JANUÁR / 2012
OBSAH
Schopnosť človeka „modliť sa“
3
Ježiš v Nazarete
5
Milovať Boha celým srdcom
11
Vrúcne vzdychy a prosby svätého Alfonza
13
Ekumenický dialóg medzi katolíkmi
47
a pravoslávnymi
Duchovné cvičenia pre mužov
– o modlitbe
Aká je Božia láska?
Traja princovia
Ľudová čítanka
Výroky a príklady Otcov púšte o láske...
Fotoreportáž
O láske...
Misionár deťom
|
|
|
|
|
|
|
56
8
9
15
52
54
57
58
Misionár
úvodné slovo
2
Milí čitatelia, začína nový rok 2012,
počas ktorého Vás
chceme i naďalej
sprevádzať prostredníctvom nášho
časopisu Misionár.
Želáme Vám, aby
vo Vašich srdciach
i rodinách, vo Vašich vzťahoch aj skutkoch
vládol pokoj, radosť, no predovšetkým láska.
Tento rok sa v každomesačných
cykloch chceme inšpirovať kresťanskými
cnosťami.
Cnosti predstavujú stálu náklonnosť
k dobru – ide vlastne o pevný, trvalý zvyk
konať dobro. Cnosti nás učia správne žiť,
kráčať po bezpečnej ceste života. Umožňujú človekovi nielen konať dobré skutky, ale aj dávať zo seba to najlepšie. Musíme sa ich však učiť a cvičiť sa v nich.
Cnosti si tiež vždy vyžadujú slobodné rozhodnutie – nikdy sa nekonajú automaticky. Cnosť môže človek dokonca stratiť,
a to vtedy, ak začne zanedbávať dobro.
Cnosť teda predstavuje najvyšší stupeň
ušľachtilej ľudskosti. Žiť cnostne vlastne
znamená žiť v zhode s rozumom a mravným poriadkom. Svätý Gregor Nyssenský
hovorí, že „cieľom cnostného života je stať
sa podobným Bohu“.
Začíname cnosťou lásky, pretože ide
o najväčšiu, najdôležitejšiu cnosť. Láska je
základnou cnosťou – keď jej niet, hneď cítime, že sa niečo sype, že nič nestojí pevne, ale sa začína kývať. Dôležité je teda budovať svoj život na láske, pretože mu
misionár
dáva zmysel. Ten zmysel, ktorý cítime
v srdci – že takto je to správne, takto to má
byť. Prvé problémy začínajú práve vtedy,
keď sa láska vytráca, keď na ňu zabúdame. Boh je láska – to vedia všetci kresťania. Riadi ale táto pravda aj našu modlitbu,
našu spoveď, našu svätú liturgiu? Naozaj
vyháňa Božia láska z nášho srdca strach,
nedôveru a skleslosť? Naozaj sa môžeme
podpísať pod list svätého Jána, ktorý
vyznáva: „A my, čo sme uverili, spoznali
sme lásku, akú má Boh k nám. Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu
a Boh ostáva v ňom.“ (1 Jn 4, 16)?
My kresťania sme spoznali Božiu lásku v Ježišovom živote, v jeho skutkoch,
zázrakoch, no predovšetkým v jeho smrti
na kríži za nás a v jeho slávnom zmŕtvychvstaní, lebo láska premáha smrť. Často by
sme preto mali meditovať nad tou úžasnou, čistou, nekonečnou Božou láskou,
ktorá sa nám zjavila v Ježišovi Kristovi.
A nemali by sme zostať len pri modlitbe
– iba skutky totiž dokazujú, že sme v takúto lásku uverili. Na Božiu lásku tak nemôžeme odpovedať inak ako láskou. Každým naším skutkom, slovom i myšlienkou
by sme túto spoznanú lásku mali šíriť ďalej. Veď Božie kráľovstvo je kráľovstvom
lásky... Naša viera – to je vlastne vzťah
lásky k Bohu...
Prečo teda chceme rok 2012 začať práve s láskou? Preto, aby naša viera i láska
k Bohu bola svieža, presvedčivá, vychádzajúca z hĺbky srdca, radostná a veľkodušná...
január|2012
Schopnosť
človeka
„modliť sa“
(Modliť sa znamená
Svätý Otec Benedikt XVI. začal
4. mája minulého roku na stredajších generálnych audienciách
sériu katechéz o modlitbe. V našej
stálej rubrike s názvom Škola
modlitby Vám ich chcem priblížiť,
a to už upravené. Ide totiž o náuku
učiteľského úradu Cirkvi, ktorý nás
poúča o základnej náboženskej
činnosti – o modlitbe.
O tom, že človek je „nevyliečiteľne
náboženský“ a že modlitba predstavuje neoddeliteľnú súčasť jeho života, svedčí celá
história ľudstva. Hodnoverné svedectvo
o tom podáva vedecké poznávanie sveta
a skúmanie vzniku jednotlivých civilizácií i dejín jednotlivých kultúr. Skôr, ako sa
dostaneme ku kresťanskému chápaniu
modlitby, je ale dobré vstúpiť do antického sveta a lepšie sa prizrieť modlitbe človeka, ktorý tu žil dávno pred nami, v starovekých kultúrach, keď o kresťanských čajanuár|2012
soch či o kresťanskom pohľade na svet
a na Boha nebolo ešte chyrovať.
Pri štúdiu života človeka starovekého
Egypta (poznámka autora: išlo o jednu
zo starovekých civilizácií – jej počiatky sa
datujú do obdobia okolo roku 3 000
pred Kristom, najväčší rozkvet dosiahla
okolo roku 2 000 pred Kristom a jej koniec sa spája s rokom 31 pred Kristom)
prichádzame k poznaniu, že ten sa obracal k svojim božstvám vo chvíľach utrpenia s cieľom získať od nich pomoc. Dané
poznanie dosvedčuje čosi úplne ľudské, to,
čo sa týka každého človeka – že ten, kto
trpí, má prirodzenú potrebu povedať komusi o svojom utrpení. A ten „ktosi“
musí človeka prevyšovať, musí byť „väčší“ ako človek, pretože ten od neho očakáva pomoc, ktorú si sám nevie zabezpečiť.
Niečo podobné vidíme aj pri človekovi starovekej Mezopotámie (poznámka
autora: daná oblasť sa nachádzala na území dnešného Iraku, jej počiatok je pritom
datovaný do obdobia okolo roku 10 000
misionár
škola modlitby
hovoriť s Bohom)
3
škola modlitby
4
pred Kristom). V jeho modlitbe prevládal
paralyzujúci pocit viny a silná túžba po zmilovaní, vykúpení a oslobodení. Ak ju porovnáme s modlitbou „človeka Egypta“, vidíme tu istú odlišnosť v chápaní toho, komu
je adresovaná. Hoci ešte nejasne, ale predsa len modlitba „človeka Mezopotámie“ zahŕňa aj otázku dobroty a milosrdenstva
toho, ku komu sa obracal. Veď vina sa predsa musí odpustiť, a to predpokladá dobrotu.
Ako to bolo v antickom Grécku (poznámka autora: jeho existencia sa datuje
do obdobia asi od roku 3 000 pred Kristom do roku 146 pred Kristom)? V rámci jeho pohanského náboženstva je zreteľná
istá novosť. Pri bežných prosbách o pomoc
v každodennom živote, ktorú mali božstvá
prejavovať tak, že človek získa materiálny
dostatok, sa v modlitbe objavujú i nezištné prosby, umožňujúce veriacemu človekovi prehĺbiť svoj vzťah k božstvu a stať sa
lepším. Dané modlitby obsahujú tiež slová, naznačujúce fakt, že človek sa modlí
k takému božstvu, ktoré riadi udalosti
na zemi, čiže sa o tento svet stará.
Posledný príklad je z obdobia starovekého Ríma (poznámka autora: ide
o označenie štátneho útvaru, ktorý vznikol v 8. storočí pred Kristom ako mestský
štát a neskôr si podmanil celé Stredomorie;
Rímska ríša sa v roku 395 po Kristovi rozdelila na Západorímsku – tá zanikla v roku
476 po Kristovi, a Byzantskú, ktorá zanikla
v roku 1453 po Kristovi). Aj pri Rimanoch
sa v modlitbe objavuje požiadavka božej
ochrany pre ich občiansku spoločnosť,
na ktorú boli patrične hrdí, ale tu i tam zaznamenávame už aj obdivuhodné úsilie
misionár
o prejav osobnej zbožnosti, vyjadrené
slovami chvály a vďaky.„Riman“ občas vyjadrí i nespokojnosť s vtedajším tradičným
náboženstvom a vysloví túžbu po úprimnom, skutočnom vzťahu s božstvom.
Všetky uvedené príklady z histórie zároveň poukazujú na jednu nesmierne
dôležitú vec – na to, že človek potrebuje
„vyjsť zo seba“ a „vstúpiť“ do vzťahu
s kýmsi, kto ho prevyšuje. A aj keď sa to
možno nie vždy nazývalo priamo modlitbou, v podstate práve o ňu ide, pretože modlitba spočíva v tom, že človek „sa
rozpráva“ s kýmsi, kto je nad ním.
Uvedené prejavy modlitby človeka dostávajú svoju najdokonalejšiu podobu
v Starom i Novom zákone.V Starom zákone
totiž dochádza k podstatnej zmene v „adresátovi“ modlitby. Už to nie sú pohanskí
bôžikovia, s ktorými sa vlastne ani nedá rozprávať, pretože v skutočnosti neexistujú, ale
je to Boh v pravom zmysle slova. Jediný, ktorý je, jediný, ktorý počuje, jediný, ktorý môže
pomôcť, vyslobodiť, vykúpiť, zachrániť...
Nový zákon túto skutočnosť robí ešte dokonalejšou, lebo Ježiš Kristus nám zjavuje, že ten Boh – to je „Otec“ a že s ním môžeme „vojsť“ do „otcovského“ alebo „synovského“ vzťahu. Dokonalejšia forma
modlitby už neexistuje...
Ak sa teda chceme naozaj modliť,
musíme začať tak, ako to urobili Ježišovi
apoštoli – slovami: „Pane, nauč nás modliť sa.“ (Lk 11, 1). Iba Kristus nás totiž
môže naučiť rozprávať sa s Bohom ako
s „Otcom“, čiže v dôvere srdca a s vedomím
jeho nekonečnej lásky.
spracoval Teológ
január|2012
„Potom odtiaľ odišiel a prišiel do svojej vlasti; jeho učeníci išli s ním.
Keď nadišla sobota, začal učiť v synagóge. Počúvalo ho mnoho ľudí a s údivom hovorili: „Skade to má tento? Aká to múdrosť, ktorej sa mu dostalo,
a zázraky, čo sa dejú jeho rukami?! Vari to nie je tesár, syn Márie a brat
Jakuba a Jozesa, Júdu a Šimona? A nie sú tu s nami aj jeho sestry?“ A pohoršovali sa na ňom. Ježiš im povedal: „Proroka si všade uctia, len nie v jeho
vlasti, medzi jeho príbuznými a v jeho dome.“ A nemohol tam urobiť nijaký zázrak, iba že vložením rúk uzdravil niekoľko chorých. A čudoval sa
ich nevere. Potom chodil po okolitých dedinách a učil.“ (Mk 6, 1 – 6)
Uvedeným evanjeliovým príbehom
končíme časť, ktorú sme nazvali Ježiš
a jeho nová rodina. Keď bol Kristus odmietnutý vlastnou rodinou, začal okolo
seba vytvárať novú rodinu – zhromažďoval ľudí, ktorí mu uverili, učil v podobenjanuár|2012
stvách, robil zázraky, uzdravoval, kriesil
mŕtvych, ukazoval, že prišlo Božie kráľovstvo. Aj počas týchto výnimočných chvíľ,
keď prezentoval svoju božskú moc, mu ani
najbližší učeníci veľmi nerozumeli, no
i napriek tomu ho nasledovali. Prišli spomisionár
komentár markovho evanjelia
Ježiš v Nazarete
5
komentár markovho evanjelia
6
lu s ním do Nazareta, do jeho vlasti.
S Kristom však zároveň prišla aj fáma, ľudské reči o tom, čo robil po celej Galiley, akú
má moc, koho uzdravil či oslobodil od zlého ducha.
Ako obvykle, v sobotu išiel do synagógy a začal učiť. Tu sa ale ukazuje iný Ježiš, akého zvyčajne poznali... Tu sa ukazuje jeho múdrosť, ktorou prevyšuje všetkých... Múdrosť nad múdrosť Šalamúna,
múdrosť, ktorá zatvára (alebo otvára)
ústa... Ľudia, keď ho počúvali, sa preto prirodzene, s údivom, pýtali: „Skade to má
tento? Aká to múdrosť, ktorej sa mu dostalo, a zázraky, čo sa dejú jeho rukami?!“ Oni ho totiž poznali ako obyčajného
človeka... Veď tam žil, medzi nimi, veľmi
obyčajne, skoro 30 rokov... Chodil spolu
s nimi do synagógy, učil sa tu čítať, písať...
Nevedeli prijať, že vie niečo viac, nechceli uznať jeho múdrosť a silu... Ospravedlňovali to poznaním jeho rodiny:
„Vari to nie je tesár, syn Márie a brat Jakuba a Jozesa, Júdu a Šimona? A nie sú
tu s nami aj jeho sestry?“ Spomína sa tu
matka Mária, ale nie Jozef – ten bol vtedy pravdepodobne už mŕtvy.
Ako je to s Ježišovými bratmi a sestrami? V aramejskom jazyku pojmy brat
a sestra znamenajú tiež ďalší príbuzní, bratranci a sesternice. Nejde teda o Kristových
vlastných bratov a sestry. Tak tomu máme
rozumieť aj na iných miestach Písma.
Je dobré všimnúť si i zamestnanie Ježiša – v slovenskom preklade Biblie sa bežne používa výraz tesár. Vyučil sa zrejme
pri svojom pestúnovi Jozefovi. Grécke
slovo „tektón“ má však širší význam ako
misionár
klasické „tesár“. Išlo skôr o rôzne ručné práce, práce s drevom či konštrukčné práce
na stavbe. V Izraeli väčšina ľudí pracovala na poli alebo pri ovciach, len malá skupina ľudí, ktorí nevlastnili pôdu, sa venovala remeslám. Nebola to ani ľahká, ale ani
veľmi cenená práca. Ježiš teda patril do
strednej, robotníckej vrstvy obyvateľstva.
Až posledné 3 roky vystupoval ako učiteľ
zákona, a tak bol aj vnímaný – ako rabbi.
Paradoxne – Kristus, ktorý takmer celý
život pracoval s drevom, skončil pribitý
na dreve kríža...
„A pohoršovali sa na ňom...“ Je
zvláštne, že sa pohoršovali aj nad Ježišom
– veď ľudia sa zvyčajne pohoršujú nad človekom, ktorý robí zle... Pohoršovať sa však
dá i nad spravodlivým, keď ho nechápeme, nerozumieme mu, nevieme si v dobrom vysvetliť jeho počínanie alebo názor...
„Ježiš im povedal: „Proroka si všade uctia, len nie v jeho vlasti, medzi jeho
príbuznými a v jeho dome.“ Stretávame
sa tu s dobovým porekadlom, ktoré sa ale
používa i dnes: „Nik nie je doma prorokom.“ Použité je tiež v evanjeliách, a to
vo viacerých verziách (Jn 4, 44; Mt 13, 57;
Lk 4, 24). Ľudia z Nazareta – Ježišovho rodiska – si medzi sebou hovoria: „Kto si
myslí, že je? Obyčajný syn tesára, a tu ho
máme: chce nás poučovať?!“ Božia
múdrosť ale vyvádza z pohodlného života, lebo žiada, aby sme ju nasledovali... Nazaretčania si až natoľko zvykli na Krista
ako na svojho suseda, príbuzného či známeho, že už nie sú schopní pozerať sa naňho inak. Nedokážu v ňom uvidieť Božieho Syna. Ľudia z Nazareta poznali Ježiša
január|2012
duje jej výraznému nedostatku... Ježiš si
často všímal vieru človeka...
„A nemohol tam urobiť nijaký zázrak, iba že vložením rúk uzdravil niekoľko chorých...“ Neprijatie a nevera teda
blokujú Božiu moc... Zatvárajú človeka
pred Božou milosťou... Ježiš tak kvôli
ich nevere neurobil nijaký zázrak, len zopár uzdravení... Úplne iné by to bolo, keby
ho prijali s vierou – vtedy by okúsili veľkú Božiu moc a lásku...
Nepremeškajme teda v našom živote
chvíľu, keď nás navštívi Ježiš... Uznajme
ho ako Boha, ktorému nie je nič nemožné. Nebuďme ako Nazaretčania, ktorí
odmietli uveriť v Ježiša Krista... Využime
jeho prítomnosť a pripojme sa k nemu živou vierou...
Marek Rusinko
komentár markovho evanjelia
ako dobrého chlapca, ktorý si ctil a miloval
svojich rodičov a nikdy nikomu nepovedal krivého slova. Toto poznanie im však
zabránilo vidieť za hranicu všednosti,
a tak im ani na um nezišlo, či v Ježišovi náhodou nie je čosi viac než len dobrá výchova, prípadne dobrá povaha. Nespoznali v ňom Boha, ktorý sa stal človekom.
Nazaretčania teda premeškali výnimočnú príležitosť... Viete si predstaviť tú
Kristovu túžbu požehnať hlavne týchto
ľudí – starých priateľov, susedov, možno
aj členov širšej rodiny? Aký veľký smútok
mu muselo spôsobiť ich odmietnutie... Odmietnutie od najbližších totiž spôsobuje
najväčšiu bolesť... Neodmietajme tak
Boha, ktorý k nám prichádza...
„A čudoval sa ich nevere...“ Predtým
chválil vieru, obdivoval ju, a teraz sa ču-
január|2012
misionár
7
duchovnosť a teológia
Aká je
Božia láska?
8
misionár
Aká je Božia láska? Dá sa vôbec na túto
otázku odpovedať? Nie i áno. Nie v tom
zmysle, že čokoľvek by sme na danú
tému chceli povedať, nikdy to nevyjadríme dostatočne „pravdivo“ a „hlboko“.
Náš ľudský jazyk totiž nie je natoľko dokonalý, že by dokázal vyjadriť „nevyjadriteľné“. Je jednoducho ohraničený...
Na druhej strane to však vyjadriť vie – ľudskými výrazmi. Nedokonalo, neúplne,
ale predsa... A približuje nás k poznaniu
toho, čo „také, aké v skutočnosti je“, spoznáme až vo večnosti...
Vedomí si vlastnej ohraničenosti poďme
predsa len hľadať odpoveď na položenú otázku. A kde inde, ak nie v Božom zjavení...
O tom, aké vlastnosti má skutočná, teda
v prvom rade Božia láska, píše svätý
apoštol Pavol v Prvom liste Korinťanom,
pričom jeho celá 13. kapitola predstavuje jeden veľký hymnus na túto lásku.
Pripomeňme si niektoré jej vlastnosti.
„Láska je trpezlivá.“ (1 Kor 13, 4).
Znamená to, že Boh je trpezlivý. Nepodlieha vrtochom povahy, počasia, lepších či
horších dní alebo prepracovanosti, ako sa
to môže stať u človeka. Nepotrebuje si
hneď „vysvetľovať veci“, keď niečo nejde
tak, ako by malo. A je trpezlivý s nami, hoci
sme hriešnymi ľuďmi. Ani živelné pohromy, ktoré sú tak časté v poslednom období, „neprišli na svet“ preto, že by Bohu
„pretiekla trpezlivosť cez okraj“. Bol by to
totiž vážny boží nedostatok...
„Láska je dobrotivá.“ (1 Kor 13, 4).
Opäť to znamená, že dobrotivý je predovšetkým Boh. Azda najlepšie nám túto
pravdu dokáže priblížiť „dobrotivý“ člojanuár|2012
návisťou a túžbou po pomste. Toto sa Bohu
vo vzťahu k nám, ľuďom, nikdy nestane,
pretože on miluje i najväčších hriešnikov...
„Láska všetko znesie... a všetko vydrží.“ (1 Kor 13, 5). Azda nikdy predtým
som si nevedel živšie a pravdivejšie predstaviť to, čo Boh z lásky k nám musel zniesť
a vydržať v Ježišovi Kristovi, až kým som
nevidel istý film o jeho živote. To ponižovanie, to pľuvanie, ten výsmech, to bičovanie, ten pád, ten rehot vojakov
pod krížom... Bolo to naozaj kruté. Odvtedy som akosi „ochotnejší“ veriť, že Božia láska k nám bola až „prílišná“, „bláznivá“... Svätý apoštol Ján to vyjadril peknými jemnými slovami: „Boh tak miloval
svet, že dal svojho jednorodeného Syna,
aby nezahynul nik, kto v Neho verí, ale aby
mal večný život.“ (Jn 3, 16).
Nakoniec treba ešte povedať, že „Láska nikdy nezanikne.“ (1 Kor 13, 8).
Predstavuje totiž Božiu podstatu. Boh je
od vekov a bude naveky. A do tohto spoločenstva s ním – láskou – po celú večnosť
sme povolaní všetci.
o. Irenej
Traja
princovia
„Žil raz jeden kráľ...“ – takto zvyčajne začínajú rozprávky. Tento kráľ bol
však trochu zvláštny. Nebýval za deviatimi horami a deviatimi riekami. Vládol
nad celým svetom a navštevoval každý kút
svojho kráľovstva. Bol už starý, no ešte sa
nechystal zomrieť.
Mal troch synov, ale svoje kráľovstvo
nechcel rozdeliť na tri časti. Rozhodol sa
teda, že všetci traja budú vládnuť spolu
január|2012
misionár
duchovnosť a teológia
vek. Určite ste už takého niekedy stretli.
V jeho prítomnosti sa cítime veľmi dobre. Vtedy sa hoja aj duševné rany. Je ako
balzam na ubolenú ľudskú dušu. A dáva
novú chuť do života...
„Láska nezávidí.“ (1 Kor 13, 4). Boh
nám nezávidí materiálny dostatok, úspech
v živote, dobré auto, dokonca ani radosť,
ktorú ponúka tento svet. To nám naozaj
dopraje – len chce, aby sme ho nadovšetko
milovali, pretože ľuďom, ktorí milujú
Boha, všetko slúži k dobrému (Rim 8, 28).
A to najvyššie dobro predstavuje naša večná spása. „Užívajme si“ teda tohto sveta
a všetkých jeho dobier natoľko, nakoľko
nás to neodvádza od Pána Boha...
