Roč. XX. č. 75
EMPATIA
BULLETIN
Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny.
Odbor poradensko-psychologických služieb.
Asociácia manželských a rodinných poradcov
a sociálnych pracovníkov SR v Bratislave.
Slúži na komunikáciu a informovanie o formách práce, úspechoch
i ťažkostiach na ceste pomoci človeku v náročných životných situáciách.
NIELEN PRE ODBORNÍKOV
Číslo 1
marec 2013
Bratislava
Empatia 1/2013
2
Empatia 1/2013
OBSAH
EDITORIAL
4
SLAVOMIL HUBÁLEK 1947-2013
6
MEDZI NAMI
PhDr. Jolana Kusá: Poradenská propedeutika
8
TÉMA
Rodina.
Rozhovor s Jánom Budajom, námestníkom primátora Bratislavy
Rozhovor s podpredsedníčkou NRSR Erikou Jurinovou.
Mgr. Mastelová Dagmar, MUDr. Bražinová Alexandra MPH, PhD:
Rozvodovosť a vybrané duševné poruchy v Slovenskej republike
ROZHOVOR
Rozhovor s Paulom L. Wachtelom nielen o integrácii v psychoterapii
11
13
15
18
27
PREČÍTALI SME
Karl Heinz Brisch.: Poruchy vzťahové väzby (Kusá)
42
Harold S. Kushner: Když se zlé věci stávají dobrým lidem. (Škultétyová) 45
Steven H. Covery: Třetí alternatíva (Kusá)
49
3
Empatia 1/2013
EDITORIAL
Pravdepodobne najvýznamnejšia sociálna pomoc, ktorá môže byť
poskytnutá kýmkoľvek pre túto zem a pre ľudstvo, je vytvorenie rodiny.
George Bernard Shaw
Tento spôsob jari sa mi skutočne nepáči. Ešte stále je kde tu sneh a v Poprade, kde som bola v polovici apríla, po slnečnom dni naraz znova snežilo a
Tatry sa tvária ako vo vydarenom februári. Iba lyžiarska sezóna je mimoriadne
vydarená. Všetko ostatné je nevydarené. Takmer nič nekvitne, nerastie, príroda
bude mať čo robiť, aby to dobehla. Takú dlhú zimu sme nezažili, vravia to aj
meteorológovia a tí najstarší pamätníci.
Ćo to asi robí s ľuďmi, ich telom,dušou, psychikou? Pribudlo depresii, sme
viac vyčerpaní, ešte že môžeme odskočiť do Karibiku, Egypta, Thajska. Niektorí.
Ostatní si musia poradiť a pomôcť sami, doma. S blízkymi, s rodinou, priateľmi.
Priatelia sa menia, čo zostáva je rodina.
RODINA. V nej začíname, vytvárame sa ako ľudská bytosť, ktorá potom
odchádza do sveta. Z vnútorného prostredia rodiny do vonkajšieho sveta, hovorila H. Arendtová a preto niektorí psychológovia nazývajú rodinu aj sociálnou
maternicou. Takto rodiny tvoria svet.
Viete, že 15. máj je deň rodiny?
Na rodine svet stojí. Aká je rodina, taký je aj svet, no a kruh sa uzatvára. Stojí
za to sa o ňu starať. Prečo sa to nedeje? Prečo sa rodina stáva predmetom záujmu až vtedy, keď prestáva fungovať? Keď sa rozpadá a prirodzené prostredie
pre deti sa stráca. To už zasahuje legislatíva, rodinné i trestné právo.
Kto chráni rodinu, pomáha jej pri vzniku, pri plnení jej poslania, kto jej pomáha zvládnuť problémy? Manželské poradne, poradne pre rodinu a vzťahy,
predsa. A neviete kde sú?
My by sme o tom mali niečo vedieť, my sme boli tie manželské poradne a
dnes sme- referáty. Ale, podobne ako M. L. King, máme sen:
Systém manželských a rodinných poradní sa vráti, dobuduje do podoby, akú
by mala mať táto spoločnosť. Do takej podoby, aby každý, kto potrebuje poradenskú pomoc, ju mal v dosahu a dostupnú. Pretože je to prevencia problémov a dysfunkcií. Rodiny. Je to nástroj na ich lepšie zvládanie, na návrat k normálnemu životu, posilnení zvládnutými problémami, silnejší a optimistickí. Je
to prostriedok na lepší život ľudí a lepší stav sveta.
4
Empatia 1/2013
Používajú ho odborníci s hlbokým presvedčením, odborne pripravení a zapálení. Pomaly sú síce vytláčaní do iných profesií, ale stačí, aby dostali príležitosť. Môžeme ignorovať takýto prostriedok?
Pritom sa rodinou zaklína každý politik, každý duchovný vodca, každý populistický agitátor.
Máme pocit, že sa o ňu zároveň preťahujú ako pes o kosť. Každý jej chce
dobre, svojím spôsobom. Demokrati tvrdia, že treba dať rodinám slobodu a
pokoj, cirkev dozerá, aby rodina nebola „zneužitá na telesné pôžitky a hriešne
aktivity“, a tak bráni vzdelávaniu o dynamike rodinných vzťahov, o rodinnej
kontinuite, či o komunikácií a pascách v partnerských vzťahoch, česť výnimkám. Niekde je práve cirkev jediná, ktorá pripravuje na manželstvo a prizve
k príprave aj psychológa. V škole učia o človeku a rodine trochu v rôznych
predmetoch a nikde spolu.
Rodina je psychologicky-biologicky-sociálne-ekonomicky a spirituálne definovateľné spoločenstvo ľudí, spojených špecifickými vzťahmi. Všetky tieto zložky by mali dostať svoju pozornosť. Vedci rodinu už desaťročia seriózne skúmajú
a niečo o nej vedia. Chémii, fyzike, či matematike človeka učí škola rozumieť
veľa rokov. Vlastnému životu, prebiehajúcemu v rodine, možno zopár hodín na
občianskej, odučených ako dom dal.
Nemôžeme si zastierať skutočnosť, že stav našich rodín nie je dobrý. Dedičstvo v podobe rol, pravidiel, hodnôt príliš nefunguje. Roly sú zmätené, pravidlá
pre výchovu nejasné, ani o hodnotách, snáď okrem desatora, nie je zhoda. No
proste, roboty ako na kostole.
Vyzerá to veľmi jednoduché – zlepšiť svet cez rodiny. Možno preto to neláka
tých, ktorí majú na spoločenské zmeny vplyv. Ale uisťujeme, že to nie je jednoduché, a treba začať. Znova a hneď. Keď zas bude vonku nevľúdne, fujavica,
víchor a dážď doma vám uvaria čaj, grog a strávia nepohodu s vami. Lebo ste
rodina.
PhDr. J. Kusá



Rodina je oboje, ako základnou jednotkou spoločnosti, tak koreňom
kultúry. Je to neutíchajúci zdroj podpory, obhajoby, uistenia a
emocionálneho naplnenia, ktoré dodáva dieťaťu silu, aby sa sebavedome
odvážilo do väčšieho sveta a stalo sa všetkým, čím môže byť.
Mariance NeiFert
5
Empatia 1/2013


















SLAVOMIL HUBÁLEK
1947-2013
Psychológ, kamarát, kolega, vzácny človek, Slávek Hubálek zomrel 12.3.2013, náhle, na infarkt.
Stihol napísať knihu: Zpovědník vrahů, ktorá sa distribuovala po jeho smrti, v Literárních novinách vyšiel
s ním veľký rozhovor taktiež dva dni po jeho smrti, a tak ani príliš nebolo treba
písať nekrológy, napísal si ich sám. V spomenutej knihe nájdeme aj jeho autobiografiu. Jeho osudy neboli jednoduché, zamestnanie si nemohol vyberať,
pretože mal kádrové problémy, ak mladšia generácia vie ešte, čo to bolo. Na
vyhliadnuté voľné miesta ho nemohli prijať a tak skončil v liečebni Horné Berkovice u sexuálnych deviantov. Zaujala ho skupinová terapia, pacientom dali
dôveru a učili ich prežívať sebaprijatie, sebaúctu, mali s tým úžasné výsledky
a celý život bol jej fanúšikom, aj lektorom, učiteľom ďalších vedúcich skupín,
v rámci výcviku SUR.
Neskôr pracoval v Sexuologickom ústave, bol poradcom ministra zdravotníctva Bojara, založil firmu na výber špičkových manažérov, ktorej sa chvíľu darilo
a chvíľu nie, bol čestný, a nemal to jednoduché. Nemal problém otvorene
hovoriť svoje názory, aj politické, občianske, aj odborné. Bol stále známejším
súdnym znalcom vo veľkých kriminálnych kauzách. Taktiež bol stále známejší
svojimi psychologickými portrétmi politikov. Z toho dôvodu sa ocitol v polarizovaných vzťahoch, zažíval tlaky, stres, ale nikdy nezvolil ľahšiu variantu života.
Veľa kolegov a kolegýň, ktoré zažili Slávka ako svojho skupinového „otca“,
má dodnes pred očami jeho spôsob práce ako model: takým/ou psychologom/ičkou by som chcel/a byť, bol prevažujúci pocit. Tajomstvom Slávka bola,
okrem múdrosti a bystrého rozumu, hlavne jeho ľudská angažovanosť, opravdovosť, hlboké zaujatie pre dobro, spravodlivosť a pomoc pre každého jedného
človeka, i spoločnosť.
Uvádzame úryvky z jeho posledného rozhovoru:
... Človek je najagresívnejší tvor na planéte, a napriek tomu žijeme v prostredí, kde je najmenej agresie.
6
Empatia 1/2013
Čím to je? Vyspeli sme morálne?
Vysvetľujem si to tak, že práve preto, že je človek najagresívnejší tvor na
planéte, tak už niekedy v tej pôvodnej horde si musel vytvoriť obranný mechanizmus, evoluční psychológovia tomu hovoria recipročný altruizmus, my
moralisti tomu hovoríme: chovaj sa k druhému tak, ako chceš, aby sa on choval k tebe. Musel vzniknuť mechanizmus, ktorý podmieňuje prežitie skupiny.
Mechanizmus ovládania agresie. Preto existuje medzi ľuďmi morálka, etika,
slušnosť, preto vznikli v dejinách ľudstva mnohé zákazy, z ktorých najznámejšie
je desatoro, preto spoločnostiam, kde sa dobre žije, hovoríme právny štát. Hovoríme o štáte, kde násilie je iba v rukách polície a armády. Polícia nás chráni
pred vnútornou a armáda pred vonkajšou agresivitou.
Naprosto kľúčovú rolu pri ovládaní agresivity majú rodičia pri výchove dieťaťa. Prakticky sa nestretnete s vrahom, ktorý by pochádzal z normálnej funkčnej
rodiny. A nikdy som sa nestretol s nikým, kto by vraždil v životnej etape, keď
bol šťastne zamilovaný. Slušná rodinná výchova a funkčný partnerský vzťah sú
najlepšou prevenciou agresivity. Tí, ktorí sú v živote nešťastní, majú k agresivite
bližšie.
...Musíme podporovať úctu k právu i k práci polície. Je treba podporovať
rodinu a tiež základné školstvo. Učiteľ by mal patriť k najváženejším ľuďom
v spoločnosti.
...Optimizmus je pre mňa obraz základného kresťanského poňatia sveta,
skratkou jednoduchej myšlienky, že svet má zmysel.
Stretávate sa s ľuďmi, ktorí páchajú zločiny. Nevedie vás to k tomu, že si hovoríte, kam ten svet speje?
Som presvedčený, že väčšina ľudí na svete je slušná a dobrá. Tú patologickú
časť populácie vnímam ako organickú súčasť veľkého celku, ale nikdy ma to
neprinúti k negativizmu, alebo pesimizmu. Často sa ma pýtajú, čo robím, aby
som sa z toho nezbláznil. Popravde odpovedám, že ak počujem niečo skutočne
odporné v práci, tak si to vykompenzujem tak, že už cestou z väznice sa rozhodujem, či pôjdem do akvaristiky, alebo to bude kaktus, či nejaká kultúra. Väčšinou to býva kníhkupectvo. Snažím sa udržať rovnováhu medzi tým dobrým a
zlým. Som presvedčený, že toho dobrého je viac, pretože keby to tak nebolo,
tak by tento svet zanikol.
Milý Slávku, už teraz v tejto komunite, aj v tejto spoločnosti citeľne chýbaš.
Česť Tvojej pamiatke.










7








Empatia 1/2013
MEDZI NAMI
Poradenská propedeutika
V poradí tretie stretnutie propedeutiky sa uskutočnilo 8.-12. 4. 2013. Skupina sa mierne mení, jedni odchádzajú, zvyčajne rodiť deti, druhí prichádzajú,
pretože sa k nám vrátili ako sťahovaví vtáci. Stále je to veľká skupina, sedemnásť
ľudí.
Tento týždeň bola na programe rodina, rodinné poradenstvo. Podľa modelu
Virgínie Satirovej učila používať rôzne nástroje na prácu s rodinou PhDr. Oľga
Nemcová. Účastníci si poctivo urobili mapy svojich rodín, aby získali ďalšiu
časť sebapoznania a zároveň sa precvičili v používaní mapy rodiny ako zdroja
diagnostických údajov, ako prostriedku na dosiahnutie zmeny. Pochvaľovali si
účastníci, že sa im predtým technický nástroj stal živou poradenskou metodikou. Podobne to bolo aj s použitím metafory ľadovca osobnosti a ďalších satirovských nástrojov. Niektorí účastníci skupiny sa zúčastnili semináru o sochách
a sochaní s Walterom Zahndom, takže si dopĺňali svoj fragmentovitý obraz satirovského modelu.
Venovali sme pozornosť aj systémovému a štrukturálnemu prístupu, ktorý
sme využili na modelovanie situácií rodinného poradenstva. Viedli sme ho s
Mgr. Ľudkou Skalskou. Keď si účastníci pripravili situácie, poväčšine zo života,
rozdelili roly, chviľu sa bavili o tom, čo hovorí literatúra a čo vie dodať skupina
o rodinnom poradenstve. Výstupy, ktoré sa ocitli na flipchartoch, budú nasledovať, podobne ako aj z predošlých stretnutí.
Potom situácie zahrali, musím konštatovať, že s obdivuhodnými hereckými
výkonmi. Aj rola poradcu bola „hraná“ veľmi presvedčivo, ale ako boli hrané
unikajúca žena, bezmocný partner, zmierujúce, rodičovské dieťa, identifikovaný problémový člen, čierna ovca, to bolo skutočne vhodné do kroniky modelov. Myslím, že každý účastník v tom mal jasno, aspoň v ten piatok, keď sme
končili.
Účastníci mali dojem, že učenie tento týždeň bolo ľahšie, výdatnejšie a čas
rýchlo utekal.
Pracovali v pohode a sústredení, pretože skupina je už na svojom treťom
stretnutí zohratá, ľudia sa poznajú a cítia sa na jednej lodi – dobre. Zdieľajú
svoje pracovné strasti, ktoré sú podobné, vytvárajú si potešenia, ocenenia a
spôsoby uvoľnenia. Kuloáry nadobudli väčší význam.
Akoby mimochodom získali veľa podnetov a kus istoty do práce s rodinou, ktorej sa vo svojej praxi vyhnú iba vtedy, keď na ňu nemajú dostatočné priestory.
8
Empatia 1/2013
RODINA V PORADENSTVE
KROKY:
PRIPOJENIE SA PORADCU K RODINE:
- akomodáciou – prispôsobením (partner, priateľ)
- vedením- expert, vodca
INTERVENCIE: Typy:
- vytváranie koalícií
- otváranie komunikačných kanálov
- oddeľovanie tesných väzieb
Prostriedky:
pohyb, ocenenia, otázky, podpora, validizácia, úlohy, zrkadlenie, sledovanie obsahu, prerámcovanie, porozumenie, aha efekt, externalizácia, zlatá otázka, priama komunikácia členov rodiny, zmena miesta sedenia členov rodiny, pokyny k uvoľnenému chovaniu – sledovanie...
DIAGNÓZA -ČO JE PROBLÉM
- štruktúra a transakčné vzorce
- flexibilita systému
- citlivosť systému
- kontext a zdroje podpory
- vývojové štádia rodiny a naplnenie úloh
- spôsob udržiavania problému
J. Kusá



