KOTERBACHY OČAMI MÔJHO
DETSTVA
Oravcová (Melterová) Melánia
1
Motto : „ Žijem tak , aby som sa mohla pokojne obzrieť za seba “.
Myšlienky predkladané v práci sú napísané tak , ako som to cítila a prežila . Práca nemá obvyklé
členenie . Súčasťou práce je fotodokumentácia miest a udalostí , ktoré sú spomínané v texte .
Koterbachy očami môjho detstva.
Oravcová (Melterová) Melánia
© Oravcová Melánia
Nová Lesná, február 2012
2
Koterbachy očami môjho detstva.
„Národu možno odcudziť mnoho vecí: krajinu, pôdu, rieky aj mu vypáliť dediny. Národu
možno vziať slobodu, ale nie je možné mu ukradnúť jeho históriu, vyrvať mu to čo je
v jeho duši“, Jozef Cíger Hronský.
Obdivuhodný, veľmi statočný človek, starosta obce Rudňany, pán Miroslav
Blišťan pri príležitosti akcie „Stretnutie rodákov“ v roku 1995 povedal : „Rodisko nie je
len miesto ku ktorému nás viaže rodný list, rodisko nosí každý vo svojej duši. Minulosť
nie je mŕtva, ale žije v každom z nás, aj keď si to niekedy neuvedomujeme“.
Keď som sa dozvedela, že vláda v roku 1993 nariadila útlmový program baníctva,
rozhodla som sa zaznamenať niekoľko riadkov pre mojich potomkov, aby vedeli, že aj
v Koterbachoch sa žilo ťažko, ale krásne s veľkými duchovnými hodnotami. Baníctvo
malo na Spiši mnohoročnú tradíciu. Tu žili, rodili sa a umierali mnohé generácie, ktoré
posúvali život dopredu, strádali, tešili sa, bojovali s prírodnými silami, poskytovali celej
spoločnosti životne dôležité suroviny pre ďalší posun. Som optimistka a verím, že príde
znovu doba, keď múdri hospodári znovu objavia bohatstvo tohto kúta zeme a nastane
fáza obnovy tak, ako sa to opakuje už 700 rokov. „ Raz rozkvitne kvietok v tej malej
záhradke, veľkej ako dve dlane, obloženej skalkami nazbieranými na haldách“.
MUDr. Melánia Oravcová, (Melterová)
Február 2012
3
Koterbachy ležia v hornatej časti severného okraja Spišsko - gemerského
rudohoria, v hlbokom údolí dvoch hrebeňov Volovských vrchov. Pri vstupe do údolia po
ľavej strane sa hrebeň celým údolím až po obec Poráč prudko zvažuje. Na tejto strane
boli len malé možnosti prežitia a preto tam bolo len málo obydlí. Hrebeň bol porastený
hustým ihličnatým lesom. Na temeni boli lúky a ešte v roku 1908 tam bola obec Lendava
o ktorej mi rozprávala moja prababka. Prababka po mame bola bylinkárka a Lendavu
poznala. Kolovala tu povesť o žene s dieťaťom v náručí, ktorú stihol trest, keď niesla na
pole mužovi jedlo a dieťaťu utrela zadoček krajcom chleba. Za trest skamenela a v poli
stojí skala do dnes. Na temeni hrebeňa je les, lúky „Príhoh“ v úrovni Pätoráckej a ďalej
až po Poráč obhospodarovaná pôda poráčanov. Celým údolím sa tiahne úzka prašná
cesta, ktorá kopíruje polohu hrebeňa, má prudké stúpanie od Obrázka až po Baniská.
Z Banísk je vidieť panorámu Vysokých Tatier. Celé údolie sa otvára po pravej strane, kde
leží celá obec, všetky možnosti života obce. Ku všetkým usadlostiam viedli len úzke
prašné chodníky, okrem širšej Dolnej cesty. Dolná cesta bola mierna, bez stúpania, robila
okľuku okolo osád. Bol to mierny terén na úpätí druhého hrebeňa Volovských vrchov
stúpajúceho hore a na pravo. Za nimi bol len les až k vrcholu. Na temeni boli lúky.
V podhorí pri usadlostiach mali baníci – maloroľníci malé políčka a v oblasti Pätoráckej
kolónie boli väčšie pásy zeme, ktoré boli vo vlastníctve maloroľníkov - baníkov,
nazývané „Polianky“. Dolná cesta viedla od Banskej tržnice cez Hutu okolo kostola, cez
Zimné, Jahňacie, okolo novej školy a hore kopčekom cez mostík, tam sa spájala s Hornou
cestou. Väčšina stavieb od Banísk po Krajšlog - Krížovú jamu je postavená na
v minulosti vyvezených haldách, napríklad aj Pätoracká kolónia je „na halni“ a preto sa
k nej možno dostať len peši po chodníčku, hore halňou. Povoz musí ísť naokolo popod
Ždiarik, okolo šachty na dvor kolónie. Aj nové bývania postavené neskôr po roku 19401943 sú postavené na terasovo upravených haldách. Úrodnej zeme bolo pramálo. Všade
len piargy, hlušina, ale pre nás deti veľká zábava. Bolo to krásne. Bol tu siderit, barit,
chalkopyrit, tetraedrit, rumelka, hematit, magnetit. Samozrejme my deti sme to vtedy
nevedeli, ale jednou z najobľúbenejších výprav bolo hľadanie krásnych kameňov po
haldách.
Koterbachy očami môjho detstva. Koterbachy ako si ich pamätám. Do Koterbach
viedla úzka prašná cesta. V Koterbachoch hore cestou na ľavej strane vo veľkej skale v
hlboko vytesanom výklenku bol svätý obrázok, pri ktorom vždy boli kvietky . Keď sme
prechádzali okolo neho, prežehnali sme sa.
Vstupujeme na územie obce Koterbachy. Po pravej strane boli tri domy pre
robotníkov a jeden pre majstrov. Bývali tu Vágnerovci - naša rodina, Šindlerovci
a Klinkovci - Zlaťa. Nasledoval komplex fabriky, elektráreň, triedička - separácia, pece
a ortuťovňa. Povyše na rázcestí bola Banská tržnica, najväčší obchod, kde sa kupovalo na
objednávky a na knižku. Potom sa mesačne platilo. V tých miestach bola aj Korachova
krčma, po vojne Cvengrošova, keď sa pán Cvengroš ťažko ranený vrátil z frontu domov.
