Keď sa ženy odhalia antológia poviedok Vydalo vydavateľstvo AHO3 pre klub Femina © 2007 Mária Bátorová, Helena Dvořáková, Etela Farkašová, Marta Gogálová, Tatiana Jaglová, Vladimíra Komorovská, Hedviga Kramárová, Karin Lászlová, Daniela Příhodová, Paula Sabolová, Jana Šimulčíková, Viera Švenková, Anita Tešovičová, Viera Valachovičová – Ryšavá, © 2007 Prologue © Vladimíra Komorovská 2007 Design © Peter Blaho, 2007 ISBN 80‐968432‐6‐8 Keď sa ženy odhalia antológia poviedok pre klub F E M I N A vydalo vydavateľstvo AHO3 Predhovor Milé čitateľky, možno si poviete, že nie sme dostatočne prezieravé, že nevieme držať krok s módou, keď vám predkladáme do pozornosti antológiu literárnych prác slovenských prozaičiek v ére všeobecne obľúbených brazílskych telenoviel a knižného trhu beznádejne sa prehýbajúceho pod ťarchou bestsellerov zahraničných autoriek zvučných mien, ktoré ovládli svet a natrvalo si získali vaše romantické srdcia, a možno si s úľavou vydýchnete, že Slovensko nadobro neprepadlo duchu neúprosnej doby, ktorá naň robí nátlak zo všetkých možných strán, že sa ako‐tak usiluje zachovať si identitu a nestratiť svoju pravú tvár, keď celkom neodradilo tuzemské spisovateľky, aby sa naďalej prezentovali svojou vlastnou tvorbou. Ženy a ich vzťah k láske sú večnou témou, ktorá priťahuje spisovateľky, každá jej prisudzuje svojskú dimenziu, pre jednu je láska jediná, nevyspytateľná, lebo nevieš, koľko ťa nechá čakať... „Už sa ti zdá, že ju minieš, a potom ťa prekvapí, keď máš šesťdesiat. Vtedy je najkrutejšia a najsladšia. Otvorí brány pomyselného pekla a raja, starec rozovrie náruč a od šťastia sa zajakáva. Vôbec nevníma, že umiera.“ (Příhodová). „Láska si hovie na lavičke so sklamaním, túžba sedí v postroji na koni a súperí s nenávisťou o väčšiu konskú dĺžku.“ (Valachovičová‐Ryšavá). Dvořákovej zrelá hrdinka (veď čo je ľudský vek oproti večnosti?) sa usiluje získať lásku plachého srnca, hoci si uvedomuje, že sa neskôr z neho môže stať paroháč. Švenkovej Hana si z kúpeľov prinesie „sladké tajomstvo“ a jej priateľka, ktorá opäť prijme do svojho náručia zradného manžela, sa nezdrží sarkastickej poznámky, že ju zviedol grécky boh hlúposti Momos. Dôvtipná klientka bezočivého právnika, ktorú bravúrne vykreslila Sabolová, sa mu nerozpakuje poslať faktúru „za odbornú noc lásky“, čím si získa jeho srdce. Šimulčíkovej predstaviteľky nežného pohlavia si pod vplyvom erotickej relácie „Peříčko“ kladú otázku, aká bola v ich mladosti kultúra milovania a kam dospeje naša civilizácia, keď nad ľuďmi zvíťazia nízke pudy a budú sa na každom kroku páriť ako zajace. Bátorová stvárňuje osamelú ženu, z ktorej „sála žiara“, približuje nám jej pocity osamelosti „v absolútne čistom priestore“. Tešovičovej Jana, ktorá sa ocitne na psychiatrii pre výčitky svedomia, že zavinila priateľkinu smrť, nakoniec predsa len zažije čaro oslobodzujúceho smiechu. Lászlovej hrdinka si ani v dôchodkovom veku nezúfa, a v zmysle výroku Winstona Churchilla „nikdy neodchádzajte do dôchodku“, nachádza zmysel života medzi postihnutými deťmi. Iná žena v sebe nezaprie filozofický náhľad na svet, keď konštatuje, že „v istom časovom bode akoby človek začínal sám seba vidieť vo viacerých časoch súčasne, minulosť sa s budúcnosťou zreteľne krížia v okamihu, ktorý práve prežíva, akoby sa sám pre seba stal objektom historického skúmania, akoby si viac začal uvedomovať svoju vlastnú históriu, aj veci začína vnímať v širšom kontexte, s väčším odstupom a zároveň s hlbším ponorom.“ (Farkašová). Dostáva sa vám teda do rúk antológia modernej prózy súčasných autoriek a záleží len a len od vás, milé čitateľky, od vášho úsudku, nakoľko si môže merať sily s tvrdou konkurenciou, nakoľko spĺňa vaše predstavy o úrovni literárnej produkcie a uspokojuje vaše nároky na kvalitné umelecké diela. Naším vrúcnym želaním, prirodzene, ostáva, aby na vás zapôsobila ako vítané duševné osvieženie v záplave komerčnej literatúry. Vladimíra Komorovská Mária Bátorová Žena – slnko Stalo sa to mojej najlepšej priateľke, ak vôbec také niečo existuje. Viete, musím sa priznať, že mám silnú averziu voči ženám. Dlho som to nevedela ovládať a dávala som im to najavo. Aj tak chodili niektoré za mnou do omrzenia so svojimi problémami. Radila som. Nie útlocitne, jemne, ale dosť hrubo a rozhodne. Ak ma poslúchli, vždy sa všetko vydarilo. Ich vďaka? Začali sa mi vyhýbať. Nečudujem sa im, môj spôsob nebol spolucítiaci, ľutujúci, ale čo sa im stávalo, s čím za mnou chodili, si spôsobovali samy, tak aký súcit? Dosť, čo som ich počúvala a poradila. Ktorý muž by to robil? To vie len žena. Muži nemajú na to trpezlivosť, pokiaľ im na žene vyslovene nezáleží, ani ju poriadne nevnímajú. Takže si nenamýšľam, že priateľky mám. Nemám ich. Že čo mi na ženách prekáža? Skoro všetko. Skôr by ste sa mohli spýtať, čo mi na nich neprekáža. Sú panovačné, čo sa prejaví ihneď voči slabšiemu. Všetko vedia, okomentujú, hoci hneď vysvitne, že o tom vôbec nepočuli. Na všetko majú názor, a hneď sa ukáže, aký je prázdny. Kamuflujú, kalkulujú, ako by mohli zo všetkého získať, a keď konečne niečo robia, všade o tom rozprávajú... Nuž moja jediná priateľka bola trochu, či vlastne dosť odlišná od toho všetkého. Bolo v nej niečo bezbreho detské. Vedela som, že to ani rokmi v nej nedospeje, že to žiadna skúsenosť nezničí. To, ako ľuďom verila, hoci sa stále a znova sklamávala. To, ako hľadala niečo blízke v živote, akoby poslepiačky s rukami vystretými pred seba. Tak sa aj zamilovávala, stále znova, ako niekto, kto si nechce priznať, že lásky niet. Jej jedinej som tieto veci nikdy nevyhovárala, lebo som vedela, že sú bez trvalých následkov, že je v tomto schopná regenerácie. Mužov vnímala ako súčasť seba a zároveň ako niečo úplne neznáme. Tak prirodzene sa ich dotýkala... Často mi opisovala, ako číta myšlienky muža, ako slepec, dotykom, bruškami prstov mu jemne odhŕňa vlasy z čela, zapamätáva si ho dotykom, pokožku, teplo, črty, tvar, hruď a jej objem, vsáva pohľadom jeho pohyb, to všetko vypovedáva o ňom viac než to, čo hovorí. Tak isto sa vrhala do práce, ako deti, keď sa idú hrať a tešia sa na to – žiariace oči a zvláštny úsmev, akoby nič iné na svete neexistovalo. Práca sa jej darila, lebo mala o nej celkom konkrétnu, vlastnú predstavu a neupustila od nej ani trošku. Tak to bolo aj s ostatnými vecami, ktoré v živote začala: manželstvo, deti, no áno... nemáte predstavu, ako to robila. Ja som roky bola toho nemým svedkom, a len som sa usmievala, ako keď vidíte decko, ktoré pred vašimi očami stavia rozkošné veci. Poznám ju vlastne veľmi dlho. Nikdy ma nepotrebovala, možno preto som si ju tak obľúbila. Cítila moju silu, hovorila mi „medveď”, ale nemusela sa na mňa obracať, keďže sa jej darilo. Zbytočne nedramatizovala, možno ma nechcela stratiť, čo intuitívne vycítila, ako nakoniec všetko. Zavše mávala depresie, najmä z toho, keď sa jej zdalo, že blízki ju nechápu, alebo sa presne nesplnila jej predstava. Nuž taká bola. Chcela, aby všetko malo kontúry jej predstáv, aj to, čo už nemohla ovplyvniť. Ak to nešlo, zosmutnela a ľudia, čo s ňou žili, mali tak radi jej úsmev, že robili všetko, aby sa neprestala usmievať. Volali ju „naše slnko” a pravda je, že vedela rozžiariť miesta, na ktoré prišla. Blčali a vreli naplnené zvláštnou energiou. Bolo len samozrejmé, že ju ostatné ženy nemohli vystáť. Neznášali predovšetkým tú žiaru, ktorá z nej sálala, takže keď sa zjavila, akoby sa všetky stiahli do tieňa, alebo úplne zmizli. Preto sa stávalo, že po jej príchode tie silnejšie ťahali z kabeliek šminky, hoci ona mala len mierne podčiarknuté vlastné farby. Tie slabšie, labilnejšie, odchádzali. Všeobecne všetky neznášali, keď mlčala, ešte viac, keď hovorila. Vedela múdro mlčať a múdro hovoriť. Jej ľudia to mali radi, lebo zbytočne nezvyšovala napätie a mlčaním mnohé ovplyvnila k dobrému. Mlčala aj v situáciách, keď ostatné ženy jačali alebo robili scény. Od malička si to pestovala a zišlo sa jej to veru často. Cudzí ju považovali za chladnú a vypočítavú, vlastní vedeli, koľko jej trvalo, kým sa spamätávala z nepríjemností, chorôb detí, najmä ich náhlych úrazov. Keď sa také niečo stalo, akoby jej žiara stvrdla na kremeň. Ježiši Kriste, opakovala a v tej chvíli to bola naozaj modlitba a väčšinou naozaj pomohla. Dlhotrvajúce umieranie rodičov ju dosť poznačilo. Hovorievala o tom, vraj je to zužovanie reálneho šťastia, scvrkávanie plnosti akoby do čierneho tunela. Smrť jej siahla až na dno osobnosti, srdca, akoby tam rozliala kyselinu. Práve smrť jej ukázala, že má limity, len smrti sa podarilo zneistiť ju, ukázať jej, ako málo síl má, ako málo môže urobiť pre tých, ktorých najviac milovala, ukázala jej, ako aj lásku možno, ba treba rozkúskovať, ako sa nedá najviac milovať nikoho, ak potrebujeme udržať lásku celú. A keď si myslíme, že sme ju udržali, prídu výčitky svedomia, pretože tí, ktorým sme z nej ukrátili – rodičia – ju potrebovali kratšie a my sme ju delili iným, ktorých sme mali tiež na starosti – deťom, najbližším, práci... Takto si často vyčítala v dlhých monológoch, na ktoré odo mňa nečakala odpoveď. Už sa nedozviem, ako to starkí vnímali, viem len, že to nestačilo, že som sa im plne nevenovala, a tak mi smrť ukázala moje vlastné limity, hovorievala. Predtým si vraj myslela, že všetko zmôže, všetko vládze. Chcela, aby jej deti verili životu, aby sa ho nebáli, aby hľadali riešenia, ktoré by ich robili šťastnými. Na to myslela stále, lebo musela ísť sama príkladom. Až na smrť – tá nikoho šťastným nerobí, tak ostalo veľa smútku, ale kto vie byť veľmi šťastný, vie aj veľmi smútiť. Tak to vraj je. Raz, pred dvoma rokmi, v jeden májový večer, keď sa zase nemusela ponáhľať domov, lebo bola sama, na dlhej prechádzke mi rozpovedala, o čom všetkom rozmýšľala, keď počula mladšie spolupracovníčky pri popoludňajšej káve rozprávať, aké je ťažké vychovávať deti a viesť domácnosť. Vlastne majú pravdu, nie je to ľahké, ale prázdno, ktoré príde potom, je oveľa, oveľa ťažšie. Pamätám sa dobre, ako to bývalo, rozhovorila sa, keď boli naši celkom malí. Umyla som ich najprv a spýtala sa, čo by chceli piť, trocha si zajesť, ako sa chcú hrať, a keď sa už hrali, všetko som si spravila, najrýchlejšie sama. Keď boli väčší, čakala som, že každý niečo urobí, ale niekedy zabudli, alebo... robili si svoje. Na toto neostalo času, takže keď som prišla večer, vo výlevke bol riad ešte od rána. Umyla som ho, to nič, len nesmela byť špinavá dlážka, nepovysávané, smetie pod nohami... Vykrikovala som vtedy ako besná. Čím boli starší, tým to zvládali s väčším prehľadom. Jeden bral vysávač, druhý umýval riad, tretí ma viedol za ruku do kuchyne: No poď sa najesť. Ak som sa rozčúlila len tak, pre malé veci, vrhli sa na mňa, jeden ma odvádzal, druhý hladkal, tretí hádzal veci z chladničky na stôl. Zachráňte hladujúcich, nakŕmte hladných, predíďte zániku a smrti hladujúcich do zozúrenia... Jedla som a oni boli radi, že som konečne doma. O chvíľu už rozprávali dookola, čo bolo cez deň. Milovala som tento kruh, pestovala som ho za každých okolností, keď boli ťažkosti, všetky sa tam zniesli a úspechy sa vznášali ponad stôl v žiare spustenej lampy a očí a zubov. Šťastie pri tomto stole žiarilo a nik ho nikdy nepokazil, ani by sa neodvážil, akoby bolo príliš vzácne, preto tam bolo tak často, nikdy sme ho nemali dosť, nevedeli sme sa ho nasýtiť, potrebovali sme ho ako dávku narkotika. Teraz je to celkom iné, vraví: idem hore schodmi, neponáhľam sa, čas teraz patrí mne. Odvtedy ako bolo treba každé tri hodiny dojčiť, neskôr miešať sunar alebo každých šesť hodín, či v inom intervale, podávať lieky, ubehlo veľa času. Nemusím myslieť na nič. Tak na to ani nemyslím, usilujem sa nemyslieť na to. Otváram dvere. Mám pred sebou absolútne čistý priestor, ako som si ho ráno nechala: nikde ani smietky, v kuchyni umytý jeden tanier a jeden hrnček, umývačka nebola už dávno zapnutá. Obzriem sa, bude zase treba utrieť prach. Odkiaľ sa tu berie? V kúpeľni si umývam ruky, visia tu plavky, nechávam ich tu už týždeň, aby som si spomenula, že mám ísť zase plávať. Možno by ma to rozhýbalo. Zase do sauny, nabrať energiu. Pustím si staré parížske šansóny, ísť tak znova do Paríža! Bol to nádherný čas, všetko je na filmoch, možno by som si to mohla večer pozrieť. Idem na terasu a skúsim, či kvety od rána nevyschli. Brečtan je suchý. Keď padne súmrak, polejem ho. Sadám si na chvíľu a znova, ako každý raz, žasnem nad výhľadom. V našom prvom byte bola úzka loggia, znútra sivá. To bolo vtedy, keď som chcela silou‐mocou dom, chcela som, aby sme sa zadlžili a kúpili starú usadlosť s dvojkrídlovými dverami, vedúcimi rovno z polkruhového vchodu dvojstupňovej obývacej izby do záhrady. Hej, tie dvojkrídlové dvere do záhrady... to bola tá predstava: stojí v nich mama s otcom a kochajú sa v záhrade, vo vysokých jedliach lemujúcich pozemok... Pokojné hniezdo pre ich starobu a skon. Keď som ju tak počúvala, zdalo sa mi, že sa mi začína pred očami odvíjať niektorý z Kieslowského filmov: Chcela ten dom, akoby mohol zaručiť ich pokojné umieranie. Že je studený, starý, neizolovaný, a určite vlhký, ako hovoril muž, nechcela pochopiť. Vtedy upravila loggiu v byte, namaľovala ju na žlto, vydrhla, dala do nej kvety a na vreci vyšitý západ či východ slnka. Tam celé leto večerami pri sviečkach hrávali s deťmi karty alebo iné hry, rozprávali si rozprávky, čítali grécke báje... Na tú loggiu myslela teraz – úzku a bez výhľadu, na ktorej sa tak krásne vedeli hrať. A tu tento nádherný priestor s ďalekým výhľadom, no... prázdny... Srdce moje husle sú, spieva Lucciene Delyl do mäkkých farieb priestornej obývačky. Napadne jej, že prvé zobrazenia ženy v praveku mali tvar huslí a volajú sa „husľový ženský idol”. Husle, tento božský nástroj, teda vyrobili podľa tvaru ženy. Ten tvar dali hudbe muži. Muž rezbár našiel tvar pre melódiu, ktorá robí život znesiteľným, muž rezbár a muž hudobník vedel, kde má ten tvar a akým spôsobom uchopiť, kam priložiť slák, aby melódia znela. Ten muž rezbár určite nebol homosexuál, aj keď proti nim nič nemala. Ale tvar huslí určil muž podľa ženy, muž, ktorý mal zmysel pre melódiu, pre hmat, akord a súzvuk. V ktorom čase svojho života naspievala Lucciene túto pieseň? Kedy sa zmenil v kultúre husľový ženský idol s nádhernou líniou tela na imaginárnu paralelu srdca a huslí? Alebo je to len pieseň, a netreba sa nad tým zamýšľať? Vošla do kuchyne. Teraz môže robiť, čo sa jej zachce, bez toho, že by bola zlým príkladom pre deti. Berie teda škatuľky Herbalifu, jednu za druhou, vysýpa potrebné pilulky do dlane, zapíja dvomi decilitrami vody, pozrie na hodiny, treba dvadsať minút čakať, môže si to dovoliť, potom si dá kokteil, čas patrí teraz jej. V prírode je to dobre zariadené, teda Boh to dobre vyrátal: medzi štyridsiatkou a päťdesiatkou by mohla pokojne byť babičkou, a už by sa mala čím zaoberať, zas by sa mohla rozdávať, dávať svoj čas a energiu, myšlienky, piesne, rozprávky, schopnosti, aj z týchto malých by vylúskala to najlepšie: chválami, úsmevom, dobrou náladou, a pritom by pomohla aj mladým... Namiesto toho hlce Herbalife a vraj by mala ísť k lekárovi dať si nasadiť hormonálnu liečbu, čo by jej malo vyrovnať psychiku, znížiť váhu, zvýšiť chuť na sex, zabrániť osteoporóze, alzheimeru, zamedziť poteniu a návalom, ktoré vraj isto‐iste prídu... a aha! Ešte posilniť pamäť... Keby tú nemala, asi by teraz sedela niekde s kamarátkami, alebo... je veľa opustených ľudí, tým by sa mohla venovať, alebo chodiť vypomáhať do domova dôchodcov, alebo... áno! Adoptovať si dieťa! Koľko opustených detí je na svete. Sporákový budík v tvare jahody zvoní – môže si dať herbalifový kokteil a naplniť litrovú fľašu, do takej pol ôsmej ju treba vypiť... Tri litre cez deň, voda je naozaj to najlepšie na chudnutie a prečistenie organizmu. Premieľa ju zima, to je preto, že sa málo hýbem, napadne jej. Postaví vodu na sporák, keď zovrie, mieša si horúci kokteil a znova si spomenie, že presne takto sa robieval sunar, presne takto... a prichádza jej to na um zakaždým. Tento pohľad späť! Ako sa takto dá existovať? Má nejaké termíny, ale nie a nie začať s robotou. Akoby sa spoliehala na časovú rezervu, mám kopu času, spravím, keď bude treba. Veď koľko len kedysi robila, popritom všetkom, čo mala na krku. Predtým vedela, že všetko musí urobiť ráno. Od štvrtej do ôsmej, podľa pracovných alebo voľných dní. Keď boli už všetci hore, chystala a spievala si. Naakumulovaná energia z raňajších nápadov, ak jej robota dobre išla, robila zo života lunapark. A cez deň, keď mal každý svoje povinnosti, zas robila, no keď ju potrebovali, prerušila prácu... Aj teraz vie robiť najlepšie a veľa, keď sú všetci tu, nabehne na starý rytmus, myšlienky sú zase svieže a všetko funguje, valí sa cez ňu a ona sa rúti s tým. Je vtedy štíhla a ľahká, usmieva sa, neexistuje nič, čo by ju rozladilo. Vtedy vie, že keby mal deň mať štyridsaťosem hodín, aj to by nestačilo! Lenže teraz má všetok čas pre seba. Nemusí ho deliť, nemusí sa o nikoho starať. Vie, čo by ju bavilo najviac: výstavy, divadlo, kino, plávanie, sauna, masáže, tak jej to povedal lekár: Treba si oddýchnuť po enormnej námahe. Organizmus, ktorý si vedome urobil zo záťaže príťažlivý vnútorný rytmus, stroj vyrábajúci vlastnú energiu, samoturbo, má teraz celý boží deň pre seba. Čo s tým? Zvoní telefón. Tak do toho! Veselo ako vždy. — Si smutná? Niečo sa stalo? Počujeme ti to v hlase... — Nie, som v pohode, len... nemám sa s kým hrať... — Čo hovoríš? Čo sa nemáš? – smeje sa muž na druhej strane. — No, je mi trochu smutno, keď si aj ty preč. — Práve som ti chcel navrhnúť, aby si prišla za mnou. Je to tu otravné, bez teba je všetko otrava. Chýbaš mi... tvoje nápady, rozhovory, no skrátka... — Iba to? — Provokuješ, keď si ďaleko? — Možno sa naozaj rozcestujem... — Končí mi karta... — Povedz mi rýchlo, v ktorom období presne tvorili ľudia takzvaný husľový ženský idol? — Pí‐pí‐pí... Cédečko nastavené na opakovanie ide možno už tretí raz. Mesto je v opare, za obzor padá červená slnečná guľa. Profil dcérinej bielej busty stojacej na parapete okna sa ostro odráža v politúre obývacej steny. Z obrazu holandských kvetinárok popadali kvety na vankúše na mäkkej koženej pohovke. Dcérin detský konský chvost lemuje nachové svetlo, ešte chvíľu. Kaskády kvetov, podvedome ich usporiadala do ležatej osmičky – nekonečna – ktorú kreslí na koniec listov svojim deťom. Je to ich domáci listový pozdrav. Už nik nevie, kto z nich to vymyslel. Majú takto celú komunikačnú sústavu, ktorej hocikto nerozumie. Zaborí sa do nízkej pohovky oproti oknu a pozoruje súmrak, zeleň v izbe černie a veľké červené a biele begónie za oblokom jej náhle pripomenú hroby... ba akoby sa z truhly, ktorá má sklené okienko pozerala na vlastný pohreb, cez to malé okno zdola, len kvety a obloha. No, pekne vyzeráme, ak sa nám vlastná obývačka zdá vlastnou truhlou, povie si a zároveň ju skutočne niečo mrazí: smrť je vlastne odlúčenie, statika, prázdno. Bola som najviac dcéra, alebo matka, alebo domáca pani? Alebo to, čo som tvorila, splnilo svoj účel, dalo vnútornú bázu, vnútorné meradlo mojim deťom, ale pre mňa samú to nie je dostatočné? Boli ony publikum pred javiskom, na ktorom som hrala? Alebo som to všetko zvládla, lebo som nebola na to sama? Či najťažšia a najkomplikovanejšia je vlastná osamelosť? Pozerám často na kvetinový oblúk prvej, najbližšej osmičky, potom na druhý vonku na terase, na ďalší zo stromov dolu v záhradách domov pod terasou. Pre koho je to všetko? Oni to nevidia. Ani rodičia, ani deti. No, vždy vlastne boli harmónie, len predtým iné... a to ma trochu uspokojuje. Stmieva sa. Možno si naozaj zoberiem dovolenku a odcestujem, uvažuje, kým sa celkom zotmelo a ona skončila svoje rozprávanie na brehu rieky v onen májový večer. Na druhý deň mi zavolala, aby som ju navštívila a vzala si kľúče, aby som ako vždy mohla prísť polievať kvety. Stáli sme uprostred nádherne zladeného priestoru a, vrátiac sa k jej včerajšiemu monológu, som urobila posledný pokus nestratiť ju: Ale aj tu, so všetkým tým časom pre seba, sa tu treba naučiť znova žiť! Neisto prikývla. Odvtedy som ju nevidela. Keď po troch týždňoch prišiel jej muž, vrátila som mu kľúče a všetko mu rozpovedala. Obaja, čo sme ju mali najradšej, sme vedeli, že sa už nikdy nevráti. Mŕtvi rodičia, odídené deti a nedospelé ženy sa nevracajú. Žena‐slnko bola predsa iba obyčajná žena. Helena Dvořáková Čo s plachým samcom? Stretli sa v kaviarni na palube zakotvenej lode. Na priateľke Marte bolo vidieť, že je zaľúbená. Opeknela. Svieža a voňavá pôsobila už na prvý pohľad inak než ľudia, ktorí mali trvalý partnerský vzťah a žili všedným vyrovnaným životom. V očiach mala jas, ktorý osvecoval len to podstatné, malichernosti sa jej nedotýkali, bezvýznamné javy nevnímala. Nepochybovala o zmysle života. Rozprávala o láske a živo pritom gestikulovala. Objednali si suché martini a kávu. Dunaj tiekol popod ich nohami. „Bolo to také krásne,“ hovorila Marta o nedávnom stretnutí so svojou láskou. Položil si ruku na operadlo lavičky a ja som troška zaklonila hlavu. Dotkla som sa jeho ruky svojím vlasom. Hneď som zacítila iskrenie. „Predstav si: Hmatáš vlasom! Poznáš to?“ Júlia zalovila v pamäti, ale nič adekvátne sa jej nevynorilo. Nestačila ani zareagovať a Marta už položila ďalšiu otázku. „Myslíš, že to cíti aj on? Nič nedáva najavo.“ „Určite cíti. Toto je vždy obojstranné. Keby si sa mu nepáčila, tvoj vlas by nič necítil. A už by ťa to dávno prešlo. Napätie medzi vami je stále živené. Jestvuje.“ „A nie je to len jednostranný vzťah? Ako mám zistiť pravdu? Najradšej by som sa ho priamo opýtala, ale vždy sa zháčim. On je mladý, on má čas, ale mne dni rýchlejšie utekajú.“ „Nič sa ho nepýtaj. Môže sa zľaknúť. Odplašíš ho.“ „Ale aspoň budem vedieť, na čom som.“ „O čo ti ide? O pravdu, alebo o lásku?“ „Pravdu nechcem vedieť. Pravdu vlastne viem. Náš vzťah je nereálny.“ „Prečo si odrazu taká skeptická?“ „Som taká vždy. A teraz dupľom. Keby som nebola skeptická, bola by som už celkom trápna. O toľko mladší muž! Môj vek ho musí privádzať do rozpakov. A navyše – je od prírody plachý.“ „Práve preto si hľadá staršiu cvičnú loď.“ „Ako také niečo môžeš o mne povedať?“ „To sa bežne hovorí. Ľudový termín. Ale, ospravedlňujem sa.“ „Pôsobím oveľa staršie ako on?“ „Čo je ľudský vek oproti večnosti? Vždy je bezvýznamný.“ „Oproti večnosti! To je iné. Ja sa porovnávam s ním. Je rozdiel medzi životným pocitom staršieho a mladšieho človeka. Budúcnosť chápe každý inak.“ „Všetko je relatívne. Môžete pobudnúť spolu dlhšie než dvaja mladí. A napokon, ty vôbec nevyzeráš staro. V poslednom čase si ešte omladla. Vidieť, že si zaľúbená. Si krásna.“ „Prečo sa teda nevyjadrí? Prečo mlčí? Vraj je svet presexualizovaný. Kde? Okolo mňa sex nie je.“ „Dôležitá je erotika a tú si každý vytvára sám. Musíš ju podnietiť a formovať.“ „Ako? Veď mu dávam najavo, že sa mi páči.“ „Vyskúšaj rôzne spôsoby. Buď maznavá a nežná, a keď to nepostačí, presedlaj na drsnosť. Buď sexuálne brutálna, schmatni ho, a troška po ňom pošmátraj. Možno je alibista a očakáva iniciatívu od teba.” „Je to taký plachý srnček. Nebudem ho kaziť. Keby sa niečo medzi nami stalo, asi by sa zľakol.“ „Erotika vždy zauzlí vzťahy. Najlepšie sú predstavy.“ „Kým si zaľúbená, máš telesnú slobodu. Keď začneš s erotikou, musíš byť stále pekná, voňavá, vzrušujúca, vymýšľať prekvapenia, nadrapovať telo. Je to vlastne otročina.“ „Jasné, čo sa budeš vyčerpávať. Veď energiu potrebuješ na prácu. Najlepšie sú prechádzky. Si aspoň na čerstvom vzduchu. Je to ekologickejšie. A si sebestačná.“ „Cítiš, ako zavoňalo? Je to ruža? Alebo agáty?“ „Ja nič necítim. Vidíš, to láska. Si vnímavejšia.“ „On ma však asi nevníma.“ „A videl ťa v plavkách? Videl ti prsia?“ „Nahota už na mužov nepôsobí. Všetko bolo ukázané, vyslovené, napísané. Stratilo sa tabu a bez tabu je telo banálne. Neviem ale, či som dosť pekná.“ „Si, si. A to je dobre, že je zdržanlivý. Teraz prichádza do módy cudnosť. Vy ste takí cudní. Nepáči sa ti to? Veď to povznáša.“ „Chvíľami to povznáša, ale niekedy tak túžim... Vieš, aké má ruky?“ „Viem, veď aj mne podal ruku. Je to taká pevná, suchá ruka. Ruka čestného chlapa.“ „Ja ho nehodnotím po stránke charakteru. Pre mňa je tá ruka vzrušujúca. Podľa tej ruky si viem predstaviť aj ostatné.“ „Hádam si nepredstavuješ aj jeho ...“ „Myslíš pohlavie? Nie, na to moja predstavivosť nestačí. Viem si predstaviť všetko, ale toto by som musela zažiť. A potom, zdá sa mi neetické, aby som si predstavovala jeho tajomstvá. Nemám na to právo.“ „Ponižuje ťa to ako dámu, alebo ide o jemnocit voči pánovi?“ „Možno sa trocha aj hanbím... On si tiež určite nepredstavuje moje pohlavie. Alebo technické postupy milovania. Bože, my tú hranicu nikdy neprekročíme! Triafať do nejakého otvoru na tele! To je nonsens! My sme k sebe takí slušní! Keby sme si aspoň niečo vypili, ale on je ešte aj abstinent!