Všetky šťastné rodiny sú si navzájom podobné, každá nešťastná rodina je
nešťastná svojím spôsobom.
Lev Nikolajevič Tolstoj
9
Empatia 1/2013
CIELE PRI RODINNOM PORADENSTVE
Definujú sa na prvom sedení a na ich základe sa vytvorí kontrakt
Obecne môžu byť napríklad tieto:
- budovať subsystémy (detský, rodičovský)
- uvoľňovať (a tvoriť) koalície, triangulácie, identifikovaného klienta, rodičovské dieťa,
obetovaného člena..
- akceptovať významy všetkých –dať im hlas, pracovať s nimi pri zmene
- dávať nové významy
- prerámcovanie – zdravá homeostáza
Ako sleduje poradca rodinu:
pozorovaním obrazov
sledovaním neverbality a pohybu
počúvaním a otázkami
rozmiestnením v priestore, jeho zmenami
modelovaním častí systému, rôzne zostavy (deti; deti matka; deti otec; otec, matka
všetci spolu; všetci plus poradca
- na základe flexibilného plánu
-
MODELOVANIE – RODINNÉ PORADENSTVO
ČO SLEDUJE PORADCA:
BLÍZKOSŤ, VZDIALENOSŤ, CENTRALITA, VYLÚČENIE
TYPY INTERAKCIÍ ČLENOV RODINY: PLUS + ; MÍNUS-;
KOMUNIKAČNÉ KANÁLY
HRANICE- AUTONÓMIA
- MEDZIZÁVISLOSŤ (MEDZI ČLENMI RODINY)
POZÍCIE, STATUSY V RODINE VEDÚCI, PODRIADENÝ, OBETNÝ
BARÁNOK, RODIČOVSKÉ DIEŤA...
NEVERBALITA, TELO, OČNÝ KONTAKT, DOTYKY
AKTIVITA – KTO PREBERÁ INICIATÍVU, SKÁČE DO REČI, KTO SA
NEZAPÁJA, JE MIMO, JE ODMIETANÝ...
PRAVIDLÁ A TABU
J. Kusá
10
Empatia 1/2013
TÉMA
Rodina
Ku dňu rodiny 15. mája 2013
Manželstvo sa vydarí a vydrží vtedy, keď si partneri vážia a cenia svoje
odlišnosti.
Covey



Podobne, ako som pred časom pátrala s Gilbertovou po tajomstvách manželstva, po tajomstvách jeho pretrvania i jeho rozpadov, ale hlavne po tom srdci
toho tajomstva, ktoré spôsobí, že sa dvaja ľudia, úplne cudzí a často veľmi odlišní, rozhodnú zdieľať spolu posteľ, dom, tráviť spolu čas svojho života, preniknúť
si navzájom do najtajnejších kútov srdca, mysle a duše, založiť rodinu, priviesť
na svet detí a vychovať ich.
Rodina je zmyslom manželstva a čo je zmyslom rodiny?
Rodina je mikrokozmom sveta, hovorí jedna múdra autorka.
K pochopeniu sveta stačí, keď budeme skúmať rodinu. Hodnota ako sila, intimita, autonómia, dôvera a schopnosť komunikovať sú dôležité zložky života,
od ktorých závisí kvalita nášho života na svete. Zmeniť svet, znamená zmeniť
rodinu. A naopak.
Zmeniť rodinu, znamená zmeniť svet.
Rodinný život sa podobá ľadovcu. Väčšina ľudí si je vedomá len desatiny
skutočného diania, tej, ktorú vidia, počujú, pritom tušia, že je tam toho viac,
občas zavadia o svoje city, potreby, očakávania, ale často s týmito veličinami
nevedia zaobchádzať, nevedia o nich hovoriť, uvažovať, ani nie sú si úplne
istí, či na ne majú nárok. Je až ku podivu, koľko neistoty a mýtov o rodine, jej
fungovaní súčasný elektronicky zdatný človek pozberal. Často z kolektívneho
nevedomia, ako by povedal Jung, nezriedka cez babičku, ktorá ho vychovávala
a od priateľov, ktorí na tom nie sú o nič lepšie.
Virginia Satirová, ktorej zamestnaním, ale i koníčkom bolo pátrať po tom, čo
sa to v tých rodinách deje a ako to dať do poriadku, keď sa to pokazí, narazila
na štyri aspekty rodinného života:
- pocity a názory, ktoré človek má o sebe, ktorým hovoríme sebahodnotenie
- spôsoby, ktoré ľudia používajú pre vlastné dorozumenie a ktorým hovoríme komunikácia
11
Empatia 1/2013
- pravidlá, ktorými sa ľudia vo svojom cítení a konaní riadia a ktoré sa nakoniec vyvinú v niečo, čomu hovoríme rodinný systém
- spôsob, akým sa ľudia chovajú k ostatným ľuďom a inštitúciam mimo rodinu, ktorý
nazývame spoločenská väzba.
Dospelí ľudia, poverení výchovou detí, sú tvorcami ľudí. Máme mnoho rôznych odtieňov učiteľov, vychovávateľov, poradcov, sprievodcov, trénerov a na
prvom i poslednom mieste sú vždy rodičia. Oni sú tvorcami ľudí par excelence,
ale nie sami, tým prostriedkom je rodina, ktorú vytvorili spolu s deťmi, domácimi zvieratami, rastlinami v kvetináčoch a hrnčekmi v poličkách, starými rodičmi, tetami, priateľmi. So všetkým dobrým i zlým, čo vpustili do svojho domova.
Domov je sídlom rodiny, a zároveň mystériom, je to ten pocit bezpečia a istoty
vo svete, plnom nebezpečia a nástrah, občas aj nepriateľov a nešťastí. O domove hovoria básnici – domov sú ruky, na ktorých môžeš plakať... ktovie či im je
zrejmé, ako táto vzácnosť vzniká? Býva tam láskavá tvár matky a silné ruky otca,
sestra, brat, muškáty v okne, lavička na priedomí (v slovenskej klasike), buchty
a biela káva, alebo aj rožok s maslom a šunkou, ale žiaden básnik, ani filozof
nepomenoval exaktne esenciu domova. Načo aj. Všetci dobre vieme, o čom je
reč, aspoň tí, ktorí mali aké také šťastie. Ak nemajú dosť hlboko v srdci uložený
tento poklad, často si prisvojujú mesto, či dedinu, doteraz sa bijú mladí muži za
svoju dedinu, alebo aj krajinu, a tak sa rodia národovci nad ktorých niet.
Ale to len na okraj.
Isté je, že rodina je zdrojom človečenstva na dlhý čas ľudského života. Často
až v hlbokej dospelosti má človek šancu zmeniť to, čo sa mu na jeho rodinezrovna nepáčilo, nevyhovovalo, často veľmi dlho racionalizuje svoj obraz o
rodine, lebo tuší aký je dôležitý.
Ako poznáme, či je rodina zdravá? Jednoducho. Ak máte pocit, že žijete
s priateľmi, s ľuďmi, ktorých máte radi a ktorí majú radi vás, dôverujú vám a
vy im, potom je rodina v poriadku. Ľudia často radšej ani neuvažujú o členoch
svojej rodiny, pretože, je to proste môj brat, moja sestra, môj otec, moja mama,
ako by to ani neboli ľudia.
Prináša vám spoločenstvo vašej rodiny radosť a povzbudenie? Lebo to by
rodina mala. Žije sa vám práve teraz dobre vo vašej rodine?
Koľko ľudí odpovie trikrát áno?
To sú tí šťastní, ktorí žijú v zdravých rodinách. Veľa rodín je však viac, či menej narušených. Vytvárajú nezdravé ovzdušie, ktoré pocítite, keď navštívite ich
domov, alebo aj oni váš. Cítime sa s nimi nesvoji. Buď je tam napätie, alebo
12
Empatia 1/2013
chlad, alebo nefunguje komunikácia, žiadna srdečná atmosféra a láskyplné prekáranie, niekedy je tam tajomne, sú prehnane zdvorilí...
Všetci to cítime, keď vravíme: u vás je taká pohoda, nikdy sa tu nenudíme,
vždy sa tu zasedíme, rozprávali by sme ešte, tým šťastnejším..
Aká je rodina poznáme aj na telách a tvárach ľudí.
Niekedy statočne nesú svoj kríž a zakrývajú problémy a nepohodu, poznáte
to všade je niečo... Inokedy sú nahnevaní na celý svet, nešťastní, zatrpknutí.
Členovia ich rodín ich večne kritizujú, svária sa, sú si na obtiaž. Takíto ľudia
majú ešte viac problémov vo vonkajšom svete, v škole, v zamestnaní a sú horšie
pripravení ich znášať a riešiť.
PhDr. Jolana Kusá
ANKETA O RODINE
Pripravili sme niekoľko základnych otázok o rodine a poslali sme ich niekrorým verejným činiteľom:
1.
2.
3.
4.
5.
Čo pre Vás, osobne znamená rodina?
Vnímate súčasné problémy rodín? Ktoré považujete za najbolestnejšie?
Niektoré hlasy hovoria o súmraku rodiny. Súhlasite s týmito hlasmi?
Považujete za ekologickú (prirodzenú) včasnú podporu a pomoc rodine?
a. Mesto Bratislava má najvyššiu rozvodovosť, aj pre svoj status a zloženie
obyvateľstva.
Napadá Vám niečo, čím by mesto mohlo prispieť týmto ľuďom v ťažkej
životnej situácií, ktorou rozvod bezpochyby je?
b. Slovensko patrí ku krajinám s vysokou rozvodovosťou. Napadá vám
niečo, čím by štát mohol rodinám účinne pomáhať v krízových
situáciach, vrátane rozvodu a v náročnej dobe po rozvode?
Rozhovor s Jánom Budajom, námestníkom primátora Bratislavy
S pánom viceprimátorom sa poznáme ešte z čias , kedy fungovali Manželské
a predmanželské poradne. Spolupracovali sme vtedy, v hlbokých osemdesiatych rokoch, v rámci výtvarného konceptu na prezentácií hodnôt rodiny, životného rytmu rodiny a poslania rodiny.
13
Empatia 1/2013
1. Čo pre Vás, osobne znamená rodina?
Rodina sa hádam väčšine ľudí spája s pojmami ako „istota“, alebo „bezpečie“
a platí to aj o mne. Spomínam si, že v minulosti sa u nás používalo často aj spojenie „rodinné zázemie“. Aj dnes vieme v tom slovnom spojení rozpoznať ohlas
bojovej terminológie. Hádam z čias, kedy človek opúšťal domov v obavách, ako
svoju jedinú baštu bezpečia, odkiaľ odchádzal na lov, či za obživou do jednoznačne nebezpečného a nepriateľského sveta vonku... Aj na tom fakte, že sme
si toto a podobné slovné spojenia týkajúce sa rodiny ponechali , vidno, že
vedome či nevedome prisudzujeme rodine predovšetkým ochrannú rolu.
2. Vnímate súčasné problémy rodín? Ktoré považujete za najbolestnejšie?
Isteže vnímam, ale sotva by som vám, ako laik, vedel dať akúkoľvek vyčerpávajúcu odpoveď. Trúfnem si odhad, že súčasné problémy rodiny ako inštitúcie
iste súvisia aj napr. s dlhodobým, hádam stáročným procesom oslabovania
rôznych tých tradičných kolektívnych vzťahov, s procesom individuácie jednotlivca. Vďaka tomu u nás výrazne vzrástlo obyvateľstvo s urbánnym životným
štýlom, ale súčasne aj s problémami v rodinnom spolužití. Druhou významnou
príčinou bude akiste dnešná doba po páde opatrovateľského (ale súčane politicky totalitného) štátu, v ktorej má jednotlivec ťarchu zodpovednosti za svoj
úspech na vlastných pleciach.
3. Niektoré hlasy hovoria o súmraku rodiny. Súhlasite s týmito hlasmi?
Ani nie.... Kedysi ... myslím, povedzme, pred 100 rokmi ... bolo pre mladú
ženu založenie rodiny kruciálnou otázkou jej životného úspechu, ba biologického prežitia. Najmä ak otehotnela. Dnes predsa len môže žiť šťastný a hodnotný život aj tzv. single, alebo ako slobodná matka. Spoločnosť už nevyvíja
taký tlak na založenie rodiny, dokonca je život bez rodiny ekonomicky jednoduchším.Založenie rodiny nie je v tejto dobe na Slovensku nevyhnutnosťou,
iba možnosťou.
14
Empatia 1/2013
4. Považujete za ekologickú (prirodzenú) včasnú podporu a pomoc rodine?
Myslím, že spoločnosť rodinám poskytovala pomoc vždy. Vieme si to jasne
identifikovať v rurálnom prostredí dediny, aj v dobe bývalého režimu. Ale dnes?
Štát aj obce sa tvária, že rodina je výlučnou starosťou jednotlivca. V čom sa,
pochopiteľne mýlia.
5. Mesto Bratislava má najvyššiu rozvodovosť, aj pre svoj status a zloženie obyvateľstva. Napadá Vám niečo, čím by mesto mohlo prispieť týmto ľuďom v ťažkej
životnej situácií, ktorou rozvod bezpochyby je?
Myslím, že by bolo osožné zlepšiť služby občanom napríklad obnovením niekdajšej manželskej a predmanželskej poradne... Veď asi sotva dnes už rodiny netrpia
žiadnym z tých mnohých problémov, s ktorými sa kedysi prichádzali podeliť do
týchto ustanovizní. Budem sa usilovať ich v Bratislave obnoviť.
Rozhovor s Ing. Erikou Jurinovou, podpredsedníčkou Národnej rady SR
1. Čo pre Vás, osobne znamená rodina?
Rodina je pre mňa spoločenstvo ľudí, ktorí sú spojení putom. To puto niekedy pomáha, niekedy ťaží, ale vždy viem, že sa ho nechcem vzdať. Sú to ľudia,
s ktorými sa chcem stretať , pomáhať im a od ktorých aj pomoc očakávam. Aj
keď to nie je vždy ideálne, cítim, že rodina je miesto, kde chcem byť.
2. Vnímate súčasné problémy rodín? Ktoré považujete za najbolestnejšie?
Ľahkovážnosť, s akou sa pristupovalo a pristupuje k rodinám mi naháňa hrôzu.
Ľudia sú pohltení svojou prácou, aby prežili alebo aby sa mali lepšie a druhý
rozmer – vzťahový – sa postupne vytráca. Rodina už často nie je miestom, kde
sa formujú ďalší členovia pre spoločnosť, akoby sa táto jedna z najdôležitejších
úloh rodiny kamsi strácala a zatláčala do úzadia. Naše deti nechávame formovať okolím niekedy kvôli zjednodušeniu, niekedy z pohodlnosti, pretože sme sa
stali otrokmi svojich zamestnaní. Dnes sa hovorieva, že najväčším nepriateľom
rodiny je zlá finančná situácia. Materiálne podmienky mnohých rodín sú často
15
Empatia 1/2013
katastrofálne, ale zároveň akoby štát rezignoval na svoju úlohu podpory rodín a
všetkého, čo pomáha udržaniu rodiny ako najprirodzenejšieho prostredia.
3. Niektoré hlasy hovoria o súmraku (kríze) rodiny. Súhlasite s týmito hlasmi?
Bohužiaľ, tiež to tak vnímam. Rodina musí bojovať so všetkými problémami
sama. A nie vždy jej na to stačia sily, nie vždy si vie sama pomôcť.
4. Považujete za efektívnu a prirodzenú včasnú podporu a pomoc rodine?
U nás iba hasíme požiare po tom, ako sa bezmocne (až na malé výnimky)
dlhodobo prizeráme tlejúcemu problému. Následky bývajú však veľmi bolestivé. Pre štát, ale hlavne pre samotných členov rodiny. Mali by sme zacieliť našu
pozornosť práve na prvé signály, ktoré naznačujú, že sa „niečo deje“. Existujú
overené postupy na identifikáciu a nápravu problémov v rodine. A preto nechápem, že s tým nepracujeme.
5. Slovensko patrí ku krajinám s vysokou rozvodovosťou. Napadá Vám niečo,
čím by štát mohol rodinám účinne pomáhať v krízových situáciach, vrátane rozvodu a v náročnej dobe po rozvode?
Tak ako všade, aj v tomto prípade platí, že všetko so všetkým súvisí. Ak zľahčujeme význam manželstva, ktoré neberieme ako trvalý zväzok (a záväzok), ale
sme vopred nastavení tak, že keď to nepôjde, tak to môžeme skončiť a nijakým
spôsobom v ľuďoch nebudujeme vedomie, že rodina má byť prístavom do pohody a nepohody, ťažko sa u nás niečo zmení. Manželský sľub... že ťa nikdy
neopustím ani v šťastí, ani v nešťastí, ani v zdraví, ani v chorobe... sú pre mnohých len romantické vety bez skutočného obsahu. Kým sa nezmení nazeranie
na inštitút manželstva a rodiny ako takej, veľké zmeny nenastanú. Ale nie som
idealistka. V každom vzťahu prídu ťažšie časy, práve pre tieto stavy by mala
fungovať záchranná sieť, napríklad v podobe centier pre rodiny alebo manželských poradní, ktoré by pomáhali riešiť krízy, ktorých je v každom manželstve
určite dosť. Verím, že by to zachránilo množstvo rodín. A keby aj len jednu, aj
tak by to malo zmysel. Kiežby sa z nás nestávali egoisti túžiaci len po vlastných
16
Empatia 1/2013
dobrách, ale kiežby nám viac záležalo na tom, ako urobiť šťastnými svojich blízkych. Ak by bol štát schopný zabezpečiť pre každého, kto prežíva krízu, akéhosi „sprievodcu“, ktorý mu pomôže vysporiadať sa s ťažkými okolnosťami, bolo
by to super. Štát však akoby rezignoval i v oblasti prípravy na manželstvo, nie po
telesnej stránke, ale hlavne citovej a duchovnej, hlavne prihliadajúc na tradičné
ponímanie rodiny. Každopádne, ak odhliadneme od finančnej a materiálnej
pomoci pre rodiny, ktorá je tiež nutná, osobne mi najviac chýba prevencia, to
je urobiť všetko pre to, aby sme správne chápali pojem rodina a manželstvo. A
ak nastanú problémy, aby sme vedeli, kam sa môžeme s dôverou obrátiť pre
ich riešenie.
Na otázky odpovedala:
Erika Jurinová
Podpredsedníčka NR SR
Pripravili: PhDr. Eva Černičková
PhDr. Jolana Kusá



