9
11
47
3
november
2011
V Michalovciach každý mesiac vydávajú
Redemptoristi, Vydavateľstvo Misionár.
Vydávanie je povolené GBÚ v Prešove,
č. j. 1967/1992, rehoľou a MK SR, EV.
3171/09. Redakcia si vyhradzuje právo
úpravy rukopisov. Nevyžiadané príspevky
nevraciame.
Šéfredaktor:
o. Metod Lukačik CSsR
Redaktori:
o. Maroš Dupnák CSsR,
o. Miroslav Medviď CSsR
Adresa:
Redemptoristi, Vydavateľstvo Misionár,
Masarykova 35, 071 01 Michalovce
Telefón: 056/68 81 981, 0902 275 145
Web:
www.misionar.eu
E-mail:
[email protected]
Bankové spojenie:
SLSP, a.s. Michalovce,
č. ú.: 0480292873/0900
IČO: 00585696
52
57
Modlitba starca
Uzdravenie posadnutého v Geraze
Kresťanský pohľad na starobu
Ako sa pripraviť na smrť
o. Andrej Prokopovič (1923 – 1997)
Ľudová čítanka
Vo svetle významných výročí
Moja staroba
Fotoreportáž zo svätých misií
Fotoreportáž z tríduí
Pár slov o starobe
Misionár deťom
3
5
9
11
13
15
47
52
55
56
57
58
Časopis Misionár je možné objednať si kedykoľvek v priebehu roka.
Ročné predplatné predstavuje 11 EUR.
Cena: 1 EUR
ISSN: 1335-1176
Misionár
úvodné slovo
2
Staroba je jeseň
života, zvykneme takto hovoriť. Ide o poslednú fázu ľudského
života na tejto zemi.
Každé obdobie ľudského života má svoju špecifickosť a má
svoju úlohu. V každom veku stojí pred človekom dôležitá úloha a určitý cieľ. Je dôležité niečo dosiahnuť
alebo vykonať. Čo teda prislúcha starobe? Čo
sa očakáva od starého človeka? V starobe človek z perspektívy rokov, ktoré prežil, prirodzene hodnotí svoj život a zmysel prežitých
i vykonaných veci. Má viac času na pokojné
premýšľanie. Spomína na to, čo prežil a zažil. Na niečo je hrdý a rád o tom rozpráva, na
druhej strane sú tu aj zlyhania a chyby, niečo, za čo sa hanbí a bol by rád, keby to v jeho
živote radšej ani nebolo. Všetko však treba
prijať a integrovať, vo všetkom treba objaviť
zmysel. Ide o akési hlbšie pochopenie a uchopenie svojho života. V starobe sa má človek
pozrieť na svoj život v celosti s múdrosťou,
s pokojom a s dôverou. A to všetko v modlitbe odovzdať Bohu. Týmto uceleným pohľadom na život sa človek učí múdrosti.
Spoznáva čo sa oplatí robiť a čoho je lepšie
sa vyhýbať. Úlohou starého človeka je získať
múdrosť, ktorá je pokojná, radostná, praktická.
Svätosť vo východnej cirkvi sa predstavuje aj
pojmom starectvo, ale nemyslí sa tu na vek
osoby, ale predovšetkým na jej vnútornú zrelosť, harmóniu, celistvosť. A tak staroba je
akýmsi cieľom ľudského života.Vážená staroba sa nezískava prirodzene len rokmi, ktoré bežia same, ale predovšetkým osobným
misionár
úsilím, uvažovaním, modlitbou a skutkami.
Múdrosť je ozdobou staroby, jej veľkým darom. Starý človek sa týmto darom múdrosti má múdro zdieľať mladším.
Kým v detstve človek rastie v sile a učí sa
poznávať, v strednom veku plne využíva svoje sily a schopnosti v budovaní a konaní diel,
v starobe, ani jedno, ani druhé nemá miesto. Na prvé miesto tu prichádza slabosť a choroby, obmedzenosť a odkázanosť na druhých.
Staroba je poznačená slabosťou a mnohými ťažkosťami. A v tom sa skrýva jej špecifickosť a úloha. Učiť sa prijímať slabosť, obmedzenosť, vedieť sa zriekať mnohých činností a vecí. Človek v starobe reálnejšie cíti
a vníma, že sa ide v ústrety smrti, ktorá je totálnou slabosťou, ktorej sa nedá odporovať...
Pripraviť sa na ten posledný okamih života nie je ľahké. Zachovať si dôveru a vieru,
byť vďačný a slobodný.
Skôr ako sa staneme starými my sami,
stretávame sa so starými v našich rodinách
alebo v našom najbližšom okolí. Starí človek si zasluhuje dvojnásobnú úctu.
Službe starým sami sa pripravujeme
na starobu. Poznáme našich starých veľmi dobre. Raz nám veľmi vadí ich netrpezlivosť, bezohľadnosť, náročnosť, a to
sú veci, ktoré máme my sami odstraňovať
z nášho života. Na druhej strane môžeme
obdivovať ich pokoj, pohodu ducha, nadhľad nad veci a udalosti, ich vieru a modlitbu a k tomu sa máme dopracovať aj my,
to neprichádza samo, ale je ovocím života. Učme sa od starých ľudí len to dobré.
Novembrový misionár venujeme tejto téma, ktorá je vždy aktuálna.
november|2011
V roku 1903 bol v Rusku vyhlásený za
svätého mních Serafim, ktorý je tiež nazývaný Sarovským pretože tam, v mestečku Sarov, ako mních žil a zomrel.
Z jeho charizmy dodnes čerpá nielen
ruský národ, ale aj mnohé iné. Úcta
k nemu sa totiž rozšírila aj do katolíckych
krajín západnej Európy. Je neodolateľný
pre silu lásky a veľkosť dobroty, ktoré
z neho vyžarovali jak počas jeho pozemského života, tak dnes - 187 rokov po jeho
smrti. Táto láska a dobrota starca Serafima bola odzrkadlením lásky božej, hoci
vieme, že takú, aká v skutočnosti je, spoznáme až za hranicou večnosti.
november|2011
Celý jeho život bol jednou veľkou
modlitbou. Boh si povolal Serafima, aby
svetu pripomenul to, čo tvorí srdce našej
kresťanskej viery a čo tak hlboko precítil
a prežil svätý apoštol Ján, miláčik Pána,
ktorému na jeho vyjadrenie stačili tri slová: „Boh je láska“ (1 Jn 4, 16).
Do kláštora v Sarove vstúpil ako devätnásťročný. K tomu, aby sa stal „starcom“,
a teda človekom súcim na vydávanie
svedectva o veľkosti tejto božej lásky, si ho
Boh pripravoval dlhé roky. Najprv žil
v spoločenstve ostatných bratov mníchov,
s ktorými sa modlil, pracoval, postil, učil
sa ich milovať a navzájom si odpúšťať. Takmisionár
škola modlitby
MODLITBA STARCA
3
škola modlitby
4
to prežil dlhých 16 rokov. Bolo to ťažké obdobie a hoci ho stálo veľa duchovnej námahy, on ho prežíval s vierou a v duchu
neotrasiteľnej dôvery v Boha. Toto obdobie
bolo preňho veľmi požehnané.
Ďalších 20 rokov potom prežil v úplnej
samote a mlčanlivosti. Aj tento čas bol iba
prechodným obdobím, v ktorom sa pripravoval na svoje hlavné poslanie zažiariť ako jasné svetlo a odblesk nekonečnej
božej lásky. Sám Boh si ho viedol touto ťažkou cestou, pretože tak veľmi chcel ukázať svetu, akáže je tá „šírka, výška
a hĺbka“(Ef 3, 18) tej Jeho lásky. A Serafim, hoci bol iba slabým a hriešnym človekom, ako to o sebe rád zdôrazňoval, sa
nechal božou milosťou formovať do tej podoby človeka prežiareného, a úplne preniknutého nebeským svetlom.
Až potom bol pripravený prijímať
pútnikov, ktorí k nemu prichádzali po
radu, útechu a uzdravenie. Boh mu doprial
byť veľkým požehnaním pre nekonečné
zástupy hľadajúcich, trpiacich i duchovne mŕtvych počas celých 18 rokov. Starec
Serafim bol celým svojim bytím tak
upriamený na Boha, že teraz už všetko videl z božej perspektívy. Keď potom otváral dvere svojej mníšskej cely, aby sa im
venoval, od radosti mu vždy poskočilo
srdce, pretože ich už vnímal podobne ako
Boh - miloval ich tak, ako ich miluje Boh
a nezabúdal ich pritom povzbudzovať slovami: „Poďte .... poďte, vy, moja radosť“.
A na dôvažok, hoci aj nebolo práve veľkonočné obdobie, ich pozdravoval slovami: „Christós voskrése!“. Jeho srdce bolo
misionár
tak veľmi preplnené veľkonočnou radosťou.
V starcovi Serafimovi, v jeho láske a nesmiernej dobrote srdca, sa ľuďom zjavoval
sám Boh. A uzdravoval všetkých. Najmä
v tom zmysle, že duchovne mŕtvi ožívali pre večný život. Ale aj v tom, že smutní nachádzali novú radosť, slabí novú silu
vstať a isť dopredu a zúfalí nachádzali nový
zmysel svojho ťažkého života. Boh si ho
povolal z čistej lásky a Serafim sa tou láskou nechal uniesť. A bol jej verný až do
konca, až do posledného „amen“ modlitby svojho života.
Jeho životopis totiž zaznamenáva, ako
vyzerali posledné chvíle jeho pobytu tu na
zemi, odkiaľ 2. januára 1833 prešiel do večnosti. Večer pred smrťou, ako o tom
svedčí jeho spolubrat, mních Pavol, starec
Serafim spieval veľkonočné spevy: „Videli
sme Kristovo vzkriesenie, preto sa pokloňme Pánu Ježišovi .... Osvieť sa, osvieť
sa, Nový Jeruzalem, hľa sláva Pánova ťa
ožiarila ..... ó, Pascha veľká a najsvätejšia,
Kriste! Ó, Múdrosť, Slovo Božie a Moc! Daruj nám skutočne požívať Teba, v nezapadajúcom dni Tvojho Kráľovstva“. A ráno
ho spolubratia našli mŕtveho, kľačiaceho
pred ikonou Božej Matky, ktorú on tak rád
nazýval Matkou krásnej lásky.
Starec Serafim sa domodlil modlitbu
svojho pozemského života, v ktorej neustále opakoval iba jedno: „Bože .... láska
.... milujem ťa“.
o. Miroslav Medviď CSsR
november|2011
„Prišli na druhý breh mora do gerazského
kraja. Len čo vystúpil z lode, vyšiel z hrobov
oproti nemu človek posadnutý nečistým duchom. Býval v hroboch a nik ho už nemohol
zviazať ani reťazami. Lebo často ho sputnali
okovami a reťazami, ale on reťaze roztrhal
a okovy rozlámal; nik ho nevládal skrotiť.
A stále, v noci i vo dne bol v hroboch a na
vrchoch, kričal a tĺkol sa kameňmi. Keď
v diaľke zbadal Ježiša, pribehol, poklonil sa mu
a skríkol veľkým hlasom: „Čo ťa do mňa, Ježiš, syn najvyššieho Boha?! Zaprisahám ťa na
Boha, nemuč ma!“ Lebo Ježiš mu povedal: „Nečistý duch, vyjdi z tohoto človeka!“ A spýtal
sa ho: „Ako sa voláš?“ Odpovedal mu: „Volám
sa pluk, lebo je nás mnoho.“ A veľmi ho prosil, aby ich nevyháňal z toho kraja. Na
úpätí vrchu sa tam pásla veľká črieda svíň. Preto ho prosili: „Pošli nás do svíň, nech
vojdeme do nich.“ On im to dovolil. Nečistí duchovia teda vyšli a vošli do svíň. A črieda - okolo dvetisíc kusov - sa náramne prudko hnala dolu svahom do mora a v mori
sa potopila. Pastieri ušli a rozhlásili to v meste a po osadách. A ľudia vyšli pozrieť
sa; čo sa stalo. Prišli k Ježišovi a videli toho, ktorého trápil zlý duch, toho, čo bol
posadnutý plukom, ako sedí oblečený a je pri zdravom rozume, a schytila ich hrôza. Očití svedkovia im rozpovedali, čo sa stalo s tým, že bol posadnutý zlým duchom, a so sviňami. A začali ho prosiť, aby odišiel z ich kraja. Keď Ježiš nastupoval na loď, prosil ho ten, ktorého predtým trápil zlý duch, aby smel zostať s ním.
On mu to nedovolil, ale mu povedal: „Choď domov k svojim a zvestuj im, aké veľké veci ti urobil Pán a ako sa nad tebou zmiloval.“ On odišiel a začal v Dekapole
rozhlasovať, aké veľké veci mu urobil Ježiš. A všetci sa čudovali.“ (Mk 5, 1 – 20)
november|2011
misionár
komentár markovho evanjelia
UZDRAVENIE
POSADNUTÉHO
V GERAZE
5
komentár markovho evanjelia
6
Prišli na druhý breh mora do gerazského kraja. Evanjeliový príbeh sa
odohral v krajine pohanov, v Geraze. Iní
nazývajú túto oblasť aj Gedarský kraj
alebo Dekapolis. Bola to oblasť za Galilejským jazerom. Znakom pohanského
kraja sú aj svine, ktoré židia pokladali za
nečisté zvieratá, preto ich ani nechovali,
ani nejedli.
Máme tu dlhší a slávnostnejší exorcizmus – oslobodenie od zlého ducha. Už
sme sa s jedným exorcizmom stretli na začiatku markovho evanjelia. Vyhánanie
zlých duchov bola bežná Ježišova činnosť.
Teraz po časti podobenstiev znova sa
ukazuje moc Ježišovho slova, ktoré nedávno utíšilo búrku na Galilejskom jazere.
Hoci posadnutie zlým duchom je
v naším zemepisných šírkach a v našich
časoch veľkou výnimkou, predsa len nie
je nemožné. Zlý duch chce stále ovládnuť
človeka. Je našim úhlavným nepriateľom, ktorý nás chce obrať o to najcennejšie
o večný život v Bohu – o spásu. Exorcisti, kňazi, ktorí majú špeciálne poverenie
od biskupa konať exorcizmy, skôr ako
o priamom posadnutí zlým duchom,
dnes radšej hovoria o psychických problémoch ľudí. No niekedy aj v tom môže byť
zapletený zlý duch. V dnešnom evanjeliu
je podstata posadnutia výrazne opísaná.
Nik nemohol toho posadnutého ovládnuť,
spútať, dať do poriadku. Všetky reťaze
a okovy s nadľudskou silou rozlámal.
Nik ho nevládal skrotiť. Nečistý duch sa
tu spája so smrťou, ktorá je jeho akoby prirodzeným miestom. Posadnutý býval
misionár
v hroboch, čo je miesto zomrelých. Zlý
duch sa prezrádza aj nepriateľstvom voči
Bohu. Čo ťa do mňa? Nemuč ma! Vníma
Boha ako nepriateľa, ktorý škodí. Veľakrát
aj nám nahovára takýto falošný obraz
Boha. Veď si len spomeňme na prvé pokušenie v raji: No had bol ľstivejší ako všetky poľné zvieratá, ktoré urobil Pán, Boh,
a vravel žene: „Naozaj povedal Boh: „Nesmiete jesť z nijakého rajského stromu!?“
Žena odpovedala hadovi: „Z ovocia rajských stromov môžeme jesť, ale o ovocí
stromu, ktorý je v strede raja nám Boh povedal: „Nejedzte z neho, ani sa ho nedotýkajte, aby ste nezomreli!“ Tu povedal had
žene: „Nie, nezomriete, ale Boh vie, že
v deň, keď budete z neho jesť, otvoria sa
vám oči a vy budete ako Boh, budete poznať dobro a zlo.“ Gn 3, 1 – 5. Diabol je stále klamár, otcom lži. Prekrúca Božie slová, znetvoruje obraz milujúceho Boha
a hoci sľubuje život a šťastie vedie nás hriechom len ku smrti. Biedna situácia posadnutého je výstižne opísaná slovami:
A stále, v noci i vo dne bol v hroboch
a na vrchoch, kričal a tĺkol sa kameňmi. Posadnutý je otrokom zlého a žiaden
otrok nie je šťastný. Je tu ukázaná jeho samota, jeho sebapoškodzujúci spôsob života, jeho smerovanie k smrti.
Keď v diaľke zbadal Ježiša, pribehol,
poklonil sa mu. Tu posadnutý stretáva Ježiša, ktorý je silnejší ako on a má moc ho
zviazať a vyplieniť jeho dom. Pamätáme,
že takto bol Ježiš predstavený na začiatku evanjelia. Zlý hneď uznáva Ježišovu prevahu, avšak stavia sa mu na odpor. Démon
hneď nazval Ježiša pravým menom, Ježiš,
november|2011
november|2011
dovolil zlým duchom vojsť do svíň a utopiť sa v mori, ktoré ovládol Ježiš v predchádzajúcom evanjeliovom príbehu.
Ježišovo slovo, plné moci, očisťuje
a oslobodzuje človeka i zem.
Nečistí duchovia teda vyšli a vošli do
svíň. Zlý opustil človeka. Človek bol stvorený, aby v jeho srdci prebýval Svätý
Duch, nie zlý, nie hriech, nie tma.
A ľudia vyšli pozrieť sa; čo sa stalo.
Prišli k Ježišovi a videli toho, ktorého
trápil zlý duch, toho, čo bol posadnutý plukom, ako sedí oblečený a je pri
zdravom rozume, a schytila ich hrôza.
Ježišovo dielo nemôže zostať bez nepovšimnutia. Ľudia vidia aj uzdraveného,
ktorého predtým trápil zlý duch. Sedí pri
Ježišovi, je oblečený, je pri zdravom rozume. Je znakom nového človeka, ktorý
hľadá Ježišovú blízkosť, preto zneho Ježiš
aj robí apoštola, posiela ho vydávať svedectvo. „Choď domov k svojim a zvestuj
im, aké veľké veci ti urobil Pán a ako sa
nad tebou zmiloval.“ On odišiel a začal
v Dekapole rozhlasovať, aké veľké veci
mu urobil Ježiš. A všetci sa čudovali.
Pekne je tu ukázané, čo je evanjelium...
zvestuj aké veľké veci tu urobil Pán a ako
sa nad tebou zmiloval. Niesť druhým
milosti, ktoré sme od Boha dostali. Pre
toho oslobodeného Ježiš je Pán. Aj my sa
môžeme diviť nad slávnymi Ježišovými
skutkami. Aj my môžeme mať účasť na
jeho moci, aby naš skrze Kristovo slovo,
ktoré prijímame do nášho života, učilo stávať slobodnými ľuďmi.
A začali ho prosiť, aby odišiel z ich
kraja. Môžeme sa diviť nad zvláštnou
misionár
komentár markovho evanjelia
syn najvyššieho Boha. Diabol má nadprirodzené poznanie. V biblickej mentalite poznať meno znamená mať moc nad
danou osobou. Akoby zlý chcel Ježiša
ovládnuť, obmedziť. Aj Ježiš sa pýta na
meno: A spýtal sa ho: „Ako sa voláš?“
Prezradiť svoje meno je znakom porážky.
Odpovedal mu: „Volám sa pluk, lebo je
nás mnoho.“ Pluk – legión, rímska vojenská jednotka je znakom devastujúcej
sily dobre zorganizovanej. Naznačuje aj
vnútorné rozdelenie človeka. Zlí duchovia ťahajú človeka na všetky strany, a predsa človek by mal smerovať len k Bohu.
Počujeme diablovú prosbu Čo ťa do
mňa, Ježiš... zaprisahám ťa na Boha, nemuč ma! Čo má spoločné láska a egoizmus, dôvera a strach, otroctvo a sloboda,
svetlo a tma? Zlý chce stále robiť kompromisy s dobrom, používa, či lepšie
zneužíva čiastočné dobro, aby dosiahol
svoj cieľa. No hneď vie, že je slabší a preto démon ho prosí veľmi úpenlivo. …
A veľmi ho prosil, aby ich nevyháňal
z toho kraja. Na úpätí vrchu sa tam pásla veľká črieda svíň. Preto ho prosili:
„Pošli nás do svíň, nech vojdeme do
nich.“ Nechcel odísť predčasne do priepasti pekla, ale ešte chcel zostať na mieste, v pohanskom kraji, kde sa mu dobre
darilo. Svine sú aj symbolom pohanstva
a ich utopenie znakom konca zlého, skončí zle. Nečistí duchovia teda vyšli a vošli do svíň. A črieda - okolo dvetisíc kusov - sa náramne prudko hnala dolu svahom do mora a v mori sa potopila.
Ježiš očistil od zlého ducha nielen
človeka, ale aj celý gerazský kraj, tým, že
7
reakciou ľudí, ktorí prosia Ježiša, aby od
nich odišiel... Prijať Ježiša znamená zriecť
sa hriechu a mnohí to nechcú urobiť ani
dnes. Pre niekoho je väčšia škoda materiálna strata stáda svíň, ako duchovný zisk
oslobodenie človeka. Báli sa moci, ktorá
oslobodzuje... Aj to je paradox neprijatia
Krista. Viera, ktorá dáva nový život, je slobodné prijatie evanjelia a Ježiša Krista. Boh
rešpektuje slobodu človeka.
komentár markovho evanjelia
Marek Rusinko
8
misionár
november|2011
Čo je to staroba? Niekedy sa o nej hovorí ako o jeseni života. Tento výraz asi
prvykrát použil starorímsky filozof Cicero, keď sledoval ľudský život a porovnával ho s etapami prírody. Nachádzal tam podobnosť. Jestvuje úzka podobnosť medzi biorytmom človeka
a cyklami prírody, ktorej jej súčasťou.
No človek sa zároveň podstatne líši od
každej inej prírodnej skutočnosti, ktorá ho
obklopuje. On jediný totiž je stvorený na
boží obraz a podobu. To znamená, že má
november|2011
niečo, čo iné tvory nemajú. Vlastné povedomie, vedomie slobody, vedomie dobra a zla, vedomie zodpovednosti, túžbu
a vedomie lásky – to všetko preto, že podobne ako Boh, je osobou.
