Roč. XVIII. č. 67
EMPATIA
BULLETIN
Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny.
Odbor poradensko-psychologických služieb.
Asociácia manželských a rodinných poradcov
a sociálnych pracovníkov SR v Bratislave.
Slúži na komunikáciu a informovanie o formách práce, úspechoch
i ťažkostiach na ceste pomoci človeku v náročných životných situáciách.
NIELEN PRE ODBORNÍKOV
Číslo 1
marec 2011
Bratislava
Empatia 1/2011
2
Empatia 1/2011
OBSAH
EDITORIAL
4
MEDZI NAMI
PhDr. Jolana Kusá: PaTPV: Rodičovské zručnosti-workshop
5
TÉMA
Mgr. Magdaléna Miškovičová: Kresba a jej využitie v diagnostike a pri
poradenskej práci s klientom
8
PhDr. Miroslava Rosinová: Ženský útulok pre týrané ženy
16
PhDr. Anna Danišková: Ohrozenie pomáhajúcich profesionálov
syndrómom vyhorenia
19
ROZHOVOR
Rozhovor o terapii s Lianou Lowenstein (preložil Ivan Valkovič)
24
PREKLAD
Liana Lowensteinová a Trudy Post Sprunková: Tvorivé techniky
rodinnej terapie, aktivity založené na hre a umení, ktoré možno
využiť pri diagnostike a práci s rodinou (preložil Ivan Valkovič) 36
PREČÍTALI SME
Phil Joyce, Charlotte Sills: Základní dovednosti v gestalt terapii.
Praha: Portál 2010. s. 263. Gestalt v praxi (T. Sabová)
Rob Yeung: Sebedůvěra. (J. Kusá)
Marek Blatný a kol.: Psychologie osobnosti. Hlavní témata, současné
přístupy. (J. Kusá)
48
50
51
3
Empatia 1/2011
EDITORIAL
Nebojte sa rizika: keď to vyjde, budete šťastnejší a keď to nevyjde, budete
múdrejší.
Tak sme tu s tou Empatiou, vážení čitatelia. Museli sme verejne obstarávať služby s ňou spojené a to trvalo. Ani na chvíľu sme neuvažovali, žeby sme ju vzdali,
veď ešte vychádza len 16-ty rok, hoci poznáme veľa periodík, ktoré sa toľko nedožili, je v najlepšom veku.
Jar sa už pomaly do letnej podoby vyvrbila, hoci ešte oficiálne trvá, máj povážlivo pokročil, máme čo robiť, aby sme stihli užiť ten pravý lásky čas. V každom
prípade je určite teplo, keď sa vám Empatia dostane do ruky, príjemná časť roka,
novinky z jeho začiatku sa zabehávajú, do správ ďaleko, dovolenky na obzore.
Je to čas bohatý na slnko, na energiu a teda čas činov. Tak do toho. Všetko, čo
ste odkladali, na čo ste sa kedy chystali a o čom ste snívali, alebo ani nesnívali, je
teraz možné. Uvidíte.
My sa stále viac motáme okolo problematiky detí – či už v súvislosti so striedavou starostlivosťou o dieťa po rozvode, v súvislosti s novým znením zákona a tak
trochu masmediálnym rozruchom, alebo bežnými problémami okolo rozvodov,
NRS a výchovných problémov v rodinných kazuistikách. Raz sa na to pozeráme
očami rodiča, potom dieťaťa a potom odborného poradcu, okrem toho, že máme každý svoje ľudské oči. Tie sú vždy aj očami dieťaťa, ktorým každý z nás bol,
aj očami rodiča, ktorými mnohí sme, či budeme. Nie je to jednoduché pozerať
všetkými týmito pohľadmi a určite ich je k dispozícií aj viac a spolu tvoria kaleidoskop toho najlepšieho záujmu dieťaťa, rodiča, človeka. Ľudský záujem.
Mali sme na túto tému stretnutie, ako sa dočítate hneď v Medzi nami. Ostatné
materiály trochu vychladli, lebo tu čakali od marca. Ale všetky sú zamerané na rodinu- deti, ich diagnostiku a terapiu. Zvláštnosťou tohto čísla je veľmi dobrá praktická využiteľnosť materiálov, uvedomila som si po opätovnom prečítaní. Dúfam,
že dozreli k zaujímavosti ako dobré ovocie a prinesú vám úžitok i potešenie.
Želám vám pekné a naplnené dni
Jolana Kusá za redakciu
Ë
Ë
Ë
Príležitosť často príde prezlečená za nešťastie, alebo dočasnú porážku
4
N. Hill
Empatia 1/2011
MEDZI NAMI
Rodičovské zručnosti.
9.-11. V. 2011 sme sa stretli v Poprade na workshope Rodičovské zručnosti.
Keďže nás bolo tak akurát na pracovnú skupinu, každý účastník mal šancu preskúmať, v akých súvislostiach sa mu v poradenskej práci v súčasnosti rodičovské
zručnosti vynárajú a ako ich potrebuje zvažovať.
Zamýšľali sme sa nad hojne sa vyskytujúcim prípadom rozvádzajúcich sa rodičov, ktorí si deti rozdelili a teraz sa má rozhodnúť ich trvalé zverenie jednému, či druhému. Deti navštevovali druhého rodiča a súrodenca a po každom
stretnutí boli nepokojné a rozladené.
Socha tejto rodiny ukázala ako veľmi potrebujú byť deti spolu a ako je potrebné odsunúť ich z palebnej čiary rodičov. Keďže boli zvyknuté na návštevy, ukázala sa ako vhodný model striedavá starostlivosť pre obidve deti. Práca s rodičmi spočívala v neustálom vracaní ich k sebe, svojim nedoriešeným problémom,
v sebe a medzi sebou. Až potom boli schopní otočiť sa k deťom s opravdivým
rodičovským záujmom, ktorý nebol kontaminovaný partnerskými bolesťami a
krivdami. Mohli sme začať sledovať najlepší záujem detí a nedokonalý otec a
nedokonalá matka sa na toto riešenie adaptovali. Hneď ako prestali bojovať o
to, kto je lepší otec, alebo matka a my sme sa mohli dopracovať k tomu, že jeden je proste matkou a druhý otcom, spolu sú rodičmi. Základnou rodičovskou
zručnosťou je umožniť deťom, aby mali prístup k obom, ako je to len možné.
Tento prvý modelový prípad sa nám opakoval vo viacerých variantoch.
Preto sme privítali, keď Evka K. priniesla prehľad svojich postupov, ako sa jej
to poskladalo, keď sa zamýšľala nad touto problematikou (Evkin model):
- ako prvé sleduje aj v prípadoch hrozby syndrómu zavrhnutého rodiča hľbku a dopad zranenia opustením, či rozvodom. Znova prechádza partnerským
bojom, znevažovaním a pomáha prijať a odpustiť. Hľadá spolu s klientami, čo
by pomohlo. Až potom otvára problematiku spolurodičovstva s cieľom znovu
vytvoriť rodičovské my.
- Keď deti po čase počujú „my rodičia sme sa dohodli“ , môžeme mať znova
nádej pre tieto deti a pre týchto rodičov
- Na tomto cieli sa pracuje s rodičmi individuálne, s párom, s rodinou, s každým rodičom a každým dieťaťom, aj keď niekedy len desať minútové stretnutia,
aby sa vytvárali originálne väzby detí s každým rodičom, aj ich navzájom.
5
Empatia 1/2011
- Až potom pristupuje k samotnej diagnostike, projektívnym technikám, kresbám, ktoré používa veľmi flexibilne, aby sa ukázalo, čo funguje, čo treba pridať, kadiaľ vedú cesty.
- Sleduje sa všetko – verbalita, neverbalita, zážitky, pocity. Skladá sa to do obrazca, ktorý vytvárajú všetci spolu – čo je najlepšie pre deti a čo dokážu v tomto
momente, a kam môžu smerovať v budúcnosti.
- Čo navrhujete, ako to vidíte... to sú otázky nielen pre poradcu. Spolu sa
dopracujú k riešeniu o deťoch a pre deti, spolu s nimi. Strach z posudzovania
je potlačený spoločným cieľom.
Evkin model počíta so všetkými rovnocenne. Potvrdzuje ich identitu, každý má šancu – byť otcom, matkou, dcérou, synom matke i otcovi a slušným
človekom. Počíta aj s poradcom, jeho trpezlivosťou, časom, profesionalitou a
ľudskosťou.
Nie je to ľahká práca, aj skúsenosť za ňou vidno, aj ľudská zrelosť je potrebná,
ale všetci sme predsa na tejto ceste – pomáhať ľuďom, aby lepšie fungovali ako
ľudské bytosti a oslovovať v nich práve tú časť, ktorú je potrebné. Každý si skôr,
či neskôr vytvorí svoj model a neustále k nemu pridáva. Veľa sme o modeloch
diskutovali.
Daniel nás dostal do polemiky, či my na referátoch máme čas a silu, aby sme
každé zlyhané rodičovstvo zachraňovali aj vtedy, keď od nás chcú len posúdenie o styku, zverení, ako to aj z predošlého vyplýva, že niekedy je možné len
posúdiť a basta. Náročná diskusia – poradenstvo a pomoc, versus posudzovanie, mala nakoniec celkom pokojné skupinové vyústenie: kým sme poradcami, naše profesionálne svedomie sa nedá uspať posudzovacím kontraktom
nadobro. Vždy nadväzujeme poradenský kontakt a tak klient musí dostať šancu
na návrhy, odporúčania aj z tohto nášho profesionálneho postu, veď aj slušní
znalci dávajú odporúčania a návrhy na optimalizáciu rodičovstva a vzťahov s
deťmi. Druhá vec je, že na referátoch by nás malo byť stále viac na tieto ciele
a nie stále menej.
Riešili sme spolu problematiku pubertálnych detí a ich manipulácie počas
rozvodu a po rozvode, otvorili sme nejasné objednávky pre prácu so záškolákmi, kde sa nám ukázalo ako kardinálne, nestať sa ohnivkom trestajúcej reťaze,
veľa sme sa bavili o odhaľovaní a rešpektovaní potrieb dieťaťa v každom vývinovom štádiu. Urobili sme inventarizáciu používaných metodík, testov, techník.
Ako rámec stretnutia sme mali na začiatok úvod do rodičovských úloh a potrieb dieťaťa (J. Kusá), na základe literatúry a skúseností, aby sme boli jednotní v tom, že rodičia dieťa ochraňujú a vychovávajú, spoluutvárajú a dieťa, že
6
Empatia 1/2011
potrebuje na jednej strane väzbu a pripútanie a na druhej slobodu pre rast a
samostatnú identitu. Rodičovská prítomnosť u dieťaťa musí byť obklopujúca a
láskavá a zároveň vytyčujúca a utvárajúca. Iba vtedy dieťa dostane bezpečie aj
vedenie, je mu umožnená iniciatívnosť aj socializácia.
Z. Zimová na želanie zopakovala na záver stručnú verziu svojej témy – pripútanie.
Som veľmi rada, že sme týmto stretnutím posunuli prácu v mínovom poli
poradenstva a posudzovania klientov ako rodičov, prácu s deťmi a pre deti.
Všetkým aktívne zúčastneným vyslovujem ocenenie za sústredenú prácu a ďakujem.
Materiály z workshopu sa spracovávajú a budú doručené všetkým kolegyniam a kolegom. Vítame akékoľvek zapojenia sa do témy – rodičovské zručnosti.
PhDr. Jolana Kusá
Ë
Ë
Ë
Pamätajte, že vaše rozhodnutie uspieť je dôležitejšie ako čokoľvek iné
A. Lincoln
.
7
Empatia 1/2011
TÉMA
Kresba a jej využitie v diagnostike a pri poradenskej práci
s klientom
(kapitola zo záverečnej práce k Poradenskej propedeutike M. Miškovičovej)
Kresbu v poradenskom procese na referátoch poradensko-psychologických
služieb najčastejšie využívame na diagnostické účely. Vie nám dobre poslúžiť
pri práci s rodinou, pre získanie obrazu o prežívaní momentálnej situácie a
rodinnej klímy dieťaťom, pri zisťovaní niektorých osobnostných vlastností detí, adolescentov aj dospelých, prípadne pri výberových konaniach, ku ktorým
nás prizýva náš zamestnávateľ, či pri overovaní niektorých našich hypotéz o
prípade. Častokrát po nej siahame pri práci so skupinami, napríklad pri NRS,
práci s mládežou, či mladými dospelými. Pri poradenstve nám môže poskytnúť
bohaté zdroje informácií, ktoré môžeme postupne odkrývať a podporovať tak
napredovanie našich klientov.
Pre účely diagnostiky rozlišujeme kresebné techniky zamerané výkonovo, na
orientačné zisťovanie vývinovej úrovne, rozumových schopností dieťaťa a na
získanie informácií o úrovni senzomotorickej koordinácie. Pre účely vývinovej diagnostiky sa podľa Svobodu (2001) používajú predovšetkým Test kresby
ľudskej postavy Goodenough-Harris Drawing test, ktorý u nás spracovala Vágnerová (1982); Draw a Person: A Quantitative Scoring System (kresba postavy:
kvantitatívne skórovanie) DAP od Naglieriho a Test hviezd a vĺn od Avé-Lallemantovej. Druhú skupinu tvoria techniky projektívne alebo semiprojektívne
zamerané na zistenie aktuálneho citového ladenia alebo na poznanie vzťahov
a postojov, ktoré dieťa nedokáže inak vyjadriť alebo o nich rozprávať. Tieto
techniky bývajú tiež využívané pri terapeutickej a poradenskej práci s klientmi.
V našej práci sa zameriavame na posledné zo spomenutých.
3.1. Projektívne diagnostické metódy
Označenie projektívne metódy je odvodené od termínu projekcia, ktorú zaviedol do psychológie Freud, čím označil jeden z obranných mechanizmov.
V súčasnosti pod termínom projektívne techniky rozumieme „metódu odhaľujúcu vnútorné stavy človeka tým, že do určitých situácií alebo na určité podnety
prenáša vlastné motívy, želania, emócie (Hartl, 2000, str.619)“. Projektívnymi
diagnostickými technikami označujeme také metódy, ktoré konfrontujú subjekt
s mnohovýznamovou, málo štruktúrovanou situáciou, na ktorú môže subjekt
odpovedať rozsiahlym počtom reakcií (Svoboda, 2001). Základom je predpo8
Empatia 1/2011
klad, že osoba ktorej projektívny test predkladáme, reaguje na určité podnety
obsiahnuté v zadaní a do svojich reakcií premieta svoje dojmy zo sveta a vlastnej osobnosti.
Ku sporným bodom projektívnych techník patrí ich validita a reliabilita, sú
však citlivejšie k jedinečnosti indivídua a pre naše využitie na RPPS často krát
výhodnejšie ako šablónovité dotazníkové metódy.
V rámci projektívnych metód autori zvyčajne rozlišujú verbálne, grafické a
manipulačné. V nasledujúcich kapitolách sa budeme zaoberať grafickými, teda
kresebnými projektívnymi metódami.
3.2. Kresebné projektívne metódy
Kresbu by sme mohli definovať, inšpirovaní sk.wikipedia.org, ako záznam
kresliacim nástrojom, obyčajne ceruzkou, na dvojrozmerné médium, pri čom
sa obyčajne používa papier, ale tiež textil, stena, či iný materiál. Do tejto kategórie zaraďujeme všetky techniky, pri ktorých sú vytvárané obrazy, pričom
môže ísť o stvárnenie konkrétnej témy, či voľnú produkciu probanda.
Pokiaľ ide o populáciu, kde môžeme efektívne využiť kresebné projektívne
techniky, je to určite u detí, u ktorých hra a kresba odráža ich vnútorný svet, a
navyše rady a ochotne kreslia. Kresba môže kompenzovať tiež nedostatočnosť
slovnej zásoby.
V literatúre sa stretávame s informáciami, že dospelá populácia zvyčajne neprodukuje spontánne kresby. Veľa dospelých ľudí ale rado kreslí, či už je to doma vo svojom voľnom čase, alebo v práci, počas dlhých porád, či telefonátov.
Súhlasíme však so Šickovou-Fabrici (2002), že aplikácia kresebných projektívnych techník u dospelých vyžaduje špecifické nároky na examinátora.
Ako sme skôr spomínali, už u pubescentov narážame na inhibície ovplyvňujúce ochotu kresliť, kvalitu a interpretovateľnosť produktu (Říčan, 1997) a
rovnako je to u adolescentov a dospelých. Mali by sme rátať s viacerými premennými, ktoré môžu ovplyvniť kvalitu kresby, ako napríklad úroveň vzdelania
a pracovné zaradenie, ktoré spomína Hárdi (in Stehnová, 2010). Interpretácia
môže byť ovplyvnená tiež subjektívnym pohľadom examinátora. Podľa Šípka
(2007) sila kresebných testov klesá pri rigidnom používaní kritérií podľa príručiek.
Ku kresebným projektívnym technikám, u nás najrozšírenejším, resp. v našej
literatúre spracovaným a praxi zavedeným, patria:
a) pri práci s deťmi sú to:
9
Empatia 1/2011
Kresba postavy; kresba rodiny; kresba začarovanej rodiny; test stromu; kresba troch stromov; dom, strom, človek; test hviezd a vĺn.
b) pri práci s dospelými sú to:
Kresba postavy; kresba stromu.
V nasledujúcom texte sa nesnažíme poskytnúť vyčerpávajúci zoznam kresebných techník, budeme sa zameriavať na hlavné charakteristiky a variácie týchto
metód, ktoré využívame na referátoch poradensko-psychologických služieb.
Pokúsime sa tiež o priblíženie menej známych metód.