„Láska sa nerozčuľuje a nemyslí na
zlé.“ (1 Kor 13, 5). Istý kňaz, ktorý počas
komunistického režimu absolvoval niekoľko nepríjemných výsluchov na Štátnej
bezpečnosti (ŠtB) a v ktorom sa, prirodzene, mohol hromadiť odpor voči tým,
ktorí ho ponižovali, si po každom výsluchu opakoval: „Jedno sa im nesmie podariť
– aby som ich začal nenávidieť.“ Áno, skutočná láska sa nenechá uniesť hnevom, ne-
9
duchovnosť a teológia
10
s ním ako traja ministri. Najprv ale mali
spoznať celé kráľovstvo – jeho bohatstvá
i chudobu, jeho radosti aj bolesti. Vyslal ich
preto do sveta, aby získali skúsenosti.
Traja kráľovskí synovia sa tak vydali
na cestu. Kráčali spolu, až došli k lesu, kde
sa cesta rozvetvovala na tri smery. Každý
z nich si teda vybral – najstarší šiel vpravo, najmladší vľavo a prostredný stredom.
Cesta vpravo viedla pomedzi tŕnie, krovie a pichľavé bodľačie. Najstarší syn sa bál,
že sa stratí a zostane uväznený v tej húšťave. Začínalo sa už aj stmievať. Zrazu sa zjavil, nevedno odkiaľ, starček s bielou bradou.
Usmial sa na princa a povedal mu: „Neboj
sa. Som tu, aby som ti dal lampáš na osvetlenie tvojej cesty – tak sa v húštine, plnej
pichľavého tŕnia, nestratíš.“ Najstarší princ
sa chcel poďakovať, no starček zrazu zmizol.
Cesta vľavo, na ktorú vykročil najmladší syn, sa stále točila doľava, až skončila pri jazere. Pri brehu bol čln, ktorý sa
kolísal na vode. Najmladší princ doň
vstúpil a začal veslovať. No len čo došiel
do stredu jazera, spustil sa silný vietor a vysoké vlny si podávali čln ako orechovú
škrupinku. Princ sa veľmi prestrašil. Z rúk
mu vypadlo veslo a on sa silno chytil boku
loďky. Tu sa zrazu zjavil, ktovie odkiaľ, malý
mužík. Podal prestrašenému princovi
stratené veslo, daroval mu tiež dlhý ďalekohľad. „Nepozeraj na vlny. Pozri sa na neďaleký breh, kde je svetlo. Sústreď sa len
na veslovanie a na svetlo na brehu – na nič
iné nemysli!“ povedal starček.
Stredný princ šiel strednou cestou. Kráčal cez mestá a dediny. Videl veľkú biedu
a chudobu. V doterajšom ľahkom živote,
misionár
ktorý viedol, nikdy na takéto situácie
nepomyslel. Stretával hladných, žobrákov,
chorých a zomierajúcich. Smrť si nevyberala – zomierali starí i mladí. „Ako dokážem kráčať cez toto údolie zúfalstva?“
pýtal sa sám seba. Zrazu sa zjavila víla.
Dala mu červenú vreckovku a povedala:
„Hľa, táto vreckovka ti pomôže osušiť všetky slzy, ktoré uvidíš.“ A nečakane zmizla – presne tak, ako sa zjavila.
Po roku sa všetci traja princovia vrátili domov a rozpovedali svoje dobrodružstvá, opísali nadobudnuté skúsenosti. Najstarší syn vyhlásil: „Myslím, že som
pochopil riešenie problémov sveta. Keď ľudia budú mať svetlo viery, budú kráčať cestami spravodlivosti – uniknú tak mnohým
ťažkostiam a vyhnú sa pichľavým tŕňom.“
Najmladší princ dodal: „To ale nestačí. Je
potrebné, aby sa ľudia naučili mať nádej,
aby vedeli sledovať „druhý breh“ – tam, kde
je raj. Keď budú mať nádej, uľaví sa im
v terajších ťažkostiach.“ „A ty nehovoríš
nič?“ spýtal sa kráľ stredného princa. Ten
bez slova vytiahol z vrecka červenú vreckovku a všetci zostali ohromení – bola plná
nádherných diamantov, ktoré sa trblietali vo svetle. „Vidíte?“ zvolal kráľ. „Váš
stredný brat si vybral najlepší podiel – lásku. Láska totiž pomáha aj tam, kde už niet
ani viery, ani nádeje. Láska neuhýba bolestiam života, ani na nich nezabúda, ale
dokáže ich premeniť na drahokamy.“
Úryvok z knihy
Il professor Ulipispirus e altre storie
Tomáš Špidlík
(preložil o. Metod Lukačik CSsR)
január|2012
Milovať
Boha
celým
srdcom
Keď Boh oslobodil Izraelitov z otroctva a vyviedol ich z Egypta, keď
uzavrel s Izraelom zmluvu lásky, keď mu
preukázal také veľké milosrdenstvo, dal
mu i najväčšie prikázanie Zákona: „Počuj,
Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný! A ty budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou
svojou silou. A tieto slová, ktoré ti ja
január|2012
dnes prikazujem, nech sú v tvojom srdci,
poúčaj o nich svojich synov a sám uvažuj
o nich, či budeš sedieť vo svojom dome,
či budeš na ceste, či budeš ležať alebo stáť.
Priviaž si ich ako znamenie na ruku,
nech sú ako znaky medzi tvojimi očami,
a napíš si ich na veraje svojho domu
a na dvere.“ (Dt 6, 4 – 9). Zbožní Izraeliti zachovávali tieto predpisy doslova. Pímisionár
duchovnosť a teológia
Najväčšiu kresťanskú cnosť predstavuje láska. „Láska je naplnením
zákona.“ (Rim 13, 10). Nie je prikázaním ako všetky iné prikázania,
nie je cnosťou ako všetky iné cnosti – je „zväzkom dokonalosti“ (Kol
3, 14). Spája všetky cnosti v jedno. Láska robí človeka celistvým. Len
to, čo je vykonané s láskou, má význam pre večný život. Čo vykonáme s láskou, len to sa naozaj ráta a zachováva pre večnosť.
11
duchovnosť a teológia
12
sali ich na svoje dvere a pri vchádzaní či
vychádzaní bozkali zvitok, na ktorom
bol napísaný tento príkaz lásky. Dané slová dennodenne opakovali i svojim deťom.
Nosili tento príkaz vo svojom srdci. A my
kresťania? Aj my máme zmluvu lásky s Bohom. Máme novú, dokonalú zmluvu v Ježišovi Kristovi. Boh nám zjavil svoju lásku až do krajnosti. Spomeňme si, čo povedal Ježiš pri poslednej večeri: „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa
vylieva za vás.“ (Lk 22, 20). Nová zmluva
sa tak spečatila vyliatím Kristovej krvi
na kríži. Bol to akoby jeho podpis. Ježišovo
prebodnuté srdce nám zároveň dáva
možnosť nahliadnuť do milujúceho Božieho srdca. Je to nekonečná, čistá láska,
ktorá sa dáva bez miery. V Ježišovej láske tak vidíme i lásku nebeského Otca, ktorý nás miluje. Z Kristovho kríža akoby
k nám zaznievalo staré proroctvo: „Láskou odvekou som ťa miloval, preto som
ti zachoval priazeň a pritiahol ťa k sebe.“
(Jer 31, 3; Jn 12, 32). Boh na kríži nás miloval z celého srdca, preto očakáva našu
odpoveď lásky. Boh svoju lásku najprv
dáva, potom si žiada lásku nášho srdca. Dal
nám aj jasný príkaz: „Miluj Pána, Boha
svojho celým srdcom, celou dušou, celou
silou!“ Ježiš žiada takú lásku ako nový zákon pre svojich učeníkov: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali
navzájom, ako som ja miloval vás. Podľa
toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci,
ak sa budete navzájom milovať.“ (Jn 13,
34 – 35). Všetky naše skutky majú byť prejavom našej lásky k Bohu. Za jeho lásku
mu dávame našu lásku. Odovzdávame
misionár
naše srdce, našu dušu i myseľ tomu, ktorý sa obetoval za nás na kríži – Ježišovi
Kristovi. Lásku k Bohu preukazujeme
láskou k blížnemu. Kresťanské povolanie
predstavuje život v láske podľa príkladu
Ježiša. Máme prebývať v Kristovej láske
a nijakým hriechom sa nemáme od nej
vzdialiť. Každý ťažký hriech nás vytrháva z Božej lásky. Láska, vliata do našich
sŕdc, sa v nás nemôže udržať, keď sa neprejavuje primeranými dobrými skutkami. Zotrvávanie v ťažkom hriechu,
v stave odlúčenia od Boha, predstavuje nepretržité prestupovanie prikázania lásky.
Hriešnik má preto čo najskôr oľutovať svoje hriechy, a tak vytvoriť priestor pre lásku k Bohu. Nestavajme hriechom prekážku Božej láske, ktorá chce prebývať
v našich srdciach... Skutky lásky ukazujú, že sme v láske: „Ak budete zachovávať
moje prikázania, ostanete v mojej láske,
ako ja zachovávam prikázania svojho
Otca a ostávam v jeho láske.“ (Jn 15, 10).
Poznanie lásky vzbudzuje túžbu lásku opätovať, preto máme často premýšľať a rozjímať nad Božou láskou, aby sa ňou naplnilo naše srdce. Milovať Boha – to znamená plne sa mu odovzdať aktom slobodnej vôle. V láske máme rásť celý život.
Všetci sa máme usilovať, aby sme sa stali dokonalí v láske. Boh nás totiž povolal
a dennodenne nás vedie k dokonalému zachovávaniu prikázania lásky.
Podľa knihy Bernarda Häringa
– Náš zástoj v novom svete
spracoval o. Metod Lukačik CSsR
január|2012
Môj Boh a moje všetko, hoci som nevďačný a nedbalý v tvojej službe, ustavične
ma pozývaš, aby som ťa miloval. Hľa, tu som,
už ti nechcem viac vzdorovať. Chcem sa
zrieknuť všetkého, aby som bol celý tvoj. Nechcem už žiť pre seba samého. Bože, čo všetko robíš, aby si ma priviedol k svojej láske!
Môj Ježišu, moja duša je do teba zaľúbená a len po tebe túži. A či by som mohol milovať niečo iné, keď si zomrel takou
bolestnou smrťou na kríži, aby si ma
spasil? Akoby som mohol pozerať
na teba, ktorý si zomrel za mňa, strávený
bolesťami, a nemilovať ťa celým srdcom?
Milujem ťa, môj drahý Vykupiteľ! Milujem
ťa celou svojou dušou a po ničom inom
netúžim, iba po tom, aby som ťa miloval
v tomto živote i po celú večnosť.
Láska moja, nádej moja, sila moja
i moje potešenie, posilni ma, aby som ti
január|2012
ostal verný! Osvieť ma a daj mi poznať,
od čoho sa mám odlúčiť. Daj mi silu, aby
som ťa vo všetkom poslúchal.
Ó, láska mojej duše, tebe sa obetujem
a tebe dávam všetko, aby som splnil tvoju túžbu po spojení so mnou, môj Boh
a moje všetko. Ježišu môj, zmocni sa ma
celého a ovládni všetky moje myšlienky
a všetky moje city.
Zriekam sa všetkých svojich túžob,
všetkej útechy a každého stvorenia. Ty jediný mi postačíš. Daj mi milosť, aby som
na nič iné nemyslel, iba na teba, nič iné si
neželal, iba teba, nič iné nehľadal, iba teba,
moja jediná láska a moje jediné dobro!
Ó, Mária, Matka Božia, vypros mi
sväté zotrvanie!
Z knihy svätého Alfonza Máriu
de Liguori – Cesta lásky
misionár
spi ri tua lita r edem p toris tov
Vrúcne vzdychy
a prosby
svätého Alfonza
13
Blahoželáme
Ďakujeme Pánu Bohu i Božej Matke, že 1. januára 2012 sa naša mamka Mária Balogová z Breziny dožíva krásneho jubilea – 80 rokov života.
Pri tejto príležitosti jej želáme všetko najlepšie a v modlitbe vyprosujeme ďalšie Božie milosti.
dcéra Vierka a syn Peter s rodinou
Dňa 6. januára 2012 oslávi 35 rokov života Miroslav Beblavý, 2. februára 2012 má narodeniny aj Emília Sičáková – Beblavá.
Zo srdca im obom želám veľa zdravia a Božieho požehnania.
o. Emil Sičák s rodinou
Na mnohaja i blahaja lita!
Dňa 26. januára 2012 si o. Anton Verbovský CSsR pripomenie okrúhle životné výročie – 40 rokov.
Prajeme mu hojnosť Božích milostí a horlivosť v kňazskom a rehoľnom živote.
spolubratia
blahoželáme, ďakujeme
Ďakujeme
14
Banské – Arcibratstvo sv. ruženca: 100 €
Belá nad Cirochou – Anna Vajdová: 4 €
Červená Voda – čitatelia: 22 €
Čukalovce – Arcibratstvo sv. ruženca: 30 €
Davidov – čitatelia: 3 €
Davidov – Z. Nemčíková: 9 €
Hajtovka – Arcibratstvo sv. ruženca: 37 €
Humenné – Anna Hančariková: 4 €
Humenné (mesto) – Spolok sv. ruženca: 40 €
Iňačovce – Arcibratstvo sv. ruženca: 20 €
Jastrabie pri Mich. – Mária Ihnatová: 10 €
Kojšov – predplatitelia Misionára: 25 €
Kolonica – rod. Kuzmová: 20 €
Košice – Alžbeta Vyžinkárová: 9 €
Kusín – Arcibratstvo sv. ruženca: 50 €
Kuzmice – Arcibratstvo sv. ruženca: 50 €
Kuzmice – Anna Semanová: 20 €
Kuzmice – Mária Baranová: 10 €
Lesné – Arcibratstvo sv. ruženca: 80 €
Malý Lipník – Arcibr. sv. ruženca: 117 €
Michalovce (Vrbovec) – Brats. sv. ruženca: 30 €
Oreské – Arcibratstvo sv. ruženca: 20 €
Piešťany – Mária Brisudová: 10 €
Pusté Čemerné – Arcibr. sv. ruženca: 5 €
Svidnička – Arcibratstvo sv. ruženca: 10 €
Údol – Arcibratstvo sv. ruženca: 60 €
Vranov nad Topľou – čitatelia: 10 €
Vrbové – čitatelia: 10 €
Vyšný Žipov – čitatelia Misionára: 9 €
misionár
január|2012
Posolstvo z 25. februára 1990
„Drahé deti! Pozývam vás, aby ste sa
odovzdali Bohu. V tomto čase si predovšetkým želám, aby ste sa zriekli vecí,
ku ktorým ste sa pripútali a ktoré škodia
vášmu duchovnému životu. Preto, milé
deti, rozhodnite sa úplne pre Boha a nedovoľte satanovi, aby vstúpil do vášho života prostredníctvom tých vecí, ktoré
škodia vám i vášmu duchovnému životu.
Milé deti, Boh sa vám ponúka v úplnosti, ale môžete ho objaviť a spoznať iba
v modlitbe. Preto sa rozhodnite pre modlitbu.
Ďakujem vám, že ste prijali moje
pozvanie!“
Ja som druhý farár z Arsu
V to ráno som mala v Medžugorí
prednášku pre francúzskych pútnikov
v malej videosále vedľa kaplnky Adorácie.
Zdôrazňovala som pozvanie k svätosti, ktoré dala Panna Mária svetu, a povedala som
si: „Teraz im musím dať veľmi silný príklad, na ktorý budú dlho spomínať.“ Na
myseľ mi prišla historka o živote sv. Farára
z Arsu, ktorého zaiste všetci poznáte.
Určite viete, ako veľmi priťahoval
hlavne veľkých hriešnikov, aby ich priviedol k Bohu. Jeho svätosť bola veľká
a tým, že dosahoval mnohé víťazstvá pre
duše, veľmi rozhneval satana, ktorý ho často prichádzal obťažovať, aby zanechal
svoju činnosť. Dokonca mu aj v noci
svojimi výsmechmi prekážal v spánku
január 2012
15
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
a pokúsil sa zapáliť mu posteľ. Jedného
dňa, keď sa svätému Farárovi znova podarilo vytrhnúť satanovi veľké množstvo
duší, ten sa nezdržal a zlostný mu povedal: „Ak vo Francúzsku nájdem troch ako
ty, nebudem tam môcť už pôsobiť.“ Traja veľkí svätí ako Farár z Arsu by mohli
zabrániť satanovi jeho pustošivé pôsobenie vo Francúzsku? Akú nepredstaviteľnú moc má svätosť jedného jediného
človeka! Jeden svätý je mocnejší pre svoju krajinu a pre svet ako prezident
republiky! Ibaže v Francúzsku nebolo
ďalších dvoch svätých, ktorí by mohli
doplniť túto ochranu.
A hľadiac na skupinu predo mnou, vyzývam: „Kto z vás by chcel doplniť skupinu
svätých pre Francúzsko?“ Všeobecné zdesenie! Nikto nečakal takú výzvu! Striehla som na ich reakcie a dala som jasne najavo, že nebudem pokračovať, kým neuvidím dve zdvihnuté ruky. A vtedy dve
malé ručičky v prvom rade sa prihlásili
za dobrovoľníkov. „Ja, sestrička! Ja!“ „A ja
tiež.“
Dve malé dievčatká, sedem a osemročné prijali moju výzvu! Ony chcú byť dve
svätice potrebné pre Francúzsko. Prehltávam sliny, aby som sa nerozplakala. Majú
to byť tieto dve dietky, ktoré odpovedajú
z hĺbky svojich čistých srdiečok!
Po prednáške im vysvetľujem, ako sa
stať svätými a aká je Panna Mária šťastná z ich rozhodnutia. Bude im bez prestania pomáhať deň čo deň. Ich dobrosrdečné „áno“ je pre ňu nekonečne cenné. Spoločne sa rozhodli prežívať jej po16
Misionár
solstvá a vzájomne si v tom pomáhať. Potom odišli.
O tri roky neskôr som mala prednášku neďaleko Nice. Prišlo veľké množstvo
ľudí. Skúšam, či mikrofón funguje, a zrazu cítim, že akási malá rúčka ťahá môj škapuliar. Obrátila som sa a asi desaťročná
tvárička s úsmevom od ucha k uchu mi
hovorí: „Sestrička, spoznávate ma? Ja
som druhý Farár z Arsu!“ Ako by som
mohla zabudnúť! Znova sa mi tlačia slzy
do očí a len ťažko sa mi darí ich zadržať
„Vynikajúce,“ povedala som jedným
dychom. „A ona, sestrička, spoznávate ju?
Ona je tretím Farárom z Arsu!“ Tieto dve
srdiečka dodržiavali sľub, ktorý dali svätej Panne, napriek mnohým útokom
a nástrahám. Po troch rokoch mi to hrdo
prišli oznámiť. „Je to ťažké,“ povedala mi
po prednáške jedna z nich. „Hlavne v škole sa z nás mnohí vysmievajú, ale nenecháme sa odradiť. Cítime, že svätá Panna
nám pomáha, je to super. Chcela by som
sa niečo opýtať... Minule ma jeden chlapec zlomyseľne napadol pred všetkými.
Myslíte si, že dostanem mučenícku korunu?“
Nebeské kráľovstvo patrí deťom a tým,
ktorí sú im podobní. Malá Sofia mi naďalej
píše, že myslí na život zasvätený Pánu
Bohu. Modlime sa za ňu!
„Nemôžete byť bez svätosti, drahé
deti. Prišla som sem preto, aby som každého z vás viedla cestou úplnej svätosti.“
Medžugorský zázrak – Víťazstvo srdca
Ja som druhý farár z Arsu, str. 19 – 21
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
1. január
OBREZANIE NÁŠHO PÁNA , BOHA
A SPASITEĽA JEŽIŠA KRISTA
Dôverujme Božej prozreteľnosti
Evanjelium: Pastieri sa potom vrátili
a oslavovali a chválili Boha za všetko, čo
počuli a videli, ako im bolo povedané.
Po ôsmich dňoch, keď ho bolo treba obrezať, dali mu meno Ježiš, ktorým ho anjel nazval skôr, ako sa počal v živote
matky. Chlapec rástol a mocnel, plný
múdrosti, a Božia milosť bola na ňom.
Jeho rodičia chodievali každý rok do Jeruzalema na veľkonočné sviatky. Keď mal
dvanásť rokov, tiež išli, ako bývalo na sviatky zvykom. A keď sa dni slávností skončili a oni sa vracali domov, zostal chlapec Ježiš v Jeruzaleme, čo jeho rodičia nezbadali. Nazdávali sa, že je v sprievode. Prešli deň
cesty a hľadali ho medzi príbuznými a známymi. No nenašli. Vrátili sa teda do Jeruzalema a tam ho hľadali. Po troch dňoch ho
našli v chráme. Sedel medzi učiteľmi, počúval ich a kládol im otázky. Všetci, čo ho
počuli, žasli nad jeho rozumnosťou a odpoveďami. Keď ho zazreli, stŕpli od údivu
a Matka mu povedala: „Syn môj, čo si
nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa
s bolesťou hľadali!” On im odpovedal:
„Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám
byť tam, kde ide o môjho Otca?” Ale oni nepochopili slovo, ktoré im hovoril.
Potom sa s nimi vrátil do Nazareta
a bol im poslušný. A jeho matka zacho-
vávala všetky slová vo svojom srdci. A Ježiš sa vzmáhal v múdrosti, veku a v obľube
u Boha i u ľudí (Lk 2,20-21; 40-52).
Dnes vstupujeme do nového občianskeho roku 2012. Zaiste pred každým z nás
stoja rôzne otázky, ako sú: Čo nám tento
nový rok prinesie – zdravie alebo chorobu, šťastie alebo nešťastie? A čo smrť? Ani
tá nie je vylúčená. Aj tá môže navštíviť
našu rodinu. Či máme istotu, že nie?
Do tejto neistoty zaznieva Kristov
hlas: „Preto vám hovorím: Nebuďte ustarostení o svoj život, čo budete jesť, ani
o svoje telo, čím sa zaodejete. Či život nie
je viac ako jedlo a telo viac ako odev?
