoči-voči,
pokojne môžeme tohto hada pozorovať, on - sám
vystrašený našou prítomnosťou - bude hľadať tú
najkratšiu cestu, aby nám zmizol z dohľadu. A ak už
dôjde k tej nepríjemnosti, že sa nám do tela dostane
hadí jed, ranu si ošetrime odporúčaným spôsobom.
Tých menej či viac zaručených rád je viac a neraz
sa rôznia. Základom je zachovať pokoj, ak ide
o končatinu, asi 5 cm nad uhryznutím ju previažeme
obväzom alebo handričkou, ale nie príliš silno,
obväz každú štvrť až pol hodinu povolíme a opäť
zaviažeme, môžeme ranu narezať nožíkom alebo
žiletkou, aby vytekajúca krv mohla odplavovať
aj jed, dbáme o zvýšený príjem tekutín, najlepšia
je čistá voda, nikdy proti stresu nepodávame
alkohol (!), a postihnutému čo najskôr zabezpečíme
lekársku pomoc. Tá je nevyhnutná aj vtedy, ak
nás uhryzne neškodná užovka, ktorá do rany síce
nevnesie jed, ale rôzne infekčné látky.
Zabíjaná pri každom stretnutí
Hoci musíme brať na vedomie nebezpečenstvo,
ktoré pre človeka predstavuje zmijí jed, a v dlhej
histórii majú vretenice na svedomí mnohé ľudské
Na cestách zahynie veľa našich plazov
životy, predsa len je ich zabíjanie pri každom
stretnutí nezmyselné a dnes už aj protizákonné.
Pritom neraz na útok človeka doplatia aj iné druhy
hadov, dokonca aj slepúch, ktorý v skutočnosti ani
hadom nie je. Písal o tom už Brehm pri spomienke
na isté stredonemecké kúpele, v ktorých vyhlásili
vreteniciam neúprosný boj a vypísali odmenu za
ich zabitie. „Mestskej správe tam dodali tisícky
vreteníc na vyplatenie odmeny,” píše v Živote
zvierat. „Istému zoológovi sa to veľké množstvo
zazdalo natoľko nepravdepodobné, že poprosil,
aby mu ukázali „korisť” jedného dňa. V ten deň
doniesli mestskej správe spolu 202 kusov. Výsledok
prieskumu bol zahanbujúci: z 202 plazov, ktoré
zabili ako „vretenice”, bolo 160 slepúchov, 22
neškodných užoviek hladkých a len 20 vreteníc!”
Na Slovensku vyhľadávajú vretenice slnečné,
ale vlhkejšie miesta lesov, lúk a pasienkov,
polomy, porasty čučoriedok a brusníc, vresoviská,
rašeliniská, obľubujú brehy lesných potokov,
opustené lesné kameňolomy, zarastené kamenité
stráne a okraje lesov, ako aj horské lúky, hole,
okraje kosodreviny, krovinaté okraje polí a medze.
Môžeme sa s nimi stretnúť od stredných polôh (asi
400 m n. m.) až do výšok okolo 2 000 m n. m.
Omyly starých herpetológov
V staršej zoologickej literatúre sa uvádza, že
sa na Slovensku vyskytujú aj ďalšie dva druhy
vreteníc. Ide najmä o vretenicu rožkatú (Vipera
ammodytes), ktorá je doma v južných Alpách, na
Balkáne, v Malej Ázii a v Zakaukazsku. Ako názov
napovedá, ľahko ju spoznáme podľa rohovitého
výrastku na pysku, samozrejme, pokiaľ si ho v ľaku
stihneme všimnúť. Informácie z minulého storočia,
že ju našli na Branisku alebo pri Trenčíne, sú málo
pravdepodobné a teda nehodnoverné. Vretenica
malá (Vipera ursinii) žije od Stredomoria po Altaj,
najbližšie k nám na puste v Maďarsku (našli ju
napríklad neďaleko mesta Györ) a pri Neziderskom
jazere. Ako názov napovedá, dorastie len do dĺžky
okolo pol metra. Pre úplnosť dodajme, že viac ako
sto rokov staré údaje hovoria, že na Slovensko
zasahuje aj areál rozšírenia užovky žltobruchej
(Coluber jugularis), ktorá môže dorásť aj do vyše
dvoch metrov, no jej domov zrejme neprekračuje
severné hranice Maďarska, takže aj tento odkaz
starých herpetológov nevyzerá vierohodne.
Hady patria do našej prírody, sú jej zdravou
súčasťou či sa nám to páči alebo nie. Ak budete
na vychádzkach pozorní, možno sa zaradíte medzi
tých, ktorí pri stretnutí nedajú šancu strachu či
hnevu, ale obdivu k prirodzenej kráse týchto tvorov.
Hurá
na smrčky!
Na huby v apríli? Prečo nie? Napriek tomu, že jari
sa tohto roku akosi nechcelo otvoriť svoje dvere,
netrpelzivejší hubári možno už vyrazili do lesov. Ide
sa na smrčky! Sú chutné, jedlé, hoci aj v ich prípade
trochu pozornosti neuškodí, zámena s jedovatým
ušiakom môže byť nepríjemná.
informácií delí na tri rody. Nájdeme ich v Euroázii
a v mnohých druhoch aj na severoamerickom
kontinente, kde si na nich vraj rád pochutná aj
obávaný medveď grizly.