Kresba postavy
Vývin kresby ľudskej postavy sme v tejto práci už popísali. V tejto časti, keďže kresba ľudskej postavy je veľmi rozšírená, chceme len veľmi stručne zhrnúť
spracovania tejto techniky rôznymi autormi, znaky kresby a varovné signály, na
ktoré by sme mali byť citlivý.
Kresbu ľudskej postavy pre projektívne účely rozpracovala Machoverová,
Draw a Person Test – DAP. Okrem Machoverovej ju rozpracovávajú tiež Gilbert, Ogdon, Urban a ďalší (Svoboda, 1999). Inou formou kresby ľudskej postavy je Figure Drawing Test, vypracovaný Baltruschom (u nás Koubek), alebo
Dynamický test kresby ľudskej postavy podľa Hárdiho.
V detskej populácii býva najčastejšie využívanou práve Machoverovej DAP.
Zvyčajná inštrukcia je: „Bola by som rada, keby si mi ceruzkou nakreslila obrázok nejakého človeka. Snaž sa nakresliť ozajstnú osobu, nie len panáčika – tak,
ako to najlepšie dokážeš (Peterson, 2002, str. 34)“. Keď dieťa dokončí kresbu,
je obyčajne vyzvané k tomu, aby nakreslilo postavu opačného pohlavia (Svoboda, 2001). Následne sa hodnotia 3 hlavné oblasti (Peterson, 2002) kresba
ako celok, spontánne pridané alebo nezvyklé prvky a vynechanie prvkov.
Na základe týchto kritérií Peterson (2002) uvádza zoznam 30 emočných indikátorov, ktoré nás môžu upozorniť, že dieťa, ktoré obrázok kreslilo, môže prežívať emočné alebo psychické ťažkosti, pričom sa odvoláva na výskumy, ktoré
potvrdili častejší výskyt týchto indikátorov u detí s psychickými problémami,
či prejavmi agresivity ako u normálnych detí (viď príloha). Pri interpretácii je
ale vždy treba zohľadniť vek dieťaťa a vývinovú úroveň kresby, keďže niektoré
z uvedených znakov sú typické pre určité vývinové obdobia, ako sme opisovali
vyššie. Okrem uvedených troch hlavných kritérií si všímame tiež kvalitu čiar,
pozornosť, ktorú venuje kresliar osobám, ako oblečenie, šperky, doplnky. Samozrejme neposledným faktorom, ktorý hodnotíme je prístup k zadanej úlohe
a správanie počas kreslenia.
10
Empatia 1/2011
Okrem toho uvádza tiež sedem varovných signálov naznačujúcich možné
sexuálne zneužívanie: explicitné vykreslenie genitálií, zakryté genitálie, vynechanie genitálnych partií, vynechanie strednej časti postavy, opúzdrenie
kresby, dokreslené ovocné stromy, postava opačného pohlavia.
Mohlo by sa zdať, že dnes, keď sa s nahotou a sexualitou stretávame každý
deň, je prirodzené, že dieťa tieto fakty vníma a zvýrazní genitálie. Na to Hibbard a Foghmann (in Peterson, 2002) uvádzajú, že odhaľovanie nahoty v rodine, či voľne dostupné sexuálne explicitné materiály nemajú na kresby genitálií
u euroamerických detí žiaden vplyv. Údaje sú však zo staršej literatúry.
Iným prevedením testu ľudskej postavy je spracovanie podľa Baltruscha FDT.
Kresliaca osoba je inštruovaná, aby papier formátu A4 preložila na polovicu,
do ľavej strany nakreslila ľudskú postavu, po dokončení kresby má na druhú
polovicu nakresliť postavu opačného pohlavia. K dispozícii je klasicky ceruzka
a guma. Po dokreslení je vedný rozhovor k zobrazeným postavám a k osobe
klienta. Technika je v našich podmienkach dobre rozpracovaná a dostupná.
Dynamický test kresby ľudskej postavy od Hárdiho je založený na sériovom
porovnávaní viacerých kresieb od tej istej osoby s odstupom času.
Poznatky o kresbe ľudskej postavy sú dôležité pri interpretácii ďalších kresebných projektívnych techník, kde sú stvárňované postavy ľudí.
Okrem uvedených rozpracovaných foriem zadania kresby ľudskej postavy
existujú rôzne variácie, ktoré pracovníci „referátov“ používajú. Z nich môžeme
spomenúť napríklad zadanie pre trojicu kresieb Ja, ako sa vidím sám, Ja, ako ma
vidia iní, Ja, aký by som chcel byť, ktoré sa dajú využiť tiež každá zvlášť. Táto
technika spadá medzi semiprojektívne a jej hlavnou úlohou nie je diagnostika,
ale vytvorenie priestoru pre ďalšiu prácu. Kresbu ľudskej postavy môžeme využiť tiež podľa inšpirácie Programu prípravy na profesionálne vykonávanie náhradnej starostlivosti, kde môžeme využiť kresbu postavy a následné doplnenie
kompetencií, zručností, vlastností a vedomostí do jednotlivých častí tela.
Variantou kresby postavy môže byť tiež technika terapeutického hodnotenia
s príbehom, Začarované zviera podľa Handlera (in Řehulová, 2008). Terapeutické hodnotenie (Therapeutic assessment) je prístup k diagnostike, ktorý predstavuje alternatívu k tradičnému prístupu. V tejto technike má klient nakresliť
zviera zo svojej fantázie, ktoré v prírode neexistuje, ani ho nikdy nevidelo a vymyslieť o zvierati príbeh, rozprávku. Kresba je tu len cestou k príbehu, o ktorom
predpokladáme, že sa v ňom v symbolickej rovine prejaví problém.
Kresbu ľudskej postavy osobne málo zaraďujem do svojej práce a poznatky o
kresbe využívam predovšetkým v rámci kresby rodiny.
11
Empatia 1/2011
3.2.1. Test stromu – Baum test
Test stromu je pomerne známa, často využívaná projektívna technika. Za
hlavného autora je považovaný K. Koch, autorom českej príručky je Altman
(1998). Nakoľko predpokladáme, že test stromu je našej verejnosti dostatočne
známy, načrtneme len jeho charakteristické znaky.
Test vychádza z predpokladu že kresba stromu je na symbolickej úrovni kresbou seba samého. Je využiteľný rovnako pre detskú populáciu i pre mládež
a dospelých. Hoci sa u detí môže administrovať od 6 rokov (Svoboda, 1999)
odporúča sa zadávať deťom najskôr od 10 rokov, vzhľadom k vývinovým charakteristikám kresby. K dispozícii dávame papier formátu A4 a ceruzku.
Čo sa týka inštrukcií, existuje viacero variant, s ktorými sa môžeme stretnúť,
pri klasickom zadaní znie: „Nakreslite ľubovoľný strom, ako najlepšie dokážete,
ale nemal by to byť ihličnan alebo palma“. Vhodné je tiež uistiť klienta, že nebudeme hodnotiť jeho kresliarske schopnosti.
Stvárnenie testu u detí má svoje špecifiká, ktoré rozpracúvajú viacerí autori
(Altman, 1998, Davido, 2001, Svoboda, 2001, Rozsypalová, 2010 a ďalší).
Poznáme viacero variant tohto testu, ako napríklad uvádza hlbinne orientovaná autorka Davido (2001) variantu podľa Stora, ktorá zadáva 4 kresby. V prvej
kresbe kreslí klient akýkoľvek strom okrem jedle, v druhej kresbe iný ľubovoľný
strom, ale tiež nie jedľu, ako tretí má nakresliť vysnívaný strom, vymyslený, aký
v skutočnosti neexistuje a posledné zadanie znie: „Nakreslite so zatvorenými
očami ľubovoľný strom taký, aký chcete (Davido, 2001, str. 43)“. Podľa autorky prvá kresba zaznamenáva správanie v neznámej situácii, kde sa človek
kontroluje, v druhej kresbe stráca ostražitosť, v tretej sa objavujú neuspokojené
tendencie a štvrtá kresba naznačuje „ťažko prežívané situácie v detstve, ktoré
sa znova vynárajú a ovplyvňujú správanie subjektu v súčasnosti (Davido, 2001,
str.43)“.
Tiež v našich podmienkach referátov poradensko-psychologických služieb
využívame rôzne variácie, ktoré sú skôr semiprojektívne, ale predovšetkým prinášajú veľmi bohatý materiál poznatkov o klientovi pre ďalšiu prácu a podľa
našich skúseností otvárajú zamknuté 13. komnaty.
Jednou z variácií je napríklad prevedenie podľa Irenky Pálffyovej, s ktorej
láskavým súhlasom načrtnem túto jej techniku. Klienti sú inštruovaní k tomu,
aby nakreslili strom s koreňmi, kmeňom a korunou s konármi, do ktorých budú
následne písať. Do koreňov píšu, čo zdedili, získali alebo dostali od svojich
predkov (duchovné dedičstvo či dary), do kmeňa majú doplniť čo dosiahli sami
a do koruny píšu svoje plány do budúcnosti. Podľa toho, o akú vekovú kategó12
Empatia 1/2011
riu ide, sa menia proporcie stromu. Mládež a mladí dospelí majú veľkú korunu,
keďže majú ešte všetko pred sebou a majú kopu plánov. Starší klienti majú
naopak výrazné korene a kmeň, a koruna je menej košatá.
Ako iný príklad môžeme spomenúť techniku v príručke Program prípravy na
profesionálne vykonávanie náhradnej rodinnej starostlivosti (pracovná verzia
č.2) str. 35 aktivita Strom života, ktorej cieľom je scitlivenie na vnímanie kontinuity v živote seba, svojej rodiny a dieťaťa a hľadanie zdrojov pre jej udržanie.
Ďalším využitím štruktúry stromu je strom rodiny, ktorý som rovnako získala
od Irenky. Do stredu stromu, priamo na kmeň, je umiestnené JA klienta. Klient
je ďalej inštruovaný, aby zakreslil do stromu ľudí (do kruhov zapísal ich mená a
napojil ich konárom na kmeň), ktorých považuje za členov svojej rodiny. Čím
bližšie je osoba zakreslená k Ja, tým bližší vzťah k nej mám. Intenzitu vzťahov
tiež možno zvýrazniť veľkosťou kruhu alebo hrúbkou konára.
Tieto techniky však neslúžia ako klasické symbolické znázornenie seba, ale
zachytávajú interpersonálny vzťahový rozmer.
Ja používam kresbu stromu najčastejšie pri deťoch s problémovým správaním, zvlášť ak mám podozrenie na psychickú poruchu. Rovnako je pre mňa
nezastupiteľná v príprave náhradných rodičov, keďže majú tendenciu prikrášľovať sa v štandardizovaných testoch a so spomínanými variáciami po nej siaham
stále častejšie.
3.2.2. Kresba rodiny
Kresba rodiny je obľúbenou technikou pri práci s deťmi, nakoľko napriek nosnosti informácií navodzuje netestovú atmosféru, je použiteľná u menších detí, a
detí rôzneho etnika. V podmienkach RPPS je to predovšetkým pri práci s deťmi,
ktorých rodičia sú v procese rozvodu, resp. si požiadali o zmenu úpravy práv
a povinností a na nás je vyjadriť sa k vzťahovým väzbám a prežívaniu situácie
dieťaťom. Rovnako ju využívame pri práci s deťmi s problémovým správaním
z časti ako diagnostickú projektívnu techniku, z časti ako terapeutickú techniku.
Rovnako kresba rodiny je rozšírená technika, preto len orientačne spomenieme
túto metódu.
Kresba rodiny nám poskytuje informácie o symbolickom spracovaní rodinnej
konštelácie, ako dieťa rodinu a jednotlivých členov v nej vníma, prípadne ako
by ju chcelo vidieť. Preto je asi najdôležitejšou časťou metódy kresby rodiny následný rozhovor s dieťaťom o tom, čo nakreslilo. Pri interpretácii treba
opäť zohľadňovať špecifiká vývinu kresebného stvárnenia postáv a využívania
13
Empatia 1/2011
priestoru. Tieto špecifiká rozpracovávajú viacerí autori (napr. Svoboda, 2001,
Davido, 2001).
Pri administrácii predkladáme čistý papier formátu A4, ceruzku, prípadne
sa môžu využiť farbičky, použitie gumy závisí na administrátorovi. Formulácií
inštrukcie je viacero, napr. Nakresli svoju rodinu, alebo Nakresli nejakú rodinu.
Odlišné zadanie má Test rodiny, ktorý uvádza Davido (2001), kde sú klienti
inštruovaní, aby nakreslili rodinu, bez akéhokoľvek bližšieho určenia. Po nakreslení sú vyzvaní, aby na ďalší papier nakreslili svoju rodinu. Prvá kresba tak
vyjadruje ideálnu rodinu, druhá skutočný svet rodiny so vzťahmi k jednotlivým
členom. Špecifickým zadaním je tzv. Kinetický test kresby rodiny, kedy v inštrukcii žiadame o nakreslenie každého člena rodiny vrátane seba, ako niečo
robia. Vančurová (in Švandrlíková, 2008, str.62) používa formuláciu „Namaľuj,
ako to u vás doma vyzerá v nedeľu, keď sa všetci zídete, keď ste všetci pohromade“, Matějček (in Svoboda, 2001, str.302) formuluje zadanie „Nakresli
obrázok, ktorý by vyjadroval život celej vašej rodiny“. Pri snahe o zachytenie
dynamiky v kresbe treba prihliadať k vývinovému stupňu, môže prísť ku skresleniam, nakoľko schopnosť vyjadriť to v kresbe je vývinovo podmienená.
Pri kresbe rodiny a jej vyhodnocovaní sa štandardne pridržiavame všeobecných zásad používania projektívnych metód. K základným kritériám, ktoré sa
vyhodnocujú, patrí veľkosť postáv a rozdiely, spôsob zobrazenia, proporcie a
spracovanie postavy, dôležitým znakom je tiež spôsob oblečenia postáv, koľko
pozornosti venuje autor detailom, poradie, prípadné vynechanie niektorých
postáv, spracovanie chýb – gumovanie, škrtanie, maskovanie niektorých postáv. Pri vyhodnocovaní sa pridržiavame kritérií používaných pri kresbe postavy
a zohľadňujeme zachytenú dynamiku vzťahov, predovšetkým z rozhovoru.
3.2.3. Kresba začarovanej rodiny
Kresba začarovanej rodiny využíva symboliku vo väčšej miere ako predchádzajúca metóda a je nemenej známa a využívaná. Rovnako pri kresbe začarovanej rodiny existuje viacero zadaní. Kresba začarovanej rodiny sa dá využiť
ako samostatne zadávaná úloha, no odporúča sa jej nadviazanie na kresbu
rodiny. Po nakreslení obrázku rodiny je klient požiadaný, aby nakreslil túto
rodinu tak, ako keby v noci prišiel kúzelník a všetkých zaklial do zvieratiek,
ktoré by najlepšie vyjadrovali povahu každého člena rodiny. Po nakreslení začarovanej rodiny musí nasledovať rozhovor s dieťaťom, kde dieťa objasňuje,
čo ho viedlo k nakresleniu takýchto zvieratiek, v takýchto rozmeroch, v akom
poradí, ako zvieratká rozmiestnilo, prípadne čo ostatné na obrázok dokreslilo.
Existujú typicky dievčenské zvieratká a zvieratká, ktoré obyčajne volia pre svo14
Empatia 1/2011
ju rodinu chlapci, tiež zvyčajné voľby pre jednotlivých členov rodiny, ktorých
rozpracovávajú viacerí autori, ako napr. Novák (2004), Davido (2001), Nota
(2008) a ďalší.
Z vlastnej skúsenosti môžem referovať, že v poslednej dobe sa mi stávajú
prípady, kedy deti zvolia postavu na základe znamení zverokruhu. Napríklad
začarujú matku do ryby, otca do škorpióna a pri dopytovaní sa čím je otec
podobný škorpiónovi poskytujú informácie, že je ako škorpión. Môže tak prísť
ku skresleniam u viacerých zvierat, ako lev, ryba, baran, rak, lev, škorpión,
kozorožec. Taktiež býk, no Novák (2004) uvádza, že štatisticky najmenej sa vyskytujúcim zvieraťom na kresbách začarovaných rodín je krava. Z týchto zvierat
je len pár, ktoré nás môžu svojou nezvyčajnosťou upozorniť na to, že môže ísť
o znamenie.
Jednou z variant rozširujúcich kresbu začarovanej rodiny je pripojenie príbehu, rozprávky k nakreslenému obrázku. S týmto variantom sme sa stretli na
seminári s Walterom Zahndom (2009), od ktorého sme techniku prebrali. Túto
techniku zaraďujem do metód assessmentu v terapii. Úlohou klienta je začarovať rodinu do zvieratiek a následne porozprávať príbeh o týchto zvieratkách
tak, aby tam zahrnulo všetky nakreslené zvieratká. Zvyčajná reakcia detí je odmietavá, no zatiaľ všetky, s ktorými sme túto techniku použili, boli ochotné a
schopné príbeh vymyslieť. Rozprávka nám poskytne bohatú škálu informácií,
s ktorými môžeme pracovať.
Inou formou začarovanej rodiny je práca so zvieratkami, ktorá má obrovskú
výhodu využitia u detí, ktoré nie sú schopné graficky stvárniť zvieratká, či postavy. Dôležité pri tom je poznať, aké stereotypy o zvieratkách so sebou dieťa nesie, aké vlastnosti im priraďuje, do akých vzťahov ich dáva. Technika sa svojou
využiteľnosťou ponúka tiež pre terapeutickú, či poradenskú prácu s klientmi.
