ČASOPIS MEDICÍNSKEHO PRÁVA A BIOETIKY
ROČNÍK 1 ČÍSLO 1/2014
Právo-medicína.sk
Články zo študentského sympózia „Právo a výzvy súčasnej medicíny“
(13. november 2013)
• TRANSEXUALITA
strana 4
• PRÁVO OSOBY NA
SÚKROMIE A ZDRAVOTNÁ
DOKUMENTÁCIA
strana 29
• PITVA – PRÁVNA ÚPRAVA
A DÔVODY JEJ VYKONANIA
strana 40
• ĽUDSKÉ EMBRYO „VEC“
ČI „ČLOVEK“?
strana 78
• POVINNÉ OČKOVANIE – PRÁVO ALEBO POVINNOSŤ
strana 105
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky.
Editori:
Mgr. Bc. Zuzana Zoláková
Mgr. Tomáš Lipták
Adresa redakcie:
Komora pre medicínske právo – MEDIUS
Mäsiarska 6
040 01 Košice
[email protected]
www.pravo-medicina.sk
www.medius.sk
Grafická úprava: Tonio, s. r. o.
Časopis vydáva Komora pre medicínske právo – MEDIUS.
ISSN: 1339-312X
OBSAH
ČLÁNKY
FRAŇO, J. D.
TRANSSEXUALITA
4
HIŠEMOVÁ, T.
EUTANÁZIA. HISTORICKÝ EXKURZ A PRÁVNA ÚPRAVA NA SLOVENSKU
18
CHOVANOVÁ, D.
PRÁVO OSOBY NA SÚKROMIE A ZDRAVOTNÁ DOKUMENTÁCIA – ZÁSADY JEJ VEDENIA, VÝPISY A NAHLIADANIE
29
KORCHOVÁ, M.
PITVA – PRÁVNA ÚPRAVA A DÔVODY JEJ VYKONANIA
40
LUPAČ, J.
PRÁVO EMBRYA NA ŽIVOT VERZUS PRÁVO ŽENY ROZHODOVAŤ O SVOJOM “TELE”
49
MIKOVÁ, V.
DÔSLEDKY PRÁVNEJ ÚPRAVY MOŽNOSTI ZMENY POHLAVIA
59
ORINÍNOVÁ, M.
DARCOVSTVO ĽUDSKÝCH ORGÁNOV A TRANSPLANTÁCIA
68
PÁZMÁNY, T.
ĽUDSKÉ EMBRYO „VEC“ ČI „ČLOVEK“?
78
PEKAROVIČOVÁ, A.
PRÁVNA ÚPRAVA ASISTOVANEJ REPRODUKCIE. PRÍPUSTNOSŤ ASISTOVANEJ
REPRODUKCIE OSAMELEJ ŽENE
86
ŠPIRKO, P.
REALIZÁCIA PRÁV PACIENTOV AKO NÁSTROJ KONKURENČNÉHO BOJA MEDZI
POSKYTOVATEĽMI ZDRAVOTNEJ STAROSTLIVOSTI
95
TOMKOVÁ, K.
POVINNÉ OČKOVANIE – PRÁVO ALEBO POVINNOSŤ?
105
DUCHOVÁ, M.
DETENČNÉ KONANIE – JE ZABEZPEČENÁ OCHRANA PRÁV DUŠEVNE
CHORÝCH OSÔB?
113
TRANSSEXUALITA
JOACHIM DUŠAN FRAŇO
ABSTRAKT
Najčastejším dôvodom na stieranie rozdielov v –sexualitách (homo-, bi-, trans- ap.) je predsudok,
ktorý plynie z nevedomosti. Článok objasňuje rozdiel v transrodovosti a transsexualite, proces
a právnu úpravu transsexuality s poukázaním na precedensy Európskeho súdu pre ľudské práva,
či právne prípady, ktoré priniesli zásadnú zmenu v procese vnímania –sexualít legislatívou.
Nevynímajúc aktuálnu vnútroštátnu právnu úpravu, článok disponuje medicínskymi
i psychologickými definíciami, ktoré čitateľovi ujasnia rozdiely, i rozšíria obzor. Transsexualita
je však v zásade považovaná za poruchu osobnosti.
KĽÚČOVÉ SLOVÁ
rodová identita, transrodovosť, transsexualita, pohlavná identita, tranzícia
ABSTRACT
Transsexuality as a topic so often ridiculed, will certainly find its place in the field of scientific
research. The most common reason for blurring the –sexuality (homo-, bi-, trans-, etc.) is
a prejudice that stems from ignorance. Article is to clarify the role of the difference in transgender
and transsexuality, process and rules of transsexuality with reference to continental precedents
or legal cases that have brought a fundamental change in the process of perception –sexual
legislative. Not excluding current national legislation, article has medical and psychological
definitions, the reader should clarify differences and broaden horizons. Transsexualism is
basically considered a personality disorder yet.
KEY WORDS
gender identity, transgender, transsexualism, transition
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
„Živlom práva nie je logika, ale skúsenosť.“
(Oliver Wendell Holmes)
ÚVOD
20. storočie bolo obrovským prevratom v dovtedajšom spôsobe života, v náhľade na rôzne oblasti spoločenského diania, či vedné odbory nevynímajúc medicínu a právo na popredných miestach. 21. storočie
nám prináša nové problémy spoločnosti, či už z dôvodu progresu z predošlého obdobia, alebo marginalizované témy strácajú svoje rúško tabu. Jednou z týchto tém je aj transsexualita, o ktorej sa môžeme dopočuť
najčastejšie ako o bulvárnej téme, pritom je to téma závažná a zasahujúca medicínske právo v súčinnosti
s bioetikou, či psychológiou.
I. Rodová identita
V úvode je dôležité rozlíšiť vetvy rodovej identity (gender identity), v ktorej delíme osoby na základe
pohlavia (sex), rodu (gender), sexuálnej orientácie. V rámci textu sa zameriame iba na pohlavie a okrajovo
rod, avšak pri širších úvahách musíme zahrnúť prinajmenšom uvedené tri aspekty, ale i mnohé ďalšie. Téma
transsexuality je veľmi obšírna, a v našich podmienkach zatiaľ nie veľmi diskutovaná, či už medzi odbornou,
alebo laickou verejnosťou. Stretnúť sa s ňou je možné v špecifickej odbornej obci (medicína, medicínske právo, rodové štúdiá). Dôležitou v tomto smere je teda potreba rozlíšiť transgender a transsexuálnych ľudí, pretože tieto pojmy sa často zamieňajú, resp. stotožňujú v očiach laickej verejnosti, avšak aj médií a sú relatívne
mladé, aj napriek tomu, že samotná problematika mladá nie je. Vzhľadom na prezumpciu cieľa tejto práce,
nebudeme rozvíjať jednotlivé kategórie, ale pozrieme sa na ne skôr vo všeobecno-poznávacom prehľade, aby
sme ujasnili pojmológiu, pričom pozornosť upriamime na tzv. tranzíciu, čiže zmenu pohlavia, transsexualitu
a právne dôsledky s ňou spojené.
II.Transgender
II.I Transgender ako pojem
Transgender (totožne: transrodovosť) je pojem, ktorý zahŕňa ľudí, nestotožnených so svojím rodom.
Rod v poňatí teórií rodových štúdií je rozdielny od pohlavia. Kým pohlavie predstavuje medicínsky a právne
klasifikovanú kategóriu založenú na predpoklade primárnych biologických znakov a sekundárnych znakov
pribúdajúcich v období adolescencie, tak rodom rozumieme sociálny konštrukt založený na skutočnostiach
zvaných rodové stereotypy. Pietruchová1 k tomu uvádza, že „ženské a mužské vlastnosti teda nevyplývajú
z biologickej prirodzenosti žien a mužov, ale sú vytvárané spoločnosťou a reprodukujú sa prostredníctvom
tzv. socializácie. V procese socializácie sa už malým deťom vštepuje určitá predstava spoločnosti“, v tej ktorej
dobe aktuálna, a teda, ako by malo vyzerať ich správanie v budúcnosti – dospelosti. Predurčujú ženy napr. na
domáce práce – žena v domácnosti (v manželstve, snaha o profesionalizáciu2); vzdelanie sociálneho smeru
(typickým stereotypom je ekonómka, sekretárka apod.) a uplatnenie typizovane ženské (učiteľka, zdravotná sestra atď.); a mužov predurčujú na typicky mužské povolania (vojak, policajt, vodič z povolania apod.)
s tradičným mužským vzdelaním (napr. technické). Je to tak preto, že rodičia a spoločnosť (či už to budeme
interpretovať spoločne alebo osve, tu pre zjednodušenie objasnenia ich budeme považovať za spoločného
menovateľa) si zjednodušujú „prácu“ v prístupe k ľuďom tým, že predikujú osobnosť človeka a dávajú jej len
dve možnosti: prijať pohlavie zároveň za svoj rod, alebo byť exkludovaný zo spoločnosti ako „iný“. Rod teda
1
2
PIETRUCHOVÁ, O. Rodová rovnosť v organizácii.
http://eur-lex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=OJ:C:2011:021:0039:0043:SK:PDF
6
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
predstavuje sociálny konštrukt na úrovni kultúry, ktorým vnímame čo je mužské alebo ženské. Na základe
prispôsobenia sa spoločnosti pripisujeme pri narodení človeku jeho rod.
Na jednej strane možno fakticky badať konzervatívne prúdy, snažiace sa o zachovanie rodovej tradície,
rodových stereotypov; na strane druhej možno vidieť liberálny prúd sprevádzaný pokrokom a zmenou myslenia, postojov či názorov. I v štátnej správe už sledujeme náznaky snáh o zrušenie rodových stereotypov
zavádzaním interných noriem v snahe priblížiť sa k európskym štandardom, čo uvádza Martinská3, i celosvetovému trendu. „Verejnosť v Českej, Maďarskej a Slovenskej republike akceptovala v roku 2004 službu
žien v ozbrojených silách na akejkoľvek pozícii nasledovne: v Českej republike to bolo 71,4%, v Slovenskej
republike 59,8% a v Maďarsku 59,4% respondentov. Nesúhlas so službou žien v ozbrojených silách vyjadrilo v Česku 25,5%, v Maďarsku 37,4% a na Slovensku 36,9% respondentov.“4 Vyššie naznačené snahy však
zohľadňujú iba rodovo citlivý prístup vo vzťahu mužov k ženám. Nezohľadňujú skutočnosť, že medzi nami
žijú aj osoby, ktoré svoje pohlavie za svoj rod neprijali – „narodili sa v zlom tele“ – a teda je potrebné v tomto
smere pristúpiť k iným opatreniam a najmä k odstráneniu rigidity, čím bude zlepšená ich akceptácia v spoločnosti, okrem iného aj vzhľadom na to, že pristupujeme k opatreniam zlepšujúcim rovnosť medzi mužmi
(masculine) a ženami (feminine), ktorí sú aj biologicky mužmi (male) a ženami (female).
II.II Transgender a právny systém
Právnu úpravu rodu v Slovenskej republike možno v zásade nájsť už v Ústave SR5 a to v článku 12 ods.
2, ktorý vraví, že „Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu
na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny
pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno
z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať, alebo znevýhodňovať.“. Nález I. ÚS 17/99 skonštatoval, že
„Ustanovenie čl. 12 ods. 2 ústavy má všeobecný, deklaratívny charakter a nie charakter základného ľudského
práva a slobody. Jeho použitia je možné sa dovolávať len v spojitosti s ochranou konkrétnych základných
práv a slobôd uvedených v ústave.“ Keďže deklaratívny charakter chápeme ako charakter potvrdzujúci faktický stav, chceme týmto poukázať na skutočnosť, že Ústava SR v čase vydania nálezu ÚS týmto garantuje
aktuálny stav, teda stav daný už v roku 1999 a trvajúci dodnes. Spoločnosť však de facto častokrát nepraktikuje toto ustanovenie a je žiaľ prehliadané, a len míľovými krokmi sa dostávame k tomu, čo je aequum et
iustum v krajinách západnej Európy, či USA.
Zároveň je dôležité poukázať na fakt, že ak čl. 12 ods. 2 Ústavy rozlišuje pojmy pohlavie a rod, je nevyhnutné v praxi aplikovať a fortiori právo priznané Ústavou o rovnakom zaobchádzaní. Tým, že daný odsek
článku 12 Ústavy SR začína slovami: „Základné práva a slobody sa zaručujú“, je potrebné rozumieť pod
týmto článkom potvrdenie „vždy a stále“ rovnosti medzi ľuďmi, a to aj na základe pohlavia a rodu ako dvoch
ústredných faktorov tvoriacich rodovú identitu i napriek neprijatiu svojho rodu jednotlivcom. Taktiež medzi
základné práva a slobody určené i v Ústave SR patria práva uvedené v článku 19 ods. 1, čiže „právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena“. Ak v práve všetko so všetkým súvisí, možno dospieť k záveru, že právna úprava zaručuje ústavné právo na rovnaké zaobchádzanie s ohľadom
na rôzne aspekty a požiadavky modernej spoločnosti.
Transgender, čiže transrodoví ľudia, zahŕňajú v sebe skupiny ľudí, ktorí sú pomenovaní ako trangender, transsexuál, transvestita. Zásadným rozdielom je travesty, ktoré je kabaretnou formou zábavy a nemá
s touto identifikáciou nič spoločné. Transrodoví ľudia sa teda nestotožňujú s rodom, ktorý im bol pridelený
spoločnosťou na základe primárnych pohlavných znakov. Rodová identita nie je podmienená liečebnými
chirurgickými zákrokmi. Podľa Jogjakartských princípov, prijatých vládou SR v roku 2011 sa „pod pojmom
„rodová identita“ rozumie schopnosť človeka hlboko vnútorne a individuálne pociťovať rod, ktorý môže,
ale nemusí, zodpovedať pohlaviu, s ktorým sa človek narodil, pričom sem patrí aj vnímanie vlastného tela
3
4
5
MARTINSKÁ.M. Muži a ženy v ozbrojených silách Slovenskej republiky
Polonský, D. a kol. Profesionalizácia ozbrojených síl. In Martinská,M. Muži a ženy v ozbrojených silách SR, s. 83
Ústava Slovenskej republiky ako ÚZ 460/1992 Z.z.
7
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
(vrátane lekárskych, chirurgických alebo iných úprav telesného vzhľadu alebo telesných funkcií uskutočnených na základe slobodného rozhodnutia) a iné rodové prejavy, napríklad obliekanie, rečový prejav a vystupovanie.“6 Preto je kladený apel na spoločnosť a právo, ktoré upravuje všetky spoločenské vzťahy, pristupovať k týmto ľuďom s rešpektom i úctou, rodovo-citlivo ako ku každému inému človeku v spoločnosti, čo
sa týka i štandardných situácií pri oslovovaní, v ktorých je najideálnejším riešením opýtanie sa konkrétnej
osoby, akým rodom je vhodné ju oslovovať.
Je dôležité podotknúť, že „niekedy dokonca píšeme celú kategóriu trans* s hviezdičkou na konci, aby
sme poukázali na to, že ide vskutku o diverznú skupinu ľudí.“7
III.Transsexualita
III.I Pojem transsexuality a sexuálnej identity
Transsexuál, je podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb 10. vydanie (ďalej len „MKCH-10“) definovaná “túžba žiť a byť akceptovaný ako príslušník opačného pohlavia, zvyčajne sprevádzaná pocitom nepohody
z vlastného anatomického pohlavia alebo jeho neprimeranosti a želaním chirurgického alebo hormonálneho
liečenia, ktoré by zladilo telo pacienta s preferovaným pohlavím.“8 Zaradiť pojem môžeme do skupiny transrodový muž, resp. trans* muž; transrodová žena, resp. trans* žena. Ako bolo vyššie spomenuté, rod je od
pohlavia odlišný. Pohlavie je dané primárnymi fyziologickými znakmi u žien, mužov, a podľa pohlavia delíme
ľudí na mužov (male), ženy (female) a intersexuálne osoby. Dnes sa môžeme stretnúť namiesto transsexuality s pojmom pohlavná identita, ktorou je „subjektívne vnímaný pocit spolunáležitosti, či naopak rozporu
s vlastným telom, s jeho primárnymi a sekundárnymi pohlavnými znakmi, i so sociálnou rolou prisudzovanou danému pohlaviu.“9 Procházka10 ďalej tvrdí, že pôsobením fetálnych androgénov, konkrétne v druhom
trimestri vnútromaternicového vývinu, sa vytvárajú v hypotalame základy pohlavnej identity.
Sexuálna identifikácia, resp. sexuálna identita je podľa Zveřinu11 pocit príslušnosti k mužskému, resp.
ženskému pohlaviu. Za podstatné považujeme spomenúť, že transsexuálne osoby si uvedomujú svoju pohlavnú identitu, tá ale nie je v súlade s ich biologickým pohlavím, ako sme opisovali vyššie a preto je v detstve
ich situácia iná. Považovanie seba samých v zrkadle sveta je v rozpore s požiadavkami rodiny aj sociálneho
prostredia, čiže sociálneho konštruktu.
V dospelosti za možný zdroj túžby po chirurgickej premene bola označovaná „utkvelá myšlienka“12 či
priamo „trvalá patologická zmena osobnosti “13. V sexuologickej lekárskej obci boli diskutované dôsledky
všeobecného prijatia takejto interpretácie „nesúladu“ medzi telesnými atribútmi a rodovou identitou, a to
nielen zamietnutie chirurgického zákroku zmeny pohlavia, ale tiež zbavenie transsexuálnych osôb spôsobilosti na právne úkony.
Zaujímavým sa javí poznatok Sigmunda Freuda, vyjadrený v téze, že „sexualita dievčat má celkom mužský charakter. Ba keby sme vedeli dať pojmom „mužský“ a „ženský“ pevný obsah, mohli by sme hájiť i tvrdenie, že libido je mužskej povahy, či už sa prejavuje u muža alebo u ženy, a či je jeho objektom muž alebo
žena.“14 V hlbšej úvahe by sme skĺzli do iných vedných disciplín, a tak pre účely tohto príspevku stačí poukázať na fakt „pevnosti obsahu pojmu“, čím dal priestor k diskusii o vymedzení pojmov muž a žena, v zmysle
aktivity a pasivity, biologickom zmysle i zmysle sociologickom.15
6
7
8
9
10
11
12
13
14
15
Jogjakartské princípy, 2011
Dynarski, W. Telá bez práv – transrodoví ľudia, sexualita a rodičovstvo.
Dynarski, W. Rámec pre porozumenie situácii trans* ľudí v Slovenskej republike.
Procházka, I., Weiss, P. Pohlavní identita. 2002.
Procházka, I. Transsexualita a pohlavní identita. Vývoj pojmů, definice a výskyt. 2003.
Zvěřina, J. Lékařská sexuologie.
Rozmarič, A. Transsexualismus z hlediska soudně-lékařského. s. 4
Dobrotka, G. Transsexualismus a osobnost. s. 5
Freud S., Spisy z let 1904 – 1905, s. 102
Freud S., Spisy z let 1904 – 1905, s. 109
8
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
III.II Transsexualita ako porucha osobnosti
V súčasnej dobe je transsexualita považovaná za poruchu osobnosti, zaradenú podľa MKCH-10 do
kategórie F64.0 – Poruchy sexuálnej identity. „Transsexualita je diagnóza ako každá iná. Ľudia s touto poruchou sú u nás diskriminovaní. Transsexualita nie je úchylka. Títo ľudia môžu mať všetky typy sexuálnych orientácií. Ich porucha nespočíva v tom, že by cielene vyhľadávali telesný kontakt s osobami svojho
biologického pohlavia.“16
Heretik17 popisuje transsexualizmus ako primárnu poruchu sexuálnej identifikácie, „pri ktorej sa jedinec
nestotožní s pohlavím, s ktorým sa narodil, a vehementne sa snaží o zmenu pohlavia, najčastejšie chirurgickou cestou. Výskyt transsexuálov s registrovanou žiadosťou o zmenu pohlavia sa v populácii odhaduje na
1:100 000.“ Právne významné je v tomto smere vymáhanie prepisu rodu v matrike a OP podvodom.
Na základe tejto klasifikácie a zaradenia osoby pod kategóriu Duševné poruchy a poruchy správania,
majú pri objektívnom pohľade transsexuálne osoby na jednej strane možnosť úhrady niektorých nákladov
poisťovňou podľa nariadenia vlády č. 777/2004 Z.z., na strane druhej sú takto označené za osoby duševne
choré, čo ich fakticky vylučuje z možnosti práce na určitých špecializovaných postoch, nevynímajúc celoživotnú „nálepku“. Ako príklad možno uviesť pozície s potrebou bezpečnostných previerok ktoréhokoľvek
stupňa, podľa zákona 215/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, čo sa netýka len štátnej správy, ale i špecializovaných pracovísk s nutnosťou spomenutých previerok.
Ako môžeme vidieť, transsexualita má lekárske. psychické, sociálne ale i právne dimenzie. Podľa kritérií
WHO platí, že: transsexuálna identita musí priebežne existovať minimálne 2 roky; nesmie byť symptóm
inej psychickej poruchy, ako napr. schizofrénie; súvislosť s genetickými alebo pohlavne chromozómovými
anomáliami je vylúčená.
Samotný postup však nespočíva len v zodpovedaní troch základných otázok. Transsexualita je stále považovaná za sexuálnu deviáciu. Podľa Heretika18 sa sexuálne deviácie zaraďujú medzi psychopatie – Poruchy
osobnosti a správania dospelých. „Vychádza sa pritom z faktu, že odlišné sexuálne zameranie, či konanie
a následná spoločenská reakcia menia celú osobnosť postihnutého.“ Vidíme, že a priori je tu transsexuálna
osoba považovaná za postihnutú poruchou. Deviácia podľa neho „vychádza zo štatistického chápania normality a poukazuje na nízky výskyt v populácii.“19
Podľa oblasti narušenia sexuálnej motivácie ako základu sexuálnej deviácie, sa delia na:
a)
b)
c)
d)
poruchy identifikácie
poruchy orientácie
poruchy sexuálneho správania
kombinované poruchy
III.III Tranzícia
Zmenu pohlavia (tranzícia) je podľa Drabovej20 možné v zásade rozdeliť na niekoľko častí:
1)
2)
3)
4)
16
17
18
19
20
Diagnostika
Fáza rozhodovania
Real life test (RLT), Real life experience (RLE)
Hormonálna terapia
Kampf, V. Transsexuáli: Ako si zmeniť pohlavie.
Heretik, A. Forenzná psychológia pre psychológov, právnikov, lekárov a iné pomáhajúce profesie, s. 308
Heretik, A. Forenzná psychológia pre psychológov, právnikov, lekárov a iné pomáhajúce profesie, s. 306
tamtiež
Drabová, K. Zmena pohlavia, podmienky, právne súvislosti.
9
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
5) Operácia
6) Pooperačné obdobie
V iných zdrojoch7 sa môžeme stretnúť s (pre nás významnejším) okruhovým delením tranzície na tri celky:
a) spoločenská tranzícia,
b) medicínska tranzícia,
c) právna tranzícia.
a) Spoločenská tranzícia spočíva vo všetkom, čo trans* človek urobí, aby vyjadril svoju rodovú identitu
okoliu. Týka sa to zmeny správania, obliekania, účesu, rodu v ktorom má spoločnosť oslovovať danú osobu.
Ďalšími aspektmi tejto tranzície je rodová rola, ktorá predstavuje súbor spoločensky očakávaných postojov, prejavov a správaní súvisiacich s konkrétnym binárnym rodom, teda to, čo z nás v očiach spoločnosti
robí „skutočným mužom“ alebo „skutočnou ženou“ na úrovni správania. Rodová rola súvisí s rozdelením
úloh v spoločnosti na „mužské“ a „ženské“; a konečne Real life test (RLT) alebo Real life experience (RLE) je
časovo ohraničené obdobie, v ktorom tranziciujúci človek musí zmeniť svoju spoločenskú a obzvlášť rodovú
rolu na takú, ktorá sa považuje za prináležiacu rodovej identite daného trans* človeka (v tomto prípade sa
dá hovoriť o trans* mužoch a trans* ženách, pretože iné rodové identity v procese nie sú rozpoznané a sú
vnímané ako nerozhodnosť či neochota spolupracovať). RLT má slúžiť ako obdobie, v ktorom trans* človek
natrvalo preberie jednu z dvoch rodových rolí. Veľký dôraz sa kladie na to, ako tranziciujúceho človeka vníma okolie – v prípade odmietania okolím je teda dotyčná osoba trestaná za nevraživosť okolia a je podporovaná v tom, aby svoju rodovú rolu dodržiavala dôslednejšie. V mnohých krajinách bola táto fáza vyškrtnutá
z podmienok pre zmenu dokumentov a podstúpenia operatívnych zákrokov. Z hľadiska práva je možná indikácia porušovania ľudských práv v smere mučenia, ponižujúceho zaobchádzania ako to uvádza článok 5 a 6
Všeobecnej deklarácie ľudských práv z roku 1959, pričom podľa Slovníka slovenského jazyka21 vychádzajúc
zo slova mučiť, je mučenie aj „trápenie telesné i duševné, spôsobovanie múk, utrpenia“; keďže osoba je vystavovaná trestu za nevraživosť okolia, pretože stále je oficiálne „pôvodným pohlavím“, z čoho môže prameniť
aj výsmech, či (samotné) poníženie. Na druhej strane, je akceptovateľný i názor, že osoba, ktorá chce žiť ako
opačné pohlavie, by mala byť pripravená na kritiku okolia.
b) Medicínska tranzícia „je voľba smerujúca k zmene telesných čŕt za využitia rôznych prostriedkov vyžadujúcich zdravotnícku asistenciu, napr. hormonálnych preparátov, chirurgických zákrokov apod.“22 Samozrejmosťou v procese poskytovania zdravotnej služby má byť plný rozsah informácii o jednotlivých možnostiach a informovaný súhlas23. Medicínska tranzícia zahŕňa v sebe diagnózu, ktorou je v tomto prípade
transsexualita, v MKCH-10 zaradená pod F64.0, v kategórii Duševné poruchy a poruchy správania, resp.
F64. 2 Porucha sexuálnej identity v detstve.
Na Slovensku je možnosť podstúpenia ktorejkoľvek časti medicínskej tranzície viazaná na stanovenie
diagnózy. Prejavy tejto poruchy osobnosti spravidla zmiznú po alebo počas tranzície. Podmienky na vystavenie diagnózy a možnosti pokračovať v medicínskej tranzícii sa riadia subjektívnym hodnotením lekára/
lekárky a nie sú regulované zákonom. V prípade získania potvrdenia o diagnóze F. 64 – Transsexualita prichádzajú na rad nútené medicínske zákroky, ktoré priamo súvisia s právnou tranzíciou a zmenou dokumentov.
Na Slovensku existujú obmedzené spôsoby a možnosti tranzície, keďže o celkovom postupe rozhoduje výhradne lekár/ka. Nútené medicínske zákroky na Slovensku zahŕňajú nútené užívanie hormonálnych preparátov, podstúpenie nútenej kastrácie a v prípade trans mužov aj nútenej rekonštrukcie hrudníka. Nútenou
kastráciou rozumieme trvalú stratu reprodukčnej schopnosti. Používame pojem kastrácia, pretože v rámci
21
22
23
Peciar, Š. Slovník slovenského jazyka. II. L – O.
Dynarski, W. Rámec pre porozumenie situácii trans* ľudí v Slovenskej republike
Pozri napr. http://www.fno.cz/documents/informovanesouhlasy/Zmena_pohlavi_operacnimi_zakroky_IS_r02.pdf
10
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
Slovenska dochádza k odstráneniu vnútorných pohlavných orgánov, tzn. odstráneniu maternice a oboch vaječníkov (totálna hysterektómia) alebo odstráneniu semenníkov (orchiektómia); genitálnou rekonštrukciou
rozumieme zákrok, ktorý pozmení tvar genitálu na taký, ktorý sa zvyčajne pripisuje opačnému binárnemu
pohlaviu (muž, žena); rekonštrukciou hrudníka (mastektómia) zákrok zahŕňajúci aj úpravu prsných dvorcov a modelovanie hrudníka do tvaru, ktorý sa všeobecne vníma ako mužský. Mnohí trans* ľudia vnímajú
nútené medicínske zákroky ako porušovanie ľudských práv. Avšak opačný názorový prúd tvrdí, že pokiaľ
osoba chce žiť ako opačné pohlavie, tak by „sa mala zmeniť od základov“.
c) Nakoniec právna tranzícia „je zmena identifikačných a právnych dokumentov konkrétnej osoby, ktorá
po dokončení uvádza iné pohlavie ako to, ktoré jej bolo pripísané pri narodení.“24 V podmienkach slovenskej
legislatívy, ako bolo zmienené ut supra, je možné podstúpiť celkový proces tranzície pohlavia so 100%nou
úhradou nákladov poisťovňou na diagnózu, a niektorých medicínskych (operatívnych) zákrokov, pričom
následné kroky sú zmena identity ako základ daného procesu; zmena mena, ktorá je upravená v zákone
300/1993 Z.z. (o mene a priezvisku) v znení neskorších predpisov, pre našu potrebu spomenieme §2 ods. 2:
„Nemožno určiť meno hanlivé, neosobné alebo domácku podobu mena, alebo prvé meno totožné s menom
žijúceho súrodenca uvedeným v matrike na prvom mieste, alebo osobe mužského pohlavia určiť ženské
meno a naopak.“;
§6 ods. 6 ktorým je povolené už v procese tranzície používať neutrálne meno, t.j. meno, ktoré v podmienkach krajiny nie je výlučne priradené ženskému, či mužskému pohlaviu (napríklad Alex, Nikola): „Fyzickej
osobe, u ktorej prebieha zmena pohlavia, povolí obvodný úrad používať neutrálne meno a priezvisko na
základe jej žiadosti a potvrdenia zdravotníckeho zariadenia, v ktorom liečba k zmene pohlavia prebieha.“;
§7 ods. 1 písm. c/ „Povolenie na zmenu mena nie je potrebné, ak ide o zmenu mena z dôvodu zmeny pohlavia.“;
§7 ods. 2 písm. f/ „Povolenie na zmenu priezviska nie je potrebné, ak ide o zmenu priezviska z dôvodu zmeny
pohlavia.“
§7 ods. 3: „pri zmene mena alebo zmene priezviska z dôvodu zmeny pohlavia je potrebné predložiť aj
lekársky posudok.“ ;
ďalej je pre naše účely dôležitý §8 ods. 3 zákona č. 224/2006 Z.z. (o OP) v znení neskorších predpisov, ktorý
vraví, že „ Ak je dôvodom na vydanie nového občianskeho preukazu zmena mena, priezviska, rodného čísla
alebo trvalého pobytu alebo ak občan pri žiadosti o vydanie nového občianskeho preukazu súčasne žiada
o vyznačenie nového údaja, je povinný predložiť aj doklad o tejto zmene alebo doklad potvrdzujúci nový údaj.“
Všeobecne sa za ukončenie tranzície považuje zmena rodového markera F/M (kolónka „pohlavie“) a zmena rodného čísla v súlade s ustanovením §8 ods. 2 písm. b/ zákona č. 301/1995 Z.z.: „Ministerstvo vykoná
na požiadanie zmenu rodného čísla, na základe lekárskeho posudku o zmene pohlavia osoby“.
Okrajovo možno spomenúť zákon č. 154/1994 Z.z. o matrikách; zákon č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke, ktorý v §och 94-95 určuje vydávanie vodičských preukazov; zákon č. 647/2007 Z.z. o pasoch z dôvodu
zmeny údajov aj v týchto dokladoch.
IV. Trans* a právo
Osoba, ktorá podstúpi tranzíciu v rozsahu vyššie opísanom, má po zmene pohlavia prístup ku všetkým
právam, ktoré má dané pohlavie. Zaručujú to Ústava SR v článku 12 ods. 1 a 2; antidiskriminačný zákon č.
365/2004 Z.z.; články 8 a 12 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd z roku 1950 (ďalej len
„dohovor“), ktorými toto právo Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) precedentne priznal v prípade Christine Goodwin vs. The United Kingdom (1970 v UK, 2002 ESĽP), ktorý bol prvým „veľkým“ prípadom
v tomto smere; ďalej možno poukázať na článok 14 Dohovoru, ktorý zakazuje diskrimináciu v užívaní práv
priznaných Dohovorom na akomkoľvek dôvode, špeciálne vymenované sú však medzi inými i pohlavie a rod.
Ako ďalšie príklady v judikatúre ESĽP možno uviesť prípad Bellinger vs. Bellinger (UK) z 10. 5. 2003 vo
24
Dynarski, W. Rámec pre porozumenie situácii trans* ľudí v Slovenskej republike
11
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
veci platnosti manželstva po zmene pohlavia (Male to Female), kde ESĽP rozhodol, že manželstvo je platné
a vtedajšia právna úprava nie je v súlade s Dohovorom. V prípadoch ako Rees vs. United Kingdom (1986), či
Cossey vs. United Kingdom (1990) bolo rozhodnuté, že otázka zmien v rodnom liste z dôvodu zmeny pohlavia
je čisto vecou právnej úpravy štátu; alebo prípad X. Y. and Z. vs. United Kingdom.
„V rozhodnutí vo veci Sheffield and Horsham vs. The United Kingdom v roku 1998 ESĽP neskonštatoval
porušenie Dohovoru zo strany Veľkej Británie, ktorá odmietla prvej sťažovateľke, ktorá podstúpila zmenu pohlavia v Holandsku, zmeniť údaje v identifikačných dokumentoch a druhej sťažovateľke súd zakázal
stýkať sa s vlastnou dcérou. V tomto prípade ešte Komisia neskonštatovala povinnosť UK upraviť právne
postavenie transsexuálov a porušenie Dohovoru.25
Postupne sa prijímajú rôzne právne predpisy s ohľadom de lege ferenda, ako napríklad smernica 79/7/
EHS, ktorej účelom je postupné vykonávanie zásady rovnakého zaobchádzania vo veciach súvisiacich so
sociálnym zabezpečením; Gender Recognition Act z roku 2004 (zákon o uznaní rodu), na základe ktorého
môže transsexuálna osoba požiadať o vydanie certifikátu o uznaní rodu („gender recognition certificate“), ktorý podľa slov vnútroštátneho súdu „poskytuje kľúč k skoro úplnému jeho alebo jej nadobudnutého rodu“26,
alebo smernica 76/207/EHS o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami, pokiaľ ide
o prístup k zamestnaniu, odbornej príprave a postupu v zamestnaní a o pracovné podmienky27, signifikantne významnou sa javí skutočnosť, že úprava vraví o mužoch a ženách, pričom nedefinuje muža či ženu, ergo
vzťahuje sa i na tranziciované osoby, teda trans mužov, resp. trans ženy (po zmene pohlavia).
Právne precedensy uvádza aj Orosz28 v právnych veciach L. c. Litva z 11. 9. 2007, Schlumpf c. Švajčiarsko
z 9. 1. 2009, B. c. Francúzsko z 25. 3. 1992, alebo Grant c. Spojené kráľovstvo z 23. 5. 2006.
Osobitne možno poukázať na článok 41 Ústavy SR4, ktorý manželstvo, rodičovstvo a rodinu kladie pod
ochranu zákona, čím môžeme dedukovať, že štát dáva tieto 3 atribúty na úroveň ústavnej ochrany a de iure
im zaručuje nadzákonnú ochranu a vytvára taxatívnu povinnosť zákonodarcu prijať zákon na ochranu týchto atribútov i v nadväznosti na blanketnú formu normy danú ods. 6 tohto článku.
Ďalej môžeme poukázať na vnútroštátnu legislatívu, zákon 36/2005 Z.z. (o rodine) v znení neskorších
predpisov, kde v článku I., ktorého názov zdôrazňuje, že ide o Základné zásady sa uvádza v článku 1, že
„Manželstvo je zväzkom muža a ženy. Hlavným účelom manželstva je založenie rodiny a riadna výchova
detí.“ Článok 3 ďalej vraví, že „Rodičovstvo je spoločnosťou mimoriadne uznávaným poslaním ženy a muža.“
Zásady môžeme chápať ako články, ktoré majú a fortiori vyjadriť zákon, ktorého znenie hneď v §1 ods. 1
ustanovuje, že „Manželstvo je zväzok muža a ženy, ktorý vzniká ... po splnení podmienok ustanovených
týmto zákonom“; ods. 3: „Muž a žena, ktorí chcú spolu uzavrieť manželstvo (ďalej len „snúbenci“), majú
vopred poznať navzájom svoje charakterové vlastnosti a svoj zdravotný stav.“ Zákon teda taxatívne neuvádza, že musí ísť o zväzok muža a ženy, ktorý sa ako muž a žena narodili. V tomto smere teda vidieť i liberálnosť; a konzervatívny postoj len voči neheterosexuálnym zväzkom. Tým sa môžeme dostať k úvahe, aký
vplyv má zmena pohlavia na rodinu? Kľúčovým podľa Oráleka29 je prípad Christine Goodwin vs. United
Kingdom, ktorý mal za následok odstránenie diskriminačných opatrení voči skupine, dnes súhrnne nazvanej LGBTI(Q). Nielen transsexualita, ale aj homosexualita – adopcia detí homosexuálnymi pármi, či umelé
oplodnenie lesbami, musí ísť „ruka v ruke“; pretože v konečnom dôsledku, trans žena (MtF) môže byť umelo
oplodnená. Dva prístupy asistovanej reprodukcie v slovenskom právnom poriadku načrtla Zoláková30, a to:
1) Paternalistický prístup, ktorý vníma problém asistovanej reprodukcie predovšetkým ako otázku, ktorú
by štát regulovať mal.
25
26
27
28
29
30
Orálek, F. Vliv štrasburské judikatury na rodinné právo.
http://eur-lex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=CELEX:62004CC0423:SK:PDF
http://eur-lex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=DD:05:01:31976L0207:SK:PDF
Orosz, L. a kol., Základy teórie konštitucionalizmu.
Orálek, F. Vliv štrasburské judikatury na rodinné právo.
Zoláková, Z. Asistovaná reprodukcia v slovenskom právnom poriadku, s. 14
12
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
V centre jeho záujmu stojí právny status embrya a ochrana práva na život, s dvomi možnými riešeniami:
- definícia embrya ako osoby, ktorá by implikovala, že sa na embryo ako subjekt práva vzťahuje právo na
život (čl. 2 Dohovoru na ochranu ľudských práv a slobôd, čl. 15 Ústavy SR) alebo
- definícia embrya ako veci, pričom v takom prípade by bolo potrebné definovať, či ide o vec extra commercium alebo vec, ktorá sa môže stať predmetom obchodných vzťahov a dispozícií
2) Liberálny prístup, vychádza z chápania asistovanej reprodukcie ako problému definície tzv. práv na
reprodukciu resp. reprodukčných práv, ktoré môžu byť subsumované pod
- základné ľudské práva a slobody in concreto pod právo na telesnú integritu (Dohovor čl. 12) a právo na
súkromie (čl. 16 ods. 1 Ústavy SR), alebo
- ako samostatná kategória práv implikujúca nárok na poskytnutie ochrany záujmu „mať dieťa“ zo strany štátu podobne, ako je to v prípade hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv a to v medziach
stanovených zákonom (napríklad ako právo na ochranu zdravia podľa čl. 40 Ústavy SR).
Ak by napr. trans žena (MtF) mohla byť umelo oplodnená aj v podmienkach slovenskej legislatívy, naskytá sa nám otázka, či nestráca zmysel zákon o rodine, ktorý predikuje muža a ženu v „ich pôvodnej forme“.
Prípadné adopcie, resp. osvojenia detí by boli inkluzívnym ústupkom liberálnym prúdom, a následne by
mohli vznikať oprávnené požiadavky homosexuálnych párov na rovnaký rozsah subjektívnych práv.31 Stále
vidieť nálady spoločnosti, pre ktoré je akákoľvek odchýlka od „normality“ (definovanej Heretikom32 ako štatistická veličina), deviantná a a priori odsúdeniahodná. Dvořáčkovej33 analýzou, potlačiteľská optika vníma
„diskurz interpretujúci chirurgickú premenu ako možný prostriedok dosiahnutia heterosexuality, ktorý poukazuje na kľúčovú rolu heterosexuality v sexuologickom poňatí normality.“ Tu môžeme hľadať súvis medzi
homosexualitou a heterosexualitou, ktorá bola ľuďom prirodzene daná. Dôsledkami môže byť prelomenie
konzervatívnych bariér, alebo pravý opak, väčšia rigidita spoločnosti. Určite zásadnou je snaha postupne
prijímať zmeny v myslení, a akceptovať ľudí v ich diverzite, čo sa nepochybne premietne i do právnej sféry.
Konzervatívne prúdy hlásajú obavy z porušenia manželstva, ako tradičného zväzku muža a ženy daného
historicky, i nábožensky34; a ako náprotivok im stoja liberálne prúdy, ktoré dávajú do popredia jednoznačnú
slobodu jednotlivca, s určitým historickým odkazom Johna Locka, vyjadreným vo výroku klasického liberalizmu: „Moja sloboda končí tam, kde začína sloboda druhého.“.35 Príkladom môžeme uviesť Nemecko, ktoré
1. 11. 2013 ako prvá krajina v Európe zrušila povinnosť zapisovať pohlavie pri narodení dieťaťa a ponecháva
zápis na neskôr, z dôvodu prípadnej zmeny pohlavia, ktorá je na slobodnej vôli človeka.36
Ako ďalšia sa nám môže javiť otázka, či je zmena pohlaví prospešná pre spoločnosť. Náchylným je riziko
chaosu, ktorý môže medzi ľudí vniesť zmena rodu, či pohlavia. Ad absurdum by bolo, ak by každý na zemi
zmenil svoje pohlavie. Tak by v dôsledku „zákonov“ biológie civilizácia zanikla. Taktiež nielen katolícki duchovní, ale už i sociológovia ako Niklas Luhmann si uvedomujú vážnosť a zložitosť procesu od počatia po
pôrod a zastávajú názor, že „iba skutočné ženy môžu rodiť deti“.37
31
32
33
34
35
36
37
Riziko v adopciách homosexuálnymi pármi možno badať už v existujúcich prípadoch, pozri napr.: http://www.cas.sk/clanok/207541/
chlapca-adoptovali-dve-lesbicky-teraz-chce-byt-dievca-aj-on.html
Heretik, A. Forenzná psychológia pre psychológov, právnikov, lekárov a iné pomáhajúce profesie, s. 306
Dvořáčková, J. Transsexualita optikou sexuologie.
Pozri napr.:
http://www.sme.sk/c/6929231/kdh-chce-ustavne-chranit-manzelstvo-ako-zvazok-muza-a-zeny.html čítané 30. 10. 2013
http://www.sme.sk/c/4086933/marek-nikolov-v-zdravej-rodine-homosexual-nevyrastie.html čítané 30. 10. 2013
http://spravy.pravda.sk/domace/clanok/174372-teply-janko-rozputal-vasne-kuffa-oznacil-homosexualov-za-chorych/ čítané 30. 10. 2013
Pozri napr.: http://www.sme.sk/c/6575918/sdku-pri-registrovanych-partnerstvach-jednotna-nebude.html#ixzz29wLCNp35 čítané
30. 10. 2013 http://www.teraz.sk/slovensko/sas-navrhuje-zavedenie-registrovanych-p/20017-clanok.html čítané 30. 10. 2013
Pozri http://www.teraz.sk/magazin/nemecko-novorodenci-pohlavie/63179-clanok.html čítané 1. 11. 2013
Pozri http://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/ostatne-dokumenty/c/pohlavna-identita-rodova-identitarovnost-pohlavi-bioetika-pravo čítané 30. 10. 2013
13
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
Zmena pohlavia sa dá chápať aj ako právo nakladať s vlastným telom. Ak však možno a contrario (vychádzajúc z §37 ods. 2 zákona 576/2004 Z.z. s účinnosťou k 1. 10. 2013) nakladať s telom po smrti ako orgánom
pre výskum, tak počas života by malo byť tobôž umožnené nakladanie s vlastným telom. Nie je vylúčený
aspekt slobody, ktorú si zaslúži každý človek, a na základe prejavu vôle so všetkými jeho náležitosťami môže
prestať „žiť v tele“, v ktorom sa necíti dobre; ale v každom prípade je nutné, ak nie nevyhnutné obmedziť aj
tento aspekt slobody. Ďalším príkladom je dôsledok v praxi, že osoba de iure prestáva existovať a vzniká nová
osoba, s novým rodným číslom a novým menom i priezviskom.
Nakoniec, zmena rodu či pohlavia okrem právnych dôsledkov môže priniesť i zmeny v určitej rovnováhe
ľudstva v počte žien i mužov (ktorí na svet prichádzajú prirodzenou cestou, a to cestou neovplyvniteľnou),
i keď zatiaľ v absolútne zanedbateľných číslach.
ZÁVER
Veľmi dlhý a zložitý proces tranzície sme sa snažili objasniť vo všetkých smeroch, ktoré zasahuje. Ujasnením pojmov ako transrodovosť – transgender, transsexualita, Real life test, Real life experience, či nútené
medicínske zákroky, sme poukázali na rozdiely v nich, a tým aj na dôležitosť prijatia rôznorodých ľudí. Zároveň sme načrtli dva protipólne prúdy, ktoré obhajujú, alebo naopak bojujú proti aspektom spoločnosti, ktoré
sú kontroverzné ako transsexualita, a ako sme videli, úzko s ňou súvisia.
V súčasnosti možno badať trend nielen vytvárania samostatného odboru Rodové štúdiá a potreby užšieho skúmania, ale i jeho spätosti s právom a právnych dôsledkov v právnych úkonoch, ktoré s touto problematikou súvisia.
Záverom sa dá konštatovať, že iniciatíva musí vyjsť predovšetkým od ľudí túžiacich zmeniť si pohlavie – tranzície. Ako staré porekadlo vraví, bez vánku sa ani lístok nepohne. Dôkazom je Veľká Francúzska
revolúcia, Bitka pri Lexingtone, či vznik samostatnej ČSR a neskôr aj SR. Ako sme už naznačili, je potrebná
postupná zmena v myslení a prijímaní nového. Či je však neobmedzená zmena pohlavia a zaradenie (zatiaľ)
duševne chorého človeka do bežnej spoločnosti tou správnou zmenou, ukáže až čas.
14
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
ŠTATISTIKY38
Proces prepisu rodu (vrátane zmeny mena a rodového markeru) nie je umožnený v 16 krajinách, ktoré sú
členmi Rady Európy (ďalej len „RE“).
34 členských krajín RE má ustanovenia týkajúce sa procesu prepisu rodu, ale z toho 24 krajín zákonom
vyžaduje sterilizáciu.
Všetky krajiny RE vyžadujú psychiatrickú diagnózu / psychiatrický posudok (okrem Švédska, Rakúska,
Nemecka, Portugalska, Maďarska a Spojeného kráľovstva.)
19 krajín RE vyžaduje rozvod. Paradoxne, aj Maďarsko a Spojené kráľovstvo. 15 krajín neumožňuje trans*
osobám vstúpiť do manželstva po prepise rodu.
9 krajín RE poskytuje trans* ľuďom ochranu pred činmi z nenávisti.
5 krajín RE uznáva „obavu pred perzekúciou z dôvodu rodovej identity“ ako dôvod na udelenie
utečeneckého statusu.
15 krajín RE poskytuje ochranu pred diskrimináciou v zamestnaní
21 orgánov rovnosti (z angl. equality bodies) má v rámci Rady Európy mandát, ktorý zahŕňa trans* ľudí.
10 krajín RE má trans*-inkluzívne akčné plány.
BIBLIOGRAFIA
Dobrotka, G. Transsexualismus a osobnost [online]. Příspěvek přednesený na sympoziu O soudně
– lékařských otázkách transsexualismu, konané dňa 17. 9. 1969. Bouzov, 1969. Dostupné na internete:
<http://www.translide.cz/books/symposium/dobrotka/01.html>
Drabová, K. Zmena pohlavia, podmienky, právne súvislosti [online]. 7/2010. Dostupné na internete: <http://
www.pravo-medicina.sk/detail-aktuality?new_id=124>
Dvořáčková, J. Transsexualita optikou sexuologie [online]. In Sociálni studia 1/2008, Brno. Dostupné na
internete: <http://socstudia.fss.muni.cz/dokumenty/080911125454.pdf>
Dynarski, W. Rámec pre porozumenie situácii trans* ľudí v Slovenskej republike [online]. 2013. Dostupné
na internete: <http://dynarski.pl/post/61056328962/ramec-pre-porozumenie-situacii-trans-ludi-vslovenskej>
Dynarski, W. Telá bez práv – transrodoví ľudia, sexualita a rodičovstvo [online]. 2013. Dostupné na internete:
<http://dynarski.pl/post/59767793815/tela-bez-prav-transrodovi-ludia-sexualita-a>
Freud S., Spisy z let 1904-1905, Praha: Psychoanalytické nakladatelství, 2000. 255 s. ISBN: 80-86123-16-2
Heretik, A. Forenzná psychológia pre psychológov, právnikov, lekárov a iné pomáhajúce profesie, 3. vydanie,
Bratislava: Eurokódex s.r.o., 2010. 544 s. ISBN: 978-80-89447-22-0
38
Dynarski, W. Telá bez práv – transrodoví ľudia, sexualita a rodičovstvo
15
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
Jogjakartské princípy [online]. Bratislava, Úrad vlády SR, 2011. Dostupné na internete: <http://www.
vlada.gov.sk/data/att/1829_subor.pdf>
Kampf, V. Transsexuáli: Ako si zmeniť pohlavie [online]. 2001. Dostupné na internete: <http://www.
transgender.cz/cs-zurnal-press-transsexuali__ako_si_zmenit_pohlavie-315>
KDH chce ústavne chrániť manželstvo ako zväzok muža a ženy [online]. Bratislava:Petit Press, 10. 9. 2013 [čít.
30. 10. 2013]. Dostupné na: <http://www.sme.sk/c/6929231/kdh-chce-ustavne-chranit-manzelstvo-akozvazok-muza-a-zeny.html>
Marek Nikolov: V zdravej rodine homosexuál nevyrastie [online]. Bratislava:Petit Press, 22. 9. 2008 [čít.
30. 10. 2013]. Dostupné na <http://www.sme.sk/c/4086933/marek-nikolov-v-zdravej-rodine-homosexualnevyrastie.html>
Martinská, M. Muži a ženy v ozbrojených silách Slovenskej republiky in Vojenská osveta 1/2012, Bratislava.
Dostupné na internete: <http://www.mil.sk/data/att/22677_subor.pdf>
Nemecko ako prvé v Európe povolilo ‘tretie’ pohlavie u novorodencov [online]. Bratislava:TASR, 1. 11. 2013 [čít. 1. 11. 2013]. Dostupné na <http://www.teraz.sk/magazin/nemecko-novorodenci-pohlavie/63179clanok.html>
Orálek, F. Vliv štrasburské judikatury na rodinné právo [online]. Brno, 2008. Diplomová práca. Dostupné na
internete: <http://is.muni.cz/th/99906/pravf_m/Diplomova_prace_Vliv_strasburske_judikatury_na_
rodinne_pravo.txt>
Orosz, L. a kol., Základy teórie konštitucionalizmu, Bratislava: Eurokódex, s.r.o., 2011, 544 s., ISBN 978-80-89447-54-1
Peciar Š, et al. Slovník slovenského jazyka. II. L – O. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1960, 648 s.