A tým, že je osobou, si zasluhuje aj mimoriadnu pozornosť a úctu a to vo všetkých etapách svojho života – už vo chvíli počatia, vo chvíli narodenia, v detstve,
v mladom veku i v starobe. Áno, aj jeho
staroba si zasluhuje úctu, lebo je to čosi
posvätné. Aj tam sa totiž realizuje ľudský
život.
misionár
duchovnosť a teológia
KRESŤANSKÝ POHĽAD
NA STAROBU
9
duchovnosť a teológia
10
V minulosti sa starým ľuďom prejavovala veľká úcta. Keď sa dívame na
dnešnú situáciu, skonštatujeme, že niektoré národy si ich ctia a vážia i naďalej, iné
zasa oveľa menej, pretože sa riadia zásadami (aj keď nevyslovenými nahlas),
podľa ktorých prvé miesto má bezprostredná užitočnosť a produktivita človeka.
Iste všetci cítime, že takýto postoj nie
je správny. Hodnota človeka sa predsa nemôže merať podľa jeho sily, ktorá býva prirodzenou súčasťou skôr života mladšieho než staršieho, ani podľa výkonu, ktorý dokáže podať. Jeho hodnota spočíva
v samotnom fakte, že je človekom. Preto
je odsúdeniahodná napríklad taká prax,
ktorá sa stala bežnou súčasťou života
v koncentračných táboroch počas druhej
svetovej vojny – že totiž starí a chorí jedinci, ktorí už neboli perspektívni pre budovanie Tretej Ríše, museli byť likvidovaní.
A v podobnom zmýšľaní má svoj počiatok aj dnešný trend západnej civilizácie, ktorý by napríklad eutanáziou chcel
riešiť problém chorých a starých ľudí. Vedomé a dobrovoľné ukončenie života
druhého človeka je čin zlý sám v sebe, pretože je urážkou dôstojnosti ľudskej osoby, na ktorú nik nesmie siahnúť.
Nevyhnutne sa treba vrátiť k správnemu pohľadu, z ktorého sa na život pozeráme ako na celok. Ten celok je od počatia po prirodzenú smrť. A v tom pohľade
aj staroba – ak ju človeku Boh dopraje –
má svoju úlohu. O akú úlohu sa jedná,
o tom napríklad pekne hovorí český kňaz
Tomáš Halík v jednej zo svojich kníh. Stamisionár
rí ľudia nám pomáhajú pozerať na ľudské udalosti rozumnejšie, pretože životné osudy z nich urobili znalcov a zrelých
ľudí. Bolo by teda nerozumné v mene modernosti odstavovať ich na vedľajšiu koľaj alebo nimi dokonca pohŕdať. Budúcnosť musí predsa stáť na základoch minulosti – tak je to prirodzené. Ináč sa to
skôr či neskôr zrúti.
A možno aj v smerovaní dnešného sveta už nachádzame odpoveď na otázku, aký
je postoj moderného človeka k „šedinám“. Vážia si mladé generácie ľudí, ktorí majú za sebou úžasnú životnú skúsenosť? Blahoslavený pápež Ján Pavol II. nám
radí, že opačný trend – teda neúcta k„šedinám“-, ktorý je taký zjavný najmä
v ekonomicky vyspelých krajinách, treba
zmeniť, aby tí, čo dosiahli vyšší vek, mohli starnúť dôstojne a bez obavy, že v spoločnosti už neznamenajú nič.
A na záver ešte raz zacitujme otca Tomáša Halíka: „Toto obdobie života človeka
je z pohľadu viery obdobím, ktoré sa
veľmi priblížilo k tajomstvu prechodu
z tohto sveta do večnosti. Viera vrhá svoje svetlo aj na toto tajomstvo. Človek ho
neprežíva ako pasívne očakávanie ničiacej skutočnosti, ale ako nádejné priblíženie sa k plnej zrelosti, ktorú zakúsi až tam,
vo večnosti, v Bohu. Preto treba jeseň svojho života prežívať tak, že sa s vierou
odovzdáme do rúk Boha Otca a jeho nekonečného milosrdenstva. Boh nás totiž
nekonečne miluje a chce s nami byť po
celú večnosť.
Pripravil o. Irenej
november|2011
misionár
duchovnosť a teológia
Títo naši zosnulí
nás opustili možno
ešte len nedávno pred
pár týždňami či mesiacmi, a niektorí už
pred niekoľkými rokmi, ba niektorí už
pred niekoľkými desiatkami rokov. Aký
bol ich odchod z tohto sveta? Niektorí sa
na smrť pripravovali
dlhší čas pravidelnou
modlitbou aj prístupovaním k sviatostiam. Každý z nás vie
svoj dátum narodenia, ale nikto z nás ne-
AKO SA PRIPRAVIŤ NA SMRŤ
Vďaka Pánu Bohu dožili sme mesiaca november, v ktorom azda viacej ako
po iné mesiace
v roku, naše kroky
smerujú na cintorín,
aby tam nad hrobom
našich blízkych či
vzdialenejších príbuzných, známych či
neznámych, sme sa
pomodlili za tých,
ktorí nás už predišli
na ceste do večnosti
do domu Otca, zapálili sme sviečku,
položili sme tam nejaký veniec či kvety.
11
duchovnosť a teológia
12
vie dátum svojej smrti. Hovorí sa: „Aký život, taká smrť, aká smrť, taká večnosť“, preto sa nám treba na túto hodinu smrti veľmi dobre pripraviť, aby sme získali večnú
blaženosť v nebeskom kráľovstve.
Je isté, že musíš zomrieť. Vrhni sa
teda k nohám Ukrižovaného, poďakuj
mu za čas, ktorý ti vo svojom milosrdenstve dáva, aby si – mohol dať do poriadku svoje svedomie! A potom sa pozorne
pozri na všetky chyby doterajšieho života, najmä tie z mladosti. Pozri sa aj na Božie prikázania. Skúmaj, ako si počínal v zamestnaní, pri svojich stykoch v spoločnosti... Zapíš si svoje pochybenia a urob
generálnu spoveď z celého svojho života
(ak si ju ešte neurobil). Ó, ako pomáha generálna svätá spoveď k usporiadaniu
kresťanského života! Mysli na to, že tu sa
skladajú účty, aby si mohol získať večnosť.
A preto rob tak, ako budeš musieť konať
v okamihu skladania účtov pred večným
Sudcom, Ježišom Kristom.
A čo je dôležité, rozhodni sa použiť
všetky prostriedky, ktoré ti pomôžu zachovať si Božiu milosť. Patrí k nim každodenná svätá liturgia (svätá omša), rozjímanie o večných pravdách, pravidelné
a časté pristupovanie k svätej spovedi a svätému prijímaniu, denná návšteva Najsvätejšej oltárnej sviatosti a blahoslavenej
Panny Márie, duchovné čítanie, večerné
spytovanie svedomia, nejaká zvláštna pobožnosť k najsvätejšej Panne a pôst na jej
počesť. Ale predovšetkým si zaumieň, že
sa budeš často odporúčať Bohu a Panne
Márii a že najmä v čase pokušení budeš
vzývať najsvätejšie mená Ježiš a Mária. To
misionár
sú prostriedky, ktoré ti môžu vymôcť
dobrú smrť a večnú spásu.
Pokiaľ ide o minulosť, dôveruj Ježišovi Kristovi, ktorý ti teraz dáva toto osvietenie, pretože ťa chce spasiť. A dôveruj aj
orodovaniu Panny Márie, ktorá ti ho vyprosuje. Dušu s takýmto programom života a dôverujúcu Ježišovi a Márii obdarúva Boh veľkou silou. Nuž teda, milý čitateľ, celý sa odovzdaj Bohu, ktorý ťa
volá a začni požívať pokoj, ktorého si bol
doteraz svojou vinou pozbavený. Duša nemôže cítiť väčší pokoj, ako keď si večer pred
spaním môže povedať: „Ak tejto noci zomriem, dúfam, že zomriem v Božej milosti.“
Keď pôjdeme na cintorín tento mesiac
alebo v inom mesiaci počas roka, aby sme
sa tam nad hrobom svojich blízkych, alebo známych pomodlili, zapálili sviečku, položili kyticu kvetov či veniec, pamätajme,
že aj nás čaká smrť, nevieme kedy a kde,
preto sa na ňu dobre pripravme častým
prístupovaním k sviatostiam. Spomínajme si v modlitbách aj sami na seba
a úprimne prosme našu nebeskú Matku
Pannu Máriu, aby aj nám vyprosila šťastnú hodinu smrti a večnú blaženosť v dome
Otcovom.
Spracoval o. Ján Jozef Oharčak CSsR
november|2011
a vtedy aj bol vysvätený za kňaza. Pracovať do michalovskej viceprovincie prišiel
v januári 1950. Netešil sa z normálnej
kňazskej služby dlho, o chvíľu ho zastihla barbarská noc v Stropkove, kde prišiel,
aby jednu noc prespal, lebo sa chystal domov do Vojtoviec navštíviť svoju vážne
chorú matku. Nedovolili mu to a neskôr
ju živú už nevidel. Zo sústreďovacieho
kláštora v Podolínci sa nemohol zúčastniť ani na jej pohrebe. V roku 1951 nastúpil
na PTP, kde bol až do roku 1954. Keďže
mal zakázaný pobyt v Košickom a Prešovskom kraji, zamestnal sa v Ružomberku, kde žil so niektorými spolubratmi
v jednom byte. Koncom roku 1961 ho zatkli a odsúdili na tri roky. Jeho majetok prepadol v prospech štátu. Bol väznený
v Banskej Bystrici, vo Valdiciach a Mírove, kde ho zastihla amynestia. Od roku
1968 spravoval farnosť Pusté Čemerné, ale
Andrej Prokopovič sa narodil 16. februára 1923 vo Vojtovciach pri Stropkove.
Povolanie pocítil už v detskom veku
skrze otca Jozafata Brezinu, ktorý sa venoval deťom. Noviciát ukončil v českých
Budejoviciách zložením rehoľných sľubov
v roku 1942. Teológiu začal študovať
v Bratislave, ale po vojne od roku 1945 pokračoval v štúdiu v seminári redemptoristov v Obořišti. Ukončil ju v lete 1949
november|2011
býval v Topoľanoch. Neskôr pôsobil aj vo
Vyšnej Rybnici a excurrendo spravoval aj
farnosť Jovsa. Od roku 1970 pôsobil
v Klokočove. Bol tu veľmi obmedzovaný
štátnymi orgánmi. Po nežnej revolúcii sa
presťahoval v roku 1991 do kláštora v Michalovciach. Tu sa venoval predovšetkým
prekladaniu liturgických textov. Zomrel
v roku 1997 a je pochovaný na michalovskom cintoríne.
misionár
duchovný medailón
o. Andrej Prokopovič (1923 – 1997)
13
Spomíname
Dňa 25. novembra 2011 uplynie 5 rokov od chvíle, keď si Boh k sebe povolal Máriu Olexovú, rodenú Kovaľovú, z Humenného, pôvodom z Moravian.
Dňa 10. októbra 2011 tiež uplynulo 13 rokov od chvíle, keď si Boh povolal k sebe Michala Olexu.
S úprimnou vďakou a láskou si na nich spomína dcéra Helena s manželom.
Tí, ktorí ste ich poznali, venujte im tichú spomienku v modlitbe.
Večná im pamiatka!
Blahoželáme
spomíname, blahoželáme a ďakujeme
Dňa 1. novembra sa náš duchovný otec Mgr. Karol Knap dožil 31. narodenín.
Drahý o. Karol, k Vašim narodeninám a zároveň aj meninám Vám v modlitbách chceme zdravie priať, ktoré Vám môže len Ježiš dať. Ďakujeme Pánu Bohu, že nám dal takého horlivého a obetavého kňaza, ako ste Vy. Vyjadrujeme úprimnú vďaku za všetko, čo ste
ako kňaz pre nás urobili. Zverujeme Vás a Vašu rodinku pod ochranu Presvätej Bohorodičky, aby Vám vyprosila nevyčerpateľný zdroj Božích milostí a silu, prameniacu z Kristovho kríža, na mnoho rokov, šťastných rokov.
To Vám s láskou a vďakou v srdci vyprosujú vďační veriaci z farnosti Trnava pri Laborci.
14
Ďakujeme
Baškovce – Spolok sv. ruženca: 20 €
Boršov (ČR) – Mária Kaplanková: 5 €
Brezina – Arcibratstvo sv. ruženca: 70 €
Byšta – bohuznáma osoba: 20 €
Dargov – Spolok sv. ruženca: 20 €
Davidov – Arcibratstvo sv. ruženca: 50 €
Falkušovce – Arcibratstvo sv. ruženca: 52 €
Hraň – Arcibratstvo sv. ruženca: 45 €
Koromľa – Spolok sv. ruženca: 35 €
Košice (Barca) – Paulína Frindtová: 17 €
Michalovce – Marta Gavajová: 10 €
Michaľany – Arcibratstvo sv. ruženca: 40 €
Milhostov – Arcibratstvo sv. ruženca: 30 €
misionár
Močarany – bohuznáma osoba: 10 €
Nižný Žipov – Arcibr. sv. ruženca: 40 €
Piešťany – Mária Brisudová: 10 €
Piešťany – Mária Brisudová: 10 €
Piešťany – Mária Brisudová: 13 €
Ruskov – bohuznáma osoba: 10 €
Sabinov – Anna Gargaliková: 5 €
Sabinov – Jana Olejárová: 10 €
Sedliská – Bernarda Dudová: 5 €
Sedliská – Arcibratstvo sv. ruženca: 30 €
Telgárt – Arcibratstvo sv. ruženca: 200 €
Vranov n. T. – Arcibratstvo sv. ruženca pri
chráme sv. Eucharistie: 100 €
Vranov n. T. (mesto) – Arcibratstvo sv. ruženca a ružencové spoločenstvo: 100 €
november|2011
Medžugorský zázrak – Kristína
Drahí rodičia, nie je možné, aby Panna Mária, ktorá miluje vašich synov a vaše
dcéry oveľa viac, ako ich milujete vy,
matky a otcovia, nezachránila ich, ak ju
o to prosíte. Dievčina sama o sebe rozpráva: „Volám sa Kristína a pochádzam
z Nemecka. Napriek tomu, že v Nemecku
je oveľa viac evanjelikov ako katolíkov,
moji rodičia sú obidvaja katolíci. Všetky
svoje deti dali pokrstiť v rímskokatolíckom
náboženstve a podľa krstu sa nás snažili
aj vychovávať. Avšak ja ako pätnásťročná
som sa zoznámila s partiou chlapcov
a dievčat, s ktorými som začala popíjať, fajčiť, drogovať, navštevovať nočné bary
a iné zlé veci robiť. Rodičia ma veľmi prosili, napomínali a modlili sa za mňa – nielen rodičia, ale aj moji bratia, ktorí sa hanbili za svoju nepodarenú sestru. Jedného
dňa som zašla na faru a dala som sa vypísať zo svojej katolíckej viery. Keď sa moji
rodičia o mojom kroku dozvedeli, boli
priam šokovaní. Otec plakal a matka to tak
ťažko prežívala, že sa pod to podpísali
srdcové záchvaty.
Roku 1986 jedného dňa sa otec vrátil
z mestečka a povedal, že sa až teraz dozvedel o tom, že sa od roku 1981 zjavuje
Panna Mária v Medžugorí a že on tam ešte
toho roku musí ísť. V duchu som si vtedy pomyslela: „Viem, že ty sa tam pôjdeš
modliť za mňa. Len choď! Mne už žiadna tvoja modlitba nepomôže. Som diablova a diablovi patrím!” Otec svoj zámer
aj uskutočnil. A keď sa vrátil, rozprával
o tom, ako sa tam ľudia modlia, spovedajú,
ako sa hriešnici vracajú do svojich domovov už ako veľkí kajúcnici. Mne tieto
jeho reči pripadali priam nepríjemné.
Ale prišiel piatok pred Kvetnou nedeľou
november 2011
15
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
roku 1987 a z nášho mestečka do Medžugoria odchádzal autobus s pútnikmi.
Medzi nimi boli aj moja ;matka, môj
najmladší brat a bratranec. Volali aj mňa.
Mohla som ísť, veď som mala prázdniny,
ale čo by som tam robila. Jednoducho som
povedala, že s nimi nejdem. Keď autobus
odišiel, začala som v srdci pociťovať nepokoj. Trápila ma myšlienka, čo si tí dvaja chlapci poradia, keď príde mame zle. Iba
pre mňa ochorela a ja som ju teraz pustila iba s bratmi. Trápenie a nepokoj sa
zväčšovali do takej miery, že napokon v sobotu poobede som sedela v rýchliku,
ktorý uháňal na juh. Do Medžugoria
som pricestovala v nedeľu večer, keď sa ľudia rozchádzali po poslednej svätej liturgii. Pozerala som, či neuvidím niekoho
známeho. Avšak nikoho zo známych som
nezbadala. Nešťastná a zamyslená bezradne stojím. Vtom prišiel ku mne jeden
z františkánov – neskoršie som sa dozvedela, že to bol otec Barbarič – a spýtal sa ma, čo tu sama robím. Opýtala som
sa ho, či nevie, kde sú ubytovaní nemeckí pútnici z nášho mestečka, a uviedla som
názov mestečka. Jeho odpoveď znela:
„Viem, slečna, ale to sú tri km odtiaľto a je
tma, kto vás tam nasmeruje?” Nastala chvíľa ticha. Nakoniec dodal: „Najlepšie bude,
keď naštartujem auto a zaveziem vás
tam.” Jeho myšlienka sa mi veľmi zapáčila
a hneď som ho o to aj poprosila. Keď naštartoval, sadla som si do auta a on mi
hneď položil otázku – priam na telo:
„Teraz mi povedzte, čo vás priviedlo do
Medžugoria.” Odpovedala som: „Ja neviem.
Modlievať sa už nemodlievam a načo som
tu prišla, neviem.” Kňaz sa šibalsky usmial
16
Misionár
a odvetil: „To je dobre, že ste prišli,
o ostatné sa postará Panna Mária.” Vtedy
som si pomyslela: „Mne už nikto a nič nepomôže.” Priviezol ma k našim, poďakovala som sa mu a rozlúčili sme sa.
V pondelok som bola veľmi nervózna.
Nezaujímal ma chrám, ale príroda, ktorá
je tu trocha zvláštna. Chodievala som po
okolí Medžugoria. To isté sa zopakovalo
aj v utorok. S našimi som sa stretávala len
pri obede. Tu mi matka povedala: „Kristína, dnes večer je nemecká svätá liturgia
s nemeckou kázňou a piesňami, nepôjdeš
so mnou?” Prisľúbila som jej, že pôjdem.
Večer sme šli spolu s matkou a bratmi. Tak
ako ma matka informovala, konala sa nemecká liturgia s kázňou a nemeckými
piesňami. Avšak mňa z toho nič neoslovilo. Aj stredu som strávila podobne ako
predchádzajúce dni – okrem iného som
navštívila aj dom narkomanov, ktorí sa tu
liečia. Vo štvrtok pri obede mi matka opäť
navrhla: „Dnes je Veľký štvrtok, poobede
sa konajú obrady a večer o 21. hodine je
eucharistická pobožnosť. Pôjdeš so mnou,
Kristína?” Znova som jej prisľúbila, že pôjdem. Vybrali sme sa teda. Do kaplnky zjavenia sme prišli asi desať minút pred začiatkom. Bolo tam už mnoho ľudí, ale stále prichádzali ďalší a ďalší. Čudovala som
sa sama sebe, že som tu prišla, a v duchu
som si povedala: „Všetci budú kľačať,
ale mňa na kolená nikto nedostane!”
Presne o 21. hodine sa to začalo. Keď otec
Barbarič otvoril svätostánok, všetci prítomní si kľakli a ja som kľačala tiež. Zrazu pred očami sa mi vynárali všetky
moje hriechy a začala som plakať. Plakala som počas celej pobožnosti. Slzy som
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
pred matkou skrývala, a predsa, keď sme
sa vrátili na ubytovňu, matka sa ma spýtala: „Kristína, prečo plačeš?” Neodpovedala som jej. Avšak preplakala som celú
noc aj celý piatok. Až v sobotu na obed mi
napadla myšlienka: „Čo plačeš, slzy ti nepomôžu! Nájdi si spovedníka nemecky hovoriaceho a vyspovedaj sa!” Myšlienku
som prijala a zaumienila som si, že poobede to uskutočním. Rozhodla som sa,
že žiaden zo svojich hriechov neodnesiem
do Nemecka, ale všetky nechám tu v Medžugorí.
Našla som si spovedníka. Svoje hriechy
som vyznala tak, že som bez okolkov
všetko povedala, ale v mojej duši sa ešte stále nič nedialo. Po vyznaní hriechov mi kňaz
povedal: „Teraz sa v duchu postavte pod
kríž, na ktorom v strašných bolestiach zomiera Pán Ježiš. Zomiera z lásky k vám.
Keby nebolo vašich hriechov, nebolo by
jeho bolestí. A preto úprimne ľutujte svoje hriechy.” Vtom som znenávidela všetky
svoje hriechy a ľutovala som ich. A čo sa
so mnou stalo, keď mi kňaz dal rozhrešenie, to neviem povedať. Napadlo mi, čo som
videla v dome narkomanov – v ich kaplnke
na oltári. Je tam ikona znázorňujúca Krista, ako vstáva z mŕtvych. Už niekoľko spravodlivých Starého zákona je vzkriesených a Ježiš pravou rukou dvíha Adama
a ľavou Evu k novému životu. Cítila som
vtedy, že nie Evu, ale mňa drží Ježiš za ruku
a dvíha ma k novému životu. Matka Božia teda uskutočnila to, čo mi predpovedal otec Barbarič v prvý večer môjho pobytu v Medžugorí. A to všetko vďaka ružencom, ktoré sa modlili moji rodičia, bratia a príbuzní za mňa.
Kristína neodišla do Nemecka autobusom s ostatnými pútnikmi, ale zostala ešte dva týždne v Medžugorí, aby poďakovala Panne Márii za svoj nový život.
Dnes pracuje v Taliansku a pomáha ľuďom
závislým od alkoholu alebo drog, aby sa
aj oni uzdravili pre nový život.
O smrti (Lk 7,14-15)
V evanjeliu čítame aj o tom, ako Pán
Ježiš stretol v mestečku Naim pohrebný
sprievod. Pochovávali chlapca. Za mŕtvolou kráčala matka, ktorá bola vdova a veľmi plakala, lebo to bolo jej posledné dieťa, ktoré vtedy vynášali na cintorín. Pánu
Ježišovi bolo ľúto tejto matky, preto jej povedal, aby neplakala. Potom pristúpil
a dotkol sa már. Nosiči zastali a on povedal: Mládenec, hovorím ti, vstaň!” Mŕtvy
sa posadil a začal hovoriť. A Ježiš ho vrátil jeho matke (Lk 7,14-15). Pohrebný
sprievod sa rozišiel a matka si syna odviedla domov.
