ROČNÍK XIV. ČÍSLO 2
JÚN 2014
2
OBSAH
_______________________________________________________
KORENE A TRADÍCIE
95.výročie tragickej smrti gen.Dr. M.R. Štefánika
M. Eliáš: Odchod štúrovcov z Bratislavy do Levoče 1844
5
6
PRIESTOR SLOVA
J. Tuţinský: Slová a strach
J. Mravík: Fóbia voči Slovanom
J. Handţárik: Ku koreňom záhad
P.C.Roberts: Útok na Rusko
G. Chiesa: Tretia svetová vojna sa uţ začala. Rusko ...
Spomíname na Jána Melichera
12
18
24
28
33
39
KULTÚRA V TOKU ČASU
D. Bollová: Kde má človek vlasť?
Z. Pavelcová: Spomienka na Samuela Štarkeho
Ocenený kalednár
40
42
43
ZAUJALO NÁS
Výzva prezidenta Ruskej federácie z 18.3.2014
Putin a burza cenných papierov
M. Mravík: Poráţka ľudskosti
Ukrajinský vizionár V.A. Kudin
44
58
59
60
JUBILEÁ
Jubileá v 3. štvrťroku 2014
71
SLOVANSKÁ VZÁJOMNOSŤ , ročník XIV, číslo 2.
Vychádza štyri razy do roka
Vydáva Rada Zdruţenia slovanskej vzájomnosti.
Výtvarný návrh obálky: Ladon©
Predseda redakčnej rady: Doc.Dr. Jozef Mravík, CSc., šéfredaktor:
Július Handţárik
Adresa redakcie: Dobšinského 16, 811 05 Bratislava, č. tel. 52491861, email: [email protected], www.ozzsv.sk
ISSN 1335-9010, evidenčné číslo: MK SR EV1234/08. Vyšlo v júni 2014.
3
4
KORENE A TRADÍCIE
_______________________________________________________
95. výročie tragickej smrti gen.Dr. M.R.Štefánika
4. mája tohto roku sme si pripomenuli 95. výročie od tragickej
smrti generála Dr. Milana Rastislava Štefánika a jeho talianskeho
sprievodu. Pri tejto príleţitosti Miestne odbory Matice slovenskej
Dunajská Luţná, Šamorín, Obecný úrad Ivanka pri Dunaji, základné
a stredné školy z Podunajských Biskupíc, zo Senca, z Mostu pri
Bratislave, Svetové zdruţenie Slovákov v zahraničí a Zdruţenie
slovanskej vzájomnosti zorganizovali 24. ročník Vlasteneckej
pochôdzky po slovenskom juhu.
Ţiaci a študenti si uctili pamiatku generála Štefánika pri
pomníkoch v Šamoríne a Dunajskej Luţnej. Pri buste M.R. Štefánika
v Ivanke pri Dunaji sa k mládeţi pridali uţ aj hostia - zástupca
Kancelárie prezidenta SR, ministerstva obrany SR, Bratislavského
samosprávneho kraja, Európskeho parlamentu, zástupcovia
veľvyslanectiev
Talianska a Francúzska, predseda Matice
slovenskej, členovia záujmového spolku - 2. jazdeckej brigády
československej armády na Sibíri , zástupcovia spolku letcov M.R.
Štefánika a mnoho ďalší predstaviteľov verejnej správy, samosprávy,
občianskych zdruţení . Spoločne sa dali na pochod k mohyle gen.
M.R. Štefánika a jeho talianskeho sprievodu kde pokračovala pietna
spomienka na tohto nášho velikána.
Podujatie moderoval Dr. Stanislav Bajaník, ktorý na záver prečítal
vyhlásenie účastníkov pietnej spomienky.
VYHLÁSENIE
z 24. ročníka Vlasteneckej pochôdzky po slovenskom juhu pri
príleţitosti 95. výročia tragickej smrti gen. Dr. M.R. Štefánika
a jeho talianskeho sprievodu
5
Rok 2014 je aj rokom stého výročia začiatku I. svetovej
vojny, v ktorej práve M.R. Štefánik zohral významnú politickú,
strategickú, diplomatickú a oslobodzovaciu úlohu Slovákov
a Slovanov.
Z tohto pamätného miesta preto my, účastníci tohtoročnej
vlasteneckej pochôdzky voláme po prehlbovaní
slovenskoslovanskej vzájomnosti ako duchovného a mravného odkazu našich
predkov a obetí.
Európa a svet by boli bez slovanského prínosu ochudobnené.
Nech sú si teda vedomé nášho historického i súčasného vkladu do
svojej identity a výchovy mladej generácie.
Slováci, Slovania, Európania, nech nás duch a odkaz M. R.
Štefánika vedie vo vzájomnom spolunaţívaní.
Ivanka pri Dunaji 6. mája 2014
Spracovala: Edita Dürrerová
Odchod štúrovcov z Bratislavy do Levoče
roku 1844
Michal Eliáš
Dunaju slovenský, uţ ťa zanecháme,
keď na tvojich brehoch ústavu nemáme.
Týmito veršami Janka Matúšku napísanými v roku 1844 si
pripomíname 170. výročie odchodu štúrovcov z Bratislavy do
Levoče – známeho exodu štúrovcov. Táto svojrázna vzbura časti
študentov proti školskej vrchnosti mala v slovenskom študentskom
hnutí mimoriadny význam, jej tradícia vydrţala aţ do dnešných čias.
Exodus mal v slovenskej literatúre taký význam, aký (okrem
revolučného vystúpenia v meruôsmom roku a Matice slovenskej)
nemalo ţiadne iné podujatie. Stal sa inšpiračným zdrojom študentov
v novom uzákonenom jazyku – štúrovčine. Ich básne, piesne, často
6
len popevky utvorené akoby na úteku z Bratislavy stávajú sa útokom,
revolucionizujú, burcujú a burácajú. Nie div, ţe medzi nimi vznikla
i dnešná naša hymna. Hŕstka národne prebudených študentov sa
vydáva svojím činom prebúdzať ľud a tvoriť z neho národ.
Zaujímavé je, ţe si to oni hneď vtedy uvedomovali. Janko Francisci
1. januára 1844 v liste Augustovi Horislavovi Škultétymu napísal:
Nový rok 1844 je bezpochyby deň, od ktorého sa história slovenského
ţivota datovať bude a na ktorý pozdní nástupcovia jako na prvé
najčistejšie pohnutie a napnutie sily duchovnej s úctou a velebou sa
dívať budú.
Vystúpenie študentov nemôţeme vyčleňovať z dobovej situácie,
úzko s ňou súviselo, reagovalo na ňu. V Bratislave uţ od začiatku
19. storočia pôsobila Katedra reči a literatúry a pri nej Slovanský
ústav, na ktorom sa pripravovala mladá generácia. Pod
maďarizačným tlakom začali niektorí školskí a cirkevní hodnostári
obmedzovať ich účinkovanie. Generálny konvent evanjelickej cirkvi
v roku 1841 ju zakázal spoločnosti slovenskej mládeţe, aby sa v nich
vraj v budúcnosti nevyvinul „vlasti nebezpečný smer“. Barón Zay
a iní maďaróni zasahovali do účinkovania škôl, obmedzovali
vyučovanie slovenčiny. Slováci sa bránili. V roku 1842 zorganizovali
slovenský rekurz – sťaţnosti, poţiadavky – k panovníkovi. Dušou
prípravy rekurzu bol Ľudovít Štúr s kolektívom študentov v Ústave.
Tam sa rekurz prepisoval na čisto, tam sa prekladali prílohy, tam sa
zhromaţďovali finančné príspevky na cestu deputácie. Študenti,
členovia Ústavu organizovali podpisovú akciu. Je známe, ţe Janko
Francisci takmer celý mesiac školu zanedbával, keď zbieral podpisy
v Nitrianskej a Trenčianskej stolici. Námestník profesora Palkoviča,
Ľudovít Štúr, sa činil – pripravoval vydávanie slovenských novín,
staral sa o činnosť Katedry a Ústavu. Vo februári 1843 spolu s inými
ohlásil „deň vzkriesenia slovenčiny“ – navrhol štúrovčinu za
spisovnú reč Slovákov. Je pochopiteľné, ţe takáto činnosť bola tŕňom
v oku maďarónom, a preto sa rozhodli odstrániť Štúra z Ústavu.
Školský rok 1843/1844 sa začal v Ústave slovenskom normálne.
Zvyšoval sa vzdelávací ruch, sledovali sa osudy rekurzu, povolenia
7
novín a otázky prijatia slovenčiny. O práci študentov, ako aj o vplyve
Ľudovíta Štúra na nich, zanechal svedectvo Viliam Pauliny, ktorý
v ten rok prišiel na lýceum z Modry. „ V Slovenskom ústave nás je uţ
vyše sto zapísaných, Štúrovým prednáškam kvôli prišli dajedni ţiaci
sem i zo Sliezska, Čiech, Moravy, Chorvátska i Luţice. Aj mnoho
Srbov je tuná. Utešený a milý ţivot. Učíme a trudíme sa ako na
preteky. Celý deň sme zapriahnutí. Večer „rozpravy“ u Štúra,
v sobotu výlety. Aj spevokol sme uţ odbývali..“.
Nad účinkovaním Štúra v ústave sťahovali sa mračná. Na Štedrý
deň 1843 konal sa konvent, ktorý riešil kauzu Ľudovíta Štúra. Ján
Francisci o ňom napísal Horislavovi Škultétymu: „Otázka z ohľadu
Štúrovho námestníctva prišla na konvent a síce ju Palkovič, vidiac sa
písmami a memoriálmi dostatočne byť podopreným a nemohúc ďalej
neistotu trpieť, v ostatnú adventnú nedeľu predniesol. On ţiadal od
konventu, aby Štúra jako námestníka potvrdil. Pre krátkosť času bola
vec do budúceho konventu odloţená..“.Štúrovu záleţitosť nedoriešili,
odročili ju na budúci konvent.
Študenti boli znepokojení. Ich náladu vystihol Viliam Pauliny
v svojich spomienkach „Boli to hrozné Vianoce, nerestný Štedrý
večer – Kristus, syn Boha ţivého, narodil sa, aby nás spasil. On
hlásal „miluj svojich blíţnych ako seba samého“, on učil „Čo chceš,
aby tebe iní činili, i ty čiň im to“ – a my na svätý deň jeho narodenia
svätíme v horkom povedomí, ţe od predstavených našich celkom
opak učenia Kristovho skusovať musíme, bo jediný tŕň v oku je im
naša láska k národu, ktorou oduševňujú nás výtečné prednášky
Štúrove. Avšak daromné námahy vaše, vy herestratovia a efialtesovia
národa slovenského, bo vedzte, ţe niet tých tryzieň na svete, ktorými
odcudziť by sme sa mohli národu, odcudziť našej svätej veci a s touto
uţ vaším pričinením zrastenej vysokoučenej osobe nášho Ludevíta.
Vám na truc a na postrach vrahov: Za Štúrom aj do pekla pôjdeme
!“
Na Silvestra – 31. decembra 1843 – bol búrlivý konvent. Podľa
Janka Francisciho výsledok dvojhodinovej debaty bol tento: Štúr ako
nebezpečný človek musí byť z lýcea odstránený a nemôţe vôbec na
8
školu. Profesor Palkovič dostal podmienku, ţe do dvoch týţdňov
oznámi, či bude učiť sám, alebo konvent si zvolí iného námestníka.
Štúr však prednášať nesmie!
Študenti zostali sklamaní, zhrození, pobúrení. Uvaţovali o tom,
ako si vynútiť revíziu silvestrovského výroku konventu. Podľa
Viliama Paulinyho – Dnešný večer sme spolu trávili v dôverných
rozhovoroch. Veľmi mnohí narádzajú, aby sme všetci odišli zo škôl
prešporských.
Štúr bol chorľavý, nevychádzal z bytu, nezasahoval do situácie.
Nezávisle od neho pripravovala sa akcia študentov. Na Nový rok
1844 uskutočnila sa búrlivá porada študentov. Niektorých
ohnivejších ovládla myšlienka odísť na iné školy, ak nebude
prednášať Štúr. Študenti zostavili deklaráciu, ktorá obsahovala
v kocke toto: Ak konvent Štúra, na ktorom sa nijaká vina nenašla,
nepotvrdí za suplenta, podpísaní odídu na iné školy. Z 55 členov
Ústavu bolo v Bratislave cez vianočné sviatky prítomných 46. Z nich
polovica sa rozhodla podpísať deklaráciu. Niektorí odloţili svoje
rozhodnutie na neskoršie, keď sa poradia s rodičmi. Hneď na Nový
rok predloţili deklaráciu profesorátu, ţiadali do troch dní vydať
vysvedčenia, prestali chodiť do školy, konviktu i alumnie. Ich čin
ocenil Ján Francisci „ toto je ten skutok, pre ktorý sa Nový rok 1844
v histórii ţivota slovenského večne pamätným stane. To je ten skutok,
ktorý náš vek len slabo a len budúcnosť slušne oceniť bude v stave,
skutok, ktorého sláva sa svetom rozletí, skutok, ktorý zamrznuté
balvany tatranské rozhreje, pohne a k slávy plným ohlasom zbudí.“
Ohlasom bol aj zrod viacerých príleţitostných básní. Okrem uţ
spomenutej Matúškovej Dunaju slovenský uţ ťa zanecháme, je to
jeho Ponad Tatrou blýska, hromy divo bijú – dnešná naša štátna
hymna. Najmä jej posledné dve strofy sú obrazom i odrazom situácie
pri odchode štúrovcov z Bratislavy.
Ešče duby rastú na Krivánskej strane,
kto jak Slovák chodí, nech knihy zahodí
a medzi nás stane !
9
Medzi tieto príleţitostné básne rozhodne patrí aj báseň Janka
Kráľa Duma bratislavská. Jej miestna lokalizácia – Prešporský
zámok, Dunaj – ale i osobná „záhorský šuhaj“ – čo je pseudonym
Ľudovíta Štúra, nás o tom presviedča.
Prednesená báseň nebola jedinou Kráľovou básňou venovanou
exodu. V jeho rukopisnej pozostalosti sú ešte dve básne, ktoré sú
obmenou Dumy bratislavskej. Je to báseň Dve staré pesničky,
v ktorej sa doslovne opakuje dvojveršie „Povedali mnohí, ţe pôjdu za
nami a teraz po kútoch nôťa so svrčkami!“ Ďalším variantom je
báseň s názvom Pieseň. Má incipit: Zriekol sa Prešporok, ţe zahatá
Dunaj, ukázal trhanom figu jarý šuhaj!
Po viacerých prieťahoch s profesorátom a konventom dvadsaťdva
študentov začiatkom marca opustilo bratislavské lýceum. Nebolo to
jednoduché rozhodovanie. Všetci stratili akademické štipendium,
ktoré im zabezpečovalo byt a stravu takmer zadarmo. Viacerí mali
preto problémy s rodičmi – napríklad Viliamovi Paulinymu to otčim
rezolútne zakázal. Na hmotné potreby odchádzajúcich sa robili
zbierky v nitrianskom senioráte i v Liptove. Sám Ján Francisci
obetoval osemdesiat zlatých, ktoré získal od matky na štúdium
v Nemecku.
Štvrtého marca večer konala sa rozlúčka štúrovcov, o ktorej
Pauliny uviedol:
Večer tento opísať mi nemoţno. Boli to okamihy trúchlivé, ale
krásne, veľkolepé! Nadšené básne, rečnenia. I ja som jednu
príleţitostnú lúčivnú báseň prednášal.
Piateho marca 1844 na veľkých vozoch zvolenských
a bystrických furmanov odišli z Bratislavy Gemerci. Ostavší štúrovci
ich odprevádzali aţ do Ivanky. Šiesteho marca opustili „blahé sídlo
umění“ ostatní študenti idúci cez Nitru, Trenčiansku, Turčiansku,
Liptovskú ţupu do Levoče. Podobne ako prvú skupinu odprevádzali
ich ďaleko za mesto so spevom „Nad Tatrou sa blýska...“
Z dvadsaťdva deklarantov – vysťahovalcov prišli do Levoče
trinásti. Pod vedením Turčana Janka Kučeru dorazili v tuhých
mrazoch a chumeliciach na liptovských vozoch v dňoch 15. a 17.
10
marca. Neprišli všetci, niektorí zostali doma, iní sa roztratili po
Slovensku. Novoprišlí študenti výrazne posilnili tamojšiu aktivitu
Levočanov.
Exodus štúrovcov ukázal, ţe nešlo len o chvíľkové citové
vzplanutie mladých ľudí. Bolo to rozhodnutie ísť v boji za právo
a spravodlivosť aţ po vrcholy národnej slobody bez ohľadu na
osobný prospech, na vlastné pohodlie, súkromné záujmy. Treba si
toto ich rozhodnutie i po odstupe mnohých rokov váţiť a oceniť.
Patrí medzi popredné kladné študentské tradície !
Exodisti však nespúšťali zo zreteľa potrebu národnej jednoty,
spojenia všetkých Slovákov. Vidíme to aj z básne Petra Kellnera
Pieseň Dunajsko-Tatranských Slovákov, ktorú napísal 19. marca, uţ
po príchode do Levoče.
Ej, len sa spoj, Tatro, v objatí s Dunajom,
ver´ nový vek svitne nad slovenským krajom.
Hoj, zahučte vetry: ţe sa časy vrátia –
ku spáse Kriváňa spojení sú bratia !
11
PRIESTOR SLOVA
_______________________________________________________
Slová a strach
Ján Tuţinský
Do ţivota preniká čoraz viac slov, ktoré čoraz menej vyjadrujú.
Ich anglosaská aura, prepoţičiava im spočiatku v slovenských ústach
zlatý punc, hoci niekedy by sme viac vyjadrili, keby sme zostali
mlčať. Neverím síce tvrdeniu, ţe človek by zostal filozofom, keby
zostal ticho, ale verím skutočnosti a jej jasnému pomenovaniu. Hoci
viem, aký je aj medzi najprecíznejším pomenovaním a realitou
značný rozdiel. Tento rozdiel by však nikdy nemal prekročiť hranicu,
medzi do očí bijúcimi faktami a ich vyjadrením. Práve pre túto
pokrivenosť slov si zamieňame príčiny s následkami, javy s ich
podstatou. Niekedy sa takto vedome alebo podvedome stávame
zjavnými i skutočnými hlupákmi. Vyrábame zo seba imbecilov,
papagájov politických hlúpostí, odriekame sa zdravého vnímania
reality pod vplyvom médií, bezduchých rečí a ich politických
koncepcií. Hoci dobre vieme, ţe ide o antikoncepcie nenasmerované
na počatie, ale na ţivot ako taký. Na naše ţivoty. Práve preto sa
v súčasnosti vyrovnávame (hoci sme sa vţdy s niečím vyrovnávali!)
s komunistickou minulosťou, hoci náš najváţnejší problém
v skutočnosti spočíva v oveľa prostejšej veci: nevieme sa vyrovnať
s kapitalistickou súčasnosťou. A je jedno či sa ona realizuje tvrdo
pravicovo alebo sociálnodemokraticky. Je to čert ako diabol! Raz nás
bijú palicou, inokedy korbáčom!Za socializmu nám sľubovali lepšie
zajtrajšky. Aj dnes nám ich sľubujú. Kedysi sa vraj pýtali rádia
Jerevan, či budú aj v komunizme peniaze. Odpoveď bola
optimistická. Niektorí ich mať budú, iní nie! Myslím, ţe na túto
otázku by sme si mohli odpovedať rovnako nepovzbudivo aj dnes.
O sľubovaných zajtrajškoch radšej ani nehovorím. Uţ vonkoncom
12
ich netreba pripomínať zástupom nezamestnaných, ktorí aj bez
anglických prieskumov vedia, ţe aj chudoba je skôr viac ako menej
dedičná.
Dnes je často frekventované slovo socializmus, v oveľa menšej
miere sa hovorí o kapitalizme. Pred nedávnom sa z úst nášho takmer
kompletného politického spektra odliepali celé úryvky z Čiernej
knihy socializmu, ale čitateľom sa uţ akosi ostýchavejšie
prezentovala rovnako pozoruhodná práca Čierna kniha kapitalizmu.
Táto diskrepancia nie je náhodná. Celkom zjavne ide o snahu
stotoţniť kapitalizmus s demokraciou a socializmus s totalitou.
Dokonca takýto posun u našich poprevratových politikov uţ fakticky
nastal. Domnievajú sa, ţe keď hovoria o totalite, hovoria vlastne
o socializme. Ale pravda o svete je zloţitejšia, ako nám ju
prezentujú politologickí samsonovia a meseţnikovci. Existuje oveľa
viac diktatúr rozvinutého kapitalizmu ako počet štátov bývalého
východného bloku. Tieto diktatúry vznikali a vznikajú často pod
priamou kuratelou MMF, Svetovej banky, USA, ale aj komisného
komisariátu EU. O demokracii sa tam dá moţno iba potichu snívať,
ale pre istotu so samopalom pod vankúšom, aby si človek zratoval
holý ţivot. Lebo v takto nariadenej a doriadenej slobode snívajú aj
iní. Samozrejme, o niečom inom. Pod dohľadom Veľkého brata
vytvára sa stále väčší a stále nezvládnutejší chaos sveta. Cielene
dochádza k deštrukcii ľudského vedomia a pilierov autochtónnych
kultúr. To, čo sme obdivovali na tzv. americkom spôsobe ţivota a
jeho hodnotách, stáva sa len nostalgickou spomienkou. Irak by mal
byť pre ľudstvo varovným príkladom rozvratu, násilia, bezohľadnosti
a poniţovania. Amerika si v ňom postavila sochu neslobody,
koristníctva, ale aj vlastnej hanby, ktorá ju ešte dlho bude
prenasledovať ako garanta neprávosti vo svete, nech to uţ bude
ktokoľvek akokoľvek vysvetľovať vývozom demokracie! V Iraku
sa čert vyšpinil na jednu hromadu! Namiesto demokracie tam zostanú
len exkrementy! Aj tie naše, lebo sme k nim prispeli zásluhou našich
politikov, ktorí si privykli vo všetkých častiach sveta vzdychať
a lamentovať o ľudských právach, ktoré sú všade na svete
13
pošliapavané. Teda aj u nás a všade tam, kde je zakotvené právo na
ţivot, ale uţ ani zďaleka nie právo na to, čo ţivot podmieňuje – teda
napríklad právo na prácu. Bez tohto práva je právo na ţivot vlastne
iba právom na ţivorenie! A keď sme uţ pri ľudských právach, ako sa
tieto dodrţiavali a dodrţiavajú v koncentračnom tábore Guantanámo?