V prípade, že sa stretnete s klientom, ktorý nechce kresliť, alebo z časových
dôvodov kresbu nemôžete použiť a zvieratká nemáte k dispozícii, ponúkame
variantu z radov RPPS, kedy môžete ľudí z rodiny začarovať do zvieratiek, ktoré
napíšte na nalepovacie lístočky, pripojíte popis zvieraťa, poprípade charakteristiky a umiestnite ich na papier, a ďalej s nim pracujete.
Mgr. Magdaléna Miškovičová, RPPS Senica
Ë
Ë
Ë
Brány k múdrosti nie sú nikdy zavreté
A. Franklin
15
Empatia 1/2011
PhDr. Miroslava Rosinová: Ženský útulok pre týrané ženy.
V očiach verejnosti je útulok niečo ako provizórny hotel, kde sa utiekajú
ženy pred domácim násilím, zariadený často bez nábytku, preplnený a hlučný
priestor, čo však vôbec nie je pravda.
Keď týraná žena opúšťa svoj domov, môžu sa niektoré z jej problémov ešte
zhoršiť. Môže sa cítiť previnilo, že odišla z domu a obáva sa vlastnej budúcnosti.
Ale pokiaľ sa týraná žena chápe ako typ ženy zažívajúcej veľa problémov a navyše
bez strechy nad hlavou, je jasné, že ak má útulok asistovať takejto žene, musí ponúknuť viac než len provizórny útulok. Imidž útulkov ako provizórnych hotelov
spĺňa požiadavky žien, ktoré potrebujú miesto kam uniknúť pred viktimizáciou,
ale útulky sú viac než len dočasný hotel – mali by sa snažiť zmeniť situáciu.
Domáce násilie treba odlíšiť od kategórie „rodinné problémy“. Alkoholizmus,
mentálne ochorenie, závislosť, nedôvera voči členom rodiny, chudoba a strata
domova sú problémy, ale nie sú to konkrétne problémy týkajúce sa domáceho
týrania, ktoré sa prejavuje násilím.
V očiach verejnosti sú útulky opísané ako miesta pomáhajúce obetiam stanoviť si možnosti, alebo pomôcť žene zmeniť zmýšľanie o budúcnosti. Pochopiteľne iba niektoré formy zmien sú kompatibilné s problémom týrania žien.
Cieľom útulku je, aby sa žena nevrátila späť k svojmu týrajúcemu partnerovi.
Útulok má dva hlavné ciele. Poskytuje bezpečný únik od agresora, čo býva krokom k nezávislosti a ponúka okamžitú ochranu a dlhotrvajúcu životnú zmenu.
Útulky sú sociálnymi organizáciami a týraná žena je ich klientom. Aby sa týraná
žena stala úspešným klientom, potrebuje sa stať nezávislou. Cieľom služieb je
„resocializácia“ týranej ženy. Explicitne definované, cieľom služieb je vytvoriť
„silnú a nezávislú ženu“, ženu, ktorá je „emocionálne nezávislá“, emocionálne
odlúčená od partnera, žena, ktorá dokáže stáť na svojich nohách a robiť svoje
vlastné rozhodnutia, žena, ktorá definuje samu seba ako „kompetentnú a autonómnu“. Samozrejme toto všetko závisí aj od typu a charakteru osobnosti
týranej ženy. Útulok poskytuje komunálne bývanie a táto komunita žien je
definovaná ako slobodná a najdôležitejšia ingrediencia úspechu služieb útulku.
Táto komunita žien redukuje izoláciu, ktorú týrané ženy zažili a blízke spolužitie s inými ženami ich podporuje v zdieľaní vlastných skúseností. Stála interakcia medzi ženami žijúcich spolu v útulku im podporuje vyjadriť svoj vlastný
hnev, odmietnuť vlastnú vinu na násilí a prekonať pocity viny a neschopnosti.
Útulok predstavuje rovnocennú podporu medzi ženami, čo nahrádza tradičnú
psychoterapiu a podporuje individuálnu zodpovednosť a svojpomoc žien, čo
je hlavným princípom organizácie útulku. Týrané ženy často nemajú peniaze
na útek so svojimi deťmi, nemôžu si zarobiť na živobytie a stratili nádej na
16
Empatia 1/2011
znovuzískanie kontroly nad svojim životom. Môžu tajiť fakt, že sú týrané, aby
zachovali rodinný zväzok. Keď sa týrané ženy rozhodnú opustiť agresora, bývajú v obave o svoj život. Často, keď prídu do útulku, nemajú nič, iba oblečenie
a deti, ktoré sa boja s agresorom nechať samé. Pre veľa týchto žien nie je iné
bezpečné miesto, kam ísť.
Centrá pre obete domáceho násilia pomáhajú ľuďom postihnutým domácim
násilím znižovať výskyt a minimalizovať vplyv domáceho násilia vedením obetí
vhodným efektívnym programom a službami. Pomáha obetiam začať od znova
a poskytuje okamžitú bezpečnosť obetiam zneužívania a ich deťom. Poskytuje
bezpečie a pomáha vyvíjať plán, ako začať žiť bez násilia. Ženské útulky poskytujú pomoc, rady a ochranu pre telesne a psychicky zneužívané ženy a ich deti,
bez ohľadu na ich národnosť či vierovyznanie. Pre mnohé ženy je dostupnosť
útulku cestou k bezpečnosti a spolu s poskytovanými službami aj základom pre
trvalý intervenčný proces. Poskytuje žene možnosť získať stratenú sebadôveru
a čas pre uskutočnenie krokov na zabezpečenie nezávislého života pre seba a
svoje deti. Postihnutá žena sa sama rozhoduje, či sa chce od násilného muža
odlúčiť, alebo nie.
Štruktúra ženského útulku
Ženské útulky bývajú väčšinou staršie budovy, alebo zrekonštruované s viacerými izbami a spoločnými priestormi. Častokrát bývajú v jednej izbe aj 2 rodiny.
Kapacita je zvyčajne 5 až 10 rodín, ale tento počet sa rôzni. Obyvateľky útulku
si zvyčajne delia domáce práce. Každý útulok má svoje pravidlá ohľadom bezpečnosti, starostlivosti o deti, dochádzky a prezencii na pravidelných stretnutiach
na prediskutovanie problémov a deľbe domácich prác. Žena je zodpovedná za
svoje deti, musí dodržiavať pravidlá útulku ako čas príchodu, max do 22 hodiny.
Hlavným pravidlom je dodržiavanie utajenia lokality útulku.
Služby útulku
Klientky dostávajú krízovú intervenciu, podporné poradenstvo, služby pre
deti, jedlo, oblečenie, podporné skupinové poradenstvo a advokáciu. Všetky
agentúrne služby sú dostupné pre obyvateľky útulku.
Život v útulku
Počas bývania v ženskom útulku prechádzajú ženy často viacerými fázami.
Zo začiatku bývajú nervózne a vystrašené z rozhodnutí, ktoré spravili a z nového prostredia, kde sa musia naučiť žiť s cudzími ľuďmi. Ženy bojujú so sebaobviňovaním a rozpoltenosťou. Každá žena používa rôzne copingové stratégie.
Filozofiou útulku je, že ženy sú dostatočne silné a personál vedie ženy v kríze
17
Empatia 1/2011
byť silnejšími, nezávislými a zodpovednými za svoje rozhodnutia a činy. Spolubývajúce si navzájom pomáhajú v budovaní sebaúcty a naučenia sa získania
kontroly nad vlastným životom. Dôležitým pravidlom je zúčastňovať sa na podpornej skupine, ktorá je akýmsi formálnym stretnutím pracovníkov s klientmi a
je veľmi dôležitá na vzdelávaní sa klientok a v ich podporení v úniku z izolácie a
schopnosti podeliť sa s ostatnými o svoje pocity. V podpornej skupine sa vysvetľuje, čo je to domáce násilie, jeho dynamika, rozoberajú sa pocity týranej ženy.
Medzi najčastejšie charakteristiky týraných žien patria nízka sebaúcta, viera vo
všetky mýty o týrajúcich vzťahoch, silné presvedčenie o rodinnej súdržnosti a
predpísanom stereotype ženskej roly, akceptovanie zodpovednosti za agresorove činy, sebaobviňovanie, prezentovanie pasivity.
Literatúra:
Loseke, D. (1992). The Battered Woman and Shelters. Albany: State University
of New York Press.
Ogawa, B. (1996). Walking On Eggshells. California: Volcano Press.
Wilson, K. J. (1997). When Violence Begins at Home. California: Hunter House
Publishers.
Core Competency Training Manual (2004). Training & Technical Assistance
Department. Florida Coalition Against Domestic Violence.
Ë
Ë
Ë
Starý indián rozpráva vnukovi príbeh o dvoch vlkoch:
V každom z nás prebieha boj, ktorý sa dá porovnať s krutým súbojom
dvoch vlkov. Jeden z nich je zlý: je to závisť, žiarlivosť, smútok, sebectvo,
nenávisť, hrubosť, sebaľútosť, domýšľavosť, ego.
Druhý vlk je dobrý: je to radosť, empatia, láska, pokoj, nádej, vyrovnanosť,
skromnosť, láskavosť, súcit, dôvera.
Vnuk počúva, chvíľu rozmýšľa a potom sa pýta: a ktorý vyhrá?
Starý indián odpovedá: ten, ktorého kŕmiš.
18
Empatia 1/2011
Ohrozenie pomáhajúcich profesionálov syndrómom
vyhorenia
Existuje mnoho povolaní, ktorých hlavným poslaním je pomáhať ľuďom:
sociálni pracovníci, psychológovia, lekári, zdravotné sestry, pedagógovia a pod.
Podobne ako u iných povolaní si vyžaduje ich výkon potrebný stupeň odbornosti, čiže adekvátne vzdelanie, vedomosti, schopnosti a zručnosti, ktoré pomáhajúci pracovník aplikuje v kontakte s klientom. Na rozdiel od iných povolaní v pomáhajúcich profesiách zohráva významnú úlohu faktor ľudského vzťahu
medzi pomáhajúcim profesionálom a jeho klientom. Aj pracovníci v iných
oblastiach majú častý kontakt s ľuďmi, avšak neočakáva sa od nich vytvorenie osobného vzťahu. Pomáhajúcich pracovníkov vyhľadávajú ľudia, ktorí sa
ocitajú v náročných životných situáciách a očakávajú vypočutie, porozumenie,
neodsudzujúci postoj, podporu a pomoc. [1] Práve zvýšená emocionálna záťaž,
presýtenosť sociálnymi kontaktmi, neúmerne vysoký počet klientov, stresujúce
faktory ako časová tieseň, tlak a agresivita zo strany klientov, požiadavky zo
strany nadriadených pracovníkov, nedostatočné podmienky pre regeneráciu
fyzických a psychických síl bývajú častými sprievodnými znakmi výkonu týchto
profesií a prinášajú riziko vzniku syndrómu vyhorenia.
Vymedzenie pojmu syndrómu vyhorenia
Pojem „burn-out“ (vyhorenie, vyhasnutie) zaviedol v roku 1974 americký
psychoanalytik H. J. Freudenberger. Pôvodne bol tento pojem v USA spájaný
s narkomanmi v chronickom štádiu, neskôr v súvislosti s pracujúcimi, ktorí prejavovali letargiu, zúfalstvo a bezmocnosť. Podľa Freudenberga je vyhorenie konečným štádiom procesu, pri ktorom ľudia, ktorí sa hlboko emocionálne niečím
zaoberajú, strácajú svoje pôvodné nadšenie a svoju motiváciu. [2]
K jeho hlavným prejavom patrí depresia, ľahostajnosť, cynizmus, utiahnutie
sa z kontaktu, strata sebadôvery, časté choroby a telesné ťažkosti. Nie je to
obyčajná únava a nie je to ani prechodná kríza, pri ktorej je predpoklad, že
sa časom stratí. So syndrómom vyhorenia sa vždy viaže otázka zmyslu vlastnej
práce. [1] Matoušková spomína aj také prejavy, ako je telesné a emocionálne vyčerpanie, únava, popudlivosť, nedôverčivosť, depresivita a negatívny a
cynický postoj k vlastnej práci a ku klientom. Vyhorenie sa označuje tiež ako
“fenomén prvých rokov v zamestnaní”, kedy po nadmerných očakávaniach a
nadšení nastáva sklamanie, frustrácia, bezmocnosť a rezignácia. [2]
Kmeť vníma syndróm vyhorenia ako proces, a nie ako definitívny stav, ako
jeden komplexný syndróm. Jeho vznik podmieňujú rôzne makro, mezo a mikrosociálne záťažové faktory pôsobiace dlhšie časové obdobie. Tie majú svoj
19
Empatia 1/2011
pôvod jednak v osobnostnej štruktúre, v kvalite pracovných podmienok, ale aj
spoločenských vplyvoch a zmenách ako takých. [3]
Vo vzťahu k sociálnej práci sa nám zdá vhodné uviesť definíciu tohto javu od
Matouška: „Syndróm vyhorenia je súbor príznakov vyskytujúcich sa u pracovníkov pomáhajúcich profesií a je odvodzovaný z dlhodobej nekompenzovanej
záťaže, ktorú prináša práca s ľuďmi. Tento stav psychického i celkového vyčerpania sprevádzajú pocity beznádeje, obáv i zlosti. Pracovná motivácia klesá,
výkon sa zhoršuje a klesá sebavedomie. Správanie sa ku klientom je poznačené
odstupom, dôrazom na pravidlá a disciplínu, na formálnu stránku, na racionalitu a objavujú sa aj odmietavé alebo negatívne postoje.“ [4]
Syndróm vyhorenia a zdravotný stav
Podľa Selku problematika syndrómu vyhorenia zaujíma výskumníkov od 80tych rokov minulého storočia, pôvodný dôraz na psychologický a emocionálny
dopad syndrómu vyhorenia na človeka sa prenáša do oblasti sledovania vplyvu tohto syndrómu na zdravotný stav, na pracovnú výkonnosť a ekonomické
dopady nielen čo sa týka pomáhajúcich profesií, ale vzťahu človek – pracovná
záťaž všeobecne. Súhlasí s Kmeťom, že syndróm vyhorenia je postupne sa vyvíjajúci syndróm, spôsobený prolongovaným stresom v práci. Profesionálny stres
vplýva na zdravie v dôsledku nerovnováhy medzi kapacitou človeka a požadovaným výkonom. Selko ďalej vysvetľuje mechanizmus pôsobenia syndrómu na
zdravotný stav troma spôsobmi:
1. Syndróm vyhorenia ovplyvňuje fyziologické funkcie, ktoré sa môžu zmeniť
vo fyzické ochorenie, prinajmenšom zvyšujú riziko ochorenia (napr. kardiovaskulárne riziko).
2. Syndróm vyhorenia cez poškodenie psychickej výkonnosti a kapacity podávať výkon vytvára problémy v sociálnych vzťahoch, čím môže ovplyvniť psychické a fyzické zdravie.
3. Syndróm vyhorenia zapríčiňuje zhoršenie životného štýlu, najmä zvýšený konzum alkoholu a fajčenie, čím zvyšuje ďalšiu chorobnosť. Vo viacerých
výskumoch sa syndróm vyhorenia spájal so zhoršeným duševným zdravím a
etiologicky sa odlišoval od depresie.
Pracovný stres sám o sebe, ale aj očakávanie záťaže má negatívny dopad
na emocionálnu, endokrinnú, somatickú, behaviorálnu a psychosociálnu oblasť
jedinca. [5] Syndróm vyhorenia môže mať spoločné znaky (únava, znižuje sa
nálada, koncentrácia, sebavedomie, poruchy spánku) aj s inými nežiadúcimi
psychickými stavmi. Napr. v porovnaní s depresiou rozdiel je v tom, že depresia
môže byť sezónna (napríklad takzvaná zimná depresia) a burnout je viazaný na
20
Empatia 1/2011
zamestnanie. Vyhorený človek hľadá príčinu svojho stavu okolo seba a depresívny naopak v sebe. Navyše depresia sa dá liečiť farmakologicky na rozdiel od
burnoutu. Depresia môže byť len súčasťou burnoutu. [6]
V akých situáciách a u koho sa môžu prejaviť príznaky syndrómu vyhorenia?
Jeklová a Reitmayerová [in:6] zdôrazňujú tieto rizikové faktory z hľadiska zamestnania a organizácie práce:
• dlhodobé a opakované jednanie s ľuďmi,
• nedostatok personálu, času, finančných prostriedkov, odborných skúseností,
• nedostatok oddychu v priebehu práce, príliš mnoho pracovných úloh, ktoré
majú byť zvládnuté, pracovné preťaženie,
• nedostatok ocenenia zo strany vedenia či klientov,
• príliš náročné pracovné podmienky,
• príliš náročné pracovné termíny či pracovné kvalitatívne a kvantitatívne požiadavky,
• pracovná rutina,
Príznaky psychického vyhorenia sa najčastejšie prejavujú u človeka, ktorý:
• bol spočiatku veľmi nadšený tým, čo robil, prežíval, tvoril, avšak časom u
neho toto vnútorné zanietenie ochablo,
• na seba kladie neustále príliš vysoké požiadavky,
• pracuje nad úroveň svojej kapacity,
• bol pôvodne najvýkonnejší a najproduktívnejší,
• by mohol byť zaradený medzi tzv. workoholikov,
• neúspech prežíva ako osobnú porážku,
• nie je schopný poradiť si s neustále sa zvyšujúcimi nárokmi kladenými na
neho,
• nie je schopný primerane si oddýchnuť, relaxovať, regenerovať svoju energiu a pod.,
• ktorý žije dlhodobo v medziľudských konfliktoch,
• a iné. [2]
21
Empatia 1/2011
Prevencia stresu a syndrómu vyhorenia
V prevencii vzniku a rozvíjania príznakov syndrómu vyhorenia sú možnosti
tak na strane samotného pracovníka, ako aj inštitúcie, v ktorej pôsobí. V prevencii zohrávajú významnú úlohu tieto oblasti:
Životný štýl – najmä pohyb, výživa, spánok. Pracovníci pomáhajúcich profesií
potrebujú aktívne myslieť na to, aby ich profesionálne záujmy celkom nepohltili, aby im neobetovali celý voľný čas a vyčlenili si priestor pre relax, oddych,
osobné záujmy, kultúru a spoločenský život.