Na Dolnej ceste bola štvorbytovka pre robotníkov a dvojbytovka pre majstrov. Bývali
tam Bonkovci - futbalisti, Vadelovci, Siváčkovci a iní. Po pravej strane bola dielňa motorhaus a vchod do štôlne Rochus. Cestou ďalej bola Huta, kde boli malé murované
domy. Bývali tam Klorusovci, Koscelnikovci a Kalafutovci. Jeden od Klorusov bol
misionár, Koscelník bol fotograf na objednávku, Kalafut, toho času prvý inžinier
Koterbašan. Povyše na ľavo bola fara a oproti na briežku krásny drevený kostol
4
postavený z jedľového dreva. Ľudia sa smiali, že : „v Koterbachoch koscel zjedli“. Podľa
rozprávania mojich rodičov viem , že farárom bol pán Uhliarik, ktorý ma krstil, po ňom
nastúpil pán farár Ján Slodička, ktorý v roku 1946 navrhol Koterbachom nový názov,
Rudňany. Za farou bol dom, v ktorom bývali Šutakovci, boli úradníci, mali dve dcéry,
Evu a meno druhej si nepamätám. Po ceste býval obuvník Želihovsky, šil topánky z kože
na mieru, taktiež kapce zo súkna a opravoval obuv. Vždy nám šil trošku väčšie, keď nám
noha narastie. Pod špice a na podpätky dával pliešky, aby sa podrážka skoro nezodrala.
Topánky sme nosili aj jeden po druhom, keď nám nohy vyrástli a obuv bola zachovalá.
My sme nikdy nechodili boso. Po ceste ďalej bolo Zimné, celé v lese. Bolo tu 5 domov
pre robotníkov a 5 domov pre úradníkov. Vo fabrických domoch bývali Gromovsky,
Gňadekovci, Hrebenárovci, Jánošikovci. Všetkým Jánošikovým bola moja stará mama
krstná. Krstní rodičia mali povinnosť dochovať pri nešťastí všetky deti. V úradníckych
domoch bývali inžinier Fleišer, Jánošikovci, mali po jednej dcére. Fleišerova sa volala
Klára. Nikodim, Ratkovský a Kocikovci. Kocikovci mali dcéru Evu, o niečo staršiu ako
ja. Po ceste ďalej bola Rímskokatolícka ľudová škola. V jednom trakte bývali učitelia,
Imrich Kraviansky, riaditeľ, mal syna Mikuláša. Fehérová sa vydala za Kušníra, boli
bezdetní, učiteľ Fecko, Hozzová Mária, slobodná, moja učiteľka v prvej a v druhej triede
zo Spišských Vlách. Dvorštiak a Kraviansky boli veliteľmi Hlinkovej gardy. Asi to tak
v tom čase muselo byť. Školníkom bol Ján Lénik, mal dcéru Anču, ktorá bola moja
spolužiačka. Pri škole, cez cestu pod medzou, bolo futbalové ihrisko, neohradené, mávali
sme na ňom telocvik a hrával sa futbal. Peniaze za futbal sa zbierali do klobúka.
Neďaleko bola ohradená vodná nádrž, zásoba vody na rôzne účely. Do nej pritekal malý
potôčik, ktorý pretekal celými Koterbachami. Nádrž mala odtok ďalej vo forme potoka.
Nádrž sme volali Tóno. Koterbachy boli chudobné na vodu. Na jar cestou zo školy sme
sa zastavovali pri Tóne, kde bolo veľa žiab. Chytali sme ich, zabili so skalou, nohy
odrezali a doma s vajíčkom to bola pochúťka. Nik nás na to neupozornil, že sa to nesmie.
Brali sme to ako obživu. Povyše školy na pravo hore briežkom po strmom chodníku sme
sa dostali ku dvom domom, v ktorých bývali Hyžnajovci. Pani Hyžnajová bola pôrodná
asistentka. Veľmi šikovná zdravotníčka, bola tvrdá Slovenka, nevedela hovoriť nárečím,
hovorila krásne slovensky.
Po potlačení povstania sa u nej skrývali dvaja partizáni, ktorých ošetrila po
udalosti, ktorá sa udiala na Silvestra v roku 1944. Po večernej omši sme celý húf išli
domov z kostola. Keď sme boli pri škole začala prestrelka. Guľky nám lietali ponad
hlavy, niekto zakričal „k zemi“. Ležali sme pod medzou. Prišli ku nám nemeckí vojaci,
vohnali nás do školy. My sme nevedeli, čo sa robí, po jednom nás púšťali von zo školy.
Báli sme sa, že nás idú postrieľať. Kričali na nás - partizán vo ist partizán? Tých dvoch
partizánov chytili. Hore briežkom našli krvavú stopu v snehu. Zavreli ich do domu, kde
bola počas vojny v Podbrezovej zriadená nemecká škola pre deti Koterbašských Nemcov.
Partizánov zastrelili medzi Koterbachami a Spišskou Novou Vsou. Na Podbrezovej mali
dom Kumorovicovci, richtár Cvengroš - Panáško. Pán Cvengroš bol apolitický, boli mu
všetci občania rovní, nedal sa ovplyvniť ničím a nikým. Uznávaný chlap so svojimi
zásadami, tak sa o ňom hovorilo.
Za Podbrezovou napravo bola Zapálenica. Bývalo tam najviac robotníkov. Boli
tam hrazdené domy, Zapálenica bola vybudovaná tiež na starých haldách. Túto časť
Koterbách som málo poznala. Mala som odtiaľ spolužiaka, Joža Štefánika, Melikantovú
Marínu a Betu. Chodníkom do strmého kopca bol Závistlivec. Bolo tam niekoľko domov.
5
Osadníci boli baníci, ale mali na vtedajšiu dobu dosť veľké lúky a role, chovali dobytok
a mali sa trochu lepšie ako my. Večer sme sa dívali z okien, ako blikajú karbidové
lampáše, keď idú o desiatej zo smeny domov. Cez Závistlivec sme chodili pešo do
Vondríšľa.