Toto sa stalo v meste Naim, a to vtedy,
keď Pán Ježiš chodil po našej zemi. Stalo sa to iba raz, že pohrebný sprievod sa
rozišiel skôr, než prišiel na cintorín. Spravidla každý pohrebný sprievod sa končí
na cintoríne pri hrobe, kde sa mŕtvola pochová a ľudia sa až potom rozchádzajú.
Každý taký pohrebný sprievod nám môže
pripomenúť aj náš vlastný. Mali by sme si
pripomenúť, že tak, ako teraz vynášajú
mŕtveho, raz vynesú aj nás. Toto sa s určitosťou raz stane skutočnosťou. Preto sa
teraz trocha zamyslime nad našou vlastnou smrťou.
november 2011
17
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
František Borgiáš bol Španiel. Narodil
sa roku 1510 a pochádzal z veľmi bohatých rodičov i po otcovi, i po matke. Bol
veľmi nadaný, šikovný a tiež aj dobre vychovaný. Jeho matka bola veľmi nábožná,
no zomrela, keď mal František desať rokov. Po ukončení štúdií ho pozvali na kráľovský dvor, kde mu bola zverená veľmi
dôležitá funkcia.
Kráľom Španielska bol vtedy Karol
V. a jeho manželka Izabela bola mladá
a veľmi krásna. Obdivovali ju ako krásavicu. Keď bola na kráľovskej návšteve
v Tolede, náhle zomrela. Jej mŕtvolu bolo
treba previezť do Granady, kde je kráľovská
hrobka – tu mala byť pochovaná i Izabela. Dvadsaťdeväťročný František Borgiáš
bol poverený, aby bezpečne previezol
mŕtvolu na miesto pohrebu. Zodpovedal
za to, aby cestou neprišlo k výmene mŕtvoly. Po jej privezení do Granady František
musel prísahou potvrdiť, že v rakve je skutočne mŕtvola kráľovnej. Preto pred prísahou dal otvoriť rakvu. Keďže to bolo na
siedmy deň po smrti Izabely, jej telo už bolo
v úplnom rozklade. František pozrel na
znetvorenú tvár kráľovnej, ktorá bola
pred siedmimi dňami ešte taká krásna,
a zvolal: „Tak strašne teraz vyzerá krásna
Izabela?!” Pri zdesenom pohľade na mŕtvolu sa v ňom zrodilo predsavzatie: „Len čo
sa mi naskytne prvá príležitosť, opustím
svet s jeho radovánkami, rozkošami i s jeho
slávou a pôjdem do kláštora!”
Prvá príležitosť sa mu naskytla ako
tridsaťsedemročnému, keď mu zomrela
manželka. Vstúpil do kláštora jezuitov, kde
ho prijal sám jeho zakladateľ Ignác z Loyoly. Vyštudoval za kňaza a stal sa mi18
Misionár
sionárom. Dnes ho poznáme ako svätého
Františka Borgiáša. Rozhodnutie padlo pri
pohľade na mŕtvolu tej, ktorej krásu za jej
života toľkí obdivovali.
Pohľad na mŕtvolu by mal vždy v každom z nás vyvolať myšlienku na našu vlastnú smrť. Veď myšlienka na vlastnú smrť
každého rozumného človeka privádza
k tomu, aby svoj život prežil dobre. Preto
i Sväté písmo nás napomína: „Pamätaj, človeče, na smrť a nezhrešíš!” Preto myslieť
na smrť, hovoriť o nej, zaoberať sa ňou, to
nám nekradne chuť do života ani nás to neokráda o pravú radosť, ako by nám to chceli nahovoriť neverci. Ale nás povzbudzuje k tomu, aby sme svoj život čo najlepšie
prežili, čo najlepšie si plnili svoje stavovské povinnosti. Iba tí, ktorí nechcú zanechať svoj zlý život, ktorí sa nechcú
vzdať svojich hriechov a svojich hriešnych
pôžitkov, utekajú ešte aj pred myšlienkou
na smrť. Už slovo smrť im naháňa strach,
lebo vedia, že pri smrti budú musieť podať vyúčtovanie z celého svojho života.
Ale či na smrť myslíš, alebo nemyslíš,
ona raz určite príde. Smrť je najväčšou skutočnosťou nášho života. Všetko ostatné
v našom živote je neisté, ale naša smrť je
istá. Pre každého z nás raz príde deň, keď
poslednýkrát vydýchne. Tak ako sme raz
boli zapísaní do matriky pokrstených, raz
nás zapíšu i do matriky zomrelých. Keď
budú spomínať naše meno, pridajú
k nemu slovko “nebohý”, “nebohá”.
Našťastie naša smrť nebude ukončenie nášho života. Ňou sa nám život neodníma, iba mení. Smrť je iba prekročenie brány večnosti. Po prekročení tohto
prahu pre každého z nás začne nový deň
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
– deň bez rána a večera, večne trvajúci. Je
to deň veľmi šťastný pre tých, ktorí budú
spasení, ale veľmi nešťastný pre tých,
ktorí budú zatratení. Pre zatratených sa
tento večne trvajúci deň zmení na večne
trvajúcu noc, ktorá bude plná bolestí – takých, o ktorých teraz nemáme ani len
predstavu.
Pre nás sú veľmi dôležité otázky: Aká
bude moja večnosť? Bude večne trvajúcim
dňom alebo večne trvajúcou nocou?
A túto otázku by sme si mali klásť veľmi
často. To, čím bude pre nás večnosť, nezáleží na nejakej náhode. Naša večnosť
bude taká, akú si zaslúžime svojím pozemským životom. Veď na tom svete sme
preto, aby sme sa ako rozumní a slobodní ľudia rozhodli, akú večnosť chceme mať.
Naši prarodičia sa mali rozhodnúť o osude celého svojho potomstva, a to svojou
vernosťou alebo nevernosťou Pánu Bohu
a jeho prikázaniam. A oni sa rozhodli svojou nevernosťou. Teda aj my sa musíme
sami rozhodnúť o svojej večnosti. Aj naše
rozhodnutie je závislé od našej vernosti
alebo nevernosti Pánu Bohu a jeho prikázaniam. Preto je niekedy nepochopiteľné, že rozumní ľudia, ktorí vedia, že
zomrú, a veria tiež v dvojakú večnosť, žijú
tak, ako keby nikdy nemali zomrieť a ako
keby večnosť vôbec nejestvovala. Predsa
vždy platilo, platí a bude platiť: “Aký život,
taká smrť, a aká smrť, taká večnosť!”
Veľa nám o tejto skutočnosti povie nasledujúci príbeh. Raz prišli na faru pozvať
kňaza do nemocnice – vyspovedať osemnásťročného mäsiarskeho učňa, ktorý
zomieral po autohavárii. Kňaz sa poponáhľal, ale keď dorazil k zomierajúcemu,
o spovedi nemohlo byť ani reči. Ten už bol
dezorientovaný a nikoho nepoznal ani na
otázky neodpovedal. Kňaz mu chcel dať
rozhrešenie, preto mu do ucha hovoril slová ľútosti. Vtom sa zomierajúci trocha prebral a začal chrliť slová preklínania. Príbuzní boli z toho zronení a nevedeli nijako
pochopiť, ako zomierajúci môže takto preklínať, hrešiť. Aj jeho posledné slovo, ktoré vyslovil, bolo preklínanie. Kňazovi to
bolo jasné. Ako rozprával za svojho života, tak rozprával aj pri svojej smrti.
Iný príklad: Do nemocnice priviezli
ťažko raneného dôstojníka JG. Prvé, čo
bolo, žiadal si kňaza. Kňaz prišiel, udelil
mu sviatosti a pripravil ho na prechod do
večnosti. Keď všetko bolo ukončené, opýtal sa zomierajúceho, čo má napísať jeho
rodičom. On odpovedal: "Otče, napíšte im
iba toľko, že ich syn odchádza do večnosti
dobre pripravený. Teraz je pre mňa toto
najdôležitejšie, že mi Pán Boh dal tú milosť. V živote som sa snažil žiť dobre, často som sa modlieval za šťastnú hodinu
smrti a Pán Boh moju prosbu vyslyšal.”
Dobrý život, krásna smrť a iste bude aj
krásna večnosť.
Ako by sme chceli zomrieť my? Uvedomme si, že naša smrť bude taká, pre akú
sa sami rozhodneme. Ak sa budeme snažiť dobre žiť, budeme aj dobre zomierať.
Dobrá smrť nenasleduje po zlom živote. Na
smrť sa nepripravujeme na smrteľnej posteli, ako si to mnohí mylne myslia. Celý náš
pozemský život je prípravou na našu smrť.
Starajme sa dobre prežiť svoj život
a často sa modlime za šťastnú hodinu
smrti. Prosme i Pannu Máriu, aby nás chránila a pomáhala nám v našom živote. Ale
november 2011
19
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
tiež ju prosme, by bola pri našej smrti, aby
sme nemuseli sami prekročiť bránu večnosti, ale aby nás ňou ona previedla.
Zmierne sväté prijímanie
v prvé piatky v mesiaci
Pôvod
Zmierne sväté prijímanie v prvé piatky v mesiaci má pôvod v želaní Pána Ježiša, ktorý ho vyjavil v súkromnom zjavení Margite Márii Alacoque. Táto rehoľná
sestra sa dôsledne usilovala osvojiť si
duchovnosť svojej kongregácie. Preto
bola obdarená mystickými videniami Ježišovho Srdca. Tieto milosti osobitne dostávala v prvé piatky v mesiaci.
V júni 1674, keď sv. Margita kľačala
pred vystavenou Oltárnou sviatosťou,
zjavil sa jej Pán Ježiš s piatimi ranami
v žiari nebeskej slávy a povedal jej: „Neboj sa, ja ti dám silu, len ma často prijímaj
vo svätom prijímaní, najmä v prvý piatok
v mesiaci.”
V živote Cirkvi
Pápež Lev XIII. V roku 1890 odporučil veriacim sväté prijímanie v prvé piatky v mesiaci. Podobne ho odobrili aj
ďalší pápeži. Odvtedy, čo sa v Cirkvi ujalo častejšie sväté prijímanie, prvé piatky
sa v mnohých farnostiach stali sviatočnými dňami. Milióny veriacich na celom
svete v prvé piatky pristupujú po dobre vykonanej sviatosti zmierenia k svätému prijímaniu.
20
Misionár
Zmierny charakter
Sväté prijímanie v dňoch prvých
piatkov v mesiaci má zmierny charakter.
Pán Ježiš sa raz v prvý piatok zjavil sv. Margite Márii Alacoquová a sťažoval sa , že
väčšina ľudí mu jeho lásku a dobrotu odpláca ľahostajnosťou a nevďakom. Potom
sväticu požiadal: „Na uzmierenie za to pristupuj k svätému prijímaniu každý mesiac
v prvý piatok.
Sv. Margita Mária Alacoque v jednom
liste píše: „Pán Ježiš mi prikázal, aby
som každý mesiac v prvý piatok pristupovala k svätému prijímaniu a tak dávala zmiernu náhradu za urážky Najsvätejšej sviatosti.”
Pozoruhodné je, že Pán Ježiš nežiada
od nás, aby sme svoje hriechy a urážky odčinili trestami a utrpením. Ako náhradu
za ne nám ponúka sväté prijímanie v prvé
piatky v mesiaci. A preto na toto sväté prijímanie nemáme chodiť zo zvyku, ale
máme ho vedome prinášať ako zmier Božskému Srdcu. Svojou láskou dávame Božskému Srdcu náhradu za svoje hriechy
i hriechy iných. Na tento cieľ obetujme aj
sväté prijímanie v prvý piatok v mesiaci,
ktorým Božské Srdce zmierujeme za
urážky.
Sväté prijímanie môžeme obetovať na
zmier Božskému Srdcu svojimi vlastnými slovami alebo ustálenou liturgickou odprosujúcou modlitbou. Nech táto modlitba
nie je bezduchým úkonom, ale nech je prejavom našej vďačnej lásky voči Spasiteľovi
za to, že nás zachránil.
Ako zmierovať Božské Srdce
Milan Hromník, str. 24-25
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
6. november
NEDEĽA DVADSIATEHOPRVÉHO
TÝŽDŇA PO PÄŤDESIATNICI
Ako počúvať Božie slovo
Evanjelium: „Rozsievač vyšiel rozsievať semeno. Ako sial, jedno zrno padlo na
kraj cesty. Tam ho pošliapali a nebeské vtáky pozobali. Druhé padlo na skalu. Vzišlo a uschlo, lebo nemalo vlahy. Iné zasa
padlo do tŕnia, ale tŕnie rástlo s ním a udusilo ho. Iné zrno padlo do dobrej zeme. Vyrástlo a prinieslo stonásobnú úrodu.“
Keď to povedal, zvolal: „Kto má uši na počúvanie, nech počúva.”
Jeho učeníci sa ho pýtali, aké je to podobenstvo. On im povedal: „Vám je dané
poznať tajomstvá Božieho kráľovstva.
Ostatným hovorím len v podobenstvách,
aby hľadeli, ale nevideli, aby počúvali, ale
nechápali.
Podobenstvo znamená toto: Semeno je
Božie slovo. Na kraji cesty, to sú tí, čo počúvajú, ale potom prichádza diabol a vyberá im slovo zo srdca, aby neuverili a neboli spasení. Na skale, to sú tí, čo počúvajú a s radosťou prijímajú slovo, ale nemajú korene, veria len na čas a v čase skúšky
odpadajú. Ktoré padlo do tŕnia, to sú tí, čo
počúvajú, ale starosti, bohatstvo a rozkoše života ho postupne udusia a oni neprinesú úrodu. A ktoré padlo do dobrej zeme,
to sú tí, čo počúvajú slovo, zachovávajú ho
v dobrom a šľachetnom srdci a vytrvalosťou prinášajú úrodu” (Lk 8,5-15).
Písal sa rok 1926 a v Mexiku zúrilo prenasledovanie. Chytili a zatvorili i mladého Mexičana Alvareza. Odsúdili ho na
smrť. Aká bola jeho vina? Mexická vláda
zakázala verejne vyznávať Ježiša Krista. Alvarez – ako aj mnohí iní Mexičania – bol
si vedomý toho, že viac treba počúvať Pána
Boha ako ľudí, a preto Ježiša Krista vždy
verejne vyznával. Tesne pred smrťou si vyžiadal pero i papier a napísal posledný list
svojej snúbenici, ktorý bol tohto znenia:
„Marienka, mám ťa veľmi rád, ale nezazlievaj mi, že ešte radšej ako teba mám Ježiša Krista . Prosím ťa, pamätaj na svojho Alvareza dnes o tretej popoludní,
kedy mám dosvedčiť svoju lásku k Ježišovi
Kristovi i k jeho večnej pravde. V jeho
evanjeliu som našiel svetlo, ktoré mi
ožiarilo moju životnú cestu a zaiste mi
ožiari aj moju smrť. Mladý Alvarez nám
všetkým odkazuje: „Majte silu žiť pre
toho Ježiša Krista, za ktorého ja zomieram.
Majte silu počúvať jeho pravdu, za ktorú
ja kladiem svoj mladý život, a podľa nej
aj žiť.”
Ale kde nájdeme túto Kristovu pravdu, ktorú máme poznať, podľa ktorej
máme žiť, za ktorú aj mnohí zomreli? V Ježišovom slove. V tom slove, ktoré Pán Ježiš v dnešnom evanjeliu prirovnal k semenu, ktoré sa seje do zeme tak, ako sa
Ježišovo slovo zasieva do našich sŕdc.
Rozsievačom toho semena je ten, kto
Božie slovo káže, ohlasuje. Roľou, na ktorú padá semeno Božieho slova, sú naše
srdcia. Napriek tomu, že kazateľ hovorí
rovnako ku všetkých poslucháčom, Božie
slovo neprináša u všetkých rovnaký úžitok, teda rovnakú úrodu. Prečo? Lebo nie
november 2011
21
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
všetky ľudské srdcia sú rovnaké. Niektoré sa podobajú ceste, ktorá je veľmi pošliapaná hriechmi človeka. Ako na ceste
nemôže rásť zrno, tak nebude rásť ani semeno Božieho slova v srdci, ktoré sa podobá pošliapanej ceste. Ono ostane na povrchu a vtáci ho pozobú. Iné ľudské srdcia
pre semeno Božieho slova sú kamenistou
pôdou. Tu trochu pôdy je na povrchu, ale
je jej málo na to, aby mohlo rásť semeno
Božieho slova. Aj keď trochu korene zapustí, ale tie hneď uschnú, len čo slnko začne páliť, lebo nemali vlahy. Iné padlo do
srdca, ktoré je podobné pôde zarastenej
tŕním. Semeno Božieho slova tu vzišlo,
rástlo, ale tŕnie rástlo s ním a udusilo ho.
Tým tŕním môžu byť starosti tohto sveta, ktorým sa až do takej miery venujeme,
že pre svoju dušu a pre Pána Boha nemáme času. Ale predsa sú aj také ľudské
srdcia, ktoré sú skyprené, poorané, pobránené vierou, nádejou a láskou – a tie
sú tou úrodnou pôdou, v ktorej semeno
Božieho slova prinesie mnohonásobnú
úrodu.
Najväčším nepriateľom Božieho slova
je diabol. Ten robí všetko, aby človekovi
vytrhol zo srdca semeno Božieho slova
skôr, než by mohlo klíčiť. A zaiste najlepším rozsievačom Božieho slova bol sám
Pán Ježiš. On mal veľmi mnoho poslucháčov, ale najlepšími jeho poslucháčmi
boli jeho dvanásti apoštoli. A predsa aj medzi nimi sa našlo také tvrdé srdce, že ani
on ho nemohol obmäkčiť. Bolo to Judášovo srdce. Ten sa dal diablovi tak oklamať, ako sa mu už v kolíske ľudstva dali
oklamať naši prarodičia, keď prestali veriť Pánu Bohu a uverili diablovi, otcovi lži.
22
Misionár
A nestalo sa tak, ako im povedal diabol,
ale splnilo sa Božie slovo. Neboli ako Boh,
ale museli zomrieť. A diabol sa snaží
oklamať aj nás. Ten otec lži často sa nám
predstavuje ako nanajvýš pravdovravný
a ani sa nehanbí nazvať Pána Boha luhárom.
Čo by sme mali robiť, aby naše srdcia
nikdy neboli pre semeno Božieho slova ani
pošliapanou cestou, ani skalnatou pôdou,
ani pôdou zarastenou tŕním, ale vždy pôdou úrodnou, kde by to semeno Božieho
slova vždy mohlo priniesť mnohonásobnú úrodu? Na prvom mieste kázeň vždy
musíme počúvať pre seba samých a nikdy nie pre iných. Jeden kazateľ povedal, že
mnoho poslucháčov si z kázne odnáša veľmi málo alebo i nič, a to pre svoju veľkú
„štedrosť“. Pri počúvaní kázne vedia, čo
komu patrí, a vo svojej štedrosti rozdajú
všetko ,takže pre nich neostane už neostane nič. Kázeň sa skončila, ale pre nich
neostalo nič, lebo všetko rozdali.
Kázeň by mala byť pre nás zrkadlom,
pred ktoré sa tak blízko postavíme, aby
sme nevideli nikoho iba seba, svoje chyby, svoje nedostatky a svoje hriechy, ktoré sa potom snažíme odstrániť.
Istý dôstojník bol na kázni svätého Jána
Vianneya a keď sa ho potom priateľ opýtal, ako bol spokojný s kázňou, odpovedal: „Inokedy som bol nespokojný s kazateľom a dnes som nespokojný sám so sebou a so svojím životom, ktorý musím za
každú cenu napraviť.” A takto by to malo
byť aj s nami pri každej kázni, ktorou sa
nám kazateľ prihovára.
Po druhé si musíme uvedomiť, že iba
vtedy budeme mať úžitok z počutého Bo-
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
žieho slova, keď ho budeme počúvať
s veľkým záujmom ako slovo života, a nie
ľahostajne a ľahkomyseľne. Von Schmidt
opisuje túto príhodu: Na hrade žije dievča po veľmi bohatých rodičoch. Jeho rodičia boli už mŕtvi. Jedného dňa na hrad
prišla dcéra chudobného murára a povedala: „Slečna, poďte k nám, môj otecko
zomiera a chce vám niečo dôležité povedať.” Ale slečna z hradu si pomyslela, čo
by jej mohol dôležitého povedať ten chudobný murár, a nešla. O nejaký čas dcéra chudobného murára prišla znova na
hrad a so slzami v očiach prosila slečnu
z hradu, aby prišla k jej umierajúcemu
oteckovi, lebo jej rodičia pred vojnou
dali zamurovať veľký zlatý poklad. O mieste, kde je zamurovaný poklad, vie iba chudobný murár, jej zomierajúci otec. Prosbou
rodičov bolo, aby ich dcére prezradil
miesto pokladu až ako dvadsaťročnej.
Teraz zomiera, preto jej chce miesto zamurovaného zlatého pokladu prezradiť. Aj
keď teraz už slečna utekala, keď prišla
k posteli chudobného murára, z jeho úst
sa už nič nedozvedela, pretože bol mŕtvy.
Slečna dala prekutať celý hrad, ale zlatý poklad sa nenašiel. Slečna z hradu pre svoju ľahostajnosť a ľahkomyseľnosť stratila
veľký zlatý poklad. A koľko našich ľudí svojím zmýšľaním robí čosi podobného, keď
si kladie otázky: Čo mi ten kňaz môže povedať? Načo tam pôjdem? Radšej si sadnem pred obrazovku televízora. A tak pre
svoju ľahostajnosť a ľahkomyseľnosť strácajú nie veľký zlatý poklad, ale svoj večný život.
Ak chceme mať úžitok z Božieho slova, musíme dať pozor aj na našuškávanie,
ktoré znie asi takto: „Pre mňa je škoda počúvať kázne, lebo ja i tak všetko hneď zabúdam.” Tak podobne si sťažoval aj jeden
veriaci na farskom dvore pred svojím farárom. Kňaz sa poobzeral a zbadal starý
špinavý košík, ukázal ho tomuto človekovi
a povedal: „Prosím vás, vezmite ten špinavý košík, choďte k potoku, načrite doň
vodu a prineste ju sem.“ Jemu sa to zdalo trocha čudné, aby v košíku niekto nosil vodu, ale nepovedal nič, len urobil tak,
ako mu kňaz radil. Samozrejme, cestou
voda z košíka vytiekla a on priniesol
prázdny košík. Kňaz ho poprosil, aby to zopakoval. Znova šiel, načrel vodu do košíka, ale na farský dvor opäť priniesol košík prázdny. Keď ho kňaz už tretíkrát posielal s košíkom po vodu, bránil sa: „Otče,
veď to nemá význam nosiť v košíku vodu.