Jediná skala, ktorá zostáva pevná, jediná inštitúcia, o ktorej viem, že
funguje, je rodina.
Lee Iacocca



Rodina je oporou štátu. Ľudia, zamestnaní rodinnými starosťami, nemyslia
na politiku.
Gabriel Laub
17
Empatia 1/2013
Rozvodovosť a vybrané duševné poruchy v Slovenskej
republike
Mgr. Mastelová Dagmar, MUDr. Bražinová Alexandra PhD, MPH
Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce, Trnavská univerzita v Trnave
Výskyt duševných porúch v posledných desaťročiach celosvetovo neustále
stúpa. Napriek tomu však duševné poruchy ešte stále nie sú predmetom dostatočnej pozornosti v našej spoločnosti. Našim výskumom a prezentáciou jeho
výsledkov by sme k tejto pozornosti chceli prispieť.
Stúpajúci trend porúch Syndróm závislosti na alkohole (diagnóza F10.2 podľa
Medzinárodnej klasifikácie chorôb, 10.revízia – MKCH-10), Afektívne poruchy
(skupina F30-39) a Neurotické, stresom podmienené a somatoformné poruchy
(skupina F40-48) uvádzame v Grafoch 1, 2 a 3. Sledovali sme práve tieto poruchy, nakoľko sa jedná o tri najčastejšie sa vyskytujúce poruchy / skupiny porúch
celkovo vo svete, ako aj v slovenskej populácii. Dôležitým dôvodom je tiež
fakt, že v štúdiách realizovaných na individuálnej úrovni bol u nich preukázaný
vzťah k socio-ekonomickým faktorom. Najčastejšie poruchy zo skupiny Afektívnych porúch sú depresia, mánia a bipolárna afektívna porucha. Najčastejšie
poruchy zo skupiny Neurotických, stresom podmienených a somatoformných
porúch (ďalej len Neurotické poruchy) sú fóbicko-anxiózne poruchy (špecifické
fóbie), panická úzkosť, obsedantno-kompulzívna porucha.
Graf 1. Trend počtu ľudí liečených ambulantne na diagnózu Syndróm závislosti od alkoholu
v SR v rokoch 2001-2010, na 100tis.obyvateľov
Joinpoint regresiou sme zistili, že v sledovanom období (2001-2010) je v Slovenskej republike (SR) stúpajúci trend ambulantne liečenej prevalencie diagnózy Syndróm závislosti od alkoholu. Za sledované obdobie stúpol počet ambulantne liečených pacientov v SR signifikantne o 10.1 % (5.4;15.0).
18
Empatia 1/2013
Graf 2. Trend počtu ľudí liečených ambulantne na poruchy zo skupiny Afektívnych porúch
v SR od roku 2001- 2010, na 100tis.obyvateľov
Joinpoint regresiou sme zistili, že v sledovanom období je v SR stúpajúci trend
liečenej prevalencie skupiny Afektívnych porúch. Za sledované obdobie stúpol počet
ambulantne liečených pacientov v SR signifikantne o 15.6 % (12.8;18.6). V roku 2008
sme zaznamenali signifikantnú zmenu, kedy stúpla liečená prevalencia do roku 2010
o 36.9 % (12.8;18.6). Podobný trend sme zaznamenali aj podľa pohlavia. U mužov
sme zaznamenali vyšší percentuálny nárast ochorenia oproti ženám o 1 %.
Graf 3. Trend počtu ľudí liečených ambulantne na poruchy zo skupiny Neurotických, stresom
podmienených a somatoformných porúch v SR od roku 2001-2010, na 100tis.obyvateľov
19
Empatia 1/2013
Joinpoint regresiou sme zistili, že v sledovanom období je v SR stúpajúci
trend liečenej prevalencie skupiny Neurotických porúch. Za sledované obdobie stúpol počet ambulantne liečených pacientov v SR signifikantne o 6.5 %
(3.4;19.7). Podobný trend sme zaznamenali aj podľa pohlavia. U mužov sme
zaznamenali vyšší percentuálny nárast ochorenia oproti ženám (o 1.1 %).
Stúpajúci trend duševných porúch môže mať viacero dôvodov.
V prvom rade môže byť zapríčinený charakterom dnešnej doby, ktorá so sebou prináša stres, čo má nepriaznivý vplyv na celý organizmus, jeho zdravotný
stav, spoločenské interakcie a súkromný život. Určite sa však prejavuje aj stúpajúca informovanosť populácie o rizikových faktoroch a možnostiach ochrany
duševného zdravia, o duševných poruchách a možnostiach ich liečby. Zlepšuje
(a zvyšuje) sa teda záchyt duševných porúch a ich liečba.
V našej štúdii sme sledovali vplyv viacerých faktorov na makro- úrovni (regionálna, národná) na duševné zdravie obyvateľov Slovenskej republiky. Faktor,
ktorého vplyv predstavujeme v tomto článku, je rozvodovosť. Je to demografický ukazovateľ, ktorý hovorí o počte rozvodov na 1000 obyvateľov v sledovanej
populácii.
Rozpad manželstva sa považuje za veľmi stresujúcu situáciu v živote osôb,
ktorá môže mať vplyv nielen na duševné a celkové zdravie jednotlivcov, ale aj
na celkovú kvalitu života. Mnohé štúdie uvádzajú, že manželstvo je ochranným
faktorom, ktoré poskytuje finančnú, emočnú a sociálnu stabilitu. Waite vo svojej štúdii zistil, že rozvedení alebo ovdovelí ľudia majú o 20 % viac chronických
chorôb ako ľudia žijúci v manželstve – ide najmä o srdcové ochorenia, diabetes
mellitus, onkologické ochorenia. Autor taktiež ukazuje, že sa u nich častejšie
vyskytuje depresia a iné duševné poruchy (Waite, 2010). Podľa Wilsona pocit
osamelosti predpovedá depresívne príznaky, horšie duševné zdravie, narušené
sociálne vzťahy a znižujúcu sa kvalitu života (Wilson et al., 2007).
Rozvodovosť v rozvinutých krajinách už dlhšiu dobu stúpa.
Ako vidíme v Grafe 4, v Slovenskej republike trend rozvodovosti podľa
Joinpoint regresie od roku 2001 do roku 2010 signifikante stúpol o 2.4* %
(1.2;3.7).
20
Empatia 1/2013
Graf 4 . Trend rozvodovosti v SR od roku 2001 do 2010, počet rozvodov na 1000 obyvateľov
Regresnou analýzou sme zistili , že miera rozvodovosti je možným prediktorom pre skupinu Neurotických porúch. Zistili sme pozitívny vzťah medzi ambulantne liečenou prevalenciou týchto porúch a premennou rozvodovosť. Na
základe výsledkov tohto predikčného modelu môžeme konštatovať, že keď sa
zvýši počet rozvodov v populácii SR o jeden na 1 000 obyvateľov, zvýši sa prevalencia ambulantne liečených pacientov v SR na skupinu Neurotických porúch
o 235 prípadov na 100 000 obyvateľov. Na základe koeficientu determinácie je
možné 88 % zmien liečenej prevalencie skupiny Neurotických porúch vysvetliť
zmenou miery rozvodovosti v SR. U všetkých troch sledovaných duševných
porúch / skupín duševných porúch sledujeme priamu závislosť s rozvodovosťou – keď sa rozvodovosť zvýši, stúpne počet ambulantne liečených pacientov
na danú duševnú poruchu (či skupinu porúch). Táto závislosť je však štatisticky
významná len pre skupinu Neurotických porúch.
V Slovenskej republike je od roku 2001 stúpajúci trend rozvodovosti, za sledované obdobie sa signifikantne zvýšila o 2.4 % (1.2;3.7). Rozvodovosť v Slovenskej republike dlhé roky mierne rastie. V priebehu 90. rokov sa síce niekoľkokrát medziročne znížila, ale išlo iba o prechodný stav. V Slovenskej republike
pokračuje v rozvodovosti dlhodobo stúpajúci trend pozorovaný v celej Európe
(Husáková, 2011). Aj Trivedi a kol. uvádzajú, že aj napriek pokrokom v životnej úrovni obyvateľov na celom svete počet rozvedených stále stúpa (Trivedi,
Sareen, & Dhyani, 2009).
21
Empatia 1/2013
Za zvýšeným počtom rozvodov môže stáť aj vyššia ekonomická samostatnosť
žien, tak ako uvádza aj autor Goldstein (2008) a tiež odtabuizovanie násilia
vo vzťahoch. Debrecéniová (2010) uvádza, že v Slovenskej republike častejšie
podávajú návrh na rozvod ženy. Tiež autorka poznamenáva, že rozvod môže
mať na ženy aj ťaživé ekonomické dosahy. Vo väčšine prípadov idú ženy do porozvodového obdobia s horšími ekonomickými a celkovo sociálnymi vyhliadkami ako ich bývali partneri a môže to mať na nich rôzne zdravotné dopady
(Debreceniová, 2010). Trivedi a kol. konštatujú, že predovšetkým ovdovené a
rozvedené ženy sú najrizikovejšou skupinou, ktoré trpia rôznymi duševnými
krízami. Smrť partnera, alebo oddelenie partnerov (právne alebo inak), môže
mať nepriaznivý vplyv na duševné zdravie človeka, bez rozdielu pohlavia. Tieto
stresory sú častokrát predzvesťou psychických porúch ako sú depresia, úzkosť a
závislosť od návykových látok (Trivedi et al., 2009).
Nasledujúce štúdie zistili, že vybrané nami sledované ochorenia sa častejšie
vyskytovali u ľudí, ktorí boli rozvedení: Jenkins zistil, že ľudia, ktorí sú rozvedení, ovdovelí, majú vyššiu šancu ochorieť na nejakú z duševných porúch ako
ľudia v manželskom zväzku [OR 1.68 (0.46;6.09)]. Beard vo svojej štúdii zistil,
že rozvedení ľudia majú vyššiu šancu ochorieť na nejakú z foriem depresie ako
zadaní ľudia [OR 1.14 (0.73;1.79)](Beard, Tracy, Vlahov, & Galea, 2008). Podobné výsledky uvádza aj Chong, ktorý odhaduje, že rozvedení majú 6.5-krát
vyššiu šancu, že sa u nich vyskytne porucha veľkej depresie a 16-krát vyššiu
šancu, že sa u nich vyskytne dystýmia [OR 16.0 (±1.3)]. Ďalšími poruchami,
ktoré sa častejšie vyskytovali u rozvedených ľudí, bola napr. bipolárna afektívna
porucha [OR 4.3 (±1.7)] a syndróm závislosti od alkoholu [OR 1.3 (±0.3)]
(Chong et al., 2012).
22
Empatia 1/2013
Autori brazílskej štúdie uvádzajú, že častejšie sa vyskytovala alkoholová závislosť u ľudí, ktorí boli rozvedení. Všeobecne usudzujú, že stabilný vzťah partnerov je spojený s lepším zdravotným stavom (Reisdorfer, Buchele, Pires, &
