júl 2013
OBSAH
Cirkevné pravidlo – modlitba Cirkvi
3
Uzdravenie posadnutého chlapca
5
Verím v jednu, svätú,
11
všeobecnú, apoštolskú Cirkev
Veľká ekténia
47
Národný pochod za život
49
Láske sa treba učiť...
52
Listy sv. Alfonza | 13
Ľudová čítanka | 15
Rodina je ideálnym prostredím pre život | 51
Fotoreportáž zo svätých misií | 54
Magistérium Cirkvi | 55
Životný štýl otcov púšte | 56
Misionár deťom | 58
Misionár
úvod né slovo
2
Verím v jednu svätú, všeobecnú, apoštolskú Cirkev... Cirkev vo Svätom písme je
označená gréckym slovom „ekklesia“, čo
znamená zvolanie zhromaždenia náboženskej povahy. V Cirkvi Boh „zvoláva“ svoj
ľud zo všetkých končín zeme. V kresťanskej
terminológii výraz „Cirkev“ označuje aj aktuálne liturgické zhromaždenie, ktoré slávi eucharistiu, aj miestne spoločenstvo
veriacich, čiže eparchiu, na čele s biskupom
alebo celé všeobecné celosvetové spoločenstvo veriacich kresťanov s viditeľnou
hlavou Svätým Otcom. Tieto tri významy
v skutočnosti nemožno od seba oddeľovať. Cirkev je Boží ľud, ktorý Boh zhromažďuje po celom svete. Jestvuje v miestnych spoločenstvách a uskutočňuje sa ako
liturgické, najmä eucharistické zhromaždenie. Uprostred tohto zhromaždenia
vždy stojí Kristus.
Je nám známy biblický obraz Cirkvi ako
Božieho ovčinca. Ježiš je Dobrý pastier
a my sme jeho ovce, ktoré vedie, o ktoré
sa stará, ktoré pozná a miluje. Ovce počúvajú jeho hlas a idú za ním. Nasledujú
Krista, napodobňujú jeho život a lásku. To
je skutočnosť Cirkvi. „Ja som dobrý pastier.
Poznám svoje a moje poznajú mňa, ako
mňa pozná Otec a ja poznám Otca. Aj
svoj život položím za ovce. Mám aj iné
ovce, ktoré nie sú z tohoto ovčinca. Aj tie
musím priviesť a budú počuť môj hlas;
a bude jedno stádo a jeden pastier.“ (Jn
10, 14 – 16) Je to krásne prirovnanie. Ovce,
ktoré sa držia pokope, tvoria jednotu, zjednocuje ich pastier. A každá jedna ovečka,
každý človek má svoje osobitné poslanie.
„Hľa posielam vás ako ovce medzi vlkov.“
misionár
(Mt 10, 16) Ovečka
ako pokojné a milé
zviera má niesť ten
Kristov pokoj do celého sveta, ktorý je
často ovládaný dravými a nebezpečnými vlkmi. Ovca
bola obetné zviera
v Starom zákone, bola používaná na krvavú obetu. Pokoj sa nesie len za cenu obety. Šíriteľ viery, ohlasovateľ Krista, ovca, ktorá počúva a nasleduje svojho Pastiera Krista, nesie všade pokoj aj za cenu obety. „Ak
ten dom bude toho hoden, nech naň zostúpi váš pokoj; ale ak toho hoden nebude, nech sa váš pokoj vráti k vám.“ (Mt 10,
13) Vo svete viery existuje zázrak premeny vlkov na ovce, keď príjmu Kristov pokoj, keď príjmu Krista ako svojho pas-tiera, keď zmenia svoje agresívne, nebezpečné správanie na správanie pokoja a lásky. Tak sa Cirkev rozrastá, keď ohlasuje
evanjelium a mení vlkov na ovce vo svojom ovčinci. Môžeme povedať, že je to cesta svätosti, zanechávať drsnosť a agresívnosť svojho správania a učiť sa miernosti
a láske. Kresťan sa stáva nositeľom Kristovej
lásky a pokoja. Ježiš sa obetoval za nás,
svoje ovce, na kríži, „aby si sám pripravil
Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky ani ničoho podobného, ale aby bola
svätá a nepoškvrnená.“ (Ef 5, 27).
Máme milovať Cirkev, ako si ju zamiloval sám Kristus. Vážiť si ju a byť jej hrdým
členom - ovečkou pokoja, ktorá kráča cestou lásky a svätosti.
júl|2013
š kola d m olitby
o. Irenej
Cirkevné
pravidlo
– modlitba
Cirkvi
Kristus zdôrazňoval svojim nasledovníkom: „Treba sa stále modliť a neochabovať.“ (Lk 18, 1). Preto Cirkev, verná Kristovej výzve, nikdy v modlitbe neustáva. Tento príkaz plní nielen osobnou modlitbou jednotlivých členov, ale aj spoločnou modlitbou Cirkvi – takzvaným cirkevným pravidlom.
Jedná sa o rad bohoslužieb počas denného cyklu 24 hodín. Spolu ich je deväť –
večiereň, povečerie, polnočnica, utiereň,
prvá, tretia a šiesta hodinka, obednica
a deviata hodinka.
Najvlastnejšou úlohou cirkevného pravidla – ako už napovedá aj jeho iný názov – časoslov (doslovný preklad gr. horologion), je posväcovať celý priebeh dňa
i noci. Tomuto cieľu sa podriadilo aj
usporiadanie jednotlivých bohoslužieb.
júl|2013
misionár
3
š kola d m olitby
4
Večiereň sa modlí večer a liturgicky sa
ňou začína nový deň. Je to dôsledok orientálneho myslenia, v ktorom sa kresťanstvo
zrodilo, a v ktorom sa nový deň začínal
práve večerom, po západe slnka. Vtedy
sa kresťania schádzali k spoločnej modlitbe
a spievali: „ ...keď sme prišli k západu slnka
a videli žiaru večernú, ospevujeme Otca
i Syna i Svätého Ducha, Boha.“
Povečerie sa modlí „po večeri“. Tento
cirkevnoslovanský výraz zodpovedá gréckemu „apódeipnon“ používanému
vo Východnej Cirkvi na začiatku 6. storočia
a majúceho práve tento význam.
Polnočnica je zasa bohoslužba, ktorú
už prvotní veriaci konali „opolnoci“. Takto dávali najavo svoju bdelosť, o ktorej hovoril Ježiš: „Bdejte teda, lebo neviete, kedy
príde pán domu: či večer, či o polnoci, či
za spevu kohúta alebo ráno“ (Mk 13, 35).
Brali za svoju samozrejmú povinnosť
bdieť a modliť sa – a na to sa schádzali
aj v túto nočnú hodinu.
Utiereň je zas ranná modlitba Cirkvi.
Jej účel najlepšie vystihuje svätý Bazil
Veľký, keď hovorí: „Ranná modlitba je
na to, aby boli prvé hnutia nášho ducha
a našej mysle zasvätené Bohu. A nič nezačíname robiť prv, než sa naplníme radosťou z rozjímania o Bohu.
Podľa starodávnej tradície sa kresťania
z nábožnosti modlievali aj v určité hodiny
dňa, a to i uprostred práce, aby tak posväcovali všetko, čo konali. Takto sa vytvorili
takzvané hodinky.
Spravidla po utierni sa hneď modlí prvá
hodinka, dopoludnia sa k nej pridáva tretia a na poludnie šiesta.
misionár
Počas aliturgických dní (keď sa neslúži svätá liturgia) sa po šiestej hodinke slúži obednica.
Deviata hodinka uzatvára denné liturgické pravidlo a modlí sa popoludní, ešte
pred večierňou.
Z cirkevného pravidla sa u nás najviac
praktizuje večiereň a utiereň. V kláštoroch
alebo v živote zasvätených osôb sú bežnou súčasťou modlitieb aj jednotlivé hodinky, a v kláštoroch mníšskeho typu aj
ostatné bohoslužby a teda kompletné cirkevné pravidlo - celý časoslov.
Na základe prameňov www.gojdic.sk a Pavol VI.: Apoštolská konštitúcia
Pieseň chvály.
júl|2013
Uzdravenie
posadnutého
chlapca
„Keď prišli k učeníkom, videli okolo nich
veľký zástup a zákonníkov, ako sa s nimi
hádajú. A všetok ľud, len čo ho zazrel, užasol. Bežali k nemu a pozdravovali ho. On
sa ich opýtal: „O čom sa s nimi hádate?“
Jeden zo zástupu mu odpovedal: „Učiteľ,
priviedol som k tebe svojho syna, posadnutého nemým duchom. Kdekoľvek ho
schytí, zhodí ho, idú mu peny, škrípe zubami
a chradne. Povedal som tvojim učeníkom,
aby ho vyhnali, ale nemohli.“ On im povedal: „Neveriace pokolenie, dokiaľ budem s vami? Dokedy vás mám ešte trpieť?
Priveďte ho ku mne!“ I priviedli ho k nemu.
Len čo ho duch zbadal, zalomcoval chlapcom, ten sa zrútil na zem, zvíjal sa a išli mu
peny. Ježiš sa opýtal jeho otca: „Odkedy
sa mu to stáva?“ On odpovedal: „Od det-
stva. A často ho vrhol aj do ohňa a do
vody, aby ho zahubil. Ale ak niečo môžeš,
zľutuj sa nad nami a pomôž nám!“ Ježiš
mu povedal: „Ak môžeš?! Všetko je
možné tomu, kto verí.“ A chlapcov otec
hneď vykríkol: „Verím. Pomôž mojej nevere!“ Keď Ježiš videl, že sa zbieha zástup, pohrozil nečistému duchu: „Nemý
a hluchý duch, ja ti rozkazujem: Vyjdi
z neho a už nikdy doň nevchádzaj!“ Ten
vykríkol, mocne ním zalomcoval a vyšiel.
Chlapec ostal ako mŕtvy, takže mnohí vraveli: „Zomrel.“ Ale Ježiš ho chytil za ruku,
zdvihol ho a on vstal. Keď potom vošiel
do domu a boli sami, učeníci sa ho spýtali:
„Prečo sme ho nemohli vyhnať my?“ On
im povedal: „Tento druh nemožno vyhnať
ničím, iba modlitbou.“ (Mk 9, 14 – 29)
Tento exorcizmus, oslobodenie z moci
zlého ducha, je jediný v druhej časti Markovho evanjelia a má svoj veľký význam.
Je to dosť dramatický príbeh a nesie v sebe
silný náboj. Spomínajú ho aj ostatní evanjelisti, ale Marek ho opisuje najpodrobnejšie.
Chlapec je v područí nemého ducha, nemôže rozprávať, je nemý. Neskôr Ježiš zlého ducha identifikuje nielen ako nemého,
ale aj hluchého, neschopného počuť slovo. Teda zlý duch bráni v plnej komunikácii,
tak prijímať ako aj dávať slovo. Takto zlý
duch výrazne obmedzuje komunikáciu
medzi človekom a Bohom a medzi ľuďmi
navzájom. Narúša a kazí našu komunikáciu tým, že nás činí buď hluchými alebo neschopnými rozprávať, tak ako toho chlapca. Aj tento evanjeliový príbeh je o nás. Je
júl|2013
misionár
ko m e n t á r M a r kov h o eva n j e l i a
Marek Rusinko
5
ko m e n t á r M a r kov h o eva n j e l i a
6
to nádherná katechéza a poučenie o viere, o komunikácii s Bohom. Poďme mu lepšie porozumieť.
Keď prišli k učeníkom, videli okolo nich veľký zástup
a zákonníkov, ako sa s nimi
hádajú. A všetok ľud, len čo
ho zazrel, užasol. Bežali
k nemu a pozdravovali ho.
Ježiš schádza z Hory premenenia a ešte v ňom cítiť
a možno na ňom ešte nejako vnímať a vidieť tú žiaru, ktorou zažiaril, keď sa
tam premenil a ukázal sa
vo svojej božskej sláve. Ľudia
k nemu bežia, pozdravujú
ho a žasnú. Čo ich tak priťahovalo k Ježišovi? Božia
láska. Aj my sa radi stretávame s ľuďmi, z ktorých
žiari pokoj, láska, radosť,
neha, pravdivý záujem o človeka. Možno tu evanjelista
Marek aj myslel na proroka
Mojžiša, ktorý prežiarený
zo stretnutia s Bohom schádzal z hory Sinaj. „Keď
Mojžiš zostupoval z vrchu dve tabule zákona mal Mojžiš v rukách, keď zostupoval
z vrchu -, Mojžiš nevedel, že
mu žiari tvár od rozhovoru,
ktorý s ním mal. Keď Áron
a Izraeliti videli, že Mojžišovi
žiari tvár, báli sa k nemu priblížiť.“ (Ex 34, 29 - 30)
misionár
Všimnime si ten veľký
zástup ľudí a k tomu ešte skupinu zákonníkov, ktorí sa
hádali s jeho učeníkmi. Prítomní ľudia sú očitými svedkami Ježišovej moci. Udiala
sa verejná vec, známa všetkým prítomným. To oslobodenie od zlého ducha, nebolo v tomto prípade aktom
skrytým pred zrakom verejnosti. Aj to má svoj význam.
Aj preto je tento exorcizmus
veľmi dôležitý.
On sa ich opýtal:
„O čom sa s nimi hádate?“
Ježiš prichádza do našej
reality, kde sú často spory,
hádky, neporozumenia, slabosť a bezmocnosť, choroby a otroctvá. Zaznieva tu
dôležitá otázka, nielen
pre toho, kto sa chce zorientovať v spore, ale aj pre
obe hádajúce sa strany.
O čom sa vlastne hádate?
Uvedomujete si, čo chcete vy
a čo chce váš partner? Viete v pokoji zvážiť vaše a jeho
argumenty, dôvody? Prečo
neskúšate lepšie sa započúvať a zamyslieť, čo je tu naozaj dôležité? O čo tu ide?
Aj touto svojou pedagogickou otázkou Ježiš chce zvedieť nielen čo máme v srdci,
ale chce sa to dozvedieť
od nás samých, pozýva nás
júl|2013
júl|2013
nepodarilo. Situácia ich prevyšovala a nevedeli prečo.
Otec najprv dôveroval Ježišovým apoštolom, ale teraz sa učí ísť ďalej a dôverovať samému Ježišovi. Predkladá Kristovi svoj problém
a svoju bezmocnosť. To je
prvý krok pokory k uzdraveniu a oslobodeniu. Uznať
si, že bez Boha to nepôjde.
On im povedal: „Neveriace pokolenie, dokiaľ
budem s vami? Dokedy vás
mám ešte trpieť? Priveďte
ho ku mne!“ I priviedli ho
k nemu. Ježiš je hlavným protagonistom celého príbehu.
K nemu beží zástup ľudí
a zdraví ho... K nemu sa obracia otec posadnutého
chlapca... K nemu privádzajú aj chorého syna....
Ježiš sa pýta na okolnosti
jeho spútania.... On rozkazuje zlému duchu.... On vysvetľuje apoštolom príčinu
ich slabosti a neschopnosti...
Celý tento príbeh sa koncentruje na Ježišovi a tak sa
má na Ježišovi sústreďovať
aj náš život. Všetko smeruje
k nemu, lebo on dáva význam všetkému. Priveďte
ho ku mne!
On teraz vyjadruje svoj
bôľ z nevery a nedôvery. Ježiša trápi nevera apoštolov
misionár
ko m e n t á r M a r kov h o eva n j e l i a
k sebareflexii. Možno chce,
aby sme my prví vedeli, čo
sa deje v našom vnútri
a o čo nám ide? Viac však
rozoznáme a pochopíme
v modlitbe ako v hádke.
Jeden zo zástupu mu
odpovedal: „Učiteľ, priviedol
som k tebe svojho syna,
posadnutého nemým duchom. Kdekoľvek ho schytí,
zhodí ho, idú mu peny, škrípe zubami a chradne. Povedal som tvojim učeníkom,
aby ho vyhnali, ale nemohli.“ Otec hľadá uzdravenie
pre svojho trpiaceho syna.
Predpokladá, že je posadnutý nemým duchom a opisuje trápenie, ktorým zlý
duch trápi jeho syna. Niektorí dnes vidia v tom zvláštnom posadnutí chorobu epilepsie, totiž tento opis nesie
veľa jej znakov. Určite vtedy
ľudia nemali naše poznanie
medicíny a chorôb. Nie stále je ľahké rozlíšiť prejavy zlého ducha a prejavy zvláštnej choroby. My však zostaňme pri Ježišovej diagnóze, kde príčinu vidí v zlom
duchu a preto ho vyháňa.
Otec najprv hľadal pomoc
u Kristových učeníkov, ktorých poslanie bolo ohlasovať evanjelium a vyháňať
zlých duchov, ale tu sa im to
7
ko m e n t á r M a r kov h o eva n j e l i a
8
i naša nevera. Bohu spôsobuje bolesť, keď
mu nedôverujeme. Keď na lásku neprichádza odpoveď, tak to spôsobuje bolesť
a utrpenie. Z tejto bolesti odmietnutia a neprijatia zomrel Kristus na kríži. Veľakrát nevieme riešiť svoj problém, lebo vlastne nemáme vieru v Boha a chceme to poriešiť
vlastnými silami. Chodíme hľadať pomoc
u rôznych pochybných liečiteľov, neznámych ľudí. K Bohu sa obraciame až nakoniec, keď naše ľudské prostriedky a spôsoby zlyhali. Neveriace pokolenie sme aj
my dnes. Najhoršie však bude, ak to nemienime zmeniť a obrátiť sa k Bohu. Ak
Kristove slová: Poďte ku mne všetci...
zostanú bez odozvy.
Hoci je Ježiš sklamaný, znechutený, ubolený nad neverou človeka, predsa len neprestáva robiť všetko, aby v ňom vzbudil
vieru. Boh neprestáva pracovať nad človekom. Priveďte ho ku mne.
Len čo ho duch zbadal, zalomcoval
chlapcom, ten sa zrútil na zem, zvíjal sa
a išli mu peny. V prítomnosti Ježiša sa zlo
ukazuje jasnejšie a zúri. Až svetlo ukazuje, čo tma skrývala a zahaľovala. Opis zla
je dosť dôkladný a opakuje sa dokonca
trikrát, tu aj vo veršoch 22. a 26. Neslobodný, zotročený človek je figúrkou v rukách diabla. A povolanie človeka je slobodne sa rozhodovať o svojom správaní, konaní a hovorení. Diabol oberá človeka o to najcennejšie - o slobodu, aby človek nebol slobodný milovať, slúžiť, dávať
sa druhým... Otroctvo ponižuje človeka
kvôli tomu, že mu berie slobodu. To robí
každé otroctvo závislosti: drogy, alkohol,
misionár
hranie automatov, nezriadená sexualita...
Ježiš sa opýtal jeho otca: „Odkedy sa
mu to stáva?“ On odpovedal: „Od detstva. A často ho vrhol aj do ohňa a do
vody, aby ho zahubil. Dialóg Ježiša
s otcom je veľmi zaujímavý. Ježiš sa ho snaží priviesť k viere, lebo bez nej ani on nemôže konať. Ježiš sa pýta na chlapcovu
situáciu. A chce ju zvedieť od otca. Asi skôr
chcel pomôcť uvedomiť si otcovi jeho situáciu, možno jeho podiel na chlapcovom
stave. Kto vie, či aj otcova nevera k tomu
neprispela. Určenie diagnózy pomáha
v pochopení a potom aj liečení choroby.
Vidíme, že diabol chce zahubiť človeka.
Boh človekovi dal život, ale diabol ho o ten
život chce ukrátiť.
Ale ak niečo môžeš, zľutuj sa nad nami
a pomôž nám!“ Ježiš mu povedal: „Ak môžeš?! Všetko je možné tomu, kto verí.“
Otcove slová „ak niečo môžeš“ naznačujú
jeho slabú vieru, pochybnosť, neistotu. Ježiš ho však vedie k viere pevnej, neochvejnej, silnej. Akoby ináč hovorí otcovi, stačí ti veriť, neboj sa. Pre veriaceho nič
nie je nemožné, lebo je s ním Boh, opiera sa o Boha a počíta s Božou pomocou.
A vieme, že Bohu nie je nič nemožné. Takto poučil archanjel Gabriel Pannu Máriu:
„Lebo Bohu nič nie je nemožné.“ (Lk 1, 37)
Podobne sa modlil aj Ježiš v Getsemanskej záhrade: „Hovoril: „Abba, Otče!
Tebe je všetko možné. Vezmi odo mňa tento kalich. No nie čo ja chcem ale čo ty.“
(Mk 14, 36)
A chlapcov otec hneď vykríkol: „Verím.
Pomôž mojej nevere!“ Taká by mala byť
júl|2013
júl|2013
počúvať Božie slovo, Božie volanie. Moc
Ježišovho slova oslobodila chlapca od nemého a hluchého ducha, ktorý bránil komunikácii s Bohom i ľuďmi. Ježiš ho oslobodil od zlého ducha, ktorý mu bránil
vo viere v Boha, uzatváral ho na Boha.
Vyjdi z neho a už nikdy doň nevchádzaj!“ Ježiš dáva aj dôležitý príkaz, aby
doň už nikdy nevchádzal, lebo ako píše
evanjelista Lukáš: „Keď nečistý duch vyjde
z človeka, blúdi po vyschnutých miestach
a hľadá odpočinok. Ale keď nenájde, povie si: »Vrátim sa do svojho domu, odkiaľ
som vyšiel.« Keď ta príde, nájde ho vymetený a vyzdobený. Tu odíde, vezme sedem iných duchov, horších, ako je sám, vojdú dnu a usídlia sa tam. A stav takého človeka je nakoniec horší, ako bol predtým.“
(Lk 11, 24 – 26) Zlý duch sa stále pokúša
vrátiť k človeku a ovládnuť ho, oddeliť ho
od Boha, zobrať mu vieru, milosť Božiu.
Preto sa aj dennodenne modlíme v Otčenáši, aby sme nepodľahli pokušeniu, aby
sme odolali zlému. Aj apoštol Pavol upozorňoval kresťanov: „Preto kto si myslí, že
stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol.“
(1 Kor 10, 12)
Chlapec ostal ako mŕtvy, takže mnohí vraveli: „Zomrel.“ Ale Ježiš ho chytil
za ruku, zdvihol ho a on vstal. Je to krásny obraz toho, čo sa deje vo svätom krste
s človekom. Zomiera hriechu, starému životu a chytený Kristom za ruku vstáva
z mŕtvych do nového života v Božej milosti, do života viery a lásky. Ježiš už viac
ráz použil dotyk, či chytenie za ruku (Jairova dcéra, Petrova testiná) ako gesto
uzdravenia a vzkriesenia. Aj slovo „vstal“
misionár
ko m e n t á r M a r kov h o eva n j e l i a
aj naša prosba a modlitba. Mala by vychádzať z hĺbky srdca, mali by sme ju vedieť vykričať, lebo to, čo kričíme, vychádza z najhlbšieho vnútra. Je to buď autentická radosť, alebo pravá bolesť.