O čo sú z hľadiska svedomia pre našich osvietených a kresťanskou
láskou preţiarených politikov horšie ako pre odporcov kubánskeho
reţimu? Táto veľmi selektívna láska je zvrátená, je chúlostivo
falošná, má síce veľa afinity s nenávisťou voči socializmu, ale nemá
nič spoločné s láskou k blíţnemu. O čom to vlastne hovorím? Stále
o tom istom: máme priveľa expertov na riešenie problémov
minulosti, dokonca aj budúcnosti, ale to, čo nás skutočne určuje je
prítomnosť. Tu svorne politici zlyhávajú. Tu zlyháva kapitalizmus vo
svojej podstate! Nemá, nebude mať, a nikdy nemal riešenia na
odstránenie sociálnej nespravodlivosti. Kde si netrúfne na vojenské
riešenia, tam priamo rabuje ekonomicky. A sociálna nespravodlivosť
je a bude základom, podstatou existencie trhu. Ona sa bude skrývať
za zaklínadlá demokracie, bude sa nad nimi vznášať ako duch nad
vodami, nikdy však horné vody neoddelí od dolných, lebo zmätok je
základným ustrojením tohto systému. Čím väčší, tým lepší! Daňami
ostrihané masy budú oddlţovať bohaté bankové domy, sociálne
dávky sa budú ustavične skracovať, lebo z daní vygenerované
prostriedky sa budú pchať do provízií štátu pre podnikateľov
v záujme ktorých sa rozširuje priestor EU, aby mohli na okrajoch
tohto monštra platiť stále menšie mzdy a zvyšovať vlastné zisky.
Nechcem vedome zaťahovať do tejto krátkej úvahy Ukrajinu. Jedno
však obísť nemoţno. Stačí v tejto súvislosti len pripomenúť, ţe
takmer všade, kde poskytol nejakému štátu pôţičku MMF,
obyvateľstvo kruto a bezprecedentne schudobnelo, miestny
výrobcovia sa ocitli v kliešťach nadnárodných korporácií, ktoré
popresúvali svoju výrobu do centra lacnejšej pracovnej sily
a demokratické (aj keď len „výhonky“ ) formy štátu sa zmenili na
tvrdý ekonomický diktát. Ide vlastne o „výpalníctvo“ na
sofistikovanej úrovni.
Faktom je, ţe EU s hlúpou politikou
14
rabovania občanov v prospech bankového sektora neboduje, ale
generuje vnútorný hnev vlastného obyvateľstva, „rieši“ nepokoje na
Ukrajine tak, ţe ju posúva stále viac k občianskej vojne a vo
vlastnom vnútri zapaľuje ohniská vzdoru uţ tým, ţe nemá na
všetkých svojich občanov, regióny a štáty rovnaký meter. Ak sa
nespamätajú jej lídri, zhoria im gate prilepené na komisárskych
stoličkách. Všetko to súvisí s nedostatkom kultúry v centre EU.
S vymývaním mozgov a dirigizmom, aký si nemohli dovoliť ani
komunisti. Bez kultúry sa ľud mení na dav. S ľudom moţno
uzatvárať spoločenskú zmluvu, s davom sa nedá diskutovať, moţno
len tŕpnuť, ktorý smerom vykročí. Čudujem sa lídrujúcim Nemcom,
majú v tomto smere vlastnú skúsenosť, ale zdá sa, ţe strácajú pamäť.
Národy nemoţno na hlavu nivočiť ani ekonomickými vojnami. A to,
čo preţívame v EU je v istom zmysle poroba na ktorej profitujú len
silní. Ostatní len škrípu zubami. Ale dokedy? Ulice veľkých
európskych miest sa uţ pohli... Je to očividné. Ale ešte to nie je dav.
Zdá sa, ţe európski vodcovia nemajú zatiaľ záujem hovoriť s ľudom.
Lenţe dav bude mať svojich vodcov! Neplodne minutý čas
kormidelníkov EU tečie proti nim. Zatiaľ je ešte čas na spamätanie
sa...
Lebo len ťaţko je nemoţné nevidieť a nevnímať, čo je očividné.
Drogy, prostitúcia, korupcia, zdieranie, honba za ziskom, vraţdy: to
sú najdominantnejšie výstupy tzv. slobodného sveta. Ak myslíte, ţe
si vymýšľam, zapnite si dnes večer televízor a pozrite si správy. Ani
nezbadáte rozdiel medzi čiernou kronikou hociktorého bulvárneho
časopisu a hlavným spravodajstvom akejkoľvek televízie. Iba ak si
vôbec všimnete ešte jeden prídavok z najrozmanitejších častí sveta,
pravdaţe, ide o vojnu. Ale je ešte niekto schopný vnímať ju ako
ozajstnú hrôzu? Veď je tak ďaleko: aţ v našej obývačke! Kaţdučký
od boha deň!
Je dojímavé, je naozaj dojímavé, ako pozorní kresťanskí
rodičia obmedzujú prístup svojich detí na internet, ako
kontrolujú ich prístup na pornografické stránky serverov? Ale
ustráţia tí istí rodičia svoje deti pred mravnou skazou beţných
15
správ? Ako im vlastne vysvetľujú v našich krásnych mestách to
mnoţstvo ţobrúcich bezdomovcov, alebo ako ich oklamú, ţe sú to
iba kolportéri časopisu Nota bene?! Ako to robia, títo cnostní muţi
a milujúce ţeny. Klamú? Ako im vysvetľujú fakt, ţe mladé ţeny,
postávajúce okolo výpadoviek, ktorými sa často prepravujeme na
nedeľné bohosluţby, nie sú stopárky? Alebo, ţe to mnoţstvo
odhodených a pouţitých injekčných striekačiek pod oknami našich
panelákov a pod lavičkami mestských parčíkov tu nezanechali lekári
a iní záchrancovia ľudských ţivotov? Ako vysvetľujú nočné
prestrelky alebo uţ pomerne dosť časté výskoky z okien bytov
mladých i starších ľudí? Ako sa vmestí do mladej hlavičky dosť
podobných faktov, napríklad vráţd, kde susedia vypovedajú
o vrahovi, ţe to bol taký tichý a poriadny človek... Mohol by som
pokračovať, mohol by som aj mlčať, ale škoda mlčať, lebo práve keď
píšem, dozvedám sa z istého rádia, ako kvôli bezpečnosti zasa
posilníme políciu. Vypnem rádio, lebo sa mi protiví takáto
bezpečnosť. Vţdy, keď sa posilňuje polícia je niečo celkom a načisto
pokazené...Napriek tomu však začujem skôr neţ rádio úplne zmĺkne:
„...aby občan mal väčší pocit slobody!“ Mysľou mi nevyhnutne
preblesne, ţe sloboda, ktorú nadobúda občan tým, ţe niekto posilní
políciu, nemôţe byť slobodou! Ale ako vidieť, takú my máme
slobodu! Taká je tvár spoločnosti, ktorá nám chce dať slobodu, ale
aby sme si ju váţili, dá nám predbeţne radšej viac polície! Je to
podobné, ako keď niekde niekomu (v Iraku!) chcel G.W.Bush dať
viac demokracie. Obsadil vojskom suverénny štát, a takto mal (Irak)
hneď viac demokracie. Aj keby sa tento spôsob demokracie celému
svetu viac javil ako vojna. Je to dobre. Aspoň sa väčšina sveta mohla
jasne presvedčiť, ako má vyzerať demokracia a jej vývoz!
Z tohto pohľadu sme šťastní ľudia. Zničili sme si všetko
dobré i zlé sami! Ešte sa trochu natrápime, kým celkom na všetko
zabudneme, ale nové slová si osvojíme, vtlčú nám ich do hlavy
médiá. Spisovatelia nám nepomôţu zorientovať sa v nich, lebo
takých vtáčkov tu uţ nik nepotrebuje. Dnes je čoraz viac ľudí, ktorí
spisujú kniţky, ale stále menej je spisovateľov, ktorí aj niečo
16
hovoria. Nech si len hovoria, ale nemali by nič povedať. A keď aj
povedia, nemali by ich ľudia čítať. Lebo čo by potom bolo so
spoločnosťou, ktorá pre nás pripravuje vďaka polícii väčší pocit
slobody. Knihy sú naozaj škodlivé, pravdaţe ak nejde o kuchárske
knihy hercov a herečiek, pamäti celebrít alebo spomienky politikov
na to, na čo si nevedeli spomenúť vo chvíli, keď mohli niečo naozaj
urobiť. Takéto knihy si treba obzvlášť ceniť, rozširovať ich na blaho
a prospech slovenskej kultúry, lebo len taká nám môţe pomôcť
zabudnúť na hrôzy socializmu, keď nám ţeleznou rukou vládla
robotnícka trieda. Viem, ţe posledné slovné spojenie v mnohých
vyvoláva strach. Kapitalizmus sa tohto spojenia bojí ako čert kríţa.
Azda preto sa slovo robotník načisto vytráca z nášho slovníka, hoci
dnešní majitelia neţnej revolúcie sa robotníctva z tribún priamo
dovolávali. Presnejšie dovolávali sa najmä podpory robotníkov.
A oni podporili všetko... ešte aj to, čo ich ako triedu celkom
zlikvidovalo. A aby si na to nebodaj nezačali spomínať, uţ niet
robotníkov. Ako hovoria na východe: „Ni, ţe by nebulo, ale nit!“
Nevymreli, hoci dvakrát dobre sa im neţije, ale rafinovane ich
premenovali. V jednej zo súťaţných televíznych relácií som sa
dozvedel pri beţnom rozhovore, ţe súťaţiaci pracuje v Kia motors
ako operátor. A keď ho moderátor zo zvedavosti poţiadal o bliţšie
vysvetlenie, vysvetlil: „Z jedného pásu na druhý preloţím kus
plechu. Vykonám operáciu!“ To veru za socializmu nemohol... Takto
rýchlo sa prekvalifikovať z robotníka na operátora. Azda ani so
straníckou legitimáciu. Je vynachádzavá táto naša kapitalistická
prítomnosť. To bude asi vďaka rozvíjajúcej sa demokracii.
Hoci na druhej strane... Nie, z triedy operátorov nemusí mať
ţiadny majiteľ fabriky strach. Okrem toho, veď som jasne počul, ţe
polícia zabezpečí občanovi viac slobody. Teda, nie ţe by sloboda
nebola, ale...
17
Fóbia voči Slovanom
Jozef Mravík
Kde hľadať príčinu fóbie (= odpor, nenávisť) voči Slovanom?
Čomu sa dalo po roku 1848 v Európe veriť? Čo sa dalo vyznávať?
Veď Pan-Európa existovala vtedy ešte iba v pruskom zámotku.
Nielen K. Marx, ale najmä F. Engels vypovedali svätú revolučnú
vojnu všetkému slovanskému. Celá nemecká publicistika, ba aj
filozofia sa rýchlo menila z nemeckej na veľkonemeckú a táto
veľkonemecká si povaţovala za povinnosť zadupať Slovanov do
zeme. Akási neurotická zloba ovládla Európu, ktorá hľadala cestu
k nerevolučnej identite – našla ju v novej nacionalistickej
neznášanlivosti, ktorá rástla pod ochranou pruských kráľov.
Málokto vie, ţe Fridrich Engels (1820-1895) vo svojich statiach
veľmi energicky zabojoval proti Slovanom. Citujem: ... „ukazuje sa,
ţe tieto zločiny Nemcov a Maďarov na Slovanoch patria k najlepším
a najspravodlivejším činom, akými sa náš i maďarský národ môţu
v dejinách pochváliť .... Na sentimentálne frázy o bratstve, ktoré sa
nám predkladajú v mene kontrarevolučných národov Európy,
odpovedáme: nenávisť k Rusom bola a zostáva prvou revolučnou
vášňou Nemcov, od revolúcie sa k nej pripojila nenávisť k Čechom
a Chorvátom; spolu s Poliakmi a Maďarmi môţeme zabezpečiť
revolúcie len najrozhodnejším terorom proti týmto slovanským
národom. Teraz vieme, kde sú sústredení nepriatelia revolúcie:
v Rusku a v slovanských krajinách Rakúska, a ţiadne frázy, nijaké
odkazovanie na neurčitú demokratickú budúcnosť týchto krajín nám
nebráni, aby sme so svojimi nepriateľmi zaobchádzali tak ako
s nepriateľmi“ ... .1/
Vlna nemeckého nacionalizmu v 19. storočí hrozila úplným
ponemčením aj Luţických Srbov. (Luţickí Srbi sú zvyškom kedysi
mnohomiliónového národa Polabských Slovanov, ktorý obýval celé
územie súčasného východného Nemecka od Dráţďan aţ po
Hamburg.) No práve v tom období sa zdvihlo i Luţicko-srbské
národné obrodenie. Nadviazalo na myšlienky slovanskej
18
vzájomnosti, ktoré sa šírili v celej slovanskej Európe. Vyslovene mu
pomáhali Slováci Ján Kollár, Ľudovít Štúr a mnohí iní, ktorí
študovali v tej dobe na nemeckých univerzitách v Halle a Jene, čiţe
na miestach osídlených ešte donedávna Slovanmi. Osudy Polabských
Slovanov a Luţických Srbov sú pre ostatných Slovanov obrovským
mementom a poučením. Názorne ukazujú dôsledky nemeckého
„Drang nach Osten“ všade tam, kde sa mohol naplno prejaviť.
Zároveň dokazujú ţivotodarnú silu a nevyhnutnosť myšlienky
slovanskej vzájomnosti, ktorá Luţickým Srbom doslova zachránila
ţivot.
Lenţe aj dnes (podobne ako v minulosti) sa vţdy nájde niekto, kto
povie svoje nezmieriteľné ceterum autem – Kartágo treba zničiť.
To však nie je cesta na riešenie sporov a konfliktov medzi štátmi – to
je koniec cesty nad roztvoreným paţerákom priepasti, v ktorej môţe
ľudstvo skončiť svoju ţivotnú púť. Ešte šťastie, ţe je na našej Zemi
veľa dostredivej sily, ktorá generuje túţbu po ţivote.
Poloţme si otázku: Ako je moţné, ţe aj v ére postindustriálnej
civilizácie, v čase otvorených hraníc, hustých komunikácií, internetu
a mobilných telefónov, spory, nedorozumenia a konflikty
pretrvávajú? Koľko tzv. odborníkov na medzinárodné vzťahy,
vrátane tých, čo odporúčali bombardovať Srbsko, aspoň drţalo
v rukách knihu od nositeľa Nobelovej ceny Iva Andriča (18921975) Most na Drine? Kto z nich pozná dôkladne problematiku
Kosova? „Veď pribliţne v dobe našej Veľkomoravskej ríše sa rodil
aj prvý srbský štát práve na území dnešného Kosova. Jeho hlavným
mestom bola Prizreň v dnešnom Kosove, neďaleko hraníc
s Macedónskom. V meste Peč v Kosove bolo sídlo patriarchu srbskej
pravoslávnej cirkvi. V bitke na Kosovom poli (1389) Srbi bránili
mohamedánskym Turkom v ďalšom postupe do Európy. Na území
Kosova postavili v stredoveku najviac srbských kresťanských
stavieb. Kosovo sa tak stalo pilierom srbskej národnej, náboţenskej
a kultúrnej identity. Aţ v ďalších storočiach sa pod tlakom
Osmanskej ríše posunulo ťaţisko srbského politického ţivota ďalej
na sever a centrom sa stal Belehrad. Ešte pred 2. svetovou vojnou
19
pribliţne polovicu obyvateľstva Kosova tvorili Srbi a polovicu
Albánci. Počas okupácie Juhoslávie Taliansko pripojilo väčšiu časť
Kosova k Albánsku. Zvyšnú časť Kosova okupovalo Nemecko, ale
vytvorilo tam albánsku autonómnu oblasť. Z oboch častí Kosova
museli Srbi utekať. Po skončení 2. svetovej vojny si Tito nechcel
komplikovať pomery v štáte a nedovolil Srbom, vytlačeným
z Kosova počas, vojny návrat do ich domovov“. 2/
Dôvod pre vznik neskoršieho konfliktu nechtiac vytvoril J.B. Tito
poskytnutím širokej kultúrnej a politickej autonómie pre Albáncov na
území Srbska odôvodňujúc to záujmami mierového spoluţitia
juhoslovanských národov. Albánska samospráva v Kosove postupne
získavala kompetencie pribliţujúce sa kompetenciám samostatného
štátu. Postupne si, okrem vlastnej Prištinskej univerzity, vytvorila
paralelné mocenské štruktúry. Situáciu v prospech Albáncov rýchlo
menil aj ich populačný rast. Ich počet sa v roku 1991 oproti 19.
storočiu takmer zdesaťnásobil. Srbský národ v Kosove sa postupne
stal utláčanou menšinou vo vlastnom štáte.
V 70. a 80. rokoch minulého storočia sa začala masová migrácia
Srbov z Kosova, pretoţe teror, akému v podobe znásilnení a ničenia
domov či kostolov Srbi čelili, bol neúnosný. Krvavé vyhrotenie
vzťahov však malo základy aj v túţbach po veľkom Albánsku, čo
viedlo k začatiu teroristických útokov separatistov a od roku 1993 aj
členov Kosovskej oslobodzovacej armády v Srbsku (UCK), ktorú
USA vtedy zaradili na zoznam teroristických organizácií. V tomto
období boli uţ mnohé mestá v Kosove bez jediného Srba. Albánci
zakladali jednu albánsku dedinu za druhou, stavali mešity, Kosovo sa
čoraz viac stávalo albánskym teritóriom a osud Srbov bol uţ
spečatený.
Na oţivenie našej pamäti treba spomenúť, ako na to upozorňuje
Nora
Krausová,
napríklad
„kosovský
vojnový
prepad
a bombardovanie Srbska a najmä to, ako ho medializovali vojnoví (aj
nevojnoví) korešpondenti. Vojnoví spravodajcovia, referujúci
a komentujúci tzv. kosovskú vojnu sa stali aţ natoľko nesvojprávni
a prevychovaní, ţe sa sami zdegradovali na pisárikov, keď
20
kaţdodenne natlačení na brífingoch hovorcu NATO J. Shea takmer
do písmenka preberali jeho lţi, ktoré mali informačne pokrývať nie
kosovskú vojnovú realitu, ale virtuálnu skutočnosť, ktorá nemala nič
spoločné s realitou. Reportéri sa tak dopracovali k nulovej úrovni
vlastného remesla, k strate akejkoľvek morálky a hanebnému zániku
tejto profesie.
Pravda, našli sa aj tu čestné výnimky, ale tie, napriek tomu, ţe išlo
o osobnosti a ţe ich hodnotenie kosovskej situácie vysielali prestíţne
televízne stanice (napríklad Arte, ARD, ZDF), nevyhnutne museli
zaniknúť v záplave takmer dvojročných lţí.
Ak by sme nevedeli, ako vládnym predstaviteľom štátov, ktoré sa
zúčastnili priamo vojensky alebo poskytnutím priestoru – jedno či na
zemi alebo vo vzduchu – na tejto protiprávnej vojne nesmierne
záleţí, aby všetko ďalej zatajovali, mohli by sme sa domnievať, ţe
v tejto ničím neospravedlnenej taktike nastal zlom. Bola ním
niekoľkohodinová relácia Začalo sa to klamstvom, 8. februára 2001
na televíznej stanici Arte. V tejto relácii sa mohli dozvedieť všetci tí,
čo tomu doteraz neverili, ţe všetky dôvody tejto tzv. humánnej vojny
boli v podstate nehumánne lţi: neexistoval nijaký Račak;
nejestvovala nijaká juhoslovanská vojenská operácia Podkova proti
susedným štátom ešte pred Kosovom, „ktorú bolo potrebné vojensky
predbehnúť a zneškodniť“ (ako o tom svedčia archívy nemeckého
ministerstva obrany a ministerstva zahraničia, Podkovu si vymyslela
nemecká vojenská propaganda, tajná sluţba a sám Scharping – vraj
spoločne s bulharskou tajnou sluţbou); neboli nijaké koncentračné
tábory; neboli nijaké státisíce internovaných Albáncov na
futbalových ihriskách v Prištine a iných mestečkách a predovšetkým
v Kosove pred bombardovaním NATO; nebola nijaká genocída
Albáncov; nijaké státisíce zmasakrovaných civilných obyvateľov,
ktorých počet sa menil z mesiaca na mesiac, zo dňa na deň od
800 000 po 6 000. A toto bolo to najväčšie klamstvo, ktorým sa
kosovská hrôza začala. V Kosove bolo zabitých 39 (tridsaťdeväť)
príslušníkov albánskej kosovskej oslobodeneckej armády (UCK),
ktorí padli v boji proti regulárnej srbskej armáde.
21
Najotrasnejšia bola výpoveď toho najpovolanejšieho, Heinza
Luquaia, generála v.v., ktorý priznal, ţe zodpovední za tzv.
humánnu vojnu od začiatku klamali a pritom si uvedomovali, ţe ich
neospravedlňujú nijaké dôvody. Na adresu hovorcu NATO a jeho
zmalicherňovania kaţdodenných klamstiev ako legálnej podstaty
informačnej vojny statočný generál povedal: „Loţ a propaganda sa
tieţ môţu stať zbraňou. V prípade Kosova zbraňou smrtiacou.“
3/
V kontexte na uvedené fakty sa odhalila v plnej nahote politika
USA a jej spojencov, ktorá má plné ústa ľudských práv a slobôd,
a ktorá je nielen podvod na občanoch, ale aj najorganizovanejšia
forma zločinu, akým je masové vraţdenie civilného obyvateľstva.
Týka sa to aj bombardovania Srbska. Letecké útoky NATO (marec
1999) otvorili cestu pre neskoršie vyhlásenie samostatnosti Kosova
v roku 2008, pričom jeho nezávislosť garantuje práve prudko
zmenený postoj USA (veď ešte v roku 1987 albánsku UCK označili
USA za teroristickú organizáciu), ktoré dovtedajších teroristov začali
akceptovať ako svojich spojencov a „demokratických štátnikov“.
Zdá sa to neuveriteľné, ţe západné mocnosti priveľmi rýchlo
zabudli, ako sa skončil Hitlerov pokus o eurointegráciu a zotročenie
Slovanov.
