POVIEDKY
Andrzej Sapkowski - Zaklínač
Juraj Červenák - Vierozvestci Veronika Inglotová - Suché krkavčie letá
Richard Zamec - Nočný návštevník
Mária Gážiková - Čerešňové blues
Martin Tomčík - Prekliata česť
5
17
38
43
48
55
PUBLICISTIKA
Bohumil Stožický - Workshop 63
Bohumil Stožický - Hrmavica 64
Martin Králik - Rogerland
69
Martin Králik - Rozhovor s Juraj Maxonom 70
Martin Králik - Fandomas
90
Martin Králik - Poviedka Istroconu 2012
92
Martin Králik - Rozhovor so Zuzanou Droppovou
93
KNIHY
Miloš Ferko - Milošova knižná polička
Martin Tomčík - Arceyho knižnica
Miloš Ferko - Stratená kniha
FILM
ČASOPIS JUPITER www.casopis-jupiter.sk
http://www.facebook.com/CasopisJupiter
VYDAVATEĽ
SONATA Slovakia, s.r.o., Šustekova 7,
85104 Bratislava
ŠÉFREDAKTOR
Martin Králik
TECHNICKÝ REDAKTOR
Martin Tomčík
GRAFICKÁ ÚPRÁVA
Martin Tomčík
REDAKCIA
Martin Tomčík, Miloš Ferko, Bohumil
Stožický, Dušan Fabián, Zuska Stožická,
Matej Vojtko, Juraj Maxon, Anton Stiffel,
Dagmar Méhešová a Mirka Klempová
AUTORI POVIEDOK
Juraj Červenák, Veronika Inglotová, Mária
Gážiková, Martin Tomčík, Richard Zamec
a čestný hosť Andrzej Sapkowski
AUTORI ILUSTRÁCIÍ
Zuzana Droppová, Pavel Kršek, Kazumaki,
Bea Tomash a Jana Hlinková
ILUSTRÁCIA NA OBÁLKE
Bea Tomash
ČÍSLO VYCHÁDZA
31.3.2012
Juraj Červenák - Červenáktuality
Matej Vojtko - Vymedzený čas
Juraj Maxon - Vojna Bohov Juraj Maxon - TinTinove dobrodružstvá
Juraj Maxon - TinTinove dobrodružstvá
Matej Vojtko - Stratený film
65
66
68
72
74
76
78
78
79
SERIÁLY
Martin Králik - Nové fantasy a sci-fi seriály
80
Miroslava Klempová - Vlogbrothers
82
Martn Králik - Dragon Age: Redemption
83
Martin Králik - Forbidden Science
83
HUDBA
Martn Králik - Melodický metal
Dušan Fabián - Stormwitch: Stranger than Heaven
84
85
VEDA
Anton Stiffel - Vedecké novinky
86
Zuska Stožická - Stratená veda 88
GALÉRIA
Zuzana “LaKiri“ Droppová
94
PUBLICISTIKA
Úvodník
Tak nám konečne vyšlo prvé číslo.
Ešte pred týždňom pár nasledujúcich odstavcov nebolo. Naopak, na titulke ste mali cenu 2.50 eura.
Nakoniec sme sa však rozhodli, že za Jupiter žiadne
peniaze platiť nemusíte.Nie je však úplne zadarmo,
to vôbec nie. Chceme zaň od vás tri veci, z čoho
dve sú čisto psychologické. Predovšetkým - lojalitu. Čo znamená sťahovať ho len z našej stránky,
a odkazovať len na ňu. Časopis chce žiť z reklamy.
Autori poviedok, článkov, ilustrácií a všetci ostatní, čo
k jeho konečnej podobe prispeli, dostanú honoráre
len z nej, musíme inzerentov presvedčiť počtom stiahnutých kusov. Vaša mailová adresa je jediný doklad,
ktorý máme o tom, že ste náš čitateľ.
Druhá položka, ktorú od vás za časopis
v hodnote tak troch eur chceme, je tolerancia k reklame. V tomto čísle jej ešte veľa nenájdete, v budúcom sa to mierne zmení. No garantujeme vám, že jej
nebude viac ako šesť strán. Môžete ju však objaviť
aj inde - na našej stránke a v e-mailoch, ktoré vám
budeme zasielať. Tým sa dostávam k tretej cene
za Jupiter - vašej mailovej adrese. Zaväzujeme sa, že
ju neposkytneme žiadnej tretej strane. Okrem linku
na stiahnutie čísla na ňu od nás budete dostávať nie
príliš veľký počet e-mailov, v ktorých vás budeme
upozorňovať na novinky v slovenskom SF svete. Ako
som už písal, môžu obsahovať aj reklamu. No my
vám vyslovene reklamu posielať nebudeme - ak bude,
bude zakompovaná v e-maili, v ktorom sa dozviete,
čo si kde prečítať alebo na akú akciu ísť. Veríme, že
tieto tri položky nie sú pre vás vysoká cena za takmer stostranový časopis (minule sme mali 150, no pri
prevode do grafiky tohto čísla tam strán bolo menej
ako 80). A teraz už k samotnému prvému číslu.
Predchádzalo mu množstvo zmien v osobnom
aj SF živote členov redakcie. Ženilo sa aj rozvádzalo, boli problémy so zdravím aj počítačmi. Kika sa
rozhodla nevenovať sa ďalej stránke (vôbec jej to
nezazlievam a dúfam, že nám niekedy niečo napíše
do vedy), prerábali sme ju 9krát (stránku, nie Kiku
:)), odznova napĺňali. To všetko má za následok dlhý
časový odstup od nultého čísla.
No boli aj veci pozitívne. Získali sme spoluprácu s výborným americkým autorom, jej plody
si snáď prečítate už nabudúce. Veľmi nám s týmto
číslom pomohol Ďuro Červenák, dúfam, že sa mu to
vyplatí. Vyhlásili sme súťaž Meteor pre nepublikovaných autorov, obnovili Hrmavicu, zaviedli workshop. Dúfame, že sa nám tým podarí prilákať k Jupiteru množstvo talentov.
Najpozitívnejšou
správou
sa
dostávam
ku konkrétnemu obsahu čísla. Prvý krát sa v slovenčine
objavuje Zaklínač. Jeho úvodnú poviedku určite
4
mnohí poznáte odpredu - odzadu (v Poľsku pozná
každý scifista naspamäť minimálne prvú vetu, ktorú
parodovali aspoň tri texty významných autorov),
berte ju ako určitý symbol pre prvé číslo časopisu
- a vychutnajte si jej slovenčinu. To, že je Sapkowského
prvá poviedka v našom prvom čísle, sa stáva ešte
výraznejším v kontexte faktu, že sa konečne rozhodol
vyslyšať modlitby miliónov fanúšikov a vrátiť do tohto
sveta (ale verte nám, poviedku sme začali vybavovať
a preložili dávno pred týmto oznámením). Prvý krát
sa v našom jazyku objavujú aj “Vierozvestci” Juraja
Červenáka, tam je tá slovenčina ešte viac mňam. Od
hlavného organizátora Istroconu sme dostali možnosť
uverejniť víťaznú poviedku ich literárnej Ceny a tak
vám s veľkou radosťou ponúkame “Krkavčie letá” Veroniky Inglotovej. Cena Meteor začína hneď dvoma
horormi - multikultúrnym Richarda “Regisa” Zamca a poetickým Márie Gažíkovej. Obidve poznáme
z Ceny Istroconu a obidve nám ich autori priniesli na workshop (čiže sa to oplatí). No a do nášho
workshopu ako prvý odvážne prispel náš grafik
a recenzent Martin “Arcey” Tomčík - a hodnotitelia si
napriek tomu obrúsky pred ústa nedávali. Začíname
výraznú spoluprácu so slovenským Fandomom
- rozhovorom s Dáško Mehéšovou, ktorý by snáď mohol priniesť trochu svetla do viacerých nejasností.
Samozrejme, nechýba kopa publicistiky
z našich piatich primárnych oblastí - knihy, filmy,
seriály, hudba a veda. Podarilo sa nám získať schopné množstvo článkov od viacerých stálic (knihy
Miloša Ferka, filmy od Červenáka či Maxona, hudba Ďušana Fabiána či veda Zusky Stožickej), ale aj
nádejných nových publicistov (v oblasti filmov Macejko a v seriáloch Elendilka - aj keď tá zatiaľ prispela
iba svojou srdcovkou vlogmi).
Pred koncom ešte jedno vstúpenie si do svedomia. Viacerí ste sa ozvali, koľko som urobil v nultom
čísle v článku o “Game of Thrones” faktických chýb.
Máte pravdu. Priznám sa, knihy som začal čítať až
po písaní toho článku, zo seriálu viaceré veci neboli
také jasné alebo sa dali ľahšie prehliadnuť (aj preto
sa už teraz príliš nerozpisujem o postavách a svete
v “Dragon Age: Redemption”). Mrzí ma to tým viac,
že to bola takmer jediná konkrétna odozva, čo od
vás máme. Verím, že v tomto čísle už lapsusy nenájdete. Robili sme ho pre vás s radosťou a snažili sa ho
naplniť tým naj, čo by mohlo scifistovo srdce potešiť.
Ak sa podarí, v tom ďalšom by už mohlo byť viac
science fiction, dokonca aj nejaká z väčšej diaľky
ako sú okolité krajiny Strednej Európy. K tomu od
vás však ešte potrebujeme pomoc v podobe spätnej
väzby. Naša facebooková stránka ju očakáva.
Úvodník
Martin Králik, šéfredaktor
POVIEDKA
Andrzej Sapkowski
ZAKLÍNAČ
(WIEDŹMIN)
I . K A PITO L A
Neskoršie sa povrávalo, že
ten chlap prišiel zo seve ru od Povrazníc-kej brány.
Kráčal pešo, koňa s nákladom viedol za uzdu. Neskoro
popoludní boli dielne povrazníkov a remenárov už
zavreté, ulička pustá. Bolo
horúco, chlapík mal oblečený
čierny plášť. Priťahoval po zornosť.
Zastavil sa pred hostincom U starého Narakorta, chvíľu sa zdržal, započúval sa do hluku
hlasov. Hostinec bol, ako obv ykle o tomto čase,
plný ľudí.
Neznámy nevstúpil do hostinca. Popohnal koňa
ďalej, do spodnej časti uličk y. Tam stála druhá,
menšia krčma, volala sa U líšk y. Bola prázdna;
netešila sa najlepšej povesti.
Hostinský odtrhol zrak od suda s k yslými
uhorkami a premeral si príchodzieho. Cudzinec,
neprestajne v plášti, stál pred výčapom upäto, ne hybne. Mlčal.
- Čo si dáte?
- Pivo, – riekol neznámy. M al nepríjemný hlas.
Hostinský si utrel ruk y do plátenej záster y
a načapoval nápoj do hlineného korbeľa. Nádoba
bola v yštrbená.
Neznámy nebol starý, no vlasy mal takmer
úplne biele. Pod plášťom Spod plášťa mu bolo
vidno obnosený kožený kabátec so šnurovaním
pod krkom a na ramenách. Keď si v yzliekol plášť,
všetci si všimli, že na chrbte mal za opaskom zastoknutý meč. Nebolo to nič neobv yklé, vo Wyzime
chodili ozbrojení takmer všetci, ale nikto nenosil
meč vzadu ako luk či tulec.
Neznámy sa neusadil za stôl medzi
nepočetných hostí, stál ďalej pri výčape, upieral
na hostinského prenikavé oči. Upil si z korbeľa.
- Chcel by som prenocovať.
- Mám plno, - zahundral hostinský, pričom
sa díval na hosťovi na zaprášené, špinavé topánk y.
- Skúste U starého Narakorta..
- Radšej by som tu.
- Nieto kde, – hostinský konečne spoznal prízvuk neznámeho. Bol to Rivijec.
- Zaplatím, – povedal cudzinec potichu, akoby
neisto.
A v tedy sa vlastne začala celá tá mizerná
záležitosť. Poďobaný kolohnát, , ktorý sa na cudzinca od chvíle príchodu pochmúrne díval, vstal
a podišiel k výčapu. Dvojica kumpánov mu kr yla
chrbát, neboli ďalej než na dva krok y.
- Nie je nič voľné, podliak, t y rivská túlavá
chamraď, - zachrčal poďobaný a postavil
sa hneď vedľa neznámeho. - Vo Wyzime nepo trebujeme takých, ako si t y. To je poriadne mesto!
Neznámy uchopil svoj korbeľ a poodstúpil. Pozrel
na hostinského, ten ale uhýbal pohľadom. Ani ho
nenapadlo, aby sa zastal Rivijca. Napokon, kto by
mal rád Rivijcov?
- Každý Rivijec je zlodej, – riekol pomaly
poďobaný, ktorý v yžaroval pivo, cesnak a zlosť.
– Počuješ dobre, čo ti vravím, trasorítka?
- Nepočuje. Má v ušiach hovno, – ozval
sa jeden z tých čo stáli za chrbtom poďobaného.
Druhý sa zarehotal. .
- Zaplať a v ypadni! - zreval poďobaný.
Neznámy mu až teraz venoval pohľad.
- Dopijem pivo.
- Pomôžeme ti, - zasyčal kolohnát. Vyrazil
Rivijcovi korbeľ z ruk y, súčasne ho chytil za plece,
pričom zadrapil prst y do remeňa, ktorý šikmo
pretínal hrudník cudzinca. Jeden z poďobaného
kumpánov sa rozohnal päsťou. Neznámy muž
sa na mieste pootočil a tým v yviedol poďobaného
z rovnováhy. M eč v pošve zasyčal a kratučko
sa zablysol vo svetle kahancov.
Vírenie tiel. Krik. Ktosi z ostatných hostí
sa vrhol k východu. S treskotom spadla stolička,
hlinené nádoby duto plesli o zem. Hostinský - drko tal zubami – v ypliešťal oči na odporne rozseknutú
Andrzej Sapkowski - Zaklínač
5
POVIEDKA
t vár poďobaného, ktorý, zatnúc prst y do kraja
výčapného pultu, strácal sa pred očami, ako keby
sa topil. Poďobaného kumpáni ležali na podlahe.
Jeden nehybne, druhý sa zvíjal a triasol v rýchlo
rastúcej temnej kaluži. Vo vzduchu, zavŕtavajúc
sa do uší, chvel sa tenký, prenikavý, hysterický
ženský krik. Hostinským zadrgľovalo, nabral dych
a začal vracať.
Neznámy ustúpil k stene. Prikrčený, číhavo
napätý, ostražitý. M eč držal v oboch rukách,
čepeľou krájal povetrie. Nikto sa nehýbal. Studené bahno hrôzy oblepilo t váre, spútalo údy,
upchalo hrdlá.
Strážni sa vrútili do hostinca s vreskom
a treskom traja. Museli byť nablízku. Remeňmi
omotané obušk y nachystané, no pri pohľade na
mŕt voly okamžite v ytiahli meče. Rivijec sa plecami
zaprel do steny, ľavou rukou v ytiahol z čižmy dýku.
- Odhoď to! - zvrieskol jeden zo strážnych
roztraseným hlasom. - Odhoď to, lotor! Pôjdeš
s nami!
Druhý strážny kopol do stola, ktor ý mu
nedovo ľoval obísť Rivijca zboku.
- Bež po posily, Treska! - skríkol na tre tieho, ktorý sa zdržiaval bližšie pri dverách.
- Netreb,a – ozval sa neznámy, pričom
spustil čepeľ meča k podlahe. - Odídem sám.
- Pravdaže odídeš, sukin syn, ale na povraze! - v ybuchol ten roztrasený. - Odhoď meč,
lebo ti roztrieskam lebeňu!!
Rivijec sa vzpriamil. Rýchlo zovrel meč
v ľavici, prehodil ho do pravice, zdvihol nahor
smerom k strážnym, obratne nakreslil vo vzduchu
zložitý znak. Zablysli sa cvok y, ktorými mal husto
obité až po lakte dlhé manžet y koženého kabátca,
Strážni
okamžite
cúvli,
predlaktiami
si chránili t váre. Ktorýsi z hostí sa mykol, iný po hol smerom k dverám. Opäť, divoko a prenikavo,
v ykríkla žena.
- Odídem sám, – zopakoval neznámy zvučným,
kovovým hlasom. - A v y traja predo mnou. Zavediete mak k vládcovi mesta. Cestu nepoznám.
- Áno, pane, - zamrmlal strážny a sklonil
hlavu. Pohol sa k východu, pričom sa neisto obze ral. Dvaja zv yšní v yšli, pospiatk y, rýchlo, za ním.
Neznámy zasunul meč do pošv y a nasledoval ich.
Keď kráčali okolo stolov, zákazníci si zakrývali
t váre polami kabátcov.
I I .K A PITO L A
Velerad, starosta Wyzimy sa poškrabal po brade.
Zamyslel sa. Nebol ani poverčivý ani ustráchaný,
no nepozdávalo sa mu, že sa má s bielovlasým
zostať zoči-voči osamote. Napokon sa rozhodol.
- Choďte, - prikázal strážnym. - A t y si
sadni. Nie, nie tu. Ak dovolíš, radšej tam ďalej.
Neznámy si sadol. Nemal už meč ani čierny
plášť.
- Počúvam, – riekol Velerad, pričom
6
sa pohrával s ťažkým budzogáňom ležiacim
na stole. - Velerad, starosta Wyzimy. Čo mi chceš
povedať, skôr než pôjdeš do temnice, vážený
zbojník? Traja mŕt vi, pokus o uvrhnutie do kliatby. Ujde, vcelku ujde, posnažil si sa. Za také veci
u nás vo Wyzime napichujeme na kôl. Ale pretože
som spravodlivý, predtým ťa v ypočujem. Vrav.
Rivijec rozopol kabátec, v ytiahol kotúčik
bielej kozej kože.
- Visí po krčmách, na rázcestiach, – povedal potichu. - Je pravdou, čo je tam písané?
- Aha, – zamrmlal Velerad, zatiaľ čo
sa díval kožu s v yblednutými runami. - To je taká
vec. Že som si hneď nedomyslel. Áno, pravda
pravdúca. Podpísané: Foltest, kráľ, vládca Temerie, Pontaru a M ahakamu. To znamená, pravda. Ale
v yhlásenie je v yhlásenie a zákon ostáva zákonom.
Ja tu, vo Wyzime, dohliadam na zákon a poriadok! Nedovolím zabíjať ľudí! Jasné?
Rivijec dal prikývnutím hlav y najavo, že
pochopil. Velerad hnevlivo zafučal.
- Zaklínačský znak máš?
Neznámy znova siahol pod kabátec, v ykutral okrúhly medailón so striebornou retiazkou.
Na predmete bola zobrazená lebka vlka s v ycerenými zubmi.
- Ako sa voláš? Vymysli si hocičo, nepýtam
sa zo zvedavosti, ale len kvôli uľahčeniu rozho voru.
- Volám sa Geralt.
- Trebárs i Geralt. Podľa výslovnosti usudzujem že z Rivie.
- Z Rivie.
- Dobre. Vieš čo, Geralt? Toto, - Velerad
sa dotkol v yhlásenia ot vorenou dlaňou, – si radšej
nevšímaj. Vážna vec. Už mnohí sa pokúšali. Chlape, to nie je ako zmlátiť niekoľko povaľačov.
- Viem, starosta. Je to moja robota. Stojí
tam: Odmena tritisíc orenov.
- Tritisíc , - Velerad našpúlil per y. - A ľudia
vravia, že princeznú za ženu, hoci to milostivý Foltest nenapísal.
- Princezná ma nezaujíma, - poznamenal
Geralt pokojne. Sedel nehybne s rukami na ko lenách. - Písané je tritisíc.
- Čo sú to za časy, – povzdychol si starosta.
- Aké mizerné časy! Kto by si bol, hoci aj opitý,
ešte pred dvadsiatimi rokmi , čo len pomyslel, že
budú také povolania, Zaklínači! Potulní zabijaci
baziliškov! Podomoví krotitelia drakov a utopencov! Geralt? Môžete vo vašom cechu piť pivo?
- Isteže.
Velerad zatlieskal.
- Pivo! - zvolal. - A t y, Geralt, si sadni
bližšie. Čo už ja s tým.
Pivo bolo v ychladené, s v ysokou penou.
- Nadišli mizerné časy, – Velerad rozprával,
popritom upíjal z korbeľa. - Rozmnožili sa kade jaké pot vor y. V M ahakame, v horách sa len tak
roja hejkalovia. V lesoch voľakedy v yli vlci, no
teraz máš ho vidieť: príšer y, akísi chlpatí leso vici; kde si len odpľuješ, vlkolak alebo ohava.
Andrzej Sapkowski - Zaklínač
POVIEDKA
Poludnice a víly unášajú z dedín deti; počul som
už o desiatkach prípadov. Choroby, o akých nikto
doteraz nepočul, až sa vlasy ježia. No a nav yše
ešte toto!, - Popchol kotúč kože po doske stola.
- Nečudujem sa, Geralt, že je taký záujem o vaše
služby.
Geralt zdvihol hlavu.- Viete niečo bližšie
o tom kráľovskom v yhlásení, starosta?
Velerad sa oprel v kresle, preplietol ruk y
na bruchu.
- Niečo bližšie, vravíš? Viem, čoby nie. Nie
z pr vej ruk y, ale zo spoľahlivých zdrojov.
- Presne o to mi ide.
- Zaťal si sa. Ako chceš. Počúvaj, - Velerad
si chlipol piva, stíšil hlas, – Keď bol náš milostivý
Foltest ešte princ, za vlády svojho otca M edella,
nám ukazoval, čo dokáže. Zvládol mnoho. Predpokladali sme, že s vekom to prejde. No namiesto
toho kr átko po korunovácii, hneď po smrti starého
kráľa prekonal sám seba. Od údivu sme nevládali ústa zavrieť (spadli nám sánk y) . Stručne povedané - urobil decko vlastnej sestre Adde. Adda
bola od neho mladšia, vždy boli spolu, nikomu by
ani nezišlo na um, možno ak kráľovnej...
No skrátka: zrazu Adda s brušiskom, Foltest začne hovoriť o svadbe. So sestrou, rozumieš,
Geralt? Nastala riadne zapeklitá situácia, pretože
Vizimir z Novigradu si akurát zmyslel za Foltesta
v ydať svoju dcéru Dalku. Poslal posolst vo - a tu tre ba kráľa držať za ruk y a nohy, aby sa nerozbehol
a nezačal poslom nadávať. Podarilo sa. Našťastie,
lebo urazený Vizimir by nás v yprášil ako blchy
z kožucha. Potom, nie bez Addinej pomoci, sa radcom podarilo sopliakovi v yhovoriť skorú svadbu.
Nuž a potom Adda porodila. V správnom čase,
ako ináč. A teraz počúvaj, lebo nasleduje niečo
bližšie. To, čo sa narodilo, veľa ľudí nevidelo, no
jedna komorná v yskočila oknom z veže a zabila sa, druhá sa pomiatla a doteraz aj bláznivou
ostala. Z toho usudzujem, že nadbastard nebol
zvlášť pôvabný. Bolo to dievčatko. Napokon,
umrelo takmer hneď. Ako sa mi donieslo, nikto
sa príliš neponáhľal s podväzovaním pupočnej
šnúr y. Adda, na svoje šťastie, pôrod neprežila.
A potom, priateľu, spravil Foltest ďalšiu sprostosť.
Mŕt volu nadbastarda bolo treba spáliť , alebo, čo
ja viem, zakopať kdesi v pustatine - a nie držať
- a nie držať ju v sarkofágu v podzemí paláca.
- Čas na rozhutovanie už uplynul, – Geralt zdvihol hlavu. - V každom prípade, bolo treba
poslať po niekoho z Múdr ych.
- Myslíš v ydriduchov s hviezdičkami na
klobúkoch? Akože inak, zbehlo sa ich zo de sať, ale až potom, keď sa ukázalo, čo leží
v tom sarkofágu. A čo z neho v noci v ychádza.
A nezačalo v ychádzať hneď, veru nie. Sedem
rokov po pohrebe bol pokoj. Až v jednu noc,
za splnu - v paláci vresk, krik, zmätok! Načo
veľa hovoriť, v yznáš sa v tom, v yhlásenie si
tiež čítal. Nemluvňa v rakve podrástlo. Hodne
- aj zuby mu narástli ako sa patrí. Jedným slo vom - striga. Škoda, že si nevidel mŕt ve obete.
Ako ja. Iste by si sa Wyzime zďaleka v yhol.
Geralt mlčal.
- Vtedy, - pokračoval Velerad, – ako som
už spomenul, Foltest k nám nechal povolať celý
húf čarodejníkov. Prekrikovali sa navzájom, takmer sa pobili tými svojimi bakuľami, nechápem,
na čo ich nosia, iste aby mali čím odháňať psy,
keď ich na nich niekto pošt ve. A myslím, že ich
št vú oprávnene. Prepáč Geralt, ak máš iný názor
na čarodejníkov, čo vzhľadom na t voje povolanie predpokladám, ale pre mňa sú to darmožrúti
a hlupáci. Vy, zaklínači, vzbudzujete u ľudí väčšiu
dôveru. Prinajmenšom ste, ako by som to...konkrétni.
Geralt sa pousmial, nekomentoval.
- No, ale k veci, - starosta nazrel do
korbeľa, dolial piva sebe i Rivijcovi. - Niektoré
rady čarodejníkov nev yzerali hlúpo. Jeden navrho val spáliť strigu spolu so sarkofágom a palácom,
druhý radil odťať jej hlavu krompáčom, ostatní
boli prívržencami vrážania osikových kolov do
rôznych častí tela, rozumie sa, vo dne, kedy diablica, ukonaná nočnými rozkošami, spala v rakve.
Žiaľ, našiel sa jeden blázon so špicatým klobúkom
na plešivej hlave, hrbatý pustovník, ktorý si zmyslel,
že to sú čar y, ktoré sa dajú zrušiť takže zo strigy
potom znova bude Foltestova dcéruška, pekná
ako obrázok. Treba len stráviť v hrobke celú noc
- a bude po všetkom. Po tom, predstav si len Geralt,
aká kotrba dubová to musela byť, sa pobral na noc
do podzemia paláca. Ako sa dalo predpokladať,
veľa z neho nezostalo, vraj iba čiapka a palica.
Ale Foltest sa do tejto myšlienk y zadrapil ako
kliešť. Zakázal všetk y pokusy o zabitie strigy
a začal zo všetkých kútov krajiny zháňať šarlatánov,
aby odkliali strigu na princeznú. To len potom
bola skvelá spoločnosť! Kadejako pozohýbané
babizne, mrzáci, špinaví, priateľu, zavšivavení,
až sa miestami veruže aj o mňa ľútosť pokúšala.
No a poďho čarovať. Najmä nad misou
a korbeľom. Isteže, niektorých Foltest alebo rada
odhalili rýchlo, zopár dokonca povešali na palisády, ale primálo, veru primálo. Ja by som ich
obesil všetkých. Hádam nemusím dodať, že striga
, nevšímajúc si podvodníkov s ich zaklínadlami,
roztrhala každú chvíľu niekoho iného. A rozumie
sa tiež, že Foltest už nebýval v paláci. Nikto tam
už nebýval.
Velerad na chvíľu prerušil rozprávanie,
aby si užil pivo. Zaklínač mlčal.
- A tak sa to, Geralt, vlečie, šesť rokov,
lebo sa to narodilo tak pred štrnástimi. M ali sme
za ten čas aj trocha iných starosti. Bojovali sme
s Vizimirom z Novigradu - ale mali sme na to po riadne, pochopiteľné dôvody; šlo o presúvanie
hraničných stĺpov, nie o dajaké dcérk y či príbuzenst vá. Foltest, mimochodom, začína už naznačovať
čosi o manželst ve a prezerá si susednými dvormi posielané portrét y, ktoré predtým zv ykol
hádzať do záchoda. Lenže raz za čas ho to opäť
pochytí a posiela jazdcov, aby hľadali ďalších
čarodejníkov. Sľúbil i odmenu, tri tisíck y, preto
Andrzej Sapkowski - Zaklínač
7
POVIEDKA
sa zjavilo niekoľko bláznov, nejakí bludní r ytieri,
jeden pastierik, všeobecne známy idiot, nech mu
je zem ľahká. A striga sa má dobre. Ibaže občas
niekoho roztrhá. No zv ykli sme si. A z tých hrdinov, čo sa ju pokúšajú odčarovať, je potom aspoň
ten osoh, že príšera sa nažerie u seba a nepotĺka
sa mimo paláca. Foltest má nové sídlo. Celkom
pekné.
- Vyše šesť rokov, - Geralt zdvihol hlavu, v yše šesť rokov sa nenašiel nik, čo by v ybavil tú
záležitosť?
- Veru nie, - Velerad prenikavo pozrel na
zaklínača - Pretože záležitosť jednoducho určite
v ybaviť nedá. Treba sa s tým zmieriť. Teraz myslím Foltesta, nášho milostivého a milovaného panovníka, ktorý neprestáva so šírením v yhlásení na
rázcestia. Akurát že záujemcov je akosi menej.
Naposledy tu, pravda, bol jeden , ale chcel tie
tri tisíce vopred. Tak sme ho posadili do mecha
a hodili do jazera.
- Podvodníci nechýbajú.
- Nie, nechýbajú, - Dokonca ich je veľa,
- prisvedčil starosta, pričom nespustil zo zaklínača
oči. - Preto, ak pôjdeš do paláca, nežiadaj si zlato
vopred. Ak tam vôbec pôjdeš.
- Pôjdem.
- Tvoja vec. Nezabudni ale na moju radu.
A keď je už zasa reč o odmene, v poslednom čase
sa začalo rozprávať o jej druhej časti, ako som ti
aj spomenul. Princeznú za ženu. Neviem, kto to
v ymyslel, ale ak striga v yzerá, tak, ako ju opisujú, potom ide o riadne čierny humor. Tak či onak,
našli sa hlupáci, ktorí, len čo sa zvesť rozniesla,
okamži te čo najrýchlejšie v yrazili do paláca
- s nádejou na príležitosť dostať sa do kráľovskej
rodiny. Konkrétne šlo o dvoch obuvníck ych
tovarišov. Prečo sú obuvníci takí hlúpi, Geralt?
- Neviem. A čo zaklínač, starosta. Pokúšali
sa?
- Samozrejme, bolo ich zopár. Keď počuli,
že strigu treba odčarovať, nie zabiť, pokrčili ple cami a odišli. Preto tiež hodne vzrástla moja úcta
k zaklí načom. No a potom prišiel jeden, mladší
od teba, meno si nepamätám, ak vôbec nejaké
uviedol. Ten sa pokúsil.
- A?
- Zubatá princezná rozťahala jeho vnútornosti na veľkú vzdialenosť. Tak na pol dostrelu
lukom.
Geralt pokýval hlavou.
- To boli všetci?
- Ešte sa našiel jeden.
Velerad chvíľu mlčal. Geralt ho nesúril.
- Hej, – riekol napokon starosta. – Bol ešte
jeden. Najpr v, keď mu Foltest pohrozil šibenicou,
ak zabije alebo dokaličí strigu, sa len rozosmial
a začal sa baliť. No ale potom...
Velerad opäť stíšil hlas až do šepotu, nahol
sa cez stôl.
- Potom sa podujal na splnenie úlohy. Vieš,
Geralt, tu vo Wyzime sa nachádza niekoľko ro zumných ľudí, dokonca na v ysokých postoch,
8
ktorým celá tá záležitosť už liezla na ner v y. Povráva sa, že títo ľudia potichu presvedčili zaklínača,
aby neokolkoval, nehral sa so žiadnymi čarami,
zabil strigu a kráľovi povedal, že zaklínadlo
neúčinkovalo, dcérka spadla zo schodov, jedno ducho stala sa pracovná nehoda. Kráľ sa určite
nazlostí, no skončí sa to len tým, že nev yplatí ani
oren odmeny. Kujon zaklínač na to, že zadarmo si
môžeme na strigy chodiť sami. Čo sa dalo robiť...
Zložili sme sa, jednali... Lenže z toho nič nebolo.
Geralt zdvihol obočie.
- Ako vravím, nič, – povedal Velerad.
- Zaklínač nechcel ísť hneď, v pr vú noc. M otal
sa, ponevieral, číhal okolo paláca. Napokon, vravia, zbadal strigu. Určite na love, lebo príšera
nev ychádza z hrobk y preto, aby si pretiahla nohy.
Zazrel ju teda a hneď v noci sa v yparil. Bez
rozlúčenia.
Geralt ohol per y do podoby, ktorá pravde podobne mala znamenať úsmev.
- Rozumní ľudia, - nadhodil, - iste ešte
majú tie peniaze. Zaklínači neberú plácu vopred.
- Áno - riekol Velehrad – určite majú.
- Neklebetí sa, koľko toho je?
Velerad v yceril zuby.
- Jedni vravia osemsto...
Geralt pokrútil hlavou.
- Iní, – zamrmlal starosta – spomínajú tisíc.
- Dosť málo, ak zoberieme do úvahy o čom
všetkom klebeta rozpráva. Napokon, kráľ ponúka
tritisíc.
- Nezabúdaj na snúbenicu. - zažartoval
Velehrad. - Ale o čom sa bavíme? Je jasné, že
tých tritisíc nedostaneš.
- Odkiaľ by som to mal akože vedieť?
Velerad udrel päsťou o dosku stola.
- Geralt, nekaz mi moju predstavu
o zaklínačoch! Tá záležitosť sa už ťahá v yše šesť
rokov! Striga ročne skántri pol stovk y ľudí, teraz
menej, lebo všetci zďaleka obchádzajú palác.
Nie, priateľu, je verím v čar y, videl som všeličo
a do istej mier y, jasná vec, dôverujem schopnostiam čarodejníkov i zaklínačov. Ale to s tým odkliatím je nezmysel v ymyslený hrbatým usopleným
dedom, ktorý osprostel od pustovníčenia. V tento
nezmysel neverí nikto. Okrem Foltesta. Nie, Ge ralt! Adda porodila strigu, lebo spala s vlastným
bratom. Taká je pravda a tu nepomôže žiadna
mágia. Striga žerie ľudí, lebo je striga, treba
ju, jednoducho a normálne zabiť. Počuj - sú to
dva rok y, čo sa sedliaci v akomsi zapadákove pri
M ahakame, ktorým drak žral ovce, dali dokopy,
umlátili
draka
klanicami
a
dokonca
ani
nepovažovali za potrebné sa tým nejako zvlášť
chváliť. A my, tu vo Wyzime čakáme na zázrak,
zaisťujeme dvere pri každom splne mesiaca ale bo privedieme zviazaných zločincov pred palác
a predpokladáme, že beštia sa nažerie a vráti do
truhly.
- Nie zle v ymyslené, – pousmial sa
zaklínač. - Zločinnosť klesla?
- Ani trocha.
Andrzej Sapkowski - Zaklínač
POVIEDKA
- Kade sa dostanem do toho nového paláca?
- Osobne ťa odprevadím. Čo s návrhom ro zumných ľudí?
- Načo sa ponáhľať, starosta, – poznamenal Geralt. - Veď sa naozaj môže pri práci
stať nehoda. Nezávisle od mojich zámerov. Vtedy
budú musieť rozumní ľudia popremýšľať, ako ma
ochrániť pred kráľovým hnevom a prichystať tých
1500 orenov, o ktorých sa klebetí.
- M alo byť tisíc.
- Nie, pán Velerad, – riekol zaklínač
rozhodne. - Ten, ktorému ste ponúkali tisíc ušiel
pri pohľade na strigu, bez jednačiek. To znamená, že riziko je väčšie než tisíc. Či nie je väčšie
než tisíc päťsto, sa ukáže. Pochopiteľne, predtým
sa rozlúčim.
Velerad sa poškrabal po hlave.
- Geralt? Tisíc dvesto?
- Nie, starosta. To nie je ľahká práca.
Kráľ ponúka tri - a pritom vám musím povedať,
že odkliať je niekedy jednoduchšie než zabiť.
Napokon, niektorý z mojich predchodcov by už
strigu zabil, keby to nebolo také zložité. Myslíte,
že sa nechali roztrhať len preto, že sa báli kráľa?
- Dobre priateľu, - Velerad smutne kývol
hlavou. - Sme dohodnutí. Len pred kráľom ani
slovka o pracovnej nehode. Dobre ti radím.
I I I .KA PITO L A
Foltest bol štíhly, s peknou - príliš peknou
t várou. Zaklínač odhadol, že ešte nemá št yridsať.
Sedel na stoličke z čierneho dreva, nohy natiahnuté smerom k ohnisku, pri ktorom sa hriali dva
psy. Vedľa, na truhlici sedel starší, mocne stavaný
bradatý muž. Za kráľom stál druhý, prepychovo
oblečený, s pyšným výrazom t váre. Veľmož.
- Zaklínač z Rivie, - riekol kráľ po chvíli
ticha, ktorá nastala po Veleradovom úvodnom pre hovore.
- Áno, pane, - Geralt sklonil hlavu.
- Od čoho ti tak osivela hlava? Od m ágie?
Vidím, že nie si starý. Dobre, dobre. To bol žart,
nevrav nič. Predpokladám, že máš nejaké skúse nosti?
- Áno, pane.
- Rád by som vedel, aké.
Geralt sa uklonil ešte hlbšie.
- Viete predsa, pane, že nám kódex
nedovo ľuje rozprávať o tom, čo robíme.
- Šikovný kódex, vážený zaklínač, veľmi
šikovný. No predsa, bez detailov, s lesovikmi si
mal do činenia?
- Áno.
- S upírmi, horskými démonmi?
- Tiež.
Foltest zaváhal.
- So strigami?
Geralt zdvihol hlavu, pozrel kráľovi do oči.
10
- Tiež.
Foltest uhol pohľadom.
- Velerad!
- K službám, milostivý pane.
- Zoznámil si ho s podrobnosťami?
- Áno, milostivý pane. Tvrdí, že princeznú
je možné odkliať.
- To viem už dávno. Ako, vážený zaklínač?
Ach, pravdaže, zabudol som. Kódex. Dobre. Len
ešte jedno malé upozornenie. Bolo už u mňa
niekoľko zaklínačov, Geralt. Vravel si mu, Velerad? Dobre. Viem teda, že ste skôr odborníci na
zabíjanie, nie lámanie kliatob. To ale nepripadá
do úvahy. Ak mojej dcére skrivíš čo len vlas na
hlave, položíš svoju na klát. pod katov meč. Len
toľko. Ostril aj v y, pán Segelin, ostaňte, posk ytnite
mu toľko informácií, koľko bude chcieť. Zaklínači
sa vždy veľa pýtajú. Dajte mu jesť, ubytujte ho
v paláci. Nech nev ymetá krčmy.
Kráľ vstal, zapískal na psy, v ykročil
k dverám, slama, ktorou bola pokr yt á podlaha
komnat y, lietala na všetk y strany. Pri dverách
sa otočil.
- Ak sa ti podarí, zaklínač, odmena je t vo ja. Ak sa mi pozdáš, možno ešte niečo pridám.
Samozrejme, v táraninách bedače o ženbe
s princeznou nieto ani slova pravdy. Nemyslíš si
predsa, že v ydám dcéru za hocijakého privandrovalca?
- Nie, pane. Nemyslím.
- Dobre. To dokazuje, že si rozumný.
Foltest v yšiel, zavrel za sebou dvere. Ve lerad a veľmož, ktorí dov tedy stáli, sa okamžite
usadili pri stole. Starostal dopil spolovice plný
kráľov pohár, nazrel do džbánu, zaklial. Ostrit,
ktorý sa uvelebil na Foltestovej pohovke, hladil
dlaňami v yrezávané opierk y, hľadel na zaklínača
zamračene. Bradatý Segelin pok ynul Geraltovi.
- Sadnite si, pán zaklínač, len si sadnite.
Hneď prinesú večeru. O čom by ste sa chceli
pozhovárať? Starosta Velerad vám už asi povedal
všetko. Poznám ho a viem, že povedal skôr priveľa
než primálo.
- Len zopár otázok.
- Sem s nimi.
- Starosta vravel, že keď sa zjavila striga,
kráľ povolal veľa Múdr ych.
- Bolo to tak. No nehovorte „Striga“, ale
„princezná.“ Keď si zv yknete, ľahšie sa v yhnete omylu a s ním spojených nepríjemností pred
kráľom.
- Bol medzi Múdr ymi niekto známy: Slávny?
- Boli takí v tedy i neskôr. M ená si nepamätám... A v y, pán Ostril?
- Tiež nie, - odvetil veľmož. - No viem, že
viacerí z nich požívali úctu i slávu. Veľa sa o tom
hovorilo.
- Zhodli sa na tom, že sa kliatba dá zrušiť?
- Od zhody mali riadne ďaleko, - pousmial
sa Segelin- Vo všetkých záležitostiach. No bol tu
v yslovený taký názor. M alo to byť jednoduché,
dokonca sa vraj dalo uskutočniť bez magických
Andrzej Sapkowski - Zaklínač
POVIEDKA
schopností. Ako s o m p o c h o p i l , s t a č i l o , a b y k t o si strávil noc, od západu slnka, do tretieho
za k i k i r í ka n ia, v p o d ze m í , pri s a rkof á g u.
- S k u t o č n e , j e d n o d u c h é , – o d f r k o l s i Ve lerad.
- Chcel by som vedieť ako v yzerá...
princezná.
Ve l e r a d s a p r u d k o z d v i h o l z o s t o l i č k y.
- Princezná v yzerá ako striga! - v ykríkol.
- N a j st rigovatej š ia zo st r í g, o a kej som
počul! Jej vznešenosť kráľovská dcéra, prekliat y
nad b asta rd, je v ysok ý š t yri la k te, š i rok ý a ko
piv n ý s u d, p ap u ľ a o d uch a k uchu, p l n á z ub ov
o s t r ý c h a k o d ý k y, č e r v e n é o č i s k á , r y š a v é v l a siská! Labiská, s pazúrmi ako má divá mačka,
jej visia až po zem! Čudujem sa, že sme ešte
ne za č a l i ro z p os iela ť jej obrazy p o spriate len ý ch p a nov n í ck ych dvoro ch ! P ri nc e z n á , k ie ž
b y s a t á p o t v o r a z a d r h l a , m á u ž š t r n á s ť r o k o v,
je č as mys l ie ť na v yda j za neja k é ho pri nc a !
- Po m a l š i e , s t a r o s t a , – O s t r i t s a z a m r a č i l ,
za h l iada l k dver á m. S e gel i n sa jem ne p ous m i al.
- Opis, hoci aj urážlivý, bol pomerne
presný a o to, pokiaľ som pochopil, pánu
z a k l í n a č o v i , š l o . Ve l e r a d z a b u d o l s p o m e n ú ť ,
že kráľovná sa pohybuje neuveriteľne rýchlo
a je oveľa silnejšia, než by sa dalo predpokladať
podľa vzrastu a stavby tela. A to, že má štrnásť
r o k o v, j e f a k t . N e v e d n o , n a k o ľ k o d ô l e ž i t ý .
- D ô le ž i t ý - riekol za k l í na č . - N a ľ ud í
útočí len počas splnu?
- Áno - odvetil Segelin. - Ak útočí mimo
sta r é ho p a l á c a. V p a l á ci zab í ja ľ ud í b e z
o h ľ a d u n a f á z y m e s i a c a , v ž d y. A l e v y c h á d z a
l e n za sp l nu, a j to n ie za ka ž d ý m. .
- B ol asp o ň je den pr í p ad ú toku vo d ne ?
- N i e . Vo d n e n i e .
- Zakaždým žerie obete?
Ve l e r a d s i s r o z m a c h o m o d p ľ u l n a s l a mu.
- Aby ť a, G era l t, o ch v í ľ u bude ve č era.
Fu j ! Ž erie, n a h r ý za, n e ch á ta k, ka d eja ko, i s te
p o d ľ a to h o, a k ú m á n á l a d u. J e d n é mu o d h r yz l a l e n h l avu, n ieko ľ k ý m v ypi t va l a v n ú torn ost i
a zop á r oh r ý z la ú pl n e, dohola, d a lo by
sa p ove d a ť . Ak á m at ka, ta k á Kat ka !
- D a j s i p o z o r, Ve l e r a d , – z a s y č a l O s t ri t. - O st rig e s i t rep, č o ch c e š , no Add u pre do
mnou neurážaj, lebo pred kráľom na to odvahu
nemáš!
- N a š iel sa n iek to, na koho za ú to č i la
a pre ž i l ? - sp ý ta l sa za k l í na č , z da n l ivo neve nu j ú c p o zorn os ť ve ľ m o ž ov mu v ý b uchu.
S e g e l i n s O s t r i t o m s i v y m e n i l i p o h ľ a d y.
- Áno, – povedal bradáč. - Úplne na
za č ia t ku, pre d š iest i m i rok m i s a vrh l a n a dvo ch
v o j a k o v, k t o r í s t á l i n a s t r á ž i p r e d h r o b k o u .
Jednému sa podarilo ujsť.
- A n e s k ô r, - p o z n a m e n a l Ve l e r a d ,
– m l y n á r, n a k t o r é h o z a ú t o č i l a z a m e s t o m .
Spomínate si?
IV.KAPITO L A
Mlynára priviedli na druhý deň, neskoro
večer, do izbičk y nad strážnicou, v ktorej ubytovali zaklínača. Sprevádzal ho žoldnier v plášti
s kapucňou.
Rozhovor neposk ytol zaklínačovi veľa
nového. Mlynár bol v ystrašený, hovoril z cest y, zajakával sa. Viac povedali zaklínačovi jeho jazv y.
Striga mala úct yhodný rozostup čeľustí a skutočne
ostré zuby, vrátane veľmi dlhých horných klov.
Pazúr y určite ostrejšie než divá mačka, hoci menej
zakrivené. Len preto sa mlynárovi podarilo v yr vať.
Keď Geralt ukončil prehliadku, kývol mlynárovi
a vojakovi, aby odišli. Vojak v ystrčil chlapa za
dvere a stiahol z hlav y kapucňu. Pred Geraltom
stál osobne Foltest.
- Seď, nevstávaj, - riekol kráľ. - Neoficiálna návšteva. Spokojný s prieskumom? Počul som,
že si bol predpoludním v paláci.
- Áno, pane..
- Kedy sa pustíš do práce?
- Do splnu sú št yri dni. Po splne.
- Chceš si ju najpr v poobzerať?
- Nepociťujem takú potrebu. Ale najedená... princezná... bude menej pohyblivá.
- Striga, majstre, striga. Nehrajme sa
na diplomatov. Princeznou ona ešte len bude.
O tom som sa s tebou napokon prišiel pozhovárať.
Odpovedaj neoficiálne, krátko, jasne: bude či
nebude? Len sa neskrývaj za žiadny kó dex.
Geralt si pretrel čelo.
- Pot vrdzujem ti, kráľu, že kliatbu možno
zlomiť. A ak sa nemýlim, skutočne stačí stráviť
noc v paláci. Ak tretie kikiríkanie kohúta zastihne strigu mimo sarkofágu, kliatba pominie. Tak
sa obv ykle jedná so strigami.
- Tak jednoducho?
Žiadne jednoducho. Po pr vé treba tú noc
prežiť. M ožné sú tiež odchýlk y od normy. Napríklad namiesto jednej noci tri. Za sebou. Sú tiež
prípady … no... beznádejné.
- Áno, – v ybuchol Foltest. - Presne toto ne prestajne počúvam od podaktorých. Zabiť net vora,
lebo je to nev yliečiteľný prípad. M ajstre, som si
istý, že už s tebou hovorili. Čo? Aby si hneď po
príchode bez okolkov zabil ľudožrútku a kráľovi
povedal, že ináč sa nedalo. Kráľ nezaplatí, zaplatíme my. Veľmi pohodlné. A lacné. Pretože kráľ
nechá zaklínača sťať alebo obesiť, takže zlato
zostane v mešci.
- Nechá kráľ zaklínača popraviť za každých
okolností? Na Geraltovej t vári sa zjavila grimasa.
Foltest sa dlhšie zadíval do Rivijcových očí.
- Kráľ nevie, – povedal napokon. - Ale
počítať s takouto možnosťou zaklínač rozhodne
musí.
Teraz chvíľu mlčal Geralt.
- Vykonám, čo budem môcť, - riekol. - Ale
keď bude zle, budem brániť svoj život. Vy, pane,
tiež musíte počítať s takou možnosťou.
Andrzej Sapkowski - Zaklínač
11
POVIEDKA
Foltest vstal.
- Nerozumie š mi. Nejde o to. Jasné, že ju
zabiješ, eď budeš v kaši, či sa mi to páči ale bo nie. Lebo inak zabije oba teba. Určite a nezvratne. Nešírim to, ale nepotrestal by som ni koho,
kto by ju zabil v sebaobrane. Ale nedopustím, aby
bola zahubená bez pokusu o záchranu. Boli tu už
pokusy o podpálenie starého paláca, strieľali do
nej z lukov, kopali jamy, nastavovali klepce a oká
dov tedy, kým si niekoľkých nedal obesiť. A nie
o to ide. Počuj, majstre!
- Počúvam.
- Po treťom zakikiríkaní, ak som dobre po chopil, zmizne striga. A čo bude namiesto nej?
- Ak všetko pôjde dobre, štrnásťročná
dievčina.
- Čer venooká? So zubami ako krokodíl?
- Normálne štrnásťročné dievča. Ibaž e...
- No?
- Fyzick y...
- No také čosi! Mrkva v zime! A psychick y?
Každý deň na raňajk y vedro kr vi? Dievčenské ste hienko?
- Nie. Psychick y... Neviem to povedať...
Predpokladám, že na úrovni troj alebo št vorročného
decka. Bude potrebovať dlhší čas starostlivú opate ru.
- To je jasné. M ajstre?
- Počúvam.
- Môže sa jej to vrátiť? Neskôr?
Zaklínač mlčal.
- Aha, – poznamenal kráľ. - Takže môže.
A čo potom?
- Keby po dlhých, niekoľkodňových
mdlobách
umrela,
treba
spáliť
telo.
Čo
najrýchlejšie.
Foltest sa zamračil.
- Nemyslím si ale, - doložil Geralt, – že
by k tomu došlo. Pre istotu, vám, pane, dám
niekoľko rád, pomocou ktorých môžete zmenšiť
nebezpečenst vo.
- Už teraz? Nie je priskoro, majstre? A ak...
- Už teraz, – prerušil ho Rivijec. - Všeličo
sa môže stať, kráľu. Môže sa prihodiť, že ráno nájdete v hrobke odkliatu princeznú a moju mŕt volu.
- Žeby? Napriek môjmu povoleniu na sebaobranu? Na ktorom ti, ako sa mi zdá, ti dokonca
veľmi záležalo.
- To je vážna vec. Riziko je veľké. Preto
počúvajte: princezná musí stále na krku nosiť
zafír, najlepšie talizman, na striebornej retiazke.
Stále. Vo dne i v noci.
- Čo to je talizman?
- Zafír s bublinkou vzduchu vnútri kameňa.
Okrem toho, v komnate, kde bude spať, bude tre ba raz za čas v kozube vet vičk y borievk y, liesk y
a rak yt y.
Foltest sa zamyslel.
- Vďaka za rady, majstre. Zariadim
sa podľa nich, ak... A teraz ma počúvaj pozorne
t y. Ak zistíš, že je to beznádejný prípad, zabiješ
ju. Ak zlomíš kliatbu a dievčina nebude... nor12
málna... ak by si mal čo len tieň pochybnosti, či
sa ti odkliatie podarilo úplne, zabiješ ju tiež. Ne boj sa, ja ti nič nespravím. Budem na teba kričať
pred ľuďmi, nechám ťa v yhnať z paláca i z mesta. Odmenu ti samozrejme nedám. M ožno čosi
v yhandluješ vieš od koho.
Chvíľu mlčali obaja.
- Geralt, - Foltest pr výkrát oslovil zaklínača
menom.
- Počúvam.
- Koľko je pravdy v klebetení o tom, že
dieťa bolo, aké bolo, lebo Adda bola moja sestra?
- Málo. Kliatbu treba uvrhnúť, žiadna to
nedokáže sama za seba. No myslím, že váš zväzok so sestrou bol príčinou uvrhnutia do kliatby,
a teda tohto plodu.
- Tiež som tak myslel. Aj niektorí z Múdr ych,
hoci nie všetci, vraveli podobne. Ako ale vznikajú
také veci, Geralt? Kliatby, mágia...
- Netuším, kráľu. Skúmaním príčin týchto
javov sa zapodievajú Múdri. Nám, zaklínačom,
stačí vedieť, že ich môže spôsobiť sústredenie
vôle. A tiež musíme vedieť, ako s nimi bojovať.
- Zabíjaním?
- Najčastejšie. Za to nám napokon najviac platia. Málokto žiada zlomenie kliatby. Ľudia
sa spravidla jednoducho chcú zbaviť hrozby. Ak
má ešte nav yše net vor na svedomí ľudí, pribúda
ešte motív pomst y.
Kráľ vstal, urobil v komnate niekoľko kro kov. Zastal pred zaklínačovým mečom, ktorý visel
na stene.
- Týmto? - spýtał sa, pričom sa nedíval
na Geralta..
- Nie. Ten je na ľudí.
- Počul som. Vieš čo, Geralt? Pôjdem s te bou do hrobk y.
- Vylúčené.
Foltest sa otočil, oči sa mu leskli.
- Vieš, čarodejník, že ja som ju nikdy nevidel? Ani po narodení, ani... potom. Bál som sa.
Môže sa stať, že ju ani nezazriem, všakže, Mám
právo aspoň vidieť, ako ju budeš zabíjať.
- Opakujem, nemožné. To by bola istá smrť.
Aj pre mňa. Ak rozptýlim pozornosť, vôľu... Nie,
kráľu.
Foltest sa otočil a pohol k dverám. Geraltovi sa chvíľu zdalo, že v yjde bez slova, bez po hybu, ktorým by sa rozlúčil, no panovník napokon
zastal a pozrel na zaklínača. .
- Vzbudzuješ dôveru, - riekol. - Nav yše
viem, čo si za v táčika. Povedali mi, čo sa prihodilo
v krčme. Som si istý, že tých lumpov si zabil len
kvôli povesti, aby si otriasol ľuďmi i mnou. Je mi
jasné, že si s nimi mohol poradiť bez zabíjania.
Preto sa bojím, že sa nikdy nedozviem, či ideš
moju dcéru zachrániť alebo ju tiež len zabiť. Ale
som s tým zmierený. Musím s tým byť zmierený.
Vieš prečo?
Geralt neodpovedal.
- Lebo myslím, – riekol kráľ, - myslím, že
ona trpí. Je to tak?
Andrzej Sapkowski - Zaklínač
POVIEDKA
Zaklínač uprel na kráľa svoj prenikavý
pohľad. Nepritakal, nekývol hlavou, nev yko nal najmenší pohyb, no Foltest vedel. Odpoveď
poznal.
V.K A PITO L A
Geralt posle dný raz pozrel cez okno paláca. Stmievalo sa rýchlo. Za jazerom sa mihali nejasné svetielka Wyzimy. Palác obkolesovala
pustatina - pás zeme nikoho, ktorým sa mesto
v priebehu šiestich rokov oddelilo od nebezpečného
miesta. Nezostalo tu nič okrem niekoľkých zrúcanín, prehnitých doštených stropov a v yštrbených
zv yškov palisád, ktoré sa viditeľne neoplatilo
rozobrať a preniesť. Najďalej, plne opačný ko niec sídla preniesol svoju rezidenciu kráľ – mo hutná v súmraku temnejúca veža nového paláca
sa týčila v diaľke na pozadí tmavomodrého neba.
Zaklínač sa vrátil k zaprášenému stolu v jednej z
opustených v yplienených miestností, pri ktorom sa
pomaly, nenáhlivo, starostlivo pripravoval. Vedel,
že času má dosť. Striga nev yjde z hrobk y pred
polnocou.
Na stole pred ním stála neveľká, okovaná
skrinka. Ot voril ju. Vnútri, tesne vedľa seba,
v priečinkoch v ystlaných suchou trávou, stáli
fľaštičk y z tmavého skla. Zaklínač v ybral tri.
Z podlahy zdvihol podlhovastý balík,
nahrubo ovinutý ovčími kožami a previazaný
remeňom. Rozbalil ho, v ytiahol meč s ozdobnou
rukoväťou v žiarivo čiernej pošve pokr ytej radmi
runových znakov a symbolov. Obnažil ostrie, ktoré
zažiarilo čistým, priezračným svetlom. Čepeľ bola
z čistého striebra.
Geralt zašepkal zaklínadlo, v ypil za sebou
obsah dvoch fľaštičiek, po každom glgu priložil
ľavú dlaň na rukoväť meča. Potom sa dôkladne
zavinul do svojho čierneho plášťa a posadil
sa. Na podlahu. V miestnosti nebola žiadna
stolička. Ako napokon v celom paláci.
Sedel nehybne, so zavretými očami.
Spočiatku rovnomerný dych sa zrazu zrýchlil, bol
prerývaný, chripľavý. A potom úplne ustal. Zmes,
pomocou ktorej zaklínač dosiahol úplnú kontrolu nad činnosťou všetkých telesných orgánov,
sa skladala najmä z čemerice, hlohu, durmanu a prilbice. Ďalšie jej zložk y nemal i názov v žiadnom z ľudských jazykov. Pre človeka,
ktorý nebol, ako Geralt, na zmes nav yknutý od detst va, by bola smrteľne jedovatá.
Zaklínač prudko otočil hlavu. Jeho sluch,
momentálne v yostrený nad hranice mož ností,
ľahko v ylovil z ticha šelest krokov na pŕhľavou
zarastenom nádvorí. To nemohla byť striga. Bolo
príliš skoro. Geralt si hodil meč na chrbát, batôžok
ukr yl v ohnisku zničeného kozuba a ticho ako myš
zbehol po schodoch.
Na nádvorí bolo ešte dosť svetla na to, aby
príchodzí mohol rozoznať Geraltovu t vár. Človek
- bol to Ostril - rýchlo cúvol, ústa mu znet vorila
mimovoľná grimasa strachu a zhnusenia. Zaklínač
sa krivo pousmial - vedel, ako v yzerá. Po v ypití
zmesi ľuľku,omamu a očiank y je t vár kriedovo bie la, zreničk y zaberajú plochu celej dúhovk y. Ale na
druhej strane odvar umožňuje vidieť aj v najväčšej
tme - a o to Geraltovi šlo.
Ostrit sa ovládol rýchlo.
- Vyzeráš, akoby si bol už mŕt v y, čarodej, –
poznamenal. - Iste od strachu. Neboj sa. Prinášam
ti milosť.
Zaklínač neodpovedal.
- Nepočuješ, čo som povedal, rivijský
zariekavač, Si zachránený a bohatý.
Ostrit poťažkal v ruke veľký mešec a hodil
ho Geraltovi k nohám. - Tisíc orenov. Ber, sadni na
koňa, v ypadni!
Rivijec stále mlčal.
- Nev ytriešťaj na mňa oči!- Ostrit zvýšil
hlas. - a nepripravuj ma o čas. Nemám chuť stáť
tu do polnoci. Nerozumieš? Neprajem si, aby si
lámal kliatbu. Nie, namysli si, že vieš. Nie som
spojencom Velehrada a Segelina. Nechcem, aby si
ju zabíjal. Jednoducho v ypadni. Nech všetko zostane po starom.
Zaklínač stál nehybne. Nechcel, aby si
veľmož uvedomil, aké zrýchlené má teraz reakcie a pohyby. Stmievalo sa rýchlo, čo bolo o to
výhodnejšie, že dokonca aj pološero súmraku bolo
pre jeho rozšírené zrenice príliš oslepivé.
- A prečo má všetko zostať po starom?
- spýtal sa, pričom dbal na to, aby jednotlivé slová
v yslovoval pomaly.
- To, - Ostrit pyšne zdvihol hlavu, – ťa ani
náhodou nemá čo zaujímať.
- A ak už viem?
- Horím od zvedavosti.