Pozrite sa na nebeské vtáky: nesejú ani
nežnú, ani do stodôl nezhromažďujú,
a váš nebeský Otec ich živí. Nie ste vy oveľa viac ako ony? A kto z vás si môže starosťami pridať čo len lakeť k svojmu životu? A čo sa tak staráte o svoj odev? Pozrite sa na poľné ľalie, ako rastú: nepracujú, nepradú; a hovorím vám, že ani Šalamún v celej svojej sláve nebol oblečený tak
ako jediná z nich. Keď teda Boh takto oblieka poľnú bylinu, ktorá dnes je tu a zajtra ju hodia do pece, o čo skôr vás, vy maloverní?! Nebuďte teda ustarostení a nehovorte: ,Čo budeme jesť?’ alebo: ,Čo
budeme piť?’ alebo: Čo si oblečieme?’! Veď
po tomto všetkom sa zháňajú pohania. Váš
nebeský Otec predsa vie, že toto všetko potrebujete. Hľadajte teda najprv Božie
kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše. Preto nebuďte ustarostení o zajtrajšok; zajtrajší deň sa postará sám o seba. Každý deň má dosť svoj-
január 2012
17
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
ho trápenia (Mt 6,25-34). Pán Ježiš nás
uisťuje, že náš nebeský Otec, ktorý sa stará o bezcenné vrabce tak, že ani jeden
z nich nepadne na zem bez jeho vedomia,
oveľa viac sa stará o nás, ktorí máme ešte
aj vlasy na hlave spočítané. A povie nám:
„Nebojte sa teda, vy ste cennejší ako
mnoho vrabcov.” Teda sme v rukách svojho nebeského Otca, ktorý sa o nás stará.
Zaiste poznáte udalosť, ktorá sa odohrala na Genezaretskom jazere. Bola noc
a Pán Ježiš bol so svojimi apoštolmi na lodičke uprostred jazera. Apoštoli lovili
ryby a Pán Ježiš odpočíval po celodennom
vyučovaní. Zrazu sa strhla silná búrka. Spočiatku si apoštoli mysleli, že si sami poradia. Jedni udržiavali lodičku v rovnováhe,
aby sa neprevrátila, iní z nej čerpali vodu,
aby sa nepotopila. Búrka neprestávala, sily
apoštolom ubúdali a pomaly sa dostávali do beznádejnosti. Až vtedy si spomenuli
na to, že Pán Ježiš spí vzadu na poduške.
Pristúpili k nemu a budili ho: „Pane,
zachráň nás, hynieme!” On im povedal: „Čo
sa bojíte, vy maloverní?!” Potom vstal,
pohrozil vetru i moru a nastalo veľké ticho. Ľudia žasli a hovorili: „Ktože je to, že
ho i vietor, i more poslúchajú?” (Mt 8,2527). Pán Ježiš svojich apoštolov nazval malovernými, ako keby im chcel povedať: „Čo
sa bojíte, keď ja som s vami? Kým mňa
máte medzi sebou, nič sa vám nemôže
stať.“ To povedal preto, aby nielen svojim
apoštolom, ale aj nám všetkým ukázal, že
sa nám netreba báť, kým on je medzi nami.
Preto vystrel ruky a utíšil vietor. Aj more
sa upokojilo. A oni sa jeden druhého pý18
Misionár
tali: „Ktože je to, že ho i vietor, i more
poslúchajú?” Odpoveď na túto otázku
znie: „On je všemohúci Boh!”
Toto platí aj pre nás všetkých. Možnože
i naše životné more tohto roku sa rozbúri. A bude sa nám zdať, že naša životná lodička sa už prevracia alebo potápa. Ale vtedy si spomeňme na túto veľkú pravdu, že
Pán Ježiš je vždy s nami. Veď on sám nám
povedal: „A hľa, ja som s vami po všetky
dni až do skončenia sveta” (Mt 28,20). Preto nebuďme maloverní, ale dôverujme mu,
lebo on nedokáže sklamať tých, ktorí mu
dôverujú. Uvedomme si, že jeho musí všetko poslúchať – nielen vietor a more, ale
i všetko ostatné. Jemu je daná všetka moc
na nebi i na zemi. On je všemohúci Boh.
Ale nám sa niekedy môže zdať, že to
s tou Božou starostlivosťou o nás nie je až
tak, ako sa to hovorí. Takéto myšlienky
môžu prichádzať najmä vtedy, keď na nás
doliehajú rôzne skúšky a nepríjemnosti.
Vtedy máme pokušenie myslieť si, že
Pán Boh na nás zabudol, alebo že sa
o nás nestará, alebo že nás trestá. Podobne
zmýšľal aj istý veľmi pobožný človek.
Avšak raz sa mu snívalo, že bol na cestách
a poblúdil. Keď už nevedel, ako sa z toho
dostať, prišiel k nemu neznámy človek,
ktorý sa mu ponúkol za sprievodcu. On
ho s radosťou prijal a tak spolu cestovali
celý deň. Večer prišli k jednému gazdovi
a prosili ho o nocľah. Ten ich prijal a ponúkol im aj večeru. Porozprával sa s nimi,
neskôr ich uložil do čistej postele a ráno
im ponúkol raňajky. Potom ich vybavil
na cestu a rozlúčil sa s nimi. Lenže ne-
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
známy sprievodca ukradol gazdovi zlatú
čašu. Zbožnému človekovi sa to veľmi nepáčilo, ale nepovedal mu ani slovo.
A opäť celý deň cestovali. Večer sa znova zastavili u jedného gazdu, ktorého
prosili o nocľah. Ale ten sa vyhováral, no
nakoniec ich prijal. Avšak mal pre nich
miesto na prenocovanie iba v maštali
na troche slamy. Ráno, keď sa s ním lúčili, sprievodca mu daroval tú ukradnutú
zlatú čašu. Správanie sa sprievodcu bolo
pre zbožného človeka nepochopiteľné,
ale zase nič nepovedal.
Keď sa na tretí deň priblížil večer, opäť
sa zastavili u jedného gazdu a prosili ho,
aby im poskytol nocľah. Keďže to bol veľmi dobrý človek, ochotne im vo všetkom
poslúžil. Avšak neznámy sprievodca mu
za preukázanú ochotu podpálil hospodárske budovy. Zbožnému človekovi sa to
vôbec nepáčilo, že za dobré sa odpláca
zlým, ale ani teraz nič nepovedal.
Aj na štvrtý večer prišli k akémusi gazdovi a prosili ho o nocľah. Veľmi láskavo
ich prijal, pohostil a poslúžil im. Ráno, keď
sa lúčili, sprievodca prehlásil, že on cestu ďalej nepozná. A tak gazda poslal
s nimi svojho syna, aby ich vyviedol
na vrch, z ktorého im ukáže cestu, a potom sa vráti domov. Ale skôr než vyšli
na vrch, bolo treba prejsť cez veľmi dravú rieku, ponad ktorú viedla iba úzka lávka. Všetci traja ňou prechádzali na druhú stranu. Ale keď prišli uprostred, sprievodca sotil syna dobrého gazdu do vody
a ten sa utopil. Vtedy sa už zbožný človek
nezdržal a vykríkol: „Ty nie si človek! Ty
si diabol v ľudskom tele! Iba diabol sa
môže tak odplácať, ako sa odplácaš ty –
zlým za dobré. Ja s tebou ďalej nejdem,
i za cenu toho, že budem blúdiť. A vtedy
sa tajomný sprievodca premenil tak, že až
zažiaril, a povedal: „Ty, biedny človek,
poznaj Božie cesty, ktoré sú pre teba nevyspytateľné. To, že som prvému dobrému človekovi ukradol zlatú čašu, urobil
som preto, lebo čaša bola otrávená, a gazda o tom nevedel. Ja som mu tým zachránil život. To, že som podpálil hospodárske budovy druhému dobrému gazdovi, urobil som preto, že v základoch
týchto stavieb je veľký zlatý poklad, ktorý tam skryli jeho predkovia, keď sa blížila vojna. Vo vojne predkovia zahynuli a poklad by už nikto nebol našiel. Ale teraz, keď
bude kopať základy, nájde ho a veľmi zbohatne. To, že som zhodil do vody chlapca
tretieho dobrého gazdu, urobil som preto,
aby som zachránil i chlapca, i jeho otca –
z chlapca sa totiž mal stať zlodej a otcovrah.
A vtom tajomný sprievodca zmizol. Zbožný človek „sa prebudil“ a bol poučený, že Božie cesty sú pre nás nepochopiteľné, ale vždy
smerujú k nášmu dobru.
I my si uvedomme, že čo robí dobrý
Pán Boh, všetko dobre robí. Všetko robí
len pre naše dobro, lebo Pán Boh je naším
dobrým a spravodlivým nebeským Otcom.
Už pozemský dobrý a spravodlivý otec
dobré dieťa odmení a zlé potrestá, no nie
preto, aby ho trestal, ale preto, aby ho trestom priviedol na dobrú cestu. Tak robí
s nami aj Pán Boh, ktorý je naším dobrým
a spravodlivým nebeským Otcom.
január 2012
19
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
Ak sme teda rozumní a zodpovedne
berieme svoj pozemský život, urobme si
silné predsavzatie do nového roku, že nebudeme nútiť Pána Boha svojimi hriechmi,
aby trestal nás, našich drahých i naše rodiny. Ale svedomitým plnením svojich povinností voči Pánu Bohu, voči našim
blížnym i voči svojej nesmrteľnej duši budeme zvolávať Božie požehnanie na nás,
na našich drahých i na naše rodiny.
Prosme aj našu nebeskú Matku Pannu Máriu, aby nám svojimi modlitbami
pomáhala plniť si naše celoročné predsavzatie a nikdy sa proti nemu neprehrešiť.
6. január
SVÄTÉ BOHOZJAVENIE NÁŠHO
PÁNA , BOHA A SPASITEĽA
JEŽIŠA KRISTA
Bohozjavenie sa uskutočňuje
v dejinách spásy
Evanjelium: Vtedy Ježiš prišiel z Galiley k Jordánu za Jánom, aby sa mu dal pokrstiť. Ale Ján mu odporoval a hovoril: „Ja
by som sa mal dať tebe pokrstiť, a ty prichádzaš ku mne?” Ježiš mu však povedal:
„Len to nechaj, lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé.” Potom mu už
neodporoval. Keď bol Ježiš pokrstený,
hneď vystúpil z vody. Vtom sa mu otvorilo nebo a on videl Božieho Ducha, ktorý ako holubica zostupoval a prichádzal
nad neho. A z neba zaznel hlas: „Toto je
môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie” (Mt 3,13-17).
20
Misionár
Na brehoch rieky Jordán vystúpil svätý Ján Krstiteľ, ohlasoval príchod Spasiteľa
a vyzýval prítomných k pokániu, aby sa
pokáním pripravili na jeho príchod. Tých,
ktorí chceli robiť pokánie, krstil krstom pokánia. Ľudia k nemu prichádzali zo všetkých strán a dávali sa mu krstiť. Jedného
dňa prišiel k nemu i Galilejčán, na prvý
pohľad obyčajný asi tridsaťročný človek.
Aj on sa postavil do zástupu a čakal,
kedy bude môcť vstúpiť do vody, aby
prijal od Jána krst pokánia. Ale keď sa
priblížil k Jánovi Krstiteľovi, ten sa priam
zatriasol, lebo spoznal v ňom toho, o ktorom len nedávno povedal: „Po mne prichádza mocnejší, ako som ja. Ja nie som
hoden ani zohnúť sa a rozviazať mu remienok na obuvi. Ja som vás krstil vodou,
ale on vás bude krstiť Duchom Svätým”
(Mk 1,7-8). Ján mu odporoval a hovoril:
„Ja by som sa mal dať tebe pokrstiť, a ty
prichádzaš ku mne?” Ježiš mu však povedal: „Len to nechaj, lebo sa patrí, aby sme
splnili všetko, čo je spravodlivé.” Potom mu
už neodporoval (Mt 3,14-15). Zobral nádobu a udelil krst pokánia tomu, ktorý je
nevinnosť sama, Ježišovi Kristovi, ktorý
pokorne stál vo vode ako jeden z tých
mnohých hriešnikov, ktorí prišli robiť
pokánie za svoje hriechy.
A keď vyšiel na breh rieky, tá veľká pokora Božieho Syna otvára nebo, ako dosvedčuje Sväté písmo: „Vtom sa mu otvorilo nebo a on videl Božieho Ducha, ktorý ako
holubica zostupoval a prichádzal na neho.
A z neba zaznel hlas: ‘Toto je môj milovaný
Syn, v ktorom mám zaľúbenie’” (Mt 3,16-17).
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
Vtedy na tom mieste sa nám prvýkrát
zjavila Najsvätejšia Trojica. Otec hovoril
z neba, Syn vychádzal z vody, keď pokorne vzal na seba nielen všetky hriechy celého sveta, ale aj celú ťarchu hriechov.
A Duch Svätý sa zjavil v podobe holubice. Tu sa nám predstavila celá Najsvätejšia Trojica na začiatku diela nášho vykúpenia. Lebo naše vykúpenie je dielom celej Najsvätejšej Trojice.
Bohozjavenie nášho Pána sa neskončilo nad brehmi rieky Jordán, ale uskutočňuje sa v dejinách spásy, v diele spásy
každého človeka, teda i v diele našej
osobnej spásy.
V našom osobnom živote sa prvýkrát
uskutočnilo pri našej sviatosti svätého
krstu. Vtedy sme boli očistení od hriechov
krstnou vodou a stali sme sa synmi a dcérami nebeského Otca. Nebeský Otec vyriekol nad nami: „Hľa, syn môj, hľa, dcéra moja, a prijal nás za dedičov a dedičky svojho nebeského kráľovstva. Sviatosťou krstu sme boli zaštepení do ukrižovaného Ježiša Krista. Krst, ktorý sme prijali, nesmie byť ukončený. Musíme ho žiť
celým svojím životom. Sviatosť krstu nie
je jednorazová záležitosť. Naším krstom
nič neskončilo, všetko sa iba začalo. Každý deň musíme byť verní Ježišovi Kristovi
a každý deň sa musíme odriekať satana,
jeho pýchy a jeho skutkov. A naše zaštepenie do Ježiša ukrižovaného musí byť silou v našich ťažkostiach a pokušeniach.
Mladé dievča sa rozhodlo vstúpiť
do kláštora. Vybralo si veľmi prísny rehoľný rád a jedného dňa zaklopalo na brá-
nu kláštora. Vrátničke oznámilo, že sa chce
rozprávať s matkou predstavenou. Keď tá
prišla, dievča jej hneď prezradilo svoj úmysel. Predstavená voviedla dievča do hovorne a začal sa medzi nimi rozhovor:
„Dcéra moja, tu u nás nájdeš veľmi chudobnú izbu, studenú a bez akejkoľvek
výzdoby.” „Matka, ale v izbe je zaiste zavesený kríž.” „Áno, dcéra moja, kríž tam
isto nájdeš.” Ale vedz, že v jedálni nám podávajú iba trochu jedla, ktoré je pripravené
veľmi jednoduchým spôsobom.“ „Ale
v jedálni je tiež na stene kríž?”„Áno, dcéra moja. Ale musíš vedieť aj to, že my rehoľníčky sa každý večer zhromažďujeme
v jednej sieni a tam každá z nás sa verejne vyznáva zo svojich pokleskov. A to je
veľmi ťažké!”„Matka, ale aj v tej miestnosti
je na stene kríž?” „Áno, dcéra moja, v našom kláštore v každej miestnosti visí
na stene kríž.”
„Tak vás prosím, ctihodná matka, dovoľte mi vstúpiť do vášho kláštora. Keď mi
bude v rehoľnom živote niečo ťažké a neznesiteľné, postačí mi uprieť svoj zrak
na kríž a hneď budem schopná pretrpieť
všetko z lásky k tomu, ktorý sa z lásky
ku mne nechal pribiť na kríž!” Dievča bolo
prijaté a vstúpilo do kláštora z lásky.
Toto dievča pochopilo, že jeho rehoľné povolanie nie je ničím iným ako prežívanie jeho krstu. Krstom bolo zaštepené do Ježiša Krista, a to ukrižovaného.
A pochopilo aj to, že spomienka na zjednotenie s Ježišom Kristom, ktoré sa udialo pri sviatosti krstu, mu dá silu premôcť
všetky ťažkosti. Okrem toho krstom v nás
január 2012
21
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
pulzuje Božia miazga, ktorá nás zjednocuje cez Krista s nebeským Otcom v Duchu Svätom. A preto sme Božie deti,
v ktorých má Boh svoje zaľúbenie. Teda
Pán Boh nás miluje. Toto vedomie Božej
lásky k nám zohráva veľkú úlohu v živote kresťana. Preto náš krst musíme denne žiť a uvedomovať si silu, ktorá plynie
z nášho zjednotenia sa s Ukrižovaným,
ktoré nastalo našou sviatosťou krstu.
Pri všetkých ostatných sviatostiach
sa uskutočňuje Bohozjavenie, ale vysvetlíme si, ako sa uskutočňuje pri každej svätej Božej liturgii. Tu nás už neobmýva
krstná voda, ale Kristova krv, ktorá vytiekla
z jeho rán a prebodnutého Srdca Ježišovho
na kríži – a tá je na našom oltári od slov
premenenia, aby sme sa ňou obmývali
od svojich slabostí, nedokonalostí a tak sa
stali vždy lepšími Božími deťmi. Pri svätom prijímaní priamo požívame Kristovo telo a Kristovu krv a dávajú sa nám aj
všetky dary Svätého Ducha. Veď čo by nám
Boh mohol odoprieť, keď nám dal svojho
jednorodeného Syna, ktorého telom
a krvou sa sýtime. Čo iné vtedy náš nebeský Otec môže o nás povedať ako:
„Toto je môj syn, toto je moja dcéra,
ktorých ja milujem.”
Toto Bohozjavenie sa uskutoční aj
pri našom poslednom okamihu, keď prejdeme tmavou bránou smrti. Vtedy sa
na nás uskutočnia slová Písma: „Alebo neviete, že všetci, čo sme boli pokrstení v Ježišovi Kristovi, v jeho smrť sme boli pokrstení? Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kris22
Misionár
tus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou,
aj my žili novým životom. Lebo ak sme
s ním zrástli a stali sa mu podobnými
v smrti, tak mu budeme podobní aj
v zmŕtvychvstaní... Ale ak sme zomreli
s Kristom, veríme, že s ním budeme aj žiť
(Rim 6,3-5;8). A vtedy už pre nás nikdy
neprestane Otcovo: „Toto je môj syn,
ktorého milujem, toto je moja dcéra, ktorú milujem.“
Aby sa vždy mohlo uskutočňovať Bohozjavenie v našom osobnom diele spásy,
musíme mať vždy Kristovo zmýšľanie,
zmýšľanie pokorného Božieho dieťaťa.
Keď uvažujeme nad taktikou neba, zisťujeme, že tam, kde sa Ježiš Kristus ponížil,
tam ho nebeský Otec povyšuje – a toto je
Božia taktika, ktorú nám prezradil aj sám
Pán Ježiš, keď povedal: „Lebo každý, kto sa
povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje,
bude povýšený” (Lk 14,11). Pánu Bohu sa
páči naša pokora, ale nepáči sa mu naša pýcha. Na tento fakt nás svätý apoštol Jakub
upozorňuje slovami: „Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť” (Jak 4, 6).
Prosme aj Pannu Máriu, tú najpokornejšiu z nás, aby nás chránila pred pýchou
a vyprosila nám cnosť pokory.
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
8. január
N E D E Ľ A P O O SV I E T E N Í
Ešte ti jedno chýba
V evanjeliu čítame: Tu sa ho ktorýsi popredný muž opýtal: „Učiteľ dobrý, čo
mám robiť, aby som bol dedičom večného života?” Ježiš mu povedal: „Prečo ma
nazývaš dobrým? Nik nie je dobrý, jedine Boh. „Poznáš prikázania: Nescudzoložíš! Nezabiješ! Nepokradneš! Nebudeš
krivo svedčiť! Cti svojho otca i matku!” On
vravel: „Toto všetko som zachovával
od mladosti.” Keď to Ježiš počul, povedal
mu: „Ešte ti jedno chýba. Predaj všetko, čo
máš, rozdaj chudobným a budeš mať
poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma.”
Keď to počul, zosmutnel, lebo bol veľmi
bohatý. Ježiš, vidiac, ako zosmutnel, povedal: „Ako ťažko vchádzajú do Božieho
kráľovstva tí, čo majú majetky! Ľahšie je
ťave prejsť cez ucho ihly, ako boháčovi vojsť
do Božieho kráľovstva.” Tí, čo to počuli, povedali: „Kto potom môže byť spasený?” On
im povedal: „Čo je nemožné ľuďom, je
možné Bohu” (Lk 18,18-27).
Poznáš prikázania? Slovo prikázanie
dnes nie je veľmi sympatické. Nazdávame
sa, že dnes žijeme v dobe slobody, preto
veľmi ťažko znášame všetko, čo sa nám
prikazuje, nariaďuje či zakazuje. Úplne
do inej atmosféry nás privádza 119. žalm.
Je alfabetický, to znamená, že jeho strofy
sa začínajú podľa písmen hebrejskej abe-
cedy. Avšak jeho obsah sa stále opakuje.
Je to neustála chvála Božích prikázaní.
Žalm sa už aj začína chválou na Božie prikázania: „Blažení tí, čo idú cestou života
bez poškvrny, čo kráčajú podľa zákona Pánovho. Blažení tí, čo zachovávajú jeho príkazy a celým srdcom ho vyhľadávajú. To
sú tí, čo nepáchajú neprávosť a idú jeho
cestami. Ty si dal príkazy, aby sa verne
plnili. Kiež by ma moje cesty viedli tak,
žeby som zachovával tvoje ustanovenia.
Veru nebudem zahanbený, keď budem dodržiavať všetky tvoje príkazy. S úprimným
srdcom ti chcem ďakovať, že som poznal
tvoje spravodlivé výroky. Tvoje ustanovenia chcem zachovať, len ty ma nikdy neopusť” (Ž 119,1-8). Tento žalm je najdlhším žalmom celého žaltára, ale celý je
preniknutý neustálou chválou Božích
prikázaní. Má 176 veršov a od 169. po 176.
verš žalmista prosí Pána, aby prijal jeho
modlitbu, aby ho vyslobodil, poučil a nenechal ho blúdiť ako zatúlanú ovečku.