“ „To sú normálne zábrany. Zrúcaj ich nečakaným činom. Ak chceš zachovať dojem pasívnej dievčinky, padni mu do náručia nejakým fígľom. Ako keby si omdlela.“ „To by nepomohlo. On by sa ma nedotkol. Je veľmi plachý.“ „Nikto nie je taký plachý, aby sa neprejavil, keď ide do tuhého. Aj on je len z mäsa a krvi. Čaká na impulz. Predsa len – si dáma v rokoch, váži si ťa.“ „Zasa spomínaš môj vek?“ „Veď aj ty ho spomínaš.“ „To je iné. Ja to hovorím preto, aby si mi oponovala!“ „On nevníma tvoj vek.“ „Ako vieš?” „Vidím to. Rovesníčka by mu bola málo.“ „A temperamentom? Azda by ho dokázala skôr rozpáliť. „Pochybujem, to nie je záležitosť veku.“ „Mám zábrany. On to vie, a to ho brzdí. Keby si niečo dovolil, hneď by som stuhla. Tuší to.“ „Vidíš, sama nevieš, čo chceš.“ „Raz sme trhali v záhrade slivky. Keď som zliezala z rebríka, vzal ma do náručia a položil do trávy. Ale normálne. Na nohy. Chvíľu sa mi zazdalo, že ma objal. Hneď som pocítila psychickú nadvládu a vzápätí odcudzenie. Keď sa ukázalo, že sa mi to len zdalo, bola som sklamaná a zasa som po ňom túžila.“ „On vie, ako s tebou. Keby si ťa pustil k telu, už ho dávno necháš tak. Takto ťa má pokornú a oddanú. Nechce, aby si mu prerástla cez hlavu. Keby ste sa začali demokraticky milovať, hneď by si ho pre niečo kritizovala. On to vie. Je to plachý samec a ty si včelia kráľovná.“ „Ja som s ním tiež plachá.“ „Teraz ťa má skrotenú. On vzťah riadi. Potom by si panovala ty.“ „Neveríš v moju nehu a ústupčivosť?“ „Verím, ale si veľmi silná.“ „Čo tým chceš povedať? Že som málo ženská? Pôsobím ako šéfka?“ „Si pôvabná, oblá, mäkká, všetko ako má byť, ale si aj dosť samostatná.“ „Mám byť bezbrannejšia? Krehká? Zlomená? Veď som! Vidíš ako sa psychicky plazím.“ „Predo mnou. Poplaz sa pred ním.“ „To by som sa mu zhnusila.“ „Tak vydrž!“ „Alebo to mám skončiť?“ „A čo, ak to zrazu skončí on? Chýbal by ti?“ „Veľmi.“ „Prečo? Prečo najmä?“ „Lebo je pre mňa zdrojom energie. Chcem sa pred ním ukazovať: Aká som múdra, vtipná, šarmantná. Pred ním sa snažím. Bez neho by bol môj život prázdny a istým spôsobom by som zhasla.“ „Tak čo ešte chceš?“ „Aby nebol náš vzťah taký platonický.“ „Najvhodnejšie je duševné splývanie. To je bezpečný sex. Buď rada.“ „Ja chcem všetko!“ O niekoľko dní oznamuje Marta meilom: Vytúžený muž ju príde navštíviť domov, Marta sa chce ešte duševne posilniť rozhovorom s Júliou. Poobede sa stretnú v záhrade, kam o nejaký čas má doraziť aj on. V chladničke sa chladí šampanské. „Tak čo je nové? Pohol sa váš vzťah?“ „Pohladkala som ho po fúzoch.“ „A neuhryzol ťa?“ „Je nežný. Ale on sa ma bojí. Príčinou je asi predsa len ten vekový rozdiel.“ „Veď ty prekvitáš. Pôsobíš mladšie než on.“ „Je rozvážny a ja som bláznivá. Ale asi to nevidieť. Neviem reálne posúdiť, ako pri ňom vyzerám. Tebe sa čo zdá?“ „Mne sa zdá, že sa k sebe veľmi hodíte.“ „Minule sme boli niečo spolu vybavovať a úradník sa stále obracal na mňa. Pôsobím veľmi autoritatívne, však?“ „Nie. Pri ňom vyzeráš, ako keby si nevedela narátať do päť.“ „Ale inak vyzerám autoritatívne, však? A to presakuje do všetkého. Aj do intimity. Ako sa môže odvážiť pohladkať ma, keď pôsobím tak dominantne?“ „Keby si sa mu nepáčila taká, aká si, vôbec by s tebou nebol. Vôbec by neprichádzal, nezhováral by sa. Neboli by ste ani priatelia. A vidíš, stará sa o teba. Vníma ťa ako bezbrannú, ale miluje ťa ako silnú.“ „Miluje?“ „Určite ťa miluje. Keby nebola medzi vami láska, nemáme o čom toľko hovoriť.“ „Ale ja chcem inú lásku!“ „Keby ste prekročili určité hranice, už by bolo možno po láske. A takto? Máš krásny vzťah.“ „Vzťah, vzťah... Čo mám z toho? Chcela by som, aby ma objal. Chcela by som sa s ním milovať. Nehneváš sa, že sa ti zdôverujem?“ „Slová niekedy prinášajú slasť.“ „Áno, cítim rozkoš, keď o tom hovorím. Ešte niečo ti poviem, dobre?“ „Uži si.” „Raz sme sa ocitli v noci sami na osamelej ceste. Cítila som, že chce zastaviť auto, ale ja som začala vyžarovať protest. Odrazu ma pochytil strach, že mu zblízka na mne nebude niečo páčiť. Presnejšie: pred prvým bozkom s ním by som si chcela umyť zuby.” „To je hygienická mánia.“ „On vždy tak vonia.“ „Vonia ti. To nesúvisí s umývaním.“ „Škoda, že sa ma bojí.“ „Vy sa teda obaja bojíte. Z toho sex nebude! Máte teda klasickú čistú lásku. Buď rada. Dnes je to už vzácnosť.“ „Ale ja by som chcela byť radšej tuctová.“ „A čo ak je zadaný? Čo ak niekoho má? Nejakú inú...?“ „Nikoho nespomína. Je stále so mnou. Nechce sa mi veriť, že by niekoho mal. Podľa mňa je ešte panic.“ „Tak ho surovo zveď.“ „Ja to neviem.“ „Skús to s čarami. Má nejakú tvoju vec?“ „Darovala som mu tričko. Stále ho nosí.“ „Výborne, tričko bude tá magická vec. Keď príde, zašepkaj zaklínanie: Nech toto tričko rozpáli mu krv a v ohni lásky na tigra ho zmení.“ „Nechcem šelmu.“ „Tak inak: Opri mu líce o hruď a jemne hladkaj ramená. Uvedom si svoju krásu – aj to ho vzruší. Podrv mu telo, pocítiš ako navrie. Vsuň mu ruku za opasok. Šepkaj mu sladké slová. Zaveď mu prsty k miestu, kde sa otváraš. Nech skúsi, ako po ňom túžiš. Zovri ho a nepusť. Zaplač tam dolu túžbou. Oddaj sa mu bozkom. Jazykom naznač, čo má s tebou robiť. A hovor jeho meno. Musíš horieť a zahorí aj on. Mysli na to, ako ťa rozčesne a naplní. Buď hrubá v tejto predstave, lebo láska má byť robustná. Buď bosá, a nebudeš šéfkou, buď jemná, a nemusíš mať strach. Veď nechceš viac, len na chvíľu byť s ním. Všetko je márnosť, naznač mu. V objatí na to zabúdame.“ „Scenár je dobrý, chýba herečka.“ „Buď prirodzená.“ „Nič nebudem podnikať. Páči sa mi, aké to je.“ „Aj mne sa páčia plachí srnci. Žiaľ, často sú z nich neskôr paroháči.“ „Nerúhaj sa a bež. Chcem s ním byť sama. Z hriešnych myšlienok som sa už vyrozprávala a teraz čistá počkám milého.“ Etela Farkašová Obyčajný deň budík si nastavila na šiestu, čakalo ju dnes veľa povinností, zvuky slnečného rána za privretým oknom ju zobudili aj tak trocha skôr, kedysi bola naozajstné ranné vtáča, prebúdzala sa do každého dňa s chuťou, s radosťou si predstavovala všetko, čo ju čaká, čo urobí, na také pocity z prebúdzania jej už ostala len matná, nostalgicky podfarbená spomienka, ranné vtáča, pomyslí si, kamže to doskákalo, túto otázku si kládla v minulých týždňoch, keď celkom nečakane zakotvila na interne, ležala na posteli pripojená na monitore, ak sa zdvihla na lakte a pootočila hlavu, mohla dovidieť na obrazovku nad hlavou, bežiace lomené čiary, nerovnomerné, krivoľaké, zelené kmity na sivom pozadí, dlho v tej polohe nevydržala, napokon, grafikonu aj tak nerozumela, opäť sa uložila na vankúš, načúvala tichému bzukotu prístroja, ktorému jej srdce odovzdávalo správy o sebe (v istom časovom bode akoby človek začínal sám seba vidieť vo viacerých časoch súčasne, minulosť sa s budúcnosťou zreteľne krížia v okamihu, ktorý práve prežíva, akoby sa sám pre seba stal objektom historického skúmania, akoby si viac začal uvedomovať svoju vlastnú históriu, aj veci začína vnímať v širšom kontexte, s väčším odstupom, a zároveň s hlbším ponorom, pomyslela si s pohľadom na okno), precvičila si najjednoduchšiu zostavu na chrbticu, osprchovala sa, vošla do kuchyne, pootočila gombíkom na rádiu, na Devíne už vysielali ranný koncert, započúva sa do Mozartovej overtúry, melódia sa jej usádza do ucha, pravdepodobne jej v ňom ostane znieť po celý deň, bude si ju potichu pohmkávať alebo ju v sebe iba cítiť: nezvučnú, zachvievajúcu sa kdesi na okraji pamäte, Mozartova hudba jej vždy aspoň trochu pomôže, akoby z nej sňala kus záťaže, ktorú nosí v sebe, tej neviditeľnej, o ktorej sa nerozpráva a ani nepíše, a ak aj píše, tak len v náznakoch: odhaľovanie, ktoré je zároveň zakrývaním, popisovanie, ktoré zatajuje, postavila na sporák čajník s vodou, do tanierov nasypala cornflakes, zaliala ich, z chladničky vytiahla jogurty, hruškový kompót, dlho im trvalo, kým prišli na to, že drobné, nevzhľadné hrušky na starom strome v ich záhrade sú tým najlepším ovocím na zaváraniny, muž chcel strom vyťať, pretože mu postupne obschýnali vonkajšie konáre, ten strom bol starý už vtedy, keď sme kupovali chalupu, povedal, dožil svoje, ale ona ho bránila, nie kvôli kompótom, ktoré až neskôr začali variť z jeho plodov, terasa by bola bez neho holá, nechránená, bez prechodu do záhrady, do krajinky, ktorá sa za plotom rozbiehala po mierne zvlnenej rovine až k rieke obkolesenej jelšami, aj krajina by bola celkom iná, opakovala tvrdošijne, privykla si na pohľad z terasy, lemovaný poohýbanými konármi ju upokojoval, vnášal do nej pocit vyrovnanosti, nechcela sa ho vzdať, po raňajkách sa pre istotu ešte raz pozrela do kalendára, v tento deň ju toho čakalo naozaj dosť, v najdlhší deň roka, zdalo sa, že bude bezoblačný, teplý, obliekla sa, dnes odchádzala z domu prvá, keď sa približovala k zastávke, videla, ako jej odchádza električka, to bola tá minúta, keď sa vrátila do kuchyne, aby skontrolovala, či vypla plyn, v poslednom čase sa jej to stáva častejšie, činnosti, ktoré vykonáva podvedome, mechanicky, jej nevstupujú do pamäte, ostáva zneistená, pochybujúca, nerozlišujúca presnú hranicu medzi tým, čo chcela urobiť a čo naozaj urobila (deň ako každý iný, a predsa čímsi jedinečný: je prvým dňom v časovom intervale, ktorý jej ešte ostáva, posúvateľnou hranicou; predstavuje si polpriamku, s jedným pevným počiatočným bodom, s druhým, rozbiehajúcim sa do nekonečna, do neznámeho konečna, ktovie, čo naháňa väčší strach: konečnosť alebo neurčitosť času, ktorý má človek pred sebou, pred tým, ako išla do nemocnice, na tieto veci až toľko nemyslievala), keď otvorí domovú bránu, takmer zašliapne slimáka, zdvihne opatrne nohu a pozornejšie sa pozrie, telo slimáka sa túli asi dvadsať centimetrov od ulity, z ktorej ho ktosi zrejme nedávno násilne vytrhol, časť ulity je rozlámaná na drobné kúsky, okolo sivastého tela sa belejú slizké čiary, rozmýšľa, kto z domu mohol byť taký krutý a pripravil hneď zrána malému tvorovi utrpenie, kedysi čítala v jednej z kníh, čo jej ostali po pratete, že bolesť každej, aj najmenšej čiastočky vo vesmíre sa šíri na jeho ostatné časti, čím je človek citlivejší, tým viac takýchto záchvevov zachytáva, ak je obdarený silnou schopnosťou súcitiť, nemôže byť nikdy celkom šťastný, nie na spôsob obyčajných ľudí, pretože sa ho dotýka bolesť a utrpenie všetkých, taký sa však približuje k stavu vzácnej dokonalosti, k pochopeniu Jednoty, písalo sa v tej knihe, už ani nevie, kam ju založila, možno ju komusi darovala alebo zaniesla do antikvariátu, v byte sa nahromadilo akosi priveľa kníh, ku ktorým sa už nikdy nevráti (myšlienka, že všetky čiastočky vesmíru naozaj spolu súvisia a mávnutie motýlích krídel na jednom konci planéty môže spôsobiť zemetrasenie na jej druhom konci, jej však bola z viacerých dôvodov celkom blízka), na ďalší spoj si počká desať minút, vstúpi do nej hnev na tú svoju zneistenosť, na pamäť‐
nepamäť, zadúfa, že na komisiu nepríde oneskorene, táto predstava ju znervózni, prejde sa po chodníku, pokúša sa zhlboka dýchať, na ohybe chodníka pristane auto, vystúpi z neho žena, asi päťdesiatročná, zamieri k novinovému stánku, z auta za ňou zavolá muž, nezabudni na moje cigarety, žena sa neotočí, iba ledabolo mávne rukou, dofrasa, nie že mi ich zase nekúpiš, muž sa už vopred rozčuľuje, vyzerá podstatne starší ako žena, napokon vystúpi z auta a ide sám k stánku, v tvári má nevrlý výraz (k obrazu dvojice sa ktovie prečo vráti ešte aj v električke, čímsi ju tiež znepokojil, chýbala v ňom harmónia, súzvuk, vlastne by ju nemalo zaujímať, či v rannej epizóde celkom cudzích ľudí nachádza harmóniu alebo nie, napriek tomu cítila, že sa v nej z tamtej dvojice usádza neurčité znepokojenie), komisia dopadla dobre, prijali takmer všetkých uchádzačov, ktorí splnili kritériá a získali potrebný počet bodov, videla pred sebou rozradostené tváre mladých adeptov štúdia, plných nádejí, ambícií, a aj ilúzií, na začiatku budúceho semestra, na prvej spoločnej prednáške ich privíta, poďakuje sa im, že v dnešnej dobe sa chcú venovať disciplíne, jednej z najstarších, z ktorej sa nezbohatne, ktorá neprináša materiálne zisky, ani dôležité posty, ale zato privádza človeka k starostlivosti o dušu (ako vravieval Epikuros: na učenie sa filozofii nie je nikto primladý a ani pristarý, na starostlivosť o dušu nie je nikdy priskoro, ani prineskoro), pri obede preberajú s kolegyňami, čo ešte treba urobiť na konferenčnom zborníku, rozdeľujú si úlohy, termín odovzdania rukopisu sa blíži a im ostáva ešte veľa práce, jedna z kolegýň povie, ale aspoň pri jedle by sme si mali dať pohov, viete vôbec, čo jete, cítite na jazyku jednotlivé chute, opytuje sa, hoci pravdepodobne tuší ich odpovede, máš pravdu, pridá sa ďalšia, moja stará matka kedysi hovorievala, že jedlo si zaslúži úctu, keď sme boli na prázdninách u starých rodičov, počas obeda sme sa nesmeli rozprávať, na to sa teda dbalo veľmi prísne, kdeže dnes, hneď ráno pobieham po byte, medzitým si z niečoho odhryznem, je mi ľúto času, sadnúť si k stolu, a možno ani nie ľúto, jednoducho, nevychádza mi to, ak mám stihnúť toľko iných vecí, dôležitejších, doplní ju tá prvá ironicky, hej, možno aj dôležitejších, z istého hľadiska, odpovie jej, nevšímajúc si iróniu v hlase, popoludní jej niekoľkokrát zatelefonuje dcéra, najprv jej oznámi výsledok skúšky, ktorú má šťastne za sebou, potom jej vysvetľuje, prečo nemôže ísť večer na plánovanú rodinnú návštevu, má s priateľkami iný program, namietne, že o tejto návšteve vedela predsa niekoľko dní, patrilo by sa, aby išla, je to dohovorené a iste sú aj na ňu zvedaví, na to, čo má nové, dcéra ju podráždene preruší, je to jej voľný večer, zaslúžila si ho a nemieni ho tráviť uspokojovaním niečiej zvedavosti, napokon, túto úlohu môžu splniť aj oni, ich referát bude aj tak podrobnejší (nemá rada mobil, znervózňuje ju napríklad tým, že vďaka nemu nemusí byť nijaký dohovor definitívne platný ani počas jedinej hodiny, mení sa po každom novom zavolaní zasahujúcom na ktoromkoľvek mieste, po každej novej SMS‐ke rušiacej predchádzajúce plány, dcéra hovorí o dynamickosti moderných komunikačných techník, ona zas o nestálosti a nespoľahlivosti, ktorú vnášajú do života, o jeho ďalšej fragmentarizácii, vyčíta si, že sa vôbec dala nahovoriť na tento druh komunikácie, úsečnej, zredukovanej na skrátené oznamy, niekedy na hranici zrozumiteľnosti), dcéra jej ešte stihne oznámiť, že dostala list od kamarátky z Oravy, ktorá ju prosí o pomoc, predstav si, zobrali jej všetky výhody zdravotne ťažko postihnutých, stratila nárok na prevozy sanitkou, bude sa musieť vzdať liečenia, na ktoré mala onedlho nastúpiť, množstva ďalších úľav, dcéra posúva prosbu o pomoc na ňu, nepoznáš niekoho, kto by s tým vedel pohnúť alebo aspoň poradiť, tak si len predstav, pri jej diagnóze a siahnu jej takmer na všetko, akoby skleróza multiplex bola chrípka, dcérino pobúrenie sa prenáša aj na ňu, pred očami sa jej vybaví záhradka pred neveľkým domcom, bledé, trochu pretučnené dievča, ktoré sedelo na invalidnom vozíku a nesmierne sa potešilo ich návšteve, urobili si odbočku cestou do Zakopaného, pred rokmi bolo to dievča dcérinou spolužiačkou, potom muselo štúdium prerušiť, písali si dosť často, hádam len poznáš niekoho takého, kto by mohol pomôcť, nalieha dcéra, no a večer, dodá po chvíli už pokojnejším tónom, zagratulujte aj za mňa, telefonát jej pripomenie, že musí kúpiť kyticu na večernú návštevu, do večera ju však ešte čaká rozhlas, dúfala, že sa na nahrávanie relácie dôkladnejšie pripraví, usiluje sa sústrediť a premyslieť aspoň zopár téz k téme, na ktorej jej veľmi záleží, bude to jedna z posledných relácií tohto typu, filozofické dialógy, v novej programovej štruktúre sa pre ne nenájde miesto, povedala jej to redaktorka, keď si s ňou dohovárala termín, chápete, malá počúvateľnosť, treba ísť viac v ústrety poslucháčom, dodala sarkasticky (veta, ktorá ju nesmierne dráždi, ale voči ktorej je bezmocná), na návštevu teda pôjdu len oni dvaja, rozhovor nadobudne trocha inú podobu, pretriasať sa budú iné problémy, vlastne už vopred vie odhadnúť, ktoré a aj to, kto k nim aké stanovisko zaujme, mnohé slová, otázky a odpovede sa budú podobať tým z predchádzajúcich návštev, nemôžu však ignorovať jubileum v rodine, bolo dlho a dôkladne pripomínané (tieto rodinné jubileá, pomyslí si bez väčšieho nadšenia, rozhovory plávajúce na povrchu, akoby aj tí, ktorí rozprávali, možno zámerne, možno neschopní hovoriť inak, ostávali pri povrchu, len sa tak zľahka kĺžuc po témach, ľahké slová a ľahké úsmevy, ani za nič nehovoriť o problémoch, starostiach, byť optimistom je dnes „in”, akosi prirýchlo sa tomu učíme, pomyslí si), návšteva naozaj prebieha presne podľa schémy, len obložená misa sa v niekoľkých detailoch líši od tých, na ktoré si v tejto rodine zvykli, a pravda, nielen v detailoch, miesto sardiniek sú na jednom okraji obrovskej misy poukladané svetlé lososové rezy, v strede olivy, čo však ostáva nezmenené, je ľahkosť slov, ľahkosť úsmevov, nepreniknuteľných, cestou domov si s mužom vymenia novinky tohto dňa, kráčajú pri Dunaji, rozhodli sa, že niekoľko zastávok prejdú peši, zakrátko zistí, že ju tlačí na pravej nohe topánka, od rieky vanie príjemný vzduch, pristavia sa, oprú sa lakťami o obruby múrika oddeľujúceho ich od rieky, pohľadom obkresľuje svetielkujúce obrysy budov na druhom brehu, už dlho si sľubujú, že sa vyberú do zrekonštruovanej kúrie aspoň na kávu, ale zatiaľ im to nevyšlo, takéto predsavzatia sa u nich odďaľujú, posúvajú do neurčitého, do akéhosi lepšieho, pokojnejšieho času, v ktorom sa aj oni stanú lepšími, pokojnejšími (neodvažuje sa opýtať muža, či on ešte trochu verí na tie vzájomné sľuby, alebo sú preňho len clonou, ktorou možno zastierať reálnu podobu toho, čo žijú), opäť vykročia, potichu zasŕkne, bolesť sa stáva čoraz ostrejšou, akoby boli v topánke nastrkané drobné klinčeky, pätu bude mať celkom iste skrvavenú, už sa hnevá na nápad prejsť sa cestou z návštevy, jej vlastný nápad, hoci vedela, že topánky, ktoré má na nohách, nie sú pohodlné, tešila sa však z predstavy, že oni dvaja si doprajú malú večernú prechádzku, pokojný rozhovor cestou domov, tešila sa na to vlastne už od popoludnia, na kúsok času, ktorý bude patriť len im, nič mimoriadne, hovorí jej práve muž, nijaké pozoruhodné výsledky v laboratóriu, nijaká zaujímavá pošta, iba zopár drobných problémov a hŕba administratívy, celkom obyčajný deň, pritaká mu, po chvíli dodá, ale dosť únavný, aspoň teda pre mňa, až priveľmi únavný, zopakuje, možno očakáva, že jej tie slová prinesú úľavu, že nimi čosi vyrieši, a čo by si chcela, tak ako každý iný, povie muž a ona so znepokojením zaznamená v jeho hlase stopy rezignácie, zrýchli krok, napriek bolesti na päte, akoby sa tým zrýchlením chcela brániť proti tomu, čo práve zaznamenala, posledný kúsok cesty kráčajú vedľa seba mlčky, napokon, všetko podstatné bolo medzi nimi za tie roky už vypovedané, onedlho stoja pred panelákom, je už takmer celkom zahalený do tmy, svieti sa len v dvoch, troch oknách na najvyšších poschodiach, nastúpia do výťahu, opatrne, aby nenarobili hluk, ho za sebou zatvoria, potom muž otočí kľúčom v dverách ich bytu Marta Gogálová Ukradnutý kľúč Zazvonila som ako obyčajne, po chvíľke sa ozval bzučiak. Otvorila som vchodové dvere a ovanul ma nepríjemný pivničný zápach. Akoby tam skladovali hnilé zemiaky. Nuž prvý dojem z tohto obytného domu nie je bohvieaký. Pre mňa to síce nie je prvý dojem, lebo od istého času sem chodievam často. Inak to je typický dvanásťposchodový panelák v krásnom zelenom prostredí, s desiatkami, ba stovkami ľudských osudov. Až mi je ľúto, že v Starom meste je pomaly zelený park a zdravý strom vzácnosťou. Veď aj tie nové, čo vysadia, po krátkom čase začínajú chradnúť. Ale nie o tom chcem hovoriť. Vyviezla som sa výťahom, ktorý naozaj funguje a zazvonila som pri dverách bytu Eleny, ktorá nie je Elena, ale Štefánia. Po dosť dlhej chvíli a mojom zahlásení mena, sa otvorili dvere a za nimi stála stará žena s výrazom boha pomsty. A to bolo oveľa horšie, ako ten zápach pri vchode. – A ani ma nebozkávaj, lebo si falošná! Ja už viem, čo sa tu dialo, čo si tu hľadala! Prečo si ten kľúčik potrebovala? Už sa mi otvorili oči! A veru aj mne, od prekvapenia. Pozerala som, ako vyoraná myš. A priznám sa, že nebyť toho hrozného výrazu jej tváre, možno by som sa bola rozosmiala a považovala to za nie veľmi vydarené žartovanie. No jej výraz ma zmrazil, doslova mi vyrazil dych. Ledva som sa zmohla na otázku. – Čo sa, preboha, stalo? O čom to hovoríš, Elenka? – Však ty veľmi dobre vieš, o čom hovorím, keď si ten kľúčik od skrinky vzala, aby si mohla všetko prehľadať! Aj dvoje kľúče od bytu sa mi stratili. Ale polícia to musí vyšetriť. Už som napísala aj list. – Prosím ťa, Elenka, čo to robíš? Spamätaj sa! Veď ty ma obviňuješ z čohosi a ja ani neviem, o čom hovoríš. Aký kľúčik som vzala a čo som prehľadávala?! A kedy, kedy? Veď sa som u teba sama nikdy nebola, vždy mi otváraš ty a si tu so mnou. A vôbec, čo si to dovoľuješ, takto ma urážať! To som sa už naozaj poriadne napálila. Toto som naozaj vo svojom živote nepotrebovala. Takéto šoky. Elenu som „schytala“ vlastne náhodou, v parku, na koncerte v Starom meste. Všetky miesta na sedenie boli obsadené a ona ma zavolala k sebe na lavičku. Vraj obsadila miesto pre priateľku, ktorá ale neprišla. Teraz, keď si spomínam na tú nepríjemnú situáciu môjho podozrievania a obviňovania, nechápem, nechápem, ako som sa mohla nechať tak napáliť a nevidieť, že Elena je chorý človek. Vlastne som už aj vedela, že nie je celkom v poriadku, ale ten útok na mňa ma zaskočil. Mimoriadne ma to rozrušilo, celé vnútro sa mi chvelo, bolo mi do plaču, hrozne. – Kde sa podeli tvoje pekné reči o tom, aká si šťastná, že si ma spoznala a ďakuješ Ježiškovi, že si ma našla? Tak tu ja naozaj nemám čo hľadať! V taške máš jedlo a ovocie. Zabudnem na tento šok, ak to dokážem, a ty zabudni na mňa! Zrejme nie je náhoda, že nemáš priateľov. Každého podozrievaš, osočuješ, ohováraš, všetci ti vraj v živote ubližovali a ubližujú, ale ty siahaš ľuďom bez hanby a zábran na česť! Si alebo vážne chorá, alebo hrozne zlá. Obávam sa, že sa ti ľudia budú vyhýbať...Takého blázna, ako som ja, už sotva nájdeš... Priznám sa, že som bola z toho celkom, celkom mimo a už som stála na chodbe pri dverách do bytu, rozhodnutá odísť a už nikdy sem neprísť. A naraz predo mnou stála úplne iná Elena. V očiach mala taký čudný, až panický strach. Bola ako také veľké, staré dieťa. Začala ma prosíkať, chlácholiť, čosi splietať, že ona to tak nemyslela, že nepodozrieva mňa, ale že v byte boli nejakí zlodeji a vzali jej kľúčik, a ona ho potom našla, ale bol to celkom nový kľúčik, ktorý podhodili na iné miesto. A to bola určite tá Gaba s tým jej..., lebo – oni sa mi chceli pomstiť! Vidíš, teraz som na to prišla...už to viem! Pozerala som sa na ňu, počúvala som ju a naraz mi jej bolo strašne ľúto, ale aj som sa vydesila. Bože, veď to je, tuším, veľmi, veľmi vážne s ňou. Čo to je? Starecká demencia alebo Alzheimer? Alebo čo? Myšlienky mi lietali ako splašené. Čo mám robiť? Čo mám robiť, čo urobiť, aby sa „vrátila späť“? Aby sa dalo s ňou komunikovať. A môžem vôbec niečo urobiť? Môžem to s ňou zvládnuť, ak jej psychika bude odchádzať a ona bude viac a viac nebezpečne podozrievavá a zlá? Spomenula som si na jej neustále návraty a rozprávania o mame a otcovi, ktorí ju od malička nenávideli a trápili. O milovanej krásnej sestre, ktorá sa pri nejakej oslave narodenín utopila v jazere vo Švajčiarsku, keď sa nešťastne prevrátila loď. A nechala po sebe synčeka, ktorý v dospelosti skončil samovraždou...milovaný Eriček. Elena nemala deti, hoci kedysi bola aj vydatá. A Erik bol ako jej vlastný syn. Toto všetko a bohvie čo ešte, poznačilo Elenu navždy. Aká zložitá je ľudská psychika. Všetko sa pod ňu podpíše. Dobré aj zlé. Snažila som sa zmobilizovať svoje sily, byť pokojná, ba milá, a hovoriť s Elenou ako s človekom naivne veriacim v Boha. – Elenka, ak si zlá k ľuďom, ak ich neprávom obviňuješ, podozrievaš, osočuješ a ohováraš, to sa tvojmu Ježiškovi nepáči, to je ťažký hriech a Ježiško je z teba smutný. Elenka, rozumieš mi, však? Tak rozmýšľaj o tom, rozmýšľaj... Pozerala na mňa takým zvláštnym pohľadom, ktorý až naháňal strach. Snažila som sa byť milá, prívetivá, ale bolo mi veľmi smutno a padla na mňa taká únava a strach, že som mala mozog ako vyprahnutý. Ani ja som nedokázala rozmýšľať. Chcela som byť čím skôr preč. A už som počula jej obvyklé: – Už zasa odchádzaš? A kedy prídeš, kedy prídeš? Mala by som odísť! Musím už ísť, vyspať sa, zabudnúť a porozmýšľať, čo ďalej. Uvážiť, či som schopná zvládnuť situácie, ktoré budú možno oveľa horšie a ťažšie, ako bola táto dnes. Ale ako z toho von? Dá sa vycúvať? Ako ju môžem nechať samu? Viac a viac som si uvedomovala a stále si uvedomujem tú varovnú prognózu vývoja a nárastu psychiatrických ochorení. A obzvlášť desivú prognózu vývoja a nárastu ochorení na Alzheimerovu chorobu... Stále viac si uvedomujem, aké potrebné by boli zdravotnícke a sociálne zariadenia, ktoré by sa dokázali o týchto chorých postarať na dôstojnej úrovni. Častejšie a častejšie sú to ľudia v najlepšom veku. A nejde len o tých chorých, ale aj o ich blízkych, tých zdravých, ktorí sami len ťažko môžu zvládnuť ten údel popri svojej práci a denno‐denných starostiach. A pod tlakom neblahých okolností často aj oni ochorejú. No a chorôb, s ktorými si „múdre ľudstvo“ nevie rady, je na výber...U nás vraj chorých ubúda. Kto to tvrdí, klame. Keď som sa vtedy vracala od Eleny domov, unavená, ako zbitý pes, bezmocná, bezradná, šla som opäť, ako každý deň, okolo budov, ktoré nedávno slúžili zdravotníctvu, a ktoré boli, a mohli by byť také užitočné. Mohli by slúžiť tým, ktorí to potrebujú, a nie je ich málo...Len „Alzheimerikov“ je na Slovensku okolo šesťdesiattisíc.! Ale ony chátrajú. Roky. Ba aj tie, ktoré sa zvláštnym spôsobom, ako dobrý „kšeft“, dostali do rúk rôznych „podnikateľov“. A nikto nie je braný na zodpovednosť za mrhanie štátneho majetku, peňazí a hlavne zdravia ľudí! A chátrajú aj ľudia. No a vtedy, cestou domov, po tom hroznom zážitku s Elenou, ktorý do budúcnosti nič dobré neveští, som si predsavzala, že napíšem list. Otvorený list. Ale kam, komu? Ministrovi zdravotníctva, sociálnych vecí, či premiérovi? Kam? Komu? Ktoré uši by neboli hluché, oči slepé a srdce kamenné? V ktorom z tých, čo sa majú starať o veci verejné, zostalo ešte svedomie. Kto zostal človekom a osudy ľudí nie sú mu ľahostajné?! Denne chodím pešo týmto mestom, ktoré je zahltené betónom a sklenými budovami officov, business centier, bánk, hotelov, barov, reštaurácií, herní a pod., ktoré nie sú pre normálnych obyvateľov, lebo tí na to nemajú. Chodníky nie sú pre chodcov, všade parkujú autá, zelených parkov a stromov hrozivo ubúda a na ich mieste hrozivo pribúdajú betónové a sklenené megalomanské stavby, ktoré sa nazývajú parkami. Miznú zdravotnícke zariadenia, sociálne, kultúrne, vzdelávacie...Načo by boli nemocnice, školy, škôlky, detské parky, športové areály, divadlá, koncertné sály a podobne, a ešte v peknom zelenom a pokojnom prostredí? Šup s nimi preč, veď zaberajú vynikajúce, lukratívne stavebné pozemky! Preč s nimi do anonymných budov a prostredí. Alebo ich treba úplne zlikvidovať! Veď detí je menej, chorých je vraj tiež menej, netreba toľko škôl, škôlok, nemocníc, polikliník. Ale načo je potom toľko lekární? Prečo, prečo? Je to výborný obchod. Človek, jeho zdravie, život, sa stali zdrojom úžasného obchodu. Ba aj jeho smrť. Je to obludné. Amorálne sa stalo normálnym a morálny, poctivý človek je nenormálny, je na smiech. Nie je „in“. Kresťanské Slovensko a vlastne i svet má nového Boha: „zlaté teľa – peniaze. Ľuďom chýba harmónia, empatia, taký normálny súcit s tým druhým, chýba im skutočná láska. Zbesilo sa naháňajú za hmotnými vecami, tie duchovné opomínajú, nemajú na ne čas. Neustále žijú v zhone a strachu, boja sa, že všetko nestihnú, že nebudú mať to, čo iní, že stratia prácu, postavenie, dom, či byt... Len na zdravie a obyčajný život zabúdajú. Na ne si spomenú, až keď ich strácajú a stratia. O Elenu, ktorá vlastne nie je Elena, ale Štefánia, sa možno – ak Boh dá – dokážem postarať. Ale koľko je takých „Elen“, opustených, osamelých, ustráchaných a chorých uprostred obrovského bohatstva sveta?! „Miluj blížneho svojho, ako seba samého...