- Bude ľahšie odstrániť Foltesta z trónu,
ak bude striga ešte viac trápiť ľudí, však? Ak
sa šialenst vo kráľa úplne sprotiví veľmožom
i obyčajným ľuďom? Cestou sem som šiel cez Re daniu a Novigrad. Veľa sa tam hovorí o tom, že
podaktorí vo Wyzime čakajú na kráľa Vizimíra ako
na záchrancu a skutočného vládcu. Ale mňa, pán
Ostrit, nezaujíma politika. Nástupnícke práva na
trón, palácové prevrat y. Som tu, aby som si spravil
robotu. Nikdy ste nepočuli pocite zodpovednosti
a obyčajnej poctivosti? O kódexe profesionála?
- Davaj si pozor, s kým hovoríš, vandrák!
- skríkol zúrivo Ostrit a položil dlaň na rukoväť
meča. - Už mám toho dosť, nie som zv yknutý
diskutovať s kadekým! Pozrite ho, etika, kódexy,
morálka?! Kto to hovorí? Zbojník, ktorý sot vačo
prišiel, zavraždil ľudí? Ktorý sa klaňal Foltestovi
a za jeho chrbtom sa jednal s Veleradom ako
nájomný vrah? A, t y, špina, sa odvažuješ
dvíhať hlavu? Robiť zo seba Múdreho, mága,
čarodejníka? Ty prašivý zaklínač! Zmizni, skôr
než ti mečom naplocho udriem po papuli!
Zaklínač sa ani nepohol, pokojne stál.
- Choďte radšej v y, pán Ostrit, poznamenal. – Stmieva sa.
Andrzej Sapkowski - Zaklínač
13
POVIEDKA
Ostrit o krok cúvol bleskovo tasil meč.
- Sám si to chcel, čarodejník. Zabijem ťa.
Fígle ti nepomôžu. Mám pri sebe kor ytnačí kameň.
Geralt sa pousmial. Názor, podľa ktorého
kor ytnačí kameň umožňoval ochranu pred mágiou, bol rovnako rozšírený ako nesprávny. Ale
zaklínač nemienil míňať silu na čar y a už vôbec
nie v ystaviť striebornú čepeľ zrážke s Ostritovým
mečom. Uskočil pred roztočeným ostrím a udrel
veľmoža do hlav y striebornými cvokmi na rukáve,
kr yjúcom zápästie.
V I .K A PITO L A
Ostrit sa spamätal rýchlo. Pátral očami
v úplnej tme. Uvedomil si, že je zviazaný. Geralta,
ktorý stál hneď vedľa, nevidel. Ale zhruba sa zo rientoval a zreval. Hlas znel dlho, prenikavo.
- Mlč, – riekol zaklínač. - Lebo ju privoláš
predčasne.
- Prekliat y vrah! Kde si? Okamžite ma
rozviať , Za toto budeš visieť, t y lump!
- Mlč.
Ostrit dychčal.
- Necháš ma strige! Zviazaného? - opýtal
sa už tichšie, neslušnú nadávku pripojil takmer
šeptom.
- Nie, – odvetil zaklínač. - Pustím ťa. Ale
nie teraz.
- Oplan, – zasyčal Ostrit. - Chceš odlákať
strigu?
- Áno.
Ostrit zmĺkol, prestal sa mykať, ležal ne hybne.
- Zaklínač?
- Uhm.
- Máš pravdu. Chcel som zvrhnúť Foltesta.
Nie sám. Ale ja jediný som túžil po jeho smrti.
Chcel som, aby zomrel v mukách, zošalel, zhnil
zaživa. Vieš prečo?
Geralt mlčal.
- Miloval som Addu. Kráľovu sestru. Kráľovu
milenku. Kráľovu kur vu. Miloval som ju. Zaklínač,
si tu?
- Som.
- Viem, čo si myslíš. Ale nebolo to tak. Ver
mi, nev yslovil som žiadnu kliatbu. Len raz som,
nazlostený, povedal... Len raz. Zaklínač? Poč úvaš?
- Počúvam.
- To jeho matka, stará kráľovná. Určite ona.
Nemohla sa dívať na to že on a Adda...To nie
ja. Ja som len raz, vieš, skúšal som ju presvedčiť
a Adda... Zaklínač! Zatmelo sa mi pred očami
a povedal som... Zaklínač? To ja? Ja?
- To už nemá význam.
- Zaklínač? Polnoc sa blíži?
- Blíži.
- Pusti ma skôr. Daj mi viac času.
- Nie.
Ostrit nepočul škripot? pri odsúvaní kr ytu
14
hrobk y, no zaklínač áno. Nahol sa, dýkou preťal
veľmožovi putá. Ostrit nečakal, mlčk y sa prudko
zdvihol, najpr v, stuhnutý, nešikovne krivkal, potom
sa rozbehol. Jeho zrak sa už natoľko prispôso bil tme, že videl na cestu vedúcu z hlavnej sály
k východu.
Zaisťujúca vchod do hrobk y s hrmotom
v yskočila z dlážk y. Geralt, obozretne ukr ytý za zábradlím schodiska, si všimol ohavnú siluetu strigy.
Rýchlo, obratne, neomylne uháňala v smere tíchnuceho dupotu Ostritových nôh. Premiestňovala
sa bez najmenšieho šramotu.
Ohavný, rozochvený, šialený krik preťal
noc. Otriasol starými múrmi a netíchol, pokračoval,
stúpal a klesal, kmital. Zaklínač nemohol presne
určiť vzdialenosť - mýlil ho nadmerne zostrený
sluch, no vedel, že striga dostihla Ostrita rýchlo.
Príliš rýchlo.
Vyšiel doprostriedka siene, postavil sa tesne
vedľa vchodu do hrobk y. Zhodil plášť. Pohýbal
plecami, aby napravil polohu meča na chrbte. Natiahol si rukavice. M al ešte trocha času. Vedel,
že striga, hoci aj najedená po poslednom splne,
sa rýchlo od Ostritovej mŕt voly nepohne. Srdce
a obličk y pre ňu znamenali cenné zásoby potrav y
na dlhé prežívanie v letargii.
Z aklínač čakal. Odhadoval, že do svitania
ostávali ešte asi tri hodiny. Spev kohúta by ho
mohol len pomýliť. Napokon, naokolo pravdepo dobne žiadne kohút y neboli.
Počul ju. Šla pomaly, teraz už našľapovala
na podlahu sťažka. A potom ju zazrel.
Opis bol presný. Neforemne veľká hlava
na krátkom krku bola orámovaná svätožiarou
čer venavých, zmotaných, poprepletaných vlasov.
Oči sa v tme trblietali ako dva karbunkuly.
Striga stála nehybne, zrakom sa vpíjala
do Geralta. Zrazu ot vorila papuľu – akoby chcela
predviesť rady bielych, špicatých zubísk, potom
zavrela spodnú čeľusť s treskotom pripomínajúcim
zaplesnutie dverí na skrini a skočila, naraz, bez
rozbehu, naťahovala ku Geraltovi zakr vavené
pazúr y.
Zaklínač uskočil, bleskovo sa roztočil do
piruet y, striga sa o neho obtrela, tiež sa roztočila,
pretínala vzduch pazúrmi. Nestratila rovnováhu,
zaútočila opäť, okamžite z polobratu, zovrela zuby
kúsok pred Geraltovou hruďou. Rivijec uskočil na
druhú stranu, trikrát v piruete zmenil smer obratu,
čím strigu zmiatol. Predtým, než zasa odskočil, ju
silno, hoci bez toho, aby sa rozohnal, udrel do
boku hlav y striebornými ostňami, upevnenými na
vrchnej časti rukavice, na prstových kĺboch.
Striga odporne zar yčala, palác bol zrazu
plný dunivej ozveny, , pritisla sa k zemi, znehybnela a začala zúrivo, zlovestne, temne v yť.
Zaklínač sa zlostne pousmial. Pr vý pokus,
tak ako predpokladal, , dopadol úspešne. Strie bro bolo pre strigu, tak ako pre väčšinu net vo rov, st vorených mágiou, smrtonosné. Bola tu teda
šanca. Net vor sa nelíšil od iných, čo mohlo zaistiť
úspešné odkliatie, na druhej strane, strieborný meč
Andrzej Sapkowski - Zaklínač
POVIEDKA
mu v krajom prípade mohol zabezpečiť prež itie.
Striga sa do ďalšieho útoku nehrnula. Tentoraz sa približovala pomaly, cerila zubiská,
pričom odporne slintala. Geralt cúvol, kráčal
v polkruhu, opatrne krok za krokom, zrýchľovaním
a spomaľovaním pohybov rozpt yľoval pozornosť
strigy, sťažil jej sústredenie sa pred skokom. Idúck y
zaklínač dlhú, tenkú, pevnú na konci zaťaženú?
reťaz, Aj reťaz bola zo striebra.
Presne vo chvíli, keď sa striga napla
a skočila, reťaz zasvišťala v povetrí a krútiac
sa ako had v okamihu omotala plecia, krk
a hlavu net vora. Striga uprostred skoku spadla,
pričom zahvízdala tak prenikavo, že bežným
ľuďom by praskli ušné bubienk y. Zvíjala sa na
podlahe, odporne r yčala - nevedno, či zo zúrivosti alebo pálčivej bolesti, ktorú jej spôsobo val nenávidený kov. Geralt bol spokojný - pokiaľ
by bolo jeho zámerom zabiť strigu, mohol by to
v tejto chvíli v ykonať bez väčších problémov. Ale
zaklínač netasil meč. V správaní strigy si doposiaľ
nevšimol nič, čo by mu posk ytovalo dôvod na
domnienku, že by mohlo ísť o nev yliečiteľný
prípad. Geralt cúvol na bezpečnú vzdialenosť
a nespúšťajúc zrak z na podlahe sa prevaľujúceho
tela, zhlboka dýchal. Koncentroval sa.
Reťaz pálila, strieborné ohnivá sa ako
dážď l iali na všetk y strany, rinčali na kameňoch.
Zaslepená zúrivosťou sa v yjúca striga vrhla do
útoku. Geralt pokojne čakal, zdvihnutou pravou
rukou kreslil pred sebou znak Aard.
Striga, akoby udretá kladivom, odletela
niekoľko krokov dozadu, no udržala sa na nohách,
v ysunula pazúr y, v ycerila kly (zuby) . Jej rozoviate
vlasy sa zvlnili smerom nahor. Akoby kráčala proti
prudkému vetru. Sťažka, chrčiac, krok za krokom.
Napriek tomu šla.
Geralt zneistel. Nepredpokladal, taký jednoduchý Znak úplne ochromí strigu, no na druhej
strane neočakával, že net vor prekoná tlak tak
ľahko. Nemohol udržať Znak veľmi dlho, bolo to
príliš v yčerpávajúce a striga už nebola od neho
ďalej než desať krokov.
Prudko sňal znak a uskočil nabok. Ako
očakával, zaskočená striga sa rútila ďalej do predu, stratila rovnováhu, spadla, skĺzla po podlahe a skotúľala sa po schodoch do ot voru vchodu
do hrobk y. Zdola doľahlo jej neľudské zavýjanie.
Aby získal čas, Geralt skočil na schody,
ktoré viedli na bal kónik. Nezašiel ani do polo vice schodiska, keď sa striga v yrútila z hrobk y,
uháňala, pričom v yzerala ako obrovský čierny
pavúk. Zaklínač počkal, kým vbehne za ním na
schody, potom preskočil zábradlie, zoskočil dolu.
Striga sa na schodoch otočila, odrazila sa letela
na neho v neuveriteľnom desaťmetrovom skoku.
Nedala sa už tak ľahko zmiasť zaklínačovou piruetou, jej pazúr y dvakrát poznačili Rivijcov kožený
kabátec. No opätovný, zúfalo silný úder strie bornými ostňami na rukavici, odhodil strigu a otriasol ňou. Geralt, ktorý cítil, že sa v ňom hromadí
zúrivosť, sa rozhojdal, nahol sa dozadu a silným
kopnutím zvalil net vora z nôh.
Rev, ktorý v ydala, bol silnejší než všetk y
predošlé. Až sa zo stropu zosypala omietka.
Striga v yskočila. Triasla ňou neovládateľná
zlosť a túžba po kr vi. Geralt čakal. Už v ytiahol
meč, kreslil ním vo vzduchu kruhy. Potom v yrazil.
Obišiel strigu, pričom dával pozor, aby pohyby
meča nesplynuli s r ytmom a tempom jeho krokov. Striga neskočila, blížila sa pomaly, sledovala
očami žiarivú čiaru čepele meča.
Geralt náhle zastal, znehybnel so zdvihnutým mečom. Striga, v yvedená z rovnováhy,
sa tiež prestala hýbať. Zaklínač špičkou zbrane
pomaly opísal polkruh, urobil krok smerom
k strige. Potom ešte jeden. A potom, točiac mečom
nad hlavou, skočil.
Striga sa prikrčila, uhla do kľ učk y. Geralt bol opäť blízko, čepeľ mu v ruke kmitala
Zaklínačove oči vzplanuli zlovestnou žiarou, spoza
stisnutých zubov sa mu v yr val chrapľav ý r yk. Striga opäť cúvla, tlačená silou sústredenej nenávisti,
zlosti a prevahy v yžarovanej útočiacim človekom.
Geralt ju zalieval vlnami záporných emócií, ktoré
vnikali do mozgu i útrob. Doposiaľ neznámym
pocitom v ydesená až do bolesti , v yrazila roztrasený, tenký r yk, zatočila sa na mieste a pustila
sa do šialeného úteku do splete tmavých palácových chodieb.
Geralt, roztrasený náhlym záchvatom zimnice, stál uprostred siene. Tr valo to dlho, po myslel si, kým ho tanec na kraji priepasti, ten
šialený, hrôzostrašný bojový balet priviedol
k očakávanému výsledku, umožnil mu dosiahnuť
s protivníkom duševnú jednotu a dostať sa k vrst vám
sústredenej vôle, ktorou bola striga presýtená.
Bola to zlá, chorobná vôľa, jej silou bola striga
st vorená. Zaklínač sa zachvel pri spomienke na
okamih, v ktorom pohltil ten náboj zla, aby ho,
ako zrkadlom, presmeroval a odrazil na net vo ra. Ešte nikdy sa nestretol s takou koncentráciou
nenávisti a kr vilačného šialenst va, dokonca nie ani
u baziliškov, ktorí boli v tomto ohľade smutne známi.
Tým lepšie, premýšľal, zatiaľ čo kráčal
smerom k vchodu do hrobk y, ktorý sa černel
v dlážke ako obrovská mláka. Tým lepšie, lebo tým
mocnejší úder prijala samotná striga. To mu, kým
sa striga spamätá zo šoku, posk ytne trocha viac
času na ďalšie úkony.
Zaklínač pochyboval, či by sa zmohol na
ešte jeden podobný výkon. M oc elixírov slabla
a svitanie bolo ešte ďaleko. Striga sa nesmie
vrátiť do hrobk y pred raňajšou zorou, ináč bude
celá doterajšia námaha zbytočná.
Zišiel po schodoch. Hrobka bola neveľká,
obsahovala tri kamenné sarkofágy. Krajný pri
vchode mal napoly odsunuté veko. Geralt v ytiahol spoza pazuchy tretiu fľaštičku, rýchlo v ypil jej
obsah, vkročil do rakv y a zmizol v nej. Tak ako
očakával, bola zdvojená - pre matku i dcéru.
Veko zasunul až v tedy, keď zhora opäť
začul strigin rev. Natiahol sa chrbát vedľa zmumi-
Andrzej Sapkowski - Zaklínač
15
POVIEDKA
fikovaných Addiných pozostatkov, na vnútornú
stranu veka nakreslil znak Yrdeon. M eč položil
na hruď a vedľa postavil malé presýpacie hodiny,
naplnené svetielkujúcim pieskom. Prekrížil ruk y.
Už nepočul vreskot strigy , ktorá prehľadávala
palác. Prestával počuť čokoľvek, lebo vranie oko
a lastovičník začali pôsobiť.
Cez kr vou presiaknutú látku sa mu kr v liala po
ruke, stekala do rukáva. Roztiahol plášť, roztrhol
košeľu, páral a driapal na kusy, ktoré si uväzoval
okolo krku; vedel, že nemá veľa času, už-už omdlie...
Stihol to a omdlel.
Za jazerom, vo Wyzime, kohút, na šuchoriac
perie v chladnom vlhku, chripľavo zaspieval po
tretíkrát.
V I I . K A PITO L A
VI I I .KAPITO L A
Keď Geralt ot voril oči, piesok v presýpacích
hodinách sa už bol presypal dokonca, čo znamenalo, že letargia bola dokonca dlhšia, než bolo
potrebné. Započúval sa – nič. Zmysly už fungovali
normálne.
Uchopil meč, prešiel ním po veku sarkofágu,
pričom mrmlúc odriekaval formulu. Potom trocha,
o niekoľko palcov, poodsunul dosku.
Ticho.
Odsunul veko viac, sadol si. So zbraňou
prichystanou na zásah naklonil sa do ot voru hrobk y. Dnu bola tma, no zaklínač vedel, že zvonka
presvitá. Vykresal oheň, zapálil malý kahanček,
zdvihol ho, šíriac po stenách hrobk y podivné tiene.
Prázdno.
Ubolený, preziabnutý, stuhnutý, v yliezol
zo sarkofágu. A v tedy si ju všimol. Ležala na
chrbte pri hrobke. Nahá, v bezvedomí.
Neveľmi pekná. Chudučká, s malými
špicatými prsiami. Ryšavoplavé vlasy jej siahali
takmer po pás. Postavil kahanček na dosku, kľakol
si k nej, nahol sa. Ústa mala bledé, na lícnej
kosti veľkú modrinu od jeho úderu. Geralt stiahol
rukavice, odložil meč, bez ost ychu jej palcom nadvihol hornú peru. Zuby mala normálne. Natiahol
sa po jej ruke, ponorenej v spleti vlasov. Skôr než
nahmatal dlaň, zazrel ot vorené oči. Príliš neskoro.
Švacla ho pazúrmi do krku, zadrapila
sa hlboko, kr v jej v ytr yskla na t vár. Zav yla, druhou
rukou rukou mierila do očí. Zvalil sa na ňu, chytil
za lakte, pritlačil k dlážke. Zacvakala - už príliš
krátk ymi - zubami pred jeho t várou. Udrel ju
čelom, silnejšie pritlačil. Už nemala bývalú silu,
len sa pod ním vila a v yla, v ypľúvala - zaklínačovu
kr v, ktorá jej zalievala ústa. Tiekla rýchlo. Nebo lo času. Zaklínač zaklial a zahr yzol sa jej silno
do šije tesne pod uchom, vnikol zubami pod kožu
a zatláčal ich ďalej, až kým sa neľudské v ytie
nezmenilo na tenký zúfalý krik a následne priduse ný vzlyk - plač štrnásťročného dievčaťa, ktorému
ubližujú.
Pustil ju, keď sa prestala hýbať. Kľakol
si, v ytrhol z vrecka na rukáve kus plátna, pritisol
si ho krku. Nahmatal vedľa ležiaci meč, priložil
dievčine v bezvedomí ostrie ku krku, nahol sa nad
jej dlaň. Necht y boli škaredé, špinavé, polámané,
ale … normálne. Úplne normálne.
Zaklínač sťažka vstal. Cez ot vor do hrobk y
už prúdila lepkavomokrá ranná sivota. Vykročil
k schodom, ale zatackal sa, klesol na podlahu.
16
Zazrel v ybielené steny a doš tený strop
v komnate nad strážnicou. Pohol hlavou, skrivil
sa od bolesti, zastonal. Krk mal obviazaný. Nahrubo, poriadne, profesionálne.
- Lež, čarodejník, - ozval sa Velerad. - Lež,
nehýb sa.
- Môj.. meč...
- Iste, iste. Najdôležitejší je samozrejme
t voj strieborný zaklínačský meč. Je tu, neboj sa.
M eč. Aj kufrík. A tritisíc orenov. Tak, veru tak, nič
nevrav. Ja som starý hlupák a t y si múdr y zaklínač.
Foltest to opakuje celé dva dni.
- Dva...
- Áno, dva. Celkom slušne ti dokmásala
krk, bolo vidno všetko, čo máš tam vnútri. Stratil si
veľa kr vi. Našťastie, uháňali sme do paláca hneď
po treťom zakikiríkaní. Vo Wyzime tej noci nikto
nespal. Nedalo sa. Príšerne ste tam lomozili.
- Prin... cezná?
- Princezná ako princezná . Vyziabnutá.
A akási nahlúpla. Neprestajne fňuká. A počuráva
sa v posteli. No Foltest vraví, že to sa zmení. Myslím, že ne na horšie, čo Geralt?
Zaklínač zavrel oči.
- Dobre, že už ideš, - Velerad vstal. Odpočiň
si. A, Geralt? Kým odídem, povedz mi, prečo si ju
chcel zadláviť? Hej! Geralt!
Zaklínač spal.
Andrzej Sapkowski - Zaklínač
preložil Miloš Ferko
ilustrovala Zuzana Droppová
POVIEDKA
Juraj Červenák
VIEROZVESTCI
Než sa celkom zotmelo,
z volaviek a kačíc upečených
na ražni zostali len kosti;
v tieňoch na kraji tábora sa
o ne ruvali psy. Vladykovi
a družinníci si oblizovali
prst y, spakruk y utierali fúzy,
špárali v zuboch a dookola
podávali čutor y s medovinou a mechy s vínom. Znelo
spokojné vzdychanie a grganie, znovu sa pretriasalo, kto sa dnes najlepšie
predviedol s lukom či sokolom. Koceľ zapil striedmu večeru hltom vody a vstal.
„Je čas ísť.“
Prekvapene k nemu vzhliadli.
„Nezostaneme tu na noc, pane?“ spýtal
sa Straživoj. Kým ostatní účastníci poľovačk y boli
oblečení len do sukníc a kabátcov, veliteľ kniežacej
stráže mal šupinový pancier a pri boku meč.
„Zostaneme,“ odvetil mu bielobradý Cho temír. Oprel dlane o kolená, so zastenaním vstal
a zapol si pod krkom sponu plášťa. „Niektorí
z nás však ešte majú povinnosti.“
„Tu?“ rozhliadol sa Straživoj. Kam oko
dohliadlo,
rozprestierali
sa
len
močariská
a lužné lesy.
„Tu,“ odvrkol Koceľ netrpezlivo. „Všetko
sa dozvieš cestou.“
Chotemír v ykrútil z plátna dve smolné fakle
a zapálil ich v ohnisku.
Páni, nečakajte nás pred polnocou.“
Začudovaný Straživoj si nasadil prilbicu, na
ľavé predlaktie nastokol štít, oštepom v pravačke
si pomohol vstať a v ykročil za kniežaťom a starým
vladykom do tmy.
„Vezmi ešte dvoch chlapov,“ prehodil Koceľ
cez plece. „Spoľahlivých.“
V pravidelných rozstupoch okolo tábora
hliadkovali ozbrojenci. Straživoj dvom pok ynul.
Jeden z nich prevzal od Chotemíra fakľu.
„Kam ideme?“ spýtal sa šeptom velite ľa.
„Netuším. Vidí sa mi, že poľovačka bola
iba zámienka; v skutočnosti sme sem prišli pre
niečo iné.“
Nazdali sa, že ich čaká brodenie bahnom
a stojatou močiarnou vodou, no tŕstím sa vinul
chodník. Chotemír ich sebaisto viedol k čiernemu
chumáču lesa na obzore. Plameňmi pochodní
trepotal vánok, vodné tráv y tajuplne ševelili.
Chodník v ystriedala drevená lávka. Dosk y
na viacerých úsekoch svietili čerst vým drevom.
Tieto končiny očividne neboli také ľudoprázdne,
ako sa Straživoj nazdával.
Suchou nohou vstúpili do lesa. Cestička
kľučkovala medzi stromami – brezy, jelše a vŕby
čoskoro ustúpili dubom a bukom. Porast viditeľne
zhustol a fakle sa stali chumáčmi chabého svetla
v hrozivej temnote. Chotemír začal našľapovať
obozretnejšie a napokon zastal.
„Sme tu.“
Koceľ sa dotkol pozláteného bronzového
kríža na prsiach.
„Nemusíš
sa
báť,“
povedal
starec
a prekročil kameňmi v ykladanú struhu – bola plná
popola a v yt várala kruh okolo širokej čistiny.
„Starí nie sú ku kresťanom takí nevraživí ako v y
k nim.“
Hneď za žľabom Chotemír pokľakol
a hlboko sa uklonil. Svetlo jeho fakle v ykrojilo
z tmy fľakatý obetný kameň a trojicu stmavnutých
modiel. Straživoj a jeho druhovia si v ymenili
pohľady. Vedeli síce, že Chotemír aj napriek krstu naďalej uctieva starých bohov, no vidieť vladyku klaňať sa v odľahlom, skr ytom svätobore,
z toho naskakovali zimomriavk y. Čo ak si bohovia
v yžiadajú obeť a naporúdzi bude len ich kr v?
Chotemír sa nadvihol a posadil na pät y.
„Poď,“ pok ynul Koceľovi.
„Nemal by som,“ hlesol knieža a palcom
prešiel po tepanom Ukrižovanom.
„Hádam
sa
teraz
nezačneš
stavať
na zadné?“
Vládca Blatnohradu sa obzrel na strážcov.
„Buďte v strehu.“
„Ale nerobte paniku, ak zbadáte niečo
nezv yčajné,“ doplnil Chotemír.
„Len či k tomu dôjde.“ Koceľ s hlbokým
nádychom prekročil struhu. Strážcovia sa podve dome nahrbili. Nič sa nestalo – nepukla zem, ani
z neba nezletel blesk.
Juraj Červenák - Vierozvestci
17
POVIEDKA
„Sľúbil, že príde,“ opáčil vladyka. „Tretiu
noc po splne. Hovoril som s ním priamo tu; cez
kr vavú obeť, bránou z Černobohovho ohňa...“
„Radšej žiadne podrobnosti, starý. Koľkokrát som otcovi v yčítal, keď sa aj po krste
zúčastňoval t vojich rituálov. A teraz ja sám... Hospodin, odpusť mi to.“
„To radšej nerob. Kľakať pred starými nemusíš, ale svojho boha na posvätnej pôde
nevzývaj.“
Koceľ prestúpil z nohy na nohu. „Dokedy
vlastne budeme čakať? Nepovedal, kedy presne
príde?“
- Pozri ho, aký nedočkavý!
Mykli sa, všetci piati, akoby ich naraz
uštipli neviditeľné ovady. Družinníci sa prikrčili
za štítmi, pozdvihli oštepy.
- Čudné, keď nás kresťan v yzerá tak
dychtivo.
„Veru čudné.“ Spoza modiel v ykročila
v ysoká postava. Bola strašidelne, jednoliato
čierna, no jej hlas aspoň v ychádzal z úst a vnikal
do mysle ušami. „Zv yčajne sa nás snažia zapudiť
od prahov a brán.“
Koceľ v ypúlil oči. Chotemír úctivo sklonil
hlavu. „Vitaj, vládca Ohňa.“
„Zdravím ťa, vladyka. Držíš sa?“
„Bohovia sú ku mne milosrdní.“ Cho temír sa osmelil pozdvihnúť fakľu. Kmitnutie
plameňa odhalilo pod kapucňou chudú bledú t vár
s výraznými lícnymi kosťami. V rozpustených vlasoch, fúzoch a v brade siahajúcej až po remeň
tulca na hrudi sa už krútili pr vé sivé pramene.
„Aj k tebe,“ v ydýchol vladyka. „Chodíš po
zemi dlhšie než ja, no v yzeráš o polovicu mladšie.“
„Ako sa vraví – navonok zdravý, vnútro
čer vivé. Taktiež viem, čo sú to boľavé kĺby. Preto
ťa prosím, vstaň z tej studenej zeme.“
Chotemír poslúchol a oprášil si kolená.
„Takže si prišiel. Dodržal si slovo.“
„Hádam by som nesklamal starého priateľa?“
- Načo tak vzletne? V týchto dňoch sme
radi, že si niekto spomenul. Ľudia už nás nepo trebujú ako voľakedy.
Na chodníku zacupotali laby. Strážcovia
sa zvrtli a museli stisnúť zuby, aby nev ykríkli.
V lesnej temnote zažiarili dve ohnivé štrbiny, za
nimi sa v ynoril obr ys mohutného tela. Druž inníci
sa chyt ro v yhli čiernej šelme.
„Pri svätom Emerámovi...“ Knieža zaspätkoval až k obetnému kameňu.
„Koceľ,“ položil mu temný muž ruku
na plece. „Je to dávno, čo sme sa videli naposledy.“
Vládca Blatnohradu sa k nemu zvrtol.
„Veľmi dávno. Vlastne si to už nepamätám.“
„Ako by si mohol? Keď vás v yhnali
z Nitrav y, nemal si ani dva rok y. S Pribinom
som sa potom stretával už len potajme. Nemohol
ot vorene paktovať so starými mocnosťami.
Napokon, z rovnakého dôvodu sme sa dnes stretli
18
na tomto odľahlom mieste, však?“
- Ako inak? Hanbí sa za to, že žiada
o pomoc prízraky minulosti. Ani nás nepozve
k táboráku hen za bahniskom, neponúkne pečenou
kačacinkou.
„Nedá sa inak. Som kresťan. Kresťanský
vládca. Dlho som odmietal Chotemírovu radu, aby
sme proti diabolskej hrozbe použili...“ Koceľ zaváhal.
„Diabolské zbrane,“ uškrnul sa dlháň
a stiahol si kapucňu. „Hovorme ot vorene, knieža.
Naše služby potrebuješ, ale nikto nás s tebou
nesmie spájať. To chápem. Nič ti nezazlievam
a nev yčítam. Práve naopak – prišiel som splatiť
dlh.“
„O žiadnom neviem.“
„Pred dvoma rokmi som mal byť nablízku.
M al som v boji stáť po Pribinovom boku. M ožno by
ešte žil. Zvesť o Rastislavovom nájazde nás však
zastihla ďaleko na východe. V lesoch za Dneprom
sme zápasili s neslýchaným démonom a nestihli
sa vrátiť včas. Mrzí ma to.“
Koceľ pozrel do čiernych studní mužových
očí.
- Čo tak prejsť konečne k veci?- Hlas im
protivne rozochvieval lebky. – O akej diabolskej
hrozbe je reč?
„Avari,“ povedal Chotemír.
„Avari?“ zachmúril sa temný muž. „Čo
s nimi? Zostali z nich len zbedačené tlupy. Videl som ich na vlastné oči za Tisou. Špinaví, v yhladovaní, chorobami skvárení úbožiaci. Tých pár
súcejších slúži Bulharom alebo zbojníči na Sväto plukovej východnej hranici.“
„Títo sú dobre živení a dobre v yzbrojení,“
opáčil Koceľ. „Prepadávajú pocestných, drancujú
odľahlé osady. Zabíjajú, zotročujú, šíria strach.
Trúfnu si dokonca aj na väčšie ozbrojené družiny.“
„Dobre, ale načo si volal mňa? Vyšli trestnú
výpravu, nech ich v ystopuje a rázne s nimi skoncuje.“
„To sme samozrejme skúšali. Má to ale
háčik – tá svorka sa v ystopovať nedá.“
Čierne obočie sa stiahlo k vráskavému
koreňu nosa. „Naznačuješ, že ide o prízrak y?
Jazdu duchov? Raz som takú...“
„Nie. Sú z mäsa a kostí, aj stopy zane chávajú. Aspoň na istom úseku. Potom zrazu
zmiznú – akoby vzlietli alebo sa rozplynuli.“
„Nie je v tom nejaký trik? Nevracajú sa po
vlastných stopách? Nemiznú na kamenistom teréne, v kor ytách riek?“
„Ver mi – zvážili sme všetk y možnosti.
Nejest vuje prirodzené v ysvetlenie. Nav yše, je tu
ešte jedna zvláštna okolnosť.“
„Aká?“
„Príliš rýchlo prekonávajú priveľké vzdiale nosti.“
Čiernoodenec sa zamračil ešte viac.
„Už predtým nám chýr y o nájazdoch
prichádzali v krátk ych odstupoch z rozličných častí
kniežatst va,“ ujal sa slova Chotemír. „Lenže vraveli
Juraj Červenák - Vierozvestci
POVIEDKA
sme si: Avarské tátoše sú rýchle, uháňajú s vetrom
opretek y... Kdeže. Bude za tým dačo iné. Pred de siatimi dňami pricválal do Blatnohradu utečenec
z juhovýchodu. Hlásil v ypálenie dediny pri ústí
Dráv y do Dunaja. Na druhý deň dorazil posol
zo severu, od moravských hraníc, kde vraj Avari
v yplienili veľkú osadu. Dali sme si údaje dokopy
a v yšlo nám, že medzi prepadnutiami uplynul
jediný deň. Takú vzdialenosť zbojníci nemohli
prekonať ani na koňoch samotného Striboga.“
„Ako viete, že išlo o tú istú bandu?“
„Velí jej chlap s tetovaným jastrabom
na lebke.“
„Také tetovanie môžu mať mnohí.“
„Náčelníkovi chýbajú dva prst y na ľavačke.
A jazdí na grošovanom koni, čo má na zadku
škvrnu podobnú vlčej labe...“
„Rozumiem. Dajme tomu, že je vaše podo zrenie oprávnené. Gorja? Čo si o tom myslíš?“
- Znie to ako presun trhlinou v priestore.
Čo je čertovsky náročné kúzlo, najmä ak treba
presunúť väčšie množst vo ľudí, koní, či dokonca
otrokov a koristi. Až sa mi nechce veriť, že by ne jaký avarský šaman čosi také dokázal.
„Ak aj áno, odkiaľ sa zrazu vzal? Prečo
sme mága s takými schopnosťami nev ycítili už
skôr?“
- Žeby niekto, koho poznáme?
„Ktovie.“ Dlháň pozrel na Blatnohradských.
„Zájdeme na miesto posledného útoku.“
Chotemírovi očividne odľahlo. „Nie je ďaleko. Pri
severnom cípe jazera stála osada...“
„Gor yvlad vie o presunoch priestorom
a medzi svetmi svoje. Ak takú mágiu použili, určite
to v yňuchá.“
„Potrebujete posily?“ spýtal sa Koceľ.
„Zatiaľ netreba. Nebudeme robiť zbytočný
rozruch. Tak si si to predstavoval, nie?“
„Úprimne dúfam, že tú záhadu rozlúsknete. Je načase, aby Blatnohrad v ykročil
v ústret y novej dobe. Rastislav a Svätopluk poslali
do
Konštantínopolu
žiadosť
o
biskupa,
o kresť anských učiteľov. To je od tých hrdlorezov
veľký pokrok. M oje kniežatst vo nesmie zaostávať.
Treba sa zbaviť pozostatkov starých temných čias.“
- Aj my sme pozostatky starých temných
čias.
„Aj
nás
v ykorenia,
Gorja,“
usmial
sa čiernoodenec krivo. „Predtým ale ešte raz
v yužijú naše schopnosti.“
- Tak si za to aspoň nechajme dobre
zaplatiť.
„To rozhodne. Knieža? Porozprávajme sa
o odmene.“
* * * * *
- Už rozumiem, prečo je v názve jazera
blato,- krútil Goryvlad ňufákom. – Vedel by som
navrhnúť aj niečo výstižnejšie. Hnoj, močovka,
zdochnutá ryba...
Rogan sa len uškrnul. Od šírej vodnej plochy
na juhu sa k pobrežným vŕškom valila hmla; ako by sa nejaký jazerný duch načahoval za jazdcom
a vlkom, ktorí stúpali po tiahlom úbočí.
- Vskutku veľkorysý dar od franského kráľa.
Dal Pribinovi do dŕžavy lán neobrobenej zeme
a ešte väčší kus smradľavého močariska.
„Ale Pribina pustatinu zveľadil,“ namietol
Rogan. „Postavil hradisko, zaľudnil kraj, v ybudo val zo zabudnutej pohraničnej mark y naozajstné
kniežatst vo. Pozri na ten svah oproti. Nie je to
vinica?“
- To má byť dôkaz pokroku? Vinič?
„Nemáš dojem, že posledné zmeny vo svete
sú prechodom od medoviny k vínu?“
- Hm. Na tom niečo je.
„Čo vravíš na Koceľa?“
- Čo s ním?
„Urobil na mňa dojem čestného chlapa. Tú
vec s v ykročením z temnôt do budúcnosti myslel
celkom úprimne.“
- Na druhej strane, neokúňal sa uzavrieť
tajnú dohodu s pohanským čarodejníkom a záhrobným besom.
„To dokazuje jediné – že situáciu považuje
za vážnu.“
- Aj my by sme mali. Sústreď sa.
„Len tak jastrím. Cítiš to, čo ja?“
- Samozrejme. Nie je to obyčajný kopec.
Nechali za sebou riedke stromy na stráni
a v ystúpili na návršie. Tvorila ho rozľahlá trávnatá plošina, kde -tu posiata balvanmi či chumáčmi
kríkov. Sem údajne viedli stopy útočníkov z v ypále nej osady. Sem... a ďalej už nie.
„Staré avarské obetisko?“ nadhodil Rogan,
keď došli k veľkej ploche podupanej tráv y. Okolo
v nepravidelnom kruhu stáli tmavé balvany.
- Ťažko povedať, či práve avarské. Niečo tu
ale určite bolo. Svät yňa, šamanské zhromaždisko...
Cítim prúdy sily.
„Nie sú to len zv yšk y mágie, použitej
na presun?“
- Toto je prastará moc .- Gor yvlad chodil
po kruhu s ňufákom pri zemi. – Ľudia sem už
odpradávna prichádzali hovoriť s bohmi. Útroby
kopca sú nasiaknuté kr vou obetí.
„Hm. Žeby zbojníci v yužívali mágiu starých
svät yní na ot váranie brán v priestore?“
- Vieš, čo by to znamenalo? Že je s nimi
niekto, komu môže schopnosti závidieť nejedno
božst vo.
„Otázka je, či mu môžeme čeliť my dvaja.“
- Ťažko povedať. Už dávno som neot váral
trhliny medzi svetmi. Skúsme zachytiť magickú
stopu posledného presunu. Využi silu v útrobách
kopca.
„Tiež mi to napadlo.“ Rogan zosadol
z koňa.
- Musíme ho nechať tu.
„Dáko si poradí.“ Černokňažník potľapkal
tátoša po šiji a zvesil zo sedla tulec s lukom
a šípmi. Napol do luku tetivu, prevesil si zbraň
cez hruď a prešiel doprostred kruhu. Rozhrnul si
Juraj Červenák - Vierozvestci
19
POVIEDKA
plášť, tasil meč a zabodol ho hrotom do zeme.
S priduseným stonom pokľakol na jedno koleno.
Gor yvlad sa posadil k nemu.
Oči démona, ktorého kovová t vár sa škľabila
zo záštit y zbrane, zablikali kr vavočer veným svetlom. Najpr v matným, postupne však silnelo – bes
v meči precital.
„Áno, je to tu,“ zachripel Rogan.
- Aj ja to cítim. Akoby mi nejaká pot vora
posmešne šibrinkovala chvostom popod ňufák. Len
ho zdrapnúť.
„Tak to urob.“
- Najpr v rozdúchaj Oheň. Ochráni nás,
keby dačo. Na druhej strane trhliny môžeme
spadnúť rovno pod avarské šable. Zvládneš to? Už
nemáš reflexy ako kedysi.
„Ty máš čo vravieť, stará v ypĺznutá kožka.“
- Nezmysel, ja nestarnem. Sústreď sa.
Černokňažník sklonil hlavu, zachmúril sa,
na sluchách mu zapulzovali žily. Prízračná žiara
v ytr yskla z démonových očí a obmotala čepeľ
Krutomoru sťa dve kr vavé šmuhy vo vode. Potom
sa rozptýlila, zosilnela a zahalila obe postav y.
Gor yvlad sa zdvihol na všetk y št yri. I Ro gan vstal, rukoväť meča stále pevne v dlaniach.
- Mám to. Vidím smer a cestu. Nadýchni
sa sily z útrob pahorku, braček! Spoločne ot voríme
portál. Pripravený? Vykročíme vedno. Teraz!
Plameň v yšľahol do výšk y a divo sa zazvíjal nad kopcom. Vraník zaerdžal a zaspätkoval, čer vená žiara sa mu odrazila vo v ypúlených
očiach. Vzápätí sa ohnivý jazyk skrátil a prudko
zhasol, akoby ho vdýchla sama zem.
Po mužovi a vlkovi nebolo ani pamiatk y.
Kôň pohodil hrivou, zavetril, zafŕkal. Vládlo ticho.
Návršie ohmatávali hmlové chápadlá.
Po chvíli tátošík sklonil hlavu a začal šklbať
trávu.
* * * * *
- ...r vááááááááááááááááááááááááá!
M asívny
kamenný
blok
bol
otesaný
do kruhu s priemerom v yše siahy a v ysoký zhruba
po pás. Vo vrchnej časti mal miskovitú preliačinu.
Bola pl ná popola a zv yškov obhorených polien.
Rogan a Gor yvlad pristáli rovno v pahrebe.
S kašľom, prskaním a kliatbami sa snažili
pozviechať. Černokňažník švihol mečom, akoby
chcel mračno zvíreného popola rozseknúť napoly.
Vzápätí zmeravel.
Asi tri krok y od oltára stál Avar. Pancier
z kože pobitej železnými doštičkami, na hlave
kalpak s v yhrnutými kožušinovými okrajm i, za
pásom sekera, pri boku šabľa, v jednej ruke drevený
pohár, v druhej kosť so zv yškami pečeného mäsa.
Na t vári nevýslovný úžas.
- Čo zízaš, konské hovno?
Avar skríkol a zahodil korbeľ aj koštiaľ.
Biely kvas sa rozstrekol po zemi, ktorú net vorila
dlažba ani hlina, lež podupaná tráva. Šabľa v yletela z pošv y. Rogan sa narovnal, no Gor yvlad
20
sa už mihol popri ňom dolu z kameňa, odrazil
sa od zeme a dopadol na Avara. Muž sa zrútil
na chrbát a znovu zav yl – vzápätí mu vlčie čeľuste
rozdr vili hrdlo.
Černokňažník zoskočil z kameňa. Stál
uprostred miestnosti s kruhovým pôdor ysom a ste nami z hrubých br ván. Na podrobnejšie skúmanie
nemal čas. Zapichol Krutomor do zeme a chopil
sa luku. Ozvalo sa vrznutie a prítmie preťal pruh
svetla. Rogan a Gorja sa obzreli. V ot vorených
vrátach sa črtala silueta druhého Avara. Rogan
v yšklbol z tulca šíp. Muž cúvol od dverí a siahol
po signálnom rohu pri boku.
- Chyba, chmuľo, mal si utekať .
Zadrnčala tetiva. Šíp v yrazil z Avarových
pľúc vzduch, ktorý mal rozozvučať roh. Telo
sa sk ydlo na chrbát, v ykoplo nohami a znehybnelo.
- Niežeby ti to bolo pomohlo .
Černokňažník priložil k tetive druhý šíp.
- Netreba. Boli len dvaja .
Rogan sa zhlboka nadýchol, utíšil srdce,
rozprestrel vôkol vedomie. Luk nesklonil.
„Je tu ešte niekto. Alebo niečo.“
Gor yvlad v ystrčil ňufák, akoby vetril.
- Máš pravdu. Hlas. Akoby útržok vzdia
leného volania...
„Tie modly.“
Po obvode svät yne stálo dvanásť drevených
sôch. Ústa mali rozďavené a v ypúlenými očami
akoby civeli na obetný kameň. Rogan vzhliadol
do priestoru pod kužeľovitou strechou s vetracím
ot vorom v najv yššom bode. Šero pod krovom
pretínalo niekoľko trámov. Z jedného visela hrubá
reťaz, hák na jej konci sa hojdal rovno nad oltárom.
„Zápalné obete.“ Černokňažník zaostril
zrak na r ytiny, ktorými bol masívny blok posiat y.
Prevládali obrazce obilných snopov a dobytka.
Jeden z býkov stál na zadných a mal ľudské ruk y
a trup. „Čudné. Velesovi sa neobetuje ohňom.“
- Ale tamtým asi áno,- pozoroval Goryvlad
modly.
„Čo sú zač?“
- Viem ja? Čosi je v nich zakliate .
„Duše? Démoni?“
- Netuším. Čosi sa snažia povedať, ale
slová nerozoznám, nech sa snažím akokoľvek.
Goryvlad frkol a potriasol hlavou. - Najpr v sa po obzerajme po Avaroch.
Zamierili ku dverám a v yšli na priedomie.
Rogan sa zohol, v ytiahol z mŕt veho nepoškodený
šíp, zbežne ho očistil a zastokol naspäť do tulca.
Keď sa narovnal, zrak mu padol na masívnu býčiu
lebku nad vchodom.
„Velesova svät yňa,“ pot vrdil svoj predchádzajúci predpoklad. „Už som videl podobnú.
Až podozrivo podobnú.“
- Na Velesture.
„Presne.“
- Nuž, toto určite nie je Velestur.
„A kde teda sme?“
Juraj Červenák - Vierozvestci
POVIEDKA
- Odnieslo nás to na západ, s miernym odklonom na sever. Dobrých sto míľ od Blatného jazera.
Rogan si zaclonil oči pred popoludňajším
slnkom. Svät yňa stála na trávnatom kopci. Na západ od nej sa tiahli lesnaté vrchy – až k vzdialenému horizontu, lemovanému končiarmi s večne
zasneženými špičkami. „Zbojníci si asi povedali,
že v Karantánii ich čaká lepšia korisť.“
- Raz sme týmito končinami prechádzali,
spomínaš?
„To už je pekných pár rokov. Kdesi medzi
tamtými vrchmi sa vinie Jantárová cesta.“
- Žeby to bol dôvod, prečo si banda
odskočila práve sem?
„To ľahko zistíme,“ povedal černokňažník
a zamieril k dvom osedlaným koňom, ktoré nepo kojne podupávali pri stene svät yne.
* * * * *
„Určite sa im niečo stalo,“ zašomral M etod
popod fúz, keď slnko zhaslo za stromami na západných vrchoch.
„Nekuvikaj,“ zahriakol ho mladší brat, ale
tiež si kostnatými prstami prečesal dlhú bradu, čím
prejavil narastajúci nepokoj. „Tvoja malovernosť
je niekedy zarážajúca. Bohu oddaný muž by
sa nemal dívať na veci z horšej stránk y. Aspoň nie
tak často.“
„Zato t y stále naivne čakáš, že sa všetko
na dobré obráti. Akoby si sa za tie rok y nepoučil.
Pozri, aj kentarchos je ner vózny. A on nerobí rozruch len tak pre nič za nič.“
Konštantín sa obzrel. Veliteľ ozbrojencov odcválal do čela sprievodu a rozdával rozkazy pešiakom. Prik yvovali spoza veľkých štítov,
tuhšie zvierali v dlaniach kopije. Dvanásti jazdci
v šupinových pancieroch a prilbiciach s konskými chvostami na špičkách sa medzitým rozmiestnili popri vozoch. Do lukov zapretých o strmene
napínali tetiv y.
M etod zvesil zo sedla svojej kobyly opasok
s mečom, prepásal si ním sutanu a tasil spathion.
Ostrie bolo na viacerých miestach v yštrbené
– majiteľ zjavne nenosil zbraň na ozdobu.
„Pri Všemohúcom, je to nutné?“ prestúpil
Konštantín z nohy na nohu.
„A čo chceš robiť? Kľaknúť si a modliť
sa za duše tých neborákov?“
„Nevieme, či sú mŕt vi...“
„Nádej je bohumilá vec, braček. Ale nie
v situácii, keď si väčšina tunajších vládcov neželá,
aby sme dosiahli hranice M orav y.“
V tráve pri c este hlucho zadupotali kopytá.
„Arménski zvedovia už mali byť naspäť
z prieskumu,“ oznámil veliteľ gardy.
„Vieme,“ prikývol M etod. „Čo navrhuješ?“
„M ohol by som poslať ďalšiu hliadku, aby
ich pohľadala...“
„Nezmysel,“ zachmúril sa M etod. „Ak je to
vôľa Božia, sú nažive a vrátia sa sami. No ak
sa im stalo niečo zlé, už im nepomôžeme, len
stratíme ďalších mužov.“
„Myslím si to isté.“ Kentarchovi sa očividne
uľavilo. Bol síce vojenským veliteľom sprievodu,
no musel rešpektovať vôľu Solúnčanov. Spočiatku
sa toho obával, avšak opäť sa presvedčil, že ako
synovia význačného dôstojníka a skúsení cesto vatelia dokážu uvažovať triezvo, ba neraz priamo
vojensk y. Prinajmenšom starší z nich. „Nesmieme
ďalej trieštiť sily. Muži sú v pohotovosti, oči
na stopkách. Navrhujem utáboriť sa. Priamo tu.
Vyt voríme vozovú hradbu.“
„Z troch vozov?“
„M edzer y zahatáme zátarasami. Pošlem
mužov, nech zotnú pár smrekov.“
„Dobrý nápad,“ prisvedčil M etod. „Za každú cenu musíme uchrániť poklady.“
„Rozhodne. Všetko to zlato...“
„Na zlate nezáleží, Nikolaos. Omnoho
väčšiu hodnotu majú knihy a ikony.“
„A relikvie svätého Klimenta,“ pripomenul
Konštantín.
„Najcennejšie sú vaše život y,“ uzavrel
kentarchos. „Ak sa, nedajbože, niečo zomelie,
zostaňte v úkr ytoch.“
„To sa uvidí,“ prebehol M etod pohľadom
čepeľ meča. „Na predošlých výpravách sme čelili
mnohým nebezpečenst vám...“
„Viem. Ale prisahal som samotnému
cisárovi, že vás privediem k M oravanom živých
a zdravých. Tak žiadne hr y na hrdinov. Netreba
dokazovať, že nie ste iba dengľaví knihomoli
z kláštora.“
M etod sa zamračil nad tými opovážlivými
slovami, ale dôstojník už mykol uzdou a po pchol koňa k vozom. Rozdal rozkazy v ystrašene
zízajúcim pohoničom a v yslal niekoľko chlapov
so sekerami k lesu.
Kým muži na lúke pri ceste napochytre budovali malý opevnený tábor, Konštantín v ytiahol
z puzdra na sedle dvakrát prehnutý kočovníck y
luk a napol doň tetivu. Na ľavé zápästie si pripol kožený chránič, cez plece prehodil tulec plný
šípov.
„Teraz už sa so mnou pomodlíš?“
M etod zmierlivo prikývol, oprel spathion
hrotom o zem a pokľakol na jedno koleno.
„Otiče naš, iže jesi na nebesi, da svetit y se
ime t voe, da pridet y cesarist vo t voe...“
Buchot sekier v smrečine udával modlitbe r ytmus.
Pr vý strom sa s praskotom sklátil na lúku a muži
sa ho dali okresávať. Konáre šikmo vedenými
údermi odtínali na dve piade od kmeňa, čím ich
menili na nebezpečné bodce.
„Pozrite, tam sú!“ skríkol zrazu ktosi.
Konštantín a M etod zdvihli hlav y. Vozataji
a vojaci sa prekvapene obzerali.
Na nízkom trávnatom hrebeni severne
od tábora sa ukázali št yria jazdci. Hoci večerné
zore už pohasli a údolím pozdĺž kupeckej cest y
sa plazili tiene, dali sa rozoznať arménske odev y
a postroje.
Juraj Červenák - Vierozvestci
21
POVIEDKA
„Vidíš, braček?“ zaradoval sa Konštantín.
„Boh nás v ypočul!“
„Len aby,“ zahundral M etod, podoprel
sa mečom a vstal. Ani obďaleč stojaci Nikolaos
sa net váril presvedčene.
Jazdci na návrší vehementne mávali na sprievod.
„Kamsi nás volajú,“ povedal Konštantín.
„Zrejme našli lepšie miesto na nocľah. Preto
sa tak zdržali.“
„Tvoja
dôverčivosť
nepozná
hraníc,“
zagánil naňho M etod.
„Hádam si nemyslíš...“
- Na vašom mieste by som veril viac rozumu
než očiam.
Ani keby rovno pod nimi pukla zem,
nezľakli by sa viac. Zmätene pátrali zrakmi
po zdroji toho hlasu. Chlapi pod lesom sa varovne
rozkričali.
„Všetci svätí, čo sa to tam...“ hlesol
Konštantín.
Muži dvíhali širočiny a pospiatk y ustupovali od zoťatého smreku. Zhrozené pohľady upierali
do šera medzi stromami.
„Do zbrane!“ Nikolaos v yskočil na koňa
a schmatol kopiju. „Obranné postavenie! Rýchlo!“
„Hospodin,“ zachripel M etod. „Vidíš to,
braček?“
Konštantín mal vďaka rokom stráveným
nad knihami a zvitkami slabší zrak, nuž musel
prižmúriť oči.
Vzápätí sa mu zmraštená t vár v yrovnala,
obočie v ybehlo v ysoko na lysé čelo.
Zo smrečiny sa ako zhmotnený súmračný
tieň v ynoril jazdec – celý v čiernom, tmavovlasý,
tmavobradý. Za ním zbadali ďalšiu ponurú siluetu, št vornohú a robustnú. Zostala však skrčená
na kraji porastu, takže sa nedalo rozoznať, čo je
to za zvera.
„Démoni!“ v yhŕkol Konštantín a rýchlo
sa prežehnal, dobre že sa nepichol šípom, ktorý
práve v ytiahol z tulca. „Pohanskí diabli!“ Rozochvene priložil strelu k tetive.
M etod švihol pohľadom k pahorku na se vere. Š t yria jazdci prestali mávať. Chvíľu sa ne hybne dívali do údolia, potom obrátili kone a zmizli za hrebeňom.
„Čo to má znamenať?“ zavrčal a pozrel
naspäť k lesu.
Čiernoodencov kôň sa krokom blížil k tábo ru. Muži so sekerami vbehli medzi vozy. Kopijníci
za nimi zrazili štít y, zahatali medzer y medzi vozmi. Nikolaos dal znamenie lukostrelcovi po svojom
boku. Zadrnčala tetiva. Šíp sa zapichol do zeme
tesne pred hnedákom. Jazdec pritiahol uzdu.
„Neprišli sme so zlými úmyslami.“ Hoci
nezvýšil hlas, počuli ho celkom zreteľne. „Viac
sa bojte tamtých,“ kývol hlavou na sever. „Zabili vašich zvedov a prezliekli sa za nich, aby vás
vlákali do pasce. Za tým vŕškom striehnu zo tri tuct y avarských lúpežníkov. Sú po zuby ozbrojení.“
„Neveríme ti ani slovo, Satanáš!“ bodol
kentarchos kopijou do vzduchu. „Prac sa, odkiaľ si
22
prišiel! A odkáž svojim kumpánom, že si v yhliadli
zlú korisť. Mám tu jednotku najlepšie v ycvičených
cisársk ych vojakov. Poradia si aj s trojnásobnou
presilou.“
„Nie sú to moji kumpáni,“ opáčil neznámy.
Nikolaos
opäť
pok ynul
pobočníkovi.
Pred hnedáka sa zapichol druhý varovný šíp. Aj
Konštantín pozdvihol luk a zamieril ponad hlav y
kopijníkov. Na ruke naťahujúcej tetivu mu však
spočinula pevná dlaň. Obzrel sa. M etod pokrútil
hlavou a so zamysleným výrazom v ykročil k vozu,
čo chránil tábor od lesa.
„Nechajte ma s ním prehovoriť!“
„Radšej sa neukazuj, pane,“ obrátil
sa k nemu Nikolaos. „Čo ak...“
„Viem, čo robím,“ odsekol M etod, v yliezol
na oje voza a ponad šík pešiakov pozrel na jazdca.
„Čo si zač?“
„Slúžim blatnohradskému kniežaťu Koce ľovi.“
„To je vraj dobrý kresťan a vzdelaný muž.
Lenže má zväzk y s Frankami, čo ho radí k našim
odporcom.“
„O tom nič neviem. Netuším, kto ste a čo
vás sem privádza, a je mi to jedno. Koceľ nás po slal v ystopovať lúpežníkov.“
„Tvoj spoločník... čo je to za zviera?“
„Vlk.“
„Jakživ som takého veľkého vlka nevidel.“
„To asi nikto.“
„Je to démon?“
„Ďalšia vec, na ktorej teraz nezáleží...“
„Si pohan, pravda?“
„Viem isto, že nie som kresťan. M ení to
niečo na situácii?“
„Toto celé môže byť lesť. Len nejaké zákerné bosoráct vo.“
„Pokojne si to myslite. Neprišiel som sa medzi vás votrieť, len vás v ystríhať pred tou čvargou
za severným hrebeňom. Pochybnosti si ponechajte,
udržia vás v strehu. V noci alebo skoro ráno Avari
zaútočia.“
Jazdec potiahnutím uzdy obrátil koňa.
„Kam ideš?“ zavolal M etod.
Čiernoodenec sa obzrel v sedle. „Naspäť
do tmy, ako sa na správneho Satanáša patrí. Zostanem nablízku. Keď sa niečo zomelie, pamätajte,
že ja a môj sprievodca sme na vašej strane. Ak
sa zapojíme do boja, skúste nás nezasypať šípmi
a oštepmi. Len by nás to zbytočne spomalilo.“
Jazdec popchol koňa medzi stromy. Ozrutný vlk sa zdvihol a pripojil sa. Dva tiene splynuli
s lesnou tmou.
Vojaci užasnuto zízali, šepkali modlitby.
„Zvláštne,“ zahundral M etod, keď zaskočil
z ojí.
„Zvláštne?“ v ypliešťal naňho Konštantín
oči. „Práve sme sa stretli t várou s t vár s pravým
pohanským besom. Rozkazuje zvieratám – musí to
byť žrec alebo čarodejník.“
„Súhlasím, ale niečo mi vraví, že mu
Juraj Červenák - Vierozvestci
POVIEDKA
môžeme veriť.“
„Čože?!“
„Nechajme to. M al pravdu – hlavne treba
byť v strehu. Kentarchos?“
„Viem, čo treba robiť,“ odvrkol Nikolaos,
zmätený a znepokojený záhadným stretnutím.
„K táboru v noci neprekĺzne ani myš!“
* * * * *
- Tí kresťania sú ustráchaná cháska. Všade
vidia bubákov, čo dychtia po ich dušiach.
„Nech. Aspoň celú noc nezažmúria oka
a Avari ich neprekvapia. Ani my nebudeme len tak
sedieť na zadku. Zostaneme na stráži.“
- Počul som. Rozdávaš sľuby ako franský
kráľ smradľavé pohraničné močiare. Pritom o tých
ľuďoch dole pri vozoch vlastne nič nevieme.
„Vieme dosť. Sprievod strážia členovia
cisárskej gardy, takže buď vezú niečo c enné,
alebo s nimi putuje dôležitá osoba, možno oboje.
V každom prípade prichádzajú s niečím, čo nevo nia Frankom. To nie je ťažká hádanka.“
- Žeby to boli tí kresťanskí učitelia,
o ktorých požiadali Rastislav a Svätopluk?
„Vylúčiť sa to nedá.“
- Zaujímavé.
„Čo?“
- Nenapadlo ti, že toto celé možno nie je
náhoda? Čo ak avarskej bande nejde o korisť?
„A o čo? Zamordovať cisársk ych v yslancov? To sa mi nezdá. Ako s tým súvisia všetk y tie
lúpežné nájazdy okolo Blatnohradu?“
- Práveže nijako. Možno zabijaci iba
v yčkávali. Nevedeli, kedy presne grécki v yslanci dorazia, nuž skákali so svät yňou z miesta na
miesto a aby len tak nezaháľali a mali čo -to pod
zub, plienili Koceľove osady. Teraz sa konečne
dočkali...
„To je trochu pritiahnuté za vlasy.“
- Avari sú len psy, ktoré niekto púšťa
z reťaze. Presnejšie tá osoba, čo premiestňuje
svät yňu. A nechce sa mi veriť, že by plyt val toľkou
mágiou len kvôli koristi z blatnohradských dedín.