Zbigniew Brzezinski, americký politológ poľského pôvodu, ktorý
sa po desaťročia podieľa na tvorbe zahraničnej politiky Všeobecnej
dominancie (= kontrola mora, zeme, vzdušného, kozmického
priestoru a všetkých zdrojov, ktoré k tomu patria), svoju fóbiu voči
Rusku vyjadril slovami: „Ukrajina je pevnosťou Západu. Nový
svetový poriadok pri hegemónii USA sa vytvára proti Rusku, na účet
Ruska a na rozvalinách Ruska. Moc Ruska môţe byť podlomená iba
oddelením Ukrajiny od neho. Je nevyhnutné nielen odtrhnúť
Ukrajinu od Ruska, ale ju aj postaviť proti Rusku, znepriateliť dve
časti jedného celku a pozorovať ako bude brat zabíjať brata. Pre tento
cieľ je nutné nájsť a vypestovať zradcov v radoch národnej elity
a s ich pomocou zmeniť sebavnímanie jednej časti veľkého národa
22
do takej miery, ţe bude nenávidieť všetko ruské, nenávidieť svoj rod,
neuvedomujúc si to. Všetko ostatné je vec času.“ 4/
Z uvedených slov Zbigniewa Brzezinskeho cítiť podráţdenie uţ
z faktu, ţe Ruská federácia existuje ako jednotný štát. Jeho
celoţivotný cieľ ostáva nesplnený. Áno, Zväz sovietskych
socialistických republík zanikol, no Ruská federácia ţije. To
znamená, ţe ju treba zničiť „federalizáciou“, rozdrobiť ju na
mnoţstvo rebelujúcich, protestujúcich republík, utopených v krvi.
Je to učebnicová ukáţka politickej kultúry a štátnickej morálky
realizátorov nového svetového poriadku v duchu všeobecne známej
taktiky divide et impera = rozdeľuj a panuj, o ktorých si jednoducho
nemôţeme robiť naivné ilúzie. Všetky vzletné predsavzatia a
humanistické deklarácie treba vnímať na základe reálnych
historických a sociálnych skúseností. Bolo by naozaj nezodpovedné
neuvedomovať si, ţe pod rúškom integračnej rétoriky, demokracie,
územnej celistvosti a nezávislosti sa neraz pracuje na úplne
protichodných zámeroch.
Potvrdzujú to napríklad aj pozoruhodné a v podstate pravdivé
slová bývalého prezidenta ČR Václava Klausa v rozhovore pre
ČT24: „Situáciu na Ukrajine nevyhrotilo Rusko ani jeho prezident
Vladimír Putin, ale hlavne Západ na čele s Európskou úniou a USA.“
Podľa Vaclava Klausa je Ukrajina aţ priveľmi zloţitý a vnútorne
rozpoltený štát na to, aby sa mohlo jasne povedať, či sa chce
prikloniť k Západu alebo k Rusku. Je presvedčený, ţe práve Západ
vohnal Ukrajinu do nepredvídateľnej dilemy.
„Uţ od začiatku som hovoril, ţe ak Ukrajinu do toho dotlačíte,
tak ju zničíte a rozbijete. Presne to sa stalo, dodal V. Klaus s tým, ţe
Ukrajina musí sama rozhodnúť o svojom ďalšom smerovaní.“ 5/
Pravda, ukrajinský ľud môţe tento cieľ dosiahnuť iba vtedy, ak sa
čo najskôr zbaví všetkých rusofóbnych síl (domácich
i zahraničných), ktoré permanentným šírením dezinformácií
prostredníctvom tlačových a elektronických médií, aj tých na
Slovensku, snaţia sa vyvolať medzi Ruskom a Ukrajinou vojenský
23
konflikt. To nie je cesta na vyriešenie sporov a nedorozumení, ale
cesta vedúca ku katastrofe ľudstva na našej planéte Zem.
Literatúra:
1/ Engels, F.: Demokraktický panslavizmus. In: K dějinám
Československa a československého dělníckeho hnutí, díl 2, Praha
1963.
2/ Čarnogurský, J.: Problém Kosovo. Literárny dvojtýţdenník č. 12/2006.
3/ Krausová,N.: Začalo sa to klamstvom. Letokruhy Literárneho
týţdenníka. Vydavateľstvo CCW, Bratislava 2007.
4/ Mohorita,V.: Agresor kričí: Chyťte agresora, 3.3.2014.
5/ Latta,B: Klaus to opäť rozbalil. Pravda, 24.4.2014.
Ku koreňom záhad
Július Handţárik
“Slovenské médiá” cudzích vlastníkov predstavujú prevratné
udalosti posledných mesiacov na Ukrajine a okolo Ukrajiny ako
akúsi prirodzenú súčasť demokratických zmien, alebo ešte radšej ako
tajuplný a záhadný proces, do ktorého sú štáty NATO vťahované
akosi spontánne či dokonca proti svojej vôli. Zrejme sa tu ráta s tým,
ţe dôvera a nekritická viera poslucháča i čitateľa činia zázraky, zatiaľ
čo myslenie je proces nepohodlný aţ bolestivý a preto nevedomosť
hriechu nečiní.
Lenţe nevedomosť tohto druhu nielen ţe hriechy činí, ale
umoţňuje činiť aj kolosálne zločiny. Vyvolávanie vnútroštátnych
prevratov je prinajmenšom od Veľkej francúzskej revolúcie jednou z
najúspešnejších metód veľkoburţoázie imperiálnych mocností na
ovládnutie vyhliadnutej krajiny a na zmocnenie sa jej prírodných
zdrojov. Takými vnútroštátnymi prevratmi vznikli aj prvé fašistické
či fašizoidné štáty 20. storočia, začínajúc v roku 1920 bielou
24
revolúciou Miklósa Horthyho s pomocou víťaznej Veľkej Británie a
pokračujúc ďalšími rôznofarebnými revolúciami po celom svete aţ
doteraz. Takejto zahraničnej pozornosti je vystavená uţ po niekoľko
rokov aj Ukrajina, pričom na pokusoch o jej oranţovú
demokratizáciu sa sotva nezištne ale o to usilovnejšie podieľal aj
jeden občan zo Slovenska, na tieto aktivity zrejme odborne
vyškolený na opakovaných dlhodobých študijných pobytoch v USA.
Takţe vlastne nič nové pod slnkom. Múdri ľudia to uţ dávno
vedia a geniálny český divadelník a herec Jan Werich tieto praktiky
ospieval uţ vo svojej divadelnej hre Barák Evropa takto výstiţne: Od
toho tady je Intelligence Service / ta hravě vyvolá domorodé třenice /
a protoţe Angličan všude pořádek má rád / zřídí tady britský
protektorát!
Pravda, toto spieval pred osemdesiatimi rokmi, keď svetovou
veľmocou bola ešte Veľká Británia. V druhej svetovej vojne celkom
logicky prevzali jej pozíciu svetovej veľmoci USA a úlohy
Intelligence Service prevzalo dnešných 37 organizácií tajných sluţieb
USA. Ale metódy sa nezmenili - hlavnou metódou je aj naďalej
vyvolávanie “domorodých treníc” - čiţe vnútroštátnych prevratov a
občianskych vojen - a tam, kde to nestačí, nastúpia medzištátne
vojnové konflikty. Svetová politika ostatných desaťročí je plná
takýchto metód “výroby demokracie” či “zatláčania komunizmu”,
pričom produktmi týchto metód, ich vykonávateľmi a napokon často
aj ich obeťami boli aj také kreatúry, ako napríklad A. Somoza, F.
Batista, Ngo Dinh Diem, F. Marcos, M.Noriega, A. Pinochet. I.
Amin, S. Husajn či M. Kaddáfí - ak máme menovať iba tých
vzdialenejších a uţ obetovaných (1).
Ak máme hovoriť o príčinách týchto metód “výroby demokracie”
a “zatláčania komunizmu” a chceme sa vyhnúť siahodlhým
analýzam, musíme sa uskromniť citovaním hlavných udalostí a
dokumentov, ktoré k týmto metódam po druhej svetovej vojne viedli:
25
18.9.1945 - Zbor náčelníkov štábov USA schválil smernicu č.
1496/2 ( Memorandum JCS 1496/2 ) - základy pre formovanie
vojenskej politiky.
9.10.1945 - Zbor náčelníkov štábov USA schválil smernicu č. 15/8
( Strategická koncepcia a plán vyuţitia ozbrojených síl USA ) v ktorej
bol za nepriateľa USA označený Sovietsky zväz.
3.11.1945 - Spojený spravodajský výbor USA v dokumente č. 329
vymenoval 20 sovietskych miest, vrátane Moskvy, za ciele
amerického atómového bombardovania.
5.3.1946 - W. Churchill vo Fultone za prítomnosti prezidenta USA
H. Trumana vyzval “po anglicky hovoriaci svet” na zjednotenie
“boja proti nebezpečenstvu komunizmu”.
6.9.1946 - v Stuttgarte americký štátny tajomník J. Byrnes
oznámil, ţe USA sa v otázke Nemecka nebudú riadiť Postupimskou
mierovou zmluvou.
24.9.1946 - správa zvláštnych poradcov amerického prezidenta (
Cliffordova správa ) uvádza, ako sa bude realizovať politika a
stratégia obkľúčenia ZSSR v Európe a na Blízkom i Ďalekom
východe. V správe sa plánuje pouţitie atómových a biologických
zbraní.
1.5.1947 - Memorandum JCS 1725/1 stanovilo systém vytvárania
amerických vojenských základní na vojnu proti ZSSR.
21.6.1948 - Vojnový plán Halfmoon - JCS 1844/13. Plán leteckej
ofenzívy proti ZSSR s nasadením jadrových zbraní.
18.8.1948 - Vláda USA prijala Plán Rady národnej bezpečnosti
č. 20/1. Po zničení ZSSR mali byť na jeho územiach vytvorené
protektoráty bez reálnej politickej, vojenskej a ekonomickej moci.
12.8.1949 - Vláda USA prijala upravený a konkretizovaný plán
nukleárnej agresie proti ZSSR a jeho spojencom s konkretizovaním
jednotlivých vojenských a politických úloh. (2)
V tomto duchu potom po ďalších štyridsať rokov prebiehalo šialené
stupňovanie nukleárnaho a biologického zbrojenia a hrozby totálneho
Armagedonu, ktoré sami americkí politici tak výstiţne nazvali
studenou vojnou.
26
Vráťme sa však do súčasnosti a k udalostiam okolo Ukrajiny.
Namiesto siahodlhých rozborov a hlbokomyseľných úvah si aj tu
pomôţme citátom, tentoraz z informácií známeho slovenského
filozofa a politológa Viktora Timuru:
O čo skutočne na Ukrajine ide, neskrývane hovorí správa z
internetu o podpísaní predbeţnej dohody 2.3.2014 ukrajinským
“prezidentom” Turčynovom s Medzinárodným menovým fondom za
prítomnosti veľvyslancov USA, Nemecka a Poľska na Ukrajine o
poskytnutí finančnej pomoci. Podľa tejto dohody celý systém
transportu plynu ( po podpísaní riadnej dohody o finančnej pomoci )
Ukrajina bezplatne odovzdá americkej firme Chevron a ukrajinskí
vlastníci metalurgických závodov v Mariupoli, Zaporoţsku a
Dnepropetrovsku sú povinní odovzdať 50% akcií nemeckej
spoločnosti Ruhr. Uhoľné závody Donbasu sa zasa odovzdajú fínskej
dcérskej spoločnosti Ruhr. Popri politických poţiadavkách je v
podpísanom dokumente aj bod o poskytnutí územia pod Charkovom
na rozmiestnenie americkej protiraketovej obrany a americkej
leteckej základne na jej krytie. To nepotrebuje ďalší komentár.
Veľmi znepokojujúce je aj to, čo sa odohralo pri prijímaní
Rezolúcie VZ OSN proti fašizmu z 15. novembra 2013. Ide o
rezolúciu číslo A/c 3/68 L.65 Rev.1 s názvom: Glorifikácia nacizmu:
Neprípustnosť praktík, ktoré podporujú súčasné formy rasizmu,
rasovú diskrimináciu, xenofóbiu a podobné intolerancie. Za prijatie
rezolúcie hlasovalo Rusko, Bielorusko, ČĽR, Kuba, KĽDR,
Venezuela, Irán, Sýria i Izrael a ďalších 123 štátov sveta. P r o t i
hlasovali USA a Kanada a zdrţalo sa 50 štátov, vrátane všetkých
štátov Európskej únie. Pýtam sa ... Chceme návrat k fašizmu, alebo z
cesty k nemu uţ niet návratu? (3)
Predpokladám, ţe takto sme sa dostali aţ ku koreňom “záhad” o
metódach “výroby demokracie” a “zatláčania komunizmu” vo svete a
hlavne na európskom kontinente. Nemali by sme na ne nikdy
zabúdať a hlavne by sme ich nemali podporovať našou vlastnou
nevedomosťou a ľahostajnosťou.
Pouţitá literatúra:
27
1) Leopold Moravčík: Bastardi v politike, Perfekt, Bratislava 2013
2) Ve šlépějích Chodú, OREGO, Praha 2010
3) Literárny týţdenník č. 15 - 16 / 2014.
Uvedomujem si, ţe vyše osemdesiat rokov stará definícia pôvodu
občianskych vojen vo svete od Jana Wericha, ale aj súčasné
zákulisné informácie ďalších autorov o udalostiach na Ukrajine,
môţu byť pre neinformovaného čitateľa šokujúce a málo
pravdepodobné. Ale čert nikdy nespí a tak v čase uzávierky nášho
časopisu, piatok 16. mája , priniesla maďarská televízia MTV-1v
poludňajšom spravodajstve správu, ţe Joe Biden, syn podpredsedu
vlády USA, a jeho kamarát sú uţ etablovaní ako spoluvlastníci vo
vedení najväčšej ukrajinskej plynárenskej spoločnosti.
Howgh! – povedal by na to nemý Indián.
Július Handţárik
Útok na Rusko
Dr. Paul Craig Roberts (nar. 1939) bol námestníkom
amerického ministra financií pre hospodársku politiku za
Reagonovej vlády a mimoriadny redaktor Wall Street Journal.
Písal stĺpčeky pre Business Week, Scripps Howard News
Service a Creators Syndicate. Spolupracoval s mnohými
univerzitami, publikoval články o dôsledkoch Bushovej
a Obamovej administratívy vo „vojne proti terorizmu“, ktorá
zničila ochranu občianskych slobôd Američanov podľa Ústavy
USA. Je kritikom izraelskej politiky voči Palestíncom. Jeho
stĺpčeky na internete majú sledovanosť po celom svete.
Momentálne sú v predaji jeho ostatné knihy: „ Zlyhanie laissez
faire kapitalizmu“ a „Ekonomický zánik Západu“
28
V mnohých článkoch som uţ vysvetlil, ţe Sovietsky zväz slúţil na
obmedzenie moci USA. Rozpad Sovietskeho zväzu uvoľnil cestu
neokonzervatívnej celosvetovej americkej hegemónii. Putinovo
Rusko, Čína a Irán ako jediné prekáţajú pri realizácii tohto cieľa.
Najväčším tŕňom v oku hegemónie Spojených štátov sú ruské
jadrové rakety a vojenské technológie. Washington porušil dohodu
medzi Reaganom a Gorbačovom a rozšíril NATO o štáty, ktoré
patrili do sféry Sovietskeho zväzu. Teraz sa doň snaţí začleniť aj
časti Ruska samotného, Gruzínsko a Ukrajinu – len preto, aby Rusko
neutralizoval. Washington odstúpil od dohôd zakazujúcich
protiraketovú obranu a rozmiestnil antibalistické rakety na ruských
hraniciach. Washington zmenil svoju jadrovú vojnovú doktrínu tak,
aby mohol zaútočiť pomocou jadrových zbraní ako prvý.
Všetky tieto opatrenia boli zamerané na oslabenie Ruska a na
zníţenie jeho schopnosti odporovať vôli Washingtonu.
Ruská vláda (ako aj vláda Ukrajiny) nerozumne povolila veľkému
mnoţstvu mimovládnych organizácii zaloţených v USA, aby
pôsobili ako agenti Washingtonu pod pláštikom organizácií „na
ochranu ľudských práv, „budovania demokracie“, atď. Aféra „Pussy
Riot“ bola pripravená cielene na to, aby ukázala Putina a Rusko
v zlom svetle. (dievčatá boli zneuţité a oklamané). Západné médiá
napádali olympiádu v Soči ako súčasť výsmechu a démonizácie
Putina a Ruska. Washington prikázal, ţe Putinovi a Rusku nebude
povolený ani náznak úspechu v ţiadnej oblasti – v diplomacii,
v športe či v dodrţiavaní ľudských práv.
Americké médiá sú Ministerstvom propagandy v sluţbách vlády
a korporácií a pomáhajú vykresľovať Rusko v zlých farbách. Stephen
F. Cohen popisuje presne spravodajstvo amerických médií o Rusku
ako „cunami hanebných, neprofesionálnych a politicky štvavých
článkov.“
Ako preţitok studenej vojny si americké médiá udrţujú obraz
„slobodnej tlače“, ktorej sa dá veriť. V skutočnosti neexistujú v USA
ţiadne slobodné médiá (okrem internetových stránok). V posledných
rokoch Clintonovho prezidentského úradu americká vláda povolila
29
piatim veľkým korporáciám sústrediť pod svoju moc rôznorodé,
rozšírené a aspoň ako-tak nezávislé médiá. Postavenie a úspešnosť
týchto veľkých megaspoločností závisí teraz uţ od federálnej licencie
na vysielanie. Preto sa médiá neopováţia nesúhlasiť s vládou ani
v jednej závaţnej otázke. Navyše mediálne konglomerácie uţ
neriadia novinári, ale korporátni reklamní manaţéri a bývalí vládni
činitelia, ktorí nehľadia na fakty, ale na príjmy z reklám a na prístup
k vládnym zdrojom.
Washington pouţíva médiá na to, aby pripravil Američanov na
konfrontáciu s Ruskom a aby poštval Rusov a ďalšie národy po
celom svete proti Putinovi. Washington by rád videl na čele Ruska
niekoho slabšieho a poddajnejšieho neţ je Putin.
Niektorí Rusi sa snaţia ospravedlniť protiruskú rétoriku USA
tým, ţe je to jednoducho len dedičstvo stereotypov z čias studenej
vojny. „Staré stereotypy“ sú len krycí manéver, zavádzajúce
rozptýlenie. Washington namieril na Ruskú federáciu. Rusko je na
muške. A ak si to Rusi neuvedomia, stanú sa minulosťou.
Mnohí Rusi zaspali na „výhybke“, ale Izborský klub sa ich snaţí
zobudiť. V článku z 12. februára v ruskom týţdenníku Zavtra
strategickí a vojenskí experti varujú, ţe Západ vyuţíva protesty
v uliciach Kyjeva, aby zmenil rozhodnutie ukrajinskej vlády
nevstupovať do EÚ. To vyústilo do situácie, v ktorej je moţný
fašistický prevrat. Takýto fašistický puč by mohol viesť
k bratovraţednej vojne na Ukrajine a mohol by znamenať váţnu
strategickú hrozbu pre Ruskú federáciu.
Dôsledky štátneho prevratu na Ukrajine by podľa expertov boli
nasledovné:
- strata Sevastopoľa ako základne Čiernomorskej flotily Ruskej
federácie
- vyhnanie Rusov z východnej a juţnej Ukrajiny, predstavujúce
nesmierne mnoţstvo utečencov
- strata výrobných stredísk v Kyjeve, Dnepropetrovsku a Charkove,
ktoré majú zmluvy na zákazky pre ruskú armádu
30
- útlak ruskojazyčného obyvateľstva a násilná ukrajinizácia
- umiestnenie vojenských základní USA a NATO na Ukrajine,
vrátane Krymu, a vytvorenie výcvikových centier pre teroristov
zameraných na región Kaukazu, Volţskej níţiny a pravdepodobne
i Sibíri
- rozšírenie organizovaných protestov v Kyjeve medzi neruské etniká
v mestách Ruskej federácie.
Ruskí stratégovia zhrnuli, ţe situácia, ktorá sa začína rysovať na
Ukrajine, môţe mať katastrofické následky pre budúcnosť Ruska.
Čo teda robiť? Tu strategickí experti zlyhávajú. Ţiadajú, aby
národné médiá spustili informačnú kampaň, v ktorej by odhalili
skutočnú podstatu prevratu. Chcú, aby sa ruská vláda odvolala na
Budapešťianske memorandum z roku 1994 a zvolala konferenciu
zástupcov vlád Ruska, Ukrajiny, USA a Veľkej Británie o konflikte
na Ukrajine. V prípade, ţe by niektorá zo strán Budapeštianske
memorandum o regulácii suverenity Ukrajiny odmietla, experti
navrhujú priame rokovania s Washingtonom podľa precedensu
rokovaní medzi Kennedym a Chruščovom počas Kubánskej krízy
roku 1962.
To je však nesplniteľný sen. Experti ţijú v sebaklame.
Washington je vinný za krízu na Ukrajine a chystá sa prebrať moc
nad Ukrajinou z vyššie uvedených dôvodov. Je to vynikajúci plán na
destabilizáciu Ruska a na zničenie Putinovej úspešnej diplomacie,
ktorá odvrátila americký útok na Sýriu a Irán.
V podstate ak Washington zvíťazí na Ukrajine, Rusko uţ nebude
prekáţkou americkej svetovlády a jediným tŕňom v oku bude Čína.
Mal som podozrenie, ţe situácia na Ukrajine dosiahne bod varu,
keď bude Putin zaneprázdnený olympiádou v Soči a zastihne Rusko
nepripravené. Existuje malá pochybnosť, ţe Rusko stojí pred veľkým
strategickým ohrozením. Aké sú jeho reálne moţnosti? Ţiadna
z alternatív určite neráta s dobrou vôľou Washingtonu.
Rusko by moţno mohlo postupovať podľa amerického scenára.
Ak vlastní bezpilotné lietadlá, mohlo by ich, ako Washington pouţiť
31
na zostrelenie lídrov demonštrácie financovaných z Ameriky. Alebo
by mohlo vyslať špeciálne jednotky na eliminovanie agentov činných
proti Rusku. Ak by EÚ pokračovala v podpore destabilizácie
Ukrajiny, Rusko by mohlo zastaviť dodávky ropy a zemného plynu
do Európy, ktorá sa správa ako bábka Washingtonu.
Alebo by ruská armáda mohla okupovať západnú Ukrajinu, kým
sa nerozhodne o rozdelení Ukrajiny, ktorá bola posledných dvesto
rokov súčasťou Ruska. Je isté, ţe väčšina obyvateľov východnej
Ukrajiny uprednostňuje Rusko pred EÚ. Je moţné, ţe vymytým
mozgom zo západnej Ukrajiny by sa prestala peniť krv, keby skončili
v rukách USA alebo EÚ, a stihol by ich osud vydrancovaného
Lotyšska či Grécka.
