október 2013
OBSAH
Skutky v Kristovom mene
5
Životopis o. Štefana Ištvaníka CSsR
(1929 – 2013)
9
O čo väčšia musí byť dôvera k Panne Márii,
13
keďže je našou matkou...
Mozaiky v Ľutine
49
Prvé formačné stretnutie laikov
54
Bývanie otcov púšte
56
Raduj sa, Bohorodička, Panna Mária... | 3
Ľudová čítanka | 15
Katizmy, sedaleny a polyelej na nedeľnej utierni | 47
Magistérium Cirkvi | 55
Misionár deťom | 58
Misionár
úvod né slovo
2
Október je ružencovým mesiacom, preto by sme sa horlivejšie ako inokedy mali
modliť svätý ruženec a spolu s Pannou Máriou spoznávať tajomstvo Ježiša Krista.
Začíname ho krásnym sviatkom Ochrany Presvätej Bohorodičky.
Mariánska úcta je bohatstvom Cirkvi,
pričom Panna Mária v nej bola uctievaná
stále: „Cirkev právom preukazuje osobitný kult Márii ako Božej Matke, ktorá mala
účasť na Kristových tajomstvách a z Božej
milosti bola po Synovi povýšená
nad všetkých anjelov a ľudí. Veď už od najstarších čias sa Preblahoslavená Panna
uctieva ako Bohorodička a veriaci sa
v modlitbách utiekajú pod jej ochranu
vo všetkých nebezpečenstvách a potrebách. Najmä od Efezského koncilu kult Božieho ľudu voči Márii obdivuhodne vzrastal v úcte a láske, vo vzývaní a nasledovaní, podľa jej vlastných prorockých slov:
„... blahoslaviť ma budú všetky pokolenia,
lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný.“ (Lk 1, 48 – 49).“ (LG 66).
Božia Matka má teda výnimočné miesto v Božom pláne spásy. Panna Mária ale
nijako nezatieňuje Ježiša Krista, ba práve
naopak – vedie k nemu a napomáha nášmu zjednoteniu s ním.
Druhý Vatikánsky koncil nás poúča, ako
rozumieť povolaniu Ježišovej matky: „Máme
len jedného Prostredníka, podľa slov apoštola Pavla: „Lebo jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi – človek Ježiš Kristus, ktorý vydal seba samého ako výkupné za všetkých.“ (1 Tim 2, 5 – 6). Máriino materské poslanie voči ľuďom však nijako nezatieňuje, ani nezmenšuje Kristovo
misionár
jediné prostredníctvo, ale ukazuje jeho
moc. Lebo každý
spasiteľný vplyv Preblahoslavenej Panny na ľudí nespočíva
v dajakej nutnosti,
ale má svoj pôvod
v Božej blahosklonnosti a prameň v hojnosti Kristových zásluh,
zakladá sa na jeho prostredníctve, celkom
od neho závisí a z neho čerpá všetku svoju účinnosť. Pritom vôbec neprekáža bezprostrednému spojeniu veriacich s Kristom,
ba mu napomáha.“ (LG 60).
Boh nám teda preukazuje svoju dobrotu aj skrze Pannu Máriu, lebo tak chcel,
tak si od večnosti predsavzal. Mária nám
zároveň udeľuje milosti, ktoré pre nás pripravil Boh vo svojej láske. V modlitbe svätého ruženca tak vidíme aj Máriin život a jej
službu Ježišovi Kristovi. Mária je pri všetkých veľkých udalostiach Ježišovho života i Cirkvi. To ona stála pri ňom najbližšie...
A k tomu istému vedie aj nás. Prihovára
sa za nás, no i my máme svojimi skutkami
plniť Božiu vôľu... Prostredníctvom modlitby
svätého ruženca chceme stáť blízko pri Márii a pri Kristovi...
Nech nám tento októbrový Misionár,
aj horlivejšia modlitba svätého ruženca pomôžu prehĺbiť lásku a úctu k tej, ktorú si ctil
i sám Boží Syn ako svoju matku a zveril nás
jej – v osobe apoštola Jána – pod krížom
slovami: „Hľa, tvoja matka, hľa, tvoj syn...“
Zostaňme stále ukrytí pod jej ochranným plášťom...
október|2013
Raduj sa, Bohorodička,
Panna Mária...
„Raduj sa, Bohorodička, Panna Mária,
milosti plná, Pán s tebou.
Požehnaná si medzi ženami
a požehnaný je plod tvojho života,
lebo si porodila Krista, Spasiteľa
a Vykupiteľa našich duší.“
V celej Cirkvi je veľmi rozšírená mariánska úcta. Svedčia o tom mnohé pútnické miesta, na ktoré veriaci radi prichádzajú, obrazy a ikony Presvätej Bohorodičky, ktoré zdobia steny ich príbytkov, modlitba svätého ruženca, ktorá je tak
veľmi rozšírená, či nosenie medailónika
s vyobrazením Panny Márie.
Prečo sa ale Cirkev na ňu pozerá s takou veľkou láskou? Prečo na ňu hľadí ako
na výnimočného človeka, ktorý si zasluhuje
našu mimoriadnu pozornosť?
Preto, lebo takto sa na ňu od počiatku díval sám Boh...
Že na ňu s láskou uprel svoj pohľad –
o tom snáď nie je potrebné hovoriť... Veď
Boh ani inak nemôže... Inak ako s láskou
sa totiž na svoje stvorenie ani pozrieť nevie... A dôvod, pre ktorý ju vnímal ako výnimočného človeka, zasluhujúceho si mioktóber|2013
š kola m od litby
o. Irenej
moriadnu pozornosť, poznal najlepšie
on sám. Veď pre budúce zásluhy svojho
Syna – od večnosti Boha, ktorý sa z nej
mal narodiť ako človek – ju sám takou učinil... Chcel, aby počala, nedotknutá dedičným hriechom... Jediná z celého ľudského pokolenia...
Uvedenú skutočnosť nám neustále pripomína i modlitba „Bohoródice, Ďivo...“
– „Zdravas’...“.
„Buď pozdravená, Mária, milosti
plná...“ – toto sú slová archanjela Gabriela,
ktoré nám Sväté písmo a cirkevná tradícia zanechali ako pravdu, týkajúcu sa chudobnej dievčiny z Nazareta. „Plnou milosti“
ju Boh učinil preto, lebo si ju vyvolil, vybral,
aby sa stala matkou Vykupiteľa, Ježiša Krista, a takto spolupracovala na jeho vykupiteľskom diele...
Čo to znamená, môžeme lepšie pochopiť na základe učenia veľkého cirkevného učiteľa – svätého Augustína,
ktorý žil v 5. storočí. V tom čase sa v Cirkvi rozšíril blud pelagianizmu. Jeho hlavný
predstaviteľ, Pelagius, hlásal, že človek
môže dosiahnuť spásu vlastným úsilím. Svätý Augustín voči tomu namietal, že ľudská
misionár
3
š kola m od litby
4
prirodzenosť je kvôli neposlušnosti prarodičov Adama a Evy poznamenaná
hriechom a iba vnútorný dotyk Božej milosti môže človeka priviesť späť k Bohu.
Teda človek sa nemôže spasiť vlastnou snahou, ale iba Božím zásahom.
A práve dedičný hriech je tým zranením našej prirodzenosti, ktoré volá po dotyku Božej milosti a po jeho uzdravení.
S touto škvrnou sa rodí každý človek... Niežeby on sám tento hriech spáchal, on ho
jednoducho „zdedil“. Neprišiel k nemu nejakým svojím zlým činom, ale tento „deficit prvotnej svätosti a spravodlivosti“ je od
chvíle počatia i jeho stavom. V Adamovi
je totiž „celé ľudské pokolenie akoby jedným telom jediného človeka“ (KKC 404).
Kvôli zásluhám vykupiteľského diela Ježiša Krista potom Boh v kúpeli znovuzrodenia – vo svätom krste – takto poškvrneného človeka obmýva a očistí. Jedinou výnimkou bola Ježišova matka,
Panna Mária. Ona totiž bola od počiatku „milosti plná“ – nič jej k tej plnosti nechýbalo, nič sa u nej nedomáhalo očistného dotyku Boha.
Aj ona síce, ako každý človek, potrebovala vykúpenie, no účinky Kristovho vykúpenia sa u nej zvláštnym a ľudskému rozumu ťažko pochopiteľným spôsobom prejavili už vopred. Pre budúce zásluhy svojho Syna, ktorému sa ona mala stať matkou, ju Boh od večnosti videl práve takto
– ako „milosti plnú“, ako uchránenú od dedičného hriechu...
Daný spôsob vykúpenia jej teda Boh
daroval práve preto, lebo mala priviesť
na svet toho, ktorý nemá s hriechom abmisionár
solútne nič spoločné, ba čo viac – mal ľudí
zbaviť každej jeho kliatby a vysporiadať
sa s ním.
Aký význam má tak naša mariánska
úcta? Čo znamená vyslovovať slová „milosti plná“ vždy, keď sa modlíme „Raduj
sa, Bohorodička...“?
Predovšetkým ide o konkrétny ideál,
ku ktorému sme všetci povolaní. Aj my, podobne ako naša Nebeská matka, sme totiž povolaní k plnosti milostí, ktorá sa zavŕši v nebeskom kráľovstve. Zárodok sme
dostali už vo chvíli svätého krstu. A táto
milosť sa v nás má – životom „podľa Boha“
– vzmáhať stále viac a viac.
Kresťanská viera hovorí o hriechu ako
o čomsi, čo sa votrelo do života človeka,
čo tam vôbec nepatrí – ako o cudzom elemente, ako o votrelcovi. Kristus nás však
jeho moci zbavil... Tak, ako sme všetci zhrešili v Adamovi a rodíme sa, poznačení dedičným hriechom, tak môžeme byť v Ježišovi „plní milosti“. Panna Mária sa takou
– z Božej vôle – stala ako prvá a my ostatní skrze obmytie vodou a Svätým Duchom.
„Normálne“ je totiž nebyť v hriechu...
A ona je v uvedenom zmysle tým „najnormálnejším človekom“... My sa jej v tom
chceme podobať a nasledovať ju...
Svätosť nie je výsadou iba jej a ešte niekoľkých ďalších vyvolených – je povolaním
všetkých... Práve preto sa vytrvalo pozeráme na tú, ktorú sám Boh ústami archanjela Gabriela nazval „milosti plnou“,
a prosíme ju, aby nám na ceste nášho duchovného života pomáhala a svietila ako
jasný príklad Božej moci a jeho spasiteľskej lásky.
október|2013
Skutky
v Kristovom mene
„Ján mu povedal: „Učiteľ, videli sme kohosi, ako v tvojom mene vyháňa zlých
duchov. Bránili sme mu to, veď nechodí s nami.“ Ježiš vravel: „Nebráňte mu! Lebo
nik, kto robí divy v mojom mene, nemôže tak ľahko zle hovoriť o mne. Veď kto
nie je proti nám, je za nás. A kto by vám dal piť čo len za pohár vody preto,
že ste Kristovi, veru, hovorím vám: Nepríde o svoju odmenu.“ (Mk 9, 38 – 41)
október|2013
misionár
ko m e n t á r M a r kov h o eva n j e l i a
Marek Rusinko
5
ko m e n t á r M a r kov h o eva n j e l i a
6
Tento úryvok z evanjelia je veľmi zaujímavý. Našu pozornosť si zasluhuje i napriek tomu, že je krátky. Čo nám hovorí?
Jeho názov je výstižný, pretože viackrát
sa tam spomína „v tvojom mene“, „v mojom mene“ alebo „preto, že ste Kristovi“.
Pre kresťana je to najdôležitejšie kritérium. Veď „v mene Ježiša Krista“ – to znamená byť v spojení s ním, nasledovať a milovať ho, konať s ním, v jeho duchu, láske a moci. Ide teda o veľmi dôležitú skutočnosť, pretože „v nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení...“ (Sk 4, 12).
„Ján mu povedal: „Učiteľ, videli sme kohosi, ako v tvojom mene vyháňa zlých duchov. Bránili sme mu to, veď nechodí
s nami.“ Jánova povaha a charakteristika
ako „syna hromu“ sa zrejme prejavila
i v tomto prípade. Pravdepodobne sa veľmi ostro, dôrazne snažil o potvrdenie svojho stanoviska.
Apoštoli asi stretli nejakého židovského exorcistu, ktorý vyháňal zlých duchov
v Ježišovom mene. A právom sa sami seba
pýtali: „Ako môže robiť také veci, keď nechodí s nami?“ Je teda dovolené odvolávať sa na Krista a nebyť oficiálnej v skupine jeho nasledovníkov? Daný problém
ale nebol iba problémom Ježišových
apoštolov – veď aj my sa dnes niekedy pýtame: „Čo so slabo veriacimi kresťanmi –
majú právo nazývať sa kresťanmi? Čo s neveriacimi ľuďmi, ktorí nepatria do Cirkvi –
môžu sa odvolávať na evanjelium alebo
používať niektoré jeho pravdy? Môžu robiť dobré veci v Ježišovom mene?“
misionár
Kristus sa tak dotýka sektárskej, úzkoprsej
mentality svojich apoštolov, ktorí hodnotia
veci a ľudí iba z perspektívy svojho spoločenstva Dvanástich. Ide tu o pýchu spoločenstva, o dôležitosť toho „my“. Zaujímavé – Ježišovi učeníci sa už cítili natoľko kompetentní a zrelí, že ešte skôr, ako sa spýtali
Krista na jeho názor, začali danú vec riešiť s dotyčnou osobou a bránili jej robiť to,
o čom boli presvedčení, že na to nemá právo. Najprv teda konali podľa seba a až potom boli zvedaví na Ježišov názor. Vlastne
zmýšľali a konali bez Krista. Zdá sa tak, že
učeníci sú v danej chvíli od evanjelia ďalej
ako ten neznámy exorcista, ktorý konal skutky v Ježišovom mene. I my môžeme byť
pri Bohu niekedy bližšie svojimi dobrými skutkami ako svojimi dobrými rečami... Apoštoli sa teda obrátili na Ježiša až vtedy, keď
sa im nepodaril ich zámer. A Kristus nielenže
nepotvrdil ich predpoklad a úzkoprsé
zmýšľanie, ale dal i dôležité poučenie, ako
rozlišovať situáciu.
Dôležité je tak nestratiť Ježišovho ducha, mentalitu evanjelia, ale konať v jeho
mene, v spojení s ním. Vyháňať zlého ducha – to je dobrý skutok, veď človek sa
oslobodzuje od zla. Boj proti zlu je totiž
potrebný vždy – ak sa však deje v Ježišovom mene, je i znakom prichádzajúceho Božieho kráľovstva.
„Ježiš vravel: „Nebráňte mu! Lebo nik,
kto robí divy v mojom mene, nemôže tak
ľahko zle hovoriť o mne. Veď kto nie je proti nám, je za nás.“ Kristus tu ukazuje svoju toleranciu, svoju otvorenosť ducha. Hľadá a uznáva ľudí dobrej vôle. Týmto svojím vysvetlením Ježiš zároveň ukazuje, že
október|2013
október|2013
Dvaja mužovia z nich ostali v tábore. Jeden sa volal Eldad a druhý Medad. Aj
na nich zostúpil duch: Aj oni patrili k tým
zaznačeným, ale nevyšli načas. Ich zachvátil prorocký duch v tábore. Vtedy istý
sluha utekal a oznámil to Mojžišovi: „Eldad
a Medad sú zachvátení prorockým duchom v tábore!“ Tu sa ujal slova Nunov
syn Jozue, ktorý bol od svojej mladosti Mojžišovým služobníkom, a povedal: „Pane
môj, Mojžiš, zakáž im to!“ Mojžiš mu však
odvetil: „Prečo sa hneváš na mňa? Kiežby všetok Pánov ľud pozostával z prorokov! Kiežby Pán zoslal na všetkých svojho
ducha.“ (Nm 11, 25 – 29).
Máme i my túto Mojžišovu a Ježišovu
otvorenosť a dobroprajnosť?
To Kristovo „Nebráňte mu!“ by sme
mohli použiť aj v iných situáciách, ktoré sa
nám stávajú, do ktorých sa dostávame.
Koľkokrát bránime druhým v konaní dobra, pretože to nie je podľa našich predstáv?
Koľkokrát bránime v dobrých skutkoch druhým, lebo nás zožiera závisť a cítime sa
zahanbení alebo ohrození?
Nebráňme teda dobru, aby sa šírilo,
aby ho Boh použil a oslávil seba... Nesmierna je totiž Božia múdrosť a prozreteľnosť... Dobru nemá byť bránené, hoci
nie je naše a podľa našich predstáv... Musíme v druhých vidieť nie nepriateľov či protivníkov, ale bratov...
Ježišove slová „Veď kto nie je proti
nám, je za nás“ nám môžu pripomenúť iné
jeho slová z evanjelia podľa Matúša: „Kto
nie je so mnou, je proti mne, a kto nezhromažďuje so mnou, rozhadzuje.“ (Mt
12, 30).
misionár
ko m e n t á r M a r kov h o eva n j e l i a
jestvuje akési prepojenie medzi konaním
v jeho mene a postojom k nemu. Neexistuje tu teda žiadna mágia, čiže niečo,
čo sa robí automaticky, používajúc nejakú zázračnú formulku. Vyslovovať a používať Ježišovo meno v magických súvislostiach – to nefunguje... Vidíme to i na príklade iných židovských exorcistov: „Aj niektorí potulní židovskí zaklínači sa pokúsili vzývať meno Pána Ježiša nad tými, čo boli
posadnutí zlými duchmi, a hovorili: „Zaklínam vás skrze Ježiša, ktorého hlása Pavol.“ Robili to siedmi synovia istého Skevu,
židovského veľkňaza. Ale zlý duch im povedal: „Ježiša poznám, aj o Pavlovi viem,
ale kto ste vy?“ A človek, v ktorom bol zlý
duch, sa na nich vrhol, dvoch z nich sa
zmocnil a tak ich doriadil, že z toho domu
utekali nahí a doráňaní.“ (Sk 19, 13 – 16).
Neexistuje teda automatizmus v Ježišovom mene, ako to chápali učeníci – ako
by ten neznámy exorcista používal Kristovo
meno len navonok, bez srdca. Nemožno
totiž vyháňať zlých duchov bez jeho
moci, nemožno konať divy v Ježišovom
mene a hneď o ňom zle hovoriť. Kristus nás
tak učí vidieť tajomné prepojenie medzi
dobrom, ktoré koná človek, a Božou
mocou. Učí to aj apoštolov, aby veci neposudzovali len podľa vonkajších kritérií.
Duch totiž vanie, kam chce...
Možno si teraz spomenieme na príbeh
Mojžiša: „Tu Pán zostúpil v oblaku a zhováral sa s ním. Potom vzal z jeho ducha,
ktorý bol na ňom, a rozdelil ho medzi sedemdesiatich mužov. Keď na nich duch zostúpil, boli zachvátení prorockým duchom. Neskoršie sa to s nimi už nestalo.
7
ko m e n t á r M a r kov h o eva n j e l i a
8
Uvedené citáty môžu vzbudzovať
pochybnosť, či si náhodou neprotirečia:
„... kto nie je proti nám, je za nás“, „Kto
nie je so mnou, je proti mne...“ Ako ich chápať?
Pekne to vysvetľuje o. R. Bernard:
„Tieto dva citáty sa nespájajú s tou istou
situáciou, ani s tými istými osobami.
V evanjeliu podľa Marka sa to týka ľudí,
ktorí idú dobrou cestou ku Kristovi a k jeho
Cirkvi. Týchto ľudí, a potvrdzuje to i Ježiš,
nechápte zle, ani ich neodmietajte – existuje totiž predpoklad ich dobrej vôle. Nechajte dozrieť ich dobré úmysly. „... kto nie
je proti nám, je za nás.“ Druhý citát vyjadruje istý druh obavy, aby sa nerozbila jednota, aby sa veci nezvrtli naopak. Ježiš je tu tvrdý, hovorí: „Kto nie je so mnou,
je proti mne, a kto nezhromažďuje
so mnou, rozhadzuje.“ Keď sa totiž v jednej skupine tvorí osobitná časť, frakcia, možno naozaj predpokladať, že nie všetko je
len pre Krista. Odkedy nepracujete v jednote, konáte zbytočne, rozhadzujete... V takomto chápaní sa obidva citáty nielenže
navzájom nevylučujú, ale sú plné vážnych
dôsledkov pre formáciu v Cirkvi. Jestvuje
teda jedna záležitosť, proti ktorej sú obidva evanjeliové citáty zajedno – neutrálnosť,
resp. ľahostajnosť. Tá nie je prípustná v žiadnom prípade. Nikto totiž nemôže ostať ľahostajným, nestranným voči Božiemu pozvaniu.“
Uvedený komentár už nepotrebuje ďalšie vysvetlenia...
„A kto by vám dal piť čo len za pohár
vody preto, že ste Kristovi, veru, hovorím
vám: Nepríde o svoju odmenu.“ Podať pomisionár
hár vody – to je malý skutok, no predsa
nie zanedbateľný. Hodnota skutku sa totiž neposudzuje len na základe jeho obsahu – „o čom bol“, ale skôr podľa jeho
kvality – „ako a prečo bol vykonaný“. Podať pohár vody, lebo...
Je správne a krásne robiť veci kvôli
Bohu... Niekedy sa to volalo „čistý úmysel“... Zaspievať žalm v chráme na Božiu
slávu, pekne predniesť čítanie, povedať nejaké povzbudivé slovo, vykonať nejaký
dobrý skutok – kvôli Kristovi... Nestrácame dnes tú krásnu motiváciu viery? Vieme
ešte robiť veci len kvôli Bohu, nie kvôli peniazom, nejakej výhode, pochvale či
uznaniu zo strany ľudí? Nech ľavá ruka nevie, čo robí tá pravá...
Práve skrytosť a pokora dávajú našim
skutkom veľkú hodnotu... Keď ich robíme
kvôli Ježišovi... A ako hovoril, taký skutok
nepríde o svoju odmenu...
Stále žijú ľudia, ktorí sa nielen rôznymi
skutkami, ale celou svojou osobou zasvätili
Božiemu kráľovstvu... Chcú žiť pre Boha
a jeho lásku... Myslím tu na všetky zasvätené osoby – na rehoľníkov a rehoľníčky...
Pozvaní sú neustále dbať na čistotu svojho úmyslu, aby ich život bol naozaj na Božiu slávu... Je to veľká vec, žiť horlivo a sväto tak pekné povolanie kvôli Kristovi...
Boh sa nedá zahanbiť vo svojej štedrosti a veľkosti. Žiadny dobrý skutok tak
nezostane bez odmeny.
Nestrácajme preto odvahu a vytrvalosť v konaní dobrých skutkov... I my sa
učme robiť skutky v Ježišovom mene
a pre jeho meno...
október|2013
ž i vo to p i s
redakcia
Životopis
o. Štefana
Ištvaníka CSsR
(1929 – 2013)
O. Štefan Ištvaník CSsR bol nielen 7 rokov šéfredaktorom časopisu Misionár
(1992 – 1999), ale stál aj pri jeho obnovení v roku 1992. Okrem toho bol tiež jeho
neúnavným prispievateľom a od roku
2002 i autorom obľúbenej Ľudovej čítanky, ktorá sa neskôr stala neodmysliteľnou
súčasťou Misionára. Tento časopis sa totiž snaží jednoduchým spôsobom rozvíjať
a prehlbovať vieru, aby uvedený veľký
Boží dar prinášal hojné ovocie dobrých
skutkov v našom živote a nakoniec aj večnú spásu v nebi.