Vravím ti, je za tým niečo väčšie.
„Hm. Niečo na tom je. Tak či onak,
záhadu nev yriešime, ak tu budeme len postávať
a špekulovať. Poďme.“
- Kam?
„Tým strážením som nemyslel, že budeme
obsmŕdať okolo gréckeho tábora. Lepšie spravíme,
ak v yňucháme Avarov a nespustíme ich z očí.“
- Len aby nám ten bosorák, čo je s tlup-
ou, nev ytrel zrak. Zatiaľ všetko naznačuje, že je
mocnejší čarodejník než t y .
„Aj ako t y.“
- Nie, ako ja nie.
* * * * *
jastrab akoby v striebristom svite ožil a zachvel
sa snahou vzlietnuť z temena v yholenej hlav y.
„Prichádzajú,“ sykol Avar. „M al si pravdu.“
Vedľa neho kľačiaci muž vzhliadol, spod
šedivých vlasov padajúcich do t váre zasvietili bo davé oči.
„Samozrejme,
že
som
mal
pravdu,“
zavrčal a vstal. Žilnaté ruk y tuhšie zovreli žezlo
s v yrezávanou býčou hlavou na konci. „Už ani
slovo, Ozarak. Všetci do zbrane. Zaútočíte na môj
povel. Nie skôr, ak vám je život milý!“
V čierňave pod stromami sa prikrčili tiene
s kopijami, šabľami a lukmi v rukách.
* * * * *
- Stoj!
Rogan zmeravel v húští na kraji čistiny. „Čo
sa deje?“
- Necítiš to?
„Nie. Vôbec nič.“
- Veď práve.
Černokňažník priložil k tetive luku šíp.
- Radšej tas meč a prebuď Oheň.
„M ožno jednoducho odišli. Videli dobre
v yzbrojený sprievod, vozovú hradbu... Pochopili,
že tu nepochodia.“
Gor yvlad sa nahrbil a zaňuchal. Nachádzali sa blízko miesta, kde podvečer potajme sledovali avarskú družinu. Predpokladali, že tu zbojníkov
ešte nájdu, no tábor na čistine bol prázdny.
- Neodišli. Vetrím ich.
„Tak prečo nezachytávame ich vedomia?
Snáď ten bosorák nezahatal naše kúzla?“
- Veru hej. Sme ako chrobáky pod prevráte -
nou miskou. Vravím ti, ťahaj Krutomor!
Rogan povolil tetivu, v ybral ju zo žliabku
na konci šípu...
Vtom sa im pod nohami pohla zem.
- Do riti!
* * * * *
Starý rázne v ykročil z húštia do mesačného
svetla. Obojručne pozdvihol žezlo, hlavica smerujúca k nebu, pätka dolu. Bola v yrezávaná do t varu
kopyta.
Čarodejník ním celou silou udrel do zeme.
Pôdou prebehla vlna ako po sčerenej
hladine. Čistinu preťala trhlina a s rachotom
sa rozbehla k lesu oproti. Stromy sa s vrzgotom
zamechrili v koreňoch, vrcholce sa zaknísali. Avari
v skrýšach za čarodejníkom udržiavali rovnováhu
na rozochvenej pôde, chytali sa kmeňov a konárov,
no panike nepodľahli – toto už zažili.
„Teraz!“ zrúkol šedivý. „Zabite ich!“
Ozarak sa narovnal, štekol povel a rozrazil
húštie. Ostatní muži sa v yrútili za ním.
Zadrnčali tetiv y.
Nad lesom v yšiel mesiac, veľké lesklé
oko napichnuté na vrcholkoch smrekov. Tetovaný
Juraj Červenák - Vierozvestci
* * * * *
23
POVIEDKA
Potácajúci sa černokňažník práve pozdvihol luk a zacielil na postavu v tmavom háve, keď
sa mu avarský šíp zabodol pod rebrá. Vyrazi lo mu
dych, zaspätkoval a spadol na zadok. Jeho strela
odletela kamsi k mesiacu.
Do kmeňov klepotali hrot y, operenie
šuchotalo v lístí. Gor yvladom trhli dva zásahy.
Spadol na kraj rozširujúcej sa trhliny a zúfalo hrabal labami, no k yprá hlina neudržala váhu stat ného tela. Zrútil sa do dier y.
- Bračeeek!
* * * * *
Ozarak akoby zakopol a zatackal sa, ale
myknutím hlav y v yhnal ten hlas z lebk y a nohy
znovu nabrali stratený r ytmus. Vtrhol medzi
smrek y. Zazrel dvíhajúcu sa tmavú postavu,
v ykríkol a zoširoka ťal mečom. Zreteľne cítil, ako
čepeľ preniká odevom, svalst vom i kosťami. Temný
muž chrapľavo v ykríkol a zrútil sa naspäť na zem.
Ozrutný vlk sa pokúšal v yškriabať zo zlo mu. Z prste sa však v yslobodili korene stromov,
schmatli ho ako pružné čierne chápadlá a rázne
strhli naspäť. Démon prekvapene zaskučal.
* * * * *
Čarodejník krútil žezlom, akoby na býčiu
hlavu čosi namotával. Vycerené zuby a navreté
žily svedčili o obrovskej námahe.
* * * * *
Vlk hrabal prednými a v yl – tentoraz
zlostne. Oči mu vzbĺkli ako rubíny, v ktorých
sa mihoce odraz plameňov. Dusivé zovretie po volilo, no z trhliny sa už zver nestihol v ysúkať
– okolo zadupotali ostatní Avari a na čierny kožuch
sa zosypali ostria, čepele a hrot y. Bes sa nevzdával.
Zdrapil jedného lúpežníka za nohu, strhol ho na
zem a tesákmi ot voril prúd kr vi zo stehennej tepny.
Potom ho ale ostré železo nadobro zrazilo
naspäť do dier y.
Starý čarodejník kráčal cez čistinu, žezlo
namierené pred seba.
„Odseknite im hlav y!“ dychčal. „Rýchlo,
kým sa nespamätajú!“
Ozarak obrátil pohľad k čiernovlasému
bradáčovi. Ten sa práve nadvihol na lakti a siahol
po meči. Jeden z Avarov mu preklal prsia kopijou. M eč napriek tomu v yletel z pošv y a zablysol
sa rovnakým čer veným svitom, aké práve pohasínalo vo vlkových očiach. Avar s kopijou zav yl a zrútil sa na pravý bok, ktorý mu už nepo dopierala noha. Ozarak zaklial, hybko priskočil
k čiernoodencovi a odsekol mu ruku.
Druhý úder preťal hrdlo.
Vzápätí prišiel o hlavu vlk a následne aj
dvaja ť ažko ranení Avar. Ich vreskot razom stíchol.
Čarodejník kríval pozdĺž zlomu. Krátk ym
pohľadom zhodnotil dosekaného vlka, potom
pristúpil k mŕt vemu černokňažníkovi. Koncom
žezla zvalil do trhliny najpr v chvejúce sa telo,
potom hlavu, pričom dával pozor, aby neležali
príliš blízko seba. Nato palicu opäť obojručne
pozdvihol a rozkročil sa. Avari ustúpili a odtiahli
nabok aj mŕt v ych druhov. Velesovo kopyto duplo
do zeme. Trhlina sa s dunením zavrela a zhltla obe
dokaličené telá.
„To bolo ľahké,“ lapal čarodejník po dychu.
„Pri bohoch, nečakane ľahké.“
„Stratili sme dvoch mužov,“ pripomenul
Ozarak a spakruk y si zotrel z líca kr vavý fŕkanec.
„Ver mi, to je nízka cena za víťazst vo
nad tými dvoma. Na staré kolená už neboli takí
nebezpeční.“
„Čo boli vlastne zač?“
„Dlhý príbeh,“ pozrel naňho starec. „Príliš
dlhý. A my teraz máme iné veci na práci. Vzchopte
sa. Zaútočíme na Grékov. Kvôli tomu sme tu.“
Ozarak sa viac nev ypytoval. Pok ynul
mužom, nech privedú kone.
* * * * *
Najpr v sa rozkašľal, ešte premknutý pocitom, že mu ústa zapchala hlina. Vzápätí si uve domil, že dýcha voľne. Poľavilo i dusivé zovretie
lesnej pôdy, kamenia a koreňov. Siahol si na krk.
Hlavu mal na mieste.
Údiv tr val iba okamih. Akonáhle sa posadil
a rozhliadol, všetko pochopil.
Rieka ticho šumela. Hmla, ktorá sa z nej valila,
akoby odrezala kmeň ozrutánskeho stromu tesne
nad koreňmi a teraz ho nadnášala, aby sa mohol
korunou dotknúť nebies.
„Už bolo načase.“
Nezľakol sa. Vstal – poľahk y, bez zastenania – a otočil sa.
„Týmto to neskončilo,“ zahundral.
„Ale áno,“ povedala útla čiernovláska. „Tak
sme sa predsa dohodli. Viackrát ťa naspäť ne pustím.“
„Nesplnil som poslanie.“
„Vždy tam necháte niečo nedokončené,“
mykla plecom. „Tak už to s vami ľuďmi chodí.“
„Lenže toto nie je nepoorané pole. V ohro zení je mnoho životov. Nav yše je za tým zrejme
Rohatý...“
„Myslíš, že to neviem?“
Pozrel na ňu.
„Veles má v svete smrteľníkov mocného
uctievača,“ dodala. „Prináša mu hojné obete
– dokonca nešetrí ani ľudskou kr vou. Zakiaľ ostatní bohovia slabnú, Rohatý sa naparuje ako za
starých čias.“
„Takže ten čarodejník...“
„Oňho nejde. Aj on je len sluha. Veľmoža,
ktorý si neželá príchod gréck ych učencov na M oravu. Alebo, lepšie povedané, na Rastislavov dvor.“
„O kom to hovoríš?“
„Nevieš?“
„Napadlo mi, že je za tým bulharský
Juraj Červenák - Vierozvestci
25
POVIEDKA
chán. Dohodol sa s Frankami, že prijme západné kresťanst vo. Ak ho Gréci odrežú od jeho
spojencov, ocitne sa v kliešťach medzi M oravou
a Konštantínopolom. Nav yše Bulharom slúžia
zv yšk y Avarov. To dáva zmysel.“
„Dáva, ale Bulhari v tom prst y nemajú.
Niekto len chce, aby to tak v yzeralo.“
„Kto? České knieža? Neznáša sluhov
kríža...“
„Stačí.“ M orena urobila rukou odmietavé
gesto. „Opustil si svet ľudí. Viac sa doň nevrátiš.
Nev ypytuj sa, pretrhni putá so životom, v ymaž
spomienk y. Zostaneš tu, po mojom boku. Navždy.“
Zamračil sa a chcel protestovať, no druhé
rozšafné gesto okolo nich zvírilo hmlu. Na okamih
sa ocitli v bielej ničote.
Potom odrazu stáli v rozľahlej dvorane.
Veľkým ot vorom vnikalo do dutiny v kmeni Veľdubu
sivé svetlo. Vo vzdialených kútoch svietili zelené
lebk y, rozvešané v spletiach výhonkov. V prie hlbine uprostred siene striebristo žiarila zázračná
voda Božského oka.
„Odpovedz mi,“ zavrčal Rogan t vrdohlavo.
„Kto dal zabiť gréck ych v yslancov?“
„Zabiť? To nie. Len uniesť. Ich služby potre buje. Zároveň ale nechce, aby znásobili Rastislavovu moc. Stále to nechápeš?“
„Chceš povedať, že toto celé zosnoval...“
Rogan nedopovedal a zamračil sa. „Ale veď
sa t vári ako oddaný kresťan!“
„Lebo chápe význam kríža pre posilnenie
moci. V skutočnosti ale obetuje Velesovi. Mnohí
pokrstení vládcovia ďalej uctievajú starých bo hov.“
„Tá skáčuca svät yňa teda... Odkiaľ je
pôvodne?“
„To predsa vieš. Už si ju videl.“
„Velestur?“
„Uhm.“
„Už je to dobrých tridsať rokov, čo som tam
zavítal naposledy, ale modly okolo oltára by som
si pamätal...“
„Vztýčili ich len nedávno. Spomínaj. Čo vieš
o Velesture, o tamojšom čarodejníckom kruhu?“
„Tvorí ho trinásť mágov...“ Rogan zdúpnel.
„Už?“ zdvihla obočie a uškrnula sa.
„Dvanásť modiel, dvanásť duší.“
„A trinást y muž, ktorý má nad zakliat ymi
mo c.“
„Lenže ktorý?“
„Dosť rečí,“ zahriakla ho znovu, siahla si
na plecia a šikovne rozopla spony v t vare hadov,
hr yzúcich si vlastné chvost y. Halena spadla
za zem. „Poď ma objať. Celé tie rok y som po tom
túžila. Dokonca som kvôli tomu začala vnímať
čas.“
Zachmúrene si premeral štíhle telo. „Kde je
vlastne Gor yvlad?“
Zdvihla sa na špičk y a ovinula mu ruk y
okolo šije. „Neskôr ti na všetko odpoviem. Ale teraz ma zohrej. Necítiš, aká som studená?“
„A t y nevidíš, aký som starý?“
26
„Nezmysel. Zase si mocný, ako pri pr vej
návšteve v Nave. Poď. Pomiluj ma ako v tedy.“
Stále sa mračil, no zdvihol zvesené ruk y
a položil dlane na jej nedočkavo sa chvejúce bok y.
Váhavo sklonil ústa k poot voreným perám...
Čudne sa zablyslo – sieň na okamih zalialo
sýtočer vené svetlo. Muž a bohyňa sa od seba odtrhli, zaskočene cúvli.
Zdanlivo odnikiaľ zoskočil doprostred siene
robustný tieň. Laby zvírili vrst vu zotletého lístia
na podlahe.
- Braček!
„Gorja?!“
- Za mnou, rýchlo!
Vlk ani nespomalil, rovno sa vrhol do prostred Božského oka. Dosiaľ priezračná voda
v ytr yskla v mohutnom čer venom gejzíre – akoby
zo studničk y v ychrstla kr v.
Rogan šibol pohľadom k M orene. Zmraštila
t vár a zlovestne blysla očami.
Viac neváhal. Pobehol k jazierku a skočil
doň hlavou napred. Hoci sa zdalo, že dno je
necelý lakeť pod hladinou, zmizol v ňom takisto
ako pred okamihom Gor yvlad.
Po stenách lietali mihotavé záblesk y.
„Prekliata prašina,“ zaškrípala bohyňa
zubami.
Opäť sa kr vavo zablyslo. M orena sa ani
neobzrela. „Myslela som, že ho udržíš na obojku.“
„Ja tiež,“ prikročil k nej zozadu obor
s planúcimi očami. „Strávil medzi smrteľníkmi
priveľa času. Asi nadobudol dojem, že patrí viac
do ich sveta.“
„Zaraz ich privediem naspäť.“
„Nechaj to na mňa,“ spočinula na útlom
pleci veľká ruka s čiernymi nechtami. „Dohovorím
im.“
„Netreba im dohovárať. Treba ich nadobro
v ytrhnúť zo sveta živých. Už tam pre nich nie je
miesto. Náš vplyv na smrteľníkov slabne, a oni sú
len pozostatk y dávnych čias.“
Ohňooký prikývol. „Postarám sa o to.“
Zavial čierny plášť, dvoranu ešte raz zaliala čer vená žiara a M orena osamela.
Zo studničk y opäť stúpal striebristý svit.
* * * * *
- ....r váááááááááááááááááá!
V lese na kraji čistiny v yšľahlo karmínové
svetlo. Krátko, mocne zapulzovalo, potom sa zase
rozhostila tma. M esiac zvedavo nazeral pomedzi
smrek y, čo bude nasledovať.
Zo zeme na kraji porastu v yrazila hlinou zamazaná
ruka. Kŕčovito skrivenými prstami zovrela chumáče
tráv y a úponk y černičia. Pôda sa nadvihla ako k ypiaca kaša. Vystrčila sa z nej hlava, za ňou ple cia, vzápätí sa v yslobodila druhá ruka. Z k yprého
hrobu sa postupne v ysúkalo telo.
Muž
kašľal,
chrčal,
nezrozumiteľne
bľabotal. Keď sa ako -tak spamätal, v ytiahol
z pošv y pri boku meč a kľačiačk y ním začal hrabať
Juraj Červenák - Vierozvestci
POVIEDKA
v zemi. Hlina pred ním v yprskla do výšk y; vlčia
hlava zalapala po dychu. Muž pomohol zverovi
uvoľniť predné laby, potom ho oblapil okolo trupu
a spoločnými silami v ytiahli z prste aj tie zadné.
Zvalili sa na zem, dychčali, stonali, ticho
kliali a v ypľúvali zv yšk y hliny.
„A čo bude podľa vás nasledovať teraz?“
Mykli sa, prudko zdvihli hlav y.
Sedel na padnutom kmeni, celý temný, len
oči žiarili z ponurej t váre.
- Do ritnej riti...
„Len sa upokoj,“ zavrčal Ohňooký. „M orene
som sľúbil, že vás privediem k rozumu a odvlečiem
naspäť. Akurát som sa nezmienil, kedy to robím.“
Rogan sa posadil. „Chceme len dokončiť
ú lohu.“
„A potom čo? Pokorne sa vrátite do Navu?“
„Máme na výber?“
„Nie. Už toho bolo dosť. Gor yvlad bude
opäť viesť moju svorku. Les večnosti čakajú ťažké
časy. Veľdub v yschýna. Stráca spojenie so svetom
živých, z ktorého čerpá silu. Obávam sa vojny bo hov o posledné zv yšk y smrteľníckej priazne.“
„Boj sa Rohatého, stále má mocných
v yznavačov.“
„Viem. Práve preto vás nechám zavŕšiť
poslanie. Lenže potom už vás potrebujem tam,
na druhej strane. Oboch.“
Černokňažník
sa
pozviechal,
zbežne
sa oprášil, v ytriasol hlinu z vlasov a brady. „Koľko
máme času?“
„Dokedy dokážem balamutiť M orenu?
Ťažko povedať. Radšej sa poponáhľajte.“
- Nič iné sme ani nemali v úmysle. Avari
zaútočia na grécky sprievod...
„Už sa stalo. Pred chvíľou v ypukla bitka.“
„Velesove kosti!“ zaklial Rogan. „Gorja,
dobehni mi pre koňa!“
Vlk bez zaváhania v yrazil do lesa.
Černokňažník si napravil remeň na hrudi, nazrel
do tulca, v ybral šípy, v ytriasol hlinu a rozhliadol
sa po zemi.
„Hľadáš toto?“ Ohňooký vstal a podal mu
luk. Rogan vzhliadol. Boh bol o dve hlav y v yšší.
„Vďaka,“ zobral si zbraň. „Pokúsime sa to
stihnúť.“
Obor
prikývol.
„Pomáhate
našim
nepriateľom, vieš to? Proti mužovi, ktorý je oddaný starým bohom.“
„Určite sú to naši nepriatelia?“
„Prišli v ykoreniť starú vieru.“
„Skôr hlásať novú. Vraj prinášajú písmo.
M oravania vzdelanosť potrebujú, inak ich okolité
kráľovst vá rozdriapu na kusy.“
„Viem, že nástup kresťanst va nemožno
zastaviť. Neodvratne smerujeme do zabudnutia.
Záchranou Grékov to však ešte urýchliš.“
„Bol spáchaný zločin; mnoho zločinov.
Chcem ich odhaliť a spravodlivo potrestať. Bez
ohľadu na to, akému sa kto klania božst vu. To
bolo odjakživa poslanie černokňažníkov z Kančej
hor y, alebo nie?“
„Nuž... v skutočnosti som vás st voril na boj
s Belbohovými uctievačmi.“
V lese zadupotali kopytá. Černokňažník
sa bez rozlúčk y zvrtol a v yrazil tým smerom.
„Čoskoro sa zase stretneme!“ zavolal
za ním Černoboh.
Rogan sa ani neobzrel.
* * * * *
„V mene Božom!“ skríkol Nikolaos a bodol
kopijou. Avarský jazdec síce včas pozdvihol štít,
avšak výpad bol taký mocný, že hrot skĺzol od
stredovej puklice až k obvodovému kovaniu, v yvrátil štít nabok a zasiahol Avara pod kľúčnu kosť.
Muž s výkrikom zletel pod zdivené kopytá.
Tucet v oceli zakutých gréck ych jazdcov
sa zakrojil do avarského húfu ako nôž do čerst vého
pecňa. Oceľ cvendžala, kone erdžali, kentarchovi
muži predvádzali, prečo ich prijali do cisárskej
gardy.
Na kraji bojiska zastavil koňa fúzatý starec
v otrhanej tunike. Nikolaos ho úchytkom zazrel medzi dvoma údermi mečom – kopiju nechal
zabodnutú v konskej mršine – a preklala ho zlá
predtucha.
Neznámy zosadol, rozohnal sa akousi palicou a tresol ňou do zeme.
Praskla ako prezretá tekvica – trhlina
s rachotom rozťala lúku i cestu. Kone, už aj tak
zmätené bojovým huriavkom, zbesneli nadobro.
Jedna grécka kobyla sa prednými prepadla do dier y, pyskom narazila do cest y, druzgli kosti. Vojak
sa včas skotúľal nabok, neuviazol pod r yčiacim
zvieraťom, ale keď sa snažil pozviechať, do zát ylku sa mu zahr yzla avarská sekera.
Nikolaos sa ledva udržal v sedle vzpínajúceho sa tátoša. Kliatbami a tlakom kolien ho
prinútil klesnúť na všetk y št yri. Kôň erdžal a spätkoval, oči v yvalené na rozďavenú zem, z ktorej
ako čierne hady liezli spleti koreňov a lačne
sa načahovali po konských nohách.
„Ústup!“ skríkol kentarchos a naposledy
zarinčal mečom na avarskom štíte. „Všetci do tábora!“
Gréci urýchlene obracali kone. Osmelili
sa síce udrieť na trojnásobnú presilu, no t várou
v t vár pohanským bosoráct vam sa ich odvaha zlo mila.
„Za nimi!“ skríkol starý čarodejník a nasadol na koňa. „Podzemný boh žiada ich kr v! Napo jte ho!“
Vzduchom sykotali avarské šípy. Jeden
Grék sa sklátil zo sedla so šípom v zát ylku, pod
ďalším sa zrútil kôň – Avari boli zaraz pri ňom
a obetovali jeho hlavu Velesovi.
Nikolaova družina sa cvalom vrútila do tábora.
Pohoniči rýchlo prehradili medzeru medzi vozmi smrekovou zátarasou. Za kmeňom naježeným
špicatými konármi sa zavrel šík pešiakov. Ponad
štít y do tmy v yrazili hrot y kopijí a urputné pohľady.
„Čo to bolo?!“ volal na kentarcha M etod.
Juraj Červenák - Vierozvestci
27
POVIEDKA
Konštantín vedľa neho práve pustil tetivu – jeho
šíp sa pripojil k roju, v yslanému v ústret y Avarom.
„Zem sa triasla...“
„Niečo diabolské,“ v yrazil zo seba Nikolaos
a bozkal kríž, čo sa mu hompáľal na prsiach. „Je
s nimi akýsi barbarský kňaz, možno čarodejník...“
„Ten čierny, s vlkom?“
„Nie.“ Velite ľ sa obzrel. „Tamten.“
Bratia natiahli krk y. Zbojnícka horda
sa roztrhla a v dvoch prúdoch obtekala tábor,
pričom ho zasypávala šípmi. Zo stredu toho vet ve nia sa v ynoril šedivý jazdec. Bez náhlenia mieril
k vozovej hradbe. Bojová haravara akoby sa ho
netýkala, šípy lietajúce z tábora si vôbec nevšímal.
Priklusal o kus bližšie, než sa odvážili jeho v yjúci
kumpáni, zastavil koňa a zadíval sa na zátarasu
a štítonosičov medzi nimi.
„Kriste,“ prežehnal sa M etod. „Čo je zač?“
Konštantín priložil k tetive ďalší šíp,
prižmúril oči a zacielil. Per y sa mu pohybovali
v nečujnej modlitbe.
Tetiva šľahla do chrániča na zápästí.
Na to, že mladšiemu zo Solúnčanov už bohvieako
neslúži l zrak, letela šíp nečakane isto a presne.
Tajomný starec vzhliadol. Tváril sa, akoby
mal dosť času; akoby sa svet okolo neho hýbal
pomalšie než okolo ostatných. Nevzrušene proti
šípu pozdvihol býčiu hlavu na konci palice.
Strela spadla pod kopytá jeho koňa.
„Pri kostiach svätého Klimenta...“ hlesol
Konštantín a sklonil luk.
M etod sa najpr v zachmúril, vzápätí mu
obočie v yskočilo na čelo. „To je možno dobrý náp ad.“
„Čože?“
„Relikvie nás ochránia pred diabolskými
kúzlami!“
Mladší z bratov zamrkal. „Za pokus nič
nedáme.“
Vyrazili k vozu s najcennejším nákladom.
Vonku na lúke čarodejník zosadol z koňa.
Mierne sa rozkročil a zovrel žezlo v oboch rukách.
„Zasväcujem ti kr v týchto kresťanských
čer vov. Prelejeme jej toľko, že sa hlina rozmočí
na blato. Dopraj nám víťazst vo, strážca podsve tia!“
Kopyto mocne duplo.
Zatriasla sa tak, že spadlo aj niekoľko
avarských jazdcov – kone r yčali a bubnovali kopytami do vzduchu. To však nebolo nič v porovnaní
s tým, čo sa privalilo na Grékov.
Pod severnou časťou tábora sa znenazdajk y ot vorila zem. Kopijníci sa prepadli hlavami
na úroveň okolitého terénu a zmizli v mračne prachu. Rovno na kričiacich mužov sa zrútila zátarasa.
Vzápät í do prepadliska zbehol zadnými kolesami
jeden z vozov. Znel hlasný praskot; možno drevo,
možno kosti. Z voza sa v ysypal vzácny náklad.
„Braček!“ zajačal Konštantín, keď M etod
spolu s darmi gréckeho cisára skĺzol po dne voza
do jamy. Mladší Solúnčan natiahol za bratom
ruku, ale M etod kŕčovito zvieral v náručí jantárom
28
v ykladanú truhličku s kosťami svätého Klimenta.
O dobrú siahu nižšie pristál chrbtom na kope
schránok, sudov, vakov a dokaličených ľudských
tiel. Vyrazilo mu dych, oči takmer v yleteli z jamôk,
no truhlicu s relikviami držal ako jediné dieťa.
Konštantín sa pustil bočnice a zoskočil
z lúčov predného kolesa. Chcel ratovať brata, no
zem sa opäť zavlnila, akoby pod táborom kutal
obrovský krt. Už aj predné kolesá sa zabárali do
pôdy. Solúnčan sa zapotácal a zhrozene cúvol. Aj
v tom zmätku zachytil silnejúci huriavk. Vzhliadol.
„Všemohúci...“
Cez dier y v provizórnej hradbe sa drali
avarské kone. Zbojníci naplno v yužili zdesenie
Grékov, zrážali ich z panikáriacich koní, sekali
ponad štít y do hláv. Konštantín zaspätkoval pred
búšiacimi kopytami a poletujúcimi ostriami. Strhol
z trupu luk, v ytiahol z tulca šíp...
Zozadu doňho niečo vrazilo. Spadol, dobre
že si hrotom šípu nev ypichol oko. Prevrátil sa na
chrbát. Zo statného koňa zaskočil Avar s tetovanou
lebkou. Oči mu blikali ako uhlík y. Konštantín proti
nemu natiahol ruku s lukom, akoby dúfal, že ro hovinovým telom zbrane odrazí zakrivenú čepeľ.
Avar sa však nezahnal šabľou – kopol ležiaceh
muža do brucha a keď sa Solúnčan skrútil ako
zelený list v ohni, sklonil sa a udrel ho hlavicou
zbrane do lícnej kosti. Konštantínova hlava odkväcla.
„Prac sa od neho, oplan!“
Ozarak sa obzrel. Z dier y pod zadnou
nápravou sa driapal ďalší bradatý Grék. Práve
pustil akúsi zdobenú truhličku a tasil meč.
„Presne teba hľadám,“ zazubil sa Avar
a zamieril k jame. M etod, ešte po pás v zemi, švihol
spathionom po súperových nohách, no Ozarak ho
poľahk y odrazil a kopol Gréka do hrude. M etod
sa sklátil dozadu a s v yrazeným dychom pristál
na ikone Bohorodičk y, až ju rozťala prasklina.
„Sú to oni?“ vzhliadol Ozarak na čarodejníka. Ten práve vklusal do tábora, žezlo
namierené pred seba.
„Bezpochyby. Berte ich!“
„Živých?“
„Pravdaže. Musíme...“ Starec náhle zmĺkol,
zmraštil huňaté obočia a zvrtol pohľad k miestu
najzúrivejšieho boja. I Ozarak ta spýtavo pozrel.
Avari zatlačili Grékov do kúta medzi
zv yšnými dvoma vozmi. Nikolaos a zv yšní vo jaci v yt vorili železom naježený chumeľ. Snažili
sa spamätať z ohromenia a odplatiť sa za po bitých druhov.
„To nie je možné,“ zachripel čarodejník
a tuhšie zovrel žezlo.
Ozarak spr voti nerozumel, o čom starý ho vorí.
Potom tmu, presvetlenú len mesačným svitom a plameňmi fakieľ, rozdrapila s ýtočer vená
žiara. Gréci i Avari poľavili v boji a obzreli sa za
jej zdrojom.
„Skur venci!“ v yprskol čarodejník. „Ber zajatcov, Ozarak! Rýchlo!“
Juraj Červenák - Vierozvestci
POVIEDKA
Čer vená žiara pochádzala z mocne šľahajúceho plameňa. Ten spolu s dupotom kopýt
a zlostným pokrikom v trhol medzi Avarov.
Ozarak razom pochopil, že sa vrátilo
to, čo malo zostať pod zemou. Praveký strach
z nemŕ t v ych mu zovrel žalúdok i srdce a primäl
ho bleskovo poslúchnuť. Pomátaný Konštantín
sa pokúsil brániť, no Ozarak ho ešte raz počastoval
päsťou, bez väčšej námahy zdvihol v yziabnuté
telo a prehodil ho cez sedlo svojho koňa. Potom
sa zvrtol k M etodovi.
„Pozor!“ skríkol čarodejník a švihol že zlom.
- Prekvapenie, sračk y!
Čierna šelma sa odrazila od ojí napoly
pochovaného voza a skočila rovno na Ozaraka.
Tetovaný jastrab narazil do zeme. Sila šmarená
býčou hlavou zasiahla vrch voza a strhla plachtu
z drevených rebier. Čarodejník zaklial, trhnutím
uzdy otočil koňa a znovu mávol žezlom.
Vlk so zaskučaním zletel z Ozaraka. Avar
sa hrabal preč, oči v ytreštené, ruka šmátrajúca po
krku, na ktorom zostali plytké stopy tesákov.
„Chytro!“ zrúkol čarodejník. Vlk sa snažil
pozviechať, ale býčia hlava naňho opäť zagánila.
Bes sa skrútil, akoby ním miesili obrovské
neviditeľné ruk y.
Ozarak v yskočil na koňa, hneď za bezvládneho Gréka.
„Ústup!“ zakričal smerom k bojisku. „Všetci
naspäť!“
Kr vavý plameň tancoval medzi Avarmi
a neľútostne ich zrážal zo sediel. Z pôvodnej tlupy
zostala stova tretina. Preživší zbojníci obrátili
kone a tr yskom v yrazili za veliteľom.
„Prečo si ich nezastavil?“ okríkol Rogan
Gor yvlada. Z Krutomoru sršalo kr vavé svetlo
i naozajstná kr v, horúca a prskajúca.
- Prečo asi? Ten zasratý Velesov pätolízač...
„Vzali môjho brata!“ zaskučal M etod. Práve
sa v yškriabal z prepadliska, v ruke meč, na t vári
zúfalé odhodlanie.
Démonická dvojica mu venovala jediný
pohľad.
„Nesmú sa dostať do svät yne,“ štekol Ro gan a popchol koňa. Gor yvlad v yrazil za ním.
M etod pohotovo schmatol uzdu koňa, ktorý
v boji stratil jazdca, a v ytiahol sa do sedla.
Kr vou zafŕkaný Nikolaos zvolával zv yšných
mužov na št vanicu. Jednotka však utrpela ťažké
strat y. K vŕškom na severovýchode v yrazilo púhych
päť jazdcov. Starší zo solúnsk ych bratov cválal
v ich čele.
* * * * *
Brána svät yne sa s rachotom zavrela,
závora zapadla do železných držiakov. Kruhovou
sieňou sa rozliehal dupot a fŕkanie koní, ktoré Avari v tiahli dovnútra.
„Sú nám v pätách!“ štekol Ozarak a nešetrne
stiahol zo sedla zajatca. Konštantín žuchol do tráv y a čosi zabľabotal z mrákot. Fúzy mu zlepila kr v
a ľavé oko zatláčala rastúca opuchlina.
Čarodejník zamieril k oltáru. Dvaja Avari už hádzali do preliačiny v kameni nachystané
drevo.
„Musíme hneď zmiznúť!“ naliehal Ozarak.
„Odnes nás čo najďalej!“
„Nerob zbytočnú paniku!“ prehodil starec
cez plece.
„Zbytočnú
paniku?!“
zvolal
náčelník.
„Sľúbil si, že útok prebehne rýchlo a hladko. Že
ich lepšiu výzbroj a vojenský výcvik premôžeš Ve lesovou mocou. M al si v yrovnať sily. Namiesto
toho tam skapala väčšina mojich mužov...“
Čarodejník sa prudko zvrtol. Ozarak zmĺkol
a v ystrašene cúvol pred namierenou býčou hlavou.
„Nič nešlo podľa plánu,“ v yceril starec
zuby. „M ali sme uniesť oboch v yslancov, privliekli
sme len jedného. Vedľa toho sú strat y na životoch
taľafatka!“
Avarský vodca viditeľne skrotol. „Za všetko
môžu tí dvaja. Skántrili sme ich, rozsekali na márne kúsk y, a predsa sa vrátili. Sú to démoni. M ožno
dokonca bohovia.“
„Hovno bohovia,“ odpľul si starý. „Len dve
triesk y v zadku, ktoré nie a nie v yhnisať. Dosť
rečí. O chvíľu sú tu. Vieš, čo treba na premiestnenie svät yne.“
Avar pretiahol t vár. „Už nám nezostali žiadni
otroci.“
„A zajatca potrebujeme živého.“ Starcov
zrak sa zavŕtal až kamsi do Ozarakovho mozgu.
„Výber nechám na teba.“
Náčelník zbledol, rozhliadol sa po de siatke okolostojacich mužov. Mračili sa v neblahej
predtuche.
„Nestačil by kôň?“
„Silu dvanástich spúta len ľudská žert va.“
„Tak možno postačí kr v. Keď každý z nás
obetuje za pohár...“
„Nie.“
„Alebo končatina. Tamhľa Talgat má
škaredo dochriamanú ruku, beztak mu ju musíme
odrezať, aby prežil. Obetujeme ju ohňu...“
„To nestačí!“ zvýšil starý hlas. „Tentoraz
musím svät yňu preniesť nielen v priestore.“
„Nerozumiem...“
„Ani nemusíš. Vyber obeť!“
Zbojníci krok za krokom ustupovali od
hádajúcej sa dvojice. Ruk y sa nenápadne presúvali k opaskom, puzdrám a tulcom. Talgat, skr vavená
pravačka visiaca pozdĺž tela, cúval do prítmia
a splašeným pohľadom skákal z jedného muža
na druhého.
Do napätého ticha zarachotili kopytá. Zastali na priedomí a škárami preblesklo čer vené
svetlo.
- Ak zložíte zbrane a v ydáte nám zajatca,
nebude to až tak bolieť!- Hlas škrípal v lebkách
ako hrdzavý nebožiec. – M ožno.
„Čas v ypršal,“ zavrčal starec. „Urči obeť,
Ozarak, inak skončíš na háku sám.“
Býčia hlava v yrazila proti obetnému
Juraj Červenák - Vierozvestci
29
POVIEDKA
kameňu. Popol zavíril, spod kôpk y dreva v yskočili
plamene. Čarodejník zamieril ku vchodu. Vráta sa
otriasli pod nárazom niečoho kovového. Ohnivé
svetlo v štrbinách zapulzovalo.
Ozarak sa zhlboka nadýchol. Vedel byť
krutý k nepriateľom, no životmi vlastných mužov
nikdy neplyt val ľahkovážne. Potlačil však vnútorné
chvenie, odhodlane sa zachmúril a zanoril pohľad
do prítmia v zadnej časti siene.
„Talgat,“ povedal, „si z nás najťažšie
ranený. Aj keby si prežil, o ruku prídeš. Už nikdy nebudeš cválať s družinou. Čo je to za život
pre rodeného bojovníka? Nie je lepšie skončiť ho
hneď teraz? Zachrániš tým život y svojich druhov.“
Ostatní Avari sa s vlčími výrazmi otočili
k zmrzačenému mužovi. Zjavne mal na obetovanie
sa pre iných odlišný názor – ustúpil k stene, zdravou ru kou pozdvihol sekeru na dlhom porisku
a zaujal obranný postoj.
Strelili mu šíp do nohy a keď sa popri
stene zosunul na zem, dupli mu na ruku a odkopli
sekeru nabok. Nohy mu zviazali povrazom a ten
zavesili na hák. Reťaz zahrkotala a dolu hlavou visiaci neborák sa vzniesol nad žehru. Oheň
sa medzitým rozhorel. Talgatovi okamžite oškvŕkli
vlasy. Príšerne zav yl.
Ozarak odvrátil pohľad.
* * * * *
- Pozor, braček! Ten sviniar je hneď
za dverami. Niečo chystá.
Černokňažník v ytrhol Krutomor z dose kaného dreva a ustúpil. Áno, cítil ho. Bosorák koncentroval silu.
„Už viem, čo si v ykonal, podliak! Votrel
si sa do Kruhu na Velesture a zotročil ostatných
mágov!“
„Len ich duše,“ ozvalo sa zvnútra. „Logali
to otrávené víno, akoby bolo posledné v živote. Čo
vlastne aj bolo.“
„Čo si zač?“
„Vari si ma nespoznal?“
- Nedohaduj sa s ním, braček! Len sa snaží
získať čas.
Rogan Gor yvlada nepočúval. „Už sme
sa stretli?“ zavolal.
„Pravdaže. Dokonca sme mali spoločnú
milenku. Zomrela t vojou vinou.“
Černokňažník zdrevenel.
„Kruvoj? Ty ešte žiješ?“
„Pýta sa ten pravý,“ zachechtal sa v ládca
svät yne. „Tvoj čas dávno v ypršal. Pomôžem ti nadobro odísť do Navu.“
- Prečo myslíš, že sa ti to tentoraz podarí,
hovniak?
Kruvoj
30
Na svahu pod svät yňou zarachotili kopytá.
„Nepribližujte sa!“ okríkol Rogan Grékov.
Jazdci trhli uzdami.
„Je tam môj brat!“ zavolal M etod.
udrel žezlom do zeme.
Pahorok sa zachvel. Stará sila v útrobách
podráždene zamrmlala. Stromy a krík y na svahoch
sa zaknísali, balvany popraskali, po trávnatom
úbočí sa kotúľalo kamenie. Kde -tu sa prepadla
zem. Kone erdžali a v yhadzovali sa na zadné.
„Dookola
staré
trik y?
Nič
nové
nepredvedieš?“ Černokňažník sa rozkročil nad
prasklinou na priedomí a celou silou do nej vrazil
planúcu čepeľ Krutomoru.
Na viacerých miestach v yšľahli z návršia
plamene – roztrhli tmu. Hlavne však kr vavý oheň
v yrazil trhlinou k vrátam a popod ne do svät yne.
Kruvoj zreval.
* * * * *
Ozarak sa v yľakane zvrtol. Dvere pohltili
plamene. Čarodejník tackavo ustupoval a rukávom
si chránil oči, akoby mu páľava magického ohňa
chcela v yvariť buľv y.
Talgat sa už ničoho takého nemusel
obávať. Očné jamk y mal prázdne a škvrčalo mu
v nich sčernené tkanivo. Jeho vresk konečne zmĺkol
a telo nad ohniskom sa prestalo mykať. Dym, ktorý
sa z neho valil, nestúpal k vetraciemu ot vore
v kuželi strechy – neprirodzene sa krútil medzi
trámami pod krovom a v niekoľkých cieľavedome
sa pohybujúcich stuhách mieril k modlám. Ich
doširoka rozt vorené ústa čmud nedočkavo nasávali.
„Sú pripravení!“ skríkol Ozarak na čarodejníka.
Kruvoj sa dopotácal do stredu siene,
zakrúžil pohľadom po dvanástich drevených
t várach a pevne zovrel žezlo, kopyto opreté o zem.
„Vaše duše patria mne!“ prekričal erdžanie
koní, praskot dreva a hukot plameňov. „Slúžte mi!
Ot vorte bránu v priestore! Zaklínam vás Velesovou
mocou!“
M odly čudesne zavŕzgali a z dymom zahltených úst zaznelo podráždené mručanie. Plamene
na oltári divo zakmitali. Kamenný blok sa začal
otáčať a vzniesol sa zo dve piade nad zem. Steny
svät yne sa chveli, zo škár sa sypal prach. Avari stiahli hlav y medzi plecia. Kruvoj opäť niečo
zakričal, no tentoraz mu nebolo rozumieť ani slo vo.
* * * * *
nám!
- Ot voril trhlinu! Rýchlo, braček, zdúchne
Černokňažník zo všetkých síl udrel mečom
do vrát. Obyčajná čepeľ by sa zrejme zlomila,
Krutomor však nebol ukutý z pozemského kovu.
Vyšľahol plameň, v yprskli triesk y a dosekané,
deravé dvere ovisli na poslednom nepoškodenom
pánte.
Rogan sa rozohnal k rozhodujúcemu úderu,
no v tej chvíli sa svät yňa otriasla a zaškrípala
br vnami sťa precitajúci obor zubami.
- Nestihneme to! - Gor yvlad sa zvrtol
a kúsok odbehol. – Nabok!
Juraj Červenák - Vierozvestci
POVIEDKA
„Nie, počkaj!“
Vlk sa rozbehol proti dverám. Rogan
sa uhol len v poslednej chvíli. Gor yvlad skočil.
Na zubatých okrajoch dier y zostali chumáče
čiernych chlpov.
Vzápätí budova jednoducho zmizla. Vyparil sa obetný kameň, Avari i kone. Zostala len
podupaná tráva a zopár kobylincov. V tme nad
kopcom sa rozplýval dym a smrad spáleného
ľudského mäsa.
Rogan sklonil Krutomor a šťavnato zaklial.
* * * * *
„Otec ma na smrteľnom lôžku zaprisahal, aby som sa postaral o súrodencov. Hlavne
o najmladšieho brata.“
Rogan vzhliadol. Bradatý Grék zosadol
z koňa a tasil spathion.
„Vraví sa, že najmladšie dieťa býva
najmúdrejšie. Viem, je to len povera, ale u nás
sa naplnila. Konštantín uvažuje v súvislostiach,
o akých som ja ani nechyroval. Pravda, býva
roztržitý a odtrhnutý mysľou od skutočnosti, ale to
len preto, že sa dokáže ponoriť do úvah, ktorých
hĺbka je mne zapovedaná.“
„Prečo
mi
to
vravíš?“
zahundral
černokňažník.
„Tebe? Kdeže. Pripomínam to sám sebe.
Aby mi nenapadlo teraz cúvnuť. Hoci stále ne chápem, k čomu tu práve došlo.“
„Avarom velí čarodejník. Starý a veľmi
mocný. Tá chajda, čo tu pred chvíľou stála, je jeho
svät yňa. Dokáže s ňou skákať v priestore.“
„Ako?“
„Ot vorí magickú bránu, ktorou prenesie oltár a s ním celú stavbu. I všetko živé vnútri.“
„Kam?“
„Na miesto podobné tomuto. Na posvätnú
horu, na obetisko, do svätoboru – kamkoľvek, kde
je pôda nasiaknutá božskou silou.“
M etodovi zmatneli oči. „Takže Konštantín
môže byť teraz aj celé míle odtiaľto.“
„Skôr stovk y míľ. Na vzdialenosti ale
nezáleží. Hlavne že je stále nažive. Avari mali
za úlohu uniesť ho. Teba zrejme tiež, ale to sa im
nepodarilo.“
„Kto v ydal taký rozkaz?“
„Muž, ktorý si neželá znásobenie Rastislavovej moci.“
„A t y vieš, kto...“
„Viem, kam t vojho brata uniesli. Pokúsim
sa tam dostať a niečo preňho urobiť.“ Rogan
prešiel doprostred podupaného priestranst va
a zapichol meč do odtlačk y po obetnom kameni.
„Chceš
povedať,
že
môžeš
sv ät yňu
prenasledovať?“ prikročil k nemu M etod.
„Vynasnažím sa.“
„Tak prečo tu stojíme a tárame? Hneď nás
všetkých prenes!“
„Preceňuješ moje schopnosti. Neviem,
či zvládnem presunúť sám seba.“
„Zober so sebou aspoň mňa. Musím pomôcť
bratovi.“
„Aj keby som mohol vziať ďalšieho, radšej
by som volil vojaka.“
„Súhlasím,“ ozval sa Nikolaos zo sedla.
„Boh vie, že sa mi toto bosoráct vo hnusí, ale prisahal som chrániť v yslancov a pokiaľ je toto jediný spôsob...“
„Zbytočné dohadovanie,“ uťal Rogan,
pokľakol k meču a zovrel rukoväť v dlaniach.
„Horko -ťažko prenesiem seba. Ustúpte!“
Váhali, ale keď sa z očí démona na záštite meča v yrinula čer vená žiara, cúvli. Vojaci
sa prežehnávali a volali Svätú trojicu.
Černokňažníka zahalili plamene. Prúdy sily mu
rozčesávali bradu, strapatili vlasy, šklbali ode vom. Vyzeralo to, akoby naňho útočila páľava,
no najbližšie stojaci M etod necítil ani najmenší
závan tepla.
Rogan v yceril zuby, sklonil hlavu, tuhšie
stisol rukoväť.
- Gorja! Počuješ ma? Ak si niekde tam
na druhej strane, pomôž mi nájsť cestu!
Útroby kopca zamrmlali, zem sa zachvela,
v hline zaškrípali nepokojné kamene. Černokňažník
sa prehol ako v bolestnom kŕči.
Oheň s hnevlivým hukotom v yšľahol do výšk y,
rozdrapil tmu.
M etod rázne v ykročil, vstúpil do plameňov
a zovrel v prstoch Roganovo plece. Černokňažník
sa prekvapene obzrel. Solúnčan sa mykol, zvrátil
hlavu a v ykríkol, až kone splašene pohodili hrivami.
V nasledujúcom okamihu už pahorok
zalieval len mesačný prísvit. Po plameni a dvoch
postavách nezostalo ani stopy.
Nikolaos hodnú chvíľu bez slova zízal,
čeľusť ovisnutá, oči v ypúlené.
Potom sprosto zaklial.
* * * * *
„Hospodin...“ zachripel M etod a zvalil
sa ako snop slamy. Spathion zacvendžal na kamenistej zemi.
Rogan si ho nevšímal. Hoci bol sám
zadychčaný a rozochvený, snažil sa vstať
a pozdvihnúť Krutomor. Čepeľ stále blčala Krvavým ohňom.
Očakávaný útok však neprišiel.
Okolo sa knísali čierne stromy, v korunách
hučal vietor. Horský hrebeň, na ktorom sa ocitli, pozvoľna stúpal k v yššie položenému návršiu
– na jeho vrcholku sa proti hviezdnatej oblohe
črtal obr ys palisády.
Černokňažník sklonil meč a rozhliadol
sa. Pomedzi redšie stromy vľavo videl do údo lia. Hlboko dole sa črtala temná masa rozľahlého
hradiska; medzi zrubmi kde -tu blikalo ohnisko či
fakľa.
„Kde sme?“ M etod na všetkých št yroch
premáhal dávivé nutkanie.
Juraj Červenák - Vierozvestci
31
POVIEDKA
„Zobor.“
„Nitrava?“
„Sídlo
Svätoplukovo.“
Rogan
chytil Solúnčana pod pazuchu a pomohol mu vstať.
„Kresťania sú vraj pomätenci, ale t y si zo všetkých
najväčší. M ohlo ťa to zabiť. A mňa tiež. Démon
v meči nám mohol zoškvariť duše.“
„Kde je svät yňa?“
„Buď sa hneď premiestnila inam, alebo
sme skočili na nesprávne miesto. Dúfam, že...“
Černokňažník zmĺkol, t vár mu potemnela.
Odstúpil od M etoda.
„Čo je?“
„Nie sme tu sami.“ Čepeľ Krutomoru opäť
vzbĺkla, priestranst vo zaliala mihotavá žiara.
- Braček!
Rogan sa zvrtol. Sprava sa na voľakedajšie
obetisko tlačil hustý les.
- K zemi!!
Cudzí hlas zavelil. V temnote zadrnčali
tetiv y.
„Dolu!“ skríkol Rogan a tou istou rukou,
ktorou M etoda pred chvíľou zdvihol, doňho mocne sotil. Zároveň opísal mečom ohnivý poloblúk.
Väčšina šípov neškodne popadala na zem, sfúknutá por yvom moci. Jeden prešiel, zasiahol Rogana
do ramena a prinútil ho o krok cúvnuť.
„Gorja!“
Les zahučal hlasmi, pod stromami sa zahmýrili postav y, zrúkol poplašný roh. Zároveň
tmu pretrhlo poletujúce čer vené svetlo. Ozvalo
sa zlostné rafanie a trhanie. Lukostrelci sa rozkričali prekvapením a bolesťou.
- To sú tí všivaví Avari! Kruvoj ich tu nechal
a povedal im, že sa zrejme o tri dni zjavíš! Priprav
sa na skok, musíme ujsť!
Rogan si v ytrhol šíp z rany a zahodil ho.
– O tri dni? - v yslal k lesu, v ktorom v ypukol zúrivý
boj. – O čom to...
- Ten bastard skočil nielen v priestore, ale
i v čase! Druhý Grék je už tri dni Svätoplukovým
väzňom. Držia ho v kniežacom dvorci. Pokúšal
som sa ho v yslobodiť, ale skoro ma zase poslali
za Černobohom.
- Čože?!
- To je jedno! Musíme zmiznúť. O chvíľu je
tu kniežacia družina.
Zatrúbil iný roh. Černokňažník švihol
pohľadom k hradisku na návrší. Temný pás hradby
sa uprostred rozdel il a z brány sa v yvalili jazdci
s fakľami v rukách.
- Skočiť kam, Gorja? - Tmou zabzučali
ďalšie šípy. Krutomor kreslil do tmy ohnivé obrazce
a zrážal strely na zem.
- Za Kruvojom na Velestur. Poďme,
rozdúchaj Oheň!
Rogan
zapichol
Krutomor
do
zeme.
M etod zdvihol z tráv y spathion a pokľakol
k černokňažníkovi.
„Gorja!“
- Už bežím!
Z trmy-vrmy na kraji lesa v ybehol čierny
32
prízrak. Sykotali ďalšie šípy. Jeden vlka zasiahol, no ani ho nespomalil. Gor yvlad dobehol
ku kľačiacej dvojici a prilial žiaru svojich očí
k plameňu, ktorým vzbĺkol meč.
Jazdci z hradiska sa cvalom blížili. To posmelilo aj zv yšk y avarskej tlupy – tmavé postav y
sa v yrútili spod stromov na priestranst vo.
- Mám Kruvojovu stopu! Poďme, braček,
odnes nás z toho posratého kopca!
Nad Zoborom sa zazmietal karmínový plameň.
Do miesta, na ktorom sa ešte pred chvíľou
krčili tri postav y, sa neškodne zapichlo niekoľko
šípov a oštepov.
* * * * *
Preleteli plameňmi šľahajúcimi z oltára.
Rogana a Gor yvlada ochránila moc Kr vavého
ohňa, M etoda nie celkom – oškvŕkla mu brada aj
cípy tunik y.
V jednom chumle sa zrútili z obetného
kameňa. Šíp v Gor yvladovom boku sa zlomil. Vlk
zaskučal.
Kruvoj s výkrikom priskočil a zo všetkých
síl udrel ležiaceho Rogana koncom žezla.
Černokňažník mal dojem, že naňho naozaj dupol býk – druzgli kosti, ostré konce rebier preklali
vnútorné orgány. Podlaha z udupanej hliny praskla. Gor yvlad v yskočil a chňapol po starcovi, no
Kruvoj bol prekvapivo hybký. Býčia hlava zasiahla
vlka do papule a odhodila ho v spŕške v yrazených
zubov na hranu otlára. Gor yvlad sa otrasene
zrútil na zem – zlomená čeľusť sa mu ochabnuto
hompáľala.
Za Kruvojom sa nadvihol M etod. Dymilo
sa z neho a brada ešte tlela.
Ostrie spathionu zasiahlo čarodejníka
pod koleno, preťalo šľachu, načalo kĺb. Kruvoj
zreval – skôr prekvapením než bolesťou – a zvalil
sa na zem vedľa Rogana. Ten sípavo lapal po dychu a sústreďoval silu dovnútra hrudného koša,
aby urýchlil hojenie. Duchaprítomne zdrapil
starého mága za halenu.
M etod potácavo vstal a otočil meč hrotom k zemi.
Rozohnal sa k bodnutiu.
Poloblúk opisujúce Velesovo žezlo ho síce
minulo, ale por yv sily zhodil Solúnčana na chrbát.
Rogan sa nadýchol ako človek, čo dlho
plával pod hladinou. Zovrel Krutomor. Kruvoj
sa k nemu otočil a znovu sa zahnal palicou.
Čosi mu pevne zovrelo predlaktie.
- Neuveríš, ako rýchlo sa mi hoja zlomeniny a dorastajú tesák y.- Gor yvlad mocne stisol
čeľuste. Čarodejníkova ruka praskla sťa suchý
konár. Svät yňou zavibroval rev. Rogan ľavačkou
zdrapil starca pod krkom a druhou rukou mu vrazil
Krutomor doprostred trupu.
Kruvoj najpr v zalapal po dychu, potom
strašne zav yl. Vzápätí mu hlas zadusil čer vený
plameň, šľahajúci z rozďavených úst. Vnútornosti sa mihom zmenili na vriacu kašu, tr yskajúcu
zo všetkých telesných ot vorov. Očné buľv y pukli.
Juraj Červenák - Vierozvestci
POVIEDKA
Rogan zo seba zhodil mykajúce sa telo. Smradľavý
čierny čmud sa skrútil vo vzduchu, akoby ho zachytil vzdušný vír. Chumáč sa rozdelil na dvanásť
prúdov. Smerovali k modlám po obvode svät yne.
Opäť tie vzdialené hlasy. Černokň ažník
sa pozviechal a sústredil všetk y zmysly – hlavne
tie, o ktorých väčšina smrteľníkov nemala ani po tuchy.
Ako Kruvoj na podlahe dokonával, hlasy
silneli.
- Zachráň nás, vládca Ohňa! Zlom Veleso -
vu moc!
Rogan pátral očami po žezle. Zrak mu padol na Gor yvlada. Vlk sedel pri Kruvojovi a zvieral
v yrezávanú palicu v tlame ako pes, čo priniesol
pánovi hodený papek.
Potom stisol čeľuste. Žezlo sa zlomilo
na dvoje.
Rogan schmatol rohatú hlavu i kopyto
a bez otáľania ich hodil do ohňa na oltári. Plamene
zahučali, akoby do nich priložil za náruč suchej
chvojiny. Spod zeme, z hlbín posvätného Velesturu, zaznelo dunenie – akoby v jask yni hlboko pod
zemou niekto zúrivo búšil do skaly. M odly po obvode svät yne začali praskať a lámať sa. Behom
chvíľk y sa rozpadli ako práchnivé sucháre. Dym,
ktorý pred chvíľou nasali, v ystúpil z ich útrob
v podobe dvanástich prízračných postáv.
- Oslobodil si nás, vládca Ohňa.
„Vidím,“ zahundral Rogan a spakruk y
si utrel spotené čelo. „Lenže čo teraz?“
- Prenesieme ťa naspäť.
„To by som ocenil, ale nev yrieši to
šlamastiku, do ktorej Kruvoj dostal Grékov. Viete,
o čom hovorím, pravda? Boli ste pri tom...“
- Prenesieme ťa v čase.
Černokňažník spozornel.
- O tri dni dozadu. Ocitneš sa na Zobore
tesne predtým, než sa tam zjaví svät yňa. Dostaneš
príležitosť oslobodiť zajatého Gréka.
„Dokážete to?“
- Bude to naše posledné spoločné kúzlo.
Po dlhých rokoch v otroct ve konečne dobrovoľné
a slúžiace dobrej veci.
Rogan sa obzrel. M etod práve so stenaním
vstal a pretrel si dlaňou t vár. „Vyhrali sme?“
„Čiastočne. Čaká nás ešte jedna bitka.“
„S kým?“
„S tým, koho sme práve porazili.“
„Nerozumiem.“
„Ani sa nečudujem. Ale zachránime t vojho
brata.“
„Tak ani rozumieť nemusím. Urobme to.“
- Pripravte sa! - zahučal im v hlavách zbor
čarodejníkov Kruhu. – Už nás volá záhrobie. Naša
moc v tomto svete slabne. Musíme to urobiť rýchlo.
Rogan v ytrhol Krutomor zo spečenej
mŕt voly. „My sme pripravení.“
Dymoví duchovia sa zhromaždili oko lo oltára. Černokňažník, Solúnčan a vlčí bes
sa postavili tesne ku kameňu.
Zbor čudesných hlasov zosilnel. Oheň
na kameni sa divo zmietal, svät yňou frngali
čudesné tiene.
„Pozdravujte M orenu,“ utrúsil Rogan.
Zavírila sila. Dvanásť prízrakov stratilo súdržnosť,
čmud sa zatočil v kruhu. Trom postavám zaviali
fúzy, vlasy a srsť.
Vzápätí tam už nikto nestál.
Dymový vír stúpal ku streche. Trámy nad
obetiskom popraskali a s rachotom sa zrútili
na oltár a podlahu – jeden z nich rozpučil Kruvo jovu mŕt volu ako švába. Vzápätí sa polámal krov
a strecha sa preborila dovnútra, pričom strhla aj
kusisko steny.
Na hodnú chvíľu zavládlo nad Velesturom
ticho a tma.
Potom spomedzi trosiek v yskočili pr vé plamene.
Požiar na vrcholku posvätnej hor y videli až
v hradiskách pri Hrone.
* * * * *
Gor yvlad preletel dierou vo dverách, ktorú
práve v ysekal Krutomor. Pri doskoku už pod labami nezašuchotala tráva karantánskeho kopca
– zaštrkotalo kamenie, zavíril prach.
Okamžite vedel, kam sa svät yňa preniesla.
Zobor. Bezpochyby. Raz tu už s Roganom
boli; za dávnych čias, keď mal nebohý Pribina
ešte mlieko na brade.
Na spomienk y však teraz nebol čas.
Gor yvlad sa prekvapene zastavil. Ocitol
sa zoči-voči...
Sebe samému.
- Nechci, aby som ti to teraz v ysvetľoval, v yslal mu do mysle druhý Gor yvlad. – Musíme
zlikvidovať tú čvargu.
Dvaja navlas rovnakí vlci sa vedno zvrtli
a vzhliadli. Kruvoj a Avari na nich neveriack y zízali. Takisto na dve postav y pri oltári, nad ktorým
sa stále hompáľal upečený Talgat.
„Ver mi,“ uškrnul sa Rogan, stojaci rovno
pred meravým Kruvojom, „úplne t voje prekvapenie
chápem.“
Krutomor opísal vo vzduchu plamenný
oblúk. Starý čarodejník pohotovo zdvihol žezlo,
no meč ho preťal v polovici a ako pokračoval,
preškrtol Kruvojovu t vár hlbokým kr vavým šrámom,
preťal kľúčnu kosť a uviazol v hrudníku.