Všetky národy, ktoré vyšli z barbarského, primitívneho spôsobu života a začali žiť v usporiadanej spoločnosti, boli
priam pyšné na zákony svojej zeme, na to,
že už patria do civilizovanej spoločnosti.
V tomto zmysle písali aj naši predkovia
z Veľkej Moravy do Carihradu nie iba preto, aby odtiaľ prišli misionári, ale aby priniesli „dobrý zákon”. Len tak sa naši
predkovia budú môcť cítiť členmi civilizovaného sveta, keď budú mať svoje zákony, ktorými sa budú riadiť vo svojom živote. Oveľa viac boli Židia hrdí, keď si uvedomovali, že ich Zákon je Božieho pôvodu.
január 2012
23
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
Jeden duchovný autor prirovnáva Božie
prikázania k hviezdam na nebi, podľa ktorých námorníci určovali smer, aby svoju
loď spokojne a isto dopravili do prístavu.
Toto všetko som zachovával od mladosti. Povieme, že staré šaty sú zachovalé, keď sú akoby nové, nepotrhané a nepošpinené. Podobne i človek, ktorý zachováva Božie prikázania, zostáva „zachovalý“, udržuje si pôvodnú čistotu
a silu.
Človeka, ktorý nebol automechanikom
a napriek tomu jeho auto bolo po mnohých rokoch veľmi zachovalé, sa pýtali, ako
to dosiahol. Zisťovali, čo robil, ako ho
udržiaval. A on im vysvetlil: „Hneď od samého začiatku som si kúpil zošit a zapisoval som si rady, ktoré mi poskytli skúsenejší – čo mám so svojím autom robiť
v lete, čo v zime, na čo treba dávať pozor
pri štartovaní, zaraďovaní rýchlostí, pri jazde a podobne.“ Spomínaný človek mal
akúsi knihu príkazov, ale tie mu boli
užitočné a veľmi rád ich zachovával, pretože tým si zachoval svoje auto v dobrom
stave. Podobný zmysel majú aj prikázania
kresťanskej morálky, lebo ony slúžia
k tomu, aby nám zachovali život. V Amerike na niektorých letiskách sú aj súkromné lietadlá. V každej garáži súkromného
lietadla visí kniha a do nej musí každý zapísať, kto chce lietadlom letieť, že podstúpil
všetky predpísané kontroly. Prikazuje sa
to veľmi prísne, lebo tu ide o život. Oveľa vážnejšie sú Božie prikázania, lebo
ich dodržiavaním si zachraňujeme svoj
večný život.
24
Misionár
Ak sú Božie prikázania k tomu, aby
sme si nimi uchovali život čistý a bez
poškvrny, čo by mohlo byť ešte vyššieho?
V skutočnosti v Starom zákone dokonalí ľudia sa označovali výrazom „spravodlivý človek“. Napríklad o svätom Jozefovi čítame: „Jozef, jej manžel, bol človek spravodlivý“ (Mt 1,19). V dobe Pána
Ježiša tých spravodlivých, ktorí by boli zachovávali všetky zákony, bolo už málo. Jeden z nich bol zrejme aj ten popredný muž,
ktorý prišiel k Pánu Ježišovi. Veď sám povedal, že Božie prikázania zachovával
od svojej mladosti. Avšak Pán Ježiš mu povedal: „Ešte ti jedno chýba. Predaj všetko,
čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať
poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma.”
Keď to počul, zosmutnel, lebo bol veľmi
bohatý. Treba vedieť, že kresťanská morálka rozlišuje Božie prikázania, ktoré platia pre všetkých, a takzvané rady, ktoré nie
sú pre všetkých, iba pre tých, čo sa snažia
dosiahnuť vyššiu dokonalosť – a tie rady
sú úplne dobrovoľné. Prijatie rád nie je
nutnou podmienkou spásy. Nutnou podmienkou pre dosiahnutie spásy je dodržiavanie Božích prikázaní. Pre lepšie pochopenie rozdielu medzi Božími prikázaniami a radami nám poslúži nasledujúci príklad. V hudobnej škole sa učia študenti pravidlá harmónie. Ale ten, čo chce
byť hudobným skladateľom, vie, že to všetko v hudobnej škole bola iba príprava
na to, aby sa naučil hudbou vyjadriť niečo krásneho. Podobne aj tí, ktorí v duchovnom živote chcú urobiť niečo viac,
ako sa prikazuje, pochopili, že láska ide
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
vždy ďalej za hranicu toho, čo je prikázané.
Láska veľmi rada prekračuje hranice prikázaného, teda toho, čo je povinnosťou.
Povinnosťou sú Božie prikázania, avšak
rady sú dobrovoľné. Spomínaný popredný muž túto radu k vyššej dokonalosti, ktorú mu Pán Ježiš ponúkol, neprijal.
Mladík dostal veľmi jasné poučenie, ale
odišiel smutný, lebo bol pripútaný k materiálnym hodnotám a nedokázal sa ich
zrieknuť, preto nemohol nasledovať Pána
Ježiša. Ale aj my vo svojom duchovnom živote niekedy narážame na tvrdú a náročnú normu, ak sa máme rozhodnúť nasledovať Pána Ježiša Krista. Tá norma vyžaduje zrieknuť sa všetkého, teda opustiť všetko a ísť za Pánom. Odtrhnúť sa od každej
závislosti a povedať Pánu Ježišovi svoje
„áno“, a to bez akejkoľvek pripomienky, bez
akéhokoľvek kompromisu. Tým vyjadrujeme Pánu Bohu našu schopnosť oddať sa
mu bezvýhradne. Ak sme ešte na niečo
kŕčovite prilepení a nechceme sa ho vzdať,
odchádzame od Pána Ježiša smutní. Vtedy Pán Ježiš na nás nehľadí kritickým ani
sklamaným či pohŕdavým pohľadom, ale
s láskou. Pána Ježiša nevyvedie z rovnováhy
ani naša slabosť, ani naša nerozhodnosť.
On na nás vždy čaká a dáva nám šancu, aby
sme sa k nemu mohli vrátiť.
A preto ho prosme: „Pane, pomôž
nám odložiť všetko, čo nie si ty sám, aby
sme nikdy neboli pripútaní k veciam, ktoré nie sú cieľom, iba prostriedkami, ktoré nám majú pomôcť dosiahnuť náš cieľ
– čiže večný život.“
O voľbe medzi nebom a peklom
Predstav si, že by si bola niekde v šírom
poli so svojím anjelom strážcom, ako kedysi
bol mladý Tobiáš s archanjelom Rafaelom
na ceste do mesta Rages. Pomysli si, že by ti
anjel strážca ukázal niekde vo výške nebeský raj s celou jeho krásou a niekde v hĺbke
peklo s jeho mukami. Keď si si to predstavila, potom v duchu pokľakni a uvažuj.
1. Vo svojom živote stojíš naozaj vždy
medzi nebom a peklom. Oboje je otvorené,
oboje ťa môže prijať, záleží len na tvojej
vlastnej voľbe, kam sa rozhodneš.
2. Voľba, ktorú urobíš medzi nebom
a peklom na tejto zemi, platí naveky.
3. I keď je Boh pripravený, podľa tvojej voľby, naveky ťa urobiť šťastnou alebo
zatratiť, predsa nevýslovne túži prijať ťa
do neba. Tvoj anjel strážny je vždy ochotný vyprosiť ti potrebnú milosť a pomoc, aby
ti umožnil a uľahčil výstup do neba.
4. Ježiš Kristus hľadí láskavo a dobrotivo z neba a hovorí: „Poď, milovaná
duša, poď na ramená mojej lásky, ktorá ti
v prehojnej miere pripravila nebeské radosti a večnú blaženosť.”
5. Hľaď, ako ťa Mária, Kráľovná neba,
matersky zve a povzbudzuje: „Dôveruj
a maj odvahu, milá duša, neodporuj túžbe môjho syna a nepohŕdaj mojimi prosbami za tvoje zachránenie.” Hľaď aj na svätých, ktorí ťa na tvojej pozemskej ceste
predišli a túžobne očakávajú tvoj príchod
do nebeskej spoločnosti.
Bože môj, z celého srdca sa staviam
proti peklu a satanovi. Trasiem sa pred ich
január 2012
25
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
trestami a mukami a strašlivou večnosťou.
Hrozím sa najmä všetkých urážok a kliatob, ktoré odtiaľ vychádzajú proti tebe,
Bože. Moja duša je stvorená pre nebo, tam
smerujú všetky túžby môjho srdca. Pevne som sa rozhodla vyvoliť si nebo za svoje večné bývanie. S radostným vďačným
srdcom prijímam všetky poklady tvojho
milosrdenstva, dobroty a lásky, ktoré si mi
dožičil. Večne ťa chcem za to chváliť
a oslavovať.
Ježišu, môj Spasiteľ a Vykupiteľ, prijímam tvoju večnú lásku a chcem si zaslúžiť
príbytok, ktorý si mi v nebi pripravil. Tam
ťa chcem za to večne chváliť a zvelebovať.
Tvoju materinskú ochranu rada prijímam, blahoslavená Panna Mária a Matka ustavičnej pomoci, odporúčam sa
do tvojej priazne u Boha. Z vďačnosti
za tvoju lásku a pomoc ti sľubujem, že ostanem verná ceste do neba, aby som sa raz
mohla s tebou radovať v nebeskej sláve.
Všetci svätí, najmä moji patróni, a ty, môj
anjel strážca, pomáhajte mi svojou pomocou u Boha, aby som vždy kráčala cestou, ktorá vedie k vám.
Aká som šťastná, že som sa rozhodla
pre nebo! S dôverou v Božiu milosť a lásku svojho ukrižovaného Spasiteľa, ako aj
v sľuby Matky Božej a všetkých svätých
vezmem na seba všetky starosti a obety,
ktoré prináša so sebou cesta do neba,
a denne sa budem modliť za milosť vytrvania v dobrom. Svoje rozhodnutie
nikdy nezradím.
Bože, ďakujem ti za osvietenia a vnuknutia, ktoré si mi v tomto rozjímaní uštedril.
26
Misionár
Obetujem to svoje rozhodnutie neopustiť nikdy cestu do neba a prosím ťa, požehnaj ho.
Mária, Matka ustavičnej pomoci, pomáhaj mi! Svätý anjel strážca, veď ma
a sprevádzaj! Amen.
sv. František Saleský: Filotea
15. január
TRIDSIATA PRVÁ NEDEĽA
PO PÄŤDESIATNICI
Viera nepotláča náš rozum,
ale ho obohacuje
Evanjelium: Keď sa približoval k Jerichu, pri ceste sedel akýsi slepec a žobral.
Keď počul, že tadiaľ prechádza zástup, pýtal sa, čo sa deje. Povedali mu: „Ježiš Nazaretský ide tadiaľto.” Tu vykríkol: „Ježišu,
Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!” Tí, čo
išli popredku, ho okríkali, aby mlčal. Ale
on ešte väčšmi kričal: „Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!” Ježiš zastal a kázal, aby
ho priviedli k nemu. Keď sa priblížil, opýtal sa ho: „Čo chceš, aby som ti urobil?” On
odpovedal: „Pane, aby som videl.” A Ježiš
mu povedal: „Pozeraj! Tvoja viera ťa
uzdravila.” A hneď videl, šiel za ním a velebil Boha. Aj všetok ľud, keď to videl, vzdával Bohu chválu (Lk 18,35-43).
„Čo chceš, aby som ti urobil?” On odpovedal: „Pane, aby som videl.“ „Pozeraj! Tvoja viera ťa uzdravila.“ Tieto Ježišove slová
dnešného evanjelia nás vedú k tomu, aby sme
sa aspoň trochu zamysleli nad našou vierou.
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
Mnohí dnešní ľudia majú akýsi odpor
voči viere. Vidia v nej obmedzovanie
svojho rozumu, ba až jeho zotročenie.
Majú veľmi mylný názor, ako keby viera
hovorila: „Nevšímaj si to, čo ti hovorí tvoj
rozum, maj za pravdu iba to, čo ti ja poviem. “Je to skutočne veľký omyl, lebo viera nikdy nezotročuje rozum, neobmedzuje
ho, ale s ním spolupracuje. Viera vždy
predpokladá rozum, a to až do takej miery, že bez rozumu nemôžeme mať vieru.
Tam, kde niet rozumu, nemôže byť ani viera v pravom slova zmysle.
Tak ako pšeničné zrno nemôže zapustiť
korienky, potom vydať steblo a nakoniec priniesť plný klas, ak nemá pôdu, aj
viera je semienkom, ktoré je nám dané samým Pánom Bohom. Pôdou pre toto semienko je náš rozum, ktorý podporuje aj
naša slobodná vôľa, a len v tejto pôde semienko viery môže priniesť svoju úrodu.
Lepšie vysvetlenie nám poskytne aj nasledujúce prirovnanie. Širokouhlý objektív nemôžeme upevniť na nič, môžeme ho
upevniť iba na fotografický aparát. Tým
širokouhlým objektívom je naša viera a fotografickým aparátom náš rozum.
Ďalším príkladom je nebeská obloha,
ktorú môžeme pozorovať aj voľným okom.
Ale ona sa dá pozorovať aj teleskopom,
ktorým uvidíme viac hviezd a dokonalejšie, lebo teleskop znásobuje, zosilňuje
schopnosť nášho oka. A ako teleskop nie
je urážkou nášho oka, tak ani viera nie je
urážkou nášho rozumu. Viera nikdy rozum neponižuje, ale ho vždy obohacuje
o nové poznatky.
Z týchto troch prirovnaní sme mohli
vidieť, že viera nikdy nie je potlačením ani
zotročením nášho rozumu. Vierou nikdy
nie je negatívne dotknutý náš rozum.
Ak sa tu predsa niečo cíti negatívne
dotknuté, tak je to naša ľudská pýcha. Keby
viera od nás žiadala uznať niečo, čo je proti nášmu rozumu, vtedy by od nás žiadala obeť rozumu. Ale ona od nás žiada iba
uznať to, čo je nad náš rozum. To, na čo
rozum svojimi schopnosťami už nestačí,
čo nemôže pochopiť. Avšak môže sa stať,
že viera žiada obeť našej pýchy, ktorá si namýšľa, že všetko už vie, a nemá záujem
o prehĺbenie svojich poznatkov. Dnes
máme takú skúsenosť, že proti viere sa najviac prehrešuje ľudská pýcha.
To, že naša viera nás obohacuje o pravdy,
ktoré náš rozum už nemôže pochopiť
a poznať, je také samozrejmé, ako je samozrejmé, že teleskopom sme videli aj tie hviezdy, ktoré sme voľným okom vidieť nemohli.
Zo skúseností poznáme, že mnohokrát
náš rozum si vyžaduje vieru. Človek len
na základe rozumu nemôže dôjsť k uspokojivej odpovedi, ak ide o základné pravdy. Napríklad rozum privedie človeka
k istote, že raz zomrie, ale už nijako s istotou mu nemôže povedať, čo bude nasledovať po jeho smrti. Rozum môže iba tušiť a domnievať sa, že po smrti ešte čosi je.
Rozum to vyvodzuje aj z toho, že
na svete bolo a je mnoho dobrých ľudí,
ktorí nikdy neboli za svoje dobré skutky
odmenení. Na druhej strane na svete je aj
veľa zlých ľudí, ktorí napáchali vo svojom
živote mnoho zla, a neboli spravodlivo
január 2012
27
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
potrestaní. Náš rozum usudzuje, že kdesi by mala byť spravodlivosť, ktorá by dala
každému to, čo mu patrí. Ale keď už nie
je na tomto svete, tak isto bude na druhom
svete – takto môže náš rozum usudzovať,
ale nemôže mať o tom istotu. Rozum túto
istotu môže nadobudnúť iba vierou, ktorá nám hovorí, že náš pozemský život je
iba prvé dejstvo, ktoré sa odohráva na javisku tohto sveta, kde kulisami boli čas
a priestor. Našou smrťou sa otvorí opona
a začne druhé dejstvo, kde už nebudú kulisy ani času, ani priestoru. Tam budú iba
kulisy večnosti a až tam sa naplní každá
spravodlivosť. Až tam sa splní každá túžba človeka po pravde a spravodlivosti.
Takúto istotu môže dať aparátu môjho rozumu len širokouhlý objektív, ktorý siaha aj do tých oblastí, kde rozum mal
nanajvýš tušenie, ale nie istotu. A tým širokouhlým objektívom je naša viera.
Ale predsa je niečo, čo viera od rozumu žiada. Ide o to, aby ju rozum podporovaný vôľou prijal celú – bez výhrad a obmedzovania. Otázkou je, či viera má na túto
svoju požiadavku právo. A práve nad tým
sa treba zamyslieť. Naša viera je vzťah medzi Pánom Bohom a človekom. Preto vieru musíme posudzovať z hľadiska Pána
Boha i z hľadiska človeka. Z hľadiska
Boha v zmysle, že viera je Boží dar, že Pán
Boh nám ju dáva. Z hľadiska človeka to
znamená, že človek ten veľký Boží dar prijíma od Pána Boha. Má ho prijať tak, ako
ho nám Pán Boh dáva. Veď Pán Boh,
Darca viery, je večný, nekonečný, neomylný a pravdovravný. A Boh je aj náš mi28
Misionár
lujúci nebeský Otec. Vôbec nejestvuje sloboda v prijímaní viery – teda, že verím to,
čo sa mi pozdáva, a neverím, čo sa mi nepozdáva. Taká sloboda vôbec nejestvuje.
Existuje sloboda iba v tom, že sa rozhodnem pre vieru alebo pre neveru. Ale ak verím, musím veriť všetky pravdy, ktoré
nám Boh zjavil a Cirkvi zveril, a musím veriť tak, ako nám ich Pán Boh zjavil.
A zaiste je to správne, lebo obsahom
viery sú pravdy o Pánu Bohu. Pána Boha
nikto nikdy nevidel, ako to vyplýva
i zo slov Pána Ježiša: „Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone
Otca, ten o ňom priniesol zvesť” (Jn 1,18).
Preto Pána Boha nikto nemôže ani poznať.
My vieme iba toľko o Pánu Bohu, koľko
nám on sám o sebe zjavil, či už cez prorokov, svätopiscov, ale najviac cez svojho
jednorodeného Syna Ježiša Krista. Pretože
Pána Boha poznáme iba z viery, nemôžeme si v žiadnom prípade určovať, čo
máme z viery prijať a čo neprijať.
S vierou je čosi podobného ako s matematikou. Matematika je nám daná
a jestvovala už pred človekom. Človek ju
nevytvoril, iba objavil. To, že dva a dva sú
štyri, nevytvoril človek, on to iba objavil
a prijal za svoje. Tak je to i s každou pravdou v prírode. Človek ju objavil, poznal
a prijal ju. A tak je to i s pravdami o Pánu
Bohu. Pán Boh bol, je a bude. A ak človek
je rozumný, tak prijíma Boha takého,
aký je, i s jeho pravdami, a nie takého, akého by ho chcel mať. Ak toto pochopíme,
pochopíme, prečo viera má právo na to,
aby ju rozum prijal celú.
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
Ale treba tiež vedieť, že dôvodom viery nie je to, že sa zjavené pravdy javia ako
pravdivé a pochopiteľné svetlu nášho
prirodzeného rozumu. My veríme pre autoritu samého Boha, ktorý zjavuje a ktorý sa nemôže mýliť ani klamať. Aby však
poslušnosť našej viery bola primeraná rozumu, Boh chcel, aby sa k vnútornej pomoci Ducha Svätého pripojili vonkajšie dôkazy jeho Zjavenia. A tak zázraky Ježiša
Krista, svätých, proroctvá, šírenie Cirkvi
a jej svätosť, jej plodnosť a stabilnosť sú
úplne spoľahlivé znaky Božieho zjavenia
primerané chápavosti všetkých. Sú to
vierohodné dôvody, z ktorých vidno, že
súhlas viery vôbec nie je slepým hnutím
ducha.
Viera je istejšia než akékoľvek ľudské
poznanie, lebo sa zakladá na samom slove Boha, ktorý je pravda sama, a preto nemôže klamať. Isteže zjavené pravdy sa
môžu zdať ľudskému rozumu a ľudskej
skúsenosti nejasné. Avšak istota, ktorá pochádza z Božieho svetla, je vždy väčšia ako
tá, ktorá pochádza zo svetla prirodzeného rozumu.
Viera je Boží dar. Je to nadprirodzená
čnosť, ktorú vlieva Boh. Aby sa viera
mohla vzbudiť, je potrebná predchádzajúca a pomáhajúca Božia milosť a vnútorná pomoc Ducha Svätého, ktorý by pohol srdce a obrátil ho k Bohu. Otvoril
oči mysle a dal všetkým pocit šťastia
zo súhlasu s pravdou a z viery v pravdu.
Teda veriť môžeme iba vďaka milosti a vnútornej pomoci Ducha Svätého. Je
však takisto pravdou, že veriť je prvý ľud-
ský úkon. Dôverovať Bohu a súhlasiť
s pravdami, ktoré zjavil, neodporuje ani
slobode, ani rozumu človeka. Ani v ľudských vzťahoch neodporuje našej dôstojnosti, keď veríme, čo iní hovoria o sebe,
o svojich úmysloch, alebo keď veríme ich
sľubom. Preto ešte menej odporuje našej
dôstojnosti, ak máme vierou prejaviť
úplnú poslušnosť rozumu a vôle Pánu
Bohu, ktorý nám pravdy zjavuje, a tak
vstupujeme do dôverného spoločenstva
s ním. V úkone viery ľudský rozum
a ľudská vôľa spolupracujú s Božou milosťou. Veriť je úkon rozumu, ktorý súhlasí
s Božou pravdou na príkaz vôle, ktorú pohol Boh svojou milosťou.
Alexander Veľký, keď sa pustil so svojou veľkou armádou na Indiu, padol
do studených vĺn rieky. V dôsledku toho
ochorel a jeho zdravotný stav sa stále zhoršoval, až jeho život bol ohrozený. Aj keď
lekári očakávali to najhoršie, predsa jeden
z nich, menom Filip, sa rozhodol urobiť
ešte posledný pokus na záchranu svojho
pána. Namiešal zvláštny liek, ale skôr
než s ním prišiel k Alexandrovi, chorý Alexander dostal list, v ktorom ho odosielateľ upozorňoval, aby neprijal od Filipa liek,
lebo v ňom bude jed. Filip prišiel k chorému Alexandrovi a podal mu čašu s liekom. Chorý s jednou rukou čašu prijal
a s druhou odovzdal Filipovi varovný list,
avšak na znak dôvery svojmu lekárovi vypil čašu s liekom až do dna. Táto bezhraničná dôvera Alexandra zachránila. Pomaly sa dostával z kritického stavu, až sa
úplne uzdravil.
január 2012
29
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
Aj my sme dnes dosť „chorí“. Trápia nás
rôzne neduhy. Cirkev nám ponúka Božie
slovo, ktoré nám bolo zjavené a Cirkvi zverené. Ale aj dnes je dosť zlých jazykov, ktoré nás nahovárajú, aby sme Cirkvi neverili. Lenže neveriť Cirkvi znamená neveriť Bohu. Neostáva nám nič iné, len prijať túto čašu, ktorú nám Cirkev s toľkou
starostlivosťou podáva, a vypiť ju až do dna.