Možno sa niekomu zdá, že je to protirečenie, veriť a pritom uznávať aj svoju
neveru. Otec chlapca verí alebo neverí?
On verí Ježišovi, že mu pomôže v jeho malej viere. Ide o to, že máme vzývať Boha,
aby nám pomohol skutočne, tak naozaj
veriť, dôverovať mu, tak ako si to zaslúži,
tak ako po tom túži. Boh prichádza na pomoc našej slabosti a malosti. Dokonca nám
aj pomáha veriť, aby nás mohol zahrnúť
svojimi milosťami. Viera je darom, na ktorý sa treba otvoriť, ale ktorý si treba aj
v modlitbe vyprosiť. Táto modlitba je
vždy vypočutá, lebo sa páči Bohu. Tu Ježiš uzdravil otca z jeho nevery. Otec sa
otvoril na Božiu moc a pôsobenie.
Keď Ježiš videl, že sa zbieha zástup,
pohrozil nečistému duchu: „Nemý a hluchý duch, ja ti rozkazujem: Vyjdi z neho
a už nikdy doň nevchádzaj!“ Ten vykríkol,
mocne ním zalomcoval a vyšiel. Ježiš pohrozil nemému aj hluchému duchu. Otec
chlapca vedel, len že syn je nemý. Neuvedomoval si, že zlý duch mu bránil aj
v počutí a bol teda aj nepočujúci, hluchý.
Dokonca to je vážnejšia choroba, keďže
bol hluchý, nemohol ani hovoriť. Tento chorobný stav chlapca bol skôr symbolický.
Zlý duch spôsobuje, že človek nepočuje
Božie slovo a preto nevie Bohu ani odpovedať, hovoriť, modliť sa. Človek je hluchý voči Bohu, keď je plný seba a sveta,
plný prázdnych slov, ktoré mu znemožňujú
9
ko m e n t á r M a r kov h o eva n j e l i a
10
je presne to, ktoré sa použije pri Kristovom
zmŕtvychvstaní. S Kristom prechádzame
všetci do nového skutočného života, ktorý sa nekončí.
Keď potom vošiel do domu a boli sami,
učeníci sa ho spýtali: „Prečo sme ho nemohli vyhnať my?“ On im povedal: „Tento druh nemožno vyhnať ničím, iba modlitbou.“ Znovu v dome a znovu sami v dôvernom rozhovore s Ježišom. Pokorení
apoštoli sa pýtajú majstra: Prečo sme boli
nemohúcni a nemohli sme ho vyhnať? Prečo sme teraz nemali silu, keď minule sme
to vedeli spraviť? Spomeňme si ako si Ježiš „zvolal Dvanástich a začal ich posielať po dvoch. Dal im moc nad nečistými
duchmi... Vyhnali mnoho zlých duchov, pomazali olejom veľa chorých a uzdravovali.“
(Mk 6, 7.13) Možno teraz ho nemohli vyhnať preto, lebo sa jednalo o nemého
a hluchého ducha a teda nedalo sa
s ním nadviazať dialóg, čo je zvyčajnou
súčasťou exorcizmu, alebo možno preto,
že sme sa teraz až príliš spoliehali na naše
sily, skúsenosti, že už veľa ráz sme vyhnali
zlého ducha. Ježiš uznáva, že išlo o zvláštny druh zlého ducha a k nemu treba aj
zvláštnu silu. A tu treba modlitbu, vyprosiť si zvláštnu Božiu pomoc a zásah
Boha. A modliť sa správne, čiže žiadať
podľa Božej vôle. „Nič nemáte, lebo neprosíte. Prosíte, a nedostávate, lebo zle prosíte; chcete to využiť na svoje náruživosti.“ (Jak 4, 2 -3) Modlitba o väčšiu vieru
sa páčila Ježišovi, preto ju hneď aj vyplnil.
Prosme stále o silnú úprimnú vieru.
Modlitbou a pôstom. Taký je dodatok
v niektorých rukopisoch evanjelia. Pôst je
misionár
modlitba tela. Pôst dodáva modlitbe
zvláštnu silu a zintenzívňuje modlitbu.
Pôst má úzke spojenie s modlitbou. Pôstom
ukazujeme, že nám naozaj záleží na vypočutí našej prosby a silu i pomoc očakávame zhora, od Boha. Taktiež pôstom
akoby hovoríme, že odmietam jesť jedlo,
čo oživuje telo, aby som potvrdil, že nielen z chleba žije človek, ale z Boha. Skutočný život je v Bohu, spoločenstvo s ním.
Boh nasýti každý hlad a naplní každú potrebu. Všetko očakávam od neho. Modlitba a pôst nás otvára na Boží dar, on neprichádza automaticky, magicky s úkonom
modlitby a pôstu. Aj my dnes sa musíme
učiť tej modlitbe a pôstu, aby sme mali
zvláštnu Božiu moc a silu žiť kresťanský život viery a premáhať každého zlého ducha v svojom živote.
júl|2013
Verím
v jednu,
svätú,
všeobecnú,
apoštolskú
Cirkev
d uc hovnosť a teológ ia
Teológ
Kristova Cirkev je len jedna. Nie viac. A je
to tá, ktorú Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní zveril Petrovi, aby bol jej pastierom a poveril jeho
i ostatných apoštolov, aby ju šírili a viedli. Táto
Cirkev - tu na zemi usporiadaná ako spoločnosť - pretrváva v Cirkvi katolíckej, ktorú
spravuje Petrov nástupca a biskupi v spoločenstve s ním (konštitúcia Lumen gentium 8).
Dnes je však táto „jedinosť“, „výlučnosť“
alebo „jednota“ Cirkvi naštrbená ľudskou nedokonalosťou. V priebehu storočí totiž v nej
vznikali rôzne roztržky, ba aj väčšie rozpory
a niektoré skupiny ľudí sa od tohto plného spoločenstva s katolíckou Cirkvou oddelili. No jej
členovia - a teda my všetci, veriaci - sme povolaní k tomu, aby sme sa za túto jednotu stále modlili, ako sa za ňu pred svojím umučením modlil Ježiš (por. Jn 17, 21), aby sme nejúl|2013
misionár
11
d uc hovnosť a teológ ia
12
únavne pracovali na jej zachovaní, posilňovaní a zdokonaľovaní, pretože to je vôľa
nášho Pána.
Kristova Cirkev je svätá. Je svätá, pretože je tajomným Kristovým telom a On
je predsa svätý. Ako mesiac je odbleskom
slnka, tak Cirkev je odbleskom Krista. Potom aj tí, ktorí sa krstom zjednotili s Ním,
sú takí, ako On - svätí. Práve toto bol dôvod prečo už v ranokresťanských dobách
boli nazývaní práve takto - „svätí“ (por. Sk
9, 13 … 1 Kor 6, 1 … 1 Kor 16, 1).
Na druhej strane je potrebné povedať,
že táto svätosť jej členov nie je automatická. Musia o ňu bojovať, musia v nej rásť
a životom praktickej lásky ju získavať stále viac a viac. Všetci veriaci v Krista akéhokoľvek povolania a stavu ….. sú povolaní – každý svojou cestou – na takú dokonalú svätosť, ako je dokonalý sám
Otec (konštitúcia Lumen gentium 11).
K tomu je povolaný každý človek.
Kým Kristus – svätý, nevinný a nepoškvrnený – nepoznal hriech …. Cirkev
však zahŕňa vo svojom lone hriešnikov. Je
svätá a zároveň stále potrebuje očisťovanie, ustavične kráča cestou pokánia
a obnovy (konštitúcia Lumen gentium 8).
Všetci jej členovia – vrátane jej služobníkov – musia uznávať, že sú hriešnikmi (por.
1 Jn 1 8 – 10), pretože vo všetkých je ešte
zmiešaný kúkoľ hriechu s dobrým semenom evanjelia (por. Mt 13, 24 – 30).
Kristova Cirkev je všeobecná. Je všeobecná v dvoch významoch. Prvý je ten,
že v nej sa nachádza „všetka“ pravda. Je
v nej plnosť prostriedkov spásy. Je teda nositeľkou spásonosnej viery, životodarných
misionár
sviatostí, a má aj správcov týchto skutočností – apoštolov (biskupov). Všetko tak,
ako to chcel pre spásu človeka Kristus.
A druhý význam toho, že Cirkev je
všeobecná, je ten, že je poslaná k ľuďom
všetkých čias, všetkých rás, všetkých jazykov a národov – až do konca sveta. Nebola by Kristovou tá Cirkev, ktorá by vylučovala nejakú skupinu ľudí zo spásonosného Božieho plánu, ktorý sa zrodil
v Božom milujúcom Srdci. Boh totiž chce,
aby všetci ľudia spoznali pravdu a boli spasení (1 Tim 2, 4).
Kristova Cirkev je aj apoštolská. Je
apoštolská preto, lebo je založená na základe apoštolov, ktorých si Ježiš vyvolil
a poveril ich misijným poslaním. Oni, až
do druhého Kristovho príchodu učia Božej pravde, posväcujú Boží ľud a spravujú ho prostredníctvom tých, ktorí po nich
nastupujú v pastierskom úrade – biskupi
v jednote s Petrovým nástupcom, najvyšším pastierom Cirkvi.
Toto je naša viera. Túto vieru milujeme
a túto pravdu prijímame a to z toho dôvodu, že vieme, komu sme uverili a sme si
istí (2 Tim 1, 12). Istotu nám dáva Kristus
– ten, ktorý za nás položil svoj život. Môžeme sa teda radostne pripojiť k spevu svätej liturgie: Našli sme pravú vieru …. preto sa klaniame nedeliteľnej Trojici.
Spracované na základe
Katechizmu katolíckej Cirkvi.
júl|2013
List sv. Alfonza List sv. Alfonza
Mons. Tomášovi svojmu otcovi
Falcoiovi
Jozefovi Liguori
Tramonti, začiatok marca 1733
Nech žije Ježiš, Mária, Jozef a Tereza.
Môj otče,
Ďakujem Pánovi, že ma posilňuje uprostred toľkých búrok, a čo je ešte horšie, aj
nezhody medzi nami samými, aby som
odolával a neznechucoval sa. Už toľko
som si vytrpel, potom čo som všetko už prežil, keď som sa odvrátil od domu, priateľov a arcibiskupa. Všetkým som sa otočil
chrbtom, aby som poslúchol Boha. Vy
a Vaše slová mi dodávajú odvahu, aby
som dôveroval Bohu, hoci by som mal zostať aj sám v Inštitúte. Otče môj, neopúšťajte ma, lebo keď aj vy ma opustíte, ja
neviem, čo spravím. Ohľadom ďalších vecí,
rozkážte, aby som poslúchal. Posielam
Vám, ako sme sa dohodli, náčrt Reguly
a viac už nič nehovorím, len majte so mnou
zmilovanie.
Dostal som Vašu milú čokoládu, za čo
Vám veľmi pekne ďakujem. Mám sa dobre, vďaka Ježišovi Kristovi. Zajtra cestujem
do Salerna dávať duchovné cvičenia kléru. Všetko tu je po starom. Keď si chcete
kúpiť nejaké životopisy svätých, kúpte si veľký životopis Sv. Alojza Gonzagu, ktorý len
nedávno vyšiel, potom životopis Sv. Filipa
Neriho, a ak nájdete aj životopis sv. Pascala alebo sv. Petra z Alcantari. Kúpte si
tiež knižôčku, ktorá sa volá Večné pravdy od Rossignoliho a Večné zásady
od Cattaneho.
Zostávam v hlbokej úcte a hľadám
Vaše požehnanie.
Nech žije Ježiš, Mária, Jozef a Tereza.
Alfonz de Liguori
Alfonz de Liguori
júl|2013
s p i r i t u a l i ta re d e m p to r i s tov
Sv. Alfonz Mária de’ Liguori
Ciorani 28. marec 1743?
misionár
13
blahoželáme, spomíname, ďakujeme...
Duchovné cvičenia 13. – 16. júna 2013
Blahoželáme
Dňa 30. júna 2013 Alena Gejgušová oslávila svoje narodeniny. Pri tejto príležitosti jej prajem veľa
zdravia a Božieho požehnania a ochranu Presvätej Bohorodičky. Na mnohaja i blahaja lita!
o. Emil Sičak
Spomíname
Dňa 5. júna 2013 si Pán povolal k sebe do večnosti Jozefa Petraniča z Topolian, dobrodincu a priateľa kláštora redemptoristov v Michalovciach. Pamätajme na neho vo svojich modlitbách.
Vičnaja mu pamjať!
redemptoristi
Ďakujeme
Bačkov – Arcibratstvo sv. ruženca: 30 €
Dargov – Spolok sv. ruženca: 20 €
Hriadky – Arcibratstvo sv. ruženca: 20 €
Chmeľov – Arcibratstvo sv. ruženca: 64 €
Kalinov – Spolok sv. ruženca: 120 €
Nacina Ves – Arcibratstvo sv. ruženca: 30 €
Piešťany – rod. Brisudová: 10 €
14
misionár
Repejov – Arcibratstvo sv. ruženca: 40 €
Sobrance – Arcibratstvo sv. ruženca: 50 €
Stanča – ružencové spoločenstvo: 20 €
Svetlice – čitatelia: 10 €
Varechovce – Arcibratstvo sv. ruženca: 20 €
Veľké Ozorovce – Arcibratstvo sv. ruženca: 20 €
Vyšný Hrušov – Helena Gajdošová: 7 €
júl|2013
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
5. júl
SVÄTÍ APOŠTOLOM ROVNÍ
CYRIL A METOD, UČITELIA
SLOVANOV
Sv. Cyril a Metod – Rím
Mt 5,14 – 19
Pápež Lev XIII. bol na Petrovom stolci
v rokoch 1878 – 1903. Veľmi sa snažil
o to, aby odlúčeným východným bratom
uľahčil návrat do všeobecnej Cirkvi. Tá snaha ho viedla aj k tomu, že vydal encykliku Grande munus, ktorú uverejnil roku
1980. Tento veľký milovník kresťanského
Východu rozšíril úctu svätých apoštolov Slo-
vanov Cyrila a Metoda na celú Katolícku
cirkev. Stalo sa to aj na výslovné prianie
mnohých biskupov, ktorí už na Prvom vatikánskom koncile žiadali, aby úcta veľkých
slovanských apoštolov bola rozšírená v celej všeobecnej Cirkvi.
Táto jeho snaha v encyklike je jasne vyjadrená v jej závere: „Iba o to sa usilujeme, to si tiež prajeme a o to sa tiež snažíme, aby všetky slovanské národy mali dostatočný počet kňazov, aby sa utvrdili
v pravej viere a v poslušnosti ku Kristovej
Cirkvi, aby poznali z vlastnej skúsenosti,
akých dobier sa im dostáva od všeobecnej
Cirkvi pre rodinný život a pre všetky formy verejného života. Náš záujem sa obracia z veľkej časti práve k slovanským cirkvám. Túžime po tom, aby sme im mohli byť
júl 2013
15
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
užitoční, žiť s nimi v stálom objatí svornosti
– to je i pre nich tá najlepšia záruka ich
vlastnej bezpečnosti.”
V závere tejto encykliky pápež hovorí iba o slovanských cirkvách. O niečo vyššie má na mysli i celý kresťanský Východ
a povzbudzuje celú hierarchiu všeobecnej
Cirkvi týmito slovami: „Prajeme si tak ako
aj vy, aby sa k svätému Cyrilovi a Metodovi modlievali všetci a ich vzývali, aby títo
svätci chránili celý kresťanský Východ
svojou zvláštnou mocou, ktorú majú
u Boha, aby vyprosili katolíkom stálosť
a odštiepeným svornosť a jednotu s pravou cirkvou.”
Pápež Lev XIII. sa rád díval na všetky
problémy z hľadiska univerzálneho. Takto chápal aj kult cyrilo-metodský. Toto mal
byť účinný prostriedok k tomu, aby sa premáhala vzájomná nedôvera a smutná nezhoda medzi kresťanským Západom a Východom k všeobecnému dobru celého
kresťanstva.
Svojou výnimočnou svätosťou vynikajú totiž sv. Cyril a Metod v nebi ako mocní zástancovia u Pána Boha a svojou náukou a svojím príkladom sa počítajú medzi
najväčších a najdôležitejších obhajcov
kresťanskej jednoty. Stačí uviesť krátky životopis, ako ho podáva sama encyklika
pápeža Leva XIII. a pápež dodal k tomu
aj tieto dojímavé slová: „Ctihodní bratia,
veľmi radi spomíname na tieto veľké
činy a s veľkým dojatím si pripomíname
slávne začiatky slovanských národov a ich
dávnu jednotu so všeobecnou Cirkvou.
Veď títo dvaja apoštoli kresťanskej viery,
o ktorých práve hovoríme, prišli k po16
Misionár
hanským národom z Carihradu, ale ich poslanie bolo od tejto apoštolskej Stolice, stredu katolíckej jednoty, viackrát jasne potvrdenej. Tu v Ríme podávali účet zo svojej činnosti a odpovedali na žaloby, ktoré proti nim šírili, tu v Ríme pri hrobe sv. Petra a Pavla prisahali vernosť katolíckej viere, tu sa im dostalo biskupskej vysviacky
i so všetkou zákonitou mocou, ktorá je
s biskupskou vysviackou spojená. Tu v Ríme
dostali potvrdenie obradu v slovanskej reči...”
Život svätých bratov Cyrila a Metoda
potvrdzuje, že Rím bol pre nich svetelným
majákom ich apoštolskej činnosti a bezpečným prístavom, kam sa uchýlili so svojimi žiakmi práve v dobe, keď v Carihrade začínala Fociova schizma. V Ríme našli tú Petrovu skalu, na ktorej začali stavať
základy nového kresťanstva a slovanskej
hierarchie. Cyrilo-metodské štúdiá, ktoré sa
veľmi prehĺbili po encyklike Grande munus, vrhajú stále jasnejšie svetlo na ich činnosť. Stále viac si uvedomujeme, aké
veľké úsilie vynaložili solúnski bratia na to,
aby upevnili pradávne vzťahy medzi Carihradom a Rímom, aby sa zachovala jednota viery medzi Grékmi a Rimanmi
a vo veľkom slovanskom svete.
Najlepším dôkazom tejto skutočnosti sú
diela z ich apoštolskej činnosti. Najviac charakteristické sú tieto body: zvláštna úcta
k sv. Klementovi, pápežovi a mučeníkovi,
slovanský preklad tzv. liturgie sv. Petra, prvá
organizácia slovanskej hierarchie z Ríma,
náuka sv. Cyrila o primáte svätého Petra
a jeho nástupcov, manifestácia pri príležitosti smrti svätých bratov.
Tak hovorí Lev XIII. v encyklike o sv. Cyrilovi a sv. Metodovi. Bola to kľukatá cesta, plná
stúpania a klesania. Jej cieľom bol Ježiš a duše!
Preto opustili vlasť a svoje osobné záujmy, išli
k nám – do cudziny, kde už síce zakotvilo kresťanstvo, ale kde rovnako kotvil pohanský život. Námahy, starosti, prenasledovanie, podozrievanie, väznenie, Cyrilova predčasná
smrť, ale všetko, všetučko také sväté, láskou
prehriate, že to viedlo k nebu.
Plnením povinností sa stúpa po stupňoch, ale utrpením pre Krista sa k nebu takmer letí výťahom.
Tvoja životná cesta. Nezastavuj sa
pri ničom! Len bližšie k Bohu! Rásť vo všetkom a navzdory všetkým protivenstvám!
Čo na tom, že tá cesta je tŕnistá, že nohy
krvácajú, len keď vedie do neba.
Koniec šťastný – všetko šťastné.
Janíčko, ešte som tu ja!
Rozpráva sa mnoho anekdot zo života
Svätého Otca Jána XXIII. Jedna z nich je
aj táto: Jánovi XXIII. sa sťažoval istý biskup
na svoje starosti s diecézou. Ján mu odpovedá: „Syn môj, ani ja to nemám lepšie. Moja diecéza je väčšia. Keď mi je najťažšie, idem do svojej kaplnky a tam to všetko poviem. – Keď som tam nedávno kľačal, mal som pocit, ako by mi Kristus Pán
povedal: Janíčko, ty sa preceňuješ: ty si myslíš, že si na to sám, ale ešte som tu ja!“
Každý z nás môže niekedy počuť túto
výčitku. „Ešte som tu ja,“ volá Kristus. Ty
trpíš, ale ešte som tu ja; ty máš plány, ale
ešte som tu ja; ty sa niečoho obávaš, ale
ešte som tu ja... Kristus Pán svoju božskú
moc najradšej prejavuje zľutovaním sa.
Jozef Hlouch – Minútočka – str. 179
a 181 – 182
S Pánom Ježišom sa
stretávame pri svätej liturgii
Do Anglicka prišli prví misionári. Kráľ
Edwin zvolal svojich poradcov, aby sa vyjadrili k prijatiu alebo neprijatiu kresťanstva.
Jeden z poradcov povedal: „Kráľ, predstav si, že je zima, veľmi nepríjemná, studená noc. Vonku je mráz, silný vietor, povíchrica. Ty sedíš so svojimi dvoranmi
vo veľkej sieni, v ktorej je kozub a v ňom
oheň a ten ohrieva a svieti. Naraz do siene vletí skrehnuté vtáča. Preletí ňou, aby
protiľahlými dvermi vyletelo von. V sieni je
málo svetla, na jeho tielko pôsobí teplo.
Len čo vyletelo zo siene na jeho tielko pôsobil mráz, vietor a zase bolo v tme. Tomuto vtáčaťu sa veľmi podobá aj náš život. Kým žijeme v tomto svete, máme trochu svetla i tepla, ale nevieme, odkiaľ sme
prišli a kam sa vraciame po smrti. Z tmy
sme prišli a do tmy ideme. Ak by nám toto
nové náboženstvo malo priniesť trocha svetla do tmy, tak ho treba prijať.“ Kráľovi sa
táto rada veľmi zapáčila a prijal kresťanské
náboženstvo, ktoré misionári prinášali.
Misionári im hneď začali hlásať Kristovo
evanjelium, ktoré jediné dáva odpoveď
i na tie najťažšie otázky: Odkiaľ človek je?
júl 2013
17
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
Ich život – cesta k nebu
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
Načo je na svete? Aký zmysel má život?