Dvaja Gor yvladovia a M etod v yrazili proti
Avarom. Ozarak sa bleskovo spamätal, preskočil
bezvládneho Konštantína a švihol šabľou. M e tod ju zrazil nabok spathionom, ktorý zvieral
v oboch rukách. Avarovi sa rozšírili oči – toľkú
silu od gréckeho pánbožkára nečakal. Nabral
však rovnováhu a znovu zaútočil.
Alebo sa o to aspoň pokúsil. Uprostred po hybu akoby sa potkol a s kliatbou spadol dopredu.
M etod pohotovo švihol mečom.
Jastrab si napokon predsa len zalietal.
Ozarakova hlava sa zatočila vo vzduchu, narazila
do steny a skotúľala sa k päte jednej z dvanástich
Juraj Červenák - Vierozvestci
33
POVIEDKA
modiel. Klesajúce bezhlavé telo postriekalo M eto da kr vou. Grék zhnusene cúvol. Keď si však v ytrel
horúcu tekutinu z očí, zbadal príčinu Ozarakovho
nečakaného pádu.
Na jeho ľavej nohe visel zakvačený
Konštantín. Zvieral Avarovo lýtko ako odsúdenec
žobroniaci kata o milosť a hoci sa noha chvela už
len v poslednom kŕči, odmietal ju pustiť.
Rogan o krok ustúpil a tiež zoširoka švihol
Krutomorom, akoby chcel napodobniť M etodov
úder. Kruvoj chvíľu nehybne stál a civel – zdalo
sa, že ho meč vôbec nezasiahol. Potom sa zrútil
dozadu a na polceste k zemi hlava spadla z hladko preťatého krku.
Černokňažník sa zvrtol, odhodlaný čeliť
Avarom. Už nebolo treba – o zbojníkov
sa medzitým postaral Gor yvlad. Alebo Gor yvlado via? Roganovi sa zazdalo, že počuje dva vrčivé
hlasy a medzi lotrami sa v gejzíroch kr vi mihajú
dva temné tiene...
Muselo to byť len zdanie. Gor yvlad tam
stál sám a jediný, oblizoval si kr v z papule a začudovane sa rozhliadal.
- Ako ste sa sem v y dvaja dostali?
„Nevieš?“
zdvihol
Rogan
obočie.
„Nespomínaš si na Velestur?“
- Čože?
„Skočili sme časom. Do útoku na gréck y
sprievo d zostávajú tri dni.“
- Naozaj? Hm... Čosi sa mi marí. Duchovia
v modlách...
- Vyslobodil si nás, vládca Ohňa! Po dlhých rokoch v otroct ve...
„Viem, viem,“ rozhliadol sa Rogan po dvanástich postavách, ktorým dal t var y dym. „Za to
nás preneste naspäť do Karantánie. A dokážete
putovať aj časom, takže by som ocenil, keby sme
skočili tie tri dni dopredu...“
„Počkaj,“ pristúpil k nemu M etod. Podo pieral šuchtajúceho sa Konštantína. „Ak nás pre nesú len priestorom, môžeme včas v ystríhať...“
Zmĺkol
a zachmúril sa.
„Sami seba?“ uškrnul sa Rogan. „Nestačí,
že si na svete dvakrát? Chceš sa ešte aj pozrieť
sám sebe do očí?“
„To rozhodne nie je v súlade s B ožími
zákonmi.“
„V tomto prípade s kresťanskou vieroukou
súhlasím.“ Černokňažník sa otočil k duchom ve lesturských mágov. „Poponáhľajte sa. O chvíľu
si pre vás príde čiernovlasá.“
- Veru, Nav volá.
Svät yňou zavírila mágia a siluet y sa zme nili na dymovú krútňavu.
* * * * *
Nikolaova kliatba preletela nad miestom,
kde ešte pred okamihom stáli M etod a pohanský
strigôň. Vo veliteľových zorničkách sa naposledy
mihol odlesk čer veného plameňa, potom zmatneli.
„Pri Všemohúcom,“ v ysúkal zo seba jeden
34
z jazdcov. „Kam zmizli?“
„Kam asi, hlupák?“ zavrčal kentarchos.
„Neviem, pane.“
„Prenasledujú tú svät yňu. Všimol si si, že
tu ešte pred chvíľou stála barbarská svät yňa,
všakže?“
„Pravdaže, pane, ale aj tak nerozumiem...“
„Myslíš, že ja áno?!“ Nikolas sa prudko zvrtol k svojmu tátošovi. „Netuším, k čomu tu
vlastne došlo. Viem len, že Solúnčania sú preč.“
„Ale to znamená...“
„Áno. Že sme zlyhali. Nedodržali prísahu cisárovi. Teraz neviem, či tu zostať na stráži
a dúfať v ich návrat, alebo cválať naspäť a zachránime aspoň cennosti z vozov. Ikony, relikvie,
knihy v tej čudnej hatlanine...“
Tmu roztrhol plameň. Návršie oblizli dlhánske tiene jazdcov, kone zaerdžali a poskočili.
Nikolaos, ktorý už strkal nohu do strmeňa, skoro
spadol. Prekvapene sa obzrel.
„Boh je milostivý,“ v ydýchol, keď sa plameň
v kruhu skrátil a zmenil na matnú čer venkastú
žiaru. Obklopovala št yri nahrbené postav y.
„Dokázali ste to! A zázračne rýchlo!“
„To si myslíš len t y,“ hlesol M etod a pomaly
zložil Konštantína na zem. Sám mal čo robiť, aby
sa udržal na nohách. Kentarchos sa im rozbehol
na pomoc. Až pri pohľade z bližšia postrehol, akí
sú zakr vavení a zmorení, nav yše strašne páchli,
predovšetkým spáleninou.
„Čo sa tam stalo... nech už ste boli
kdekoľvek?“
„Hádam nečakáš, že ti to rozpoviem takto
nasucho?“ zachripel M etod. „Najpr v si potrebujem preliať hrdlo vínom.“
„Nie zlý nápad,“ uznal Rogan a zastokol
meč do pošv y.
„Je tam súdok,“ zahuhlal v tráve sediaci
Konštantín. „Vzácny mok z tráck ych viníc...“
„Obávam sa,“ odpľul si M etod hlučne, „že
na Rastislavov stôl nedorazí.“
* * * * *
„Kriste na nebi,“ v ydýchol Nikolaos, keď
M etod niekoľkými vetami zhrnul svoje posledné
zážitk y. „To bola noc.“
„Ako žiadna iná. Ani na cestách k Arabom
a Chazarom sme nezakúsili nič podobné. Až sa mi
nechce veriť, že sme stále nažive.“
„Chváľme Boha!“
„Chváľme,“ ozval sa slabým hlasom
Konštantín, „ale tak sa mi vidí, že z diabolských
osídiel sme v yviazli vďaka pohanským kúzlam.“
Gréci obrátili pohľady k dvom temným
postavám na druhej strane ohniska. Rogan práve
dreveným črpákom druhýkrát načrel do súdka. Ako
ho dvíhal k ústam, zachytil pohľady ostatných.
„Naozaj víno hodné vladárov,“ pozdvihol
nádobu na prípitok a doprial si hlboký dúšok.
- A dačo zahryznúť by sa nenašlo? - zdvi
hol hlavu vedľa ležiaci Gor yvlad.
Juraj Červenák - Vierozvestci
POVIEDKA
„Nenahrýzol si sa dnes dosť?“
- Neviem. Mám to v hlave riadne po pletené. Akoby ma niekto roztrhol napoly a potom
zase zlepil, ale priložil tie časti k sebe opačne.
„Akože máš polku hlav y prilepenú k polke
zadku ?“
- Veľmi vtipné. Nemal by si sa tým vínom
takže vďaka. I vás nech ochraňuje... ktokoľvek,
v koho ochranu veríte. Cesta ešte môže byť
nebezpečná. Jednu hrozbu sme zažehnali, ďalšia
môže striehnuť za najbližším kopcom. Svätopluk
nie je z tých, čo sa ľahko vzdávajú.“
Než ktorýkoľvek z Grékov stihol zareagovať,
dve temné postav y splynuli s tmou.
až tak nalievať. Takto nalačno, ukonaný, a v t vo jom veku...
„Čuš, dobre? M ožno je to posledné víno,
ktoré si na tomto svete v ychutnám.“
- Nuž hej. Mám pocit, že už obsmŕda oko -
lo.
„Čiernovlasá?“
- Ohňooký.
„Len nech ešte počká.“
Gréci na dvojicu zízali s pretiahnutými
t várami.
„Zachránili ste nám život y,“ odkašľal si
M eto d.
„A v y nám. Ktovie, či by sme tu sedeli, keby
si v pravej chvíli nesekol Kruvoja do hnátu. Takže
nikto nie je nikomu nič dlžný.“
„Aj tak od vás bolo šľachetné, že ste bojo vali na našej strane. Najmä keď viete, čo sme zač
a čo vezieme do kráľovst va M oravanov...“
„Šľachetné?“ uškrnul sa Rogan. „Len sme
sa snažili dodržať dané slovo. Koceľ nás poslal
v ystopovať avarských hrdlorezov, tak sme to uro bili. Že sa to trochu skomplikovalo, je druhá vec.“
„Trochu?“ odfrkol si Nikolaos.
„Zažili sme horšie veci. Za starých čias,
keď sa bohovia denne tmolili po zemi a lesy
sa hemžili besmi. Dnes už je v týchto konč inách
omnoho bezpečnejšie.“
„Tomu sa po dnešnej noci ťažko verí,“ usmial sa M etod unavene.
„M ožno ste zažili posledný súboj starých
mocností,“ ponoril Rogan zadumaný pohľad
do ohňa. „Naša doba končí. A váš príchod, vaše
učenie, dar y pre Rastislava... to všetko náš ko niec iba urýchli. Niežeby ma to ktovieako škrelo.
Starcom je budúcnosť ľahostajná.“
„Nie si až taký starý.“
„Navonok. V skutočnosti som starší než
ktokoľvek z vás. Videl som pád avarských hrinkov počas vojny s kaganom. Alebo smrť gréckeho
cisára v bulharských priesmykoch za Krumových
čias.“
Grékom sa rozšírili oči. Černokňažník ich
pohľady neopätoval. Očividne naňho doľahla
únava a ponurá nálada. Dopil víno a vstal.
„Poberieme sa – dlhá cesta pre nami.
Vďaka za pohostenie.“
„To my ti ďakujeme,“ zdvihol sa M etod.
„Radi by sme sa vám nejako odmenili...“
„Už som povedal, že sme v yrovnaní.“
„Vezieme cennosti, zlato, drahé kamene...“
„Načo by nám boli? Gorja, dvíhaj sa. Nech
starý nedupe okolo, som z toho ner vózny.“
„Buď s Bohom,“ ozval sa Konštantín.
„To sot va. Ale rozumiem, ako to myslíš,
* * * * *
Ohňooký sedel na čerst vom smrekovom pni
na kraji lesa.
„Dobrá práca, s tým Kruvojom,“ zdvihol
sa. „Rohatý si od zlosti podupal všetku pšenicu.“
„Hm,“ zahundral Rogan bez záujmu.
„Pôjdeme?“
„M orena už je netrpezlivá?“
„Skôr ja chcem túto záležitosť nado bro uzavrieť. Myslím, že sa tak ľahko do sveta
smrteľníkov nevrátim. Vytratím sa z ľudskej pamäti. Ale nevadí, pod Veľdubom bude teraz rušno.“
- A ako vlastne zomrieme?- vzhliadol Gory-
vlad.
„Čože?“
„Nemusí. Jednoducho vás tam prenesiem.“
„Nev ymýšľaj.“
- Máme sa odobrať do záhrobia, niekto nás
teda musí zabiť.
- To sa mi nepozdáva. Keď máme
po všetkých tých rokoch odísť, nech to stojí za to.
- Okrem toho, dohodli sme sa, že nás
necháš dokončiť úlohu.
„To ste predsa urobili. Pobili ste avarských
lúpežníkov, zničili svät yňu, aj Kruvojovi ste v ykrútili krk...“
- Áno, ale to poslanie nám niekto zveril.
Takže to skončí, až keď sa dozvie, ako sme po chodili, a v yplatí nám odmenu.
„Skúšaš moju trpezlivosť, prašina!“
„Gorja má pravdu,“ zdvihol Rogan hlavu.
„Máme právo dotiahnuť úlohu do úplného konca. Aj zvoliť si patričnú smrť. Po tom všetkom,
čo sme pre teba vo svete živých urobili, si zaslúžime
odísť odtiaľto... zvučne. Skutkom, ktorým sa sami
vložíme do M oreniných rúk, a na ktorý sa len tak
nezabudne.“
„Čo
to
obaja
bľabocete?“
zahučal
Černoboh. „Pôjdete so mnou, hneď teraz!“
„Nie.“
Obor sklonil ohnivý pohľad k Roganovej
dlani, zvierajúcej rukoväť Krutomoru.
„Ty sa mi v yhrážaš, čer v? Zbraňou, ktorú
som ja sám daroval t vojim predkom?“
„Pozdravuj M orenu,“ uškrnul sa černokňažník, pár krokov cúvol, potom sa zvrtol
a v ykročil lesom k miestu, kde nechal avarského
tátoša.
„Neopováž sa!“ zavrčal Černoboh na otáľajúceho Gor yvlada.
- Vlastne nad nami nemáš až takú moc, že
nie?
„Zadusím
Juraj Červenák - Vierozvestci
ťa
t vojimi
vlastnými...“
začal
35
POVIEDKA
obor, ale to už mu vlk ukázal chvost a rozbehol
sa do tmy, akoby zaňuchal čerst vú srnčiu stopu.
Z temnot y hlbšie v lese zaznel škodoradostný
chichot. Černoboh sa zvrtol.
„A čo si si myslel?“ spýtala sa útla silueta.
„Že v ybabreš so mnou aj s Rohatým a t y budeš
jediný, ktorému všetko v yjde podľa plánu?“
„Všetkých vás...“
„Nič neurobíš. Tí dvaja t vrdohlavci majú
plán. Nechajme ich, nech sa so svetom rozlúčia
po svojom. Pre patetické skony som mala vždy
slabosť.“
M orena sa ešte raz pichľavo zasmiala a splynula s nocou.
* * * * *
„Svätopluk?“ v ytreštil Koceľ oči. „Ale... to
nedáva žiadny zmysel. Vlastnoručne sa podpísal
vedľa Rastislava na žiadosť o kresťanských viero zvestc ov.“
- To len dokazuje, aký je zákerný a dvo -
jt várny.
Za kniežaťom stojaceho Straživoja striaslo
– na ten hlas prenikajúci rovno do hlav y si ne dokázal zv yknúť.
„Rastislav zjavne netuší, čo je jeho synovec
vlastne zač,“ dodal Rogan. Svetlo ohňa, planúceho
uprostred posvätného hája, sa mu topilo v očiach.
Zdali sa byť hlbšie a temnejšie než kedykoľvek
predtým. „Aj t y si daj na Nitravčana pozor. Ten
podliak baží po moci. Chce vládnuť celej M orave
a možno by rád pripojil aj susedné kniežatst vá.
Zjavne sa pre ničím nezastaví. Pokusom uniesť
gréck ych v yslancov to iba začalo.“
„Budem sa k severným hraniciam dívať
obozretne,“ prikývol Koceľ vážne. „A čo tí dvaja?“
„Solúnčania? Čo s nimi?“
„Bolo to pre vás trpké víťazst vo, keďže ste
im zároveň zachránili život y.“
„Prečo?“ Rogan sa chopil ražňa a odtrhol
z divej kačice krídlo.
„Sú zvestovateľmi novej vier y. Urýchlia pád
starých bohov.“
Černokňažník pokrčil plecami. „Ten už aj
tak nemožno odvrátiť. Nevidím dôvod, prečo by
sme kvôli tomu mali nenávidieť cisárových v yslancov.“
„Ale ich hlboká kresťanská viera...“
„Je niečo, s čím sa narodili a čo je v nich
pevne zakorenené. Tak ako vo mne viera vo Veľdub,
v Les večnosti, v Svaroga či Perúna. Konštantín
a M etod sú ochotní riskovať vlastné život y, aby
Ukrižovaného učenie doniesli do krajov, ktoré
považu jú za barbarské. Ja som kvôli svojim bo hom tiež často nasadzoval krk. Vlastne sme si
s tými dvomi dosť podobní. Čo povieš, Gorja? Aj
my sme vierozvestcovia.“
Gor yvladovo odfrknutie ňufákom nápadne
pripomínalo smiech.
Černokňažník pozrel na Koceľa. „Tí dvaja
sú rozumní chlapi. Na t vojom mieste by som ich
36
pozval aj do Blatnohradu.“
„Po matke som zdedil zväzk y s franskými
cirkevnými úradmi. Zväzk y a záväzk y. Ale možno
na t voju radu dám. Ak sa osvedčia na M orave...“
„Osvedčia. Uvidíš.“
Knieža si vzdychol, oprel dlane o kolená a zdvihol
sa z vývratu. „Noc pokročila. Odoberieme sa.“
„Neprenocujete?“
„Radšej nie,“ pozrel Koceľ na staré sčernené
modly. „Straživoj?“
Družinník v ytiahol z torby mešec.
„Nechaj si svoje zlato, knieža,“ pokrútil
Rogan hlavou. „Určite preň nájdeš rozumnejšie
v yužitie.“
„Riskovali ste predsa život y...“
„Aj sme o ne prišli.“
„Čože?“
„Dlhý príbeh. Tak či onak, už to zlato nebudeme potrebovať. Čoskoro sa pripojíme k bohom
tam na druhej strane. Pod Veľdubom sa schyľuje
k pohrome a starí si myslia, že my v tom zohráme
nejakú úlohu.“
„Tomu vôbec nerozumiem...“
„Ani netreba. Na tomto svete nás čaká už
len posledná cesta. A na tú nám zlato netreba.“
„Kam máte namierené?“
Rogan a Gor yvlad si v ymenili pohľady.
Obaja v ycerili zuby.
„Na sever.“
„Do Nitrav y?“
„Túto záležitosť uzavrieme, len keď sa pozrieme do očí mužovi, ktorý to celé spískal.“
„To vás ale môže stáť život y.“
Černokňažník vzhliadol. Ponurý úsmev mu
z t váre nezmizol.
„S tým počítame.“
* * * * *
„Čo povieš?“ pozrel Rogan na Gor yvlada.
- Keby som mal ľudské telo, pokrčím ple cami. Takto len vravím, že je mi to jedno. Toto je
rovnako dobré miesto, ako hociktoré iné.
„Ja myslím, že je lepšie. Hore smerom
k Nitrave už taká príležitosť nebude.“
- Ako povieš. Sme akurát uprostred rieky.
Tu je voda najhlbšia. Urob to.
Rogan sa obzrel na prievozníka. Statný chlap
sa bidlom snažil pramicu nasmerovať k severnému
brehu. M al čo robiť, prúd bol v týchto miestach
silný.
Černokňažník odopol dlhé kožené puzdro
od opaska a pov ytiahol z neho Krutomor. Démon
v meči spal, nič netušil. Rubínové oči, rukoväť
tepaná z čierneho kovu i čepeľ zostávali matné
a studené.
Rogan zastokol meč naspäť a hodil ho
do vody.
Kalné vody Dunaja zhltli zbraň dychtivo,
akoby chceli pot vrdiť, že ju už nikdy neukážu
ľudským zrakom.
Juraj Červenák - Vierozvestci
POVIEDKA
* * * * *
„Výsosť?“
Knieža Svätopluk vzhliadol od upečeného
diviačieho chrbta, do ktorého práve zaboril
loveckú dýku. Vyčasilo sa a bolo teplo, takže ho doval s niekoľkými vladykami a družinníkmi pri
stole v tieni líp na nádvorí dvorca.
„Je tu akýsi muž a žiada o v ypočutie,“
dodal strážca so štítom na predlaktí a kopijou
v ruke.
„Nechcem, aby ma otravoval nejaký odkundes.“
„Tvrdí, že ti priniesol dôležitý odkaz.“
Svätopluk si spakruk y utrel mastné fúzy
a siahol po čaši s vínom. „Čo je zač?“
„Vraj sa volá Rogan.“
Knieža stuhol a rozhliadol sa po ostatných
stolovníkoch. Hlavne tí starší zmraštili t váre.
„Čierny Rogan? Z Kančej hor y? Vládca Krvavého ohňa?“
„Všetko nasvedčuje tomu, že je to on, pane.“
„Prišiel sám?“
„Nie. Je s ním ten vlk.“
Teraz už muži okolo stola odložili nože,
poháre a kosti a začali sa obzerať.
„Priveď ho,“ prikývol Svätopluk po chvíli.
„Ale dozri, aby pri sebe nemal zbraň. Hlavne nie
ten čierny meč.“
Strážca sklonil hlavu a náhlivo sa vzdialil
k bráne dvorca.
„Černokňažník,“
odfrkol
si
Svätopluk
pohŕdavo. „Čo tu ten starý strigôň chce?“
Nikto mu neodpovedal. Všetci sa otáčali
na laviciach a stolcoch, zvedavo naťahovali krk y.
Na západe pozvoľna umieralo slnko a tieň
Zoboru sa predlžoval a temnel.
Strážca sa vrátil v sprievode ďalších siedmich ozbrojencov. M edzi nimi s neurčitým výrazom na t vári kráčal muž v čiernom odeve. Po jeho boku sa držal obrovský vlk.
„Už som o vás počul,“ privítal ich Sväto pluk. „Báchork y z detst va o démonoch, magických
mečoch a súperiacich čarodejníkoch. Stavím sa, že
polovica z nich bola v ycucaná z prsta.“
„Polovica?“ uškrnul sa Rogan. „Pridaj,
knieža.“
„Čo chceš?“
„Priniesol som ti odkaz.“
„Od koho?“
„Od Konštantína a M etoda.“
Svätopluk sa zamračil. „Čože?“
„To sú bratia zo Solúna. Vyslanci cisára
Michala...“
„Viem, čo sú zač!“ štekol knieža.
„Vieš? Naozaj?“
„Pravdaže!“
„Odkiaľ? Nežiadali ste s Rastislavom
o určité osoby. Dokonca ste chceli, aby vám Gréci
poslali biskupov. Namiesto toho v yrazili na M oravu len dvaja učitelia.“
„Zvesti sa šíria rýchlo.“
„Tak rýchlo nie.“
Knieža tresol päsťou do stola a s hrmotom
vstal. „Prišiel si ma urážať, bosorák všivavý?“
„Nie. Mám ti odovzdať ten odkaz.“
„Počúvam.“
„Takto pred všetkými? Dobre si to rozmysli.“
„Vrav!“
„Ten odkaz ale nie je slovný,“ v yceril
černokňažník zuby
„Čo to tu...“
- Gorja?
- Na nich!
Rozrazili strážcov a kým Gor yvlad v ycieral
tesák y na zaskočených mužov, Rogan sa odrazil
od lavice medzi dvoma fúzatými vladykami, s ve júcim plášťom v yskočil na stôl – poháre sa ro zleteli na všetk y strany, víno v ystreklo – a kopol
Svätopluka do t váre.
Vládca Nitrav y sa prevrátil cez svoje bo hato v yrezávané a zlatom pobité kreslo na zem.
Zaskučal, v ypľul kr v i dva zuby.
Černokňažník sa rozosmial ako pomätený.
Potom ho preklala kopija veliteľa stráže.
Ako padal, stále sa kašľavo chechtal. Zrútil sa
na hranu stola a odtiaľ pod nohy v yskakujúcich
hodovníkov.
Vzápätí zaskučal Gor yvlad. Kr v striekala
na všetk y strany.
* * * * *
„To bolo... detinské.“
„Viem. Ale urobilo mi to dobre.“
„Už som videla pár hlúpych smrtí, ale táto
bola najhlúpejšia zo všetkých.“
„Čo
si
čakala
od
bláznivého
deväťdesiatročného starca? Chcel som sa ešte naposledy schuti zasmiať.“
„Lenže teraz už je žartom koniec.“
„Ktovie.“
„Ja to viem. Blíži sa vojna bohov.“
„Nevravím? Zábava ešte len začína.“
„Naozaj si zhlúpol. Ale... aj tak som rada,
že si späť.“
„Hm. Keď sa to tak vezme, vlastne aj ja.“
„Naozaj?“
„Už som mal toho trmácania sa hore -dole
plné zuby.“
„Ach. V tom prípade... vitaj doma. Pôjdeme?“
„Iste. Nech sa stane, čo sa má stať.“
ilustrovala Bea Tomash
Poviedka pr vý krát vyšla v zbierke Kámen a krev od
vydavateľstva Brokilon v roku 2010
Juraj Červenák - Vierozvestci
37
POVIEDKA
Viera Inglotová
SUCHÉ KRKAVČIE
LETÁ
Poviedka Istrocon 2011 - 1.miesto
„Pomaly
pôjdem,“
rozlúčil
sa s ňou stroho, kým jej naprával biely naškrobený golier.
Usmiala sa na neho. Nemo
a nežne. Tak, ako to ve dia iba matk y, keď sa lúčia.
„Prídem čochvíľa. Počkáte na
mňa?“
Úsmev z jej t váre nezmizol, a tak si cez plece mlčk y
prehodil to staré poplátané
vrece, ktoré mu posledné rok y
na jeho cestách robievalo je diného spoločníka, kým on bezducho brázdil pusté ulice veľkomesta. Pýtal sa. Hľadal. Odcudzoval.
Deň po dni, rok po roku, stále dúfajúc, že konečne
v yhovie jej želaniu. Ona však nikdy nebola spoko jná.
„Ktorýže to sú?“
„Nuž, potom to zrejme budú tamtí z nich,“
ukázal mu ktosi, keď v dave uponáhľaných cestujúcich hľadal niečo zaujímavé. Čosi, s čím by jej
mohol spríjemniť aspoň pár krátk ych letných dní.
Do doby, kým si neuvedomí, že čas plynie a nedá
sa zastaviť. Keď v yrastie, a on v yrastie, odíde.
A jej oči sa zase raz naplnia smútkom.
„Kde máš onú... mater?“ zachrapčí, keď
z nohavíc v yťahuje prepotený kus látk y, aby upútal jeho pozornosť.
„Kupuje lístk y. Aha, tam!“ odpovie mu
a zamáva na ženu v myšom komplete, ktorá
sa skláňa nad umasteným staničným oknom, vnímajúc iba seba, pochmúrny svet za sklom a pár
drobných v jej v ysušených dlaniach.
„Nebojí sa o teba?“
Rýchlo pokrúti hlavou.
„Chceš niečo vidieť?“
Prikývne a netrpezlivo čaká na sľúbený
38
zázrak, až kým ho slaná pachuť v ústach a dve
mocné ruk y neprinútia zavrieť oči. Chlapča zaspí
a on ho chvíľu šťastne objíma. Hladí po havraních
vlasoch. Spieva obľúbenú uspávanku. A tak ako
veľakrát predtým i teraz sa nenápadne vmieša
medzi ľudí, berúc si niečo, čo mu nepatrí.
* * * * *
„Ustlal som mu v kôlničke,“ odpovie na jej
spýtavý pohľad, s ktorým ho víta, len čo vkročí do
izby. „Máte to tam predsa rada?“
Skr yje si t vár do dlaní, nech jej syn nevidí, že horí
nedočkavosťou.
„Nezdrží sa dlho. Je o čosi starší a nič
lepšie sa neponúkalo,“ ospravedlní sa ešte skôr,
než ho prinesie, aby sa ním mohla donekonečna
kochať. Veľmi dobre vie, aká býva prchká a čo
príde, keď ju výber sklame. Dnes sa však na neho
rozhodla usmievať. A zda aj preto k nej opatrne
natiahol ruku a pomaly pohladil vpadnuté líca po siate drobnými vráskami. Utrel slzu, čo od dojatia skĺzla až k brade. Starostlivo ponatriasal periny a až potom sa pobral po ten malý poklad,
čo zavčas rána našiel na pochmúrne v yzerajúcej
stanici. Sedel na jednej z tých ošúchaných lavíc,
roztopašne hompáľal nohami sem a tam, tam
a sem, akoby sa mu sám od seba ponúkal. Vari
sa nerozhodol správne?
„M ali ho lepšie strážiť. U nás mu bude
lepšie,“ potichu presviedčal svoje svedomie, keď
zasúval hrdzavý kľúč do zámk y a ot váral dvere.
Ignoroval pach, prítmie i ticho. Sklonil sa a
trpezlivo hľadal. Hľadal drsnú tkaninu, z ktorej
o chvíľu v ybral spiace chlapča. A s pohľadom upreným k jasnej oblohe, za hlasného kriku krkavcov,
odnášal si pyšne svojho brata do domu.
Vrúcne ho milovala iba chvíľu. Najpr v jej
Viera Inglotová - Suché krkavčie letá
POVIEDKA
prekážala jeho zvláštna mĺkvosť, potom nezaujímavá hĺbavosť a keď začal chorľavieť, záujem
sa v ytratil nadobro. Ešte v ten večer požiadala
najstaršieho syna, aby sa ho zbavil. Bez jediného
slova vzal bledé páchnuce chlapča do náručia
a ťarbavo sa v ybral na pustý dvor za domom. Tam,
niekde pri rozpadnutom drevenom pni, vzal do rúk
ťažkú sekeru.
Mladý krkavec zosadol na plot a zvedavo
v yvrátil hlavu.
„Nemôže tu ďalej bývať,“ v ysvetlil mu,
„Rozoberiem ho. Ľahšie sa bude niesť.“
Čierny v ták súhlasne zakrákal, rozprestrel
mohutné krídla a pri pr vom tupom údere odletel.
Odletel nevedno kam. Hlad ho však prinúti vrátiť
sa.
* * * * *
Trápila sa. Noc v ystriedal deň. Deň
v ystriedala noc. A ona i naďalej ticho smútila.
Vlasy zošediveli, zredli a v ypadali. Dlane zoschli.
Na nohy sa radšej ani len nepozrela. I jej oči stratili lesk. Bývali totiž dni, kedy by ich najradšej
v yplakala. Ktovie, možno raz, keď spočinie jej
prázdny pohľad na ďalšom nepodarenom dieťati.
Bolo ich toľko. Dali by sa vôbec spočítať?
„Pomaly pôjdem,“ rozlúčil sa s ňou stroho,
kým jej naprával zažltnutý naškrobený golier.
Robieval to každý deň. Ako rada by sa usmiala.
Nemo a nežne. Tak, ako to vedia iba matk y, keď
sa lúčia.
„Prídem čochvíľa. Počkáte na mňa?“
Neodpovedala.
Neprikývla.
Neusmiala
sa. Len ticho hľadela pred seba s mŕt volným výrazom na t vári. A tak si cez plece mlčk y prehodil to
staré potrhané vrece, ktoré mu na jeho zdĺhavých
cestách robievalo spoločníka, kým on neopatrne
deň čo deň brázdil preplnené ulice veľkomesta.
* * * * *
Dnes sa na neho hnevalo i samo nebo.
Plakalo od rána. Slzy už nepadali iba zo zatiahnutej sivej oblohy, ale aj z odkvapov. M enili
sa na veľké studené kvapk y ťarbavo stekajúce po
všetkom, čo im prišlo do cest y.
Voda. Všade samá voda. Na t vári, za krkom,
v topánkach, ba aj v každom jednom vrecku jeho
oblečenia, ktoré ešte nestihlo poriadne preschnúť.
Kráčal mlčk y. Oproti vetru, mierne naklonený do predu, čoraz viac si k sebe túliac myšami prežratý
kabát.
Sem-tam pohľadom zablúdil do prázdnych
okien. Nebolo ich veľa. Odrazu zatúžil pristúpiť
k jednému z nich a pochopiť, ako asi tak v yzerá
ten slnkom popretkávaný svet ľudí, čo za ťažkým
závesom pomaly a s pokojom v duši pokračujú vo
svojej každodennej činnosti.
Opilec naproti vrážal do múrov a pritom si
veselo pospevoval. Odniekadiaľ sa odrazu v ynoril
autobus. Zastal, zhltol dva tiene a znovu sa po -
hol. On však nenastúpil. Zamieril k mostu. Tam
odbočil, prešiel okolo ľudoprázdnej kaviarni, minul poštu i pár tichých krčiem, kým sa pred ním
konečne neobjavil biedne pôsobiaci vchod stanice.
Opäť nevnímajúc čulý ruch navôkol seba, s výrazom plným rozčarovania, vstúpil do svojho malého
kráľovst va.
* * * * *
„M amko, veď už toľko nechorľav te,“
zaprosil, keď ju v jedno dusné letné ráno našiel
bezvládne ležať v posteli.
„Vari som nikdy nekonal podľa vášho
zbožného želania?“
S pohľadom upreným k nebesiam zar yto
mlčala.
„Sľubujem vám, že ho teraz v ychovám
o kúsok lepšie.“
Odpoveďou mu však bola iba slza pomaly
sa kĺžuca po líci.
„Pozrite! I cukrovink y som priniesol, aby
nebol nebodaj stále hladný,“ chválil malé vrecko
plné sladkej sypkej dobrot y. Nepozrela sa naň.
Nepozrela sa ani na neho. Zastonal.
„M amko... mamko... vari ma už nemáte
rada?“
Neodpovedala.
Neprikývla.
Neusmiala
sa. Len ticho hľadela pred seba. S mŕt volným
výrazom na t vári kochala sa v yprahnutou krajinou
za svojím oknom. Krajinou pustou a smutnou. Bez
ž ivota.
„M amko?“ rozvzlykal sa nad jej perinou,
keď uvidel, že sa na neho hnevá podobne ako to
nebo včera.
„Vari som nikdy nekonal podľa vášho
zbožného želania?“
„Vari som nikdy nehľadal každý boží deň?“
„A či som sa o tie vaše deti nikdy dobre
nepostaral?“
„M amko?“
Mlčala. Nie hodinu, nie noc, nie mesiac.
Mlčala rok. Trpezlivo a vľúdne, tak, ako to vedia
iba matk y, keď vrúcne milujú... Hoci sú dávno po
smrti...
* * * * *
„Správa prišla pred malou chvíľou. Ide
o prášok špinavobielej farby, prudko jedovatý. Isté
obdobie sa v pomerne malých množst vách v yužíval
pri liečbe istých chorôb, avšak časom sa muse lo od neho upustiť, vzhľadom na jeho vedľajšie
nežiaduce účink y. Biely fosid.“
„Biely fosid?“
„Biely fosid. Pri sebe mal necelých tridsať
gramov. Používal ho však iba zriedkavo.“
„Zriedkavo?“
„Áno, pane. Usúdili sme to podľa množst va,
čo sa našlo. Viac-menej nám to nepriamo pot vrdil i
lekárnik, u ktorého si fosid zv ykol kupovať. Vraj sa
mu premnožili drobné hlodavce. Aspoň tak z v y ko l
Viera Inglotová - Suché krkavčie letá
39
POVIEDKA
v ra v i e v a ť a l e k á r n i k s a z b y t o č n e n e v y p y t o v a l ,
k e ď ž e t e n c h l a p n a h á ň a l s t ra c h . B o l a t o v š a k
n e ú p l n á p ra v d a ,“ s ko n š t a t o v a l s u c h o m l a d ý
i n š p e k t o r, k t o r é m u d u s n o v s t i e s n e n e p ô s o b i a c e j
k a n c e l á r i i ko m i s á ra o č i v i d n e n e ro b i l o d o b re .
„Neúplná?“
Inšpektor mrzuto prikývol. Očividne ne b o l s á m , ko m u t o t o n e z n e s i t e ľ n é t e p l o n e ro b i e v a l o d o b re .
„Ta k v e r u. Pi t e v n á s p r á v a p o t v rd i l a , ž e
n í m o t r á v i l i v l a s t n ú m a t e r. Z re j m e t o b o l a j e h o
p r v á o b e ť v ô b e c .“
„A čo tie deti?“
„ U š k r t e n é . R o z š t v r t e n é a ž p o s m r t i.
N a š ť a s t i e .“
„V š e t ko c h l a p c i ? “
„ C h l a p c i v o v e ku o d d e s a ť d o d v a n á s ť
ro ko v. I c h p re s n ý p o č e t za t i a ľ n e v i e m e .
J e ť a ž k é . . .“ m u ž , k t o r é m u ť a h a l o n a t r i d s i a t ku s a n e č a k a n e o d m l č a l . P re d s t a v a , ž e n i e k t o
t i e zo h a v e n é ľ u d s k é p o zo s t a t k y m u s í n a o za j
d ô k l a d n e p o s k l a d a ť , a b y s a m o h l o v y š e t ro v a n i e
p o s u n ú ť ď a l e j , v ň o m v y v o l a l a v l n u n e v o ľ n o s t i.
„ R o z u m i e m ,“ p o v z b u d i l h o ko m i s á r n e m o t o r n e s i p l n i a c s v o j u o b ľ ú b e n ú f a j ku. D o k á za l
s a p o r i a d n e s ú s t re d i ť i b a v t e d y, k e ď f a j č i l .
A s p o ň o n s i t o v ž d y n a h o v á ra l .
Z a p á l i l s i a p o ko j n e v y f ú ko l .
„ N e m á m r á d l e t o. . . Č o zo z n a m n e z v e s t ných maloletých osôb?“
„ C h c e l i b y s m e za č a ť p r á v e n í m . L e n
m u s í m e p o č k a ť n a v ý s l e d k y,“ p o v z d y c h o l s i
i n š p e k t o r a p re v r á t i l s t ra n u. „ C h v í ľ u t o b u d e
tr vať. Zatiaľ v ypočúvame ľudí, s ktorými prišiel
za p o s l e d n é o b d o b i e d o s t y ku. N i e j e i c h v e ľ a .
D o ko n c a a n i n a j b l i ž š í s u s e d i a o ň o m n i č , č o b y
n á m m o h l o v ý ra z n e p o m ô c ť , n e v e d i a .“
„To j e s m u t n é .“
„ A ko s a t o v e z m e p a n e .“
„ M á t e p ra v d u, n e m a l b y s o m s n í m v e ľ m i
s ú c i t i ť . L e k á r h o u ž p re h l i a d o l ? “
„ S ko n č i l p re d p ä t n á s t i m i m i n ú t a m i. S u b j e k t j e v ra j p r i p ra v e n ý n a v ý s l u c h .“
„Subjekt?“
„ Á n o p a n e . S u b j e k t. V i e t e, p a v e d a a j e j
o d b o r n á t e r m i n o l ó g i a .“
Ko m i s á r p r i k ý v o l a ro z t r ž i t o s a n a m l a d é h o m u ž a , k t o r ý z re j m e u ž s t i h o l p o s t re h n ú ť ,
ž e d n e s n i e j e v o s v o j e j ko ž i , u s m i a l . Č í m h o
n e p r i a m o v y z v a l k t o m u, a b y p o k ra č o v a l .
„ Po d ľ a p re d b e ž n é h o v y š e t re n i a i d e
o
psychick y
narušeného
jedinca.
Zatiaľ
s a p re s n e n e v i e, z a k é h o d ô v o d u za b í j a l . B e r ú c
v š a k d o ú v a hy ro d i n n é p ro s t re d i e, v k t o ro m v y ra s t a l , m a l i b y s m e za č a ť o d t i a ľ .“
„ M o ž n o. M á t e v t o m s v o j o m z á p i s n í ku
e š t e n i e č o za u j í m a v é ? “
Mladý
muž
za č a l
horlivo
listovať.
N e n a š i e l v ň o m v š a k n i č , o č o m b y u ž n e i n f o rmoval.
„ N i e, p a n e . N e m á m .“
* * * * *
Chodba bola dlhá a prázdna. Vz duch teplý.
Akoby sa v yparoval nielen z mäkkého asfaltu, ale
aj z rozhorúčenej dlažby, ktorá zdobila vchod na
policajnú stanicu. Keď sa komisár pristavil pri jednom z dokorán ot vorených okien, zazdalo sa mu,
že aj tie bričk y jazdia ešte pomalšie než inokedy.
Miestami mal pocit, akoby sa z nich život v ytratil
nadobro.
S nesmiernou námahou si v yzliekol sako,
napravil kravatu a zotrel z čela pot.
Nie, nemal rád leto.
Z vrecka si pomaly v ybral fajku a r ytmick y
ju začal v yklepávať.
Nie, on naozaj nemal rád leto.
Až potom, keď bola prázdna, zablúdil
pohľadom k najmenej obľúbeným dverám.
Leto...
Načiahol sa po kľučke a vstúpil.
August býval najhorší...
Výsluch netr val dlho a takmer nič sa neo dohralo tak, ako si to naplánoval.
Tie úmorné horúčav y!
Vrátil sa naspäť do kancelárie, kde každú
chvíľu mrzuto dvíhal hlavu, aby dovidel na hodiny.
O niekoľko minút už podpisoval posledný spis,
odsúval kreslo a siahal po fajke. Nepotiahol si ani
len druhýkrát, keď ktosi zaklopal.
Leto...
„Takže vám nič nepovedal?“
„Nie, nepovedal.“
„Vraj býval zhovorčivým chlapcom.“
„M ožno býval.“
„Počul som, že ho chcú previesť na kliniku.“
„Chcú.“
„Vy s tým súhlasíte?“
„Neviem.“
„Povráva sa, že súd ho možno oslobodí.“
„Povráva sa mnohé.“
„Vás to nehnevá?“
„A malo by?“
„Vedome vraždil.“
„To sa zatiaľ s určitosťou povedať nedá.“
„Našli sa ďalšie telá.“
„Kde?“
„Vo v yschnutej studni neďaleko chalupy.
Krkavce boli hladné...“
„Takže krkavce.“
„Áno, krkavce.“
„Krkavce,“ zopakoval komisár a zamyslene
si potiahol z fajk y. Inšpektor vrátil zápisník naspäť
do náprsného vrecka a čakal. Mlčk y. V prepotenom
saku, s povolenou kravatou a zaroseným čelom.
Čakal na ďalšie príkazy.
O chvíľu nasiakol vzduch príjemne sladkastou vôňou tabaku.
Áno, august býval najhorší...
Viera Inglotová - Suché krkavčie letá
* * * * *
41
POVIEDKA
„ Ro b í t e m i s t a ro s t i.“
„ M á m za k á za n é ro z p r á va ť s a s cu d z í m i ľ u ď m i ,“ za m rm l a l a v r á t i l s a k p o ko j n é m u
o b h r ý za n i u n e c h t ov.
„ K t o v á m t o za k á za l ? “
Po k r č i l p l e ci a a ď a l e j s a ve n ova l svo j i m
ru k á m. Z b o ž ň ova l a p o ri a d o k.
„Máte rád deti?“
I t e raz o s t a l a v y p o č ú va ci a m i e s t n o s ť
nemá.
„ M u s í t e i c h m a ť r á d. Vi d e l i v á s . Vi d e l i ,
a ko s a s n i m i h r á va t e.“
Z v ra š t i l
o b o č i e,
a ko by
nad
niečím
d ô l e ž i t ý m p re m ý š ľ a l. N i e, n i kd y h o n e z v y k l a
chváliť.
„Vo d i eva l i s t e s i i c h d o m ov, n i e j e t a k ? “
N e d ô ve r č ivo s a n a n e h o p o z re l a ko m i s á r
to využil:
„ U k á ž e m v á m p á r fo t o g ra fi í , c h c e t e ? “
M l č a l. Ko m i s á r t e d a v y t i a h o l zo s p i s u
n i e ko ľ ko s iv ý c h o b r á z kov, k t o r é s t a ro s t l ivo
ro z l o ž i l p o s t o l e. C e l ý t e n č a s h o t i c h o p o zo rova l.
„ N e c h c e t e s a n a n e p o z ri e ť ? “
N e d ô ve r č ivo s a n a č i a h o l.
„ S p o z n á va t e n i e ko h o ? “
N e d o t ko l s a a n i j e d n e j z n i c h. L e n by ju
b e z d ô vo d n e ro z h n eva l.
„Vi e t e, n á m s a i c h p o d a ri l o n á j s ť .“
Po ko j n e s i z l o ž i l ru k y d o l o n a. N e m a l r á d,
ke ď k ri č a l a.
„ P re z ra d i l i n á m t o k rka v c e.“
„ U ž vi a c u n á s n e m o h l i b ý va ť . Ke ď i c h
ro zo b e ri e t e, ľ a h š i e s a p o t o m n e s ú ,“ s n a ž i l
s a v ysve t l i ť p r á cu, č o m u za ka ž d ý m p ri d e l i l a.
Ke ď b o l a s m u t n á , z v y k l a p l a ka ť .
„ Ka m s t e i c h m a l i o d n i e s ť ? “
„ N a s p ä ť . U ž vi a c n e b o l i ve s e l é .“
„ P re t o m u s e l i zo m ri e ť ? “
Z á p o r n e p o k r ú t i l h l a vo u. N i e ke d y b ý va l a
p r í s n a.
„Ve ľ a s p a l i. H o d i ny a j d n i.“
„ O d k i a ľ k v á m p ri š l i ? “
„ S t a n i c a. Ka ž d ý d e ň s o m t a m č a k á va l.“
„ Č a k á va l i n a ko h o ? “
„ M á m za k á za n é ro z p r á va ť s a s cu d z í m i
ľ u ď m i ,“ zo p a kova l t l m e n e. N i č j e j n e u j d e.
„ K t o v á m t o za k á za l ? “
N e o d p ove d a l. Vi e o v š e t ko m.
„ N a o za j m i ro b í t e s t a ro s t i.“
Kým
ko m i s á r
u p ra t ova l,
p revi n i l o
s a p o h r á va l s ro z d ra p ka n ý m o k ra j o m svo j e j
s t a re j ko š e l e. Ke ď h o o d t i a ľ t o p u s t i a, a o n i h o
u r č i t e p u s t i a, b u d e s i m u s i e ť k ú p i ť n ov ú . A o n a
s a p o t o m n a n e h o u s m e j e. N e m o a n e ž n e. Ta k,
a ko t o ve d i a i b a m a t k y.
Ko m i s á r b o l n a o d c h o d e. A n i t e raz v ý s l u c h n e t r va l d l h o a j e h o n á l a d a s a z m i n ú t y n a
m i n ú t u z h o r š ova l a. S t a č i l o s a u ž i b a n a č i a h n u ť
a o t vo ri ť .
„ Po ka rh a l a by m a,“ za š e p ka l a za t i a ľ č o s a
ko m i s á r n a m á h a vo o t á č a l, v y l o ž i l n a s t ô l d ve
42
b e l a s é o č n é b u ľ v y.
„Vi d í . . . v š e t ko.“
* * * * *
Za t ú ž i l d o t k n ú ť s a n e b a. D o c h l a d n é h o
r á n a, c e z ú z k y o t vo r, k t o r ý s a m u n ú ka l, v ys t r č i l
o b e s vo j e m o h u t n é d l a n e. Za č a l i s a p l n i ť s l za m i.
„Ve ď u ž s a n a m ň a t o ľ ko n e h n eva j t e,
m a m ko.“
K rka ve c n a p o l o ro z p a d n u t o m m ú re v y v r á t i l h l a v u a c h v í ľ u m u ž a n a d ru h e j s t ra n e u l i c e
z ve d a vo p o zo rova l.
„ U ž t u n e m ô ž e m ď a l e j b ý va ť ,“ v ysve t l i l
s k ľ ú č e n e, ke ď s a č i e rny v t á k n e p re s t á va l d í va ť .
„ M a l i by m a p o t o m ro zo b ra ť . Ľ a h š i e s a i m b u d e m n i e s ť .“
K rka ve c s ú h l a s n e za k r á ka l, ro z p re s t re l
m o h u t n é k r í d l a a p ri p r vo m t u p o m ú d e re ra d š e j
o d l e t e l.
V t o r á n o h o n a v š t í vi l a s m r ť . P ri š l a s i p re
n e h o p o š p i č k á c h.
Viera Inglotová - Suché krkavčie letá
ilustroval Pavel Kršek
POVIEDKA
Richard Zamec
NOČNÝ NÁVŠTEVNÍK
Súťaž Meteor
Deň, kedy sa to stalo pr vý
krát, bol pre mňa ako každý
iný. Súvis s lunárnou fázou
som si uvedomil až neskôr,
oveľa neskôr. Zaneprázdnený
a materiálne žijúci človek ako
ja nemá čas dvíhať pohľad
k nebu a hľadieť na mesiac.
To, že bol práve v nove, ma
v tedy vôbec nezaujímalo.
Vošiel som do brány a stlačil
tlačidlo na privolanie výťahu.
Vchodové dvere sa znova
ot vorili. Prevrátil som oči - neznášam, keď sa musím viezť s niekým iným. Adrenalín mi stúpol ešte
viac, keď som zistil, s kým sa budem deliť o kabínu.
„Dobridén,“ pozdravil slušne sused, ktorý
do našej krajiny prikvitol z niektorej časti rozľahlej
Číny. Zdvihol hlavu, aby sa mi pozrel do očí
a v jeho vráskami zbrázdenej t vári sa objavil úsmev. Po neurčitom zamrmlaní som ot voril dvere
zradného výťahu, ktorý prišiel príliš neskoro.
Cestou som hypnotizoval štítok na zadnej
stene kabíny, keď mi do nosa udrel výrazný r ybací pach. A ziat mal niekoľko objemných tašiek,
v jednej z nich bolo vidno neforemnú hromadu
živočíšnej hmot y. Vyčnievalo z nej bledé chápadlo.
Dám ti dvesto euro, keď sa asimiluješ, po myslel som si znechutene. V tej chvíli však konečne
prišlo moje v ykúpenie. Výťah cvakol a zastavil
sa na v ytúženom siedmom poschodí. Bez pozdravu som v ystúpil a odomkol dvere od bytu.
„Ahoj,“ pozdravil som, ani neviem prečo.
Ona samozrejme neodpovedala. Prešiel som okolo
jej zat vorenej izby do kuchyne. Po dobrom jedle
a teplej sprche som ešte na pár hodín zasadol
k počítaču. Spis k jednému prípadu bol neuveriteľne
dlhý a zvládnuť sa musel do konca týždňa. Na
druhú stranu súd zrejme v yhrám. Keď už sa mi
zat várali oči, zhasol som a padol na posteľ.
Uprostred noci ma niečo v ytrhlo zo spánku.
Chvíľu som hľadel do tmy, panujúcej v izbe
a premýšľal, čo ma vlastne prebudilo. Spávam do bre a t vrdo, aj ranný budík sa niekedy nadrie, kým
ma dostane z postele. V hrdle mi v yschlo. Napadlo
mi, že sa aspoň napijem.
Až v tedy som zistil, že sa nemôžem ani
hnúť. M oje telo bolo dokonale paralyzované.
Napriek akejkoľvek snahe som nedokázal pohnúť
ani len malíčkom. Jedine oči mi ostali poslušné.
Kdesi som čítal, že ak sa človek náhle pre budí, jeho telo môže byť ešte nejakú dobu zme ravené. Nikdy sa mi to síce nestalo, všetko však
raz musí byť pr vý krát. A potom som si to všimol.
Po tele mi prešli zimomriavk y a srdce začalo
prudko biť. Kútikom oka som nad sebou zachytil nejaký pohyb. Keby nebolo paralýzy, určite
by prišiel výkrik. Zbadal som to znova. Niečo
černejšie ako šero v izbe sa mi mihlo nad hlavou.
Periférnym zrakom sa to nedalo presne rozoznať,
no v yzeralo to tak, že nado mnou niekto stojí.
A ja som nemohol robiť nič iné než ležať a sledovať
tie nejasné pohyby v tme.
Tých pár minút, čo nasledovali, mi pripadali ako nekonečné hodiny. Ovládnutý strachom
som horúčkovito premýšľal, čo to môže byť. Jediná
ďalšia osoba v byte bola Eva. A ona by určite uprostred noci nestála nad mojou posteľou mávajúc
rukami. A čo ak to vôbec nie je človek? napadlo
mi odrazu.
To nie je možné! Musí sa mi to iba zdať,
presviedčal som sám seba, no neúspešne. A tá vec
tam nado mnou stále bola.
Nakoniec paralýza začala opadávať. Sústredeným úsilím som dokázal trochu pohnúť hlavou
a pootočiť sa. Nik nado mnou samozrejme nestál.
Zazdalo sa mi, že v ot vorenom okne sa mihol ne jasný tieň. Pomaly som sa posadil a pretrel si oči.
Odvliekol som sa do kúpeľne. Telo mi opanovala
slabosť, akoby som mal horúčku. Nohy boli ako
z kameňa a pred očami sa mi robili ohnivé kolesá.
Ľadový prúd vody na hlavu ma trocha osviežil.
Napil som sa a zamieril do postele.
Ako by mi niekto v ysal silu. Táto bláznivá
myšlienka ma donútila k úsmevu. Potom som zaspal.
Richard Zamec - Nočný návštevník
43
POVIEDKA
* * * * *
Zo zrkadla na mňa hľadel blonďavý tridsiatnik s bledou pokožkou a kruhmi pod očami.
Cítil som sa už omnoho lepšie, no stále som bol
uťahaný ako po trojdňovom fláme. Myšlienku, že
sa mi celá nočná príhoda iba prisnila, som preto,
aj keď nerád, zavrhol.
Práve som dopíjal rannú kávu, keď do
kuchyne vošla Eva.
„Vyzeráš hrozne,“ skonštatovala znechutene.
Ostal som prekvapený. Nie však z jej určite
pravdivého zhodnotenia môjho výzoru. Po asi
dvoch týždňoch to bolo pr vý krát, čo ma oslovila.
Nerád som musel priznať, že ona naopak v yzerá
veľmi dobre. Zhodila pár kíl, takže bola presne
taká, ako pred piatimi rokmi, keď sme sa brali.
Teraz, uprostred leta, bola do hneda opálená. To
jej vždy svedčalo.
„Tak v yzerám. No a čo? Prečo máš potrebu
to komentovať?“ odvrkol som nepriateľsk y.
Pokrčila ramenami a v ybrala si pár vecí
z chladničk y. „Vidím, že ani dobrá nálada ti ne chýba.“
„Určite sa mi zlepší, keď sa zbalíš
a v ypadneš odtiaľto nadobro.“
To ju na chvíľu zmrazilo uprostred pohybu.
„Ty úbožiak,“ zasyčala a v ybehla na chodbu. Za
chvíľu sa ozvalo tresnutie dverí a bola preč.
M ala pravdu. Bolo to odo mňa svojim
spôsobom úbohé. Keby ale nebola kur va, všetko
mohlo byť také pekné a ideálne, ako pred tým.
Keď ale svoju ženu nájdete s neznámym chlapom
vo vlastnej posteli a následne zistíte, že sa v nej
už v ystriedala minimálne polovica jej kolegov,
s vaším doterajším pohľadom na manželst vo to mierne zamáva.
Do pár mesiacov nás rozvedú, aj keď ona
je proti. Náš luxusne zariadený byt pripadne
mne, aj keď ona je proti. Súdiť sa so zavedeným
právnikom nie je jednoduché. Už niekoľko krát
som jej naznačil, že z bytu ju nemilosrdne v yko pnem. Zrejme sa bude musieť aspoň na čas vrátiť
k svojej matke. Dobre viem, ako to tam neznáša
a ako veľmi je naviazaná na naše bývalé
hniezdočko v centre. Pomsta je sladká.
M oje v yčerpané telo sa ledva zdvihlo od
stola. To mi opäť pripomenulo nočné udalosti.
Ozaj sa to stalo? Naozaj som v izbe niekoho, ale bo niečo videl? Po chrbte mi prešiel mráz a chĺpk y
na šiji sa zježili.
Zavrtel som hlavou. Lezie na mňa nejaká
viróza a v noci som mal nočnú moru. Určite. Prijatím tohto racionálneho v ysvetlenia sa mi uľavilo
a ďalej som nad tým radšej nepremýšľal. Zbalil
som si laptop a odišiel do práce.
* * * * *
Po pár dňoch som sa cítil zasa normálne.
Na no čnú príhodu som zabudol a zasunul ju
44
niekam do útrob podvedomia. Práca ma pohlcovala ako vždy predtým, všetko sa vrátilo do starých
koľají. Lenže nočný návštevník nebol iba preludom
a o necelý mesiac som dostal ďalší dôkaz.
Vracal som sa domov z práce s mizernou
náladou. Už sa stmievalo. Zasa celý deň strávený
prezeraním spisov a prípravou na ďalšie pojednávanie súdu, ktorý aj tak zrejme speje k prehre.
Podvodníci podpálili dom, aby to v yzeralo ako
nehoda a oni mohli od poisťovne zinkasovať pe niaze. Urobili to ale tak rafinovane, že sme im
to nevedeli dokázať. Použitím zdravého rozumu si
ale každý domyslel, ako to naozaj je. Vrátane sudk yne, ktorá im tie peniaze nakoniec bude musieť
odklepnúť. Škoda hovoriť.
Dovliekol som sa do bytu. Eva bola zrejme zasa zavretá vo svojej izbe. Nemienil som
sa zdržovať myšlienkami na ňu, mojim jediným
záujmom bola posteľ.
* * * * *
V noci som sa zobudil. Posadil som
sa a hlavou mi preletela spomienka na sen, ktorý
bol tak náhle prerušený. Nepodarilo sa mi ju však
včas uchopiť a cítil som, ako nenávratne zmizla.
Už sa nerozpamätám.
Chcel som si znovu ľahnúť, keď čosi upútalo moju pozornosť.
V niektorých bytoch paneláku oproti
sa ešte svietilo a tak v mojej izbe panovalo iba
šero. Očami priv yknutými na tmu som dobre ro zoznával stôl s počítačom, kreslo vedľa ot voreného
okna aj skriňu naproti posteli. A práve tam to bolo.
V priestore medzi vrchom šatníka a stropom
izby bola úplná tma. Nevidel som stenu ani veci,
ktoré boli na skrini položené. Ako je to možné?
Svetlo z okna by predsa malo dosvietiť aj tam.
Ako keby na tej skrini...sedel nejaký tieň.
Bez pohybu som drepel na posteli a uprene hľadel
do tej zvláštnej temnot y. Oblieval ma ľadový pot.
Ako fantóm sa mi v hlave v ynorila spomienka na
zážitok spred mesiaca.
„To sa mi len zdá...“ zašeptal som priškrtene.
Akoby v reakcii na moje slová sa to pohlo.
Tma zavírila a naklonila sa nad okraj šatníka.
To nie je možné, pomyslel som si zúfalo.
Krik v hrdle mi zamrel, keď tieň roztiahol prízračné
krídla a zniesol sa priamo na mňa. M oje telo v ypovedalo poslušnosť a paralyzované sa zvalilo
do perín. Bezmocne ležiac som cítil, ako zo mňa
nočný návštevník v ysáva moju životnú silu. Prišlo
mi to neuveriteľné, no vedel som, že je to presne
tak.
Asi po minúte, ktorá bola ako nikdy
nekončiaca nočná mora, sa odo mňa t ieň odlepil
a v yletel oknom preč. Paralýza odznela, no bol
som tak zoslabnutý, že pri pokuse postaviť sa som
len bezvládne padol t várou na koberec. Pohnúť
čo i len prstom na nohe bolo neuveriteľne ťažké.
Nakoniec sa mi nejako podarilo doplaziť sa do
kúpeľne a pustiť na seba vodu v sprchovacom
Richard Zamec - Nočný návštevník
POVIEDKA
kúte. Zaspal som na koberci pod posteľou.
* * * * *
Nasledujúce dni boli tie najhoršie v mojom
živote. Telo sa po pár dňoch ako tak spamätalo,
to však nič neriešilo. Niekde vnútri som cítil...nie,
vedel som, že sa to o mesiac opäť vráti. A nav yše
sa zdalo, že útok y sú stále silnejšie a silnejšie.
Ďalší už zrejme neprežijem.
Bol som zúfalý. Kolegovia v práci si v šimli,
že sa čosi deje, no ich otázk y som musel zakaždým
odbiť či zahovoriť. Považovali by ma za blázna.