Boing, 2012). V americkej vojenskej štúdii autori zistili, že u vojakov slúžiacich
v Afganistane sa začal zvyšovať podiel vojakov s diagnózou Posttraumatická
stresová porucha, ktorú zaraďujeme do skupiny Neurotických, stresom podmienených a somatoformných porúch. Uvádzajú, že daná porucha veľmi silno
koreluje s rozvodovosťou a tiež sú názoru, že vyrovnaný manželský vzťah môže
byť prevenciou (Negrusa, 2012). Leonard a kol. zisťovali závislosť medzi manželským statusom a konzumáciou alkoholu u mužov. Uvádzajú, že prechod k
stabilnému vzťahu môže spôsobiť zníženie užívania alkoholu rovnakým spôsobom, ako rozvod môže spôsobiť to, že ľudia začnú zneužívať alkohol vo veľkej
miere (Leonard & Rothbard, 1999).
Stewart a Bolton uvádzajú, že rozvedení ľudia konzumujú alkohol častejšie
a vo väčších dávkach ako tí v manželskom zväzku (Bolton & Rodriguez, 2009;
Clarke-Stewart, 2007).
Heretik v slovenskej populačnej štúdii o prevalencii alkoholu a fajčenia tiež
uvádza, že trvalý partnerský vzťah sa javí ako protektívny faktor pre duševné
zdravie. Zistil, že ľudia, ktorí žijú osamelo a nie v manželskom zväzku sú častejšie závislí od alkoholu (Heretik, 2008).
Pri afektívnych poruchách môžeme predpokladať, že na ich výskyt majú
vplyv predovšetkým negatívne životné udalosti. Heretik a kol. (2003) v štúdii o
výskyte depresie EPID zisťovali, či sledovaní respondenti za posledný rok zažili
takú závažnú udalosť, ktorá by podľa nich významne ovplyvnila ich doterajší
život. Medzi najčastejšie dôvody, ktoré udávali respondenti bola smrť blízkej
osoby (7.3 %) a na druhom mieste bola odpoveď ako rozvod a odchod partnera
(4.5%). Breznoščáková tiež vo svojej publikácii uvádza, že medzi najčastejšie
rizikové faktory, ktoré môžu spôsobiť výskyt poruchy depresie je práve rozvod
(Breznoščáková, 2008). V Japonskej štúdii autori logistickou regresiou zistili,
že existuje významný vzťah medzi výskytom neskorej depresie, stratou zmyslu
života a rozvodovosťou (Kaji et al., 2010). Gabilondo odhaduje, že v španielskej
populácii tí, ktorí sú rozvedení, majú 1.8-krát vyššiu šancu, že sa u nich vyskytne veľká depresia (Gabilondo et al., 2010).
Úzkostné poruchy taktiež autori spájajú s negatívnymi životnými udalosťami.
Autori španielskej štúdie uvádzajú, že deti, ktoré pochádzajú z rodiny, kde sú
rodičia rozvedení, častejšie trpia úzkostnými poruchami ako deti z úplnej rodiny. Je to spôsobené náhlym odlúčením od rodičov, čo môže dieťa vnímať ako
23
Empatia 1/2013
traumatickú skúsenosť (Orgiles Amoros, Espada Sanchez, & Mendez Carrillo,
2008).
V našej štúdii sme regresiou zistili, že miera rozvodovosti je možný prediktor
všetkých sledovaných duševných porúch. Pri náraste rozvodovosti stúpa počet
pacientov, ktorí sa liečia na skupinu Afektívnych porúch, Neurotických, stresom
podmienených a somatoformných porúch a na Syndróm závislosti. Najsilnejší
vzťah, čiže štatisticky významný vplyv má rozvodovosť na zmenu trendu prevalencie ambulantne liečených pacientov na skupinu Neurotických, stresom podmienených a somatoformných porúch (b=235;R2=0.88;p<0.05). Na základe
tohto výsledku konštatujeme, že so zvyšujúcou sa rozvodovosťou v Slovenskej
republike sa zvyšuje aj počet ľudí, ktorí vyhľadávajú odbornú pomoc. Limitáciou našej štúdie je fakt, že sa jedná o ekologickú štúdiu, vychádza z agregovaných údajov za celé Slovensko. Nie je možné presne určiť, či tí pacienti, ktorí
sa ambulantne liečia, sú rozvedení, alebo nie, avšak na základe populačných
výsledkov zahraničných štúdií vieme, že práve u rozvedených ľudí sa zväčša
vyskytujú nami sledované skupiny porúch.
Na nedostatok dôkazov pre určenie príčiny a následku pri väčšine duševných porúch taktiež upozorňujú viacerí autori. Rozvodovosť môže byť príčinou
vzniku duševných porúch, alebo duševná porucha môže byť príčinou rozvodu
(Mark A. Fine, 2006). Tiež je známe, že častokrát ľudia, ktorí trpia duševnou
poruchou, chcú potlačiť svoje príznaky, či už zvýšenou konzumáciou alkoholu,
prípadne iných látok, alebo liekmi. Z toho vyplýva, že Syndróm závislosti od
alkoholu môže byť sekundárnou poruchou.
Z údajov, ktoré máme k dispozícii pre Slovenskú republiku, nie je možné
jednoznačne dokázať vzťah medzi výskytom sledovaných duševných porúch
v populácii a rozvodovosťou. Poukazujeme však na štatisticky významnú priamu závislosť medzi premennou rozvodovosť a výskytom Neurotických, stresom
podmienených a somatoformných porúch. Keď stúpa počet rozvodov v populácii, stúpa počet ľudí, ktorí sa liečia na fóbické či úzkostné poruchy, prípadne
stresom podmienené poruchy. Upozorňujeme na tento fakt, nakoľko je potrebné ľuďom, ktorí prechádzajú obdobím rozpadu manželstva a rozvodu, poskytovať odbornú poradenskú pomoc, aby sa predišlo prejavu duševných porúch,
prípadne aby sa tieto včas zachytili a liečili.
Dovoľujeme si však upozorniť, že nespokojné manželstvo, so závažnymi poruchami má často horší vplyv na duševné zdravie manželov a detí ako rozvod.
Neskorší rozchod manželov môže viesť k ešte horším psychickým následkom,
ako keby partneri pristúpili k rozvodu skôr (Goldstein, 2008). Mark a kol. uvá-
24
Empatia 1/2013
dzajú, že manželská nespokojnosť vedie prevažne k výskytu generalizovanej
úzkostnej poruchy, depresie a panickej poruchy (Clarke-Stewart, 2007).
Efektívne manželské a partnerské poradenstvo, psychoterapia, skupinové poradenstvo a terapia, ako najefektívnejšie známe preventívne postupy pri záťažových životných situáciach, môžu teda byť nápomocné ochrane a podpore
duševného zdravia populácie. Keď sa ľuďom nedostane včasnej podpory a
pomoci týmto spôsobom, musí zasahovať v indikovaných prípadoch medicínska farmakoterapia, ktorou prechádza značné percento rozvádzajúcich sa,
v niektorej fáze tohto procesu.
Zoznam použitej literatúry
Beard, J. R., Tracy, M., Vlahov, D., & Galea, S. 2008. Trajectory and socioeconomic
predictors of depression in a prospective study of residents of New York City. Ann
Epidemiol, 18(3): 235-243.
Bolton, K. L., & Rodriguez, E. 2009. Smoking, drinking and body weight after reemployment: does unemployment experience and compensation make a difference? BMC Public Health, 9: 77.
Breznoščáková, D. 2008. Afektívne poruchy – súčasný pohľad – možnosti diagnostiky a liečby Solen, 6(2): 112-118.
Chong, S. A., Abdin, E., Vaingankar, J. A., Heng, D., Sherbourne, C., Yap, M., Lim,
Y. W., Wong, H. B., Ghosh-Dastidar, B., Kwok, K. W., & Subramaniam, M. 2012.
A population-based survey of mental disorders in Singapore. Ann Acad Med Singapore, 41(2): 49-66.
Clarke-Stewart, A. B., C. . 2007. Divorce: Causes and Consequences. In Y. U. Press (Ed.).
Debreceniová. 2010. Rodová rovnosť v právnickom diskurze. [online]. 2012. [cit.
7.3.2013]. Dostupné na internete:http://diskriminacia.sk/
Gabilondo, A., Rojas-Farreras, S., Vilagut, G., Haro, J. M., Fernandez, A., PintoMeza, A., &
Alonso, J. 2010. Epidemiology of major depressive episode in a southern European
country: results from the ESEMeD-Spain project. J Affect Disord, 120(1-3): 76-85.
Goldstein, M. 2008. Domestic Violence Stalks in Many Guises. Pahrump Valley
Times.
Husáková. M.,2011. 2011. Demografické východiská sociálnej politiky v Slovenskej
republike. [online]. 2012. [cit. 11.3.2013]. Dostupné na internete: http://kdem.vse.cz
25
Empatia 1/2013
Kaji, T., Mishima, K., Kitamura, S., Enomoto, M., Nagase, Y., Li, L., Kaneita,
Y., Ohida, T., Nishikawa, T., & Uchiyama, M. 2010. Relationship between latelife depression and life stressors: large-scale cross-sectional study of a repre-sentative sample of the Japanese general population. Psychiatry Clin Neurosci, 64(4):
426 434.
Leonard, K. E., & Rothbard, J. C. 1999. Alcohol and the marriage effect. J Stud Alcohol Suppl, 13: 139-146.
Mark A. Fine, J. H. H. 2006. Handbook of Divorce And Relationship Dissolution:
Psychology Press.
Negrusa. 2012. Post-deployment Metak Health and Divorces.[online].2012. [cit.
10.3.2013]. Dostupné na internete:http://www.rand.org/
Orgiles Amoros, M., Espada Sanchez, J. P., & Mendez Carrillo, X. 2008. [Separation
anxiety disorder in a sample of children of divorce]. Psicothema, 20(3): 383-388.
Reisdorfer, E., Buchele, F., Pires, R. O., & Boing, A. F. 2012. Prevalence and associated factors with alcohol use disorders among adults: a population-based study in
southern Brazil. Rev Bras Epidemiol, 15(3): 582-594.
Trivedi, J. K., Sareen, H., & Dhyani, M. 2009. Psychological aspects of widowhood
and divorce. Mens Sana Monogr, 7(1): 37-49.
Waite. L. J. 2010. Does Divorce Make People Happy? Findings from a Study of
Unhappy Marriages. New York, 2002. 39 s. ISBN 1-931764-03-4Wilson, R. S.,
Krueger, K. R., Arnold,
S. E., Schneider, J. A., Kelly, J. F., Barnes, L. L., Tang, Y., & Bennett, D. A. 2007.
Loneliness and risk of Alzheimer disease. Arch Gen Psychiatry, 64(2): 234-240.