Teraz si s úctou, v krátkosti, pripomeňme
život už spomínaného rehoľného kňaza
o. Štefana Ištvaníka.
október|2013
Narodil sa 24. novembra 1929 v Závadke, okres Spišská Nová Ves, ako najstarší zo štyroch detí. Základnú školu vychodil v rokoch 1937 – 1944 v rodnej Závadke. Svoje gymnaziálne štúdiá započal
v Podolínci, v juvenáte redemptoristov,
po 2 rokoch prestúpil na štátne gymnázium
v Michalovciach, kde zároveň dokončil aj
rehoľný juvenát. V roku 1949 začal noviciát na Morave, v Červenke pri Litovli.
V noci z 13. na 14. apríla 1950, pri „akcii
K“, keď likvidovali mužské kláštory v Československu, bol internovaný v Králikách.
Keďže v tom čase internovali aj predstavených noviciátu, aj novicov, mohol v noviciáte pokračovať i v Králikách. Noviciát
misionár
9
ž i vo to p i s
10
potom o. Štefan zavŕšil zložením prvých
rehoľných sľubov v Kongregácii Najsvätejšieho Vykupiteľa dňa 2. augusta 1950,
pričom sa to uskutočnilo v tajnosti.
Dňa 15. septembra 1950 o. Štefan nastúpil do PTP v Komárne, pracoval aj
na stavbe v Podbořanoch a v Hájniku
pri Zvolene. V PTP strávil presne 3 roky,
3 mesiace a 15 dní.
V civile začal pracovať ako skladník
v Ružomberku. Existovala tam i tajná komunita redemptoristov, ktorú tvorili o. Majovský, o. Čverčko a o. Prokopovič. Mala
svoj rehoľný program pred prácou
i po nej, pričom jej členovia sa snažili viesť
rehoľný život. O. Štefan býval istý čas spolu s o. Čverčkom v Likavke pri Ružomberku.
V roku 1957 o. Štefan zavŕšil svoje gymnaziálne štúdiá maturitou v Liptovskom Mikuláši a ešte v tom istom roku nastúpil
na Vysokú pedagogickú školu v Bratislave. V rovnakom čase ho začali navštevovať
aj príslušníci ŠtB – spoluprácu s nimi však
radikálne odmietol. Keďže tí vedeli, že sa
chce stať kňazom, po prvom semestri ho
z vysokej školy vyhodili, pričom prípisom
Povereníctva školstva mu bolo zakázané
študovať na akejkoľvek vysokej škole
v Československu. Popri zamestnaní, vo večerných hodinách, však absolvoval zdravotnícke minimum a následne dostal pracovné miesto sanitára na detskom ortopedickom oddelení pri Detskom ústave
pre telesne postihnuté deti v Bratislave. Neskôr navštevoval aj strednú zdravotnícku
školu, ktorú ukončil maturitou, a následne
začal pracovať ako zdravotník so stredoškolským vzdelaním.
misionár
Po obnovení Gréckokatolíckej cirkvi nastúpil v novembri 1968 na teologické štúdiá v Bratislave. Keďže mu uznali 2 ročníky teológie, ktoré tajne absolvoval
u o. ThDr. Jána Mastiliaka CSsR, zapísaný bol rovno do 3. ročníka. Diakonské svätenie prijal spolu s bohoslovcom Jánom
Gajdošom v Brusnici pri Stropkove v júni
1970. Absolutórium z teológie nadobudol
v júni 1971. Za kňaza bol vysvätený dňa
20. júna 1971 v Prešove, a to prešovským
svätiacim biskupom, dnes už blahoslaveným hieromučeníkom Vasiľom Hopkom.
Ako správca farnosti pôsobil najprv
vo Veľkej Poľane, na poľsko-ukrajinských
hraniciach. V roku 1975 sa stal správcom
farnosti Pčoliné. Ďalším dekrétom bol
v roku 1977 preložený do farnosti Kolonica,
kde účinkoval až do roku 1990. Jeho fara
v Kolonici sa zároveň stala jedným z miest
tajného stretávania sa gréckokatolíckych
redemptoristov. O. Štefan spolu s o. Michalom Roškom v tom čase postavil i Kaplnku Matky Ustavičnej Pomoci v Snine,
ku ktorej bol po páde totality pribudovaný
chrám pre gréckokatolíkov.
Do Kláštora redemptoristov v Michalovciach prišiel o. Štefan v lete 1990. Menovali ho tiež za tunajšieho predstaveného. Hneď sa pustil do opravy a rekonštrukcie kláštora a chrámu. Okrem potrebných materiálnych prác nezanedbával ani
kňazskú pastoračnú činnosť.
O. Štefan bol veľmi horlivým kňazom.
Okrem zvyčajnej kňazskej služby často viedol aj duchovné cvičenia, a to jednak
pre kňazov, jednak pre laikov. Bol známym
a obľúbeným kazateľom, hlavne však muoktóber|2013
október|2013
za duchovný rozvoj občanov a mládeže
mesta, v roku 2012 dostal od vladyku Milana Šášika osobitné vyznamenanie blahoslaveného hieromučeníka Teodora Romžu za požehnané pastoračné pôsobenie
v Mukačevskej eparchii.
O. Štefan ako verný syn svätého Alfonza bol tiež horlivým apoštolom pera.
Mnohí ho poznajú práve skrze jeho články a knihy. Ešte počas komunizmu vydal
samizdatovo – pod pseudonymom Kolrozjal (išlo o skratku názvov dedín, kde pôsobil ako farár: Kolonica, Roztoka a Jalová)
– 9 ročníkov ľudových kázní.
V júni 1992 vyšlo, zásluhou o. Štefana,
aj prvé číslo obnoveného časopisu Misionár. Ten začali redemptoristi vydávať už
v roku 1942, no v roku 1949 bol komunistami zakázaný. Spolu 7 rokov pracoval ako
misionár
ž i vo to p i s
žom modlitby. Bol i vyhľadávaným spovedníkom a duchovným vodcom. Ustanovený bol aj za spovedníka rehoľných
sestier baziliánok, sestier služobníc i klauzúrových sestier redemptoristiek. Dlhý
čas slúžil aj ako exorcista Košického exarchátu, neskôr Košickej eparchie.
O. Štefan Ištvaník bol tiež veľkým ctiteľom Panny Márie. V roku 1994 obnovil
Arcibratstvo svätého ruženca. Aktívnym putovaním po východnom Slovensku získaval nových členov, ochotných modliť sa
svätý ruženec. S pútnikmi chodil aj do Medžugoria.
Dnes má Arcibratstvo svätého ruženca – jeho pričinením – vyše 20 tisíc žijúcich
členov.
Mnohí veriaci vyhľadávali jeho pomoc,
o. Štefan bol vždy ochotný pomôcť, a to
či už radou alebo modlitbou.
Na požiadanie vladyku Semediho
chodieval od januára 1991 pastoračne vypomáhať i na Ukrajinu – do Mukačeva,
Dorobratova, Studeného, Rudavca, Mižhirja, Izky, Koločavy, Stryhaľného aj inde,
kde vyvstala potreba.
V auguste 1996, ako predstavený misijnej
skupiny na Ukrajine, odišiel do Koroleva založiť kláštor. Popri zriadení a zariaďovaní
kláštora začal aj so stavbou chrámu, ktorý je zasvätený svätému Jánovi Krstiteľovi.
Istý čas tiež pôsobil ako duchovný otec
a spovedník v užhorodskom gréckokatolíckom seminári.
Začiatkom roka 2000 sa vrátil
do kláštora v Michalovciach.
V roku 2009 bola o. Štefanovi udelená Cena primátora mesta Michalovce
11
ž i vo to p i s
jeho šéfredaktor, jeho aktívnym prispievateľom bol až do konca svojho života.
Od roku 2002 začal vydávať prílohu
k časopisu Misionár pod názvom Ľudová
čítanka na nedele a sviatky (išlo o misijné
ľudové kázne s mnohými príbehmi), neskôr
sa stala jeho súčasťou.
Zvlášť netreba predstavovať ani knihy
o. Štefana ako Modlitba svätého ruženca či Krížová cesta.
Neúnavnou prácou vo vydavateľstve
Misionár sa teda aktívne podieľal na vydávaní náboženskej literatúry.
Horlivý život o. Štefana Ištvaníka skončil v pondelok, 12. augusta 2013, v michalovskej nemocnici. Svoju dušu odovzdal
do rúk Vykupiteľa vo veku nedožitých 84
rokov.
Veríme, že takého dobrého a zapáleného služobníka prijal Pán – pre svoje veľké milosrdenstvo a hojné vykúpenie –
do nebeského kráľovstva.
V modlitbách často spomínajme s láskou na o. Štefana...
Večná mu pamiatka!
Spomienky na otca Štefana Ištvaníka
Milý otče, veľký kňaz,
boli ste vždy vzorom pre nás.
Koľko lásky, koľko nehy
rozdali ste mnohým z nás.
Mali srdce otvorené,
k Božej službe pripravené.
Koľko lásky, povzbudenia
zažili sme vďaka Vám.
Božou milosťou naplnené,
s Matkou Božou sprítomnené.
Aká je tá cesta k nebu,
snažili ste sa nám ukázať.
Kde vziať silu, nádej, lásku,
vlastným vzorom dokázať.
Za to všetko veľká vďaka
patrí dnes, keď ste už odišli
k Matke Božej, k Ježišovi,
plný pokory a modlitby.
Večná Vám pamiatka.
M. F.
12
misionár
október|2013
O čo väčšia
musí byť dôvera
k Panne Márii,
keďže je našou
matkou...
Pannu Máriu nazývajú jej ctitelia matkou. Nie je to povedané ani náhodou, ani
bez uváženia. Skôr sa zdá, že ju nemôžu
ani inak nazvať a že sa nemôžu nasýtiť
týmto pomenovaním: Matka! Áno, prísluší
jej názov matka, lebo je našou matkou –
pravda, nie matkou telesnou, ale duchovnou. Je matkou našich duší a našej
spásy.
Keď hriech olúpil naše duše o Božiu milosť, zbavil ich aj života. A pretože boli
v biednom stave smrti, prišiel náš Vykupiteľ Ježiš s nesmiernym milosrdenstvom
a láskou, aby nám získal svojou smrťou
na kríži stratený život, ako sám vyhlásil: „Ja
som prišiel, aby mali život a aby ho mali
hojnejšie.“ (Jn 10, 10). Hojnosť nám priniesol, lebo – ako hovoria teológovia – Ježiš Kristus nám priniesol svojím vykúpením
väčšie dobro než dobro, ktoré stratil
Adam svojím hriechom. Tak sa stal Ježiš,
ktorý nás zmieril s Bohom, otcom našich
duší v Novom zákone milosti, ako predoktóber|2013
povedal prorok Izaiáš, že bude nazvaný
„večný Otec, Knieža pokoja“ (Iz 9, 5). Ak
je však Ježiš otcom našich duší, potom je
Panna Mária ich matkou, lebo keď nám
dala Ježiša, dala nám pravý život a obetujúc potom na Kalvárii Synov život za naše
spasenie zrodila nás k životu v Božej milosti.
Podľa učenia svätých otcov sa Panna
Mária stala našou duchovnou matkou
v dvoch chvíľach. Po prvé: „Keď si zaslúžila počať v panenskom lone Božieho
Syna,“ ako hovorí svätý Albert Veľký. Ešte
zreteľnejšie učí svätý Bernardín Sienský:
„Keď najsvätejšia Panna dala pri anjelovom zvestovaní súhlas, ktorý od nej očakávalo Večné Slovo, aby sa vtelilo, od tej
chvíle vyprosovala od Boha s nesmiernou
vrúcnosťou našu spásu. Tak sa zasadzovala o našu záchranu, že nás od tohto okamihu takmer nosila pod srdcom ako najláskavejšia matka.“ (...) Preto napísal opát
Viliam: „Keď priviedla Panna Mária na svet
Ježiša, nášho Spasiteľa a náš život, zrodila
k spáse a k životu všetkých nás.“
Po druhé: Panna Mária nás zrodila
k životu v milosti vtedy, keď v nesmiernych
bolestiach srdca obetovala na Kalvárii
za našu spásu Večnému Otcovi svojho milovaného Syna. „Pretože vtedy spolupôsobila,“ ako hovorí svätý Augustín, „svojou láskou, aby sa veriaci zrodili k životu
v milosti; stala sa tak duchovnou matkou
všetkých nás, ktorí sme údmi svojej hlavy,
Ježiša Krista.“
(úryvok z knihy
Vznešenosti Panny Márie)
misionár
s p i r i t u a l i ta re d e m p to r i s tov
Sv. Alfonz Mária de’ Liguori
13
b l a hožel á me, s p om ína m e
Blahoželáme
Dňa 28. októbra 2013 sa arcibiskup a metropolita – vladyka Ján Babjak – dožíva 60 rokov života, v tomto roku si pripomína aj 10. výročie svojej biskupskej vysviacky
v Ríme a 5. výročie intronizácie za prešovského arcibiskupa a metropolitu.
K uvedeným okrúhlym výročiam mu blahoželáme a v modlitbe tiež vyprosujeme
hojnosť darov Svätého Ducha, silu, trpezlivosť, dobrotu a lásku k všetkým.
Nech ho Matka Ustavičnej Pomoci sprevádza a ochraňuje a nech mu vyprosuje i všetredemptoristi
ky potrebné milosti.
Dňa 31. júla 2013 sa naša drahá mamka a babka Emília Šenkeríková, rodená Tkáčová, z Nacinej Vsi dožila požehnaných 80 rokov života.
Pri tejto príležitosti jej želáme hojné Božie požehnanie, veľa síl, zdravie a ochranu Presvätej Bohorodičky. Na mnohaja i blahaja lita!
dcéra Milka s manželom Jozefom, synovia Mirko s manželkou Marcelou a Vlastik
s manželkou Marianou, vnučky Petra, Paulínka, Karolínka a vnuci Matej a Jakub, k blahoželaniu sa pripájajú aj sestry Anna s manželom Jurajom a Viera s manželom Milanom a celou rodinou
i synovci Jozef a Marcel s rodinami
Dňa 8. októbra 2013 sa pani Mária Majerníková zo Stropkova dožíva 70 rokov života.
Nech Vám dobrý Pán hojne odplatí za Vašu službu a obetu pre Kláštor redemptoristov v Stropkove.
Prajeme Vám a v modlitbe tiež vyprosujeme hojnosť Božieho požehnania do ďalších rokov života, veľa sily, lásky, radosti a pokoja do srdca i všetky potrebné milosti.
Nech Vás Panna Mária, Matka Ustavičnej Pomoci, neustále chráni a sprevádza.
redemptoristi
Spomíname
Dňa 10. októbra 2013 uplynie 15 rokov od smrti Michala Olexu a dňa 24. novembra 2013 to bude
7 rokov od úmrtia Márie Olexovej, rodom z Moravian.
Večná im pamiatka, blažený pokoj a večná im pamiatka...
S láskou a modlitbou spomína dcéra Helena s manželom
Dňa 11. septembra 2013 uplynulo už 20 rokov odvtedy, čo nás opustil náš milovaný syn Radko Kokanič.
S láskou naňho v modlitbách spomínajú rodičia a súrodenci Janík, Jana a Terézia.
Kto ste ho poznali, spomínajte s nami...
14
misionár
október|2013
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
Srdce Pána
Prvý piatok! Deň, kedy máme snahu
všetku pozornosť venovať svojej láske. Lásku máme, ale ide o to, aká je to láska. Čo
znamená v nebi, čo pre našu dušu a čo
pre svet. Nadprirodzená láska nie je
vzplanutie citu. Je to osobitné, najvyššie
posvätenie duše a usmernenie celej bytosti
k Bohu, ku Kristovi tak, že keby sa ozval
kdekoľvek a kedykoľvek hlas „Hore srdcia“,
mohli by sme odpovedať „máme ich
u Pána“. Táto láska má tri vlastnosti:
Je to láska celistvá, zabrala celého človeka. Je totálna. Túži byť stále s Ježišom
Kristom čo najvnútornejšie spojená.
Všetko, čo môže, robí pre Pána Ježiša Krista s radosťou. Všetko mu dáva,
na všetkom sa s ním podieľa. Kristus sa stal
jej životom.
Ježiš je mojím životom
To je vždy mocná obnova vznešeného
programu – toto malé tajomstvo. Život, ktorý neumiera, je stále činný, spôsobí v nás vzrast,
rozkvet, dozrievanie. Táto činnosť v nás je činnosťou najmúdrejšieho Veliteľa a najmocnejšieho Pomocníka v boji proti trojhlavému drakovi. Pri pýche – proti túžbe po moci, majetku, pohodlí – proti túžbe po telesnej rozkoši
a zmyslovom ukojení. Ježiš na svojom kríži mocne vyzýva kráčať za najjasnejším trojhviezdím,
ktoré nás vedie k víťazstvu, najslávnejšiemu
zo všetkých – k milovanej pokore, chudobe,
sebazapreniu až k heroizmu obety života. Je
to osudovo významné, je to príprava na pravý pokoj vnútra a na blaženosť vo večnosti
– mať oči duše uprené na Ježiša, ktorý je náš
život. Pamätaj: Za nebeským trojhviezdím – k víťazstvu nad trojhlavou obludou.
október 2013
15
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
1. október
PRESVÄTÁ BOHORODIČKA
OCHRANKYŇA
O modlitbe posvätného
ruženca
Duchovný spisovateľ Anton Koch píše
o istej rodine, v ktorej vládol veľký nepokoj.
Z ich domu sa často ozývalo hrešenie, nadávanie a preklínanie. Manžel a otec rodiny sa opíjal a keď opitý prišiel domov,
zúril a fyzicky napádal svoju manželku. Vtedy pôsobil dojmom, akoby v ňom prebýval
sám satan.
Raz večer, keď sa takto vyzúril na manželke, unavený si sadol na stoličku a podriemkaval. Hlava mu pomaly natoľko vytriezvela, že bol schopný vnímať, čo sa deje
vo vedľajšej izbe, do ktorej dvere boli pootvorené. Pozoroval, ako manželka ukladá ich štvorročného synčeka na nočný odpočinok a tíško sa s ním rozpráva. Celkom
zreteľne počul preňho prekvapujúce slová: „A teraz si zopni rúčky a spolu sa pomodlime za nášho dobrého otecka.”
Spozornel. Na vlastné oči videl, ako sa
manželka so synčekom zaňho úprimne
modlia, a začal o sebe premýšľať. Táto
modlitba mu natoľko zasiahla srdce, že
vstal zo stoličky a vstúpil do izby. Manželka
sa zľakla, ale on k nej podišiel a povedal:
„Neboj sa, už ťa nikdy neudriem. Počul
som, že sa modlíte za dobrého otecka.
Od tej chvíle chcem ním naozaj byť.” Priblížil sa k manželke, ktorá kľačala pri postieľke, pobozkal ju a povedal: „Prosím ťa,
16
Misionár
odpusť mi.” Potom pobozkal aj chlapčeka a prihovoril sa mu: „Synček môj, aj ty
mi odpusť.” Vzápätí si kľakol na kolená vedľa manželky a so slzami v očiach povedal:
„Odteraz sa aj ja budem s vami modlievať.” A hneď sa k nim pridal. Nechýbali
ani slzy, ale boli to slzy ľútosti i radosti. Aj
keď ich synček počas modlitby zaspal, rodičia sa domodlili celý päťdesiatkový ruženec. Od toho večera sa už všetci traja
modlili spolu a v ich rodine sa všetko zmenilo. Vytratilo sa to veľké doterajšie peklo a zmenilo sa na malé nebo.
Boh každého z nás skutočne miluje,
a preto chce, aby sme všetci boli šťastní.
Aj manželstvo ustanovil pre šťastie ľudí. Stvoril nás z lásky a pre lásku a do našich sŕdc
vložil veľkú túžbu po šťastí. Lenže šťastie
môže byť iba tam, kde je prítomná pravá
láska. A pravá láska je Boží dar. Boh každému ponúka svoj dar lásky, ale dať ho
môže iba tomu, kto si preň otvorí svoje
srdce a prijme ho. Aj v manželstve a rodine
je iba toľko šťastia, koľko je tam lásky.
Zamyslime sa nad manželstvom, ktoré
nie je ľudskou záležitosťou, ale Božou. Pán
Boh ho ustanovil už v raji a Pán Ježiš ho
povýšil na sviatosť. On chce byť s dvomi
mladými ľuďmi, ktorí vstupujú do manželstva – a to nielen pri prísahe, ale v celom
ich živote. Preto kresťanskí manželia by nemali prežívať svoje manželstvo vo dvojici,
ale v trojici, teda spolu s Pánom Ježišom,
lebo Ježiš je darcom pravej lásky a zárukou
skutočného manželského šťastia.
Aká je skutočnosť dnes? V súčasnosti
sme svedkami toho, že sa mnohé naše
manželstvá rozpadajú – a to je veľmi bolestná rana pre každú spoločnosť a veľ-
ho muža a vydá sa za iného, cudzoloží”
(M 10,11 – 12).
Treba si uvedomiť, že Pán Boh tak povýšil človeka, že ho stvoril na svoj obraz.
A stvoril ho pre lásku a šťastie, preto mu
dáva účasť na svojej trojičnej láske, lebo
iba v nej človek môže nájsť svoje skutočné a definitívne šťastie. Ale Pán Boh aj manželstvo ustanovil pre lásku a šťastie. Boh
chce, aby kresťanské manželstvo bolo symbolom, obrazom lásky Najsvätejšej Trojice. Ako v Bohu sú tri božské osoby, ale tak
dokonale zjednotené láskou, že sú iba jeden Boh, tak aj muž a žena sa majú zjednotiť v láske v takú jednotu, že už nie sú
dvaja, ale iba jedno telo. To sa môže stať
iba cestou pravej lásky, ktorá má svoj pôvod v Pánu Bohu. Apoštol Ján nás na túto
pravdu upozorňuje, keď napíše: „Boh je
láska“ (1 Ján 4,8). Z toho tvrdenia vyplýva,
že Pán Boh je prameňom a darcom každej pravej lásky. Tam, kde je v manželstve
Boh, je i pravá láska, ale kde Boha niet,
nemôže byť ani pravá láska.
Prečo je manželstvo také závislé od Božej lásky? Manželstvo je veľkým dobrodružstvom, pri ktorom sa stretli dvaja ľudia,
ktorí doteraz boli zameraní egocentricky
– každý na seba, a tie dva egoizmy sa musia pretvoriť v novú formu lásky. Manžel sa
má pretvoriť v takú formu lásky, akú ju chce
v ňom vidieť jeho manželka, a manželka
sa má pretvoriť v takú formu lásky, akú
na nej chce vidieť jej manžel. Na prvý pohľad by sa to zdalo ľahké, veď je to prirodzená vec, že pravá láska chce byť podobná milovanej osobe. Okrem toho
vstúpili do manželstva, aby sa jeden druhému na celý život úplne darovali.
október 2013
17
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
mi ju demoralizuje. Veď ak ostane muž
sám, hľadá si partnerku. Ak ostane žena
sama, hľadá si partnera a často zasahujú do iných manželstiev. Čiže jedným
rozvodom sa môže začať priam reťaz nešťastných manželstiev. A taká nemravnosť
zničila veľké národy, akými boli Rimania
a Gréci. Stav rodín zohráva veľkú úlohu
v každom národe, lebo aké sú jeho rodiny,
taká je spoločnosť. Ak sú rodiny usporiadané, je usporiadaná i spoločnosť, ale ak
sú rodiny rozhárané, aj spoločnosť je rozháraná. Tí, čo zodpovedajú za národy, zamýšľajú sa nad touto smutnou skutočnosťou a hľadajú rôzne metódy na zlepšenie
daného stavu. Žiaľ, situácia sa nezlepšuje, ale z roka na rok je horšia. Neustále
rastie počet opustených žien, mužov
a najmä počet osirotených detí, ktorých
obidvaja rodičia žijú.