A povedať to Eve? Šialenst vo. Veď ešte pred me siacom by som sa sám takémuto príbehu v ysmial.
Nemal som sa komu zveriť a nikto mi nemohol
pomôcť. O mesiac lekár skonštatuje smrť v spánku
na zástavu srdca alebo niečo podobné. A nik nebude vedieť, čo sa v skutočnosti stalo.
Po čase be znádej nahradila otupenosť.
Chodil som po svete ako živá mŕt vola, o nič som
sa nestaral, nič ma nezaujímalo. Šéf v práci to
pričítal prepracovanosti, takže namiesto výpovede
som dostal tri týždne dovolenk y. Bolo mi to jedno.
Aj tak bude čoskoro po mne, tak čo tam po práci.
M esiac cúval a nov sa blížil. Vracal som
sa domov, už ani neviem odkiaľ. V bráne ma zase
stretol môj čínsk y sused. Veselo pozdravil. V mo mente ako na mňa pozrel, mu ale úsmev z t váre
zmizol. Zvážnel a zachmúril sa.
„Čo je?“ spýtal som sa nevrlo.
„Niečo s vami nie v poriadku, sused,“
skonštatoval.
To ma zarazilo. Chvíľu mlčal a sústredene
si ma premeriaval.
„Vaša...sila,“ povedal napokon. „Nie tak
ako má byť. Niekto brať vašu silu. Vy to viete,
však? Cítite.“
Stál som tam, s ústami dokorán ot vorenými.
Bolo to pre mňa neuveriteľné, no niekto vedel o
mojom probléme - o mojej nočnej more. Odrazu
som v tom nebol sám.
Úľavou som sa rozplakal. Povedal som mu
všetko. O paralýze, o slabosti, o tieni, ktorý mi
v ysáva energiu. A ziat len vážne prik yvoval.
„Poďte ku mne domov. Skúsiť pomôcť.“
Nastúpili sme do výťahu a odviezli sa na
desiate. Číňan odomkol bytové dvere a vpustil ma
dnu. Do nosa mi udrela zvláštna, cudzokrajná
vôňa. Na pok yn môjho hostiteľa som prešiel cez
korálkový záves a ocitol som sa v jednej z izieb.
So záu jmom som hľadel na čínsku obývačku. Na
stenách viseli tkané orientálne ozdoby. Tenké
drevené poličk y s t ypickými mriežkami boli plné
rôznych sošiek a váz. Obrovská čer vená pohovka sa k v ybaveniu miestnosti veľmi nehodila. Na
stene oproti nej, medzi dvoma veľkými sochami
čínsk ych drakov, bola veľká plazmová obrazovka.
Sused si zrejme nežil zle.
Posadili sme sa na krásny v yšívaný koberec
pred pohovkou. A ziat ma znova sústredene pozo roval.
46
„Tak čo?“ spýtal som sa neisto, keď to už
tr valo moc dlho.
„Tieň napáchať škody. Ja musím energiu...
vrátiť. Seď.“
V rozpakoch som sledoval, ako môj hostiteľ
obišiel všetk y št yri rohy v miestnosti. Pred každou
chvíľu postál a rukou čosi načrtol vo vzduchu.
Potom prešiel ku mne. Zat voril oči, zhlboka dýchal
a nad mojou hruďou opäť rukou kreslil akési
obrazce. Ja som ho len neisto, no zároveň zve davo, pozoroval.
Všetk y pochybnosti zmizli, ako náhle
sa ma dotkol. Jeho ruka bola horúca ako rozpálená
pec. Nebolo to však nepríjemné, práve naopak zreteľne som cítil, ako do mňa prúdi energia. Hre jivá sila sa šírila mojim telom a napĺňala každú
jeho časť. Miesta, o ktorých som ani nevedel, že
boli prázdne to teplo naplnilo a...opravilo. Keď
Číňan odtiahol ruku, cítil som sa úžas ne, ako už
dávno nie. M al som pocit, že zdvihnem nad hlavu
auto ak by som chcel.
Môj hostiteľ si pomädlil ruk y a spokojne
pokýval hlavou. „Ty opäť pri sile. Tieň si po teba
ale príde aj tak.“
Jeho slová mi doslova vzali vietor z plachiet. Znova som si spomenul na tmu nad skriňou
a všetk y chlpy na tele sa mi zježili.
„Ty príď aj zajtra. Pomôžem nájsť t vojho
ochrancu.“
* * * * *
Široké koruny stromov. Zelené rákosie vlniace sa vo vetre. Vlhkosť a voda, všade navôkol.
Postupujem a brodím sa vpred. Cítim a počujem
život okolo. Rozhliadam sa, žiadne zvieratá ale
nevidím. Unikajú môjmu zraku, skrývajú sa.
Poplašný krik v tákov. Šuchot v hustom po raste. Obzerám sa za zvukom. Noha sa mi zaplieta do šľahúňov na zemi. Mávam rukami a padám.
Vystrašene hľadím pred seba.
Silnejúci šuchot. Rozhŕňajúce sa rákosie.
M edzi jeho stonkami sa mihne ladné pruhované
telo.
„Najv yšší čas.“
Ot voril som oči a posadil sa. Luo, tak
sa totiž môj čínsk y sused volal, ma spokojne
a snáď aj trochu hrdo potľapkal po pleci. „Našiel
si ochrancu.“
„Ako to môžeš vedieť?“ namietal som. „Veď
som len letmo zazrel...ani neviem, čo to vlastne
bolo.“
„Viem to,“ skonštatoval Luo. Prstami mi
poklepkal po hrudi. „Vidím ho v tebe. Konečne
sa podarilo.“
Bol už totiž šiest y deň, čo som k Číňanovi chodil
na zvláštne seansy, v ktorých ma uvádzal do
tranzu. V ňom som sa ocital v lese plnom života
a zvukov, nikdy som však na žiadne zvieratá priamo nenarazil. Až dnes mi to zrejme v yšlo, aj keď
som si to predtým predstavoval úplne inak.
A ziat prešiel ku oknu a zdvihol zrak k oblo -
Richard Zamec - Nočný návštevník
POVIEDKA
he. „Dnes pr vá noc, kedy tieň môže priletieť. Ale
t y už pripravený,“ povedal pevne.
Ja som si tým taký istý nebol. Jeho prehlásenie vo mne opäť prebudilo strach, ktorý mi
ľadovými pazúrmi zovrel útroby.
„Luo prosím! Nemôžeš tam v noci byť
so mnou? Ja to sám nezvládnem...“
Otočil sa a zahľadel sa mi do očí. „Je to
t voj boj. Potom pochopíš prečo. Neprepadaj zúfalst vu. Ver ochrancovi, ver sebe.“
* * * * *
Hľadel som sám na seba. Z miesta tesne
pod stropom mojej izby som videl, ako moje telo
pokojne spí v posteli. Bezstarostne som si užíval
ten zvláštny pohľad.
Vyzerám hrozne, pomyslel som si pobavene.
Prekvapene som sledoval, ako moje ústa s úsmevom
v yslovujú rovnaké slová. To ma prebudilo.
Posadil som sa a pretrel si t vár. Vízia bola
isto znamením, že nepriateľ skutočne príde už
dnes v noci. Zrejme je práve na ceste, uve domil
som si v yrovnane. Už od príchodu domov som
sa napodiv cítil úplne isto, dokonca aj okno som
v yzývavo ot voril dokorán.
V hrudi som náhle pocítil tlak. Záclony zavírili v neexistujúcom prievane a do izby v absolútnom tichu vletel tieň. Rovnako, ako naposledy
sa usadil na skrini. Opäť na nej nebolo vidieť nič
iné, než koncentrovanú tmu. Pozoroval ma.
Zrazu som nevedel, čo urobiť. Bolo to
rovnaké ako predtým! Každú chvíľu sa na mňa
mohol vrhnúť a ja by som opäť upadol do tej
zvláštnej paralýzy. Narastajúci tlak pri srdci som
si v návale panik y skoro neuvedomoval. To čo
sa stalo vzápätí, ma ohromilo.
Vo chvíli ako sa tieň pohol a rozprestrel
krídla, z mojej hrude v yskočil tiger.
Zviera s ladnosťou danou len mačkovitým
šelmám doskočilo na koberec a postavilo sa tak
nepriateľovi do cest y. Jeho telo bolo napoly priesvitné, oranžové pruhy matne svietili. Na moment
ku mne otočil hlavu, akoby vravel: „Žiaden strach,
už som tu.“
Nočný návštevník sa vrhol ku mne. Môj
ochranca ale v yskočil a mohutnou tlapou prízrak
zrazil naspäť. Nečinne som sledoval, ako tiger
naháňa nepriateľa po izbe. Tieň poletoval sem
a tam, snažil sa držať pri strope. Tiger bol však
neuveriteľne obratný a jeho pokusy dostať sa ku
mne hravo likvidoval. Nakoniec to prízrak vzdal a
chcel v yletieť oknom von. Aj tam bol však ochranca pr vý. M ohutným skokom tieň zrazil na zem.
Cári tmy odlietali z jeho tela, keď ho tiger trhal
na kusy. Potom sa rozplynul a neostalo z neho nič.
Ochranca majestátnym krokom prešiel priamo
predo mňa. Pripadal som si ako vo sne, keď som
zodvihol ruku a pohladil ho. Prst y mi prešli jeho
nehmotným telom, no prisahal by som, že som aj
tak cítil dot yk hebkej srsti. V ďalšej chvíli zmizol.
Je to t voj boj. Potom pochopíš prečo. Luove slová
mi zneli v hlave, keď som si oneskorene uvedomil,
že behom boja s tieňom bol počuť rachot a krik
z Evinej izby. Vstal som z postele a prešiel cez
chodbu. Ruka nahmatala kľučku a prudko ot vorené
dvere narazili do steny.
Zacítil som arómu vonných t yčiniek. Eva
ležala naznak v kruhu zapálených kahanov. M edzi jej nohami bola rozt vorená zašlá, v koženej
väzbe zviazaná kniha. Všade okolo boli strie kance čerst vej kr vi. V mihotavom svetle kahanov
sa zvláštne leskli.
Môj pohľad skĺzol naspäť k jej telu. Bolo
škaredo dotrhané. Hlboké rany po pazúroch
hyzdili snáď každý jeho kúsok.
Vedel som presne, akému zvieraťu tie
pazúr y patrili.
* * * * *
Vošiel som do cely a šedé dvere s malým
zamrežovaným okienkom sa za mnou zat vorili.
Ľahostajne som prešiel k ot vorenej skrinke a začal
som si do nej ukladať veci.
Svoj boj som síce v yhral, no nejaký
angažovaný sused, zrejme v ybudený Eviným
krikom, zavolal stopäťdesiatosem. A v ysvetľujte
policajtom, ako sa vo vašom byte ocitlo roztrhané
telo vlastnej manželk y. Nev ysvetlil som. Zavreli ma
ešte skôr, než slnko v yšlo nad obzor a teraz si
v justičáku počkám na súd.
Mne to však napodiv veľmi nevadilo.
Nemajú na mňa nič. Vražednú zbraň samozrejme nenašli a ani sebelepší právnik nepríde
s presvedčivou verziou toho, čo sa tej noci mohlo stať. Pár mesiacov za mrežami v ydržím. Žijem
a to je hlavné.
Z prične pri druhej stene sa postavil môj
spoluväzeň – holohlavý, potetovaný, na pr vý
pohľad nepríjemný chlap. Na uvítanie ma zdrapil
pod krk a pritisol t vár k tej mojej.
„Nezaujíma ma t voje meno,“ oznámil mi.
„Mňa budeš volať Šéf. A ak budeš poslúchať,
ostaneš celý. Rozumel si?“
Rana na solar mi v yrazila dych. So zastonaním som sa prehol dopredu. Môj spoločník
sa spokojne otočil a rozvalil sa na posteli.
Predychával som úder. Šelma v mojom
vnútri sa prebudila a zlostne vrčala. Cít il som, ako
mi telom prestupuje živelná energia.
„Tak aby bolo jasné, dotkol si sa ma naposledy. Inak ťa z tejto miestnosti v ynesú nohami
napred. Rozumel si t y mne?“
Musel to v ycítiť z môjho hlasu. Mierne
sa prikrčil a ticho ma pozoroval. Nakoniec
nepatrne prikývol.
Tiger spokojne zapriadol, pretože v ycítil
spoluväzňov strach. V jeho záujme som dúfal,
že mu v ydrží. Nerád by som v ysvetľoval, čo ho
roztrhalo v zamknutej cele.
Richard Zamec - Nočný návštevník
ilustroval Kazumaki
47
POVIEDKA
Mária Gážiková
ČEREŠŇOVÉ BLUES
Súťaž Meteor
Po hmle, ktorá sa večer usadila v kotline ostali len jemné
pavučiny. Snažili sa obkľúčiť
poštárov plášť, ale každý jeho
krok podvihol čierne plátno
a to šľahnutím premieňalo
mliečnu masu na drobné
kvapôčk y. Pod nohami mu
v pravidelnom r ytme vŕzgal
štrk.
Koľajnice z oboch strán le movali
stromy.
Zhadzovali
prebytočnú záťaž a posledné list y, ktoré
prehrali boj
s vetrom, dopadali na čiernu kapucňu, ukrývajúcu mužovu t vár, skĺzli po širokých ramenách
a v tichosti dopadli na zem. Pozeral sa pod nohy
a brašna mu v jej vlastnom dvoj takte udierala do
boku.
Začalo
svitať.
Jantárové
oko
prešlo
pohľadom po temných úbočiach, mihalnicami zavadilo o umierajúce lístie a v poslednom štádiu
existencie im prepožičalo kúsok zo svojej krásy.
Betón a oceľ odrážali svetlo do mužových očí.
Musel ich privrieť a cez úzku škáru sledoval, ako
si deň razí cestu hmlou a prebodáva posledné
zv yšk y noci. Od úst mu stúpala para a zriedený
pach káv y sa premiešaval s vôňou vlhkého lí stia.
Muž v čiernej uniforme kráčal po
koľajniciach, no jeho krok bol ťažší ako zv yčajne.
Ner vozita sa mu zakvačila na nohy a teraz ju musel vláčiť so sebou. Poštárom bol takmer večnosť
a vzrušenie, ktoré sprevádzalo pr vé zásielk y
dávno pominulo. Vystriedala ho istota a po cit spokojnosti s tým čo robí, ako to robí
a hlavne, čo za to dostáva. Večný život nie je
na zahodenie, aj keď ide o osamelú záležitosť.
Netrápili ho žiadne morálne pohnútk y, že fušuje
pre Smrť. M al voľné ruk y a myseľ, to bolo
dôležité. Niekto čaká na takého miesto celý život.
Avšak dnes sa necítil celkom vo svojej
koži. Po dlhej dobe znovu uvažoval, či správne
odhadol príjemcove požiadavk y a či bude jeho
úsilie náležite ocenené. Uvítal by trochu ľudskej
48
spoločnosti. Rád by s dnešným adresátom pose del nad šálkou silného čaju a prebral malichernosti zaťažujúce obyčajných smrteľníkov. M ožno
to bolo práve jesennou atmosférou. Jeseň akoby
zafarbila poštárovu myseľ teplými tónmi. Dnes bol
skutočne rozcitlivený a ak by neupísal dušu svojmu
zamestnávateľovi, prisahal by, že trpí akousi formou pubertálnej depresie.
Biele pramienk y vlasov mu povievali okolo
čela a mužove oči v purpurovom východe v yzerali ešte krajšie. Belasá dúhovka sa zmrštila. Od
koľajníc mu cez chodidlá do celého tela prenikali
jemné vibrácie.
Zhlboka sa nadýchol a keď pľúca zaplnili
svoju kapacitu, na okamih zadržal dych.
„Aký nádherný deň,“ poštár v ydýchol slová,
ale nepočul ako dozneli. Miestom, kde práve stál,
prefrčal rýchlik.
* * * * *
„Kreténi!,“ domovník nadával vchodový
dverám a medzi slovami boha jeho a t y kretén
sa ozýval chrapot nevýkonných pľúc. Na čele
a spánkoch mu v ystúpili kvapôčk y potu a domovníkove tmavé vlasy sa zdali byť ešte mastnejšie.
Mixoval kombinačkami v snahe uvoľniť zakliesnený
kamienok. „Boha jeho, nepovolíš?“ znova pohrozil
kamienku, ktorý samozrejme neodpovedal a ani
o kúsok nepovolil.
„Kreténi jedni zasraní,“ precedil pomedzi
zuby. Toto patrilo deťom. Zvonček y nefungovali už
dva mesiace. Sľúbil, že to dá do poriadku, ale ne dokázal si nájsť čas. Bol príliš zamestnaný svojou
pohodlnosťou. Po nejakom čase sa susedia prestali
domáhať náprav y. Veď, čo by nie. Zvonček y už
neboli nev yhnutnosťou. Ich deti zaviedli kamienko vý systém. Zo spodnej časti dverí v ylomili západku
a do priehlbink y vrazili starou tehlou malý kamienok. Dvere sa síce privreli, ale nikdy nezabuchli.
Chodba bola dokonale prístupná celému sídlisku.
Lomcoval kliešťami ako šialený zubár, tepny a žili pumpovali v zbesilom tempe. Kr v sa mu
v predklone nahrnula do t váre a tlačila na oči.
Mária Gážiková - Čerešňové blues
POVIEDKA
Už, už by mu v yleteli a rozpľasli sa na dlažbu,
keby sa z ničoho nič nezastavil. Zažmurkal, trochu
našpúlil per y a v ytočil hlavu mierne nabok. Chvíľu
načúval zvukom bytovk y, t váril sa ako Weimarský
stavač v ystavujúci svoju korisť. Akýsi zvláštny
a nečakaný impulz spôsobil ľahké iskrenie
v domovníkovom mozgu. Presne v tej časti, ktorá
núti človeka dookola kontrolovať či je zhasnuté,
či neuniká plyn a snáď aj to či po sebe nezabudol spláchnuť. Kamienok ho prestal zaujímať
a schoval kombinačk y do vrecka. Vydýchal a keď
si bol istý, že nebezpečenst vo srdcového kolapsu
je zažehnané, narovnal sa. Prešiel ku schránkam.
Jeho bola pr vá zľava, v druhom rade.
Číslo
s menovkou prekrýval obrázok mužského prirodze nia. Od ústočiek na žaludi v ychádzala komixová
bublina: „Miloš smrdí ako mačacie hovienka,“
oznamoval nasmiat y penis.
Z vrecka teplákov v ylovil kľúče. Strečová látka sa každodenným nosením v ygajdala do XXXXXL
rozmerov a medzi deťmi z paneláku kolovali reči,
že tam chová zelených mužíčkov, ktorí pľujú k yse linu. Ot voril schránku. Milošova t vár ostala bez
akýchkoľvek stôp po námahe a zlosti. Naopak,
cítil sa skvele, akosi kompletne. Všetko zacvaklo
na svoje miesto.
„Eňo – ňuňo,” povedal a s úškrnom egocentrického maniaka vložil čiernu obálku do vrecka.
Kľúče ostali visieť v schránke.
* * * * *
Jednoizbový byt na prízemí nájomníci
obchádzali veľkým oblúkom. Dve škatuľk y cigariet denne, nedoje dené zv yšk y hnijúce v plastikových obaloch pod gaučom a alkohol rozliat y
naliehavosťou trasúcich rúk namiešali jedinečný
parfum, svinst vo najv yššej kvalit y.
V lete to bolo najhoršie. Čakanie na výťah
často pripomínalo boj o prežitie. Puch ako bio logická zbraň prenikal cez spór y do celého tela
a zadržiavanie dychu či prikladanie vreckovk y pred t vár v tomto prípade fungovalo len
ako demonštrácia hnusu a odporu. Milošovi to
neprekážalo. Hlasité „fúúúúj,“ ktoré často počul
za dverami bytu alebo „čo si ten magor serie do
kvetináčov?“ sa postupne stalo neodmysliteľnou
súčasťou mikrosveta paneláku.
* * * * *
Rozvalil sa do gauča. Čiastočk y prachu
v yleteli do priestoru a po krátkom tanci pristáli
na nábytku a starom televízore značk y Thompson.
Zašednuté závesy, neumyté okná, ok ydaný koberec
a pleseň, ktorá sa s chuťou pustila do nemožných
tapiet, akoby kopírovali Milošove vnútro. Pritiahol
stolík. Nedávno mu primontoval plastové kolieska.
Takto už nemusel bojovať s gravitáciou a všetko
potrebné mal hneď po ruke. Zaváraninový pohár
do št vrtiny naplnený zmesou špakov a chrchľov,
zapaľovač, cigaret y. Vyklepol M arsku, zapálil si.
Otáčal obálku v ľavej ruke, fajčil a cez závoj dymu
hľadal akékoľvek stopy o odosielateľovi. Odklepol
na zem a hodil obálku na stôl.
„Kreténi.” Slovo sa vznieslo spolu s dymom a ostalo uväznené v izbe ako jed. V mysli
sa mu v ynorila predstava. Chlapec sa naťahuje
na špičkách (určite to bol M atúš Trnka aj s tým
jeho zasraným kamarátom) a do jeho schránk y
vhadzuje čiernu obálku. Chichoce sa a už sa nevie
dočkať, kedy si domovník nájde ich prekvapenie poctivo v yšpárané a v ysušené šušne.
„Do boha aj s nimi.” Uhasil cigaretu, aby
si pripálil hneď ďalšiu a voľnou rukou zalovil pod
gaučom. Vo fľaške konzumnej Tesco vodk y ostávalo niečo cez tri deci. Napil sa.
Žiadny
odosielateľ,
žiadny
príjemca.
Chýbala známka aj pečiatka dodacej pošt y. Obálka ležala na stole v úplnej anonymite, inkognito
ako popoluška. Znovu sa napil. Milošove srdce
len s námahou tlačilo kr v zriedenú. Pr vé dúšk y
čarovného elixíru prerazili skrz upchaté ciev y
a ner vovým bunkám sa konečne dostalo trochu
zaslúženého rozptýlenia. V tom schmatol obálku.
Nechápal, ako mu to mohlo uniknúť, ako to, že si
hneď nevšimol skutočnosť, že obálka je celkom
hladká. Nedisponovala žiadnym prelepeným ot vo rom, ktorým by mohli kreténi vložiť hlúpy pozdrav,
sprostú básničku alebo čokoľvek, čo by mu znova
zodvihlo tlak. Zrazu si bol istý, že toto nie ich
práca. Natrhol obálku na kratšej strane.
* * * * *
Čierne, medené a strieborné päť cípe útvar y hromadne v ystreľovali z papierového puzdra
ako vločk y zo snežného dela, konfet y v ystrelené
z párt y delobuchu, ako roj lesných včiel nasledujúci svoju kráľovnú. S ot vorenými ústami sledo val absurdné divadlo, ktoré sa odohrávalo pred
jeho v ypúlenými očami. Hviezdy a hviezdičk y lie tali ako bláznivé, ligotali sa, smiali a voňali po
čerešniach. Sadali mu na vlasy a plecia, krúžili
okolo Miloša v nádhernej špirále, šteklili ho na
nose. Musel sa napiť.
„Do boha, do boha, do riti!“ v ykríkol.
Napriek ohromeniu cítil, že nejaká nadprirodzená
sila mu naťahuje per y a on tu stojí a škľabí sa,
má neuveriteľnú chuť začať tancovať. Poriadne
roztriasť šunk y. Obrátil do seba posledný hlt,
ruka bezvládne klesla na pohovku. Lesk hviezd
naplnil obývačku jasným svetlom. Zo začiatku
dokázal registrovať len nejasné záblesk y, ale po
chvíli hmýrenie trochu ustalo. Hviezdy snežili na
všetk y strany dopadali na nábytok, na koberec,
niektoré uviazli v závesoch. Celkom ako lapené
mušk y v pavučine, bojovali o svoje v yslobodenie.
Veci ich zvláštny pôsobením získali nádych no vot y, nánosy prachu a špiny mizli ako mávnutím
čarovného prútika. Túžil ich do jednej pochytať,
alebo ešte lepšie, pomilovať sa s nimi všetkými
s ich čerešňovou vôňou, ktorá zanechávala na jazyku sladkastý povlak. Zdvihol ruk y, roztiahol prst y
Mária Gážiková - Čerešňové blues
49
POVIEDKA
a so zat vorenými očami vnímal jemné vibrácie.
Tisíce a tisíce hviezdičiek ešte stále opúšťalo
stiesnený priestor obálk y, narážali jedna do druhej,
tlačili sa, pichali do seba ostrými cípmi, narážali
jedna do druhej v snahe získať posledné voľné
miesta. Jemné bzučanie podfarbené provokačným
chichotaním šponovalo Milošove podvedomie, cítil
sa ako námorník opantaný spevom sirén. M alá
hviezdička mu uviazla v nose. Dráždila nestrihané
chlpy, privádzala jeho zmysly k nepríčetnosti,
do konečného a definitívneho šialenst va. Ako
človek v bdelej kóme nazrel do svojho vnútra. Divoká tanečnica si neohrozene razí cestu naprieč
hrádzou sopľou a chrastičiek, derie sa cez zahlienené dutiny, odráža sa od stien priedušnice,
až kým exploduje v záverečnej piruete a rozdelí
sa na milióny ohnivých komét, ktoré s účinnosťou
napalmu likvidujú zárodk y zhubných nádorov.
„Božeeeee,” zavzdychal tou nadpozemskou
úľavou a ot voril oči.
Chaotický roj častíc sa začal formovať. Gigantická diskoguľa levitovala uprostred obývačk y
a domovník bez rozmyslu, hnaný iba svojou
pudovosťou v yštekol: „Koník?” Sám bol prekvapený svojou otázkou. Zmocnilo sa ho podozrenie,
že túto hlúposť mu podstrčila guľa. Hviezdy
sa s precíznosťou ruských aquabell dali do po hybu. O pár sekúnd Miloš sledoval trojrozmerný
obrázok poníka. Najpr v klusal, hriva a chvost sa
vlnili v dokonalej simulácii pohybu, potom zastavil
sa zahrabkal kopýtkom.
„Drak! Teraz chcem draka!” bľabotal
s nadšením trojročného chlapca, dokonca zatlieskal rukami, taký bol nadšený. Trblietavé
čiastočk y rýchlo zmenili formáciu. Takmer zabudol
dýchať. Okrídlený jašter mával mohutnými krídlami. Zviera v yplo hruď a rozt vorilo papuľu, akoby
tým chcelo podčiarknuť svoju vznešenosť.
Zašepkal: „Boha, to je peknééé,“ a obdaril umelcov ďalším potleskom, ale uprostred
smiešneho ťapkania v ypadol z r ytmu. Vedel,
čo chce vidieť teraz, no nebol si istý, či jeho
požiadavka zapadne do rozbehnutého rozprávko vého scenára. Zat voril oči, sústredil myšlienk y na
objekt svojho záujmu a keď ich o chvíľu ot voril,
jeho zhmotnená fantázia bola pred ním.
Dlhé medené vlasy. Najdlhšie pramene sa
vlnili, konček y skrúcali a svojím pohybom raz skr yli a raz odhalili líniu strieborných pŕs. Čierne oči
sledovali, ako Milošov pohľad kĺže po jej bokoch
a stráca sa uprostred ženiných stehien, v čierňave
Bermudského trojuholníka. Domovníkova túžba
stať sa hviezdičkou bola čoraz naliehavejšia. Po sadila sa na stolík a prekrížila nohy. Pohyb uvoľnil
do priestoru o čosi viac čerešňovej vône. M ožno
mal Dior podobnú víziu, keď predstavil svetu Miss
Dior Chérie.
... zat vorte oči. Dior vám pošepká nový
zmyselný príbeh. Príbeh bezstarostnej mladosti,
pôžitku a luxusu...
Zhruba takto znel titulok zo stránk y, ktorou
si Miloš predvčerom v ytieral zadok.
„Chérie,“ v yslovil pre neho s tak net y-pickou
nežnosťou. Žena reagovala úsmevom. Zner vóznel.
Jedna časť Milošovho vedomia si uvedomovala,
že ide iba o predstavu, tá druhá riešila problém,
ako začať konverzáciu. Nikdy nev ynikal v dialógu
s opačným pohlavím a už vôbec netušil, o čom
sa môže rozprávať s nadprirodzenou bytosťou. Do
vedomia sa mu pretláčal nápad. Veľké rozmazané
písmená sa zaostrovali v jeho mysli a už mu v hlave
v yt várajú jasný obraz, keď si náhle uvedomí, že je
to totálna hlúposť. Bráni sa, nechce pokaziť tento
okamih, ale niečo zlé a neodbytné mu predhadzuje slová a on ich chytá ako pes kosť...
„User si! Vlastne - prdni si! Teda, prdnite
si, ... boha ja som chuj,“ rezignoval.
Predklonil sa a čer venú t vár schoval do
dlaní. Nechápal. Skutočne. Čakal hocijakú blbosť,
ale toto!? Chcel začať pozdravom, vedel, že tým
nič nepokazí.
„Boha, teraz som to riadne posral,“ ešte
stále mumlal do dlaní, keď šum hviez d rozpáral
absurdný zvuk. Slovami ťažko opísateľný, ľuďom
tak dôverne známy.
* * * * *
Tlesk.
„Halóóó, vstávať! Rýchlo, rýchlo, šup, šup,
počujete má?“ Muž v čiernom štuchal paličkou do
Milošovho pupku. „Vstáááávať, dosť bolo komédie!“
Domovník sa strhol a ot voril oči.
„Aúúúú, čo, to...jáúúúú! Boha, to bolííí, kurva to je bolesť!“ Šúchal si stehná ako najrýchlejšie
mohol. Pokožka pulzovala a neznesiteľné pálenie
prestupovalo naprieč chodidlami.
„Verte mi, robím to nerád.“
„Čo?“ Kým stihol zaregistrovať postavu
v uniforme, ruka švihla druhýkrát. Oceľová t yčka,
ktorú poštár v ytiahol z brašny, kým Miloš chrápal, (snívalo sa mu?) , v yr yla do jeho stehien ďalší
ohnivý pás.
„Ježišikriste!!!“ znelo cez Milošove zaťaté
zuby skôr ako Jižišikriši. „Boha, ja sa z toho poserem, boha, boha!!!“ M asíroval zasiahnutú časť
nôh a podráždené ner v y podávali správu ostatným častiam tela, aby sa držali v pozore. M o zog v rýchlosti namiešal dávku adrenalínu, ktorá
sa v yplavovala do kr vi a Miloš konečne pomedzi
slzy začal rozoznávať obr ysy svojho trýzniteľa.
Potiahol nosom a párkrát naprázdno ako r ybička
ot voril ústa. Vyrovnal tlak v ušiach, snažiac sa tak
zbaviť nepríjemného pískania.
„Ty jeden chuj poje -“
„No, no,
no, odpustite si tie vulgarizmy.“ Muž v čiernej uniforme vztýčil ukazovák
a šibrinkoval prstom sem a tam. „Uvedomujem si,
že sme nezačali práve najlepšie,“ zakýval oceľovou
t yčkou, „ale,“ nadýchol sa a hľadal správne slová,
„určite sa nájde vhodnejší spôsob, akým budeme
komunikovať. Želal by som si, aby sa toto stretnutie nieslo v duchu vzájomného priate ľst va a-“
Mária Gážiková - Čerešňové blues
51
POVIEDKA
Všimol si, že domovník nespúšťa oči z predme tu, ktorý mu spôsobil toľko bolesti. Položil t yč na
stolík, „a sympatií,“ dokončil krátk y uvítací prího vor.
Miloš so strachom a nemým úžasom sledoval staršieho muža, ktorý mal teraz ruk y zopnuté
pred sebou a mierne sa kýval. Priateľsk y a sympatick y, tak ako sľúbil v predslove sa na Miloša
usmieval. Nič neobmäkčí srdce človeka tak ako
úprimný úsmev. A skutočne, bolesť odznievala,
stopy po slzách sa stali už len spomienkou na
čosi nepríjemné. Domovníka opustil pr votný šok,
adrenalínový doping sa postaral, že z mužovej
t váre zmizol strach. Len ten idiotský úsmev ho
stále nútil byť v pozore a do jeho vedomia
sa pomaly vkrádal oveľa intenzívnejší pocit. Pocit, s ktorým sa Miloš zobúdzal každé ráno aby si
s ním večer zasa ľahol spať. Počul, ako sa mu
v hlave ozýva búchanie kostnatých pästičiek. Akési decko mu pobehovalo po mozgových závitoch.
V afekte sa hádzalo o ružové tkanivo, kopalo do
šedej hmot y, hrýzlo do citlivých zakončení a ako
besné v ytrhávalo kusy mäsa, ktorým si napch ávalo
nenásytné ústočká.
Poštár zrejme zachytil zárodok hnevu
v Milošových očiach.
„To chce klid, akoby povedal dobrý vojak
Švejk. Poznáte Švejka, či nie?“ Žiadna odpoveď.
„Som si istý, že áno a nebuďte taký
strnulý.“ Tľapol Miloša po kolene a znovu ho obdaril úsmevom.
„S dovolením.“ Poštár obišiel gauč. Miloš
počul ako si odkladá plášť, ako muž v čiernom
zavesil poštársku brašnu na klinec, jediný náznak
vešiakovej steny. Počul mľaskavú ozvenu jeho kro kov, ktoré sa lepili na zasvinenom line. Muž ot vára
chladničku. Čosi z nej v yberie, a potom vŕzganie
dvierok horného kredenca, počul...
„Hej Miloš!“ decko v domovníkovej hlave
prehovorilo jeho vlastným hlasom. „Čo keby si
sa konečne natiahol pre tú t yč a ukázal pánovi X,
ako sa vítajú nečakaní hostia. Vyzerá ako jeden
z tých šesťdesiatnikov so super krásnym úsmevom
z nejakého blbého katalógu, odfotený v priteple nom pyžamku a MŇA to strašne rozčuľuje!“ Decko
si založilo ruk y v bok a prehnane dupkalo nohou.
„Strašne! Chápeš?!“
„To by som na vašom mieste nerobil.“ Poštár
vošiel akurát vo chvíli, keď sa Miloš končekmi
prstov dotkol hladkého kovu. Stačilo len uchopiť.
Starý pán prešiel popri ňom a položil
plechový podnos na stolík. Dva poldecák y, miska pražených arašidov, fľaša konzumného rumu
s etiketou Jednota Coop a nenačatá škatuľka cigariet sa zdali byť prísľubom skvelého posedenia
a neviazanej zábav y. Poštár presunul voľné kreslo
oproti Milošovi. Tak je to správne, t várou v t vár.
Pohodlne sa usadil a zavŕtal lakte do operadiel.
Jeho prst y ihneď zaujali automatickú polohu, ktorá
domovníkovi pripomenula v táčiu klietku. Vystreté
prst y ľavej a pravej ruky sa navzájom opierali, klietka
sa zmršťovala a v ystierala, ako nekonečný vesmír.
52
„Teraz ste na rade Vy. Nezabúdajte na po vinnosti hostiteľa, to by ma vážne mrzelo,“ pre hovoril poštár a kývnutím hlav y v yzval domovníka,
aby mu nalial.
„Hovno,“ odpovedal Miloš, ale aj tak ot vo ril fľašu a načal M arsk y. Skôr než si pripálil, otočil
do seba št yri štamperlík y. Pekne jeden za druhým.
Tento zv yk mu ostal z časov, keď pracoval ako
revízor u Slovenský železníc. Ráno v staničnom
bufete spláchol tresku a tri rožk y pálenkou. Z majonézy ho totiž zv ykla páliť záha a alkohol mu
upravil hladinu k yseliny. Poštár ostal se dieť na sucho.
„Dobre, obslúžim sa teda sám.“
„Hovno sa obslúžiš! Boha jeho, čo tu vlastne
chceš, t y magor!!! Či si jeden z tých úchylov, čo
sa potulujú od dverí k dverám s tučnou bibliou
pod pazuchou a presviedčaš staré babk y a senilných dedkov, že ak ti dajú zatrkať, Ježiš Kristus im
rezer vuje teplé nadýchané miestočko na jednom
z obláčikov, z ktorých nikdy neprší, alebo ti ide
jednoducho o prachy. Smola kamarát. Ani jedno
ani druhé odo mňa nečakaj. Hovorím ti, v ypadni!“
Poriadne si odpil aby doplnil strelivo na ďalšiu
kanonádu sprostých slov, ale poštár v yužil krátku
pauzu.
„Prestaňte na mňa kričať a uvedomte si,
že som len a len vaša predstava.“ Vedel, že to
zaberie. Vždy to zabralo. Nezáležalo či to bola
predavačka z trafik y alebo manažér finančnej korporácie. Miloš nebol výnimkou.
„Predstava?“
„Presne ako hovoríte.“ Muž v čiernom
ubezpečil Miloša a sledoval ako mu mäkne t vár.
„Tak ako Chérie?“
„Celkom ako ona,“ pot vrdil.
„Skoro som sa dosral od strachu,“
v Milošovom hlase zaznela úľava, „boha to je do bré, najpr v zvieratká, potom ona a nakoniec t y –
taká chujovina,“
* * * * *
Kmitajúce prst y zrýchľovali tempo a zrazu
bez akéhokoľvek spomalenia uťal pohyb a zovrel
päste tak silno, že sa mu pestované necht y zar yli
do dlaní. Hánk y obeleli. Nedôstojné správanie
jeho hostiteľa ho privádzalo do v ytrženia. Snažil
sa v yhýbať pohľadu na kus obnaženej kože. Spod
Milošovho trička trčali čierne kučeravé chlpy.
Chvíľu sa mu zdalo, že jeden z nich cíti v krku,
na tom mieste tesne za mandľou, kam si nemôžete
dosiahnuť jazykom. Naplo ho, ale dávenie ne prichádzalo od žalúdka. Jeho mysli bolo mizerne,
tento človek sa mu hnusil celou svojou podstatou.
A on sa predsa snažil. Dúfal, že tento raz to bude
iné. Prácu nechá prácou a po dlhom, veľmi dlhom
čase si spraví krásny deň. Túžil po spoločnosti, to
bolo všetko.
„By som rád vedel, kedy sa mi zjaví tá
cicuška.“ povedal domovník, keď sa celkom upoko jil. „A čo si nesadneš ku mne, t y moja predstava!“
Mária Gážiková - Čerešňové blues
POVIEDKA
Posunul sa celkom v pravo a na uvoľnené miesto
pobúchal rukou. „Póóóď sem do boha a napi sa!
Nebuď chuj.“
* * * * *
Sedeli vedľa seba. Ako starí známi, ktorí
sa dlho nevideli, a ktorí zapíjajú dlhé odlúčenie.
Domovníkove prepotené podpazušie a nepraná
spodná bielizeň dráždili poštárov nos a len pre hlbovali vlnu odporu. Príliv a odliv zanechávali na
duševnom pobreží kopu humusu, vlny úplne zmyli
predstavu o krásnom dni. Miloš sa naklonil na
stranu.
„Boha a ja, že čo ma tlačí.“ Držal
kombinačk y a cez očko klieští žmúril na hosťa.
„Podrž to. Niekde tu musí byť ovládač .“ Po dal ich mužovi v čiernom a ešte kúsok sa naklonil,
tak že skoro prevážil gauč.
„Pozreme, čo dávajú v telke a počkáme
na Chérie.“ Lišiack y podvihol obočie a zasunul
ruku hlbšie pod zadok. Muž v uniforme hľadel na
kombinačk y. Pôsobil trochu komick y, v yzeral ako
opica, ktorej podáte príbor. Roztiahol držadlá
a zacvakol. Roztiahol a zacvakol. Celú svoju
pozornosť sústredil na novú hračku. Pripomínali
mu gumový posilňovač zápästia, ktorý mal doma,
ale častým používaním stratil svoju pružnosť. Ko liesko prestalo klásť odpor a to mal rád.
Cvak, cvak, cvak - špičk y k sebe, špič k y od
seba.
„Boha, čo ti drbe?“ Miloš čumel na poštára.
„Nie, vôbec nie, len – mali by sme sa po rozprávať.“
„Čo? Miloš znel dosť podráždene, „o čom
do boha?“
„O bežných veciach. Ako ide život,
posťažovať sa na počasie a prácu, o ženách...
o všetkom a zároveň o ničom. Tak sa predsa ľudia
rozprávajú, no nie?“ Kým hovoril zachyti l pe riférnym videním domovníkov úškrnok. Zmraštené
obočie a povisnuté kútik y, brada zatlačená do
mastného laloku. Bolo mu to jasné. „Žiadny rozho vor nebude, nemám pravdu?“ Konečne odvrátil
pohľad od kombinačiek. Cvak. Špičk y sa spojili.
Z poštárovej ruk y trčal len kovový hrot, v táčik bol
lapený.
„To si teda uhádol,“ povedal Miloš a namieril ovládač na televízor. Uprostred obrazovk y
za-blikal biely kosošt vorec. Signál sa natiahol
a potom zmizol. Palcom stláčal power, ale tlačidlo
nev yvolalo žiadnu reakciu.
„Viete, ráno som mal zvláštny pocit.“
Muž v uniforme v yrušil domovníka, ktorý trieskal
ovládačom o hranu stolíka.
„Radosť. Áno, to je to správne slovo! Zaspieval nadšením. Konečne definoval svoj pocit.
„Šteklilo ma z toho v konečníku...,“ odmlčal
sa, lebo hľadal porozumenie v domovníkových
očiach. Ten sa t váril nanajvýš znudene, preto
pokračoval.
„Jediná zásielka. To znamená kopec
voľného času, improvizácie, spoločnosti a teraz a teraz mi to beriete.“
„Hovno ti beriem,“ prehodil Miloš a postavil
sa, aby zapol televízor ručne. V predklone
šteloval, stláčal gombík y. Šnúrka teplákov pod
náporom prebytočnej kože ešte trochu povolila.
Chlpaté polovice v yhupli zo slipov ako výstražné
bóje a poštárove oči sa takmer utopili v temnote
deliacej čiar y. „Tak toto je vrchol,“ pomyslel si
návštevník. „Dosť!“
* * * * *
Aj keď obraz nenaskočil zreteľne videl
scénu, ktorá práve prebiehala na tmavom pozadí
prijímača. Skoro ako tieňové divadlo. K Milošovi
sa približuje postava, zrejme odetá v čiernom.
Kontrast s obrazovkou je slabý. V ruke zviera akýsi
predmet. Muž stojí za Milošom a na scéne sa objavia kombinačk y. Cvak, cvak, cvak...
„M ohli sme to v yriešiť celkom ináč, po vedzme ako priatelia.“ Obaja muži teraz stáli, len
Miloš sa neodvážil otočiť. Bál sa, že by sa mu
jeho predstava v ymkla spod kontroly. Zat voril oči
a počítal do desať. „To prejde, to prejde, to pre jde,“ opakoval v duchu. Decko, ktoré ho pred
chvíľou provokovalo k útoku, zaliezlo do najtmavšej
dier y jeho vedomia. „Pomôž mi,“ oslovil ho. Dieťa
sa zvrtlo na päte, ukázalo Milošovi chrbát a takmer prestalo dýchať. S týmto nechcelo mať nič
spoločné.
Po domovníkovej šiji prechádzal studený
kov. Hore a dole, hore a dole...
„Chcel som si s Vami pot ykať!“ Tlak na
Milošov zát ylok rástol úmerne s poštárovým
hlasom. Koža praskla. Pramienk y kr vi stekali po
domovníkovom chrbte a miešali sa s potom, tekutina presakovala do trička.
„Dialóóóóg!!!!“ kričal. „Hovorí Vám to
niečo?!! Alebo suchá anglická konverz ácia?! Oh,
what a beautiful day could it be!!!“ Hrot prenikol
do mäsa.
Miloš by určite padol k zemi, ako porazený brav nebyť krčného stavca, ktorý sa priplietol
kombinačkám do cest y. Poštár si musel pomôcť
druhou rukou, aby roztiahol gumené nožičk y. Lomcoval nimi ako starý pirát lodnou šraubou.
„Bože môj,“ v ydýchol Miloš, podlomili
sa mu kolená a pokľakol pred televízor, ako kajúcnik pred oltár. Nevedel, čo je hor šie. Bolesť
alebo ten otrasný zvuk. Svojím vnútorným uchom,
spojeným s každým ner vom v jeho tele počul
páranie mäsa, vnímal ako tupé zúbk y ohr yzkávajú
kosť, ako sa zobáčik kombinačiek dostáva hlbšie
a hlbšie, ako si razí cestu cez spleť žiliek a šliach.
Hrôzostrašná symfónia mu znela v ušiach, ktosi
stláčal klávesy v zlom poradí. Domovník padol
na všetk y št yri. Chrčal ako pes, ktorému v pohybe
bráni škrtidlo, z huby mu viseli spenené sliny.
„Verte alebo nie, tiež ma to už nebaví.“
Poštár v yužil domovníkovu pozíciu a zaprel nohu
do jeho boku. Aj napriek úsiliu, ktoré v ynakladal,
Mária Gážiková - Čerešňové blues
53
POVIEDKA
n e b o l i n a ň o m vi d i e ť ž i a d n e s t o py p o n á m a h e.
K ŕ m e n i e h o l u b ov, c hy t a n i e m o t ý ľ ov, t o b o l i ve ci ,
k t o r é m u za p a ľ ova l i l ý t ka. Ko s ť p ra s k l a. N á s t ro j
s kaz y ro z š t i e p i l k r č n ý s t a ve. Z M i l o š ov h o z á t y l ku
t r č a l a l e n č a s ť ru kov ä t i.
„ H o t ovo ! A a n i t o n e b o l e l o.“ D o m ov n í kove
ru k y s a p o s l e d n ý k r á t za c h ve l i a p a d o l t v á ro u n a
ze m. H ri e š n i k u ko n č i l svo ju s p ove ď , p ove d z t e
Ámen!
z l é .“ M u ž s e d e l n a g a u č i , fa j č i l a z t v á re m u
v y ž a rova l a s p o ko j n o s ť z d o b re v y ko n a n e j p r á c e.
Po h l a d i l C h é ri e p o v l a s o c h a p o d a l j e j ci g a re t u.
D va raz y p o t i a h l a.
„ N i e. B o l t o c e l ko m p e k n ý d e ň ,“ v yd ý c h l a.
V š e d o - m o d re j s i e t i u vi az l o p á r h vi e z d i č i e k. Vo ň a l i p o č e re š n i a c h.
ilustrovala Jana Hliková
* * * * *
„V l a s t n e, c e l kovo v za t é , n e b o l o t o a ž t a k é
ČASOPIS JUPITER
vyhlasuje dlhodobú literárnu súťaž pre nepublikovných autorov
PODMIENKY:
- poviedky s fantastickým ozvláštnením
- v slovenskom jazyku
- od autorov, ktorým doteraz nevyšla knižne žiadna próza
SYSTEM SÚŤAŽE:
- v každom čísle časopisu uverejníme minimálne jednu takúto poviedku bude označená logom súťaže
- začiatkom nasledujúceho roka budú čitatelia hlasovať o víťazovi
- ten získa obrázok od našich popredných ilustrátorov
POVIEDKA
Martin Tomčík
PREKLIATA ČESŤ
Workshop
I . K A PITO L A
Barman čistil pohár už piat y
raz. Ani sa nesnažil zakr yť
nevôľu voči tým dvom, ktorí
sedeli pri stole v rohu. Počul
o všetkom, čo sa na Čer venom
oku, planéte blízko hranice,
pohlo. Títo dvaja dávno nemali poriadnu prácu a nalial im
iba preto, lebo boli vlastníkmi nebezpečne v yzerajúcich
zbraní. Otec by ho zato nakopal do zadku.
Reverend, či pištoľník, každý musel
zaplatiť. Barman sa na okamih zamyslel. P restal
leštiť nešťastné sklo, položil pohár na pult a dal
si odhodlane ruk y v bok. To by som sa pozrel kto
mi zabráni opýtať sa, či majú dosť kreditov. Vypäl
hruď a chystal sa k nim.
Starší z mužov o neho zavadil pohľadom,
akoby tušil, čo má za lubom. Barmana zamrazilo. Okamžite sa zastavil a naprázdno preglgol.
Dobre počul, čoho je ten muž schopný. Odohralo
sa to pred v yše mesiacom, no pri spomienke na
Dorinčana doteraz behali zimomriavk y po chrbte.
Telo našli prišpendlené na dverách chrámu s rukami a nohami do t varu X. Žoldnier ho vraj zabil iba
preto, lebo mu ponúkol náboženské knihy. Nech
sa otec prevracia v hrobe koľko chce, pomyslel si
barman, nebudem zo seba robiť hrdinu.
Sklopil zrak a vrátil sa k lešteniu pohárov.
Muž si ho prestal všímať a napil sa piva. Nato
sa vrátil k netrpezlivému klopkaniu a tretí raz
sa opýtal to isté.
„Kde toľko trčí? Už tu dávno mala byť.“
„Poznáš dohodu.“
„Veď hej,“ odvetil Vladimir a vstal, „ale
nechápem prečo tu musíme kvasiť ďalej. Myslím,
že už nepríde. M ali by sme sa pobrať na miesto,
ktoré určila.“
„Má ešte dvadsať minút. Potom odtiaľto
odídeme. Takže si sadni.“
„Nebuď ako malé decko, pritlačil ma
močový mechúr. Mám ho v ypustiť tu?“
Troy mu neodpovedal. Priateľ sa v ytratil za rohom a on sa mohol ponoriť do vlastných
myšlienok. Ak pôjde všetko ako má, za túto cestu
dostanú päťkrát viac ako je zv yčajná taxa. Na Kypon, desať svetelných rokov za hranicami, v páse
Nožníc, už viackrát cestovali. Bude to hračka.
V poslednej dobe nemali šťastie na zákazníkov, žili z ruk y do úst. Žalúdk y mali plné, ale
cieľ – návrat domov – sa stále nepribližoval. Troy
neustále myslel na milovanú M orrin. M al málo
kreditov, nemohol si dovoliť ani správu cez interlink, ani audiovizuálny prenos. Neuveriteľne mu
chýbala. Túžil znovu ju držať v náručí, ale bez
klientov to bolo nemožné.
Bolo zvláštné, že si ich ochranu v yžiadala
tak výnimočná žena, ale veľmi sa tým nezaoberali.
Mysleli si, že sa na nich konečne usmialo šťastie.
Niečo z jej šarmu naznačovalo, že sa jedná o nie koho v ysoko postaveného.
Vladimir Ivanov ho ale večným frflaním nakazil. Niečo sa stalo. Všetk y doterajšie stretnutia
prebehli presne na minútu. Žena mala zvláštne
a čudné požiadavk y, ale riadili sa starým známym
– zákazník je pán – takže postupne splnili všetko,
čo žiadala.
Vladimir mal aj druhé heslo, rovnako pravdivé.
Mŕt v y zákazník, žiadny zákazník.
Troy sa nepovažoval za výnimočného, ale
vždy dokončil prácu, na ktorú si ho najali. Nebál sa
prekážok a čo bolo na hranici oveľa zriedkavejšie,
snažil sa byť zároveň aj čestný. Teraz hrozilo, že
prácu nedotiahne do konca. Začínal byť netrpe zlivý.
Vladimir sa vrátil a prudko posadil na
stoličku. Drevo bolestne zaskučalo. Barman
sa venoval miestnym, ktorí sedeli vo vedľajšej časti
miestnosti a žoldnierov si nevšímal.
Do krčmy prenikol studený vietor a rozkýval svietnik y zavesené pod stropom. Mihotavé
svetlo si podmanilo steny i stoly. Pánt y na dverách
zavŕzgali.
Vo dverách obkolesená slnečným svetlom
Martin Tomčík - Prekliata česť
55
POVIEDKA
stála mohutná postava.
Nedalo sa rozoznať o koho ide, kým neznámy nevstúpil dnu. Lebka s výbežkami, ťahajúcimi
sa od temena až k zát ylku, na to dala jednoznačnú
odpoveď. Karregián. Za ním nasledovala tlupa
ozbrojených mimozemšťanov. Pod charakteristickými vlasmi sa črtali na všetko odhodlané t váre.
Pri tom pohľade sa do slabších sŕdc vkrádala zbabelosť.
Vladimir s Troyom sa pripravili na možné
problémy. Keď sa niekde objavia piráti, nemôžu
si byť ničím istí. Odistili zbrane a pokračovali
v rozhovore akoby sa nič nedialo.
„To mi chceš vážne povedať, že si prikývol
len pre peniaze? Pre nič iné? Niečo, čo ti už dlho
chýba?“
„Nerozumiem.“
„Ale, bratku, dobre vieš,“ uškeril sa Vladimir
a s mierne pokrčenými rukami naznačil sexuálne
pohyby. „Je škaredá, ale určite by si si prišiel na
svoje.“
„Je pôvabná.“
„Takže by si ju pretiahol.“
„Nie.“
„Chápem. Skur vená láska, čo? M orrin
ti to nedovolí, hoci je pár tisíc svetelných rokov
ďaleko.“
Vodca pirátov chcel pôsobiť nenápadne,
ale Troy ho prekukol. Hľadali niekoho konkrétne ho. Nebola náhoda, že sa neustále obzerali po
oboch žoldnieroch.
Mladík sa rozhodol, že to nebude
naťahovať. Každú chvíľu sa môže objaviť vo
dverách ich klientka a kto vie, čo by to spôsobilo.
Kývol na Vladimira a obaja sa zdvihli. Karregiáni
okamži te strnuli. Vodca sa pomaly otočil a prešiel
k nim.
Vladimir ho oslovil ako pr vý.
„Vyzeráte, ako keby ste niečo stratili.“
„Áno?“ spýtal sa pirát. „Netušíte čo?“
„Minimálne zmysel života, ako tak pozerám. Určite ste na liste hľadaných. Je pre vás
dosť riskantné ukazovať sa v týchto konči nách.
M ožno by sme si mohli prilepšiť.“
„Opatrne,“ zahriakol ho mladík s úsmevom.
„Títo chlapíci netušia, s kým majú dočinenia.
Nechceš zasviniť ich kr vou tento slušný lokál. Už
by nám tu nikdy žiadne pivo nenačapovali. A mám
taký pocit, že otázka naznie, čo, ale koho stratili.“
„Takže si myslíš...“
Vladimir pochopil. Karregiánov si nikto
nenajíma len tak – museli ísť po niekom dôležitom
– a ten niekto mohla byť pokojne ich klientka.
„Už ste skončili? Ľudské bľabotanie mi
vždy pripadalo ako mrhanie času. Hľadáme jednu
ženu. Vysoká, t vár ukrýva pod plášťom, najala si
dvoch mužov ako osobnú stráž. Nemáte potuchy,
kde by sme ju našli? “
„M ohol by som udať sto miest, kde by
určite nebola, ale tým by sme nič nev yriešili. Nebudem zatĺkať, že si najala práve nás. Určite máte
spoľahlivé informácie. Prišli ste ale zbytočne,
56
nezavedieme vás k nej, skôr naopak. Ak sa totiž
okamžite neotočíte,“ zdôraznil pomaly Troy,
„a nevzdáte sa jej hľadania, vaše jazyk y v ydestilujeme v pivnici. Počul som, že je to znamenitá
pochúťka.“
Pirát
nahnevane
zavrčal
a
v ytiahol
z puzdra blasterovú pištoľ. Vladimir mu dva razy
strelil do čela skôr, ako z nej mohol v ypáliť. Stoly
pokropila zmes mozgu a kr vi. Troy, kr ytý pomaly
padajúcim telom bez hlav y, spustil paľbu zo svojej
pušk y. Nepriatelia si nezvolili vhodné postavenie,
stáli jeden za druhým. Úderná streľba z veľkého
kalibru bola účinnejšia ako ich pokusy, pri ktorých
si navzájom zavadzali.
Prestrelka netr vala dlho, s pirátskou bandou si poradili do dvoch minút. Nezaobišlo sa to
bez zranení. Vladimir zaťal zuby a nevšímal si
škrabnutie na pleci, pokým sa niekto z nepriateľov
hýbal. Potom si opatrne sadol, s ručaním natrhol
plášť a kusom látk y si obviazal ranu.
Keď sa k nemu priblížil Troy, zdvihol hlavu.
„Tu už pivo neochutnáme.“
Mladík sa usmial a prikývol. Lokál získal
dekoráciu v podobe čiernej kr vi stekajúcej
zo stien a stolov. Dlažba plávala v brečke mozgov
a čriev so zapáchajúcim obsahom. Miestni
štamgasti dávili zv yšk y žalúdočných štiav.
Troy skrčil nos a odpľul si.
„Myslím, že mi nebude chýbať.“
„M ali by sme zaplatiť barmanovi za ne príjemnosti.“
„To sa nám už nepodarí,“ ukázal Troy
smerom k baru. „Aspoň mu zaplatíme pohreb.“
I I .KAPITO L A
Keď pomohli odpratať mŕt voly, posadili
sa za stôl na verande. Nik ich neotravoval, čo oce nili.
„Odmena za ich hlav y nám bude určite
stačiť na cestu.“
„O tom niet pochýb.“
„Nepáči sa mi t voj pohľad,“ škrabal si fúzy
starší žoldnier.
„Nie?“
„Hádam nemáš v úmysle ísť za tou ženou?“
„Vždy dodržím slovo.
Je našou povinnosťou...“
„Na to ti zv ysoka seriem,“ buchol päsťou
po stole Vladimir Ivanov. „Tú prácu sme prijali len
z núdze. Teraz už nemusíme nič riskantné podnikať.
Aj tak mi tá cesta na Kypon smrdela.“
„Ide mi o česť. Tie prachy chcem získať
poctivo. Za prácu, na ktorú si nás najala.“
„Tieto sme získali v poctivom a čestnom
boji. Máme ich dostatok na cestu domov a späť.
Čo na tom nechápeš?“
„Dal som jej slovo, že ju ochránime.“
„Chceš teda riskovať, že prídeš o život,
Martin Tomčík - Prekliata česť
POVIEDKA
hoci nemusíš? Ten, kto za ňou poslal Karregiánov,
sa určite nevzdá, kým ju nedostane. Budeme
v nebezpečenst ve vo dne v noci. “
„Poznáš ma,“ usmial sa Troy, „už som
sa rozhodol a ničím ma nepresvedčíš. Ak do toho
nechceš ísť, pochopím to.“
„Cítim v kostiach cítim, že to oľutujem,“
vzdychol Vladimir, „ale neopustím ťa. Po tom
všetko, čo sme spolu prežili, bratku, ťa v tom
nenechám. Dúfam, že M orrin nepukne od žiaľu,
keď jej prinesiem t voje mŕt ve telo.“
Žoldnieri odrátali pár kreditov do rúk muža,
ktorý sa zaprisahával, že barman bude náležite
pochovaný.
Otočili sa, nastúpili do vznášadla a čoskoro
sa stratili z dohľadu.
Posledné oči, ktoré ich v yprevadili, patrili
v ysokej postave zahalenej v plášti.
I I I .K A PITO L A
Pred silom číslo Päť na nich mlčk y čakal
neznámy muž. Hlboko do čela mal zasadený
klobúk z ťažko opísateľného materiálu.
Povrch pripomínal oceán, na ktorom
sa striedali všetk y farby v závislosti od slnečných
lúčov. Z t váre ukr ytej v tieni mu bolo vidieť iba
bradu s dvojdňovým strniskom a cigaretu. Ubúdalo
z nej veľmi pomaly.
Košeľu mal opásanú remeňom z kož e ne jakého mimozemského plaza, za ktorým trčali
dve dlhé „šípk y“ – upravené stošt yridsiatk y
s nádržkami čer veného plynu. Nohavice bol i takmer neidentifikovateľné, splývali so šedou farbou
úložného skladu, o ktorý sa chrbtom opieral.
Keď zastavili desať krokov od neho, pravou
rukou siahol do vrecka a niečo odtiaľ v ytiahol.
Vložil si to medzi prst y. Ukázal im to tak, aby si
mohli prečítať znak na lícnej strane listu. Nepre hovoril ani jediné slovo. Potom, keď zistil, že znak
spoznali, spojil prst y a dvoma, tromi kývnutiami
si ich zavolal bližšie. Troy urobil krok vpred, ale
Vladimir ho zastavil.