Vrátime sa na rázcestie od tržnice na hlavnú Hornú cestu. Na Hornej ceste bývali
Suchí, mali obchod s miešaným tovarom. Ich syn Lajoš Suchý bol chorý a do školy
chodil len sporadicky. Nad cestou ďalej bol murovaný dvojdom pre úradníkov, kde
bývali Šimkulakovci, boli vážení úradníci. Ďalej v zatáčke na briežku bývali
Ovčiarikovci. Jedna bola moja spolužiačka, išla za mníšku. Oproti Šimkulakovcom, pod
cestou, v strmej medzi, mali dom Kernovci. Z cesty ku Kernovým viedol úzky chodníček
až k fare a kostolu. Tak sme si skracovali cestu z Hornej cesty do kostola. Asi sto metrov
za zatáčkou sa Horná a Dolná cesta spájali. Odtiaľ hore Koterbachami viedla už len jedna
prašná cesta. Po pravej strane bol murovaný dvojdom ohradený parádnym plotom. Tam
býval vždy lekár. V čase môjho detstva doktor Grekov, ruský emigrant, pred ním doktor
Braun a po ňom doktor Bruxel. Ďalej bol dom pre úradníkov a pod medzou budova, kde
mal ordináciu zubný lekár, v mojom detstve doktorka Scholtzová a zubný laborant Čapla
zo Spišskej Novej Vsi, ktorí boli židia a ešte pred židovskou pohromou odišli do
Ameriky. Neskôr tam ordinoval dentista Rétter zo Spišskej Novej Vsi. Oproti cez cestu
vo svahu mali dom Mariančikovci . Asi dvesto metrov hore cestou bola honosná
poschodová budova s dosť veľkým parkom, kvetinovými záhonmi, malou kaplnkou. Cez
park pretekal Koterbašský potok, bol vyregulovaný, celá oblasť bola ohradená vysokým
plotom murovano-dreveným. Mali tam aj morušové stromy. Bolo to sídlo pre riaditeľa
závodu, neskôr zdravotné stredisko. Osadenstvo nechodilo do kostola, ale modlievali sa
pri kaplnke, kde občas bola aj bohoslužba len pre nich. Tam býval po príchode Nemcov
1939-1940 riaditeľov šofér Pak, bol nemec z Dobšinej, mali dcéru Grétu. Tú som občas
doučovala za nejaký peniaz. Vozila sa autom s otcom. Ja som si vtedy hovorievala, keď
budem veľká budem sa učiť a budem lekárka a budem sa tiež voziť, vtedy sme chodili
len peši. Splnilo sa mi to vďaka múdrosti a pracovitosti našich dobrých rodičov. Oproti
riaditeľstvu cez chodník boli Stupy. Bývali tam Almášiovci, žila tam Klára Almášiová.
Neskôr na kopčeku za Almášiovcami bol postavený kultúrny dom. Hore hlavnou cestou
vľavo bol zalesnený strmý svah, napravo veľká lúka až k potoku, neskôr tam postavili
autobusovú garáž, asi v roku 1940 a autobusovú stanicu, keď začal premávať autobus.
Naľavo na prudkom svahu bol katolícky cintorín, napravo bola kúpeľňa. Boli to sprchy
pre baníkov. Pár krát mesačne mohli ísť sa osprchovať aj deti za nejaký poplatok, bola to
pre nás veľká vymoženosť, lebo doma nikto nemal sprchu. Pracoval tam starší malý,
tučný pán, holohlavý čo v nás vzbudzovalo veľký rešpekt. V jednom uchu mal okrúhlu
náušnicu, čo v Koterbachoch nik nenosil. Náušnice nosili len dievčatá. Volal sa Ibasič.
Hovoril, že náušnicu nosí preto, aby ho nebolela hlava. Hovorilo sa že je mohamedán.
My sme nevedeli čo to je. Cez lávku vpravo, ponad potôčik na briežku bol dom, kde
býval Ludva. Bol nevidiaci a bol organistom v kostole. Za jeho domom bola židovská
modlitebňa, bužňa za ňou bol židovský cintorín. Oproti bol malý obchod Budúcnosť, kde
predávala staršia pani, volala sa Čunderlíková. Z druhej strany budovy v suteréne bývala
rumunka, malá , drobná, Mary Hangová s mamou. Chovali capov a keďže v tom čase bol
v Koterbachoch rozšírený chov kôz pre mlieko, k Mary chodili ku capovi s kozami na
párenie. Hangové aj veštili, vyvolávali duchov a vykladali karty. My deti sme sa ich
veľmi báli. V obchodoch sa mlieko vtedy nepredávalo. Mlieko až neskôr vozili na voze
6
s koníkom v kanvách z Markušoviec od grófov Vilandových. Pri Budúcnosti bol tesne
domček, kde bývali neviem meno, ale mali dcéru, ktorá sa vydala za žandára Kňazeka.
Povyše Budúcnosti po chodníčku vľavo bol dom kde bývali Hatalovci, za domom mali
malé roličky. Oproti na briežku, cez chodník a potok bol motorhauz – dielňa. Prístup do
mororhauzu bol z opačnej strany. V motorhauze parkovali a opravovali lokomotívy, ktoré
fárali na Krajšlogu – Krížovej jame. V malom domčeku vedľa motorhauzu sa felezovalo
a vybavovali drobné úradnícke povinnosti. Sedeli tam dvaja podúradníci. Do štôlne sa
vchádzalo po moste, ktorý bol ponad hlavnú cestu. Pri vchode do štôlne bola vo výklenku
socha sv. Barborky. Pri vchode do bane sa každý prežehnal. Baníci sa vtedy zdravili
glikauf. Môj otec tam dlho pracoval ako vedúci motorhauzu štôlne Krajšlog. Neskôr
prešiel za vedúceho na baňu Rochus.
V tomto komplexe boli aj závodné stajne. Kone, vozy, koče, v tom čase bolo
v Koterbachoch len jedno auto, mal ho krčmár Krakovič – žid. Keď na jar 1942 brali
židov, zobrali aj Krakoviča a jeho auto si odviezli nemeckí vojaci. Neskôr aj riaditeľ
závodu mal auto so šoférom Pakom.Vedúcim maštalí bol pán Halčin. Za povstania
partizáni zobrali voz, kone, od mäsiara Flajšera (bol z Vondrišľa) klobásy, slaninu.
S vozom išli hore Koterbachmi, za nimi išlo veľa detí, ako vždy keď sa deje niečo
zvláštne. Medzi deťmi bol aj môj brat. Vtedy mal osem rokov, všetci tlačili voz hore
cestou. Keď boli na úrovni našich domov on odišiel a Halčinov syn, starší asi o osem
rokov mu volal : „Dodičku povedz mojej maceri že som išol ku partizánom“. Po
mnohých rokoch po štúdiách môjho brata v Prahe stretol sa s človekom, ktorý mu bol
nejaký povedomý.Obaja sa po obídení obzreli spätne. Brat sa opýtal nie ste vy pán Halčin
? Áno a pri rozhovore zistili, že žije v Prahe kde vyštudoval právo. A ja som „Dodičko co
tvojej maceri išol povedzec, že ši šol ku partizanom“. Aký je svet malý.