Smrčky patria medzi menej známe jarné, jedlé
a pomerne ľahko rozpoznateľné huby. V teplejších
oblastiach ich môžeme nájsť už v marci, vyššie
v apríli a máji.
Systematika húb je stále vo vývoji. Rozdelenie
pravých húb na tri triedy (vreckaté, bazídiové
a nedokonalé) je však viac menej jasné. Smrčky,
ktoré sú dnes v centre našej pozornosti, patria medzi
vreckaté huby (Ascomycetes), ktorých základným
spoločným znakom je, že ich výtrusy sa tvoria vo
vreckách, v ktorých je ich najčastejšie osem. Čeľaď
smrčkovitých (Morchellaceae) sa podľa dostupných
Do rodu Morchella niektorí mykológovia
zaraďujú len tri, iní až 50 druhov. Pre bežného
hubára to nie je podstatné, keďže všetky sú
upotrebiteľné v kuchyni. Pravda, nemali by sme
ich zapíjať alkoholom, čo môže vyvolať zvracanie
a hnačky a tak nám poriadne znepríjemniť oživenie
nášho jarného jedálneho lístka.
Ako vzor si vyberme smrčok, ktorý v latinskom
i slovenskom názve nesie slovko jedlý (Morchella
exculenta). V anglofónnych krajinách mu hovoria
aj „žltý smrčok”. Jeho plodnica je krehká a dutá,
na belavý až žltkastý hlúbik, vysoký 30 - 90
Žlté smrčky
mm a hrubý 20 - 35 mm, je prirastený klobúčik,
ktorý má povrch pokrytý jamkami vytvorenými
pozdĺžnymi i priečnymi rebrami. Môže mať
vajcovitý, ale aj kužeľovitý, guľovitý či valcovitý
tvar, na výšku má 4 - 8 cm, široký je okolo 4 cm,
okrovožltý, hnedastý, prípadne sivastý. Vyrastá
v apríli a máji na výslnných miestach v lesoch nížin
a pahorkatín, ale objaví sa aj v parkoch a záhradách.
Smrčok si našiel cestu k maškrtným jazýčkom
gastronomických fajnšmekrov Francúzov, ale
obľúbili si ho napríklad aj v exotickom Nepále,
kde je známy pod názvom guchi chyau, i v USA
a Kanade, kde je známy aj ako „may mushroom”
- májová huba, a kde sa stal „štátnou hubou”
Minnesoty.
Čierne smrčky
Smrčok jedlý (hore) a smrčok kužeľovitý
Smrčok kužeľovitý (Morchella conica),
nazývaný v angličtine „čierny smrčok”, má tmavší
klobúk v tvare, ako hovorí jeho pomenovanie,
s rovnobežnými rebrami a viac-menej
štvorhrannými jamkami. Rastie na podobných
miestach ako smrčok jedlý, ale môžeme ho nájsť
napríklad aj na zhoreniskách a rumoviskách.
Medzi „čierne smrčky” patrí aj smrčok vysoký
(Morchella elata). Jeho plodnice vyrastú vo
vhodnom prostredí až do 25 cm výšky a jeho
nepravidelne zbrázdený a pri báze obyčajne
zhrubnutý hlúbik má v priemere až 8 cm. Klobúk
je sivohnedý, tmavohnedý, niekedy (v Škótsku)
až purpurovočervenkastý, jeho rebrá sú užšie,
jamky sú na rozdiel od predošlých druhov
naspodku uzavreté. Objavíme ho v listnatých
i ihličnatých lesoch, ale aj v parkoch, záhradách, na
rumoviskách, neraz aj uprostred mesta, vo vyšších
polohách až do júna. S človekom ešte viac spätý je
smrčok pražský (Morchella pragensis), za ktorým
nemusíme dokonca ani ísť do lesa, vyrastie aj na
staveniskách, skládkach, na fabrických dvoroch,
železničných násypoch.
Blízki príbuzní
Za smrčkovcom českým (Vepra bohemica) vôbec
nemusíme jazdiť k našim západným susedom,
kde mu hovoria priam familiárne kačenka. Táto
chutná jedlá huba rastie však aj u nás a meno
dostala len preto, že ju ešte v prvej polovici 19. stor.
identifikoval neďaleko Prahy český mykológ J. V.
Krumholz. Rastie od Pyrenejí po Balkán a južné
Fínsko, nájdeme ho aj u nás od marca do začiatku
mája v listnatých lesoch, najmä na pôde s bohatým
humusom na vápencovom podklade. Často sa
viaže na osiky a jarabiny. Má valcovitý štíhly, do
15 cm vysoký hlúbik, na ktorom je zvoncovitý
Ušiak obyčajný
klobúk, ktorý - na rozdiel od pravých smrčkov
- prirastá len o vrchol hlúbika a inak odstáva. Jeho
povrch je zbrázdený so zaoblenými okrovými
alebo žltohnedými pozdĺžnymi vráskami. Často
však objavíme mladé, drobné exempláre s krátkym
hlúbikom, čím si ho síce môžeme zameniť
s niektorým z pravých smrčkov, najmä so smrčkom
hybridným (Morchella hybrida, syn. Mitrophora
semilibera), ktorý máva klobúk prirastený o hlúbik
zhruba do polovice. Vzácne v hájoch natrafíme aj
na smrečkovec náprstkový (Verpa digitaliformis),
ktorý je menší a klobúčik má naozaj tvar hnedého
náprstka, ktorý je len jemne vráskavý až hladký.