“ a „Desatoro“, ktoré by malo byť kódexom ľudstva! Také jednoduché a také nedosiahnuteľné! Človek túži po zakázanom jablku. Ľudstvo vymýšľa zložité pravidlá spolužitia, zákony, ale hneď hľadá cesty, ako ich nedodržiavať, ako ich obísť. Každý raz, keď idem k Elene a zvoním pri jej byte, mám trochu strach...a myslím na to isté: 30 miliónov ľudí na svete trpí Alzheimerovou chorobou, na Slovensku asi 60 tisíc. A nikto nevie, koho z nás sa môže v budúcnosti tá desivá choroba priamo týkať. A nevyhýba sa ani bohatým, je jej jedno, koľko má kto titulov, či je chudák a či kráľ. Prepáč mi, Elenka, že som písala o tebe, o tom kľúči, ktorý ti niekto „ukradol“, ale nielen o ňom. Bolo to aj „o kľúči k ľudským srdciam“, ktorý ktosi „ukradol“. Bola by som rada, keby sa našiel. Tatiana Jaglová Hore schodmi, dolu schodmi Sobota. Deväť hodín ráno. Auto, červený chrobák, sa leskne pod balkónom. Zaplaťpánboh, neukradli ho. Jarný dážď ticho sviští, rozpučané stromy ho roztúžene sajú. Aj pre mňa je lepší zamračený deň, aspoň nedostanem prudký slnečný šok. V ostatných dňoch bolo priveľa slnka. Keď som vyšla z domu, ničilo ma, asi ako keď pri mučení svietia baterkou do očí. Po dlhom čase v base je vraj človek tiež svetloplachý okrem toho, že je každý nevinný. Ale ja som nevinná na slobode, ktorá mi pripadá ako basa. Prstenník som už mala zakrúžkovaný dvakrát a to, že obrúčky teraz odpočívajú jedna v porcelánovej miske a druhá vraj v jeho zlatej skrinke, nie je len moja vina. Hoci syn si to myslí, chladný lesk v jeho očiach mi oznamuje, že sa jeho stanovisko nemení. A možno má pravdu – každý má svoj diel viny, aj keď cíti inak. Svoj trest za to, že som stále hľadala viac lásky, lebo s manželmi som sa cítila osamelá, si teraz odpykávam na slobode v dvojizbovom byte, kde mi robia spoločnosť vnučkine fotky. Pravda, mám aj maličkého vnuka. Snažím sa nezamilovať si ho, aby to nedopadlo ako s vnučkou. Som zakázaná stará mama, ktorej nedovolia, aby sa k malému dievčatku príliš často približovala. Moja unavená duša totiž nadviazala úzky a kompaktný vzťah s jej čistou dušičkou. Podľa názoru vnučkinej matky by som nevinné dieťa mohla pokaziť voľnomyšlienkárskymi rečami. Hoci jej mužovi, môjmu synovi, sa práve demokracia vo vzťahu medzi ním a mnou, moje netradičné prístupy vo výchove, zdali skvelé. Podobne rozmýšľa aj moja dcéra, o ktorej prvých láskach som vedela všetko a podrobne sme prebrali aj chúlostivé témy. Aj ona je však na strane nevesty a odporúča nenechať dlho vnučku, jej neter, v mojej blízkosti. Podľa názoru mojej matky som bola dobrá dcéra. Nemyslí si o mne, že som voľnomyšlienkárska, alebo žeby som mohla kaziť deti nevhodnými rečami. Lenže moja matka vždy vedela o mne dosť málo. Tri generácie žien sú komplikovaným vesmírnym úkazom. Sú planétami, ktoré obiehajú okolo slnka – rodinnej lásky – po rôznych, vzájomne vzdialených elipsách. Túto sobotu som sa rozhodla zmierniť pohromu osamelého víkendu návštevou Carrefouru, napokon bolo treba aj nakúpiť. Najmä však zabiť čas. Neúčinkovala ani tableta na spanie, ktorú si dávam v sobotu okolo jedenástej dopoludnia, aby som prežila denný trest víkendového väzenia. Večer sa totiž v televízii občas nájde dobrý film a napokon, v tme je každý osamelý a vonku nepočuť tie šťastné detské hlásky. My dvaja, červený chrobáčik a ja, sme zaparkovali v podzemnej garáži, potešení, že je tu tak málo áut. Nechcem veľa nakupovať – na deň mám vyčlenenú stovku a tá zmizne po jednom pohľade na nejaký regál. V Carrefoure však nie je len tovar. Privítajú vás pohyblivé schody. Idete hore a niekto oproti ide dolu. Napríklad nejaký pán. Oči sa stretnú a ja hneď viem, že ide o osamelého muža, ktorý trpí už od šiestej rána. Dal si rannú kávičku, ľahké raňajky a stále je iba osem. Sadne teda do auta, či na električku a zamieri do Carrefouru. Nastúpi na eskalátor a rozhliada sa. Áno, už je to tu. Športovo oblečená žena s prázdnym pohľadom, ktorý sa túži zachytiť na niečom pevnom. On je tu tiež preto. Vlastne nič nezamýšľa kúpiť, chladničku má plnú, a predsa len vošiel do samoobsluhy. Jeho byt tiež nič nepotrebuje, dokonca ani svojho majiteľa. On sa vezie schodmi dolu, ona hore. No pravdaže, ženy sú spachtošky ... Keby ju tak bol videl v samoobsluhe, mohol sa opýtať, ktorý olej má najlepšie vlastnosti na smaženie. Potom by ju možno mohol pozvať na kávičku. Alebo by sa osmelil aspoň spýtať, či sem v takomto čase chodieva aj inokedy v sobotu. Lenže on ide schodmi dole, ona hore. Idú ďalej. Aha, jeho oči sa túžia na niekom zachytiť. Som ešte stále mužolapka. Hoci som to nikdy nerobila naschvál. Nie, náročky určite nie. Alebo žeby...? Nuž, možno som taká aj bola, lenže kým som pracovala a doma boli deti, môj pohľad pútali podľa mojich kritérií iba mimoriadne príťažliví muži. Tí, čo vyžarovali úspech a sebaistotu. Ozaj, prečo som si nevšímala, či majú aj láskavé oči? Teraz, keď žijem v inej galaxii tej istej spoločnosti, lebo už nepracujem a deti majú vlastné rodiny, tí úspešní ma nezaujímajú. A možno ich už nechcem vidieť. Zaručene osamelý muž ide na eskalátore dole a ja hore. V podstate to tak išlo aj v mojom prvom manželstve. Chvíľu šiel na imaginárnom eskalátore môj muž dolu a ja hore a občas (ako inak) on hore a ja dolu. Náhodou sme sa stretli, vymenili si pohľady, povely, príkazy, trochu starostí a občas aj úsmev a fyzickú lásku. Eskalátor života šiel príliš rýchlo, takže sme sa nestihli nadlho stretnúť a užiť si jeden druhého. Idem hore a on dolu. Šedivovlasý, ležérny starší pán. V sekunde odhadujem jeho život – ženy, deti, úspechy, choroby, samotu. Áno, samota. Vyžiaril signál samotára spolu s pátracím laserovým lúčom, ktorý dostal povel objaviť vhodnú partnerku. Lúč sa zastavil na mne. Hneď viem – bol si nakúpiť na nedeľný obed, aby bolo niečo do hrncov. Nebude ho to tešiť, ale voľačo jesť musí. Napokon, aj takto možno zabiť dve hodiny. Vystúpim pri samoobsluhe a beriem vozíček. Neobzerám sa. Viem, že slušní muži (tí s láskavými očami) sa nevrátia. V tom veku už nedúfajú v zázraky a neodvážia sa naplno zaútočiť. Nedôverujú si. Ani ja si nedôverujem. Moja fyziológia by ma asi nesklamala, (tá jeho možno áno) ale... Čo ak sa ukáže, že naoko zaujímavý muž je lakomý, nudný, čo ak celú svoju iskru vyžiaril na pohyblivých schodoch? Nakupujem a neobzerám sa. Záujem o osamelých mužov som stratila na eskalátore. Do samoobsluhy kráčam s prázdnym vozíčkom a ešte prázdnejšou dušou. Dobre viem, že keby ma bol pozval na kávu, zbadala by som mu na kravate fľak od včerajšieho obeda, mierne by páchol potom, lebo už dávno si nemení košele každý deň a zistila by som, že si farbí obočie. No... to by som mu možno odpustila. Ale čo ak by mi káva nechutila tak, ako s prvým milovaným? S ním som raz pila horúcu vodu, ktorá mala byť čajom, ale vrecúško čaju zabudli doniesť. A ja som to nezbadala. Až keď sa čašníčka pýtala, čo som to vlastne mala, keď nevidela mokré vrecúško. Hovorím tomu syndróm vianočného stromčeka po tridsiatke. Mala som práve toľko, keď som sa čudovala, prečo už farebné vianočné sviečky nemajú také tajuplné a vzrušujúce farby, kvôli ktorým som pod ním, ako malá, trávila celé hodiny? Zastavím sa pri bábikách a siahnem po jednej. To je tá správna, s takou sa hrávala moja dcéra. Dostala ju za odmenu, lebo neplakala, keď jej, maličkej, brali krv. Lenže, moja vnučka má desať a s bábikami sa nehráva, namiesto toho výborne ovláda počítač. Áno, viem, že ju kazím. Dívam sa na ňu ako na zázrak a všetko, čo urobí, mi pripadá geniálne. Aj keď ,,myš“ kvôli nej už museli niekoľkokrát vymeniť. Kým synovi, jej otcovi, som dala facku, lebo sa pokúsil rozobrať tranzistorák. Bábiku dám na miesto a poberiem sa k pultu s toaletným papierom. Akcia! Stojí len tri päťdesiat. Teším sa ako kedysi z vianočného stromčeka a vkladám tri rolky do vozíčka. Na chvíľu zabudnem na vnučku, na to, že mi ju ani tento víkend nedajú, aj na to, že ani túto sobotu nebudem dvíhať telefón, lebo v podstate nechcem nikoho počuť. Veziem sa do garáže, dolu schodmi na eskalátore. Dokopy som nič nekúpila, ale cena toho toaletného papiera je dnešnou milou výhrou. Viezol sa niekto zaujímavý hore schodmi? Až dolu som zistila, že som sa nedívala. Doma zaparkujem a vystúpim. Pomalými krokmi sa brodím hrôzou sivej osamelej soboty, ktorá ma priam smrteľne dusí. Položím igelitky a ustatá uvažujem, čo som zabudla kúpiť. No pravdaže, paradajkové pyré. Chvalabohu, zajtra pôjdem do Carrefouru. Vladimíra Komorovská Na rozlúčku My dvaja sme spolu skončili, aby si vedela, oznámil si mi stroho do telefónu, len čo som ťa pozdravila, a ja som sa ani neunúvala s odpoveďou, nepovažovala som za nutnosť verbálne reagovať, iba som mlčky prerušila spojenie, lebo pre mňa to nebola nijaká novinka, môj drahý, lebo som tvoje vyhlásenie nevnímala ako úder pod pás, lebo ja som náš rozchod pokladala za neodvratný už v predchádzajúci deň. Toľko ráz si ma ubezpečoval, že som tvoj poklad, ktorý si vykopal šťastnou náhodou, toľko ráz si mi opakoval, že som v tebe prebudila širokú škálu citov, že som v tebe pootvárala tajné zámky, až som takmer uverila, že mám v tvojom živote výnimočné postavenie, že by si ma nechcel stratiť za žiadnu cenu, hoci v najhlbšom vnútri som cítila, že raz nadíde tvrdé zúčtovanie. Moja predtucha sa naplnila do slova a do písmena, musela som si na rovinu priznať, že som utrpela zdrvujúcu porážku, lebo tak strašne si ma miloval, že si sa ma radšej vzdal, než by si niečo obetoval pre našu lásku. Neviem, prečo si mi potreboval osobitne zdôrazňovať, že sme skončili, prečo si sa mi vôbec namáhal telefonovať, keď si sa vyfarbil krátko predtým, keď si ma pokojne nechal odísť do noci, bez akýchkoľvek obáv, že sa mi čosi prihodí, neviem, čo si odo mňa vlastne očakával, vari si dúfal, že sa rozplačem, alebo ťa rozcíteným hlasom začnem prehovárať, aby si to, pre boha živého, so mnou ešte raz skúsil, aby si tak nemilosrdne nezahadzoval za hlavu náš vzťah, ktorý bol koniec‐koncov to najkrajšie, čo sme obaja prežívali v poslednom období? Nech boli tvoje pohnútky akékoľvek, sklamala som ťa na celej čiare, lebo som už nevládala ďalej, lebo ma už omrzelo donekonečna sa krútiť v bludnom, začarovanom kruhu a sústavne sa vracať k jednému a tomu istému nepríjemnému faktu, ktorý si ty vôbec nepokladal za prekážku, ktorý si ty vždy bravúrne zahral do autu s pevným presvedčením, že aj za nečistých okolností hráš čistú hru. Nie je to tak dávno, čo si znovu akoby mimochodom utrúsil, že nechápeš, prečo si tvrdošijne postulujem problém a udieram doň zo všetkých strán, škoda len, že si zabudol upresniť, že ide o reálny a chronicky sa vlečúci problém, škoda, že ti nezišlo na um, že ho postulujem z celkom jednoduchého dôvodu, pretože sa nedokážem tváriť, že ho nevidím, pretože ho nemôžem prehliadať a zakrývať si pred ním oči, pretože nie som nijaký zbabelec a pokrytec, ktorý vidí iba to, čo mu vyhovuje, a zámerne si nevšíma nič, čo mu nehrá do karát. Brilantne si sa oháňal naším duševným súzvukom, našimi nádhernými zážitkami a vôbec si si neuvedomil, že vďaka tvojej ľahostajnosti a neochote postaviť sa zoči‐voči skutočnosti ako čestný chlap ostáva naša akokoľvek krásna prítomnosť bez jasnej perspektívy a ľahko sa môže premeniť na nenávratnú minulosť. Už ťa počujem, môj milý, ako rezolútne namietaš, že dramatizujem, že robím z komára somára a zbytočne komplikujem situáciu, že silou‐mocou hľadám zámienku na konflikt, ktorému sa ty obratne vyhýbaš, lenže ja nie som beznádejný cynik so srdcom obrasteným machom, ja nie som krutý bezcitník s hrošou kožou a neberiem na ľahkú váhu tvoje záväzky voči manželke, aj keď som jej nikdy neodprisahala vernosť a lojálnosť, mne naozaj nepripadá normálne, že hodláš naďalej sedieť na dvoch stoličkách a lavírovať medzi dvoma ženami, nemám na to žalúdok ani nervy, jednoducho nestojím o pokútny vzťah s milovaným mužom, ktorý ma na ulici nemôže chytiť za ruku, radšej sa nenápadne stiahnem z bojiska a oželiem všetko, čo ma s tebou spája, nech moja obeť vyzerá akokoľvek neopodstatnená a nepochopiteľná. Spokojne to môžeš pripísať na vrub mojej konzervatívnej výchove, pokojne ma môžeš obviniť z nespoľahlivosti, zo žiarlivosti a z úbohosti, naďalej to do vôle zľahčovať, aj sa energicky rozhorčovať alebo bezradne rozčuľovať, prečo sa zaoberám takými hlúpymi malichernosťami, stupídnymi taľafatkami, a radšej s pôžitkom nevychutnávam spoločne strávené okamihy. Je mi jasné, že to nikdy nepochopíš, lebo teba obrovská ťarcha svedomia nenúti, aby si sa zachoval charakterne, ba zaručene mi v duchu zazlievaš, že som sa poľahky neprispôsobila daným okolnostiam, že som sa nezmierila s dehonestujúcou situáciou a vedome zničila náš krásny vzťah, lebo nie som schopná potlačiť sebecké záujmy a zriecť sa stupídnych konvenčných nárokov. Ani vo sne ti nezíde na um, môj zlatý, že nie som udatná hrdinka na cudzom bojisku, že ani pri najlepšej vôli nedokážem rozvíjať bezperspektívny vzťah, že som sa o to dosť dlho usilovala a márne hľadala prijateľné riešenie, že som viac nevládala prešľapovať na mieste, tobôž dúfať v nebeský zázrak, ani náhodou ti neprebehne mysľou, že si k nášmu rozchodu prispel vrchovatou mierou, že si sa vlastne sám postaral o definitívnu porážku nášho údajne nevšedného vzťahu, lebo si prudko a bezhlavo zaútočil na moju česť a dôstojnosť, čo sa ma nepredstaviteľne dotklo. Tuším, že ten tvrdý verdikt, ktorý si vyslovil do telefónu, ti nevyvrel zo srdca, môj drahý, že ti ho našepkala urazená samoľúbosť a že si ho už niekoľko ráz oľutoval, lebo niekde vo svojich útrobách cítiš, že sa ku mne nesprávaš férovo, že si vlastne nikdy nerešpektoval moje prirodzené potreby. Nejeden raz som bývala svedkyňou, že ti z úst vyšľahli drsné výroky, ktorými podvedome zastieraš svoje slabosti, aj keď navonok oplývaš neochvejnou stabilitou vo svojej celkovej labilite, pridobre poznám charakter tvojho útočného mechanizmu, pridobre viem, prečo si neraz spustil paľbu kritiky na tento úbohý, nemohúci svet, prečo si sčista‐jasna a mnohokrát bezdôvodne chrlil oheň a síru, prečo si okolo seba zúrivo sekal slovom ako mečom, prečo si sa nedokázal zastaviť a zbytočne riskoval, že ma hlboko zasiahneš, inak by som ti veľkodušne neodpúšťala údery, ktoré si mi podchvíľou a často neprávom uštedroval. Žena sa cez kadečo prenesie, keď muža miluje, dokáže ho pochopiť väčšmi, než je ochotný uznať, no zároveň sa ho usiluje decentne priviesť k prapôvodnej príčine a očakáva, že si ju aspoň vypočuje, aj keď z jej dobre mienených slov nevyvodí ani čiastkové závery, v kútiku srdca dúfa, že jej nezačne nekompromisne skákať do reči, hoci nejde o príjemné záležitosti, že sa prestane oháňať vlastnými životnými skúsenosťami, najmä keď ho napriek nesmiernej bohatosti a mnohorakosti nevyviedli zo slepej uličky a neukázali mu schodnú cestu, ktorou by sa mohol pustiť a konečne nadobudnúť vnútorný pokoj. Muž si však predstavuje milujúcu ženu ako tichú, poslušnú, oddanú, prosto pasívnu a submisívnu stvoru, ktorú by mohol vlastniť ako nehnuteľný majetok, ktorá sa mu v ničom neodváži protirečiť, ktorá ho podrží aj v škandalóznej situácii, ktorá ho trpezlivo a donekonečna počúva, nech splieta akékoľvek nezmysly, ktorá ho napriek evidentným slabostiam bezmedzne obdivuje, zbožňuje a neopováži sa mu zazlievať, keď ju zavše podrazí. V podstate ju pokladá za maskovanú bútľavú vŕbu, do ktorej môže nachrliť toľko vlastnej špiny a marazmu, koľko sa do nej vmestí, a na dôvažok si neuveriteľne potrpí na jej výzor, lebo chce, aby vystupovala na verejnosti ako jeho reprezentatívny element, ktorý mu dodáva sebavedomie a energiu, lenže v máloktorej žene sa snúbia všetky tieto vzácne a pre muža životne dôležité vlastnosti, a tak ho poväčšine nenapĺňa jediný vzťah. Aj ty si sa, môj milý, neraz štylizoval do machistickej pózy, aj ty si sa rád otvorene hlásil k moslimským tradí‐ciám, ktoré sa približovali tvojmu naturelu, a nevieš si predstaviť, ako príšerne si sa zosmiešňoval v mojich očiach, ako ma znechucovala tvoja úzkoprsosť, nie preto, že si opovrhoval spoločensky uzákonenou monogamiou, skôr preto, lebo si v tej svojej megalomanskej namyslenosti prehliadal, že polygamickí mohamedáni musia uživiť svoje manželky, že im musia zabezpečiť dôstojný život, že nesú na pleciach nezávideniahodnú finančnú zodpovednosť, ktorú by sotva zvládol priemerný stredoeurópsky muž, lebo nie je na ňu uspôsobený fyzicky ani psychicky. Nemohla som sa s tebou pustiť do obšírnejšej debaty a nastoliť tento nezanedbateľný problém, v ktorom toľkí moslimskí muži zlyhali a vzápätí sa nervovo zrútili, nemohla som ťa oboznámiť s tragickými prípadmi náhle rozpustených háremov dovtedy zaháľajúcich žien, ktoré sa zo dňa na deň ocitli na dlažbe a museli sa postarať aj o holú existenciu svojich detí, nemohla som ťa upozorniť na úskalia akéhokoľvek iného druhu partnerského spolužitia, lebo by si to chápal ako strmhlavý útok na vlastnú osobu, lebo by si sa urazil, že sa ťa opovažujem oberať o ilúzie blahobytných pašov, že ti bezočivo diktujem, ako sa vzorne správať, že ti držím morálnu kázeň, o ktorú vôbec nestojíš. Navyše som si musela dávať sakramentský pozor, aby som ani v neviazaných chvíľach podfarbených šantivosťou nevypustila z úst nevinnú poznámku, lebo by si ju okamžite kvalifikoval ako úmyselnú narážku na tvoju ženu, ktorú som vôbec nepoznala, o ktorej som zhola nič nevedela a ktorú som nemala dôvod slovne napádať, hoci sa mi čírym nedopatrením dostalo do uší, že ona netrpí takou poľutovaniahodnou nevedomosťou a blahosklonnosťou, že ťa zo zvedavosti a roztrpčenosti často spovedá a trúsi na moju adresu nelichotivé prívlastky, akoby som ju ja podvádzala, akoby som jej zámerne, zo zlomyseľnosti a proti tvojej vôli liezla do kapusty, akoby jej nestačilo vybaviť si tvoju neveru s tebou a hotovo, fajka zhasla. Prirodzene, môj zlatý, nie vždy sa mi podarilo zachovať takt, na ktorom si za normálnych okolností dávam záležať, občas ma zradila vlastná pohotovosť a spontánnosť a vyletel do vzduchu neprístojný žartík, občas som si musela namosúrene zahryznúť do jazyka, lebo som to neurobila úmyselne ani zo škodoradosti, lenže už bolo neskoro plakať nad rozliatym mliekom, už ti klesla nálada na bod mrazu, lebo si moje vtipné poznámky automaticky považoval za urážky, aj keď som ti iba kontrovala, aj keď som len rozvíjala tvoje repliky. Pravdu povediac, doteraz som nezistila, miláčik, podľa akých meradiel si ma vlastne posudzoval, prečo si ma podozrieval aj z činov, ktoré by mi nenapadli ani v zlom sne, ktoré jednoducho nevyplývali z mojej povahy a ktorých by som sa sotva niekedy dopustila, lebo boli pod moju úroveň, ktovie, či si vôbec postrehol, že mi tvoje nespravodlivé obvinenia neraz vyrazili dych, že som sa od úžasu nezmohla ani na slovo, tobôž na chabú obranu, a nejeden raz musela trpko skonštatovať, že je po zábave, že je len otázkou času, keď nad nami zavisne napätá atmosféra, že sa mimovoľne začneme od seba vzďaľovať, a tak skoro nenájdeme silu, čo by nás opäť pritiahla k sebe, že sa budeš mračiť a hrozivo tváriť, akoby som ti bohvieako ublížila, hoci v skutočnosti si s akýmsi zvráteným potešením znevažoval práve ty mňa a nakoniec si deklasoval aj náš vzájomný vzťah, ktorý si zvláštnou iróniou osudu iba nedávno označil za intenzívny a hlboký. Zrejme by si sa začudoval, môj drahý, keby si šípil, ako mi po tvojom telefonáte odľahlo na duši, aké bremeno mi spadlo z pliec, ako strašne sa mi uľavilo, že si rozhodol za mňa, lebo ty netušíš, že mám v sebe zakódovaný rešpekt k ľuďom, že im vychádzam v ústrety aj na svoj úkor, inak by si sa nezdržal sarkastického smiechu a s najväčšou pravdepodobnosťou by si sa mi vysmial do očí, lenže ty fakt nemáš ani potuchy, že nedokážem bez mihnutia oka podvádzať a v kľúčovom okamihu nachádzať dôveryhodne znejúce výhovorky, lebo som skalopevne presvedčená, že ma vzápätí odhalia a tvrdo odsúdia, ty nevieš, že radšej nosím kožu na trh s vedomím, že sa zákonite popálim, že by som aj tebe rovno vyzvonila, ako vrúcne ťa ľúbim, keby si na to, nedajbože, zaviedol reč, hoci si jasne uvedomujem, že patríš inde, že tvoje miesto nie je a nikdy nebude pri mne, aby som sa teda nechtiac hlúpo neprezradila, radšej som ukončila náš telefonát bez jediného slova. Nie, môj zlatý, nič ti nezazlievam, nič ti nevyčítam, hoci som dosiaľ nepochopila, prečo si si so mnou začínal, keď si neplánoval zásadnú zmenu vo svojom živote, prečo si mi tak vytrvalo nadbiehal, keď ťa nepoháňali vážne úmysly, hádam si si len nemyslel, že mám náležité predpoklady pre tvoj duálny život, že mám také oceľové nervy ako ty, že chodím s klapkami na očiach a som schopná bez výčitiek svedomia prehliadať takú závažnú skutočnosť, akou je fungujúce manželstvo. Nebodaj si si nepredstavoval, že sa vrhnem do boja na život a na smrť s tvojou manželkou ako s úhlavnou sokyňou, že sa do seba pustíme ako rozzúrené mačky, vyškriabeme si oči, vytrháme vlasy a vzájomne si vyprskneme do tváre všetky príkoria, ktoré si nám spôsobil, a ty sa budeš spokojne pozerať na ten trápny cirkus a v duchu si blahoželať, aké búrlivé emócie vyvolávaš v ženách, vari si neočakával, že si časom privyknem na druhoradú pozíciu, že budem ochotne znášať potupný údel, aj keď inak som úplne samostatná a finančne nezávislá bytosť, azda si nemal také naivné predstavy, že nikdy neprejavím záujem o rovnocenný vzťah, že prižmúrim oči nad tvojimi záväzkami a ešte sa aj postarám o tvoje pohodlie, ešte ti aj dodám síl, aby si mal z čoho čerpať, aby si vládal udržiavať oheň v rodinnom kozube, bez obáv, že ti vyhasne. Nie, môj milý, tomu naozaj nemôžem uveriť, lebo by som zároveň musela pripustiť, že si nevidíš ďalej od nosa, že ťa zachvátila duševná slepota, že ťa postihla vlčia tma. Skutočne neviem, za čo si ma pokladal, aké miesto si mi prisúdil vo svojom živote, ale to sa už, našťastie, nedozviem, to je už bezpredmetná otázka, ktorú nepotrebujem analyzovať, lebo aj keď po tvrdej príučke spravidla nasleduje morálne ponaučenie, že sa neoplatí bytostne vkladať do vzťahu a podaromnici mrhať vzácnou energiou, že sa nevypláca bezvýhradne obetovať nestálemu partnerovi, zbytočne zriekať iných pôžitkov a koledovať si o trpké vytriezvenie zo sladkých ilúzií, z môjho zorného uhla ide skôr o ohromné zadosťučinenie. Predpokladám, že by si sa náramne čudoval, miláčik, keby si zistil, čo si odnášam z nášho stroskotaného vzťahu, ktorý si ty považoval za taký výnimočný, zrejme ti ani na um nezíde, že aj v tomto prípade, chvalabohu, platí všeobecné pravidlo, že každá minca má dve strany, odvrátený rub a svetlé líce. Určite nepochybuješ, že oklamaná bytosť so srdcom a rozumom na pravom mieste sa vzdáva nerovného vzťahu bez akejkoľvek zatrpknutosti, a len čo sa zbaví neúnosného bremena, vzlieta do výšin, akoby jej sčista‐jasna narástli krídla, a to je veru úžasný pocit, ktorý by som ti dopriala zažiť! Hedviga Kramárová Izabela Všetci sme boli radi, že ten vlhký, odpudzujúci, zatečený tunel, ktorý sme s posmechom volali aj bratislavské metro, je tak blízko k Parku kultúry a oddychu. „Aspoň si môžeme skrátiť nočnú cestu do intráku“, potešovali sme sa. Na plese v našom obľúbenom „Pekáči“ sme práve doplesali a padlo rozhodnutie. Ideme cez tunel. Bola to mladícka roztopašnosť hraničiaca s bláznivosťou. Trešťal mráz. A my, úbohí študáci – aj sme sa poľutovali – nemali sme na taxík. Aj keď ma Edo, ten najkrajší chalan z treťoročiakov pozval, nesmela som dovoliť, aby mi takú drahú vstupenku na ples zaplatil on. „Keď ideš niekam s chlapcom, plať si všetko sama. Od nikoho si nenechaj platiť!