Táto kniha nechce byt ani
obžalobou, ani vyznaním.
Chce sa iba pokúsiť vydat
svedectvo o generácii, k to­
rú rozrum ila vojna — i keď
unikla j e j granátom.
ERICH MARIA
REMARQUE
NA Z Á P A D E
NIČ N O V É H O
I
Ležíme deväť kilometrov za frontom. Včera nás vy­
striedali. Žalúdky máme teraz plné bielej fazule s Ho­
vädzinou, sme sýti a spokojní. Dokonca aj na večer si
mohol každý vyfasovať plnú šálku. A to sme dostali
i äupíované porcie salámy a chleba — to sa nám lioäí.
Niečo podobné sa už dávno nestalo: kuchynský bugriS
s červenou rajčiakovou hlavou Jedlo priam núka. Na
každého, čo ide okolo, máva naberačkou á poriadne mu
naloží. Je celkom zúfalý, pretože nevie ako vyprázdniť
gulášový kanón. Tjaden a Mflller zohnali zopár lavórov
a dali si ich vrchovato naložiť, do rezervy. Tjaden to
robí z pažravosti, MUller z opatrnosti. Kam to Tjaden dáva,
Je pre všetkých hádankou. Je a zostane chudý ako žlžala.
N ajdôležitejšie však je, že boli aj duplované dávky
íajčiva. Pre každého desať cigár, dvadsať cigariet a dva
kusy žuvacieho tabaku, to je veľmi slušné. Vym enil som
s Katczinským svoj žuvací tabak za cigarety, a tak
mám štyridsať cigariet. S tým sa už dá nejaký ten äeň
vydržať. Pritom nám táto celá nádielka vlastne nepatrí.
Tak štedrí Prušiaci teda nie sú. Ďakujeme za ňu Iba
omylu.
Pred štrnástimi dňami sme museli dopredu, na vým e­
nu. Na našom úseku bol pomerný pokoj a ubytovatel
preto vyfasoval na deň nášho návratu normálnu 'dávku
potravín a dal pripraviť stravu pre kompániu v počte
stopäťdesiat mužov. Vtom, posledný deň začalo nečaka­
ne v jednom kuse bit do našich pozícií anglické d elo­
strelectvo z ťažkých kalibrov, takže sme mali velké
straty a vrátili sme sa iba osemdesiati.
Dorazili sme v noci a hnecf sme sa šmarili, aby sme
sa najprv zase poriadne vyspali. Katczinsky má totiž
pravdu: s vojnou by to nebolo všetko tak zlé, len keby
sa dalo viac spať. Vpredu z toho nikdy nič nie je a štr­
násť dní je zakaždým dlhý čas.
9
Už bolo poludnie, keď prví z našich začali vyliezať
z barakov. O polhodiny schmatol každý svoju šálku
a zhŕkli sme sa pred gulášovou húfnicou, z ktorej sa
šírili dráždivé vône. Na čele ako vždy hladoši: malý A l­
bert Kropp, ktorému to z nás najlepšie myslí, a preto
je iba slobodníkom; Mtiller, ktorý stále vláči so sebou
učebnice a sníva o vojnovej maturite a v bubnovej palbe
sa bifľuje fyzikálne poučky; Leer, s dlhou bradou, čo
stále sníva o dievčatách z dôstojníckych bordelov a pri­
sahá, že podľa armádneho rozkazu musia povinne nosiť
hodvábne košele a ak príde hosť od hajtmana vyššie,
musia sa najprv vykúpať; a štvrtý ja, Paul Bäumer. Všet­
ci štyria devätnásťroční, všetci štyria, čo z jednej triedy
odišli do vojny.
Tesne za nami naši priatelia. Tjaden, chudý zámoč­
ník v našich rokoch, najväčší žráč v kompánii. K jedlu
si sadá štíhly a vstáva tučný ani tehotná ploštica; Hale
Westhus, tiež devätnásťročný, kopáč rašeliny, ktorý mô­
že pohodlne vziať do ruky komisár a spýtať sa: Uhádnite,
čo držím v hrsti? Detering, sedliak, čo myslí iba na svoje
hospodárstvo a ženu a napokon Stanislaus Katczinsky,
hlava našej skupiny, húževnatý, prefíkaný, ľstivý šty­
ridsiatnik, s nehybnou tvárou, modrooký, s ovisnutými
ramenami a úžasným nosom, čo vždy zaňuchá, keď sa
má niečo zomlieť, kde možno prísť k dobrému jedlu,
alebo kde sa dá poriadne uliať.
Naša skupina stála na čele frontu pred gulášovým
kanónom. Začali sme byť netrpezliví, pretože n!č netu­
šiaci kuchynský bugriš ešte vždy stál a čakal. Katczlnsky_naňho napokon zakričal:
4,Tak už teda otvor tú bujónovú pivnicu, Heinricli!“
Ten však zatriasol ospalo hlavou: „N ajprv tu musia
byť všetci.“ Desiatnik si ešte nič nevšimol. „To by sa
vám tak hodilo! Kde sú ostatní?“
„Tých 'dnes nebudeš kŕmiť! Poľný lazaret a masový
hrob.“
Kuchynský bugriš zostal ako zarezaný. Bol otrasený.
„A ja som navaril pre stopäťdesiat mužov.“ Kropp ho
10
štuchol do rebier. „Tak sa konečne raz dosýta najeme. * ~
Poďme, začni!“
Tjadenovi odrazu svitlo, jeho špicatá myšacia tvár sa
rozžiarila, oči sa mu ľstivo zmenšili, lícami mu zacukalo
a podal sa viac dopredu: „človeče, to si teda vyfasoval
aj chlieb pre stopäťdesiat mužov?“
Duchom neprítomný desiatnik zmäteno prikyvoval.
Tjaden ho chytil za kabát. „A salámu tiež?“
Rajčiaková hlava opäť prikývla.
Tjadenovi sa zachveli sánky. „A j tabak?“
„Äno, všetko.“
Tjaden sa s rozžiarenou tvárou poobzeral. „D oparo­
ma, tomu sa hovorí mať štígro! Tak je to potom všetko
naše! To každý teda dostane — počkajte — vskutku,
presne duplovanú dávku!“ (
Vtom sa ale rajčiak prebral a dodal: „T o nepôjde.“
Teraz sme sa však osmelili aj my a pristúpili sme
bližšie.
„Prečo by to nešlo, ty tekvica?“ spýtal sa Katczinsky.
„Čo je pre stopäťdesiat mužov, nemôže byť predsa pre
osemdesiat.“
„T o ti už ukážeme,“ zavrčal Muller.
„M enáž pre mňa za mňa, ale dávky môžem vydať iba
pre osemdesiat mužov,“ trval na svojom rajčiak.
Katczinsky sa nazlostil: „Zišlo by sa ťa vymeniť, ne­
myslíš? Proviant si vyfasoval nie pre osemdesiat mužov,
ale pre druhú kompániu, a basta. A tak nám ho vydáš!
Druhá kompánia — to sme my.“
Chlapíka sme pritlačili. Nik ho neznášal; už viac ráz
zavinil, že sme menáž dostali v zákopoch neskoro a vy­
chladnutú, pretože sa pri nejakej kanonáde neunúval
dôjsť so svojím kotlom dosť blízko, takže naši nosiči
stravy museli chodiť dalej ako nosiči z ostatných kom­
pánií. To Bulcke od prvej bol lepší chlapík. Bol síce vyžratý ako škrečok na zimu, ale keď na to prišlo, vláčil
hrnce až do prednej línie. Mali sme akurátnu náladu
a určite by to bolo zle skončilo, keby sa nebol objavil
veliteľ našej kompánie. Hned sa vyzvedal, o čo ide
11
a predbežne iba povedal: „Äno, včera sme mali ťažké
straty . . Pot om mrkol do kotla. „Fazuľa vyzerá dob­
re.“ Rajčiak prikývol. „Uvarená na masti s mäsom.“
Poručík si nás obzrel. Vedel, čo si myslíme. A okrem
toho vedel ešte kadečo, lebo vyrástol medzi nami a ku
kompánii prišiel ako poddôstojník. Ešte raz zdvihol veko
na kotle a pričuchol si. Keď odchádzal, povedal: „Do­
nes aj mne vrchovatý tanier. A všetky dávky sa rozdelia.
Môžu sa nám zísť.“
Rajčiak sa nahlúplo zatváril. Tjaden okolo neho po­
skakoval.
„Vôbec ti to nezaškodí! Správaš sa, akoby si bol provianťák. A teraz začni, ty umastenec, a neprerátaj sa!“
„Obes sa!“ prskal rajčiak. Spľasol, bolo to proti jelío
rozumu, už nič nechápal. A akoby chcel dokázať, že mu
je teraz už všetko jedno, rozdelil sám od seba ešte na
hlavu po pol funte umelého me'du.
Dnes je vskutku dobrý deň. Dokonca aj pošta došla,
skoro každý má zopár listov a noviny. Vlečiem e sa na
lúku za barakmi. Kropp má pod pazuchou okrúhly vrchnák z plechovky od margarínu.
1 Na pravom okraji lúky stojí veľká hromadná latrína,
zastrešená, pevná stavba. To je však iba pre nováčikov,
ktorí sa ešte nenaučili ťažiť zo všetkého. Hľadáme niečo
lepšie. Okolo stoja totiž rozstratené malé samostatná
debny na rovnaký účel. Sú štvorhranné, uzavreté, čisté,
celé zhlobené z dreva, s bezvadným, pohodlným sedad­
lom. Na bočných stenách majú rúčky, takže ich možno
prenášať.
Pritiahneme tri dohromady, postavíme do polkruKu
a pohodlne si sadneme. Skôr ako o dve hodiny sa nezdvihneme. Pamätám sa, že sme sa spočiatku, ako nováčkovia v kasárňach okúňali, keď sme museli chodiť na
spoločnú latrínu. Dverí tam niet a sedí tam dvadsať chla­
pov vedľa seba ako vo vlaku. Možno ich' prezrieť jed i­
ným pohľadom — vojak musí byť totiž neustále pod do­
zorom.
12
1
?
,
,
Medzitým sme sa už naučili viac než prekonať tú tro­
chu hanby. Po čase sa nám stalo samozrejmým aj kadečo
iné. Tu vonku nám to spôsobuje priam pôžitok. Neviem
už, prečo sme predtým ostýchavo obchádzali tieto veci.
Je to predsa také prirodzené ako jedenie a pitie. A vari
by nebolo ani obzvlášť nutné sa o tom zmieňovať, keby
pre nás nemalí takú zásadnú úlohu a keby práve pre
nás neboli novinkou — pre ostatných už boli dávno sa­
mozrejmosťou.
I Vojakovi je jeho žalúdok a trávenie bližšie ako hoci­
ktorému inému človeku. Tri štvrtiny jeho slovnej zásoby
pochádzajú z tejto oblasti a dokonca výraz najvyššej
radosti i najhlbšieho rozhorčenia čerpá z nej svojrázne
podfarbenie. Nie je možné vyjadrovať sa iným spôsobom
tak presne a jasne. Naše rodiny a naši učitelia sa budú
poriadne čudovať, až prídeme domov, ale už je to tak, tu
je to univerzálna reč.
Všetky tieto úkony nadobudli pre nás opäť charakter
nevinnosti, lebo sa z donútenia robili verejne. Navyše:
sú pre nás také samozrejmé, že ich pohodlné odbavenie
sa hodnotí rovnako ako tutová karta. Nie nadarmo sa
táraninám každého druhu hovorí „latrínová fáma“ ; tieto
miesta sú na vojne závetrím, kde sa klebetí a náhradou
hostinských „štam tišov“ .
Momentálne sa cítime lepšie ako v nejakej luxusnej
bielovykachllčkovanej toalete. Tam to môže byt iba
hygienické, tu je to však pekné.
Sú to nádherné bezmyšlienkovité hodiny. Nad nami
sa klenie modré nebo. Na obzore sa vznášajú jasne ožia­
rené žlté pozorovacie balóny a biele obláčky výstrelov
protilietadlových diel. Občas, keď prenasledujú nejakého
letca, vytryskujú ako fontána. Ako vzdialená búrka
'dolieha k nám tlmené dunenie frontu. Prehlušujú ho
čmeliaky, čo bzučia vôkol.
A okolo nás sa rozprestiera kvitnúca lúka. Jemné trsy
tráv sa kolíšu, bělásky poletujú sem a tam, vznášajú sa
v slabom teplom vetre pozdného leta. Čítame listy a no­
viny, fajčíme, dávame si dolu čiapky a odkladáme si ich
13
vedia seba. Vietor sa pohráva s našimi vlasmi, pohráva
sa s našimi slovami a myšlienkami.
Tri debny stoja uprostred ohnivého vlčieho maku.
Vrchnák z plechovky od margarínu si položíme na
kolená. Máme tak dobrú podložku a môžeme hrať karty.
Kropp má karty so sebou. Takto by sa dalo sedieť
večne.
Z barakov k nám doliehajú tóny ťahacej harmoniky.
Občas zložím e karty a pozrieme sa na seba. Niektorý
potom povie: „Deti, d e t i. . . “ alebo: „T o sa mohlo zle
skončiť . . . “ a na chvíľu sa odmlčíme. Väzí to v nás
podvedome, každý to cíti, netreba vela slov. Ľahko sa
mohlo stať, že by sme dnes nesedeli v našich debnách,
viselo to na vlásku. A preto pôsobí všetko novo a silne
— červený mak i dobrá menáž, cigarety i letný vietor.
Kropp sa spytuje: „N evid eli ste ešte niekto Kemme­
richa?“
„L eží v St. Josephe,“ odpovedám. M iiller dodá, že má
priestrel stehna, dobrú priepustku na cestu domov.
Dohodli sme sa, že ho odpoludnia navštívime.
Kropp vytiahne dopis. „Pozdravuje vás Kantorek“ .
Smejeme sa. M iiller zahadzuje cigaretu a hovorí: „Bol
by som rád, keby bol tu.“
1Kantorek bol náš triedny; prísny malý človek so špi­
catou myšacou tvárou, v sivom kabáte sq šosami; Bol asi
takej postavy ako desiatnik Himmelstoss „Postrach Klos­
terbergu“ ! Je napokon komické, že malí ľudia sú často
príčinou mnohých nešťastí na svete, sú oveľa energic­
kejší a neznášanlivejší ako tí, čo narástli vyšší. Vždy
som sa snažil, aby som sa nedostal do oddielov, kde boli
veliteľm i kompánie malí ľudia; sú to poväčšine preklia­
ti tyrani.
Kantorek nám na hodinách telocviku tak dlho rečnil,
až sa naša trieda do jedného vybrala pod jeho vedením
na okresné veliteľstvo a prihlásila sa na front. Ešte dnes
ho vidím, ako na nás iskril cez okuliare a dojato sa spy­
toval: „Id ete predsa aj vy, priatelia?“
14
Takíto vychovávatelia mávajú často vo vrecku vesty
naporúdzi svoje city; podía rozvrhu ich aj vyberajú.
S tým sme si však nerobili nijaké starosti.
Jeden z nás váhal a nechcelo sa mu ísf s nami. Bol to
Josef Behm, tučný, príjemný chlapec. Nechal sa však
prehovoriť, inak by sa bol aj tak znemožnil. Možno, že
rovnako ako on zm ýšľali aj ostatní; nikto však nemohol
zostať stranou, lebo ku slovu „zbabelý“ nemali v tomto
čase ďaleko ani rodičia. Mnohí ľudia totiž nechápali, čo
prišlo. Najrozumnejšie sa vlastne správali chudobní,
jednoduchí ľudia; vojnu od začiatku považovali za ne­
šťastie, zatiaľ čo lepšie situovaní boli od radosti celí bez
seba, hoci si mohli skôr uvedomiť jej následkyj
Katczinsky tvrdí, že vzdelanie oblbuje. A čo Kat tvrdí,
to má vždy premyslené.
Zhodou okolností Behm padol medzi prvými. Pri kto­
romsi útoku dostal zásah do očí, mysleli sme, že je mŕt­
vy, a tak sme ho tam nechali ležať. Vziať so sebou sme
ho nemohli, museli sme narýchlo ustúpiť. Odpoludnia
sme ho zrazu počuli kričať a videli motkať sa medzi lí­
niami. Vtedy nadobudol vedomie. Pretože vôbec nevidel
a od bolesti strácal rozum, vôbec sa nekryl, a tak ho
z druhej strany odstrelili skôr, než sa k nemu niekto
dostal, aby ho priviedol.
Samozrejme, to nemožno dávať do súvislosti s Kantor­
kom — kam by potom dospel svet, keby sme také niečo
chceli nazývať vinou. Existovali totiž tisíce Kantorkov,
a tí všetci boli presvedčení, že robia to najlepšie spôso­
bom pre nich' pohodlným.
Ale práve preto v našich očiach zbankrotovali.
Mali byť nám osemnásťročným prostredníkmi a mali
nás viesť do sveta dospelosti, do sveta práce, povinnosti,
kultúry a pokroku, clo budúcnosti. Občas sme sa im po­
smievali, vystrájali malé šibalstvá, ale v zásade sme im
verili. S pojmom autority, ktorej predstaviteľmi boli,
sa v našich mysliach spájal väčší rozhľad a humánnejšie
vedomosti. Prvý mŕtvy, ktorého sme videli, však toto pre­
svedčenie rozbil. Museli sme spoznať, že naša generácia
15
£
3
bola čestnejšia a k o jc h ; prevyšovali nás .iba. irázarai
a šikovnosťou. Prvá „bubnová palba nám ukázala náš
omyl a pod ňou sa zrútil svetonázor, ktorému nás učili.
Kýrn písali a rečnili, videli sme lazarety a umierajúcich
— kým službu štátu označovali za to najväčšie, vedeli
sm ejjž, že. strach pred smrťou je. väčší. Nestali sa z nás
preto buriči ani dezertéri, nijakí zb a b e lc i— všetky tieto
výrazy m ail vždy poruke, m ilovali sme našu vlasť rovnako ako oni a pri každom útoku sme šli smelo vpred;
teraz sme však už rozlišovali, odrazu sa. nám otvorili
oči. A videli sme, že z ich sveta nič nezostalo. Zrazu
sme zostali hrozne osamotení — a museli sme sa s tým
sami vysporiadať.
Skôr než vyrazím e za Kemmerích'orn, pobalíme jeHo
veci; cestou sa mu môžu zísť.
V
poľnom lazarete je rušno; ako vždy, zapácha tu
karbolom, hnisom a potom. V barakoch si človek na ka­
dečo zvykol, ale tu mu predsa môže prísť zle. Spytuje­
me sa na Kemmericha; leží v sále a víta nás chabým
výrazom radosti a bezmocného vzrušenia. Kým bol
v bezvedomí, ukradli mu hodinky.
Miiller potriasa hlavou: „Vždy som ti hovoril, že si
také dobré hodinky nemáš brať so sebou.“
MUUer je trocha neohrabaný a hašterivý. Ináč by držal
hubu, lebo každý vidí, že Kemmerich z tejto sály viac
nevyjde. Čí nájde Hodinky alebo nie, je úplne jedno,
ledaže by ich niekto poslal domov.
„N o ako sa máš, Franz?“ spytuje sa Kropp.
Kemmerichovi klesá hlava. „Ujde to, iba nofia ma
Brozne bolí.“
Pozeráme sa na prikrývku. Nad nohou má drôtený kôš,
čo sa silne črtá pod prikrývkou. Kopem Míillera do Ko­
lene, lebo by bol vstave Kemmerichovi povedať, čo nám
vonku rozprával sanltár, že už nemá nohu, že mu Ju
amputovali.
Vyzerá hrozne, je bledý, az Žltý, v tvárí má cudzie
črty, ktoré pridobre poznáme, lebo sme icH u5 stokrát vi-
cieli. N ie sú to vlastne žiadne črty, sú to skôr príznaky.
Pod pokožkou už nepulzuje život; pomaly opúšťa telo,
znútra sa prediera smrť, už mu hľadí z očí. Tu leží náš
kamarát Kemmerich, ktorý ešte prednedávnom piekol
s nami koňacinu a drepnel v kráteri od granátu — je to
ešte on, a už to nie je on; jeho obraz vybledol, stal sa
neurčitý ako fotografická doska, na ktorú urobili dva
zábery. Aj jeho hlas akoby prichádzal zo záhrobia.
Myslím na to, ako sme onehdy odchádzali. Jeho matka,
dobrá tučná žena, ho doprevadila na nádražie. Neprestaj­
ne plakala, až mala tvár opuchnutú a odutú. Kemmerich
sa hanbil, pretože sa zo všetkých ovládala najmenej, do­
slova sa menila na tuk a vodu. Mňa si vzala na mušku,
jednostaj ma chytala za rameno a úpenlivo prosila, aby
som vonku dával pozor na Franza. V tvári vyzeral ako
dieťa a mal také slabé kosti, že po niekoľkých týždňoch,
čo nosil plecniak, dostal ploché nohy. Ako však možno
dávať pozor na niekoho v poli!
„Teraz sa dostaneš domov,“ povedal Kropp, „na nor­
málnu dovolenku by si musel čakať ešte najmenej trištyri mesiace.“
Kemmerich prikyvuje. Nemôžem sa pozerať na jeho
ruky, sú ako z vosku. Pod nechtami väzí špina zákopov,
je modročierna ako jed. Napadá ml, že tieto nechty budú
rásť ďalej, ešte dlho, ako strašidelné pivničné rastliny,
keď Kemmerich už nebude dávno dýchať. Mám ten obraz
pred očami: krútia sa ani vývrtka, rastú a rastú spolu
s vlasmi na rozpadajúcej sa lebke, ako tráva v dobrej
pôde, rovnako ako tráva, ako je to len možné?
Muller sa skláňa. „Priniesli sme ti veci, Franz.“
Kemmerich ukazuje rukou. „Položte ich pod posteľ.“
M iiller ich ta kladie. Kemmerich začína opäť o hodin­
kách. Ako ho len uspokojiť, aby sa mu to nezdalo po­
dozrivé!
Miiller sa vynára spod postele s párom leteckých či­
žiem. Sú to krásne, anglické čižmy z mäkkej žltej kože,
siahajú až po kolená a šnurujú sa až dovrchu, vyhľadá­
vaná vecička. Muller je pohľadom na ne očarený, prikla2 N a západe nič nového
17
dá si ich podrážky k neforemným topánkam a spytuje
sa: „V ari si chceš vziať tieto čižmy so sebou, Franz?“
Všetci traja myslíme na to isté: aj keby sa uzdravil,
potreboval by iba jednu, nemajú pre neho cenu. Ako to
ale vypadá, bude večná škoda, že tu zostanú — lebo sa­
nitári ich, samozrejme, hneď zhabú, len čo zomrie.
Miiller opakuje: „Nechceš ich nechať tu?“
Kemmerich nechce. Je to jeho najlepšia obuv.
„M ôžem e ich vym eniť,“ znova navrhuje Miiller, „tu
vonku sa také dačo môže zísť.“ Kemmerich sa ale nedá
prehovoriť.
Stúpim M iillerovi na nohu; váh'avo odkladá krásne
čižmy späť pod postel. \
Ešte sa chvífu zhovárame a rozlúčime sa. „Maj sa,
Franz.“
Sľubujem mu, že zajtra zasa prídsm. Aj Miiller, ale
myslí na šnurovacie čižmy, a preto chce byť v strehu.
Kemmerich stená. Má horúčku. Zastavujeme vonku
sanitára a nahovárame ho, aby dal Kemmerichovi injek­
ciu. Odmieta. „Keby sme chceli dať každému morfium,
museli by sme ho mat plné šafle.“
„T y sa zrejme staráš iba o dôstojníkov,“ hovorí Kropp
s nenávisťou.
Rýchlo sa do toho zamiešam. Najprv ponúknem sani­
tárovi cigaretu. Vezme si ju. Potom sa spytujem:
„A smieš vôbec pichať?“
Urazí sa. „Ak si myslíte, Že nie, prečo sa ma spytu­
jete?“ Vtisnem mu do ruky ešte zopár cigariet. „Buď
taký láskavý.“
„Tak dobre,“ hovorí. Kropp ide s ním, nedôveruje mu
a chce sa prizerať. My čakáme vonku.
Miiller začína znova o čižmách. „Padli by ml akurát­
ne. V týchto črepoch si uženiem iba samé pľuzgiere.
Myslíš, že vydrží do zajtra po službe? Keď sa poberie
v noci, čižmy sú v ťahu.“
Albert sa vracia. „M y s líte .. . ? “ spytuje sa.
„H otovo,“ dodá Miiller.
Vraciame sa do naštctí barakov. Myslím na dopis,
18
ktorý musím zajtra napísať Kemmerichovej matke. Mrazí
ma, vypil by som si pálenky. Muller trhá steblá trávy
a žuje ich. Malý Kropp odrazu odhadzuje cigaretu, divo­
ko ju rozšliape, obráti svoju neprítomnú vydesenú tvár
a bľaboce: „S tojí to všetko za hovno, za veľké hovno.“
Kráčame ďalej, ideme dobrú chvíľu. Kropp sa upokojil,
poznáme to, je to frontové šialenstvo, každého raz po­
chytí.
Muller sa Ko spytuje: „Čo ti vlastne napísal Kanto­
rek?“
Smeje sa: „Sme vraj železná mládež.“
Všetci traja sa mrzuto smejeme. Kropp nadáva. Je rád,
že môže hovoriť.
Áno, tak zmýšľajú, presne tak, tie statisíce Kantor- —
kov! Železná mládež. Mládež! Ani jeden z nás nemá
viac ako dvadsať. Sme vlastne mladí? Mladosť? Tá už
dávno pominula. Sme starci.
II
Cítim sa akosi zvláštne, keď si spomeniem, že doma,
v jednej zo zásuviek v písacom stole leží začatá dráma
„Saul“ a kopa básní. Strávil som nad tým nejeden večer;
vlastne skoro všetci sme robili niečo podobné; pripadá
mi to také neskutočné, že si to už ani neviem poriadne
predstaviť.
LOdkedy sme tu, akoby náš predchádzajúci život pre
nás nejestvoval; hoci sme sa o to nijako nepričinili. Ob­
čas sa pokúšame objasniť si to a nájsť akési vysvetlenie,
nedarí sa nám to však dosť dobre. Najmä nám, dvadsať­
ročným, je všetko zvlášť nejasné; Kroppovi, Mílllerovi,
Leerovi, mne, nám, ktorých Kantorek označuje za že­
leznú mládež. Starší ľudia sú všetci pevne spätí s m i-—
nulosťou, majú základ, ženy, deti, povolania a záujmy,
2*
19
ktoré sú už také pevné, že icH vojna nemôže narušiť. My,
dvadsaťroCnl, máme iba rodičov a podaktorí dievčatá.
N ie je to vela — pretože v našlcti rokocti je vplyv rodi­
čov najslabší a dievčatá nás ešte neovládli. Okrem tofao
sme vela iného nemali; trocha rojčenia, nejaké záluby
a školu; náš život ďalej nesiahal. A z tohto nezostalo nič.
Kantorek by povedal, že sme stáli práve na prahu
existencie. Tak akosi to aj bude. Ešte sme nezapustili
korene. Vojna nás odplavila. Pre ostatných, starších, je
vojna prerušením, môžu myslieť na to, čo bude potom.
Nás ale zachvátila a nevieme, ako sa to skončí. Pred­
bežne Iba vieme, že sme zvláštnym, zádumčivým spôso­
bom zosuroveli, hoci už ani nie sme často z toho smutní.
Aj keď by M iiller rád dostal Kemmerlclíove čižmy,
neznamená to, že ho ľutuje menej ako niekto, čo by sa
od žiaľu na to neodvážil ani pomyslieť. Vie iba vo všet­
kom rozlišovať. Ak by totiž Kemmerich čižmy čo len tro­
cha potreboval, Miiller by radšej bežal bosky cez ostnatý
drôt, akoby vôbec uvažoval o tom, ako Ich dostať. Takto
sú ale čižmy niečím, čo s Kemmerichom nemá nič spo­
ločné, kým Miiller Ich môže určite dobre využiť. Kem­
merich’ zomrie, nech čižmy dostane hocikto. Prečo by sí
ich teda nestrážil, má na ne predsa väčšie právo ako vo ­
ľajaký sanitár. Keď bude Kemmerich mŕtvy, bude už
neskoro. Preto je M iiller už teraz v strehu.
Stratili sme zmysel pre iné súvislosti, lebo sú vyumelkované. Pre nás sú dôležité a platia Jedine fakty. A dob­
ré čižmy sú v z á c n e j
Predtým bolo aj toto iné. Keď sme šli na okresné ve­
liteľstvo, boli sme ešte trieda dvadsiatich chlapcov, čo
sa, podaktorí skôr než vkročili na kasárenský dvor, dali
prvý raz z rozpustilosti spoločne oholiť. Do budúcnosti
sme nemali nijaké pevné plány. Predstavy o kariére
a povolaní mal máloktorý také určité, že sa mohli pova­
žovať za určitú existenciu; zato sme mali plno neurči­
tých ideí, a tak sme život i vojnu videli akosi zideallzovano, takmer romanticky.
20
Vojenský výcvik trval desať týždňov a za tento čas
nás pretvorili dôkladnejšie ako za desať rokov, čo sme
chodili do školy. Učili nás, že vyleštený gombík je dô­
ležitejší ako štyri zväzky Schopenhauera. Spočiatku za­
čudovane, neskôr zatrpknuto a nakoniec ľahostajne sme
spoznali, Že rozhodujúca je kefa a nie duch’, systém
a nie myšlienka, dril a nie sloboda. Dali sme sa na vojnu
z oduševnenia a dobrovoľne, urobili však všetko, aby to
z nás vytĺkli. Po troch týždňoch sme pochopili, že vyšnorený listár má nad nami väčšiu moc ako predtým naši
rodičia, vychovávatelia a všetka kultúra od Platóna až
po Goetheho. Naše mladé, pozorné očí videli, že klasický
pojem vlasti našich učiteľov sa tu zatiaľ realizuje zriek­
nutím sa osobnosti, akoby sa to nepožadovalo ani od
najposlednejšieho sluhu. Salutovať, stáť v pozore, parád­
ny krok, na poctu zbraň, vpravo bok, vľavo bok, zrážať
kufre, nadávky a tisícoraké šikanovanie; predstavo­
vali sme si našu úlohu ináč, spoznali sme však, Že nás
na hrdinstvo pripravujú ani cirkusové kone. Čoskoro sme
sl na to zvykli. Pochopili sme dokonca, Že niečo z tohto
bolo potrebné, niečo zas zbytočné. Vojak má na to dobrý
nos.
; Našu triedu rozhádzali po troch, štyroch' do druž­
stiev spolu s frízskymi rybármi, sedliakmi, robotníkmi
a remeselníkmi, s ktorými sme sa rýchlo spriatelili.
Kropp, Muller, Kemmerich a ja sme sa dostali do devia­
teho družstva, ktorému velil desiatnik Himmelstoss. Po­
kladali ho za najväčšieho rasa na kasárenskom dvore
— a bol na to pyšný. Malý, podsaditý chlapík, s ryša­
vými vykrútenými fúzmi, v civile poštár, čo na vojne
odslúžil dvanásť rokov. Kroppa, Tjadena, Westfiusa
a mňa si vzal obzvlášť na mušku, lebo vycítil náš tichý
odpor.
Raz ráno som musel štrnásťkrát ustielať jeho posteľ.
Znova a znova niečo na nej našiel a rozhádzal ju.
Za dvadsaťhodinovú fušku, samozrejme, s prestávkami,
som namazal pár prastarých, na kameň stvrdnutých či21
žlem, až boli ani maslo, takže ani Himmelstoss na nicti
nič nenašiel; na Jeho rozkaz som zubnou kefkou do
člsta vydrhol izbu nášho družstva; Kropp a ja sme na
jeho rozkaz začali čistiť kasárenský dvor od snehu iba
so zmetákom a lopatkou, a boli by sme vydržali, až kým
by sme nezamrzli, keby sa náhodou nebol objavil akýsi
poručík, ktorý nás poslal preč a Himmelstossovi poriad­
ne vynadal. Malo to žiaľbohu za následok iba to, Se
Himmelstoss sa na nás ešte väčšmi nazlostil.1Štyri týž­
dne som mal každú nedeľu stráž a práve toľko som mal
službu na ubikácii; s plnou poľnou a so zbraňou som na
' holej, mokrej oranici cvičil prískokom vpred a k ze­
mi, až som bol iba hromada blata a zrútil som sa;
o štyri hodiny som Himmelstossovi ukázal bezchybne
vyčistený výstroj, samozrejme, s rukami rozodratými do
krvi; s Kroppom, Westhusom a Tjadenom sme bez ru­
kavíc v ostrom mraze, s holými prstami ha ľadovej
hlavni stáli štvrťhodinu v pozore a Himmelstoss sa za­
tiaľ okolo nás číhavo plazil a čakal na najmenší pohyb;
raz o druhej v noci som v košeli osem ráz klusal z po­
sledného poschodia kasární až na dvor, lebo moje spod­
ky o pár centimetrov prečnievali cez okraj sedačky,
na ktorú musel každý urovnávať svoje veci. Vedľa mňa
bežal službukonajúci poddôstojník Himmelstoss a šlia­
pal mi na prsty; ked sme cvičili s bodákom, vždy som
musel šermovať s Himmelstossom, pričom som mal ťaž­
ký železný podstavec a on šikovnú drevenú pušku, takže
ma mohol bez námahy mlátiť, až som mal ramená samú
modrinu; raz som sa však pri tom tak rozzúril, že som
sa na neho slepo vrhol a zasadil mu do žalúdka taký
úder, až sa prevalil. Ked si šiel sťažovať, veliteľ roty
ho vysmial a povedal mu, že si má dávať pozor; poznal
Himmelstossa a zrejm e bol rád, že naletel. Vypracoval
som sa na perfektného šplhača na šatníky; všeobecne
ma pokladali za nedostižného aj v drepoch — triasli
sme sa, len čo sme začuli jeho hlas, ale pokoriť nás
sa tomu zdivenému poštovému koňovi nepodarilo.
Keď sme raz v nedeľu teperili s Kroppom v barakovom
tábore po dvore na tyči kýbel z latríny, šiel práve okolo
Himmelstoss, vyleštený, vychystaný na vychádzku. Za­
stal si pred nás, a ked sa spýtal, ako sme spokojní s ro­
botou, napriek následkom sme predstierali, že sme sa
potkli a vyliali sme mu kýbel na nohy. Zúril. Ale pohár
pretiekol.
„Za to je basa!“ reval.
Kropp mal už toho dosť. „N ajprv ale bude vyšetro­
vanie, a nebudeme m lčať,“ povedal.
„A ko sa to rozprávate s poddôstojníkom!“ reval Him­
melstoss. „Zbláznili ste sa? Vydržte, až sa vás spýtajú!
Čo chcete urobiť?“
„Povedať svoje o pánovi desiatnikovi!“ odvetil Kropp
a stal si do pozoru.
Himmelstoss pochopil, o čo Ide a odtiahol bez slova.
Skôr ako zmizol, ešte zajačal: „To sl vypijete!“ — ale
jeho moc bola v ťahu. Skúsil to ešte raz na oranici —
k zemi a prískokom vpred. Plnili sme každý rozkaz; lebo
rozkaz je rozkaz a musí sa splniť. Robili sme to však tak
pomaly, že Himmelstossa sa zmocňovalo zúfalstvo.
Pohodlne sme sa spúšťali na kolená, potom na ramená
a tak dalej; a on medzitým už zúrivo vydal další rozkaz.
Skôr než sme sa spotili, zachrípol. Potom nás nechal
na pokoji. Nadával nám síce stále do gaunerov. Ale na­
dával s rešpektom.
Existovali aj mnohí slušní kapráli, čo boli rozumnejší,
a tých' slušných bola dokonca väčšina. Každý z nich sl
chcel predovšetkým udržať svoje teplé miestečko v záze­
mí tak dlho, pokiaľ to bude možné, a to mohol iba vtedy,
ak preháňal nováčkov.
Zažili sme všetky možné preháňania, ktoré dovoluje
kasárenský dvor, a často sme od zlosti revali. Niektorí
z toho aj ochoreli, W o lf dokonca zomrel na zápal plúc.
Pokladali by sme sa za smiešnych, ak by sme sa boli to­
mu poddávali. Stali sme sa tvrdšími a nedôverčivými,
nerútostnýmlL pomstivými, surovými — a toTioToTTobre,
lebo práve tieto vlastnosti nám chýbali. Keby nás boli
bez takéhoto výcviku poslali do zákopov, tak by sa
z nás bola zrejme väčšina zbláznila. Takto sme však boli
pripravení na to, čo nás čakalo.
Nezrútili sme sa, prispôsobili sme sa; pomohlo nám
našich dvadsať rokov, ktoré nám vela iného tak sťažova­
lo. Najdôležitejšie však bolo, že sa v nás prebudil silný,
užitočný pocit spolupatričnosti, ktorý sa potom v poli
vystupňoval na to najlepšie, čo vojna priniesla: na ka­
marátstvo!
Sedím pri Kemmerichovej posteli. Prepadá sa stále
viac a viac. Okolo je plno hurhaju. Prišiel lazaretný vlak
a teraz vyberajú ranených, čo sú schopní ísť transpor­
tom. Popri Kemmerichovej posteli prechádza lekár a ani
si ho nevšimne.
„Pôjdeš ďalším, Franz,“ hovorím.
Nadvihne sa v poduškách' na lakte. „Amputovali mi
nohu.“
Tak teraz to predsa vie. Prikyvujem a odpovedám:
„Buď rád, že sl sa z toho takto dostal.“
Mlčí.
Hovorím ďalej: „Mohol si prísť aj o obe nohy, Franz.
W egeler stratil pravú ruku. To je ovela horšie. A teraz
sa dostaneš aj domov.“
Pozrie sa na mňa. „M yslíš?“
„Sam ozrejm e.“
Opakuje: „M yslíš?“
„Určite, Franz. Musíš sa najprv zotaviť po operácii.“
Kývne mi, aby som sa pomkol bližšie. Zohýnam sa
nad neho a on mi šepká: „Neverím tomu.“
„Netáraj predsa, Franz, o pár dní to pochopíš. Čože je
to jedna amputovaná noha; tu inakšie prípady lepia
dohromady.“
Dvíha ruku. „Len si obzri tieto prsty.“
„To je od operácie. Musíš poriadne jesť, a popravíš
sa. Máte dobrú stravu?“
Ukazuje na jedálnu misku, je dopoly plná. Začínam
sa rozčuřovať. „Franz, musíš jesť. Jesť, to je hlavné. V y­
zerá to celkom dobre.“
24
Tvári sa odmietavo. Po chvíľočke pomaly Hovorí: „V o ­
ľakedy som sa chcel stať nadlesným.“
„To ešte stále môžeš,“ utešujem ho. „Teraz vedia ro­
biť báječné protézy, takže vôbec nezbadať, že niečo chý­
ba. Pripevňujú ich na svaly. Na protézach rúk možno
pohybovať prstami, pracovať a dokonca písať. A navyše
v tomto sa stále niečo zdokonaľuje.“
Chvíľu leží ticho. Potom povie: „Môžeš zobrať Mflllerovi moje šnurovacie čižmy.“
Prikyvujem a premýšľam, čo mu povedať, aby som ho
povzbudil. Pery má bez farby, ústa sa mu zväčšili, vyce­
rené zuby vyzerajú ako z kriedy. Mäso sa rozplýva,
čelo je klenuté, ostrejšie, lícne kosti vyčnievajú. Kostra
čoraz viac vystupuje. Oči sa prepadajú. O pár Hodín
bude po všetkom.
Nie je prvý, ktorého takto vidím; vyrástli sme však
spolu, v takom prípade je to vždy iné. Odpisoval som od
neho úlohy. Do školy chodil najčastejšie v hnedom oble­
ku s vyblyšťanými rukávmi. Bol jediný z nás, čo vedel
veľtoč na Hrazde. Keď ho robil, hodvábne vlasy mu
padali do tváre. Kantorek bol preto naňho hrdý. Ciga­
rety však neznášal. Pokožku mal veľmi bielu, bolo v ňom
niečo dievčenské.
Pozerám sa na svoje čižmy. Sú veľké, nemotorné;
nohavice mám zastrčené do čižiem; keď človek vstane,
vyzerá v týchto širokých rúrach tučný a mohutný. Kedf
sa však ideme kúpať a vyzlečiem e sa, naše nohy sú odra­
zu zase tenké a ramená úzke. Vtedy nie sme nijakí
vojaci, ale takmer chlapci, nik by ani nepomyslel, že
dokážeme vláčiť batoHy. Je to zvláštny okamžik, keď
sme nahí; vtedy sme civili, a skoro tak sa aj cítime.
Keď sme sa kúpali, Franz Kemmerich vyzeral malý
a tenký ako dieťa. Teraz tu leží, ale prečo? Bolo by po­
trebné previesť okolo tejto postele celý svet a povedať:
To je Franz Kemmerich, devätnásťapolročný a nechce
zomrieť. Nenechajte ho zomrieť!
Myšlienky sa mi pletú. Vzduch plný karbolu a zápa­
chu zo sneti zahlieňuje pľúca ako lepkavá, dusivá kaša.
25
Stmieva sa. Kemmerictiova tvár bledne, vystupuje
z podušiek a Je taká biela, až sa leskne. Ústa sa pohybu­
jú pomaly. Skláňam sa k nemu. Šepká: „A k nájdete moje
hodinky, pošlite Ich domov.“
Neodporujem. Nemá to zmysel. Nemožno lio presved­
čiť. Trápi ma, že mu nemôžem pomôcť. Toto čelo, vpad­
nuté spánky, ústa, čo sú už iba chrupom, tento ostrý
nos! A tučná plačúca žena tam doma, ktorej musím
napísať. Keby som už mal dopis za sebou.
Sanitári chodia okolo s fľašami a vedrami. Jeden sa
priblíži, vrhne na Kemmericha pátravý pohľad a znova
sa vzdiali. Vidno, čaká, zrejm e potrebuje posteľ.
Nakloním sa tesne nad Franza a hovorím, akoby ho to
mohlo zachrániť: „M ožno sa dostaneš do zotavovne
v Klosterbergu, Franz, sú tam vily. Budeš sa pozerať
z okna cez polia a dovidíš až k dvom stromom na ob­
zore. Teraz, keď dozrieva obilie, je najkrajšie obdobie;
večer v zapadajúcom slnku vyzerajú polia ako perleť.
A topoľová alej pri kláštornom potoku, v ktorom sme
chytávali ostrieže! Potom si budeš môcť opäť založiť
akvárium, Franz, a chovať ryby, chodiť na prechádzky
a nebudeš sa musieť od nikoho pýtať a dokonca, keď sa
ti zachce, budeš môcť hrať aj na klavíri.“
Skláňam sa nad jeho tvár, ktorá le'ŽÍ v tieni. Ešte dý­
cha, tíško. Tvár má vlhkú, plače. Pekne som to zbabral
svojimi táraninami!
„A le Franz,“ objímam ho okolo ramien a kladiem si
tvár na jeho. „Chceš spať?“
Neodpovedá. Slzy sa mu rinú po lícach. Chcel by som
Ich zotrieť, ale mám veľmi špinavú vreckovku.
Prešla hodina. Sedím a vzrušene sledujem každý po­
hyb jeho tváre, ak by chcel ešte niečo povedať. Keby
aspoň otvoril ústa a kričal! Iba plače a hlavu má odvrá­
tenú nabok. Nehovorí o matke a súrodencoch, nehovorí
nič, už to má zrejme všetko za sebou — teraz je sám
so svojím malým devätnásťročným životom a plače, lebo
ho život opúšťa.
Je to najzúfalejšla a najťažšia rozlúčka, akú som kedy
26
^
4
’
•
>
videl, hoci a] Tiedjen, chlap ako hora, reval za matkou
a vypúlenými očami, bajonetom odháňal lekára od svojej
postele, kým sa nezrútil.
Kemmerich' odrazu zastená a začína chrčať. Vyskaku­
jem, tackám sa von a spytujem sa: „Kde je lekár? Kde
je lekár?“
Ked zbadám biely pláäť, pevne ho chytím. „Podte
chytro, lebo Franz Kemmerich zomrie.“ Vytrhne sa mi
a spytuje sa sanitára, čo stoji vedia: „Čo to znamená?“
Sanitár odpovedá: „Postel 26, amputácia nohy.“
Lekár kričí: „A k o mám o tom niečo vedieť, dnes som
amputoval päť nôh,“ odstrčí ma a povie sanitárovi:
„Pozrite sa na to,“ a beží do operačnej sály.
Kráčam za sanltárom a trasiem sa od zlostí. Sanitár sa
obzrie a hovorí ml: „Jedna operácia za druhou, od piate}
ráno — to je na zbláznenie, predstav si, iba dnes zasa
šestnásť mŕtvych — tvoj je sedemnásty. Určite to dotiah­
neme na dvadsať.“
Je mi zle, odrazu už nevládzem ďalej. Nectíce sa mi
viac nadávať, nemá to význam, najradšej by som sa zva­
lil a nikdy viac nevstal.
Sme pri Kemmerichovej postelí. Je mŕtvy. Tvár má
ešte mokrú od slz. Oči napoly otvorené, sú žlté ako staré
gombíky z parožia.
Sanitár ma štuchne do rebier. „Zoberieš jeho veci?“
Prikyvujem.
Pokračuje: „Musíme ho hneď odniesť, potrebujeme
postel. Už ležia aj na chodbe.“
Beriem veci a odopínam Kemmericliovu osobnú znám­
ku. Sanitár sa pýta na vojenskú knižku. Nie je tu. Hovorím, bude zrejm e v kancelárii a odchádzam. Za mnou
už ťahajú Franza na stanový dielec.
Vonku za dverami je pre mňa tma a vietor vykúpe­
ním. Dýcham zhlboka, čo mi sily stačia a cítim na tvári
vzduch tak teplo a mäkko ako nikdy. Hlavou sa ml
odrazu mihajú myšlienky na dievčatá, na kvitnúce lúky,
na biele mraky. Nohy v čižmách sa mi pohybujú dopredu, idem rýchlejšie, bežím. Míňajú ma vojaci, ich rozlio27
vory ma vzrušujú, hoci nerozumiem, o čom sa rozprávajú.
Zem je preniknutá silami, ktoré mi prúdia cez chodidlá
do tela. Noc praská elektrinou, front tlmene duní ako
bubnový koncert. Moje údy sa pohybujú pružne, cítim
silu kĺbov, fučím a sliny mi fŕkajú. Noc žije, ja žijem.
Som hladný, no nie iba fyzicky.
Muller ma čaká pred barakom. Podávam mu čižmy.
Vchádzame dnu, M iiller ich skúša. Sú mu akurát.
Hrabe sa vo svojich zásobách a ponúka mi pekný kus
klobásy. Zapíjame ju horúcim čajom s rumom.
I!l
Došla náhrada. Medzery sa zapĺňajú a slamníky v ba­
rakoch sú čoskoro obsadené. Sčasti sú to starší, ale po­
slali nám aj dvadsaťpäť nováčkov z poľných doplňova­
cích telies. Sú takmer o rok mladší od nás. Kropp do
mňa štuchá: „V idel sl tie detí?“
Prikyvujem. Naparujeme sa, dávame sa holiť na dvo­
re, s rukami vo vreckách nohavíc si prezeráme nováčkov
a cítime sa ako prastará vojna.
Katczinsky sa pridáva k nám. Tarbeme sa po konských
maštaliach a prichádzame k náhradníkom, čo práve fa­
sujú plynové masky a kávu. Kat sa spytuje jedného
z najmladších: „Zrejm e ste už dávno nedostali nič po­
riadne k žrádlu?“
Nováčik pretiahne tvár. „N a raňajky kvakový chlieb,
na obed kvakový prívarok, na večeru kvakové kotlety
a kvakový šalát.“
Katczinsky odborne zahvízdne. „Kvakový chlieb? Tak
to ste mali šťastie, už ho pečú aj z pilín. Čo by si povedal
na bielu fazufu, nechceš za naberačku?“ Mladík očerve­
nie. „Doberať si ma nemusíš.“
Katczinsky iba dodá: „Vezm i si šálku.“ Zvedavo ich
28
nasledujeme. Vedie nás k bočke pri svojom slamníku.
Vskutku je dopoly naplnená bielou fazuľou s hovädzi­
nou. Katczinsky stojí pred ňou ako generál a hovorí:
„Oči na stopkách, dlhé prsty. To je prušiacke heslo.“
Sme prekvapení. Spytujem sa: „Doparoma, Kat, ako
si sa k tomu dostal?“
„Rajčiak bol rád, že som ho toho zbavil. Dal som mu
za to tri kusy padákového hodvábu. Biela fazuľa výbor­
ne chutí aj studená.“
Blahosklonne naloží mladíkovi porciu a povie: „K ed
sem nabudúce nastúpiš so šálkou, v ľavej ruke budeš
držať cigaru alebo močku. Jasné?“ Potom sa obráti k nám.
„Vy, samozrejme, dostanete aj bez toho.“
Katczinsky je nenahraditeľný, má šiesty zmysel. Takí
sa nájdu všade, i ked to vopred nie je na nich vidieť.
V každej kompánii sú takí jeden alebo dvaja. Katczinsky
je najmazanejší, akého len poznám. Povolaním je, mys­
lím, obuvník, ale na tom nezáleží, vyzná sa v každom
remesle. Je dobré sa s ním kamarátiť. A my, Kropp,
a ja, sme jeho priatelia, Haie Westhus patrí tiež k nám.
Je pravdaže viac výkonným orgánom, lebo pracuje pod
Katovým velením, keď sa spíska niečo, kde sú potrebné
päste. Za to má potom určité výhody.
Prídeme napríklad v noci do celkom neznámej dediny,
biedneho hniezda, kde na prvý pohľad vidno, že ju
vybrakovali do základov. Ubytovňu zriadili v malej, tma­
vej továrni. Stoja v nej postele, vlastne sú to iba dreve­
né latky potiahnuté drôteným pletivom.
Drôtené pletivo je tvrdé. Deku pod seba nemáme, čo
máme, potrebujeme na prikrytie. Celta je pritenká.
Kat si všetko prezrie a povie Westhusovi: „Pod
so mnou.“ Pustla sa do úplne neznámej dediny. O polho­
dinu sú späť s plnými náručiami slamy. Kat objavil
konskú stajňu a v nej aj slamu. Mohli by sme teraz spať
v teple, keby sme neboli takí pekelne hladní.
Kropp sa spytuje akéhosi delostrelca, čo je tu už dlh­
šie: „Je tu niekde dajaká kantína?“
29
Ten sa iba smeje: „Co by si nechcel! Tu nič nie je.
Nezoženieš ani chlebovú kôrku.“
„N ík tu už nebýva?“
Odpľuje si. „Býva ich zopár. Ale tí sami sa obšmietajú
okolo každého kotla a žobrú.“
To je zlé. Musíme si teda pritiahnuť remeň a čakať do
zajtra, kým príde proviant.
Vidím, ako si Kat nasadzuje čiapku a spytujem sa:
„Kam ideš, Kat?“
„Obzrieť situáciu.“ Pomaly vychádza. Delostrelec sa
posmešne šklabí. „Obzri sl! Len si pritom oči nevyoč.“
Sklamane si líhame a rozmýšľame, či by sme nemali
zjesť niečo zo železnej rezervy. Je to však príliš riskant­
né. Snažíme sa preto trocha si zdriemnuť.
Kropp prelomí cigaretu a podáva mi polovicu. Tjaden
rozpráva o svojom národnom jedle, o veľkých fazuliach’
so slaninou. Zavrhuje prípravu bez saturejky. Predo­
všetkým treba variť všetko dohromady, len preboha, nie
zemiaky, fazuľu a slaninu osve. Niekto zavrčí, že z Tjadena urobí saturejku, ak okamžite nestíchne. Nato za­
vládne vo veľkej miestnosti ticho. Bliká iba zopár svie­
čok, čo sú zastrčené v hrdlách fliaš a delostrelec sl
z času na čas odpľuje.