Zámena nevadí, vždy ide o chutné, jedlé huby.
Tretí rod čeľade Morchellaceae je monotypický.
Jeho jediný druh terčovnica sieťovaná (Disciotis
venosa) je síce označená ako jedlá huba, ale k zberu
neláka. Rastie pomerne vzácne v apríli až máji na
slnkom vyhriatych miestach hájov a parkov. Na
rozdiel od smrčkov nemá hlúbik, resp. je takmer
nepoznateľný, huba má diskovitý, v mladosti
miskovitý tvar, je žlto až škoricovo hnedá, postupne
laločnato zvráskavená, naspodku belavo páperistá
s lúčovito sa rozbiehajúcimi žilkami.
Pozor na ušiaka!
Príroda je veľký umelec a tak sa postarala aj o to,
aby sme to predsa len pri zbere smrčkov nemali
až také jednoduché.
Menej skúsený hubár
si ich totiž môže
zameniť za ušiaka
obyčajného (Gyromitra
esculenta). Ktovie,
prečo mu mykológovia
dali pomenovanie
„esculenta”, teda jedlý,
keď v hubárskych
príručkách pri jeho
vyobrazení straší lebka
so skríženými hnátmi?
Vrah mladé plodnice
sú naozaj jedlé, ale pri
použití starších húb
sú známe nebezpečné
otravy. V starších
plodniciach sa totiž
tvorí jedovatá látka
gyromitrín, ktorá má
na ľudský organizmus
podobné účinky ako jed
muchotrávky zelenej!
Zaujímavé je, že zatiaľ
čo smrteľné otravy zaznamenali vo Švajčiarsku
a Nemecku, v Rusku sa ušiak považuje za jedlú
hubu a o nejakých tragédiách odtiaľ neprišli žiadne
správy. Je to len v nedostatku prenosu informácií,
alebo je azda ruský človek voči tomuto jedu
imúnny? Nehovoriac o zvyku zapiť chutné jedlo
stakanom vodky. Ale srandy bokom, radšej vsaďme
na opatrnosť! Ušiaky rastú v máji až júni obyčajne
na holej lesnej pôde, pri koreňoch pňov, ba aj
priamo na pňoch, častý je najmä v borovicových
lesoch na piesčitej pôde. Jeho plodnice sú síce tiež
duté, hlúbik biely, klobúk je však výrazne iný, nie
je jamkovitý, ale poprehýbaný vo veľkých lalokoch,
tmavohnedý. V rovnakom čase a na podobných
stanovištiach, teda na pňoch, ale aj na dreve, ktoré
práchnivie pod povrchom zeme, môžeme nájsť aj
ušiaka alebo ušiakovca obrovského (Neogyrometra
gigas). Jeho plodnice sú svetlejšie, svetlookrové,
i mohutnejšie a podľa hubárskej príručky jedlé
a chutné. Nuž, možno, ale nemali by sme zabúdať
na staré známe hubárske poučenie, že zbierame
a konzumujeme len tie huby, ktoré dobre poznáme.
Aby sme dali zadosť odbornej terminológii,
spomeňme, že ušiaky patria do inej čeľade ako
smrčky, medzi chriapačovité (Helvellaceae).
Čo s nimi?
Smrčok, smrček, smrž, smarž, smaržeľ, smrha,
smrečkár... Také a podobné názvy dal náš ľud tejto
jarnej hube, čo naznačuje, že v minulosti ju človek
využíval v širšej miere, ako je tomu dnes. Ale sú
oblasti, kde má svojich fanúšikov, čo vyplýva aj
z toho, že niekde sa smrčky vyskytnú vo väčšom
množstve, ale sú oblasti, v ktorých chýbajú, alebo
sú vzácne.
Hubárske príručky ponúkajú smrčky na
všestranné kulinárske využitie: do polievok, na
smaženie, na smotane, ich dutiny sa plnia rôznymi
zmesami a navlečené na nitke ich zvyknú aj sušiť.
Ale najchutnejšie sú čerstvé, o čom som sa mohli
presvedčiť, keď sme na ne natrafili pri turistickej
vychádzke v Javorí neďaleko Starej Huty.
Ak ich chceme napríklad na smotane, príprava je
jednoduchá: Na oleji speníme nadrobno pokrájanú
cibuľu, pridáme očistené a nakrájané smrčky,
podlejeme a necháme podusiť. Pridáme mlieko
s rozhabarkovanou hladkou múkou, necháme
prevrieť, dolejeme trochu smotany, osolíme
a okoreníme vegetou, čiernym mletým korením,
červenou paprikou a môžeme pridať petržlenovú
vňať. Ako príloha sú vhodné kolienka.