Vedľa stajní bola pri hlavnej ceste četnícka stanica. V mojom detstve bol
veliteľom pán Tic a od roku 1939-1940 Kňazek. Oproti cez cestu bola malá pekáreň,
ktorú vlastnili Šiserovci, dvaja bratia. Jeden sa odsťahoval, keď odchádzali z Koterbách
Česi. Druhý si prepísal meno na Vojtech Strelec. Neviem prečo. V pekárni sme si cestou
do školy kupovali čerstvé rohlíky, päť za dvadsať halierov. Za pekárňou v domci bývali
Melušovci. Bola tam aj pošta, vedúcim bol Farárik, neskôr Divoch. V malom parku pred
Správou závodu po II. svetovej vojne bol postavený pomník padlým vojakom . Na
malom úzkom rovnom priestore bolo niekoľko budov. Robotnícky dom, na poschodí
ktorého bola sála, kde sa odohrávali divadlá a tanečné zábavy ešte za môjho detstva.
Neskôr sa z toho stala ubytovňa pre cezpoľných baníkov. Vedľa v malom domčeku
bývali Bizubovci. Pán Bizub bol elektrikár a mamin spolužiak, taktiež jeho manželka,
spolužiačka. Mali dve deti Gabiku a Lacka. Gabika bola moja kamarátka a spolužiačka.
Vydala sa do Prešova. Neskôr som sa s ňou náhodou stretla, pôsobila na Technickej
univerzite v Košiciach ako študijná referentka.
V priestore medzi stajňami, žandárskou stanicou, robotníckym domom a cestou na
malom priestranstve, občas pred nejakými sviatkami boli rozložené šiatre, kde sa
predávalo všeličo. Odohrávali sa tam vždy trhy. Bola tam strelnica, pod šiatrami
porcelán, hrnce a mnoho iných vecičiek. Boli tam medovníkári, pod šiatrami sa predávali
rôzne domáce potreby, boli tam aj verklikári, ktorí vyhrávali a mali obyčajne papagája,
ktorý vám za pár halierov vytiahol horoskop. Bosniaci „Lacný Jožko“ nosili tovar
v krošni pred sebou, predávali drobnosti, brošne, sponky, hrebienky, harnadle,
zrkadielka, stužky, mydlo, alpu, niveu a rôzne maličkosti. Brusiči opravovali dáždniky,
7
brúsili nože a nožnice. Zber surovín sa konal tiež zaujímavo. Kuľa zo Spišskej Novej Vsi
s vozom a koníkom zberal handry a kože. Za veci dal hrnček, alebo nejaký prstienok.
Drotári a sklenári tiež chodili s krošnami na chrbte a kedže nebol rozhlas, títo predávači
a zberači išli dedinou a hlasno vyvolávali „Hrnce drótovať“. Handrár zvonil zvoncom.
Drotári krásne odrôtovali hlinené džbány, misy, zacínovali a zaplátali hrniec,alebo vedro,
ktoré tieklo. Všetko sa šetrilo. Drôty boli lacnejšie hliníkové, alebo drahšie medené. Na
nádvorí riaditeľstva boli hospodárske budovy a mäsiarstvo. Z nádvoria sa vchádzalo do
hlavnej budovy Správy závodu. Dole bola vrátnica a telefónna centrála, kde pracovala
Margita Wágnerová, asi naša rodina po mojej prababke. Po príchode Červenej armády
23. januára 1945 vošiel do telefónnej centrály vojak a videl že telefonistka má na centrále
kvetináč povedal jej : „Beri etot cvet“ a pažbou zbrane rozbil celú centrálu. Za
Bizubovcami v lese bola kolkáreň, kde sa hrávali kolky – krehle. Bol to veľmi rozšírený
šport v Koterbachoch. Vedľa bola ľadovňa - budova v lese, vo vnútri ktorej bola
vyhĺbená jama v zemi. Do nej vozili v zime na saniach ľadové kocky, ktoré rúbali na
spomínanej vodnej nádrži - tóne. Ľad využíval mäsiar a tiež v oddelenej miestnosti vo
vnútri ľadovne bol drevený stôl, kde vozili mŕtvoly, keď bola nariadená pitva a bolo leto.
Za budovami bol už len les a za lesom lúky Polianky. Tade sme si skracovali cestu zo
školy. Polianky boli pásy ornej pôdy ktorú vlastnili baníci, maloroľníci. Napravo od
Polianok bol les, veľký kopec, kde sme chodievali na huby a ďalej do vrchu boli lúky
Čeršle a Poráčske lúky s veľkým bohatstvom lesných plodov, naše zásoby na zimu. Po
hlavnej ceste do budovy Správy závodu bol vchod z cesty na poschodie. Páni tam mali
tzv. Kasíno, kde mali spoločenské stretnutia a zábavy. V suteréne bola Krakovičova
krčma a malá miestnosť, kde páni hrávali biliard. Za nádvorím bol park, kde bývali
majálesy a zábavy. Oproti Správe závodu pri ceste za malým dreveným plotom bol
drevený dvojdom. Bývali tam trošku bohatší gazdovia Kalafutovci, volali ich
amerikánci, asi niekto z nich mal niekoho v Amerike. Mali syna Tóna. Chlap bol tam len
jeden. Druhá rodina bola Bodnovičovci. Odtiaľ išiel chodník strmo pod les, kde bola
malá usadlosť - Kuržejovci. Volali sme to Do Dolinky. Mali role a kravičky. Ich dom
počas SNP zohrával veľkú úlohu pre partizánov. Bol ďaleko od cesty a v lese. Ďalej pri
ceste stál väčší murovaný dom, oplotený, s krásnou kvetinovou predzáhradkou. Žili
v ňom tri sestry židovky Fridlenderove, volali sme ich Fricanky. Za domom mali
hospodárske budovy a malé roličky. Dom mali zariadený veľmi moderne, jednu veľkú
miestnosť využívali na premietanie filmov. Bolo to jediné kino v Koterbachoch. Sedelo
sa na drevených laviciach, premietali na veľké plátno zavesené na stene. Cez prestávku
za malý peniaz bolo možné si kúpiť štolverky, alebo sisiky v kornútku - štucni. V lete
zmrzlinu. Mali aj kravičky. Za nimi v stavbe bývali Kopčovci. Pán Kopčo bol baník, ale
rodina pomáhala v domácnosti aj sestrám Fridlenderovým. Počas zlých čias roku 1942
v marci na jar, keď z Koterbach vyviezli všetkých židov, odviezli aj Fricanky. Môj otec
im kúpil zelené ruksaky, mohli si zobrať len pár kíl. Vtedy povedali apovi „pán Melter
my ideme teraz a po nás pôjdu katolíci do r...... “ Celý ich majetok zobrali arizátori a
ostatní gardisti. Kravičky na žiadosť Fricaniek odviezli pod les Kuržejovci. Nám
darovali dva vyšívané obrazy v okrúhlych rámoch. Fricanky tak, ako aj ostatní
Koterbašskí židia zomreli v koncentrákoch, nik sa už z nich nevrátil. Pri židovskej
pohrome odniesli Koracha a jeho dve krásne dcéry, Ungera s rodinou, krčmára
Krakoviča, niektorých cigánov zo Zlatníka a potom sa chceli zamerať na každého, kto
nebol Slovák. Koterbachy v tom čase boli obsadené SS a slovenskí gardisti im pomáhali.
