Rastislav Vojtko a Peter Reichwalder: Interpretácia leteckých a družicových snímok v geológii
2. Fyzikálne základy DPZ
Diaľkový prieskum Zeme (DPZ) sa realizuje prostredníctvom snímkovania zemského povrchu
z konvenčných lietadiel a satelitov. Obidve technológie existujú vedľa seba a slúžia k rôznym úlohám.
Význam leteckých a kozmických snímok pre geológa nesmie byť preceňovaný ale ani podceňovaný.
DPZ je veda (v niektorých aspektoch aj umenie) o získavaní informácií o zemskom povrchu bez
možnosti kontaktu s ním. Celý proces sa deje snímaním a zaznamenávaním reflexov a emitovanej
energie, spracovaním, analyzovaním a aplikovaním získaných informácii.
Spracovanie družicových dát umožňuje riešenie rozmanitých geografických úloh ako je
monitorovanie vegetácie, využití pôdy, aktualizácia máp, identifikácia geologických štruktúr a ložísk
nerastných surovín. Použiteľnosť týchto dát stúpa a vedecké metódy vyhodnotenia sa v posledných
rokoch tiež veľmi rozvinuli.
Prvou nevyhnutnou podmienkou pre DPZ je mať zdroj energie, ktorý je schopný iluminovať
alebo zabezpečiť elektromagnetickú energiu na študovaných zemský povrch. Elektromagnetická
energia postupuje zo zdroja na povrch Zeme, pričom dochádza k jej interakcii s atmosférou, cez ktorú
prechádza. Interakcia sa zopakuje dvakrát, raz keď je energia emitovaná zo zdroja na povrch a
druhýkrát, keď je odrazená spať od povrchu smerom k prijímačom (senzory družice). Počas tohto
procesu je časť energie pohltená vlastným povrchom Zeme. Elektromagnetická energia je nakoniec
zaznamenaná senzormi po rozptýlení a odrazení pozorovaného žiarenia od Zeme na pamäťové média
(diaľkový znamená bez kontaktu s objektom). Zaznamenaná energia senzormi je vysielaná v
elektronickej forme do prijímacieho strediska, kde sú získané údaje spracované do analógového alebo
digitálneho formátu (transmisia, recepcia a spracovanie). spracované satelitné scény sú interpretované
vizuálne, digitálne alebo elektronicky kvôli získaniu informácií o objekte, ktorý bol iluminovaný.
Záverečným článkom spracovania satelitných scén je ich archivácia získaných údajov a ich využitie na
riešenie stanovených cieľov a problémov.
2.1. Elektromagnetické žiarenie
Prvou nevyhnutnou podmienkou pre DPZ je mať zdroj energie, ktorý je schopný iluminovať
skúmaný objekt, pričom energia je vo forme elektromagnetického žiarenia. Všetky elektromagnetické
žiarenia majú spoločné základné vlastnosti a správajú sa podľa teórie vĺn. Elektromagnetické žiarenie
pozostáva z elektrického poľa (E) a magnetického poľa (M). Elektrické pole mení svoju veľkosť a
smer kolmo na smer žiarenia. Magnetické pole je orientované kolmo na elektrické pole. Obidva tieto
polia sa šíria rýchlosťou svetla (c). Pre pochopenie DPZ je čiastočne dôležité poznať vlnovú dĺžku a
frekvenciu.
Vlnová dĺžka je dĺžka jedného vlnového cyklu, ktorý je možné merať ako vzdialenosť medzi
rovnakými vlnovými vrcholmi. Vlnová dĺžka je zvyčajne označovaná gréckym písmenom lambda (λ) a
je meraná v metroch alebo odvodených jednotách ako sú nanometre (nm, 10-9 metra), mikrometre
(μm, 10-6 metra) alebo centimetre (cm, 10-2 metra). Frenkvencia je veličina, ktorá opisuje počet
cyklov, ktoré vlna prešla za danú jednotku času. Frekvencia je zvyčajne meraná v hetzoch (Hz), čo je
vlastne počet cyklov za jednu sekundu. Vzťah medzi vlnovou dĺžkou a frekvenciou je daný vzťahom:
-- 1 --
Rastislav Vojtko a Peter Reichwalder: Interpretácia leteckých a družicových snímok v geológii
c = λν
kde:
λ je vlnová dĺžka (m)
ν je frekvencia (cykly za sekundu, Hz)
c je rýchlosť svetla (3x108m.s-1)
Z tohto dôvodu sú obidve jednotky voči sebe inverzné a platí medzi nimi nepriama umernosť
(čím kratšia vlná tým väčšia frekvencia a naopak). Pochopenie charakteristiky elektromagnetického
žiarenia pomocou vlnovej dĺžky a frekvencie je rozhodujúce pri pochopení informácií získaných
pomocou DPZ.