Načrtol som najmenej nebezpečné východiská z krízy, ktorú
spustil Washington a jeho bábkové európske štáty. Neradím Rusku,
čo má robiť. Tým najnebezpečnejším krokom je vojna. Keď budú
Rusi sedieť so zaloţenými rukami, situácia sa pre nich stane
neúnosnou. Pokiaľ sa Ukrajina stane členom NATO a bude potláčať
ruské obyvateľstvo, ruská vláda zaútočí na Ukrajinu a zvrhne jej
cudzí reţim alebo sa vzdá Američanom. Pravdepodobným
výsledkom trúfalej strategickej hrozby, s ktorou Washington
konfrontuje Rusko, môţe byť jadrová vojna!
Neokonzervatívna Victoria Nuland sedí v kancelárii Ministerstva
zahraničných vecí a vyberá členov budúcej ukrajinskej vlády. Myslí
táto americká úradníčka vôbec na to, ţe miešaním sa do vnútorných
záleţitostí Ukrajiny a Ruska riskuje vypuknutie jadrovej vojny? Je si
prezident Obama vôbec vedomý toho, ţe táto asistentka Štátneho
sekretára privolá Armagedon?
Bezstarostní Američania tomu nevenujú pozornosť a nemajú ani
šajnu, ţe hŕstka neokonzervatívnych ideológov ţenie svet do záhuby.
Poznámka: dostal som e-mail z Moldavska, krajiny hraničiacej
medzi Rumunskom a Ukrajinou s mestami na moldavskoukrajinských hraniciach, ţe Moldavčania dostávajú 30 Eur na deň, ak
sa budú vydávať za ukrajinských demonštrantov. Rád by som vedel,
32
či mi čitatelia môţu túto správu potvrdiť. Môţem im poskytnúť
mediálny priestor na šírenie tejto informácie.
Z angličtiny preloţila Katarína Dţunková
In: dvojtýţdenník KULTÚRA 5/2014
Tretia svetová vojna sa uţ začala.
Rusko sa musí brániť.
Autor: Giulietto Chiesa
Zdroj: http://www.nakanune.ru/articles/18886/
O tom, ako virtualizácia sveta zmenila náš ţivot, hovoril v
Jekaterinburgu známy taliansky novinár, autor mnohých kníh,
bývalý člen Parlamentného zhromaţdenia Rady Európy, Giulietto
Chiesa. Verejný činiteľ prednášal prítomným o tom, ako sa dnes
manipuluje vedomím, o náraste rusofóbie v európskom parlamente a
o začiatku Tretej svetovej vojny.
Súčastné štátne prevraty sa uskutočňujú vďaka
manipulácii vedomím občanov
Teraz, na začiatku 21. storočia, sme vystavení veľkému vplyvu
toku informácií a tento prúd je taký silný, ţe ho môţeme len ťaţko
kontrolovať. Nastúpila epocha, kedy je väčšina ľudí negramotných.
O 50 rokov vaše deti uţ nebudú vedieť čítať. Máme pocit, ţe všetko
dianie vidíme. No to, čo očami vidíme, kontrolovať nemôţeme.
Hovoríme: “Videl som to na vlastné oči”. No čo som videl?
Informácia sa podáva pomocou nového jazyka: jazyka pohyblivých
záberov. V tomto jazyku niet beţného spájania slov do viet. Ak ľudia
nechcú byť negramotnými, musia sa naučiť tento jazyk čítať.
Existuje toľko ilúzii, ţe všetko vieš, no v skutočnosti – nevieš
nič. V tom je problém.
33
Zoberme si, napríklad, 11. september 2001. Vtedy to 3,5 miliardy
ľudí po celom svete videli v reţime “live”. Na všetkých pôsobili tie
isté emócie, ktoré si zapamätajú navţdy. Bola to bezprecedentná
operácia v histórii ľudstva. Všetkých 3,5 miliardy ľudí si myslelo, ţe
“oni videli”. No naozaj videli tie lietadlá? Ukazovali to, no kto to
videl naozaj? Existujú len zábery.
Takýmto spôsobom sme na vlastné oči videli najväčšiu
manipuláciu v histórii ľudstva, ktoré odvtedy, do dnešných dní uţ 13
rokov verí tomu , čo videli. A čo sa odohrávalo v skutočnosti? Štátny
prevrat zosnovaný malou skupinou ľudí, ktorí chceli zmeniť kurz
svetovej histórie.
Presne toto sa odohráva aj dnes. Myslíte si,
ţe udalosti na Ukrajine s tým nesúvisia? Súvisia s tým bezprostredne
– je to pokračovanie procesu.
11. september bol začiatkom vojny v Afganistane, potom
sa začala vojna v Iraku, na to Líbyjská vojna, teraz vojna v Sýrii.
A nakoniec - Ukrajina. Všetko toto je jedno a to isté. Je to
operácia vedená s cieľom zmeniť kurz histórie. Akým smerom sa
tento kurz zmení, to je uţ otázka politická, resp. geopolitická.
Kto určuje náš osud?
Nachádzame sa vo virtuálnej spoločnosti, ktorú vytvorili nejakí
ľudia. Kde sa títo ľudia nachádzajú? Kto sú to? V tejto spoločnosti
niet ţiadnej demokracie: týchto ľudí nikto nevolil.
Všeobecne sa predpokladá, ţe na Západe je ukáţková demokracia.
Tam ľudia hlasujú, no kto určuje, ako bude prebiehať toto
hlasovanie? Títo ľudia sa schádzajú raz za mesiac na Manhattane
a v priebehu pol hodiny rozhodnú, kam nasmerovať 3-5 biliónov
dolárov. Mená týchto ľudí prakticky nepoznáme, no vieme, kto ich
riadi – je to Merrill Lynch, J. P. Morgan, Bill Gates. Títo „giganti“
ovládajú celé štáty. Oni sú skutoční vládcovia. To sú „Masters of
Universe“ – Páni vesmíru. Oni majú všetky informácie, no
systematicky ich skrývajú. Všetky médiá, ktoré nás informujú,
vrátane ruských, sa nachádzajú v rukách týchto ľudí. V čase, keď
prebieha štátny prevrat, oni okupujú všetky médiá.
34
Internet je najvhodnejšie miesto činnosti tajných sluţieb. Iba
veľmi vzdelaný človek je schopný rozlíšiť pravdu a nepravdu na
internete, ak mnoţstvo nepravdy absolútne očividne prevaţuje.
A 98% internetu – to je youtube, to znamená televízor. Najhoršie je,
ţe mnohé videoklipy majú degeneratívny charakter a pozerajú ich
deti! 8-10 ročný človiečik nedokáţe povedať „mne sa to nepáči“,
pretoţe to, čo vidí, je pre neho skutočnou realitou. Milióny detí sa na
to pozerajú a dochádza k prerodu. Formovanie mozgu dnešného
človeka sa deje prostredníctvom pôsobenia zábavy a reklamy – sú to
základné dva elementy fundamentálnej manipulácie človekom.
Môţeme sa my zapojiť do tohto procesu a zmeniť jeho smer a obsah?
Je to otvorená otázka. Mám nádej, ţe sa nám podarí urobiť niekoľko
krokov vpred, aby sme sa oslobodili od tejto tyranie, v ktorej teraz
ţijeme.
O reakcii Parlamentného zhromaţdenia Rady Európy
(PZRE) v súvislosti s Ukrajinou
Európu, Amerikou a Západom sa teraz valí vlna rusofóbie. Vy ste
Rusi. Hovorím vám otvorene, ja nie som Rus. Som však priateľ
Ruska, čo Európania nikdy nepoznali. Vlna rusofóbie je znakom
toho, ţe sa pripravuje vojna. Vojna proti vám. To sa nedá skryť.
Rozvíja sa skutočná rusofóbia v masovom meradle. PZRE
dočasne vylúčilo Rusko zo svojej organizácie. Európska komisia
a európske štruktúry organizovali prevrat v Kyjeve, oni sami ho
organizovali a sami sa ho zúčastňovali spolu so Spojenými štátmi
americkými. Útok bol úspešný: ovládli Ukrajinu. Hovorím
rozhodne – všetky štruktúry plynovodu na Ukrajine sa teraz
nachádzajú v rukách SŠA. Začína sa vojna o plyn, o energiu.
Prebieha proste naozajstný útok.
Pretoţe hovoríme o médiách, poviem vám jeden príbeh, ktorý
som zaţil doma v Taliansku. Bol som v bare, v Ríme a pil svoje
kapučíno v čase, keď dva dni chýbali do dňa, kedy padol Janukovič,
asi 20 februára. V bare boli piati ľudia, ktorí ma poznali plus barman.
Vediac, ţe sa zaoberám medzinárodnou politikou, opýtali sa ma na
35
môj názor na udalosti v Kyjeve. Začal som rozprávať a pochopil
som, ţe sa veľmi čudujú tomu, čo hovorím. Zastavili ma a hovoria:
„Prepáčte, pán Chiesa, vy hovoríte veci, ktoré protirečia všetkému,
čo sme videli v televízore! My vieme, ţe Vladimír Putin okupuje
Ukrajinu“.A všetci piati si do tohto momentu mysleli, ţe samotný
Putin, nie Rusko, ale osobne Putin okupuje Ukrajinu. V tom
momente ma osvietilo – toto je mienka všetkých 60 miliónov
Talianov. Je to preto, ţe všetky noviny a všetky tv stanice zverejnili,
ţe Rusko okupuje Ukrajinu. Na základe toho sa prijímajú
rozhodnutia, podobné tým z PZRE, pretoţe poslanci parlamentu
nič nevedia ani o Ukrajine, ani o Kryme. Dokonca ani nevedia,
kde sa nachádzajú na mape. Všetci sa pozerajú na tie isté tv
kanály, preto všetci jednotne hovoria, ţe Rusko okupuje
Ukrajinu. Za takýchto podmienok oni môţu vyrobiť hocijakú
provokáciu a čo môţete urobiť vy? Brániť sa. Hovorím obrazne,
Putin zabral Krym, ale Amerika zabrala Ukrajinu. No nikto
o tom nič nehovorí.
Predseda vlády Ukrajiny teraz hovorí, ţe oni budú privatizovať
všetky plynovody, prvý návrh bol od Chevron Corporation, ktorá
navrhovala kúpiť všetko. Po tejto operácii ventil od všetkého ruského
a ukrajinského plynu bude v Amerike. Medzitým prišiel Obama do
Európy a vyhlásil: „A teraz vám my poskytneme plyn, ktorý máme“.
Majú, to áno, ale za oceánom. Bude zloţité transportovať ho do
Európy. Takáto operácia by stála odhadom niekoľko sto miliónov
dolárov a sedem rokov času. V týchto rokoch sa budú riešiť veľké
strategické problémy, pretoţe Američania počítajú s tým, ţe takýmto
postupom môţu v kaţdom prípade spôsobiť škodu Rusku vo výške
100 miliárd dolárov ročne, čo prestavuje zisk z ropy.
Vtedy som svojim udiveným spolubesedníkom povedal: Začala sa
Tretia svetová vojna , priatelia. Toto je prvá epizóda Tretej svetovej
vojny. No Rusko má veľkú pravdepodobnosť ubrániť sa. V tejto hre
je ešte jeden veľký hráč – Čína. 1,3 miliardy ľudí potrebuje energiu,
ktorú bude s určitými ťaţkosťami, Rusko pravdepodobne
prečerpávať z Európy do Číny. Rusko bude spolupracovať s Čínou.
36
No problém je znova v tom, ţe je potrebných 7-8 rokov, aby sa
postavil plynovod medzi Ruskom a Čínou. No táto moţnosť existuje.
Na jednej strane sa vytvorí spojenectvo medzi Ruskom a Čínou. Na
druhej strane západní giganti – Amerika a Európa, budú bohuţiaľ
určovať smer nášho budúceho ţivota.
Kde berie Amerika peniaze na sponzorovanie fašizmu?
Je očividné, ţe členovia organizácie „Pravý sektor“ a „Sloboda“,
ktorí bojovali na Majdane, sú fašisti. No sami o sebe by nič
neznamenali, ak by nebolo osôb, ktoré ich podporujú. Pani Viktória
Nulandová, zástupkyňa ministra zahraničných vecí SŠA Johna
Kerryho, v polovici decembra 2013 povedala: „Investovali sme 5
miliárd dolárov, aby sme ponúkli ukrajinskému národu budúcnosť,
akú si zaslúţi“. A čo oni robili s tými 5 miliardami? Kúpili objekty
tajnej sluţby Ukrajiny v ktorých platili zriadenie výcvikových
táborov. Tie neskôr zriadili aj v Poľsku a Lotyšsku.
Môj posledný objav: Odkiaľ sú všetky tie peniaze? Viem, ţe
mesačne vytvárajú SŠA 85 mld. dolárov z ničoho. Vytvárajú ich
počítače. Američania splácajú svoj dlh peniazmi, kroré umelo
vytvárajú z ničoho, z nuly. 100-dolárové bankovky sa však
vyrábajú... ...v Severnej Kórey! Existujú tri miesta, kde SŠA
vyrábajú svoje peniaze: dve sú v Amerike a tretie je v Severnej Kórei
neďaleko Pchjongjangu. Je tam celé mestečko obkľúčené tajnými
sluţbami 69. divízie Severnej Kórei. Je tam celá základňa výroby
dolára. Sú to skutočné americké doláre. Pravda, nie celkom skutočné,
existuje totiţ jedna takáto riekanka: „same-same but different“. Nie
sú falošné, no zároveň sú falošné. Vyrába sa ich v mnoţstve desiatok
miliárd kaţdý mesiac. Prečo Američania vyrábajú peniaze práve
tam? Pretoţe Severná Kórea – je najizolovanejším štátom sveta.
Takto oni drţia pri moci kórejských diktátorov. Najváţnejšie je, ţe
oni týmto spôsobom vykonávajú tajné financovanie všetkých
špeciálnych sluţieb SŠA – CIA, NSA a tak ďalej. Preto teraz nie je
potrebné ísť do amerického senátu a ţiadať zvýšenie výdavkov na
tieto účely. Je moţné, ţe o tomto nič nevie ani sám prezident SŠA
37
Obama. Týmto spôsobom, mimo kontrolu Kongresu, oni financujú
CIA. Odkiaľ sú tie peniaze pre Ukrajinu? A odkiaľ na
financovanie „slobodnej“ sýrskej armády? Nuţ, odtiaľ, zo
Severnej Kórey! Týmto spôsobom si oni môţu kúpiť celú
armádu. A vy si ešte myslíte, ţe ţijete v civilizovanom svete?! Sú
to zločinci, ktorí sú pri moci a vlastnia peniaze. Zločinci, ktorí
môţu zabíjať či kupovať celé vlády.Je očividné, ţe je potrebné sa
brániť. Ak nie si schopný sa brániť, zabijú ťa. Mám obavy o osud 10
miliónov Rusov na Ukrajine. Najhorší scenár je ten, ak nikto nič
neurobí.
Záchrana Ruska je v záchrane národných hodnôt
Je ťaţko povedať, čo musia urobiť prostí ľudia. V prvom
rade je potrebné sa myšlienkovo pripraviť na zmeny. Je
potrebné sa sústrediť a začať myslieť inak. Veľmi dôleţitý je
dialóg medzi kultúrami. Je potrebné znásobiť moţnosti zblíţenia
Ruska s ostatným svetom. Je dôleţité, aby ruská prítomnosť na
svete bola vnímaná ako pozitívny faktor. Ţiaduca je nová vízia
medzinárodných vzťahov. Z pohľadu štátu predpokladám, som
presvedčený, ţe Vladimír Putin si počína bezchybne. Nič
nemohol urobiť ináč, urobil to, čo bolo potrebné.
Akými strategickými, vojenskými, vedecko-výskumnými
nástrojmi disponuje Rusko dnes? Mám dojem, ţe v časoch Jeľcyna
došlo k ohromnej strate poznania a samostatnosti. Hovorím otvorene,
Jeľcyn zradil a zapredal vašu vlasť Američanom. Napísal som
knihu „Prepáč Rusko“ potom, keď som videl, čo sa dialo za desať
rokov počas Jeľcyna. No teraz sa dejú iné veci: dochádza k zrodu
myšlienky záchrany vašich hodnôt. Myslím, ţe téma záchrany
vlastných hodnôt, histórie, jazyka, je veľmi váţnym elementom
obrany. Preto všetko, čo robíte v tomto smere, je veľmi váţny vklad.
Vaše pokolenie sa musí formovať v duchu obrany svojich hodnôt
pred vplyvmi Západu, kde uţ dávno nič demokratické neexistuje.
Preklad z ruského jazyka: Tibor Korečk
38
SPOMÍNAME
Zomrel dlhoročný funkcionár Zdruţenia slovanskej
vzájomnosti
Ján Melicher
Vo veku nedoţitých 84 rokov zomrel 15. mája 2014 náš
vzácny priateľ a kolega Ján Melicher. Ešte pred niekoľkými
týţdňami sa zaujímal o aktuálne otázky a perspektívy nášho
občianskeho zdruţenia, ktorého bol dlhoročným predsedom
v okrese Lučenec. Ako Slovan a veľký rusofil sa zaujímal aj
o dianie v okolitom slovanskom svete.
Zdá sa to neuveriteľné, ale je to objektívna skutočnosť, ţe
slová úprimnej vďaky Jánovi Melicherovi, za jeho obetavú
a činorodú prácu, ktorú sme si vţdy veľmi váţili, môţeme
vyjadriť, bohuţiaľ, uţ iba v čase minulom. Veď rozvíjaniu idey
slovanskej vzájomnosti sa venoval viac ako štyridsať rokov.
Hlboko sa klaniame jeho cieľavedomej a tvorivej práci,
ktorou kládol svoj rukopis na novú stránku kapitoly spolupráce
medzi slovanskými národmi.
Nech mu je rodná zem slovenská ľahká.
Česť jeho nehynúcej pamiatke!
Doc.Dr. Jozef Mravík, CSc.
čestný predseda ZSV
39
KULTÚRA V TOKU ČASU
Kde má človek vlasť?
Dagmar Bollová
Vlani v júni uplynulo 20 rokov od smrti básnika Pavla Koyša,
ktorý sa vo veľkolepej básnickej skladbe Pieseň o Slovensku pýta,
kde má človek vlasť a zároveň v rôznych variáciách odpovedá.
„...Vlasť má človek v krokoch, v dotykoch prvej lásky,
v prezradení túžby priateľom, v lune na letných senách
spiacej...“
Netreba veľa času, aby sme v neprebernom mnoţstve slovenskej
poézie či hymnických piesní našli ľúbozvučné vyznania lásky k
Slovensku – našej domovine od klasikov i novších autorov.
Súčasníci, ţiaľ, zriedkakedy venujú čas obohacovaniu ducha, preto
strácajú pod nohami pôdu rodnej zeme, necítia jej vôňu , nie je im
dostatočne krásna materinská reč a vlasť je pre nich staromódny,
abstraktný pojem. Prestali sme recitovať, spievať...
Váţení čitatelia,
prinášame Vám na zamyslenie báseň 10 ročného chlapca z
Jekaterinburgu. Malý ţiak Lev Protasov sa v nej vyznáva zo svojho
vrúcneho vzťahu k ruskej zemi, pretoţe „...moja mať je Slovanka a tu
ma porodila...“ a s vedomím svojich povinností k vlasti sľubuje, ţe
„..aţ vyrastiem, zosilniem, zmuţniem, ja ti – rodná – pomôţem...“.
Pouvaţujte nad tým, akými kniţkami, filmami ho vychovávali, akí
boli jeho rodičia a učitelia, ak tento školák cíti zodpovednosť za osud
svojej krajiny ? Bolo by načim, pretoţe na Slovensku sa niečo stalo.
Voľačo nedobré.
40
Báseň uverejňujeme v origináli s predpokladom, ţe nie všetci ste
zabudli azbuku, ba moţno ste sa ju práve teraz naučili.
Мал ещѐ, но рассудить я в силе,
И никто меня не упрекнѐт –
Нет страны, прекраснее России!
Этот вывод знаю наперѐд!
Вырасту – поезжу я по миру.
И уверен, к берегам Родным,
Будет тяга непреодолимой,
Хотъ откуда – но вернусь я к ним!
Потому, что Русский я по Духу!
Потому, что Русь - моя Земля!
Потому, что Мать моя - Словянка
И меня в России родила!
Потому, что здесь мой дом и школа!
Дед, Отец и все мои друзья,
Русская любимая Природа,
Речь родная, здесь моя Семя!
Потому, что Прадед мой по крови
За Россию нашу – вземлю лѐг!
Подвиг наших воинов-героев
Знаю – помнит не один народ!
От чумы коричневой всю Землю
Русские солдаты сберегли.
Не подвластен подвиг их забвенью.
Поклонюсь им в пояс до земли!
«Псы» сейчас на Мать-Россию лают
Вместе с ней я эту боль приму.
Вырасту, окрепну, возмужаю
И тебе, Родная, помогу!
41
Ты сейчас немного приболела,
Ничего, Россиюшка, крепись!
Как и прежде на меня надейся,
Не сдавайся, Матушка, - держись!
Встанешь ты великой и могучей,
Расцветѐшь как яблонька весной!
Для меня ты будешь самой лучшей!
Самой ненаглядной и Родной!
Spomienka na Samuela Štarkeho
(1888 - 1959)
Rok, končiaci sa troma magickými osmičkami, neostal
výnimočným len pre tri, po sebe idúce rovnaké čísla. Dňa 27. marca
1888 sa v turčianskej záhradke, vo významnom rodisku Jána Kollára
i Štefana Krčméryho, v Mošovciach, narodil významný dolnozemský
aktivista, ev. kňaz Samuel Štarke.
V týchto dňoch si pripomíname 55. výročie jeho úmrtia. Štarke sa
doţil 71 rokov, naplnených krajanskými aktivitami a sluţbou Bohu,
ktoré napĺňal najmä medzi Slovákmi ţijúcimi vo Vojvodine. Štúdiá
zamerané na prípravu jeho profesijnej dráhy evanjelického kňaza
absolvoval v Banskej Bystrici, Banskej Štiavnici, na evanjelickej
teologickej akadémii v Bratislave i na univerzitách v Rostocku
a Lipsku. Po doštudovaní škôl veľmi krátko pôsobil vo Vrútkach, na
Slovensku. V roku 1913 prijal pozvanie do petrovského cirkevného
zboru, ktorý pod jeho vedením dosahoval značných úspechov. Po
ukončení prvej svetovej vojny sa angaţoval aj politicky. Vstúpil do
SNS, stal sa členom Veľkej národnej skupštiny Vojvodiny a členom
jej výkonného orgánu Veľkej národnej rady.