Položme si otázku, prečo naše manželstvá už nie sú také pevné, aké boli kedysi. Príčin je zaiste viac, ale pravdepodobne najvážnejšou z nich je nedostatok
pravej lásky.
Sme kresťania, preto uvažujme po kresťansky o manželstve a o rodine. Keď farizeji pokúšali Pána Ježiša, položili mu otázku: „Smie človek prepustiť svoju manželku
z akejkoľvek príčiny?” On im odpovedal:
„Nečítali ste, že Stvoriteľ ich od počiatku
ako muža a ženu stvoril a povedal: ,Preto muž opustí otca i matku a pripúta sa
k svojej manželke a budú dvaja v jednom
tele?’’ A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo.
Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje” (M 19,3 – 6). „Každý, kto prepustí svoju manželku a vezme si inú, dopúšťa sa voči
nej cudzoložstva. A ak ona prepustí svoj-
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
V praxi však vidíme, že to nie je ľahké.
Filozof Kierkegaard hovorí: „Láska je najťažšia práca na svete.“ Prečo? Ide tu o pretvorenie vlastného ja, a to až do takej miery, že zabúdam na seba a myslím na milovanú osobu – a toto nie je ľahké. Preto
katolícki manželia majú byť dvojicou,
o ktorej platia Kristove slová: „Lebo kde
sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja uprostred nich.“ (M
18,20). A navyše manželia nemajú žiť
vo dvojici, ale v trojici, teda majú prijať Ježiša do svojho manželského života, aby im
pomáhal tú prirodzenú lásku, ktorá ich spojila, premeniť na nadprirodzenú lásku, ktorá už vie zabúdať na seba a myslieť
na milovaného. Tak ako len Pán Ježiš môže
urobiť z vody víno, a to lepšie, ako bolo
prirodzené, tak iba Ježiš môže premeniť
prirodzenú lásku na nadprirodzenú. Okrem
toho tam, kde je Pán Ježiš, je i jeho matka Panna Mária. Tak ako bola v Kani Galilejskej na svadbe a na jej príhovor Pán Ježiš premenil vodu na víno. Panna Mária
má veľmi dôležitú úlohu v každej kresťanskej rodine. Lebo každé sviatostné
manželstvo je cestou do neba, ktorou majú
kráčať manželia, aby tam priviedli aj
svoje deti. Tá cesta sa dá veľmi ťažko absolvovať bez Panny Márie, alebo sa vôbec nedá bez nej absolvovať.
Je známe, že najistejšia cesta do neba
je pravá úcta k Panne Márii. To zdôrazňuje i svätý Bonaventúra slovami: „Nebeská
brána sa otvorí každému, kto dôveruje
v ochranu Panny Márie.“ Áno, ona má
kľúč, ktorým nám otvára bránu neba. Prvá
Eva nám bránu do neba zatvorila a otvorila nám dvere do pekla. Panna Mária to
18
Misionár
robí opačne. Ona zatvára pred nami dvere pekla a otvára nebeskú bránu. Preto Blozius volá: „Pani, tebe sú zverené nielen nebeské poklady, ale aj kľúče od nebeského kráľovstva!“ Svätý Efrem hovorí: „Úcta
k Panne Márii otvára nebo!“
Pápež Lev XIII. tvrdí: „Modlitba ruženca
je najdokonalejším výrazom pravej kresťanskej nábožnosti. Bezpochyby je viacero
prostriedkov, ako si zaistiť materinskú
ochranu Panny Márie. Som však presvedčený, že modlitba ruženca je najlepším a najúčinnejším zo všetkých týchto prostriedkov.“
Mesiac október je zasvätený modlitbe
posvätného ruženca. V našich chrámoch
a rodinách sa viac a horlivejšie modlievame
túto modlitbu ako inokedy. O modlitbe ruženca emeritný Svätý Otec Benedikt XVI.
hovorí: „Rozjímaním o tajomstvách ruženca
poznávame tvár samého nebeského
Otca, a to v Ježišovi Kristovi.“
Zamyslime sa nad modlitbou posvätného ruženca. Predovšetkým treba vedieť,
že modlitba ruženca je biblickou modlitbou,
ba evanjeliovou. Tých dvadsať tajomstiev,
ktoré máme na ruženci, je vzatých priamo
z evanjelia a je to syntéza tých najdôležitejších právd o Ježišovi Kristovi, ktoré
máme dobre poznať, osvojiť si, zamilovať
si ich, aby sme podľa nich mohli žiť tak, aby
náš život bol čo najpodobnejší životu Pána
Ježiša. Z toho vyplýva, že modlitba ruženca
má kristologický charakter. Mariánsky prvok je v tom, že táto modlitba je školou,
v ktorej nás Panna Mária učí poznávať Ježiša, milovať a nasledovať ho.
Ďalej treba vedieť, že modlitba posvätného ruženca nie je recitovaním, ale
snažiť poznávať ma, učiť sa odo mňa
a nasledovať ma. Iba ak sa stanete vo mne
a spolu so mnou tu na zemi mojimi bratmi a mojimi sestrami a stanete sa i synmi
a dcérami nebeského Otca, potom vo večnosti už budete schopní byť dedičmi
a dedičkami nebeského kráľovstva.“
Jedným z najlepších prostriedkov, ako
sa snažiť poznávať Pána Ježiša, učiť sa
od neho, aby sme ho mohli nasledovať,
je modlitba posvätného ruženca. Dvadsať
tajomstiev, o ktorých pri modlitbe ruženca rozjímame, je syntézou tých najdôležitejších právd o Ježišovi vybraných
z evanjelia, ktoré máme o Ježišovi poznať,
obľúbiť si, zamilovať si ich a podľa nich aj
žiť. Preto pri modlitbe ruženca je veľmi dôležité, aby sme Pána Ježiša sledovali, hľadeli naňho očami Panny Márie a s ňou mu
pozerali priamo do tváre, aby sme ho čo
najlepšie poznali a zamilovali si ho. Lebo
čím ho budeme lepšie poznať, tým ho budeme viac milovať a horlivejšie nasledovať, prispôsobovať sa mu.
Preto Panna Mária pri všetkých svojich
zjaveniach prosí nielen o pokánie, ale aj
o modlitbu posvätného ruženca. Prosí, aby
sa modlitba ruženca dostala do našich rodín, aby bola ich večernou modlitbou.
Mníchovský kardinál Július Döpfner žiadal od pápeža Pavla VI. ružence pre svojich novokňazov, ktorých bude v nedeľu
svätiť. Pavol VI. mu ich podal so slovami:
„Ak vaši kňazi budú milovať Pannu Máriu
a budú sa modlievať modlitbu posvätného ruženca, ich kňazský život bude vždy
krásny a poctivý!”
Ale tieto jeho slová platia pre nás všetkých aj pre naše rodiny. Ak naši otcovia
október 2013
19
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
je to modlitba rozjímavá, teda máme rozjímať o tajomstvách, ktoré sa práve modlíme. Toto rozjímanie je také dôležité, že
ono je srdcom modlitby ruženca. Spočíva
v tom, že pri jednotlivých tajomstvách sledujeme život Ježiša Krista, a to očami jeho
matky, ktorá prvá o nich rozjímala, aby
sme sa aj my učili poznávať a nasledovať
Ježiša vo svojom živote.
Veď Boží Syn preto zobral na seba
naše ľudské telo a žil náš ľudský život, aby
nás naučil, ako máme my prežívať svoj pozemský život. Preto nás aj vyzýva, aby sme
ho nasledovali: „Ja som svetlo sveta. Kto
mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách,
ale bude mať svetlo života” (Ján 8,12). Ak
rozjímanie o tajomstvách zo života Pána
Ježiša pri modlitbe posvätného ruženca
chýba, modlitbe ruženca chýba srdce a je
mŕtva, tak ako je mŕtve ľudské telo, ak prestane v ňom fungovať srdce.
Na otázku, prečo je to tak, odpovedá profesor antropológie Guevart, ktorý
hovorí, že človek, keď sa narodí, je veľmi nedokonalý. Jeho úlohou v priebehu celého života je pracovať na svojom zdokonaľovaní, a to podľa Božieho návodu.
Aby nám Boží návod bol úplne jasný, Pán
Boh poslal svojho Syna Ježiša Krista na svet,
aby ten Boží návod o človekovi, ako sa má
stať dokonalým, vyriekol ľudskými ústami
a ľudskými slovami. A toto sú slová Pána
Ježiša: „Každému som vám dal možnosť
stať sa večne milovaným synom a večne
milovanou dcérou nebeského Otca.
K tomu, aby sa to s vami mohlo stať, je potrebné, aby sa každý z vás stal mojím bratom, mojou sestrou. A mojimi bratmi
a sestrami budete vtedy, keď sa budete
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
a matky budú milovať Pannu Máriu a budú
sa modlievať so svojou rodinou modlitbu
posvätného ruženca, ich život bude vždy
krásny, poctivý a kresťanský. Ak sa budeme v našich rodinách modlievať posvätný
ruženec, vráti sa do nich láska, pokoj, radosť a porozumenie. A vráti sa do nich Ježiš Kristus. Ale bez ruženca sa to nestane,
lebo tam, kde má prísť Ježiš, najprv musí
prísť jeho matka Mária. Presne tak, ako to
bolo pri jeho prvom príchode na našu zem.
Panna Mária do našich rodín príde modlitbou posvätného ruženca.
Svätý Alfonz Mária de Liguori povedal:
„Ruženec je najmilší prejav úcty, aký môžeme preukázať Matke Božej.“ Treba povedať, že svätý Alfonz bol veľkým misionárom najchudobnejších. Založil aj misijnú
spoločnosť kongregáciu redemptoristov. Alfonz bol veľkým mariánskym ctiteľom. Sám
sa modlieval ruženec a tvrdil, že životy iných
ľudí sa dajú najlepšie a najúčinnejšie zachraňovať skrze Pannu Máriu modlitbou
svätého ruženca. Preto o ruženci nadšene
kázal, rozširoval túto modlitbu, horlivo sa
ju sám modlieval a povzbudzoval aj iných,
aby sa ruženec čo najzbožnejšie modlievali a čo najhorlivejšie ho rozširovali.
Vo svojej knihe Vznešenosti Panny
Márie napísal, že Panna Mária je naším
životom, lebo nám pomáha oslobodiť sa
z hriechov. Pomáha nám vytrvať v dobrom až do konca. Ba chráni nás, pomáha nám a teší nás i pri našej smrti. Teda
vidíme, že Matka Božia chráni naše životy
nie pozemské, ale večné. V spomínanej knihe svätec uvádza aj príbeh istej Heleny,
ktorá bola zachránená cez svätý ruženec.
Táto žena žila veľmi zlý život. Raz, keď
20
Misionár
prišla do chrámu, kňaz práve kázal o modlitbe svätého ruženca. Tak ju to oslovilo, že
cestou z chrámu si kúpila ruženec. Začala sa ho modliť, ale pred ľuďmi ho skrývala,
lebo sa zaň ešte hanbila. Vďaka tejto modlitbe sa jej sprotivil doterajší život i hriechy,
ktoré doteraz tak milovala. Nepokoj jej
srdca bol natoľko silný, že ju priviedol
do spovednice, kde sa úprimne vyspovedala z hriechov celého svojho života.
Po sviatosti zmierenia si kľakla pred obraz Panny Márie a úprimne sa modlila.
Vo svojom vnútri počula hlas Matky Božej:
„Helena, už bolo dosť hriechov, zmeň svoj
život a ja ti budem pomáhať. A tak Helena predala svoj veľký majetok, ktorý mnohokrát bol príčinou jej hriechov, rozdala peniaze chudobným a žila vzorným kresťanským životom do svojej smrti ako veľká kajúcnica. Aj jej smrť bola krásna. Panna Mária cez ruženec ju oslobodila z hriechov, vyprosila jej milosť zotrvania v dobrom až
do smrti a bola i pri jej smrti, aby ju chránila, pomáhala jej a tešila ju. Panna Mária
ju cez ruženec zachránila pre život večný.
Čo by sme mali robiť, aby sme našim
rodinám vrátili lásku, pokoj a porozumenie?
Čo robiť, aby naše rodiny ostali kresťanské, aby vychovávali veriacich kresťanov,
a nie nevercov? Ruženec je veľmi silná modlitba. Boli sme v Medugorji. Na spiatočnej
ceste autobusom sme sa pomodlili rozjímavý ruženec. Potom si ku mne prisadli dvaja manželia s otázkou, či mi môžu porozprávať o tom, ako to bolo v ich rodine. Súhlasil som a pani začala. Manžel počúval
a občas prikyvoval. „Viete, môj manžel pracoval v polícii vo funkcii vyšetrovateľa. Skoro každý večer prichádzal opitý a strašne
dám, nedorozumeniam, nevernostiam
a iným hriechom a tak mu dovoliť z našej rodiny urobiť peklo.
Matka Božia, pomôž nám, aby sme bičovali diabla ružencom, a nie diabol nás
svojím peklom.
6. október
NEDEĽA DVADSIATEHO
TÝŽDŇA PO PÄŤDESIATNICI
Dvojaká smrť
– telesná i duchovná
V evanjeliu čítame: Potom išiel
do mesta, ktoré sa volá Naim. Išli s ním jeho
učeníci a veľký zástup ľudu. Keď sa priblížili
k mestskej bráne, práve vynášali mŕtveho.
Bol to jediný syn matky a tá bola vdova.
Sprevádzal ju veľký zástup z mesta. Keď
ju Pán videl, bolo mu jej ľúto a povedal jej:
„Neplač!“ Potom pristúpil a dotkol sa már.
Nosiči zastali a on povedal: „Mládenec,
hovorím ti, vstaň!“ Mŕtvy sa posadil a začal hovoriť. A Ježiš ho vrátil jeho matke.
Tu sa všetkých zmocnil strach, velebili Boha
a hovorili: „Veľký prorok povstal medzi
nami“ a: „Boh navštívil svoj ľud.“ A táto
zvesť o ňom sa rozšírila po celej Judei
a po celom okolí” (Lk 7,11 – 17).
Pri vyjadrovaní sa našich blížnych, ich
rozhodovaní a konaní si často kladieme
otázky: Prečo sa tak vyjadrujú, prečo sa
tak rozhodujú a prečo tak konajú? Veď sa
mohli aj ináč vyjadriť, ináč rozhodnúť
a ináč konať. Podobne sa ľudia pýtajú, keď
sledujú naše vyjadrovanie, rozhodovanie
a konanie.
október 2013
21
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
vystrájal. Bil ma a tiež aj naše deti. Niekedy
namieril na nás svoju zbraň, inokedy zobral
nôž alebo aj sekeru a my sme sa snažili čím
skôr opustiť dom. Hanbili sme sa zaňho,
preto sme nikomu nič nehovorili, len sme
sa skrývali v stodolách a kde sa dalo. Mnohokrát sme boli len naľahko oblečení, mrzli
sme, ba boli sme i hladní. Bolo to také strašné, že ja som sa rozhodla, že ho nechám.
Vezmem deti a pôjdem k svojej matke. Ale
bol október a som bola na svätej liturgii,
na ktorej som si vypočula kázeň o modlitbe
ruženca. Rozhodla som sa, že sa ho
s deťmi začnem modlievať. Niekedy to
s manželom bolo lepšie, inokedy horšie, ale
vždy sme mali nádej, že Panna Mária pomôže. Stalo sa že som bola v nemocnici
a on ma prišiel navštíviť. Len čo prekročil
prah nemocničnej izby, začal: ‘To tie vaše
ružence ma zachránili. Bol som opitý
a sadol som za volant. Pozri sa, nemám ani
jednu ranu a auto je také rozbité, že sa už
nedá ani opraviť. Teraz ti sľubujem, že v mojich ústach viac alkohol nebude. Ale musím
zmeniť pracovisko. I keď budeme mať menej peňazí, chcem, aby v našej rodine konečne vládol pokoj.‘ „A tak ako mi sľúbil,
aj urobil. Dnes sa spolu modlievame ružence, spolu chodievame do chrámu,
spolu pristupujeme k sviatostiam a peklo,
ktoré vládlo v našej rodine, sa zmenilo
na kus neba.
Ruženec je veľmi silná modlitba. Je to
bič na diabla. Máme dve možnosti. Buď
budeme modlitbou ruženca bičovať diabla, vyháňať ho zo svojho srdca i zo svojej rodiny, aby v našej rodine bolo nebo,
alebo sa nechať bičovať diablom a podliehať jeho pokušeniam: neláske, zva-
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
Po prečítaní evanjelia aj my sa môžeme opýtať: Prečo Pán Ježiš v mestečku
Naim vzkriesil mladého chlapca? Čo ho
k tomu viedlo?
Evanjelista Lukáš nám dáva jednoznačnú odpoveď, že Pána Ježiša k tomu
viedol súcit. Presne to napísal takto: „Keď
ju Pán uzrel (matku), pohnutý súcitom jej
povedal: ,Neplač!’" Potom sa už Pán Ježiš dotýka már a prikazuje chlapcovi, aby
vstal. Od Ježiša to nikto nežiadal, nikto ho
o to neprosil, sám sa tak rozhodol pri pohľade na bolesť matky, ktorá bola vdova.
Zaiste aj ostatní ľudia zúčastnení na pohrebnom sprievode pociťovali súcit s ubolenou matkou. Veď už tým, že prišli na pohreb, chceli zmierniť jej veľkú bolesť. Ináč
jej nevedeli pomôcť. Pán Ježiš sa tu prejavuje ako ten, ktorý nosí v sebe Božské
srdce, Božiu lásku. To Božské srdce vie tak
isto súcitiť ako srdce každého iného človeka, ale je zároveň aj srdce Boha, ktoré
dokáže konať Božie skutky. Preto sa Pán
Ježiš nielen pridáva k súcitu všetkých prítomných, ale robí veľký Boží skutok: vracia mŕtvemu chlapcovi život.
A že to bol skutočne Boží skutok, dokazuje aj reakcia všetkých prítomných. Sme
svedkami akoby jedného veľkého zboru,
ktorý volá: „Veľký prorok povstal medzi
nami! Boh navštívil svoj ľud!“
Aj v našich časoch je to presne tak, ako
to bolo vtedy v Naime. Spravidla na pohrebe je najviac ľudí vtedy, keď rodičia pochovávajú svoje dieťa. Každé úmrtie pôsobí bolestivo, a predsa smrť dieťaťa alebo mladého človeka spôsobuje intenzívnejšiu bolesť. Prežívajú ju nielen rodičia zosnulého, ale aj iní rodičia, ktorí ďakujú Pánu
22
Misionár
Bohu, že to nepostihlo ich dieťa. Prežívajú ju rovesníci zosnulého a jeho spolužiaci, ktorí si možno práve vtedy prvý raz uvedomia, akým veľkým darom je život.
Prežívajú ju aj starí ľudia, ktorí si možno povedia, že by bolo lepšie, keby si Pán povolal ich.
Tak ako v Naime, aj teraz môžeme svoj
súcit prejaviť účasťou, plačom a modlitbami. Ale my nemôžeme mŕtvemu človekovi vrátiť život. Naimský zázrak nás učí,
že Pán Ježiš je Pánom života a smrti. Tento a ďalšie dva zázraky vzkriesenia
z mŕtvych, ktoré Pán Ježiš urobil, majú podporiť Ježišove slová: „Ja som vzkriesenie
a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď
umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie
naveky“ (Ján 11,25 – 26).
Preto je povinnosťou nás kresťanov, aby
sme smútiacich a trpiacich rodinných príslušníkov podporovali a povzbudzovali kresťanskou vierou a nádejou. Neraz po pohrebných obradoch rodina ostáva v neľahkom stave. Stretnutia s ňou nemajú mať
len charakter ľudského súcitu a reči typu:
Už vám vaše dieťa nikto nevráti, musíte sa
s tým zmieriť, nebojte sa, čas všetko vylieči...
Takéto reči vôbec nie sú kresťanské. Skôr
sa musíme snažiť priviesť takýchto ľudí
k žriedlu viery, ktorým je Pán Ježiš. Iba on
môže postupne vyliečiť smútok a premeniť ho na vieru a nádej.
Úmrtia mladých ľudí sú nezvyčajné,
a preto sú aj bolestivejšie. Ale veľmi
oprávnený je žiaľ nad smrťou mladých ľudí,
ktorá spočíva v strate zmyslu života.
O tejto smrti sa mnoho nehovorí, lebo sa
nechce o nej hovoriť. Koľko by sme mali,
obrazne povedané, vo farnosti pohrebov,
Indiferencia
Sväté písmo: „Hoci Boha poznali, neoslavovali ho ako Boha, ani mu nevzdávali vďaky; ale stratili sa vo svojich myšlienkach a ich nerozumné srdce sa zatemnilo. Hovorili, že sú múdri a stali sa hlupákmi. Slávu nesmrteľného Boha zamenili
za podoby smrteľného človeka, vtáky,
štvornožce a plazy. Preto ich Boh vydal
nečistote podľa žiadosti ich srdca; a tak
hanobili svoje vlastné tela tí, čo Božiu pravdu zamenili za lož, uctievali stvorenia a slúžili radšej im, ako Stvoriteľovi, ktorý je zvelebený naveky“ (Rim 1, 21-25). „ Zamenili Pánovu slávu za podobu býka, ktorý trávu požiera. Zabudli na boha svojho záchrancu, ktorý vykonal veľké divy v Egypte, v Červenom mori skutky úžasne.“ (Ž
106, 20 – 22).
Prosba: Bože daj aby sme nepodliehali
zlým žiadostiam a stvorenia užívali tak, aby
sa nám nestali bohmi a aby nám pomáhali dosiahnuť cieľ života, aby sme sa nepripútali k pozemským veciam a svoje bohatstvo hľadali iba v tebe.
Indiferencia to je duchovná sloboda.
To je čistota úmyslu a pevnosť v rozhodnutí sledovať cestu, na ktorej duša nie je
zaťažená nesprávnymi túžbami a snahou
po pohodlí. Učenie o indiferencií má
hlboký význam pre náš život. Prvá pravda tohoto učenia sa nám prihovára:
„Všetko je stvorené pre človeka, aby mu
pomáhalo dosiahnuť cieľ života.“ Druhá
hovorí o spôsobe užívania vecí: „Ak vec
prekáža, treba sa jej zriekať, ak pomáha,
treba ju užívať. A podáva aj zásadu: „ natoľko - nakoľko“. Tretia hovorí: „Z dvoch
október 2013
23
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
keby sme mali pochovávať mladých ľudí,
ktorí stratili zmysel života?
Dnes mnohokrát rodičia plačú i nad takýmito úmrtiami svojich detí. Mali by však
viac plakať sami nad sebou, lebo neraz
sami svojou márnivou a nezodpovednou
výchovou zapríčinili duchovnú smrť svojich
detí. Nepripravili ich na život zodpovedne ani po stránke ľudskej, ani náboženskej.
Vo výchove sú len dve možnosti: Buď vychovávať s Ježišom, ale bez Ježiša. Dôležité je vedieť, že s Ježišom je život a bez
Ježiša smrť.