“ zneli mi v ušiach otcove slová. Táto noc, lepšie povedané nočná pešia cesta, bola nekonečná. Tma a hmla. Pritúlení k sebe sme sa brodili v mrazivom čerstvo napadnutom snehu. V plesových ihličkách. Tá bezočivá zima nám liezla pod kabáty, za goliere... Edo si ma chránil, dychom mi ohrieval skrehnuté ruky, dýchal mi do dlaní, na červený studený nos. Boli sme už takmer pred internátom, keď si ma Edo k sebe silno pritisol. Triasla som sa od zimy. Schoval si ma do rozopnutého kabáta, snáď si myslel, že tam mi bude trocha teplejšie, ale zima sa vtierala už aj cez gombičkové dierky. „Nechoď, nechoď, Belka, prosím ťa, ešte chvíľku... Chvíľku ostaň... „Milujem ťa“, šepkal. Položil mi nesmelo ruku na prsia... Bozkával ma. Mala som zrazu stiesnený pocit. Čo keby tak... Otec... Keby ma videl...! A opäť mi zneli v ušiach jeho slová, s ktorými ma rodičia vyprevádzali k vlaku nasmerovanému do mesta môjho ďalšieho života: „Domov môžeš prísť len s diplomom v rukách. Nie že prídeš a budeš držať v rukách namiesto diplomu decko!“ „Nie, nie, Edko, ja už idem... Musím...“ On prosil... „Ostaň...“ Skríkla som: „Nie!“ Ostal tam stáť sám... Vkĺzla som do chodby internátu. Celú zmrznutú ma ovanulo príjemné teplo zmiešané s internátnym pachom. Zabudla som mu však povedať: „Príď... príď na izbu... zajtra, keď budeš mať čas...“ Spánok neprichádzal. Vír myšlienok v hlave ma umáral. On už určite za mnou nepríde. Stratila som ho navždy... Rozplakala som sa... Po prvý krát som pocítila ako bolí láska. Už sa mi zdalo, že zaspávam. S príchodom spánku som si ho sprítomňovala. Započúvala som sa do jeho slov. „Belka, si krásna.“ Cítila som ako hladí dlaňou moje plavé vlasy, tvár, bozkáva oči. Sklopila som viečka, aby mi ich naozaj bozkával. Cítila som tlkot jeho srdca. Povedal mi: „Bije pre teba...“ V to nedeľné poplesové ráno som sa po prebudení zo sna ocitla v realite. Hľadala som pre seba miesto kdesi... kde by ma neprenasledovala otázka: „Príde?“ „Nepríde?“ „Belka..., Belka, počkaj!“ Myslela som si, že je to sen. Bol to Edo. Dobehol ma. Srdce sa mi prudko rozbúchalo, kolená roztriasli... Bolo to od šťastia. Edo sa tváril, ako by sa medzi nami nebolo nič stalo. „Nepôjdeme dnes do kina? Vo Hviezde dávajú dobrý film...“ Ani trochu som nezaváhala. „Áno, poďme, ideme.“ „Prídem večer po teba na izbu!“ Prišiel, bol vždy presný. „Pozval som aj kamaráta, veď ho poznáš, Stana. Tento rok bývame spolu na izbe.“ Posadili ma medzi seba. Na ceste z kina sa predbiehali vo vtipnostiach, pretekali sa v gavalierstve. Zastavili sme sa na pivo v našej pivárni, kde boli Edo a Stano štamgasti. Hneď prvý deň po zápise, po prázdninovej brigáde prišiel za mnou. Už som ho netrpezlivo čakala. Zašepkal mi: „Ľúbim ťa...“ „Nezabudol si?“ „Nie“. „Ani ja“. „Je mi s tebou, Belka, veľmi dobre, vieš?“ „Naozaj?“ Pozval ma k sebe. Prišla som k nemu šťastná. Priskočil ku mne, aby mi pomohol z kabáta. Posadil si ma na koleno. Rozprávali sme sa o našej veľkej láske. Snívali sme o nás. Vyľakala som sa. Moja duša sa rozochvela. Začala som sa báť. Pre Edkovu lásku som bola rozhodnutá podstúpiť všetko. No moja bojazlivosť sa stupňovala. Vycítil to. Hovoril mi: „Neboj sa...“ Ja som sa naďalej bála. Jeho lásky. Mojej lásky... Ľúbil ma. Ľúbili sme sa. Celú noc. Urobil zo mňa ženu. Povedal mi „neviniatko“. A takto ma začal volať stále. Ale len keď sme boli sami. Len my dvaja sme mohli vedieť naše spoločné tajomstvo. Pre neho som bola aj naďalej to dobré, nevinné dievčatko, ktorého ruku stisol po prvý raz na imatrikulácii a povedal: „Som Edo.“ Ja som mu nesmelo pozrela do tváre a hanblivo som sa predstavila: „Izabela.“ Doplnil ma: „Krásna Izabela.“ Pocítila som, ako mi rumenec zalieva líca. „Čítaj mi myšlienky, Belka. Som s tebou stále. Dňom i nocou. Rozmýšľam o nás, o sebe, o tebe. Ostaň, prosím ťa, navždy taká, akú som ťa spoznal...“ „Aká?“ pýtam sa. „No takáto, akú ťa teraz vidím a vnímam všetkými mojimi zmyslami.“ Ja som však taká už ďalej nemohla byť. Nasledovali radostné stretnutia a smutné lúčenia. Vymýšľali sme. Utiekli sme do lesa. Okúpali sme sa nahí v hati žblnkotajúceho potoka, ktorého vlnky obmývali naše opálené a zapotené telá. Rátali sme mravčekov na mravenisku. Zaspali sme príjemne unavení vo vysokej tráve na lúke pod horúcim slnkom. Držala som v ruke pestré lúčne kvety. To od Edka. Druhú ruku mi držal Edko. A takto sme vybehli jedným dychom na kopec. Štverali sme sa na kamene popadané z múrov opusteného hradu. Nad nami lietali švitoriace lastovičky. To od radosti, že sú opäť u nás. Na lavičke sme si oddýchli. Edko rozbalil obložené chlebíčky, ktoré kúpil v „našom“ bufete. Bol starostlivý. Začalo sa stmievať. Vyšla prvá hviezda. Bozkávali sme sa... úplná tma... na pokraji lesa... „Počuješ tú melódiu?“ „To bola žlna.“ On mi tú melódiu znovu zapískal. Žlna stíchla. „Ako vyzerá žlna?“ Edko všetko vedel. „Na čo myslíš, drahá? Budeme sa milovať? Večne?“ Samozrejme, že večne. Edko si ma mlčky privinul. Videla som však na jeho tvári, že je koncentrovaný na niečo mne neznáme. Začala som pochybovať o jeho láske. Teraz už viem, na čo a na koho myslel. Moje spolubývajúce mali často na Edka uštipačné poznámky, ale vlastná naivita mi na ne vždy dávala odpoveď: Ony mi toho môjho Edka jednoducho závidia. Nemala som na ten majáles ísť. Išiel s nami aj Stano. Ten medik, čo opakuje takmer každý ročník a radšej chodí po zábavách a baroch ako na prednášky. Ale ten Stano nám vôbec nevadil. Muzikanti hrali a spievali a my sme tancovali. O dušu. Veselá trojica. Edko a ja. Ja a Stano. Tak všelijako. To, aby ani jeden z nás neostal sedieť pri stole sám. Bolo nám bláznivo – májovo – veselo. A neostali sme len pri kofole... Obaja sa točili len a len okolo mňa. Vykrúcali len mňa. Objímali ma. A ja ich. Smiali sme sa, tešili z mladosti. Boli sme rozbláznení. Keď ma Edko pritúlil, Stano sa nenápadne vzdialil... Hľadali sme sa, našli sme sa a opäť spolu a zase dokola... Vôbec nás nezaujímalo, čo si ľudia myslia, či nás ohovárajú, alebo sa z nás smejú. Veď aj my sme sa smiali... A zase vo dvojici, či v trojici. Cítila som sa ako hviezda večera, ktorú dobýjajú dvaja muži. Fešáčiskovia o hlavu vyšší. Edko ma pobozkal len tak letkom na líce v rozvírenom tanci... Stanovi som sa pobozkať nedala. Potom sa predbiehali, ktorý si ma skôr uchmatne na „lepák“. A ten so mnou tancuje, tancuje... a tancuje... Bol to Edko. Hudba dohrala, muzikanti si odnášali nástroje. Zrazu som mojich dvoch fešákov pri sebe nevidela. Z kraja druhej strany vybetónovanej tanečnej plochy mi zakývali veselí a usmiati. Potešila som sa a rozbehla za nimi... V tom som zbadala, ako sa obaja chytili za ruky, hodili po mne báječné úsmevy, zakývali a vrtiac zadočkami odcupkali. Zmeravela som. Videla som ako sa neskrývane tešili jeden druhému. Rozradostení, vo vzájomnom objatí sa vzďaľovali z môjho dohľadu. Pochopila som. Aj oni sa majú radi... Edo spromoval. Prišiel sa rozlúčiť. Majáles nespomenul. Ani ja. Aj ja som spromovala, ale o tri roky neskôr. Vydala som sa. Nie za Eda. Za Ivana. Domov som priniesla diplom a nie decko. Rodičia sa tešili. S Ivanom sme ani nezbadali ako uplynulo osem rokov od skončenia školy. Obidvaja sme pracovali v tej istej nemocnici. „Niekto zvoní!“ kričí mamka. „Nejaký muž čaká pri bránke. Belka, choď otvoriť, možno sused...“ Stál tam elegantný pán s najmodernejším strihom na hustých čiernych vlasoch s malými fúzikmi. Nespoznala som ho, až keď vyriekol prvé slová: „Vyhľadal som ťa, Belka, musel som,“ povedal s určitými rozpakmi. „ Čo ťa to, Edo, napadlo? Kde sa tu berieš, čo chceš... po toľkých rokoch...!?“ Priznám sa, pomyslela som si, čo tento pomýlený človek ešte môže chcieť odo mňa??? Čo otravuje, keď už dávno všetko prebolelo... „Veľmi som sa chcel s tebou stretnúť, porozprávať sa... vidieť ťa... Viem, že si sa vydala za Ivana, býval na chodbe oproti... poznali sme sa... neprestal som na teba myslieť...“ S určitým zamračením na tvári spomínam. Po rokoch sa mu pohľadom vrývam do očí, tak ako kedysi. Na jazyku som mala aj takúto vetu: „Čo ma ty máš čo vyhľadávať a toľko na mňa myslieť?“ Ale napriek tomu som ho pozvala ďalej, aby sme nestáli v bránke. „Ivan je tiež tu?“ nečakaná otázka Eda. Moja slušnosť mi nedovolila odpovedať inak, ako to Edo očakával, veď teraz už nie sme študáci, ale vyštudovaní lekári. Ale mala som pokušenie mu povedať: „Čo ťa do toho?“ „Áno, je tu,“ odpovedám po chvíli. Ťažko načatý rozhovor sa ťažko rozvíjal. Prišlo aj na to, čo som nechcela. Deti. „Nemáme, ale nevzdávame sa,“ priznala som s dávkou smútku v hlase. V tom momente sa Edo prejavil ako naslovovzatý odborník. „A prijali by ste moju pomoc?“ Nasledujúci mesiac sme išli s Ivanom za Edom na gynekologicko‐pôrodnícku kliniku do Ríma, kde pracuje ako lekár – gynekológ. Čakali nás vyšetrenia, ktoré Edo naordinoval po konzultáciách so svojimi kolegami. Ivan a Edo stáli pri mne aj vtedy, keď mi profesor a primár kliniky stanovili diagnózu – sekundárna sterilita. Nemohla som zadržať slzy. V tom cudzom svete táto bolesť duše na mňa ešte viac doľahla. So vzlykaním som sa zošuchla na kolená a so spätými rukami prosila: „Ja chcem dieťatko, Bože, prosím...“ Ivan a Edo stáli nado mnou. Rozlúčili sme sa so všetkými. Edo nás ešte pozval do svojej ambulancie. „Belka, určite budeš mať dieťa. Momentálne je to sekundárna sterilita, ale o pár mesiacov to už nemusí byť. Drž sa mojich metód o regulácii počatia z mojich publikácií, ktoré som ti venoval a užívaj naordinované lieky a konaj všetko tak, ako sme ti všetci radili.“ Po piatich mesiacoch od príchodu domov som zacítila v sebe nový život. Nechcelo sa mi ísť do Ríma. Vedela som, že keď to oznámim Edovi, bude trvať na tom, aby som tam ihneď došla. Veľmi som sa totiž bála, aby cesta tomu maličkému človiečikovi, ktorý už prebýval niekoľko mesiacov vo mne, neublížila. Vlastne niekedy som ani neverila, že ozaj budem matkou. Či to nie je sebaklam. Napokon som predsa od siedmeho mesiaca ležala za stálej starostlivosti Eda na klinike v Ríme. Netrpezlivo sme čakali – opäť traja – len v inom zložení, za iných okolností, na príchod môjho a Ivanovho malého potomka. Vzhľadom na vek a dlhoročnú sterilitu sa rozhodli včas konať. Preberám sa. Sedí pri mne Ivan a hovorí mi niečo v tom zmysle, že tá naša Belka je krásna. Nevedela som, kde som, čo sa so mnou udialo... Až keď som po dlhšej chvíli zbadala, že predo mnou stojí sestrička a naozaj drží v rukách malú Belku, vtedy som pochopila. Stala som sa matkou. „Som šťastná, Ivan, chcem ju pohladiť a starať sa o ňu sama. Sama ju chcem kúpať, obliekať, prebaľovať...“ „Naša malá má len štyridsať minút, Belka, musíš sa ešte zotaviť.“ Vchádza Edo. Na tvári nemôže utajiť prejav radosti. Pomaly začínam lepšie vnímať. „Gratulujem ti ku krásnej malej Belke. Vieš, keď ešte nebola malá na svete, spomenuli sme si s Ivanom, že vlastne sme všetci zabudli na meno. Nazvali sme ju teda po tebe.“ Keď sme sa s Edom lúčili na letisku v Ríme s malým batôžkom lásky v rukách, s veľkou vďakou z našej strany, nezabudol mi pripomenúť, že po mnohých rokoch sa mu podarilo splniť to, čo mi sľuboval. Urobiť ma šťastnou. „Keď inak nie, aspoň takto sa mi podarilo splniť tebe daný sľub. Ty máš, vy dvaja máte malú Izabelu.“ Pri vyrieknutí poslednej vety ponoril svoj pohľad na Belku, ktorú som zababušenú v perinke stískala v náručí. Karin Lászlová Druhá matka Tereza Koncom jesene Marta Dobrotová dosiahla dôchodkový vek. Onedlho jej novopečený riaditeľ rozhlasu, kde vyše tridsať rokov pracovala ako režisérka, medziiným povedal, že nadišiel deň, aby sa pobrala na zaslúžený odpočinok. Na jej miesto už prijal mladého, veľmi schopného náhradníka, ktorý vyhral prvé miesto v súťaži na pôvodné rozhlasové hry. Ten rozhovor na ňu zapôsobil ako úder do pŕs, lebo si myslela, že v zamestnaní zotrvá až do smrti. Domov prišla s myšlienkou: Som odpísaná ako nepotrebný inventár, Bože, to je úplný zánik môjho života. Už desať rokov bola vdova. Nikto ju nečakal, nikto neobjal, nepritúlil si k sebe, nepovedal jej zopár utešujúcich slov. A tak dobre by jej bolo padlo mužské pohladenie! Svojho manžela milovala. Nažívali v zhode. Bol veľkorysý, múdry, vtipný, v očiach mu blikali iskričky šibalstva. Vedel sa obracať v živote a dokázal si vo všetkom sám poradiť. Nebál sa nikoho a ničoho. Bola si istá, že ju ochráni pred všetkým a všade. Nikdy nebol natoľko egoistický, aby jej nedovolil venovať sa svojim záľubám. Keď náhle zomrel, mohla sa pominúť od žiaľu, iba práca ju držala nad vodou. Ako zvyčajne, aj v tento trúchlivý deň privítal ju iba starý pes. Zdvihol sa z hlbokého fotela, v ktorom spával, a keď bdel, sledoval dianie na televíznej obrazovke. Pribehol k nej, obtrel si hlavu o jej koleno, vľúdne zaštekal a ona v duchu počula, čo jej vravel: Som rád, že ťa vidím, veľmi rád... V jeho očiach sa zračila túžba: Nože ma pohladkaj! Zohla sa, pohrabkala ho za ušami. Potom si sadla do druhého kresla, zložila ruky do lona a zatvorila oči. Zdeprimovaná sa stiahla do seba, ale neprišlo jej na um, že odteraz by si mohla hovieť v sladkom ničnerobení. Záhaľčivosť jej bola cudzia. Chcela svoje schopnosti a silu uplatniť v činnosti, ktorá by ju bavila a mali z nej úžitok tí, čo potrebujú pomoc. Jej vzorom bola matka Tereza. Zopár dní si krátila tak, že sa venovala svojim odrasteným vnučkám a vnukom, na ktorých bola pyšná. Tí však mali iné záujmy. Nikomu z očí nevidela, že by sa im chcelo debatovať s ňou o jej úmysloch. Čosi jej vravelo: Čo sa stále pcháš, kde nemáš? Nekáž, nepoučuj! Oni nepotrebujú tvoje rady, ako žiť, majú vlastné predstavy, vlastné ciele. Radšej sa staraj o svoje! Sama niečo začni! Nato si s povzdychom povedala: Doslúžila som. Čo teraz? Ako žiť ďalej? Hlivieť doma pri televízore, čítať, vykladať si pasians, alebo sa ponevierať po meste? Kde a ako nájsť novú náplň života? Kto mi poradí? Vo chvíľach bezradnosti jej nezišlo na um nič iné, len to, že je zbytočná, Odchodom do dôchodku sa jej život obrátil naruby. Raz jej vhupol do hlavy výrok Winstona Churchilla: Nikdy neodchádzajte do dôchodku! Treba pokračovať v tom, čo robíte, alebo zmeniť povolanie a robiť hocičo... To je múdra rada. Budem čítať inzeráty, povedala si. Istú nedeľu na návšteve u susedy, učiteľky v ústave pre telesne postihnuté deti, padla jej do očí kniha, čo ležala na stole. Upútal ju titul Vydedenci života. Zodpovedal jej pocitom. Kým suseda pripravovala kávu, zachvátená zvedavosťou, siahla po knihe a začala čítať úvod: „Keď stratíte rozum, stratíte aj najvernejších priateľov. Nedá sa však povedať, že by na vás zanevreli, iba medzi vami a priateľmi sa vytvorí priehrada takzvaného šialenstva. Prečo vlastne? Nad tým rozmýšľajú univerzitní profesori, docenti, nekonečná armáda v bielych plášťoch, ba aj prostí ľudia. Psychózy sú celosvetový problém, lebo sa množia a ohrozujú celé ľudstvo natoľko, že po čase – a možno už v dohľadnom čase – sa oprávnene môžeme pýtať: Kto vlastne je úplne normálny? Nazdávam sa, že toto dáva praktickú a morálnu opodstatnenosť tejto knihe, ktorá hovorí o tom, ako sa človek môže dostať do stavu šialenstva a stať sa vydedencom života, a o tom, čo taký človek robí, ako ho liečia a niekedy, ba často aj vyliečia....” „Aj keď na počiatočnú otázku ‚prečo‘ táto kniha nedáva odpoveď, prosím, nezazlievajte to autorovi! Veď nemôže, ba ani nesmie zahanbiť najchýrnejších psychiatrov súčasného sveta. Ani oni to zatiaľ nevedia...” Marta prestala čítať. Oči uprela na susedu, ktorá pred ňu postavila šálku s lákavo voňajúcou kávou. Poďakovala jej a spýtala sa: – Je to zaujímavá kniha? – Áno, veľmi. Odporučil mi ju docent, ktorý lieči môjho muža. Neviem, či viete, že už druhý mesiac je hospitalizovaný v psychiatrickej liečebni. – To som nevedela, – odvetila Marta a zatvárila sa prekvapene. Čo‐to už síce o susede vedela, aj o jej vzťahu k manželovi, k známym i ostatnému svetu, ale netušila, že manželovo čudáctvo vyústilo do psychózy. Pri náhodných stretnutiach si všimla iba zmenu jeho vzhľadu. Na protiveň svojej manželke, ako sa jej posťažovala, nechal si vlasy, fúzy a bradu narásť ako Matuzalem. Bolo zle naňho hľadieť. Nemohla sa zdržať otázky: – Akú diagnózu mu určili? – Parafréniu. To ochorenie vzniklo po štyridsiatke, keď pre operáciu mozgu odišiel do invalidného dôchodku a celé dni trávil doma. Práca a kolegovia mu chýbali. Ničnerobenie bolo preňho ako jed. Čo deň bol nervóznejší a nervozitu prenášal aj na mňa. – Ako sa tá choroba prejavovala? – Bizarnými halucináciami, ale najmä žiarlivostnou formou. Trpela som pri ňom ako duša v očistci. Do roboty som chodila s rozpálenou, ťažkou hlavou, nebola som schopná udržať ju na pleciach. Vnímavejší žiaci sa ma pýtali, prečo som taká čudná. Či som sa nedobre vyspala. Či ma niečo bolí. Aj kolegyne si všimli, že som nesvoja, a zadierali do mňa uštipačnými poznámkami. ‐‐ Pretrela si rukou čelo i oči a ťažko si povzdychla. ‐‐ Jeho hrozby, výčiny ma desili. Nikdy som ho nepodviedla. Ani pred manželstvom som nestriedala milencov ako moje priateľky. Postupne sa z neho vykľul bitkár. Raz v záchvate žiarlivosti mi vylepil takú facku, že mi z nosa cícerkom tiekla krv, líce opuchlo a ofialovelo. Dva týždne som maródovala. Ešte aj potom som si musela vziať týždeň dovolenky, aby som sa spamätala z otrasov. Riaditeľka ústavu, ktorej som sa napokon zdôverila, mi poradila, aby som ho umiestnila v liečebni, ináč aj sama prídem o rozum. – Teda vaši žiaci sú aj vnímaví na cudzie súženia? – prehodila Marta, aby rozhovor odviedla na inú tému. – Áno sú, ale nie všetci. To závisí od toho, akým poškodením trpia. Ja mám rada všetkých a súcitím s nimi, akoby boli mojimi deťmi. Aj oni ma majú radi. Marte odrazu napadlo, že by sa tým postihnutým neborákom mohla venovať. Keď im ukrivdila príroda, iste túžia po niekom, kto by im aspoň trošku pomohol nadobudnúť sebaistotu a pocit, že sú milovaní. Vyslovila teda ďalšiu otázku: – Vy ste vyštudovali defektológiu? – Áno, moja mladšia sestra sa narodila s deformovanou chrbticou a postupne vznikol medzi lopatkami hrb. Deti sa jej posmievali a pokrikovali za ňou: hrbaňa, hrbaňa. Srdcervúco plakávala. Strašne som ju ľutovala. Pamätám si, že spomedzi mnohých myšlienok, čo mi vírili hlavou, jedna sa ma zvlášť drasticky dotkla: To neplače len ona, to nariekajú všetky neborké deti od prvopočiatku života. Vtedy som si predsavzala, že sa budem venovať telesne a duševne postihnutým. Keď som to povedala matke, zatvárila sa pochybovačne, hoci z vlastnej skúsenosti vedela, že mám sklony k samaritánstvu. Povedala mi: To je ťažké povolanie. Ak by si ho vykonávala zanietene, tí poškodení neboráci by z teba vysali duševnú energiu. Mala by si pocit, že sa snažíš robiť niečo nad svoje možnosti. A tak, prosím ťa, vyhoď si ten nápad z hlavy! – Aj ja mám milosrdenstvo v krvi, – vykĺzlo z Marty na vlastné prekvapenie. – Mohla by som spoznať tých vašich žiakov? Po vyučovaní by som možno vedela rozptýliť strasti ich života. Nato suseda vyhlásila, že nielen žiaci, ale aj riaditeľka by sa potešila z jej návštevy, lebo ťažko postihnutí jej občas robia osobitné starosti. Pravidelne každý deň chodila do ústavu. Deti si na ňu zvykli hneď od prvého dňa. Obľúbili si ju, rovnako ako ona ich. Vymýšľala pre ne rozprávky o zvieratkách, ktoré hovorili ľudskou rečou, nacvičovala s nimi komické divadielka, cibrila ich rozum hádankami. Vedela sa s nimi zabávať a vystrájať, že neraz sa zachádzali od smiechu. A to sa im rátalo. No najviac si cenili, že s trpezlivou ochotou vypočula ich ponosy a pohladkaním vnášala do ich duší upokojenie. Mohli sa jej vypytovať na všetko na svete. Nikdy neodpovedala protiotázkou ani figliarsky nevyriekla: Viem, ale nepoviem. Raz, keď nenašla primeranú odpoveď, jednoducho sa priznala: – Viem, že nič neviem.. . – a doložila, – To povedal jeden múdry filozof. Ja som proti nemu nula. – Nula je veľmi dôležitá, – ozvalo sa zopár hlasov. – Skutočne? – vykĺzlo z nej s radostným údivom. – Áno, naozaj, naozaj! Keď nulu pripíšeme k číslu, tak sa zdesaťnásobí. – Máte múdre hlavy, – pochválila ich úprimne a pritom mala láskavý materinský pohľad. Pochvala pôsobila ako pohladenie. Asi ich nakrátko zbavila pocitu menejcennosti. Odvďačili sa jej vyhlásením: – A vy máte dobré srdce. – Deti moje, aké ste vy len milé, – povedala dojato. Veľmi ju tešilo, že lipli na nej a obdivovali ju každým pohľadom. Jej život mal zmysel. Bývalá kolegyňa, s ktorou sa nedávno stretla v električke ju zahrnula otázkami: Ako žije, čo porába. Či sa nenudí. Bez zaváhania sa jej zdôverila: – Zopár mesiacov po odchode z rozhlasu na mňa po večeroch padal smútok. No už skoro rok sa bezplatne zaoberám postihnutými deťmi. Som naplno vyťažená, a tak nuda v mojom programe nemá miesto. Kolegyňa vytreštila oči a netaktne vyhlásila: – Och, čo si si to zmyslela? Čudujem sa, že sa ti to chce. Sebe na škodu márniš posledné roky života. Som si istá, že od nich sa múdreho slova nedočkáš. Ťuťmáci zostanú navždy ťuťmákmi. Veď sa aj vraví: Komu nie je zhora dané, v apatieke nekúpi. – Mýliš sa, – pokojne odvetila Marta. Keďže z vlastných skúseností vedela, že vo vývoji postihnutých nastal pokrok, a to ona sa pričinila o dosiahnuté výsledky, kolegynine drsné slová sa jej nedotkli. Marte už nielen detváky prejavovali lásku, ale aj riaditeľka obdivovala jej oduševnenie, srdečnosť a obetavosť. Nedávno povedala: – Odvtedy, čo sa im venujete, na všetko sa dívajú inak. Je im ľahšie, sú veselšie, činorodejšie. Slová pochvalného uznania jej dobre padli a všemožne sa snažila dať deťom zo seba čo najviac. So zvýšenou pozornosťou si všímala prostredie, v akom prežívali školácke roky. Videlo sa jej nevyhovujúce. A tak si vzala do hlavy, že sa pousiluje zadovážiť im novšiu, rozľahlejšiu budovu bývalej nemocnice, v ktorej by mohli pokojne dožívať aj osamelí starí ľudia. Bola rada, keď sa k nej pridala Božička, mladá, sympatická, priebojná učiteľka. Spolu chodili po úradoch vybavovať záležitosti okolo schválenia a uskutočnenia svojho plánu. Stávalo sa, že Marte tiekli nervy, keď v inštitúciách narážala na najrozličnejšie prekážky. Aj Božička ťažko niesla, že im nevychádzali v ústrety. Pred ostatnými učiteľkami sa pobúrene vyslovila: – Je to papierová vojna. Obávam sa, že z pani Marty sa dobrota a nezištný záujem vyparia. – Myslíš si, že jej plán je odsúdený na zánik? – Tak sa zdá, ale, hádam, nie. Dala nášmu chodeniu po úradoch prívlastok prekliate... I mňa to úradovanie štve. To je na porazenie. Ale nevzdáme sa. V jedno popoludnie, keď sa Marta utrmácaná a otrávaná vracala domov z pochôdzok od Havla k Pavlovi, pred bránou činžiaka stretla susedu. Pozdravili sa. Suseda istotne videla tiene namrzenosti na jej tvári, lebo spustila: – Tak čo, ako? Počúvam, že máte ťažkosti. – Ááách, – povzdychla si Marta. Mala suché, po‐praskané pery, nebolo jej do reči. Nasilu utrúsila: – Bolia ma nielen nohy, ale všetky