Pietruchová, O. Rodová rovnosť v organizácii, Okat plus, 2007. 63 s. ISBN 978-80-88720-12-6
Pohlavná identita, rodová indentita: rovnosť pohlaví, bioetika, právo [online]. Bratislava:KBS, [čít.
30. 10. 2013]. Dostupné na <http://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/ostatnedokumenty/c/pohlavna-identita-rodova-identita-rovnost-pohlavi-bioetika-pravo>
Polonský, D. a kol.: Profesionalizácia ozbrojených síl. Bratislava: MO SR, 2005. ISBN: 80-8040-267. Prameň:
Martinská, M. Muži a ženy v ozbrojených silách Slovenskej republiky, dostupné na internete: <http://www.
mil.sk/data/att/22677_subor.pdf>
Procházka, I. Transsexualita a pohlavní identita. Vývoj pojmů, definice a výskyt. In Kořeny a Vykořenění,
Olomouc: Psychologický ústav AV ČR, ČMPS a Katedra psychologie FFUP, 2003. s. 442 – 444. ISBN 80-86174-05-0
Procházka, I., Weiss, P. Pohlavní identita. In Transsexualita. Praha: Grada, 2002. s. 13 – 20. ISBN 80-247-0333-5
Richards. Návrhy Generálneho advokáta F. G. Jacobs [online]. Dostupné na internete: <http://eur-lex.
europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=CELEX:62004CC0423:SK:PDF>
16
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
Rozmarič, A. Transsexualismus z hlediska soudně-lékařského [online]. Příspěvek přednesený na sympoziu
O soudně – lékařských otázkách transsexualismu, konané dňa 17. 9. 1969. Bouzov, 1969. Dostupné na
internete: <http://www.translide.cz/books/symposium/rozmaric/01.html>
SaS navrhuje zavedenie registrovaných partnerstiev, adopcia detí nebude [online]. Bratislava:TASR, 23. 8. 2012
[čít. 30. 10. 2013]. Dostupné na <http://www.teraz.sk/slovensko/sas-navrhuje-zavedenie-registrovanychp/20017-clanok.html>
SDKÚ pri registrovaných partnerstách jednotná nebude [online]. Bratislava:Petit Press,21. 10. 2012 [čít. 30. 10. 2013]. Dostupné na <http://www.sme.sk/c/6575918/sdku-pri-registrovanych-partnerstvachjednotna-nebude.html#ixzz29wLCNp35>
Smernica Rady 76/207/EHS o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami, pokiaľ
ide o prístup k zamestnaniu, odbornej príprave a postupu v zamestnaní a o pracovné podmienky [online].
Brusel: Rada Európskych spoločenstiev, 1976. Dostupné na internete: <http://eur-lex.europa.eu/
LexUriServ/LexUriServ.do?uri=DD:05:01:31976L0207:SK:PDF>
Stanovisko (2011/C 21/07) Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru na tému „Profesionalizácia
práce“ v domácnosti“ (doplňujúce stanovisko) [online]. Brusel: 2010. Dostupné na internete: <http://eurlex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=OJ:C:2011:021:0039:0043:SK:PDF>
Teplý Janko rozpútal vášne, Kuffa označil homosexuálov za chorých [online]. Bratislava:Perex a.s., 11. 5. 2012
[čít. 30. 10. 2013]. Dostupné na <http://spravy.pravda.sk/domace/clanok/174372-teply-janko-rozputalvasne-kuffa-oznacil-homosexualov-za-chorych/>
Ústava Slovenskej republiky ako ÚZ 460/1992 Z.z.
Zoláková, Z. Asistovaná reprodukcia v slovenskom právnom poriadku [online]. Právnická fakulta
Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Dostupné na internete: <http://www.ilaw.cas.cz/
medlawjournal/index.php/medlawjournal/article/download/10/pdf>
Zvěřina, J. Lékařská sexuologie, Praha: Nakladatelství odborné literatury H&H, 1992. 233 s. ISBN 80-85467-04-6
17
EUTANÁZIA.
HISTORICKÝ EXKURZ
A PRÁVNA ÚPRAVA
NA SLOVENSKU
BC. TERÉZIA HIŠEMOVÁ
ABSTRAKT
Tento príspevok je venovaný problematike eutanázie. V úvode autorka nastoľuje otázky súvisiace
s touto témou. Pokračuje tým, že sa venuje samotnému pojmu a členeniu. V nasledujúcej časti
sleduje samotný vývoj a rozporuplnosť názorov na skracovanie života v priebehu histórie.
Ďalej sa venuje rôznym dokumentom, dokumentom, ktoré majú právnu záväznosť, ale aj
dokumentom, ktoré právnu záväznosť nemajú. O právnej úprave na Slovensku a možno aj
protichodnosti dvoch základných práv, a to práva na život a práva na súkromie sa autorka
taktiež vyjadrí. V závere práce je najnovší rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý
sa venoval práve tejto problematike.
KĽÚČOVÉ SLOVÁ
eutanázia, história, dokumenty, právo na život, právo na súkromie
ABSTRACT
The article is dedicated to the issue of euthanasia. In the introduction the author raises questions
related to this topic. Then she continues with analysis of the very concept of euthanasia and
its classification. In the following section she examines the development of the euthanasia
and contradictory views on the shortening of life throughout history. Furthermore, the author
deals with various documents on the topic which however have no legal force. The authors also
stresses the contradiction of two fundamental rights, namely the right to life and the right to
privacy and examines legislation in Slovakia. Finally, she looks into the recent judgment of
the European Court of Human Rights Gross v. Switzerland.
KEY WORDS
euthanasia, history, documents, the right to life, the right to privacy
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
ÚVOD
Eutanázia. Čo to eutanázia je? Je eutanázia dobrá alebo zlá? Dá sa vôbec posúdiť, či je eutanázia dobrá alebo zlá? Je eutanázia prirodzená? Morálna? Patrí nám právo rozhodovať o tom, kedy zomrieme? Ako
zomrieme? Je to niečo nové? Výmysel modernej doby? Alebo je toto právo staré ako ľudstvo samo? Ako na
eutanáziu hľadí spoločnosť? Ako na eutanáziu hľadí právo?
Pokúsim sa zodpovedať aspoň pár týchto otázok prípadne poukázať na niektoré názory odborníkov.
Možno dospejeme k nejakým odpovediam, možno sa nám ukáže len viac otázok.
I. POJEM EUTANÁZIA A ČLENENIE
Pod pojmom eutanázia sa všeobecne rozumie konanie zdravotníka, ktorého cieľom je spôsobiť alebo
urýchliť smrť ťažko chorého človeka na jeho žiadosť alebo na žiadosť príbuzného alebo na základe predpokladu, že by si to on prial.1 Ako synonymá sa používajú slovné spojenia ako pekná smrť, ľahká smrť, dobrá či
dôstojná smrť. Slovo eutanázia je slovo gréckeho pôvodu, kde eu znamená dobre a thanos smrť.2
Rozoznávame aktívnu a pasívnu eutanáziu, podľa spôsobu a miery účasti druhej osoby na usmrtení. Aktívnou eutanáziou rozumieme konanie druhej osoby, ktoré má za následok smrť chorého. Pasívnou eutanáziou rozumieme nevykonanie opatrení predlžujúcich život pacienta, ktorý umiera, napríklad umelá výživa,
hydratácia, transfúzia...3 Aktívnu eutanáziu A. Laufs s W. Uhlenbruckom delia ďalej na priamu a nepriamu.
Nepriamu aktívnu eutanáziu charakterizujú ako neúmyselné, nechcené skrátenie života pacienta lekárom
v dôsledku zvyšujúcich sa dávok liekov. Pri priamej aktívnej eutanázii rozlišujú tri kategórie konaní: aktívna
účasť na samovražde pacienta a usmrtenie na želanie, prerušenie liečenia pacienta v ireverzibilnom štádiu
choroby na jeho želanie a usmrtenie bez jeho súhlasu.4
Je potrebné si uvedomiť, že v teórii a praxi sa rozlišujú viaceré formy eutanázie. Rôznosť názorov sťažuje
orientáciu v tejto problematike, umožňuje rôznosť výkladov a pod.
Ku krajinám, ktoré sa problematikou eutanázie zaoberali širšie patrí Švajčiarsko. Práve Švajčiarska akadémia medicínskych vied vydala smernice5, ktoré aj keď nemajú povahu všeobecne záväzného právneho
predpisu, ale v prevažnej miere ovplyvnili odborné diskusie ohľadom tejto problematiky.
Eutanáziu do troch skupín rozdeľuje H. Ehrhardt:
• eutanázia v zmysle pomoci k umieraniu
• umelé predlžovanie života a utrpenia
• zničenie „bezcenného“ života6
Zaujímavé je delenie L. Schollhammera, ktorý rozdeľuje eutanáziu na štyri kategórie:
priama alebo čistá eutanázia znamená pomoc v umieraní, v žiadnom prípade nie pomoc k umieraniu.
Táto forma neprináša žiadne právne problémy, je naopak pre lekára nielen ľudskou samozrejmosťou ale aj
právnou povinnosťou.
•
1
2
3
4
5
6
Porov. ŠOLTÉS, L., PULLMANN, R. a kol. Vybrané kapitoly z medicínskej etiky. Martin: Osveta, 2008. s. 149. ISBN 978-80-8063-287-8.
Porov. HRKÚT, J. Argumentácia v bioetike. Ružomberok: Katolícka univerzita v Ružomberku, Filozofická fakulta, 2009. s. 202. ISBN 978-80-8084-261-1.
Porov. KERECMAN, P. Eutanázia, asistovaná samovražda – právne aspekty. Bratislava: Eurounion, 1999. s. 18. ISBN 80-88984-01-7.
Porov. LAUFS, A. – UHLENBRUCK, W. Handbuch des Artzrechts. Mníchov: C. H. Beck, 1992. s. 786-787. Zdroj: VOZÁR, J. Eutanázia,
právne aspekty. Pezinok: Formát, 1995. s. 27. ISBN 80-967469-2-8.
SAMS guidelines.:Dostupné na:< http://www.sams.ch/en/Ethics/Guidelines/Currently-valid-guidelines.html sú spravidla zahrnuté
do stanov švajčiarskej lekárskej asociácie (FMH), a sú preto záväzné pre členov združenia. Pokyny sú kontrolované a revidované
v pravidelných intervaloch>
Porov: EHRHARDT, H. Artz und Recht. Mníchov: C. H. Beck, 1966. s. 98-99. Zdroj: VOZÁR, J. Eutanázia, právne aspekty. Pezinok:
Formát, 1995. s. 25. ISBN 80-967469-2-8.
20
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
jednoznačné je posúdenie tzv. aktívnej eutanázie. Cielené skrátenie života je podľa autora teologicky,
medicínsky aj právne zakázané.
• nepriama eutanázia sa vzťahuje na prípady, v ktorých nie je vylúčené, že bolesť tíšiace lieky spôsobia,
síce neúmyselne, urýchlenie smrti.
• pasívnou eutanáziou rozumie prípady, keď dochádza k vypnutiu život udržujúcich prístrojov7
•
Existuje mnoho ďalších delení podľa rôznych kritérií rôznych autorov. Napríklad H. D. Hiersche, S. Pelzla, F. Pelckmann, D. Hauftová, a mnoho ďalších sa venovali tejto otázke.
II. HISTORICKÝ EXKURZ
Nemožno presne určiť čas, kedy ľudia začali uvažovať či vykonávať eutanáziu. V minulosti nešlo vždy
o dobrovoľnú smrť starých a chorých, niekedy môžeme skôr hovoriť o spoločenskom odsúdení starých ľudí,
ktorí sa im stali príťažou.
O Sparťanoch je všeobecne známe, že usmrcovali novorodencov, ktorí mali nejaké postihnutie a nemohli by z nich byť dobrí vojaci.
Platón učil, že nie je účelné liečiť nevyliečiteľne chorých a taktiež chorých od narodenia. Hovoril o neefektívnom predlžovaní „zlého života“.8 Naopak pre Aristotela bola eutanázia prejavom zbabelosti a považoval ju za útok proti štátu. Zdôrazňoval, že občania musia ostať pre dobro štátu produktívnymi čo najdlhšie.9
Prvá zmienka o eutanázii je približne z roku 300 pred Kristom. V divadelnej hre Mravec od Pasidipa sú
tieto slová: „Zo všetkého, čo si môže človek želať od bohov, nemôže si nič lepšie priať, ako dobrú smrť.“ 10
Príklad za všetky ostatné, ktorý to dosvedčuje, je z ostrova Sumatra. Keď sa starec stal bezvládnym, vyliezol na strom pod ktorým sa zišla clá jeho rodina a začala týmto stromom triasť a hovoriť: „Ročné obdobie
už prišlo, ovocie dozrelo, musí odpadnúť.“ Starec potom zišiel a rodina ho dole zabila a zjedla.11
Do rímskeho sveta prináša pojem eutanázie, rímsky spisovateľ, filozof a štátnik, Cicero, ktorý pod
týmto pojmom chápal čestnú, slávnu a dôstojnú smrť. V rímskych spisoch, sa ale nikdy nespomína eutanázia ako aktívna, to znamená smrť ktorú by spôsobil človek inému, vyjadrujú len túžbu po rýchlej
a bezbolestnej smrti.12
Seneca (6-3 pnl. – 65 nl.13) predstaviteľ stoickej filozofie, učil, že je lepšie sa zabiť ako sa na seba pozerať ako na bezvládneho, síce živého, ale podľa neho už mŕtveho človeka. Taktiež akceptoval zabíjanie
znetvorených detí.14
V stredoveku pred príchodom kresťanstva boli starí a neužitoční ľudia vylučovaní zo spoločnosti a častokrát zabíjaní. Jeden letopisec zaznamenal, že Herulovia mali zvyk, že starí a chorí museli prosiť svojich príbuzných aby ich zabili.15
Na Islande bolo rozhodnuté na verejnom zhromaždení rozhodnuté že starí, chorí a chromí za treskúcich
mrazov a hladomoru sa majú nechať umrieť hladom a zmrznúť.16
7
8
9
10
11
12
13
14
15
16
Porov SCHOLLHAMMER, L. Die Rechtsverbindlichkeit des Patiententestalag. Berlin: Duncker & Humblot, 1993. s. 18-19. Zdroj: VOZÁR,
J. Eutanázia, právne aspekty. Pezinok: Formát, 1995. s. 26. ISBN 80-967469-2-8.
Porov. HUMENÍK, I. Ochrana osobnosti a medicínske právo. Bratislava: Eurokodex, 2011. s. 247. ISBN 978-80-89447-58-9.
Porov. HRKÚT, J. Argumentácia v bioetike. Ružomberok: Katolícka univerzita v Ružomberku, Filozofická fakulta, 2009. s. 204. ISBN 978-80-8084-261-1.
HUBKA, T. – BEDNÁR, M. Eutanázia [online]. 2005. [cit. 2014-01-14]. Dostupné na internete: <http://blog.tyzden.sk/tomashupka/2010/03/21/eutanazia/>
Bližšie pozri: CSONTOS, L. Etika v práve. Študijné texty pre poslucháčov Právnickej fakulty Univerzity Komenského. Bratislava: Dobrá
kniha, 1998. s. 122. ISBN 80-7141-193-0.
Porov. CSONTOS, L. Etika v práve. Študijné texty pre poslucháčov Právnickej fakulty Univerzity Komenského. Bratislava: Dobrá kniha, 1998.
s. 122. ISBN 80-7141-193-0.
Porov. LEŠKO, V. Dejiny filozofie I. Od Tálesa po Galileiho. Prešov: Grafotlač Prešov, 2007. s. 140. ISBN 978-80-969755-7-0.
Porov. HUMENÍK, I. Ochrana osobnosti a medicínske právo. Bratislava: Eurokodex, 2011. s. 247. ISBN 978-80-89447-58-9.
Porov. OHLER, N. Umírání a smrt ve středověku. Jinočany: H&H Vyšehradská, 2001. s. 236. ISBN 80-86022-69-2.
Porov. OHLER, N. Umírání a smrt ve středověku. Jinočany: H&H Vyšehradská, 2001. s. 236. ISBN 80-86022-69-2.
21
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
F. Bacon (1561 – 1626 17), ktorý ako prvý používa pojem eutanázia, píše, že: „Myslím si, že služba lekára
nie je len obnoviť zdravie, ale aj zmierniť utrpenie a bolesti, a nielen keď to umieranie môže viesť ku zlepšeniu, ale
keď ona môže poslúžiť k zabezpečeniu pohodlného a ľahkého prechodu.“18
Prusi zabíjali svoje slepé, hrbaté či inak zdravotne postihnuté deti a syn zase zabíjal svojich starých
a slabých rodičov.19
Lekári 19. storočia odmietali voluntárnu eutanáziu, ako bezbolestné usmrtenie človeka. Známy je prípad, keď Napoleón navrhol svojmu lekárovi Desegnetesovi usmrcovať ťažko ranených a zomierajúcich vojakov, aby sa netrápili a nepadli do rúk nepriateľa. Tento lekár to vtedy rázne odmietol so slovami, že jeho
úlohou je liečiť a nie zabíjať.20
Anglický podnikateľ Samuel D. Williams predniesol v USA v roku 1870 návrh na schválenie právneho predpisu, ktorý by umožňoval využitie liečiv, ktorých hlavným účelom bolo rýchle ukončenie pacientovho trápenia.21
V roku 1895 bola vydaná kniha Právo na smrť A. Lostom a v máji 1913 bol uverejnený článok Právo
na eutanáziu, ktorým autorom bol nositeľ Nobelovej ceny V. Ostwald. Práve v tomto období sa začína viac
hovoriť o eutanázii a začína sa presadzovať. Predovšetkým A. Lost hovoril, že hodnota ľudského života sa
môže stať nulovou resp. až mínusovou.22 O pár rokov neskôr, v rok 1935, bola v Londýne založená prvá organizácia propagujúca eutanáziu. O tri roky neskôr bolo založená ďalšia organizácia v New Yorku reverendom
Charlesom Potterom.23
Taktiež F. Nietzsche chválil slobodnú smrť na želanie, avšak on sám nenašiel v sebe dosť odvahy aby
takýto krok urobil, je o ňom všeobecne známe, že zomieral dlho a v krutých bolestiach.24
Bohužiaľ takéto myšlienky vyústili a boli zneužité v období nacizmu. Tu sa ľudský život hodnotil čisto
materialisticky. Skončilo to v plošnej genocíde ľudí, ktorí boli považovaní za menejcenných.25
Na základe tohto môžeme zhodnotiť, že eutanázia nie je problémom novým. V dnešnej dobe sú ľudia,
ktorí eutanáziu schvaľujú, ale existuje aj mnoho odporcov. Najpodstatnejším a najväčším problémom je určiť
hranicu, kedy by mala byť eutanázia prípustná a kedy nie, kedy je to v záujme trpiaceho človeka a kedy nie.
Táto hranica je veľmi tenká a je asi nemožné ju stanoviť presne, pretože ak budú raz definované presné kritéria, určite sa nájdu ľudia, ktorí ich budú takmer spĺňať a hrozí, že takýmto spôsobom sa bude táto hranica
neustále posúvať a že bude zneužívaná a zabíjaní budú takmer zdraví ľudia.
III.PRÁVNA ÚPRAVA EUTANÁZIE
Krajiny, s vyspelou zdravotnou starostlivosťou, tie kde predstavujú verejné výdavky väčšinový podiel
na celkových výdavkoch na zdravotníctvo, kde prevláda podiel verejných výdavkov medzi 70 % až 85 %
z celkových výdavkov na zdravotníctvo26, venujú tejto problematike značnú pozornosť. Najviac návrhov na
legalizáciu eutanázie možno zaznamenať práve na európskom kontinente a to v Nemecku a Holandsku.
17
18
19
20
21
22
23
24
25
26
Porov. KING, P.J. Sto filozofov. Život a dielo najvýznamnejších svetových mysliteľov. Bratislava: Perfekt, a.s., 2004. s. 82. ISBN 80-8046-347-6.
CSONTOS, L. Etika v práve. Študijné texty pre poslucháčov Právnickej fakulty Univerzity Komenského. Bratislava: Dobrá kniha, 1998.
s. 124. ISBN 80-7141-193-0.
Porov. OHLER, N. Umírání a smrt ve středověku. Jinočany: H&H Vyšehradská, 2001. s. 237. ISBN 80-86022-69-2.
Porov. CSONTOS, L. Etika v práve. Študijné texty pre poslucháčov Právnickej fakulty Univerzity Komenského. Bratislava: Dobrá kniha, 1998.
s. 124. ISBN 80-7141-193-0.
Porov. HUMENÍK, I. Ochrana osobnosti a medicínske právo. Bratislava: Eurokodex, 2011. s. 247. ISBN 978-80-89447-58-9.
Porov. CSONTOS, L. Etika v práve. Študijné texty pre poslucháčov Právnickej fakulty Univerzity Komenského. Bratislava: Dobrá kniha, 1998.
s. 124. ISBN 80-7141-193-0.
Porov. HUMENÍK, I. Ochrana osobnosti a medicínske právo. Bratislava: Eurokodex, 2011. s. 247. ISBN 978-80-89447-58-9.
Porov. CSONTOS, L. Etika v práve. Študijné texty pre poslucháčov Právnickej fakulty Univerzity Komenského. Bratislava: Dobrá kniha, 1998.
s. 124. ISBN 80-7141-193-0.
Porov. HRKÚT, J. Argumentácia v bioetike. Ružomberok: Katolícka univerzita v Ružomberku, Filozofická fakulta, 2009. s. 205. ISBN
978-80-8084-261-1.; BROĎÁRI, D. – BROĎANIOVÁ, V. Eutanázia- problém nás všetkých. In Bioetické konflikty – stav a sociálne dôsledky
40 rokov po Humanae vitae. Ružomberok: Katolícka univerzita v Ružomberku, 2009. ISBN 978-80-8084-428-8, p. 63
MORVAY, K. Ekonomický rozvoj a parametre zdravia alebo zdravotníctva: súvisia? [online]. 2013. [cit. 2014-01-14]. Dostupné na
internete: http://hpi.sk/hpi/sk/view/9189/ekonomicky-rozvoj-a-parametre-zdravia-alebo-zdravotnictva-suvisia.html
22
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
Eutanázie sú povolené v Holandsku (2002), Belgicku (2002), Luxembursku (2008) v štáte Oregon (1998),
Albánsku (1999), Mexiku (2001), a Kolumbii. Vo Švajčiarsku je eutanázia zakázaná, ale lekári asistujú pri
samovražde – za veľmi prísnych podmienok môže lekár pacientovi, ktorý chce zomrieť, zabezpečiť smrteľnú
dávku liekov, no vziať si ju musí pacient sám. V Austrálii ju v roku 1995 povolili v Severnom teritóriu, federálna vláda ju však o niekoľko mesiacov na to zakázala.27 V Japonsku sa eutanáziou legislatíva nezaoberá, ale
upravuje ju súdna prax.28
Otázka eutanázie je veľmi rozoberaná, a preto existuje mnoho dokumentov, ktoré o nej pojednávajú.
Svetová lekárska asociácia (World Medical Association - WMA) schválila v októbri 2002 Rezolúciu o eutanázii v ktorej hovorí, že: „ Eutanázia, to je čin premysleného ukončenia života pacienta – aj keď na pacientovu
vlastnú žiadosť alebo na žiadosť blízkych príbuzných, je neetická. To nebráni lekárovi, aby rešpektoval prianie chorého nechať prebehnúť prirodzený proces umierania v konečnej fáze choroby. ... Asistované suicídium (samovražda)
za pomoci lekára je neetické a musí byť odsúdené lekárskou profesiou.“29
Európsky Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd z r. 1950 v čl. 2 stanovil: „Právo každého
na život je chránené zákonom. Nikoho nemožno úmyselne zbaviť života okrem výkonu súdom uloženého trestu nasledujúceho po uznaní viny za spáchanie trestného činu, pre ktorý zákon ukladá tento trest.“
Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach z r. 1968 v čl. 6 ods. 1 hovorí: „Každá ľudská
bytosť má právo na život. Toto právo je chránené zákonom. Nikto nebude svojvoľne zbavený života.“
Dohovor o ochrane ľudských práv a dôstojnosti človeka v súvislosti s aplikáciou biológie a medicíny
(Oviedský dohovor) vo svojom čl. 9 podporuje istú relevanciu biologických testamentov, na ktoré by mal byť
braný zreteľ.30
Proti povoleniu eutanázie sa vyjadrilo aj Parlamentné zhromaždenie Rady Európy- už v roku 1976 Odporúčaním č. 779/1976 o právach chorých a umierajúcich. Konkrétne čl. 7 vylučuje možnosť aktívnej eutanázie: „ Lekár sa má snažiť utíšiť bolesti a nemá právo, aj v prípadoch, ktoré sa zdajú beznádejné, urýchliť úmyselne
prirodzený proces smrti.“
Je potrebné povedať, že predmetom právnej ochrany sú najmä základné ľudské práva a slobody či už
politické, hospodárske alebo iné. Najdôležitejším a najvýznamnejším je právo na život, kt. je najvyššou hodnotou pre človeka. Smrť ako opozitum života nie je hodnotou tak ako nie je hodnotou zápor osobnej slobody
– nesloboda alebo zápor ľudskej dôstojnosti – nedôstojnosť.31
IV. PRÁVNA ÚPRAVA NA SLOVENSKU
V ústave SR sa píše: „ Každý má právo na život....Nikto nesmie byť pozbavený života.“32 Na základe tohto
by sme mohli povedať, že eutanázia je zakázaná, ale je tu ponechaný aj priestor pre možnú budúcu právnu
úpravu eutanázie, ktorý vyplýva zo znenia. „nie je porušením práv, ak bol niekto pozbavený života v súvislosti
s konaním, ktoré podľa zákona nie je trestné.“ Práve táto na prvý pohľad neškodná veta dáva možnosť existenciu zákona o eutanázii, ktorý by ustanovil, ktoré konania by neboli trestným činom. V súčasnosti, žiaden
takýto zákon nemáme a nič nenasvedčuje tomu, že by bol v blízkej budúcnosti prijatý. Súvisí to aj s históriou
a kultúrou Slovenska, kde Slovensko má prívlastok kresťanské a ako všetci dobre vieme, katolícka Cirkev
eutanáziu striktne odmieta, pretože život je boží dar.
Aktívna eutanázia je na Slovensku zakázaná, prípady eutanázie súčasný trestný zákon postihuje ako
trestný čin úkladnej vraždy § 144, trestný čin vraždy § 145, trestný čin účasti na samovražde § 154, trestný
27
28
29
30
31
32
THE LIFE RESOURCES CHARITABLE TRUST. Global Euthanasia Laws. [online]. 2011. [cit. 2014-01-14]. Dostupné na internete: http://www.life.org.nz/euthanasia/euthanasialegalkeyissues/global-euthanasia-laws/Default.htm
Porov. VOZÁR, J. Eutanázia, právne aspekty. Pezinok: Formát, 1995. s. 57-59. ISBN 80-967469-2-8.
Resolution on euthanasia. [cit. 2014-01-14]. Dostupné na internete: <http://www.wma.net/en/30publications/10policies/e13b/ >
U pacienta, ktorý v čase zákroku nie je v takom stave, že môže vyjadriť svoje prianie, treba prihliadať na prianie, ktoré vyslovil
s vykonaním zákroku skôr.
Porov. ŠOLTÉS, L., PULLMANN, R. a kol. Vybrané kapitoly z medicínskej etiky. Martin: Osveta, 2008. s. 150. ISBN 978-80-8063-287-8.
čl. 15 Ústavy Slovenskej republiky (zákon č. 460/1992)
23
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
čin ublíženia na zdraví § 155 – 158 a trestný čin neposkytnutia pomoci § 177. Všetky tieto trestné činy sú
zaradené do prvého dielu prvej hlavy osobitnej časti Trestného zákona.33
Trestný čin úkladnej vraždy pod usmrtením rozumie akékoľvek zbavenie života iného človeka, bez ohľadu na použité prostriedky a bez ohľadu na to, či bol človek pred usmrtením zdravý, chorý, prípadne zomierajúci. Pod smrťou sa podľa Trestného zákona rozumie biologická smrť mozgu. Na vyvodenie zodpovednosti
v tomto prípade Trestný zákon vyžaduje úmyselné konanie páchateľa a zároveň vopred uvážené (pripravené) usmrtenie iného človeka.
Trestný čin vraždy sa od trestného činu úkladnej vraždy odlišuje tým, že pri úkladnej vražde sa vyžaduje
vopred uvážená pohnútka na usmrtenie inej osoby. Urýchlenie smrti zo súcitu by bolo kvalifikované ako
trestný čin vraždy alebo úkladnej vraždy, a to aj v prípade, ak by nevyliečiteľne chorá osoba o svoje usmrtenie
výslovne požiadala.
Ak by osoba iba pomáhala nevyliečiteľne chorému spáchať samovraždu (napr. zabezpečením smrteľnej
dávky lieku), išlo by v tomto prípade o trestný čin účasti na samovražde.
Trestný čin neposkytnutia pomoci sa týka osoby, ktorá je v nebezpečenstve smrti alebo javí príznaky
ťažkej ujmy na zdraví a lekár alebo aj iná osoba ej neposkytne potrebnú pomoc, hoci tak mohla urobiť bez
rizika nebezpečenstva pre seba alebo iných.
Tu sa vynára ďalšia otázka, a to: Je eutanázia na Slovensku naozaj zakázaná? Veď vyššie sme si spomínali, že eutanáziu rozoznávame aktívnu aj pasívnu. Preto sa odvažujem povedať, že na Slovensku nie je
povolená síce aktívna eutanázia, ale môžeme hovoriť o pasívnej eutanázii. Právo pacienta na prijatie alebo
odmietnutie liečby, môžeme nájsť v inštitúte informovaného súhlasu, kde pacient môže liečbu prijať, ale
taktiež aj odmietnuť. 34 Do telesnej integrity občana s plnou spôsobilosťou na právne úkony možno zasahovať len na základe jeho súhlasu, zákon samozrejme pamätá aj na výnimočné situácie, ktoré môžu nastať.
Niektoré zdravotné stavy totiž pacientom znemožňujú vyjadriť súhlas. 35
Treba zvýrazniť, že občan má právo na liečbu, nie povinnosť. Pacient má právo odmietnuť alebo prerušiť zdravotný výkon. Liečba a prípadný pobyt pacienta v zdravotníckom zariadení uskutočňujú v súlade
so zásadami práva na ľudskú dôstojnosť a na zachovanie intimity pacienta. Zdravotné výkony sa zo strany
zdravotníckych pracovníkov poskytujú v súlade so zásadami etického a dôstojného prístupu. Pacient má nárok na dôsledné rešpektovanie písomnej žiadosti nebyť resuscitovaný alebo odmietnuť aplikáciu liečebných
zákrokov a postupov. Ak pacient napriek náležitému vysvetleniu odmieta potrebnú zdravotnú starostlivosť,
lekár si od neho vyžiada vyjadrenie o jej odmietnutí v písomnej alebo v inak preukázateľnej forme.36 Lekár
rešpektuje všetky pacientove občianske práva, vrátane zodpovednosti za vlastné zdravie.
Právo odmietnuť liečbu sa môže dostať do kolízie s povinnosťou lekára. Povinnosťou zdravotníckeho
pracovníka je zachovávať život, chrániť a obnovovať zdravie, mierniť utrpenie bez ohľadu na národnosť,
rasu, vierovyznanie, politickú príslušnosť, spoločenské postavenie pacienta, jeho morálnu a rozumovú úroveň a povesť, ako aj bez ohľadu na subjektívne pocity lekára. 37
Právo na súkromie ako ústavné právo bolo doteraz využité iba ako právo odmietnuť liečbu, nie ako právo, z ktorého sa dá odvodiť právo na aktívnu eutanáziu. Vyzerá to tak, že sa právo na život a právo na súkromie stavajú do protichodných pozícií. Nesmierne zaujímavé je preto najnovšie rozhodnutie Európskeho
súdu pre ľudské práva.38
33
34
35
36
37
38
Zákon č. 300/2005 Trestný zákon v znení neskorších predpisov
§6 zákona 576/2004 o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení
niektorých zákonov
§6 ods. 9 zákona č. 576/2004 o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene
a doplnení niektorých zákonov
Charta práv pacienta, prijatá Vládou SR 11. apríla 2001 uznesením č. 326
Etický kódex zdravotníckeho pracovníka, Príloha č. 4 zákona NR SR č. 578/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich
s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov
Case of Gross v. Switzerland
24
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
V. CASE OF GROSS v. SWITZERLAND
Pani Alda Gross je staršia pani zo Švajčiarska, ktorá nechce ďalej žiť, hoci netrpí žiadnou nevyliečiteľnou
chorobou. Už pár rokov však pociťuje narastajúcu slabosť, nedokáže sa dlhšie koncentrovať a taktiež už nevie absolvovať dlhšie prechádzky bez prestávok. Vo Švajčiarsku je síce aktívna eutanázia zakázaná, ale asistované suicídium (asistovaná samovražda) za prísne stanovených podmienok nie. Pani Gross preto požiadala o vykonanie takéhoto zákroku. Povolenie na vykonanie však od kompetentných švajčiarskych orgánov
nedostala. A tak sa obrátila na Európsky súd pre ľudské práva, ktorého prvá komora v rozsudku rozhodla,
že švajčiarske orgány porušili základné ľudské práva pani Gross. Porušené vraj bolo jej právo na súkromie.
Článok 8 Dohovoru hovorí: „Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia
a korešpondencie.“ Druhý odsek hovorí: „Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať s výnimkou prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom alebo zločinnosti, ochrany zdravia
alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných.“ 39 a práve tento článok bol porušený tým, že štát nezabezpečil vykonanie súkromného rozhodnutia Aldy Gross, totiž ukončenie jej života. Najzákladnejším ľudským
právom, aspoň doteraz bolo najzákladnejším, je právo na život. Dohovor ho definuje ako prvé z ľudských
práv hneď v článku dva. V ňom sa píše: „Právo každého na život je chránené zákonom. Nikoho nemožno úmyselne
zbaviť života s výnimkou výkonu súdom uloženého trestu nasledujúceho po odsúdení za spáchanie trestného činu,
pre ktorý zákon ukladá tento trest.“ 40 Teda tento článok si môžeme vyložiť tak, že legalizovanie eutanázie je
bezpochyby porušením práva na život.
Na základe uvedeného je prekvapujúce, že sudcovia uznali sťažnosť Pani Gross, ktorá tvrdila, že zamietnutie a nevydanie potrebného lieku, aby mohla dôstojne ukončiť svoj život, je porušením jej práva na súkromie, ktoré je garantované v dohovore.
Pokiaľ ide o okolnosti prejednávanej veci je potrebné uviesť, že vo Švajčiarsku v súlade s čl. 115 trestného
zákonníka sú podnecovanie a napomáhanie k samovražde trestné, aby ak páchateľ týchto činov bol riadený
sebeckými motívmi. Podľa judikatúry švajčiarskeho federálneho Najvyššieho súdu, je lekár oprávnený predpísať smrteľnú dávku pentobarbitálu sodného, aby mohol spáchať pacient samovraždu len za predpokladu,
že sú splnené osobitné podmienky. Tieto podmienky či usmernenia lekárskej etiky pre starostlivosť o pacientov na konci života boli vydané mimovládnou organizáciou a nemajú charakter formálneho (záväzného)
práva. Tieto pokyny platia len pre pacientov, ktorých lekár dospel k záveru, že proces, ktorý už začal, povedie
k smrti v najbližších dňoch, týždňoch či mesiacoch. Žalobkyňa však netrpí smrteľnou chorobou. Dvor audítorov sa domnieva, že tento nedostatok jasných právnych zásad môže mať mrazivý dopad na lekárov, ktorí
by inak boli naklonení poskytnúť niekomu, ako je žalobkyňa požadovaný lekársky predpis. Dvor audítorov
sa ďalej domnieva, že aj neistota, pokiaľ ide o výsledok žiadosti, musela žalobkyni spôsobiť značný stupeň
úzkosti. Súd teda dospel k záveru, že žalobkyňa sa ocitla v stave úzkosti a neistoty, pokiaľ ide o rozsah jej
práva ukončiť svoj život, k čomu by nedošlo, ak by boli jasné štátom stanovené pokyny, ktoré by definovali
podmienky, za ktorých majú lekári oprávnenie vydať predpísaný lekársky predpis v prípadoch, ak osoba dospeje k vážnemu rozhodnutiu v rámci výkonu svojej slobodnej vôle a chce ukončiť svoj život. Uvedené úvahy
boli dostačujúce na to, aby súd dospel k záveru, že švajčiarske právo poskytuje možnosť získať smrteľnú
dávku pentobarbitálu sodného na lekársky predpis, avšak neposkytuje dostatočne jasné pokyny, pokiaľ ide
o rozsah tohto práva. Konštatoval preto porušenie čl. 8 Dohovoru.
Súd uznal, že niektorí jedinci môžu chcieť spáchať samovraždu opierajúc sa o osobnú autonómiu a právo na sebaurčenie, ktoré je potrebné vyvážiť ochranou verejného zdravia a bezpečnosťou na ochranu práv
a slobôd druhých. Z toho vyplýva, že čl. 8 Dohovoru nezaväzuje štáty, k tomu aby uľahčili asistovanú samovraždu. Súdny dvor sa pri rozhodovaní opieral aj o svoje predchádzajúce rozhodnutia. O prípady Pretty v. The
United Kingdom, ale aj Hass v. Poland. V prípade Hass súd rozvíjal judikatúru tým, že uznal právo jednotlivca
39
40
Čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaný 4. novembra 1950 v Ríme pod záštitou Rady Európy a každý
člen Rady Európy je jeho zmluvnou stranou.
Čl. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaný 4. novembra 1950 v Ríme pod záštitou Rady Európy a každý
člen Rady Európy je jeho zmluvnou stranou.
25
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
rozhodnúť, akým spôsobom a na akom mieste jeho život skončí. Súd na základe toho mal za to, že želanie
žalobkyne na smrteľnú dávku pentobarbitálu sodného spadá do pôsobnosti jej práva na rešpektovanie jej
súkromného života podľa čl. 8.
ZÁVER
Ako povedal Carl Gustav Jung „Život je zrodením k smrti.“ Každý z nás zomrie, len nie každý si to uvedomuje, ale to je normálne, nikto zdravý a plný síl nemyslí na to, že raz príde aj jeho koniec. Nikto si neželá smrť. Teda nikto zdravý, bohužiaľ, choroba a utrpenie, ktoré je nesmierne, častokrát núti ľudí myslieť
na smrť a túžobne ju očakávať. Niektorí neostanú len pri čakaní a odvážia sa aj k radikálnejšiemu kroku.
K požiadaniu, aby im lekár pomohol a skrátil ich utrpenie. Problém nastáva vtedy ak to v danej krajine
nie je možné.
Eutanázia je problém, ktorý tu bol a myslím že aj bude. Najväčším problémom legalizovania eutanázie
je terminologické vyjasnenie a určenie presných hraníc a kritérií. Ak by zákonodarca pristúpil k takémuto
vážnemu kroku akým je legalizácia eutanázie, toto právo na smrť by už nebolo len formálnym, len frázou,
slovným spojením a možnosťou, ale stalo by sa štátom garantovaným právom.
Základnou otázkou je: Legalizovať eutanáziu alebo nie? Najväčšou prekážkou je strach zo zneužitia tohto mocného inštitútu a taktiež silný náboženský vplyv.
Trúfam, si povedať, že mnoho otázok je nevyriešených, ale načrtli sme si základné problémy spojené
s takýmto inštitútom. Najmä problémy súvisiace s definovaním a rozdielnosti a rozporuplnosti názorov
verejnosti na túto problematiku. Pri eutanázii nemožno požadovať legalizáciu skôr ako spoločnosť jednotlivých krajín dospeje k akceptácii alebo razantnému odmietnutiu.
26
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
POUŽITÉ ZDROJE
CSONTOS, L. Etika v práve. Študijné texty pre poslucháčov Právnickej fakulty Univerzity Komenského.
Bratislava: Dobrá kniha, 1998, 155 s. ISBN 80-7141-193-0.
EHRHARDT, H. Artz und Recht. Mníchov: C. H. Beck, 1966
HRKÚT, J. Argumentácia v bioetike. Ružomberok: Katolícka univerzita v Ružomberku, Filozofická fakulta,
2009, 215 s. ISBN 978-80-8084-261-1.
HUMENÍK, I. Ochrana osobnosti a medicínske právo. Bratislava: Eurokodex, 2011, 288 s. ISBN 978-80-89447-58-9.
KERECMAN, P. Eutanázia, asistovaná samovražda – právne aspekty. Bratislava: Eurounion, 1999, 277 s.
ISBN 80-88984-01-7.
KING, P.J. Sto filozofov. Život a dielo najvýznamnejších svetových mysliteľov. Bratislava: Perfekt, a.s., 2004,
191 s. ISBN 80-8046-347-6.
KOŠČ, S. (edit.) Bioetické konflikty – stav a sociálne dôsledky 40 rokov po Humanae vitae. Ružomberok:
Katolícka univerzita v Ružomberku, 2009. 110 s. ISBN 978-80-8084-428-8.
LAUFS, A. – UHLENBRUCK, W. Handbuch des Artzrechts. Mníchov: C. H. Beck, 1992
LEŠKO, V. Dejiny filozofie I. Od Tálesa po Galileiho. Prešov: Grafotlač Prešov, 2007, 287 s. ISBN 978-80-969755-7-0.
OHLER, N. Umírání a smrt ve středověku. Jinočany: H&H Vyšehradská, 2001, 409 s. ISBN 80-86022-69-2.
SCHOLLHAMMER, L. Die Rechtsverbindlichkeit des Patiententestalag. Berlin: Duncker & Humblot, 1993
ŠOLTÉS, L., PULLMANN, R. a kol. Vybrané kapitoly z medicínskej etiky. Martin: Osveta, 2008, 256 s. ISBN 978-80-8063-287-8.
VOZÁR, J. Eutanázia, právne aspekty. Pezinok: Formát, 1995, 171 s. ISBN 80-967469-2-8.
Zákon č. 460/1992 Ústava Slovenskej Republiky
Zákon č. 300/2005 Trestný zákon
Zákon č. 576/2004 o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej
starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov
Charta práv pacienta, prijatá Vládou SR 11. apríla uznesením č. 326
Etický kódex zdravotníckeho pracovníka, Príloha č. 4 zákona NR SR č. 578/2004 Z. z. o zdravotnej
starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení
niektorých zákonov
27
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd
Case of Gross v. Switzerland
Case of Pretty v. The United Kingdom
Case of Hass v. Poland
http://www.sams.ch/en/Ethics/Guidelines/Currently-valid-guidelines.html
http://hpi.sk/hpi/sk/view/9189/ekonomicky-rozvoj-a-parametre-zdravia-alebo-zdravotnictva-suvisia.html
http://www.life.org.nz/euthanasia/euthanasialegalkeyissues/global-euthanasia-laws/Default.htm
http://www.wma.net/en/30publications/10policies/e13b/
http://blog.tyzden.sk/tomas-hupka/2010/03/21/eutanazia/
28
PRÁVO OSOBY NA
SÚKROMIE A ZDRAVOTNÁ
DOKUMENTÁCIA – ZÁSADY
JEJ VEDENIA, VÝPISY
A NAHLIADANIE
MGR. DOMINIKA CHOVANOVÁ
ABSTRAKT
Podstatnou súčasťou poskytovania zdravotnej starostlivosti je aj vzťah dôvery medzi
zdravotníckym pracovníkom a pacientom. Pretože pacient, najmä lekárovi, odhaľuje svoje
najintímnejšie sféry. Predovšetkým zdravotná dokumentácia zachytáva veľmi citlivé a intímne
údaje o pacientovi, ktorým je každý z nás. Z tohto dôvodu považujeme za veľmi dôležité zaoberať
sa inštitútom mlčanlivosti v súvislosti s týmito údajmi. Pre lepšie uvedenie do danej problematiky
sa v úvode zaoberáme základnými pojmami súvisiacimi so zdravotnou dokumentáciou. Ďalej
rozoberáme jej vedenie, nahliadanie do nej a výpisy z nej. V neposlednom rade sa venujeme
mlčanlivosti zdravotníckych pracovníkov, ale aj iných osôb, ktoré prídu do kontaktu s citlivými
údajmi zo zdravotnej dokumentácie. Zároveň sa okrajovo dotýkame problematiky mlčanlivosti
o údajoch, ktorých zdrojom nie je priamo samotná zdravotná dokumentácia.
KĽÚČOVÉ SLOVÁ
zdravotná dokumentácia, vedenie zdravotnej dokumentácie, nahliadanie do zdravotnej dokumentácie,
výpisy zo zdravotnej dokumentácie, mlčanlivosť
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
ÚVOD
Zdravotná dokumentácia je neodmysliteľnou súčasťou poskytovania zdravotnej starostlivosti. Je to významný súbor údajov o zdravotnom stave osoby, ktorý by neoprávnenou a neodbornou manipuláciou, vedením, sprístupnením, či neupravením povinnosti mlčanlivosti mohol spôsobiť vážne dôsledky, pretože sa
dotýka najintímnejšej sféry pacienta.
I
DOKUMENTÁCIA
I.I Vymedzenie pojmu
V prvom rade je veľmi dôležité vymedziť si obsah tohto pojmu. Základný prameň práva, ktorý nám na
to dáva odpoveď je zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním
zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 576/2004 Z.z.“), ktorý je prameňom nielen správneho, ale aj málo rozvinutého právneho odvetvia - medicínskeho práva, ktoré
v súčasnosti rastie na význame.
Definícia zdravotnej dokumentácie je obsiahnutá v rámci vymedzenia základných pojmov zákona. Je
to cit. „súbor údajov o zdravotnom stave osoby, o zdravotnej starostlivosti a o službách súvisiacich s poskytovaním
zdravotnej starostlivosti tejto osobe.“ 1 Laicky býva označovaná ako „zdravotná karta.“
Aby bolo toto vymedzenie kompletné je potrebné poznať a vymedziť, čo je to zdravotná starostlivosť a čo
sú služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. V rámci základných pojmov zákon 576/2004
Z. z. definuje aj zdravotnú starostlivosť, a to ako cit. „súbor pracovných činností, ktoré vykonávajú zdravotnícki
pracovníci, vrátane poskytovania liekov, zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín s cieľom predĺženia života
fyzickej osoby, zvýšenia kvality jej života a zdravého vývoja budúcich generácií; zahŕňa prevenciu, dispenzarizáciu,
diagnostiku, liečbu, biomedicínsky výskum, ošetrovateľskú starostlivosť a pôrodnú asistenciu.“ 2
Pokiaľ ide o služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti príkladmo uvedieme, že ide o služby akými sú poskytovanie stravy a pobytu na lôžku počas poskytovania ústavnej starostlivosti, pobyt sprievodcu osoby v ústavnej starostlivosti, ďalej doprava, vypracovanie lekárskeho posudku, poskytnutie výpisu
zo zdravotnej dokumentácie (napr. za účelom sociálnej pomoci, štátnej sociálnej dávky, lekárovi pracovnej
zdravotnej služby na účel posúdenia zdravotnej spôsobilosti a iné).3 Tieto služby zákon taxatívne upravuje
v § 13 zákona č. 576/2004 Z.z..
Avšak zákonom č. 576/2004 Z.z. nie je obsiahnutý celý výpočet právnych predpisov, ktoré sa na problematiku zdravotnej dokumentácie vzťahujú. Zdravotná dokumentácia ako informačný systém podlieha aj
zákonu č. 122/2013 o ochrane osobných údajov (ďalej len „zákon č. 122/2013 Z.z.“) ako elementárnej norme
upravujúcej oblasť ochrany osobných údajov.4
Zdravotná dokumentácia z pohľadu § 13 zákona č. 122/2013 Z.z. je významná v tom smere, že obsahuje
osobitnú kategóriu osobných údajov (rodné číslo, údaje týkajúce sa zdravia, pohlavného života, psychickej
pracovnej spôsobilosti, biometrické údaje a iné).5
Taktiež treba dodať, že za prevádzkovateľa informačného systému v zmysle zákona č. 122/2013 Z.z. je
považovaný aj poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, ktorý vedie zdravotnú dokumentáciu.6
1
2
3
4
5
6
§ 2 ods. 6 zákona č. 576/2004 Z.z..
Tamtiež § 2 ods. 1.
Zdravotníckych pracovníkov definuje zákon č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych
pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve. Sú nimi napr. lekár, zubný lekár, sestra, farmaceut, masér, sanitár a iní.
§ 13 zákona č. 576/2004 Z.z..
MIČO, T. Ochrana osobných údajov pri vedení zdravotnej dokumentácie. In Právo a manažment v zdravotníctve.[online]. 2010. č. 11
– 12. [cit. 2013-10-28]. Dostupné na internete:<http://www.pravovzdravotnictve.sk/sk/casopis/pravo-a-manazment-v-zdravotnictve/
ochrana-osobnych-udajov-pri-vedeni-zdravotnej-dokumentacie.m-116.html>.
Označované aj ako tzv. citlivé údaje.
MIČO, T. Ochrana osobných údajov pri vedení zdravotnej dokumentácie. In Právo a manažment v zdravotníctve.[online]. 2010. č. 11
– 12.[cit. 2013-10-28]. Dostupné na internete:<http://www.pravovzdravotnictve.sk/sk/casopis/pravo-a-manazment-v-zdravotnictve/
ochrana-osobnych-udajov-pri-vedeni-zdravotnej-dokumentacie.m-116.html>.
31
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
Pre kompletné vymedzenie zdravotnej dokumentácie považujeme za dôležité uviesť aj čo všetko taká
zdravotná dokumentácia obsahuje, aj keď to zákon taxatívne upravuje až v rámci vedenia zdravotnej dokumentácie. V prvom rade sú to osobné údaje osoby, ktorej je daná zdravotná starostlivosť poskytovaná7
a identifikačné údaje poskytovateľa a zdravotnej poisťovne osoby, ktorej je starostlivosť poskytovaná. Ďalej
ex lege by tam mali byť údaje o poučení a informovanom súhlase. Mimoriadne nepostrádateľným údajom
je údaj o chorobe, o liečbe, o priebehu a výsledkoch vyšetrení. Avšak zákon tu stanovuje ešte aj iné údaje.8
Keďže zdravotná dokumentácia je veľmi dôležitou a dovolíme si tvrdiť, že neoddeliteľnou súčasť poskytovania zdravotnej starostlivosti, je jej v zákone venovaná aj patričná pozornosť. A to takým spôsobom, že
celá tretia časť zákona č. 576/2004 Z. z. upravuje veci súvisiace len so zdravotnou dokumentáciou.