Veľké plodnice môžeme naplniť mäsovou
zmesou. Potrebujeme pritom asi 20 smrčkov, 650 g
mletého bravčového pliecka, 2 vajcia, 2 rožky, 100
ml mlieka, 4 strúčiky cesnaku, 150 g tvrdého syra,
majorán, mleté čierne korenie, soľ a lyžicu masla
na vytretie pekáča. Klobúčiky smrčkov osolíme,
naplníme mäsovou plnkou, položíme na vymastený
pekáč, trochu podlejeme vývarom a pečieme asi
45 minút. Plnku vyrobíme zo zomletého mäsa
premiešaného s rožkami namočenými v mlieku,
rozhabarkovanými vajcami, roztretým cesnakom,
soľou, majoránom, korením, pridať môžeme aj
nastrúhaný tvrdý syr.
Smrčky môžeme naplniť aj praženicou, do ktorej
sme vmiešali hlúbiky smrčkov.
Za prvou kukučkou v sobotu 27. apríla 2013
Nie je vylúčené, že na smrčky natrafíte aj
v chotári Babinej, Banského Studenca a Dobrej
Nivy, ktorými vedie trasa turistického pochodu
Za prvou kukučkou. Nápad sa zrodil v roku 2004
pri príležitosti osláv 750. výročia prvej písomnej
zmienky o obci Babiná. A keďže Babinčanov
prezývajú „Kukučkári”, názov je to viac ako
symbolický, lebo počas tejto nenáročnej túry možno
naozaj turisti počujú túto jar po prvýkrát zakukať
kukučku. Podujatie organizuje KST TJ Slávia TU
Zvolen v spolupráci s ObÚ Babiná a Dobrá Niva.
Odchod účastníkov zo Zvolena je o 7,30 hod.
spojom smerujúcim do Dudiniec, odchod na túru
z Babinej je o 8,30 hod. Občerstvenie je
zabezpečené v Čerešňovej. Predpokladaný príchod
do Dobrej Nivy je o 16. hod.
Tajomné
Príbelce
Chybička sa stane Pritrafila sa aj nám v minulom
čísle. Skalný útvar Kamenná žena, ktorá sa
stala názvom zbierky hontianskych povestí Petra
Urbana, sa nachádza nad Príbelcami a nie nad
Kosihovcami, ako sme napísali, nad tými sa zdvíha
Kamenný vrch. Chybu sme opravili, ale...
...ale nielen preto, že nás táto chybička mrzí, sa
dnes podívame na juh stredného Slovenska, do
Príbeliec. Je to totiž kraj, ktorý - ako sa ľudovo
vraví - nemá chybu, je v ňom krás a zaujímavostí
nadostač.
Kamenná žena
Kamenná žena, ktorá bola naším impulzom, sa
nachádza na východnom svahu údolia asi 2 km
severne od centra Dolných Príbeliec na južnom
okraji Krupinskej planiny. K tejto chránenej
prírodnej pamiatke nevedie turistická značka,
takže hľadanie ženy, ktorá skamenela so svojimi
deťmi i stádom ovečiek, býva spojené s malým
objaviteľským dobrodružstvom. Povesť je jedno
a slová odborníka iné a strohé: ide o andezitový,
vulkanoklastický útvar, ktorý je vysoký asi štyri
metre (plus menšie okolo neho), a ktorý vznikol
selektívnym zvetrávaním. Nachádza sa v nadm.
výške 422 m (dedina je vo výške 250 m) a chráni sa
od roku 1987 na ploche 1 100 m2.
V okolitých lesostepných spoločenstvách zaujmú
mnohé nevšedné rastliny. Najmä na jar padnú do
oka bohaté biele kytice kvetov jaseňa mannového
(Fraxinus ornus), 4 - 8 m vysokého stromu, ktorý
je pre nás akoby pozdravom teplého a voňavého
Stredomoria. Roní mannu, ktorá je zdrojom cukru
manit alebo manitol, a ktorá bola v ľudovom
liečiteľstve využívaná ako preháňadlo. Drevo sa
využívalo v stolárstve a rezbárstve. U nás je úplne
chránený, keďže jeho rozšírenie sa výrazne znížilo
najmä vyklčovaním lesa a výsadbou viníc.
Keď tu bolo more...
Keby sme sa vrátili o nejaký ten miliónik rokov
späť (presnejšie o 16,7 mil. rokov), nemuseli
by sme sa trmácať k moru stovky kilometrov.
Boli časy, keď zasahovalo aj na juh Slovenska.
Svedectvo o tom podala pieskovňa nad Hornými
Príbelcami. Bolo to more so všetkým, čo k nemu
patrí: s rybami, lastúrnikmi, koralmi, i žralokmi.
Práve nádej, že si z pieskoviska na svahoch Holice
odnesieme skamenený zúbok tohto obávaného
morského dravca, podčiarkuje záujem o návštevu
tohto inak turisticky tichého kúta Slovenska.