Ak chcete, aby som šiel znova pre vodu,
ja pôjde, ale dajte mi inú nejakú nádobu,
lebo ak mi dáte košík, znova ho prinesiem
prázdny.” Kňaz mu povedal: „Len si teraz
dobre pozrite na ten košík a povedzte mi,
aký je.” Človek povedal: „No predsa mokrý.” „A ešte aký?” „Trochu je čistejší.”
Kňaz mu už teraz vysvetlil: „Aj s vami sa
robí čosi podobné, keď počúvate pri kázni Božie slovo. Koľkokrát si poviete: Toto
som nemal robiť! Toto budem ináč robiť,
ako som to robil doteraz. Tohto hriechu
sa musím odteraz chrániť! Takéto a podobné myšlienky prechádzajú vašou mysľou pri počúvaní Božieho slova pri kázňach. A to je dotýkanie sa Božej milosti,
ktorá pomaly a nenápadne zvlažuje vašu
dušu. A táto Božia milosť nielen zvlažuje vašu dušu, ale ju aj očisťuje, robí čosi podobné s vašou dušou, ako robila voda s ko-
november 2011
23
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
šíkom, ktorú ste nosili v ňom nosili. Košík bol nielen mokrý, ale vždy aj čistejší.
Každá kázeň, ktorú pozorne počúvame,
zanecháva v nás stopy Božej milosti napriek tomu, že si z nej nič nepamätáme.
Preto by ste si mali urobiť pevné predsavzatie: 1.Božie slovo budem vždy počúvať pre seba, a nie pre iných. 2.O Božie
slovo budem mať vždy záujem, lebo ono
je slovo života a má moc ma priviesť do
večného života. 3. Nikdy nepodľahneme
pokušeniu, že my z kázne nič nemáme,
lebo všetko zabúdame! Ak dodržíme tieto predsavzatia, potom naše srdcia budú
tou úrodnou pôdou, v ktorej to semeno
Božieho slova prinesie mnohonásobnú
úrodu.
Prosme aj Pannu Máriu, aby nám
svojimi modlitbami pomohla vždy plniť
tie naše predsavzatia.
8. november
ZHROMAŽDENIE K VEĽVO JVODCOVI MICHALOVI A ĎALŠÍM
BEZTELESNÝM MOCNOS TIAM
O anjeloch
Evanjelium: Pán Ježiš povedal: „Kto vás
počúva, mňa počúva, a kto vami pohŕda,
mnou pohŕda. Kto však pohŕda mnou, pohŕda tým, ktorý ma poslal.”
Sedemdesiati dvaja sa vrátili natešení
a hovorili: „Pane, aj zlí duchovia sa nám
poddávajú v tvojom mene!” On im povedal: „Videl som satana padať z neba ako
blesk. Hľa, dal som vám moc šliapať po hadoch a škorpiónoch i po všetkej sile ne24
Misionár
priateľa a nič vám neuškodí. No neradujte
sa z toho, že sa vám poddávajú duchovia,
ale radujte sa, že sú vaše mená zapísané
v nebi.”
V tej hodine zaplesal v Duchu Svätom
a povedal: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán
neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo” (Lk
10,16-21).
V Druhej knihe kráľov v šiestej hlave
čítame aj o tejto udalosti: Aramejký kráľ
sa rozhodol, že zajme proroka Elizea,
preto poslal svojich ľudí, aby zistili, kde sa
prorok práve zdržuje. Priniesli mu správu, že prorok je v horskom mestečku Dotana, ktoré je vzdialené asi dvadsať km severne od Samárie. Kráľ ihneď poslal silný vojenský oddiel, aby proroka Elizea priviedli. Tento vojenský oddiel pritiahol
k mestečku v noci, vojaci hneď obkľúčili
mesto, aby im prorok nijako nemohol ujsť.
Prorokov sluha včas ráno vyšiel von a videl, že mesto je obkľúčené, naľakaný sa
vrátil k prorokovi a povedal mu: „Beda,
pane môj, čo máme robiť?” A prorok mu
spokojne odpovedal: „Neboj sa, lebo tých,
čo sú s nami, je viac, ako tých, čo sú
s nimi!” Prorok Elizeus sa pomodlil, aby
Pán Boh jeho sluhovi otvoril oči, aby videl. Sluha potom videl, že to miesto, kde
sa nachádzajú prorok a on, je obkľúčené
ohnivými vozmi a koňmi.
Takto dal Pán Boh spoznať sluhovi, že
prorok okrem viditeľných nepriateľov
má aj neviditeľných priateľov, ktorí sú pripravení brániť ho.
O tejto pravde často čítame aj vo Svätom písme – o tom, že Pán Boh má svo-
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
jich poslov, ktorých posiela, aby splnili jeho
vôľu a jeho zámery. Títo Boží poslovia sa
volajú anjeli. Tak Pán Ježiš povedal aj Petrovi: „Daj svoj meč na jeho miesto! Lebo
všetci, čo sa chytajú meča, mečom zahynú. Alebo si myslíš, žeby som nemohol poprosiť Otca a on by mi hneď poslal viac ako
dvanásť plukov anjelov? Ale ako by sa potom splnilo Písmo, že to má byť takto?”
(Mt 26,52-54).
V mesiaci november máme sviatok
svätého archanjela Michala a ostatných anjelov. Teda oslavujeme aj tých svojich anjelov strážcov, ktorých nám Pán Boh dal,
aby nás chránili pred každým nebezpečenstvom duše i tela. Títo naši anjeli
strážcovia nám majú pomôcť dosiahnuť
cieľ, pre ktorý sme boli stvorení, a ním je
nebo. Anjelov nevidíme, lebo sú to čistí duchovia, ale oni nás stále sprevádzajú
a chránia. Náš anjel strážca je naším najlepším priateľom, ktorý nás nikdy neopustí, a mali by sme ho vždy prosiť
o pomoc a poďakovať mu za každú jeho
službu, ktorú nám preukáže.
Niekedy sa stáva, že anjeli berú na seba
viditeľnú podobu. Takto urobil archanjel
Gabriel, keď prišiel do Nazareta k Panne
Márii, aby jej oznámil, že sa stane matkou
Spasiteľa sveta. Alebo anjel Rafael, ktorý
sprevádzal mladého Tobiáša na jeho cestách. Avšak stáva sa to aj inokedy, o čom
svedčí nasledujúci príbeh.
Istý muž pracoval ako taxikár. Na
Štedrý večer zaviezol posledných oneskorencov, aby mohli so svojimi rodinami zasadnúť k štedrovečernému stolu. Keď
sa vracal domov, aby ani jeho rodina pri
večeri nebola bez otca, zdolával priam
strašnú cestu. Veľmi snežilo, fúkal silný vietor, viditeľnosť bola minimálna. Nezblúdil len preto, že veľmi dobre poznal cestu. Odrazu zbadal, že pred jeho autom stojí muž a zastavuje ho. Pomyslel si, že zaiste aj ten sa ponáhľa domov k svojim. Zastavil autom a v tom okamihu zbadal pred
sebou prechádzajúci osobný vlak. Bol na
železničnom priecestí, o ktorom veľmi
dobre vedel. Tento priechod nebol chránený závorami, mal iba výstražné značky, ale tie boli také zasnežené, že ich nezbadal. A na priechod úplne zabudol. Bol
celý zdesený, keď si uvedomil, čo sa mohlo stať. Keď vlak prešiel, ohliadal sa po človekovi, ktorý ho zastavoval. Aj z auta vyšiel, ale nikoho nevidel. Až neskôr mu napadlo, že to bol jeho anjel strážca, ku ktorému sa pravidelne modlieval.
Pozrime sa aj na to, akú ochranu mal
svätý don Bosco. Valdénskych heretikov
rozzúrila záslužná práca dona Bosca medzi mládežou a mnohokrát sa ho pokúšali odstrániť.
Keď sa raz don Bosco vracal v noci
z mesta, zrazu zbadal, že sa niečo okolo neho
obšmieta. Zľakol sa, lebo nevedel, čo to je.
Keď sa trochu lepšie rozhliadol, videl že je
to vlčiak asi meter vysoký. Pes prejavoval
zrejmé kamarátstvo a sprevádzal dona
Bosca až domov. Dali mu meno Sivko.
Jedného večera chcel ísť don Bosco do
mesta, kde mal dôležitú povinnosť. Vzal
klobúk, ale matka ho začala prehovárať,
že je už neskoro. On však tvrdil, že musí
ísť, a ponáhľal sa k bráne. Tu zrazu zbadal prekážku. V ceste mu ležal Sivko
a veľmi smutne skučal. Don Bosco chcel
Sivka prekročiť, ale pes mu to nedovolil
november 2011
25
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
a nedovolil mu ani obísť ho. Vtedy ho matka prosila, aby aspoň to dobré zviera poslúchol, keď ju nechce poslúchnuť. A tak
napokon zostal doma. O niekoľko minút
niekto pri dverách zazvonil. Bol to sused,
ktorý prišiel varovať domácich: „Dnes nech
don Bosco radšej zostane doma, lebo
okolo ústavu sa túlajú akísi vagabundi, ktorí iste naňho číhajú.”
Po tejto príhode sa Sivko stal miláčikom všetkých. Nik však nevedel, odkiaľ prišiel a komu patrí. V okolí nebolo psej búdy
a od nikoho nevzal ani kúsok potravy.
Pokiaľ trvalo toto prenasledovanie
valdénskymi kacírmi, Sivko bol vždy na
stráži. Keď nebezpečenstvo pominulo,
už ho nebolo.
Istého dňa – asi o desať rokov neskôr
– don Bosco musel ísť k známym na vidiek a spomenul si, že cesta tam je nebezpečná. Povzdychol si a vyriekol: „Keby
som teraz mal Sivka.” A vtom sa po jeho
boku zjavil veľký pes, ako keby bol počul
jeho slová, a prejavoval znaky najväčšej radosti. Obaja sa vydali na cestu a bezpečne došli k rodine, ktorá ich už čakala. Dona
Bosca ponúkli večerou a pes si ľahol.
Akosi naň všetci pozabudli, až po večeri
si hostiteľ spomenul na psa. Chcel ho nakŕmiť, ale ho už nebolo. Dvere i okná boli
zavreté, preto si nijako nevedeli vysvetliť,
ako sa mohol pes vytratiť.
V roku 1883 – viac ako tridsať rokov
po tom, čo sa Sivko prvý raz objavil – don
Bosco poblúdil a opäť sa mu pes zjavil, aby
ho vyviedol na správnu cestu domov.
Ako možno vysvetliť tieto príhody
so psom, ktorý sa ukázal v najpotrebnejších momentoch na rozličných mies26
Misionár
tach? Tu neostáva nič iné len veriť v zákrok anjela strážcu.
Príbeh svätej Eulálii, dieťaťa mučenice, je krásnym príkladom, ako anjeli pomáhajú i mučeníkom.
Toto dvanásťročné dievča predviedli
pred surových sudcov. Najhroznejšími
prostriedkami ho strašili a vyzývali, aby
zaprelo svoju vieru v Ježiša Krista. Ukázali mu rôzne mučiace nástroje, ktorými
mu budú trhať telo a lámať kosti. Ale na
pomoc dievčaťu prišli traja anjeli, ktorí ho
potešili a dodali mu odvahy, takže veľmi
rado privolilo trpieť za svoju vieru. Anjeli
mu poradili, ako má odpovedať sudcom
na ich otázky, a preto sudcovia boli nielen prekvapení, ale aj zahanbení jeho
múdrosťou a odvahou.
Dievča videlo anjelov žiariacich nebeskou krásou, ktorí ho láskavo utešovali. Jeden jej povedal: „Trp pre nášho Pána
Ježiša Krista. On ťa miluje svojou nekonečnou láskou.” Druhý riekol: „Trp, drahé dieťa, lebo skoro budeš ako jeden
z nás a budeš sa tešiť s nami v nebi.” A tretí dodal: „Trp s odvahou, Eulália, lebo zachrániš mnoho duší svojou vytrvalosťou
a svojím príkladom. A potom všetci traja s láskou sa Eulálie opýtali: „Nepraješ si
byť našou malou sestrou?”
Slová anjelov naplnili srdce Eulálie takou radosťou a silou, že zvolala: „Ó, drahý Pane, aká je to rozkoš mať na svojom
tele písané slová krvou, znakmi tvojho mučenia a tvojich rán!”
Nakoniec Eulália bola zaživa upálená
a jej dušu odniesli anjeli do neba.
Jestvuje aj neviditeľný svet, ktorý, i keď
ho nevidíme, predsa má k nám vzťah. Je-
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
stvujú anjeli, ktorí nás chránia, ale jestvujú
aj zlí anjeli, zlí duchovia, ktorí sa snažia
nám vždy škodiť. A tak ako vo vojne najnebezpečnejší je ten nepriateľ, ktorý je
dobre zamaskovaný, aj v duchovnom živote diabol nám vtedy najviac škodí, keď
je taký zamaskovaný, že ho nevidíme, že
o ňom ani nič nevieme, alebo dokonca popierame jeho jestvovanie. Preto diabol sa
nerád prezrádza a dobre mu padne, keď
v neho neveria, keď ho popierajú, alebo ho
pokladajú za rozprávkovú bytosť s kopytami, rožkami a chvostíkom. On ale vôbec
nie je rozprávková bytosť. Je to čistý
duch, a preto je oveľa inteligentnejší ako
človek. Je to vo svojej podstate veľmi zlá
bytosť. On nemôže chcieť nič dobré, vždy
chce pre človeka iba zlé. Vie sa správať veľmi úlisne a mnohých už zviedol, preto aj
my musíme byť pred ním vždy ostražití.
Aj svätý apoštol Peter nás na to upozorňuje, keď napíše: „Buďte triezvi a bdejte!
Váš protivník, diabol, obchádza ako revúci
lev a hľadá, koho by zožral. Vzoprite sa mu,
pevní vo viere, a vedzte, že také isté
utrpenie dolieha na vašich bratov po celom svete” (1Pt 5,8-9).
V dánskej pevnosti Kromberg na hrade visia štyri obrazy, ktoré vyjadrujú
vzťah dobrých anjelov k človekovi, ale aj
vzťah zlých anjelov, čiže diablov k ľuďom.
Prvý obraz vyzerá takto: Plachetnica
opúšťa prístav. V loďke sedí chlapec a bezstarostne pozoruje more. Pri kormidle je
anjel a za ním drieme čierna postava predstavujúca diabla. More je veľmi pokojné.
Druhý obraz: Plachetnica je na šírom mori.
V nej sedí ten istý človek, ale už nie ako
chlapec, ale dospievajúci mládenec. Pohľad
má upretý do diaľky, ako by sa nevedel
dočkať cieľa. Pri kormidle je ešte anjel, ale
diabol už nedrieme, ale striehne, ako by
sa mohol zmocniť kormidla. More je ešte
vždy pokojné. Tretí obraz: Plachetnica je
na šírom mori, ale more je už veľmi rozbúrené. V plachetnici, ktorú obklopuje
tma, sedí ten istý človek, ale už ako dospelý
muž. Jeho tvár prezrádza vnútorný boj. Pri
kormidle sedí diabol, ktorý sa veľmi smeje a plachetnicu ženie proti najväčším
vlnám, ako keby ju chcel potopiť. Na plachetnici už nikde nevidieť anjela. Ako ten
boj skončí? Na túto otázku nám dáva odpoveď štvrtý obraz: More je znova pokojné.
V plachetnici sedí zase ten istý človek, ale
už ako šedivý starec. Oči má upreté na prístav, ktorý je už veľmi blízko. Zapadajúce slnko zlatí nielen more, ale aj plachetnicu. Pri kormidle opäť sedí anjel a na plachetnici už nevidieť diabla – ten bol porazený a musel plachetnicu opustiť.
Podobne to vyzerá aj v našom živote.
Kým dobrý anjel riadi našu životnú lodičku, v našej duši je pokoj, radosť a skutočné šťastie. Ale beda každému, kto dovolí diablovi zvíťaziť a pripustí ho na svoju lodičku!
Svätý Ján Vianney nás upozorňuje na
jednu vec – každý z nás má dvoch tajných
pisárov, ktorí si zaznamenávajú naše
skutky. Diabol si píše všetko, čo sme vykonali zlé, aby nás raz mohol obžalovať.
Anjel strážca si značí naše dobré skutky,
aby nás raz mohol obhajovať, teda brániť
pred súdnou Božou stolicou.
Preto prosme Pannu Máriu, aby nám
svojimi modlitbami pomáhala tak prežívať náš život, aby si diabol nemal čo zna-
november 2011
27
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
čiť do svojej knihy a raz nás nemal z čoho
obžalovať. Na druhej strane, prosme ju, aby
nám pomáhala tak žiť, aby náš anjel
strážca mal vždy čo písať, aby mal mnoho materiálu na našu obhajobu. Prosme
aj svätého archanjela Michala a ostatných
anjelov, ktorých oslavujeme, aby nám
v tom pomáhali
13. november
NEDEĽA DVADSIATEHODRUHÉHO
TÝŽDŇA PO PÄŤDESIATNICI
Peklo nie je strašidlo,
ale tvrdá skutočnosť
Evanjelium: Podobenstvo o boháčovi
a Lazárovi - „Bol istý bohatý človek. Obliekal sa do purpuru a kmetu a deň čo deň
prepychovo hodoval. Pri jeho bráne líhal
akýsi žobrák, menom Lazár, plný vredov.
Túžil nasýtiť sa z toho, čo padalo z boháčovho stola, a len psy prichádzali a lízali
mu vredy. Keď žobrák umrel, anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona. Zomrel aj boháč pochovali ho. A keď v pekle v mukách
pozdvihol oči, zďaleka videl Abraháma
a Lazára v jeho lone. I zvolal: ‘Otec Abrahám, zľutuj sa nado mnou a pošli Lazára, nech si namočí aspoň koniec prsta vo
vode a zvlaží mi jazyk, lebo sa hrozne trápim v tomto plameni!’ No Abrahám povedal: ‘Synu, spomeň si, že si dostal všetko dobré za svojho života a Lazár zasa iba
zlé. Teraz sa on tu teší a ty sa trápiš.
A okrem toho je medzi nami a vami veľká priepasť. takže nik - čo ako by chcel 28
Misionár
nemôže prejsť odtiaľto k vám ani odtiaľ
prekročiť k nám.’ Tu povedal: ‘Prosím ťa,
Otče, pošli ho do domu môjho otca. Mám
totiž piatich bratov; nech ich zaprisahá, aby
sa nedostali aj oni na toto miesto múk.’ Abrahám mu odpovedal: ‘Majú Mojžiša
a Prorokov, nech ich počúvajú.’ Ale on vravel: ‘Nie, otec Abrahám. Ak príde k nim
niekto z mŕtvych, budú robiť pokánie.’ Odpovedal mu: ‘Ak nepočúvajú Mojžiša
a Prorokov, neuveria, ani keby niekto
z mŕtvych vstal’” (Lk 16,19-31).
Kňazom sa často vyčíta, že strašia ľudí
peklom, ale to vôbec nie je pravdou. Pravdou však je, že i kňazi sa pekla boja, a preto naň často myslia a aj svojim veriacim ho
pripomínajú. Lebo ten, kto vo svojom živote často a vážne rozmýšľa nad peklom,
isto doň po svojej smrti nepríde.
Teda peklo nie je strašiak, ale tvrdá
skutočnosť, o ktorej Pán Ježiš – a on je
Pravda sama – mnohokrát v evanjeliách
hovoril. Jeho reč o pekle je jasná, zreteľná, takže tu nemôžu byť oprávnené pochybnosti. Pán Ježiš nám peklo predstavil ako miesto tmy, plaču a škrípania zubov, kde sa zatratení trápia v neuhasiteľnom ohni a červ, ktorý ich zožiera, nikdy
neumiera.
V pekle je plač, ktorým sa rozumie neskorá ľútosť, po ktorej neprichádza odpustenie hriechov, ale poznanie, že zatratenci robili zle, hoci mali možnosť robiť dobre. Až v pekle spoznávajú, že mali
dosť času činiť pokánie, ale oni ho nevyužívali, no teraz je už neskoro. Čo znamená škrípanie zubov? Najmä v nemocniciach možno pozorovať ľudí, ktorí veľmi trpia, takže škrípu zubami – vtedy, keď
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
ich bolesti sú neznesiteľné. Ak nám Pán
Ježiš povedal, že v pekle sa škrípe zubami, tým nám chcel prezradiť, že bolesti
v pekle sú neznesiteľné a že nikdy neprestanú. Nikdy nepríde čas, aby aspoň
trochu poľavili. Červom v pekle sú výčitky svedomia, ktoré budú trápiť zatratencov – veď ako ľahko mohli prísť do neba,
kde sa dostali i slabší, chudobnejší a menej učení ako oni, ktorých si oni nikdy nevážili a vždy nimi pohŕdali ako hlúpymi.
A oni múdri vlastnou vinou sa dostali na
miesto týchto strašných múk. Človek,
ktorý vlastnou vinou stratil majetok alebo zdravie, vie si to veľmi vyčítať, ba niekedy padá až do zúfalstva.
Istý človek predal krásne kone a dostal
za ne väčšiu sumu peňazí. Jeho kroky smerovali k stánku, kde sa hrala lotéria. Domnieval sa, že sa naňho usmeje šťastie, avšak sklamal sa. Prehrával, ale vždy sa nádejal, že sa karta obráti, no nestalo sa tak.
Napokon prehral všetky peniaze. Potom
prišli výčitky, ktoré ho dohnali až do zúfalstva. Výčitky boli také veľké a silné, že
to nevydržal a spáchal samovraždu. Vieme si predstaviť, aké výčitky musí mať ten,
čo prehral nie kone, ale celú svoju večnosť?
A v pekle nemožno ukončiť svoje zúfalstvo samovraždou. Ono pretrváva celú večnosť, ktorá sa raz začala, ale nikdy sa už
neskončí.
Pán Ježiš nám v dnešnom svätom
evanjeliu na Lazárovi a boháčovi jasne
ukázal, že po smrti nášho tela naša duša
bude žiť večne, a to na mieste, ktoré si zaslúžila. Buď to bude miesto radosti, kde sa
dostal Lazár, alebo miesto strašného trápenia, kde prišiel boháč.