Po roku 1921 pokračoval najmä v budovaní slovenskej
evanjelickej cirkvi v Juhoslávii. V tomto čase bol jednou
z najdôleţitejších osobností, ktoré sa podieľali na vzniku
42
slovenského gymnázia v Petrovci. Práve preto, ţe gymnázium nebolo
zriadené v Novom Sade, ale v Petrovci, ho mohli navštevovať i deti
z chudobnejších rodín. Prvotne gymnázium pôsobilo bez vlastnej
budovy – v štátnej škole a v súkromnom dome Pavla Boldockého.
Samuel stál pri budovaní gymnázia v čase poloţenia prvého kameňa
v roku 1922, i v čase začiatkov výučby.
Spolupodieľal sa i na zaloţení kníhtlačiarne v Petrovci. Medzi
prvými tlačenými knihami nájdeme jeho preklad Lutherovho Malého
katechetizmu. Jeho práca sa uberala aj redaktorsky. Zostavil prvých
šesť ročníkov Národných kalendárov, prispieval do dolnozemských
periodík.
Keď v auguste 1932 vznikla Matica slovenská v Juhoslávii a na
jej čelo sa postavil Dr. Ján Bulík, Štarke pôsobil ako jej podpredseda.
V roku 1935 sa stal tretím predsedom Matice slovenskej v Juhoslávii.
Popri ostatných funkciách sa počas celého ţivota angaţoval najmä
ako kňaz, vynikajúci rečník a administrátor evanjelickej cirkvi. Keď
5. marca 1957 odišiel na dôchodok, na rodné Slovensko do
Bratislavy, spolu s ním odišiel i Biskupský úrad z Petrovca do
Nového Sadu. O dva roky neskôr, 6. apríla 1959, zomrel. Jeho
pozostatky boli uloţené na bratislavskom cintoríne v Slávičom údolí.
Zuzana Pavelcová
Ocenený kalendár
Klub fotopublicistov Slovenského syndikátu novinárov a Štátna
vedecká kniţnica Banská Bystrica udelila kalendáru JUBILEÁ
A VÝROČIA 2014, ktorý vydalo Zdruţenie slovanskej vzájomnosti,
2. miesto v kategórii Nástenné viaclistové firemné fotografické
kalendáre. Zostavovateľovi nášho kalendára PhDr. Michalovi
Eliášovi, CSc., výtvarníkovi Michalovi Lašutovi a jeho
vydavateľstvu FOMI s.r.o k úspechu srdečne blahoţeláme.(red.)
43
ZAUJALO NÁS
_______________________________________________________
Výzva prezidenta Ruskej federácie
18. marca 2014, Moskva, Kremeľ
Vladimír Putin vystúpil v Kremli pred poslancami Štátnej dumy,
členmi Sovietu federácie, vedúcimi predstaviteľmi regiónov
Ruska a predstaviteľmi občianskej spoločnosti.
Dobrý deň, váţení členovia Sovietu federácie, váţení poslanci
Štátnej dumy! Váţení predstavitelia Republiky Krym a Sevastopoľa
– sú tu medzi nami – občania Ruska, obyvatelia Krymu a
Sevastopoľa!
Váţení priatelia, zišli sme sa dnes kvôli otázke, ktorá má ţivotne
dôleţitý význam pre nás všetkých. 16. marca sa na Kryme konalo
referendum, prebehlo v plnom súlade s medzinárodnými
procedúrami a medzinárodnými právnymi normami.
Na hlasovaní sa zúčastnilo viac ako 82 % voličov. Vyše 96% sa
vyjadrilo za zjednotenie s Ruskom. Čísla sú mimoriadne presvedčivé.
Aby sme pochopili, prečo prišlo práve k takej voľbe, stačí poznať
históriu Krymu, vedieť, čo znamenalo a znamená Rusko pre Krym a
Krym pre Rusko.
Na Kryme je doslovne všetko preniknuté našou spoločnou
históriou a hrdosťou. Tu je staroveký Cherson, kde prijal krst svätý
knieţa Vladimír. Jeho duchovné hrdinstvo – prijatie pravoslávia –
určilo spoločný kultúrny, hodnotový, civilizačný základ, ktorý spája
národy Ruska, Ukrajiny a Bieloruska. Na Kryme sú hroby ruských
vojakov, hrdinstvom ktorých sa v roku 1783 Krym stal súčasťou
Ruskej ríše. Krym – to je Sevastopoľ, legendárne mesto, mesto s
veľkým osudom, mesto – pevnosť a domov čiernomorského
44
vojenského námorníctva. Krym – to je Balaklava a Kerč,
Malachovská mohyla a hora Sapun. Kaţdé z týchto miest je pre nás
sväté, sú to symboly vojenskej slávy, nevídanej statočnosti.
Krym je unikátna zmes kultúr a tradícií rôznych národov. Tým sa
veľmi podobá na veľké Rusko, kde sa počas stáročí nestratil,
nerozplynul ani jeden etnos. Rusi, Ukrajinci, Krymskí Tatári a
predstavitelia iných národov ţili a pracovali na krymskej zemi,
zachovávajúc svoju svojbytnosť, tradície, jazyk i vieru.
Mimochodom, dnes je z 2 miliónov 200 tisíc obyvateľov
Krymského polostrova takmer milión a pol Rusov, 350 tisíc
Ukrajincov, ktorí v prevaţnej väčšine povaţujú ruský jazyk za svoj
rodný a pribliţne 290 – 300 tisíc Krymských Tatárov, z ktorých
významná časť, ako ukázalo referendum, sa tieţ orientuje na Rusko.
Áno, bolo obdobie, kedy sa ku Krymským Tatárom ako i k
niektorým iným národom ZSSR prejavila krutá nespravodlivosť.
Poviem tieţ ale, ţe represiami vtedy trpeli mnohé milióny ľudí
rôznych národností, predovšetkým samozrejme ruskí ľudia. Krymskí
Tatári sa vrátili na svoju zem. Myslím, ţe musia byť prijaté všetky
nevyhnutné politické a zákonodarné rozhodnutia, ktoré dokončia
proces rehabilitácie krymsko-tatárskeho národa, rozhodnutia, ktoré
im vrátia ich práva a dobré meno v plnom rozsahu.
Máme v úcte predstaviteľov všetkých národností, ţijúcich na
Kryme. Je to ich spoločný dom, ich malá Vlasť a bude správne, ak na
Kryme – ja viem, ţe Krymčania to podporia – budú tri rovnoprávne
štátne jazyky: ruský, ukrajinský a krymskotatársky.
Váţení kolegovia ! V srdci i vo vedomí ľudí Krym vţdy bol a
zostane neoddeliteľnou časťou Ruska. Toto presvedčenie je zaloţené
na pravde a spravodlivosti, je nezvratné, odovzdávalo sa z pokolenia
na pokolenie, pred ním bol bezmocný čas i podmienky, bezmocné
všetky dramatické zmeny, ktoré sme preţívali, ktoré preţívala naša
krajina počas celého 20. storočia.
Po revolúcii boľševici podľa rôznych predstáv, nech im je Boh
sudcom, pripojili k Ukrajinskej zväzovej republike významné územia
historického ruského juhu. Urobili to bez ohľadu na národnostné
45
zloţenie obyvateľov a dnes je to súčasný juhovýchod Ukrajiny. A v
roku 1954 nasledovalo rozhodnutie o odovzdaní Ukrajine i Krymskej
oblasti, súčasne odovzdali aj Sevastopoľ, hoci mal zväzovú
podriadenosť. Iniciátorom bol osobne hlavný predstaviteľ
Komunistickej strany Sovietskeho zväzu Chruščov. Čo ho k tomu
primälo – snaha podporiť ukrajinskú nomenklatúru alebo zahladiť
svoju vinu za organizáciu masových represií na Ukrajine v 30-tych
rokoch – to nech riešia historici.
Pre nás je dôleţité iné: to rozhodnutie bolo prijaté s očividným
narušením aj vtedy platných ústavných noriem. Otázku riešili v
kuloároch, neverejne. Samozrejme, ţe v podmienkach totalitárneho
štátu sa obyvateľov Krymu a Sevastopoľa na nič nepýtali.
Jednoducho ich postavili pred fakt. Medzi ľuďmi, samozrejme, aj
vtedy vznikali otázky, ako to, ţe zrazu je Krym súčasťou Ukrajiny.
Ale vlastne – treba otvorene povedať, všetci to chápeme – vlastne sa
to rozhodnutie prijímalo ako niečo formálne, veď územie sa
odovzdávalo v rámci jednej veľkej krajiny. Vtedy si nebolo moţné
predstaviť, ţe Ukrajina a Rusko môţu nebyť spolu, môţu byť
rôznymi štátmi. Ale stalo sa to.
To, čo sa zdalo neuveriteľné, sa, ţiaľ, stalo realitou. ZSSR sa
rozpadol. Udalosti sa rozvíjali natoľko prudko, ţe málokto z občanov
chápal celú dramatičnosť vtedy prebiehajúcich procesov a ich
následkov. Mnohí ľudia v Rusku, na Ukrajine, aj v ostatných
republikách dúfali, ţe vtedy vzniknuté Spoločenstvo nezávislých
štátov bude novou formou štátnosti. Veď im sľubovali spoločnú
menu, spoločný ekonomický priestor, spoločné ozbrojené sily, ale
všetko zostalo iba sľubmi a veľká krajina prestala jestvovať. A keď
sa Krym zrazu ocitol v inom štáte, vtedy Rusko pocítilo, ţe ho nielen
okradli, ale olúpili. Súčasne treba otvorene priznať, ţe aj samotné
Rusko, vyvolajúc defilé suverenít, spôsobilo rozpad Sovietskeho
zväzu a pri konštituovaní rozpadu ZSSR zabudli aj na Krym, aj na
hlavnú základňu čiernomorského námorníctva – Sevastopoľ. Milióny
Rusov si ľahli spať v jednej krajine a zobudili sa v zahraničí, súčasne
sa stali národnostnými menšinami v bývalých zväzových republikách
46
a ruský národ, jeden z najväčších, ak nie najväčší, sa stal najväčším
rozdeleným národom na svete.
Dnes, po mnohých rokoch, som počul, ako Krymčania hovoria, ţe
ich vtedy, v roku 1991, odovzdali z ruky do ruky ako vrece
zemiakov. Ťaţko s tým nesúhlasiť. Ruský štát čo urobil ? No, čo,
Rusko? Sklonilo hlavu a zmierilo sa, prehltlo túto uráţku. Naša
krajina bola vtedy v takej ťaţkej situácii, ţe jednoducho nemohla
ochrániť svoje záujmy. Ale ľudia sa nemohli zmieriť s do neba
volajúcou historickou nespravodlivosťou. Všetci tí ľudia, občania,
mnohí spoločenskí činitelia nie raz predkladali túto tému, hovorili, ţe
Krym je odveká ruská zem a Sevastopoľ je ruské mesto. Všetko sme
to chápali, cítili srdcom i dušou, ale bolo treba vychádzať zo
vzniknutej reality a na novom základe budovať dobré susedské
vzťahy s nezávislou Ukrajinou. A vzťahy s Ukrajinou, s bratským
ukrajinským národom boli a zostanú pre nás navţdy najdôleţitejšie,
kľúčové, bez akéhokoľvek zveličovania. Dnes moţno otvorene
hovoriť, preto sa chcem s Vami podeliť o detaily rokovaní , ktoré sa
uskutočnili na začiatku roka 2000. Vtedy ma prezident Ukrajiny
Kučma poprosil urýchliť proces delimitácie rusko-ukrajinskej
hranice. Dovtedy sa tento proces prakticky nepohol. Rusko akoby
uznalo Krym za súčasť Ukrajiny, ale rozhovory o delimitácii hraníc
sa nekonali. Napriek tomu, ţe som chápal zloţitosť problému, dal
som pokyn ruským štruktúram zaktivizovať túto prácu, aby rozumeli
všetci: súhlasiac s delimitáciou sme fakticky i právne uznali Krym
ako ukrajinské územie a tým sme otázku uzatvorili.
Išli sme Ukrajine v ústrety nie iba v otázke Krymu, ale i v takej
zloţitej otázke, ako rozdelenie plochy Azovského mora a Kerčského
prielivu. Z čoho sme vychádzali ? Z toho, ţe dobré vzťahy s
Ukrajinou sú pre nás hlavné a nemôţu byť rukojemníkom
neriešených územných sporov. Pri tom sme, samozrejme, rátali s
tým, ţe Ukrajina bude naším dobrým susedom, ţe Rusi a
ruskojazyční obyvatelia na Ukrajine , osobitne na východe a na
Kryme, budú ţiť v podmienkach priateľského, demokratického,
47
civilizovaného štátu, ţe ich zákonné práva budú zabezpečené v
súlade s normami medzinárodného práva.
Ale situácia sa začala vyvíjať inakšie. Sem-tam sa podnikali
pokusy zbaviť Rusov historickej pamäti, občas i rodného jazyka,
urobiť ich objektom násilnej asimilácie. A, samozrejme, Rusi ako i
iní občania Ukrajiny trpeli od neustálej politickej a štátnej
permanentnej krízy, ktorá otriasa Ukrajinou uţ viac ako dvadsať
rokov.
Chápem, prečo ľudia na Ukrajine chceli zmeny. Za roky
„samostojnosti“ , nezávislosti, vláda sa im uţ sprotivila, jednoducho
– majú jej plné zuby. Menili sa prezidenti, premiéri, poslanci Rady,
ale nemenil sa ich vzťah ku svojej krajine, svojmu národu. Len
„dojili“ Ukrajinu, bili sa medzi sebou o moc, aktíva a finančné toky.
Pritom drţiteľov moci málo zaujímalo, ako ţijú jednoduchí ľudia,
prečo milióny občanov Ukrajiny nevidia pre seba perspektívu doma a
sú nútení odchádzať na zárobky do iných krajín. Chcem poznamenať,
ţe nie do nejakej Silikónovej doliny, ale práve za niekoľkodňovým
zárobkom. Len v Rusku ich v minulom roku pracovalo takmer 3
milióny. Podľa niektorých hodnotení ich zárobok v Rusku za rok
2013 predstavoval viac ako 20 miliárd dolárov, čo je asi 12% HDP
Ukrajiny.
Opakujem, dobre chápem tých, ktorí pokojne s transparentami
vyšli na majdan, vystupovali proti korupcii, neefektívnemu riadeniu
štátu, biede. Ţiadali pokojný protest, demokratické procesy, voľby,
ktoré to rešpektujú, aby sa zmenila vláda, s ktorou ľudia nie sú
spokojní. Ale tí, ktorí stáli za poslednými udalosťami na Ukrajine,
mali iné ciele: pripravovali ďalší štátny prevrat, plánovali uchvátiť
moc nezastavujúc sa pred ničím. Dali priestor teroru, vraţdám a
pogromom. Hlavnými vykonávateľmi prevratu sa stali nacionalisti,
neonacisti, rusofóbi a antisemiti. Práve oni v mnohom určujú i dnes,
doteraz, ţivot na Ukrajine.
Nová takzvaná „vláda“ okamţite predloţila škandalózny projekt
zákona o posúdení jazykovej politiky, ktorý priamo poškodzoval
práva národnostných menšín. Pravda, zahraniční sponzori týchto
48
súčasných „politikov“, kurátori dnešnej „vlády“ okamţite
napomenuli iniciátorov tohto nápadu. Sú to rozumní ľudia, treba
uznať a chápu, k čomu privedú pokusy vybudovať etnicky čistý
ukrajinský štát. Projekt zákona bol odloţený, odloţený stranou –
zjavne do zásoby. O samotnom fakte jeho jestvovania sa teraz mlčí,
pravdepodobne rátajúc s krátkou ľudskou pamäťou. Ale uţ je
všetkým jasné, čo sa chystajú v budúcnosti robiť ukrajinskí ideoví
potomkovia Banderu – Hitlerovho prisluhovača počas druhej
svetovej vojny. Jasné je aj to, ţe legitímnej výkonnej moci na
Ukrajine doteraz niet, nie je s kým rokovať. Mnohé štátne orgány sú
uzurpované samozvancami, ktorí ale nič v krajine nekontrolujú a
sami – to podčiarkujem – sú pod kontrolou radikálov. Dokonca
dostať sa k niektorým ministrom súčasnej vlády je moţné iba na
povolenie ozbrojencov z majdanu. To nie je ţart, to je realita
dnešného ţivota.
Tým, ktorí nesúhlasia s pučom, sa ihneď začali vyhráţať
represiami a trestnými operáciami. A prvým v rade bol, samozrejme,
Krym, ruskojazyčný Krym. V súvislosti s tým sa obyvatelia Krymu a
Sevastopoľa obrátili na Rusko so ţiadosťou ochrániť ich práva a
samotný ţivot, nedovoliť, aby sa dialo to, čo sa i teraz ešte deje v
Kyjeve, v Donecku, Charkove, v niektorých ďalších mestách
Ukrajiny.
Samozrejme, nemohli sme nereagovať na túto prosbu, nemohli
sme nechať Krym a jeho obyvateľov v nešťastí, bola by to
jednoducho zrada.
Predovšetkým bolo treba pomôcť vytvoriť podmienky na
pokojnú slobodnú voľbu, aby Krymčania mohli sami určiť svoj osud
– prvý raz v histórii. Ale čo počúvame dnes od našich kolegov zo
Západnej Európy a Severnej Ameriky? Hovoria, ţe porušujeme
normy medzinárodného práva.
Po prvé – je dobre, ţe si spomenuli na to, ţe existuje
medzinárodné právo, aj za to vďaka. Lepšie neskoro ako nikdy.
49
A po druhé najhlavnejšie: čoţe my akoţe porušujeme? Áno,
prezident Ruskej federácie dostal od hornej komory parlamentu
právo pouţiť ozbrojené sily na Ukrajine. Ale toto právo, prísne
povediac, zatiaľ nevyuţil. Ozbrojené sily nevošli na Krym, ony sú
tam aj tak v súlade s medzinárodnou zmluvou. Áno, posilnili sme
naše zoskupenie, ale pritom – a to podčiarkujem, aby všetci vedeli a
počuli – my sme ani neprekročili hranicu počtu osôb našich
ozbrojených síl na Kryme, ktorá je určená počtom 25 tisíc osôb.
Jednoducho to nebolo nevyhnutné.
Ďalej. Vyhlasujúc svoju nezávislosť a referendum Najvyšší soviet
Krymu sa odvolal na Chartu OSN, v ktorej sa hovorí o práve národa
na sebaurčenie. Mimochodom, samotná Ukrajina, chcem to
pripomenúť, keď vyhlasovala odchod zo ZSSR, urobila to isté, aj text
bol takmer rovnaký. Na Ukrajine vyuţili toto právo a Krymčanom to
nedovoľujú. Prečo ?
Okrem toho krymská vláda sa opierala aj na známy kosovský
precedens, ktorý naši západní partneri vytvorili sami, dá sa povedať,
vlastnými rukami, v situácii absolútne analogickej ako na Kryme,
uznali oddelenie Kosova od Srbska ako legitímne, dokazujúc
všetkým, ţe ţiadne povolenie zo strany ústrednej vlády štátu na
jednostranné vyhlásenie nezávislosti nie je potrebné. Medzinárodný
súd OSN na základe bodu 2 článku 1 Charty OSN s tým súhlasil a vo
svojom rozhodnutí z 22.júla 2010 poznamenal nasledovné uvádzam doslovný citát: „Ţiaden spoločný zákaz na jednostranné
vyhlásenie nezávislosti nevyplýva z praxe Rady bezpečnosti“ – a
ďalej: „Všeobecné medzinárodné právo neobsahuje akýkoľvek
pouţiteľný zákaz na vyhlásenie nezávislosti“. Všetko je, takpovediac,
absolútne jasné.
Nerád sa uchyľujem k citátom, ale predsa sa nemôţem zdrţať ešte
jeden výňatok z ešte jedného oficiálneho dokumentu, tento raz je to
Písomné memorandum USA zo 17. apríla 2009, predloţené tomu
istému Medzinárodnému súdu v súvislosti s rokovaním o Kosove.
Opäť citujem: “Deklarácie o nezávislosti môţu, a často sa tak stáva,
narúšať vnútorné zákonodarstvo. Ale to neznamená, ţe sa tým narúša
50
medzinárodné právo.“ Koniec citátu. Sami to napísali, roztrúbili do
celého sveta, všetkých donútili k predklonu a teraz sa rozčuľujú.
Prečo ? Veď to, čo robia Krymčania, presne zapadá do ich,
takpovediac , inštrukcie. Prečo to, čo je dovolené Albáncom v
Kosove /a my si ich váţime/ sa zakazuje Rusom, Ukrajincom a
Krymským Tatárom na Kryme. Opäť vzniká otázka: prečo?
Od tých istých Spojených štátov a Európy počúvame, ţe Kosovo
– to je vraj nejaký osobitný prípad. V čom podľa mienky našich
kolegov je skrytá jeho výnimočnosť? Asi v tom, ţe počas konfliktu v
Kosove bolo veľa ľudských obetí. To je snáď právnický argument
alebo čo? V rozhodnutí Medzinárodného súdu sa o tomto nič
nehovorí. A potom, viete, to uţ nie sú ani dvojité štandarty. Je to
akýsi obdivuhodný primitivizmus a priamočiary cynizmus. Nie je
predsa moţné tak hrubo podriaďovať všetko svojim záujmom, jeden
a ten istý predmet nazvať dnes bielym a zajtra čiernym. Tak to
vyzerá, ţe kaţdý konflikt treba doviesť po ľudské obete, či čo ?
Poviem otvorene, ak by miestne sily domobrany Krymu nevzali
včas situáciu pod kontrolu, tieţ tam mohli byť obete. A sláva bohu,
ţe sa tak nestalo ! Na Kryme neprišlo ani k jednému ozbrojenému
stretnutiu a nebolo ľudských obetí. Čo si myslíte, prečo ? Odpoveď je
jednoduchá: pretoţe bojovať proti národu a jeho vôli je ťaţké,
prakticky nemoţné. V tejto súvislosti chcem poďakovať ukrajinským
vojakom, a to je nemalé zoskupenie – 22 tisíc ľudí s plnou výzbrojou.