2.2. Elektromagnetické spektrum
Elektromagnetické spektrum má rozsah od krátkovlného žiarenia zahrňujúcich gama a
rontgenové žiarenie po veľmi dlhovlnné žiarenie (mikrovlné a rádiové vlny). Z tohto rozsahu existuje
niekoľko oblastí elektromagnetického spektra, ktoré sú veľmi užitočné pre DPZ.
Ultrafialové alebo časť ultrafialového spektra má najkratšie vlnové dĺžky, ktoré sú užitočné pre
DPZ. Ultrafialové žiarenie sa nachádza ďalej od fialového (vo viditeľnom spektre) smerom k nižším
vlnovým dĺžkam (z tohto dôvodu dostalo aj meno). Niektoré materiály na zemskom povrchu, hlavne
horniny a minerály, svetielkujú alebo emitujú viditeľné svetlo keď sú iluminované UV žiarením.
Svetlo, ktoré naše oči alebo prijímače DPZ je časť viditeľného spektra. Je dôležité spoznať, že
aká malá časť z elektromagnetického spektra patrí viditeľnej oblasti. Existuje množstvo žiarení, ktoré
nie sú viditeľné ľudským okom, ale je možné ich pozorovať senzormi DPZ a neskôr využiť pri
interpretáciách. Viditeľné svetlo zahŕňa oblasť od približne 0.4 do 0.7 μm. Najväčšia viditeľná vlnová
dĺžka je červená a najkratšia je fialová. Vlnové dĺžky v tomto rozsahu sú reprezentované rôznymi
farbami viditeľného spektra.
Farba
Vlnová dĺžka [μm]
fialová
0.4 - 0.446
modrá
0.446 - 0.500
zelená
0.500 - 0.578
žltá
0.578 - 0.592
oranžová
0.592 - 0.620
červená
0.620 - 0.7
Modrá, zelená a červená sú základné farby alebo vlnové dĺžky viditeľného spektra, pretože
nemôžu byť vytvorené miešaním dvoch zostávajúcich. Ostatné farby viditeľnej oblasti je možné
miešať pomocou týchto základných farieb. Napríklad, keď ľudské oko vidí východ slnka ako
uniformnú homogénnu farbu, v skutočnosti je tvorená rôznymi vlnovými dĺžkami žiarenia v primárne
ultrafialovom, viditeľnom a infračervenom spektre. Viditeľná oblasť tohto žiarenia môže byť
znázornená pomocou farieb, keď svetlo prechádza cez hranol, ktorý láme svetlo na jeho zložky podľa
-- 2 --
Rastislav Vojtko a Peter Reichwalder: Interpretácia leteckých a družicových snímok v geológii
vlnovej dĺžky.
Ďalšou zaujímavou oblasťou elektromagnetického spektra je infračervená oblasť (IR), ktorá
zahŕňa vlnové dĺžky z rozsahu od ~ 0.7 μm do 100 μm. Táto oblasť spektra je 100 násobne väčšia ako
oblasť viditeľnej žiarenia. Infračervená oblasť sa delí na základe vlastností žiarenia na odrazené a
vyžiarené IR. Žiarenie v oblasti odrazeného IR je využívané v DPZ podobne ako viditeľné spektrum.
Odrazené IR spektrum zahŕňa oblasť od ~ 0.7 μm do 3.0 μm, termálne IR spektrum zahŕňa oblasť od ~
3.0 μm do 100 μm.
V poslednom období sa záujmom DPZ stala aj mikrovlnná oblasť z rozsahu od zhruba 1 mm do
1 m. Tento typ žiarenia zahŕňa oblasť s najdlhšími vlnovými dĺžkami použiteľnými pri DPZ. Kratšie
vlnové dĺžky tejto oblasti majú podobné vlastosti ako termálna IR oblasť, zatiaľ čo dlhé vlnové dĺžky
sa blížia k rádiovým vlnám.