Svätý Otec Pavol VI. sa pýta rodičov:
„Či učíte svoje deti kresťanské modlitby? Pripravujete ich v spolupráci s kňazom
na prijatie sviatostí detského veku:
na spoveď, sväté prijímanie a birmovanie?
Navykáte ich myslieť v chorobe na trpiaceho Krista? Prosiť o pomoc Božiu Matku
a svätých? Viete sa modliť so svojimi deťmi i s celým rodinným spoločenstvom aspoň niekedy? Váš príklad v bezúhonnosti
v myšlienkach i v skutkoch spolu s nejakou
spoločnou modlitbou je priam životnou lekciou na osobitnú hodnotu uctievania; vnáša pokoj medzi múry všetkých domov. Pamätajte, že takto budujete Cirkev.
Na každej stránke evanjelia môžeme
sledovať Ježišove skutky. Ježiš ich koná preto, aby nimi naznačil, že chce ich robiť aj
každému z nás. Niekedy je to aj zo súcitu nad naším životom.
Prosme Božiu Matku, aby upevňovala našu vieru, že Ježiš nás miluje, preto má
o nás záujem a chce každému pomáhať,
ale pomôcť môže iba tým, ktorí majú
o neho záujem a ho o pomoc prosia.
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
dobrých vecí sa máme rozhodnúť pre tú,
ktorou viac a lepšie oslávime Boha.” Úlohou je urobiť sa indiferentnými, čiže stať
sa duchovne slobodnými ľuďmi. Všetko, čo
nás vzďaľuje od Boha a od Ježiša Krista,
je pre nás nebezpečné. Všetko, čo nás
k nemu privádza a s ním zbližuje, je spasiteľné. Pán Boh nám dá všetko a všetko
nám odhalí, ak mu všetko dáme na obetu. Indiferencia nás učí so všetkým prísť
pred Pána Boha a tak robiť rozhodnutie,
všetko priniesť na obetu Pánu Bohu a nič
si neponechať. Všetko toto treba robiť v duchu slov: „ Všetko je vaše, vy ste Kristovi
a Kristus Boží “.
Príklad: K učiteľovi duchovnosti
na Východe prichádza žiak a hovorí: „Všetko, čo mám a čím som, je tvoje. Dovoľ mi
povedať, že tu ti prinášam celý svoj majetok ako obetný dar. Nechal som doma
iba jednu chromú kozu, lebo bola už príliš stará na to, aby mohla udržať krok
s ostatnými na takej dlhej ceste.” ( Niekedy
sa aj my takto vyhovárame, aby sme si
mohli niečo ponechať pre seba.) Učiteľ mu
odpovedal: „Mohol si ju priniesť na vlastných pleciach.“
Niet indiferencie bez obety. Ak chceme obsiahnuť väčšie dary ako tie, ktoré
ponúka svet, a väčšie milosti, je potrebné
priniesť všetko na obetu. Bez obety a sebazaprenia škodíme svojej duši a ťažko dosiahneme svätosť života. Používajme teda
veci tak, aby nám pomáhali na ceste
k Pánu Bohu. Nezabúdajme pritom
na správnu hierarchiu hodnôt: príjemné, potrebné a užitočné. Asketické praktiky nepodceňujme ani nevylučujme, ale majme
na zreteli aj to, že „používanie asketických
24
Misionár
praktík na dosiahnutie vlastného úspechu
je nebezpečné“. (P. Florenskij). Aj diela
o pozitívnom myslení ak nasmerujú človeka
na seba ako na cieľ v zmysle “ty si
úspech”, môžu byť tiež nebezpečné.
Indiferencia nás vedie k tomu, aby sme
sa vo všetkom usilovali dosiahnuť stav čistého srdca. Stav čistého srdca znamená
stať sa temer ničím, čistým bodom v strede srdca. Dosiahnuť bod, pri ktorom
môžeme hľadieť na svoje túžby s pokojnou mysľou, hoci sme tieto túžby ešte celkom nevylúčili. Kto je oslobodený
od prianí a celkom nestranný, kto sa neprikláňa ani neodťahuje od predmetov potešenia, koho sa nedotýka ovocie skutkov…., taký človek je indiferentný, čiže duchovne slobodný.
Teraz v zamyslení sa usiluj objaviť vlastné zotročenie. Odtrhni sa od svojich náväzností, aby si sa staval človekom duchovne slobodným.
Mali by sme pamätať na to, že všetko je stvorené pre väčšiu Božiu česť a slávu a pre dobro človeka.
Boh sa stará o najmenšie potreby svojich detí: “
“Nebuďte teda ustarostení a nehovorte, čo budeme jest’?” alebo “ Čo budeme piť ? !. . . Váš nebeský Otec predsa vie, že všetko toto potrebujete. Hľadajte
teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše.“
( Mt 6, 31 – 3 3; Mt 10, 29 – 31 ).
Boh, ktorý vždy bol je a bude, je prvou a jedinou príčinou existencie všetkého, čo je stvorené. On iba povedal - vyslovil Slovo a stalo sa tak. Boh všetko stvoril s múdrosťou a láskou. Všetko má svoj
Boh nás stvoril, aby nás obdaril nielen
dobrami tohoto sveta, ale aj večným dobrom, aby nám za našu oslavu, ktorú mu
dávame na zemi životom odovzdaným
do Božej vôle, dal slávu večnú.
Indiferencia
Stvorenie bolo dané človekovi, aby mu
pomáhalo na ceste spásy, aby mohol dosiahnuť cieľ. (Porov. DC 23).
Sväté písmo: „Veď nič sme si na svet
nepriniesli a nič si ani nemôžeme odniesť.
Uspokojíme sa s tým, že máme čo jest’ a čo
si obliecť. Lebo tí, čo chcú zbohatnúť, upadajú do pokušenia a osídla a do mnohých
nezmyselných a škodlivých žiadostí, ktoré
ľudí ponárajú do záhuby a zatratenia.
Lebo koreňom všetkého zla je láska k peniazom; niektorí po nich pachtili, a tak zablúdili od viery a spôsobili si mnoho bolesti“ (1 Tim 6, 7-10).
Človek bol hneď na začiatku stvorenia
ustanovený za pána a správcu stvorení.
Zabudol však na to, že nie je absolútnym
pánom, ale iba vlastníkom stvorení. Iba ich
správcom. Oni mu majú rozličným spôsobom pomáhať na ceste k cieľu. Žiadostivá túžba, ktorá ak dychtí po pozemských veciach, nerobí svojho majiteľa
blaženým, lež úbohým. Apoštol Pavol v prvom liste Timotejovi hovorí: „Tým, čo sú bohatí v tomto veku prikazuj, nech nie sú namyslení a nevkladajú nádej do neistého bohatstva, ale v Boha, ktorý nám hojne dáva
všetko na užívanie, nech robia dobre a stanú sa bohatými na dobré skutky, nech sú
štedrí a vedia sa podeliť, nech si uložia dob-
október 2013
25
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
poriadok. Boh stvoril svet usporiadaný
a dobrý. On nekonečne presahuje všetko
stvorenie a je v ňom prítomný. Neponechal stvorenie samo na seba. Všetko zachováva a udržiava. Uskutočňuje svoj plán
svojou prozreteľnosťou (starostlivosťou
o svet) všetko chráni a riadi. Všetko, čo je
stvorené, je na ceste - vo vývoji. Pán Boh
stvoril svet dokonalý, ale nedokončený
a vedie stvorenia k dokonalosti. Opatrenia prostredníctvom, ktorých to robí, voláme Božia prozreteľnosť. “ Všetko je obnažené a odkryté pred jeho očami.”( Hebr
4,13). Boh má absolútnu moc nad dejinami
a svetom.
On pre uskutočnenie svojich plánov využíva spoluprácu stvorení. To nie je znak
slabosti, ale jeho dobroty a veľkosti. Pán
Boh nedáva svojím stvoreniam iba jestvovanie, ale aj dôstojnosť, aby konali sami,
aby jedni boli príčinou a počiatkom druhých, a tak spolupracovali na uskutočnení jeho plánu. Ľuďom dal účasť na svojej
prozreteľnosti, keď im zveril úlohu “podmaniť si zem a ovládnuť ju.” (Gn 1, 26 –
28). Takto usmerňuje ľudí, aby boli rozumnými a slobodnými príčinami, aby dopĺňali dielo stvorenia a zdokonaľovali
jeho súlad pre svoje dobro a pre dobro
blížnych, aby sa aj vedome zapájali do Božieho plánu svojimi skutkami, modlitbami,
ale aj svojim utrpením. Takto sa stávajú spolupracovníkmi Boha a jeho kráľovstva.
„Veď to Boh pôsobí vo vás, že aj chcete
aj konáte, čo sa jemu páči. Bez Boha, stvorená bytosť nič nezmôže, ak je odlúčená
od svojho pôvodu, zaniká a tým menej
môže dosiahnuť svoj posledný cieľ bez pomoci jeho milosti.”
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
rý základ pre budúcnosť, aby dosiahli pravý život“ (1 Tim 6, 177-19).
„Všetko stvorenie s dychtivou túžbou
očakáva vyslobodenie a zjavenia sa synov Božích.“ Človek je vytláčaný z tohoto sveta stvorením, ktoré zneužíva, tým stvorením, ktoré mu má slúžiť a ktoré preto, že
ho zneužíva, sa postavilo proti nemu. Smetiská zamorujú mestá a sú také veľké, že
sa mu pomaly zosypú na hlavu. Zneužívaním stvorenia človek zamoril pôdu,
vodu, vzduch a tak stále viac ohrozuje svoju existenciu na zemi i vo vesmíre. Poprevracal hodnoty a nerešpektuje hierarchiu
hodnôt; potrebné, užitočné a príjemné.
Stvorenia mu prestávajú slúžiť a on sa stáva ich otrokom, ba často i obeťou. Kedysi
človek prinášal Bohu na obetu stvorenia,
teraz sa stáva obeťou stvorení.
„Užívaj viditeľné stvorenia, ako ich
treba užívať, ako užívaš zem, more, nebo,
vzduch, pramene i rieky. A všetko, čo je
v nich krásne a obdivuhodné, zameraj
na chválu i oslavu Stvoriteľa. Preto sa neoddávajme časným dobrám, ale smerujme
k večným. Človek má chodiť v prírode
a vo svete s otvorenými očami, aby videl Božiu dobrotu, krásu, veľkosť, múdrosť a vznešenosť rozliatu vo všetkých tvoroch, aby
za všetko, čo je stvorené, chválil Pána Boha
a obdivoval ho.“ (Z reči sv. Leva Veľkého).
Byt’ indiferentný, to znamená byť celkom
slobodný pre Boha. Podstata tejto slobody
spočíva v tom, že taká duša všetko vzťahuje
na Pána Boha. Boh musí byt’ jednoznačným
stredobodom jej myslenia, chcenia a konania.
Pán Boh musí byť cieľom všetkého snaženia.
Neuspokoj sa ničím, čo je menej ako Boh.
Boha máš hľadať’ vo všetkých svojich skut26
Misionár
koch. Celkom sa daruj svojmu Bohu a stvoreniam sa len prepožičaj. Všetko musíme vidieť vo svetle Božom a všetko posudzovať
len z Jeho stanoviska. Rozhodujúcou
pohnútkou nášho konania musí byt’ Jeho
česť, zaľúbenie, Jeho láska. Človek sa pridržiava stvorených vecí tak, že je pripravený
kedykoľvek sa ich zrieknuť a kedykoľvek ich
prijať, ak tým viac a lepšie oslávi Boha. Ide
tu teda o disponovateľnosť a pohotovosť,
ku všetkým dobrým dielam. Nijaké stvorenie nikdy nenasýti túžbu človeka, lebo len
Boh ju nasycuje a nekonečne presahuje. „Nespokojné je naše srdce, kým nespočinie
v tebe Bože.“ (Svätý Augustín).
Sloboda pre Boha v sebe zahŕňa dve
veci:
1) zvláštnu slobodu od príchylnosti
k stvoreniam - k pozemským veciam - nič
nesmie stáť ako prekážka medzi Bohom
a človekom. Lebo: Nie je možné súčasne
slúžiť Bohu a svetu. Sám Pán Ježiš hovorí: „Kto nie je so mnou, je proti mne a kto
nezhromažďuje so mnou, rozhadzuje.“
„Nemôžete slúžiť Bohu i mamone.“
2) je spojená s dokonalou pohotovosťou a schopnosťou k dobrým skutkom.
Taký človek je vždy pripravený stať sa
nástrojom v ruke Božej. Boh s ním vždy môže
robiť, čo chce. Boh mu môže povedať tak,
ako Prorokovi Jeremiášovi: “ Pôjdeš všade
tam, kam ťa pošlem a urobíš všetko, čo ti rozkážem! Neboj sa! Ja som s tebou!“
Panna Mária – vzor cností
Zoči-voči veľkému svetlu Máriiných
cností prvou povinnosťou tých, ktorí v Kris-
Pobožnosti k Panne Márii
V ostatných rokoch v niektorých katolíckych spoločenstvách ustúpili do úzadia pobožnosti k Panne Márii, a to z nedostatku pochopenia úlohy Panny Márie
v Cirkvi a pri posväcovaní duší a taktiež
pre mylné chápanie ekumenizmu.
II. vatikánsky koncil sa postavil proti týmto nezdravým tendenciám a ukázal správnu cestu. V konštitúcii o posvätnej liturgii
hovorí: „Pri slávení tohto ročného cyklu Kristových tajomstiev sv. Cirkev si uctieva osobitnou láskou preblahoslavenú Bohorodičku
Máriu, ktorá je nerozlučne spojená so spasiteľným dielom svojho Syna. V nej Cirkev
obdivuje a velebí vznešené ovocie vykúpenia. V nej, sťa v tom najvernejšom obraze, Cirkev s radosťou pozoruje, akou ona
sama naskrze chce a úfa byť” (Sacrosanctum concilium, čl.103).
Vo vieroučnej konštitúcii o Cirkvi čítame: „Svätý cirkevný snem zámerne podáva
toto katolícke učenie a zároveň povzbudzuje všetkých synov a dcéry Cirkvi, aby
veľkodušne pestovali úctu voči Panne
Márii, najmä v liturgii, aby mali vo veľkej
vážnosti mariánske pobožnosti a nábožné úkony, ktoré v priebehu vekov odporúčal učiteľský úrad Cirkvi, aby aj svedomite zachovávali, čo bolo v minulosti ustanovené o uctievaní obrazov Krista, Panny
Márie a svätých....veriaci nech pamätajú,
že opravdivá nábožnosť nespočíva v jalových a nestálych citoch ani v akejsi márnej ľahkovernosti, ale že vychádza z pravej viery, ktorá nás privádza k uznaniu
vznešenosti Božej Rodičky a pobáda nás
k synovskej láske voči našej Matke a k nasledovaniu jej cností (LG čl.67).
Kult Panny Márie v Katolíckej cirkvi je
odpoveďou na Boží plán, ktorý začlenil Božiu Matku do tajomstva Krista a Cirkvi. Tento kult má hlboké vieroučné korene. Pápež Pavol VI. v príhovore na zakončenie
tretej sessie II. vatikánskeho koncilu (21. novembra 1964), po vyhlásení Panny Márie
za Matku Cirkvi, zdôraznil, že po vyhlásení konštitúcie o Cirkvi veriaci sa ešte s väčšou dôverou a väčším zápalom majú obracať k presvätej Panne a majú jej vzdávať náležitú úctu.
O povahe a podstate mariánskeho kultu konštitúcia o Cirkvi hovorí toto: „Márii,
presvätej Matke Božej, ktorá mala účasť
na Kristových tajomstvách, milosťou Božou
po Synovi povýšenej nad všetkých anjelov
a ľudí Cirkev právom preukazuje osobitnú
úctu....Tento kult, ako sa v Cirkvi vždy praktizoval, hoci je celkom osobitný, predsa sa
október 2013
27
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
tovej Matke uznávajú dokonalý vzor
Cirkvi, je užšie zjednotenie sa s ňou pri vďakyvzdaní Najvyššiemu Bohu, ktorý veľké
veci urobil Márii pre dobro celého ľudstva.
Predsa však to nestačí, ešte iná povinnosť
dolieha na všetkých veriacich. Poslušnú Pánovu služobnicu majú poctiť živým kultom
oslavy, vďačnosti a lásky, pretože podľa
múdreho a milostivého Božieho rozhodnutia jej dobrovoľný súhlas a veľkorysá spolupráca s Božími zámermi sa vo veľkej miere pričinili a aj teraz sa pričiňujú o spásu ľudí.
Preto každý veriaci môže opakovať modlitbu sv. Anzelma: Skrze teba, chvályhodná
Pani, nech si zaslúžime vstúpiť do tvojho Syna
Ježiša, ktorý skrze teba zostúpil do nás.
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
podstatne líši od kultu poklony, ktorý sa preukazuje vtelenému Slovu a rovnako Otcovi i Duchu Svätému a značne ho napomáha.
Veď rozličné prejavy pobožnosti voči Bohorodičke, ktoré Cirkev odobrila v medziach
zdravého a pravoverného učenia, podľa
časových a miestnych podmienok a súhlasne
s povahou a svojrázom veriacich, spôsobujú,
že keď sa preukazuje úcta Matke, patrične sa poznáva, miluje a slávi aj Syn a zachovávajú sa jeho prikázania, lebo pre neho
je všetko (porov. Kol 1,15-16), a v ňom z vôle
večného Otca prebýva všetka plnosť”
(porov. Kol 1,19) (LG čl.66).
V teologickej terminológii kult vzdávaný
Panne Márii sa nazýva kultom hyperdúlie,
kým kult vzdávaný svätým je kultom dúlie.
Medzi prvky, elementy, z ktorých sa vytvára mariánska úcta, počítame úctu,
vzývanie a nasledovanie Panny Márie.
Úcta záleží na uznaní mimoriadnej Máriinej dôstojnosti, svätosti, že Pannu Máriu
milujeme. Úcta je hlavným prvkom mariánskej zbožnosti, zatiaľ čo vzývanie
a nasledovanie Panny Márie môže vzniknúť iba na základe poznania mariánskych
dogiem a ich preniknutia do nášho srdca.
Vzývanie Panny Márie záleží na prosbách, s ktorými sa k nej obraciame.
Opiera sa o úvahu, v ktorej zvažujeme
poslanie Panny Márie v diele vykúpenia
a v jeho sprostredkovaní jednotlivým dušiam.
Kult nasledovania vychádza z úvahy
o svätosti Panny Márie a spočíva v tom,
že sa snažíme formovať sa podľa jej cností. Je to uznanie jej mravnej dokonalosti
a snaha byť jej podobnými.
Pravdivý kult Panny Márie vedie vo svo28
Misionár
jej podstate k zjednoteniu sa s Kristom, a to
pod vedením Panny Márie. Avšak formy
a spôsoby uskutočňovania tohto kultu sa
menia podľa času, miesta a osobných náklonností (Pius XII.).
Panna Mária si plní svoju materinskú úlohu voči ľuďom, preto pomáha každému
osobne pripodobniť sa Kristovi. Tomu
nás učí svojím vlastným príkladom a pomáha nám svojím orodovaním u Pána
Boha, ako máme prijímať Kristove milosti
a ako s nimi spolupracovať.
Ruženec
Medzi najrozšírenejšie formy kultu
a úcty k Panne Márii patrí modlitba posvätného ruženca. Podľa legendy vznikla
v XIII. storočí pričinením sv. Dominika
(+1221). O rozšírenie modlitby sv. ruženca sa najviac pričinilo Bratstvo posvätného ruženca, ktorého hlavným šíriteľom bol
horlivý dominikánsky kazateľ a veľký ctiteľ Panny Márie blahoslavený Alanus de
Rupe (+1475). V XIX. storočí o oživenie
modlitby ruženca sa pričinil Spolok živého sv. ruženca, ktorý založila Pavlína Jaricotová, ktorá zomrela roku 1862.
Ružencové bratstvá ako aj samotná ružencová modlitba si získali podporu pápežov a boli prijaté vo všetkých kútoch sveta. Ruženec odporúčala a učila modliť sa
ho i sama Panna Mária pri zjaveniach sv.
Bernadete v Masabielskej jaskyni. Vo Fatime Panna Mária prosila o modlitbu sv. ruženca deti, ktorým sa zjavovala. Veľmi horlivo sa ho modlili najmä po videní pekla.
Lev XIII. odporúčal modlitbu sv. ružen-
od panenského počatia Božieho Slova
a tajomstiev Ježišovho detstva až po vrcholné veľkonočné udalosti, to je požehnané umučenie a slávne vzkriesenie a ich
účinky v rodiacej sa Cirkvi na Turíce. I v samej Panne Márii, keď po tomto pozemskom vyhnanstve bola s telom i dušou vzatá do nebeskej vlasti” (čl.45).
Ruženec má kristologický charakter, pretože na základe 150-krát opakovaných Raduj sa, Bohorodička... rozvíja sa ako na dlani kontemplácia tajomstiev zo života Krista a jeho matky.
Okrem oslavného a prosebného prvku
v ruženci je ešte mnoho miesta na kontempláciu. Ak táto chýba, ruženec sa podobá telu bez duše, on bude iba opakovaním naučených formúl.
Ruženec podobne ako liturgia má
charakter spoločenstva, on sa sýti Písmom
svätým a usmernený je k tajomstvu Krista.
Modliť sa ruženec počas iných liturgických úkonov, zvlášť počas sv. služby Božej,
je nevhodné. Pápež Pavol VI. na to zvlášť
upozorňuje v adhortácii o mariánskej úcte.
Celý ruženec sa rozdeľuje na štyri časti: radostný, svetla, bolestný a slávnostný. Tým
nám pripomína radosť z príchodu Mesiáša, Ježiša Učiteľa a lásku Spasiteľa, ktorý
pre nás trpel, a to len preto, že nás miloval,
a radosť z jeho zmŕtvychvstania a z jeho slávy, na ktorej má účasť celá Cirkev.
Modlitba sv. ruženca je bič na diabla.
Ak ho ty nebudeš bičovať ružencom, tak
ťa bude on bičovať svojimi dotieravými pokušeniami.
Slávny francúzsky lekár Recamier bol
veľkým ctiteľom Panny Márie. O tomto lekárovi napísal voľnomyšlienkar Macé toto:
október 2013
29
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
ca všetkým katolíckym rodinám, prosil, aby
sa ho modlievali denne a spoločne. To isté
robil aj Pius XII. v encyklike Ingruentium malorum z 15. septembra 1951. Vyzýva, aby
sme modlitbou sv. ruženca vyprosili ochranu Panny Márie pre súčasný svet. Ján
XXIII. 29. septembra 1961 poslal biskupom
a veriacim celého sveta apoštolský list s prosbou, aby sa modlili ruženec za spravodlivý
pokoj medzi národmi a za záchranu civilizácie. Tento pápež hovorí: „Podstatou dobre pomodleného ruženca sú tri prvky: slovná recitácia modlitby pri súčasnej meditácii
o tajomstvách evanjelia, ktoré sú spojené
so životom Ježiša a Márie, a ich spojenie
s rozličnými životnými podmienkami modliacich sa duší podľa intencií celej Cirkvi.”
Každé z pätnástich tajomstiev obsahuje Otče náš a 10 Raduj sa Bohorodička...,
predstavuje určitý obraz, ktorý si treba
pri modlitbe predstaviť a mať reflexiu vyplývajúcu z ružencových tajomstiev, ktorá sa
má vzťahovať na potreby našej vlastnej duše.