8
Bolo aj dosť domácich Nemcov. SS bývali v novo vybudovanej budove – kasárni, ktorá
bola pôvodne vývarovňou, jedálňou pre baníkov, až po roku 1944 kasáreň pre SS.
Správcom budovy boli Kufnerovci . Väčšina v Hlinkovej garde boli len preto, že dostali
peknú uniformu a parádne čižmy. Keď išli v nedeľu z kostola pochodovali hore
Koterbachami a spievali. „Sme hlinkovej gardy sme slovenská stráž Hlinka je náš otec,
vodca Šaňo Mach“. Z kasárne sa vždy večer ozývala nemecká pieseň Lili Marlen.
Oproti Fricankám bol závodný holcplac - drevosklad, bol oplotený vysokým
plotom v hornej časti mal veľkú bránu, cez ktorú na vozoch zvážali drevo. Drevo sa
spracovávalo pre potrebu závodu, bola tam aj píla. Dolnou bránou odvážali vyrobený,
potrebný materiál. Plot holcplacu siahal až ku Poliankám ku potoku. Pri hornej bráne
holcplacu, naľavo, bol podlhovastý murovaný dom, ohradený s peknou kvetinovou
predzáhradkou a bokom, vedľa domu bola zeleninová záhrada. V dome bývali
Bitnerovci - nemci, bezdetní. Boli úradníci. Pred frontom sa niekam odsťahovali. Po nich
byt dostal úradník Novák, mal 3 deti Gašpara, Ruda a Máriu. Jeho manželka bola
belgičanka, nevedela dobre po slovensky. Prišli z Krompách a Novák bol otcovi
bratranec. Novákovci neskôr odišli na Bint. Máriu zabil blesk, potom sa tam nasťahovala
úradníčka Anička Špickopfová, ktorá sa vydala za Mikesku. Pochádzala so Starej Lesnej,
bola nemka, ale apolitická a počas zlých čias pomáhala robotníkom, bola veľmi
tolerantná. Cez cestu oproti bola drevená budova - najstaršia škola v Koterbachoch.
Neskôr na tomto mieste postavili poschodový dom pre úradníkov. Bývali tam hutmani
Polkoráb a Hrabovský. Kolmo na stavbu bol malý starší dom. V dome býval Lovaj a
Mikšanikovci, veľmi príjemní ľudia, úradníci nie nemci mali dcéru Zitu. Robotníci ich
mali veľmi radi. Ešte k Hrabovským, mali dvoch synov. Hrabovský sa po fronte stal
riaditeľom závodu vo Švábovciach. Jeden zo synov po roku 1989 bol hovorcom
v automobilke. Dodo - Jozef Polkoráb - Slaný bol počas prechodu frontu veľmi aktívny.
Bol partizánom v SNP. Paralelne s domom úradníkov bola rovnaká budova postavená na
mieste starej drevenej budovy, kde pôvodne bývali Hrebenárovci. V novej budove bol
zriadený notársky úrad a archív. Hrebenárovci odišli do Zimného. Notárom bol Pavol
Kojš. Úradníci Melterová Mária – rovno po skončení školy, Špitzkopfová Anna, veľmi
slušná a dobra úradníčka a úradník Jozef Sládkovský. Kojš bol slovák zo Žiliny po SNP
odišiel z Koterbach. Notárom sa stal Alexander Tót zo Želiezoviec. Bol tam krátko po
vojne, oženil sa s Máriou Melterovou a odišli do Bratislavy. Po ňom bol dlhšie notárom
pán Tkáč. Mal dvoch synov. Jeden z nich sa stal po r. 1989 ministrom .
Po vojne bol veľmi biedny život, bol veľký nedostatok všetkého. Riaditeľstvo
závodu pridelilo staré záhradky okolo bývalých odídených rodín z domov robotníkom,
aby si pestovali zeleninu. My sme mali dve hriadky v Bitnerovej záhrade. Vedľa nás mal
dve hriadky pán notár Tkáč. Úrodnej zeme v Koterbachoch bolo veľmi málo. Všade boli
len halne - hlušina z bane. Nie každý mal kúsok zeme - záhradku.
Povyše bola pekná budova, pod cestou poschodová štvorbytovka pre úradníkov. V
bytovke bývali na poschodí Zdobnickí - vedúci obchodu Tržnica. Boli česi mali jedného
syna Zdena, bol môj spolužiak. Vedel veľmi pekne kresliť. V dospelosti bol akad. maliar.
Mali klavír a pani Zdobnická keď hrávala otvorila okno a spievala. My deti sme čupeli
na medzi a počúvali. Klavír vtedy nemal nikto. Pod nimi bývali jej rodičia. Zdena som
veľmi často doučovala. Jeho otec bol vedúci tržnice, vtedy najväčšieho obchodu
v Koterbachoch. Z Tržnice raz mesačne vozili objednaný tovar, zapísaný v knižke.
Tovar bol vždy v bedničke od dynamitu. Pribalené boli rumové pralinky, na ktoré sme sa
9
vždy veľmi tešili. Chudobnejší si nosili nákupy podľa potreby sami. Nákup nosili
v partku - noši na chrbte. Zdobnickí odišli , keď z Koterbach vyhnali čechov. Asi do
Ostravy. Chrbtom k Zdobnickým býval hutman Moder, nemec, nevedel po slovensky.
Dole býval hutman Tauber, neskôr po jeho odchode Múdry – úradník. Celá budova od
cesty bola ohradená pekným plotom, aj od lutní - potoka. Od budovy k potoku - lutniam
boli záhradky pre pánov, Panské záhrady. Cez ich dvor nám dovolili chodiť a tak sme si
skracovali cestu na kolóniu. Potom sme išli strmým chodníkom po halni.
Nad cestou z druhej strany budovy vľavo bola strmá medza, lúky a veľký les za
ktorým bol Priloh - role poračskych gazdov. Hore napravo na halni pravdepodobne na
starej hlušine zo starých štôlní - Na halni, stála v tom čase najväčšia budova
v Koterbachoch Pätorácka kolónia – poschodová budova. Bolo to bývanie pre baníkov.