Čo bude po smrti človeka? Do týchto otázok vniesol svetlo Pán Ježiš, ktorý daroval
slepcovi od narodenia prirodzené svetlo,
keď mu otvoril telesné oči. Ježiš to urobil
práve preto, aby nás presvedčil, že on má
moc darovať svetlo aj našim duševným
očiam, aby sme vo svetle viery vedeli pochopiť aj tie najťažšie otázky. Odpoveď
na tieto otázky nám nedá žiadna veda, iba
Ježiš. Preto ho často prosme so slepcom
v Jerichu, aby aj nám otvoril oči. Slepec ho
prosil, aby mu otvoril jeho telesné oči, a my
ho prosme, aby nám otvoril naše duševné
oči. Len Ježiš nám môže dať správne spoznať náš pôvod, zmysel nášho života a cieľ,
pre ktorý sme boli stvorení.
Niekto môže namietať, že dobre bolo
slepcovi v Jerichu, keď okolo neho prechádzal Pán Ježiš. A on mohol naňho volať, aby mu pomohol – a to tak silno, že
ho počul a dal si ho priviesť k sebe. Keď
už stál pred Ježišom, opýtal sa ho: „Čo
chceš, aby som ti urobil?” On odpovedal:
„Pane, aby som videl.” A Ježiš mu povedal: „Pozeraj! Tvoja viera ťa uzdravila.”
A hneď videl, šiel za ním a velebil Boha.
Aj všetok ľud, keď to videl, vzdával Bohu
chválu (Lk 18,41 – 43). Ale čo my teraz,
keď Pán Ježiš nie je medzi nami?
Pán Ježiš sa sám postaral o to, aby sme
mali tú istú možnosť, akú mal slepec v Jerichu. On nás uistil, že bude s nami až
do skončenia sveta. Tak je s nami, ako bol
pred dvetisíc rokmi v Palestíne, teda aj v Jerichu. A to nie na nejakom úseku cesty, ale
úplne a celkom. Svoj Betlehem, Nazaret
i Jeruzalem, svoje večeradlo, Kalváriu, svoj
18
Misionár
kríž so svojím ukrižovaným telom i vyliatou
krvou, svoj hrob, svoje vzkriesenie a nanebovstúpenie, toto všetko prenáša na naše
oltáre. On je tu medzi nami – živý, vzkriesený, aj keď jeho prítomnosť je neviditeľná
a nepochopiteľná. A my všetci máme možnosť sa okolo neho zhromaždiť ako jedna
veľká rodina. Tu tvoríme jedno spoločenstvo: najprv medzi sebou, potom s ním
a skrze neho s naším nebeským Otcom.
Prichádzame k nemu po práci, námahe, ale aj s našimi pokleskami a pádmi. Aby
sme spolu s ním oslávili nášho nebeského
Otca ako jedny ústa, jedno srdce. Aby sme
mu ďakovali za všetky milosti a dary. Aby
sme ho odprosovali za naše hriechy, lebo
všetci sme hriešni. Aby sme ho prosili o všetko, čo potrebujeme. Prosme aj za svetlo
pre naše duševné oči, aby sme správne poznali zmysel nášho života, aby sme ho dobre prežili a dosiahli cieľ, pre ktorý sme boli
stvorení! Pán Ježiš je medzi nami len
pre nás a teraz už iba na nás záleží, ako
využívame jeho prítomnosť, ako sa zúčastňujeme na svätej Božej liturgii. Bolo by
pre nás veľmi zlé a neužitočné, ba priam
škodlivé, keby aj o nás platili jeho slová: „Pokrytci! Dobre o vás prorokoval Izaiáš, keď
povedal: ‘Tento ľud ma uctieva perami, ale
jeho srdce je ďaleko odo mňa. No darmi si
ma ctia, lebo náuky, čo učia, sú iba ľudské
príkazy’” (Mt 15,7 – 9). Inými slovami, „tento ľud je falošný voči mne“. Falošnosť je veľmi nepekná neresť. Koľké bolesti, nepríjemnosti a trpkosti prináša život s falošnými ľuďmi! A falošnosť voči Bohu je mimoriadne ošklivá. Je to strašný omyl, keď si človek myslí, že
oklame Pána Boha, ktorý je vševediaci.
ho sa vyženie Boh, je určený na zánik. Aj
ľudstvo, ak vyženie Boha, neostáva mu nič
iné, iba zánik.“
Preto veľmi záleží na tom, ako využívame tú drahocennú príležitosť, ktorú
nám ponúka pri každej svätej Božej liturgii sám Boží Syn Ježiš Kristus. Preto si často klaďme otázku: Aké sú moje Božie liturgie? A pýtajme sa sami seba, čo by sme
mali urobiť, aby sme lepšie prežívali Božie
liturgie, na ktorých budeme prítomní.
K svätému Antonovi prišiel mladík po
radu, čo má robiť, aby dobre prežil svoj život. Svätec mu povedal: „Synu, len vždy pamätaj, že Pán Boh ťa všade vidí, a dobre
prežiješ svoj život!” Mladík bol veľmi sklamaný. On prišiel z takej diaľky a svätec mu
tak málo povedal. Cestou domov stretol
jazdca, ktorému z batožiny vypadlo akési vrecko. Zodvihol ho a zbadal, že sú to
peniaze, a veľmi sa im potešil. Bude mať
peniaze. Nikto ho nevidel, keď zodvihol
vrecko. Vtom si spomenul na svätcove slová: „Pamätaj na to, že Boh ťa všade vidí!”
Hneď zavolal na jazdca a vrátil mu jeho
peniaze. Pokračoval v ceste, až sa priblížil
k veselej partii mladých chlapcov a dievčat
popíjajúcich z fliaš a spievajúcich oplzlé piesne. Volali ho medzi seba a on mal veľkú
chuť prisadnúť si k nim. Vtom si spomenul
na svätcove slová a nešiel. Takto robieval
v celom svojom živote a dobre ho prežil.
Spomínanému mladíkovi veľmi pomáhala myšlienka, že ho Pán Boh všade vidí.
Aj nám táto myšlienka iste pomôžeme, veď
to je taká veľká skutočnosť! Ba Boh v Ježišovi Kristovi je priamo medzi nami. Ježiš
nás každého pozná po mene, nikto z nás
júl 2013
19
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
V Paríži zomrela žobráčka a lekár konštatoval, že zomrela v dôsledku hladovania. Jej telo trpelo podvýživou, a po jej smrti
našli po nej tisíce frankov. Ľutovala peniaze na stravu, a tak sa živila iba tým, čo si
nažobrala. Nekúpila si nič, i keď mala začo.
Tejto žobráčke sa podobáme mnoho ráz
aj my kresťania. Nezomierame síce telesne,
ale duchovne a potom aj večne. No nie preto, že by sme ľutovali peniaze na stravu, ale
nevyužívame milosti, ktoré nám ponúka sám
Pán Ježiš. On nás všetkých volá: „Poďte
ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním. Vezmite na seba
moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som
tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu. Moje jarmo je príjemné
a moje bremeno ľahké” (Mt 11,28 – 30).
Mnohokrát aj prídeme k nemu, ale iba telom, no náš duch je ďaleko od neho, preto duchovne hynieme. My dnes nemáme
na výber: Buď prijmeme Pána Ježiša a jeho
evanjelium pravdy a lásky, alebo sa podrobíme násiliu lži a nenávisti so všetkými dôsledkami i večnou smrťou. Uvedomme si, že
Pán Ježiš nám nikdy nesľuboval raj na tejto zemi. Ale ak ho prijmeme s jeho evanjeliom, už i tu na zemi napriek našej všetkej
ľudskej slabosti sa začína jeho kráľovstvo pokoja, spravodlivosti, lásky a večnej spásy. Dôkazom toho sú dvetisícročné dejiny jeho Cirkvi. A opačným, negatívnym dôkazom je stále hrozivejšia katastrofa, ktorej obeťou sa
môže stať celé ľudstvo. Dnes už vidíme, že
mal pravdu národný svätec Švajčiarska svätý Mikuláš z Flue, keď povedal: „Čo je duša
pre telo, to je Boh pre štát. Ak duša opustí
telo, telo sa začne rozkladať. Štát, z ktoré-
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
mu nie je cudzí. On nás vidí, vidí i naše myšlienky, ba i naše najtajnejšie túžby, lebo on
vidí priamo do nášho srdca. Nič neprehliadne, pred ním nič neskryjeme.
Kráľovná Markéta pri každej svätej Božej liturgii kľačala v prvej lavici. Po jej pravej i ľavej strane kľačali jej deti. Tak zbožne sa modlievala za svoje deti, že veriaci si povrávali: „Ak chcete vidieť, ako sa
anjeli modlievajú v nebi, pozrite sa na našu
kráľovnú Markétu a jej deti!” Markéta vedela, čo je svätá Božia liturgia, a tomu naučila aj svoje deti.
Niet lepšej príležitosti, aby sme dobre
oslávili, poďakovali, odprosili a prosili
Pána Boha, ako je svätá Božia služba. Svätú Božiu službu nemôžeme nahradiť žiadnou modlitbou. V žiadnej inej modlitbe nebeský Otec nemá takú záľubu ako vo svätej Božej liturgii. Tu sa za nás obetuje a prosí sám Boží Syn. Istý kňaz nezvyčajným spôsobom vysvetľoval túto pravdu človekovi,
ktorý nechodieval pravidelne na svätú Božiu službu, lebo on sa vraj doma pomodlí.
Keď sedeli pri kozube, v ktorom horel
oheň, kňaz vzal kutáč a z ohňa vytiahol
jeden väčší a veľmi rozžeravený uhoľ
a nechal ho na okraji osamote. Ten pomaly
hasol, až vyhasol úplne. Kňaz nepovedal
ani slovíčko. Ale dotyčný sa ozval: „Tak ako
ten uhoľ horel a bol rozžeravený iba dovtedy, kým bol v ohni, a potom osamotený
zhasol, aj my žiarime vierou, nádejou a láskou iba dovtedy, kým sme v spoločenstve
bratov a sestier. Keď opustíme spoločenstvo, musíme duchovne vyhasnúť. Dali ste
mi dobrú kázeň. Ďakujem vám.”
Svätá Božia služba je to najcennejšie,
20
Misionár
čo sa na našej zemi môže diať. Má nekonečnú hodnotu, a predsa sa môže stať
aj to, že si z nej neodnesieme nič, ba dokonca si môžeme z nej odniesť nové hriechy. Veď to nemôže byť beztrestné, keď
Pán Ježiš visí na kríži, prelieva svoju krv
do poslednej kvapky a my stojíme pod jeho
krížom a svojou ľahkomyseľnosťou a ľahostajnosťou sa rúhame a ešte aj iných vyrušujeme rozprávaním a podobne. Boh sa
vysmievať nedá. On každého bohorúhača
nájde. S Pánom Ježišom sa nedá stretnúť
tak, aby sme voči nemu nezaujali svoj osobný postoj. Ten môže byť kladný alebo záporný. Ježiš naplní každú ľudskú dušu. Lenže s ľudskou dušou je to asi tak ako s ľudským žalúdkom. Čo prijme a nestrávi, to
ho zaťaží. Preto okolo Ježiša rástli svätci,
ale aj judáši – zradcovia. Svätcami sa stávali tí, ktorí využívali jeho milosť, a judášmi tí, ktorí ju nevyžívali.
Malo by nám veľmi záležať na tom,
aby sme vždy boli dobre prítomní na svätej liturgii. Tu nie sme sami, ale spolu s Pánom Ježišom. Skrze neho a v ňom oslavujeme Pána Boha, ďakujeme mu za všetko, čo sme prijali, odprosujeme ho za svoje hriechy a prosíme o všetko, čo potrebujeme. A prosme ho tu aj za svetlo
pre naše duchovné oči, za svetlo viery,
lebo to svetlo všetci potrebujeme. Túto
pravdu potvrdzuje aj Humboldt, keď hovorí: „Vieru potrebuje šťastný, aby sa nestal roztopašným, a potrebuje ju aj nešťastný, aby sa mal o čo oprieť.“
Prosme aj Pannu Máriu, aby nám vyprosila svetlo viery. Lebo čím je väčšia tma
nevery, tým väčšie svetlo viery potrebujeme.
NEDEĽA SIEDMEHO TÝŽDŇA
PO PÄŤDESIATNICI
Slepota telesná a duchovná
Evanjelium: Keď Ježiš odtiaľ odchádzal,
išli za ním dvaja slepci a kričali: „Syn Dávidov, zmiluj sa nad nami!” Keď potom vošiel do domu, slepci prišli k nemu. Ježiš sa
ich opýtal: „Veríte, že to môžem urobiť?”
Oni mu odpovedali: „Áno, Pane.” Tu sa
dotkol ich očí a povedal: „Nech sa vám
stane, ako ste uverili.” A oči sa im otvorili. Ježiš im pohrozil: „Ale nech sa to nik nedozvie!” No oni šli a rozprávali o ňom
po celom kraji.
Keď odchádzali, priviedli mu nemého
človeka, posadnutého zlým duchom. On
zlého ducha vyhnal a nemý prehovoril. Zástupy žasli a vraveli: „Také niečo sa ešte
nikdy v Izraeli nestalo.” Ale farizeji hovorili: „Mocou kniežaťa zlých duchov vyháňa zlých duchov.” A Ježiš chodil po všetkých mestách a dedinách, učil v ich synagógach, hlásal evanjelium o kráľovstve
a uzdravoval každý neduh a každú chorobu (Mt 9,27 – 35).
Zaiste jedna z najnepríjemnejších nemocí, aké človeka môžu postihnúť, je telesná slepota. Pre slepca už niet nádej, že
raz uvidí tváre svojich najdrahších, nikdy
sa nebude kochať krásou prírody, pre neho
slnko zapadlo už navždy. Život slepca je
ťažký. Preto vôbec sa nedivíme, že tí dvaja slepci, o ktorých sme počuli v dnešnom
evanjeliu, tak úprimne prosili Pána Ježiša
o uzdravenie.
Ale jestvuje ešte omnoho väčšia, nepríjemnejšia a nebezpečnejšia nemoc,
ako je telesná slepota – a tou je slepota
duševná. Tá často privádza človeka do situácie, z ktorej nenachádza východisko,
preto sa stáva beznádejný, zúfalý a znechutený svojím životom. Preto bude vhodné, aby sme si dnes povedali o viere, ktorá je svetlom nášho života a nedovolí, aby
sme padli do duševnej slepoty.
Čo znamená vôbec veriť? Veriť znamená prijať za pravdu toto, čo mi niekto
povedal, lebo ja v ňom vidím vierohodného človeka. S vierou sa stretávame v celom našom bežnom živote. Náš život bez
viery by bol nepredstaviteľný, ba úplne nemožný. Ako deti sme dávali otázky našim
matkám: Čo to je? Ako sa to menuje?
Na čo sa to používa? Ony nám na naše
otázky odpovedali a my sme im verili a na
základe toho sme budovali svoje vedomosti. Keď sme už boli väčší a chodievali sme do školy, učitelia nám vykladali a rozprávali o nových skutočnostiach, my sme
ich počúvali a verili, že nám hovoria pravdu, a naše vedomosti sme si tým spôsobom
rozširovali. A teraz v našom bežnom živote
sa stretávame s vierou tak, že si to ani neuvedomujeme. Čítame noviny, počúvame
rozhlas, sledujeme televízne programy, ba
i od priateľov a susedov sa dozvedáme
rôzne správy a veríme, že to všetko je pravdivé. V obchodoch veríme predavačkám, že tovar, ktorý nám predávajú je bezchybný. Bez viery by náš bežný život nebol možný.
júl 2013
21
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
7. júl
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
Ale sú aj také veci, ktoré ďaleko presahujú naše rozumové schopnosti, je to najmä v oblasti náboženskej, kde sa niekedy
stretávame priam s tajomstvami. Pravdy,
ktoré sú pre nás tajomstvami, nikdy nie sú
proti nášmu rozumu, ale ho prevyšujú. Keď
sa večer pozrieme na oblohu a vidíme nespočítateľný počet nebeských telies, náš
rozum uznáva, že tie telesá musel niekto
stvoriť a umiestniť, lebo nič nemôže byť
samo od seba. A keď sa stretávame so zákonitosťami, ktoré sa uskutočňujú vo vesmíre, v prírode i v našom organizme, je
nám jasné, že ak sú zákony, musí byť aj
zákonodarca, ktorý tie zákony dal. Teda
naša viera nie je proti rozumu, ale je
nad náš rozum, ktorý je obmedzený
a nemôže pochopiť všetky veci, ktoré jestvujú, a iste nepochopí tie, ktoré sú zahalené tajomstvom. Kto by chcel svojím rozumom všetko pochopiť, podobal by sa
človekovi, ktorý by chcel do päť litrovej nádoby umiestniť desať litrov tekutiny. Darmo by sa namáhal, päť litrov v nádobe
ostane a ďalších päť litrov sa preleje von
z nádoby. Podobne je to aj s naším rozumom, ktorý má tiež iba obmedzenú kapacitu. Veď koľko vecí a právd chápu vedci a my sa to nesnažíme popierať, ale veríme, že je to tak, ako tvrdia ,a snažíme
sa prisvojiť si to.
Hoci niet dostatočného dôvodu pre neveru, predsa si musíme otvorene priznať,
že dnes sa dosť často stretávame s neverou. Prečo? Najprv preto, že mnohí dnešní ľudia nemajú čas na pravdy týkajúce sa
viery. Starajú sa o všetko iné, ale o pravdy viery sa vôbec nestarajú. Preto o prav22
Misionár
dách viery vedia málo alebo nič. Ba niektorí sú spokojní s tým negatívnym, čo
za totality počuli v školských laviciach. Je
známe, že najnebezpečnejšie, čo ohrozuje
vieru človeka, je jeho nevedomosť, lebo to,
čo nepoznáš, nemôžeš milovať.
Pretože dnešný človek pravdy viery nepozná, náboženstvo pokladá za čosi
prežitého, čo sa pre dnešného človeka už
nehodí, čo už nemožno dať do súvisu s vedou a učenosťou. Zamyslíme sa nad výrokmi vedcov o viere, ktorých celý svet
uznáva. Pasteur hovorí: „Pretože som
veľa študoval, mám vieru ako bretónsky
sedliak, keby som bol ešte viac študoval,
mal by som vieru ako bretónska sedliačka.“ O Bretóncoch je známe, že sú veľmi
nábožní a ženy sú obyčajne nábožnejšie
ako muži. A veľký fyzik a matematik, ktorý je židovského pôvodu, povedal: „Veda
bez náboženstva je slepá a slepé je aj náboženstvo bez vedy.“ Z toho vyplýva, že
i vedec bez viery je slepý. Luois Leprin Leng,
najväčší vedec v Ženeve, dostal otázku,
či to nie je dvojkoľajnosť, keď on, veľký vedec, je zároveň aj praktizujúcim veriacim.
Odvetil: „Prosím otca dominikána, ktorý
je tu prítomný ako vedec a teológ, aby ma
opravil, keby som nesprávne odpovedal,
lebo ja som iba vedec, ale teológom nie
som.“ A pokračoval: „Moja veda a moja
viera – to nie je dvojkoľajnosť. Moja
veda je tá koľaj, po ktorej idem, a moja
viera je slnkom, ktoré mi svieti na túto koľaj.“ Otec dominikán nemal k tomu, čo dodať, lebo krajšie by ani on, teológ, nevedel vyjadriť vzťah vedy k náboženskej viere. Tak by sme mohli vypočítavať výroky
Falošné náboženstvá – kulty
Slovo kult si niektorí ľudia zamieňajú
s výrazom okultizmus. Kult je skupina ľudí,
ktorá sa oddelila od Cirkvi alebo väčších
cirkevných organizácií a s veľkým zápalom
propaguje učenie svojho vodcu. Vznik takej novej skupiny zvyčajne je podmienený
rozpormi v zásadných otázkach viery.
Slovo okultizmus, ktoré má pôvod latinský, znamená tajný alebo skrytý. Kresťania sem zaraďujú: veštenie, čiernu mágiu a špiritizmus.
Ľudia, najmä mladí, sa radi spolčujú. Istá
matka príde na faru a začne: „Pán farár,
náš syn Janko práve telefonoval zo štúdií.
Strávil tam prvý týždeň a už si našiel priateľov. Je to kresťanská skupina. Majú v pláne stráviť víkend na chate v horách a pomáhať mladistvým delikventom. Mám
z toho ozaj radosť.“ Farár pokýval hlavou
a povedal: „Len sa zaňho modlíte.“
O nejaký čas matka oznamuje: „Pán
farár, Janko zasa telefonoval. Výlet, ktorý som vám spomínala, bol asi úspešný,
lebo Janka požiadali, aby ostal ešte týždeň dlhšie. Zdá sa mi, že veľmi dobre pracuje.“ Farár opäť pokýval hlavou a na jeho
tvári sa mu objavila aj čudná grimasa
a povedal: „Len sa zaňho veľa modlite.“
Tón jeho slov bol naliehavý.
Matka znova prichádza na faru a pýta
sa farára : „Pán farár, neviete niečo o skupine, ku ktorej sa náš Janko pridal? Volá
sa Tvorivá kresťanská spoločnosť. Nemôžem nájsť ich telefónne číslo ani adresu.
Mám strach, pretože jeho spolubývajúci
povedal, že sa od prvého víkendu nevrátil
júl 2013
23
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
mnohých vedcov ohľadom vzťahu vedy
a náboženstva.
Ďalším dôvodom, prečo mnohí zotrvávajú vo svojej nevere, sme aj my, ktorí
sa pokladáme za veriacich, a nie sme nimi.
Očakáva sa, že my, ktorí sme sa stretli
s Kristom a poznáme jeho evanjelium lásky, máme svojím praktickým kresťanským
životom byť Kristovými svedkami. Žiaľ, nie
je to nás vidieť, ba náš praktický život protirečí tomu, čo veríme. Dnešný svet nie je
zvedavý na naše slová, ale chce vidieť
naše skutky. Lenže my dnes nevieme dať
svetu dôkaz svojej viery a dnešný svet toto
od nás očakáva. Máme povinnosť hlásať
Kristovu lásku, o ktorej mnoho hovoríme,
ale, žiaľ, vo svojom okolí rozširujeme nelásku. Potom sú zbytočné všetky naše slová o viere, lebo ináč robíme, ako veríme
– a to nemôže byť nikomu sympatické
a príťažlivé.
Preto sa musíme nad sebou vážne zamyslieť a polepšiť sa. Lebo dnes kresťania
viac ako inokedy musia podať svetu pravé svetlo a pravú soľ, ktorou by život dnešných ľudí dostal viac svetla a pravú chuť.