„Počkaj, nepáči sa mi to.“
„Nemusíte sa ničoho báť,“ prehovoril
neznámy, „keby som vám chcel ublížiť, rozhodne
by ste ma nevideli. Máte šťastie, dnes som tu iba
ako posol.“
„Nemáme záujem o žiadneho poslíčka.“
„Ani tá lady vás nezaujíma? Hovoril som
jej, že o ňu nebudete stáť, ale ona mi neverila.
Takto ju asi sklamem. Rozlúčime sa teda?“
„Len pokojne,“ v ystrel ruku Troy, „nemusíme
sa hneď osočovať. Kto teda ste?“
„Ako som povedal, posol. Mám pre vás
správu, ktorá by vás mohla zaujímať.“
„Ten znak ešte nič nezaručuje,“ zavrčal
Ivanov.
„Ste veľmi rozumný, pane. Nedôverovať je
jedna z najdôležitejších vlastností na hranici. Ja
však nemám času nazv yš. Odovzdám vám správu
a môžete s ňou naložiť podľa vlastného uváženia.
Je to iba na vás, len ma už nezdržujte. Biznis,
ktorý mám na tejto planéte v ybaviť, nepočká.“
Troy sa nemienil s Vladimirom dohadovať.
„O aký odkaz teda ide?“
„Čaká vás v prístave. Musela zmeniť plán,
takže sa nemohla dostaviť na určené miesto. Je
v nebezpečenst ve, žiada vás, aby ste sa ponáhľali.
Ak bude treba, zvýši odmenu.“
„To smrdí,“ odvetil Vladimir, „prečo ne mohla prísť s vami? Zanechala odkaz, ktorý ste
mali doručiť, ale nev yzeráte na človeka, ktorý by
ju nedokázal sám ochrániť. Kde je?“
„Ja som iba posol. Ak mi dala správu, že je
v prístave, najskôr bude tam.“
„Cítim podraz.“
„Myslím,
že
náš
rozhovor
skončil.
Odchádzam. Robte, ako myslíte.“
„Tak teraz ti poviem, čo urobím,“ zavrčal
žoldnier a namieril pušku na posla. „Ak mi hneď
nepovieš, o čo presne ide, v ystrelím ti mozog
a dám ti ho zjesť. Mňa nikto ťahať za nos nebude.“
„Vladimir, nie...“
Bolo neskoro. Jeho priateľ bol poriadne namosúrený, nevšimol si, že cudzinec odhodil cigaretu a bleskovo siahol po zbraniach. Troy rýchlejšie
tasiť ešte nevidel. Úderník y cvakli súčasne. Ampulk y sa rozbili a plyn zasiahol oboch priateľov
súčasne. Pohltila ich ružová tma.
IV.KAPITO L A
„Čo to bolo, za svinst vo?,“ prskal Vladimir
Ivanov keď chytil druhý dych. „Ak sa mi raz dostane do rúk...“
„Neplyt vaj slovami, stratili sme ho.“
„M ali sme sa rozdeliť hneď. Tak by bola
väčšia šanca, že ho dostaneme. Ale t y ma nikdy
nepočúvaš, bratku.“
Dorazili na koniec št vrte. Pred nimi
sa rozprestierala už iba kamenitá planina, za
ktorou v ystupovali štít y hôr. Zapadajúca hviezda
im dodávala čer veno -fialový nádych. Po mužovi,
ktorý ich omráčil slzným plynom, nebolo ani pamiatk y. Pozorne skúmali okolie a dúfali, že ho niekde objavia. Nikde nikoho. Pohľad stočiil na juh,
k zhluku práve sa rozsvecujúcich svetiel.
„Tam vedie naša cesta.“
„Nedáš si povedať, čo? Nemyslíš, že nás
v prístave čaká nejaká pasca?“
„Tomu chlapovi, nech to už bol ktokoľvek,
verím,“ povedal Troy. „Keby nás chcel zabiť, určite
by neváhal a v yužil by situáciu. Boli sme úplne
bezbranní. Nikoho som nevidel tasiť rýchlejšie.
M al nám doručiť informáciu a to aj urobil. Viac
sa o neho nezaujímam.“
„Ja len dúfam, že ho nemáme niekde za
chrbtom. Vôbec sa mi to nepáči.“
Martin Tomčík - Prekliata česť
57
POVIEDKA
„Urobme teda dohodu. Ak chceme získať
odmenu za pirátov, musíme sa zastaviť na stanici
hviezdnej flotily. A tá sa nachádza v prístave. Najpr v pô jdeme tam, a až potom budeme pokračovať
s hľadaním našej klientk y. Čo t y na to?“
„A ďalej?“
„Ak cestou natrafíme na jej stopu, nebudeš
váhať.“
Vladimir neprotirečil.
V.K A PITO L A
K hlavnej bráne prístavu dorazili o necelých
tridsať minút.
Hustota premávk y ich prekvapila. Stovk y
vznášadiel prilietali plné zásob a strácali
sa v útrobách mohutného komplexu. Na Čer vené
oko zavítala armáda. Nie jedna či dve brigády
ako obyčajne. Dnes to v yzeralo na celú flotilu.
Prístav bol preplnený kor vetami a krížnikmi.
Člny so zásobami každú chvíľu pristávali a vzlietali k väčším lodiam na orbite. Všade vládol čulý
ruch.
Bolo ľahké si domyslieť, že vojsko prevzalo kont rolu nad prístavom a všetko bolo podriadené tomu, čo potrebovala flotila. Ochranu brán
si zobrali na starosti vojenské hliadk y, pre prípad
nepredvídateľnej situácie. Oblasť hranice bola
plná nepokojov aj dva rok y po skončení vojny.
Piráti, či nepriateľské jednotk y sa mohli objaviť
kedykoľvek.
Prehliadk y vozidiel boli zdĺhavé. Kým
sa dostali na rad, obklopovala ich už žiara re flektorov svietiacich do noci. Každé vznášadlo
kontrolovala dvojčlenná hliadka. Tí, ktorí dostali
na starosť oboch žoldnierov, sa ale s prehliadkou
vonkoncom neponáhľali. Boli zabraní do rozho voru.
Vladimir ich už-už chcel okríknuť, keď ho
Troy zastavil.
„Zadržali ju iba nedávno. M al som práve
hliadku.“
„Aká je? Cítil si z nej hrozbu? Vyzerá
nebezpečne? Neviem si predstaviť, že práve ona
by nám mohla nejako ublížiť.“
„To neviem. Jediné, čo som zavetril, bolo
pomočené prádlo. Poviem ti, rozkošnejšiu som ešte
nevidel. Keby ma s ňou nechali osamote na pár
minút, viem veľmi dobre, čo by som s ňou robil. Tá
by sa toho pri mne naučila.“
„Si prasa, Ted.“
„Nebuď úzkoprsý. Musíš sa nato pozerať
z nadhľadu. Každý nepriateľ si zaslúži správnu
pozornosť. Mučiť, opichať, označkovať blasterom.
Nesmieš povoliť.“
„Veď je to ešte len...“
„Čím skôr, tým lepšie, ver mi. A o to
väčší zážitok. Už aby sme mohli opäť plieniť
a znásilňovať. Prišiel by si si na svoje.“
„To sa mňa netýka.“
58
„Všetci hovorili to isté a ani jeden neodolal.
Čoskoro sa o tom sám presvedčíš.“
„Myslíš, že bude vojna?“
„Máš nasrané v očiach, alebo čo? Dávno
v nej sme! Prečo sme sa ocitli práve tu, na skok od
hranice, s celým bataliónom? Tí vrahovia čoskoro
pocítia, čo dokážu naše plne v yzbrojené lode.“
„A ona?“
„Prisahám, že ak zvýši čas, poriadne si
s ňou užijem.“
„Kapitán Levice ťa ani nepustí na palubu.“
Vladmira trhlo. Vojaci si to neuvedomili,
lebo v tom momente sa začali hádať a na posádku vznášadla absolútne zabudli. Starší žoldnier
na M alovernej levici slúžil dva rok y. Poznal ju
naspamäť, a čo bolo najhlavnejšie, vedel ako
sa tajne dostať dnu.
Naklonil hlavu k mladíkovi, aby ho tou
správou potešil, ale jediným spoločníkom mu bolo
prázdne sedadlo. Troy zmizol.
„Čo to, do riti, v ystrája?“
VI .KAPITO L A
Ivanov sa snažil predierať davom. Objala
ho neblahá predtucha, že sa rozruch zomlel pre
jeho priateľa. Troy mal síce v yvinutý zmysel pre
česť, ale bol aj veľmi roztržitý a často konal impulzívne, čo prinášalo len samé komplikácie.
Prístav bol teraz súčasťou Hikarie, o čom
svedčili vlajk y s orlom v čiernom poli, vejúce
z každej budov y. Vladimir vedel, že musí Troya
nájsť skôr, ako urobí nejakú hlúposť.
Odstavil vznášadlo pri najbližšej budove
a v ystúpil. Z vozidla zobral iba pušku a dva
náhradné zásobník y, ktoré si zastrčil za opasok.
M odlil sa, aby mu šťastie v ydržalo ešte o niečo
dlhšie. Po tom, čo získali tak dôležitú informáciu
a vstúpili do prístavu oddelene sa zdalo, že studnica náhod v yschla.
To by ale nemohlo ísť o Troya.
Prístavom sa rozľahla streľba nasledovaná
výkrikmi a dupotom stráží. Väčšina civilistov
sa splašila a rozbehla do najbližších úkr ytov, ale
našli sa aj takí, ktorých chaos prilákal. M edzi nimi
bol aj Vladimir.
Pri behu od jedného bloku k druhému
sa k nemu dostali útržkovité informácie, ktoré si
dokázal rýchlo poskladať do zmysluplného celku.
Stráže niekoho prenasledovali, lenže neznámy
im stále unikal. Bolo zrejmé o koho sa jedná,
ale Ivanov nedokázal pochopiť, čo má mladík
za lubom. Do lode sa predsa mohli dostať oveľa
jednoduchšie, bez neželanej pozornosti.
Ako sa blížili k dokom, dav sa zväčšoval
a vojakov pribúdalo. Sirény sa rozozvučali
a prístav sa ocitol v chaose. Žoldnier zúril. Keď
sa mi dostane do rúk...
Niekto začal víťazoslávne v ykrikovať.
Postupne sa k nemu pridávali ďalší a ďalší. Húf
Martin Tomčík - Prekliata česť
POVIEDKA
zvedavcov sa zastavil pri jednom z krížnikov
a v polkruhu ho obklopil. Na prove do okolitej
noci žiarilo meno lode.
Vladimir Ivanov sa musel pousmiať.
Bola to M aloverná levica.
Keď sa ocitol medzi pr vými divákmi, zbadal, že tušenie bolo správne. Mladík bezvládne visel
v náruči dvoch vojakov, ktorí ho pomaly odnášali
do lode. Toto bol ten najrafinovanejší a zároveň
najhlúpejší plán, aký kedy Vladimir videl. Napriek
tomu mal úspech.
Jeden z nich bol dnu.
V I I . K A PITO L A
Troyovi netr valo dlho, kým zistil, kde
sa Levica nachádza. Pôvodný plán nepočítal
s tým, že sa dostane k žene sám, ale okolnosti ho
donútili k zmene. Na lodi bola iba jedna cela pre
špeciálnych väzňov, takže ak by sa do nej dostal,
mal by spolovice v yhraté.
Druhou, ťažšou časťou, sa príliš nezao beral. Svoje problémy väčšinou riešil postupne,
krok za krokom. Nemohol ani počkať na Vladimira, pretože ďalšia informácia, ktorú začul, ho
donútila konať okamžite. Naloďovanie sa pomaly
chýlilo ku koncu, na záchranu mu zostávala necelá
hodina.
Chvíľu váhal nad porušením zákonov, ale
keďže sa neho priamo nevzťahovali – bol predsa
príslušníkom inej ríše – dal prednosť cti. Tá žena
si ho najala, aby ju ochránil a on urobí všetko
preto, aby svoj časť dohody dodržal.
Využíval tmu, skrýval sa v tieňoch budov
a prechádzal iba cez neosvetlené uličk y. Čoskoro
ale narazil na prekážku. K dokom sa dalo dostať
iba cez stráže hliadkujúce okolo lodí.
Na civilistovi kráčajúcemu k lodiam nie je
nič nápadne, ale na civilistovi, ktorého zastaví
hliadka a on sa okamžite obráti a rozbehne medzi
budov y, je podozrivé všetko.
Keď utekal s vojakmi za pätami, ne pripadal mu vlastný plán až taký skvelý. Nedať
sa zastreliť a v ydržať, kým sa dostane k spr ávnej
lodi. A spoľahnúť sa, že vojaci dostali náležitý
výcvik a poznajú všetk y pravidlá.
Keď odhodil pušku, bol už pri cieli.
Zastavi l, roztrhol si košeľu, rozkročil sa a dal ruk y
za hlavu. Srdce mu divoko búchalo, z hlav y a paží
mu stekal pot. V hrdle mu náhle v yschlo, na sucho
preglgol. Spoza rohu sa v yrútili desiatk y stráži.
„Ak ma má tam hore niekto rád, myslite na
mňa.“
Stačilo, aby ho jeden z nich trafil do čela
a všetko by skončilo. Našťastie vojaci patrili medzi elitu rešpektujúcu tradície. Ak si niekto roztrhol
oblečenie, zahodil zbrane a zdvihol ruk y, bolo
to znamenie porážk y. Zastreliť človeka, ktorý
sa vzdával, sa stále považovalo za ťažký zločin.
Nebolo ale žiadne pravidlo, ktoré by zaka60
zovalo väzňa omráčiť, a najbližší vojak si to
náležite v ychutnal.
VI I I .KAPITO L A
Keď sa mu na ňu podarilo zaostriť, musel
uznať, že je rozkošná. M ohla mať desať rokov,
možno o niečo viac. Pripomínala mu Kaju, drobnú
a roztopašnú neter, ktorú naposledy videl pol roka
pred odchodom. Bolo to dávno.
Dievčatko potichu sedelo na kovovej posteli
a skoro ani nedýchalo. Nohy držalo spolu, ruk y
zakrývali t vár – pozorovalo ho pomedzi prst y.
V očiach videl strach. Skúsil sa pohnúť.
Bolesť na zát ylku sa prudko vrátila a malá
poplašene skrčila nohy. Potiahla nosom.
„Nechaj ma,“ zafunela. „Nemáš právo
sa ma dotknúť...“
„Pokojne, maličká. Neublížim ti.“
Troy opatrne odtiahol ruk y od seba. Tušil,
na čo myslí. Ten vojak z hliadk y určite nebol jediný, ktorý mal sprosté reči, aby jej nahnal strach.
Deti veľa nepotrebujú, aby sa báli. Čo mu ale
vŕtalo v hlave viac, bolo to, s kým má vlastne do
činenia.
„Kto si?“ predbehla ho malá.
„Vyzerá to tak, že žoldnier, ktorý sa dostal
na nesprávne miesto.“
„Čože?“
„Ale nič, maličká,“ pokúsil sa o úsmev
mladík. „Volám sa Troy. Myslel som, že tu nájdem
niekoho iného, koho zachránim.“
„Aha.“
„Myslíš, že sem vedú aj iné dvere?“
„Naozaj mi neublížiš?“
„Nie, dávam ti slovo. Tresli ma po hlave
a dosť nešetrne ma strčili sem. Lebka mi ide
prasknúť. Myslíš, že by som to podstúpil
dobrovoľne? Mňa sa nemusíš báť.“
„Ja som sa ťa ani nebála.“
Zazubila sa a v ystrela nohy. Už nepôsobila
tak ustráchane, skôr sa zdalo, že v nej Troy vzbudzuje zvedavosť. Mladík nebol príliš očarujúci,
zato pôsobil sympatick y a milo, keď sa usmieval.
A hlavne bol trpezlivý, čo deti dokážu oceniť. Pri
pohľade na úzke steny vedel, že na jeho otázk y
príde ešte čas.
Dievča vstala, prešla pár krokov a sadla si
k nemu. Chytila ho za hlavu a naklonila ju k sebe.
Dotkla sa bolestivého miesta a Troy v ykríkol. Ne pripustila žiadne námietk y, iba mu pev nejšie chytila hlavu a jemne prešla po vlasoch.
„Žiadnu kr v nevidím, ale hrču máš poriadnu.“
„Toto viac nerob. Je to dosť citlivé.“
„Myslela som, že v ydržíš viac,“ provoko vala. „Čo si myslel tým, že si prišiel niekoho
oslobodiť? Prečo nie mňa? Mám dosť peňazí, keby
si chcel. Teda, ja nie ale moji rodičia sú veľmi bo hatí.“
„To by si nepochopila. Nie je to otázka
Martin Tomčík - Prekliata česť
POVIEDKA
kreditov, čo ma sem priviedla.“
„Aký si mal plán?“
„Jednoduchý. Dostať sa do väzenia,
oslobodiť jednu ženu a ujsť.“
„Takže ako sa odtiaľto dostaneme?“
„No,“ poškrabal sa Troy po brade, „po túto
časť som sa nedostal. Všetko sa zbehlo rýchlo,
takže som musel plánovať za pochodu. Ale možno
by si vedela pomôcť.“
„Ja?“
„Áno. Ako dlho si už tu, maličká?“
„Tuším, že siedmy deň. M ožno aj dlhšie,
dni sú tu rovnaké.
„Prečo ťa zajali? Povieš mi to?“
„Nie...“
„Takže pôjdem sám?“
„Nemôžem ti to povedať prečo ma uniesli,
lebo... to ani sama neviem. Uniesli ma v noci, od
mojich rodičov, netuším prečo,“ zaklamala a pritom pozorovala mladíkove reakcie. Keď nezbadala nič podozrivé, túžobne si vzdychla. „Chcem ísť
domov.“
„Tak to sme dvaja.“
„Prosím?“
„Kto si, že ťa uniesli?“
„Som Akaro. A...“
Rozplakala sa mu v náručí a tr valo veľmi
dlho, kým sa upokojila a mohli sa ďalej rozprávať.
Troy bol čoraz opatrnejší, aby ju nerozrušil, ale
nezodpovedaných otázok pribúdalo.
Bolo mu jasné, že sa namočil do niečoho
veľkého. Na základe neurčitého pocitu sa mu
v myšlienkach objavila záhadná žena, ktorá si ich
najala. Čo ak chcela presne toto? Nadhodnotená
čiastka by zodpovedala úlohe, ktorá zahrň ovala
oslobodenie malého, ale zjavne dôležitého,
dievčat ka a cestu na Kypon s armádou za pätami. Troy v duchu nadával, že sa viac nezaujímal
o miestnu politickú situáciu. Určite by si vedel
domyslieť viac. Takto mohol iba hádať. Keby tá
žena prišla za ním a rovno povedala, čo zamýšľa,
neodmietol by ju? Aké veľké bolo riziko? Prečo
sa práve oni hodili na túto úlohu?
Pokýval hlavou a pohladil malú po vlasoch.
Ten hebký dot yk...
Spomienka sa objavila náhle a bez varova
nia, o okamih neskôr sa do nej zhlboka ponoril.
Sedeli pri jazere a močili si nohy v studenej vode.
Ryšavé dievča sa neho šibalsky usmialo.
„Keby som zomrela... nie počkaj, počúvaj
ma. Chcem to vedieť. Keby som zomrela a ocitla
by som sa na druhej strane, prišiel by si za mnou
a našiel ma? Vieš, ako Orfeus. Prišiel by si po
mňa?“
Ani vtedy, ani dnes nevidel prekážku, ktorá
by mu stála v ceste. Nasledujúcu jar si ju vezme
v Milton Crosse. Milovali sa, nemali prečo to
odkladať. Usmial sa a znovu ju začal hladiť po
vlasoch...
Náhle precitol. V rukách mal jemné vlasy
a začudovane si ich prezeral. Chvíľu nechápal,
kde sa nachádza.
M alá pod jeho dot ykmi zaspala. Bola
schúlená v náruči a miestami pochrapkávala. To
ale nebol zvuk, ktorý ho prebral.
Započúval sa.
Čoskoro to opäť zachytil. Znelo to ako tri
krátke a jedno dlhé zaklopanie niečím zvláštnym
o kovové dvere. Niekto sa k nim snažil dostať
a v yzeralo to tak, že nechce, aby o tom vedela
celá posádka.
Troy zobudil malú a položil si ukazovák na
per y. Potom sa poobzeral, čo by mohol použiť,
ak by nešlo o priateľa, ale nič poriadne nenašiel.
Poslal dievča do rohu a sám sa postavil oproti
dverám. Bol pripravený na všetko, ale aj tak ho
prekvapilo, keď sa dvere potichu ot vorili a v nich
sa na neho v yškieral Vladimir.
IX .KAPITO L A
„Takže, o čo som prišiel?“ V jednej ruke
držal pušku a v druhej nejaký zväzok elektromagnetických kariet. „Myslel si, že ťa nechám v štichu,
vidím ti to na očiach.“
„Neveril som, že ťa ešte uvidím,“ prisvedčil
Troy. „Ako si sa sem dostal?“
„Bratku, t y máš veľké šťastie, že ma poznáš.
Na tejto lodi som slúžil dva rok y počas posledného
konfliktu a poznám ju lepšie ako svoje gate. M ojou
šikovnosťou,“ zatriasol kartami, „mi ostal prístup
ku kódom, takže aj po v ymazaní tých, čo som
odovzdal, sa viem dostať dnu. Keby si mi nezdrhol
pri bráne, dostali by sme sa sem nenápadnejšie
a rýchlejšie. Ale uznávam, že t voj spô sob je tiež
štýlový.“
„Nevidel som inú možnosť.“
„To je očividné, pretože ma nikdy nepočúvaš.
Raz ťa to privedie do hrobu. Ale dosť už, nemáme
veľa času, pred chvíľou dorazili do doku posledné
zásoby.“
„Je tu jeden problém.“
„Myslíš, že iba jeden?“ zaškeril sa Vladimir.
„Problémov je tu omnoho viac. Plávame vo vedre
plnom sračiek, ak ti to ešte nedošlo. Od začiatku
to bolo celé divné. Nájde si nás krásna žena, ktorá
by v inom prípade o nás ani nezavadila a ponúkne
nám rozprávkovo krásnu sumu za cestu na Kypon.
Potom sa nám stratí z očí a narazíme na pirátov,
ktorí idú po nej. A to nehovorím o tom sráčovi, čo
na nás použil slzný plyn. No a aby toho nebolo
málo, v prístave sa objaví loď, do ktorej sa viem
dostať a náhodou práve na tej lodi uväznia našu
klientku. Zhrnul som to dobre, vážená,“ nahol
sa
žoldnier
cez
mladíka
a
vzápätí
mu
došli slová. „a...toto má byť, do riti, kto?“
„Problém,“ povedala malá.
Mladík mu stručne a veľmi rýchlo v ysvetlil,
čo vedel.
M alá na Vladimira urazene zazerala
a nepohla sa z postele. Tento muž sa jej očividne
nepáčil.
Martin Tomčík - Prekliata česť
61
POVIEDKA
Nemohli sa dohadovať, loď sa už začala
pripravovať na štart. M ali pár minút, kým nabehnú
všetk y sekvencie a odlepia sa od povrchu.
„Musíme ísť, bratku.“
„Nemôžeme ju tu nechať,“ protestoval Troy.
„M ožno práve ona je srdcom všetkých tých
problémov. Čo to nechápeš? Všetko pasuje, keď si
do vzorca dosadíš ju. Tá žena si nás najala práve
preto, aby sme oslobodili toto dievča!“
„A práve preto by sme ju mali vziať so se bou. Dohoda, ktorú sme uzavreli, bude splnená.“
„Nepočúvaš ma a nepočúvaš,“ vzdychol Ivanov.
„Dobre, nech je po t vojom, ide s nami. Ale ak sa
dačo zmr ví, nehovor, že som ťa nevaroval.“
M odré oči dievčaťa žiarili nadšením
a vďakou. Keď sa za ňu Troy prihovoril, v yskočila
z postele a pevne ho chytila za ruku. S nádejou
pozerala raz na jedného, raz na druhého. Mladíka sa držala až dov tedy, kým s ním ten druhý
nesúhlasil. Potom ho pustila a vrhla sa Vladimirovi
do náručia tak prudko, že ho takmer zvalila. Na
ďalší nával citov už nezostal čas.
Chodby sa naplnili dupotom desiatok nôh.
„Poďme, je najv yšší čas.“
X.KA PITO L A
Tri postav y nepozorovane skĺzli na zem.
Posledné stráže, ktoré hliadkovali oko lo lode, sa ich smerom nepozerali. Nebol na to
žiaden dôvod – iba blázon by sa priblížil k mo torom počas zapaľovania energetických článkov.
Vladimir, našťastie, dobre poznal každú sekvenciu,
ktorá sa na Levici odohrala. M ali presne tridsať
sekúnd nato, aby vnikli do šacht y a pomedzi mo tor y zostúpili až k povrchu.
Za bariérou doku sa stratili krátko pre dtým,
ako kr ížnik naštartoval. Vo vzduchu bolo cítiť
ozón. Trojica ukradomk y pozorovala loď, ktorá už
v sebe pohltila aj posledných mužov a pomaly stúpala ku hviezdam. Zo svojho miesta sa ale nepo hli. Niečo sa dialo. Okolie bolo až nezv yčajne
hlučné.
Útočníkov zbadali až potom, ako prístav
osvetlili plazmové výbuchy. Krížnik y, ktoré nestihli
vzlietnuť dostali priame zásahy a boli okamžite
v yradené z hr y. Zv yšné stráže sa vrhli do boja, ale
bolo to márne. Nepriatelia mali početnú presilu.
Vynorili sa z tmy ako prízrak y, odetí v smaragdo vo zelenom brnení a s okuliarmi na nočné videnie.
Ich pušk y prinášali krutú spúšť, do boja sa vrhali
s hukotom motorov stíhačiek letiacich nad ich hlavami.
Troy s Vladimirom netušili, kto vlastne útočí,
ale v momente ako ich zaregistrovali, neváhali
a opätovali paľbu. Päť mužov padlo mŕt v ych,
no na ich miesto pribiehali ďalší. Čoskoro ich
obkľúčili tak, že im neostala ani jedna úniková
cesta. Museli si trpko priznať, že hoci sa nepo zorovane dostali z Levice, nádej na únik sa im
62
prešmykla medzi prstami.
Prikázali malej, aby sa im držala pri nohách
a postavili sa. Rozhodnutie zomrieť spoločne v yko nali obaja naraz, bez zaváhania. Keď sa opre li chrbtami o seba, spoza neznámych útočníkov
sa v ynorila v ysoká postava v plášti.
Poznanie ich zabolelo.
„Som rada, že sa opäť stretávame, moji
drahí. Dosť dlho vám to tr valo.“
Jej
telo
vzbĺklo
modrým
plameňom
a skôr, ako stihli zareagovať, vrhla voči nim prúd
neznámej energie. Vladimir sa pohotovo vrhol
na zem a v poslednom momente sa v yhol plnému
zásahu. Ochromilo ho to však natoľko, že keď
k nemu priskočili nepriateľskí vojaci, nemal silu im
odporovať a čoskoro na koži pocítil putá.
Troy bezvládne ležal vedľa neho a malú
odniesli v prenosnej kr yokomore.
„M ali ste byť rýchlejší,“ jedovala sa neznáma, „takto nám ušla v yše polovica flotily. Ale čo
už, aj toto víťazst vo sa bude doma oslavovať.“
„Takže to bol váš plán? Nemohli ste
zaútočiť, lebo bola ohrozená tá malá.“
„Ste ešte celkom bystrý na to, že máte
šediny.“
„Mám tam hore síce iba jedno koliesko,
ale viem ním otáčať. Kto ste? A čo má toto všetko
znamenať, putá a tí vaši sluhovia? Nev yzeráte, že
by ste chceli dodržať sľub.“
„Nemôžem si dovoliť nechať v ás na slo bode. Práve ste oslobodili princeznú Akaro, čo sa
mne nedarilo dva mesiace. Dôvera kráľovnej
v moje schopnosti sa obnoví a získam späť potrebný
rešpekt,“ v yprskla pobavene. „To, že ste ma nesklamali, si zaslúži poriadnu odmenu. Keby ste zlyhali,
dám vás v yhodiť do vzduchoprázdna, ale takto...“
„Dáte nám cukrík y?“
„Nie,“ zmrazila ho pohľadom. „Takto vás
čakajú iba bane na Sallicaru.“
„Do psej matere,“ uľavil si Vladimir Ivanov
„Máme namierené na Vyhňu?“
„Áno. Musím pripustiť, že je to dosť poetický názov pre peklo.“
„Len sa usmievajte, slečinka, kým môžete.
Ak sa raz odtiaľ dostanem so zdravou kožou, nájdem si vás, aj keby som mal prejsť piatimi takými
v yhňami. Ale najpr v sa musím postarať o tohto
naivného hlupáka. Prežije vôbec cestu?“
„Hádam si nemyslíte, že unikne bolesti.
Vieme človeka dlho udržať nažive.“
„Čo ste mu to vlastne urobili?“
„Je paralyzovaný a dočasne slepý, ale to
nie je podstatné. V porovnaní s tým, čo vás čaká,
je to iba malá nepríjemnosť. Horšie...“
„Horšie je už iba to, čo nás dostalo až
sem,“ prerušil ju Vladimir.
„A to ?“
„Prekliata česť.“
Martin Tomčík - Prekliata česť
ilustrovala Bea Tomash
PUBLICISTIKA
Workshop
Takáto ru b rika v sl ovenskýc h SF ča so p isoc h ešte n ebo l a. B u d em e v n ej p ravid eln e rozoberať povi edku, ktorú uvere j ním e v n eu p raven ej podobe. Verím e, že
vás inšp iruj e posi el ať nám čo n ajvi a c
povi edok. Úvodn ou povi edkou n a rozbor
s a s tal a Prekli a ta česť od red aktora M artin a Tomčíka. Prečítajte si, ako j eh o text
dopa do l podľa odborníkov.
LÍVIA HL AVÁČKOVÁ
Poviedka na mňa pôsobí ako príliš dlhý úvod k pár
vetám deja. Barman na začiatku bol sľubný. S jeho
odchodom však prišla nuda. Scéna s pirátmi bola
celkom zbytočná. To, že hlavní hrdinovia sú drsní
chlapíci, vieme od barmana. Napínavá ani de jot vorná byť nestihla, všetko totiž šlo príliš rýchlo
a príliš ľahko. Patetické intermezzo s rozprávaním
o cti a láske je tiež zbytočné (možno by som odpustila, ak by bolo v dĺžke jednej vet y) . Scéna
s tajomným poslom sa znova minula účinkom,
keďže autor z toho zasa spravil len jednu malú,
nevýznamnú epizódku s efektným výbuchom.
Dej na lodi neprekvapivo prebiehal pre hrdinov
opäť príliš ľahko. Čistou náhodou tam napríklad
jeden z nich poznal každý kúsok a keďže autorovi smrť hlavného hrdinu nehodila, tak sme
sa dozvedeli, že chlapi z rozopnutými košeľami
sa nezabíjajú. Zač iatok scény s dievčatkom bol
zaujímavý, pretože dievčatko vôbec nerozprávalo ako dieťa. Potom to však pokazilo zbytočné
a v spojitosti s dievčatkom divne vyznievajúce snívanie
a následne hrdinov Nápad - dievčatko je tá skutočná
úloha! (V predchádzajúcom deji nie je nič, ale
vôbec nič, čo by malo naznačiť, prečo by mal mať
hrdina takéto Nápady.) Keďže celú poviedku hrdinom všetko v ychádzalo, nebolo prekvapivé, že
sa poľahk y dostali z lode, ani že Nápad bol správny.
Záhada s tajomnou ženou bola odbitá asi už len
z povinnosti a potom autor poslal hrdinov dakam.
Keďže však títo dvaja hrdinovia majú vždy po ruke
“deux ex machina”, netreba sa o nich báť, poradia si aj v pekle. Poviedke by podľa mňa prospelo
úplné v ynechanie samostatných nikam nevedúcich
epizódok, zreálnenie postáv, zbavenie sa deux ex
machina a v yjasnenie základnej dejovej zápletk y.
Lívia Hlaváčková
DAGMAR MÉHEŠOVÁ
Poviedka Prekliata česť mi pripomína trošku splatter a trošku literárny comics. Autor bude asi mladý
a ešte nemá veľa skúseností, takže text je trošku
comicsovo rozsekaný, pretože si ešte celkom neuvedomuje, kde čitateľ potrebuje textové prepojenie
deja, pretože nevidí pred sebou obrázok alebo
jasnú scénu z počítačovej hr y, kde by odhadol, čo
bude nasledovať. Dejovo ide o jednoduchší akčný
príbeh dvoch nájomných žoldnierov, ktorí majú
pred sebou akčnú epizódu, vďaka ktorej môžu
získať peniaze. Páčia sa mi scifi kulisy o cesto vaní vesmírom a iné rasy, už trošku s nadhľadom
sa dívam na mačovské vlastnosti oboch hrdinov
a chlapské silácke v tipy a reči, bez ktorých by
ale poviedka bola veľmi nudná. Autor má záľubu
v situáciách „deus ex machina“, vždy sa náhodu
stane niečo neuveriteľné, čo zachráni život y quasi superhrdinov alebo otočí dej. Niektoré odpo vede a dôvody sú príliš jednoduché a lacné, čo
je ale častým prípadom v akčných dielach. Celkový štýl autora má snahu byť profesionálnym
a gramatika je na dobrej úrovni, snaha o v tip
v yústi aj v záverečnej pointe. Tá sa mi ale zdá
veľmi nedôver yhodná ako definitíva, pretože sa
v rámci ostatného deja vždy všetko na dobré
obrátilo, takže stráca na sile a poviedka mi tak
vlastne pripadá nedokončená
Dagmar Méhoešová
BO HUM I L STOŽI CKÝ
Hrôza na 24000 znakov. Už pr vému odstavcu
neverím. Barman v jedinom prístave na planéte,
ktorý naleje dvom chlapom len preto, že majú
veľké búchačk y. Vraj: „Otec by ho za to nako pal do zadku,“ píše sám autor. Takže ani on tomu
neverí? Prečo potom začína poviedku niečím tak
hlúpym?
Text má zlú kompozíciu. Skoro celú pr vú
tretinu zaberá rozvláčny úvod so zbytočnou kopou
vedľajších postáv (barman, piráti, muž v klobúku)
a patetickými dialógmi - to všetko preto aby sme
zistili, že dvaja žoldnieri dostali zákazku. Keby
som nemusel, tak by som ďalej nečítal. Autor
netuší, či chce písať poviedku alebo niečo dlhšie.
Zdĺhavo rozbieha epizódy, ktoré potom náhlivo
a nezmyselne končí. Nemá ani potuchy o tom,
akých chce svojich hrdinov mať. Ich schopnosti
kolíšu podľa momentálnej potreby deja, motivácia je v rozpore so spôsobom obživ y, dokonca
sa ani nedokážu rovnako oslovovať počas celej
poviedk y. Rozuzlenie na záver nám povie, že
tajomná zákazníčka mala dosť vlastných síl
a prostriedkov na splnenie ich úlohy, a tak sa len
zvýrazní zbytočnosť celého pokusu o príbeh. Ne verím začiatku, neverím koncu a ani veciam medzi
Workshop
63
PUBLICISTIKA
t ý m. Tex t u ch ý b a v p r vo m ra d e n á p a d, ď a l ej l o g i ka a n ap o ko n p o ria d n e s p ra c ova n ie.
Vra j t u m á m by ť a j ko n š t ru k t í v ny, t a k ž e
p re b u d ú c n os ť : v y h ý b a ť s a ro zv l á č nym ú vo d o m ;
vo p re d s i p ri p ravi ť ch a ra k t e ri s t i ku p os t á v a d r ž a ť
s a jej ; p re č í t a ť s i p o s e b e d ia l ó gy ( n a h l as ! ) ;
o d h o d i ť p á tos a p ove d z m e n au č i ť s a ro z p r á va ť
t ó n o m, k to r ý n e b u d e v ro z p o re s p os t ava m i a
p r í b e h o m.
B o h u m i l St o ž i c k ý
MARTIN KRÁLIK
Povie d ka, k to r é b ý va j ú v s ú ť a ž ia ch up ro s t re d v ý s l e d kovej l i s t i ny. P á č i s a m i , ž e je to s ci fi ,
ž e je to s p a c e o p e ra, d o ko n c a a k č n á s p a c e o p e ra. P ô s o b í v š a k ve ľ m i n ev y z re t ý m a n ev yp í s a n ý m
d oj m o m, ch l a d n o, o b č as n a iv n e. Pos t av á m ch ý b a h ĺ b ka, p sych o l ó g ia a m o t iv á cia. Ve ľ k á č as ť
p o -vie d k y je č i s t ý d ia l ó g, č o n ie je d o b re, t re b a
n e ch a ť č i t a t e ľ a n ie č o s i d o mys l ie ť a n ie č o mu
p ri b l í ž i ť o pi s o m.
Povie d ka je s l ab š ia n a za č ia t ku, as i
v p o l ovici , p ri b e z d ia l ó g ov ý ch p as á ž a ch, au to r
d os a hu je c e l ko m s l u š n ú ú rove ň . V t ý ch ú vo d n ý ch
č as t ia ch d os t á va za svoje l o g i ka ( “ Troy, k r y t ý
p o m a ly p a d a j ú ci m t e l o m b e z h l av y, s p us t i l p a ľ b u
zo svojej p u š k y ” ) , a to via ck r á t ( “ Vo d c a pi r á tov
ch c e l p ô s o bi ť n e n á p a d n e, … N e b o l a n á h o d a, ž e
s a n e us t á l e o b ze ra l i p o o b o ch ž o l d n ie ro ch.” ) .
N á j d e m e t u a j v ý raz n é š t yl i s t ick é chyby - s l ov í č ko
“ b o l o” v dvo ch ve t á ch p o s e b e ( ” a l e b e z k l ie ntov
to b o l o n e m o ž n é . B o l o zv l á š t n é , ž e s i ich o ch ra nu
v y ž ia d a l a” ) . Z c e l ko m p r í je m n é h o č í t a n ia up ros t re d m a v yru š i l o “n e p ri p a d a l mu v l as t n ý p l á n a ž
t a k ý s k ve l ý . N e d a ť s a zas t re l i ť a v yd r ž a ť , k ý m
s a d os t a n e k s p r á v n ej l o d i” - t a k ý p l á n by as i
n e p ri p a d a l s k ve l ý n i ko mu, č as to s a o bjavu je
v a k č n ý ch fi l m o ch a ko h l á š ka, n o za d o b r ý h o
n a o za j a n i t a m n e p ova ž u j ú . Z á ve r p ovie d k y je
zas e u ke c a n ej š í , a ko by m a l by ť .
C e l kovo t e d a m i l á a k č n á s p a c e o p e ra, p r í l i š
ve ľ a d ia l ó g ov, p á r l o g ick ý ch a via c š t yl i s t ick ý ch
ch ý b. D o b r ý re d a k to r by z n ej a l e m ie rny n a d p rie m e r ve d e l s p ravi ť .
Mar tin Králik
Hrmavica
B oh umil “Hrom ovl a d” Stoži c ký p rip ra v o v a l n i e ko ľ ko r o ko v v o F a n t á z i i r u b r i k u “ H r m a v i c a ”, k t o r á m a l a b y ť
odoz vou a u torom , ktorí do ča sop isu
p o s l a l i p o v i e d k y, n o m a l a n i e č o z a u j í m avé poved ať aj os ta tným čita teľom ,
ktorí povi edku n ečítali. U nás má m ať
r o v n a k ý c i e ľ . R o v n a ko a ko v o F a n t á z i i
neuverejňujeme meno autora , iba náz o v p o v i e d k y.
IRON HEART
Akýsi (surrealistický?) obraz márnosti posklad a n e j z o z u b e n ý c h k o l i e s o k . Z d ĺ h a v é . Po c i t, k t o r ý
sa autor snažil vyvolať, sa stráca v záplave obrazov a n e - obrat n ý ch g ra m at ick ý ch
kon š t ru kci á ch. N e za š ko d i lo by v y ho d i ť h i storick ý ex ku rz za č í na j ú ci s lova m i „ t i t u l k y
h l á s a l i“. Te x t b y s í c e n e d o s t a l v ý z n a m , a l e
mal by ucelenejší štýl. Priznávam podobným
d ie l ka m pr á vo n a exi ste n ci u, a l e aby m a zau jali, musia byť napísané rádovo dokonalejším
j a z y k o m . Po t o m b y s o m p o v e d a l : „ S í c e t o m u
nero z u m iem, a le je to u m en ie a m ô ž em e to
u v e r e j n i ť .“ M i m o c h o d o m – p r e č o t á a n g l i č t i n a
v názve?
64
Z E L E N É KO L O T O Č E
H m, autor by sa ma l z nova udobri ť s o d sek m i.
Ka ž d á veta v sa mostat nom ria d ku tex t n ep o vzniesla, iba zneprehľadnila. Na konci zistíme,
že ide o popis radu k yvadiel s guľôčkami,
taká chrómovaná f yzikálna hračka na písacom
stole. 1 0 0 riad kov s na hy o u m en ie. A zasa
n iek to nevie, a k ý je ro z d iel m e d z i koh ú t i kom
a s p ú š ť ou. N a š ť as t ie tex t n e m á z n a k y fa nta stického žánru a atribút y poviedk y si len nasilu
prid ŕ ž a n a v y z iab nutej kos t re je d i n é h o o braz u.
Ta k ž e s a n í m n e m u s í m ď a l e j z a o b e r a ť .
S N O ST ROJ
Zahodený nápad? Ani nie. Prežiť 100 virtuálnych a kci í a hu r á do d ô cho d ku - to na n á p ad nesta č í . Ni č ta m n ie je s kuto č n é . An i
poriadny hrdina, ani poriadna motivácia,
a n i p oriad na a kcia, a n i p oriad na o d m ena,
dokonca ani poriadna gramatika. Ešte šťastie,
že je to krátke. Najpr v treba v ymyslieť niečo
zložitejšie (keď už nie originálne) , aby
sa oplatilo baviť o tom, ako je to napísané.
Hrmavica
Bohumil Stožický
KNIHY
Milošova polička
VIRICONIUM
J ed en z bezp ros trednýc h
inšp iračnýc h vzorov n ew
weirdu držím e vzdorn e
v ruke p roti sm eru ča su
až po v yd aní n a sl edovníkov. N i e div. Pos tu pn e
treba si z v ykať. M i evill e
a iní ri edi a poéziu n afúkn u tím do ep i c kej šírky,
mi es tami i p ri ehľa dn ej.
H arrison os táva h u tný,
mi es tami za cen u eni gm a ti c kos ti až.
Najmä prvé dve časti trilógie Pastelové mesto (1971)
a Búrka krídel (1980) môžeme chápať ako destiláciu kvasu
hnutia new wave v rokoch šesťdesiatych. Harrison napokon
debutoval v legendárnych New Worlds. Z hľadiska estetiky
mainstreamu, podobne ako ostatní súputníci z new wave,
zaiste neobjavil Ameriku. Skôr Európu surrealizmu, moderny
a dekadencie a novoromantizmu.
Hadwiger, Meyrink, Mervyn Peake a iní, dosť však
súvislostí. Destilát treba užívať po kvapkách. Výsledok zdanlivého zmätku číry a silný. Jednoduchý dej, nemnoho strán,
hladí sa proti srsti, napreduje spätným chodom, iskrí v dotyku.
Príbeh zanikajúcej Zeme plnej ruín, poskytujúcich útočište
záľube vo vykresľovaní ponurých obrazov. Nesiahajte
za logikou otázok ako a z čoho by žili obyvatelia krajín pozostávajúcich takmer výlučne z trosiek. Otázky zásobovania,
logistiky, spôsobu odievania a iných praktickostí (nevyhnutných v konzistentnej klasickej fantasy) zaviazli na polceste do
nikam. Postavy, obraté o tretí rozmer, stali sa prízrakmi symbolov. Odporcovia poézie už boli vystríhaní, tiež priaznivci
plnej vysvetliteľnosti sýtych pôžitkov priehrští kyprej zemitosti
transparentných epík. Tu vynára sa básnik bojovník z osamelej veže do služby kráľovnej.
Počínanie vládkyne dalo by sa analyzovať najlepšie
v cele psychiatrickej liečebne.
Vďakabohu nedostala možnosť zdravotne sa poistiť,
nuž Methvet Nian v zaostalej civilizácii neostáva než vládnuť
zmätku v duši i na súši, more nechajme bokom, kým sa nedobyje mesto späť do rúk so zvyškami vernej gardy ostrieľaných.
Harrison posadnutý je spomínaním neraz sa vráti späť chronologicky v nasledujúcich častiach, neberte tragicky chaos.
Putovanie družiny kráľovnej, básnika-bojovníka, bodrého
hurhaja, trpaslíka-konštruktéra a prízraku vynálezcu, ktorý
by nemal už existovať nekončí sa bojom, pretože invázia kobyliek prerušená nákazou. Nepôvodne podľa vzoru Wellsa.
Však namiesto hutnosti zmieneného so záľubou
v popise chrást, groteskných výstredností a hnisu v kalužiach
zrkadliacich budúcnosť inšpirácie Steph Swainstonovej napríklad. Napokon, ona, pôvodným povolaním archeologička,
obľubuje odkrývanie vrstiev. Pomaly, postupne norme sa ako
ona, Harrisonovu trilógiu aj s priloženými poviedkami obsiahne necelých 500 strán. Čo je to pre kosičov sérií. Čas
je relatívno ak hustota stúpa a veta sa lepí na päty obrazmi
obrastená rozmarná žena žiada pozornosť voči detailu azda
aj návrat spätne presne piesne pretne náznak. Ako destiláciu
kvasu hnutia new wave môžeme chápať. Nie však rozumieť
textu, odrazom z ktorého stalo sa možným new weird
Pitva interpretácií odhalila by nite spojov
šklbúce preťaté odumreté
Nič tajomné len zhluk písmeniek
Roztrhať a poskladať späť
Podľa možností v správnom poradí
Kombinatorika.
Zapíšte si za uši pravidlá
Zaiste, Goodkinda sa počítače naučia písať onedlho, na Harrisona a Kafku budú čakať. Večne, dúfame poniektorí. Veriac
naivne v zázrak slova tvorby. Nájsť presný bod premeny new
wave na new weird javí sa mi ilúziou, čo zaiste samozrejme
hriešne znie z hľadiska vedeckého. Žiaľ, necítim sa povinný
nesklamať očakávajúcich vysvetlenie. Tak či onak vo vydaní
Laseru prichádza cyklus kompletný. Tri romány, voľne nadväzujúce poviedky. Viac si už môžete zatiaľ len vymyslieť. Čo
ako presne, kde s názvami v origináli a vročením, ponúkne
internet, prípadne hutný doslov knihy.
Jeho autor, Martin Šust, editor série new weird
týmto zväzkom (v poradí dvadsiatymprvým) sklenul v Laseri
pomyselný oblúk od konca absolútnych noviniek k začiatku
zdrojov. Tak trocha ho podozrievam, že Harrisona pozná už
dávno, no veľmi dobre vedel (jak zmieňujem už v úvode), že
vrhnúť čitateľom fantastiky imaginatívnu veľbáseň bez predprípravy inými textami, by bolo šialené. Klbko sa odmotáva
od konca. Už chápem, čo možno cítiť, vidím, čo, kde, kto ako
riedil. Zaujímavé. Čo bude ďalej, uvidíme. Možno. Viriconium. Nastane. A možno Šust dokončí druhý zväzok slovníka
autorov súčasnej angloamerickej fantastiky. V každom prípade, Harrisona odporúčam opatrne. Aj zdatným pijanom sa
pri nestriedmosti vnemu môže zatočiť hlava.
M.John Harrison: Viriconium
Milošova knižná polička
Miloš Ferko
65
KNIHY
Arceyho knižnica
„In a galaxy far, far,
away...“ prišlo mi na rozum
už po prvých stránkach
Diplomacie, románu vychádzajúcej hviezdy českej military sci-fi, Jana
Kotouča. Vzdialený sektor
Hirano, s vlastnými problémami v podobe rovnocenných aliancií, politiky,
intríg, zmyslu pre česť
i pocitmi lásky a nenávisti, priťahuje čitateľov
rozmanitosťou a komplexným spracovaním
každého detailu, autor nič nenecháva na
náhodu.
Jan Kotouč sa narodil v minulom tisícročí a
hoci je členom posádky HMS Phantom (český fanklub
D.Webera), ťahá mu iba na dvadsať päť. Človek by si
povedal, že je to iba mliečniak a píše stále v plienkach.
Preto je na neuverenie, čoho tento „mliečniak“ už dosiahol a je úplne na mieste ospravedlnenie. Takže po poriadku, jeho prvotina Příliš blízke setkání vyhrala CKČ
2008, v kategórii novela a rozšírená vyšla v zbierke
Mlok. Následne sa skutočne rozpísal a po Diplomacii
napísal ešte Tristanskú občansku válku (vydanú v dvoch
častiach).
Píše sa 25. storočie, sektor Hirano bol prvý raz
kolonizovaný pred vyše tristo rokmi. Štyri kolonizačné
vlny priniesli rôznorodú zmes, od elity až po nechcených trestancov a pašerákov, ktorých sa materská
planéta pohodlne zbavovala. V sektore bola vybudovaná vláda a ekonomika a postupne sa osídľovalo
čoraz viac planét. Až vznikli prvé spoločenstvá, únie a
s nimi prvé konflikty. Najväčšími rivalmi sa stali Astonská únia a Ballingtonské spoločenstvo. Medzi nimi stál
Sinaj a niekde v pozadí, ako tichý nepriateľ, vyčkával
imperialistický Kasimir.
Príbeh začína na pôde neutrálneho Sinaja, kde
sa jedna z hlavných hrdiniek Alison stretáva s hrdinom
Astonskej únie, admirálom Tylerom. Ani jeden z nich
netuší, že čoskoro budú oproti sebe stáť v úplne iných rolách. V centre záujmu, ako inak, bude nerastné
bohatstvo sústavy ako výdatný zdroj peňazí a technologického pokroku. A veru, nebude sa bojovať iba v
rukavičkách. Úvodných pár desiatok stránok pôsobí ako
predlhá, miestami až zbytočne pôsobiaca, predohra
ale to čakanie stojí zato. Keď sa to naplno rozbehne
(nemajte obavy, až tak dlho to zas netrvá), prestanete
vnímať okolitý svet a ponoríte sa do zhluku sekvencií
umne prerozprávaný z pohľadu viacerých postáv.
Postavy sú základným problémom knihy. Nie,
66
že by mala autorova fantázia nejaká hranice, ale z
viacerých hľadísk mi toľko rôznorodých charakterov
prekážalo. Ako mi sám Honza povedal, miluje príbehy
s množstvom hrdinov – a to nie je ani tak zlé – ale ak je
niektorým hrdinom dopriate málo priestoru, nedokáže
sa čitateľ celkom vžiť do ich problémov a túžob. Miestami mi to pripomínalo Battlestar Galacticu, no myslím,
že autor sa má ešte, čo učiť, aby si každý z hrdinov
našiel nadšencov. Takto máme síce pohľad na konflikt
z viacerých hľadísk, od admirálneho štábu, cez prezidentov, generálov až po mariňákov a údržbárov, no
nemôžem si pomôcť, je ich veľa. Keď sa po tretí raz
ozval hlavný výťahový údržbár, mal som chuť pokrčiť,
roztrhať, požuť, podpáliť – presne v tomto poradí –
stránky, na ktorých sa vyskytol. Na jednej strane si tá
postava zaslúži metál, mal som totiž pocit, že v jeho
sekcii pracuje ako fretka iba on a ostatní sa flákajú. No
za druhé, bola to bezvýznamná postava, ktorá nestála
za spomenutie.
Ako sa však čitateľ prehryzáva stránku za
stránkou až k záveru, hĺbka postáv nakoniec nie je až
taká plytká, čo v celkovom dojme pôsobí profesionálne.
Napriek tomu, by som pár z nich určite ubral. Veľkou
výhodou je dej, ktorý príliš neodbočuje, hoci je nám
podávaný z dvoch, miestami až z troch strán a technológia, inšpirovaná z viacerých zdrojov, doplnená
o autorovu fantáziu. Príbeh samotný by chcelo ale o
niečo predĺžiť, pretože finále je nám podávané z rýchlika. Príjemne pôsobilo aj zistenie, že sa autor nebojí
okoreniť súboj vyrovnaných strán nečestnými praktikami.
Grafické prevedenie je na úrovni. Maľby Jána
Patrika Krásneho veľmi nemusím, pretože mi prídu, na
rozdiel od Miša Ivana, akési „neživé“, táto mi sadla
ako riť na šerbeľ a hodila sa k celkovému dojmu. Textová úprava je chvályhodná, písmo bolo vybrané dobre
a nepostrehol som žiadne chyby v texte, čo sa mi už
dávno nestalo.
Pokračovaní diplomacie sa môže pýšiť plnohodnotným dejom plným zvratov, neočakávaných a často
krát šialených manévrov, poriadnou dávkou emócií
a krutého pohľadu do reality vojnových konfliktov, v
ktorých zomierajú všetci od admirála až po posledného
vojaka, ktorý má niekoho, kto ho bude oplakávať.
Nároční i nenároční čitatelia si určite prídu na
svoje. a môžu sa tešiť na ďalšie romány.
J.Kotouč: Pokračování diplomacie
Arceyho knižnica
* * * * *
KNIHY
Ten kto má rád historické
detektívky
obohatené
fantastikou, by mal teraz
spozornieť.
Stále
populárnejšia
americká
autorka Laura Joh Rowlandová totiž v každom
príbehu prináša pútavú
zápletku, ktorú dokáže
s neskutočným citom pre
detail vyrozprávať a i napriek tomu verne zobrazí dávnu epochu
z histórie Japonska.
Samurajské meče, kódex cti bušidó, cudzia
a príliš vzdialená kultúra, tvrdé praktiky a záhadná
pôda Ezogašimy, dnešného Hokkaida. O tom všetkom
hovorí Snehová cisárovná, žena tak silná, aby si i po
svojej smrti podmanila dušu, toho, kto ju miloval tak,
že z toho zošalel.
Detektív Sano Ičiro sa stal šogúnovým kancelárom v meste Edo, no nezískava iba vplyv, ale robí
si i veľkých nepriateľov. Mentalita samuraja, ktorú ctí
v duši znamená nebezpečenstvo pre pána Macudaira
(a samozrejme soka a konkurenta), preto ten využije
vplyv a donúti pána Sana vyraziť na Ezogašimu. Tam
niekde únoscovia odniesli Sanovho syna a nik iný ako
pán Macudaira v tom nemal prsty.
Sano sa tak spolu s osobným strážcom,
ďalšími detektívmi a vlastnou ženou vydáva na
náročnú výpravu, na ktorej ho nebude mraziť iba
divočina Severu. Po stroskotaní sa dostávajú hrdinovia do pazúrov miestneho vládcu pána Macumaeho,
šialeného muža hľadajúceho vraha svojej milenky.
Nie je však jediný, ktorý obýva jeho telo. Duša Tekkar, ctižiadostivej domorodkyne sa ho po zavraždení
zmocnila a nikomu nedovolí opustiť Ezogašimu, kým
sa nenájde jej vrah.
Historické detektívky sú v čoraz väčšej obľube
i v našich končinách. Atmosféra japonskej kultúry, tak
priťahujúcej a odlišnej zároveň, má v sebe ešte o
niečo viac. Tento román je síce viac detektívka, ale
spokojne ju môžeme zaradiť aj medzi žáner fantastiky, nakoľko má v sebe pár silných a mrazivých prvkov. Prevtelená duša zavraždenej, magická sila pôdy
Ezogašimy, tranz samurajského výcviku a odpútanie
sa od reality veľmi príjemne kolorujú vyprávačsky
štýl autorky s japonskými koreňmi.
Postavy sú vykreslené veľmi umne, každá jedna má vlastné motívy konania, túžby, každá nenávidí
a miluje úplne niečo iné. Nájdeme tu zbabelcov,
hrdinov, neústupných a odlišných domorodcov, či
špinavých fetišistov a naivných hlupákov. Príbeh je
gradovaný umne, postupne, krok za krokom a zápletka sa uzlí každou stranou, pričom sa čitateľovi zdá,
že toto klbko už autorka nedokáže rozmotať.
lo a všetko do seba zapadá ako kúsky veľmi zložitej,
no zato presnej skladačky. Niektoré situácie a scény
sú klišovité, no i tak je to príjemne utkaný príbeh,
ktorý poteší i žánrovo náročného čitateľa.
L.Joh Rowland: Snehová cisárovná
* * * * *
Je všeobecne známe, že
diela, v ktorých strieka
krv zo všetkých údov, tečú
mozgy a hnilobný zápach
predchádza
nemŕtvych,
potrebujú
predovšetkým
zaujať,
aby
si
získali
čitateľa. To je aj prípad
románu Pýcha a predsudok a zombiovia, slávneho
príbehu z viktoriánskeho
obdobia, ktorý sa nedávno objavil na pultoch kníhkupectiev. Toto rozšírenie vydanie
je predurčené k tomu, aby si získalo veľký
okruh fanúšikov, či mladých, alebo tých
skôr narodených.
Niektoré
zdroje
uvádzajú,
že
bojové
zručnosti, kanibalizmus a množstvo rozkladajúcich
mŕtvol pridala Jane Austenová do románu tesne pred
svojou smrťou, keď sa pomiatla, iní hovoria o tom,
že to bol skutočný obraz regentských čias, v ktorých
žila.
Hlavní hrdinovia si musia pretrpieť rovnaké
útrapy, sklamania, či rozčarovania ako v klasickej
verzii. Niektoré scény sú však okorenené útokom
zombiov, nákazou a čiernym humorom. Najviac
priestoru dostáva Elizabeth, z ktorej pohľadu je
prerozprávaný celý príbeh ako aj citová premena
vzťahu k nadutému, pyšnému aristokratovi, pánovi
Darcymu.
Celé to pôsobí komicky, so zvláštnym pôvabom. Je to skvelá paródia, ktorá prináša realistický
pohľad na vtedajšie spoločenské maniere. Elizabeth Benettová a jej sestry, vycvičené u šaolinských
mníchov a z vôle kráľa určené ako posledná obrana
grófstva Hertfordshire si musia poradiť s najväčšou
hrozbou Anglicka.
Fanúšikovia žánru si určite prídu na svoje,
no zástancovia pôvodného príbehu by túto knihu
najradšej videli v plameňoch satanského pekla. Kto
sa však chce zabaviť, nech ďalej neváha a začne
čítať...Mŕtvoly sú už na blízku.
S.G.Smith: Pýcha a predsudok a zombiovia
Nakoniec však zisťujeme, že sa jej to podari-
Arceyho knižnica
Martin Tomčík
67
KNIHY
Stratená kniha
VEVERIČKA
Zväzok, o ktorom píšem, som získal roku
1995
v knižnom veľkosklade. Dve zastávky
pred Zlatými pieskami. V slnečnom septembri,
tesne pred začiatkom semestra, mi dal spolužiak
z krúžku vedieť, že vypredávajú knižky. Vydané
v osemdesiatych rokoch. Za pätinu pôvodnej
ceny. Kvôli vyprázdneniu skladov od zvyškov
rozmarných desaťtisícových nákladov reálneho
socializmu. Čo som vtedy a tam videl, neuverí,
kto nebol.
Hangár plný nepredaných výtlačkov knižky o charte
77, ktorú vydali roku 1990 v porevolučnom ošiali. Stohy
medzi ktorými sme sa brodili. Vyberali, vracali vybraté, zasa
vyberali. Napokon som za zhruba tridsiatku kníh mal platiť
24 korún a neviem presne koľko halierov; predavač ma poprosil, či by som nevzal ešte niečo, nemá momentálne vydať
z päťkoruny. V okolí pokladne hromadil nepredateľné tituly,
na ktoré poskytoval zľavy zo zľavy. Poobzeral som sa. Čo
a prečo? Nieto času premýšľať. Pretože... tu strávim ďalšie
tri ho-diny. Povedzme...Veverička, názov pod ktorým si viem
niečo predstaviť, navyše, zvieratá mám rád. Rozhodnuté.