kosti. – Iste od chodeckého športu. – Hej, odkiaľ to viete? – Povráva sa, že na úradoch vám nevychádzajú v ústrety. Čo sa dá robiť... Možnože byrokrati čakajú úplatky, darmo je... Korupcia sa usídlila v celej spoločnosti. Kto cáluje, ten sa vezie. No čudujem sa, že riaditeľkin muž vás nevzal pod patronát, že nezaúraduje. Ako poslanec má vo vláde známych, svojich ľudí. Mali by aspoň čestným uznaním oceniť vašu spoločensky záslužnú činnosť. Ech, tí muži, tí muži... Marta odmietavo mávla rukou a zo zdvorilosti sa zaujímala: – Ako sa má váš manžel, už sa jeho stav zlepšil? Akurát pred dvoma hodinami suseda od manžela odchádzala s hlbokým nepokojom. Ostych jej však bránil hovoriť o svojej sužobe. No keď sa pozorne zadívala do Martinej tváre, pomyslela si na staré príslovie: Bolesť rozdelená je polovičná. S ňou sa mi ľahko rozpráva, uvedomila si, je súcitná. A v na‐sledujúcom okamihu sa rozvravela pohnutým hlasom: – Žiaľ, nelepší sa. Ešte stále má mániu, že ho podvádzam a že všetci ľudia sú mu nepriatelia a chcú ho vohnať do hrobu. Chce sa vrátiť domov. Aj ja by som chcela, lebo v mĺkvote bytu mi je smutno, ale chcela by som, aby sa vrátil ako zdravý človek, a nie ako zúrivec, ktorý by ma utrápil záchvatmi žiarlivosti... – Koľko je všelijakých trápení na svete, – vpadla jej Marta do reči. – Nikto sa však asi nad tým nezamýšľa, nezvažuje, či svojím správaním netrápi druhých... Váš manžel, pravdaže, nie je zodpovedný za svoje konanie. Je sám sebe na trápenie. Musíte prosiť Boha a dúfať... Pamätám si, že moja stará matka, u ktorej som strávila nejedny prázdniny, hovorievala známym, čo sa jej žalovali na život: Klopte na nebeskú bránu a bude vám otvorené. Proste Pána Boha a budete vyslyšaní... Nuž teda i ja budem tak dlho klopať na úradné dvere, až mi byrokrati otvoria a schvália môj plán. Som už raz taká, že pred ťažkosťami sa nevzdávam. Verím, že aj medzi skostnatenými úradníkmi a ich pánmi sú veľkorysí humanisti. Daniela Příhodová Eva Mária Často som premýšľal, prečo je taká mocná? Prečo sme oproti nej slabí? Mnohokrát celkom malí a smiešni. Láska, na akú myslím, býva v živote jediná. Nevyspytateľná v tom, že nevieš, koľko ťa nechá čakať. Už sa ti zdá, že ju minieš, a potom ťa prekvapí, keď máš šesťdesiat. Vtedy je najkrutejšia, ale aj najsladšia. Neušetrí sivovlasého starca, dostane celú smrtiacu dávku naraz. Otvorí brány pomyselného pekla i raja, a starec rozovrie ešte náruč a od šťastia sa zajakáva. Vôbec nevníma, že umiera. Slovom, jedného dňa príde a zrazu nezáleží, aké bude mať vlasy, alebo či je štíhla, lebo od chvíle, ako na teba namieri, aj tak sa ťa zmocní oná zvláštna ružová slepota. Moja láska bola červenovlasá a všetci o nej tvrdili, že má postavu manekýnky a jemnú tváričku anjela. Dnes viem, že bola mimoriadne koketná a vyzývavá. Keď som ju po prvý raz zazrel, mal som dvadsať a ona devätnásť, áno, mal som to šťastie, že ma prekvapila v plnej sile, keď som mal celý život ešte len pred sebou. Desiatky rokov som ju mohol poznávať i láskať a bezo zvyšku som ju mohol vychutnať. Až jedného dňa zomriem, uvažoval som, v mojej čaši po láske nesmie ostať ani len kvapka. Ale vtedy dávno, keď do mňa zapichla svoje zlaté ostrohy až do krvi, chcel som ju vážne zabiť. Stískal som vo vrecku zbraň, hladil som studenú spúšť a namiesto lásky som sa maznal so smrťou. V hrudi som cítil olovo, keď som si namýšľal, že na lásku je možné tak jednoducho vystreliť a zabiť ju revolverom. Kráčala predo mnou, vlasy do pol chrbta a hrdza sa pri zapadajúcom slnku ešte viac vyfarbila a leskla. Eva Mária, prečo si našla práve mňa? Eva ako symbol večného hriechu a pokánia, no a Mária, aby ma zavádzala nevinnosťou a milovala. Bola viac Mária, alebo viac Eva? Ktorá ma vlastne dostala až tam, za hranicu normálneho ľudského myslenia? Do šírej pustatiny šialenstva? V to neskoré popoludnie koncom leta kráčala Eva Mária predo mnou a o ničom ešte nevedela. Zaostával som, nie však preto, aby som na ňu vystrelil od chrbta. Čosi ju poháňalo dopredu, akoby vycítila nebezpečenstvo. Akoby sa chcela odpútať, a nemohla. Po chvíli spomalila a obrátila sa. – Dnes vôbec nerozprávaš! – povedala. Stála oproti mne a skúmala ma nepokojnými zelenomodrými očami, ktoré sa dávno zbavili plachosti, ba veľmi dobre som vedel, že je v nich oveľa viac skúseností, ako v mojich. ‐‐ Stále musím hovoriť? – odvrkol som, ale čím dlhšie na mňa takto hľadela, tým rezavejšie som pocítil tie ostrohy. Eva! Si Eva, opakoval som v duchu. Kŕčovito som zovrel zbraň, a hoci sa mi zdalo, že by som mal vystreliť práve teraz, ruka vo vrecku sa nepohla, iba dlaň zvlhla v tesnom objatí látky. Práve teraz to bolo ťažké, keď som mal pred sebou tvár Evy Márie, v tejto chvíli možno viac Márie, ako Evy. A s ňou aj všetky mäkké, provokujúce línie od ramien až po členky. Už vtedy som pochopil, že v kráse je niečo posvätné, čo ju chráni, a v prvom okamihu som sa preľakol tejto myšlienky. Zničiť niečo krásne možno znamená aj narušiť harmóniu prírody. Bola to absurdná myšlienka, a tak ľahko sa jej dalo uveriť. – Niečo ti je, dnes si čudný, – trvala na svojom Eva Mária a neisto sa oprela o nábrežný múrik. Rozparok úzkej sukne sa vychýlil, aby mi ukázal pod pavučinovými silonkami kúsok pokožky. Ružovkastej a volajúcej po nežnosti. Lenže vtedy som mal dvadsať a tvrdohlavosť v krvi, takže súboj s láskou bol vyrovnaný a z mojej strany rovnako krutý. Hľadel som pred seba mlčky. Stále mlčky. Lebo som vedel, čo chcem a musím urobiť. Pod nami špinavý breh s kamením a trsmi vysokej trávy, kde občas sedávali rybári, alebo skákali do vody odvážlivci. Dnes sa tu naháňali dva potkany, rýchlo a nehlučne sa spúšťali medzi škárami, hľadajúc odhodené zvyšky. – Pozri sa! – vykríkla Eva Mária a chytila ma za rukáv vetrovky. – Vidíš ich..? Z diaľky sú celkom milí. Sivý tok Dunaja sa valil do neznáma o nič mohutnejšie, ako moje myšlienky. Urobím to! Musím to urobiť! vírilo mi v hlave a práve na tomto mieste, kde som chodieval so svojou láskou na samom počiatku známosti. Vtedy bol január a na hladinu sa vrhali vyhladované čajky. Cifrovali krídlami, opisovali vo vzduchu vlnovky a nešifrovateľné vzorce, ale ja som im strašne rozumel. Možno som lietal s nimi, bol som šťastný a ľahký. Eva Mária sa smiala a vyhadzovala nad hladinu drobné kúsky napolitánky. Hľadel som na ňu vo vytržení a už vtedy som vedel, že je zle, no vôbec som sa netrápil. Od prvej chvíle som vedel, že nás čakajú dlhé roky, a naučil som sa ju objímať očami. Neponáhľal som sa ako vtedy, keď mi vkĺzli do náručia jednodňovky. Mali sme pred sebou celý ľudský vek, to jediné som od prvej chvíle vedel. Pozeral som sa na ňu, ako sa smeje, a bol som celkom spokojný. Tak prešli tri týždne tichej radosti, nevinných prechádzok po nábreží, vône kávy v daktorom exprese, sedel som vedľa nej v kine, no mohla by sedieť aj na opačnom konci sály, vnímal by som ju rovnako. Za ten krátky čas sme vypili množstvo koly a džúsu a zjedli sme najmenej kilo čokolády a pečených gaštanov. Jedného dňa to Eva Mária nevydržala. – Ty... Marek... ja sa ti nepáčim..? – spýtala sa ma bez vyzývavosti, ale keď zodvihla na mňa oči, videl som na jej tvári tiene večného nepokoja, túžby a náhlivosti. Keby som bol mágom, videl by som plameň. Možno ho tlmíme v sebe celé roky, a napokon ho aj tak necháme dohorieť až do pahreby. Večný nepokoj! Náhlivosť! – Si veľmi pekná... ty to nevieš? – Ale tebe, rozumieš..? Neodpovedal si mi... Dívali sme sa na seba, viem, že som rozmýšľal, ako môžu chýbať Márii nejaké lacné komplimenty, a zatiaľ mi Eva ponúkala jablko nepoznanej chuti. Si Eva, opakoval som v duchu. Najviac sa páčiš mne, chceš to počuť? Ale čo bude zajtra? Potom..? ‐‐ Dúfal som, že to vidíš, – vyslovil som s výčitkou a po prvý raz som ju pohladil. – Mám sa ti vyznávať ako tým, ktoré som objímal hocikde v rohu brány..? – Ja nie som iná, Marek..! – Takto nevrav, dobre?! Ja to vidím lepšie, aká si! Moja láska strácala nervy. A ja? S každou minútou rástla aj moja závislosť a bledla šanca nájsť aspoň trhlinu v zlatej sieti. Tie, ktoré som objímal hocikde v rohu brány, alebo pri svetle neónky, boli neškodné ako šumienky v pohári vody. Vyšumeli, ale neohrozovali ma ničím, neostala mi po nich ani len bolesť hlavy. Eva Mária stála pri mne, vlasy jej horeli a osvetľovali bledú tvár s pôvabnými krivkami. No bol som ešte schopný normálne vidieť ako ostatní? Vari som sa nadýchol marihuany? Niečo mi vravelo, aby som sa nenáhlil. Moja láska horela, a ja som ostal pokojný, ba mimovoľne som sa pozrel na oblohu. Strácal som rozum, a pritom som hľadal reálne vysvetlenie v odraze zapadajúceho slnka. Bola to chvíľa, keď sa deň skláňal a stred vesmíru menil. Odvtedy ubehlo osem neobyčajných mesiacov z fyzicky ohraničenej večnosti a deň sa znova naklonil. Eva Mária bledla, no ja som cítil ten pekelný oheň vo svojom vlastnom vnútri. Zabijem! opakoval som si, keď som zachmúrene hľadel na hladinu rieky a na jej unikajúce studené vlny. Aj teraz som vedel, čo na úplnom začiatku, že sa nesmiem rozcítiť. Aby som zvládol svoje rozhodnutie aj technicky, musím byť pokojný, vyrovnaný, ale najmä rýchly. Eva Mária medzitým objavila vrabce a podľa starého zvyku im začala hádzať odrobinky. Bola vážna a tichá, a hoci netušila, na čo práve myslím, mal som zrazu pocit, že sa inštinktívne lúči. Obloha nad nami tmavla, ale stále bolo vidieť do diaľky až za ohyb koryta, kde sa strácali lode i štíhle, čiperné kajaky, ktoré brázdili rieku nehlučne a zmizli práve tak rýchlo, ako sa objavili. Porast na opačnom brehu Dunaja spájala riedka tma do tmavozeleného pása. Neskorý podvečer bol skúpy na zvuky, len občas zaškriekala čajka, keď sa oblúkom zniesla nad hladinu, vždy presne tam, kde vycítila telíčko malej rybky. Prúd odnášal pod nami divé kačky, ktoré sa hojdali na vlnách ako neživé bakelitové hračky. Všetko toto som videl, kým ubiehali sekundy či minúty. Útržok sveta! Pomyslel som si a hrdlo mi stiahlo v akomsi nechcenom dojatí. Naozaj sa bolo s čím lúčiť. Do tejto nádhery patril človek so svojou zlobou pod Kainovým znamením a s nošou lásky, ktorá tak ľahko prestupovala do nenávisti. No nech som uvažoval akokoľvek, nedalo sa poprieť, že celý tento nádherný svet patril aj k Eve Márii, ktorú príroda stvorila azda v najslabšej chvíli a možno z akejsi márnivosti, tak ako motýle alebo kvety. Mali svoje výsady, ale ich život bol úzko ohraničený. So svojou výlučnosťou padali za obeť ostatným, čo ich so svojou bezpečnou všednosťou prežívali. Na svete bolo čosi nepochopiteľné, až desivé. Fyzický predel večnosti. Vedel som takmer isto, že za tou hraničnou čiarou, v neznámom preskupení, sa moja láska vôbec nezmení. Ako mám na ňu teda vystreliť? Zdalo sa neuveriteľné, že do tejto harmónie sveta patrili aj Plošticove úškrny v širokej tvári a jeho neposedné oči. Ploštica bol výborný kamarát, ale neobyčajne zvedavý. Pre túto svoju vášeň mnohokrát strašne riskoval, lenže príroda si svojich obľúbencov chráni. Ploštica bol pri tom, keď som v dlhom rade na obed v študentskej jedálni zazrel Evu Máriu a tie jej bohaté krikľavo‐hrdzavé vlasy. Vtedy som netušil, že sú to mocné vlákna zlatej siete, do ktorej sa chytím. – Pozri sa..! – nenápadne som ho štuchol. – Vidíš ju aj ty? – Hrdzavú nie..! Ja som poverčivý! – zaškeril sa so zdravým ľudským inštinktom, aký som ja nikdy nepocítil. Napokon, aj ja som bol v dvadsiatke zdravý a odolný, a keď ma čosi varovalo, aby som do jedálne radšej nechodil, začal som sa stravovať v bufetoch. Stačil mi tanier fazuľovice a párok. Kúsok salámy a k tomu pocit bezpečia a voľnosti. Občas som predsa len zablúdil do jedálne, pred záverečnou som sa zakrádal k okienku, ale vždy som zahliadol ryšavé vlasy v ktoromsi kúte miestnosti, akoby tam sedela a čakala na mňa celé hodiny. Bolo to veľmi čudné, bránil som sa, a pritom som bol šťastný. Jedného dňa sa na sklenených dverách jedálne objavil veľký plagát s pozvaním na tanečný večierok, ktorý mal trvať až do polnoci. Samozrejme, že Ploštica, obývali sme spoločnú izbu hneď na prvom poschodí, so svojou zvedavosťou nesmel chýbať na takomto podujatí. Ja som sa rozhodol nejsť. Ležal som už v posteli a čítal som si posledné prednášky, keď zrazu zadychčaný vtrhol do izby. – Obliekaj sa! Vieš, kto ťa tam čaká? Ona..! Ona, rozumieš..? Ta hrdzavá kočka, čo škúli po tebe. Všetci sú do nej paf, predstav si, a ja ti vedľa nej sedím! Predstav si, – sypal zo seba Ploštica, – každý mi závidí, lenže ona si myslela, že prídeš aj ty. Pýtala sa, kde si, a ja som sľúbil... teda, ponúkol som sa, že ťa pôjdem zobudiť. – Už je veľa hodín, – zívol som nasilu. – Ešte si prečítam zo dve strany a zaspím. Ploštica otvoril skriňu a vybral z nej bielu košeľu a moje sviatočné topánky, akoby zabudol, že bol ešte nedávno poverčivý. – Nie je to žiadna buchta, nemysli si, študuje architektúru. Mohol by si ju aj uraziť. Aj bez neho som vedel, že musím ísť, nie kvôli nej, ani kvôli Plošticovi, jednoducho som musel. Ešte som skoro hodinu čítal, nenáhlil som sa, aj tak už bolo rozhodnuté, že pôjdem. Pomaly som vstal a dôkladne, s akýmsi rituálom som sa začal chystať. Do sály som vošiel, keď zahlásili posledné kolo, hrali rozlúčkový slaďák, a Evu Máriu si odvádzal na parket iný Rómeo. Znova ma zasiahla, a predsa som postrehol zaváhanie, krátku, dvojsekundovú bezradnosť. Ale mne to stačilo, aby som pochopil, že v tomto súboji som vyhral a že bude závisieť iba odo mňa, ako dlho si udržím svoje víťazstvo. – Si blázon, vieš, akú príležitosť si premárnil? – prehodil Ploštica, keď sme hľadeli do víru spletených rúk, potu a zmiešanej voňavky, z ktorého vlasy Evy Márie občas zasvietili. Vtedy som nevedel, že osudová láska je vlastne nepretržitým súbojom. Smiešnym sporom o najneistejšie vlastníctvo. Hľadel som za Evou Máriou s obdivom, a cítil som vzdor, takmer nepriateľstvo. Bránil som sa, no vlastne som čakal na to osudné jablko. Sála sa vyprázdňovala rýchlo, stáli sme s Evou Máriou na chodbe a uprene sme na seba hľadeli. Stáli sme pri tom prameni s večne živou vodou. – Ty si filozof..? Myslela som si to. – Je to vidieť? – Filozof v samote analyzuje život, a my ostatní... – pokrčila ramenami, – žijeme ho! Vrava okolo nás prešumela, rozložila sa na poschodiach, kde jej intenzita rýchlo ochabla. Ojedinelý smiech a šepot roztrúsených dvojíc ešte skrývali výklenky chodieb a tmavé, opustené schodisko. Eva Mária otvorila kabelku a vytiahla z nej neveľký zväzok kľúčov. – Bývam na štvrtom, môžeš ísť so mnou! Vedel som, že jeden z tých kľúčov bude od pomyselnej brány do čohosi úžasného. Vojdem..? Naozaj ma to zobudilo, hoci ma vyzvala celkom obyčajne a pritom sa na mňa usmiala nevinným úsmevom Márie. Si Eva, uvedomil som si, lenže ja tvoje jablko neprijmem! Keď som vošiel do izby, Ploštica hrýzol na posteli slané tyčinky, sliedil so svojím úškrnom a čudoval sa. – Čo si taký bledý? Ty si ju pustil len tak? – A čo si čakal? – Cez víkendy býva sama. – Ako to vieš?! – spýtal som sa navonok pokojne, ale Plošticova istota pichla do onoho klbka, kde som schovával Evu Máriu ako svätý obraz. – Treba chodiť s otvorenými očami, kamarát! Všimol som si napríklad, že jej spolubývajúca dosť pravidelne niekam odchádza. Mal by si sa mi poďakovať. – Vieš čo si? Ploštica! – odvrkol som a ani som sa mu nesnažil vysvetliť, že Eva Mária nie je obyčajná známosť, s ktorou je možné prehýriť noc a potom čakať na každodenné triezve ráno. Noc s Evou Máriou! Vedel som si ju predstaviť. Lenže kľúčik od tej noci mal visieť veľmi vysoko, aby som ho nedostal lacno. Nejasne som cítil, že keď mi spadne pod nohy, nezdvihnem ho. Zdalo sa logické, že ho mohol zodvihnúť hocikto. Zrazu som chcel vedieť, kto to bol. Nenávidel som ho. Zmocnil sa ma čudný a ťažko vysvetliteľný nepokoj. Chcel som vedieť viac. Koľko ich bolo! Ešte som lásku k Eve Márii ani nepocítil, a už som vedel, čo je to žiarlivosť. Prišla skôr, prvá, akoby ohlasovala ťažký súboj, lebo tie najtvrdšie súboje sa odohrávajú v nás, za maskou, akú si nasadíme, aby sme nepriťahovali ľudskú zvedavosť. Od toho večera sme sa stretávali s Evou Máriou sporadicky, ale stále som ju nechával v neistote. Nikdy som neplánoval, kedy sa stretneme nabudúce, a či vôbec. Kúpil som lístky do divadla a oznámil som jej to pri obede, kde sme sa obvykle našli, inokedy som po večeri navrhol prechádzku, ale vždy som ju nedotknutú doviedol do internátu. Prešlo niekoľko týždňov a Eva Mária začala strácať náladu. Rozprávala málo a nervózne sa strhávala, keď som sa nedopatrením dotkol jej ramena alebo ruky. Nevie sa odriekať, uvažoval som, lebo si navykla, že hneď dostane každého! Koľko ich bolo? Prepánakráľa, koľko ich len mohlo byť?! Ešte musí vydržať! opakoval som si. Cez jeden predjarný víkend som odcestoval domov, aby som sa z toho všetkého zotavil. Pochádzam z deviatich detí, ale mňa si osvojil strýko, takže som vyrastal v okresnom mestečku, asi štrnásť kilometrov od rodnej dediny. Mestečko bolo malé a o každom sa vedelo, s kým a čo, aké má známosti a koľko môže mať zašité v matraci. Môj strýko čapoval pivo v obyčajnom zafajčenom hostinci, ale ja som mal známosť s jedináčikom z „dobrej” rodiny. Grétka bola jemná plavovláska s modrými očami a s tenučkým driekom, pričom všetky ostatné miery vyvolávali u mojich vrstovníkov závisť. Mala dvadsať ako ja, ale už zaistenú existenciu v kozmetickom salóne, jedinom v mestečku, a k tomu s výbornou polohou na námestí, kde sa schádzali emancipované mladé ženy i staršie dámy na klebety. Obliekala sa výstredne a jej pestovaná tvár s paletou farieb a s výraznými mihalnicami niesla akúsi pečať firemnej reklamy, no zároveň mi pripomínala peľom obsypaný kvet, súci do parádnej vázy. Venoval som jej báseň, len čo som sa vytiahol z puberty, bola to dlhá známosť a mala sa skončiť, ako sa patrí, lebo Grétke už nechýbalo nič, len čepiec vydatej ženy. A tak nám jej starostliví rodičia pripravovali k Veľkej noci zásnuby. – Nerobíš dobre, chlapče! – privítal ma strýko, keď som sa znezrady objavil. – Nepíšeš, nechodíš, a dievča doslova kypí! Poviem ti, keby som bol ešte raz mladý, veru by som nečakal ako ty. Konečne by si jej mal ukázať, že si chlap, lebo jej to ukáže niekto iný! Nuž strýko naozaj nebol staromódny, samozrejme, nehlásil som mu, že som si isté veci overil už s viacerými, ale s Grétkou nikdy. Napokon, ani sme k tomu nemali podmienky, obklopení mestečkom a jeho storakými očami i ušami. Bozkávali sme sa v parku alebo sme tárali v cukrárni, pravda, len kým som nič nevedel o Eve Márii. Teraz som ju viedol bez cieľa, slnko viselo nad obzorom, aby mi pripomenulo vlasy Evy Márie, keď sa prehýbala na nábreží cez zábradlie a s potmehúdskym úsmevom sledovala plávajúce kúsky rožka na hladine, až kým sa nestali korisťou hladných rýb. V tejto nálade som dokonca uvažoval nad strýkovým návrhom, len aby som sa oslobodil. Grétka neustále rozprávala, no ja som videl Evu Máriu, jej takmer detský úsmev, a pritom koketný, vlasy, od ktorých sa zapaľovalo slnko, a keď aj zapadlo, tie mocné pradená stále horeli. Vtedy som si pomyslel, že sa odhodlám urobiť so sebou posledný zúfalý pokus. – Grétka, mali by sme sa viacej zblížiť, – povedal som náhle, – ešte pred zásnubami, čo povieš? Nechceš k nám zajtra prísť, a ja by som zariadil všetko, aby sme boli sami? Hovoril som rýchlo, lebo som sa bál svojich neočakávaných reakcií. Už som si vôbec neveril, mal som strach, že si to napokon rozmyslím. Chytil som Grétku okolo ramien a vtisol som jej bozk do voňavého nánosu púdru, akoby som si odtrhol kusisko cukrovej vaty. – Čo chceš, aby ma všetci videli? K vám nemôžem prísť! – vytrhla sa mi Grétka a neisto sa pozrela na násyp, ktorý sa ťahal popri trati a z opačnej strany zakrýval koryto Váhu vedno s divokým porastom a kríkmi. – Viem o lepšom mieste, ak chceš... – povedala a podala mi ruku. Viedla ma takto, prešli sme asi päťdesiat metrov a mňa sa zmocňovalo zlé tušenie. Presne som vedel, kde ideme. V drsnom teréne medzi hrbmi a porastom príroda pamätala na milencov a venovala im úžľabinu, dômyselne skrytú pred zvedavými zrakmi, ktorú zasvätení pomenovali miestom vzdychov. Za túto kulisu sa dalo dovidieť iba z vysokánskych stromov, čo rástli priamo na svahu a ešte viac znepriehľadňovali scénu. Pravda, čo znamenala výška pre šarvancov, akými sme boli v štrnástich, pätnástich rokoch, keď sme v korune stromu vydržali striehnuť celé hodiny. Do úžľabiny najčastejšie prichádzali vojaci z mestských kasární so svojimi ukradnutými láskami, ale aj dedinskí fičúri, ženáči, a všetci najprv sľubovali. – Kde ma to vedieš? Ty poznáš toto miesto? S kým si tu bola..? – skríkol som na Grétku a stisol som ju za rameno. Pamätám si na jej vydesené oči, spočiatku nič nechápali, no možno nechápali ani potom, keď sme sa rýchlo vracali domov. Posledné, čo mi ostalo z Grétky, boli mihalnice, ako sa rozpúšťali a bledli, farba stekala v jarčekoch, aby zavŕšila svoje dielo na lícach tejto bábiky. Osud mi ponúkol príležitosť a ja som jej pomohol s vôľou človeka, ktorý ide za svojou vidinou, lebo musí. V tej chvíli mi bolo jedno, čo povie mestečko, strýko i celé príbuzenstvo Grétky. Ráno som sa vrátil prvým vlakom a na izbu Evy Márie som zaklopal ešte predpoludním. Bola nedeľa a z pamäti sa mi vynoril útržok Plošticovej užitočnej zvedavosti: Odvahu! Dnes je sama! Nič som Eve Márii nevysvetlil, prišlo to samovoľne, mocne, skoro až bolestivo sme sa objali. Dlho sme takto stáli, dotýkali sme sa tvárami a vyhladovane sme sa bozkávali. Šepkala niečo nezrozumiteľné, ale ja som všetko pochopil. – Eva..! – opätoval som. – Mária..! – vyslovil som ako mnohokrát, lenže prízvuk bol celkom iný. Odrazu som ju pustil a v ustupujúcom ošiali som si sadol na kraj váľandy. Zrak sa mi vyčistil ako po záchvate a konečne som jasne videl jej obrysy, tvár, a za ňou som cítil vnútorný svet Márie, lákavý a zvláštny, ale aj svet Evy, ktorý ma vzrušoval a pritom naďalej vyzýval k opatrnosti. Cítil som celkom presne, že obidva tieto svety patria k sebe a že ich chcem spoznať a vlastniť... no nevedel som ich odlíšiť. – Viem si predstaviť deň, keď si sa mala narodiť. Si dieťa slnka, Eva... niekedy sa ťa bojím! – Mňa sa bojíš..? – spýtala sa a nečakajúc na odpoveď, znova ma začala bozkávať, čoraz smelšie a rýchlejšie, akoby chcela odrazu dohoniť tie strašné, zmeškané mesiace. – Niekedy mám strach, či si taká pekná aj tam, kde ťa nikdy neuvidím, – jemne som ju odstrčil. – Kde ťa iba tuším. Sadla si z opačnej strany, teraz som mal pred sebou jej nepokojné oči, ako mi unikali a znova sa ku mne vracali. Sedela tak, aby som neprehliadol, keď lem županu poodhalí líniu nohy. Bola to presilová hra, v ktorej som mal len minimálne vyhliadky. – Neviem, aká som. Viem, že ťa chcem, nech si akýkoľvek. Povedala to vo chvíli, keď som už takmer naťahoval ruku, lenže ja som chcel mať rád Máriu, plachú, nežnú a čistú. Eva vždy zasiahla, sústavne rozmazávala portrét, akoby nezniesla vedľa seba sokyňu. – To je fyzická túžba..! – takmer som vykríkol. – Tvoje telo po mne túži, nie ty..! Je to málo, Eva, pri tebe mi to nestačí, – povedal som sklamaný. – Chcel by som poznať všetky tvoje túžby, sny a myšlienky. Až potom by som vedel, aká si. Rozprával som a pritom som sa bál, že pristúpi na všetky moje podmienky. Znehodnotí Máriin portrét a ja ho potom roztrhám na márne kúsky. Začudovane sa na mňa pozrela, možno si konečne všimla, že aj ja som iný. – Si strašný! – zašepkala a zbledla. – Chceš ma ako človek? Alebo... kto si? Čo chceš vlastne? – Eva, ja som sa nenarodil pre lásku, ktorá sa začína a končí v posteli. S tebou nie, rozumieš mi..? Až pri tebe som to pochopil. – Chceš vedieť, kvôli čomu som sa narodila ja? Spýtal si sa ma? Hnevala sa. Už vtedy to nebola obyčajná láska, ako nebola obyčajná Eva Mária. – Chceš ignorovať túto chvíľu? A kvôli čomu, Marek? Prečo ignoruješ prítomnosť? Neponáhľa sa tam, kde sa ponáhľame za ňou všetci? Proti vlastnej vôli a bez toho, aby sme mohli tento maratón nejako spomaliť? Ja ju nemienim preskakovať, ale prežiť! – Žiť prítomnosti je málo. – Stále si nespokojný, Marek! Lebo si ma idealizuješ! Lenže ja nie som iná, ako sú tie, o ktorých si vravel... ani nechcem! – Takto nevrav, Eva! – vyskočil som, ale ona predo mnou cúvla. Možno ju vystrašil portrét ženy, ktorá vystúpila z môjho vedomia, čistá a deprimujúco dokonalá, no Eva Mária ju nespoznala. – Nie som iná, rozumieš? Ty si iný, Marek..! Si prvý, ktorý sa nechce so mnou iba vyspať, – povedala. Naozaj sa zdalo nepochopiteľné, že kým som objímal tie obyčajné, jednodňové lásky, zmysly mi slúžili a vôbec mi nezišlo na myseľ, aby som sa túlal vo sférach metafyziky. Naopak, každú príležitosť som využil, hoci si pamätám veľmi dobre, že už vtedy som nejasne túžil po nejakej Eve Márii. A práve teraz, keď som ju konečne mohol mať a vnímať, zmysly ma opustili. Čo som vlastne chcel a koho som hľadal? Máriu? Najmä ju? Alebo som aj ja v sebe nosil Adama, ktorému sa v predstavách