Pravá láska začína až vtedy, keď nečakáme nič späť.
Antoine de Saint- Exupéry



S deťmi, s ktorými, si rodičia nerobia starosti, často mávajú starosti dejiny.
Wieslaw Brudziňski
26
Empatia 1/2013
ROZHOVOR
Rozhovor s Paulom L. Wachtelom nielen o
integrácii v psychoterapii
Paul L. Wachtel, PhD. je mimoriadnym profesorom
doktorandského štúdia klinickej psychológie na City
College a City University v New Yorku a autorom knihy
Therapeutic Communication: What to Say When (Terapeutická komunikácia; čo, kedy povedať). Predstavuje popredný hlas integratívnych tendencií v humanistických vedách a podieľal sa na
založení Spoločnosti pre skúmanie psychoterapeutickej integrácie (Society for
the Exploration of Psychotherapy Integration). Dr. Wachtel dostal cenu Hansa
H. Struppa za publikácie, vyučovanie a výskum v oblasti psychoanalýzy.
Rozhovor vedie dr. Ruth Wetherfordová, psychologička zo San Francisca,
ktorá už 30 rokov pôsobí ako psychoterapeutka a pedagogička. Špecializuje sa
na rodinnú terapiu, riadenú imagináciu a EMDR (Eye Movement Desensitization and Reprocessing).
Ruth Wetherfordová (RW): Popri funkcii mimoriadneho profesora na City
University v New Yorku ste počas svojej kariéry získali mnoho pôct a cien,
okrem iného v roku 2010 aj cenu Hansa Struppa za publikácie, vyučovanie a
výskum v oblasti psychoanalýzy. Predstavujú vás ako popredný hlas v kontexte integratívneho úsilia v oblasti duševného zdravia. Čo to znamená?
Paul Wachtel (PW): Myslím, že ma takto začali označovať už pred veľmi
mnohými rokmi. Už dlho sa mi zdá, že psychoterapeuti sa správajú ako bojujúce etnické skupiny. Vytvárajú stereotypy z tých druhých. Okato sa držia
svojho jazyka a robia si posmech z jazyka iných kolegov. Schádzajú sa akoby na
kmeňových zhromaždeniach a nevidia hodnotu v iných orientáciách. Tak som
sa začal zaujímať nielen o to, čo sa nazýva spoločné faktory procesov zmeny,
ktoré sú spoločné v mnohých orientáciách – ale aj o rozdiely. A následne aj o
to, ako môžeme spojiť to, čo je podobné a čo odlišné a vytvoriť tak komplexnejší prístup k teórii a k terapii.
27
Empatia 1/2013
RW: Čo chcete, aby bolo vaším posolstvom, alebo vaším dedičstvom?
PW: Dôležité je vymaniť sa z etnických šarvátok a namiesto toho premýšľať
o tom, čo má pre ľudí naozaj hodnotu. Pôvodne mám psychoanalytický výcvik
a potom som sa začal zaujímať o behaviorálnu terapiu, následne o kognitívnobehaviorálnu terapiu a napokon aj o rodinné systémy a na emócie zamerané
prístupy. Jedna z vecí, ktoré som sa naučil z behaviorálneho a kognitívno-behaviorálneho konca a ktorá hlboko ovplyvnila každý okamih, keď si myslím, že
pracujem psychoanalyticky, je absolútne dôležitá paradigma expozície. Zmenu
vyvoláva najmä zážitok opakovanej konfrontácie a úplnej, emocionálnej expozície tým aspektom nášho života, od ktorých sme sa v strachu alebo pocitoch
viny, či hanby odvrátili. Niekedy to môžu byť vonkajšie podnety ako napríklad
objekt fóbie, ale veľmi často sú to naše vlastné myšlienky a pocity a prežívanie
seba. Od kognitívno-behaviorálnych terapeutov som sa naučil – a nezabúdam
na to na sedeniach ani na chvíľku – že nestačí len pomenovať, interpretovať a
onálepkovať to. Musíte to prežiť. A to je miesto, kde sa môže stretnúť kognitívno-behaviorálny a psychodynamický prístup a vzniknúť niečo silné a dôležité.
RW: To o čom, hovoríte, myslím, odráža to, na čom pracuje Dan Wile
vo svojej spolupracujúcej párovej terapii, keď hovorí, že je dôležité, aby
terapeut neustále sledoval svoje vnútorné myšlienky, pocity a impulzy voči
klientom alebo pacientom, ktorých nejakým spôsobom vníma ako výzvu a
ktorí ho iritujú – aby sme neustále reflektovali a sledovali, čo nás uráža, či
znepokojuje a objavovali, čo z toho môže byť legitímne alebo oprávnené.
Pýtame sa, ako tomu, čo sa deje, môžeme porozumieť z klientovho uhla
pohľadu? Zdá sa, že to je akási inherentná schopnosť terapeuta vidieť veci
z uhla pohľadu iného človeka.
Myslím, že prvoradou úlohou psychoterapeuta je rozumieť, ako vyzerá svet
ľudí, s ktorými pracuje. To je, mimochodom, ďalší zaujímavý bod konvergencie
vo sfére psychoterapie, čisto etnické vody sú menej založené na tom, čo je
človeku zjavné, ako by mali byť. Obzvlášť v kognitívnej terapii padajú psychoterapeuti do takých istých omylov ako psychoanalytici, ktorí si mysleli, že stačí,
keď poviete správne slová a pomenujete veci a privediete tak ľudí k tomu, aby
správne mysleli, alebo urobili svoju osobnú prácu. Klientove myšlienky a pocity
často považujú za iracionálne a mylné, čo je presný opak toho, čo ste teraz
povedali. Ale aj v KBT prišiel v nedávnych rokoch trend označený ako tretia
vlna, ktorý zahŕňa dialekticko behaviorálnu terapiu – Marshe Linehanovej a jej
28
Empatia 1/2013
kolegov – a terapiu akceptáciou a záväzkom – Stevena Hayesa a jeho kolegov.
Pre obidve tieto školy sú dôležité dve veci, ktoré tvoria potenciálnu konvergenciu s psychodynamickou a experienciálnou terapiou: dôraz na akceptovanie
klientovho prežívania a rešpekt voči emóciám, ktoré boli 20 alebo 25 rokov
z KBT väčšinou vylúčené.Keď som sa začal zaujímať o behaviorálnu terapiu,
zaujímala ma nie preto, že bola behaviorálna, ale takmer z úplne opačného dôvodu — že bola vlastne veľmi zážitková. Namiesto púheho rozprávania o tom,
čoho sa bojíte, išli ste reálne do toho. Počúval som, čo klienti hovoria a čo cítia,
keď sú s tým konfrontovaní. Tento experienciálny prvok bol veľmi dôležitý. Od
raných behaviorálnych terapeutov som sa naučil ohromne veľa.Potom som bol
zaskočený, keď som videl nahrávky tých istých ľudí, od ktorých som sa toľko
naučil, keď začali podliehať racionalistickému prístupu kognitívnej terapie. Odrazu sa snažili vyhovárať ľuďom ich pocity, snažili sa im povedať: „Ak budete
správne rozmýšľať, nebudete smutní. Ak budete správne rozmýšľať, nemusíte
sa hnevať.” Dialekticko-behaviorálni terapeuti a terapeuti pracujúci prístupom
terapie akceptácie a záväzku namiesto toho, aby sa snažili ľuďom vyhovoriť ich
pocity, priamo sa nimi zaoberajú. Validizujú ich. Akceptujú ich. Vynášajú ich
na povrch podobne ako dobrá zážitková alebo psychoanalytická terapia. A to
sa spája so záujmom o podporu zmeny. Je v tom zdanlivý paradox, ale ja si
myslím, že to dobre vystihuje termín Marshe Linehanovej „dialektický”. Je to
mimochodom termín, ktorý používa aj vzťahový psychoanalytik Irwin Hoffman.
Je to napätie medzi akceptovaním a zmenou, medzi dodržiavaním protokolu
a odchýlkami od protokolu. Hoffman tomu hovorí ísť podľa knihy a odhodiť
knihu. Tak pracujeme najefektívnejšie.
RW: Jedno z vašich najdôležitejších posolstiev od vašich prvotín až po
aktuálne nové vydanie Terapeutickej komunikácie: vedieť, čo kedy povedať sa
týka nášho mylného predpokladu, že ak správne porozumieme človeku, ak
budeme mať správny náhľad na jeho psychodynamiku, budeme automaticky hovoriť to, čo chceme povedať a to bude účinné v dialektike medzi
akceptáciou a zmenou, ktorú sme spomínali. Porozprávajte mi viac o tom,
ako chcete terapeutov zoznámiť s týmto mylným predpokladom, a s tým,
čo s ním urobiť.
Význam toho, o čom sa rozprávame, som si uvedomil takmer náhodou a
naučili ma to neúmyselne, na jednej strane moji supervízori a na druhej moji
študenti. Bolo to silné a objavné poznanie. Moji supervízori ma to učili jeho
absenciou. Inými slovami, začal som si uvedomovať, že kladením otázok ako:
29
Empatia 1/2013
„Čo by som mal povedať?” mi otvorili možnosť byť plytkým, či povrchným a
doslovným. Posolstvo, ktoré som od nich často vnímal, bolo presne také, ako
hovoríte: „Kolega, ak tomu rozumiete, budete vedieť, čo máte povedať.” Tak
som na chvíľku cítil: „No, možno som hlúpy, keď neviem. Ale ja si myslím, že
rozumiem psychodynamike dosť dobre a napokon vidím dynamiku pacientov
takým istým spôsobom, ako by ju chápali aj oni.” A napriek tomu som si niekedy nebol istý, čo mám povedať.Keď som o tom viac premýšľal a rozprával na
svojich prednáškach, študenti mi ukázali, že odo mňa získavajú niečo, čo nezískavajú od ostatných učiteľov. Povedali: „Keď sa s vami rozprávame, vlastne
hovoríte o tom, čo by sme mali povedať. To nepočujeme nikde inde.” Časom,
keď už som nad komunikáciou s klientmi premýšľal niekoľko rokov, napadla
mi otázka, či to, akým spôsobom sa s ľuďmi rozprávame, nakoľko to môže byť
problematické, nakoľko to môže byť nápomocné. Ako to,ako hovoríme formuje a je formované tým, ako o ľuďoch zmýšľame.
RW: Jeden zo spôsobov, ktorým ste ukázali svoj dar cítiť to, čo je komunikované, je váš príspevok o implikovanom význame rozličného výberu
slov. Inými slovami, hovoríte o ohniskovom posolstve a o meta-posolstve.
Ste veľmi vyladený na konotácie slov a toho, ako slová prenášajú význam
rešpektu alebo akceptovania na jednej strane, alebo význam, ktorý je obviňujúci, či pejoratívny na druhej strane. A to je vec, ktorú toľko psychoterapeutov, ktorých oslovujete, nepočuje. Počúvajú nahrávku svojej interakcie.
Ostatní vidia, že dochádza ku kritike alebo obviňovaniu a oni to nepočujú.
Ako s tým pracujete?
PW: Počuť a chápať tón toho, čo hovoríme, je pre ľudí jedna z najťažších
vecí. Je to však jedna z najdôležitejších vecí a ja si myslím, že ľudia s dobrými
medziľudskými zručnosťami to robia prirodzene. Myslím, že sa to dá nacvičiť.
Ale myslím, že je to ťažké.Jeden z príkladov, ktoré ma vždy zaskočia, je, že keď
sa dostanete do nepríjemnej interakcie s úradníkom za prepážkou na letisku
alebo niečo také, často sa stáva, že keď poviete niečo o tom, čo sa deje, oni
povedia: „Prečo sa rozčuľujete? Nepovedal som nič zlé.” Ak sa pozriete na
doslovný obsah toho, čo hovoria, je to pravda. Ale ak počúvate tón hlasu alebo
počujete spôsob, akým je veta skonštruovaná, viete, že sa stretávate s hostilnou
reakciou. Ale človek, ktorý je hostilný alebo pohŕdavý voči vám, tomu často
nerozumie. To je jedna z našich naozajstných výziev.
30
Empatia 1/2013
RW: Nedávno som čítala v článku o neuropsychológii, že veľká časť nášho
mozgu, najmä pravá hemisféra, hodnotí, ako sa máme s druhým človekom
a neustále sledujeme, sekundu po sekunde, kde sa nachádzame zoči-voči
tomu človeku. Tón hlasu je jedným z primárnych spôsobov, ako to robíme,
spolu s výrazom tváre, očným kontaktom, rečou tela a takými vecami. Ale
v našej kultúre je silne prítomné pohŕdanie, mnoho ľudí ani nevie, že tón
hlasu je dôležitý, hoci neustále naň viac menej nevedomky reagujú. Rada
používam skratku TNAP: Tón nesúhlasu a pohŕdania. Ukazujem ľuďom, kedy sa dostal do ich konverzácie. A keď si ľudia začnú uvedomovať, že tón
je dôležitý, to je veľký pokrok. Priniesť to posolstvo ľuďom sa zdá byť takou
základnou vecou, však? Ako to zvládate? Čo s tým robíte?
PW: Myslím, že robíme jednu vec, či už sme učitelia alebo terapeuti – a tu sa
idem odkloniť od tradičného psychoanalytického dôrazu na autonómiu –
RW: Och, nie. Radšej to nerobte.
PW: Urobím to. Pripravte sa.
RW: Radikál!
PW: Myšlienka vzoru je veľmi dôležitá. Slúžime ako vzor. Nie že sme vzorné
ľudské bytosti, nie že by sme boli lepší ľudia. Ale keď dávame pozor na tón,
na účinok, na vzťah a keď to robíme dobre, naši pacienti to od nás preberú.
Mám pacientov, čo mi povedali, bez toho, aby sme o tom predtým výslovne
hovorili: „Viete, vždy sa vám podarí povedať práve to, čo som povedal a to
takým spôsobom, že mám pocit, že ste to počuli a že vás zaujíma, čo hovorím.
Vašimi slovami to vyznieva lepšie, ako som to mal ja na mysli. Ale už sa to učím
aj ja.” A ja som ich o to nežiadal. To by bolo autoritatívne a mechanické. Ale
vzor alebo identifikácia je výberová. Pacient si vyberie to, čo mu sedí. A deje
sa to väčšinou nevedomky. Tí pacienti, čo to povedali, o tom hovoria, až keď
si všimli, že to začali robiť aj oni. Inými slovami nesadnú si s myšlienkou „teraz
to idem robiť“, ale začnú si všímať, čo sa stalo. Práve tak, ako si postupne začali
všímať, ako sa s nimi rozprávam, neskôr si postupne všímajú, ako sa začnú takto
rozprávať sami so sebou alebo s inými ľuďmi.
31
Empatia 1/2013
RW: Empatickejším hlasom.
PW: Hej. Často bývam kritický voči siahodlhým interpretáciám v pojmoch z
detského vývinu, pretože tak sa zvyšuje to pejoratívne – čo sa popisuje ako preoidipálne a archaické a primitívne a také všelijaké.
RW: To sú celkom iste pejoratívne slová.
PW: Veľmi. Ale máme pri tom na mysli vzťah, ranú vzťahovú väzbu. Jedna
zaujímavá vec tu je, že interakcie rodiča s dieťaťom je takmer celá o tóne.
Takmer nezáleží na tom, čo rodič hovorí, pretože dieťatko aj tak nerozumie
slovám. Ale rozumie tónu, pocitu. Tak si vypracovávame dôležité zručnosti pri
počúvaní tónu druhých ľudí, čo je tiež veľmi dôležité v párovej terapii, kde
môže mať pár zlé pocity, ktoré sa stále medzi nimi rezonujú. Keď zmeníte tón,
začnú rezonovať dobré pocity.
RW: V knihe uvádzate príklad: keď terapeut povie interpretáciu alebo poznámku bez sprievodnej meta-správy akceptácie alebo empatie, je to ako
transplantovaný orgán. Vyvoláva v tele imunitnú reakciu, telo ju odmietne
ako niečo cudzie. Ale s empatiou nie je odmietnutá. Empatiu nazývam lyžičkou cukru, ktorá pomáha prehltnúť liek. Čo si myslíte, ako to možno naučiť
terapeutov?
PW: Niekedy je vyučovanie explicitné. Určite potrebujeme poukázať a jasne
zdôrazniť to, že teória má hodnotu. Ale niečo z toho sa deje identifikáciou. Moji študenti, keď počúvajú môj spôsob rozprávania a myslenia, a keď im to nie je
cudzie a neodmietnu ho, začnú ho prijímať a brať ako svoje. To, čo vychádza,
znie, ako keby som to bol ja, ale dôležité je, že to znie aj ako keby to boli oni.
To nie je kópia mňa. Je to aspekt mňa, ktorý je pre nich hodnotný a vedia, čo
je jadro a čo je šupka.
RW: Pred chvíľkou ste povedali, že sa odkloníte od psychoanalytického
myslenia a žartovali sme o radikálnosti. To ma prekvapilo, pretože pred 20
rokmi som v prehľade súčasných otázok psychoanalýzy čítala, že optimálne kritérium pozitívneho duševného zdravia v psychoanalýze sa zmenilo z
autonómie a sebestačnosti na schopnosť interagovať s druhým človekom
32
Empatia 1/2013
takým spôsobom, ktorý je obojstranne obohacujúci a že analytici posunuli