Prečo sa dostal boháč do pekla – na to
miesto múk? Pretože bol bohatý? Isteže
nie. Prišiel tam pre svoje priľnutie k bohatstvu a pozemským veciam, ktoré ho tak
uspokojili, že úplne zabudol na to, čo je dôležitejšie ako ony. Teda zabudol na Pána
Boha, na svoju nesmrteľnú dušu a na svojho trpiaceho brata. Boháč si doprial všetko, čo mu tento svet ponúkol, a to bez
ohľadu na to, či šliape po Božích prikázaniach. Pre svoju hluchotu, že nepočul
hlas volajúceho o pomoc, a pre svoju
slepotu, že nevidel vystretú prosiacu ruku
hladného, sa v pekle strašne trápi. A pýta
si aspoň kvapôčku vody, aby si trochu zvlažil jazyk, no nikdy ju nedostane.
Na tom mieste bolesti si spomenul aj
na svojich piatich bratov. Aj oni žili na tomto svete tak isto ako on, preto ich čaká to
isté miesto trápenia. A preto prosí otca Abraháma, nech pošle k nim Lazára, aby im
dosvedčil, že peklo je a že je priam strašné. Aby robili pokánie a neprišli doň.
A tento boháč má i dnes na tomto svete
nie päť, ale mnohých svojich bratov. Sú
nimi všetci, ktorým stačí, že majú dobre
platené miesta v zamestnaní, že sa im darí
v podnikaní a dobre zarábajú, na úrovni
bývajú, dobre jedia a pijú. Áno, jeho bratmi sú všetci, ktorí sú takí spokojní s materiálnymi vecami, že úplne zabúdajú na
Pána Boha a na svoju nesmrteľnú dušu.
Nepočujú hlas svojich blížnych volajúcich
o pomoc ani nevidia vystretú prosiacu
ruku. Títo všetci svoje duše, ktoré sú tak
veľmi draho vykúpené krvou samého
Božieho Syna, ľahkomyseľne vrhajú do
večného nešťastia. A veru, ani dnes nik nepríde zo záhrobia, aby im dosvedčil, že
november 2011
29
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
peklo existuje. Všetci majú Sväté písmo –
a keď tomu neveria, neuveria ani vtedy,
keby niekto prišiel zo záhrobia. Takto povedal aj otec Abrahám boháčovi. Všetci by
sme si mali uvedomiť a nikdy na to nezabudnúť, že naše najväčšie a skutočné bohatstvo je to, čo nám ani smrť nebude
môcť ukradnúť – ním je Pán Boh a naša
nesmrteľná duša so svojím večným životom.
Pán Boh nás stvoril pre šťastie, lebo nás
stvoril z lásky a pre lásku. A šťastie je tam,
kde je láska. Preto sa človek tak bojí bolesti a utrpenia a robí všetko, aby utrpenie a bolesť odstránil. Ale mnohí ľudia sa
úplne ináč správajú, ak ide o večnú bolesť
a večné utrpenie. Poniektorí sa vedia aj
takto vyjadriť: “Veď ak prídem do pekla,
nebudem tam sám. Žiaľ, nebudeš sám,
budú tam všetci, ktorí tak ľahostajne
berú svoju večnosť ako ty. Ale spoločenstvo iných jeho bolesť a utrpenie neodstráni ani neumenší. Prečo tak nepovie človek, keď sa dozvie, že má rakovinu alebo
inú vážnu chorobu? Tiež nemá sám túto
chorobu, a predsa robí všetko, len aby sa
uzdravil. A tu ide iba o niekoľko rokov.
Smrťou končí každá choroba, i tá najzákernejšia. Avšak utrpenie v pekle trvá večne.
Prečo vlastne Lazár prišiel do neba?
Len preto, že bol veľmi chudobný a mnoho trpel? Zaiste nie. Koľkí sú v pekle i takí,
ktorí tiež boli chudobní a mnoho trpeli!
Lazár do neba prišiel preto, že svoju chudobu, biedu i svoje utrpenie trpezlivo znášal v nádeji, že toto všetko raz skončí a potom príde odmena. A tak sa aj stalo.
Hlad, bieda, bolesti pominuli a on sa
30
Misionár
v nebi raduje. Táto jeho radosť bude večná, už nikdy nepominie.
Pozrime sa, ako sa na peklo pozerajú
svätci: Čo je strašnejšie ako peklo? A nič
nie je užitočnejšie ako bázeň pred ním,
pretože bázeň z pekla nám prinesie veniec
večného kráľovstva. Kde je bázeň pred peklom, tam niet závisti. Kde je bázeň pred
peklom, tam nevíťazí láska k peniazom.
Kde je bázeň pred peklom, tam hnev uhasína, žiadostivosť je premožená, nerozumná vášeň vykorenená. Ako v dome neustále ozbrojeného vojaka sa neodváži objaviť ani zločinec, ani zlodej, ani nijaký zlosyn. Ak bázeň pred peklom ovládne našu
dušu, to ani jedna z prízemných vášní nemôže nás opantať, ale všetky vyliezajú
a utekajú, súc naháňané zo všetkých
strán silou bázne. Nič tak rýchlo nevykoreňuje hriech a čnostiam nepomáha
k rastu ako stála bázeň pred peklom. Ten,
kto nežije v bázni, nemôže získať čnosti,
a rovnako, kto žije v bázni, nemôže zhrešiť. (Sv. Ján Zlatoústy)
Svätá Katarína Sienská mala časté súkromné zjavenia. Raz sa jej zjavil aj Pán
Ježiš a v rukách držal dve koruny – jedna z nich bola zlatá a druhá tŕňová – a takto sa k nej prihovoril: „Katarína, vyber si
z nich, ktorú chceš, ale uvedom si, že ak
si v tomto svete vyberieš zlatú a budeš žiť
vo svetských pôžitkoch, po smrti ťa čaká
tŕňová koruna. Ak si vyberieš teraz tŕňovú korunu a budeš trpezlivo znášať utrpenia tohto sveta, potom ťa po smrti čaká zlatá koruna.” A Katarína si vybrala tŕňovú
korunu.
Kto na tomto svete chce plným dúškom piť rozkoše, bez ohľadu na to, či šlia-
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
pe, alebo nešliape po Božích prikázaniach,
ten na druhom svete musí za to ťažko platiť – tak ako boháč z dnešného evanjelia.
Kto však na tomto svete trpezlivo a z lásky znáša svoje utrpenia a bolesti, toho
čaká odmena – a tou je večné šťastie, ktorému sa teší aj Lazár.
„Toto videnie bolo jednou z najvýznamnejších láskavostí, ktoré mi Boh udelil,” píše svätá Terézia Veľká o osobnom zjavení pekla. „Dopomohlo mi to najúčinnejšie jednak sa zbaviť strachu zo všetkých
protivenstiev a sklamaní tohto života
a jednak odvážne ich zo všetkých síl
znášať a vzdávať vďaky Bohu, ktorý – ako
verím – zbavil ma takých strašných a nikdy nekončiacich múk.” Takto sa vyjadruje svätá Terézia Veľká o pekle, ktorá ho
vo videní mala možnosť spoznať.
Svätý Ján Zlatoústy o pekle hovorí:
„Viem, že sa vám to nepáči, ale ja som povinný kázať o jestvovaní pekla, aby ste sa
doň nedostali. Nie je dôležité, kde sa nachádza, ale to je dôležité, že jestvuje. Nik
z tých, čo myslia na peklo, nepadne do
pekla. Nie umrieť je zlom, ale zlo je zle
umrieť. Kto sa vždy bál pekla, nikdy sa nebude báť smrti.
Túto svoju úvahu končím výrokom
Jána Listvičnika: „Nech myšlienka na
večný oheň ťa sprevádza každý večer na
tvoje lôžko a nech s tebou vstáva a potom
ťa nepremôže ospanlivosť v čase modlitby.”
Do pekla isto príde ten, kto naň nemyslí, opovrhuje peklom, popiera ho
a tak aj žije, aby tam prišiel. Keď do pekla nechceme prísť, často naň myslime!
Majme bázeň pred peklom! A pri všetkých
svojich ľudských slabostiach a nedokonalostiach sa snažme žiť tak, aby sme doň
nikdy neprišli.
Prosme aj Pannu Máriu, aby nám
v tejto našej snahe pomáhala svojimi
modlitbami a radami.
20. november
NEDEĽA KRISTA KRÁĽA
Pán Ježiš je Kráľom lásky
Evanjelium: Pilát opäť vošiel do vládnej budovy. Predvolal si Ježiša a spýtal sa
ho: „Si židovský kráľ?” Ježiš odpovedal:
„Hovoríš to sám od seba, alebo ti to iní povedali o mne?” Pilát odvetil: „Vari som ja
Žid? Tvoj národ a veľkňazi mi ťa vydali.
Čo si vykonal?” Ježiš povedal: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci
by sa bili, aby som nebol vydaný Židom.
Lenže moje kráľovstvo nie je stadiaľto.” Pilát mu povedal: „Tak predsa si kráľ?” Ježiš odpovedal: „Sám hovoríš, že som kráľ.
Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas”
(Jn 18,33-37).
V dejinách istého národa čítame, že vo
veľmi smutných a ťažkých časoch pre národ zišli sa rytieri a dvorania k ustarostenému kráľovi a pred jeho očami si každý zranil svoju ľavú ruku a z rany zachytil niekoľko kvapiek svojej vlastnej krvi do
malej nádobky. Potom všetci svoje ná-
november 2011
31
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
dobky zodvihli čo najvyššie a volali: „Život a krv za nášho kráľa!” Tento prejav oddanosti potešil nielen kráľa, ale i národ,
odohnal strach i smútok a u všetkých
vzbudil dôveru v lepšie časy.
V dejinách ľudstva, ktoré pre svoje hriechy podľahlo bezmocnosti a beznádejnosti,
odohrala sa najdojímavejšia a najmä najdôležitejšia udalosť. Stalo sa to vtedy,
keď sa nie ľud obetoval za kráľa, ale kráľ
za svoj ľud. Tento Kráľ vystúpil na kríž ako
na svoj oltár a dal si prebodnúť svoje ruky
i nohy a kopijou otvoriť svoje srdce, aby
vycedil svoju krv do poslednej kvapky.
Týmto svojím činom jasne volá k nám
všetkým: „Toto všetko som vykonal z lásky k tebe, ľud môj! Preto nezúfaj, ale dôveruj, lebo moja krv zmyje všetku ťarchu
tvojich hriechov, ktoré ťa vedú do večného nešťastia!” A týmto Kráľom je Pán Ježiš, na ktorého kráľovstvo si dnes spomíname.
Pán Ježiš je skutočným Kráľom. Už
proroci o ňom hovorili ako o Kráľovi pokoja, o večnom Kráľovi. Pri zvestovaní jeho
počatia a narodenia archanjel Gabriel sa
o ňom vyjadril: „On bude veľký a bude sa
volať Synom Najvyššieho. Pán Boh mu dá
trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca” (Lk 1,32-33). Sám
Pán Ježiš povedal Pilátovi: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci
by sa bili, aby som nebol vydaný Židom.
Lenže moje kráľovstvo nie je stadiaľto.” Pilát mu povedal: „Tak predsa si kráľ?” Ježiš odpovedal: „Sám hovoríš, že som
kráľ“ (Jn 18,36-37).
32
Misionár
Ale akým Kráľom je Pán Ježiš? Kňaz
vykonávajúci základnú vojenskú službu
vyrozprával svojmu nadpráporčíkovi zážitok, ktorý sa spájal s jednou z jeho prednášok: „Poslali ma medzi vojakov, aby som
im rozprával na tému Revolúcia a revolučná úloha proletariátu. Keď som prednášku skončil, jeden z vojakov vstal a opýtal sa ma: „Vy naozaj veríte tomu, čo ste
povedali? Vy si tak myslíte, ako ste hovorili?” „ Áno, ja som presvedčený, že je to
potrebné, ba priam nutné, aby sa pomocou revolúcie a zbraní potlačila vrstva vykorisťovateľov.“ Vojak znova vstal a povedal: „Ale viete, Kristus nikdy nekázal zabíjať, i keď práve on urobil najväčšiu revolúciu – nikto tak nezmenil zmýšľanie
ľudí ako práve Pán Ježiš.” Nadpráporčík sa
priznáva, že táto veta ho úplne osvietila.
Cítil, že z tejto prednášky odchádza úplne
iný, ako tam prišiel. Už nemyslel len na to,
čo sám povedal, ale aj na to, čo povedal
spomínaný vojak. Zamyslel sa aj nad
tým, čo o Kristovi počul, čo sa o ňom učil,
a musel si priznať, že Kristus skutočne nikdy nekázal zabíjať a nikdy nekázal pomstiť
sa.
Áno, Ježiš Kristus je iný Kráľ, ako sú
králi a vladári tohto sveta. On nikdy nepoužíva násilie a zbraň. Vládne svojou láskou, a preto jeho kráľovstvo je kráľovstvom
lásky. Sám o sebe povedal: „Ako ani Syn
človeka neprišiel sa dať obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za
mnohých” (Mt 20,26). On svojim poddaným preukázal ten najvyšší stupeň lásky
a žiada, aby sme ho v tom nasledovali.
A preto povedal: „Viete, že vládcovia národov panujú nad nimi a mocnári im dá-
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
vajú cítiť svoju moc. Medzi vami to tak nebude. Ale kto sa medzi vami bude chcieť
stať veľkým, bude vaším služobníkom.
A kto bude chcieť byť medzi vami prvý,
bude vaším sluhom” (Mt 20,25-27). Najväčším zákonom v jeho kráľovstve je zákon lásky. To zdôrazňuje aj apoštolom pri
svojej rozlúčke s nimi, keď povie: „Toto je
moje prikázanie: aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás. Nik
nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj
život za svojich priateľov ” (Jn 15,12-13).
A Ježiš svoj život položil za nás na dreve
kríža. Zomrel tou najbolestnejšou smrťou,
aká vtedy jestvovala, aby nik nemohol právom pochybovať o jeho láske k nám.
Teda Kristovo kráľovstvo je kráľovstvom lásky. Preto, keď Ježiš získava
duše pre svoje kráľovstvo, nikdy nepoužije násilie iba lásku. A tá jeho láska má
rôzne formy svojho uplatnenia. Bol to rozumný, inteligentný človek a sám o sebe
takto rozpráva: „Plných trinásť rokov
uplynulo od tej doby, čo som si vykonal
poslednú sviatosť zmierenia. Za tie dlhé
roky som chrám zvnútra vôbec nevidel.
Zanevrel som na Cirkev i na jej kňazov. Vôbec ma nezaujímalo, či Cirkev káže pravdu. Žil som ako praktický neverec. Ale raz
ráno ma zobudil sen a bol som veľmi vzrušený. Pred očami som mal obraz, na ktorý nikdy nezabudnem. Blúdil som v hustom, neprehľadnom lese. Už som bol na
pokraji zúfalstva a stratil som všetku nádej, že sa z toho lesa niekedy dostanem.
Vtom som zbadal postavu Ježiša Krista
kráčajúceho ku mne. Neveril som vlastným očiam, ale o krátku chvíľu Ježiš stál
pri mne. Najprv som sa veľmi bál, ale po-
tom som začal pociťovať čoraz väčšie
teplo vyžarujúce z jeho očí. Bol som
ohromený. Spočiatku som sa nevedel ani
správať – veď ja som jeho nepriateľ, a on
tak láskavo pozerá na mňa. Vtom som vedľa Krista zbadal svoju nebohú matku, ktorá sa tíško ku mne prihovárala: „Syn
môj, či si už zabudol na to, čo som ti hovorievala, ako som ťa učila?” Ja som
chcel čosi povedať, ale hrdlo som mal tak
silno zovreté, že som to nedokázal. Tu odrazu Kristus odvrátil odo mňa svoju láskavú tvár a šiel ďalej, až sa mi stratil z očí.
Keď som sa spamätal, začal som za ním
utekať, ale skôr než som ho dostihol, zobudil som sa. Ten obraz sa mi tak vryl do
pamäti a tak ma prenasledoval, že ešte
toho istého dňa som sa rozhodol, že sa musím s Kristom stretnúť vo sviatosti zmierenia. Stretol som sa s ním a on ma
zmieril. Sľúbil som mu, že sa s ním budem
stretávať často, podľa možnosti denne vo
svätom prijímaní. Zatiaľ to svedomite
plním a dúfam, že svoje predsavzatie
nikdy neporuším.“ Týmito slovami zakončil svoje rozprávanie tento rozumný
a inteligentný pán.
Tajomné sú cesty, ktorými Pán Ježiš,
Kráľ lásky, vyhľadáva duše a privádza ich
do svojho kráľovstva. On si vie poslúžiť aj
snom, aby zachránil blúdiaceho, lebo
každého miluje. Ešte i svojich nepriateľov
miluje, lebo je Kráľom lásky, ktorý zomrel
za všetkých, najmä za nespravodlivých.
Sám povedal: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Choďte a naučte sa, čo znamená: ‘Milosrdenstvo chcem, a nie obetu.’ Neprišiel som volať spravodlivých, ale
hriešnikov” (Mt 9,12-13).
november 2011
33
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
Je veľkou škodou, že tú jeho nesmiernu lásku ešte mnohí nepoznajú. Pretože
nepoznajú Ježiša Krista, nemôžu poznať
ani jeho lásku. Šťastný je každý človek, ktorý nejakým spôsobom túto lásku spozná
a nájde v nej svoju záchranu, svoju spásu.
Roku 1935 v mestečku Santpetros bol
odsúdený dvojnásobný vrah Nikollini.
Spočiatku nechcel ani len počuť o kňazovi,
ale nakoniec ho predsa prijal. Kňaz vraha poučil o viere, o Ježišovi Kristovi
a o jeho láske k hriešnikom. Tento nešťastný človek napriek tomu, že bol pokrstený, o viere ešte nič nepočul. Vychovávali ho zlé filmy, nemravné časopisy a zlí
kamaráti. Po dôkladnej príprave na prvú
sviatosť zmierenia a prvé sväté prijímanie
aj prijal tieto sviatosti. Kňazovi povedal:
„Keby som bol toto všetko vedel, čo viem
dnes, nikdy by som sa nebol dopustil zločinov, ktoré som vo svojom živote napáchal. Teraz musím svoj život skončiť ako
zločinec, ako dvojnásobný vrah na šibenici. Ale svoju smrť na šibenici prijímam ako pokánie za svoje hriechy a dôverujem v nekonečnú lásku toho, ktorý za
mňa zomrel na kríži. Keď on odpustil lotrovi, zaiste odpustí aj mne, preto si nezúfam, ale úplne mu dôverujem.” Že to hovoril úprimne, prezrádzal aj jeho pokoj,
s ktorým sa približoval k šibenici, na
ktorej mal zomrieť.
Kristus je Kráľom lásky, preto i jeho
kráľovstvo je kráľovstvom lásky. On iba
svojou láskou nás chce viesť k skutočnému šťastiu, k skutočnému životu. On
sám sa nazval pravdou, cestou a životom.
Ale tou pravdou, cestou a životom je iba
34
Misionár
pre tých, ktorí ho poznajú a prijímajú, nie
pre tých, ktorí ho odmietajú. Teológ Mäder nás na túto skutočnosť upozorňuje slovami: „Kristus je pravda, ale kto stratí pravdu, padne do temnôt. Kristus je cesta, ale
kto zíde z cesty, zrúti sa do priepasti. Kristus je život, ale kto uteká pred životom,
nájde smrť.”
Našou záchranou je iba Ježiš Kristus,
Kráľ lásky. Iba on môže zachrániť jednotlivca, rodinu, národ i celý dnešný svet.
Preto máme pred sebou iba dve možnosti:
alebo zahynúť, alebo sa vrátiť ku Kristovi, Kráľovi lásky.
Ako sa ešte za totality vyjadruje jeden
z najznámejších ruských spisovateľov
Džingis Ajtmatov?. Je to kirgízsky moslim,
ktorý sa narodil roku1928, a sám o sebe
tvrdí, že je neveriaci. Medzi knihy, ktoré
napísal, patrí aj Popravisko. V tejto knihe
hovorí aj o Kristovi a Pilátovi, ale hlavným
hrdinom je pravoslávny Audi Kolistratov.
Bol aj v seminári a rozhoduje sa medzi vierou a štátnym ateizmom. Toto rozhodovanie je preňho silným vnútorným bojom.
Nakoniec uňho zvíťazil Kristus, v ktorého uveril a úprimne si ho zamiloval. Pre
svoju vieru v Krista musí prekonať aj veľké ťažkosti, čo ho však vo viere neoslabí,
naopak, veľmi ho v nej upevní. Raz ho prepadne banda, ktorá ho násilne núti zaprieť
vieru v Krista. Lenže on neodpadne od viery ani vtedy, keď ho bijú, ba napokon aj zabijú. Teda bol umučený za svoju vieru
v Krista.
Keď novinári tomuto spisovateľovi
položili otázku, prečo si on – moslim pre
svoju knihu vybral námet z kresťanského,
a nie z iného náboženstva, odpovedá: „V
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
iných náboženstvách niet takej osobnosti, ako je Kristus v náboženstve kresťanskom.” Mohamed nebol mučeníkom. On
sa nedal umučiť za svojich prívržencov.
O Kristovi sa vyjadril: „Kristus je magnet,
ktorý priťahuje. Kristus je stred, okolo ktorého sa točia nielen dejiny sveta, ale aj
osobné dejiny každého človeka.” A hovorí aj o tom, že Kristovo evanjelium v priebehu dvetisíc rokov tak prekvasilo svet, že
si dnes už ani neuvedomujeme, že sa práve podľa jeho zásad riadime. Ba jeho sociálne zásady sú zakotvené v zákonodarstve jednotlivých národov, a to i takých,
ktoré sa vyhlasujú za ateistické a snažia sa
popierať Krista. A sám ako neverec uznáva, že dnešný svet potrebuje Krista.
Veru, dnešný svet plný zmätku potrebuje Kristovu pravdu. Dnešný svet plný
temnôt potrebuje Kristovo svetlo – svetlo Kristovho evanjelia. Dnešný svet zaťažený nespočetnými krivdami, nepravosťami a mnohými hriechmi potrebuje
Kristovo zmilovanie a odpustenie. Dnešný svet plný hrubej brutality potrebuje
Kristovu lásku a túto lásku nám všetkým
núka Kristus, Kráľ lásky. On nám ju núka,
ale nie násilne vtláča. Preto sa musí každý z nás slobodne rozhodnúť, či Krista so
všetkými jeho darmi prijme, alebo neprijme. Je potrebné, aby si každý z nás do
srdca vštepil vyjadrenie moderného náboženského spisovateľa Carla Caretta:
„Od Kristovej lásky môžeš ujsť, ale nikdy
neujdeš od Kristovej moci.” Inými slovami: „Ak nechceš poznať Kristovu lásku, budeš musieť poznať Kristovu spravodlivosť.”