S ťažbou piesku tu začali pred štyrmi
desaťročiami a prevážali ho vyššie, do Javoria,
na Lešť, kde ho sovietska armáda využívala pri
budovaní svojich cvičísk. Ale nebyť obyvateľa
dediny, vtedy tínedžera Pavla Kollára, ktorého
zaujali fosílie, dostávajúce sa ťažbou na svetlo
sveta, a ktoré začal zbierať, azda by sa baňa
stala celkom všednou a z kultúrneho hľadiska
bezvýznamnou. Kollárova zbierka žraločích zubov
prerástla tisícku, čím sa môže pochváliť málokto.
K pieskovisku, v ktorom ťažbu zastavili v 90.
rokoch, a do jeho okolia, ktoré je chráneným
územím na ploche jedného hektára, smeruje
z centra Horných Príbeliec náučných chodník,
ktorý má dĺžku asi dva pol kilometra a je na ňom
šesť informačných panelov. Pri prevýšení 148 m
sa dá pohodlne zvládnuť za dve hodiny, pričom
okrem spomínaného lomu sú na ňom aj ďalšie
zaujímavosti, ako napríklad kaštieľ, ale i kamenné
pivnice, ukážka ľudového staviteľstva a života
v obci na konci 19. stor. Pri pohybe v lome buďte
opatrní, pretože vysoké strmé až kolmé steny sú
pod tlakom vody, mrazu, vetra a ďalších činiteľov
a na viacerých miestach hrozia zrútením. Nie je
vylúčené, že si odtiaľto odnesiete suvenír v podobe
nejakej fosílie. Tomu ťažko zabrániť, záleží na
kultúrnej vyspelosti každého, či si takýto nález
nechá pre seba, alebo ho ukáže aj odborníkovi, veď
nikdy nemôžeme vylúčiť, že aj náhodný, laický
nález môže byť cenný pre poznanie pradávnej
minulosti našej krajiny a života v nej.
Starobylá a slovenská
K poslednému dňu minulého roka mali Príbelce
558 obyvateľov, čo je o desať menej ako rok
predtým. Je to jednoliata slovenská dedina,
v ktorej dodnes žijú ľudové tradície, ktoré majú
svojich pokračovateľov najmä vo folklórnej
skupine Bažalička a jej detskej odnoži Krôčik.
S originálnym prejavmi ľudového umenia sa
prezentujú na domácich i zahraničných podujatiach,
nechýbajú ani na Hontianskej paráde v neďalekom
Hrušove.
Prvá dochovaná zmienka o obci pochádza z roku
1244, keď sa spomína ako villa Pribel alebo Prebul.
Neskôr sa nazýva Pebyl, Prebel, Prebil. Za Belu
IV. sa obec dostala do rúk rodiny, ktorá si vzala za
svoje priezvisko Príbelský. Už v polovici 14. stor.
sa uvádzajú dve dediny: Horné a Dolné Príbelce.
Okrem toho sa v 13. - 15. stor. spomínajú aj Horné
a Dolné Čechy (Chechy, Csehy). Zrejme padli
za obeť tureckému pustošeniu, po ktorom boli
opustené aj Horné Príbelce. Tie získala koncom
18. stor. rodina z turčianskeho Laskára, ktorá si
dala postaviť neskorobarokový kaštieľ. Po vyhnaní
Turkov sa v 18. stor. mnohí Príbelčania rozhodli
začať nový život na Dolnej zemi.
Na prelome 19. a 20. stor. sa Príbelce uvádzali
pod maďarským názvom Alsó a Felső Fehérkút
(Dolná a Horná Biela Studňa). Toto pomenovanie
pochádzalo od údajne liečivej vody bielej farby,
ktorá pramenila v blízkosti kostola. Do jednej
obce sa spojili až v roku 1966. Už len ako perličku
môžeme spomenúť, že do 19. stor. v chotári
Príbeliec exitovala samostatná osada Príkľak
(Príklek, spomínaná v roku 1426). A asi 3 km
juhovýchodne od dediny sa nachádza osada
Škriavnik.
Hlavným zdrojom obživy v minulosti bolo
roľníctvo a pastierstvo, z remeselníkov bol v dedine
usadený len kováč a obuvník. Pravda, vtedajší
dedinčania si dokázali väčšinu potrebného náradia
a odevu vyrobiť sami. A že mali zmysel pre krásu,
toho dokladom sú zachované kroje. Vynikali aj
v opracovaní dreva. „Mnoho je aj takých Slovákov,
ktorí bez učenia vedia vyrezávať z dreva i umelecké
predmety. V Horných Príbelciach visí v kostole na
drevenej reťazi luster, ktorú vyrezal tunajší kostolník
z jedného kusa dreva,” spomenul si v 19. stor. na
svoju rodnú dedinu historik Ján Čaplovič v diele
O Slovensku a Slovákoch.