A tak budeme iste uzdravení.
Dnes je dosť prenasledovateľov nielen
Cirkvi, ale aj kresťanov. Ale pamätajme
na slová svätého Cypriána: „Nebojím sa,
že niekto dobrý odpadne od Cirkvi, od viery, lebo víchor odnáša iba plevy, ale nikdy nie čistú pšenicu.“
Prosme Pannu Máriu, aby nám svojimi prosbami pomáhala byť vždy čistou
pšenicou, ktorú žiaden víchor prenasledovania neodnesie.
22. január
NEDEĽA O ZACHEJOVI
(32. NEDEĽA)
Súd ľudí je nestály a nespravodlivý
Evanjelium: Potom vošiel do Jericha
a prechádzal cezeň. A tu muž, menom Zachej, ktorý bol hlavným mýtnikom a bol
bohatý, zatúžil vidieť Ježiša, kto to je, ale
nemohol pre zástup, lebo bol malej
postavy. Bežal teda napred a vyšiel na planý figovník, aby ho uvidel, lebo práve tade
mal ísť. Keď Ježiš prišiel na to miesto,
30
Misionár
pozrel sa hore a povedal mu: „Zachej, poď
rýchlo dolu, lebo dnes musím zostať
v tvojom dome!” On chytro zišiel a prijal
ho s radosťou. Keď to videli, všetci šomrali:
„Vošiel k hriešnemu človekovi!” Ale Zachej vstal a povedal Pánovi: „Pane, polovicu svojho majetku dám chudobným a ak
som niekoho oklamal, vrátim štvornásobne.” Ježiš mu povedal: „Dnes prišla spása do tohoto domu. Veď aj on je Abrahámovým synom. Lebo Syn človeka prišiel
hľadať a zachrániť, čo sa stratilo” (Lk
19,1-10).
Židovskí zákonníci a farizeji, ktorí sa
často sami cítili ako tí najspravodlivejší
a najzbožnejší, boli špecialisti na posudzovanie svojich blížnych. Nestačilo im to,
že úplne odsúdili pohanov, ale často odsudzovali aj svojich súkmeňovcov – Židov.
Mýtnikov pokladali za verejných hriešnikov, a to len pre ich zamestnanie. Mýtnici vyberali nielen clo, ale aj dane a niektorí si dovolili vybrať aj viac, ako mali určené. Každý Žid, ktorý by si bol dovolil
sadnúť k jednému stolu s mýtnikom alebo ešte aj jesť s ním, podľa ich presvedčenia bol by sa dopustil veľkého hriechu.
Či skutočne boli mýtnici až takými zlými ľuďmi, za akých ich pokladali zákonníci a farizeji? Isteže nie. Veď keď sa mýtnici dozvedeli, že na brehoch rieky Jordán
vystúpil Ján Krstiteľ, ktorý hlásal pokánie,
lebo sa už priblížilo Božie kráľovstvo, aj
oni prichádzali k nemu a pýtali sa, čo majú
robiť v rámci pokánia. Ján im nepovedal
to, čo by im iste bol povedal každý zákonník, každý farizej „odhoďte svoje špi-
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
navé remeslo!“ Ale im povedal, aby nevyberali viac, len toľko, koľko im určili.
A keď Pán Ježiš prechádzal okolo mýtnice, kde sedel mýtnik Levi, neotočil hlavu,
aby nevidel mýtnika, ako to často robievali farizeji. Ale naopak, dobre si ho
prezrel, až mu videl do srdca. A keď
spoznal, že jeho srdce je dobré, zavolal si
ho, aby išiel za ním, a Levi opúšťa všetko
a ide za Ježišom. Tomu svojmu novému
povolaniu, ku ktorému ho povolal Pán Ježiš, sa tak tešil, že prichystal veľkú hostinu pre svojich priateľov, medzi ktorými odteraz Ježiš bude jeho prvým a najväčším
Priateľom. A Pán Ježiš z tohto bývalého
mýtnika urobil nielen svojho apoštola, ale
aj evanjelistu.
Evanjelium hovorí o Zachejovi, ktorý
bol hlavným mýtnikom v meste Jericho
a bol veľmi bohatý. A keď sa dozvedel, že
Pán Ježiš je v Jerichu, chcel ho za každú
cenu vidieť. Keďže bol malej postavy
a ľudia ho dopredu nepustili, rozmýšľal
a vo svojej veľkej túžbe vidieť Ježiša prišiel na veľmi zvláštny nápad. Utekal dopredu a vyliezol na strom, čo stal pri ceste, po ktorej mal prechádzať Pán Ježiš. Odtiaľ ho mohol dobre sledovať. Nuž stalo sa
to, s čím Zachej vôbec nepočítal. Keď sa
Pán Ježiš priblížil k stromu, pozrel hore
a Zachejovi povedal: „Zachej, poď rýchlo dolu, lebo dnes musím zostať v tvojom
dome!” On chytro zišiel a s radosťou prijal Ježiša. Keď to videli, všetci šomrali: „Vošiel k hriešnemu človekovi!” Ale Zachej
vstal a povedal Pánovi: „Pane, polovicu
svojho majetku dám chudobným a ak som
niekoho oklamal, vrátim štvornásobne.”
Ježiš mu povedal: „Dnes prišla spása do
tohto domu. Veď aj on je Abrahámovým
synom. Lebo Syn človeka prišiel hľadať
a zachrániť, čo sa stratilo” (Lk 19,5-10).
Tu sa ukázalo, že Zachej, ktorý bol malej postavy, mal veľmi veľké srdce. Teda on
nebol takým zlým človekom, za akého ho
mali nábožní Židia, akými boli zákonníci a farizeji. Tým zbožným Židom nestačilo, že posudzovali a odsudzovali mýtnikov, ale ešte i samého Pána Ježiša sa odvážili súdiť – vraj vstúpil do domu hriešnika a spolu s mýtnikmi a hriešnikmi jedol pri jednom stole. Ale Pán Ježiš sa nezľakol ich posudzovania a odsudzovania,
ale pekne im zdôvodnil, prečo to robieval.
Lebo on „prišiel na tento svet hľadať
a zachrániť, čo sa stratilo.“ Inde im povedal, že „lekára nepotrebujú zdraví, ale
chorí.“ Chcel im zdôrazniť, že on prišiel
na ten svet liečiť nielen choré telá, ale najmä choré duše. Teda on musí ísť všade tam,
kde sú tie choré duše. Povedal im, že neprišiel k tým, ktorí zo seba robia spravodlivých, svätých a zbožných, ale k tým,
ktorí vedia, že sú hriešni, a chcú sa polepšiť,
cítia, že sú slabí, a u Pána Ježiša hľadajú
pomocnú ruku. A on im ju veľmi ochotne podáva, lebo on „prišiel hľadať
a zachrániť to, čo sa stratilo.“
Ten, čo chce posudzovať, vždy si nájde dôvod pre posudzovanie svojho blížneho. Pán Ježiš tým zbožným farizejom
povedal: „Prišiel Ján, nejedol a nepil,
a hovoria: ‘Je posadnutý zlým duchom.’ Prišiel Syn človeka, je a pije, a hovoria: ‘Hľa,
január 2012
31
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
pažravec a pijan, priateľ mýtnikov a hriešnikov!.’ No múdrosť ospravedlňujú jej
skutky” (Mt 11,18-19). Tým im povedal,
že on nie je takým, akým ho robia ich zlé
jazyky, ale je takým, akým ho robia jeho
skutky. A všetky jeho skutky boli predsa
veľmi dobré. Kadiaľ chodil, všade dobre robil.
Z evanjelia, ktoré sme si na začiatku
prečítali, učme sa netešiť sa z toho, keď nás
niekto chváli, a nezarmucovať sa z toho,
keď nás niekto súdi, posudzuje a kritizuje. Pamätajme vždy na to, že za ľudskú
chválu si nič nekúpime. A čo vtedy, keď nás
budú súdiť, posudzovať a kritizovať? Pamätajme, že tak isto robili aj samému Božiemu Synovi, a predsa na ňom nebol ani
ten najmenší tieň zla. Hoci bol nepoškvrneným Baránkom, predsa o ňom
prehlásili: „Tento len mocou Belzebula,
kniežaťa zlých duchov, vyháňa zlých duchov” (Mt12, 24). Ako potom by nesúdili a neposudzovali nás? Avšak každý ľudský súd je nestály a nespravodlivý.
Spomeňme si na svätého apoštola
Pavla, ktorého odvážali z Cézarey
do Ríma, aby ho postavili priamo pred cisársky súd. Viezli ho na lodi, ktorá
stroskotala. Cestujúci sa zachránili na
zvyškoch rozbitej lode. Dostali sa na pevninu, o ktorej sa dozvedeli, že je to ostrov
Malta. Domorodci ich prijali, a pretože boli
premrznutí a premoknutí, rozložili veľký
oheň, aby sa pri ňom stroskotanci ohriali. Ohrieval sa aj svätý Pavol a keď sa trochu ohrial i on išiel po drevo. Nazbieral
hŕbu raždia a prišiel k ohňu. Keď ho klá32
Misionár
dol na oheň, z páľavy vyskočila vretenica a zavesila sa mu na ruku, ale on ju striasol do ohňa. Keď to videli domorodci, povedali si: „Tento človek musí byť vrah, lebo
hoci sa z mora zachránil, pomsta mu nedovolila žiť, musí zomrieť od uštipnutia
hada.” Potom čakali, kedy Pavol opuchne
a padne na zem mŕtvy. Čas sa pomaly míňal. A keď prešla dosť dlhá doba a Pavlovi sa nič nestalo, zmenili svoje presvedčenie o Pavlovi a hovorili si: „Ten človek
musí byť bohom, lebo ani uštipnutie hadom mu neuškodilo” (porov. Sk 28,1-6).
Treba poznamenať, že nielen obyvatelia
Malty, ale skoro všetci ľudia sú takí, že veľmi ľahko z človeka urobia vraha, ale tak
isto ľahko z neho spravia i boha.
Svätý Pavol bol na svojej prvej apoštolskej ceste s Barnabášom. V meste Lystra kázali a na ich kázne prichádzalo
mnoho ľudí, medzi nimi bol aj od narodenia chromý človek. Keď Pavol videl jeho
silnú vieru, povedal mu veľkým hlasom:
„Postav sa rovno na nohy!” (Sk 14,10).
A on vyskočil a chodil. Keď zástupy videli,
čo Pavol urobil, po lykaonsky kričali:
„Zostúpili k nám bohovia v ľudskej podobe.” Barnabáša nazvali Jupiterom a Pavla Merkúrom, lebo on viedol reč. A kňaz
Jupiterovho chrámu na predmestí priviedol k bráne býkov s vencami a chcel
s ľuďmi obetovať. Keď sa o tom dopočuli apoštoli Barnabáš a Pavol, roztrhli si šaty,
vybehli medzi zástup a kričali: „Mužovia,
čo to robíte? Aj my sme smrteľní ľudia ako
vy. Hlásame vám evanjelium, aby ste sa
od týchto márností obrátili k živému
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
Bohu, ktorý stvoril nebo a zem i more
a všetko, čo je v nich” (Sk 14, 14-15). Len
veľmi ťažko sa im podarilo utíšiť zástupy,
aby im neobetovali.
Ale nato prišli z Antiochie a z Ikónia
Židia, naviedli zástupy a Pavla kameňovali. Potom ho vyvliekli za mesto v domnienke, že je mŕtvy. Ale keď ho obstúpili
učeníci, vstal a vošiel do mesta. Na druhý deň odišiel s Barnabášom do Derbe.
Vidíme, že obyvatelia Lystry boli takí
istí, akí boli aj Jeruzalemčania, ktorí v nedeľu kričali: „Hosanna! Požehnaný, ktorý
prichádza v mene Pánovom, kráľ Izraela!”
(Jn 12,13). A v piatok volali: „Ukrižuj, ukrižuj ho!“ A takto zmeniť svoju mienku dokážu skoro všetci ľudia.
Dobrý človek nikdy nesúdi svojich blížnych. A ten, kto niekoho súdi a posudzuje,
je vždy horší ako ten, ktorého súdi, posudzuje a kritizuje. Zvyknime si nesúdiť
nikoho, aby sme neboli horší ako ten, koho
súdime. Snažme sa robiť vždy dobré
skutky a chráňme sa zlých skutkov, lebo
ako strom poznáme podľa jeho ovocia, tak
človeka poznáme podľa jeho skutkov.
Miesto Preblahoslavenej Panny
Márie v Cirkvi
Miesto Preblahoslavenej Panny Márie
v Cirkvi je vymedzené. Jej „úlohou v tajomstve vteleného Slova a mystického tela“
je pomáhať na ceste spásy.
Keď sa Boh rozhodol spasiť svet, vtedy sa po prvýkrát prejavil tak, že prišiel
v podobe malého dieťaťa, ktoré najčistejšia Panna, jeho matka, zavinula do plienok a položila do jasličiek. Takto ľudskou
formou začal Boh dielo spásy. Cirkev
toto tajomstvo nazýva „tajomstvom viery a lásky“. Jasličky v betlehemskej jaskyni
boli prvým oltárom, na ktorom sa Boží Syn
začína obetovať, prinášať obetu. Prvou vernou služobnicou tohto oltára bola najčistejšia Panna a Božia Matka – Panna
Mária. Za tento jej prvý úkon sa nikdy nebudeme vedieť jej dostatočne poďakovať.
To bol prvý úkon jej obetavej služby.
Posledný úkon jej obetavej lásky sa
odohral vtedy, keď po skončení krvavej
obety na kríži mŕtve telo jej syna položili na prečisté ruky Preblahoslavenej Panny Márie, jeho matky. Aj toto je tajomstvo
viery a lásky. Ako sa obeta začala, teda
na rukách a lone matky, tak sa aj skončila. Panna Mária, Matka, je najvernejšou
služobnicou tohto tajomstva viery a lásky.
Ona je skutočne bolestná Matka, ktorá sa
úplne podriadila Bohu vierou a láskou, čím
sa stala spolupracovníčkou pri vykúpení
sveta. Preto Druhý vatikánsky koncil
o nej napísal: „Panna Mária od večnosti
spolu s vtelením Slova Božieho, predurčená za Matku Božiu, riadením Božej prozreteľnosti bola na tejto zemi rodnou
matkou božského Vykupiteľa, jeho neporovnateľne veľkodušnou spoluúčastníčkou a poníženou služobnicou Pánovou.
Počnúc, porodiac a živiac Krista, prinesúc
ho do chrámu Otcovi, trpiac spolu so svojím umierajúcim synom na kríži, spolupracovala na diele Spasiteľa celkom mi-
január 2012
33
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
moriadnym spôsobom, a to poslušnosťou,
vierou, nádejou a vrúcnou láskou, aby tak
obnovila nadprirodzený život duší. Práve preto je našou Matkou v poriadku milosti“ (LG čl. 61).
Ďalší jej úkon ako keby sa predlžoval donekonečna. Pán Ježiš chcel toto tajomstvo
viery a lásky zvečniť. A on ho aj zvečnil
pri slávení každej svätej liturgii, keď nariadil
všetkým pokoleniam: „Toto robte na moju
pamiatku!“ Aj tu pri tomto tajomstve – tak
ako na Kalvárii pod krížom – najvernejšou
účastníčkou je Panna Mária. Tento tretí
úkon, ktorý spája obidve tajomstvá: narodenie a kalvársku obetu, pravda na oltároch
sa deje mystickým spôsobom, bude trvať
do konca sveta, kým bude aspoň jeden kňaz
živý na tomto svete. Vždy najdôstojnejším
svedkom, účastníčkou, služobnicou, ktorá
mu v živote najvernejšie slúžila, najdôstojnejšie ho uctievala ako jeho matka a pomocníčka v diele vykúpenia.
Kde vzniklo toto tajomstvo? Kde malo
svoj počiatok? Aké je jeho úvodné dejstvo,
prelúdium alebo ouvertúra pre toto
božské divadlo? Odohralo sa v matkinom
lone v tej malej rodine, ktorá donútená
okolnosťami sa utiahla do betlehemskej
maštaľky. Tu sa vtedy zjavilo celé toto tajomstvo viery a lásky. Tu sa večné Slovo
stalo telom – reálnym, viditeľným telom
v podobe malého dieťaťa. Ale zároveň aj
najvznešenejším darom, Pánu Bohu najpríjemnejšou obetou, aká sa kedy Bohu
priniesla na zemi. Podstatné na tom je, že
ten Bohu najdrahší dar bol prinesený skrze
veľkodušnú a čistú Pannu z Nazareta.
34
Misionár
A vždy najcennejšie je to, kvôli čomu sa
najviac trpí a obetuje.
Tak aj v budúcnosti budú všetci Ježišovi služobníci konať to najkrajšie v ľudskom živote, keď budú nasledovať príklad
jeho matky. Pre kňaza je oltár najväčším
dôkazom viery a lásky. Keď sa pripravuje na službu oltára, najprv skúma a obetuje celý svoj život, aby potom mohol prijímať chlieb života a kalich spásy, telo a krv
Kristovu. Oltár ho podnecuje, aby si zachoval čisté srdce. Oltár mu tiež pripomína,
aby sa utvrdzoval vo viere a aby svojich veriacich privádzal k pravde. Keď s nimi prijíma ten istý pokrm, vtedy akoby im hovoril: „Nasledujte ma, ako ja nasledujem
Krista!“ To je kňazovo tajomstvo viery
a lásky. Pre toto najviac trpí, ale toto aj najviac v živote miluje.
Čo je pre kňaza oltár, to je pre manželov kolíska. Skrze ňu otec a matka prinášajú Pánu Bohu najcennejšiu obetu a najvzácnejší dar. V ich živote je najcennejšie
priviesť dieťa na svet a potom ho trpezlivo vychovávať. Pre ženu vždy platia slová
svätého Pavla: „Ale (žena) spasí sa rodením detí, ak vytrvajú vo viere a láske,
v posväcovaní a v triezvosti“ (1 Tim 2, 15).
Boh takto zariadil, že za pomoci človeka
uskutočňuje nové tajomstvo viery a lásky,
pravda, len v zákonite založenom rodinnom spoločenstve. Pomocou rodičov
a s rodičmi sa Boh vteľuje vo svojom obraze a vo svojej podobe, tvoriac nesmrteľnú dušu, vždy vtedy, keď rodičia odovzdávajú život svojmu novému dieťaťu.
Na tento svoj nesmrteľný a trvalý čin je Boh
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
taký úzkostlivý, že to nedovoľuje nikomu
ani začať, ani dokonať, iba v zákonitom poriadku svätej manželskej ustanovizne –
v rámci manželstva. Aké veľké obety sa
pri tom vyžadujú, to bude vedieť povedať
každá cnostná matka a každý čestný otec.
Pretože je dosť rodičov, ktorí zakusujú celú
trpkosť otázky, ktorú dala Panna Mária
svojmu dvanásťročnému synovi: „Syn
môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec
i ja s bolesťou sme ťa hľadali!“ (Lk 2, 48)
Rodičia, ktorí najviac prispievajú k šíreniu nebeského kráľovstva, sa najviac
podobajú Panne Márii, matke Ježišovej,
a majú svoj oltár, na ktorom prinášajú obety, ktoré sú milé Pánu Bohu. Jedného dňa
aj oni boli povolaní ako Panna z Nazareta. Preto sa musia k nej aj modliť, lebo každá modlitba, ktorou sa na ňu obraciame, je
vlastne obrátená na jej syna, jediného
nášho Prostredníka u Pána Boha. Teda
na Ježiša sediaceho po Otcovej pravici.
Avšak on je stále i synom Máriiným, a preto vždy vypočuje s láskou a nežnosťou modlitby svojej matky. Prečo by sa neujala aj nás,
keď vie, že jej syn i za nás zomrel. A ona
v ňom miluje nás všetkých, lebo nás prijala za svoje deti. Najdrahšie je pre ňu to,
kvôli čomu najviac trpela a obetovala sa –
naša spása. Potom sme to my všetci, lebo
ona nás chce mať všetkých pri sebe v nebi.
Čisto prežiť obdobie mladosti je najlepšou prípravou na manželstvo
a na povinnosti materstva a otcovstva.
Druhý vatikánsky koncil o tom hovorí: „...aby vychovaní v úcte k čistote mohli v príhodnom veku po poctivom
zasnúbení uzavrieť manželstvo“ (GS čl. 49).
Evanjelium nám po prvý raz spomína
Pannu Máriu: „V šiestom mesiaci poslal
Boh anjela Gabriela do galilejského mesta, ktoré sa volá Nazaret, k panne zasnúbenej mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi. A meno panny bola Mária“
(Lk 1, 26-27). Čím bola teda Preblahoslavená Panna Mária, keď ju pozdravil Boží
posol? Sväté písmo upresňuje jasne, že bola
nielen dievčaťom, ale aj pannou a vtedy
už bola zasnúbená Jozefovi. Teda panna
a snúbenica, toto je legitimácia a zároveň
hlavný znak Bohom vyvolenej spomedzi
všetkých žien. Čoskoro sa stane tiež matkou, a to nie hocakého dieťaťa, ale matkou samého Božieho Syna.
Čo chce povedať sväté evanjelium
všetkým budúcim pokoleniam? Osobitne vyzdvihuje už od počiatku Máriinho
života, že bola pannou a snúbenicou.
Človek by mohol povedať, že je to jednoduchý výraz, teda prečo sa pri ňom zastavovať. Vari nie je odôvodnená životná požiadavka každej mladej ženy, aby ako
panna realizovala celú svoju životnú úlohu v dni, keď sa stáva snúbenicou? Práve
v tejto jasnej skutočnosti sa skrýva aj celá
hodnota a realita dievčenského života.