Alebo: „Ak sa nechceš dať osloviť Kristovou láskou, raz budeš musieť prijať jeho
prísny súdny výrok, ktorý pre teba bude
znamenať tvoje večné zatratenie.“
Smelo vyznajme svoju lásku Kristovi,
Kráľovi lásky. Vždy ho milujme a nikdy sa
od neho nevzďaľujme svojimi hriechmi,
aby raz nemusel i voči nám použiť svoju
spravodlivosť a moc. A prosme Pannu Máriu, ktorá je nielen Matkou Božou, ale i našou Matkou, aby nám pomáhala vždy verne stáť na strane Krista, Kráľa lásky,
a uskutočňovať program jeho vlády, ktorý je programom lásky k Pánu Bohu
i k našim blížnym.
21. november
VSTUP NAŠEJ PRESVÄTEJ
VLÁDKYNE, BOHORODIČKY
MÁRIE, VŽDY PANNY DO CHRÁMU
Panna Mária je najlepšou cestou
k zmiereniu
Evanjelium: Ako išli ďalej, vošiel do ktorejsi dediny, kde ho prijala do domu istá
žena, menom Marta. Tá mala sestru, menom Máriu, ktorá si sadla Pánovi k nohám
a počúvala jeho slovo. Ale Marta mala plno
práce s obsluhou. Tu zastala a povedala:
„Pane, nedbáš, že ma sestra nechá samu
obsluhovať? Povedz jej nech mi pomôže!”
Pán jej odpovedal: „Marta, Marta, staráš
sa a znepokojuješ pre mnohé veci, a potrebné je len jedno. Mária si vybrala lepší podiel, ktorý sa jej neodníme.”
Ako to hovoril, akási žena zo zástupu
pozdvihla svoj hlas a povedala mu: „Blažený život, ktorý ťa nosil, a prsia, ktoré si
požíval.” Ale on povedal: „Skôr sú blaho-
november 2011
35
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
slavení tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho” (Lk 10,38-42; 11,27-28).
Na farské dvere zaklopal starší, elegantne oblečený pán. Na otázku, čo si praje, odpovedal: „Chcel by som si u vás vykonať sviatosť zmierenia.” A potom sa rozhovoril: „Bol som pätnásťročný, keď som
opustil rodičovský dom a odišiel som do
sveta hľadať svoje osobné šťastie. Vo svete sa mi podarilo nájsť bohatstvo, ale vo
svojom vnútri nemám pokoj, nie som
šťastný, skôr môžem povedať, že som
nešťastný. Zaiste je to preto, že nemám poriadok vo svojej duši, preto vás prosím, aby
ste mi pomohli urobiť si ho. Buďte taký
dobrý a pomôžte mi dobre sa vyspovedať.”
Keď ho kňaz vyspovedal a podal mu aj sväté prijímanie, potom sa trochu obidvaja
pomodlili a opustili chrám. Vonku si pán
povzdychol a povedal: „Konečne som
šťastný.” Nasledoval rozhovor, v ktorom
padla aj otázka: Čo vám pomohlo k tomu,
že po takom dlhom čase ste sa rozhodli
pristúpiť k sviatosti zmierenia? Pán odvetil:
„Keď som bol ešte dieťaťom, v mojej
rodnej obci hrali divadielko o umučení
Pána Ježiša. Ja som už na všetko zabudol,
iba jedna scénka sa mi vryla veľmi hlboko do pamäti: Svätý Peter veľmi uisťoval
svojho Majstra, že ho nikdy nezradí, že je
ochotný s ním ísť aj na smrť. Ale prešlo len
niekoľko hodín a ten veľký hrdina zapiera svojho Majstra, a to až trikrát. Keď sa
potom spamätal, smutný a so slzami
v očiach prišiel k Panne Márii a spýtal sa
jej: „Mária, je to možné, aby mi tvoj Syn
odpustil aj tento môj strašný hriech?” Panna Mária mu odpovedala: „Peter, nieže je
to možné, ale môj Syn ti už aj odpustil, veď
36
Misionár
ja som sa za teba u neho prihovorila.” Vtedy si Peter poutieral slzy a poďakoval Panne Márii za jej príhovor u Ježiša, jej Syna.
A táto veta Panny Márie mi nedala zúfať
nad mnohými mojimi hriechmi. Tá jej veta
mi dodávala odvahu a priviedla ma až
k sviatosti zmierenia.
Panna Mária je nielen matkou Pána Ježiša, ale ona je Matkou nás všetkých. To
bola vôľa Ježiša Krista, syna Panny Márie,
aby sa nás ujala ako Matka. Ona si túto
svoju úlohu vždy plní, preto pre hriešnika, ktorý sa chce zmieriť s Ježišom Kristom, niet lepšieho prostriedku, ako je Panna Mária.
V kolíske ľudstva – v raji sa odohrala
strašná tragédia človeka, ba celého ľudského pokolenia. Človeka, ktorého Pán Boh
stvoril na svoj obraz a svoju podobu, obdaril ho rozumom a slobodnou vôľou, povýšil ho tak, ako nepovýšil žiadneho iného tvora. Potom ho umiestnil do raja, kde
mu nič nechýbalo, a urobil ho pánom všetkého tvorstva. Ten človek, ktorý nemal poznať, čo je bolesť a smrť, ten človek prestal veriť Pánu Bohu. A spojil sa so svojím
a Božím najväčším nepriateľom. Postavil
sa proti svojmu Stvoriteľovi a spáchal
hriech, ktorý zmenil raj na slzavé údolie,
a to nielen pre neho, ale pre celé ľudské pokolenie.
Táto tragédia, ktorá sa prvýkrát odohrala na pôde raja, často sa opakuje v dejinách ľudstva i v živote jednotlivca. A Božie prikázania, ktoré sú dielom Božej lásky voči nám, ktoré Pán Boh postavil vedľa našej cesty ako značky, aby nás včas informovali o hroziacom nebezpečenstve,
ktoré nám slúžia ako smerovky, aby sme
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
nezblúdili, ale správne prišli do svojho cieľa, človek dokáže často lámať, ničiť, ba dokonca po nich aj šliapať. Človek sa často
snaží rozvrátiť poriadok, ktorý dal Pán
Boh, aby nasadil svoj vlastný neporiadok,
ktorý by vyhovoval jeho hriešnym žiadostiam. Vo svojej pýche a namyslenosti
často sa snaží znova a znova strhnúť
Pána Boha z jeho trónu a posadiť sa naň.
Ale čo vidíme? Keď sa tá ľudská pýcha dostane do závratných výšok, nasleduje
hlboký pád, ktorý je tým hlbší a bolestnejší,
čím výška pýchy bola väčšia. Teda vždy,
keď sa človek snaží vybudovať svoje šťastie bez Boha, vybuduje svoje nešťastie.
Tak sa vie človek správať voči svojmu
Stvoriteľovi. Ale ako sa správa Pán Boh
voči tomu nevďačnému človekovi? Boh sa
nikdy nedá premôcť zlobou, hriechom človeka. On mu vždy zostane Otcom –
Otcom milosrdným, ale aj nekonečne
spravodlivým. Preto, ak človek urobí niečo dobrého, vždy ho pochváli a odmení,
lebo Boh je nekonečne milosrdný. Ale zase
každý hriech musí potrestať, lebo on je
i nekonečne spravodlivý. A najväčším
zlom v ľudskej spoločnosti je hriech, najmä ťažký. Prečo? Lebo tam, kde je hriech,
niet Božie požehnanie, a tam, kde niet Božieho požehnania, niet skutočného šťastia. Z hriechu pochádza každé iné zlo. Kým
na svete bude panovať hriech, márna
bude každá snaha o odstránenie hladu, vojen, nespravodlivosti a každého iného zla,
ktoré trápi ľudskú rodinu. Ak človek chce
byť skutočne šťastný, najprv musí zanechať
hriech – tú vzburu slabého človeka proti všemohúcemu Bohu, ktorú Boh vo
svojej nekonečnej spravodlivosti musí
potrestať. Ak chceme vybudovať krajší svet,
najprv musíme vychovať lepšieho človeka.
A čo dnešný človek a dnešný svet,
v ktorom žijeme a za ktorý my budeme
zodpovedať? V dnešnom svete je mnoho
hriechov, preto aj tresty, ktoré ľudia na seba
zvolávajú, sú veľké. Preto Panna Mária
v dnešnej dobe často k nám volá: „Pokánie! Pokánie! Robte pokánie!” Tak volala vo Fatime už roku 1917, keď zúrila prvá
svetová vojna, a povedala aj to, že táto vojna sa o rok skončí, ale ak sa ľudstvo nespamätá, príde oveľa horšia vojna. A prišla. My sme takí, že často zabúdame, že
svojimi hriechmi zvolávame tresty na
seba a na svojich drahých.
Preto si položme otázku: Komu je
adresovaná výzva Panny Márie, ku komu
ona volá, aby robil pokánie? Azda k nejakým veľkým hriešnikom? Nie. Nám
všetkým, lebo všetci sme hriešnikmi.
A predsa keby bol medzi nami niekto, kto
by tvrdil, že je bez hriechu, nech si spomenie na slová svätého Jána evanjelistu,
ktorý napísal: „Ak hovoríme, že nemáme
hriech, klameme sami seba a nie je v nás
pravda. Ale ak vyznávame svoje hriechy,
on je verný a spravodlivý: odpustí nám
hriechy a očistí nás od každej neprávosti. Ak hovoríme, že sme nezhrešili, jeho robíme luhárom a nie je v nás jeho slovo” (1
Jn 1,8-10).
V čom spočíva pokánie, ktoré od nás
žiada Panna Mária a ktoré je našou veľkou povinnosťou, ak to myslíme vážne
sami so sebou, s našimi drahými a s celým ľudstvom? Na prvom mieste musíme
zanechať každý vedomý a dobrovoľný
november 2011
37
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
ťažký hriech. Či už ide o hriechy nelásky,
ako sú: nenávisť, závisť, ohováranie, osočovanie, zvady, hnevy, nepriateľstvá. Alebo hriechy nestriedmosti: obžerstvo, pijanstvo, cudzoložstvo, smilstvo, nečistota a každý iný ťažký hriech proti čistote.
A potom musíme mať úprimnú snahu polepšiť sa: Dnes musím byť lepší, ako som
bol včera, a zajtra musím byť lepší, ako som
dnes. A kde hľadať pomoc, aby sme sa na
túto cestu pokánia rozhodli a po nej aj vytrvalo kráčali? Veď každý z nás v sebe cíti
to, čo cítil aj svätý Pavol, že v nás samých
sú dvojaké vnútorné sily. Jedna nás varuje
pred hriechom a vyzýva k dobrému a tá
druhá sila nás nabáda k hriechu. S určitosťou môžeme povedať, že tá druhá,
čiže negatívna sila, je silnejšia v nás ako
tá prvá, ktorá je pozitívna. Ľahšie sa nám
robí zlo ako dobro.
Poďme k Panne Márii, Ježišovej matke, ktorú zomierajúci Ježiš na kríži nám
dal za našu Matku. Ona povedala svätej
Brigite, že je Matkou nielen spravodlivých
a nevinných, ale aj všetkých hriešnikov,
ktorí sa chcú polepšiť. Teda, ak sa chceme
polepšiť, smelo poďme k nej a ona nás iste
zmieri s Ježišom Kristom, svojím synom.
Veď pre ňu nie je nič milšie, ako vymôcť
hriešnikovi zmierenie s Ježišom Kristom. To je práve tá milosť, ktorú nám ona
najradšej sprostredkuje.
Možnože je niekto medzi nami, kto si
myslí, že pre svoje veľké hriechy nemôže
sa odvážiť pristúpiť k Pánu Ježišovi. Drahý brat, drahá sestra, ak si toto myslíš, tak
si uvedom, že toto, čo by ti Kristus odoprel, keby si sa odvážil sám k nemu prísť, isto ti neodoprie, keď ťa k nemu privedie
38
Misionár
Panna Mária a ona bude za teba prosiť.
Keď istý evanjelik povedal kardinálovi Deschampsovi, že on najradšej vo všetkých
svojich záležitostiach sa obracia priamo
na Ježiša Krista, kardinál mu odpovedal:
„Aj ja. Ale nikdy nejdem k Ježišovi Kristovi sám, ale idem v sprievode jeho matky.” A zaiste vieme uhádnuť, kto bude skôr
vypočutý, či ten, kto prosí za seba sám, alebo ten, za koho sa prihovára Panna Mária. Veď Panna Mária je Ježišova matka,
ktorá mu v živote nikdy nepovedala nie.
Preto teraz Ježiš jej nikdy nevie povedať
nie, ak ho ona o niečo prosí.
Taliani bojovali proti Etiópii. Etiópsky
neguš porazil Talianov pri meste Adus
a mnohých z nich zajal. O nejaký čas po
bitke dostal list, v ktorom čítal: „Som úbohá matka. Môj syn je Tvojím zajatcom. Veľký cisár, zmiluj sa nad úbohou matkou
a prepusť môjho syna na slobodu. Prosím
Ťa, urob to pre meno Panny Márie.“ Cisár si dal zavolať syna tejto matky a povedal mu: „Si slobodný, ideš domov. Povedz svojej matke, že ťa nevyslobodil cisár Menelík, ale Panna Mária, lebo ona je
i mojou Matkou. Pritom ukázal na krásny obraz Panny Márie, ktorý visel na stene, a pokračoval: „Ak ona povie áno, ja nikdy nepoviem nie, a ak ona povie nie, ja sa
nikdy neodvážim povedať áno. Choď,
nech ťa chráni Panna Mária, tvoja a moja
Matka!“
Už cisár Menelík, ktorý bol ctiteľom
Panny Márie, nedokázal matke, ktorá
prosila o oslobodenie svojho syna povedať nie, ale prepustil ho na slobodu, lebo
tá matka prosila menom Panny Márie.
O čo skôr Ježiš Kristus vypočuje Pannu
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
Máriu, keď ho prosí, aby nás vyslobodil
z tohto najväčšieho otroctva – z otroctva
hriechu. Veď za nás prosí Panna Mária
a ona robí iba svoju materinskú povinnosť,
ktorú dostala od svojho syna Ježiša, ktorý zomieral na kríži a v Jánovi nás všetkých odovzdal svojej matke Panne Márii.
Ona nás prijala za svoje deti a teraz si iba
plní svoju materinskú povinnosť voči
nám.
Preto mal pravdu kardinál Faulfaber,
keď povedal: „Pán Boh svoje milosti neupevnil na oblohu tak ako svoje hviezdy,
ani ich neskryl na dno mora tak ako svoje perly, ale ich dal do rúk Matky, ktoré sú
vždy ochotne ich rozdávať.”
Vo Svätom písme o kráľovi Dávidovi
čítame aj toto: Žena z Tekuy prišla ku kráľovi Dávidovi. Padla pred ním na zem
a veľmi plakala. Keď kráľ sa jej spýtal, čo
ju trápi, odpovedala mu: „Som vdova, mala
som dvoch synov. Spolu pracovali na
poli, pohádali sa a jeden druhého tak nešťastne udrel že zabil svojho brata. Ostal
mi už iba jeden syn, ale spravodlivosť žiada život za život, krv za vyliatu krv. A ja
by som ostala sama bez syna. Preto ťa prosím, kráľ, odlož spravodlivosť a netrestaj
mi syna.“ Keď kráľ videl tie úprimné slzy
matky, zaprisahal sa, že jej synovi neublíži.
My všetci sme bratovrahovia. Svojimi
ťažkými hriechmi sme zavraždili svojho
veľkého Brata Ježiša Krista. I v našom prípade spravodlivosť žiada smrť za smrť.
Plným právom sme si zaslúžili večnú
smrť, lebo sme urazili nekonečného a večného Pána Boha. Ale Panna Mária, matka Ježiša Krista a naša Matka, prosí Pána
Boha, aby nás netrestal, aby odložil spra-
vodlivosť, a keď už zomrel Ježiš Kristus,
jej syn, aby sme aspoň my žili. A Pán Boh
ju isto vypočuje, lebo u neho je oveľa viac
milosrdenstva, ako bolo v srdci kráľa
Dávida. Pán Boh isto odloží svoju spravodlivosť a nechá nás žiť, a to nie preto, aby
sme si to zaslúžili, ale preto, že za nás prosí Panna Mária, ktorá je Ježišovou matkou
a z Ježišovej vôle sa stala i našou Matkou.
Pamätajme, že Panna Mária je Matkou
tých hriešnikov, ktorí sa chcú polepšiť, ktorí sa chcú oslobodiť od ťažkých hriechov,
aby mohli svoj život prežívať ako slobodné
Božie deti. Teda, ak niekto chce byť opravdivým ctiteľom Panny Márie, nestačí, že
sa k nej bude modlievať, spievať krásne
mariánske piesne či chodievať na púte.
Pravý mariánsky ctiteľ robí to, čo robí každé dobré dieťa – svoju matku predovšetkým napodobňuje, ba priam kopíruje.
Robí všetko, čo robí jeho matka, a robí to
tak, ako to robí ona. A Panna Mária,
naša Matka, nemala nič spoločného
s hriechom. Preto by sa nik nemal odvážiť povedať, že je synom či dcérou Panny
Márie, ak sa ešte nerozhodol skoncovať vo
svojom živote s ťažkým hriechom.
Drahí čitatelia, ak svätý apoštol Pavol
mohol napísať, že časy sú zlé, tak my dnes
to môžeme povedať väčším právom. Preto by sme sa mali všetci spamätať a robiť
pokánie, ku ktorému nás stále vyzýva Panna Mária. Zanechajme ťažké hriechy,
snažme sa polepšiť, aby sa na nás a na našich drahých nemuseli uskutočniť slová
Mojžiša, ktoré znejú: „Lebo ja, Pán, tvoj
Boh, som žiarlivý Boh, ktorý tresce neprávosti otcov na deťoch do tretieho
a štvrtého pokolenia u tých, čo ma nená-
november 2011
39
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
vidia, milosrdenstvo však preukazuje až
do tisíceho pokolenia tým, čo ma milujú
a zachovávajú moje príkazy” (Ex 20,5-6).
Úprimne podajme ruku Panne Márii,
aby nás viedla a pomáhala nám na ceste
pokánia, aby sme túto cestu nielen začali, ale aj vydržali na nej.
Naším celoživotným heslom by malo
byť: Panna Mária je našou Matkou, ona je
Matkou najčistejšou, preto i my, ktorí sme
jej deťmi, budeme sa s jej pomocou chrániť ťažkého hriechu. Panna Mária, pomáhaj nám v tom našom úsilí.
27. november
NEDEĽA
DVADSIATEHOŠT VRTÉHO
TÝŽDŇA PO PÄŤDESIATNICI
Neboj sa, len ver!
Evanjelium: Keď sa Ježiš vrátil, privítal ho zástup, lebo všetci naňho čakali. Tu
prišiel muž, menom Jairus, ktorý bol
predstaveným synagógy. Padol Ježišovi
k nohám a prosil ho, aby šiel do jeho domu,
lebo mal jedinú, asi dvanásťročnú dcéru
a tá umierala. Ako šiel, tlačil sa naňho zástup. Bola tam aj istá žena, ktorá mala dvanásť rokov krvotok; minula na lekárov celý
svoj majetok, ale ani jeden ju nemohol vyliečiť. Pristúpila odzadu, dotkla sa obruby jeho šiat a hneď prestala krvácať. Ježiš
sa spýtal: „Kto sa ma dotkol?” Keď to všetci popierali, ozval sa Peter: „Učiteľ, veď sa
tlačia zástupy a tisnú ťa!” Ale Ježiš povedal: „Niekto sa ma dotkol, lebo som pocítil, že zo mňa vyšla sila.” Žena, vidiac, že
40
Misionár
sa neutají, prišla s chvením, padla pred
neho a pred všetkým ľudom sa priznala,
prečo sa ho dotkla a ako hneď ozdravela.
A on jej povedal: „Dcéra, tvoja viera ťa
uzdravila. Choď v pokoji!”
Kým ešte hovoril, prišiel ktosi z domu
predstaveného synagógy a povedal: „Tvoja dcéra umrela, už neunúvaj učiteľa.” Ale
keď to Ježiš počul, povedal mu: „Neboj sa,
len ver a bude zachránená!” Keď prišiel
k domu, nikomu nedovolil vojsť dnu, iba
Petrovi, Jánovi a Jakubovi s otcom a matkou dievčaťa. Všetci nad dievčaťom plakali a nariekali. On povedal: „Neplačte!
Dievča neumrelo, ale spí.” Oni ho vysmiali,
lebo vedeli, že umrelo. Ale on ho chytil za
ruku a zvolal: „Dievča, vstaň!” I vrátil sa
doň duch a hneď vstalo. A rozkázal, aby
mu dali jesť. Rodičia dievčaťa stŕpli od úžasu a on im prikázal, že nesmú nikomu hovoriť, čo sa stalo. (Lk 8,40-56).
Niekedy sa nám môže zdať, že udalosti,
ktoré sa odohrali už dávno, dnes pre nás
nemajú nijaký význam. Takou udalosťou
je aj vzkriesenie Jairovej dcéry. My si to
radi vypočujeme, ale čo to pre nás znamená, aký to má význam pre nás, ktorí
sme ľuďmi dvadsiateho prvého storočia?
Ale v dnešnom evanjeliu je jedna veľmi dôležitá veta, ktorú povedal Pán Ježiš,
a tá sa týka každého z nás. Znie: „Neboj
sa, len ver a bude zachránená!”
Táto veta je veľmi aktuálna práve
v našich časoch. Dnes žijeme v dobe
praktického materializmu, v dobe konzumnej a zosekularizovanej, v dobe, v ktorej sa zabúda na Pána, a keď sa vždy viac
a viac dáva dôraz na materiálne hodnoty, mnohí ľudia sú priam posadnutí túž-
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
bou po zmyslových pôžitkoch a na Pána
Boha sa zabúda, ba priam sa popiera aj
jeho jestvovanie. Konzumizmus, alkohol, sex, drogy a hracie automaty upútavajú dnešného človeka vždy viac a viac
a o vieru v Pána Boha sa prejavuje vždy
menší a menší záujem. V takomto zosekularizovanom svete, vo svete bez Boha
je veľké nebezpečenstvo pre našu vieru
i pre našu spásu. A preto do takejto situácie
zaznieva každému z nás povzbudivo Ježišovo slovo: „Neboj sa, len ver a budeš zachránený!”.