Pre 18 rodín. Deväť rodín hore a deväť dole. Bola tesne vedľa Pätoráckej šachty. Malý
dvor, oproti drevárky, malý chodníček oproti drevenému veľkému na dve strany sa
rozdeľujúcemu schodišťu. V druhej polovici dvora oproti bytom boli záchody. Vždy štyri
rodiny mali jednu drevárku a jeden záchod. Chrbtom drevárok boli chlieviky, keď si
niekto chcel chovať ošípané, alebo hydinu. Každý mal od WC svoje kľúče. Hygiena sa
dodržiavala perfektne. Bolo zavedené týždeníctvo. Byt sa skladal z malého priestoru
pred vstupom do kuchyne - otvorenej verandy „dvorika“, kuchyne a jednej izby. Byt bol
bez elektrickej zásuvky, elektrina sa platila paušálne, ale užívali sa aj zlodejky. Na
dvoriku, a horný na gangu, mal každý špajstrunu- bedňu ako špajzu. V špajstrune sa
držali zásoby jedla. Byt sa vykuroval drevom. Z druhej strany budovy v halni v zemi boli
vymurované pivnice, prisypané zemou. Na nich bol trávnik. Tam vždy dve rodiny si
v jednej pivnici uskladňovali potraviny ktoré vyžadovali chlad. Tam sme držali aj chlieb.
Z halne bol naširoko výhľad do celého okolia. Na kolónii bolo veľa detí. Najviac sme sa
hrávali na dvore. To boli krásne hry. Neboli telelevízory, len my a Jani báči, otcov brat
sme mali rádiá. Žili sme skromne, šťastne, prekrásne. Život nebol idylický. Tu žili
predkovia mnohých národov a etník, považovali túto krajinu za svoj domov, napriek
odlišnosti jazykov, ktorými hovorili, spájalo ich spoločné úsilie, ťažká práca v útrobách
tunajších hôr.
Do obdobia pred vojnou sme sa nestarali kto je akého náboženstva, národnosti,
alebo odkiaľ prišiel. Žili sme svorne. Obsadenie bytov. Dole : Tomčákovci bezdetní maďari, kapelník závodnej hudby. Chodili sme k nemu súkromne na husle. Na husle so
mnou chodil aj Alojz Mruk, neskôr učiteľ. Závodná hudba účinkovala pri všetkých
kultúrnych podujatiach. Aj pri pohreboch, na Deň baníkov a pod. Ďalej bývali
Adamcovci, asi 5 detí, prišli zo stredného Slovenska. Hovorili krásnou slovenčinou.
Ďalej býval Čarny, mali Ilonku, Janyho a Mancu. Nikolajdes asi gréci - mali dve deti,
Anča a Tončo. Veľmi uzavretá rodina. Lajs ukrajinec odišiel na Ukrajinu, jeho dospelá
dcéra Róza ostala tu. Mali 5 detí. Potom my Melter Otto, boli sme 4 deti. Tri dievčatá
a jeden chlapec. Nubertovci slováci - babka, dedko dve dospelé dcéry. Jedna sa vydala
za čecha, mala s ním syna Jožka a dcéru Evičku. Celá rodina, okrem babky a Jožka
vymrela na tuberkulózu. Babka s Jožkom sa odsťahovali do Popradu. Boli to veľmi dobrí
ľudia a prekrásne moderné ženy. Hauswirtovci – nemci , babka, dcéra Barbara a jej syn
Feral. Boli povestní tým, že mali vždy veľa švábov a každé ráno ich vytriasali pre kury hydinu. Novákovci mali chlapca a dievča. Ešte tam bývali Lézerovci, mali mentálne
postihnuté väčšie dieťa Janyho. Boli nemci, Jany chodil 8 rokov do prvej triedy. Odišli
niekde. Hore nad Tomčákovcami bývali Kandráčovci, mali tri dievčatá. Mali najkrajšie
10
vlasy, ktoré si viazali do vrkočov, krásne vedeli spievať, hovorili východniarskym
nárečím, čiže ináč ako my špišiaci. Všetky deti sme hovorili nárečím, ale v škole po
slovensky. U nás doma s babkou nárečím, s mamou nárečím, ale otec nevedel nárečím.
Doma sme hovorili aj po maďarsky.
Náš jazykovedec Ján Lazorik z Krivian hovorí, že každý by mal vedieť nárečie
toho prostredia, v ktorom žije, citujem: „Nárečia sú
pokladmi, studnicami,
dokumentami, svedectvami minulosti a ich zaznávanie je hrubá nevzdelanosť“.
Ďalej bývali Paliderovci, slováci z Liptova , hovorili liptovským nárečím. Starý
pán bol povestný tým že veľmi hrešil, hovorili hrešíš ako Palider. Pán Palider bol strojník
na Pätoráckej šachte. Mali dvoch synov, Jána a Ruda, ktorí sa vyučili za obchodníkov.
Pani a deti boli veľmi slušní. Višňovskí mali viac detí, Jožo bol môj spolužiak. Počas
SNP jeho otec poliak, išiel na slaninu do Poľska, vtedy sa potraviny hľadali kdekoľvek,
ale nikdy sa nevrátil, ani do Poľska k príbuzným nedošiel. Lenikovci, odsťahovali sa do
novej školy v Zimnom, boli školníci. Lipovskí a Hyžnajovci, tiež sa neskôr presťahovali
do dreveného domku blízko novej školy na briežku pod lesom v Podbrezovej. Puškárová,
naša stará mama po mame, bola slovenka. Szabo Arpád, maďar s manželkou, nevedeli po
slovensky, boli bezdetní. Hore bývali ešte Bremecovci a Melter Ján, brat môjho otca,
ktorý bol strojníkom na Pätoráckej šachte. Jeho manželka učila dievčatá za krajčírky.
Mala malú dielničku, chodievala šiť aj paniam na požiadanie domov. Melter Ján
v Koterbachoch od r.1922 býval na Pätoráckej kolónii. My sme sa na Pätorácke
nasťahovali v roku 1937. Môj otec prišiel do Koterbach v roku 1929, v tom čase bola
svetová hospodárska kríza. Moje rodisko sú Koterbachy. Narodila som sa na Pätoráckej
kolónii u starej mamy v roku 1931. Striedavo sme žili v Koterbachoch a v Krompachoch
u starých rodičov. Otec v roku 1934 dostal trvalú prácu v Koterbachoch. Ako malá rodina
sme dostali byt na Baniskách. Bratia Melterovci na tú dobu mali vysoké vzdelanie, ale
robili, čo bolo možné. Melterovci - Jani báči, mali dve deti, Máriu - Babi a Jána - Pubiho.