Poznamenávame, že zdravotná dokumentácia nie je vlastníkom ani lekára, ani pacienta. A to z toho dôvodu, že jej obsahom sú údaje o konkrétnom pacientovi, avšak informácie, ktoré obsahuje sú aj výsledkom
práce zdravotníckych pracovníkov, ich vedomostí a skúseností.9
Pre komplexný prehľad o zdravotnej dokumentácii je potrebné si ozrejmiť niekoľko nasledujúcich pojmov.
I.II Vedenie zdravotnej dokumentácie
Pod vedením zdravotnej dokumentácie sa rozumie získavanie, zaznamenávanie a zhromažďovanie údajov,10 ktoré obsahuje a ktoré sme demonštratívne uviedli v predošlom texte.
Pokiaľ ide o osobu, ktorá vedie zdravotnú dokumentáciu, tak ako celok ju vedie všeobecný lekár. Pokiaľ
ide o iného zdravotníckeho pracovníka ten ju bude viesť len v takom rozsahu v akom bude zdravotnú starostlivosť poskytovať.
Lex specialis k vyššie uvedenému je vedenie zdravotnej dokumentácie ženy, ktorá požiadala o utajenie
svojej osoby v súvislosti s pôrodom. V tomto prípade sa vedie osobitná zdravotná dokumentácia. Tá je vedená v rozsahu zdravotnej starostlivosti, ktorá bola poskytovaná v súvislosti s tehotenstvom a pôrodom
a obsahuje všetko, čo má zdravotná dokumentácia obsahovať s výnimkou osobných údajov nevyhnutných
na identifikovanie tejto ženy. Tie sú vedené oddelene. Pretože ak žena požiadala o utajenie svojej osoby
prináleží jej právo na osobitnú ochranu jej osobných údajov. Nakoniec sa osobitná zdravotná dokumentácia
doplní o osobné údaje a zapečatí ako celok.
Zákon explicitne stanovuje, že sa zdravotná dokumentácia vedie písomne, resp. elektronicky, ale len so
zaručeným elektronickým podpisom a za zákonom stanovených podmienok. Avšak v zákonom vymedzených
prípadoch je vyžadovaná výlučne písomná forma, a to pri informovanom súhlase, ak ide o umelé prerušenie
tehotenstva, biomedicínsky výskum, darcovstvo orgánov, tkanív a buniek od živých darcov, transplantáciu
orgánov, prenos tkanív a buniek, sterilizáciu, taktiež pred vykonaním invazívnych zákrokov v celkovej, ale
aj lokálnej anestéze, ďalej pri zmene diagnostického alebo liečebného postupu, ktorý nebol obsahom predošlého informovaného súhlasu. Taktiež výlučne písomnú formu musí mať dohoda o poskytovaní všeobecnej
ambulantnej starostlivosti.
Dôležitou skutočnosťou, ktorú stanovuje zákon (pozn. aut. aj keď by mala byť samozrejmosťou) je, že
zápisy, ktoré sú robené do zdravotnej dokumentácie musia byť pravdivé a čitateľné. A ak aj dôjde k ich následnej oprave pôvodný zápis musí ostať čitateľným.11
Poskytovateľ zdravotnej starostlivosti je povinný ochraňovať zdravotnú dokumentáciu takým spôsobom, aby nebola zapríčinená jej strata, zničenie, poškodenie a zároveň aby nedošlo k jej zneužitiu.
7
8
9
10
11
Osobné údaje v takom rozsahu, že obsahuje jej meno a priezvisko s dátumom narodenia, rodným číslom, bydliskom a zdravotnými
údajmi, ktoré sú potrebné na zistenie anamnézy.
Bližšie pozri § 19 ods. 2 zákona č. 576/2004 Z.z..
Zdravotná dokumentácia. In Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou.[online]. [cit. 2013-10-28]. Dostupné na internete:
<http://www.udzs-sk.sk/obcania-informacie/zdravotna-dokumentacia.html?page_id=240>. Opak s pôvodným znením zákona, ktorý
stanovoval, že je majetkom zdravotníckeho zariadenia. KOVÁČ, P. Právna úprava zdravotnej dokumentácie v SR. In Zdravotnícke právo
v praxi. .[online]. [cit. 2013-10-28]. Dostupné na internete:<http://www.solen.cz/pdfs/pra/2004/01/03.pdf>.
§ 19 ods. 1 zákona č. 576/2004 Z.z..
Aktuálne je mediálne známy prípad, kedy došlo k vybieleniu údajov zo zdravotnej dokumentácie dieťaťa námestníčkou riaditeľa nemocnice.
32
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
Pokiaľ ide o povinnosť uchovávania zdravotnej dokumentácie. Platí, že zdravotná dokumentácia, ktorú
vedie všeobecný lekár sa uchováva po dobu 20-tich rokov po smrti osoby. Pre ostatnú zdravotnú dokumentáciu platí tiež rovnaká lehota 20-tich rokov, avšak tu je lehota počítaná od posledného poskytnutia zdravotnej
starostlivosti danej osobe.12 Poskytovateľ ako prevádzkovateľ informačného systému je po uplynutí týchto
lehôt povinný v zmysle zákona č. 122/2013 Z.z. zlikvidovať osobné údaje, a to buď rozložením, vymazaním,
či ich fyzickým zničením, tak aby bolo znemožnené ich reprodukovanie13
I.III Výpisy zo zdravotnej dokumentácie
Slovenská právna úprava rozlišuje poskytovanie údajov zo zdravotnej dokumentácie a sprístupňovanie
údajov zo zdravotnej dokumentácie. Poskytovanie údajov zo zdravotnej dokumentácie sa uskutočňuje formou výpisov zo zdravotnej dokumentácie, sprístupňovanie údajov formou nahliadania. V nasledujúcej stati
si rozoberieme poskytovanie údajov.
Obsahom výpisu sú okrem osobných údajov osoby, ktorej sa poskytuje zdravotná starostlivosť, identifikačných údajov poskytovateľa a príslušnej zdravotnej poisťovne osoby aj chronologický opis vývoja zdravotného stavu, prehľad o doterajšej liečbe, údaje, ktoré sú potrebné na ďalšie poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Okrem uvedeného jeho súčasťou by mal byť aj dátum jeho vystavenia a identifikácia ošetrujúceho
zdravotníckeho pracovníka.14
Pokiaľ ide o poskytovanie výpisov z dokumentácie medzi lekármi navzájom. Tak zákon stanovuje všeobecnému lekárovi povinnosť, na vyžiadanie iného ošetrujúceho zdravotníckeho pracovníka a zároveň
v rozsahu jeho vyžiadania, poskytnúť výpis zo zdravotnej dokumentácie. Uvedené platí obdobne aj opačne,
ale ošetrujúci zdravotnícky pracovník poskytuje zdravotnú dokumentáciu v rozsahu ním poskytnutej zdravotnej starostlivosti. Okrem všeobecného lekára sa toto právo vzťahuje aj na lekára, ktorý osobu určil na
ďalšie poskytovanie zdravotnej starostlivosti.
Poskytovateľ zdravotnej starostlivosti má povinnosť poskytnúť výpis na základe písomného vyžiadania,
a to v rozsahu, ktorý priamo súvisí s účelom jeho vyžiadania. Je možné ho poskytnúť len zákonom taxatívne
stanovenému okruhu osôb, resp. orgánom. Napríklad na účel odvodu registrovanému občanovi s povolávacím rozkazom, na účel preskúmania zdravotnej spôsobilosti vojakovi v zálohe, na účel sociálnej pomoci,
štátnej sociálnej dávky a služieb zamestnanosti príslušnému orgánu, na účel vyšetrovania pracovného úrazu
alebo choroby z povolania inšpektorátu práca a orgánom dozoru, ktoré stanovujú osobitné predpisy alebo
na účel posúdenia zdravotnej spôsobilosti na prácu lekárovi pracovnej zdravotnej služby.15 Treba dodať, že
v zmysle § 80 ods. 6 zákona č. 578/2004 Z.z. aj na tieto subjekty sa vzťahuje povinnosť mlčanlivosti.
I.IV Nahliadanie do zdravotnej dokumentácie
Formou nahliadania do zdravotnej dokumentácie sa sprístupňujú údaje zo zdravotnej dokumentácie
taktiež len zákonom taxatívne stanovenému okruhu osôb. Máme za to, že zákonodarca presnou, jasnou
a kogentnou úpravou poukazoval na dôležitosť týchto informácií. Zákon 576/2004 Z. z. stanovuje až, resp.
len 13 kategórií týchto osôb. My sme vybrali tie, ktoré sú v praxi najfrekventovanejšie sa vyskytujúcimi
a pre laickú verejnosť najbežnejšími. Ide v prvom rade o danú osobu, resp. jej zákonného zástupcu. Tu sa
sprístupňujú údaje v celom rozsahu. Po smrti osoby sa údaje sprístupňujú manželovi, resp. manželke tejto
osoby, dieťaťu, resp. rodičovi alebo ich zákonnému zástupcovi. Ak by nastala situácia, že ani jeden z týchto
rodinných príslušníkov nie je. Tak sa sprístupňujú plnoletej osobe,16 ktorá s danou osobou žila v domácnosti
12
13
14
15
16
§ 22 zákona č. 576/2004 Z. z..
MIČO, T. Ochrana osobných údajov pri vedení zdravotnej dokumentácie. In Právo a manažment v zdravotníctve.[online]. 2010.č. 1112.[cit. 2013-10-28]. Dostupné na internete:<http://www.pravovzdravotnictve.sk/sk/casopis/pravo-a-manazment-v-zdravotnictve/
ochrana-osobnych-udajov-pri-vedeni-zdravotnej-dokumentacie.m-116.html>.
Pre komplexný prehľad pozri bližšie § 24 zákona č. 576/2004 Z. z..
Pre komplexný prehľad bližšie pozri § 24 zákona č. 576/2004 Z. z..
Čiže aj osobe, ktorá nedovŕšila vek 18 rokov, ale plnoletosť nadobudla skôr v zmysle zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník.
33
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
v čase smrti, ďalej blízkej osobe alebo ich zákonnému zástupcovi. Čo sa týka blízkej osoby platí tu dikcia
§ 116 zákona č. 40/1964 Z. Občiansky zákonník. 17
Ďalej sa sprístupňujú na základe plnomocenstva splnomocnenej osobe. Plnomocenstvo musí spĺňať určité podmienky. V prvom rade musí byť písomné a musí obsahovať úradne osvedčený podpis osôb, ktoré
sme vyššie uviedli ako oprávnené na nahliadnutie. Aj táto sprísnená forma implicitne poukazuje na dôležitosť a citlivosť týchto údajov. Na účely dohľadu nad zdravotnou starostlivosťou, či prešetrovania sťažností
sa údaje sprístupňujú v celom rozsahu aj Úradu pred dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Za účelom
lekárskej posudkovej činnosti sa sprístupňujú posudkovému lekárovi Úradu práce sociálnych vecí a rodiny.
Ďalej oprávnenou je aj poisťovňa, ktorá poskytuje individuálne zdravotné poistenie. A v neposlednom rade
znalcovi, ktorého ustanovil súd alebo pribral orgán činný v trestnom konaní na účely súvisiace s občianskym
súdnym konaním alebo s trestným konaním v rozsahu nevyhnutnom na vyhotovenie znaleckého posudku.
Uvedené osoby, ale aj ostatné osoby, ktoré na to sprístupňuje zákon sú oprávnené robiť si výpisky zo
zdravotnej dokumentácie alebo jej kópie.
Právna úprava uvádza jeden prípad, kedy sa osobe, ktorej sa poskytuje zdravotná starostlivosť môže
odmietnuť nahliadnutie do zdravotnej dokumentácie. V tomto prípade ide o osobu, ktorej sa poskytuje zdravotná starostlivosť v odbore psychiatra alebo klinická psychológia, ale len za podmienky, žeby to negatívne
ovplyvnilo jej liečbu.
V jednom prípade je dokonca možné aj vydanie zdravotnej dokumentácie. Avšak len znalcovi na základe
vyžiadania a súhlasu prokurátora alebo súdu. Len za účelom overenia pravosti a úplnosti záznamov, tiež
pravosti odtlačku pečiatky a podpisu zdravotníckeho pracovníka.
I.V Právo na súkromie a mlčanlivosť
Ústava SR ako základný a najvyššie postavený prameň právneho poriadku SR stanovuje v čl. 19 ods. 3:
„Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov
o svojej osobe.“18
So zdravotnou dokumentáciou, ktorá obsahuje údaje o zdravotnom stave osoby, ktoré sú cit. „najintímnejšou súčasťou súkromia fyzickej osoby,“ 19 veľmi úzko súvisí aj právo osoby na súkromie.20 Pretože obsahuje
veľmi citlivé a dôverné osobné údaje.21 Môžeme konštatovať, že každá fyzická osoba má právo na zachovanie
mlčanlivosti o akýchkoľvek údajoch, ktoré sa týkajú jej zdravotného stavu.22 Zdôrazňujeme, že uvedené je
potrebné chápať širšie a nesubsumovať pod to len tie údaje, ktoré sú obsiahnuté v zdravotnej dokumentácii.
Argumentom a contrario sem zaraďujeme aj údaje zo zdravotnej dokumentácie. K uvedenému širšiemu výkladu sa prikláňa aj Humeník, ktorý uvádza cit. „mlčanlivosť by sa mala vzťahovať na všetky údaje o zdravotnom
stave bez ohľadu na zdroj/médium z ktorých boli získané.“23 Pretože, ak by sa vzťahovala len na údaje z dokumentácie, tak by bolo možné ad absurdum ich šírenie, ak by osoba tvrdila, že ich získala ústnym podaním.
Dovolíme si konštatovať, že by to bolo v rozpore s účelom právnej úpravy.
17
18
19
20
21
22
23
Príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel. Iné osoby v rodinnom alebo obdobnom pomere sa považujú za osoby blízke, ak by
ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu.
Ústava SR č. 460/1992 Zb. článok 19 ods. 3.. Aj viaceré medzinárodné dohovory chránia právo na súkromie.
HUMENÍK, I. Ochrana osobnosti a medicínske právo. 1.vydanie.Bratislava: EUROKÓDEX, s.r.o.. 2011. str. 110.
Príkladmo uvedieme aspoň Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slôbod, či Dohovor o biomedicíne. Vychádzajúc
z prieskumu verejnej mienky, uskutočnenej Štatistickým úradom SR za rok 2009, údaje o zdravotnom stave sú v poradí
druhými údajmi, ktorých zneužitia sa bojíme. MIČO, T. Úvod do ochrany osobných údajov. In Právo a manažment v zdravotníctve.
[online]. 2010.č. 9-10.[cit. 2013-10-28]. Dostupné na internete: <http://www.pravovzdravotnictve.sk/sk/casopis/pravo-a-manazmentv-zdravotnictve/uvod-do-ochrany-osobnych-udajov.m-99.html>.
Zdravotná dokumentácia. In Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou.[online]. [cit. 2013-10-28]. Dostupné na internete:<http://
www.udzs-sk.sk/obcania-informacie/zdravotna-dokumentacia.html?page_id=240>.
HUMENÍK, I. Ochrana osobnosti a medicínske právo. 1.vydanie.Bratislava: EUROKÓDEX, s.r.o.. 2011. str. 110.
Tamtiež str. 112.
34
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
Hádam najdôležitejšou povinnosťou súvisiacou so zdravotnou dokumentáciou je povinnosť zachovávať
mlčanlivosť o údajoch zo zdravotnej dokumentácie. Jej legislatívnu úpravu obsahuje zákon č. 576/2004 Z.z.,
ale aj zákon 578/2004 Z.z. vzťahujúci sa výlučne len na zdravotníckych pracovníkov.
Povinnosť mlčanlivosti sa vzťahuje na každého komu budú údaje zo zdravotnej dokumentácie poskytnuté alebo sprístupnené a zároveň má zabezpečiť ich ochranu pred stratou, či ich prípadným zneužitím. Zákon
túto povinnosť nestanovuje len pre zdravotníckych pracovníkov, ale pre všetky osoby, ktoré prídu do styku
s takto citlivými údajmi bez ohľadu na ich status. Status subjektu spôsobuje rozdiel až v rámci následkov.
Ak uvedené poruší zdravotnícky pracovník okrem občianskej zodpovednosti, ktorej sa vystavuje. Ďalším dôsledkom, ktorý tu nastupuje je aj disciplinárne konanie. Zároveň toto porušenie povinnosti zdravotníckeho
pracovníka zasahuje aj samotného poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Pokiaľ ide o osobu ne-zdravotníckeho pracovníka následkom bude „len“ občianskoprávna zodpovednosť.24 Avšak nie je možné tu vylúčiť
ani trestnoprávnu zodpovednosť a naplnenie skutkovej podstaty trestného činu neoprávneného nakladania
s osobnými údajmi.25 Zároveň u zdravotníckeho pracovníka tu hovoríme o jeho stavovskej povinnosti. 26
Mičo tu poukazuje na to, že o údajoch pacienta zo zdravotnej dokumentácie nie je možné informovať
inú osobu okrem zákonom stanovených výnimiek. Toto porušenie by mohlo byť vnímané ako neoprávnené
nakladanie s osobnými údajmi a Úrad na ochranu osobných údajov by mohol daný subjekt postihnúť aj finančnou sankciou za správny delikt.27
I.V.1 Aplikačné problémy
O údajoch zo zdravotnej dokumentácie okrem už spomenutých výnimiek nemožno informovať žiadnu
inú osobu. A tu v praxi vznikajú rozsiahle problémy, pretože zákon neumožňuje poskytovateľovi zdravotnej
starostlivosti informovať príbuzných napr. o prijatí pacienta do ústavnej zdravotnej starostlivosti, ktorý
napr. nie je schopný komunikácii, je v ohrození života a pod.. Zaužívaným úzusom je, že nemocnice napriek
platnej právnej úprave informujú o týchto prípadoch príbuzných pacienta. V záujme právnej istoty by bolo
de lege ferenda nanajvýš vhodným, aby legislatíva reagovala aj na takéto požiadavky praxe, a aby poskytovatelia zdravotnej starostlivosti nemuseli porušovať zákon.28
V odbornej literatúre sa v súvislosti s mlčanlivosťou poukazuje aj na nedostatky našej právnej úpravy.
Jedným z nich je aj to, že nie sú v našej právnej úprave ani okrajovo riešené nasledovné prípady, ak sú údaje
zo zdravotnej dokumentácie dôkazmi v súdnom spore a vykonávajú sa na verejnosti prístupnom pojednávaní,29 resp. ďalšou neriešenou situáciou je sprístupnenie údajov právnemu zástupcovi poskytovateľa zdravotnej starostlivosti v prípadnom spore o náhradu škody na zdraví.30
V tejto súvislosti je za potreby poukázať na fakt, že zákon hovorí o povinnosti mlčanlivosti zdravotníckeho pracovníka a nie poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. A tu vznikajú viaceré aplikačné problémy, na
ktoré do súčasnosti právna úprava žiadným spôsobom nereflektovala. Pretože zákon upravuje situácie, kedy
má poskytovateľ zdravotnej starostlivosti oznamovaciu povinnosť. Avšak poskytovateľ v zmysle súčasnej
legislatívy sa nemôže bez súhlasu pacienta k týmto informáciám dostať. Problémy nevznikajú ak ide o zdravotníckeho pracovníka, ktorý je priamo poskytovateľom zdravotnej starostlivosti.31
24
25
26
27
28
29
30
31
HUMENÍK, I. Ochrana osobnosti a medicínske právo. 1.vydanie.Bratislava: EUROKÓDEX, s.r.o.. 2011. str. 111.
§ 374 zákona č. 300/2005 Tretsný zákon.
HUMENÍK, I. Povinná mlčanlivosť a jej aplikačné problémy. In Právo a manažment v zdravotníctve.[online]. 2010.č. 11– 12. [cit. 201310-28]. Dostupné na internete:< http://www.pravovzdravotnictve.sk/sk/casopis/pravo-a-manazment-v-zdravotnictve/povinnamlcanlivost-a-jej-aplikacne-problemy.m-115.html>.
MIČO, T. Ochrana osobných údajov pri vedení zdravotnej dokumentácie. In Právo a manažment v zdravotníctve.[online]. 2010.č. 1112.[cit. 2013-10-28]. Dostupné na internete:<http://www.pravovzdravotnictve.sk/sk/casopis/pravo-a-manazment-v-zdravotnictve/
ochrana-osobnych-udajov-pri-vedeni-zdravotnej-dokumentacie.m-116.html>.
Kováč, P. Mlčanlivosť zdravotníckych pracovníkov a jej prelomenie. In Pediatr. prax.[online]. 2009. roč. 10, č. 3,[cit. 2013-12-01].
Dostupné na internete: <http://www.solen.sk/index.php/index.php?page=pdf_view&pdf_id=3909&magazine_id=4>.
Zásada verejnosti občianskeho súdneho konania. § 116 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok.
Bližšie pozri: HUMENÍK, I. Ochrana osobnosti a medicínske právo. 1.vydanie.Bratislava: EUROKÓDEX, s.r.o.. 2011. str. 117 a nasl..
HUMENÍK, I. Povinná mlčanlivosť a jej aplikačné problémy. In Právo a manažment v zdravotníctve.[online]. 2010.č. 11 – 12. 35
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
I.V.2 Mlčanlivosť zdravotníckych pracovníkov
V odbornej literatúre sa jednoznačne zhoduje na tom, že mlčanlivosť ako taká je jedným z rozhodujúcich
fundamentov dôverného terapeutického vzťahu. Inštitút dôvery medzi lekárom a pacientom je zároveň aj
jednou z neodmysliteľných podmienok úspešného poskytovania zdravotnej starostlivosti.32 Fenomén dôverného vzťahu je založený na citlivých informáciách, ktoré lekár o pacientovi získava.33 Mlčanlivosť ako
sme už vyššie uviedli veľmi úzko súvisí so zdravotnou dokumentáciou a údajmi v nej obsiahnutými, ale výslovne pokrýva širší okruh ako len údaje v zdravotnej dokumentácii
Povinnosť mlčanlivosti zdravotníckeho pracovníka34 o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s výkonom svojho povolania je výslovne stanovená v § 80 ods. 2 zákona 578/2004 Z.z..35 Avšak okrajovo
ju implicitne vyjadruje aj Etický kódex zdravotníckeho pracovníka, ktorý sa jej dotýka v rámci viacerých
bodov. Napríklad v rámci Všeobecných povinností zdravotníckeho pracovníka v bode 6 uvádza: „Zdravotnícky pracovník nijakým spôsobom nesmie zneužiť dôveru a závislosť pacienta. Všetky informácie získané pri výkone
povolania sú dôverné počas života pacienta, ako aj po jeho smrti.“36 Ďalej v časti Zdravotnícky pracovník a pacient
v bode 2 kódexu hovorí, že zdravotnícky pracovník sa správa k pacientovi korektne a s rešpektovaním jeho
intimity. Ďalej v bode 3, uvádza, že nesmie pomáhať k porušovaniu cti a dôstojnosti. V časti vzťahy medzi
zdravotníckymi pracovníkmi v bode 4 uvádza, že: „Zdravotnícky pracovníci nesmú poskytovať zdravotnú starostlivosť za prítomnosti osoby, ktorá nie je zdravotníckym pracovníkom. Výnimkou z uvedených zásad je osoba,
ktorá zdravotníckemu pracovníkovi umožňuje poskytnúť prvú pomoc, alebo taká osoba, ktorá sa v zdravotníckom
zariadení vzdeláva, a ďalšia osoba, s ktorej prítomnosťou pacient súhlasí.“37 Uvedené je osobitne upravené pokiaľ
ide o lekárov a zubných lekárov. Tí nesmú poskytovať zdravotnú starostlivosť za prítomnosti osoby, ktorá
nie je lekárom alebo zubným lekárom a nepatrí k zdravotníckym pracovníkom. Odlišnosťou medzi výnimkami oproti vyššie uvedenému je že ju môže poskytovať aj za prítomnosti osoby, ktorá u lekára pracuje. Túto
dikciu nepovažujeme za najšťastnejšiu, a to z dôvodu, že ad absurdum by bolo možné vyšetrovať pacienta aj
za prítomnosti osoby, ktorá tvorí súčasť technického personálu ako napr. údržbár, upratovač a pod..
Zákonom koncipovaná povinnosť mlčanlivosti je v záujme ochrany pacienta stanovená veľmi široko.
Zákon stanovuje, že zdravotnícky pracovník (pozn. aut.: ako sme už vyššie ozrejmili, nielen lekár) je povinný
zachovávať mlčanlivosť o všetkom, o čom sa dozvie v súvislosti s výkonom svojho povolania.
Na základe toho sa povinnosť mlčanlivosti nevzťahuje len na osobné údaje pacienta, na údaje o anamnéze, či údaje o priebehu ochorenia, údaje o vykonaných či plánovaných liečebných či diagnostických výkonov,
či ich výsledkov ale aj na všetky údaje, ktoré pacient oznámi lekárov.38
32
33
34
35
36
37
38
[cit. 2013-10-28]. Dostupné na internete:< http://www.pravovzdravotnictve.sk/sk/casopis/pravo-a-manazment-v-zdravotnictve/
povinna- mlcanlivost-a-jej-aplikacne-problemy.m-115.html>.
Kováč, P. Mlčanlivosť zdravotníckych pracovníkov. In VIA PRACTICA.[online]. 2005. roč. 2, č. 6,[cit. 2013-12-01]. Dostupné na
internete: <http://www.viapractica.sk/index.php?page=pdf_view&pdf_id=1670&magazine_id=1>.
HUMENÍK, I. Povinná mlčanlivosť a jej aplikačné problémy. In Právo a manažment v zdravotníctve.[online]. 2010.č. 11- 12.[cit. 201310-28]. Dostupné na internete:< http://www.pravovzdravotnictve.sk/sk/casopis/pravo-a-manazment-v-zdravotnictve/povinnamlcanlivost-a-jej-aplikacne-problemy.m-115.html>.
Zdravotnícky pracovníci sú definovaný v § 27 zákona č. 578/2004 Z.z. a sú to osoby, ktoré vykonávajú povolanie lekár, zubný lekár,
farmaceut sestra, zdravotnícky záchranár, očný optik a iné.
V tejto súvislosti sa nám zdá potrebné upozorniť na § 129 zákona č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok, ktorý hovorí, že svedok
nesmie byť vypočúvaný, keby svojou výpoveďou porušil zákonom alebo medzinárodnou zmluvou uloženú alebo uznanú povinnosť
mlčanlivosti, uvedené neplatí v prípade, ak by bol od danej povinnosti oslobodený príslušným orgánom alebo tým v koho záujme má
túto povinnosť. Obdobne to upravuje § 124 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok stanovuje, že pokiaľ ide o zákonom
uznanú alebo štátom ustanovenú povinnosť mlčanlivosti, výsluch možno vykonávať len vtedy, ak vyslúchaného oslobodil od
povinnosti mlčanlivosti príslušný orgán alebo ten v ktorého záujme má túto povinnosť.
Etický kódex tvorí prílohu č. 4 zákona č. 578/2004 Z.z.. Všeobecné povinnosti zdravotníckeho pracovníka, bod 4 Etického kódexu
zdravotníckeho pracovníka. Čo sa týka záväznosti Etického kódexu zdravotníckeho pracovníka jednoznačne dospievame k záveru, že je
všeobecne záväzný a to z toho dôvodu, že zákon 578/2004 Z.z. v § 80 ods. 1 uvádza, že zdravotnícky pracovník je povinný vykonávať
svoje povolanie v súlade s etickým kódexom.
Časť Vzťahy medzi zdravotníckymi pracovníkmi, bod 4 Etického kódexu zdravotníckeho pracovníka.
Kováč, P. Mlčanlivosť zdravotníckych pracovníkov. In VIA PRACTICA.[online]. 2005. roč. 2, č. 6,[cit. 2013-12-01]. Dostupné na
internete: <http://www.viapractica.sk/index.php?page=pdf_view&pdf_id=1670&magazine_id=1>
36
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
Ani povinnosť zachovávať mlčanlivosť nie je absolútna a zákon 578/2004 Z.z. v § 80 ods. 2 a nasl. uvádza prípady v ktorých je možné zákonným spôsobom oznámiť údaje, ktoré spadajú pod túto povinnosť, avšak nedôjde k porušeniu stanovenej povinnosti mlčanlivosti. K porušeniu povinnosti mlčanlivosti nedôjde
ani v prípade nahliadania do zdravotnej dokumentácie, ktorý upravuje § 25 zákona č. 576/2004 Z.z.. Treba
dodať, že výnimky z povinnosti mlčanlivosti je potrebné vykladať reštriktívne.39
Prvým prípadom neporušenia tejto povinnosti je stav, ak zdravotníckeho pracovníka zbaví povinnosti
mlčanlivosti priamo osoba, ktorej sa skutočnosti týkajú. Čiže je to priamo pacient, resp. jeho zákonný zástupca. O zákonnom zástupcovi nehovoríme len v prípade maloletých detí, ale aj v prípade osôb, ktorých
spôsobilosť na právne úkony je obmedzená alebo ktoré sú pozbavené spôsobilosti na právne úkony súdom.
Zákon o rodine stanovuje, že zákonnými zástupcami dieťaťa sú rodičia.40 Čo sa týka druhej uvedenej kategórie, čiže osôb pozbavených spôsobilosti na právne úkony, resp. osôb, ktorých spôsobilosť na právne úkony je
obmedzená bude to opatrovník.41 Ak sa budeme zaoberať formou, ktorou môže pacient právne relevantným
spôsobom zbaviť povinnosti mlčanlivosti zistíme, že zákon ju nijakým spôsobom nestanovuje. De lege ferenda v záujme právnej istoty sa domnievame, žeby bolo vhodné stanoviť v takejto dôležitej otázke písomnú
formu. Avšak na základe súčasnej právnej úpravy vyvodzujeme záver, že tak môže dôjsť nielen písomne, aj
keď to považujeme za jednoznačne najvhodnejší spôsob z dôvodu dokazovania pre prípad budúceho sporu,
ale aj ústne. V odbornej literatúre sa stretávame s priznávaním účinkom aj konkludentným vyjadreniam.42
Ďalej zdravotníckeho pracovníka môže zbaviť povinnosti mlčanlivosti aj orgán, ktorý príslušný na vydanie povolenia na žiadosť orgánov činných v trestnom konaní (ďalej len „OČTK“) a súdov. Uvedené je možné
aj proti vôli pacienta a počas pacientovho života.43 Orgány príslušné na vydanie povolenia upravuje v § 11
a nasl. zákon č. 578/2004 Z.z.. Samosprávny kraj (ďalej len „VÚC“) vydáva povolenia na prevádzkovanie
ambulancií, stacionárov, polikliník, všeobecných nemocníc, liečební, hospicov a iných. Ministerstvo zdravotníctva SR je príslušné na vydávanie povolení len pokiaľ ide o ambulancie záchrannej zdravotnej služby, špecializované nemocnice, biobanky, zariadenia biomedicínskeho výskumu, tkanivové zariadenia, referenčné
laboratóriá. VÚC a Ministerstvo zdravotníctva SR začnú konanie o zbavení mlčanlivosti len na žiadosť OČTK
v trestnom konaní a súdov v trestnom, ale aj občianskoprávnom konaní. Na uvedené konanie sa použijú primerane ustanovenia zákona č. 71/1967 Zb. Správny poriadok vychádzajúc z § 92 zákona č. 578/2004 Z.z..44
Istým špeciálnym subjektom, ktorý môže zbaviť povinnosti mlčanlivosti je v zmysle § 31 ods. 3 zákona
č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov aj Ústavný súd
SR. V zmysle ktorého Ústavný súd SR môže zbaviť uznesením povinnosti mlčanlivosti znalca alebo svedka.45
K porušeniu uvedenej povinnosti nedôjde ani v prípade postúpenia zdravotnej dokumentácie medzi
lekármi, ktorí poskytujú zdravotnú starostlivosť a ani v prípadoch, ktoré sú upravené v § 24 a §25 zákon
č. 576/2004 Z.z. a ktorých sme sa už vyššie dotkli. Zároveň tu je možné informovať iného zdravotníckeho
pracovníka, avšak len v rozsahu, ktorý nevyhnutne potrebuje na riadne plnenie svojich úloh pri poskytovaní
zdravotnej starostlivosti a členov, pracovníkov komôr podľa zákona 578/2004 Z.z..
Uvedená povinnosť mlčanlivosti sa nevzťahuje na povinnosť zdravotníckeho pracovníka oznamovať určité skutočnosti podľa osobitných predpisov, napríklad podľa zákona o matrikách, a to v prípadoch narodenia
dieťaťa, úmrtia. Sem by sme mohli zaradiť aj povinnosť poskytovateľa zdravotnej starostlivosti v zmysle § 79
39
40
41
42
43
44
45
HUMENÍK, I. Povinná mlčanlivosť a jej aplikačné problémy. In Právo a manažment v zdravotníctve.[online]. 2010.č. 11- 12.[cit. 201310-28]. Dostupné na internete:< http://www.pravovzdravotnictve.sk/sk/casopis/pravo-a-manazment-v-zdravotnictve/povinnamlcanlivost-a-jej-aplikacne-problemy.m-115.html>.
§ 31 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine.
§ 26 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník.
Kováč, P. Mlčanlivosť zdravotníckych pracovníkov. In VIA PRACTICA.[online]. 2005. roč. 2, č. 6,[cit. 2013-12-01]. Dostupné na
internete: <http://www.viapractica.sk/index.php?page=pdf_view&pdf_id=1670&magazine_id=1>.
Kováč, P. Mlčanlivosť zdravotníckych pracovníkov a jej prelomenie. In Pediatr. prax.[online]. 2009. roč. 10, č. 3,[cit. 2013-12-01].
Dostupné na internete: <http://www.solen.sk/index.php/index.php?page=pdf_view&pdf_id=3909&magazine_id=4>.
Kováč, P. Mlčanlivosť zdravotníckych pracovníkov a jej prelomenie. In Pediatr. prax.[online]. 2009. roč. 10, č. 3,[cit. 2013-12-01].
Dostupné na internete: <http://www.solen.sk/index.php/index.php?page=pdf_view&pdf_id=3909&magazine_id=4>.
HUMENÍK, I. Povinná mlčanlivosť a jej aplikačné problémy. In Právo a manažment v zdravotníctve.[online]. 2010.č. 11- 12.[cit. 201310-28]. Dostupné na internete:< http://www.pravovzdravotnictve.sk/sk/casopis/pravo-a-manazment-v-zdravotnictve/povinnamlcanlivost-a-jej-aplikacne-problemy.m-115.html>.
37
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
ods. 3 zákona č. 578/2004 Z.z. bezodkladne oznamovať prokurátorovi, policajnému orgánu alebo vyšetrovateľovi samovraždy, pokusy samovrážd, prípady kedy je dôvodné podozrenie, že na poškodení zdravia, resp.
smrti mohla mať účasť nejaká iné osoba, podozrenie zo zanedbávania, týrania, či zneužívania maloletých
osôb alebo osôb pozbavených spôsobilosti na právne úkony, alebo osôb, ktorých spôsobilosť je obmedzená.
Ďalej prípady prijatia do ústavnej zdravotnej starostlivosti osoby, ktorých totožnosť nemožno zistiť alebo
ktoré sú zranené strelnou resp. inou zbraňou a iné. § 79a zákona 578/2004 Z.z. upravuje oznamovaciu povinnosť poskytovateľa zdravotnej starostlivosti voči zdravotným poisťovniam. Taktiež jednou z povinností
poskytovateľov zdravotnej starostlivosti je v zmysle zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji
verejného zdravia povinnosť hlásiť prenosné choroby Úradu verejného zdravotníctva.
Avšak treba zdôrazniť, že aj subjekt, ktorému sa tieto informácie oznamujú je taktiež povinný o týchto
zverených skutočnostiach zachovávať v zmysle zákona 578/2004 Z.z. mlčanlivosť.
Pokiaľ ide o povinnosť mlčanlivosti post mortem zdravotnícky pracovník je povinný ju aj
naďalej zachovávať.46
ZÁVER
Zdravotná dokumentácia ako určitý súbor údajov o zdravotnom stave osoby obsahuje jedny z najcitlivejších a najintímnejších údajov o pacientovi a preto je jej obsah, vedenie, nahliadanie, mlčanlivosť a manipulácia s ňou sú upravené kogentnými právnymi normami.
Dôvera medzi zdravotníckym pracovníkom a pacientom je základom úspešného poskytovania zdravotnej starostlivosti a jej narušenie môže mať veľmi nepriaznivé dôsledky pre obe strany participujúce
na tomto vzťahu.
Pokiaľ ide o povinnosť mlčanlivosti o informáciách týkajúcich sa zdravotného stavu pacienta tá sa netýka len zdravotníckych pracovníkov, ale všetkých osôb, ktoré prídu do kontaktu s týmito údajmi.
Zároveň máme zato, že každá fyzická osoba má právo na zachovanie mlčanlivosti o akýchkoľvek údajoch,
ktoré sa týkajú jej zdravotného stavu. Na základe prezentovaného dospievame k širšiemu výkladu bez ohľadu na zdroj týchto údajov, neobmedzujúc sa len na údaje zo zdravotnej dokumentácie. Porušením tejto povinnosti by okrem iného mohlo dôjsť k zásahu do práva na súkromie.
46
Kováč, P. Mlčanlivosť zdravotníckych pracovníkov. In VIA PRACTICA.[online]. 2005. roč. 2, č. 6,[cit. 2013-12-01]. Dostupné na
internete: <http://www.viapractica.sk/index.php?page=pdf_view&pdf_id=1670&magazine_id=1>.
38
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY
HUMENÍK, I. Ochrana osobnosti a medicínske právo. 1.vydanie. Bratislava: EUROKÓDEX, s.r.o.. 2011.
ISBN 978-80-89447-58-9.
HUMENÍK, I. Povinná mlčanlivosť a jej aplikačné problémy. In Právo a manažment v zdravotníctve.[online]. 2010.č. 11- 12.[cit. 2013-10-28]. Dostupné na internete: <http://www.
pravovzdravotnictve.sk/sk/casopis/pravo-a-manazment-vzdravotnictve/povinna- mlcanlivost-a-jejaplikacne-problemy.m-115.html>.
KOVÁČ, P. Právna úprava zdravotnej dokumentácie v SR. In Zdravotnícke právo v praxi. [online].
[cit. 2013-10-28]. Dostupné na internete: <http://www.solen.cz/pdfs/pra/2004/01/03.pdf>.
Kováč, P. Mlčanlivosť zdravotníckych pracovníkov. In VIA PRACTICA.[online]. 2005. roč. 2, č.
6,[cit. 2013-12-01]. Dostupné na internete:
<http://www.viapractica.sk/index.php?page=pdf_view&pdf_id=1670&magazine_id=1>.
Kováč, P. Mlčanlivosť zdravotníckych pracovníkov a jej prelomenie. In Pediatr. prax.[online]. 2009.
roč. 10, č. 3,[cit. 2013-12-01]. Dostupné na internete:
<http://www.solen.sk/index.php/index.php?page=pdf_view&pdf_id=3909& magazine_id=4>.
MIČO, T. Ochrana osobných údajov pri vedení zdravotnej dokumentácie. In Právo a manažment
v zdravotníctve.[online]. 2010.č. 11- 12.[cit. 2013-10-28]. Dostupné na internete:<http://www.
pravovzdravotnictve.sk/sk/casopis/pravo-a-manazment-v-zdravotnictve/ochrana-osobnych-udajov-privedeni-zdravotnej-dokumentacie.m-116.html>.
Ústava SR č. 460/1992 Zb..
Zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník.
Zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok.
Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon.
Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok.
Zákon č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov.
Zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej
starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Zákon č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch,
stavovských organizáciách v zdravotníctve.
Zdravotná dokumentácia. In Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou.[online]. [cit. 2013-1028]. Dostupné na internete: <http://www.udzs-sk.sk/obcania-informacie/zdravotna-dokumentacia.
html?page_id=240>
39
PITVA – PRÁVNA
ÚPRAVA A DÔVODY JEJ
VYKONANIA
BC. MICHAELA KORCHOVÁ
ABSTRAKT
Pitva je vyšetrenie mŕtveho tela človeka, za účelom diagnostikovania a objasnenia príčin
a spôsobu úmrtia konkrétnej osoby. Vzhľadom na to, že sa jedná o neopakovateľný deštrukčný
úkon je potrebné aby boli jednotlivé podmienky a postupy pri realizácii tohto úkonu právne
podchytené. Zákon vymedzuje subjekty oprávnené nariadiť pitvu, subjekty oprávnené vykonať
pitvu, miesto vykonania pitvy, a súvisiacu dokumentáciu.
O vykonaní pitvy sa vyhotovuje pitevný protokol. Problematickou je však absentujúca úprava
poskytovania údajov z pitevného protokolu a nahliadania do pitevného protokolu. Vzniká tak
medzera v zákone. Vzhľadom na uvedené je nevyhnutné vyriešiť vzťah pitevného protokolu
a zdravotnej dokumentácie.
Legislatíva zakotvuje tiež právo na odmietnutie pitvy bez potreby uvádzať dôvody odmietnutia.
Zákonodarca vymedzil taxatívny výpočet prípadov, kedy je pitvu možné a nevyhnutné vykonať
aj napriek odmietnutiu.
KĽÚČOVÉ SLOVÁ
Pitva; Pitevný protokol; Sprístupňovanie údajov z pitevného protokolu; Odmietnutie pitvy
ABSTRACT
An autopsy is an examination of a dead human body, for the purpose of diagnosis and
explanation of the causes and the way of death of a particular person. Considering that this is
a destructive act, the concrete conditions and procedures for implementing this act have to be
legally underpinned. The Act defines entities authorized to order an autopsy, entities authorized
to carry out an autopsy, a place of performance of an autopsy, and related documentation.
About the autopsy an autopsy report shall be made. However, problematic is absent arrangements
for accessing data from the autopsy protocol and inspect of the autopsy protocol. This creates
a loophole. Given the above, it is necessary to solve relationship between the autopsy report
and medical records.
The legislation also establishes the right to refuse an autopsy without the need to give reasons
for the refusal. The enactor has defined an exhaustive list of cases where an autopsy is possible
and necessary to perform despite rejection.
KEY WORDS
Autopsy; Autopsy report; Accessing data from the autopsy protocol; Autopsy refusal
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
„Každý krok v živote je krokom k smrti.“
(Casimir Delavigne)
ÚVOD
Smrť je nezvratný... fakt, jav, udalosť, či stav? Je množstvo spôsobov ako zadefinovať smrť. Lekári ju
označujú ako: „zástavu, či zlyhanie životných funkcií organizmu, kedy možno hovoriť o smrti klinickej, rozlišujú
však aj smrť biologickú, kedy dôjde k trvalému a so životom nezlučiteľnému poškodeniu mozgového tkaniva následkom nedostatku kyslíka a/alebo mechanicky.“ 1 V gréckej filozofii sa hovorilo len o tzv. fyzickej smrti, pričom
duša človeka ostávala nesmrteľná. Podobne popisujú smrť aj mnohé náboženstvá, ktoré hovoria o rôznych
formách tzv. posmrtného života.
Z právneho hľadiska sa jedná o právnu udalosť, teda objektívnu právnu skutočnosť nezávislú od vôle.
Niet pochýb o tom, že smrť je niečo nezvratné a konečné, avšak z pohľadu práva existuje množstvo právnych
následkov, ktoré sú so smrťou spojené.
Smrť má význam v civilnom práve pri dedičskom konaní, či v konaní o vyhlásení za mŕtveho. Smrťou
podľa §7 ods. 2 občianskeho zákonníka totiž fyzická osoba stráca spôsobilosť na práva a povinnosti, inak
povedané prestáva byť subjektom práva.2 V oblasti medicínskeho práva ide o otázky transplantácie ex mortuo, umelé prerušenie tehotenstva, zanedbanie lekárskej starostlivosti a pod.. Nezanedbateľný význam má
taktiež v trestnom práve, v súvislosti s trestnými činmi vraždy, či usmrtenia. V takýchto prípadoch je nevyhnutné preukázať identitu obete, dobu úmrtia, za akých okolností, resp. akým spôsobom smrť nastala (bola
spôsobená). Práve tu nastupuje ako relevantný nástroj na zodpovedanie podobných otázok pitva.
Hoci sa na prvý pohľad zdá, že pitva ako určitý úkon na mŕtvom ľudskom tele je výlučne záležitosťou
medicíny, je nevyhnutné aby bola vymedzená aj právne. Nemožno totiž zabúdať na otázky zachovania ľudskej dôstojnosti, ale aj etický rozmer resp. určité morálne aspekty. Domnievam sa, že by sa dalo uvažovať tiež
o rešpektovaní práv zomrelého. Z uvedených dôvodov je preto potrebné, aby bola táto problematika právne
podchytená, inak povedané, aby sa otázkami pitvy zaoberala aj legislatíva.
I. Pojem a história pitvy
Pojem pitva má viacero ekvivalentov. V medicíne sa vyskytuje pod označením sekcia, prípadne disekcia (z lat. dis – oddeliť, secare – rezať), obdukcia alebo autopsia (auto – seba, opsis – vidieť na vlastné oči).
Vjednoduchosti ju možno definovať ako vyšetrenie mŕtveho tela človeka, väčšinou s cieľom skúmať jeho
anatómiu alebo príčinu jeho smrti. V užšom zmysle slova sa pitvou rozumie prieskum orgánov a orgánových
systémov, ktoré sú prístupné až po porušení povrchu tela.3 Účelom pitvy, logicky, teda nebude liečba, ale
naopak diagnostikovanie a objasnenie príčin a spôsobu úmrtia konkrétnej osoby.
Prvé pitvy sa vykonávali už v staroveku. Od súčasných pitiev sa odlišovali jednak spôsobom, no taktiež
účelom a dôvodmi ich vykonania. Na počiatkoch medicíny pitvy slúžili predovšetkým na skúmanie ľudskej
anatómie, čím umožnili vývoj nových liečebných postupov. Počiatky pitvy a vôbec medicíny, možno pozorovať v starovekom egypte v súvislosti s mumifikáciou. Avšak pitva bola v tej dobe obmedzená rôznymi zákazmi. Spočiatku ju bolo možné vykonávať iba na zvieracích pozostatkoch, pitva ľudského tela bola, hlavne
z kultúrnych a náboženských dôvodov, zakázaná.
Prvá „oficiálna“ súdna pitva bola uskutočnená v r. 458 v Japonsku na tele princeznej Takuhaty, ktorá
spáchala samovraždu. Poznatky egyptských medikov sa ďalej rozšírili do perzskej a arabskej lekárskej školy.
Významný arabský lekár Rhazes (865 – 925) zdôrazňoval význam anatómie a venoval jej 26 kapitol svojho
1
2
3
Dostupné na: http://sk.wikipedia.org/wiki/Smr%C5%A5
Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
Dostupné na: http://sk.wikipedia.org/wiki/Pitva
42
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
diela Liber medicinalis ad Almansorem. Takisto Avicenna (980 – 1037) venoval dve prvé knihy svojho Canon
medicinae anatomickým poznatkom.4
Neskôr sa s pitvami začalo aj v Európe, pričom slúžili najmä ako praktický výcvik pre výučbu anatómie
na európskych univerzitách. V 12. storočí však cirkev pitvanie ľudských tiel zakázala. Pitvy oficiálne povolil
až v roku 1238 cisár Fridrich II. na lekárskej škole v Salerne a to raz za 5 rokov. Postupne sa s pitvami opätovne začalo aj na ďalších talianskych univerzitách. V roku 1302 sa v Bologni uskutočnila prvá historicky doložená súdno-lekárska pitva. Pitvu nariadil prokurátor, aby sa zistila skutočná príčina spornej smrti otravou.5
Na základe pitiev a preparovania ľudských tiel vznikli aj anatomické kresby slávneho maliara Leonarda
da Vinciho v spolupráci s profesorom Markom Antoniom della Torre. Ich kresby detailne zobrazovali kosti,
svalstvo a jednotlivé časti ľudského tela z rôznych strán a stali sa podkladom pre ďalších umelcov a lekárov.6
Prvú verejnú pitvu v strednej Európe vykonal v Prahe v roku 1600 pred vyše 5000 divákmi Ján Jesenius
na tele obesenca a opísal ju v osobistnom diele Pražská pitva.7
Právna úprava pitvy
Zákon jasne vymedzuje ako možno nakladať s mŕtvym telom, inak povedané aké úkony možno robiť na
mŕtvom tele. Okrem zdravotných úkonov smerujúcich k odobratiu orgánov ex mortuo a úkonov smerujúcich k pôrodu, je to aj pitva.
Pitva je právne upravená v § 48 zákona č. 581/2004 Z.z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej zákon o zdravotných poisťovniach).
Zákon pojednáva o tom kto a za akých podmienok môže nariadiť pitvu, kedy pitvu ne/možno vykonať,
miesto výkonu, možnosť odmietnutia pitvy a pod. Čiastočne sa pitve venuje aj § 42 – 43 zákona č. 576/2004
Z.z o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej zákon o zdravotnej starostlivosti). Ďalej je to metodické usmernenie Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou č. 9/14/2005 ktoré upravuje podmienky
pre vykonávanie prehliadky mŕtveho tela a vykonávanie pitvy. Súvisiacim predpisom je aj zákon č.
131/2010 Z.z. o pohrebníctve a okrajovo aj zákon č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok.
Druhy pitiev
„Pitva je neopakovateľný deštrukčný úkon, ktorý vo väčšine prípadov umožňuje zistiť príčinu smrti. Vykonaním
pitvy sa narušia prirodzené anatomické pomery, ktoré nie je možné rekonštruovať. Preto je nesmierne dôležité, aby
sa pitva vykonala spôsobom, ktorý zabezpečí maximálne množstvo informácií na určenie príčiny smrti.“ 8
S ohľadom na vyššie uvedenú právnu úpravu rozlišujeme:
a) pivy vykonávané podľa § 48 a § 49 z.č. 581/2004 Z.z.
Tieto pitvy nariaďuje lekár, ktorý vykonal prehliadku mŕtvej osoby. Prevoz zomrelého na pitvu je plne
hradený zo strany poisťovne. Účel takejto pitvy je dvojaký. Zdravotný účel – zistenie príčiny smrti, mechanizmu úmrtia a objasnenie ďalších, zo zdravotného hľadiska závažných okolností. Forenzný účel – vylúčiť
násilné spôsobenie smrti (resp. spáchanie trestného činu). Ak by sa zistilo, že k smrť bola spôsobená násilým, pitva bude prerušená, a príslušný lekár kontaktuje políciu, ktorá rozhodne či s abude v pitve pokračovať
alebo bude nariadená pitva podľa §156 trestného poriadku.