Vzal som, na niekoľko rokov odložil nabok. Prečo by som
čítal omylom kúpenú knihu fuj, sovietskeho autora, nie príliš
hrubá, omylom nevytriedená pri nasledujúcich sťahovaniach
sa mi raz v lete dostala do rúk. Fakt som netušil, čo vlastním.
Anatolij Kim je po rusky píšúci autor s prímesou kórejskej krvi po predkoch. Narodil sa roku 1939 v Kazachstane, kam
v rámci stalinských čistiek poslali jeho rodičov roku 1937
do vyhnanstva. Od roku 1947 žila rodina na Sachaline. Kim
externe absolvoval Literárny inštitút Maxima Gorkého. Pracoval ako žeriavnik, nábytkový dizajnér, premietač, aranžér
výloh vo výkladoch. Neskôr vyučoval v Literárnom inštitúte
a na univerzite v Soule. Pôsobil tiež ako šéfredaktor prestížneho
literárneho časopisu Jasná Poľana. Je členom výkonného
výboru ruského PEN-klubu. Časopisecky publikoval začiatkom
šesťdesiatych rokov, knižne roku 1976. V priebehu nasledujúcich trinástich rokov vydal štyri zbierky poviedok a štyri
ucelené rozsiahlejšie prózy. Vo svojich dielach prostredníctvom
pokríženia poetiky rozprávky a surrealizmu kriesi atmosféru
totemizmu dávnych šamanov.
Velebí zaumný (tj. logiku popierajúci, novotvarov
plný) jazyk Velemira Chlebnikova, bočnými chodníčkami
metafor roztláča priestor jasnosti alegórie, takže bájka v jeho
podaní môže sa stať fantastikou rovnako ako mýtom. Svár
medzi ľudským a zvieracím v románe Veverička (1985) stáva
sa posolstvom bez násilne pôsobiacej morality. Sprisahanie
zvierat otvára možnosti interpretáciám. Magický realizmus
68
Ďalekého východu vyrastá z podobných zdrojov ako Marquezov. V povedomí väčšiny našich čitateľov, žiaľ, splynul s presilou socialistického realizmu záľahy aj povinných
a nanútených prekladov. Kim, majster imaginácie bez rozpakov filozofuje, básni, trýzni dej, otáľa, uškŕňa sa a korí miestam, ktoré nepoznáme. Možnosť návratu pred dejiny
sa v jeho podaní stáva prísľubom i hrozbou zároveň; tajomstvo sa vyhýba jednoznačným riešeniam, postoj nahrádza
pohľad. Byť niekým iným hlbšie než len hrou asociácií, zámen a postmodernej (aj multietnickej) koláže mrazí. Kim
prináša premenu ako stav zložitého prerodu a prepodstatnenia v zmysle šamanizmu. Minuciózne skúma hranice inštinktu
rozumu a vedomia s podvedomím bez nároku na stanovenie presnej kóty. Dielo vrstovníka nášho Rudolfa Slobodu
sa dočkalo prekladov do mnohých európskych jazykov.
Medziiným do slovenčiny, no k tomu sa ešte dostaneme.
Poďme konkrétnejšie ku knižke. Veverička. Prvý rok vydania
– 1985. Podtitul – román-rozprávka.V skratke – z hľadiska
fantastiky ide o to, že štyria maliari sa menia na zvieratá.
Zvyšok tvoria vzťahy, psychológia, filozofovanie. Otázky.
Kladenie hraníc medzi ľudským a zvieracím. Vynárajú sa asociácie s dielami Merleho a Vercorsa. Lenže Kim nie je Francúz.
Živočíchy neposudzuje spoza hranice rozumu ako prostriedku
ľudskej spásy. Ako som už spomenul, intenzívne sa vyrovnáva
s orientálnymi náukami a šamanizmom. Kimove motívy mysticizmu a metempsychózy (sťahovania duší) ako prostriedok
vetvenia reality inšpirovali medziiným Viktora Pelevina a jeho
tzv. „postracionalistický surrealizmus“. Aj na základe skúsenosti s Kimovým textom bol zmienený predstaviteľ ruskej postmoderný schopný napísať Posvätnú knihu premenenca ( 2004),
filozofický román o sexuálnom upírovi v ženskej podobe,
obraz ktorého je silne inšpirovaný mýtmi Kórey a severného
Japonska.
Vráťme sa však ku Kimovi. Schopnosť opustiť reálny
časopriestor bola v časoch publikovania románu na pozadí
doktríny aj roku 1985 svojho druhu odvahou. Zvieracia podoba sa stáva prostriedkom zvýraznenia i sprehľadnenia
problémov. Kim nepíše podobenstvo ani pamflet. Zvieratá
v jeho podaní netvoria zrkadlenie ľudských chýb ako
v bájkach. Autor necháva hrdinov podliehať inštinktom, usiluje sa aj o zachytenie vnútornej zmeny. Svár rozumu s pudom
pritom vonkoncom nevyznieva jednoznačne. V Kimovom svete
nejestvujú v konečnom dôsledku víťazi a porazení či záporní
alebo kladní. Zvieracie vníma Kim zároveň ako oslobodzujúce
a ničivé. Ich myslenie netvorí protiklad ľudského, ale alternatívu. Kim v literárnej praxi minuciózne uplatňuje poznatky
etnológa Clauda Léviho Straussa a kulturológa Jurija Lotmana. Dôveryhodne predvádza myslenie založené namiesto
Stratená kniha
PUBLICISTIKA
na metonymii (vnútorná súvislosť) na metafore (vonkajšia
podobnosť a obraznosť, v súčasnosti typická pre básnickú
tvorbu). Metaforickosť, založená na rozkolísavaní významu medzi jednoznačným určením stavia naruby čitateľom
pôvodne očakávaný princíp alegórie. Bájka s posolstvom
sa mení na rozprávku ako mýtus v jeho pôvodnej neotesanej hrubosti a sile. Zvieracie ako živel strieda ľudské
na nečakaných miestach v nečakaných situáciách – na úrade,
v ateliéri, v reštaurácii, počas súlože. Kim, samozrejme,
presne neoznamuje okamih premeny, hranica sa postupne
stáva nejasnou nielen čitateľom, ale aj a najmä hrdinom.
Ilúzia a skutočnosť, ľudské a neľudské, fantastika a realita
splývajú v úchvatne nedopovedanom texte.
Román, ako už bolo uvedené, vyšiel v slovenskom
preklade dva roky po vydaní originálu roku 1987 v edícii
Nová sovietska tvorba, takže väčšina čitateľov (vrátane prípadnej cenzúry) ho vnímala ako socialistickorealistické strelivo
z východu. Do kategórie zabudnutých, neznámych knižiek,
o ktorých si na prvý pohľad môžete vytvoriť nevšedne scestný názor, dnes zapadá takmer dokonale. Kto čaká bájku
o možnosti napraviť maličké nedostatky socializmu, bude riadne prekvapený. Na druhej strane... Roku 1985 Oľga Feldeková publikuje novelu Veverica. V tejto próze, inšpirovanej
slovenským naturizmom a magickým realizmom sa žena mení
na zmienené zviera. Tajomno nadobúda aj zreteľne erotický
podtón. Prípadné súvislosti zostanú nedokázateľné, dá
sa predpokladať, že oba texty vznikali zhruba v rovnakom
čase. Možnosť sympatetickej mágie však v takomto prípade
vylúči iba fantázie pozbavený ignorant. Mimochodom, pri
prvom čítaní som si prítomnosťou fantastického ozvláštnenia
celkom istý nebol. Fakt, čo ak čítam realizmus?
A.Kim: Veverička
Miloš Ferko
Rogerland
Svoje posledné číslo v starej zostave vydal Istrozin. Tridsiatka obsahuje poviedku poľského autora Wita Szostaka,
víťazný text Poviedky Istroconu 2010 Mariána Kubicska,
prózy Diany Laslopovej, Zuzany Droppovej a Martina Kochlicu. Číslo obsahuje dva rozhovory – s Orsonom Scottom
Cardom a predsedníčkou slovenského Fandomu Luciou „Lulu“
Bockovou. Autorom môže veľmi pomôcť prehľad možností,
kam poslať poviedku „Mám poviedku – čo s ňou“. Ilustrovaný
s(f)lovník teraz predstavuje splatterpunk, Zuska Stožická svoju
obľúbenú knihu a jej manžel Hromovlad obľúbenú postavu.
Toto aj minulé čísla Istrozinu sú dostupné na novej adrese
http://istrozin.frenesis.net/. Tá už nie je interaktívna,
no názory na nové číslo môžete zanechať na facebookovej
stránke časopisu http://www.facebook.com/Istrozin.
* Malé zemetrasenie sa udialo okolo najdôležitejšej slovenskej stránky v oblasti fantastiky, ktorá bola donedávna na
adrese fantazia.sk. Tá už dnes odkazuje na stále veľmi
aktívnu facebookovú stránku bývalej Fantázie. To, čo bolo
kedysi Fantáziou Online, dnes získate, keď do prehliadača
zadáte bývalú adresu tohto servera - www.fandom.sk.
Stránka sľubuje v krátkom čase výrazné zmeny, zatiaľ je tam
ale všetko po starom. No už kvôli takému víťazovi Ohnivého
pera druhého kola roka 2011 či perfektnému rozhovoru
s Ďurom Červenákom (http://tinyurl.com/7fdx5gs)
sa tam oplatí ísť vždy.
* Pár slov o dvoch elektronických antológiách. Vydavateľstvo
Fantázia nevyhodilo poviedky zo svojej literárnej súťaže,
ktoré sa nedostali do finálového zborníka, ale zostavila z nich
elektronický zborník “Utekajme, už ide”. Dá sa kúpiť cez
www.ibux.sk a www.martinus.sk, ppričom to druhé
kníhkupectvo ho ponúka vo formátoch epub, pdf a mobi.
Jeden z najlepších českých serverov o fantastike sarden.
cz sa rozhodol na Vianoce obdarovať svojich čitateľov elektronickým zborníkom “Na hraně nemožného”. Obsahuje texty viacerých starších aj novších hviezd českej fantastiky - Karoliny Francovej, Petra Hetešu, Petry Neomillnerovej,
Julie Novákovej, Jaroslava Velinského či Františky Vrbenskej.
Viac sa o ňom dozviete v štedrodennom editoriáli Sardenu
- http://tinyurl.com/77vkljb , kde nájdete linky na pdf
aj mobi verziu.
* Pre anglicky čítajúcich je stále najlepším zdrojom fantastiky stránka vydavateľstva tor - tor.com. To vyhlásilo v januári
Readers’ Choice Awards pre najlepší román publikovaný
v roku 2011. V čase našej uzávierky ešte neboli defnitívne
výsledky, teraz ich už však nájdete na http://tinyurl.
com/82yelfn. Stránka uverejňovala predbežné výsledky
každý týždeň. V posledný deň hlasovania, 20. januára,
vyhrával Patrick Rothfuss s druhým dielom “Kroniky
kráľovraha”, nazvanom “The Wise Man’s Fear”. Na druhom
mieste bola kniha “The All-Pro” Scotta Siglera, točiaca
sa okolo zápasu ľudí s mimozemšťanmi v americkom futbale.
Tretí bol taktiež málo známy autor - Stephen Zimmer s tretím
sielom steampunkového cyklu “The Rising Dawn Saga”, ktorý
pomenoval “The Seventh Throne”. Zaujímavé bolo umiestnenie jednoznačných hitov - prvý sci-fi román Chinu Miévillea “Embassytown” na siedmom mieste, piaty diel “Piesne
ľadu a ohňa” G. R. R. Martina “A Dance With Dragons”
jedenásty a trinásty diel cyklu “Dresden Files” Jima Butchera “Ghost Story” na trinástom mieste. Ešte horšie to vyzeralo s novými románmi Stevena Eriksona (“The Cripppled
God”, štrnásty), Terryho Pratchetta (Snuff, sedemnásty)
a Neala Stephensona (osemnáste miesto s “Reamde”).
Fandomas
Martin Králik
69
PUBLICISTIKA
Rozhovor
JURAJ MAXON
* So sci-fi, comicsom a fandomom si začínal
v 80. rokoch. Ako si sa k tomu dostal?
obmenami a dnes je to obrovský moderný festival, na ktorý
môžu byť všetci právom hrdí...
To , že som objavil sci-fi fandom bol úplne prirodzený dôsledok môjho zájmu o fantastickú literaturu.
Z verneoviek som prešiel na H.G. Wellsa a z neho
na Asimova, Clarka. V tej dobe som pracoval v Slovenskej
televizíi a bol tam dokonca aj scifi kub, tak ma jeho jeden
člen kontaktoval a mne sa otvorila celá subkultúra, ktorá si
žila na svojich obľúbených knižkách a filmoch úplne mimo
toho čo sa dialo v šedej oficiálnej kultúre. Zrazu som mohol
voľne kresliť do fanzinov ilustrácie, robiť comicsy na témy
ktoré ma bavili a hlavne boli bez nejakého ideologického nátlaku. Prvý Parcon, ktorý som navštívil, bol v Prahe
v polovici osemdesiatych rokov. Pämatám, že vtedy tam
mal Ondřej Neff zlomovú prednášku o kyberpunku , ktorý
som začal hltať a už to išlo svetelnou rýchlosťou…
* Ktoré boli také najdôležitejšie udalosti v tvojej doterajšej kariére?
Hm… je pár zlomových cien ako Najlepší europsky vytvarník/1995/, uverejnenie prác v ročenke SPECTRUM, kde je každoročne zastúpená stovka najlepších
žánrových výtvarníkov sveta, cena Akademie SF za Knihy
Krve a množstvo iných cien, za ktoré som vďačný. Paradoxne pre mňa najdôležitejšie udalosti boli skôr stretnutia zo skvelými ľuďmi a výtvarníkmi ako sú Les Edwards,
John Burns alebo môj idol H.R. Giger. To boli veľmi silné
zážitky, ktoré ma posúvali nielen duchovne, ale dali mi aj
silný výtvarnícky impluz.
* Aká bola vtedy z tvojho pohľadu slovenská
SF komunita?
* Pred pár rokmi si sa dal na predaj oblečenia,
neskôr akčných figúrok a “príslušenstva” pre
Warhammer. Prečo taká výrazná zmena kariéry?
No vtedy bola možno viac zovretejšia .V tých
časoch to bol taký ostrov , kde sa dali zohnať skvelé fanziny
, s prekladmi najdôležitejších a najzaujímavejších diel. Už
vtedy boli dva velké cony. Istrocon, ktorý bol organizovaný
Vladom Srpoňom a partiou ľudí okolo neho v scifi klube
pri závode Slovnaft a Tatracon organizovaný manželmi
Bútorovcami. Skvelé je, že obidva Cony su dodnes živé,
takže máme u nás naozaj dlhú tradíciu. Dnes je Tatracon
stále skvelá dovolenka pre scifistov, presne tak ako kedysi.
A Istrocon? Ten má teda tiež tuhý korienok, prešiel rôznymi
Pre toho kto ma nepozná, tak to vyzerá ako úplny
obrat, opak je však pravdou.
Keď som bol tínejdžer, tak bol problém /za sociku/ kúpiť slušné tričko, to znamená hudobné, fantasy,
alebo nebodaj hororové. Všetky boli zúfalo jednofarebné,
prípadne ešte tak s potlačou Sandokana. Proste úplna púšť.
Riešenie však bolo jednoduché, vyrobil som si ich sám. Nakreslil, vyrezal šablónu a nastriekal ich autosprejom…
Figúrky zbieram od detstva, robil som si tématické
diorámy z Divokeho Západu, či Druhej svetovej vojny.
70
Rozhovor s Jurajom Maxonom
PUBLICISTIKA
K tomu patrilo aj maľovanie figúrok, modelov ktoré som
zbieral…
Po revolúcii som objavil akčné figúrky a stal sa ich
propagátorom a poradil ich aj svojim vtedajším priateľom.
No a v čase keď som spoznal svoju terajšiu
manželku, tak sme snívali, že by sme raz chceli mať niečo,
čo tu v takejto forme vôbec nebolo, ona chcela ťažké
topánky a tenisky conversky a ja pekelne dobré tričká
a sem tam aj nejakú tú figúrku, pri ktorej sa zatají dych…
Teda veci, ktoré máme obidvaja radi. Potom prišla chvíľa,
keď sme stáli pred rozhodnutím, či to necháme iba snom,
alebo sa do toho naozaj pustíme…
Tak sme do toho skočili rovnými nohami
a medzičasom ubehol piaty rok a my sa z obchodu tešíme
rovnako ako v deň otvorenia. Postupne sme vybudovali
presne obchod, po akom sme túžili, kde sú naozaj skvelé
veci s možnosťou posedieť si a pokecať s priateľmi
v príjemnej atmosfére.
* Ako vidíš slovenskú SF scénu dnes?
Aj keď sa to nezdá, slovenská scéna je neuveriteľne
životaschopná, čo dokazuje dlhoročná tradícia sci-fi
conov. Zaujímavé, je ako v približne desaťročných cykloch
prichádza nejaká výrazná zmena a všetko sa posúva dopredu. Dnes je znovu očistená od ľudí, ktorých fandom
v zásade prestal zaujímať. Znovu ostali vo fandome ľudia,
ktorí menej vykrikujú a viac pre fandom pracujú. Tak je to
úplne v pohode.
* Čo práve maľuješ? A čo v tomto období rád
robíš, keď nepracuješ?
Teraz robím jednu hororovú obálku pre Dukeho
Fabiana a celkom si to užívam, popritom jednu obálku
na military space operu. Zvláštne, že vždy robím niečo, čo
je mimo módy. Kedysi, keď bolo v móde hard sci-fi, tak som
maľoval čistú fantasy a dnes je to zase úplne naopak, ale
naspäť k otázke: Voľného času popri obchode a maľovaní
je relatívne málo a aby ho bolo ešte menej, tak spolu
s priateľmi zakladáme slovenskú pobočku –outpost- 501st.
Legie, čo je celosvetová kostýmová organizácia združujúca
fanúšikov Star Wars vlastniacich kostýmy filmovej kvality.
Keď sa popri tom ešte nájde čas, tak s manželkou skočíme
na nejaký koncert, naposledy to bol Rammstein. Fakt úplne
najlepšia, najmegapeckovejsia rocková show na tejto
platnéte!!! To sú zážitky z ktorých zase tankujem energiu
a potom ju znovu pretavím do malieb a svojich ostatných
aktivít.
* Ďakujem za rozhovor.
Rozhovor s Jurajom Maxonom
zhováral sa Martin Králik
fotografie poskytli Jural Velicky a Ján Žižka
71
FILMY
Červenáktuality
KONČÍ BIEDA
FILMOVEJ FANTASY
Fantasy vo filme nikdy nehrala prvú lutnu. Kým v literatúre
si tento žáner získaval popularitu už pred druhou svetovou, na filmové plátna na tradičná „sword and sorcery“
po niekoľkých skôr rozprávkových pokusoch (sindibádovky Raya Harryhausena, talianske sandálové béčka)
presekala až začiatkom 80. rokov. Excalibur a Barbar
Conan prebudili záujem o žáner, no hoci sa potom
objavilo ešte zopár kvalitných kusov (Jastrabia žena,
Legenda, Highlander, Temný kryštál), postupne divákov
ubila vlna conanovských klonov od znesiteľného Pána
šeliem cez bizarnú Hundru až po haldy podvyživených
talianskych Atorov, Barbarských bratov a iných dnes už
nestráviteľných obludností.
zaslúžene skončil v krutom mínuse a navždy pochoval
plány Kevina „Herkula“ Sorba na veľkú filmovú kariéru.
Nuž a potom konečne prišlo nové tisícročie a s ním Pán
prsteňov. Miliardy dolárov, lavína Oscarov. Zdalo sa, že
začal nový zlatý vek filmovej fantasy. Ale hopla! Zároveň
dorazila do kín aj filmová adaptácia Harryho Pottera
a hollywoodski papaláši začali špekulovať. „Než
budovať úchvatné (a veľmi nákladné) nové svety, radšej
vezmeme hrdinov z toho nášho a konfrontujeme ich proti priesakom z rozprávkových dimenzií. No a nech stoja
v centre detváky, aby to bola tučná rodinná zabava.“
Súboj Titánov
Solomon Kane
Napokon, aj Ničiteľ Conan a Červená Sonja
znamenali strmý kvalitatívny pád, takže z plánovanej
trojky (Conan the Conqueror mal v roku 1987 režírovať
veterán John Guillermin) Arnold radšej vycúval. George
Lucas sa ešte pokúsil vzkriesiť epickú tolkienovskú fantasy vo Willowovi (1988), ale hoci to nebol vyslovený
prepadák, úspech Hviezdnych vojen sa nekonal a Lucas zamýšľanú sériu rázne zatrhol. Fantasy na dobrých
desať rokov zdochla.
Aj na Slovensku natočené Dračie srdce
(1996) bolo fajn, ale komerčným trhákom sa nestalo. Poľutovaniahodný Kull Dobyvateľ (1997) naopak
72
Táto stratégia fantasy nepomohla, práve naopak.
Prvá Narnia bola úspešná (tržby 745 miliónov dolárov),
druhá zaznamenala strmý pád (420 mil.) a tretia to už
nezachránila (416). Nos si rozbili i všetky ďalšie pokusy
naštartovať fantasy série, ktoré by dokázali konkurovať
Potterovi. Kronika rodu Spiderwickov, Atramentové srdce
a hlavne drahý a dobre obsadený Zlatý kompas, žiadny
z nich sa nedožil dvojky, hoci nám tvorcovia v závere
každého z nich sľubovali pokračovanie. Na konci
dekády Hollywood neodvratne dospel k rozhodnutiu, že
divákov vlastne tá poondiata fantasy ani veľmi nebaví.
Bodaj by bavila. Okrem detských fantasy
sa v období po Pánovi prsteňov objavili 3 (slovom:
tri) dospelé, alebo ak chcete, „heroic fantasy“ filmy:
blbučký, ale nadhľadom nabitý a skrz-naskrz zábavný
Červenáaktuality
FILMY
Kráľ Škorpión, howardovská adaptácia Solomon Kane
a nová verzia Barbara Conana. Prvý z nich ako-tak
uspel, lebo sa zviezol na sláve Múmie, ktorej bol prequelovým spin-offom, druhé dva nepekne prepadli.
Kvalita (Kane) či nie (Conan), divákov borci s mečmi
zababranými od zelenej krvi démonov nezaujímali.
štýlovo i dejovo konzistentnú stredozemskú pentalógiu. Sú tu však aj iné nádeje: predovšetkým dospelo
koncipovaná Snehulienka a lovec s Kristen Stewart
a Chrisom „Thorom“ Hemsworthom v titulných úlohách.
Ukážky naznačujú, že to bude výpravné, dokonca
s veľkými bojovými scénami, s atmosférou ako od
Burtona (v dobách, keď ešte maľoval hlavne čiernou,
nie všetkými pastelkami). Už teraz sa hovorí o možnej
trilógii.
Hnev Titánov
Jack, zabiják Obrov
Svitá nám na lepšie časy? Na prvý pohľad to
tak vyzerá. Remake Súboja titanov napriek pochybnej
kvalite uspel a už sa na nás valí Hnev titanov – podľa
všetkého ešte videohernejšie, nezmyselnejšie a trikmi
nahustenejšie pokračovanie. Našťastie sa z celkom iného
súdka mytologickej fantasy vynorila Vojna bohov Tarsema Singha, ktorá mala odvahu pozrieť sa na grécke
báje dospelo, ba dokonca ich variovať ešte vážnejšie,
epickejšie a brutálnejšie. Vďaka za ňu, i za jej relatívny
úspech, naviazaný na prirovnávanie k Snyderovej
300-vke.
Ako inak, filmový svet sa momentálne najviac
trasie na dvojdielneho Hobita (premiéry na Vianoce
2012 a Vianoce 2013). Zatiaľ všetko nasvedčuje tomu,
že sklamanie nehrozí a Peter Jackson zavŕši kvalitatívne,
Fantasy na nás chystá aj otec filmových X-Menov
Bryan Singer. Jeho Jack the Giant Killer je adaptáciou
klasickej rozprávky o Jackovi a zázračnej strukovine, ale
rozpovedaný košatejšie, epickejšie, s veľkolepými trikmi
a obrami, z ktorých ide strach. Žiaľ, prvý trailer zožal
skôr kritické reakcie a štúdio posunulo premiéru z leta
2012 na jar 2013, aby mal Singer čas ešte na filme
popracovať. Ak uspeje, Warneri mu možno dovolia
natočiť vysnívaný remake Excaliburu.
Priaznivec fantasy však už beztak vie, že kvalitná
dospelá fantasy sa presťahovala na televízne obrazovky.
Druhá séria Hry o tróny (žáner „meč, cecky a trochu
mágie“) podľa ságy G. R. R. Martina štartuje v apríli.
Dúfajme, že HBO či iné káblovky nezostanú len pri nej
a siahnu po ďalších populárnych knižných sériách.
Ďuro Červenák
Hobbit
Červenáaktuality
73
FILMY
Macejkove špeciality
VYMEDZENÝ ČAS
Rok 2011 je za nami.
Nec h
si
každý
povie
podľa seba , či ho po o sobnej stránke považuje
za
v ydarený
alebo
nie, ale myslím , že čo
sa týka stránky filmovej,
nemôže byť nikto ne s pokojný. Vlaňajšok to totiž
priniesol
naozaj
nevídané množst vo excelentnýc h snímkov a nie
je bez zaujímavosti, že
nezanedbateľnú časť t vo rila fantastika. O krem komiksoviek t ypu X-Men: Pr vá Trieda alebo Thor sa
po dlhšom časovom období výraznejšie
dostala k slovu sc ience fic tion , čo v yústilo
do pec iek t ypu Zdrojový kód , Zrodenie
Pl anét y opíc... a do Vymedzeného času.
Andrew Niccol dlhodobo platí ak nie priam
za najudusenejší, tak za jeden z najudusenejších
talentov súčasného Holly woodu. Podobe ako v prípade Alexa Proyasa z rovnakej kategórie, vždy,
keď Niccol zasadne za kameru, dá sa očakávať
minimálne výborný film. Frekvencia jeho t vorby
je však mizerná a Vymedzený čas predstavuje
v poradí iba št vrtý projekt, ktorého sa chopil (jeho
predošlým filmom bol Obchodník so smrťou, ktorý
mal premiéru v roku 2005!) . Našťastie však môžme
jedným dychom dodať, že režisér aj po šiestich
rokoch relatívnej nečinnosti dostál svojej povesti.
Niccolov scenár nám predstavuje planétu
Zem neveľmi ďalekej budúcnosti, v ktorej ľudst vo
podstúpilo skutočne zaujímavú premenu – každý
jeden človek prestáva starnúť v okamihu, kedy
dovŕši dvadsiat y piat y rok svojho života. To nemá
za následok len to, že nikde na zemeguli už nenájdete domov dôchodcov a nemusíte zabiť polho dinu života čakaním, kým babka s barlami a tromi
nákupnými taškami prejde cez prechod, ale aj fakt,
že každá ľudská bytosť je nesmrteľná. Teda - iba
teoreticky nesmrteľná. Prečo? Pretože v tomto svete
príslovie „čas sú peniaze“ platí doslova. Skutočne
– klasická mena v ymizla a miesto nej všetko stojí
minút y, dni, týždne a nezriedka aj mesiace či roky.
Hlavný hrdina Will Salas (Justin Timberlake) býva
v časovej zóne menom Dayton (zóny sú čosi ako
obrovské št vrte jedného veľkého mesta a Dayton
je potom jeho najchudobnejším „veľko -ghettom“) a
spolu so svojou matkou (Oli-via Wilde) žijú kvôli enormným dlhom doslova zo dňa na deň. Will
každé ráno vstane (prispať si v jeho situácii nie je
dobrý nápad) , na ulici si kúpi kávu za pár minút
a odchádza pracovať do továrne na časové zásob-
Sylvia Weis (Amanda Seyfried)
74
Macejkove špeciality
FILMY
níky. Jedného večera sa spolu s najlepším kamarátom Borelom (Johnny Galecki) zastavia v krčme na
pohárik, a práve vtedy sa dajú do pohybu udalosti,
ktoré Willovi zmenia život. Pri bare totiž sedí chlapík,
ktorému zelené digitálky implementované do kože
ukazujú viac ako storočie. Dot yčný sa to rozhodne
nesnaží skrývať, čo nie je dobrý nápad a už v Daytone už dupľom nie. A skutočne – netr vá to dlho a
dvere rozrazia obávaní Minutemani – zlodeji času –
na čele s Fortisom (Alex Pett yfer) , a o rôčiky
na cudzincových hodinkách prejavujú eminentný
záujem. Will sa rozhodne boháča zachrániť a
potom, čo mu dot yčný prezradí hrozné tajomst vo a
venuje mu všetok svoj čas, sa Will, čerst vo poznačený
osobnou tragédiou, rozhodne opustiť svoj domov a
v ydať sa do luxusnej zóny New Greenwich. Tam
chce svoje už tak tučné konto ešte navýšiť a po mocou neho snáď pomôcť svojim priateľom doma.
Netuší však, že po jeho stopách sa v ydáva Raymond Leon a jeho Strážcovia času (niečo ako FBI)
a Will sa zanedlho dostane do nebezpečnej hry o
prežitie, v ktorej figuruje nielen on, ale aj dcéra
bohatého podnikateľa Sylvia (Amanda Seyfried) .
aj Borel v podaní Johnnyho Galeckiho, ktorého
väčšina sveta pozná ako Leonarda zo seriálu The Big Bang Theory. Bol som milo prekvapený, ako veľmi jeho postava a jeho celkový pre jav nepripomína to zábavné geekovské trdlo,
vďaka ktorému je predovšetkým známy. No a v
neposlednom rade si pochvalu zaslúži aj Cillian
Murphy, ktorému sa ktovieako podarilo objaviť
v dvoch najoriginálnejších filmoch, aké tu boli
za posledné dva roky (tým druhým je samozre jme Nolanovo Inception) . Jeho Správca času Raymond rozhodne nie je klasickým jednorozmerným
záporákom, ale naopak postavou so štedro pre pracovaným psychologickým zázemím. Je síce
pravda, že dvom hlavným postavám ide sústavne
po krku, ale v žiadnom prípade nie je možné ho
za to nenávidieť, pretože iba robí svoju prácu
a nav yše nechce nikoho cielene zabiť. Hajzlíka film
ale predsa len obsahuje – Alex Pett yfer, niekdajší
mladý agent z britského Stormbreakera, podstatne
v yrástol (vo filme až na 75 rokov, muhaha) a ako
Minuteman Fortis sa ústrednej dvojici postará
o pár horúcich chvíľ (milovníčky blonďavých hrudí
môžu obschnúť, myslel som tým chvíle ohrozenia) .
Všetko v yššie spomenuté by ale bolo polovičaté, ak
by film neviedla istá ruka skúseného režiséra.
Will Salas (Justin Timberlake)
Vymedzený čas
Scenár je originálny a v ysoko prepracovaný, aj keď by sa patrilo dodať, že premyslenosť
sa viac než čohokoľvek iného týka onej hlavnej idey
a ak ju prestaneme brať na zreteľ, tak zvyšný dej
je pomerne neprekvapujúcim sledom naháňačiek,
zbližovačiek a vyjednávačiek, ktoré by pri zasadení do iných kulís ohúrili iba málokoho. Aj napriek tomu ale táto kombinácia klasického príbehu
a originálnej hlavnej myšlienky výborne funguje
a ako divák som ani na chvíľu nemal dojem, že by
si tak výborná téma zaslúžila lepší hlavný príbeh.
Režisér „časovú“ myšlienku totiž v yťažil skutočne
až na dreň a ako sprievodcov po svojom fiktívnom
svete a zároveň hlavných hrdinov príbehu zvolil
duo sympatických postáv, na ktorých vám bude
záležať. Je to taktiež nezanedbateľná zásluha
obsadených hercov - Justin Timberlake definitívne
pot vrdzuje, že herect vo je cesta, pre ktorú
sa narodil (o niekoľko rokov si chlapec pôjde po
Oscara, za to vám ručím) a Amanda Seyfried
zase ukazuje, že pekná t várička nie je všetko a že
na rozdiel od takej Megan Fox pobrala aj tú ne podstatnú vec zvanú „herecké schopnosti“. Poteší
Andrew Niccol síce (zatiaľ) nedosahuje
kvalít špičiek v obore a jeho film teda nie je až takou
strhujúcou jazdou ako napríklad spomínané Inception či - ak chceme silou mocou zostať v kategórii
nev yužitých režisérov - Proyasovo Ja, robot, ale aj
napriek tomu v ykazuje Vymedzený čas veľmi v ysokú
remeselnú zručnosť. Síce by nezaškodilo vyladiť
zopár výpadkov v tempe, ktoré sa na niektorých
miestach v yskytnú, ale okrem nich sa réžii nedá
veľmi čo v ytknúť. Vedenie hercov je bez chybičky
a napínavých, vizuálne potešujúcich či emotívnych
momentov je skutočne priehršeľ (skúste nezatínať
päste, keď hrdinom zostávajú na hodinkách posledné sekundy a oni doslova bežia o holý život) .
Celku dopomáha aj výborne skomponovaná hudba
Craiga Armstronga (Láska nebeská, Neuveriteľný
Hulk) .
Vymedzený čas je jednoducho pomyselnou
čerešničkou na torte filmov minulého roka.
Veľmi divácky a pritom inteligentný, originálny
a formálne skvelý snímok. Treba vidieť.
Macejkove špeciality
Matej Vojtko
75
FILMY
Maxonove megapecky
VOJNA BOHOV
To, že s a dávn e p ríbehy
d ajú n a točiť úp ln e n ovátorským s pôsobom nám
už ukázal Za c k Snyd er
vo svojom film e 300. Pro ducen ti film u s a rozh odli za d ať podobnú tém u
režisérovi T. Sin gh ovi.
Ak však ni ekto čakal l en
ďaľší film alá 300, tak
bo l skl am aný, j a som si
však rozh odn e p riši el n a
svoj e.
Príbeh brutálneho kráľa Hyperiona a jeho
armády hľadajúcej Epirov luk a Tézea, ktorý sa mu
postaví na odpor, je klasická grécka mytológia ako
šitá na filmový 3D hrdinský epos. Veľmi príjemne
ma zaujalo, že režisér Tarsem Singh síce formálne
používa farebnosť, technológiu natáčania a postprodukciu ako vo filme 300, ale obsahovo ju ne kopíruje. Vyt vára výsostne vlastnú vizuálnu verziu
tejto báje. Film obohacuje o v takejto kombinácii
nevídanú citáciu symbolistov s funkcionalistickým
štýlom bauhausu.
Ostrov, na ktorom Tézeus žije, je jasným
odkazom na maľbu Arnolda Böcklina „Ostrov Smrti“ a hrad kráľa Hyperiona je tak bauhausovo
industriálny, až je futuristický. Uväznení titáni
pripomínajú skôr divých assasinov, než obrovské
bytosti ako ich máme zakorené v našich predstavách z čítaniek gréck ych bájí a povestí. Rovna-
ko inovatívne je v ystavaná scéna s labyrintom
a Minotaurom. Hereckému obsadeniu jednoznačne
kraľuje Mickey Rourke, ktorý ako kráľ Hyperion
ukazuje, že je v životnej forme. Brutalita, zlosť
a temno z neho k ypí aj pri takých nevinných
činnostiach ako je lúpanie ovocia. Jeho zdatným
protivníkom je Henr y Cavill ako Tézeus. Napriek
neľahkej úlohe byť pozitívny hrdina, zvláda to
s nadhľadom bez zbytočného prehrávania, čo je
veľmi sympatické. Súboje sú presne oddelené, keď
do vývoja zasiahnu až takmer operne št ylizovaní
olympskí bohovia, kr v strieka v spomalených
záberoch a neuveriteľných akrobatických akciách.
Smrteľníci však bojujú ako ľudia, aj keď majú
sem-tam nejaký magický artefakt. Film má pomalší
rozbeh, ale o to divokejšie finále, pri ktorom som
takmer nedýchal.
Thezeus (Henry Cavill)
Hyperion (Mickey Rourke)
Immortal/vojna bohov je skvelá chuťovka,
ktorá v ysoko prev yšuje podobné filmy poslednej
doby a ja sa už teším na ďaľší režisérsk y počin
Tarsema Singha, ktorý bude zasa z oblasti steampunku.
Juraj Maxon
Vojna Bohov
76
Maxonve megapecky
FILMY
TINTINOVE
DOBRODRUŽSTVÁ
Hlad
f i l m ov é h o
priemys l u p o n ov ý c h z a u j í mavých témach je neu tíchajúci a tak je úplne
samozrejmé,
že
rad
príde na nielen literatúrnu, ale aj comics ov ú k l a s i ku . N a j n ov š i e
z a l ov i l
v
e u r ó p s k yc h
vo d á c h
sám
majster
Spielberg a vybral si
o z a j a s t n ú k l a s i ku - T i n tina.
a a n i m á t o ri. Po d t a k t ov ko u S t eve n a S p i e l b e rg a
v y t vo ri l i v y n i ka j ú ci fi l m, k t o r ý h n e ď v p r v ý c h
z á b e ro c h s k l a d á p o k l o n u p ô vo d n é m u T i n t i n ovi
a u ž h n e ď a j p á d i ú ž a s n o u r ý c h l o s ť o u v p re d
vo v í re s k ve l ý c h n á p a d ov a f ó ri kov. N á j d e m e
t u n i e l e n s t a r ý c h z n á myc h H o r v á t a a H o r v á t a,
ko n g e n i á l n e n a h ovo re n ý c h s k ve l o u d vo j i c o u S i m o n Pe g g / N i c k Fro s t č i ka p i t á n a Tre s ku H a d d o c ka / A n d y S e rk i s / , a l e a j m n o ž s t vo o d kazov
n a p ô vo d n é c o m i c sy. Č o j e v š a k h l a v n é , ž e t o
v n í m a t e l e n t a k m i m o c h o d o m, t e n t o fi l m j e ra d o s t n á i n d i a n a j o n e s ov s k á s p i e l b e rg ov s k á j az d a
v n a j l e p š o m z mys l e s l ova a ž p o z á ve re č n é t i t u l k y.
T i n t i n j e m l a d ý re p o r t é r, k t o r ý l ú š t i s o
svo j í m ve rn ý m p s í ko m r ô z n e d e t e k t í v n e z á h a d y
u ž o d ro ku 1 929, ke ď v y š l o p r v é z j e h o
d va d s i a t i c h š t yro c h c o m i c s ov ý c h d o b ro d ru ž s t i ev.
J e h o t vo rc a H e rg é / G e o rg e s Re m i / u ž ju b i l e j n ý
d va d s i a t y p i a t y p r í b e h n e d o ko n č i l a v ro ku 1 983
s a p o b ra l d o c o m i c s ov é h o n e b a.
Immortals (Vojna Bohov)
TinTinove dobrodružstvá
M ys l í m, ž e H e rg é , a k m a j ú v n e b i k i n o, s i t ú t o
3 D a d a p t á ci u n a p l n o u ž í va.
Ju ra j M a x o n
TinTin a Kapitán Haddock
S t eve n S p i e l b e rg n a š t a s t i e p ri a d a p t á ci i n i č
neponechal náhode a miesto jedného príbehu
s i v y b ra l h n e ď t ri : Ta j o m s t vo j e d n o ro ž c a, K ra b
s o z l a t ý m i k l e p e t a m i a Po k l a d č e r ve n é h o Ra c kh a m a.
N a s c e n á ri s a a ko j e d e n z t ro c h a u t o rov
p o d i e ľ a l a j S t eve n M o f fa t, k t o r ý a u t o r s k y za ž i a ri l
v t e l ev í z n o m B B C s e ri á l i S h e r l o c k. P ro d u c e n t o m
b o l G u i l e r m o d e l To ro a t a k p o n e c e l ý c h t ri d s i a t i c h d ň o c h n a t á č a n i a p ri š l i n a ra d v ý t va rn í ci
Snowy
Maxonve megapecky
77
FILMY
Stratený film
PRINCEZNÁ NEVESTA
Predstavte
si,
že
ste
desaťročný
c hlapec ,
ste c horý a jediné, o čo
máte pri boji s c horobou
v teple vlastnej post ele záujem , je hrať sa
na svojom v yc hytanom
Commodore 64 najnovšie
hr y. Zrazu sa ale dostaví
váš otravný starý otec ,
začne
vás
štípať
do
líca (čo v y neznáša te!)
a vraví, že ako c horému
vám musí prečítať ne jakú predpo topnú rozprávku. Neviete, čím ste si
zaslúžili toto neľudské mučenie (veď
tá kniha nie je ani o špor toc h!) , ale
nakoniec privolíte. Aj napriek tomu,
že je o pirátoc h , šermiaroc h , obroc h
a – blééé! – o bozkávaní, dúfa te, že nebude taká zlá, ako v yzerá. A ak aj náho dou áno, tak snáď bude as poň krátka.
Film Princezná Nevesta sa za oceánom
teší obrovskej popularite a kultovému statusu, ale
vo zvyšku sveta ho pozná naozaj iba málokto,
a aj to väčšinou v zmysle „som si vedomý existencie
filmu s týmto názvom“. Je to jeden z tých snímkov,
ktoré vnímate podobne, ako by možno Američan
vnímal Popolušku alebo Mrázika: „Fajn, tam u nich
je to možno naozaj kultovka, ale mne by sa to
určite nepáčilo. Veď to predsa nie je ako napríklad
Nekonečný príbeh!“
Pri zbežnom pohľade určite nie. Čo
sa týka vizuálnej prezentácie, tak Princezná
Nevesta
pôsobí
oproti
v ysokorozpočtovému
Nekonečnému príbehu naozaj ako chudobná
príbuzná – oku lahodiace exteriéry a drahé kostýmy sa nekonajú (nieto ešte výrazné triky) , naopak
je celý film natočený prevažne v štúdiu a nejaké
veľké peniaze sa v ňom evidentne neutopili. Ak
sa ale divák prizrie bližšie, tak rovnako ako choré
chlapča zistí, že príslovie „Nesúď knihu podľa
obalu“ platí v prípade tohto filmu režiséra Roba
Reinera stopercentne.
Príbeh nás privádza do kráľovst va Florin
(ktoré navzdory názvu leží niekde na našej ze meguli) a predstavuje nám dievčinu menom Bu78
ttercup (mladučká Robin Wright) , ktorá sa zamiluje
do pohľadného paholka Westleyho (Cary Elwes) ,
slúžiaceho na farme, kde Buttercup žije. Ich milostný
cit každým dňom silnie, avšak aby mohol skutočne
rásť a zamilovaná dvojica bola zabezpečená do
života, rozhodne sa Westley opustiť vidiek a v ydať
sa do sveta s úmyslom nahonobiť majetok. Po nejakom čase však Buttercup obdrží správu, že jej milovaný Westley bol zabitý svetoznámym pirátskym
kapitánom. Zdr vená dievčina sa zariekne, že už
nikdy v živote nebude milovať.
(zhora dolu) Fezzik, Inigo Montoya a Vizzini
Ubehne päť rokov a syn florinského kráľa,
princ Humperdinck, oznámi ľudu radostnú novinu
– zasnúbil sa. Ako sa ukáže, jeho v yvolenou je
práve Buttercup, ktorá však na svadbu nepristúpila
z vlastnej vôle. Nemiluje princa a iba apaticky prijíma svoj údel. Určite by ju čakal nudný život bez
pravej lásky... nebyť trojice podivných indivíduí,
ktorá ju zákerne zajme pri jej každodennej jazde
na koni. Títo traja – uvrieskaný Vizzini, prostoduchý
obor Fezzik a španielsky šermiar/bývalý alkoholik
Stratený film
FILMY
Inigo Montoya – chcú pomocou Buttercup rozpútať
vojnu medzi Florinom a kráľovst vom s ním susediacim. Situácia však naberie nečakaný smer, keď
ich aj s uväznenou dievčinou začne prenasledovať
neznámy muž v čiernom, ktorým, ako sa ukáže, je
– Westley!
Westley a Buttercup
Príbeh
je
v yt vorený
podľa
toho
najklasickejšieho mustra a rozhodne nie je žiadnym
spoilerom, keď vám poviem, že sa samozrejme
všetko dobre skončí a ústredná dvojica bude žiť
šťastne až do smrti – je to rozprávka, takže nikto by ani nemal očakávať opak. Sila tohto filmu
každopádne nie je v povahe toho, čo sa na obrazovke deje, ale v spôsobe, akým sa to deje. To,
čo scenár (respektíve jeho knižná predloha)
ušetril na originalite pri vymýšľaní zápletky, bo hato zúročil pri postavách, dialógoch a humore.
A trúfam si t vrdiť, že v tomto ohľade nie je
Princezná Nevesta ničím menším, než predchodcom
a inšpiráciou skvelej humornej fantasy Hviezdny
prach z roku 2007. Iste, ako už bolo spomenuté, vo
výpravnosti sa mu ani náhodou nemôže rovnať, ale
v tom ostatnom si s ním rozhodne v ničom nezadá,
ba neraz ho dokonca aj predčí.
Hlavným triumfom snímku sú bez debat y
rôznorodé postav y. Zatiaľ čo Robin Wright ako Buttercup je pomerne nevýrazná a slúži v podstate iba
ako sprievodca dejom, tak zv yšok – to už je iná káva.
Či už je to sebavedomý mazák Westley, šarmantný
šermiar Inigo s pomstou v srdci, dobrácky obor Fezzik alebo večne sa jedujúci chytrák Vizzini, o zábavu
a trefné hlášky je postarané. Nejde pritom o nejaké
občasné šplechy – v Princeznej sa perlí skutočne v
jednom kuse a vďaka tomu vzniká v ynikajúca atmosféra nadhľadu nad rozprávkovým pátosom. Tej
nav yše dopomáhajú jednak aj občasné prestrihy na
starého otca a vnuka, ktorí si, ako príbeh plynie,
do určitej miery v ymieňajú úlohy (vnuk sa príbe hom necháva čoraz viac strhnúť a dedko začína
byť k jeho entuziazmu čoraz sarkastickejší) a druhak v ychutnávkoví herci. Cary Elwes ako Westley, Mandy Patinkin (určite nebudem sám, kto si
ho spr voti pomýlil s Kevinom Klineom) ako Inigo,
Chris Sarandon ako princ Humperdinck – všetci sú
nádherne presní a aj keď svoje repliky prenášajú
s vážnou t várou, tá iskrička nadhľadu v ich očiach
je neprehliadnuteľná. Dokonca aj dnes už zosnulý wrestler (!!!) André The Giant ako Fezzik je
výborný, a to už je čo povedať. Som presvedčený
o tom, že na place musela medzi hercami panovať
výborná nálada, pretože film ňou naozaj nešetrí.
Herecká zohranosť je obdivuhodná a práve vďaka
nej je napríklad sledovanie šermiarskeho duelu
(s prekvapujúco prepracovanou choreografiou)
medzi Westleym a Inigom, kde viac než o nič iné
ide o vzájomné slovné výmeny, taká radosť.
Kto sa pohybuje na internete, musel už
aspoň raz zachytiť repliku „My name is Inigo Montoya. You killed my father. Prepare to die.“ Práve tá
totiž dokonale zosobňuje nesmierny ohlas a kultový
status, ktorý tento film sprevádza. A sprevádza ho
zaslúžene.
Matej Vojtko
Westley (Cary Elwes )
Stratený film
79
SERIÁLY
Nové sci-fi a fantasy seriály
BIEDA SCIENCE FICTION
Asi nepoviem nič nové, keď napíšem, že so scifi seriálmi to posledné dva – tri roky vyzerá veľmi zle.
Skončili všetky space opery, či už z vesmíru Stargate, Batllestar Galactica alebo pokusy o náhradu skutočnej scifi
ako Defying Gravity. Klasické aj káblové televízie sa snažia
o nový paranormálny hit, ktorý by zaplnil miesto po Lost.
Ale tak ako sa im to po minulé roky nepodarilo so seriálmi
ako Flashforward, Dollhouse, Heroes či Fringe (bez ohľadu
na to, či prežije túto sezónu – je to už len umieranie), ani
v prvej polovici tejto sezóny sa hit nenašiel.
Grey´s“ a „Doktor House“ v posledných rokoch zlyhali.
Dokonca sme sa dostali do stavu, keď druhý spomínaný
seriál tiež neoplýva hitovou pozerávanosťou ako pred pár
rokmi. „A Gifted Man“ už je prakticky zrušený.
Terra Nova
Person of Interest
Vlastne začalo iba pár seriálov, ktoré by sme
so zavretím obidvoch očí mohli priradiť ku science fiction. Najviac sa čakalo od Terra Novy, producentsky podporenej samotným Stevenom Spielbergom. Bohužiaľ, ani
jeho meno, 20 miliónov dolárov iba na pilot, dinosaury či
atraktívna téma teraformovania novej planéty nepomohli
k dostatočnej diváckej základni. Mnoho divákov ho odmietlo ako znôšku najrôznejších klišé doplnených do klasického rodinného seriálu. Scifistom nechvalne známa televízia Fox prvú sezónu možno dokončí do posledného dielu,
ale očakávať druhú sériu je zatiaľ skôr zbožné prianie.
A po prepadákoch ako Dollhouse a Fringe si už táto stanica dá na SF dobrý pozor – ako najbližšie projekty predstavuje spin-off Kostí či Alcatraz, nesúci „odkaz“ Prison Breaku
(obidva v čase vyjdenia tohto čísla už asi vysiela).
Druhým, rovnako divácky slabým pokusom, je
„A Gifted Man“. K science fiction som ho priradil iba kvôli
lekárskemu prostrediu, ináč je to čistý duchársky príbeh.
Snaha ozvláštniť túto tému medicínou je zvláštna, najmä
preto, že všetky pokusy o konkurenciu dvojici „Klinika
80
Jediným ako-tak životaschopným novým seriálom
s prvkami SF je “Person of Interest“. Má za sebou veľké
mená, J. J. Abrams a Jonathan Nolan, ktorý je s bratom
Christopherom spoluautorom scenárov nových Batmanov
a kvalitného filmíku „The Prestige“. Aj téma je celkom zaujímavá – miliardár vyrobí program na vysledovanie, kto má
gény byť teroristom, a najme si bývalého agenta CIA na
predchádzanie takýmto činom. Atmosféra, prepojenie na
internet, detektívna zápletka, ale aj obsadenie Jima Caviezela (známeho ako Jeziš Kristus z filmu o jeho umučení)
ukazujú, že tvorcovia nenechali nič na náhodu a snažia
sa dosiahnuť úspech Lost. Seriál môže druhú sezónu stratiť
iba z dôvodu, že ho vysiela CBS, ktorá má najviac kvalitných dramatických seriálov, a tak hitový rating inde u nich
znamená obyčajný, a teda nebezpečný priemer. Ale keďže
ide vo štvrtok, ktorý na CBS začína jej najväčší hit „The
Big Bang Theory“ a uzaviera stále úspešný „The Mentalist“,
“Person of Interest“ by minimálne túto sezónu prežiť mal.
A Gifted Man
Nové sci-fi seriály
SERIÁLY
ZACHRÁNIA FANTASTIKU TV ROZPRÁVKY?
Keď som pred pár rokmi písal do Fantázie článok
o vlne fantasy seriálov, naozaj som si myslel, že sa uchytia
lepšie. „Legend of the Seeker“ už však skončila, „Sanctuary“
Syfy vôbec nepodporuje, Merlin v Amerike úspech nemal
a ich vlastná artušovka „Camelot“ skončila zle. Naopak,
dobre sa darí seriálom s väčšou či menšou prímesou histórie
do fantasy, ako sú „Game of Thrones“ či „Spartacus“. Tie
sú však vďaka spracovaniu „bez tabu“ výsadou káblovej
televízie. Ako na tento trend zareagovali veľké siete?
vlk nie je vlk, ale rovno vlkolak. Hlavný hrdina, súkromný
detektív, sa postupne dozvedá, že patrí medzi „Grimmov“,
ktorí bojujú proti nadprirodzeným bytostiam v našom svete.
Secret Circle
Once Upon a Time
Úplne logicky. Keďže by fantasy na základe
dospelej literatúry bola pre ich divákov trochu tvrdá
a priniesla zbytočné problémy s cenzormi, stavili na žáner
úplne bezpečný – na rozprávky. A tak v októbri debutovali
týždeň po sebe dva seriály na nich postavené. A obidvom
to zatiaľ vyšlo.
Teenagerskejší a bližší pôvodným rozprávkam je
„Once Upon a Time“. Už pri prvom pozretí mi spôsobom,
akým je rozprávkový svet prepojený s tým naším, silne pripomenul našu klasiku ako Arabela či Saxana (neodpustím
si – zabudnite na jej nedávne pokračovanie, nič horšie som
v kine asi nevidel!). Amerika však samozrejme nešetrí mixom, a tak už v prvom diele stretnete Snehulienku aj Pinocchia.
Oveľa temnejší je seriál „Grimm“. Názov
naznačuje, na koho rozprávky sa odvoláva, hneď prvá
epizóda je o Červenej čiapočke. No tu prichádza strih
a príšery zo súčasnej vlny temnej urban fantasy – skrátka
A to už sme pri horore. Tam v poslednom čase nie
je o hity núdza, stačí spomenúť „True Blood“ či minuloročné
prekvapenie „The Walking Dead“. Tento rok debutoval seriál
„American Horror Story“, zaujímavý mix klasického seriálu
s antológiou. Je to jediný káblový seriál v mojom prehľade
– a jediný, ktorý už dostal druhú sezónu. Vytvorili ho Ryan
Murphy a Brad Falchuk ako svoj ďalší hit po Nip/Track
a Glee. Je o rodine, ktorá sa nasťahuje do domu, obývaného
svojimi bývalými pánmi a keďže je na káblovke, krvičkou
sa nešetrí. Aj tento seriál však priniesol svojim tvorcom uznanie u divákov aj u kritiky – vrátane nominácie na „Zlatý
Glóbus“.
Na záver ešte spomeniem klasický príbeh o teenageroch – čarodejníkoch „The Secret Circle“. Dievčenskej
televízii CW sa perfektne hodí medzi „Upírske denníky“
a 90210. Stanici sa podobný krok nedá vyčítať. Oveľa
dôležitejšia otázka je, kedy príde poriadne scifíčko
na veľkých sieťach (ktoré akoby to po skončení Star Treku
so space operou vzdali) či na SyFy. Tam to vzdali až
nedávno zrušením Stargate:Universe, no stále ešte tlie
nádej v podobne spin-offu Battlestar Galacticy „Blood and
Chrome“. No stále sa vraj nevedia rozhodnúť, či nebude
len webový. A začiatkom januára nebol známy ani dátum
premiéry.
Martin Králik
Game of Thrones 2
Nové fantasy seriály
81
SERIÁLY
Vlogbrothers
Dvaja bratia zo Spojených štátov si chceli byť
bližší. Namiesto mailov a iných textových správ
sa spolu rozprávali prostredníctvom videí.
Niekedy o tom, čo majú nové. Inokedy o tom, kde
boli. A niekedy zasa o tom, aký bol jedenásty
Star Trek v kine.
Písal sa rok 2007 a bratia John a Hank Geenovci
sa rozhodli, že nasledujúcich 365 dní si medzi sebou nevymenia ani jedno slovo v textovej podobe. Zrodil sa projekt Brotherhood 2.0, nový formát komunikácie, ktorý si sami vymysleli
– navzájom si každý deň nahrali video a rozprávali sa. Ich
účet na YouTube naberal na popularite. Najprv ich pozerali len ich známi, aby vedeli, čo nové sa deje v ich životoch
a postupne sa k nim prepracovali aj užívatelia. V to leto
sa Hankovo video ocitlo na úvodnej strane portálu – nahral pieseň ku príležitosti uvedenia posledného Pottera na
trh. Volala sa „Accio Deathly Hallows“ a pozrelo si ju už
v tej dobe vyše milióna ľudí v priebehu nasledujúcich pár
dní. Okolo bratov sa vytvorila zaujímavá komunita, ktorá
sa na=zvala Nerdfighters. Názov môže byť mätúci, ale v podstate sú to mladí, ktorí bojujú pre lepšie podmienky pre nerdov
a ich hlavným cieľom je znížiť hladinu „world suck“ (teda nejakú hladinu toho, prečo je svet nanič). Okrem združovania
sa na vlastnom portáli sa venujú rôznym druhom charity.
John a Hank Green
John Green je starší zo súrodencov. Jeho manželka
sa nikdy neobjavila ani v jednom videu a prezývajú ju preto Yeti. Momentálne žijú aj so synom Henrym v Indianapolise, aj keď strávili tento rok viac než mesiac v Amsterdame. John okrem nakrúcania samého seba v pivnici píše
aj knihy. Jeho prvý román „Looking for Alaska“ mu priniesol
nie len množstvo ocenení, ale možnosť stať sa spisovateľom
na plný úväzok. Vo svojich novelách sa výhradne venuje pubertiakom, ktorí sa nachádzajú v kritickom veku formovania svojho charakteru. Nie sú mu cudzie ani témy ako homosexualita, alkoholizmus, láska, či peniaze. Hrdinovia
jeho kníh sú mnoho ráz svetom nepochopení nerdi, ktorí
sa s=poliehajú len na blízkych priateľov. V januári mu vyjde
„The Fault in our Stars“, v poradí piaty román. Hlavnou hrdinkou je rakovinou sužovaná mladá Hazel, ktorej sa zapáči Au82
gustus – prirovnal ju totiž v rozhovore k Natalie Portman z filmu
V for Vendetta. John Green sa rozhodol, že podpíše všetky
predpredajové výtlačky a zaznamenal tento drastický maratón
niekoľkých stoviek tisícov podpisov aj vo videách.
Jeho brat, Hank Green sa venuje prevažne problematike internetových médií. Založil portál EkoGeek, jednu
z prvých serióznych stránok o ekológii a jej problémoch. Tento
portál neskôr využívalo mnoho odborníkov a žurnalistov, nadviazal dokonca spoluprácu s Yahoo, kde sa priamo prenášali
jeho správy. Hank je taktiež ženatý a s manželkou Katherine
žijú v Missoule. Na konte má už niekoľko albumov jeho piesní.
Prvé CD, „This Machine Pwns Noobs“ bolo veľmi populárne
a obsahovalo piesne so zábavnými textami a titulmi (napríklad
„Song about an Anglerfish“, kde prirovnával samotárov ku rybe
z veľkých hĺbok). Hank od malička zbožňuje komiksy, fantasy
literatúru a videohry. Na YouTube si založil aj druhé konto, na
ktorom uverejňuje hranie počítačových hier s rôznymi internetovými celebritami a celé to zábavne komentuje.
Hlavné konto Greenovcov sa v súčasnosti premenovalo
na Vlogbrothers. Videá uverejňujú každý pondelok, stredu, piatok a striedajú sa. Stále však platia staré pravidlá – video sa musí
uverejniť v ten daný deň a nesmie mať viac ako štyri minúty.
Ak sa niečo z toho stane, diváci majú právo potrestať Hanka,
či Johna. Pod trestom si však väčšinou presadia niečo zábavné,
no zároveň brutálne. Pred pár rokmi musel Hank stráviť trinásť
hodín nepretržitého pobytu v obchodnom dome Target (niečo
ako naše hypermarkety) a John musel napríklad zmixovať
jedlo z fastfoodu a vypiť ho. V decembri sa vďaka Greenovcom uskutoční piaty ročník Project for Awesome – jedinečný
projekt, ktorého cieľom je upriamiť pozornosť užívateľov YouTube na rôzne charity. Jednotliví účastníci projektu si pripravia
krátke video, v ktorom predstavia svoju obľúbenú organizáciu
a poskytnú tak priestor dobrým skutkom, ktoré na deň ovládnu
hlavnú stranu portálu.
Okrem toho Hank pripravuje na leto už tretí ročník
podujatia VidCon. Je to najväčší con na svete, ktorý sa zaoberá vlogermi. Na mieste sú besedy, koncerty a semináre,
ktoré prezentujú spôsoby ako efektívne využívať YouTube.
Získal si pomerne veľkú popularitu – budúci rok sa spája aj
s prezentáciou počítačových hier a sťahuje sa do väčších
priestorov. V budúcnosti bratia Greenovci pripravujú sériu
čisto edukačných videí pre americkú mládež. Budú fungovať
ako voľnočasová aktivita, aby si žiaci ozrejmili učivo. Zároveň
však môžu poslúžiť priamo učiteľom, ktorí chcú kreatívne oživiť
výučbu. John sa bude vo svojich lekciách venovať najmä histórii
a anglickej literatúre. Hank zasa chémii a biológii.
John a Hank Greenovci položili základy obrovskej
komunity. Mnoho problematických pubertiakov si vďaka nim
našlo priateľov. Jednotliví Nerdfighteri dokonca píšu doma odkazy, ktoré vkladajú do Johnových kníh, aby prilákali nových.
Momentálne si každé ich video pozrie niekoľko stoviek tisíc
užívateľov – dokonca aj keď riešia Star Trek.
Vlogbrothers
Miroslava Klempová
SERIÁLY
Dragon Age: Redemption
Felicia Day vo svojej kariére stále napreduje a bojuje so stále
novými výzvami. Po jednom z najpopulárnejších teenage
seriálov (Buffy) a po jednom z najkvalitnejších webových projektov (Dr. Horrible’s Sing-Along Blog), súčasne s tvorením dnes
najpozerávanejšieho webseriálu (The Guild) a dnes najdlhšie
trvajúceho amerického sci-fi seriálu (Eureka), začala pracovať
na projekte z jej obľúbeného prostredia - počítačového RPG.
Spojila sa s firmou Bioware a ako hodnotnú propagáciu ich
hry Dragon Age II pripravila šesťdielny webseriál Dragon
Age: Redemption. Hrá v ňom elfskú zabijačku Tallis, fanúšikom
hernej série známu zo stiahnuteľného prídavku (DLC sa fakt zle
prekladá) “Mark of the Assassin”. Tallis je v ňom samo-zrejme
namodelovaná podľa Felície. A o čo v Redemption ide?
No je to RPG kažďým obrazom. Tallis parkrát niečo
na svojich výpravách pohnojila, tak jej ich zakázali. No z väzenia unikol zlý čarodej a ona bola povolaná do zbrane. Cestou samozrejme spoznáva zvyšok družiny - templára Cairna,
mladučkého elfského mága Josmael a čiernu bojovníčku Nyree.
Po šiestich dieloch a asi hodinke príbehu nakoniec prichádza
k záverečnej bitke, ktorá nekončí úplne štastne.
Príbeh teda nič špeciálne, ale samotná Felicia stačí
na dobrý pocit z jeho sledovania. Hrá s chuťou, píše si vtipné
dialógy, je skvelá v akčných scénach a aj napriek smiešnym
obrovským ušiam veľmi sexi. Ďalšou kvalitou seriálu sú celkom
dobré triky, za ktorými samozrejme cítiť peniaze Bioware.
Feliciu opustíme stručným zhrnutím jej víťazstiev
na prvých oceneniach International Academy of Web Television. Ona sama ich získala dve, za najlepší scenár ku komédii
a za herečku v hlavnej úlohe komédie - obidve za The Guild.
Tento seriál ich ešte dostal tri, v tom aj najlepšiu komédiu. No
za výsledky IAWTV Awards sa nemusí hanbiť ani Dragon Age:
Redemption - získal ich za najlepšie masky, kostýmy a dizajn.
Mar tin Králik
Dragon Age: Redemption
Forbidden Science
Jeden zo základných kameňov amerických erotických seriálov
je Cinemax. Konkrétne jeho blok “After Dark”. Vysiela ho už od
roku 1984 (čiže začal pár rokov po svojom vzniku) a okrem
filmov tam išlo a ide aj pár zaujímavých seriálov v širokom
žánrovom spektre - či už ide o teenagerskú dramedy “Co-Ed
Confidential”, “Lingerie” z prostredia modeliek, krimi “Chemistry”... a scifíčko “Forbidden Science”.
Asi by som krivdil Jossovi Whedonovi, keby som
tvrdil, že sa pri tvorbe “Dollhouse” inšpiroval práve týmto seriálom, no majú spoločné prekvapivo veľa. Však posúďte sami.
Spoločnosť “4Ever Innovations” vyrobila software na zaznamenávanie a prenos spomienok. Používa ho na kopírovanie
mysle mŕtvych mileniek do tela androidov, ktoré zúfalí bývalí
obšťastňujú podobne ako predtým ich živé originály.
Herci samozrejme známi nie sú - oveľa ďalej ako
do tohto seriálu a ďalších v bloku “After Dark” sa zatiaľ nedostali. Tvorca seriálu a scenárista pilota Doug Brode začína
tiež tu.
Ja viem, že takto ten seriál neznie príliš sofistikovane. Nebudem sa hrať, že tam ide o ťažké myšlienky.
Na druhej strane, úplne vytreté to nie je. Nájde sa tam napätie
priemerného thrilleru, občas na vás doľahne noir atmosféra,
baby sú pekné, celkom prirodzené a nič nepreháňajú. Bez tej
erotiky by to bolo priemerné scifíčko, aké nám dnes každý rok
ponúkajú veľké americké siete, pričom sa tieto kópie Aktov X
a Lost nevedia dožiť druhej série. Ani tohto seriálu nebolo od
jeho vzniku v roku 2009 zatiaľ oveľa viac, druhá séria bola
vlastne iba antológia rôzne poprepájanych dielov série prvej.
Ale má to niečo do seba.
Mar tin Králik
Dragon Age: Redemption / Forbidden science
83
HUDBA
Melodický metal
Fanúšikovia zaujímavých melódií v metalových
skladbách mali rušný predvianočný čas. Pozrieme sa na to,
čo im vtedy nemalo alebo aspoň nemuselo uniknúť.
Najväčší šum bol samozrejme okolo nového albumu
Fínov Nightwish. Siedmy album „Imaginaerum“ je druhý
so speváčkou Anette Olzon a všetci sme boli samozrejme zvedaví, ako bude znieť. Pre mňa to nebolo také zlé,
v nižších polohách je celkom sexi, v stredných znie občas trochu šialene, no vyššie by ísť nemusela, mne tam trochu píska.
No viac ako jej hlas mi vadili vokály jej spoluhráčov. Najmä
keď sa snažili o growl, zneli celkom smiešne. Album je to
však zaujímavý, prekvapuje svojou štýlovou rôznorodosťou
– celkom prekvapilo, keď po smutnej, až bluesovej „Slow,
Love, Slow“ zaznie „I Want My Tears Back“ s výraznými folkmetalovými motívmi. Mne sa teda „Imaginaerum“ počúvalo
lepšie ako ich predchádzajúci kúsok „Dark Passion Play“.
Gauardian Thomasom Stauchom, no z pôvodnej zostavy
už zostal len on. Čo však skupine zostalo, je spoločný
príbeh všetkých jej albumov – rozpráva o vesmírnej lodi
Iron Savior, ktorá sa plaví vesmírom s posádkou zloženou
z jej tvorcov, pozemských Atlanťanov, a bojuje proti mimozemskej Aliancii. Prekvapenie – najnovší album Iron
Savior „The Landing“ je zase siedmy.
Imaginaerum
As the World Bleeds
Aby to nevyzeralo, že som si podľa toho skupiny
vybral, povieme si nakoniec o treťom kúsku Američanov
Theocracy. U tých je to presne opačne v porovnaní s
Mystic Prophecy – za veľkou mlákou hrajú čisto európsky
power metal. Ten je jemne dochutený prvkami metalu progresívneho, no oveľa menej ako napr. u ich krajanov Symphony X. Theocracy majú názov, ktorý úplne zodpovedá
ich textom – a teda skutočne ide o skupinu z relatívne
širokej palety kresťanskometalových formácií. Texty však
majú mierne mystické, u takého „Altar To The Unknown
God“ ani nezistíte, že nejde o ďalšiu skladbu zo severskej mytológie. A ak máte radi maidenovské sóla, pri
ktorých sa „prekrikujú“ dve gitary, zaujímavé hlasy a dlhé
melo-dické kompozície – Theocracy a ich album „As the
World Bleeds“ sú pre vás to pravé.
Martin Králik
Landing
Ešte viac ma ale potešili málo známi Nemci Mystic
Prophecy. Štylisticky zapadajú do power metalu, no sú
na hony vzdialení všetkým tým kópiám Helloweenu a Blind
Guardian, ktoré hlavne z ich krajiny prichádzajú. Naopak,
je to tvrdší power, niekde na hranici thrashu, ako to poznáme
z americkej „divízie“ tohto subžánra – od Nevermore, Iced
Earth, ale aj prvej Metalliccy. „Ravenlord“ je taktiež
siedmy album, no oproti Nighwish skutočne temný, špinavý,
hlučný a tak tvrdý, ako sa len v neextrémnom power metale
dá.
Trošku klasickejší power hrajú ich krajania Iron
Savior. Niet sa čomu čudovať, kapelníkom je tam Piet Sielck, multiinštrumentalista a producent, ktorého rukami prešli
albumy Helloween, Gamma Ray, Blind Guardian či Saxon. Skupinu pôvode založil s nemeckým powemetalovým
kráľom Kaiom Hansenom a vtedajším bubeníkom Blind
84
Ravenlord
Melodický metal
HUDBA
Stratený album
STRANGER THAN HEAVEN
Double, double toil and trouble
Fire burn and cauldron bubble
Cool it with a baboon’s blood
Then the charm is firm and good
William Shakespeare, Macbeth
Bola raz jedna kapela. Volala sa STORMWITCH.
Vznikla vlastne ešte v metalovom praveku (v roku 1979), behom svojej existencie vydala relatívne skromný počet nahrávok
(9 albumov) a – čuduj sa svete – aj keď s početnými zakopnutiami a prestávkami, prežila vlastne až dodnes (na záver
roku 2011 ohlásila vydanie novej fošne Season of the Witch).
Muzikantom zo STORMWITCH sa jednoznačne nedá uprieť
húževnatosť. Pravda je však taká, že vody hudobného biznisu nikdy príliš nepomútili. Doma v Nemecku sa im nikdy
nepodarilo vydriapať z druhej ligy (o pozornosti médií, aká
bola venovaná trebárs ich rovesníkom HELLOWEEN, mohli
len snívať) a svoje najsvetlejšie chvíľky zažili pri koncertovaní
vo východnom bloku (o čom svedčí napríklad ich jediný oficiálny živák s názvom „Live in Budapest“ (1989) alebo pár videí
na YouTube so zábermi z ich pamätného „co-headliningu“ s
BONFIRE na gigantickej metalovej akcii v roku 1990 v Ostrave).
Stronger than Heaven
Hudobne to pritom nebol žiaden „prieser“. Áno,
začiatky STORMWITCH (prvé dve nahrávky – Walpurgis
Night, 1984 a Tales of Terror, 1985) boli pomerne ťažkopádne,
neotesané a z väčšiny ich skladieb príliš vytŕčala inšpirácia
IRON MAIDEN a JUDAS PRIEST. V druhej polovici osemdesiatych rokov sa ale kapele podarilo vydať niekoľko
skutočných perál (Stronger Than Heaven, 1986, The Beauty
and the Beast, 1988 –s hosťujúcou Nenou, a Eye of the Storm,
1989 – s fenomenálnym spracovaním Mozartovho Rondo ala
Turca), ktoré jej s odstupom času priniesli kultový status. Aspoň
v heavy-metalovej komunite určite.
Album Stronger Than Heaven je zvukovo stále bližšie k svojim predchodcom ako k nasledovníkom, jeho obsah už ale
doznal prvé pozitívne zmeny. STORMWITCH sa okrem
svojich NWOBHM vzorov začali obzerať aj po iných
zdrojoch inšpirácie (klasická hudba), ujasnili si, že nebude
na škodu veci ísť viac po priamočiarej melodike (v refrénoch
i verziách) a vyprofilovali si svoj osobitý image: navliekli na
seba barokové kostýmy, dali si strelené anglické prezývky (Andy
Aldrian, Lee Tarot, Steve Merchant, etc.) a v textoch sa začali
naplno venovať fantasy, hororovej a historickej tematike. V tom
istom období sa po prvý raz objavila nálepka „Black Romantic“, ktorá im prischla už na doživotie. Bolo to síce stále málo
na to, aby dosiahli hviezdny status, ale dosť na to, aby skupina raz a navždy prestala byť „jednou z mnohých“. Album
má iba necelých 38 minút, no aspoň si môžete byť istý, že
na ňom nezačujete jednu zbytočnú notu naviac. Spevák Andy
Mück – hlavný poznávací znak kapely a dnes vlastne už jediný pôvodný člen zoskupenia – podáva na Stronger Than
Heaven asi najlepší výkon vo svojej kariére. Do výšok vystupuje s neuveriteľnou ľahkosťou a noty nepúšťa tak často cez
nos, ako sa mu to zvyklo stávať inokedy. Gitaristi Harald
a Stefan sa takisto snažia prísť s čo najoriginálnejšími nápadmi.
Ich dramatické spracovanie úvodných kapitol Draculy Brama
Stokera (sedemminútový opus Jonathan’s Diary) ešte pomerne
okato kopíruje postupy podobných projektov z dielne IRON
MAIDEN, no hitovky ako Rats in the Attic, Slave to Moonligh
alebo Ravenlord (ktorú neskôr s úctou prerobili re-animátori
žánru HAMMERFALL) – to už je nefalšovaný STORMWITCH, ako ich poznáme z neskorších dôb – úderný, chytľavý
a nabitý až po okraj pozitívnou energiou. Spojenie temných
tém v textoch (čarodejníctvo, upíri, vlkodlaci) s pomerne veselou
muzikou nám dnes síce môže pripadať trochu úsmevné, ale to
proste k osemdesiatkovému heavy-metalu patrí. V záverečnej
inštrumentálke Dorian Gray (nazvanej podľa kultového
hororu Oscara Wildea) však dôjde aj po hudobnej stránke na
nefalšovanú atmosféru strašidelného bálu, usporiadaného v kamennej sále studeného stredovekého hradu.
A svojim spôsobom vlastne aj k vyvrcholeniu albumu.
Ak teda máte chuť na kúsok nostalgie, stiahnite si
túto vykopávku (v reedícii sa dá dokonca zohnať i na CD),
podľa návodu z textu titulnej skladby si k nej namiešajte výdatný čarodejnícky drink (mandrakes, three black feathers
+ dried up toads and rats + spiders, human leather + eyes and
wings of bats) a pripite Andymu, ako poslednému ťahúňovi
tohto milého fantasticko-metalového projektu, nech sa mu ešte
zopár rokov darí vydávať nové veci a tešiť fanúšikov. Keep the
witch alive!
Dušan Fabián
Stratený album
85
VEDA
Vedecké novinky
Náhradou za zastarané a doslúžene rake toplány bude s najväčšou pravdepodobnosťou loď
Dragon firmy SpaceX. S touto firmou sa už NASA
dohodla na aj dátume prvého letu k Medzinárodnej
vesmírnej stanici (ISS) , ktorý sa uskutoční koncom v
novembra. S ISS sa Dragon (na obr. vo fikcii) potom
spojí v decembri.
Magazín Nature vyt voril pekné video,
ktorým vzdáva poctu americkému programu rake toplánov, ktorý odišiel do dôchodku. Boli techno logickým zázrakom, ale ekonomickým prepadákom.
Vo št vrtok 21.7.2011 po 30 rokoch tento program
skončil pristátím posledného z nich, raketoplánu Atlantis. (odkaz na spomienkové video: http://veda.
sme.sk/c/5987654/pocta-raketoplanom.html)
Ľudia nemajú radi androidov, dd robotov
očakávajú, že sa budú správať a vyzerať ako ro boty. Ak niečo vyzerá ako človek a správa sa ako ro bot, prekáža nám to. Skenovanie mozgovej činnosť
dobrovoľníkov pri pohľade na bežného robota, androida (humanoidného robota) a na iného človeka
ukázalo, že naše vnímanie androidov ako čudných
vyplýva z pocitu nesúladu vzhľadu a pohybov.
Vesmírny
ďalekohľad
urobil
miliónte
vesmírne pozorovanie. Hľadal vodu na tisíc svetelných rokov vzdialenej exoplanéte Kepler 2b. Hubbla vyslal americký Národný úrad pre letect vo a
vesmír do kozmu v roku 1990. Na obežnú dráhu ho
vyniesol raketoplán Discovery. Od rozsiahlej opravy
o tri roky neskôr vedcom pomáha ukazovať vesmír
tak, ako ho zo Zeme vďaka atmosfére nemožno
pozorovať.
Astronómovia spozorovali kus kameňa s
priemerom päť až dvadsať metrov s rýchlosťou
stotisíc kilometrov za hodinu, ktorý sa oddelil od
oveľa väčšieho asteroidu 21.6.2011 a tesne okolo
Zeme preletel 27.6.2011. Nazvali ho 2011 MD. Asteroid minul Zem na nižšej orbite ako majú geo stacionárne satelity, približne vo výške 12.000 kilometrov. Vedci varujú, že nie všetky asteroidy budú
neškodné. NASA odhaduje, že raz za sto rokov na
Zem dopadne asteroid väčší ako 50 metrov, ktorý
môže spôsobiť lokálne katastrofy alebo záplavové
vlny. Raz za niekoľko stotisíc rokov by mal na Zem
doraziť asteroid, podobný tomu, ktorý pred 65 miliónmi rokov spôsobil vyhynutie dinosaurov.
Nedávno bol spustený európsky projekt pre
vývoj malých osobných vrtuľníkov myCopter. Jeho
86
cieľom je vyvinúť systém pre osobný vrtulník, ktorý
by umožnil pomerne jednoduchú, rýchlu a bezpečnú
prepravu osôb v mestskom prostredí. EU naň prispela
čiastkou 4,3 mil. €. Cieľom je vyt voriť systém, ktorý
dokáže detekovať okolitú premávku a automaticky
riadiť premávku v „roji“ takýchto vozidiel. Tie sa
budú potom pohybovať synchronizovane a vyhnú sa
kolíziám. Stroje s tak zabídu bez pozemnej leteckej
kontroly, ktorá je nutná u lietadiel a vrtuľníkov
Skupina amerických a švajčiarskych vedcov
vyvinula samo opraviteľný materiál na báze plastu, ktorý sám opraví drobné poškodenia na svojom
povrchu. Stačí naň chvíľku posvietiť ultrafialovým
svetlom. Nedávno vyvinuté metalo -supramolekulárne polyméry sa naproti tomu skladajú z molekúl
asi 25krát menších, navzájom spojených kovovými
iónmi. Keď tieto polyméry ohrejeme, molekuly sa
od sebe oddelia a vyt voria ľahkú hmotu, ktorá bez
problémov mäkne. Pri opätovnom ochladení sa zno va spojí a materiál získa svoje pôvodné vlastnosti.
Ruskému vedcovi sa podarilo to, po čom
mnohí túžili a riešenie považovali za nemožné. Vedec Eugene Tkalya predložil zmysluplný návrh, ako
zostrojiť nukleárny laser. Ten by využíval ku svo jej činnosti excitáciu jadier atómov a nie ich elektrónových obalov, ako je tomu pri klasických lase roch. Nejde však o hotový koncept, Tkalya vo svojej
štúdii len naznačil smer, akým by sa vynálezci mali
uberať. Jeho návrh graseru, ako sa niekedy nukleárnemu laseru hovorí (z angl. gamma ray laser)
tak vlastne predstavuje iba prvý krok k vysnívanému
cieľu. Zostrojenie nukleárneho laseru by malo
významný vplyv na ďalší rozvoj fyzikálnej vedy.
Umožnilo by nielen ešte presnejšie meranie času
(presnejšie ako atómové hodiny) , ale i testovanie
niektorých základných vlastností prírody, napríklad,
Vedecké novinky
VEDA
či sa niektoré fyzikálne konštanty menia v priebehu
času.
Európske letecké konzorcium EADS predstavilo na parížskom aerosalóne koncept ďalšieho
lietadla budúcnosti. Po ekologicky šetrnejších elektromobiloch alebo elektroplavidlách prišlo na rad
i “elektrolietadlo” nazvané VoltAir. Vzniesť by sa
mohlo okolo roku 2035. Zdrojem energie by u VoltAiru měly být dvě velké lithium-iontové baterie,
uložené v přední části stroje. Z nich by byla energie
vedena vysokoteplotními supravodivými kabely na
záď stroje, kde by měly být umístěny elektromotory,
které by poháněly dvě koaxiální protisměrné vrtule.
Celý koncept má zatím jeden háček. Spoléhá na
využití vysokoteplotních supravodivých materiálů,
které jsou zatím v raném stadiu vývoje. Jejich běžné
průmyslové využití je zatím v nedohlednu
Časopis Journal of Cosmology spracoval
štúdiu o osídlení Marsu. Jej závery sú nasledovné:
“Snaha o zachovanie druhu v nebezpečnom vesmíre
a náš prieskumnícky duch nás núti skúmať vesmír
a kolonizovať ďalšie planéty. Mars je planéta
slnečnej sústavy, ktorá je nám dostatočné blízka
a ponúka bohaté zdroje nerastného bohatst va a
priestor pre kolóniu. Aj napriek tomu však budú
prvé kroky pri tejto kolonizácii najťažšie. Domnievame sa, že najpragmatickejší postup, ako Mars
kolonizovať, je založiť na Marse malú, robotickú
základňu, ktorej vybudovanie by malo byť následne
sprevádzané sériou jednosmerných misií s ľudskou
posádkou. Výhody sú mnohé, vrátane výrazného
zníženia nákladov, dlhodobého záväzku vesmírnej
agentúry, verejnosti aj posádky, a nie nutné budovať
štruktúry pre návrat a rehabilitáciu ľudí navrátivších
sa z Marsu s nízkou gravitáciou. Výzva je to stále
obrovská, predovšetkým kvôli nutnosti dlhodobých
politických i finančných záväzkov.”
Slnečná plachetnice NanoSail úspešne
dokončila najdôležitejšiu fázu letu a teraz sa pohybuje po obežnej dráhe. Ešte nedávno to však vyzeralo, že je zničená. NASA teraz vyhlásila súťaž
pre amatérskych astronómov o jej najlepšiu foto grafiu. Dá za ňu 500 dolárov. Odborníci z americké
agentúry odhadujú, že plachetnica by sa mala po
obežnej dráhe pohybovať zhruba 70 až 120 dní. V
budúcnosti má podobné zariadenie slúžiť k novému
spôsobu upratovania na obežnej dráhe. Malé
slnečné plachty by mohli navádzať staré satelity do
atmosféry. Mali by sa tak uvoľniť veľmi používané
a taktiež zaplnené nízke obežné dráhy.
Vedecké novinky
Anton Stiffel
87
VEDA
Stratená veda
O BAHNE, MYŠIACH A POLIEVKE ALEBO SAMOVZNIK ŽIVOTA
Stratená?
Vo vesmíre sa len málo vecí skutočne stráca. Občas
sa skryjú z dohľadu, maskujú za niečo, čo vyzerá celkom
inak, zmenia meno... A skôr či neskôr sa znovu nájdu. Zákony zachovania bývajú neúprosné, v prírode aj v histórii.
V tejto rubrike chceme pustiť fantáziu na prechádzku
slepými uličkami vedy. Oprašovať myšlienkové konštrukcie
zmetené do prepadliska dejín vrtkavými prúdmi ideológií, silou poctivých vedeckých dôkazov a času. Z učebníc poznáme
príbehy víťazov. Vedci aj fantasti však už dávnejšie prišli na to,
že nie jedna strana sporu, ale práve spor samotný umožňuje
ten správny kvas ideí, ktorý je živnou pôdou pokroku. Kam
by sa velikáni ducha podeli bez ľudí, s ktorými môžu vášnivo
nesúhlasiť? Bez dogiem, ktoré môžu rúcať? Bez jasne stanovených hraníc, ktoré môžu prekračovať?
Prvá expedícia stratenej vedy nás zavedie do jedného z najfascinujúcejších hraničných pásem, aké ľudstvo
pozná – medzi životom a neživou hmotou.
NA POČIATKU BOLO...BLATO?
Už od úsvitu vekov ľudia tušili, že hranica medzi
živým a neživým je priestupná obojsmerne, hoci od života
k smrti to ide akosi ľahšie a priamejšie než naopak. Teória
abiogenézy (vzniku živých organizmov z neživej hmoty)
začala svoju cestu ako mnoho neskôr uznávaných teórií
– v tvorivej atmosfére antickej filozofie.
Grécki filozofi si predstavovali, že pôvod rastlín
a živočíchov vrátane človeka má na svedomí sila živlov a rôzne
školy presadzovali kľúčovú úlohu svojho obľúbeného elementu (voda, vzduch, éter...). Anaximander stavil na kombináciu
vlhka a slnečnej žiary, jeho žiak Anaximenes tento koncept
zdokonalil o myšlienku (slnkom ohrievaného) prapôvodného
88
blata. V kontexte súčasných teórií zaujme Empedoklova predstava, že samovoľne vznikajúce náhodné rastlinné a živočíšne
formy overí až skúška životom – tie úspešné sa rozmnožia,
neúspešné zaniknú. Povedomé, však? Pesimista by z toho vyvodil smutné ponaučenie, že po antike sa už nedá vymyslieť
nič originálne. Optimistu zasa poteší, že ak svoje intuitívne
presvedčenie vyjadríte dosť všeobecne, môžete mať svojím
spôsobom pravdu aj po tisíckach rokov.
VZOSTUP SLÁVNEJ TEÓRIE
Otec vied Aristoteles sa k teórii abiogenézy prihlásil
v spise O plodení živočíchov. Sedliacky rozum už vtedy jasne
hovoril, že teľa pochádza len z kravy a kura z vajíčka (a to
zo sliepky, bez ohľadu na otázku, čo bolo skôr). Pohlavné
rozmnožovanie veľkých živočíchov poznal každý, veď
v zlatom veku ľudia žili v blízkom kontakte s prírodou.
No svet bol plný malých otravných vecí, ktoré sa snažili poctivého hospodára pripraviť o úrodu či jedlo v komore. Nech
človek robil čo chcel, tie potvory sa zas a znova objavili aj
v najchránenejších častiach jeho príbytku. Teória abiogenézy
našla spoľahlivý prístav v povedomí prostého ľudu i toho,
čo neskôr samo seba nazvalo vedeckou obcou. Za starých
čias jednoducho vošky pochádzali z rosy, muchy z hnijúceho
mäsa, lastúrniky z bahna či morského piesku, myši zo špinavej
slamy a krokodíly z rozkladajúcich sa klátov na dne jazier
a riek. S teóriou abiogenézy išla ruku v ruke aj heterogenéza
– vznik jednej formy života z iného druhu organizmov (včielky
z kvetov, vnútorné parazity z tela hostiteľa).
Samovznik predstavoval najsamozrejmejšie vysvetlenie pôvodu nižších foriem života. Rímsky architekt Vitruvius
napríklad odporúčal, aby knižnice nestavali fasádou na juh či
západ, lebo vetry z týchto svetových strán plodia knihožrúty
(pavši a inú háveď, ktorá sa živí knihami). Kresťania našli
v Biblii pasáže podporujúce abiogenézu z božej vôle (nech
vody vydajú hojnosť živých tvorov; roj včiel v mŕtvole leva),
takže dlho nemali dôvod hlbšie zabŕdnuť do úrodného bahna
tejto problematiky. Prvé a nie príliš vítané spochybnenia prišli až
v sedemnástom storočí. Keď Angličan Thomas Browne v spise
s krásnym názvom Pseudodoxia epidemica (1646) napádal
všeobecne rozšírené bludy vrátane samovzniku života, jeho
súčasník Alexander Ross ho posielal do Egypta, nech na vlastné oči vidí polia hemžiace sa myšami zrodenými z náplavov Nílu. Áno, učenci v ktoromkoľvek storočí mohli sledovať,
ako (a v akom počte) sa z mamy-myši rodia malé mýšatká
a ľahko si vyrátať, že pri dostatku potravy ich populačný
rast vysvetlí aj rany egyptské. Ale nezdržovať sa bližším
pohľadom na hlodavce je chronická historická chyba ľudstva.
RECEPTY NA ZAČIATOK KONCA
Po stáročiach rečí však pomaly ale iste prišiel čas experimentov. Flámsky lekár a chemik Jan Baptist van Helmont
už na podporu abiogenézy používal „vedecké metódy“, hoci
Stratená veda
VEDA
jeho pohľad na prírodu sa ešte blížil k alchýmii. „Oficiálnu
vedu“ považoval za náuku podvodu a lenivosti vypočítanú
na zisk (tiež vám to niečo pripomína?). Na vysokých školách
mal podľa Helmonta svojich patrónov sám diabol. V Helmontovom diele sa nájde slávny recept na myši (vezmi kus
zablatenej látky a obilie, počkaj 21 dní), aj škorpióny (daj
bazalku medzi dve tehly, umiestni na slnko). Abiogenézu však
podporovali aj tí, ktorých Helmont odsudzoval. Nemecký jezuita Athanasius Kircher (inak všestranný učenec, ako jeden
z prvých predpokladal, že mor by mohli spôsobovať mikroorganizmy) polieval mŕtve muchy medom a keď po chvíli
začali okolo nich lietať muchy živé, usúdil, že vznikli z tejto
kombinácie. Dokonca aj William Harvey („Omne vivum ex
ovo“ – Všetko živé pochádza z vajíčka) pripúšťal samoplodenie jednoduchších foriem života.
V roku 1668 Francesco Redi uchránil hnijúce mäso
pred muchami, čím poprel samovznik lariev. Na odkrytých
a rôzne zakrytých vzorkách mäsa demonštroval, že sa larvy
objavia len tam, kam môžu muchy naklásť vajíčka. Ani taký elegantný pokus však nemohol naštrbiť rozšírené presvedčenie.
Dokonca aj sám Redi veril, že hmyz v hálkach vzniká
z hostiteľských rastlín (čo neskôr vyvrátil botanik Antonio
Valisnery). Keď Hooke a Leeuwenhoek využitím mikroskopu
otvorili biológom bránu do nového sveta plného zvieratiek
menších, než si dovtedy vedeli prestaviť, aj samotná existencia jednobunkových organizmov sa spočiatku považovala
za dôkaz samoplodenia. Mikroskop však umožnil vidieť aj
tie najmenšie vajíčka, takže myšlienka samovzniku života
definitívne opustila ríšu hmyzu a presunula sa k mikróbom.
POSLEDNÁ BAŠTA ABIOGENÉZY PADÁ
O ďalšie storočie neskôr (1767) Lazzaro Spallanzani
varil polievku aby dokázal, že ani mikroskopické živočíšky
nevznikajú len tak sami od seba. Zdokonalil podmienky
pokusu, ktorým John Needham teóriu abiogenézy podporil.
Needham jednu nádobu polievky nechal otvorenú a druhú
uzavrel hneď po dovarení, no zakalili sa obsahy oboch nádob, z čoho usúdil, že v druhej nádobe museli mikroorganizmy vzniknúť. Už vtedy mala talianska kuchyňa lepší cveng
ako anglická. Spallanzanimu do polievky neprenikli zárodky mikroorganizmov zo vzduchu (varil v zatavenej nádobe,
z ktorej vzduch čiastočne odsal, aby zabránil výbuchu) a uzavretý vývar ostal víťazoslávne číry. Zástancovia samoplodenia
sa však nevzdali – čo ak je vzduch jednoducho iba súčasťou
receptu na život?
Kvas ideí pokračoval – na historické znemožnenie
teórie abiogenézy bolo treba ešte jedno storočie, oveľa
viac pokusov a... piva. Nestačilo, keď v roku 1837 Charles
Cagniard de la Tour a Theodor Schwann nezávisle na
sebe dokázali úlohu kvasiniek v alkoholovom kvasení
a neprítomnosť kvasenia za sterilných podmienok. Chemik
Justus von Liebig stále považoval kvasenie za spôsob umierania organickej hmoty. Jeho súčasník a jeden z posledných
veľkých prívržencov samoplodenia Félix Archimede Pouchet
ešte v roku 1859 publikoval knihu kde tvrdil, že mikroorganizmy vznikajú ako dôsledok kvasných a hnilobných procesov.
V tom istom roku však prišiel Louis Pasteur so svojimi dôkladným prístupom a jeho polievka podávaná v nádobe s labutím
krkom (aby vzduch mohol voľne prúdiť, ale zárodky mikroorganizmov nepadali do vývaru) bola príliš silná aj na tých
najtvrdohlavejších zástancov samovzniku života.
POLIEVKA SA VRACIA
„Každodenný“ samovznik života poslal Pasteur
s konečnou platnosťou na smetisko dejín. No keď sa vedecké skúmanie sveta oslobodilo od náboženských predstáv o stvorení, ostalo kdesi na začiatku neprerušenej reťaze
života prázdne miesto. Ako vznikol život? Ten proces musel
z definície začať niečím neživým – a opäť je tu teória abiogenézy, tentoraz v modernom šate z chemických a molekulárne-biologických termínov. Páni Oparin a Haldane skúsili
na prvú otázku odpovedať rozprávaním o prapôvodnej
polievke a pán Miller sa ju dokonca pokúsil uvariť z vody,
metánu, amoniaku, sírovodíka, oxidu uhličitého a elektrického korenia. Odvtedy ešte mnohí vedci modifikovali recept
(získali aminokyseliny a dokonca pár nukleových kyselín)
a iní ho podrobili dôkladnej kritike (nikto však neuvaril nič
ani len vzdialene podobné životu). Okrem prapôvodnej polievky prichádzajú ako kandidáti na abiogenézu do úvahy aj
hlbokomorské sopúchy, povrchy ílov (áno, zasa to bahno), či
vesmírne vzduchoprázdno. Organické zlúčeniny potrebné pre
stavbu a energetické procesy živých organizmov môžu vznikať
na prekvapivo rozmanitých miestach. No spôsob, akým by
sa zo stavebných prvkov poskladali systémy schopné vlastnej
reprodukcie, je stále predmetom špekulácií.
ABIOGENÉZA FANTASTICKÁ
Na to, aký je samovznik života vo svojom pôvodnom
ponímaní krásny koncept, budí málo pozornosti fantastických autorov. Toľko možností! Predstavte si, že každá klada
vo vode sa môže stať krokodílom. Predstavte si motýle
predávané v prášku. Predstavte si kozmonauta, ktorý na cudzej
planéte vybuduje laboratórium a do rohu miestnosti pohodí
špinavú košeľu a hrsť zrna, aby si vyrobil laboratórne hlodavce. Predstavte si študentov biotechnológie, modifikujúcich
alchymistické recepty na mikroskopické živočíšky špeciálneho
určenia. Život všadeprítomný a vždy pripravený precitnúť. Ak
existuje nejaké kontinuum potenciálnych fantastických svetov,
verím že svet, v ktorom život vzniká na každom kroku len tak
sám od seba, sa medzi nimi nestratí.
Zuska Stožická
Stratená veda
89
PUBLICISTIKA
Fandomas
F a n d o m a s m á by ť n ov á r u b r i ka z o s ve t a
fandomu, ktorú prinášame od posledného čísla Istrozinu (vyšlo nedávno
- viac čítajte v Rogerlande) . Nedávne
v á š n i v é d i s ku s i e o ko l o f a n d o m u a n á š h o
Fandomu
priniesli
potrebu
objasnen i a z á k l a d n ý c h p o j m ov. S p ý t a l s o m s a
preto na ne jednej z našich služobne
n a j s t a r š í c h a n a j a k t í v n e j š í c h f a ny n i e k ,
D á š k y “ V č i e l k y ” M e h e š ove j .
* Čo je to Fandom?
Po d s k r á t e n ý m p o j m o m Fa n d o m s a ro z u m i e o b č i a n s ke z d ru ž e n i e Č e s ko s l ove n s k ý S ci e n c e
Fi c t i o n fa n d o m, k t o r ý j e d o b rovo ľ n ý m z d ru ž e n í m
o b č a n ov za o b e ra j ú ci c h s a č i n n o s ť o u v o b l a s t i
fa n t a s t i k y a p r í b u z n ý c h o d b o rov.
T á t o o rg a n iz á ci a za č a l a n a ú ze m í Č e s ko s l ove n s ka a k t í v n e
p ra c ova ť u ž v 8 0 - t yc h ro ko c h, ke d y s a č i t a t e l i a
a a u t o ri fa n t a s t i k y za č a l i vi a c z d ru ž ova ť , za č a l a
v yc h á d za ť a j u n á s za h ra n i č n á t vo r b a, v z n i ka l i
p r v é S F K l u by a fa n z i ny – a m a t é r s ke s a m iz d a t ov é č a s o p sy o fa n t a s t i ke. V ro ku 1 9 93 s a p o
ro z d e l e n í re p u b l i k y ro z č l e n i l Fa n d o m n a S l ove n s k ý a Č e s k ý , p re t o ž e v o b o c h š t á t o c h b o l o n u t n é
exi s t ova ť v s ú l a d e s p l a t n ý m i z á ko n m i , k t o r é s a
o d l i š u j ú . Fa n d o m o rg a n iz u j e a l e b o p re p o ž i č i a va
svo ju o c h ra n n ú z n á m ku Pa rc o n i n ý m o rg a n iz á t o ro m, k t o r í s a u c h á d za j ú o u s p o ri a d a n i e t o h t o
n a j s t a r š i e h o s p o l o č n é h o Č S s t re t n u t i a fa n ú š i kov
– c o n u. O rg a n iz á t o ro m s a m ô ž e s t a ť u c h á d za č
z o b o c h re p u b l í k, k t o r ý p re d s t a v í svo ju ko n c e p ci u n a va l n o m z h ro m a ž d e n í Fa n d o m u – Po ra d e
Č SS F F. O b a Fa n d o my ď a l e j u d e ľ u j ú c e ny M l o k,
Lu d v í k a D ra k – t o j e c e n a za z á s l u hy o fa n t a s t i ku n a S l ove n s ku.
Po d Fa n d o m o m s a a l e e š t e c h á p e a j
o fi ci á l n a o rg a n iz á ci a sve t ov ý c h s ci e n c e fi c t i o n
fa n ú š i kov a a u t o rov - S ci e n c e fi c t i o n fa n d o m,
k t o r á s p o n t á n n e v z n i k l a v ď a ka H u g ovi G e r n s b a c kovi o ko l o ro ku 1 929 v N ew Yo rku a d n e s
s a k n e j h l á s i , a l e b o s ň o u s p o l u p ra cu j e ve ľ k é
m n o ž s t vo sve t ov ý c h s p o l o č n o s t í za o b e ra j ú ci c h
s a m n o h ý m i ž á n ra m i fa n t a s t i k y. N a n a d n á ro d n e j
ú rov n i s a o rg a n iz u j ú s t re t n u t i a Eu ro c o n a Wo rl d c o n.
Čo je to fandom?
O z n a č e n í m fa n d o m s a mys l í š i r š i a o b e c
p ri az n iv c ov fa n t a s t i k y a l e b o a u t o rov č i v ý t va r n í kov, k t o r í n i e s ú p ri a m o o rg a n izova n í v ž i a d n o m
S F K l u b e, k t o r ý p a t r í d o o rg a n iza č n e j š t ru k t ú r y
90
Fa n d o m u. A by s o m t o v ys ve t l i l a č o n a j b l i ž š i e,
p ove d a l a by s o m, ž e ľ u d i a t vo ri a ci a l e b o a kt í v n e ko n z u m u j ú ci fa n t a s i ku c h c ú z t o h t o d ô vo d u
p a t ri ť k š p e ci fi c ke j s ku p i n e j e j p ri az n iv c ov, a v š a k
č a s t o n e m a j ú č a s n a ko m u n i t n ú k l u b ov ú č i n n o s ť ,
a t a k s a n e o rg a n iz u j ú vo Fa n d o m e. A l e p a t ri a
s e m a j v š e t ci t í , k t o r í s a k fa n t a s t i ke h l á s i a, a l e
m a j ú o d p o r k o rg a n izova n o s t i. T á t o v ý n i m ka
b o l a u ž a j za t o t a l i t y j e d n ý m z d ô vo d ov, p re č o
ľ u d i a v y h ľ a d á va l i s t re t n u t i a fa n ú š i kov fa n t a s t i k y - n i k t o i c h n e n ú t i l n i ka m v s t u p ova t, a č a s t o
t a k t o n a š l i ú t o č i s ko s p ri az n e n ý c h d u š í m n o h é
o s o b n o s t i , k t o r é b o l i n a k r í ž s re ž i m o m, l e b o
a s p o ň p ro s t re d n í c t vo m fa n d o m u s a m o h l i s t re t a ť
a d e b a t ova ť s ď a l š í m i ro z u m n ý m i o s o b n o s ť a m i ,
č í t a ť za u j í m a ve j š i u l i t e ra t ú ru a n a p ĺ ň a ť svo j
ž ivo t v h o d n e j š o u a l t e r n a t í vo u s ku t o č n o s t i
A k á j e p o z í c i a s l ove n s k é h o
v tejto organizácii?
Fandomu
A ko s o m u ž u vi e d l a, Č e s ko s l ove n ý S F fa n d o m n a S l ove n s ku j e o d ro ku 1 9 93 s e s t e r s k ý m
z d ru ž e n í m s Č e s ko s l ove n s k ý m S F fa n d o m o m
v Č e c h á c h, k t o r é s p o l u t vo ri a Č e s ko s l ove n s k ý
s ci e n c e fi c t i o n fa n d o m, s p o l u n o m i n u j ú o c e n e n i a,
p o d p o ru j ú a h o d n o t i a n a j s t a r š i u l i t e r á r n u C e n u
Ka r l a Č a p ka, p ri j í m a j ú ka n d i d a t ú r y n a o rg a n iz á ci u Pa rc o n u, n o m i n u j ú ka n d i d á t ov n a e u r ó p s ke
a s ve t ov é o c e n e n i a. V p ri n c í p e o b a Fa n d o my ro b i a
t o i s t é , l e n ka ž d ý n o m i n u j e za v l a s t n ú re p u b l i ku.
A s i by b o l o p o t re b n é d o d a ť , ž e s l ove n s k é s e s t e r s k é z d ru ž e n i e ž i j e o d ro z d e l e n i a re p u b l i k y
t ro š ka v t i e n i č e s k é h o Fa n d o m u, p re t o ž e ž i a ľ
u n á s n e m á m e d o s ť d o b rovo ľ n í kov a p a m ä t n í kov,
k t o r í by s vo j e s p o m i e n k y s h i s t o ri c ko u v ý p ove d n o u h o d n o t o u d a l i n a p a p i e r a z d i e ľ a l i. A n i l i t e r á rn a t e ó ri a a p u b l i ci s t i ka v t o m t o ž á n ri n i e j e
n e j a ko ro z s i a h l a, ve ď a j v yd a va t e ľ s k á č i n n o s ť
n a t o m t o p o l i j e v p o s l e d n o m č a s n a n i ž š e j ú rov n i a za m e ra n á n a t e n d e n č n é ka s ov é t rh á k y.
V č e s k ý c h k ra j i n á c h j e s i l n e j š i a a u t o rská a čitateľská ko m u n i t a,
čo
s p ô s o b u j e,
ž e j e a j m o ž n o s ť p o d p o r y fa n t a s t i c k é h o ž á n ra
ro z s i a h l e j š i a,
v yd a va t e ľ s k á
činnosť
k vi t n e
a a j v n í m a n i e s ci fi a fa n t a sy m e d z i s p i s ova t e ľ m i
h l a v n é h o ž á n ra j e ú p ri m n e j š i e a b e z p re d s u d kov. N a S l ove n s ku s m e ž i a ľ t ro š ku za s p a l i d o b u,
v yd a va t e ľ s t v á fa n t a s t i k y n e exi s t u j ú , a u t o ri s t á l e
t r p i a ko m p l exo m, a k s a m a j ú n a p ro f e s i o n á l n e j l i t e r á r n e j ú rov n i b a vi ť o fa n t a s t i ke, a a ko
vo ľ a ke d y p rev l á d a l n á zo r, ž e i d e o v ý mys l y,
k t o r é s a n i kd y n e m ô ž u m e ra ť s re a l i t o u, d n e s
ž á n e r fa n t a sy m ô ž e za ro z s i a h l y n á zo r, ž e fa n-
Fandomas
PUBLICISTIKA
tastika je len rozprávka pre deti, a taktiež tým pádom nie vážna literatúra pre dospelých. V podstate
malý a oklieštený trh a tendencia takmer nič nečítať
u prichádzajúcich generácií spôsobuje, že SF Kluby v tej pôvodnej sčítanej
a vzdelanej podobe
neexistujú, a nahrádzajú ich tématické zoskupenia
mladých ľudí zameraných na konkrétnu literatúru,
film, prípadne postavu. Takže aj slovenský Fandom
musí hľadať svoju novú podobu a možnosti ako
pomôcť fantastike.
* Čo je úlohou nášho Fandomu z jeho
stanov a ako ju s pĺňa?
Fandom
háji
záujmy
svojich
členov
a vyt vára podmienky pre ich uplatnenie najmä tým, že podporuje klubovú činnosť, šíri informácie o činnosti klubov, podporuje, iniciuje a
organizuje stretnutia fanúšikov fantastiky a spo lupracuje na obsahu spoločného československého
informačného bulletinu. Dnes je vzhľadom na
okolnosti, že Fandom nemá žiadne príjmy,
s výnimkou malých členských príspevkov klubov,
potrebné nanovo definovať možnosti Fandomu,
ako bude podporovať SF Kluby, prípadne organizátorov podujatí zameraných na fantastiku. Všetci
si uvedomujú, že je potrebné aktívnejšie pomáhať
schopným členom, len financie sú často najväčšou
prekážkou, v dôsledku čoho potom mnohí strácajú
silu a chuť niečo robiť.
Osobne si myslím, že Fandom nikdy nemal
a nechcel byť mocnou organizáciou, ktorá bude
mať peniaze na veľké konferencie a v ydávanie
množst va kníh. Svojou podstatou bol vždy okrajo vým opozičným združením osobností, a mohol by
sa dnes tak zaradiť medzi slovenský dodýchavajúci
tretí sektor. Jeho predstavitelia v ňom však zatiaľ
pôsobia iba na báze dobrovoľnosti, takže nie sú
schopní venovať Fandomu všetok svoj pracovný čas.
To by mohol byť spôsob, ako sa v budúcnosti sprop
agovať
a profesionálne
pracovať.
Ako vlastne Československý SF fandom na
Slovensku funguje?
Záujemca môže vstúpiť do existujúceho
SFKlubu alebo si založiť vlastný nový klub /min. 3
členovia/, ktorý prihlási osobne do Fandomového
združenia na Porade SFKlubov každoročne v máji
na Vartovke v Banskej Bystrici. Potom môže hlasovať
ako predseda alebo delegát za klub, prípadne
nominovať na ceny, alebo môže byť zvolený do Rady
Fandomu, ktorá je výkonným orgánom pre daný
rok. V širšom zmysle je dobré zaradiť sa do tejto
organizácie, ktorá môže pomôcť začiatočníkom pri
orga-nizovaní conov, v ydávaní fanzinov a pod.
Aké je jeho prepojenenie na w w w.fan dom.sk?
manželom Weberovým, ale myslím si, že bude do brou Fandomovou informačnou stránkou, akonáhle
budeme schopní koncepčne skompletizovať materiály. Som Saši aj Rasťovi veľmi vďačná za ich
veľký a dlhoročný diel podporovania fantastiky,
tak dúfam, že v tomto duchu sa u nich udomácnia
aj ďalšie Fandomové aktivit y, informácie či archív.
Nikdy som na internete veľmi neodlišovala kto kam
patrí, fantastiku podporuje každý tak, ako to cíti,
a ja som schopná považovať ich za členov Mňau SF
Klubu aj s mačičkou Mimou …, takže na túto otázku dostaneš asi kompetentnú odpoveď inde. Mnohé
základné informácie aj o slovenskej strane Fandomu sú pre záujemcov zatiaľ najmä na stránkach
w w w.fandom.cz
* Čo najbližšie slovenský Fandom c hystá?
Určite bude spolupracovať na Animeshow
2012 v marci v Bratislave, v apríli sa koná Jarní Po rada českých SFKlubov, v máji Porada slovenských
klubov na Vartovke v Banskej Bystrici a medzitým
ďalšie mnohé podujatia a cony u nás, v Čechách
aj vo svete, o ktorých sa dozviete aj na webe. No
a samozrejme, v septembri mame zase Parcon
v Bratislave.
Dagmar Méhešová
Správ y z Fandomu
V sobotu 19. februára sme sa dozvedeli smutnú správu. Odišel od nás jeden z najaktívnejších
členov fandomu staršej generácie, spoluzakladateľ
Istroconov, Slovenského syndikátu autorov fantastiky a Ceny Gustáva Reuusa Vlado Srpon. Ak ste
ho nepoznali, všetko dôležité zo svojho života stihol v yrozprávať v sérii článkov “Scifistova púť”
(ht tp://tinyurl.com/85ycpw9) . My ostatní
naňho budeme s vďakou spomínať.
Toto číslo Jupitera budeme prezentovať na
dvoch bratislavských conoch, marcovej Animeshow
a aprílovom Slavcone. Na obidvoch chystáme ešte
jednu prednášku - na Animeshow prehľad slovenskej
elektronickej fantastiky, na Slavcone ďalšiu dražbu
kníh. Tie predchádzajúce boli veľmi obľúbené
a úspešné.
No ale všetky pohľady slovenských členov
fandomu sa samozrejme upínajú na september. Po
piatich rokoch sa totiž má na Slovensko vrátiť Parcon, pričom sa teraz bude odohrávať v rovnakom
čase a na rovnakom mieste ako Istrocon a Comics
Salón. Ak všetko dobre pôjde, Jupiter by na ňom
mal obhospodarovať samostatnú miestnosť, ktorej
hlavným obsahom bude práve fandom. Tešíme
sa tam na vás.
Ako viem, tak doméma fandom.sk patrí
Fandomas
Martin Krá l i k
91
PUBLICISTIKA
Poviedka Istroconu
R o č n í k 2 012 b u d e p r e f e s t i va l I s trocon výnimočný. Chcete k tomu
prispieť aj vy?
O rg a n iz á t o ri m e d z i n á ro d n é h o f e s t iva l u
I s t ro c o n v y h l a s u j ú l i t e r á r n u s ú ť a ž Povi e d ka I s t ro c o n u 2 0 1 2. Po s k ú s e n o s t i a c h z m i n u l ý c h
ro č n í kov a b ú rl iv ý c h d i s ku s i á c h o b u d ú c n o s t i
s ú ť a ž e s m e s k re s a l i p o č e t ka t e g ó ri í . Vo ľ n á ka t e g ó ri a o s t á va ( p í š t e o v š e t ko m č o v á m n a p a d n e,
a l e p ovi e d ka m u s í o b s a h ova ť p r vo k fa n t a s t i c ké h o o z v l á š t n e n i a ) , n o t é my p o n ú ka m e l e n d ve :
1. ) v l ko l a c i ,
2.) pamäť.
Po k y ny :
Po zo r – n a ro z d i e l o d m i n u l ý c h ro kov n i e
s ú ž á n rovo o b m e d ze n é . Povi e d k y o v l ko l a ko c h
alebo o pamäti teda môžu spadať podľa vášho
v ý b e ru d o o b l a s t i s ci - fi , fa n t a sy, a l e b o h o ro ru.
T é my b u d ú h o d n o t e n é ka ž d á o s o b i t n e. A k s a
v n i e k t o re j p ovi e d ke v ys k y t n e v ý raz n ý m o t í v
p a m ä t i i v l ko l a kov, za ra d í s a d o t e j ka t e g ó ri e,
k t o r ú a u t o r o z n a č i l vo fo r m u l á ri. A k a u t o r p ri h l á s i d o t e m a t i c ke j ka t e g ó ri e p ovi e d ku, v k t o re j
p r í s l u š n á t é m a n e zo h r á va v ý z n a m n ú ú l o h u
v d e j i , p o ro t a ju p re ra d í d o vo ľ n e j ka t e g ó ri e.
V l ko l a ci p ô s o b i a a ko č i s t o k r v n á t é m a p re
fa n t a sy č i h o ro r, a l e ( a ko j e z v y ko m š e l i e m ) ,
k l a m ú t e l o m. Vy n i ka j ú c o by s i p o ra d i l i a j v c y b e rp u n kovo m a l e b o s t e a m p u n kovo m p ro s t re d í ,
n e h ovo ri a c o t o m, ko ľ ko z á b a v y by s i m o h l i u ž i ť
n a p r í k l a d p ri t e ra fo r m ova n í n ov ý c h sve t ov.
T é m a p a m ä t i p o n ú ka n ev y č e r p a t e ľ n é
z d ro j e m o ž n o s t í . A ko s p o j ivo n á š h o s ú č a s n é h o
j a s t ý m, č í m s m e b o l i , j e n e o d d e l i t e ľ n o u
s ú č a s ť o u i d e n t i t y. S p o m i e n k y s t ra t e n é a l e b o
n á h l e o b j a ve n é , s p o m i e n k y n a ľ u d í , k t o r í u ž
s n a m i n i e s ú , n a v z ť a hy, k t o r é s a z raz u z d a j ú
i n é a ko v t e d y, s p o m i e n k y n a k ra j i n u d e t s t va a l e b o n a b u d ú c n o s ť , n o s t a l g i c k é a j p ro b l e m a t i c k é ,
m a g i c k é , p a p i e rov é , e l e k t ro n i c k é , s ku t o č n é č i
p o d s t r č e n é m ô ž u by ť z d ro j o m s k ve l ý c h p r í b e h ov.
Len ich napísať!
Oficiálnosti:
S ú ť a ž j e a n o ny m n á . Z ú č a s t n i ť s a m ô ž e
ka ž d ý , k t o s a za re g i s t ru j e n a s t r á n ke I s t ro c o n u
a za š l e m i n i m á l n e j e d e n p r í s p evo k s p ĺ ň a j ú ci
podmienky účasti:
92
- p ovi e d ka v s l ove n č i n e a l e b o v č e š t i n e, d o t e raz
n e p u b l i kova n á ;
- d o v y h l á s e n i a v ý s l e d kov n e s m i e by ť t ex t p o slaný do inej súťaže;
- ro z s a h m a xi m á l n e 1 5 n o rm o s t r á n ( 27 0 0 0 z n a kov v r á t a n e m e d z i e r) ;
- p o č e t s ú ť a ž n ý c h p r í s p ev kov o d j e d n é h o a u t o ra
j e n e o b m e d ze n ý ;
- u z á vi e rka j e 1 . 8 . 2 0 1 2 ( ro z h o d u j e d á t u m
p o š t ove j p e č i a t k y ) ;
- o o s u d e p r í s p ev kov d o ru č e n ý c h p o u z á vi e rke
s a a d m i n i s t r á t o r d o h o d n e s a u t o ro m ;
- o rg a n iz á t o ri s i v y h ra d z u j ú p r á vo u ve re j n i ť
s ú ť a ž n é p r í s p ev k y v z b o rn í ku Povi e d k y I s t ro c o n u.
- v y p l ň t e re g i s t ra č n ý fo rm u l á r ( s t i a h n u ť t u ) p o d ľ a
i n š t ru kci í n a s t r á n ke w w w. i s t ro c o n. s k ;
- p ovi e d ku za š l i t e v y t l a č e n ú v š t yro c h k ó p i á c h
n a a d re s u O Z A n i m e C rew, M á n e s ovo n á m e s t i e
6 , B ra t i s l a va a o b á l ku o z n a č t e h e s l o m Povi e d ka
I s t ro c o n u 2 0 1 2;
- z á rove ň za š l i t e e l e k t ro n i c k ú ve r z i u p ovi e d k y vo
fo rm á t e . r t f ( a l e b o . o d t č i . d o c ) n a a d re s u p ov i e d k y @ i s t ro c o n. s k.
Dobré rady:
- S ú ť a ž j e a n o ny m n á . N a v y t l a č e n é exe m p l á re
s a n e p o d p i s u j t e, va š e m e n o a ko n t a k t n ú a d re s u
u ve d i e t e v re g i s t ra č n o m fo rm u l á ri. P re i s t o t u
u ve ď t e va š e m e n o a j v m a i l i s e l e k t ro n i c ko u ve rz i o u p ovi e d k y.
- N e za b u d n i t e vo fo r m u l á ri u vi e s ť ka t e g ó ri u,
v k t o re j c h c e t e s ú ť a ž i ť ( vo ľ n á / t é m a v l ko l a ci /
téma pamäť)
- Povi e d k y v y t l a č t e č i t a t e ľ n ý m fo n t o m ( p re f e ru j e m e C G T i m e s ) s m i n i m á l n o u ve ľ ko s ť o u p í s m a
1 2 p t.
- N e n e c h á va j t e s i p o s l a n i e p r í s p ev kov n a p o s l e d n ú c h v í ľ u.
Ve ľ a c h u t i d o p í s a n i a ž e l á
p o ro t a ( M i l o š Fe rko, M a r t i n K r á l i k, D á š ka
M e h e š ov á , B o h u m i l „ H ro m ov l a d “ S t o ž i c k ý a Zu s ka S t o ž i c k á )
U Z Á V I E R K A : 1. 8 . 2 012
Poviedka Istrocon 2012
PUBLICISTIKA
Rozhovor
ZUZANA DROPPOVÁ
* Ako si sa dostala ku kresleniu a maľovaniu fantastiky?
Mojou najobľúbenejšou činnosťou od detstva bolo práve
kreslenie. Prakticky som nerobila nič iné, takže si to odniesli nielen
tony papiera, ale aj obaly kníh, tapety v byte, obrusy v škôlke a moja
ľavá ruka, ktorá dodnes býva pokreslená. Odmalička som milovala
komixy. Povedala by som, že práve tie veľmi ovplyvňujú môj štýl.
Najradšej kreslím sci-fi. No a k fantasy kresbám som sa dostala
hlavne vďaka poviedkam a knihe mojej sestry, Lucie Droppovej.
* Okrem maľovania aj píšeš, na Bibliotéke si vyhrala
v rámci Ceny Fantázie najlepšiu sci-fi poviedku, ktorú
odmeňuje Intel. Ako sa ti tieto dve činnosti dopĺňajú
a ktorú uprednostňuješ?
* Čo práve tvoríš?
Momentálne pracujem na obrázku, ktorý bude nenásilným spojením sci-fi a fantasy a zároveň sa v ňom bude snúbiť kyberpank s nefalšovanou romantikou. Taktiež sa chystám ilustrovať
niektoré svoje poviedky. Čo sa týka písania, mám rozrobené sci-fi o
chlapcovi – mrzákovi a jeho tajnom psíkovi.
* Ďakujem za rozhovor.
Nezaabudnite si pozrieť galériu, do ktorej v dnešnom čísle
prispela práve Zuzka “LaKiri” Droppová
Martin Králik
ZUZKINA
GALÉRIA
Kreslenie a písanie ide u mňa ruka v ruke, pretože zvyknem oddychovať od písania pri kreslení a od kreslenia pri písaní.
Neuprednostňujem ani jednu z týchto činností, milujem ich rovna-
ko. Keď mám v úmysle niečo písať, alebo kresliť, nikdy dopredu
neviem, ako to bude nakoniec vyzerať. Jednoducho píšem/kreslím.
Viem, že by som mala dodržiavať „postup“, no mám pocit, že moje
najlepšie diela vznikajú vtedy, keď nedodržiavam žiadne pravidlá.
Rozhovor so Zuzkou Droppovou
93
GALÉRIA
Download

juraj maxon