2.3. Interakcia s atmosférou
Elektromagnetické žiarenie využívané v DPZ prechádza určitú vzdialenosť cez atmosféru, kde
dochádza. Počas tohto prechodu je žiarenie ovplyvňované molekulami a atómami plynov, ktoré
spôsobujú rozptyl a absorpciu žiarenia.
K rozptylu žiarenia dochádza na veľkých molekulách plynu v atmosfére, na ktorých
elektromagnetické žiarenie interaguje. Dochádza k odrazu a zmene šírenia sa žiarenia z jeho
originálneho smeru. Aký veľký je rozptyl v atmosfére závisí od niekoľkých faktorov ako sú vlnová
dĺžka žiarenia, množstvo čiastočiek vo vzduchu a dĺžka prechodu žiarenia atmosférou. Existujú tri
typy rozptylu, ktoré môžu nastať.
Rayleigh rozptyl sa vyskytuje keď častice sú veľmi malé v porovnaní s vlnovými dĺžkami
žiarenia. Môžu to byť napríklad drobné zrná prachu alebo molekuly dusíka a kyslíka. Tento typ
rozptylu ovplyvňuje hlavne žiarenia s kratšími vlnovými dĺžkami ako s dlhšími a je dominantný v
hornej časti atmosféry. Fakt, že nebo sa javí ľudskému oku ako modré počas dňa je spôsobené týmto
mechanizmom. Keď slnečné svetlo prechádza atmosférou, kratšie vlnové dĺžky (napr. modrá) z
viditeľnej oblasti sú rozptýlené viac ako iné s dlhšou vlnovou dĺžkou vo viditeľnej oblasti.
Mie rozptyl sa vyskytuje keď častice sú približne rovnakej veľkosti ako vlnová dĺžka žiarenia.
Prach, peľ, dym a vodná para sú bežnou príčinou mie rozptylu, ktorý má tendenciu ovplyvňovať dlhšie
vlnové dĺžky ako rayleigh rozptyl. Mie rozptyl sa vyskytuje hlavne v spodnej časti atmosféry, kde
väčšie častice sú viac zastúpené a dominujú keď je zamračené.
Posledný dôležitý typ rozptylu je neselektívny rozptyl. Vyskytuje sa v prípade, že častice sú
väčšie ako vlnová dĺžka žiarenia. Vodné kvapky a veľké prachové častice spôsobujú tento typ rozptylu.
Neselektívny rozptyl dostal pomenovanie podľa toho, že ovplyvňuje rovnomerne všetky vlnové dĺžky
elektromagnetického žiarenia približne rovnako. Tento typ rozptylu spôsobuje hmla a oblačnosť a
výsledok tohto rozptylu sa ľudskému oku javí ako biela farba, pretože modrá, zelená a červená farba sú
kompletne rozptýlené približne v rovnakom množstve (modrá+zelená+červená farba = biela farba,
alebo odtieň sivej).
Absorpcia (pohltenie) je iný mechanizmus, ku ktorému dochádza keď elektromagnetické
žiarenie interaguje s atmosférou. Na rozdiel od rozptylu, tento fenomén spôsobujú molekuly v
atmosfére, ktoré sú schopné absorbovať energiu rôznych vlnových dĺžok. Ozón (O3), oxid uhličitý
-- 3 --
Rastislav Vojtko a Peter Reichwalder: Interpretácia leteckých a družicových snímok v geológii
(CO2) a vodná para sú tri hlavné atmosferické zložky, ktoré pohlcujú žiarenie.
Ozón slúži na absorpciu škodlivého (pre väčšinu žijúcich organizmov) ultrafialového žiarenia
zo slnka. Bez tejto ochrannej vrstvy v atmosfére naša koža by zhorela keď by sme sa vystavili
slnečnému žiareniu.
Ďalší dôležitý plyn je CO2, ktorý je známy ako zložka spôsobujúca skleníkový efekt v
atmosfére. Spôsobené je to tým, že absorbuje žiarenie výrazne v dlhšej infračervenej oblasti spektra, čo
je oblasť asociovaná s termálnym žiarením. Slúži to ako pasca pre teplo v atmosfére. Vodné pary v
atmosfére absorbujú väčšinu prichádzajúceho dlhovlnného infračerveného a krátkovlného mikrovlného
žiarenia (vlnové dĺžky medzi 22μm and 1m). Prítomnosť vodných pár v spodnej časti atmosféry
výrazne kolíše z miesta na miesto v rôznom období roka. Napríklad, masa vzduchu nachádzajúca sa
nad púšťou oblasťou má veľmi malú koncentráciu vodných pár (aridita), aby mohla absorbovať
energiu na rozdiel od tropických oblastí, ktoré sú známe vysokou koncentráciu vodných pár (vysoká
humidita).