4
5
6
7
8
Dostupné na: http://www.zzz.sk/?clanok=9438
Tamtiež
Dostupné na: http://engel.ic.cz/leonardo_shroud_soubory/Page528.htm
Dostupné na: http://www.osobnosti.sk/index.php?os=zivotopis&ID=1730
KOVÁČ, P. a kol. Súdne lekárstvo pre právnikov.Bratislava: Iura Edition, 2005, s. 65
43
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
b) pitvy vykonávané podľa § 156 z.č. 301/2005 Z.z. (Trestný poriadok)
Na túto pitvu musia byť prizvaní vždy dvaja lekári, v pozícii znalcov. Tento druh pitvy nariaďuje orgán
činný v trestnom konaní a to uznesením na základe podozrenia, že smrť bola spôsobená trestným činom.
Prevoz zariadi a s tým súvisiace náklady uhradí subjekt, ktorý pitvu nariadil.9
II. Podmienky a dôvody vykonania pitvy
Pitvu možno vykonať len spôsobom a za podmienok stanovených zákonom pri zachovaní ľudskej dôstojnosti. Zákonodarca presne vymedzuje subjekty, ktoré môžu nariadiť pitvu, sú to:
A) Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ďalej Úrad)
B) Prokurátor
C) Polícia
ad A) Ustanovenie zákona o zdravotných poisťovniach v § 48 ods. 2 v druhej vete je fakultatívne, kedy
Úrad môže nariadiť pitvu a to na základe žiadosti osoby, ktorá je blízkou osobou zomrelému. Podľa § 116
Občianskeho zákonníka, sú takýmito osobami „príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel, iné osoby v rodinnom alebo obdobnom pomere v prípade ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z takýchto osôb, druhá z nich dôvodne
pociťovala ako vlastnú ujmu.“ 10
V ostatných prípadoch sú ustanovenia obligatórne, kedy zákon ukladá Úradu povinnosť nariadiť pitvu
v rámci výkonu dohľadu na mieste na základe prehliadky mŕtveho tela, ak je potrebné určiť, či bola zdravotná starostlivosť poskytnutá správne alebo z iných dôvodov ustanovených zákonom, a to:
a) pri úmrtí osoby v zdravotníckom zariadení (na účely overenia choroby / liečebného postupu; v súvislosti
s operačným zákrokom a s anestéziou; pri podozrení na iatrogénne poškodenie)
b) pri úmrtí osoby pri podozrení na prenosné ochorenie,
c) pri úmrtí osoby pri podozrení na kontamináciu mŕtveho tela rádioaktívnymi látkami,
d) pri úmrtí náhlom a neočakávanom, ak prehliadkou mŕtveho tela alebo iným spôsobom nie je možné určiť
príčinu smrti,
e) po odbere orgánov alebo tkanív s výnimkou odberu očných rohoviek od mŕtveho darcu,
f) u osoby zomrelej mimo zdravotníckeho zariadenia / v zdravotníckom zariadení pri podozrení z nesprávneho
postupu pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti alebo výkone liečiteľských činností,
g) pri úmrtí spôsobenom priemyselnou alebo inou otravou, v dôsledku choroby z povolania alebo ak je podozrenie na úmrtie z týchto príčin,
h) pri úmrtí v súvislosti s pracovným alebo s iným úrazom,
i) pri úmrtí v súvislosti s dopravnou nehodou,
j) pri násilnom úmrtí vrátane samovraždy,
k) pri úmrtí osoby v zariadení na výkon väzby alebo v zariadení na výkon trestu odňatia slobody.11
ad B) a C) V prípade ak je podozrenie že smrť človeka bola spôsobená trestným činom, musí byť mŕtvola
prehliadnutá a pitvaná. Prehliadku a pitvu mŕtvoly nariadi prokurátor alebo policajt uznesením. Pochovať
mŕtvolu možno v takých prípadoch len so súhlasom prokurátora, vydanom až po prehliadke a pitve a to bez
meškania.12
9
10
11
12
Tamtiež s. 33
Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
Zákon č. 581/2004 Z.z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov
§156 zákona č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok
44
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
Od pohrebu možno v takýchto prípadoch upustiť, ak by sa telo zomrelého malo trvalo použiť na vedecké
alebo vyučovacie účely. Takto možno telá zomrelých použiť len v prípade, ak s tým za života prejavili súhlas
v písomnej forme, prípadne ak totožnosť týchto osôb nebolo možné zistiť. Na uvedené účely možno tiež
použiť telo zomrelej osoby, ku ktorehej sa v lehote 96 hodín nikto neprihásil, hoci blízke osoby tohto zomrelého boli včas a preukázateľne o tomto upovedomené a zomrelý pred smrťou nevykonal potrebné opatrenia
týkajúce sa pohrebu.13
Podľa §48 ods. 6 zákona o zdravotných poisťovniach sa pitva môže vykonať najskôr dve hodiny po tom,
ako sa zistilo, že smrť nastala v dôsledku trvalého zastavenia dýchania a srdcovej činnosti. Ods. 7 však ďalej
uvádza, že pitvu možno vykonať aj pred uplynutím tejto doby, ak sa zistilo, že smrť nastala v dôsledku nezvratného vyhasnutia všetkých funkcií celého mozgu, no len v prípade ak ide o odobratie orgánov na účely
transplantácie a osoba počas svojho života neodmietla takéto odobratie.
Pitvu môže samostatne vykonať len lekár, ktorý skončil vysokoškolské štúdium v študijných
programoch druhého stupňa v študijnom odbore všeobecné lekárstvo alebo pediatria so špecializáciou v špecializačnom odbore patologická anatómia alebo v špecializačnom odbore súdne lekárstvo. Pitvu naopak nesmie vykonať lekár, ktorý bol ošetrujúcim lekárom mŕtveho, vykonal u mŕtveho odber orgánov, alebo vykonal u mŕtveho počas jeho života bioptické vyšetrenie.14 Po vykonaní pitvy
možno mŕtveho ihneď pochovať, okrem vyššie spomenutého prípadu nariadenia trestného konania.
Miesto vykonania pitvy
Úrad vykonáva kontrolnú činnosť nad úrovňou poskytovanej zdravotnej starostlivosti.
Dôležitou súčasťou v rámci kontrolnej činnosti úradu sú súdno-lekárske a patologicko-anatomické
pracoviská (ďalej SlaPAP) úradu, kde sa vykonávajú pitvy mŕtvych za účelom posúdenia správnosti diagnostického a liečebného postupu u pacienta.
Pitvu vykonáva lekár úradu, pracovník SLaPAP so špecializáciou v špecializačnom odbore patologická
anatómia a v špecializačnom odbore súdne lekárstvo. Po výkone pitvy vypíše v príslušnej časti List o prehliadke mŕtveho v štyroch vyhotoveniach (povolenie spopolnenia a prevozu na pochovanie, diagnostický
súhrn so miestnym kódovým označením, miesto a čas vykonania pitvy): dva listy pre matriku, jeden list
pre obstarávateľa pohrebu a jeden list na založenie do zdravotnej dokumentácie a kópia listu sa založí na
príslušnom SLaPAP do pitevného protokolu, ktorý sa uzatvorí v termíne do 30 dní. V závažných prípadoch
so súhlasom vedúceho lekára príslušného SLaPAP do 60 dní, v ojedinelých prípadoch so súhlasom riaditeľa
sekcie SLaPAP do 90 dní a vo výnimočných prípadoch nad 90 dní len so súhlasom predsedu úradu. Pri podozrení zo spáchania trestného činu, či počas pitvy alebo po jej vykonaní je lekár vykonávajúci pitvu povinný
oboznámiť s touto skutočnosťou orgány činné v trestnom konaní. 15
V zozname súdnolekárskych a patologicko-anatomických pracovísk úradu, na ktorých sa vykonávajú
pitvy, sú zaradené tieto pracoviská:
SL pracovisko Bratislava
PA pracovisko Bratislava Antolská a Sasinkova – dve miesta výkonu
SLaPA pracovisko Nitra
SLaPA pracovisko Žilina
SLaPA pracovisko Martin
SLaPA pracovisko Banská Bystrica
SLaPA pracovisko Lučenec
13
14
15
DOGOŠI, M. – NEČAS, S. Soudní lékařství. Bratislava: Eurokódex, 2008. s 25
§ 48 ods. 9 a 10 zákona č. 581/2004 Z.z.o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení
niektorých zákonov
Metodické usmernenie Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou č. 9/14/2005 k vykonávaniu prehliadky mŕtveho tela
a vykonávaniu pitvy
45
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
SLaPA pracovisko Prešov
SLaPA pracovisko Poprad
SLaPA pracovisko Košice 16
III. Pitevný protokol
O vykonaní pitvy sa vyhotovuje pitevný protokol. Formu a náležitosti pitevného protokolu ustanovuje
všeobecne záväzný právny predpis vydaný ministerstvom zdravotníctva, ktorým je vyhláška 771/2004
Z.z. o forme a náležitostiach pitevného protokolu, zozname pracovísk, na ktorých sa vykonávajú
pitvy a o požiadavkách na materiálno-technické vybavenie pracovísk, na ktorých sa vykonávajú
pitvy. V prílohe vyhlášky je uvedené tiež vzorové tlačivo pitevného protokolu. Protokol slúži na zaznamenanie údajov o tom, kto pitvu vykonal, na akom pracovisku, priebeh pitvy a zistené výsledky. Kópiu pitevného
protokolu Úrad elektronicky zasiela národnému centru. K pitevnému protokolu sa pripojí aj správa o odbere
orgánov alebo tkanív, ak sa takýto odber uskutočnil.
Sprístupňovanie údajov z pitevného protokolu
Pokiaľ hovoríme o pitevnom protokole, do úvahy prichádza otázka, či takýto protokol slúži len na štandardné medicínske zaznamenanie údajov - takpovediac „birokratické“ účely - alebo má podstatnejší význam.
Častokrát sa príbuzní dožadujú byť informovaní o podrobnostiach smrti blízkej osoby, napr. z dôvodu odhalenia možnej genetickej choroby. Iným prípadom je ak došlo k násilnej smrti, pričom podrobnosti zistené
pri pitve sú vo väčšine takýchto prípadov nevyhnutným dôkazom pre objasnenie určitého trestného činu zo
strany orgánov činných v trestnoch konaní a súdu.
Tu sa naskytajú ďalšie otázky. Je možné sprístupniť údaje v pitevnom protokole resp. poskytnúť
protokol na nahliadnutie? Ak áno, existujú kritériá vymedzujúce okruh prípadov, resp. subjektov na
to oprávnených?
V znení § 25 zákona o zdravotnej staroslivosti po smrti pacienta môžu nahliadať do jeho zdravotnej
dokumentácie tieto osoby: manžel alebo manželka, dieťa alebo rodič (zákonný zástupca); ak také osoby nie sú, tak
plnoletá osoba, ktorá s pacientom žila v čase smrti v spoločnej domácnosti, blízka osoba alebo ich zákonný zástupca,
či splnomocnená osoba.17
Podľa vyjadrenia Úradu v ktorom zhrnul zákonné ustanovenia týkajúce sa sprístupňovania údajov zo
zdravotnej dokumentácie v prípade smrti pacienta môžu plnú moc na nahliadnutie do zdravotnej dokumentácie dať vyššie uvedené osoby; revízny lekár poisťovne pacienta; Úrad na účely dohľadu nad zdravotnou
starostlivosťou a na prešetrovanie sťažností; ministerstvo zdravotníctva; lekár a sestra samosprávneho kraja
na účely dozoru; či posudkový lekár, ktorý pacienta posudzuje kvôli sociálnym dávkam; tiež súdny znalec,
ktorého ustanovil súd alebo požiadal orgán činný v trestnom konaní alebo niektorá zo strán v občianskom
súdnom spore alebo trestnom konaní.18 Splnomocnená(oprávnená) osoba má však právo vidieť iba tú časť
dokumentácie, ktorá je relevantná v danom konkrétnom prípade.
„Zdravotná dokumentácia je súbor údajov o zdravotnom stave osoby, o zdravotnej starostlivosti a o službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti tejto osobe.“ 19 Údaje v pitevnom protokole do istej
miery, obdobne ako zdravotná dokumentácia, objasňujú aký bol zdravotný stav osoby pred smrťou, aká
zdravotná starostlivosť osobe bola za života poskytovaná, resp. či naopak, nedošlo k zanedbaniu zdravotnej starostlivosti. Napriek uvedeným podobnostiam však pitevný protokol nemožno považovať za
zdravotnú dokumentáciu !
16
17
18
19
Tamtiež
§ 25 Zákon č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene
a doplnení niektorých zákonov
Dostupné na: http://www.udzs-sk.sk/obcania-informacie/zdravotna-dokumentacia.html?page_id=240
§ 2 ods. 6) Zákon č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene
a doplnení niektorých zákonov
46
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
Národná Rada Slovenskej republiky už viackrát rokovala o návrhu na zmenu zákona o zdravotných poisťovniach v snahe doplniť tento zákon o ustanovenia týkajúce sa sprístupňovania údajov z pitevného protokolu a vôbec disponovania s pitevným protokolom. Žiadna z navrhovaných novelizácií nebola úspešná.
Otázka sprístupňovania údajov z pitevného protokolu tak naďalej ostáva bez akejkoľvek právnej úpravy,
inak povedané jedná sa o medzeru v zákone.
V súvislosti s uvedeným by komplikácie mohli nastať v situácii, kedy by si vyžiadali pitevný protokol na
nahliadnutie orgány činné v trestnom konaní, príp. súd, v záujme objasnenia smrti zomrelej osoby pre účely
trestného konania.
V znení čl. 2 ods. 2 Ústavy SR „štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“ 20 Opierajúc sa o uvedený článok, možno konštatovať, že v dôsledku absencie právnej úpravy, ktorá by stanovila podmienky a pravidlá pre nakladanie s pitevným protokolom ostáva
Úrad – ako uschovávateľ pitevných protokolov – pasívny. Inak povedané, v podobných prípadoch konať nemôže, nakoľko nejestvuje príslušný právny predpis, ktorý by ho na takéto konanie oprávňoval.
Medzeru v zákone by napriek uvedenému ústavnému článku bolo možné riešiť ustanovením trestného
poriadku o súčinnosti štátnych orgánov. V znení § 3 ods. 1 „Štátne orgány, vyššie územné celky, obce a iné právnické osoby a fyzické osoby sú povinné poskytnúť súčinnosť orgánom činným v trestnom konaní a súdu pri plnení ich
úloh, ktoré súvisia s trestným konaním.“21 Konajúc na základe tohto ustanovenia by bolo možné riešiť chýbajúcu právnu úpravu a zároveň nekonať v rozpore s vyššie citovaným článkom ústavy.
IV. Odmietnutie pitvy
Nie všetci ľudia súhlasia s pitvou, či už z náboženského presvedčenia alebo zastávajú názor, že pitva je
zhanobením tela, zásahom do ľudskej dôstojnosti a pod.. Je to vec názoru a jeho slobodné prejavovanie je v súlade s čl. 24 Ústavy SR podľa ktorého sa „zaručuje sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery“.22
Preto každý má zo zákona právo na odmietnutie pitvy, pričom nie je povinný uvádzať dôvody odmietnutia.
Pitvu teda nemožno vykonať, ak ju osoba alebo jej zákonný zástupca počas života tejto osoby odmietli.
Odmietnutie pitvy musí mať písomnú formu, musí obsahovať údaje, ktoré umožnia jednoznačne určiť osobu, ktorá pitvu odmietla, vlastnoručný podpis osoby, ktorá pitvu odmietla, a dátum vyhotovenia. Odmietnutie pitvy musí byť doručené úradu, ktorý ho eviduje a uchováva 10 rokov odo dňa úmrtia osoby. Úrad
vedie zoznam osôb, ktoré počas života odmietli pitvu.
Ústava v čl. 16 ods. 1 zaručuje nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia. Túto nedotknuteľnosť možno
vzťahovať aj na telesnú integritu človeka.23 Obmedzená môže byť len v prípadoch a spôsobom ustanoveným zákonom. Napriek rešpektovaniu ľudskej dôstojnosti či nedotknuteľnosti osoby, o ktorú možno opierať
právo na odmietnutie pitvy, existujú prípady, kedy je pitvu nevyhnutné vykonať aj napriek odmietnutiu.
Prípady, kedy verejný záujem prevyšuje súkromný. Ako už bolo naznačené vyššie, môže sa jednať výlučne
o prípady taxatívne vymedzené v zákone. Sú to:
a) podozrenie, že mŕtva osoba bola chorá na prenosné ochorenie,
b) pri podozrení na kontamináciu mŕtveho tela rádioaktívnymi látkami,
c) pri náhlom úmrtí, ak príčina smrti nie je zjavná,
d) pri pochybnostiach lekára, ktorý vykonal prehliadku mŕtveho, o príčine smrti alebo o okolnostiach,
za ktorých smrť nastala,
e) po odbere orgánov alebo tkanív od mŕtveho darcu,
f) v prípadoch násilnej smrti,
g) z dôvodov ustanovených osobitným predpisom 24
20
21
22
23
24
Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb
Zákon č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok
Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb
Pozri bližšie: DRGONEC, J. Ústava Slovenskej republiky – komentár. Šamorín: Heuréka, 2007, s. 176
Zákon č. 581/2004 Z.z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov
47
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
ZÁVER
Pitva je pomerne citlivou témou a závažným zásahom do telesnej integrity človeka ako aj jeho základných práv a slobôd. Je preto nevyhnutné aby sa zákonodarca - za účelom zachovania ľudskej dôstojnosti
– postaral o vytvorenie dôkladnej právnej úpravy jednotlivých otázok súvisiacich s týmto medicínskym úkonom. Je dôležité aby ani po smrti nedošlo k neprimeraným či neodôvodneným zásahom do ľudskej integrity
a aby aj napriek úmrtiu boli rešpektované základné práva a slobody zomrelého. Uvedené právne predpisy
preto zakotvujú nielen podmienky vykonania pitvy, ale poskytujú aj možnosť jej odmietnutia. Kameňom
úrazu však ostáva problematika disponovania s pitevným protokolom, kde by bolo žiadúce prijať potrebnú
novelu zákona, prípadne príslušný podzákonný právny predpis (napr. metodické usmernenie) týkajúci sa
výhradne disponovania z pitevným protokolom.
48
PRÁVO EMBRYA
NA ŽIVOT VERZUS PRÁVO
ŽENY ROZHODOVAŤ
O SVOJOM “TELE”
BC. JAKUB LUPAČ
ABSTRAKT
Konflikt práva nenarodeného dieťaťa na život s právom na súkromie matky je dnes, najmä
v kresťanských krajinách, stále veľmi diskutovanou otázkou. Príspevok skúma súčasnú právnu
úpravu skrz pohľad Ústavného súdu Slovenskej republiky a následne sa snaží poukázať na nie
príliš vyvážený stav v nadväznosti na spomínaný konflikt ústavného práva a proklamovanej
hodnoty. Cieľom príspevku bolo zhodnotiť jednotlivé odborné názory vyskytujúce sa v tejto
oblasti a poskytnúť čitateľovi možnosť na subjektívnu úvahu o súčasnom stave a možnostiach.
KĽÚČOVÉ SLOVÁ
umelé prerušenie tehotenstva, právo na život, život je hodný ochrany pred narodením, právo na súkromie
ABSTRACT
The conflict of the right to live of an unborn child and the mother’s right to privacy is today still
very discussed topic, especially in Christian countries. This paper explores current legislation
through the view of Constutional Court of Slovak Republic and seeks to point out a missing
balance between the aforementioned constitutional right and the constitutional value. The
aim of the paper was to make a review of current expert opinions occuring in this area and
provide the readers with an opportunity to make a subjective reflection on the current state
and possibilities.
KEY WORDS
termination of pregnancy, right to live, protection of life before birth, right to privacy
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
ÚVOD
Téma, ktorej je tento príspevok venovaný je dlhodobo predmetom rozsiahlych diskusií. O tom, koho
právo je silnejšie, či právo nenarodeného dieťaťa na život alebo právo ženy na rozhodovanie o tom, či sa
stane matkou, nie je možné podať jasnú odpoveď. K jednoznačnému riešeniu tohto teoretického problému,
ktoré by bolo následne možné (resp. nutné) aplikovať prakticky, sa pokúšali dopracovať mnohí myslitelia
z rôznych oblastí spoločenského života. Najhlbšie úvahy patria najmä právnikom, filozofom, teológom, no
opomenúť nemožno ani ostatných, ktorým z rozličných dôvodov záleží na ochrane a presadzovaní jedného či
druhého práva1. Rozhodnutie, na ktorú stranu sa názorovo prikloníme závisí individuálne od každého z nás,
pričom podstatným činiteľom je aj vplyv okolia. Neexistuje zatiaľ žiadne tvrdenie jednej či druhej strany,
ktoré by bolo možné nazvať axiómou, a proti ktorému by nebolo možné nájsť žiadne výhrady. Je veľmi pravdepodobné, že všeobecný názor verejnosti bude potom nasledovať aj zákonodarca. Treba si však uvedomiť,
že tvrdenie, že v blízkej dobe dôjde k nejakému širšiemu spoločenskému zmieru na tomto ideologickom
bojisku je prinajmenšom odvážne.
V príspevku sa pokúsim v prvom rade poukázať na v súčasnosti účinnú právnu úpravu skrz ústavnoprávne normy, trestnoprávne normy a tiež normy správneho práva, kam môžeme zaradiť samotný zákon
č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZUPT“) a jeho
vykonávaciu vyhlášku2. Nemožno opomenúť medzinárodnoprávnu úpravu – množstvo dohovorov, ktorých
predmetom je ochrana ľudských práv, ktorých signatárom je aj Slovenská republika. Tieto medzinárodné
zmluvy majú podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších noviel (ďalej
len „ústava“) prednosť pred zákonom. V tejto názorovo rôznorodej oblasti by bolo na škodu veci prísne sa
pridŕžať len litery zákona, a preto sa pokúsim či už optikou jednotlivých odborných autorov, ktorí sa tejto
téme venovali predo mnou a tiež svojím pohľadom priniesť aj určité úvahy de lege ferenda. Netreba totiž
zabúdať nato, že každé konanie má svoje dôsledky a dôsledky ďalšieho posilnenia jedného z týchto práv na
úkor druhého môžu mať celospoločenské rozmery, pričom otvoreným by som ponechal aj to, či súčasné nastavenie je v tomto smere prínosné.
I. Právna úprava práva plodu na život v podmienkach Slovenskej republiky
Právo na život je zadefinované v ústave v čl. 15. „Každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany
už pred narodením.“3 V súvislosti s touto definíciou sa otvára otázka, či embryo spadá pod definíciu každý.
Obdobnou otázkou sa vo svojej rozhodovacej činnosti zaoberal Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“) pri výklade čl. 2 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd4 (ďalej len
„dohovor“). Tento článok dohovoru definuje právo na život značne odlišne ako naša ústava, rovnako však
identifikuje subjekt ochrany ako „každý“. ESPĽ pojem každý vyložil v tom zmysle, že sa na nenarodené dieťa
nevzťahuje z toho dôvodu, že pojem každý sa používa aj na iných miestach dohovoru a v žiadnom z týchto
prípadov označenie každý neráta s nenarodeným ako so subjektom ochrany.5
Výklad ESĽP však nie je možné uplatniť na podmienky našej ústavy. Jediný orgán oprávnený podať
výklad ústavy je Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“) a tento výklad je podľa čl. 128
1
2
3
4
5
Za právnikov najmä J. Drgonec, ktorý sa venuje všeobecne problematike ľudských práv a tvrdí, že súčasný stav právnej úpravy je
dobrý. Je autorom výroku, ktorý nevyhnutne otázku týkajúcu sa momentu začiatku života spája s ochranou pred interrupciami.
Medzi teológmi je najznámejší asi sv. Tomáš Akvinský, ktorého môžeme zaradiť aj medzi filozofov. On taktiež tvrdil, že život nevzniká
momentom počatia, ale až v tom okamihu, keď človek má orgány v určitej vývojovej fáze. Naproti tomu stoja názory, ktoré sú
ponímané aj ako všeobecné názory Katolíckej Cirkvi, napr. zosnulý pápež Ján Pavol II. vo svojich encyklikách nabáda k ochrane života
už od počatia.
Vyhláška Ministerstva zdravotníctva Slovenskej socialistickej republiky č. 74/1986 Zb., ktorou sa vykonáva zákon Slovenskej národnej
rady č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva
Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších noviel, Čl. 15 ods. 1
Dohovor č. 209/1992 Zb. o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 účinný v SR
Paton v. United Kingdom, 8416/78, 19 DR (1980), in Drgonec, J.: Ústavné práva a zdravotníctvo. Bratislava: Archa, s. r. o., 1996, s. 208.
51
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
ústavy všeobecne záväzný. K výkladu čl. 15 Ústavy ústavným súdom aj došlo. Nie však v konaní na základe
čl. 128, ale v konaní podľa čl. 125 ústavy, keď ústavný súd posudzoval nesúlad ZUPT s čl. 156. Ústavný súd
sa teda nezaoberal priamo otázkou výkladu označenia „každý“7, ale otázkou ústavnosti ustanovení predpisu
ako takého. V tomto rozhodnutí dospel k záveru, že zákon je v súlade s Ústavou. Návrhu vyhovel len v jednom bode a tento nemal súvis s výkladom práva na život, ale jednalo sa o ustanovenie Vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej socialistickej republiky č. 74/1986 Zb., ktorou sa vykonáva zákon Slovenskej
národnej rady č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva (ďalej len „vyhláška“), ktoré vybočilo z medzí
zákonnej delegácie.
Jedna zo základných ideí, z ktorých ústavný súd vychádzal bola, že „právna úprava umelého prerušenia
tehotenstva môže v konkrétnych okolnostiach predstavovať zásah nielen do čl. 15 ods. 1 ústavy upravujúceho právo na život a ochranu nenarodeného ľudského života, ale aj do základného práva ženy na súkromie
upraveného v čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 1, a prípadne aj do jej ďalších práv.“8
Ústavný súd musel rozhodnúť či je nositeľom práva na život aj nenarodené dieťa alebo až narodený
človek. Tu vyslovil celkom jasne, že plod nie je nositeľom práva na život, pretože ak by bol, jeho ochrana by
prevážila nad všetkými ostatnými právami matky (hovoríme práve o vyššie spomínaných právach na nedotknuteľnosť osoby podľa čl. 16 ods. 1, právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 ods. 1, právo na
súkromie podľa čl. 19 ods. 2 a právo na zdravotnú starostlivosť podľa čl. 40 ústavy), s ktorými sa toto právo
dostáva do konfliktu. Ústavný súd uviedol, že ak by bolo priznané embryu právo na život, ktoré by bolo možné obmedziť pri konflikte s právami ženy (teda nie absolútne právo na život), vznikali by rôzne kategórie
práva na život, teoreticky možno aj nové subjekty práva popri fyzických a právnických osobách. Ústavný súd
teda rozhodol, že formulácia „hodný ochrany už pred narodením“ nerozširuje právo na život aj na nenarodené dieťa a to ani v jeho obmedzenej forme. Otázkou bolo, aký charakter táto ústavná veta má. Ústavný súd
jej priznal právnu silu objektívnej ústavnej hodnoty, teda niečoho, čomu ústava garantuje ochranu, no tá je
nižšej intenzity ako pri základných právach a slobodách, ktoré sú subjektívne. „Ústava nevylučuje vyvažovanie základných práv a slobôd s ústavnými hodnotami, ale toto vyvažovanie má inú kvalitu ako vyvažovanie
jednotlivých základných práv a slobôd“9. Preto je na zákonodarcovi, aby upravil tieto práva a slobody matky
a hodnotu nenarodeného života v takej rovnováhe, ktorá by bola v súlade s ústavou. Priznaniu absolútnosti
jednému či druhému ústava odporuje – znamenalo by to príliš veľký zásah do oproti stojacej hodnoty, ktorú
sa ústava zaväzuje chrániť. Súčasná úprava je podľa ústavného súdu postačujúca.
Ústavný súd skúmal súlad ZUPT aj s medzinárodnými dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná. Rozhodol, že ustanovenia ZUPT neodporujú ani Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd10, Medzinárodnému paktu o ochrane občianskych a politických práv11, Dohovoru o ochrane práv dieťaťa12 a Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien13, ktoré majú podľa čl. 7 ods. 5 ústavy
prednosť pred zákonom.
Zaujímavosťou je, že hlasovanie v tejto veci v pléne ústavného súdu dopadlo relatívne tesne 7:5, jeden
sudca bol vylúčený. Aj z tohto možno vydedukovať spoločenskú nezhodu ohľadom tejto problematiky. Každopádne Ústavný súd sa týmto rozhodnutím dištancoval od ďalšieho rozhodovania týkajúceho sa úpravy
interrupcií na Slovensku, bráni tomu procesná zásada res iudicata. Nájdu sa aj autori, ktorí tvrdia, že ústavný
súd takýmto rozhodnutím premeškal svoju príležitosť formulovať odvážne právne stanovisko.14 Teraz je na
6
7
8
9
10
11
12
13
14
Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 12/01-297
Ústavný súd sa v rámci rozhodovania dotkol aj otázky výkladu označenia „každý“, pričom odmietol, že by sa toto označenie vzťahovalo aj nascitura.
Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 12/01-297
Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 12/01-297
Dohovor č. 209/1992 Zb. o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 účinný v SR
Dohovor č. 120/1976 Zb. Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach a Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych
a kultúrnych právach
Dohovor č. 104/1991 Zb. o právach dieťaťa v znení neskorších opčných protokolov v znení neskorších opčných protokolov
Dohovor č. 62/1987 Zb. o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien v znení neskorších opčných protokolov
Humeník, I.: Ochrana osobnosti a medicínske právo. Bratislava: EUROKÓDEX, s. r. o., 2011. s. 196. ISBN 978-80-89447-58-9
52
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
ťahu opäť zákonodarca, ktorý môže prijať novú právnu úpravu, samozrejme musí mať nato svoje dôvody.
Teoretickou možnosťou je aj uskutočnenie referenda. Vzhľadom na precedens vyslovený v náleze ústavného
súdu, ako nová právna úprava, tak aj predmet referenda by zrejme neprešli ústavným testom, ak by ich účinky smerovali k úplnému zákazu interrupcií, pokiaľ by neprišla novelizácia ústavy. Takýto zákon by mohol
byť napadnutý pred ústavným súdom ako protiústavný a referendum by ani nemuselo byť vyhlásené z dôvodu, že sa jeho predmet týka základných ľudských práv a slobôd15.
Pokiaľ ide o zákonnú úpravu interrupcií, tú nachádzame jednak v ZUPT, no tiež v zákone č. 300/2005
Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „TZ“). TZ v osobitnej časti v prvej hlave nazvanej
Trestné činy proti životu a zdraviu vymedzuje skutkové podstaty trestného činu nedovoleného prerušenia
tehotenstva v §§ 150 – 153. TZ rozlišuje prerušenie tehotenstva bez súhlasu ženy16, prerušenie tehotenstva so súhlasom ženy, ale postupom alebo za podmienok, ktoré odporujú všeobecne záväznému predpisu
o umelom prerušení tehotenstva (je to vlastne odkaz na ZUPT)17 a napokon obsahuje aj osobitné skutkové
podstaty návod a pomoc pri prerušení tehotenstva ženou samotnou či postupom odporujúcim ZUPT18. Tieto trestné činy sú samozrejme sprísnené, ak je naplnená podmienka pre použitie kvalifikovanej skutkovej
podstaty. V § 153 TZ je napokon ustanovené absolútne vylúčenie ženy, na ktorej boli spáchané tieto trestné
činy z trestnoprávnej zodpovednosti a to aj vtedy, ak by sa na nich priamo podieľala.
Jediný spôsob ako je teda možné vykonať interrupciu upravuje ZUPT. Tento predpis je konkretizovaný
v jeho vykonávacej vyhláške. „Účelom tohto zákona je upraviť umelé prerušenie tehotenstva a so zreteľom
na ochranu života a zdravia ženy a v záujme plánovaného a zodpovedného rodičovstva ustanoviť podmienky
na jeho vykonávanie“19. Z tohto ustanovenia vyplýva, že účelom nie je ustanovenie určitého procesu, ktorý
by chránil život dieťaťa pred matkou samotnou. Jediným subjektom, ktorý má byť chránený týmto zákonom
je žena. Zákon rozlišuje medzi prerušením tehotenstva na žiadosť alebo zo zdravotných dôvodov. Žene sa
umelo preruší tehotenstvo, ak o to písomne požiada, ak tehotenstvo nepresahuje 12 týždňov a ak tomu nebránia jej zdravotné dôvody20. Tieto dôvody sú konkretizované v § 1 vykonávacej vyhlášky a musia byť splnené kumulatívne. Pokiaľ ide o prerušenie zo zdravotných dôvodov, tie musia prevážiť nad nebezpečenstvom,
ktoré hrozí v prípade, ak bude interrupcia vykonaná a na tento výkon musí dať žena súhlas. Aj tento zákrok
je možné vykonať len počas prvého trimestra tehotenstva, neskôr len ak je ohrozený život ženy alebo ak sa
zistilo, že plod nie je schopný života alebo že je ťažko poškodený21. Zoznam chorôb, syndrómov a stavov,
ktoré sú zdravotnými dôvodmi pre umelé prerušenie tehotenstva je obsiahnutý v prílohe vyhlášky.
Ochrana plodu je podľa názoru ústavného súdu zabezpečovaná aj právnymi normami iných právnych
odvetví. Občianske právo upravuje spôsobilosť na práva a povinnosti nenarodeného dieťaťa, ak sa narodí
živé22. Pracovné právo priznáva taktiež rôzne benefity tehotným zamestnankyniam. Zabezpečujú sa im pracovné podmienky, ktoré chránia ich biologický stav v súvislosti s tehotenstvom23. S touto základnou zásadou
musia byť v súlade všetky pracovnoprávne vzťahy. Konkretizovaná je v ďalších ustanoveniach tohto právneho odvetvia, najmä v Zákonníku práce24.
15
16
17
18
19
20
21
22
23
24
Čl. 93 ods. 3 Ústavy
TZ § 150
TZ § 151
TZ § 152
ZUPT § 1
ZUPT § 4
Vykonávacia vyhláška ZUPT § 2
§ 7 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov
Čl. 6 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov
napr. §§ 161 a 162 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov
53
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
II. Zopár úvah de lege ferenda
Čo sa týka názorov jednotlivých odborných autorov na túto problematiku, rôznia sa rovnako ako sa
rôznia názory laikov. Nájdeme práce relatívne objektívne25, práce, ktoré obhajujú súčasné nastavenie a sú zásadne proti možnosti sprísnenia podmienok26 a napokon práce, ktoré terajší stav vidia ako príliš liberálny27.
Mnoho záleží aj od ideovej orientácie autora. Konzervatívni politici píšu práce s odlišným svetonázorom ako
liberáli, veriaci autori sa nezhodnú s neveriacimi. Zákon je však to, čo je rozhodujúce, Ústavný súd vyslovil
svoj názor, takýto je spoločenský konsenzus a tí, ktorí presadzujú interrupcie sa tomu veľmi nebránia. Je
však súčasné nastavenie naozaj dobré? Odporcovia umelého prerušovania tehotenstva budú určite tvrdiť, že
nie. Poďme sa teda pozrieť, odkiaľ pramenia tieto úvahy.
Jedným z najväčších odporcov interrupcií je jednoznačne katolícka Cirkev. Interrupcia je podľa jej učenia
ťažký hriech a tí, ktorí vykonávajú a podporujú jej vykonávanie môžu byť dokonca z Cirkvi exkomunikovaní.
Mnohí neveriaci zato Cirkev odsudzujú, hovoria o jej svojvôli, jej pravidlá považujú za ničím nepodložené až
možno šikanózne. Učenie Cirkvi v tomto smere však kráča, dá sa povedať, ruka v ruke s etickými úvahami
o živote. Niektorí teológovia (hoci mnohí áno) nepovažovali deň vzniku života za moment počatia. Jedným
z nich bol aj veľký cirkevný učiteľ sv. Tomáš Akvinský. Pre ľudskú úplnosť je podľa učenia Cirkvi potreba
prítomnosti duše. Tento tvrdil, že moment oduševnenia nastane až keď bude mať človek vyvinuté orgány
potrebné na prejavenie chvály Bohu – teda najmä mozog28. Takýto názor nasledovalo aj mnoho ďalších teológov. To, čo bráni Cirkvi dovoliť aspoň sčasti vykonávanie potratov, je neistota. „Pretože sú obidva stanoviská
pravdepodobné a preto, že sa jedná o veľké dobro ľudského života, trvali teológovia väčšinou na tom, že v praxi je
nutné zvoliť istejšiu alternatívu. Tohto pravidla sa je potrebné držať tak dlho, pokiaľ sa nepreukáže opak.“29 Cirkevné učenie teda chce dať v pochybnostiach - ktoré zjavne existujú - šancu nenarodenému človeku, ktorý je
pravdepodobne rovnako hodný ochrany ako všetci ostatní.
Zaujímavý je tiež príbeh Dr. Bernarda Nathansona, ktorý sa v 60. – 70. rokoch minulého storočia zaslúžil o liberalizáciu potratovej politiky v USA. V roku 1999 sa tam vykonalo 1,5 milióna interrupcií ročne30. Ku
sklonku života prešiel názorovo na druhú stranu a stal sa zástancom Pro life ideológie. Vo svojej prednáške
v Dubline pri príležitosti zmeny írskej ústavy popísal proces, akým sa mu podarilo jednoduchou demagógiou
a falšovaním štatistík dosiahnuť to, že legalizáciou potratov zvýšil ako gynekológ svoje príjmy31. Tento príklad poukazuje nato, že liberalizácia interrupcií nemusí mať len pozitívne dopady.
Súčasná úprava je historicky najliberálnejšia, akú sme na našom území mali od druhej svetovej voj32
ny . Tým pádom, je aj okruh tehotných, ktoré môžu požiadať o umelé prerušenie tehotenstva najširší. Ad
absurdum mohli by sme povedať, že interrupcia môže byť vykonaná úplne všetkým ženám, ktoré nemajú
zdravotnú kontraindikáciu, ak o ňu požiadajú. Takéto nastavenie nie je podľa môjho názoru najšťastnejšie.
Právo ako exaktná veda musí rátať so všetkými situáciami, no tento predpis na túto možnosť zjavne nemyslí.
25
26
27
28
29
30
31
32
napr.: Svák, J.: Ochrana ľudských práv v troch zväzkoch. Bratislava: EUROKÓDEX, s. r. o., 2011. s. 248-253.; Těšinová, J., Žďárek, R.,
Policar, R.: Medicínské právo. Praha: C. H. Beck, 2011. s. 123-138.; Bröstl, A. a kol.: Ústavné právo Slovenskej republiky. Plzeň: Aleš
Čeněk, 2010. s. 121-127.
Drgonec, J.: Ústava Slovenskej republiky (Komentár k novelizácii ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z.). Šamorín: Heuréka, 2001. s. 41-63.
napr.: Barancová, H. a kol.: Medicínske právo. Bratislava: Veda, vydavateľstvo SAV, 2008. s. 151-163.; Seman, T.: Umelé ukončenie
tehotenstva v náčrte jeho právnej histórie a právno-morálnych súvislostí. In: Human Rights Forum 2012 – Medicínske právo
interdisciplinárne. Bratislava: EUROKÓDEX, s. r. o., 2012. s. 209-255.; a tiež práce etikov: Peschke, K.-H.: Křesťanská etika. Praha:
Vyšehrad, 1999. s. 286-298.; Furger, F.: Etika seberealizace, osobních vztahů a politiky. Praha: Academia, 2003. s. 95-101.
Peschke, K.-H.: Křesťanská etika. Praha: Vyšehrad, 1999. s. 287. ISBN 80-7021-331-0
Tamže. Tiež: Furger, F.: Etika seberealizace, osobních vztahů a politiky. Praha: Academia, 2003. s. 96. ISBN 80-200-1061-0
Peschke, K.-H.: Křesťanská etika. Praha: Vyšehrad, 1999. s. 286. ISBN 80-7021-331-0
Úryvok z tejto prednášky: Barancová, H. a kol.: Medicínske právo. Bratislava: Veda, vydavateľstvo SAV, 2008. s. 153-155. ISBN 978-80-224-1007-6
Seman, T.: Umelé ukončenie tehotenstva v náčrte jeho právnej histórie a právno-morálnych súvislostí. In: Human Rights Forum 2012
– Medicínske právo interdisciplinárne. Bratislava: EUROKÓDEX, s. r. o., 2012. s. 216-254. ISBN 978-80-89447-87-9
54
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
Ak by nastala, znamenalo by to demografickú katastrofu, priamy zánik štátneho národa ako jedného z prvkov štátu a samotný zánik štátu, ktorý bez tohto prvku nemôže existovať33.
Napokon potrat prináša so sebou aj zdravotné rizika pre ženu. Okrem množstva ďalších je to najmä
postabortívny syndróm34. V prvom trimestri postihuje približne tretinu žien, s ďalšími štádiami tehotenstva ohrozenie narastá35. Postabortívny syndróm je vlastne posttraumatická stresová porucha, ktorá vznikla
v súvislosti s potratom. Človek, ktorý bol vystavený stresovej udalosti alebo situácii ich nutkavo prežíva
znova vo forme myšlienok, spomienok, snov, predstáv, vyhýba sa situáciám, okolnostiam a miestam, ktoré
mu udalosti pripomínajú, nie je si schopný vybaviť si aspoň čiastočne niektoré spomienky na dané obdobie,
má poruchy spánku, je podráždený, prežíva návaly hnevu, nevie sa sústrediť36.
ZÁVER
Súčasná právna úprava je teda z ústavnoprávneho hľadiska úplne v poriadku. Poskytuje v súlade s ústavou dostatok ochrany ako nenarodenému životu, tak aj súkromiu jeho matky. Neprieči sa ani medzinárodným dohodám, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Čo však hľadisku určitého všeobecného verejného záujmu? Treba si uvedomiť, že ZUPT bol prijatý v roku
1986 a vtedy sotva existovalo faktické uplatňovanie ľudských práv. Je až prekvapivé, že socialistický zákon
s takým malým počtom novelizácii obstál pri preskúmavaní ústavnosti tak dobre. Od roku 1993 bolo na
území Slovenska vykonaných vyše 340 000 umelých prerušení tehotenstva37. Zo zdravotných dôvodov sa ich
uskutočnilo iba približne 10 – 15 %. Teda približne 300 000 interrupcií bolo vykonaných na žiadosť matky38.
Toto číslo určite nezanedbateľne zmenilo smer demografickej krivky. Áno, je pravda, že počet interrupcií
každým rokom klesá, v minulom roku bolo uskutočnených iba niečo menej ako 8 500 potratov39. Oproti roku
2011 však nastal nárast umelých prerušení tehotenstva v pomere na 100 narodených – vyše 15. Rovnako
klesol počet potratov zo zdravotných dôvodov, teda viac interrupcií bolo vykonaných len na základe žiadosti
ženy40. Netreba zabúdať aj nato, že tento trend nie je spôsobený ani tak zmenou vnímania tejto problematiky ako skôr zlepšením antikoncepčných prostriedkov, zvýšením ich dostupnosti, čo samozrejme netreba
bagatelizovať a taktiež znížením pôrodnosti ako takej.
Zákonnú úpravu ako jednotlivci nemôžeme zmeniť, no môžeme zmeniť svoj pohľad na túto otázku a odsúdiť bezdôvodné podstupovanie interrupcie ženami. Nikde nie je ustanovené, že žena dieťa musí aj vychovať. V súčasnosti existuje veľké množstvo rôznych prostriedkov (napr. hniezda záchrany), ako sa vyhnúť
rodičovstvu a pritom nepripraviť nenarodené dieťa o život. O týchto možnostiach ženy často v momente
rozhodovania sa o podstúpení interrupcie nevedia. Ide hlavne o zachovanie etického postoja a verejného
záujmu. Súčasný demografický trend naznačuje, že počet obyvateľov SR klesá, štát by mal mať preto záujem
na zabezpečení dostatku subjektov, aby sa jeho sociálne systémy nezrútili.
Aj napriek existencii ľudského práva na súkromie, ktorého nositeľmi sú všetky matky netreba zabúdať
aj na ochranu nenarodeného života. Tá je v súčasnosti dosť opomínaná. Bez poskytnutia ochrany prenatálnemu životu, ako nevyhnutnej súčasti života každého z nás, neposkytujeme ochranu v danom prípade ani
33
34
35
36
37
38
39
40
Bröstl, A., Kanárik, I., Dobrovičová, G.: Základy štátovedy. 3. vyd. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2007. s. 18.
ISBN 978-80-7097-679-1: Georg Jellinek medzi prvky štátu, ktoré tvoria podstatu každého štátu zaradzuje štátnu moc, štátne územie a štátny národ.
Barancová, H. a kol.: Medicínske právo. Bratislava: Veda, vydavateľstvo SAV, 2008. s. 158. ISBN 978-80-224-1007-6
http://www.rodinka.sk/zdravie/zdravie/postabortivny-syndrom/
Pidrman, V.: Posttraumatická stresová porucha (PTSD). In: Praktický lékař, 2007, roč. 87, č. 10, s. 616. ISSN 0032-6739
Potraty v SR 2005 (Abortions in Slovak Republic 2005). Bratislava: Národné centrum zdravotníckych informácií, 2006. Ročník 2006,
ZŠ-7/2006 na http://www.nczisk.sk/Documents/publikacie/2005/zs0607.pdf; Potraty v SR 2012 (Abortions in Slovak Republic
2012). Bratislava: Národné centrum zdravotníckych informácií, 2013. Ročník 2013, ZŠ-7/2013 na http://www.nczisk.sk/Documents/
publikacie/2012/zs1307.pdf
Tamtiež
Potraty v SR 2012 (Abortions in Slovak Republic 2012). Bratislava: Národné centrum zdravotníckych informácií, 2013. Ročník 2013,
ZŠ-7/2013 na http://www.nczisk.sk/Documents/publikacie/2012/zs1307.pdf
Tamtiež
55
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
životu ako celku. Áno, hovoríme len o potencionálnom živote, no treba si uvedomiť, že interrupciou túto potencionalitu likvidujeme v celom rozsahu. Je naozaj právo na súkromie nadradené až v takomto rozsahu? Do
úvahy prichádza množstvo legislatívnych zmien, najmä pokiaľ ide o vykonávanie interrupcií na žiadosť ženy
– skrátenie lehoty, obmedzenie niektorých prípadov, napr. v prípade, ak žena chce podstúpiť interrupciu
z malicherných dôvodov, či napríklad hoci aj len rozšírenie procesu pri podávaní žiadosti o povinnú konzultáciu (možno aj len v niektorých prípadoch) s určitými občianskymi združeniami chrániacimi nenarodený
život, keďže často ženy možno nevidia svoju situáciu vo všetkých súvislostiach.
56
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY
Knižné publikácie
Barancová, H. a kol.: Medicínske právo. Bratislava: Veda, vydavateľstvo SAV, 2008.
Bröstl, A. a kol.: Ústavné právo Slovenskej republiky. Plzeň: Aleš Čeněk, 2010.
Bröstl, A., Kanárik, I., Dobrovičová, G.: Základy štátovedy. 3. vyd. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika
v Košiciach, 2007.
Čič, M. a kol.: Komentár k Ústave Slovenskej republiky. Bratislava: Eurokódex, 2012.
Drgonec, J.: Ústava Slovenskej republiky (Komentár k novelizácii ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z.).
Šamorín: Heuréka, 2001.
Furger, F.: Etika seberealizace, osobních vztahů a politiky. Praha: Academia, 2003.
Humeník, I.: Ochrana osobnosti a medicínske právo. Bratislava: EUROKÓDEX, s. r. o., 2011.
Peschke, K.-H.: Křesťanská etika. Praha: Vyšehrad, 1999.
Seman, T.: Umelé ukončenie tehotenstva v náčrte jeho právnej histórie a právno-morálnych súvislostí. In:
Human Rights Forum 2012 – Medicínske právo interdisciplinárne. Bratislava: EUROKÓDEX, s. r. o., 2012.
Svák, J.: Ochrana ľudských práv v troch zväzkoch. Bratislava: EUROKÓDEX, s. r. o., 2011.
Štepán, J.: Právo a moderní lékařství. Praha: Panorama, 1989.
Těšinová, J., Žďárek, R., Policar, R.: Medicínské právo. Praha: C. H. Beck, 2011.
Použité právne normy
Dohovor č. 104/1991 Zb. o právach dieťaťa v znení neskorších opčných protokolov v znení neskorších
opčných protokolov
Dohovor č. 120/1976 Zb. Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach a Medzinárodný pakt
o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach
Dohovor č. 209/1992 Zb. o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 účinný v SR
Dohovor č. 62/1987 Zb. o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien v znení neskorších opčných protokolov
Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších noviel
Vyhláška Ministerstva zdravotníctva Slovenskej socialistickej republiky č. 74/1986 Zb., ktorou sa vykonáva
zákon Slovenskej národnej rady č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva
57
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov
Zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov
Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov
Zákon č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva v znení neskorších predpisov
Citované súdne rozhodnutia
Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 12/01-297, vrátane odlišných stanovísk
jednotlivých sudcov
Paton v. United Kingdom, 8416/78, 19 DR (1980)
Periodická literatúra
Pidrman, V.: Posttraumatická stresová porucha (PTSD). In: Praktický lékař, 2007, roč. 87, č. 10
Internetové zdroje (k 19. 12. 2013)
Postabortívny syndróm je reálny, http://www.rodinka.sk/zdravie/zdravie/postabortivny-syndrom/
Potraty v SR 2005 (Abortions in Slovak Republic 2005). Bratislava: Národné centrum zdravotníckych
informácií, 2006. Ročník 2006, ZŠ-7/2006 na http://www.nczisk.sk/Documents/publikacie/2005/zs0607.pdf
Potraty v SR 2012 (Abortions in Slovak Republic 2012). Bratislava: Národné centrum zdravotníckych
informácií, 2013. Ročník 2013, ZŠ-7/2013 na http://www.nczisk.sk/Documents/publikacie/2012/zs1307.pdf
58
DÔSLEDKY PRÁVNEJ
ÚPRAVY MOŽNOSTI
ZMENY POHLAVIA
BC. VERONIKA MIKOVÁ
ABSTRAKT
Tento príspevok sa zaoberá právnou úpravou zmeny pohlavia v podmienkach SR. V úvode
obsahuje stručnú charakteristiku transsexuality ako poruchy sexuálnej identity. Zahŕňa
analýzu právnych predpisov upravujúcich právnu zmenu pohlavia. Špecificky sa zameriava
na problematiku zmeny pohlavia jedného z manželov v existujúcich manželstvách. Poukazuje
tiež na niektoré nedostatky právnej úpravy v oblasti pracovnoprávnych predpisov. Obsahuje aj
stručný popis najvýznamnejších judikátov ESĽP a Súdneho dvora EÚ.