My sme sa nikdy o to nestarali akého sme náboženstva, alebo národnosti. Do kostola sme
chodili aj sme sa hlásili ku katolíkom. Naša stará mama po mame bola veľmi nábožná.
Chodila do Levoče na púť. Koterbachy boli veľmi religiózne.
My sme na púť nechodili. Naša druhá stará mama bola evanjelička. Sprievod na
púť bol vždy veľký a išlo sa vždy pešo, až do Levoče, na odpust. Pri kaplnkách mali
zástavky, modlili sa. Cestou sprievod spieval nábožné piesne a nahlas sa modlil.
V Levoči na „Hure“ bola omša a požehnanie. Boli tam aj stánky, kde sa predávali sväté
obrázky, ružence a rôzne náboženské predmety, ktoré boli posvätené. Stará mama nám
vždy priniesla sväté obrázky a medailonky. Púť trvala aj 3 dni. Spali pod holým nebom.
Prv než sme prišli bývať na Pätorácke, bývali sme na Baniskách. Tam sa narodil aj môj
brat Otto v roku 1936, bolo to pod Poráčom.
Vrátim sa k popisu Koterbach. Od Pätoráckeho napravo do kopca viedol chodník
na Ždiarik. Zdola bol drevený dvojdom s gangom - Putankovci, Hedviga bola moja
spolužiačka. Bodzionovci, ženy chodili do roboty, mali tiež za domom kúsok políčka.
V druhom drevenom domku bývali Kucinovci, trochu starší od nás. Mali za domom lúku,
na ktorej sa odohrávali divadlá a to tak, že chlapci Kucinovci a môj bratranec Pubi
vyrezali na vrátach do stodoly okno, vzadu bolo pódium a hrali bábkové divadlo. Sami si
vymýšľali hry. My sme sedeli na lúke. Platilo sa dvadsať halierov, dosť veľa, potom bola
tombola. V tombole boli všelijaké ručne vyrobené vecičky. Veľmi nás to bavilo a aspoň
tri krát do roka v lete bolo divadlo u Kucinoch. V susedstve nad chodníkom bola
11
murovaná podlhovastá budova - matričný úrad, archív a notárov byt. Keď sa sťahoval
matričný úrad, asi v roku 1940, do novostavby, vyhodili z pivnice veľké staré knižky,
zatuchnuté, písané po maďarsky a my deti sme ich rozvláčali a hrali sa s nimi. Potom
skončili ako papier na podpaľovanie pri pečení chleba v blízkom pekárniku pod medzou.
Ležali pod strieškou na pekárniku, aby papier bol suchý. Starý archív tak zobral skazu
z nevedomosti, škoda. Vedľa kníh vždy boli šejty dreva, na ktorých boli mená a dátum,
kto kedy bude piecť chlieb. Hore chodníkom vpravo na briežku bol pekne oplotený
evanjelický cintorín s bohatými pomníkmi. Za Ždiarikom boli drevené domce, naľavo
cetka Katka Cvengrošová za lutňami mala veľkú lúku, kde sme chodili zbierať šťavu na
zós - omáčku. Keď nás chytila s pokrivou nás vyšibala po nohách , lebo sme pošliapali
trávu. Mala krásny domček, chodili sme ku nej občas pre mlieko, mala kravičku. Moja
mama jej na oplátku niečo ušila. Do jej domu sa vchádzalo cez ganek, v pitvore bola
hlinená podlaha, otvorený oheň – ohnisko vo výške pása, na ohnisku trojnožka. Dvoma
schodíkmi sa vošlo do izby, v ktorej bola drevená dlážka a domáce koberce, stôl, okolo
stien drevené lavice a na stenách sväté obrázky. Malé oblôčiky a v nich kvietky.
Volali sme ju cetka Katka. Oslovenie cetka sa používalo bežne, lebo sme hovorili
nárečím. Oslovenie cetka bolo bližšie a priateľské, srdečné. Pani, bolo cudzie, síce úctivé,
ale s odstupom.
Na Ždiariku bývali Krajniakovci a Košíkovci, Fero bol môj spolužiak. Povyše boli
rúbaniská po oboch stranách až k lesu, kde bola hájovňa. Horárom bol Sedmak. Chodili
sme zbierať lesné plody do rúbanísk, bolo tam veľa jahôd, niekedy sme nazberali aj za
vedro. Museli sme mať lístok od horára. Kto nemal lístok, za ktorý bol určitý poplatok,
tak horár mu nemilosrdne vysypal ovocie. Mnohí s plačom išli domov. Za lesom boli už
poráčske lúky.
Pod kolóniou bola murovaná budova nemocnica - špitál. Malá budova, kde
ordinoval Dr. Linhart, neskôr Grekov. Ale hlavnou osobou bola pani Ulbrichtová,
neviem prečo sme ju volali pani kranfoterka, keď bola žena. Bola veľmi zdatná.
Mnohokrát zastúpila aj lekára. Bola sestra aj kuchárka. Mala dvoch synov, bola bez
muža. Mladý sa volal Tóno. Kranfoterka samozrejme mala byt v špitáli. V špitáli bola
ordinácia a miestnosť s dvoma lôžkami, keď mal niekto veľkú horúčku, alebo po
banskom úraze, keď potreboval hospitalizáciu, ostal tam a pani kranfoterka sa starala o
neho aj mu varila a lekár prišiel na vizitu. Lekári chodili v tom čase vždy pešo, nemali
auto. V suteréne pod nemocnicou bol zvonku vchod do truparne - márnice. Keď niekto
v bani utrpel smrteľný úraz dali ho do márnice. Vtedy ako deti sme sa veľmi báli a bolo
to asi 50 metrov od nášho bývania pod halňou. Keď mal niekto infekčnú chorobu prišiel
lekár a na dvere prilepil červenú ceduľu. S tými susedmi až do odlepenia cedule sme sa
nestýkali. Pri nemocnici býval v malom dome hutman Rozložník, maďar, boli bezdetní.
Mali veľkú ovocnú záhradu. Mali vysoký plot okolo domu a záhrady. Keď spadlo
jabĺčko zo stromu za plot, nikto si ho nemohol zobrať. Musel ho hodiť za plot, alebo
nechať. Boli veľmi lakomí. Baníci nemali ani kúska zeme, neskôr sme niektorí dostali
pridelený kus zeme, spomínané dve hriadky. Rozložník odišiel do Rožňavy, alebo na
Bint. Po ňom tam bývala nemka Slezáková a po jej odchode po fronte úradník Urvöldi.
Oproti domu hutmanov stála väčšia poschodová budova, bývalá škola. Neskôr krám ubytovňa pre cezpoľných baníkov. Tam bývali baníci, aj si sami mohli v kuchynke variť.