2.4. Žiarenie a interakcia s objektami
Žiarenie, ktoré nebolo absorbované alebo rozptýlené v atmosfére môže doraziť na zemský
povrch a interagovať s ním. Poznáme tri formy interakcie, ku ktorým môže dôjsť keď energia dopadne
na zemský povrch. Sú to: absorpcia (A); transmisia (B) a reflekcia (R). Celková dopadajúca energia
interaguje s povrchom do jednej alebo viacerých foriem interakcie. Podiel jednotlivých foriem závisí
od vlnovej dĺžky energie, materiálu s ktorým interaguje a charaktere povrchu.
K absorpcii (A)dochádza vtedy, keď žiarenie (energia) je absorbované do objektom, zatiaľ čo k
transmisii (T) dochádza, keď žiarenie prechádza cez objekt. V prípade, že žiarenie je odrazené od
objektu a tým zmení smer pohybu dochádza k reflekcii (R). V DPZ je to najdôležitejší parameter, ktorý
sme schopný merať a pozorovať. V podstate môžeme uvažovať o dvoch extrémnych typoch reflekcie
(R), ku ktorej dochádza na povrchu objektu: zrkadlová a difúzna reflekcia.
V prípade, že povrch objektu je hladký dochádza k zrkadlovej reflekcii, čo znemená, že takmer
všetka energia je presmerovaná z povrchu jedným smerom. Difúzna reflekcia je charakterizovaná
presmerovaním energie všetkými smermi v rovnakých kvantách. Samozrejme, že väčšina povrchu
Zeme leží niekde medzi týmito dvomi extrémnymi perfektnými zrkadlovými a difúznymi reflektormi.
To či nejaký objekt odrazí energiu zrkadlovo alebo difúzne, prípadne nejako medzi týmito extrémnymi
prípadmi závisí na hladkosti povrchu, črtách povrchu v porovnaní s vlnovými dĺžkami prichádzajúceho
žiarenia. Ak sú vlnové dĺžky oveľa menšie ako nerovnosti povrchu difúzna reflekcia bude prevažovať.
Napríklad jemnozrnný pieskovec je pre dlhovlnné mikrovlnné žiarenie veľmi hladký (prevláda
zrkadlový odraz) , ale na druhej strane pre oblasť viditeľného svetla je dosť drsný (prevláda difúzny
odraz).
Na bližšie pochopenie tomto javu si uvedieme dva príklady objektov nachádzajúcich sa na
zemskom povrchu, na ktoré dopadá viditeľné a infračervené žiarenie a ako s nimi interaguje.
Listy: Chlorofyl je chemická zlúčenina, ktorá tvorí listy a silne absorbuje vlnové dĺžky
viditeľného sperktra v červenej a modrej oblasti, ale odráža vlnové dĺžky zeleného spektra. Počas leta
sa listy javia ako najzelenejšieho, pretože obsah chlorofylu v nich je najväčší v roku. V jesennom
období listy postupne strácajú chlorofyl a nedochádza ku kompletnej absorpcii červenej a modrej farby
-- 4 --
Rastislav Vojtko a Peter Reichwalder: Interpretácia leteckých a družicových snímok v geológii
ale k ich reflekcii. Listy sa menia na žlté až červené (žltá je kombináciou červenej a zelenej farby).
Vnútorná štruktúra zdravých listov je perfektný difúzny reflektor blízko infračervených vlnových
dĺžok. Ak je vaše oko citlivé na blízko infračervené vlnové dĺžky, stromy sa vám môžu zdať extrémne
jasné v týchto vlnových dĺžkach. Meranie a monitorovanie reflekcie blízko infračerveného spektra je
jednou s ciest ako určiť ako zdravá, resp. nezdravá je vegetácia v študovanej oblasti.