„Nebojte sa!” znamená, že akákoľvek
by bola dnešná situácia nepriaznivá pre
vieru, nemusíme sa báť, lebo i dnes je
s nami Pán Ježiš so svojím Svätým Duchom. On nás o tom uistil, keď povedal:
„Ja som s vami až do skončenia sveta.” Ale
to vôbec neznamená, že si môžeme bezstarostne založiť ruky. Veď v Svätom písme Svätý Duch nie je nazývaný ako dulos, čiže otrok, ktorý by všetko robil sám
namiesto nás, bez nášho pričinenia. Ale
je nazývaný parakletos, čiže pomocník,
ktorý nám pomáha. A Svätý Duch nám pomáha iba vtedy, keď najprv my učiníme
všetko, čo je v našich silách.
Teda najprv my sami máme podnikať
všetko, čo je potrebné na uchovanie našej
viery v Pána Boha. Slávny teológ Karl Rahner hovorí, že viera je „stále sa stávajúca”.
Viera nie je ako hodinky, ktoré si kúpime
a slúžia nám bez toho, aby sme sa stále o ne
starali. Ak sú na baterku, tak ich ani nenaťahujeme, ani nenapravujeme každý deň
ich časový údaj, lebo sú presné. S našou vierou je to úplne ináč. O ňu sa musíme starať každý deň, aby nám neuhasla. Až keď
sami podnikáme všetko, čo je v našich silách, aby sme si svoju vieru uchovali, až vtedy nám Svätý Duch pomáha a potom sa
nemusíme báť, že ju stratíme.
Teraz si položme otázku, čo my sami
máme podnikať pre uchovanie svojej
viery v Pána Boha. Túto našu povinnosť
starať sa o vieru môžeme vyjadriť v troch
stupňoch.
Prvý stupeň: obdivovať. Známy pedagóg Klemens Tillmann hovorí, že pre
uchovanie našej viery v Pána Boha je potrebné obdivovať krásu prírody, krásu
kvetov a stromov, vtákov a zvierat, riek
a mora, krásu slnkom a dažďom oživenej
poľnej úrody a krásu nočnej hviezdnatej
oblohy... Takým obdivom sa udržiava
naša viera v Pána Boha.
Druhým stupňom je uvažovať. Svätý filozof Gregor Naziánsky hovorí: „Keď ideme okolo domu, z ktorého cez otvorené
okno zaznieva krásna melódia na husliach,
môže si niekto pomyslieť, že táto melódia
vznikla bez pohybu ľudských rúk? Alebo
tie husle sa urobili samy od seba? Alebo
tie struny na husliach sa naladili každá na
svoj tón sama? Alebo jemný sláčik sa stvoril sám od seba? Alebo sa ten sláčik sám
kĺže po strunách, aby vznikla krásna melódia? A takisto sa často zamýšľajme nad
celým vesmírom, v ktorom vládne úžasný súlad, pravidelnosť a pýtajme sa svojho rozumu, či to vzniklo samo od seba. Či
nás to nenúti uveriť, že jestvuje nekonečne
múdry a veľký Boh, Stvoriteľ? Takéto
uvažovanie je teda druhý stupeň starostlivosti o našu vieru.
No najdôležitejší je tretí stupeň, ktorý je taký silný, že môže nielen v nás po-
november 2011
41
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
silniť vieru, ale vzbudiť vieru v Pána
Boha aj v neveriacom človekovi. A tým tretím stupňom je svedectvo Pána Ježiša Krista. Svätý apoštol Ján o svedectve Ježiša
Krista napísal: „Boha nikto nikdy nevidel.
Ale jednorodený Boží Syn nám o ňom priniesol zvesť” (Porov Jn 1,18). A sám Pán
Ježiš o svojom svedectve povedal: „Ja
som cesta pravda a život. Nik nepríde
k Otcovi ináč, iba cezo mňa...(Jn 14,6-9).
Čiže Pán Ježiš je pre nás neomylným svedkom, že Boh Otec nebeský jestvuje. Kto by
po týchto Ježišových slovách neuveril, že
Boh jestvuje, ten by Pána Ježiša pokladal
za luhára, za klamára, za podvodníka. A je
to možné?
Istý kňaz cestoval autom na duchovné cvičenia do Smokovca. V ten deň veľmi pršalo. Vedľa cesty stála osoba zabalená
pršiplášťom, ktorá veľmi prosila o zvezenie. Kňaz ju vzal do auta, stopárka vyzliekla mokrý plášť a vydýchla si. Bola
rada, že je v aute. Započúvala sa do hudby, ktorá znela kňazovi z magnetofónu.
Boli to gregoriánske piesne. Opatrne sa
opýtala: „Vy ste veriaci?” „Áno, som katolícky kňaz.” Ona na to: „Ja som neveriaca.
Moji rodičia, ateisti, ma tak vychovali
a som spokojná. Som zdravotná sestra
v Košiciach a už mnohí ma chceli priviesť
k viere v Boha dôkazmi z prírody, zo sveta, z vesmíru, ale som im vždy argumentovala, že marxistická filozofia tvrdí, že to
všetko vzniklo samo od seba.” Keď sa vyrozprávala o svojej nevere, kňaz povedal:
„Ja vám uvediem taký dôkaz, ktorý vás
môže priviesť k viere v Boha.” A začal jej
rozprávať o Ježišovi Kristovi, že veda
bezpečne dokázala, že Ježiš žil a zavrhla
42
Misionár
tvrdenia, že Ježiš je iba mýtická postava.
Potom jej poukázal na to, že Ježišovi
učeníci hlásajú, že Ježiš nám priniesol dôkaz o jestvovaní Pána Boha. Napríklad učeník Ján napísal: „Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boží Syn nám o ňom priniesol zvesť. A sám Ježiš vyhlásil o sebe:
Nik nepríde k Otcovi ináč, iba cezo mňa.
Čiže Ježiš je stopercentným svedkom, že
Boh jestvuje. Ak neveríte Ježišovi, pokladáte ho za luhára, klamára, podvodníka.
Mohli by ste to dokázať?”
A ona na to: „Dajte mi čas na rozmyslenie.” Kňaz zastavil magnetofón a povedal: „Vy v tichu myslite na Ježiša a ja sa
budem zatiaľ v tichu za vás modliť.”
V aute sa rozľahlo ticho. Asi po polhodine ticha dorazili do Popradu, kde mala stopárka vystúpiť. Keď auto zastalo, povedala:
„Ďakujem vám. Som vám veľmi vďačná.
Hlboko som premýšľala a uverila som Ježišovi. Verím, že Boh jestvuje. Som veriaca.”
A od šťastia sa jej oči zaliali slzami.
Teda najsilnejším dôkazom jestvovania Pána Boha je svedectvo Ježiša Krista.
A preto ateistická propaganda hlása, že Pán
Ježiš nežil, že je iba mýtickou postavou.
Lebo proti Ježišovmu svedectvu každý dôkaz o nejestvovaní Boha je slabý. Preto
nech aj pre nás platia slová Pána Ježiša
z dnešného evanjelia: „Neboj sa, len ver (a
budeš zachránený)!”
Prosme, nech nám Panna Mária, Matka Božia, pomôže, aby sme si svoju vieru
pestovali i v dnešných časoch a zachránili
si ju, lebo ona je nutnou podmienkou našej spásy – bez viery nemôžeme byť spasení.
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
Odev
Svätý Pavol chce, aby sa kresťanské
ženy obliekali jednoducho a nenosili nápadné šperky. Slušnosť každého odevu závisí od látky, strihu a čistoty.
Čistota šiat musí byť vždy jednako dobrá. Nesmieme na odeve nikdy zniesť špinu a neporiadok. Vonkajšia čistota býva
často obrazom vnútornej čistoty srdca.
Boh sám žiada čistotu a slušnosť od služobníkov oltára a od tých, ktorí vedú život zasvätený Bohu.
Čo sa týka látky a strihu, odev sa riadi podľa časových okolností a zvyklostí,
podľa stavu, spoločnosti a zvláštnych
príležitostí. Okrem toho v nedeľu, vo
sviatok a na slávnostné príležitosti si obliekame krajšie a lepšie šaty.
Nebuď neporiadna a nedbanlivá vo
svojom obliekaní. To poukazuje na ponižovanie a podceňovanie blížnych, keď
sa pred nimi ukážeme v nevhodnom
a neslušnom odeve. To isté platí aj o členoch rodiny medzi sebou. Chráň sa pred
márnivosťou a čačkami, stráň sa prehnaného vyhľadávania modernosti, ľahkomyseľnosti a dráždivosti v obliekaní.
Prostota a vkus, prirodzenosť a mravnosť
sú najlepšou okrasou odevu. Svätý apoštol Peter napomína najmä mladé ženy
a dievčatá, aby sa nezháňali za výstrednými šatami a účesmi. O márnivých ženách a dievčatách iste nie bez príčiny pochybujeme, či sú dosť čisté a mravné. Ak
iné nie, tak aspoň to sa dá posúdiť z ich
zovňajšku, že sotva vedú cnostný život.
Ak sa vyčíta ženám a dievčatám, že nosia priveľmi úzke, krátke, tesné a neslušné
šaty, vyhovárajú sa, že pri takomto obliekaní nemyslia na nič zlé. Predsa im hovorím, že diabol vždy myslí a počíta so zlým
a nemravným. Platí to najmä o kúpacích
úboroch, v ktorých sa ukazujú ženy a muži
na verejných kúpaliskách, prípadne na
plážach pri mori. Poukázaním na ochranu
zdravia nedajú sa všetky úbory, najmä športové, vždy ospravedlniť, ak sú veľmi nedostatočné. Ani mnohé plesové úbory nezodpovedajú vždy zásadám mravnosti.
Konečne by som si želal, aby zbožné
kresťanské ženy a dievčatá boli čím menej vyparádené a všelijakými nevkusnými ozdobami ovešané, aby nevyhľadávali priveľmi výstrednú módu. Nech sa obliekajú vždy dobre a vkusne, mravne
a slušne a nech si vždy myslia, kto na ne
hľadí, v akom prostredí sa pohybujú a že
sú ustavične aj pod okom Božím.
Filotea - sv. František Saleský
Obetovali sme sa láske
milosrdného Boha
Pobožnosť Božieho milosrdenstva je
pre mňa veľmi vzácna, už dávno som s ňou
spojený. Prvá knižka, ktorá mi padla do
rúk po mojom náhlom obrátení, bol
Denníček sv. Faustíny. V zápale obrátenia
som ho denne po kúskoch „hltal“. Každý
deň som sa modlil korunku a litánie Božieho milosrdenstva. So snúbenicou sme
sa rozhodli zobrať v sobotu na vigíliu Božieho milosrdenstva. Na oltári bol nápis:
„Božia láska je kvetom a milosrdenstvo
ovocím” (Pozri Denníček 949).
november 2011
43
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
V dôležitých chvíľach nášho života, napríklad na výročie nášho sobáša, sa nám
niekoľkokrát stalo, že sme videli na nebi
dúhu. Prvú takú zreteľnú dúhu, ktorá je
predsa symbolom Božieho milosrdenstva
(Zjv 4,3), sme videli v pochmúrny, dažďivý
deň pod tatranským štítom Mních. Bola
to nedeľa Zoslania Svätého Ducha – vtedy sme si po prvý raz povedali, že chceme spolu žiť.
Neskôr sme prežili krásnych desať
rokov, počas ktorých sa nám narodili
dve deti. Miško bol pre mňa darčekom ku
Dňu otcov – prišiel na svet 22. júna –
a o tri roky neskôr sa nám narodila Martuška. V týchto rokoch sme dostali od Pána
Boha toľko milostí, že by bolo možné
o tom napísať knižku. Okrem iného mi
Pán Ježiš dovolil založiť si firmu opierajúcu sa o kresťanské zásady, v ktorej sa
všetci cítime ako rodina. Nikto nie je vykorisťovaný, pracuje sa od ôsmej do šestnástej, nikdy nie dlhšie, prácu začíname
spoločnou modlitbou. Jednoducho skvele prosperujeme.
Pán Ježiš cez všetky tie udalosti mňa
a moju manželku prichystal na jeden z najdôležitejších momentov v našom živote. Raz
sme sa pod vplyvom čítania kníh Veda sv.
kríža Edity Steinovej alebo Dejiny duše sv.
Terezky od Dieťaťa Ježiša slávnostne obetovali láske milosrdného Boha podľa aktu
oddania sa na zápalnú obetu sv. Terezky.Vtedy sme začuli vnútorný hlas, ktorý nám hovoril, že je to jeden z najkrajších dní nášho
života – hlas prikazujúci povzbudzovať aj
iných, aby vykonali tento akt.
Na začiatku – napriek tomu, že som si
dokonca neuvedomoval význam tejto
44
Misionár
udalosti – sa mi zdalo, že sa stalo čosi výnimočné. Až objasnenie duchovného
vodcu ma priviedlo po tejto udalosti na
zem. Vysvetlil mi, že obetovať sa Pánu
Bohu za duše, za bratov a sestry je požiadavkou, teda povinnosťou každého
kresťana.
Odvtedy sa každé ráno modlím tzv. akt
obetovania dňa podľa sv. Terezky a pomaly
začínam čoraz lepšie chápať, že každý, dokonca aj najmenší čin vykonaný z lásky
pre Ježiša má obrovský význam. Zdá sa mi,
že je ľahšie prekonávať ťažkosti a znášať
utrpenia všedného dňa, keď ich prežívame v atmosfére dobrovoľne prijatej obety. Čiže nám to veľmi uľahčuje niesť každodenný kríž.
Skôr ako som prijal rozhodnutie obetovať sa láske milosrdného Boha, prenasledovali ma pochybnosti a strach, či to
obetovanie sa neprinesie so sebou akúsi
náhlu, strašnú chorobu alebo iné veľké nešťastie. Prekonal som však toto pokušenie a s Božou pomocou som pochopil, že
Boh predsa nezmení svoje plány vzhľadom
na môj život a nezničí ho, ale urobí tak, že
každá chvíľa môjho jestvovania – práca,
odpočinok, hra s deťmi a všetky drobné
činnosti naberú v Božích očiach nový, nekonečný rozmer.
Vrelo povzbudzujem všetkých ctiteľov
Božieho milosrdenstva a všetkých, čo
milujú Pána Ježiša, aby sa obetovali láske milosrdného Boha a tým potešili Najsvätejšie Srdce nášho milovaného Spasiteľa.
Wojtek, 33 rokov: Zázraky sestry
Faustíny, str. 107-109
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
Pocítila som, ako mnou
preniklo teplo
Toto svedectvo píšem práve na výročie – neváham to tak nazvať – zázraku. Pocítila som to pred obrazom milosrdného
Ježiša, ktorý sa nachádza v jednom z kostolov nášho mesta. Tento obraz oddávna
priťahoval moju pozornosť, ale zvlášť po
prečítaní Denníčka sestry Fastíny.
Pred pol rokom som začala čoraz častejšie pociťovať bolesti, ktoré boli príznakom choroby vencových tepien – niekedy som mala také neutíchajúce bolesti, že ma musela záchranka odviezť do nemocnice. Vo februári minulého roku som
absolvovala všetky možné vyšetrenia
a bola som nasmerovaná do kardiologickej poradne v Krakove na takzvanú koronarografiu, prípravné invazívne vyšetrenie pred voperovaním by-pasov. Priznám sa, že som sa tohto vyšetrenia veľmi bála. Napriek všetkému som si dohodla
návštevu u špecialistu.
V tom čase sme si pripomínali výročie smrti mojej matky. Pri tejto príležitosti
som bola na svätej Božej službe. Vybrala
som si miesto pred zázračným obrazom.
Po svätom prijímaní som sa modlila,
hľadiac do tváre milosrdného Ježiša. V istom momente som sa osmelila prosiť
o moje uzdravenie, ak to bude v zhode
s Božou vôľou. Moja rodinná situácia
bola totiž dosť napätá, lebo len ja som bola
zamestnaná, teda zárobkovo činná, môj
manžel bol bez práce, najmladšia dcéra
študovala.
Keď som sa horlivo modlila, zrazu ma
„zovrela” mne už skôr známa bolesť a ten-
toraz s takou intenzitou, až som zamrzla
od strachu... Vzápätí som však pocítila teplo, ktoré ma celú zalialo a preniklo mnou.
Najprv bolesť a potom i teplo ustúpili – cítila som sa vtedy ako znovuzrodená
a hneď som si uvedomila, akú milosť som
ja nehodná dostala.
O mesiac som išla do Krakova, kde mi
lekár naordinoval scintigrafiu srdca. Vyšetrenie ukázalo, že nie je potrebná koronarografia ani žiadna iná operácia.
Ešte pred kontrolou v Krakove mi predpísali veľmi veľa liekov, ale teraz – od chvíle uzdravenia – sa ukázali zbytočné.
V apríli minulého roku ste mi na
moju prosbu poslali obraz milosrdného
Ježiša, pred ktorým sa denne modlievam.
Myslím, že každý môže prosiť o rôzne milosti a milosrdný Ježiš splní jeho prosbu,
ak to nie je proti svätosti. Milosrdný Ježiš
si želá, aby sme ju dosiahli, a podporuje
ju.
Ježišu, dôverujem ti! Pán môj a Boh
môj!
Uršula: Zázraky sestry Faustíny,
str. 47-48
november 2011
45
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
46
Misionár
Tohto roku si pripomíname niekoľko významných výročí, ktoré sa
týkajú nielen redemptoristov, ale aj života celej gréckokatolíckej
cirkvi na Slovensku. Je 90 rokov od príchodu redemptoristov na Slovensko, 10 rokov od beatifikácie bl. hieromučeníka Dominika Metoda Trčku CSsR , prvého protoihumena michalovskej viceprovincie a 100
rokov od narodenia redemptoristu o. Jána Mastiliaka, veľkého vyznávača a učenca gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku.
november|2011
misionár
duchovnosť a teológia
VO SVETLE
VÝZNAMNÝCH
VÝROČÍ
47
duchovnosť a teológia
48
Kongregáciu Najsvätejšieho vykupiteľa
(ľudovo nazývanú redemptoristi) založil
sv. Alfonz Liguori v roku 1732 v južnom
Taliansku. Jej hlavným poslaním je ohlasovať evanjelium chudobným a zvlášť
najviac opusteným. So svojím apoštolátom
sa rehoľa rozšírila do celého sveta. Dnes
približne 5500 redemptoristov pôsobí vo
viac ako 75 krajinách sveta. Z toho počtu vyše 250 redemtoristov je východného
obradu. Teda Kongregácia Najsvätejšieho
Vykupiteľa je viacobradová aj podľa cirkevného práva. Východní redemptoristi
pôsobia v rôznych východných cirkvách
po celom svete v Indii, v Iraku, v Libanone, na Ukrajine, v Kanade a na Slovensku. Východní redemptoristi vznikli v Kanade začiatkom 20. storočia. Chudobní
gréckokatolícki vysťahovalci, nemali dosmisionár
tatok svojich kňazov a tak sa ich ujali misionári redemptoristi, ktorí potom prijali aj východný obrad. O pár rokov neskôr
prišli redemptoristi aj na Ukrajinu, kde
vznikla v roku 1913 prvá samostatná
východná viceprovincia redemptoristov.
Na tieto začiatky východnej vetvy redemptoristov naväzuje aj ich príchod na
Slovensko pred 90 rokmi. Vtedy prišli na
Slovensko spolu aj rímskokatolícki aj
gréckokatolícki redemptotisti. Bývali spoločne 10 rokov v jednom kláštore v Stropkove. Odtiaľ sa potom rozrástli po celom
Slovensku, kde aktuálne bývajú v 9 rehoľných domoch. Dnes pôsobí na Slovensku vyše 80 redemptoristov obidvoch
obradov.
Redemptoristi prišli do Stropkova na
jeseň 1921 a založili tu svoju prvú konovember|2011
november|2011
počuté modlitby. Od 17. hod. je stále je aj
možnosť prijať sviatosť zmierenia. Vrcholom večera je sv. liturgia o 18.00 hod.
A po nej modlitebný večer pokračuje špeciálnou modlitbou príhovoru za uzdravenie duše i tela s pomazaním svätým olejom,
v ktorý bol posvätený svätými relikviami bl.
hieromučeníka Metoda. Kláštorný chrám je
jeden z mála na Slovensku, ktorý uchováva
celé relikvie blaženého hieromučeníka.
Hneď po príchode redemptoristov na
Slovensko sa misia redemptoristov medzi
gréckokatolíkmi sa pekne rozvíjala. Jedným z prvých miestnych povolaní je
o. Ján Mastiliak CSsR. Narodil sa pred sto
rokmi 5. novembra 1911 v Nižnom Hrabovci. Do juvenátu k redemptoristom
vstúpil ako 11 ročný spolu so svojim
bratom Michalom po sv. misiách v Nižnom Hrušove. Po základnej rehoľnej a seminárnej formácii kvôli jeho výnimočným
intelektuálnym schopnostiam bol o. Ján
Mastiliak vyslaný na ďalšie štúdia do
Ríma. Študoval na Orientálnom inštitúte a neskôr aj na Gregoriánskej univerzite. Získal v Ríme titul Doctor in scientiis
ecclesiasticis orientalibus. V svojom čase
patril k najväčším učencom, filozofom
a teológom na Slovensku. Od roku 1945
bol profesorom teológie v redemptoristickom seminári v Obořišti. Prednášal dogmatiku, filozofiu, asketiku a orientáliá (res
orientalis) a cudzie jazyky. Asi ešte nevieme plne doceniť jeho osobnosť a dielo pre gréckokatolícku Cirkev na Slovensku. Bol súdený v známom tzv. „monster“ procese v Prahe. Bol to zastrašujúci verejný súdny proces s desiatimi najmisionár
duchovnosť a teológia
munitu na Slovensku. V roku 1922 sa opravil kláštor a postupne začali redemptoristi
aj apoštolsky pôsobiť v svojej charizme: robili sväté misie, duchovné cvičenia, duchovné obnovy. V tom čase zatiaľ jedinými gréckokatolíkmi v Pražskej provincii
boli o. Metod Trčka a o. Stanislav Nekula, ktorí už dva roky pôsobili medzi gréckokatolíkmi na Ukrajine. Oni prišli takisto
tvoriť novú komunitu a budovať prvý kláštor redemptoristov v Stropkove. Obaja pochádzali z Čiech a boli členmi pražskej
provincie redemptoristov. Dominik Metod Trčka bol pred 10 rokmi 4. novembra 2001 vyhlásený v Ríme za blahoslaveného mučeníka. Cirkev uznala jeho
horlivý kňazský a rehoľný život za hodný
nasledovania. Dnes je ozdobou našej gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku a môžeme ho vzývať aj v našich modlitbách ako
nášho nebeského patróna. Vyše polovicu
svojho života prežil tu na východnom
Slovensku. Na konci života vydal krásne svedectvo lásky, ktorá odpúšťa aj nepriateľom.