KĽÚČOVÉ SLOVÁ
zmena pohlavia, právna zmena pohlavia, zákon o rodine, zmena v manželstve, judikatúra
ABSTRACT
Paper explores change sex legislation in Slovak Republic. Introduction provides a short
description of transsexuality as defect of sexual identity. Afterwards a description of legislation
which regulates conditions of legal sex change is given. Also change sex on existing marriage is
taken into account. Thirdly, paper concludes that protection provided by present employment
legislation is weak. Paper also provides descriptive shortlist of the most significant law cases of
European Court of Human Rights and The Court of Justice of the European Union.
KEY WORDS
Sex change. Legal sex change. Family law. Change in marriage. Case law.
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
ÚVOD
V úvode práce považujeme za potrebné zadefinovať transsexualitu, ako jednu z porúch sexuálnej identity, pri ktorej si osoba praje žiť a byť spoločnosťou vnímaný ako príslušník opačného pohlavia ako je jeho
biologické pohlavie. Ide o stav, keď osoba žije v tele opačného pohlavia, čo vedie k utrpeniu, neprospieva to
psychickému zdraviu týchto ľudí a v mnohých prípadoch ich to vedie aj k samovraždám. Pre lepšie pochopenie pocitu, ktorý táto osoba prežíva použijeme výrok deväť ročného chlapca, ktorého rodič si nechal zmeniť
pohlavie: „Po plastickej operácii sa zmení na muža. Hovorí, že Boh urobil pri jeho narodení chybu...“ 1 Z medicínskeho hľadiska sa prvé príznaky tejto poruchy objavujú už v detstve a puberte, kedy dievčatá viac inklinujú
k chlapčenským hrám, vyhľadávajú chlapčenské kolektívy, odmietajú nosiť dievčenské oblečenie a naopak
chlapci sa vyhýbajú prejavom agresivity, vyhľadávajú a lepšie sa cítia v dievčenskej spoločnosti. Transsexualita je vedená pod diagnózou F 64.0.2 Jej diagnostika je veľmi dôležitá, pretože je potrebné veľmi dbať na
rozdiel transsexuality a iných sexuálnych deviácií. Prípadné pochybenie v diagnostike a následná zmena
pohlavia sa môže úplne minúť účelu zmiernenia psychického napätia a môže spôsobiť ešte väčšie utrpenie,
najmä v súvislosti s nesplnenými estetickými očakávaniami a stratou možnosti reprodukcie.3
PRÁVNA ÚPRAVA
Právna úprava v Slovenskej republike je obsiahnutá vo viacerých predpisoch. Tieto predpisy však riešia
hlavne tzv. právnu zmenu pohlavia, teda zmenu administratívnu, spojenú so zmenou mena a priezviska,
zmenou zápisu v matrike či zmenu rodného čísla. Otázky akéhosi „právneho nástupníctva osôb“, ktoré sa
vynárajú v súvislosti s možnosťou zmeny pohlavia za trvania manželstva (čím v dôsledku zmeny vznikne manželstvo dvoch osôb rovnakého pohlavia), otázku možného rodičovstva, či zmenu pracovnoprávnych
vzťahov, ku ktorej takto dochádza, priamo nerieši žiaden predpis. Ani antidiskriminačný zákon nepozná
diskrimináciu z dôvodu zmeny pohlavia. Právna úprava tak namiesto odpovedí poskytuje skôr množstvo
otázok. V nasledujúcich kapitolách sa budeme venovať niektorým z týchto otázok.
Predpis z roku 1981?
Medzi pramene práva tejto oblasti môžeme zaradiť Oznámenie Ministerstva zdravotníctva Slovenskej
socialistickej republiky (ďalej len MZ SSR) uverejnené vo vestníku MZ SSR z roku 1981 čiastka 3-4, ktoré
MZ SSR vydalo na zabezpečenie jednotného postupu pri liečení závažných sexuálnych porúch operačným
výkonom, kde by zákrok, o ktorý pacient žiada mohol mať závažné psychologické a spoločenské dôsledky
a pri vydávaní posudku pre zápis v matrike u transsexuálnych osôb.
Podľa tohto oznámenia ak ide o liečbu transsexuálov je potrebné aby vedúci odboru zdravotníctva krajského národného výboru, príslušný podľa miesta trvalého bydliska pacienta ustanovil komisiu odborníkov
zloženú z lekára, ktorý zákrok odporúča, sexuológa, psychiatra, psychológa so sexuologickým zameraním,
gynekológa endokrinologicky a sexuologicky zameraného, endokrinológa, genetika, plastického chirurga,
urológa prípadne aj ďalších odborníkov. Títo odborníci ako konzílium zistia indikáciu a navrhnú spôsob
zákroku. Pri rozhodovaní, podľa oznámenia, treba postupovať individuálne „najmä s ohľadom na skutočnosť,
že tieto osoby často nemôžu objektívne posúdiť svoj zdravotný stav“. Pred operáciou sa vyžaduje informovaný
písomný súhlas pacienta. Podľa znenia oznámenia, za osobu neplnoletú či nesvojprávnu alebo duševne chorú dáva súhlas jej zákonný zástupca. Môžeme z toho vyvodiť, že zmenu pohlavia môže podstúpiť aj osoba
neplnoletá, teda mladšia ako 18 rokov ak má súhlas zákonného zástupcu?
1
2
3
FIFKOVÁ, H. a kol. Transsexualita a jiné poruchy pohlavní identity. 2. Vyd. Praha: Tiskárny Havlíčkuv Brod, 2008 s. 145 a nasl.
BARANCOVÁ H. a kol. Medicínske právo. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2008. 179 s. a nasl.
Napr. prípad v Belgicka kde žena podstúpila operáciu zmeny pohlavia FtM, no výsledok sa nezhodoval s jej predstavou a po psychickom
utrpení táto osoba podstúpila eutanáziu.
61
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
Oznámenie ďalej hovorí, že „ak sa u transsexuálnej osoby dosiahol vzhľad dostatočne presvedčivého
vzhľadu opačného pohlavia pri znemožnení jeho reprodukčnej funkcie, na jeho žiadosť mu príslušná fakultná nemocnica vydá odborný posudok pre zápis zmeny mena, priezviska a pohlavia v matrike“. Z tejto
formulácie môžeme vyvodiť že zmenu pohlavia oznámenie pripúšťa len za súčasného znemožnenia reprodukčných funkcií. Odborný posudok má byť potvrdený vedúcim odboru zdravotníctva krajského národného
výboru, následne má byť zaslaný národnému výboru poverenému vedením matrík, u ktorého je vykonaný
zápis narodenia.
Zo znenia a formulácií oznámenia môžeme vyvodiť, že autor predpisu (MZ SSR) si bol vedomí závažných spoločenských aj medicínskych dôsledkov a ustanovil postup tak, (aspoň ako to vyplýva zo znenia
oznámenia) aby čo najviac bola zabezpečená správna diagnostika, osobitný prístup k týmto osobám, ba
až opatrnosť či neunáhlenosť tak závažného rozhodnutia. Toto oznámenie z roku 1981 však odkazuje na
orgány a úrady, ktoré už v súčasnosti neexistujú. Otázkou je ako treba klasifikovať toto oznámenie z pohľadu formálnych prameňov práva. V súčasnosti ministerstvá ako pramene práva vydávajú podzákonné
predpisy, ktorými sú vyhlášky, výnosy a opatrenia. Aký charakter má oznámenie? Je oznámenie, ktoré nebolo zrušené stále v platnosti napriek tomu, že zákony, ktoré vykonávalo už v platnosti nie sú? Oznámenie vôbec nerieši „právne nástupníctvo“ týchto osôb v právnych vzťahoch, v ktorých pred zmenou pohlavia
vystupovali ako subjekty.
Zákon o mene a priezvisku
Podľa zákona č. 300/1993 o mene a priezvisku sa na zmenu mena a priezviska v zásade vyžaduje povolenie. Iba niektoré prípady sú oslobodené od nutnosti povolenia a medzi ne patrí aj zmena mena a priezviska
z dôvodu zmeny pohlavia. Teda v prípade, že osoba zmení pohlavie, na zmenu mena a priezviska nepotrebuje povolenie. Podľa § 7 zákona o mene a priezvisku: „Zmena mena alebo zmena priezviska, na ktorú nie je
potrebné povolenie, sa v matrike vykonáva na základe písomného vyhlásenia osoby, o ktorej meno alebo priezvisko
ide, alebo jej zákonného zástupcu; pri zmene mena alebo zmene priezviska z dôvodu zmeny pohlavia je potrebné
predložiť aj lekársky posudok. “ Zákon teda požaduje predloženie lekárskeho posudku o zmene pohlavia (pozri
predošlú kapitolu). Okrem toho zákon dáva možnosť fyzickej osobe, u ktorej prebieha zmena pohlavia používať neutrálne meno a priezvisko na základe jej žiadosti a potvrdenia zdravotníckeho zariadenia, v ktorom
liečba k zmene pohlavia prebieha. Povolenie v tomto prípade vydáva obvodný úrad.
Zákon o rodnom čísle
Zákon č. 301/1995 Z. z. o rodnom čísle upravuje zmenu rodného čísla pre prípad zmeny pohlavia v § 8
ods. 2. Podľa tohto ustanovenia: „Ministerstvo vnútra vykoná na požiadanie zmenu rodného čísla, a) ak to vyžaduje ochrana osoby podľa osobitných predpisov,
b) na základe lekárskeho posudku o zmene pohlavia osoby.“
Aj tu je teda potrebný lekársky posudok. Zmena rodného čísla sa podľa zákona vykoná tak, že sa zruší
pôvodné rodné číslo a pridelí sa nové rodné číslo. O zmenu rodného čísla požiada dotknutá osoba bezodkladne. Ministerstvo po pridelení nového rodného čísla vydáva osobe osvedčenie. Táto osoba je povinná
bezodkladne požiadať o zmenu dokladov a to o zmenu občianskeho preukazu, cestovných dokladov, rodného listu, prípadne preukazu o povolení pobytu pre cudzinca. Z toho vyplýva že z pohľadu administratívnej
existencie osoby, táto doterajšia osoba akoby prestávala existovať. Zákon nerieši zmenu rodných listov detí
osoby, ktorá zmenila pohlavie.
Zákon o rodine
Podľa čl. 1 platného zákona č. 36/2005 o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o rodine): „Manželstvo je zväzkom muža a ženy.“ Právny poriadok Slovenskej republiky (SR) neumožňuje uzavrieť
62
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
manželstvo ani tzv. registrované partnerstvo osobám rovnakého pohlavia. Podľa § 1 zákona o rodine: „Manželstvo je zväzok muža a ženy, ktorý vzniká na základe ich dobrovoľného a slobodného rozhodnutia uzavrieť manželstvo po splnení podmienok ustanovených týmto zákonom“. Manželstvo sa podľa zákona uzatvára súhlasným
vyjadrením snúbencov pred matričným úradom alebo orgánom cirkvi. Pred uzavretím manželstva zákon
požaduje aby snúbenci navzájom poznali svoj zdravotný stav.
Ako okolnosti vylučujúce uzavretie manželstva zákon o rodine uvádza tieto dôvody:
- Manželstvo nemožno uzavrieť so ženatým mužom alebo s vydatou ženou
- Manželstvo nemožno uzavrieť medzi predkami a potomkami a medzi súrodencami; to isté platí o príbuzenstve založenom osvojením.
- Manželstvo nemôže uzavrieť maloletý (okrem výnimky)
- Manželstvo nemôže uzavrieť osoba pozbavená spôsobilosti na právne úkony a osoba postihnutá duševnou poruchou, ktorá by mala za následok obmedzenie spôsobilosti na právne úkony (okrem prípadu ak súd povolí uzavretie manželstva)
Čo sa týka zániku manželstva zákon o rodine pozná tieto spôsoby:
1. manželstvo zaniká smrťou alebo vyhlásením jedného z manželov za mŕtveho.
2. zrušenie manželstva rozvodom len v odôvodnených prípadoch. Súd môže manželstvo na návrh niektorého z manželov rozviesť, ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené a trvalo rozvrátené,
že manželstvo nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia.
Vo vzťahu k problému transsexuality v dôsledku právnej úpravy zákona o rodine môže dôjsť k nasledujúcim situáciám:
Osoba platne uzavrie manželstvo. Po uzavretí manželstva si nechá zmeniť pohlavie čím dochádza k situácii, že v právnom poriadku, kde nie je prípustné uzavretie manželstva osobami rovnakého pohlavia vzniká napriek tomu takéto manželstvo. Keďže zákon o rodine neuvádza zmenu pohlavia ako obligatórny dôvod zániku manželstva, takéto manželstvo vieme iba zrušiť rozvodom. Nepochybne by zmena pohlavia
jedného z manželov mohla byť príčinou takého závažného narušenia a trvalého rozvrátenia vzťahov medzi
manželmi, ktoré vylučuje obnovenie manželského spolužitia, pre ktorú by súd na návrh niektorého z manželov mohol manželstvo rozviesť. Avšak konanie o rozvode manželstva začína na návrh niektorého z manželov. Žiaden zákon ani iný právny predpis neobsahuje povinnosť manžela podať návrh na rozvod manželstva a to ani v tomto prípade. Bez návrhu na rozvod manželstva sa konanie o rozvode nezačne. Hlavne zo
zahraničia sú známe prípady, kedy takéto manželstvá pokračujú, teda nie je správne spoliehať sa na to, že
títo manželia sa určite rozvedú. Otázkou je aj uplatnenie práva na rodinný život podľa čl. 8 a práva uzavrieť
manželstvo podľa čl. 12 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. A to tak z pohľadu osoby, ktorá zmení
pohlavie ale aj z pohľadu manžela/manželky tejto osoby, ktorého/ktorej práva na rodinný život resp. práva
uzavrieť manželstvo sa rozhodnutie partnera taktiež priamo dotýka. Situácia prvého prípadu sa môže ešte viac komplikovať, ak z takého manželstva pochádzajú deti. Aj
keď z medicínskeho hľadiska v týchto prípadoch je možnosť zmeny pohlavia oveľa prísnejšie posudzovaná
(vzhľadom na diagnostiku atď.) takúto situáciu nemožno vylúčiť (napr. pacient môže existenciu vlastných
detí aj zatajiť). V takom prípade transsexuál dostáva nové doklady, rodné číslo, zápis v matrike avšak rodné
listy jeho detí zostávajú nezmenené.4 Dieťa má v rodnom liste ako rodiča aj naďalej zapísanú osobu, ktorá
už administratívne neexistuje. Otázkou skôr psychologickou a etickou je otázka akéhosi prioritného dobra,
ktoré zmena sleduje. Na jednej strane stojí záujem transsexuála viesť normálny život a zbaviť sa psychického
utrpenia, na druhej strane právo detí na oboch rodičov, na zdravé rodinné prostredie, stabilitu a ich psychické
zdravie. Čo sa týka otázky rodičovských práv a povinností, zmenou pohlavia niektorého z rodičov sa jeho
4
BARANCOVÁ H. a kol. Medicínske právo. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2008. 179 s. a nasl.
63
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
práva a povinnosti nemenia. Aj naďalej má napr. vyživovaciu povinnosť, povinnosť sústavnej a dôslednej
starostlivosti, zastupovanie maloletého dieťaťa, či spravovať jeho majetok. To isté platí aj vo vzťahu povinností detí k rodičom, teda dieťa má naďalej povinnosť spolupracovať so svojimi rodičmi, plniť si vzdelávacie
povinnosti, prejavovať rodičom úctu, atď. 5
Inou situáciou je prípad, keď osoba podstúpi zmenu pohlavia a následne uzavrie platné manželstvo. Keďže posledným štádiom resp. koniec procesu zmeny pohlavia znamená zmenu aj právnej identity
(teda zmenu dokladov, rodného čísla, zápisu v matrike) zmenou pohlavia osoba nadobúda všetky práva
tohto zmeneného pohlavia. Teda MtF sa dostáva do rovnakej pozície ako biologicky určené ženy a naopak
FtM sa stáva rovnakým mužom ako biologicky narodený muži. Nič preto nevylučuje aby FtM uzavrel platné
manželstvo so ženou alebo aby MtF uzavrela platné manželstvo s mužom. V tomto prípade však osobitnú
úlohu bude zohrávať požiadavka zákona o rodine aby snúbenci poznali navzájom svoj zdravotný stav, keďže
zmena pohlavia má za následok stratu reprodukčných funkcií.
Zákonník práce
Naznačená problematika dôsledkov zmeny pohlavia sa týka aj otázky pracovnoprávnych vzťahov. Za
základné subjekty pracovnoprávnych vzťahov považuje teória zamestnanca a zamestnávateľa.6 V problematike dôsledkov zmeny pohlavia nás bude zaujímať hlavne zmena pohlavia zamestnanca ako možný dôvod
diskriminácie v pracovnoprávnych vzťahoch či istá akoby „zmena subjektu“ v pracovnoprávnom vzťahu,
ktorá je v zmysle základných zásad pracovného práva na strane zamestnanca vylúčená.7
Zákonník práce (zákon č. 311/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov) v čl. 1 základných zásad stanovuje požiadavku dodržiavania zásady rovnakého zaobchádzania a hovorí o zákaze diskriminácie z dôvodu
pohlavia, manželského a rodinného stavu, sexuálnej orientácie, rasy, farby pleti, jazyka, veku, nepriaznivého
zdravotného stavu, genetických vlastností, viery, náboženstva politického a iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu
alebo iného postavenia. Podľa tohto článku je však prípustná tzv. pozitívna diskriminácia. Zákon teda ako
dôvod diskriminácie neuvádza zmenu pohlavia. Transsexualita nie je totožná s pojmom sexuálnej orientácie
ale ide o poruchu sexuálnej identity.8 Ochranu môžeme hľadať v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ skôr
v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia (pozri v nasledujúcej kapitole).
V zmysle § 13 zákonníka práce zamestnanec má právo podať zamestnávateľovi sťažnosť v súvislosti
s porušením zásady rovnakého zaobchádzania zamestnávateľ je povinný na sťažnosť zamestnanca bez zbytočného odkladu odpovedať, vykonať nápravu, upustiť od takého konania a odstrániť jeho následky. Zamestnanec, ktorý sa domnieva, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli dotknuté nedodržaním
zásady rovnakého zaobchádzania, môže sa obrátiť na súd a domáhať sa právnej ochrany ustanovenej antidiskriminačným zákonom.
Ustanovenia § 160 a nasledujúce obsahujú úpravu pracovnoprávnych podmienok žien a mužov starajúcich sa o deti. Z týchto ustanovení, ale aj ustanovení iných predpisov, vyplýva rozdielne zaobchádzanie
v závislosti od pohlavia v pracovnoprávnych vzťahoch v súlade so zásadou pozitívnej diskriminácie. Napr.
ženy z dôvodu ich úlohy v materstve ale aj z dôvodov stavby tela nesmú dvíhať ťažké bremená. Tieto „výhody“ sa vzťahujú na ženy, teda aj na MtF hoci ich stavba tela je mužská (aj napriek estetickým zmenám stále
žijú v mužskom tele) a naopak FtM o tieto „výhody“ prichádzajú hoci ich telo je naďalej rovnaké - ženské.9
Zákonník práce vychádza zo zásady ochrany proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a preto
stanovuje presné dôvody a spôsoby skončenia pracovného pomeru (§ 59 a nasl.). Na prípady zmeny pohlavia
zákonník v ustanoveniach zákazu výpovede nepamätá. Takýto zamestnanec by preto v praxi zrejme mohol
5
6
7
8
9
Pozri bližšie druhú časť zákona o rodine
BARANCOVÁ H. a SCHRONK R. Pracovné právo. 1. Vyd. Bratislava: SPRINT, 2006. s. 205
Tamtiež.
DRABOVÁ, K.: Zmena pohlavia, podmienky, právne súvislosti dostupné na internete http://www.pravo-medicina.sk/detailaktuality?new_id=124 (dostupné 30. 11. 2013)
BARANCOVÁ H. a kol. Medicínske právo. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2008. 179 s. a nasl.
64
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
dostať výpoveď napr. z dôvodu že prestal spĺňať požiadavky na riadny výkon dohodnutej práce ustanovené
vo vnútornom predpise zamestnávateľa.
Judikatúra ESĽP
Zlom v judikatúre ESĽP predstavoval rozsudok Goodwin vs. Veľká Británia. Išlo o žalobu vedenú proti
Veľkej Británii z dôvodu odmietnutia právnej zmeny pohlavia. ESĽP rozhodol, že išlo o porušenie práva na
rešpektovanie súkromného a rodinného života a porušenie práva uzavrieť manželstvo. Výslovne prehlásil
že zmena právneho statusu u transľudí nenarušuje žiadny verejný záujem avšak jej odopieranie výrazne
zasahuje do ľudských práv týchto osôb. Týmto rozsudkom došlo k vynatiu transsexuality z oblasti voľného
uváženia štátov.
Ďalším rozhodnutiím bolo rozhodnutie Van Kuck vs. Nemecko, kde ESĽP riešil neochotu zdravotných
poisťovní preplácať náklady na chirurgické zákroky spojené s liečbou transľudí z verejného zdravotného poistenia. Sťažovateľovi bolo v tomto prípade súdne (na návrh poisťovne) odmietnuté hradenie operatívnych
zákrokov. Nemecký súd to zdôvodňoval tým, že sa jedná o atypický prípad, ktorý bolo možné riešiť aj iným
spôsobom. ESĽP ale rozhodol že ide o porušenie práva na spravodlivý proces a práva na súkromný a rodinný život a nemecký súd nebol oprávnený rozhodovať o nutnosti tohto zákroku. ESĽP konštatoval že liečba
diagnózy transsexualita je podstúpením takej operácie štandardná a poisťovňa ani nemecký súd jej nemá
odmietnuť uhradiť tieto náklady.
V prípade L. vs. Litva sa Litovský štát odvolával na to, že problematika zmeny pohlavia nie je u nich
doposiaľ zákonom upravená. Litovské úrady však nepodnikli dostatočné kroky k tomu aby právnu úpravu
zmenili a odvolávali sa na to že táto úprava spadá do oblasti voľného uváženia štátov. ESĽP rozhodol že takýto postup porušuje právo na súkromný a rodinný život a právne obštrukcie brániace v zmene pohlavia sú
v rozpore s ľudskými právami transľudí.
Rozhodnutie Súdneho dvora EÚ
V prípade P. vs. S a Cornwall Country Council (č. C-13/94) riešil Súdny dvor diskrimináciu z dôvodu
zmeny pohlavia na trhu práce. Išlo o prípad keď MtF, ktorá pracovala ako manažérka podstúpila zmenu
pohlavia a po tejto zmene jej nebolo umožnené nastúpiť do pôvodného zamestnania. SD rozhodol že išlo
o diskrimináciu z dôvodu pohlavia. Aj tento rozsudok bol prelomový, lebo dovtedy nebolo úplne jasné, pod
ktorý z diskriminačných dôvodov je potrebné transsexualitu zaradiť.10
ZÁVER
V tejto práci sme v krátkosti poukázali na problematiku nedostatku právnej úpravy transsexuality a na
dôsledky tejto úpravy. Ako sa ukázalo právna úprava v SR poskytuje skôr otázky než odpovede a viac svetla
prináša hlavne judikatúra ESĽP.
Za najväčší nedostatok považujeme absenciu výslovnej zmienky o tom, že zmena pohlavia nemá vplyv
na osobný stav transsexuála. Inšpiráciu by sme v tomto smere mohli hľadať napríklad v Českej republike kde
zákon11 výslovne obsahuje: „Změna pohlaví nemá vliv na osobní stav člověka, ani na jeho osobní a majetkové poměry“. Viacerí českí autori poukazujú na to, že osoby, ktoré zmenili pohlavie sú nie len vo vzťahu k orgánom
verejnej správy ale aj v bežných súkromnoprávnych vzťahoch neustále vystavované povinnosti preukazovať
svoju právnu kontinuitu. Týka sa to napr. oblastí poisťovní či bánk, ktoré po zmene pohlavia týmto osobám
odmietajú uznať ich „predošlú existenciu“ a tak tieto osoby strácajú napr. vernostné bonusy a pod.12
10
11
12
FIFKOVÁ, H. a kol. Transsexualita a jiné poruchy pohlavní identity. 2. Vyd. Praha: Tiskárny Havlíčkuv Brod, 2008 s. 145 a nasl.
Predpis č. 89/2012 Sb. Občanský zákoník
Analýza situace lesbické, gay, bisexuální a transgender menšiny v ČR: doporučující stanovisko vládní skupiny dostupné na internete
http://www.vlada.cz/assets/ppov/rlp/vybory/sexualni-mensiny/ANALYZA_final.pdf. (dostupné 30. 11. 2013)
65
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
Vplyv zmeny pohlavia na existenciu manželstva (de facto osôb rovnakého pohlavia) český občanský zákoník rieši výslovnou formuláciou: „manželství nebo registrované partnerství však zaniká“. Následne upravuje
aj proces úpravy rodičovských práv a povinností. Chceli by sme však zdôrazniť, že problém možnej existencie
takého manželstva sa v podmienkach SR nedá odstrániť jednou vetou. Následne by bolo potrebné upraviť
proces akým sa orgány verejnej správy „dozvedia“ o tom, že manželstvo osôb zo zákona zaniklo, teda kto
bude v tomto prípade podávať podnet na vyznačenie zmien a či pre úpravu rodičovských práv bude potrebné
súdne rozhodnutie.
V naznačenej problematike platnosti Oznámenia MZ SSR z roku 1981 a úpravy lekárskeho postupu by
sme navrhovali prijatie zmien aj v tejto oblasti. Podľa nášho názoru je potrebné výslovne stanoviť, či osoba
neplnoletá má alebo nemá možnosť podstúpiť zmenu so súhlasom zákonného zástupcu. Úprava by mala byť
obsiahnutá v predpise s právnou silou zákona. Čo sa týka požiadaviek Oznámenia na obsadenie konzília,
sme toho názoru, že úprava by mala reflektovať poznatky medicíny.
Máme za to, že právne upraviť túto oblasť by bolo vhodné aj s ohľadom na počet prípadov transsexuálnych ľudí aj vzhľadom na medzinárodný rozmer problému. Je potrebné pri tom dbať aj na záujmy detí a záujmy rodiny, ktorá aj v zmysle zákona o rodine, „založená manželstvom je základnou bunkou spoločnosti. Spoločnosť všetky formy rodiny všestranne chráni.“ Sme toho názoru, že defekty v právnej úprave tejto problematiky
sa môžu negatívne odraziť vo fungovaní medziľudských vzťahov, ktoré sú základným prvkom spoločnosti
a práve ich správne fungovanie by malo byť cieľom nie len zákonodarcu ale aj orgánov, ktoré právo aplikujú.
Právna úprava by mala podľa nášho názoru reflektovať spoločenskú situáciu a rozvoj spoločnosti no zároveň
vychádzať z dlhodobých tradícií, historického vývoja a chrániť základné hodnoty spoločnosti. Nájsť vhodnú
úpravu v štáte, ktorý je skôr tradičný, a v ktorom sa väčšina obyvateľov hlási ku kresťanstvu však bude náročné a zrejme to nie je otázka blízkej budúcnosti.
66
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
POUŽITÁ LITERATÚRA
BARANCOVÁ, H. a kol. Medicínske právo. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2008. 425
s. ISBN 9788080821784
BARANCOVÁ, H. a SCHRONK R. Pracovné právo. 1. Vyd. Bratislava: SPRINT, 2006. s. 784 ISBN 80-89085-52-0
FIFKOVÁ, H. a kol.: Transsexualita a jiné poruchy pohlavní identity. 2. Vyd. Praha: Tiskárny Havlíčkův
Brod , 2008. 206 s. ISBN 978-80-247-1696-1
FIFKOVÁ, H. a kol.: Transsexualita, Diagnostika a léčba, Praha: Grada, 2002. 168 s. ISBN SO-247-0333-S
INTERNETOVÉ ZDROJE
Analýza situace lesbické, gay, bisexuální a transgender menšiny v ČR: doporučující stanovisko vládní
skupiny dostupné na internete http://www.vlada.cz/assets/ppov/rlp/vybory/sexualni-mensiny/
ANALYZA_final.pdf. (dostupné 30. 11. 2013)
DRABOVÁ, K.: Zmena pohlavia, podmienky, právne súvislosti dostupné na internete http://www.pravomedicina.sk/detail-aktuality?new_id=124 (dostupné 30. 11. 2013)
DOLEŽAL, A.: Konstrukce identity v právním diskursu. Dvojí pojetí bytí. In: Journal of medical law
and bioethics časopis zdravotnického práva a bioetiky, roč. 3, 2013 č. 1, ISSN: 1804-8137 dostupné na
internete http://www.ilaw.cas.cz/medlawjournal/index.php/medlawjournal/article/view/42 (dostupné 30. 11. 2013)
POUŽITÉ PRÁVNE PREDPISY
zákon č. 300/1993 Z. z. o mene a priezvisku v znení neskorších predpisov
Zákon č. 301/1995 Z. z. o rodnom čísle v znení neskorších predpisov
zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
zákon č. 311/2001 Z. z. zákonník práce v znení neskorších predpisov
Oznámenie Ministerstva zdravotníctva Slovenskej socialistickej republiky (ďalej len MZ SSR) uverejnené
vo vestníku MZ SSR z roku 1981 čiastka 3-4
67
DARCOVSTVO
ĽUDSKÝCH ORGÁNOV
A TRANSPLANTÁCIA
BC. MICHAELA ORINÍNOVÁ
ABSTRAKT
Transplantácia orgánov je proces zložitý nielen z hľadiska medicínskeho, ale aj právneho.
Napriek veľkému množstvu medzinárodných dohovorov, zákonov a odporúčaní, dodnes nie
je ujasnená otázka, či človek vôbec môže nakladať so svojím telom v tom zmysle, že ho predá,
daruje, prenajme, prípadne požičia. V prípade transplantácie však k niečomu podobnému
dochádza. U nás sa uplatňuje princíp opting out, pri ktorom sa predpokladá všeobecný súhlas
osoby s darovaním orgánov. V prípade odberu orgánov z tiel mŕtvych darcov sa transplantácia
vykoná len vtedy, ak osoba počas svojho života nevyjadrila svoj nesúhlas s darovaním orgánov.
Non-donor register ku dnešnému dňu eviduje okolo 350 nedarcov. Je dôvodom tohto
nízkeho počtu odmietnutí spolupatričnosť človeka s ostatnými alebo len neznalosť slovenskej
legislatívy? Príspevok sa zaoberá právnou úpravou inštitútu darcovstva ľudských orgánov
a transplantáciou v Slovenskej republike.
ABSTRACT
Organ transplantation is a difficult process not only in terms of medical but also in terms of
legal. Despite the large number of international agreements, acts and recommendations, is
not yet clarified the question of whether man could ever dispose with his body in the sense of
selling, donating, renting or borrowing. Transplantation can be ascribed to aforementioned acts.
In Slovak Republic applies the principle of opting out, which assumes the general consent with
organ donation. In case of the removal of organs from dead donors, transplantation is possible
only if the person expresses disagreement with organ donation during his life. Nowadays non
-donor registry records about 350 non - donors. Is the reason for the small number of refusing
human solidarity with others or just lack of knowledge of Slovak legislation? This contribution
deals with the legislation of the organ donation and transplantation in the Slovak Republic.
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
TRANSPLANTÁCIA
Klinická orgánová transplantácia bola vyhlásená za jednu z najpôsobivejších medicínskych udalostí
dvadsiateho storočia hneď za objavom penicilínu Alexandom Flemingom v roku 1928 a objavom poliovakcíny Jonasom Salkom v roku 1955.1 Skutočne iba málo oblastí medicíny vyvoláva toľko otázok etického
charakteru ako je práve oblasť odberov orgánov a transplantácií. Transplantačná medicína je ozajstným humanitárnym odborom medicíny a svojou podstatou sa dotýka fundamentálnych otázok života a smrti.2 Je
jednou z metód liečby terminálneho zlyhania orgánov a tkanív.
Možnosť prenosu a transplantácie ľudských orgánov, tkanív a buniek nebola vždy samozrejmosťou.
Okrem absencie medicínskych a vedeckých poznatkov bol skôr pre človeka nepredstaviteľným život s telesnými orgánmi iného jedinca. V priebehu histórie sa však ľudstvo čoraz viac otváralo tejto predstave a naberalo odvahu. Prvé zmienky o transplantáciách sa uvádzajú už v starogréckych mýtoch a legendách. Priekopníkmi v odstraňovaní chorých ľudských orgánov boli už starovekí Egypťania okolo roku 3000 pred naším
letopočtom. Za prvé „živé“ transplantácie sa považujú transplantácie kože v starovekej Indii okolo roku 800
pred naším letopočtom. Prenosy a transplantácie ako ich poznáme dnes sa rozvinuli až v 20. storočí, kedy
lekári vykonali prvé úspešné transplantácie. História transplantácií je z veľkej časti históriou transplantovania obličiek. Až na základe úspechov v tejto oblasti sa vyvinuli moderné postupy a techniky na transplantácie pankreasu, pečene, srdca, pľúc, kostí, kožných štepov a iných tkanív.3
V zmysle lekárskeho slovníka je transplantácia umelé prenesenie tkaniva z jedného miesta organizmu
na iné alebo na iný organizmus.4 Ide o proces náročný a komplikovaný. Aby sa transplantácia vôbec mohla
uskutočniť, musí sa naplniť reťazec udalostí, ktorý začína identifikáciou potenciálneho darcu, pokračuje
stanovením smrti mozgu u potenciálneho darcu, adekvátnym manažmentom darcu až do odberu orgánov,
alokáciou orgánov, výberom a prípravou príjemcu a končí transplantáciu.5 Podľa § 35 ods. 2 písm. j) zákona
č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon č. 576/2004 Z.z.) je transplantácia proces, pri
ktorom sa orgán prenáša z tela darcu do tela príjemcu na účel obnovy určitých funkcií ľudského organizmu.
Transplantácia je proces zložený z troch základných subprocesov, a to odberu, spracovania a distribúcie,
prenosu. Odber je proces, ktorým sa orgány, tkanivá alebo bunky odoberajú z tela darcu. Prenos je proces,
pri ktorom sa tie prenášajú do tela príjemcu. Implantácia sa vykonáva vždy živej osobe. Taktiež môžeme rozlišovať medzi odberom orgánov, tkanív alebo buniek jednej osoby a ich použitím u inej osoby, označený ako
alogénna transplantácia a odberom tkanív alebo buniek jednej osoby a ich použitím u tej istej osoby, označený ako autológna transplantácia.
Darovanie časti seba odzrkadľuje spolupatričnosť ľudí na tejto Zemi, ktorá v časoch pred prvou transplantáciou nebola možná. A nie je v tomto ohľade vôbec podstatné, či sa to udeje počas života, alebo po smrti
darcu. V súčasnosti sa zdravotnícke systémy v každej krajine potýkajú s nedostatkom orgánov na transplantáciu. Krajina, región alebo nemocnica môže mať rozsiahlu infraštruktúru, môže byť vybavená najmodernejšími technológiami a môže mať kvalifikovaných profesionálov na realizovanie transplantácií, avšak ak
niet samotných darcov, niet ani transplantácií. Problém by bolo možné odstrániť, ak by každý pochopil, že
transplantácia je vlastne príležitosť zachrániť život.
1
2
3
4
5
ABOUNA GM; Ethical Issues in Organ Transplantation, Med Princ Pract 2003; 12: 54 - 69
BEŇA, Ľ.: Predpokladaný súhlas s odberom orgánov pre transplantácie. In: Informovaný súhlas a inštitút predchádzajúceho priania.
Zborník príspevkov z vedeckej konferencie konanej dňa 13. Apríla 2011. Bratislava: EUROKÓDEX, s.r.o., 2011
HALÁSZ, V.: Darcovstvo orgánov a transplantácia, publikované na portáli www.slovenskypacient.sk, 09/2013
KÁBRT, V. - VALACH, V.: Stručný lékařský slovník. Praha: Avicenum, 1997
BEŇA, Ľ.: Predpokladaný súhlas s odberom orgánov pre transplantácie. In: Informovaný súhlas a inštitút predchádzajúceho priania.
Zborník príspevkov z vedeckej konferencie konanej dňa 13. Apríla 2011. Bratislava: EUROKÓDEX, s.r.o., 2011
70
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
PRÁVNA ÚPRAVA
Transplantácia je proces zložitý aj z hľadiska právneho, nakoľko dodnes ešte nie je ujasnená otázka, či
človek vôbec môže nakladať so svojím telom v tom zmysle, že ho predá, daruje, prenajme, prípadne požičia.
V prípade transplantácie však k niečomu podobnému dochádza.
Z noriem, ktoré upravujú problematiku transplantácie, je pre Slovenskú republiku najdôležitejší Dohovor o ľudských právach a biomedicíne,6 ktorý upravuje podmienky pre darovanie transplantátov medzi
živými a kladie dôraz na slobodný a informovaný súhlas darcu a ochranu jeho zdravia. Špeciálnu úpravu
transplantácie ľudských orgánov a tkanív zakotvuje aj Dodatkový protokol k Dohovoru o ľudských právach
a biomedicíne, ktorý však Slovenská republika zatiaľ neratifikovala. Ďalším medzinárodným dokumentom
je napr. Dodatkový protokol k Ženevským dohovorom o ochrane obetí medzinárodných ozbrojených konfliktov,7 ktorý zakazuje odoberať tkanivá a orgány vojnovým zajatcom. Okrem týchto noriem sa mnoho
odporúčajúcich dokumentov Svetovej zdravotníckej organizácie orientuje práve na oblasť transplantácie.
Nakoľko Slovenská republika je členom Európskej únie, nemalo by ostať nepovšimnuté ani komunitárne
právo. Generálnym predpisom nášho právneho poriadku je ale pre otázky darcovstva, odberu, testovania,
spracovania, konzervácie, skladovania, prenosu alebo distribúcie orgánov, tkanív alebo buniek zákon č.
576/2004 Z.z. Kritéria odberu tkanív a buniek upravuje nariadenie vlády č. 20/2007 Z.z. Tento predpis sa
však nevzťahuje na odber orgánov. Darcovstvo, odber ľudských orgánov z tiel živých a mŕtvych darcov, testovanie darcov a prenos orgánov do tela príjemcu upravuje odborné usmernenie Ministerstva zdravotníctva
Slovenskej republiky (ďalej len Ministerstvo) č. 28610/2006-OZSO8 (ďalej len odborné usmernenie), ktoré
má, ako je zrejmé z jeho názvu, len nezáväzný charakter. Dokumentom viazaným na toto odborné usmernenie je smernica Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou č. 8/2007 o postupe pri odberoch tkanív
a buniek z tiel mŕtvych darcov.
DARCA
Darcovstvo je darovanie ľudských orgánov, tkanív lebo buniek určených na humánne použitie.9 Darcom
je osoba, z ktorej tela sa odoberajú orgány, tkanivá a bunky určené na účely prenosu, transplantácie alebo
vedeckovýskumné ciele. Vzhľadom na odlišné predpoklady a podmienky pre realizáciu transplantácie sa
rozlišuje medzi transplantáciou ex vivo a transplantáciou ex mortuo.
Pre darovanie orgánov existujú dva základné princípy. V Európe sa uplatňujú oba. Aplikácia jedného
alebo druhého princípu je výsledkom historického vývoja právneho systému, právneho povedomia obyvateľov a ďalších socio-ekonomických faktorov.10 Prvý z nich je princíp predpokladaného súhlasu (opting
out), kedy sa predpokladá všeobecný súhlas s darovaním orgánov. V prípade odberu orgánov z tiel mŕtvych darcov tak možno učiniť len vtedy, ak osoba počas svojho života nevyjadrila svoj nesúhlas s darovaním orgánov. Druhým princípom je predpokladaný nesúhlas (opting in), pri ktorom má človek svoju vôľu
darovať orgány vyjadriť už počas života. Takáto legislatíva vyžaduje explicitnú registráciu osôb, ktoré súhlasia s darovaním orgánov. Opting in je populárny hlavne v anglosaských krajinách. Prax však ukazuje, že
percento populácie potenciálnych darcov v týchto krajinách je rozčarujúco malé napriek veľkým a drahým
kampaniam na to určených.
V súčasnosti ani jeden z týchto princípov nemá striktné uplatnenie. Práve naopak, pri chýbaní explicitnej vôle sa v mnohých prípadoch prechádza na kombinovaný prístup, kedy o odbere orgánov z tiel
mŕtvych darcov rozhodujú príbuzní darcu. Tento postup má však emocionálne pozadie, pretože príbuzní,
ktorí sú zdrvení smrťou príbuzného, sú postavení pred skutočnosť, že majú aktuálne pozitívne rozhodnúť
6
7
8
9
10
Prijatie Dohovoru bolo v Zbierke zákonov oznámené pod číslom 40/2000 Z.z.
Prijatie Dohovoru bolo v Zbierke zákonov oznámené pod číslom 168/1991 Zb.
Odborného usmernenia bolo uverejnené vo Vestníku MZ SR čiastka č. 1-5/2007
BARANCOVÁ, H. a kolektív: Medicínske právo. Bratislava: Veda, vydavateľstvo SAV, 2008
BEŇA, Ľ.: Predpokladaný súhlas s odberom orgánov pre transplantácie. In: Informovaný súhlas a inštitút predchádzajúceho priania.
Zborník príspevkov z vedeckej konferencie konanej dňa 13. Apríla 2011. Bratislava: EUROKÓDEX, s.r.o., 2011
71
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
o odbere orgánov, preto nie je nezvyčajné vysoké percento odmietnutia, čo sa premieta do nízkych počtov
odobraných orgánov.11
1. ODBER ORGÁNOV OD ŽIJÚCICH DARCOV
Vo všeobecnosti platí, že orgány a tkanivá sa majú odoberať pokiaľ možno mŕtvym osobám. Až 95 %
transplantácií sa vykonáva práve odberom orgánov z tiel mŕtvych darcov. Transplantácia ex vivo je vždy
spojená s určitým rizikom a môže mať následky. Odber je preto opodstatnený len ak neexistuje iný spôsob,
prinášajúci porovnateľný výsledok.
Zákon č. 576/2004 Z. z. ustanovuje množstvo podmienok, príkazov či zákazov pre vykonávanie odberov
orgánov od živého darcu za účelom ich následnej implantácie do tela príjemcu. Žijúcim darcom môže byť iba
fyzická osoba s úplnou spôsobilosťou na právne úkony. Nakoľko zákon ako jednu z podmienok neustanovuje
vek darcu, máme za to, že legálne darovať orgány bez súhlasu zákonného zástupcu už môže aj osoba staršia
ako 16 rokov, ktorá nadobudla úplnú spôsobilosť na právne úkony uzavretím manželstva. Okrem toho musia byť splnené aj nasledujúce základné podmienky pre odber, ktoré spočívajú v tom, že
•
•
•
•
•
sa predpokladá, že odber vážne neohrozí zdravotný stav darcu
sa predpokladá priamy liečebný prospech pre príjemcu
prospech pre príjemcu prevažuje nad ujmou darcu
neexistuje možnosť získať vhodný orgán, tkanivo alebo bunky od mŕtveho darcu
nie je známy žiadny alternatívny liečebný postup s lepším alebo porovnateľným výsledkom.
Štandardnou je aj požiadavka informovaného súhlasu so zdravotným zákrokom. Pre platnosť zákon
vyžaduje písomnosť informovaného súhlasu. Tomu musí predchádzať poučenie, ktoré osoba nemôže odmietnuť, t.j. ošetrujúci zdravotnícky pracovník je povinný informovať darcu o účele, povahe, následkoch
a rizikách zdravotného úkonu. Je neprístupné, aby lekár akýmkoľvek spôsobom ovplyvňoval rozhodnutie
darcu alebo dokonca naňho za týmto účelom vyvíjal tlak. Darca môže svoj súhlas kedykoľvek odvolať. Lekár
vykonávajúci odber je povinný toto odvolanie rešpektovať, okrem prípadu kedy by už boli vykonané nenávratné úkony, ktorých prerušenie by znamenalo ohrozenie zdravia alebo života darcu.12
Vo výnimočných prípadoch možno za živého darcu pripustiť aj osobu, ktorá je nespôsobilá podať informovaný súhlas, t.j. maloleté dieťa, osobu pozbavenú spôsobilosti na právne úkony alebo osobu s obmedzenou spôsobilosťou na právne úkony, a to na základe informovaného súhlasu jeho zákonného zástupcu
a kumulatívneho splnenia ďalších zákonných podmienok, a to
•
•
•
•
odber sa týka regeneratívneho tkaniva
príjemca je súrodenec darcu
k dispozícii nie je iný vhodný darca, ktorý je spôsobilý dať informovaný súhlas
darcovstvo má pre príjemcu život zachraňujúci charakter.
Odber od žijúcich darcov nie je možné realizovať predovšetkým vtedy, ak možno dôvodne predpokladať
vážne ohrozenie zdravotného stavu darcu, a to ani za predpokladu jeho informovaného súhlasu. Zákaz darovania orgánov je aj v prípade osôb, ktorých sloboda rozhodovania je obmedzená, t.j. darcom nesmie byť
osoba, ktorá je vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody, ibaže príjemcom je jej blízka osoba a darcovstvo môže príjemcovi zachrániť život.
Zároveň je potrebné uviesť, že darcovstvo je výlučne dobrovoľné, nikoho nemožno nútiť k darovaniu
orgánov, tkanív a buniek.
11
12
HUMENÍK, I.: Ochrana osobnosti a medicínske právo. Bratislava: Eurokódex, s.r.o., 2011
TĚŠINOVÁ, J. a kolektív: Medicínske právo. Praha: C. H. Beck, 2011
72
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
2. ODBER ORGÁNOV OD MŔTVYCH DARCOV
Odber ex mortuo je možné vykonať len u osoby, u ktorej bola konštatovaná smrť. Lekár je povinný zisťovať smrť v súlade so súčasnými poznatkami vedy. Osoba sa v zásade považuje za mŕtvu pri trvalom zastavení
dýchania a srdcovej činnosti. Okrem toho, sa najmä pre potreby transplantácie, nakoľko pri spoľahlivom
zistení smrti srdca sa orgány v čase odberu stávajú nepoužiteľnými, považuje za mŕtvu osoba aj v prípade
tzv. smrti mozgu. Mozgová smrť je stav nezvratného vyhasnutia všetkých funkcií mozgu. Pritom však respirácia a systémová cirkulácia môže byť obehovo udržiavaná prostriedkami modernej resuscitácie. Na rozdiel
od pacienta v kóme, ktorý je právne považovaný za živého, pacienta s mozgovou smrťou už nemožno oživiť
nijakými prostriedkami.13 Tento stav pre človeka znamená biologickú smrť, ireverzibilné ukončenie všetkých funkcií nevyhnutných pre život. Do dnešného dňa však nebolo stopercentne preukázané, že na základe
všeobecne akceptovaných pravidiel určenia mozgovej smrti možno spoľahlivo vyhlásiť, že osoba je skutočne
mŕtva. Odporcovia totiž argumentujú tým, že kritéria pre stanovenie smrti mozgu, ktoré lekári používajú
pre vyhlásenie osoby za mŕtvu na účely darcovstva orgánov, boli len ideologickou stratégiou s cieľom zvýšiť
množstvo darcov, veď predsa nie je možné získať zdravé a živé orgány z mŕtvoly. Kritike je podrobovaná aj
prax odberu orgánov po tzv. smrti srdca. Donormi sú osoby, u ktorých nie je možné zistiť mozgovú smrť a rodina ktorých netrvá na umelom udržiavaní pri živote. Tomuto spôsobu je vyčítané, že opomína podstatný
znak určenia smrti, a to ireverzibilitu. V prípade smrti srdca môžu byť základné životné funkcie vratné za
použitia prístrojov, ale tie sa nepoužijú na základe priania darcu.14
Ak sa dýchacie funkcie a obehové funkcie osoby udržiavajú pomocou prístrojov, smrť mozgu musí jednomyseľne potvrdiť konzílium. Členom konzília je ošetrujúci lekár, lekár so špecializáciou v špecializačnom
odbore neurológia a lekár so špecializáciou v špecializačnom odbore anestéziológia a intenzívna medicína
alebo lekár so špecializáciou v špecializačnom odbore anestéziológia a resuscitácia. Členom konzília nesmie
byť lekár transplantačnej skupiny, ktorý má vykonať transplantáciu.15 Zastavenie všetkých mozgových funkcií sa potvrdzuje klinickým vyšetrením. Nevyhnutnými kritériami na stanovenie smrti mozgu klinickým
vyšetrením sú hlboké bezvedomie, stanovenie cerebrálnej areflexie nad spinálnym segmentom C1 a strata
reaktivity na vnútorné a vonkajšie podnety, ktoré sprostredkuje mozog, neprítomnosť spontánneho dýchania, neprítomnosť dočasných alebo trvalých kontraindikácií pri akútnej intoxikácii, kombinácii miechovej
lézie a intoxikácie, primárnej hypotermii, metabolickom a endokrinnom rozvrate. V prípade nejednoznačného klinického vyšetrenia sa klinická diagnóza mozgovej smrti potvrdí konfirmačným testom, a to napr. aj vyšetrením EEG, zistením zastavenia krvného tlaku a ďalšími špecifickými diagnostickými úkonmi.16 Odborné
usmernenie zároveň ukladá povinnosť overiť smrť mozgu dvakrát.
V prípade odberu orgánov z tiel mŕtvych darcov tak možno učiniť len vtedy, ak osoba počas svojho života
neurobila písomné vyhlásenie, že s týmto zásahom do svojej telesnej integrity nesúhlasí, alebo vyhlásenie,
že nesúhlasí s vykonaním pitvy. Potenciálnym darcom orgánov je teda každý, kto počas života nezaslal do
registra osôb, ktoré vyjadrili nesúhlas s odoberaním orgánov po smrti, svoje písomné vyhlásenie s osvedčeným podpisom. Non-donor register má na starosti Slovenské centrum orgánových transplantácií so sídlom
v Bratislave (ďalej len SCOT). K dnešnému dňu SCOT eviduje okolo 350 nedarcov.17 Tento nízky počet osôb,
ktoré odmietli darovať orgány po smrti, podľa nášho názoru súvisí najmä s neznalosťou slovenskej právnej úpravy darcovstva. Problém nastáva, ak osoba urobila vyhlásenie v zmysle predchádzajúceho zákona č.
277/1994 Z.z. o zdravotnej starostlivosti. Podľa § 47 ods. 1 spomínaného zákona stačilo, aby bolo vyhlásenie
urobené v písomnej alebo inak preukázateľnej podobe, pričom to sa zakladalo len do zdravotnej dokumentácie osoby. Súčasný zákon č. 576/2004 Z.z. tento problém žiadnym spôsobom nerieši. Máme však za to, že
aj takýto prejav vôle by mal byť pre zdravotnícky personál záväzný. Za osobu nespôsobilú dať informovaný
13
14
15
16
17
LÚČANOVÁ, Z.: Transplantácie ex mortuo, publikované na portáli www.pravo-medicina.sk, 06/2010
HUMENÍK, I.: Ochrana osobnosti a medicínske právo. Bratislava: Eurokódex, s.r.o., 2011
§ 43 zákona č. 576/2004 Z.z.