Týmto výrazom sväté evanjelium zdôrazňuje, aby mladá žena mohla raz
vystúpiť na verejnosť a stať sa pravou snúbenicou, musí byť najprv čestným a statočným dievčaťom, dievčaťom podľa panny z Nazareta.
Sväté evanjelium na tom mieste nehovorí výslovne o tom, že Panna Mária za-
január 2012
35
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
svätila Bohu svoje panenstvo. To sa dá vyrozumieť z nasledujúcich slov. Hoci je snúbenicou, pripomína archanjelovi jednu
ťažkosť: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám? (Lk 1, 34). Cirkevná tradícia nám
totiž hovorí, že Preblahoslavená Panna
Mária ešte ako malé dievča zasvätila
Pánu Bohu svoje panenstvo. V tých časoch
sa panenstvo veľmi necenilo, a to nielen
medzi pohanmi, ktorí nepoznali pravého
Boha, ale ani v samom vyvolenom izraelskom národe. Ba priam sa podceňovalo
a pohŕdalo sa ním. Mária nepozerala ani
vtedy, keď bola dieťaťom, ani neskôr
v dospelosti na to, čo hovorí svet. Ako súdi
o cnosti čistoty a panenstva, ale zasvätila a prisľúbila svoje panenstvo z lásky Pánu
Bohu ako obetu, a to navždy.
Nie je ťažké odpovedať na otázku, čo
chcel Pán Boh tým povedať svetu. Na príklade panny z Nazareta chcel ukázať, že
bez čisto a statočne prežitého mladého
veku niet ani dobrého manželského života.
Netreba hovoriť o tom, že nie každé dievča si zasluhuje nazývať sa dievčaťom.
A iste nie vtedy, keď nevie, že je povinná
radšej svoj život stratiť než vzdať sa svojho panenstva. To je samozrejmosť. Treba
zvlášť pripomenúť a zdôrazniť to, že panenstvo je imperatív, čiže neúprosná požiadavka celej ženskej prirodzenosti.
Čestné a nepoškvrnené panenstvo je najdôstojnejšou prípravou na povolanie
a povinnosť ako snúbenice, tak aj budúcej manželky a matky.
Sväté písmo a cirkevná tradícia nám
tento fakt zdôrazňujú slovami: nech by svet
36
Misionár
hovoril čokoľvek, naša viera nás učí, že každá žena je pri svojej voľbe postavená iba
pred jednu alternatívu – alebo svoj život
dať do služby Bohom ustanoveného materstva, čo sa dosahuje v pravom Bohom
ustanovenom manželstve, alebo ak to
žena pre nejaký dôvod nevie dosiahnuť,
musí ostať ako panna čestnou a posvätiť
sa vo svojom bezúhonnom živote. Vznešený a skutočný príklad materstva Panny
Márie je prísnym odsúdením všetkých, čo
si myslia, že vo všeobecnej svetovej skazenosti si môžu nájsť výhovorku pre svoj
ľahtikársky a skazený život. Koľkí z nás,
nasledujúc falošné svetské lákanie, si začali namýšľať, že takýto život je bežný
u väčšiny dnešných ľudí, a používajú výhovorku pre svoje nedovolené styky hovoriac: „Ak žijem v manželstve, hoci je to
manželstvo len na skúšku, hoci je to len
sezónne manželstvo...“ Či azda je aj také
niečo možné?! Bohužiaľ, vidíme to z poľutovaniahodných skutočností, ktoré sú
okolo nás. S poľutovaním dnes musíme
konštatovať, že mnohé zákonite manželstvá sa rozpadajú.
Smutným dôsledkom takéhoto mudrovania sú dnes toľké rozbité manželstvá, toľko osamotených mužov, žien a osirotených
detí! Hádam táto samotná skutočnosť by
nebola ani taká bolestná, keby sa dotýkala
iba mužov a žien, ale najväčšou obetou sú
tu deti z rozbitých manželstiev. Ako môžu
deti z rozvedených rodín pochopiť, že nebeský Otec nás miluje svojou nekonečnou
láskou, keď vôbec nepoznali lásku svojho
pozemského otca?! Ako im môžeme zdô-
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
razniť, že ich rodina, ktorú idú založiť, má
byť tým malým nebom na zemi, tým najšťastnejším spoločenstvom, kde vládne láska a porozumenie, keď ony to nikdy v rodine, z ktorej vyšli, nepociťovali? Je to veľká nezodpovednosť strpčiť život svojmu
vlastnému dieťaťu, a to už v jeho útlom
veku, a poznačiť celý jeho život smutnou
tragédiou rodinného života.
Preto sa nielen v našej tlači, ale aj v najväčších denníkoch sveta kladie otázka:
„Kedy a kde treba položiť solídny základ
pre budúci manželský život a šťastné rodinné spoločenstvo?“ Na túto otázku jasne a presne odpovedá Druhý vatikánsky
koncil, keď v pastorálnej konštitúcii Gaudium et spes nám hovorí: „Božie slovo
opätovne povzbudzuje snúbencov, aby živili a udržovali svoje zasnúbenie čistou láskou...“ A trochu ďalej pokračuje: „Mladých
treba primerane a včas, predovšetkým
v lone samej rodiny, poučiť o vznešenosti, poslaní a úkonoch manželskej lásky, aby
vychovaní v úcte k čistote mohli v príhodnom veku po poctivom zasnúbení
uzavrieť manželstvo“ (Gaudium et spes čl.
49).
Najkrajší vzor dievčaťa ako snúbenice je dievča, ktoré žije podľa príkladu Panny Márie.
Mnohí pedagógovia, právnici, rodičia
a štátnici si kladú závažnú otázku: „Prečo je toľko rozvodov vo svete?“ Najhoršie
na tom je to, že ani my nezaostávame v tejto oblasti za inými krajinami. A ešte horšie je, že rozvodovosť stúpa z roka na rok.
Prečo? Jedni hovoria, že rozvodovosť je za-
príčinená ľahkomyseľnosťou pri uzatváraní manželstiev. Iní tvrdia, že mladí ľudia sa dôkladnejšie a vážnejšie pripravujú na hocijakú skúšku v škole ako na svoje manželstvo. Koľko kvalifikácie sa vyžaduje pre nejaké úradnícke zamestnanie!
A pre manželstvo a rodičovstvo, ktoré je
životným povolaním, ako keby nebolo
treba nič urobiť. Jednoducho, skočia
do toho, ako sa skáče do vody, a potom nie
div, že sa snažia čím skôr z toho „vyplávať“.
Ak si položíme otázku, čo o tom hovorí naša viera, musíme priznať, že ona nehovorí nič o príčinách manželských
rozvodov. Naša viera nám iba vysvetľuje,
ktoré sú najsolídnejšie základy šťastného
manželského života. Náuka viery je v tom
výlučne pozitívna. V prvom rade potrebujeme počuť. Pretože všetko, čo nám hovorí Sväté písmo o sobáši a manželstve, sa
mnohokrát potvrdzuje, a to nielen v živote
niektorých ľudí, ale v živote každého
muža, každej ženy a každého manželského
páru.
Na otázku farizejov, či smie muž prepustiť svoju zákonitú manželku z akýchkoľvek dôvodov, Pán Ježiš odpovedá: „Nečítali ste, že Stvoriteľ ich od počiatku ako
muža a ženu stvoril a povedal: Preto
muž opustí svojho otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele? A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje!“ (Mt 19, 4-7). Čo chcel Pán Ježiš týmito slovami povedať ľuďom? Chcel
im tým povedať, že manželstvo je zväzok,
január 2012
37
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
ktorý jestvuje medzi mužom a ženou
a ktorý sa zakladá na manželskej zmluve.
To je zmluva zvláštneho druhu. Mocou tejto zmluvy manželskí partneri majú právo nielen na spoločné bývanie, pokrm, vydržiavanie, ale majú aj vzájomne právo
na telo toho druhého. A toto nedosahujú nijakou inou zmluvou, iba manželskou.
Podľa toho manželstvo je životná púť,
na ktorej budú manželia postupne
dozrievať. Na tejto spoločnej púti sa musia títo dvaja postupne naučiť, že sa
pre pravú, úprimnú a obetavú lásku
oplatí všetko trpezlivo znášať, aby obaja
nakoniec poznali, že počas celého manželského života je lepšie dávať než prijímať. Kedy sa dosahuje konečný cieľ manželstva? Vtedy, keď sa dá o manželskom
páre napísať: „Ostali si verní až po hrob!“
To je to isté, čo povedal Pán Ježiš: „Čo Boh
spojil, človek nech nerozlučuje.“
Preto ľudia nesprávne zmýšľajú, keď si
myslia, že najhlavnejšie je, aby sa zaľúbený
mladý pár zosobášil. Sobáš je potrebný
a všetci dobre vieme, že cirkevný sobáš je
jedine pravý, od Boha ustanovený úvod
do manželského života. No samotný sobáš ešte nie je to hlavné. Najpodstatnejšia nie je ani svadobná hostina. Tá môže
byť, ale nemusí. Manželstvo je také dlhé
putovanie, aký dlhý je sám život. A preto
najhlavnejšie je to, čo prichádza po sobáši.
Nuž preto sväté evanjelium zdôrazňuje,
že Mária bola práve vtedy, keď ju anjel
pozdravil, pannou a snúbenicou. Toto
zdôrazňuje Sväté písmo. Vo svojom nazaretskom domčeku bola pravou pannou
38
Misionár
a snúbenicou a chystala sa na jeden nový
a rozhodný úsek svojho života. Pripravovala sa, aby sa čoskoro stala stredom
svojej rodiny ako manželka a gazdiná.
Tomu novému životu sa chcela úplne
zasvätiť. Považovala to za svoju životnú
úlohu. Sväté písmo hneď na začiatku,
keď nás zoznamuje s najdrahšou ľudskou
osobou celého evanjelia – s Ježišom – celý
Máriin život, vážnosť a význam jej života zhrňuje v týchto niekoľkých slovách:
„A Boh poslal anjela do mesta Nazaret
k panne a snúbenici.“ Panna a snúbenica – to sú dve sväté a veľké slová. To, čo
si panna a snúbenica musí dobre premyslieť a jasne vedieť skôr, ako to povie
svojmu snúbencovi, a zvlášť skôr než
prestúpi prah svojho nového manželského života, je, že manželstvo neznamená len
byť zosobášená a čím krajšie prežiť medové týždne, ale že je to putovanie. Preto
pre dievča a chlapca nie je hlavné iba to,
aby sa dobre pripravili na deň sobáša, ale
aby sa dobre pripravili na manželstvo, ktoré musí trvať po hrob jedného z nich.
Zamyslime sa nad listom, ktorý napísala Ľubica svojej priateľke pri príležitosti
pätnásteho výročia svojho manželstva:
„Drahá moja priateľka! Ďakujem za spomienku i za blahoželanie pri príležitosti
pätnásteho výročia nášho sobáša.
Na tento deň nikdy nezabudnem. Hádam
je to jeden z najkrajších v mojom manželskom živote.
Predstav si, k čomu sa mi priznal
Marek. V ten istý deň oslavoval dvadsiate piate výročie, čo začal myslieť na mňa.
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
Marek sa totiž začal už ako sedemnásťročný modliť za to dievča, ktoré raz bude
jeho manželkou. Nielenže sa modlil, ale
zaň obetoval aj svoje mladícke obety.
Vtedy ma ešte vôbec nepoznal, pretože
som nežila v jeho rodnom meste. Hoci už
žijeme pätnásť rokov v manželstve, až teraz mi to povedal. Veľakrát som si kládla otázku, kde je prameň nášho manželského šťastia. Nielen môj manžel je dobrý, ale aj deti sú dobré a robia veľké
pokroky. A dnes som dostala odpoveď
na svoju otázku, v čom spočíva tajomstvo
nášho manželského šťastia. Uvedomila
som si, že každé manželstvo musí byť šťastné, ak sa mladík naň pripravoval desať rokov svojimi modlitbami a obetami. Aká
teraz musím byť ja voči svojmu šľachetnému a dobrému Marekovi? Je veľkým darom a šťastím mať takého manžela. Preňho a pre naše deti sa vo svojom živote veľmi rada obetujem. Moje deti Ťa srdečne
pozdravujú a Marek Ti ďakuje za dar a veľmi si Ťa váži. Tvoja Ľubica.“
Marek je teda príkladom, ako sa má
mladík pripravovať na svoje manželstvo,
aby ho urobil šťastným a požehnaným.
29. január
NEDEĽA MÝTNIKA A FARIZEJA
O modlitbe
Evanjelium: Tým, čo si namýšľali, že sú
spravodliví, a ostatnými pohŕdali, povedal
toto podobenstvo: „Dvaja ľudia vstúpili
do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik. Farizej sa postavil a takto sa
v sebe modlil: ‘Bože, ďakujem ti, že nie som
ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci,
cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik.
Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám.’ Mýtnik stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu
zdvihnúť, ale bil sa do pŕs a hovoril: ‘Bože,
buď milostivý mne hriešnemu.’ Hovorím
vám: Tento odišiel domov ospravedlnený,
a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude
povýšený” (Lk 18,9-14).
Keby som sa vás opýtal, čo robíte vtedy,
keď sa modlievate, zaiste by ste boli trochu
zarazení a pomysleli by ste si, prečo sa vás
pýtam na takú samozrejmú vec. Avšak
som presvedčený, že sa nájdu aj takí kresťania, ktorí by nevedeli na túto otázku
správne odpovedať. Ale tiež verím, že mnohí by na ňu správne odpovedali. Jedni by povedali, že keď sa modlievajú, vtedy sa rozprávajú s Pánom Bohom. Iní zase, že ich
modlitba je stretnutie s Pánom Bohom. Boli
by aj takí, ktorí by povedali, že modlitbou
budujú svoj vzťah k Pánu Bohu.
január 2012
39
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
V prečítanom evanjeliu sme mali možnosť pozorovať dvoch rôznych ľudí, ako sa
rozprávajú s Pánom Bohom. Prvý z nich sa
považoval za bohatého, veľmi nábožného
a pravoverného Žida – veď patril do triedy farizejov. Čakali by sme, že ten sa vie
modliť, že jeho modlitba bude predovšetkým oslavou Pána Boha. Domnievali by
sme sa, že uzná Božiu velebnosť a pokorne sa prizná k svojej ľudskej úbohosti
a hriešnosti. Ale spozorovali sme čosi
úplne iné. Tento človek nechválil Pána Boha,
ale pred Božou velebnosťou sa chválil svojimi dobrými skutkami. Tak nemúdro sa
povyšoval, že sa odvážil ponižovať svojho
blížneho. A tým urazil Pána Boha, ktorý
pyšným vždy opovrhuje, ako čítame aj
vo Svätom písme: „Boh pyšným odporuje,
ale pokorným dáva milosť” (Jak 4,6).
Druhý človek, ktorý sa tiež modlil
v tom istom chráme, bol mýtnik. Dnes by
sme ho nazvali colníkom. Židia mýtnikmi opovrhovali, lebo ich pokladali
za veľkých, ba verejných hriešnikov. Takého v ňom videl aj modliaci sa farizej. V prípade mýtnika by sme predpokladali, že sa nebude vedieť správne
modliť, avšak on nás svojou modlitbou
milo prekvapil. Robil to, čo má každá dobrá modlitba spĺňať – na prvom mieste
oslavoval Pána Boha. Uznal svoju ľudskú
biedu a hriešnosť, preto sa ani neodvážil
pozdvihnúť hlavu k nebu, ale pokorne sa
bil do pŕs a volal k nekonečne dobrému
Pánu Bohu o zmilovanie a odpustenie
hriechov. A to tak pokorne a úprimne, že
Pán Boh sa nad ním zmiloval, ako nám to
40
Misionár
prezradil aj sám Pán Ježiš, keď povedal:
„Hovorím vám: Tento odišiel domov
ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý,
kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa
ponižuje, bude povýšený” (Lk 18,14).
V evanjeliu sme videli modliť sa dvoch,
ale iba jeden z nich sa modlil správne. Ten
zbožný farizej sa správal pred Pánom Bohom tak, akoby nie on potreboval Pána
Boha, ale ako keby Pán Boh potreboval
jeho dobré skutky. Tu sa dopustil veľmi veľkého omylu, pretože Pán Boh k svojmu
šťastiu nepotrebuje ani nás, ani naše
dobré skutky. On si stačí sám a spomínaný
farizej na to úplne zabudol. Mýtnik vedel,
že nie Pán Boh potrebuje jeho, ale on
potrebuje Pána Boha. Preto tento farizejmi
opovrhovaný mýtnik vedel, že nikto si bez
Pána Boha nevystačí, ani on. Okrem toho
veril v Božiu lásku, dobrotu a v Božie milosrdenstvo. Preto prišiel do chrámu prosiť Pána Boha o odpustenie svojich hriechov. Mýtnik teda dobre poznal nielen
seba, ale tiež aj Božie milosrdenstvo, ktorého sa v chráme dovolával. A preto
z chrámu odchádza ospravedlnený nie
zbožný farizej, ale pokorný mýtnik.
Aj my sa poučme z tohto evanjeliového podobenstva o mýtnikovi a farizejovi.
Nestačí, že sa modlievame, ale musíme sa
snažiť o to, aby naše modlitby boli čo najlepšie. Máme si uvedomiť, že prvým
predpokladom dobrej modlitby je pokora, ktorá vie uznať svoju biedu a hriešnosť,
a preto sa vo svojich potrebách obracia
na Pána Boha, ktorý je všemohúci, preto
všetko môže. Pokora vie aj to, že Pán Boh
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
nás miluje svojou nekonečnou láskou, preto cíti s nami a túži po našom šťastí tak
pozemskom, ako aj večnom.
Dnes sú mnohí aj takí kresťania, ktorí si myslia, že k svojmu šťastiu a k šťastiu svojej rodiny si vystačia sami – veď sú
mladí, zdraví a majú dobré zamestnanie
a„tučný“ plat. Preto sa už nemodlia a ani
svoje deti neučia modliť sa. Na túto svoju rodičovskú povinnosť už úplne zabudli.
Istej žene zomrel manžel a zdedila
po ňom veľký majetok. Mala iba jedného
syna a chcela mu dať všetko, čo mohla.
Okrem toho, že chodil na základnú školu, platila mu aj učiteľov cudzích jazykov.
Navštevoval tiež školy s hudobným
a výtvarným zameraním. Neskôr absolvoval aj tanečné kurzy. Prišla vojna a syn
narukoval. Dostal sa až na front, odkiaľ napísal list matke, v ktorom okrem iného
bolo: „Milá mamička, snažila si sa mi dať
všetko, len aby som bol dobre pripravený na život.“ A vypočítal všetko, čo mu
matka dala. Potom pokračoval: „Ale
z toho všetkého, čo si mi dala, teraz tu
na fronte nemôžem nič využiť, aby mi to
trochu pomohlo. Moji kamaráti sa tu
modlievajú, najmä vtedy, keď je zahlásený útok. Ja sa nemodlím, lebo si ma to nenaučila.“ Keď to matka čítala, bolo jej veľmi ťažko pri srdci. Ako by veľmi rada napravila to, čo pokazila, avšak teraz je už neskoro. Mrzelo ju to, keď čítala tieto riadky, ale ešte oveľa viac ju trápilo, keď
o niekoľko dní prišlo oznámenie, že jej syn
padol v boji. Pokaziť niečo je dosť ľahké,
ale to pokazené napraviť je niekedy veľmi ťažko alebo aj nemožné.
Svätý František Saleský hovorieval,
že modlitba pre človeka je tým, čím sú
pre vtáka krídla. Ako vták bez krídel nemôže vzletieť do vzduchu, tak človek bez
modlitby sa nemôže povzniesť k svojmu
Stvoriteľovi, Spasiteľovi a Záchrancovi. Ale
vták nevyhodí z hniezda svoje mláďa, ktoré ešte nevie používať krídla, ktoré ešte nevie lietať. Človek napriek tomu, že je obdarený rozumom, predsa robí aj to, čo vták
nerobí – človek dokáže pustiť svoje dieťa do sveta skôr, ako ho naučil modliť sa,
skôr než mu pomohol vybudovať vzťah
k Pánu Bohu.
Kedy sa niektorí ľudia modlievajú
a kedy by sa mal modliť správny a dospelý
kresťan? Sú ľudia, ktorí sa spoliehajú
na svoje vlastné sily, ale keď ich tie totálne sklamali, potom sa podobajú vtáčatku,
ktoré si polámalo krídla, a preto nemôže
vzlietnuť. A tak skacká po zemi, kde ho
ľahko môže napadnúť nepriateľ a zničiť ho.
Sú aj takí ľudia, ktorí sa modlievajú až vtedy, keď ich choroba, nešťastie alebo iná bieda „pritlačí k múru“. Lenže to je veľmi nesprávny postoj kresťana k Pánu Bohu
a k modlitbe. Takíto ľudia v modlitbe vidia iba žobranie. Správny postoj k Pánu
Bohu a k modlitbe má ten kresťan, ktorý
sa modlieva pravidelne každý deň. Modlitba nie je iba žobranie od Pána Boha.
Po prvé, je to oslava Pána Boha. Po druhé, modlitbou poďakujeme Pánu Bohu
za milosti, ktoré sme od neho už prijali.
A po tretie, svojou modlitbou odprosujeme
január 2012
41
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
Pána Boha za urážky, ktoré sme mu spôsobili svojimi hriechmi. Až na štvrtom
mieste je to prosba. Ak prosíme o spásu
svojej duše či o spásu duší iných, alebo
o duchovné dary a milosti, vtedy prosíme
bez podmienky. Môžeme prosiť aj o materiálne potreby. Ale ak prosíme o materiálne dobrá, vtedy prosíme s podmienkou, ak je to Božia vôľa. A to preto, že iba
Pán Boh vie, či by nám to prospelo, alebo neprospelo k spáse našej duše. Spása
našej duše je to najpotrebnejšie pre každého z nás. Kto sa pravidelne a správne
modlieva, tomu isto Pán Boh dá, čo
potrebuje a od Pána Boha prosí, lebo takýto človek sa cíti úplne závislý od Pána
Boha. A Boh takého nesklame.
Istá matka sa sťažovala kňazovi, že toľko sa modlievala za svojho syna-jedináčika, ktorý je veľmi chorý, ale Pán Boh jej
modlitby nevyslyšal. Preto si povedala, že
sa už prestane modliť. A skutočne aj
prestala a začala chodievať po lekároch.
Keď z úst lekárov počula, že jej dieťa má
nevyliečiteľnú chorobu, že žiaden lekár ho
nemôže vyliečiť, vtedy sa začala za svojho syna znovu modlievať. Ale ako? Bola
presvedčená, že Pán Boh je náš sluha a je
povinný urobiť všetko, čo si žiadame.
A toto je tiež jeden z našich veľkých
omylov! Takúto modlitbu Pán Boh nemôže vyslyšať.
Teraz si objasníme príklad správnej
modlitby. V Česku v jednom väčšom meste nočnú službu v lekárni mal nábožný lekárnik, ktorý sa nielenže pravidelne modlieval, ale snažil sa vždy modliť správne.
42
Misionár
Okolo polnoci prišli naňho driemoty, trochu si ľahol a zaspal. Zrazu ho zobudil hlas
zvončeka. Keď podišiel k dverám, zbadal
smutného malého chlapca s receptom
v ruke. Podal ho lekárnikovi s vysvetlením,
že liek je pre jeho veľmi chorú mamičku.
Predpísaný liek lekárnik potreboval namiešať z niekoľkých zložiek a hotový ho podal chlapcovi, ktorý poďakoval a zmizol
v nočnej tme. Ale lekárnikovi prebleslo
mysľou, či v ospalosti správne namiešal liek.
A od chvíle, keď si to uvedomil, bol veľmi
znepokojený. Napokon si šiel overiť fľaštičky, z ktorých liek pripravoval. Bral jednu fľaštičku po druhej a pri tretej mu takmer vyrazilo dych, lebo zistil, že do lieku
omylom primiešal prudký jed. Keďže
chlapca vôbec nepoznal, nemohol ani len
tušiť, kto bude obeťou jeho omylu. Avšak
bolo mu jasné, že po prvom užití lieku chorá matka zomrie. Hlavou mu vírili nezodpovedané otázky: „Koľko sirôt ostane
po nej? Čo robiť?“ A tak bez dlhého otáľania padol na kolená a modlil sa tak vrúcne ako azda nikdy vo svojom živote. Vtom
akoby zázrakom sa ozval zvonček a pri dverách sa objavil ten istý chlapec, ktorý len
pred chvíľou odišiel z lekárne s namiešaným liekom. S plačom sa obrátil na lekárnika ospravedlňujúc sa: „Prepáčte, ale
ja som bežal, aby som bol čím skôr pri mamičke, a spadol som. Fľaštička s liekom sa
rozbila a ja už nemám peniaze, aby som
zaplatil za nový. Mohol by som ho dostať,
prosím vás, zadarmo?“ Vtom lekárnikovi
spadol zo srdca ťažký balvan, no nezmohol sa ani na slovo. Rýchlo namiešal nový
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
liek a s veľkou radosťou ho podal chlapcovi. Ten sa znova slušne poďakoval a ponáhľal sa k svojej chorej mamičke. Spisovateľ Novák, lekárnikov priateľ, o ňom napísal: „Od tejto noci magister, môj priateľ,
sa stal apoštolom modlitby. Nielenže sa sám
horlivo modlieval, ale aj iných napomínal,
aby sa pravidelne modlili, lebo modlitba
môže pomôcť aj tam, kde už všetko ostatné zlyhalo.” Je to samozrejmé, veď modlitbou sa obraciame na Všemohúceho,
ktorý všetko môže – aj to, čo nám ľuďom
je nemožné.
Dbajme o to, aby sme sa modlili pravidelne a správne. Svojimi modlitbami
najprv oslavujme Pána Boha, potom mu
ďakujme za milosti a dary, ktoré nám už
dal. Nezabúdajme, že vďačnosť znovu
otvára ruku Darcovu. Potom odprosujme
Pána Boha za svoje previnenia a prosme
ho, aby nám všetko odpustil. Až potom
prosme. Nebojme sa prosiť, veď k tomu nás
vyzýval sám Pán Ježiš, keď povedal:
„Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete!
Klopte a otvoria vám! Lebo každý kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria. Alebo je medzi vami človek, čo by podal synovi kameň, keď ho
prosí o chlieb? Alebo keby pýtal rybu, čo
by mu dal hada? Keď teda vy, hoci ste zlí,
viete dávať dobré dary svojim deťom,
o čo skôr dá váš Otec, ktorý je na nebesiach, dobré veci tým, čo ho prosia” (Mt
7,7-11).
Modlievajme sa pravidelne a dobre.
Prosme aj Pannu Máriu, aby nám v tom
pomáhala.
30. január
TRA JA SVÄTÍ SVÄTITELIA
Vy ste svetlo sveta
Evanjelium: Pán Ježiš povedal: „Vy ste
svetlo sveta. Mesto postavené na návrší sa
nedá ukryť. Ani lampu nezažnú a nepostavia pod mericu, ale na svietnik, aby
svietila všetkým, čo sú v dome. Nech tak
svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli
vaše dobré skutky a oslavovali vášho
Otca, ktorý je na nebesiach.
Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť. Veru, hovorím vám: Kým
sa nepominie nebo a zem, nepominie sa
ani jediné písmeno ani jediná čiarka
zo Zákona, kým sa všetko nesplní. Kto by
teda zrušil jediné z týchto prikázaní, čo aj
najmenšie, a tak by učil ľudí, bude v nebeskom kráľovstve najmenší. Ale kto ich
zachová a tak bude aj učiť, ten bude v nebeskom kráľovstve veľký“ (Mt 5,14-19).
Pedro Ribadeneira bol veľmi búrlivý
mladík, ktorého svätý Ignác z Loyoly priviedol do Ríma. Raz ho upozornil, že sa nesprávne prežehnáva. Mladík mu odpovedal: „Ja sa prežehnávam tak, ako sa prežehnávajú vaši jezuiti.” „To nehovor! Oni
sa prežehnávajú, ako sa má prežehnávať,”
bránil svätý Ignác svojich jezuitov.Jezuiti
pravidelne včasráno ešte za tmy nastupovali v bielych súperkách na bohoslužbu. Pedro to vedel, preto prilial do sväte-
január 2012
43
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
ničky atrament, aby mohol dokázať svätému Ignácovi, ako sa prežehnávajú jeho
jezuiti. Pri vstupe do kaplnky si každý jezuita namočil prsty do sväteničky a prežehnal sa. Keď sa bohoslužba skončila,
zvliekli si biele súperky a Pedro ich
pozbieral. Zaniesol ich svätému Ignácovi
a poznamenal: „Pozrite, ako sa prežehnávajú vaši jezuiti.” Na súperkách bolo vidieť,
že sa prežehnávajú veľmi nedbalo.
Ale ako to vyzerá u nás? Či už sa prežehnávame v chrámoch, alebo doma,
pred jedlom alebo po jedle, pred modlitbou alebo po modlitbe, alebo na uliciach,
pred krížom alebo pred chrámom, nezabúdame na to, že už aj svojím prežehnaním sme svetlom pre iných, ale najmä pre
svoje deti? Veď znamenie kríža, ktoré robíme na svojom tele, je znamením našej
spásy, preto ho nemôžeme robiť ľahostajne, ak si uvedomujeme, čo sa na Ježišovom
kríži odohralo pre nás, pre našu spásu.
Pán Ježiš nám všetkým povedal: „Vy
ste svetlo sveta. Mesto postavené na návrší sa nedá ukryť. Ani lampu nezažnú
a nepostavia pod mericu, ale na svietnik,
aby svietila všetkým, čo sú v dome. Nech
tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho
Otca, ktorý je na nebesiach” (5,14-16).
Možno máte chuť sa opýtať, ako rozumieť týmto Ježišovým slovám. Veď
koľko svetiel osvecuje naše ulice, výklady a príbytky! Načo by malo svietiť ešte
i naše osobné svetlo?
Treba vedieť, že Pán Ježiš tu myslí
na svetlo nášho života. Ľudia, ktorí žijú
44
Misionár
s nami, s nami pracujú, s nami sa stretávajú, stále nás pozorujú. Čím má človek
väčšie postavenie, tým viac je pozorovaný. Deti pozorujú svojho otca, svoju matku, žiaci svojich učiteľov, robotníci svojich
majstrov, svojich nadriadených a veriaci
svojich kňazov. Preto nikdy nemôžeme žiť
tak, ako by sa nám chcelo a páčilo, ale vždy
máme žiť tak, ako sa patrí na kresťana, ktorý nielen sám chce byť spasený, ale chce
pomôcť aj iným k spáse. A pomáha im nie
tak svojimi slovami, ale svojím príkladom.
Lebo dnešného človeka nezaujímajú naše
slová či reči, ale náš život.
My kresťania si musíme byť vedomí
toho, že do prostredia, kde žijeme, sme
postavení preto, aby naším prostredníctvom ľudia poznali Pána Ježiša a skrze neho
aby sa dostali k nebeskému Otcovi. Aby
sme mohli túto neľahkú a veľmi vážnu
kresťanskú úlohu splniť, musíme sa snažiť byť podobní Pánu Ježišovi v konaní,
myslení, v reči a najmä v našich skutkoch.
Často by sme si mali klásť otázku: „Nepostavili sme svoje svetlo pod mericu?“ Giovanni Albanesi píše: „Svieca sa nezapaľuje na to, aby ona sama mala z toho osoh, ale
na to, aby dookola svietila. Život si nedostal na to, aby si ho premrhal, ale na to,
aby si ho prenášal. Nedostal si rozum
a moc na to, aby si spohodlnel, ale na to, aby
si svojím plameňom zapaľoval iných, aby
si svojou mocou chránil slabých, svojím bohatstvom sa staral o biednych a svojím životom bol na povzbudenie všetkým.”
Preto je namieste otázka, či sme
v dostatočnej miere pochopili evanje-
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
lium, ako aj tie Ježišove slová, ktoré hovoria, že sme svetlom sveta. Žijeme s ľuďmi a medzi ľuďmi. Neustále sme sledovaní
a pozorovaní zrakom svojich blížnych. Náš
život by mal tak výrazne ukazovať na Pána
Boha, že by každý mal hneď vycítiť už
z nášho konania, že v nás žije Boh. Naše
kresťanské konanie by malo byť výnimočné. Niekedy naše drobné každodenné skutky podľa evanjelia povedia oveľa
viac ako nejaké veľké skutky, ktoré s evanjeliom nemajú nič spoločného.
Pravým svetlom nemôže byť taký
kresťan, ktorý sa denne znova nesnaží napodobňovať Ježiša Krista, ktorý Ježiša
nemá stále pred očami. Je veľmi dôležité,
aby sme sa spolu s Pannou Máriou
zahľadeli do tváre Pána Ježiša. Lebo čím
ho budeme viac poznať, tým ho budeme
viac milovať a horlivejšie nasledovať.
A tým krajšie budeme svietiť svojim bratom a sestrám príkladom svojho kresťanského života.
Dnes mnoho nariekame na svet akonštatujeme, že dnešný svet je veľmi zlý. No škoda nariekať, lebo tým sa nič nezlepší. Treba konať a do tmy dnešného sveta vniesť
svetlo. Ako? Priblížme si to na príklade:
Nachádzame sa v miestnosti, kde je úplná
tma, a chceme, aby v nej bolo svetlo. Čo
urobíme? Predsa nezačneme tmu vyhadzovať von lopatou ani ju nebudeme vyvážať fúrikom. Takto sa tma vyhnať nedá.
Avšak poznáme jeden osvedčený spôsob,
ako vyhnať tmu a vniesť tam svetlo. Otočíme vypínačom, čím žiarovku spojíme
s elektrickou sieťou a miestnosť bude
osvetlená. Tma sa stratí v okamihu, keď
sme žiarovku spojili so zdrojom svetla,
teda s elektrickou sieťou. Čosi podobné
platí aj v duchovnom živote. Aby sme
mohli svietiť, byť svetlom, musíme byť napojení na zdroj svetla – na Ježiša Krista.
Len on je to pravé svetlo. Iba on je zdrojom každého pravého svetla, čo nám
prezradil aj týmito slovami: „Ja som svetlo sveta. Kto ma nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života”
(Jn 8,12). Na inom mieste túto pravdu zdôraznil takto: „Ja som prišiel na svet ako
svetlo, aby nik, kto verí vo mňa, neostal
vo tmách” (Jn 12,46).
Nasledujúci príklad nám objasní, ako
môžeme byť veľmi užitoční našim bratom
a sestrám, ak sa snažíme byť svetlom sveta. Skutočnú udalosť opísal známy francúzsky spisovateľ Mons. De Ségure takto:
Nábožný duchovný správca v meste Spicardie kráčal oblečený v reverende tichou
ulicou a modlil sa. Dohonili ho dvaja mladí vysokoškoláci vo vojenských uniformách.
Keď ho predbiehali, posmešne sa naňho
uškŕňali a jeden z nich nahlas povedal: „Ja
nemám rád kňazov!” Druhý odvetil: „Ani
ja, lebo neuznávam žiadne náboženstvo aj
napriek tomu, že som bol pokrstený.”„Ja tak
isto nie, veď už dlhé roky som nebol na spovedi, i keď naši doma všetci chodievajú.”
„Vieš, ja som už asi pätnásť rokov nebol
na spovedi. Kto by tomu aj uveril, aby tam
chodieval? Len staré ženy.” Medzitým sa
priblížili k žobrákovi, ktorý sedel pri ceste a vystrčil k nim ruku, prosiac o almužnu. Dali mu nejaké drobné.
január 2012
45
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na nedele a sviatky
Potom jeden z nich povedal: „Skryme
sa tu za plot a budeme pozorovať farára,
keď príde k žobrákovi, či aj on mu dá nejakú almužnu.” Druhý dodal: „Ja by som
sa aj stavil, že mu nič nedá.” A vzápätí sa
skryli za plot. Farár si to ani nevšimol, lebo
so sklonenou hlavou sa modlil ruženec.
O pár minút došiel k žobrákovi, ten kňaza vyrušil v modlitbe a prosil o almužnu.
Duchovný podišiel k nemu a prekutával
si vrecká v nohaviciach aj v reverende. Napokon mu povedal: „Bratku, akurát dnes
nič nemám pri sebe. Nemám nič, opakoval farár. Veľmi ma to mrzí.” Dvaja skrytí mládenci to všetko sledovali: „Vidíš,” šepkal jeden z nich, „povedal som ti, že mu
nič nedá. Kto by veril farárom?!”
Avšak kňaz neodišiel od žobráka, ale
začal sa s ním rozprávať. Totiž keď videl,
že žobrák je oblečený len v deravých nohaviciach, spýtal sa ho: „Naozaj nemáte nič
iné, čo by ste si obliekli?” „Skutočne nemám.” „Teda počkajte trochu.” Farár položil svoj ruženec na múrik, pozrel sa
na jednu i na druhú stranu, či niekto nejde. Potom odbehol do prázdnej autobusovej čakárne, aby mohol vyzliecť nohavice spod reverendy. Vrátil sa k žobrákovi a podal mu ich so slovami: „Vezmite si
ich a modlite sa aj za mňa.” A žobrák
so slzami v očiach ďakoval kňazovi a chcel
mu aj ruku pobozkať, lenže kňaz, zahalený
iba reverendou, vzal si ruženec a pokračoval v ceste.
Dvaja ukrytí pozorovatelia boli úplne
šokovaní z toho, čoho boli svedkami.
Na druhý deň prišli na faru, zazvonili a vy46
Misionár
rozprávali kňazovi, ako sa včera na neho
posmešne uškŕňali, ako bezbožne sa rozprávali a ako sa skryli za plot a pozorovali
ho. Nakoniec mu povedali: „Váš šľachetný skutok nás úplne zmenil. Rozhodli sme
sa, že sa vrátime k viere v Pána Boha. A teraz by sme vás obidvaja poprosili o sviatosť zmierenia.“ Kňaz ich veľmi ochotne
vyspovedal a mal veľkú radosť z toho, že
sa obrátili znovu k Pánu Bohu.
Žijeme v dobe, kedy ľudia už neveria
slovám, ba dokonca ani slovám kňaza. Neveria tomu, čo hovorí, iba tomu, čo robí
a ako sa správa. Aj veriaci ľudia dokážu veľmi odsúdiť kňaza, ktorého skutky protirečia jeho slovám. Ale všetci si vážia takých
kňazov, ktorí i sami žijú tak, ako kážu a ako
žiadajú od svojich veriacich.
Pane Ježišu, daj nám silu a milosť, aby
naše svetlo tak svietilo pred ľuďmi, aby videli naše dobré skutky a oslavovali Otca,
ktorý je na nebesiach.
Prosme aj Pannu Máriu, aby nám
v tom pomáhala svojimi prosbami.
Kresťanstvo nie je jednotné – kresťanov totiž delíme na katolíkov,
pravoslávnych a protestantov. Problémy vo vnútri kresťanského spoločenstva opisuje už apoštol Pavol vo svojich listoch. Ide vlastne o ľudskú stránku kresťanov.
Prvé spory medzi kresťanmi vznikli
na Východe, a to odmietnutím dogmatických výrokov Efezského (431) a Chalcedónskeho koncilu (451), časom i prerušením cirkevného spoločenstva medzi
východnými patriarchátmi a rímskou
stolicou (1054). Ďalšie spory vypukli
na Západe o viac ako štyri storočia neskôr
január|2012
kvôli udalostiam, ktoré sa označujú spoločným názvom „reformácia“ (1517).
Vtedy sa oddelili od rímskej stolice viaceré národné alebo náboženské spoločnosti. Medzi tými denomináciami, kde sa
doposiaľ čiastočne zachovali katolícke
tradície a štruktúry, zaujíma osobitné
miesto anglikánske spoločenstvo.
misionár
duchovnosť a teológia
Ekumenický dialóg medzi
katolíkmi a pravoslávnymi
47
duchovnosť a teológia
48
Cirkvi Východu i Západu kráčali mnoho storočí vlastnou cestou, boli však spojené spoločenstvom viery a sviatostného
života – ak vznikli medzi nimi nezhody
vo veciach viery alebo disciplíny, všetci
uznávali rozhodnutia rímskej stolice.
Katolícka cirkev, zvlášť od Druhého vatikánskeho koncilu (1962 – 1965), sa
k pravoslávnym kresťanom správa veľmi
žičlivo, realizujúc tak v praxi slová Ježiša
Krista o láske.
Biskupi na cirkevnom sneme, medzi
inými dôležitými vecami, všetkým radi
pripomenuli, že na Východe prekvitajú viaceré partikulárne alebo miestne cirkvi, medzi ktorými majú prvé miesto patriarchálne cirkvi – viaceré z nich sa honosia
tým, že ich založili sami apoštoli.
Medzi východnými kresťanmi preto mala
a má veľkú váhu snaha o zachovanie
bratských vzťahov v spoločenstve viery
misionár
a lásky, ktoré majú jestvovať medzi miestnymi cirkvami ako medzi sestrami. Rovnako nemožno prehliadať ani to, že východné cirkvi vlastnia od počiatkov poklad liturgie, duchovných tradícií a právneho poriadku, z čoho nemálo prevzala
i cirkev Západu. Podceňovať sa nemá ani
skutočnosť, že základné články kresťanskej viery o Najsvätejšej Trojici a o Božom
Slove, ktoré sa stalo telom z Panny Márie,
boli definované na všeobecných ekumenických konciloch na Východe.
Dokument spomínaného koncilu
o ekumenizme Unitatis redintegratio poukazuje na skutočnosť, že dedičstvo, ktoré nám zanechali apoštoli, bolo prijaté
v rozmanitých formách a spôsoboch a už
v prvotnej Cirkvi sa miestami vyvíjalo rozlične, a to aj pre rozdielnosť mentalít a životných podmienok. Toto všetko, popri
vonkajších príčinách i kvôli nedostatku
január|2012
vždy Pannu, ktorú Efezský koncil slávnostne vyhlásil za Najsvätejšiu Bohorodičku, aby bol Kristus, v súlade so Svätým
písmom, uznaný v pravom a vo vlastnom
zmysle za Božieho Syna a Syna človeka.
Spoločne tiež uctievajú mnohých svätých
– medzi nimi aj otcov všeobecnej Cirkvi.
Koncil tak konštatuje, že katolíci i pravoslávni uctievajú Pannu Máriu a svätých.
Katolícka cirkev ďalej vyhlásila, že
tieto pravoslávne cirkvi, hoci sú oddelené, majú pravé sviatosti, no najmä – mocou apoštolského nástupníctva – kňazstvo
a Eucharistiu, ktorými sú s nami ešte stále spojené veľmi tesnými zväzkami. Istá
spoluúčasť na svätých veciach je tak nielen možná, ale za vhodných okolností
a so schválením cirkevnej vrchnosti sa aj
odporúča. Z toho vyplýva, že katolíci
môžu niekedy prijať Eucharistiu u pra-
duchovnosť a teológia
vzájomného porozumenia a lásky, bolo
základom pre rozdelenia.
Žičlivosť katolíkov vidno aj v konštatovaní, že je všeobecne známe, s akou láskou slávia východní kresťania (i pravoslávni) liturgiu, najmä Eucharistiu – zdroj
života pre Cirkev a preddavok budúcej slávy. Prostredníctvom nej majú veriaci,
zjednotení s biskupom, prístup k Bohu
Otcovi skrze Syna – vtelené Slovo, ktorý
trpel a bol oslávený, a vyliatím Svätého Ducha dosahujú spoločenstvo s Najsvätejšou
Trojicou, lebo sa stali „účastnými na Božej prirodzenosti“ (2 Pt 1, 4). Slávením Pánovej Eucharistie v spomínaných jednotlivých cirkvách sa zároveň buduje
a vzrastá Božia Cirkev a koncelebráciou
sa prejavuje ich spoločenstvo. V tomto liturgickom kulte východní kresťania prekrásnymi chválospevmi velebia Máriu,
január|2012
misionár
49
duchovnosť a teológia
50
voslávnych. Otázkou ale je, či pravoslávni s tým súhlasia, či pravoslávny kňaz udelí sväté prijímanie kresťanovi – katolíkovi. U katolíkov môže byť pravoslávny
krstným otcom spolu s katolíckym kresťanom, iná prax je však u pravoslávnych
– tam katolík krstným otcom byť nemôže. Každý kresťan – katolík (aj gréckokatolík) má povinnosť zúčastniť sa v nedeľu a v prikázaný sviatok na svätej liturgii.