Láska je nejistejším prejavom prítomnosti Svätého Ducha v živote človeka. Jeho liturgická spomienka je 25. augusta, ale
každého 25. v mesiaci si v kláštornom chráme redemptoristov v Michalovciach pripomíname jeho spomienku spoločnou
modlitbou pri jeho relikviách. Prichádzajú tu aj pútnici z blízkeho aj ďalekého okolia. Program je jednoduchý a stabilný. Začíname spoločnou modlitbou sv. ruženca
o 16.30 hodine, potom o 17.00 hod. pokračujeme molebenom k bl. Metodovi. Počas molebenu sa prednášajú prosby k bl.
Metodovi a zároveň aj poďakovania za vy-
49
duchovnosť a teológia
50
významnejšími rehoľníkmi vysielaný rozhlasom do celého Československa. Podľa mienky súdu bol o. Mastiliak najnebezpečnejším zo všetkých, lebo pre svoju špionážnu činnosť bol zvlášť pripravovaný vo Vatikáne. Bol mu navrhovaný
trest smrti, ale nakoniec o. Ján Mastiliak
bol odsúdený na doživotie, peňažnú pokutu vo výške 50 tisíc korún, konfiškáciu
celého majetku a stratu čestných občianskych práv na desať rokov. Prešiel väzeniami na Mírove, vo Valdiciach a v Leopoldove. Napriek všetkému utrpeniu,
ktoré v živote prežil, nesťažoval sa, ani nenariekal. Ako verný Kristov svedok prežil skoro 16 rokov v komunistických väzniciach. Na podnet svojho vtedajšieho
predstaveného o.Lazora napísal o tom útlu
brožúrku s názvom Hrsť spomienok. No
v svojej pokore a skromnosti viac v nej hovorí o druhých ako o sebe. V rokoch 1968
a 1981 bol predstaveným gréckokatolíckych redemptoristov. Zaslúžil sa výraznou
mierou o obnovu gréckokatolíckej cirkvi v roku 1968 a potom i naďalej pracoval v rôznych oblastiach na jej povznesení. Ovládal asi 14 cudzích jazykov a tak
prekladal hodnotné zahraničné knihy,
ktoré sa šírili ako samizdaty. Najviac sa
však do ľudských sŕdc zapísal ako muž svätého života, vyhľadávaný spovedník, radca a duchovný vodca. Zomrel pred nežnou
revolúciou 18. septembra 1989 v Prešove.
Pohrebné obrady ordinár Ján Hirka, ktorý sa prihovoril tam prítomným: „Pochovávame rehoľného kňaza veľkého
syna sv. Alfonza, spisovateľa, básnika, významného teológa, vedca, profesora, spomisionár
vedníka, okrasu našej miestnej cirkvi
gréckokatolíckej cirkvi a diecéze, ale i celej katolíckej cirkvi. Najhlbšou múdrosťou
tohto rehoľného kňaza, nadaného, obdarovaného mnohými darmi bola predovšetkým jeho úplná, ochotná poslušnosť
Bohu, ktorý nám zjavuje svoju múdrosť
v Kristovi.“ Po pohrebných obradoch
boli jeho telesné pozostatky prevezené
a pochované na mestskom cintoríne
v hrobke redemptoristov v Michalovciach. Mnohí dúfajú, že aj o. Ján Mastiliak
CSsR raz bude oficiálne započítaný medzi blahoslavených a svätých Cirkvi.
Výročie príchodu redemptoristov na
Slovensko je zároveň aj spomienkou na ich
plodné 90 ročné pôsobenie na Slovensku.
Netvorili ho len dve, hoci významné
osobnosti celej katolíckej cirkvi na Slovensku bl. Metod CSsR a o. Ján Mastiliak
CSsR, ale spoločenstvo otcov a bratov
oboch obradov. Prvá generácia redemptoristov pochádzala z Čiech, druhá už zo
Slovenska. Počas tvrdého komunizmu
nemohla rehoľa redemptoristov vôbec
oficiálne existovať. Rehoľní kňazi ako aj rehoľní bratia predovšetkým svojím utrpením a odvážnym svedectvom viery prispeli k vnútornému rastu gréckokatolíckej
cirkvi. Do roku 1989 redemptoristi pôsobili buď tajne alebo aj ako diecézni kňazi. S príchodom slobody sa začala obnova rehoľného života gréckokatolíckych redemptoristov. Z fár sa sa vrátili otcovia do
kláštorov. Obnovil sa starý kláštor v Michalovciach, kde je aj dnes sídlo viceprovincie. Postavili sa dva úplne nové kláštory v Stropkove a v Starej Ľubovni.
november|2011
november|2011
písali. Opäť sa začali robiť ľudové misie,
ktoré sa aj dnes tešia popularite. Po páde
komunizmu vykonali gréckokatolícki redemptoristi vyše 170 deväťdňových ľudových misií. Nielen na Slovensku, ale aj
v Poľsku, v Čechách, v Srbsku, ako aj na
Ukrajine na Zakarpatí. Samozrejme okrem
toho uskutočnili nesmierne množstvo
iných apoštolských prác ako sú duchovné obnovy, duchovné cvičenia, stretnutia
mládeže, či breakfestival. Tento redemptoritický apoštolát, beatifikácia bl. Metoda, či osobnosť o. Jána Mastiliaka je krásnym ovocím 90 ročného pôsobenia redemptoristov na Slovensku. Za všetko patrí Bohu chvála!
o. Metod Lukačik CSsR
misionár
duchovnosť a teológia
Okrem toho v Starej Ľubovni postavili
prvý gréckokatolícky chrám Matky ustavičnej pomoci. Od roku 1990 otcovia aj bohoslovci vypomáhali a pôsobili na Zakarpatí na Ukrajine. Založili tam kláštor
v Koroleve a nedávno aj misiu v Užhorode, kde spravujú farnosť sv. Juraja Veľkomučeníka. Redemptoristi michalovskej viceprovincie niekoľko rokov pôsobili aj
v zahraničných misiách v Toronte v Kanade a vo Vukovare v Chorvátsku. Redemptoristi majú vo veľkej úcte Presvätú Bohorodičku v ikone Matky Ustavičnej
Pomoci a úctu k nej šíria aj Arcibratstvom
sv. ruženca, ktoré má dnes vyše 20 000
modliacich sa členov. Obnovilo sa vydávanie časopisu Misionár a náboženskej literatúry. Na tomto poli publikačnej činnosti sa redemptoristi veľmi výrazne za-
51
svede ct vo
52
MOJA
STAROBA
misionár
Máme krásnu starobu a spolu s manželkou môžeme smelo povedať, že ďakujeme Bohu, že nás jeho ruka priviedla až
do Stropkova, lebo On riadil našu myseľ,
naše kroky. Celý náš život v dôchodkovom
veku pokladáme za Boží dar. V starobe človek potrebuje pomoc a mať pri sebe
syna, nevestu a vnukov, to nám dobre padne. Máme sa na koho obrátiť a oni nám
radi pomôžu. Teraz, keď píšem tieto riadky, som už často chorý a slúžiť v chráme
už nevládzem. Veľké bolesti žalúdka ma
v noci trápia už desať mesiacov, a tak chodím do kláštornej kaplnky, kde sám alebo spolu s redemptoristami ešte slúžim,
ale cítim, že už nevládzem. Veru, mám už
87 rokov a 7 mesiacov, keď píšem tieto
riadky. Je to dar od Pána Boha a každý deň
mu za to ďakujem. Tak ako v mojej knižnici pribúda kniha za knihou stáva sa bohatšou, tak aj mne pribúda pomaly rok za
rokom a stávam sa bohatší o nové zážitky, skúsenosti, ale i rôzne choroby. Nahliadnuc do mojej knihy života, ktorá má
už množstvo strán i kapitol, môžete si v nej
prečítať všedné, vznešené i radostné kapitoly, prelínajúce sa i tými smutnejšími.
S pribúdajúcimi rokmi si častejšie s nostalgiou zaspomínam na časy minulé, ako
aj na ľudí, ktorí už nie sú medzi nami. Vo
svojich spomienkach nehľadám to, čo
bolo smutné a bolestné, ale teším sa
z chvíľ, ktoré mi vyčaria úsmev na tvári
a v srdci zanechajú hrejivý pocit.
Prehodnocujúc svoj život na sklonku
môjho kmeťovského veku, ďakujem Pánu
Bohu za všetky tie roky, ktorými ma až do
dnešného dňa obdaril. Všetko, čo som v žinovember|2011
november|2011
boli veľmi bolestné. Počas celého kňazského života som sa snažil všetko konať
k väčšej cti a sláve Božej, i keď sa mi to určite nie vždy darilo. Nikto z nás na tejto
zemi nie je bez chýb a nedostatkov. Ani ja.
I ja som len človek a určite som v živote
urobil aj množstvo chýb, pre ktoré sa budem raz pred Bohom zodpovedať. Teraz,
v starobe, si musím zvlásť dávať pozor, aby
som pred cieľom nehavaroval.
Čím som starší, tým viacej chorôb mi
pribúda a modlím sa, aby som ich vedel
trpezlivo znášať. Nohy prestávajú poslúchať a veľa času venujem modlitbe. Modlím sa nie len za svojich najbližších, ale aj
za našu Cirkev a za všetkých tých, ktorí to
potrebujú. Som nesmierne povďačný
Pánu Bohu aj za to, že mi v tak pokročilom veku dal silu napísať pamäti, ktoré sú
svedectvom mojej životnej cesty.
35 rokov som bol aktívnym kňazom vo
Vysokej nad Uhom, kde som našiel miesto medzi ľuďmi, ktorí ma prijali s otvoreným srdcom a nedali mi pocítiť, že som
mladý, neskúsený. Spolu so svojimi farníkmi sme tvorili jednu veľkú rodinu, od
ktorej sa mi ťažko dvakrát odchádzalo, ale
môj tretí návrat k nim už bude navždy.
Tam som začínal a tam aj ukončím svoju kňazskú činnosť. Tam, medzi nimi,
chcem raz odpočívať svoj posmrtný život.
Na sklonku života vyprosujme vám,
bratia v kňazskej službe, od Všemohúceho veľa Božích milostí vo Vašej práci.
Vám, mojim najbližším, ktorí ste so
mnou prežili úskoky života a v dobrom
i v zlom ste pri mne stáli a dodnes ma podporovali, prajem všetko najlepšie.
misionár
svede ct vo
vote dosiahol, dosiahol som iba z Jeho vôle,
a preto moja veľká vďaka patrí v prvom
rade Jemu, láskyplnému Bohu i Panne Márii, ktorej ctiteľom som bol po celý život,
ale i môjmu patrónovi, svätému Jozefovi,
ku ktorému som sa v živote toľkokrát utiekal. Vo svojich modlitbách každý deň ďakujem Bohu za celý môj život. Ďakujem
mu za dobro i zlo. Ďakujem mu za chudobu, za rodičov, za manželku, za deti, za
ťažké vojnové i totalitné roky a vlastne za
všetko, lebo to bol jeho dar. I každý ďalší deň môjho ďalšieho života, ktorým
ma ešte obdarí, bude pre mňa veľkým darom, lebo naša generácia pomaly končí,
nastupuje nová, o ktorú mám tak trochu
strach.
Mladej generácii, ktorá vyrastala
v iných podmienkach, obdobie totality už
pomaly nič nehovorí. Na mnohé, najmä
zlé veci, ktoré sa diali počas komunizmu,
sa akosi veľmi ľahko a rýchlo zabúda, ale
pred minulosťou by sme si nemali zatvárať oči, ale mali by sme sa z nej poučiť. Najmä mladí ľudia by mali poznať, prečo bol
komunistický režim zločinecký.
My, kňazi a rehoľníci, ktorí sme prežili
50 – te roky, nikdy sme sa nerobili žiadnymi hrdinami. Urobili sme len to, čo sme
mali urobiť a verím, že obete prinesené
v týchto rokoch neboli márne, lebo každá obeta, prinesená z lásky a trpezlivosti, je u Boha ocenená.
Etapy môjho života boli posplietané
s dejinami veľkej časti tohto storočia. Žil
som v storočí zmien, ktoré boli svedkom
nespočetných mimoriadnych udalostí,
ktoré najmä pre Gréckokatolícku cirkev
53
Vám detičky, dospievajúca mládež,
chlapci a dievčatá, želám, aby ste našli cestu k Ježišovi a zmenili svet k lepšiemu, kde
by bolo viacej lásky a spokojnosti.
Vás, drahí dospelí, otcovia a mamičky,
chcem poprosiť, aby ste žili v porozumení, v láske a stále viedli svoje dietky po ceste Božích prikázaní a aby ste mali k svojim rodičom veľa trpezlivosti a lásky.
Vám, dedkovia a babičky, prajem, aby
ste našli silu vedieť odpúšťať i vtedy, ak to
niekedy veľmi bolí.
Vám, chorým a trpiacim, vyprosujme
veľa síl k obetiam, lebo v znášaní krížov
sa rodí odmena.
(Úryvok z knihy Jozef Knežo
Životná cesta kňaza)
Duchovné cvičenia pre katolíckych kňazov
Exercičný dom sv. Ignáca v Prešove ponúka v dňoch od 21. do 26. novembra 2011 dokopy 5-dňové duchovné cvičenia pre katolíckych kňazov
zo všetkých slovenských diecéz a eparchií. Exercície na tému „Tvoja viera
ťa zachránila“ vedie jezuitský páter Patrik M. Kovaľ.
Začiatok je v pondelok 21. novembra 2011 večer o 18:00 večerou a zakončenie obedom v sobotu 26. novembra 2011.
Viac informácií na webe www.jezuiti.sk, na tel. číslach 051/7460511,
0905/945544 alebo na email: [email protected]
po zý vam e
Pozvánka na duchovné cvičenia pre mužov
„Pane, nauč nás modliť sa...“
54
V dňoch 24. až 27. novembra 2011 sa v michalovskom Kláštore redemptoristov uskutočnia duchovné cvičenia pre mužov. Pôjde hlavne o čas osobnej modlitby, stíšenia, sebareflexie a hľadania Božej vôle pre vlastný život. Program sa bude niesť v duchu úryvku z Písma „Pane, nauč nás modliť sa...“ a výroku svätého Augustína „Dobre vie žiť ten, kto sa vie dobre modliť...“ Začiatok (štvrtok, 24. novembra) je stanovený na 20. hodinu, ukončenie (nedeľa,
27. novembra) bude napoludnie. Všetci záujemcovia sa môžu prihlásiť do 19.
novembra 2011, a to prostredníctvom e-mailu [email protected], alebo na telefónnom čísle 0904 738 128, prípadne na poštovej adrese o. Metod
Lukačik CSsR, Kláštor redemptoristov, Masarykova 35, 071 01 Michalovce.
redemptoristi
misionár
november|2011
Pár slov o starobe
november|2011
pár slov o starobe
•Starci nech sú triezvi, cud• Starí ľudia sú nebezpeční, rozvážni, zdraví vo viere, ní tým, že im už nezáleží na
v láske a v trpezlivosti. (Tít 2, 2) budúcnosti.
(George Bernard Shaw)
• I pominul sa Abrahám
• Krásni mladí ľudia sú
a zomrel v peknom veku, starý
a uspokojený životom, a pripojil hračkou prírody, ale krásni
starí ľudia sú umelecké diela.
sa k svojmu ľudu. (Gn 25, 8)
(Johann Wolfgang von Goethe)
• Do staroby som sa staral
• Nepohŕdaj tým, čo rozo to, aby som dobre žil, v starobe o to, aby som dobre právajú múdri starci, ale máš
sa zapodievať ich múdrymi
umrel. (Lucius Seneca)
výrokmi. (Sir 8, 9)
• Váž si starca i vtedy,
• Potom vylejem svojho
keby zo stareckej slabosti zabudol to, čo vedel. (Talmud) ducha na každé telo a budú
prorokovať vaši synovia i vaše
dcéry; vaši starci budú mávať
• Čo sa v mladosti naučíš, sny a vaši mládenci budú mať
v starobe ako by si našiel.
videnia. (Joel 3, 1)
(Slovenské príslovia)
• Vtedy dvadsiati štyria
starci, čo sedia na svojich tró• Bohužiaľ, byť starým, noch pred Bohom, padli na
je jediný spôsob, ako žiť dlho. tvár, klaňali sa Bohu. (Zjv 11, 16)
(Ferdinand Lesseps)
• Nato padli dvadsiati šty• Najsilnejším prostried- ria starci a štyri bytosti
kom proti starnutiu je láska. a klaňali sa Bohu, ktorý sedí
(John Stuart Mill) na tróne, a volali: „Amen.
Aleluja!“ (Zjv 19, 4)
• Starobe sa nevysmievaj,
lebo k nej smeruješ. (Menander)
misionár
57
MISIONÁR DEŤOM
misionár deťom
Milé deti,
58
škola je už v plnom prúde a vy sa už iste naplno venujete svojim školským povinnostiam. Niekedy však vaša usilovnosť môže byť tŕňom v oku vašich spolužiakov, ktorí vás
kvôli tomu možu neraz nazvať knihomoľom. A práve o takom
jednom „knihomoľovi” bude reč aj v dnešnom čísle. Práve v tomto roku totiž oslavuje 200. výročie svojho narodenia. Áno, uhádli ste. Ide o ďalšieho svätého kňaza redemptoristu a je ním sv. Ján
Nepomucen Neumann.
Ján sa narodil 28. marca roku 1811 v malom českom mestečku
Prachaticiach. Už od útleho detstva mal veľku záľubu v čítaní kníh. Zaujímal sa najmä o cestovateľské dobrodružstvá
Krištofa Kolumba a neskôr aj o astronómiu. V škole bol
Janko tiež vzorným študentom a práve v tomto období sa uňho objavila aj túžba po kňazskom povolaní.
No v tom čase to nebolo také jednoduché. Hoci zmaturoval úspešne, nedúfal však, že sa dostane aj do
kňazského seminára. Uchádzačov bolo totiž 90
a miest iba 20. Akýmsi zázrakom sa to predsa
len podarilo, a tak Ján mohol zacať svoju vysnívanú cestu ku kňazstvu.
Aj v seminári s veľkou obľubou čítaval
knihy a rôzne články, najmä tie o apoštolských prácach medzi Indiánmi. Túžil
sa preto naučiť nejaké cudzie jazyky. Nemohol sa však zúčastňovať na lekciách angličtiny, preto sa ju učil od robotníkov, ktorí pracovali v mestskej fabrike. Takýmto spôsobom sa naučil
aspoň trochu nielen po anglicky, ale aj
po španielsky. Na konci štúdií sa však
dozvedel, že nádej na jeho vysviacku je
len veľmi malá, pretože biskup sa rozhodol, že bude svätiť iba tých bohoslovcov, ktorých navrhnú majitelia súkromných kaplniek.
Ján vedel, že nemá šancu, preto sa rozhodol
misionár
vycestovať do Ameriky aj bez kňazskej vysviacky. Chcel totiž pracovať medzi vysťahovalcami. Vedel, že čoskoro opustí svojích blízkych a pretože
si chcel v srdci na nich uchovať aspoň akú-takú spomienku, vo voľnom
čase si maľoval ich portréty. Keď ho však niekto prosil, aby namaľoval aj
svoj portrét, vravel: „Netreba, stačí sa za mňa pomodliť”
Úloha č. 1: Sv. Ján nechcel namaľovať svoj portrét, ale ty jeho
podobizeň môžeš urobiť veľmi ľahko. Stačí, ak vymaľuješ tento obrázok.
Ráno 8. februára 1836 odišiel Ján bez rozlúčky
z domu. Cez Mníchov, Štrasburg a Le Havre
sa dostal až do New Yorku. Tam sa mu veľmi potešili, pretože veľmi potrebovali mladých kňazov, a tak ho čím skôr vysvätili. Sv. Ján pracoval v Amerike veľmi horlivo: staral sa o prisťahovalcov, budoval kostoly sirotince a školy, ba pracoval
aj medzi Indiánmi.
Úloha č. 2: Práca medzi Indiánmi bola veľmi náročná – iná kultúra, iný spôsob života, iný jazyk. No
sv. Ján vďaka svojej horlivosti dokázal prekonať tieto rozdiely. Aj na
týchto dvoch obrázkoch je 10 rozdielov. Nájdeš ich?
Ján sa vôbec nešetril, a preto aj
ochorel. Keď si však počas svojej choroby porovnával výsledky svojej štvorročnej práce s výsledkami otcov redemptoristov, ktorí tam tiež pracovali
medzi chudobnými emigrantmi, uvedomil si, že samému sa pracuje oveľa
ťažšie, zatiaľ čo v spoločenstve sa dá urobiť oveľa viac. Preto sa rozhodol, že vstúpi do tejto kongregácie. Po absolvovaní noviciátu a zložení rehoľných sľubov sa teda
z neho stal redemptorista. Svojou horlivosťou
si získal srdcia mnohých ľudí, a aj preto sa stal
november|2011
misionár
misionár deťom
MISIONÁR DEŤOM
59
MISIONÁR DEŤOM
misionár deťom
za krátky čas biskupom Philadelphie. Aj ako biskup bol vzorom pre svojich kňazov a svojou pokorou a svätým životom si získaval ich úctu. Práca ho však tak
vyčerpala, že ochorel a náhle zomrel, keď sa vracal z pracovného stretnutia. Sv.
Ján sa stal prvým svätcom severoamerického kontinentu a jeho liturgická spomienka pripadá na 5. januára.
Vaše listy čakáme v redakcii do 17. novembra 2011.
Správne odpovede z minulého čísla sú:
1. Mestečko sa volá Muro Lucano.
2. B
Peknú cenu zasielame Danielke Drabovej zo Závadky.
60
misionár
november|2011
Download

11 - misionar.eu