Odborné usmernenie Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 28610/2006-OZSO
Štatistický údaj k októbru 2013
73
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
súhlas môže takéto písomné vyhlásenie urobiť počas jej života zákonný zástupca. Je dôležité, aby tak učinil
ešte počas života, na vyjadrenie po konštatovaní smrti mozgu sa už neprihliada.
Súhlas príbuzných s odberom orgánov a tkanív z tela mŕtveho darcu sa nevyžaduje. Najmä z etických
dôvodov však zvyknú lekári informovať o tom, že ich blízky sa môže stať darcom. Ak osoba darcu počas
svojho života nevyjadrila svoj nesúhlas a rodina odber odmieta, jej rozhodnutie sa v praxi rešpektuje, aj keď
v zmysle zákona č. 576/2004 Z.z. platí nevyvrátiteľná domnienka, že zomrelý s odberom súhlasil.
PRÍJEMCA
Príjemca je osoba, do tela ktorej sa vkladá transplantát. Právo na transplantáciu je nenárokovateľné. Výber najvhodnejšieho príjemcu orgánu je založený na princípe medicínskej naliehavosti a rovnosti čakateľov.
Pri rovnosti medicínskej naliehavosti sa berie do úvahy poradie čakateľa na zozname, ktorý vedie SCOT. Zaradenie pacienta na čakaciu listinu je transparentný proces založený na objektívnych vedecky podložených
princípoch po starostlivom vyšetrení a zvážení anamnézy pacienta.18
Toto pravidlo sa samozrejme nevzťahuje na odber orgánov od žijúcich darcov v prospech nimi určených
príjemcov. Darca môže udelenie svojho súhlasu podmieniť tým, že podstúpi zákrok len v prípade, ak odňatý
orgán bude následne transplantovaný ním určenému príjemcovi. Adresné darovanie orgánov sa využíva predovšetkým medzi genetickými príbuznými, kde je rozhodujúcim kritériom osobný vzťah príjemcu a darcu.19
To ale platí samozrejme len za predpokladu, že darca a príjemca spĺňajú medicínske predpoklady na úspešné
vykonanie transplantácie. Ak by však lekár ešte pred odňatím orgánu mal vedomosť o nemožnosti transplantácie príjemcovi, ktorého určil darca, a túto skutočnosť neoznámil darcovi, bolo by možné jeho konanie
hodnotiť ako uvedenie darcu do omylu a takýto postup by mal aj trestnoprávny rozmer. Viazanie súhlasu
na odber orgánu až po smrti darcu je nevykonateľné predovšetkým z medicínskeho hľadiska, i keď sa nedá
vylúčiť možnosť aj takejto situácie. Z právneho hľadiska však ani v jednom prípade nejde o darovanie v intenciách darovacej zmluvy v zmysle Občianskeho zákonníka. Uvedené vylučuje aj skutočnosť, že orgán nie je
vecou v právnom zmysle, a preto nie je spôsobilým predmetom darovacej zmluvy.20
Príjemca alebo jeho zákonný zástupca musia dať k vykonaniu transplantácie písomný informovaný súhlas. V prípade, že zákonný zástupca tento súhlas nedá, ochrana záujmov nespôsobilej osoby je v zákone č.
576/2004 Z.z. zabezpečená skrz oprávnenie zdravotníckeho zariadenia navrhnúť nahradenie poskytnutia
informovaného súhlasu súdom. Informovanému súhlasu predchádza úplné poučenie o zdravotnom zákroku
poskytnuté ošetrujúcim lekárom, prípadne lekárom vykonávajúcim transplantáciu. Zdravotnú spôsobilosť
príjemcu posúdi ošetrujúci lekár a lekár transplantačného centra. Pokiaľ nie je možné vyžiadať si vzhľadom na
zdravotný stav príjemcu jeho písomný súhlas alebo súhlas jeho zákonného zástupcu a pokiaľ je transplantácia
neodkladným výkonom nutným k záchrane života alebo zdravia príjemcu, tento súhlas sa predpokladá.21
ETICKÉ ASPEKTY PROCESU TRANSPLANTÁCIE
Všeobecne platí, že orgánov vhodných na transplantáciu je oveľa menej než osôb, ktorých zdravie a život
je na tento zdravotný zákrok odkázaných. Aby proces transplantácie orgánov pomohol čo možno najväčšiemu počtu pacientov, riadi sa dvomi základnými princípmi, a to princípom rovnosti prístupu a princípom
maximálneho úžitku.
Orgány sú pacientom distribuované na základe objektívnych faktorov s cieľom limitovať možné ovplyvňovanie a neférovosť. Transplantácia je ponúknutá všetkým bez ohľadu na rasu, pohlavie, výšku príjmu a ekonomickú situáciu potenciálneho príjemcu, existenciu rodiny, počet detí, anamnézu nevhodného životného
18
19
20
21
Odborné usmernenie Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 10098-1/2010-OZS, ktorým sa upravuje alokácia odobratých
orgánov na transplantačné účely, algoritmus výberu príjemcu orgánu a zaraďovanie pacientov na čakaciu listinu na transplantácie
BARANCOVÁ, H. a kolektív: Medicínske právo. Bratislava: Veda, vydavateľstvo SAV, 2008
HUMENÍK, I.: Ochrana osobnosti a medicínske právo. Bratislava: Eurokódex, s.r.o., 2011
TĚŠINOVÁ, J. a kolektív: Medicínske právo. Praha: C. H. Beck, 2011
74
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
štýlu, ktorý viedol k poškodeniu orgánu, pozíciu potenciálneho recipienta voči spoločnosti a jeho doterajší
príspevok spoločnosti (týka sa to napríklad väzňov, ktorí potrebujú transplantát a sú odsúdení na doživotie) alebo geografickú vzdialenosť potenciálneho príjemcu od orgánu či darcu. Podľa princípu maximálneho úžitku má byť transplantácia ponúknutá tým potenciálnym príjemcom, u ktorých je najväčšia šanca, že
celá procedúra bude úspešná a prinesie príjemcovi čo najväčší osoh. Zároveň sa zabráni plytvaniu orgánov
a zabezpečí sa ich maximálne využitie. Úspešná transplantácia je kvantifikovaná počtom získaných rokov
života, ktoré by pacient bez transplantácie nežil. Takáto filozofia umožňuje distribúciu orgánov napríklad
príjemcom, ktorí už podstúpili v minulosti transplantáciu alebo pacientom, u ktorých je predpoklad bezproblémového potransplantačného priebehu. Na druhej strane si však dovolíme argumentovať tým, že je veľmi
ťažké dopredu odhadnúť medicínsky úspech u pacienta po transplantácii a tiež tým, že argumentovať vekom
a počtom získaných rokov života je problematické u osôb vyššieho veku čakajúcich na transplantáciu.22
Aby bola klinická transplantológia plne využiteľná a využívaná na záchranu životov, je potrebné, aby
každý, kto je zapojený do systému od úplného začiatku až po záverečné kroky po transplantácii, plne rešpektoval potreby pacienta a ctil si etické, morálne a náboženské hodnoty spoločnosti. V aktuálnych možnostiach medicíny totiž neexistuje alternatíva.
Ľudské telo a jeho časti nesmú byť zdrojom finančného prospechu alebo iných výhod. Výnimkou je poskytnutie náhrady preukázaných výdavkov na cestovné, ubytovanie a stravné a finančná náhrada straty
príjmu, ktoré darcovi vznikli v súvislosti s odberom orgánov, tkanív alebo buniek. Darca a iné osoby nesmú
uplatňovať voči príjemcovi žiadne nároky. Inzerovanie a reklama za účelom ponuky a dopytu orgánov sú
zakázané. Obchodovanie s orgánmi a tkanivami za účelom transplantácie je zakázané.23 Nesplnenie alebo
porušenie povinností a zákazov stanovených právnym poriadkom možno kvalifikovať ako správny delikt, za
ktorý možno uložiť sankciu vo forme pokuty, alebo ako trestné činy proti zdraviu podľa 2. dielu prvej hlavy
osobitnej časti Trestného zákona.
SLOVENSKÉ CENTRUM ORGÁNOVÝCH TRANSPLANTÁCIÍ
SCOT na základe poverenia Ministerstva koordinuje transplantáciu na celom Slovenku, vedie Národný
transplantačný register, čo je čakacia listina na transplantácie všetkých orgánov, register darcov, register príjemcov a transplantačný informačný systém (ďalej len TISS). TISS elektronicky spája všetky transplantačné
centrá s SCOT v reálnom čase. Na Slovenku momentálne fungujú 4 transplantačné centrá, a to v Bratislave,
Banskej Bystrici, Martine a v Košiciach. Zoznam miest daného odberového regiónu je uvedený v odbornom
usmernení. K identifikácii potenciálneho darcu dochádza v jednotlivých zariadeniach ústavnej zdravotnej
starostlivosti v rámci toho ktorého odberového regiónu. Nemocničný koordinátor pre oblasť transplantácií
informuje telefonicky o dostupnosti orgánu SCOT. SCOT v spolupráci s transplantačným centrom vygeneruje zoznam potenciálnych príjemcov. Transplantačný tím zváži a rozhodne na základe medicínskych kritérií
o možnosti transplantácie konkrétnemu príjemcovi.
Ak nie je možné transplantovať orgán v Slovenskej republike, odberové centrum v spolupráci so SCOT ponúkne orgán v rámci medzinárodných zmlúv a bilaterálnych dohôd zahraničnému transplantačnému centru.24
ZÁVER
Spolupatričnosť človeka s človekom znamená vedomé odhodlanie človeka sebou samým zachrániť život
iného človeka. Šľachetnosť hodná obdivu. Počas života môže osoba darovať najmä obličku, časť pečene, pľúc.
V prípade transplantácie ex mortuo môžeme hovoriť o záchrane až desiatich ľudských životov. Slovenská
právna úprava darcovstva orgánov je podľa nášho názoru protransplantačná, nakoľko potenciálnym darcom
u nás sa stáva každý.
22
23
24
BARANCOVÁ, H. a kolektív: Medicínske právo. Bratislava: Veda, vydavateľstvo SAV, 2008
TĚŠINOVÁ, J. a kolektív: Medicínske právo. Praha: C. H. Beck, 2011
Odborné usmernenie Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 10098-1/2010-OZS
75
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
Transplantačný program na Slovensku sa opiera o dobrú legislatívu, chýbajú mu však peniaze a fungujúci systém. Na Slovensku sa v súčasnosti robia transplantácie obličiek a srdca. Slovenskí pacienti so zlyhávajúcou pečeňou boli roky transplantovaní v zahraničí. V súčasnosti u nás fungujú dve centrá transplantácií
pečene, a to v Bratislave a v Banskej Bystrici.25 Transplantácie pľúc sa vzhľadom na malý počet pacientov robia iba v zahraničí, najmä v Rakúsku. Na porovnanie počtu reálnych darcov, Slovensko ich má 16,9 na milión
obyvateľov26, Španielsko sa môže pochváliť až dvojnásobkom. Podľa MUDr. Ľuboslava Beňa, PhD. „úmrtnosť
a nehodovosť je v Európe porovnateľná, rozdielne čísla však spôsobujú rozdiely v koordinácii celého programu transplantácií. Práve schopnosť odborného personálu najmä v koncových nemocniciach identifikovať vhodného darcu je
cestou ako posunúť transplantáciu na Slovensku.“27
Podľa nášho názoru by do budúcna taktiež bolo potrebné nahradiť nezáväzné odborné usmernenie osobitným zákonom o transplantácii, ktorý by garantoval dodržiavanie všetkých postupov, výsledkom ktorých
má byť najmenšia ujma na právach darcu a čo najväčší prospech na strane príjemcu. Taktiež považujeme za
potrebné zvýšiť informovanosť občanov v otázkach darcovstva.
„Ďakujeme všetkým bezmenným hrdinom, ktorí sa dokážu vo chvíľach najťažšej bolesti, hrôzy a straty rozhodnúť a darovať nový život a zdravie.“28
25
26
27
28
STUPPACHEROVÁ, B.: Aj na Slovenku vieme už dvanásť rokov úspešne nahrádzať pečeň, publikované na portáli www.zena.pravda.sk, 02/2013
Štatistický údaj za rok 2011
BEŇA, Ľ.: Darcov orgánov je na Slovenku stále málo, publikované na portáli www.spravy.pravda.sk, 4/2007
ROMANOVÁ, Ľ.: Vlasy dupkom. Martin: HladoHlas Group, s.r.o., 2011
76
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
POUŽITÁ LITERATÚRA
ABOUNA GM; Ethical Issues in Organ Transplantation, Med Princ Pract 2003; 12: 54 – 69
BARANCOVÁ, H. a kolektív: Medicínske právo. Bratislava: Veda, vydavateľstvo SAV, 2008
BEŇA, Ľ.: Predpokladaný súhlas s odberom orgánov pre transplantácie. In: Informovaný súhlas a inštitút
predchádzajúceho priania. Zborník príspevkov z vedeckej konferencie konanej dňa 13. Apríla 2011.
Bratislava: EUROKÓDEX, s.r.o., 2011
BEŇA, Ľ.: Darcov orgánov je na Slovenku stále málo, publikované na portáli www.spravy.pravda.sk, 4/2007
HALÁSZ, V.: Darcovstvo orgánov a transplantácia, publikované na portáli www.slovenskypacient.sk,
09/2013
HUMENÍK, I.: Ochrana osobnosti a medicínske právo. Bratislava: Eurokódex, s.r.o., 2011
KÁBRT, V. - VALACH, V.: Stručný lékařský slovník. Praha: Avicenum, 1997
LÚČANOVÁ, Z.: Transplantácie ex mortuo, publikované na portáli www.pravo-medicina.sk, 06/2010
ROMANOVÁ, Ľ.: Vlasy dupkom. Martin: HladoHlas Group, s.r.o., 2011
STUPPACHEROVÁ, B.: Aj na Slovenku vieme už dvanásť rokov úspešne nahrádzať pečeň, publikované na
portáli www.zena.pravda.sk, 02/2013
TĚŠINOVÁ, J. a kolektív: Medicínske právo. Praha: C. H. Beck, 2011
zákon č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej
starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov
odborné usmernenie Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 28610/2006-OZSO o darcovstve,
odberoch ľudských orgánov z tiel živých a mŕtvych darcov, o testovaní darcov a o prenose ľudských
orgánov na príjemcu
odborné usmernenie Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 10098-1/2010-OZS, ktorým
sa upravuje alokácia odobratých orgánov na transplantačné účely, algoritmus výberu príjemcu orgánu
a zaraďovanie pacientov na čakaciu listinu na transplantácie
77
ĽUDSKÉ EMBRYO
„VEC“ ČI „ČLOVEK“?
MGR. TOMÁŠ PÁZMÁNY
ABSTRAKT
Príspevok sa venuje vymedzeniu filozoficko-právnej povahy ľudské embrya z pohľadu jeho
zaradenia k jednej z kategórií – osoba alebo vec. Autor sa pritom pokúša poukázať na základné
názorové prístupy k tejto téme a ich odlišnosti, pričom konfrontoval obidva prístupy v tejto
otázke. Článok zároveň dáva do pozornosti viaceré judikáty zaoberajúce sa problematikou
ľudského embrya, pričom kľúčovú úlohu hrá prístup Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu.
KĽÚČOVÉ SLOVÁ
Ľudské embryo. Európsky súd pre ľudské práva. Právo na život. Osoba. Vec.
ABSTRACT
The Article is dealing with defining of philosophical and legal status of human embryo from the
view of its inclusion to one of these categories – human or object. Author points out fundamental
thought approaches to this topic and differences, while providing for confrontation of concerned
opinions. The Article also provides judgements dealing with the questions of human embryo,
while the key factor of topic is approach of the European Court of Human Rights in Strasbourg.
KEY WORDS
Human Embryo. European Court of Human Rights. Right to Life. Human. Object.
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
ÚVOD – PROGRES PRÍRODNÝCH A MEDICÍNSKYCH VIED.
Od šesťdesiatych rokov minulého storočia sme svedkami rapídneho, stále sa zrýchľujúceho, rozvoja
a pokroku v medicínskych, či biologických vedách. Či už to bol vynález antibiotík v období 2. svetovej vojny,
prvý narodený človek počatý technikou in vitro (Louise Brown 1978), či prvý úspešne naklonovaný cicavec
(ovca Dolly 1996). Vedcom sa tiež koncom 20. storočia podaril experiment, pri ktorom úspešne izolovali
ľudské embryonálne kmeňové bunky - hESC (1998). S takýmto pokrokom nám tak súčasný vývoj v medicínskej vede prináša stále nové a nové, pred niekoľkými rokmi netušené, možnosti výskumu, experimentovania
a rôzneho iného nakladania s ľudskými embryami. Rýchlosť rozvoja nových techník a postupov však v mnohých prípadoch nejde ruka v ruke s legislatívnou činnosťou zákonodarných orgánov, ktoré často reagujú na
vznikajúce problémy neskoro alebo, v ešte horších prípadoch, nereagujú vôbec. Takto potom často vzniká
akési „právne vákuum“, resp. stav kedy parciálne, no často mimoriadne zásadné, otázky sú ponechané na
vyriešenie diskusiou či praxou zvonka. Legislatívnu činnosť tak dopĺňa medicína, etika, bioetika či morálna
filozofia. Diskusia potom pokrýva také oblasti, akými sú právna povaha a morálny status embrya, resp. „človeka“ pred jeho narodením, morálnu či vedeckú opodstatnenosť nakladania (experimentovania) s embryami, možnosť, resp. nemožnosť, priznať takémuto embryu právnu subjektivitu a z toho prameniace otázky
prípustnosti/neprípustnosti povolenia interrupcií z rozhodnutia ženy ako nositeľky takéhoto „budúceho
človeka“. Pričom ako uvádza Doležal „...práve možnosti, ktoré nám dáva využívanie moderných technológií alebo
biotechnológií v oblasti medicínskeho výskumu, môžu ľahko viesť k situáciám, keď v „záujme vedy“ zabudneme na
morálne hodnoty, ľudskú dôstojnosť a práva.“1
Uvedomujúc si uvedené, v článku poukazujem na viaceré problémové, ba kontroverzné otázky, ktoré sa
okolo ľudských embryí a nakladania s nimi vynárajú. Za jednu z prvých, vyskytujúcich sa prakticky od roku
1998 a úspešnej izolácie ľudských embryonálnych kmeňových buniek2, je možné považovať otázku prípustnosti, resp. morálno-vedeckého odôvodnenia odoberania kmeňových buniek. Môže byť odoberanie odôvodniteľné možným pokrokom v medicínskej vede a, napríklad, možnosťou lepšej diagnostiky a včasnej liečby
viacerých závažných ochorení? Ďalšou mimoriadne závažnou a aktuálnou otázkou je aj problematika embryonálneho výskumu a jeho pripustenia, resp. nepripustenia. Táto otázka sa už nevyhla ani rozhodovaniu
Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“), keď sa súd vo svojom rozhodnutí zaoberal patentovateľnosťou týkajúcou sa využívania ľudských embryí na priemyselné alebo obchodné účely.3 Záverom je vhodné
poukázať aj na problémy, ktoré môžu pri nakladaní s embryami vzniknúť pri ich „prebytočnosti“. Ak totiž
vytvorené in vitro embryá nie je možné využiť, či už na primárny účel, a to na asistovanú reprodukciu alebo, sekundárne, na vedecký výskum, prichádza do úvahy možnosť ich darovania inému neplodnému páru,
možnosť ich „adopcie“ iným párom4. Slovensko zatiaľ niektorým z týchto čiastkových problémov nečelí,
nakoľko výskum na ľudských embryách nie je povolený. Avšak, úprava nakladania s prebytočnými embryami
je, použijúc konštatovanie Humeníka, neprehľadná.5 V súčasnosti sa s prebytočnými embryami nakladá ako
ľudskými pozostatkami, konkrétne s časťami tela v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 131/2010 Z.z. o pohrebníctve v znení neskorších zmien a doplnkov, pričom takéto embryá ak sa nepochovajú alebo ak sa nepoužijú na
vedecké, liečebné, preventívne alebo výučbové účely, musia sa spopolniť v spaľovni, ktorá spĺňa požiadavky
podľa osobitného predpisu.6 Ako vidieť, pred súčasnou biomedicínou v spojení s otázkami ľudských embryí stoja viaceré otázky, na ktoré nie je jednoduché nájsť jednoznačné a všetkými akceptovateľné riešenie.
1
2
3
4
5
6
Doležal, T.: Výskum na ľudských embryonálnych kmeňových bunkách a komerčná využiteľnosť jeho výstupov - právny, etický
a filozofický rozmer problému.: In. HUMENÍK, I., SZANISLÓ, I-M. V., (eds.): BIOMEDICÍNSKY VÝSKUM právne, eticky, filozoficky.
Bratislava: EUROKÓDEX, s.r.o., 2012. s. 238.
V roku 1998 sa Jamesovi Alexandrovi Thomsonovi ako prvému vedcovi podarilo izolovať ľudské embryonálne kmeňové bunky.
Rozsudok Veľkej komory Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 18. októbra 2011 vo veci Oliver Brüstle proti Greenpeace eV, C‑34/10.
K tomu pozri napr. článok The Daily Telegraph: The pro-lifers adopting ‘spare’ embryos created during IVF, [online]. 2013. [cit. 201311-26] Dostupný na internete: <http://www.telegraph.co.uk/health/healthnews/10353338/The-pro-lifers-adopting-spare-embryoscreated-during-IVF.html>.
Humeník, I.: Ochrana osobnosti a medicínske právo. 1. vydanie. Bratislava: Eurokódex, s.r.o., 2011, s. 178.
Zákon č. 223/2001 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
80
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
Ako uvádza George7, žijeme totiž v pluralitnej spoločnosti a do nášho rozhodovania vstupuje mnoho faktorov, intelektuálne, emocionálne či spirituálne, ktoré nás môžu zvádzať k zaujatiu určitého stanoviska (podobne pri neskôr načrtnutom „binárnom“ vymedzení embryo – „človek“ alebo „vec“). Strata priateľa môže
niekoho zviesť k názoru, že výskum na embryách, ktorý by potenciálne vyliečil jeho chorobu je správny,
naopak, prežitá, resp. videná interrupcia môže zviesť k jej striktnému odmietaniu.
I. Sme vôbec chránení pred narodením?
Pokiaľ by sme chceli uvažovať v intenciách embryo – „človek“ alebo „vec“, môže sa ako vhodné javiť zváženie právnej situácie ochrany takejto „entitiy“ pred narodením, teda pred uvoľnením či oddeleným od tela
matky. Na úvod si dovolím tvrdiť, že ochrana embrya/plodu pred jeho narodením v SR prakticky neexistuje,
resp. ako áno, je minimálne nedostatočná. Toto konštatovanie platí do 12. týždňa tehotenstva ženy prakticky bezvýhradne. Žena sa totiž do tohto obdobia môže úplne slobode a ničím neobmedzene rozhodnúť pre
ukončenie svojho tehotenstva, a tak ukončiť aj jeho vývin smerom k neskoršiemu narodeniu sa. Ochrana, aj
tá minimálna, ktorá sa embryu/plodu poskytuje, je v priestore slovenského právneho poriadku poskytovaná
len skrze ochranu matky. Podobnú konštatáciu uviedol aj Ústavný súd Slovenskej republike vo svojom náleze PL. ÚS 12/01-2978, pričom zároveň poukázal na fakt, že matka (a prostredníctvom nej aj embryo/plod) je
chránená trestnoprávnymi normami, najmä ustanoveniami vymedzujúcimi skutkové podstaty nedovoleného prerušenia tehotenstva9, vraždy10 a samotný plod je pred matkou chránený v čase pôrodu a bezprostredne po ňom aj cez skutkovú podstatu vraždy novonarodeného dieťaťa matkou.11 Takéto „právne postavenie“ ľudského embrya/plodu pred narodením, podľa môjho názoru, v dichotómii uvažovania embryo: „vec“
– „človek“, skôr nahráva jeho posudzovaniu ako „veci“ (hoci veci sui generis, nakoľko tu nejde o vec v zmysle
ustanovení Občianskeho zákonníka).
1. Posúdenie prostredníctvom práva na život
Ústava Slovenskej republiky vo svojom článku 15 stanovuje, že „Každý má právo na život. Ľudský život
je hodný ochrany už pred narodením.“ Striktne uvažujúc, bolo by teda možné tvrdiť, že pred narodením už
ide o ľudský život, a teda „človeka“? Na tomto mieste opätovne poukazujem na judikatúru Ústavného súdu
Slovenskej republiky, ktorý sa v spomínanom náleze zaoberal súladom tzv. interrupčnej legislatívy s Ústavou SR, pričom sa dotkol aj právnej povahy druhej vety článku 15 ústavy. Ústavný súd odmietol poskytovať
bezvýhradnú ochranu ľudskému embryu či plodu už pred narodením, tak ako to požadoval navrhovateľ
v konaní, ale ochranu videl práve skrze ochranu matky, tak ako je uvedené vyššie.
Zaujímavou sa javí aj úprava Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „Dohovor“), ktorý
v článku 2 stanovuje, že: „Právo každého na život je chránené zákonom.“ Týmto konštatovaním a jeho právnych
dôsledkov na povahu embrya/plodu sa vo svojich viacerých rozhodnutiach zaoberal aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Ten, podobne ako slovenský ústavný súd, odmietol stanoviť, od kedy, resp. „čo“
už je tým životom, ktorý má byť chránený, tak ako to konštatuje článok 2 Dohovoru. Tu sa však, podľa môjho
názoru, alibisticky, postavil ESĽP do pozície, v ktorej ponechal definovanie tohto momentu na jednotlivé
členské štáty Dohovoru, keď uplatnil tzv. margin of appreciation doktrínu.12 V tejto otázke, naopak, zastávam
7
8
9
10
11
12
K tomu pozri Debating the Moral Status of the Embryo. [online]. 2013. [cit. 2013-11-30]. Dostupný na internete: <http://harvardmagazine.com/2004/07/debating-the-moral-statu.html>.
Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL. ÚS 12/01-297, zo dňa 4. decembra 2007.
§ 150 Zákona č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon v znení neskorších zmien a doplnkov.
§ 145 Zákona č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon v znení neskorších zmien a doplnkov.
§ 146 Zákona č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon v znení neskorších zmien a doplnkov.
Súd vo svojom rozhodnutí Vo v. France vychádzal z viacerých štúdií, ktoré sa zaoberali otázkou vzniku života. K tomu pozri napr.:
The European Group on Ethics in Science and New Technologies at the European Commission alebo STEERING COMMITTEE ON
BIOETHICS: The Working Party on the Protection of the Human Embryo and Foetus: protection of the human embryo in vitro In.: Report by
the Working Party on the Protectionof the Human Embryo and Fetus (2003). [online]. 2013. [cit. 2013-12-30]. Dostupný na internete:
<www.coe.int/t/dg3/.../CDBI-CO-GT3(2003)13E.pdf>.; citované v bodoch 39 a 40 Rozhodnutia ESĽP č. 53924/00 vo veci Vo v. France
zo dňa 8. júla 2004.
81
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
stanovisko sudcu Ressa, ktorý vo svojom odlišnom stanovisku pri rozhodnutí Vo v. France13 uviedol: „There
can be no margin of appreciation on the issue of the applicability of Article 2... The question of the interpretation
or applicability of Article 2 (an absolute right) cannot depend on a margin of appreciation.“14 Záverom tejto časti
považujem pre úplnosť za vhodné poukázať aj na obdobné ustanovenia americkej obdoby európskeho Dohovoru, keď americký dohovor o ľudských právach hovorí nasledovné: „Every person has the right to have his life
respected. This right shall be protected by law and, in general, from the moment of conception. No one shall be arbitrarily deprived of his life.“ Zaujímavou sa tu javí pasáž, ktorá hovorí o ochrane zákonom už od počatia. Považuje Najvyšší súd USA embryo/plod za človeka už od počatia? Ako vyplýva z neskoršej judikatúry Najvyššieho
súdu USA, pravdepodobne nie. Ten totiž vo svojom známom rozhodnutí Roe v. Wade z roku 197315 rozhodol
o tom, že zákon štátu Texas, ktorý kriminalizuje interrupcie, je v rozpore s americkou ústavou a právom ženy
na ochranu súkromia. Najvyšší súd USA sa v tomto rozhodnutí zároveň ohradil voči absolútnemu určeniu
morálneho statusu embrya v intenciách človek/vec. K americkému dohovoru sa taktiež vyjadril aj ESĽP,
ktorý uviedol, že formulácia obsiahnutá v americkom Dohovore nemá oporu v Dohovore európskom.16 Európsky súd pre ľudské práva tak, podľa môjho názoru, skôr zastáva pozíciu vymedzenia embrya/plodu ako
„veci“, pričom však treba uviesť, že štátom necháva voľné uváženie v tom smere, že každý štát svoju úpravu
môže sprísniť v smere väčšieho príklonu k povahe embrya ako „osoby“.
2. Posúdenie prostredníctvom práva na dôstojnosť
Hoci sa ESĽP nepriklonil k ochrane ľudského embrya prostredníctvom článku Dohovoru vymedzujúceho právo na život, predsa len mu stanovil určitú mieru ochrany. Rozhodol sa tak urobiť skrze ochrany
ľudskej dôstojnosti, nakoľko v spomínanom rozhodnutí Vo v. France17 uviedol nasledovné: „At best, it may
be regarded as common ground between the States that the embryo belongs to the human race ...“, pričom
ďalej pokračoval: „Potenciál toho, a schopnosť stať sa človekom – zároveň priznávajúc mu rozsiahle práva
v niektorých štátoch (ako dedenie či darovanie vo Francúzsku) – vyžaduje ochranu v mene ľudskej dôstojnosti, zároveň bez potreby „spraviť z embrya človeka“. Je tak viditeľné, že ESĽP predsa len nestavia embryo
do striktného postavenia ako „veci“, ale nazerá naň aj cez optiku práv tradične patriacich „osobe“.
II. Embryo ako „osoba“
Názory považujúce embryo za „človeka“ resp. „osobu“18, zastávajú názor, že „človekom“ sa stávame už
od momentu splynutia ľudských pohlavných buniek – gamét (pasívne potenciálne), teda od fázy vzniku tzv.
zygoty či jednobunkového embrya. Významnou sa pre tento názorový prúd javí tzv. aktívna potencialita ľudskej zygoty, nakoľko, ako tvrdia zástancovia tejto teórie, od jej vzniku už nič nebráni tomu aby sa postupne
takáto jedna bunka vyvinula do ďalších štádií „ľudského života“. Citujúc výrok Tertuliána: „Je už človekom,
kto ním bude.“19 Zygotu tak nasledujú morula, blastula, embryo pred zahniezdením, embryo, plod, novorodenec,
dieťa, dospievajúci jedinec, dospelý jedinec.20 Ako to implicitne vplýva aj z výsledkov prác komisie Warnock21,
ľudské embryo je ľudským indivíduom už od fázy zygoty. Podľa komisie totiž neexistuje žiadne štádium vo
vývoji jedinca, ktoré je dôležitejšie ako ostatné. Všetky štádiá sú súčasťou kontinuálneho procesu a pokiaľ
13
14
15
16
17
18
19
20
21
Rozhodnutie ESĽP č. 53924/00 vo veci Vo v. France zo dňa 8. júla 2004.
Tamtiež.
Roe vs. Wade 410 US 113.
Rozhodnutie Komisie pre ľudské práva č. 8416/78 vo veci Paton v. UK zo dňa 13. mája 1980.
Rozhodnutie ESĽP č. 53924/00 vo veci Vo v. France zo dňa 8. júla 2004.
Napr. tzv. equal moral status teória či koncepcia.
Humeník, I.: Ochrana osobnosti a medicínske právo. 1. vydanie. Bratislava: Eurokódex, s.r.o., 2011, s. 38.
Černý D. a kol.: Lidské embryo v perspektivě bioetiky. 1. vydanie. Praha: Wolters Kluwer ČR, a.s.., 2011, s. 23.
Komisia vytvorená M.Tatcherovou (podľa predsedkyne Mary Warnock), ktorá mala za úlohu preskúmať možnosti výskumu a využitia ľudských embryí.
82
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
niektorá fáza nenastane ako má – v správnom okamihu a poradí – ďalší vývoj sa zastaví.22 Tu si opätovne
dovolím použiť slová Georgea, ktorý hovorí, že embryo nie je potenciálny život, resp. potenciálna osoba/
jedinec, ale život s potenciálom.23 Hovorí už teda o živote ako takom, a teda zachádza ešte o čosi ďalej v koncepcii toho, že zygota predstavuje „len“ potenciálneho, no už predsa „človeka“. Ďalším argumentom, ktorý
sa používa na podloženie tvrdení o „človeku“ už od fázy oplodnenia, je vznik novej originálnej genetickej
informácie u takéhoto „človeka“. Tu však niektorí odporcovia tejto koncepcie namietajú, a ako argument
používajú, tzv. totipotentnosť buniek24 či neskoršiu možnosť vzniku tzv. monozigotických dvojčiat.25 Až po
zamedzení možnosti vzniku monozigotických dvojčiat (po vzniku tzv. primitívneho prúžku) podľa nich dochádza k vzniku onoho jedinca s originálnou genetickou informáciou, nakoľko už nemôže dôjsť k „oddeleniu“ iného jedinca so svojou vlastnou genetickou informáciou. Ako tvrdí Mori najrozumnejšiu interpretáciu
tohto empirického faktu predstavuje tvrdenie, že v tomto období nemožno hovoriť o individualite, nakoľko
latinský výraz individuus je prekladom gréckeho slova atomos, ktoré znamená „nedeliteľný“: indivíduom je
súcno, ktoré je nedeliteľné. A pokiaľ dôjde k jeho rozdeleniu, zahynie a rozloží sa. Avšak, pokiaľ sa rozdelí
embryo do 14. dňa, vznikajú dve jednovaječné dvojčatá, a teda nemôže byť indivíduom. Odmietajú teda, že
už zygota má svoju originálnu genetickú informáciu.
Tu však spor nevidím v tom, či embryo možno považovať za „človeka“ alebo „vec“, ale v tom, od kedy sa
jedná o „človeka“. Teda základným sporom je tu čas. Čas, od kedy sa jedinec stáva „osobou“. Takéto úvahy
potom aj v iných súvislostiach vedú k tomu, že sa vedci či právnici snažia stanoviť určitú hranicu, po ktorú sa
s embryom nakladá v režime „veci“ (opätovne poukazujem na jej chrakter sui generis) a od ktorej už, naopak,
hovoríme o „osobe“. Veľmi častou je 14-dňová hranica, ktorú za východiskovú vybrala aj komisia Warnock,
a následne na jej odporúčania aj britský zákonodarca pri prijímaní zákona o umelom oplodnení a embryológii z roku 1990.26 Vyskytujú sa dokonca aj iné hranice, napr. 22. týždeň a s ním spojený zrod funkcií mozgu
(Brain birth I) či 24. – 36. týždeň a zrod mozgovej kôry (Brain birth II). Avšak, tu som toho názoru, že takto
(arbitrárne) určená hranica neplní žiadnu inú funkciu ako to, aby ospravedlnila tú či onú možnosť nakladania s embryom ako „vecou“ v konkrétnom období vývoja a tak „ospravedlnila“ jednotlivé variácie jeho použitia. Takto utilitárne posudzované hranice tak nepredstavujú, podľa môjho názoru, rozumné riešenie, a ani
neprispievajú do prehľadnosti problematiky. Mám totiž za to, že s postupom času a rozvojom stále nových
poznatkov a technických možností v medicíne sa môžu objavovať nové a nové „hranice“, ktoré sa budú snažiť, opäť na racionálne podložených argumentoch, ospravedlniť a odložiť moment „vzniku osoby“ na stále
neskoršie obdobie od jeho počatia.
III.Embryo ako „vec“
Ako som uviedol vyššie, niektoré teórie sa snažia hranicu, od kedy považovať embryo/plod za „človeka“
posúvať do neskorších fáz jeho vývinu, a to z rôznych pohnútok či dôvodov. Mám však za to, že takémuto
príklonu a považovaniu embrya skôr za „niečo“ ako „niekoho“ prispieva svojou činnosťou v tejto oblasti aj
ESĽP so svojou judikatúrou. Stačí poukázať na vyššie spomínané rozhodnutia vo veciach Paton v. UK, či Vo
v. France kde sa jednoznačne súd odmietol postaviť na stranu toho aby sme mohli o embryu/plode hovoriť
ako o „niekom“. Vo veci Paton súd vyslovil, okrem iného, aj to, že: „Slovo každý sa v Dohovore vždy používa na
označenie osôb, ktoré sa narodili.“27
Keď som vyššie poukázal u obhajcov embrya ako „osoby“ na teóriu tzv. aktívnej potenciality, na druhú
stranu, s rovnakým pojmom a teóriou pracujú aj odporcovia embrya ako „osoby“. Tí totiž, slovami Singera
22
23
24
25
26
27
Department of Health and Social Security. Report of the Commitee of Inquiring into Human Fertilization and Embryology. London: Her
Majesty’s Stationary Office, 1984, s. 65.
K tomu pozri Debating the Moral Status of the Embryo. [online]. 2013. [cit. 2013-11-30]. Dostupný na internete: <http://harvardmagazine.com/2004/07/debating-the-moral-statu.html>.
Ľudské bunky strácajú svoju totipotentnosť v štádiu, keď sa embryo sklada zo 16 buniek, teda približne v 5. deň od oplodnenia.
Taká možnosť existuje približne do konca 2. týždňa od oplodnenia.
Human Fertilisation and Embryology Act 1990
Rozhodnutie Komisie pre ľudské práva č. 8416/78 vo veci Paton v. UK zo dňa 13. mája 1980.
83
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
tvrdia, že „To čo sa môže stať/byť X, nemá rovnaké práva ako X samotné; princ Wiliam je potenciálne kráľom Veľkej Británie, nemá však rovnaké práva ako kráľ. Prečo by teda iba možná osoba mala mať rovnaké
práva ako osoba?“28
ZÁVER
Primárnym cieľom článku bolo poukázať na základné názorové východiská v dichotomickom „spore“,
ktorý sa vedie o tom, či ľudské embryo, a v neskoršej fáze vývinu ľudský plod, je možné považovať za „niekoho“ – a teda za osobu, alebo skôr za „niečo“ – a teda za vec. Tu by som však rád poukázal, zhodne s tvrdením
Sandela na to, že svet vo svojej komplexnosti nie je binárny, teda buď embryo=“človek“ alebo embryo=“vec“,
ale na celý problém sa treba pozrieť z odstupom a inej perspektívy.29 Mám za to, že jednoznačnú odpoveď na
túto otázku nie je možné podať, nakoľko ide o komplexný problém, dotýkajúci sa viacerých vied, predovšetkým etiky, medicíny, biológie, bioetiky či práva. Zároveň, tak ako bolo povedané vyššie, názorový a odborný
progres v týchto vedách je obrovský, a preto je potrebné prihliadať aj na túto skutočnosť. Na tomto mieste
zároveň pripúšťam, že niektoré čiastkové problémy, ktoré sa pred nami vynárajú sú vo veľkom množstve
prípadov definované ich zaradením do určitého sociálneho, kultúrneho či demografického prostredia. Ich
komplexnosť potom sťažuje možnosť ich jednoznačného či jednotného vyriešenia. Opätovne však nesúhlasím s tvrdením a postojom ESĽP v otázke morálneho statusu embrya a jeho postavenia ako „osoby“ či „veci“,
keď problém ponecháva na úpravu členským štátom Dohovoru v zmysle margin of appreciation, pričom tu
ide o tak zásadnú otázku nescudziteľného práva ako je právo na život a s tým spojené konzekvencie pohľadu
a posúdenia ľudského embrya. ESĽP by sa mal preto podľa mňa postaviť k otázke ráznejšie, a nastaviť základný limit pre posudzovanie embrya, od ktorého by vychádzali následné štátne úpravy v nadväznosti na
rôznorodosť ich socio-kultúrneho zaradenia.
28
29
Singer, P.: Ethica pratica. Napoli: Liguori, 1989, s. 123, cit. podľa: Černý D. a kol.: Lidské embryo v perspektivě bioetiky. 1. vydanie.
Praha: Wolters Kluwer ČR, a.s.., 2011, s. 160.
K tomu pozri Debating the Moral Status of the Embryo. [online]. 2013. [cit. 2013-11-30]. Dostupný na internete: <http://harvardmagazine.com/2004/07/debating-the-moral-statu.html>.
84
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
POUŽITÉ ZDROJE
MONOGRAFIE
Černý D. a kol.: Lidské embryo v perspektivě bioetiky. 1. vydanie. Praha: Wolters Kluwer ČR, a.s.., 2011.
ISBN: 978-80-7357-648-6. 212 s.
Humeník, I.: Ochrana osobnosti a medicínske právo. 1. vydanie. Bratislava: Eurokódex, s.r.o., 2011, ISBN: 978-80-89447-58-9. 288 s.
HUMENÍK, I., SZANISLÓ, I-M. V., (eds.): BIOMEDICÍNSKY VÝSKUM právne, eticky, filozoficky. Bratislava:
EUROKÓDEX, s.r.o., 2012. ISBN 978-80-89447-73-2. 336 s.
ČLÁNKY
Department of Health and Social Security. Report of the Commitee of Inquiring into Human Fertilization
and Embryology. London: Her Majesty’s Stationary Office, 1984, ISBN 0-10-193140-9, 103 s.
Doležal, T.: Výskum na ľudských embryonálnych kmeňových bunkách a komerčná využiteľnosť jeho
výstupov - právny, etický a filozofický rozmer problému.: In. HUMENÍK, I., SZANISLÓ, I-M. V., (eds.):
BIOMEDICÍNSKY VÝSKUM právne, eticky, filozoficky. Bratislava: EUROKÓDEX, s.r.o., 2012. s. 238.
ONLINE ZDROJE
Debating the Moral Status of the Embryo. [online]. 2013. [cit. 2013-11-30]. Dostupný na internete:
<http://harvardmagazine.com/2004/07/debating-the-moral-statu.html>.
The Daily Telegraph: The pro-lifers adopting ‘spare’ embryos created during IVF, [online]. 2013. [cit. 201311-26] Dostupný na internete:<http://www.telegraph.co.uk/health/healthnews/10353338/The-pro-lifersadopting-spare-embryos-created-during-IVF.html>.
ZÁKONY A JUDIKATÚRA:
Human Fertilisation and Embryology Act 1990.
Zákon č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon v znení neskorších zmien a doplnkov.
Zákon č. 223/2001 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Rozhodnutie Komisie pre ľudské práva č. 8416/78 vo veci Paton v. UK zo dňa 13. mája 1980.
Rozhodnutie ESĽP č. 53924/00 vo veci Vo v. France zo dňa 8. júla 2004.
Rozsudok Veľkej komory Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 18. októbra 2011 vo veci Oliver Brüstle
proti Greenpeace eV, C‑34/10.
Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL. ÚS 12/01-297, zo dňa 4. decembra 2007.
Roe vs. Wade 410 US 113.
85
PRÁVNA ÚPRAVA
ASISTOVANEJ
REPRODUKCIE.
PRÍPUSTNOSŤ
ASISTOVANEJ
REPRODUKCIE
OSAMELEJ ŽENE
BC. ANNA PEKAROVIČOVÁ
ABSTRAKT
Cieľom tejto práce je ozrejmiť najmä jeden aspekt problematiky asistovanej reprodukcie, a to
či je možný výkon asistovanej reprodukcie osamelej žene, resp. či je vôbec možné povoliť
tento výkon. Práca je rozdelená do 4 kapitol. V prvej kapitole sa venujem etickým otázkam
takéhoto výkonu asistovanej reprodukcie, a to najmä dvom najzávažnejším – či je možný
výkon asistovanej reprodukcie osamelej žene len z toho dôvodu, aby bolo naplnené jej právo
na reprodukciu alebo či je dôležitejší záujem dieťaťa na vývoj v kompletnej rodine a právo na
starostlivosť a výchovu od oboch rodičov. V ďalšom texte sa venujem právnym argumentom pre
a proti výkonu asistovanej reprodukcie osamelej žene, pričom poukazujem na to aké problémy
by mohlo vyvolávať výslovné pripustenie, resp. výslovný zákaz takého výkonu. V tretej kapitole
uvádzam porovnanie s právnou úpravou osvojenia, keďže osamelá osoba si môže za určitých
podmienok osvojiť maloleté dieťa, a nakoniec sa venujem úprave tejto problematiky v iných
krajinách. Takýto obsah práce poskytuje komplexné informácie o výhodách a nevýhodách
výkonu asistovanej reprodukcie u osamelej ženy.
KĽÚČOVÉ SLOVÁ
asistovaná reprodukcia, umelé oplodnenie, osamelá žena, dieťa, rodina
ABSTRACT
The aim of this article is to examine one particular aspect of the regulation of assisted
reproduction - whether it is desireable to allow performance of the assisted reproduction to
a single woman. The article is divided into four chapters. The first chapter deals with the ethical
issues of the performance of the assisted reproduction to a single woman and further with the
two most important moral aspects – whether the performance of the assisted reproduction to
a single woman should be allowed of the respect to womanˈs right to reproduce or whether
the interest of a child to be born to a complete family and its right to care and education from
both parents should prevail instead. In the following chapter, I focus on legal arguments for
and against the performance of the assisted reproduction to a single woman, pointing out
what kind of problems might occur with an explicit approval or explicit prohibition of such
a performance. The third chapter presents the comparison of the arguments for performing
assisted reproduction to a single woman with legal regulation of adoption as under certain
circumstances a single person is allowed to adopt a child in Slovakia. Finally I compare legal
regulation of this issue in selected European countries. The article seeks to provide complex
information about advantages and disadvantages of the performance of the assisted
reproduction to a single woman.
KEY WORDS
assisted reproduction, artificial insemination, single woman, child, family
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
ÚVOD
V dnešnej uponáhľanej dobe je stále zvyšujúce sa množstvo párov, ktoré nemôžu splodiť dieťa prirodzenou cestou. Asistovaná reprodukcia je riešením ako otehotnieť, pokiaľ liečba neplodnosti jedného resp.
oboch partnerov zlyháva a znamená širokú oblasť zdravotníckych postupov s cieľom napomôcť k tehotenstvu1. Z medicínskeho pohľadu je asistovaná reprodukcia dostatočne prepracovaným riešením počatia dieťaťa, keďže prvé dieťa „zo skúmavky“ bolo narodené už v roku 1978. Za vyše 30 rokov sa vyvinulo viacero
metód, akými možno výkon asistovanej reprodukcie uskutočniť a v dnešnej dobe sa asistovaná reprodukcia
vykonáva ako bežný zákrok ženám, ktoré majú problém otehotnieť. Na druhej strane, z právneho pohľadu, nie je asistovaná reprodukcia dostatočne právne regulovaným pojmom, čo môžeme vidieť najmä v tom,
že základným právnym predpisom, ktorý upravuje pojem a podmienky výkonu asistovanej reprodukcie, je
už 30 rokov starý, len dvojstranový podzákonný právny predpis. Týmto právnym predpisom je Opatrenie
Ministerstva zdravotníctva Slovenskej socialistickej republiky č. 24/1983 o úprave podmienok pre umelé
oplodnenie (ďalej len „opatrenie“). Opatrenie je vykonávacím predpisom z roku 1983. Je jednoznačné, že za
takú dlhú dobu sa medicínska prax vo výkone asistovanej reprodukcie posunula oveľa ďalej, než ako to bolo
pred 30 rokmi, opatrenie teda nereflektuje súčasný stav. Preto môžeme konštatovať, že aj keď by právna
úprava mala poskytovať odpovede na to ako sa správať, toto opatrenie skôr vyvoláva množstvo otázok a je
už nedostačujúcou a zastaranou právnou úpravou oblasti asistovanej reprodukcie, ktorej záväznosť je podľa
Humeníka a Zolákovej minimálne sporná.
Jednou z množstva otázok, ktoré nastoľuje absencia komplexnej právnej úpravy, je osobný stav žiadateľky o výkon zákroku asistovanej reprodukcie, resp. či o zákrok asistovanej reprodukcie môže požiadať
osamelá žena bez manžela alebo partnera.
1. ETICKÉ OTÁZKY
Výkon asistovanej reprodukcie osamelej žene so sebou nesie aj množstvo etických otázok. Mal by byť
umožnený výkon asistovanej reprodukcie osamelej žene len z toho dôvodu, aby bolo naplnené jej právo na
reprodukciu, resp. aby boli uspokojené jej reprodukčné pudy? Alebo je dôležitejší záujem dieťaťa na vývoj
v kompletnej rodine a právo na starostlivosť a výchovu od oboch rodičov?
Je jednoznačné, že každá žena má v sebe určité materinské pudy, niektorá viac, iná menej. Každá žena
by mala mať právo na výchovu svojho vlastného dieťaťa a existuje množstvo žien, ktoré sú schopné deťom
vytvoriť vhodné prostredie pre ich úspešný citový, rozumový a mravný vývoj. Na druhej strane, to, že si žena
nenájde životného partnera, s ktorým by takéto dieťa chcela splodiť prirodzenou cestou, by však v žiadnom
prípade nemalo byť dôvodom, pre ktorý má právo žiadať o výkon asistovanej reprodukcie. Primárne je cieľom výkonu asistovanej reprodukcie liečba neplodnosti, teda asistovaná reprodukcia je liečebný úkon, prípustný vtedy, pokiaľ nie je možné dieťa počať normálnym spôsobom2. Na základe toho, jediným dôvodom,
pre ktorý by osamelá žena mala oprávnenie žiadať o výkon asistovanej reprodukcie je to, že by jej zdravotný
stav nedovoľoval počať zdravé dieťa prirodzeným spôsobom. Takéto dieťa by sa však narodilo do neúplnej
rodiny, a preto tu nachádzame stret práva ženy na reprodukciu, práva ženy „mať“ dieťa a práva dieťaťa na
kompletnú rodinu.
Dieťa má právo na starostlivosť a výchovu od oboch rodičov. Celý zákon o rodine (zákon č. 36/2005 Z.z.)
je postavený primárne na sledovaní a zachovávaní záujmu dieťaťa. Dieťa má právo na to, aby sa narodilo do
kompletnej rodiny a bolo vychovávané oboma rodičmi opačného pohlavia. Prípady, kedy dieťa vychováva
len matka, nie sú síce v bežnom živote výnimočné, ale sú nežiaduce a prichádzajú v živote bez toho, aby ich
niekto plánoval. Preto nevidím racionálny dôvod, ktorý by už od začiatku plánoval narodenie dieťaťa, ktoré
nebude vyrastať v kompletnej rodine.
1
2
TĚŠINOVÁ, J., ŽĎÁREK, R., POLICAR, R. Medicínske právo. Praha: C.H.Beck, 2011, s. 149.
