CESTY za krásou a poznaním
Vlastivedný magazín
6/2013
Dolu Hronom na bicykloch - Z historického kalendára (Rudolf Pribiš,
Viera Žilinčanová, Jozef Dunajovec, Štefan Uher, Peter Július Kern,
Oľga Feldeková...) - Ukázal, že humor je naozaj vážna vec (Viktor Kubal)
- Uvädol si prenáhlo, ty pekný kvet Hrona... (Adela Ostrolúcka) - Trochu
iný Hrušov - Juraj Jánošík - Hronec a jeho železný vek - Kojšovská hoľa
- Zoborská listina má 900 rokov - Kríž na detvianskych lazoch - Štefánik
sa predstaví v holandskom Utrechte
Dolu Hronom
na bicykloch
13. - 16. júna 2013
V roku 2007 sme sa prvýkrát spustili dolu Hronom
od prameňov rieky po jej ústie do Dunaja. Zišla
sa tam dobrá partia, chytili sa najmä štúrovskí
cyklisti, ktorí si pridali ďalšie kilometre hore Ipľom.
Dnešná doba organizovaniu takýchto podujatí
nepraje. Takéto podujatie sa nedá organizovať
zadarmo, pravda, vyvinieme snahu, aby sme
získali nejakých sponzorov, čo v prípade úspechu
pocíti každý účastník. Ale spoznor sa spýta, koľko
bude účastníkov, takže najprv treba preťať tento
začarovaný kruh.
CykloHron pripravujeme v dňoch 13. až 16. júna
v dvoch variantoch: A - s ubytovaním od štvrtka do
soboty (2 noci) v Telgárte s výjazdom v piatok na
Kráľovu hoľu, ubytovanie zo soboty na nedeľu vo
Zvolene; B - len jazda dolu Hronom
s ubytovaním od piatka do nedele vo Zvolene.
Napriek všetkým samochválam o tom, že naše
železnice podporujú turistiku a cykloturistiku
zvlášť, skôr opak je pravdou. Dobre to všetci
poznáme. Nájsť vhodný spoj, najmä ak chceme so
sebou viezť aj bicykle, je prakticky v údolí Hrona
nemožné. Preto musíme riešiť dopravu na miesto
štartu i z cieľa autom, prípadne autobusom, čo
samozrejme zvyšuje náklady, ale na druhej strane
ani doprava vlakom dnes nie je lacná. V sobotu
prejdeme na bicykli asi 100 km, v nedeľu 120 km,
pričom nepôjde o žiadne preteky, ale bude dosť času
aj sa zastaviť, niečo spoznať, zabaviť sa. Predbežne
predpokladáme zastávky v Polomke, Brezne,
Nemeckej, Banskej Bystrici, Hronseku, Hronskom
Beňadiku a v Bíni.
Cena pri variante A je 115 € (3x ubytovanie
s polpenziou, príspevok na dopravu, organizačné
náklady, záverečné posedenie v Štúrove).
Zvolenčania (teda tí, ktorí nepotrebujú ubytovanie
zo soboty na nedeľu) 90 €. Pri variante B 90 €
(2x nocľah s polpenziou, príspevok na dopravu,
organizačné náklady, záverečné posedenie); bez
ubytovania vo Zvolene 40 €.
Vzhľadom na to, že je treba v predstihu
zabezpečiť predovšetkým cenovo vhodné
ubytovanie, základ pelotónu nám musí byť známy
do 30. marca. Po tomto dátume budeme prijímať
prihlášky podľa toho, či budú voľné miesta na
ubytovanie a dopravu. Prihlášky a informácie na
mailovej adrese [email protected]
CESTY za krásou a poznaním.
Vlastivedný magazín, 6/2013. Články na
základe vlastných skúseností, internetových a iných zdrojov pripravil Jožo Baška. Vydáva
Agentúra Tortúra. Šírenie v nezmenenej podobe dovolené. Príspevky a informácie na
mailovej adrese: [email protected]
Z historického
kalendára
Rudolf Pribiš
* 19. marca 1913, Rajec
† 3. júla 1984, Bratislava
Ján Beblavý
* 27. marca 1898, Vrbovce
† 10. apríla 1968, Jasenová
Rudolf Pribiš, ktorý sa narodil pre sto rokmi,
študoval medicínu na Karlovej univerzite v Prahe,
no v štvrtom ročníku napriek protestom rodičov dal
prednosť výtvarnému umeniu. Ukázalo sa, že urobil
dobre, a na štúdiá si dokázal zarobiť navrhovaním
gumených figúrok pre firmu Baťa. V rokoch
druhej svetovej vojny mal priestor len na komornú
tvorbu, v ktorej sa odzrkadľuje celá tragika doby.
Po vojne a najmä po roku 1948 sa stal adresátom
spoločenských objednávok, čo vrchovato využil.
Je autorom pamätníkov odboja v Prievidzi a Žiline,
z jeho ateliéru vyšli bronzové dvere pamätníka
na Slavíne, ale zvlášť významná je Pribišova
medailérska tvorba. Komunisti si vedeli oceniť
jedného zo svojich dvorných sochárov: v roku 1971
dostal titul Národný umelec a o dva roky neskôr aj
Rad práce.
Teológiu vyštudoval v r. 1922 a bol kaplánom
v rodných Vrbovciach, v Liptovskom Mikuláši
a farárom v Slatinke nad Bebravou. Od roku 1927
prednášal na bohosloveckej fakulte v litovskom
Kaunase a po roku 1934 v Bratislave, kde bol
v r. 1944 - 48 dekanom Slovenskej evanjelickej
bohosloveckej fakulty. Publikoval v náboženských
časopisoch a otázok viery sa týkali aj jeho
publikácie a učebnice pre teologické fakulty.
Michal Kyseľ
* 27. marca 1788, Blatnica
† 22. mája 1871, Banská Bystrica
Michal Kyseľ bol učiteľom a notárom. Už ako
chlapec pomáhal Michalovi Podkonickému pri
stavaní a ladení organov a v roku 1813 sa zamestnal
v jeho dielni, ktorú neskôr prevzal. Pôsobil
v Slovenskej Ľupči a od roku 1833 v Banskej
Bystrici. Jeho organy dotvárajú slávnostnú
atmosféru napríklad v kostole v Lukovišti
i v pútnickej kaplnke sv. Anny na Starých Horách.
V remesle pokračoval jeho syn Ján Karol.
Jozef Kačka
Július Jakoby
* 3. marca 1865, Likavka
† 20. marca 1938, Hájniky (Sliač)
* 28. marca 1903, Košice
† 15. apríla 1985, Košice
Jozef Kačka bol rímsko-katolíckym kňazom vo
Veľkých Uherciach, Trubíne, Č. Balogu, Brezne,
Hliníku nad Hronom, Lazanoch, Donovaloch. Toto
putovanie vyplýva z toho, že v očiach uhorskej
cirkevnej vrchnosti mal povesť nebezpečného
pansláva so silným pôsobením na ľud, preto sa
ho od neho snažili odtrhnúť jeho pravidelným
presúvaním do nových farností. Známym sa
stal najmä svojím ostrým vystúpením proti
vojnovému besneniu, začo v roku 1915 putoval
do leopoldovského žalára, z ktorého sa dostal až
v roku 1918. Po krátkom pôsobení na strednej
škole v Žiline dostal farárske miesto v Hájnikoch
(dnes časť mesta Sliač), kde pôsobil posledné dve
desaťročia svojho života a kde napísal aj svoje dve
publikácie: Dejiny literatúry slovenskej (1921)
a Rozpomienky na moje utrpenie (1926). V druhej
z nich zachytáva svoje skúsenosti z väzenia.
Od kresby a maľby pastelom prešiel Július Jakoby
k tvorbe náročných keramických a kamenných
mozaík (Beg Bajazid, kpt. Ján Nálepka...), ale od
začiatkov si všímal život obyčajného človeka,
ktorého zachytával v najrôznejších situáciách
a pretavil ich do umeleckého monumentu
(Verklikár, Štrkár, Asfaltéri...). So svojimi
dielami sa prezentoval na mnohých výstavách
doma i v zahraničí, kde sa stali cennou súčasťou
viacerých galérií.
Juraj Páleš
* 25. marca 1753, Kľačno
† 2. novembra 1833, Spišská Kapitula
Juraj Páleš bol po vysvätený za kňaza kaplánom
v Spišskej Kapitule a Bijacovciach a farárom
v Žehre a Mlynici. Od roku 1805 pôsobil opäť
v Sp. Kapitule, po roku 1812 bol opátom kláštora
v Jasove, odkiaľ sa vrátil do Spišskej Kapituly,
kde sa podieľal na založení prvého slovenského
učiteľského ústavu. Napísal a v roku 1820 vydal
učebnicu Paedagogia slovenská pre triviálne školy
biskupstva spišského.
Darina Žuravlevová
* 10. októbra 1906, Stará Turá
† 17. marca 1988, Bratislava
Vyštudovala dejepis a zemepis na Filozofickej
fakulte Masarykovej univerzity, ale aj hru na
klavíri a spev. Bola učiteľkou, v rokoch 1932 - 72
vokálnou pedagogičkou, ktorá vychovala celý
rad kvalitných operných spevákov (G. Papp, N.
Hazuchová, A. Martvoňová...). V rokoch 1927 - 53
aj sama koncertovala, ale svoje účinkovanie musela
zo zdravotných dôvodov zanechať.
Juraj Štolc
* 24. marca 1908, Hranovnica
† 15. júla 1981, Bratislava
Vyštudoval slovenský a nemecký jazyk, učil
v Liptovskom Mikuláši, Spišskej Novej Vsi
a Bratislave, v rokoch 1954 - 59 bol profesorom
na Vysokej škole pedagogickej, niekoľko rokov
predtým a v nasledujúcich rokoch pôsobil v rôznych
ústavoch, naposledy v Jazykovednom ústave Ľ.
Štúra SAV v Bratislave. Bol naším najuznávanejším
dialektológom, odborníkom na nárečia. Venoval
sa im už ako študent, keď skúmal rečové
odlišnosti Slovákov v Maďarsku a vo vtedajšej
Juhoslávii. V roku 1947 pripravil Dotazník pre
výskum slovenských nárečí, ktorý bol základom
pre zhromažďovanie informácií o slovenských
dialektoch. Výsledkom výskumu bolo kolektívne
dielo Atlas slovenského jazyka a monografia
Slovenská dialektológia. Bol aj autorom učebníc.
Július Móži
* 27. marca 1908, Berlín
† 29. januára 1968, Bratislava
Dirigent a hud. skladateľ Július Móži bol
učiteľom v N. Zámkoch, po r. 1938 pôsobil
v rozhl. orchestre a v Slov. filharmónii, v rokoch
1960 - 67 v SĽUK-u. Ako skladateľ sa venoval
úpravám ľudových piesní do orchestrálnej podoby
(Švihrovská, Rumunská rapsódia), hudbe k tancom
(Terchovská veselica, Goralský tanec, Tanec
valachov...) a skladbám pre akordeón (Cigánsky
tanec, Zbojnícky tanec, Hej, zabili-zabili...)
Viera Žilinčanová
* 10. júla 1932, Nové Zámky
† 19. marca 2008, Bratislava
V rokoch 1950 - 1955 študovala na oddelení
figurálneho maliarstva VŠVU v Bratislave
pod vedením skvelých profesorov Ladislava
Čemického, Petra Matejku a Jána Mudrocha
a v roku 1956 pobudla v letnej maliarskej škole
prof. Oskara Kokoschku v Salzburgu. Jej tvorba
smerovala od konvenčného štylizovaného realizmu
k metafyzičnu, k fantazijnému
a imaginatívnemu umeleckému vyjadreniu, kde
umiestňuje prototyp osamelých ženských figúr
a postáv do prostredia snových a magických záhrad,
tajomných architektúr, ktoré vyvolávajú stiesňujúci
a nostalgický pocit odcudzenia. Venovala sa
komornej a monumentálnej maľbe: Na pláži,
Kúpanie, Kráska, Mlčanie, Modré ráno, Papierový
vták, Promenáda sôch, Zvuk flauty, Huslistky,
Dialóg s morom, Pieseň lesa, Jarné trblietanie,
Už zase tonieme v jeseni, Večerný koncert, Večer,
Jesenné náhlenie, Hudba lesa, Bratislavské hudobné
slávnosti, Hlboké tóny... Vystavovala samostatne i
kolektívne v Bratislave, Trenčíne, v Prahe, v Tokiu,
Berlíne... Bola prvou slovenskou výtvarnou
umelkyňou, ktorú Národné divadlo v Prahe pozvalo,
aby vytvorila scénu (i kostýmy) k baletu Kytice
od Jaromíra Erbena (1984). Jej diela môžeme
obdivovať v Slovenskej národnej galérii,
i v iných štátnych obrazárňach.