Už driememe, vtom sa otvoria dvere a zjaví sa Kat. Zdá
sa mi, že snívam: pod pazuchou má dva chleby a v ruke
zakrvavené vrece na piesok s konským mäsom. Delo­
strelcovi vypadne fajka z úst. Ohmatáva chlieb. „Vskut­
ku, opravdový chlieb a ešte teplý.“
Kat o tom viac nehovorí. Má prosto chlieb, na ostat­
nom nezáleží. Som presvedčený, že ak by ho vysadili
v púšti, za hodinu by pozháňal na večeru datle, pečien­
ku a víno.
Povie stručne Westhusovi: „Narúb dreva.“
Potom vytiahne spod svojho plášťa panvicu na pečenie
a z vrecka za hrsť soli, ba aj hrudku masti — myslel na
všetko. Hale rozkladá na podlahe oheň. V továrenskej
hale to praská. Zlíezame z postelí. Delostrelec sa tvárí
rozpačito. Uvažuje, či ho má pochváliť, možno by sa aj
30
Jemu niečo ušlo. Katczinsky lío však nevidí, preňho Je
ani vzduch. Nadáva a vytratí sa.
Kat sa vyzná, ako upiecť na mäkko koňacinu. Nesmie
sa dať hneď na panvicu, lebo stvrdne. Najprv ju treba
chvíľku povariť v troške vody. Kvokneme si do kruhu,
každý v ruke nôž, a napchávame sa.
To je Kat. Ak by sa v nejakej krajine iba raz do roka
v určitú hodinu dalo zohnať niečo na zjedenie, tak by si
práve v tú hodinu, akoby hnaný vnuknutím, nasadil
čiapku a šiel by tam ani podľa kompasu a našiel to.
Nájde všetko. Keď je zima — malú piecku a drevo,
seno a slamu, stoly, stoličky, ale najmä žrádlo. Je to zá­
hadné, človek by myslel, že to vyčarí zo vzduchu.
Vrcholným kúskom bolo, keď priniesol štyri plechovice
humrov. Pravda, masť by nám bola milšia.
Uvelebili sme sa pri slnečnej strane baraku. V povetrí
cítiť vôňu lela, zápach téru a spotených nôh.
Kat sedí vedľa mňa, lebo sa rád zhovára. Dnes napo­
ludnie sme hodinu nacvičovali salutovanie, lebo Tja­
den nedbalo pozdravil akéhosi majora. Katovi to nejde
z hlavy. Vyhlasuje: „Uvidíš, že prehráme vojnu, lebo
vieme veľmi dobre salutovať.“
Kropp, bosý, s vyhrnutými nohavicami, kolíše sa
bližšie k nám ani bocian. Rozprestiera si vypraté ponož­
ky na trávu, aby uschli. Kat hľadí do neba, riadne si
uľaví a zasnene dodá: „Každá fazuľa, rana jak z dela.“
Začnú sa dohadovať. Stavia sa o fľašu piva, ktorý
z letcov vyhrá letecký súboj, čo sa odohráva nad nami.
Kat si nedá vyvrátiť mienku, ktorú ako starý frontový
mazák odrecituje: „Rovnak mzdy a rovnak mäsa, vojna
je už v keli zasa.“
Kropp, naopak, je mysliteľ. Navrhuje, aby sa vojna vy­
hlasovala na nejakých ľudových slávnostiach so vstu­
penkami a hudbou ako pri býčích zápasoch. Pritom by sa
v aréne museli pustiť do seba ministri a generáli bojujú­
cich krajín v plavkách a vyzbrojení drevenými obuška­
mi. Kto by vyšiel z tohto boja živý, toho krajina by zvl31
ťažila. Bolo by to jednoduchšie a lepšie, ako tu, kde sa
vzájomne ničia ľudia, čo za nič nemôžu.
Všetci s návrhom súhlasia. Potom sa rozhovor prene­
sie na kasárenský dril.
Pritom sa mi v mysli vybaví obraz. Horúce poludnie
na kasárenskom dvore. Horúčava nehybne visí nad voľ­
ným priestorom. Všetko spí. Počuť iba cvičiť bubeníkov,
voľakde sa uvelebili a cvičia nešikovne, monotónne, do
otupenia. Aký to trojzvuk: poludňajšia horúčava, kasá­
renský dvor a cvičné bubnovanie!
Kasárenské okná sú prázdne a tmavé. V niektorých sa
sušia cajgové nohavice. Človek hľadí na tie okná s túž­
bou. V izbách je chládok.
Ó, vy tmavé, zatuchnuté kasárenské izby so Železnými
kavalcami, s hranatými slamníkmi, úzkymi skrinkami
a podnožkami pred nimi! Aj vy sa môžete stať cieľom tú­
žob; tu v poli ste dokonca vybájeným odbleskom domo­
va, vy, komory plné pachov z vychladnutého jedla, spa­
nia, dymu a šatstva!
Katczinsky ich popisuje kvetnato u s veľkým dojatím.
Čo by sme dali za to, keby sme sa k nim mohli vrátiť!
Ďalej sa však v myšlienkach neodvažujeme.
Vy, ínštruktážne hodiny včas ráno — „Z čoho sa skla­
dá puška vzor 98?“ — Vy, hodiny telocviku odpoludnia
— „Klaviristi vystúpiť. Napravo vyrovnať. Hláste sa v ku­
chyni škrabať zemiaky.“
Prehŕňame sa v spomienkach. Kropp sa z ničoho nič
zasmeje a povie: „V LOhne prestupovať.“
To bola najmilšia hra nášho kaprála. Lohne je prestup­
ná stanica. Aby tu naši dovolenkári nezablúdili, Himmel­
stoss s nami cvičil v kasárenskej Izbe prestupovanie.
Mali sme sa naučiť, ako sa v LOhne dostaneme k vlaku,
do ktorého prestupujeme, podchodom. Podchod predsta­
vovali postele a každý sa postavil k posteli zľava. Potom
vydal rozkaz: „V Lohne prestupovať,“ a ako blesk všetko
podliezalo postele na druhú stranu. Cvičili sme to dlhé
hodiny.
Medzitým protivník zostrelil nemecké lietadlo. Padá
32
v dymovom vejári ako kométa. Kropp tak prehral fľašu
piva a namrzený odratúva peniaze.
„Himmelstoss ako poštár bol určite skromný,“ pozna­
menávam, keď vyprchalo Albertovo sklamanie.
„Čím to je, že ako poddôstojník je taký ras?“
Otázka znova rozhýbe Kroppa. „N ie iba Himmelstoss.
Takých je veľa. Len čo dostanú frčky alebo šabľu, stanú
sa inými ľuďmi, ako keby sa nažrali betónu.“
„T ó robí uniforma,“ mienim.
„Tak akosi,“ povie Kat a chystá sa na veľké rečnenie,
„príčina tkvie v inom. Pozri, keď naučíš psa žrať zemia­
ky, a potom mu predložíš kúsok mäsa, napriek tomu
chmatne po ňom, lebo to má v povahe. A keď dáš člove­
ku trocha moci, tak to s ním dopadne rovnako, chmatne
po nej. Je to prirodzené, lebo človek je vo svojej podstate
predovšetkým beštia a iba navrchu, ako pri mastnom
chlebe, je na ňom trocha slušnosti. Vojenčina sa zakladá
iba na tom, že vždy jeden vládne nad druhým. Zlé je
však, že každý má priveľa moci; poddôstojník môže tak
preháňať obyčajného vojaka, poručík poddôstojníka, ka­
pitán poručíka, až sa zbláznia. A keďže si to uvedomujú,
tak si na to hneď navyknú. Vezmi iba najjednoduchšiu
vec: Vraciame sa z cvičišfa a sme uťahaní ako psi. Do­
stávame rozkaz: Spievať! Spev je chabý, lebo každý je
rád, že ešte unesie pušku. A už robí kompánía čelom
vzad a musí hodinu za trest cvičiť. Pri pochode späť sa
ozve znova: Spievať! A teraz sa spieva. Aký to má všetko
význam? V eliteľ kompánie presadil svoje, lebo má moc.
Ník ho za to nepokarhá, naopak, považujú ho za správ­
neho vojaka. A toto je, pravda, iba maličkosť, sú aj cel­
kom iné spôsoby, ako možno niekoho preháňať. Teraz sa
vás pýtam: v ktorom civilnom povolaní, nech by bol ho­
cičím, si môže dovoliť niečo podobné bez toho, aby mu
niekto nerozbil hubu? To sl môže dovoliť Iba na vojne!
Vidíte, a to stúpa každému do hlavy! A stúpa mu to tým
viac, čím menšie slovo mal v civile.“
„H ovorí sa, že disciplína musí byť,“ mieni nedbalo
Kropp.
3 N a západe nič n ovéh o
33
„Dôvody,“ vrčí Kat, „sa nájdu vždy. Dajme tomu, že
musí byt. Nesmie to byť však preháňanie. Ale vysvetli
to nejakému zámočníkovi, čeľadníkovi, či robotníkovi,
vysvetli to obyčajnému vojakovi a tých je tu väčšina;
ten vidí iba, že ho sekírujú a že príde do poťa a vie cel­
kom presne, čo treba a čo nie. Už iba to, myslím si, že to
obyčajný vojak tu v poli vydrží, niečo znamená! To už
niečo znam ená!“
Každý s tým súhlasí, lebo každý vie, že iba v zákopoch
prestáva dril, avšak pár kilometrov za frontom už zase
začína, trebárs v podobe najväčšieho nezmyslu — saluto­
váním a parádnym krokom. Lebo platí železný zákon:
Vojaka treba jednostaj zamestnávať.
Vtom sa objavuje Tjaden s červenými škvrnami na
tvári. Je tak vzrušený, až sa zajakáva. S rozžiarenou tvá­
rou hláskuje: „Himmelstoss je na ceste. Príde na front.“
Tjaden je zvlášť nazlostený na Himmelstossa, ktorý
ho v barakovom tábore vychovával svojským spôsobom.
Tjaden sa pomočieva do postele, stáva sa mu to v noci
v spánku. Himmelstoss kategoricky tvrdil, že je to iba
lenivosť a vynašiel vlastný spôsob ako vyliečiť Tjadena.
Zohnal v druhom baraku iného, čo sa pomočieval,
volal sa Kindervater. Ubytoval ich spolu. V barakoch
stáli známe lôžka, dve postele nad sebou. Namiesto
dosák mali drôtené pletivo. Himmelstoss im pridelil
jednu dvojicu postelí tak, že jeden dostal hornú a druhý
spodnú postel. Ten čo spával dolu, bol na tom, samozrej­
me, mizerne. Preto sa každý večer striedali, spodný išiel
hore, aby sa mohol pomstiť. V tom spočívala Himmelstossova výchova.
Nápad bol surový, ale v podstate dobrý. Žialbohu ne­
pomohol, lebo nevychádzal zo správneho predpokladu:
ani jeden to nerobil z lenivosti. Na to mohol prísť každý,
kto sa podíval na ich bledé tváre. Skončilo sa to tým,
že jeden z nich spal vždy na dlážke, a mohol fahko nachladnúť.
Medzitým si sadol medzi nás aj Haie. Mrká na mňa
34
a pobožne si mädlí pracky. Prežili sme spolu najkrajší
deň v našom vojenskom živote. Stalo sa to večer pred
naším odchodom do pofa. Pridelili nás do regimentu
s vysokým „hausnumerom.“ Predtým nás ale na vystro­
jenie odvelili do garnizóny, nie však k doplňovaciemu
útvaru, ale do iných kasární. Na druhý deň skoro ráno
sme mali odísť. Večer sme sa vypravili vyrovnať si účty
s Himmelstossom. Už dlhé týždne sme sa na to chystali.
Kropp zašiel dokonca tak ďaleko, že si zaumienil dať
sa po vojne k poštárom a neskôr, až bude Himmelstoss
opäť listárom, stať sa jeho predstaveným. Hýril predsta­
vami, ako ho bude preháňať. Lebo v tom bol práve dô­
vod, prečo nás nemohol zgnlaviť; rátali sme s tým, že ho
raz predsa dostaneme, prv ako skončí vojna.
Predbežne sme ho chceli poriadne zmlátiť. Co sa
nám môže stať, nespozná nás, a keď, zajtra ráno aj tak
odchádzame.
Vedeli sme, v ktorej putike každý večer vysedáva. Keď
sa vracal do kasární, musel ísť po tmavej, nezastavanej
ulici. Tam za hromadou kamenia sme na neho číhali.
Mal som so sebou plachtu. Chveli sme sa v očakávaní,
či pôjde sám. Konečne sme začuli jeho krok; poznali
sme ho dobre, dosť často sme ho počúvali ráno, kým sa
rozleteli dvere a ozval sa rev — vstávať!
„Sám ?“ zašepkal Kropp.
„S ám !“ Plazili sme sa s Tjadenom okolo hromady
kamenia. A už sa zaleskla pracka na jeho opasku. Him­
melstoss si spieval, mal povznesenú náladu. Prešiel, nič
netušil.
Schmatli sme plachtu, ticho vyskočili, hodili sme
mu ju zozadu na hlavu, stiahli dolu, takže tu stál ako
v bielom vreci a nemohol hýbať rukami. Spev utíchol.
V
okamihu tu bol aj Haie VVesthus. S rozmachom nás
odsotil, len aby bol prvý. S pôžitkom zaujal vhodnú
polohu, zodvihol rameno ako semafor, a rukou sťa uhliarska lopata uštedril bielemu vrecu úder, čo by mohol
zabiť aj vola.
Himmelstoss urobil premet, pristál o päť metrov ďalej
3*
35
a začal revať. A] s tým sme rátali, a mali sme so sebou
podhlavnicu. Haie si drepol, položil si podušku na ko­
lená, schmatol Himmelstossa za hlavu a pritlačil mu ju
na podhlavnicu. Rev sa hned stlmil. Haie ho nechal z ča­
su na čas nadýchnuť vzduchu. Vtedy sa vždy z chrčania
ozval nádherný, zretefný výkrik, ale ihned opäť stíchol.
Tjaden odopol Himmelstossovi traky a stiahol mu no­
havice. Korbáč držal pevne medzi zubami. Potom sa
zdvihol a dal sa do toho. Bol to nádherný obraz: Himmel­
stoss na zemi s hlavou na Haieho kolenách; nad ním
Haie s diabolsky sa škeriacou tvárou a od radosti otvo­
renými ústami; pásikavé spodky s nohami do x, čo pri
každom údere robili v spustených nohaviciach najori­
ginálnejšie pohyby; a nad tým všetkým ako drevorubač,
neúnavný Tjaden. Museli sme ho napokon doslova od­
trhnúť, aby sme tiež prišli na rad.
Haie konečne postavil Himmelstossa na nohy a na
záver predviedol súkromná predstavenie. Vyzeralo to,
akoby z neba zbieral hviezdy, tak sa napriahla jeho pra­
vica k facke. Himmelstoss sa prevalil. Haie ho opäť zo­
dvihol, pekne sl ho postavil a Ťavou rukou uštedril mu
druhý, prvotriedne umiestnený úder. Himmelstoss zavyl
a utekal po štyroch. Jeho pásikavý poštársky zadok žia­
ril vo svite mesiaca.
Bleskove sme zmizli.
Haie sa ešte raz obzrel a zatvrdilo, uspokojene a tro­
cha záhadne povedal: „Pomsta Je krvavnlčka.“ Himmel­
stoss mohol byť vlastne rád, lebo jeho výrok, že vždy
musí jeden vychovávať druhého, sa uplatnil na ňom sa­
motnom. Stali sme sa učenlivými žiakmi jeho metód.
Nikdy nevypátral, komu sa má za to poďakovať. N a­
pokon získal pri tom plachtu; lebo keď sme sa o niekoľ­
ko hodín išli podívať na miesto činu, nemohli sme ju
nájsť.
Tento večer bol dôvodom, že sme nasledujúce ráno od­
chádzali celkom pokojne. Volakto s povievajúcou bra­
dou nám preto celkom dojaté povedal, že sme hrdinná
mládež.
36
IV
Musíme dopredu na opevňovacie práce. K ed sa zotmle,
prichádzajú nákladné autá. Štveráme sa hore. Je teplý
večer a súmrak nám pripadá ako šatka, pod ktorej ochra­
nou sa dobre cítime. Zbližuje nás, dokonca lakomý Tja­
den mi podaruje cigaretu a pripáli mi. Stojíme natisnutí
vedia seba, sedieť nemôže nikto. Na to nie sme ani na­
vyknutí. Muller má konečne raz dobrú náladu, lebo na
nohách má nové čižmy.
Motory sa rozhučia, vozy rachotia a škrípu. Cesty sú
vyjazdené a plné jám. Svietiť sa nesmie, zapadáme do
nich, až sa skoro vykopfcnem e z vozov. To nás však n e­
znepokojuje. Čo sa môže stať, zlomená ruka je lepšia
ako diera v bruchu a nejeden si to priam žiada, aby sa
dostal domov.
Popri nás prechádzajú v dlhých radoch kolóny s mu­
níciou. Majú naponáhlo. Stále nás predbiehajú. Veselo
na nich' pokrikujeme a oni nám odpovedajú.
Zbadáme múr, patri k domu, čo stojí bokom od cesty.
Odrazu napínam uši. Mýlim sa? Znova zreteľne počujem
gagot husí. Pozriem sa na KatczinskéKo — Katczinsky
na mňa, rozumieme si.
„Kat, počujem tu ašpiranta na pekáč.“
Prikyvuje. „Stane sa, až sa vrátime. Poznám to tu.“
Samozrejme, že o tom vie. Určite pozná každú husa­
ciu nohu v okruhu dvadsiatich kilometrov.
Vozy sa dostávajú do delostreleckého pásma. Palebné
postavenia sú proti leteckému prieskumu maskované
kríkmi ako na nejakom vojenskom majálese. Tieto be­
siedky by vyzerali veselšie a mierumilovne, keby nebolí
obsadené kanónmi.
Povetrie je tmavé od dymu z diel a hmly. V ústach cí­
time trpkú chuť dymu z pušného prachu. Výstrely racho­
tia, až sa náš voz trasie, ozvena buráca a valí sa za nimi,
všetko sa kníše. Obličaje sa nám nepozorovatelne me37
nia. Nejdeme síce do zákopov, iba stavať opevnenia, ale
z každej tváre možno vyčítať: tu je front, sme v jeho zóne.
To nie je ešte nijaký strach. Kto šiel tak často dopre­
du ako my, otupie. Iba mladí nováčkovía sú nervózni. Kat
ich poučuje: „To bola tridsafapolka. Rozoznáte to podlá
výstrelu — hneď príde dopad.“
Tlmená dunenie dopadov k nám však nedolieha. Za­
niká v jednotvárnom dunení frontu. Kat načúva: „Dnes
v nocí bude bengál.“
Všetci načúvame. Front je nepokojný. Kropp hovorí:
„Tom íci už strielajú.“
Výstrely možno presne rozoznať. Sú to anglické baté­
rie vpravo od nášho úseku. Začínajú o hodinu skôr. Na
našom úseku spustia vždy až presne o desiatej.
„Čo Ich to napadá?“ zvolá Muller. „Zrejm e Im idú ho­
dinky popredu.“
„Bude bengál, Hovorím vám, cítim to v kostiach.“ Kat
vypína plecia.
Vedia nás zadunia výstrely. Plameň vyšľahne šikmo
do hmly, kanóny hučia, rachotia a lomozia. Zamrazí nás
a sme radi, že zajtra ráno budeme opäť v barakoch.
Tváre nemáme ani bledšie ani červenšie ako zvyčajne,
ani napnutejšíe či skleslejšie, a predsa inakšie. Cítime,
že sa nám v krvi zapojil akýsi kontakt. To nie sú nijaké
frázy, je to skutočnosť. Je to front, ktorý si uvedomuje­
me a ktorý zapája tento kontakt. V okamžiku, keď zahvízdajú prvé granáty, keď povetrie praská od výstrelov,
je odrazu v našich žilách, rukách, očiach prikrčené oča­
kávanie, číhanie, silnejšie bdenie, zvláštna prispôsobi­
vosť zmyslov. Telo je odrazu v maximálnej pohotovosti.
Často mi pripadá, akoby to chvejúce sa otrasené po­
vetrie nečujne na nás preskakovalo, alebo akoby zo sa­
motného frontu vyžarovala akási elektrina a mobilizo­
vala neznáme končeky nervov.
Vždy je to rovnaké: odchádzame namrzení, alebo
v dobrej nálade. Potom prídu prvé palebné postavenia
kanónov a každé slovo našich rozhovorov má zmenený
zvuk. Keď stojí Kat pred barakmi a hovorí: „Bude ben38
gál,“ je to proste jelio mienka a nič viac; ale keď to po­
vie tu, tak má táto veta ostrie ako bodák, čo sa za m e­
sačnej noci prerezáva hladko cez myšlienky, je bližšie
a hovorí tomu podvedomému, čo sa v nás prebudilo
s temným významom, — bude bengál. Azda je to náš
najvnútornejší a najtajnejší život, čo sa rozochvieva
a dvíha na obranu.
Mne pripomína front strašidelný vír. Aj keď je človek » ^
ešte ďaleko od jeho centra, v pokojnej tíšine, cíti už jeho
saciu silu, čo ho pomaly, neodvratne, bez veľkého odporu
priťahuje.
Zo zeme, zo vzduchu, najviac zo zeme prúdia k nám
ochranné sily. Pre nikoho neznamená zem tolko ako pre
vojaka. Ked sa na ňu tlačí, dlho, silno, ked sa tvárou
a údmi v smrteľnej úzkosti pred paľbou hlboko do nej
zarýva, vtedy je jeho jediným priateľom, bratom, mat­
kou, stená svoj strach a výkriky do Jej mlčania a bezpe­
čia, a zem ho prijíma a prepúšťa do nových desať sekúnd
behu a života, schmatne ho znova a niekedy navždy.
Zem — zem — zem — 1
Zvlnená zem s dierami a priehlbinami, do ktorých sa
možno vrhnúť a schúlíťl Zem, ty si nám v boji hrôzy,
vo fontánach ničenia, v smrteľnom zavýjaní výbuchov
dávala nesmiernu silu opäť získaného života! Divoká
víchrica takmer roztrhaného bytia vlievala sa v spätnom
prúde od teba cez naše ruky a my zachránení sme sa za­
hrabávali a v nemom, úzkostlivom šťastí z prežitej minú­
ty sme sa ústami zahrýzali do teba!
Pri prvom zadunení granátov sa časť nášho bytia vrhá j
naspäť o tisícky rokov.
Je to inštinkt zvieraťa, čo sa v nás prebúdza, čo nás
vedie a ochraňuje. Nie je vedomý, je oveľa rýchlejší,
oveľa Istejší, oveľa neomylnejší ako vedomie. Nedá sa
to vysvetliť. Človek ide a na nič nemyslí — a zrazu leží
v priehlbine a nad ním praskajú črepiny. Nemôže si spo­
menúť, že by počul letieť granát, alebo myslel na to,
Že si má ľahnúť. Keby sa mal človek na to spoliehať, bol
39
by u f líŕbou neforemného mäsa. To, čo nás strháva na
zem a zachraňuje bez toho, aby sme vedeli ako, je niečo
iné, je to jasnozrivý inštinkt v nás. Nebyť toho, už by
dávno medzi Flandrami a Vogézamí nebolo človeka.
Odchádzame buď namrzení, alebo v dobrej nálade, pri­
chádzame do pásma, kde začína front a zmenili sme sa
v fudské beštie.
Vchádzame do biedneho lesíka. Prechádzame okolo
gulášových kanónov. Za lesom zostupujeme. Vozy sa
vracajú. Ráno na svitaní nás majú znova odviezť.
Nad lúkami stojí hmla a dym z kanónov. Siaha do výš­
ky hrude. Osvetluje ich mesiac. Po ceste tiahnu oddiely.
Oceľové prilby sa matne lesknú v mesačnom svite. Hlavy
a pušky vystupujú z bielej hmly; kyvotajúce sa hlavy,
kolíšuce sa hlavne pušiek.
Niekde vpredu hmla končí. K hlavám sa družia posta­
vy — blúzy, nohavice a čižmy sa vynárajú z hmly ako
z mliečneho rybníka. Formujú sa do kolóny. Kolóna po­
choduje priamym smerom, postavy tvoria klin, jednot­
livcov už nemožno rozoznať, Iba tmavý klin sa sunie
dopredu, čudne ho dopĺňajú hlavy a pušky, čo sa prlplavujú z hmly. Kolóna — nijakí ludía.
Po priečnej ceste prichádzajú ľahké kanóny a munič­
né vozy. Koňom sa v mesačnom svite lesknú chrbáty, po­
hybujú sa pekne, pohadzujú hlavami, vidno, ako sa im
blýskajú oči. Kanóny a vozy sa kĺžu na plávajúcom po­
zadí mesačnej krajiny, jazdci s oceľovými prilbami v y ­
zerajú ako rytieri zašlých čias, je to svojím spôsobom
pekné a úchvatné.
Naším cieľom je ženijný sklad. Niektorí si nakladajú
na plecia zahnuté 1 špicaté železné tyče; ostatní nastrkávajú na hladké železná tyče kotúče drôtu a odchá­
dzajú. Bremená sú nepohodlné a ťažké.
Terén je čoraz väčšmi rozrytý. Spredu prichádzajú
hlásenia: „Pozor, vľavo hlboká granátová jam a!“ , „Opa­
trne, zákop!“
Oči máme v strehu, nohami a palicami ohmatávame
40
terén skôr, než na ne prenesieme váhu tela. Odrazu sa
zástup zastavuje, pritom narážame tvárou do kotúča
drôtu, čo nesú pred nami a nadávame.
V ceste stojí niekoľko rozstrieľaných vozov. Nový roz­
kaz. „Zahasiť cigarety a fajky.“ Došli sme až k zákopom.
Zatiaľ sa celkom zotmelo. Obchádzame akýsi lesík
a máme pred sebou frontový úsek.
Nad horizontom, až kam dovidíme, sa klenie neurčitá,
červenkastá žiara. Neustále sa pohybuje, lebo ju pre­
rušujú plamene z hlavní batérií. Nad tým všetkým sa
vznášajú svetlice, strieborné a červené lopty, rozprsknú
sa a pršia dolu ako biele, zelené a červené hviezdy.
Francúzske rakety vystreľujú nahor, v povetrí sa nad
nimi rozvinie strieborný padáčik a celkom pomaly sa
znášajú k zemi. Osvetlia všetko, akoby bol deň, ich jas
preniká až k nám, na zemi vidíme vlastné ostré tiene.
Znášajú sa dlho, kým zhasnú. Okamžite všade vyletujú
ďalšie rakety a medzi nimi zelené, červené a modré
svetlice.
„Svinstvo,“ hovorí Kat.
Hrmenie kanónov silnie, mení sa v jediné temné dune­
nie a znova sa rozpadá na samostatné výbuchy. Salvy
guľometov sucho praskajú. Vzduch nad nami je plný ne­
viditeľného zhonu, zavýjania, piskotu a sykotu. Sú to
menšie kalibre. Medzitým ale hučia nocou ako organ aj
veľké debny, najťažšie kusy, a dopadajú ďaleko za nami.
Chraptivo, vzdialene ručia, ako jelene v rují a letia svo­
jou dráhou vysoko nad zavýjaním a piskotom menších
kalibrov.
Svetlomety sliedia po čiernej oblohe. Ich' lúče sa klžu
po nej ako obrovské kužele. Jeden kužeľ sa zastavil, iba
sa trocha mihotá. Ihneď sa k nemu pripojí druhý, prekrí­
žia sa a v ich svetle sa objaví čierna muška, čo sa pokú­
ša uniknúť: letec. Je neistý, oslepený a blúdi.
V pravidelných vzdialenostiach vrážame do zeme Že­
lezné koly. Kotúč držia vždy dvaja a dvaja, ostatní odkrúcajú ostnatý drôt. Je to ten prekliaty drôt s hustými,
41
dlhými ostňami. Už som si odvykol odkrúcať drôt a po­
driapem si ruky.
Za pár hodín sme hotoví. Kým prídu nákladné autá,
máme trochu času. Väčšina si ľahne a zaspí. Snažím sa
aj ja zaspať. Je však velm i chladno. Cítiť, že sme blízko
mora, človek sa od chladu stále prebúdza.
Zrazu tvrdo zaspím. Keď náhle vyletím jedným sko­
kom, neviem, kde som. Vidím hviezdy, rakety a okamžik
mám dojem, že som zaspal na akejsi slávností v záhra­
de. Neviem, či je ráno či večer, ležím v bledej kolíske
svitania a čakám na nežné slová, ktoré sa musia ozvať,
mäkké a vzbudzujúce pocit bezpečia — plačem? Siah­
nem si na oči, je to čudné, som dieťa? Jemná pokožka
— trvá to iba sekundu, potom spoznávam siluetu
Katczinského. Sedí pokojne, skúsený vojak, a poťahuje
z fajky, jasné že z fajky s vekom. Keď zbadá, že som
hore, iba povie: „Pekne si sa mykol. Bol to iba zapalo­
vač, frk ol si to tam do krovia.“
Posadím sa, cítim sa čudne osamotený. Dobre, že je tu
Kat. Zadumane sa díva k frontu a hovorí: „Celkom pek­
ný ohňostroj, len keby to nebolo také nebezpečné.“
Buchlo to za nami. NiekoTko nováčkov poľakane vy­
skakuje. O pár minút to zaiskrí znova bližšie než pred­
tým. Kat si vyklepáva fajku. „Bude horúco.“
A už je to tu. Plazíme sa rýchlo preč, najlepšie ako to
v náhlosti Ide. Ďalšia rana sadne presne medzi nás. N ie­
koľkí sa rozkričia. Na obzore vystupujú zelené svetlice.
Blato strieka, črepiny svištia a bzučia. Počuť ich plies­
kať ešte aj vtedy, keď už dávno doznel hrmot výbuchov.
Vedľa nás leží vystrašený plavovlasý nováčik. Obličaj
sl zaboril do dlaní. Prilba sa mu odkotúľala. Vylovím
ju a chcem mu ju naraziť na palicu. Pozrie na mňa, od­
strčí prilbu a ako dieťa vsunie hlavu pod moje rameno,
pevne na moju hruď. Úzke ramená sa mu chvejú. Ra­
mená — ako Kemmerichove.
Nebránim mu v tom. Aby však prilba bola na niečo
dobrá, položím mu ju na zadok, nie zo psiny, ale zámer­
ne, lebo to je najvyšší bod. Aj ked je na ňom hrubá vrst42
\
li
va masa, rany do zadku prekliato bolia a okrem totío tre­
ba dlhé mesiace ležať v lazarete dolu tvárou a treba rátať
s tým, že človek bude kuľhať. Niekde to poriadne udrelo.
Medzi výbuchmi počuť krik.
Konečne nastane pokoj. Pafba sa preniesla nad na­
mi a zasahuje teraz posledné náhradné zákopy. Riskuje­
me a rozhliadneme sa. Červené rakety plápolajú na oblo­
he. Asi príde útok.
U nás je i naďalej pokoj. Sadnem si a potrasiem n o ­
váčka za ramená. „U ž je po tom, chlapče! Aj tentokrát
to dobre dopadlo.“ Vyjavene sa rozhliada. Prihováram sa
mu: „V eď si na to zvykneš.“
Zbadá svoju prilbu a nasadí sl ju. Pomaly sa spamätú­
va. Odrazu očervenie ako rak a rozpačito sa zatvári.
Opatrne si siahne rukou dozadu na nohavice a utrápene
na mňa hradí. Ihneď pochopím: kanónová horúčka.
Nato som mu tam vlastne prilbu nenasadil — ale predsa
ho utešujem: „To nie je žiadna hanba, to aj inakší mali
po prvej kanonáde plné nohavice. Choď tam za ker
a odhoď spodky. A je to.“
Stratí sa. Paľba tíchne, krík však neprestáva, „č o sa
stalo, Albert?“ spytujem sa.
„Tam naproti niekoľko kolón dostalo plný zásah.“
Krik neustáva. To nie sú ľudia, tí nemôžu tak strašne
kričať.
Kat povie: „Zranená kone.“
Ešte som nikdy nepočul kričať kone, je to neuveri­
teľné. Žiaľ sveta, muky tvorstva, divoká, hrôzostrašná
bolesť znie v tom kriku. Sme bledí. Detering vstáva.
„Rasi, rasí! Zastreľte ich predsa!“
Je roľník a vyzná sa v koňoch. Trápi ho to. A ako
naschvál, paľba takmer prestáva. Tým silnejšie počuť
krík koní. Nevedno už odkiaľ prichádza v tejto striebor­
nej krajine, čo tak stíchla, Je neviditeľný, vznáša sa ako
prízrak, všade medzi nebom a zemou a obludne rastie.
Detering začína zúriť a reve: „Zastreľte ich, zastreľte
Ich predsa, doboha!“
43
„Musia predsa najprv odniesť ľudí,“ hovorí Kat.
Vstávame a hľadáme, kde to je. K ed zbadáme zvieratá,
nebude to také straäné. Mayer má ďalekohľad. Vidíme
tmavú skupinu, sanitárov s nosidlami a čierne pohy­
bujúce sa väčšie hromady. To sú zranené kone. Nie však
všetky. Podaktoré cválajú v diaľke, klesajú a bežia ďalej. Jeden s rozpáraným bruchom, črevá vlečie za sebou.
Zamotá sa do nich, padá a opäť vstáva.
Detering zodvihne pušku a mieri. Kat mu zráža h la­
veň. „Zbláznil si sa?“
Detering sa trasie a odhodí pušku na zem.
Sadneme si a zapchávame si uši. Ale tento desivý ná­
rek, stenanie a kvílenie všade preráža, všade.
Každý niečo vydrží. Teraz sa však potíme. Človek by
najradšej vstal a ušiel, všetko jedno kam, len aby viac
nepočul tento krik. A to predsa nie sú ľudia, ale iba
kone.
Z čiernych hromádok sa zase oddeľujú nosidlá. Potom
tresne niekoľko výstrelov. Klbká sa zašklbú a zosypú
sa. Konečne! To však ešte nie je koniec. Ľudia sa ne­
môžu priblížiť k raneným zvieratám, čo v strachu prcha­
jú a nesú všetku bolesť v rozďavených papuliach. Ktorásl postava si kľaká, výstrel — kôň sa zrúti, potom ďal­
ší. Posledný kôň sa vzoprie na predné nohy a krúti sa na
zadku dokola ako motovidlo, má asi rozdrúzganú chrbti­
cu. Beží k nemu vojak a zastrelí ho. Kôň sa pomaly, po­
korne zosúva na zem.
Odokrývame si uší. Krik umlkol. V povetrí sa vznáša
ešte dlhý, tích'núcl vzdych. A zasa sú tu už len rakety,
spev granátov a hviezdy — a je to akési čudné.
Detering odchádza a kľaje: „Rád by som vedel, čím
sa previnili.“ Znova sa vráti. Má pohnutý, skoro slávnost­
ný hlas, ked hovorí: „Poviem vám, najväčšie svinstvo
je, že vo vojne sú zvieratá.“
Vraciame sa. Je už načase, aby sme sa dostali k našim
vozom. Rozvidnieva sa. Tri hodiny ráno. Vietor je čer­
stvý a chladný, šero sfarbuje naše tváre do siva.
44
i
Tápame 'dopredu v husom pochode cez zákopy a krá­
tery a dostávame sa opäť do zóny hmly. Katczinsky
je nepokojný, to je zlé znamenie.
„Čo ti je, K at?“ spytuje sa Kropp.
„Chcel by som, aby sme už boli doma.“ Doma — myslí
v barakoch.
„O chvíľu tam budeme, Kat.“
Je nervózny. „Neviem , neviem.“
Prichádzame do spojovacích zákopov a potom na lúky.
Vynára sa lesík. Poznáme tu každú piaď zeme. Už je tu
cintorín strelcov s rovmi a čiernymi krížmi.
Vtom za nami zafičí, zapraská, zahrmí. Zohli sme
sa — sto metrov pred nami vytryskne ohnivý oblak.
V
nasledujúcej minúte sa od druhého výbuchu nadvi­
hne kus lesa nad vrcholce stromov, tri, štyri stromy letia
povetrím a lámu sa na kusy. A už sem syčia ako ventily
na kotloch ďalšie granáty — ostrá paľba.
„K ry ť sa!“ zreve niekto. „K ryť sa!“
Lúky sú rovné, les je priďaleko a nebezpečný — nie
je tu iný úkryt ako cintorín s kopčekmi hrobov. Potký­
name sa v tme a vbiehame na cintorín. V okamžiku sa
každý prilepí za nejaký hrob ako priklincovaný.
Najvyšší čas. Tma začína besnieť. Vlní sa a šalie. Kusy
tmy čiernejšie než noc sa ako obry vrhajú na nás a za
nás. Oheň výbuchov plápolá cintorínom.
N iet východiska. V blýskaní granátov sa odvážim
vrhnúť pohľad na lúky. Sú ako rozbúrené more, z ktoré­
ho vyskakujú ostré plamene striel ako fontány. Je vylú­
čené, aby tadiaľ niekto prešiel.
Les mizne, paľba ho trhá, ničí, zrovnáva so zemou.
Musíme zostať tu, na cintoríne.
Zem pred nami puká. Pršia hrudy. Cítim náraz. Črepi­
na mi roztrhla rukáv. Zatínam päsť. Nič ma nebolí. To
ma však neupokojí, zranenia bolia až neskôr. Ohmatá­
vam si ruku. Je to iba škrabnutie, ruka je v poriadku. Tu
mi niečo tresne do hlavy, až začínam strácať vedomie.
Hlavou ml bleskne myšlienka: Nezamdlieť!, ponáram sa
ďo čiernej kaše, a hneď sa vynáram. Do prilby mi tresla
45
črepina, priletela však z takej diaľky, že ju neprerazila.
Utieram si blato z oči. Predo mnou vyrylo akúsi jamu,
nemôžem ju podrobne rozoznať. Granáty tak ľahko ne­
trafia do toho istého krátera, preto sa ta chcem dostať.
Jediným skokom sa vrhám dopredu ako ryba, tesne nad
zemou, vtom znova zafičí, rýchle sa schúlim, tápem po
kryte, vľavo cítim niečo, pritlačím sa k tomu, povolí to,
stenám, zem sa trhá, tlak vzduchu mi duní v ušiach, le ­
ziem pod to poddajné, prikrývam sa tým, je to drevo,
látka, kryt, kryt, úbohý kryt pred krupobitím črepín.
Otvorím oči, prstami som sa zakvačil do akéhosi ru­
káva, do ruky. Ranený? Kričím na neho, neodpovedá
— mŕtvy. Šmátram ďalej po drevených' trieskach, vtom
si uvedomujem, že ležím e na cintoríne.
Paľba je však silnejšia ako všetko ostatné. N ičí vedo­
mie, leziem hlbšie pod rakvu, nech ma chráni, aj keby
v nej ležala sama smrť.
Predo mnou je kráter. Zmocňujem sa ho očami, musím
sa doňho dostať jedným skokom. Vtom ma niečo udrie
do tváre, niečia ruka ma chytá za plecia — vari sa mŕtvy
prebudil? Ruka mnou trasie, obrátim hlavu, v sekundo­
vom záblesku svetla civiem Katczinskému do tváre, ústa
má dokorán a reve, nič nepočujem, lomcuje mnou, pri­
bližuje sa ku mne; v okamžiku, keď hurhaj na chvíľu
zoslabne, prenikne ku mne Jeho hlas: „Plyn — plyyn —
plyyyn! — povedz ď alejl“
Bleskurýchlo siaham po puzdre masky. Kúsok odo
mňa niekto leží. Nemyslím na nič iba na to: Ten tam sa
to musí dozvedieť: „P lyyyn — plyyyn — I“
Kričím, plazím sa bližšie, mlátim ho puzdrom, nič ne­
dbá, znova a znova, Iba sa krčí — je to nováčik. Zúfale
pozerám na Kata, už si nasadil masku. Vytiahnem si
svoju, prilba odletí nabok, maska mi prešmykne cez
tvár, dovlečiem sa k chlapovi, puzdro leží blízko neho,
schmatnem masku, natiahnem mu ju na hlavu, pomáha
mi, pustím ho — a odrazu báci ležím v kráteri.
Tlmené búchanie plynových granátov sa mieša s vý­
buchmi trhavých striel. Medzi detonáciami duní akýsi
46
Zvon, gongy, kovové klapačky všade oznamujú — plyn
— plyn. Za mnou niečo žblnkne, raz, dva razy. Utieram
si zarosené zorníky. Sú to Kat, Kropp a ešte niekto. Leží­
me štyria, číhavo striehneme a dýchame čo možno naj­
menej.
Tieto prvé minúty v maske rozhodujú o živote a smrti:
prilieha dobre? Poznám strašné obrazy z lazaretu: otrá­
vení, čo sa dlhé dni dusili a po kúskoch vypľúvali spá­
lené pľúca.
Dýcham opatrne ústami pritisnutými na filter. Teraz
sa oblak plazí nad zemou a klesá do všetkých prehlbenín. Ako mäkká medúza ukladá sa do nášho krátera
a rozťahuje sa. Drgnem do Kata, lepšie by bolo vyštverať
sa a ležať hore než tu, kde sa plyn najviac drží. K tomu
sa však nedostaneme, lebo začína ďalšie železné krupo­
bitie. Vyzerá to, akoby už nedunell strely, ale zúrila sa­
motná zem.
S rachotom sa rúti na nás niečo čierne. Vedľa nás
tvrdo dopadne do výšky vymrštená rakva.
Vidím, ako sa Kat hýbe a leziem za ním. Rakva spadla
štvrtému z nás na vystretú ruku. Chlap sa pokúša strhnúť
sl druhou rukou masku. Kropp včas zasiahne, tvrdo mu
vykrúti ruku za chrbát a pevne Ju drží.
Uvoľňujeme s Katom ranenému ruku. Veko rakvy sa
uvoľnilo a puklo, môžeme ho ľahko odtrhnúť, mŕtvolu
vyhadzujeme, padá ako handra, a potom sa pokúšame
uvoľniť spodok rakvy.
Na šťastie muž zamdlie a Albert nám pomáha. Teraz
už nemusíme byť takí ohľaduplní a snažíme sa zo všet­
kých síl. Podoberieme rakvu lopatkou až so zaškrípaním
povolí.
Svitá. Kat berie kus veka, kladie Ho pod rozdrúzganú
ruku, ktorú ovinieme všetkými pohotovostnými obväzmi,
čo máme. Momentálne nemôžeme viac urobiť. V hlave
pod maskou mi hučí, duní, div mi nepraskne. Pľúca sa
namáhajú, dostávajú stále ten Istý horúci, vydýchaný
vzduch, žily na sluchách navierajú, mám pocit, že sa
zadusím.
47
Preniká k nám sivé svetlo. Vietor sa preháňa nad cin­
torínom. Vysuniem sa cez okraj kráteru. V špinavom
svitaní zbadám pred sebou odtrhnutú nohu, čižma je ne­
dotknutá, prezriem to všetko v momente celkom podrob­
ne. Teraz sa však na niekoľko metrov odo mňa niekto
dvíha, pretieram si zorníky, od vzrušenia sa mi znovu
zahmlia, hľadím naňho — ten chlap už nemá nasadenú
masku.
Čakám ešte chvíľu — nezvali sa. Pátravo sa obzerá
okolo seba a urobí pár krokov. Vietor rozptýlil plyn,
vzduch je čistý, chraptím a strhávam si aj Ja masku
a padám; vzduch mi prúdi do pľúc ako studená voda,
zahmlieva sa mi pred očami, zaplavuje ma vlna únavy,
padám 'do tmy.
Výbuchy prestali. Obraciam sa ku kráteru a kývam na
ostatných. Lezú von a strhávajú si masky. Dvíhame rane­
ného, jeden mu drží ruku v dlahe. A tak sa s potkýnaním
ponáhľame preč.
Cintorín sa zmenil na rumovisko. Rakvy a mŕtvoly
ležia porozhadzované. Zomreli ešte raz; ale každý z nich,
čo ho roztrhalo na franforce, zachránil jedného z nás.
Plot je zničený, koľajnice poľnej železnice naproti sú
vytrhané a pokrútené trčia do vzduchu. Pred nami nie­
kto leží. Zastavujeme sa, iba Kropp s raneným ide ďalej.
Na zemi leží nováčik. Bok má krvavý a je veľm i vyčer­
paný. Siaham po svojej poľnej fľaši, kde mám rum s ča­
jom. Kat mi zadrží ruku a zohne sa nad ním: „Kam sl to
dostal, kamarát?“
Pohne očami; je slabý, nevládze odpovedať.
Opatrne mu rozrežeme nohavice. Stená. „Ticho, ti­
cho, bude lepšie.“
Ak má priestrel brucha, nesmie nič plť. Nezvracal,
a to je dobre. Obnažujeme mu bok. Má z neho kašu z mä­
sa a úlomkov kostí. Zasiahlo mu to klb. Ten chlapec už
nebude nikdy chodiť.
Triem ho s navlhčenými prstami na sluchách a dávam
mu za hlt. Do očí sa mu vracia život. Iba teraz zbadáme,
že mu krváca aj pravá ruka.
43
Kat rozviňuje a rozťahuje dva obväzy, aby čo najviac
zakryli rany. Hľadám látku, aby som mu voľne ovinul
bok. Nemáme už nič, a preto rozrezávam ranenému
nohavicu ďalej, aby som mohol použiť kus spodlek ako
obväz. Spodky nemá. Prizriem sa mu lepSle: je to ten pla­
vovlasý nováčik.
Kat zatlal priniesol z vrecka niektorého mŕtveho ďalší
obväz a opatrne ho prikladáme na ranu. Poviem chlap­
covi, čo na nás uprene hladí: „Teraz prinesieme nosidlá.“
Vtom otvorí ústa a zašepká: „Zostaňte . . . “ Kat povie:
„Hneď sa predsa vrátime. Prinesieme pre teba nosidlá.“
Nevieme, či rozumel, narieka za nami ako dieťa: „N eod­
chádzajte ..
Kat sa obzrie a šepká: „Nebolo by lepšie vziať jedno­
ducho revolver a skončiť s tým ?“
Chlapec ťažko vydrží transport a prežije to maximálne
o pár dní. Všetko doteraz nie je však nič proti tomu, čo
vytrpí, kým zomrie. Teraz je ešte omámený a nič necíti.
O hodinku sa zmení na jačiace klbko neznesiteľných
bolestí. Dni, ktoré má ešte pred sebou, znamenajú pre
neho jedinú, šialenú trýzeň. A komu to prospeje, či bude
trpieť alebo nie.
Prikyvujem. „Áno, Kat, bolo by lepšie vziať revolver.“
„Daj ho sem,“ povie a zastane. Rozhodol sa, vidím to.
Obzrieme sa, ale nie sme už samí. Pred nami stojí hlú­
čok, z kráterov a zákopov sa vynárajú hlavy.
Prinášame nosidlá.
Kat potrasle hlavou. „Takí mladí chlapci.“ Opakuje:
„Takí mladí, nevinní chlapci.“
Straty máme menšie, ako sa zdalo: päť mŕtvych a osem
ranených. Bol to iba krátky palebný prepad. Dvaja z na­
šich mŕtvych ležia v jednom z rozmetaných hrobov;
stačí ich len zahrabať.
Vraciame sa. Mlčky kráčame v husom pochode, jeden
za druhým. Ranených odnášajú na obväzište. Ráno je za­
hmlené, ošetrovatelia pobiehajú s číslami a ceduľkami,
ranení ticho nariekajú. Začína pršať.
4 N a západe n ič n ového
49
Za hodinu sme došli k našim vozom a lezleme hore.
Teraz máme viac miesta. Dážď silnie. Rozprestierame
celty a zakrývame si hlavy. Voda na ne bubnuje. Po stra­
nách stekajú potôčky dažďa. Kaluže v dierach špliecha­
jú, a my sa v polospánku kymácame sem a tam.
Dvaja vojaci vpredu na voze majú dlhé palice s vidli­
cou. Dávajú pozor na telefónne drôty, čo visia krížom
cez cestu tak blízko, že by nám mohli odtrhnúť hlavy.
Obaja ich včas zachytia vldlicovitým i palicami a zodvi­
hnú ich nad nás. Počujeme, ako kričia: „Pozor — drôt!“
a v polospánku sl dřepneme a znova sa zdvihneme.
Všetko Je monotónne; jazda vozov, zvolania l rinúci
sa dážď. Leje sa na naše hlavy a na hlavy mŕtvych tam
vpredu, na telo mladého nováčka s ranou, čo je privelká
na jeho bok. Leje sa na Kemmerichov hrob, leje sa na
naše srdcia.
Niekde zaduní výbuch. Strhneme sa, pohľady máme
napäté, ruky opäť pripravené prehodiť telá cez bočnice
voza do priekop.
Nič viac však nepočuť. Iba monotónne volanie: „P o­
zor — drôt!“ — znova si dřepneme, opäť v polospánku.
V
Zabíjať vši po jednej je obťažné, keď ich' má človek
na stovky. Zvieratká sú trocha tvrdé a jednostaj luskať
nechtami je nudné. Tjaden preto zavesil na drôt vrch­
nák z plechovky od pasty na mazanie topánok nad kú­
sok horiacej sviečky. Do tejto malej panvičky sa vší Jed­
noducho hádžu — puknú a je po nich.
Sedíme v teple, okolo, košele na kolenách, vyzlečení
do pása len ruky máme zamestnané. Haie má zvlášť no­
blesný druh vší, s červeným krížikom. Preto tvrdí, že si
ich priniesol z lazaretu v Thourhoute a že ich dostal od
50
nejakého vrchného štábneho lekára. Tuk, čo sa pomaly
hromadí vo vrchnáku z plechovky, chce použiť na maza­
nie čižiem a polhodinu sa rehoce tomuto vtipu.
Dnes však nemá velk ý úspech; myslíme na niečo iné.
Fáma sa stala skutočnosťou. Himmelstoss je tu. Zjavil
sa včera, už sme počuli jeho dobre známy hlas. Údaj­
ne doma prívetmi prehnal na oranici niekolko mladých
nováčkov. Nevedel, že bol medzi nimi syn predsedu vlá ­
dy. To mu zlom ilo väz. Preložili ho na front.
Tu sa bude čudovať. Tjaden už hodiny pretriasa všet­
ky možnosti, ako mu odpovie. Haie si zadumane prezerá
svoju veľkú plutvu a mrká na mňa. Ten výprask bol vrchol
jeho existencie. Rozprával mi, že sa mu o tom aj teraz
niekedy sníva.
Kropp a Muller sa zabávajú. Kropp jediný ukoristil
plnú šálku šošovice, asi z kuchyne ženlstov. M iiller žiadostivo na ňu pozerá, ovládne sa a spýta sa: „Albert,
čo by si urobil, keby bol teraz odrazu m ier?“
„M ier nejestvujel“ prehlási krátko Albert.
„Dobre, ale keby,“ trvá na svojom MfUler. „Čo by si
robil?“
„Stratil by som sa!“ zavrčí Kropp.
„T o je jasné. A potom ?“
„O žral by som sa,“ odpovie Albert.
„Netáraj hlúposti, myslím to vážne.“
„A j ja,“ hovorí Albert, „čo iné by mal človek uro­
biť?“
Kata rozhovor zaujíma. Nárokuje si na podiel z Kroppovej šošovice, dostane ho, potom dlho uvažuje a dodá:
„O žrať sa, to by šlo, potom na najbližší vlak a domov za
mamami, človeče, mier, Albert. Ty si to ani predstaviť
nevieš.“
Prehrabáva sa v náprsnej taške z impregnovaného
plátna, vytiahne fotografiu a pyšne ju všetkým dokola
ukazuje. „M oja stará!“ Potom ju skryje a nadáva: „P re­
kliata, všivavá vojna.“
„Tebe je hej,“ hovorím. „Máš syna a ženu.“
„Áno,“ prikyvuje, „musím sa starať, aby mali čo jesť.“
51
Smejeme sa. „O to núdza nebude, Kat. A ak, budeš
rekvirovať.“
MQller je hladný a nespokojný. Vytrhne Westhusa
z jeho snov o výprasku. „Haie, čo by sl robil, keby bol
teraz m ier?“
„Musel by som ťa nakopať do zadku, že vôbec začínaš
o niečom takom,“ odpovedám namiesto Westhusa. „Ako
si na to vlastne prišiel?“
„A ko sa dostane kravinec na strechu?“ odpovedá
Muller lakonicky a znova sa obráti na Westhusa.
Na Westhusa je to odrazu priveía. Pokýva pehavou
lebkou: „Myslíš, keď už nebude nijaká vojna?“
„Správne. Ty si všimneš všetko.“
„To by zase boli ženy, však?“ Haie sa oblizuje.
„A j ženy.“
„Nech ma čert vezme,“ povie Haie a tvár mu znežnle,
„potom by som si chňapol poriadnu kosť, takého pravé­
ho kuchynského dragúna, vieš, s niečím poriadnym do
ruky, a šup ho do postelel Predstav sl, ozajstné periny,
a pružné matrace, páni, osem dní by som nenatiahol no­
havice.“
Všetci mlčia. Vidina je príliš nádherná. Zimomriavky
nám behajú po telo. Muller sa konečne spamätá a spýta
sa: „A potom?“
Prestávka. Haie trocha zamotane vysvetíuje: „Keby
som bol poddôstojníkom, tak by som iba potom zostal
u Prušiakov a zazupoval by som.“
„Haie, tebe preskočilo,“ hovorím.
Spýta sa dobrácky: „K opal si už niekedy rašelinu?
Skús to raz.“ Vytiahne lyžicu zo sáry a hrabne do A l­
bertovej misky.
„Horšie ako opevňovacie práce v Champagni to ne­
môže byť,“ namietam.
Haie prežúva a škľabí sa: „Trvá to ale dlhšie. A ne­
môžeš sa ani ulievať.“
„Človeče, doma je predsa lepšie, Haie.“
„Ako sa to vezme,“ povie a zamyslí sa s otvorenými
ústami.
52
Z výrazu jefio tváre vidno, na čo myslí. Na biednu rašelinársku búdu, na ťažkú prácu v horúčave trasoviska
od skorého rána do večera, na úbohú mzdu, na špinavé
šaty čeladníka.
„V mieri nemáš pri vojsku nijaké starosti,“ Hovorí
mi, „každý deň dostaneš stravu, inak urobíš randál,
máš posteť, každý ôsmy deň dostaneš čistú bielizeň ako
gavalier, odbavíš si poddôstojnícku službu, máš peknú
uniformu, večer si sám sebe pánom a ideš do putiky.“
Haie je mimoriadne pyšný na tento nápad. Celkom sa
mu zaľúbil. „A keď si odkrútiš svojich' dvanásť rokov,
dostaneš odporúčajúci list a staneš sa žandárom. Celý
deň sa môžeš špacírovať.“
Už teraz sa potí pri predstave takej budúcnosti.
„Predstav si, ako ťa budú uctievať. Tu koňak, tam pol­
litra. So žandárom chce byť každý zadobre.“
„Haie, ty to ale na poddôstojníka nikdy nedotiahneš,“
namieta Kat.
Haie sa na neho zarazene pozrie a mlčí. Zrejme spo­
mína na jasné jesenné večery, na nedele v trasovisku,
na dedinské zvony, na odpoludnia a noci so švárnymi
slúžkami, na mastná pšeničné lievance s bukvicami
a na bezstarostne pretárané hodiny v dedinskej krčme.
S
toľkými vidinami sa nemôže tak rýchlo rozlúčiť,
a preto len rozhněváno zavrčí: „N a aké nezmysly sa
večne vypytujete.“
Pretiahne si košeľu cez hlavu a pozapína si blúzu.
„Čo by si robil ty, Tjaden?“ kričí Kropp.
Tjaden pozná iba jedno. „Dával by som pozor, aby sa
mi nevyšmykol Himmelstoss.“
Pravdepodobne by ho najradšej zavrel do klietky
a každé ráno chodil naňho s obuškom. Rojčivo odpovedá
Kroppovi: „N a tvojom mieste by som sa snažil stať sa
poručíkom. Potom by si ho mohol preháňať, až by mu
v zadku voda vrela.“
„A ty, Detering?“ vyzvedá Muller ďalej. Vypytuje sa
ako rodený učiteľ.
Detering je skúpy na reči. Na túto otázku však odpo­
53
vedá. Díva sa 3o povetria a povie iba Jednu vetu: „Ešte
by som akurát stihol žatvu.“ Vtom vstane a odchádza.
Má starosti. Zena musí gazdovať sama. Pritom mu ešte
zobrali aj dva kone. Každý deň číta noviny, čo prichádza­
jú, či aj v oldenburskom kúte neprší. Ináč by neuschli
sená.
Vtom sa objavuje Himmelstoss. Kráča priamo k našej
skupine. Tjadenovi vyskakujú na tvári fľaky. Líha si
do trávy, natiahne sa a od vzrušenia zatvorí oči.
Himmelstoss trochu váha, spomaľuje. Potom predsa
pripochoduje k nám. Nikto sa ani nepokúša vstať. Kropp
sa naňho so záujmom pozerá.
Teraz stojí pred nami a čaká. Keďže nikto nič neho­
vorí, iba precedí cez zuby: „N o ? “ .
Uplynie hodná chvíľa; Himmelstoss očividne nevie,
ako sa má tváriť. Najradšej by nás prehnal. Už sa zrejme
poučil, že front nie je kasárenský dvor. Skúša to znova
a obráti sa nie na všetkých, ale na jedného; dúfa, že tak
ľahšie dostane odpoveď. Kropp je pri ňom najbližšie.
Preto poctí jeho: „N o, tiež tu?“
Albert nie je jeho priateľ. Odpovie úsečne: „Zdá sa,
o niečo dlhšie ako vy.“
Červené fúzy sa chvejú. „V y ma už zrejm e nepozná­
te?“
Tjaden teraz otvorí oči. „A le áno.“
Himmelstoss sa obráti naňho: „To je predsa Tjaden,
nie?“
Tjaden nadvihne hlavu. „A vieš, čo sl ty?“
Himmelstoss je ohúrený. „Od kedy si tykáme? Ešte
sme spolu husi nepásll.“
Nevie, čo má robiť. Takéto otvorené nepriateľstvo ne­
očakával. Predbežne sa zdržiava, zrejm e mu niekto na­
hovoril nezmysly o strelách do chrbta.
Tjaden od zlosti nad poznámkou o husiach je dokonca
vtipný! „Ani nápad, to si pásol sám.“
Himmelstoss vybuchne. Tjaden ho ale rýchlo predbeh­
ne. Musí sl uľaviť. „Chceš vedieť, čo si? Si sviňa! To som
ti chcel už dávno povedať.“
54
‘
•
Keď vrieska, žiari z jeho svetlých' prasačích očiek
zadosťučinenie za mnohé mesiace.
Teraz si uľaví aj Himmelstoss: „Čo chceš ty, hovnivál,
ty umazané rašelinárske čertisko? Vstaňte a postavte
sa do pozoru, keď s vami hovorí predstavený!“
Tjaden blahosklonne kývne. „Dajte si pohov, Himmel­
stoss. Rozchod.“
Himmelstoss je hotový besniaci „cvičný poriadok“ .
Ani cisár by sa netváril tak urazeno. Reve: „Tjaden, rozkazujem vám služobne: Vstaňte!“
„Ešte niečo?“ spýta sa Tjaden.
„Chcete splniť rozkaz, alebo nie?“ Tjaden odpovie
mierne a definitívne, bez toho že by to vedel, najzná­
mejším klasickým citátom. Súčasne sa mu obráti zad­
kom.
Himmelstoss sa rúti preč: „Pôjdete pred vojenský
súd!“ Vidíme, ako sa stratí v kancelárii. Haie a Tjaden
sa rozrehocú ako posadnutí. Haie sa smeje, až mu vysko­
čí sánka a odrazu tu stojí bezmocne s otvorenou hubou.
Albert mu ju úderom päste napraví.
Kat si robí starosti. „K eď podá na teba hlásenie, bude
zle.“
„Myslíš, že to urobí?“ spytuje sa Tjaden.
„U rčite,“ Hovorím.
„Dostaneš najmenej päť ostrých,“ vysvetfuje Kat.
Tjadenom to nepohne. „Päť dní basy, Je päť dní po­
koja.“
„A keď sa dostaneš do pevnosti?“ vyzvedá sa dôsled­
nejší Miiller.
„Tak sa pre mňa zatiat vojna skončila.“
Tjaden má šťastnú planétu. Pre neho starosti nejest­
vujú. Odchádza, aby ho nenašli v prvom návale zlosti.
Haie a Leer Idú s ním.
M iiller ešte neskončil. Berie sl na mušku Kroppa. „A l­
bert, keby si sa teraz skutočne dostal domov, čo by sl
robil?“
Kropp je sýty, a preto zhovorčivejší. „K ofko by nás
55
bolo potom vlastne v triede?“ Rátame: z dvadsiatich'
sú siedmi mŕtvi, Štyria ranení, jeden v blázinci. Najviac
ak by sa nás zišlo dvanásť.
„Traja sú poručíci,“ hovorí Miiller. „Myslíš, že by si
nechali, aby na nich Kantorek otváral hubu?“
Určite nie. Ani my by sme už nedali na seba zlapať.
„Čo si vlastne myslíš o trojitom dejovom pásme vo
W ilhelm ovi T ellovi?“ spomenie si Kropp odrazu a zadúša sa od smiechu.
„A ké ciele mal gôttingcnský krúžok básnikov?“ spy­
tuje sa aj Muller odrazu veľmi prísne.
„Koľko detí mal Karol Sm elý?“ odpovedám kludne.
„Bäumer, z vás nebude nikdy nič,“ kváka Muller.
„K ed y bola bitka pri Zame?“ chce vedieť Kropp.
„Kropp, vy neberiete nič vážne, posaďte sa, tri mínus,“
hovorím a odmietavo kývnem rukou.
„K toré úlohy považoval Lykurgos v štáte za najdôle­
žitejšie?“ šepká Miiller a robí, akoby si naprával cviker.
„H ovorí sa: My, Nemci, sa bojíme boha a inak nikoho
na svete, alebo my N e m c i. . . “ dávam na uváženie.
„Koľko obyvateľov má Melbourne?“ prihlási sa k slo­
vu opäť Miiller.
„A ko chcete vlastne obstáť v živote, keď to neviete?“
spytujem sa rozhorčene Alberta.
„Čo rozumieme pod kohéziou?“ kontruje Albert.
Z týchto múdrostí už veľa nevieme. Ani nám to na nič
nebolo. Nikto nás ale v škole nenaučil, ako v daždi
a víchrici zapáliť cigaretu, ako urobiť oheň z mokrého
dreva — alebo, že je najlepšie vraziť bodák do brucha,
lebo tu nezostane trčať ako v rebrách.
Muller povie zamyslene: „Čo nám to pomôže. Budeme
musieť zase do školských lavíc.“
Považujem to za vylúčené. „Možno, že urobíme vojno­
vú maturitu.“
„N a to potrebuješ prípravu. A keď aj obstojíš, čo po­
tom? Byť vysokoškolákom nie je oveľa lepšie. Ak nemáš
peniaze, musíš sa tiež bifľovať. O niečo lepšie to však
je. Ale sú to aj tak blbostí, čo ti nalievajú do hlavy.“
56
Kropp vystihuje našu náladu: „Ako to možno brať váž­
ne, keď sme boli tu vonku.“ „N ejaké povolanie však mu­
síš mar,“ namieta Muller, ako keby bol Kantorkom. Albert
sl čistí nechty nožom. Sme prekvapení touto frajeřinou.
Robí to však iba zo zamyslenia. Odkladá nôž a vysvet­
ľuje: „To je ono. Kat, Detering a Haie pôjdu opäf do
svojho zamestnania, lebo ho už mali predtým. Aj Him­
melstoss. My sme však žiadne nemali. Ako si máme po
tomto tu,“ urobí rukou pohyb k frontu, „na nejaká zvyk­
núť.“
„Človek by musel byt rentiérom a bývať úplne sám
niekde v lese,“ hovorím, okamžite sa však zahanbím za
toto velikášstvo.
„Ako to teda vôbec bude, ak sa vrátim e?“ , uvažuje na­
hlas M iiller a sám je zarazený.
Kropp krčí ramenami. „Neviem . Najprv sa musíme
vrátiť, a potom sa uvidí.“
Sme všetci bezradní. „Čo by sme vlastne mohli robiť?“
spytujem sa.
„Nemám na nič náladu,“ odpovie ustato Kropp. „Jed­
ného dňa predsa zomrieš, tak čo teda? Neverím, že sa
vôbec vrátime. Keď o tom uvažujem, Albert,“ hovorím
po chvífke a prevalím sa na chrbát, „a počujem slovo
mier, tak by som chcel, ak by sa stal skutočnosťou, uro­
biť niečo nepredstaviteľné, — tak mi to stúpa do hlavy.
Vieš niečo, čo by stálo za to, že sme ležali v tomto svin­
stve. Neviem však nič vymyslieť. Možnosti, ktoré vidím,
všetko čo súvisí s povolaním, štúdiom, príjmom a čo
k tomu patrí — Je mi na zvracanie, lebo to všetko tu už
bolo a je to odporné. Nenachádzam nič — nič, Albert.“
Odrazu sa mi vidí všetko bez východiska. Aj Kropp
o tom premýšľa. „Ono to s nami bude ťažké. Robia si
vlastne tí vo vlasti z toho občas starosti? Dva roky streľ­
by a ručných granátov — to potom nemožno stiahnuť
alyp.. ponožku.“
/Zhodujeme sa, že každý je na tom rovnako, nielen my
tu. Každý, všade, čo je v rovnakej situácii, jeden viac,
druhý menej. Je to spoločný osud našej generácie.
57
Albert to vysloví: „Vojna nás pokazila pre všetko.“
Má pravdu. Nie sme viac mládež. Nechceme už dobyť
svet. Sme utečenci. Utekáme pred sebou. Pred vlastným
životom. Mali sme osemnásť rokov a začínali sme milovať
svet a bytie, museli sme však na to strie ťať. Prvý granát,
čo vybuchol, trafil naše srdce. Sme odrezaní od aktivity,
od snaženia, od pokroku. Už v to neveríme. Veríme
vo vojnu^y
Kancelária ožíva. Zdá sa, že Ju Himmelstoss zalarmoval. Na čele klusá tučný feldvébel. Smiešne, že skoro
všetci výkonní feldvébli sú tuční.
Nasleduje ho po pomste túžiaci Himmelstoss. Čižmy
sa mu lesknú na slnku.
Vstávame. Šikovateľ funí: „K de je Tjaden?“
Samozrejme, to nik nevie. Himmelstoss sl nás zlostne
premeriava. „Určite viete. Iba nechcete povedať. Von
s farbou.“
Sikovatef sa pátravo rozhliada, Tjadena nikde ne­
vidno. Skúša to ináč. „O desať minút sa bude Tjaden
hlásiť v kancelárii.“ S tým odtiahne a Himmelstoss za
ním ako tieň.
„Mám taký pocit, že mi pri najbližších opevňovacích’
prácach kotúč drôtu spadne na Himmelstossove nohy,“
prorokuje Kropp.
„Užijem e s ním ešte vefa srandy," smeje sa Miiller.
To je teraz naša ctižiadosť: ukázať to nejakému llstárovl. Idem do barakov povedať Tjadenovi, aby sa
stratil.
Potom zmeníme stanoviště a znovu sa uložíme, aby
sme si zahrali v karty. Lebo to vieme: hrať v karty, kliať
a bojovať. N evela na dvadsať rokov — priveľa na dvadsať
rokov.
Po polhodine Je Himmelstoss znova pri nás. Nikto si
ho nevšíma. Spytuje sa na Tjadena. Krčíme ramenami.
„M ali ste ho predsa hľadať,“ trvá na svojom.
„A ko to vy?,“ vyzvedá Kropp.
„No, vy tu.“
58
„Prosil by som vás, keby ste nám netykali,“ povie
Kropp ako nejaký plukovník.
Himmelstoss ako keby spa'dol z neba. „K to vám tu
tyká?“
„V y !“
„Ja?“
„Áno.“
Vrie to v ňom. Díva sa bokom nedôverčivo na Kroppa,
lebo nevie kam mieri. Nie je si však celkom istý a ho­
vorí miernejšie. „Nenašli ste ho?“
Kropp sa rozvalí do trávy a hovorí: „Boli ste už nie­
kedy tu, vonku?“
„Do toho vás nič,“ prízvukuje Himmelstoss. „Žiadam
odpoveď.“
„Stane sa,“ odpovedá Kropp a dvíha sa. „Podívajte sa
tam, na tie malé obláčky. To sú výstrely flakov. Tam
sme boli včera. Päť mŕtvych, osem ranených. A bola to
iba sranda. Nabudúce, keď pôjdete s nami, mužstvo skôr
než zomrie, nastúpi pred vami, postaví sa do pozoru
a rázne vám zahlásí: Dovolte nám odísť! Dovolte nám
skapať! Na takých ako vy, sme tu akurát čakali.“
Znova si sadne a Himmelstoss sa stratí ako kométa.
„T ri dni basy,“ odhaduje Kat.
„Nabudúce si ho podám ja,“ hovorím Albertovi.
Je však koniec. Zato sa pri večernom nástupe vyšet­
ruje. V kancelárii sedí náš poručík Bertinck a predvo­
láva jedného po druhom.
Aj ja musím ísť ako svedok a vysvetlujem, prečo Tja­
den rebeloval. Príbeh s pomočovaním sa zapôsobí. Zavo­
lajú Himmelstossa a ja opakujem výpoveď.
„Je to tak?“ spytuje sa Bertinck Himmelstossa.
Vykrúca sa, no nakoniec, keď Kropp vypovedá tak isto,
musí sa priznať.
„Prečo to vtedy nik nehlásil?“ spytuje sa Bertinck.
Mlčíme. Musí predsa sám vedieť, aký má na vojne
význam sťažovať sa na takú maličkosť. Možno sa na voj­
ne vôbec sťažovať? Zrejme to chápe, a preto najprv zvozí
Himmelstossa, pričom mu znova energicky objasňuje, že
59
front nie je kasárenský dvor. Potom sa pustí do Tjade­
na, ktorý dostane poriadnu kázeň a tri dni strednej basy.
Kroppovi uloží jeden deň basy, a pritom na neho mrká.
„in áč to nejde,“ hovorí mu ľútostivo. Je to rozumný
chlapík.
Stredná basa je celkom fajn. Uväznia ich’ v chlievci,
obaja tu môžu prijímať návštevy, vyznáme sa v tom, ako
sa ta dostať.
Ostrá basa Je v pivnici. Voľakedy nás aj vyväzovali
k stromu, ale teraz je to zakázané. Občas s nami jednajú
už ako s luďmi.
Hodinu neskôr, čo Tjaden a Kropp sedia za mrežami,
vtrhávame k nim. Tjaden nás víta kikiríkaním. Po­
tom až do noci hráme skat. Tjaden, mrcina hnusná, sa­
mozrejme, vyhráva.
Keď vypadneme, spýta sa ma Kat: ,,Co by si tak po­
vedal na pečenú hus?“
„To nie je zlé,“ konštatujem.
Vyleziem e na voz v kolóne, čo vezie muníciu. Cesta
stojí dve cigarety. Kat si presne zapamätal miesto. Staj­
ňa patrí nejakému plukovnému štábu. Rozhodnem sa, že
prinesiem hus a nechám sa inštruovať. Stajňa je za mú­
rom a dvere sú zaistené iba kolíkom.
Kat mi nastaví dlane, stúpnem si na ne a leziem cez
múr. Kat dáva zatiaf bacha.
Chvíľu postojím, aby si oči privykli na tmu. Rozozná­
vam stajňu. Potichu sa zakrádam, nahmatám kolík, v y ­
tiahnem ho a otvorím dvere. Vidím dve biele škvrny.
Dve husi, to je zlé: chytíš jednu, druhá začne gágať. Tak
teda obe — ak budem šikovný, pôjde to.
Skokom som pri nich. Jednu schmatnem hneď, o chvíľ­
ku aj druhú. Ako blázon trepem im hlavami o múr, aby
som ich omráčil. Zrejme nemám ale dosť sily. Potvory
chrčia a trepú nohami a krídlami. Bojujem rozhorčene,
ale doparoma, čo za silu má taká hus! Mlátia okolo se­
ba, až sa sem-tam potácam. V tme sú tieto biele handry
ohavné, moje ruky dostali krídla, takmer mám strach,
60
že sa vznesiem do neba, ako keby som držal v prackácli
dva balóny. Vtom sa ozve gagot. Jedna hus nabrala
vzduch a chroptí ako budík. Kým si môžem uvedomiť,
ťapká sem niečo zvonka, dostanem úder, ležím na zemi
a počujem zúrivé vrčanie. Pes. Pozriem nabok, vtom
mi chmatne po hrdle. Okamžite znehybniem a tlačím
bradu na hruď.
Je to doga. Uplynie večnosť, kým odtiahne hlavu a po­
sadí sa vedia mňa. Keď sa pohnem, zavrčí. Premýšľam.
Jediné, čo môžem urobiť je dostať sa k môjmu malému
revolveru. Každopádne musím zmiznúť skôr, ako prídu
ľudia. Po centimetroch posunujem ruku.
Zdá sa mi, že to trvá hodiny. Vždy, keď urobím malý
pohyb, pes nebezpečne zavrčí. Znehybniem, a znova sa
pokúsim. Keď držím revolver v ruke, začne sa mi triasť.
Pritlačím ruku na podlahu a objasňujem si: vytrhnúť
revolver, streliť, skôr než ma chmatne, a perašiť.
Pomaly naberám dych a ukľudňujem sa. Potom zadr­
žím dych, jedným pohybom dvíham revolver, výstrel,
doga zavyje, mykne sa nabok, dostávam sa k dverám
a potknem sa o jednu z husí.
V
trysku ju ešte schmatnem, s rozmachom šmarím Ju
cez múr a sám sa driapem hore. Ešte nie som na druhej
strane a doga je už opäť na nohách a skáče po mne.
Rýchlo sa spustím. Desať krokov predo mnou stojí Kat,
hus drží v rukách. Akonáhle ma zbadá, bežíme. Konečne
si môžeme vydýchnuť. Hus je mŕtva, Kat to vybavil v mo­
mente. Chceme ju hneď upiecť, aby si nikto nič nevšimol.
Prinášam z baraku hrnce i drevo a vlezieme do malej
opustenej kôlne, ktorú používame na takéto účely. Jedi­
ný okenný otvor tesne pozakrývame. Je tu akási pec, na
tehlách leží železná platňa. Rozkladáme oheň.
Kat šklbe hus a chystá ju. Perie starostlivo ukladáme
nabok. Chceme sl z neho urobiť dva malé vankúše s ná­
pisom: „Spi sladko v bubnovej paľbe!“
Delostrelecká paľba z frontu hučí okolo nášho útočlšťa. Žiara ohňa bliká po našich obličajoch, tiene tancujú
po stene. Občas sa ozve tupý rachot, kôlňa sa zachveje.
61
L e teck é bom by. Začujem e aj tlm ené výk rik y. N iek to rý
barak d ostal asi zásah.
L ieta d lá hučia. O zýva sa ra-ta-ta z gu ľom etov. Od nás
však n ep ren ik á svetlo, čo by sa d alo zbadať. T ak sedím e
naproti sebe, K at a ja, d vaja v o ja c i v ošúchaných blů­
zách', čo v tm avej n oci pečú Kus. V eľa neh ovorím e, sme
však jed en k druhému lásk avejší a ohľaduplnší, väčšm i
ako m ilen ci. Sm e dvaja ludia, sme nepatrné is k rič k y ž i­
vota, vonku je noc a kruh sm rtí. S edím e na jeh o ok raji,
oh ro zen í a bezpeční, po rukách nám te č ie m asť, naše
srdcia sú si blízk e a táto hodina je ako táto m iestnosť:
s v etlá a tien e p o c ito v km itajú sem a tam pod n ežn e p lá ­
polajú cim ohňom . Co vie on o m ne — čo viem ja o ňom,
pred tým by n ija k á naša m yšlien k a nebola rovn ak á —
tera z sedím e pred husou a vním am e svoju existenciu,
a sm e sl tak b lízk i, že o tom n em ôžem e h ovoriť. T rvá to
dlho, kým sa upečie hus, aj k eď je m ladá a m astná. P re ­
to sa striedam e. Jeden ju pod lieva, za tia ľ čo druhý spí.
P om aly sa šíri d rá žd ivá vôňa.
Zvuky zvon ku sp lývajú, sú ako jed en , ako sen, v k to ­
rom sa však ved o m ie c elk o m nestráca. V polospánku
vid ím Kata, ako d víha a skladá lyžicu ; m ám ho rád,
jeh o p lecia , jeh o hranatú, zohnutú postavu — a súčasne
vid ím za ním lesy a h viezd y a ak ýsi d ob rotivý hlas h o­
v o rí slová, čo m a upokojujú, m ňa vojaka, k torý sa m alý
so s vojim i v e ľk ý m i čižm am i, svojou prackou a svojím
ch lebníkom uberá pod vyso k ým nebom cestou, čo le ží
pred ním, k to rý rých lo zabúda a iba zried k avo je ešte
smutný, k torý id e stále ď a lej pod nekonečnou nočnou
oblohou.
V o ja čik a d ob rotivý hlas; keby ho niek to pohladil,
azda by to ani nechápal, ten v oja k s v e ľk ý m i čižm am i
a zasyp an ým srdcom , čo pochoduje, lebo nosí čižm y,
a všetko zabudol ok rem pochodovan ia. N ie sú na obzore
k vetin y a krajina, čo je taká tichá, že by c h cel plakať
v o ja k ? N ie sú tam obrazy, o ktoré n ep rišiel, lebo mu n ik ­
d y n ep atrili, m ätúce, ale predsa p re neKo už stratené?
N e s to jí tam jeh o dvadsať rok ov?
62
T vár mám mokru, a kde som to? K atczin sk y s to ji pre'do mnou, jeh o obrovský zohnutý tieň m a objím a ako
dom ov. H o v o rí ticho, usm ieva sa a vra cia sa p om aly
k ohňu.
Potom p ovie: „H u s je h otová.“
„Á n o, K at.“
Strasiem sa. U prostred m iestn osti sa leskn e hnedá
pečien ka. V yb eriem e si sk lad acie v id lič k y a vreck ové
n o že a každ ý si od reže jed n o husacie stehno. Zajedám e
kom isárom , k torý nam áčam e do šťavy. Jeme pom aly,
s ve ľk ý m pôžitkom .
„Chuti, K a t? “
„V ý b o rn e ! A j te b e ? “
„ T o vieš, K a t.“
Sm e bratia a jed en druhému núkame n a jlep šie kúsky.
Potom fa jč ím cigaretu, K at cigaru. Z husi zo stalo ešte
veľa.
„Č o by sa stalo, Kat, keby sm e zan iesli kúsok K ro p p o ­
vi a T ja d e n o v i? “
„Jasné,“ p ovie. O drežem e porciu a starostlivo ju z a ­
balím e do n o vin ovéh o papiera. Z vyšok chcem e odniesť
do nášho baraku, K at sa však sm eje a iba p ovie: „ T ja ­
den.“
Uznávam , m usíme v zia ť všetko. A tak sa vydávam e
na cestu k chlievcu , aby sme oboch zobudili. K ým o d íd e­
me, upracem e perie.
K rop p a T ja d en nás považujú za fatam orgánu. Potom
počuť iba p ra co va ť ich" chrupy. T jaden si p rid ŕža oboma
rukam i k ríd lo v ústach ako ústnu harm oniku a žuje.
Chľastá m asť z hrnca a m ľaská: „ T o vám n ik d y n eza­
b u d n em !“
Idem e k nášmu baraku. A zase Je tu vyso k á obloha
s h viezd am i a s nadchádzajúcim brieždením a ja, vojak
s v e ľk ý m i čižm am i a plným žalúdkom , kráčam pod ran­
nou oblohou — ale so mnou, zohnutý ide hranatý Kat,
m ôj kam arát.
O brysy baraka sa v rozbřesku približujú k nám ako
čiern y, dobrý spánok.
63
Vi
P ovráva sa o n ovej o fen zíve, id em e na fro n t o dva
dni skôr ako zvyča jn e. Cestou prechádzam e ok o lo ro z­
s trieľa n ej šk oly. P o zd ĺž je j dlhšej steny stojí navŕšený
vyso k ý d v o jitý múr z celkom nových, svetlých neleštených rakiev. C ítiť z nich vôňu živice, sosien a lesa. Je
ich najm enej sto.
„T u sa dobre p rip ra v ili na o fen zívu ,“ Hovorí začu d o­
vane M iiller.
„S ú pre nás,“ za vrčí D etering.
„N e tá ra j,“ osopí sa na neho Kat.
„B u ď rád, ak dostaneš rakvu,“ šk erí sa Tjaden, „teb e
aj tak na tvoju figúru z púťovej s treln ice p rid elia iba
nejakú c e ltu !“
A j ostatní vtipkujú, je to šiben ičný humor, čo iné m á­
m e robiť. R akvy sú skutočne pre nás. V tom to o rg a n i­
zácia klape.
V predu to vrie. Prvú noc sa pokúšam e zorien tovať.
Je pom ern e ticho, a tak počujem e, ako sa za nepriateľským fron tom n eprestajne pohybujú transporty, až kým
sa nebrieždi. K at tvrdí, že neodchádzajú, ale neustále
p rivážajú jed n otk y a jed n otky, muníciu, kanóny.
A n g lic k é d elo s trele c tv o p osiln ili, hneď to počujem e.
V p ra vo od farm y stojí najm enej o štyri batérie dvadsaťa p olie k viac ako predtým a za ro zstrieľan ý m i topoľm i
sú zakopané m ínom ety. Okrem toho pribudli aj m alé
francúzske p otvo ry s n árazovým i rozbuškam i.
N álad a je skľúčená. Dve hodiny trčím e v úkrytoch,
keď nám začne do zák o p o v biť naše d elostrelectvo. Je to
za šty ri týžd n e po tre tí raz. K eby sa stala chyba pri zam ierovan í, nikto by n ep oved al ani slovo, ale na p ríčin e
sú vyb ité hlavne. V ý stre ly sú takto často neisté a majú
p reto ro zp ty l až do nášho úseku. A tak m ám e dnes v noci
d voch ranených.
Front je ako klietka, v ktorej sa musí nervózn e čakať,
64
čo sa stane. L ežím e pod križujúcim i sa gran átovým i
oblúkm i a žijem e v napätí n eistoty. N ad nami sa v zn á­
ša náhoda. K e ď sa b líži strela, m ôžem sa prik rčiť,
a to je všetko. Kam dopadne, nem ôžem ani presne v e ­
d ieť, ani usmerniť.
A je to práve táto náhodnosť, čo nás robí ľah ostajn ý­
mi. Pred pár m esiacm i som sedel v ú kryte a hral skat.
Po ch víli som vstal a iš ie l na návštevu ku znám ym v inom
úkryte. K eď som sa vrá til, z prvéh o nezostalo nič, r o z ­
m etal ho ťa žk ý zásah. V rá til som sa k druhému a došiel
som práve včas, aby som pom ohol vyhrabávať. A j ten za­
valilo. T ak isto náhodne, ako ma m ôže zasiahnuť, zostá­
vam nažive. V n ajpevnejšom ú kryte ma m ôže ro zm lia ž­
d iť a na otvoren om p oli m ôžem bez zranen ia p re žiť desať
hodín v bubnovej paľbe. Ka'ždý voja k zostáva nažive iba
vďaka tisícorak ým náhodám . A každý vojak v e rí a d ô ­
veruje náhode.
Musíme si d ávať p ozor na chlieb. V poslednom čase
sa veľm i rozm n o žili potkany. D eterin g tvrdí, Že je to naj­
lepšia predzvesť, Že bude bengál.
P otkan y sú tu zv lá š ť protivné, lebo sú v eľm i veľké. Je
to druh, ktorém u sa h o vorí m ŕtvo ln é potkany. Majú
hnusné, zlom yseľn é, h olé papule a človeku m ôže prísť
zle, keď v id í ich dlhé, holé chvosty.
V yzerajú poriadne hladné. T ak m er všetkým zo žra li
chlieb. K ropp sl ho pevne zam otal do c e lty a p o lo žil pod
hlavu, n em ôže však spať, lebo mu behajú po tvári, aby
sa dostali k chlebu. D eterin g im chcel prejsť cez rozum
a p rip evn il na strop tenký drôt a za vesil naň svoj chlieb.
K eď si v n oci posvieti baterkou, vidí, ako sa drôt kolíše.
N a chlebe ako na k on i sedí tučný potkan.
N ap ok on s tým skoncujem e. Starostlivo od režem e
kúsky chleba, čo o h lod ali zviera tá. Chlieb od h od iť nem ô­
žem e v nijakom prípade, lebo by sme zajtra nem ali čo
jesť.
O drezaný chlieb poukladám e doprostred na podlahu.
K aždý vezm e lopatku a ľahnem e si okolo, p rip raven í
5 N a západe n ič nového
65
udrieť. D etering, K ropp a K atczin sk y si p rich ystali ba­
terky.
O
ch víľk u počujem e, ak o potkan y cupotajú a obhrýzajú
chlieb. Zvu ky silnejú. T eraz cupotá veľa labiek. Vtom sa
rozs v ie tia baterky a všetci m látim e do čiern eh o húfu,
ktorý sa s piskotom rozprcháva. V ý sled ok je dobrý. L o ­
patkam i vyh ad zu jem e zab ité p otk an y zo zákopu a zasa
sl líham e na postriežku.
P odarí sa nám to ešte pár ráz. Potom zviera tá akoby
n iečo zbadali, aleb o za c ítili krv. N ep rich ád zajú . A le aj
n apriek tomu je zv y šo k chleba ráno preč.
V
susednom úseku potkan y napadli d ve v e fk é m ačky
a psa, d o h rý zli a o h lod ali ich.
N a druhý deň dostávam e eidam ský syr. K ažd ý takm er
štvrtku. T o je d osť dobre, lebo eid am sk ý chutí — a aj
dosť hlúpe, lebo tie to v e ľk é červen é gu le boli d oteraz
v žd y p red zvesťou ve ľk é h o svinstva. Naša predtucha sa
stupňuje, keď nám ešte rozdeľu jú pálenku. P ijem e ju,
ale nie je nám pritom veselo.
Cez deň strieľa m e op reteky na potkany a p otĺkam e
sa hore-dolu. Zásoby n ábojov a ručných g ra n á to v sa d o ­
plňujú. Bodáky si k on trolu jem e sami. N iek to ré majú
to tiž na tupej strane zúbky ako p ílk y. K e d tí naproti
zbadajú niekoh o s takým bodákom , tak ho nem ilosrdn e
odpravia. N a ved ľa jšo m úseku zasa našli našich, čo
m ali p ilk ov ým bodákom odrezan é nosy a vypichnuté
oči. Do úst a nosa im n a pch ali p ilin y, a tak ich zadusili.
N ie k to rí n ováčk ovia majú ešte takéto bodáky; odh a­
dzujem e ich a zo že n ie m e im Iné.
'• N apokon , bodák stratil na význam e. T eraz je občas
módou ísť do útoku iba s ručným i gran átm i a lopatkam i.
Nabrúsená lop atka je ľahšia a všestran nejšia zbraň, m ož­
no ju v ra ziť n ie le n pod bradu, a le m ožno ňou p red ovšet­
kým udrieť; taký úder je účinnejší, najm ä ak č lovek tra ­
fí šikm o m edzi p le c e a krk, p resek ne chlapa ľahko až po
hrúd. Bodák n iek ed y p ri bodnutí uviazne, potom treba
n a jp rv tomu druhému stúpiť na brucho, aby sa dal v y ­
6í
tiahnuť, a m ed zitým m ôže č lo v e k sám n iečo utŕžiť. A bo­
dák sa n ie k e d y a] zlom í.
N a noc zam orím e naše p red p olle plynom . Čakáme
útok a le žím e s nasaden ým i m askam i, hotoví strhnúť
ich, ak on áh le sa v y n o rí p rvý tieň.
R ozod n ieva sa, a nič sa nedeje. Iba ten lom oz na dru­
hej strane, čo nám drása nervy, v la k y a vlak y, nákladné
autá a n ákladn é autá, čo to tam len sústreďujú? N aše
d e lo s trele c tv o do nich neustále práska, hukot však n e­
prestáva, neprestáva.
T váre m ám e ustaté a nehradím e na seba. „ j e to ako
na Somm e, tam bola potom z toho sedem dní a nocí
bubnová p alb a,“ h o vorí Kat zasm užilo. Odkedy sm e tu,
už nežartu je, a to je zlé, lebo Kat je starý fro n ťák a má
dobrý nos. Iba T jad en sa raduje z dobrých p ríd e lo v a ru­
mu. M yslí sl dok on ca, že sa p ok ojn e vrá tim e a že sa nič
nestane. T ak m er to tak vyzerá. M íňa sa deň za dňom.
V n oci sedím v ok ope ako predsunutá hliadka. N ado
mnou vyletu jú a klesajú svetlice a p adáčkové rakety.
Som opatrn ý a v strehu, srdce m i búši. Znova a znova
hladím na s v ietia c i c ifern ík hodiniek, čas sa vlečie. Spá­
nok m i ťa ží v iečk a, pohybujem prstam i na nohách, aby
som nezaspal. K ým ma vystriedajú, nič sa nestane — iba
nep restajn ý hrm ot sa o zýva z druhej strany. P om aly sa
u pokojujem e a v jed n om kuse hrám e skat a očko. M ožno
m ám e šťastie. V o dne je obloha plná p ozo ro v a te ls k ý c h
balónov. P ovráva sa, že n ep riateľ nasadí pri útoku proti
pech ote aj tu tanky a lietad lá. T oto pre nás nie je také
zau jím avé ako to, čo sa h o vorí o n ových p lam eň om e­
toch’ .
Prebúdzam e sa uprostred noci. Zem duní. Ostreľujú
nás ťažk ou paľbou. T la čím e sa d o kútov v úkryte. R ozo­
znávam e s trely všetk ý ch kalibrov.
K ažd ý siaha po s vojich vecia ch a podchvíľou sa p re ­
svedčuje, či sú tam. O kryt sa chveje, noc sa zm en ila na
rev a blýsk'anle. V záb lesk och svetla, čo trvajú sekundu,
hladím e na seba, ob lič a je máme bledé, p ery stisnuté
a p otriasam e h lavam i. K aždý priam fy z ic k y cíti, ako
5*
67
ťa žk é strely n ičia predprsne zák opov, ako rozrývajú ná­
syp y a trhajú na m árne kúsky b etón ové kvádre. R o z­
pozn ávam e tupý, zb esilejší výbuch, čo sa ponáša na úder
dlaby prskajúceho dravca, k eď strela dopadne do z á ­
kopu. N adránom sú p od ak torí n ováčk ovia už ze le n í
a zvracajú. Sú ešte p ríliš neskúsení.
P om aly p ren iká do bunkra svetlo a záb lesk y výbuchov
blednú. S v itlo ráno. T era z sa do d elostreleck éh o ohňa
m ieša zvuk vybuchujúcich mín. Sú to n a jšia len ejšie
otrasy, aké jestvujú. Kam sa priženú, zan ech ávajú za
sebou m asový hrob.
H lia d k y sa striedajú. P ozo ro va telia ob lep en í špinou
sa tack avo vracajú a lom cuje n im i triaška. Jeden sa
m lčk y posadí do kúta a Je, druhý, náhradný zálo žn ík
vzlyk á . T lak vzduchu od výbuchov ho dva ra zy p reh odil
cez předprseň, p ritom sa mu nič nestalo, d ostal iba n e r­
v o v ý šok.
N o v á č k o v ia h ľadia na neho. Tak é n iečo je n ákazlivé,
m usíme dávať pozor, n iek oľk o p e rí sa už chveje. Dobre,
že sa rozvid n ieva. M ožno zaútočia dopoludnia.
Paľba neutícha. S tre ly dopadajú aj za nam i. Kde
len oko d ovid í, všade vytrysku jú fon tán y bahna a železa.
O streľujú v eľm i širo k ý okruh.
N ep ria te ľ neútočí, paľba však pokračuje. P om aly strá­
cam e sluch. Už sotva kto hovorí. An i by sme si n erozu­
m eli.
N áš zákop takm er zn ičili. N a m nohých m iestach je už
iba pol m etra hlboký, je prerušený dieram i, kráterm i
a hrom adam i zem e. Presne pred naším bunkrom vybuch­
ne granát. O kam žite sa zotm íe. Z asyp alo nás, musíme
sa vyhrabávať. O hodinu je vchod zasa voľn ý, sme opäť
trocha sm elší, lebo sme m useli pracovať.
L e zie k nám v e lite ľ kom pánie a oznam uje, Že dva
ú k ryty sú zničen é. N o v á č k o v ia sa utíšia, k eď h'o vidia.
H ovorí, že dnes v e čer sa pokúsia p rin iesť nám nejak é
jedlo.
Je to ako útecha. N ik to na to n em yslel okrem Tjadena.
Pren iká k nám zase n iečo zvonka; k eď sa má prin iesť
68
jed lo, n em ôže to by í predsa také zlé , m yslia si n ováčk o­
via. N ech ávam e ich' v tom, viem e však, že je d lo je práve
také d ô le žité ako munícia, a preto ho musia priniesť. P o­
kus sa n ezd aril. Ď alšia skupina sa dáva do toho. A j táto
sa vráti. N a k on iec ide Kat, a le aj on sa vrá ti naprázdno.
N ik to n em ôže prejsť, n ija k ý psí chvost nie je dosť tenký,
aby p re š ie l tým to ohňom.
Pritiahn em e si opasky a prežú vam e každé sústo tr i­
krát dlhšie. An i tak to však nestačí, p rek liato nám škŕka
v žalúdku. Opatrujem chlebovú kôrku, striedka je už
preč, kôrka je v chlebníku; občas z nej kúsok žujem.
N o c je n ezn esiteľn á. N em ôžem e spať, zíza m e pred
seba a podriem kavam e. T jad en ľutuje, že sme obhryzené
kúsky chleba d ali potkanom . M oh li sme si ich pokojn e
o d lo žiť. K ažd ý by ich teraz zjed ol. A j vod a nám chýba,
a le s tou to nie je ešte také hrozné.
N adránom , ešte za tmy, nastane rozruch. Cez vchod
sa že n ie húf p otk an ov a lezú po stenách. Baterkam i
osvetľu jem e ten zm ätok. V šetci kričím e, k ľajem e a za ­
bíjam e Ich. Zloba zúrivostí a zú falstvo m nohých hodín sa
vyb íja tým to zách vatom zúrivosti. O b ličaje sú zbrázděné,
ruky tlčú, zv ie ra tá pištia, ťa žk o prestať; takm er by sme
sa n apadli vzájom n e.
Záchvat nás vyčerp a l. Ležím e a opäť vyčkávam e. Je
to zázrak, že v našom úkryte nem ám e ešte straty. Je
z m ála h lb okých bunkrov, čo ešte Jestvujú. Lezie k nám
n eja k ý desiatnik, n esie bochník chleba. Trom ľudom sa
predsa pošťastilo dostať sa v n oci dozadu a d on iesť tr o ­
cha proviantu. V yprávali, ž e paľba rovn ak ej Intenzity
zasahuje až do p ostavení d elostrelectva. Je vraj záhadné,
sk ad iaľ tí na druhej strane berú to ľk o kanónov.
Musíme čakať, čakať. N a obed sa stane, s čím som
už rátal. Jeden z n ováčk ov dostal záchvat. Už dávnejšie
som ho p ozo ro val, ak o nep ok ojn e poh yb oval čeľusťam i
a zatín al päste. T ie to uštvané, vytrešten é oči poznám e
už dobre. V p osled n ých hodinách sa iba zd an livo upoko­
jil. Z rú til sa ako sp rách nivený strom.
T e ra z vstáva, nenápadne le zie cez úkryt, zaváha na
49
chvíľku, a p otom sa sunie k výcfiodu. Zastanem mu cestu
a sp ytu jem sa: „K a m chceš I s í? “
„ H n e ď sa vrá tim ,“ p ovie a chce ma obísť.
„P o č k a j chvíľu, paľba slabne.“
N ačú va a na chvíľku sa mu p oh laď vyjasn í. Potom má
op äť ten k aln ý lesk ak o očí besného psa, m lčí a od str­
kává ma. „C hvíľočku, k a m ará t!“ zak ričím . K at s p ozo r­
nie. P ráve, k eď ma n ováčik odstrčí, p risk očí a pevn e ho
chytím e.
R ozzúri sa: „P u sťte ma, pusťte ma von, chcem p re č !“
N ed b á na nič a m láti rukam i ok o lo seba, pení sa mu
z úst a slová, n ezm yseln é slová, čo vyráža, n a p o ly prehltáva. Je to zách vat úkrytovéh'o strachu, m á p ocit, že sa
tu zadusí a ovlád a Ro iba je d in ý pud: d ostať sa von. Keby
sme ho n echali, rú til by sa niekam bez toho, aby sa kryl.
N ie je prvý.
K e ď že sa veľm i ro zzú ril a p revracia oči, n ep om ôže nič,
m usíme ho zm látiť, aby p rišiel k rozumu. Robím e to rýc h ­
lo, nem ilosrdn e a d ocielim e, 2e p redbežne sedí zn ova
p ok ojn e. Ostatní p ri te jto príh od e zb led li, dúfajm e, že
Ich to o'dstraší. Bubnová paľba je p riv e ľa p re týchto
úbohých chlap cov. D ostali sa z p oľn éh o d op lň o vacieh o
telesa rovn o do pekla, z ktorého by m ohol zo še d iv ie ť aj
starý chlap.
Dusný vzduch' nám p o te jto p ríh ode le z ie ešte v iac na
n ervy. S edím e ako vo vlastnom hrobe a čakám e iba na
to, aby nás zasyp alo. Odrazu to h rozne z a v y je a blysne,
k ryt p ra ští vo všetkých škárach pod zásahom , na šťastie
ľahkým , a tak b eťón ové k vád re od o la li. O zýva sa straš­
ný k o v o v ý cven got, steny sa trasú, pušky, prilb y, zem ,
blato a prach lietajú. Do úkrytu vn ik á s íro v ý dym . Keby
sm e n esed eli v tom to úkryte, a le v n ejak om ľahkom , aké
sa teraz stavajú, už by z nás nik nežil. Z asyp alo by nás,
aleb o by sme b oli m ŕtvi.
C čín ok je a le a] tak dosť zlý . N o v á č ik už zase zúri
a dvaja ďalší začín ajú tiež. Jeden sa nám vyšm ykn e
a beží preč. M ám e čo rob iť s ďalším i dvom a. Vyrútim
sa za ním a uvažujem , či mu m ám s tre liť 3 o nôh — vtom
70
to zah vízda, hodím sa na zem , a k e d sa zdvihnem , Je
stena zákopu p olep en á horúcim i úlom kam i, fra n forca m i
mäsa a zdrapm i un iform y. Leziem naspäť.
P rvý naozaj v a ri zb lazn el. K e d ho pustíme, že n ie sa
hlavou o p roti stene ak o baran. V noci sa budem e m usieť
pokúsiť od viesť Ho 'do tyla. Z atiaľ Ho zväzu jem e, ale iba
tak, aby sm e ho m ohli pri útoku hneď u voľniť.
K at navrhuje, aby sm e sl zah rali skat — čo sa dá ro ­
biť, m ožno to bude p otom ľahšie. N ie Je však z toho nič,
strieh nem e po každom b ližšom zásahu, prerátam e sa,
aleb o hádžem e zlú farbu. Musíme to nechať. A k o keby
sme sed eli v siln e duniacom kotli, do k torého tlčú
zo všetk ých strán.
Ešte jedna noc. Sm e uz otupení od napätia. Je to sm r­
teľn é napätie, čo nás ako zubatý n ô ž škrabe pozdlŽ
m iech y. N oh y už nevládzu, ruky sa trasú, te lo je ako
tenká p ok ožka na s nám ahou potláčan om šialenstve, na
n ekon ečn om reve, čo m ôže vypuknúť v k aždej ch víli. N e ­
m ám e na sebe už ani m äso ani svaly, n em ôžem e sa už
na seba pod ívať, od strachu pred n iečím n e v y p o č íta te ľ­
ným. A tak zatínam e zuby — to p rejd e — p re jd e to —
m ožno to prežijem e.
B lízk e zásahy zrazu prestávajú. Paľba pokračuje, ale
ju presunuli dozadu, náš zákop je voľn ý. Chytám e ručné
gran áty, vyh ad zu jem e IcK pred úkryt a vyskakujem e
von. Bubnová paľba sa skončila, za nami však le ž í ťažká
palebná priehrada. Z ačín a sa útok.
N ik to by n everil, že v te jto ro zrytej púšti m ôžu byť
ešte ľudia, ale teraz sa všade zo zákopu vyn árajú oce­
ľové p rilb y, päťd esiat m etrov od nás je už guľom et
v palebnom postavení, a h n ed sa rozšteká.
D rôtené p rek á žk y sú rozdrúzgané. Trocha však ešte
zd ržiavajú . V id ím e p rich ád zať útočníkov. N aše d e lo s tre ­
le c tv o bije. G uľom ety rapocú, pušky praskajú. Z druhej
strany sa k nám p om aly dostávajú. H aie a K rop p za č í­
najú s ručným i granátm i. Hádžu, ako n a jrý c h le jš ie m ô­
žu, ru k oväte im podávam e už odistené. H aie hádže na
Šesťdesiat m etrov, K ropp na päťdesiat, je to vyskúšané
a d ôležité. Ú točníci nem ôžu v behu robiť nič, kým sa
n ep rib lížia na tridsať m etrov.
R ozoznávam e sk riven é tváre, p lytk é prilby, sú to Fran­
cúzi. D ostávajú sa k zvyšk om drôten ých p rekážok, a už
m ajú c ite ln é straty. Guľom et ved ľa nás ich zlo ží celý
rad, potom sa zasekne a útočníci sa priblížia.
V id ím jed n éh o z nich, ako sa zv a lí so vztýčen ou h la ­
vou na šp anielsk eh o jazdca. T elo ovisne, ruky trčia, ako
keby sa chcel m odliť. Potom te lo celk om odpadne
a v d rôte zostávajú vis ieť iba od strelen é ruky s k ýpťam i
ramien.
Vtom , keď začín am e ustupovať, zdvihnú sa vpredu
zo zem e tri tváre. Pod jednou prilbou tm avá kozia hriad­
ka a dve oči, čo sa na m ňa pevn e upierajú. Dvíham ruku,
ale nem ôžem hodiť gran át do tých to zvláštn ych očí;
chvíľu zúri bitka ako b lázn ivý cirkus ok o lo m ňa a týchto
nehybných očí, potom sa hlava zdvihne, ruka, pohyb
a m ôj ručný gran át le tí do nich.
B ežím e naspäť, strhávam e šp anielskych ja zd c o v do
zá k o p o v a hádžem e za seba odistené ručné granáty,
k toré kryjú náš d iv o k ý ústup. Z ďalšieho zákopu p ália
gu ľom ety.
) S tali sa z nás neb ezp ečn é zvery. N ebojujem e, bránim e
sa p red zničením . Granáty nehádžem e do ľudí, na to
vôbec nem yslím e, to sa s rukami a prilbam i žen ie za
nami sm rť, po troch dňoch sa m ôžem e proti nej brániť;
m ám e šialenú zlosť, už n eležím e bezm ocne, vyčk ávajú c
na popravišti, m ôžem e n ičiť a zabíjať, aby sme sa za ­
chrán ili a pom stili/
K rčím e sa za Ttaž'dým kútom, za každou zátarasou
z ostnatého drôtu a hádžem e útočníkom pod nohy
strapce výbuchov, skôr než zm iznem e. Praskot ručných
gran áto v vniká m ocne do našich rúk, do našich nôh;
bežím e p rik rčen í ani m ačky, zap laven í vlnou, čo nás
unáša, ktorá z nás robí surovcov, zák ern ík ov, vrahov,
pre m ňa za mňa h oci diablov, vlnou, čo znásobuje našu
silu v strachu, zú rivosti a túžbe po živote, ktorá hľadá
72
l
našu záchranu a bojuje za ňu. K eby z druhej strany p ri­
chádzal tvoj otsc, n e válial by si h od iť mu gran át d o pŕs!
V zdávam e sa p rvých zákopov. Sú to ešte zák o p y? Sú
rozstrieľan é, zn ičen é — sú to iba je d n o tlivé kúsky zá ­
kopov, d iery, p ospájan é sp ojovacím i chodbam i, hniezda
kráterov, nič viac. A le straty p rotivn ík a rastú. N erátal
s takým siln ým odporom .
Je poludnie. Slnko praží, p ot nás štípe v očiach, utie­
ram e ho rukávm i, n ie k e d y je na nich aj krv. Zbadáme
p rvý trocha Z achovalejší zákop. Je obsadený a p rip rave­
ný na protiúder. P rijím a nás. N aše d elo s trele c tv o sa dá­
va poriad ne do toho a zab rzd í nápor. Rady za nam i v ia z ­
nu. N em ôžu dopredu. N aše d e lo s trele c tv o rozdrobuje
útok. Číhame. Paľba sa pren esie o sto m etro v dopredu
a m y opäť vyrážam e. V ed ľa m ňa odtrhne nejakém u slo­
bod n ík ovi hlavu. B eží ešte pár krokov, a z krku mu strie­
ka krv ani z vodom etu.
K boju muža p ro ti m užovi ani nedôjde, tí druhí musia
naspäť. D osiahnem e zn ova zvy šk y našich zák opov
a postupujem e cez ne dopredu.
Och, toto obracanie! Dostali sme sa do druhej, spásnej
zá k o p o v ej lín ie, č lo v e k by sa chcel do nej zavŕtať,
zm iznú ť — a musí sa obrátiť a zn ova do tej hrôzy. Keby
sine v te jto c h v íli n eb oli autom atm i, zo stali by sm e le ­
žať, v yč e rp a n í a bez vôle. Strháva nás to však op äť d o ­
predu, bez vlastn ej vôle, a predsa šialen e d ivok o a zúri­
vo, chcem e zab íjať, lebo tam sú naši úhlavní nep riatelia,
ich pušky a g ran áty sú n am ieren é p roti nám, ak ich n e­
zn ičím e, zn ičia nás!
Hnedá zem , roztrhaná, rozpraskaná hnedá zem , čo sa
leskn e v slnečných lúčoch, to je kulisa na neúnavné
a tupé autom atické konanie, naše supenie Je škrípanie
spružín, p ery m ám e vysušené, hlava je dutejšia ako po
preslop an ej n oci — tak sa potácam e dopredu a do na­
šich duší p red era ven ých sťa rešeto zavŕtava sa bolestivo
a p ren ika vo obraz hnedej zem e s lesknúcim sa slnkom ,
s m ŕtvym i alebo zvíja jú cim i sa vojakm i, čo tu ležia, ako
73
keby to tak m uselo byť, čo siahajú po našich nohách
a kričia, za tia ľ čo íc fi preskakujem e.
S tra tili sm e k sebe všetok cit, už sa sotva poznám e,
k eď nám obraz druhého padne do uštvaného pohľadu.
Sm e ako m ŕtvi, čo nič necítia, k torým ale n eja k ý trík,
ak ési n eb ezp ečn é k ú zlo pon ech alo schopnosť ešte bežať
a zab íjať.
A k ý si m lad ý Francúz zaostane, dobieham e ho, dvífia
ruky, v je d n e j d rž í ešte re v o lv e r — č lovek nevie, či
chce strieľa ť, aleb o sa v zd a ť — úder lopatkou mu r o z ­
p o lí o b ličaj. V id í to druhý a pokúša sa u tekať ďalej,
b odák mu svišťavo vn ik á do chrbta. V ysk očí, rozh od í
ruky, k rič í z p ln ých pľúc a potáca sa preč. V chrbte sa
mu hom páľa bodák. T re tí odh odí pušku, p rik rč í sa k z e ­
mi, ruky na očiach'. Z ostáva vzadu s n ie k o ľk ý m i ďalším i
zajatcam i, aby odn ášali ranených.
P ri p ren asled o va n í sm e sa odrazu o c itli b lízk o n ep ria­
teľsk ých p ozícií.
Sm e v pätách p rch ajú celio n ep ria teľa a p odarí sa nám
d ora ziť k zák opom tak m er súčasne s ním. P reto máme
m álo strát. N e ja k ý gu ľom et sa rozšteká, a le ručný g ra ­
nát ho odbaví. Predsa však sta čilo tých pár sekúnd na
päť p re s tre lo v brucha na našej strane. G u ľom etčíkovl,
k toréh o n ezasiah ol granát, rozb ije K at o b ličaj pažbou
na kašu. O statných prebodn em e skôr, než stačia v y tia h ­
nuť ručné gran áty. Potom sm ädno v yslo p em e vodu
z chladiča.
V šade cvakajú n o žn ice na drôt, cez p re k á žk y rachotia
dosky, skáčem e úzkym i p rechodm i do zák opov. H aie
v ra zí nejakém u obrovském u Fran cú zovi lop atku do hrd­
la a hodí p rvý ručný gran át; pár sekúnd sa k ryjem e za
nejakou predprsňou, a už je rovn ý úsek zákopu pred
nam i p rázdny. Šikm o za roh za sviští ď a lší granát
a uvoľň uje nám cestu, v behu hádžem e zv ä zk y g r a ­
n á tov do úkrytov, zem sa ch veje, rachot, d ym a stenanle, potk ýn am e sa o k lzk é fra n fo rc e mäsa, o m äkké telá,
padám do rozp áran éh o brucha, na k torom le ž í nová,
čistá d ô s to jn íck a čapica.
u
Boj viazn e. S tra tili sme d otyk s nepriateľom . Pretože
sa tu nem ôžem e dlHo zd ržiavať, m ám e sa stiahnuť po'd
ochranou d e lo s trele c tv a do našich p ozícii. Len čo sa to
d ozviem e, v n a jvä čšej rýc h lo s ti vtrhávam e do n a jb liž­
ších úkrytov, aby sm e skôr než zm iznem e, u rvali nejak é
k on zervy, k toré p rá ve objavím e, p red ovšetk ým p le ch o ­
v ic e s corn ed -b eefom a s m aslom .
N aspäť sa dostávam e v poriadku. P redbežne z druhej
strany neprich ád za ď a lší útok. Ležím e v yš e Hodiny, n a ­
m áhavo d ých am e a od počívam e, kým n ie k to prehovorí.
Sm e tak í h rozn e vyčerpa n í, i keď sm e v e ľm i hladní, ani
n ep om yslím e na k on zervy. P om aly sa zn ova z nás stáva­
jú ľudia. Č orn ed -b eef od susedov je znám y po celom
fro n te . Často dok on ca k vôli nemu n ečakan e p od n ik n e­
m e výp ad , leb o naša strava je vcelk u zlá a stá le sme
hladní.
D ohrom ady sm e u k oristili päť kon zerv. V o ja ci od n a­
proti, tí sú teda zásobovaní. Je to úplný p repych p ro ti nám
vyh lad ovan co m s našou repnou m arm eládou. M äso sa
tam len tak p ovaľu je, stačí sa po ňom iba načiahnuť.
H aie schm atol navyše úzky b ie ly fran cú zsk y chlieb
a s trč il si Ho za opasok ako lopatku. N a jednom konci
je trocha zak rvaven ý, to sa však dá odrezať.
M ám e šťastie, že sa te ra z m ôžem e dobre najesť, ešte
budem e p otreb ovať silu. N a je sť sa dosýta je p ráve také
d ô le ž ité ako dobrý ú kryt; p reto tak d ych tím e po dob­
rom je d le , m ôže nám za ch rán iť život.
T jad en u k oristil aj d ve p oľn é fľaše koňaku. Fľaše
putujú k old ok ola.
Z ačína sa „v e č e rn á p ob ožn osť“ . N adch ádza noc, z krá­
te ro v stúpa Hmla. A k ob y d ie ry b oli plné tajom n ých p rí­
zrak ov. B iely opar skôr, ako sa od váži prek ĺzn u ť cez
kraj d iery, p la zí sa b o ja z liv o d ok ola a tiahne sa v dlHých pásoch od krátera po kráter.
Je chladno. Som na h lia d k e a vyvaľu jem oči do tmy.
P ociťu jem slabosť, ako v žd y po útoku, a p reto na mňa
ťa žk o d olieh a sam ota a m yšlien k y. Vlastne nie sú to
75
dy. N ep riťa h o v a lo nás predsa p ozn anie Jej krasy a jej
nálady, ale čo sm e m ali spoločn é, p ocit bratstva s p red ­
m etm i a p ríh odam i nášho bytia, čo nás oh ra n ičovalo
a b olo príčinou, že sm e celkom n ech ápali svet našich
rod ičov; b oli sm e v nej to tiž vžd y ak osi n ežn e stratení
a od ovzda n í a aj to najm enšie nám vžd y skôr či neskôr
vyú stilo na cestu d o nekonečna. M ožn o to b ola iba v ýsa­
da naše] m lad osti — n e v id e li sme n ija k é hran ice a n e ­
rátali sm e s koncom . B olo v nás očak ávan ie k rvi, čo nás
zje d n o co v a lo s behom našich dní.
Dnes by sm e k rajinou našej m lad osti p rech á dzali ako
turisti. S p á lila nás skutočnosť, pozn ám e r o zd ie ly ako
kram áři a nutnosti ako m äsiari. N ie sme v ia c bezsta­
rostní — sme p ríšern e Iahostajní. B oli by sm e tam, ale
ž ili by sm e?
Sm e opustení ako d e ti a skúsení ako starí ludia, sme
suroví a smutní a povrch n í — m yslím , že sm e stratení.
Ruky m i c51a3nú, po tele m l behajú zim om riavk y,
i k ed noc je teplá. Iba hm la je chladná, táto príšerná
hmla, čo sa p la zí po m ŕtvych pred nam i a vysáva z nich
p osled n ý sk ry tý život. Z ajtra budú b led í a zelen í, krv
sa im zr a z í a sčernie.
S v ie tia c e p ad áčk y neustále stúpajú a hádžu n e m ilo ­
srdné s v e tlo na skam enenú krajinu, plnú k rá tero v a m e­
sačného, chladného svetla. K rv m l pod p okožkou p riplavuje strach a n ep ok oj do m yšlien ok. Slabnú a chvejú sa,
chcú te p lo a živ o t. N em ôžu to v y d rža ť bez ú techy a k la ­
mu, sú p o p le te n é nahým obrazom zúfalstva.
P očujem rin ča ť vá rn ice a ok am žite dostávam šialenú
chuť na te p lé je d lo , urobí mi to dobre a u p ok ojí ma.
S nám ahou sa nútim čakať, kým ma vystriedajú.
P otom idem d o úkrytu a nachádzam m isku s krúpami.
Sú m astné, chutia mi, je m Ich' pom aly. Som ticho, hoci
ostatní už majú lepšiu náladu, lebo palba utíchla.
Dni sa m íňajú a každá hodina je n ep och op iteln á a sa­
m ozrejm á. O toky striedajú p rotiú toky a na k ráterm i p o ­
78
siatom územ í nikoKo sa p om aly hrom adia m ŕtvi. Ranenýcli, čo n e le žia v e lm i d alek o, m ôžem e väčšinou odniesť.
N ie k to rí však m usia d ltío le ža ť a počujem e ich' zom ierať.
Jedného hľadám e b ezvýsled n e c e lé dva dni. A s i leží
na bruchu a n e v lá d ze sa obrátiť. Inak si n eviem e v y s v e t­
liť, že ho n em ôžem e nájsť; k e d n iek to k rič í s ústami
tesne pri zem i, je v e ľm i ťa žk é u rčiť smer.
D ostal asi hroznú ranu; n ajhoršie sú to tiž zranenia,
k toré n ie sú tak é ťažk é, aby rý c h lo o slab ili te lo a aby
č lo v e k n apoly om ráčen ý zad riem al, a ani tak é ľahké, aby
č lo v e k m ohol zn ášať b olesti s nádejou, že sa zase u zdra­
ví. K at ráta, že m á buď rozdrúzganú panvu, alebo ranu
d o chrbtice. H rudník určite nie je poranený, lebo inak
by nem al to ľk o s ily k ričať. S iným zranen ím by sme Ho
zase m useli v id ieť, ako sa Hýbe.
P om a ly zacH rípne. H las zn ie tak nešťastne, že by molíol prich ád zať od h o cik ia ľ. Prvú noc ho naši hľadajú
tri razy. A le k e d si m yslia, ž e zistili, kde le ž í a lezú
tým sm erom , zn ie jeh o hlas n iek d e c elk o m Inde.
A ž do svitania hľadám e m árne. Cez deň skúmame te­
rén ďalek ohľad m i, nič však n em ôžem e ob javiť. N a druKý
deň je muž tichší, v y p ra h li mu p ery 1 ústa.
V e lite ľ kom pánie prisľúbil tomu, kto ho nájde, p red ­
nostne d ovolen ku a tri dni navyše. Je to v eľm i lákavé,
a le aj tak by sm e urobili, čo sa dá, lebo krik je hrozný.
K at a K ropp idú dopredu ešte raz, dokonca odpoludnia.
A lb e rto v i pritom odstrelia ušnicu. Je to zbytočné, n ep ri­
nesú Ho.
P ritom zre te ľn e rozu m iem e slová. Spočiatku kričal
iba o p om oc — druhú noc m usel m ať horúčku, rozp rával
sa so ženou a "deťmi, často začu jem e m eno Elisa. Dnes
už iba p lače. P od večer sa mu hlas m ení na škrek. Stená
však tlcHo ešte celú noc. Počujem e to p reto tak jasne,
lebo v ie to r van ie sm erom k nášmu zákopu. Ráno, k e d sl
m yslím e, že už d ávno skonal, p ren ikn e k nám ešte raz
k lok ota vé zach rčan le.
Dni sú Horúce a m ŕtvi le žia nepochovaní. N em ôžem e
icH vš etk ý c h pozb ierať, neviem e, kam ich' dať. Poch ová­
79
vajú ich granáty. N iek to rý m sa bruchá nadujú ako
balóny. Syčia, kŕkajú a hýbu sa. T o v nich kručl plyn.
N eb o je m odré, bez oblakov. K večeru začín a byť dus­
no, zo zem e sála horúčava. Ked! k nám zavan ie vietor,
prináša ťažk ý a odporne nasla'dlý zápach krvi, tieto
m ŕtvo ln é výp ary k ráterov, čo sú ako zm es ch loroform u
a hniloby. Je nám z toho n e v o ln o a zvraciam e.
N o c i sú p ok ojn ejšie a začín a honba na m edené v o d ia ­
ce prsten ce gran áto v a hodvábne pad áčk y z fra n cú z­
skych svetlíc. Prečo je taká zháňka po vod iacich prsten­
coch, vlastn e poriadne n ik to n evie. Zberatelia tvrdia
jednoducho, že majú velkú cenu. P od ak to rí ich so sebou
vlečú toľko, že k eď sa Vraciam e dozadu, hrbia a ohýbajú
sa pod ich' ťarchou.
H aie má aspoň dôvod, chce Ich" p oslať svojej neveste
nam iesto p odväzkov. T o v yv o lá u F rízo v bezuzdnú ve se ­
losť, tliesk ajú si po kolenách", to je vtip, hrom a peklo,
ten H aie, ten má za ušami. N ajm ä T jad en sa nem ôže ni­
ja k o upokojiť, d rží n ajväčší z p rsten cov v ruke a p od ­
chvíľou prestrkáva cezeň svoju nohu, aby ukázal, koľk o
m iesta ešte zostáva. „H a ie , člo v e č e, tá teda musí mať
riad n e nohy . . . , “ jeh o m yšlien k y sa štverajú trocha v y š ­
šie, „ a zadok musí m ať teda potom ako — ako slon.“
N em ôže sa od toho odpútať. „S tou by som si raz zaštrlk oval, na m oj veru . .
H aie žiari, keď jeho nevestu tak to oceňujú a vyjadru je
sa sam oľúbo a stručne: „Je teda fa jn !“
H odvábne pad áčk y sa "dajú zu žitk ovať praktick ejšie.
Z troch alebo štyroch v y jd e blúzka p od ľa objem u pŕs.
K ropp a ja ich používam e nam iesto vreck oviek . In í ich
posielajú dom ov. K eby že n y v id e li s ak ým nebezpečím
je často spojen é zbieranie tých to handár, poriadne by
sa vyľa k a li.
K at pristihne Tjad ena pritom , k eď sa s kľudom A n g li­
čana pokúša z nevybuchnutého gran átu uvoľn iť prsten­
ce. Každém u iném u by to vybuchlo, T jaden m á ako vžd y
šťastie.
80
Raz sa c e lé predpoludnie hrajú pred naším zákopom
dva m otýle. Sú to žltá sk y s červen ým i bodkam i na kríd­
lach. Čo ich sem p rivied lo, v e ď š iro k o-ď a lek o nie je
žiadna rastlina, n ija k ý kvet. Odpočívajú na zuboch leb ­
ky. Rovnako p ok ojn é ako m o tý le sú aj vtáky, čo si už
dávno p riv y k li na vojnu. K ažd é ráno vyletu jú nad úze­
m ím nikoho škovránky. V lan i sm e Ich dokon ca vid eli
h n iezdiť a vysed ieť m láďatá.
V
zák opoch m ám e od p otk an ov pokoj. Sú vpredu —
viem e prečo. Tučnejú; keď n ejak ého zbadám e, o d strelí­
me tio. V noci op äť počujem e z druhej strany hukot. Cez
deň je norm álna palba, takže m ôžem e op ravovať zá k o­
py. A j zábavu m áme, starajú sa o ňu le tc i. Ich súboje
denne sleduje početn é publikum. Proti b ojovým letcom
nič nenam ietam e, a le p ozo ro va cie lie ta d lá nenávidím e
ako m or, lebo na nás navádzajú d elostreleck ú palbu.
Pár m inút po tom, čo sa objavia, zaisk ria šrapn ely a g ra ­
náty. Tak to sme raz stratili jeden ásť ľudí, m edzi nimi
päť sanltárov. D voch tak ro zfra n fo rc o v a lo , že Tjaden
konštatuje, že by sa d ali ly žic o u zoškrabať zo steny
zákopu a p och ovať v šálkach. Iném u odtrhlo nohy a d ol­
nú časť trupu. O piera sa m ŕtvy hruďou o zákop, tvár má
citrónovožltú , m edzi bradou a fú zm i mu ešte tlie c ig a ­
reta. Potom mu so zasyčaním zhasne na perách.
Predbežne ukladám e m ŕtvych do veľk éh o krátera. Už
ležia v troch vrstvách.
Odrazu začín a paľba zn ova bubnovať. A zase sedím e
v strnulom napätí a nečinne čakám e.
Otok, protiútok, úder, p rotiúder — sú Iba slová, ale
čo obsahujú! Strácam e veľa ľudí, väčšinou nováčkov.
Na náš úsek prlsunujú zn ova rezervy. Je to jed en z no­
v ých regim en tov, takm er všetko m ladí chlapci z po­
sled n ých od vodn ých ročn ík ov. Sotva p rešil nejakým
výcvik om , s ta č ili n a cv ič iť n iečo iba te o re tic k y a už ich
v ytia h li do poľa. Čo je ručný gran át vedia, ale ako sa
kryť, o tom nem ajú poňatia, a nem ajú na to oko. T e ré n ­
na vlna musí m ať aspoň p ol m etra, kým ju postrehnú.
6 N a západe niti n ovéh o
61
H oci posilu v e lm i potrebujem e, m ám e s nováčikm i
takm er v ia c rob oty než osohu. V ťažk ých útokoch na na­
šom úseku sú bezradn í a padajú ako muchy. Dnešná
pozičn á vojn a vyžad u je vedom osti a skúsenosti, treba
ma f zm y s e l p re terén, treba m ať v ušiach strely, ich
zvuk a účinok, treba v e d ie ť vop red určiť, kam dopadnú,
ak ý m ajú ro zp ty l a ako sa chrániť.
T íto m lad í náhradníci o tom, sam ozrejm e, ešte takm er
nič n evedia. Hynú, lebo sotva rozozn ajú šrapn el od g r a ­
nátu, palba ich kosí, leb o s obavam i načúvajú zavý jan ie
v e ľk ý c h debien, čo nie sú n eb ezpečn é a dopadajú vzadu
a nepočujú pískavé, tich é bzučanie m alých potvor, čo
sa rozp rsk ávajú tesne nad zem ou. T la čia sa k sebe ako
ovce, nam iesto toho, aby sa rozp ŕch li, a ešte aj ranených
odstreľujú le tc i ako zaja ce. M ajú bledé tváre od kvakovej stravy, biedne, vychudnuté ruky. Človeku je do p la ­
ču, k eď v id í statočnosť tých to úbožiakov, čo napriek
všetkém u idú dopredu a útočia, títo statočn í úbožiaci,
čo sú tak í prestrašení, ž e sa neodvažujú ani nahlas k ri­
čať a s rozd rven ým i hruďam i a bruchami, rukami i n o ­
hami ticho volajú m atku a ok am žite utíchnu, keď sa na
nich č lo v e k pozrie!
Ich m ŕtve op áp eren é šp icaté tváre sú h rozne b e zv ý ­
razné ako tváre m ŕtvych detí.
i Č loveku sa až dych tají, k eď sa na nich díva, ako v y ­
skakujú a bežia a padajú. N ajra d šej by ich zm látil, že
sú takí hlúpi, a zobral ich na ruky a od n iesol odtiaľto,
kde nem ajú čo hľadať. Majú na sebe sivé blúzy, noh avi­
ce a čižm y, väčšine z nich je ale uniform a priveľká,
plantá sa im o k o lo údov, p le cia m ajú príliš úzke, telá
p ríliš drobné neb olo u n iforiem na tie to m alé, d etské
m iery.
N a jed n éh o starého m azáka padne päť až desať n o vá č­
kov. Mnohých' od p raví nečak an ý p lyn o v ý útok. N ed ostali
sa tak ď aleko, aby tušili, čo ich čaká. N achádzam e plný
úkryt m od rých h láv a čiern ych perí. Inde v k rá teri p re d ­
časne o d lo ž ili m asky, n eved eli, že sa p lyn najdlhšie
d rží na dne. K e ď u vid eli hore in ých bez m asiek, strhli
82
si ich tiež a lo g li si ešte dosť, aby si sp á lili prúca. Ich
stav je b eznádejný, budú ch rliť krv a d ostávať zách vaty
dusnosti, až sa zadusia.
V
jednom úseku zákopu odrazu za zriem op roti H im ­
m elstossa. K rčím e sa v tom istom úkryte. V šetci ležím e
bez dychu v e d ľa seba a čakám e, až začn e výpad.
H oci som v e ľm i vzrušený, k eď vybehnem , napadne ma:
H im m elstossa už nevidím . R ých lo skočím nazad do úkry­
tu a nájdem ho, ak o le ží v kúte s m alým škrabnutím
a sim uluje raneného. O bličaj má ako po výprasku. Dostal
zách vat strachu, ešte sa tu nevyzná. Rozzúri ma však,
že m ladí náhradníci sú vonku, a on tu.
„ V o n !“ prskám .
N ep oh n e sa, p ery sa mu trasú, fúzy sa chvejú.
„ V o n !“ opakujem .
P ritiahn e si kolená, tla č í sa k stene a c e rí zuby.
Chytím ho za ruku a chcem ho postaviť. Zvrieskne.
V tom mi p o v o lia n ervy. Držím ho za krk, trasiem ním
ako vrecom , až mu hlava lie ta sem a tam a k ričím mu
do tváre: „V y le z ie š , ty lum p? T y pes, ty ras, ty sa chceš
u lie v a ť? “ Má strnulý pohľad, tlčiem mu hlavou o stenu.
„ T y d o b y to k !“ K op em ho do rebier. „ T y s v iň a !“ Strkám
ho von hlavou" dopredu. O kolo nás sa hrnie ď alšia vlna
našich. V e d ie ich poručík. Zbadá nás a volá: „V p red ,
vpred, p rip o jiť sa, p rip o jiť!“ A čo n ed ok ázala m oja bitka,
d o c ie lia tieto slová. H im m elstoss počuje predstaveného,
rozh liad a sa, ak o keby sa p reberal a id e do útoku.
N asled u jem ho a vidím , ako robí přískoky. Je to zase
kom isný H im m elstoss z kasárenského dvora, dokonca
predbehol poručíka a je ď a lek o pred ním.
Bubnová paľba, palebná priehrada, palebná clona,
m íny, tanky, g u ľom ety, ručné g ran áty — slová — slová,
je v nich však hrôza sveta.
N aše tváre sú ok oralé, m yslen ie spustošené, sm e usta­
tí na smrť. K e ď začn e útok, p od ak torých treba tĺc ť päs­
ťami, aby sa p reb rali a š li s nami. Očí m ám e zapálen é,
ruky rozdrlapané, k olen á krvácajú, lakte rozbité.
6*
83
M íňajú sa týžd n e — m esiace — ro k y? Sú to iba dni.
Čas sa stráca ved ľa nás v bezfareb n ých ob ličajoch um ie­
rajúcich, hádžem e do seba kúsky potravy, bežim e, há­
džem e, strieľam e, zabíjam e, polihujem e, sme vysílen í
a tupí a iba to nás drží, že sú tu ešte slabší, ešte tupější,
ešte bezm ocnejší, čo s rozšíren ým i očam i h ľadia na
nás ako na bohov, ktorí n iek ed y dokážu uniknúť pred
smrťou.
V
tých m álo hodinách pok oja ich' poučujem e. „P ozri,
vid íš ten kym ácajú ci sa kvetin áč? T o sa b líži m ína! Z o ­
staň leža ť, le tí ta, za nás. K eď však le tí takto, tak utekaj!
M ožno p red ňou ujsť.“
C vičím e ich sluch, aby rozo zn a li zák ern ý bzukot tých
m alých v e cičiek , k toré sotva počuť; musia sa naučiť
rozp ozn ať v rachote ich kom árí bzukot. N atlk am e do
nich, že sú nebezp ečn ejšie než v e ľk é strely, k toré počuť
už dlho vopred. U kazujem e im, ako sa treba k ry ť pred
letcam i, ako rob iť m ŕtveho, k eď sa cez č lovek a p reva lí
útok, ako od istiť granát, aby vybuchol p ol sekundy pred
dopadom . U čím e ich, ako sa b lesku rých le vrhnúť do k rá­
tera pred gran átom s nárazovou rozbuškou, p red vád za­
m e im, ako sa zväzk om ručných g ran átov čistí zákop,
vysvetľu jem e ro zd ie l m edzi dobou zápalu n epriateľskéh o
granátu a nášho, upozorňujem e ich na zvuk p lyn o ­
vých gran áto v a ukazujem e im fin ty, k toré ich môžu
zach rán iť pred smrťou. Načúvajú, sú poslušní — ale
k eď ide do tuhého, robia to v rozčú len í väčšinou všetko
zle. Westhusa od vlečú s rozm liažd en ý m chrbtom ; pri
každom dýchnutí vidno cez ranu, ako sa mu dvíhajú
pľúca. M ôžem mu ešte stisnúť ruku. „Šlus, Paul,“ stená
a od bolesti sa h ryzie do ramena.
V id ím e ž iť ľudí, čo nem ajú hlavy. Vidím e b ežať v o ja ­
kov, k torým odtrh lo obe nohy, p otkýnajú sa na k rváca­
jú cich k ýp tik och k n a jbližšej jam e. A k ý si slobodník sa
p la zí po rukách dva k ilom etre s rozd rú zganým i k o le ­
nami, in ý id e na obväzište, d rží si brucho a popod ruky
mu v y lie za jú črevá. Vidím e ľudí bez úst, bez spodnej
čeľuste, bez ob ličaja. N achádzam e jedného, čo dve ho84
diny stláča zubam i tepnu na svojom ram ene, aby nevykrvácal. Sln ko vych ádza, noc prichádza, gran áty h vízd a­
jú, živ o t sa končí.
A le ten kúsok ro zry tej zem e, v k torej ležím e, sm e udr­
ža li proti p resile; iba n iek oľk o sto m etrov sme odstú­
p ili. N a každ ý m eter pripadá však jed en m ŕtvy.
Striedajú nás. K olesá sa pod nami točia, stojím e tupo,
a k e ď sa o z v e zv o la n ie : „P o z o r — d rô t!“ urobím e podrep.
K eď sme ta d ia ľto išli bolo leto, strom y boli ešte zelen é,
teraz už lís tie pŕchne a noc je sivá a vlhká. V ozy sa
zastavujú, lezie m e dolu jed en c e z druhého pom iešaný
pestrý húf, zvy šo k m nohých m ien. V tm e v ústraní stoja
v e lite lia a v yv o lá v a jú čísla regim en tov, čísla kom pánií.
A pri každom za v o la n í sa od d eľu je hlúčok, skúpy, m a­
lič k ý hlúčok špinavých, bledých vojak ov, príšerne m a­
lý hlúčok, príšern e m alý zvyšok.
T eraz n iek to v o lá číslo našej kom pánie, je to podľa
hlasu v e lite ľ kom pánie; tak sa ted a z toho dostal, ruku
m á v obväze. Pristupujem e k nemu a poznávam Kata
a Alberta, stanem e si k sebe, op riem e sa jeden o druhého
a p ozerám e sa na seba.
A ešte raz, a potom ešte raz počujem e v o la ť naše č ís ­
lo. M ôže v o la ť, v la za reto ch a k ráteroch ho nepočujú.
Ešte raz: „D ruhá kom pánia ku m n e!“
A potom tichšie: „N ik to viac, druhá k om p án ia?“
M lčí a je trocha zachrípnutý, keď sa spytuje: „T o sú
v š e tc i? “ a v e lí: „O d p o č íta ť!“
Ráno je sivé, bolo ešte leto, k eď sme išli von, a bolo
nás stopäťdesiat chlapov. T era z nás oziaba, je jeseň,
lís tie šuští, hlasy sa unavene ozývajú: „Jeden-dva-triš t y r i . . . , “ a p ri trid saťd va zm lknu. A dlho je ticho, kým
sa hlas spýta: „E š te n ie k to ? “ čaká, a potom tich o povie:
„ P o č a tá c h .. . a predsa sa zlo m í a m ôže iba d ok on čiť:
„Druhá kom pánia . . . , “ a s námahou: „Druhá kom pánia
— pochodom vchod — zrušiť k ro k !“
Rad, k rátk y rad sa kníše v ústrety ránu.
T rid saťd va chlapov.
85
VII
Stiahnu nás dozadu, ď a lej ako zv y ča jn e , k poľném u
dop lň ovaciem u útvaru, aby nás nanovo sform o va li. NaSa
kom pánia potrebuje vyše sto nových v o ja k o v na d o p l­
nenie.
A k nem ám e službu, potĺk am e sa len tak. Po dvoch'
dňoch k nám prichádza Him m elstoss. O dkedy bol v zá ­
kopoch, stra til veľkú hubu. N avrh u je nám, aby sme sa
zm ie rili. Súhlasím, lebo som vid el, ako p om áhal odná­
šať Westhusa, ktorém u to rozm lia žd ilo chrbát. A k e ď že
aj skutočn e rozum ne rozpráva, nem ám e nič p roti tomu,
že nás p ozý va do kantíny. Iba T jad en Je n e d ô v e rčiv ý
a zd ržan livý.
A le napokon sa nechá získať, lebo nám Him m elstoss
p oved al, že má zastu povať kuchynského bugriša, čo id e
na d ovolenku . A k o d ôk az vytiah n e hneď pre nás dva
funty cukru a T jad en ovi osobitne p ol funta m asla. Z a­
riad i dokonca, že nás na n a jb ližšie tri dni o d v e lili do
kuchyne škrabať zem iak y. Jedlo, k toré nám tam p re d ­
kladá, sa vyrovn á d ôstojn íck ej strave.
T ak m ám e hn eď oboje, čo potrebuje voja k k šťastiu:
dobré je d lo a pokoj. K eď sa to tak vezm e, je to málo.
Ešte pred n iek oľk ý m i rok m i by sm e boli sam i sebou
hrozne op ovrh ovali. T eraz sme takm er sp ok ojn í. N a všet­
ko sa dá zvyknúť, aj na zákopy.
Z vyk je na p ríčin e, že zd a n livo rý c h lo zabúdame. P re d ­
včerom sme boli ešte v ohni, dnes robím e v o lo v in y a p o ­
tĺk am e sa po ok o lí, za jtra idem e op äť do zák opov. V sku­
točn osti nezabúdam e na nič. P ok ia ľ musíme byť tu,
v poli, klesajú fro n to v é dni, čo sú za nami, v nás na dno
ako kam ene, lebo sú p ríliš ťažké, aby sme m ohli ihn eď
o n ich rozm ýšľať. Keby sm e to urobili, za b ili by nás d o ­
datočne, lebo to ľk o som si už všim ol: hrôza je znesiteľná,
ak sa č lo v e k jednoducho p rikrčí, a le zabíja, ak o nej
rozm ýšľa.
86
; Presne tak, ako sa m ením e na zviera tá, keď idem e
dopredu, leb o to je jed in é, čo nás zachráni, tak sa, keď
m ám e p ok oj, stávam e p ovrch ným i vtip k árm i a spachtoš­
mi. N em ôžem e ináč, je to d oslova nutnosť. Chceme žlť
za každú cenu, p reto sa nem ôžem e za ťa žo v a ť pocitm i,
ktoré môžu b yť v m ieri d ekoratívn e, tu sú vSak falošné.
K em m erich je m ŕtvy, H ale Westhus umiera, s telom H an­
sa K ram era budú m ať v súdny deň ťažkosti, aby ho po
plnom zásahu p o zb ie ra li dohrom ady, M artens nemá
nohy, M e ye r je m ŕtvy, M arx je m ŕtvy, B ey er je m ŕtvy,
H äm m erlin g je m ŕtvy, n iek d e le ží stodvadsať ro zs trie ľa ­
ných m užov; je to p rek liate, ale čo nás do toho, my
ži jem e j' K eby sme ich m oh li zachrániť, to by ste sa
p ozreli, bolo by nám jedno, či tam sam i zostanem e, tak
by sme sa dali do toho, lebo k eď chcem e, máme sakra­
m entská guráž. A n i sa v e ľm i nebojím e — desí nás iba
smrť, a le to je n ie č o iné, to je fyzick é .
N aši kam aráti sú však m ŕtvi, n em ôžem e im nijako p o ­
m ôcť, majú pok oj — ktovie, čo nás ešte čaká, chcem e sa
n iek d e ro zv a liť a spať aleb o žrať, k oľk o sa do nás zm estí,
a slop a ť a fa jč iť, aby hod in y n eutekali nadarm o. Život
je krátky.
K e ď sa V raciam e do tyla, h rôzy frontu miznú, zah á­
ňam e ich hrubými a štip ľavým i vtipm i; k eď n iek to z o ­
m rie, p ovie sa, že je v ritl, a tak hovorím e o všetkom ,
to nás chráni pred zb lázn ením ; k ým b eriem e všetko tak­
to, k lad iem e odpor. N ezabúdam e! Čo sa p íše vo v o jn o ­
vých n ovinách ď z lá to m hum ore vojak ov, k torí len čo sa
vrá tili z bubnovej paľby, hneď organizu jú tancovačku,
sú drlsty. N erob ím e to z humoru, a le máme humor, lebo
ináč by sme skapali. A c e lý ten krám už rovn ak o dlho
n evyd rží, humor je m esiac čo m esiac trpkejší.
Viem , že všetko, čo sa dnes, kým je vojna, prepadá do
nás ak o kam ene, sa po vojn e op äť prebudí, a až potom
začn e roztržk a na ž iv o t a na smrť.
Dni, týždne, rok y stráven é tu vpredu sa ešte raz v rá ­
tia, a naši m ŕtvi kam aráti potom vstanú a budú poch od o­
87
va ť s nam i; v hlavách budeme m ať jasno, budeme m ať
cieľ, a tak budeme pochodovať, naši m ŕtvi kam aráti
s nam i, fro n to v é rok y za nami — proti komu, proti
kom u?
N iek d e nablízku bolo prednedávnom fro n to vé d ivad ­
lo. N a doštenom p lote visia ešte pestré p lagáty. Stojím e
s K rop pom p red p lagátm i a vyvalu jem e oči. N em ô že ­
me p ochop iť, že také n iečo jestvuje. N a p la g á te je akési
d ie vč a v svetlých letných' šatách, s červeným lak ovým
pásom o k o lo drieku, jednou rukou sa op iera o zábradlie,
v druhej d rží slam en ý klobúk. Má b ie le pančuchy a b iele
topán k y so sponou, m aličk é topánky na vyso k ých p od ­
pätkoch. Za ňou sa ja g á m odré m ore s hrebeňm i vín
a so zálivom . Je to nádherné dievča, s úzkym nosom,
s č erven ý m i peram i a dlhým i nohami, n epredstaviteľn e
čisté a pestované; určite sa denne dva razy kúpe, a nikdy
nem á špinu za nechtam i. N a jv ia c ak trocha piesku z p lá ­
že.
V e d fa nej s to jí muž v b ielych nohaviciach, m odrej ka­
za jk e a jachtársk ej čiapke, ten nás však nezaujím a.
D ievča na doštenom p lote je pre nás zázrakom . C el­
kom sm e zabudli, že n iečo takého jestvuje, aj teraz sotva
verím e vlastným očiam . Už rok y sme n evid eli nič, čo by
sa aspoň trocha ponášalo na túto veselosť, krásu
a šťastie. T o je m ier, takýto musí byť, cítim e priam vzru ­
šene.
„P o z r i sa len na tie lah ké topánky, v tých by nem ohla
poch od ovať ani k ilo m e te r,“ hovorím a hneď si pripadám
hlúpy, lebo je blbosť m yslieť teraz na pochodovanie.
„ K o fk o m á asi ro k o v ? “ spytuje sa Kropp.
Odhadujem : „N a jv ia c ak dvadsaťdva, A lb ert.“ Potom
by teda bola staršia ako m y. „N em á v iac ako sedem násť,
to tl h o v o rím !“
N askaku je nám husia koža. „A lb e rt, to by bolo voľačo,
n em yslíš? “
Prik yvu je. „ A j ja mám dom a b iele nohavice.“ „B ie le
no h avice,“ hovorím , „a le také d ievča . . . “
88
P rezriem e si jed en druhého od h la vy po päty. N ie je
na nás veta na obzeranie, na každom vyblednutá, šp i­
navá uniform a. B eznádejné ch cieť sa porovnávať.
P reto najprv zoškrabem e z došteného p lota m ladého
muža v b ie ly c h nohaviciach, opatrne, aby sm e nep ošk o­
dili d ievča. T ým sme už n iečo d o c ie lili. Potom Kropp
navrhuje: „M o h li by sm e sa dať od všiva viť.“
N ech ce sa m i súhlasiť, lebo šaty tým trpia a vši má
človek o dve hodiny znovu. Potom sa však op äť za h la d í­
m e na obraz a už súhlasím. Idem dokonca ešte ďalej.
„M o h li by sme si aj skúsiť v yfa s o va ť čistú košeľu.“
Z n ejak ého dôvodu A lb ert dodá: „O nu ce by boli ešte
lep šie.“
„M o žn o aj onuce. Poď, trocha o tom p orozm ýšľa m e.“
V tom sa setn d ovlečú L e e r s Tjadenom , zbadajú plagát,
v okam žiku sa hra zm en í na poriadnu prasačinu. Leer
bol v našej triede prvý, čo m al pom er a vyp rá v a l o tom
vzrušujúce podrobnosti. S vojím spôsobom ho p lagát odu­
ševňuje a T jad en h o rliv o prízvukuje.
Ze by sa nám to celk o m hnusilo, to nie. K to nie je za
prasačiny, nie je vojak , m om entálne nám to ale celkom
nesedí, p reto sa odtiahnem e a odpochodujem e k odvšivo v a c e j stan ici s pocitom , akoby sme šil do p rvo tried ­
neho obchodu s pánskou konfekciou.
Domy, v ktorých sme ubytovaní, le žia b lízk o pri kanáli.
N a druhej strane kanála sú rybníky, ok o lo nich to p o­
ľo v é lesy, a na druhej strane kanála sú aj ženy.
Dom y na našej strane vyp rázd n ili, ale na druhej strane
sem-tam vid n o ob yvateľov.
V e č er si id em e zap lávať. Vtom kráčajú po brehu tri
ženy. Idú pom aly a neodvracajú sa, hoci nem ám e plavky.
L eer na ne zavolá. Sm ejú sa, zostanú stáť, aby sl nás
lep šie ob zreli. Pok riku jem e na ne lám anou fran cú zšti­
nou, čo nás p ráve napadne, všetko piate cez deviate,
náhlivo, aby neodišli. N ie sú to akurát jem nosti, ale od ­
k ia ľ by sme ich aj nabrali.
Jedna m edzi nim i je štíhla, počerná. K eď sa smeje.
89
zalesknú sa Je] zuby. Poliyby m á rých le, sukňa Ju ľahko
udiera do lý tok . H oci ]e voda studená, tvárim e sa velm i
v e se lo a snažím e sa ich zaujať, aby neodišli. Pokúšame
sa vtip k ovať, od p oved ajú nám, h oci si nerozum iem e,
sm ejem e sa a k ývam e Im. N a jv ia c rozumu má Tjaden.
Odbehne do domu, prináša k om isár a dvíha ho riadne
vysoko.
T o zap ôsob ilo. Prikyvujú a naznačujú nám, aby sme
p rišli k nim. T o nesm iem e. M ám e zak ázan é vstúpiť na
n á protivn ý breh. Všade na m ostoch stoja hliadky. Bez
priepustky sa n edá nič robiť. V yk la d á m e im, aby prišli
on y k nám, pokrútia hlavam i a ukazujú na mosty. An i
ich cez ne nepustia.
O brátia sa a p om aly kráčajú po brehu p ro ti prúdu.
P lávam e zároveň s nim i. Po c h v ífk e od b očia a ukazujú
na jed en z dom ov, čo op o d ia ľ vykúka spom edzi strom ov
a krov. L eer sa spytuje, či tam bývajú.
Sm ejú sa — áno, to je ich dom.
Z ak ričím e im, že prídem e, k e d nás neuvidia hliadky.
V noci. Dnes v noci.
Dvíhajú ruky, kladú ich d laň am i k sebe, o b ličaj si
p o lo žia na ne a zatvárajú oči. P och o p ili. Stihla počerná
kráča tan ečn ým krokom . Blondína zašvito ří: „C h lieb —
d ob ré.“
H o rliv o p rikyvu jem e, že ch lieb prin esiem e. A j iné
dobroty, krútim e očam i a ukazujem e rukami. L eer sa
takm er utopí, keď lm chce zn ázorn iť kus klobásy. A k by
bolo potrebné, sľúbili by sme im c e lý p rovian tn ý sklad.
O dchádzajú a každú chvíľu sa otočia. V y le z ie m e na breh
na našej strane a sledu jem e, čí ozaj vchádzajú do toho
domu, lebo je m ožné, že nás klam ali. Potom plávam e na­
späť.
Bez p riepustky nik nesm ie c e z most, p reto v n oci je d ­
noducho p replávam e. Zm ocn í sa nás vzrušenie a v iac nás
neopustí. N em ôžem e obstáť na jednom m ieste a Idem e
do kantíny. P ráve tam majú p ivo a ak ý si punč.
P ijem e punč a vym ýšľa m e si v š e lija k é fan tastické z á ­
žitk y. K ažd ý rád v e rí druhému a n e trp e zliv o čaká, aby
90
sa m oh ol v yta s iť s ešte väčším trom fom . Ruky sa nám
trasú od rozčú lenia, p řip alu jem e si jednu ciga retu od
druhej, až K rop p p ovie: „V la s tn e im m ôžem e doniesť
aj zo p á r c ig a rie t.“ O dkladám e Ich teda do čiapok.
N eb o zo ze le n le a v yzerá ak o n e zre lé jablko. Sm e šty­
ria, a le ísť m ôžu iba traja, preto sa musíme zb aviť T ja ­
dena a častujem e ho rumom a punčom, až sa potáca.
K e d sa zotm ie, Vraciame sa dom ov, T jad en m ed zi nami.
Sm e rozp á len í a plní túžby po dobrodružstve. M oja bude
tá štíhla počern á, tak sm e to ro zd e lili a d oh od li sa.
T jad en sa zv a lí na slam ník a zachrápe. Zrazu sa p re­
budí, a tak ľstivo sa na nás škerí, a ž sa fakám e a m ys lí­
m e sí, že nás p o d v ie d o l a že sme punč zb ytočn e ob eto­
vali. Potom sa zv a lí a spí d a lej.
K aždý z nás troch si p rich ystá kom isár a za b a lí ho
do novin ovéh o pap iera. P ribalím e k nemu c ig a re ty a tri
riadne p orcie ja tern íc, k toré sm e dostali dnes večer. To
je slušný darček.
Z atiaľ si všetko zastrčím e do čižiem , lebo čižm y si
m usíme vzia ť so sebou, aby sme na druhom brehu nestúplll na drôt aleb o črep in y. P re to že m usíme k n ím p re­
p lávať, n ep otrebu jem e nič na seba. N ap ok on je tm a a nie
je to dalek o.
V yrazím e s čižm am i v rukách. R ých le vk ĺzn em e do
vody, obrátim e sa na chrbty, plávam e a čižm y s obsahom
d ržím e nad hlavam i.
N a druhom brehu op atrn e v y le zie m e , b alíčk y v y b e rie ­
me, strčím e si ich pod pazuchu a obujem e si čižm y.
A tak sa m okrí, nahí, iba v čižm ách pustím e do behu.
Dom nájdem e hneď. Je za k ry tý k rovím a svetla nevidno.
L eer sa potkn e o ak ý si k oreň a od rie si lak eť. „ T o nič,“
h o vorí veselo.
Okná sú zadebnené. Zakrádam e sa ok o lo domu, chce­
m e n a zrie ť c e z škáry. Z n ep ok oju je nás to. Kropp odrazu
zaváha. „Č o, ak je u nich n eja k ý m a jo r? “
„T a k ufrn k n em e,“ šk lab í sa Leer, „m ô že si p rečítať
č íslo nášho regim en tu tu,“ a p liesk a sa po zadku. Do­
91
m ové d vere sú otvoren é. N aše čižm y buchocú. Otvárajú
sa akési dvere, pren iká cez ne svetlo, nejak á žena n a­
ľakan é vyk rík n e. Robím e „pst, pst — cam erade — bon
a m l . . . “ a sprlsah anecky dvíham e b alíčk y.
Vtom zbadám e aj ď alšie dve; d vere sa otvo ria dokorán
a sv etlo nás oslepí. Spoznajú nás a všetky tri sa rozpus­
tilo sm ejú našej paráde. Smejú sa, až sa prehýbajú. Aké
majú lad n é pohyby!
„U n m om ent.“ Zm iznú a hádžu nám n ejak é handry, do
k torých sa nú dzovo om otávam e. Potom sm iem e vstúpiť.
V izbe sv ieti m alá lam pa, je tu te p lo a trošku tu vonia
n ejak ý parfum . R ozbaľu jem e b alíčk y a od ovzdám e ich
ženám . Oči sa im lesknú, vidno, sú hladné.
V šetci sme n ejak í rozp ačití. L eer posunkami naznaču­
je, aby je d li. Ž ivo t sa zn ova vracia, prinášajú taniere,
nože a v id lič k y a vrhajú sa na lahôdky. K ažd ý kúštik
ja tern ice, sk ôr ako ho zjedla, zdvihnú a obdivujú a m y
pritom hrdo sedím e.
Stále nám n iečo rozprávajú, veľa z toho nerozum iem e,
ale cítim e, že sú to p ria teľsk é slová. M ožno ozaj v y z e r á ­
me v eľm i m ladí. Tá štíhla počerná ma poh lad í po v la ­
soch a povie, čo v žd y hovoria všetk y francúzske ženy:
„L a gu erre . . . gran d m alheur . . . pauvres gargon s ..
Chytím ju p evn e za ram eno a ústa je j vtláčam do
dlane. Prstam i ma h la d í po ob ličaji. Tesn e nado mnou sa
skláňajú jej vzrušujúce oči, nežn á hnedosť je j p leti a č e r­
vené pery. Osta hovoria slová, ktorým nerozum iem . C el­
kom nerozu m iem ani očiam , h ovoria viac, než som čakal,
k eď sm e sem šli.
Id em e do v ed ľa jších izieb. V idím Leera, ako pevn e d rží
blondínu, správa sa hlučne. Ten sa v tom predsa vyzná.
A le ja sa strácam v niečom vzdialenom , tichom a nespú­
tanom a oddávam sa tomu. M oje želan ia sú zvláštnou
zm esou túžby a odovzdanosti. Dostávam závrat, nie je tu
nič, čoh o by sa m ohol č lovek zach ytiť. Čižm y sme necha­
li p red dveram i, nam iesto nich sme d ostali papuče,
a teraz tu už nie je nič, čo by m i v rá tilo vojenskú istotu
a d rzosť: n ijaká puška, n ija ký opasok, nijaká blúza, nija92
1
<
i
ká čiapka. N ebránim sa, padám do neznám a, nech sa sta­
ne, čo sa stať má — lebo n apriek všetkém u m ám trocha
strach. Štíhla p očern á dvíha obočie, k e d rozm ýšľa, k ed
hovort, tvár má nehybnú. N iek e d y slová celkom neartikuluje, a tak zan ik ajú alebo sa p olo viča to mihnú nadomnou; oblúk; dráha, kom éta. Čo som o tom ved el, čo
o tom v iem ? S lo vá cudzej reči, z k torej sotva n iečo ro ­
zum iem, uspávajú ma v tichu, v ktorom sa rozp lý va
izba, hnedá a n a poly ožiarená a nado mnou žia ri a žije
iba obličaj.
A k o m noh otvárny m ôže byť obličaj, ak ho č lovek ešte
p red hodinou nepoznal, a teraz je sklon en ý a ochotný na
nežnosti, ktorá neprichádzajú z neho, ale z noci, zo sveta
a z krvi, k toré ak ob y z neho žia rili. P redm ety v miestnosti sú tým poznam enané a m enia sa, stávajú sa zvlá št­
nym i a takm er p ociťujem voči svojej svetlej p okožke
hlbokú úctu, k ed na nej spočíva svetlo lam py, a k ed ju
hladí chladná hnedá ruka.
A k é je to všetko iné ako v bordeloch pre mužstvo, do
k torých m ôžem e chodiť, a kde sa čaká v dlhých radoch.
N ech cem na to m yslieť, m im ovoľne mi to však prichádza
na um a ja sa ľakám , lebo m ožno sa toho č lovek už n ik ­
dy nezbaví.
Potom však za c ítim pery tej štíhlej počern ej a idem
im v ústrety, zatvá ram oči a chcel by som tým všetko
vym azať, vojn u a hrôzu a hrubosť, aby som sa prebudil
m lad ý a šťastný. M yslím na d ievča na plagáte a chvíľku
si m yslím , že m ôj ž iv o t zá visí od toho, či ju získam.
A tým hlbšie sa tlačím do ramien, ktoré ma objím ajú;
m ožno sa stane zázrak.
Znova sa zase všetci stretám e. Leer je veľm i rozjaren ý,
Srdečne sa lúčim e a sk očím e do čižiem . N očn ý vzduch
ochladzuje naše rozp álen é telá. Mohutné to p o le čnejú do
tm y a šumia. M esiac stojí na nebi, aj na vod e v kanáli.
N eutekám e, idem e ved ľa seba dlhým i krokmi.
L eer hovorí: „T o stálo za jed en kom isári“
N em ôžem h ovoriť, n ie je mi akosi do reči.
53
V tom začu jem e k rok y a p rik rčím e sa za krík.
K ro k y sa blížia, už sú celkom pri nás. V id ím e nahého
vojaka, v čižm ách, celkom ak o m y, pod pazuchou má
b alíček a cvalom si to hasí dopredu. Je to T jad en na
v e ľk e j ceste. Už zm izol.
Sm ejem e sa. Z ajtra bude nadávať.
N ep o zo ro v a n e d orazím e k našim slam níkom .
V ola jú ma do k an celárie. V e lite ľ kom pánie m i dáva
d o v o le n k o v ý lístok a cestovn ý ro zk a z a že lá m i šťastnú
cestu. P ozerám sa, k oľk o mám d ovolen k y . Sedem násť
dní — štrnásť dní d ovolen k y, tri dni na cestu. Je to v e ľ­
mi m álo a spytu jem sa, či nem ôžem dostať na cestu päť
dní. B ertin ck ukazuje na m ôj cesťák. A ž teraz vidím , že
sa h n eď nevrátim na fron t. Mám sa po d ovolen k e h lásiť
do kurzu v tábore v trasovisku.
Ostatní m i závid ia. K at m i dáva dobré rady, ako sa
m ám pokúsiť v y ž ra ť koryto. „ K e ď budeš m azaný, zo sta ­
neš tam trč a ť.“
B olo by mi vlastn e m ilšie, keby som m ohol cestovať
až o štrnásť dní, leb o tu toľko zostanem e a je tu predsa
dobre.
P rirod zen e, musím v kantíne p op latiť. V šetci sme tro ­
chu podnapití. Som skľúčený. N ebudem tu šesť týždňov,
je to, sam ozrejm e, ohrom né šťastie, ale ako bude, k eď sa
vrátim . Stretn em sa so všetk ým i? H ale a K em m erich tu
už nie sú — kto bude ďalší?
P ije m e a ja si obzerám jed n éh o po druhom. A lb ert sedí
v e d ľa m ňa a fa jč í, má dobrú náladu, v žd y sme boli
spolu; naproti d re p í K at s ovisnu tým i ram enam i, š iro ­
kým palcom a p ok ojn ým hlasom ; M Oller s konským i
zubam i a so sm iechom , ak o k eď breše; T jad en s m yša­
cím i očkam i; Leer, čo si n echáva rásť bradu a vyzerá
na štyridsať.
N ad hlavam i sa vznáša Hustý dym . Čo by to bolo za
vojak a bez tabaku! Kantína je útočiště, p ivo je viac ako
nápoj, je to znam enie, ž e sa m ožn o b ez neb ezp ečia n a­
rovn ať a v y s trie ť kostru. Poriad ne to aj vyu žívam e, nohy
94
m ám e v ys tre té ď a lek o pred seba a poh od ln e odpľúvam e
až jedna radosť.
V
n oci ešte raz p rep lávam e na druhú stranu kanála.
T ak m er sa bojím p oved ať tej štíh lej počern ej, že od ch á­
dzam , a k eď sa vrátim , určíte budem e n iek d e ď a lej a že
sa teda nebudem e m ô c ť zn ovu stretnúť. Ona však iba p ri­
k yvu je a nedáva na sebe veľa vid ieť. Spočiatku tomu
akosi dobre nerozum iem , a le p otom pochopím . L eer má
predsa len pravdu, keby som šiel na front, boi by som
opäť „p au vre g a rg o n “ ,a le d ovolen k á r, o tom nechcú veľa
počuť, to nie je zau jím avé. N ec h id e do čerta so svojím
b zukotom a rečičk am i. Č lovek v e rí na zá zra k y a nako­
niec sú z toho kom isáre.
N asled u jú ce ráno, po odvšiven í, pochodujem k p o ľ­
n ej že le zn ic i. A lb e rt a Kat ma od p revádzajú. Na zastá v­
ke sa dozved ám e, že do odchodu vlaku je ešte pekných
pár hodín. Obaja musia naspäť do služby. Lúčim e sa.
„M a j sa, Kat, m aj sa, A lb ert.“
O dchádzajú a p árkrát m i zam ávajú. Ich postavy sa
zmenšujú. D ôvern e poznám k ažd ý ich krok, každý pohyb,
sp ozn al by som ich aj z d iaľk y. Potom sa stratili.
Sadám si na torbu a čakám .
Odrazu sa m a zm ocn il zú rivý n epokoj, rád by som sa
čo n ajsk ôr d ostal od tia ľto preč.
Ležím na n ejednom nádraží, stojím pred nejedným
kotlom s jed lom , drep ím na n ejed n ej d reven ej lavičk e,
potom však začín a b yť k rajina vonku skľučujúca, n e ­
zv y k lá a znám a. P ly n ie ok o lo v ečern ý ch ok ien s d edin a­
mi, v k torých sú slam en é strech y ako čiap k y natiahnuté
cez vápnom v y b ie le n é ty p ick é dom y, s ob iln ým i lánmi,
čo sa v šikm om s v e tle lesknú ako perleť, s ovocn ým i
záhradam i, stod olam i a starým i lipam i.
N á z v y staníc sa m enia na pojm y, pri k torých sa mi
za ch vleva srdce. V lak h rk oce a hrkoce, stojím pri okne
a pevn e sa držím d reven ých rám ov. T ie to názvy ohra­
ničujú m oju m ladosť. R ovné lúky, polia, dvory; akýsi
p ovoz sa osam elo črtá op roti oblohe na ceste, čo beží
rovn ob ežn e s horizontom . Z ávory, p red ktorým i čakajú
sed lia ci, m ávajúce dievčatá, deti, čo sa hrajú na násype,
cesty, čo vedú krajinou, hladké cesty bez d e lo s tre le c ­
tva.
Je v e če r a keby vlak nehrkotal, m usel by som kričať.
Rovina sa rozp restiera doširoka. V m odravej d iaľk e sa
začín a črtať silueta kopcov. Poznávam charakteristickú
líniu Dolbenbergu, tento zubatý hrebeň, čo je uťatý, kde
kon čí tem en o lesa. Za ním už musí prísť mesto.
Z la točerven é sv etlo za lie v a teraz sp lývavo svet, vlak
rachotí cez zákrutu a ešte cez jednu — a neskutočne,
opustene, tm avo stoja tam topole, do dalek a za sebou,
v dlhom rade, vytvo ren om z tieňov, svetla a túžby. Pole
sa s nim i p om aly otáča, vlak ich obchádza, m edzery
sa zmenšujú, splývajú do jed in ej m asy a chvíľu vidím
iba jed en jed in ý; potom sa za najprednejším začínajú
vysúvať zase ostatné, a ešte dlho stoja osam otene oproti
oblohe, až ich zakryjú prvé dom y.
Ž elezn ičn ý prechod. Stojím pri okne a nem ôžem sa
od neho odtrhnúť. Ostatní sa pripravujú na vystu pova­
nie. Opakujem si m eno ulice, cez ktorú prechádzam e,
„B rem er Strasse . . . B rem er Strasse . .
B icyk listi, vozy, ľudia sú tam dolu, Je to sivá ulica
a sivý podjazd. D ojím a ma, akoby som vid el matku.
Potom sa vlak zastavuje, a je tu nádražie s hukotom, v ý ­
krikm i a nápism i. B eriem si torbu, upínam popruhy, ch y­
tím pušku a tackám sa dolu schodíkm i.
N a nástupišti sa rozhliadam . N epoznám nikoho z ná­
h liacich sa ľudí. N eja k á sestra Č erveného kríža m i p o­
núka čosi na pitie. O dvraciam sa, usm ieva sa na mňa
hlúpo, predchnutá svojou dôležitosťou : .Dívajte sa, dá­
vam vo ja k o vi kávu.1Oslovuje ma kam arát, to mi tak p rá­
ve chýbalo.
Pred nádražím popri ceste šumí b iela rieka, ktorá
so sykotom vyrá ža zo splavu pod m lynským mostom.
S tojí tu stará štvorhrann é strážna veža a pred ňou veľká,
košatá lipa a za tým všetkým večer.
Tu sme často sedávali — ako je to už dávnol
C hodili sme po tom to m oste a vd ych ovali sme chladný,
96
hnilobný zápach zahatané) vody. N a k lá ň a li sme sa nad
p ok ojn ý prúd z tejto strany splavu, v ktorom visievali
na m ostných p ilie ro ch úpon kovité rastlin y a riasy,
a na druhej strane splavu sme sa za horúcich dní ra d o­
v a li zo striekajú cej peny a oh ovárali našich učiteľov.
Prechádzam po m oste, obzerám sa napravo, naľavo, voda
je stále plná rias a stále vystreľu je dolu svetlým oblú­
kom. V o v e žo v ite j budove stoja ako voľa k ed y žeh lla rk y
s obn aženým i rukami nad b ielym prádlom a horúčava
že h lič ie k sála z otvoren ých okien. Psy cupkajú úzkou
ulicou, pred d om ovým i dveram i stoja ľudia a pozerajú
za mnou, ako tu prechádzam špinavý a nabalený.
Do te jto cukrárne sme c h o d ili na zm rzlinu a učili sme
sa fa jč iť c iga rety . N a tejto iilic i, ktorou teraz p rechá­
dzam, poznám každý dom, obchod s kolon iáln ym to va­
rom , drogériu, pekárstvo. A potom zastanem pred hne­
dým i d veram i s ohmatanou kľučkou, a ruka mi oťažíe.
Otváram ich. Chlad m i čudne vyráža v ústrety a oči sa
stávajú neistým i.
Pod čižm am i zavŕzgajú schody. H ore cvaknú dvere,
n iek to sa nahýna cez zábradlie. Sú to dvere do kuchyne,
k toré n iek to otvo ril, p ráve tam pečú zem iak ové placky,
c e lý dom nim i rozvon iava, v e ď dnes je sobota, a to bude
sestra, čo sa nahýba dolu. Chvíľu sa hanbím, skloním
hlavu, potom si zlo žím prilbu a p ozriem sa hore. Áno, je
to m oja najstaršia sestra.
„P a u l!“ zavolá, „P a u l!“
P rikyvu jem , torba naráža do zábradlia, puška mi je
taká ťažká. Prudko o tv o rí nejak é d vere a zak ričí: „M a ­
ma, mama, Paul p r iš ie l!“
N em ôžem ísť ď a lej. ,Mama, mama, Paul prišiel.'
O priem sa o stenu a zo vriem prilbu a pušku. Zvieram
Ich tak silno, ako len vládzem , nem ôžem ale urobiť
jed in ý krok, schodiště sa m i ro zp lý va pred očam i, t l­
čiem sa pažbou pušky do nôh a zlostne zatínam zuby,
a le nezm ôžem nič proti tomuto jediném u slovu, čo za k ri­
čala m oja sestra, nezm ôžem nič. Nútim sa nasilu do
smiechu a do reči, nezm ôžem sa však ani na slovo,
7 N a západe n ič n ovéh o
97
a tak stojím na schodišti, nešťastný, bezm ocný, v straš­
nom kŕči p ro ti v ô li a s lzy sa m i s tále len tak rinú po
tvárí.
Sestra sa vrá ti a spytuje sa: „Č o je s teb ou ?“ Vtom sa
vzch op ím a p otkýnam sa hore do predsiene. Pušku
op riem d o kúta, torbu postavím k stene a p olo žím na ňu
prilbu. O dložím aj opasok so všetkým , čo na ňom visí.
Potom zlo stn e p oviem : „T a k m i už daj k on ečn e nejakú
v re c k o v k u !“
P od áva mi ju zo skrin e a ja si utieram tvár. N ad o mnou
na stene v is í sk len á skrinka s pestrým i m otýľm i, ktoré
som v o ľa k e d y zbieral.
T era z počujem m atkin hlas. Prichádza zo spálne.
„ L e ž í? “ spytujem sa sestry.
„Je ch orá,“ odpovie.
Idem k nej, podávam Jej ruku a p okojn e, ako som len
schopný, je j hovorím : „Tu som, m am a.“
V
izbe je pološero, le ž í ticho. Potom sa úzk ostlivo sp y­
tuje a ja pritom cítim , ako ma pohľadom ohm atáva: „S í
ranený?“
„ N ie , mám dovolen ku .“
M atka je v eľm i bledá. Bojím sa za ža ť svetlo. „L e žím
tu a p lačem ,“ hovorí, „n a m iesto aby som sa ra d ova la .“
„ S i chorá, m am a ?“ spytujem sa.
„D n es trošku vstanem ,“ hovorí a obracla sa na sestru,
k torá musí podchvíľou odbehnúť do kuchyne, aby jej
n e p rih ore lo je d lo : „O tv o r pohár so zaváran ým i brusnica­
mi. M áš ich predsa rá d ? “ spytu je sa ma. „Á n o mama, už
som ich dávno n e je d o l.“
„ A k o keby sme boli tušili, že dôjd eš,“ sm eje sa sestra,
„m ám e p ráve tvoje obľúbené jed lo, zem ia k ové placky,
a teraz ešte k tomu brusnice.“
„ V e ď je sobota,“ odpovedám .
„P o s a d sa ku m ne,“ hovorí mama.
H ľad í na mňa. Ruky má v p orovnaní s m ojim i cho­
robne biele a vychudnuté. Preh ovorím e iba pár slov
a som je j v d ačn ý, že sa na nič nespytuje. Čo by som aj
p oved al. Všetko, čo sa m ohlo stať, sa predsa stalo. Dostal
som sa z toho zd ra vý a sedím pri nej. A v kuchyni stojí
m oja sestra, v a rí večeru a sp ieva si.
„M ô j m ilý ch lap ček ,“ h o vorí mama ticho.
V
rod in e sme neb oli n ik d y k sebe p ríliš nežní, nie je
to zvy k o m u chudobných ľudí, čo musia m noho p raco­
vať a m ajú veľa starostí. An i sa v tom nevyznajú a neradi
sa častejšie uisťujú o tom, čo aj tak vedia. K eď mi
matka h o vorí „ m ilý ch lap ček ,“ zn am ená to toľko, ako
keby iná rob ila bohviečo. V iem určite, že pohár s brus­
nicam i je je d in ý a že ho už dlh é m esiace schovávala
pre mňa, takisto ako keksy, čo m i teraz dáva a k toré už
c ítiť starinou. D ostala ich n ie k oľk o určite pri nejak ej
p ria zn ivej p ríležitosti, a ih n eď ich o d lo žila p re mňa.
Sedím pri jej p osteli a cez okno sa hnedo a zla to le s k ­
nú gaštan y z n áprotivn ej záh rady hostinca. Dýcham p o­
m aly a neustále si opakujem : Si doma, si doma. — A le
nem ôžem sa zb a viť akejsi tiesne, nem ôžem sa do všet­
kého vp raviť. Je tu m oja matka, m oja sestra, m oja sk rin ­
ka s m otýľm i, m ah agón ový k lavír — ale ja tu ešte c e l­
kom nie som. D elí ma od toho ak ýsi závoj a jed en krok.
Vstávam , torbu prinášam k p osteli a rozbaľujem ju:
celý eid am sk ý syr, čo mi za d o vá žil Kat, dva kom isáre,
trištvrte funta m asla, dve p lech ovice jatern íc, funt m as­
ti a vrecúško ryže.
„ Is te sa vám to zíd e .“
Prikyvujú. „T u Je toho m álo, v š a k ? “ v yzved ám sa.
„V eru , nie je toho veľa. A vonku m áte d o s ť? “ Usm ie­
vam sa a ukazujem na p rin esen é veci. „T a k veľa teda
vžd y nie, a ie dá sa to v y d rža ť.“
Erna odnáša p otraviny. M atka ma zrazu pevn e chytí
za ruku a spytu je sa zaja k a vo: „B o lo to vonku veľm i zlé,
P au l?“
Mama, čo ti mám na to od p oved ať! N eporozum ieš
a n ik d y to nepoch opíš. A n i to nem áš pochopiť. B olo to
zlé, spytu ješ sa. Ty, m atka! Potriasam hlavou a hovorím :
„N ie , mama, nič hrozné. Sme tam spolu mnohí, a tak
nie je z lé .“
„Ä n o , ale nedávno tu bol H ein rich B redem eyer, a ten
7”
9?
rozp rával, že tam vonku Je to strašné, p lyn a všetko
ostatné.“
Je to m oja m atka, čo to hovorí. H ovorí: p lyn a to všet­
ko ostatné. N evie, o čom hovorí, m á iba o mňa strach.
Mám ti vyp rávať, že sme raz našil tri p ro tivn ík ove zá ­
kopy, a v nich nehybných vojak o v, ako keby ich
bola ranila m ŕtvica? Pri predprsniach, v úkrytoch,
všade stáli a le ž a li ľudia s m odrým i tváram i, m ŕtvi.
„Ach', mama, toho sa vžd y n a h o v o rí!“ odpovedám v y ­
hýbavo. „B re d e m e y er vyp ráva len tak do vetra. Vidíš
predsa, som zd ravý a tučný . . . “
V
úzk ostlivej m atkinej starostlivosti znova nachádzam
pokoj. T eraz už m ôžem ch odiť po izbe, h o voriť a od p o v e ­
dať bez strachu, že by som sa náhle m usel o p rieť o stenu,
lebo svet zm äk ol ako guma a tepny sa zm en ili na
práchno.
M atka clíce vstať, idem za tia ľ do kuchyne za sestrou.
„C o je j Je?“ spytujem sa. P ok rčí plecia. „L e ž í už n ie k o ľ­
ko m esiacov, nechcela, aby sme ti to napísali. B olo pri
nej v iac lek árov. Jeden p ovedal, že to bude asi ra k o­
vin a.“
Idem sa prih lásiť na okresné ve lite ľstv o . P om aly k rá­
čam ulicam i. Tu a tam m a niekto osloví. Dlho sa n e zd r­
žiavam , lebo nechcem v e ľa h ovoriť. K e ď sa vraclam z ka­
sární, za k rič í na mňa akýsi hlas. Z am yslený sa obrátim
a stojím proti nejakém u m ajorovi. Pustí sa do mňa: „ N e ­
v iete z d r a v iť? “
„P rep áčte, pán m ajor,“ hovorím zm äteno, „n e v id e l
som vás.“
Z výši hlas: „N e v ie te sa ani poriadne v y ja d ro v a ť? “
N ajradšej by som ho udrel do tváre, ovládnem sa však,
lebo ináč by som m al po d ovolen ke, zrazím podpätky
a hovorím : „N e v id e l som pána m ajora.“
„T a k dávajte lásk avo p o zo r!“ reve. „ A k o sa v o lá te ? “
H lásim sa.
Jeho červený, tučný ob ličaj Je stále rozh orčen ý. „Jed­
n otk a ? “ H lásim podľa predpisu. Ešte mu to nestačí.
100
„K d e le ž íte ? “
T eraz mám už toho dosť a hovorím : „M e d zi Langem arckom a B ixschootom .“
„ A k o t o ? “ spytuje sa trocha zarazene.
V y sv e tlu je m mu, že som pred hodinou d ošiel na d ovo­
lenku a dúfam , že tera z už zm izn e. M ýlim sa však. D o­
konca sa ešte viac rozzúri: „ T o by sa vám tak hodilo,
zavád za ť tu fro n to v é z v y k y ? T o ale nep ôjd e! Tu je chva­
labohu p o ria d o k !“
V elí. „D vad sať k rok ov naspäť, pok lu som !“
Z losťou to vo m ne vrie. N ič však p roti nemu nezm ô­
žem , keď sa mu zachce, dá ma okam žite zavrieť. Tak
od p álim naspäť, vra cia m sa a šesť m etrov pred ním sa
vyp n em k ráznem u pozdravu a prestávam zd ra v iť až
šesť m etrov za ním.
Znova m a za v o lá a blahosklonne mi oznam uje, že
ten tok rát ešte dá prednosť m ilosti pred právom . D ô­
razn e p rejavujem svoju vďačn osť. „O d c h o d !“ velí. U ro­
bím čelom vzad, až to zacvak á a odchádzam^
M ám tým skazený večer. Ponáhľam sa, aby som už bol
dom a a hádžem uniform u do kúta, chcel som to urobiť
tak č i tak. Potom si v yb eriem zo skrine c iv iln ý oblek
a obliekam sl ho.
Cítim sa akosi n e zv y k le. Oblek m i je k rátk y a tesný,
na vo jn e som narástol. G olier a viazan k a m i spôsobujú
ťažkosti. N ap ok on m l uzol uväzuje sestra. A k ý je ten
oblek ľahký, č lo v e k m á pocit, akoby bol iba v spodkách
a košeli.
Obzerám sa v zrk ad le. Je to zvláštn y pohľad. Zo zrk ad ­
la na m ňa začudovane hľadí slnkom opálen ý, trocha
vyhúknutý konfirm ant.
M atka je rada, že mám na sebe civil, som je j tak bližší.
O tec by bol však radšej, keby som si ob liek ol uniformu,
chcel, aby som tak šie l s ním n a vštíviť známych.
M ne sa však nechce.
Je p ríjem n é n iekde si ticho posedieť, napríklad, na­
p roti v záh rade hostinca pod gaštanm i, b lízk o kolkárne.
L ístie padá na stôl a na zem ešte iba riedko. P red o mnou
101
stoji pohár piva, p iť sa naučil č lo v e k na vojn e. Pohár Je
d o p o ly prázdny, mám teda ešte n ie k oľk o prijem ných,
ch ladn ých dúškov pred sebou a okrem toho, k eď sa mi
zach ce, m ôžem si ob jed nať druhý 1 tretí. Tu n ie je nástup
na rozk a z a n ija k á bubnová paľba. Hostinského d eti sa
lirajú v kolk árn i, pes m i k lad ie hlavu na kolená. Nebo
je m odré, p om edzí lístie gaštan ov vidím zelen ú vežu
M argitin h o kostola.
Je m i tu dobre. Iba s ľuďm i si neviem rady. Jediná,
čo sa na nič n evypytu je, je m atka. U ž s otcom je to
iné. Chce, aby som rozp rával n iečo o tom, ak o je vonku,
jeh o žela n ia p ovažu jem za d ojem né a hlúpe, už nem ám
k nem u ten p ra vý vzťah. N ajra d šej by stále n ie č o počú­
val. Chápem, nevie, že o takom n iečom nem ožn o hovoriť
a rád b y som mu aj v yh ovel, je však neb ezp ečn é pre
mňa v y ja d ro v a ť tieto v e ci slovam i, mám strach, že by
p otom n arástli do obrovsk ých ro zm ero v a n ed ali by sa
ďalej ovlád ať. Kam by sm e sa dostali, keby nám všetko,
čo sa d e je tam vonku, bolo úplne jasné.
Tak mu p orozp rávam n ie k o ľk o veselý ch príhod. S p y ­
tuje sa ma, či som aj ja b ol v boji muž p roti m užovi. Od­
p oved ám že nie, vstávam , chcem odísť.
N ie je to však lep šie ani potom . N a ulici som sa n ie ­
k oľk ok rá t naľakal, lebo škríp an ie e le k trič k y m i p rip o ­
m enulo za v ý ja n ie le tia c ic h gran átov, a vtom m l n iekto
p o k le p a l po p leci. Je to m ôj něm činář, k torý m a prep ad ­
ne zv y ča jn ý m i otázkam i. „T a k , ako to stojí vonku? S traš­
né, strašné, však? Á n o je to hrozné, ale m usíme to v y d r ­
žať. A konečne, vonku m áte aspoň dobrú stravu, ako som
počul. V y ze rá te dobre, Paul, silno. Tu je to, p rirodzen e,
horšie, je to sam ozrejm é, to n a jlep šie v žd y našim v o ja ­
k o m !“
V le č ie ma k nejakém u „štam tišu “ . Honosne ma vítajú,
ak ýsi ria d ite ľ m i podáva ruku a hovorí: „T a k , v y p r i­
chádzate z frontu ? A k á je tam m orálk a? Výborná, v ý ­
borná, v š a k ? “
V ysvetľu jem , že by každ ý rád šie l domov.
S m eje sa hlasito: „ T o verím ! N a jp rv však m usíte n a­
102
trepať Fran cúzikov! F a jč íte ? Tu máte, zap áľte si. Hlavný,
prineste aj nášmu m ladém u b ojo vn ík ovi p iv o .“
Bohužiaľ, zo b ral som sl cigaru, a preto musím zostať.
V šetci len tak prekypu jú blahobytom , p ro ti tom u n e­
m ožno nič nam ietať. Som ak ýsi nam rzený a kadím tak
rých lo, ako viem . Aby som ro b il aspoň niečo, vyp rá zd ­
nim je d n ý m ťahom pohár piva. Hnecf m i objednávajú
ďalšie, títo ľudia vedia, čo dlhujú vojak ovi. Debatujú
o tom, čo m ám e an ek tovať. R ia d iteľ so železn o u retia z­
kou na h odinkách chce n a jvia c: c e lé B elgick o, uhoľné
oblasti Francúzska a v e ľk é časti Ruska. U vádza presné
d ôvody, p rečo to m usíme m ať a je neústupný, až ostatní
n apokon súhlasia. Potom začín a v ys v e tľo v a ť, kde sa
musí urobiť vo Francúzsku p rielom a občas sa obráti aj
na mňa: „T a k sa tam vonku trocha pohnite, s tou vašou
večnou p ozičn ou vojnou. V yšm arte tých chlapov, potom
bude aj m ier.“
O dpovedám , že p od ľa nášho názoru p rielo m nie je
m ožný. TI na druhej strane m ajú p riveľa rezerv. A vojna
je predsa iná, ako by sl to n iek to predstavoval.
N e b e rie m ôj n á zor do úvahy a dokazu je mi, že tomu
vôbec nerozum iem . „J ed n otlivec u rčite,“ hovorí, „z á le ž í
však na celku. A to v y nem ôžete posúdiť. V id íte Iba váš
m alý úsek, a p reto nem áte žiad n y prehľad. K onáte si
povinnosť, nasadzujete život, to je hodné n ajvyššej pocty
— každ ý z vás by m al d ostať Ž elezn ý kríž, p red ovšet­
kým však treba vo F landrách p relo m iť n ep riateľsk ý
front, a potom zh ora ob k ľú čiť.“
Fučí a utiera sl fúzy. „M u sí sa urobiť úplný obchvat
zh ora dolu. A potom na Paríž.
Rád by som vedel, ako si to predstavuje a le je m do
seba tretie pivo. Ih n eď dáva p rin iesť ďalšie.
Ja však vstávam . S trč í m i zo p á r cigá r do vreck a a pre­
púšťa m a s p ria teľsk ý m pok lep an ím . „V e ľa šťastia! Dú­
fajm e, že už skoro o vás počujem n iečo p oriad n e.“
P red sta vova l som sl d ovolen ku ináč. Pred rokom to
aj bolo Iné. A s i som sa m ed zitým zm enil. M edzi dneš­
103
k om a vtedajškoin leŽi priepasť. V te d y som ešte n ep o­
zn al vojnu, le ž a li sme v p ok ojn ejších úsekoch. Cítim,
že m a dnes bez toho, aby som si to uvedom il, viac krušla
starosti. Už sa tu nevyznám , je to cudzí svet. Jedni sa
spytujú, druhí sa nespytujú a vid n o na nich, že sú na to
pyšní. Často to dok on ca prízvukujú, a pritom sa tvária
chápavo — o tom nem ožno h o voriť. Trocha si na tom
zakladajú.
N ajra d šej som sám, vted y ma n ik to neruší. Lebo všetci
sa napokon vracajú k tomu istému, ako je zle a ako je
dobre, jed en to v id í tak, druhý onak a v žd y sa rých lo
dostávajú k tém e, čo predstavuje ich existenciu. P red ­
tým som bol určite aj ja taký, te ra z ma k tomu už ale
nič n eviaže.
P odľa mňa tiovoria p riveľa. M ajú starosti, ciele, že ­
lania, k toré nem ôžem chápať ich spôsobom . Občas se­
dím s n iek torým z nich v m alej záhrade hostinca a p o ­
kúšam sa mu vys v e tliť, že se d ie ť potichu je vlastne
všetko. Sam ozrejm e, to chápu, súhlasia, majú rovnaký
názor, ale iba slovam i, iba slovam i, v tom to aj je, cítia
to, a le stále iba napoly, ich bytie m ys lí na iné; sú r o z ­
p olen í, ani je d en to n e c íti celým svojím životom . A n i
sám n eviem presne povedať, čo m yslím .
K eď si ich predstavujem v Ich izbách, kanceláriách,
p ovolaniach, n eod olateľn e ma to priťahuje, chcel by
som byť tiež taký ako oní a zabudnúť na vojnu; hneď
ma to a le aj odpudzuje, je to také tesné. A k o to m ôže
v y p ln iť živ o t? M alo by sa to rozbiť. A k o to m ôže byť
všetk o také? Z atiaľ čo teraz vonku črep in y svištia nad
k ráterm i a vyletu jú svetlice, ranených od vliekajú v c e l­
tách a kam aráti sa krčia v zák opoch l Tu sú in í ľudia,
ľudia, ktorých správn e nechápem , k torým závid ím a kto­
rým i opovrhujem . Musím m ys lie ť na Kata, Alberta, MU1lera a Tjadena, čo asi robia? M ožn o sedia v kantíne,
alebo plávajú — čoskoro budú m usieť zase dopredu.
V
m ojej izbe stojí pri stole hnedá kožená pohovka.
Sadám si na ňu.
104
N a stenách’ Je prip in áčikm i prip evn en ých v e la obráz­
kov, čo som si vo ľa k e d y v ys trih o val z časopisov. M edzi
nim i sú aj p oh ľadnice a kresby, čo sa m i páčili. V kúte
stojí m alá že le zn á piecka. N a p ro tiľa h lej stene p olica
s m ojim i knihami.
V
tejto izbe som žil, kým som sa nestal vojakom . Knihy
som si kupoval jednu po druhej z peňazí, čo som si z a ro ­
bil kondíciam i. Mnohé z nich antikvárne, napríklad
všetk ých k lasik ov, zv ä zo k za m arku dvadsať fen igov,
v tvrdej m odrej plátenn ej väzbe. K upoval som kom pletné
vydania, lebo som bol dôkladný, p ri vybraných spisoch
som n ed ôveroval vyd avateľom , či naozaj vyb rali to n a j­
lepšie. P reto som si kupoval zobrané spisy.
Čítal som ich poctivo, usilovne, ale väčšina m l mnoho
nepovedala. O to lepšiu m ienku som m al o iných k n i­
hách, o m oderných, k toré boli, p rirodzen e, aj oveľa drah­
šie. Pod ak toré z nich som n ezísk al celkom p octivo, v y ­
p ožič a l som si ich a nevrátil, lebo som sa nem oh ol s nim i
rozlúčiť.
Casť p o lic e Je plná učebníc. V eľm i som ich n ešetril
a sú riadne obšúchané. Stránky sú p o v y trhávané, viem e
na čo. Dolu sú napchaté písanky, papier a listy, kresby
a literá rn e pokusy.
I Chcem sa v duchu v rá tiť do m inulosti. Ešte je tu
v izbe, cítim to hn ed, steny ju udržali. Ruky mám p o ­
ložen é na op erad le p oh ovky, urobím sl p oh od lie a v y lo ­
žím sl na ňu aj nohy. Sedím takto poh od ln e v rohu, v ná­
ručí pohovky. M alý oblok je otvoren ý, vidno cezeň
blízku ulicu s kostolnou vežou, čo sa tý č i na je j konci.
N a stole je zopár kvetov. N ásadky na perá, ceruzky,
mušľa ako ťažid lo, k alam ár — nič sa tu nezm enilo.
Rovnako to bude aj po vojne, ak budem m ať šťastie
a vrátim sa. Takisto budem sedieť tu, p re ze ra ť si svoju
Izbu a čakať.
Som vzrušený, bránim sa však tomu, lebo to nie je
správne. Chcem zn ova p re c ítiť toto tiché unesenie, p o­
cit tohoto prudkého, n ep om enovateľného nutkania, ako
voľak ed y, k eď som predstúpil p red svoje knihy. N ech
105
ma zn ova schváti v ie to r Želaní, čo vystu poval z pestrých
chrbtov kníh, nech ro zta ví ťažk ý, m ŕtvy kus olova, čo n ie ­
kde v o m ne le ž í a nech zobudí vo m ne n e trp e zliv o s ť po
budúcnosti, okrídlen ú radosť zo sveta m yšlienok. N ech
mi p rin avrá ti stratenú túžbu m ojej m ladosti, túžbu po
živote.
Sedím a čakám .
N ap ad á ml, že musím zá js ť ku K em m erich ovej m atke.
M al by som n a vštíviť aj M lttelstaedta, asi je v k asár­
ňach'. Pozerám z okna: za slnkom ožiaren ou ulicou v y ­
nára sa akoby vyblednutá pahorkatina, m en í sa na
jasn ý jesen n ý deň, sedím pri ohníčku a s K atom a A l­
bertom jem e p ečen é zem iaky.
N a to však nechcem m ys lie ť a zaháňam túto vidinu.
N ech h o vorí Izba, nech m a sch ytí a nesie, chcem cítiť,
že patrím sem a načúvať, aby som ved el, k eď zn ova
p ôjd em na fro n t: V ojn a klesn e pod hladinu a utopí sa,
k eď p ríd e vln a návratu, bude preč, n erozlep tá nás, nem á
nad nam i žiadnu inú moc, iba von kajšiu ! K nihy stoja
v e d ia seba. Poznám ic h ešte a rozp om ín ám sa, ak o som
ich usporiadal. Prosím ich očam i: H ovorte ku mne, p rij­
m ite m a — p rijm i ma, ty n iek d a jší život, ty bezstarostný,
krásny, p rijm i m a opäť.
Čakám, čakám .
O brazy le tia ok olo, n eza ch ytávajú sa, sú to iba tiene
a spom ien ky.
N ič — nič.
M ôj nep ok oj narastá.
Odrazu stúpa vo m ne hrozný pocit. N en achádzam ces­
tu naspäť, som vyd ed en ý. N ech prosím , ak o chcem a na­
m áham sa, nič sa nepohne, sedím tu n evším avo a smutno
ako odsúdenec a m inulosť sa odo m ňa odvracia. Súčasne
p ociťu jem strach, b ojím sa ju väčšm i zak lín ať, lebo viem ,
čo všetk o by sa p otom m ohlo stať. Som voja k a toho sa
musím držať.
U stato vstávam a pozerám sa z okna. Potom si vezm em
knihu a listu jem v nej, akoby som čítal. O dkladám ju
však a beriem si inú. Sú v nej podčiarkn uté n ie k to ré čas­
106
ti. Hľadám , listujem , b eriem ď alšie knihy. L e ží Ich pri
m ne už c elá hŕba. Pribúdajú ďalšie, rý c h le jš ie — listy,
zošity, listy.
S tojím p red nim i za m lk ly. An i pre'd súdom.
Bez odvahy.
S lová, slová, slová — nep ren ik ajú ku mne.
P om aly k lad iem knihy naspäť.
K on iec.
T ich o vych ád zam z Izby.
Ešte sa n evzdávam . Do s v o je j izb y síce už nechodím ,
utešujem sa však tým , že n ie k oľk o dní ešte nem usí zn a­
m enať k on iec. Budem m ať na to čas p otom — neskôr.
V e la rokov. Idem za M ittelstaed tom do kasární, sed í­
m e v je h o izbe, je tu vzduch, čo nem ám rád, ale som naň
zvykn utý.
M lttelstaed t m i oznam uje novinku, čo m a ihn eď e le k ­
trizuje. P o v ie mí, že K an torek n arukoval ako d om o­
branec. „P re d s ta v si,“ h o vorí a vyberá pár dobrých c i­
g a riet, „id e m sem z lazaretu, a hneď naňho narazím .
V ytŕča m i pracku a k váka: ,Vy tu, M ittelstaedt, ako sa
m ám e?“ Pod ívam sa na neho zvyso k a a odpovedám :
.D om obranec K an torek , služba je služba a družba Je druž­
ba, to by ste m a il v e d ie ť n a jlep šie. Stojte v p ozore, keď
h o voríte s pred staven ým .“ T o sí m al v id ieť jeh o ksicht!
K ys lá uhorka a nevybuchnutý g ran át dohrom ady. Ešte
raz sa váh avo pokúsil b ra tríčk ova ť sa. S k rík ol som naň­
ho trocha ostrejšie. V ted y nasadil svoju n a jťa žšiu ba­
tériu a d ôvern e sa ma s p ýta l: ,Mám vám sprostredkovať,
aby ste m oh li z lo ž iť vojn ovú m aturitu?“ C hcel m i p rip o­
menúť, rozum ieš. V tom m a p och ytila zlo sť a aj ja som
mu pripom enu l. .D om obranec K antorek, pred dvom a
rok m i ste d o nás to ľk o hučali, až sme š il na okresné
v e lite ľstv o , m ed zi nam i aj Joseph Behm, k torý vlastne
n ech cel. P ad ol o tri m esiace skôr, ako by b ol m usel na­
rukovať. N eb y ť vás, bol by tak dlho čakal. A teraz: R oz­
chod. Ešte si spolu p oh ovorím e.“ Ľahko som zariad il, aby
ma p r id e lili k jeh o kom pánii. N ajsam p rv som ho vzal
107
do skladu a postaral som sa, aby dostal pekný výstroj.
H n ed ho uvidíš.“
Idem e na dvor. K om pánia je nastúpená. M ittelstaedt
v e lí pohov a robí prehliadku.
V tom zočím K antorka a musím si zahryznúť do pery,
aby som sa nesm ial. Má na sebe akúsi vyblednutú blúzu
so šosam i, na chrbte a na rukáve s v e ľk ý m i tm avým i
záplatam i. Blúza je po nejak om obrovi. O to kratšie sú
ošúchané čiern e nohavice, siahajú mu do p o lo v ic e lýtok.
Zato v topánkach m á dosť m iesta; prastaré, ako že le zo
tvrdé škarbale, s vysoko vyhnutým i špicam i, šnurujú
sa na bokoch. Aby sa to vyrovn a lo, čiapku má hrozne
malú, n eu veriteln e špinavý, úbohý poškrabok. Pôsobí
p oíu tovan iah od n ým dojm om .
M ittelstaed t sa zastavu je p red nim : „D om obranec K an­
torek, toto sú vyčisten é gom bík y? Tuším, sa to nikdy
nenaučíte, je to veru nedostatočne, K antorek, nedosta­
točn e.“
V
duchu sa rozp lýva m od spokojn osti. Rovnakým tó­
nom k áraval v šok le K antorek M ittelstaed ta: ,Je to veru
nedostatočne, M ittelstaedt, n ed ostatočn e.“
M ittelstaed t neprestáva: „P o d ív a jte sa na Boettchera,
ten je p ríkladn ý, m ohli by ste sa od neho u čiť.“
N ev e rím svojím očiam . A j B oettcher Je tu, Boettcher,
náš školník. A ten je p rík lad n ý! iK antorek s trelí po mne
pohľadom , akoby ma chcel zožra ť. A ja sa mu nevinne
šk erím do tváre, akoby som ho b ližšie vôb ec nepoznal.
A k o hlúpo v yzerá s tým poškrabkom na hlava a v tej
u niform e. A pred takým niečím sme v oľa k ed y mail
h rozn ý strach, k eď to trón ilo za katedrou a nabodávalo
nás na ceruzku pri n ep ravid eln ých francúzskych slo v e ­
sách, k toré nám vo Francúzsku boli nanič. To b olo pred
dvom a rokm i — a teraz tu stojí dom obranec Kantorek,
odrazu zbavený kúzla, s k rivým i noham i a p lecam i ako
uchá na hrnci, so zle v yčisten ým i gom bíkm i a v sm ieš­
nom postoji, nem ožn ý vojak. Už sl ho nem ôžem stotož­
n iť s h rozivým obrazom za katedrou a skutočne by som
rád vedel, čo by som urobil, keby sa ma táto hrom ada
108
nešťastia, m ňa starého vojak a, raz zase sm ela spýtať:
,Bäumer, p oved zte m i im p a rfa ít od a lle r.“
Predbežne dáva M lttelstaed t p ovel na cvičen ie v ro jn i­
ciach. K antorka blahosklonne urči za v e lite la družstva.
Je v tom ale háčik. V e lite ľ družstva musí b yť pri cvičen í
v ro jn ic i v žd y dvadsať k ro k ov pred družstvom . K eď sa
za pochodu ve lí: čelom vzad!, tak rojn ica urobí iba
obrat, a le v e lite l družstva, k torý sa zrazu ocitn e dvadsať
k rok ov za družstvom , musí poklusom v yraziť, aby sa
zn ova dostal dvadsať k rok ov pred družstvo. T o je d o­
hrom ady štyrid sať k rok ov: poklusom . Len čo dobehne
na svoje m iesto, jednoducho sa za pochodu zavelí:
č elom vzad, a on musí čo n a jrý ch lejšie zase uháňať
štyrid sať k rok ov naspäť. K ým urobí družstvo pohodlne
v žd y iba obrat a pár krokov, v e lite l družstva lieta horedolu ako prd po g arn iži. T o Je jed en z m nohých H im m elstossových vyskúšaných recep tov.
K antorek nem ôže čakať od M ittelstaed ta nič iné,
lebo ho raz n echal rachnúť, a M ittelstaed t by bol riadne
hlúpy, keby n evyu žil takúto p ríležitosť, kým p ôjd e znova
do poľa. M ožno č lo v e k zom rie ľahšie, k eď mu vojn a raz
um ožnila tak to sa na n iekom vyvŕšiť.
Z atiaľ K antorek trie li hore-dolu ako vyp lašen ý kanec.
Po ch v íli M ittelstaed t končí, a teraz začína d ô le žitý v ý ­
cv ik p lazenia. N a k olenách a na lak ťoch , s búchačkou
v p red p isovej polohe, posúva K antorek svoju nádhernú
figú ru po plesku, tesne ok o lo nás. Fučí ako kováčsky
m ech a jeh o od fu k ovan ie je pre nás ako hudba.
M ittelstaed t ho povzbudzuje a utešuje pritom dom o­
branca K antorka citátm i p ro feso ra K antorka. „D om obra­
nec K antorek, máme to šťastie, že žije m e vo veľk ej
dobe, teda sa m usíte všetci vzch o p iť a p rekon ať všetko
trp k é.“ K antorek sa potí, vypľúva špinavú triesku, čo sa
mu dostala m ed zi zuby. M ittelstaedt sa zohne a nástoj­
čivo ho zaprisahá: „ A pre m aličkostí n ikdy nezabúdať
na v e ľk ý zážitok , dom obranec K a n torek !“
D ivím sa, že K antorek nepukne, najm ä k e d teraz na­
sledu je hodina telocviku, počas ktorej ho M ittelstaedt
109
ve ľk o le p o napodobňuje, pričom lio pri šplhaní na hrazdu
schm atne za nohavice na zadku a nadvihne ho, aby m al
bradu nad tyčou a len tak op lý v a m údrym i rečam i.
Presne tak to ro b il s nim K antorek.
P otom sa rozd e ľu je ď alšia služba. „K a n to rek a B oet­
tcher d ovezú kom isár! V ezm ite si ručný v o z ík !“
Z ak rátko sa d vojica vyd á s ručným vozík om po k om i­
sár. K an torek m á hlavu zlo stn e zvesenú. Šk oln ík je p yš­
ný, m á ľahkú službu.
P ek á reň je na druhom kon ci m esta. Obaja musia teda
prejsť c e lým m estom ta a späť.
„U ž n iek oľk o dní chodia spolu po ch lieb ,“ šk erí sa
M ittelstaedt. „P o d a k to rí ob y va telia už čakajú, aby ic fi
v id e li.“
„O h rom n é,“ hovorím , „n e s ťa žo v a l s l? “
„S k ú s il! Náš v e lite ľ sa strašne sm ial, k e ď počul túto
historku. N em ôže p ro fes o ro v vystáť. Okrem toho sa m llkujem s jeh o dcérou .“
„ P o s e rie tl m aturitu.“
„ N a to sa v yk a šlem ,“ p ovie M ittelstaed t ľahostajne.
„Jeho sťažnosť bola a) tak zbytočná, lebo som dokázal
že má väčšinou ľahkú službu.“
„N e m o h o l by si ho raz prehnať, ale tak ria d n e ? “ s p y ­
tujem sa.
„Z a to mi ten blbec n esto jí,“ od p oved á M ittelstaed t
vzn ešen e a veľkoryso.
N a čo je d ovolen k a ? Iba č lo v e k a v yk o ľa jí, a potom je
všetko oveľa ťažšie. Už teraz ju ruší vedom ie rozlúčky.
M atka hľadí na mňa m lčk y. Viem , ráta dni. K ažd é ráno
je smutná. Zase o deň m enej. Moju torbu odpratala,
nechce, aby je j to p ripom ín ala.
H od in y ubiehajú rých lo, k eď č lo v e k húta. V zchopím
sa a d op revád zam sestru. Ide na bitúnok, aby p rin iesla
n ie k o ľk o funtov kostí. Je to v e ľk á výhoda a hneď zrána
sa tam ľudia stavajú do frontu. P od ak torí om dlievajú.
N em ám e šťastie. Po troch hodinách, počas ktorých'
sm e stried avo stáli vo fro n te sa rad rozchádza. K osti už
110
nie sú. Ešte dobre, že dostávam vlastnú stravu. Prinášam
z toho m atke, a tak m ám e všetci trocha v ý ž ivn e jšie
Jedlo. Dni sú stále ťažšie, m atkine oči čoraz sm utnejšie.
Ešte šty ri dni. Musím Isť za K em m erlchovou matkou.
T o sa nedá popísať. T á to chvejúca sa, vzly k a jú c a žena,
čo mnou trasie a k ričí: „P re č o ty žiješ, k e ď on Je m ŕt­
v y !,“ čo ma za lie v a s lzam i a vzly k á : „P r e č o ste vôbec
tu, d eti, ako v y . . . , “ čo k lesá na stoličku a plače: „V id e l
sl ho? V id e l si ho ešte? A k o z o m r e l? “
H ovo rím je j, že d ostal ranu do srdca a b ol hn eď m ŕtvy.
P ozerá sa na mňa, pochybuje: „K la m eš. V iem to lepšie.
Cítila som, ako ťa žk o zom ieral. Počula som jeho hlas, c í­
tila v n oci Jeho strach, p oved z pravdu, chcem to vedieť,
musím to v e d ie ť.“
„ N ie ,“ hovorím , „b o l som pri ňom. B ol Ihneď m ŕtvy.“
P rosí m a tich o: „P o v e d z m l to. Musíš. Viem , chceš ma
utešovať, ale nevidíš, že m a tráp iš viac, ako keby si p o ­
ved a l pravdu? N em ôžem zn iesť neistotu, p oved z m l p ra v­
du, ako to bolo, nech je a k o k o ív e k strašná. Je to vžd y
le p šie než to, čo si takto musím m y s lie ť.“
N ep o vie m to nikdy, skôr urobí zo mňa fašírku. Mám
s ňou súcit, pripadá m l a le aj trocha hlúpa. M ala by sa
upokojiť, K em m erich je m ŕtvy, či vie, ako zom rel, alebo
nie. K e ď č lo v e k v id el to lk o m ŕtvych, n em ôže už p o ria d ­
ne p och o p iť to ík o b olesti p re jediného. H ovorím teda tro ­
cha n e trp e zliv o : „B o l hneď m ŕtvy. Vôbec to n ecítil. Tvár
m al úplne pokojn ú.“
M lčí. Potom sa p om aly spytuje. „M ô že š to odprisa­
h a ť? “
„Á n o .“
„ P r i všetkom , čo tl je s v ä té ? “
Ach bože, čo je už m ne sväté! Tak é 'dačo sa u nás
rý c h lo strieda.
„Á n o , b ol ok am žite m ŕtvy.“
„N e c h c e š sa vrátiť, ak to nie je p ra vd a? “
„N e c h c e m sa vrá tiť, ak neb ol hn eď m ŕtv y .“
V za l by som na seba všetko na svete. Tuším m l verí.
111
V zdych á a dlho p lače. Mám je j p orozp rávať, ako sa to
stalo, a tak sl v ym yslím historku, k torej teraz takm er
verím .
K eď odchádzam , pobozká ma a daruje m i jeh o fo to g r a ­
fiu. O piera sa na nej v uniform e n ovácka o gu ľatý stôl,
nohy ktorého sú z neošúpaných b rezových konárov.
V pozadí kulisa s nam aľovaným lesom . N a stole stojí
k orb e! piva.
Posledný v e če r doma. V šetci sú zam lk li. Idem skoro
do postele, objím am podušky, tlačím a vnáram sl do
nich hlavu. K toh ovie, či ešte n iek ed y budem le ža ť takto
v perinách!
N esk oro prichádza do m ojej izby m atka. M yslí, že
spím, a ja sa tak tvárim . H ovo riť a bdieť spolu je p ríliš
ťažké.
Sedí takm er do rána, hoci m á bolesti a občas sa skrúti.
N ap ok on to už nem ôžem d lhšie v yd rža ť a robím, akoby
som sa prebudil.
„C h oď spať, mama, prechladn eš.“
H ovo rí: „N es k ô r sa dosť naspím .“
N ad vih n em sa. „N e jd e m predsa hn eď do poľa, mama.
Musím najprv na štyri týžd n e do barakového tábora. Od­
tia ľ sa m ožno dostanem niektorú nedeľu d om ov.“
M lčí. Potom sa ticho spytuje: „B ojíš sa v e ľm i? “
„ N ie , m am a.“
„C h cela som ti ešte p oved ať: Maj sa na p ozo re pred
ženam i vo Francúzsku. Sú z lé .“
Ach mama, m am a! Pre teba som stále dieťa. P rečo si
nem ôžem p o lo žiť hlavu do tvojh o lona a p lak ať? Prečo
musím b yť vžd y tým silnejším , a p rečo sa musím ovlád ať,
tak rád by som si p op la k a l a n echal sa utešovať, nie som
vskutku oveľa v iac ako dieťa, v skrini ešte visia m oje
krátke ch lapčenské nohavice. Je to iba nedávno, prečo
sa to m inulo?
Pokojn e, ako len dokážem , Hovorím : „T am kde sme,
nie sú n ija k é ženy, m am a.“
„ A v p o li buď veľm i opatrný, Paul.“
112
Ach, mama, m ama! Prečo ťa neobjím em a prečo n ezo­
m riem e. A k í sme úbohí!
„Á n o mama, budem op atrn ý.“
„B udem sa za teba každ ý deň m odliť, Paul.“
Ach, mama, m ama! Vstaňm e a poď m e naspäť cez roky,
keď už nebude na nás le ža ť táto bieda, naspäť iba k tebe
a ku mne, mama!
„M o žn o by si m ohol dostať službu, čo nie je taká n e ­
bezp ečn á.“
„Ä n o , mama, m ožn o sa dostanem do kuchyne, to sa
m ôže stať.“
„Z o b e r to, aj k eď budú ostatní h o voriť . . . “
„O to sa nestarám , m am a.“
V zd ych á. Jej tvár je ako úsvit v tme. „T e ra z musíš ísť
spať, m am a.“
N eo d p o ved á. V stávam a dám je j deku cez plecia. O pie­
ra sa mi o ram eno, má bolesti. Tak ju odvádzam naproti.
Chvíľu egte zostávam p ri nej. „M am a, kým sa vrátim ,
musíš v y zd ra v ie ť.“ „Ä n o , áno, d ieťa .“
„N e s m ie te m i nič p osielať, mama. Vonku máme dosť
jedla. Z íde sa vám to.“
A k o úboho le ží v posteli, ona, čo ma m iluje nadovšet­
ko. K e ď už chcem odísť, p ovie náhlivo: „Z oh n ala som ti
ešte d v o je spodky. Sú z dobrej vlny. Budú ťa hriať. N e ­
zabudni si ich p rib a liť.“
Ach, mama, viem k oľk o postávania, behania a žo b ra­
nia ťa stáli tieto d voje spodky! Ach, mama, mama, ako
p ochop iť, že musím preč od teba, kto iný, ak nie ty, má
na mňa právo. Ešte tu sedím , a ty ležíš, m usíme si toho
to ľk o p oved ať, n ik d y však nebudeme m ôcť.
„D obrú noc, m am a.“
„D obrú noc, d ie ťa .“
Izba je tm avá. Počuť v nej d ých anie m ojej m atky. Do
jej dychu tikajú hodiny. Vonku za oknam i fúka vietor.
Gaštany šumia.
V
pred izb e sa potknem o torbu, le ž í tu zbalená, lebo
zajtra zavčas ráno musím preč.
H ryziem podušku, zatínam prsty do že le zn ý c h ty č i na
S N a západe nič nového
113
posteli. N em a l som sem n ik d y chodiť. Vonku som bol
Často ľah ostajn ý a bez n á deje — už nikdy nebudem m ôcť
byť taký. Bol som vojak , a tera z nie som nič, iba bolesť
nad sebou sam ým , nad m atkou, nad všetkým , čo Je
tak é bezútešné a bez konca.
N ik d y som nem al p rísť na dovolenku.
VIII
Ešte sl pam ätám b araky tábora v trasovisku. Tu H im ­
m elstoss v y c h o v á v a l T jadena. Ináč tu už sotva niekoh o
poznám , všetko sa zm en ilo, ako vžd y. Iba niekoľkých'
lu dí som p red tým letm o vid el.
Službu konám m ech anicky. V e č er som tak m er vžd y
v kantíne, sú tam v y lo že n é časopisy, nečítam ich však.
Je tu a le klavír, na k torom rád hrávam . Obsluhujú tu
d ve dievčatá, jedna z nich je m ladá.
Tábor je obohnaný vyso k ým d rôteným plotom . K eď
sa z k antíny Vraciam e neskoro, m usíme m ať priepustky.
K to Je zad obre so strážnym , p rešm ykne sa, p rirodzen e,
aj bez nej.
V
trasovisku, čo le ž í m edzi kram i b orievo k a b re zo ­
v ým i lesm i, cvičím e každ ý deň p o rotách. Dá sa to v y ­
držať, ak od nás viac nechcú. Bežím e dopredu, hádžem e
sa na zem a lod y h y a k vety v trasovisku sa od nášho
dychu prehýbajú sem a tam. Č íry piesok, k e d naň h la ­
d ím e tak zblízk a, je čistý ak o v nejak om laboratóriu.
S k ladá sa z m nožstva najm enších krem ienkov. Je za rá ­
žajú co lák avé zahrabať si d oňho ruku.
N a jk ra jš ie sú však lesy s brezam i, čo rastú na okraji.
Každú chvíľu m enia farbu. T e ra z km ene žia ria n a jjas­
nejšou bielobou a p astelová ze le ň lístia sa m edzi nim i
vznáša ani hodváb. V n asledujúcej ch v íli sa všetko zm ení
na opálovú modrú, k torá sa strieb risto k ĺže z ok raja lesa
114
a rozm azáva zeleň , a k eď m rak zastrie slnko, v ok am ži­
ku n iek to ré m iesto stm avne, až sčernie. A tento tieň beží
ako p rízrak p o zd ĺž s ivých km eňov, cez trasovisko k ob­
zoru. A zatiar už b rezy stoja ak o b iele žrde slávnostných
zástav pred č e rven o zlato u vatrou ich lístia, čo opäť
nadobúda svoju farbu.
Často sa ponáram do tejto hry n a jjem n ejších svetiel
a p rieh ľad n ých tieň o v tak inten zívn e, že takm er n evn í­
m am rozk azy. K e ď je č lovek sám, začín a p o zo ro v a ť a m i­
lo v a ť prírodu. A ja tu nem ám v e fk é styky a ani po
nich n ejak zv lá š ť netúžim. P rim álo sa poznám e, aby sme
rob ili viac, než trocha tárali a v e č e r hrali ok o aleb o iné
hazardné hry.
V e d ia našich barakov s to jí v e lk ý tábor Rusov. Odde­
ľuje ho od nás d rôten ý plot, a le aj tak sa p od arí za ja t­
com dostať sa k nám. Sú v e ľm i p lach í a b oja zliví, väčši­
nou nosia brady, sú urastení, a p reto pôsobia dojm om
ako spráskané bernardíny.
Zakrádajú sa ok o lo našich' barakov a prehľadávajú
kade s odpadkam i. M ožno si p redstaviť, čo tam nájdu.
S travy m ám e len tak-tak, aj to zle j, dostávam e kvaku
varenú v o vode, rozd elenú na šestoro a špinavú mrkvu.
Š k vrn ité ze m iak y sú veľk ou pochúťkou a vrch olom je
ried k a p o lie v k a s ryžou, v k torej vraj majú p lá va ť p o­
k rá jan é šľach y hoväd zieh o mäsa. Sú však pok rájan é tak
nadrobno, že Ich nem ožn o nájsť.
A j tak sa, sam ozrejm e, v š etk o zje. Ak je n iek ed y niek to
naozaj taký bohatý, že nem usí všetko v y je s ť do dna, ča­
kajú tu ďalší desiati, čo ho radi odbrem enia. Iba zvyšk y,
k toré sa už ly žic o u nedajú vyškrabat, vyplachujú sa v o ­
dou a v y lie v a jú do k ad í na odpadky. M edzí ne sa občas
dostanú šupky z kvaky, sp lesn eté k ôrk y chleba a však o v é svinstvo.
T áto riedka, mútna, špinavá voda je cieľom zajatcov.
D ych tivo ju naberajú zo zap ách ajú cich kadí a odnášajú
pod blůzam i.
Je zvláštn e v id ie ť tých to našich n e p ria te ľo v takto
zblízk a. Ich tváre, dobré s e d lia ck e tváre, širok é čelá,
8*
115
širok é nosy, m äsité pery, ťažk é ruky, zv ln e n é vlasy
nútia zam y slieť sa. M ali by ich vyu žiť ako oráčov a že n ­
cov aleb o oberačov Jabĺk. V yzerajú d obrom yseľnejšle
ako naši frlzsk l sedliaci.
Je smutné sledovať Icli pohyby, k eď žobrú o kúsok
Jedla. V šetci sú v eľm i slabi, lebo dostávajú p ráve tolko,
aby n e zo m re li hladom . An i m y už dávno nedostávam e
to lk o , aby sm e sa dosýta najed li. Majú úplavicu, niek torí
s ustrašeným i pohľadm i kradm o ukazujú k rvavé cípy
košieľ. Chrbty a šije majú zohnuté, k olen á sa im p od la­
mujú a s hlavou šikm o vyvrátenou nahor n a tfča jú ruky
s tým i m álo slovam i, čo poznajú, m äkkým i, tichým i bas­
mi, čo pripom ínajú tep lé pece a izb y doma, žobrú a Žobrú.
N ájdu sa podaktorí, čo ich kopú, až sa zva lia , takých'
je však m álo. V äčšina im n erobí nič, jednoducho icli
obchádzajú. N iek e d y však, k eď vyzerajú hrozne úboho,
človek a to rozzú ri a uštedrí im kopanec. K eby sa na nás
aspoň tak n ep ozerali, koľk o len žiaľu sa zm estí do oči,
do tých d voch m alých otvorov, ktoré m ožno za k ry ť p a l­
com.
V ečer prichádzajú do barakov a kupčia. V ym ieňajú
všetko, čo majú, za chlieb. N ie k e d y sa im to darí, lebo
majú dobré čižm y, naše, pravda, nestoja za nič. K oža na
ich čižm ách je obdivuhodne m äkká ani juchta. N aši sed­
lia c k i syn ček ovia , čo dostávajú z domu v ýd atn é zá s ie l­
ky, si to môžu d ovoliť. Cena jedného páru čižiem Je asi
dva až tri kom isáre aleb o Jeden kom isár a kus tvrdej
salám y.
Tak m er všetci Rusi už dávno p red ali všetko, čo m ali.
N a sebe m ajú už iba úbohé handry, a tak sa pokúšajú
v ym ieň ať rezbičk y a in é predm ety, čo zh o to vili z gran á­
tových úlom kov a kúskov z m edených v od iacich prsten­
cov. Toto, sam ozrejm e, veľa nevynáša, 1 k eď to stojí
veľa námahy, dostanú za ne iba pár kúskov chleba.
N aši sedliaci, k eď obchodujú, sú neústupčiví a prefík an í.
O tfčajú Rusovi kúsok chleba aleb o salám y tak dlho pred
nosom, až od žiad ostivosti zbledne, vylezú mu oči, a po­
tom mu je už všetko jedno. V ted y sed lia ci so všetkou
116
obradnosťou, k torej sú scKopní, zbalia korisť. Potom v y ­
tiahnu v re c k o v ý nôž, p om aly a rozvážn e si odkroja
zo svojich zásob riad ny okruh chleba; ku každém u kúsku
chleba sl odkrajujú kus tvrdej, dobrej klobásy a napchá­
vajú sa ako za odmenu. Je poburujúce v id ieť ich tak sa
kŕm iť, č lo v e k by Im n a jradšej natrepal na ich' tučné
lebky. Z ried k ak ed y niekom u n iečo dajú. M álo sa však
poznám e.
Č astejšie mávam stráž pri Rusoch. Ich postavy sa p o­
hybujú v tm e ako choré bociany, ako v e ľk é vtá k y . . P ri­
chádzajú k samému plotu, oprú si oň tváre a prsty zakvačia do p letiva . Často tak stoja v e d ľa seba v ia c e rí a v d y ­
chujú vietor, k torý sem vanie z trasoviska a lesov.
H ovo ria zrie ’d kakedy, a keď, tak Iba p reh oäia p ár slov.
Sú ľudskejší a takm er by som uveril, že jed en k druhému
aj b ratskejší ako my. Je to však m ožno iba preto, lebo sa
cítia n ešťastnejší ako my. P ritom vojna sa pre nich už
skončila. A le čakať na úplavicu, to tie ž n ie je n ija k ý 2ivot.
D om obranci, čo ich strážia, hovoria, že sp očiatk u boli
živší. M ali, ak o to v žd y býva, m edzi sebou pom er a z toho
b oli často bitk y na päste a nože. Teraz sú už celkom
otu p eli a ľahostajní, väčšina z nich už ani neonanuje,
takí sú zoslabnutí, h o ci sa to často robieva m asové v ce ­
lý ch barakoch".
Stoja pri p lote. Občas sa n iek to rý odkníše a o chvíľu
sa na jeh o m iesto p ostaví Iný. Väčšinou m lčia, Iba po’d ak torí Žobrú o oh orok ciga rety.
V id ím ich tm avé postavy. Ich brady p ovievajú vo vetre.
N ev ie m o nich nič, iba to, Že sú zajatci, a p ráve to je
otrasné. Ich živ o t je bezm enný a b ez viny. Keby som ve<iel o nich viac, ako sa volajú , ako Žijú, čo očakávajú,
čo ich' trápi, tak by m ôj otras m al zm ysel a m ohol by sa
zm en iť na súcit. Predstavujú m i iba bolesť Živého tvora,
strašnú zádum čivosť života a ľudskú nem ilosrdnosť.
R ozkaz urobil z týchto tichých' postáv našich n ep ria­
teľov. R ozk az by ich m ohol zm en iť na našich' priateľov.
117
N a v o ľa ja k o m stole podpíšu n e ja k í nezn ám i ľudia lis ­
tinu a na dlh é ro k y sa stane naším najvyšším cie ľo m to,
čím in áč op ovrhu je c e lý svet a čo sa tresce n ajvyšším
trestom . K to ešte m ôže rozlišova ť, k eď vid í tých to ti­
chých ľudí s detským i tváram i a s ap oštolským i brada­
mi! K ažd ý desiatn ik je nováčkovi, každý stredoškolský
p ro fes o r žia k o vi väčším n ep riateľom ako oni nám.
A predsa by sm e op äť s trie ľa li do nich a on i d o nás,
keby b oli slobodní.
Z arazím sa, ď a lej už nesm iem m yslieť. T áto cesta v e ­
die do priep asti. Ešte n ie je na to čas, nechcem však
stratiť túto m yšlienku, chcem si ju uchovať, uložiť, kým
sa skončí vojna. S rdce mi buši: Je tu azda cieľ, to veľké,
to jed in ečn é, na čo som m ys le l v zákopoch, čo som h ľa ­
dal ako m ožnosť existen cie po te jto k atastrofe celéh o
ľudstva, je to úloha pre budúci život, ktorá nahradí r o ­
ky h rôzy? V yberám c iga rety, lám em každú na d voje
a podávam ich Rusom. U kláňajú sa a zapaľujú. T eraz
s vietia v n ie k to rý c h tvárach červen é body. Upokojujú
ma. Pripom ín ajú mi m alé ob lô čik y na tm avých d e d in ­
ských dom och, čo p rezrádzajú pohodu dom ova.
Dni sa m íňajú. Jedného hm listého rána zn ova p och o­
vávajú Rusa. Z om ierajú takm er denne. Mám p ráve stráž,
k eď ho ukladajú do hrobu. Z ajatci spievajú chorál, sp ie ­
vajú viach lasn e a zn ie to, akoby to ani n esp ieva li ľudia,
ale hral organ n iek d e ď a lek o v trasovisku.
P ochovajú ho rýchlo.
V e č e r stoja zn ova pri p lote a v ie to r k nim fúka z b re­
zo vý c h lesov. H v ie zd y chladne žiaria.
Poznám už n iek torých z nich, čo h o voria pom erne
d obre po nem ecky. Je m edzi nim i hudobník, k torý h o v o ­
rí, že bol huslistom v Berlíne. K e ď počul, že hrám trošku
na k lavíri, p rin ie so l sl husle a hrá. Ostatní si posadajú
a oprú sa chrbtam i o plot. S tojí a hrá, často má zasnený
výraz, aký m ávajú huslisti, keď za tvo ria oči, potom zase
pohybuje husľam i v rytm e m eló d ie a usm ieva sa na mňa.
H rá asi ľudové piesne, lebo ostatní ho ticho, m rm lavo
113
doprevádzajú. Sú ako tm avé hroby, čo zaznievajú tlm ene,
hlboko. H las huslí sa nad tým vznáša ako štíhle d ievča
a je číry a osam otený. H lasy utíchajú, husle zn ejú d a lej
— zn ejú jem n e nocou, ako keby zam ŕzali, treba b yť pri
nich blízk o, v n ejak ej m iestn osti by to b olo zaiste lepšie.
Tu vonku padá na č lo v e k a smútok, keď ich hlas blúdi
tak osam otene.
N a n ed elu nedostávam v oín o, leb o som m al nedávno
dlhšiu d ovolenku . P reto ma v poslednú n edelu pred od ­
chodom p rišli n a vš tív iť otec a najstaršia sestra. Sedím e
c e lý deň v kantíne. Kam by sme aj šli, do b arakov sa
nám nechce. C ez obed sa idem e pop rech ád zať do tra­
soviska.
H odin y sa vlečú , nem ám e o čom h ovoriť. P reto sa ro z­
právam e o m atk inej chorobe. Je to určite rak ovin a, včera
od išla do n em ocnice, a čosk oro ju budú op erovať. Lekári
dúfajú, že sa uzdraví. N ik d y sme však nepočuli, že sa dá
rak ovin a v y lie č iť.
„K d e vlastn e le ž í? “ spytu jem sa.
„ V L ujzin ej n em ocn ici,“ odpovedá otec.
„N a k torej tr ie d e ? “
„T re te j. Musíme vyčk ať, čo bude stáť operácia. Sama
ch cela le ža ť na tretej triede. H ovo rila, že tam je j bude
aspoň troch a veselšie. A j je to la cn ejšie.“
„P o to m sú na izb e viaceré. Len aby m ohla v noci
spať.“
Otec prik yvu je. Tvár má unavenú. M atka bývala často
chorá. Do nem ocn ice chodila, len k eď musela, no aj tak
to stálo v e ľa p eň azí a otec na to p ra coval vlastn e celý
život. „K e b y sm e len ved eli, čo bude stáť op erácia,“
hovorí.
„N e s p ý ta li ste s a ? “
„ N ie priam o, to sa nedá — lek á r by sa m ohol cítiť
dotknutý. N ie je to m ožné, v e ď má matku o p e ro v a ť.“
Áno, m yslím si roztrpčen e, tak í sme, tak í sú chudob­
ní ludia. N eo d vá žia sa sp ýtať na cenu; radšej sa s oba­
vam i strachujú, ale 'druhí, čo na to majú, považujú za
sam ozrejm é dohodnúť sa vop red na cene. P ri nich by sa
ani le k á r n e c ítil dotknutý.
„ A j p reväzy po o p erácii sú také d ra h é,“ H ovorí otec.
„N em ocen sk á na to n e p risp e je ? “ spytujem sa.
„M atk a je už dlho nem ocná.“
„M á te vôbec n ejak é p e n ia ze ? “
Potriasa hlavou. „N ie . M ôžem však zase pracovať
nadčas.“
V iem ! Bude stáť pri pracovnom sto le do p oln oci a sk la­
dať, le p iť a rezať. V ečer o ôsm ej si trocliu za je z te]
gebuziny, čo dostávajú na lístk y. Potom si zo b e rie prášok
proti boleniu h la vy a bude p ra covať ďalej.
A by som ho trocha ro zv e s elil, rozprávam mu príhody,
čo m i p ráve napadnú, vojen sk é v tip y o generáloch'
a feld véb loch , k torým n iek ed y n iek to p rešiel cez rozum.
Potom ich oboch odprevadím na nádražie. Dajú mi pohár
m arm elády a b alíček zem iak ových placiek, k toré matka
n a p iek la pre mňa.
Potom odcestujú a ja sa vraciam .
V e č er si nam ažem p lack y m arm eládou a začn em jesť.
N ech utia mi. P reto idem von, aby som ich dal Rusom.
V tom mi napadne, že ich matka p iekla sama a že m ožno
m ala bolesti, k eď stála pri horúcom sporáku. O dložím
balík späť do batohu a Rusom vezm em Iba dva kúsky.
IX
V eziem e sa n iek oľk o dní. N a oblohe sa objavujú prví
le tc i. M íňam e transportné vlak y. Kanóny, kanóny. P re­
chádzam e na poľnú železnicu . H ľadám svoj regim ent.
N ik nevie, kde sa p ráve nachádza. N iek d e prenocujem ,
n iek d e dostanem ráno provian t a n iek oľk o hm listých
inštrukcií. Tak sa teda s torbou a puškou zn ova v y d á ­
vam na cestu. K eď dorazím na m iesto, z n ašicli už nie
120
je v rozstrieľan ej 'dedine nikto. Dozvedám sa, Že z nás
urobili lietajúcu d ivíziu, ktorú nasadzujú väade, kde prihára. To m a nepoteší. D ozvedám sa o ve ľk ý c h stra­
tách, k toré sme vraj m ali. V ypytu jem sa na K ata a A l­
berta. N ik to o nich nič nevie.
H ľadám ď a lej a blúdim hore-dolu, je to čudný pocit.
Ešte jednu noc a potom ďalšiu táborím ako nejak ý In ­
dián. N ato dostan em presnú inform áciu a odpoludnia sa
hlásim v kan celárii.
F eld véb el ma zadrží. K om pánia sa vrá ti o dva dni;
nem á to význam , aby ma p oslal von. „A k o b olo na d o ­
v o le n k e ? “ spytu je sa. „P ek n e, v š a k ? “ — „Ä n o aj n ie,“
odpovedám .
„T a k — tak,“ vzdych á, „k e b y človek nem usel znova
preč. Druhú p olovicu d o v o le n k y to vžd y sfušuje.“
Potlkam sa sem a tam, kým sa ráno nevráti kom pánia
bledá, špinavá, m rzutá a skľúčená. V ysk očím a tlačím
sa m edzí nich, m oje oči hľadajú — tam je Tjaden, tu odfukuje M íiller a sú tu aj Kat a Kropp. U lo žím e sl sla m n í­
ky ved ľa seba. K eď sa na nich pozriem , cítim sa vinný,
a p ritom nem ám na to predsa dôvod. Sk ôr ako si ľahne­
me spať, vytiahn em zvyšok zem iakových" p la c ie k a m ar­
m elády, aby aj on i m ali niečo.
Obe k rajné p lack y trocha splesn ivell, dajú sa však
zjesť. B eriem si ich a tie lep šie dávam K ato vi a K roppovi.
K at prežúva a spytu je sa: „S ú iste od m am y?“
Prikyvujem .
„D ob ré,“ povie, „ to hn eď p ozn ať.“
Sk oro som sa rozp lak al. U ž sa nepoznávam . A si sa to
s Katom a A lb ertom a ostatným i zlep ší. Patrím sem.
„M a l sl šťastie,“ šepká m i Kropp, k eď už zaspávam e,
„h o v o r í sa, že p ôjdem e do Ruska.“ Do Ruska. Tam už
predsa nie je vojna.
V d iaľk e duní front. S ten y barakov sa otriasajú.
V o veľk o m sa upratuje. Preh liadka naháňa p reh liad ­
ku. Prezerajú nás z k aždej strany. Čo máme roztrhané,
vym ieňajú za dobré. Zad ovážim si pritom novú bezchyb­
nú blúzu, Kat, sam ozrejm e, dok on ca c e lý mundúr. S íri sa
fám a, že bude m ier, druhá v erzia je však pravd ep od ob ­
nejšia: že nás presunú do Ruska. N a čo však potreb u je­
m e v Rusku lep ší v ý s tro j? N ap ok on v y jd e najavo: cisár
p ríd e na prehliadku. P reto to lk o nástupov. Osem dní sa
m ohlo človek u zdať, že trč í v n ováčkovsk ých k asár­
ňach, tak in ten zív n e pracu jem e a cvičím e. K ažd ý je
m rzutý, nervózn y, lebo prehnané čisten ie nie je pre
nás a parádny p ochod ešte m enej. P ráve to to zlo stí
vojak a v ia c než zákopy.
K on ečn e n a dišiel očakávan ý okam žik. S tojím e p ria­
mo, objavuje sa cisár. Sm e zved aví, ako asi vyzerá.
K ráča p o zd ĺž šíku, a som vlastn e trocha sklam aný: podľa
fo to g r a fií som si ho p red stavoval vyššieho, m ohutnej­
šieho, a najm ä som rátal, že bude m ať hrom ový hlas.
R ozd eľu je že le zn é kríže a sem -tam sa niekom u p ri­
hovorí. P otom odpochodujem e.
N ato sa zabávam e. T jad en udiveno hovorí: „ T o je teda
ten najvrch n ejší, ak ý existuje. P red tým musí stáť v p o ­
zo re každý, doslova k a žd ý l“ U važu je: „P re d ním musí
stáť v p ozo re aj H indenburg, n ie ? “
„Á n o ,“ p otvrd zu je Kat.
T jad en ešte neskon čil. Chvífu rozm ýšfa a sp ýta sa:
„ A j k rát musí stáť v p ozo re pred cisárom ?“ T o nik
presne nevie, ale m yslím e si, že nie. Obaja sú už tak
vysoko, že tam už vlastne nejestvu je n ija k é státie v p o ­
zore.
„ A k é n ezm ysly si to vieš v y m y s lie ť,“ p ovie Kat. „ N a j­
d ô le žite jš ie je, že ty stojíš v p ozo re .“
Tjaden je však načisto fascin ovan ý. Jeho in áč veľm i
vyprahnutá fan tázia pracuje, až sa nadúva. „P o z r i,“ p re­
hlasuje, „n em ôžem jednoducho p ochop iť, že cisár musí
tak isto ch odiť na latrínu ako ja .“
„N a to m ôžeš v z ia ť je d ,“ sm eje sa Kropp.
„Jeden m yslel a v y m y sle l fú rik ,“ dodáva Kat. „T jad en ,
máš na m ozgu švába, bež radšej rý c h lo na latrínu, aby
sa ti v y č is tilo v h la ve a aby sl n evyp rával ako n o v o ro ­
den ec.“
122
T jad en zm izne.
„Jedno by som a le predsa ch cel v e d ie ť,“ p ovie Albert,
„ č i by b ola vojn a, keby b ol cisár poved al ,nle‘ .“
„M yslím , že určite,“ skáčem do reči, „ú d ajn e sa mu do
vojn y vôbec n ec h c e lo .“
„N o , keď on sám nie, tak potom predsa, keby tak
zo dvadsať, trid sa ť ľudí na svete b olo p oved alo ,nie‘ .“
„ T o iste,“ súhlasím, „a le tí p ráve c h celi vojn u.“
„Je to kom ické, k e ď sa č lo v e k nad tým za m y slí,“ p o ­
kraču je Kropp, „sm e tu predsa na to, aby sm e bránili
našu vlasť. Francúzi však tie ž bránia svoju vlasť. K to má
teraz pravd u ?“
„M o žn o ob aja,“ hovorím , i k eď tomu n everím .
„D ob re ted a,“ m ien i A lb ert a v id ím na ňom, že ma
chce d ostať do úzkych, „ a le naši p rofesori, pastori a n o­
v in y tvrdia, že iba m y sme v p ráve a dúfajm e, že to aj
tak je. A le francúzski p ro feso ri, p astori a n o vin y tvrdia,
že iba on i sú v p ráve, ako je to potom v la s tn e ? “
„T o n eviem ,“ hovorím , „ v každom prípade je vpjna
a každ ý m esiac sa k nej p ridávajú ď a lšie k ra jin y .“ Zno-.
va sa ob javí Tjaden. Ešte stále je vzrušený, okam žite
'zasiahne do rozh ovoru, ani Čo by vyzve d a l, ako vlastne
taká v o jn a vznikn e.
„P o v ä č š in e tak, že n iek torá k rajin a v e lm i urazí druhú
krajinu,“ od p ovie A lb ert m entorsky.
T jad en sa schválne tvári nechápavo. „N e ja k á krajin a?
Tom u nerozum iem . N e ja k ý k op ec v N em ecku nem ôže
predsa uraziť in ý k op ec vo Francúzsku. A leb o nejaká r ie ­
ka či les aléb o pšen ičné p o le .“
„ S i taký blbý, aleb o sa iba rob íš? “ za v rč í K ropp. „T a k
som to predsa n em yslel. N árod urazí iný .. .“
„T a k tu nem ám čo h fad ať,“ odpovedá Tjaden, „ ja sa
n ecítim u razen ý.“
„T e b e tak n ie č o v y s v ě tlo v a t,“ p o v ie A lb ert nazlostený,
„ o takého dedin skéh o čerta, ako si ty, p ritom predsa
n ejd e.“
„P o to m teda m ôžem ísť tým dupľom rovno dom ov,“
trvá na svojom T jad en a všetci sa smejú.
123
„Ach", človeče, ide predsa o národ ako celok , teda
o š tá t!“ k rič í M iiller.
„S tát, štát,“ T jad en láska ch ytráck y prstam i — „p o t­
ní žandári, p olícia, dane, to je váš štát. Ak m ieniš toto,
dakujem p ekn e.“
„ T o súíilasí,“ h o vorí Kat, „te ra z si prvý raz poved al
n iečo rozum né Tjaden, štát a vlasť, to je naozaj ro zd ie l.“
„P a tria však doh rom ad y,“ uvažuje Kropp, „v la s ť bez
štátu n ejestvu je.“
„ S právne, a le uváž, že sme sk oro všetci jednoduchí
ľudia. A vo Francúzsku väčšinou sú tie ž robotníci, re ­
m eseln íci alebo drobní úradníci. A prečo by nás teda
m al prepadnúť n ejak ý francúzsky zám očn ík aleb o obuv­
n ík ? N ie, to iba vlád y. K ým som sem prišiel, n ik d y som
n evid el n ija kéh o Francúza a väčšina F rancúzov Je na
tom tak isto. T ý c h sa sp yto va li tak m álo ako nás.“
„P re č o je potom vôbec v o jn a ? “ spytuje sa Tjaden. Kat
krčí ram ená. „M usia b yť ľudia, k torí m ajú z v o jn y osoh.“
„Ja m ed zi n ich n epatrím ,“ šk lab í sa Tjaden.
„ T y nie a n ik to z nás.“
„ A kto te d a ? “ prízvu ku je Tjaden. „'Cisár ju tie ž n ep o­
trebuje. T en má predsa všetk o .“
„T o n eh ovor,“ odporuje Kat, „v o jn u d oteraz ešte n e­
m al. A každ ý väčší cisár potrebuje m inim álne jednu
vojnu, ináč sa nestane slávny. N a zri len do svojich" učeb­
n íc.“
„ A j g en e rá li sa vo vojn ách p reslá via ,“ h o vorí D ete­
ring. „U rč ite n iek d e v úzadí sú ľudia, čo chcú na vojn e
zarob iť.“
„M y s lím si, že je to skôr ak ýsi druh horúčky,“ hovorí
Albert. „ N ik to ju vlastne nechce a odrazu Je tu. My sme
vojn u n ech celi, tí druhí tvrdia to isté, a n apriek tomu
sa p ol sveta p e rie / j
„ A le tam na druhej strane klamú ešte viac než u nás,“
odpovedám , „p am ätáte sa na tie le ták y, čo m ali zajatci,
v k torých sa hovorilo, že sme žra li b elgick é deti. Ľudí,
čo tak é v o ľa čo píšu, by bolo treba obesiť. Tí sú všetkém u
na v in e .“
124
M u ller vstáva. „ V každom prípade je lepšie, že je vojna
tu, a nie v N em ecku . Len p o zrite na tie p olia plné k ráte­
r o v !“
„M áš pravdu,“ p risvied ča Tjaden, „a le ešte lepšia
by bola vôb ec n ijaká v ojn a.“
O dchádza hrdo, lebo nám je'dnoročiakom raz p oriad ­
ne dal. A jeh o názor je vskutku ty p ick ý, neustále sa
s ním stretávam e a nič v ážn ejšie nem ožn o proti nemu
nam ietať, leb o v opačnom prípade k on čí chápanie ostat­
ných súvislostí. N árod n é poved om ie obyčajného ucha
sp očíva v tom, že je tu. T ým to však aj končí, lebo všetko
ostatné posudzuje prakticky, zo svojho hľadiska. Albert
si zlo stn e ľahne do trávy. „L e p š ie je o celom tom kráme
n eh ovoriť.“
„ A j tak sa tým nič nezm en í,“ potvrd zu je Kat. N a 'dô­
važok m usíme takm er všetk y vecí, čo sme v yfa so va li,
vrá tiť a dostávam e op äť naše staré haraburdy. Dobré
sme dostali iba k vôli paráde.
N am iesto do Ruska idem e zn ova na front. Cestou
prechádzam e cez úbohý les s roztrhaným i km eňm i a ro z ­
rytou zem ou. N a n iek to rých m iestach sú strašné diery.
„D oparom a, tu to ale búchalo,“ h ovorím K atovi.
„M ín o m e ty ,“ o d p ovie a ukazuje hore.
V
kon ároch visia m ŕtvi. N ah ý voja k v ä zí na vid lico v itom konári, na hlave má prilbu, ináč nem á na sebe nič.
Je tam z neho iba polovica, trup bez nôh.
„Č o to b o lo ? “ spytu jem sa.
„V y h o d ilo ho to zo šiat,“ zam rm le Tjaden.
K at dodá: „Je to sm iešne, už sme to predsa neraz
v id eli. K eď tak n iekde prskne taká mína, vskutku n o r­
m álne v y z le č ie č lovek a zo šiat. T o robí tla k vzduchu.“
H fadám ď a lej. Je to naozaj tak. Tam visia fra n force
u niform y, ind e je p rilep en á krvavá kaša z ľudských
údov. L e ží tu nahé telo, na jed n ej nohe mu zostalo kú­
sok sp od iek a na krku g o lie r z blúzy, roztrhané šaty
visia na o k o litýc h strom och. Obe ruky mu chýbajú, ak o­
by ich b ol n iek to vykrú til. Jednu z nich' nájdem asi na
d vadsať k rok ov v kroví.
125
M ŕtvy le ž í dolu tvárou. O kolo rán, kde k edysi boli ru­
ky, je zem čiern a od krvi. Lístie pod noham i je rozhrabané, akoby bol ok o lo seba kopal.
„ T o nie je špás, K at,“ hovorím .
„A n i črep in a z granátu v bruchu,“ o d p ovie a k rčí r a ­
m enam i.
„N eb u ď te hneď na m äkko,“ dodá Tjaden.
M uselo sa to stať nedávno, krv je ešte čerstvá. K e ď že
všetci sú m ŕtvi, n ezd ržiavam e sa, a le hlásim e prípad na
na jbližšom ob väzišti. N ap ok on n ie je ani našou p ov in ­
nosťou rob iť za tých va la ch o v s nosidlam i.
Prieskum ná h liadk a m á ísť zistiť, p o k ia l sú obsadené
n ep riateľsk é p ozície. K v ô li d o v o le n k e cítim sa akosi
zvláštn e pred ostatným i, a p reto sa prihlásim . D oh ovorí­
m e si plán, p rep lazím e sa cez d rôten é p rek ážk y, potom
sa rozd elím e, aby sme sa po jed n om d ostali dopredu.
O chvíľu n a tra fím na p ly tk ý kráter, vk ĺzn em doň a p á tra ­
vo sa rozhliadnem .
T e ré n ostreľujú guľom etnou paľbou stredn ej sily.
P rečesávajú ho zo všetk ých strán, nie veľm i silno, ale
predsa dosť, aby č lo v e k p ríliš v yso k o n e v y tŕč a l kosti.
O tvára sa s veteln ý padák. T e ré n je ako sk am en elý
v b ledom svetle. O to č iern ejšie sa potom rozp restiera
nad všetk ým tma. V zák op och sa p ovrávalo, že na druhej
strane sú černosi. Je to n ep ríjem n é, n e v id ie ť ich dobre
a ok rem toho sú ako prieskum níci v e ľm i šikovní. Je
zvláštn e, že často v ed ia b yť aj nerozum ní. K at s K ro p ­
pom z a s tre lili raz pri prieskum e černošskú n e p ria te ľ­
skú hliadku, lebo si n eved ela o d rie cť cigaretu a na
prieskum e fa jč ila . K ato vi a A lb e rto v i sta čilo za m ie riť
na žia ria c e k on ček y c iga rie t.
V ed ľa mňa dopadne s yč lv o m alý granát. N ep oču l som
ho le tie ť a poriad ne sa zľakn em . V tom okam žiku sa ma
zm ocn í n ezm yseln ý strach. Som tu sám a takm er b e z­
m ocný v tm e — m ožn o ma už z n ejak éh o kráteru dávno
sledu je pár oči a ručný gran át je p ripravený, aby ma
roztrhal. Snažím sa vzm užiť. N ie je to m ôj p rvý prieskum ,
126
a nie je n ija k o zvlá šť n ebezpečn ý. Som však p rvý raz
po d o v o le n k e na prieskum e a navyše ešte dosť dobre
n epoznám terén.
P resvied čam sa, že sa zb ytočn e strachujem , že v tm e
pravdepodobn e n ik na m ňa nestrlehne, lebo inak by n e ­
s trie ľa li tak n ízko.
Je to m árne. H lavou m i v d ivok om zm ätku víria m yš­
lie n k y — počujem m atkin varovn ý hlas, vidím Rusov
s p ovieva jú cim i bradam i o p ie ra ť sa o plot, m ám živú,
čarovnú vidinu kantíny so stoličk am i, kina vo Valenclennes; vo s v o je j pred stave vid ím m učivo odpudzujú­
co čiern e, b ezcitn é ústie pušky, čo ma číhavo a nehlučne
sledu je, len čo sa pokúsim pohnúť hlavou; pot ma z a ­
lieha zo všetk ých pórov.
'S tá le ležím v p rieh lbin ke. P ozerám sa na hodinky,
p rešlo iba pár minút. Č elo mám m okré, o č i m i vlhnú,
ruky sa trasú a tlm eno, ťa žk o oddychujem . N ie je to nič,
iba hrozn ý zách va t strachu, ob yčajn ý sprostý psí strach
p red tým , aby som v y s trč il hlavu a lie z o l ďalej.
N ap ätie sa ako kaša ro ztě k á na žela n ie, aby som m o­
h o l zo sta ť leža ť. Údy sú p rib ité k zem i, m árne sa pokú­
šam — nechcú sa o d lep iť. T la č ím sa k zem i, nem ôžem
dopredu, rozh od n em sa zostať ležať.
V tom ma zap lavu je n ová vlna, vln a zahanbenia, ľútosti a p ocitu bezpečia. T roch a sa nadvihnem , aby
súm m al výh ľad. C iviem do tm y, až m a o č i režú. S vet­
lic a stúpa hore, p rik rčím sa. '
Bojujem nezm yseln ý, d iv o k ý zápas, chcem von z p rie ­
hlbiny, a opäť do nej skízam , h ovorím si, musíš, sú to
tv o ji kam aráti, a nie n eja k ý hlúpy rozk az a hneď nato:
Čo m a potom , m ôžem p rísť iba raz o ž i v o t . ..
T o všetko rob í d ovolen ka , roztrp čen e sa osp ra ved l­
ňujem. Sám tom u však neverím , zrazu m i je strašne zle;
p om a ly sa dvíham a zach ytávam sa rukami, priťahujem
chrbát a le žím teraz po pás nad ok rajom kráteru.
V tom začu jem šram ot a m yknem sa naspäť. P od ozrivý
šram ot počuť zre te ľn e aj n apriek duneniu d elostrelectva.
Číham — šram ot je za mnou. Sú to naši, Idú v zákopoch.
127
T eraz počujem aj tlm en é hlasy. Podľa reč i by to m ohol
byť Kat, čo práve hovorí.
Odrazu sa ml po te le r o z le je neobyčajn é tep lo. T ieto
hlasy, n ie k oľk o tich ých slov, k rok y v zák opoch za mnou,
ma odrazu prudko vytrh ajú zo strašideln ej osam elosti
sm rteľného strachu, ktorém u som sa takm er poddal.
T ieto h lasy znam enajú viac ako m ôj život, sú viac ako
m aterinské city a strach', sú tým n ajsiln ejším , čo vôbec
jestvu je a p oskytuje najväčšiu ochranu: sú to hlasy m o­
jich kam arátov. U ž nie som viac v tm e sa chvejúci kúsok
osam elého bytia — patrím k nim a on i ku mne, všetci
m áme rovn ak ý strach a rovnaký život, sme spojení je d ­
noduchým a ťažk ým spôsobom . Chcel by som v tla č iť
tvár do tých to hlasov, do tých' pár slov, čo ma zach rán ili
a pom ôžu mi.
Opatrne sa vysúvam cez okraj k rá tera a plazím sa
dopredu. L eziem štvorn o žk y ď alej. Id e to dobre, určujem
si sm er, obzriem sa a vrývam si do pam äti obraz d e lo ­
streleck ej paľby, aby som tra fil naspäť. Potom sa snažím
n a dviazať sp ojen ie s ostatným i.
Ešte stále m ám strach, je to však norm áln y strach,
akási m im oriadn e vystupňovaná opatrnosť. N o c je v e te r­
ná a tien e v zábleskoch d elových hlavn í tancujú sem
a tam. P reto vid n o p riveľa i prim álo. Často ustrniem,
a le zb ytočne. Tak sa dostávam dosť ď a lek o dopredu
a vra cia m sa oblúkom späť. S p ojen ie som n en adviazal.
K ažd ý m eter, o ktorý som bližšie k našim zákopom ,
napĺňa m a d ôverou a núti ma, aby som sa väčšm i p o­
náhľal. N ep a trilo by sa, aby som p ráve teraz niečo
utŕžil.
V tom sa ma zn ova zm ocn i strach. N em ôžem presne
rozo zn ať smer. Tich o si sadnem do kráteru a pokúšam sa
orien tovať. Už n eraz sa stalo, že n iek to p ok ojn e sk očil
do zákopu a až potom zistil, že to nebol ten pravý.
Po ch v íli zn ova načúvam. N ie som si stále istý. Spleť
k rá tero v m i teraz pripadá taká neprehľadná, som z toho
taký vzrušený, že už vôb ec neviem , kde sa mám obrátiť.
128
M ožno, že sa plazím rovnobežn e so zákopm i, a potom to
m ôže trvať donekonečna. Preto zn ova zm ením smer.
P re k lia te s veteln é padáky! Zdá sa mi, že horia hodinu,
nem ožno sa ani pohnúť, aby to ok o lo č lo v e k a hneď nezah vízdalo.
N ed á sa nič robiť, musím ďalej. S prestávkam i sa d e­
riem ďalej, nam áhavo leziem , ruky si zráňam o zubaté
črep in y, ostré an i b ritvy. Občas sa mi zdá, že sa nebo na
h orizon te rozjasn ieva, m ožno si to len nam ýšľam . P o ­
m a ly si však uvedom ujem , že m i id e o život.
Vybuchne granát. H n eď nato ď alšie dva. A už sa to
začín a. P alebný prepad. Guľom ety rapocú. T era z sa
p redbežne nedá nič robiť, musím zostať ležať. V y zerá to
na útok. V šade vyletu jú sveteln é rak ety. N eustále.
Ležím sk rčen ý vo veľk o m k ráteri. Voda m i siaha až
po pás. K eď sa začn e útok, v le zie m hlbšie do vody, tvár
zaborím do bahna, ako len m ôžem , aby som sa nezadusil. Musím pred stierať, žc som m ŕtvy.
Zrazu počujem , že sa streľba presúva. O kam žite sklznem v kráteri do vod y, prilbu mám na ty le , ústa len to ľ­
ko nad vodou, aby som m ohol lap ať po vzduchu.
P otom znehybniem , lebo n iečo rinčí, tápe a dupe
stále b ližšie a b ližšie, všetk y n e rv y m i tŕpnu. P rerin čalo
to ponad mňa, prvý sled je preč. M yslel som rozoch ven e
iba na jedno: Čo urobíš, ak niek to sk očí do tvojh o kráte­
r u ? — T eraz ch ytro vytrh nem m alú dýku, držím ju pevne
v ruke a pon orím sa s ňou zn ova do bahna. V hlave m i
hučí: ak sem niek to skočí, ok am žite ho bodnem , ihneď
mu prebodnem krk, aby nem ohol kričať, Ináč to nejde,
bude vyľa k a n ý ak o ja, a zo strachu sa vzájom n e napad­
nem e, musím byť teda prvý.
T era z strieľa jú naše batérie. B lízko mňa vybuchuje
granát. Privád za m a to do zúrivosti, to by mi ešte chý­
balo, aby ma tr a fili naše kanóny. K ľajem a škrípem
zubam i v bahne, je to výbuch zúrivosti, n akoniec m ôžem
už iba stenať a prosiť.
Rachot gra n á to v dolieha až ku mne. A k naši pôjdu
do protiútoku, som zachránený. T lačím hlavu na zem
9 N a západe n ič n ového
129
a počujem tlm ené hrm enie ako v zd ia le n é výbuchy v ba­
niach, znova dvíham hlavu, aby som počul zvuky zhora.
G uľom ety rapocú. Viem , že naše drôten é p rek ážk y sú
pevn é a takm er nepoškodené, v časti z nich je vysoké
napätie. Streľba z pušiek silnie. N eprejdú , musia na­
späť.
Znova sa krčím , n ervy mám vybičovan é. Počujem du­
pot, p la zen ie a rinčanie. Začujem osam elý pren ikavý
výk rik . Ostreľujú ich, útok je odrazený.
R ozvid n elo sa ešte viac. O kolo mňa sa náhlia kroky.
Prvé. Prešli. Potom ďalšie. Štekot gu ľom etov sp lýva do
nep retržitéh o rachotu. P ráve sa chcem trošku obrátiť,
k eď vtom zarach otí a akési te lo ťažk o a s pleskotom
padá ku m ne do kráteru, sklzne, le ží na mne.
N em y slím na nič, ani sa nerozhodujem — šialen e
bodám a cítim , ako sa te lo m ykne, potom zm alátn ie
a p re v a lí sa. K e ď sa spamätám , ruku mám lepkavú
a mokrú.
Druhý chrčí. Pripadá m i to ako rev a každ ý jeh o v ý ­
dych je ani výk rik , hrm enie; sú to však iba m oje žily ,
v k torých prudko búši krv. Chcel by som mu zapchať
ústa, napchať mu ich hlinou, ešte raz ho bodnúť, aby
b ol ticho, lebo ma prezrad í; už som sa však n atoľk o
spam ätal a odrazu som tak zoslabol, že nem ôžem viac
naňho zdvihnúť ruku.
O d vlečiem sa do n a jvzd ia len ejšieh o kúta; strnulo
upieram na neho oči, zviera m nôž, p rip raven ý sk očiť
zn ova na neho, ak sa pohne, nič však viac neurobí, p o ­
znám to p odľa jeh o chrčania.
V id ím ho nejasne. M ám iba jed n o želan ie, dostať sa
od tiaľto. A k n eodíd em čo najskôr, v eľm i sa rozvid n ie,
už aj te ra z je to ťažké. K eď sa však pokúsim zdvihnúť
hlavu, hneď pochopím , že je to nem ožné. Guľometná
streľba je taká hustá, že by ma p red era vila skôr, ako by
som sta č il urobiť skok.
Skúšam to ešte raz s prilbou, trocha ju vystrčím a na­
dvihnem , aby som zis til výšku striel. O chvíľočk u m i
ju z ruky vyrá ža guľka. Paľba teda p rečesáva terén
130
c elk o m n ízko nad zem ou. Som b lízk o n ep riateľsk ej l í ­
nie, a ak by som sa pokúsil v y lie zť, zbadajú ma ostreľovači.
Je stále vid n ejšie. N ed o čk a v o čakám na náš útok. K ĺby
na rukách m i belejú, čo Ich tak tlačím dohrom ady,
a úpenlivo prosím , aby prestala streľba a p riš li kam aráti.
M inúta za m inútou sa vle čie . N eo d vá žim sa už p ozrieť
na tm avé te lo v k ráteri. S námahou hľadím in ým sm e­
rom a čakám a čakám . S tre ly syčia, sú ako oceľová sieť,
neprestáva to, neprestáva.
V tom si všim nem , že mám krvavú ruku a pociťujem
náhlu n evoľn osť. V ezm em hlinu a natriem si ňou kožu,
teraz je ruka aspoň špinavá a nevidno krv.
Streľba neustáva. Z oboch strán je rovnako silná. N aši
ma už asi dávn o považujú za strateného.
Je jasné, sivé, sk oré ráno. Chrčanie neprestáva. Z a ­
pchám sl prstam i uši, čosk oro však dám ruky preč, lebo
nepočujem ani ostatné zvuky.
Ranený v k rá teri sa pohne. Zľaknem sa a proti vlast­
nej v ô li sa ta podívam . Oči mi ustrnú ako p rilep en é. Leží
tam vojak s m alým i fúzikm i, hlava mu klesla nabok,
jedna ruka je skrčená, hlava na nej bezm ocne leží.
Druhú krvavú ruku má položenú na hrudi.
Je m ŕtvy, hovorím si, musí byť m ŕtvy, už nič necíti —
to, čo tu chrčí, je už iba telo. Pokúša sa však zdvihnúť
hlavu, stenan ie na ok am žik siln ie, potom čelo klesne
opäť na ruku. N ie je m ŕtvy, um iera, ale nie je m ŕtvy.
Suniem sa k nemu, na polceste sa zarazím , nadvihnem
sa na ruky, pohnem sa zasa o kúsok ďalej, čakám — p rí­
šerná cesta, trojm etrová, dlhá, hrozná cesta. K onečne
som p ri ňom.
V tom o tvo rí oči. Musel ma počuť, hľadí na mňa,
v očiach má strašné zdesen ie. T e lo le ží pokojn e, oči má
však plné n esm iernej snahy po úteku, až si chvíľu m ys­
lím , že budú m ať silu strhnúť so sebou telo. S tovk y k ilo ­
m etrov jed in ým skokom . T e lo je pokojné, už n evydáva
je d in ý zvuk, chrčanie um lklo, ale oči kričia, revú, do nich
9"
131
sa sk on cen trova l všetok život, nesm ierne sa vyp äl, chce
ujsť v strašnej hrôze pred smrťou, p red o mnou.
Z arazím sa a padnem na lakte. „N ie , n ie,“ šepkám.
Oči ma sledujú. N ie som schopný urobiť n ija k ý pohyb,
kým sú tu tieto oči.
Ruka mu teraz klesá p om aly z hrude, iba o kúsok,
klesá o n ie k o fk o centim etrov, tento pohyb naruší silu
jeh o pohladu. N ak lon ím sa dopredu, potriasam hlavou
a šepkám : „N ie , nie, n ie,“ zdvihn em ruku, musím mu
ukázať, že mu chcem p om ôcť a p oh ladím ho po čele.
K e d sa b lížila ruka, oči sa strhli, strnulosť sa z nich'
stráca, m ihaln ice klesajú, napätie povoľu je. Rozopínam
mu g o lie r a poh od ln ejšie mu ukladám hlavu.
Osta má p ootvoren é, snaží sa p reh ovoriť. P ery má su­
ché. N em ám polnú fíašku, n ezob ral som ju so sebou. A le
dolu v kráteri v bahne je voda. Leziem dolu, vytiahnem
vreckovku , rozp restriem ju, pon orím a dlaňou naberám
žltú vodu, ktorá presakuje cez vreckovku.
H ltá ju. Prin esiem mu znova. P otom mu porozop ínam blúzu, aby som ho obviazal, ak sa to dá. Musím to
urobiť, aby tí z druhej strany, ak ma zajmú, vid eli,
že som mu chcel pom ôcť, a n e o d s tre lili ma. Pokúša sa
brániť, ruku má však príliš malátnu. K ošela je prilepená
na telo, nedá sa odtrhnúť, zapín a sa vzadu. N ezostáva
teda nič iné, iba ju rozrezať.
Hřadám n ô ž a nájdem ho. Ked! však začn em ro zre zá ­
va ť košelu, oči sa ešte raz otvoria a zase je v nich výk rik
a šia len ý výraz, tak, že ich musím za k ry ť a šepkám , aby
rozum el: „C h cem ti predsa pom ôcť, kam arát, cam arade,
cam arade, cam arade . .
Má tri bodné rany. Obväzy z m ojich b alíčk ov ich p ri­
kryjú, k rv spod n ich vyteká, p ritlačím ich pevn ejšie,
vtom zastená. T o je všetko, čo m ôžem urobiť. T era z mu­
sím e čakať, čakať.
T ie hod iny! Z ačína znova chrčať — ako p om aly z o ­
m iera človek l Jedno viem iste: niet mu pom oci. S n ažil
som sa v yh o v o riť si to, ale ok o lo obeda sa táto nádej roz132
<
j
■
i
plyn ula v jeh o stenaní. K eby som nebol stratil revo lver,
k eď som sa p lazil, za s tre lil by som ho. Bodnúť ho nem ô­
žem.
N a poludnie p odriem kavam a som na rozh ran í m edzi
bdením a spánkom. H lad ma trápi, plakal by som, taký
som hladný, n em ôžem sa však proti tomu brániť. V ia c ­
krát p rin esiem zom ierajú cem u vody, aj sám z nej
pijem.
Je to p rvý človek , ktorého som zab il vlastn ým i ruka­
mi, k torého m ôžem dobre vid ieť, ktorého zo m ieran ie je
m ojím d ielom . A j Kat, K ropp 1 M u ller vid eli, k eď niekoho
zasiahli, m nohým sa to v b oji zb lízk a veru často stáva.
K ažd ý jeh o výd y ch zasahuje m oje srdce. T ie to Hodiny
patria um ierajúcem u, má n e v id ite ln ý nôž, ktorým ma
bodá: čas a m oje m yšlien k y.
Dal by som v e la za to, keby zostal nažive. Je ťažk é
le ža ť tu a m usieť ho v id ie ť a počúvať.
Zom rel o tretej odpoludnia.
O ddýchnem si. A le iba nakrátko. Čoskoro je m lčanie
n ezn esiteľn ejšie ako stenanie. Zatúžil som, aby sa znova
ozva lo chrčanie, prerušované, chraptivé, hn eď tich é hvíz­
davé, a potom zase chrap tivé a hlasité.
Čo robím, nem á n ija k ý zm ysel. Musím sa a le n iečím
zam estnávať. A tak znova ukladám m ŕtveho, aby le ža l
p oh od lnejšie, hoci už nič necíti. Z atlačím mu oči. Sú
hnedé, vla sy má čiern e, na bokoch trocha zvlnené.
Ústa pod fúzm i sú p ln é a m äkké, nos troch'a zak riven ý,
pok ožka hnedá, nie je už taká bledá ako predtým , kým
žil. V jednom okam ihu o b ličaj vyzerá takm er zd ravo —
potom sa rýc h le m en í na cudziu tvár m ŕtvych, ktoré
som v id e l tak často a k toré sú všetk y rovnaké.
Jeho žena teraz naňho určite m yslí. N evie, čo sa stalo.
Pripadá mi, akoby je j bol často písal; ešte bude od
neho ‘d ostávať p o š t u . . . zajtra, o t ý ž d e ň . . . , m ožno
n ejak ý zablúdený lis t aj o m esiac. Bude ho č íta ť a on
sa je j búde v ňom prih ovárať,
M ôj stav sa neustále zhoršuje, nem ôžem viac ovlád ať
vlastné m yšlien k y. A k o asi vyzerá tá žena? Ako tá štíhla
133
počern á na druhej sírane kanálu? N ep a trí ini? Azda mi
tera z p ráve p reto patrí! K eby tak tu pri m ne sedel
K an torek ! K eby ma tak vid ela m atka. M ŕtvy m ohol
ž iť ešte dobrých tridsať rok ov, keby som si b ol cestu
naspäť le p šie v š te p il do pam äti. K eb y b ol b eža l o dva
m etre vla v o , le ž a l by teraz na druhej strane v zákopoch'
a p ísal by d a lší lis t s v o je j žene.
T ak to sa a le nedostanem nikde; to je predsa osud
nás všetkých'. K eby b ol m al K em m erich nohu o d esa ť c e n ­
tim e tro v vp ravo, keby sa bol H ale zo h ol o p äť cen tim e t­
ro v n ižšie .. .
("M lč a n ie sa vle čie . H ovorím a musím h ovoriť. Preto
sa mu prih ováram : „K am arát, n ech cel som ťa zabiť. Keby
si sem sk o č il ešte raz, neurobil by som to, ak by si bol
aj ty rozum ný. A le p redtým si b ol pre m ňa iba m y š lie n ­
kou, kom bináciou, čo žila v m ojom m ozgu a v y v o la la
rozh odnutie — za k la l som túto kom bináciu. T era z však
vidím , že si č lo v e k ako ja. M y s le l som na tv o je ručné
g ran áty, na tv o j bodák a na tv o je zbrane — tera z vidím
tvoju ženu a tvoju tvár a to, čo m ám e spoločn é. Odpusť
mi, kam arát! V id ím e to vžd y p ríliš neskoro. P rečo nám
v žd y neprízvukujú, že ste tak isto ako m y úbohí psi, že
vaše m atky sa tak isto strachujú ak o naše a že máme
ro v n a k ý strach p red sm rťou a rovn ak é zom ieran ie a r o v ­
nakú bolesť. Odpusť mi, kam arát. A k o si m ohol b yť m ojím
n e p ria te fo m ? K eby sme od h od ili tie to zbrane a tie to uni­
form y, m ohol by si b yť tak isto m ojím bratom ako Kat
a A lb ert. V ezm i si m ojich dvadsať rokov, kam arát,
a vstaň — zo b er si viac, lebo n eviem , leb o neviem , čo si
s n im i počn em .“
je ticho, fro n t je pok ojn ý, až na praskot pušiek. Guľky
lietajú husto, n estrieľa sa n ep lán ovite, a le na oboch
stranách sa presne zam ieru je. N em ôžem von.
„N a p íš e m tv o je j žen e,“ hovorím chvatné mŕtvem u,
„n a p íšem je j, n ech sa to d o zv ie od o mňa, p oviem je j
všetko, čo h ovorím tebe, nech sa netrápi, pom ôžem jej,
aj tvojim rod ičom a tvojm u decku . . . “
134
U niform u má ešte n a poly rozhalenú. Ľahko objavím
náprsnú tašku. Váham, či ju otvo riť, je v nej vojenská
knižka s jeh o m enom . K ým nepoznám jeh o m eno, bu­
dem m ôcť azda naňho zabudnúť, čas zah lad í túto udalosť,
je h o m eno je však k lin ec, čo sa do m ňa za tlč ie a čo sa
nebude dať n ik d y vytiahnuť. Má silu vžd y všetk o p riv o ­
lávať, bude sa to stále vra ca ť a zja v o v a ť sa predo
mnou.
N erozh od n e d ržím , náprsnú tašku v ruke. Spadne mi
a.o tvo rí sa. V yp a d n e z nej p ár fo to g r a fií a listov. P ozb ie­
ram ich a chcem ich v lo ž iť do tašky, a le tlak, čo na m ňa
pôsobí, c elá neistá situácia, hlad, n eb ezp ečie, tie to h o ­
din y s m ŕtvym m a p riv ie d li do zú falstva, chcem u rých ­
liť rozriešen ie, zo siln iť muky a sk on cova ť s nim i tak
néžffiyséln é, ako tlč ie č lo v e k boľavou rukou o strom
ä nestará sa, čo s ním bude. Sú to fo to g r a fie akejsi žen y
a m alého d ievčatka, m alé am atérske fo to g r a fie , urobené
pred stenou obrastenou brečtanom . V ed ľa nich sú za str­
čené listy. V yťah u jem ich a pokúšam sa ich čítať. V ä č š i­
nu nerozum iem , zle sa to lúšti a p o francúzsky viem m á­
lo. A le k aždé slovo, čo p reložím , vniká m i do hrude ako
strela . .. ako bodnutie. Hlavu m ám predráždenú.
T o ľk o však ešte chápem , že tým to ľuďom nesm iem
n ik d y napísať, ako som si to pred tým zau m ienil. N e m o ž­
né. P ozriem sa ešte raz na fo to g ra fie , nie sú to n ija k í
b oh atí ľudia. M ohol by som im anonym ne poslať peniaze,
k eď budem n esk ôr zarábať. Chytám sa toho, je to aspoň
n ejak á opora. T en to m ŕtvy je zvia za n ý s m ojím životom ,
a preto, aby som sa zach rán il, musím sľúbiť a urobiť
všetko.
SJubujem slepo, že chcem žlť. Iba pre neho a pre jeh o
rodinu. N ah ováram mu to š vlh k ým i peram i a celkom
hlboko v o m ne je nádej, že sa tým vykú pim a ešte m ožno
o d tia ľto dostanem ; je to m alá lesť, aby som m oh ol n e ­
skôr uvážiť čo a ako. A p reto otvorím vojenskú knižku
a p om aly čítam : G érard Duval, typ og ra f.
Ceruzkou m ŕtveho si zapisujem adresu ňa obálku a p o ­
tom zasuniem všetk o rý c h lo naspäť do jeh o blúzy.
135
Z abil som k n íh tlačiara Gérarda Duvala. Musím sa stať
kníhtlačiarom , m yslím si pom ätene, stať sa kníhtlačiarom , kníh tlačiarom . . .
O dpoludnia som pok ojn ejší. Môj strach bol n eo d ô vod ­
nený. M eno ma už nevyvádza z rovnováhy. Záchvat p re­
chádza. „K a m a rá t,“ prihováram sa mŕtvem u, hovorím to
a le pokojn e, „d n es ty, za jtra ja. A le k eď sa z toho dosta­
nem, kam arát, chcem b ojo va ť proti tomu, čo nás oboch
zn ičilo : tebe ž iv o t a m ne? A j m ne život. Sľubujem ti to,
kam arát. N ik d y viac sa to nesm ie op ak o va ť.“
S ln ko stojí šikm o. Od hladu a vyčerp a n ia som celkom
otupel. V čerajšok m i pripadá ako v hm le; nedúfam , že
sa ešte od tiaľto dostanem. H ľadím do prázdna a ani
nechápem , že nadchádza večer. Súm rak sa b líži. Zdá sa
m i n ejak rých lo. Ešte hodinu. K eby b olo leto: ešte tri
hodiny. Ešte hodinu.
Odrazu sa začín am strachovať, že by sa m edzitým
m ohlo n iečo stať. Už nem yslím na m ŕtveho, teraz mi je
celk o m ľahostajný. Odrazu sa zja v ila túžba po živote
a všetko, čo som si zau m ienil, m izne. A len preto, aby
ma n estih lo nešťastie, m ech anick y táram : „V š e tk o d o ­
držím , dodržím , čo som ti sľúbil,“ a le už teraz viem , že
to neurobím.
Odrazu ma napadá, že ak vyleziem , m ohli by do mňa
strieľa ť m oji vlastn í kam aráti; n evedia predsa o mne.
Ak on áh le budem tak blízk o, aby ma rozum eli, budem
kričať. Pred zákopm i zostanem le ža ť tak dlho, kým mi
neodp oved ia. Prvá hviezda. Front je pok ojn ý. N a d ých ­
nem sa a od vzrušenia sám sebe hovorím : „T e ra z nijaké
hlúposti, Paul — pokojne, p okojn e, Paul — a budeš za ­
chránený, Paul.“ Účinkuje to, k e d vyslovu jem vlastné
m eno, je to, akoby to v ra v e l n iek to in ý a má to väčšiu
váhu.
Tm a hustne. M oje vzrušenie sa stráca, z opatrnosti
čakám , až v y le tia prvé rakety. Potom v y le zie m z kráteru.
N a m ŕtveho som zabudol. P red o mnou le ž í nadchádza­
júca noc a m atne osvetlen é pole. Z očím nejakú dieru.
13í
V okamihu, k eď svetlo zhasne, vrhám sa k nej, tá­
pem ďalej, zbadám ďalšiu, k ryjem sa, šúcham sa
ďalej.
P ribližu jem sa. V o svetle ď alšej rak ety vidím , ako sa
v drôtoch n iečo pohlo, skôr než znehybnie, a zostávam
ticho ležať. Pri nasledujúcej rak ete to vid ím znova, sú to
určite kam aráti z nášho zákopu. Som však opatrný, až
kým nerozozn ám naše prilb y. Potom kričím .
A k o od p oveď za zn ie ok am žite m oje m eno: „P a u l —
P a u l . . Znov a kričím . Sú to Kat a A lb ert, čo sa s c e l­
tou v yd a li hľadať ma.
„ S i ra n e n ý ? “
„N ie , n ie !“
Sk lzn em e do zákopu. Pýtam si jesť a hltavo jem . MU1le r mi podáva cigaretu. N ie k o ľk ý m i slovam i v yro zp rá ­
vam, čo sa stalo. N ie je to nič nového. Tak é čosi sa stáva
často. Iba n očn ý útok bol zvláštnosťou. K at raz v Rusku
le ža l dva dni za ruským frontom , kým sa prebil. O m ŕt­
vom k n íh tlačiarovi neh ovorím nič.
V
nasledujúce ráno nem ôžem vyd ržať. Musím to r o z ­
p oved ať K ato vi a A lb ertovi. Obaja ma upokojujú. „N a
tom nič nezm eníš. Čo iné si m ohol urobiť. N a to si predsa
tu!“
Počúvam ich' a cítim sa bezpečne, u p ok ojen ý ich b líz ­
kosťou. Čo za hrom adu nezm yslov som potáral tam v krá­
teri. „P o z r i tam ,“ ukazuje Kat.
Pri predprsniach zák o p o v stojí n iek oľk o ostreľovačov. Majú pušky s ďalek oh ľad m i a sledujú úsek naproti.
Sem -tam praskne výstrel.
Počujem v ýk rik y. „T á s e d e la !“ „V id e l si, ako vysk o­
č il? “ S eržan t O ellrich sa pyšne obracía a poznam enáva
si bod. V ed ie na dnešnej listin e s trelco v trom a bezpečne
zisten ým i zásahmi.
„Č o na to p o v ie š ? “ spytu je sa Kat.
K ývam hlavou.
„ A k mu to p ôjd e tak ď alej, bude m ať dnes v e če r ď a l­
šieho pestrého vtáčik a v gom bík ovej d ierk e,“ mieni
Kropp.
137
„A le b o sa čosk oro stane v ic e fe ld v é b lo m ,“ clocláva
Kat.
Pod ívam e sa na seba. „|a by som to n em oh ol rob iť,“
poviem .
„D obre, že to vid íš p ráve teraz,“ 'dodá Kat.
Seržan t O ellrich pristupuje zn ova k predprsni. H laveň
jeh o pušky blúdi sem a tam.
„O tej tv o je j p ríh ode sa už nemusíš vôb ec zm ieň o­
v a ť,“ poznam ená Albert.
T e ra z už ani sám seba nechápem .
„B o lo to iba preto, že som m usel tak dlho le ža ť s ním
spolu ,“ hovorím . V ojn a je k on iec k on cov vojna.
O ellrich ova puška k rá tk o a sucho zapraská.
X
C h ytili sme dobrú službu. Osm i strážim e vysťahovanú
dedinu, lebo ju často siln o o streľovali.
M ám e d ávať p ozo r najm ä na proviantúru, ktorú ešte
n evyp rázd n ili. Stravu si zaobstarávam e sam i zo zvy šk o v
zásob. N a to sme tu tí p ra ví — Kat, A lb ert, M iiller, T ja ­
den, Leer, D eterin g — c e lé naše družstvo Je tu. H aie
je však m ŕtvy. P ritom sme m ali ob rovsk é šťastie, lebo
v šetk y ostatné družstvá m a li v äčšie straty. A k o úkryt
si zv o lím e vybetónovan ú p ivnicu so schodm i zvonka.
V chod chráni ešte zvláštn y b etón ový múr.
Ih n eď sa dávam e in ten zívn e do toho. Je to op äť p ríle ­
žito s ť u voľn iť sa n ie le n telesne, a le aj duševne. A ta ­
kých to p ríle žito s tí sa chytám e; naše p o lo že n ie je t o ­
tiž p ríliš zú falé, aby sme m ohli byť d lho sentim entáln i.
Id e to iba d ovted y, kým to nie je c elk o m zlé. N ám
však n ezostáva nič iné, Iba byť vecn í. T ak í vecn í, až sa
n ie k e d y zh rozím , ak m i na ok am žik zablúdi do h lavy
spom ienka z b ývalých čias, spred vojn y. Dlho v hlave
138
nezostane. N aše p o lo že n ie m usíme brať tak naľahko,
ako sa to len dá. V yu žívam e p reto každú p ríležitosť,
a tak bezprostredne, tvrdo, bez prechodu stoja v ed fa
h rôzy hlúposti. Ináč ani nem ôžem e, vrhám e sa do toho.
A j teraz sa so záp alo m púšťam e do toho, aby sm e sl v y ­
tv o rili idylu zrania a spania, sam ozrejm e.
N a jp rv si v y s te lie m e búdu m atracam i, k toré p riv le č ie ­
m e z dom ov. A j vojen sk ý zadok si občas rád posedí na
m äkkom . Iba uprostred m iestnosti zostan e d lážk a volná.
P otom zháňam e d ek y i perin y, nádherné a m äkké. V d e ­
d in e je všetkéh o dosť. S Alb ertom nájdem e rozk lad aciu
m ahagónovú p o s te l s nebesam l z m odrého hodvábu
s čipkovanou prik rývk ou . Cestou sa potím e ani som áre,
a le také n ie č o si n em ôžem e nechať ujsť, najm ä preto,
že to o pár dní bude u rčíte rozstrieľan é.
V ydám e sa s K atom na m enší prieskum po dom och.
Z aned lho m ám e pohrom ade tucet v ajec a dva funty
tak m er čerstvého m asla. Odrazu to v izbe, v k torej práve
sme, buchne, c e z stenu zasviští železn á pec, p re le tí asi
m eter ok o lo nás a zn ova p rerazí stenu. Dve d iery. P rile ­
tela z domu naproti, do ktorého prask ol granát. „M a li
sme štíg ro ,“ p ovie c e z zuby K at a hľadám e d alej.
V tom natrčím e uši a vybieham e von. A už stojím e ako
očaren í: V m alej m aštali behajú dve prasiatka. P re tie ­
ram e si oči a zn ova na ne opatrn e pozriem e: vskutku
sú stále tu. D otknem e sa ich — n iet pochybnosti, sú to
d ve skutočné, m ladé prasiatka.
T o bude pochúťka. Asi p äťdesiat k rok ov od nášho
úkrytu s to jí m alý dom , pred tým v ňom bola dôstojnícka
ubytovňa. V kuchyni je obrovské ohnisko s dvom a roštml, panvice, hrnce a k otly. V šetko je tam, dokonca
v d revárn i hrom ada nadrobno naštiepaného d reva —
op ra vd ový raj zah áľačov.
Dvaja od iš li ráno na p ole hľadať zem iak y, mrkvu
a m lad ý hrach. Sme v e ľm i nároční, kašlem e na k on zervy
z p roviantú ry, chcem e m ať čerstvé potraviny. V kom ore
už le žia dva k a rfio ly . Prasiatka sú zak laté. To vyb avil
Kat. K p ečien k e si chcem e urobiť zem ia k ové placky.
139
N em ôžem e však nájsť struhák na zem iak y. H neď si p o ­
m ôžem e. Do p lech ovéh o veka narobím e k lin cam i dierk y
a m ám e struhák. T ra ja si natiahnu hrubá rukavice, aby
si nepostrúhali prsty, dvaja ďalší b ielia zem iak y, ide
nám to rýchlo.
K at m á na starosti prasiatka, mrkvu, hrach a k arfiol.
Ku k a rfio lu kuchtí dokon ca akúsi bielu omáčku. Ja p e­
čiem plack y, v žd y šty ri naraz. Po d esiatich minútach
už viem , ako m anipulovať s panvicou tak, že na jednej
strane opečená plack a vyletí, obráti sa vo vzduchu a d o­
padne na panvicu. Prasiatka p ečiem e celé. Stojím e
ok o lo n ich ako ok o lo oltára.
M edzitým prišla návšteva, d vaja rád iote le gra fis ti, k to­
rých ve ľk o ry s o p ozývam e na hostinu. Sedla v obývačke,
kde je k lavír. Jeden hrá, druhý spieva: „ N a brehu Veze ry .“ S p ieva s citom , a le so saským prízvukom . A le aj
tak nás to dojím a, a m edzitým pripravujem e všetky tie
pochúťky.
Badáme, že p ríde tanec. Z p ozo ro vacích balón ov z a ­
zr e li z nášho kom ína dym a začín ajú nás ostrefovať. Sú
to tie p re k lia te m alé prskavé potvory, čo urobia malú
dierku a majú ve ľk ý rozp tyl. Piští to stále b ližšie ok o lo
nás, nem ôžem e však nechať je d lo v štichu. Banda sa zastreľu je. Z op ár črepín zasviští cez kuchynské okno.
Zakrátko sm e hotoví. P iecť ze m ia k ové p lack y je teraz
ťažšie. S tre ly dopadajú tak husto, že črep in y stále čas­
tejšie p lieskajú do steny domu a vyráža jú okná. Z ak až­
dým , k e ď začujem h vízd ať blížiacu sa potvoru, urobím
s panvicou a p lack am i drep a k ryjem sa p ri stene pod
oknom . H neď nato vysk očím a pečiem ďalej.
Sasi p restali hrať, do k la víra v le te la črepina. Aj my
čoskoro skončím e a chystám e ústup. Po ďalšom výbuchu
dvaja s hrncom ze le n in y prebehnú tých päťdesiat m et­
rov, čo nás d e lí od úkrytu. V idím e, ako miznú.
Ď alšia rana. V šetci sa kryjú, a p otom odklušú ďalší
dvaja s veľk ou kanvou p rvo tried n ej zrn k ovej kávy
a ešte pred výbuchom sa dostanú do úkrytu.
T eraz K at s K roppom schmatnú zla tý k lin ec: veľkú
140
panvicu s prasiatkam i, upečeným i do červena. Zavytie,
d rep, a už sa rútia cez p äťd esiatm etrové v o ln é p riestran­
stvo.
O pekám ešte posledné štyri plack y, dvakrát sa pritom
musím h od iť na zem — sú to a le štyri p lack y navyše
a p la ck y sú m oje oblúbené jedlo.
Potom schytím tácňu s hrom adou p la ciek a p ritlačím
sa za dom ové dvere. H vízda a praská to a ja cválam ,
tácňu si p ritláčam oboma rukam i na hruď. Už som tak ­
m er p ri c ie li, p iskot sa zväčšuje, trie lim ani jeleň , šuch­
nem sa za betónovú stenu, črep in y p lieskajú do múra,
padám po schodišti do p ivnice, la k te m ám rozbité, n e­
stra til som však ani jednu placku, ani tácňu som n ep ře­
vrá til.
O druhej začín am e jesť. Krm ím e sa do šiestej. Do p ol
siedm ej p ijem e kávu — dôstojnícku kávu z proviantúry
a fa jč ím e d ôstojn íck e c iga ry a c ig a re ty — tiež z p ro vian ­
túry. Presne o pol siedm ej začín am e večerať. O desiatej
vyh ad zu jem e kosti z prasiatok von. Potom p ijem e koňak
a rum, tak tiež z požehnanej proviantú ry, a opäť fajčím e
dlhé, hrubé c iga ry s pásikm i. T jad en tvrdí, že chýba už
iba jedno: d ievčatá z n ejak ého dôstojn íck eh o bordelu.
N esk oro v e če r počujem e m ňaukanie. P ri vchode sedí
m alá sivá m ačička. Lákam e ju dnu a nakŕm im e ju. P ri­
tom dostávam e zase chuť. Ešte prežúvam e, k eď si líham e
spať. V noci je však horšie. V eľa sm e sa n ajedli. Čerstvé
pečen é prasiatko pôsobí n ep riazn ivo na črevá. V úkryte
sa neustále chodí hore-dolu. V žd y dvaja-traja čupia
so stiahnutým i n ohavicam i vonku a nadávajú. Ja sám
putujem d eväťk rát. O kolo štvrtej nad ránom dosiahne­
m e rek ord : všetci jedenásti, stráž i návšteva, čupíme
vonku.
D om y horia do n oci ani fa k le . Granáty lietajú v povet­
r í a s rachotom dopadajú. K oló n y s m uníciou sa rútia
po ceste. Proviantúra Je na jed n ej strane rozbitá. N a­
p riek všetkým črepinám tlačia sa sem ako roj v č ie l vozkovia kolón a kradnú chlieb. N ebránim e im v tom. Ak
141
by sme im n iečo p oved ali, m ohli by sm e m ať z toho n a­
vyše n eja k ý výprask. Idem e na to inak. K e d ž e sa tu v y ­
znám e, vysvetľu jem im, že sme stráž a vym ieň am e k on ­
z e r v y za to, čo nám chýba. Čo na tom zá le ží — zakrátko
bude aj tak všetk o rozstrieľan é. P re seba si zo skladu
vezm em e čokoládu a jem e c e lé tabuľky naraz. Kat h o vo­
rí, že čok olá d a je dobrá na v eľm i n áhlivé brucho.
T ak to pri jeden í, p ití a flák an í p rejd e takm er štrnásť
dní. N ik to nás neruší. Dedina p om aly m izne pod g ran át­
mi a m y žije m e šťastným životom . K ým s to jí čo len časť
proviantú ry, je nám všetko jed n o a želám e si iba, aby
nás tu zastih ol k o n iec vojn y.
T jad en tak sfa jn o ve l, že fa jč í c ig a ry iba d op oly. Povýšen e vysvetľu je, že si tak zv y k o l. K at m á tie ž dobrú
náladu. Prvé, čo ráno za vo lá je: „E m il, p rin este kaviár
a kávu.“ M ám e to všetk o vôbec n eslých an e vznešené,
každý p ovažu je druhého za svojho sluhu, v y k á mu a dá­
va p rík azy. „K ro p p , svrbí ma chodidlo, c h y ťte tú voš,“
h o vorí L eer a n a trčí mu nohu ani herečka. A A lb ert ho
vytiah n e za nohu hore schodm i. „T ja d e n !“ „C o ? “ „S t o ­
jíte pohodlne, T jad en ? a vôbec, n eh ovorí sa: čo, ale: r o z ­
kaz! teda: T ja d e n !“ T jad en začín a opäť p redvádzať
výstu py z GOtza von B erlich in gen , a len to tak sype z ru­
káva.
P rejd e ď alších osem dní a dostanem e rozk a z v rá tiť sa.
Je po nádhere. Prídu po nás dve v e ľk é n ákladn é autá.
Sú v yso k o n a ložen é doskam i. V y lo žím e s A lb ertom n a­
vrch našu p osteľ s m odrým i hodvábnym i nebesami,
s m atracm i a dvom a č ip k o vým i prik rývk am i. V p osteli
le ž í p re každého v re c e pln é n ajlep ších potravín. Občas
v re c ia ohm atám e a tv rd é salám y, p lech ovice s p ečeň o­
vou paštétou, k on zervy, škatule s cigaram i rozveseľu jú
naše srdcia. K ažd ý m á pri sebe takéto pln é vrece.
S K roppom sme n a vyše zach rán ili aj dve červen é p lyš o ­
vé kreslá. P o lo ž ili sm e ich na p osteľ a rozvaľu jem e sa
v nich ako v d iv a d eln e j lóži. N ad nam i sa nadúvajú h od­
vábne nebesá ani baldachýn. V ústach m ám e dlhé c i­
g a ry . Tak sa zhora, zvyso k a dívam e na krajinu.
142
M ed zi nam i stoji k lie tk a pre p ap agája, určili sme Ju
m ačke. B eriem e ju so sebou, le ž í v k lie tk e pri m iske
s m äsom a pradie. V o z y sa vlečú ulicou. Spievam e. Za
nami teraz už v c elk o m opustene] d edin e vystrekujú
g ran áto vé fon tán y.
O
n ie k o fk o dni vyru ku jem e v yp rázd n iť nejakú obec.
Cestou stretám e odchádzajú cich ob y v a te lo v , k to rí sa
m useli vysťah ovať. V lečú svoje zv ršk y na kárach, d e t­
ských vo zík o ch i na chrbtoch. K ráčajú zohnutí, v tvárach
plno starostí, zú falstva, nen ávisti a rezign ovan o sti. Deti
visia m atkám na rukách, sem -tam aj n ejak é staršie d ie v ­
ča v e d ie m alé deti, k toré sa stále potkýnajú, leb o sa
jed nostaj obzerajú. N ie k to ré si nesú úbohé bábiky. K eď
Idú o k o lo nás, všetci m lčia.
Idem e v p och od ovom útvare, F rancúzi nebudú predsa
o s tre fo v a ť dedinu, v k torej sú ich krajania. Zanedlho
však vzduch za v ý ja , zem sa ch veje, ozývajú sa v ý k rik y —
gran át rozb il p osled n ý voj. R ozprchnem e sa, hádžem e sa
na zem , a le vtom cítim , ako ma opúšťa napätie, čo ma
vžd y v ohni p od ved om e núti správn e konať; m yšlienk a
si stratený m i p re le tí hlavou a hrozn ý strach m i zviera
h rd lo — vtom m a švihne po ľa v e j nohe ako bičom . P o­
čujem k ričať A lb erta; le ž í v e d ľa mňa. „P oď m e, vstaň,
A lb e rt!“ revem , lebo le žím e nechrán en í na otvoren om
poli.
T ack avo vstane a beží. U tekám ved ľa neho. Musíme
p re lie z ť ž iv ý p lot; je vyšší než m y. K ropp sa ch ytí za
konáre, drapnem ho za nohu, vyk rík n e, postrčím ho, p re­
le tí na druhú stranu. Jedným sk ok om som za nim a spad­
nem do rybníka za p lotom .
T v á re m ám e sam ý žabin ec a bahno, ale úkryt je dobrý.
P reto sa p on orím e až po krk. K e ď začu jem e zavýjan ie,
p on orím e hlavu pod vodu.
U rob ili sme tak asi d vad saťkrát a mám toho dosť. A l­
b ert stená: „P o ď m e preč, lebo n evy d ržím a utopím sa.“
„K a m si to d o s ta l? “ spytu jem sa.
„Z d á sa mi, do k olen a .“
„M ôžeä u te k a ť? “
„D úfam .“
„T e d a id em e.“
D ostanem e sa do p riek op y pri ceste a zohnutí ňou
letím e. Paľba nás prenasleduje. Cesta v e d ie k m uničné­
mu skladu. Ak v y le tí do vzduchu, nenájdú z nás ani
len gom bík. M ením e p reto plán a b ežím e krížom cez
pole.
A lb e rt spom afuje. „B ež, prídem za tebou,“ h o vorí a h o ­
dí sa na zem .
Sch ytím ho za ruku a trasiem ním. „V stá va j, Albert,
ak raz ľahneš, n ik d y nepôjdeš ďalej. Poď, budem ťa p o ­
d op iera ť.“
K on ečn e sa dostávam e do akéhosi m alého úkrytu.
K ropp sa zv a lí na zem a ja ho obväzujem . Ranu má tesne
nad kolenom . Potom sa podívam na seba. N oh a vice sú
skrvavené, rovn ak o ako ruka. A lb ert m i obväzuje rany
obväzm i. N em ôže hýbať nohou a obaja sa čudujeme, ako
sme sa d ostali až sem. D okázali sme to zo strachu. Boli
by sme utekali, aj keby nám od s tre lilo ob id ve nohy
— h oci na k ýpfoch .
V lá d zem trocha lie zť a zavolám rebrlnák, čo Ide okolo.
B erie nás so sebou. V oz je p ln ý ranených. Slobodník
od san itárov nám vrá ža každému do pŕs p rotitetan ové
in jek cie.
V
poľn om la za re te si zariadim e, aby sme m oh li leža ť
ved ľa seba. D ostávam e riedku polievku, ktorú žiad ostivo
i s opovrhnutím vylížem e , leb o sme sl síce z v y k li na
lep šie časy, a le predsa len sme hladní.
„T e ra z pôjd em e dom ov, A lb e rt,“ hovorím .
„D ú fajm e,“ od p ovie. „K e b y som len vedel, ako ma ra ­
n ilo .“
B olesti sa zväčšujú. Obväzy p ália ak o oheň. Pijem e
a pijem e, jednu šálku vod y za druhou. „A k o vysoko nad
k olen om mám tú ranu,“ spytuje sa Kropp.
„N a jm e n ej desať centim etrov, A lb ert,“ odpovedám .
V skutočnosti sú to vari tri.
„Z au m ien il som si,“ p ovie po chvíľk e, „a k by m l n iečo
144
am putovali, že to skončím . N ech cem behať po svete ako
m rzák.“
T a k to ležím e zadum aní a čakám e.
V e č e r nás odnášajú na jatk y. Z lak nem sa a rých lo
uvažujem , čo mám robiť, leb o je znám e, že le k á ri v p oľ­
n ých laza reto ch lah ko amputujú. P ri v e lk o m n á va le je
to jednoduchšie ako k om p lik ovan é zliep an ie. S pom e­
niem si na K em m ericha. Za nič na svete sa nenechám
ch lo ro fo rm ova t, aj keby som m al niekom u rozb iť hlavu.
Id e to dobre. L ek ár sa vrtá v rane, až sa m i pred očam i
zatm íeva. „L e n sa m i tu tak n etvárte,“ nadáva a hrabe
sa ď a lej. N á s tro je sa b lyštia v Jasnom svetle ako zlo m y ­
seľn é zviera tá. N ezn e s ite ľn e to bolí. Dvaja ošetrovatelia
m a d ržia za ruky, jed n éh o sa však zbavím a chcem
p ráve praštiť le k á ro v i do ok uliarov, vtom to zbadá a od­
skočí. „C h lorofo rm u jte toho ch la p a !“ k rič í zlostne.
H neď sa uspokojím . „P rep áčte, pán doktor, budem ti­
cho, len ma neuspávajte.“
„ N o dobre,“ za v rč í a zn ova berie inštrum enty. Je
b lonďák, n a jvia c trid sa ťročn ý, na tvári má ja zv y po seč­
n ý ch ranách a odporné z la té okuliare. Badám, že ma te­
ra z ú m yselne trápi, rýp e sa m i len tak v rane a škúli na
m ňa ponad okuliare. Zatnem ruky do d ržiak ov; radšej
skapem , akoby som mukol.
V y lo v í črepinu a hádže mi ju. Zdá sa, že je spokojn ý
s m ojím správaním , lebo ma starostlivo obväzuje a ho­
v o rí: „Z a jtra id ete d om ov.“ Potom m l dávajú nohu do
sadry. K e ď som op äť spolu s Kroppom , rozp rávam mu,
že asi už za jtra p ríd e la za retn ý vlak.
„M usím sa p ozh ovárať s fe ld v é b lo m od sanitárov, aby
sm e zo sta li spolu, A lb ert.“
P od arí sa mi v e n o v a ť fe ld v é b lo v i d ve c ig a ry s pásikm i
a poviem mu p ritom pár p rilieh a vých slov. Očuchává
ich a spytuje sa: „M áš v ia c ? “
„Z a dobrú hrsť,“ hovorím , „a m ôj kam arát,“ ukážem
na K roppa, „ ta k isto. Radi by sme vám ich zajtra ráno
o d o vzd a li spolu z okna laza retn éh o vlaku.“
10 N a západe nič nového
145
Sam ozrejm e, chápe, pričuchne si a povie: „ V p oria d ­
ku.“
V
n oci nespím e an i chvilku. V našej sále zo m rie se ­
dem ľudí. Jeden z n ich skôr, ako začne chrčať, sp ieva v y ­
sokým fistu lový m tenorom ch orály. In ý pred tým v y lie ­
z o l z p ostele k oknu. L e ží pod oknom , akoby sa chcel
n aposled y p od ívať von.
N aše n osidlá stoja na nádraží. Čakám e na vlak. Prší
a n á d ražie nem á strechu. Deky m ám e tenké. Čakáme už
d ve hodiny.
F e ld v é b el sa stará o nás ak o m atka. H oci m i je veľm i
zle , nepúšťam náš p lán z hlavy. Len tak m im ochodom
mu ukážem b alíčk y a dám mu jednu cigaru ako p red d a­
vok. Zato nás fe ld v é b e l p rik ryje celtou.
„ č lo v e č e , A lb ert,“ spom eniem si, „n a ša p osteľ s nebesam i a m ačka.“
„ A k reslá,“ dodáva.
Áno, k reslá z červen éh o plyšu. Po v e čeroch sme na
nich sed á va li ako kniežatá a d oh od li sm e sa, že ich
budem e na hodinu pren ajím ať. Za hodinu jed n a cigareta.
Bol by to bezstarostný živ o t a kšeft.
„A lb e rt,“ napadá mi, „a naše v re c ia so žrád lom .“
Zosm u tneli sme. T ie vrecia by sa nám zišli. K eby vlak
od ch ádzal o deň neskôr, Kat by nás určite našiel a p ri­
n iesol nám tie krám y.
P re k lia ty osud. V žalúdku m ám e múčnu polievku, m i­
zernú lazaretn ú stravu a v našich v recia ch sú kon zervy
s pečenou bravčovinou. Sm e však takí slabí, že sa už
ď a lej n em ôžem e nad tým rozču ľovať.
K e ď sa nadránom zja v í vlak, sú n osidlá načisto p re­
m oknuté. F eld véb el sa stará, aby sm e sa dostali do toho
istého vagóna. Je tu v e ľa sestier Č erveného kríža. Kroppa ukladajú dolu. N advihnú ma a ukladajú do p ostele
nad ním.
„P reb oh a ,“ v y le tí m i odrazu.
„Č o j e ? “ spytu je sa sestra.
Znova sa p ozriem na posteľ. Je potiahnutá sneho­
146
b ielym plátnom , n ep red staviteľn e Čistým plátnom , čo
m á ešte prieh yb y po žehlen í. M oja k ošeľa však nebola
praná šesť týžd ň ov a je samá špina.
„N e m ô ž e te sa sám v y d ria p a ť? “ spytu je sa sestra sta­
rostlivo.
„ A le áno,“ hovorím a potím sa, „d a jte a le najprv
p reč posteľnú b ie lize ň .“
„P rečo ? “
Pripadám si ako sviňa. Sem si m ám ľahnúť? „Búde
predsa . . . “ Váham.
„T ro c h a sa za š p in í? “ spytu je sa povzbudzujúco. „ T o
nič, tak ju potom zn ova vyp e riem e .“
„ N ie e e , to n ie,“ hovorím rozčú len e. N a tento nápor
kultúry som nedorástol.
„Z a to, že ste le ž a li vonku v zákopoch, m ôžem e vyp rať
nejakú tú posteľnú plachtu,“ pok raču je sestra.
P ozriem sa na ňu, je ani cukrík, m ladá, čistá a jemná,
ako všetk o tu, nem ožn o pochopiť, že to nie je iba pre
d ôstojn ík ov, n ecítim sa tu dobre, ba dok on ca akosi
oh rozený.
N o n apriek tom u sa správa ani k atov pom ocník, núti
ma, aby som všetko poved al. „Je to iba . . . , “ prestanem ,
musí predsa rozum ieť, na čo m yslím .
„T a k čo e š te ? “
„ K v ô li vš ia m !“ v yk o k c e m kon ečne.
S m eje sa. „ T ie sa musia m ať tie ž raz d ob re.“
T era z m i to m ôže b yť jed n o, š tverám sa na posteľ
a p rik ry je m sa.
Čiasi ruka šm átra po deke. F eidvébel. Odchádza s c i­
garam i.
Po hodine zbadám e, že sa veziem e.
V
n o c i sa prebudím . A j K rop p sa hýbe. V lak sa ticho
pohybuje po k oľajn iciach . V šetko je n ep och op iteľn é:
posteľ, vlak , dom ov. Zašepkám : „A lb e r t!“
„ N o .“
„N e v ie š , kde je tu la trín a ? “
„M yslím , že naproti vp ravo .“
10 ’
147
„P o zrie m sa.“ je tma, šm átram po o k ra ji p ostele
a chcem opatrne z lie zť. Nem ám sl o čo op rieť nohu,
šm yknem sa, g yp sová noha je nanič, a s rachotom spad­
nem na dlážku.
„D op arom a,“ zahreším .
„U d re l si s a ? “ spytuje sa Kropp.
„ V e ď si počul,“ vrčím , „m o ja p alica . .
Vzadu sa na vagón e otvárajú dvere. Prichádza seslra
so svetlom a d íva sa na mňa.
„V y p a d o l z p ostele.“
Skúša m l pulz a siaha na čelo. „H orú čk u nem áte.“
„ N ie ,“ súhlasím.
„S n ív a lo sa vám n ie č o ? “ spytu je sa.
„T a k ak osi,“ odpovedám vyhýbavo. A opäť začína
v yp ytovan ic. P ozerá na mňa jasným i očam i, je obdivu­
hodne čistá, a tým m enej je j m ôžem poved ať, čo chcem.
Zase ma ukladajú hore. T o m ôže pekne dopadnúť. K eď
odíde, musím sa hneď znova pokúsiť zísť dolu. Keby bola
stará, š lo by ľahšie v y s v e tliť je j, o čo ide, ale táto je
celkom m ladá, m á n a jvia c dvadsaťpäť rok ov, nedá sa
nič robiť, nem ôžem je j to povedať.
T e ra z m i prichádza na p om oc A lb ert, neokúňa sa,
ostatne sa ho to ani netýka. Z avolá za sestrou. Sestra sa
obráti. „Sestra, on c h c e l . . al e ani A lb ert nevie, ako
by sa m al jem n e a slušne vyja d riť. M edzi sebou vonku
sm e p ou žíva li jed n o je d in é slovo, ale tu v sp oločn osti
takej dám y . . . Odrazu si predsa spom enie na školské
časy a súvislo d okon čí: „C h cel by na stranu, sestra.“
„A c h tak,“ p ovie sestra. „P re to predsa nemusí so sad­
rovým obväzom lie z ť z p ostele. Čo by ste c h c e li? “ obráti
sa na mňa.
V y ľa k a l som sa na sm rť nad tým to novým obratom,
lebo nem ám ani poňatia, ako sa tomu odborne hovorí.
Sestra m i prichádza na pom oc. „N a malú, aleb o na v e ľ­
kú?“
T akáto blam áž! P oíím sa ani blázon a rozp ačito ho­
vorím : „T a k teda na m alú.“
N ech je, ako chce, predsa mám trochu šťastia.
148
Dostanem fľašu. Po niekoľkých' hodinách nie som už
Jediný a do rána sme si už z v y k li a bez ostychu si p ý ­
tame, čo potrebujem e.
V lak id e pom aly. Občas sa zastaví, v y lo žia m ŕtvych’.
Zastavuje často.
A lb ert m á horúčku. Je m i obstojne, zranen ie síce boli,
a le horšie Je, že pod sad rovým obväzom asi zostali vši.
Strašne to svrbí a nem ôžem sa poškrabať.
Dni pred riem em e. K rajin a ticho p lyn ie za oknam i.
N a tretiu noc sme v H erbesthale. Sestra mi povie, Že A l­
berta na d alše) stan ici v y lo žia , lebo má horúčku. „K am
až id e v la k ? “ spytu jem sa.
„D o K olín a nad R ýn om .“
„A lb e rt, zostanem e spolu,“ hovorím , „p o č ú v a j.“ K ed
najbližšie p ríd e sestra, zad ržím dych. T v á r mi puchne
a červenie. Sestra sa zastaví. „M á te b o le s ti? “
„Ä n o ,“ stenám , „ta k odrazu.“
Dá m i tep lom er a id e ď a lej. N eb o l by som sa u čil u K a­
ta, aby som n e v e d el čo a ako. S tým ito v ojen sk ým i te p lo ­
m erm i sa n erátalo na skúsených vojak ov. Ide len o to,
dostat ortuf hore, potom už zostane stáť v tenkej trubič­
ke a neklesne.
Strčím si tep lom er šikm o dolu pod pazuchu a ukazo­
vákom doň neustále ťukám. Potom ním opačn e za tre­
pem. H neď m ám 37,9. T o je ale m álo. Opatrne podržím
pod tep lom ero m zápalku a stúpne na 38,7.
K e ď sa sestra vráti, zasa sa nadujem, p rerývan e d ý ­
cham, hľadím na ňu vyp ú len ým i očam i, n ep ok ojn e sa
m rvím a šepkám : „U ž to nem ôžem vy d rža ť.“
Poznam ená sl m oje m eno na papierik. Viem , sadrový
obväz mi otvo ria iba v najnutnejšom prípade.
V y lo žia ma spolu s Albertom .
Ležím e v k a to líck e j nem ocnici, v tej istej izbe. Je to
v e ľk é šťastie, lebo k a to líck e n em ocnice sú znám e dob­
rou opaterou a stravou. Lazaret Je naplno obsadený ra­
nen ým i z nášho vlaku a je m edzi nami veľa ťažk ých
prípadov. Dnes ešte nebude prehliadka, lebo je m álo
149
lek áro v. Po chodbe neustále prechádzajú p loch é vo zík y
s gum en ým i kolesam i a v žd y na nich n iek to leží. P re­
k lia te — byt tak to natiahnutý — dobre, ak č lo v e k m ôže
spať.
N oc je v eľm i nep ok ojná. N ik to n em ôže spať. N a d rá ­
nom trocha zad riem em e. K e ď sa prebudím , už je svetlo.
D vere sú otvo re n é a z chodby počujem hlasy. A j ostatní
sa prebudia. Jeden, čo je tu už n ie k oľk o dní, nám v y ­
svetľu je, o čo Ide: „T u hore na chodbe sa k aždé ráno
m od lia sestry. H ovo ria tom u ranná pobožnosť. A aby
sme z toho tiež n iečo m ali, otvárajú d vere.“
U rčite to m ien ia dobre, a le nás bolia hnáty a hlavy.
„T a k ý n e zm y se l,“ hovorím , „akurát, k eď č lo v e k tro ­
cha za sp a l.“
„T u h ore le žia ľahšie prípady, p reto tu b ýva p ob ož­
nosť,“ od p ovie.
A lb e rt zastená. N a zlo s tí ma to a zak ričím : „T ic h o tam
vonku.“ 0 chvíľu sa zja v í sestra. V čiern o-b ielom rúchu
ml p ripom ín a oh rievač na kávu. „Z a tv o rte predsa dvere,
sestra,“ p ovie niek to. „M o d lím e sa, p reto sme o tv o rili
d v ere ,“ od p ov ie sestra.
„C h cem e ešte sp ať.“
„M o d litb a je lep šia ak o spánok.“ S tojí tu a nevinne
sa usm ieva. „N a p o k o n už je sedem hodín.“
A lb e rt zn ova zastená. „Z a tv o rte d v e r e !“ kričím .
Je úplne zm ätená, tak é n iečo zrejm e n em ôže pocEopiť.
„M o d lím e sa predsa aj za vás.“
„ T o je fuk! Z a tv o rte !“
Z m izn e a d vere nechá otvoren é. Litán ie sá zn ova ozvú.
R ozzúrim sa a revem : „R átam do troch’. A k to d ovted y
n eskončí, tak tam n iečo praštím .“
„ A j ja ,“ preh lasuje niekto.
Rátam do piatich. P otom chytám fľašu, za c ie lim a h o­
dím Ju c e z "dvere na chodbu. R o zle tí sa na tisíc kúskov.
H lasy stíchnu. O b javí sa k ŕd eľ sestier a šom re. „Z a tv o riť
d v e r e !“ kričím e.
Stiahnu sa. T á m alá, čo tu bola pre'dtým, Ide posledná.
„P o h a n i,“ zašvitoří, d vere však zatvorí. Z v íťa z ili sme.
N a obed prich ád za la za retn ý inšp ek tor a nadáva nám.
Sľubuje nám p evn osť a ešte horšie. Lazaretn ý inšpektor,
rovn ak o ako inšp ek tor proviantú ry, je síce niekto, kto
nosí dlhú šablu a náplecn ík y, a le vlastne je to úrad­
ník, k toréh o neb erie vážn e an i n ováčik. P reto ho nechá­
me, nech si h ovorí. Co sa nám už m ôže stať.
„ K to h o d il fľa š u ? “ spytu je sa.
Ešte sa n estačím rozhodnúť, čl sa mám prihlásiť,
n iek to p ovie: „J a !“
V zp ria m i sa muž s rozcuchanou bradou. V šetci sme
napätí, p rečo sa hlási.
„V y?“
„Á n o . R ozčú lil som sa, ze nás zbytočne zobudili, stra­
til som súdnosť a n e v e d el som, čo robím .“ H o v o rí ako
kniha.
„ A k o sa v o lá t e ? “
„N á h ra d n ý zá lo žn ík Josef H am actier.“
In šp ek to r odchádza.
V šetci sú zved aví. „P re č o si sa vlastne p rih lá s il? V e d
si to predsa n eu rob il!“
Z aškerí sa. „ N a tom n ezá leží. Mám to na p ap ieri.“
K ažd ý pochopí. K to to m á na papieri, m ôže robiť, čo
chce.
„Á n o ,“ rozpráva, „ra n ilo m a d o h lavy a mám p otvrd e­
nie, že som občas n ep ríčetn ý. O dvtedy m i Je hej. N e s lo ­
bodno ma d rážd iť. M ne sa nič nestane. T en sa bude
dolu riadne zlo stiť. A h lá sil som sa, lebo m a to hádzanie
zab ávalo. K e d za jtra opäť otvo ria dvere, budeme há­
d zať zas.“
Sm e spokojn í. K e ď je s nam i Josef Hamach'er, m ôžem e
risk o va ť všetko.
Potom prich ád zajú po nás nehlučné, p loch é vozík y .
O bväzy sú p olep en é. R evem e ani býky.
N a našej izb e le žím e ôsm i. N a jťa žš ie je ranený čiernovlasý k u čeravý P eter — m á k om p lik ovan ý prestrel
pľúc. F ran z W ä ch ter v e d ľa neho m á rozstrieľan ú ruku,
spočiatku to n e v y ze rá s ním zle . N a tretiu noc však p o­
151
vie, aby sme za zvo n ili, lebo si m yslí, Že mu presakuje
krv.
Zvoním silne. Sestra, čo m á nočnú, neprichádza.
V e č er sme od nej príliš veľa žiad ali, lebo všetci máme
nové o b vä zy a bolesti. Jeden chcel, aby mu nohu uložila
tak, druhý zas onak, tre tí si p ýta l vodu, štvrtém u m ala
p op ra viť podhlavnicu; tučná stará sestra nakoniec
zlostn e zabručala a tresk la dveram i. Asi ráta, že to bude
zase n iečo podobné, a p reto neprichádza.
Čakáme. Potom p ovie Franz: „Z a zv o ň ešte ra z.“
Zvoním . Sestra sa neukazuje. V našom k ríd le je v no­
ci Iba jedna sestra, m ožno má prácu p ráve v iných iz ­
bách. „F ran z, si si istý, že k rv á c a š ? “ spytujem sa.
„In á č nám op äť vyn ad á.“
„O b väz je m okrý. N em ôže n iek to ro z s v ie tiť? “
An i to sa nedá. V yp ín ač je pri dverách a nikto nem ôže
vstať. D ržím p alec na tlačid le, až sl ho necítim . M ožno
sestra zad riem ala. Majú naozaj v e ľa rob oty a sú všetky
p reťažen é už vo dne. A k tomu ešte to neustále m odle­
nie.
„M ám e hádzať fla š e ? “ spytuje sa Josef Hamach'er, ten,
čo to m á na papieri.
„ T o bude počuť ešte m enej ako zv on en ie.“
K on ečn e sa d vere otvo rili. O bjaví sa nam rzená stará
sestra. K e ď však vidí, ako je to s Franzom , začn e sa
náhliť a p ovie: „P re č o ste ma n e z a v o la li? “ „Z v o n ili
sme predsa. Chodiť tu n em ôže n ik to.“ Siln o krváca a ide
na p reväz. Ráno m á tvár špicatejšiu, žltú, hoci v ečer v y ­
ze ra l skoro zdravo. Sestry prich ádzajú teraz častejšie.
N ie k e d y pom áhajú aj sestry Č erveného kríža. Sú d ob ­
rosrdečné, občas trocha nešikovné. Pri p restielan í často
od bolesti skríknem e, a potom sú také vyľakan é, že sú
ešte nem otorn ejšie a odnášam e to m y.
M níšky sú sp olah livejšie. V ed ia ako čo robiť, boli by
sme a le radšej, keby boli trocha veselšie. N ie k to ré síce
majú humor, sú jedin ečn é. K to by sestre Lib ertin e neuro­
bil, čo je j na očiach vidí, tejto ohrom nej sestre, ktorá
152
šíri bobrú náladu v celom k ríd le, len čo sa zd ia ľk y uká­
ž e ? A takých" Je tu viac. S k o čili by sme za ne do ohňa.
N em ôžem e si sťažovať, m níšky sa starajú o nás ako o c i­
vilis to v . K e ď si č lo v e k spom en ie na la za re ty v garn izónach", kde sa musí le ža ť v posteli so zbraňou v ruke,
dostáva strach".
Franz W äch ter sa už z toho nedostane. Jedného dňa
ho odvezú a už sa nevracia. Josef H am acher vie, o čo
ide: „T o h o už n ik d y neuvidím e. O d viezli ho d o sm rtné}
izb y .“ „Č o za sm rtná iz b a ? “ spytu je sa Kropp.
„Č o to vlastn e Je?“
„M a lá izba na kon ci chodby. K to už m elie z posled n é­
ho, tak ho tam odvezú. Sú v nej d ve postele. V šade ju
volajú sm rtná izba.“
„ N a č o to r o b ia ? “
„N em a jú potom to lk o práce. Je to p oh odlnejšie, lebo
izba le ž í hneď pri výťahu do m árnice. M ožn o aj preto,
aby n ik n e zo m ieral na izbách; k v ô li ostatným . A"m ôžu
sa o neho aj le p šie starať, k eď le ž í sám .“
„Č o však o n ? “
Josef m ykne plecam i. „Z v y č a jn e už o tom veľa n evie.“
„ A v ie o tej izb e k a žd ý ? “
„K to je tu dlhšie, tak to sam ozrejm e v ie .“
Odpoludnia uložia na W äch terovu p o s te ! nového p a­
cienta. Po n iek oľk ý ch dňoch zoberú aj jeh o preč. Josef
urobí v eľa vra vn é gesto. V id ím e prich ád zať a odchádzať
viacerých .
N iek e d y sedia na p osteliach príbuzní a plačú, alebo
ticho a rozp a čito sa rozprávajú. A kási starena nechce
vôbec odísť, cez noc tu však nem ôže zostať. N a druhý
deň prich ád za zavčas ráno, a le predsa nie dosť skoro,
leb o k e ď p odíde k posteli, le ž í na nej už niek to iný. Mu­
sí do m árnice. Jablká, čo priniesla, rozd á nám. A j m a­
lém u P etro vi je horšie. Jeho tep lotn ý lístok v yzerá ška­
redo a Jedného dňa zastane p ri Jeho p osteli p lochý vozík.
„ K a m ? “ spytu je sa.
„D o p reväzovn e.“
153
Zdvihnú ho. Sestra urobí chybu; z vežiak a b erie aj
jeh o blúzu a p o lo ží ju na vozík , aby nem usela dva razy
chodiť. P eter hn eď vie, o čo ide, a chce sa z v a liť z v o ­
zíka. „T u zo sta n e m !“
Z ad ržia ho. K rič í ticho, lebo má rozstrieľa n é pľúca.
„N ec h ce m do sm rtn ej izb y.“ „Id e m e predsa do preväzo vn e.“
„N a č o vám je m oja b lú za ? “ N em ôže viac h ovoriť.
Chrčí, vzrušene šepká: „N e c h a jte m a tu !“
N eo d p o ved ajú a vezú ho von. Pred dveram i sa pokúša
nadvihnúť. Čierna kučeravá hlava sa mu trasie, oči
má p ln é sĺz. „V rá tim sa! V rátim s a !“ zavolá.
D vere sa zatvo ria . V š e tc i sm e vzrušení, ale m lčím e.
K on ečn e p ovie Josef: „U ž n ejed en to povedal. A le k eď je
č lo v e k ra z tam, tak n e v y d rží.“
Operujú m a a dva dni zvraciam . K osti sa m i nechcú
zrásť, h o vorí le k á ro v pisár. Iném u zrástli zle, tak mu ich
znovu lámu. Je to bieda.
Pribudli nám aj dvaja m lad i v o ja c i s p loch ým i noh a­
mi. Š é fle k á r to p ri v izite ob javí a rozrad ostn ěn ě sa pri
n ich p ristaví. „ T o n apravím e,“ rozpráva, „urobím e malú
operáciu, a hn eď budete m ať n orm áln e nohy. Zapíšte
ich, sestra.“
K e ď je preč, Josef, k torý v ie všetko, Ich varuje: „ N e ­
d ajte sa op e ro v a ť! T o je starého v e d e c k ý kon íček . Je c e l­
kom d ivý do každého, čo sa mu dostane do rúk. Bude
vám op e ro v a ť p loch é nohy a naozaj Ich už potom nebu­
d ete mat, ale nam iesto nich budete m ať konské k opytá
a c e lý živ o t budete m usieť ch odiť o b arlách.“
„Č o m ám e teda ro b iť? “ spytu je sa jeden.
„P o v e d a ť nie! Ste tu nato, aby ste si v y lie č ili zra n e ­
nia a nie p lo c h é nohy. V p olí ste ich n em ali? T ak v i­
d íte! T e ra z ešte v ie te chodiť, a le keby vás m al raz starý
pod nožom , budete m rzáci. Potrebuje pokusné k ráliky,
p re neho je v ojn a ohrom ná p ríle žito s ť, ako pre všetkých
lek áro v. P ozrite sa raz do od d elen ia dolu; p la zí sa tam
tucet ľudí, k to rý ch op eroval. P od a k to rí sú tu od štrnásteho-pätnásteho roku, c e lé roky. An i jeden z nich n e­
154
ch'odi le p šie ak o predtým , tak m er všetci horšie, väčšina
z n ich stále so sadrou. K ažd éh o p olrok a ich ob ja ví a lá ­
me im k osti zn ova a zak aždým sľubuje úspech. Z apam ä­
tajte si, že to nesm ie urobiť, ak p o v ie te n ie.“
„A le , č lo v e č e !“ p o v ie ustato. „R ad šej nohy ako hlava.
Či vieš, čo ťa čaká, k eď budeš znovu vonku? N ech si
so mnou robia, čo sa im zaclice, len k eď sa dostanem
dom ov. Lepšia je konská noha n ež sm rť.“ Druhý, m ladší,
v našich rokoch, nechce. N a druhý deň ráno nechá starý
zn iesť oboch dolu, nahovára ich a osopuje sa na nich
tak dlho, až obaja napok on p rivo lia . Čo in é m ôžu robiť.
Sú ob y č a jn í v o ja c i a on je v e ľk é zviera. P rivážajú ich
v nark óze a v sadre.
A lb e rto v i sa v e d ie zle. O dvezú tío a amputujú. Zoberú
mu celú nohu. T era z už takm er vôbec neh ovorí. Raz p o ­
vie, že sa za s tre lí, len keby sa dostal k revolveru .
Prich ádza nový transport. Do našej izb y dajú dvoch
slepcov. Jeden z nich, c elk o m m ladý, Je hudobník. K eď
mu dávajú sestry jesť, n ik d y nem ajú pri sebe nôž, raz
im ho už vytrh o l. A j pri všetk ej opatrn osti sa takm er
stane nešťastie. V ečer, keď ho sestra kŕm i, od volajú ju
od jeh o postele, a tak za tia ľ p ostaví tan ier s vid ličk o u
na jeh o stolík . Šm átra po v id ličk e , sch ytí ju a vra zí si
ju celou silou do pŕs, potom ch ytí topánku a tlč ie z c e lej
s ily na rukoväť. K ričím e o p om oc a traja chlapi majú
čo robiť, aby mu zob rali vid ličk u . Tupé zuby v n ik li dosť
hlboko. N ad áva nám celú noc, takže n ik n em ôže spať.
Ráno dostáva k ŕče a k ričí.
Zase sa uvoľňujú p ostele. Dni sa m íňajú v bolestiach
a strachu, ston aní a chrčaní. A n i sm rtná izba už nestačí,
je p ríliš m alá; ľudia um ierajú v n oci aj na našej izbe.
Ide to to tiž oveľa rých lejšie, ak o to sestry m ôžu p re d ­
vídať.
Jedného dňa sa ro zle tia d vere, vchádza p loch ý vozík
a bledý, vychudnutý, a le vzp ria m en e a trium fujúco, s ro z­
cuchaným i č iern ym i kudrnatým i vlasm i sedí na nosid­
lách Peter. R ozžiaren á sestra Libertina ho prisunie k je155
Ho starej posteli. V rátil sa zo sm rtnej izby. U ž dávno sme
ho p o k la d a li za m ŕtveho.
Obzerá sa: „Č o p oviete te r a z ? “
A j Joseí musí uznať, že také n ie č o v id í p rvý raz.
Pom aly smú p od ak torí vstať. A j ja dostávam barly,
aby som m ohol h opkať po izbe. V ela ich nevyužívam , n e ­
m ôžem zn iesť A lb e rto v pohľad, keď-idem cez izbu. H lad í
na mňa tak čudne. P reto sa n iek ed y v ytratím na chodbu,
tam sa m ôžem v o ľn ejš ie pohybovať.
O p oschodie n ižšie ležia ranení do brucha a chrbtice,
ranení do h láv a obojstranne am putovaní. V pravom
k ríd le ranení do čeľustí, otráven í plynom , ranení do n o­
sa, uši a hrdla. V ľavom k ríd le slep í a ranení do pľúc,
panvy, klbov, ob ličiek , slabiny, žalúdka. A ž tu vidno, kde
všade m ôže č lovek a zasiahnuť.
Dvaja zom rú na tetanus. K oža im spop olavie, údy
ochrnú, n akoniec žijú — dlho — už Iba oči. N iek to rí
ranení m ajú vyv ia za n ý rozstrieľa n ý úd na ak ejsi šibenici
vo ľn e vo vzduchu. Pod ranou je p olo žen á misa, do ktorej
kvapká hnis. K ažd é dve-tri hodiny nádobu vym ieňajú.
In í le žia v napínacom obväze s ťažk ým i závažiam i na
posteli. V id ím rany do čriev, k toré sú stále pln é výk alov.
L ek áro v pisár m i ukazuje rOntgenové sním ky ro zm lia ž­
den ých paniev, k olien a pliec.
Č lovek n em ôže pochopiť, že takéto rozb ité telá majú
ešte ľudské tváre, v ktorých' pulzuje každodenn ý život.
A toto je Iba jed in ý lazaret, jed n o jed in é od d elen ie —
v N em ecku sú ich státisíce, státisíce vo Francúzsku, stá­
tisíce v Rusku. A k é n ezm yseln é je všetko, čo sa napí­
salo, urobilo, vym yslelo, kecľ je n iečo také m ožné! To
všetko musí byť lo ž a ničom nosť, kecľ kultúra tisícro čí
nem ohla zabrániť, aby sa p re lia li p otok y krvi, aby pre
státisíce e xisto va li tie to väzen ia múk. A ž v laza rete
č lo v e k vid í, čo je vojna.
Som m ladý, mám dvadsať rokov, zo života však n ep o­
znám nič, iba zúfalstvo, smrť, strach a n a jn ezm yseln ej­
šie povrch nosti s priepasťou utrpenia. Vidim , ako sa
156
p roti sebe ženú národy, k toré sa m lčky, nevedom e, pochabo, poslušne, nevinne zabíjajú. Vidím , že najm údrej­
šie m o zg y sveta vyn achádzajú zbrane a slová, aby sa to
všetko rob ilo ešte ra fin o v a n e jšie a trvalo to ešte dlhšie.
A tak ako ja, vid ia to všetci v m ojich rok och tu aj na
druhej strane, na celom svete, p režíva to so mnou celá
m oja g en erácia. Čo urobia naši otcovia, kecf raz povsta­
nem e a predstúpim e pred nich a budeme žiad ať vyú čto­
vanie? Čo očak ávajú od nás, kecf nebude vojn a? Roky
bolo naším zam estnaním zab íjan ie — bolo to prvé naše
zam estnanie. N aše vedom osti o živ o te sa obm edzujú na
smrť. Čo sa potom m á ešte stať? A čo z nás m á byť?J
N ajstarší na našej izbe je Lew an dow ski. Má štyridsať
rok ov a le ž í tu už desať m esiacov v nem ocnici s ťažkým
prestrelom brucha. Iba posledné týždne m ôže zhrbeno
trocha pokufhávať.
Už n ie k o fk o dní je v e lm i vzrušený. N ap ísala mu žena
z m alého hn iezd a v Poľsku, kde býva, zohnala doh rom a­
dy to lk o peňazí, aby ho m ohla prísť navštíviť.
Je na ceste a každý deň m ôže dôjsť. Lew andow ském u
už nechutí jesť, dokonca podaruje aj červenú kapustu
s pečenou klobásou, z k torej zje d o l iba zopár súst. N e ­
ustále sa m oce s listom po izbe, každý ho už veľak rát
čítal, p oštové p ečia tk y už bohvie k oľk ok rát preskúm ali.
Písmo sa už nedá ani rozo zn ať od m astných fľa k o v a sto­
pách po prstoch, a čo sa m á stať, stane sa: Lew an dow sk i
dostane horúčku a musí zn ova do postele.
N e v id e l ženu dva roky. M edzitým p orod ila dieťa, ktoré
prin esie so sebou. L ew an d ow sk i sa však zam estnáva n ie­
čím iným . Dúfal, že k e d mu príde stará, dostane p ovo­
len ie na vychádzku, lebo je jasné: V id ie ť ju je celkom
pekné, ale k e d m á č lovek zase po toľkom čase svoju že ­
nu, chce, ak je to m ožné, predsa ešte n iečo viac.
L ew an d o w sk i to s nam i p reberal dlhé hodiny, lebo
na vojn e sa z toho nerobia žiad n e tajnosti. N ik to na tom
nič nevidí. Tí, čo už majú vych ád zk y, vyp rá v a li o n ie k o ľ­
kých id eá ln y ch kútoch v m este, o záhradách a parkoch,
157
kde by ho nik neruSil, Jeden v e d e l dokonca o m alej
izbe.
Čo to však všetko pom ôže, Lew an d o w sk i le ž í v posteli
a m á starosti. Ž ivot ho už nebaví, ak toto bude m usieť
prepásť. Utešujem e ho a sľubujeme, že to už v o ľa ja k o
vyriešim e.
N a druhý deň odpolu dnia sa zja v í je h o žena, m alé,
vyschn uté s tvoren ie s b o ja z liv ý m i a roztěk an ým i vtá čí­
m i očam i, v a k ejsi čiern ej m an tile s naberaným g o lie ­
rom a m ašličkam i, pánbohvie po kom to zd edila.
N ie č o ticho zam rm le a zostáva ostých avo stáť pri d v e ­
rách. Prestraší ju, že je nás tu šesť chlapov.
„ N o , M arja,“ h o vorí L ew an dow sk i a oh ryzok mu n e­
bezp ečn e poskakuje, „m ô že š p ok ojn e vojsť, nič ti neuro­
bia.“ Obchádza izbu a každém u p odáva ruku. Potom uka­
zu je d ieťa, k toré m ed zitým p ošp in ilo plien k y. Má so
sebou veľkú p erleťou vykladan ú tašku, v yb erie z nej
čistú plien k u a d ieťa obratne p revin ie. T ým prekon áva
prvé rozp a k y a začnú sa zh ovárať.
L ew an dow sk i je ako na tŕní, škúli stále na nás svojim i
vyp ú len ým i očam i, očivid n e nešťastne. Je vhodný čas,
je po lek ársk ej v izite, najviac, ak by sa do izby p ozrela
n iek to rá sestra. P reto id e jed en ešte raz von — zis tiť s i­
tuáciu. V racia sa a k ývne. „N ik d e ani noha. T ak je j to
už p oved z Johann a pracuj.“
Z hovárajú sa po poľsky. Žena sa začerven á a rozp ačito
zd vih n e oči. D obrom yseľne sa usm ejem e a robím e gestá,
ak o že čo je na tom ! Čert nech vezm e všetk y predsudky,
tie sú na iné časy, tu le ž í stolá r Johann Lew an dow ski,
vojak , z k toréh o vojn a urobila m rzáka, a to je jeh o žena,
ktovie, kedy ju zn ova uvidí, chce ju mať, tak nech ju
má a basta.
D vaja sa postavia p red dvere, aby za d rža li a zab avili
sestry, ak by išli náhodou ok o lo. Budú d ávať p ozo r asi
štvrťhodinu.
L ew an d o w sk i m ôže le ža ť iba na boku, p reto mu jed en
z nás pod k lad á pod chrbát ešte zo p á r podušiek, A lb ert
dostáva do op atery dieťa, potom sa trocha otočím e, č ie r ­
158
na m antila zm izn e pod dekou a m y o nič sa nestarám e
a hlučne m ažem e skat.
V šetko id e dobre. M ám v ruke k rížové sólo a pred na­
m i je runda. P reto takm er zabúdam e na Lew an dow sk éh o.
Po ch v íli začín a d ieťa vrieskať, hoci ho A lb ert zú falo n a ­
triasa. P otom to troch a zapraská a zašuští, a k eď sa len
tak náhodou obzriem e, vid ím e, že d ieťa m á fľašk u v ús­
tach a že je op äť p ri m atke. K la p a lo to. Cítim e sa teraz
ako v e ľk á rodina, žena sa ro zv e s e lila a L ew an dow sk i tu
le ž í spotený a žiari.
2 ena vyb erá čosi z tašky, objavuje sa pár dobrých
klobás, L ew an d o w sk i slávnostne berie nôž a krája k lo ­
básu. S v e ľk ý m g estom ukazuje na nás — a malá, v y s u ­
šená žena id e od jed n éh o k druhému, usm ieva sa na
nás a rozd eľu je klobásu, a pritom v y z e rá celk om pekná.
H ovorím e je j mama, ona sa raduje a natriasa nám p od ­
h lavn ice.
Po n ie k o ľk ý c h týžd ň o ch musím chodiť každé ráno d o
Z anderovho od d elen ia na rehabilitáciu. Tam m i ro zc v i­
čujú nohu. Ruka sa m i už dávno zah ojila.
Z poľa p rich ádzajú nové transporty. Obväzy už nie sú
z látk y, a le z b ieleh o krep ovéh o papiera. Vonku je n e ­
d ostatok obväzovéh o m ateriálu.
A lb e rto v k ýp tik sa dobre hojí. Rana sa už takm er z a c e ­
lila . O n ie k o ľk o týžd ň o v m á ísť na od d elen ie protéz.
S tále hovorí m álo a je oveľa vážn ejší ako predtým .
Často sa zasek n e uprostred rečí a hľadí strnulo p red
seba. Keby tu neb ol s nami, už by bol dávn o skoncoval.
Z najhoršieho sa už dostal. N ie k e d y sa prizerá, keď h rá­
m e skat.
Dostávam d ovolen ku na zotaven ie.
M atka ma n ech ce pustiť preč. Je hrozne slabá. V šetko
je ešte h oršie ako naposledy.
Potom m a vyžia d a m ôj reg im en t a id em zn ova naspäť
do poľa.
R ozlú čka s p ria teľom A lb ertom K rop pom je ťažká. A le
na vojn e si na to č lo v e k časom zvykn e.
159
XI
T ýžd n e už nerátam e. K e ď som sa vrátil, bola zim a. G ra­
náty padali na zam rznuté hrudy, a tie boli rovn ak o nebez­
p ečn é ako črepiny. A teraz sú strom y opäť zelen é. Náš
ž iv o t sa strieda m edzi fro n to m a barakm i. Čiastočne sme
si už na to zv y k li, lebo vojn a je príčinou sm rti ako ra­
k ovin a a tuberkulóza, ak o chrípka a úplavica. Iba sm rtné
príp ad y sú teraz oveľa častejšie, rôzn orod ejšie a straš­
nejšie.
Naše m yšlien k y sú ako hlina, hn etie ich stried an ie dní
— sú dobré, k eď m ám e pokoj a m ŕtve, k eď ležím e
v ohni. K rá tero vé p olia von 1 zdnu.
V šetci sú takí, n ielen m y — čo bolo predtým , n ep latí
a už to ani neviem e. R o zd ie ly v y tvo re n é vzd elan ím a v ý ­
chovou sú takm er zm azan é a sotva sa dajú rozozn ať. Sú
občas výh odné p ri vyu žívan í n ejak ej situácie, prinášajú
aj nevýh od y, leb o v yvo lávajú zábrany, k toré treba najprv
prekon ať. B oli sme ako m ince z rôzn ych krajín, ktoré
rozta vili, a teraz všetk y nesú znak toho istého razidla.
K to chce spozn ať ro zd ie ly , musí podrobne preskúšať
m ateriál. Sm e v o ja c i a až potom akým si zvláštn ym
a hanblivým spôsobom ešte jedinci.
Je to v e ľk é bratstvo, čo zried k avo zjed n ocu je do ak é­
hosi stupňa života, odlesk kam arátstva z národných
piesní, p ocit solid a rity trestancov a zú falá sp olu p atrič­
nosť odsúdených na smrť, bratstvo, k toré sa z napätia
a osam otenosti sm rti rod í uprostred n eb ezp ečia a c e l­
kom nep atetick ým spôsobom užíva letm o získ ané h odi­
ny. K eby to chcel niek to hodnotiť, je to h eroick é i ba­
nálne, kto by to však ch cel?
Je to n aprík lad v tom, k eď T jad en pri hlásenom n e­
priateľsk om útoku v divok om chvate hádže do seba hra­
chovú p olievk u so slaninou, lebo nevie, či bude o hodinu
ešte žiť. Dlho sm e o tom debatovali, či je to správne a le ­
bo nie. K at to zavrhuje, hovorí, že treba rátať s prestre160
lom brucha, k torý je s p ln ým žalúdkom n eb ezp ečn ejší
ako s prázdnym .
T o sú naše problém y, sú vážn e a nem ôže to ani ináč
byť. Ž ivo t tu, na hran ici sm rti, má hrozne jednoduchú
líniu, obm edzuje sa na najnutnejšie, všetko ostatné sa
poh rú žilo do tupého spánku. T o je naša prim itívn osť
a naša záchrana. Ak by sme b olí d iferen covan ejší, už
d ávno by sm e sa boli zb lázn ili, d ezerto vali alebo padli.
Je to ako e x p ed ícia do ob lasti večn ého ľadu, kde každý
p re ja v života sm ie slúžiť Iba zachovaniu existencie a je
p od riad en ý tom uto cieľu. V šetko ostatné musí stáť b o­
kom, lebo by zb ytočn e vyč e rp á va lo sily. T o je jed in ý s p ô ­
sob, ako sa zach rán iť; často sa cítim sám pred sebou
ako p red cudzincom , k e d v tich ých hodinách záhadný
od lesk m inulosti ako m atná zrk ad lo stavia obrysy m ojej
terajšej existen cie m im o mňa, a ja sa potom nad tým
čudujem, ako sa to nep om en ovateľn é aktívum , čo sa n a­
zý v a život, prisp ôsobovalo aj te jto form e. V šetk y ostatné
p re ja v y spia zim ným spánkom , život Je iba v trvalom
strehu proti hrozbe sm rti; ž iv o t z nás urobil m ysliace
zvery, aby nám d al zbraň inštinktu, p rešp lk oval nás
otupenosťou, aby sme sa nezrú tili od hrôz, k toré by nás
pri Jasnom a uvedom elom m yslen í p repadli, prebudil
v nás cit kam arátstva, aby sm e u n ikli p riepasti opuste­
nosti, p re p o žiča l nám ľahostajnosť divochov, aby sme
n apriek všetkém u vn ím ali každý p ozitívn y m om ent
a nahrom adili ak o rezervu p ro ti náporu veľkéh o N ič.
Tak žije m e uzavretý, tvrdý, n a jpovrch n ejší živ o t a len
občas n ejak á udalosť vyk reše iskry. Potom a le p rek va ­
p ivo vyšľah ne plam eň ťažk ej a hroznej túžby p o ž i­
vote.
T o sú neb ezp ečn é ok am žik y, k toré nám ukazujú, že
prispôsobenie sa je predsa len um elé, že to nie je je d ­
noducho pokoj, ale najvyššie vyp ä tie k pokoju. N avonok
sa spôsobom živ o ta sotva líšim e od čern ochov v pralese,
a le za tia ľ čo títo m ôžu b yť iba takí, ak í sú a vypätím
s vojich s íl sa m ôžu d a le j v yv íja ť, s nami je to naopak:
naše vnútorné s ily sú zam erané nie na ďalší rozvoj, ale
11 N a západe nič nového
161
na n ávrat k prim itivizm u. Černosi sú takí napätí i p riro­
dzene, m y len s krajným vyp ätím a nasilu.
A v nocí, k eď sa budíme zo sna, p rem ožen í a vyd an í
napospas okúzleniu v a lia c ic h sa vidín, s úľakoin c íti­
me, aký b iedn y je múr a hranica, čo nás d elia od tem nôt.
Sme m a lé plam ien ky, k toré núdzovo ochraňujú slabé
steny p red búrkou zn ičen ia a n ezm yseln osti, v k torej p lá ­
polám e a občas sa takm er topím e. Potom sa tlm en ý šum
b itk y m ení na začarovan ý kruh, čo nás obklopuje, uza­
vriem e sa do seba a s rozšíren ým i očam i h la d ím e do
noci. U p ok oju je nás iba dych' sp iacich kam arátov. A tak
očak ávam e ráno.
K aždý deň i každá hodina, každý gran át a každý m ŕt­
vy oh lod ávajú tento b iedn y múr a ro k y ho rý c h lo o d ie ­
rajú. V idím , ako sa p om aly ok o lo m ňa rúca.
N a p rík la d aj tá hlúpa historka s D eteringom .
P a tril m ed zí tých, čo ž ili iba pre seba. je h o nešťas­
tím bolo, že zbadal v záh rade čerešňu. P rá ve sme sa
v ra ca li z frontu a v zákrute n e ď a le k o n ovej ubikácie
zrazu sm e v rannej hm le u vid eli čerešňu. N em ala ešte
lístie, a le bola sam ý b ie ly kvet.
V e č er sa D eterin g stratil. N ap ok on sa zja v il a v ruke
niesol zo p á r rozk vitn u tých čerešň ových v etvičiek . D o­
berali sm e si ho a s p y to v a li sa, či ide na voh lad y. N e ­
od p oved al, len sa z v a lil na postef. V n oci som ho počul
hrm otiť, akoby sa balil. Tušil som v o la č o nedobré, šiel
som za ním. T v á ril sa akoby nič, a le poved al som mu:
„N e v y v e ď nejakú hlúposť, D e te rin g !“
„ A le čo si, nem ôžem spať.“
„N a č o sú ti čerešň ové v e tv ič k y ? “
„A z d a si ešte sm iem p rin iesť čerešň ové v e tv ič k y ,“
od p oved al zaryto; a po ch víľk e: „D om a mám veľkú
ovocnú záhradu s čerešňam i. K e ď zakvitnú, v yzera jú
zo senníka ako veľk á p osteľná plachta, tak é sú biele.
Práve tera z kvitnú.“
„M o žn o čosk oro dostaneš dovolenku. A le b o ťa ako
sed lia k a o d v e lia .“
P rik yvu je, avšak dueliom je neprítom ný. K eď sú títo
sed lia ci d ojatí, dostanú zvláštn y výraz, ako krava a roztúžený boh dohrom ady, n a p o ly hlúpy a n apoly strhujúci.
A by som ho p riv ie d o l na iné m yšlienky, p ýtam si od ne­
ho kúsok chleba. Bez slova m l ho podá. Je to p odozrivé,
lebo in áč je skúpy. P reto nespím . N ič sa nestane, ráno
sa správa ako zvyča jn e.
Pravdepodobn e si všim ol, že som d ával naňho pozor.
V nasledujúce ráno je však preč. V iem to, nikom u nič
nepoviem , aby zís k a l čas, m ožno sa prešm ykne do H o­
landska. Už sa to m nohým podarilo.
P ri rozk aze zistia, že chýba. O týždeň sa dozviem e,
že ho c h y tili p o ln í žandári, tí kom isní p o lic a jti, k to rý ­
mi každ ý opovrhuje. V yb ral sa sm erom do N em ecka —
bolo to vop red beznád ejn é — a rovnako p rirod zen e za ­
čal všetko v e fm i nerozum ne. Každém u m uselo byť
jasné, že útek bola iba túžba po dom ove a m om entálne
p om ätenie. A k o to však m ôžu chápať rad covia v o je n ­
sk ých súdov sto k ilo m e tro v za lín iou ? V ia c sme o ňom
nepočuli.
A j in ým i spôsobm i — ako z preh riatych p arných kot­
lo v — vyrá ža n iekedy, čo sa neb ezp ečn e nahrom adilo.
Treba ešte spom enúť ak o sk on čil Berger.
N aše zák o p y sú už dávno rozstrieľa n é a fro n t je elas­
tický, tak že vlastn e neved iem e pravú pozičnú vojnu.
K e d sa sem i tam vystried a útok a protiútok, zostáva
už iba potrhaná lín ia a rozh orčen ý boj od krátera ku
kráteru. Predná lín ia je prerušená a všade sa za ch ytili
skupiny, hniezda v kráteroch, z k torých sa pokračuje
v boji.
Sm e v kráteri, bokom sa usalašili A n gličan ia, rozvinujú k ríd lo a dostávajú sa nám do chrbta. Obkľúčili
nás. N em ôžem e sa ani vzdať, hm la a dym sa prevaľujú
nad nami, nik by nepoch opil, že chcem e kapitulovať,
azda to ani nechcem e, v tak ých to ch víľach to č lovek ani
sám nevie. Počujem e, ak o ručné gran áty vybuchujú stále
bližšie. Guľom etom ostreľujem e predný polkruh. Voda
n*
163
z chlad iča sa v yp arila, rých lo si podávam e d ebn ičky od
pásov, každý do nich' síka, a tak máme opäť vodu a m ô­
žem e p áliť. Za nam i to však praská stále b ližšie. Za­
krátko je po nás.
V tom spusti in ý gu ľom et na najm enšiu vzd ialen osť.
T rč í v kráteri v e d ia nás, d o v lie k o l ho B erger, a teraz sa
ro zv íja protiútok zozadu, sme uvoľn ení a nadväzujem e
s p ojen ie dozadu.
K e d sme potom v pom erne dobrom úkryte, vypráva
nosič jedla, že na vzd ialen o sť n iek oľk o sto k rok ov le ž í
ranený pes — spojka.
„ K d e ? “ spytuje sa Berger.
N osič jed la mu to popisuje. B erger vstáva, chce p r i­
v iesť psa, aleb o ho zastreliť. Ešte p red p olrok om by sa
o to nestaral, b ol by m al rozum. Pokúšam e sa ho z a d r­
žať. K e ď že však skutočne ide, m ôžem e iba povedať:
„B lá z o n l“ a nechať ho bežať. T ieto zách vaty fron tovéh o
šialenstva sú nebezpečné, najm ä ak nem ožn o chlapa
o k am žite šm ariť na zem a pevn e podržať. A B erger je
v y s o k ý m eter osem desiat, n a jsiln ejší chlap z kom pánie.
Vskutku p otratil rozum, v e ď musí prejsť cez palebnú
priehradu. P rižen ie sa to ako blesk, čo n iek d e číha na
každého, aby do neho udrel a posadol ho. N ie k to rí začnú
zúriť, chcú ujsť. Veru, m ali sme tu jedného, čo sa siloum ocou rukami, nohami, ústami chcel zahrabať do zem e.
Sam ozrejm e, p ritom sa aj veľa simuluje, ale aj simu­
lovan ie je vlastne príznak. B ergera, ktorý chcel odbaviť
psa, odnášajú s ranou v panve a jed en z chlapov, čo Ho
nesú, dostal pritom dokonca guľku do lýtka.
M u ller je m ŕtvy. T ra fila ho z najm enšej vzdialen osti
s v etlica do žalúdka. Ž il ešte polh od in y v strašných
bolestiach’, pri plnom vedom í. Skôr, ako um rel, od ovzdal
m i náprsnú tašku a od k ázal m i čižm y — tie, k toré oneh­
dy zd e d il po K em m erichovi. N osím ich, sú m l akurát. Po
m ne ich dostane Tjaden, sľúbil som mu ich’.
M Ullera sme m ohli pochovať, zdá sa však, ž e d lho n e­
bude m ať pokoj. N aše lín ie sa sťahujú dozadu. N a druhej
strane p rišlo veľa čerstvých a n g lic k ý c h a am erick ých
164
regim en tov. M ajú v e lm i v e la c orn ed -b eefov a b ielej p še­
ničn ej múky. A p riveľa nových zbraní. P riv e ľa lietad iel.
A m y sme vychudnutí a vyh lad ověn í. Naša strava je
z lá a obsahuje to ľk o náhradiek, že z nej choriem e. M a­
jite lia továrn í v N em ecku zb oh atli — nám úplavica trhá
črevá. T y č k y v latrín ach sú stále husto obsadené. B olo
by potrebné ukázať tým dom a tie to úbohé, sivé, Žlté,
zb ed ačen é tváre, tie to zvíja jú ce sa postavy, k torým k o ­
lik a vysáva z tela k rv a k toré už viac nič nedokážu, iba
sa so strhaným i a bolesťou sk riven ým i peram i na seba
zašk eriť: „N e m á význam natiahnuť si zase noh avice.“
N aše d e lo s trele c tv o je v yrad en é — m á p ríliš m álo
m unície — a h lavn e sú tak é vydraté, že strieľajú n ep res­
ne a majú ro zp ty l až k nám. M ám e m álo koní. S novým i
jed n otkam i p riš li chudokrvní chlapci, čo potrebujú z o ­
ta ven ie a neunesú ani batoh, zo m iera ť však vedia. Po t i­
sícoch. N erozu m ejú vôbec vojn e, idú iba dopredu a n e ­
chajú sa od streľovať. Jeden letec, len tak zo špásu, r o z ­
prášil dve tak éto kom pánie.
„N e m e c k o bude č och víľa p rázdne,“ h o vorí Kat.
N em ám e nádeje, že by to raz m ohlo skončiť. N a to ani
n em yslím e. Č lovek m ôže dostať zásah a je m ŕtvy. M ôže
byť zranen ý, a p otom je najbližšou zastávkou lazaret.
A k mu n iečo neamputujú, tak skôr či neskôr padne do
rúk ktorém usi z tých štábnych le k á ro v s v ojn ovým
záslužným krížom v g om b ík ovej dierke, čo mu povie:
„A k o ž e , tá trošku kratšia noha? N a fro n te n e p o tre ­
bujete utekať, ak m áte odvahu. Schopný. O d ch od !“
K at rozp ráva jednu z príhod, čo sa šíria po celom
fro n te od V o g é z po Flandry, o štábnom lek árovi, k torý
pri superarbitrovaní pred čítava m ená, a keď muž p red ­
stúpi, bez toho že by zd vih o l zrak povie: .Schopný. P otre­
bujem e v o ja k o v vonku.1 Predstúpi muž s d revenou p ro ­
tézou a štábny lek á r op äť h ovorí: .Schop ný“. „ A v tom ,“
K at zv ý š i hlas, „o d p o v ie mu muž: .Drevenú nohu už mám,
a le k eď teraz pôjdem von a od strelia m i hlavu, potom
sl nechám urobiť drevenú a stanem sa štábnym le k á ­
ro m !“ V šetci sm e veľm i s p ok ojn í s touto odpoveďou.
165
Sú zaiste a] dobrí lek ári, a m nohí vskutku a] sú, ale
každý voja k padne p ri stovk ách p reh liad ok ra z do pazú­
rov jedném u z tých to lo v c o v hrdinov, k torí sa nam á­
hajú na svojom lajstri čo m ožno n a jvia c céčk árov a béčk árov zm en iť na áčkárov.
T ak ých to príhod je v ia c a väčšinou sú ov e ľa trp k e j­
šie. A j n apriek tom u nem ajú n ič sp oločn é so vzburou
a rebelan tstvom , sú p o c tiv é a n a zývajú skutočnosti p ra­
v ým i m enam i, leb o na v o jn e je vera podvodu, n esp ra vod ­
liv o s ti a_hrubo_stj, N ie je to dosť, že aj n apriek tomu ide
reg im en t za regim en tom do stále b ezn ád ejn ejšieh o boja
a že útok nasleduje za útokom pri ustupujúcej a d ro b ia­
cej sa lín ií?
Tanky, čo b o li terčom posm echov, sa stali vážnou zb ra­
ňou. P rich ádzajú op an cierovan é, v a lia sa v dlhom rade
a stelesňujú v ia c než č ok oľv e k in é h rôzy vojn y.
D elá s bubnovou palb ou nevid ím e, ú točiace lín ie p ro ­
tivn ík o v sú lu d ia ako m y — a le tie to tanky sú stroje,
ich pásy b ežia n ek on ečn e ak o vojn a; m ore revúcich,
d ym iacich obrnencov, čo sa b ezcitn e v a lia do kráterov
a z nich zn ova n eza d rža teľn e v ylie za jú n ezran iteľné,
čo m lla žd ia m ŕtvych a ranených ako o c e ľo v é zvery.
Scvrkávam e sa pred nim i vo svo je j tenkej p ok ožke, pred
ich k olosálnou silou sa m enia naše ram ená na steblá s la ­
m y a naše ručné g ran áty na záp alk y.
G ranáty, p ly n a tan k y — rozd rven ie, rozožratie,
smrť.
Ú p lavica, chrípka, týfu s — zadusenie, uhoretie, smrť.
Zákopy, lazaret, m asový hrob — viac m ožn ostí niet.
R az pri útoku p ad ol v e lite ľ našej kom pánie Bertinck.
B ol to jed en z tých skvostn ých fro n to v ýc h d ôstojníkov,
čo sú v k aždej p ek eln ej situácii vpredu. B ol s nam i
dva rok y, bez zranen ia, tak sa m uselo n iečo stať. Sedím e
obkľúčení v a k ejsi d iere. S ob lakm i prachu van ie k nám
zápach o le ja a p e tro le ja . Zbadám e dvoch' v o ja k o v s p la ­
m eňom etom , jed en n esie na chrbte zásobník, druhý má
v rukách hadicu, z k torej šľahá oheň. A k sa dostanú
k nám na dosah, sme stratení, le b o n em ôžem e ustúpiť.
16č
Spustím e do n ich paľbu. Dostávajú sa však bližšie
a v y z e rá to zle. B ertln ck le ž í s nami v Jame. K e ď vidí,
že nem ôžem e zasiahnuť, leb o sa m usíme v siln ej p albe
k ryť, berie pušku, le z ie z Jamy a za cleľu je p oležiačk y.
P áli, no vtom ho zasiah la guľka. Zostáva le ža ť a m ieri
ď a lej — spustí ruku a zn ova m ieri. K on ečn e zarach otí
výstrel. B ertin ck pustí pušku a p ovie: „D ob re,“ a zošm yk ­
ne sa nazad. Zadný plam eň om etčík je zranený, padá,
druhému sa vyšm yk n e hadica, oheň striek a na všetky
strany a v o ja k horí.
B ertin ck má p restrelen ú hruď. O chvíľu mu črepina
odtrhne bradu. Tá istá črep in a má ešte silu roztrhnúť
L eero vi bok. L eer stená a v zo p rie sa na rukách; rých lo
vyk rváca, nik mu n em ôže pom ôcť. O pár minút spľasne
ako prepichnutá pneum atika. Čo mu je platné, že bol
v šk ole taký dobrý m atem atik.
M esiace sa m íňajú. Leto 1918 Je n a jk rv a v e jšie a n a j­
ťažšie. Dni stoja ak o n e v id ite ľn í a n je li ob k lop en í z la ­
tou a m odrou farbou nad rin gom ničenia. K ažd ý vie,
že vojnu prehrám e. V e ľa sa o tom nehovorí, ustupujeme,
po poslednej v e ľk e j o fe n z ív e viac nezaútočím e, nem á­
me ľudí, ani muníciu.
Poľn á ťa že n ie však pok raču je — pokračuje aj zo m ie ­
ranie.
L eto 1918. N ik d y sme tak n etú žili po tom to skúpom
živ o te ako teraz. Č erven ý v lč í mak na lúkach ok o lo
našich ubytovacích p riestorov, hladké chrobáky na steb­
lá ch trávy, te p lé v e č e ry v p olotm avých, chladných
izbách, čierne, tajom n é strom y v súmraku, h viezd y a tok
vody, sny a dlhý spánok — ó, život, život, živ o t!
L eto 1918. N ik d y sa m lčk y nezn ášalo v iac ako v okam ­
žiku, keď sme v y rá ža li na front. V ynárajú sa divoké, b i­
čujúce ch ý ry o p rím erí a m ieri, pletú srdcia a sťažujú
odchod viac než in o k ed y!
L eto 1918. V ie to r nádeje, čo vanie nad sp álen ým i
poľam i, zú rivá horúčka nespokojnosti, sklam ania, najbo­
lestn ejšie m razen ie smrti, n ep och op iteľn á otázka: P re ­
167
čo? Prečo sa to n eskon čí? A prečo sa zjavujú chýry
0 k onci?
Je tu veľm i v e ľa letc o v a sú si takí Istí, í e poľujú na
jed in cov ako na zajace. N a jed n o n em eck é lietad lo
pripadá n ajm enej päť an glic k ýc h a amerických". N a je d ­
ného hladného, ustatého nem eckého vojaka v zákopoch'
pripadá päť silných, čerstvých nep riateľských vojakov.
Na jed en nem ecký kom isár pripadá na druhej strane
päťdesiat p lech ovíc m äsových konzerv. N ie sme p o ra ze ­
ní, lebo ako v o ja c i sme lepší a skúsenejší, sme jed n od u ­
cho mnohonásobnou presilou rozd rven í a zatlačovan í
naspäť.
Máme za sebou n ie k oľk o d ažd ivých týžd ň ov — sivé
nebo, sivá rozblaten á zem , sivé um ieranie. K e ď vyrazím e
von, ok am žite nám pren ikn e cez plášte a šaty vlhkosť,
a tak je to po c e lý čas vpredu. Neusuším e sa. Kto ešte
nosí čižm y, obm otá si ich hore vrecam i od piesku, aby
do nich tak rý c h lo nen atiek la blatistá brečka. Pušky
m áme sam é blato, un iform y sú sam é blato, všetko tečie,
všetko sa rozkladá, všetko Je čvŕkajúca, vlhká, olejo vitá
masa zem e, v k torej stoja ž lté kaluže s červen ým i šk vr­
nami k rvi a do k torej sa pom aly prepadajú m ŕtvi, ranení
1 tí, čo to p režili.
N ad nam i zúri víchrica, krupobitie črepín vytrh áva
zo zm esi sivej a žlte j farby ostré d etské v ý k rik y zasiah­
nutých a za nocí pretrhnutý živ o t s námahou, so ste n á ­
ním uniká. N aše ruky sú samá zem, naše telá bahno
a naše oči k alu že po daždi. N eviem e, či ešte žijem e.
Potom vtrhne do našich d ie r horúčava, vlhká a dusná
ako medúza. A v takýto deň babieho leta pri donášaní
stravy padne Kat. Sm e sami. Obviažem mu ranu. Zdá sa,
že má rozm liažd en ú holennú kosť. Kat zú falo stená:
„ T e ra z — p ráve teraz ..
Utešujem ho. „K to v ie , ako dlho ešte potrvá toto svin­
stvo! T eraz si zach rán ený a dostaneš sa dom ov.“
Rana silno krváca. Kat nem ôže zostať sám, a preto
nem ôžem ísť zh áňať nosidlá. Ani neviem , či je nablízku
stanoviště sanitárov.
168
Kat nie je v e lm i ťažk ý, p reto ho vezm em na chrbát
a nesiem ho na obväzište.
Dva razy od počívam e. N esen ie mu spôsobuje v e lk é
bolesti. V efa nehovorím e. Rozopnem sl g o lie r na blúze,
d ýcha sa m i ťažko, potím sa a tvár mám nabehnutú od
námahy. N a p rie k tomu trvám na tom, aby sme šli d alej,
lebo terén je nebezpečn ý.
„P ô jd e to, K a t? “
„M usí, Paul.“
„T a k do toh o.“
P om ôžem mu vstať, stojí na zd ravej nolie a drží sa
stromu. Potom mu opatrn e chytím ranenú nohu, Kat n ad ­
sk očí a pod k olen o zd ra vej nohy vsuniem ruku.
Ide sa nám čoraz ťažšie. Občas ok o lo zah vízdne g r a ­
nát. Kráčam tak rých lo, ako vládzem , k rv z K atovej
rany kvapká na zem . P red výbuchm i sa m ôžem e zle
chrániť, lebo kým sa k ryjem e, už je dávno po nich. P a l­
bu prečkám e v m alom kráteri. K atovi dám napiť čaju zo
s vojej p oln ej fľaše. V y fa jč ím e po ciga rete. „T a k je to
K at,“ hovorím stiesnene, „te r a z sa ozaj rozíd em e.“
M lčí a p ozerá sa na mňa.
„P am ätáš sa, Kat, ako sm e re k v iro v a li hus? A ako si
ma vytia h o l z kaše, keď som bol ešte bažant a prvý raz
ranený? V ted y som ešte plak al, Kat, od vted y prešli tak ­
m er tri ro k y .“
P rikývne.
Z m ocňuje sa ma strach pred osam otenosťou. K e ď Kata
odtransportujú, nebudem tu už m ať priateľa.
„K a t, m usíme sa za každú cenu stretnúť, ak bude sku­
točne m ier, ešte kým sa vrá tiš.“
„M yslíš, že s tým hnátom dostanem ešte raz á č k o ? “
spytu je sa trpko.
„ V kľude si ho vyh ojíš. Klb nem áš poranený. M ožno sa
to dá do poriadku.“
„D aj mi ešte cigaretu ,“ povie.
„M o žn o n eskôr budeme m ôcť robiť niečo spolu, K at.“
Som hrozne smutný, to nie je m ožné, že Kat — Kat, m ôj
p ria te ľ Kat, s ovisnutým i ram enam i a úzkym i, m äkkým i
169
fúzm i, Kat, k toréiío poznám le p šie ako hocikoh o iného.
Kat, s k torým som sa d e lil o tie to ro k y — to nie je m ož­
né, aby som ho v ia c nestretol.
„ P r e každ ý p rípad m i daj adresu dom ov. N ap íšem ti
m oju.“
Ceduľku v k lad ám do náprsnej tašky. A k ý som opuste­
ný, hoci ešte sed í pri m ne! M ám si rých lo s tre liť do n o­
hy, aby som m ohol zostať s ním ?
K at zrazu zach rčí, zo ze le n ie a zo žltn e. „P o ď m e ďa­
le j,“ za ja k á sa.
V ysk o čím v snahe p om ôcť mu, dvíham h'o a pustím sa
bežať, bežím p om aly, d lhým i rytm ick ým i krokm i, aby
sa m a noha v e ľm i neknísala.
V
krku m i vysch lo, pred očam i sa m i robia červen é
a čiern e kruhy, k e ď sa zaťato a n em ilosrd n e p lahočím
ď a lej a k on ečn e sa dostávam na stan oviště sanítárov.
Podlam ujú sa m i kolená, a le m ám ešte to ľk o síl, že
padám na tú stranu, kde má K at zdravú nohu. O chvíľu
pom aly vstávam . N oh y a ruky sa m i strašne trasú, nam á­
havo hľadám poľnú fľašu, aby som si d al hlt. P ery sa mi
chvejú. U sm ievam sa — Kat je v b ezpečí.
Z ak rátko sa zo rien tu jem v zm äten ej haravare hlasov,
čo sa m i derú do uší.
„T o h o si sa m ohol ušetriť,“ h o vorí sanitár. Pozerám
naňho nechápavo.
Ukazuje na Kata. „Je m ŕtvy.“
N ech áp em ho. „Z a s ia h lo mu holennú k osť,“ hovorím .
S anitár zastal. „AJ to . . . “
O točím sa. Oči mám ešte zak alen é, pot m i zn ova v y ­
r a z il a te č ie m i cez viečk a. Z otieram si ho a p ozriem sa
na Kata. L e ží ticho. „Z a m d le l,“ p oviem náhlivo.
Sanitár tich o zapíska: „D o toho sa predsa rozum iem
lep šie. Je m ŕtvy. S tavím sa o h o c ičo .“
V rtím hlavou. „V y lú č en é ! Pred d esiatim i m inútam i som
sa s ním zh ováral. Je v b ezved om í.“
K atove ruky sú tep lé, dvíham ho za ram ená, aby som h'o
um yl čajom . Cítim, vlhnú mi prsty. V ytiahn em ich k rva­
vé sp oza je h o h la vy. Sanitár p re c e d í cez zuby: „V id íš . .
170
K ata cestou zasiah la črep in a clo hlavy a ani som si
to n evšim ol. Má tam c elk o m m aličkú dierku, m usela to
b yť celk o m m alá, zablúdená črepina. A le stačila. K at
je m ftvy .
P om aly vstávam .
„C hceš si vzia ť je h o vojenskú knižku a v e c i? “ spytuje
sa m a slobodník.
Prik yvu jem . P odáva m i icli.
Sanitár sa čuduje. „S te azda p ríbuzní?“
N ie, nie sm e príbuzní. N ie, nie sme príbuzní. Idem ?
Mám ešte n ohy? D víham zrak, rozh liad am sa d ookola
a to čím sa v kruhu, v jed in om kruhu, až sa zastavím .
V šetk o je ako zvy ča jn e. Iba dom obranec Stanislaus K a t­
czin sk y zom rel.
P otom už neviem nič.
XII
/ Je jeseň . Z o starého m užstva už m nohí chýbajú. Z o­
stal som p osled n ý z o siedm ich ch lap cov z našej triedy.
K ažd ý h o vorí o m ieri a prím erí. V šetci čakajú. Kecľ
to bude op äť sklam anie, tak sa zrútia, n á d eje sú príliš
silné, nem ožn o ich už zapudiť bez výbuchu. A k nebude
m ier, bude revolúcia?!
N a lo g a l som sa troch a plynu, a tak som d ostal štrnásť
dní voľn o. C elý deň sedím v m alej záh rade na sinku.
P rím e rie p ríd e čoskoro, už tom u verím . Potom sa pov e zie m e dom ov.
Tu m i m yšlien k y uviaznu a nechcú sa pohnúť. Čo ma
priťah uje a očakáva, sú p ocity. Je to túžba po živote,
je to p ocit dom ova, je to krv, je to op o jen ie zo záchrany.
N ie je to však cieľ.
('K e b y sm e sa b oli v rá tili d om ov v roku 1916, b oli by
sme z b olestí a s ily našich zá žitk o v rozpú tali víchricu.
171
/Ked sa vrátim e teraz, budeme ustatí,prútení, vyprahnu: tí, v y vŕä te n r ž “ko réňo v a bez nádeje. Nebudem e sa už ved ižt vprä v i ť do života f
Nebudú nám ani rozu m ieť — leb o staršia gen erácia,
ktorá^síce p ře žilá tie to rok y spolu s nami, m ala už svoju
éjdstenciu_’á ~póvpläňie,. a teraz sa vrá ti na staré m iesta,
kde zabudne na vojnu. Ža nami rastie m ladšia g en e rá ­
cia, podobná nám, ak í sm e boli. Bude nám cudzia a o d ­
sunie nás do úzadia. Sm e zb ytočn í sami sebe; budeme
rásť, n ie k to rí sa prispôsobia, druhí sa p od volia a m nohí
budú bezradní. R oky sa rozplynú a n a koniec zahyniem e.
A le m ožn o všetko, čo si m yslím , je iba zádum čivosť
a ohrom enie, k toré sa vyp arí, k eď op äť budem stáť pod
topoľm i a budem vním ať šum enie ich listov. N ie je m ož­
né, že je p reč fluidum , čo zn ep o k o jo v a lo našu krv, to
neurčité, ohrom ujúce, čo musí prísť, tisícorak á podoba
budúcnosti, m eló d ie zo snov a z kníh, šelest a predtucha
žien, nie je m ožné, že to za n ik lo v bubnovej paľbe, v zú ­
fa ls tv e a b ord eloch pre m užstvo.
Strom y sú pestré a zlatisté, bobule jarabiny sa č e rv e ­
nejú m edzi lístím , b iele cesty sa tiahnu k horizontu
a v kantínach to bzučí, ako vo v č elíc h úľoch, povesťam i
o m ieri.
Vstávam .
Som veľm i pok ojn ý. N ec li prídu m esiace a roky, už mi
nič nezoberú, už mi nem ôžu nič zobrať. Som tak ý opuste­
ný a nič nečakám , že im m ôžem h ľa dieť v ústrety bez
strachu. V rukách a očiach m l prúdi život, čo ma niesol
cez tieto rok y. Či som ho prekonal, neviem . A le p ok iaľ
je tu, bude sl hľadať svoju cestu, nech si to m oje la
•Želá, alebo nie.
P ad ol v ok tób ri 1918, je dného dňa, čo b ol n a ^ elo rn
fro n te _taký_pnkojný._a_tichý, ž e s a .zp ráva z bojiska ob­
m ed zila iba na vetu: N a záp ad e n ič nového . . .
P adol dolu tvárou, le ža l na zem l,_akoby spal. K e ď ho
qb rátíIL .yld elI, že sa .asi d lho netráp il. V tvári m al taký
p ok ojn ý výraz, akoby bol takm er sp ok ojn ý s tým , že sa
to tak skončilo.
ERICH MARI A
REMARQUE
NA Z Á P A D E
NIČ N OV É H O
V yd ala Sme na, vydavateľstvo
SÚV ČSM v Bratislave ako svoju
1134. publikáciu. Mimo edície.
Z nem eckého origin álu Im Westen nichts neues pre lo ž il ing.
M ilan Žuffa. Zodpovedná redak­
torka Jarmila H lin ická. K orek ­
torka Františka Pajorová. Ilu s­
troval M iloš Urbásek. T ech n ic­
ká redaktorka Izab ela Broschová. AH 9,78 ( text 9,33, ilustr.
0,45), VH 9,88. ČIsio povolenia
S ÚK K 1268/I -1985. N áklad 50 000
výtla čk ov. V ytla č ila Pravda, v y ­
davateľstvo ÚV KSS, závod Ž i­
lina. — V-02-61621
73-078-66
13 Cena Kčs 15,— E
Download

Erich-Maria-Remarque---Na-západe-nič-nového.pdf