Medziľudské vzťahy – v zmysle vhodného a pevného zázemia vo svojom
osobnom živote. Naopak neriešené konflikty v manželstve, partnerstve a rodine
uberajú potrebnú životnú energiu.
Prijatie seba samého – nielen klienti vyžadujú od sociálnych pracovníkov,
psychológov a iných odborníkov prijatie, akceptáciu, základnú náklonnosť.
Tento postoj potrebuje každý človek zachovávať i voči sebe samému, tým viac
človek pomáhajúci. Inak sa ohrozuje narastajúcim vyčerpaním, ktoré končí stavom vyhorenia. [1]
V odbornej literatúre sa stretávame s mnohými odporúčaniami, ktoré prispievajú k eliminácii rizika ohrozenia týmto syndrómom. Patria k nim aj tieto:
- byť k sebe mierny, vľúdny, láskavý, - uvedomiť si, že úlohou je len pomáhať
druhým, a nie ich celkom zmeniť, - svojim kolegom byť oporou a povzbudením, nebáť sa ich pochváliť, - myslieť pozitívne, sústrediť sa na veci pekné a
dobré, - naučiť sa hovoriť nielen áno, ale aj nie, - radovať sa, smiať sa, - využívať
povzbudzujúci vplyv priateľských vzťahov, - znížiť príliš vysoké nároky na seba i
druhých, - zaobchádzať rozumne so svojím časom, - v kritických situáciách zachovať rozvahu, - vyjadrovať otvorene svoje pocity, - zaujímať sa o svoje zdravie
a mnohé ďalšie. [2]
Inštitúcia, ktorej záleží na svojich zamestnancoch, ktorá ochraňuje ich pracovný potenciál, zároveň výrazným spôsobom znižuje v konečnom dôsledku aj
riziká ohrozenia klienta v dôsledku jeho kontaktu s vyhoreným pracovníkom.
Totiž chýbajúca sociálna podpora na pracovisku, nespokojnosť s pracovným kolektívom, nízke ocenenie, či ohodnotenie pracovného výkonu zo strany nadriadených a pocit neuznania v práci pôsobia veľmi stresujúco. [3] Mnohými opatreniami môže teda prispieť i inštitúcia k prevencii syndrómu vyhorenia, napr.
vhodnými pracovnými podmienkami, primeranou mierou slobody a kontroly,
obmedzovaním centralizácie autority, odstránením preťažovania pracovnými
úlohami, dostatočnou informovanosťou, horizontálnou i vertikálnou sociálnou
komunikáciou, vyjadrovaním primeraného uznania rôznymi prostriedkami
22
Empatia 1/2011
(slovne, finančne, zamestnaneckými benefitmi), vytváraním podmienok pre
zvyšovanie zručností pracovníkov v rámci zvládania stresu a prevencie syndrómu vyhorenia (ďalšie vzdelávanie, kurzy v oblasti prehĺbenia sa v emocionálnych, sociálnych a osobných kompetenciách, spolupráca so supervízormi). [2]
Zoznam použitej literatúry
[1] KOPŘIVA, K. 2006. Lidský vztah jako součást profese. 5. vyd. Praha: Portál,
2006. 147 s. ISBN 80-7367-181-6.
[2] MATOUŠKOVÁ, I. 2007. Syndrom vyhoření, burn-out. [online]. [citované
2011-11-03]. Dostupné na internete: http://www.branavzdelani.estranky.cz/
clanky/clanky/syndrom-vyhorni_-burn-out.html.
[3] KMEŤ, Ľ. 2010. Možnosti prevencie syndrómu vyhorenia (burnout) v zdravotníckom prostredí. In: Psychológia zdravia. Zborník z konferencie. Bratislava: Národný ústav srdcových a cievnych chorôb, 2010. ISBN 978-80-9680926-4.
[4] MATOUŠEK, O. 2003. Slovník sociální práce. 1. vydanie. Praha: Portál,
2003. 287 s. ISBN 80-7178-549-0.
[5] SELKO, D. 2010. Syndróm vyhorenia a zdravotné riziko. In: Psychológia
zdravia. Zborník z konferencie. Bratislava: Národný ústav srdcových a cievnych
chorôb, 2010. ISBN 978-80-968092-6-4.
[6] MOKRÁŇOVÁ, Z. 2010. Syndróm vyhorenia sociálnych pracovníkov, 2010.
Bakalárska práca. [online]. [citované 2011-10-04]. Dostupné na internete:
http://theses.cz/id/8x3sb0/83394-310774770.docx.
Kontakt autorka
PhDr. Anna Danišková
Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina
Hurbanova 16, 010 01 Žilina
[email protected]
Ë
Ë
Každému je určený jeho deň.
Osud si vždy nájde cestu
Vergílius
23
Ë
Empatia 1/2011
ROZHOVOR
Rozhovor o terapii hrou s Lianou Lowenstein
Psychoterapia pre dospelých sa sústreďuje na reč, čím sa stáva nevhodnou
pre deti, ktoré sú z vývinových dôvodov menej schopné rozprávať o emocionálnych ťažkostiach. Terapia hrou si vyžaduje systematické využívanie štruktúrovaných hrových aktivít, ktoré súvisia s psychosociálnymi problémami detí,
diagnostikujú ich a liečia ich. Hrové aktivity umožňujú deťom pristúpiť k svojim
problémom nepriamo a (často) telesným, primárne neverbálnym spôsobom.
Hrové aktivity rozohráva terapeut podľa jedného alebo viacerých klinických
modelov terapie hrou (nejde o obyčajnú hru, ale hru v terapeutickom procese). Lowensteinová opisuje niekoľko konkrétnych terapeutických hrových aktivít, ktoré sú navrhnuté tak, aby vyvolávali diskusiu, vyvolávali odstupňovaný
zoznam starostí, alebo umožňovali deťom agovať svoje problémy za pomoci
pieskoviska alebo domčeka s bábikami. Do terapie býva často zapojená celá rodina, aby sa mohla diagnostikovať rodinná dynamika, ktorá môže brániť
liečbe (ako napríklad, keď deti cítia potrebu chrániť rodičov) a aby sa pomohlo
rodičom uvedomiť si problémy detí, aby mohli konať podľa týchto informácií a
zmeniť svoje správanie.
Liana Lowensteinová, MSW, je registrovaná sociálna pracovníčka a certifikovaná detská terapeutka. Napísala tiež dobre sa predávajúce knihy, často vystupuje na odborných a iných podujatiach. Pracuje s deťmi a rodinami v oblasti
duševného zdravia od roku 1988. Ako certifikovaná supervízorka Kanadskej
spoločnosti pre terapiu detí a terapiu hrou poskytuje klinickú supervíziu a metodické konzultácie praktickým odborníkom na duševné zdravie. Je autorkou početných publikácií, okrem iného veľmi populárnych kníh Paper Dolls and Paper
Airplanes: Therapeutic Exercises for Sexually Traumatized Children (Papierové
bábiky a lietadielka; terapeutické cvičenia pre sexuálne traumatizované deti),
Creative Interventions for Troubled Children and Youth (Tvorivé intervencie
pre problémové deti a mládež), Creative Interventions for Children of Divorce
(Tvorivé intervencie u rozvodových detí) a Creative Interventions for Bereaved
Children (Tvorivé intervencie u osirelých detí). Je tiež editorkou 1. a 2. dielu
Assessment and Treatment Activities for Children, Adolescents, and Families:
Practitioners Share Their Most Effective Techniques (Techniky diagnostiky a
liečby detí, adolescentov a rodín; praktickí terapeuti sa delia o najúčinnejšie
techniky). 3. diel bude publikovaný v roku 2011. Jej posledná publikácia má
názov Creative Family Therapy Techniques: Play, Art, and Expressive Activities
to Engage Children in Family Sessions (Tvorivé techniky rodinnej terapie; hrové,
24
Empatia 1/2011
umelecké a výrazové techniky na zapojenie detí pri konzultáciách s rodinou).
Liana je známa svojím dynamickým a zábavným štýlom výučby. Často vystupuje na odborných konferenciách a akciách výcvikových inštitútov v severnej
Amerike a v zahraničí. A tu je rozhovor s ňou.
Vitajte v Múdrom poradenstve, pani Liana Lowensteinová.
Liana Lowenstein: Ďakujem.
David: Som veľmi rád, že ste prišli do našej relácie a že mám príležitosť spoznať
vás. Ako viete, oslovila ma dlhoročná poslucháčka a hosť v mojej inej relácii
Sarah Zeldmanová, v ktorej zanechala vaša práca silný dojem a nástojila na
tom, aby ste prišli do tejto relácie. Čo sa po určitom čase podarilo a ste tu.
Liana Lowenstein: Je mi potešením zúčastniť sa.
David: OK, tak, povedzte nám niečo o svojom vzdelaní. Vidím, že máte titul
MSW (Master of Social Work, magistra sociálnej práce, pozn. prekl.), tak, čo vás
pritiahlo k sociálnej práci? Kde ste chodili do školy a čo vás priviedlo k sociálnej
práci?
Liana Lowenstein: Nuž, vždy ma zaujímali pomáhajúce profesie, dokonca už
v mladom veku. Otec mi spomína, že keď som mala sedem rokov, raz mi dával vreckové a ja som sa ho spýtala, či by sme ho mohli použiť na to, aby sme
otvorili sirotinec.
David: Fíha.
Liana Lowenstein: Takže som sa zaujímala o pomoc iným ľuďom, najmä deťom a začala som pracovať ako dobrovoľníčka v montrealskej detskej nemocnici, kde som vyrastala, keď som mala 14. Takže od celkom mladého veku som
skutočne inklinovala k práci s deťmi a začala som študovať sociálnu prácu na
University of Western Ontario. Potom som sa presťahovala do Toronta a niekoľko rokov som pracovala v rozličných zdravotníckych zariadeniach pre deti a
dokončila som druhý stupeň vysokoškolského štúdia sociálnej práce.
A súčasne som sa zameriavala na prácu s deťmi a veľmi som chcela absolvovať
výcvik v terapii hrou, a tak som sa v rámci Kanadskej spoločnosti pre terapiu
detí a terapiu hrou stala certifikovanou detskou psychoterapeutkou. To je teda
moje vzdelanie.
David: Hej, úžasné. A na vašej webstránke vidím, že ste plodnou autorkou, a
ako hovoríte, teraz sa zameriavate najviac na rodiny a najmä na deti a povedali
ste, že terapia hrou je veľkou časťou vašej práce, tak začnime od základov. Čo
je terapia hrou? A možno by ste nám mohli povedať aj nejaký príklad.
25
Empatia 1/2011
Liana Lowenstein: OK. Možno by som mohla začať tým, že vám porozprávam
o jednom z mojich prvých detských klientov, aby poslucháči lepšie pochopili,
čo je to terapia hrou a čo ma viedlo k tomu, že ju používam vo svojej práci.
David: Dobrý nápad.
Liana Lowenstein: Dobre. Tak Adam bol jedným z prvých mojich detských
klientov. Mal deväť rokov a jeho otec tragicky zahynul pri dopravnej nehode.
Zabil ho opitý šofér. A jeho otec bol fotograf a v deň nehody išiel fotografovať
nejakú svadbu a pred odchodom sa potkol o Adamove topánky pohodené v
predsieni, pohádali sa kvôli tým topánkam a keď sa potom ponáhľal, Adam za
ním zakričal z dverí: „Nenávidím ťa. Keby si radšej zomrel.“
David: Och, božemôj.
Liana Lowenstein: A tak po ceste na svadbu ho na diaľnici zrazil prichádzajúci
kamión. Ten druhý šofér bol opitý a Adamov otec sa zabil. Tak, viete si predstaviť, že sa Adam cítil hrozne previnilý za otcovu smrť, a následkom žiaľu, intenzívnych pocitov viny a silných emócií straty sa u neho začali ťažkosti v škole
a doma, a jeho mama a učiteľky si robili čoraz väčšie obavy o neho, a tak ho
priviedli ku mne na terapiu.
Keby som Adama za týchto okolností posadila v mojej kancelárii a povedala
mu: „Tak, Adam, porozprávaj mi o svojich pocitoch z otcovej smrti,“ pravdepodobne by sa mi dostalo odpovede ako: „Neviem,“ alebo… Nedostala by
som sa ďaleko, pretože deti na rozdiel od dospelých nereagujú na tradičnú
terapiu rozhovorom. Veľmi malé deti z vývinových dôvodov nemajú jazykové
prostriedky na verbálne vyjadrenie sa a staršie deti – aj keď majú verbálne zručnosti na vyjadrenie svojich myšlienok a pocitov – sa často cítia veľmi ohrozené
na to, aby rozprávali priamo a otvorene o ťažkých a bolestných zážitkoch. A tak
sa u detí často používa hra na to, aby sa mohli lepšie vyjadriť.
Aby som sa vrátila k vašej otázke, čo je to terapia hrou. Terapia hrou je teda
spôsob práce, pri ktorej školený terapeut, vzdelaný v teoretickom modeli, využíva terapeutický potenciál hry na to, aby pomohol klientovi spracovať psychosociálne ťažkosti. A keby som mala citovať Platóna, Platón povedal: „Za hodinu
hry môžete zistiť o človeku viac ako za rok rozprávania.“ Ja si naozaj myslím,
že to je pravda.
David: Áno, vždy ma udivuje, ako možno u Grékov nájsť počiatok všetkého.
Liana Lowenstein: Áno, to je pravda.
David: Teraz neviem. Povedali ste, koľko mal Adam rokov?
Liana Lowenstein: Adam mal deväť rokov.
26
Empatia 1/2011
David: OK, a tak ako -? Možno by ste mohli – už nás zaujíma Adam. Čo sa
stalo? Čo ste s ním robili a ako sa to skončilo?
Liana Lowenstein: Nuž, dovoľte mi povedať vám niečo o tom, ako som s ním
pracovala, aby ste mohli lepšie pochopiť, čo je to terapia hrou a ako bola použitá, aby pomohla Adamovi. A potom vám môžem porozprávať o ďalších dôležitých príkladoch. Tak, podobne ako v terapii dospelých, existuje mnoho rozličných spôsobov, ako robiť terapiu, mnoho rozličných teoretických prístupov.
Dokonca aj v terapii detí, v terapii hrou sú rozličné teoretické modely terapie.
Ja mám výcvik vo viacerých odlišných teoretických modeloch, takže som eklektická detská psychoterapeutka. A terapeuti využívajúci terapiu hrou aplikujú
mnoho modelov z terapie dospelých, do ktorých integrujú špecifické princípy
práce s hrou. Takže terapeuti, používajúci povedzme kognitívno-behaviorálnu
terapiu s dospelými, vypracovali kognitívno-behaviorálny model terapie hrou,
v ktorej integrujú hru do tohto modelu.
David: Och, fascinujúce.
Liana Lowenstein: Aj u Adama, povedzme, vezmeme dospelé modely a potom ich postavíme na hre, aby sme pomohli deťom vyjadriť svoje myšlienky a
pocity. Aj u Adama, predovšetkým, tak ako v terapii dospelých, je absolútne
dôležité vybudovať terapeutický vzťah a vytvoriť pocit bezpečia v terapii. U detí
je to rovnako dôležité. Vlastne je to, skutočne – je to základ efektívnej práce.
David: Iste.
Liana Lowenstein: Musíte si vybudovať raport s dieťaťom, a tak používam hru a
aktivity založené na hre, aby sme dieťa zapojili a vybudovali si raport. Niektoré
príklady niektorých intervencií v rámci terapie hrou, ktoré využívam pri budovaní
terapeutického vzťahu – jednu aktivitu volám Pocity tik-tak-tou. Je to ako obyčajné tic-tac-toe (je to hra na krížiky a krúžky v matrici 3x3, pri ktorej jeden hráč
kreslí krížiky a druhý krúžky, pravidelne sa striedajú a vyhráva ten, komu sa podarí nakresliť tri rovnaké znaky do riadku, stĺpca, alebo diagonály; pozn. prekl.), ale
na hracej ploche sú nakreslené tváre vyjadrujúce pocity – rozličné výrazy pocitov
- namiesto používania krížikov a núl, používam dva rozličné druhy zabalených
cukríkov a hráme sa s dieťaťom proti sebe, pričom sa snažíme dosiahnuť rovnú
alebo diagonálnu čiaru troch. A keď položíme svoj cukrík na hraciu plochu na
jednu tvár vyjadrujúcu pocit, povieme si, kedy sme cítili tento pocit.
Takže to je spôsob, ako znížiť úroveň úzkosti, ako zapojiť dieťa, aktivizovať
jeho záujem a pomôcť mu, aby začalo verbalizovať pocity. A tak u Adama, spočiatku bol dosť uzavretý. Nechcel veľmi rozprávať o svojom smútku a pocitoch
viny a ostatných pocitoch žiaľu. Ale pomocou tejto hry sa napokon začal otvárať
a začal rozprávať viac o svojich pocitoch.