Blízko stála murovaná budova - šmykňa, kde opravovali banské vozíky a robili kováčske
práce. Poza komplex Pätoráckej šachty bol tiež chodník na Ždiarik. V tomto mieste bola
12
veľká strmá halňa, hore už zarastená lesom, bol to starý veľký násyp hlušiny. Dole bol
vchod do štôlne Svätý Duch , ale len pár metrov, lebo tam bol zával. Hovorievalo sa, že
tam straší, že padajú kamene a že tam privalilo hutmana Košaniho, asi aby sme tam
neskúšali ísť, keď sme sa hrávali na skrývačky. Oproti šmykni bola hasičská zbrojnica.
Ďalej hore po hlavnej ceste vľavo vysoko na briežku boli dva domy, ku ktorým sa išlo
chodníčkom. Bývali tam Mihokovci a Miškal Klein – nemec, bol chorý nosil hlavu
nabok, vtedy sa to neliečilo. Pod cestou bola halňa a dole stará už nevyužívaná koľaj so
starými banskými vagónikmi, na ktorých sme sa vozili. Jedna vetva kolají viedla
k Ticovcom a druhá rovno dole do dielne – šmykne. Tam trať končila. Po ceste ďalej za
zatáčkou naľavo bol parádny murovaný dom s ohradenou ovocnou záhradou kde bývali
Ticovci, pán Tic bol veliteľ četníckej stanice. Boli česi a za Slovenského štátu museli
odísť. Pri nich boli lúky a les kade sme chodili cez kopec na Chrasť a do Hrušova na
košiar, na žinčicu a syr. Po ceste napravo v svahu boli drevené domky, Lipovskí a ešte
niekto. Ďalej cestou hore bol okolo cesty les a na čistinke na kopci vľavo bola krčma
Golitkových. Medzi manželmi Golitkovými bol veľký vekový rozdiel. V krčme
u Golitkových sa hrávali vždy karty, stretávali sa tam všetci koterbašskí kartári. Mali aj
roličky a statok. Povyše krčmy sa točila cesta prudko do ľava a potom do prava, napravo
boli široké, vysoké schody, ktorých šľapaje boli z travertínu. Na konci schodov bol
postavený kríž. Pri krížoch a kapličkách sa vždy bolo treba prežehnať. Môj starší
spolužiak z vysokej školy Števo Hanuštin z Poráča – poet, napísal zbierku poviedok Vysoki schody v ukrajinskom jazyku. Napravo na malej rovinke bola Jozefka, bolo tam
niekoľko domov a zbytky po ortuťovni - staré neužívané budovy. Tu sa ťažila v minulosti
ruda pre ortuťovňu, ktorá bola okolo roku 1885 najväčším výrobcom ortute v Európe.
V roku 1929 ortuťovňu presťahovali na Zabijanec. Na Jozefke bývali Syrkovci, pán
Syrko utrpel v bani smrteľný úraz. Pri fáraní spadol na neho ľadový cencúľ, prerazil mu
hlavu. Vtedy sa do bane nenosili prilby. Po hlavnej ceste povyše veľkých schodov
vpravo boli otvorené staré, vysoké šuty - sypy. Nad nimi bol Čierny les. Na
rovine, veľkom otvorenom priestranstve poráčskych lúk, stáli dva drevené domce
a pekárnik. Volali sme to Baniská.
Keď sme prišli do Koterbach naše prvé bývanie bolo na Baniskách. Bývali tam
Lovasovci a tetka Suraňa. Pani Suraňa bola veľmi pekná, tmavej pleti. Tam sa narodil aj
môj brat Otto v roku 1936. Dom, v ktorom sme bývali bol pozostatok po štôlni Baniská.
Do domu sa vchádzalo dvoma schodíkmi. Veľká miestnosť nám slúžila ako spálňa, mala
drevenú podlahu, za ňou bola malá miestnosť. V minulosti asi slúžila pre personál pri
štôlni - nám slúžila ako kuchyňa, mali sme tam železnú kuchynskú pec. V kuchyni boli
veľké ťažké kovové dvere, za ktoré nám rodičia nedovolili chodiť. Za dverami bola
výdreva a zával, nám to slúžilo ako pivnica na zemiaky a zeleninu. Rodičia nám
hovorievali, že tam nesmieme chodiť, že tam je živé striebro - ortuť. Na lúke bola
studnička – prameň, z ktorého sme brali pitnú vodu do vedier. Nepotruli sme sa.
Takto vyzerali Koterbachy v mojom detstve. Nad Baniskami bola obec Poráč. Za
krížom vpravo bola cigánska usadlosť. V roku 1937, keď som mala šesť rokov sme sa
presťahovali na Pätorácku kolóniu.
Vrátim sa k životu na Pätoráckej kolónii. Žilo sa skromne, ale duchovne veľmi
bohato. Jedni mali málo a niektorí len o trošku viac. U nás doma sme nikdy nehovorili
o peniazoch.
13
Keďže neboli rádiá a televízia, hrávali sme sa na dvore. Do kolesa, veľa sme
spievali, vedeli sme veľmi veľa piesní, naučili nás to vždy starší, kreslili sme do prachu
so skalkou škôlku a skákali sme. Preskakovali sme cez povrázok, dvaja točili a jeden
preskakoval, lapačky, skrývačky, vybíjaná. Obľúbená bola aj hra na sopky. Baníci po
vyfáraní vyklepávali karbidové lampy na jednom mieste pri plote. My sme ten karbid
zberali, z blata sme urobili veľký kužeľ, vtisli do neho karbid, začalo to syčať, zapálili to
a dierkou šiel oheň. Hrdina bol ten kto mal krásnu sopku.
Z údolia od Ždiarika až po Bizubových boli vybudované lutne, v ktorých tiekla
voda z bane a z celého údolia, raz viac inokedy menej. Bol to začiatok jediného
koterbašského potoka. Lutne prechádzali cez obývanú časť, poza Pánske záhrady až
k Bizubovým, potom tiekol potok voľne. Dosky na dne lutní boli obrastené machom
a mali veľké špáry. Chodili sme sa k lutniam hrávať, kúpať sa a zbierať ortuť, ktorá bola
usadená v špárach. Keď sme sa išli kúpať do lutní, museli sme dno vyčistiť od machu
a vodu prehradiť dreveným šubrom. Šuber sme si požičiavali so susedmi. V lutniach
nikdy nebolo toľko vody aby sa prelievala cez boky. Všetky vyvieračky a studničky boli
žliabkami zvedené do lutní. Na Novačkinej medzi bola vyvieračka, ktorá zásobovala
vodou celé osadenstvo kolónie, neskôr oproti postavili studňu. