Roč. XVIII. č. 70
EMPATIA
BULLETIN
Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny.
Odbor poradensko-psychologických služieb.
Asociácia manželských a rodinných poradcov
a sociálnych pracovníkov SR v Bratislave.
Slúži na komunikáciu a informovanie o formách práce, úspechoch
i ťažkostiach na ceste pomoci človeku v náročných životných situáciách.
NIELEN PRE ODBORNÍKOV
Číslo 4
december 2011
Bratislava
Empatia 4/2011
2
Empatia 4/2011
OBSAH
EDITORIAL
4
MEDZI NAMI
PhDr. Jolana Kusá: Stretnutie
6
TÉMA
Ing. Mgr. Andrej Kuruc, PhDr. Hana Smitková, PhD.: Výskumné podnety
pre zohľadňovanie vplyvu rodových stereotypov v rámci
poradenskej a terapeutickej praxe
8
Mgr. Lucia Lenická: Na dieťa zameraná hrová terapia
37
PREČÍTALI SME
D. Kalcheld: Vnitřní svět traumatu (Sabová)
D. Viers: Aktivity pro psychoterapii (Hambálek)
Ph. Brownell a kol.: Gestaltterapie (Hambálek)
45
48
49
INFORMÁCIE
50
3
Empatia 4/2011
EDITORIAL
Máme sklon stať sa tým, čo odsudzujeme a proti čomu najviac bojujeme.
Lebo, čo nie je v nás, to nás nechá ľahostajnými.
Platón
Pozývam vás ešte raz na začiatok roka 2012. Je to šanca, ktorú zvyčajne prepasieme v ruchu Silvestra a slávení Nového roka. Aké to tento rok bolo? Trochu
skeptické, mám dojem. Všetci tvrdili, že predsavzatia si netreba dávať, lebo
aj tak sa neplnia a že si želáme, len aby to bolo pomalšie – to plynutie našich
všedných dní.
A ja vám chcem pripomenúť, že naša energia ide za našimi želaniami – čo si
želáme, tomu sa otvárame, keď si ale neželáme nič, môžu na naše dvere klopať
naše krásne sny a nádeje, ani len to klopanie nebudeme počuť. Preto vás pozývam, vráťte sa k začiatku roku, ale koniec koncov začiatok je možný vždy, dajte
si kopu dobrých predsavzatí a otvorte svoje srdce a svoju dušu tomu najodvážnejšiemu snívaniu. Tak, čo by sa vám v tomto roku mohlo stať úžasné? A čo
ešte? A tiež by bolo načase, aby ste mali trochu šťastia tu i tam, nie? Zaslúžite
si tiež viac peňazí a určite viac pochvál a ocenení. Vo svoje zdravie budete pevne veriť a sem tam mu aspoň nebudete škodiť. Počasie bude skvelé vždy, keď
bude na tom záležať bude svietiť slnko a čaká vás najlepšia dovolenka vášho
života. Všetci okolo začnú byť milí a láskyplní, samý úsmev, žart a pochopenie.
Rovnako ako vy. Akonáhle si to zaumienite, predsavezmete, či aký je správny
gramaticky tvar od slova predsavzatie.
Keď už sa nám spolu podarilo vymyslieť slovo, nebude vám iste robiť žiadne
ťažkosti vymyslieť si vlastné predsavzatia, sny, želania a túžby. Mala by som vám
tu vybodkovať pár riadkov, ale viete, čo, napíšte si ich do diára na dnes, zajtra
aj celý týždeň, najmä na víkend, tam aj tak nemáte žiadne pracovné povinnosti. O rok, presne, si ich skontrolujte, prosím. Žasnete, koľko sa toho naplnilo.
Uvidíte. A to len preto, že ste si to želali.
Robím to s vami. Sľubujem, že o rok pripomeniem. Tak nebuďte leniví a nepozorní sami k sebe. Hádam si zaslúžite od seba – želania. Predsavzatia. Sny,
túžby, krásne predstavy. To ony sú na začiatku lepšieho života, lepšieho roka,
lepšieho dňa.
Ja vám želám a vybrala som pozorne aj citáty, aby ste sa mali radi, boli k sebe
láskaví a pozorní, všímaví a dobroprajní. Ostatné príde. Aj svet od vás dostane
to vaše najlepšie.
4
Empatia 4/2011
A to je predsa už tak blízko tomu, na čo narazíme, keď meditujeme o zmysle
našich životov, našich dní, našich počinov.
Lebo Láska a pravda zvíťazí nad lžou a nenávisťou, ako vravieval Václav
Havel, ktorý aj nám zomrel. V živote každého z nás a nie náhodou je láska na
prvom mieste. Niekedy je pravda neistá a nejasná, vtedy je láska dobrým východiskom. Najmä v blízkych vzťahoch.
Veľa krásnych slov znelo na začiatku roka. Dúfam, že sa vám neprejedli, ako
keď je veľa sladkostí, či majonézového šalátu. Lebo slovo je predsa len éterickejšia bytosť ako jedlo, niektorých a práve tých krásnych a dobrých, nikdy nie
je dosť. A preto: dobro, krása, láska, milý, drahý, úžasný, nádherný, šťastie,
zdravie, odpúšťať, ľúbiť, blízkosť, porozumenie, pochopenie... to všetko pre vás
v celom roku 2012.
PhDr. Jolana Kusá



Požiadaj a je dosť možné, že dostaneš, zaklop a niekedy ti dvere otvoria, Je
rozhodne pravdepodobnejšie, že ti otvoria, keď zaklopeš, ako keď budeš
stáť vonku a dúfať, že tí vnútri sa nejako dovtípia, že si za dverami.
Parafráza na Kázanie na hore



Tí, ktorí sa nevenujú pozorovaniu svojej mysle a svojho srdca, sú
nevyhnutne nešťastní.
Marcus Aurelius
5
Empatia 4/2011
MEDZI NAMI
PhDr. Jolana Kusá: Stretnutie.
Po rokoch sme sa znova stretli na celoslovenskom pracovnom stretnutí RPPS
v posledné dni novembra na Donovaloch. Musím povedať, že to boli práve
krásne slnečné dni, takže sme si užili aj krásne a vzácne výhľady. Najvzácnejším z pohľadov bola lyžovačka na umelom snehu na jednom vleku, inde bolo
snehu iba tak na ukážku.
Ukázalo sa, že také stretnutie je vzácná udalosť, z viacerých aspektov. Osobné stretnutia, spolupatričnosť, blízkosť ľudí, ktorí sa kedysi stretávali ako kolegovia často a teraz sa aj roky nevideli, bola asi najviac cenená. Pracovné témy boli
spontánne súčasťou osobných stretnutí. Keď ste večer počúvali sediace skupinky, o čom sa bavili? Práca je týmto ľuďom totiž zároveň poslaním a koníčkom,
a tak sa k nej dostanú, len čo preberú to najosobnejšie – kto sa vydal, oženil,
má nové deti, kto zomrel, či je chorý. Máme vekové rozloženie od najmladších
absolventov až po zaslúžilých dôchodcov, takže všetky aspekty ľudského života
boli v hre.
Mali sme možnosť uvidieť a privítať to množstvo mladých, ktorí k nám neustále prichádzajú a keď už sme ich tam tak videli, pomohlo to k rozhodnutiu
otvoriť tento rok novú propedeutiku.
Mladí zasa mali možnosť stretnúť a zažiť v pracovných skupinách ostatné generácie a vnímať ich skúsenosti, ale aj ich prístup, postoje, ich presvedčenia,
toho ducha, ktorý v tomto systéme bývalých manželských a predmanželských
poradní stále žije.
Po prvom popoludní v pléne, kde sme sa, sme predstavili spôsob práce a
témy, na ktorých sa bude pracovať. Šiesti predstavitelia metodického odboru
pozvali účastníkov na workshopy k svojim témam, ktoré ponúkli – náhradná
rodinná starostlivosť, profesionálne rodiny, identita pracovníka - poradcu, rozvody, deti rozvodu, supervízia. Účastníci sa rozdelili do šiestich skupín, ktoré kolovali od jedného metodika k druhému až absolvovali všetky tématické
workshopy.
Myslím, že metodika stretnutia bola vhodná, vydarená, produktívna. Spätné
väzby dávali hodnotenia 1 a 2, iba 4 trojky sme dostali. Z prínosu sa najviac cenilo kolegiálne vymieňanie skúseností, emócií, potom spracovanie odborných
tém v skupinách, takže budeme pokračovať.
Najviac potrieb, či už metodických usmernení, alebo vzdelávania smeruje
k práci s dieťaťom, vrátane vedenia rozhovoru s dieťaťom, ale aj práca s roz6
Empatia 4/2011
vodom, s manželstvom v kríze je vysoko v potrebách a návrhoch. Objavila sa
tiež (aj v regiónoch) potreba venovať sa diagnostickým metódam v NRS, ich
kvalitatívnej interpretácií, ostatné potreby sú dlhodobejšie – vyjasňovanie kompetencií medzi nami a OSPO, novšie problematiky ako striedavá starostlivosť,
s tým súvisiaci najlepší záujem dieťaťa. To všetko sme vyčítali zo starostlivo
spracovaných spätných väzieb a budeme sa snažiť naplniť tieto potreby.
Najviac želaní sa týkalo usporiadania stretnutia každý rok. Keďže prínos tohto
stretnutia je značný a navyše sa týka celého Slovenska, môžem oznámiť dobrú
správu: tento rok sa stretnutie uskutoční začiatkom decembra, 3.-5. 12. 2012
na tom istom mieste.
Privítame návrhy a podnety k témam, formám, aktivitám team buildingu,
všetkému a tešíme sa.
Nestretne sa s nami už O. Nemcová, ktorá odchádza do dôchodku a k iným
aktivitám od 1. apríla, k čomu jej želáme všetko zdravie a šťastie, ktoré sa len
k nej môže dostať a ďakujeme jej, že s nami také roky bola a za to všetko, čo
urobila a priniesla do tohto systému, konkrétne model V. Satirovej a svoju ľudskú krásu.
Ani ja nie som celkom istá.
PhDr. Jolana Kusá



Vtáka nedefinuje to, že sa drží pri zemi, ale jeho schopnosť lietať. Podobne
ľudí nedefinujú ich obmedzenia, ale netušené schopnosti, keď tomu uveria.
Young



Osoba, ktorá stiahne tieň zo svojho blížného, nájde ho v sebe a zmieri
sa s ním ako s bratom, ktorý sa kedysi odcudzil, pracuje na úlohe veľkého
univerzálneho významu.
Young
7
Empatia 4/2011
TÉMA
Výskumné podnety pre zohľadňovanie vplyvu rodových
stereotypov v rámci poradenskej a terapeutickej praxe
Ing. Mgr. Andrej Kuruc, PhDr. Hana Smitková, PhD.
Úvod
Psychoterapia je podľa mnohých psychológov a psychologičiek (Burns, 1996,
Brannon, 1996, Gilbert, Scher, 1999; Prochaska, Norcross, 1999, Renzetti,
Curran, 2003, Kuruc, Smitková, 2007 a iní) ešte stále často používaná na posilnenie konvenčných rodových stereotypov - akceptovaných a mnohokrát aj
vyžadovaných štandardov maskulinity a femininity. Klientky a klienti tak môžu
byť vystavení rodovej stereotypizácii zo strany terapeutov a terapeutiek. Terapeuti/-tky a klienti/-tky tiež prešli procesom rodovo rolovej socializácie, vnímajú určitým spôsobom mužov a ženy, či už menej alebo viac stereotypným
spôsobom. Problémom však ostáva, že často práve na strane terapeutov/-tiek
nedochádza k reflexii toho, ako na nich rodovo rolová socializácia vplývala, aké
presvedčenia na jej základe o mužoch a ženách v sebe nosia a do akej miery sú
tieto presvedčenia stereotypné. Preto mnohokrát nemôžu byť ani dostatočne
vnímaví k tomu (Kuruc, Smitková, 2007):
• aby zistili, že v problémoch ich klientov a klientiek môže byť zakomponovaný aj nezdravý vplyv rodovo rolovej socializácie a rodových stereotypov,
• že psychodiagnostické prostriedky, ktoré používajú, môžu byť rodovo predpojaté,
• že vývinové a osobnostné teórie, z ktorých vychádzajú, môžu stáť na nesprávnych informáciách o mužoch a ženách,
• že terapeutický smer, s ktorým pracujú, na tieto skutočnosti neprihliada,
• a v konečnom dôsledku, že sami môžu byť predpojatí a plní rodových predsudkov.
Tento problém je spôsobený čiastočne aj tým, že počas štúdia psychológie,
ale aj v terapeutických, či iných výcvikoch a tréningoch sú budúci psychológovia a psychologičky málo vedení k rodovej citlivosti. Zároveň v našom prostredí
sa aj v odborných kruhoch venuje tejto otázke len okrajový záujem.
Príklady dôležitosti tejto témy budeme dokumentovať na výskume, ktorý sme
robili v rokoch 2008-2010 a ktorého cieľom bolo sledovať a popísať výskyt a
charakteristiky rodových stereotypov u psychoterapeutov/-tiek a psychológov/čiek pracujúcich v oblastiach psychologického poradenstva (RPPS, CPPPaP) a
8
Empatia 4/2011
psychoterapie, respektíve zachytiť ich postoje ku svojim klientom/klientkam
vo vzťahu k rodu. Výskumu sa zúčastnilo 101 respondentov/-tiek (88 žien a 13
mužov). Kvantitatívna etapa výskumu pozostávala z dvoch častí:
- sledovanie sexistických postojov prostredníctvom dotazníka (podľa Glicka a Fiskeovej) zameraného na zisťovanie ambivalentného sexizmu vo vzťahu k ženám a
mužov,
- zisťovanie výskytu rodových stereotypov prostredníctvom metódy sémantického
diferenciálu, v rámci ktorého boli vždy opozitné prídavné mená stereotypne asociované výrokmi Ja som, Muži sú.., Ženy sú..., Muži/klienti v psychoterapii sú...,
Ženy/klientky v psychoterapii sú....
Kvalitatívna časť výskumu sa realizovala prostredníctvom metódy pološtrukturovaného interview, terapeutom a terapeutkam boli priamo kladené otázky na určité
tematické oblasti zaznamenávané diktafónom. Témy sa týkali vnímania klientov a
klientiek, ako aj seba samých ako terapeutov/terapeutiek s dôrazom na rozdiely
medzi mužmi a ženami. Cieľom bolo tiež zistiť, či respondenti/-tky počuli, alebo
absolvovali štúdium, ktoré sa týka rodových stereotypov a rodových štúdií. Interview sa zúčastnilo 5 skúsených psychoterapeutov/-tiek (3 ženy a 2 muži).
Príklad z výskumu
Práve z kvalitatívnej časti nášho výskumu vyplynulo, že terapeuti a terapeutky venujú málo priestoru tejto téme vo svojom vzdelávaní. Odpovede boli
nasledovné:
 traja respondenti o rodových stereotypoch počuli, ale nevenovali im veľkú
pozornosť, ako keby ich poznanie nepovažovali za dôležité
„... Nemám k tomu nejaký blízky vzťah...“
„O rodových stereotypoch som naozaj počul.... No len na našich výcvikoch,
lebo nemám iné skúsenosti, že by som sa niekde inde k tomuto dostal..“
 dve respondentky odpovedali, že nepočuli o tejto problematike,
„Nie, nie, nič o tom neviem. Mala by som ?...“
Napríklad ani jeden/jedna z respondentov/respondentiek neabsolvovali
vzdelávanie v problematike rodových štúdií, alebo zahŕňajúce rodové témy
(Kuruc, Smitková, 2011a).
Aké sú základné pojmy rodových štúdií?
Pohlavie versus rod
Pohlavie (Brannon, 1996; Oakleyová, 2000) je biologický termín popísaný
na úrovni chromozomálnej kompozície jednotlivca, reprodukčných orgánov,
9
Empatia 4/2011
sekundárnych pohlavných znakov a intrapsychických charakteristík, o ktorých
sa predpokladá, že sú vrodené respektíve dané pri narodení. Je to univerzálna
kategória, ktorá sa nemení podľa času a miesta a vzťahuje sa k tomu, či sa jedinec biologicky narodí ako muž alebo žena (Gilbert, Scher, 1999) .
Rod (Gilbert, Scher, 1999; Oakleyová, 2000, in: Kuruc, Smitková, 2007) vystupuje ako psychologicko-sociálny konštrukt popísaný na úrovni vlastností, správania a rolí mužov a žien. Je modelovaný sociálne, kultúrne a spoločensky. Vďaka
silnej asociácií s biologickými kategóriami pohlavia muža a ženy sa stáva jedným
z riadiacich atribútov, ktoré vedú a ovplyvňujú životnú cestu človeka. Podľa sociálneho konštrukcionizmu sa rod neustále konštruuje a reprodukuje, je vytváraný
a vystavaný na pohlavnej odlišnosti. Muži a ženy sú potom odlišne reprezentovaní v rôznych oblastiach (rodina, práca, vzdelanie, médiá), pričom tieto reprezentácie sú reprodukované v individuálnej komunikácii a spoluutvárajú všetky roviny
ľudských vzťahov, správania a poznávania (Gjuričová, Kubička, 2003). Príkladom
rozdielu môže byť skutočnosť, že hoci ženy z hľadiska biológie rodia deti, starať
sa o ne môžu aj muži; je to len vplyvom socializácie a rodových stereotypov, že
ženám bola „pridelená“ dominantná úloha v starostlivosti o deti.
My sa stotožňujeme s názorom Ungerovej (1988; podľa: Burns, 1996), podľa
ktorej by sa mal skôr používať termín rod ako termín pohlavie, pretože viac rozdielov medzi mužmi a ženami je vytvorených sociálne počas procesu socializácie, presnejšie povedané tzv. rodovo rolovej socializácie a nemajú s biológiou
takmer nič spoločné respektíve ich príčina nie je úplne jasná.
Rodové stereotypy a rodové roly
Aj dnes sú mnohí presvedčení, že práca v domácnosti je ženská záležitosť a
že muž je hlava rodiny, lebo on pracuje a živí svoju ženu a deti. Niektorí považujú za “prírodný zákon” aj to, že ženy sú nielen slabšie ako muži, ale aj menej
schopné samostatne uvažovať, že sú pasívne, akosi prirodzene nestále a „menej
svojprávne”. Ide o rodové stereotypy (Brannon, 1996; Kite, 2001, in: Kuruc,
Smitková, 2011b ), ktoré pozostávajú z organizovaných a všeobecne prijímaných presvedčení o vlastnostiach, charakteristikách a aktivitách primeraných pre
mužov a ženy (napr. muži sú silní, finanční živitelia, racionálni, arogantní a ženy
sú slabé, emocionálne, starajú sa o domácnosť, zveličujú problémy a pod.). Stereotypy obvykle ponúkajú dualistický/dichotómny a súčasne polarizujúci prístup
a myslenie vo vzťahu k posudzovaniu, čo znamená, že ľudí jednoducho rozdelia
do dvoch skupín, ktoré vnímajú, popisujú ako diametrálne rozličné a navyše sa
snažia ich od seba „oddeliť“ polarizáciou. Často majú tendenciu byť rigidné,
zveličujú rozdiely a obsahujú v sebe náhľady o tom, akí sú všetci muži a všetky
ženy, alebo akí by mali byť, t. j. definujú ich tzv. rodové roly.
10
Empatia 4/2011
Rodové roly mužov a žien sú teda sociálne konštrukcie, skupiny očakávaní, ktoré definujú spôsoby, akými by sa mali správať v rôznych špecifických
situáciách. Ľudia, ktorí často spájajú určitý model správania s mužom alebo
ženou, prehliadajú mnohé individuálne odchýlky od týchto modelov a veria, že
toto správanie je nevyhnutne asociované s jedným a nie s druhým pohlavím.
V procese učenia sa podľa Bemovej (1981, in: Kuruc, Smitková 2007) postupne
vytvára rodovo rolová schéma, na základe ktorej:
1. muži a ženy hodnotia vlastnú prijateľnosť vo vzťahu k spoločnosti podľa toho, ako sú schopní regulovať svoje správanie v súlade s naučenou a podľa nich
spoločensky preferovanou maskulínnou a feminínnou rodovo rolovou schémou
(napríklad „veľkí chlapci neplačú”, „miesto ženy je pri dieťati”),
2. tento proces hodnotenia sa stáva stabilným už v raných rokoch života,
3. niektorí muži a ženy sú viac podriadení týmto schémam, pričom z nich
odvodzujú svoju hodnotu a hodnotu druhých.
Príklad z výskumu
Pretrvávanie rodových stereotypov, aj v terapeutickej obci, potvrdil náš
výskum v kvantitatívnej časti, kde sme metódou sémantického diferenciálu
zachytávali, akí sú podľa respondentov/respondentiek muži a ženy vo všeobecnosti. V tab. č. 1 je uvedené poradie vlastností, akí sú podľa respondentov/respondentiek muži a ženy od tých najstereotypnejšie vnímaných.
Z porovnania vyplýva, že muži sú považovaní za finančných živiteľov, iniciatívnych v sexe, logických a dominantných a ženy za emocionálne, jemné,
intuitívne a úzkostné.
Príklad z výskumu
Dôležité sú aj zistenia, ako terapeutky a terapeuti rozmýšľajú nad pôvodom rozdielov medzi mužmi a ženami. Z obsahovej analýzy odpovedí respondentiek/-tov v kvalitatívnej časti nášho výskumu vyplynulo, že podľa nich
vnímané rozdiely sú spôsobené aj biológiou, ako aj vplyvom socializácie,
pričom sa odlišujú v miere, v akej sa prikláňajú k jednému z týchto z dvoch
zdrojov rozdielov. Možno zhrnúť nasledovné kategórie vzniku rozdielov:
 sú spôsobené biológiou, resp. niečím vrodeným (archetypy)
„...tá prapríčina je v tom, že to telo ženské je iné ako to mužské telo...“
„...Evolučne a biologicky, myslím si, že sú dané nejakým spôsobom biologické rozdiely, ktoré sa prejavujú aj fyzicky aj psychologicky v rámci nejakej
výbavy...“
11
Empatia 4/2011
 biologické predpoklady sú základom, ktoré potenciálne ovplyvňuje aj spoločnosť, civilizácia
„...biologickým vecami, ktoré sa postupne vyštrukturovali do toho spoločenského zaradenia/ spoločenských štruktúr...“
„...takže to už je iná vec, čo tá civilizácia s tým spraví, ale niečo také prapôvodné tu je, že sme tu, teda v tých dvoch formách existujeme a čo sa s tým
stane vplyvom spoločnosti alebo nejakých vzorov a o médiách ani nehovorím, tak to už je druhá vec, to už je kombinácia...“
 sú podmienené spoločensky, kultúrou
„...Spoločensky je to podmienené...“
„...Mám pocit, že tento mužsko - ženský svet je rozdielny, ale nemám pocit, že by sa to dalo takto jednoznačne povedať. Rozdielne je prežívanie aj
dvoch žien a dvoch mužov... poznám takých chlapov a poznám také ženy a
mám problém to zovšeobecniť... Určite by som to nezovšeobecňovala... Ja
sa cítim viac byť ľudskou bytosťou než ženou...
(Kuruc, Smitková, 2011a)
Sexizmus
Veľmi blízko od rodových stereotypov je k sexizmu, ktorý podľa Yodera
(2003, in: Kuruc, Smitková, 2011b) je súbor postojov a správaní voči ľuďom,
ktoré ich posudzujú alebo znevažujú (podceňujú) na základe ich rodu. Rodové
stereotypy sa stávajú sexistickými, keď utláčajú jeden rod, hodnotia ho ako menejcenný (rod môžu posudzovať aj subjektívne pozitívne, ale vždy to slúži na
útlak, potláčanie, najčastejšie žien) a obsahujú negatívnu afektívnu komponentu predsudku. K sledovaniu sexistických postojov sa využíva veľmi účinný model ambivalentného sexizmu, ktorý delí sexizmus na hostilný a benevolentný.
Tento navrhli a skúmali Glick a Fiskeová (1996, in: Kuruc, Smitková, 2011b) vo
svojom výskume prostredníctvom nimi vytvoreného Dotazníka ambivalentného sexizmu voči ženám (Ambivalent Sexism Inventory - ASI), ktorý poukazuje
na ambivalenciu sexistických stereotypov. Hostilný sexizmus predstavuje to, čo
obyčajne spájame s predsudkami a postojmi vnímajúcimi najčastejšie ženy ako
menejcenné, ako podriadenú skupinu najmä vo vzťahu k moci v spoločnosti a
zameriava sa najmä na ľudí v netradičných pozíciách – napríklad na ženy, ktoré
majú záujem o kariérny postup. V protiklade benevolentný sexizmus vyzerá
ako neškodný, dokonca obdivný a idealizujúci, je zameraný na oceňovanie
a pochvalu ľudí v tradičných pozíciách (naprílad na ženy v domácnosti, ženy,
čo túžia po romantickom heterosexuálnom vzťahu s mužom, ktorý ich ochrá12
Empatia 4/2011
ni a zabezpečí). Zahŕňa ochranné postoje voči ženám, úctu k rolám žien ako
manželiek a matiek a idealizáciu žien ako romantických objektov lásky (Guttentag, Secord, 1983), ale v zásade je formou, ktorá podporuje dominanciu
mužov. Podľa autorov, pretože ženy majú blízky vzťah k mužom, mužský benevolentný sexizmus má úlohu udržať veci spôsobom, ktorý obmedzuje ženy
na ich tradičnú rolu. Autor a autorka vytvorili podobné inventórium týkajúce
sa Ambivalentného sexizmu (AMI) voči mužom, ktoré zachytáva postoje žien
a mužov k mužom (Glick, Fiske, 1999). Hostilný sexizmus (HS) voči mužom
zahŕňa napríklad nespokojnosť s mužmi považujúc ich za tvory mysliace len na
sex, benevolentný sexizmus (BS) napríklad obdiv mužov vo vyšších pozíciách
zo strany žien, čím podporujú ich tradičnú rodovú rolu. Predpokladajú, že ambivalentné postoje žien voči mužom sa vyskytujú ako priama reakcia na postoje
mužov voči ženám (Glick, Fiske, 1999, in: Kuruc, Smitková, 2011b).
Príklad z výskumu
V rámci nášho výskumu sa v jeho kvantitatívnej časti respondenti a respondentky zúčastnili dotazníkového prieskumu, pričom dotazník bol vytvorený
na základe výrokov použitých v štúdiách vyššie spomenutých autorov Glicka
a Fiskeovej). Na základe výsledkov dosiahnutých v benevolentných a hostilných škálach oboch dotazníkov sme zistili, že najvyššie skóre dosiahli respondenti/ respondentky v hostilnej škále sexizmu voči mužom (tab. č. 2).
Príklad z výskumu
Napríklad najvýraznejšia podpora hostilných sexistických postojov voči ženám sa objavila v obrátených položkách „Feministky a feministi sa nesnažia
získať pre ženy viac moci, ako majú muži“ (tab. č. 3), a „Feministky a feministi presadzujú voči mužom rozumné požiadavky“. To môže súvisieť s negatívnym obrazom feminizmu ako hnutia, ktoré sa otvorene snaží hovoriť o
právach žien, o prevahe mužov najmä v mocenských pozíciách, nerovnosti
možností a postojov voči ženám v spoločnosti. Podobne negatívny postoj
respondentov/-tiek k mocenskej prevahe žien nad mužmi v rôznych situáciách vyjadruje aj pomerne vysoký súhlas v položke „Ženy chcú získať moc
tým, že sa snažia riadiť mužov“. Zaujímavosťou je pomerne vysoká podpora
postoja, že „Ženy sa príliš ľahko urazia.“ a nesúhlas s postojom „V skutočnosti existuje len veľmi málo žien, ktoré sa bavia tým, že sexuálne dráždia mužov, a potom odmietnu ich pokus o fyzické zblíženie.“ Obe položky môžu
súvisieť s latentným schvaľovaním sexuálneho obťažovania žien a hostilitou
spojenou s tým, že ženy využívajú svoje postavenie na manipuláciu druhých
(najmä mužov).
(Kuruc, Smitková, 2011b)
13
Empatia 4/2011
Príklad z výskumu
Pomerne vysoká podpora bola vyjadrená v benevolentných sexistických postojoch voči ženám, ktoré patria do subškály ochranárskeho paternalizmu.
Ide o názory: „Ženy by mali byť mužmi hýčkané a ochraňované.“ a „Dobrú
ženu by mal jej muž postaviť na piedestál“ Ochranársky paternalizmus môže
koexistovať s dominantným paternalizmom (pozn. dominantný paternalizmus slúži k potvrdeniu patriarchátu vnímaním žien ako nie plne kompetentných dospelých, čo legitimizuje potrebu nadradenej mužskej osoby), keďže
muži závisia od žien (kvôli heterosexuálnej reprodukcii a uspokojeniu sexuality) ako manželiek, matiek a romantických objektov, tak ženy majú byť milované, zbožňované a ochraňované. Ochranársky paternalizmus je napríklad
evidentný v tradičnej mužskej rodovej role finančného živiteľa a ochrancu
domova so ženou, ktorá je závislá na manželovi s cieľom udržať si ekonomický a sociálny status. Za pozornosť stojí aj výsledok v položke „Každý muž
by mal mať ženu, ktorá ho zbožňuje - 59% účastníkov/-čok s týmto výrokom
nesúhlasilo, ale 41% áno. S tým súvisí aj vysoký nesúhlas s obrátenou položkou “Ľudia sú často naozaj šťastní v živote aj bez toho, aby mali romantický
vzťah s druhým pohlavím.“, kedy sa zdá, ako keby bola podporovaná téza,
že človek nemôže byť šťastný bez heterosexuálneho vzťahu. Ide o zdôrazňovanie heterosexuálnej intimity medzi mužom a ženou, ktorá podľa mnohých
spoločenských diskurzov tvorí základ zdravého „tradičného“ vzťahu a zdroja
šťastia v živote človeka, v ktorom sa muž a žena vzájomne dopĺňajú svojimi
odlišnosťami a sú na sebe vzájomne závislí. Tieto vzťahy sú typicky menované ako najviac psychologicky blízke a intímne, ktoré ľudia majú. Silný súhlas
s týmito položkami môže viesť v terapii k nepriamemu odsudzovaniu iných
typov vzťahov napr. homosexuálnych.
(Kuruc, Smitková, 2011b)
Príklad z výskumu
V rámci hostilných sexistických postojov najväčší súhlas vyslovili respondenti/-tky s položkami „Muži budú vždy bojovať o to, aby mali väčšiu kontrolu
v spoločnosti než ženy.“ (tab. č.5), „Väčšina mužov naoko zastáva myšlienku
rovnosti žien, ale v skutočnosti nevedia zvládnuť, keď je im žena rovná.“ a
s postojom, že „Dokonca aj muži, ktorí tvrdia, že sú senzitívni na práva žien,
chcú v skutočnosti tradičný vzťah so ženou, ktorá vykonáva väčšinu domácich
prác a stará sa o deti“. Možno povedať, že všetky tieto postoje súvisia s tzv. pohoršením, nevôľou, rozhorčením z obmedzení, ktoré plynú z dominantného
14
Empatia 4/2011
paternalizmu, kedy sa podriadená skupina pohoršuje nad mocou dominantnej skupiny prostredníctvom negatívnych vlastností s ňou spojených (napríklad
muži sú arogantní, stereotypní, zneužívajú svoju moc atď.).
V rámci benevolentných sexistických postojov najväčší súhlas, ktorý výrazne prevýšil nesúhlas, vyslovili respondenti a respondentky s názorom „Muži
ochotnejšie riskujú v porovnaní so ženami“. Vysoký súhlas bol aj s podobne
ladeným postojom „Muži ochotnejšie vystavia seba nebezpečenstvu s cieľom
ochrániť druhých“, súhlasilo s ním 39,6% terapeutiek/-tov.
(Kuruc, Smitková, 2011b)
Diskriminácia
Diskriminácia je robenie rozdielu v prospech, alebo v neprospech osoby,
alebo veci. Vzťahuje sa k činom, ktoré zaobchádzajú s jedincami odlišne na základe rodu, veku, rasy, vierovyznania, sexuálnej orientácie, alebo iných charakteristík. Sexistické (Yoder, 2003, in: Kuruc, Smitková, 2011b) stereotypy môžu
viesť k otvorenému správaniu s významnými konzekvenciami, ktoré označujeme ako diskrimináciu na základe rodu, alebo sexistickú diskrimináciu. Benokraitisová (1997, in: Kuruc, Smitková, 2011b) rozlišuje medzi troma formami
sexistickej diskriminácie:
1. Očividná, ktorá sa vzťahuje k neadekvátnemu a poškodzujúcemu zaobchádzaniu s jedným rodom, je úmyselná, viditeľná a môže byť ľahko dokumentovateľná (napríklad sexuálne obťažovanie v práci, sexistický jazyk a vtipy,
fyzické násilie).
2. Skrytá, ktorá je však úmyselne motivovaná napríklad úmyselné neumožnenie prístupu žien k mužským prácam na základe stanovenia nezvládnuteľných
kritérií.
3. Mierna, ktorá je menej viditeľná, môže byť nepozorovateľná, nevinná, alebo neúmyselná, ale aj úmyselná, manipulatívna a škodlivá napríklad galantné ochraňovanie žien, ktoré vo svojom hlbšom zmysle odkazuje k slabosti a
podriadenosti žien.
Aké sú dôsledky rodovo rolovej socializácie?
Rodovo rolová socializácia je „proces, ktorým sa ľudia v našej kultúre učia
o spoločenských rodových rolách“ (Mintz, L.B., O`Neil, J., 1990, s.381, in:
Kuruc, Smitková, 2007). Rodovo rolové socializačné teórie poukazujú na to, že
tieto presvedčenia o vhodnom správaní vychádzajú zo sociálneho prostredia
zosobneného v kultúre, spoločenských inštitúciách, médiách, individuálnych
rodinách ako aj rovesníckych vzťahoch (Pleck, 1981; podľa: Mansfield, Addis,
15
Empatia 4/2011
Mahalik, 2003, in: Kuruc Smitková, 2007). Zdroje rodovo rolovej socializácie
sú viaceré, pričom medzi najdôležitejšie patrí rodina, škola a rovesníci, médiá,
jazyk a očakávania.
Tieto ideológie vytvárajú na mužov a ženy, bez ohľadu na to, či s nimi súhlasia, alebo nesúhlasia, či žijú podľa nich, alebo nie, tzv. rodovo rolový tlak
(Pleck, 1995; podľa: Mansfield, Addis, Mahalik, 2003). Rodovo rolový tlak sa
vyskytuje, keď muži a ženy zlyhávajú v žití podľa štandardov, očakávaní a noriem ich tradičnej rodovo rolovej roly. Nepodriadenie sa štandardom má negatívne dôsledky na to, ako sú muži a ženy vnímaní a hodnotení významnými
ľuďmi z ich okolia, čo sa v konečnom dôsledku premieta do ich sebaúcty a
vnútorného sebaposudzovania. Podľa Plecka (1981; podľa: Brannon, 1996) sú
ideológie o rodových rolách mnohonásobné a protirečiace si, pokusy vyhovieť
im sú nielen nemožné, ale tiež psychologicky nezdravé a sú zdrojom problémov pre individuálnych mužov a ženy a ich okolie. Oblasti tohto tlaku často
zmenia vývin chlapca alebo dievčaťa a kontext ich individuálnych životných
zmien.
Rodovo rolový tlak sa prejavuje vo forme rodovo rolového konfliktu (O`Neil,
Good & Holnes, 1995; podľa Addis, Mahalik, 2003) a rodovo rolového stresu
(Eisler, 1995; podľa: Efthim, Kenny, Mahalik, 2001), ktoré sú vzájomné prepojené. Opisujú škodlivé dôsledky maskulínnej a feminínnej rodovo rolovej socializácie prostredníctvom špecifických kognitívnych, behaviorálnych a emocionálnych
efektov. Rodovo rolový konflikt vzniká u ľudí, ktorí rigidne podporujú a súhlasia s maskulínnymi a feminínnymi ideológiami (O`Neil, 1995; podľa: Mahalik,
Cournoer, 1998). Rodovo rolový stres je stres spojený so strachom a s obavami
zo zlyhania, že nenaplnia a nežijú v súlade s danými rodovo rolovými scenármi.
Rodové scenáre typické pre ženy
Môžeme povedať, že v prípade žien rodovo rolový tlak vyplýva z tradičných
feminínnych ideológií respektíve rodových scenárov, ktoré sprevádzajú ženy
od narodenia až po smrť (Renzetti, Curran, 2003, Philpot, 1997, Gilbert, Scher,
1999). Uvádzame najmä tieto:
1. „zameriavať sa na vzťahy“
Ženy a dievčatá sú povzbudzované formovať svoju identitu cez vzťahy s inými. Tento pohľad pretrváva u mnohých ľudí, ktorí veria, že žena nachádza
svoju identitu cez svojho manžela a deti (prípadne cez starostlivosť o druhých).
Napriek tomu, že by mali byť ženy šťastné, že získali takých skvelých partnerov
a majú také pekné deti, ako počúvajú od svojho okolia, plné odovzdanie a
zaviazanie sa rodine, skrýva v sebe pascu straty voľby a pociťovanie prázdnoty.
16
Empatia 4/2011
Ak by prišli o takto koncipovanú identitu, cítili by sa stratené. Pre ženy je veľmi
dôležité vybudovať si pocit sebaistoty a nezávislosti predovšetkým vo vzťahu
k sebe, pričom toto neznamená vzdanie sa rodiny, alebo lásky partnera alebo
manžela.
2. „byť emocionálne“
Ženy sú socializované v tom smere, aby emócie vyjadrovali a cítili sa zodpovedné za napĺňanie emocionálnych potrieb iných, čím môžu ľahko slúžiť ako
emocionálny „kanál“ vo vzťahoch. Emocionalita je zrejme najviac zdôrazňovaným aspektom ženskosti a ženy na nej často zakladajú svoju hodnotu a snažia
sa tým odlíšiť od mužov, ktorí sú považovaní za neemocionálnych. Výsledkom
tohto rodového odkazu je, že mnoho žien sa cíti byť zaplavenými zodpovednosťou za empatické porozumenie, milotu, súcit, vľúdnosť, nežnosť, čo sa môže
objaviť aj v terapii.
3. „byť tie slabšie”
Je prekvapivé ako relatívne nižšia fyzická sila žien vedie k presvedčeniu o ich
slabosti, a to nielen pri fyzickej námahe, ale aj pri zvládaní náročných situácií,
úloh a vedie akoby samozrejme aj k názoru o ich intelektovej, ale aj psychickej
slabosti. Od raných rokov sú ženy v rodine, škole presviedčané, že potrebujú
ochranu mužov, lebo by v tomto svete neprežili. Imidž mužov - ochrancov
pomáha udržiavať tento status quo. Tento stereotyp môže viesť k zníženému
sebavedomiu, ambíciám, sebaúcte žien a k zvýšeniu ich úzkosti. Keď im okolie
dáva najavo, že ich miesto je v podriadených pozíciách, samé týmto odkazom
podľahnú.
4. „byť peknými“
V spoločnosti sa nadhodnocuje dôraz na ženskú krásu; fyzickému vzhľadu –
tvári, telu, vlasom, šatom sa pripisuje veľký význam. Mýtus krásy je využívaný
proti ženám. Napriek faktu, že od dnešnej ženy sa očakáva, že získa vzdelanie,
bude sa simultánne venovať kariére a rodine, stále je primárne posudzovaná
podľa vzhľadu. Tento štandard vedie k narušenému vnímaniu tela, chronickej
osobnej nespokojnosti, poruchám jedenia a nedostatku sebaúcty (Freedman,
1986; podľa Philpot, 1997). Ženy sa stávajú nepriateľmi svojho tela v boji za
jeho sformovanie podľa sociálnych predstáv. Naomi Wolfová (2000) volá toto
zameranie na dosiahnutie atraktivity treťou zmenou pre ženy, prichádzajúcou
po práci a domácnosti.
5. „byť sexuálnymi objektmi“
Sex je oblasť mužov a ženy sú zodpovedné za mužskú sexualitu, za vyvolanie
túžby, podľahnutie, odovzdanie sa. Žena - heterosexuálny objekt, sa obracia na
17
Empatia 4/2011
mužov tým, ako vyzerá a prezentuje seba. Ale tá, ktorá ukazuje sexuálnu túžbu
a má rada sex, je často označená negatívne a vnímaná ako neukojiteľná alebo
promiskuitná. Vo väčšine kultúr je sexualita vnímaná centrálne v moci mužov.
Takýto postoj k ženám môže často vyústiť do domáceho násilia.
7. „nebyť karieristkami“
Aj v súčasnosti niektorí vnímajú ženy, ktoré túžia po úspechu v práci a rodine
ako sebecké. Iní ich vnímajú ako tie, ktoré narúšajú nukleárnu rodinu a majú
snahu nahradiť mužov v práci. Výskum naznačuje, že v porovnaní s chlapčenskými rovesníkmi sa dievčatá vyvíjajú s menšou istotou vo svoje schopnosti,
hlavne v matematike a vede (Sadker, Sadker, 1994; podľa: Renzetti, Curran,
2003), súčasne potvrdzujú rozdielny prístup učiteliek k žiakom/žiačkam. Ženy,
ktoré sa snažia robiť všetko (a dobre), môžu mať vážne problémy s vyčerpaním,
trpia preťaženosťou rolami, čo sa môže odraziť aj v ich psychike. Napriek tomu
štúdie ukazujú, že pracujúce ženy majú vyššiu sebaúctu a sú menej depresívne
ako ženy v domácnosti, ale v porovnaní s manželmi sú unavenejšie a častejšie
sú choré (Pugliesi, 1992, Renzetti, Curran, 2003).
Rodové scenáre typické pre mužov
Výsledky z jednotlivých výskumov poukazujú na viacero maskulínnych scenárov, ktoré sú v súlade s tradičnými maskulínnymi ideológiami a zároveň sú
prepojené na problémy, ktoré môžu mužom spôsobovať, ak sa ich pridŕžajú. Sú
nimi nasledovné scenáre (Philpot et al., 1997, Mahalik, Cournoyer, DeFranc et
al., 1998; Mahalik, 1999; Scher, Gilbert, 1999; Mahalik, Good, Englar-Carlson,
2003; Addis, Mahalik, 2003; Mansfield, Addis, Mahalik, 2003; McCarthy, Holliday, 2004):
1. scenár „silný, tichý a tvrdý chlapík”
Jeho centrálnymi bodmi sú byť vnímaný ako neemocionálny, neukazovať
emócie a zraniteľnosť, nehovoriť o nich. Sila sa spája nielen s fyzickou anatómiou, ale aj s psychickou štruktúrou, vďaka ktorej by mali chlapci a muži
podľa tohto scenára zvládnuť aj najväčšie záťažové situácie. Dôsledkami jeho
striktného dodržiavania je skutočnosť, že muži venujú malú pozornosť svojmu
emocionálnemu, vnútornému životu a cítia sa byť ohrození, keď majú vyjadriť
svoje pocity.
2. scenár „nebyť ako ženy”
Je prepojený s predchádzajúcimi scenárom, ako aj so scenármi, ktoré sú uvedené ďalej. Obsahuje silný antifeminínny element. Cieľom je vyhnúť sa všetkému, čo by mohlo byť považované za feminínne. Medzi to, čo je feminínne,
18
Empatia 4/2011
patrí emocionalita, zameranosť na vzťahy, zraniteľnosť, závislosť a roly typické
pre ženy, ako je starostlivosť o deti a domáce práce. Problémy spojené s týmto
scenárom popri už vyššie spomenutých sa týkajú interpersonálnych vzťahov
v rodine, neschopnosti vyjadriť starosť o druhých a emócie druhým.
3. scenár „ukáž im peklo”
Obsahuje agresívny element - dôležité pre mužov je byť agresívni, riskovať,
byť dobrodružní, použiť násilie, keď je to potrebné; mali by vyzerať odvážne
a statočne, aj keď sú rozrušení a nervózni, mali by byť pripravení neustále riskovať. Násilie vychádza zo socializácie mužov už v raných rokoch života, kedy
sú povzbudzovaní bojovať za účelom budovania charakteru, dokazovania si
„mužnosti“ a zvládania šikany. Často sme svedkami presvedčenia aj dospelých,
že „Chlapci si to vždy musia vyriešiť päsťami, lebo ináč sú považovaní za zbabelcov.” Muži a chlapci sa cítia ohrození, keď iní rozpoznajú, že majú strach,
obavy, cítia sa slabí. Násilie a agresia tak môžu byť aj spôsobom, akým muži a
chlapci kompenzujú nepríjemné pocity viny a zranenia.
4. „playboy” scenár
Sústreďuje v sebe sexuálny element. Rôznosť stereotypných odkazov pre mužov a z toho plynúcich traumatických skúseností pri ich nedodržaní, môže viesť
k problémom pri ich sexuálnom vývine a neskoršom nadväzovaní vzťahov. Keď
sa chlapci naučia potláčať v sebe potrebu starať sa a byť v kontakte s inými,
môže ich to viesť aj k nevzťahovému sexu, čo je „tendencia prežívať sex primárne ako žiadostivosť, bez požiadaviek na nejakú vzťahovú intimitu alebo
emocionálne priblíženie” (Brooks, 1997, s. 33; podľa: Gilbert, Scher, 1999).
Mužova hodnota sa potom stáva závislá od toho, koľko sexuálnych partneriek a
partnerov mal, pričom sám seba presviedča o tom, že „muži nie sú biologicky
uspôsobení tak, aby boli monogamní”.
5. „homofobický“ scenár
Pre väčšinu ľudí, ktorí majú dualistické videnie sveta, je súčasťou tradičnej
maskulinity potreba vyhnúť sa akýmkoľvek znakom asociovaným s feminitou
alebo homosexualitou. Charakteristiky, ktoré sú potencionálne asociované
s homosexualitou, ako je intímny kontakt s iným mužom, musia v sebe muži
potlačiť a pohŕdať nimi, čo môže viesť k homofóbii. Vyhýbajú sa preto vyjadreniu nežných, pozitívnych citov voči mužom, o ktorých sa starajú a správajú
sa neosobne voči druhým mužom. Vyjadrenie takýchto citov je sprevádzané
úzkosťou a iracionálnym strachom, že budú považovaní za homosexuálov.
Muži, konajúci v súlade s týmto scenárom, venujú málo pozornosti rozvíjaniu
skutočných priateľstiev s inými mužmi a cítia sa nepríjemne, keď iný muž ini19
Empatia 4/2011
ciuje emocionálnu alebo fyzickú blízkosť, lebo „homosexualita je nákazlivá”, čo
môže byť problém v psychoterapii, ak sú terapeuti muži.
6. scenár „práca na prvom mieste”
Jeho cieľom je dosiahnuť status, rešpekt a obdivovanie, a to najmä v práci a
športe. Tento scenár je spojený s presvedčeniami ako: „Musím byť úspešný, aby
som bol šťastný a naplnený.” a „Musím víťaziť nad druhými, aby som bol oceňovaný.” Pre mužov, ktorí sa rigidne pridržiavajú tohto scenára, je aj dnes práca
najdôležitejšia časť ich identity. Obetovanie rodiny pre prácu posilnené tradičným presvedčením, že muž má „finančne zabezpečiť rodinu”, tak vyúsťuje do
skutočnosti, že venuje málo času nielen sebe, ale aj rodine. Muži podliehajú
tlaku byť predovšetkým dobrým živiteľom rodiny. Tí, ktorí si vyberú iné cesty a
ktorí hľadajú blízke a milujúce vzťahy s rodinou a partnerkou, partnerom môžu
byť vnímaní ako podozriví, označkovaní ako neambiciózni muži v domácnosti,
pod papučou, problematickí.
8. scenár „mocnejší vyhráva”
Tento scenár je prepojený, najmä s prvým scenárom a scenármi „ukáž im peklo“ a „práca na prvom mieste“. Ale túžba po moci a kontrole nad inými sa tiahne
ako červená niť všetkými spomenutými scenármi. Chlapci a muži sa učia byť
mocní, a to nielen fyzicky, ale aj finančne, sexuálne, interpersonálne a intelektuálne. Cieľom je obyčajne kontrola nad inými, najmä ženami, a nie prestíž. Cítia
sa napadnutí, keď nemajú autoritu, nevytvárajú rovné prostredie, neradi sa delia
o rozhodovanie. Spája sa s presvedčeniami ako: „Preto, aby veci išli správne,
musím tam byť ja.”, „Keď nebudem mocný, ľudia ma budú zneužívať.”
Aké sú rodové predpojatosti v psychológii a v psychoterapii?
Psychoterapia a psychologické poradenstvo je práca ľudí s ľuďmi. Hoci psychologické smery vnímajú vzťah terapeuta/terapeutky a klienta/klientky rôzne, vo svojej podstate ide vždy o vzťah ľudský, do ktorého si aktéri a aktérky
tohto vzťahu prinášajú svoje hodnoty, presvedčenia, názory, ale aj stereotypy
a predsudky. V 70-tych rokoch predstavitelia a predstaviteľky feminizmu začali
podrobovať kritike teórie a techniky psychologickej praxe. Poukazovali na to,
že základné koncepty, ktoré psychológovia a psychologičky predostierali ako
„pravdivé”, boli často založené na perspektíve života mužov, ktorá nezohľadňovala aj perspektívu žien.
Podľa nás medzi tri významné zdroje rodovej predpojatosti (Kuruc, Smitková,
2007), ktorými odbor psychológia prispel k odlišnému nazeraniu na mužov a
20
Empatia 4/2011
ženy a to nielen v psychoterapii, a ktoré ostávajú nereflektované na Slovensku
dodnes, môžeme zaradiť tieto:
1. vývinové a osobnostné teórie, ako aj definície duševného zdravia,
2. výskumy, na ktorých sú založené rôzne teórie a predpoklady o mužoch a
ženách,
3. psychoterapeutický vzťah a proces.
1. vývinové a osobnostné teórie, ako aj definície duševného zdravia
Na počiatku sa v rámci vytvárania psychologických teórií nebrali do úvahy
rozdiely v socializácii mužov a žien. Namiesto ohodnotenia výhod a nevýhod
každej z rodových rol, raní teoretici rodového vývinu posudzovali oba rody
podľa hodnotového systému mužov. To malo za následok skutočnosť, že na
ženy sa nazeralo ako na menej hodnotné bytosti, u ktorých je vyšší výskyt mentálnych porúch.
2. výskumy, na ktorých sú založené rôzne teórie a predpoklady o mužoch a
ženách
Vo výskume v sociálnych vedách je často prehliadané tzv. železné pravidlo
(z angl. iron rule), podľa ktorého odlišnosti medzi jednotlivými mužmi a rozdiely medzi jednotlivými ženami sú vždy väčšie ako rozdiely medzi oboma pohlaviami. Tieto výskumy a postoje samotných výskumníkov viedli aj k vytvoreniu
psychodiagnostických nástrojov, ktorých súčasťou sa stalo meranie maskulinity
a femininity diagnostikovaných mužov a žien. Tie však vo väčšine prípadov definovali a žiaľ ešte aj definujú tieto termíny stereotypne, popritom negujú alebo
nedovolia osobné - jedinečné interpretácie, čo to znamená byť muž alebo žena
(Hoffman, 2001, in: Kuruc, Smitková 2007).
3. psychoterapeutický vzťah a proces
Terapeutický proces v sebe zahŕňa správanie, vnímanie a interakcie klientov/
klientiek a terapeutov/terapeutiek v rámci sedení (Mintz, O`Neil, 1990, in:
Kuruc, Smitková, 2007). Vplyv rodových stereotypov na terapiu a jej priebeh
potvrdzujú viaceré výskumy. Gjuričová, Kubička (2009, str. 62) hovoria – „...
Terapia otvára rôzne predstavy a rôzne očakávania jednak na strane klientov,
rovnako na strane terapeutov. Ako terapeuti a terapeutky nielen niečo o rode
vyslovujeme, ale sme prítomní aj telesne, stelesňujeme rod a tiež o rode komunikujeme...“
Napríklad výskum, ktorý realizovali Robertson a Fitzgeraldová (1992, in: Kuruc, Smitková, 2007) so skupinou terapeutov a terapeutiek, dokázal, že keď
sa klienti a klientky nesprávajú v súlade s tradičnými rodovým rolami, s väč21
Empatia 4/2011
šou pravdepodobnosťou budú v terapii vnímaní ako patologickí. Účastníci a
účastníčky výskumu hodnotili mužov s tradičnou rodovou rolou (živiteľ) a netradičnou rodovou rolou (starajúci sa o domácnosť a deti). Výsledky naznačili,
že problém mužov s netradičnou voľbou bol posudzovaný ako dôsledok tejto
voľby, pričom u muža s tradičnou voľbou videli príčiny toho istého problému
v iných oblastiach. Výskum Casovej, Fishbeina a Ritcheyho (2000) odhalil, že
predsudky jednotlivca ovplyvňujú celkové jeho diskriminačné správanie, t. z.
čím silnejšie predsudky, tým silnejšie diskriminačné správanie, čo platí aj pri
neuvedomených predsudkoch.
Podľa nás je dôležité poznať výsledky rodových výskumov a štúdií, lebo umožňujú terapeutovi a terapeutke zorientovať sa v klientovom respektíve klientkinom probléme aj z hľadiska jeho respektíve jej rodového kontextu. Napríklad
téma zraniteľnosti a zamerania pozornosti na to ako klient/klientka presadzuje
seba, boli viac spomínané pri klientkach ženách ako pri klientoch mužoch. Napríklad Gerhardtová a Randall (2001) vo svojom výskume zisťovali, ako klienti
a klientky vnímajú terapeutov a terapeutky. Terapeuta muža popísali ako na
problém orientovaného, direktívneho v komunikácii. Ďalej hovorili o jeho „macho poznámkach“, vyhýbaní sa citom, slzám, ich intolerancii, o tom, že posudzuje, vyjadruje hodnotiace stanoviská. Terapeutky popísali ako tie, s ktorými
sa príjemne hovorí, neposudzujú, sú zamerané na city a starostlivosť, niekedy
sú príliš mäkké, nedirektívne, tlačiace ženy, aby cítili odlišne.
Podľa Gilbertovej a Schera (1999) klient a klientka prezentujúci svoje záležitosti
môžu aktivovať terapeutove a terapeutkine presvedčenia (rovnako ako očakávania) vzťahujúce sa k rodu rovnako, ako teórie a stereotypy asociované s týmito
presvedčeniami. Toto sa postupne nielenže stáva komplexným filtrom, cez ktorý sú klientom a klientkou prezentované okolnosti a záležitosti počúvané, ale
tiež ovplyvňujú terapeutovo/terapeutkino správanie voči klientovi/klientke ako
aj následnú diagnózu a liečenie. Napríklad presvedčením, že klientky profitujú
viac z podpory a pochopenia než z posilnenia odolnosti, terapeuti/terapeutky
môžu potvrdiť rodovo založené očakávania, najmä v iniciálnej fáze terapie. V konečnom dôsledku podľa Gilbertovej (1999) konceptualizácia individualít vnútri
rodových stereotypov a dominantných tém diskurzov je dvojznačná v tom, že
sa netýka len toho ako terapeuti a terapeutky konceptualizujú klientov/klientky,
ale aj toho ako konceptualizujú seba vo svojej práci ako terapeuti a terapeutky.
Je teda pre nich rozhodujúce, aby reflektovali seba vo svojej práci a uvážili ako
pracujú, či reprodukujú alebo narúšajú konvenčné predpoklady o rode.
22
Empatia 4/2011
Príklad z výskumu
Napríklad v rámci kvalitatívnej časti sa v odpovediach viacerých respondentov/-tiek vyskytli vyjadrenia, ktoré prisudzujú pocity úspešnosti a šťastia vplyvu pohlavia:
„...pokiaľ žena chce byť v niektorých oblastiach úspešná, tak je veľmi dobre,
keď si osvojí tie stereotypy rodové v tých oblastiach a vie podľa nich fungovať, a to ti ostatní ocenia...“
„U žien je to asi taký ten pocit, že sú milované, že sú prijímané, že sa páčia...
chlapi mi v tom prídu takí nezávislejší, že si vystačia s tým sebahodnotením
aj sami a že sú neni až tak závislí na tom, či to dostanú od tej ženy, zameraní
na dosahovanie cieľov...“
„...predtým to bolo tak, že žena doma, muž v práci, povedzme, ale bolo isté
percento žien, ktorým to nevyhovovalo a bolo isté percento mužov, ktorým
to nevyhovovalo, teraz akoby to bolo celé nejako naopak, a potom akoby
prichádzajú tie ženy, ktoré hovoria, že mne by bolo tak dobre byť mamou a
byť doma, ale potom celé okolie ma hodnotí, že nie som dravá...“
(Kuruc, Smitková, 2011a)
Príklad z výskumu
Výskum sexistických postojov v kvantitatívnej časti potvrdil náš predpoklad,
že v skupine terapeutov/-tiek sa vyskytujú aj takí, ktorí majú pomerne silné
sexistické predsudky vo vzťahu k ženám aj mužom. V oboch dotazníkoch sa
však vo väčšej miere podporovali nesexistické postoje vo vzťahu k ženám a
mužom, čo je dobrý signál. Na druhej strane sa v nich v nemalej miere vyskytoval súhlas najmä so stereotypnými postojmi, ktoré ako keby riadili vzťahy
medzi ženami a mužmi a sú akceptované v spoločnosti. Ide najmä:
 o vzťah k moci, kedy na jednej strane muži si snažia zachovať si svoju
moc a ženy ich za to neznášajú (dominantný paternalizmus) a na druhej
strane kedy muži svoju moc majú využívať na ochranu žien a ženy si ich
za to vážia (ochranársky paternalizmus),
 o podporu postoja respektíve rigidných rodových rolí, že oba rody sa vzájomne dopĺňajú (tzv. rodová komplementarita), kedy muži majú finančne
zabezpečiť ženy a ženy sa postarajú o ich základné potreby v domácnosti
(jedlo, upratovanie, sex),
 o podporu viery, že len heterosexuálny romantický vzťah môže byť skutočným naplnením pre ľudskú bytosť. (Kuruc, Smitková, 2011b)
23
Empatia 4/2011
Aký je rodovo citlivý prístup k psychoterapii?
Psychológovia a psychologičky ovplyvnení filozofiou feminizmu, sociálneho
koštruktivizmu a vyššie spomenutou kritikou, sa snažili postulovať iný prístup k
terapii mužov a žien (Kuruc, Smitková 2007). Výsledkom bolo vytvorenie základov psychoterapie, v ktorej terapeut a terapeutka musia byť informovaní o skúsenostiach mužov aj žien, o ich rodovo rolovej socializácii, ktoré môžu ovplyvniť
efektívnosť a zisk z psychoterapie, respektíve ktorej obsahom je scitlivenie vnímania terapeutov a terapeutiek vo vzťahu k rodovým témam. Tento rodovo citlivý
prístup k psychoterapii sa nedá chápať ako nejaký samostatný prúd, ale prechádza naprieč všetkými psychoterapeutickými smermi, či už psychoanalytickými,
kognitívnymi, humanistickými. Vychádza z potreby zahrnúť zvýšenie povedomia
o skúsenostiach oboch rodov. V Čechách sa zahrnutiu rodových otázok do vzdelania terapeutov a terapeutiek, ako aj do ich praxe (najmä v rámci systemickej
rodinnej terapie) venujú napríklad práce Šárky Gjuričovej a Jiřího Kubičku. Na
Slovensku sa týmto otázkam doposiaľ nevenuje dostatočná pozornosť, hoci ojedinele vznikajú na katedrách psychológie rodovo orientované kurzy. Tieto témy
postupne prenikajú aj do niektorých prednášaných psychologických disciplín a
výnimočne sú súčasťou psychoterapeutických výcvikov (napríklad výcviku v prístupe zameranom na človeka bratislavského Inštitútu ISTER).
Príklad z výskumu
V odpovediach v rámci realizovaných interview, v ktorých podľa respondentov/-tiek hrá úlohu pohlavie/rod terapeuta/terapeutky sa zdôrazňuje
najmä:
 akási korektívna/pozitívna rola obrazu muža/terapeuta, alebo ženy/terapeutky najmä v oblasti vzťahov,
„...nebojím sa byť ženou v tej terapii, čo je akože fajn a to je zas, ako je to
tak prínosom pre ženy, ako aj pre mužov, pretože ženy môžem sprevádzať
ako žena a mužov môžem sprevádzať ako ten druhý...“
„...Môže byť, že hrá rolu fakt, že som muž, pre mnohých, niektorí klienti to
deklarujú a je dosť možné, že ostatní to nepovedia, ale nejakú rolu to hrá....
„...Že by som bola u mužov viac vnímaná ako autorita, ...keby som bola 55
ročný XY (respondentka povedala meno konkrétneho psychológa)...“
„...možno pre nejakých mužov to je také korektívne, že keď stretnú nejakú,
alebo keď práve žena im nejaké veci s nimi prechádza také, ktoré, kde vlastne sa im nedostalo z nejakej ženskej pozície...“
 najmä u ženských respondentiek sa vyskytli tvrdenia o ich citlivejšom nastavení
24
Empatia 4/2011
„...že ten ženský prístup je možno... nechcem povedať citlivejší, ale proste
že môžem zachytávať, alebo zrkadliť nejaké nuansy možno teda iným spôsobom...“
„...nepoužívam tak často proste nejaké rozumové..., idem cez iný kanál,
viem, že aj chlapi sú takí, ktorí sú vnímaví, citliví, ale idem cez iný kanál.
Taký ten pocitovo intuitívny....“
Tiež bolo v jednom prípade uvedené, že ženy terapeutky majú bližšie k tomu, alebo viac na nich vplýva, keď sa v terapii rozpráva o deťoch.
„...na niektorých kolegyniach vidím, že to hrá rolu. Z toho hľadiska, že sú
oblasti, v ktorých sú citlivejšie, keď to porovnám so mnou. A to je oblasť,
ktorá sa týka nejakým spôsobom deti... sú namäkko, akonáhle ide o dieťa,
alebo sú veľmi striktné, keď sa má ubližovať dieťaťu...“
V jednej z odpovedí sa vyskytla obava, väčšia neistota z mužov/klientov,
je možno spôsobená tým, že je málo mužov v terapii, možno aj vnímaním
mužov, ako tých mocných a agresívnych.
Zaujímavosťou bolo, že vo všetkých odpovediach respondentov/tiek na túto
otázku sa vyskytli tvrdenia, podľa ktorých je žien/klientiek dvakrát viac, ale v
poslednom období počet klientov mužov stúpa. Interview môže byť teda aj
prostriedkom na zistenie demografických trendov:
„...ale keď porovnám, že zo sto klientov mám 10 mužov...“
„...trebárs mi stále pribúdajú muži ako klienti, že predtým som mala viac
žien klientiek...“
(Kuruc, Smitková, 2011a)
Ženy/ klientky v psychoterapii
Terapeuti a terapeutky by mali rátať s tým, že ženy s väčšou pravdepodobnosťou vyhľadajú individuálne a párové poradenstvo kvôli osobným problémom,
ťažkostiam vo vzťahu alebo s deťmi. Vďaka socializácii častejšie vyhľadávajú
psychologickú pomoc a to pravdepodobne aj preto, že rola klienta a klientky je viac kompatibilná s rodovou rolou ženy. Paradoxne sú však v terapii aj
viac poškodzované vďaka rodovej predpojatosti, čo potvrdil aj náš výskum.
V aktuálnom terapeutickom vzťahu sa socializácia žien môže odraziť v takom
vnútrosituačnom správaní, ktoré sa prejaví v hraní podriadenej roly, pasívnom
prijímaní interpretácií a tendencii uspokojiť terapeuta/terapeutku (Kuruc, Smitková, 2007).
25
Empatia 4/2011
Príklad z výskumu
V rámci zisťovania rodových stereotypov sémantickým diferenciálom terapeuti/tky považovali ženy/klientky najmä za: úzkostné, emocionálne, neisté, závislé,
sťažujúce sa, intuitívne, starajúce sa o domácnosť, submisívne, otvorené, jemné
a skôr slabé (tab. č. 6). Keď porovnávame nami zistené medziskupinové rozdiely
so stereotypnými charakteristikami potvrdenými výskumami Kiteovej (2001) a
Williamsa, et al (1999), je zreteľné, že ženy/klientky sú vnímané ešte intenzívnejšie rodovo stereotypne než kategória žien. Naši respondenti/-tky klientkam
prisúdili vlastnosti, ktoré predstavujú stereotypný obraz ženy (úzkostné, emocionálne, neisté, závislé, sťažujúce sa, intuitívne, starajúce sa o domácnosť, submisívne, jemné, slabé) a súčasne majú skôr negatívne diskurzívne charakteristiky.
Uvedený obraz môže skrývať viacero pascí pre terapeutov/-tky v terapii:
- do popredia sa dostala úzkostnosť žien/klientiek ako charakteristika, s ktorou
najviac vstupujú do terapie. Fakt, že za úzkostné sa ženy považujú aj vo všeobecnosti, môže spôsobiť to, že terapeuti/-ky môžu úzkostnosť u žien brať za
normu a môžu ju podhodnocovať v procese terapie;
- preceňovanie emocionality a otvorenosti žien/klientiek môže viesť terapeutov/-tky k predpokladu, že ženy sa ľahšie delia o emócie a ľahšie ich prejavujú, hoci to tak v skutočnosti nemusí byť. Terapeuti/-tky tak nemusia očakávať,
že v terapii sa objavia aj ženy, ktoré majú problémy s emóciami, zažívajú
prázdnotu (často hneď majú nálepku, že sú „divné“, chladné, „mužské“);
- pomerne vysoký dôraz na neistotu, slabosť a intuitívnosť žien/klientiek môže
vytvárať dojem, že ich terapeuti/-tky považujú za menej kompetentné riešiť
svoje problémy;
- negatívnu komponentu má aj charakteristika, že ženy/klientky sú terapeutmi
posudzované ako sťažujúce sa, čo môže navodzovať dojem, že v terapii sa
nesnažia riešiť svoje problémy, ale len sa chcú vysťažovať;
- vysoké percento vnímania žien/klientiek ako starajúcich sa o domácnosť a
deti môže súvisieť s realitou v spoločnosti, na druhej strane ak ženy/klientky
zlyhávajú v tejto klasickej rodovej role, môžu byť považované za „dysfunkčné“, čo sa týka vzťahov: ale práve s takýmto problémom môžu vstúpiť do
terapie (ich vnímanie ako zodpovedných za vzťahy, môže ich problémy len
prehlbovať);
- vnímanie žien ako závislých a submisívnych môže viesť k zneužívaniu moci
zo strany terapeutov/-tiek v terapii.
(Kuruc, Smitková, 2011c)
26
Empatia 4/2011
Muži/klienti v psychoterapii
Terapeuti a terapeutky by mali tiež myslieť na to, že muži v menšej miere
vyhľadávajú pomoc v porovnaní so ženami pri takých problémoch ako sú depresie, závislosti, fyzické problémy a stresujúce životné udalosti. V minulosti sa
nízke číslo vyhľadávania pomoci mužmi so životnými problémami, považovalo
za normatívne. Ak muži vyhľadávali poradenstvo, psychoterapiu v menšej miere ako ženy, o ženách sa predpokladalo, že nadužívajú tieto služby, zatiaľ čo
muži ich využívajú v správnom množstve (Norcross, Prochaska, 1999, in: Kuruc, Smitková, 2007). Tak sa na základe rodových rozdielov v hľadaní pomoci
konštruovali ženy ako slabé a hypochondrické a muži ako silné pohlavie, rod.
V skutočnosti však muži potrebujú viac pomoci, ako dostávajú, respektíve hľadajú. Napríklad depresia u mužov je poddiagnostikovaná, ak nie vyššia ako u
žien. Pre terapeutov a terapeutky je z tohto hľadiska dôležitou informáciou, že
muži s vyšším stupňom rodovo rolového konfliktu sú menej priťahovaní tradičnou, na emócie orientovanou psychoterapiou a viac priťahovaní strategickou
terapiou zameranou na riešenie problémov (Addis, Mahalik, 2003, in: Kuruc,
Smitková 2007). Je dôležité, aby pochopili pocity ohrozenia u mužov spojené
so strachom a hanbou, keď majú vyhľadať psychologickú pomoc, alebo keď sú
už priamo v terapeutickej situácii. Objavuje sa strach z toho, že ostatní ich
budú hodnotiť ako tých, čo zlyhali; strach z toho, že budú tlačení do riešenia
svojich problémov novým spôsobom; strach z toho, že budú nútení k slabosti
a emocionalite, k pasivite, intimite k iným mužom, k závislosti. Preto skôr, ako
zmeniť jednotlivca, by bolo efektívne zmeniť podmienky psychoterapie. Aj vďaka týmto scenárom muži hľadajú odbornú starostlivosť v menšej miere ako ženy
pri takých problémoch ako sú depresie, závislosti, suicidálne nálady, dlhodobý
stres a pod. (Kuruc, Smitková, 2007)
Príklad z výskumu
V rámci zisťovania rodových stereotypov sémantickým diferenciálom respondenti/ky uvádzali najviac, že muži/klienti sú úzkostní, neistí, uzavretí, kontrolujúci sa, logickí a finanční živitelia (tab. č. 6). Úplne v rozpore s vnímaním
toho, ako respondenti/-tky vnímajú mužov vo všeobecnosti, je vnímanie mužov/klientov vstupujúcich do terapie. Tento rozdiel je podstatne významnejší
ako vo vnímaní žien a žien/klientiek. Možno je to aj tým, že v odpovediach sa
zobrazuje stereotypné vnímanie klienta/klientky, ktorí prichádzajú do terapie
a zdá sa, že tento stereotyp je viac v súlade so stereotypným vnímaním žien
ako mužov. Do popredia vystúpili charakteristiky, ktoré sú podľa výskumov
viac stereotypne asociované so ženami, a to najmä, že klienti sú úzkostní,
kde oproti mužom bol nárast o 73% (80,3% tak odpovedalo) a neistí, kde bol
27
Empatia 4/2011
nárast o 70% (73,4% tak odpovedalo). Úzkostnosť a neistota je častým symptómom klientov/klientiek prichádzajúcich do terapie. Oproti klientkam môžu
byť klienti v nevýhode v tom, že je tento pocit v rozpore s klasickým rodovým
scenárom typickým pre mužov „nebyť ako ženy, byť silným, byť úspešným“,
takže sa môžu tento pocit snažiť na prvých sedeniach zakryť. Alebo samotná situácia môže tento pocit u nich prehĺbiť, najmä ak terapeut/-tka nahliada
na klienta cez prizmu mužských stereotypov a nebodaj ich aj verbalizuje. Z
ďalších charakteristík stereotypne asociovaných so ženami, ktoré zaznamenali
významný nárast, možno spomenúť, že muži/klienti v terapii sú vnímaní ako
závislí, slabí, submisívni, sťažujúci sa a emocionálni, čo absolútne nekorešponduje s obrazom muža v spoločnosti a jeho socializáciou. Aké sú možné
interpretácie, ktoré nám z týchto výsledkov vyplývajú?
- buď do terapie vstupujú muži, ktorí nespĺňajú stereotypný obraz muža,
sú s ním v konflikte, čo môže byť jedným zo zdrojov ich problémov,
- alebo je samotný obraz klienta/klientky takto charakterizovaný zo strany
terapeutiek/terapeutov, čiže ide o situáciu, v ktorej sú takéto charakteristiky bežne prítomné,
- prípadne možno uvažovať aj o tom, že vo vnímaní klientov a klientiek
ako závislých a submisívnych sa odráža pocit moci terapeuta/terapeutky,
ktorí seba v terapeutickej situácii dávajú do polohy odborníka/odborníčky a klientov/klientky štylizujú do polohy pacienta/pacientky.
(Kuruc, Smitková, 2011c)
Aké sú atribúty rodovo citlivej terapie?
Na to, aby sa terapeuti a terapeutky stali rodovo citlivými, musia byť rodovo
informovaní.
Pracujú na zmene a povzbudení klientov a klientiek v smere vyjadrenia želaní
ich vnútorného self a v tom istom čase na rozpoznaní spoločenských predpokladov, očakávaní a interpersonálnych situácií, ktoré vytvárajú rodové procesy
v nich. Rodové uvedomenie zahŕňa citlivosť na súčasný a minulý životný kontext osoby s jeho rodovo rolovými tlakmi, očakávaniami a požiadavkami, tak
ako aj teoretické pochopenie komplexných procesov rodovej konštrukcie a jej
uskutočňovanie.
Z hľadiska osobnosti terapeuta a terapeutky sú nutné tieto štyri aspekty preto, aby mohli robiť rodovo citlivú terapiu (Brems, Schlottmann, 1988; podľa:
Philpot et al., 1997):
1. Vedomosť o rodovej problematike.
28
Empatia 4/2011
2. Sebauvedomenie vyžadujúce nutné kritické zhodnotenie vlastných rodových presvedčení, a stereotypov.
3. Sebareflexia, ako schopnosť pracovať a revidovať objavené rodové predpojatosti, stereotypy a správanie.
4. Flexibilita a nadhľad, schopnosť vnímať klienta a klientku z viacerých pohľadov, pričom je nutné zahrnúť aj pohľad vplyvu socializácie, ako aj flexibilita
priamo v terapeutickom procese.
Záver
Podľa nás príčinu výsledkov nášho výskumu a nezohľadňovania rodových stereotypov v terapeutickej a poradenskej praxi možno vidieť najmä v tom, že mnohé terapeutické tréningové programy, ale aj pregraduálne štúdiá ignorujú rodové
záležitosti vo všeobecnosti, ako aj ich špecifický dopad na terapiu, a to napriek
značnému vplyvu konceptu feministickej terapie a súčasných prác, ako je nová
psychológia mužov a iných. Tak terapeutove/terapeutkine rodovo rolové predpojatosti získané počas socializácie zostávajú neidentifikované, a preto nezmenené.
Rodovo citlivá terapia by mala facilitovať klientov a klientkin potenciál nezávisle
na jeho biologickom pohlaví. Rodovo citliví terapeuti a terapeutky musia pomôcť
klientom a klientkam vidieť osobné záležitosti v rámci sociálneho kontextu, čo
vyžaduje posúdenie rodových dynamík a potenciálu poškodenia, keď rodové
obmedzenia sú vedome, alebo nevedome predpísané.
Tab. č. 1. Súhlasné odpovede na výroky „Muži sú“ a „Ženy sú“ od najvyššieho súhlasu
po najnižší.
Výrok „muži sú“
Súhlas s
Výrok „Ženy sú“
tvrdením (%)
Súhlas s
tvrdením (%
finanční živitelia
86,2
emocionálne
82,2
iniciatívni v sexe
76,3
jemné
76
logickí
76,2
intuitívne
73,3
dominantní
67,3
úzkostné
70,4
aktívni
57,5
starajúce sa o deti
66,4
nezávislí
56,5
výrečné
66,3
sebaistí
56,4
uzavreté
62,4
bezstarostní
54,5
závislé
58,4
drsní
53,5
aktívne
54,5
silní
53,5
sťažujúce sa
52,5
neemocionálni
53,4
spontánne
50,5
29
Empatia 4/2011
výbušní
49,6
autorita doma
48,6
autorita v práci
47
silné
44,6
kontrolujúci sa
41,6
submisívne
41,6
nesťažujúci sa
34,7
neisté
30,7
otvorení
33,7
neiniciatívne v sexe
27,8
mlčanliví
26,7
výbušné
27,7
(Kuruc, Smitková, 2011c)
Tab. č. 2. Porovnanie priemerov medzi škálami ambivalentného sexizmu voči ženám
(ASI a ambivalentného sexizmu voči mužom (ASI)
Škála
Priemer
AMI hostilná škála
2,26
ASI benevolentná škála
2,17
ASI hostilná škála
1,92
AMI benevolentná škála
1,85
(Kuruc, Smitková, 2011b)
Tab. č. 3. Tvrdenia hostilnej škály ambivalentného sexizmu vo vzťahu k ženám (ASI
hostilná škála) s najvyšším súhlasom
Tvrdenie
% súhlasu
Feministky a feministi presadzujú voči mužom nerozumné požiadavky.
61
V skutočnosti existuje veľa žien, ktoré sa bavia tým, že sexuálne dráždia mužov a potom odmietnu ich pokus o fyzické zblíženie.
58,5
Feministky a feministi sa snažia získať pre ženy viac moci ako majú
muži.
53,5
Ženy sa príliš ľahko urazia.
42,6
Ženy chcú získať moc tým, že sa snažia riadiť mužov.
40
Tab. č. 4. Tvrdenia benevolentnej škály ambivalentného sexizmu vo vzťahu k ženám (ASI
benevolentná škála) s najvyšším súhlasom
Tvrdenie
% súhlasu
Ľudia nie sú naozaj šťastní v živote bez toho, aby mali romantický
vzťah s druhým pohlavím.
67,4
Ženy by mali byť mužmi hýčkané a ochraňované.
63,4
30
Empatia 4/2011
Muži nie sú sebestační a dokážu sa postarať sami o seba aj bez žien.
61,6
Ženy v porovnaní s mužmi majú sklon k viac kultivovanému zmyslu
pre kultúru a dobrý vkus.
57
Dobrú ženu by mal jej muž postaviť na piedestál.
54,4
Každý muž by mal mať ženu, ktorú zbožňuje.
43,6
Ženy v porovnaní s mužmi, majú sklon k vyššej mravnej citlivosti.
41
(Kuruc, Smitková, 2011b)
Tab. č. 5. Tvrdenia z hostilnej škály ambivalentného sexizmu vo vzťahu k mužom (ASI
hostilná škála) s najvyšším súhlasom
Tvrdenie
% súhlasu
Muži budú vždy bojovať o to, aby mali väčšiu kontrolu v spoločnosti než ženy.
73,7
Väčšina mužov naoko zastáva myšlienku rovnosti žien, ale v
skutočnosti nevedia zvládnuť, keď je im žena rovná.
67,4
Dokonca aj muži, ktorí tvrdia, že sú senzitívni na práva žien, chcú
v skutočnosti tradičný vzťah so ženou, ktorá vykonáva väčšinu
domácich prác a stará sa o deti.
61,4
Muž, ktorý je sexuálne priťahovaný ženou, obyčajne nemá morálne zábrany urobiť čokoľvek, aby ju dostal do postele.
59,4
(Kuruc, Smitková, 2011b)
Tab. č. 6. Odpovede na výroky „Muži/klienti sú“ a „Ženy/klientky sú“ vzostupne od
najviac súhlasných po najmenej
Výrok
„Muži/klienti sú“
Súhlas s tvrdením
(%)
Výrok
„Ženy/klientky sú“
Súhlas s tvrdením
(%)
neistí
73,3
úzkostné
84,2
úzkostní
70,3
neisté
79,2
kontrolujúci sa
60,5
emocionálne
79,2
uzatvorení
60,3
závislé
66,3
ogickí
54,4
sťažujúce sa
65,4
lfinanční živitelia
51,4
intuitívne
62,4
závislí
49,5
starajúce sa o deti
61,3
submisívni
47,6
submisívne
60,4
slabí
47,6
otvorené
58,5
31
Empatia 4/2011
výbušní
45,5
jemné
56,5
sťažujúci sa
41,6
slabé
53,4
pasívni
41,6
výrečné
44,5
emocionálni
40,6
aktívne
43,6
autorita v práci
38,7
kontrolujúce sa
40,6
mlčanlivý
32,7
výbušné
37,7
jemní
32,7
neiniciatívne v sexe
31,7
neiniciatívni v sexe
31,7
autorita doma
23,8
(Kuruc, Smitková, 2011c)
Literárne zdroje:
ADDIS, E. M., MAHALIK, J. R. (2003). Men, masculinity, and the contexts of help seeking. In: American Psychologist., vol. 58, 2003, no. 1, s.5-14. ISSN 0003/066X.58.1.5.
BADINTER, E. (1999). XY. Identita muža. Prvé vyd. Slovensko: Záujmové združenie
Aspekt, 211 s. ISBN 80-85543-10-7.
BEM, S.L. (1975). The measurement of psychological androgyny. In: Journal of Personality and Social Psychology, vol.31, 1975, s. 634-643. ISSN 0022-3514.
BERGEN, T. J. (2001). The development of prejudice in children. In: Education, vol.
122, 2001, č.3, 154-163. ISSN 0013-1172.
BERSCHEID, E., & PEPLAU, L. A. (1983). The emerging science of relationships. In
GLICK, P., FISKE, T.S. 1995. The Ambivalent Sexism Inventory: differentiating hostile
and benevolent sexism. In: Journal of Personality and Social Psychology, vol. 70, 1995,
no.3, s. 491-512. ISSN 0022-3514.
BRANNON, L. (1996). Gender Psychological perspectives. 2 ed.USA: Allyn and Bacon,
1996. 524 s. ISBN 0-205-15460-3.
BROOKS, G. R. (1997). The centerfold syndrom. In Gilbert, L. A., Scher, M. 1999. Gender and sex in counseling and psychotherapy. USA: Allyn & Bacon, 1999. 203 s. ISBN
0-205-28502-3.
CASE K. A., FISHBEIN, H. D, RITCHEY, P. N. (2006). Personality´s Inluence on Higher
Order Factors of Prejudice and Discrimination, Current research in social psychology,
Volume 11, Number 13, s. 185 – 201.
CHESTER, A., BRETHERTON, D. (2001). What makes feminist counselling feminist?. In:
Feminism &
EAGLY, A. H. (1987). Sex differences in social behavior: A social role interpretation. . In
GLICK, P., FISKE, T.S. 1995. The Ambivalent Sexism Inventory: differentiating hostile
and benevolent sexism. In: Journal of Personality and Social Psychology, vol. 70, 1995,
no.3, 491-512. ISSN 0022-3514.
32
Empatia 4/2011
EAGLY, A. H. & MLADINIC, A. (1993). Are people prejudiced against women? Some answers from research on attitudes, gender stereotypes, and judgments of competence. In
GLICK, P., FISKE, T.S. (1995). The Ambivalent Sexism Inventory: differentiating hostile
and benevolent sexism. In: Journal of Personality and Social Psychology, vol. 70, 1995,
no.3, s. 491-512. ISSN 0022-3514.
ERIKSON, E. H. (1968). Identity: Youth and crises. In: RENZETTI, M. C., CURRAN, J. D.
2003. Ženy, muži a spoločnosť. 4 vyd. Praha: Karolinium, 2003, 641 s. ISBN 80-2460525-2.
FISKE, S. T. 1999.The Ambivalence toward Men Inventory: Differentiating hostile and
benevolent beliefs about men. In: Psychology of Women, vol.23, 1999, no. 3, s. 519
536. ISSN1471-6402.
EFTHIM, P. W., KENNY, M. E., MAHALIK, J. R. (2001). Gender role stress in relation
to shame, guilt, and externalization. In: Journal of Counseling & Development, vol. 79,
2001, fall, s.430-438. ISSN 0748-9633.
FISHER A. E., GOOD G. E., (1997). Men and Psychotherapy: An Investigation of Alexityhmia, Intimacy, and Masculine Gender Roles, Psychotherapy, Volume 34/Summer
1997/Number 2, s.160 – 170.
FREEDMAN, R. (1986). Beuty bound. In: PHILPOT, C. L. et al. 1997. Gender Sensitive
Psychoterapy. Bridging Separate Gender Worlds. 1 ed. USA American Psychological
Association, Whashintong D.C., 1997, 324 s. ISBN 1-55798-381-X.
GERHART, D. R., RANDALL, R. L. (2001). Client experience of gender in therapeutic
relationships: an intepretative ethnography. In: Family process, 2001, winter, s. 121156. ISSN 0014-7370.
GILBERT, A.,L. (1999). Reproducing gender in counseling and psychoterapy: Understanding the problem and changing practice. In: Applied and Preventive Psychology,
1999. s. 119-127. AAAPP 0962-1849/99.
GILBERT, L. A., SCHER, M. (1999). Gender and sex in counseling and psychotherapy.
USA: Allyn & Bacon, 1999. 203 s. ISBN 0-205-28502-3.
GJURIČOVÁ, Š. (1991). Gender či rod: Užitočný pojem v psychologii?. In: Česko-slovenská psychológia, 1991., č.1, s. 57-61. ISSN 0009-062X.
GJURIČOVÁ, Š., KUBIČKA, J.(2009): Rodinná terapie. Systemické a narativní přístupy.
Praha: Grada Publishing,a.s. 2. doplnené a prepracované vydanie. ISBN 978-80 2472390-7.
GLICK, P., FISKE, T.S. (1995). The Ambivalent Sexism Inventory: differentiating hostile
and benevolent sexism. In: Journal of Personality and Social Psychology, vol. 70, 1995,
no.3, s. 491-512. ISSN 0022-3514.
GLICK, P., DIEBOLD, J., BAILEY-WERNER, B., Zhu, L. (1997). The two faces of Adam:
Ambivalent sexism and polarized attitudes toward women. In: Journal Personality and
Social Psychology, vol. 23, 1323-1334. ISSN 0146-1672.
33
Empatia 4/2011
GLICK, P., FISKE, S. T. (1999) .The Ambivalence toward Men Inventory: Differentiating
hostile and benevolent beliefs about men. In: Psychology of Women, vol.23, 1999, no.
3, s. 519-536. ISSN1471-6402.
GUTTENTAG, M. & SECORD, P. (1983). Too many women?. In GLICK, P., FISKE, T.S.
1995. The Ambivalent Sexism Inventory: differentiating hostile and benevolent sexism.
In: Journal of Personality and Social Psychology, vol. 70, 1995, no.3, s. 491-512. ISSN
0022-3514.
HADDOCK, S. A., ZIMMERMAN, T. S., MACPHEE, D. (2000). The Power equity guide:
attending to gender in family therapy. In: Journal of Marital and Family therapy, 2000,
vol. 26, 2000, no. 2, s. 153-170. ISSN 0194-472X.
HARPER, M., SCHEMAN, W., J. (2003). Influences of gender as a basic-level category in
person perception on the gender belief system. In: Sex roles: a journal of research, vol.
49, 2003, no. 9-10, s.517-524. ISSN 0360-0025.
HARRÉ, R., GILLET, G. R. (2001). Diskurz a myseľ. Úvod do diskurzívnej psychológie. 1
vyd. Bratislava: IRIS.., 2001, s.213. ISBN 80-89018-08-04.
HARVEY, J. A., HANSEN, C.E. (2005). Sept. 1. Gender role of male therapist in both professional and personal life. In: Sex roles: A journal of research [online], 1999, July, s.1-7.
[Citované:2005.01.09].Dostupný na internete: [http://www.findarticles.com/p/articles/
mi_m2294/is_1_41/ai_57590495]. ISSN ISSN 0360-0025.
HOFFMAN, R.M. (2001). The Measurement of masculinity a femininity: historical perspective and implications for counseling. In: Journal of counseling & Development, vol.
79, 2001, fall, s. 472-485. ISSN 0748-9633.
KATZ, I. (1981) Stigma: A social psychological analysis. In GLICK, P., DIEBOLD, J.,
BAILEY-WERNER, B., Zhu, L. 1997. The two faces of Adam: Ambivalent sexism and
polarized attitudes toward women. In: Journal Personality and Social Psychology, vol.
23, 1323-1334. ISSN 0146-1672.
KURUC, A., SMITKOVÁ, H. (2007). Rod/gender ako sociálna kategória v psychoterapii a
poradenstve. Československá psychologie, Roč. 51, č. 3, s. 269 278. ISSN 0009-062X.
KURUC, A., SMITKOVÁ, H. (2011a). Vplyv rodu a rodových stereotypov na terapeutickú/poradenskú situáciu – výsledky kvalitatívneho výskumu. Psychiatria, psychoterapia,
psychosomatika, v tlači
KURUC, A., SMITKOVÁ, H. (2011b). Ambivalent Sexism Model in Psychotherapy and
Counseling in Slovakia. Česká a slovenská psychiatrie, v tlači.
KURUC, A., SMITKOVÁ, H. (2011c). Charakteristiky rodových stereotypov vo vnímaní psychoterapeutov a psychoterapeutiek. Zborník z konferencie Osobnosť v kontexte
kognícií, emocionality a motivácií III, v tlači.
MCCARTHY, J., HOLLYDAY, L. (2004). Help-seeking and counseling within a traditional
male gender role: an examination from a multicultural perspective. In: Journal of counseling & Development, vol. 82, 2004, winter, s.25- 30. ISSN 0748-9633.
34
Empatia 4/2011
MAHALIK, R. J. (1999). Incorporating a gender role strain perspective in assessing and
treating men;s cognitive distortions. In: Professional psychology: Research and Practic,
vol. 30, 1999, no. 4, s.333-340. ISSN 0735-7028.
MAHALIK, J. R., GOOD, G. E., ENGLAR-CARLSON, M. (2003). Masculinity scripts,
presenting concerns, and help seeking: implications for practice and training. In: Professional Psychology: Research and Practice, vol. 34, 2003, no. 2, s. 123-131. ISSN
0735-7028.
MAHALIK, J.R., COURNOER, R. J., DEFRANC, W. et al. (1998). Men`s gender role
conflict and use of psychological defenses. In: Journal of Counseling Psychology, vol. 45,
1998, no. 3, s.247-255. ISSN 0022-0167.
MANSFIEL, A.K., ADDIS, M.E., MAHALIK, J.R. (2003). “Why won`t gou to the doctor?”: The psychology of men`s heklp seeking. In: International Journal of Men`s health,
2003, no. 5, s.251-255. ISSN 1532-6306.
MINTZ, L. B., O`NEIL, J. (1990). Gender roles, sex, and the processs of psychotherapy: many questions and few answers. In: Journal of Counseling & Development, vol.
68,1990, march/april, s.381-387. ISSN 0022-0167.
OAKLEYOVÁ, A. (2000). Pohlaví, gender a společnost. Praha: Portál, 2000, 169 s. ISBN
80-7178-403-6.
PLANT E.A. et al. 2000. The Gender Stereotyping of Emotions, Psychology of Women
Quarterly, 24, s. 81-92. Cambridge University Press. Printed in the USA Copyright 0
2000 Division 35, American Psychological Association. 0361-6843/00
PHILPOT, C. L., et al. (1997). Gender Sensitive Psychoterapy. Bridging Separate Gender Worlds. 1 ed. USA American Psychological Association, Whashintong D.C., 1997,
324 s. ISBN 1-55798-381-X.
PLICHTOVÁ, J. (2002). Metódy sociálnej psychológie zblízka. Kavlitatívne a kvantitatívne skúmanie sociálnych reprezentácií. Bratislava:MÉDIA. ISBN 80-967525-5-3.
POPE, S. K., BAJT T. R. (2011a). When Laws and Values Conflict: A Dilemma for Psychologists [online]. [27.7 2011]. Dostupné na http://kspope.com/ethics/research8.php
POPE, S. K, KEITH – SPIEGEL, P (2011b). A Practical Approach to Boundaries in
Psychotherapy: Making Decisions, Bypassing Plunders and Mending Fences [online]
[27.7.2011] . Dostupná na.PROCHASKA, O.J, NORCROSS, J.C. (1999). Psychoterepeutické systémy – prúřez teoriemi. Praha: Grada publishing, 1999, 479 s. ISBN 80-7169766-4.
PUGLIESI, K. (1992). Women and Mental Health: two traditions of feminist research. In:
Women & Health, vol. 19, 1992, no. 2/3. s. 43-67. ISSN 1472-6874.
RENZETTI, M. C., CURRAN, J. D. (2003). Ženy, muži a spoločnosť. 4 vyd. Praha: Karolinium, 2003, 641 s. ISBN 80-246-0525-2.
35
Empatia 4/2011
SADKER, M., SADKER, D. (1994). Failing at fairness. In: RENZETTI, M. C., CURRAN,
J. D. 2003. Ženy, muži a spoločnosť. 4 vyd. Praha: Karolinium, 2003, 641 s. ISBN 80246-0525-2.
SCHEU, U. (2000). Nenarodíme sa ako dievčatá, urobia nás nimi. In: Aspekt 2000.
Nerodíme sa ako ženy, stávame sa nimi. Bratislava: Záujmové združenie žien Aspekt,
2000, č.1, s. 257. ISSN 688-92.TOLLER, P. W., SUTTER, E. A., TRAUTMAN, T. C.
(2004). Gender role identity and attitudes toward feminism. In: Sex Roles: A Journal of
Research, vol. 51, 2004, no. 1-2, s. 85-90. ISSN 0360-0025.
VOGEL, L. D. et al. (2002). Sex Differences in Emotion: A Critical Review of the Literature and Implications for Counseling Psychology, THE COUNSELING PSYCHOLOGIST,
Vol. 30 No. 4, July 2002 630-652 Division of Counseling Psychology.
VOGEL, L. D., EPTING, F., WESTHER, S. R. (2003). Counselros perceptions of female
and male clients. In: Journal of Counseling & Development, vol. 81, 2003, Spring, s.
131-141. ISSN 0022:0167.
WARNER, S. M. (1999). The language of psychology as it affects women and other traditionally disempowerd groups. In: Women Writing in the Person- Centred Approach,
1999, s. 192-198. ISBN 1 898059 26 8.
WILLIAMS, J. E., SATTERWHITE, R. C., BEST, D.L. (1999). Pancultural gender stereotypes revisited: the Five Factor Model. In: Sex roles: a journal of research, vol. 40, 1999,
no 7-8 , s. 513-525. ISNN 0360.
WOLF, N. (2000). Mýtus krásy. vyd. 1, Bratislava: Aspekt, 2000, 337 s. ISBN 80-855
49-15-8
YODER, D. J. (2003). Women and Gender. Transforming Psychology. 2 ed. New Jersey:
Upper Saddle, 2003, s. 133-160. ISBN 0-13-099585-1.
Poznámka: V tomto texte používame termíny psychoterapia a psychologické poradenstvo ako synonymá, pretože v zásade vyžadujú od odborníkov tie isté spôsobilosti,
schopnosti, osobné kvality; smerujú k rovnakým cieľom; terapeutický a poradenský proces prebieha mnohokrát identicky a nie je vždy možné urobiť jednoznačné odlíšenie.
Poznámka: Článok bol napísaný za podpory grantovej úlohy Ministerstva Školstva SR
VEGA 1/0681/08.



Vo vzťahoch nikdy nejde o moc a jeden zo spôsobov, ako sa vyhnúť túžbe
po moci, je slúžiť.
YOUNG
36
Empatia 4/2011
Mgr. Lucia Lenická: Na dieťa zameraná hrová terapia
Úvod
Hrová terapia je spôsob, ako pracovať s deťmi v terapeutickom alebo poradenskom procese. Stavia na tom, že základným prostriedkom komunikácie dieťaťa je hra. Vychádzajúc z Piagetových výskumov Landreth (1991) zdôrazňuje,
že dieťa nie je schopné plne abstraktne uvažovať až do veku 11 rokov a hra
je vyjadrovanie toho, čo nie je prístupné kognitívne a verbálne, na konkrétnej
úrovni. Ak má byť hrová terapia úspešná, terapeutka musí zotrvávať s dieťaťom
v tejto konkrétnej úrovni a opustiť tlačenie dieťaťa do verbálnej a abstraktnej
roviny.
Severová (1982) rozlišuje hry podľa ich funkcie na tie, ktoré slúžia na učenie
a tie, ktoré slúžia na vyriešenie životných situácií alebo problémov. Pre hrovú
terapiu je dôležitá práve druhá skupina. Podľa Axlinovej (1969, s.9) je hrová
terapia „príležitosť, ktorá je daná dieťaťu na to, aby sa „vyhralo“ zo svojich pocitov a problémov, tak ako v niektorých druhoch terapie pre dospelých človek
sa „vyrozpráva“ zo svojich ťažkostí.“ Okrem komunikovania a zdieľania svojich
zážitkov a pocitov prostredníctvom hry, literatúra (Landreth, 1991, Severová
1982) poukazuje aj na organizovanie zážitkov a riešenie životných situácií a
problémov detí cez hru. Dieťa si tak prostredníctvom hry a hračiek berie svoje
zážitky, pocity, túžby do vlastných rúk. Spracováva ich, prideľuje im vlastné
významy, tým ich dostáva pod kontrolu a môže ich aj meniť.
Podľa jednotlivých terapeutických smerov známych z terapie dospelých sa
rozlišujú aj rôzne druhy hrovej terapie. Majú rôzny pohľad na rolu terapeutky,
ciele hrovej terapie a využitie štruktúry a štruktúrovanosti v hrovej terapii (Astramovich, 1999).
Psychoanalytická hrová terapia sa odvoláva už na Freudovu prácu s malým
Hansom, no väčší prínos tvorí práca jeho dcéry Anny Freudovej a Melanie Kleinovej. Cieľom psychoanalytickej hrovej terapie je podporiť prenos vo vzťahu
dieťaťa a terapeutky. Pocity, myšlienky a správanie dieťaťa, ktoré sa v tomto
vzťahu objavia, interpretuje v súvislosti s minulosťou a tým prináša vhľad do
nevedomých procesov a pomáha dieťaťu vyjadrovať pocity (viac napr. Astramovich, 1999, Leeová, 2009).
Za zakladateľku gestalt hrovej terapie sa považuje V. Oaklanderová. Dôležité
miesto v tomto prístupe zastáva budovanie vzťahu s dieťaťom a snahou terapeutky je dať dieťaťu príležitosť vyjadriť svoje pocity verbálne aj neverbálne.
Psychoterapeutka sa počas hrovej terapie zameriava na fyzický, emocionálny,
37
Empatia 4/2011
aj duchovný aspekt dieťaťa s cieľom vnímať ho ako komplexnú bytosť. (viac
napr. Blom, 2004).
Adleriánska hrová terapia využíva hru dieťaťa na pochopenie jeho životného
štýlu. Pomáha dieťaťu získať vhľad do toho, ako vidí seba, ostatných a svet a
ako to ovplyvňuje jeho správanie. Povzbudzuje dieťa v budovaní nových postojov a prenášaní týchto postojov do života (viac napr. Kottmanová, in: Connor,
Schaefer, 1994).
Kognitívno-behaviorálna hrová terapia je špecifická tým, že základom je smerovanie k cieľu a tomu sa podriaďuje aj štruktúrovanie sedení. Hra je využívaná
na učenie zručností a zmenu správania. Hlavný nástroj terapeutky je pochvala,
ktorá slúži na posilnenie dieťaťa a žiaduceho správania. (Viac napr. Knellová, in:
Drewesová, A.A (Ed.), 2009).
Okrem bližšie spomínaných existuje napríklad piesková terapia D. Kallfová,
ktorá vychádza z práce C. Junga a uvoľnujúca hrová terapia (release play therapy), ktorej zakladateľom je D. Levy, a ktorá sa neskôr vyvinula do štruktúrovanej
hrovej terapie.
Definovanie hrovej terapie zameranej na dieťa
Na dieťa zameraná hrová terapia vychádza z psychoterapie zameranej na
človeka (Person-Centered Approach, PCA), ktorú založil Carl Rogers. Bola pôvodne vyvinutá a popísaná pre dospelých klientov a hoci sám Rogers s deťmi
pracoval, tento prístup pre detského klienta nešpecifikoval. Za zakladateľku
PCA hrovej terapie sa považuje Virginia Axlineová, vďaka svojej práci „Hrová
terapia“ (pôvodne 1947), ktorá používala termín nedirektívna hrová terapia.
Toto dielo sa stalo kľúčové nielen pre PCA prístup, ale celkovo pre hrovú terapiu a vo svojich dielach ju citujú aj zástancovia iných smerov. V ňom popisuje
8 základných princípov pre nedirektívne terapeutické kontakty:
1. Terapeutka musí rozvíjať vrelý, priateľský vzťah s dieťaťom, v ktorom dobré
terapeutické spojenectvo - raport, je vytvorené čo najskôr.
2. Terapeutka prijíma dieťa také, aké je.
3. Terapeutka vytvára pocit tolerancie, zhovievavosti vo vzťahu tak, že sa dieťa
cíti slobodné vyjadriť všetky svoje pocity.
4. Terapeutka je pripravená rozpoznať pocity, ktoré dieťa vyjadruje a odzrkadľuje
ich dieťaťu takým spôsobom, že dieťa získava vhľad do svojho správania.
5.Terapeutka zotrváva v hlbokom rešpekte voči schopnosti dieťaťa riešiť svoje
vlastné problémy, ak na to dostane príležitosť. Zodpovednosť za rozhodovanie a za navodenie zmeny patrí dieťaťu.
38
Empatia 4/2011
6. Terapeutka sa nesnaží riadiť činnosť dieťaťa alebo rozhovor s ním akýmkoľvek
spôsobom. Dieťa vedie, terapeutka nasleduje.
7. Terapeutka sa nesnaží urýchľovať proces terapie. Proces terapie je postupný
a terapeutka ho uznáva ako taký.
8. Terapeutka zavádza len tie obmedzenia, hranice, ktoré sú nevyhnutné
k zakotveniu terapie v reálnom svete, a ktoré pomáhajú dieťaťu uvedomiť si
svoju zodpovednosť v terapeutickom vzťahu.“ (Axlinová, 1969, s. 73-4).
Ciele hrovej terapie takisto ako terapie dospelých klientov v PCA nie sú špecifické a nedefinuje ich psychoterapeutka. Zameranie na to, aby sa dieťa prestalo
v škole biť či začalo byť kamarátskejšie, by mohlo byť kontraproduktívne v terapeutkinom akceptujúcom postoji. Napriek tomu rodina alebo škola očakáva a vyžaduje informácie o tom, v čom môže hrová terapia dieťaťu pomôcť, aký výsledok
sa dá očakávať. Podľa Landretha (1991, s.80) sa deti v hrovej terapii učia:
1. Rozvinúť pozitívnejší názor na seba (self-koncept).
2. Osvojiť si väčšiu mieru zodpovednosti za seba.
3. Viac riadiť seba samého.
4. Viac sa akceptovať.
5. Viac sa spoliehať sám na seba.
6. Viac sa rozhodovať sám za seba.
7. Zažiť si pocit kontroly.
8. Stať sa vnímavý v procese zvládania záťaže.
9. Rozvinúť vnútorný zdroj hodnotenia.
10. Viac si dôverovať.
Okrem týchto cieľov sa dá očakávať zvýšenie sebavedomia a samostatnosti,
zvýšenie aktivity a vôle u pasívnych detí, zlepšenie sebaovládania a sebakontroly a efektívnejšie narábanie so svojimi emóciami.
Ako funguje na dieťa zameraná hrová terapia
Základný predpoklad pre použitie hrovej terapie je zariadená terapeutická
miestnosť – hernička, ktorá obsahuje sadu hračiek zostavenú na terapeutické
účely. Hračky samé o sebe nie sú ničím špeciálne. Dôležité je mať k dispozícii
širokú paletu hračiek, aby dieťa mohlo pomocou hračiek prehrať rôzne zážitky
bežného života a všetky emócie (pre zoznam hračiek pozri napr. Landreth,
1991). Hračky sa pre dieťa stávajú slovami a preto by žiadne z nich nemali
chýbať.
Na dieťa zameraná hrová terapia je postavená na spontánnej hre dieťaťa.
Niektoré deti si v rôznych fázach terapie vyberú nehrať sa a terapeutka aj to39
Empatia 4/2011
to rozhodnutie rešpektuje. Terapeutka má k dispozícii nasledujúce zručnosti,
ktoré využíva pri reagovaní na akúkoľvek činnosť dieťaťa (verbálnu alebo neverbálnu).
Stopovanie činnosti
Základná terapeutická zručnosť, ktorá slúži na to, aby terapeutka dala dieťaťu
najavo záujem a svoju plnú pozornosť a tým podporila vzájomný vzťah. Pre
deti, ktoré majú ťažkosti dostať sa do kontaktu so sebou a svojimi emóciami [či
už z dôvodu, že emócie „nepočujú“ (úzkostnosť alebo autizmus) alebo, že ich
emócie „prehlušia“ (impulzivita)], je to dobrý spôsob, ako ich nakontaktovať
na seba cez uvedomenie si toho, čo robia a čo sa s nimi deje. Jej základným
predpokladom je to, že dieťa vedie a terapeutka nasleduje. Je to pomenovanie
činnosti dieťaťa jednoduchou oznamovacou vetou, pričom dôležité je nevkladať vlastné významy a nerobiť závery.
Príklady reakcií:
„Staviaš kocku na kocku...“ a nie „Staviaš dom...(Ak to nie je zrejmé alebo
to dieťa samé nepovedalo)
„Dal si bábätku jesť a teraz ho prebaľuješ. Staráš sa o bábätko.“
„Upratal si si stôl, aby si mal dosť miesta.“
Dôležité je nerobiť stopovanie činnosti monotónne a nezúčastnene, ale aj
tónom hlasu vyjadrovať záujem. Pomáha aj používanie citosloviec.
Reflektovanie emócií
Je to spôsob, akým terapeutka empaticky reaguje na emocionálne prežívanie
dieťaťa. Podporuje terapeutický vzťah vyjadrením postoja „snažím sa ti porozumieť a stojím na tvojej strane“. Zároveň pomáha dieťaťu narábať so svojimi
emóciami tým, že sa ich učí spoznať, pomenovať, akceptovať a následne kontrolovať. Terapeutka by mala reagovať na emócie, ktoré sú aspoň do istej miery
zrejmé, či už z mimiky, gestikulácie alebo verbálneho vyjadrenia dieťaťa. Reakcia by mala vychádzať z toho, čo vidí a počuje a nie z toho, čo si myslí.
Príklady reakcií:
„Si smutný, že sa ti to nedarí.“
„Tak si sa nahneval, až si bábiku odhodil.“
„Si spokojná, ako sa ti to podarilo.“
Reflektovanie emócií aj stopovanie činnosti je cyklicky sa opakujúci sa proces, v ktorom terapeutka reaguje na dieťa, odčíta reakciu dieťaťa na svoju
40
Empatia 4/2011
reakciu a opäť reaguje na dieťa. Je to zároveň spôsob, akým sa spolu s klientom
učí mu porozumieť a tým posilňuje vzájomný vzťah.
Povzbudzovanie a posilňovanie sebavedomia
Prvým krokom k posilňovaniu sebavedomia je, že terapeutka nerobí za dieťa
to, čo si vie urobiť samé. Tým mu dáva príležitosť zažiť úspech, ak sa mu niečo
podarí, alebo naučiť sa poradiť si s neúspechom, ak sa mu niečo nepodarí. Za
týmto účelom musí byť aj terapeutická miestnosť upravená tak, aby dieťa bolo
schopné všetko urobiť samé a zároveň bez ohrozenia seba samého – hračky
by nemali byť príliš vysoko, mali by mať jednoduchý spôsob otvárania (napr.
lekárnička), nožničky by mali byť zaoblené, temperky by nemali byť zaschnuté
a pod. Deti, ktoré sú zvyknuté na vedenie, často nevyužívajú možnosť urobiť si
veci samé a pýtajú si od terapeutky pomoc, dovolenie, či žiadajú ju, aby rozhodla za nich. Vráteniu vedenia do rúk dieťaťa pomáhajú výroky:
„Tu v herničke si to môžeš otvoriť sám.“ alebo „Tu v herničke sa môžeš rozhodnúť sám.“
Povzbudzovanie a posilňovanie sebavedomia je tiež dôsledkom venovania
dostatočnej pozornosti a záujmu výtvorom dieťaťa – to sa deje už samotným
stopovaním činnosti a reflektovaním emócií. Špeciálne na povzbudzovanie sú
zamerané výroky, ktoré zdôrazňujú snahu a zaangažovanosť dieťaťa („Snažíš sa
to urobiť čo najlepšie.“, „Záleží ti na každom detaile.“), reflektujú pocity, ktoré
sa v súvislosti s úspechom a neúspechom objavili („Si hrdý, že sa ti to podarilo...“), poukazujú na vlastné rozhodnutie („Rozhodol si sa, že to urobíš takto.“),
alebo reagujú na dobrý výsledok („Zvládol si to.“, Podarilo sa ti to.“)
Filozofia na človeka zameraného prístupu odlišuje povzbudzovanie od chválenia. Kým chválenie sa zameriava skôr na výsledok (a teda objekt) a je to vonkajšie hodnotenie uskutočnené inou osobou („To je pekný obrázok.“), povzbudenie sa zameriava na snahu, vnútorné hodnotenie a je to reakcia nie na objekt
ale na dieťa („Si spokojný, ako sa ti obrázok podaril.“, alebo „Naozaj ti záležalo,
aby bol obrázok pekný.“). Podporovaním vnútornej motivácie sa dieťa samé
stáva zdrojom svojej motivácie rásť a nie je natoľko závislé od vonkajších faktorov, ktoré ho môžu motivovať ale aj ľahko demotivovať.
Zadávanie hraníc
Hrová terapia by mala byť pre dieťa priestorom pre slobodné sebavyjadrenie.
Napriek tomu sú situácie, kedy je zadanie hranice nevyhnutné Podľa Moonovej účelom zadávania hraníc: „...je pomôcť terapeutovi zachovať si rovnováhu
a pozitívne smerovanie smerom ku klientovi. Hranice sú zadávané v službách
dieťaťa len preto, že sú nevyhnutné pre terapeuta, aby ostal akceptujúci, em41
Empatia 4/2011
patický a kongruentný.“ (2002, s.489) Každý iný dôvod na zadávanie hraníc
považuje Moonová (2002) za didaktický a protikladný k bezpodmienečnému
pozitívnemu prijatiu. Aj Axlineová zdôrazňuje, že sa nesmú pliesť hranice s nástrojom nátlaku. „Neexistuje žiadna túžba na strane terapeutky uplatňovať tlak
smerom k spôsobeniu zmeny. Každá zmena, ktorá je cenná, prichádza zvnútra
dieťaťa. „ (Axlineová 1969, s. 133).
Zadávanie hraníc má terapeutický efekt, ktorý súvisí najmä so sebakontrolou
dieťaťa v oblasti emócií aj správania.
Tri základné prípady, v ktorých sa hranice v hrovej terapii zameranej na dieťa zadávajú, sú ničenie hračiek, ubližovanie sebe alebo terapeutke, časový a
priestorový limit. Okrem týchto jednoznačných dôvodov pre zadanie hranice,
sa v praxi terapeutky vyskytne viacero situácií, v ktorých nad zadaním hranice
uvažuje. Sú to napríklad hranice osobného priestoru/intimity terapeutky, nevynášanie výtvorov a hračiek mimo herničky, niektoré pravidlá pri zaobchádzaní
so zariadením herničky (napr. limit množstva vody, ktorý môže ísť do piesku) a
pod. Terapeutka by už pred začatím terapie mala mať jasno v tom, ktoré situácie sú prijateľné a ktoré nie, aby mohla efektívne a rýchlo reagovať.
Landreth vypracoval trojkrokový spôsob zadávania hraníc, ktorý zahŕňa:
Krok 1. Potvrdenie pocitov, želaní a potrieb dieťaťa,
Krok 2. Vyslovenie hranice,
Krok 3. Zacielenie na akceptovateľné aktivity.“ (Landreth, 1991, s. 222-3).
Okrem pomenovania samotnej hranice teda v tomto spôsobe figurujú ďalšie
dva kroky, ktoré majú svoj význam. Prvý krok slúži na vyjadrenie pochopenia
dieťaťa a akceptácie jeho pocitov či potrieb. Dáva dieťaťu najavo, že jeho pocity sú dôležité aj keď jeho správanie nie je prijateľné. Tretí krok je dôležitý,
pretože dáva dieťaťu možnosť, ako svoje pocity vyjadriť prijateľným spôsobom.
Vďaka tomuto trojkrokovému spôsobu zadávania hraníc dieťa nedostane iba
zákaz niečo vykonať, ale jeho pocity sú pochopené, a je im daná možnosť byť
ďalej vyjadrené. Príkladom zadania hranice teda môže byť:
„Peťo, ja viem, že si sa na mňa teraz nahneval, ale do ľudí sa nekope, keď
chceš, môžeš kopať do tohto vankúša alebo si predstaviť, že ja som boxovacie
vrece a kopať do neho.“
Využitie na dieťa zameranej hrovej terapie a výskum účinku
Na dieťa zameraná hrová terapia je predmetom mnohých výskumov a podľa Baggerlyovej (2010) od roku 2000 prakticky všetky výskumy hrovej terapie
publikované v profesionálnych časopisoch boli výskumy terapie v prístupe zameranom na dieťa (či už hrovej alebo filiálnej terapie). Hrová terapia je indiko42
Empatia 4/2011
vaná pri všetkých problémoch, ak je dieťa schopné sa hrať a nadviazať kontakt
s terapeutkou. Landreth (1991) uvádza nasledujúce oblasti, pri ktorých boli
dokázané zlepšenia: zlepšenie selektívneho mutizmu, zmiernenie agresívneho
správania, pokroky v emocionálnej adjustácii detí z rozvedenej rodiny, zneužívaných a zanedbávaných detí, korekcia rečových ťažkostí, zlepšenie školských
výkonov detí s poruchami učenia, zmiernenie emocionálnych a intelektuálnych
problémov mentálne postihnutých detí, zmiernenie psychosomatických problémov. Prehľad výskumov hrovej terapie v 20. storočí konštatuje pozitívny efekt
hrovej terapie v nasledujúcich oblastiach: sociálna neprispôsobivosť, utiahnuté správanie, poruchy správania a agresivita, neprispôsobivé správanie v škole,
emocionálna neprispôsobivosť, úzkosť a strach, autizmus a schizofrénia, multikulturalizmus, sebaponímanie, inteligencia, čítanie, špecifické poruchy učenia,
telesné postihnutie, rečové a jazykové problémy, domáce násilie a sexuálne
zneužívanie, depresia, posttraumatický stres, ADHD, centrum vplyvu („locus
of control“), rozvod rodičov, drogová a alkoholová závislosť (Ray, Brattonová,
2010).
Profesor Landreth na Slovensku
Profesor Landreth je zakladateľ Centra pre Terapiu Hrou na Univerzite v Severnom Texase v Dentone, ktoré je dnes najväčším centrom pre vzdelávanie a
výskum v oblasti terapie hrou na svete. Do dnešného dňa napísal viac ako 150
publikácií a 23 kníh, vrátane kníh o skupinovom poradenstve a terapii hrou.
Jeho najznámejšia kniha Play Therapy – The Art of the Relationship získala
ocenenie a bola preložená do mnohých jazykov po celom svete. Knižnica pri
Centre pre Terapiu Hrou na Univerzite v Severnom Texase nesie jeho meno.
Landreth je známy po celom svete vďaka svojim publikáciám a práci, ktorú
venoval budovaniu a propagácií terapie hrou. Landreth viedol viac ako 500
workshopov a prezentácií o terapii hrou v Spojených Štátoch, Kanade, Európe,
Číne, Južnej Afrike a Južnej Kórei. Je čestným profesorom na Univerzite v Severnom Texase, jedným zo zakladateľov Asociácie pre Terapiu Hrou. Je držiteľom mnohých cien a čestných uznaní za svoju prácu v oblasti terapie hrou.
A na záver jedna dobrá správa pre nadšencov hrovej terapie na Slovensku.
Profesor Garry Landreth, jeden z najuznávanejších odborníkov hrovej terapie
súčasnosti, sa chystá na Slovensko. Vidieť a zažiť si ho môžete 19. - 21. júna
na konferencii Poradenstvo a psychoterapia detí a dospievajúcich v Bratislave.
Súčasťou konferencie bude aj dvojdňový workshop Terapia hrou pod jeho vedením.
43
Empatia 4/2011
Literatúra:
1. Astramowich, R.L. (1999). Play Therapy Theories. A Comparison of Three Approaches. Paper presented at National Conference of the Association for Counselor Education and Supervision, New Orleans, LA.
2. Axline, V. (1969). Play Therapy. New York: Ballantine Books.
3. Baggerly, J.N. (2010). Preface. IN: Baggerly, J.N., Ray, D.C., Bratton, S.C. (2010)
Child-Centered Play Therapy Research. The Evidence base for Effective Practice. New
Jersey: John Wiley & Sons.
4. Blom, R. (2006). The handbook of gestalt play therapy: practical guidelines for child
therapists. London: Jessica Kingsley Publishers.
5. Knell, S. (2009). Cognitive Behavioral Play Therapy: Theory and Aplications. IN:
Drewes, A.A. (2009) Play Therapy with Cognitive Behavioral Therapy. New Jersey: John
Wiley & Sons.
6 Kottman, T. (1994). Adlerian Play Therapy. IN:Schaefer, Ch.E., O‘Connor, K.J.(Eds.)
(1994). Handbook of play therapy. New Jersey: John Wiley & Sons.
7. Landreth, G.L. (1991). Play Therapy. The Art of the Relationship. Muncie, IN: Acclerated Development.
8. Lee, A. (2009). Psychoanalytic Play Therapy IN: O‘Connor, K.J., Braverman, L.M.
(2009). Play therapy theory and practice: a comparative presentation. New Jersey: John
Wiley & Sons
9. Moon, K.A.(2002). Non-directive Client-Centered Therapy with Children. IN: Watson, J.C., Goldman, R.N., Warner, M.S. (Eds). (2002) Client-Centred and Experiential
Psychotherapy in the 21st Century: Advances in theory, research and practice. Ross-onWye: PCCS Books.
10. Ray, D.C., Bratton, S.C. (2010). What the Research Shows About Play Therapy:
Twenty-First Century Update. IN: Baggerly, J.N., Ray, D.C., Bratton, S.C. (2010) ChildCentered Play Therapy Research. The Evidence base for Effective Practice. New Jersey:
John Wiley & Sons.
11. Severová, M. (1982). Hry v raném dětství. Studie o jejich vývoji a motivaci. Praha:
Academia.
Mgr. Lucia Lenická,
Centrum pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie
Hubeného 25, Bratislava



Nikto nevie, či sa smrť nemôže ukázať ako tá najúžasnejšia vec pre človeka, ale
predsa sa všetci bojíme, akoby sme s istotou vedeli, že je to to najväčšie zlo.
Sokrates
Čovek žije z jednej štvrtiny toho, čo zje. Zo zvyšných troch štvrtín žijú jeho lekári.
Nápis na egyptskej pyramíde asi 3000 rokov pred n.l.
44
Empatia 4/2011
PREČÍTALI SME
Donald Kalsched: Vnitřní svět traumatu.
Praha : Portál 2011, 341 s.
Autor sa zaoberá obrazmi a vnútornými stavmi, ktoré prežívajú traumatizovaní
klienti. Približuje, ako funguje vnútorný systém, ktorý sa snaží človeka chrániť a
čo sa deje, keď obrany zlyhávajú. Počas traumy dochádza k fragmentácii osobnosti, k rozdeleniu vnútorného sveta - disociácii. Ide o rozštiepenie medzi mysľou
a telom. Vo vnútornom svete klientov sa nachádzajú vnútorné ochranné postavy,
ako aj útočiace postavy a dochádza k aktívnym útokom na zraniteľné detské časti.
Ochranné a útočiace časti zostávajú vo vnútornej štruktúre ešte dlho po skončení
traumatických skúseností a odohrávajú to, čo sa dialo v čase traumy vnútri človeka.
Často fungujú ako prenasledovateľ a obeť. Spoločne vytvárajú tieto časti self tzv.
archetypový svojpomocný systém duše.
Kniha je rozdelená na dve časti: v prvej časti autor vysvetľuje vznik traumy a jej
liečbu a na početných klinických príkladoch ju ilustruje. Oboznamuje čitateľa s
teóriami psychoanalytikov, ktoré sa týkajú traumy. V druhej časti približuje problematiku traumy na príklade rozprávok.