Voda: Dlhšie vlnové dĺžky viditeľnej oblasti and blízko infračervené žiarenia sú oveľa viac
absorbované vodou ako kratšie vlnové dĺžky viditeľnej oblasti. Voda vyzerá byť modrá, prípadne
modro-zelená kvôli vysokej odraznosti týchto kratších vlnových dĺžok a tmavá pri pohľade z
červených a infračervených vlnových dĺžok. Ak voda obsahuje sedimenty v hornej časti vodného
stĺpca potom sa zlepší reflektivita a jasnosť vody. Zreteľná farba vody sa bude javiť ako mierne
posunutá do dlhších vlnových dĺžok. Sedimenty v suspenzii (S) môžu byť ľahko pomýlené s plytkou
(ale čistou) vodou. Chlorofyl nachádzajúci sa v riasach a iných vodných rastlinách absorbuje viacej
modrej farby a tak je odrazená predovšetkým vlnové dĺžky viditeľného spektra zodpovedajúce zelenej
farbe. Znamená to, že voda sa javí ako zelená v prípade prítomnosti zelených vodných rastlín.
Topografia vodného povrchu (drsnosť, hladkosť, plávajúce materiály na povrchu vody a pod.) môžu
tiež viesť ku komplikáciám pri interpretácii kvôli potenciálnym problémom zrkadlovej reflekcie a
iných vplyvov na farbu a jasnosť.
Z uvedených príkladov môžeme vidieť, že v závislosti na zložitosti povrchu objektu, ktorý je
pozorovaný a vlnových dĺžok daného žiarenia, môžeme pozorovať veľmi rozdielne reakcie absorpcie,
transmisie a reflekcie. Meraním energie, ktorá je odrazená (alebo emitovaná) objektom na zemskom
povrchu cez varietu rozdielnych vlnových dĺžok môžeme získať spektrum pre daný objekt.
Porovnaním spektier jednotlivých objektov ich môžeme identifikovať, a to nie je možné v prípade
analýzy len jednej časti spektra. Napríklad, voda a vegetácia môžu odrážať podobné vlnové dĺžky vo
viditeľnom spektre, ale v infračervenom pásme sú takmer vždy rozdielne. Spektrá môžu byť dosť
variabilné aj v prípade toho istého objektu ,takisto môžu byť variabilné v čase (napríklad listy) a
mieste. Poznanie, ktoré spektrálne pásmo pozorovať a pochopenie faktorov ovplyvňujúcich spektrum
objektov záujmu sú mimoriadne dôležité pre korektnú interpretáciu interakcie elektromagnetického
žiarenia s povrchom.
2.5. Pasívne a aktívne senzory
Dlho a do tejto kapitoly sme sa zaoberali slnkom ako zdrojom energie a radiácie. Slnko je
naozaj veľmi vhodný zdroj energie pre DPZ. Slnečná energia je buď odrazená ako v prípade
viditeľných vlnových dĺžok, alebo absorbované a potom re-emitovaná ako v prípade termálnych
infračervených vlnových dĺžok. Systémy DPZ, ktoré merajú prírodnú energiu sú nazývané ako pasívne
senzory. Pasívne senzory môžu byť použité len na detekciu energie, ktorá je k dispozícii z prírodných
zdrojov. V zásade sa to môže diať počas dňa, kedy dochádza k ožiareniu Zeme slnkom a k následnej
reflekcii. Počas noci prakticky neexistuje žiadna energia, ktorá by mohla byť odrazená. Energia, ktorá
je prírodne emitovaná (ako termálne infračervené vlnové dĺžky) môžu byť identifikované aj v noci aj
počas dňa. Všetko však závisí od toho, či je energia dostatočne silná aby mohla byť identifikovateľná
senzormi.
Na druhej strane, aktívne senzory poskytujú ich vlastný energetický zdroj na ilumináciu.
-- 5 --
Rastislav Vojtko a Peter Reichwalder: Interpretácia leteckých a družicových snímok v geológii
Senzory emitujú žiarenie, ktorá je priamo záujmom skúmania. Odrazené žiarenie z objektu je
identifikované a merané senzormi. Výhodou aktívnych senzorov je schopnosť získať údaje o objektoch
kedykoľvek bez ohľadu sezónnych a denných zmien. Aktívne senzory využívajú vlnové dĺžky, ktoré
nie sú produkované slnečnou energiou ako sú napríklad mikrovlny, ktoré sú veľmi dobre kontrolované
pri iluminácii. Avšak, aktívne senzory potrebujú veľké množstvo energie na adekvátnu ilumináciu
objektu. Niektoré príklady aktívnych senzorov sú laserové flórosenzory (flórosenzor) a syntetické
clonové radary (SAR = synthetic aperture radar ).