Chcem poďakovať tým vojakom Ukrajiny, ktorí nezačali
krvipreliatie a nepoškvrnili sa krvou.
V tejto súvislosti, samozrejme, vznikajú aj iné myšlienky.
Hovoria nám o akejsi ruskej intervencii na Kryme, o agresii. Čudné
je počúvať to. Akosi si nespomínam z histórie ani na jeden prípad, ţe
by intervencia prebiehala bez jediného výstrelu a bez ľudských obetí.
Váţení kolegovia ! V situácii okolo Ukrajiny sa odzrkadľuje to,
čo sa deje teraz, ba dialo sa vo svete počas posledných desaťročí. Po
likvidácii bipolárneho systému niet uţ na planéte stability. Kľúčové a
medzinárodné inštitúcie sa neupevňujú, ale často, ţiaľ, degradujú.
Naši západní partneri na čele so Spojenými štátmi Ameriky dávajú
51
vo svojej praktickej politike prednosť nie medzinárodnému právu, ale
právu silnejšieho. Uverili vo svoju vyvolenosť a výnimočnosť, v to,
ţe im je dovolené rozhodovať o osudoch ľudstva, ţe pravdu môţu
mať vţdy iba oni. Konajú tak, ako sa im zachce, raz tu a potom tam
pouţijú silu proti suverénnym štátom, vytvárajú koalície podľa
princípu „kto nie je s nami, je proti nám“. Aby pridali agresii zdanie
zákonnosti, vynucujú si potrebné rezolúcie od medzinárodných
organizácií a ak sa im to pre nejaké príčiny nedarí, úplne ignorujú aj
Bezpečnostnú radu a OSN celkove.
Tak tomu bolo v Juhoslávii v roku 1999, dobre si to pamätáme.
Ťaţko tomu bolo uveriť, vlastným očiam človek neveril, ale na konci
20. storočia na jedno európske hlavné mesto – na Belehrad počas
niekoľkých týţdňov padali bomby a rakety a potom nasledovala
skutočná intervencia. Bola snáď rezolúcia Rady bezpečnosti OSN,
povoľujúca také útoky? Nič podobné. A potom bol Afganistan, Irak,
otvorené porušenie rezolúcie RB OSN o Lýbii, keď namiesto
zabezpečenia takzvanej bezletovej zóny sa začali bombardovania.
Bol i celý rad riadených „farebných“ revolúcií. Je pochopiteľné,
ţe ľudia v krajinách, kde prebiehali, boli uţ ustatí od tyranie a biedy,
od chýbajúcich perspektív, ale tieto pocity sa často cynicky zneuţili.
Týmto krajinám sa vnucovali štandardy, ktoré nijako nezodpovedali
ani spôsobu ţivota, ani tradíciám, ani kultúre ich národov.
Výsledkom je namiesto demokracie a slobody chaos, výbuchy
násilia, opakujúce sa prevraty. „Arabská jar“ bola zamenená
„arabskou zimou“.
Podobný scenár bol realizovaný na Ukrajine. V roku 2004, aby
pretlačili potrebného kandidáta v prezidentských voľbách, vymysleli
akési tretie kolo, ktoré vôbec nebolo zakotvené v zákone.
Jednoducho absurdnosť a výsmech nad ústavou. A teraz zapojili do
diania vopred pripravenú dobre vybavenú armádu ozbrojencov.
Chápeme, čo sa deje, chápeme, ţe tieto úsilia boli nasmerované aj
proti Ukrajine, aj proti Rusku a proti integrácii v eurázijskom
priestore. A to v takom čase, keď sa Rusko úprimne usilovalo o
dialóg s našimi kolegami na Západe. Sústavne navrhujeme
52
spoluprácu vo všetkých kľúčových otázkach, chceme upevňovať
úroveň dôvery, chceme, aby naše vzťahy boli rovnoprávne, otvorené
a čestné. Ale nevideli sme ústretové kroky.
Naopak, z času na čas nás klamali, prijímali rozhodnutia za naším
chrbtom, stavali pred hotové fakty. Tak to bolo s rozširovaním
NATO na východ, s rozmiestňovaním vojenskej infraštruktúry pri
našich hraniciach. Stále nám tvrdili to isté: “Vás sa to netýka.“ To sa
ľahko povie – netýka.
Tak to bolo aj s rozmiestňovaním zariadení protiraketovej obrany.
Nehľadiac na všetky naše obavy, „mašina“ ide, hýbe sa. Tak to bolo
aj s nekonečným preťahovaním rokovaní o vízových problémoch, so
sľubmi čestnej konkurencie a slobodného prístupu na globálne trhy.
Dnes nám hrozia sankciami, ale veď my aj tak ţijeme v
podmienkach radu obmedzení a skutočne podstatných pre našu
ekonomiku a našu krajinu. Napríklad ešte v období „studenej vojny“
USA a potom aj iné krajiny zakázali predávať ZSSR veľký zoznam
technológií a zariadení, zostaviac tzv. Kokomské zoznamy. Dnes sú
formálne zrušené, ale iba formálne, v skutočnosti mnohé platia
dodnes. Jednoducho máme všetky dôkazy predpokladať, ţe dávno
známa politika brzdenia Ruska, ktorá sa realizovala v 18., 19. aj v 20.
storočí, pokračuje aj dnes. Stále sa pokúšajú zahnať nás do akéhosi
kúta za to, ţe máme nezávislú pozíciu, za to, ţe na nej trváme, za to,
ţe nazývame veci svojimi menami a nie sme pokrytci. Ale všetko má
svoje hranice. A v prípade s Ukrajinou naši západní partneri
prekročili hranicu, správali sa hrubo, nezodpovedne a
neprofesionálne. Dobre vedeli, ţe aj na Ukrajine, aj na Kryme ţijú
milióny Rusov. Nakoľko museli stratiť politický čuch a cit pre mieru,
aby nepredvídali dôsledky svojho konania? Rusko sa ocitlo na
hranici, z ktorej uţ nemohlo ustúpiť. Ak sa pruţina dlho stláča do
konca, jeden raz vlastnou silou vystrelí. Treba na to vţdy pamätať.
Dnes je potrebné skončiť s hystériou, zanechať rétoriku „studenej
vojny“ a uznať očividnú skutočnosť. Rusko je samostatný aktívny
účastník medzinárodného ţivota, má ako i ostatné štáty svoje
národné záujmy, ktoré treba vziať na vedomie a váţiť si ich.
53
Vďačnosť prejavujeme všetkým, kto pristúpil s pochopením k našim
krokom na Kryme, vďační sme ľudu Číny, ktorej vedenie
posudzovalo a posudzuje situáciu okolo Ukrajiny a Krymu v celej
historickej a politickej šírke, vysoko si ceníme zdrţanlivosť a
objektívnosť Indie.
Chcem sa dnes obrátiť aj k ľudu Spojených štátov amerických, k
ľuďom, ktorí od čias zaloţenia tohto štátu, prijatia Deklarácie
nezávislosti sú hrdí na to, ţe sloboda je pre nich nadovšetko. Či úsilie
obyvateľov Krymu o slobodný výber svojho osudu nie je takou
hodnotou ? Pochopte nás.
Verím, ţe ma pochopia aj Európania, predovšetkým Nemci.
Pripomínam, ţe počas politických konzultácií o zjednotení NSR a
NDR na expertnej, ale veľmi vysokej úrovni, predstavitelia zďaleka
nie všetkých štátov, ktoré sú a aj vtedy boli spojencami Nemecka,
podporili samotnú ideu zjednotenia. A naša krajina oproti tomu
jednoznačne podporila úprimné snahy Nemcov o národnú jednotu.
Som presvedčený, ţe ste na to nezabudli a rátam s tým, ţe občania
Nemecka tieţ podporia snahy ruského sveta, historického Ruska o
obnovenie jednoty.
Obraciam sa k národu Ukrajiny. Úprimne chcem, aby ste nás
pochopili, v ţiadnom prípade Vám nechceme škodiť, uraziť Vaše
národné city. Vţdy sme si váţili teritoriálnu celistvosť ukrajinskej
ríše na rozdiel od tých, ktorí poloţili jednotu Ukrajiny ako obeť
svojim politickým ambíciám. Dráţdia heslami o veľkej Ukrajine, ale
práve oni urobili všetko, aby krajinu roztrhli. Dnešný občiansky
odpor je úplne na ich svedomí. Chcem, aby ste ma počuli, drahí
priatelia. Neverte tým, ktorí Vás strašia Ruskom, vykrikujú, ţe za
Krymom budú nasledovať ďalšie regióny. My si neţeláme rozdelenie
Ukrajiny, nepotrebujeme to. Čo sa týka Krymu, ten bol i bude aj
ruským, aj ukrajinským, aj krymsko-tatárskym. Opakujem, bude, tak
ako to vekmi bolo, rodným domom pre všetky tam ţijúce národy. Ale
nikdy nebude banderovským!
Krym – to je náš spoločný majetok a dôleţitý faktor stability v
regióne. A toto strategické územie musí byť pod silnou, trvalou
54
suverenitou, ktorá môţe byť dnes iba ruská. Inak, drahí priatelia
/obraciam sa i k Ukrajine i k Rusku/ môţeme – aj Rusi, aj Ukrajinci –
Krym stratiť úplne, pričom v neďalekej historickej perspektíve.
Zamyslite sa, prosím, nad týmito slovami.
Pripomínam tieţ, ţe v Kyjeve uţ zazneli vyhlásenia o skorom
vstupe do NATO. Čo by znamenala táto perspektíva pre Krym a
Sevastopoľ ? To, ţe v meste ruskej vojenskej slávy by sa objavilo
natovské námorníctvo, ţe by vznikla hrozba pre celý juh Ruska – nie
nejaká chimérna, ale úplne konkrétna. To je všetko to, čo by sa reálne
mohlo stať, nebyť voľby Krymčanov. Vďaka im za to.
Mimochodom, my nie sme proti spolupráci s NATO, vôbec nie.
Sme proti tomu, aby vojenská aliancia a NATO pri všetkých
vnútorných procesoch zostávala vojenskou organizáciou, sme proti
tomu, aby vojenská organizácia gazdovala vedľa nášho plota, vedľa
nášho domu alebo na našom historickom území. Viete čo ? No,
neviem si jednoducho predstaviť, ţe budeme chodiť do Sevastopoľa
na návštevu k natovským námorníkom. Oni sú, medzi rečami,
poväčšine výborní mládenci, ale radšej nech oni k nám prichádzajú
na návštevu do Sevastopoľu, nie my k nim.
Poviem otvorene, bolí ma duša zo všetkého, čo sa deje teraz na
Ukrajine, z toho, ţe trpia ľudia, ţe nevedia, ako majú dnes ţiť a ako
bude zajtra. Naše znepokojenie je pochopiteľné, veď sme nie iba
blízki susedia, my sme fakticky, ako som uţ veľakrát hovoril, jeden
národ. Kyjev je matkou ruských miest. Staroveká Rus – to je náš
spoločný prameň, my aj tak nemôţeme ţiť jeden bez druhého.
A poviem ešte jedno. Na Ukrajine ţijú a budú ţiť milióny ruských
ľudí, ruskojazyčných občanov a Rusko bude vţdy chrániť ich záujmy
politickými, diplomatickými, právnymi prostriedkami. Ale
predovšetkým samotná Ukrajina musí byť zainteresovaná na tom,
aby práva a záujmy týchto ľudí boli garantované. V tom je záruka
stability ukrajinskej štátnosti a teritoriálnej celistvosti krajiny.
Chceme priateľstvo s Ukrajinou, chceme, aby bola silným,
suverénnym, sebestačným štátom. Veď pre nás je Ukrajina jeden z
popredných partnerov, máme mnoţstvo spoločných projektov a bez
55
ohľadu na všetko verím v ich úspech. A hlavne: chceme, aby na pôdu
Ukrajiny prišiel mier a súlad a spolu s inými krajinami sme
pripravení jej v tom prejavovať účasť a podporu. Ale opakujem: iba
samotní občania Ukrajiny sú schopní urobiť poriadok vo vlastnom
dome.
Váţení obyvatelia Krymu a mesta Sevastopoľ ! Celé Rusko sa
nadchýňalo Vašou muţnosťou, dôstojnosťou a smelosťou, ktorou ste
práve Vy rozhodli o osude Krymu. V týchto dňoch sme si boli blízki
ako nikdy, podporovali sme jeden druhého. Boli to úprimné city
solidarity. Práve v takých prelomových historických momentoch sa
preveruje zrelosť a sila ducha národa. A národ Ruska ukázal takú
zrelosť, takú silu, svojou súdrţnosťou podporil rodákov.
Tvrdosť zahraničnopolitickej pozície Ruska sa zakladá na vôli
miliónov ľudí, na všenárodnej jednote, na podpore vedúcich
politických a spoločenských síl. Chcem poďakovať všetkým za tento
patriotizmus. Všetkým bez výnimky. Ale pre nás je dôleţité
zachovať i do budúcnosti takúto konsolidáciu, aby sme riešili úlohy,
stojace pred Ruskom.
Určite sa stretneme s vonkajším odporom, ale musíme sa sami
rozhodnúť, či sme pripravení dôsledne ubrániť svoje národné
záujmy, alebo ich budeme večne strácať, ustupovať nevedno kam.
Niektorí západní politici nás uţ strašia nie iba sankciami, ale aj
perspektívou zostrenia vnútorných problémov. Chcel by som vedieť,
čo majú na mysli: činnosť nejakej piatej kolóny –nacionálnych
zradcov rôzneho druhu – alebo rátajú s tým, ţe môţu zhoršiť
sociálno-ekonomickú situáciu v Rusku a tak vyprovokovať
nespokojnosť ľudí ? Hodnotíme podobné vyhlásenia ako
nezodpovedné a viditeľne agresívne a budeme adekvátnou formou na
ne reagovať. Popri tom nikdy sa nebudeme usilovať o konfrontáciu s
našimi partnermi ani na Východe, ani na Západe, naopak, budeme
robiť všetko nevyhnutné, aby sme budovali civilizované dobré
susedské vzťahy, ako sa to patrí v súčasnom svete.
Váţení kolegovia !
56
Chápem Krymčanov, ktorí postavili otázku na referende úplne
priamo a jasne: bude Krym alebo s Ukrajinou, alebo s Ruskom. A
moţno s presvedčením povedať, ţe vedenie Krymu a Sevastopoľa,
poslanci zákonodarných orgánov moci, formulujúc otázku referenda
sa povzniesli nad skupinové a politické záujmy a riadili sa tým, aby
na prvé miesto postavili výlučne základné záujmy ľudí. Hocijaký iný
variant plebiscitu, nech by sa zdal na prvý pohľad akokoľvek
príťaţlivý, pod vplyvom historických, demografických, politických a
ekonomických osobitostí tohto územia bol by čiastočný, dočasný a
nestály, nevyhnutne by priviedol k ďalšiemu zostreniu situácie okolo
Krymu a zhubne by sa odrazil na ţivote ľudí. Krymčania postavili
otázku tvrdo, nekompromisne, bez akýchkoľvek podtónov.
Referendum prebehlo otvorene a čestne a ľudia na Kryme jasne,
presvedčivo vyjadrili svoju vôľu: chcú byť s Ruskom.
Pred Ruskom je teraz prijatie zloţitého rozhodnutia berúc do
úvahy všetky vnútorné i vonkajšie faktory. Aká je teraz mienka ľudí
v Rusku ? Tu ako i v kaţdej demokratickej spoločnosti sú rôzne
názory, ale pozícia absolútnej – to podčiarkujem – absolútnej väčšiny
občanov je očividná.
Poznáte posledné sociologické prieskumy, ktoré sa uskutočnili v
Rusku doslova pred pár dňami: prakticky 95% občanov súhlasí s
tým, ţe Rusko musí chrániť záujmy Rusov a predstaviteľov iných
národností, ţijúcich na Kryme. A viac ako 83% pokladá za správne,
ţe Rusko to musí urobiť, aj keby to skomplikovalo naše vzťahy s
niektorými štátmi. 86 percent občanov našej krajiny je
presvedčených, ţe Krym je doposiaľ ruským územím, ruskou zemou.
A takmer – tu je veľmi dôleţité číslo, ktoré absolútne zodpovedá
tomu, čo bolo v Kryme na referende – takmer 92 percent vystupuje
za pripojenie Krymu k Rusku.
Takţe, aj prevaţná väčšina obyvateľov Krymu a absolútna
väčšina občanov Ruskej federácie podporujú zjednotenie Republiky
Krym a mesta Sevastopoľ s Ruskou federáciou.
57
Teraz ide o politické rozhodnutie samotného Ruska. Môţe byť
zaloţené iba na vôli ľudu, pretoţe iba ľud je zdrojom akejkoľvek
moci.
Váţení členovia Sovietu federácie ! Váţení poslanci Štátnej
dumy! Občania Ruska, obyvatelia Krymu a Sevastopoľa! Dnes,
odvolávajúc sa na výsledky referenda, ktoré sa konalo na Kryme,
opierajúc sa na vôľu ľudu, predkladám Federálnemu zhromaţdeniu a
prosím posúdiť Ústavný zákon o prijatí dvoch nových subjektov
federácie: Republiky Krym a mesta Sevastopoľ do Ruskej federácie,
a tieţ ratifikovať na podpis pripravenú Zmluvu o vstupe Republiky
Krym a mesta Sevastopoľ do Ruskej federácie. Nepochybujem o
Vašej podpore.
Zdroj: www.kremlin.ru
Preklad: Dagmar Bollová
Putin a burza cenných papierov
Pred časom prezident USA Obama vyhlásil, ţe Putin je hlupák!!
Na základe vyhlásenia Putina, ţe bude brániť rusko-jazyčné
obyvateľstvo na Ukrajine, začali klesať akcie na burze cenných
papierov, stále sa hovorilo o poklese rubľa, pričom ruská Národná
banka proti tomu prekvapivo nič nepodnikla. Putin vyčkával celý
týţdeň. Na tlačovkách sa iba usmieval, Keď rubeľ klesol pod istú
hranicu, Putin dal príkaz rýchlo skúpiť všetky európske a americké
akcie na burze súčasne za lacný peniaz od európskych a amerických
vlastníkov.
Takţe kým sa „finanční ţraloci“ západu spamätali, ţe boli
prekabátení ako hlupáci uţ bolo neskoro. Rusko nielen zarobilo na
tejto transakcii vyše 20 miliárd USD, ale aj vrátilo akcie späť ruským
spoločnostiam. Odteraz zisky z ropy a plynu uţ nepôjdu do
zahraničia, ale zostanú v Rusku, Rubeľ sám od seba začal stúpať
58
bez toho, aby ho zachraňovali z rezerv, uloţených v zlate. Za pár
minút Rusko „za babku“ skúpilo európske a americké akcie, takţe
„finanční ţraloci“ prišli o mnohomiliardové zisky, ktoré mali z ruskej
ropy a plynu.
Takú geniálnu operáciu burza cenných papierov ešte nezaţila!
-krátenéZdroj inf.: Vydanie Wall Street Journal za mesiac marec 2014
Preloţil: doc.Ing. Stanislav Prečuch, CSc., Piešťany
Poráţka ľudskosti
Pri príleţitosti 15. výročia začiatku bombových útokov na Balkán
sa konala 10.apríla 2014 v Kaštieli Mojmírovce, okres Nitra, vernisáţ
výstavy o bombardovaní Srbska v spolupráci so Spolkom Srbov na
Slovensku a Úradom vlády Srbskej republiky. Otvoril ju PhDr.
Štefan Bugár, riaditeľ Vzdelávacieho inštitútu COOP a.s.
v Mojmírovciach, člen Zdruţenia slovanskej vzájomnosti v Nitre. Na
otvorení výstavy sa zúčastnil aj veľvyslanec Srbskej republiky na
Slovensku Šani Dermaku a asi 150 hostí. Autorom výstavy bol Stane
Ribič, predseda Spolku Srbov na Slovensku a autorom fotografií
Martin Candir.
Podstatou výstavy nebola len spomienka na vojnu v Srbsku, ale
bola i antikampaňou proti akejkoľvek vojne na svete. Na
vystavovaných fotografiách nebolo vidieť ľudské obete, ale len
bombardované miesta. Boli ničené iné, zďaleka nie vojenské ciele,
medzi nimi nemocnice, školy, historické budovy, továrne, ţivotne
dôleţitá infraštruktúra, mnoţstvo pravoslávnych, ale aj katolíckych
chrámov. O tejto vojne srbskí ţiaci môţu hovoriť nie podľa kníh, ale
podľa osobných skúseností. Kvôli vojne školy neboli otvorené, vojna
ich učila ţiť s bombami a výstrelmi, dozrievali medzi sirénami,
rojčili v úkrytoch a často zostávali bez slov, niekedy skrývajúc slzy
59
nad hrôzou, ktorú ráno zazreli ako následok bombardovania. Ak sa
týmto nezačala tretia svetová vojna, tak to bola jej generálna skúška.
Súčasťou výstavy fotografií bola i výstava sôch akademického
sochára Stojadina Cvetkoviča a výstava ľudových krojov zo Srbska.
Marián Mravík, predseda ZSV Nitra
Ukrajinský vizionár
Viačeslav Alexandrovič Kudin
(pokračovanie z marcového čísla)
Tretia, najobsiahlejšia a zároveň najpozoruhodnejšia kapitola má 7
častí:
1.Ľudská prirodzenosť
2.Jednota času a systému vzdelania
3.Práca a pracovný čas
4.Ľudské zdravie
5.Problémy vojny a mieru
6.Peniaze, kapitál
7.Náboţenstvo, viera
Príroda obdarila človeka rozumom a dala mu moţnosť prejaviť
svoje danosti, realizovať svoje schopnosti. Nemoţno zabúdať, ţe
človek bol i je jedným z druhov ţivočíšnej ríše so všetkými jemu
danými
rôznorodými
inštinktmi. So vznikom ľudských
spoločenstiev – skupín, rodov, rás, národov však rastie na neho aj
sociálny vplyv. Medzi sociálnymi vplyvmi najvýznamnejšie je
vzdelanie, bohatstvo duchovnej kultúry a práca.
„Ak by aj v človeku zostávala akákoľvek sila jeho ţivočíšnej
podstaty, sila rozumu, skutočná kultúra, ktorú si osvojuje, boli a
zostávajú významnejšími, ako hocijaké v ňom pôsobiace inštinkty.