27
Empatia 1/2011
A používam aj viacero aktivít terapie hrou na diagnostikovanie, pretože presne tak ako u dospelých, potrebujeme klienta diagnostikovať, aby sme mohli
vypracovať terapeutický plán a účinne pracovať s klientom. Ako príklad diagnostickej aktivity v terapii hrou, ktorú som použila u Adama, môžem uviesť
hru, ktorú nazývam Motýle v bruchu, pri ktorej som mu dala viacero rôzne
veľkých papierových motýľov a požiadala som ho, aby napísal svoje starosti na
papierové motýle – väčšie starosti na väčšie motýle a menšie starosti na menšie
motýliky.
A tak vyjadril niektoré svoje starosti: jeho najväčšia starosť bola, že umrie aj
jeho matka.
David: Och, no toto! To je úžasné, že to vyšlo najavo.
Liana Lowenstein: Presne, presne. A preto je terapia hrou taká účinná, pretože
skutočne pomáha dieťa zapojiť a pomáha mu prejaviť sa. A vieme, že mnoho
detí, ktoré sa zaoberajú smrťou jedného rodiča, sa často obáva, že ich opustí aj
druhý rodič a to sa ukázalo aj u Adama. A myslím, že to bolo veľmi očistné pre
neho, že dokázal prejaviť svoj pocit.
Ďalšou obavou, ktorú mal, ktorá sa ukázala v tejto aktivite, bolo, že šofér,
ktorý zabil jeho otca, nepôjde do väzenia a znovu sa opije a zabije ďalších ľudí.
Tým sa veľmi zaoberal. Obával sa aj toho, že by ho mohli vylúčiť zo školy, pretože, od smrti jeho otca, v škole dosť veľa vyrušoval, pretože deti, ktoré nevedia
povedať, ako zle sa cítia, to často dávajú najavo správaním, takže sa dostával
do problémov v škole.
A pre mňa to bolo veľmi dôležité vedieť, pretože potom som sa mohla porozprávať s jeho matkou a učiteľkou o tom, ako sa cíti a prečo v škole vyrušuje a
pomôcť jeho učiteľke, aby bola trochu citlivejšia k tomu čo on cíti a dohodnúť
si s ňou nejaké stratégie, ako zvládať jeho správanie v škole. To je teda niekoľko
príkladov niektorých aktivít terapie hrou, ktoré som použila, aby sa Adam začal
zapájať a mohla som ho diagnostikovať.
David: Rozprávali ste teda o rozličných modeloch terapie hrou a znie to ako
– no, povedali ste, že ste eklektická. Spomenuli ste kognitivno-behaviorálnu
orientáciu. Odhadujem, že ďalšia by mohla byť psychodynamická alebo nejaký
freudovský prístup. Sú aj ďalšie okrem nich?
Liana Lowenstein: Áno, máte pravdu, existuje aj detská psychoanalýza.
David: Oukej.
Liana Lowenstein: Mnoho. Existuje veľmi mnoho prístupov. Existuje psychoterapia detí, ktorá sa opiera o rovnaké princípy ako psychoanalýza dospelých,
ich aplikácia je však u detí iná. Ako existuje adleriánska terapia dospelých, tak
28
Empatia 1/2011
existuje adleriánska terapia hrou. Existuje Gestalt terapia hrou, je teda veľa spôsobov, ako robiť terapiu hrou. Niektorí terapeuti sú puristi, majú výcvik v jednej
konkrétnej modalite. Iní sú eklektickejší.
David: Niečo mi tu ruší zvuk na mojom skajpe, tak chcem zopakovať, že ste
povedali adleriánska a Gestalt ako dva príklady. A čo pieskovisko? Používate ho?
Liana Lowenstein: Áno. Pieskovisko je jedna z mojich obľúbených techník.
V terapii využívame rozličné techniky a aktivity. Takže niektoré možnosti sú
napríklad rolové hry, stolové hry, umelecké techniky, modelovanie z hliny,
imaginácie, príbehy... ale aj práca s pieskoviskom. A pieskovisko je technika
terapie hrou, ktorá je veľmi, preveľmi účinná. Je to využitie miniatúrnych objektov, ktoré dieťa umiestňuje do piesku a tieto miniatúrne objekty slúžia na to,
aby sa deti svojím spôsobom dokázali vyjadriť.
David: Ako ste využili pieskovisko u Adama?
Liana Lowenstein: Tak u Adama, spomínam si na jedno z počiatočných sedení,
keď som ho požiadala, aby vytvoril svoj svet v piesku a použil pritom miniatúrne
objekty, ktoré mám. A tak si najprv vybral figúrku chlapca. Chlapec je zamotaný do špagáta a má veľmi bolestný výraz na tvári. A umiestnil ho doprostred
pieskoviska a potom si vybral nejakých vojakov a dal ich do rohu, vzal si truhlu
a dal do nej kostru, a potom – mám toto – je to z umelej hmoty – vyzerá to
ako rybník. Vzal ten rybník a položil ho do pieskoviska a navrstvil okolo neho
trochu piesku a potom zdvihol utrápeného chlapca, túto figúrku chlapca a dal
ho do toho rybníka. A potom k tomu pridal trochu vody. A potom vzal niekoľko
zvieratiek. Vybral si psa a žraloka. A žralok bol obrátený k chlapcovi vo vode a
pes bol trochu bokom.
Požiadala som ho, aby mi porozprával príbeh o tomto svete, ktorý vytvoril a on
rozprával o tom človeku, čo sa topil vo vode a žralok je neďaleko a chlapec sa
snaží plávať preč od žraloka. A pláva naozaj, naozaj usilovne, ale nevie sa dostať
preč a bojí sa, že žralok ho dostane. A potom ukázal na truhlu a povedal: „A to
je, vieš, môj oco.“ A potom už nechcel veľmi pokračovať, ale spomenul čosi o
otcovi v truhle. A potom hovoril o tej bitke v rohu pieskoviska a povedal: „Toto je
všetko zlé. Všetko navôkol... a to zabíjanie a veľa ľudí zomiera. A tu je môj pes a
môj pes – keď som smutný, niekedy sa hrám so psom a potom sa cítim lepšie.“
Tak to bola scéna, ktorú vytvoril v piesku. A opäť, je to modalita terapie hrou,
ktorá využíva potenciál hry na to, aby dieťa vyjadrilo svoje vnútorné konflikty.
David: Považujete vyjadrenie tých pocitov v terapii hrou za dostatočne terapeutické? Alebo je podľa vás potrebné ísť ďalej pomocou nejakých interpretácií
alebo ďalšej práce?
29
Empatia 1/2011
Liana Lowenstein: Nuž, určite je už to, že dieťa využije terapiu hrou na vyjadrenie sa, veľmi terapeutické, ale samozrejme, terapiu hrou robí terapiou to,
čo terapeut urobí s hrou. Tak lieči detská hra, ale aj facilitujúce reakcie. A sú
rôzne druhy facilitujúcich reakcií, ktoré sa robia, aby pomohli dieťaťu pochopiť
a spracovať niektoré psychosociálne problémy.
David: Ako by vyzerala taká facilitujúca reakcia, napríklad?
Liana Lowenstein: Nuž, napríklad sledovanie detskej hry. Ak dieťa predvádza,
povedzme bojovú scénu, terapeut môže povedať: „Fíha. Skutočne na seba útočia,“ a „Och, veľa ľudí zomiera,“ a skúsiť predovšetkým sledovať scény, ktoré sa
objavia v hre dieťaťa, a potom dať dieťaťu spätnú väzbu verbálnymi výrokmi o
tom, čo dieťa robí. Vyjadriť slovami, čo dieťa robí, je terapeuticky prospešné.
David: Áno.
Liana Lowenstein: Ďalším príkladom facilitujúcej reakcie by mohlo byť dieťa,
ktoré sa prežíva ako niekto s naozaj nízkou sebaúctou. Terapeut by mohol
povedať facilitujúcu reakciu, ktorá pomáha zdvihnúť sebaúctu dieťaťa. Tak povedzme, že dieťa nakreslí obrázok a terapeut môže povedať: „Pracoval si na
tom veľmi usilovne. Zdá sa, že si hrdý na to, čo si vytvoril.“
David: Dobrý príklad.
Liana Lowenstein: Len ako príklad reakcie.
David: Hej, dobrý príklad. No a používate terapiu aj v práci s rodinou? Viem,
že občas pracujete s celou rodinou.
Liana Lowenstein: Absolútne. Som silne presvedčená, že pracovať len s dieťaťom izolovane nie je vhodné, že musíme zapojiť aj rodinu vždy, keď je to
možné. A rodinná terapia hrou je, myslím si, taká užitočná, pretože umožňuje
každému, aby sa zapojil bez ohľadu na vek. Umožňuje celej rodine zísť sa pri
práci na spoločnej príjemnej úlohe. A tak vám poviem príklad s Adamom a
jeho rodinou.
Adam mal staršieho brata, ktorý mal 12 rokov; teda Adam mal 9, jeho brat
12. A tak prišla ku mne rodina a jedna z aktivít, ktorú som s nimi robila, jedna
z aktivít terapie hrou bola terapeutická hra nazvaná Korunu za tvoje myšlienky.
A je k tomu veľká hracia plocha s rozličnými otázkami, ktoré smerujú k pomoci
rodine rozprávať sa o spomienkach na mŕtveho človeka a členovia rodiny postupne hádžu korunou na hraciu plochu, tak sa to volá Korunu za tvoje myšlienky. A tam, kde koruna zastane, odpovedajú na otázku a všetky otázky sú o
spomienkach.
Tak napríklad otázka môže byť: „Porozprávaj o šťastnej spomienke na človeka, ktorý zomrel.“ Alebo ďalším príkladom otázky na hracej ploche môže
30
Empatia 1/2011
byť: „Porozprávaj o tom, ako ťa milovaný človek rozosmial.“ Tak to je niekoľko
príkladov. A tak sa hra znovu použila na pomoc členom rodiny, aby si pripomínali pamiatku ocka, pomoc hovoriť otvorene a priamo o svojich spomienkach
a pocitoch, ktoré sú u žialiacej rodiny také dôležité, pretože často sa stáva, že
keď jeden človek z rodiny zomrie, rodina sa uzavrie a má ťažkosti otvorene a
priamo sa rozprávať o človeku, ktorý zomrel.
A deti často ochraňujú rodičov a Adam si obzvlášť uvedomoval, že jeho matka
tiež žiali a často ju vídal plakať, a tak bol Adam veľmi zdržanlivý – viete, nechcel rozprávať o otcovi s mamou, pretože sa obával, že by mohol matku ešte
viac rozrušiť. A tak bolo veľmi dôležité, aby sme na sedeniach pomohli rodine
rozprávať sa o otcovi a svojich pocitoch a podporovať sa navzájom vo svojom
žiali.
David: Znie to, ako keby tam bolo veľa priestoru pre tvorivosť. Som ohromený, aké
tvorivé sú niektoré z týchto aktivít. Vymysleli ste niektoré z týchto aktivít sama?
Liana Lowenstein: Nuž, tieto aktivity, o ktorých rozprávam, som vymyslela ja.
David: Och, človeče.
Liana Lowenstein: Ale existuje veľmi veľa terapeutických kníh, ktoré obsahujú
inovatívne aktivity, ktoré možno použiť u detí. Ja tiež. Ale, už som spomínala,
že som eklektická terapeutka a tak na sedeniach s deťmi kombinujem to, čo
sa nazýva direktívna terapia hrou s nedirektívnou, alebo na dieťa orientovanou
terapiou hrou. Počas prvej polovice sedenia s dieťaťom som veľmi direktívna a
niektoré intervencie, o ktorých som hovorila, sú príkladom vecí, ktoré by som
použila v tejto direktívnej časti sedenia. Ale v druhej polovici sedenia používam
nedirektívny, čiže na dieťa centrovaný prístup, kedy sa dieťa dostane k tomu,
že riadi hru.
Môže sa hrať s čímkoľvek, čo je v herni a hračky, ktoré v herni sú, sú špeciálne
vybraté podľa terapeutického potenciálu, a vtedy je úlohou terapeuta pozorovať hru dieťaťa, pozorovať témy v hre dieťaťa. A tak, kombinovanie direktívnej
a nedirektívnej metódy umožňuje terapeutovi viesť dieťa smerom, ktorý sa javí
ako užitočný v direktívnej zložke hry a potom sa zmení modalita na nedirektívnu, aby dieťa mohlo pracovať na svojich vlastných problémoch, svojím tempom
a potom vyjadriť tieto veci pomocou tém, ktoré sa objavia v jeho hre.
David: Hej, to mi dáva zmysel. Žiaľ, rozvod, šikana, to sú tri oblasti, o ktorých
viem, že ste v nich pracovali. A v prípade Adama, myslím, že sme veľmi pekne
prebrali prácu so žiaľom, tak by sme sa mohli sústrediť na rozvod a šikanovanie.
Liana Lowenstein: Dobre.
31
Empatia 1/2011
David: Tak, čo takto rozvod? Predstavujem si, že to môže byť v istom zmysle
variant žiaľu, ale možno sú v tom aj iné druhy problémov. Ako využívate terapiu hrou pri práci s rozvodovými témami u detí?
Liana Lowenstein: Nuž, po prvé, ako som už spomenula pri Adamovi, v každom prípade je kľúčové budovanie vzťahu, vytvorenie atmosféry bezpečia bez
ohľadu na prednesený problém a bez ohľadu na dieťa. Absolútne bezpodmienečné je vybudovať si raport a urobiť diagnostiku. A ako príklad diagnostickej
aktivity, ktorú by som mohla použiť u dieťaťa, ktoré sa zaoberá rozchodom
alebo rozvodom – mohla by som nechať dieťa nakresliť obrázok seba a svojej
mamy, ako spolu niečo robia a obrázok seba a otca, ako spolu niečo robia a
potom sa porozprávať o týchto dvoch obrázkoch, ako o spôsobe, ako diagnostikovať vzťah dieťaťa s každým z rodičov.
Ďalší príklad využitia hry na diagnostiku dieťaťa: v herni mám dva domčeky
pre bábiky – čo je dôležité, ak pracujete s deťmi zaoberajúcimi sa rozchodom
alebo rozvodom, mať dva rozličné domčeky pre bábiky - a mohla by som nechať dieťa vymyslieť príbeh za použitia dvoch domčekov. To sú teda príklady
diagnostických aktivít.
A potom príklad terapeutickej intervencie u rozvodového dieťaťa: jedno dieťa, chlapec menom Brian, ktorý mal 11 rokov, jeho rodičia sa rozišli, keď mal
10, teda asi rok predtým, než prišiel ku mne. A rodičia sa nevedeli dohodnúť na
jeho zverení do výchovnej starostlivosti a veľa sa kvôli tomu hádali, a Brian sa
cítil chytený do pasce v týchto hádkach a mal problém s lojalitou voči rodičom.
A on chcel mať pozitívny vzťah s obomi rodičmi, ale cítil sa chytený do pasce a
cítil nátlak, aby držal stranu jednému proti druhému. Tak to sú niektoré otázky,
ktoré sa objavili v priebehu diagnostiky.
A tak som sa rozhodla využiť..., viete, obaja rodičia bez ohľadu na vystupňovaný konflikt veľmi milovali svojho syna a chceli pre neho to najlepšie, takže
boli motivovaní priviesť ho do terapie a spolupracovať. A ja som sa rozhodla
použiť intervenciu, ktorú vypracovala moja kolegyňa a píše sa o nej v jednej
mojej knihe, volá sa Vybudovať lepší svet pre naše dieťa, techniku vymyslela
Theresa Fraser a je to technika v pieskovisku.
A táto aktivita má tri rozličné zložky. Po prvé, dieťa požiadate, aby vytvorilo svet, svoj svet v pieskovisku. A tak Brian vytvoril svoj svet a v ňom bolo
množstvo rozličných zvierat a boli to všetko agresívne druhy zvierat; teda levy
a tigre a tak – medvede a ešte agresívnejšie zvieratá. Rozostavil ich proti sebe
a rozprával o tom, ako tieto zvieratá na seba útočia, že neustále bojujú medzi
sebou a útočia na seba. A boli tam aj iné časti jeho sveta, v tom pieskovisku,
32
Empatia 1/2011
ale toto bolo akosi hlavné - centrálna oblasť jeho sveta sa točila okolo zvierat,
ktoré útočili na seba.
A potom, keď som ho požiadala, aby opísal túto scénu, čo vytvoril v piesku,
povedal: „Zvieratá bojujú. Bojujú odjakživa a nevedia prestať. Veľa krvi. A stále
sa bijú.“ Takže celkom zjavne použil pieskovisko na vyjadrenie konfliktov, ktorým bol v rodine vystavený.
A druhá časť aktivity, pozriete sa na to, ako vyzerá svet dieťaťa a potom zavoláte rodičov, aby prišli o týždeň, na nasledujúce sedenie a ukážete im svet
dieťaťa a požiadate ich, aby si vybrali dve figúrky, ktoré boli použité vo svete
dieťaťa. A potom spolu obaja rodičia, čo títo rodičia boli schopní urobiť – a
hoci boli v silnom konflikte dokonca, boli schopní prísť a stretnúť sa so mnou a
pracovať spolu. Tak som ich požiadala, aby si vybrali dve figúrky, ktoré boli vo
svete ich syna Briana a použili ich ako východisko na vytvorenie lepšieho sveta
pre svojho syna.
Tak som ich požiadala, aby vytvorili svoj vlastný svet, aby spolupracovali na
vytvorení sveta, o ktorom budú presvedčení, že by bol ideálny pre ich syna. Tak
som ich požiadala, aby porozmýšľali o tom, aký vzťah chcú, aby s nimi mal; aký
rodinný život chcú, aby mal; čo ešte chcú, aby bolo v jeho svete a ukázali to
v piesku. A bolo to skutočne úžasné.