Vojtech Klimkovics
Viera Žifčáková
* 24. marca 1833, Košice
† 10. februára 1885, Košice
* 14. marca 1946, Kežmarok
† 28. marca 1988, Detva
Pokračovateľ slávnej maliarskej rodiny pomáhal
najprv staršiemu bratovi Floriánovi a otcovi pri
maľovaní oltárnych obrazov. Jeho oltárne obrazy
nájdeme v kostoloch v Držkovciach, Toryse,
Košických Hámroch, Kokošovciach, Smolníku
a v ďalších východoslovenských dedinách. Už
v mladom veku sa prejavil ako zdatný portrétista
a tieto svoje vlohy si doplnil vzdelaním na
viedenskej akadémii. Vrátil sa do rodných Košíc,
kde učil a kde v roku 1872 spolu s bratmi založil
Hornouhorský mestský spolok, z ktorého sa zrodilo
múzeum. Vojtech Klimkovics bol v rokoch 1876
- 85 jeho riaditeľom. Mal vyvinutý pozorovací
talent a cit pre detaily života, čo sa odrazilo na
jeho kresbách i maľbách (Slováci z Pohorelej,
Kováčska dielňa, Hudci vo fujavici...). Cenné sú aj
jeho litografie zachytávajúce Košice v 50. rokoch
19. stor. Hoci ním rodinná maliarska tradícia
vymrela, zachoval jej odkaz vychovaním mnohých
kvalitných výtvarníkov, ktorí svojím dielom
presiahli hranice Košíc (Ľ. Csordák, L. Horovitz...)
Život Viery Žifčákovej je spojený najmä
s Detvou, kam prišla pracovať do Podpolianskych
strojární po skončení štúdia na Vysokej škole
ekonomickej v Bratislave. Popri zamestnaní
študovala trénerstvo na Fakulte telesnej výchovy
a športu na Univerzite Komenského, pričom
sa zamerala na šport, ktorému sa venovala
v mladých rokoch - na športovú gymnastiku.
Spolu s manželom vytvorili v Detve športové
stredisko gymnastiky, v ktorom vyrástli vynikajúce
reprezentantky, ako bola Marečková, Labáková
a ďalšie. Žiaľ, jej ďalšie snaženie prekazila
ťažká choroba a smrť, ktorá si onedlho vzala aj
jej manžela. V súčasnosti vidíme v Detve snahy
o obnovenie týchto gymnastických tradícií.
Juraj Jurkovič
Bratislavský mestský lekár Zachariáš T. Huszty
bol zakladateľom tzv. medicinálnej polície, čiže
neskoršej zdravotníckej osvety. Napriek rôznym
prekážkam sa mu podarilo presadiť prvé masové
očkovanie v Uhorsku. Bol autorom viacerých
odborných publikácií v oblasti zdravovedy, ktoré
vychádzali koncom 18. stor. v nemčine, a do
svojich radov ho prizvali viaceré zahraničné učené
spoločnosti.
* 12. apríla 1827, Brezová pod Bradlom
† 28. marca 1903, Skalica
Jeho otec bol tradičným brezovským
remeselníkom - garbiarom. Občas sa vyskytuje
jeho priezvisko aj v podobe Ďurkovič, alebo v
maďarskom tvare Gyurkovics. Slovenské a rodové
korene však znásobil sobášom s Emíliou, dcérou
Samuela Jurkoviča, čím sa dostal do rodinného
vzťahu aj s Jozefom Miloslavom Hurbanom,
manželom druhej Jurkovičovej dcéry Anny, ktorý
ho zobrazil vo svojom románe Kotlín. Zo šiestich
detí Juraja Jurkoviča si získal najviac uznania
známy architekt Dušan Jurkovič. Po štúdiách v
Banskej Štiavnici pomáhal svojmu svokrovi pri
jeho družstevníckych snahách, v rokoch 1873
- 90 bol notárom v Turej Lúke, od roku 1892 po
predčasnom penzionovaní žil v Skalici, kde bol
podpredsedom Gazdovského a vinohradníckeho
družstva. V roku 1848 pomáhal organizovať
slovenské dobrovoľnícke zbory na myjavských
kopaniciach, za čo pocítil chlad leopoldovskej
väznice. Podporoval Maticu slovenskú a slovenské
gymnázia a v rámci svojich možností obhajoval
ľudí, ktorí boli perzekvovaní uhorskými úradmi.
Zachariáš Teofil Huszty
* 15. marca 1754, Rust (Rakúsko)
† 29. marca 1803, Bratislava
Jozef Kirschbaum
* 25. marca 1913, Dolné Vestenice
† 20. novembra 2000, Willowdale (Kanada)
Jozef Kirschbaum patril medzi najvýraznejších
exponentov HSĽS a Slovenskej republiky rokov
1939 - 45. K tejto svojej orientácii sa hlásil už
ako študent práva a ako 25-ročný sa stal hlavným
veliteľom Akademickej Hlinkovej gardy. Od
marca 1940 bol generálnym tajomníkom ľudáckej
strany, v rokoch 1942 - 45 bol chargé d’affaires
vo Švajčiarsku, odkiaľ po vojne odišiel do
Kanady, kde sa aktivizoval najmä v Svetovom
kongrese Slovákov. V roku 1947 mu Národný súd
v neprítomnosti nadelil 15 rokov žalára.
Ľudovít Stárek
Jozef Cochius
* 30. marca 1803, Bratislava
† 22. marca 1863, Trenčín
* 26. marca 1798, Veličná
† 26. januára 1867, Ľubietová
Jozef Cochius (pôvodne Zoch, nevlastný brat
štúrovského dejateľa Ctiboha Zocha) si zriadil
farbotlačovú dielňu v Ľubietovej. Ale chýr, ktorý
sa o ňom rozletel po celej vtedajšej monarchii, sa
netýkal tohto jeho remesla, ale jeho záľuby o chov
včiel. Staral sa až o vyše 100 včelstiev, patril
k najväčším slovenským šľachtiteľom včelích
matiek, ktorými zásoboval včelárov v celej krajine
i za jej hranicami. K tejto užitočnej záľube priviedol
aj svojho syna Jozefa, ktorý v roku 1868 usporiadal
v Ľubietovej tzv. stoklátové slávnosti.
Po vysvätení za kňaza bol Ľudovít Stárek
učiteľom a farárom, naposledy, od roku 1845,
v Trenčíne. Zaujímal sa o históriu, dal zrenovovať
pamiatky po mníchoch Benediktovi a Svoradovi na
Skalke, spracoval dejiny Žiliny, ktoré neskôr upravil
a pod vlastným menom vydal Žilinčan Alexander
Lombardini. V rukopise zostali jeho Dejiny
Trenčína, kde v roku 1852 objavil rímsky nápis na
brale Trenčianskeho hradu a pretlmočil jeho obsah
i význam.
Belo Klein - Tesnoskalský
* 17. marca 1853, Hybe
† 23. decembra 1941, Prešov
Belo Klein, ktorý si zvolil za svoje spisovateľské
meno Tesnoskalský podľa rokliny neďaleko jeho
liptovského rodiska, dostal základy vzdelania na
prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej. Už ako
študent práv v Pešti redigoval literárny časopis
Dunaj, v ktorom sa prezentoval najmä kvalitnými
fejtónmi. Ako úradník pôsobil v Liptovskom
Mikuláši, Dolnom Kubíne, Banskej Bystrici
a napokon po roku 1897 v Prešove. V tom čase
veršoval nielen po slovensky, ale aj po maďarsky
(Lidércfény - Bludiky, 1897). Po roku 1918 sa však
vrátil k materčine, v ktorej napísal niekoľko kníh
memoárového charakteru, venované životu a dielu
Pavla Országha - Hviezdoslava, Jonáša Záborského,
ale aj rodnému mestu (Oppidum Hybe, vyšlo až po
jeho smrti v roku 1942).
George Gross
* 23. januára 1923, Bratislava
† 21. marca 2008, Kanada
Športový novinár. Viď Cesty za krásou
a poznaním č. 2/2013.
Karol Hološko
Ján Haranta
* 25. marca 1912, Lednické Rovne
† 20. marca 1978, Lednické Rovne
* 3. decembra 1909, Turzovka
† 27. marca 1983, Svinná
Už ako 13-ročný začal Karol Hološko kresliť
pre potreby sklární, v ktorých pracoval jeho
otec. V roku 1935 sa rozhodol pre emigráciu
do Argentíny, kde - v Buenos Aires - študoval
figurálnu maľbu na Escuela de Bellas Artes. V roku
1947 sa vrátil na Slovensko a až do odchodu na
dôchodok viedol návrhové oddelenie Spojených
sklární v rodných Lednických Rovniach, ktorých
výrobky si získavali uznanie a medaily nielen na
výstavách, ale aj obľubu u bežných užívateľov
doma i v zahraničí. Vo chvíľach voľna sa venoval aj
krajinomaľbe a portrétovaniu.
Ignác Romuald Ambro
Ján Haranta bol rímsko-katolícky kňaz vo
viacerých obciach na Kysuciach a Považí,
naposledy od roku 1963 vo Svinnej. Už ako
stredoškolský študent uverejnil svoje prvé
básne a prvá zbierka Mystérium baladické mu
vyšla v čase, keď študoval teológiu a filozofiu
v Štrasburgu. V druhej zbierke Zem požehnaná
(1940) si tento básnik, ktorý býva zaraďovaný
medzi reprezentantov katolíckej moderny, viac
všíma reality života, no postupne prechádza
do oslavy slovenského štátu a jeho ideálov. Po
vojne mu už vyšla len jedna zbierka V najkrajšej
domovine (1947), po ktorej písal už zväčša len „do
šuplíka”. V rukopisoch sa zachovali aj jeho eseje,
poviedky a kázne.
* 19. marca 1748, Trenčín
† 1785, Novi Sad (Srbsko)
Jozef Dunajovec
Ignác R. Ambro študoval filozofiu, baníctvo,
právo a nakoniec sa stal lekárom na viedenskej
univerzite. Po štúdiách cestoval po Európe a v roku
1778 sa usadil ako lekár v Novom Sade. Bol
autorom učebníc fyziky, patológie, písal básne
a piesne, ktoré si sám zhudobňoval. Známym sa stal
propagovaním hudby pri liečení - muzikoterapie.
* 23. marca 1933, Nesluša
† 22. februára 2007, Bratislava
Jozef Scheffer
* 25. marca 1903, Bratislava
† 13. októbra 1949, Topoľčany
V roku 1927 sa stal lekárom a asistentom v Ústave
pre patologickú anatómiu a bakteriológiu Lekárskej
fakulty Univerzity Komenského. V rokoch 1937
- 45 bol primárom detského oddelenia Krajskej
nemocnice v Bratislave, odkiaľ odišiel ako detský
lekár do Topoľčian. Jeho najväčšou záľubou bol
rastlinný svet. Botanizoval na Záhorí a v iných
regiónoch Bratislavského a Nitrianskeho kraja, ale
aj v okolí Trenčína, Rajeckých Teplíc a na Liptove,
zašiel i do Sedmohradska a na Balkán. Objavil
pre našu flóru nové druhy rastlín, ktoré zozbieral
v herbári s 220 fasciklami. Dnes je uložený
v Botanickom ústave SAV. V posledných rokoch
svojho krátkeho života sa špecializoval najmä na
zložitý rod ostružín a malín Rubus.
Keď listujem
v starších
vydaniach
časopisu Krásy
Slovenska,
neraz mi
padne do oka
meno Jozef
Dunajovec,
keďže bol ich
šéfredaktorom.
Tento skúsený
redaktor Smeny,
Roľníckych
novín i Nového
slova dokázal
veľmi poetickým spôsobom priblížiť krásy našej
vlasti, pričom neraz i také miesta, ktoré by sme si
možno ani nevšimli, sa vďaka nemu menili div nie
na rozprávkovú krajinu. Podieľal sa aj na tvorbe
populárnych kalendárov Domová pokladnica
a vydal osemnásťpublikácií, v ktorých zachytil
slovenskú krajinu a jej premeny: Mŕtve ramená
volajú, Po ľuďoch stopy, Riečni ľudia, Chlieb,
Kronika rodnej zeme, Rodná zem v obrazoch,
Dráma na kilometri 1801 a ďalšie.