Buriči, ale i etnograf a historik
V Príbelciach bolo rušno v marci 1848. Vtedy,
keď revolučné plamene prebleskli zo západnej
Európy aj do Uhorska, tu bol učiteľom Ján
Rotarides. V 25. marcový deň prišiel k nemu
s revolučnými myšlienkami a nadšením básnik
Janko Kráľ. Postavili sa na čelo nespokojných
roľníkov, pálili urbáre, dereše, ba ozvala sa
aj streľba. Po piatich dňoch, počas ktorých
sa revolučné vrenie prevalilo aj okolitými
hontianskymi dedinami, vojsko vzbúrencov
pochytalo a vodcov uväznilo v Šahách a Pešti,
ba hrozil im aj hrdelný trest. Tieto udalosti
pripomínajú dve pamätné tabule: na dome
v Horných Príbelciach, kde sa zdržiaval Janko Kráľ,
a na starej škole v Dolných Príbelciach, pri ktorej
je pôvodná drevená zvonica, ktorej zvony volali do
boja a v ktorých vojaci uväznili vodcov vzbury.
Ďalšia pamätná tabuľa je pripomienkou, že
sa 22. septembra 1780 v Horných Príbelciach
narodil spomínaný etnograf a historik Ján
Čaplovič. Z ďalších významných osobností dediny
spomeňme Daniela Petiana, ktorý prišiel na miesto
evanjelického farára po smrti svojho brata Jána
a pôsobil tu 31 rokov až do 6. septembra 1828, keď
umrel na následky vnútorných zranení pri hasení
veľkého požiaru. Bol nielen dušpastierom, ale aj
výborným ovocinárom, včelárom a vinohradníkom
a pokúšal sa aj o literárnu tvorbu. Koncom 18. stor.
prišla do Príbeliec učiteľská rodina Rotaridesovcov.
Z nich Ján sa vrátil do dediny, kde prežil svoje
detstvo a nastúpil na otcovo miesto. Na jeseň 1846
prišiel za vychovávateľa do rodiny Laskáriovcov
Viliam Paulíny - Tóth a tu napísal aj niekoľko básní,
vrátane najznámejšej skladby Ľudská komédia. Pred
ním pôsobil v kaštieli ako vychovávateľ Samuel
Kramár, aktívny podporovateľ štúrovského hnutia
a spolku Tatrín.
Na Španí laz a Kamenný vrch
V minulosti sa obec dostávala do povedomia
aj vďaka svojej strelnici, na ktorej trénovali
nielen poľovníci, ale aj športoví strelci a moderní
päťbojári. Areál sa nachádza severne od dediny
a poskytuje aj ubytovanie.
Komu nepostačí vychádzka po náučnom
chodníku a hľadanie skamenenej ženy, ten sa môže
vybrať aj na dlhšie pešie výlety do okolia. Pri
pokračovaní dolinkou, ktorá vedie pod Kamennú
ženu, sa dostaneme na modro značený turistický
chodník a po ňom až na Španí laz (643 m n. m.), čo
Na Špaňom laze
Zakvitnutá lesostep
priemerný chodec zvládne za 1 1⁄2 h. Zo Španieho
lazu, na ktorom je stará turistická ubytovňa
a retranlačná stanica, sa otvára skvelá panoráma
Krupinskej planiny, i údolia Ipľa, za ktorým sa
vynárajú severomaďarské pohoria. Ak nie sme
nútení vrátiť sa späť do východiska výletu, do
Príbeliec, môžeme z výhľadového vrchu zostúpiť
za hodinu do Horných Plachtiniec, alebo po zelenej
značke okolo povestného Trúbiaceho kameňa do
ďalšej rázovitej dediny Sucháň.
Na konci údolia, ktorým sme sa dostali na
modrú značku, sa však môžeme rozhodnúť aj
pre nenáročnú prechádzku, ktorá nás prevedie
okolo rezervácie Čebovská lesostep (7,35 ha) až
k motorestu Frankovka na okraji Čeboviec (celkom
asi 2 h). Od neho vidíme aj dominantný Kamenný
vrch (442 m), ktorý nás pomýlil pri tvorbe článku
v predošlom čísle, a na ktorý môžeme vystúpiť od
motorestu podľa modrých značiek za 3⁄4 h. Kamenný
vrch, ktorý dominuje najmä susednej dedine
Kosihovce, je takisto prírodnou pamiatkou na
ploche 12,5 ha. Dôvodom ochrany, ktorú vyhlásili
v roku 1984, je príklad tvorby hornín na styku
sopečného masívu a morských vĺn.
Kamenný vrch nad Kosihovcami
Vzácny
psí zub
Kandík psí zub (Erythronium dnes-canis). Taký je
celý názov ľaliovitej rastliny, ktorá kvitne skoro
na jar. V slovenskej prírode ju môžeme obdivovať
na jedinom mieste - na Brzotínskych skalách
v Slovenskom krase.
Pomenovanie dens-canis - psí zub - si táto nežná
bylina vyslúžila vďaka svojej cibuľke, ktorá má
zubovitý tvar a ktorá je pochúťkou pre diviačiu
zver. Nielen ona má však zásluhu na ústupe kandíka
z našej prírody. Jeho ústup je čiastočne prirodzený,
keďže ide o druh, ktorý u nás prežil milióny rokov
a je pamiatkou na treťohornú flóru, ale aj umelý,
tlakom človeka na jeho prostredie.