60
Táto sila pomáha vytváraťť skutočne človečenské vzťahy medzi
ľuďmi, čo nevyhnutne urobí z kaţdého ľudského tvora Človeka.“
Profesor Kudin sa kriticky vyjadruje k snahám niektorých vedcov
dokazovať, ţe nie je nevyhnutné všetkými silami udrţiavať na svete
mier, ţe ani vojnová apokalypsa nie je predurčením zániku
civilizácie. Presvedčivo tvrdí, ţe cieľom Novej cesty nie je preţitie
po vojne, ale absolútny jej zákaz a opakovane podčiarkuje význam
vzdelania a výchovy pri rozhodnutí nastúpiť na Novú cestu.
Odvoláva sa najmä na nesmrteľnú Veľkú didaktiku geniálneho
J.A.Komenského, ktorého opätovne cituje:
„ V spoločnosti sa šíria mnohé necnosti, keď namiesto spravodlivosti
sa začala schvaľovať vojna, nepriateľstvo, vraţda, uráţky,
udomácnili sa krádeţe, lúpeţe, namiesto panenskej čistoty
nehanebnosť, neprístojné úmysly, reči i skutky. Rozum hovorí
človeku, ţe bol stvorený pre vyššie ciele v porovnaní s ostatnými
tvormi. Človek bol stvorený na to, aby vţdy všetko správne chápal,
aby jeho ţelania boli správne, aby vţdy správne konal a tak
dosahoval dokonalosť. Len vtedy budeme hodní nazývať sa ľuďmi.“
A všetko to je moţné dosiahnuť iba v správnej kontinuite
ľudskej prirodzenosti a rozumu.
Ak sa má ľudstvo zjednocovať, nevyhnutné je prebudiť v ňom
pocit spolupatričnosti k jednotnej ľudskej rodine Pozemšťanov. Málo
členov tejto ľudskej rodiny sa zamýšľa nad potrebou zjednotenia i
takého faktora, ako je čas. Čas je najváţnejšia súčasť nášho bytia, je
neoddeliteľný od jednotlivca i celého spoločenstva, čas vyjadruje
ţivotné rytmy. Rozvoj človeka je podriadený prísnemu rytmickému
vývinu. Narušenie rytmu môţe vyzývať choroby, fyzickú a duševnú
nerovnováhu. Preto čas musí byť pre všetkých obyvateľov Zeme v
rámci časových pásiem jednotný. Vyzýva preto k zrušeniu
pohyblivého zimno-letného času v niektorých krajinách, k zavedeniu
jednotného kalendára a letopočtu a súčasne navrhuje, aby sa
rešpektovanie nariadení o zjednotení času záväzne vyţadovalo od
všetkých štátov.
61
Súčasne s jednotným časom má osobitný význam uviesť do
ţivota všetkých krajín a národov jednotný systém vzdelania. To
znamená systém, ktorý priority, normy a škálu odovzdávaných
vedomostí ţiakom a študentom v závislosti od vekových kategórií,
stupňa a druhu štúdia určí v rovnakej miere vo všetkých krajinách s
dodatkom špecifických informácií, charakterizujúcich národ a
územie, kde sa vzdelávaní nachádzajú. K tomu treba dodať i určenie
jednotného systému hodnotenia získaných poznatkov.
Poţiadavku jednoty zdôvodňuje nasledovne:
„Existujúce rozdiely vo vzdelaní privádzajú k rozličnému chápaniu
mnohých ţivotných javov, k nepoznaniu ţivota iných národov, k
znetvorenému vnímaniu a výkladu jedných a tých istých udalostí a
javov. Treba zdôrazniť, ţe hlavným cieľom celosvetového systému
vzdelania nie je iba osvojovanie poznaného, ale najmä orientácia na
hľadanie nového, prehlbovanie túţby po vzdelaní, vyuţívanie
poznaného v praxi a nové objavy.
So vzdelaním je úzko spätá výchova mládeţe, formovanie nového
typu človeka, ktorý bude mať okrem rozumu aj bohatstvo citov, medzi
ktorými bude i cit pre krásu výsledkov svojej činnosti. Preto je
potrebné vytvoriť systém výchovy chlapcov a dievčat od 18 do 20
rokov. V jeho základe musí byť princíp sluţby mládeţe celej
spoločnosti vykonávaním dôleţitých prác pre jej ţivot. Aj pre
budúcnosť bude zmysluplné, ak táto mládeţ počas 1 – 1,5 roka bude
povinne zapojená do spoločensky prospešnej práce.“
Z histórie sú známe podobné praktiky kolektívnej výchovy prácou
– Makarenko, Suchomlinskij, skúsenosti s ňou majú v Japonsku,
USA i v Západnej Európe. Profesor Kudin navrhuje, aby sa i touto
otázkou zaoberala OSN, konkrétne jej podriadená inštitúcia pre
otázky vzdelania – UNESCO. V rámci nej by mal byť vytvorený
orgán Celosvetové oddelenie vzdelania, výchovy a tvorivosti
národov Zeme.
Historicky dôleţitou misiou OSN by sa mala stať pomoc národom
nastúpiť na Novú cestu a následne by sa OSN zmenila na Spoločný
62
orgán koordinujúci rozvoj ľudstva pri vytvorení Jednotného
spoločenstva národov celej Zeme.
Pri uskutočňovaní navrhovaných zmien osobitný význam
nadobúda úspešné vyriešenie problému výroby, práce a pracovného
času, pretoţe jediným určujúcim prameňom pre dôstojný ţivot
človeka je jeho práca. Vytvoril ňou svoje ľudské ţivotné prostredie,
čím sa vytváral, vlastne pretváral i on sám. Iba tvorivá práca je a
zostane základom ľudského ţivota, bola i bude podstatou rozvoja
kaţdého jednotlivca i kaţdej spoločnosti.
Pri prechode na novú cestu rozvoja je nevyhnutné urýchlene
urobiť podstatné prehodnotenie dĺţky pracovného času a podmienok
jeho mzdového ohodnotenia. Autor zdôvodňuje túto poţiadavku
nasledovne:
„ Uţ dnes, pri súčasnej úrovni vedecko-technického rozvoja,
najnovších technológií, vyuţívaných vo výrobe, pracovný čas môţe
byť nie viac ako 6 hodinový a po čase aj 4 hodinový. Týchto 6 či 4
hodiny sú úplne postačujúce na uspokojenie spoločenských potrieb v
kaţdodennom ţivote, vo sfére stravovania atď. Okrem toho –
skrátenie pracovného času dá moţnosť likvidovať najhorší bič v
ţivote národov – nezamestnanosť v samotnej výrobe.“
Táto poţiadavka je čiastočne plnená uţ v súčasnosti, keď
výpočtová technika mnohým umoţňuje plniť pracovné úlohy doma v
čase pre nich vhodnom. Podobne sa stále častejšie objavujú výsledky
výskumov o škodlivosti nočnej práce, ktorá totálne ničí človeka a
jeho biorytmy. Ďalším pozitívnym javom pre jednotné zmeny v
prechode na novú cestu je i jednota mechanizmov, preparátov,
technológií. Vo svete začal fungovať pre väčšinu jednotný vedecký a
technologický základ výroby. Problémom však je, ţe nik z bohatých
sa nezriekne svojich majetkov v záujme financovania navrhovaných
zmien, majitelia firiem si nevedia predstaviť, ako by vyplácali 8
hodinovú mzdu za odpracovaných 6 a tobôţ nie za 4 hodiny. Autor
uvádza takéto spôsoby riešenia:
„ Na skrátenie pracovného času, zachovanie jestvujúcej mzdy,
operatívneho zatvorenia mnohých výrob a podnikov, predovšetkým
63
ktoré vyrábajú zbrane, predmety prepychu a ich konverziu na výrobu
tovarov kaţdodennej potreby, bude potrebných nemálo rezerv. Na ich
pokrytie môţu byť vyuţité všetky prostriedky, vynakladané dnes na
zbrojenie, udrţiavanie armády a represívnych orgánov a v
budúcnosti, pri likvidácii hraníc medzi krajinami aj prostriedky na
financovanie colníkov a pohraničníkov.“
Zhodne s mnohými súčasníkmi i predchodcami profesor Kudin
tvrdí, ţe na novú cestu sa nemoţno vydať v podmienkach trhovej
ekonomiky, ktorá síce spôsobuje dočasné oţivenie vo výrobe i
zlepšenie ţivotnej úrovne ľudí, ale je sprevádzaná periodickými
krízami, nezamestnanosťou, biedou a utrpením miliónov pracovitých
ľudí. Preto navrhuje, aby ţivelnosť trhu bola nahradená plánovitou
cestou regulácie výroby i spotreby. Pritom ale pripomína, ţe
zavrhnúť všetky výsledky trhovej ekonomiky by nebolo správne,
pretoţe je moţné vyuţiť pozitívne prvky, ktoré vniesla do výroby. Je
dôleţité, aby sa princípy sociálno-ekonomického rozvoja nestali
skostnatelými dogmami.
K tomu by bolo účelné vytvoriť v rámci OSN Vedecké Centrum
plánovania rozvoja svetovej ekonomiky, vyuţívania prírodných
zdrojov, ciest a metód ich trvalej obnovy a dopĺňania.
Najdôleţitejším predpokladom rozvoja, ale vlastne podstatou
ľudského ţivota je zdravie. Preto autor zdôrazňuje nevyhnutnosť
venovať mimoriadnu pozornosť zabezpečeniu komplexného odvetvia
pre zachovanie a skvalitňovanie zdravia ľudí a rozumnú organizáciu
ich voľného času.
Za veľmi dôleţité povaţuje profesor Kudin poznanie, ţe ľudské
choroby
a predčasné úmrtia sú zapríčinené nenormálnymi
sociálnymi podmienkami, zvráteným spôsobom ţivota, elementárnou
negramotnosťou v otázkach zdravia, kultúry stravovania, najmä však
nepochopením svojho ľudského poslania, svojej zodpovednosti za
ţivot, ktorý nám dala príroda. Obyčajne ľudia premýšľajú nad tým,
načo ţijú, málokedy však nad svojím poslaním, ktoré ich zaväzuje
prinášať radosť iným.
64
„Naše choroby sú výsledkom vplyvu dvoch príčin: nepriaznivého
prostredia a nášho správania. Mnohým otravuje ţivot lakomosť,
závisť, hrubosť vo vzťahu k iným, netaktnosť, chýbajúca striedmosť.
Väčšina chorôb – to je narušenie normálneho spôsobu ţivota, jeho
rytmu dobrovoľným otravovaním svojho organizmu alkoholom,
narkotikami, fajčením a inými zbytočnosťami, ktoré pre normálny
ţivot nie sú potrebné. Sú to negatívne návyky, ktoré brzdia náš rozvoj
a škodia nášmu zdraviu.“
Vznik mnohých škodlivých návykov autor prisudzuje nie iba
ľudskej slabosti. Materiálna núdza, bieda, rodia i biedu duchovnú,
odzbrojujú človeka, pokúšajú sa ukázať mu moţnosti krajšieho
ţivota „bez problémov“, pomáhajú mu hoci na okamih zbaviť sa
kaţdodenných ťaţkostí. Popredné miesto v otupovaní človeka
zaujímajú narkotiká. Súčasne s narkotickým opojením sa ponúkajú
človeku prázdne, bezduché televízne vysielania, ktoré svojím
charakterom nevyţadujúcim myslenie umoţňujú mu aspoň na chvíľu
odpútať sa od prozaickej kaţdodennosti. A tak mnohí po príchode z
práce a zhodiac odev automaticky stláčajú gombíky televíznych
ovládačov. Hlavným dôvodom je, ţe ak v minulosti človeka unavila
fyzická práca, dnes pociťuje nepomernú záťaţ psychickej únavy.
Veľmi sugestívne pôsobí ďalšia časť venovaná otázkam vojny a
mieru. Nie iba z dávnejšej histórie, ale i z nedávnej minulosti vybral
profesor Kudin udalosti, volajúce po kategorickom odsúdení vojen,
masakier a zničených miest, krajín, pokračujúcich vráţd a sprisahaní.
Dáva do súvislosti s nimi falošné heslá o demokracii a humanizme,
ktoré sa pre vojnychtivých dobyvateľov stali zaklínadlami na
zdôvodnenie svojej krvilačnosti, nenásytnej túţby po ovládnutí sveta.
S vierou v zdravý úsudok na príklade starovekého Grécka pripomína,
ţe autorita nerastie pomocou zbraní. Grécko sa nestalo slávnym pre
výboje Alexandra Macedónskeho, ale pre diela veľkých vedcov,
filozofov, umelcov. Preslávila ho nesmrteľná tvorba Aristotela,
Platóna, Sokrata, Demokrita a ďalších, ktorí sú dodnes pre celý svet
vzorom múdrosti.
65
Aby sa svet navţdy zbavil vojnovej hrozby, nástojčivo pôsobí
výzva nie iba uvedomiť si blíţiacu sa katastrofu, ktorá visí nad
ľudstvom, začať okamţite zvolávať nie davoské fóra na záchranu
dolára či eura, ale vypracovať spôsoby úplnej likvidácie zbraní,
vyhlásiť kaţdú vojnu za najťaţší zločin a jej obhajcov izolovať a
odovzdať súdu.
Konkrétne návrhy autora , ktoré majú zabezpečiť, aby zo sveta
zmizli všetky výboje, násilie, úsilie jednej krajiny ovládnuť inú,
predkladáme v citáte:
„ V prvom rade likvidovať všetky vojenské bloky, zoskupenia, zrušiť
NATO, ako najagresívnejšiu silu súčasnosti. Neodkladne zvolať
zasadnutie OSN, na ktorom posúdiť začiatok východu ľudstva zo
slepých uličiek, spôsobených vojnami, vyhlásiť ich za zločin proti
ľudskosti, ich pôvodcov označiť za nebezpečných zločincov a
odovzdať ich súdu.
Prijať rozhodnutie, ţe všetky nedorozumenia a spory medzi krajinami
moţno riešiť iba mierovými rokovaniami.
Odporučiť všetkým krajinám začať okamţite vykonávať kroky na
zastavenie výroby zbraní všetkého druhu. Zakázať obchod so
zbraňami a povaţovať ho za rovnaký zločin, ako je vojna.
Najväčšia zodpovednosť za začiatok praktickej realizácie
rozhodnutí bude uloţená na plecia USA, NATO a RF, ktoré majú
98% jadrových a nie menej ako 90% ostatných druhov zbraní.
Najväčším problémom bude prekonanie strachu a nedôvery. Na
víťazstvo nad nimi bude potrebná statočnosť a múdrosť tých, ktorí
budú vykonávať, čo sa doteraz zdalo nemoţné.
Na zasadnutí prijať konkrétne termíny na likvidáciu všetkých
druhov zbraní do roku 2020 a súčasne s okamţitou platnosťou
zakázať obchod so zbraňami.“
Súčasne s kategorickými výzvami pre OSN sa v tejto časti venuje
pozornosť výchove k ľudskej jednote v odpore proti vojne, zákazu
propagandy v médiách akéhokoľvek násilia, vráţd, surovostí,
stiahnutiu z predaja počítačových hier pre mládeţ, zobrazujúcich
66
bitky, vraţdy, krutosti, zrušiť mediálnu reklamu, ktorá mrzačí
vedomie a venovať ju výchove ku kultúrnosti vo vzťahu k ţivotu.
Okrem uvedeného sa autor venuje aj nekonečným strašidlám o
konci sveta, prírodných kataklizmách, ktoré z obrazoviek šíria
divákom otupujúcu predstavu o bezvýchodiskovej situácii, vlastnej
bezmocnosti a navádzajú ich na nemorálne konanie: nepremýšľaj o
zachovaní prírody, zabávaj sa, míňaj peniaze, ak ich máš, aj tak
všetko zahynie s tebou.
Viac ako inokedy predtým je potrebné šíriť optimizmus a vieru
človeka v ţivot.
Demoralizujúca sila peňazí a kapitálu sa v knihe zaraďuje
medzi najdôleţitejšie prekáţky na ceste k Novému ţivotu.
V súčasnosti ich povýšili na akési boţstvo, idol a všetkých nútia,
aby sa im klaňali. Priradili ich dokonca k materiálnym, prírodným a
duchovným cennostiam. Dávajú moţnosť získať všetko, čo sa kupuje
a predáva. V trhovej ekonomike sa predáva a kupuje všetko aţ po
najtajnejšie ľudské city a ľudskú podlosť. Môţu oslavovať hlupáka,
poniţovať skutočný talent, uctievať obludu a darebáka a oklebetiť
čestné konanie ľudí. Úsilie nahromadiť bohatstvo zachvátilo dnes
celý svet. Mnohonásobne narástol počet ľudských parazitov, ktorí
neprinášajúc vlastnou prácou ţiaden úţitok ani sebe ani spoločnosti,
špekuláciami a manipuláciami s fiktívnymi peniazmi a kapitálom bez
akéhokoľvek podielu vlastnej tvorivosti zhromaţďujú na svojich
kontách obrovské bohatstvá, prostredníctvom ktorých koordinujú a
ovládajú dianie vo svete.
Bohuţiaľ, peniaze sú zatiaľ pohodlným prostriedkom výmeny.
Pokiaľ ale tento prijatý spôsob existuje, treba vyriešiť nasledovné –
uvádza autor:
„Pre začiatok je nevyhnutné zakázať peniaze ako predmet kúpy a
predaja, všetky machinácie na burzách a rôznych aukciách.
Ekvivalentu sumy vydaných peňazí musí zodpovedať materiálne
bohatstvo alebo zásoby zlata krajiny, ktorá ich vydáva. Kedysi sa to
na bankovkách udávalo ! Pre novú cestu tento nápis treba obnoviť.
67
Ukončiť fungovanie MMF a Banky rekonštrukcie a rozvoja, ktoré
maskovane konajú na princípoch koloniálnej nadvlády, keď za
papierové, ničím nekryté dolárové bankovky vykupujú z krajín cenné
prírodné bohatstvá.
Osobitnú pozornosť treba venovať aj súkromným bankám, ktoré
špekulujú s peniazmi a „cennými“ papiermi a ako chobotnica
vysávajú z krajín materiálne ţivotne dôleţité hodnoty. Treba im
odobrať právo na existenciu, nechať iba minimálny počet bánk, ktoré
musia byť znárodnené a ich činnosť i funkcie podriadené sociálnoekonomickému rozvoju krajiny.“
Na potvrdenie správnosti svojich poţiadaviek si profesor Kudin
zobral na pomoc knihu Staroveká spoločnosť významného
amerického etnografa Luisa Morgana z roku 1877, v ktorej sa hovorí:
„ S nástupom civilizácie rast bohatstva sa stal natoľko ohromným, ţe
ľudský rozum zastal zmätený pozorujúc tento svoj počin. Ale aj tak
príde čas, kedy ľudský rozum zmocnie natoľko, aby ovládol
bohatstvo. Záujmy spoločnosti sú, samozrejme, vyššie ako záujmy
jednotlivých osôb a medzi nimi treba vytvoriť spravodlivé a
harmonické vzťahy. Samotná honba za bohatstvom nie je konečným
cieľom ľudstva. Ak by mal historický proces jediný konečný cieľ
BOHATSTVO, hrozí nám zahynutie spoločnosti, lebo taká
spoločnosť má prvok sebazničenia. Demokracia v riadení, bohatstvo
vnútri spoločnosti, rovnosť práv, všeobecné vzdelanie osvietia
budúci vyšší stupeň spoločnosti, ku ktorej neprestajne speje
skúsenosť, rozum a veda.“
Autor pokračuje v návrhoch:
„Uzákoniť pre všetkých a pre kaţdého, ţe nik nemá právo brať od
prírody viac, ako je schopný jej vrátiť a obnoviť v nej.“
Záverom danej časti apeluje na nás všetkých, aby sme si stanovili
rozumnú mieru svojich ţelaní, lebo miera našich ţelaní a potrieb
je indikátorom a ukazovateľom miery rozumu, kultúry a
svedomia človeka.
68
Dôleţitú úlohu v ţivote národov hrá náboţenstvo a viera, ktorá
má korene v ďalekej minulosti. Rôznymi formami ovplyvňuje
ľudstvo natoľko, ţe zodpovednosť za prebiehajúce deje ukladá na
vyššie bytosti, ktorým sa treba slepo klaňať. Všetky náboţenstvá
vedú k slepej podriadenosti vyznávačov k všemohúcemu, ktorý má
neuveriteľné vlastnosti – môţe urobiť všetko, čoho nie je schopný
človek.
Pozitívom náboţenstiev sú prikázania, ponaučenia, ktoré
nedovoľujú človeku nemorálne konať. Sú tieţ schopné hlboko
vplývať na človeka, ak nevie nájsť východisko z ťaţkej situácie a
posilňujú ho vierou, ţe boţím pričinením jeho problémy budú v
budúcnosti vyriešené. Ak nie na tomto, tak na druhom svete. Pretoţe
viera nevyţaduje ţiadne dôkazy, nedovoláva sa ţivotných skúseností
vlastných ani iných ľudí, nezohľadňuje rozumové závery, veriacich
ľudí ich náboţenstvo uspokojuje.
Biblické mýty, legendy a proroctvá sú však v niektorých
náboţenstvách plné agresivity, neznášanlivosti k inovercom,
surovostí i v „boţom stane“. Preto náboţenské učenia a najmä
cirkevná hierarchia stále častejšie nútia ľudí zamýšľať sa nad
negatívnym ovplyvňovaním ich ţivota a konania. Postupne rastie
počet tých, ktorí si váţia vieru, náboţenstvo ako historický fakt, ale
chápu, ţe ţivot sa tvorí nie motlitbami, slepým podriadením sa
vymysleným boţstvám, ale iba ľudskou prácou osvietenou
vzdelaním. Preto profesor Kudin radí:
„Viera v rozum, vo vedecké poznanie dáva silu a moţnosti riešiť
najzloţitejšie úlohy v ţivote, mobilizuje všetky sily človeka. Preto ak
chceme prejsť na novú cestu k novému ţivotu , musíme zameniť slepú
vieru v iluzórnosť neskutočného na hlboké pochopenie podstaty
Ţivota, zdokonaľovaného úsiliami rozumu a práce ľudí. To bude
nová viera a poklonenie sa pred všemocnosťou jedného z najväčších
tajomstiev Prírody – pred Ľudským Rozumom.“
V záverečnom príhovore autor zdôrazňuje, ţe si uvedomuje moţné
spory s vypovedaným, ale ubezpečuje, ţe všetky závery, z nich
69
plynúce vízie a návrhy vychádzajú z miery jeho poznania a neľahkej
ţivotnej skúsenosti.