objavovala Eva? So svojou fyzickou krásou a s jablkom, čo som si toľko mesiacov odopieral. Najviac som sa bál prvého rána, lebo som nevedel, ktorý z nás dvoch sa prebudí skôr a povedie si Evu Máriu do svojho vytúženého raja. Keď som si uvedomil márnosť svojho hľadania, Eva už sedela vedľa mňa. – Eva..! – chcel som ju varovať, ale neskoro. Zachvela sa, alebo sa mi to zdalo? Aj ona vycítila víchricu, akú privoláva dlhotrvajúca suchá a nedýchateľná horúčosť? – Marek..! – počul som svoje meno ešte skôr, ako sme padli na zem v tom očakávanom uragáne. Dvaja milenci bez vôle. Prežijeme..? – Mária moja..! Mária..! – vyvolával som v obave, že zrazu otvorím oči, a ona bude preč. Ešte dnes si pamätám na ten absolútny pokoj, hoci aj falošný a zavádzajúci. Jej ston: – Zodvihni ma! Daj sa mi niečoho napiť! Ešte dnes vidím jej vlasy, rozhodené na vankúši, ako sa leskli a červeno kontrastovali s bledosťou pokožky. Videl som odovzdaný pohľad Márie a víťazný pohľad Evy. Si Eva, alebo si Mária? Dozviem sa to vôbec niekedy..? Nestačí ti, že som..? vraveli Máriine oči. Práve teraz, a tu? V tejto chvíli? Chcel som protestovať, že táto prítomnosť mi nestačí, ale tie mocné pradená zlatej pavučiny ma už držali vo svojej čarovnej moci. Premýšľal som o tom aj vtedy, keď som stál na brehu a podo mnou sa tok rieky valil dopredu ako čas, ktorý vypĺňal ľudský vek nenápadnými minútami. Hladina Dunaja nebola hladká, pokojne si kypela a prevaľovala svoje vlny akoby nič. Vždy si bola Eva, nikdy nie Mária, opakoval som si. – Nemám rada jeseň, – prehodila Eva Mária polohlasne a obidvoma lakťami sa oprela o zábradlie. – Zdá sa mi, že ju už cítim. Čo je ti? – Aj veľa leta škodí, – odvetil som. – Nemyslíš? – Je to môj čas. V lete všetko v prírode vrcholí! Mám rada slnko. Nikdy som sa nebála horúčavy. – A najradšej máš asi nudistické pláže, – pozrel som sa na ňu s úsmeškom. ‐‐ Alebo sa mýlim? – Nikdy som na žiadnej nebola. Neviem o čom hovoríš. – Nevadí. Možno to nebola pláž... Prebudil som v nej ostražitosť, no možno bola napätá už skôr. Tvárila sa bezstarostne, a zatiaľ falošne vyčkávala, čo bude ďalej. – O čo ti ide? – spýtala sa ma opatrne. – Napokon, keď to chceš vedieť, myslím si, že kto stvoril leto so všetkým, čo v ňom je, hoci aj s nudistickými plážami, môže byť právom hrdý. Hanbu vymyslel ktosi iný. – Lenže génius prírody nie je iba v nahote, Eva..! Našťastie! Dokonca ani v tvojej, – povedal som posmešne. – Vieš, čo sa mi zdá strašné? Že sa tak rozdávala medzi slabé povahy. Muselo to byť vo veľmi roztržitej chvíli, inak si to neviem vysvetliť. – Chceš sa hádať, Marek! – poznamenala ešte neistejšie. – Chcem ti len pripomenúť, že krása znamená zodpovednosť ako všetko mimoriadne. Má silu, Eva, a tá je nebezpečná, keď sa v rozhodujúcej chvíli nezvládne! – Čo je na tom zlé, že sa mi páči leto? Čo máš proti letu? – zvolala nervózne. – Proti letu nič, Eva, a najmä, keď je to naše posledné... Prudko sa obrátila, cítil som na sebe jej oči, možno sa dokonca báli. Jej strach bol nebezpečný, uprene som hľadel do vody a rátal som minúty, ktoré ostávali. – Vyzeráš hrozne, Marek, nevidela som ťa jedenásť dní. Si chorý..? Bol som. Hľadel som do vody a videl som v nej Plošticov úškľabok aj tú veľkú modrinu pod okom. – Marek, tebe to niekto prezradil, áno..? – oslovila ma Eva Mária ticho. Neodpovedal som. Už jej nepoviem ani slovo, zaumienil som si. Odznova zaťahovala sieť, ale tentoraz nadarmo. Bol som silný s myšlienkou na chvíľu, keď som sa vrátil z exkurzie a mal som za sebou sedem nedočkavých dní. Ešte som o ničom nevedel, odhodil som kufor a chcel som bežať za ňou. Bol piatok a povetrie povzbuzujúco voňalo Evou Máriou. – Počkaj... nikde nechoď..! – zastúpil mi cestu Ploštica s vážnou tvárou, čo nebývalo často. – Už za ňou nechoď, Marek, radím ti... radšej nikdy! Je celkom iná, ako si myslíš! Vieš, stalo sa to v utorok, Tóno mal narodeniny, a okrem toho zvládol aj prepadák, ktorý si ušetril ešte v júni... ale dôvod bol iný... chalani sa chceli zabaviť... Ja som mal zohnať nejaké súce kočky... Viem, že som ho chytil niekde tam, kadiaľ sa predierali zlovestné táraniny, čo ma chceli zničiť, a zatriasol som ním z celej sily. Pustil som ho, len čo som počul jeho rýchly, chrapľavý dych. – Neblázni, Marek, myslel som, že to bude nevinné..! Trocha sa zabavíme, rozumieš..? O tom si nemusel ani vedieť. Všetci ju chceli, veď vieš, lenže ona sa kamarátila iba so mnou... kvôli tebe. Zaručil som sa, že ju privediem. Bolo to bombastické, keď som sa s ňou objavil, nikto ma dovtedy nebral vážne... Keď nemáš skúsenosti so ženami, tak nemáš ani rešpekt, čo ti mám vysvetľovať tieto veci? – Veď na to nie som ani zvedavý, – zavrčal som podráždene a pre každú istotu som si sadol. – Ponáhľaj sa k veci, pokiaľ si ešte živý..! Videl som, ako sa Ploštica krúti, mení farby, triedi v hlave myšlienky, a pritom sa ich bojí vysloviť. V ústach prevaľuje slová, akoby vypľúval odpadky. – Najprv ju opili, boli sme šiesti, možno piati... neber si to tak..! Mala dobrú náladu, stále sa smiala, spievala a tancovala, Marek... vôbec by si ju nepoznal! Ja už ani neviem, rozumieš, bol som totálne opitý... ako prasa..! Bojím sa ti povedať viac... Každý ju chcel... a každý ju mohol mať... aj ja..! Pamätám si, že som ho zrazil na zem a potom som vybehol z izby. Plošticov podiel viny bol pre mňa bezvýznamný. Blúdil som po nábreží a prvú noc som prespal na stanici. Ráno som odcestoval k rodičom, aby som sa vyhol Grétke a strýkovi. Chodil som ako v hypnóze, a jednako som už vedel, čo urobím, mlčky som sa teda lúčil so súrodencami a so všetkým. V nedeľu ráno som navštívil kamaráta, ktorý strážil významný objekt, a nahovoril som mu, že mám pekné dievča a že sa mi nejakí zasrani vyhrážajú zabitím. Dôverčivý Emil ma poučil, že revolver je stopercentne nabitý, môžem ho použiť v krajnom prípade, ale strieľať na nohy, a keby to prasklo, on že o ničom nevie. – Preboha, Marek, ty to už vieš..! Vieš to..! – zvolala Eva Mária, ale ja som sa pustil ďalej po nábreží. Mlčky som prehliadol, ako si obidvoma rukami prikryla tvár a tie oči... Počul som, ako za mnou beží. – Čo so mnou urobíš, Marek..? Prosím ťa, odpovedz mi! Súmrak sa spúšťal nenápadne a pomaly, hoci som mal práve s ním veľké plány. Čakal som, pokiaľ zhustne, lebo som sa to chystal urobiť ešte skôr, než sa rozsvietia prvé neóny. Viedol som ju bližšie k dravému prúdu, do upokojujúcej hĺbky prírody, a ďalej od mesta a ľudí. Už sme takmer nikoho nestretli. – Aj ja sa bojím, Marek, od samého začiatku, ver mi! A keď si odišiel, mala som zrazu pocit, že musím so sebou niečo urobiť. Ďalej si pamätám málo, najviac zo všetkého ráno a s ním aj ten nový strach, že ťa stratím! Doslova som bežal, len čo najďalej od nej, slabej a zúboženej Evy, a čo najrýchlejšie do tmy. A za mnou rovnako rýchlo a nepokojne klopkali drobné opätky. Možno vyklopkávali zúfalo. Posledné nevyspytateľné minúty. Mohli mi ešte niečo prezradiť? – Viem, že ma opustíš..! – rozľahlo sa po nábreží a tenký, stonavý úlomok pravdy sa vzniesol nad hladinou ako výkrik čajky. Postál som a mlčky som sa k nej obrátil. Nadišiel čas, pomyslel som si. Dohonila ma a kŕčovito sa chytila mojej ruky. – Marek..! Viem, prečo ma ťaháš až sem... Tak ma zabi..! Viem, že si to prišiel urobiť! Odrazu ma objala a prisala sa ku mne horúca, ako bývala vždy, stál som nepohnute a zmysly pokojne prijali vôňu šampónu, konvalinkovej voňavky a vlhký, so slzami zmiešaný dych. Odskočila rovnako rýchlo a vydesene, akoby som už nežil. Áno, vlastne som bol mŕtvy. – Tak to urob... nestoj..! Alebo mi odpusť... jedno jediné slovo, Marek..! V skutočnosti ma nemali, nechápeš? Lebo tak, ako si to chcel, patrím iba tebe... či sa mi to páči, alebo nie! Hovorila rýchlo, zadychčane, a ja som stískal vo vrecku revolver. – Jediné slovo... alebo ma zabi! Aj tak sa ti podarilo nemožné. Hovorím zabi ma, a pritom sa mi chce žiť! Alebo si myslíš, že život je menej pekný kvôli tomu, že sa my dvaja hádame? Ale keď sa rozhodneš, od teba to prijmem... Patrím ti viac, ako si myslíš, Marek..! Dostala ma... Buď už konečne ticho..! Zo súmraku nad našimi hlavami sa náhle vynoril vták, pripomínajúci papierové lietadlo. Niesol sa dôstojne a mĺkvo na svoj posledný výlet nad hladinou. Vtedy som natiahol ruku s revolverom. Ozval sa výstrel, súčasne s clivým vtáčím nárekom. Telo spadlo rýchlo, potom ešte čľapot, a nič... Jeden zmarený život, prečo? Niekomu bude chýbať, uvažoval som. Eva Mária sa strhla, neuniklo mi to. Si Eva, pomyslel som si. Koho by som to vlastne zastrelil? Mária odíde so mnou, viem to. Znova som sa rozbehol po nábreží, práve sa rozsvietili neóny, a za mnou zúfalo, prosebne, drobné ihličkové opätky. . . . Paula Sabolová Podobnosť čisto náhodná Zakladala si na tom, že je blondína na všetkých miestach, a lichotilo jej, že sa podobáme. Naostatok ju o tom presvedčil aj nestranný cudzinec na Bolonskom veľtrhu. Všetky prítomné Talianky boli oblečené v čier‐nych kostýmoch, bielych blúzkach, obuté v čiernych lodičkách, hodvábnych pančuchách, s elegantnými čiernymi kabelkami, len my dve sme hýrili farbami, samozrejme, že bez pančúch a okrem kabeliek aj s igelitkami, napchanými ponukovými katalógami keramických obkladov a dlažieb. Pri spoločnej večeri Talianky sedeli ako panny na ocot, a my dve sme sa tešili záujmu a pozornosti medzinárodných biznismanov. – Seid ihr Zwilinge? – spýtal sa jeden z nich a ona hneď zajasala: – A ty nechceš veriť, že sa podobáme! Pocigánila som mu, že sme sestry, pretlmočila som jeho ponuku, že jej zo srdca rád a grátis pošle z Lincu obklady a dlažbu na celú kúpeľňu. Ďalej som sa už o nich nestarala. Dobiedzal do mňa taký malý holandský trpaslík s motýlikom, v pepitovom saku (dakde s ním mám spoločnú fotku), takže som mala čo robiť, aby som ho v pravý čas odohnala. Do hotelového apartmánu prišla po polnoci. – Ty, ty už spíš? Vieš, čo odo mňa za tie obklady chcel? – Až ma to slovo, ktoré som od nej prvýkrát počula, ale ihneď pochopila jeho význam, vymrštilo z postele. Ordinárnejší názov háklivej časti ženského tela... No nechajme to tak. – Ty, ty vieš, že ten holandský pepiťák je z tejto brandže jeden z najbohatších, ale boh to zo začiatku večera vedel. – Myslíš, že jeho bohatstvo by zmenilo tvoj život? – Niet tých peňazí ani tých obkladačiek... no... možno keby bol vyšší... Páči sa všetkým mužom, iste by na ňu zabral, skôr ako na mňa. Aj ten jej bol o pol hlavy nižší. Nepriaznivo o sebe tvrdila, že je vlastnou vinou rozvedená – nečakala, kým kríza prehrmí. Pobalila ho hneď, keď jej povedal, že aj to, ako dýcha, ho dráždi a ťahať to ďalej už nemá cenu. Prvý raz ju chcel opustiť už po troch rokoch po sobáši z dôvodu neplodnosti. Potom našli akéhosi odborníka, ktorý jej poradil, aby si po manželskom styku vždy dala nohy vyššie ako panvu. Tuším som si k nej práve išla požičať lyžičku soli a tam bolo všetko dokorán pootvárané, ona v posteli a panva hore. – Cvičíš prostné? – Môj nečakaný vstup ju urazil. – Čo je tu? Holubník? Chcem mať dieťa, nie? Už je tu šuhajko. Má štyri roky, a keď sa pomýli, aj mňa volá maman. Vôbec jej nestačilo, že sme boli osem hodín spolu v robote. Ledva uložila malého – chvalabohu už spí – klopala mi metlou do balkónových dverí: – Poď si pofajčiť! – A keď mi každodenne začala rozprávať o svojich životných čiernych dierach, škatuľka cigariet nám bola málo. Ohovárala školu, ocenila len jediný prínos: naučili ju písať a čítať. Ostatné „faciny” dávno nahradili kalkulačky, počítače, internet. Koľko sa ju len namordovali v škole s rovnicami o dvoch neznámych. – A jedinou neznámou si je aj tak človek sám. Ty, veď ja prechádzam životom ako po deravom meste, kde je diera, tam stúpi aj moja noha. A nerob stále uhm, uhm, uhm, znervózňuje ma to! Hoci som do jej monológov veľmi nezasahovala, raz som jej poradila, že je množstvo publikácií, ako pragmaticky žiť. – Hej! – zrevala na mňa, – ja mám tak čas čítať všetky tie hlúposti: Ráno, keď si neumrela, otvor oči, v posteli si pocvič, usmej sa na seba v zrkadle, he, he, he... povedz si: som pekná a budem mať pekný deň! Akoby si nevedela, že dakedy som taká rozbehnutá, že sa medzi dverami stretnem sama so sebou. Keď sa súdila o byt, nespavosť ma takmer zabila. Na nočný balkón som kupovala dve škatuľky cigariet. Špaky, ktoré hádzala dolu na trávnik, som ráno zbierala ja. Zohnala si právneho poradcu. – Ty, poď na balkón! Právnik mi dnes povedal, že som fatálna žena. Povedal, že ma z toho vyvedie, i byt bude môj. Neverila som mu, ale bála som sa jej to povedať. A aký úžas! Ten paragrafový mág, o ktorom som bola presvedčená, že ju vodí za nos, jej ten byt vyhral. Zahorúca mu odniesla úhľadne zabalenú fľašku. Neprijal ju, ale ak na tom trvá, vypijú ju spolu. Čakala, že hneď tam v kancelárii strhne papier, pečať, odkrúti zátku a naleje. Ibaže on jej vložil fľašku naspäť do igelitky a priamo sa opýtal: ‐‐ Kedy mám prísť k vám? Vraj sa tak vydesila, že silno zažmurkala a lacné černidlo jej na oku zlepilo mihalnice. Potom zo seba vyjachtala súhlas, že hej, nech sa páči, hoci aj zajtra, a nech so sebou privedie aj manželku. – Drevo do lesa? – Jazyk mu vraj vbehol do kútika úst a nadvihol si nohavice v páse. – Dobre, – povedal. – Prídem zajtra podvečer, povedzme o piatej. V tom momente ju chytil strašný prieduškový kašeľ, z úzkosti, nie z cigariet. – Dobre, doktor, spravím večeru. Rukami sa ohradil: – Bože chráň, aj tak som dosť korpulentný. Čo robiť? Otvorím dvere do spálne, tam nič nové, tak otvorím dvere do chladničky. Tieto klzké ľudovky sa mi strašne bridia, irituje ma však to, že neviem, kto, kedy a kde ich vymýšľa. Keďže ulicu a číslo vedel zo súdnych papierov, už ho len logicky nainštruovala k našim vežiakom. Sú vedľa seba tri a pred nimi celé leto kolotoče. – Keď sú tam kolotoče, tak to nájdem,– ubezpečil ju a bozkával jej ruku až k blonďatému podpazušiu. V sobotu ráno odviedla malého k svokre, hoci sa mohol hrať tak ako inokedy aj u mňa. Vypila si s ňou kávu, čo nikdy nerobí, ak od nej nič nechce. Trpezlivo si vypočula, že svokrin syn a jej exmanžel sa už s „hentou” načisto rozišiel, večer pozerá ich manželské a svadobné fotografie, svokre orfľáva jedlo, odtláča tanier, kto má jesť taký humus, pf, to, čo ona navarila! – Dcéra moja, ty mu už naozaj nikdy nenavaríš? – Ba dakedy mu navarím. Ešteže sa jej nezadymilo z nosa. – Ty, to by bolo na svete dymu, keby sa pri všetkých klamstvách dymilo z nosa. Ej, pred toľkým dymom by sme na seba ani nevideli. Mohla som uznanlivo dodať, že by nastalo trvalé zatmenie slnka. Svokru zaliečavo oslovila: – Počuj, mama... – Keď od nej nič nechce, volá ju babka a predo mnou iba stará. Teda: – Počuj, mama, nepožičala by si mi pár stoviek? Mám kopu nezaplatených účtov i škôlku. Účet za škôlku spoľahlivo zabral. Citové vydieračstvo je ešte stále mimo zákona. Cestou domov nakúpila šampanské, údený jazyk, krátke karé a pár fliaš nealka. Kývla na mňa, aby som videla tú hojnosť, ale ja som k nej prišla až pri prezliekaní periny. – Čo to robíš? – Si slepá? Predsa vidíš! – Kvôli nemu? Chlapovi je aj tak jedno, ak chce ženu, či máš špinavé periny, alebo čisté, a keď ju nechce, môže mať poriadok, že sa dajú zo zeme slíže lízať. – Ty si voľajaká múdra! Všetko o chlapoch vieš, a ešte si si nijakého neuhnala. – Mykla paplónom, odfrkol gombík a zahrešila: – Kašľal ho pes, gombíky rátať nebude. – Doktor? Gombíky? To si píš, že ich začne rátať samé prvé. – Vieš čo? Nezdržuj ma a choď preč! Približne o dve hodiny sa mi na balkóne pochválila, že už všetko povysávala, utrela prach, v spálni vykrútila žiarovku z lustra, bude len malá nočná lampa. – A malú nočnú hudbu si už objednala? – Čakala som, že do mňa cez balkón niečo hodí, alebo ma aspoň zastrelí očami, ale srdečne sa rozosmiala. Veľké natáčky jej poskakovali na hlave a jedna jej vypadla k špakom na trávnik. Hodila rukou: – Kašľal ju pes, veď ty ju zajtra nájdeš. Ty, neprišla by si mi trocha neskôr oholiť nohy? Našla som ju ležať na zemi pod maskou zo žĺtka, medu, oleja. Strašný ksicht! – Prečo si neľahneš na posteľ? Otvorí pery a maska praskla okolo úst. – Čo si, aby sa mi pokrkvali periny? Navrhla som jej, aby sme nohy neholili, veď chĺpky sú zlatisté a ani ich nevidno a niektorých mužov vzrušujú. – Doktor sa možno príde len vykecať, koľko sporov vyhral, jeho kolegovia sú závistliví, manželka frigidná, a ty taká vzrušujúca, že sa ťa bojí aj dotknúť. Sadla si. – Zabila by som ho! – Maska už celkom popraskala a tvár vyzerala ako žltý keramický mliečnik pred rozsypaním – Narobila som si u starej dlžoby, teraz ju budem musieť mamičkovať, aby mi aspoň časť odpustila. Nech príde, nebudem mu nič dlžná a bude svätý pokoj. A nieže mi tu budeš loziť, keď tu už bude! Po chvíli mi podala cez balkón na vidličke kúsok údeného jazyka. – Dobrý, ale chcelo by to chren. – Skade mu ho vezmem? Nech žerie, čo mu dám! A zas iba cez balkón z celofánov vytiahla tri obrusy. Ktorý má prestrieť? Všetky boli ako vianočný dar od starej. – Kašli na obrusy, ale nezabudni k posteli postaviť fľašku piva a cigarety! Milenci vo filmoch vždy niečo pijú a fajčia. – Prečo do mňa stále vŕtaš? Nezávidíš mi? Vypadni!... Počkaj! Pomôžeš mi poskladať obrusy naspäť do celofánu. Keď nebudem mať peniaze, tak ich možno predám. Obliekla si nové šaty. Mali golier nakrivo. Až trikrát sme ho po večeroch prerábali. Zvŕzgala ho krajčírka, ale nechcela uznať chybu. Šija vyzerala, akoby mala kratšiu šľachu a hrdinka nastávajúceho večera krotkú, pokornú povahu s hlávkou nabok. Farba šiat jej mimoriadne pristala, vyzerala v nich ako trocha vulgárny anjel. Predtým sa vypľačkala v kúpeľni, voňavku si dala všade, kde jej napadlo. So všetkým bola privčas hotová, minúty sa vliekli ako roky, triasol sa jej žalúdok, trápil ju priedušák. Keď bolo päť, zdesene si uvedomila, že môže byť zamknutá vchodová brána. Nastúpila do malého výťahu a mňa postavila k veľkému, aby sa s doktorom náhodou neminuli. Veľký výťah sme my dve nepoužívali, odkedy v ňom viezli truhlu so starou susedou, lenže doktor to nemal odkiaľ vedieť. Brána bola odomknutá, avšak na priestranstve, kde stáli kolotoče, boli iba biele vyšliapané kruhy ako v obilí po lietajúcich tanieroch. – Ty, poď sa mrknúť z druhej strany. Kolotoče sú preč! On to nenájde! – Nájde. Veď nie je dement. – Myslíš? O pol šiestej bolo na chodbe počuť cudzie kroky. Susedské si vzájomne poznáme. Cez priezor som videla, že doktor má okuliare, všetky vlasy, neurčitý vek a hromový hlas riadneho rabiátnika. – Kde do čerta máte tie kolotoče? Pol hodiny obieham okolo všetkých troch činžiakov. Viac som nepočula. Priložila mu dlaň na ústa a vtiahla ho dnu. V noci som nemohla spať. Jednak preto, lebo medzi našimi spálňami je nedostatočná zvuková clona a navyše si s mojimi nervami zahrával mesačný spln. Zdriemla som voľajako, keď sa už dávno prehupla polnoc, a o piatej ráno ma susedka zobudila metlou do balkóna s nárekom. – Nedrichmi, poď na balbalbalkón! Tentoraz som pochopila, že všetky irónie a ostrovtipy musia zostať bokom a že potrebuje moju serióznu a okamžitú pomoc. – Popopozri, čo mi ten kretén nechal na nočnom stolíku! V okamihu prehodila jednu nohu z balkóna dolu. Zabudla som na polmetrovú deliacu šírku medzi balkónmi aj desivú priepasť pod nimi a preskočila som k nej. – Neskáč, kým si to neprečítam, skočíš až potom! Poslúchla ako v hypnotickom tranze a stiahla nohu. Čítala som pološepky: „Fakturujem vám za poskytnutú odbornú poradenskú činnosť...” a päťmiestnu sumu, ktorá aj mne zahmlila oči, som už ani nedošepkala. – Pozri, – hladkala som ju po chrbte, ‐‐ ako vychádza slnko, aké nádherné nebo! – Nechaj si ich na pamiatku! – a opäť švihla nohou cez zábradlie. – Musím skočiť! – Ty si blázon! Pre pár tisíc? Vieš, aká by si bola škaredá v truhle? Najprv sa na mňa tými opuchnutými červenými neveriaco pozrela, či to myslím vážne, potom sa rozchichotala: – Veď nechcem súťažiť o miss truhla. V slzách a nemotornom objatí (lebo keď sa ženy objímajú, mi to vadí) sme sa smiali dobrých päť minút. – Len počkaj, ako mu my dve zakúrime! – Ako? – Pošleš mu faktúru. – Akú? – začudovane na mňa zazrela. – Fakturujem vám za odbornú noc lásky – a naparíš mu tú istú sumu ako on tebe. Navyše v poznámke uvedieš, že prílohu tvorí zoznam poskytnutých služieb, ktorý, samozrejme, nepriložíš. Si predsa dáma. Stál aspoň za to? Jemný rumenec jej vybehol na tvár ako mladuche po svadobnej noci. – Čo ťa do toho! Bol to najlepší chlap môjho života. O týždeň prišiel s krikom: – Otvorte! Odišiel nad ránom bez fakturovanej sumy. Dochádzku spravidelňoval, akoby chodil do večernej školy. Onedlho si v krásnom zazipsovanom vešiaku pri‐niesol niekoľko oblekov, košieľ, kravát. O pár týždňov už spolu kupovali novú skriňu. – Ty, mám na srdci nie moc kóšer vec. Nechcela by si vymeniť byt do lepšej štvrte? Pomôžem ti hľadať. – Prečo? – Vieš, doktor mi už párkrát povedal, že my dve sa neuveriteľne podobáme... Chápeš, pre istotu... lebo vieš, najväčším nepriateľom dobrého je lepšie. – To si kde počula? – V rádiu. Je to pravda! Si lepšia! Zvykám si teda v novej štvrti. Jana Šimulčíková Párty Prvé, čo sa Magde v tesnej chodbičke priateľkinho bytu ušlo, bolo privítanie domáceho pána. Karol jej starostlivo vyzliekol kabát, pedantne ho zavesil na vešiak a pritisol si ju na svoju mohutnú hruď tak mocne, že ani nedýchala. Objatie bolo kamarátsky, ba viac ako kamarátsky srdečné. Hrialo. Magda v ňom chvíľu zotrvala (už dlho ju nikto neobjímal), kým sa nespamätala a neodtiahla. Pohľadom prešla po Karolových uťapkaných, preriedených vlasoch. Slon v porceláne, spomenula si, ako toho hrmotného, večne upoteného obra vysmievali, keď ho Daniela priviedla na ich študentskú párty. A keď im oznámila termín svadby, považovali to za zlý vtip. Daniela mala dosť iných obdivovateľov, mohla si vyberať. Žeby už vtedy v skladníkovi, ktorý si popri zamestnaní robil priemyslovku, vytušila podnikateľský talent? Vysvitlo však, že na svet sa už pýtala ich pôvabná Veronika. A teraz, keď Karol vlastní solventnú firmu, Daniela ho predvádza ako svoju životnú výhru a kamarátky, čo nad ním ohŕňali nos, sú mu vďačné za každú pozornosť. Ale sme dobačovali, – pomyslela si Magda, keď si vyzúvala čižmy, – samé stroskotankyne! Karol jej podal prezúvky, uháčkované z rôznofarebných zvyškov vlny. „Tak ako, krásavica?” s ľútosťou sa na ňu zahľadel. „Už to prebolelo?” „Načo toľký súcit?” povedala. „Mal by si mi, Kárči, gratulovať, rozviedli nás na prvom pojednávaní. A už pred dvoma mesiacmi.” „Nuž čo, teraz vraj s rozvodmi nerobia caviky. Ale škoda, Maroš bol fasa kámoš, nijakú srandu nepokazil.” Tu Karol očividne porušil uvítací ceremoniál. Objatie mal v norme. Daniela vždy vedela, čím ulahodiť hosťom, preto sa u nej radi schádzali. A prečo kamarátkam neukázať, že ona má tých objatí aj na rozdávanie? No aké netaktné je pred čerstvo rozvedenou ženou chváliť jej bývalého, mu asi nepripomenula. Cvičeného psíka alebo parádneho koníka z neho nikdy neurobí. Aspoň v tom je Kárči charakter, ocenila Magda s náhlou sympatiou. „Kamarátmi môžete zostať,” mykla ľahostajne plecom, „ak mu to, pravda, tá nová dovolí.” Aj Daniela mala manžela pod kontrolou a asi sa jej už ich zvítanie videlo pridlhé. Vyšla z kuchyne, letmo pobozkala priateľku a zazrela na Karola. „S tým pitím, kamarát, pomalšie! A ty,” obrátila sa na Magdu, „čo nejdeš ďalej? Je tam len Helga, nemusíš sa okúňať. Ivan nepríde, dostal od žiakov mumps a vieš, čo to s dospelým chlapom môže urobiť,” uškrnula sa. „Viola má rande, nejaký nový objav. Príde však sused, nedávno ovdovel a je, chudák, ako bezruký... Senzačný človek, uvidíš!” Daniela na Magdu mnohosľubne žmurkla a odbehla preč. Ale sa vyštafírovala! pomyslela si Magda, keď zbadala niekdajšiu suchárku Helgu v minisukni a pulóvri s hlbokým výstrihom (kde nič, tu nič), tvárou namejkapovanou ako obrázok a v parochni ohnivočervenej farby, ktorá zďaleka kričala umelinou. Tá osoba (Magda Helgu nikdy nemala v láske) už akiste vopred vedela o tom senzačnom vdovcovi. Helga vstala od dlhého rozťahovacieho stola, za ktorý by sa – tak ako kedysi – pohodlne zmestilo aj desať hostí, a teatrálne roztvorila náruč. „Vitaj, Magdalénka, medzi nami, osamelými ženami!” zvolala už trocha pripito. „Náš tábor sa utešene rozrastá, vyhrali by sme, tuším, aj parlamentné voľby. Vyzeráš famózne, sloboda ti svedčí...” „No veru, ale nesmiem to zakríknuť, ešte nikdy v živote mi tak dobre nebolo.” „Tak pripime si na zdravie osamelých žien a mužov,” ozval sa nedočkavý Karol. „Mne také šťastie osud nedopraje.” Stihol už otvoriť fľašu červeného vína, ktorú priniesla Magda, nalial z nej do pohárov a druhú celkom rovnakú prázdnu skryl pred Danielou pod stôl. Magda si iba uchlipla, z vína býva radorečná a nechcela si pred kamarátmi vylievať dušu. Helga sa vždy musela posmeliť, aby nesedela ako múmia. A Karol, tŕň medzi ružami, využil manželkinu neprítomnosť a rýchlo vyprázdnil pohár do dna. Daniela priniesla misu s plátkami varenej šunky, chlieb a vrátila sa do kuchyne po chren a bezkonkurenčné Karolove nakladané uhorky. „Už si, prosím ťa, konečne sadni!” vyzvala ju Helga. „Vidím, že na teba tvoj muž zabúda.” Všimla si prázdny pohár a chcela hostiteľke naliať. „Nie, mne nie!” Daniela v rozpakoch prikryla pohár dlaňou. „Ja teraz... nesmiem.” „Pardón. Užívaš dajaké lieky?” „Nie,” pokrútila Daniela tajomne hlavou. Magde neunikol Karolov sebavedomý úsmev. Vypol hruď, stiahol pivárske brucho a očami hltal svoju ženu. „Čo na mňa zízate!” vybuchla Daniela. „Áno, zasa som v tom, ale tentoraz si dieťatko nechám, nechcem mať na svedomí ďalší smrteľný hriech. Bude to chlapček a už sa naňho, pravda, môj drahý,” v hlase jej zaznela irónia, „tešíme. Treba sa omladiť, no nie?” „Isteže,” poznamenala Helga sucho, s badateľnou závisťou, „z Veroniky je už pomaly slečna, pomôže mame varovať bračeka. Ale čo, Danka, tvoja kariéra?” „Pche, aká kariéra!” mávla Daniela rukou. „Nech nás teraz živí náš skvelý podnikateľ.” Aj Magda prehltla horkú slinu. Marián deti nechcel, vraj načo ich rodiť do neistého sveta. A teraz, krátko pred štyridsiatkou, žiari, že bude otcom. Ibaže v cudzom hniezde. Preto ich tak rýchlo rozviedli. „Máš recht, Danka,” povedala trpko, „manželstvo asi môžu zachrániť len deti.” „Tá naša kamarátka je, žena moja, fifík. Vždy trafí klinec po hlavičke,” zasmial sa Karol, pred ktorým podguráženým (pod stolom sa tajne priživoval borovičkou) sa Magda musela odťahovať. Zasa bol negustiózne upotený a strácal pre ňu všetku príťažlivosť. Ale je tá Dana odvážna, s alkoholikom mať dieťa! prebehlo jej hlavou. Čo ak bude dementné? Zľakla sa nekontrolovanej myšlienky a rýchlo zmenila tému. „Kde je ten sused?” zvolala, akoby jej chýbal hlavný chod pohostenia. Daniela na mobile ihneď vyťukala číslo očakávaného hosťa. „Nehlási sa,” oznámila sklamano. „Vyhýba sa spoločnosti. Večne sa so ženou škriepili, a teraz ju oplakáva.” Zjedli šunku, pochutili si na Danielinom osvedčenom jablkovom závine, ženy pospomínali dávne spoločné žúry z fakulty a poohovárali neprítomných členov partie. Že Karol nápadne stíchol, si všimli, až keď mu hlava odkväcla na stôl. „Poď,” dvíhala ho Daniela zo stoličky, „posteľ som ti už ustlala. Si unavený, viem, roboty máš vyše hlavy...” ospravedlňovala muža pred kamarátkami, prihovárajúc sa mu nežne ako dieťaťu. Miluje ho ešte, alebo to len pred nami predstiera? nechápala Magda priateľku, keď jej pomáhala vrávorajúceho, potkýnajúceho sa, no povoľného Karola odviesť do spálne. Zvalil sa ako klát, nechutne roztiahnutý cez obe manželské postele. Magda sledovala, ako mu Da‐niela s námahou zoblieka nohavice, rozopína golier na košeli, napráva vankúš pod hlavou a starostlivo ho prikrýva paplónom. To by ona nedokázala. Keď Marián niekedy s kamarátmi prebral, soptila ako fúria. Sebazaprenie nikdy nebolo jej silnou stránkou. A čo ak práve v ženskej obetavosti je tajomstvo trvalého vzťahu? Helga zatiaľ zapla televízor a prisunula si k nemu stoličku. „Á Peříčko!” zajasala, keď poprepínala programy a našla NOVU. „Zabavíme sa. Poďte, baby, pozerať!” Magda chcela odísť, je už neskoro a ona také nechutnosti nepozerá, ale Helga ju presvedčila, že veď bývajú neďaleko od seba a spolu ich taxík vyjde lacnejšie. Na obrazovke akási „sexica” chlapovi, obrátenému chrbtom, dlhým jazykom pomaly, systematicky zhora nadol, ako mačka, labužnícky masírovala stavce chrbtice. „Fuj!” nezdržala sa Magda. „Nebodaj mu aj zadok oblíže?” „Aké fuj?” zahriakla ju Helga. „Zaspala si dobu? Dnes chlapov treba rozmaznávať, stále im vymýšľať nové rozkoše. Inak sú už aj na sex leniví.” Aká zrazu skúsená! začudovala sa Magda. Akurát Helga, ktorú chalani zďaleka obchádzali, ju bude poúčať? Vari sa tá sivá kancelárska myš, ako ju nazval jeden kolega, ešte nezmierila so svojím celibátom? Alebo že by tichá voda (veď čože už vieme o kamarátkach z mladosti) žila dvojakým životom? Skončí robotu vo svojom superdôležitom úrade, nasadí si parochňu, namachlí tvár a ide do baru zháňať amantov. Predstava bola taká živá, že sa Magda musela zasmiať. Nevypila však toľko (Karol im čoskoro prestal nalievať), aby mala chuť Helge oponovať. A predsa napokon o sebe prezradila viac, ako chcela. Expertka, čo sa v šote producírovala svojím ume‐ním, sa začala chváliť, aké náročné je povolanie pornoherečky. Na otázku moderátorky priznala, že občas na diskrétne objednávky predvádza aj tvrdý sex. Magde nebolo celkom jasné, čo to ten tvrdý sex je, ale neopovážila sa opýtať, aby ju kamarátky nevysmiali. „Keď toto chlapi pozerajú,” zavrtela sa pohoršene na stoličke, „nevedia už od roztopaše, čo majú od partnerky chcieť. Ale každá predsa nemá žalúdok na také... služby. Aké ponižujúce musí byť pre poriadnu ženu hrať sa pred svojím mužom na pornoherečku!” Helga, hltajúca Peříčko, ju ignorovala. Ešteže Daniela začala odnášať veci zo stola a Magda jej mohla pomôcť. „Na Kárčiho, našťastie, chúťky na nové experimenty prichádzajú iba zriedka a nachmeleného ho ľahko spacifikujem,” rozrečnila sa domáca pani pri umývaní pohárov. „Dobre im je, keď dnes majú takú spoľahlivú antikoncepciu. V Peříčku už, zdá sa, celkom zabudli na prvotný účel milovania a silikónové prsia akoby boli iba loptičky na hranie. Aj sa už hanbím priznať, ako som vždy tŕpla, len, preboha, neotehotnieť. Až teraz sa konečne môžem pri sexe uvoľniť... Ale čo potom? Kárči – to sa len tak chlapí, ako je rád, že bude mať syna – je na malé deti alergický. Len čo Veronika zaplakala, bol celý bez seba. Ani teraz to s ňou nevie. Som rada, že išla na jarné, vlastne ešte zimné prázdniny k starým rodičom. Aspoň chvíľu je doma pokoj...” Magdu prekvapila priateľkina otvorenosť. Daniela bola v manželských intímnostiach diskrétna. Iba raz – a mala ich asi viacej – sa zmienila o prekonanej interrupcii. „Neboj sa, so synom to bude iné,” ubezpečovala ju. „Každý muž je hrdý na korunného princa. A nemôžeš byť k nemu stále taká prepiato ohľaduplná...” „Niečím sa však, Magdi, treba vedieť mužovi zavďačiť. Jedna tomu svojmu do úmoru vyvára a vypeká, až už je naozaj lenivý na akýkoľvek telocvik, a druhej na to, aby ju partner obskakoval, stačí celý deň sa krášliť a vylihovať, ako keby posteľ bola stredobodom vesmíru.” Magda to pochopila ako výčitku. Rovno sa jej mohla Daniela spýtať: A ty si sa, Magdi, ako vedela zavďačiť svojmu bývalému? Mýlia sa, ak si myslia, že bola frigidná. Maroš od nej napokon ani nič mimoriadne nežiadal. Až teraz, akoby vyhasla a všetko v nej odumrelo, pohoršujú ju aj erotické scény vo filmoch. Nikdy neprišla do druhého stavu, nepozná Danieline útrapy. A ak jej niekedy stislo srdce pri pohľade na usmievavého drobčeka v kočíku, rýchlo si zakaždým (je predsa moderný, racionálny typ ženy) pripomenula výhody svojej bezdetnosti. Aj po pätnástich rokoch manželstva sa s Mariánom mohli bez problémov zo dňa na deň rozísť ako zunovaní milenci. Také dôverné k sebe však s Danielou neboli, aby sa jej spovedala. „Áno, sex je dôležitý,” zadeklamovala ako na prednáške, „ale na rozbujnené neresti už doplatili aj také mocné ríše ako staroveký Rím. Kam dospeje naša civilizácia, keď nad ľuďmi zvíťazia nízke pudy a bez výberu sa budú na každom kroku páriť ako zajace?” Magda si hneď uvedomila, že to boli krutejšie neresti, čo spustošili staroveký Rím, ale v tej chvíli sa skončilo Peříčko a v kuchynských dverách sa zjavila Helga. „Máš pravdu, ako zajace,” chytila sa posledných Magdiných slov. „Niektorí ľudia sa naozaj pária tak primitívne ako tie úbohé hlodavce. Vidím, že aj vám, ctnostné dámy a dlhoročné manželky, by nezaškodilo erotické školenie. Veď akáže už u nás bola kultúra milovania? Aj dnes má baba vysokú školu, cíti sa byť bohorovnou intelektuálkou, a v sexe, hoci ju preťahuje dáky chumaj, je celkom negramotná. A potom sa čudujete,” Helga vyzývavo pozrela na Magdu, „keď peknej, vzdelanej, vo všetkom príkladnej žene utečie manžel do postele k takej, čo jej ani po päty nesiaha.” To už bolo na Magdu priveľa. Tak ona, absolventka filozofie s červeným diplomom, s titulmi doktorka, docentka, kandidátka vied, je negramotná? Čo si to tá chudera, ktorá kedysi horko‐ťažko na druhý opravný termín zvládla štátnice na práve, dovoľuje? Už ani slovo, zaumienila si, nebude sa zhadzovať s takou primitívkou. Zívajúca Daniela sa zrazu rozrečnila, že to má Helga pomýlené, láska predsa nie je iba sex, ale zložitý partnerský vzťah, do ktorého by sme naozaj mali vniesť viac kultúrnosti. Čoskoro sa však vzdala a zavolala taxislužbu. Rozkokošená Helga, ktorá, keď zostala sama v izbe, dopila z fliaš posledné zvyšky vína aj tej borovičky pod stolom, ďalej pokračovala vo svojej pesničke. „Musíme sa, dámy, učiť a hneď budú mať predstaviteľky najstaršieho remesla po chlebe,” opakovala s parochňou trápne posunutou nabok Magde ako refrén aj na ceste domov. „Škoda,” duplikovala pred zabávajúcim sa taxikárom, „že som na to aj ja, hlupaňa, prišla až tak neskoro.” Viera Švenková Prvá žena Raz to muselo prísť. Možno suseda vo výťahu utrúsila poznámku, vašu manželku vozí domov služobné auto, vari osobný šofér? Možno aj z iných strán počul narážky, až ho to dožralo a pri najbližšom neskorom návrate sa na ňu oboril: Kde si bola? Útočný tón dokazoval, že čosi tuší. Napriek tomu sa pokúšala hrať, nadýchla sa a navonok ľahostajne sa spýtala: O čo ide? – Počuj, – vyletel na ňu, – už mám toho dosť! Robíš zo mňa hlupáka, paroháča, baví sa na mne celá ulica! Ak máš iného, prosím! No prosím, tak to skončime, ale rýchlo a čisto! Útočil presvedčene, s prevahou, zrejme predpokladal, že sa všetko vysvetlí, iste ide o nevinnú záležitosť, prečo by fešnú ženu nemohol niekto doviezť autom, očakával výčitky, zbytočne žiarliš, veríš všetkému, čo ti nejaký hlupák nahučí! Pohádajú sa a vzápätí sa pomeria, zasa bude všetko v poriadku. Nie, nebude. Sťažka dopadla do kresla, chvíľu trvalo, kým zdvihla zrak, hneď ho však uprela na stenu a povedala: – Čakám dieťa, Emil. Nereagoval. Potlačila kajúcny tón, ktorý jej vnucovala nezvládnutá hra, a čo najnormálnejším hlasom dodala: – Už som sa obrátila na právnika, zariadi rozvod... Sedela v známej izbe, hlboké kreslo stelesňovalo útulné teplo rodiny, slnečný pás na koberci menil miestnosť na divadelnú scénu, kde rozhorčený manžel prednášal známe výčitky, ako si mohla, bezohľadne ničíš rodinu, čo bude s naším synom? Nevládala, nechcela ho počúvať, lekár jej zakázal rozčuľovať sa, čokoľvek naozaj prežívať. Brala to ako hru, bezmocný slovný útok, zbraň zúfalcov. Zachytil jej neprítomný pohľad, pochopil márnosť svojho výstupu, tresol dvermi. Dúfala, že pôjde za Karolom, jediným človekom, ktorý ho môže utešiť, nie si sám, kamarát, ja som sa rozviedol už dávno a neľutujem, užil som si, stálo to za to, pamätaj si, bude sa kasať pri poháriku, ženy s nami nevybabrú, na nás sú krátke! Na noc sa automaticky uložili každý v inej izbe, akoby si podelili územie, každý mal svoj kút a v spoločných priestoroch sa zdržiavali čo najmenej. Emil chodieval domov iba nocovať, počula ho za stenou, možno sa čudoval, prečo neodišla za milencom, naďalej žije sama, náhle zostarnutá, tučnejúca, nemotorná žena, a keď ju náhodou zazrel, keď sa mu mihla v zornom poli, mal dôvod odvrátiť sa, ignorovať ju. Ponuré dni neskorej jesene doniesli vytrvalé mrholenie, jednotvárne úkony. Kedysi robila všetko s radosťou, synček ju denne prekvapoval detským rozumčekom, bystrým postrehom, manžel zavše ocenil dobrý obed, nedeľné prechádzky sľubovali netušené objavy, hoci v malom svete navôkol nemožno nič nové objaviť, na tých istých miestach bude večne rásť rovnaká burina. Po chlapcovom odchode do internátu na druhý koniec republiky sa Hanin deň zmenil na únavný stereotyp, akoby zo začarovaného kruhu každodennosti nebolo úniku. Cítila sa ako uväznená, bez voľnosti pohybu, vlastná nespokojnosť ju vháňala do samoty, až z nej napokon urobila stroskotanca. Už ani nevníma, že je sviatok, ohňostrojmi osvetlená novoročná noc, už sa jej to netýka, dokonalá izolácia je zaslúžený trest. Natália sa jej pokúšala pomôcť, chodila za ňou aj počas sviatkov, výčitky striedala s útechou: – Prehnala si to, kamarátka, ja som ťa varovala! Dáma, ktorá si berie do kúpeľov dva kufre, dáva najavo, že potrebuje siláka, čo by jej pomohol s batožinou, poznáme ten rafinovaný spôsob zvádzania! Daj si pozor, aby si si nenabrala na rohy priveľa! – V Natáliinom prípade bolo všetko jasné, nemohla donekonečna znášať Karolove avantúry, ten sukničkár si rodinu ani nezaslúži! – Emil, to je niečo iné! Taký spoľahlivý typ! Aj teraz sa obetoval, vzal syna do hôr, sviatky strávia na lyžiach, chlapec ani netuší, čo sa doma pečie! Tomu sa hovorí chlapský prístup! Prečo si mu to urobila? – Neviem, – priznáva sa Hana, – možno som chcela iba nejako odmietnuť samu seba. – Ale prečo, – nalieha Natália, – veď ste žili usporiadane, bez problémov... – Hej, usporiadane, možno práve to mi išlo na nervy, ten poriadok, tá monotónnosť, tá stojatá voda... Tak ma to otrávilo, že chvíľami sa mi z ničoho nič, celkom bezdôvodne, žiadalo uniknúť, odmietnuť nanútené úlohy, využiť slepú náhodu, ktorá sa núka, ak človek týždne leňoší v kúpeľoch... – Ja ťa nechápem, – krútila hlavou Natália, – také pokojné manželstvo, bežné problémiky, zopár drobných nedorozumení, a zrazu rozvod! Ideš sama proti sebe! Začínam veriť, že na príčine je alergia, nepostihne iba telo, ale aj dušu, vyvoláva agresiu. Všetci sme alergickí, podráždení, čo už... – Preladí na inú strunu, čoskoro príde na svet nová bytosť, nastávajúca mamička potrebuje pokoj, duševnú pohodu. – Upiekla som tvoj obľúbený koláč, dáme si ku kávičke. Sviatky sa minuli, znova bolo treba chodiť do práce, ktorá ju kedysi tak tešila, dobré postavenie jej dvíhalo sebavedomie, vyžadovalo, aby reprezentovala úrad. Tešilo ju pekne sa obliekať, dožičiť si trochu prepychu, drahú voňavku. Nadšenie z vlastnej dôležitosti však rýchlo vyprchalo, erotická bielizeň nezachráni vzťah, ktorý zovšednel. Leštila som dlážku, nábytok, kľučky, vodovodné kohútiky, ale moje manželstvo pripomínalo staré zájdené zrkadlo plné slepých škvŕn. Emil, večne zaujatý problémami vo firme, ktorá bojovala o prežitie, ma nebral vážne. Úspešné ženy sa nezmestia do kože, nevedia, čo robiť od rozkoše, prilieval ironickými poznámkami olej do ohňa. V byte vládlo ticho, výčitky treba zamlčať, všetko sa raz premlčí samo od seba, stačí trocha trpezlivosti. Zavretá v útulnom byte s vylešteným nábytkom sa cítila vzdialená od života, závidela pivárom, čo v blízkej krčme vybľakovali klzké pesničky, vulgárne vyspevovali o tom istom, domýšľala si šteklivé narážky, v predstavách v nich videla najodpornejšiu pornografiu. Čo sa so mnou robí, žasla, keď odchádzala do kúpeľov s dvoma kuframi ako nejaká filmová hviezda, keď podozrivo sama blúdila kúpeľným parkom alebo sedela na hudbou zaplavenej terase, čakajúc na trest alebo odmenu. – Zviedol ťa Momos, grécky boh hlúposti, – žartovala Natália, keď ju viezla do pôrodnice. – No aj tak ťa obdivujem, máš odvahu. Poznala som veľa žien, ktoré plod odmietli, aby im nič neprekážalo v kariére. A ty privedieš na svet dieťa nejakého lapikurkára, kurylapaja, čo striehne na hlúpe sliepky! A ťaháš to s ním od jari do jesene! Ani neviem, či som to chcela, či som takú možnosť vôbec brala do úvahy, pripúšťala Natália, keď prežívala ťažké chvíle, ktorých sa obávali aj lekári, pri starších rodičkách treba vopred rátať s možnými komplikáciami, a najmä keď celkom zmätená odmietla uviesť meno otca, akoby išlo o znásilnenú pannu. Rátala s tým, že po návrate domov Emila nenájde. Ktorý chlap bude po nociach počúvať plač cudzieho novorodenca? Dieťa však bolo tiché, dobre jedlo a spalo, iba vôňa detského zásypu a harmančekového oleja naznačovala, že pribudol nový obyvateľ, ktorý si vyžaduje celú matkinu pozornosť. Hana sa chvíľami pristihla, že myslí na to, čo onedlho príde – prvé zúbky, prvé kroky, prvé dni v škole, akoby sa tým aj pred ňou otvárala nová budúcnosť. V dusný jarný podvečer, už sa schyľovalo na dážď, zbierala na balkóne bielizeň, keď z izby zaznel zadúšavý plač. Začalo kropiť, chcela zachrániť slnkom prevoňanú bielizeň, zrýchlila pohyb. Plač náhle ustal, zľakla sa, vbehla do izby a zdúpnela – nad postieľkou sa skláňal Emil a usmieval sa na dieťa. – Malá plakala, – vysvetľoval, aby ospravedlnil svoju prítomnosť. Dal si narásť bradu, celkom ho to zmenilo, už to nebol ten uštvaný, ubitý človek s prepadnutou tvárou, ktorého poznala, ak ho vôbec niekedy poznala. Usmieval sa na dieťa, kým Hane oťažievala v rukách bielizeň. Má tvoje oči, povedal s úsmevom, odstúpil od postieľky a spýtal sa: – Prečo sa na ňu nepríde pozrieť šťastný otecko? – Nemá otca, – povedala Hana sucho, hodila bielizeň na gauč, akoby sa chcela zbaviť pocitu viny, už zasa hrala tú smiešnu hru, pravdaže, ide o nepoškvrnené počatie, vyčítala si, kým Emil po špičkách cúval k dverám, aby nerušil detský spánok. Nečakane sa objavila Natália. – Neuhádneš, čo mám nové, – žiarila, – Karol ma pozval na večeru, celý čas sa sťažoval na partnerku, na tú odfarbenú blondínu, veď to poznáš, samá paráda, samý salón krásy, tvarovanie postavy, kaderník, skrášľovacie kúry... Tá fiflena mu už lezie na nervy, teplej večere sa od nej nedočká! Na naše manželstvo spomínal ako na stratený raj, vraj mu chýbajú deti, vnúčatá! Je to márne, prvá žena je prvá žena, na to, čo bolo prvý a jediný raz v živote, sa vraj nedá zabudnúť. Možno mu veriť? – pýtala sa a sama si odpovedala: – Keby to tvrdil Emil, tomu hej, tomu by som verila. Všimni si, že Emil zatiaľ neurobil nič, aby urýchlil rozvod, ani synovi nenaznačil, čo sa v rodine chystá, hoci za ním často cestuje. Možno máš ešte šancu, milá moja. – Kdeže, – vyčítala si Hana, – sama som si to pokazila, túto hru nenapísal osud ani slepá náhoda, vymyslela som ju ja sama, prefíkaná, rozmaznaná ženská, teraz ju treba dohrať do konca. Nebolo mi to treba, ale povedz si to zoči‐voči dieťaťu! Je to zázrak, do smrti zaň budem kolenačky ďakovať! – Čo robíš v sobotu, – prihovoril sa jej Emil, akoby ju chcel pozvať do kina. – Ak si si nevšimla, je máj, Karol má jubileum, pozval nás na piknik, nešla by si? – To sa nepatrí, už nie sme manželia, iba sporné stránky, – pripomenula mu. – Prečo by sa nepatrilo, čo je koho do nás, – ohradil sa. – Karol ťa pozýva, má pre teba prekvapenie! – Pre mňa? – Nešlo jej to do hlavy, veď pre ňu nemal ani dobrého slova, pri stretnutí jej vyčítal, že zametá s Emilom, s tým nemožným dobrákom, ktorý si nevie nič zariadiť, ani rýchly rozvod, ani nové bývanie, neoceňuje veľký výber partneriek, ktoré mu Karol obetavo núka, nič ho nezaujíma okrem tej poondiatej roboty! Neveriacky zopakovala: – Prekvapenie? Pre mňa? Nemýliš sa? – Veď vravím, že ťa pozýva, poď a daj sa prekvapiť, – smial sa Emil. Karolova záhrada hýri zeleňou, pripomína kúpeľný park, je tu to isté súperenie bylín, prepletenosť tráv, spleť konárov, divých húštin, vzájomná konkurencia, nekonečné množenie, opar plný vôní a radostného tanca fotónov, vesmírna energia sa premieňa na potravu potrebnú na rast, pohyb ľudských tiel naznačuje hru, ktorá nemá konca. Hana sa nevie spamätať, ale Karol ju už drží okolo pliec a vedie k záhradnému domcu, poď, ukážem ti, aký dar som dostal k jubileu! Za stolom plným lahôdok stojí Natália, vyčesaná, vymaľovaná, s rumencom na tvári. Predstavujem ti svoju prvú ženu, vraví Karol, je to márne, prvá žena je len jedna, jediná, jedinečná, spájajú nás tie najkrajšie spomienky a najmä naše deti, som rád, že sa ku mne vrátila. – Nemohla som odmietnuť, – reagovala Natália na Haninu výčitku, že je tajnostkárka, – nechcela som to zakríknuť, neverila som, že tú fiflenu skutočne pošle kadeľahšie... Urobila som to aj kvôli vnúčatám, – ukázala na skupinku detí, ktoré si na ohníku opekali párky, – Karol je z nich celkom namäkko. Hana sa zvítala so známymi, počúvala lichôtky, ako omladla, opeknela, materstvo žene vždy pridá na kráse. Prekvapilo ju, že nevedia o jej nevere, spýtavo pozrela na Emila, ale ten sa už akoby náročky strácal v hlúčiku, kde sa najviac popíjalo. Siahla po poháriku, odháňala spomienky na kúpeľný park, kde májovo snežili topole, na bazén, z ktorého vystupovala s pocitom, že telo unavené plávaním si zaslúži obdiv, súperí s inými telami, priťahuje pozornosť, vábi zraky, až kým sa nablízku neobjaví muž oboznámený s odvekou hrou, do ktorej ani netreba vložiť dušu. Karol chodí okolo skupiniek roztrúsených pri prestretých stoloch a čmudiacom grile, kde rozváňa pečené mäso, ryby, klobásky i prerastená slaninka, všetkých vyzýva, vypite si so mnou, priatelia, omladol som, vraciam sa do mladých rokov! Nech žije naša mladosť, nevinná, orosená, čerstvá ako tráva nadránom, pred prvým záberom kosy! Priznajme si, priatelia, že tie spomienky nás môžu podržať, potešiť v starobe, ak sme si ich uchránili, ak sa nerozplynuli ako dym nad týmto ohniskom! – O akej starobe je reč, – čuduje sa Emil, – veď len začíname! – Máš pravdu, ty si to uhádol, braček, ty stonoha, ty koťuha, vždy som tušil, že si génius, ale potvrdila mi to až tvoja brada, – potľapkával Emila po pleci podgurážený Karol, – konečne sme dozreli, postavili sa na nohy, až teraz začíname, panstvo! – Objal Natáliu a tá sa rozžiarila znútra ako dozrievajúci plod. Tohto sa mohla dočkať aj Hana, keby bola mala viac trpezlivosti, keby ju nebol zlákal kúpeľný park, horúce sopečné vody, liečivé vône jazmínu, upokojujúci štebot vtákov, uhrančivý pokoj rieky, až po ten rušivý moment, keď na hladine pokrytej jedovatým kalom plávala veľká zlatistá ryba vyvrátená hore bruchom, ktorá už nikomu nesplní nijaké želanie. Idylky už nie sú možné, už nejestvujú miesta, kde možno zabudnúť na svet a najmä na seba. Minulosť je preč, nič ju nevzkriesi. V nasledujúcich dňoch si dávala pozor, aby Emilovi neprišla na oči. Mrzelo ju, keď dieťa v noci plakalo, pri stretnutí sa ospravedlňovala: – Malej idú zúbky, iste ťa to ruší, je načase vymeniť byt... – Vydrž, – brzdil ju, – čoskoro príde chlapec na prázdniny, nech si naposledy užije domova, veď ho poznáš, neobsedí tu dlho, ťahá ho to k starkej, za kamarátmi... Treba si to premyslieť, nemali by sme mu našimi spormi kaziť mladosť. Má to logiku, uznala. Syn prišiel nakrátko, hneď na úvod dospelo objasnil rodičom svoje plány, neočakával, že by mohli niečo namietať. Odchádza s kamarátmi do cudziny, najprv na brigádu, potom si za zarobené peniažky užijú mora. Nový člen rodiny, uslintaná sestrička, naňho neurobila dojem. Automaticky sa uložil v izbe, ktorá mu kedysi patrila, ani si nevšimol, že sú v nej otcove veci. Čo teraz, smial sa Emil, mám ísť do hotela? Alebo ma prenocuješ? Dotkol sa jej pleca, až ňou trhlo, telo odsúdené na trest doživotnej askézy akoby dostalo elektrický úder. Nemo prikývla, a keď si šiel ľahnúť, vysypala na stôl plný kôš bielizne. Aké je to jednoduché, stačí dobrý prací prostriedok, a škvrny sa vyperú, stačí správna teplota, a krkvance sa vyrovnajú. Keby sa to dalo urobiť aj s minulosťou, hodiť ju do práčky, prejsť po nej rozpálenou žehličkou. Pokračovala v práci, kým nepadla najtemnejšia tma, aká býva tesne pred svitaním, po špičkách vošla do spálne, neodvážila sa zažať lampu, hmatkala po prikrývke na svojej strane niekdajšej manželskej postele, keď k nej načiahol ruku, akoby od večera iba na ňu čakal, vsunul jej ju medzi stehná, pohládzal ju plachým, zaliečavým dotykom. Padala do tmy, ktorá všetko zastrie. Anita Tešovičová Brieždenie Tá pachuť v ústach je neznesiteľná. Nie, nie je to od žalúdka, ani od liekov a ona to vie. Je to odvtedy, ako sa dozvedela, čo sa stalo s Editou. Len nechápe, čo to má spoločné s jej jazykom, prečo jej zrazu tak obelel a oťažel. Jana leží v posteli, cíti sa v nej ako na Prokrustovom lôžku. Nemôže zaspať. Čosi ju dusí na prsiach. Sú už štyri hodiny nad ránom, vtáky pod oknami sa práve radostne a sviežo rozospievali. Ich jarné piesne, plné chuti do života, ostro kontrastujú s jej doslova katastrofálnym rozpoložením, spôsobujú jej hotové muky. A takto to ide už vyše dvoch mesiacov: márne si večer líha s nádejou, že azda už nebude musieť s otvorenými očami prežívať prvé náznaky brieždenia, ktoré sa nutne prehupnú do ďalšieho jej bezcieľneho, bezradostného dňa. A prášky na spanie, ani žiadne iné, ktoré poslušne na príkaz psychiatra hltá, nepomáhajú. Iba čo je z nich cez deň ešte omámenejšia, ako z nespavosti samotnej... „Mala by som to urobiť ako Edita,” pomyslí si zúfalo, ale vie, že na to jej chýba odvaha. Odvaha? Naozaj to bola odvaha, vyskočiť z balkóna na siedmom poschodí? Niektorí ľudia hovoria, že samovražda je zbabelosť. Bola Edita zbabelá? Jana ju takú nepoznala; skôr patrila medzi dominantné typy. Vynikala krásou, aj inteligenciou. Dosť nebezpečná kombinácia pre mladú ženu... Čo si pritom myslela? Myslela vôbec na niečo? Čo asi cítila, keď urobila svoj posledný krok do neznáma a letiac k zemi s istotou vedela iba to, že dole ju čaká smrť? „Prestaň