Pavol Jozeffy
Anton Jurovský
* 31. januára 1775, Vrbovce
† 29. marca 1848, Tisovec
* 26. marca 1908, Uľanka
† 16. júla 1985, Bratislava
Pavol Jozeffy bol kaplánom u Samuela Tešedíka
v Szarvasi, farárom v Aszóde a Cinkote a od roku
1820 v Tisovci, kde ho o tri roky neskôr zvolili
za superintendenta potiského dištriktu. Napriek
tomu, že si svoje pôvodné meno Jozefák zmenil na
Jozeffy, stal sa najmä v 40. rokoch 19. stor. jedným
z najhorlivejších bojovníkov za slovenský národ
a jeho reč. Viedol slovenskú delegáciu, ktorá prišla
5. júna 1842 k cisárovi do Viedne s Prestolným
prosbopisom. Hoci nesúhlasil so Štúrovou úpravou
spisovnej slovenčiny, mal vyvinutý zmysel pre
toleranciu a prirodzenú úctu k mládeži, preto snahy
nastupujúcej generácie podporoval, a to najmä cez
Agustava Horislava Škultétyho, ktorý bol uňho
v Tisovci kaplánom. Najmä gemerskí štúrovci
doňho vkladali veľké nádeje ako do osobnosti, ktorá
ich môže viesť v ťažkých revolučných rokoch.
Osud však rozhodol inak: Jozeffy zomrel dva
týždne po tom, čo revolučné vrenie zachvátilo aj
Pešť a z nej celé Uhorsko.
Anton, starší brat hudobného skladateľa Šimona
Jurovského, pôsobil na Psychotechnickom ústave,
Filozofickej fakulte UK, Psychologickej výchovnej
klinike, vo Výskumnom ústave detskej psychológie
a patopsychológie a napokon v Československom
výskumnom ústave práce a sociálnych vecí
v Bratislave. Venoval sa problematike utvárania
osobnosti v rodinnom prostredí a v škole s dôrazom
na záujmové aktivity dieťaťa. V tejto oblasti sa
prejavil ako zdatný organizátor (Výchovná poradňa
pre deti, Psychologický odbor MS v Martine,
predseda Československej psychologickej
spoločnosti), i ako autor odborných publikácií
(Dieťa a disciplína, Súlad v rodinnom živote,
Spokojnosť s prácou a jej činitele, Psychologické
základy výchovy, Duševný vývoj v spoločenských
podmienkach a iné).
Štefan Bohuslav Roman
* 27. marca 1893, Ilok (Chorvátsko)
† 25. júla 1964, Bojnice
* 17. apríla 1921, Veľký Ruskov
† 23. marca 1988, Toronto (Kanada)
Blanka Fábryová sa venovala všestrannej
kultúrnej aktivite medzi dolnozemskými Slovákmi
a potom ako aktivistka Živeny a redaktorka. V roku
1938 jej vyšiel v Dennici román Hlas krvi, v ktorom
podala svoj pohľad na život na Slovensku po vzniku
Československej republiky v roku 1918.
Syn zemplínskeho roľníka odišiel už ako 16ročný do Kanady, kde mal staršieho brata. Pracoval
v automobilke. V roku 1945 začal organizovať
skupinu Concord Mining Syndicate, s ktorou
podnikal v baniach v Kanade a v Severnej Dakote.
Začiatkom 50. rokov založil spoločnosť Denison
Mines Limited, ktorá postupne získala najväčšie
uránové bane na svete pri jazere Elliot Lake.
Obchodoval aj s inými komoditami: uhlím, plynom,
naftou, cementom... Jeho právnym poradcom bol
aj Richard Nixon, neskorší prezident USA. Zo
svojich ziskov štedro podporoval kultúru a cirkevné
organizácie, financoval napríklad cyrilometodské
oslavy v roku 1963 v Ríme. Bol podpredsedom
Kanadskej Slovenskej ligy a od roku 1970 až do
svojho úmrtia predsedom Svetového kongresu
Slovákov. Za svoje úspechy získal mnohé ocenenia,
v roku 1978 bol v desiatke najúspešnejších
kanadských priemyselníkov. V roku 1977 vydal
knihu The responible Society - Zodpovedná
spoločnosť, v ktorej sa zaoberá významom
ľudského intelektu v hospodárskom vývine.
Blanka Fábryová
Jozef Fábry
* 20. marca 1858, Partizánska Ľupča
† 7. augusta 1928, Martin
Jozef Fábry sa vypracoval na zdatného
obchodníka a podnikateľa. Patril k zakladateľom
Tatra banky a mnohých priemyselných podnikov
najmä v Martine, ale aj v Ružomberku, Zvolene,
Žiline a iných mestách. Mal blízky vzťah ku
kultúre, hral v Slovenskom spevokole, podporil
založenie Národného domu v Martine a Muzeálnej
slovenskej spoločnosti, financoval vydávanie kníh
slovenských autorov, v roku 1887 sa významne
podieľal na organizovaní výstavy slovenských
čipiek v Martine. Jeho podpis nechýba pod
Martinskou deklaráciou z 30. októbra 1918.
František Bokes
Matilda Čechová
* 24. marca 1906, Pezinok
† 20. marca 1968, Bratislava
* 21. marca 1908, Čičmany
† 1. novembra 1995, Bratislava
Stredoškolský profesor a redaktor František
Bokes sa venoval historickej geografii, a to aj na
profesionálnej úrovni v Ústave historických vied
SAV. Je autorom mnohých článkov a odborných
publikácií, ako je Vývin osídlenia mesta Bratislavy
(1940), Historický atlas k slovenským dejinám
(1942), Dejiny Slovenska a Slovákov od najstarších
čias až po prítomnosť (1946) a ďalšie.
Matilda Čechová, rodáčka z rázovitých Čičmian,
absolvovala Akadémiu krásnych umení v Ríme.
Venovala sa maľbe, grafike, kresbe, gobelínom,
i art-protisom. Rodisko, známe najmä dekoratívne
maľovanými drevenicami, malo vplyv na jej tvorbu,
v ktorej vychádzala z ľudovej kultúry, dávajúc jej
monumentalitu i baladickú impresiu. Vystavovala
v mnohých slovenských mestách i v zahraničí.
Michal Guhr
Filip Stark
* 17. marca 1873, Veľký Slavkov
† 23. augusta 1933, Spišská Sobota (pochovaný
vo Veľkom Slavkove)
* 27. marca 1873, Liptovský Mikuláš
† 15. júla 1942, Liptovský Mikuláš
Jeho otec bol spoluzakladateľom Tatranskej
Polianky, kam sa vrátil aj on po štúdiách medicíny.
Zameriaval sa na liečbu tuberkulózy, astmy
a Basedowovej choroby, ktorej venoval najviac
pozornosti a bol na ňu v tom čase najväčším
odborníkom na starom kontinente. V roku 1901 sa
dostal vo švajčiarskom Davose k lyžovaniu a tento
šport potom propagoval v Tatrách, kde dal postaviť
aj prvý skokanský mostík s kritickým bodom
24 m. Bol aj propagátorom turistiky a horolezectva,
rád viedol na tatranské vrcholy svojich priateľov,
ktorí po jeho úmrtí nazvali jeho menom chatu na
Hrebienku (po vojne Bílikova chata).
Rudolf Fraštacký
* 11. februára 1912, Mošovce
† 19. marca 1988, Toronto (Kanada)
R. Fraštacký pokračoval v podnikaní aj po
rozdelení Československa v roku 1939, keď sa stal
šéfom Slovenských cukrovarských obchodných
spoločností. Napriek tomu pôsobil v odbojovej
skupine Flóra, ku koncu vojny odišiel do Londýna
a po nej sa vrátil domov a za demokratickú stranu
obsadil miesto podpredsedu Zboru povereníkov.
Po februári 1948 odišiel do Kanady, kde sa stal
predsedom The Metropolitan Trust Company
v Toronte. Jeho úspech bol založený na kapitále,
ktorý počas vojny získal predajom cukru a ukladal
si ho vo švajčiarskych bankách. Bol aktívny vo
Svetovom kongrese Slovákov, v ktorom zohrávali
hlavnú úlohu emigranti - bývalí hlinkovci.
Po otcovi prevzal prosperujúcu rafinériu liehu,
ktorú sa však v roku 1941 stala objektom arizácie.
Pri rafinérii pracovala v rokoch 1904 - 31 aj
elektráreň, ktorá zásobovala elektrickou energiou
Liptovský Mikuláš i jeho blízke okolie.
Samuel Ambrozi
* 22. marca 1748, Liptovská Sielnica
† 15. februára 1806, Banská Štiavnica
Samuel Ambrozi (aj Ambrosius), farár vo
Veličnej, Radvani a B. Štiavnici, bol zakladateľom
osvietenskej učenej spoločnosti Societas ex
totius monarchiae Austriacae viris eruditis coacta
a v rokoch 1793 - 1803 vydavateľ a redaktor jej
ročenky Novi eccelesiastico-scholastici annales.
Usiloval sa o pozdvihnutie školstva, v B. Štiavnici
zriadil súkromnú školu pre chlapcov i dievčatá,
školstvu sa venoval aj publicisticky.
Eduard Gábor
* 18. júna 1933, Horné Strháre
† 28. marca 1983, Banská Bystrica
Od r. 1959 pôsobil na Pedagogickej fakulte v B.
Bystrici, kde viedol od roku 1966 Katedru hudobnej
výchovy. Prednášal dejiny svetovej hudby, hudobné
formy a výučbu hry na husliach. Umelecky viedol
vysokoškolský súbor Mladosť, člen Krajského
symfonického orchestra a Komorného orchestra pri
svojej katedre.
Štefan Uher
* 4. júla 1930
† 29. marca 1993
Po absolvovaní štúdia na pražskej FAMU bol
režisérom Štúdia dokumentárnych filmov, kde
sa prejavil ako citlivý pozorovateľ života a jeho
premien. V roku 1960 prešiel k hraným filmom,
vytvoriac silnú umeleckú trojku so scenáristom
Alfonzom Bednárom a kameramanom S.
Szomolányim. Filmami My z deviatej A (1961)
a najmä Slnko v sieti (1962) dal výrazne o sebe
vedieť. Aj v ďalších dvoch úspešných filmoch si
všímal problémy mladých ľudí: Keby som mal
pušku (1971) a Keby som mal dievča (1976).
K udalostiam v SNP sa vrátil vo filmoch Dolina
(1973), Veľká noc a veľký deň (1974), Zlaté
časy (1978) a Kosenie Jastrabej lúky (1982).
Spolupracoval aj s Čsl. televíziou, pre ktorú
pripravil štvrodielny film Moje kone vrané (1981).
Karol Gottlieb Windisch
Dušan Pálka
* 27. januára 1725, Bratislava
† 31. marca 1793, Bratislava
* 1. októbra 1909, Liptovský Mikuláš
† 28. marca 1998, Bratislava
Študoval v Györi a Bratislave, kde jeho
záujem o históriu a zemepis rozvíjali skúsení
pedagógovia Ján Tomka Sásky a Fridrich Viliam
Beer, ktorý sa stal neskôr jeho svokrom, keď si
Windisch vzal za manželku jeho dcéru Máriu
Žofiu. Nadviazal na otcove úspechy v obchode
so železom, k čomu pridal aj vždy atraktívny
obchod s vínom, bol mestským kapitánom
a od roku 1789 mešťanostom Bratislavy. Patrí
k popredným uhorským geografom 18. stor., ktorý
nám zanechal viacero cenných diel. Pripravil
a vydal prehľad uhorských dejín od najstarších
čias, školskú učebnicu, dvojzväzkovú zemepisnú
príručku Geographie des Königreichs Ungarn,
v ktorej sa zaoberal aj fyzickým zemepisom a na
ktorú nadviazal tretím samostatným zväzkom
Geographie des Grossfüstenturms Siebenburgen,
venovaný Sedmohradsku. Bol spoluzakladateľom
a tajomníkom spoločnosti Societas erudita, v rámci
ktorej inicioval založenie prvých novín u nás
Pressburger Zeitung, ktoré redigoval. Podieľal sa
aj na tvorbe ďalších časopisov, v ktorých ako prvý
priniesol informáciu o šachovom automate, ktorý
zostrojil jeho priateľ W. Kempelen.
Do roku 1955, keď sa vydal na dráhu slobodného
umelca, pracoval ako právnik v priemyselných
podnikoch, hoci jeho skaldby sa hrali v rozhlase už
od roku 1933. Z piesní, ktoré si získali najväčšiu
popularitu, je známe prvé slovenské tango
Nepovedz, dievčatko, nikomu, ďalej to boli piesne
Prečo sa máme rozísť, Ešte raz ku tebe prídem, So
slzami v očiach, Nauč sa to odo mňa, Krásne je
v Tatrách...
Jozef Emmanuel
* 17. novembra 1907, Prievidza
† 30. marca 1998, Bratislava
* 18. marca 1803, Vrbové
† 8. mája 1890, Košeca
Ako internista pôsobil v Bratislave,
Michalovciach a najdlhšie, 36 rokov,
v Topoľčanoch. V roku 1967 založil gerontologickú
sekciu pri Slovenskej internistickej spoločnosti.
„Úloha gerontológie je prispieť k tomu, aby staroba
bola zdravá a nebola bremenom,” hovorieval tento
zakladateľ slovenskej gerontológie, „aby sme o
človeku naostatok mohli povedať, že svoj život nie
horko-ťažko dokonal, ale dôstojne dožil.”
Podstatnú časť svojho života prežil v Košeci,
krátky čas ako kaplán a od roku 1846 ako rímskokatolícky kňaz. Pokúšal sa o básne, ktoré mu vyšli
pod pseudonymom J. E. Montevideo (na pamiatku
otca, ktorý pochádzal z talianskeho Terstu) v Orle
tatránskom, Černokňažníkovi a v ďalších dobových
slovenských periodikách, v roku 1856 vydal
tlačou vianočnú hru Betlehem, podporoval Maticu
slovenskú i gymnázium v Kláštore pod Znievom.
Jozef Malovec
* 24. marca 1933, Hurbanovo
† 7. októbra 1998, Bratislava
Ako hudobný skladateľ pracoval od roku 1957
v bratislavskom rozhlase. Z jeho bohatého diela
môžeme spomenúť Poému pre husle (1976), Hudba
pre bas a orchester (1977), Kryptogram (1965),
ale i elektronické kompozície Pinctum alfa (1968),
Tabu (1970), Ortogenesis (1967)...
Eugen Gressner
Ján Valašík
Valér Aurel Zavarský
* 1720, Kolačno
† 23. marca 1768, Bôrka
* 19. júla 1905
† 27. marca 1993
Po vysvätení za kňaza bol kaplánom v Dubníku
a farárom v Bôrke. Preložil životy svätých podľa
4. vydania A. Illyésa z r. 1743, pričom použil
slovenský jazyk, aký poznal z okolia Trnavy, kde
študoval, a zo svojho rodiska na Hornej Nitre,
čím vlastne ukázal cestu Antonovi Bernolákovi.
Pred 20 rokmi zomrel pedagóg, historik umenia,
výtvarník, ochranca historických pamiatok a teológ
Valér Aurel Zavarský.
Peter Július Kern
* 31. januára 1881, Palúdzka
† 25. marca 1963, Palúdzka
Kunsthistorici ho zaraďujú medzi autorov, ktorí
prechádzali od tradičného realizmu k novému,
impresívnejšiemu poňatiu výtvarného umenia.
V portrétoch kládol dôraz na realistickú podobizeň,
sugestívnejšia je jeho výpoveď v krajinárskej
maľbe.
Miroslav Lajčák
* 20. marca 1963, Poprad
Maliar Peter Július Kern pôsobil v Liptovskom
Mikuláši, presnejšie v rodnej Palúdzke, ktorá
sa stala súčasťou okresného mesta. Venoval
sa tvorbe portrétov, zátiší i krajinkám. V prvej
polovici 20. stor. sa podieľal na výmaľbe mnohých
stredoslovenských kostolov (Podkonice, Teplička,
Bánovce nad Bebravou...) a v 50. rokoch bol vlastne
jediným slovenským kvalifikovaným reštaurátorom
historických nástenných malieb (Necpaly, Čerín,
Liptovský Ondrej, Švábovce).
Päťdesiatku oslavuje 20. marca minister
zahraničných vecí súčasnej slovenskej vlády
Miroslav Lajčák. Uznanie na svetovej diplomatickej
scéne si získal najmä ako bývalý vysoký
predstaviteľ OSN
a osobitný vyslanec
Európskej únie pre
Bosnu a Heregovinu
v rokoch 2006 - 2009
a neskôr mal v rámci
EÚ na starosti riadenie
vzťahov so západným
Balkánom a východnou
Európou. Ako
slovenský veľvyslanec
pracoval v Japonsku,
Srbsku, Čiernej Hore,
Macedónsku a Albánsku.
Oľga Feldeková
* 28. marca 1943, Martin
Významné životné jubileum si koncom marca
pripomína Oľga Feldeková, manželka spisovateľa
Ľubomíra Feldeka. Narodila sa v Martine, vyrastala
v Trstenej, teda v rýdzo slovenskom a výsostne
kultúrnom prostredí. Po absolvovaní štúdia
žurnalistiky na Filozofickej fakulte UK v Bratislave
bola redaktorkou Nového slova mladých
a scenáristka a dramaturgička Slovenského filmu.
Úspešná prozaička sa vedľa svojej vlastnej tvorby
venuje aj prekladom poľskej literatúry.
Svoj prozaický debut s veľavravným názvom
Prvé lásky zverejnila na pokračovanie v rokoch
1965 - 66 vo vtedajších Pionierskych novinách.
Písať pre deti, pre mladých - to sa stalo jej poslaním
v prvých rokoch tvorby. Prvú knižku Dnes vám
hráme v zlatom ráme napísala spolu s manželom
v roku 1974. O rok neskôr vydala zbierku krátkych
próz pre deti Rozprávky pre dievčatko. Ďalšie
knihy (Sťahovanie na mieste, Dievča a šťastie
a Veverica) majú už dospelého adresáta. Výber
jej poviedok vyšiel v roku 2003 a autobiografické
črty v roku 2005 pod názvom Koncert pre Amora.
V roku 1977 napísala pre rozhlas rozprávkové hry
O viole Viole a sláčiku Jaroslavovi, O kohútikovi
a sliepočke a O vlkovi, čo si dal šiť čižmy. V rokoch
2005 vydala zbierku fejtónov Niekedy spávam
v okuliaroch, aby som lepšie videla sen a o rok
neskôr takisto krátkych prozaických útvarov
Tajomstvo Sloveniek.
Ukázal, že humor
je naozaj vážna vec
Viktor Kubal
* 20. marca 1923, Svätý Jur
† 24. apríla 1997, Bratislava
Viktor Kubal. 20. marca by slávil deväťdesiatku.
Osud mu nedoprial dožiť sa takého požehnaného
veku. Zomrel mesiac po svojich 74. narodeninách.
Jeho meno však znie aj po rokoch, a to nielen vďaka
synovi, ktorý sa vybral v otcových stopách, ale aj
- a hlavne - kvôli jeho postavičkám, ktoré nakreslil
a ktorým dal prostredníctvom filmu pohyb.
Ako spomína Viktor Kubal ml. v jednom
rozhovore, jeho otec sa dostal ku kresleniu cez
Walta Disneyho, známeho tvorcu animovaných
filmov. Vo Svätom Jure, kde vyrastal, ako chlapča
nazeral cez kľúčovú dierku do miestneho kina, kde
práve premietali niektorú s diesneyoviek. Prišiel
domov nadšený, vzal papier a farbičky a pustil sa
do napodobňovania toho, čo videl pred chvíľou.
Táto jeho záľuba sa mu stala v dobrom slova
zmysle osudnou.
Ako 20-ročný bol Viktor Kubal st. pri zrode
prvého slovenského animovaného filmu Studňa
lásky. Inšpiráciou bola známa povesť z prostredia
Trenčianskeho hradu. Spojitosť s folklórom,
ľudovými tradíciami, nestratil Kubal ani v ďalších
rokoch a celá jeho snaha vyvrcholila vo filme
Zbojník Jurko.
Nielen skvelý kreslič, ale aj rozprávač
Je veľký rozdiel natočiť hraný film a oživiť na
plátne kreslené alebo maľované postavičky. Na
celovečernom animovanom filme pracuje štáb
kresličov a filmárov aj tri roky. Často o tom hovoril
aj poslucháčom rozhlasu, najmä v sledovanej relácii
Echorádio. Bol vtipný, dobrý rozprávač, no doma,
ako hovorí jeho syn, bol skôr uzavretý. Mal svoj
tichý pracovný kút, v ktorom sa nedal vyrušovať.
„Tam sa zatvoril, nerád bol vyrušovaný, dosť fajčil
a mal rád červené víno. Nehovorím, že pil veľa, ani
málo, ale nemal ani piť, ani fajčiť, lebo mal celý
život problémy s tlakom, ktoré bral na ľahkú váhu,”
spomína Kubal mladší. „Robil najmä poobede
a večer, maximálne do dvanástej, a bol nesmierne
usilovný. Mňa so sestrou vychovávala mama a jemu
nechávala priestor na tvorbu.”
S menom Viktora Kubala st. sa spája okolo
štyristo krátkych filmov, ktoré spájal do seriálov
(Puf a Muf, Janko Hraško, Dita - pri jej tvorbe
mu pomáhal aj syn a v Roháči bežal tento komiks
celých 36 rokov!), a dva celovečerné animované
filmy: Zbojník Jurko a Krvavá pani.
Bol pri zrode jedného z najobľúbenejších
slovenských časopisov Roháč, ktorého prvého číslo
vyšlo v roku 1948 - ako inak prvého apríla. Po 18
rokoch z redakcie odišiel, aby celú svoju energiu
venoval filmu. „Tu sa v plnej nahote ukázalo, že
všetko zlé je na niečo dobré. Keby ho totiž vtedy
jeho závistliví kolegovia z Roháča nevyštvali, nikdy
by sa k animovanému filmu nevrátil!” hovorí syn.
„Mal ženu, dve malé deti, nevedel, čo má robiť, kde
ho zamestnajú, zostal bez peňazí. Tak si z núdze
cnosť kúpil šestnásťmilimetrovú kameru, upravil
ju na jednookienkové snímanie, dal si k stolu dve
svetlá, vymyslel si námet pohyblivého vtipu, dej
si nakreslil, odsnímal, vo filmových laboratóriách
vyvolal a s minútovým filmom išiel na skusy do
filmovej tvorby na Kolibu, aby ukázal, že toto vie a
či by o to nemali záujem. Záujem mali a otec sa stal
režisérom Oddelenia animovanej tvorby.”
Už dvadsať rokov pred Američanmi začal robiť
pokusy s 3D snímaním, pri ktorom sa dodnes
používajú špeciálne okuliare. Kubalovo zariadenie
so zrkadlami sa, žiaľ, nezachovalo, ale filmy áno.
Syn ich má doma.
Humor - dôležité spojivo medzi ľuďmi
„Niektorí ľudia nemajú humor radi, lebo ich
identifikuje ako moróznych, pokryteckých, možno
ich uráža. A humor je v skutočnosti vecou noblesy,
úprimného obdivu,” povedal pred rokmi Viktor
Kubal st. „Karikaturista vie, že na to všetko, čo by
chcel povedať, je jeho život krátky. Možno preto
si vyberá na stvárnenie myšlienok práve kresbu
čo najjednoduchšiu, zrozumiteľnú a iba keď je to
nevyhnutné, s minimálnym slovným sprievodom,”
skonštatoval muž, ktorý túžil nakresliť karikatúru,
na ktorej by nebolo nič a divák by napriek tomu
porozumel jej obsahu.
„Humor, podobne ako smiech, je dôležitým
spojivom medzi ľuďmi.” Aj toto je jeden z mnohých
výrokov majstra Kubala, ktorému v hlave naozaj
mnohé „vŕtalo”. Jeho „einsteinovská” podoba
a vždy svieži humor zostávajú v živej pamäti.
Bez Viktora Kubalu si ťažko možno predstaviť
slovenský humor druhej polovice minulého storočia
a k jeho menu právom patrí prívlastok „zakladateľ
slovenského animovaného filmu”. Ukázal, že humor
je v skutočnosti veľmi vážna vec.
Pár myšlienok z rozhovoru
Na záver našej spomienky na Viktora Kubalu pár
myšlienok z jeho staršieho rozhovoru:
Čím vlastne kreslíte, majster Kubal?
„Hocičím. Perom, ceruzkou, čo príde. Raz sa ma
deti opýtali, ako to vlastne kreslím. A prečo akurát
takú figúrku. Tak som im dal návod
a podľa neho môže kresliť každý. Predstavte si biely
papier, zatvorte oči, predstavte si tam to, čo chcete
nakresliť. A kým to máte ešte v pamäti, rýchlo to
obtiahnite. A je to!”
Prečo ste v Roháči vo vašej pravidelnej rubrike
dali meno svojej postavičke práve Dita?
„Viete, kedysi dávno som čítal román Veselá
pieseň o Bernadette, o francúzskom dieťati. Vtedy
sa nám práve v rodine narodila dcérka a chceli sme
jej dať meno Bernadetta. Ale prišiel na návštevu
švagor a ten chcel Ditu.”
Ako sa vám žije v týchto ťažkých časoch?
„Ťažké časy boli vždy. Nikdy nebol život ľahký
Tak to človek tragicky a pesimisticky nesmie brať.
Kto si ako povie, tak sa vlastne má, podľa príslovia
„Kto sa pochváli má pochválené, kto pohaní
má pohanené”. Pritom nechcem nič zľahčovať.
Skúste sa vždy na život pozerať z tej príjemnejšej
stránky. Napríklad...ako som rád, že nemám auto,
pretože tým mám menej starostí i zodpovednosti.
A tak je to aj s ostatnými materiálnymi statkami.
Skúste napríklad všade, kam prídete, rozosievať
optimizmus a dobrú náladu. Uvidíte, že sa to
vyplatí. Viem, vždy to nejde, no treba sa vždy aspoň
pokúsiť naladiť pozitívne.”
Viete, po kom ste zdedili talent?
„Ja mám všetky tetky z otcovej strany maliarky.
Boli učiteľky a v tom čase učiteľ musel vedieť
takmer všetko. Aj z mamičkinej strany, ktorá sa
narodila v Budapešti, boli jej bratia výtvarníci
aranžéri všetkých obchodov. Otcova mama bola
sestra Hansa Faladu, známeho spisovateľa. Tieto
gény, ktoré som zdedil, mi akosi zostali. No a čo sa
týka humoru, mal som napríklad brata advokáta,
ktorý tiež bral život s humorom. Rozviedol
s nadhľadom každého, kto si o to požiadal. Bral
to svojím spôsobom zábavne, hoci je to vážna vec.
Záleží z ktorej strany, z akého uhľa pohľadu na to
hľadíte.”
A čo pribúdajúce násilie, sebeckosť, brutalita...
„Aj to záleží od pohľadu na vec. Ja som prežil
vojnu a nevedeli sme, čo a ako bude. Vždy som sa
však snažil veci brať tak, ako idú. Zdražel chlieb,
maslo, nuž zdražel, nejako to prežijeme. Viete,
keď človek prejde o kúsok cesty ďalej, napríklad
od miesta, kde sú problémy, už sa mu veci zdajú
inakšie, ľahšie, jednoduchšie a možno je už aj po
probléme. Prípadne časom sa zdajú malicherné
a človek sa nad nimi povznesie, ba i pousmeje. Čas
je najlepší lekár. Nad ničím sa netrápim, najmä nad
tým nie, čo neviem ovplyvniť. A ako sa hovorí: ak
nejde o život, nejde vlastne o nič...”
Uvädol si prenáhlo,
ty pekný kvet Hrona...
Adela
Ostrolúcka
* 31. marca 1824, Ostrá Lúka
† 17. marca 1853, Viedeň, pochovaná v Ostrej
Lúke
Dedina Ostrá Lúka neďaleko Zvolena sa môže
pochváliť viacerými rodákmi, ale ani jeden z nich
nešíri meno dediny tak výrazne ako Adelka, ktorej
krátky život sa spája s tamojším kaštieľom.
Jej otcom bol Mikuláš Ostrolúcky, majiteľ kaštieľa
a rozsiahlych majetkov, ale aj rozhľadený muž,
ktorý pri návšteve svojho brata v Zemianskom
Podhradí mal možnosť spoznať Ľudovíta Štúra
a bol to práve on, kto odporučil zvolenským
mestským pánom, aby si ho vyvolili za vyslanca
do uhorského snemu v roku 1847. Štúr, ktorý bol
dušou slovenského diania tých búrlivých čias,
však nezaujal
iba pána
Mikuláša, ale
aj jeho dcéru,
ktorá vošla do
histórie ako
Štúrova veľká
láska. Tak sa to
traduje, tak ich
vzťah zachytil
Ľudo Zúbek
v románe
Jar Adely
Ostrolúckej.
Bola to krátka
jar. Začiatkom
marca 1853
počas pobytu
vo Viedni sa
mladá deva
nakazila
týfusom
a nákaze podľahla dva týždne pred svojimi 29.
narodeninami. Pochovali ju do rodinnej hrobky na
cintoríne vedľa evanjelického kostola. Ten padol za
obeť poslednej vojne, hrobka s pamätníkom, ktorý
je dielom zvolenského architekta Jozefa Chrobáka,
je však dodnes zaujímavou pamiatkou dediny, pri
ktorom sa zastavia najmä romantici a milovníci
slovenskej literárnej histórie.
Pre Ľudovíta Štúra to bola ťažká rana, ktorú cítiť
aj z jeho veršov venovaných pamiatke devy, ktorá
- keby to bol osud chcel - mohla výrazne zasiahnuť
do života tohto muža, a to aj napriek faktu, že sa ho
rozhodol celý obetovať pre slovenský národ a jeho
záchranu.
Uvädol si prenáhlo, kvet, ty pekný kvet Hrona,
v duši tej svet opúšťala v láske, viere k svojim stála
zbožná Antigona.
Ani ten kvet rodné kraje nezreli, keď vládol,
ani tvor svoj ušlechtilý do náručia nestúlili,
keď uvädlý padol.
A v srdci tom toľká láska horela k tým krajom,
že sa mnela v jejich lone, tam na živom šumnom
Hrone, otočená rajom.
A k rodom ich koho srdce túžobnejšie bilo?
Jako sestra k bratom zlatým navráteným, driev
odňatým tak sa k nim túlilo.
A v týchto citoch, v tom nadšení mizla tá postava,
duch sa to len byť pozdával, a ten v ríšu duchov
plával, kde jeho oslava.
Trochu iný
Hrušov
Ak sa povie Hrušov, väčšine sa vynorí v pamäti
dedina na juhu stredného Slovenska, ktorá si
získala dobré meno najmä svojou Hontianskou
parádou. Dedinu rovnakého názvu však nájdeme
aj v Rožňavskom okrese a okrem nej máme na
východe ešte Spišský Hrušov. A napokon tu máme
ešte jeden Hrušov, hrad, ktorého zrúcaniny nájdeme
v okrese Zlaté Moravce nad cestou z Topoľčianok
do Skýcova.
Hrad sa nachádza na jednej z kremencových
hôrok, ktoré lemujú južné svahy Tribeča, na Skalke
(488 m n. m.). Historici predpokladajú, že tu stál
hrádok už v čase Veľkej Moravy.
Páni sa striedali, ako sa kráľovi zapáčilo
Z roku 1293 pochádzajúca Klížska listina hovorí
o hrade Horsov. A hoci sa ukázalo, že táto listina
bola falošná, môžeme oprávnene predpokladať,
že na konci 13. stor. Hrušovský hrad stál. Bol
dôležitým strážcom cesty cez tribečské hory
z Požitavia na Hornú Nitru. Pôvodne bol majetkom
uhorského kráľa a ním poverený kastelán mal pod
palcom 11 okolitých dedín. Ako prvý sa spomína
comes Ladislav zo Šároviec. V roku 1316, čo
je prvá hodnoverná zmienka o hrade, ho dobyl
Matúš Čák a za tučné výkupné comesa prepustil,
poznačiac si ho odťatím prsta. Po Matúšovej smrti
v roku 1321 sa vrátil do rúk kráľa, ktorý ho dával
za najrôznejšie zásluhy a tak prechádzal z jednych
rúk do iných v stálych sporoch o majetky s mníchmi
z beňadického kláštora i s pánmi z blízkych
Topoľčianok, ktorí v polovici 16. stor. susedné
feudálne majetky spojili. Bolo to v čase, keď sa
od juhu valila turecká armáda, a tak bolo treba
zosilniť aj Hrušovský hrad. K prvému predhradiu,
ktoré malo chrániť centrálnu časť pevnosti pred
doletom delových gúľ, pribudlo druhé, ktoré však
do dnešných čias už takmer dokonale zakryla zem,
burina, kroviny i stromovie.
Hrdinská Alžbeta
V prvej polovici 17. stor. získal hrad Hrušov
Ladislav Rákoczi. Rada sa na ňom zdržiavala jeho
švárna dcéra Alžbeta, ktorá sa ako „topoľčianska
Diana” rada preháňala okolitými lesmi a lovila zver.
Odvaha jej vraj nechýbala, čo spomína aj povesť,
ktorá hovorí, že raz, keď sa Turci opäť pokúsili
dobyť Hrušov a hradný pán nebol doma, obrancom
velila Alžbeta. Legenda hovorí, že keď videla
húfy Turkov, ktorí si rozložili šiatre pod hradným
kopcom, bolo jej jasné, že šanca hŕstky obrancov
je mizerná. Rozhodla sa preto radšej si vziať život,
akoby sa dostala do tureckého zajatia. Otvorila
okno a vyskočila z neho. Jej veľká krinolína však
zapracovala ako padák, takže po dopadnutí na
pevnú zem zistila, že jej jediným zranením je
zlomený malíček. Turkov však jej čin tak vyľakal,
že ho považovali za božie znamenie, za zázrak,
a vzali nohy na plecia.
Či je na povesti aj zrnko pravdy, nevedno.
Hrdinská Alžbeta zomrela krátko po prestavbe
hradu, v roku 1663, keď Turci podnikli posledný
pokus podmaniť si aj horné kraje Uhorska. Jej
úmrtie je obostreté rúškom tajomstva a súvisí
s jej loveckou vášňou. Koncom 17. a začiatkom 18.
stor. mali hrad v moci Rákocziho povstalci, ktorí po
prehratej bitke pri Trenčíne odtiahli. Aby sa doňho
kuruci nemohli vrátiť, cisárski vojaci v roku 1708
vyhodili jeho múry do vzduchu.
Odvtedy ho mal v moci zub času, ktorý nám
ako spomienku na storočia slávy zanechal len
holé, rozpadávajúce sa múry, ktoré čiastočne
zakonzervovali v rokoch 1928 - 30 vďaka aktivite
K. Kühna z pražského Pamiatkového ústavu.
Bolo to v čase, keď v blízkych Topoľčiankach
trávil prezident Masaryk letné dni a patrilo sa, aby
krajšie vyzeralo aj okolie kaštieľa, vrátane hradnej
zrúcaniny, pri ktorej vysadili lipy, pagaštany, orechy
i jedle, zatiaľ čo na hradných múroch sa usadili
kríky ruží, premeniac tak ruiny na rozprávkový
palác spiace Šípovej Ruženky.
Návšteva hradu
Cez Hrušovský hrad prechádzajú dva turisticky
značené chodníky. Z malého parkoviska pri ceste
z okresného sídla na Skýcov sa podľa červených
značiek dostaneme na hrad za pol hodinu. Dlhšia,
ale celkom príjemná je vychádzka z Topoľčianok
(2 a pol hodiny). Sledujúc zelené značky prejdeme
vinohradmi a lesmi cez Babylon (279 m), kde
v stredoveku stávala strážna veža alebo pevnôstka,
a cez Hostianske lazy so žrebčínom v osade Košiar
a opäť pásom lesa až k hradným múrom.
Z hradu sa zachovali zrúcaniny obytného jadra
a prvého predhradia s vežami a baštami.
Pri hrade sa spomínané značky spoja a zhruba pol
hodinu idú spolu okolo ďalšieho žrebčinca Rybník
k štálu na Javore. Odtiaľ môžeme zbehnúť po
zelenej značke za pol hodinu do Skýcova, dediny
známej tragickým osudom v čase SNP, alebo za
hodinu a štvrť po červenej značke ku Skýcovskému
mlynu v doline Hostianskeho potoka.
Z hradu sa otvárajú aj pekné panorámy. Môžeme
sa rozhliadnuť do diaľky na pahorkatiny v povodí
Žitavy a Hrona, ale očami môžeme pohladiť aj
zalesnené chrbty Pohronského Inovca na jednej
a Tribeča na strane druhej.
Živánska veža
Hrad mával aj svoju predsunutú strážnu
pevnôstku v údolí Cigánskeho potoka na východ
od Jedľových Kostolian. Keď sme sa už vybrali
na Hrušov, načim je poznať celú jeho minulosť.
Od Skýcovského mlyna ideme ďalej po červenej
značke popod vrch Drieňová (551 m), na ktorej je
rozhľadňa, a ku ktorej môžeme vybehnúť
z blízkych Jedľových Kostolian po červenej značke
za 30 minút. Z dediny, o ktorej je prvá správa už
z roku 1217 a takisto patrila do Hrušovského
panstva, pokračujeme po zelených značkách
k rybníkom, od ktorých smerujú značky lesmi do
horskej dediny Veľká Lehota. My kráčame ešte
necelý kilometer po asfaltke proti toku Žitavy, až na
miesto, kde oblúkom obteká skalné rebro
(367 m). Na ňom nájdeme zvyšky múrov strážnej
veže, o ktorej je prvá zmienka v roku 1387
a posledná v darovacej listine o 109 rokov neskôr.
Bola na dohľad z hradu a strážcom dôležitej cesty
horami ku Hronu, ale i kraja bohatého na vzácny
ligotavý kov - zlato. Úzkym údolím popod vežu
sa nedalo len tak prešmyknúť, bolo treba načrieť
do mešca a zaplatiť mýto. V 17. stor. však veža
stratila svoj význam a stala sa základňou zbojníkov,
ktorých bývalo v tých časoch v slovenských horách
neúrekom. Odvtedy jej prischlo pomenovanie
Živánska veža, od slova živáň. Aj jej definitívny
koniec nadišiel po odchode kurucov v roku 1708.
Na spresnenie: Na túru Topoľčianky - hrad
Hrušov - Skýcov (zel. značka) potrebujeme 3 3⁄4 h
chôdze, z hradu (červ. značka) popri Skýcovskom
mlyne prídeme do Jedľových Kostolian za 2 3⁄4 h,
z dediny k veži za 3⁄4 h.
Juraj Jánošík
pravdivý i legendárny
* 25. januára 1868, Terchová
† 17. marca 1713, Liptovský Mikuláš
Tri storočia preleteli ponad slovenské hory, čo
bývavali skrýšou mnohým zbojníkom, ktorí sa
vzopreli feudálnym pánom. Najmä po prehratej
bitke pri Trenčíne v roku 1708 sa do nich ukryli
mnohí kuruci, pre ktorých azda ani nebola iná
možnosť prežiť, len zboj. Naň sa vydal aj terchovský
rodák Juraj Jánošík, či Janošjak (ako ho spomína
básnik Janko Kráľ) alebo Jánošák (ako sa
uvádza v rozsudku súdu). Nebol vraj obyčajným
lúpežníkom, ale so svojou korisťou sa podelil
s biednym ľudom, z ktorého vyšiel. Tak hovoria
povesti...
Vyrástol vysoko na terchovských kopaniciach,
U Jánošov pod Pupovom. Pridal sa ku kurucom
a nechýbal v bitke pri Trenčíne 4. augusta 1708,
v ktorej mali navrch cisárski labanci pod velením
generála Heistera. Dostal sa medzi zajatcov,
obliekol si cisársku uniformu a pridelili ho na
Bytčiansky zámok.
Zo zámku na zboj
V Bytči sa o dva roky neskôr zoznámil
s Uhorčíkom, vodcom zbojníckej družiny, ktorému
pravdepodobne pomohol dostať sa z temnice,
sám sa pridal k jeho partii a keď Uhorčík zavesil
zbojníčenie na klinec a usadil sa ako ctihodný
občan Mravec na klenovských lazoch, prevzal po
ňom velenie. Zbojnícka aktivita sa obmedzovala
na teplejšiu časť roka, mimo „sezónu” prebýval
Jánošík u svojho druha v chalupe pod Veprom. Tam
sa obaja už v roku 1712 dostali do rúk pandúrom,
ktorí ich zavreli do väznice hrachovského kaštieľa.
Napriek mučeniu nedostali z nich priznanie
a nakoniec sa ukázalo, že už vtedy, pred tromi
storočiami, to fungovala podobne ako dnes: za
úplatok v podobe líščích kožiek a ďalších darčekov
sa dostali na slobodu.
Nepoučili sa, hoci mohli vedieť, že pandúrske
oči ich sledujú. Koncom ďalšej zimy udreli drábi
na Mravcovu chalupu znova. Tentoraz prišli až
z Liptovskej stolice a oboch zajatcov odvliekli do
Mikuláša. Liptovská stolica totiž musela platiť
veľké odškodné grófke Schardonovej, ktorú
jánošíkovci ozbíjali medzi Važcom a Východnou.
Ukázalo sa, že Jánošík mal toho na rováši viac:
vo Svätojánskej doline okradol zemana Ladislava
Zmeškala, obchodníka so súknom, údajne mal na
svedomí aj prepad kaštieľa v Okoličnom a súd,
ktorý sa konal 16. marca 1713, ho vinil aj z vraždy
kňaza Vertíka z Domaniže, ktorý prišiel o život
v Suchej doline pri Fačkove. Jánošík sa síce
priznal k zbojstvám, ale ani po krutom mučení
mu nedokázali, že vraždil. Podľa jeho výpovede
vraždili Turjak a Plavčík, ktorí v čase súdu už
neboli medzi živými. Súdu predsedal liptovský
podžupan Ladislav Okoličáni, Jánošíkovým
obhajcom bol Baltazár Palugyai, ktorí uviedol,
že nie je dokázaný ani jeden prípad, kedy by jeho
klient niekoho poranil. Na druhý deň Jánošíka
mučili, keďže na niektoré otázky súdu neodpovedal.
Ani po krutom mučení sa však sudcovia
nedozvedeli nič viac a vyniesli jeden z najtvrdších
trestov: smrť povesením na hák. Ešte v ten deň bol
rozsudok vykonaný.
O mesiac neskôr súdili aj Uhorčíka, ktorý
prezradil Jánošíkovu skrýšu so súknom pre 300
odevov v Čičmanoch a peniaze a zbrane ukryté
v Terchovej. Podľa toho môžeme predpokladať,
že Jánošík zbíjal aj preto, aby mohol vystrojiť
vojakov pre nové kurucké povstanie, čo naznačuje
aj iný známy fakt, že bol v kontakte s kuruckým
plukovníkom Winklerom. Ani toto priznanie
Uhorčíkovi nepomohlo a nasledoval svojho druha
do zbojníckeho neba.
V povestiach, básňach, piesňach...
Ľud si ho ospieval v mnohých povestiach
i baladických pesničkách. Juraj Jánošík sa už v 18.
stor. dostal do slovenskej literatúry a najmä pre
slovenských romantikov 19. stor. bol vďačným
námetom na literárnu spisbu. Už v roku 1809
ho spomína Bohuslav Tablic, za Štúrových čias
písali o ňom Samo Chalupka (Likavský väzeň),
Jonáš Záborský (divadelná hra Jánošíkova večera)
a najznámejšou sa stala Bottova romanca Smrť
Jánošíkova (pôvodne Smrť Jánošíka). V roku 1894
vydal v USA Gustáv Maršall - Petrovský román
Jánošík, kapitán hôrnych chlapcov, jeho búrlivý
život a desná smrť. Jánošíka si však vzali za svojho
aj českí a poľskí literáti (Alois Jirásek, Jiří Mahen,
Kazimierz Orzerwa Tetmajer...). V minulom
storočí - okrem početných povestí a rozprávok
- si jánošíkovské námety všímali Ján Hrušovský,
Ján Rob Poničan, Mária Rázusová - Martáková,
Milan Ferko, Margita Figuli, Ľubomír Feldek...
a obísť nemôžeme ani Stanislava Štepku a jeho
Radošincov, v ktorých podaní sa Jááánošííík objavil
na scéne viac ako päťsto ráz.
Legendárneho zbojníka, ktorý na rozdiel od tých
dnešných bohatým bral a chudobným dával, si
všímali aj maliari a sochári.
Vďačný námet pre filmových tvorcov
Zbojnícky život Jánošíka bol vďačným námetom
bratom Siakeľovcom pre ich prvý hraný film v roku
1921. V hlavnej úlohe sa objavil český herec Teodor
Pištěk. V roku 1935 natočil film Jánošík režisér
Martin Frič, ktorý zveril hlavnú rolu ochotníckemu
hercovi Paľovi Bielikovi. Preňho sa stal Jánošík
priam osudovou postavou a po necelých troch
desaťročiach sám ako režisér nakrútil dvojdielny
film (viac o ňom v Cestách za krásou a poznaním
č. 5/2013). Pred štyrmi rokmi sa dostal do kín
slovensko-poľsko-český film Jánošík - pravdivá
história. Poliaci natočili film Jánošík už v roku
1974 a v tom istom roku bežal v poľskej televízii aj
13-dielny seriál. V animovanej podobe predstavil
Jánošíka Viktor Kubal v celovečernom filme
Zbojník Jurko (1976) a v roku 1991 pripravil režisér
Jaroslav Baran 28-dielny animovaný televízny
seriál Zbojník Jurošík.
Už v roku 1934 Alois Hába skomponoval na
vlastné libreto operu Jánošík, známejšia je však
opera Jána Cikkera Juro Jánošík na libreto Štefana
Hozu. V roku 1953 pripravil Václav Kašlík balet na
tému Jánošík a od roku 1969 bežal na scéne SND
muzikál Na skle maľované, jedno z najúspešnejších
predstavení našej najväčšej divadelnej scény
s Michalom Dočolomanským v hlavnej úlohe.
Po stopách Jánošíka
Polemiky sa viedli a vedú o monumentálnej soche
Jána Kulicha, sformovanej pri príležitosti 300.
výročia Jánošíkovho narodenia, ktorá dnes patrí
medzi dominanty rázovitej dediny a stráži vstup do
Vrátnej doliny. So životom a dielom tohto nášho
národného hrdinu sa môžeme zoznámiť vďaka
muzeálnym expozíciám v Terchovej i v Liptovskom
Mikuláši. A určite je toto okrúhle výročie dobrou
príležitosťou navštíviť nielen miesta, ktoré sú
hodnoverne spojené s Jánošíkovým životom (ako je
osada pod kopcom Pupov, Bytčiansky zámok, laz
Mravec nad Klenovcom, kaštieľ v Hrachove...), ale
aj miesta, ktoré nesú jeho meno, alebo sa spájajú
povesti najčastejšie o nesmiernych pokladoch.
Ak máme na mysli zlato či peniaze, tie sotva
nájdeme, ale ak bohatstvo vnímame v podobe krásy
prírody i ľudu podtatranského kraja, tak do toho si
môžeme načrieť plným priehrštím. Stačí sa zastaviť
napríklad pri Jánošíkovej skale v Hrochotskej
doline, alebo si vyjsť na samotnú Poľanu, na bralo
Katruška, ktoré vraj nesie meno zbojníkovej milej,
na susedný Zbojnícky tanec, ale krásnym tipom
môže byť aj Jánošíkov skok v prielome Dunajca či
Jánošíkova bašta neďaleko Kysaku.
Hronec
a jeho železný vek
Hronec, dedina spojená nielen menom s dravými
vodami Čierneho Hrona, sa pýši bohatou
železiarskou históriou, ale i súčasnosťou.
K spomienkam na „železný vek” sú liatinové kríže
na cintoríne, i vyše 200-ročný most, ktorý je ako
pamiatka vystavený pred železiarskym závodom.
V roku 1546 uhorský kráľ Ferdinand I.
prevzal hutnícke a banské podniky na Pohroní
zo súkromných rúk do svojej správy. Priamo
ich podriadil dolnorakúskej komore vo Viedni.
V roku 1580 ich prevzala Komorská správa, keďže
tieto - podľa historických zápisov - vlastnila
vdova Zimmerpailová, ktorá ich neskôr dala do
prenájmu Jurajovi a Jakubovi z Ottaschu a Filipovi
Schmidtovi. V roku 1603 Hronec a celý Hámorský
Handel pripadli dolnorakúskej komore. Hronecké
bane a hutnícke podniky sa však vzmáhali iba
pomaly. Vzhľadom na to, že v roku 1706 kurucké
vojská, ktoré bojovali proti cisárovi, zničili všetko,
čo patrilo korune, postavili hutníci v r. 1740 jednu
z prvých vysokých pecí v Uhorsku. V roku 1743
vybudovali v priestore dnešného „Mechánika”
vysokú pec s dúchadlami, potom v roku 1749 druhú
aj s hámrom, na hnanie stúp vyhĺbili vodný kanál
(bývalý Mašný jarok), ktorý v tej dobe budovalo
šesť mesiacov až dvesto ľudí. Takto sa začal
železný vek Hronca.
Dúchačky boli nahradené vysokými pecami
Za železný vek Hronca možno označiť najmä
obdobie priemyselnej revolúcie. Od konca
18. do polovice 19. stor. bol Hrončiansky
železiarsky komplex najvýznamnejšou, najväčšou
a najmodernejšou manufaktúrou vo vtedajšom
Uhorsku.