Autor oboznamuje aj s úlohou vnútorného strážcu, ktorou je chrániť zranenú
časť pred opakovaním traumy a izolovať ju od reality – zabezpečiť, že už nikdy viac
nebude traumatizovaná. Používané sú rôzne spôsoby ochrany: disociácia, depresia, závislosť, schizoidné dištancovanie sa (upokojenie s fantáziou) atď. Ochranca
je zároveň prenasledovateľom, nevie nič o reálnom nebezpečenstve a každú novú
životnú príležitosť mylne chápe ako hrozbu traumatizácie, a reaguje útokom. Tým
sa obranné sily stavajú proti životu.
Pri vysvetľovaní procesu traumy poukazuje autor na to, že normálnou reakciou
na traumatický zážitok je stiahnuť sa, odísť, utiecť. Ak to nie je možné vo vonkajšom
svete, stane sa to vnútri človeka – stiahne sa traumatizovaná časť a celok sa rozdelí
na časti, ktoré nie sú prepojené. Dochádza k disociácii, rozštiepeniu osobnosti.
Disociácia slúži ako psychická obrana proti traumatickému zážitku. Zabezpečí prežitie tým, že oddelí neznesiteľnú skúsenosť od vedomia. Človek žije ďalej, ale za
veľkú vnútornú cenu. Vonkajšia trauma končí, ale psychické dôsledky zaplavujú
vnútorný svet.
Časti, ktoré sú oddelené od vedomia, majú tendenciu vystupovať ako desivé vnútorné bytosti – divoké nebezpečné zvieratá, démonické postavy. Diabolská postava
uväzní detskú nevinnú časť osobnosti a snaží sa zaistiť jej ochranu pred ďalším zneužívaním. Táto časť duše je odizolovaná od kontaktu s vonkajšou realitou. Disociácia
45
Empatia 4/2011
predstavuje aktívny proces obsahujúci množstvo agresie, ktorá sa prejavuje v sebaútočiacich stratégiách, kde jedna vnútorná časť útočí na druhú. Keď nastúpi obrana
proti traume, svojpomocný systém preveruje všetky vzťahy s vonkajším svetom. To,
čo malo slúžiť ako obrana pred ďalšou traumou, sa mení v odpor voči spontánnemu
zapojeniu sa vo svete. Človek prežíva, ale nemôže žiť tvorivým spôsobom.
Keď začne traumatický zážitok alebo niečo, čo ho pripomína počas psychoterapie, prenikať do vedomia, vnútorná silná postava tomu bráni, násilne narúša a
disociuje self. Jej cieľom je zabrániť tomu, aby človek neprežíval znovu neznesiteľné
emócie spojené s traumou. Traumatizuje vnútorný svet, aby zabránila traumatizácii
vo vonkajšom svete.
Svojpomocný systém duše je prirovnávaný k imunitnému systému tela. V reakcii
na traumu sa v tomto psychickom imunitnom systéme niečo pokazí. Rovnako ako
imunitný systém, aj svojpomocný systém plní funkciu tým, že aktívne útočí na to,
čo považuje za cudzie a nebezpečné. A rovnako, ako môže byť imunitný systém
oklamaný, aby útočil na vlastné časti, ktoré mal chrániť (autoimunitná choroba),
tak sa aj svojpomocný systém môže zmeniť na autodeštrukčný systém, ktorý mení
vnútorný svet na miesto útokov a prenasledovaní.
Deti, ktoré boli zneužívané, nedokážu využiť agresiu na vylúčenie nezdravých
prvkov. Nedokážu nenávidieť rodiča, miesto toho sa identifikujú s rodičom ako
dobrým a prostredníctvom procesu identifikácie s agresorom prijmú otcovu agresiu
do svojho vnútorného sveta a začínajú nenávidieť seba a vlastné potreby.
Pôvod temného self je vysvetlený nasledovne: vo vnútornom svete malého dieťaťa
sa striedajú nepríjemné stavy s pocitmi pohody. Negatívne emócie majú tendenciu
dušu rozdeľovať. Kladné emócie tieto fragmenty spájajú, čo sa deje pri adekvátnom
prístupe matky. Matka slúži ako „metabolizujúci orgán detského prežívania“. Matka
vycíti nespokojnosť dieťaťa a upokojí ho, pomáha formovať jeho pocity. Ak sa to deje
opakovane, detská duša sa postupne diferencuje a dieťa začína svoje emócie zadržovať (kontajnovať), t.j. začína si vytvárať ego, ktoré je schopné prežívať silné emócie a
tolerovať konflikty medzi emóciami. Ak sa to nestane, vnútorné reprezentácie self a
objektu sú u dieťaťa rozštiepené.
Pri zdravom psychickom vývine dochádza k postupnej integrácii protikladov obsiahnutých v self. U traumatizovaného dieťaťa neprejde negatívna stránka self personalizáciou a vnútorný svet je ohrozovaný diabolskou postavou. Agresívna energia,
ktorá je normálne dostupná pre adaptáciu na realitu a zdravú obranu proti toxickým prvkom – sa obráti do vnútorného sveta. Trauma pokračuje. V minulosti bolo
dieťa zneužívané zo strany vonkajších objektov, v súčasnosti pokračuje zneužívanie
vnútornými objektmi. Hnev, ktorý cíti dieťa voči rodičom sa použije vnútri na útok
démonickej časti na detskú zranenú časť.
46
Empatia 4/2011
Dezintegračná úzkosť vznikla v ranom detstve ešte pred sformovaním súdržného
ega. Keď sa táto úzkosť začína znovu objavovať, hrozí, že rozbije osobnosť na kusy a
disociácia sa snaží zabrániť tejto katastrofe. Jedným z hlavných dôsledkov disociácie
je dočasne oddelené prežívanie. Vo vnútornom svete prebiehajú útoky proti spojeniu emócií s prežitou skúsenosťou. Telesné pocity, emócie, myšlienky a vnímanie
sú oddelené. Zážitok je oddelený od významu, chýba zmysel.
K vnímaniu zmyslu je potrebné, aby telesné pocity a emócie z raného detstva
dostávali od rodičovskej postavy mentálne reprezentácie, aby mohli dosiahnuť verbálne vyjadrenie a mohli byť zdieľané s iným človekom.
Pri traume je zážitok afektu neznesiteľný, preto je nutné rozštiepenie, tým sa
odštiepi celé prežívanie. Obrana zaútočí na spojenie medzi vnímaním, myslením
a cítením. Rozpoja sa udalosti a ich zmysel. Výsledkom je vnútorný svet v ktorom
zostávajú emócie nepomenované a neprepojené s osobným významom. Keď dôjde
k prepojeniu emócie a zážitku, spôsobuje to utrpenie, ktoré však je už zmysluplné
a môže byť začlenené do kontextu života klienta
Disociačné obrany duše si môžeme predstaviť ako malého človiečika, ktorý ovláda poistku v dome a použije ju, keď udrie blesk. To zaistí prežitie osobnosti. Obrana
je teda záchranou života, ale neskôr zamieňa každý „záblesk svetla“ za pôvodnú
katastrofu a prerušuje spojenie.
Keď ego utrpelo ťažkú traumu, konštelovalo sa len provizórne, je krehké, úzkostné a neustále zápasí o prežitie. Klient žije v neustálom strachu, že sa pôvodná trauma vráti a očakáva to. Pozorne sleduje okolie a obáva sa, že trauma zopakuje.
Kniha ponúka vnímanie traumy z pohľadu Freuda, Junga, neojungiánov a teoretikov objektných vzťahov. Za jadro neuróz považujú sebatrestanie sadistickým superegom. Démonické hlasy superega využívajú obraz ego-ideálu k ešte prísnejšiemu
perfekcionizmu, ktorý o to viac prenasleduje self (napr. poruchy príjmu potravy
– závislosť na dokonalosti).
Trauma okradla deti o ich detstvo a boli donútené rýchlo vyrásť a osamostatniť sa.
Mať detstvo znamená mať priaznivé prostredie, v ktorom sa dieťa môže spoľahnúť
na starostlivých rodičov. Dieťa nepotrebuje vynakladať energiu na to, aby „sa držalo
pohromade“, za týmto účelom sú tu prítomní rodičia. Na základe negatívnej skúsenosti s rodičmi je významný druhý nahradený vo vnútornom svete ochranným self.
V ranom období je zo strany matky dôležité zrkadlenie dieťaťa a jeho pocitov, tak
lásky ako aj agresie. Agresia má slúžiť na diferenciáciu a adaptáciu, u traumatizovaných klientov nadobúda často formu sebakritiky a útokov na seba. Energia, ktorá
by slúžila separácii, je investovaná do vnútorných bojov. Vnútorný svet nie je nikdy
úspešný, ak neexistoval dostatočne dobrý vonkajší proces.
47
Empatia 4/2011
Traumatizovaní klienti sú vnútorne závislí na fantázii. Preferencia fantázie je
kľúčovým problémom všetkých závislostí. Dávajú prednosť sebautešujúcej fantázii
a odmietajú žiť v ľudskej realite a znášať jej obmedzenia. Dôležité je prepojiť vonkajšiu a vnútornú realitu a podporiť rozvoj ega, ktoré bude dosť silné, aby v sebe
podržalo svetlo i tmu. Kontakt s tienistou stránkou self je podstatný. Klienti potrebujú odhaliť aj vlastné obmedzenia, k čomu je dobrou cestou vnímanie nedokonalostí
terapeuta. Dôležitá je aj terapeutova ľudskosť, ktorá ho odlišuje od krutého perfekcionizmu klientových vnútorných postáv a empatia terapeuta, „ktorá je ako objatie,
čo drží pohromade odštiepené časti self“.
Autor na množstve kazuistík podáva spôsoby práce s traumatickými klientmi, čo
považujem za veľmi cenné. Na konkrétnych príkladoch z klinickej praxe je možné
najviac sa naučiť. Poukazuje na to, ako sa postupne diabolské postavy vzdávajú
svojej moci nad človekom a je umožnené spojenie emócie s ranou traumou.
V psychoterapii traumy je potrebné klásť veľký dôraz na vytvorenie bezpečného
prostredia, používanie mäkších terapeutických techník umožňujúcich hravo pracovať
so snami a fantáziami – tvorivo-umelecké psychoterapie sú vhodnejšie než verbálne.
Autor poukazuje na dôležitosť kontaktu s emóciami – nájsť emócie v živote klienta, prisvojiť si ich a prežiť v tele a slovne vyjadriť, čím môžu byť začlenené do
naratívnej histórie človeka, do jeho životného príbehu.
Mgr. Tatiana Sabová, psychologička a psychoterapeutka
Zitako, s.r.o., Neštátna psychologická ambulancia, Banská Bystrica



Akonáhle je prijaté poznanie, že aj medzi tými najbližšími sú stále
nekonečné vzdialenosti, môže sa rozvinúť nádherný život bok po boku,
pokiaľ sa im podarí milovať tú vzdialenosť medzi nimi, ktorá každému z
nich umožňuje vidieť toho druhého v plnej kráse oproti šíremu nebu.
R. M. Rilke
Dawn Viers : Aktivity pro skupinovou psychoterapii.
Portál 2011
Keď niečo napíše 41 psychoterapeutov, ešte to neznamená, že je v tom synergia
a pridaná hodnota. „Kniha byla zpracována s důrazem na přehlednost a přesnou
metodiku při terapeutické práci se skupinami. Každá kapitola knihy se zaměřuje na
podrobný popis práce s jednou psychoterapeutickou aktivitou užívanou při skupi48
Empatia 4/2011
nové psychoterapii. U každé aktivity je vymezen cíl i teoretický kontext, z něhož
aktivita pochází, popsána instrukce, kterou je aktivita vysvětlována klientům, a zahrnuta kazuistika, návrh, jak aktivitu dále využít či rozvinout při další práci se skupinou, možné kontraindikace a odkazy na další literaturu.“ Poviem to takto, nebol by
som taký nadšený, ako tí, čo napísali tieto riadky, najmä slová prehľadná a presná
metodika sú veľmi ambiciózne. Mám s knihou problém, nie však vážny a preto ju
odporúčam.
Kniha je proste celkom hustý guláš a čitateľ neznalý kontextu psychoterapie v skupinách by mohol mať dojem, že sa to dá všetko tak ľahko robiť, ako sa autori snažia
popísať.
Takže opatrne, reflektovane čítajte, ale hlavne opatrne a kriticky s aplikáciou.
Mgr. Vladimír Hambálek
Phillip Brownell a kol.
Gestaltterapie - teorie, výzkum a praxe.
Triton 2011
Túto knihu som na Slovensku najprv nezohnal a tak som si ju od distribútora objednal a kúpil. To „a kol.“ je veľmi dôležité. Ide o súborné, prehľadné a veľmi veľmi
kvalitné dielo kolektívu, ktorý rozumie veci, pričom autori píšu spôsobom, že to má
hlavu aj pätu. Mimochodom v tom medzinárodnom, naozaj worldwide kolektíve,
bol aj jeden kolega z Čiech. Tak veru. Už tretia, alebo štvrtá kniha o gestalte, ktorú
v priebehu dvoch rokov vrelo odporúčam. Čím je iná? Obsahom! Publikácia sa
zaoberá nielen procesom a špecifikami gestalt terapie, ale hlavne výskumom, jeho
formami a filozofickým prepojením s gestalt praxou. Zaujímavé otázky si chlapci a
dievčatá z gestalt komunity kladú: ako výskum prepojiť s praxou, ako účinne vzdelávať, ako byť akceptovaným modelom v 21. storočí atď., atď. Našporte si a kúpte
si ju. Nemala by chýbať v knižnici žiadneho záujemcu o akúkoľvek psychoterapiu,
či modely pomáhania.
Howgh.
Mgr. Vladimír Hambálek



Keď stretne vreckový zlodej mudrca, jediné, čo na ňom vidí, sú jeho
vrecká.
Ram Damm
49
Empatia 4/2011
INFORMÁCIE
PTI – Inštitút Terapie Hrou, Coaching plus a PCA Inštitút Ister
Vás pozývajú na
konferenciu
Poradenstvo a psychoterapia
detí a dospievajúcich
a workshop
Terapia hrou
hlavný hosť: Prof. Garry L. Landreth
svetová osobnosť Terapie Hrou, autor knihy
Play Therapy: The Art of the Relationship,
Čestný profesor na University of North Texas,
zakladateľ Centra pre Terapiu Hrou
19. – 22. júna 2012 v Bratislave
19. - 20. jún: Konferencia Poradenstvo a psychoterapia detí a
dospievajúcich
21. - 22. jún: Workshop Terapia hrou pod vedením G. L. Landretha
50
Empatia 4/2011
Program konferencie
Úvod konferencie bude tvoriť konfrontácia základných terapeutických smerov a ich prístupu k budovaniu vzťahu s dieťaťom a k práci s rodičmi. Kľúčoví
rečníci (potvrdení: Jana Štúrová, Lýgia Bátovská, Alena Vránová, Lucia Lenická)
načrtnú základné tézy, ktoré budú ďalej rozdiskutované v pléne.
Druhý deň konferencie bude pokračovať prezentáciami a workshopmi o arteterapii (Katarína Probstová), gestalt terapii s využitím pieskoviska (Alena Vávrová), vzťahovej väzbe (Zuzana Zimová), filiálnej terapii (Zuzana Tatárová),
etike a supervízii (Hana Smitková, Lucia Lenická), koncentratívnej pohybovej
terapii (Ľubica Kordošová), EMDR (Klaudia Trojanová), KIP (Lýgia Bátovská).
Plánujeme aj workshopy o psychodynamickej terapii a naratívnom prístupe.
Záver konferencie bude patriť vystúpeniu profesora Landretha. Predstaví PCA
Terapiu hrou, ktorej bude venovaný aj workshop nasledujúcich dvoch dní.
Termíny záväzných prihlášok a výška poplatkov
15. marec - 129 eur (workshop), 69 eur (konferencia), 189 eur (spoločne)
15. apríl - 139 eur (workshop), 79 eur (konferencia), 209 eur (spoločne)
15. mája - 149 eur (workshop), 89 eur (konferencia), 229 eur (spoločne)
19. jún a na mieste - 159 eur (workshop), 99 eur (konferencia), 249 eur
(spoločne)
Prihlasujte sa mailom na [email protected] alebo online na
www.coachingplus.org.



Zavrhnúť svoju vlastnú skúsenosť znamená zastaviť svoj vlastný vývoj a
poprieť svoj vlastný je vložiť lož do úst vlastnému životu a to nie je nič
menšieho ako popretie vlastnej duše.
Oscar Wilde
51
Empatia 4/2011
REDAKCIA
Editori:
PhDr. Jolana Kusá
PhDr. Ivan Valkovič
Redakčná rada:
PhDr. Zuzana Mardiaková, PhDr. Oľga Nemcová,
Mgr. Vladimír Hambálek, Mgr. Ľubica Tománková,
PhDr. Ľudmila Skalská
EMPATIA NA INTERNETE
http://www.psychologia.sk/empatia
E-mail:
[email protected]
Adresa: Špitálska ul.č. 8
812 67 Bratislava
Tel.: 02/2045 5826, 2045 5945, 2045 5946
Fax: 02/2045 5556
Reg. č.: 1474/96/6
ISSN: 1335 8624
52
Download

EMPATIA - Psychologia.sk