David: Hej, to je úžasná aktivita.
Liana Lowenstein: Áno a boli schopní prísť a pracovať spolu, aby to vytvorili.
A potom sa s nimi porozprávate o tom, čo musia urobiť, aby vytvorili tento
lepší svet. A potom posledná časť aktivity spočíva v tom, že napíšu list synovi,
ktorý prečítajú na treťom sedení, o svete, aký chcú. A to bolo veľmi pôsobivé a
myslím, že to rodičom skutočne pomohlo, po prvé pochopiť ako ich konflikty
vplývali na syna a ako – keby neprestali – by to ich syna viedlo po veľmi negatívnej cestičke a že to nechceli, ale chceli pracovať na vytvorení pozitívnejšej
budúcnosti pre neho. Taká veľmi účinná a mocná je hra.
David: Tak, porozprávajme sa aj o šikanovaní. Šikanovanie je problém, ktorému sa médiá a vláda Spojených štátov v poslednej dobe veľa venovali. Je to tak
aj v Kanade?
Liana Lowenstein: Áno. Áno, je. Myslím, že šikanovanie je problém, ktorý je bohužiaľ veľmi rozšírený a chvalabohu existuje množstvo dobrých programov proti
šikanovaniu, ktoré školské rady zaviedli a toto je ďalší príklad, ako sa dá hra použiť na riešenie problému šikanovania. A myslím, že je veľa školských poradcov,
ktorí chodia do škôl a majú výcvik v terapii hrou a vedia využiť hru v skupinách
detí v školskom prostredí alebo určite aspoň v individuálnej terapii.
33
Empatia 1/2011
Poviem ďalší príklad toho, ako využívam hru. Ryan mal sedem rokov a bol ku
mne poslaný, pretože ho v škole šikanovali a posmievali sa mu. Mal problémy
aj s nízkou sebaúctou. Mal celkom nadváhu; mal poruchu učenia; vysmievali
sa mu nielen spolužiaci v škole, ale aj niektoré deti od susedov. Často sa mu
posmievali kvôli váhe, smiali sa mu aj preto, že mal v škole problémy kvôli
poruche učenia.
A tak som u neho použila zopár rozličných techník terapie hrou: biblioterapiu a potom bábky. Kvôli svojmu veku a poruche učenia nevedel dobre písať
a ani priamo hovoriť, takže využitie bábok a rôznych príbehov sa zdalo byť
konkrétnejšou cestou, ako s ním pracovať a čo lepšie prijímal.
Tak som použila príbeh nazvaný „Ako zvládať posmievačov, šikanujúcich a
iných zlomyseľníkov.“ Je to kniha príbehov. A bol to spôsob, ako mu pomôcť
pochopiť dynamiku šikanovania a kniha učí aj stratégie, ktoré deti môžu použiť
na zvládnutie šikanovania a výsmechu. Ale keď len čítate príbeh dieťaťu, ono si
nie vždy integruje stratégiu. A tak som použila bábky a vyskúšali sme rozličné
spôsoby šikanovania, scenáre posmievania a prehrali sme si ich s bábkami. Tak
použil bábky na to, aby zahral scénu šikanovania a potom si precvičil niektorú
stratégiu, ktorú sa naučil z knihy o zvládaní šikanovania.
A to bolo u neho veľmi účinné. Skutočne ho to bavilo, pohyboval bábkami a
oživoval niektoré scenáre, hranie rol pomocou bábok mu dodávalo sebadôveru, aby vedel použiť tieto stratégie aj v škole a v susedstve, keď sa mu vysmievali
alebo ho šikanovali.
David: Nuž, to je ďalší úžasný príklad, ktorý ste nám poskytli. Čo keby sa niektorí naši poslucháči rozhodli, že by sa chceli naučiť terapiu hrou? Viem, že nás
počúva niekoľko študentov a aj niekoľko terapeutov, ako aj zákazníkov terapeutických služieb. Ako by sa mohol niekto vycvičiť v terapii hrou?
Liana Lowenstein: No, v každej krajine je spoločnosť terapie hrou. Viem, že niekoľko vašich poslucháčov je zo zahraničia, takže v Kanade máme Kanadskú asociáciu detskej terapie a terapie hrou. V Spojených štátoch existuje Asociácia terapie
hrou. Vo Veľkej Británii je Britská asociácia terapie hrou a všetky tieto organizácie
ponúkajú výcvikové programy, klinickú supervíziu a tak ďalej, kde sa môže niekto
naučiť, certifikovať alebo registrovať, aby mohol vykonávať terapiu hrou.
Celkom určite je potrebné absolvovať výcvik, ak chcete používať hru na sedeniach. Občas sa obávam, že ľudia si vypočujú reláciu alebo sa zapíšu do výcviku
a nadchnú sa pre terapiu hrou a hneď sa budú snažiť hrať sa s deťmi na sedení
a budú si myslieť, že robia terapiu hrou. To si však vyžaduje špecifický výcvik
a klinické vedenie podobne, ako je to v iných teoretických prístupoch. Sú však
asociácie, ktoré poskytujú skutočne dobrý klinický výcvik v terapii hrou.
34
Empatia 1/2011
David: Nuž, to znie ako dobrá výstraha. No, ja viem, že ste napísali veľa kníh
a umiestnim na našu stránku link vašej webstránky. Ako sa dajú kúpiť vaše
knihy?
Liana Lowenstein: No, dajú sa objednať priamo na mojej stránke. Moje knihy
sa predávajú aj vo veľkých internetových kníhkupectvách, ako je Amazon a
Barnes and Noble, atď. A medzinárodné objednávky vybavuje môj zahraničný
distribútor, takže ľudia si môžu objednať moje knihy. Na mojej webstránke je
odkaz na Gazelle Book Distributors. Ľudia skutočne odvšadiaľ si u nich môžu
objednať moje knihy.
Na mojej webstránke je aj množstvo zdrojov zdarma, pretože som si vytvorila
stránku ako centrálu pre odborníkov, ako aj rodičov, aby prišli a dostali sa k
zdrojom. Je tam teda knižnica článkov pre rodičov, ako aj knižnica pre odborníkov o rozličných témach súvisiacich s deťmi, ako aj elektronická kniha pre
odborníkov zdarma, ktorá obsahuje diagnostické a terapeutické aktivity. Takže
ľudia, ktorí majú nejaký výcvik v terapii hrou, si môžu stiahnuť tieto články a
sú tam aj články pre ľudí, ktorí nemajú špecifický výcvik v terapii hrou, len sa
zaujímajú o rozličné témy.
David: Vaše webstránka je veľmi bohatá na informácie a aj Vy ste nám poskytli
mnoho informácií v tomto rozhovore a boli ste tolerantná voči ťažkostiam, ktoré sme dnes mali so Skypom. Liana Lowensteinová, chcem vám poďakovať za
to, že ste boli mojím hosťom v relácii Múdreho poradenstva.
Liana Lowenstein: Ďakujem. Bolo som poctená vašim pozvaním a dúfam, že
to bolo užitočné.
David: Webstránka Liany Lowenstein je obzvlášť bohatým zdrojom informácií
o terapii hrou a ďalších témach. Jej URL je www.lianalowenstein.com. Možno
aj na vás urobili taký dojem ako na mňa jej tvorivé cvičenia, ktoré vymyslela pri
svojej práci s deťmi a rodinami. Ak sa pozriete na jej kalendár akcií, ktorý má
na stránke, uvidíte, že vôbec nebolo prehnané tvrdiť, že často robí výcviky po
celej severnej Amerike a inde, takže som rád, že sme mohli takto nahliadnuť
do jej práce.
(Rozhovor z angl. preložil PhDr. Ivan Valkovič)
Ë
Ë
Ë
Čo dieťa nedostane, zriedka môže pozdejšie dať.
35
P.D. James
Empatia 1/2011
PREKLAD
Tvorivé techniky rodinnej terapie; aktivity založené na hre
a umení, ktoré možno využiť pri diagnostike a práci s rodinou
Liana Lowensteinová a Trudy Post Sprunková
Jedna z najväčších výziev v rodinnej terapii je nepohoda, ktorú cíti mnoho
terapeutov pri práci s deťmi. Terapeuti sa môžu snažiť zapojiť deti do rodinných
sedení, pretože sa obávajú, že deti nebudú komunikovať alebo budú vyrušovať.
Zabudovanie aktívnych a vývinovo primeraných techník do rodinných sedení
môže pomôcť zapojiť deti a predísť rušivému správaniu. Tento článok prináša
nové diagnostické a liečebné aktivity, ktoré možno použiť v rodinnej terapii
zameranej na deti.
Zdôvodnenie terapie so všetkými členmi rodiny
Z hľadiska rodinných systémov je najúčinnejšie pracovať s jednotlivcami
v kontexte rodiny. Napier a Whitaker vo svojej prelomovej knihe The Family
Crucible (Rodinná skúška ohňom, 1978) píšu: „Pracovať priamo so všetkými
silami, ktoré ovplyvňujú jednotlivca, je taká logická myšlienka, že je ťažké poprieť jej hodnotu„ (s. 59). Ackerman (1970) tiež obhajoval prítomnosť detí na
rodinných sedeniach. Keith a Whitaker (1981) tvrdia, že „rodina sa mení menej
a pomalšie, keď sa deti nezúčastňujú terapie“ (s. 244). Zapojenie všetkých detí do rodinnej terapie poskytuje terapeutovi možnosť presnejšieho posúdenia
dynamiky, interakčných vzorcov, rol a pravidiel. Zapojenie všetkých detí do
terapie, nielen identifikovaného pacienta (IP) posúva ohnisko pozornosti od
IP a podčiarkuje poňatie, podľa ktorého je to problém rodinnej interakcie, a
nie chyba IP (Taibbi, 2007). Okrem toho deti prispievajú do rodinných sedení
jedinečnými nápadmi a myšlienkami.
Využitie aktivít založených na hre a umení v rodinnej terapii
Využitie umenia a hry pri práci s deťmi v kontexte rodinnej terapie má niekoľko významných dôvodov. Jedna z priekopníčok rodinnej terapie hrou Eliana
Gilová zdôrazňuje, že „hrové techniky môžu zapojiť rodičov a deti do zlepšenej
komunikácie, porozumenia a emocionálneho vzťahu a môže klinickým pracovníkom pomôcť v ich dôležitej práci, a preto by sa mali pokladať za nosnú a
ústrednú časť rodinnej terapie“ (1994, s. 42). Podobne to vyjadrili aj Bailey a
Soriová (2000): „Rodinná terapia hrou posúva liečbu od intelektuálneho, mozgového, abstraktného sveta blízkeho dospelým k svetu predstavivosti, spontaneity, metafor a tvorivosti, ktorý je blízky deťom“ (s. 488). Rodinná terapia hrou
36
Empatia 1/2011
„žije v zóne prechodu medzi poznávacími procesmi a emóciami, kde obrany
nie sú bdelé“ (Ariel, 2005, s. 7).
Arteterapia je tiež efektívna technika pri práci s rodinou, pretože „obchádza
cenzúru, ktorú si rodina už vykonštruovala. Rodina, ktorá nevie, ako vyjadriť
emócie priamo, môže na to nájsť spôsob, keď má možnosť niečo nakresliť alebo
namaľovať“ (Klorer, 2005, s. 116). Keď sa členovia rodiny pustia do terapeutickej
aktivity založenej na hre alebo umení, často vyjadria myšlienky alebo pocity, ktoré by inak spontánne nevyjadrili v tradičnej rodinnej terapii rozhovorom. Aktivity
založené na umení a hre môžu odomknúť hlbšiu úroveň komunikácie.
Terapia hrou a umením sa líši od tradičnej „rozprávacej terapie“ v tom, že
zapája emócie priamym a telesným spôsobom, vytvára tvorivú energiu ako liečivú silu a tvorivo umožňuje klientom vyjadriť svoje problémy a konflikty (Malchioldi, 2005).
Zapojenie rodiny do aktivít založených na hre a umení
Rodičia môžu mať problém s pochopením dôvodov a efektivity použitia techniky terapie hrou a umením na rodinnom sedení. Podľa ich názoru môže byť
hra, kresba alebo bábky iba zdroj zábavy pre deti. Rodičia sa môžu cítiť v rozpakoch, nepríjemne alebo hlúpo, keď sa majú zapojiť do rodinnej terapie hravou
formou. Je užitočné stretnúť sa najprv s rodičmi a vysvetliť im hodnotu aktivít
založených na hre a umení, čo im pomôže prijať takýto prístup. Warková
(2003) načrtla nasledovné inštrukcie na sedenie s rodičmi.
1.Informujte rodičov, že aktivity založené na hre a umení sú súčasťou vášho
prístupu k rodinnej terapii. Uveďte príklady techník, ktoré sa obyčajne
využívajú na sedeniach, ako sú hry, kresby a bábky. Spýtajte sa rodičov, ako
budú reagovať na túto metódu práce. Ak rodičia vyjadria pochybnosti alebo
rozpaky voči takémuto prístupu, normalizujte ich pocity.
2.Spýtajte sa rodičov na ich predstavy a očakávania od terapie, napríklad „Čo
si myslíte, ako by sa podľa vás mala robiť terapia s rodinou? Čo si myslíte,
čo by pomohlo vašim deťom, aby sa cítili dobre na terapii? Čo si myslíte,
bude pre vaše deti ľahké alebo ťažké rozprávať priamo o svojich myšlienkach
a pocitoch? Myslíte si, že deti budú schopné sedieť pokojne počas celého
sedenia? Čo by deťom pomohlo zapojiť sa do terapie na sedeniach?
3.Vysvetlite, aké hlavné výhody má používanie hier a umeleckých techník
v rodinnej terapii: (a) deti sa rady hrajú a kreslia, preto im bude vyhovovať
prístup založený na hrách; (b) keďže deti komunikujú hrou, budú sa vedieť
prejaviť ľahšie než v tradičnej „rozprávacej terapii“; (c) keďže sú hry a
umelecké činnosti aktívne, skôr to upúta a udrží pozornosť detí počas
trvania celého sedenia a (d) výskumy ukazujú, že hra pomáha deťom rozvíjať
37
Empatia 1/2011
kognitívne, afektívne a senzomotorické zručnosti (Singer, 1996).
Hrové a umelecké intervencie je vhodné na rodinnom sedení „začať aktivitami, ktoré zaručujú úspech, tieto úlohy by mali byť ľahké a nemali by vyžadovať
vyslovene ukončený produkt. Okrem toho, keď majú členovia rodiny pracovať
ako skupina alebo vo dvojiciach, menej si uvedomujú svoj vlastný príspevok“
(Revell, 1997).
Intervencie
Techniky, ktoré sú zábavné a pútavé, pomáhajú minimalizovať odpor a zapájajú rodinu do terapie. Farebné cukríky idú dokola (Arkell, 2010) je tvorivá a
hravá aktivita, ktorú možno použiť pri práci s rodinou na úvodných sedeniach.
Potrebné sú pri nej malé farebné cukríky, ako napríklad lentilky alebo M&M.
Prideľte sedem cukríkov každému členovi rodiny. Požiadajte ich, aby roztriedili
cukríky podľa farby a nezjedli ich. Potom požiadajte jedného člena rodiny, aby
vybral farbu a povedal, koľko ich má (napríklad dva zelené). Požiadajte ho, aby
dal dve odpovede na nasledujúce otázky.
Zelená: Slová, ktoré vystihujú vašu rodinu.
Purpurová: Spôsoby, ako sa vaša rodina zabáva.
Oranžová: Veci, ktoré by ste na vašej rodine zmenili.
Červená: Veci, kvôli ktorým si robíte starosti.
Žltá: Obľúbené spomienky s rodinou.
Keď jeden človek zodpovie otázku, vyberú si spomedzi seba ďalšieho človeka, ktorý zodpovie tú istú otázku podľa počtu svojich cukríkov. Cukríky možno
zjesť až po zodpovedaní otázok. Po všetkých odpovediach každého človeka
otvorte priestor na diskusiu. Diskusiu môžu podnietiť nasledujúce otázky:
1.Čo ste sa dozvedeli?
2.Čo vás z toho, čo ste sa dozvedeli o niekom inom, najviac prekvapilo?
3.Ako budete pracovať na zmenách alebo zlepšeniach?
Táto aktivita facilituje otvorenú komunikáciu a umožňuje poznať individuálnu a rodinnú dynamiku. Na miesto cukríkov je možné použiť aj farebné korálky
alebo kocky z lega.
Systémová diagnostika je veľmi dôležitá, pretože terapeutovi poskytuje
podrobný náhľad na to, ako funguje rodinný systém a na tomto základe môže
zostaviť a realizovať plán liečby. Rodinný dar (Lowenstein, 2006b) je diagnostická rodinná aktivita založená na umení. Poskytnite rodine rozličné umelecké
potreby a darčekovú tašku. Aktivitu vysvetlite nasledovne: „Táto aktivita sa volá
Rodinný dar. Pomocou týchto umeleckých potrieb vytvorte darček pre vašu
38
Empatia 1/2011
rodinu. mal by to byť dar, ktorý každý v rodine chce. Má to byť iba jeden dar
a musíte sa všetci dohodnúť na tom, čo to bude a ako by sa to malo v rodine
využiť. Keď dar vytvoríte, dajte ho do tašky. Máte 30 minút na to, aby ste sa
dohodli a vytvorili tento dar.“
Keď rodina vytvorí dar, položte im nasledujúce otázky:
1.Opíšte svoj dar.
2.Porozprávajte, ako ste sa cítili pri vytváraní daru.