Izolovaná lokalita
Jeho celkové rozšírenie je pomerne rozsiahle: od
južnej Európy až do Japonska, pričom v Alpách
vystupuje až do 1 700 m n. m. Ako sme už
spomenuli, na Slovensku poznáme len jedinú
lokalitu - lesy a skaly nad gemerskou dedinou
Brzotín. Podobne je tomu v susedných Čechách,
kde je kandík psí zub známy od roku 1828 na vrchu
Medník v Posázaví. Hoci sa stále vedú diskusie,
či ide o prirodzený alebo človekom ovplyvnený
výskyt, Medník je od roku 1933 prírodnou
pamiatkou a vedie naň náučný chodník. Do svojho
erbu si dala kandík aj dedina Hradištko, v ktorej
chotári sa Medník nachádza. Ďalšie hlásené miesta
výskytu v Čechách, na Morave a na Slovensku
môžeme takmer so stopercentnou istotou považovať
za umelé, ktoré vznikli vysadením alebo rozšírením
zo záhrad.
Kandík psí zub je trváca bylina. Z cibuľky vyrastá
koncom zimy a skoro na jar 10 - 30 cm vysoká, do
purpurova nabiehajúca byľ, ktorá nesie len jeden
ovisnutý kvet so šiestimi okvetnými lístkami, ktoré
sú ružové, fialové, zriedkavo biele, ohnuté dozadu
hore, takže vlastné rozmnožovacie orgány kvetu sú
odhalené a voľne prístupné hmyzu, ktorý sa stará
o prenos peľových zrniek. Pri koreni byle vyrastá
pár široko kopijovitých listov s purpurovými
škvrnami.
Pestrofarební príbuzní
Kandík psí zub môžeme objaviť aj v parkových
záhonoch alebo v domácich skalničkách, kde
sa v širšej miere uplatňujú aj jeho príbuzní,
ktorých pôvod je na severoamerickom kontinente.
Príkladom môže byť Erythronium americanum
s mramorovanými listami a bledožltými kvetmi,
E. californicum s bielymi kvetmi, E. hendersoni
s levanduľovo-modrými kvetmi, E. revolutum
s ružovými alebo fialovými kvetnými lupienkami
a E. tuolumnense z kalifornskej Sierra Nevady so
žltými kvetmi.
Predošlé súvetie jasne hovorí o pestrofarebnosti
a atraktívnosti tejto byliny, ktorá má svoje miesto
aj v slovenskej prírode, kde si však zasluhuje čo
najprísnejšiu ochranu ako kriticky ohrozený druh
našej flóry.
Brzotínske skaly
Brzotínske skaly, ktoré sú domovom kandíka
u nás, sa nachádzajú v Slovenskom krase
v chotároch dedín Brzotín a Slavec. Rezerváciu
vyhlásili v roku 1984 na výmere 433,78 ha. Zaberá
západné a severozápadné svahy Silickej planiny
(Malý vrch, 679 m n. m.) od Gombaseku po Jovice.
Na strednotriasových vápencoch je vyvinutý
typický krasový reliéf so škrapmi i podzemnými
priestormi (Pstružia jaskyňa, východne od Slavca
na druhej strane údolia Slanej, dlhá 34 m; boli
v nej objavené stopy po osídlení v mladšej dobe
kamennej a v dobe bronzovej). Rastlinnú pokrývku
tvoria lesné, lesostepné a skalné spoločenstvá,
z ktorých pozoruhodná je najmä asociácia Seslerio
heuflerianae - Quercetum petraeae, dúbrava
s určujúcim a vzácnym druhom ostrevkou
dlhosteblovou (Sesleria heuflerana). V dubových
lesoch zväzu Quercion pubescentis - petraeae
(teplomilné a suchomilné zmiešané dubové lesy)
s dubom jadranským (Quercus virgiliana) rastú
okrem kandíka aj ďalšie vzácnejšie a ozdobné druhy
našej flóry, ako je bezobalka ukrajinská (Trinia
ucrainica), orlíček obyčajný (Aquilegia vulgaris),
prilbica žltá (Aconitum lycoctonum), jedhojová (A.
anthora) a moldavská (A. moldavicum) a ďalšie.
Okruh z Gombaseku
Rezervácia Brzotínske skaly nie je sprístupnená
značenými turistickými chodníkmi. Viac-menej
kilometer východne od hraníc rezervácie vedie
zeleno značený chodník, ktorý vychádza z Plešivca,
od vchodu do Gombaseckej jaskyne vystúpi na
okraj Silickej planiny a ňou severným smerom
lesnato-lúčnatými priestranstvami na rázcestie
v Lukáčovej bučine. Až sem z Plešivca 4 1⁄2 h (od
jaskyne 3 1⁄4 h). Z rázcestia pokračujú zelené značky
do Hrušova (2 3⁄4 h), alebo zbehneme okrajom
rezervácie za 3⁄4 h do Jovíc po modrej značke.
Ak zatúžime viac sa potúlať po planine, vydáme
sa z rázcestia po modrej značke na juh a za dve
hodiny prídeme do Silice. Z nej po žltej značke
navštívime vari najznámejšiu priepasť Slovenského
krasu Silickú ľadnicu a popri horárni Závozná
sa vrátime do Gombaseku. Na tento okruh
s východiskom z parkoviska pri Gombaseckej
jaskyni potrebujeme celkom 6 3⁄4 h chôdze, čo je
dosť na zdravý a zaujímavý celodenný výlet.
Jarná ozdoba
Východných Karpát
V dnešnom čísle sme sa možno príliš zahľadeli
do jarnej prírody. Nečudo, veď v tomto čase má
najviac farieb, ožíva. K tým prvým poslom jari patrí
aj čemerica purpurová.
Čemerica purpurová (Helleborus purpurascens) je
jedným z 20 - 45 druhov rodu, ktorý patrí do čeľade
iskerníkovitých rastlín (Ranunculaceae). Je jarnou
ozdobou východokarpatských bučín, ale keďže
sa vyskytuje aj v horách severného Maďarska,
nemôžeme ju považovať za endemit Východných
Karpát. Zo Srbska, Rumunska a Ukrajiny zasahuje
areál jej rozšírenia aj na východné Slovensko,
najmä do Bukovských vrchov, ale známa je aj
z Čergova a Vihorlatu.
Krásna, ale jedovatá
Kvety tejto čemerice sú veľmi ozdobné, navyše
sa rozvíjajú už v marci, takže sú výrazným jarným
aspektom bukového lesa. Z hrubého podzemku
vyrastajú 30-40-centimetrové byle a dva prízemné
dlaňovito strihané listy. Kvety sú veľké, v priemere
majú 35 - 70 mm, sú ovisnuté, lievikovité.
Zvláštnosť a ozdobnosť kvetu dodáva fakt, že
kališné lístky napodobňujú korunu, sú zelené alebo
purpurové a samotné korunné lupienky sú zmenené
na nektáriá.
Ako mnohé iskerníkovité, aj čemerice obsahujú
jedy. Konkrétne u nich ide o helleborein, helleborin
a hellebrin. Prvá látka dráždi sliznicu a spôsobuje
zápal spojiviek, pri väčších dávkach cítime
pálenie v ústach, silné slinenie, zvracanie, hnačky
so silnými bolesťami brucha. Otravu čemericou
nemožno podceňovať. Postihnutý stráca pulz,
má závraty a niekedy upadne do bezvedomia.
V každom prípade treba podporiť zvracanie
a hnačky, aby sa jedy dostali čo najskôr z tela, ako
prvá pomoc sa podáva aktívne uhlie, no nevyhnutné
je vyhľadať lekársku pomoc. Helleborin pôsobí na
nervy a hellebrin sa kedysi využíval na posilnenie
srdcovej činnosti. Liečivé, ale aj jedovaté účinky
čemeríc poznali už starí Gréci a spomínajú
sa aj v súvislosti s náhlym úmrtím Alexandra
Macedónskeho.
Upozorniť na jedovatosť čemerice nás núti aj fakt,
že je častou ozdobou záhrad a parkov. Potrebuje
hlinitú pôdu bohatú na humus a tieň až polotieň.
Ak ju začiatkom novembra vyberieme zo záhonu
a dáme do skleníka, môže nám jej kvet oživiť
vianočné sviatky.
Zo záhrad občas i do lesov
V záhradách sa pestujú aj iné druhy čemeríc, ktoré
sa občas dostanú do voľnej prírody. Čemerica čierna
(Helleborus niger) je známa ako „zimná ruža”,
keďže jej biele kvety sa rozvijú aj v januári. Hovorí
sa jej aj „vianočná ruža”, keďže vraj zakvitla
pri narodení Krista. Jej pôvodný areál je k nám
najbližšie vo vápencových Alpách a Apeninách.
Čemericu smradľavú (H. foetidus) našli v minulosti
v lesoch pri Trenčíne, ale do nich sa mohla dostať
len pričinením človeka, keďže prirodzene rastie
až na juhozápade Európy a severozápade Afriky.
Kvety má zelené, červeno obrúbené a vôňou práve
nevynikajú, skôr naopak. Zelenokvetá čemerica
kroviská (H. dumetorum) rastie nielen v Alpách a na
Balkáne, ale aj v neďalekých Pilišských vrchoch
v Maďarsku. V záhradách sa ojedinele môžeme
stretnúť aj s čemericou voňavou (H. odorus),
pôvodom z juhovýchodnej Európy, čemericou
zelenou (H. viridis), rastúcou na vápencoch
v Rakúsku a Nemecku, čemericou korzickou
(H. argutifolius) s trsom veľkých žltozelených
kvetov, čemericou sivozelenou (H. lividus), ktorá
je domovom v západnom Stredomorí, a čemericou
východnou (H. orientalis), ktorej kvety varírujú
od bielej cez zelenú a ružovú až po fialovú.
Krížením čemerice purpurovej a východnej
dosiahli pestovatelia odrodu „Queen of the Night”
- Kráľovnu nocí - s veľkými hnedofialovými
otvorenými kvetmi.
Download

Vlastivedný magazín 8/2013 CESTY za krásou a poznaním