Veď my kresťania máme liek proti konzumizmu, rôznym závislostiam, pesimizmu,
zúfalstvu a beznádejnosti, ktorá sa mnohých dnes zmocňuje.
Prosme Pannu Máriu, aby nám vyprosila milosť u svojho syna, aby sme boli
pravými svedkami jeho lásky, ktorú sme
spoznali svojou vierou.
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
do internátu. Chceli sme zavolať políciu.“
Keď opakovane navštívi faru, prosí kňaza: „Pán farár, modlíte sa za Janka i za
nás. Miestne úrady nám oznámili, že
nám Tvorivá kresťanská spoločnosť pravdepodobne uniesla syna. Povedali, že mu
nijako nemôžeme pomôcť. Je už plnoletý a odišiel s nimi dobrovoľne. Veľmi sa bojím. Sú to už dva mesiace, čo odišiel na univerzitu. Dnes nám telefonoval a oznámil
nám, že prerušil štúdium a pripojil sa k tej
skupine. Vraj sa starajú o blaho ľudstva.
Máme mu poslať jeho úspory. Poraďte
nám, čo máme robiť. Mal taký zvláštny cudzí hlas, akoby to už vôbec nebol on.“
Dnes rastie záujem o náboženské
a takzvané duchovné otázky. Ľudia sú zvedaví, chcú vedieť stále viac hlavne o tom,
čo nemôžu vidieť. Túžia poznať svoj
osud, svoje korene i svoju budúcnosť. Svetom brúsia stovky samozvancom a údajných odborníkov, ktorí ústne aj písomne
preberajú všetky témy. Od zjednotenia
kresťanov na celom svete až po harmonickú konvergenciu planét. Priťahujú mnohých ľudí a často dostávajú veľké finančné dary od získaných, aby mohli pokračovať vo svojej práci. Najväčší je záujem o náboženské témy. Tieto spoločenstvá – kulty pokladajú mladých ľudí
za ľahkú korisť, lebo sú mimoriadne vnímaví
a budúcnosť sveta si často nereálne idealizujú. Potrebujú v niečo veriť. Kulty, ktoré
pôsobia pod rúškom legitímneho náboženstva, dezorientujú a deformujú myslenie tisícov mladých ľudí.
Kulty nie sú už len na Západe, ale aj
u nás. Minulý rok v jednom východoslo24
Misionár
venskom mestečku sa stalo, že v istý večer
prišla za svojou kamarátkou dievčina
a pozývala ju so mnou, že prišla náboženská skupina mladých ľudí a že vraj sú
senzační. Ubezpečovala ju, že bude
od nich odchádzať ako znovuzrodená. Kamarátka ju poslúchla a šla. A potom svedčí: „Bola som zhrozená. Boli to mladí ľudia z Rakúska, Poľska, Maďarska, Nemecka i zo Slovenska, chlapci i dievčatá.
Spievali pekné piesne, modlili sa, úchvatne rozprávali, ale pod stanmi bývali spolu chlapci s dievčatami. Aká morálka? Akí
kresťania? Ich konanie bolo úplne nekresťanské, amorálne. Lúčila som sa s nimi
veľmi chladne a na otázku, či prídem aj
zajtra, som odpovedala, že nie. Moja kamarátka sa k nim pridala a s nimi aj odišla. Rodičia ju dali hľadať. Našli ju a priviedli
domov. Ale z domu utiekla. Vedela, že rodičia sa trápia, ale jej to už neprekážalo.“
Nepochopiteľné! Čo ju mohlo tak silno pripútať k tejto takzvanej kresťanskej skupine? Mladý človek niekedy neuvažuje a keď
začne uvažovať, môže byť už neskoro.
Pamätajme na slová svätého Pavla:
„Lebo príde čas, keď neznesú zdravé učenie, ale nazháňajú si učiteľov podľa svojich chúťok, aby im šteklili uši. Odvrátia sluch
od pravdy a obrátia sa k bájkam. Ty však
buď vo všetkom triezvy, znášaj útrapy, konaj dielo evanjelistu, plň svoju službu“ (2
Tim 4,3 – 5). Ľudia radšej prijímajú nepravdu ako pravdu, najmä keď pravda je
spojená s požiadavkami. A náboženské
pravdy sú také. Ale nesmieme zabúdať, že
evanjeliové požiadavky sú zamerané
na naše dobro, lebo ony sú dielom Božej
často navštevujú a robia na nich nátlak,
aby sa vrátili.
Dnes mladí ľudia doma i v škole sú stále vystavení neuveriteľným trikom tých, ktorí získavajú ďalšie duše pre svoj kult.
Niektorí dostávajú zaujímavé pozvanie,
ako napríklad spomínaný Janko. A preto
je tu namieste veľká opatrnosť.
Dnes sa niektoré kulty už neskrývajú,
ale vystupujú verejne. Svedkovia Jehovovi usporadúvajú veľké zhromaždenia
na štadiónoch, vítajú nečlenov, robia nábory, na ktoré sú dôkladne pripravovaní.
Vedie ich Ústredie v Brooklyne, ktoré mení
ich náboženské pravdy tak, ako sa mu to
hodí. Čo včera bolo pravdou, dnes už nie
je. Adventisti siedmeho dňa sa snažia vystupovať ako spevácke súbory a majú tendenciu zapliesť sa medzi katolícke zbory,
aby robili dojem, že sú tou pravou cirkvou,
aby účinnejšie mohli podkopávať Cirkev
a získavať jej členov na svoju stranu. Jediné právo na človeka má Kristus, lebo on
je Boh, ktorý každého človeka veľmi draho vykúpil. Kulty kradnú Ježišovi duše nie
preto, aby ich priviedli k spáse, ale aby ich
zmanipulovali pre záujmy svojich vedúcich,
či už ide o jednotlivcov, alebo o celé skupiny. Niekedy sa dopúšťajú až nepochopiteľných šialenstiev.
15. novembra 1980 začali na verejnosť
prenikať správy o strašnej masakre. Stalo
sa to v Guayane, ktorá je malou rozvojovou krajinou na severnom pobreží Južnej Ameriky. Občan Spojených štátov Jám
Jones, úradne zaregistrovaný ako duchovný dosť veľkej sekty, prinútil takmer
tisíc ľudí, aby ho nasledovali do hrôzo-
júl 2013
25
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
lásky k nám. Boh nás skutočne miluje
a chce vždy iba naše dobro, a to aj vtedy, keď to dobro sa má dosiahnuť sebazaprením, sebaovládaním, zriekaním.
To zameranie na dobro členov jednotlivých kultov v žiadnom kulte nenájdete.
Tam sa hľadá dobro vedúceho kultu alebo skupiny, ktorá kult ovláda a vedie ho.
A zaujímavé je aj to, že získaní prestanú
sami myslieť a myslia za nich už druhí a oni
im tak veria, že sa stávajú z nich až fanatici.
V šesťdesiatych až sedemdesiatych rokoch boli noviny plné hrôzostrašných príbehov, v ktorých sa mladí ľudia, väčšinou
vysokoškoláci, záhadne strácali. Ak sa
po krátkom čase našli, boli síce „v poriadku“, ale prišlo u nich k duševnej zmene. Stali sa oddanými stúpencami kultov,
ktoré boli nebezpečné nielen pre ich pochybné presvedčenie, ale aj pre spôsob
získavania a zadržiavanie svojich členov.
Zodpovednosť za „vymývanie mozgov“ sa pripisovala najmä vodcom kultov.
Niekedy aj snaha rodičov o znovuzískanie uneseného dieťaťa bola neúspešná. Ba
členovia kultov podávali na rodičov aj žaloby. Napriek tomu sa niektorým mladým
ľuďom horko-ťažko podarilo uniknúť. Títo
šťastlivci rozprávali strašidelné historky
o tom, ako im nedovolili jesť a spať. Priznávali,
že naleteli skupinám, ktoré ich podrobili jemnému, ale veľmi účinnému nátlaku, aby ich
prenasledovali výčitky svedomia. Stále ich
kontrolovali a nikdy ich nenechali osamote.
Ten, kto mesiace nechodil, musí sa odznova učiť chodiť. Aj bývalí členovia kultov sa sťažujú, že sa im samostatne ťažko
rozhoduje. Niekdajší priatelia z kultu ich
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
strašného juhoamerického pralesa, kde mali
vybudovať experimentálne poľnohospodárske spoločenstvo, v ktorom by údajne
žili slobodnejšie.
Podľa prvých správ Jones svojim nasledovníkom jednoducho navrhol, aby spáchali masovú samovraždu na protest proti vyšetrovaniu v súvislosti so životom
jeho spoločnosti. Všetky okolnosti tej
osudnej noci vyvolali otázku, nakoľko bola
smrť týchto ľudí dobrovoľná. Ako môže
jeden človek prinútiť toľkých ľudí konať
veci, ktoré sa nemôžu zhodovať so slobodnou vôľou normálneho človeka? Mnohých rodičov vtedy prenasledovali otázky: Čo keby sa to stalo aj môjmu dieťaťu?
Čo keby aj moje dieťa dobrovoľne vypilo Jonesom jedovatý nápoj, aby sa pripojilo k protestu proti nebezpečenstvu, ktoré jestvovalo iba v jeho chorom mozgu?
Ako mohlo tisíc ľudí podľahnúť takému nezmyselnému šialenstvu?“
Mladí ľudia sú vystavení podvodným
praktikám moderných kultov prejavujúcich
lásku a záujem o tých, ktorí vyhľadávajú
priateľstvo a majú záujem i o vieru. Keď
novozískaní členovia zistia, že musia za svoju účasť platiť určitým spôsobom správania, už je neskoro. Propagátori nebezpečných kultov vyhľadávajú inteligentných ľudí medzi sedemnástym a dvadsiatym deviatym rokom, ktorí berú život
vážne, ale idealizujú si sociálne problémy
tých, ktorí sú už členmi niektorého kultu.
Niektorí ľudia, ktorým sa podarilo dostať
spod vplyvu kultov, tvrdia, že najvhodnejšie
na získanie nových členov sú prvé dva
týždne na vysokej škole alebo posledné
26
Misionár
dva týždne pred ukončením štúdia. Nováčikovia sú často osamotení, nemajú priateľov a hľadajú oporu, preto radi prijímajú
každé pozvanie. A zase tesne pred ukončením školy musia prvý raz v živote čeliť
mnohým závažným rozhodnutiam. Hľadajú niekoho, kto im poradil, čo majú robiť. Ale aj promócia môže v nich vyvolať
strach z toho, že treba zaplatiť šeky, nájsť
si zamestnanie, nový domov... Kulty okamžite vyplnia tieto potreby, a tak získajú nových členov.
Asociácia amerických bankárov usporadúva dvojtýždňový seminár, na ktorom
sa bankoví pokladníci učia rozoznávať falošné bankovky. Je zaujímavé, že prvých
desať dní tohto veľmi populárneho kurzu
sa jeho účastníci zaoberajú iba pravými
peniazmi. Až potom sa oboznamujú s falošnými. Riadia sa teóriou, že falošné bankovky môžu poznať až vtedy, keď budú
dobre poznať tie pravé. Aj my musíme
dobre poznať svoje náboženstvo, aby sme
rozoznali falošné, ktorým sú kulty.
Musíme vedieť, že kresťanstvo nie je
obyčajná zbierka zákonov pre život ani
nie berla na podopieranie chromých,
zlomených. Nie je to ani spoločnosť
ideálnych. V Cirkvi Kristovej sú ľudia so všetkými svojimi chybami a slabosťami. Prví ľudia stratili svoju dokonalosť a narušili
vzťah medzi Bohom a sebou. Ale Ježiš Kristus prišiel a zomrel na kríži za naše hriechy. V ňom sa prejavila Otcova láska, ako
hovorí svätý Ján: „Veď Boh tak miloval svet,
že dal svojho jednorodeného Syna, aby
nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal
večný život“ (Jn 3,16). No napriek tomu,
sledovaní dúhy. Objavili ste niekedy niečo,
čo vyzeralo pripekné, aby to bola pravda? Mnohí, ktorí na nepravdu naleteli, sú
radi, že sa im podarilo z toho vyslobodiť.
Podarilo sa im prebrať zo sna, ktorý sa pre
nich stal nočnou morou.
14. júl
NEDEĽA ÔSMEHO TÝŽDŇA
PO PÄŤDESIATNICI
Pán Ježiš nikdy nie je ľahostajný voči našim potrebám
Evanjelium: Keď vystúpil a videl veľký
zástup, zľutoval sa nad nimi a uzdravoval
im chorých. A keď sa zvečerilo, pristúpili
k nemu učeníci a hovorili: „Toto miesto je
pusté a čas už pokročil. Rozpusť zástupy,
nech sa rozídu do dedín kúpiť si jedlo.” Ale
Ježiš im povedal: „Nemusia nikam chodiť;
vy im dajte jesť!” Oni mu vraveli: „Nemáme tu nič, iba päť chlebov a dve ryby.”
On povedal: „Prineste mi ich sem!” Potom
rozkázal, aby si zástupy posadali na trávu. Vzal päť chlebov a dve ryby, pozdvihol
oči k nebu, dobrorečil, lámal chleby a dával učeníkom a učeníci zástupom. Všetci
jedli a nasýtili sa, ba ešte nazbierali dvanásť plných košov zvyšných odrobín.
A tých, čo jedli, bolo asi päťtisíc mužov,
okrem žien a detí. A hneď rozkázal učeníkom, aby nastúpili na loďku a išli
pred ním na druhý breh, kým on rozpustí zástupy (Mt 14,14 – 22).
Keď čítame knihu alebo pozeráme zaujímavý film, vždy sa pokúšame nájsť hlav-
júl 2013
27
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
že sme boli vykúpení, žijeme vo svete, ktorý je poznačený dedičným hriechom.
Naša myseľ a vôľa sa odvrátili od Pána
Boha. To vysvetľuje jestvovanie všetkého
zla vo svete, teda i jestvovanie kultov. Viera v Ježiša Krista ako Spasiteľa, ktorá je Božím darom, je jediným zdrojom uľahčujúcim problémy a zápasiacim so silami zla.
Najdôležitejšie je, že skrze Ježiša Krista nám
bola odpustená naša vzbura proti Bohu.
Teraz sme slobodní, naše hriechy sú nám
odpustené a my môžeme svoj život zasvätiť Pánu Bohu. Boh nám dáva túto šancu, len aby sme ju prijali, ale dáva nám ju
cez svoju Cirkev, ktorá sa zrodila z prebodnutého Srdca Ježišovho. On ju založil na svojom apoštolovi Petrovi ako na skale. Cez ňu nám dáva všetky prostriedky
i odpustenie hriechov. Diabol nám to závidí, preto sa snaží okradnúť nás o tie milosti, ktoré máme v Cirkvi, a zháňa svojich
pomocníkov, ktorí nám chcú nahradiť
Cirkev Kristovu svojimi kultmi.
Jeanne Milles je jediný človek, ktorý prežil masakru v Guyane, ktorú má na svojom svedomí vedúci kultu Jám Jones, a ten
hovorí: „Keď stretnete tých „najpriateľskejších“ ľudí, akých ste kedy poznali, čo
vás privedú do „najmilujúcejšej“ skupiny ľudí,
akú ste kedy stretli, a zistíte, že vodca je
„najgeniálnejší“, „najstarostlivejší“, „najsúcitnejší“ a „najchápavejší „človek na svete a že ideálom skupiny je niečo, čomu ste
sa nikdy neodvažovali veriť, že to možno
dosiahnuť, a všetko bude vyzerať príliš lákavo, aby to mohla byť pravda, asi to
pravda nebude. Nevzdávajte sa svojho
vzdelania, svojich túžob a cieľov pri na-
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
nú myšlienku diela, necháme sa ňou osloviť a obyčajne si ju dlho pamätáme. Keď
pri rozhovore s niekým sa to dielo spomenie, hneď vieme, o čom je reč. Hlavná myšlienka sa niekedy môže stať akýmsi mottom do ďalšieho nášho života.
Aká je hlavná myšlienka dnešného
evanjelia? Niekomu by sa to mohlo zdať,
že je to predobraz Najsvätejšej Eucharistie.
Mne sa zdá, že ju treba hľadať inde, a domnievam sa, že sa nemýlim, ak ju vidím v slovách „Vy im dajte jesť!"
Evanjelista Matúš totiž rozpráva o nasýtení hladných ľudí. Exegéti – vykladači
Svätého písma – hovoria, že nasýtenie sa
mohlo stať dvojakým spôsobom. Buď tak,
že v Ježišových rukách sa zázračne rozmnožili chleby i ryby, a to do takej miery,
že stačili pre tisícové zástupy – a takto si
to aj väčšina z nás predstavuje. Ale niektorí si to aj tak predstavujú, že apoštolov,
ktorí najprv chceli ľudí prepustiť, aby si oni
v pokoji mohli zjesť svojich päť chlebov
a dve ryby, Pán Ježiš vyzval, aby to, čo
majú na jedenie priniesli pre všetkých,
a k nim sa pripojili ostatní. Každý dal
zo svojich zásob, ktoré si priniesol, a tak sa
všetci nasýtili. Aj to by bol zázrak, pretože lakomí a egoistickí ľudia sa dokázali podeliť, a tak bol dostatok jedla pre všetkých.
Nasýtenie ľudí je aktuálne aj v dnešnom
svete. I dnes máme milióny ľudí, ktorých
hlavnou myšlienkou ráno i večer je chlieb.
I dnes sú ľudia, ktorí nemôžu od hladu zaspať. Takých je neuveriteľný počet, tvoria
dve tretiny ľudstva. Ročne ich od hladu zomiera asi štyridsať miliónov. Preto Pán Ježiš hovorí, že voči ľudskému hladu nemô28
Misionár
žeme byť ľahostajní. Zaiste by bolo zaujímavé zistiť z evanjelií, koľko času Pán Ježiš venoval úsiliu pomôcť hladujúcim, biednym, chorým a trpiacim. Preto žiada aj
od nás, aby sme tak robili, keď povie: „Vy
im dajte jesť!“ Aby sme to dokázali, prisľúbil
nám silu Svätého Ducha. Ako prví si to vyskúšali apoštoli, ako nám to potvrdzujú Skutky apoštolov, kde sa o prvých kresťanoch
píše aj toto: „Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu. A nik z nich nehovoril, že niečo z toho, čo mal, je jeho, ale
všetko mali spoločné. Apoštoli veľkou silou
vydávali svedectvo o zmŕtvychvstaní Pána
Ježiša a na všetkých spočívala veľká milosť,
veď medzi nimi nebolo núdzneho, lebo
všetci, čo mali polia alebo domy, predávali ich, a čo za ne utŕžili, prinášali a kládli apoštolom k nohám, a rozdeľovalo sa
každému podľa toho, kto ako potreboval.
Aj Jozef, ktorému apoštoli dali meno Barnabáš, čo v preklade znamená Syn útechy,
levita, rodom Cyperčan, mal roľu, predal
ju a peniaze priniesol a položil apoštolom
k nohám“ (Sk 4,32 – 37). To sú zázraky, ktoré konali prví kresťania silou Ježišovho Ducha, aby nikto medzi nimi nebol hladný. Túto
úlohu Pán Ježiš zveril aj nám. A tá úloha
sa nedá ničím nahradiť, ani pobožnosťou,
ani modlitbou, ani ružencom, ani svätou liturgiou, ani prijímaním. Môžeme ju splniť
iba jedným spôsobom, a to uskutočniť Ježišovo: „Vy im dajte jesť!“
O tejto skutočnosti rozpráva aj ruský
filozof a spisovateľ L.N.Tolstoj. Píše o vychovávateľke Nine, ktorá sprevádzala dievčatko Soňu a chlapčeka Peťa do vzdialenej
obce. Cestou sa im pokazil koč a bolo ho
žobrú pred kostolmi, nemajú hlad, ale smäd
a túžbu po drogách a alkohole. Máte
pravdu, často sa stáva, že nájdeme zahodený chlieb, pečivo, ktoré sme dali človekovi tvrdiacemu, že je hladný, a prosil
peniaze a my sme z opatrnosti mu dali jedlo. Lenže je to všetko? Nemáme azda inú
povinnosť v otázke hladu? Netrápi nás, že
vo svete zomierajú ľudia od hladu? Možno iba bezradne hodíme rukou a položíme si otázku, že ako my im môžeme pomôcť, keď je to tak ďaleko od nás. Pán Ježiš nám radí: „Víťazstvo nad hladom je
možné dosiahnuť len víťazstvom
nad vlastným egoizmom.“ My sa musíme
premeniť, aby sme boli pozorní, prívetiví,
ochotní, úslužní, láskaví a štedrí k ostatným
ľudom. K pecňu chleba potrebujeme
nové srdce, v ktorom je Ježišov Duch. Až
sa svet obnoví Ježišovým Duchom, nebudú
ľudia zmierať od hladu. Túto obnovu ale
musí začať každý sám od seba a tým
začneme odstraňovať hlad zo sveta.
Prosme Bohorodičku, aby nám u svojho syna vyprosila láskavé srdce naplnené
Ježišovým Duchom, aby sme sa zázračne
premenili na nových, láskyplných ľudí, ktorí vedia iným dopriať a poskytnúť chlieb,
úsmev a radosť. Nech toto je hlavnou myšlienkou pre nás z prečítanej úvahy.
Karmelská (Škapuliarska)
Panna Mária
Aj naši veriaci sa stretávajú s termínom
škapuliar, preto aspoň niečo si povedzme z histórie sviatku Karmelskej (Škapu-
júl 2013
29
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
treba opraviť. Pokiaľ kočiš opravoval
koč, Nina a deti zašli do najbližšieho domu,
kde boli tiež dve deti v rovnakom veku,
bosé dievčatko a skoro nahý chlapček.
Nina bola šťastná, že si na cestu zobrala
aj jedlo. Natrela chlieb maslom, naliala
do pohára mlieko a ponúkla Soni a Peťovi.
Tým však nechutilo, keď videli sedliacke
deti, ktoré sa pri pohľade na jedlo rozplakali. Matka ich ospravedlňovala, že sú
hladné. Soňa požiadala vychovávateľku,
aby jedlo dala deťom, že ona a brat nebudú jesť. Nina začala filozofovať, že predsa Pán Boh jednému dal viac, inému menej. V kúte sedel dedko detí a na vychovávateľkine slová takto zareagoval: „Detičky, Pán Boh má rád všetkých ľudí. To nie
je jeho vôľa, aby jedni boli najedení
a druhí hladní. To ľudia tak zariadili, lebo
zabudli na Boha. Keby ľudia žili podľa jeho
vôle, všetci by mali, čo potrebujú.“ Soňa
sa spýtala dedka: „Čo teda treba robiť?“
On odpovedal: „Treba poslúchať Božie slovo. Boh chce, aby sme sa so všetkým podelili na dva diely.“ Soňa a Peťo povedali,
že keď budú veľkí, vždy tak chcú konať.
Dedko ich upozornil, aby na to nezabudli,
keď budú bohatí. Medzitým prišiel kočiš,
že všetko je v poriadku, a deti so svojou
vychovávateľkou pokračovali v ceste.
Iný spisovateľ dodáva: „Keby tento príkaz kresťania boli vždy plnili tak ako v prvých storočiach, dejiny by sa boli ináč vyvíjali. Nebolo by prišlo k sedliackym vojnám a nikdy by nemusela tiecť krv ľudí, ktorí sa vzbúrili za sociálnu spravodlivosť.“
Teraz niekomu môže napadnúť myšlienka, že u nás má chlieb každý, a tí, čo
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
liarskej) Panny Márie, ktorý pripadá na 16.
júla v rímskokatolíckom kalendári.
Termín Karmelská je vzatý z pohoria Karmel, kde priniesol svätý prorok Eliáš svoju
obetu a sám Boh si ju zapálil. Tento zázrak
priviedol Izraelitov od modloslužobníctva,
ktorému podľahli, znova k pravému Bohu.
Už od najstarších kresťanských čias v tomto Karmelskom pohorí zdržiavali sa pustovníci, ktorí viedli nábožný a kajúci život
a uctievali si Bohorodičku – Pannu Máriu.
Roku 1185 na Karmel prišiel ctihodný
starec, menom Berthold, z Kalábrie z južného Talianska. Tento rytier ako mladý bojoval proti mohamedánskym Saracenom
a ocitol sa vo veľkom nebezpečenstve života. Vtedy si urobil sľub, že ak vyviazne
z tohto nebezpečenstva, bude až do svojej smrti viesť pustovnícky život. Tento sľub
dodržal. Usadil sa v pohorí Karmel vedľa Eliášovej jaskyne. Čoskoro sa k nemu pripojili aj iní pustovníci. Tu vznikla skupina pustovníkov, ktorej prvým prevorom (predstaveným) bol Berthold. Pápež Honorius
III. v roku 1224 potvrdil ich pravidlá, podľa ktorých viedli svoj pustovnícky život. Pravidlá predpisovali členom: veľkú úctu
k Bohorodičke, úplnú chudobu, zdržanlivosť od mäsitých pokrmov, prísne pôsty,
mlčanie a ručné práce.
Za vlády sultána Kamela Egyptského
pustovníci boli nútení opustiť nielen Karmelské pohorie, ale aj Svätú zem. Rozišli
sa a usadili v rôznych európskych krajinách.
Roku 1245 zišli sa do Aylesfortu a zvolili si
nového predstaveného, ktorým sa stal Šimon Štoch. Tento muž rodom Angličan už
ako 19-ročný opustil rodičovský dom
30
Misionár
a odišiel na púšť, kde tridsať rokov žil v dutine stromu v prísnej kajúcnosti. Zjavila sa
mu aj Panna Mária a oznámila mu, že pustovníci z Karmelu prišli do Anglicka a on
ich má vyhľadať a vstúpiť k nim.
Jeho najvrúcnejším prianím bolo rozširovať úctu k Panne Márii. Pri jednom zjavení mu podala škapuliar a povedala: „Vezmi toto rúcho, ono je znakom spásy, zárukou
pokoja a večného záväzku. Kto v tomto rúchu zomrie, nezakúsi večný oheň.“
Po nejakom čase sa utvorilo Bratstvo
Panny Márie Karmelskej ako vetva karmelitánov. Do tohto bratstva môžu vstúpiť nielen kňazi a rehoľníci, ale aj laici. Jeho
členovia nosia na krku pod obyčajným
odevom malý škapuliar, ktorý je z dvoch
kúskov látky, na ktorých je obraz Panny
Márie. Jeho nosenie je znakom zvláštnej
úcty k Bohorodičke a dôvery v jej ochranu. Roku 1613 pápež Pavol V. povedal:
„Panna Mária členom Karmelitánskeho
bratstva, ktorí nosia škapuliar a zachovávajú čistotu podľa svojho stavu, poskytne
svoju ochranu a zvlášť pri smrti prispeje im
svojou pomocou.“
Škapuliar radu karmelitánov, ale aj
iných radov, ako sú: serviti, trinitári, lazaristi a teatíni, patrí k tým posväteným predmetom, ktoré môžu byť kresťanom užitočné
k tomu, aby i vo svojom svetskom povolaní častejšie pozdvihli svoje srdcia k Pánu
Bohu. Obraz Panny Márie na škapuliari má
nás vyzývať k tomu, aby sme nasledovali jej príklad.
Bolo by nerozumnou a nebezpečnou
poverou, keby si niekto namýšľal, že dosiahne nejakých zvláštnych milostí
melskej. Na celú Cirkev túto slávnosť
rozšíril Benedikt XIII. roku 1726 a ustanovil ju na deň 17 júla.
Aj niektorí naši veriaci prijali škapuliar
a zbožne ho nosia. Zamyslime sa nad významom nosenia škapuliara, nad tým, aké
milosti plynú tým, ktorí ho nábožne prijmú
a nosia a čo im škapuliar má pripomínať.
Na nedávnom stretnutí si jedna katechétka takto „vylievala“ srdce: „Skúste ma
dobre počúvať a povedzte mi, kde robím
chybu. Teóriu mám nanovo zopakovanú,
poctivo dodržujem všetky metodické predpisy a postupy. Deti poznajú biblické predpisy tak dobre, že ešte ani nedokončím otázku a ony už odpovedajú. Všetko zvládnu
na výbornú. Mohla by som byť veľmi spokojná. Ale keď je prestávka, takto nechcite
počuť ani vidieť. Nikto by neveril, že to sú
deti z náboženstva. Kde robím chybu? Veď
o tom im hovorím, že je potrebné preniesť
náboženské poznatky do bežného života.
Prečo sa na náboženstvo dívame ako
na ostatné? Veď ono nemá iba náukovú
zložku!“ Bolo vidieť, že s tým zápasí. Rozmýšľali sme spolu nahlas, lebo aj iní katechéti
majú ten istý problém. Medzi nahlas vypovedanými názormi zaznelo aj toto: „Nie je
to odpozorované od dospelých? Zúčastňujú
sa veľkých náboženských podujatí a potom
si vydýchnu a vrátia sa k zaužívanému spôsobu života ako doposiaľ. Nijako ich to nemení. Je málo odvahy napĺňať v živote,
v praktických záležitostiach prijatú milosť, aby
sa náš život stával pravdivejší podľa evanjelia. Málo aplikujeme svoje nové náboženské
poznatky do každodenného života. Pán Ježiš nás práve tomu učí.
júl 2013
31
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
od Pána Boha iba preto, že nosí škapuliar, a pritom by vôbec nekonal to, k čomu
nosenie škapuliara nás má nabádať. Kto
zanedbáva svoje kresťanské povinnosti
a hriešne slúži svojmu telu, svetu a diablovi,
tomu nosenie škapuliara nič neprospeje.
Pápež Pius X. povolil, aby veriaci namiesto škapuliara nosili medailónček, na ktorom je na jednej strane Ježišovo Srdce a na
druhej obraz Panny Márie.
Podľa vzoru klarisiek a dominikaniek sa
v 15. storočí utvoril rád karmelitaniek.
Okrem toho vznikol aj tretí rád karmelitánsky pre osoby oboch pohlaví žijúcich
vo svete. Najslávnejšia karmelitánka sv. Terézia z Avily obnovila prísnu rehoľnú kázeň, a to v mužskej aj v ženskej vetve. Roku
1593 bol rozdelený celý karmelitánsky rád
na dve vetvy. Prísnejšia vetva dostala názov bosí karmelitáni a menej prísna obutí karmelitáni.
Karol IV. pozval karmelitánov do Prahy. Dal im vystaviť kláštor a chrám Panny
Márii Snežnej. V sedemnástom a osemnástom storočí bosí karmelitáni mali kláštor u Panny Márie Víťaznej na Malej Strane. A karmelitáni obutí u svätého Hávla
v Starom Meste. Bosé karmelitánky v sedemnástom storočí si založili svoj kláštor
u sv. Jozefa na Malej Strane, z ktorého sa
presťahovali roku 1792 do kláštora sv. Benedikta na Hradčanoch.
Na poďakovanie za dobrodenia, ktoré Pán Boh preukázal na príhovor Panny
Márie skrze rád a Bratstvo karmelitánske,
pápež Sixtus V. v roku 1587 dovolil, aby
v ráde i v Bratstve karmelitánskom sa konala výročná slávnosť Panny Márie Kar-
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
Ktosi prišiel k Pánu Ježišovi a povedal
mu: „Vonku stojí tvoja matka a tvoji bratia
a chcú sa s tebou rozprávať.“ On však odvetil tomu, čo mu to vravel: „Kto je moja
matka, kto sú moji bratia?“ Vystrel ruku
nad svojich učeníkov a povedal: „Hľa, moja
matka a moji bratia. Lebo každý, kto plní
vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach,
je môj brat i sestra i matka“ (Mt 12,47 – 50).
Kto počúva a plní Božiu vôľu platí hlavne o Panne Márii. Už pri zvestovaní anjela
Gabriela je pohotová počúvať, ale tiež aj
uskutočňovať všetko, čo jej Pán Boh oznamuje. Už tu sa stavia do tejto úlohy, ale
to nie je jednorazová akcia. Od tejto chvíle hlboko v srdci rozmýšľa o všetkých Božích podnetoch a napĺňa ich. Spomeňme
aspoň bežné: stretnutie s Alžbetou, hľadanie miesta v Betleheme, narodenie
Pána Ježiša, traja králi, útek do Egypta, návrat po Herodesovej smrti, stratený dvanásťročný Ježiš, začiatok verejnej činnosti Ježiša, na svadbe v Káne Galilejskej, stretnutie s Ježišom počas jeho verejnej činnosti,
stretnutie s Ježišom na ceste na Kalváriu,
jej spolu utrpenie pod krížom, jej miesto
pri očakávaní prisľúbeného Tešiteľa –
všade bola upriamená počuť, ale aj uskutočniť všetko pre Ježiša, a to nielen pre živého, ale aj pre mŕtveho. Ona stále žila
pre Ježiša a pre jeho dielo.
V tom Panna Mária by mala byť pre
nás povzbudením i vzorom. Ak platí Ježišovo slovo – a ono stále platí – ,teda platí aj pre nás. Jasne to povedal: „...každý,
kto počúva tieto moje slová a uskutočňuje
ich...“ (Mt 7,24a). Aj my spadáme pod slovo každý. Majme odvahu otvoriť Sväté pís32
Misionár
mo, zbystriť pozornosť na svätej liturgii
a počúvať, čo nám Boh chce povedať. Ak
ho počujeme, potom mu dovoľme v nás
pôsobiť a hľadajme možnosť toto rozjímané slovo aj uskutočniť vo svojom živote. Nevymedzme miesto Božiemu slovu len
na svätej liturgii, len pri osobnom čítaní. Zatvoríme Sväté písmo, opustíme chrám
a už prepíname na nový program svojho
všedného dňa: nakúpiť potrebné veci, porozprávať so susedkou, prekontrolovať úlohy, stihnúť televízny program... A lietame
z jednej aktivity do druhej, vtedy je to
s nami tak, ako keď sedíme pred televízorom a prepíname z jedného programu
na druhý a nemáme z toho nič, len stratu času. Taká je skúsenosť spomínanej katechétky, ktorá po hodine náboženskej výchovy, kde deti náukovo všetko zvládli, ale
neuskutočňujú teóriu v každodennom živote, nežijú podľa toho, ako sa učia.
Božie slovo nás učí, že najprv je potrebné dobre počúvať, ale počuté slovo
podľa vzoru Panny Márie aj uskutočňovať.
Veď aj Šimonovi Štochovi nebolo oblečenie do škapuliara len ozdobné oblečenie
do rúcha Panny Márie, ale znamenalo obliecť si čnosti Panny Márie. Bola by to veľmi lacná zbožnosť – nosiť škapuliar zavesený na hrudi a chrbte a už som ctiteľom Panny Márie. Domnievať sa, že keď
to budem nosiť, Panna Mária mi bude robiť ochrankyňu pred všetkými chorobami,
trápeniami a bude zaručovať, že sa mi
bude stále dobre dariť podľa mojich
predstáv, by bola veľmi lacná mariánska
úcta. Byť zapísaný v škapuliari, to je niečo celkom iné. Panna Mária nám chce po-
Chodievali spolu hrať futbal. Chlapci
si rozumeli na tréningoch, ale aj na zápasoch. Vedeli si povedať aj kritické slová, ale ešte viac povzbudivé. Zaujímali sa
aj o profesionálny futbal. Naspamäť vedeli zostavy veľkých mužstiev a ešte viac
vynikajúcich majstrov futbalového umenia
v špičkových mužstvách. Jeden z nich vážne ochorel. Ten druhý denne prichádzal
za ním pred tréningom i po zápase.
Po operácii sa chorému priťažilo. Jeho kamarát chodieval k nemu namiesto tréningov a zápasov. Spolu hovorili, spomínali
a plánovali. Chorý sa neuzdravoval a po
nejakom čase zomrel.
Jeho priateľ v jednom rozhovore povedal: „Videl som mnoho pekných futbalových stretnutí. Niektoré si pamätám
v detailoch, ale najviac som získal v zápase
života svojho priateľa, ktorý už odišiel
zo života.“ Byť pri druhom, vedieť sa s ním
podeliť so zážitkom, so slovom, je oveľa
viac, ako uspokojiť iba seba, i keď akýmkoľvek krásnym zážitkom.
Panna Mária nás učí byť tu nie
pre seba, ale pre druhých, za ktorými sa
skrýva Pán Ježiš. Panna Mária nikdy nehľadala sebauspokojenie. Ona si nábožnosť neodmodlila, ale žila pre Božie zámery. I my sa snažme poslúžiť Kristovi
v tých, ktorí to potrebujú. Nech nám v tom
pomáha škapuliar, nech jeho nosenie
nám stále pripomína: Chcem žiť podľa Panny Márie, chcem počuť Božie slovo
a uskutočňovať ho, aby som mohol byť Ježišovým bratom, sestrou i matkou nielen
podľa teórie, ale teraz životom tu na zemi
a potom po celú večnosť.
júl 2013
33
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
máhať, aby sme mali viac času na počúvanie Ježišových slov a na ich uskutočňovanie. Zavesený škapuliar nám má pripomínať, že máme žiť ako Panna Mária.
Škapuliar na hrudi a na chrbte ťa musí
povzbudzovať k premýšľaniu nad Božím
slovom a jeho plnením v každodennom živote. Zavesený škapuliar musí byť výzvou,
aby si bol citlivý na Božie podnety a na
ich presadzovanie do života. Škapuliar musí
motivovať k lepšiemu životu z lásky k Ježišovi podľa vzoru Panny Márie.
Neopovážme sa nosiť škapuliar ako
amulet, medailón pre šťastie, podkovičku,
štvorlístok a podobné pohanské predmety,
ktoré nás vraj privedú k šťastiu. Na toto škapuliar nebol daný, preto toto nám ho Cirkev nepožehnáva.
Škapuliar je pripomienkou, že chceme
žiť podľa Božej vôle a chceme sa usilovať
Božiu vôľu aj plniť. Božie veci by mali v našom živote dominovať. Vždy musíme mať
čas na modlitbu a na svätú liturgiu, najmä
v nedeľu a zasvätené sviatky. Každú činnosť by sme mali podľa príkladu Panny Márie prežiť podľa Ježiša Krista, v Kristovi,
s Kristom a pre Krista. Aj prestávky v škole, aj hodiny vyučovania, aj príchod a odchod zo školy, aj cestovanie, aj voľný čas,
aj domáce úlohy, aj rôzne voľné chvíle, aj
prácu, aj nákupy, aj utrpenia, aj radosti...
Nič nie je stratené z toho, čo sme urobili
z lásky k Pánu Ježišovi a pre Ježiša. Neberme mariánsku úctu ako obyčajnú teóriu. Ak máme byť skutočne mariánskymi
ctiteľmi, náš život musí byť podobný životu
Panny Márie. Nech nám k pochopeniu tejto pravdy pomôže aj táto skúsenosť.
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
20. júl
SVÄTÝ A SLÁVNY
PROROK ELIÁŠ
Sme však povolaní
k slobode Božích detí
Ľudské konanie je mnohokrát zvláštne
a nepochopiteľné. Pekne to vystihol istý novinár, keď v jednom úvodníku napísal: „Len
čo človek zhodí zo seba jedno jarmo otroctva, hneď radostne prijíma druhé, netušiac, že je možno oveľa ťažšie.“ Byť slobodný, na to treba odvahu. Bojazliví
a ľahostajní nikdy nedosiahnu slobodu.
My sme však povolaní k slobode Božích detí. Nesmieme sa báť odmietnuť každé otroctvo, ktorým nás svet chce spútať.
Naša sloboda vyrastá z pevnej viery
a z hlbokej dôvery v Pána Boha. Táto sloboda dáva pokoj a istotu. Slobodný človek sa neobáva ani ľudí, ani rôznych ideológií, a to ani vtedy nie, keď striehnu
na jeho život. Veľmi dobre vie, že nad všetkým je Boh, ktorému vždy môže povedať
Otče môj. Slobodný človek nepozná
strach.
Kde je však slabá viera, ba dokonca
úplné neverectvo, tam vždy hrozí nebezpečenstvo. Ľudská duša nikdy nechce
ostať prázdnou. Keď ju pripravíme o náboženskú vieru, rozšíri sa v nej povera
a rôzne formy modloslužobníctva.
Pred celým storočím nemecký vedec
vychovával svojho syna v úplnej izolácii
od sveta. Nikdy pred ním nepovedal nie34
Misionár
čo o Bohu. Takto chcel vyskúšať, či ľudská duša sama príde na poznanie Boha
alebo nie. Keď mal chlapec asi desať rokov, vedec spozoroval, že za svitania často odchádza do záhrady. Potajomky ho
sledoval a užasol, keď videl chlapca kľačať na zemi, ako svoje ruky spína k vychádzajúcemu slnku. Úbohý chlapec sluhu – slnko považoval za kráľa. (T. Tóth: Nábožný mladík, strana 60). Kde chýba pravá viera, tam sa človek otvára pre poveru a modloslužobníctvo. Len si spomeňme
na izraelský národ. Po odchode z Egypta sa nakrátko zastavili pod horou Sinaj.
Kým Mojžiš sa na hore rozprával s Pánom
Bohom, ostatní si dole urobili zlaté teľa
a klaňali sa mu.
Že to nebolo jediné poblúdenie vyvoleného národa, to nám dosvedčuje Sväté písmo. Aj prorok Eliáš žil v dobe, keď
sa ľud odvrátil od pravého Boha a začal
uctievať falošného boha Baala. Pán Boh
však prostredníctvom svojho verného služobníka Eliáša priviedol svoj ľud naspäť
k pravej viere.
Dnešný sviatok je veľmi aktuálny aj
pre dnešok. Mnohí ľudia pre nedostatok
náboženskej viery začínajú sa klaňať falošným bohom, najmä bôžikom východných náboženstiev. Hľadajú pravdu, ale nachádzajú lož. Chcú byť slobodní, ale dávajú sa zotročiť klamstvami.
Dnešnými formami modloslužobníctva
sú aj mnohé trendy, ktoré vnucujú človeku obraz úspešného, zdravého plnohodnotného života. Kto prijíma tieto trendy, necháva sa zotročiť túžbou po bohatstve, kariére, úspechu za každú cenu. No až
21. júl
NEDEĽA DEVIATEHO TÝŽDŇA
PO PÄŤDESIATNICI
Dôvera v Pána Ježiša
V evanjeliu čítame: A hneď rozkázal
učeníkom, aby nastúpili na loďku a išli
pred ním na druhý breh, kým on rozpustí zástupy. Keď rozpustil zástupy, vystúpil
sám na vrch modliť sa. Zvečerilo sa a on
tam bol sám.
Loďka bola už mnoho stádií od zeme
a zmietali ňou vlny, lebo vietor dul proti
nim. Nad ránom sa, kráčajúc po mori, blížil k nim Ježiš. Keď ho učeníci videli kráčať po mori, vzrušení vraveli: „Mátoha!”
A od strachu vykríkli. Ale Ježiš sa im hneď
prihovoril: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte
sa!” Peter mu povedal: „Pane, ak si to ty,
rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode.”
On povedal: „Poď!” Peter vystúpil z loďky, vykročil po vode a šiel k Ježišovi. Ale
keď videl silný vietor, naľakal sa. Začal sa
topiť a vykríkol: „Pane, zachráň ma!” Ježiš hneď vystrel ruku, zachytil ho a povedal
mu: „Maloverný, prečo si pochyboval?”
A keď vstúpili do loďky, vietor utíchol. Tí,
čo boli na loďke, klaňali sa mu a vraveli:
„Naozaj si Boží Syn!” (Mt 14,22 – 33).
Žijeme v čase, keď sa nám ponúkajú
rozličné hmotné, konzumné a zmyslové
dobroty zo Západu, ktoré môžu veľmi ľahko odsunúť do úzadia naše duchovné hodnoty. Preto je dnes veľmi potrebné, aby
sme sa upevňovali v duchovnosti. A prá-
júl 2013
35
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
na konci života spoznáva, že to všetko
bola iba márnosť a odchádza s prázdnymi
rukami a v bezradnosti, ba až v zúfalstve.
Boh prostredníctvom svojich služobníkov, prorokov, neustále privádzal svoj národ k pravej viere. V plnosti času k nám
však prehovoril sám Boh – Ježiš Kristus. Nič
viac už nemôže byť povedané. V Kristovi je naše oslobodenie z otroctva i naša
sloboda. Kto stavia svoj život na niečom
inom alebo niekom inom, nedôjde k skutočnej slobode, ktorá nepozná strach.
Poďme teda k Ježišovi, plní viery a dôvery. Učme sa od neho, aby sme boli
schopní rozoznať každú nepravdu a lož,
ktorá sa snaží nás spútať. Nebojme sa náročnej cesty, ktorú nám Pán Ježiš ponúka.
Buďme odvážni, lebo bojazliví a ľahostajní
nikdy nedokážu vydobyť pravú slobodu.
Ľudské konanie je často nepochopiteľné. I náš život v slobode Božích detí sa
možno bude zdať mnohým nepochopiteľný. No mnohým ukáže správnu cestu,
po ktorej, ak budú mať dobrú vôľu, sa
možno aj vydajú a nájdu svoj večný život,
svoje večné šťastie.