3.Kto rozhodoval? Napríklad kto rozhodol, aký to bude dar?
4.Boli dvaja alebo viacerí ľudia vo vašej rodine schopní spolupracovať?
5.Robil niekto ťažkosti alebo nesúhlasil a ak áno, ako ste to zvládli?
6.Pripomína vám niečo z tejto aktivity to, ako sa veci dejú u vás doma?
7.Ako môže dar pomôcť vašej rodine? Čo ešte môže vašej rodine pomôcť?
Táto diagnostická aktivita otvára terapeutovi okno na pozorovanie procesu a
obsahu rodinných interakcií. Informácie o procese sa týkajú toho, ako rodina
interaguje, verbálnych a neverbálnych prejavov a charakteristík štýlu. Informácie o obsahu sa týkajú toho, čo sa hovorí, vrátane symbolických prejavov
pomocou metafor. Patrí sem aj konkrétny produkt, ktorý rodina vytvorila (Gil &
Sobol, 2000, Sori, 2006).
Okrem pozorovania procesu a obsahu, ktoré sa odvíja počas tejto aktivity,
by mal terapeut pozorovať aj neverbálne kľúče, ako je výraz tváre, tón hlasu,
úroveň energie, miera radosti a stupeň zapojenia (Sori, 2006).
Ďalšia diagnostická aktivita založená na umení je Čln-búrka-maják (Post
Sprunk, 2010a). Vysvetlite členom rodiny, že majú zaplniť jeden papier na tabuli kresbou člna, búrky a majáka. Úlohu majú splniť potichu. Po dokončení
požiadajte každého z nich, aby napísal príbeh o tom, čo si myslí, že sa stalo
pred búrkou, počas nej a po búrke. Malé dieťa môže potichu nadiktovať svoj
príbeh terapeutovi. Keď každý porozpráva svoj príbeh, terapeut prevedie rodinu diskusiou o strachu, záchrane, nebezpečenstve a o tom, ako získať podporu,
keď je potrebná. Terapeut môže rodine pomôcť prežiť proces skúmaním nasledujúcich otázok:
1. Čo myslíte, aké by to bolo byť na člne počas búrky s vašou rodinou?
2. Kto vám najviac pomáhal v búrke?
3. Viete pomenovať tri svoje pocity, ktoré ste prežívali, keď bola búrka najväčšia?
4. Ak veríte, že by ste sa zachránili, ako by sa to stalo?
5. Ako by ste požiadali o pomoc?
39
Empatia 1/2011
Táto kresliaca aktivita poskytuje pohľad do vnútorného sveta členov rodiny,
na ich črty, postoje, správanie a osobnostné klady a zápory. Okrem toho sa
pomocou tejto kresby terapeut i ostatní členovia rodiny môžu dozvedieť, také
veci, ako kto má sklon k optimizmu a prekonaniu ťažkostí a kto je skôr pesimistický alebo morbídny. Odkrýva sa aj schopnosť mobilizovať vnútorné zdroje a
získať pomoc zvonka zoči-voči nebezpečenstvu a konfliktu.
Terapeutické techniky, ktoré zapájajú deti alebo celú rodinu, môžu byť náročné, obzvlášť ak sa terapeut spolieha na obvyklý modus operandi rozprávacej terapie. Kartová hra na prvé rodinné sedenie (prevzatá od Lowensteinovej,
2010) poskytuje prostriedky, pomocou ktorých sa rozprávanie integruje do aktívnej hry. Na túto hru sa používa štandardný balíček 52 kariet. Hru uveďte tým,
že poviete: „Zahráme si hru, ktorá mi pomôže lepšie spoznať vašu rodinu.“
Pravidlá sú nasledovné:
„Hráč, ktorý je na rade, sníme vrchnú kartu z balíčka. Ak si vezmete kartu
s párnym číslom, vezmete si kartu z balíčka kariet s otázkami a odpoviete na
otázku. Ak snímete kartu s nepárnym číslom, vezmete si kartu z balíčka kariet
s otázkami a položíte otázku niekomu z vás. Ak si vezmete eso, požiadajte
niekoho z rodiny, aby vás objal. Ak dostanete dolníka, kráľovnú alebo kráľa,
môžete si vybrať niečo z tašky s prekvapeniami. Na konci hry si každý vyberie
niečo z tašky s prekvapeniami.“
Karty s otázkami boli konkrétne navrhnuté tak, aby facilitovali zapojenie sa a
pomohli rodine určiť ciele liečby. Sú tam napríklad takéto otázky:
1.Pravda alebo nepravda: keď rodina vyhľadá terapiu, často sa cíti nervózna,
v rozpakoch alebo dokonca zúfalá.
2.Dokončite vetu: dobrý terapeut je ten, čo ...
3.Čo by sa malo stať dnes na sedení, aby sa kvôli tomu oplatilo prísť?
4.Pravda alebo nepravda: všetci v našej rodine robia niečo preto, aby sa to
zlepšilo.
5.Ako sa budete cítiť, keď vaša rodina dostane takú pomoc, akú potrebuje?
Počas hry je veľa možností pozorovať rodinnú dynamiku, čo ešte viac pomáha pri plánovaní liečby. Doplnkové prvky hry sú objatia, ktoré posilňujú podporné interakcie v rodine a taška s prekvapeniami plná drobností, ktoré klientov
zapájajú do činnosti.
Hru možno zopakovať na poslednom sedení (kde sa volá Kartová hra na posledné rodinné sedenie, Lowenstein, 2010) a otázky sa v nej zameriavajú na
inventúru terapeutických ziskov.
Sú tam napríklad takéto otázky:
40
Empatia 1/2011
1.Akú pozitívnu zmenu dosiahol niekto z vašej rodiny počas terapie?
2.Čo teraz dokáže vaša rodina lepšie?
3.Povedz, čo si sa dozvedel o niekom z rodiny počas terapie.
4.Povedz, akú zručnosť si sa naučil počas terapie, ktorá sa bude dať využiť pri
riešení problémov v budúcnosti.
5.Akú radu by si dal inej rodine, ktorá prežíva podobný problém, aký vás
priviedol do terapie?
6.Rodina často naučí terapeuta niečo užitočné. Požiadaj terapeuta, aby
povedal, čo ste ho naučili.
Ďalšie otázky pre obidve verzie tejto hry možno nájsť u Lowensteinovej (2010).
Hru možno modifikovať pre konkrétne cieľové skupiny. Napríklad uvádzame
niekoľko otázok, ktoré sa hodia pri probléme straty (Lowenstein, 2006a):
1.Povedz tri pocity, ktoré si prežíval, keď zomrel milovaný človek.
2.Opíš smútočný rituál alebo zvyk, ktorý vaša rodina dodržiavala, keď milovaný
človek zomrel.
3.Povedz peknú spomienku na milovaného človeka, ktorý zomrel.
4.Môžeš niekomu želať smrť a on potom zomrie?
5.Čo sa podľa teba deje s človekom, ktorý zomrie?
6.Čo ti pomohlo najviac odvtedy, čo milovaný človek zomrel?
Iná hravá intervencia vhodná na rodinné sedenia je Hoď loptu (Post Sprunk,
2010b). Vysvetlite, že päť minút sa budú členovia rodiny striedať v jemnom hádzaní loptou inému členovi rodiny. Keď loptu niekomu hodia, ten povie niečo
milé niekomu v rodine. Vzorec sa opakuje päť minút alebo dovtedy, kým každý
počul aspoň dve milé veci o sebe.
Požiadajte všetkých, aby povedali, čo prežívali, keď niekto povedal o nich
niečo pekné. Napríklad sa môžete spýtať:
1.Aké to bolo povedať niečo milé každému?
2.Ako ste sa cítili, keď niekto iný povedal o vás niečo pekné?
3.Počuli ste niečo, čo ste nečakali?
Po spracovaní začnite hru znovu, ale teraz ich požiadajte, aby povedali, čo
by radi robili (ale teraz nerobia) s človekom, ktorý im hodil loptu. Nechajte to
bežať päť minút a potom spracujte prežívanie.
Tretiu fázu hry tvorí to, čo ľudia hovoria, keď chytia loptu. Človek, ktorý chytí
loptu, dostane inštrukciu, aby povedal, čo by rád zmenil na sebe a čo mu bráni
zmeniť sa. Nechajte rodine čas na spracovanie procesu a rozvíjanie stratégií
zmeny. Možné otázky do diskusie by mohli byť:
41
Empatia 1/2011
1.Vymenujte dve veci, ktoré by podporili zmenu, ktorú by ste radi urobili.
2.Aká dôležitá je táto zmena pre vás na stupnici od 1 do 10?
3.Ako sa zlepší váš rodinný život po tejto zmene?
A nakoniec, keď niekto hodí loptu niekomu inému, prijímateľ povie nejaký
nápad, ako by mohol zlepšiť rodinný život. Po piatich minútach vyzvite rodinu,
aby zvážila všetky návrhy a rozhodla sa, ako a či sa dajú tieto návrhy zahrnúť
do ich života.
Aktivita sa začína hravými interakciami, ktoré podporujú rodinnú kohéziu.
Okrem toho vyjadrenie milých poznámok priamo medzi sebou umožňuje zvýšiť úroveň emocionálnej intimity a zmeniť štýl komunikácie. Hra si žiada, aby
účastníci hovorili o činnostiach, ktoré by radi robili s niekým v rodine a to predstavuje ešte viac možností pre pozitívne rodinné interakcie.
Druhá polovička hry sa zameriava na zlepšenie rodinného života. Terapeut
musí rodinu opatrne viesť diskusiou o možnej realizácii zmien a aké by to malo výhody. Počas diskusie o zmenách rodina spolupracuje ako tím, ktorý rieši
problém a má spoločný cieľ. Hra účastníkov zapája a baví, čím sa stáva užitočnou intervenciou v rodinnej terapii zameranej na deti.
Genogram je technika, ktorá poskytuje grafické znázornenie rodinnej anamnézy. Odhaľuje sa v ňom základná štruktúra a demografia rodiny (McGoldrickm
Gerson a Petry, 2008). Pomocou symbolov znázorňuje obraz troch generácií.
Genogram obsahuje mená, dátumy svadieb, rozvodov, úmrtí a ďalšie dôležité
údaje. Gilová (2006) vymyslela Hravý genogram, v ktorom dieťa používa miniatúrne predmety na znázornenie svojho názor na členov rodiny. Genogram rodinných kladov je modifikáciou Gilovej Hravého genogramu. Terapeut vysvetlí
rodine koncepciu genogramu a pomáha im nakresliť ich genogram na veľkom
hárku papiera. Keď je genogram nakreslený, rodina dostane sadu miniatúrnych
predmetov alebo obrázkov vystrihnutých z časopisov. Rodina má položiť predmet alebo obrázok ako symbol osoby na genogram, ktorý predstavuje pozitívne
atribúty dotyčného človeka alebo „niečo, čo sa všetkým na ňom páči alebo v
čom vyniká“. Rodina sa musí spoločne dohodnúť na jednom predmete pre
každého človeka v programe. (Ak sa nezhodnú, terapeut ich povzbudzuje, aby
vyjednávali.) miniatúrny predmet alebo obrázok sa položí na papier tam, kde je
človek znázornený krúžkom či štvorčekom. Pri spracovaní procesu možno položiť nasledujúce otázky, ktoré možno prispôsobiť vývinovému stupňu dieťaťa:
1. Opíšte miniatúrne predmety/obrázky, ktoré ste zvolili pre každého človeka
na genograme.
2. Majú všetci členovia rodiny nejaké kladné charakteristiky?
42
Empatia 1/2011
3.Zameriavate sa vo svojej rodine obvykle viac na klady alebo zápory?
4.Čo by sa zmenilo vo vašej rodine, keby ste sa zamerali viac na klady jednotlivých členov rodiny?
Genogram rodinných kladov podporuje rodinu v tom, aby sa zamerala na
pozitívne črty. To môže vyvolať pozitívny posun v rodine a vytvoriť pozitívnejšiu
atmosféru.
Na podporu aktívneho zapojenia sa možno využiť aj rap (Sori, 2008). Soriová
(2010) vymyslela Rapové bábkové rodinné interview na základe Bábkového
rodinného interview (BRI), ktoré pôvodne vynašli Irwinová a Malloyová (1974)
a potom ho modifikovala Gilová (1994). Najprv požiadajte každého člena rodiny, aby si vybral bábku. Potom dajte rodine nasledovnú inštrukciu:
„Spoločne vymyslite príbeh,, ktorý má začiatok, jadro a záver, ale nesmie
to byť príbeh, ktorý už poznáte, ako napríklad rozprávka o popoluške alebo
červenej čiapočke. Napíšte svoj príbeh ako rap, nacvičte si ho a potom mi ho
pomocou bábok predveďte.“
Terapeut pozoruje rodinu, ako pracuje pri plnení úlohy, ako sa zapájajú
jednotliví členovia, či ich to baví, ako sa rozhodujú, aké sú ich komunikačné
vzorce a štrukturálne otázky (ako koalície, prepojenia, nezapojenia atď.), kto je
dominantný a kto je vylúčený, či sa objavil vodca alebo či je rap napísaný a kto
ho napísal (Gil & Sobol, 2000).
Keď rodina predvádza rap, terapeut sleduje rozdiely medzi tým, ako bol nacvičený a ako ho predviedli (Gil & Sobol, 2000). Aktivita by sa mala spracovať
tak, že najprv „ostaneme v metafore“ (Sori, 2006). Terapeut by sa napríklad
mohol spýtať mamy – jahniatka, aké to je mať čmeliaka za syna alebo ako sa hrá
chobotnica s opicou, keď jedna žije v mori a druhá na stromoch. Otázky by sa
mali týkať konkrétnej rodiny a príbehu, vrátane toho, ako bábky prekonali nezhody, spolupracovali a aké klady každá bábka mala (pozri Gil & Sobol, 2000,
kde je viac otázok na spracovanie tejto aktivity).
Použitie bábok má jedinečné navodzujúce kvality, ktoré možno využiť na
rodinných sedeniach (Ross, 2000). Rodinní terapeuti môžu použiť aj modelovanie sôch ako efektívny nástroj intervencie (Duhl, Kantor & Duhl, 1973; Satir,
1972). Potenciálne veľmi účinnou možnosťou v rodinnej práci je kombinovanie
techník založených na hre a dynamickej intervencie, ako je napríklad modelovanie sôch s rodinou (Haslam, 2010).
Modelovanie sôch s rodinou pomocou bábok (Haslam, 2010) pomáha jednotlivým členom rodiny vyjadriť svoje pocity a vnemy tvorivým, viaczmyslovým
43
Empatia 1/2011
a symbolickým spôsobom. Terapeut vysvetlí členom rodiny cvičenie, čo sa podobá tomu, ako Satirová (1972) uvádza modelovanie sôch s rodinou:
„Rád by som, aby si všetci členovia rodiny vybrali bábky, ktoré budú predstavovať každého člena rodiny, aj tých, ktorí nie sú teraz tu a umiestnili bábky niekam
v tejto miestnosti. Bábky môžu byť blízko seba alebo ďaleko od seba, niektoré
môžu byť vysoko, iné dolu, na viditeľnom mieste alebo aj skryté. Umiestnite bábky takým spôsobom, aby bolo vidno, aké to vo vašej rodine je.“
Keď každý umiestni bábky, pozbierajte viac informácií pomocou otázok:
1.Čo mi môžete povedať o tejto scéne, ktorú ste vytvorili pomocou bábok?
2.Aké pocity sú medzi nimi? Kamarátia sa niektoré bábky medzi sebou? Alebo
sa hádajú? Bojí sa niektorá z nich niektorej? Cíti sa niektorá osamelo alebo
že je vylúčená?
Možné spôsoby debaty o terapeutových hypotézach o týchto pozorovaniach
so staršími členmi rodiny alebo ako podnecovať reflektujúce reakcie od rodiny:
1.Zaujíma ma, o čom rozmýšľate.
2.Zaujímavé bolo, že... keď...
3.Ako sa bábkové súsošia a to, ako ste robili túto činnosť, podobá vašej rodine
v reálnom živote?
Debata by mala byť skúmavá a podporná, aby ste posilnili pozitívne prežívanie v rodine.
Vyliečené zvieratká (Lowenstein, 2010) je kresliaca technika vhodná do záverečnej fázy terapie. Jej cieľom je pomôcť rodine, aby preskúmala zmeny, ktoré
nastali počas terapie a vytvorila nové poznanie o tom, ako prekonali nezhody.
Dajte každému členovi rodiny hárok papiera a rozličné pomôcky na kreslenie.
Požiadajte ich, aby zaujali uvoľnenú polohu a zatvorili oči. Potom povedzte:
„Predstavte si rodinu zvieratiek... táto rodina sa dostala do veľkých ťažkosti...
predstavte si na chvíľu, aké by to bolo, byť takouto rodinou... keď to budete
mať, otvorte oči a nakreslite túto zranenú zvieraciu rodinu.“
Keď sú kresby hotové, požiadajte ich, aby znovu zavreli oči. Povedzte: „Predstavte si tú istú rodinu... táto rodina prežila niečo veľmi ťažké... sú silní... predstavte si na chvíľu, aké by to bolo, byť takouto rodinou... keď to budete mať,
otvorte oči a nakreslite túto vyliečenú zvieraciu rodinu.“
Keď členovia rodiny nakreslia obidve tieto zvieracie rodiny, vystavte všetky
obrázky, najlepšie tak, že ich prilepíte na stenu. Pozvite rodinu do diskusie o
kresbách. Napríklad sa spýtajte:
44
Empatia 1/2011
1.Aké podobnosti/rozdiely vidíte na kresbách?