Bane na železnú rudu, pece a hámre - tradícia
spracovania železa v Hronci pri Brezne siaha až
do 16. stor. V polovici 18. stor., v r. 1740 a 1743,
boli v Hronci dovtedy používané menej výkonné
nízkošachtové pece (dúchačky) nahradené dvoma
vysokými pecami. Umožnili vyrábať kvalitnejšie
železo vo veľkom množstve. Postavením novších
vysokých pecí v rokoch 1795 a 1804 sa Hronec
stal významným strediskom výroby a spracovania
železa v Uhorsku a sídlom Hrončianskeho
železiarskeho komplexu - štátneho podniku
so sieťou výrobní v širokom okolí od Banskej
Bystrice až po Brezno. Súčasťou huty s vysokými
pecami bola v tom období aj zlievareň. V Hronci
sa zaviedlo zlievarenstvo ako nové odvetvie
železiarskej výroby. Liatinové výrobky sa vyrábali
priamym odlievaním z vysokej pece do hlinených
i pieskových foriem. V čase napoleonských vojen
to bol najmä zbrojný materiál - delové gule, bomby,
húfnicové a ručné granáty. Odbytová kríza po
znížení zbrojárskej výroby sa prejavila v zmene
sortimentu odlievaných výrobkov - vyrábali sa
potom najmä liatinové súčiastky pre potreby
erárnych železiarní, baní a hút.
Unikátne liatinové mosty
Hrončianska zlievareň s vyspelou zlievarenskou
technikou si získala najväčšiu slávu vyrobením
troch liatinových mostov v rokoch 1810 až 1813.
Boli unikátom už v čase svojho vzniku. Často
ich obdivovali návštevy vtedajších železiarskych
odborníkov a tiež návštevy osobností z najvyšších
miest - z viedenského panovníckeho dvora.
Z troch liatinových mostov sa do súčasnosti
zachoval najstarší z nich s nápisom Rohnitz 1810.
Túto unikátnu technickú pamiatku môže návštevník
obce vidieť pred budovou zlievarenského závodu.
Most má dĺžku 4,5 m a šírku 5,5 m. Pôvodne mal
päť oblúkových nosníkov, z ktorých sa zachovali
a vystavenú sú tri. Povrch mosta - jazdná dráha - je
pokrytá liatinovými platňami. Na drsnom povrchu
mostných oblúkov je vidieť, že boli odlievané do
otvorenej formy bez horného formovacieho rámu.
Časti mosta sú spojené originálnym tradičným
spôsobom - klinovaním. Originálna je aj citlivá
vyváženosť hmoty mosta a výzdoba nosníkov.
Je to umelecky tvarovaná liatina. Tento most
bol umiestnený pôvodne neďaleko hate „Pod
kostolom” a preklenoval vodný jarok hnacích
výrobných zariadení najstaršej huty v priestoroch
námestia v Hronci. Slúžil svojmu účelu až do roku
1961, viedla po ňom miestna cesta, neskôr ho
demontovali.
Ďalšie dva historické liatinové mosty, sa, žiaľ,
v Hronci nezachovali. Skončili pravdepodobne
v kovovom odpade, ale najstarší obyvatelia Hronca
si ich pamätajú. Menší z nich preklenoval pri
Prajskom dome na ceste do Valaskej Mašný jarok
- vodný náhon na hnacie kolesá dúchadiel novšej
huty. Druhý, najväčší hrončiansky liatinový most,
bol postavený cez Čierny Hron pri závode Lisovňa
na ceste z Hronca do Chvatimechu. Mal dĺžku vyše
10 m a šírku 5 m. Oblúky boli podobnej konštrukcie
ako pri najstaršom moste, ale pozostávali z dvoch
kusov. Bol zničený cez vojnu v roku 1945 pri
ústupe nemeckej armády. Tento most, zachovaný
už len na fotografii, je akoby kópiou mosta
z roku 1746 v Laassene nad riekou Striegauer
v Hornom Sliezsku. Preto možno predpokladať,
že hrončianske mosty boli vyrobené podľa plánov
sliezskych majstrov - zlievačov, ktorí pôsobili
v Hronci od roku 1807, a ktorých sem povolali, aby
zdokonalili technológiu a zvýšili úroveň miestneho
zlievarenstva.
Zlievareň išla s dobou
Hrončiansky železiarsky komplex nebol
uzavretý pred svetom, ale práve naopak,
v snahe modernizovať výrobu prijímal poznatky
z okolitých krajín. Prvý liatinový most na svete
bol vyrobený v kolíske priemyselnej revolúcie
- vo Veľkej Británii - v roku 1781. Liatina sa vtedy
stávala novým progresívnym materiálom. Podľa
hrončianskych mostov vidno, že horehronské
železiarstvo zareagoval na výzvu svetovej
priemyselnej revolúcie pomerne rýchlo. Liatinové
mostové konštrukcie z Hronca sú dôkazom,
že tradície vyspelej techniky a progresívnych
inžinierskych diel na Slovensku siahajú ďaleko do
minulosti.
V roku 1811 postavili v Hronci novú lejáreň
železa na jemné lejárske výrobky. Na jej
zavedenie prišli odborníci zo Sliezska a aby ich
mohli ubytovať, postavili pre nich tzv. Prajský
dom. V roku 1815 gróf Koloreda zmenil spôsob
výroby železa v Hronci na „štýrsky”, no uvedený
spôsob výroby sa neosvedčil. Gróf Drevenák
sa teda v roku 1817 vrátil k starému spôsobu
výroby železa v Hronci. V roku 1822 urobili
veľkú rekonštrukciu (dve vysoké pece, stoláreň,
kováčska vyhňa, strojová dielňa s 20 strojmi,
dielňa na plech i na pálenie uhlia a klinčiareň).
V roku 1830 zaviedli fúkanie predhriateho vetra
do vysokých pecí a v roku 1848 postavili gracový
hámor (Kratzenhammer) na výrobu zbraní. Vyrábali
sa tu kompletné pušky a delá za spoluúčasti
Troch vôd, kde na sútoku troch horských potokov
vznikol v roku 1795 železiarsky závod (Dreiwasser
Gewerkschaft) s vysokou pecou. V lejárni priamo
pri peci sa odlievali s použitím dreva a železnej
rudy z okolitých lesov súčiastky, rúry, kachle,
nádoby a v uhorskej revolúcii v rokoch 1848 - 49 aj
delové gule proti habsburskej monarchii. V rokoch
1867 - 68 Daniel Priehradný uskutočnil rozsiahlu
rekonštrukciu, vysokú pec na Troch vodách
prestavali, no v roku 1873 prestala pracovať.
Ostatné objekty železiarne pri požiari v roku 1882
vyhoreli a pri stavbe úzkokoľajnej železnice boli
v roku 1917 odstránené. Pozostatky vysokej pece na
Troch vodách sú zakonzervované a sprístupnené.
Tradičná hámornícka výroba železa zanechala
v Hronci stopy aj v stavebnom charaktere
výrobných a obytných budov. Z nich je
najzaujímavejší priestor „U Mechánika”,
klinčiarne, prvej valcovne plechu pod Hrbom
a lejárenských budov. Proti toku Čierneho Hrona,
pod Hlobišovom, bola ešte v 16. stor. postavená hať
- „Špertajch” - cez ktorú sa v minulosti splavovalo
banské drevo. Z komorských budov v Hronci
postavili v roku 1858 „Komorhof” (Domus
Comeratia Quartir) s bytom pre bývalého prefekta,
jeho zástupcu a pokladníka. Na Bráne - v starom
vchode do priestoru - je tzv. kaštieľ z 18. stor.
V banskom dome „U Schmidtov” bol vtedy prvý
konzum a v dome „U Kľajbanov” (na Žabiarskej
ulici) prvý hámorský hostinec. Keďže bol Hronec
strediskom Hámorského Handľa, nezaobišiel sa bez
poriadnej klopačky. Tá bola umiestnená na veži „Na
bráne”. Starú „kolpachňu” s pôvodným zvonom
v roku 1802 zrútili a v roku 1816 postavili „Na
Hrbku” novú zvonicu, ktorá stojí dodnes.
Vysoká pec na Troch Vodách
Práca aj pre ženy, ba i pre deti
Hronec bol významným priemyselným
strediskom, ktorému patrili viaceré prvenstvá
v železiarstve Uhorska - vo výrobe zliatiny, ocele,
v pudlovaní železa, výrobe plechu valcovaním
a vo výrobe drôtu. Veľa pracujúcich dochádzalo
do práce denne alebo na týždňovky, mnohí
sa však v Hronci usadili. Hronec poskytoval
pracovné príležitosti aj ženám a deťom. Ženy
pracovali zväčša ako slúžky v domácnostiach
úradníkov aj cudzincov, ktorých povolala komora
v Hronci z Moravy, Čiech, Rakúska a Nemecka,
ďalej u remeselníkov a špičkových pracovníkov
železiarní. Ale napríklad v roku 1742 sa v rozpise
potrebných pracovných síl pre kopanie vodného
kanála uvádza, že z 200 šichníkov môže byť
polovica žien, ktoré sa už predtým v tejto práci
dobre osvedčili. Zamestnávanie detí a mladistvých,
celkom bežné v baníctve (napríklad pri vynášaní
rudy z ťažko prístupných miest) nachádza
uplatnenie - i keď pre malé deti v menšom rozsahu
- aj v železiarňach eráru, okrem hutníckej výroby
v klincovni, kováčskej dielni a pri formovaní
v lejárni. Napríklad v roku 1880 z 27 zamestnancov
klincovne bolo 17 detí a mládencov vo veku 9 - 15
rokov. Klincovňa totiž bola akýmsi učňovským
strediskom železiarní (od malička sa zaúčali do
práce pri vyhni, ale iba ako kuriči).
Pri výrobe železa boli v Hronci najmä v 19. stor.
rôzne profesie: železolejári, plechári, sústružníci,
zámočníci, klinčiari, pilnikári, kováči, graciari,
puškári a oceliari. Hutníctvo nadväzovalo na
baníctvo a uhliarstvo a pri hutách sa vyžadovali aj
veľmi špecifické profesie: kamenári, murári (pre
výmurovku pecí), stolári a napokon nádenníci
a bez špeciálnej kvalifikácie. V Hronci býval
aj správny a dozorný aparát; úradníci a vedúci
majstri, vážnici uhlia a rudy, horári, pokladník,
lesný inšpektor, špeditér železa, dozorca uhliarov.
V tom období sa v Hronci usadili aj cudzinci.
Početné banícke a hutnícke robotníctvo bolo treba
zabezpečovať rôznymi životnými potrebami, preto
bolo v Hronci veľa remeselníkov a živnostníkov.
Najfrekventovanejšími remeslami boli krajčírstvo,
obuvníctvo, pekárstvo, nájomcovia krčiem
a mlynov a jatky. Poľnohospodárska činnosť ako
základná výrobná aktivita sa tu nevyskytovala, boli
iba pastieri, a v Hronci býval aj učiteľ.
Centrum sa presťahovalo do Podbrezovej
V súvislosti s ďalším rozvojom hutného
erárneho podnikania pripadli Hroncu mimoriadne
organizačné a technicko - výrobné úlohy (výroba
strojov pre huty a hámre a pre pudlovne a valcovne
v Podbrezovej). Tieto skutočnosti spôsobovali, že
obyvateľstva pribúdalo. Od roku 1858 pracovala
v Hronci moderná veľkokapacitná zlievareň
s parným pohonom strojných zariadení, lisovňa
a smaltovňa nádob, kde sa vyrábali výrobky
z umelej liatiny a známy hrončiansky liatinový
a lisovaný smaltový riad. V roku 1867 sa centrum
podniku presťahovalo do Podbrezovej.
6. januára 1919 prešiel závod v Podbrezovej do
vlastníctva československého štátu pod názvom
Štátne železiarne a oceliarne na Slovensku
v Podbrezovej s pričlenenými závodmi v Hronci,
Piesku a v Banskej Bystrici. S platnosťou od 1.
januára 1941 železiarne predali firme Reichswerke
Aktiengeselschaft für Waffen Maschienenbau
Hermann Göring so sídlom v Berlíne za 70
miliónov korún na 10-ročné bezúročné splátky aj
s právom kutať takmer po celom území Slovenska.