Nech nám v tom všetkým pomáha aj
Panna Mária, lebo Pán Boh si nás všetkých
stvoril pre slobodu Božích detí a keď sme
ju stratili, Pán Ježiš nás vyslobodil a daroval
nám večný život.
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
ve dnešné evanjelium nás môže posilniť
v duchovnosti.
Dnešné evanjelium nám totiž rozpráva
o Pánu Ježišovi, že vystúpil a vrch a tam sa
modlil celú noc sám. Až nad ránom zostúpil
z vrchu a vrátil sa medzi svojich apoštolov.
A nám môže napadnúť myšlienka, či
nebolo pre Pána Ježiša namáhavé celú
noc modliť sa. Ako mohol vydržať modliť sa celú noc, keď niektorí ľudia hovoria,
že modliť sa je ťažšie než sekerou drevo
rúbať? Ako sa mohol modliť niekoľko hodín, keď mnohým ľuďom pripadá ťažké
modliť sa niekoľko minút? Ako si mohol
nájsť toľko času na modlitbu, keď niektorí
ľudia si nenájdu na modlitbu ani chvíľku?
Odpoveď na tieto otázky nám pomôže nájsť starobylé latinské príslovie: Ignoti nulla cupido, čo po slovensky znamená: Čo nepoznáme, po tom netúžime.
Kto nepozná význam, hodnotu a krásu
modlitby, ten nemá o modlitbu záujem, ten
nemá na modlitbu čas, pre toho je modlitba nepríjemnou povinnosťou a ťarchou
a ten by nijako nedokázal modliť sa celú
noc. Ale Pán Ježiš dokonale poznal význam, hodnotu a krásu modlitby, a preto
sa modlil celú noc, čiže modlitbu pokladal
za omnoho cennejšiu než nočný spánok.
A z toho pre nás vyplýva, že všetci potrebujeme dôkladnejšie poznávať význam, hodnotu a krásu modlitby. Lebo akákoľvek nejasnosť v otázke modlitby môže
nám modlitbu znechutiť.
K istému kňazovi prišiel mladý lekár
a priznal sa mu, že modlitba je pre neho
nepríjemnou povinnosťou, že nevie jej
prísť na chuť a že sa doma modlí iba pre36
Misionár
to, aby urobil manželke po vôli. Kňaz sa
ho opýtal, čo mu tak veľmi znechucuje
modlitbu. Lekár odpovedal: „Mám tieto
dve ťažkosti: po prvé, čítal som v katechizme, že Boh vie všetko, čo bolo, čo je
a čo bude. Ba i to vie, čo si myslíme a v tajnosti činíme, že Boh je vševediaci. Keď teda
Boh všetko vie, aký to má zmysel, aby som
mu ja o sebe niečo hovoril? To by som robil krivdu Bohu, lebo by som ho pokladal
za takého, ktorý všetko nevie, ktorému ja
musím hovoriť o svojich problémoch.
A po druhé, čítal som vo Svätom písme,
že Boh je stále ten istý a nemenný, ako píše
sv. apoštol Jakub, že u Boha niet premeny, teda ako ho môžem ja prosiť, aby podľa mojej vôle pozmenil a poopravil svoju
vôľu? Či ja malý nepatrný človek smiem
dirigovať veľkého nekonečného Pána
Boha? A toto sú dve príčiny, prečo sa ja
nerád modlím.“
Kňaz mu pokojne odpovedal, že obidve tieto ťažkosti mu vyrieši Sväté písmo. Spýtal sa ho, či verí Svätému písmu a priblížil
mu, čo vo Svätom písme Boh hovorí
o sebe: „Hľa, stojím pri dverách a klopem.
Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere,
k tomu vojdem a budem s ním večerať
a on so mnou“ (Zjv 3,20). A vysvetlil mu,
že v týchto Božích slovách má odpoveď.
Božie myšlienky sú celkom inakšie než myšlienky ľudské. Vo Svätom písme Boh hovorí o sebe takto: Ako vysoko je nebo nad zemou, tak vysoko sú moje myšlienky nad vašimi myšlienkami. Teda Boh vie, že človek
je v izbe a Boh má právo otvoriť si dvere
sám, a predsa klope na ne, aby mu človek
otvoril. Lebo Boh nás tak veľmi miluje a reš-
tických autorov, lebo mu nedávali uspokojivú odpoveď a začal hľadať zmysel života u Ježiša. A tu našiel uspokojujúcu odpoveď. Uvažoval: Ako sa mi podarí stať sa Ježišovým vyznávačom? Len tak, že sa s ním
osobne stretnem. Ale ako sa s ním osobne
stretnem? Nie reflexiou, nie uvažovaním, nie
pátraním v historických knihách, ale modlitbou. A preto odteraz bude modlitbou môj
život. Modlitbou bude moje vyučovanie,
moje milovanie a modlitbou bude i moje
utrpenie. A tak sa i stalo. S Pánom Bohom
začínal svoje univerzitné prednášky,
na ktoré prichádzalo do veľkej posluchárne stále viac poslucháčov, takže ich tam bývalo 400 až 500. A tí hovorili o ňom, že
z jeho prednášok sála toľká láska k Bohu,
že sa ťažko dá vymaniť z jej vplyvu. Boli dojatí, keď videli svojho slávneho profesora ponoreného do modlitby v munsterskom chráme. A dozvedeli sa od neho, že modlitbou
sa dostáva stále hlbšie a hlbšie do vrúcneho osobného vzťahu s Pánom Ježišom a že
modlitba mu napĺňa dušu radosťou a šťastím. V tej duchovnej radosti prežíval najmä
posledných 15 rokov svojho života, i keď sa
dozvedel, že má rakovinu. A jeho posledné slová boli: „Pokladám za úžasné šťastie,
že modlitba nasmerovala môj život do večnej Božej lásky.“ S týmito slovami na perách
zomrel roku 1940 slávny munsterský filozof
a milovník hlbokej modlitby.
Nech i nás toto zamyslenie povzbudí
k modlitbe, aby nám modlitba už nikdy nebola nepríjemnou povinnosťou a ťarchou,
ale radostným splynutím našej vôle s vôľou nebeského Otca, ktorý nás miluje a ktorý chce byť nami milovaný.
júl 2013
37
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
pektuje, že on od večnosti ustanovil, že on
svoju vôľu voči nám bude uskutočňovať nie
sám, ale len a jedine s našou spoluprácou.
A naša najdôstojnejšia a najlepšia spolupráca s Bohom je modlitba. Teda modlitbou nespôsobujeme krivdu Bohu. Modlitbou
spolupracujeme s Bohom. Modlitbou nedirigujeme Pána Boha. V tom je naše veľké povýšenie, že Pán Boh nám dovoľuje spolupracovať s ním. Preto sv. apoštol Pavol volá
ku Korinťanom: „My sme Boží spolupracovníci“ (porov. 1 Kor 3,9). Spomínaný mladý lekár toto vysvetlenie prijal a odvtedy
sa už rád a nábožne modlil.
Aj nám sa pri takom pozornom zamyslení stane modlitba príjemnejšou a príťažlivejšou. Najmä keď si k tomu ešte pridáme definíciu modlitby, ktorú si obľúbila
dnešná teológia. Dnešná teológia
na otázku, čo je modlitba, odpovedá:
„Modlitba je splynutie túžby človeka s túžbou Boha.“ A odvoláva sa na tri príklady
takejto modlitby v Písme svätom. Pán Ježiš sa modlí: „Otče, nie moja, ale tvoja vôľa
nech sa stane.“ Panna Mária sa modlila:
„Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane
podľa tvojho slova.“ A my sa modlievame:
„Buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi.“
Teda modlitbou sa túžba človeka
povznáša k túžbe Boha, čiže modlitba
úžasne povyšuje človeka. A či taká modlitba neobšťastňuje náš život?
Slávny profesor filozofie Dr. Peter Wust
ako šestnásťročný pod vplyvom kamarátov
úplne zanechal chrám, modlitbu a vieru a čítal humanistov a ateistov. Ale keď získal
doktorát a stal sa profesorom, dlhé roky premýšľal o zmysle života. Postupne opúšťal ateis-
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
28. júl
NEDEĽA DESIATEHO TÝŽDŇA
PO PÄŤDESIATNICI
O viere
Evanjelium: Keď prišli k zástupu, pristúpil
k nemu istý človek, padol pred ním na kolená a hovoril: „Pane, zmiluj sa nad mojím synom: je námesačný a veľmi trpí, lebo
často padne do ohňa a často do vody.
Priviedol som ho k tvojim učeníkom, no nemohli ho uzdraviť.” Ježiš povedal: „Neveriace a skazené pokolenie, dokiaľ budem s vami? Dokedy vás mám ešte
trpieť? Priveďte ho sem ku mne.” Ježiš zlému duchu pohrozil, ten z neho vyšiel a chlapec bol od tej hodiny zdravý. Keď boli učeníci s Ježišom sami, pristúpili k nemu a spýtali sa ho: „Prečo sme ho nemohli vyhnať
my?” On im odpovedal: „Pre svoju malú
vieru. Veru, hovorím vám: Ak budete
mať vieru ako horčičné zrnko a poviete
tomuto vrchu: „Prejdi odtiaľto ta!’ – prejde. A nič vám nebude nemožné. Keď boli
spolu v Galilei, Ježiš im povedal: „Syn človeka bude vydaný do rúk ľudí; zabijú ho,
ale tretieho dňa vstane z mŕtvych. A oni
sa veľmi zarmútili.“ (Mt 17, 14 – 23)
Keď máme pred sebou mnoho problémov, obrátime sa na ľudí o radu. Vidíme, že pokrčia obyčajne plecom. My
prosíme o pomoc a oni nám začnú rozprávať o svojich problémoch a budú nám
ich pripomínať dovtedy, kým nepochopíme, že si máme pomôcť sami. Potom sa
38
Misionár
konečne obrátime na Boha. Začneme s ružencami, deviatnikmi, pôstom, púťami
a problémy ostávajú nevyriešené. Prečo
ten neúspech?
Pán Ježiš využil neúspech apoštolov
v dnešnom evanjeliu k tomu, aby nás poučil. Učí nás nielen tým, že ich nazval neveriacim a skazeným pokolením, ale potom čítame: Keď boli učeníci s Ježišom
sami, pristúpili k nemu a spýtali sa ho: „Prečo sme ho nemohli vyhnať my?” On im odpovedal: „Pre svoju malú vieru. Veru, hovorím vám: Ak budete mať vieru ako horčičné zrnko a poviete tomuto vrchu: ,Prejdi odtiaľto ta!’ – prejde. A nič vám nebude
nemožné” (Mt 17,19 – 21). Teda príčinou
nášho neúspechu v modlitbách je naša nedôvera v Boha. Najprv neveríme v dobrotu a Božiu lásku k nám. Neveríme, že by
Pán Boh mohol a chcel pre nás urobiť všetko dobré. Pán Boh chce, aby naša viera bola
čistá. A ak je v nej čo jen jedna milióntina pochybnosti, už naša viera nie je vierou, ale pochybnosťou, ktorá našu vieru znehodnotila.
Veľkou našou chybou je aj to, že keď
Pána Boha o niečo prosíme, „chytíme“ vec
obyčajne z opačného konca. Hovoríme
tak ako tí pod krížom: „Nech teraz zostúpi
z kríža, aby sme videli a uverili” (Mk 15,32).
Aj my často hovorievame: „Daj nám a uveríme.” Alebo: „Prosili sme ťa, a nedal si
nám, preto teraz už neveríme.”
Treba vedieť, že nie viera je ovocím zázraku, ale zázrak je ovocím viery. Pán Ježiš nám to často zdôrazňuje vo svojom
evanjeliu, ale my vždy kráčame po svojom.
Darmo čítame: „Dúfaj, dcéra, tvoja viera
ťa uzdravila.” A žena bola od tej hodiny
Ale čo sa stalo so mnou pri pohrebe
mojej matky? Pohrebné obrady sa konali v chráme svätého Františka Saleského.
Pri rakve som sa cítil opustenou sirotou. Cítil som sa ako prázdna nádoba. A Boh to
videl a prišiel za mnou. Nechal tých 99 verných ovečiek. Nechal ovečky, čo sa modlievajú ráno, večer, čo poznali chuť Božieho
chleba. Nechal ich a vybral sa hľadať nevďačného syna, ktorému nič neostalo z katechizmu, ktorý kňazov pokladal za čudákov, ale ktorý pri obradoch plakal. Pán
to videl a prišiel. Nebol som hodný, ale on
prišiel práve preto, že som nebol hodný.
Dal mi živo pocítiť, že on jestvuje a že ma
miluje. Prečo sa sklonil ku mne? Budem
za to vďačný Pánovi až do posledného
dychu. A budem sa modlievať za to, aby
sa pyšní a ľahostajní ľudia dožili takého
šťastného stretnutia s Bohom v tichých
slzách, akého som sa ja dožil.
Tento slávny spisovateľ od pohrebu svojej milovanej matky, keď vieru pochopil ako
vrúcny osobný vzťah k Bohu, až do smrti
nachádzal vo viere radosť a šťastie.
Na tomto umelcovi vidíme, že pravá
viera je ako štipka soli hodená do pohára vody. Na vode nič nezbadáme. Soľ
vo vode nevidno, ale ona celkom zmení
chuť vody. Podobne viera zasiahne celý
život človeka a úplne ho premení.
My nepoznáme silu viery, ale všetko závisí od našej viery. V nemocnici ležala
smrteľne chorá mladá žena. Lekári už nemali nádej na jej záchranu. Mala posteľ
pri okne a smutne hľadela von oknom. Neďaleko okna zbadala strom, z ktorého
opadávajú listy. Zrazu jej napadne zvlášt-
júl 2013
39
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
zdravá (Mt 9,22). Alebo čítame: Keď Ježiš odtiaľ odchádzal, išli za ním dvaja slepci a kričali: „Synu Dávidov, zmiluj sa
nad nami!” Keď potom vošiel do domu,
slepci prišli k nemu a Ježiš sa ich opýtal:
„Veríte, že to môžem urobiť?” Oni mu odpovedali: „Áno, Pane.” Tu sa dotkol ich očí
a povedal: „Nech sa vám stane, ako ste
uverili.” A oči sa im otvorili (Mt 9,27 – 30).
Pán Ježiš nám tiež povedal: „Všetko je možné tomu, kto verí (Mk 9,23).
O čom sú naše prosby nasledujúceho
znenia: „Bože, ak mi dáš toto, o čo prosím, uverím v teba.“ Alebo: „Bože, pretože si mi nedal to, o čo som prosil, už neverím v teba.“ To je príliš naivné. A takého to „ťahanie sa za prsty“ s Bohom je
vždy istá naša prehra.
Aby viera zostala vierou, musí byť čistá. Ak je v nej čo len zrnko pochybnosti,
už to nie je viera. Viera je Božím darom
a vzrastá modlitbou tak, ako vzrastá nádej a láska. To sú tri božské cnosti. Pán Boh
každému z nás chce dať dar viery. On
priam hľadá vhodnú príležitosť, aby sme
boli schopní prijať ponúkaný Boží dar viery.
Známy francúzsky spisovateľ Gilbert
Cesbron sa dostal od nudnej povrchovej
viery k radostnej hlbokej viere. Píše o tom:
Umrela mi matka, ktorú som miloval viac
než všetko iné na svete. Mal som vtedy
dvadsať rokov. Do tej chvíle čože bol
pre mňa Boh? Z času na čas som chodieval
na omšu, ale len tak zo zvyku. Ostával som
vzadu v chráme, pozeral som na hodinky a odchádzal som skôr, než sa omša
skončila. Nemal som o to záujem.
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
na myšlienka: Blíži sa zima. Ak napriek vetrom a fujaviciam na tom strome ostane
aspoň jeden list, verím, že vyzdraviem. Každý deň hľadí na strom a pozoruje, ako listy opadávajú. Keď ju navštívila matka, povedala jej o svojej viere: „Mama, uvidíš, ak
zostane na strome aspoň jeden list, ja vyzdraviem. Ale keby všetky opadli, potom
aj ja zomriem.”
Matka prišla domov, odtrhla z venca,
ktorý mali okolo mariánskej sochy, umelý
list, podala ho synovi a prosila ho. „Vylez
tíško v noci na strom, čo stojí pred oknom
našej chorej, a pevne ho uviaž na ratolesť,
ktorá smeruje k oknu.” A tak sa stalo. Žena
pripútaná na lôžko sa každé ráno pozerala na strom a tešila sa, že je na ňom aspoň jeden list. Veľmi si želala, aby neodpadol, a čerpala z neho silu. Sila jej viery v jeden list na strome bola taká veľká,
že sa naozaj uzdravila. Lekári sa čudovali,
čo dokáže v človeku viera. A jeden z nich,
slávny vedec Le Bon, vyhlásil: „Viera desaťnásobne rozmnožuje sily človeka.”
Doktor Lindeman, vyhlásil: „Viera uzdravuje človeka.” A doktor Emanuel Frankl vyhlásil: „Veriace srdce je často viac než dobrá medicína.”
Viera znásobuje sily človeka, ona
uzdravuje, je najlepšou medicínou. A viera v Ježiša Krista robí náš život šťastný
a má neuveriteľnú hodnotu, ktorú nedávno
obdivovali americké agentúry, keď referovali na dedičskom konaní, ktoré sa
odohralo v New Yorku po smrti multimilionára Monforta. Jeho osobný notár otvoril v preplnenej notárskej sieni obálku s testamentom a čítal: „Svoj majetok dávam
40
Misionár
svojej jedinej dcére Grácii. Ale majiteľkou
sa stane až vtedy, keď sa zriekne katolíckej
viery. Toto je moja posledná vôľa.”
Prítomná dcéra Grácia vstala a v sieni nastalo hrobové ticho. Oči všetkých sa
upriamili na ňu. A ona do tohto ticha jasným a rozhodným hlasom prehlásila:
„Katolíckej viery sa nezrieknem.”
Prítomní nahlas prejavili svoj úžas.
Nato vstal predsedajúci notár a oznámil,
že v takomto prípade majetok prepadá
v prospech štátu. A Grácia pokojne odvetila: „Čo sú mi všetky milióny po mojom
otcovi v porovnaní so šťastím života prežívaného s Ježišom.”
Lenže viera kladie na nás aj požiadavky. Vieru musíme žiť, ináč nám nepomôže. Nasledujúci príklad nás upozorňuje,
ako sa dá poblúdiť, ak naša viera nie je
naším úprimným osobným vzťahom
k Pánu Bohu. Dávid Hume, anglický filozof, o ktorom sa hovorilo, že neverí
v Boha, občas sa u známych stretával s cirkevným hodnostárom. Ale ich stretnutie nikdy netrvalo dlho, lebo cirkevný predstavený vždy demonštratívne odišiel, len čo
vstúpil údajne neveriaci filozof. Jedného
dňa však Dávid Hume chytil odchádzajúceho predstaveného za rukáv a povedal: „Kamže tak naponáhlo, priateľu?
Mali by sme si pomaly na seba zvykať,
lebo ešte dlho budeme musieť byť spolu.
My dvaja sa stretneme na rovnakom mieste, totiž na mieste zatratenia – ja pre nedostatok viery a vy pre nedostatok lásky.
Je potrebné dobre sa zamyslieť
nad týmito slovami filozofa Huma. Svätý
apoštol Jakub sa nás pýta: „Bratia moji, čo
vot, ale kto Synovi neverí, neuzrie život
a spočinie na ňom Boží hnev” (Jn 3,35 – 36).
Viera je nutnou podmienkou spásy, preto ju rozmnožujme a upevňujme modlitbou,
sviatosťami, dobrými skutkami a životom
podľa viery. Žime tak, ako veríme.
Nech nám v tom pomáha aj Panna
Mária, Božia a naša Matka.
Prostriedky dokonalosti
– Odvaha
Kňaz rozpráva: „Prišla ku mne mladá
pani a povedala, že doteraz bola bez
vyznania, ale teraz ma prosím, aby som
ju prijal do našej Cirkvi. Ako sa to stalo,
že som sa rozhodla vstúpiť do Cirkvi? Keď
bola ešte gymnazistkou, dohodli sa so spolužiačkami, že v nedeľu pôjdu na výlet
do prírody. Zraz mal byť o ôsmej hodine.
Naraz najveselšia z nich prehlásila, že ona
nepríde, lebo by nemala svätú liturgiu. Nastal smiech, ale dievča, sa vyjadrilo, že ,žiaľ,
my tomu nerozumieme. A dodala, že keby
sme vedeli, akým pokladom je svätá liturgia, zaiste by sme sa nesmiali. To dievča však nezostalo samo. Niektoré dievčatá
súhlasili s ňou a išli na svätú liturgiu. Ja, aj
keď som bez vyznania, obdivovala som
hrdinskosť tejto svojej spolužiačky a zo zvedavosti som išla do katolíckeho chrámu.
Tu som sledovala svoje spolužiačky a ich
zbožnosť na mňa veľmi zapôsobila. Pri
pozdvihovaní chtiac-nechtiac som si kľakla. Potom som častejšie chodievala do chrámu. Začala som študovať katolícke náboženstvo, čítala som Písmo sväté. Objavila
júl 2013
41
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
osoží, keď niekto hovorí, že má vieru, ale
nemá skutky? Môže ho taká viera spasiť?...Tak aj viera: ak nemá skutky, je
sama v sebe mŕtva....Chceš vedieť, márnivý človeče, že viera bez skutkov je neúčinná? Nebol náš otec Abrahám ospravedlnený zo skutkov, keď obetoval na oltári svojho syna Izáka? Vidíš, že viera spolupôsobila s jeho skutkami a že skutkami
dosiahla viera dokonalosť” (Jak 2,14;17;20
– 22).
Na portáli jedného chrámu je zaujímavý obraz. Pán Ježiš sedí vysoko na tróne. Vo svojich rukách drží povraz, ktorý
je spustený až na zem. Na zemi stojí strom,
na ktorom na veľmi slabom a tenkom konáriku sedí človek. Konárik sa môže každú chvíľu odlomiť a človek padne do hlbokej priepasti, ktorá je pod ním. Zachrániť
sa môže iba tak, že sa chytí povrazu, ktorý mu ponúka Pán Ježiš. Človek na strome si to uvedomil, a preto sa veľmi pevne chytil povrazu a drží sa ho.
Všetci sme v situácii človeka sediaceho na tom tenkom a slabom konáriku.