KNAP, K. a kol. Ochrana osobnosti podle občanského práva. Praha: Linde Praha a.s., 2004, s. 268.
88
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
2. PRÁVNE ARGUMENTY
V súlade s opatrením o úprave podmienok pre umelé oplodnenie, je možné umelé oplodnenie vykonať
len na žiadosť oboch manželov3. Aj z iných ustanovení opatrenia vyplýva, že výkon umelého oplodnenia je
prípustný len pre manželské páry4. Vývojom spoločenských podmienok sa dnes v praxi výkony asistovanej
reprodukcie poskytujú aj partnerom, ktorí nežijú v manželskom zväzku, pričom absentujúcu právnu reguláciu nahrádzajú podmienky určené jednotlivými centrami asistovanej reprodukcie. Avšak ani podľa týchto
podmienok centier asistovanej reprodukcie sa výkony asistovanej reprodukcie osamelej žene neposkytujú. Svoju úlohu tu hrajú aj určité vyššie spomenuté etické a iné profesijné štandardy5.
Na druhej strane, oplodnenie osamelej ženy nie je výslovne zakázané. Argumentom, na základe ktorého
by sme mohli tvrdiť, že asistovanú reprodukciu možno vykonať aj osamelej žene je, že žiaden právny predpis
vyslovene oplodnenie osamelej ženy nezakazuje, a preto platí v súlade s článkom 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej
Republiky, že “Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané”.
Domnievam sa ale, že pripustenie vykonávania asistovanej reprodukcie osamelej žene, by vyvolávalo
skôr problémy, a to z rôznych dôvodov. V prvom rade sa pre takýto výkon využívajú darcovské bunky. Darca
týchto buniek však zostáva za každých okolností neznámy, pretože všetky údaje, ktoré súvisia s umelým
oplodnením sú chránené povinnou mlčanlivosťou6, a teda žena nemá právo na to, aby vedela, od koho spermie pochádzajú a darca sa nepovažuje za otca dieťaťa.
To značí, že dieťa nielen nebude vyrastať v úplnej rodine, ale zároveň je na mieste otázka, či nie je z dôvodu zachovania anonymity darcu porušené právo dieťaťa poznať svojho biologického rodiča. Podľa viacerých
dohovorov zabezpečujúcich práva dieťaťa7 má mať dieťa v určitom veku právo sa rozhodnúť a poznať svojho
biologického otca.
Potvrdil to napríklad aj rozsudok Najvyššieho súdu Britskej Kolumbie vo veci Pratten v. British Columbia (Attorney General) - 2011 BCSC 656. Slečna Olivia Pratten je jedným z detí počatých v „skúmavke“, pričom spermia použitá pri oplodnení vajíčka pochádzala od darcu, nie od manžela jej matky. Olivia Pratten sa
v dospelosti snažila zistiť, kto je jej biologickým otcom, avšak pri pátraní zistila, že dokumentácia týkajúca
sa darcu a samotného výkonu asistovanej reprodukcie bola zničená. Preto zažalovala vládu za to, že legislatíva umožňujúca zatajenie identity darcu a zničenie zdravotnej dokumentácie poškodzuje právo dieťaťa na
oboznámenie sa so svojimi biologickými koreňmi, poškodzuje identitu dieťaťa a ohrozuje jeho život a zdravie, ako aj život a zdravie jeho potomkov. Rovnako slečna Pratten namietala, že deti počaté prostredníctvom
asistovanej reprodukcie sú oproti adoptovaným deťom diskriminované. Právna úprava totiž adoptovanému
dieťaťu v odôvodnených prípadoch umožňuje zistiť údaje o jeho biologickom rodičovi. Naproti tomu deťom
z asistovanej reprodukcie je toto právo upreté generálne bez možnosti výnimiek (takto je to zakotvené aj
v slovenskej právnej úprave). Najvyšší súd štátu Britská Kolumbia sa s argumentmi žalobkyne stotožnil
a zaviazal vládu, aby prijala takú úpravu, ktorá zrovnoprávni postavenie detí pochádzajúcich z asistovanej
reprodukcie a detí z adopcie8. Aj napriek tomuto rozhodnutiu je veľmi sporné, čo má väčšiu právnu váhu, či
právo na ochranu osobných údajov a právo na súkromie darcu alebo právo dieťaťa poznať svojho biologického rodiča. V každom prípade právny poriadok takýmto deťom nepriznáva a ani nemôže priznať aktívnu
legitimáciu v konaní o určenie otcovstva na súde a ďalšie práva súvisiace s plnením rodičovských povinností
3
4
5
6
7
8
§ 1 ods. 2 Opatrenia Ministerstva zdravotníctva Slovenskej socialistickej republiky č. 24/1983 o úprave podmienok pre umelé oplodnenie.
napr. § 4 ods. 1 Opatrenia Ministerstva zdravotníctva Slovenskej socialistickej republiky č. 24/1983 o úprave podmienok pre umelé
oplodnenie: Manželia musia požiadať o výkon osobne a spoločne.
BALOGOVÁ, Dáša. Umelé oplodnenie: Koho bude mať vaše dieťa v rodnom liste?. Časopis PLUSKA [online]. 06.01. 2013, [cit. 2013-09-27].
Dostupný na internete: http://www.pluska.sk/zena/sex-laska/umele-oplodnenie-koho-bude-mat-vase-dieta-rodnom-liste.html.
§ 7 ods. 1 Opatrenia Ministerstva zdravotníctva Slovenskej socialistickej republiky č. 24/1983 o úprave podmienok pre umelé oplodnenie.
Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Dohovor o ochrane práv dieťaťa.
HUMENÍK, I. Uberá sa legislatíva smerom k ochrane práv budúceho dieťaťa?. In: Právo-medicína.sk [online].
24.05. 2011 [cit. 2013-11-28]. Dostupné na internete: http://www.pravo-medicina.sk/detail-aktuality?new_
id=287&PHPSESSID=d491526e6bae7d03424f3706311d10f7.
89
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
zo strany biologického otca. Domnievam sa, že právny poriadok by mal takúto možnosť vyslovene vylúčiť. Je
totiž možné, že v prípadoch nedostatočnej garancie anonymity, by sa mohol počet dobrovoľných darcov znížiť. Ďalej sa v tejto súvislosti dozvedáme z iných krajín aj o prípadoch, kedy sa pohlavné bunky muža darcu,
použili na oplodnenie veľkého počtu žien. Ad absurdum, ak by si každé dieťa uplatnilo svoje právo a začalo
nárokovať plnenie rodičovských povinností zo strany darcu, asi by už žiaden muž v budúcnosti nechcel darovať svoje pohlavné bunky.
Ďalším problémom s tým úzko súvisiacim je, že darca musí spĺňať určité podmienky - musí sa podrobiť
potrebnému lekárskemu vyšetreniu, na základe ktorého sa zistí, či je zdravý a bez preukázateľnej genetickej záťaže9, avšak aj napriek tomu nemožno stopercentne vylúčiť, že sa dieťa narodí úplne zdravé. Ak by
nastal takýto prípad, teda ak by sa aj napriek vyšetreniam darcu a vylúčení genetického zaťaženia objavilo
u dieťaťa určité genetické ochorenie alebo závažná choroba dedičného pôvodu pochádzajúca zo strany biologického otca, naskytá sa otázka, či by mala matka dieťaťa právo získať informácie o darcovi za účelom, aby
ošetrujúci lekár mohol pri diagnostikovaní dieťaťa, ako aj pri jeho liečebnej terapii vychádzať aj zo zdravotnej dokumentácie biologického otca10. Možno by sa v takomto prípade predišlo tomu, že zdravotný dieťaťa
stav by sa zhoršil alebo nevyliečil len z toho dôvodu, že nie sú dostatočne dostupné informácie od biologického otca, teda darcu.
3. POROVNANIE S PRÁVNOU ÚPRAVOU OSVOJENIA
Podľa zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine, osvojiť si dieťa môže výnimočne aj osamelá osoba, ak sú splnené
predpoklady, že osvojenie bude v záujme dieťaťa11. Možnosť osvojenia dieťaťa osamelou, teda jednou osobou,
či už je to muž alebo žena, je výnimočnou situáciou a pri takomto osvojení má súd skúmať všetky okolnosti
podmieňujúce vznik takéhoto vzťahu medzi osvojiteľom a osvojencom, aký je medzi rodičom a dieťaťom,
najmä z toho dôvodu že takýmto osvojením sa vytvára neúplná rodina. Z hľadiska sledovania záujmu dieťaťa
sa aj naďalej považuje za optimálne riešenie osvojenie do úplnej rodiny. Toto ustanovenie, ktoré umožňuje
osvojenie dieťaťa osamelej osobe vychádza z toho, že je v záujme dieťaťa vyrastať, aj keď v neúplnej, ale predsa v rodine a uprednostňuje sa to pred inými druhmi náhradnej výchovy, najmä ústavnej12. Teda na základe
tohto môžeme usudzovať, že ak by o osvojenie dieťaťa žiadala žena alebo muž bez partnera, uprednostní
sa takéto osvojenie pred umiestnením dieťaťa do ústavnej starostlivosti, avšak je tu potrebné skúmať, aký
vzťah má takáto osamelá osoba k dieťaťu. Možno konštatovať, že ak by sa žena uchádzala o osvojenie akéhokoľvek dieťaťa len za účelom uspokojenia svojich materinských pudov, bolo by uprednostnené osvojenie
dieťaťa inému manželskému páru, ktorý takisto nemá k takémuto dieťaťu nejaký špeciálny vzťah.
Na základe § 106 ods. 3 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine: ak je to v záujme osvojenca, osvojitelia mu
môžu sprostredkovať prístup k informáciám o jeho rodičoch alebo poskytnúť informácie, ktorými disponujú, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Teda v prípade osvojenia má dieťa právo na spoznanie svojich
biologických rodičov, na rozdiel od asistovanej reprodukcie, kedy dieťa nemá garantovanú možnosť spoznať
svojho biologického otca, a to by mohlo vyvolávať problémy už vyššie spomínané.
9
10
11
12
§ 5 ods. 2 Opatrenia Ministerstva zdravotníctva Slovenskej socialistickej republiky č. 24/1983 o úprave podmienok pre umelé
oplodnenie; §11 Nariadenia vlády SR č. 20/2007 Z.z. o podrobnostiach o odberoch, darcovstve tkanív a buniek, kritériách výberu
darcov tkanív a buniek, o laboratórnych testoch požadovaných pre darcov tkanív a buniek a o postupoch pri odberoch buniek alebo
tkanív a pri ich prevzatí poskytovateľom zdravotnej starostlivosti.
TÓTHOVÁ, L. Právo na reprodukciu – Právna úprava asistovanej reprodukcie. In: Právo-medicína.sk [online].
06.09. 2009 [cit. 2013-11-28]. Dostupné na internete: http://www.pravo-medicina.sk/detail-aktuality?new_
id=12&PHPSESSID=d81f2d12cd312db8892dcd334973a108.
§ 100 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine.
SVOBODA, J., FICOVÁ, S. Zákon o rodine. Komentár. Judikatúra, súvisiace predpisy a vzory rodinnoprávnych podaní. Bratislava: Eurounion, 2005, s. 249.
90
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
4. PRÁVNE ÚPRAVY V INÝCH KRAJINÁCH
Pre porovnanie a na ukážku toho, z čoho by mohla resp. mala alebo nemala vychádzať naša právna úprava, uvádzam právne úpravy asistovanej reprodukcie v iných krajinách.
Talianska úprava výkonu asistovanej reprodukcie je asi najkonzervatívnejšia, a to hlavne z dôvodu vplyvu katolíckej cirkvi. V zákone je zakotvený výslovný zákaz výkonu asistovanej reprodukcie slobodnej nevydatej žene a tiež aj homosexuálnym párom13.
Podľa francúzskeho Kódexu verejného zdravia (Code de la santé publique), ktorý vo svojom čl. 2141 stanovuje, že o výkon asistovanej reprodukcie môžu požiadať nielen manželia ale aj nezosobášený pár, ktorý
preukáže, že pred dňom transferu embrya, resp. insemináciou žije spolu viac ako dva roky. Najpolemickejšou
je podmienka francúzskeho zákona, podľa ktorej je asistovaná reprodukcia prístupná len heterosexuálnym
párom. Vylúčenie homosexuálnych párov je odôvodnené tým, že homosexuálne páry nemôžu splodiť dieťa,
tj. neschopnosť počať nie je zdravotnou indikáciou. Okrem toho, mužské homosexuálne páry by museli využiť surogačné matky, avšak surogácia je vo Francúzsku zakázaná. Toto obmedzenie sa obhajuje princípom
projet parental (zodpovedné rodičovstvo), ktoré zabezpečuje práva dieťaťa na dobrých rodičov14.
Švajčiarska právna úprava neumožňuje výslovne výkon asistovanej reprodukcie osamelej žene, ale ani to
výslovne nezakazuje ako aj mnohé iné právne úpravy. Avšak má jedno špeciálne ustanovenie, ktoré vyplýva
už z ústavy, a to právo dieťaťa na informácie o predkoch15. Teda pokiaľ muž chce poskytnúť svoje pohlavné
bunky za účelom darcovstva, musí byť už pred uskutočnením odberu informovaný o takejto právnej úprave, a teda o práve dieťaťa oboznámiť sa s informáciami o darcovstve zo spisu. Avšak takéto dieťa narodené
prostredníctvom darcu spermií nemôže poprieť príbuzenský vzťah s manželom svojej matky, teda žaloba na
určenie otcovstva voči darcovi je vylúčená16.
Anglický zákon zameriavajúci sa na asistovanú reprodukciu (Human Fertilisation and Embryology Act – HFEA)
je liberálnejší v tej oblasti, že umožňuje takéto oplodnenie aj ženám žijúcim v registrovanom partnerstve17.
Španielsky zákon o technikách asistovanej reprodukcie je z európskych právnych úprav v tomto smere
najliberálnejší, pretože výslovne ustanovuje, že techniky asistovanej reprodukcie sa budú vykonávať u žien
starších ako 18 rokov, ktoré majú plnú spôsobilosť na právne úkony, ak o ňu požiadali a prijali ju slobodne a vedome, a boli o nich vopred a riadne informované, a to bez ohľadu na ich rodinný stav a sexuálnu orientáciu18.
ZÁVER
Podľa môjho názoru, ak sa niekedy v budúcnosti zamerajú zákonodarcovia na uzákonenie úpravy problematiky asistovanej reprodukcie, zrejme by do jeho znenia nebolo zapracované výslovné dovolenie ani zákaz výkonu asistovanej reprodukcie u osamelej ženy. K takémuto tvrdeniu ma priviedlo viacero dôvodov.
Na jednej strane, ak by cieľom právnej úpravy bolo zakázať takýto zákrok, je dosť pravdepodobné, že
by to vzbudzovalo nesúhlasné názory množstva žien, ktorým by bola už do budúcnosti generálne upretá
možnosť mať niekedy svoje vlastné dieťa, ak by ho nemohli mať prirodzenou cestou, teda by to bolo výrazné
popretie ich reprodukčných práv.
Na druhej strane, ak by bol výslovne povolený takýto výkon, malo by to ďalekosiahle dôsledky. Jedným
z dôsledkov by bolo jednak de facto umožnenie prístupu k asistovanej reprodukcii lesbickým párom a toho,
aby spoločne vychovávali dieťa, ktoré jedna žena z tohto páru porodila. Doteraz v Slovenskej republike
13
14
15
16
17
18
HUMENÍK, I. Ochrana osobnosti a medicínske právo. Bratislava: EUROKÓDEX, s.r.o., 2011, s. 166.
HUMENÍK, I. Ochrana osobnosti a medicínske právo. Bratislava: EUROKÓDEX, s.r.o., 2011, s. 165.
Art. 119 Federal Constitution of the Swiss Confederation (Federálna Ústava Švajčiarskej konfederácie).
ŠULEKOVÁ, Ž. Právna úprava asistovanej reprodukcie vo Švajčiarsku. In: Právo-medicína.sk [online].
07.04. 2011 [cit. 2013-11-28]. Dostupné na internete: http://www.pravo-medicina.sk/detail-aktuality?new_
id=251&PHPSESSID=d491526e6bae7d03424f3706311d10f7.
Part 2. Art. 42 a 43 Human Fertilisation and Embryology Act 2008 (anglický zákon o asistovanej reprodukcii).
Cap. II. Art. 6 Ley 14/2006 sobre técnicas de reproducción humana asistida (španielsky zákon o technikách asistovanej reprodukcie u ľudí).
91
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
neexistuje ani inštitút registrovaného partnerstva, teda legálna forma pre spolužitie dvoch osôb rovnakého
pohlavia v určitom „právom uznanom“ zväzku. Preto, podľa môjho názoru nie je už vôbec možné nejakým
spôsobom sa domnievať, že by takéto páry mohli legálne spoločne vychovávať dieťa.
Bohužiaľ, je dôležité konštatovať, že v praxi je veľká možnosť, aby osamelá žena asistovanú reprodukciu
podstúpila. Asistovaná reprodukcia sa vykonáva na žiadosť oboch manželov, resp. partnerov, avšak lekár
nemá žiadnu povinnosť a zároveň ani žiadne právo na to, aby kontroloval a zisťoval, či sú žiadatelia v skutočnosti manželia a už vôbec nie, či sú životnými partnermi, ktorí túžia mať spolu dieťa, tak ako tvrdia. Teda
je tu vysoká pravdepodobnosť toho, že žena žiada o výkon asistovanej reprodukcie s mužom, ale následne
po vykonaní umelého oplodnenia, bude dieťa vychovávať fakticky sama. Takéto prípady môžu nastať aj vtedy, ak sa manželia rozvedú, resp. partneri ukončia svoj vzťah, alebo muž zomrie pred vykonaním umelého
oplodnenia s využitím pohlavných buniek manžela, resp. partnera na základe jeho predchádzajúceho súhlasu. V takýchto prípadoch ide o výkon asistovanej reprodukcie fakticky osamelej žene. Tomu by sa dalo
predísť doplnením právnej úpravy tak, aby k týmto situáciám nedochádzalo (napríklad zakotvenie súhlasu
manžela/partnera pred výkonom samotného zákroku umelého oplodnenia).
Teda na základe všetkých vyššie uvedených argumentov je dôvodné predpokladať, že pokiaľ by bola
uzákonená nová právna úprava v oblasti asistovanej reprodukcie, právny predpis by sa výslovne touto problematikou nezaoberal, najskôr preto, že so sebou prináša veľa ako právnych, tak aj etických problémov a otázok, na ktoré je ťažké odpovedať.
92
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY
MONOGRAFIE
HUMENÍK, I. Ochrana osobnosti a medicínske právo. 1.vyd. Bratislava: EUROKÓDEX, s.r.o., 2011, 288 s.
ISBN: 978-80-89447-58-9.
KNAP, K. a kol. Ochrana osobnosti podle občanského práva. 4.vyd. Praha: Linde Praha a.s., 2004, 440 s. ISBN: 80-7201-484-6.
SVOBODA, J., FICOVÁ, S. Zákon o rodine. Komentár. Judikatúra, súvisiace predpisy a vzory rodinnoprávnych
podaní. 1.vyd. Bratislava: Eurounion, 2005, 728 s. ISBN: 80-88984-76-9.
TĚŠINOVÁ, J., ŽĎÁREK, R., POLICAR, R. Medicínske právo. 1.vyd. Praha: C.H.Beck, 2011, 414 s. ISBN: 978-80-7400-050-8.
ČLÁNKY Z ELEKTRONICKÝCH ČASOPISOV A INÉ PRÍSPEVKY
BALOGOVÁ, Dáša. Umelé oplodnenie: Koho bude mať vaše dieťa v rodnom liste?. Časopis PLUSKA [online].
06.01. 2013 [cit. 2013-09-27]. Dostupný na internete: [http://www.pluska.sk/zena/sex-laska/umeleoplodnenie-koho-bude-mat-vase-dieta-rodnom-liste.html].
HUMENÍK, I. Uberá sa legislatíva smerom k ochrane práv budúceho dieťaťa?. In: Právo-medicína.sk
[online]. 24.05. 2011 [cit. 2013-11-28]. Dostupné na internete: http://www.pravo-medicina.sk/detailaktuality?new_id=287&PHPSESSID=d491526e6bae7d03424f3706311d10f7 .
ŠULEKOVÁ, Ž. Právna úprava asistovanej reprodukcie vo Švajčiarsku. In: Právo-medicína.sk [online].
07.04. 2011 [cit. 2013-11-28]. Dostupné na internete: http://www.pravo-medicina.sk/detailaktuality?new_id=251&PHPSESSID=d491526e6bae7d03424f3706311d10f7.
TÓTHOVÁ, L. Právo na reprodukciu – Právna úprava asistovanej reprodukcie. In: Právo-medicína.sk
[online]. 06.09. 2009 [cit. 2013-11-28]. Dostupné na internete: http://www.pravo-medicina.sk/detailaktuality?new_id=12&PHPSESSID=d81f2d12cd312db8892dcd334973a108.
PRÁVNE PREDPISY
Federal Constitution of the Swiss Confederation (Federálna Ústava Švajčiarskej konfederácie).
Human Fertilisation and Embryology Act 2008 (anglický zákon o asistovanej reprodukcii).
Ley 14/2006 sobre técnicas de reproducción humana asistida (španielsky zákon o technikách asistovanej
reprodukcie u ľudí).
Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 20/2007 Z.z. o podrobnostiach o odberoch, darcovstve tkanív
a buniek, kritériách výberu darcov tkanív a buniek, o laboratórnych testoch požadovaných pre darcov
tkanív a buniek a o postupoch pri odberoch buniek alebo tkanív a pri ich prevzatí poskytovateľom
zdravotnej starostlivosti.
93
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
Opatrenie Ministerstva zdravotníctva Slovenskej socialistickej republiky č. 24/1983 o úprave podmienok
pre umelé oplodnenie.
Zákon č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
94
REALIZÁCIA PRÁV
PACIENTOV AKO NÁSTROJ
KONKURENČNÉHO BOJA
MEDZI POSKYTOVATEĽMI
ZDRAVOTNEJ
STAROSTLIVOSTI
BC. PATRIK ŠPIRKO
ABSTRAKT
Príspevok do sympózia sa zaoberá inštitútom konkurenčného boja v jemu pôvodne cudzorodom
prostredí, a to v prostredí poskytovania zdravotnej starostlivosti v kolízii so základnými
právami pacienta v oblasti zdravotníctva. Hlavným cieľom príspevku je poukázať na nežiadúci
prienik konkurenčného správania do práv pacientov a naopak, nežiadúca ingerencia rozsiahleho
objemu práv pacientov do poskytovania zdravotnej starostlivosti. Práca pozostáva celkovo
z štyroch kapitol. Prvá kapitola sa venuje definícii pojmu konkurencie vrátane jeho historických
aspektov a náčrt dvoch základných postojov vo vzťahu k danej problematike. Druhá kapitola
sa venuje formám konkurenčného boja a to jednak vo všeobecnej rovine ako aj v najčastejších
formách. Tretia kapitola tvoriaca jadro tohto príspevku pojednáva o možnostiach obrany
poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, ktorý bol uvedeným konaniam dotknutý vo svojich
práva a to vo forme mimoprávnej obrany a vo forme obrany právnymi prostriedkami. Cieľom
môjho príspevku bolo poukázať na to, ako je možné dobrú myšlienku, teda práva pacientov
obrátiť proti subjektom, od ktorých v hraničných situáciách závisí pacientov život, teda proti
subjektom ktoré zachraňujú životy. Práca nemá uzavretý charakter, ale je otvorená ďalšej
diskusii a novým uhlom pohľadu na predmetnú matériu.
KĽÚČOVÉ SLOVÁ
Poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, konkurenčný boj, možnosti právnej ochrany, možnosti
mimoprávnej ochrany
ABSTRACT
Paper deals with the factual competition between health care providers which on the other
hand collide with basic patient rights. Paper consists of 4 chapters. First chapter deals with
phenomenon of competition with historic insight. Second chapter deals with most common
forms of competitive fight. Third chapter deals with options for defence of healthcare providers
whose rights are concerned. These options can be divided into two categories – extralegal and
legal options. Main thesis of paper is that competition can me misappropriated against persons
who are suffering from financial and social hardship.
KEY WORDS
Provider of health care, competitive fight, options of legal defend, options of extralegal defend
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
VŠEOBECNÝ ÚVOD
Samotnú konkurenciu je možné charakterizovať ako určitý proces, v ktorom sa stretávajú jednotlivé
subjekty trhu, v prípade zdravotníckej konkurencie to budú poskytovatelia zdravotnej starostlivosti1, pričom každý z týchto subjektov sa snaží v spoločnom priestore dosiahnuť maximálnu hmotnú výhodu pre
seba. 2Na úvod by som rád pripomenul, že nie je mojím cieľom sa primárne venovať konkurencii ako takej,
ale jej spojitosti s aspektmi medicínskeho práva, avšak za zmienku podľa môjho názoru stojí spomenúť,
že v súčasnosti dokonalá konkurencia prakticky neexistuje, nakoľko nikdy nemajú všetci účastníci na trhu
vytvorené rovnaké podmienky.
Určité zmienky o konkurenčnom boji medzi poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti v širších kontextoch je možné badať už okolo rokov 460 - 380 pred n.l., teda za čias známeho antického lekára z ostrova Kós,
Hippokrata. Spomenuté zmienky o konkurenčnom boji je možné evidovať v jeho slávnych výrokoch, v ktorých hlása a vyzýva na bezplatné poskytovanie medicínskeho vzdelania a bezplatné poskytovanie zdravotnej
starostlivosti. Tieto výroky napriek tomu, že sú aktuálne aj v dnešných časoch, v čase svojho vzniku slúžili
ako nástroj konkurenčného boja, nakoľko sám Hippokrates za poskytovanie liečby a vzdelania bral značne
vysokú odplatu, avšak svoju konkurenciu vyzýval, aby uvedené poskytovali bezplatne, ba čo viac, branie odplaty považoval za rozporné s etikou a morálkou, ako aj so samotným poslaním medicíny.
Základy novodobej konkurencie medzi poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti boli položené v 90.
rokoch minulého storočia, v dôsledku významných ekonomicko – hospodárskych zmien, predovšetkým
v dôsledku vzniku súkromných obchodných spoločností a privatizáciou zdravotníckych zariadení. Napočudovanie, orgán verejnej správy, ktorý by vykonával dohľad nad samotným poskytovaným zdravotnej
starostlivosti vznikol pomerne neskoro, a to až v roku 2004 ako súčasť rozsiahlej reformy zdravotníctva
na základe zákona 581/2004 Z.z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý ustanovil právny základ pre kreáciu Úradu pre dohľad nad
zdravotnou starostlivosťou.
Zaujať určité resp. jednoznačné stanovisko ku konkurenčnému boju medzi poskytovateľmi zdravotníckej starostlivosti je pomerne obtiažne, nakoľko samotný konkurenčný boj môže niesť v sebe pozitívne ale aj
negatívne aspekty. Medzi pozitívne aspekty patrí predovšetkým nárast kvality poskytovanej zdravotníckej
starostlivosti v dôsledku nárastu konkurenčného tlaku, čo sa odzrkadľuje v kvalitnom vybavení, skoršom
a precíznejšom diagnostikovaní chorôb, hladšom priebehu liečby, príjemnom, ústretovom a profesionálnom
prístupe zdravotníckeho personálu a príjemnom prostredí zdravotníckeho zariadenia, z čoho v konečnom
dôsledku ťaží pacient.
Na strane druhej, medzi negatívne aspekty konkurenčného boja je možné zaradiť očierňovanie konkurenčných subjektov v médiách a na internetových fórach, nárast agresie pacientov vo vzťahu k poskytovateľom zdravotnej starostlivosti ako aj branie pacienta ako zdroj príjmov. Spomenuté negatívne faktory,
prirodzene, nie sú prítomné u všetkých poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, a teda určité generalizovanie by bolo nevhodné a neúctivé voči lekárom. V ďalšom texte svojej práce sa budem podrobnejšie venovať
najčastejším formám konkurenčného boja v súvislosti s realizáciou pacientských práv a načrtnem základný
postup právnej obrany subjektov, ktoré boli daným konaním poškodené. Za najčastejšie formy považujem:
1. Obmedzovanie slobodného výberu lekára zo strany konkurencie
2. Uverejňovanie krivých obvinení na internete a v médiách
3. Podávanie neoprávnených sťažností na popud konkurencie
1
2
Fenomén konkurencie poskytovateľov zdravotnej starostlivosti je možné badať v súvislosti so vznikom skupín podnikajúcich aj
v prostredí zdravotníctva, uvedené sa prejavuje monopolizáciou lekárenskej starostlivosti, rozdeľovaním trhu verejného zdravotného
poistenia, privatizáciou stredných nemocníc a poskytovateľov laboratórnej starostlivosti, uvedené potvrdzuje aj: http://zdravezdravotnictvo.etrend.sk/podnikanie-v-zdravotnictve/vseobecna-zatlaci-na-konkurenciu-aj-cez-male-a-strednenemocnice.html alebo http://zdravezdravotnictvo.etrend.sk/podnikanie-v-zdravotnictve/penta-potvrdila-kupu-troch-nemocnic-vbanskobystrickom-kraji.html
SALIN P. Ekonomická harmonizace. Praha, Liberální institut, 2003. ISBN 80- 86389-26-X str. 33
97
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
I. Formy konkurenčného boja
ods. 1 Obmedzovanie slobodného výberu lekára zo strany konkurencie
a)Všeobecne
Slobodný výber poskytovateľa (lekára, lekárne, nemocnice) resp. slobodná voľba lekára patrí medzi základné práva občana, pričom uvedené právo je možné vyjadriť v právnom alebo ekonomickom význame.
Vyjadrením v ekonomickom význame je možné dané právo charakterizovať ako právo jednotlivca slobodne
rozhodnúť o tom, akým smerom bude nasmerovaný tok financií, ktoré odvádza do zákonom stanovených
fondov, ale aj ktoré pochádzajú z jeho súkromných zdrojov. Z právneho významu je možné dané právo charakterizovať ako realizáciu slobodnej vôle pacienta o tom, s kým uzavrie dohodu o poskytovaní zdravotnej
starostlivosti, teda dvojstranný právny úkon, ktorý zákon predpokladá ako právotvornú skutočnosť právneho vzťahu medzi lekárom a pacientom. Základnou podmienkou realizácie tohto práva je dostupnosť informácií o poskytovateľoch a dostupnosť alternatívy. Dostupnosť alternatívy je značná, nakoľko pacient má
možnosť si vybrať z niekoľko tisíc lekárov pôsobiacich na území Slovenskej republiky, pričom o tom, ktorého
si pacient vyberie rozhoduje nielen kvalita, ale aj reputácia daného lekára. Lekári, v postavení podnikateľov
majú, prirodzene, záujem, aby mali čo najviac pacientov, nakoľko každý pacient predstavuje zdroj príjmov,
v niekoľkých formách. Ide najmä o kapitačné platby a platby za uskutočnené zdravotnícke zákroky bodovo
ohodnotené a uhrádzané zdravotnými poisťovňami ako aj priame platby od pacientov za prednostné vyšetrenie, nadštandartnú starostlivosť apod. Z vyššie uvedených dôvodov preto v medicínskej praxi dochádza
v rámci konkurenčného boja k obmedzovaniu slobodného výberu lekára, pričom spoločným prvkom je hrubosť nátlaku zo strany lekára. Obmedzovanie sa môže uskutočniť v dvoch formách:
a) nevydanie zdravotnej dokumentácie
b) hrubé prehováranie, ohováranie a vyhrážanie
b) Nevydanie zdravotnej dokumentácie
Legálna definícia pojmu zdravotná dokumentácia znie: ,,Zdravotná dokumentácia je súbor údajov o zdravotnom stave osoby, o zdravotnej starostlivosti a o službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti tejto osobe.“3 Zdravotná dokumentácia a jej vedenie predstavuje neoddeliteľnú súčasť poskytovania zdravotnej
starostlivosti lege artis, ktorú je možné bližšie definovať ako súbor údajov a záznamov o zdravotnom stave
pacienta, o jeho zmenách, o postupoch, ktoré lekári zvolili pri jeho liečbe, obsahuje výsledky laboratórnych
vyšetrení, údaje o liekoch apod. Zdravotná dokumentácia nie je majetkom4 ani poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, pretože obsahuje údaje o konkrétnom pacientovi a má význam len pre neho ani pacienta, pretože
obsahované údaje sú výsledkom práce zdravotníckych pracovníkov, ich vedomostí a skúsenosti.
Právom predpokladaná skutočnosť, ktorá poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti ukladá povinnosť
odovzdať zdravotnú dokumentáciu novému poskytovateľovi je odstúpenie od dohody o poskytovaní zdravotnej starostlivosti zo strany pacienta, teda na základe jednostranného prejavu vôle pacienta, nezávislého
od vôle poskytovateľa, v ktorom dostatočne jasne dáva najavo svoju vôľu ukončiť právny vzťah medzi pacientom a lekárom. Na škodu veci však je, že zákon okrem dĺžky, na ktorú sa musí najmenej uzatvoriť zmluvný vzťah pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, zákon nikde nepredpisuje a bližšie neurčuje obsah ako
ani formu prejavu o odstúpení od dohody ako ani mininálnu výpovednú lehotu. Domnievam sa však, že tak
ako uzavretie dohody má byť písomné, je nevyhnutné rovnako aj odstúpenie od dohody uzavrieť v písomnej
forme, pričom je vhodné, aby sa kópia odstúpenia rovno zaslala aj príslušnej zdravotnej poisťovni s cieľom
zabrániť situácii, aby si dvaja lekári robili kapitačný nárok na toho istého pacienta.
3
4
Definícia uvedená v zákone 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v § 2 Vymedzenie základných pojmov ods. 6
TAKÁČOVÁ V.: Odovzdávanie zdravotnej dokumentácie medzi poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti, 2006 In: Zdravotnícke právo
v praxi 3, str. 69, dostupné aj na http://pravo.solen.cz/pdfs/pra/2006/03/07.pdf
98
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
Problematika odovzdania zdravotnej dokumentácie pri zmene poskytovateľa je upravená § 23 zák.
576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti
a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Zákon stanovuje povinnosť poskytovateľovi preukázateľne odovzdať zdravotnú dokumentáciu alebo jej rovnopis najneskôr do siedmich dní odo dňa, čo si ju preukázateľne
vyžiadal nový poskytovateľ, teda poskytovateľ, s ktorým pacient uzatvoril dohody o poskytovaní zdravotnej
starostlivosti. V medicínskej praxi sa však v poslednom čase objavujú prípady, kedy poskytovateľ zdravotnej
starostlivosti odmieta odovzdať zdravotnú dokumentáciu novému poskytovateľovi. Aké sú teda možnosti
nápravy z hľadiska práva ? Vzhľadom na rozsahovú krátkosť tohto príspevku, možnosti obrany upravím na
konci kapitoly.
c) hrubé prehovárania, ohováranie a vyhrážanie
Ako sa autor príspevku domnieva, niektorí lekári uprednostňujúci ekonomický profit pred blahom
a právami pacienta sa neostýchajú použiť proti pacientovi aj praktiky, ako sú vyhrážanie a urážanie konkurencie formou hrubého prehovárania. Na základe uvedeného je možné dané konanie všeobecne definovať
ako konanie v rozpore s dobrými mravmi, z hľadiska konkurencie je možné definovať ako porušovanie účasti
na hospodárskej súťaži, resp. nekalú súťaž poskytovateľov zdravotnej starostlivosti. Konkurencia, ktorá sa
cíti byť dotknutá nekalou súťažou má právo v zmysle §53 a nasl. Obchodného zákonníka domáhať proti rušiteľovi, aby sa tohto konania zdržal, teda aby do budúcnosti aby neuskutočňoval konanie, ktoré by mohlo
konkurentovi privodiť určitú ujmu5 a zároveň odstránil závadný stav. Okrem toho sa môžu na súde domáhať
primeraného zadosťučinenia, ktoré je možné žiadať aj v peniazoch, náhradu škody, ktorá bola spôsobená
poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti nekalou súťažou ako aj žiadať vydanie bezdôvodného obohatenia.
Obchodný zákonník umožňuje zmierniť krivdu, ktorá nastala v dôsledku nekalej súťaže medzi poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti prostriedkom v § 55 ods. 2 Obch. zák. a to: „Súd môže účastníkovi, ktorého
návrhu sa vyhovelo, priznať v rozsudku právo uverejniť rozsudok na trovy účastníka, ktorý v spore neuspel, a podľa
okolností určiť aj rozsah, formu a spôsob uverejnenia.“ Avšak vzhľadom k určitej hrozbe vzniku prieťahov v súdnych konaniach vedených súdmi Slovenskej republiky si nie som istý či zverejnenie rozsudku v masovokomunikačných prostriedkoch aj po dlhej dobe od urážania a dehonestovania konkurencie ešte môže splniť
zamýšľaný účel, teda napravenie danej krivdy.
ods. 2 Uverejňovanie krivých obvinení na internete a v médiách
V poslednom čase, v dôsledku rozšírenia internetového pripojenia do všetkých kútov Slovenskej republiky ako aj medzi všetky sociálne skupiny rastie povedomie pacientov o možnosti realizácie ústavou garantovaného práva na vyjadrenie svojho názoru6, resp. v ústavnej terminológii aj právo na slobodu prejavu. Dané
právo majú pacienti možnosť realizovať aj prostredníctvom viacerých internetových portálov zameraných
na zdravotníctvo a hodnotenie lekárov.7 Toto právo, tak ako každé iné právo nie je neobmedzené, ale je obmedzené súborom práv inej osoby, pričom právo pacienta na slobodu prejavu je obmedzovaná právom lekára
na súkromie a ochranu osobnosti. Povedané inak, každé právo je v kauzálnom vzťahu s právnou povinnosťou. V tomto prípade je to povinnosť nie len iných subjektov rešpektovať a nezasahovať do realizácie práva
na slobodu prejavu, ale aj povinnosť pacienta nezasahovať do sféry vyššie spomenutých práv lekára. Túto
relatívne krehkú hranicu si väčšina pacientov dostatočne neuvedomuje a vo väčšine prípadov pod rúškom
anonymity pridávajú komentáre alebo príspevky, ktoré konkrétnych poskytovateľov zdravotnej starostlivosti očierňujú, urážajú a ohovárajú.
5
6
7
napr. zľahčovanie ako jedna z foriem nekalej súťaže, ktoré v zmysle §50 zák. 513/1991 je konanie, ktorým súťažiteľ uvedie alebo
rozširuje o pomeroch výrobkoch alebo výkonoch iného súťažiteľa nepravdivé údaje spôsobilé tomuto súťažiteľovi privodiť ujmu,
pričom pod pojmom súťažiteľ je možné pre potreby tejto práce rozumieť poskytovateľa zdravotnej starostlivosti
vyššie spomenuté právo je obsiahnuté v Ústave SR, ústavný zákon č. 460/1992 v druhej hlave ústavy s názvom Základné práva a slobody v treťom oddieli s názvom Politické práva, článok 26 ods. 1 a nasledujúce
napr. www.tvojlekar.sk alebo www.zdravie.sk/forum
99
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
Ako vyplýva z reálnych skúseností autora, k uvedenému konaniu sa v rámci konkurenčného boja častokrát utiekajú aj samotní poskytovatelia zdravotnej starostlivosti, kedy si vytvoria falošné konto, resp. konto
osoby pod vymysleným menom a priezviskom, poprípade vymysleným nicknameom a pridávajú urážajúce,
klamlivé, dehonestujúce a ponižujúce príspevky na adresu konkurenčného lekára. Takéto konkurenčné konanie je schopné privodiť lekárovi značnú škodu, ktorá môže spočívať v strate doterajších pacientov alebo
v tom, že potencionálny pacient, ktorý si takéto príspevky prečíta, lekára, ktorý je danými príspevkami napádaný, zďaleka obíde.
Mimosúdne defenzívne možnosti lekára sú značné obmedzené, nakoľko prevádzkovateľ daného portálu
má zákonom8 stanovenú povinnosť zachovať mlčanlivosť, resp. ochraňovať osobné údaje používateľov, pričom dané údaje môže sprístupniť len na základe súdneho príkazu. Uplatňovanie akéhokoľvek práva predstavuje neustálu kolíziu s realizáciou práva iného subjektu, v tomto prípade právo na ochranu povesti a dobrého
mena napadnutého lekára je v konkurencii s právom na ochranu súkromia a anonymity osobných údajov
používateľa. Medzi ďalšie možnosti, ktorými sa môže lekár brániť bez uplatňovania svojho práva na súde
patrí zverejnenie svojho vyjadrenia na danom portáli. V rámci daného vyjadrenia lekár uvedie svoj pohľad
na vec, napr. aj to, že s daným ,,kvázipacientom“ nikdy neprišiel do styku alebo, že ho nikdy vo svojej ambulancii nekapitoval alebo neošetril. Nevýhodou však je, že takýmto vyjadreniam asi málokto uverí, nakoľko
ide o možnosť obrany, ktorá každého hneď napadne. Ďalšou z možností je zaslať žiadosť prevádzkovateľovi
portálu, aby takýto komentár vymazal s odôvodnením, že dané tvrdenie sa nezakladá na pravde a je súčasťou konkurenčného boja. Nevýhodou takejto žiadosti však je, že prichádza do úvahy len jeden, maximálne
dvakrát, resp. prichádza do úvahy len vymazanie negatívnych príspevkov, resp. absolútne blokovanie príspevkov len od užívateľa, ktorý sa prihlasuje pod rôznymi prezývkami, avšak prihlasuje sa stále z tej istej IP
adresy. Nie je možné predpokladať, resp. očakávať, že prevádzkovateľ internetového portálu by bol ochotný
mazať každý jeden negatívny príspevok s odôvodnením, že ide o súčasť konkurenčného boja, nakoľko daný
internetový portál slúži predovšetkým pacientom na zdieľanie svojich aj negatívnych skúsenosti s určitým
lekárom. Preto do úvahy prichádzajú možnosti obrany, ktoré budem rozoberať v závere práce.
ods. 3 Podávanie neoprávnených sťažností na popud konkurencie
V zmysle platných a účinných právnych predpisov má každý právo podať sťažnosť v prípade, ak sa domnieva, že postupom poskytovateľa zdravotnej starostlivosti by mohlo byť zasiahnuté do jeho práv. Takisto má každá osoba právo, pričom v zákonom stanovených prípadoch povinnosť9, podať orgánom činným
v trestnom konaní oznámenie o skutočnostiach nasvedčujúcich spáchanie trestného činu10.Orgány verejnej
správy, ktorým bola sťažnosť podaná a orgány činne v trestnom konaní sú povinné každé podanie prijať
a preskúmať, pričom zákonodarca prikazuje orgánom, ktoré prijali podanie ho skúmať z hľadiska jeho obsahu, teda matérie a nie z hľadiska jeho označenia alebo formy.
Podaním trestného oznámenia alebo sťažnosti je možné dosiahnuť vyčistenie medicínskeho trhu od
poskytovateľov, ktorí pri vidine zárobku zabudli na poslanie, a teda zachraňovať životy. Avšak každá správna myšlienka môže byť vidinou zisku značne zneužívaná, pričom ani podávania sťažnosti alebo trestných
oznámení nie je výnimkou. K zneužitiu dochádza vtedy, keď sťažovateľ podáva sťažnosť alebo trestné oznámenie nie za účelom ochrany svojich práv11, ale za účelom privodiť ujmu inému12. K takémuto konaniu môže
dôjsť jednak na strane konkurencie, kedy konkurencia za účelom sťažiť inému poskytovateľovi život na neho
8
9
10
11
12
zákon 122/2013 o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov zo dňa 30.apríla 2013
prípady, kedy je občan oznámiť skutočnosti nasvedčujúce spáchanie trestného činu, teda podať trestné oznámenie sú taxatívne
vymedzené v § 340 (t.č. neoznámenie trestného činu) Trestného zákona (zákona č. 300/2005 Z.z.)
postup podávania trestného oznámenia upravuje § 196 a nasl. v spojení s § 62 Trestného poriadku (zák. č. 301/2005 Z.z.)
k subjektívnej stránke páchateľa trestného činu krivého obvinenia bližšie pozri R20/1986, k procesnému dokazovaniu spáchania
uvedeného trestného činu pozri R 63/1991 a objektívnej stránke krivého obvinenia pozri R 29/1988
Trestný zákon takéto pohnútky upravuje v § 345 ako krivé obvinenie: ,, Kto iného lživo obviní z trestného činu v úmysle privodiť jeho
trestné stíhanie, potrestá sa odňatím slobody na jeden až päť rokov.
100
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
neustále podáva neodôvodnené sťažnosti a podnety na kontrolu alebo ak takémuto konaniu nabáda pacientov, čim vlastne sa z neho stáva návodca, poprípade organizátor.
V konečnom dôsledku podávanie neoprávnených sťažnosti alebo trestných oznámení vedie k tomu, že
poskytovateľ, proti ktorému sú tieto úkony podávané je nervózny a v strese a teda sa nevie náležite sústrediť
pri výkone svojej práce, je zahlcovaný zbytočnou agendou v rámci svojho voľného času, kedy musí pripravovať rôzne vyjadrenia alebo zhromažďovať rôzne dôkazné materiály a v neposlednom rade to znamená aj zvýšené finančné prostriedky, ktorému nikto nenahradí, a ktoré vynaloží na právne zastupovanie pred orgánmi
činnými v trestnom konaní alebo orgánmi verejnej správy. V určitom, ad absurdum prípade to môže dokonca
až viesť k spáchaniu trestného činu zo strany šikanovaného lekára, kedy z dôvodu silného emočného a psychického rozpoloženia dôjde napr. k ublíženiu na zdraví tým, že táto osoba poruší dôležitú povinnosť vyplývajúcu z jej zamestnania13 Potenciálnym možnostiam právnej ochrany poškodeného sa budem venovať
v spoločnej záverečnej časti.
II. Formy obrany poskytovateľa dotknutého konkurenčným konaním
ods. 1 Upozornenie
Ako prvá z možnosti, ktorá je neutrálna, avšak zároveň značne účinná je upozornenie subjektu, ktorého
činnosť je v rozpore s právnymi predpismi, na jeho protiprávne konanie. Účinné je najmä z toho dôvodu, že
drvivá väčšina subjektov nemá dostatočné povedomie o právnych predpisoch upravujúcich nimi vykonávanú činnosť, a teda dostatočne nepoznajú na nich sa vzťahujúce povinnosti, pričom upozornením je možné
v danej situácii dosiahnuť nápravu. Vzhľadom k zabezpečeniu si dôkazného materiálu je vhodné napísať
písomné upozornenie, ktoré bude formulované ako upozornenie na porušovanie právnych predpisov, poprípade ako porušenie dohody a zároveň je vhodné narušiteľovi poskytnúť primeranú lehotu na odstránenie
nedostatkov, pričom je maximálne vhodné zároveň daný subjekt upozorniť na následky neodstránenie nedostatkov, ktorými môžu byť uplatnenie práva na súde alebo na príslušnom orgáne verejnej správy. V prípade, ak v rámci poskytnutej lehoty nedôjde k odstráneniu nedostatkov, je možné sa buď priamo obrátiť na
príslušný orgán, alebo poskytnúť ďalšiu primeranú lehotu, ktorá môže byť aj kratšia ako predošlá, teda ako
poslednú výzvu, resp. posledný pokus o zmier.
Za potrebné však považujem upozorniť na skutočnosť, že žiaden procesnoprávny predpis upravujúci
súdne14 alebo správne15 konanie neukladá povinnosť dotknutému subjektu upozorňovať alebo vyzývať na
nápravu porušujúci subjekt, ale ide len o určitú fakultatívnu možnosť, ako danému vo veci konajúcemu orgánu preukázať, že dotknutý subjekt sa pokúsil situáciu riešiť aj iným spôsobom.
ods. 2 Obrátenie sa na príslušný správny alebo súdny orgán
V prípade, ak samotné upozornenie narušiteľa nepostačuje, do úvahy prichádza niekoľko možností, ktoré závisia od charakteru zásahu a útoku do práv. Do úvahy prichádzajú orgány činne v trestnom konaní, Úrad
pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, VÚC alebo domáhanie sa nápravy na súde.
a) oznámenie trestného činu/priestupku – predstavuje veľmi rozšírenú možnosť, kedy sťažovateľ
podáva trestné oznámenie de facto za všetko a na každého a to aj za to, čo trestným činom al. priestupkom ani zďaleka nie je. Na základe uvedených skutočnosti je možné podať trestné oznámenie v rámci
13
14
15
teda dôjde k spáchaniu trestného činu v zmysle § 158: kto inému z nedbanlivosti ublíži na zdraví tým, že poruší dôležitú povinnosť,
vyplývajúcu z jeho zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie alebo uloženú mu podľa zákona, potrestá sa odňatím slobody až na jeden rok
procesnoprávny predpisu upravujúci občianskoprávne konanie je zákon 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ktorý upravuje postup
súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní, kde sa riešia nesporové konania a sporové konania z oblasti nielen občianskeho
práva, obchodného práva, pracovného práva ale aj práva exekučného, konkurzného a pod.
procesnoprávny predpis upravujúci správne konanie je zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), ktorý predstavuje
procesný kódex v oblasti verejného práva
101
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
konkurenčného boja za ohováranie a na to nadväzujúcu ochranu dobrého mena a povesti. Ohováranie ako
priestupok zákon o priestupkoch16 nepozná, pričom takéto konanie však uplatnením extenzívneho výkladu
môže byť posúdené v zmysle § 49 ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu, ktorého sa ohovárajúci
dopustí, ak inému ublíži na cti tým, že ho urazí alebo vydá na posmech. Za takéto konanie, na ktoré postačuje aj nedbanlivosť je možné uložiť pokutu do výšky 33 eur. Pokiaľ ide o spáchanie trestného činu, je možné
uvažovať o spáchaní trestného činu ohovárania v zmysle §373 Tr. zák.: ,, Kto o inom oznámi nepravdivý
údaj,17 ktorý je spôsobilý značnou mierou ohroziť jeho vážnosť u spoluobčanov, poškodiť ho v zamestnaní,
v podnikaní, narušiť jeho rodinné vzťahy alebo spôsobiť mu inú vážnu ujmu, potrestá sa odňatím slobody až
na dva roky.“ V prípade, ak ohováraním zo strany konkurencie alebo na pokyn konkurencie bola spôsobená
škoda18, môže byť v rámci adhézneho konania uplatnená, avšak jej vyčíslenie môže byť značne náročné, nakoľko je založené na abstraktnosti.
b) uplatnenie si práva na súde/ arbitrážnom orgáne – uplatnenie si práva na arbitrážnom orgáne
(ďalej len ,,súd“) je podľa môjho názoru rýchlejšie, nakoľko nie je poznačené súdnymi prieťahmi a teda aj
efektívnejšie, avšak prichádza do úvahy len v prípade, ak právomoc je založená dohodou zmluvných strán.