S úmyslom vyprosiť svetu pokoj pápež
Pavol VI. vydal encykliku Christi Matri dňa
15. septembra 1966. V nej nás žiada, aby
sme sa obrátili k Ružencovej Panne Márii
s prosbou a pokornou modlitbou o najväčší
dar – pokoj. Tento pápež v adhortácii Marialis cultus zo dňa 2. februára 1974 mnoho miesta venuje modlitbe ruženca. „Ruženec je súhrn celého evanjelia...Ruženec
usporiadane postupne rozvíja a dáva najavo, akým spôsobom sa Slovo Božie z milosrdného rozhodnutia Božieho zapojilo
do ľudských osudov a uskutočnilo dielo vykúpenia. Veď v ruženci sa príhodne po poriadku uvažuje o základných spasiteľných
udalostiach, ktoré sa uskutočnili v Kristovi
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
Boli sme na porade, na ktorej sa zúčastnil aj
MUDr. Recamier. So svojím priateľom sme zbadali, že tento slávny lekár drží vo svojich rukách
ruženec. Vlastným očiam sme nechceli veriť, boli
sme priam šokovaní. Nikdy by som nebol uveril, keby som to teraz nevidel, že profesor parížskej fakulty, tá najznámejšia lekárska kapacita v Európe, osobný lekár kniežat a kráľov,
ktorého povesť sa nesie celým svetom, ten veľmi slávny učenec, že by sa modlieval ruženec.
A sám doktor Recamier o sebe povedal:
„Denne sa modlievam so svojou rodinou
modlitbu posvätného ruženca. Keď u niektorého môjho pacienta lieky nezaberajú, keď
som so svojimi vedomosťami na konci, vtedy sa obraciam na túto zbraň – na modlitbu posvätného ruženca. Aj cestou k chorému sa modlievam modlitbu ruženca. Priznávam sa, že mám dosť príkladov, že moje
modlitby neboli zbytočné.“
13. október
NEDEĽA
DVADSIATEHO PRVÉHO
TÝŽDŇA PO PÄŤDESIATNICI
O Božom slove
Evanjelium: Pán povedal: „Rozsievač vyšiel rozsievať semeno. Ako sial, jedno zrno
padlo na kraj cesty. Tam ho pošliapali a nebeské vtáky pozobali. Druhé padlo na skalu. Vzišlo a uschlo, lebo nemalo vlahy. Iné
zasa padlo do tŕnia, ale tŕnie rástlo s ním
a udusilo ho. Iné zrno padlo do dobrej
zeme. Vyrástlo a prinieslo stonásobnú úrodu.” Keď to povedal, zvolal: „Kto má uši
na počúvanie, nech počúva.”
30
Misionár
Jeho učeníci sa ho pýtali, aké je to podobenstvo. On im povedal: „Vám je
dané poznať tajomstvá Božieho kráľovstva.
Ostatným hovorím len v podobenstvách,
aby hľadeli, ale nevideli, aby počúvali, ale
nechápali.”
Podobenstvo znamená toto: Semeno
je Božie slovo. Na kraji cesty, to sú tí, čo
počúvajú, ale potom prichádza diabol
a vyberá im slovo zo srdca, aby neuverili a neboli spasení. Na skale, to sú tí, čo
počúvajú a s radosťou prijímajú slovo, ale
nemajú korene, veria len na čas a v čase
skúšky odpadajú. Ktoré padlo do tŕnia, to
sú tí, čo počúvajú, ale starosti, bohatstvo
a rozkoše života ho postupne udusia a oni
neprinesú úrodu. A ktoré padlo do dobrej zeme, to sú tí, čo počúvajú slovo, zachovávajú ho v dobrom a šľachetnom srdci
a vytrvalosťou prinášajú úrodu (Lk 8,5-15).
Na železničnom priecestí prechádzajúci vlak zabil študenta. Príčina smrti bola
priam šokujúca. Študent mal v ušiach slúchadlá a počúval hudbu. Automaticky podliezol pod spustené závory, pretože nepočul hluk prichádzajúceho vlaku. Ktosi poznamenal: „Počúval a nepočul.“
Dnes čoraz viac odborníkov upozorňuje na skutočnosť, že sa stávame apatickými. Dostávame veľa informácií cez rozhlas, televíziu, internet, a sami o sebe vieme čoraz menej. Dnešný mladý človek má
už niekoľkonásobne viac informácií vo veku
dospievania, ako tomu bolo pred päťdesiatimi rokmi. A napriek tomu sa konštatuje, že mladí nevedia informácie využiť.
O živote vedia oveľa viac, a predsa citový
život dnešného mladého človeka, hoci telesne dospieva oveľa skôr, zaostáva.
jala zrno do nej zasiate. Aj ľudské srdce
je takou ornou pôdou. Ale ono sa môže
stať aj okrajom cesty, kde niet vôbec pôdy,
všetko je tvrdé ako skala. Sväté písmo a duchovní autori hovoria o tvrdosti srdca
a grécky výraz pre tvrdosť srdca je sklérokardia. Je to srdce, ktoré sa stalo sklerotickým, teda srdcom neciteľným pre Božie slová a pre Božie milosti. Ako ten stav
vznikne a ako sa dá liečiť tá veľmi vážna
duchovná choroba? Na prvú otázku
Sväté písmo odpovedá, že proroci obviňujú Izrael, že dlho a tvrdošijne odmietal
Božie výzvy, čím jeho srdce zatvrdlo. Prorok Ezechiel dodáva, že sám Boh bude musieť odstrániť ľuďom ich kamenné srdcia
a vložiť do nich srdce mäkké, ktoré bude
schopné prijať Mesiáša. Prorok to vyjadril
slovami: „Vtedy im dám jednotné srdce
a jednotného ducha vložím do ich vnútra. Odstránim z ich tela srdce kamenné
a dám im srdce z mäsa, aby kráčali podľa mojich príkazov, zachovávali moje
práva a konali podľa nich. Aby boli mojím národom a ja aby som bol ich Bohom“
(Ez 11,19-20). Čo sa týka druhej otázky, ako
napraviť túto veľmi ťažkú duchovnú chorobu, asketická kresťanská literatúra dáva
rady k náprave. Hovorí, že dážď skalu neobmäkčí. Ale slzy pokánia majú obdivuhodnú moc a dokážu rozpustiť tvrdú skalu ľudského srdca. Preto sa v duchovnej literatúre veľmi odporúča stále pokánie, častá ľútosť nad spáchanými hriechmi. Slzy
a pokánie liečia aj duchovne sklerotické
srdcia a kriesia ich k novému životu.
Semeno, ktoré padlo na skalnatú
pôdu: Géniovia obyčajne nezjavujú svoje myšlienky a diela skôr, než nedozrejú.
október 2013
31
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
Sme chorí, potrebujeme lekára. Potrebujeme sa vo viere stretnúť s Pánom Ježišom.
On nás sám k tomu vyzýva, keď povie: „Kto
má uši na počúvanie, nech počúva“ (Lk 8,8).
My všetko možné počúvame, máme veľa
informácií. Avšak mali by sme častejšie počúvať aj Božie slovo, aby ono neostalo
pred nami zahalené. Aby sme pochopili, čo
nám chce povedať, lebo to slovo má moc
spasiť naše duše (porov. Jak 1,21).
Pán Ježiš nás, ktorí počúvame Božie slovo, zadelil do štyroch skupín, a to podľa
toho, aký úžitok prináša počuté slovo
pre naše duše, pre našu spásu. Žiaľ, to Božie
slovo, ktoré je také veľmi dôležité pre spásu našich duší, až v štvrtej skupine prináša úrodu.
Aby sme aj my mohli patriť do štvrtej skupiny, musíme spolupracovať s Božou milosťou.
Treba si uvedomiť, že každý dobrý skutok,
ktorý urobíme, je celý náš, ale zároveň i celý
Boží, a to z rôznych hľadísk. Podobenstvo
o rozsievačovi nám to chce objasniť. Roľník
seje pšeničné zrno do zoranej a pripravenej pôdy. Pšenica vyrastá zo zrna, ale rastom sa rozvinulo iba to, čo už v tom pšeničnom semene bolo. Bez pôdy a bez toho,
čo pôda poskytuje, by zrno nevzklíčilo. Preto roľník za dobrú úrodu pripočítava zásluhy
sebe. Najkrajší príklad tejto ľudskej a božskej spolupráce je narodenie Ježiša Krista.
Je celý z neba, ale je tiež pravý syn Márie,
ktorú preto ruská ľudová duchovná poézia
nazýva rajskou zemou, lebo z nej vyrástol
strom života. Lenže podobnou zemou
pre Božie semená sa máme stať my všetci,
aby z tých Božích semien, ktoré padajú
do našich duší, vyrastali dobré skutky.
Čo s tým semenom, ktoré padlo na kraj
cesty? Pôda sa orie, aby bola mäkká a pri-
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
Veľká láska miluje samotu. I v prírode vznik
života a jeho rast zostávajú tajomstvami.
Preto nie je radno miešať Božie inšpirácie
so záležitosťami a záujmami sveta. To, čo
je pravé, potom býva pohltené tým, čo je
falošné. Prinajmenšom sa stáva, že sa
začne Božia pravda a Božie poslanie hodnotiť podľa ideí a noriem sveta, čím sa pomaly vyprázdni vnútorný obsah. Čo sa
môže zdať svätejším ako apoštolát blížnych? A predsa svätý Bazil Veľký nedovoľoval svojim rehoľníkom vyjsť z kláštora do mesta skôr, než bola istota, že to nebude na ujmu stálej spomienky na Boha,
že poklad v ich srdci je tak dobre strážený, že ho žiaden zlodej neukradne. Na ceste počuť hrmot všetkého, čo ide okolo nás,
Boží hlas v srdci je obyčajne slabý a nesmelý. Kto ho chce počuť, vyhľadáva samotu a mlčanie, matku veľkých myšlienok
a skutkov
Osud semena Božieho slova, ktoré padlo do tŕnia a tŕnie s ním rástlo a udusilo ho:
O tých, ktorých prirovnáva k semenu, čo
padlo do tŕnistej pôdy, Pán Ježiš povedal,
že tí počúvajú, ale starosti, bohatstvo a rozkoše života to semeno postupne udusia
a oni neprinesú úrodu. Dnešný zmaterializovaný, konzumný a bezbožný svet je veľkou prekážkou pre mnohých, aby semeno Božieho slova, ktoré bolo nimi vypočuté, prinieslo aj úrodu. Ono skôr než mohlo rodiť, bolo udusené.
Semenom, ktoré padlo do dobrej
pôdy a prinieslo aj úžitok, to sú tí, čo počúvajú slovo, zachovávajú ho v dobrom
a šľachetnom srdci a s vytrvalosťou prinášajú úrodu. Iba veľmi skúsený záhradník pozná už na semene, aká kvetina
32
Misionár
z neho vyrastie. Vie aj to, akú pôdu si to
semeno žiada, aby sa siatie vydarilo. Ľudsky povedané, Pán Boh je veľmi skúseným
záhradníkom. On vie, aké myšlienky nám
má vnuknúť. Naše srdce považuje za veľmi dobrú pôdu. My sami často o sebe zapochybujeme, ale Pán Boh má o nás vysokú mienku. On vie, že každý človek je
schopný urobiť dobré skutky a môže ich
vo svojom živote vykonať veľmi mnoho.
Skauti majú pravidlo, že každý deň majú
vykonať aspoň jeden dobrý skutok.
Do roka je ich 365, a to je minimálna povinnosť. Keď berieme do úvahy, že každé
dobro pretvára nielen nás, ale i naše okolie a celý svet, nemusíme byť pesimistami.
Dobrého sú schopní i tí, ktorí sú slabí a chorí, ktorí nemajú šťastnú povahu. Každá
pôda môže byť vhodná pre rast pekného kvetu.
Najhoršie je to, keď už niekto ani Pána
Boha nepotrebuje. Mladý inžinier v seriáli
Dekalog je sfanatizovaný svetom počítačov. Verí, že veda pri zázrakoch techniky,
akými sú aj počítače, dokáže rozlúštiť všetky záhady života. Vede sa pripisujú božské vlastnosti a ona sa stane svojským náboženstvom. Ten film stvárňuje človeka, ktorý postupne odstráni zo života vieru
a všetko postaví na vede a technike.
Podobný štýl života má svoje konkrétne
vyjadrenie v nasledujúcom príbehu. V jeden zimný deň prichádza do ateliéru malý
chlapec, ktorý by sa chcel ísť korčuľovať
na jazero. Otec zadá do počítača hrúbku ľadu, teplotu, chlapcovu hmotnosť
a cez počítač sa ubezpečuje, že sa chlapec môže ísť korčuľovať. Počas korčuľovania sa však ľad prelomí a chlapec sa uto-
Všetko sa začalo
náhodným pokusom
Mladý fyzik robil pokusy s trubicami
a zrkadlami. Zrazu sa mu v okolí jednej trubice objavilo neznáme žiarenie. Aby zistil
jeho príčinu, chcel ho zatieniť rukou. Vtedy na tienidle zbadal všetky kosti svojich
prstov. Tento jav neskôr opísali ako „priehľadná ruka“. Bol šokovaný a najprv nechcel
tomu veriť. Robil jeden experiment po druhom. Vzal hrubú knihu z police, zo zásuvky vytiahol dvojité karty, priniesol si hrubé
odrezky dosiek, no lúče prenikli cez všetko.
Ešte stále nebol spokojný. Znovu a znovu
opakoval svoj pokus najrozmanitejšími spôsobmi a výsledok bol vždy rovnaký. Objavil
lúče, ktoré prenikali cez všetko, aj cez ľudské telo. Nazval ich lúče X. Robil ďalšie pokusy a zistil, že jedinou prekážkou je olovená
doska. Roku 1901 sa stal vďaka tomuto objavu prvým nositeľom Nobelovej ceny
za fyziku. Lekársku vedu si už bez snímkovania kostí alebo vnútorných orgánov nevieme ani predstaviť. Koľko ľudských živo-
tov už zachránil výsledok jedného náhodného pokusu, ktorý pripravil nadšený mladý fyzik Wilhelm Conrad Rontgen! „Keby
bol človek priesvitný ako medúza a dalo
by sa pozrieť na zdroj jeho bolestí!“ povzdychli si neraz lekári 19. storočia, netušiac, že ich
sen sa čoskoro stane skutočnosťou.
20. október
NEDEĽA
DVADSIATEHO DRUHÉHO
TÝŽDŇA PO PÄŤDESIATNICI
Ako znášať utrpenie?
Evanjelium: Podobenstvo o boháčovi
a Lazárovi: Bol istý bohatý človek. Obliekal
sa do purpuru a kmentu a deň čo deň prepychovo hodoval. Pri jeho bráne líhal akýsi žobrák, menom Lazár, plný vredov. Túžil
nasýtiť sa z toho, čo padalo z boháčovho
stola, a len psy prichádzali a lízali mu vredy. Keď žobrák umrel, anjeli ho zaniesli
do Abrahámovho lona. Zomrel aj boháč
a pochovali ho. A keď v pekle v mukách
pozdvihol oči, zďaleka videl Abraháma a Lazára v jeho lone. I zvolal: ‘Otec Abrahám,
zľutuj sa nado mnou a pošli Lazára, nech
si namočí aspoň koniec prsta vo vode a zvlaží mi jazyk, lebo sa hrozne trápim v tomto
plameni!’ No Abrahám povedal: ‘Synu, spomeň si, že si dostal všetko dobré za svojho
života a Lazár zasa iba zlé. Teraz sa on tu
teší a ty sa trápiš. A okrem toho je medzi
nami a vami veľká priepasť, takže nik – čo
ako by chcel – nemôže prejsť odtiaľto k vám
ani odtiaľ prekročiť k nám.’ Tu povedal: ‘Prosím ťa, Otče, pošli ho do domu môjho otca.
október 2013
33
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
pí. Pre spomínaného počítačového fanatika je to priam strašné – strata syna i viery vo všemocnosť počítača. Mnoho ráz
sa to šíri ako malomocenstvo. Pôsobí to
potichu, ale zničujúco.
Cesta pokory otvára pre človeka priestor plný svetla i rastu a ukazuje oblasť nášho srdca, aby sme sa cez Kristovo zrno stali úrodnými a požehnanými.
Prosme aj Božiu Matku, ktorá je i našou nebeskou Matkou, nech nám v tom pomáha svojou pomocou a prosbami.
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
Mám totiž piatich bratov; nech ich zaprisahá,
aby sa nedostali aj oni na toto miesto múk.’
Abrahám mu odpovedal: ‘Majú Mojžiša
a Prorokov, nech ich počúvajú.’ Ale on vravel: ‘Nie, otec Abrahám. Ak príde k nim niekto z mŕtvych, budú robiť pokánie.’ Odpovedal mu: ‘Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov, neuveria, ani keby niekto z mŕtvych
vstal’” (Lk 16,19 – 31).
Keď chodievame do nemocníc alebo
navštevujeme domovy dôchodcov, s hrôzou zisťujeme, koľko bolesti a utrpenia je
na svete. Človeka prekvapí, koľkí ľudia
trpia, a to ešte nehovorím o rôznych ústavoch pre mentálne postihnuté deti, o liečebniach narkomanov, alkoholikov, o zomierajúcich na nevyliečiteľné choroby.
Možno si pomyslíte, že ľudia vždy trpeli,
vždy zomierali a ináč to nebolo ani
za Ježišových čias.
Aj podobenstvo, ktoré Pán Ježiš vyrozprával, o tom svedčí. Mnohí ľudia sú úž zvyknutí na utrpenie, bolesť, ľudskú biedu, hladujúcich a zbedačených ľudí. Možno predpokladať, že Ježišovo podobenstvo sa ich ani
veľmi nedotklo. Čo ním chcel Ježiš povedať?
Kresťan nesmie ostať ľahostajnýk biede iného človeka. Pán Ježiš dáva do protikladu dve postavy: ochrnutého žobráka
a zámožného muža, ktorý pre toho chudáka nepohne ani prstom. Zaujímavé je,
že Ježiš nehovorí v podobenstve o boháčovi ako o zlom človeku, naopak, veď
sa staral vo večnosti o spásu svojich piatich bratov. K žobrákovi nebol nepriateľský, neublížil mu, nezakázal mu žobrať
pred jeho domom, nepoštval na neho
psov. Ale Ježiš na ňom kritizuje ľahostajnosť k Lazárovej biede, teda nedostatok
34
Misionár
lásky k blížnemu. Boháča ponecháva
bez mena a úbožiakovi dáva meno, dokonca symbolicky mu dáva meno svojho
priateľa Lazára. Aj týmto spôsobom Pán
Ježiš vyjadril, ako je kritizovania hodný nedostatok lásky k blížnemu.
Teda rozumieme dnešnému podobenstvu? Dotklo sa nás? Oslovilo nás? Len
vtedy nás osloví, keď pochopíme, že
v postave boháča sme aj my osobne zobrazení. Zarazilo nás to? Možno áno, lebo
si hovoríme, že nemáme paláce ani bankové kontá, ani nevedieme luxusný spôsob
života. Ale či je bohatstvo iba toto?! Veď
bohatstvom je i zdravie, šťastie, pokojné svedomie, domov, usporiadaný rodinný život
a aj tá trocha majetku, ktorú každý z nás
má. Aj v našej blízkosti žijú Lazárovia, ľudia bez domova, zúfalí, nešťastní, osamotení, nepochopení. Ľudia, ktorým sa darí
oveľa horšie ako nám. Nie sme k nim často ľahostajní? Mnohí z nich nechcú naše peniaze, jedlo ani obnosené šaty. Oni oveľa viac potrebujú čosi iné – náš úsmev, súcit, naše porozumenie, chcú, aby sme ich
dokázali vypočuť, poľutovať. Priznajme si
úprimne, či to robíme. Nesprávame sa podobne ako spomínaný boháč?
Poďme ešte ďalej, za hranice našej
vlasti – do Afriky, Južnej Ameriky, Ázie, Indie. Vojny, hlad, utečenecké tábory, biedne chatrče, hrozné choroby, ľudia umierajúci na uliciach Kalkaty, mor. Ako môžeme pomôcť týmto Lazárom? Tak, že neostanem voči nim ľahostajný. Treba pomáhať, ako sa dá – cez rôzne charitatívne organizácie, zbierky, peňažné dary, pomáhať cez modlitbu, sebazapieranie,
prácu na sebe samom. Porozmýšľajme
v detstve zakúšali, že sú milovaní, pričom
veľkú dôležitosť majú prvé tri mesiace života, teda ešte v tele matky. Deti, ktoré prežili detstvo v ovzduší lásky, oveľa lepšie zvládajú ťažkosti a prekážky v živote. Deti
z rozpadnutých rodín, ktoré vyrastajú bez
láskyplnej starostlivosti, nevedia milovať a sú
často agresívne alebo apatické.
Kresťan má byť poslaný do sveta s vedomím, že je nekonečne milovaný. Vtedy má
veľké predpoklady, že v živote dobre obstojí,
že bude vedieť správne milovať, aby zúročil vklad, ktorý si od krstu nesie so sebou.
Istý kňaz spomína: „Mal som možnosť
vidieť, ako sa slávny brazílsky futbalista Pelé
lúčil so svojou kariérou. V poslednom zápase dal ešte tri góly a nasledovali veľké
ovácie. Potom prišiel k mikrofónu a povedal: ,Všetky tie víťazstvá, góly a sláva, čo
som mal, v živote nestoja za nič, keby v nich
nebola láska. Ja som sa snažil tú lásku šíriť všade vôkol seba a to si cením najviac.
Preto prosím celý štadión, aby so mnou
opakoval trikrát slovo láska.’ A celý štadión zaburácal: ,Láska, láska, láska!’ A vtedy mi bolo do plaču. Prišla mi na um myšlienka, že keď ja ľuďom hovorím o láske,
myslia si, že je to moje zamestnanie. Ale
ak tento futbalista pochopil, že zmyslom ľudského života je láska, azda tomu ľudia viac
uveria. Lebo keď sa láska zmenšuje medzi
ľuďmi, zmenšuje sa aj múdrosť a rozum, prichádza tuposť a všetko ide dolu kopcom.’“
Preto v tomto Roku viery pracujme všetci na tom, aby sme pochopili, že zmyslom
nášho ľudského života je láska. A prosme
Pannu Máriu, aby nás v tom podporovala
svojím príkladom a modlitbami.
október 2013
35
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
nad svojím postojom, zhodnoťme, či je
správny. Raz, keď za Ježišom ktosi prišiel
a spýtal sa na najväčší Boží príkaz, Pán Ježiš mu povedal: „Miluj Boha nadovšetko
a blížneho ako seba samého.“ Dnešným
podobenstvom nám chce Pán Ježiš dokázať, čo znamená nebyť ľahostajný
k biede brata. Kresťan musí vedieť obdarovať z nezištnej lásky, pritom múdro,
podľa okolností. Pravá dobrota nespočíva v očakávaní vďaky alebo v oznámení v novinách. Máme obdarovať úprimne,
s radosťou, s veselou tvárou. Dávajme nielen hmotné dary, ale aj duchovné. Múdry človek nech aj iným radí. Veselý nech
rozdáva dobrú náladu. Pokojný nech
rozsieva pokoj medzi ľuďmi.
Matka Tereza z Kalkaty hovorí: „Dnes
je na svete málo lásky a veľa sebectva. Viera, aby bola pravá, musí sa stať obetavou
láskou. Láska a viera idú spoločne, navzájom sa doplňujú. Keďže nevidíme Krista, nemôžeme zvýrazniť našu lásku k nemu,
ale svojich blížnych môžeme vidieť a môžeme im urobiť to dobro, čo by sme chceli urobiť samému Kristovi.“ Ďalej hovorí, že
človek dá opravdivý milodar len vtedy, keď
ho to stojí dajakú obetu, keď ho to zabolí.