Pod nami je veľká priepasť večného zatratenia. Aj pre nás existuje iba jedna záchrana a ňou je povraz, ktorý nám ponúka
Pán Ježiš. A tým povrazom je naša viera
v neho. Túto pravdu nám Pán Ježiš takto
zdôraznil: „Lebo Boh neposlal Syna
na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze
neho svet spasil. Kto v neho verí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna“ (Jn 3, 17 – 18). A trochu ďalej čítame: „Otec miluje Syna a dal mu do
rúk všetko. Kto verí v Syna, má večný ži-
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
som krásu kresťanského náboženstva,
našla som zmysel svojho života. Teraz napriek odporu a prehováraniu rodičov
a známych som sa rozhodla vstúpiť do katolíckej Cirkvi.“
Toto všetko spôsobila odvaha jedného dievčaťa. Veriace spolužiačky išli na svätú liturgiu a dievča bez vyznania o niekoľko
rokov prijalo katolícku vieru.
Druhým prostriedkom k dokonalosti je
odvaha úplne sa venovať Pánu Bohu.
Mnohí sú k dokonalosti povolaní, milosťou
Božou sú povzbudení, túžia po dokonalosti, ale dokonalosť nedosiahnu, lebo nemajú pevnú a úprimnú odvahu, a tak zomierajú vo vlažnosti a nedokonalosti. Ale
samotná túžba po dokonalosti nám neprospeje, musí sa k nej pridať rozhodná
odvaha ju dosiahnuť. Mnohé lenivé duše
sú plné túžby po dokonalosti, ale neurobia ani jeden krôčik na ceste k Pánu Bohu.
O takýchto túžbach a žiadostiach platia
slová Písma svätého: „Vlastná žiadostivosť
umorí leňocha, lebo sa jeho ruky štítia roboty“ (Prís 21,25). Lenivý vždy chce, ale
nikdy sa nechopí prostriedkov hodných
svojho stavu, aby sa stal svätým. Hovorieva: „Kiež by som bol na púšti, isto by som
sa stal svätým. Keby som bol v inom mieste, tam by som sa ľahšie posvätil, ale tu sa
to nedá. Keby som mal lepšiu manželku,
ale pri tejto sa nedá posvätiť. Alebo: „Keby
som mal iné povolanie, stal by som sa svätý, ale v mojom povolaní či zamestnaní sa
nedá posvätiť.“ A zatiaľ chýba je v tom,
že on sa neznáša so spolubratom alebo
spolubratmi, nevie zniesť žiaden odpor,
žiadne protivenstvo, je roztržitý, ľahko42
Misionár
myseľný, dopúšťa sa mnoho chýb, ako sú;
nestriedmosť v jedle a v pití, zvedavosť, pýcha... Takéto žiadosti viac škodia, ako prospievajú. Mnohí sa nimi naplňujú a zatiaľ
žijú a zotrvávajú vo svojej nedokonalosti. Nikdy to nie je v poriadku, ak sa niekto chce zbaviť svojich povinností, ktoré vyplývajú z jeho povolania alebo stavu, a túži
po tom, čo sa s jeho stavom alebo povolaním nedá spojiť, lebo takéto žiadosti
sú príčinou roztržitosti a sú veľkou prekážkou v plnení stavovských povinností, ale
ony sú aj prekážkou dokonalosti.
Treba túžiť a snažiť sa o dokonalosť,
ale pritom treba používať aj prostriedky,
ktoré vedú k dokonalosti. Svätá Terézia hovorila: „Boh žiada od nás predovšetkým
túžbu po dokonalosti a pevnú odvahu
a potom sa sám o to postará, aby sme
toto všetko aj uskutočnili, po čom túžime
a o čo sme sa pevne rozhodli. Nerozhodných duší sa diabol nebojí. Rozjímanie
alebo vnútorná modlitba nám k tomu dopomáha, aby sme používali prostriedky, ktoré vedú k dokonalosti. Mnohí rozjímajú usilovne, ale nerobia si pevné predsavzatia.
Svätá Terézia hovorila: „Krátka, ale
úprimná modlitba je mi o veľa milšia ako
dlhá modlitba, pri ktorej sa duša nerozhodne, že urobí veľké veci pre Pána Boha.
Skúsila som, že ten, kto hneď na začiatku sa rozhodol, že chce sa Pánu Bohu zaľúbiť, potom sa nemusí ničoho báť, i keby
jeho predsavzatie bolo ťažšie a neľahko
splniteľné.“
Prvým predsavzatím má byť, že si budeme robiť všemožne násilie, že sa budeme premáhať a radšej umrieme, ako
a nič si nechceme pre seba vyhradzovať.
Toto predsavzatie si máme často opakovať, obnovovať.“ Svätý Andrej Avellinský
si urobil sľub, že každý deň chce v dokonalosti pokročiť.
Kto chce byť svätým, nepotrebuje si
urobiť taký sľub, ale má sa starať o to, aby
každý deň urobil aspoň nejaký pokrok
v dokonalosti. Len čo sa niekto pustí na cestu dokonalosti, to znamená, že má v sebe
túžbu ustavične v dokonalosti pokračovať.
A čím viac pokročí, tým viac v ňom rastie aj táto túžba po dokonalosti. Cíti, že
má málo cností, že ešte málo dobrého vykonal a že to dobré, čo vykonal, je ešte
veľmi nedokonalé, lebo si to svoje dobro
veľmi málo váži. Z toho vyplýva, že sa stále a bez únavy snaží o dokonalosť.
Do tohto diela svojej dokonalosti sa musíme hneď pustiť, nikdy to nesmieme odkladať na zajtra. Kto nám zaručí, že sa zajtra skutočne pustíme do toho, keď dnes
sa nám nechce. Písmo sväté nás napomína:
„Všetko, čo vykonať je schopná tvoja ruka,
konaj svojou silou. Lebo ti nebude možné
konať a počítať, poznávať a múdro si počínať v podsvetí, kam sa máš odobrať“
(Mur 9,1). To znamená, že na druhom svete už nebudeme môcť si získať zásluhy, tam
už nič dobré nebudeme môcť urobiť.
Smrťou končí doba zásluh, čo sme si získali
na tomto svete, to budeme mať. Preto konajme, kým máme čas!
Rehoľná sestra Bonaventúra žila veľmi vlažným životom. Až otec Lancizius mal
pre rehoľné sestry duchovné cvičenia
v kláštore, ktorý sa nachádzal v mestečku Torre, kde aj ona žila. Aj napriek tomu,
júl 2013
43
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
keby sme mali s rozvahou urobiť i čo najmenší hriech. Je síce pravdou, že všetko
naše násilie nie je také, aby sme bez pomoci Božej zvíťazili nad pokušením. Ale Pán
chce, aby sme si to násilie robili a potom
nám dá svoju milosť a podporí našu slabosť, aby sme úplne zvíťazili.
Toto pravé predsavzatie nás oslobodzuje od všetkého, čo by nám prekážalo pokračovať v cnosti, a dodáva nám silu,
lebo ono je nám istou zárukou, že sme
v milosti posväcujúcej. Svätý František Saleský hovorí: „Najväčšia istota, ktorú môžeme mať vo svojom živote, že sme v milosti posväcujúcej, nevyplýva z nejakej citovej lásky k Pánu Bohu, ale z čistej a úplnej
oddanosti do jeho svätej vôle, ale tiež
v pevnom rozhodnutí nespáchať žiaden
hriech ani ťažký, ani ľahký.“ Toto vyplýva
s jemného svedomia. Treba rozoznávať
rozdiel medzi jemným svedomím a úzkostlivým svedomím. Jemné svedomie je veľmi
potrebné k tomu, aby sme sa stali dokonalými a svätými. Úzkostlivé svedomie je
škodlivé, vie znepokojovať, lebo vo všetkom vidí hriech a vidí ho i tam, kde hriech
nie je. Človek, ktorý má úzkostlivé svedomie, musí vo všetkom poslúchať svojho
spovedníka alebo svojho duchovného
vodcu.
Preto sa máme vždy rozhodnúť, aby
sme robili to, čo je Pánu Bohu milé, to, čo
sa mu najviac páči a čím sa mu môžeme
najviac zapáčiť. Svätý František Saleský nás
nabáda: „Treba, aby sme hneď od počiatku so silným a pevným predsavzatím
úplne sa odovzdali Pánu Bohu a uistili ho,
že mu v budúcnosti vždy chceme patriť
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
že spomínaná sestra s veľkou nechuťou začínala duchovné cvičenia, predsa Božia milosť sa jej dotkla. Prišla za exercitátorom
a povedala: „Otče, chcem byť svätou
a chcem sa skoro posvätiť.“ S pomocou
Božou to svoje predsavzatie plnila a v krátkom čase tak pokročila v dokonalosti, že
zomrela ako vzor pre svoje spolusestry.
Žalmista hovorí: „Povedal som si, teraz
začnem.“ Svätý Karol Boromejský si stále
opakoval tieto slová: „Dnes začnem Pánu
Bohu slúžiť.“ Podobne by sme si mali i my
počínať. Mali by sme denne začínať tak,
ako keby sme predtým ešte nič neurobili
pre svoju dokonalosť. A je to veľká pravda, lebo čo sme urobili, vykonali sme to
ako svoju povinnosť. Veď každý deň musíme byť rozhodnutí, že všetko, čo robíme,
robíme to iba pre Pána Boha. A preto nemáme pozerať na to, čo iní robia. Veď je
málo tých, čo kráčajú úzkou cestou, ktorá vedie do neba. Svätý Bernard hovorí:
„To, čo je dokonalé, môže byť iba zvláštne.“
Ak by sme chceli žiť tak, ako väčšina
ľudí žije, ostávali by sme vždy takými nedokonalými, akými obyčajne väčšina ľudí
býva. Je potrebné všetko prekonať, všetkého sa zriecť, aby sme dosiahli všetko. Svätá Terézia hovorí: „Pretože nikdy tak ďaleko nedospejeme, žeby sme celé svoje
srdce zasvätili Pánu Bohu, preto nám Pán
Boh nemôže dať celú svoju lásku.“ Veď
ako je to málo, čo robíme pre Ježiša, ktorý nám dal všetku svoju krv i celý svoj život za nás obetoval. Toto všetko, čo
pre Pána Ježiša vykonáme, je iba ako blato, ak to porovnáme len s jednou kvapkou
44
Misionár
jeho presvätej krvi, ktorú pre nás on vylial.
Svätí a svätice nič nešetrili, ak išlo o to, aby
sa Pánu Bohu zapáčili, ktorý sa nám úplne
daroval, aby nás zaviazal k tomu, žeby
sme mu i my nič neodopreli. Svätý Ján Zlatoústy povedal: „Všetko tebe dal a nič si
nenechal. Potom je spravodlivo, aby si i ty
mu celý patril.“ Svätý Pavol zase napísal:
„A zomrel za všetkých, aby aj tí, čo žijú,
už nežili pre seba, ale pre toho, ktorý za
nich zomrel a vstal z mŕtvych“ (2Kor 5,15).
K svätému Tomášovi Akvinskému, ktorý bol veľkým učencom, ba najväčším teológom všetkých čias, prišla jeho rodná
sestra a spýtala sa ho, čo má robiť, aby
sa stala svätou a prišla do neba. A zaiste čakala dlhú a učenú reč, a on jej povedal len jedno slovo: „Chci!“
V rozprávkach sa často hovorí o čarovnom prútiku, ktorým ak sa niečoho
dotkneme, mení sa na zlato, alebo o čarovnom kľúčiku, ktorým sa dajú otvoriť všetky zámky. Takým čarovným prútikom alebo kľúčikom v našej snahe o dokonalosť
je pevné rozhodnutie, pevná vôľa. Vypestovať si pevnú vôľu musí byť našou najväčšou snahou. Ale to neznamená, že všetku svoju dôveru kladieme v seba. My vieme, že náš život je závislý od Pána
Boha, od jeho požehnania, preto sa musíme spoliehať na neho. Avšak Pán Boh
chce, aby sme spolupracovali s jeho milosťou. Ak my urobíme všetko, čo je v našich silách, Pán Boh urobí to, čo my už nemôžeme urobiť, čo presahuje naše sily. Ale
lenivému nikdy Pán Boh nežehná a pre lenivých niet miesta v nebi.
K istému kňazovi prišiel muž a s plačom
že chcem byť vždy lepší a lepší. A tak ako
mladý dub najhlbšie zapúšťa svoje korene do pôdy vtedy, keď naň dorážajú silné vetry, ako keby ho chceli vytrhnúť aj
s koreňmi, tak aj človek sa stáva pevnejší
a silnejší vo svojom duchovnom živote, ak
naňho dorážajú pokušenia, ale on nad nimi
vždy zvíťazí a nikdy im nepodľahne. Potom mu pokušenia neuškodia, ale prospejú
jeho duchovnému pokroku. Ale pokušenia
veľmi poškodia tomu, kto nemá rozhodnú vôľu ich premôcť a podľahne im.
Len nikdy nesmieme byť zbabelí. Žiadna prekážka nie je taká veľká, žeby sa
s pomocou Božou nedala prekonať. Ale
aby sme vedeli prekonávať veľké veci, musíme sa naučiť prekonávať najprv maličkosti.
V jednom indiánskom kmeni majú taký
čudný zvyk, že keď chlapec dorastie a má
sa stať členom kmeňa, podrobia ho skúške. Tak ako naši chlapci nemôžu vidieť na
zemi loptu, aby do nej nekopli, tak Indián
nemôže vidieť zver, aby po nej nestrieľal.
A skúška spočíva práve v tom, že chlapca zavedú do takého lesa, kde je veľa zveriny, vedľa neho položia najlepší luk a šípy
a povedia mu: „Štrnásť dní sa nesmieš luku
ani dotknúť.“ V Indiánovi sú napnuté
všetky svaly, keď vidí bohatú korisť, ale ak
sa chce stať členom kmeňa, nesmie strieľať. Aké to sebazaprenie, sebaovládanie!
My všetci máme byť prijatí do kmeňa
vyvolených v nebi a to tiež nepôjde
bez skúšky tu na zemi, bez sebazaprenia.
Sebazapieranie dokáže robiť len ten,
kto má silnú a pevnú vôľu, kto stále chce
a každý deň znova začína. Nie je spokojný
s včerajškom, dnes chce byť lepší a vie, že
júl 2013
45
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
mu povedal: „Som úbohý hriešnik. Spovedám sa, ale vždy padám do tých
istých hriechov. Prosím vás, otče, modlite
sa za mňa.“ Kňaz mu prisľúbil, že sa
zaňho bude modliť. Muž prišiel znova
a povedal: „Otče, vaše modlitby mi nepomáhajú, musíte sa za mňa viac a lepšie modliť. Znova som upadol to tých istých
hriechov.“ Nato kňaz odvetil: „Počkajte,
priateľ, poviem vám príčinu vašich pádov.
Ale najprv mi pomôžete. Na dvore mám
dve vrecia obilia a tie treba naložiť na voz,
ale sám nevládzem. Prosím vás, poďte
a pomôžte mi.“ „S radosťou, otče,“ povedal muž. Prišli k vreciam, jeden chytil
za jeden koniec, druhý za druhý koniec
a začali vrece zdvíhať. Len čo ťažké vrece zdvihli trocha do výšky, kňaz pustil
a vrece spadlo. Toto sa opakovalo trikrát.
A vtedy sa muž ozval: „Takto tieto vrecia
nedostaneme na voz ani do súdneho dňa,
keď stále vám vypadne váš koniec z rúk.“
Kňaz zareagoval: „Takisto ani ja vám nemôžem pomôcť svojimi modlitbami, aj keby
som ako chcel, ak vy neurobíte nič pre svoje obrátenie, pre svoje pokánie.“ Muž až
teraz pochopil, že bez neho to nepôjde,
preto si dal silné predsavzatie: „Chcem robiť všetko, aby som sa polepšil!“
Musíme si uvedomiť, že dážď dokáže
zúrodniť iba tú pôdu, ktorá je skyprená,
ale nie tú, ktorá leží úhorom, ktorú nikto
neobrába. Podobne aj milosť Božia pôsobí
iba v tom srdci, kde nájde pevnú a dobrú vôľu, ale nikdy nie v srdci, ktoré je lenivé a nepevné. Preto náš duchovný pokrok veľmi záleží na tom, aké pevné je
naše srdce, aké pevné je naše rozhodnutie,
ĽUDOVÁ ČÍTANKA na ned el e a sviatky
to bez sebaovládania a sebazaprenia nepôjde, ale on sa toho nebojí. Bez práce
nebývajú koláče. Bez boja niet víťazstva. K sláve sa vždy kráča cez utrpenie.
Svätý Klement Mária Hofbauer sa staral o siroty. Niekedy musel prosiť aj o almužnu pre svoje siroty. Raz prišiel do hostinca a tu niekoľko bohatých pánov sedelo
okolo stola a hrali karty o peniaze. Na stole už bolo mnoho peňazí. Svätec podišiel
k chlapom a prosil o almužnu. Avšak namiesto almužny jeden z nich mu napľul
do tváre a povedal: „Tu máš almužnu!“ Klement si poutieral tvár a odvetil: „Toto bolo
pre mňa a teraz si prosím niečo pre svoje siroty.“ Chlapi sa veľmi zahanbili a dali
mu bohatú almužnu. Ba muž, ktorý mu napľul do tváre, prišiel do kláštora, aby sa
46
Misionár
mu ospravedlnil, a odvtedy začal pravidelne prispievať na sirotinec.
Tak sa vedia ovládať svätci, sú to hrdinovia. Ale aj my sa musíme dať nimi poučiť a byť hrdinami, aby sme tu na zemi
boli dokonalými a v nebi svätými.
Svätý Augustín hovorieval: „Mohli iní,
mohli iné, prečo by si nemohol i ty,
Augustíne?“
Začnime cvičiť svoju vôľu, a to hneď,
lebo kto odkladá na zajtra, ten už prehral.
Veľká
ekténia
Po šiestich žalmoch utierne nasleduje
veľká ekténia, ktorú prednáša diakon. Záverečné zvolanie, vozhlas, prednáša kňaz.
Veľká ekténia je súčasťou úvodu utierne,
tak ako je aj súčasťou úvodu večierne
a po úvodnom zvolaní aj začiatkom verejnej časti božských liturgií.
júl|2013
Často sa veľká ekténia nazýva aj mírnaja podľa jej úvodnej výzvy: „Mírom Hóspodu pomólimsja! - Modlime sa v pokoji
k Pánovi.“ Ľud odpovedá: „Pane, zmiluj sa.“
Táto výzva ešte nie je samotnou prosbou,
ale výzvou k prítomným, aby modlitbu konali s pokojom v duši. Iba ten, kto má pokoj v duši je schopný v modlitbe komunikovať s Bohom, pretože komunikácia
s Bohom vyžaduje čisté srdce, dobrú vôľu
a pokoru. Naopak, nepokoj vnáša
do srdca človeka neporiadok a roztržky.
Nemá tu miesto akákoľvek nenávisť a nepriateľstvo. Je to naplnenie Spasiteľovho
príkazu: „A keď vstanete modliť sa, odpustite, ak máte niečo proti niekomu.“ Nasleduje súbor jedenástich najpotrebnejších
prosieb, na ktoré ľud odpovedá: „Pane,
zmiluj sa.“
„Za pokoj zhora ...“ Prosba, aby Boh
milosrdne na nás pozrel a daroval spásu
našim dušiam. Pokoj je drahocenný dar Krista Boha, ktorý povedal: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja
vám nedávam, ako svet dáva.“ (Jn 14, 27)
Tento pokoj je prameňom blaženosti
a šťastia človeka, ktorý sa stal príbytkom
Svätého Ducha. Nemá nič spoločné s pokojom, ktorý „dáva“ svet.
„Za mier na celom svete...“, modlitba
za pokoj pre všetky národy, za požehnanie
jednotlivých miestnych cirkví. Prosba, aby
všetci vyznávali jednu vieru a žili v porozumení. Pokoj vo svete je predpokladom,
aby všetci ľudia dosiahli spoločenstvo
misionár
d uc hovnosť a teológ ia
o. Jozef Matejovský
47
d uc hovnosť a teológ ia
48
s Bohom. V pokoji môžu prekvitať miestne cirkvi, a tak možno dospieť k zjednoteniu do jedného Kristovho stáda.
„Za tento svätý chrám...“ Je to jednak
prosba o požehnanie chrámu, ale aj veriacich, ktorí sa v ňom schádzajú na spoločnú modlitbu. Modlitba za ochranu
pre sväté miesto - táto prosba vymedzuje úprimných veriacich od tých, ktorí neprichádzajú do chrámu „s vierou, nábožnosťou a s Božou bázňou“, ale zo zvyku, zvedavosti a pod.
„Za veľkňaza všeobecnej cirkvi...“
Vo veľkej ekténii sa ako za prvého z cirkevných a svetských predstavených modlíme za pápeža. „Za nášho najosvietenejšieho otca arcibiskupa...“ Ďalej sa
modlíme za cirkevných predstavených, ale
aj za všetok ľud.
„Za tých, čo spravujú...“ Aj vo veľkej
ekténii sú prosby za občianskych predstaviteľov, ale aj za vojsko, políciu a pod.,
teda tých, čo chránia naše životy. „Za toto
mesto...“ Ide o vyprosenie pokoja pre konkrétne mesto, obec alebo monastier, kde
je chrám, ale aj za všetky mestá, obce a veriacich v nich. Opäť je tu vymedzenie
na veriacich.
„Za priaznivé počasie,...“ prosba za pozemské dobrá. „Za cestujúcich,...“ Cirkev
sa modlí aj za tých, ktorí nemôžu z oprávnených príčin prísť na spoločnú modlitbu
do chrámu. „Za oslobodenie...“ Modlitba
za samotných modliacich sa. Prosba
o ochranu pred utrpeniami, ktoré prichádzajú nepredvídane.
„Zastaň sa a spas nás,...“ Jediná prosba veľkej ekténie, ktorá nezačína predmisionár
ložkou „za“. Jeden je Zástanca, jeden Spasiteľ, ku ktorému sa obraciame. Bez jeho
zmilovania nič nemôžeme a on jediný nás
môže zachrániť. Zároveň v tejto prosbe nachádzame jediné priame oslovenie Boha
v prosbách ekténie.
Prosby veľkej ekténie zakončuje výzva:
„Presvätú, prečistú,...“ Ľud odpovedá:
„Tebe, Pane.“ Výzva vyjadruje uznanie Bohorodičky a svätých ako orodovníkov
u Boha. Dáva Bohorodičke sedem prívlastkov, čím jej priznáva prvenstvo medzi
svätými. Výzva je ukončená vyjadrením,
v ktorom sa ľud odovzdáva do Božej vôle.
Veľkú ekténiu zakončuje zvolanie, ktoré je oslavou Najsvätejšej Trojice: „Lebo
tebe patrí všetka sláva, česť a poklona,
Otcu i Synu i Svätému Duchu, teraz
i vždycky i na veky vekov. Amen.“ Je to
vyjadrenie skutočnosti, že predchádzajúce prosby majú za cieľ oslavu Najsvätejšej Trojice, a s týmto úmyslom boli prednášané.
Ekténiu prednáša diakon pred kráľovskými dverami. Záverečné zvolanie prednáša kňaz vo svätyni. V neprítomnosti diakona kňaz veľkú ekténiu prednáša tiež
pred kráľovskými dverami, čiže po šiestich
žalmoch utierne nevchádza do svätyne.
Veľká ekténia na utierni vyjadruje myšlienku, že Kristus po tom, ako sme oslávili jeho narodenie Anjelskou piesňou, vyplní
všetky naše prosby za duchovné i telesné
dobrá, o ktoré prosíme v jednotlivých prosbách tejto ekténie.
júl|2013
Národný pochod
za život
Príbeh môjho manželstva začal na pochode za život v Paríži, kde som stretla
môjho manžela. Kým ja som sa nechala
nahovoriť na prezentáciu používania
potratových obrázkov v kampani za život talianskemu europoslancovi a prezi-
júl|2013
d uc hovnosť a teológ ia
Jana Ray - Tutková
dentovi Hnutia za život počas pochodu,
môj manžel, v tom čase na študijnom pobyte na francúzskej pobočke americkej
univerzity Georgia Institute of Technology
v Metz, prišiel do Paríža na základe pozvánky na letáku vo farnosti.
misionár
49
d uc hovnosť a teológ ia
50
Takže som nadšencom pochodov
za život, lebo sú nielen skvelým miestom
pre vzájomné spoznávanie zástancov života, ale aj efektívnym spôsobom ako pasívne demonštrovať odpor voči umelým
potratom. Je totiž ťažko v dnešnej spoločnosti aktívne bojovať proti potratom,
ktoré zákony ochraňujú a medzinárodné organizácie ich propagujú ako ľudské právo. Jednou z možností je ukazovať ľuďom realitu umelého potratu, prezentovaného ako „ľudské právo“, odhovárať ich od umelého potratu ponúknutím pomoci s narodeným bábätkom, či
vzdelávať ich o štatistikách, súvislostiach
a nespravodlivosti zákonov, ktoré odopierajú ochranu najmenším členom dnešnej spoločnosti. Na Slovensku už niekoľko
rokov prolife organizácie aj aktívne lobujú
proti rozširovaniu „práva na potrat“
a za zvyšovanie ochrany počatých detí.
Zúčastniť sa pochodu za život však
znamená povzbudiť nielen účastníkov navzájom, ale aj ďalších bojazlivých neúčastníkov, aby sa nebáli postaviť sa
na stranu života, lásky a pravdy. Zároveň
je to signálom pre obhajcov potratov a ľahostajných spoluobčanov i politikov, že
ide o veľkú nespravodlivosť, genocídu,
najväčšiu ľudskoprávnu tému v histórii ľudstva. Áno, najväčšiu, lebo zbavovanie sa
nechcených doteraz nikdy nedosiahlo
také rozmery. 50 mil. potratov ročne podľa OSN štatistiky sa dá porovnať len
so 60 mil. obetí 2. svetovej vojny, ktorá
však trvala 5 rokov! Na Slovensku každý deň je zabitých 25 detí umelým potratom. Viac ľudí denne nezomrie na žiadmisionár
nu konkrétnu chorobu, či v dôsledku trestného činu.
Historicky prvý pochod za život sa
uskutočnil vo Washingtone, D.C. v roku
1974. V tomto roku v mrazivom januári
na 40. výročie legalizácie potratov
v USA dosiahol počet 600 tisíc účastníkov. No len pred pár rokmi sa inšpirovali
aj ďalšie krajiny a dnes sú pochody každoročne okrem Paríža aj v Bruseli, Londýne, Ríme, Prahe, či Varšave. Tento rok
sa národný pochod za život uskutoční
prvýkrát na Slovensku a to v Európskom
meste kultúry, za ktoré sú tento rok vyhlásené Košice.
Obrancovia počatých detí chcú zmobilizovať všetkých ľudí dobrej vôle, medzi ktorých nepochybne patria aj kresťania-katolíci, aby 22. septembra 2013
prišli podporiť svojou účasťou právo
na život počatých bezbranných detí
v Košiciach, ktoré sú tiež sídlom Ústavného
súdu SR. Ten v roku 2007 odobril komunistický potratový zákon, na základe ktorého sme sa od roku 1956 legálne zbavili takmer štvrtiny populácie Slovenska.
Národný pochod za život podporuje aj
Konferencia biskupov Slovenska, lebo
Evanjelium nás kresťanov učí byť solidárnymi samaritánmi voči nenarodeným deťom.
júl|2013
Pred desiatkami tisíc mladých ľudí, najmä otcov a mám mladých rodín na mnohých podujatiach v rámci Dňa rodiny odznela pozvánka na Národný pochod
za život. Iniciátorom a koordinátorom už
piateho ročníka Dňa rodiny zameraného
na a pre rodinu je Fórum kresťanských
inštitúcií, na miestnej úrovni ho realizujú najmä dobrovoľníci v centrách pre rodinu.
Po celom Slovensku boli návštevníci podujatí, na ktorých sa zdôrazňuje nenahraditeľný význam tradičnej rodiny,
pozvaní k úcte a ochrane života človeka
od počatia po prirodzenú smrť.
Organizátori dňa rodiny vo svojom vyhlásení na www.denrodiny.sk hovoria o rodine ako ideálnom priestore pre život, rozvoj detí a lásku: „Rodina založená trvalým
manželstvom jedného muža a jednej ženy,
ktorú tvoria spolu s ich deťmi, je prirodzenou a základnou bunkou spoločnosti. Rodina
vytvára ideálny priestor pre život, rozvoj detí
a rast vzájomnej lásky partnerov. Rodina je
na Slovensku najdôležitejšou hodnotou,
o čom svedčia nielen prieskumy verejnej mienky, ale aj množstvá harmonických rodín.“
Hovorca Národného pochodu za život, Tomáš Kováčik (29), zdôrazňuje: „Je
zvláštne, že je dnes potrebné obhajovať
hodnoty ako život človeka či rodina. Pritom tieto hodnoty každý z nás prirodzene vníma ako niečo, o čo sa mohol vždy
oprieť a je zmätený z ich neustáleho spochybňovania. Spolu hovoríme: Stačilo!“
júl|2013
Rodina je
ideálnym
prostredím
pre život
d uc hovnosť a teológ ia
Tomáš Kováčik
Národný pochod za život ako najvýznamnejšie podujatie svojho druhu na Slovensku sa bude po prvý krát konať s celoslovenskou pôsobnosťou. Lokálne pochody za život sa v rôznych mestách konali v marci pri príležitosti Dňa počatého dieťaťa. Z nich najväčší mal názov Bratislava
za život a zúčastnilo sa ho 2000 najmä mladých ľudí. Organizátori septembrového pochodu očakávajú účasť viac ako desať tisíc pochodujúcich, ktorí vyjadria podporu
ochrane života od počatia až po prirodzenú smrť a premenia Košice na Európske hlavné mesto kultúry života. Pripravené budú aj sprievodné podujatia - prednášky, workshopy, diskusie, koncerty či sv.
omše so všetkými slovenskými biskupmi.
K spolupráci na tomto významnom celoslovenskom podujatí sú pozvaní všetci jednotlivci, skupiny, organizácie, spolky, cirkvi
a spoločenstvá.
Viac na www.pochodzazivot.sk
misionár
51
sved ec tvo
Martina a Peter Lukačovci
14. apríla 2013 bol ukončený v poradí už 10. ročník Školy rodiny. Išlo
o formu prípravy osôb ochotných slúžiť Bohu tým spôsobom, že slúžia rodinám a osobám, ktoré majú zámer
vo vzdialenej alebo blízkej budúcnosti uzavrieť manželstvo. A my
sme boli jeho súčasťou...
... aj keď ponuka nášho pána
dekana tráviť desať predlžených víkendov na Inštitúte rodiny v Košiciach
nás prekvapila. Po pätnástich rokoch
manželstva sme sa cítili byť primladí na
to, aby sme odovzdávali ďalej svoje skúsenosti, no zároveň pristarí, aby sme menili zaužívané zvyky v našej rodine. Keďže išlo o vymodlenú „vec“, rozhodli sme
sa nebrániť. A veruže sa oplatilo!
Tento celoročný formačno-vzdelávací
program nám pomohol zintenzívniť náš
vzťah s Bohom. Zlepšila sa naša komunikácia
s ním - naučili sme sa najmä počúvať, čo nám
hovorí, a to aj cez Sväté písmo, ktoré vďaka Škole rodiny poctivejšie študujeme. Začali sme tiež vnímať prítomnosť Svätého Ducha. Pochopili sme, že sme nielen kresťania,
ale aj katolíci, členovia všeobecnej Cirkvi,
ktorá potrebuje laikov deliacich sa s inými
o Krista, pretože len delením sa zo svojho
52
misionár
Lásk
sa tre
učiť
bohatstva obohacujeme iných. S týmto poznaním sme prehodnotili aj vzťah k sebe samým i k sebe navzájom. Dopomohlo nám
k tomu najmä letné sústredenie v Centre
pre rodinu na Sigorde, ktoré umocnilo duchovný rozmer Školy rodiny a ktoré nám
umožnilo naplno prežiť blízkosť jeden druhého. Obaja sme si veľmi dobre uvedomili,
že ak má naše manželstvo fungovať, musíme si navzájom slúžiť. Nie zo strachu či otjúl|2013
ke
eba
ť...
na z najdôležitejších úloh manželského života. Celé štúdium nám totiž otvorilo oči
i vo výchove našich detí. Uvedomili sme si,
že sú ako vlhký cement a my nemáme príliš veľa času na to, aby sme z nich vytvarovali zodpovedných a milujúcich ľudí. Musíme preto konať rýchlo a zodpovedne naplno. Ibaže to nepôjde, ak nebude centrom nášho manželstva, a teda aj rodiny,
Boh. Boh je láska a láska musí byť záklajúl|2013
sved ec tvo
rockého vzťahu, ale z lásky, pretože len takáto služba prináša radosť a je uzdravujúca.
Napokon, presviedčame sa o tom aj vo Svätom písme, keď Pán Ježiš umývajúc nohy
apoštolom hovorí: „Prišiel som slúžiť, nie dať sa obsluhovať.“
Ďalším pilierom, na ktorom treba stavať v manželstve,
je vzájomné zdieľanie. A nielen nápadov, názorov alebo argumentov. Je to oveľa viac! Je to zdieľanie nášho najvnútornejšieho ja, odhalenie vlastných pocitov. A keďže žijeme v uponáhľanej konzumnej dobe, rozhodli sme sa vyhradiť si čas na vzájomné zdieľanie, na manželský
dialóg. Vyhradenie
času na čokoľvek
a kohokoľvek je
dnes dôležité.
Nájsť si čas znamená totiž zastaviť sa a „natankovať“, aby
sme mohli ísť
ďalej... aj ako
rodičia, čo je jed-
dom každého manželstva. Láska sa môže
a musí vyjadrovať vo všetkom a všade.
Sme stvorení na Boží obraz, a preto je v nás
schopnosť milovať a byť milovaní. Povolanie
k prežívaniu manželstva si vyžaduje vernosť,
odpúšťanie, veľkorysosť, dávanie, obetu; vyžaduje si pravdovravnosť, vďačnosť, umieranie
a vstávanie z mŕtvych. V manželstve musí
umrieť moje „ja“ pri dávaní sa partnerovi a deťom. Je to nepretržité povolanie pomáhať
ostatným... a veľká posila je ukrytá v spoločnej
modlitbe vyslovenej a prežívanej manželmi.
misionár
53
54
misionár
júl|2013
fo torep or tá ž – www. m isiona r. s k
ORIENTALIUM ECCLESIARUM
Dekrét o východných
katolíckych cirkvách
2. Svätá Katolícka cirkev, ktorá je Kristovým tajomným telom, pozostáva z veriacich,
organicky spojených v Duchu Svätom tou istou vierou, tými istými sviatosťami a tou istou
správou, ktorí zoskupením do rozličných hierarchických celkov tvoria partikulárne cirkvi
alebo obrady. Medzi nimi jestvuje obdivuhodné spoločenstvo, takže rozmanitosť
v Cirkvi nielenže nie je na škodu jej jednote,
ale skôr ju robí viditeľnejšou. Katolícka cirkev
chce, aby zostali neporušené tradície každej
partikulárnej cirkvi alebo obradu a zároveň
sa usiluje prispôsobiť svoj spôsob správy rozmanitým časovým a miestnym potrebám.
NOSTRA AETATE
Deklarácia o postoji cirkvi
k nekresťanským náboženstvám
2. Od dávnych čias až podnes rozličné národy určitým spôsobom vnímajú tajomnú silu, ktorá účinkuje vo vývoji vecí
i v udalostiach ľudského života. Niektoré
uznávajú najvyššie božstvo, prípadne aj
Boha Otca. Toto vnímanie a poznanie preniká celý ich život hlbokým náboženským
citom. (...) Katolícka cirkev nezavrhuje nič
z toho, čo je v týchto náboženstvách pravjúl|2013
D o k u m e n t y I I . Va t i ka n s k é h o ko n c i l u
Magistérium
Cirkvi
divé a sväté. S úprimnou úctou hľadí na spôsoby konania a správania, na pravidlá
a učenia, ktoré sa síce v mnohom líšia
od toho, čo ona sama zachováva a učí,
no predsa nezriedka odzrkadľujú lúč Pravdy, ktorá osvecuje všetkých ľudí. Cirkev však
ohlasuje a je povinná neprestajne ohlasovať Krista, ktorý je „cesta, pravda a život“ (Jn 14, 6), v ktorom ľudia nachádzajú plnosť náboženského života a v ktorom
Boh zmieril so sebou všetko. Preto Cirkev
povzbudzuje svojich synov a dcéry, aby
s múdrosťou a láskou vydávali svedectvo
o viere a kresťanskom živote, nadväzovali
dialóg a spoluprácu s vyznávačmi iných náboženstiev a uznávali, chránili i zveľaďovali duchovné, mravné a kultúrno-spoločenské hodnoty, ktoré sa u nich nachádzajú.
GAUDIUM ET SPES
Pastorálna konštitúcia
o Cirkvi v súčasnom svete
12. Veriaci i neveriaci takmer jednomyseľne uznávajú, že všetko na zemi má
byť usmernené na človeka ako na svoj stredobod a vrchol. Lenže čo je vlastne človek? (...) Cirkev hlboko pociťuje tieto ťažkosti a poučená Božím zjavením, je schopná dať na ne odpoveď, ktorá opisuje pravú situáciu človeka, vysvetľuje jeho slabosti
a zároveň mu pomáha správne spoznať
jeho dôstojnosť a povolanie. Sväté písmo
nás učí, že človek je stvorený na Boží obraz, že je schopný poznať a milovať svojho Stvoriteľa, ktorý ho ustanovil za pána
všetkého pozemského stvorenstva, aby ho
spravoval a slúžil si ním na Božiu slávu.
misionár
55
d u c h ov n o s ť o tc ov p ú š te
Spracoval o. Metod Lukačik CSsR
Životný
štýl otcov
púšte
Každý si tvorí svoj osobitný životný štýl.
Teda spôsob ako, koľko, kedy pracuje, odpočíva, kedy sa stretáva s ľuďmi, koľko sa
modlí... a podobne. Spoznať životný štýl
otcov púšte nám lepšie pomôže porozumieť ich slovám, ich povolaniu a možno aj
duchu evanjelia. Títo ľudia odišli na púšť, aby
žili evanjelium radikálnejšie. Božie slovo bola
hlavná norma ich života. Poriadok dňa vyzeral viac-menej takto. Po rannej modlitbe
mních začal pracovať. Práca bola dôležitou povinnosťou. Každý mal žiť z práce svojich rúk. Okrem toho zo svojho zárobku mohol dávať almužnu chudobným a práca
ešte plnila asketickú úlohu na ceste svätosti.
Predovšetkým to bola ručná práca, aby počas nej mohol mních rozjímať a modliť sa.
56
misionár
Mnísi často plietli košíky, laná,... Potom sa
to predávalo na trhu, kde si aj zadovážili ďalší materiál. V čase žatvy aj mnísi chodili pomáhať pri žnivách a zbere úrody. Len
niektorí vzdelaní mnísi sa venovali intelektuálnej práci, písaniu alebo prepisovaniu
kníh. Pracovný čas v normálny deň trval asi
tak do 15.00 hod., kedy jedli jediný pokrm.
Na Blízkom východe v tom čase sa zvyklo jesť len dvakrát do dňa. Mnísi okrem
toho, že zvyčajne jedli len raz za deň, sa
veľa aj postili. Niekedy jedli len každý druhý alebo tretí deň. Jednak hlavná zásada
bola nejesť dosýta. Ich jedálny lístok tvorila zelenina (niekedy varená), chlieb, jačmenné placky, rôzne kaše, ovocie. Zo zásady nejedli mäso. Pili predovšetkým vodu,
veľmi zriedkavo trochu vína. Po „obede“
bol krátky odpočinok a znovu sa venovali
modlitbe, duchovnému čítaniu (keď vedeli
čítať a mali nejakú knihu). Večer vykonávali večerné modlitby. Niekedy večer sa aj
schádzali na spoločné rozhovory o duchovnom živote. Noc bola takisto pre nich
časom bdenia a modlitieb. V sobotu večer
mali spoločné slávenie eucharistie,
po ktorom bolo agapé, hostina lásky. Deň
mal iný program keď prišla návšteva, bratia alebo cudzí.
júl|2013
Abba Ján povedal: „Mníšstvo je drina.
Mních sa namáha vo všetkom, čo robí. To
je to, čo je mních.”
Abba Ján povedal, že svätí sú
ako skupina stromov, ktoré prinášajú
rôzne ovocie, ale sú napájané z toho
istého zdroja. Spôsoby jedného svätca sa líšia od spôsobov iného, ale je
to ten istý Duch, ktorý účinkuje v každom z nich.
Jeden brat v skíte si išiel pýtať poučenie od abbu Mojžiša a starec mu povedal:
„Choď a zotrvaj vo svojej kélii. Tvoja kélia ťa všetko naučí.”
Abba Teodor, prezývaný Fermos,
mal tri dobré knihy. Išiel k abbovi Makariovi a povedal mu: „Mám tri dobré knihy a ich čítanie mi pomáha. Ostatní mnísi ich chcú tiež čítať a pomáha im
to. Povedz mi, čo mám robiť?” Starec
júl|2013
mu odvetil: „Čítať knihy je dobré, ale
nevlastniť nič je viac ako mať všetko.”
Keď to počul, odišiel, predal knihy a peniaze rozdal chudobným.
Abba Nilos povedal: „Šípy nepriateľa
nemôžu zasiahnuť toho, kto miluje ticho,
ale ten, kto sa pohybuje v dave, bude často zranený.”
d u c h ov n o s ť o tc ov p ú š te
Abba Mojžiš sa pýtal abbu Silvána:
„Môže človek každý deň položiť nový
základ?” Starec odpovedal: „Ak sa
bude usilovať, môže položiť nový základ v každom okamihu.”
Istý brat povedal abbovi Teodorovi: „Chcem splniť prikázania.” Starec
mu povedal to, čo mu hovoril abba
Theonas: „Chcem naplniť svojho ducha
Bohom.”
Abba Kopres povedal: „Požehnaný, kto
znáša ťažkosti so vďakyvzdávaním.”
V Kelliách bol starec nazývaný
Apollo. Ak niekto prišiel, aby spolu urobili nejakú prácu, pustil sa do nej s radosťou a hovoril: „Dnes idem pracovať
s Kristom na spásu svojej duše, lebo to
je odmena, ktorú dáva.”
zdroj: http://www.grkat.nfo.sk/Texty/vyroky1.html
misionár
57
príbeh sv. Cyrila a Metoda
Príbeh sv. Cy
Cestou do Ríma sa zastavili u panónskeho kniežaťa Koceľa v Blatnohrade.
Potom prišli do Benátok.
58
misionár
júl|2013
príbeh sv. Cyrila a Metoda
rila a Metoda
Tu viedli spor s trojjazyčníkmi o staroslovienskej liturgickej reči.
Nakoniec prišli do Ríma k pápežovi s relikviou sv. Klimenta.
júl|2013
misionár
59
príbeh sv. Cyrila a Metoda
Pápež Hadrián II. potvrdil staroslovienčinu ako štvrtý liturgický jazyk v bazilike Santa
Maria Maggiore a položil liturgické knihy na oltár.
Milé deti, prajeme vám radostné prázdniny. Oddýchnite si, načerpajte sily a snažte sa dobrými skutkami šíriť evanjelium ako malí misionári. Pamätajte každý deň aj na modlitbu, aby čas
prázdnin bol časom požehnaným a milým Bohu. Náš príbeh sv. Cyrila a Metoda pokračuje aj
počas prázdnin, vymaľujte komiks, tak ako sa vám najviac páči a pošlite nám ho do 13. júla
2013 v digitálnej podobe – odfotený alebo naskenovaný – e-mailom na adresu [email protected], prípadne vystrihnutý na klasickú poštovú adresu redakcie. Najkrajší odmeníme peknou cenou.
V Michalovciach každý mesiac vydávajú Redemptoristi, Vydavateľstvo Misionár. Vydávanie je povolené GBÚ v Prešove, č. j. 1967/1992, rehoľou a MK SR, EV. 3171/09. Redakcia si vyhradzuje právo úpravy rukopisov. Nevyžiadané príspevky nevraciame. Autorom komiksu je o.
Tomáš Labanič ©.
Šéfredaktor: o. Metod Lukačik CSsR; Redaktori: o. Maroš Dupnák CSsR, o. Miroslav Medviď CSsR; Adresa: Redemptoristi, Vydavateľstvo
Misionár, Masarykova 35, 071 01 Michalovce; Telefón: 056/688 19 81, 0902 275 145; Web: www.misionar.eu; E-mail: [email protected]; Bankové spojenie: SLSP, a. s. Michalovce, č. ú.: 0480292873/0900, IČO: 00585696; Časopis Misionár je možné objednať si kedykoľvek v priebehu roka. Ročné predplatné predstavuje 11 EUR. Cena: 1 EUR; ISSN: 1335-1176.
60
misionár
júl|2013
Download

júl 2013 - misionar.eu