2.6. Charakteristika snímkov
Elektromagnetická energia môže byť znázornená buď fotograficky alebo elektronicky.
Fotografický proces využíva chemické reakcie na povrchu svetlocitlivého filmu na detekovanie
rozdielov zaznamenanej energie. Je dôležité si uvedomiť rozdiel medzi termínmi snímky a fotografie v
DZP. Snímky sú všetky obrazové prezentácie bez ohľadu na použité vlnové dĺžky alebo DPZ
zariadení, ktoré boli použité na detekciu a zaznamenanie elektromagnetického žiarenia. Fotografia je
špecifická snímka, ktorá bola detekovaná a zaznamenaná na fotografický film. Čiernobiela fotografia
na ľavo znázorňuje časť Otavy a bola urobená vo viditeľnej časti spektra. Fotografie sú obyčajne
zaznamenané vo vlnových dĺžkach v rozsahu medzi 0.3 μm to 0.9 μm – viditeľné a odrazené
infračervené spektrum. Na základe týchto podmienok, môžeme povedať, že všetky fotografie sú
snímky ale nie všetky snímky sú fotografie. Z tohto dôvodu, sa používa termín snímka aj pre snímky
zostrojené fotograficky.
Fotografie môžu byť tiež reprezentované a znázornené v digitálnom formáte rozdelením
snímky do malých rovnako-veľkých oblastí, ktoré sa nazývajú pixle. Pixle reprezentujú jas všetkých
oblastí s numerickou hodnotou alebo digitálnym číslom. Samozrejme, to je presne to isté ako na
fotografii. Fotografia bola skenovaná a rozdelená do pixlov, pričom každý pixel reprezentuje relatívny
jas ako digitálne číslo. Počítač znázorňuje každú digitálnu hodnotu ako rozdielnu úroveň jasu. Senzory,
ktoré zaznamenávajú elektromagnetickú energiu, elektronicky zaznamenávajú energiu ako pole čísiel v
digitálnom formáte korektne od začiatku. Tieto dve rozdielne cesty reprezentovania a znázornenia DPZ
údajov buď obrazovo alebo digitálne sú vymeniteľné ak vyjadrujú rovnaké informácie (aj keď nejaké
detaily môžu byť stratené keď sú vzájomne medzi sebou konvertované).
V predchádzajúcich podkapitolách bolo opísané viditeľné pásmo spektra a koncept farieb.
Vidíme farby pretože naše oči detekujú celú viditeľný rozsah vlnových dĺžok a náš mozog spracováva
informácie do samostatných farieb. V prípade, že by sme vydeli len úzku časť vlnových dĺžok, stratili
by sme farebný obraz. Takýmto spôsobom pracujú senzory. Informácie z úzkych rozsahov vlnových
dĺžok sú zhromažďované skladované v tzv. kanáloch, niekedy nazývané ako pásma. Týmto spôsobom
môžeme kombinovať a znázorňovať kanály informácií digitálne použitím troch primárnych farieb
(modrá, zelená, červená). Údaje z každého kanálu sú reprezentované ako jedna z hlavných farieb a
závisí na relatívnom jase (alebo digitálnej hodnote) každého pixlu v každom kanály. Ich kombináciou
vznikajú rozdielne farby, ktoré sú prezentované ako farby viditeľného spektra.
Keď použijeme túto metódu na znázornenie jedného kanálu alebo rozsahu vlnových dĺžok, my
aktuálne zobrazujeme tento kanál použitím troch primárnych farieb. Kvôli tomu, že úroveň jasu pre
každý pixel na snímke je rovnaký vo všetkých farebných kanáloch, dostávame snímku, ktorá je
-- 6 --
Rastislav Vojtko a Peter Reichwalder: Interpretácia leteckých a družicových snímok v geológii
kombináciou bielej a čiernej farby. Znamená to, že snímka je čiernobiela s rôznym stupňom sivej farby
medzi extrémnymi hodnotami (biela a čierna). V prípade ak znázorníme viac ako jeden inou farbou,
potom úroveň jasu môže byť rozdielna pre každý kanál primárnych farieb, čím vznikne kombinácia
ktorá produkuje farebnú snímku. Normálne sa však kombinujú tri rôzne vlnové dĺžky pomocou tzv.
RGB farieb.
-- 7 --
Download

2. Fyzikálne základy DPZ