ohnisko pozornosti z presnej interpretácie na kvalitu vzťahu. Tak som si
myslela, že sa to už rozšírilo. Máte pocit, že sa to nerozšírilo?
PW: Myslím, že ste veľmi presne opísali smer zmeny v psychoanalýze. Ja sám
sa veľmi identifikujem so vzťahovým hľadiskom v psychoanalýze a píšem z tohto
zorného uhla. A toto hľadisko obsahuje práve tie idey, ktoré ste práve spomenuli.
Ale keď som písal knihu o vzťahovej teórii a začal som zblízka skúmať vzťahových
autorov, ktorých myšlienky sa zhodovali s mojimi, tiež som si všimol, že niektoré
staršie idey stále fungujú sub rosa (tajne, pozn. prekl.). Staršie psychoanalytické
myšlienky sú neustále potvrdzovanéa stále majú vplyv. Spôsob, ako ľudia rozprávajú o veciach explicitne, nemusí byť taký istý, ako veci fungujú implicitne.Zdalo
sa mi napríklad, že vzťahoví analytici, ktorí sú čoraz dominantnejšou školou v psychoanalytickom myslení, fungujú nominálne a explicitne z hľadiska dvoch osôb,
z hľadiska, ktoré zdôrazňuje vzájomnosť, reciprocitu, spôsob, v ktorom my obaja
v miestnosti spolu konštruujeme realitu a tak ďalej. To sú koncepčné pojmy a
určite predstavujú dôležitú časť vzťahovej praxe. Ale existujú aj spôsoby myslenia,
v ktorých vzťahoví analytici fungujú naďalej v staršom jedno-osobovom súbore
predpokladov. Hádžu pojmami ako „pre-oidipálny” a „archaický” a „primitívny”
skoro tak často, ako klasickí freudisti.
RW: Pripomína mi to manželský pár, v ktorom bol muž psychológ. Vedela som, že obhajuje princípy nesexizmu a rovnostárstva a predsa mu jeho
manželka robila všetko po vôli, jeho interakcie s ňou prezrádzali jeho postoj: „Ja som nadradený.” Hovoríte, že títo vzťahoví analytici, ktorí nevidia,
ako ich jazyk a správanie voči klientom protirečí ich hodnotám reciprocity
a vzájomnosti, sú emocionálne neúprimní kvôli tomu, aby ostali v nadradenej pozícii, alebo z nejakého iného nevedomého emocionálneho dôvodu,
ktorý sa týka vzťahu s klientmi?
PW: Myslím, že „emocionálne neúprimní”, je drsnejšie hodnotenie, ako by
som ja povedal.
RW: Máte pravdu. Je to, ako povedať, že sme neúprimní, keď vidíme,
že cisár má nové šaty, keď predstiera, že je nahý a my sme chytení v pasci
popierania.
33
Empatia 1/2013
PW: Všetci sme omylné ľudské bytosti a zápasíme o ideály, ktoré nie vždy dosiahneme. Ale ja si myslím, že v tom zápase je hodnota a myslím, že sa môžeme
hýbať dopredu. Napríklad existujú veľmi reálne spôsoby, ktorými sa súčasní
vzťahoví analytici v praxi odlišujú od tradičných analytikov spred niekoľkých
desaťročí.Ale stále je pred nami kus cesty. A som si istý, napríklad, že vo svojej
vlastnej práci mám ešte kus cesty, ktorú nepoznám. To je nevyhnutné. Ale ja
si myslím, že idea niečoho hlbokého, čo je skryté, je veľmi zvodná. Povedať,
že moji vzťahoví kolegovia majú nejakú nevedomú motiváciu, prečo zastávajú
svoje konkrétne stanovisko, nemusí byť kritika, pretože všetci máme nevedomé
motivácie. Je to súčasť ľudskosti. Nemôžete ich nemať. To nie je problém. Problém je, keď existujúrôzne spôsoby, ako myslíme a cítime, ktoré nemajú miesto
sa rozvíjať, skúmať, prežívať, integrovať a modifikovať.Ak mám skúsenosť, že
pacient je emocionálne neúprimný – povedzme, že pacient rozpráva o svojich
pocitoch z manželky a ja počujem, že je tam toho oveľa viac, ako je ochotný si
priznať – mojou úlohou nie je poukázať mu na jeho protirečenia, jeho sebaklamy, jeho ilúzie. Mojou úlohou je urobiť miesto pre celý rozsah jeho zážitkov,
aby ich mohol skúmať úplnejšie. Neinklinoval by som, dokonca ani subtílnym
spôsobom – aspoň, ak pracujem tak, ako dúfam, že pracujem – k tomu, aby
som poukázal na jeho neúprimnosť. Ale mohol by som povedať: „Počujem to,
ako obdivujete manželkine úspechy a rozumiem, že cítite, že vám nerozumie,
keď hovorí, že s ňou súťažíte. Počujem tú časť v tom. Som zvedavý, či tiež existuje aj iná časť vášho prežívania, ktorú považujete za neprijateľnú a ktorej sa zároveň nedá vyhnúť, a to časť prežívania, kedy jej aj závidíte a súťažíte s ňou.”
RW: Tým slovným spojením „nedá sa jej vyhnúť,” to normalizujete.
PW: Presne. A to normalizovanie nie je popretie – to je pozvanie. To nie
je obídenie takzvaného neprijateľného. To je spôsob, ako ho pozvať do toho.
Myslím, že ďalšie dôležité slovo je „tiež.” Na workshopoch niekedy žartom
hovorievam, že vaše fungovanie ako terapeuta sa môže zlepšiť o 31,6%, ak jednoducho vymeníte jedno slovo za iné. A žiadam účastníkov, aby uhádli, ktoré
slová to sú. Napríklad „oboje, aj to aj to” je jeden spôsob, alebo „tiež” versus
„naozaj.” Povedať alebo pomyslieť si, že „Naozaj cítite…” môže znamenať:
„To, čo si myslíte alebo cítite, je nesprávne.” Tvrdím, že ak si myslíte, že to
cítite, takmer nevyhnutne, nutne to cítite. Nespochybňujem to. Ale pravdepodobne cítite aj niečo iné, čo sa ťažšie uvedomuje a priznáva a ťažšie akceptuje.
Tak som prešiel z „naozaj” na „tiež.”
34
Empatia 1/2013
RW: V príkladoch, ktoré uvádzate v novom vydaní knihy Terapeutická
komunikácia, je určitá citlivosť na poznámky, ktoré sú inherentne zahanbujúce. A máte veľmi dobre naladené uši. Zdá sa mi, že toľko výcvikov, najmä
psychoanalytického výcviku aspoň podľa mojich skúseností zo ’70-tych rokov bolo nesmierne zahanbujúcich a náročných. Som zvedavá, koľko hluchoty voči zahanbujúcemu tónu je súčasťou výcviku – chceme sa rozprávať
s našimi pacientmi tak, ako sa naši cvičitelia rozprávali s nami?
PW: Spôsoby, ako sa s ľuďmi rozprávame a citlivý tón v miestnosti často vyplýva viac z tónu, ktorý sme absorbovali v našej vlastnej osobnej terapii a supervízii. A to je jeden z dôvodov, prečo staršie spôsoby praxe a myslenia pretrvávajú aj potom, čo sa oficiálna pozícia zmenila.Tiež si mimochodom myslím, čo ste
povedali o výcvikoch, aké bývali a aké ešte stále niekedy sú, že psychoanalýza
bola mnoho rokov organizovaná dosť autoritatívnym spôsobom.
RW: To je ešte mierne povedané.
PW: Hej. Boli to do seba obrátené inštitúcie, ktoré nikto nekontroloval. Bola
hierarchická štruktúra, boli výcvikoví analytici a často bola aj kontrola myšlienok: išli ste do analýzy a kým ste to nepochopili správne, čo znamenalo, že
kým ste to nechápali tak, ako ste to mali chápať a cítiť, nedovolili vám pracovať
s pacientmi. To bola veľmi problematická štruktúra. Určite sa to mení, ale ešte
to bude dlhá cesta.
RW: Keď hovoríme o štrukturálnych zmenách a vrátime sa k vašej pôvodnej metafore o etnických bojoch, akú hodnotu má integrovanejší pohľad na
terapiu, ktorý obhajujete, pre kmeňových vodcov našej profesie?
PW: To je veľký problém. Myslím, že len jedna vec viac-menej kmene spája,
a to je vonkajší nepriateľ. Fakt, že celú našu kultúru čoraz viac ovláda nepsychologické myslenie, myslenie poisťovní, tento fakt by mohol ukázať, aké sú
naše spoločné záujmy.
RW: Článok „Sme väzňami minulosti?”, ktorý ste nedávno napísali, končíte slovami: „V praxi psychoterapie sa narobilo veľa škody vďaka snahe
terapeutov pomôcť pacientom dosiahnuť autonómiu. Byť samostatný je
35
Empatia 1/2013
falošný ideál kultúry Ronalda Reagana. Pacienti, ktorí majú úžitok zo psychoterapie, sú tí, čo sa naučili vzájomnosti, ktorí sa dostali za bezmocnú
závislosť, ale aj za falošný ideál nezávislosti. Vzájomnosť a vzájomná závislosť sú tým ponaučením, ktoré musíme aplikovať aj na sociálnej úrovni.
Naše osudy sú previazané.” To sa týka aj toho, čo ste hovorili, že potrebujú
kmeňoví vodcovia. Spoločný nepriateľ môže vytvoriť pocit vzájomnosti proti hrozbe. Ale vyzerá to aj ako uvedomenie si faktu, že bezpečie je väčšie,
keď sme vzájomne závislí. To určite platí na medzinárodnej úrovni – keby
som mala niekoľko tovární vo vašom meste, pravdepodobne ho nebudem
bombardovať. Tak, ako to môžu kmeňové vplyvy v súčasnej psychoanalýze,
behaviorálna a ostatné terapie, ktoré sa snažíte integrovať, stále nevidieť,
keď je to také zrejmé, také očividné?
PW: Myslím, že všetci psychoterapeuti vedia, že ľudia nie vždy vidia to, čo je
zrejmé. Veľa našej práce spočíva v tom, že sa snažíme prísť na to, ako priviesť
ľudí k tomu, aby videli to, čo je jasné ako nos medzi očami, ale pre nich to nie
je evidentné. Často to býva cesta do kopca, či už pracujete individuálne s pacientom alebo klientom, alebo sa snažíte o spoločenskú zmenu, a musíte sa o
to snažiť dlho. To je jeden z dôvodov, prečo si myslím, že súčasný, poisťovňami
podporovaný trend k veľmi krátkodobej terapii, čo znamená lacnej terapii, je
často chybný. Skutočne významná zmena si často vyžaduje veľa snahy a trvá
určitý čas.
RW: Popri týchto finančných tlakoch je tu aj tlak na vznik terapeutických
manuálov. Čo si myslíte o tomto jave?
Čo sa týka manuálov, mám dve rôzne obavy. Moja najsilnejšia obava je, že
nedávno, keď ľudia obhajovali kritériá dôkazov, že psychoterapia je empiricky podložená, jedným z kritérií bola existencia manuálu. Myslím si, že to je
veľmi zavádzajúce a problematické kritérium. Niežeby príručka nemohla prispieť k stabilizácii toho, čo terapeuti robia. Ale veľakrát som už písal o mylných
predstavách pri požiadavke, aby bolmanuál kritériom. Jednou z vecí, ktoré to
spôsobuje, je, že tak vzniká akási karikatúra vedy. Od vedy sa očakáva, že bude
hľadať a vytvárať spôsoby, ako empiricky skúmať javy, ale kritérium existencie
manuálu odsúva výskum postupov, ktoré v ňom nie sú. Inými slovami, ak váš
liečebný postup nie je spracovaný do príručky, nemožno ho posudzovať podľa
kritérií na empiricky podložené liečebné postupy, ktoré sa propagujú v ostat36
Empatia 1/2013
ných rokoch a nemožno ho ani podrobiť výskumu. Preto je zavrhnutý už z definície, a nie na základe výskumu. A to je veľmi problematické.
RW: Povedzte mi príklad nejakého kritéria, proti ktorému máte námietky.
V nedávno odsúhlasenej (takmer odsúhlasenej, lebo ja som nesúhlasil a ani
niektorí ďalší ľudia) definície toho, čo znamená byť empiricky podložený, sú tri
veci, ktoré sa obvykle uvádzajú a každá z nich je problematická. Jednou z nich
je existencia manuálu. A dôvod na to je ten, že ak máme povedať, že liečba je
empiricky podložená, musíme vedieť, ako bola liečba administrovaná. Potiaľto
je to rozumné. Ale problém je, že manuály nie sú jediným spôsobom, ako to
spraviť. Môžete napríklad nechať pracovníkov daného prístupu v praxi slepo
hodnotiť sériu sedení, z ktorých niektoré sú a niektoré nie sú v tom prístupe,
ktorý sa skúma. A týmto spôsobom môžete získať vysokú reliabilitu, keďže skúmate liečbu, ktorá nemá spísanú príručku a predsa sa dokáže, že sa táto liečba
praktikovala. To jejeden z dôvodov, prečo je existencia príručky bláznivým kritériom. Druhé kritérium je odvodené z akejsi falošnej presnosti. Idea spočíva
v tom, že skúmame len pacientov definovaných určitou diagnostickou entitou.
Tak, ak máte všeobecnú vzorku pacientov a ich stav sa zlepší, to sa odmietne,
pretože námietka znie, že to nie je špecifické zistenie. Iróniou je, že prevažná
väčšina obhajcov tohto ideálu empiricky podloženej liečby sú kognitívno-behaviorálni terapeuti. A kognitívno-behaviorálni terapeuti veľmi veľa rokov pohŕdali psychoanalýzou za to, že je to vraj medicínsky model. A teraz tu máte
prívržencov KBT, ktorí obhajujú psychiatrický DSM – súbor kategórií, ktoré spísal výbor a ktoré majú málo spoločného s empirickou vedou – ako keby to bola
biblia. A určite je v tom medicínsky vplyv: požiadavka špecifickej diagnózy a
takéto triedenie ľudí sa opičí po telesnej medicíne, kde musíte odlišovať diabetes od reumatoidnej artritídy, pretože ich liečite odlišne. Ale väčšina toho,
s čím pracujeme my psychoterapeuti, sa nedá užitočne alebo rozumne chápať
ako séria rôznych, oddelených chorôb. Takže nastoliť to ako kritérium je veľmi
problematické.
RW: To je rovnaké redukcionistické myslenie, o akom všetci vykrikujú už
desiatky rokov, ale nezdá sa, že by sme ho prekonali.
PW: Nuž, práve teraz ho neprekonávame, pretože je politicky užitočné pre
ľudí, ktorí obhajujú konkrétne stanovisko.
37
Empatia 1/2013
RW: Píšete o tom v nahnevanom odstavci a to isté tvrdí aj Thomas Szasz.
PW: Neviem, v čom sa zhoduje môj odstavec s jeho, ale dosť sa hnevám na
to, čo sa dnes deje. Psychoterapeutický výskum je veľmi dôležitý, ale musí sa
robiť poctivo a ja si myslím, že mnoho výskumov dnes takých nie je.
RW: V poslednom prehľade som čítala o na dôkazochzaloženej liečbe,
myslím, že to bol prehľad od Johna Norcrossa, ktorý robil na objednávku
Americkej psychologickej spoločnosti, pričom väčšina výskumov začala na
prvom sedení a končila na treťom. Zasmiala som sa a zavrhla celú vec.
Myslím, že všetci to vieme lepšie. Sily, ktoré udržujú tento model v chode,
sú túžba nepoznať pravdu, ale ospravedlniť status quo.
PW: A súčasťou toho je aj toto tretie iluzórne kritérium, ktoré je najzvodnejšie, pretože veľa je v ňom zmysluplného, ale opäť sa používa skôr politicky než
vedecky: dôraz na náhodné kontrolné pokusy. To sa nazýva zlatý štandard.
Kedykoľvek to počujem, pomyslím si na príbeh o kráľovi Midasovi, pretože
premeniť všetko na zlato nemusí byť vždy dobré. Myslím si, že je to zlatý štandard len za určitých okolností. Napríklad v štúdiách účinnosti liekov, podľa
vzoru ktorých sa často navrhujú plány experimentov v psychoterapii, je jedným
z ústredných prvkov to, že nikto neberie štúdiu vážne, pokiaľ nie je dvojito
slepá. Inak sa úplne podmínuje placebo efekt. V psychoterapii to niekedy nie
je dvojito slepé. Nemôžete chcieť, aby niekto povedal: „Polovici z vás poskytneme päť krát týždenne psychoanalýzu a polovici trikrát týždenne terapiu expozíciou. Ale nepovieme vám, ktorú z nich dostanete.” To je očividne absurdné. Ľudia vedia, čo dostávajú a ľudia vedia, čo dávajú. A už je po náhodných
kontrolovaných pokusoch a niečo chýba. Ale okrem toho, aby ste udržali plán
výskumu v danom vzorci, stanú sa dve veci. Jedna je, že štúdie musia byť veľmi
krátke, lebo čím dlhšie to trvá, tým je v hre viac nekontrolovateľných premenných, ktoré vylučujú, čo môžete skúmať.
RW: Ako keby neboli nekontrolovateľné premenné na troch sedeniach.
PW: Dokonca aj na troch sedeniach ich je ohromné množstvo.
RW: Aj za tri minúty!
38
Empatia 1/2013
PW: Absolútne. A to je vlastne druhá časť toho, čo je problematické. Každá
psychoterapia nám ponúka možnosť niečo sa naučiť. Ale ak chybne homogenizujeme a čo najviac sa snažíme dávať „to isté” každému človeku v skupine,
nemáme veľmi možnosť tvorivosa učiť z toho, čo robíme. A dôležité je, že to
vôbec nie je anti-výskumné stanovisko.
RW: Akú radu by ste mali pre človeka, ktorý pracuje na klinike, v nemocnici alebo v akejkoľvek inštitúcii, kde je nútený držať sa terapie podloženej
dôkazmi, ako napríklad v nemocnici pre veteránov, kde je dlhodobá terapia
expozíciou inštitucionalizovaná? Terapeutom sa to nepáči, ale musia to robiť aj tak. Čo by ste im poradili, okrem toho aby dali výpoveď?
PW: Sociálna zmena je ťažká a pomalá, obzvlášť teraz, keď sa toľko rozhodnutí robí na základe ekonomiky, čo sekundárne ospravedlňuje psychologické
fungovanie. Takže je ťažké vedieť, čo im presne povedať. Ale jednu vec by som
povedal, že v takomto prípade by si mali dobre uvedomovať obmedzenia výskumu, ktorý zdá sa potvrdzuje tento zmrzačený, limitovaný, homogenizovaný
prístup k veciam, pretože tento výskum má veľmi vážne nedostatky.
RW: Veru má. Ale čo s celým výskumom o význame vzťahu? Aký to má
vplyv?
PW: To je presne to, čo musíme zdôrazňovať. A to ma privádza naspäť k tomu, prečo som povedal, že nie som anti-výskumný. Myslím si to, pretože psychoterapia vytvára takmer v okamžiku jedinečnú minikultúru, ktorá sa vyvíja v
čase, pre ktorúkoľvek stranu je ťažké úplne rozumieť alebo vedieť, čo sa deje
alebo pamätať si sekvencie. Nahrávate si tento rozhovor, pretože keby ste sa
ho o niekoľko hodín neskôr snažili rekonštruovať, bola by to iba vágna aproximácia toho, čo sa skutočne udialo medzi nami. To isté platí aj o psychoterapii.
Takže som veľmi za výskum založený na audio a video nahrávkach, ktoré nám
poskytujú databázu. Ale tieto nahrávky možno skúmať v prirodzenom procese
psychoterapie, nie v homogenizovanej, schematizovanej liečbe pre jeden druh
výskumnej paradigmy. Existuje celý rad výskumov výsledkov procesu, ktoré nás
učia veci, čo nás iné druhy výskumov nenaučia.
RW: Spomenuli ste, že sociálna zmena je pomalá. To mi pripomína krivku inovácií s novými inovátormi a potom ranými nasledovníkmi, potom so
39
Empatia 1/2013
strednými nasledovníkmi a napokon príde zlomový bod a všetci sa dostanú
do toho. Bohužiaľ, noví inovátori sú ľudia, ktorí robia to, čo robili ľudia,
ktorí objavili význam vzťahu pred 30 rokmi. To je ako kyvadlo. Vychýlilo sa
na jednu stranu a teraz ide späť.
PW: Myslím si, že jeden z problémov v psychoterapii týchto dní je, že doteraz boli ľudia s užším mechanickým myslením politicky mazanejší. A myslím
si, že my, čo sme za seriózny výskum, ktorý sa týka skutočnej zložitosti javov,
musíme lepšie propagovať naše presvedčenie.
RW: Povedzte nám niečo o vašej organizácii, ktorú ste založili v 1980tych rokoch, aby ste vytvorili fórum pre ľudí, ktorí sa zaujímajú o integráciu
psychoterapie. Aké sú vaše ciele, úspechy a frustrácie?
PW: Názov Spoločnosti pre skúmanie psychoterapeutickej integrácie je dlhý,
tak ho obvykle označujeme skratkou SSPI. Je to medzinárodná organizácia. Má
členov v 37 krajinách a stretávame sa po celom svete. V máji tohto roku sme
sa stretli v Evanstone (štát Illinois, USA). V roku 2013 sa stretneme v Barcelone.
Naši členovia reprezentujú všetky hlavné smery. Všetci máme svoju identitu,
sme psychoanalytici alebo kognitívno-behaviorálni terapeuti alebo systémoví
terapeuti alebo experienciálni terapeuti, ale chceme sa učiť navzájom a integrovať myšlienky iných ľudí. Myslel som na SSPI, keď ste sa predtým pýtali: „Čo
robíme s tým kmeňovým prístupom a ako dokážeme primať ľudí, aby sa počúvali a učili navzájom?” je to ťažké v organizáciách, ktoré sú oddané jedinému
názoru, pretože tieto organizácie, často iné názory prežívajú ako tých Druhých.
V SSPI nie je nikto ten Druhý. Panuje tam duch prichádzania a počúvania. Je
to miesto, kde sa snažíme vyriešiť rozpor. Budem rád, ak si niekto, kto prečítal
tento rozhovor, pozrie aj stránku SSPI, www.sepiweb.org. Môže sa dozvedieť
viac.
RW: Jedno z veľkých hnutí so všetkým technickým pokrokom v biochémii
je poznanie spojenia medzi mikronutrientmi a schopnosťou nášho mozgu
produkovať neurotransmitery, ktoré ovplyvňujú náladu, myslenie a správanie. Ako to vidíte zabudované nielen do integrovanej civilizovanej komunity
a interpersonálnych úrovní, o ktorých rozprávate, ale aj do intrapsychickej
a fyziologickej úrovne?
40
Empatia 1/2013
PW: Myslím, že sme očividne bytosti s telom, sme stelesnení. Nie sme len
abstraktná myseľ. Všetko, čo ovplyvňuje naše telo, ovplyvňuje aj našu myseľ.
Takže celé naše prežívanie na každej úrovni, či už spoločenskej alebo nutričnej, je súčasťou tohto súboru vzájomne recipročných interaktívnych procesov,
ktoré vytvárajú a pretvárajú naše prežívanie. Napríklad, ak myslíme na vzťah
medzi psychologickými procesmi a neurológiou, neurológia je len taká dobrá
ako psychológia a vice versa. Vzájomné prepojenie, prešnúrovanie, či previazanie je jediný spôsob, ktorý sme ako ľudia spoznali a dokonca vieme, ako sa naň
pozerať. Vidíme rozdiely medzi časťami mozgu a čo to znamená, keď sa jedna
časť mozgu vysvetlí pomocou úžasného fMRI výskumu. Tieto svetielka sú len
také dobré ako psychologické kritériá, ktoré ukazujú, čo znamenajú tie svetlá.
Ale to nie je psychologický redukcionizmus, pretože súčasne môžu tie rozdiely,
ktoré vidíme v častiach mozgu sa zažínať, opätovne naladiť tak, aby sme videli
rozdiely v psychologickom prežívaní, ktoré sme predtým nevideli, čo nám zase
poskytuje jemnejšie nástroje na ďalšie kolo neurologických výskumov. Stále to
ide dopredu a dozadu, „neurológia je skutočná vec a psychológia je povrch.”
Musia sa informovať navzájom.
RW: Čím viac sa učíme, tým viac si uvedomujeme, čo všetko nevieme.
PW: Hej, a tým viac nových poznatkov vieme vytvoriť. Budujeme oboje, keďže sa už neobávame neznámeho a máme odvahu uvedomiť si to nové, v om
zmysle, že netrpíme falošnou skromnosťou, ale máme odvahu povedať: „Naučil som sa niečo. Viem niečo.” Na druhej strane musíme byť nesmierne skromní
ako terapeuti. Musíme byť veľmi opatrní v tom, čo vieme, keď zaujímame autoritatívnu pozíciu, keď predpokladáme, že rozumieme. To je životne dôležité.
Ale musíme vedieť uznať aj to, že niečo vieme. Keď sa rozprávame s pacientom
určitým spôsobom autoritatívnym hlasom, to je autorita, ktorá prichádza spolu
s tým, že sme sa ponorili hlboko do mnohých životov a tá skúsenosť nás zmenila. Nie sme len nejaký nový, náhodný prvok v živote človeka – vstupujeme
s určitou odbornosťou. A ak dokážeme držať svoju nevedomosť a našu vedomosť vo vzájomnom napätí, tak môžeme byť, myslím, efektívnejší, ozajstnejší a
schopnejší ísť dopredu.
Prevzaté zo stránky www.psychotherapy.net
Preložil: PhDr. Ivan Valkovič
41
Empatia 1/2013
PREČÍTALI SME
Karl Heinz Brisch.: Poruchy vztahové vazby
Portál 2011
Autor prirodzene nadväzuje na Bowlbyho teóriu vzťahovej väzby, v prvej kapitole predkladá vývoj teórie vzťahovej väzby. Predstavuje jej podstatné pojmy,
koncepty ako rodičovská citlivosť, detská vzťahová väzba a reprezentácie vzťahovej väzby u dospelých. Je zrejmé, že vzťahová väzba sa neviaže iba na prvý
rok života ako v analytickom koncepte v minulosti.
Kniha je venovaná mnohým informáciam z výzkumov o vzťahovej väzbe a
koncipovaniu nových záverov. Najprenikavejší fakt je ten, že vzťahová väzba
sa môže počas života meniť. Dieťa, u ktorého bola zistená v prvom roku života
istá väzba (na škále istá, neistá a dezorganizovaná), môže po rozvode, odlúčení,
alebo podobných traumatických zážitkoch vykazovať v šiestich rokoch neistú väzbu, so všetkými dôsledkami. Naopak, deti vyňaté z dysfunkčnej rodiny
s kvalitnou náhradnou rodičovskou starostlivosťou, môžu získať náhľad na pôvodnú rodinu a zlepšiť s ňou vzťahy.
Vzťahová väzba je od čias Bowlbyho chápaná ako časť komplexného systému
vzťahu medzi dieťaťom a matkou. Časti tohto systémového vzťahu sa navzájom
podmieňujú. Teória vzťahovej väzby spája etologický, vývinový, systemický a
psychodynamický prístup. Pripútanie sa matky k plodu (bonding), ako i k dieťaťu po pôrode (attachment) má na svedomí, okrem iného aj oxytocín, napriek
tomu musí byť odpoveď matky citlivá, správna k podnetom dieťaťa, inak sa
dieťa pripúta k osobe, ktorá jeho potreby uspokojuje adekvátne. V priebehu
prvého roka si vytvára kojenec hierarchiu rôznych vzťahových väzieb, vytvára si
aj pracovné modely na zvládnutie odlúčenia od primárnej väzobnej osoby.
Exploračný systém je druhý silný motivačný systém dieťaťa, ktorý je protichodný väzobnému, ale navzájom zároveň súvisia. Kojenec môže nasledovať
svoju zvedavosť pokojne iba vtedy, keď sú jeho väzobné potreby uspokojené,
dieťa je emocionálne uspokojené, cíti sa v bezpečí. Až do veku, kedy je dieťa
zrelé nastúpiť do materskej školy, sa neustále vyvíja medzi ním a väzobnou
osobou partnerstvo, zamerané na cieľ, ktoré môžu vzájomne korigovať. Na-
42
Empatia 1/2013
pätie medzi pólmi vzťahovej väzby a explorácie sa znova a znova vyrovnáva
v priebehu celého života.
Typ vzťahovej väzby sa odovzdáva z generácie na generáciu. Istá vzťahová
väzba, vyvinutá u dieťaťa v kojeneckom veku, má protektívnu funkciu pre vývojový proces dieťaťa, vedie k jeho reziliencii, čiže odolnosti, dobrému znášaniu
záťaže. Znamená tiež podporu priaznivých spôsobov chovania a chráni pred
psychopatológiou aj v pozdejšom veku.
Citlivosť matky na potreby dieťaťa je samostatný závažný pojem, ktorému
autor venuje zásadnú pozornosť, pretože od jeho konceptualizácie sa odvíja
prístup k výchove. Nie tak dávno platili princípy prísnej normatívnej výchova,
kŕmiť každé tri hodiny, nenosiť na rukách a nechať plakať, posilni im to pľúca.
Opačný pol je reagovanie na každý plač, kde je istá reálna hrozba rozmaznania.
oscilovanie medzi týmito pólmi je dané osobnosťami dieťaťa a rodiča, vytvorí
zdravú mieru znášania frustrácie a záťaže, ako i pevnú láskyplnú väzbu.
Autor zoznamuje (s. 46) s konceptom citlivosti M. Ainsvorthovej, kde sa už
rodičia v očakávaní učia dešifrovať detské prejavy a reagovať na ne. Klasifikuje a
definuje typy detskej väzby ako bezpečnú (secure), neistú a vyhýbavú (avoidant)
a neistú (ambivalent) a definuje každú z nich, ako i jej dopad na vývin dieťaťa.
Zvlášť uvádza dezorganizovanú neistú spätnú väzbu, kde sa prejavujú rozporné
tendencie, ktorá bola v rámci výskumu zachytená zvlášť u detí chudobných a
sociálne marginalizovaných rodičov, ktorí boli nápadní nepriateľským a bezmocným chovaním k deťom. Následkom tejto poruchy vzťahovej väzby môžu
byť aj psychosomatické symptómy ako rastová retardácia, stresové ochorenia
ako diabetes, porucha spánku, pomočovanie, poruchy príjmu potravy. Často
ide o pridaný determinujúci faktor, ktorý môže byť povestnou kvapkou, ktorou
pretiekol pohár.
Prenášanie typu vzťahovej väzby cez generácie je veľmi vážny argument pre
prípravu rodičov na rodičovstvo, aby sa pretrhla reťaz negatívnych modelov.
Výskumy ukázali tiež, že ak sa zlepší rodičovské správanie matky, typ vzťahovej
väzby sa mení tiež pomerne rýchlo. To je ďalší argument pre rodičovské vzdelávanie a výcviky. Neplatí však úplne, že zlepšením rodičovského správania sa
dobehnú deficity ranej vzťahovej väzby. Analýza konceptov primárnej väzby
v rôznych analytických školách (s. 80-83) je veľmi poučná a inšpiratívny. Tu bol
43
Empatia 1/2013
položený aj koncept „bezpečnej základne“ ako podmienky úspešnej terapeutickej práce.
Poruchám vzťahovej väzby je venovaná druhá kapitola. Poruchy vzťahovej
väzby boli pozorované u matiek psychicky chorých, pri týraní, zanedbávaní a
pri nedoriešenej traume rodičov. Taktiež negatívne vplývalo trestajúce správanie rodičov a to aj v školskom veku. V programe pre rodičov a deti preto pristúpiť k zmesi sociálnej práce a psychoterapie. Rôzne typy porúch, ich symptómy
pokračujú diagnostikou vzťahovej väzby od dotazníkov, testov až diferenciálnej
diagnostike v súvislosti s inými poruchami, ako autizmus, (s. 107-122) Toto je
kardinálna časť knihy pre diagnostiku a zakladanie psychoterapie.
Od tretej kapitoly je pozornosť venovaná psychoterapii, založenej na vzťahovej väzbe. Odlišuje ju od attachment therapy, čiže vzťahovej terapie. Vzťahová terapia ide podľa autora často proti konceptu väzobnej terapie. Ide predovšetkým o terapiu detí pevným objatím (holding therapy). Hlavnou výtkou
autora je, že tento prístup nerešpektuje koncept citlivosti a adekvátnej reakcie
na podnety detí pri budovaní pevnej základne pre istú vzťahovú väzbu. Násilie
nemôže nikdy slúžiť ako prostriedok na pripútanie k osobe, ktorá sa o dieťa
stará, ani keď je posvätené vyšším cieľom.
Koncept vzťahovej väzby predstavuje základnú premennú v koncepcii psychoterapie. Akým spôsobom vytvorí psychoterapeut bezpečnú bázu pre vzťah
s klientom, tak sa môže s klientom púšťať aj na pole vnútorných konfliktov a vitálnych pudových porúch. Bez vytvorenia istej náhradnej väzby psychoterapia
nefunguje. Technika liečby dospelých je iste vítanou kapitolou pre všetkých,
ktorí sa rodinnými vzťahmi zaoberajú, podobne ako obecné hľadisko k psychoterapii detí, ktoré sú obsiahnuté na str. 118-120.
Zujímavé sú menej známe časti o tehotenstve a vzťahovej väzbe. Prenatálne
poruchy vzťahovej väzby, neplodnosť ako výsledok poruchy vzťahovej väzby
určite nie sú u nás bežnými terapeutickými termínmi. Aj popôrodná depresia je
nahliadnutá z tohto aspektu s veľmi efektívnymi terapeutickými intervenciami.
V ďalších častiach knihy sú uvádzané kazuistiky s veľmi presne popísanými intervenciami, čo môže každého poradcu a psychoterapeuta osloviť, aby v knihe
listoval vždy, keď sa pripravuje na náročného klienta. Ale aj v zdanlivo banálnych prípadoch sa poruchy vzťahovej väzby a potreba ich reparácie vynárajú.
44
Empatia 1/2013
Výhľad do ďalších oblastí uplatnenia vzťahovej väzby je obsahom ďalšej
kapitoly. Obsahuje zaujímavé pojednanie o prevencii, vrátane prevenčného
programu SAFE – bezpečný výcvik pre rodičov. Myslím, že táto kniha ako i ďalšie, na ktoré sa odvoláva (najmä Bowlby), by mala byť povinnou literatúrou pre
každého kto pracuje s rodinou.
J. Kusá