2.Ktoré tri slová najlepšie vystihujú zranené zvieracie rodiny?
3.Ktoré tri slová najlepšie vystihujú vyliečené zvieracie rodiny?
4.Čo pomohlo zvieracím rodinám prekonať ťažkosti?
5.Aké dôležité poznatky pre život získali tieto rodiny?
6.Ako využijú zvieratká svoju sila na prekonanie ťažkostí v budúcnosti?
7.Čo odhaľujú vaše kresby o živote vašej rodiny?
Procesné otázky sa zameriavajú na rast, silu a schopnosť prežiť, pretože to sú
dôležité témy, ktoré je potrebné zdôrazniť v záverečnom štádiu terapie. V tejto
intervencii dostane rodina správu, že ťažkosti zvládla a svoju silu môže využiť aj
pri zvládaní ťažkostí v budúcnosti. To dáva rodine pocit potvrdenia a nádeje.
Záver
Tento článok opisuje niekoľko techník založených na hre, ktoré možno použiť v rodinnej terapii zameranej na deti. Tieto prístupy založené na hre a umení
poskytujú rodine príležitosť na smiech, tvorivosť, prácu v tíme, dozvedieť sa
niečo nové o sebe navzájom, preskúmať myšlienky a pocity, zažiť si iný druh
vzťahu s ostatnými členmi rodiny. To má potenciál zvýšiť úroveň emocionálnej
intimity. Táto väčšia emocionálna intimita predstavuje podporu, ktorá ponúka
jednotlivým členom rodiny bezpečnú bázu ďalšieho rastu.
Odkazy na literatúru
Ackerman, N.W. (1970) Family Therapy in Transition. New York, Little Brown
Ariel, S. (2005). Family play therapy. In C. E. Schaefer, J. McCormick & A.
Ohnougi (Eds.) International handbook of play therapy: Advances in assessment, theory, research and practice. New York, Jason Aronson
Arkell, K. (2010). Colored candy go around. In L. Lowenstein (Ed.). Assessment
and tretment activities for children, adolescents and families: Practiotioners
share their most effective techniques. Toronto, ON: Champion Press
Bailey, C.E. & Sori, C.E.F. (2000). Involving parents in children´s therapy. In
C.E. Bailey (Ed.), Children in therapy: Using the family as a resource. New York;
W.W.Norton
Cavett, A. (2010). Family strengths genogram. In L. Lowenstein (Ed.), Creative
family therapy techniques: Play, art, and expressive therapies to engage children in family sessions. Toronto, ON: Champion Press
45
Empatia 1/2011
Gil, E. (1994). Play in family therapy. New York; Guilford
Gil, E. (2006). Helping abused and traumatized children. New York; Guilford
Gil, E. & Sobol, B. (2000). Engaging families in therapeutic play. In C.E. BAiley (Ed.),
Children in therapy: Using the family as a resource. New York; W.W.Norton
Haslam, D. (2010). Family sculpting wirh puppets. In L. Lowenstein (Ed.), Creative family therapy techniques: Play, art, and expressive therapies to engage
children in family sessions. Toronto, ON: Champion Press
Irwin, E.C. & Malloy, E.S. (1975). Family puppet interviews. Family process, 14,
170-191
Keith, D.V. & Whitaker, C.A. (1981). Play therapy; A paradigm for work with
families. Journal of Marital and Family Therapy, 7, 243-254
Klorer, P.G. (2006). Art therapy with traumatized families. In Carey (Ed.), Expressive and creative arts methods for trauma survivors. London, Jessica Kingsley
Publishers
Lipman, L. (2003). The triadic system: Sociometry, psychodrama and group
psychotherapy. In J. Gershoni (Ed.), Psychodrama in the 21st century: Clinical
and educational applications. New York; Springer Publishing
Lowenstein, L. (2006a). Creative interventions for bereaved children. Toronto,
ON: Champion Press
Lowenstein, L. (2006b). Creative interventions for children of divorce.Toronto,
ON: Champion Press
L. Lowenstein (Ed.) (2010). Creative family therapy techniques: Play, art, and
expressive therapies to engage children in family sessions. Toronto, ON: Champion Press
Malchiodi, C.A. (2005). Expressive therapies. New York, Guilford
McGoldrick, M., Gerson, R. and Petry, S. (2008). Genogram: Assessment and
intervention. Third ed.) New York: W.W.Norton
Napier, A.Y. & Whitaker, C.A. (1978). The family crucible. New York: Harper
& Row
Post Sprunk, T. (2010a). Boat storm lighthouse. In L. Lowenstein (Ed.), Creative
family therapy techniques: Play, art, and expressive therapies to engage children in family sessions. Toronto, ON: Champion Press
Post Sprunk, T. (2010b). Toss the ball. In L. Lowenstein (Ed.), Creative family
therapy techniques: Play, art, and expressive therapies to engage children in
family sessions. Toronto, ON: Champion Press
46
Empatia 1/2011
Revell, B. (1997). Using play and art therapy to work with families. In B. Bedard-Bidwell (Ed.) Hand in hand: A practical application of art and play therapy.
London, ON: Thames River Publishing
Satir, V. (1972). Peoplemaking. Palo Alto, CA: Science and Behavior Books
Singer, J.L. (1996). Cognitive and affective implications of imaginative play in
childhood. In M. Lewis (Ed.), Child and adolescents psychiatry: A comprehensive textbook. Baltimore, MD: Williams and Wilkins
Sori, C.F. (2006). Engaging children in family therapy: Creative approaches to
integrating theory and research in clinical practice. New York: Routledge
Sori, C.F. (2010). Rappin´family puppet interview. In L. Lowenstein (Ed.), Creative family therapy techniques: Play, art, and expressive therapies to engage
children in family sessions. Toronto, ON: Champion Press
Sori, C.F. (in press). Using hip-hop in family therapy to build „rap“port. In H.G.
Rosenthal (Ed.), Favorite counseling and therapy homework assignement (2nd
ed.) New York: Guilford
Wark, L. (2003). Explaining to parents the use of play in family therapy. In
C.F. Sori & L.L. Hecker & Associates, The therapist´s notebook for children
and adolscents: Homework, handouts and activities for use in psychotherapy.
Binghamton, NY: Haworth
O autorkách:
Liana Lowensteinová, MSW, RSW, CPT-S je sociálna pracovníčka a certifikovaná terapeutka a supervízorka terapie hrou v Toronte. Má súkromnú prax,
poskytuje klinickú supervíziu a konzultácie odborníkom na duševné zdravie,
prednáša o detskej terapii a terapii hrou. Je autorkou viacerých publikácií, napríklad Paper Dolls and Paper Airplanes; Therapeutic exercises for Sexually
Traumatized Children, Creative Interventions for Troubled Children and Youth, Creative Interventions for Bereaved Children and Creative Interventions
for Children of Divorce.
Trudy Post Sprunková, LMFT-S, LPC-S, RPT-S, PTI-S je licencovaná manželská a rodinná terapeutka a supervízorka, ktorá robí psychoterapiu od roku
1971. Prednášala na mnohých medzinárodných, národných a lokálnych konferenciách, dávala rozhovory pre rozhlas a televíziu. Je certifikovanou špecialistkou na EMDR a registrovanou terapeutkou a supervízorkou terapie hrou. Bola
prezidentkou Asociácie pre terapiu hrou a je prezidentkou a spoluzakladateľkou Asociácie pre terapiu hrou v štáte Georgia, USA.
Preložil: PhDr. Ivan Valkovič
47
Empatia 1/2011
PREČÍTALI SME
Phil Joyce, Charlotte Sills: Základní dovednosti v gestalt
terapii.
Praha: Portál 2010, s.263.
Gestalt v praxi
Na pultoch kníhkupectiev sa objavil nový titul z dielne gestalt terapie. Dvojica
britských psychoterapeutov z Metanoia inštitútu v Londýne ponúka praktickú
knihu venovanú základným schopnostiam v gestalt terapii. Kniha je rozdelená
do 15 kapitol, ktoré postupne viac priblížim. Autori zrozumiteľným jazykom
približujú spôsoby praktickej aplikácie gestalt teórie.
Kniha je dopĺňaná konkrétnymi gestalt cvičeniami k jednotlivým témam. Dané cvičenia vhodne vystihujú danú problematiku a predstavujú výborný príspevok pre terapeutickú prax. Kniha je zároveň pretkaná množstvom zaujímavých
kazuistík, ktoré výstižne ilustrujú predkladanú teóriu.
1. kapitola je venovaná obsahu a procesu prvého stretnutia s klientom. Zaoberá sa konkrétnymi faktormi ako je uzatváranie kontraktu, príprava miestnosti,
záznam sedenia a určenie vhodnosti klienta pre danú terapiu.
2. kapitola vysvetľuje fenomenológiu a teóriu poľa, venuje sa trom zložkám
fenomenologickej metódy: uzátvorkovaniu, popisu a horizontalizmu, ako aj
významu aktívnej zvedavosti. V rámci teórie poľa zdôrazňuje aktívny podiel
klienta na organizovaní poľa.
3. kapitola uvádza tému uvedomovania, vysvetľuje zóny uvedomovania a
kontaktný cyklus. Terapeut podporuje zotrvávanie v prítomnosti, vyostruje a
prehĺbuje uvedomovanie aktuálneho diania a zvyšuje uvedomovanie toho, čomu sa klient vyhýba.
4. kapitola sa zaoberá budovaním terapeutického vzťahu, v rámci ktorého
sa venuje dôležitým zložkám: bezpečný rámec, dialogický vzťah, prítomnosť,
inklúzia, pracovná aliancia, potvrdenie a otvorená komunikácia.
5. kapitola približuje problematiku diagnózy. Gestalt diagnóza je popisná,
fenomenologická a flexibilná a je vnímaná ako „dynamický popis fixovaného
gestaltu.“ Ide hlavne o diagnózu procesu a odporúča sa ko-diagnostikovanie
spolu s klientom. Zdôrazňujú sa tri oblasti diagnostiky: klient vo vzťahu, klient
v procese a podmienky poľa.
6. kapitola sa venuje zvažovaniu liečebného postupu a približuje jednotlivé
fázy liečby a im zodpovedajúce vhodné intervencie.
48
Empatia 1/2011
7. kapitola sa týka posilnenia podpory – rozvoja sebapodpory a podpory
prostredia, ako aj dôležitosti sebapodpory terapeuta. Ponúka aj návrhy pre
prácu s krehkým self procesom a s hanbou.
8. kapitola približuje experimentovanie, poukazuje na dôležitosť správneho
načasovania jednotlivých experimentov a význam asimilácie. Používanie experimentov vysvetľuje v jednotlivých fázach: identifikácia vynárajúcej sa figúry,
návrh experimentu, odstupňovanie experimentu podľa rizika a výzvy, rozvíjanie experimentu, dokončenie práce, asimilácia a integrácia učenia. Súčasťou
kapitoly sú konkrétne gestalt experimenty.
9. kapitola sa zaoberá modifikáciami kontaktu a uvádza jednotlivé spôsoby,
akými klienti modifikujú a narúšajú kontakt. Vysvetľuje jednotlivé prerušenia
kontaktu a navrhuje pri každom z nich potrebné intervencie.
10. kapitola je venovaná nedokončeným záležitostiam, skúmaniu pozadia,
slepých uličiek, práci s imagináciou a s polaritami.
Témou 11. kapitoly je prenos a protiprenos. Prenos je v gestalt terapii vnímaný ako spoluvytváraný vo vzťahu s terapeutom. Autori približujú spôsoby rozpoznania prenosu a metódy práce s ním. Poukazujú na význam protiprenosu,
ktorý rozdeľujú na proaktívny a reaktívny.
12. kapitola „Telesný proces a regres“ sa zaoberá konkrétnymi spôsobmi práce s telom v gestalt terapii, ako je: rozvoj uvedomovania tela, práca s dychom,
s telesnými postojmi, uzemňovacie cvičenia a dekódovanie posolstiev tela. Venuje sa regresívnym stavom a uvádzaniu klienta do prítomnosti, ako aj potrebe
posilnenia dospelého self klienta. Poskytuje tiež odporúčania pre používanie
dotyku v psychoterapii.
13. kapitola je venovaná praktickým otázkam týkajúcim sa rozvoja osobného
štýlu terapeuta, časovo obmedzenej terapie, práce so skupinou, so snami a
zvládaniu rizikových situácií ako je riziko samovraždy a riziko akútnej psychotickej epizódy.
14. kapitola približuje širšie pole a v rámci neho sa venuje terapii v multikultúrnej spoločnosti, rozdielom vo zvykoch a hodnotách, etickým dilemám a
téme spirituality.
Témou záverečnej kapitoly je ukončovanie terapie – vysvetľuje vzorce a úlohy ukončovania, plánované a neočakávané konce a spôsoby ako dobre ukončiť
terapeutický proces.
Knihu ocenia hlavne frekventanti gestalt výcviku a začínajúci terapeuti, ale
zaujímavé podnety v nej môžu nájsť aj skúsení terapeuti.
Mgr. et Mgr. Tatiana Sabová
49
Empatia 1/2011
Rob Yeung: Sebeduvěra
Grada 2010
Umenie získať čokoľvek chcete dáva knihe jasne punc populárnej príručky
a takou aj je. Je to kniha na dvojaké použitie – keď chcete pomáhať niekomu
s jeho sebadôverou, pretože obsahuje veľa cvičení a keď potrebujete niekomu
odporučiť čítanie na sebavzdelávanie a osobnostný rast. Takéto a teda tretie
použitie má táto kniha aj pre každého čitateľa – na pripomenutie ako sa to robí,
ako sa dá znova vrátiť k svojmu optimizmu, energii, svojim zdrojom. Preto ju
považujem za tak užitočnú, že som si ju kúpila, aj keď v knižnici nemám už
žiadne miesto.
Kniha vedie čitateľa cestou premýšľania o sebe, introspekcie a zrovnávania
si veci vhlave, srdci, aj duši, podľa toho ako kto číta. Vytvára koncept sebadôvery – schopnosť vykonávať vhodné a účinné opatrenia, aj keď sa to zdá ťažké.
Urobiť okamžite to, čo treba urobiť z hľadiska dlhodobého cieľa, aj keď to môže
byť z krátkodobej perspektívy nepríjemné.
Musím sa priznať, že ma milo prekvapil tento koncept, za sebadôveru sa
obvykle považuje ten pocit, postoj, nastavenie, vzťah k sebe a konanie bolo
brané ako druhá vec. Z tohto hľadiska je aj vydávanie Empatie prejavom mojej
sebadôvery, čo ma potešilo. Je to, podľa autora proste schopnosť jednať, vziať
osud do svojich rúk.
Kniha je hodne analytická – sedem oblasti sebadôvery, aj s testom ako na tom
ste, vnútorný hlas a automatické myšlienky, pozitívne, či negatívne vnímanie
sveta, využívanie zdrojov a mnoho ďalších pohľadov. Na konci každej kapitolky
je súhrn –ako v tejto oblasti pracovať na sebadôvere.
Druhá časť knihy obsahuje kapitoly o sebadôvere v rôznych životných situáciach – pri verejných prejavoch a prezentáciach, v zamestnaní, v súkromnom živote, vrátane dohováranie rande, v zamestnaní a pri prijímacích pohovoroch.
Kniha je vedecko-populárná, v najlepšom zmysle slova, praktická a povzbudzujúca.
J. Kusá
Ë Ë Ë
Najväčší objav našej generácie je fakt, že ľudia môžu zmeniť svoj život, keď
zmenia svoj spôsob myslenia
50
Wiliam James- filozof
Empatia 1/2011
Marek Blatný a kol.: Psychologie osobnosti. Hlavní tématá,
současné přístupy
Grada 2010
Kniha patrí do základného fondu literárnych prameňov. Ponúka kvalitne
spracovaný pohľad na súčasné koncepcie štruktúry osobnosti. Ponúka hlbšie
spracované niektoré štruktúry osobnosti, nie celkový pohľad na osobnosť.
Prvá kapitola obsahuje kontext psychologie osobnosti, prvé tri tématické kapitoly sa venujú temperamentu, päťfaktorovému konceptu osobnosti a inteligencii.
Ďalšia kapitola sa venuje sebaponímaniu, motivácii a vývojovým teóriam.
Posledné tri kapitoly sa spájajú s optimálnym fungovaním osobnosti na báze
eudaimonického prístupu.
Všetky kapitoly sú vedecky fundované a živé a predstavujú vlastne prehľad
toho, čo je v súčasnosti v českej psychológii kvalitne rozpracovávané. Z tohto
pohľadu prináša kniha užitočnú syntézu, aj keď to nie je Psychologia osobnosti
v jej úplnosti.
J. Kusá
Ë
Ë
Ë
Priemerný nápad, ktorý vyvolá nadšenie , posunie veci ďalej ako skvelý
nápad, ktorý nenadchne nikoho.
51
M. Kay
Empatia 1/2011
REDAKCIA
Editori:
PhDr. Jolana Kusá
PhDr. Ivan Valkovič
Redakčná rada: PhDr. Zuzana Mardiaková, PhDr. Oľga Nemcová,
Mgr. Vladimír Hambálek, Mgr. Ľubica Tománková,
PhDr. Katarína Hatráková
EMPATIA NA INTERNETE
http://www.psychologia.sk/empatia
E-mail:
[email protected]
[email protected]
Adresa: Špitálska ul.č. 8
812 67 Bratislava
Tel.: 02/2045 5826, 2045 5945, 2045 5946
Fax: 02/2045 5556
Reg. č.: 1474/96/6
ISSN: 1335 8624
52
Download

EMPATIA - Psychologia.sk