Dňa 1. januára 1946 minister priemyslu zriadil
národný podnik s názvom Stredoslovenské
železiarne Podbrezová, n. p. Pri príležitosti
5. výročia SNP bola železiareň premenovaná
na Švermove železiarne, n. p., a tým vznikol
v Podbrezovej v roku 1950 hutnícko-strojárenský
kombinát, ktorý združoval závody v Podbrezovej,
Tisovci, Hronci, Brezne, Závadke nad Hronom,
Piesku, Kostelci nad Orlicí, Týništi nad Orlicí
a v Brne - Slatine. Začiatkom roka 1951 postihli
Švermove železiarne zásadné organizačné zmeny
a delimitáciou strojárenskej výroby sa prevádzky
v Hronci a Piesku stali novým národným podnikom
Strojáreň Piesok. Od 1. mája 1992 na základe
schváleného privatizačného projektu a výpisu
z obchodného registra Okresného súdu v Banskej
Bystrici bola zriadená v Podbrezovej akciová
spoločnosť s obchodným názvom Železiarne
Podbrezová, a. s., ktorá úspešne pokračuje v 160ročnej tradícii. Vo svojej modernej oceliarni
s plynulým odlievaním ocele, v ťahárňach
a pretlačovni vyrábajú presné oceľové bezšvíkové
rúry a ako popredný európsky výrobca ich dodávajú
zákazníkom do celého sveta. A to veľkou mierou
aj s prispením práce a umu Hrončanov a Zlievarne
Hronec.
Naša železná cesta pokračuje.
Karol Prukner
Kojšovská
hoľa
Hole sú príznačné najmä pre tatranské hrebene,
ale s jednou z nich, zrejme tou najvýchodnejšou, sa
stretneme aj Rudohorí. Dominuje kraju, ktorý je na
skok z Košíc, čo zvyšuje jeho turistické využitie.
Hoci sa vrchol Kojšovskej hole (1 245 m n. m.)
ešte aj v marci belie snehom, pre lyžiarov sa už
pomaly, ale iste končí ich sezóna. K slovu sa opäť
prihlásia najmä pešiaci, ale na svoje si tu môžu
prísť aj cyklisti, ktorí sa nezľaknú strmých stúpaní.
Asfaltová cesta stúpa južnými svahmi ku chate
Erika (5 km zo Zlatej Idky) posadenej v lesnatom
sedle na západ od vrcholu. Na severnú stranu sa dá
zviezť v sedle bicykla do Hlbokej doliny, z nej sa
cez bočný hrebeň presunieme do doliny Perlového
potoka a povedľa jeho bystrých vĺn sa zvezieme do
údolia Hornádu, do okresného mesta Gelnica (13
km).
Túra z Kojšova
Hoľa nesie meno po dedine Kojšov, ktorá sa
usadila na jej severnom úpätí. Z nej priamo na hoľu
nevedú turistické značky, ale aj menej skúsený
turista sa ľahko zorientuje a po lesnej ceste smerom
na západ vyjde z dediny do sedla Pri obrázku,
ktorým prechádza červeno značená trasa. Asi
po hodine vyjdeme z lesa a - ak nám to počasie
dovolí - za krásnych výhľadov vyšliapeme až na
dominantný vrch šíreho okolia. Z neho sa naše
pohľady rozletia po celom východe Slovenska: od
vysokotatranských štítov a Volovca (Skaliska) na
jednej strane po Čergovské, Slanské a Zemplínske
vrchy na strane druhej.
Prístup od chaty Erika na vrchol je vyznačený
žltými značkami a výstup nám nezaberie viac ako
pol hodiny.
Túra zo Zlatej Idky
K chate smeruje zo Zlatej Idky nielen lesná
asfaltka, ale aj modrá značka. Výstup zaberie asi
1 1⁄4 h a dá zabrať aj zdatnejšiemu turistovi. Nečudo,
veď na pomerne krátkom úseku treba prekonať až
500-metrové prevýšenie po hrebeni s príznačným
názvom Golgota.
Ak máme v úmysle vrátiť sa do východiska túry,
teda do Zlatej Idky, potom, čo si vybehneme na
hoľu za nezabudnuteľným výhľadom, sa môžeme
vybrať od Eriky po hlavnom hrebeni na jednu
či druhú stranu sledujúc červené značky, súčasť
najdlhšej slovenskej turistickej magistrály.
Ak sme si zvolili „košický” smer, zbehneme
do dediny po modrej značke z Idčianskeho sedla,
pričom na celú túru, vrátane výstupu na vrchol,
budeme potrebovať asi 4 hodiny chôdze.
Ak sa vyberieme od chaty smerom na západ,
hlbšie do lesov Rudohoria, po pol hodine vymeníme
červené značky za zelené a po nich cez lyžiarsky
areál zostúpime do dediny. V tomto prípade - podľa
smerovníkov - ide o túru v dĺžke 4 1⁄4 h.
Zoborská listina
má 900 rokov
Tohto roku si mnohé naše mestá a dediny
pripomínajú 900. výročie prvej písomnej zmienky
o svojej existencii. Vďačia za to listine, ktorú spísali
v benediktínskom kláštore na svahoch Zobora nad
Nitrou v roku 1113.
Zoborské listiny sú však dve. Už 1. septembra
1111 sa riešil spor medzi zoborským kláštorom sv.
Hippolyta a kráľovskými vyberačmi mýta. Podľa
jej textu sa kráľ Koloman zaviazal rešpektovať
právo zoborského opátstva na majetky na západnom
a strednom Slovensku, ako ich dostali tamojší
benediktíni už od Štefana I. Pisateľom je asi člen
kapituly Willermus,
ktorý vyučoval
písanie v kláštornej
škole, nadväzujúcej
na staršie učilište ešte
z veľkomoravských
čias.
Nás však
dnes zaujíma
predovšetkým druhá
listina, ktorá vznikla
o dva roky neskôr.
Obsahuje súpis
majetku zoborského
kláštora a je v nej
spomenutých viac
ako 150 dedín, ako aj
mnohých výrazných
bodov v teréne, ktoré
ohraničovali majetky.
Z názvov vidieť,
že mnohé obce mali
slovanské, resp.
slovenské základy,
a len neskôr boli
ponemčené alebo
zlatinizované.
Maďarské názvy
a mená osôb chýbajú,
čo dosvedčuje, že
Nitra a jeho okolie
si zachovávala
slovenský etnický ráz
aj po Svätoplukovom
páde. Z osád, ktoré
sa spomínajú pred
900 rokmi, a ktoré sa
medzitým rozrástli na
väčšie sídla, môžeme
spomenúť Prievidzu,
Piešťany, Bojnice,
Zlaté Moravce,
Hlohovec, Jelenec, Kráľovú nad Váhom, Nováky,
Trebatice, Zlaté Moravce, Žirany...
Podľa názoru historikov boli obe listiny napísané
skriptormi benediktínskeho kláštora na Zobore,
prípadne v nitrianskej kapitule. Bližší paleografický
rozbor naznačuje, že pisatelia mohli pochádzať
z franskej oblasti. Odráža sa to najmä v skomolení
niektorých názvov obcí, riek a kopcov, ktorým sa
pisatelia snažili dať nemecký charakter.
Zatiaľ čo prvá listina je dosť poškodená,
pergamen druhej si zachoval slušnú kvalitu. Dnes sú
obe uložené v depozite Biskupského úradu v Nitre.
Kríž
na detvianskych lazoch
Zastavil som sa pri tomto kríži. Nachádza sa na
detvianskych lazoch Piešť, presnejšie Piešť II,
keďže takto na dve časti sa vari od nepamäti delia.
Zastavil ma výhľad, ale i spomienky.
Lazy Piešť sa nešíria po svahoch Poľany, ako by
sa na Detvu patrilo, ale na opačnej strane, južne
od mesta, na svahoch Ostrôžok, Pľutovho vrchu
a Pereša a ďalších zalesnených i holých kopčekov.
Viem, že na Podpoľaní je takýchto krížov veľa,
a určite existujú aj krajšie, vyrezané, vymaľované,
no k tomuto mám zvláštny vzťah. Hoci mnohé
chvíle, celé dni a mesiace z môjho ranného detstva
sú zrejme navždy vymazané z pamäti, ožíva jedna
spomienka na starootcovské pole, ktorého švík
sa tiahol neďaleko. V pamäti sa mi vynára horúci
augustový deň. Ženci sa pustili do kosenia žita,
jačmeňa či pšenice, zberačky - žnice - sa zhýnali za
nimi pre nové snopy. A ja som sa rozložil pri tomto
kríži, už neviem pri akej zábavke. Vtedy sa pri mne
zastavil starý otec a vraví: „Jožko, už si dosť veľký,
mohol by si robiť povriesla.” Nuž, prečo nie. Bral
som to ako zábavku, no akosi nie a nie urobiť to
povrieslo tak, aby boli žnice spokojné. Neviem,
v čom som chybil, no keď mi to trvalo dlhšie,
ako bolo únosné, starý otec len hodil rukou asi
v tom zmysle, že „choď sa radšej hrať, z teba nič
poriadneho nebude”.
Nakoniec som sa tie povriesla robiť naučil,
aj snopy zviazať, len ku kosbe som sa už akosi
nedostal. Ale bol som užitočný aspoň v tom, že som
koscom roznášal vodu a neskôr, keď sa - najmä
lúky - kosili vo veľkom, som pre nich čapoval pivo
z dreveného súdka a roznášal im ho, oliznúc penu.
Kto si želal, tomu som nalial do piva za štamprlík
sirupu, taký bol vtedy zvyk.
Starí rodičia, u ktorých som trávil takmer celé
prázdniny, sa už dávno pominuli. Ba i najlepší
kamaráti, s ktorými sme sa navystrájali parádne
kúsky, sa rýchlo pominuli.
Len ten kríž a výhľad na majestátnu Poľanu
zostal.
Pred niekoľkými rokmi viedla povedľa kríža
červená turistická značka z Detvy na Pľutov vrch.
V súčasnosti je už presmerovaná cez Siroň. Ale ak
sa niekto zatúla na lazy Piešť, značky nepotrebuje,
chodníkov a ciest je tu nadostač, niet ako zablúdiť,
niet sa kam ponáhľať.
(Od malička ma zaujal aj samotný názov
Piešť. Videl som v ňom Pešť a keďže neďaleko,
v susedstve, je dedina Budiná, takisto s lazmi po
okolitých kopcoch, vychádzalo mi z toho spojenie
Budapešť. Možno náhoda, ale ktohovie...)
Štefánik
sa predstaví
v holandskom Utrechte
Pancierový vlak Štefánik, ktorý vyrobili pre potreby
SNP vo zvolenských železničných dielňach, bude
Slovensko reprezentovať na výstave Vlaky vo vojne
v meste Utrecht. Medzi 16 súpravami bude určite
patriť medzi najzaujímavejšie.
V septembri a októbri 1944 vyrobili vo
zvolenských dielňach tri pancierové vlaky,
ktorým dali mená Hurban, Štefánik a Masaryk.
Replika vyhotovená pre filmárske potreby je
významnou pamiatkou Zvolena, Štefánik dostal
svoj pôvodný vzhľad v roku 2009 a odvtedy si ho
mohli prehliadnuť návštevníci mnohých staníc pri
jeho 1 744 km dlhej ceste po Slovensku, ako aj
pri ukážkach bojových akcií v Starej Kremničke,
Dobrej Nive (na snímke z podujatia v lete 2010)
a na iných lokalitách.
Správa o obnovení vlaku, ktorý je podľa slov
riaditeľa Múzea SNP v Banskej Bystrici Stanislava
Mičeva v tomto smere svetovým unikátom, sa
dostala aj do Železničného múzea v Utrechte,
a to požiadalo o zaradenie medzi exponáty počas
výstavy poriadanej pri príležitosti 300. výročia
podpísania Utrechtskej zmluvy. Holanďania uhradia
aj nemalé náklady s tým spojené (len preprava bude
stáť vyše 100 tisíc eur).
Povstalecký pancierový vlak Štefánik tvoria
štyri vozne, z nich dva - guľometný (asi pôvodne
z vlaku Hurban) a tankový - sú originály, delový
bol súčasťou zvolenskej repliky a tykadlový
(nárazníkový) vozeň vyhotovili nadšenci z Klubu
historickej techniky pri zvolenskom Rušňovom
depe. Pred ďalekou cestou prehliadli a napravili
prípadné chybičky krásy či technické nedostatky
Štefánika vo zvolenskej ŽOS-ke, teda vo svojej
kolíske. Začiatkom septembra 1944 vyhotovili
pancierák za dva týždne, druhý, Hurban, sa zrodil
za 11 dní, a oba hneď išli na najohrozenejšie úseky
frontu pri Čremošnom a Starej Kremničke. Tretí
vlak Masaryk vyhotovili v októbri a nasadili ho
do bojov na Hohrehroní. Po ústupe do hôr sa stali
korisťou okupačných nemeckých vojsk, ktoré ich
premiestnili do českých Milovíc a niektoré vozne
využili ešte na konci vojny. Po jej skončení sa
na Slovensko vrátili len tri vagóny, z nich jeden
skončil v šrote.
Download

Vlastivedný magazín 6/2013 CESTY za krásou a poznaním