Vzťah bez dôvery je ako auto bez benzínu.
Môžeš v ňom ostať, ale nikam sa nedostaneš.
Anonym
Láska a dôvera prichádzajú spolu v jednom balíku a nemôžeš ich od seba
oddeliť. Ak sa o to pokúsiš - všetko sa rozpadne.
E. Goudgeová



Harold S. Kushner: Když se zlé věci stávají dobrým lidem
Portál 1996
Útla knižka sa mi dostala do rúk 6 rokov po jej vydaní, čo však nič nemení
na jej aktuálnosti. Autor, židovský rabín, ju napísal na základe svojich vlastných skúsenosti s ochorením a predčasnou smrťou svojho syna. Hoci je určená
predovšetkým veriacim ľuďom, prežívajúcim bolestnú stratu, myslím, že môže
poskytnúť zaujímavý pohľad aj nám odborníkom v pomáhajúcich profesiách.
Prečo dobrí ľudia trpia? Autor hľadá odpoveď na otázku, ktorá je zásadnou
pre každého, kto chce „veriť v spravodlivý a poctivý svet, v ktorom sa dá žiť“
(s.19 ). Postupne vyvracia jednotlivé vysvetlenia, ktoré ľudia nachádzajú - naše
nešťastie prišlo ako trest za naše hriechy, Boh má svoje dôvody pre to, čo na
45
Empatia 1/2013
nás dopustil, Boh posiela utrpenie ako skúšku, utrpenie nás prichádza oslobodiť
od sveta bolesti a uvádza nás do lepšieho sveta. Všetky tieto reakcie predpokladajú, že príčinou nášho utrpenia je Boh a snažia sa vysvetliť, prečo Boh chce,
aby sme trpeli.
Autor však kladie zásadnú otázku - a čo, ak zlé veci nespôsobuje Boh? Rozoberá knihu Jób, ktorú považuje za najlepšiu, najúplnejšiu a najhlbšiu úvahu na
tému utrpenia dobrých ľudí. Stavia tri tvrdenia, ktorým by všetci v tejto knihe
radi verili:
A. Boh je všemohúci a spôsobuje všetko, čo sa na svete deje. Nič sa nestane
bez jeho vôle.
B. Boh je spravodlivý a stará sa, aby ľudia dostali, čo si zaslúžia, preto sa dobrým ľuďom darí dobre a zlí sú potrestaní.
C. Jób je dobrý človek. (s.46)
Tieto tri tvrdenia platia, pokiaľ je Jób zdravý a bohatý. Keď však ochorie a
prídu ho utešovať jeho priatelia, nastáva problém – je potrebné niektorému
z tvrdení prestať veriť. Utešitelia si zvolili najjednoduchšie riešenie a prestali
veriť, že Jób je dobrý človek.
Anonymný autor knihy Jób dospieva k záveru, že Boh by chcel, aby ľudia
dostali to, čo si zaslúžia, ale nemôže to vždy zariadiť.
Prijať myšlienku, že Boh naše nešťastia nespôsobil znamená, že sa prestaneme pýtať „Prečo?“, ale obraciame sa na neho, aby nás posilnil a utešil. Znamená to ďalej, že si môžeme udržať svoje vlastné sebavedomie, zmysel pre dobro
a zbaviť sa pocitu, že nás Boh odsúdil a zavrhol. Kushner poukazuje na prírodné
zákony, ktoré sú presné a nemenné a ak spôsobujú problémy, tak rovnako
dobrým ako zlým. Kladie otázku, či by bolo dobré, keby boli dobrí ľudia imúnni
voči pôsobeniu prírodných zákonov.
Prečo ľudia musia trpieť, prečo musia pociťovať bolesť? Autor poukazuje na
bolesť ako signál ohrozenia tela a na príkladoch ilustruje negatívny dopad nefungovania či ignorovania tohto signálu. Ako veriaci človek znova mení otázku
„Prečo“ na otázku: „Čo mám urobiť s bolesťou, aby bola zmysluplná a nie len
prázdne utrpenie?“
46
Empatia 1/2013
Trpiaci človek nepotrebuje prednášky o biológii, genetike či prírodných zákonoch. Potrebuje hlavne, aby mu niekto povedal, že to, čo sa mu stalo je strašne
nespravodlivé. Potrebuje si uchovať pocit, že je dobrým človekom. Potrebuje
pomoc, aby si udržal duševnú a duchovnú silu.
Autor si po prežitej osobnej tragédii uvedomuje, že ako židovský rabín svojmu trpiacemu blížnemu nemôže hovoriť, že Boh má svoje dôvody pre to, že
mu zoslal tento hrozný osud, ani to že ho Boh musí veľmi milovať alebo obdivovať jeho statočnosť, keď ho skúša takýmto spôsobom. Môže mu iba povedať,
že Boh, v ktorého on verí, mu jeho chorobu neposlal a nemá zázračný liek,
ktorý by mu odopieral. Dáva však silu a odvahu tým, ktorí nespravodlivo a bez
vlastného pričinenia trpia bolesťou a strachom zo smrti.
Prečo sú ľudia smrteľní? Autor vykresľuje negatíva, ktoré by ľuďom priniesla
nesmrteľnosť. Smrť je súčasť života. Znova poukazuje, že sa musíme prestať pýtať „Prečo sa to stalo?“ a položiť si otázku: „Čo mám robiť, keď sa to už stalo?“
Prečo boli Adam a Eva vyhnaní z raja? Pretože jedli zo stromu poznania dobrého a zlého. Tým, že človek (na rozdiel od živočíchov) žije vo svete dobra a
zla, jeho život je zložitý a bolestný. Zvieratá nemajú morálne dilemy, ich život
je jednoduchší. Byť človekom znamená pozdvihnúť sa nad svoju živočíšnu prirodzenosť, naučiť sa ovládať svoje pudy, ale zároveň prežívať lásku, činiť morálne rozhodnutia. Človek má možnosť slobodnej voľby vybrať si medzi dobrom a
zlom. Tým však ako ľudia máme slobodu vzájomne si ubližovať. Boh by tomu
mohol zabrániť jedine tak, že by nám zobral slobodu, ktorá nás robí ľuďmi. Kde
bol Boh v období holokaustu? Autor verí, že bol na strane obetí, ale keď už
raz dal človeku možnosť voľby (vrátane slobody ubližovať blížnemu), nemohol
urobiť nič, aby tomu zabránil.
Autor na príklade Jóba ukazuje, ako môžu utešitelia zranenému človeku priťažiť. Jób síce vykríkol: „Prečo mi to boh urobil?“, nepotreboval však teologickú
prednášku, ale súcit. Potreboval, aby mu potvrdili, že je dobrý človek a že to,
čo sa mu stalo je veľmi nespravodlivé. Zúfalo sa snažil zachovať si sebaúctu a
vedomie, že je dobrý človek. Potreboval priateľov, ktorí by mu dovolili, aby sa
hneval, aby plakal a kričal. Nepotreboval priateľov, nabádajúcich ho, aby sa
snažil a bol príkladom trpezlivosti a zbožnosti. Potreboval, aby mu povedali:
„Áno, je to hrozné a nechápeme, ako to môžeš vydržať.“
47
Empatia 1/2013
Jednou z najhorších vecí, ktorá sa môže stať človeku, ktorého život nejako
zranil, je tendencia k sebazraňovaniu. Ten, kto prežil nejaký neúspech, bolestnú stratu, nehodu alebo nešťastie má často potrebu nahliadať na seba ako na
zlého človeka, ktorý si všetko zavinil a preto odháňa od seba ľudí, ktorí sa snažia
k nemu priblížiť a pomôcť mu. Naše sebaobviňovanie má dve príčiny. Prvou je
potreba veriť, že svet má zmysel a všetko, čo sa deje, má svoju príčinu. Druhou
je predstava ( ktorej korene siahajú do detstva), že my sme príčinou toho, čo sa
deje, hlavne zlých vecí.
Deti majú ešte väčší sklon veriť, že ich činy môžu spôsobiť, že sa niečo stane.
Keď im zomrie niekto z rodičov, potrebujú, aby ich niekto uistil, že to nespôsobili. Tiež sa však má uznať právo dieťaťa na to, aby cítilo smútok a hnev na
situáciu, v ktorej sa ocitlo. Pocity hnevu sú častou súčasťou prežívania nešťastia.
Hnev môže byť smerovaný voči okoliu, sebe samému alebo voči Bohu. Autor
legitimizuje posledný, najproblémovejší – hnev voči Bohu. Hnev na seba samého prináša depresiu. Hnev na ľudí okolo nás privádza do osamotenia. Hnev
voči Bohu nás zbavuje možnosti čerpať útechu v náboženstve. Optimálne je
hnevať sa na situáciu. Keď sa hneváme na situáciu, v ktorej sme sa ocitli, chápeme ju ako zlú, nespravodlivú a nezaslúženú, kričíme na ňu, odsudzujeme ju,
plačeme nad ňou, čo nám umožňuje vybiť svoj hnev, ale zároveň zostávame
otvorení možnosti hľadať a prijímať pomoc.
Autor ďalej mení chápanie modlitby a podčiarkuje význam spoločných modlitieb, ktoré prinášajú trpiacemu vyslobodenie z izolácie. Modlitba nie je spôsob, ako žiadať Boha, aby niečo zmenil. Modlitba má človeku dávať silu, keď
už vyčerpal všetky vlastné zdroje. Nemusíme u Boha žobroniť, aby nám dal silu,
nádej a trpezlivosť – stačí sa na neho obrátiť s tým, že už sami nevládzeme.
Na záver citujem autora: „Verím v Boha. Ale neverím v toho istého Boha
ako pred rokmi, keď som dospieval alebo keď som študoval teológiu. Dnes si
uvedomujem jeho obmedzenia. Je obmedzený vo svojom konaní prírodnými
zákonmi a vývojom povahy a morálnej slobody človeka. Už nepripisujem Bohu
zodpovednosť za choroby, nehody a prírodné katastrofy.... Je pre mňa ľahšie
veriť v Boha, ktorý nenávidí utrpenie, ale nemôže ho zmenšiť, ako v Boha,
ktorý rozhoduje, ktoré dieťa nechá trpieť a zomrieť, nech sú už jeho dôvody
sebavznešenejšie. ... Boh nie je príčinou nášho nešťastia. Niečo je proste smola,
48
Empatia 1/2013
niečo spôsobujú zlí ľudia a niečo sú nevyhnutné dôsledky toho, že sme smrteľní a žijeme vo svete nemenných prírodných zákonov. Bolestné veci, ktoré sa
nám stávajú, nie sú tresty za naše zlé správanie ani nie sú žiadnym spôsobom
súčasťou nejakého veľkolepého Božieho plánu. A pretože naše nešťastie nie je
Božia vôľa, nemusíme sa báť, že nás Boh trestá alebo zrádza, keď sa nám niečo
zlé prihodí. A môžeme sa k nemu obracať o pomoc, pretože Boh je rovnako
rozhorčený ako my.“ (s. 128 -129)
Mgr. Marcela Škultétyová



Domov nie je miesto, kde bývaš, ale miesto, kde ti rozumejú.
Christian Morgenstern
Stephen R. Covey: Třetí alternativa. Jak řešit obtížné
životní problémy.
2013 Praha, Management Press. s. 480
Každý určite pozná aspoň niektorú z Coveyho kníh – 7 návykov skutočne
efektívnych ľudí bola jednou z posledných a úplne posledná je predstavovaná
kniha. Vidieť na nej, že je to kniha syntetická, že obsahuje skúsenosti odborné i
životné. Nekĺže po povrchu, ide po hodnotách, ktoré sú v živote podstatné.
Tretia alternatíva je niečo, čo pripomína riešenie víťaz-víťaz, ale obohatená je
sebaakceptovaním, akceptovaním toho druhého a z tohto bodu sa hľadá riešenie, ktoré je prínosné pre oboch, teda v konečnom dôsledku synergické. Obyčajný kompromis prestáva byť kompromisom, je spoločným riešením, ktoré vás
predtým možno ani nenapadlo. Vatvára sa nová realita, lepšia pre všetkých.
49
Empatia 1/2013
Týmto spôsobom je možné riešiť všetky problémy, akokoľvek obtiažne a neriešiteľné. V spoločnosti, v skupinách, školách i v rodine.
Rodinu považuje Covey za to najcennejšie, čo má v živote, hovorí v kapitole
Tretia alternatíva a domov (s. 170). Riešenia problémov treťou alternatívopu
považuje za požehnanie. Každé narodené dieťa je treťou alternatívou a takými
by mali byť aj zásadné rozhodnutia manželov. V tejto kapitole, pre nás ťažiskovej, sa vyslovuje k riešeniu manželských a rodinných konfliktov a k výchove
detí. Rada, ktorú odporúča dávať mladým po svadbe znie: nesnažte sa svojho
partnera spraviť lepším. Snažte sa, aby bol šťastný.
Do komunikácie zavádza tzv hovoriacu palicu. Partneri by si ju mali odovzdávať dotiaľ, kým sa vzájomne nepochopia: ten, kto má palicu, hovorí, potom ju odovzdá. Keď pochopia, čo mal kto na mysli, prečo a čo bolo za tým, sú
schopní vymyslieť nové riešenia, prihliadajúce na tie nové poznatky.
Toľko pre ilustráciu. Myslím, že je to kniha, ktorú možno vlastniť a občas si
kus prečítať, aby som si pripomenul, kadiaľ cesta vedie a kde sú slepé uličky.
J. Kusá



Manželstvo je ako plavba na kanoe. Muž sedí vpredu a vesluje, žena sedí
vzadu, ale kormidluje.
Indiánske príslovie



Najšťastnejšími okamihmi môjho života, bolo tých pár, ktoré som prežil
doma, v kruhu svojej rodiny.
Thomas Jefferson
50
Empatia 1/2013
Poznámky:
51
Empatia 1/2013
REDAKCIA
Editori:
PhDr. Jolana Kusá
PhDr. Ivan Valkovič
Redakčná rada:
PhDr. Zuzana Mardiaková, PhDr. Eva Černičková,
Mgr. Vladimír Hambálek, Mgr. Ľubica Tománková,
PhDr. Ľudmila Skalská
EMPATIA NA INTERNETE
http://www.psychologia.sk/empatia
E-mail:
[email protected]
Adresa: Špitálska ul.č. 8
812 67 Bratislava
Tel.: 02/2045 5826, 2045 5945, 2045 5946
Fax: 02/2045 5556
Reg. č.: 1474/96/6
ISSN: 1335 8624
52
Download

EMPATIA - Psychologia.sk