Túto povinnosť si splní i tým, že sa zúčastní
na bohoslužbe akéhokoľvek katolíckeho
obradu (u nás ide o gréckokatolícku alebo rímskokatolícku liturgiu). Po splnení
tejto povinnosti mu nie je zakázaná účasť
na pravoslávnej bohoslužbe – zvlášť vtedy, keď sa na nej zúčastňujú členovia jeho
rodiny, aby spolu vyprosovali milosť jednoty. V zmiešaných manželstvách je
potrebné realizovať to, čo nás spája – čítať si spoločne Sväté písmo (Bibliu majú
aj katolíci, aj pravoslávni) a v rodinách sa
modliť utierne a večierne (väčšina menlivých častí by pritom mala byť spoločná,
spoločné sú tropáre a kondáky sviatkov –
tie si môže celá rodina zaspievať večer,
pred spaním). V dedine, kde žijú spolu katolíci a pravoslávni, sa kresťania môžu spolu rozprávať o Božej láske, o láske Ježiša
Krista, ktorou všetkých miluje, o jeho kríži, o zmysle života či o Panne Márii, ktorá nad nami vystiera svoj ochranný plášť.
Keď koncil spomína Východ, nemyslí tým napríklad len pravoslávnych na Slovensku, v Rusku alebo v Grécku, ale tiež
východných kresťanov v Egypte (koptov),
Etiópii, Arménsku a Sýrii.
misionár
Na Východe sa nachádzajú mnohé
poklady duchovných tradícií, ktoré zvýraznilo predovšetkým mníšstvo. Už
od slávnych čias svätých otcov tu totiž prekvitala mníšska spiritualita, ktorá potom prenikla aj na Západ, takže latinské
rehoľníctvo z nej povstalo ako zo svojho
prameňa a i neskôr z nej neraz čerpalo
nové sily. Vrelo sa preto odporúča, aby katolíci častejšie načierali do týchto duchovných pokladov východných otcov, ktoré povznášajú celého človeka ku kontemplácii Božích vecí.
Katolícka cirkev povzbudzuje svojich
synov, aby spoznávali, ctili si, uchovávali a pestovali drahocenné liturgické a duchovné dedičstvo Východu, čo má veľmi
veľký význam pre verné zachovávanie
kresťanskej tradície v jej plnosti a pre dosiahnutie zmierenia východných a západných kresťanov. Koncil tak povzbudil
i rímskokatolíkov, aby poznávali duchovné dedičstvo kresťanského Východu.
Mnohí rímskokatolíci danú skutočnosť
zobrali až tak vážne, že dôsledne začali študovať kresťanský Východ a nadobudli
také vedomosti, že aj samotní pravoslávni sa u nich učia o kresťanskom Východe
(napríklad Pápežský východný inštitút
v Ríme či už nebohý kardinál Tomáš Špidlík).
Katolícka cirkev prijíma istú rozmanitosť uvedených zvykov a tradícií, ktorá
vôbec neprekáža jednote Cirkvi, ba robí
ju ešte krajšou a nemálo napomáha jej
poslaniu. Daný posvätný cirkevný snem
preto, aby odstránil akékoľvek pochybnosti,
vyhlasuje, že východné cirkvi, pamätajúc
január|2012
na potrebnú jednotu celej Cirkvi, majú
právo žiť podľa svojej vlastnej disciplíny,
lebo tá lepšie zodpovedá povahe ich veriacich a účelnejšie slúži ich duchovnému
dobru. Myslíme si teda, že katolícka cirkev v súčasnosti vo vzťahu k pravoslávnym
realizuje v praxi slová Ježiša Krista: „Miluj svojho blížneho ako seba samého.“
Katolícka cirkev si želá jednotu kresťanov, o ktorú prosil Spasiteľ v predvečer
svojho utrpenia, čo sa dosahuje zvlášť
modlitbami a bratským dialógom o náuke
viery a o najnaliehavejších pastoračných
potrebách našich čias. Najkrajším
príkladom toho sú rímski pápeži Ján Pavol II. (1978 – 2005) a Benedikt XVI.
(od roku 2005).
Súčasný rímsky biskup, podobne ako
jeho predchodca, buduje ekumenickú
spoluprácu zvlášť s pravoslávnou cirkvou,
čo oceňujú i predstavitelia Ruskej pravoslávnej cirkvi, Konštantínopolského patriarchátu a iných pravoslávnych cirkví.
o. Andrej Slodička
Plán svätých misií
M I E S TO
8. – 11. 3. 2012
Abranovce – obnova misií
8. – 11. 3. 2012
Vyšná Olšava – obnova misií
10. – 18. 3. 2012
Lesíček – misie
26. – 29. 4. 2012
Dedačov – obnova misií
28. 4. – 6. 5. 2012
Rokytov – misie
12. – 20. 5. 2012
Litmanová – misie
14. – 17. 5. 2012
Bogliarka – obnova misií
17. – 20. 5. 2012
Krivé – obnova misií
31. 5. – 3. 6. 2012
Ubľa – obnova misií
2. 6. – 10. 6. 2012
Michajlov – misie
16. 6. – 24. 6. 2012
Drienov – misie
január|2012
MISIONÁRI
o. Milan Zaleha,
o. Jozef Troja
o. Mikuláš Tressa,
o. Miroslav Čajka
o. Milan Zaleha,
o. Jozef Troja
o. Milan Zaleha,
o. Jozef Troja
o. Milan Zaleha,
o. Jozef Troja
o. Mikuláš Tressa,
o. Metod Lukačik
o. Milan Zaleha,
o. Jozef Troja
o. Milan Zaleha,
o. Jozef Troja
o. Milan Zaleha,
o. Jozef Troja
o. Milan Zaleha,
o. Jozef Troja
o. Mikuláš Tressa,
o. Jozef Troja
misionár
duchovnosť a teológia
DÁT U M
51
duchovnosť a teológia
Výroky
a príklady
Otcov púšte
o láske
a znášanlivosti
52
3. Chráň sa svárlivosti a sporov. (23)
7. Nepočúvaj zlé reči o blížnych; buď
priateľom ľudí a získaš život. (25)
12.Neodsudzuj nikoho, aby sa od teba
nevzdialila bázeň Božia a ty si nebol vydaný do rúk neviditeľných nepriateľov. (32)
30.Koruna všetkých dobrých diel záleží na tomto: skladať na Boha všetku svoju nádej, utiekať sa k nemu Jedinému z celého srdca a z celej sily, byť plným dobroty
ku všetkým, plakať pred Bohom a prosiť
ho o pomoc a zmilovanie. (137)
43.Dobrota voči blížnemu je matkou
čistoty. (201)
46.Láska robí dušu zdravou a bez
vášní. (205)
57.Hovoril abba HYPERCHIUS: „Lepšie je jesť mäso a piť víno, ako zlými rečami užierať bratov.“ (282)
misionár
67.Nevyhnutné sú tri hlavné skutky:
báť sa Boha, modliť sa a robiť dobre blížnemu. (332-33)
76.Vštep si do srdca, že tvoje hriechy
sú podobné brvnám a hriechy tvojho
brata – malej smietke. (340)
78.Keď počuješ o niekom, že ťa pohanil, a on príde k tebe, nekarhaj ho, ale
raduj sa s ním; ukazuj mu príjemnú tvár,
aby si si získal dôveru pri svojej modlitbe. (337)
80.Keď chceš hovoriť o hriechoch
brata, tak hovor bez vášne, buď aby si ho
napravil, alebo aby si spôsobil osoh bratom. Inakšie neujdeš Božiemu trestu:
sám upadneš nevyhnutne do tých istých
alebo horších hriechov, budeš pozbavený
Božej pomoci a zahanbený, keď ťa budú
karhať iní. (381)
január|2012
81.Jeden starec povedal: „Nikdy som si neželal vec užitočnú pre seba a neužitočnú pre brata
veriac, že zisk môjho brata je mojím ziskom.“ (399)
82.Pokora je predchodcom lásky. Ako Ján bol
predchodcom Ježišovým a všetkých privádzal k Ježišovi, tak i pokora privádza k láske, t. j. k samému Bohu, pretože Boh je Láska. (401)
85.Akýsi brat bol v duchu tým veselší, čím viac
ho uponížili a vysmiali. Hovorieval: „Tí, čo nám
nactiutŕhajú a sa nám vysmievajú, podávajú
nám pomôcky k úspechu, ale tí, čo nás chvália,
nám škodia. Lebo hovorí Písmo: „Ľudia moji, tí,
čo vás vychvaľujú, líškajú sa vám.“ (Iz 3, 12) (459)
86.Iný starec, keď ho niekto urazil, ponáhľal sa,
aby mu dobrým odplatil za zlé osobne, ak bol nablízku,
ak však žil ďaleko, posielal mu dary po druhých.
Úryvok z knihy Hrsť spomienok
DÁTUM
TÉMA
EXERCITÁTOR
9. – 12. 2. 2012
O modlitbe (muži)
o. Metod Lukačik
16. – 19. 2. 2012
Kráčaj so mnou (ženy)
o. Jozef Jurčenko
23. – 26. 2. 2012
Poslanie ženy (ženy)
o. Pavol Tomko
5. – 9. 3. 2012
(kňazi)
o. Jozef Jurčenko
16. – 18. 3. 2012
(pre manželky kňazov)
o. Atanáz Mandzák
22. – 25. 3. 2012
O modlitbe (ženy)
o. Metod Lukačik
30. 4. – 3. 5. 2012
Pane, nauč nás modliť sa
(pre manželky kňazov)
o. Metod Lukačik
*
Nahlásiť sa môžete na telefónnych číslach 056/642 21 67, 0902 478 816
alebo prostredníctvom e-mailu: [email protected]
tieto duchovné cvičenia pre manželky kňazov sa uskutočnia v Exercičnom dome svätého Ignáca v Prešove, Pod Kalváriou
*
január|2012
misionár
duchovnosť a teológia
Plán duchovných cvičení v Kláštore
redemptoristov v Michalovciach
53
fo toreportáž
54
misionár
január|2012
fo toreportáž
január|2012
misionár
55
správa z akcie
Duchovné cvičenia pre mužov
– o modlitbe (24. – 27. november 2011)
56
„Dnes je dúfať ťažšie ako veriť“ – týmto výrokom talianskeho rehoľníka a básnika Dávida Máriu Turolda začal vladyka
Milan svoj príhovor počas archijerejskej
svätej liturgie, ktorá sa konala na počesť 10.
výročia blahorečenia mučeníka Dominika Metoda Trčku. Mnohí z nás však už
zažili situácie, keď aj tie najvznešenejšie
myšlienky zanikli krátko po našom návrate
zo svätej liturgie domov, do dennej reality. Šťastie v tomto smere malo 6 mužov,
ktorí sa spomínanej svätej liturgie zúčastnili
v rámci duchovných cvičení. Po návrate
do kláštora totiž mohli nad prednesenou
myšlienkou ďalej rozjímať, a to ako po svätej liturgii, tak i počas soboty a nedele. Ja
som mal to šťastie byť medzi nimi.
Duchovné cvičenia, týkajúce sa modlitby, viedol redemptorista o. Metod Lukačik. Hneď na začiatku nás vyzval, aby
sme svoje plachty – ako námorníci –
nastavili vetru Svätého Ducha a aby sme
neveslovali, ale nechali sa ním unášať.
misionár
Program veľmi citlivo kombinoval
prednášky s modlitbami a rozjímaním.
Témy predstavovalo spytovanie svedomia,
modlitba požehnania, modlitba vďaky, sebapoznanie, sviatosť zmierenia, Ježiš ako
vzor našej modlitby, liturgická modlitba,
lectio divina / s Božím slovom, ale tiež komentár k modlitbe Otčenáš.
Ticho, panujúce v priestoroch kláštora, nám umožnilo úprimne a naozaj
hlboko sa zamyslieť nad svojím doterajším životom. Pochopili sme, že nevďačnosť
je vážnym hriechom a že pochmúrny
pohľad na svet nie je znakom kresťanstva,
ale depresie. Najsilnejší sú tak ľudia, ktorí často a za všetko ďakujú Bohu – on nám
totiž dáva silu...
V mene účastníkov duchovných cvičení ďakujem o. Metodovi Lukačikovi
a redemptoristom za posilnenie vo viere.
Nech im všetkým dá nekonečne dobrotivý
Boh silu vytrvať v ich krásnom poslaní...
Alexander Kováč
január|2012
O láske...
„Ak chceš byť milovaný,
„Láska nemôže žiadnym spômiluj!“
(Seneca) sobom hrešiť, ako ani oheň nemôže chladiť.“ (sv. Augustín)
„Človek je stvorený tak, že ho
dojíma, keď vidí, že ho niekto
„Láska sa začína tam, kde
miluje a čoskoro aj on miluje sme schopní prestať myslieť
toho, kto ho miloval prv. Takto na seba a ochotní vykonať nievzniká láska Božia v srdci člo- čo pre druhého, čo nás niečo stoveka. Láska vzniká z poznanej jí.“
(A. de Saint-Exupéry)
lásky.“ (sv. Katarína Sienská)
„Najintenzívnejšia forma
„Ohlásil som im tvoje meno života sa volá láska.“
a ešte ohlásim, aby láska, kto(G. Uhlenbruck)
rou ma miluješ, bola v nich
a aby som v nich bol ja.“
„Nič, skutočne nič sa ne(Jn 17, 26) oplatí žiť bez lásky – všetok
zmysel života sa naplní tam, kde
„Kde je veľká láska, tam je láska.“
(D. Bonhoeffer)
nie je nič malé.“ (P. Schmid)
„Láska je ťažká. Milovať bez
„Láska – čím viac jej dá- rozdielu každého – to je možno
vam, tým viac jej mám.“
najťažšia úloha, ktorá je nám
(W. Shakespeare) uložená, tá najzapadlejšia, posledná skúška a preverenie;
„Láska je skutok viery a kto práca, pre ktorú je všetka ostatje slabý vo viere, je slabý aj ná práca len prípravou.“
v láske.“
(E. Fromm)
(R. M. Rilke)
január|2012
„Zlo sa rodí vždy tam, kde
chýba láska.“
(H. Hesse)
„Láska, podobne ako život, nie je pohodlný a pokojný
stav, ale veľké a nádherné dobrodružstvo.“
(H. Fayol)
o láske
„Kto nemiluje, nepoznal
Boha, lebo Boh je láska. A Božia láska k nám sa prejavila
v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby
sme skrze neho mali život.“
(1 Jn 4, 8 – 9)
misionár
57
misionár deťom
MISIONÁR DEŤOM
58
Milé deti,
je tu začiatok nového roka a s tým spojené očakávania, čo
nám asi prinesie.
Aký nový rok naozaj bude, to do veľkej miery závisí aj od nás
samých. Môžeme ho premrhať, ale i naplno využiť každý nový
deň, ktorý nám dáva Boh, aby sme sa učili mať radi jeho aj ľudí
okolo seba. Práve podľa toho poznáme ozajstných svätcov – nie
podľa zázrakov, nie podľa svätožiary, nie podľa zbožne zložených rúk... Ozajstní svätci často viedli celkom obyčajný
život. A svätými sa stali preto, lebo každý deň sa snažili milovať Boha i ľudí.
Jedným z takýchto svätcov bol aj blahoslavený redemptorista Gašpar Stanggassinger, ktorého by sme Vám chceli v tomto čísle Misionára predstaviť.
Malý Gašpar sa narodil 12. januára 1871 v gazdovskom dome
v Berchtesgadene (dnešné
Bavorsko). Ako chlapec – podobne ako všetky deti –
napodobňoval ľudí, ktorých obdivoval a chcel
byť ako oni. Pri hrách
teda často prijímal na
seba rolu kňaza: staval
oltáriky, na ktorých potom zapaľoval sviece,
napodobňoval kňaza pri
svätej liturgii, svojim
mladším súrodencom
tiež často hovoril „kázne“. Deti mali Gašpara
veľmi rady, pretože bol veselý a už odmalička vedel,
čo chce v živote dosiahnuť.
Ďalšou vecou, ktorú mal
Gašpar veľmi rád, boli (Úloha
č. 1: Pospájajte všetky číslice
v takom poradí, v akom nasledujú,
a výsledný obrázok Vám napovie
misionár
január|2012
správne slovo.). Dedinka, v ktorej sa narodil, bola totiž obklopená vysokými vrchmi Álp,
a tak náš blahoslavený mohol už odmala zdolávať blízke končiare. Ísť neustále ďalej a liezť
na čoraz vyššie štíty – to bolo preňho životným poslaním. Netýkalo sa to však len pozemských vrcholov. Jeho najdôležitejší cieľ predstavovalo zdolanie toho „najvyššieho
štítu“ – dostať sa do neba. Aj preto bol jeho životným heslom citát z Písma: „(Úloha č. 2:
Vyškrtajte všetky slová v osemsmerovke a zvyšné písmená Vám tento citát priblížia.)”.
Rovnako ako v horách, i vo svojom živote musel robiť všetko preto, aby sa na „vrchol“
dostal. Po ukončení školy sa teda Gašpar prihlásil do nižšieho seminára. Hoci mu učenie išlo veľmi ťažko, predsa len sa nevzdal a ako skúsený horolezec zo všetkých síl smeroval k svojmu cieľu. Jedna z najväčších výziev ho ale čakala po skončení seminára
a po kňazskej vysviacke, keď sa rozhodol, že vstúpi do rehole redemptoristov. Jeho otec
bol totiž proti tomu a ani po troch dňoch spoločných rozhovorov so synom z tohto stanoviska neustúpil. Svojho rozhodnutia sa však nevzdal ani Gašpar a z domu odišiel i bez
otcovho súhlasu. Jeho otec si chybu nakoniec priznal, a to vtedy, keď uvidel rozžiarenú tvár svojho syna pri skladaní rehoľných sľubov.
Gašpar sa teda stal redemptoristom. Predstavení videli, že mladí ho majú veľmi radi,
preto tohto otca misionára poverili starostlivosťou o kandidátov na vstup do rehole. Chceli ho tiež povýšiť na predstaveného celého seminára, no vtedy sa stala smutná udalosť.
Tak ako v horách prichádzajú nečakané nešťastia, pády a lavíny, tak aj v ľudskom živote niekedy príde znenazdajky
smrť. Jedného dňa Gašpar pocítil veľkú slabosť a hoci si
všetci všimli, že niečo nie je v poriadku, zdalo sa, že je
to iba chvíľkové. Nebola to však pravda – išlo o prasknuté slepé črevo, ktoré ho napokon stálo život. Po niekoľkých dňoch tak Gašpar, pripravený na smrť, zdolal svoj
najvyšší štít a dosiahol cieľ, po ktorom celý život túžil. Hoci bol
ešte mladý – veď mal iba 28 rokov – Boh ho prijal do svojho Kráľovstva.
Svätý život Gašpara potvrdil aj blahoslavený pápež Ján Pavol II., keď ho
24. apríla 1988 vyhlásil za blahoslaveného.
I v našom živote sa často musíme namáhať, aby sme niečo dosiahli. Nie vždy
to ale ide ľahko. Boh totiž pre nás pripravil „veľké štíty“ – veľké veci, ktoré však môžeme dosiahnuť. Najprv sa ale musíme naučiť zdolávať tie malé, ktoré sú všade okolo
nás – domáce úlohy, pomoc rodičom, rozvíjanie svojich talentov, no najmä lásky k Bohu
i k ľuďom. Iba s jej pomocou totiž môžeme, podobne ako blahoslavený Gašpar
Stanggassinger, dosiahnuť aj ten najvyšší štít, ku ktorému sme všetci povolaní – večnú
radosť v nebi.
Vyriešené úlohy nám posielajte do 13. januára 2012.
Aktuálne blahoželáme Vladimírovi Hamaričovi zo Strihoviec a posielame mu peknú
redemptoristi
cenu.
január|2012
misionár
misionár deťom
MISIONÁR DEŤOM
59
MISIONÁR DEŤOM
misionár deťom
K
O
S
T
O
L
A
K
S
Á
L
V
S
60
B
L
A
H
O
S
L
A
V
E
N
Ý
T
Á
A
A
A
D
J
T
R
J
K
O
S
A
CH
N
V
Š
B
T
CH
Č
P
L
M
T
N
O
Ť
H
O
T
Ľ
O
R
B
E
Ú
U
G
R
I
O
E
R
O
O
A
R
R
M
P
G
O
R
R
Ľ
Ž
S
R
V
A
I
O
A
A
B
E
O
A
B
O
K
O
L
K
Š
A
S
A
I
L
A
H
H
P
O
O
P
R
P
S
H
M
E
A
O
E
S
R
A
H
Y
O
I
Y
Z
Z
B
A
Ť
A
R
E
S
E
T
N
P
R
E
D
S
T
A
V
E
N
Ý
S
G
L
T
C
E
I
N
A
L
O
V
O
P
E
A
T
S
I
R
O
T
P
M
E
D
E
R
V osemsmerovke vyhľadaj
nasledujúce slová:
ALPY, BAVORSKO,
BLAHOSLAVENÝ, BOH, BRALO,
GAŠPAR, HORA, HOROLEZEC,
CHOROBA, KLÁŠTOR, KLERIK,
KOSTOL, LÁSKA, LESY, MILOSŤ,
OBETA, POKORA, POVOLANIE,
POŽEHNÁ, PREDSTAVENÝ,
PROSBA, REDEMPTORISTA,
SMER, STANGGASSINGER,
STOPA, TÚRA, VOĽBA, VRCH,
VÝSTUP, ZMIERIŤ, ŽALMY
V Michalovciach každý mesiac vydávajú Redemptoristi, Vydavateľstvo Misionár. Vydávanie je povolené GBÚ v Prešove, č. j.
1967/1992, rehoľou a MK SR, EV. 3171/09. Redakcia si vyhradzuje právo úpravy rukopisov. Nevyžiadané príspevky nevraciame.
Šéfredaktor: o. Metod Lukačik CSsR; Redaktori: o. Maroš Dupnák CSsR, o. Miroslav Medviď CSsR; Adresa: Redemptoristi, Vydavateľstvo Misionár, Masarykova 35, 071 01 Michalovce, Telefón: 056/68 81 981, 0902 275 145, Web: www.misionar.eu; E-mail:
[email protected]; Bankové spojenie: SLSP, a.s. Michalovce, č. ú.: 0480292873/0900, IČO: 00585696; Časopis Misionár
je možné objednať si kedykoľvek v priebehu roka. Ročné predplatné predstavuje 11 EUR. Cena: 1 EUR; ISSN: 1335-1176.
misionár
január|2012
Download

01 - misionar.eu