Obracia sa na čitateľa, aby:
- vlastným pozorným sledovaním svetového diania prišiel k
poznaniu, ţe svetová katastrofa sa nezadrţateľne pribliţuje,
- skoncentroval svoje sily a rozum na premenu vlastnú i svojich
najbliţších v záujme moţnosti nastúpiť na Novú cestu Ţivota,
- uveril, ţe kardinálne zmeny sú nevyhnutné pre všetkých,
- šíril i vo svojom okolí optimizmus, ţe nastúpiť na Novú cestu
mieru a dôstojného ţivota pre všetkých ešte nie je neskoro.
- krátené So súhlasom autora preloţila a spracovala
Dagmar Bollová
Pozn. redakcie: Vízie profesora V.A. Kudina uverejňujeme výlučne
v nadväznosti na súčasné dianie okolo Ukrajiny., rešpektujúc jeho
hlboké presvedčenie o nevyhnutnosti svetového mieru pre záchranu
ţivota na Zemi.
70
JUBILEÁ
___________________________________________________
JUBILEÁ v 3. štvrťroku 2014
Tradícia je putom pre ţivotaschopných! Kaţdý národ je
povinný pestovať si sebaúctu cez poznanie vlastných dejín
a prostredníctvom významných dokumentov upevňovať svoju
dôstojnosť.
Vladimír Clementis
Júl
- 1. 7. 1824 sa narodil v Revúcej pedagóg, ľudovýchovný pracovník
Samuel Ormis. Zomrel v rodisku 18. 10. 1875. Vyštudoval ev.
teológiu a pôsobil na gymnáziách v Roţňave a Revúcej. Plodný
organizátor vzdelávacích spolkov (nedeľná škola, vzájomná
pomocnica, čítací spolok, vzdelávací spolok remeselných tovarišov,
nakladateľský spolok). Popularizátor moderného poľnohospodárstva,
organizátor slovenského školstva a školskej telesnej výchovy. Písal
povesti a divadelné hry – 190. výročie narodenia.
- 1. 7. 1904 zomrel v Brezne pedagóg, jazykovedec, zberateľ ľudovej
slovesnosti Adolf Peter Záturecký. Narodil sa 25. 11. 1837
v Liptovskej Sielnici. Zozbieral a vydal zbierku 600 hádaniek.
Najvýznamnejšia práca Slovenské príslovia, porekadlá a úslovia
obsahuje 13 tisíc prísloví a ich variantov – najvýznamnejšia na
Slovensku. Písal gramatické príručky – mluvnicu, školníka
a šlabikáre – 110. výročie smrti.
- 3. 7. 1959 zomrel v Bratislave sochár a medailér Pavol Bán.
Narodil sa 13. 12. 1892 v Turčianskych Tepliciach. Vytvoril portréty
71
L. Beethovena, O. Nedbala, J. Cikkera a viaceré sochy – pamätníky
SNP – 55. výročie smrti.
- 10. 7. - 16. 7. 1764 uhorský snem v Bratislave odsúdil Adama
Františka Kollára (nar. 17. 4. 1718 v Terchovej, zomrel 10. 7. 1783
vo Viedni) za knihu O pôvode a nepretrţitom pouţívaní
zákonodarnej moci uhorských kráľov (De originibus...), v ktorej
navrhol zdaniť šľachtu i cirkevné majetky. Šľachta bola návrhom
pobúrená, knihu nechala spáliť a dielo sa dostalo na cirkevný index –
250. výročie vydania.
- 11. 7. 1924 sa narodil v Rimavskej Sobote prozaik, dramatik a
prekladateľ Peter Sever, vlastným menom Jozef Bobok. Zomrel 22.
7. 2004. Po vyštudovaní Právnickej fakulty Slovenskej univerzity
v Bratislave, bol redaktorom viacerých časopisov. od roku 1981 bol
profesionálny spisovateľ. Písal pre mládeţ i dospelých. Zaujala ho
tematika SNP, ktorú spracoval v románe i v divadelnej hre. Písal
rozhlasové divadelné hry a filmové scenáre. Prekladal z maďarčiny
a angličtiny – 90. výročie narodenia.
- 12. 7. 1974 zomrel V Bratislave učiteľ a spisovateľ Ferdinand
Gabaj. Narodil sa 17. 12. 1908 v Liptovskej Porúbke. Bol učiteľ
a riaditeľ škôl. Literárnu tvorbu začal poviedkami z dedinského
prostredia pre dospelých. Jeho tvorba pre deti a mládeţ bola
tematicky pestrejšia. V Príbehoch Guľka a Jamka vytvoril typ
modernej rozprávky zakomponovanej do sveta techniky. Pre rozhlas
písal dramatické scénky, operné libretá a divadelné hry pre deti – 40.
výročie smrti.
- 2. 7. 1774 sa narodil v Čiernom Balogu-Dobruči lesný hospodár
Jozef Dekret-Matejovie. Zomrel 18. 1. 1841 v Banskej Bystrici.
Priekopník moderného lesného hospodárstva a technického pokroku
najmä ochrany lesov. Organizoval zakladanie lesných škôlok
a semenísk, výsadbu lesov a zakladanie zmiešaných porastov.
Budoval zariadenia na dopravu dreva z lesov. Spravoval pohronské
lesy s výmerou vyše 85 tisíc hektárov. Vydal inštrukcie
o povinnostiach ťaţobného majstra – 240. výročie narodenia.
72
- 12. 7. 1844 sa narodila v Martine národnokultúrna pracovníčka
Anna Mudroňová, rodená Kašovičová, manţelka Pavla Mudroňa.
Zomrela v rodisku 10. 4. 1926. Divadelná ochotníčka, organizátorka
martinských augustových slávností. Spoluzakladateľka Ţiveny – jej
prvá pokladníčka. Podieľala sa na utvorení spoločnosti na
napomáhanie ľudového priemyslu Lipa. Tridsať ľudových piesní
z Turca uverejnila v spevníku Písne slovenské (1879) – 170. výročie
narodenia.
- 16. 7. 1924 sa narodil v Seredi literárny vedec, esejista a editor
Július Pašteka. Vyštudoval filozofickú fakultu a bol vedecký
pracovník v literárnom a umenovednom pracovisku SAV i vedúci
redaktor vydavateľstva Tatran. Venoval sa literárnej histórii najmä
osobnostiam slovenskej drámy, estetike, filmovej a divadelnej teórii.
Viedol projekt Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska
– 90. výročie narodenia.
- 16. 7. 1959 zomrel v Bratislave novinár a spisovateľ Emo Bohúň.
Narodil sa 13. 4. 1899 v Ruţomberku. Redigoval viaceré noviny
a zaloţil niekoľko humoristických časopisov. Písal úsmevné
memoárové prózy, operetné libreto a prekladal z maďarskej literatúry
– 55. výročie smrti.
- 21. 7. 1874 zomrel – spáchal samovraţdu – v Budíne literárny
dejateľ a vydavateľ Jozef Karol Viktorin. Narodil sa 12. 3. 1822
v Zavare. Katolícky kňaz, spolupracovník J. Palárika a A.
Radlinského. Vydal almanach Concordia a tri ročníky Lipy,
v ktorých vyšli Kalinčiakova Reštavrácia, Palárikov Drotár, Bottova
Smrť Jánošíkova. Autor slovenskej gramatiky v nemčine. Významný
činiteľ matičného obdobia – 140. výročie smrti.
- 25. 7. 1914 sa narodil v Banskej Štiavnici reţisér, scenárista
a dramaturg Vladimír Bahna. Zomrel 19. 10. 1977 v Bratislave.
Pochádzal z rodiny pukanského kolára. Absolvoval Školu
umeleckých remesiel v Bratislave. Typograf a redaktor viacerých
časopisov. Od roku 1946 pôsobil v Slovenskom filme ako dramaturg,
scenárista a reţisér. S jeho menom sa spája 12 úspešných filmov
73
(Skrytý prameň, Námestie sv. Alţbety, Posledná bosorka, Zemianska
česť a i.) – 100. výročie narodenia.
- 27. 7. 1944 zomrel v Cleanwateri v USA politik, štátnik a publicista
Milan Hodţa. V roku 2002 boli jeho pozostatky prevezené na
Národný cintorín do Martina. Narodil sa 1. 2. 1878 v Sučanoch.
Vyštudoval právo a filozofiu. Bol redaktorom časopisov, politik –
minister a predseda vlády ČSR. V roku 1938 odišiel do Paríţa – bol
predsedom SNR v zahraničí. Jeho novinové práce vyšli v 7
zväzkoch. Je autor návrhu Federácia v strednej Európe – 70. výročie
smrti.
- 30. 7. 1894 zomrel v Liptovskej Sielnici básnik Samo Bohdan
Hroboň. Narodil sa 27. 8. 1820 v Liptovskej Sielnici. Básnicky začal
tvoriť na štúdiách v Levoči i v Bratislave. Jeden z prvých stúpencov
štúrovčiny. Básnik – romantik prešiel do mesianistických vízií
s prevahou básnických jazykových deformácii. Jeho tvorbu poznačila
postupujúca schizofrénia – 120. výročie smrti.
August
- 5. 8. 1964 zomrela v Bratislave spisovateľka pre deti, poetka
a prekladateľka Mária Rásusová-Martáková. Narodila sa 28. 6.
1905 v Liptovskom Mikuláši. Pôsobila ako učiteľka a redaktorka
edície pre deti a mládeţ Dobré slovo a časopisu Slniečko. Verše pre
deti písala od začiatku učiteľského pôsobenia. Spočiatku boli jej
verše poznačené didaktizmom, neskôr uviedla do tvorby metaforu
a rozprávkovosť – vytvorila nový typ detskej poézie. S manţelom
Jánom Martákom napísala veršovanú divadelnú hru Jánošík – 50.
výročie smrti.
- 5. 8. 1919 sa konalo v Turčianskom Svätom Martine oţivotvorujúce
valné zhromaţdenie Matice slovenskej. Obnovilo jej účinkovanie,
schválilo stanovy a zvolilo výbor, štyroch predsedov, dvoch
správcov, tajomníka a pokladníka - 95. výročie obnovenia.
- 9. 8. 1929 zomrel v Liptovskom Mikuláši básnik Andrej Guoth.
Narodil sa 12. 5. 1906 v Liptovskom Mikuláši. Literárne tvoril od
študentských čias – básňami a glosami prispieval do študentských
časopisov. I neskôr uverejňoval svoje príspevky v celoštátnych
74
novinách a časopisoch. Samostatné zbierky básní vyšli aţ po jeho
smrti (Na rozlúčku, 1930) a výber z celoţivotnej tvorby Básnický
odkaz v roku 1954 – 85. výročie smrti.
- 15. 8. 1919 sa narodil vo Veľkej Poľane maliar a sochár Orest
Dubay st.. Študoval v Oddelení kreslenia a maľovania SVŠT
v Bratislave – ţiak profesorov Mudrocha, Benku a Schurmanna.
Zomrel 2. 10. 2005 v Bratislave. Po štúdiách bol pedagóg na SVŠU
v Bratislave. Venoval sa maľbe, aktom i krajine, figurálnemu
sochárstvu, reliéfnej tvorbe a monumentálnemu umeniu. Neskúr sa
sústredil hlavne na grafiku – 95. výročie narodenia.
- 16. 8. 1959 zomrel v Bratislave hudobný skladateľ Janko
Matuška. Narodil sa v Liptovskom Hrádku 25. 10. 1897. Syn
učiteľa, vyštudoval učiteľský ústav a Hudobnú a dramatickú
akadémiu. Bol klavirista a pracovník v košickom rozhlase. Prvý
upravovateľ ľudových piesní pre rozhlas. Zloţil okolo 240 skladieb,
upravil asi 120 ľudových piesní, komponoval tanečné skladby
i melodrámy na texty slovenských básnikov – 55. výročie smrti.
- 22. 8. 1944 zomrel v Spišskej Novej Vsi maliar a pedagóg Jozef
Hanula. Narodil sa 6. 4. 1863 v Liptovských Sliačoch. Predstaviteľ
slovenského realistického maliarstva. V dielach spájal náboţenské
a národné námety. Zobrazil významné osobnosti slovenského
kultúrneho a národného ţivota. Pôsobil aj ako kniţný ilustrátor.
Autor memoárovej knihy Spomienky slovenského maliara – 70.
výročie smrti.
- 24.8.1924 sa uskutočnilo v Bratislave v opere Slovenského
národného divadla prvé operné predstavenie v slovenčine.
Spevoherný súbor SND uviedol operu Jula Masseneta Kaukliar
u Matky Boţej ako prvú po slovensky spievanú operu – 90. výročie.
- 24. 8. 1904 sa narodil v Rabčiciach prozaik, redaktor a prekladateľ
Milo Urban. Zomrel 10. 3. 1982 v Bratislave. Redaktor mnohých
časopisov. Literárnu tvorbu začal poviedkami a novelami – novela
Za vyšným mlynom bola podkladom pre libreto Suchoňovej opery
Krútňava. Úspešný bol jeho prvý román Ţivý bič. V románoch
Zhasnuté svetlá, Kto seje vietor zobrazil vznik Slovenskej republiky.
75
Jeho memoárové knihy sú svedectvom o dobe – 110. výročie
narodenia.
- 29. 8. 1944 vzniklo Slovenské národné povstanie. Vypuklo
v štádiu neukončených príprav ako bezprostredná odpoveď na to, ţe
nemecké vojská prekročili hranice a podnikli priamu ozbrojenú
intervenciu proti Slovensku. Jeho sídlom sa stalo Veliteľstvo
pozemného vojska v Banskej Bystrici – 70. výročie.
- 29. 8. 1949 sa uskutočnilo vo Zvolene na oslavách SNP prvé
vystúpenie Slovenského ľudového umeleckého kolektívu (SĽUK)profesionálneho umeleckého súboru. Viedli ho a spolupracovali
s ním poprední slovenskí umelci. Jeho vystúpenia videli diváci
v mnohých krajinách sveta – 65. výročie.
- 30. 8. 1959 zaloţili v Buenos Aires v Argentíne Zahraničnú
Maticu slovenskú. Podnet na jej zriadenie dal Jozef Cíger Hronský,
bývalý správca MS. Zakladajúce zhromaţdenie sa konalo 12.
decembra 1959 a jej prvým predsedom sa stal práve J. C. Hronský –
55. výročie vzniku.
- 26. – 28. 8. 1844 vznikol v Liptovskom Mikuláši predchodca
Matice slovenskej spolok Tatrín. Jeho cieľom bolo vydávaním kníh
uviesť do ţivota novú spisovnú reč – štúrovčinu. Prednostom spolku
bol M. M. Hodţa. Zaslúţil sa o jazykové zjednotenie bernolákovcov
a štúrovcov. Zanikol v revolučnom roku 1848. Jeho posledným
vydaním boli Mikulášske Ţiadosti slovenského národa – 170.
výročie vzniku.
September
- 1. 9. 1939 Nemecko prepadlo bez vypovedania vojny Poľsko –
začala sa druhá svetová vojna – 75. výročie.
- 7. 9. 1939 zomrel v Bratislave legionársky dôstojník a podnikateľ
Jozef Miloslav Országh. Narodil sa v Kláštore pod Znievom 15. 12.
1882. Absolvent vyššej obchodnej školy v Sofii a v Budapešti.
Spolumajiteľ a tajomník veľkoobchodu Bratia Országhovci vo
Varšave. Spoločensky a politicky sa angaţoval v slovenskom
národnom hnutí ( podpredseda Česko-slovenskej besedy vo Varšave,
účastník porady českých spolkov v cárskom Rusku, člen deputácie
76
k Mikulášovi II.). Organizátor čsl. légií – major, poradca veliteľa –
75 rokov od smrti.
- 8. 9. 1929 zomrel na vrchu Trstie pri Tisovci český pedagóg,
botanik Václav Vraný. Narodil sa 30. 9. 1851 v Chvaleticiach. Učil
na Slovensku, botanizoval v Tatrách a v okolí Tisovca. Historik
a muzejník. V rokoch 1909 – 1921 bol kustód Slovenského
národného múzea v Martine a tajomník Muzeálnej slovenskej
spoločnosti – 85. výročie smrti.
- 8. 9. 1924 zomrel v Košiciach spisovateľ, literárny a kultúrny
historik Rehor Uram Podtatranský. Narodil sa v Liptovskom
Mikuláši 12. 3. 1846. Povolaním učiteľ, plodný autor kratších
príspevkov – poézie, prózy, recenzií, prekladov – do Národných
novín a detských časopisov. Vydal viacero zbierok veršov pre deti
i historický román V zajatí. Napísal svoje pamäti (Rozpomienky
a črty) i drámu z dedinského prostredia (Striga) – 90. výročie smrti.
- 9. 9. 1969 zomrel v Bratislave slovenský maliar Juraj Krén.
Narodil sa 26. 4. 1923 v Novom Meste nad Váhom. reprezentant
figuratívneho maliarstva vyrastajúceho zo slovenskej moderny
a svetového výtvarného umenia. Výtvarne ho formovalo praţské
umelecké prostredie. Vynikol v monumentálnej tvorbe – kompozícia
Pedagogika a veda na fasáde býv. Pedagogického inštitútu v Trnave,
alebo vo vestibule Vysokoškolského internátu v Bratislave –
Mlynskej doline – 45. výročie smrti.
- 10. 9. 1919 sa narodil v Bratislave dirigent, profesor VŠMU
Ladislav Slovák. Zomrel 22. 7. 1999 v Bratislave. Výrazná osobnosť
slovenského dirigentského umenia. V r. 1946 zaloţil v rozhlase
miešaný zbor, ktorý sa pretvoril na profesionálny Slovenský
filharmonický zbor. Dirigoval zbor v rozhlase, bol šéfdirigent
Slovenskej filharmónie, Symfonického orchestra hlavného mesta
Praha FOK, košickej Štátnej filharmónie. Zameral sa najmä na hudbu
20. storočia – 95. výročie narodenia.
-12. 9. 1949 zomrela v Krupine botanička, poštová úradníčka Izabela
Textorisová. Narodila sa 16. 3. 1866 v Ratkovej. Botanizovala vo
Veľkej Fatre v Blatnickej a Gaderskej doline, zbierala nárečový
77
materiál, zaoberala sa hvezdárstvom a speleológiou. Pracovala
v ţenskom hnutí. – 65. výročie smrti.
- 13. 9. 1929 sa narodil v Mýte pod Ďumbierom literárny historik,
kritik a prekladateľ Ján Števček. Bol univerzitným profesorom,
šéfredaktorom Slovenských pohľadov i šéfdramaturgom činohry
SND. V literárnokritickej činnosti venoval pozornosť hodnoteniu
súčasnej literatúry. Zomrel 26. 9. 1996 v Bratislave – 85. výročie
narodenia.
-14. 9. 1979 zomrel v Bratislave básnik, prekladateľ, redaktor
a evanjelický kňaz Emil Boleslav Lukáč. Narodil sa 1. 11. 1900
v Hodruši-Hámroch. Redigoval viaceré časopisy. Jeho básnická
tvorba obsahuje veľa rôznorodých tém a námetov. Napísal aj libreto
k opere
Figuša-Bystrého
Detvan.
Prekladal
z maďarčiny
a francúzštiny – 35. výročie smrti.
- 19. 9. 1899 sa narodil v Slovenskej Ľupči architekt Emil Beluš,
akademik SAV. Projektoval mnoţstvo stavieb (Národný dom v B.
Bystrici, kolonádový most v Piešťanoch, vodojem v Trnave,
v Bratislave – SVŠT, novú radnicu, hotel Devín, internát Mladá
garda a iné). Na SVŠT vychoval generáciu architektov. Zomrel
14.12.1979 v Bratislave – 115. výročie narodenia, 35. výročie
smrti.
- 19. 9. 1924 sa narodil v Čiernom Balogu spisovateľ Ladislav
Ťaţký. Zomrel 20. 1. 2011 v Bratislave. Patrí medzi
najproduktívnejších a najvýraznejších autorov modernej slovenskej
prózy, autor filmových scenárov, nositeľ Ceny nadácie Matice
slovenskej, jej dlhoročný spolupracovník a člen jej najvyšších
orgánov – 90. výročie narodenia.
- 27. 9. 1864 sa narodil v Černovej (dnes súčasť Ruţomberka) kňaz,
politik Andrej Hlinka. Umrel v rodisku 16. 8. 1938. Kaplánom bol
na viacerých miestach, farárom od r. 1905 v Ruţomberku. Kritizoval
národnú a sociálnu politiku vlády, za čo ho suspendovali z kňazského
úradu. Po Černovskej masakre ho pápeţ rehabilitoval. V roku 1918
sa jednoznačne postavil za rozchod s Maďarskom a utvorenie ČeskoSlovenska. Ako poslanec Národného zhromaţdenia ČSR presadzoval
78
rovnoprávne postavenie Slovákov v republike. Na čele Ľudovej
strany viedol zápas o autonómiu Slovákov, ktorej sa nedoţil – 150.
výročie narodenia.
- 28. 9. 1919 sa narodil v Čiernom Balogu lekár, operný spevák
Gustáv Papp. Zomrel 7.10.1997 v Bratislave. Spojil umeleckú prax
s lekárskym povolaním. V rokoch 1947 – 1955 bol stálym hosťom
a v r. 1955-1987 riadny člen opery SND. Reprezentatívny interpret
tenorových hrdinov opier slovenských i svetových autorov. Vrchol
dosiahol v 60. rokoch minulého storočia – 95. výročie narodenia.
- 29. 9. 1919 sa narodila vo Veľkej Slatine spisovateľka pre deti
a mládeţ Mária Ďuríčková. Zomrela 15.3.2004 v Bratislave.
Povolaním bola učiteľka, neskôr redaktorka detských časopisov
a vydavateľstva Mladé letá. Venovala sa aj dramatickej, rozhlasovej
a televíznej tvorbe – 95. výročie narodenia.
- v školskom roku 1949/1950 vznikla Vysoká škola veterinárna
v Košiciach. Prvé snahy o jej utvorenie na Slovensku boli v roku
1939 po zatvorení českých vysokých škôl. Otvorená bola s podporou
Laca Novomeského v septembri 1949. Prvým rektorom bol profesor
MVDr. Ján Hovorka. Od januára 2010 má názov Univerzita
veterinárneho lekárstva a farmácie v Košiciach – 65. výročie vzniku.
- 1889 vznikla prvá slovenská škola v Amerike (Streater, Illinois) –
125.výročie vzniku.
Michal Eliáš
79
Download

Čítať ho môžete kliknutím na túto linku