Ochranu osobnosti v najširšom slova zmysle (právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej
povesti a ochrana mena) poskytuje už samotná Ústava SR v čl. 19. ods. 1, pričom k bližšej konkretizácii dochádza prostredníctvom Občianskeho zákonníka19 pre fyzickú osobu v § 11 (prípady kedy konkurenčným
konaním je dotknutý poskytovateľ ako fyz. osoby resp. SZČO) a pre právnickú osobu v § 19b ods. 2 a 3 (prípady, kedy poskytovateľ je obchodná spoločnosť). V rámci konania pred súdom prichádza do úvahy postup
podľa § 13 Ob. zák., podľa ktorého má osoba právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané
primerané zadosťučinenie, ako aj aby bol konkurencii udelený príkaz, zdržať sa ďalšieho konania, ktoré by
mohlo znamenať zásah do práv poškodeného, resp. udelený rozsudkom zákaz takéhoto konania. Okrem
toho, ak by poškodenému primerané zadosťučinenie zdalo nedostačujúce vo vzťahu k závažnosti daného
zásahu do jeho práv, resp. ak by sa poškodenému zdalo, že bola v značnej miere znížená jeho dôstojnosť ako
fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má poškodený právo žiadať, aby súd zaviazal konkurenciu
ako organizátora alebo návodcu, alebo narušiteľa samotného aj na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Je však nevyhnutné si uvedomiť závažný rozdiel medzi kontinentálnym a angloamerickým právom, predovšetkým pohľad a prístup týchto právnych systémov na uplatnenie nároku na náhradu škody. Ako sa autor
domnieva, kontinentálny právny systém, do ktorého Slovenská republika patrí je konzervatívnejší vo vzťahu
k priznaniu uvedeného práva a samotná výška odškodného má viac symbolický charakter ako preventívny
a satisfakčný. Naopak, angloamerický právny systém poníma inštitút náhrady škody v prísnom súlade s jeho
účelom, teda napraviť psychickú ako aj materiálnu škodu a súčasne naplniť aj charakter prevencie.
c) podanie sťažnosti na ostatné orgány – medzi ostatné orgány je možné zaradiť Slovenskú lekársku
komoru, príslušný vyšší územný celok a Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou
- Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou – podávanie sťažnosti na UDZS predstavuje značne rozšírenú formu konkurenčného boja, avšak sťažnosť môže podať výlučne len pacient, ak sa domnieva, že poskytovateľ mu neposkytol lekársku starostlivosť správne. Ako už bolo spomenuté vyššie pacient môže podať
danú sťažnosť na popud konkurencie, pričom v prípade ak na poskytovateľa je podaných množstvo sťažnosti
aj keď neopodstatnených, môže to poškodiť jeho povesť. Uvedená možnosť, z dôvodu, že ju môže využiť len
pacient, pre poskytovateľa nepredstavuje možnosť obrany.
- Slovenská lekárska komora (ďalej aj SLK) – v prípade ak sa poskytovateľ domnieva, že konkurenčným
správaním by mohol byť dotknutý vo svojich právach, môže sa so svojou sťažnosťou obrátiť na SLK, nakoľko
16
17
18
19
Zákon SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch
k subjektívnej stránke trestného činu pozri R49/1983
k príčinnej súvislosti medzi konaním a následkom pozri R41/1970
zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
102
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
členstvo v komore je síce dobrovoľné, ale v zmysle § 63 ods. 10 zák. č. 578/200420 Z.z. je povinná registrácia
v Registri lekárov Slovenskej lekárskej komory, bez ktorej nie je možné na území SR vykonávať lekársku
prax. V prípade ak Disciplinárna komisia Slovenskej lekárskej komory zistí v priebehu konkurenčného boja
poskytovateľov zdravotnej starostlivosti tak závažné pochybenie, resp. porušenia, ktoré sú v rozpore so zákonmi, so všeobecne záväznými právnymi predpismi vydanými na poskytovanie zdravotnej starostlivosti,
štatútom alebo disciplinárnym poriadkom komory môže poskytovateľovi uložiť niektoré z disciplinárnych
opatrení 21 buď vo forme písomného napomenutia, finančnej pokuty vo výške do 331 EUR alebo až do výšky
1659 EUR, alebo vo forme vylúčenia z komory buď podmienečného až na dva roky alebo absolútne vylúčenie. Vzhľadom k tomu, že členstvo v komore nie je povinné, uvedené nepredstavuje prekážku v poskytovaní
zdravotnej starostlivosti. Prekážku však predstavuje sankcia spojená s registráciou, ktorá za nekalé konkurenčné konanie môže byť udelená vo forme dočasného pozastavenia registrácie alebo vo forme zrušenia
registrácie, takisto prekážkou je dočasné alebo trvalé odňatie licencie na vykonávanie zdravotníckej praxe.
-príslušný vyšší územný celok – pokiaľ ide o poskytovanie zdravotnej starostlivosti v súkromných ambulanciách a poskytovateľ sa cíti byť dotknutý konaním konkurencie, prichádza na základe preneseného
výkonu štátnej správy na VÚC22, ktoré vykonáva dozor nad etikou, správaním sa a prístupom pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti do úvahy takisto aj podanie sťažnosti na VÚC, odbor zdravotníctva, lekárovi
samosprávneho kraja. V prípade, ak lekár samosprávneho kraja zistí závažné pochybenie zo strany súkromného poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, ktoré môže súvisieť s porušením etického kódexu ako súčasť nekalej konkurenčnej praktiky, môže uložiť pokutu najviac do výšky 16 596 Eur, dočasne alebo trvale
pozastaviť výkon lekárskej praxe v podobe dočasného alebo trvalého odňatia licencie alebo uložiť niektoré
z disciplinárnych opatrení.
ZÁVER
Na záver by som rád uviedol niekoľko subjektívnych úvah. V dnešnej ekonomickej a morálnej situácii nie
je vôbec ľahké vykonávať lekársku prax.23 Takisto je možné nájsť určitú spojitosť medzi dosiahnutým vzdelaním a počtom podaných sťažností. Osoby, ktoré dosiahli priemerne stredné alebo základné vzdelanie sú
náchylnejšie stať sa súčasťou konkurenčného boja a na popud konkurencie podávať sťažnosti, nakoľko, ako
sa domnievam nemajú dostatočné vedomosti o úskaliach a pravidlách poskytovania zdravotnej starostlivosti, avšak ani o právom stanovených povinnostiach, predovšetkým o povinnosti zdržať sa takého konania,
ktorým by sa neoprávnene zasahovalo a narúšalo do právneho substrátu inej osoby, teda v tomto prípade
do práv iného poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Na záver sa domnievam, že je nevyhnutné, s cieľom
eliminovať v tejto práci spomenuté negatívne aspekty konkurenčného boja medzi poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti, budúce zmeny zamerať obzvlášť na dve oblasti. Prvou oblasťou je neustále zvyšovanie
právneho vedomia spoločnosti a to tým, že základné právne a etické princípy a zásady budú vyučované už na
základnej škole a na to nadväzujúca výučba o základných právach a predovšetkým povinnostiach na strednej
škole. Uvedeným by sa v praktickej rovine mohli odstrániť mnohé rozpory ako aj konflikty. V rámci druhej
oblasti by mohla v súvislosti s realizáciou svojich kompetencií o uvedených rizikách a negatívach šíriť osvetu
medzi svojimi členmi Slovenská lekárska komora napr. v súvislosťou s povinnou každoročnou seminárnou
výučbou a to aj za prizvania odborníkov na právo alebo etiku, poprípade dané správanie regulovať a upraviť
v rámci etického kódexu, ktorý by bol zabezpečený vnútrokomorovými sankciami a ktorý by sa všetci členovia zaviazali rešpektovať.
20
21
22
23
zákon 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách
v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Disciplinárne opatrenia sú uvedené v článku VI §13 disciplinárneho poriadku Slovenskej lekárskej komory
k prenosu výkonu štátnej správy na samosprávne kraje dochádza osobitnými predpismi, v tomto prípade na základe § 46 zákona
576/2004 o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov
http://portal.statistics.sk/showdoc.do?docid=67074
103
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
POUŽITÉ ZDROJE
SALIN P.: Ekonomická harmonizace. Praha, Liberální institut, 2003. ISBN 80- 86389-26-X
TAKÁČOVÁ V.: Odovzdávanie zdravotnej dokumentácie medzi poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti,
2006 In: Zdravotnícke právo v praxi 3,
zákon 122/2013 o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
zákon 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch,
stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Zákon SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch
zákon č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon
INTERNETOVÉ ZDROJE A POUŽITÁ JUDIKATÚRA
http://portal.statistics.sk/showdoc.do?docid=67074
http://zdravezdravotnictvo.etrend.sk/podnikanie-v-zdravotnictve/vseobecna-zatlaci-na-konkurenciu-ajcez-male-a-stredne-nemocnice.html
http://zdravezdravotnictvo.etrend.sk/podnikanie-v-zdravotnictve/penta-potvrdila-kupu-troch-nemocnicv-banskobystrickom-kraji.html
R49/1983
R41/1970
R20/1986
R 63/1991
104
POVINNÉ OČKOVANIE
– PRÁVO ALEBO
POVINNOSŤ?
BC. KATARÍNA TOMKOVÁ
ABSTRAKT
Cieľom príspevku je oboznámenie sa s právnou úpravou povinnej vakcinácie na Slovensku
a načrtnutie možných riešení. V úvode sú ozrejmené protichodné názory spoločnosti na
povinnú vakcináciu. Časť spoločnosti považuje vakcináciu za nástroj pomáhajúci v prevencii
proti ťažkým chorobám, druhá časť spoločnosti pozerá na vakcináciu ako na nástroj využívaný
farmaceutickými spoločnosťami na zvyšovanie zisku. V príspevku sú uvedené právne aspekty
povinnej vakcinácie na Slovensku ako aj právna úprava v iných štátoch. V závere sa dostávam
k vyriešeniu otázky, či by mala byť vakcinácia právom alebo povinnosťou jednotlivca.
KĽÚČOVÉ SLOVÁ
Povinné očkovanie. Právo. Povinnosť. Náhrada škody. Výnimky.
ABSTRACT
The goal of this article is to become familiar with the legal regulations of obligatory vaccination
in Slovak Republic and the description of it’s possible solutions. The introduction clarifies
conflicting opinions of society on obligatory vacination. As the part of society deems the
vaccination as a tool which is helpful in prevention of serious diseases, the other part of society
looks on a vacination as a tool of famaceutical companies to increase their profit. This article
presents the legal aspects of obligatory vaccination in Slovakia as well as in other countries. In
the conclusion I provide some clarification if vaccination should be the individual’s right or an
obligation.
KEY WORDS
Obligatory vaccination. Right. Obligation. Exceptions.
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
ÚVOD
Vakcinácia je pojem, ktorý v súčasnosti vyvoláva polemiku, rozporuplné názory a často aj rozhorčenie.
Je to nástroj pomáhajúci v prevencii proti ťažkým chorobám alebo nástroj, využívaný farmaceutickými spoločnosťami na zvyšovanie zisku? Má byť vakcinácia pre jednotlivca právom alebo povinnosťou? Prevláda
právo spoločnosti nad právom jednotlivca?
V spoločnosti zaznamenávame dva protichodné prúdy. Prvá skupina ľudí považuje vakcináciu za najdôležitejší a najúčinnejší nástroj prevencie voči nebezpečným chorobám, ktoré ohrozujú populáciu a voči
ktorým stále pretrváva strach. Dôležitosťou takejto prevencie zdôrazňujú nutnosť ponechať zákonnú povinnosť podrobiť sa vakcinácii. Pre druhú skupinu ľudí je vakcinácia len prežitok minulosti, ktorý v niektorých
prípadoch spôsobuje ľudskému zdraviu viac škody ako úžitku. Snažia sa, aby povinná vakcinácia uložená
právnymi predpismi sa stala dobrovoľnou, teda povinnosť jednotlivca podrobiť sa vakcinácii by sa mala stať
možnosťou. Pri vakcinácii stoja voči sebe dva základné záujmy, a to záujem jednotlivca na ochranu svojho
života, súkromia, iných jeho práv a záujem spoločnosti na ochrane verejného zdravia. Ktorý z týchto záujmov má prednosť? Je potrebné zohľadniť medicínske hľadisko, morálne, etické a v neposlednom rade aj
právne hľadisko tejto problematiky. Bolo by nerozvážne vyrieknuť jednostranný postoj, keďže pri existencii
širokej škály farieb nič nemôže byť len čierne alebo biele. Cieľom mojej práce je priblížiť momentálny stav
právnej úpravy a poukázať na možné riešenia.
Bývalý ombudsman doc. JUDr. Pavol Kandráč, CSc. v upovedomení o odložení podnetu vo veci Udeľovania pokút zo strany RÚVZ SR rodičom, ktorí odmietajú podrobiť svoje deti tzv. povinnému očkovaniu
a ďalšie praktiky porušujúce ľudské práva, uvádza: „V Deklarácii práv dieťaťa sa vo všetkých článkoch hovorí, že
dieťa už od narodenia má právo na zabezpečenie ochrany a blaha. K takejto ochrane patrí podľa záverov zasadnutia
UNICEF v Budapešti aj ochrana dieťaťa pred infekčnými chorobami očkovaním. Nikto, ani jeho rodič, nemá právo
mu túto ochranu uprieť.“1 Odporcovia povinného očkovania naň hľadia ako na riziko, pri ktorom nežiadúce
účinky prevažujú nad pozitívami, ktoré povinné očkovanie prináša opierajúc sa o výklad článku 5 Dohovoru
o ľudských právach a biomedicíne, ktorý stanovuje: „ Zásah v oblasti zdravia sa môže vykonať iba vtedy, ak
osoba, ktorej sa týka,bola informovaná a so zásahom vyjadrila súhlas. Pred zákrokom musí byť osoba primerane
informovaná o jeho účele a povahe, ako aj o následkoch a rizikách zákroku. Príslušná osoba môže svoj súhlas kedykoľvek slobodne zrušiť.“2
Odporcovia povinného očkovania spochybňujú nutnosť povinného očkovania opierajúc sa o tri východiskové kategórie:
1. Strach z vedľajších účinkov
2. Nepatrný počet výskytu chorôb
3. Náboženské, morálne a filozofické dôvody, výhrada svedomia
Ide o racionálne obavy?
Právna úprava tejto problematiky je rozdielna nie len vo svete, ale aj v samotnej Európskej únii. Krajiny
môžeme rozdeliť na krajiny s povinným očkovaním a krajiny s dobrovoľným očkovaním, prípadne so zmiešaným systémom úpravy.
V roku 2010 Vaccine European New Integrated Collaboration Effort (Benátky) uskutočnila prieskum
s cieľom dozvedieť viac o tom, ako sú realizované národné očkovacie programy, ktoré sú odporúčané alebo povinné. Informácie boli zhromaždené zo všetkých 27 členských štátov EÚ, Islandu a Nórska. Celkovo 15 krajín nemá žiadne povinné očkovanie, zvyšných 14 má aspoň jedno povinné očkovanie, ktoré je
súčasťou ich programu. U ôsmich z 15 krajín majú niektoré krajiny zmiešanú stratégiu odporúčaných
a povinných očkovaní.3
1
2
3
VOLČKO, V., HUSOVSKÝ, T.: Právne aspekty vakcinácie; In: Slovenský lekár, 2012, č. 9-10.
Zákon 40/200 5 Dohovor o ľudských právach a biomedicíne
http://www.eurosurveillance.org/ViewArticle.aspx?ArticleId=20183
107
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
I. Právna úprava na Slovensku
V slovenskej právnej úprave zákon 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ako „zákon o ochrane zdravia“) všeobecne zakotvuje „povinnosť
FO podrobiť sa osobitnému a mimoriadnemu očkovaniu, očkovaniu pri úrazoch, poraneniach a nehojacich sa ranách,
očkovaniu pred cestou do zahraničí, očkovaniu, ak osoba patrí do osobitnej skupiny obyvateľstva na predchádzanie
vzniku a šíreniu prenosných ochorení.“4 Spomenuté ustanovenie neplatí v prípadoch, ak by boli známe kontraindikácie.5 Ustanovenie § 56 ods. 2 zakotvuje, že za nepodrobenie sa povinnému očkovaniu možno uložiť pokutu v súhrnnej výške 331 eur. Konkrétnejšiu úpravu, ktorá stanovuje podrobnosti o očkovaní, jeho druhy,
ako aj konkrétne očkovacie postupy pri jednotlivých druhoch očkovania, upravuje vyhláška Ministerstva
zdravotníctva Slovenskej republiky č. 585/2008 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení (ďalej len ako „vyhláška“).
Je potrebné položiť si otázku, či je takéto zakotvenie povinnosti očkovania v súlade s Ústavou Slovenskej
republiky (ďalej len ako „Ústava“).
Povinné očkovanie je nepochybným zásahom do základných práv a slobôd jednotlivca zaručených Ústavou. Možno spomenúť čl. 16 nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, pričom obmedzená môže byt len v prípadoch ustanovených zákonom. Prostredníctvom Ústavy je zaručená ochrana súkromia spätá s telesnou
integritou a materiálnymi hodnotami súkromnej povahy.6 Dochádza k obmedzeniu ďalších základných práv
a slobôd ako sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery, ktoré sa zaručujú, ale aj samotné
právo na život.
Ústava nám umožňuje úpravu medzí základných práv a slobôd len formou zákona. Orgány výkonnej moci nesmú svojou normotvorbou obmedziť základné práva a slobody7, teda účelom článku 13 ods. 2 Ústavy je určiť
formálnu záruku obmedzenia základných práv a slobôd. Ukladať povinnosti je podľa ustanovenia čl. 13 ods.
l písm. a) Ústavy možné iba zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných
práv a slobôd. Ak chceme uložiť povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu, v dôsledku ktorej dochádza
k obmedzeniu základných práv a slobôd, v takomto prípade povinnosť musí mať formu zákona a táto právomoc je len v rukách zákonodarného zboru Slovenskej republiky.
Podľa môjho názoru na základe uvedeného, zákon o ochrane zdravia nešpecifikuje prípady, v ktorých je
nutné dieťa očkovať a ani neodkazuje na osobitný právny predpis právnej sily zákona, ktorý by povinné očkovanie konkrétne upravoval. Povinné očkovanie je zásahom do ich základných práv a slobôd, tento zásah je
upravený v podzákonnom právnom akte vyhláške a teda možno predpokladať, že takýto právny stav nie je
súlade s článkom 13 Ústavy.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“) vo svojom náleze konštatuje „zákon nemôže splnomocniť orgán výkonnej moci na vydanie právneho predpisu nižšej právnej sily, ktorý by upravoval medze základných práv a slobôd. Ústava zveruje právo určiť medze základných práv a slobôd len zákonodarnému zboru.“8 V tomto náleze Ústavný súd konštatoval, že zákonné splnomocnenie na vydanie všeobecne záväzného právneho
predpisu nižšej ako zákonnej právnej sily, ktorým by boli upravené ďalšie podmienky týkajúce sa medzí
ústavou zaručených práv, nie je ústavou dovolené a preto takýto predpis by nebol v súlade s Ústavou.
Najvyšší správny súd Českej republiky sa zaoberal sankcionovaním nedodržania povinnosti podrobiť sa
(povinnému) očkovaniu. Konštatoval, že ak sa zákonodarca rozhodne reprobovať dané konanie, hoci konanie zaradí do kategórie priestupkov, je potrebné, aby skutková podstata takéhoto priestupku bola úplne, jasne a určito
popísaná zákonom a úprava v podzákonnom právnom predpise nie je dostačujúca.9
4
5
6
7
8
9
§ 12 ods. 2 písm. d) zákona 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia
§ 51 ods. 1 písm. a) zákona 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia
DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky, Komentár: 2.vydanie, Šamorín, Heureka, 2007, s 176, ISBN 80-89122-38-8.
BRŐSTL, A a kol.: Ústavné právo Slovenskej republiky, Plzeň, Aleš Čeněk, 2010, s. 97, ISBN 978-80-7380-243.
Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 8/94, zo 6. októbra 1994.
Rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR 3 Ads 42/2010
108
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
Na základe vyššie uvedených tvrdení som dospela k záveru, že zákonná úprava povinného očkovania na
Slovensku nie je dostačujúca. Pokiaľ zákonodarca chce ponechať povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu, je potrebné prijať právnu úpravu s právnou silou zákona.
Považujem za potrebné poukázať na právny inštitút informovaného súhlasu v súvislosti s povinným očkovaním a jeho úpravou v našom právnom poriadku. V zmysle zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti,
službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnej starostlivosti“) očkovaniu ako poskytovaniu zdravotnej starostlivosti musí predchádzať poučenie ošetrujúcim zdravotníckym pracovníkom a informovaný
súhlas pacienta. Podľa § 11 ods. 8 písm. d) zákona o zdravotnej starostlivosti „má každý právo odmietnuť
poskytovanie zdravotnej starostlivosti okrem prípadov, keď je možné poskytnúť zdravotnú starostlivosť aj bez informovaného súhlasu.“ Prípady, kedy je možné poskytnúť zdravotnú starostlivosť bez informovaného súhlasu,
sú taxatívne vymedzené v § 6 ods. 9 zákona o zdravotnej starostlivosti, avšak povinné očkovanie v tomto výpočte nenachádzame. Je otázne, či náš zákonodarca prípad povinného očkovania opomenul nedopatrením
alebo úmyselne. Možno predpokladať, že ak je niečo povinné, tak súhlas sa automatický predpokladá. Avšak
podľa môjho názoru, na základe súčasnej právnej úpravy je potrebné, aby pacient dal informovaný súhlas
a boli mu poskytnuté dostatočné informácie, aby mohlo slobodne dôjsť k informovanému súhlasu.
II. Náhrada škody spôsobená na zdraví
Pokiaľ náš zákonodarca chce ponechať zákonnú povinnosť podrobiť sa očkovaniu, tak je potrebné vysporiadať sa s náhradou škody, ktorá pacientovi vznikne na zdraví v dôsledku očkovania. O tom, že v niektorých prípadoch má očkovanie negatívne účinky (a niektoré môžu zdravie pacienta poškodiť trvale) nie je
potrebné polemizovať. Je však dôležité vyriešiť otázku, kto je zodpovedný a kto uhradí prípadnú škodu na
zdraví. Náhrada škody na zdraví spôsobenej v dôsledku povinného očkovania je rozsiahlou témou, preto sa
tejto témy len dotknem.
V našej právnej úprave absentuje odškodňovacia schéma, ktorá by pokrývala negatívne následky spôsobené očkovaním. Požiadavka zakotviť odškodňovanie do legislatívy je čoraz silnejšia, keďže ide o zdravotný výkon, ktorý je vynucovaný štátom. Dohovor o ľudských právach a biomedicíne v článku 24 stanovuje,
že „osoba, ktorá utrpela neprimerané poškodenie ako výsledok zákroku, má nárok na spravodlivé odškodnenie podľa
podmienok a postupov ustanovených zákonom“.10 Napríklad podľa nemeckej právnej úpravy sa obete poškodenia očkovaním odškodňujú, i keď je v Nemecku očkovanie len odporúčané, nie povinné. Samozrejmejšie
by malo byť odškodňovanie obetí očkovania v prípadoch, ak štát očkovanie povinne nariaďuje. V minulých
rokoch sa k požiadavke zakotvenia odškodňovacích schém opakovane vyjadril aj bývalý ombudsman Slovenskej republiky doc. JUDr. Pavol Kandráč, CSc., vo svojom stanovisku uviedol: „...vo Francúzskej republike
pôsobí národná agentúra zaoberajúca sa týmito otázkami - Office National ďindemnisation des accidents médicaux.
V Rakúskej republike existuje od roku 1973 zákon o ujme spôsobenej očkovaním, ktorý umožňuje získať
rôzne formy odškodnenia, avšak len pri určitých presne stanovených očkovaniach. Pritom stačí preukázať
iba pravdepodobnosť príčinného vzťahu medzi očkovaním a škodou spôsobenou na zdraví,ktorá sa vyskytla
po očkovaní. Rovnako i Spolková republika Nemecko odškodňuje ľudí, ktorých zdravie bolo poškodené
očkovaním, a to v prípade očkovania nariadeného zákonom, na základe zákona, ako aj v prípade verejne odporúčaného očkovania. Odškodňovacia schéma funguje aj vo Veľkej Británii, kde poškodená osoba môže
získať odškodnenie až do výšky 120 000 libier šterlingov...“11
Podľa súčasnej právnej úpravy uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej na zdraví by bolo značne problematické, keďže musí byť preukázaná príčinná súvislosť medzi očkovaním a poškodením zdravia.
Zahraničné právne úpravy miesto preukázania príčinnej súvislosti požadujú preukázanie pravdepodobnosti
existencie príčinnej súvislosti v súlade s judikatúrou Európskym súdom pre ľudské práva.12
10
11
12
Zákon 40/2000 Z.z.. Dohovor o ľudských právach a biomedicíne
http://rizikaockovania.sk/leg/ombudsman_2011-01-11.pdf
Pozri CASE OF KOVAČEVIĆ v. CROATIA (Application no. 12775/02)
109
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
Iným príkladom právnej úpravy, ktorou by sa náš zákonodarca mohol inšpirovať, je zakotvenie povinného očkovania v Spojených štátoch amerických. V USA je očkovanie povinné vo všetkých štátoch, avšak
v jednotlivých štátoch existujú výnimky z povinného očkovania. V mnohých štátoch jednotlivci musia
namietať všetky vakcíny a nie len niektorú z vakcín, aby bolo možne použiť filozofické, osobné alebo náboženské výnimky. Priebeh získania výnimiek iných ako zdravotných závisí od špecifickej právnej úpravy
jednotlivých štátov.
Náboženské výnimky. Náboženské výnimky sa udeľujú na základe Prvého dodatku americkej Ústavy,
čo je právo slobodne vykonávať svoje náboženstvo. V prípade, ktorý stanovil precedens v tejto otázke, súd
konštatuje, že sloboda konať podľa vlastného náboženského vyznania je predmetom primeranej regulácie s odôvodnením, že to nesmie ohroziť blaho spoločnosti ako celku.
Výnimka je udeľovaná ľudom, ktorí vyznávajú náboženskú vieru odmietajúcu očkovanie do tej miery,
že povinné očkovanie predstavuje porušenie práva vykonávať ich náboženské presvedčenie.13 Právne úpravy
niektorých štátov definujú náboženské výnimky široko zahŕňajúc ich osobné náboženské presvedčenie ako
aj osobné filozofické presvedčenie. Ostatné štáty udeľujú náboženské výnimky na základe čestného prehlásenia farára alebo duchovného poradcu, ktoré potvrdzujú príslušnosť k cirkvi alebo náboženskej organizácii.
Rodičia musia v škole predložiť list, v ktorom budú uvedené vakcíny, ktorých sa na základe viery vzdali.14
Filozofické výnimky. V niektorých štátoch USA zákony oprávňujú rodičov odmietnuť očkovanie z dôvodu osobného, morálneho alebo iného presvedčenia. Pred nástupom dieťaťa do školy sa vyžaduje, aby rodičia predložili písomné vyhlásenie miestnemu úradu, že očkovanie je v rozpore s ich presvedčením a taktiež
ako pri náboženských výnimkách predložiť v škole list, v ktorom sú uvedené vakcíny, ktorých sa vzdali.15
Medicínske výnimky. Všetkých 50 štátov umožňuje lekársku výnimku z očkovania. Doklad o lekárskej
výnimke musí mať formu podpísaného vyhlásenia lekára (MD) alebo doktora osteopata (DO ), že očkovanie
jednou alebo viacerými vakcínami by mohlo byť škodlivé pre zdravie jedinca. Väčšina štátov neumožňuje chiropraktikom (DC) udeľovať lekárske výnimky z očkovania. Vyhlásenie lekára je v niektorých štátoch automaticky
akceptované, v iných štátoch je možné, aby ministerstvo zdravotníctva zrušilo udelenú výnimku, ak si nemyslia, že oslobodenie od očkovanie bolo udelené oprávnene. Výnimky sú uvedené na oficiálnom zozname.
Medzi medicínske výnimky z očkovania zaradzujeme dôkaz imunity. Niektoré štáty umožňujú výnimky
z očkovania pri niektorých chorobách, ak môže byť preukázaná existencia imunity voči danej chorobe. Imunita môže byť preukázaná, ak dospelý človek alebo dieťa mali prirodzenú chorobu alebo boli očkovaní. Súkromné zdravotnícke laboratória testujú krv a merajú hladinu protilátok prítomných v krvi, napr. na osýpky
alebo čierny kašeľ. Ak je hladina protilátok dostatočne vysoká v súlade s uznanými normami, v takom prípade môže byť udelená výnimka na základe dôkazu imunity.16
III.Povinné očkovanie možnosťou alebo povinnosťou?
Je sporné, či môže výklad právnych noriem ovplyvniť tak dôležitú oblasť práva. Z môjho pohľadu nemôžeme túto problematiku vyriešiť prostým právnickým výkladom právnych noriem, ale je to oblasť, v ktorej musia nájsť jednotné stanovisko lekári, na základe vzájomnej komunikácie s teoretikmi morálky, etiky
a v neposlednom rade s právnikmi, keďže ide o zásadný zásah do práv jednotlivca, ktorý reprezentuje súkromný záujem oproti ktorému stojí verejný záujem, ktorý chráni verejné zdravie spoločnosti tým, že dochádza k obmedzeniu základných práv a slobôd jednotlivca.
Z právneho hľadiska prechod na dobrovoľné očkovanie je zrejme logickým dôsledkom rozvoja demokracie. Musíme si však položiť otázku, či je slovenská spoločnosť pripravená a dostatočne zrelá na takýto krok.
Doc. MUDr. Roman Chlíbek, Ph.D., vedecký sekretár Českej vakcinologickej spoločnosti ČLS JEP,
pre Medical Tribune uvádza: „Pokud se česká populace začne dívat na očkování jako na nástroj snižující riziko
13
14
15
16
The First Church of Christ, Scientist (Christian Science) cirkev, ktorej princípy zakazujú invazívne liečebné postupy ako je očkovanie
http://www.nvic.org/vaccine-laws.aspx#
GOSTIN, L.: Punlic health law and ethics, s. 380
http://www.nvic.org/vaccine-laws.aspx#
110
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
vzniku nemoci u jednotlivce a také jako nástroj zabraňující dalšímu přenosu infekcí mezi námi všemi, pak je možné
přejít na dobrovolnost.”17
JUDr. Zuzana Candigliota, právnička Ligy ľudských práv, uviedla vo svojom vyjadrení, že nie je dôvod
myslieť si, že prechodom na dobrovoľné očkovanie by bolo ohrozené verejné zdravie. Dôkazom toho sú fungujúce systémy dobrovoľného očkovania v celej rade európskych štátov, kde nikdy očkovanie nebolo povinné
alebo zo systému povinného očkovania prešli na dobrovoľné.
Väčšina ľudí nechá svoje dieťa zaočkovať, pretože je presvedčená o prospešnosti očkovania alebo im
to odporučí lekár. K zbytku obyvateľstva by mali lekári pristúpiť inak. Miesto vyhrážania sa pokutami by
mali začať vysvetľovať k čomu je ktoré očkovanie dobré. Profesionálne by sa museli vysporiadať s otázkami rodičov ohľadom rizík vakcín. Pozitívum vidím v tom, že lekári, ktorí sú presvedčení o prospešnosti
vakcín, by sa museli vzdelávať a získavať nové informácie. Dnes väčšina ľudí vníma povinné očkovanie ako
čistý fakt, ktoré musíme podstúpiť aj bez dostatočného vysvetlenia pozitív a možných nežiaducich účinkov. Prechod na dobrovoľné očkovanie by posilnil dôveru medzi lekárom a pacientom, keďže v súvislosti
s povinným očkovaním sa lekári dostavajú do konfliktu svedomia nie len rodičov, ktorí majú na očkovací
kalendár iný názor, ale aj samotným svedomím lekára. V niektorých prípadoch rodičia chcú len očkovanie
odložiť alebo očkovať inou vakcínou. Lekár na jednej strane chce vyjsť v ústrety rodičom a na druhej strane
má obavy z kontroly a postihu Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ďalej len ako „úrad“).
Dochádza k tomu, že lekári rodiny úradu nahlasujú, čo narúša dôveru vo vzťahu lekár- pacient. Zároveň tým
porušujú lekársku mlčanlivosť, keďže súčasná právna úprava neumožňuje z vlastnej iniciatívy poskytovať
osobné údaje o dieťati.18
ZÁVER
Povinné očkovanie môže byť považované za spôsob, ako zlepšiť dodržiavanie očkovacích programov.
Avšak v súlade s mnohými programami v Európe je očkovanie iba odporúčané. Na európskej úrovni môžeme
získať viac informácii o rozmanitosti vakcinácie a krajiny s dobrými výsledkami môžu pomôcť na základe
svojich skúseností ostatným krajinám prispôsobiť očkovacie stratégie. Je však potrebné každý návrh očkovacej stratégie prispôsobiť miestnym podmienkam s prihliadnutím na návyky a kultúrnu heterogenitu
v rámci Európy. Na základe vyššie uvedeného pri zohľadnení sociálnej situácie na území Slovenskej republiky považujem za správne ponechanie generálneho zákonného príkazu podrobiť sa povinnému očkovaniu.
Zároveň však je potrebné právne zakotviť široký rámec výnimiek z povinného očkovania- filozofické, osobné, náboženské alebo zdravotné výnimky. Považujem za dôležité uviesť súčasnú právnu úpravu do súladu
s Ústavou a v zákonnej forme zakotviť aj mechanizmus odškodnenia osôb poškodených očkovaním.
17
18
http://www.tribune.cz/clanek/18917-co-by-prineslo-dobrovolne-ockovani
http://www.tribune.cz/clanek/18917-co-by-prineslo-dobrovolne-ockovani
111
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
POUŽITÁ LITERATÚRA
ODBORNÉ PUBLIKÁCIE
BRŐSTL, A a kol.: Ústavné právo Slovenskej republiky, Plzeň, Aleš Čeněk, 2010, s. 97, ISBN 978-80-7380-243.
DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky, Komentár: 2.vydanie, Šamorín, Heureka, 2007, s 176, ISBN
80-89122-38-8.
GOSTIN, L.: Punlic health law and ethics, s. 380
KOTIRA, P., ČAPKOVIČOVÁ, A.: Očkovanie detí – právo alebo povinnosť?; Justičná revue, 64, 2012, č. 4.
VOLČKO, V., HUSOVSKÝ, T.: Právne aspekty vakcinácie; In: Slovenský lekár, 2012, č. 9 – 10.
JUDIKATÚRA
Rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR 3 Ads 42/2010
Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 8/94, zo 6. októbra 1994.
CASE OF KOVAČEVIĆ v. CROATIA (Application no. 12775/02)
PRÁVNE PREDPISY
Zákon 40/2005 Z.z. Dohovor o ľudských právach a biomedicíne
Zákon 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia
INTERNETOVÉ STRÁNKY
Co by přineslo dobrovolné očkování?, [online]. 2010. [cit. 26. 08. 2010]. Dostupný na internete: www.tribune.cz
Mandatory and recommended vaccination in the eu, iceland and norway: results of the venice 2010
survey on the ways of implementing national vaccination programmes, [online]. 2012. [cit. 31. 05. 2012 ].
Dostupný na internete: http://www.eurosurveillance.org/ViewArticle.aspx?ArticleId=20183
State Law & Vaccine Requirements, [online]. Dostupný na internete: http://www.nvic.org/vaccine-laws.aspx#
Verejný ochranca práv (ombudsman): Slovenská právna úprava povinného očkovania je protiústavná,
[online]. 2011. [cit. 24.01. 2011 ]. Dostupný na internete: http://rizikaockovania.sk/leg/ombudsman_2011-01-11.pdf
112
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
DETENČNÉ KONANIE
– JE ZABEZPEČENÁ
OCHRANA PRÁV DUŠEVNE
CHORÝCH OSÔB?
BC. MIROSLAVA DUCHOVÁ
113
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
ABSTRAKT
Príspevok je orientovaný na problematiku núteného poskytovania zdravotnej starostlivosti
osobám trpiacim duševnou poruchou a s ňou spojených problémov, keďže napriek tomu, že
právo fyzickej osoby disponovať svojím zdravím predstavuje absolútne právo, právne normy
stanovujú možnosti jeho obmedzenia. Cieľom je upriamiť pozornosť na špecifiká nútenej
zdravotnej starostlivosti, t.j. zásahy do ľudských práv, ku ktorým v týchto prípadoch dochádza,
priblížiť zákonnú úpravu detencie v podmienkach Slovenskej republiky a poukázať na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva pri riešení otázok z tejto problematiky vyplývajúcich.
KĽÚČOVÉ SLOVÁ
Nútené poskytovanie zdravotnej starostlivosti; Európsky súd pre ľudské práva
ABSTRACT
The contribution is focused on the issue of the provision of compulsory treatment to persons
suffering from mental disorder. Despite the fact that the right to dispose of your health is an
absolute right of a natural person, the law provides for its limitations. The aim of contribution
is to highlight the specifics ofcompulsory treatment, limiting human rights,and to present legal
regulation of detention in Slovak republic and also point out relevant case law of the European
Court of Human Rights.
KEY WORDS
Legal regulation of compulsory treatment in Slovakia; The European Court of Human Rights
114
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
ÚVOD
Jedným z najdôležitejších predpokladov poskytnutia zdravotnej starostlivosti je informovaný súhlas pacienta, ktorý je dôležitou súčasťou moderného ponímania zdravotníctva a výrazným spôsobom
zapája pacienta do procesu liečby, pričom zvyšuje jeho právne povedomie v súvislosti s poskytovaním
zdravotnej starostlivosti.1
Zdravotnú starostlivosť však možno za určitých (zákonom predvídaných) okolností poskytovať aj bez
súhlasu pacienta, prípadne jeho zákonného zástupcu. Takéto nútené poskytovanie zdravotnej starostlivosti
v sebe zahŕňa určité špecifiká, zásahy do ľudských práv, predovšetkým do práva na osobnú slobodu. V tejto
súvislosti je tiež na mieste hovoriť aj o obmedzení práva na telesnú integritu, nakoľko zdravotná starostlivosť je bezpochyby spojená s vyšetrovacími a liečebnými úkonmi. Je preto pochopiteľné, že takéto obmedzenie si žiada zákonnú reguláciu práva hmotného, ako aj procesné garancie zákonnosti tohto postupu.
Odovzdanie chorého do ústavu zdravotnej starostlivosti bez jeho súhlasu teda nepochybne predstavuje
vážny zásah do jeho základných práv, garantovaných nie len našou vnútroštátnou právnou úpravou, ale
aj prostredníctvom medzinárodných dohovorov. Nemožno preto ponechať iba ústavnému zdravotníckemu
zariadeniu vyhodnotenie splnenia podmienok pre nedobrovoľné umiestnenie osoby do ústavu. Určitú ,,poistku‘‘ (aj keď nedokonalú) predstavuje v tomto prípade tzv. ,,detenčné konanie‘‘, upravené v § 191 a nasl.
Občianskeho súdneho poriadku.2
I. Právna úprava detencie v podmienkach Slovenskej republiky
Ako sme už spomínali, poskytnúť zdravotnú starostlivosť možno za určitých podmienok aj bez informovaného súhlasu. Zákon č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním
zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,zákon o zdravotnej starostlivosti ’’) v § 6 ods. 9 uvádza taxatívny výpočet prípadov, kedy jej poskytnutie nie je informovaným súhlasom
podmienené, pričom v písm. d) uvádza, že informovaný súhlas sa nevyžaduje v prípade ,,ambulantnej alebo
ústavnej starostlivosti, ak sa jedná o osobu, ktorá v dôsledku duševnej choroby alebo s príznakmi duševnej poruchy
ohrozuje seba alebo svoje okolie, alebo ak hrozí vážne zhoršenie jej zdravotného stavu.‘‘ Ďalej v § 9 ods. 4 uvádza, že ak ide o ústavnú starostlivosť, na ktorú sa nevyžaduje súhlas podľa predchádzajúceho citovaného
ustanovenia, poskytovateľ je povinný prevzatie osoby do ústavnej starostlivosti oznámiť do 24 hodín súdu,
v obvode ktorého sa zdravotnícke zariadenie nachádza. Súd rozhodne o zákonnosti dôvodov prevzatia do
ústavnej starostlivosti, pričom do jeho rozhodnutia možno vykonávať len také zdravotné výkony, ktoré sú
nevyhnutné na záchranu života a zdravia osoby alebo na zabezpečenie jej okolia.
Čo sa týka samotného konania o vyslovenie prípustnosti prevzatia alebo držania v ústave zdravotnej
starostlivosti (ide o tzv. detenčné konanie), ktorého úprava je obsiahnutá v Občianskom súdnom poriadku,
to pozostáva z dvoch častí:
Súd, v obvode ktorého sa ústav nachádza, a v ktorom došlo k umiestneniu osoby, rozhoduje o prípustnosti prevzatia do ústavu, teda, či k prevzatiu došlo zo zákonných dôvodov, a to do 5 dní od prevzatia
uznesením. Ak súd vyslovil, že prevzatie chorého bolo uskutočnené v súlade so zákonnými dôvodmi, pokračuje konanie o vyslovenie prípustnosti jeho ďalšieho držania v ústave. Rozsudok musí súd vyhlásiť do
3 mesiacov od výroku o prípustnosti prevzatia do ústavu.3
1
2
3
Bližšie pozri Hospitalizácia a obmedzenie voľného pohybu bez informovaného súhlasu dotknutej osoby. Ošetrovateľský obzor. [online]
1-2/2007. [cit. 2013-12-11]Dostupné na: <www.osetrovatelsky.herba.sk/1-2-2007/hospitalizacia-a-obmedzenie-volneho-pohybu-bezinformovaneho-suhlasu-dotknutej-osoby>
Zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
§ 191 b a nasl. zákona č. 99/1963 Zb.
115
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
II. Rozsah dokazovania v detenčnom konaní a judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva
Ako už bolo vyššie načrtnuté, nútené poskytovanie zdravotnej starostlivosti predstavuje výrazný zásah
do základného práva na osobnú slobodu,4 ktoré zaručuje čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky.5 Takýto zásah
oprávnene vzbudzuje morálne dilemy a časté otázky ohľadom zákonnosti realizácie postupu obmedzenia
práva pacienta, na riešenie ktorých v mnohých prípadoch nepostačuje vnútroštátna právna úprava.
Pri posudzovaní, či prevzatie do ústavu podľa § 191b ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku bolo uskutočnené zo zákonných dôvodov, nepostačuje, aby bol vypočutý chorý a jeho ošetrujúci lekár. Podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky by bol takýto postup akceptovateľný, ak by z týchto dvoch dôkazov bez akýchkoľvek pochybností vyplývalo, že ku prevzatiu do ústavu došlo zo zákonných dôvodov. Z takéhoto postupu
súdov (ak by neprihliadali na špecifiká konkrétneho prípadu) by však hrozilo zneužívanie tohto inštitútu.6
Medzi základné podmienky zákonnosti zadržania patrí existencia duševnej choroby pacienta, ktorá vyvoláva jeho nebezpečné správanie, pričom medzi chorobou a nebezpečným konaním musí byť vzťah príčiny
a následku. Samotná prítomnosť duševnej choroby bez iného nie je dôvodom pre nútené zadržanie.7
Vo vzťahu k vzájomnej prepojenosti choroby a nebezpečnosti Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 79/93 vyslovil názor, že ,,Preto obmedzenie osobnej slobody nemôže byť samozrejmosťou vždy, keď sú na to zdravotné dôvody. Len vtedy, keď spoločenský záujem preváži nad záujmami chorého,
Ústava Slovenskej republiky a v súvislosti s jej ustanoveniami zákonom o starostlivosti o zdravie ľudu a Občiansky súdny poriadok dovoľuje obmedziť osobnú slobodu chorého bez jeho súhlasu, či dokonca proti jeho výslovne
prejavenému nesúhlasu.‘‘...8
Na inom mieste svojho rozhodnutia Ústavný súd SR pokračuje „Na dôkaz splnenia tejto podmienky (ochorenia) nestačí tvrdenie osoby, alebo osôb domáhajúcich sa prevzatia iného do ústavnej starostlivosti bez
jeho súhlasu. Súd musí zistiť, či k prevzatiu došlo preto, lebo chorý naozaj ohrozil seba alebo svoje okolie spôsobom, ktorý je dostatočne závažný na to, aby sa obmedzila osobná sloboda a musí sa vykonať aj výsluch chorého
a ošetrujúceho lekára.”...9
Samotné ohrozenie však nesmie mať podobu potenciálneho prejavu, ktorý môže byť chorobou neskôr
vyvolaný. Musí byť bezprostredné a aktuálne, pretože len takýto stav nebezpečenstva vyvolaný duševnou
chorobou je dôvodom na zadržanie pacienta.10
V praxi býva spoľahlivé preukázanie, že došlo k naplneniu oboch podmienok, 11 aj v spojitosti s problematickým pojmom duševnej choroby, obtiažne. Slovenská úprava neobsahuje výpočet psychických chorôb,
ktorých prítomnosť odôvodňuje nútené zadržanie a ani samotný pojem ,, duševná porucha ‘‘ nie je v zákone
pre účely nútenej hospitalizácie stanovený.
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP‘‘) v rozhodnutí Winterwerp v. Holandsko (1979) rovnako ako v rozhodnutí ASHINGDANE v. Spojené kráľovstvo (1985) konštatuje, že ani Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,Dohovor‘‘) neuvádza, čo sa má rozumieť pod slovami „duševne
choré osoby‘‘. K vymedzeniu pojmu ESĽP pristupuje negatívnym spôsobom, keď hovorí, že skutočnosť, že sa
osoba správa v rozpore so spoločensky zaužívanými štandardami, je zvláštna a má nezvyčajné zvyky, ktoré
vzbudzujú pohoršenie ešte samo o sebe neznamená, že trpí duševnou poruchou (Winterwerp v. Holandsko
4
5
6
7
8
9
10
11
Právo na osobnú slobodu je tiež zaručené prostredníctvom čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 8 Listiny základných ľudských práv a slobôd.
Ústavný zákon č. 460/1992 Zb. ÚSTAVA Slovenskej republiky v znení neskorších ústavných zákov
Nález Ústavného súdu SR z 3. júla 2013, sp. zn. I. ÚS 193/2013-56
Rozsah dokazovania v detenčnom konaní. Najprávo. [online] 23. 10. 2013 [cit. 2013 -12-11]. Dostupné na <www.najpravo.sk/judikatura/obcianske-procesne-pravo/dokazovanie/rozsah-dokazovania-v-detencnom-konani.html>
Uznesenie Ústavného súdu SR I. ÚS 73/93 Dostupné online <http://portal.concourt.sk/pages/viewpage.action?pageId=1277961>
Tamtiež
Rozsah dokazovania v detenčnom konaní. Najprávo. [online] 23. 10. 2013 [cit. 2013 -12-11]. Dostupné na <www.najpravo.sk/judikatura/obcianske-procesne-pravo/dokazovanie/rozsah-dokazovania-v-detencnom-konani.html>
Jedná sa o preukázanie duševnej poruchy a nebezpečnosť
116
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky č. 1/2014
(1979), ASHINGDANE v. Spojené kráľovstvo (1985). Podľa ESĽP však tento stav nemôže mať konečnú interpretáciu a je prirodzené očakávať, že sa bude vyvíjať rovnako ako sa bude vyvíjať aj psychiatria ako veda.12
V prípade Shulepova v. Rusko (2009) ESĽP konštatoval, že obmedzenie osobnej slobody považovanej
za duševne chorú musí byť v súlade so zmyslom článku 5 ods. 1 Dohovoru s cieľom vyjadreným v písm. e),
ktorý zabraňuje pozbaveniu osôb osobnej slobody svojvoľným spôsobom. Na základe toho súd vyslovil, že
vzhľadom k ustálenej judikatúre, osoba nemôže byť vyhlásená za duševne chorú a pozbavená osobnej slobody, pokiaľ nie sú kumulatívne splnené nasledujúce podmienky :
1. osoba sa preukázateľne javí ako duševne chorá
2. stupeň alebo druh duševnej poruchy si vyžaduje nútené obmedzenie
3. odôvodnenosť ďalšieho obmedzenia závisí na pretrvávaní tejto poruchy13
Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach teda formuloval základné postuláty
zákonného zadržania.
V súvislosti s detenciou je nevyhnutné analyzovať aj motív zadržania pacienta. Z tejto problematiky
vznikajú predovšetkým otázky, či môžeme hovoriť skôr o snahe ochrániť chorú osobu, prinavrátiť jej zdravie, alebo o snahe chrániť okolie pred nebezpečným správaním chorej osoby? Teda či prevláda jej liečebný
alebo bezpečnostný motív.
Treba povedať, že oba motívy sú vzájomne prepojené, avšak podľa ESĽP prioritu má mať ochrana spoločnosti pred nebezpečným správaním pacienta, pretože prevalencia liečebného dôvodu by mohla zasahovať
do práva na súkromie pacienta.14
ZÁVER
Držanie pacienta v ústavnom zdravotníckom zariadení, ktoré je v rozpore s jeho prejavenou vôľou predstavuje obmedzenie, zásah do základných práv a slobôd a s tým súvisiace problémy. Slovenská zákonná úprava nerieši všetky problémy, ktoré vyplývajú z tejto citlivej problematiky. Jednoznačne sa nejedná o odpovede na jednoduché otázky, avšak určité možnosti riešenia ponúka vo svojich rozhodnutiach Európsky súd
pre ľudské práva.
12
13
14
Rozsah dokazovania v detenčnom konaní. Najprávo. [online] 23. 10. 2013 [cit. 2013 -12-11]. Dostupné na <www.najpravo.sk/judikatura/obcianske-procesne-pravo/dokazovanie/rozsah-dokazovania-v-detencnom-konani.html>
Rozsah dokazovania v detenčnom konaní. Najprávo. [online] 23. 10. 2013 [cit. 2013 -12-11]. Dostupné na <www.najpravo.sk/judikatura/obcianske-procesne-pravo/dokazovanie/rozsah-dokazovania-v-detencnom-konani.html>
Rozsah dokazovania v detenčnom konaní. Najprávo. [online] 23. 10. 2013 [cit. 2013 -12-11]. Dostupné na <www.najpravo.sk/judikatura/obcianske-procesne-pravo/dokazovanie/rozsah-dokazovania-v-detencnom-konani.html>
117
Právo-medicína.sk / časopis medicínskeho práva a bioetiky.
Editori:
Mgr. Bc. Zuzana Zoláková
Mgr. Tomáš Lipták
Adresa redakcie:
Komora pre medicínske právo – MEDIUS
Mäsiarska 6
040 01 Košice
[email protected]
www.pravo-medicina.sk
www.medius.sk
Grafická úprava: Tonio, s. r. o.
Časopis vydáva Komora pre medicínske právo – MEDIUS.
ISSN: 1339-312X
ISSN: 1339-312X
Download

Právo-medicína.sk