na to myslieť, skús to aspoň na chvíľku,” prosieva ju matka už celú tú večnosť, „Ty predsa za nič nemôžeš! Skús niečo čítať, nie učebnice, ale niečo ľahké, pričom sa uvoľníš. Škola počká, kým budeš znova fit...” Ako keby sa to dalo! Ona, čo predtým tak rada a tak veľa čítala, teraz nevníma ani riadok. Iba sa tvári, že číta, aby trocha potešila matku, ktorá robí pre ňu naozaj všetko. Vzala si v práci neplatené voľno, len aby mohla byť stále s ňou. A nespúšťa ju z očí. Núti ju chodiť do prírody, v nádeji, že tá prebúdzajúca sa zeleň konečne prebudí aj tú jej zakliatu Šípovú Ruženku. Lenže na to by teraz nestačil ani bozk krásneho princa... „Ozaj, nechceš si zahrať na klavíri? Vieš, ako rada ťa vždy počúvam,” skúša to mama inokedy. Ako vďačne by jej vyhovela, keby všetko nebolo také absurdné! Keby ona, tá predtým bezstarostná a úspešná študentka, neniesla vinu na Editinej smrti. Najradšej by matke odvetila: „Áno, zahrám si na klavíri, a nič z toho, čo sa stalo, nebude pravda,” ale neurobí to. Vie, že by ju to ranilo a ona svoju matku nadovšetko miluje. Aj preto váha riešiť svoju situáciu skokom z okna, alebo nejakým iným drastickým spôsobom. Matka je momentálne to jediné, čo ju drží pri živote, uvedomuje si zrazu s istým prekvapením. Nie je to teda ani zbabelosť, ani odvaha, ktorá jej bráni radikálne ukončiť toto trápenie? „Možno ani Edita by to nebola urobila, keby bola mala okrem Miloša niekoho takého blízkeho ako ja,” blysne jej hlavou, no neuľavilo sa jej tým. Dusný mrak, ktorý už tak dlho obklopoval Janino choré myslenie, jej to neumožňuje. Jana sa pomaly preberá z niečoho, čo dosiaľ nepoznala. Spočiatku si nevie spomenúť, čo to bolo a kde vlastne je. Pohľad jej najskôr padne na zamrežované okno, potom na dve dekami prikryté ženy, ešte tuho spiace na ďalších nemocničných posteliach. To znamená, že aj ona je v nemocnici. Ale čo znamenajú tie zamrežované okná? Konečne jej svitne: „Som na psychiatrii a dostala som prvý elektrošok”. Obleje ju hrôza. Ako odtiaľto ujde? Pokúša sa vstať, ale nohy má ťažké a trocha sa jej krúti hlava. „Len ostaňte ešte chvíľku ležať, to bude dobré,” počuje čísi hlas a cíti, ako ju ktosi znova ukladá na lôžko a prikrýva dekou. „To bude dobré,” opakuje si v duchu ako ozvena, „ale kedy?” A vzápätí si trpko pomyslí: „Najskôr mi pustia do hlavy elektrinu, a potom sa o mňa starajú ako o bábätko!” Ale ako sa sem vôbec dostala? Určite nie z vlastnej vôle. Kto by sa dobrovoľne nechal zavrieť na psychiatriu? Taká hanba! Odteraz ju už určite bude mať každý za blázna... No pravdaže, už si spomína: poslal ju sem jej obvodný lekár, a veľmi nekompromisne. Pri poslednej návšteve sa jej už ani na nič nevypytoval, len sa na chvíľu dlhšie zadíval do Janinej vychudnutej tváre a bezvýrazných očí. „Musíte ísť do nemocnice. A hneď od zajtra. Už to nebudeme dlhšie odkladať,” vyhlásil energicky. „Do blázinca? Bože, len to nie, pán doktor!” „Nie do blázinca. Na psychiatriu. Tí, čo ju nazývajú blázincom, nevedia, o čom hovoria. Ste predsa vysokoškoláčka, u vás by som neočakával takéto hlúpe predsudky... Nemáte predstavu, koľkým tam už pomohli! A verte, boli medzi nimi aj mnohí význační ľudia, vedci, umelci, spisovatelia...” „Čo z toho, keď mne tam nepomôžu!?” zaúpela. „O tom sa porozprávame, keď sa odtiaľ vrátite, dobre?” – usmial sa na ňu povzbudzujúco. „A to bude už čoskoro, za to vám ručím. Uvidíte, ako sa vám uľaví.” „Vám sa uľaví, že sa zbavíte jednej otravnej pacientky,” chcelo sa jej skríknuť. No vedela, že by to bolo zbytočné; verdikt bol už vynesený, a ona odsúdená. A vlastne odsúdená právom, lebo keď sa Edita v zúfalstve nad rozchodom s Milanom spýtala Jany, čo by robila ona na jej mieste, vtedy Jana vyriekla tie osudné slová: „Ja by som sa na tvojom mieste zabila!” Vyriekla ich len tak, skoro bezmyšlienkovite, ako neraz vypustíme z úst niečo, čo nemá žiadne racionálne jadro, lenže my nasilu chceme dať dotyčnému najavo, že plne chápeme jeho situáciu a neradi by sme sa v nej sami ocitli. Ale ukázalo sa, že Edita vzala tie slová smrteľne vážne. S m r t e ľ n e. Áno, to sedí. To je pre tento prípad ozaj priliehavé označenie. Jedna zo žien na protiľahlej posteli sa zamrvila a otvorila oči. Usmiala sa na Janu: „Tak, a máme to za sebou,” povedala, „ani to nebolelo, však?” Bola mladá, azda len o niečo staršia od Jany a mala veľmi krásne dlhé vlasy, čierne ako uhoľ. „To nie,” odvetila Jana, ale nebola schopná opätovať jej úsmev. Odvtedy, čo Edita zomrela, úsmev bol pre ňu len nedosiahnuteľne vzdialeným snom. „Jasnačka, že nie, dnes už dávajú šoky v narkóze. Kedysi to robili „naživo”, ľudia sa toho báli ako čert kríža,” informovala ju zhovorčivá neznáma: „Ale zaberajú mi. Toto bol môj štvrtý, piaty už možno ani nebude treba.” „A čo vám bolo?” „Ále, depka. Poriadne svinstvo, môžem vám povedať! Mordovala som sa s ňou doma, a tak dlho, kým som nepojedla všetky lieky, čo mi prišli pod ruku... Ten výplach žalúdka, to fakt nie je žiadna pasia, na to môžete vziať jed! Teda, samozrejme, nemyslím to doslova,” opravila sa rýchlo: „lebo potom by aj vás čakal ten výplach ... No, už je dobre. Je mi, akoby som vstala zmŕtvych.” Jana jej neverí. Určite sa len pretvaruje. Chce, aby ju odtiaľto čím skôr prepustili, v tom je to. Nie je predsa možné, aby sa človek tak rýchlo zbavil toľkého trápenia! O chvíľu obe vstanú, upravia si po sebe lôžka a idú na oneskorené raňajky, ktoré majú odložené v jedálni, ako všetci ostatní, ktorí šli ráno nalačno na šok. Aj jedáleň je celá zamrežovaná. Zato WC a kúpeľňa sa zasa nedajú zamknúť. Fakt, cvokáreň ako vyšitá. A keď si Jana spomenie, ako ju pri príchode do nemocnice obrali aj o zrkadielko, pilník a manikúrové nožničky, cíti sa ešte viac ponížená. Ešte tak každému pacientovi prideliť jedného bodygarda, a psychiatricko‐bezpečnostný systém bude dokonalý! O takom nemôžu snívať ani najostrejšie strážení politici... Jedno však Jana musí uznať: odkedy je tu a dostáva okrem každodennej porcie liekov aj injekciu pred spaním, usína bez problémov a nielenže už nepočuje ranné trilkovanie vtákov, ktoré ju predtým privádzalo do zúfalstva, ale ani prebúdzajúci sa dopravný ruch pod oknami nemocnice. Zaplaťpánboh aj za to. Najlepšie by však bolo, keby mohla spať v kuse deň i noc, aby už nemusela myslieť na Editu a na svoje nenapraviteľné previnenie. Inak sa tu dni podobajú ako vajce vajcu. Azda jediným „spestrením” bývajú veľké vizity: vtedy je vždy na oddelení nezvyčajne rušno, sestričky nervózne pobehujú z izby do izby. Kontrolujú, či sú všetky postele vzorne ustlané. Z umývadiel musia zmiznúť rôzne mastičky a krémiky, z radiátorov uteráky, z nočných stolíkov knihy a časopisy, ba ešte aj z hláv niektorých pacientiek natáčky. Marta, jedna z Janiných izbových spolutrpiteliek raz celkom trefne poznamenala, že pánov doktorov asi bude skôr zaujímať, čo má v hlave, ako to, čo má na hlave, no sestrička tvrdo trvala na svojom: „Natáčky dolu, a basta!” Jana dosť dlho nevedela pochopiť, prečo sa toto ich oddelenie volá otvorené, keď v skutočnosti sú tu všetci pozamykaní a zamrežovaní ako vo väzení. Neskôr zistila, že na konci chodby je jedno ešte prísnejšie strážené oddelenie s eufemistickým názvom „zadné mužské”, určené pre ťažké prípady. Existovalo aj „zadné ženské”, vchádzalo sa doň krátkou medzichodbičkou z otvoreného oddelenia. Pre obe „zadné” by bol asi vhodnejší názov „ostrá basa”, pomyslela si Jana, keď sa dozvedela, že tam sa vyskytujú aj zamrežované postele... Nuž, všetko je relatívne, ešte aj pojem „nesloboda”. Občas sa práve z tej chodbičky medzi takzvaným „otvoreným” a zadným oddelením žien ozýva hudba a spev. Niekto tam hráva na gitare, a celkom dobre. Hudba priamo uprostred pekla? Aké iracionálne! Ale tu je asi možné všetko. Janu občas láka nazrieť do tejto improvizovanej pacientskej klubovne, no vždy sa v poslednom okamihu zarazí: akým právom by som mohla vstúpiť medzi nich? Ja, ktorá mám na svedomí taký hrozný zločin!? Začína sa ďalší týždeň, v poradí už Janin tretí... A ďalšia veľká vizita... Biely kŕdlik doktorov a sestričiek sa zastavuje pri Jane, spytujú sa jej, ako sa cíti. „O niečo lepšie,” odpovedá a nie je to iba účelová rozprávka pre lekárov. Naozaj sa cíti lepšie, prišlo to odrazu, zdanlivo bez príčiny. Nie že by zabudla na Editu, to nie, ale jej myšlienky na ňu už nie sú také neznesiteľné ako predtým. Jazyk jej odpuchol, dych sa upokojil, tlak na hrudi povolil. Čoraz častejšie sa v duchu vracia k slovám svojho ošetrujúceho lekára: „Aj keď sa to vždy nezdá, nikto nerobí to, čo robiť nechce. Sú ľudia, ktorí sa sami rozhodli umrieť, namiesto aby žili. Sami – rozumiete? Nie preto, že im to niekto poradil! Niet takej vonkajšej sily, ktorá by ich prinútila potlačiť v sebe ten najzákladnejší pud, prítomný v celej živej prírode: pud sebazáchovy. To môže s človekom urobiť iba chorá myseľ. Vaša priateľka urobila vlastné, no bohužiaľ, choré rozhodnutie. Vy, vtedy ešte zdravá, ste ho nemohli predvídať...” Bolo to od neho milé, od toho pána doktora, čo sa ju tak dojemne snažil presvedčiť, že je v tom nevinne. Ale bola to aj pravda? Alebo šlo iba o namemorovanú, často aj iným podobne postihnutým opakovanú súčasť terapie? Bože, koľko neuveriteľných príbehov a osudov tu bolo sústredených na ploche jediného nemocničného poschodia! Odkedy sa Jana prestala vyhýbať ľuďom, nevychádza z údivu, čo všetko môže byť spúšťacím mechanizmom pre duševnú poruchu. Viacerí pacienti, najmä tí, čo sú už z najhoršieho vonku, sú zhovorčiví. Pravda, sú to neraz len ich vlastné verzie, lekári majú iste na všeličo iný, odborný názor, no každá takáto výpoveď Janu fascinuje, aj odvádza od vlastného trápenia. Panej z vedľajšej izby sa zabil na motorke syn. Jediný. Tesne pred promóciou. Pomaly sa zotavuje z totálneho nervového zrútenia, no vie, že jej život už nikdy nebude ako predtým. Usmievavá starká, hotový prototyp Nemcovej „Babičky”, začala byť „čudná”, odkedy sa presťahovala do nového, menšieho bytu. Odrazu nedokázala trafiť domov, nevedela sa o seba postarať, nespoznávala vlastnú dcéru. Otec rodiny, čo sa pre krach podniku, v ktorom pracoval, ocitol na dlažbe a už dva roky si márne hľadal zamestnanie... Pokus o samovraždu... Mladá žena s vystrašenými očami, presvedčená, že má na svedomí všetky zemetrasenia, čo v poslednom čase sužujú našu zem, pretože z nej vyžaruje akýsi zvláštny magnetizmus, ktorý ona nedokáže ovládať... Chlapík, ktorý každému o sebe na tvrdil, že je „malý Pánbožko”... Prepracovaný, dočasne „vyhorený” programátor. Mnohí pacienti sa sem prichádzali liečiť až z dru‐hého konca republiky, z obavy, aby sa v ich okolí neroznieslo, že boli liečení na psychiatrii. Ako sa jej posťažoval jeden starší učiteľ, trpiaci poruchami pamäti, „ľudia majú predsudky, mohlo by to ohroziť moje miesto pedagóga. A ja mám už len dva roky do penzie.” Spektrum porúch ľudskej psychiky bolo vskutku pestré. A predsa stav väčšiny pacientov sa postupne zlepšoval. Pravda, nie zo dňa na deň. Rany na duši sa hoja pomalšie ako na tele. A niektoré sa nezahoja vôbec. Vtedy ide najmä o to, aby až tak neboleli... Odkedy sa Janin záujem začal presúvať aj na iných, už sa natoľko neodsudzovala. Možno mala na to menej času, zvlášť potom, ako ju zopár pacientok vtiahlo do „klubovne”, kde bolo stále o čom hovoriť. Už jej nepadlo tak ťažko ani pridať sa k spevu pri gitare, na ktorej tam pravidelne vyhrával jeden pacient z „otvoreného”. Nebyť bielych plášťov personálu, ktorý tadiaľ občas prechádzal, a tých nemocničných županov, čo mali na sebe „klubisti”, skoro by si pripadala ako na nejakom študentskom večierku. Aj teraz tam bolo rušno, skoro všetky lavičky boli obsadené. Vtom zaznel z chodby nejaký krik. Vzápätí sa medzi spievajúcich vrútil akýsi územčistý chlap, nahý, ako ho Pánboh stvoril. Na mokrom tele sa mu ešte penilo mydlo, ktorým ho sestrička drhla, kým sa jej v sprchárni na „zadnom” nevytrhol z rúk. A ktosi tam zrejme zabudol pribuchnúť dvere... Zopár žien rozhorčene zhíklo, jedna z nich sa zmohla na výkrik: „Nehanbíte sa?! Okamžite odtiaľto zmiznite!” Na tvári naháča sa objavilo také úprimné prekvapenie, akoby stáť pred desiatkou cudzích ľudí iba v Adamovom rúchu bola tá najprirodzenejšia vec na svete. „Ale prečo? Vám sa to vari nepáči?” – zatiahol sklamane. A vtedy sa to stalo: Jana sa začala smiať. Smiala sa nahlas, z plných pľúc, slzy tak dávno nepoznaného smiechu sa jej kotúľali po lícach. Nie, nebol to smiech, podobný neľudskému škrekotu, aký sa občas ozýval spoza dvier zadných oddelení, ale normálny, obyčajný, a predsa pre ňu taký vzácny smiech, ktorý z nej tryskal ako gejzír, vyplachoval zvyšky zablokovaných myšlienok, oslobodzoval ju zo železných pút sebatrýzne, uvoľňoval napätie. Niekomu z prítomných sa možno zdal trocha hysterický a pridlhý, lebo doznieval ešte aj potom, ako sestrička za pomoci ošetrovateľa urobila so sebavedomým naháčom poriadok. Ale Jane to bolo jedno, lebo zrazu s neochvejnou istotou vedela, že tento ťažko vybojovaný, znovunájdený smiech znamená začiatok jej definitívneho uzdravenia. Že znamená brieždenie, v ktorom sa už nebude treba báť ani krutých výčitiek, ani ranného vtáčieho vyspevovania. Viera Valachovičová – Ryšavá Lásky hra podvodná Elena obracia v časopise list za listom. Kriticky lustruje novodobé krásky. Potom si zrazu zhlboka vzdychne. Tak ona, pre Ruda, prestala mať správne miery... Stiahnuté hrdlo a z hlavy sa derú slová horkosti. Dvakrát do týždňa fitnesko. Trikrát v týždni plaváreň. Pravidelne navštevuje kaderníčku, kozmetičku. Skľúčená a zronená sa zaborí hlboko do mäkkého kresla. Pohodí pritom hlavou a husté gaštanové vlasy si prehodí cez plece. Prejde si rukou za uchom po krku, až k miestu, ktoré začína byť pre ňu od určitého času problematickejšie. Medzi prstami si nahmatá mierne prevísajúcu kožu, ktorá sa nebadane, mení na nežiadúci útvar. Rôčky si začínajú vyberať daň, za dlho nemenený dievčenský vzhľad. Našpúli ústa a vystrúha grimasu. V mysli jej prebehne kritická sebareflexia. Ale pery má ešte plné. Túto zimu trochu pribrala, ale stále je sexi. Kto to tvrdí? ozvalo sa v nej druhé Ja. Moje ja! odpovie si! Druhé Ja sa smeje. Elena sa naň oborí. Nie som predsa slepá! Ako si môžeš byť taká istá? Provokuje druhé Ja. Načo je teda zrkadlo?, skríkla v sebe. Zdvihla sa z kresla a energicky prešla do chodby. Uprostred nej visí na stene. Vidíš? Som v ňom celá celučičká, tak to chcel Rudo. Dal ho namontovať poriadne veľké, aby sa v ňom videli obaja. Vždy, keď po milovaní potrebovali nabrať druhý dych, išli k tomu vynálezu. Pozerali sa na svoje obnažené telá, túžili pritom, aby v zrkadle videli i neviditeľné. Ostrým pohľadom, sledovali každý záchvev nahých tiel, vlniacich sa ľúbostnom ošiali. Jej pohľadu neušiel jediný záchvev Rudových svalov, pestovaných podľa presne vypočítaných cvikov na zväčšenie ich hmoty. Odrazu v predstave uvidela jeho hruď, pokrytú hustým čiernym porastom. Ako ho len milovala! A ako miloval on ju. Skutočne? ozýva sa v nej druhé ja. No dovoľ! okríkla ho v zrkadle. Ako môžeš o tom pochybovať!? Miloval ma láskou veľkou až po hrob. Tak potom dovoľ, nech ti vyslovím úprimnú sústrasť. Rýchlosťou blesku z Eleniných očí vyšľahla do zrkadla spleť dlho potláčaných pocitov. Nebuď cynická! Opustil ma a pre mňa to znamená, ako keby bol mŕtvy. Prečo potom žiarliš? Ja, ja, že žiarlim? Pohoršená Elena v duchu roztočila kolobeh života. Jej láska si hovie na lavičke so sklamaním, túžba sedí v postroji na koni a súperí s nenávisťou o väčšiu konskú dĺžku. Neha sa roztáča v kolese života ruka v ruke so zlosťou. Elenu zalievajú slzy. Všivák! zreve. Opustil ma, pre takú takú anorektičku! precedí nenávistne cez zuby. Nebuď hysterická! kára ju, kritické Ja. To ti nepomôže. Veď je to len úbohá anorektička. Ale pôvabná, oponuje Elena. Ani ty nie si na zahodenie. Zalichotí jej odraz. Bola som preňho jediná, jedinečná! zovrie pery a precedí pomedzi ne. A takou aj ostanem. Ach, sebavedomie ti nechýba. Prečo sa teda ľutuješ? Sebaľútosťou som nikdy netrpela. Potom vystrúha grimasu. Obratne sa zvrtne, zvodne zavlní panvou, urobí niekoľko krokov v rytme samby a pevne rozhodnutá odtancuje do izby. Musí to nájsť! Berie do rúk časopis a rýchle v ňom listuje. Bolo to niekde tu, ku koncu... Teplomer na stene ukazuje tridsať stupňov. Otrasná horúčava. Elena je rada, že vypadne z bytu. Do tašky si hodí ešte krém s RH faktorom. Vhupne do šľapiek a vyrazí z bytu. Pred domom ju čaká Denisa. Zoznámila sa s ňou v agentúre. Vymenili si telefónne čísla a hneď si padli do oka. Ani si nemyslela, že s Denisou bude taká zábava. – Prečo si nevypla motor? – spýta sa jej len čo došla k autu. – Keď ho vypnem, viac ho nenaštartujem, – vybafla na ňu Denisa. – Zbláznila si sa! Ideme von z mesta, čo ak ostanem trčať na ceste? – Bez obáv, mávne Denisa. Dnes už štrajkovalo. Recidíva ho postihne až o niekoľko dní. – Len aby, – zapochybuje Elena a prisadne si k nej. Denisa pridáva plyn a pritom si kriticky premeriava priateľku. – Fíha, koľko si zhodila? – Dvesto gramov. – To znie bombasticky. – Zaujímavejšie, ako 20 deko. – To si vymočila, – posmeškuje Denisa. – Takýmto tempom nebude z teba Claudia Fischer. – A kto hovorí, že sa ňou túžim stať? – vybuchne Elena. – Myslela som, že keď týraš svoje telo rôznymi diétami, chceš sa jej vyrovnať. – Nemysli! A dávaj pozor na cestu. – Pochybuješ o mojej šoférskej zručnosti? Denisa strhla volant. Elena zalapá po dychu. – Všetko mám pod kontrolou, prerúčkuje Denisa po volante. – Ak nevieš o tom, prekrvenie pokožky prospieva pleti, – radí Elene a bravúrne znovu zamanévruje s autom. – Nechcem poradenskú službu, ale bezpečný odvoz k jazerám. Denisa natiahne krk, vytiahne bradu dohora, aby sa uvidela v spätnom zrkadielku v čo najlepšom uhle. – Navštevuješ kozmetický salón a taký adrenalínový šok je luxusný artikel. – Netáraj Denisa! – A čo tvoje alternatívne pokusy, ako dosiahnuť zdravú farbu pleti? Si nevďačnica! Ušetrila si za kúru. Chceš predsa naňho zapôsobiť, alebo nie? – Na koho? Denisa sa smeje. – Taktika, alebo naivita. – Skúma Eleninu tvár. – Cc, – zacrká Elena. – Takže naivita. – To si o mne myslíš? – Tak potom si stále zblbnutá do toho svojho Ruda a nevidíš si ďalej od nosa. Páni! Ten Bejvačák ťa hneď, len čo ťa uvidel, zvliekal očami. – Kto? – diví sa Elena. – Necítiš jeho amorove šípy? – Asi mám posunutý prach citlivosti. – A to poriadne, – žasne Denisa. – Vystreľuje ich k tebe zo všetkých možných pozícií. – Hlúposť. – Si pokrytec, Elena! Neverím ti, že si to nepostrehla. Elena sa usmeje. – Tak predsa nie si až taká naivka. Žeby ťa jeden z tých šípov zasiahol? – Len pomaly, Denisa. Nezabúdaj, že kurz potápania trvá len tri týždne. Netúžim byť jednou z jeho plážových krások. – Prečo nie? Láska pod vodou, – zasnene vylúdi Denisa, – Čím hlbší ponor, tým tajuplnejší úlovok. Elena sa chytila na jej nahodenú udicu. – Počula si inštruktora: v hĺbkach hrozí utopenie. Denisa potiahne lankom na udici. – A na čo máš kyslíkovú bombu? Ulovená Elena oponuje. – Zistila som, že trpím fóbiou z hĺbok a aj utkvelou predstavou, že z hlbočiny sa vynorí príšera. – Ktorá sa volá Rudo, – rozosmeje sa Denisa. – A pre takú príšeru chceš byť dokonalá, neodolateľná, výnimočná? – Hlúposť! – Neklam. Prečo teda robíš tento bláznivý výcvik? A ja, hlupaňa, som sa ti dala naviesť na toto šialenstvo. – Denisa! Ty máš strach. – Bla, bla, bla! Len som sa stotožnila s tvojou predstavou, že potápanie je vyššia forma k dokonalosti a nadštandartné trávenie voľného času. Keď dorazili k štrkoviskám, inštruktor s postavou záchranára z Baywatch a tím nádejných potápačov ich netrpezlivo čakali. Denisa s Elenou si rýchlo naťahujú neoprénové kombinézy. – Nie je úžasný? – vzdychá Denisa, kým obdivovaný idol pózuje na pláži. – A zoberte si kyslíkovú bombu! – zakričí im. A potom všetkým opakuje základné informácie, že voda v určitej hĺbke mení viditeľnosť. Podotýka, že sú aj takí, ktorí podľahnú panike: – Správajú sa potom nepredvídateľne. Nezabúdajte! Zdôrazňuje im, že od kompenzátora tlaku závisí život. Denisa zasnene zašveholí. – Nebude to úžasné? Len on a ty. Hlboko pod vodou, žiadny svedok. Mať tak tvoje šťastie. Ale o mňa ani pohľadom nezavadí, – závistlivo povie. – Budete sa ponárať v rámci vlastných fyzických možností, – hovorí idol. – Elena, takú príležitosť si nesmieš nechať ujsť, – hecuje ju Denisa. – Netáraj! Netúžiš byť zachránená dokonalým mužom? Bezvládne ležať v jeho náručí? Vidíš tie svaly? Obdivovaný idol sa ponoril pod hladinu a urobil v nej niekoľko temp. Elenina tvár sa odrazu mení. Zelenie. O chvíľu je zelená ako túz. Keď sa inštruktor vynoril, vyzval zelenú Elenu, aby ho nasledovala. V tom okamihu jej vrástli nohy do brehu štrkoviska. Schopná pohybu bola, až keď ju Denisa pichla medzi rebrá. – Nebuď blbá a rozohraj podvodnú hru lásky. Pod vedením inštruktora sa Elene podaril skúšobný ponor. Aby urobila potápačskú skúšku, čakal ju ešte ponor do hĺbky osemnásť metrov. Posmeľovaná Denisou sa odhodlala i na ten ponor. Nasleduje inštruktora a pomaly sa ponára pod vodu. Po niekoľkých metroch pod hladinu sa slnečný odraz na hladine mení. Slnko je ako poskakujúca lopta. Inštruktor posunkami dáva Elene najavo spokojnosť. Elena sa ponára hlbšie a hlbšie do hlbín štrkoviska. Slnečná lopta sa zmenšila a voda je čoraz temnejšia a studenšia. Jazerné rastliny, ktoré ju obklopujú zhustli, ako prales. Elena začala intenzívnejšie dýchať. Idol inštruktor, ktorý plával opodiaľ, sa odrazu začal k nej približovať. Len on a ty. Rezonujú v nej Denisine slová. Elena roztiahla nohy ako plutvy. Dych sa jej ešte viac zrýchlil. Keď vysnívaný idol preplával tesne popri nej, Elena upadala do vytrženia. Cez sklá masky sa Elena pozerá priamo do očí inštruktora. Teraz je tá vhodná chvíľa. Rozprestrela dolné i horné končatiny ako plutvy a zvodne nimi zamávala. Roztancovala pod vodou svadobný tanec. Inštruktor ju bleskovo oboplával. Takú rýchlosť od neho nečakala. Elena sa ešte viac roztancovala. Idol je raz hore, potom dolu. Elena bláznivo búši plutvami. A keď sa inštruktor k nej pripojí, upadá do dusíkovej extázy. V ušiach jej zašumí. Prevráti oči stĺpkom. Keď ich s námahou otvorí, uvidí najväčšie oči, aké kedy videla. Sú to oči príšery! Hrdlo jej stiahol nepredstaviteľný kŕč. Jej predstava o podvodnej hre lásky s idolom bola odrazu preč. Obluda začala k Elene vystierať chápadlá. Kopulácia s predátorom vodnej ríše ju vydesila. Rozpútal sa nerovný boj. Elena odštartovala znalosti z kurzu sebaobrany Boj pod vodou nadobúdal obrovský rozmer. Príšera sa okolo nej ovíjala a jej chápadla Elene nebezpečne stláčali hrudník. Bojovala s príšerou do posledných síl. Nakoniec vysilená omdlela. Precitala až na údery, ktoré jej dopadali na líce. – Konečne! – počuje kričať. Idol inštruktor, sa skláňa nad ňou. Tak predsa ho ulovila. Našpuľuje pery k bozku. Jeho pery však vychrstli na ňu spŕšku šťavnatých a príšerne vulgárnych nadávok. To ju dočista prebralo. – Ty si tomu dala, – vyčíta jej Denisa a pomáha jej vstať zo zeme. – Prepásť takú príležitosť. Chcela jej porozprávať o príšere, ale rozzúrený inštruktor reval, aby držali huby. – Dnešný výcvik sa končí! Vyzliekajú sa z neoprénu. Na brehu nastal šum. Všetci sa zvliekajú, ako z kože. Denisa s Elenou potajme sledujú ako sa zvlieka vysnívaný idol. Vylieza z neoprénu, ako had. Pred ich očami sa z neho vytiahol depiláciou super vyhladený muž. Svalovec nemá na sebe ani jediný zabudnutý chĺpok. Čo na ňom vlastne videli? Bŕ. Nakoniec sa zhodnú, že sú predsa vyznavačkami alternatívneho postoja k životu a ďalšiu akciu zorganizuje Denisa. Videla v časopise zaujímavú ponuku. Kurz horolezectva. Elena sa na ňu pozrie očami Červenej čiapočky, či ten alternatívny postoj k životu nepreháňa. Ale Denisa jej dala jasne najavo, že loziť po skalách, to dnes frčí. A kto chce byť v kurze, musí dodržiavať správny životný štýl. Obsah Predhovor (Vladimíra Komorovská) 5 Mária Bátorová Žena – slnko 7 Helena Dvořáková Čo s plachým samcom? 17 Etela Farkašová Obyčajný deň 25 Marta Gogálová Ukradnutý kľúč 34 Tatiana Jaglová Hore schodmi, dolu schodmi 40 Vladimíra Komorovská Na rozlúčku
45
Hedviga Kramárová Izabela 54 Karin Lászlová Druhá Matka Tereza 63 Daniela Příhodová Eva Mária 72 Paula Sabolová Podobnosť čisto náhodná 92 Jana Šimulčíková Párty 102 Viera Švenková Prvá žena 110 119 Anita Tešovičová Brieždenie Viera Valachovičová – Ryšavá Lásky hra podvodná 128 © Mária Bátorová, Helena Dvořáková, Etela Farkašová, Marta Gogálová, Tatiana Jaglová, Vladimíra Komorovská, Hedviga Kramárová, Karin Lászlová, Daniela Příhodová, Paula Sabolová, Jana Šimulčíková, Viera Švenková, Anita Tešovičová, Viera Valachovičová – Ryšavá, 2007 Design © Peter Blaho, 2007 Cover © Peter Blaho Zostavila Vladimíra Komorovská Vydalo vydavateľstvo AHO3, Dunajská Lužná v roku 2007 ako svoju 24. publikáciu. Prvé vydanie ISBN 80‐968432‐6‐8 
Download

Keď sa ženy odhalia antológia poviedok