Láska musí bolieť. A dodáva: „Peniaze nestačia. Nedávajte mi len peniaze alebo veci,
ktoré môžem dostať, ak si ich budem pýtať. Chudobní ľudia potrebujú vás, vašu lásku, chcú vidieť, že ich milujete.“
Čo k tomu dodať? Hľadajme okolo
seba Lazárov a dokážme im, že sú potrební. Nebuďme k nim ľahostajní a podľa okolností múdro im pomáhajme.
Psychológovia dnes potvrdzujú, že
do života sú najlepšie vybavení tí, ktorí
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
Modlitba presvätého ruženca
Keď už my kňazi si nedokážeme bez
modlitby ruženca plniť svoje každodenné
stavovské povinnosti, ako ich dokážete plniť
vy: manželia, rodičia, učitelia, lekári, žiaci,
študenti a ostatní, ak sa nebudete každý
deň modliť aspoň nejaký ten desiatok z ruženca? Nevyhovárajte sa, že nemáte
čas, pretože čas na modlitbu nemá iba ten,
kto sa nechce modliť. Pápež Pius X., ktorý
je už teraz svätý, nás napomína, že ak chceme, aby v našich kresťanských rodinách zavládol pokoj, máme sa modliť ruženec.
Modlitba ruženca nás vedie bližšie
k Pánu Bohu, lebo touto modlitbou sa disponujeme k pokániu, ktoré je pre dnešnú
dobu veľmi potrebné. Paul Claudel bol francúzsky spisovateľ, básnik, diplomat a po svojej konverzii žil intenzívny duchovný život.
Keď sa ho iný francúzsky spisovateľ spýtal, čo by mal robiť, aby sa obrátil a zanechal svoje zlé cesty, Paul Claudel mu povedal: „Vezmi do ruky ruženec, prežehnaj
sa a začni sa ho modliť.“ Túto pravdu dosvedčuje i profesor na Sorbone Ozanam,
ktorý hovorí, že jeho obrátili nie kázne, nie
knihy, ale Ampérov ruženec. Keď bol v najväčšej kríze svojej viery, vo svojej bezradnosti, ba až v zúfalstve zašiel si do jedného parížskeho chrámu a tu našiel muža
modliť sa ruženec. Keď sa lepšie pozrel,
zbadal, že je to svetoznámy fyzik Ampére, a bol veľmi prekvapený. Začal sa i on
modliť ruženec a táto modlitba ho úplne
obrátila. V ruženci sa upevnila jeho viera,
nádej i láska. Táto modlitba mu dodávala chuť a odvahu pustiť sa cestou pokánia
a napĺňala ho silou, aby vydržal.
36
Misionár
Francúzsky spisovateľ Léon Daudet hovorí, že národ, ktorý sa nemodlí, zo dňa
na deň vymiera. Človek sa svojimi hriechmi
vzďaľuje od Pána Boha a modlitba je mostom, po ktorom sa človek vracia k Pánu
Bohu. Kto sa nemodlí, je vždy ďalej a ďalej od Pána Boha. Treba zdôrazniť, že
vzdialiť sa od Pána Boha znamená vzdialiť sa od prameňa života – a to znamená
smrť.
Modlitba ruženca nás vedie bližšie
k Pánu Bohu nielen preto, že nám pomáha
plniť naše stavovské povinnosti, ale aj preto, lebo nás učí trpezlivo znášať všetky kríže a krivdy, ktoré nám spôsobili iní. Istý baník v Pittsburghu bol obžalovaný z vraždy. Darmo tvrdil, že je nevinný, našiel sa
krivoprísažník, ktorý svojou prísahou potvrdil baníkovu vinu, a preto ho odsúdili
na dvadsať rokov väzenia. Blížil sa koniec
dvadsiateho roku, keď na smrteľnej posteli
ležal jeho krivoprísažník. Pred smrťou sa
priznal k svojmu veľmi ťažkému hriechu
a prosil, aby nevinného prepustili na slobodu. A keď bol tento nevinný človek prepustený na slobodu a vybavoval rôzne formality, tí čo ho mnohé roky poznali a sledovali, opýtali sa ho, ako mohol také veľké bezprávie pokojne znášať. Baník nepovedal ani slovíčko, len vytiahol z vrecka ruženec a ukázal naň. Ruženec bol jeho
silou v znášaní krížov i nádejou na Božiu
spravodlivosť a záchranou, že nikdy neupadol do zúfalstva. V takejto situácii sú
iba dve možnosti: modliť sa alebo si zúfať. On sa modlil ruženec, preto nepodľahol zúfalstvu.
V živote ľudí sa často opakuje situácia, ktorá sa odohrala roku 1912. Robert Falcon Scott, britský polárnik, so svojou výpravou sa rozhodol, že preskúmajú južný pól. Šli loďou a keď sa už dostali na pevninu, aby nemuseli všetko niesť
so sebou, časť potravín zanechali v snehu. Tieto potraviny si mali zobrať na spiatočnej ceste, no nevyšlo im to. Keď sa vrátili, hľadali potraviny, ale ich nenašli, a tak
celá výprava zahynula od hladu. Keď
po nejakom čase boli potraviny nájdené,
zistilo sa, že od hladu zahynuli iba niekoľko
krokov od odložených zásob.
Podobná tragédia sa opakuje denne,
avšak v duchovnom zmysle. Hriech sa rozrastá, nešťastie pribúda, duše hynú duchovným hladom a na dosah je duchovný pokrm a duchovný nápoj, o ktorom sám
Pán Ježiš prehlásil: „Veru, veru, hovorím
vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka
a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život.
Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň.
Lebo moje telo je opravdivý pokrm
a moja krv je opravdivý nápoj. Kto je moje
telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja
v ňom. Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť
zo mňa“ (Ján 6, 53 – 57).
Tu nám Pán Ježiš hovorí veľmi jasnou
rečou, že nikto nemôže byť spasený, kto
by neprijímal jeho telo a jeho krv. Teda sväté prijímanie je nutným prostriedkom
k spáse, k dosiahnutiu našej dokonalosti
a nakoniec svätosti, našej spásy. Ono je
štvrtým prostriedkom dokonalosti, ním
milosť posväcujúca sa v nás rozmnožuje
a tak sa stávame silnejšími v pokušeniach, ktoré musíme prekonávať.
Pán Ježiš nám dal svoje telo jesť a svoju krv piť len preto, že nás veľmi miluje.
Predstavme si situáciu, keď pri plnom vedomí zomiera matka a navyše ju trápi myšlienka, že necháva deti ako siroty. Vie, že
ju nikto ju nenahradí, tak rada by sama
ostala medzi nimi, ale to nie je možné. Rozmýšľa, čo im dať, aby im ju to pripomínalo
a myšlienka na ňu, aby ich chránila
pred hriechom, pred zlými ľuďmi a nabádala ich na dobro. Preto jednému
z nich dáva pekný krížik, druhému ruženec,
tretiemu vzácny prsteň, ktorý už ona
zdedila po svojej matke, a povie im: „Deti
moje, pohľad na tie predmety nech vám
pripomína vašu matku, ktorá dúfa, že ide
do neba, a nezabudnite, že vás tam všetkých čakám. Len nič nerobte, čo by pred
vami zatvorilo dvere do neba. V nebi
chcem vás všetkých mať pri sebe.
Do podobnej situácie sa dostal Pán
Ježiš. Najradšej by ostal medzi tými, ktorých miloval až do krajnosti, teda medzi
nami, ale nemohol, musel zomrieť. Veď on
nato prišiel na tento svet, aby dal svoj život ako výkupné za hriechy sveta. On musel zomrieť, a predsa chcel ostať medzi
nami, aby nás svojou prítomnosťou chránil pred zlým, posilňoval nás v našich slabostiach a napomínal v našich nebezpečenstvách. Všemohúci Boh mohol urobiť
to, čo spomínaná zomierajúca matka nemohla urobiť. Preto pred svojou smrťou
nám nenechal nejaké predmety, ktoré by
nás mali upozorňovať na neho, ale zobral
október 2013
37
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
Prostriedky dokonalosti
– sväté prijímanie
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
do svojich rúk chlieb, prežehnal ho a povedal: „Vezmite a jedzte, toto je moje telo,
ktoré sa ide teraz za vás vydať na odpustenie hriechov.“ Teda premenil chlieb
na svoje telo. Potom vzal kalich s vínom,
prežehnal ho a dal ho apoštolom, aby
z neho pili, so slovami: „Pite z nej všetci,
toto je moja krv Nového zákona, ktorá sa
ide vyliať za vás a za všetkých na odpustenie hriechov.“ Premenil víno na svoju najsvätejšiu krv. Potom im dal príkaz, aby
toto robili na jeho pamiatku, teda na pamiatku jeho utrpenia, jeho smrti a jeho
vzkriesenia. Pán Ježiš nebol spokojný,
keď nám zanechal svoje Slovo, keď nás
obdaril svojou láskou k Bohu i k blížnemu.
Ešte ostal medzi nami ako pokrm a nápoj
pre naše duše, preto nám zanechal svoje telo a svoju krv a zanechal nám svoju
obetu, pri ktorej sa chlieb premieňa na jeho
najsvätejšie telo a víno na jeho najsvätejšiu krv. A tak v predvečer svojho utrpenia
a svojej smrti ustanovil nekrvavú obetu,
v ktorej sa stále bude sprítomňovať a obnovovať jeho krvavá kalvárska obeta
nekrvavým spôsobom na našich oltároch. Tak sa spĺňa aj to, čo čítame u Matúša: „A hľa, ja som s vami po všetky dni
až do skončenia sveta“ (Mt 28,20).
Táto láska nášho Spasiteľa, ktorá ho priviedla až na drevo kríža, tiež ho prinútila
k tomu, aby s nami ostal v Najsvätejšej Eucharistii ako pokrm a nápoj pre naše duše.
Preto svätý Bernard volá: „Lásku nie tak má,
ako skôr je Láska sama.“ Teda Najsvätejšia Eucharistia nie je len sviatosťou lásky, ale
je to Božia láska, ktorá ostala s nami.
Ten eucharistický chlieb, ktorý nám Pán
Ježiš ponúka ako pokrm pre naše duše, má
38
Misionár
iné vlastnosti ako chlieb prirodzený. Keď
požívame prirodzený chlieb, náš organizmus si ho premení vo svoje telo. Eucharistický chlieb nie my pretvárame
v seba, v naše telo, ale on nás pretvára
v seba, teda v Krista, aby sme sa mu stávali podobnými. Preto Eucharistia sa stáva mocou, ktorá pretvára ľudí a svet. Ona
premáha zlé náklonnosti, hriešne náruživosti a zlé žiadosti nášho tela. Ona je mocou, ktorá nám pomáha zvíťaziť nad pokušeniami tela, sveta i diabla. Je chlebom,
ktorý nás posilňuje, aby sme vedeli byť
vzornými a svedomitými kresťanmi .
Keď nazrieme do dejín a zamyslíme
sa nad životom prvých kresťanov, konkrétne nad tým, čo bolo ich silou v krvavých i nekrvavých prenasledovaniach, ktoré museli prekonať, odpoveď nájdeme v samom Písme svätom: „Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom
spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách“ (Sk 2,42).
Opýtajme sa aj mučeníkov, čo pre nich
bolo tou silou, ktorá premohla strach
pred mučením i pred smrťou, a oni nám
povedia, že to bol eucharistický chlieb –
sväté prijímanie. Len potajomky im ho priniesli do väzenia a niekedy to boli i priamo strážcovia väzenia a niekde v kútiku
im ho podali a až potom otvorili dvere,
aby ich priviedli na popravisko. A to nebola obyčajná smrť, ktorá ich čakala, ale
bola to priam strašná smrť: boli trhaní zubami šeliem alebo pribíjaní na kríže, koly,
na ktorých museli odvisieť i celé hodiny alebo aj dní ako svätý apoštol Ondrej, inokedy ich napichnutých na koly poliali smolou a zapálili. A eucharistický Kristus ich tak
prijímania, robí priamo diabolskú prácu.
Lebo diabol vie, že duše zo svätého prijímania čerpajú veľkú lásku, preto sväté prijímanie nenávidí a kde môže, tam človeka od neho zdržuje.
Aby sme hodne prijímali, je na to potrebná určitá príprava. Prvou je vzdialená príprava a tá spočíva v tom, aby sme
sa zriekli všetkých nezriadených dobrovoľných žiadostí, usilovne rozjímali a svoje zmyselné žiadosti a náruživosti umŕtvovali. Svätý František Saleský vo svojej Filotei
učí, že kto už väčšinu svojich náruživostí prekonal a k určitej dokonalosti dospel, ten už
môže denne pristupovať k svätému prijímaniu. Svätý Tomáš učí, že ten, kto cíti, že
svätým prijímaním v ňom vzrastá väčšia
a vrúcnejšia láska k Pánu Bohu, ten môže
každý deň prijímať. Bližšia príprava spočíva v tom, že sa pred svätým prijímaním
modlíme alebo pozorne sledujeme svätú
Božiu službu.
Kto chce mať zo svätého prijímania
veľký úžitok, nech si podľa možností robí
čo najdlhšie vďakyvzdanie po svätom prijímaní. Čas po svätom prijímaní je časom,
kedy môžeme získať veľké milosti. Svätá
Mária Magdaléna z Pazzis hovorievala:
„Čas po svätom prijímaní je najvhodnejšou
dobou na roznietenie lásky k Pánu Bohu
v našich srdciach.“ Svätá Terézia zase hovorievala: „Dobre využívajme čas
po svätom prijímaní, lebo Boh nám hojne
odplatí tú jeho návštevu u nás, ak ho dobre prijme.“
Mnohokrát počujeme: „Ja som nehodný toho, aby som často pristupoval
k svätému prijímaniu.“ Ale človek, ktorý takto hovorí, by si mal uvedomiť, že čím viac
október 2013
39
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
posilnil, že sa nebáli ani bolesti, ani smrti,
ale tešili sa na večný život, do ktorého
po mučeníckej smrti vstúpili.
A ten istý eucharistický Kristus je
i dnes na našich oltároch, s tou istou svojou Božou silou, ktorú mal vtedy, a predsa koľkokrát padáme, len preto, že hoci
by sme ho mohli prijať, neprijímame ho,
i keď sa nám núka.
Nemôžeme urobiť väčšiu radosť
Pánu Ježišovi, ako keď ho často prijímame v Najsvätejšej Eucharistii. Svätá Terézia hovorí: „Niet lepšieho prostriedku
na dokonalosť, ako je časté sväté prijímanie. Obyčajné duše, ktoré často prijímajú rastú viac v dokonalosti, ako vzdelaní ľudia, ktorí nepristupujú často k svätému
prijímaniu.“
Všetci otcovia sú tej istej mienky, že časté, ba denné sväté prijímanie je nutné
na pokrok v dokonalosti. Tridentský snem
hovorí, že sväté prijímanie nás od všedných
hriechov očisťuje a pred ťažkými chráni.
Svätý Bernard tvrdí, že sväté prijímanie
v nás tlmí hnutia zlosti a nečistoty a práve z týchto dvoch náruživostí bývajú najťažšie pokušenia. Svätý Tomáš hovorí, že
sväté prijímanie zaháňa všetky diabolské
úklady. Svätý Ján Zlatoústy hovorí, že sväté prijímanie nám vlieva veľkú náklonnosť
cnostiam, pomáha nám, aby sme rástli
v cnostiach, vlieva nám veľký duševný pokoj a tým nám uľahčuje cestu k dokonalosti. Žiadna sviatosť nerozpáli v nás väčšiu lásku Božiu ako práve sväté prijímanie.
Veď Pán Ježiš práve preto sa nám v Najsvätejšej Eucharistii dáva, aby sa s nami spojil vo svojej láske. Preto svätý Ján z Avily
hovorí, že ten, kto zdržuje duše od svätého
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
sa vzďaľuje od svätého prijímania, tým viac
klesá do chýb, lebo bez svätého prijímania nám síl ubúda. Nedobrovoľné chyby
nám neprekážajú, aby sme pristúpili k svätému prijímaniu. Môže sa stať, že najväčšia tvoja chyba je práve tá, že sa nesnažíš často pristupovať k svätému prijímaniu.
Niekto si zase namýšľa, že predtým
viedol neporiadny život, preto nemôže teraz často pristupovať k svätému prijímaniu. Pravdou je, že čím je niekto viac chorý, tým viac potrebuje lekára i lieky. Kto
sa ešte vždy dopúšťa hriechov, tomu treba ešte vždy lieky. Pán Ježiš chce, aby sme
túžili po svätom prijímaní. A je to silná myšlienka, keď si pomyslím dnes alebo zajtra
pristúpim k svätému prijímaniu, lebo táto
myšlienka nás robí opatrnejšími, aby sme
sa chránili chýb a plnili vôľu Božiu. Iný povie, že preto často nepristupuje k svätému
prijímaniu, lebo necíti žiadnu horlivosť. Ak
si myslíš, že tu treba citovú horlivosť, tak
je to omyl. Pán Boh nám ju často nedopraje, a preto stačí, že človek má pevnú
vôľu byť horlivým, úplne patriť Pánovi
a úprimne ho milovať. Jean Gerson hovorí:
„Kto sa preto zdržuje od častého svätého prijímania, že necíti v sebe takú zbožnosť, akú on by chcel, podobá sa človekovi, ktorý sa zimou trasie, ale k ohňu sa
nechce priblížiť, lebo v sebe teplo necíti.“
Pravá príčina, prečo mnohí ľudia nechcú pristupovať k častému svätému prijímaniu je v tom, že im nezáleží na dokonalosti a nechcú sa odlúčiť od tvorov, ktoré sú im milšie ako ich Stvoriteľ. Dobre vedia, že sa s častým svätým prijímaním nedá
zrovnať: ich márnivosť, nestriedmosť, ich
pohodlný život, mnohé zábavy, boja sa,
40
Misionár
že by sa museli viac modliť, umŕtvovať sa,
trocha sa vzdialiť od sveta, preto radšej
sa vzďaľujú od svätého prijímania. Iste je
lepšie, keď sa takéto vlažné duše zdržujú častého svätého prijímania. Ale komu záleží na dokonalosti, ten musí robiť všetko,
aby sa z tejto vlažnosti čím skôr dostal, ak
nechce uvrhnúť svoju dušu do nebezpečenstva večného zatratenia.
Zamyslime sa nad tým, ako to vyzerá medzi nami, v našich rodinách, medzi
našimi veriacimi. Mnohí naši ľudia sú presvedčení, že si vystačia sami. Opierajú sa
o svoju silu, svoje zdravie, o svoju šikovnosť.
Majú krásne plány, že zo svojej rodiny urobia kus neba. Úplne zabúdajú na slová
Pána Ježiša: „Ja som vinič, vy ste ratolesti.
Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša
veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič
urobiť. Ak niekto neostane vo mne, vyhodia
ho von ako ratolesť a uschne. Potom ich
pozbierajú, hodia ich ohňa a zhoria“ (Ján
15,5 – 6).
A Pán Ježiš sa isto nemýli, mýlia sa tí,
ktorí si myslia, že bez neho niečo dosiahnu. Pravdu zakúsia sami na sebe, keď sa
im všetky plány začnú rúcať, a nebo, ktoré chceli mať bez Ježiša, sa im zmenilo
na peklo. Spravidla všetko skrachovalo
na láske. Prirodzená láska sa pominula a tej
pravej nebolo, lebo sa vyhýbali tomu, ktorý lásku nielen má, ale je Láska sama, ale
oni nemali o ňu záujem. Zabudli na eucharistického Krista, ktorý len kvôli nim tu
ostal, aby im bol pokrmom a nápojom, ale
oni ho nejedli a nepili.
Koľkí naši chlapci a dievčatá si stavajú falošné základy svojho budúceho manželského šťastia! Doba spoznávania sa
duše ho konajú niekoľkokrát denne. Môžeme si ho urobiť i týmito slovami: „Môj
Ježiš, verím, že si prítomný v Najsvätejšej
sviatosti. Milujem ťa, túžim po teba, príď
do môjho srdca. Už ťa objímam a nedovoľ, aby som sa niekedy od teba odlúčil.“
Alebo druhý spôsob: „Môj Ježišu, príď
do môjho srdca, po tebe túžim, teba objímam, zostaň stále so mnou spojený.“ Duchovné sväté prijímanie si môžeme urobiť
viackrát denne. Kristus sa nám s toľkou láskou dáva, prijímajme ho s láskou!
Hovorí sa, že keď raz abba Makarios vystupoval zo Skýtov na Nitrijskú horu,
povedal svojmu učeníkovi, aby sa s ním nezdržiaval, ale vystupoval pred ním svojím
vlastným tempom. Chlapec takto predbehol svojho starca, stretol pohanského žreca a začal mu nadávať: „Fuj, diabol, kde
sa ponáhľaš?“ Ten sa však otočil, rozhnevaný ho dobehol a zmlátil ho takmer
na smrť. Potom zdvihol svoju palicu a pokračoval v ceste. Po nejakom čase stretol
vystupujúceho abba Makaria. Makarios
ho pozdravil: „Buď pozdravený... a ako
zdravíčko? Nie si unavený?“ Pohanský žrec
prekvapený vľúdnym správaním opýtal sa
starca: „Čo na mne vidíš dobrého, že ty,
mních, si sa ku mne tak milo ozval?“ Vidím,
že sa celý život úprimne namáhaš, hľadáš
šťastie, a pritom všetkom zbytočne. Šťastie a večný život totiž nie sú v pohanstve.“
Pohanský žrec mu odpovedal: „Som veľmi povzbudený tvojou vľúdnosťou. Tá je
ozajstným dôkazom, že patríš pravému
Bohu, avšak pred chvíľou som stretol iného mnícha v takom istom odeve ako ty, ale
ten bol úplne tvojím opakom, preto som
ho zmlátil skoro na smrť. Starec porozu-
október 2013
41
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
pred manželstvom je najkrajší, ale aj najzodpovednejší úsek života človeka. Je to
aj veľmi kritické obdobie, kedy treba prekonávať najťažšie pokušenia zo strany svojho tela, sveta a diabla. Tento boj často mladí ľudia prehrávajú, a nemuseli by. Eucharistický Kristus sa im núka a on je tou
silou, ktorá premáha svet, diabla i hriešne
náruživosti nášho vlastného tela. Preto by
sa mu mladý človek nemal vyhýbať, lebo
len s ním sa môže zodpovedne pripraviť
na svoj budúci život. On je zárukou, že si
svoje šťastie nepokazíme.
Preto sa nemýľme! Sväté prijímanie nie
je len pre deti a staré babky. Potrebujú ho
deti, aby si svoje srdcia uchovali čisté, potrebujú ho babky, aby im pomáhal prenášať ťažkosti staroby i choroby, ale najviac ho potrebujú mladí ľudia, ktorí najviac
musia zápasiť s ťažkosťami a sú najviac
ohrození pokušeniami.
Istý evanjelický pastor sa takto vyjadril: „Veľmi sa divím katolíkom, že neutekajú každý deň na svätú liturgiu, lebo
veria, že pri nej na ich oltáre zostupuje sám
Pán Ježiš. Čudujem sa, že denne nepristupujú k svätému prijímaniu, lebo veria, že
sám Pán Ježiš prichádza do ich sŕdc, aby
bol ich silou, radou a liekom.“ Veru, je to
veľmi čudné mať pri sebe Boha s jeho silou, všemohúcnosťou, a nesiahnuť po ňom,
i keď sa nám on sám tak veľmi núka.
Je ešte aj duchovné sväté prijímanie
a to je veľmi potrebné, ak si máme zachovať ducha horlivosti. Tridentský snem
ho schválil a veľmi ho odporúčal pre všetkých veriacich. Duchovné sväté prijímanie
spočíva vo vrúcnej túžbe Pána Ježiša
v Najsvätejšej sviatosti prijať. Zbožné
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
mel, že to bol jeho učeník. Pohanský kňaz
však prerušil jeho myšlienky a naliehavým
hlasom dodal: „Ak ma neurobíš mníchom, nebudem mať nikdy pokoja.“
Mlčky spolu kráčali k zmlátenému učeníkovi, naložili ho na plecia a zaniesli ho
do chrámu na hore. Všetci tamojší mnísi sa
čudovali, že Makarios prišiel v sprievode
s pohanským žrecom. Po nejakom čase ho
podstrihli za mnícha a mnohí pohania práve vďaka tomuto bývalému pohanskému
kňazovi spoznali pravého Boha. Makarios potom často hovorieval: „Zlé slovo robí
dobrých zlými a dobré slovo robí zlých
dobrými.“
27. október
NEDEĽA
DVADSIATEHO TRETIEHO
TÝŽDŇA PO PÄŤDESIATNICI
Pán Ježiš je Bohočlovek
Evanjelium: Doplavili sa do gergezského kraja, ktorý je oproti Galilei. Keď vystúpil na breh, vyšiel oproti nemu akýsi muž
z mesta, posadnutý zlými duchmi. Už dlhý
čas sa neobliekal a nebýval v dome, ale
v hroboch. Keď zbadal Ježiša, skríkol, padol pred ním a zvolal veľkým hlasom: „Čo
ťa do mňa, Ježiš, Syn najvyššieho Boha?
Prosím ťa, nemuč ma!” Lebo Ježiš nečistému duchu rozkázal, aby vyšiel z toho človeka – už dlhý čas ho mal v moci. Aj ho
sputnali reťazami a okovami a strážili ho,
ale on putá roztrhal a zlý duch ho hnal
na púšť. Ježiš sa ho spýtal: „Ako sa voláš?”
On odpovedal: „Pluk,” lebo doň vošlo
42
Misionár
mnoho zlých duchov. A prosili ho, aby im
nerozkázal odísť do priepasti.
Na vrchu sa tam pásla veľká črieda
svíň. Preto ho prosili, aby im dovolil vojsť
do nich; on im to dovolil. Tu zlí duchovia
vyšli z človeka, vošli do svíň a črieda sa
prudko hnala dolu svahom do jazera a potopila sa. Keď pastieri videli, čo sa stalo,
ušli a rozhlásili to v meste a po osadách.
A ľudia vyšli pozrieť sa, čo sa stalo. Prišli
k Ježišovi a našli človeka, z ktorého vyšli
zlí duchovia, ako sedí oblečený a pri zdravom rozume pri Ježišových nohách,
a schytila ich hrôza. Očití svedkovia im rozpovedali, ako bol uzdravený ten, ktorého
trápil zlý duch. A všetci obyvatelia gergezského kraja ho prosili, aby od nich odišiel, lebo sa ich zmocnil veľký strach. On
teda nastúpil na loď a vrátil sa. Muž, z ktorého vyšli zlí duchovia, ho prosil, aby smel
zostať s ním. Ale on ho poslal preč so slovami: „Vráť sa domov a rozprávaj, aké veľké veci ti urobil Boh!” On šiel a po celom
meste rozhlasoval, aké veľké veci mu urobil Ježiš (Lk 8,26 – 39).
Zamyslime sa nad pravdou, že Ježiš Kristus je Bohočlovekom, to znamená, že je
pravým Bohom i pravým človekom.
Už pri zvestovaní archanjel Gabriel uistil Pannu Máriu, že nepočne prirodzeným
spôsobom ako každá iná žena, ale nadprirodzeným, keď jej povedal: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa
zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn“ (Lk 1,35). Túto pravdu, že Pán Ježiš je Božím Synom, teda že
je pravý Boh, nám dvakrát dosvedčil aj sám
nebeský Otec. Prvýkrát to bolo na brehoch
rieky Jordán, ako čítame: „Keď bol Ježiš
som človek hriešny.“ Hrôza sa totiž zmocnila jeho i všetkých, čo boli s ním, nad úlovkom rýb, ktoré chytili (Lk 5,8 – 9). Tento
úžas a poznanie pomaly prechádzali
v silnú vieru v jeho Bohočlovečenstvo. Evanjelista Matúš o tom píše: Keď potom Ježiš prišiel do okolia Cézarey Filipovej, pýtal sa svojich učeníkov: „Za koho pokladajú
ľudia Syna človeka?“ Oni vraveli: „Jedni
za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za Jeremiáša alebo za jedného z prorokov.“
„A za koho ma pokladáte vy?“ opýtal sa
ich. Odpovedal Šimon Peter: „Ty si Mesiáš,
Syn živého Boha.“ Ježiš mu povedal:
„Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov,
lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec,
ktorý je na nebesiach“ (Mt 16,13 – 17).
Pán Ježiš za pravdu, že on je nielen človek, ale aj pravý Boh, aj zomiera. Zajali
ho a spútaného predviedli pred veľradu,
aby tá vykonala súdny proces. Lebo už sa
pevne rozhodli, že Ježiš musí zomrieť, ale
bolo ešte potrebné nájsť na ňom vinu, ktorá by bola hodná trestu smrti. Vtedy nastala trápna situácia, keď najatí podplatení
svedkovia sa nezhodovali vo svojich výpovediach, ale si skôr protirečili. Veľkňaz
Kajfáš, aby urobil koniec tejto trápnej situácii, vstal a Pánu Ježišovi povedal: „Zaprisahám ťa na živého Boha, aby si nám
povedal, či si Mesiáš, Boží Syn.“ Ježiš mu
odvetil: „Sám si to povedal. Ale hovorím
vám: Odteraz uvidíte Syna človeka sedieť
po pravici Moci a prichádzať na nebeských oblakoch.“ Vtedy si veľkňaz roztrhol
rúcho a povedal: „Rúhal sa! Načo ešte potrebujeme svedkov? Sami ste teraz počuli rúhanie. Čo na to poviete?“ Oni odpovedali: „Hoden je smrti!“ (Mt 26, 63 – 66).
október 2013
43
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
pokrstený, hneď vystúpil z vody. Vtom sa
mu otvorilo nebo a on videl Božieho Ducha, ktorý ako holubica zostupoval a prichádzal nad neho. A z neba zaznel hlas:
,Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám
zaľúbenie’“ (Mt 3,16 – 17). Druhýkrát to
bolo na hore Tábor, keď sa Pán Ježiš
pred svojimi tromi apoštolmi premenil,
ukázal im svoje božstvo, ako čítame: Tam
sa pred nimi premenil: tvár mu zažiarila sťa
slnko a odev mu zbelel ako svetlo. Vtom
sa im zjavil Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa
s ním. Vtedy Peter povedal Ježišovi: „Pane,
dobre je nám tu. Ak chceš, urobím tu tri
stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden
Eliášovi.“ Kým ešte hovoril, zahalil ich jasný oblak a z oblaku zaznel hlas: „Toto je
môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie;
počúvajte ho.“ (Mt 17,2 – 5).
Pán Ježiš sa nám i sám predstavuje ako
Bohočlovek, teda ako pravý Boh a pravý človek. O tom nielen hovorí, ale dokazujú to i zázraky, ktoré robí, a to nie naraz, ale postupne. Najprv si svojich poslucháčov na prijatie tejto pravdy pripravil.
Všimnime si tých najbližších, ktorými sú jeho
apoštoli. Sám si ich vyvolil, potom s ním žili,
chodievali, počúvali, čo učí, a pozorovali ho, čo robí. Ježišove činy najprv v nich
vyvolali úžas. O utíšení búrky, keď pohrozil
vetru i moru a nastalo veľké ticho, v Svätom písme čítame: Ľudia žasli a hovorili:
„Ktože je to, že ho i vietor i more poslúchajú?“ (Mt 8,27). Tento úžas sa stupňuje až k poznaniu, že si nezaslúžia byť v jeho
prítomnosti, preto po zázračnom love rýb
evanjelista o Petrovi napísal: Keď to videl
Šimon Peter, padol Ježišovi k nohám
a povedal: „Pane, odíď odo mňa, lebo
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
Ježiš bol odsúdený. Zato, že sa vyhlasuje za Božieho Syna zomiera na kríži, ale
nielen zomiera, ale tretieho dňa vstal aj
z mŕtvych presne tak, ako predpovedal.
A svojím zmŕtvychvstaním nám najjasnejšie dokázal, že je nielen pravým človekom,
ale aj pravým Bohom – Božím Synom.
Táto pravda, že Ježiš je nielen pravým
človekom, ale aj pravým Bohom, je pevným základom a zárukou pravdivosti našej viery. Za túto pravdu zomreli všetci
apoštoli mučeníckou smrťou okrem svätého
apoštola Jána. Prvotná Cirkev, teda apoštolská Cirkev, túto pravdu verila a praktizovala. Rímsky pohanský spisovateľ Plinius
mladší píše o kresťanoch, ktorí žili v Malej Ázii, že na svojich pravidelných zhromaždeniach spievajú Kristovi hymny, ako
svojmu Bohu.
Ale nepriatelia Ježiša Krista sa snažili
a vždy sa snažia zničiť Kristovo dielo, ktorým je Cirkev. Preto už koncom prvého storočia sa našli ľudia, ktorí popierali Kristovo božstvo, tvrdili, že Ježiš nie je pravý Boh,
ale iba človek, a do tohto svojho bludu sa
snažili priviesť aj iných. Iní bludári tvrdili pravý opak. Vraj Pán Ježiš nebol pravým človekom, ale bol iba Bohom a jeho ľudské
telo bolo iba zdanlivé. Na veľké šťastie vtedy ešte žil jeden z apoštolov – svätý Ján,
ktorý napísal evanjelium a v ňom dokazuje
jedným i druhým bludárom, že Ježiš Kristus
je pravým človekom a pravým Bohom –
Ježiš je Bohočlovek. Ale tieto dva bludy vedia v Cirkvi aj ožiť. Raz príde Árius, po ňom
Nestorius a po nich prichádzajú iní bludári.
Jedni popierajú Ježišovi Kristovi jeho božstvo, druhí človečenstvo, len aby ničili jeho
Cirkev. Ba aj dnes máme takých, ktorí sa
44
Misionár
snažia zničiť Kristovu Cirkev a v Kristovi vidia iba stvorenie alebo iba Boha. Ježišove slová o trvaní Cirkvi povedané Petrovi „A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tej skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány
ju nepremôžu“ (Mt 16,18) sú večne platné. Nepriatelia Cirkvi bojujú proti nej tým,
že zvádzajú do svojich bludov jednotlivých
členov Cirkvi. Vynakladajú dosť energie
na diablovu prácu, aby čo najviac ľudí
okradli o večnú spásu, ktorú môžu dosiahnuť jedine v Ježišovi Kristovi a okrem
neho v nikom inom, preto sa snažia mnohých odviesť od Krista, ktorý ostal vo svojej Cirkvi.
Keď sme boli deťmi, Ježiš Kristus bol pre
nás samozrejmosťou. Nemali sme problémy ani s vierou, ani s láskou k nemu. Vtedy sme ho úprimne milovali, i keď vo svojej detskej ľahostajnosti sa nám kadečo podarilo urobiť. Ale s dospievaním prichádzajú
útoky aj na našu vieru a nám sa treba denne znova a znova rozhodovať pre Pána
Ježiša, a to pre celého Krista, pre celé jeho
evanjelium so všetkými jeho požiadavkami – prikázaniami. Tie útoky na vieru v Ježiša Krista pochádzajú nielen z nášho vnútra, ale aj zvonku, z nášho okolia, v ktorom
žijeme, pracujeme. Stretávame sa s ľuďmi,
ktorí sa nám snažia „naočkovať“ chorobu,
ktorou oni trpia, a ňou je nevera alebo ich
členstvo v kadejakých sektách. Ale aj
v nás samých sa prebúdzajú sily, ktoré v detstve driemali, a tie sú dosť silné. A čo máme
robiť, aby náš vzťah k Pánu Ježišovi sa nikdy nezmenšoval, ale vždy viac upevňoval?
Najprv sa musíme snažiť čo najlepšie poznať svoju vieru, lebo najväčším nepriateľom
našej viery je nevedomosť. Vždy a vo všet-
diablov z tohto kraja a ľudia tu bývajúci
vyhnali Pána Ježiša zo svojho kraja. On
spokojne odišiel. Vyhnali ho preto, že
prišli o svoje svine. Vôbec im neprekážalo, že jeden človek z nich veľmi trpí, lebo
je v moci diabla. To ich vôbec nemrzelo,
ale to, že prišli o svoje ošípané, veľmi škodovali. Radšej zniesli diablov, ale Ježiš musel odísť – vyhnali ho.
Z tej istej príčiny ako kedysi Gadarčania mnohí ľudia i dnes vyháňajú Krista.
Boja sa, aby jeho prítomnosť im nepriniesla
nejakú materiálnu škodu. Boja sa, že sa niekedy budú musieť zaprieť a svojmu jazyku povedať, aby mlčal. A svojmu telu, že
nedostane to, čo ho teraz láka, lebo je to
iba chvíľková radosť, ktorá splodí mnohé
ťažkosti, ako napríklad: hanbu, nepokoj
srdca, rôzne choroby... Boja sa, že zasa
niekedy budú musieť svojmu lenivému
telu povedať: Musíš, i keď sa ti nechce,
lebo na lenivosť sa vždy dopláca, a to najmä na lenivosť v službe Pánu Bohu.
Ten, kto má úprimný záujem o pravé
priateľstvo s Ježišom, o vzťah lásky s Ježišom, za každú cenu sa musí snažiť zbaviť
svojich hriechov. To sú tie „svine“, ktoré musí
potopiť v mori Božieho milosrdenstva. Len
čisté srdce môže žiť v úprimnom priateľstve
s Pánom Ježišom. Preto sa snažme, aby naše
srdce bolo vždy čisté. Ak sa nám predsa
niečo nepodarí, tak nevyháňajme Krista
zo svojho srdca, ale „ošípané našich hriechov čím skôr potopme v mori Božieho milosrdenstva“ úprimnou nadprirodzenou
dokonalou ľútosťou a pri najbližšej príležitosti ich vyznajme vo sviatosti zmierenia.
Nikdy sa nebojme Pána Ježiša, že
pri ňom niekedy niečo stratíme. On nám
október 2013
45
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
kom platí: Nemôžeš milovať to, čo nepoznáš! Musíme sa v náboženstve vzdelávať, a to: čítať náboženskú literatúru, stretávať sa s ľuďmi, ktorí sú vo viere pevní, nájsť
si kňaza, prezradiť mu svoje problémy
a uňho isto nájdeme pochopenie. Nikdy
nesmieme byť spokojní s tým, čo sme sa naučili ako deti v školských laviciach, keď sme
navštevoval hodiny náboženstva. Náš životný rozhľad sa stále zväčšuje, neustále
nadobúdame nové vedomosti. Stávame sa
dospelými, preto aj naše náboženské vedomosti nemôžu ostať na detskej úrovni.
Musíme ich stále rozmnožovať, lebo ináč
veľmi ľahko stratíme svoju vieru v Ježiša Krista. Keby sme chceli nasilu obliecť kabát, ktorý sme obliekali v detstve, iste by sa nám
roztrhol a podobne je to aj s našou vierou.
Čo je najväčším nebezpečenstvom
pre náš dobrý vzťah s Pánom Ježišom
a pre našu vieru vôbec, poukazuje na to
evanjelium, ktoré sme si prečítali. Len čo
Ježiš vystúpil z loďky na breh, išli mu v ústrety jeho najväčší nepriatelia – zlí duchovia,
ktorými bol posadnutý istý človek.
A nastal boj. Keď zbadal Ježiša, skríkol, padol pred ním a zvolal veľkým hlasom: „Čo
ťa do mňa, Ježiš, Syn najvyššieho Boha?
Prosím ťa, nemuč ma!“ Lebo Ježiš nečistému duchu rozkázal, aby vyšiel z tohto
človeka... Ježiš sa ho spýtal: „Ako sa voláš?“ On odpovedal: „Pluk.“ Lebo doň
vošlo mnoho zlých duchov. Prosili ho, aby
im nerozkázal odísť do priepasti, ale
aby im dovolil vojsť do svíň. On im dovolil.
Zlí duchovia opustili človeka, vošli do svíň
a celá črieda svíň sa potopila v jazere. Veľmi zaujímavá je logika týkajúca sa toho,
čo sa potom stalo: Pán Ježiš vyhnal
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
každú stratu vždy mnohonásobne vynahradí. Je všemohúci a všetko môže. Len jedno nie. Pán Ježiš nemôže byť v tvojom srdci
vtedy, keď je v ňom ťažký hriech.
Preto si dajme predsavzatie: Preč
s každým ťažkým hriechom! A keď sa hanbíš často spovedať, nehanbí sa po každom
hriechu a každý večer svoje hriechy ľutovať. Nech ti v tom pomáha aj Panna Mária, tvoja nebeská Matka.
Kr í ž
Milujem svoje utrpenie,
milujem svoj kríž.
Povieš si: „Aká hlúposť!“
Prečo potom Ježiš objíma svoj kríž?
Ďakujem, Bože, za svoj kríž,
ďakujem za svoje utrpenie.
Prečo ďakujem?
Nikdy predtým som ťa necítila tak blízko,
nikdy predtým som nepočúvala tvoj hlas,
nikdy predtým som nepocítila takú pokoru pred tebou,
nikdy predtým som tak úprimne neľutovala svoje hriechy,
nikdy predtým som necítila taký pokoj v duši,
nikdy predtým som tak nevnímala utrpenie iných,
nikdy predtým som tak nechcela potešiť trpiacich ako teraz.
Ako som vlastne žila?
Muselo prísť utrpenie, aby som pochopila,
že tu na zemi srdce človeka zaplesá šťastím
len v Ježišovom objatí.
Milujme svoje utrpenie
a Boh nás obdarí šťastím!
Renáta Sušková
46
Misionár
Katizmy, sedaleny
a polyelej
na nedeľnej utierni
Spievanie tropárov je zakončené trojitým zvolaním ľudu Pane, zmiluj sa a krátkym slávoslovím Sláva i teraz, po ktorom
sa začínajú spievať katizmy.
Katizma je Cirkvou predpísané čítanie
zo žaltára, počas ktorého môžu prítomní
v chráme sedieť. Názov totiž pochádza
z gréckeho slova katízo, čo znamená sedieť.
Žaltár je rozdelený na dvadsať katiziem, ktoré sa alebo čítajú, alebo spievajú.
Každá katizma je ďalej rozdelená na tri
časti, po skončení ktorých sa spieva Sláva i teraz a Aleluja.
Čítanie katiziem predstavuje pozostatok
prvotných spoločných modlitieb kresťanov, kde
hlavnú časť tvorili žalmy a iné texty Biblie. Čítanie žalmov sa nazýva stichosloviem, preto
aj liturgické knihy hovoria v rámci nedeľnej
utierne o prvom alebo druhom stichosloví. Katizmy tiež zvyčajne prednáša čtec.
Dnes sa katizmy často vynechávajú,
preto sa skoro vždy vynechávajú i malé
ekténie, ktoré po nich nasledujú.
Názov 17. katizmy znie Neporóčni, a to
podľa jej prvých slov, ktoré cirkevnoslooktóber|2013
d uc hovnosť a teológ ia
o. Jozef Matejovský
vansky znejú: „Blažéni neporóčniji v putí...“
Svätý Simeon Solúnsky o tejto katizme píše,
že sa číta na pamiatku Božieho kráľovstva
a Božieho súdu, pravdy, svedectva, slov
a prikázaní. Pripomína Spasiteľovu cestu,
lebo on jediný ide „cestou života bez poškvrny“ a svätí sa mu skrze Božiu milosť pripodobňujú. Prednášanie Neporóčnich
má byť zároveň sprevádzané okiadzaním
chrámu. Okiadza kňaz, oblečený vo felóne, sprevádza ho diakon so zapálenou
sviecou.
Sedaleny, resp. katizmové tropáre sa
spievajú alebo čítajú medzi katizmami. Nazývajú sa aj „odpočinkové tropáre“, pretože čteci, ktorí prednášajú katizmy po stojačky, si počas sedalenov môžu odpočinúť. Počas nich sa má stáť iba vtedy, ak
je to výslovne predpísané.
Sedaleny zároveň vnášajú do tejto časti nedeľnej utierne, ktorá sa vyznačuje monotónnosťou, určité oživenie. Ide pritom
o druh liturgického textu, ktorý sa používa iba v rámci utierne – s výnimkou povečeria, ak je na ňom predpísaný kánon.
misionár
47
d uc hovnosť a teológ ia
48
Sedaleny oslavujú Kristovo vzkriesenie
(nedeľné, z oktoicha), nejaký sviatok (z miney alebo kvetnej triódy), resp. sú kajúcne (z pôstnej triódy).
V rámci utierne majú pomerne široké
zastúpenie. Prednášajú sa nielen po prvom
a druhom stichosloví, ale aj v nedeľu
po ipakoji, po velebeniach na sviatky
a po 3. a 6. piesni kánona.
Nedeľné sedaleny sú tri, pričom sú zapísané v oktoichu.
V minulosti na sedaleny ešte nadväzovalo vysvetľovanie Svätého písma.
Polyelej pozostáva zo žalmov 134
a 135 z 19. katizmy, pričom verše žalmu
135 končia slovami „lebo jeho milosrdenstvo je večné“. K jednotlivým veršom
v polyeleji sa pridáva aj radostné Aleluja.
Polyelej sa spieva v nedele, a to od Nedele po Povýšení Svätého Kríža až
do Predsviatku Narodenia Pána, čiže od
22. septembra do 19. decembra, a od
Odovzdania sviatku Bohozjavenia, teda
od 15. januára, do Syropôstnej nedele.
Samotné slovo polyelej je zložené
z dvoch gréckych slov – poly (po slovensky
to znamená mnoho) a éleos (milosť). Oslavuje sa tu Boh za milosti, ktoré udelil ľudskému
rodu – osobitne za jeho vykúpenie.
Svätý Simeon Solúnsky hovorí o polyeleji ako o víťaznej piesni, ktorá osobitne oslavuje prechod duší z Egypta hriechu
a poblúdenia ku Kristovej viere, oslobodenie od faraóna a Egypťanov, čiže
od diabla a démonov, prechod z mora pokušení na pevnú súš života.
V niektorých bohoslužobných knihách
sa polyelej nachádza celý, častejšie sa však
misionár
stretávame s tým, že polyelej sa skracuje
na osem veršov – po štyri zo žalmov 134
a 135 (konkrétne ide o verše 1, 2, 13 a 21
zo žalmu 134 a o verše 1, 6, 12 a 26 zo žalmu 135).
Liturgické predpisy hovoria o tom, že
na začiatku polyeleja sa zapaľujú všetky
sviečky, opätovne sa zahasia po skončení 5. piesne kánona. Kňaz zároveň otvára kráľovské dvere a okiadza celý chrám,
pričom okiadzanie je zhodné ako pri speve Neporóčnich. V otváraní kráľovských
dverí a v okiadzaní chrámu niektorí vidia
zobrazenie odvalenia kameňa od Kristovho hrobu, pričom trojnásobné Aleluja
predstavuje výzvu anjelov na oslavu Ježišovho vzkriesenia. U nás je ale zvykom
otvárať kráľovské dvere na utierni až
pred prokimenom.
október|2013
d uc hovnosť a teológ ia
Podľa www.centroarte.sk
spracoval o. Metod Lukačik CSsR
Mozaiky
v Ľutine
Počas tohtoročného odpustového programu v Ľutine boli posvätené i mozaiky
v Bazilike Zosnutia Presvätej Bohorodičky.
Zrealizoval ich umelecký ateliér Centro
Arte, na čele ktorého stojí o. Kamil Dráb
CSsR. Nejde však o prácu iba jedného človeka – na tvorbe mozaiky v Ľutine sa okrem
dona Camilla podieľali aj J. Choma, M. Strachan, J. Strachan, O. Vlček, R. Vorobeľ, T.
Biganič, J. Šebeš, P. Šujeta, M. Jančišin, F. Tokarčík, S. Vojtek, J. Lukačovská, I. Oravcová, K. Lucová, M. Firmentová, M. Fabiánová,
K. Kaňuščáková, J. Borbélyová, M. Kišáková, sr. Romana SSNPM a Inka.
O. Kamil Dráb CSsR absolvoval dvojročný študijný pobyt v Ríme – v Centro
Aletti, pri o. Markovi Rupnikovi SJ. Počas
október|2013
tohto obdobia sa zúčastnil na realizáciách
mozaík v Madride (Španielsko), ComoLago, vo Verone a v Scaldafere (Taliansko), v Ľubľane (Slovinsko) a Cluj-Napoce (Rumunsko). Na Slovensku je nateraz
jeho najrozsiahlejším dielom mozaika
v gréckokatolíckom chráme v Spišskej
Novej Vsi, za ktorú mu bola v roku 2009
udelená i Cena primátora mesta Spišská
Nová Ves.
Ateliér Centro Arte chce prostredníctvom umenia šíriť evanjelium...
Ústrednú myšlienku celej mozaiky v Ľutine predstavuje tajomstvo Božieho milosrdenstva, pričom na nej dominuje obraz
Ježiša Krista zo zjavenia sa rehoľnej sestre
svätej Faustíne.
misionár
49
d uc hovnosť a teológ ia
50
Postava Krista sa nachádza na ľavej
strane hlavnej lode. Situovaná je na pozadí rovnoramenného gréckeho kríža, celého v zlate – kríž sa totiž stal vrcholným
miestom prejavu Božej lásky. Z prebodnutého boku Ježiša zároveň vytryskujú lúče
Božieho milosrdenstva. Toto Božie milosrdenstvo chce totiž obsiahnuť a zahrnúť
všetko pozemské stvorenie...
Ľavé rameno kríža pokračuje v jemnom
oslabení a iba v náznaku, pričom nás privádza k prvej scéne – k podobenstvu o milosrdnom Samaritánovi. Tento milosrdný Samaritán totiž ukazuje Božie milosrdenstvo
v praxi – v skutku lásky k blížnemu. Je obrazom kresťana, ktorý miluje. Samaritán sa
skláňa k človekovi v núdzi. Prestiera mu
na zem svoj plášť a nalieva mu do rán víno.
Pocestný muž má pritom ranu na hrudi –
presne ako Kristus na kríži. Je to tá istá
rana... Ježiš Kristus nám totiž odkázal: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto maličkých, mne ste urobili...“ Celý tento moment
je ponorený do ramena kríža, pretože iba
v ňom možno čerpať silu stať sa samaritánom...
Na protiľahlej – pravej strane lode,
v tom istom klenbovom priestore, sa nachádza druhá scéna – svadba v Káne Galilejskej. Tu sa Božie milosrdenstvo zjavuje
v príhovore Panny Márie. Koho aj iného
– veď ide o mariánske pútnické miesto...
Hlavnou protagonistkou celej scény je
teda Božia Matka. Na rozdiel od scény
milosrdného Samaritána však nie je umiestnená v strede klenby, ba práve naopak –
je akoby úplne bokom, na periférii celej scény. Zámerne. Taký bol totiž celý život Panmisionár
október|2013
d uc hovnosť a teológ ia
ny Márie – v ústraní, bola nenápadná,
skromná, v tieni svojho Syna... Hoci všetci na scéne sedia, Panna Mária stojí, lebo
sa stotožnila s obsluhujúcimi – znamená to
teda, že je neustále pripravená slúžiť, zasiahnuť, ak si to vyžaduje situácia.
Mozaika pokračuje do prednej časti
lode, kde má svoje nenahraditeľné miesto postava svätého Jána Pavla II. To on
najrazantnejšie šíril kult Božieho milosrdenstva... Netajac sa kladným postojom
k Slovanom i k východnému obradu tiež
niekoľkokrát navštívil Slovensko. Práve
preto sa objavil aj na mozaike v ľutinskej
bazilike. Tá je zároveň zobrazená nad ľavou rukou Svätého Otca. Pri svojej druhej
návšteve Slovenska v roku 1995 Ján Pavol
II. zavítal i do Prešova – sídla Prešovskej
eparchie, aby tak prejavil lásku voči slovenským gréckokatolíkom. Práve preto pozadie nad jeho pravicou dotvára prešovská katedrála. Postava Svätého Otca
je zároveň umiestnená pri tečúcom prameni vody, obklopenom skalami. Tvorcovia mozaiky sa tým chceli aspoň trochu
dotknúť jeho ľudského rozmeru života, počas ktorého tak veľmi miloval nielen poľské, ale i slovenské Tatry. Vo svojom príhovore na Slovensku tiež prirovnal západný a východný obrad k tatranským plesám, ktoré spájajú horské potoky... Prameň
vody na mozaike nemá ani počiatok, ani
koniec – spájať sa a budovať jednotu totiž treba donekonečna. Ján Pavol II. – náš
súčasník – je zároveň príkladom, ako byť
svätým. Keďže svojou pravicou nám neustále žehná, zobrazená je, ako symbol
Božej milosti, v zlatom poli.
október|2013
misionár
51
d uc hovnosť a teológ ia
52
Celá kompozícia mozaiky bola ešte dotvorená štyrmi postavami blažených hieromučeníkov Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. Blahoslavený Peter Pavol Gojdič
OSBM je umiestnený v pravej prednej časti lode baziliky, oproti nemu – na ľavej strane – sa nachádza blahoslavený Vasiľ Hopko, na tej istej (ľavej) strane, no v zadnej
časti, je situovaná postava blahoslaveného Teodora Romžu – mukačevského biskupa, oproti nemu, ako posledný zo štvorice, je vyobrazený blahoslavený Metod
Dominik Trčka CSsR. Všetci títo hieromučeníci zaberajú úzky, štíhly priestor v tesnej blízkosti štyroch hlavných nosných pilierov celej baziliky – sú totiž duchovnými
piliermi Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku.
Najvýznamnejším miestom z hľadiska
verejnej úcty sa stali dva frontálne piliere
baziliky v tesnej blízkosti ikonostasu, kde sú
osadené relikviáre. Ide o mohutné štruktúry z prírodného materiálu a zlata, ukončené podstavcom pre samotný relikviár.
Na ľavej strane sú uložené relikvie svätej
Faustíny a na pravej relikvie svätého
Jána Pavla II.
Baziliku v Ľutine tak skrášlilo výnimočné umelecké dielo. Veríme, že všetkých, ktorí sem zavítajú, bude inšpirovať k zamysleniu sa nad evanjeliom a k vrúcnej
modlitbe.
misionár
október|2013
Redemptoristi na celom svete dňa 16. októbra slávia sviatok svätého Gerarda –
patróna matiek a žien v požehnanom stave. Po večernej svätej liturgii sa tak v našich
kláštorných chrámoch (v Bazilike Zoslania Svätého Ducha v Michalovciach, v Chráme svätých Cyrila a Metoda v Stropkove a v Chráme Matky Ustavičnej Pomoci v Starej Ľubovni) bude konať modlitba so šatkou svätého Gerarda nad ženami, ktoré potrebujú zvláštny príhovor v oblasti materstva (rôzne problémy v tehotenstve, problémy s počatím dieťaťa a pod.). Boh na príhovor svätého rehoľného brata Gerarda už
veľakrát ukázal svoju moc a pomohol aj v najťažších prípadoch...
redemptoristi
p o z ý va m e , ďa k u j e m e
Pozývame
Oznam pre Arcibratstvo svätého ruženca
Novým zodpovedným za Arcibratstvo svätého ruženca sa po zosnulom o. Štefanovi
Ištvaníkovi CSsR stal misionár o. Jozef Troja CSsR (tel. č. 0908 146 737), pomáhať mu
bude o. Maroš Dupnák CSsR (tel. č. 0902 275 145).
Prajeme im hojnosť Božieho požehnania a ochranu Matky Ustavičnej Pomoci.
Ďakujeme
Brezina – Arcibratstvo sv. ruženca: 100 €
Giraltovce – Arcibratstvo sv. ruženca: 40 €
Chmeľová – Arcibratstvo sv. ruženca: 30 €
Kyjov – Anna Stričová: 10 €
Piešťany – rod. Brisudová: 10 €
Priekopa – Arcibratstvo sv. ruženca: 50 €
Ruskovce – Arcibratstvo sv. ruženca: 50 €
Svidník – Margita Šupšáková: 50 €
Svidník (Záhradná) – Arcibratstvo sv. ruženca: 20 €
Údol – Arcibratstvo sv. ruženca: 60 €
Plán svätých misií
D ÁTU M
MI ESTO
MIS IO N ÁRI
5. – 13. 10. 2013
Lukov
sväté misie
o. Milan Zaleha CSsR
o. Jozef Troja CSsR
17. – 20. 10. 2013
Ďurďoš
obnova svätých misií
o. Milan Zaleha CSsR
o. Jozef Troja CSsR
19. – 27. 10. 2013
Petkovce
sväté misie
o. Milan Zaleha CSsR
o. Jozef Troja CSsR
28. 9. – 6. 10. 2013
Bardejov – mesto
o. Mikuláš Tresa CSsR
o. Jozef Troja CSsR
o. Miroslav Čajka CSsR
október|2013
misionár
53
s p rá va z a kc ie
o. Metod Lukačik CSsR
My redemptoristi – misionári chceme stále viac spolupracovať s laikmi na svätých misiách.
V dňoch 12. – 13. septembra 2013 sa teda
v Stropkove uskutočnilo prvé formačné
stretnutie laikov, ochotných bližšie a systematicky spolupracovať s redemptoristami
na tomto diele. Vzájomne sme sa tak spoznávali, predstavený bol život svätého Alfonza,
spiritualita tohto zakladateľa redemptoristov
a členov Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa, priblížená bola tiež história východnej
vetvy redemptoristov.
Ďalšie stretnutie je naplánované na dni 15.
až 17. novembra 2013, opäť v Stropkove.
Záujemcovia sa môžu prihlásiť u o.
Milana Zalehu CSsR (e-mailová adresa
[email protected]).
Aj takto chceme rozšíriť našu redemptoristickú rodinu...
„Kde je moje miesto?“
Sestry redemptoristky z Vranova nad Topľou pozývajú dievčatá a ženy od 18 rokov na duchovnú obnovu, ktorá sa bude konať v termíne od 8. do 10. novembra 2013
v ich klauzúrnom kláštore – na mieste, kde Boh hovorí a človek načúva...
Pri rozlišovaní životného povolania im bude slovom a radou nápomocný pozvaný rehoľný kňaz o. Milan Zaleha CSsR.
Záujemkyne sa môžu prihlásiť najneskôr do 25. októbra 2013, a to na e-mailovej
adrese [email protected], prípadne telefonicky na číslach 0917 350 237 alebo 0902
072 128.
54
misionár
október|2013
LUMEN GENTIUM
Dogmatická konštitúcia o Cirkvi
61. Preblahoslavená Panna, od večnosti
spolu s vtelením Slova predurčená za Božiu Matku, bola riadením Božej prozreteľnosti na tejto zemi požehnanou matkou
božského Vykupiteľa, jeho mimoriadne veľkodušnou spoločníčkou a pokornou služobnicou Pána. Tým, že počala, porodila a živila Krista, v chráme ho predstavila Otcovi a trpela so svojím Synom, keď
umieral na kríži, poslušnosťou, vierou, nádejou a vrúcnou láskou celkom mimoriadnym spôsobom spolupracovala
na Spasiteľovom diele obnovy nadprirodzeného života duší. Preto je našou Matkou v poriadku milosti.
67. Posvätný koncil uvážlivo podáva
toto katolícke učenie a zároveň povzbudzuje všetkých synov a dcéry Cirkvi, aby
veľkodušne pestovali úctu k Panne Márii,
najmä v liturgii, aby mali vo veľkej úcte mariánske pobožnosti a nábožné úkony,
ktoré v priebehu vekov odporúčal učiteľský úrad Cirkvi, a aby svedomito zachovávali, čo bolo v minulosti stanovené
o uctievaní obrazov Krista, Panny Márie
a svätých. Teológov a kazateľov Božieho
slova zase naliehavo vyzýva, aby sa v úvahách o mimoriadnej dôstojnosti Božej
október|2013
Matky starostlivo vyhýbali akémukoľvek nesprávnemu zveličovaniu, ale aj prílišnej
úzkoprsosti. Nech sa pod vedením učiteľského úradu Cirkvi venujú štúdiu Svätého
písma, svätých otcov a učiteľov, ako aj cirkevných liturgií, aby správne vysvetľovali
úlohy a výsady Panny Márie, ktoré majú
vždy za cieľ Krista – zdroj všetkej pravdy,
svätosti a nábožnosti. Nech sa bedlivo
chránia v rečiach i skutkoch všetkého, čo
by mohlo uviesť do omylu oddelených bratov alebo kohokoľvek iného, vo veci pravého učenia Cirkvi. A veriaci nech pamätajú, že ozajstná nábožnosť nespočíva
v prázdnych a nestálych citoch, ani v akejsi márnivej ľahkovernosti, ale že vychádza
z pravej viery, ktorá nás privádza k uznaniu vznešenosti Bohorodičky a pobáda nás
do synovskej lásky voči našej Matke
a do nasledovania jej cností.
69. Tomuto posvätnému koncilu je
na veľkú radosť a potechu, že aj medzi
oddelenými bratmi sú takí, ktorí preukazujú
Matke Pána a Spasiteľa patričnú úctu,
zvlášť medzi východnými kresťanmi, ktorí sa s vrúcnou horlivosťou a nábožnou
mysľou pridávajú k uctievaniu Bohorodičky,
vždy Panny. Všetci veriaci v Krista nech sa
obracajú na Božiu Matku, Matku ľudí, s naliehavými a vrúcnymi prosbami...
misionár
d o k u m e n t y I I . Va t i k á n s ke h o ko n c i l u
Magistérium Cirkvi
55
d u c h ov n o s ť o tc ov p ú š te
Spracoval o. Metod Lukačik CSsR
Bývanie
otcov púšte
Teraz si predstavme, kde a ako bývali
otcovia púšte.
Už samotné pomenovanie – otcovia
púšte – ich umiestňuje do púšte, no nesmieme si hneď predstavovať tú najneprístupnejšiu piesočnatú či skalistú púšť. Prví
askéti totiž začínali bývať, resp. viesť svoj
prísny spôsob života neďaleko dedín – až
postupne sa od ľudí vzďaľovali čoraz viac.
Na prežitie v samote v púšti však určitý kontakt s ľuďmi musel existovať. Jedlo či nevyhnutné veci si pustovníci zabezpečovali
alebo sami, ale im ich niekto nosil.
Bývanie, presnejšie izba rehoľníkov sa
dnes vo všeobecnosti volá cela (kélia). Prví
egyptskí pustovníci využívali na bývanie
hlavne jaskyne, pohanské hrobky, opustené
pohanské chrámy alebo staré budovy.
Niekde si i sami začali stavať špeciálne pustovne z kameňa a blata, pričom strecha
bola pokrytá drevom a konármi. Tieto pustovne boli dosť nízke a mali jeden, prípadne dva otvory. Dnešná archeológia
tvrdí, že niektoré pustovne boli vybudované
veľmi kvalitne, teda pri ich stavbe museli
pomáhať aj kvalifikovaní robotníci.
Pustovňa chránila mnícha pred páľavou slnka a zimou púštnych nocí. V jednej
56
misionár
pustovni niekedy bývali i viacerí mnísi.
V niektorých prípadoch bola mníšska
cela akousi dvojizbou. Abba Makarios mal
dve jaskyne – jednu na bývanie a druhú
na modlitbu. Vonku, pri cele, sa ešte zvykla nachádzať skromná záhradka a pomerne vysoký múr, aby nebolo možné nahliadnuť dovnútra.
Vzdialenosť medzi celami bola na rôznych miestach rozdielna. Niekde stáli
vedľa seba, v relatívnej blízkosti, inde boli
medzi nimi väčšie vzdialenosti. Niektorí pustovníci si budovali i úplne osamotené
bydliská.
V Egypte, juhozápadne od delty Nílu,
sa postupne vytvorili tri známe mníšske centrá – Nitria, Kélia a Sketis. Dodnes pretrval
iba monastier v Sketis, pričom na mapách
ho nájdeme pod názvom Wadi El Natrun.
Okrem toho existovalo aj niekoľko desiatok
pachomiánskych kláštorov, kde sa viedol
spoločný život. Sám svätý Pachomios založil 11 kláštorov – 9 mužských a 2 ženské. Najznámejšie sa nachádzajú v hornom
Egypte (dnes v južnej časti krajiny) – Tabennésida a Pbow.
Mníšska cela mala nielen praktický, ale
tiež duchovný význam. Medzi mníchmi sa
zvyklo hovorievať, že „cela ťa naučí všetkému“. Jej opustenie bolo zároveň i častým
pokušením mníchov. Otcovia púšte teda
zvykli vystríhať mníchov pred odchodom
z cely.
Cela vlastne zabezpečovala duchovný program mnícha, jeho samotu a sústredenosť na vnútorný život s Bohom,
chránila ho pred rozptyľovaním.
október|2013
O jednom bratovi sa hovorilo, že keď
prišiel k starcovi, spýtal sa ho: „Túžim sa niekedy zabývať...“ Starec na to reagoval slovami: „Sadni si tu, na toto miesto, pôjdem
niečo pohľadať.“ Brat si teda sadol na to
miesto, ktoré mu ukázal. Starec potom odišiel a nebolo ho vidieť nasledujúce tri roky.
Keď sa vrátil, našiel brata tam, kde ho zanechal. Brat totiž neodišiel nikde inde, aby
si hľadal miesto na bývanie. Starec tak obdivoval jeho trpezlivosť a poslušnosť.
V Raithe bol jeden starec, ktorého
stále cvičenie spočívalo v tom, že celý
čas sedel v cele, zamyslený a naklonený k zemi, neustále kýval hlavou
a hovoril si, vzdychajúc: „Čo bude so
mnou?“ Potom v tichu nejakú hodinu
pracoval nad lanom a následne znova
pokyvoval hlavou, opakujúc: „Čo bude
so mnou?“ Takto trávil celé dni, neustále premýšľajúc nad svojou smrťou.
I spýtali sa jedného starca: „Čím to je,
že nie si nikdy znechutený?“ On odpovedal: „Pretože každý deň očakávam
smrť.“
kladov smerom hore.“ I pýtali sa ho, čo
tieto slová znamenajú. On odpovedal:
„Základy – to je náš blížny, ktorého
máme získať, a od toho je potrebné začať, lebo o toto sa opierajú všetky Kristove prikázania.“
Raz sa pýtali jedného starca: „Akým
spôsobom môže duša nadobudnúť pokoru?“ On odpovedal: „Keď spomína iba
na svoje chyby.“
d u c h ov n o s ť o tc ov p ú š te
Jeden brat povedal: „Očakávanie
Pána? Hľa, v čom spočíva: Srdce je nasmerované k Pánovi, keď človek volá:
„Ježišu, zmiluj sa nado mnou... Kriste, pomôž mi... Chválim ťa, môj živý Bože, v každom čase...“ A keď hovorí tieto slová, dvíha oči srdca čoraz viac k Pánovi.“
Abba Miosz Belosu sa vyjadril:
„Poslušnosť za poslušnosť – kto poslúcha Boha, toho Boh i vypočuje.“
Jeden starec hovoril: „Včela, kdekoľvek
je, vytvára med – podobne aj mních, kdekoľvek je, koná Božie dielo.“
Veľký abba Agaton sa vyslovil:
„Pán mi neustále ukazuje cestu, po ktorej mám kráčať.“
„Človek, ktorý spoznal sladkosť života v cele, uteká od blížnych nie z pohŕdania.“
Jeden brat sa zdôveril: „Keď som
raz navštívil abbu Kroniosa z hory Panahon, povedal mi: „Môj synu, snaž sa,
kdekoľvek pôjdeš a kdekoľvek začneš prebývať, aby si tam nezanechal
svoje srdce, akoby si tam mal zostať
stále, ale buď tam ako cudzinec.“
Abba Karel hovorieval: „Nemôžeme stavať dom zhora dole, ale od záoktóber|2013
misionár
57
príbeh sv. Cyrila a Metoda
Príbeh sv. Cy
Svätý Metod – po obhájení sa pred ohováračmi – je v Ríme pápežskou bulou Industrie
tuae potvrdený ako arcibiskup Veľkej Moravy.
Metod po návrate na Veľkú Moravu píše a prekladá veľký počet liturgických aj iných
diel do staroslovienčiny.
58
misionár
október|2013
príbeh sv. Cyrila a Metoda
rila a Metoda
I napriek Metodovmu úsiliu sa biskup Wiching voči nemu správa odmietavo, až nepriateľsky.
Metod po svojom požehnanom misionárskom úsilí v roku 885 zomiera.
október|2013
misionár
59
príbeh sv. Cyrila a Metoda
Metodovým nástupcom sa stáva jeho žiak – svätý Gorazd.
Aktuálne blahoželáme Veronike Čajkovej zo Svidníka a zasielame jej peknú
cenu.
Úloha: Vymaľujte komiks a pošlite nám
ho do 14. októbra 2013 v digitálnej podobe – odfotený alebo naskenovaný –
e-mailom na adresu [email protected], prípadne vystrihnutý na klasickú poštovú adresu redakcie. Najkrajší
odmeníme peknou cenou.
V Michalovciach každý mesiac vydávajú Redemptoristi, Vydavateľstvo Misionár. Vydávanie je povolené GBÚ v Prešove, č. j. 1967/1992, rehoľou a MK SR, EV. 3171/09. Redakcia si vyhradzuje právo úpravy rukopisov. Nevyžiadané príspevky nevraciame. Autorom komiksu je o.
Tomáš Labanič ©.
Šéfredaktor: o. Metod Lukačik CSsR; Redaktori: o. Maroš Dupnák CSsR, o. Miroslav Medviď CSsR; Adresa: Redemptoristi, Vydavateľstvo
Misionár, Masarykova 35, 071 01 Michalovce; Telefón: 056/688 19 81, 0902 275 145; Web: www.misionar.eu; E-mail: [email protected]; Bankové spojenie: SLSP, a. s. Michalovce, č. ú.: 0480292873/0900, IČO: 00585696; Časopis Misionár je možné objednať si kedykoľvek v priebehu roka. Ročné predplatné predstavuje 11 EUR. Cena: 1 EUR; ISSN: 1335-1176.
60
misionár
október|2013
Download

október 2013 - misionar.eu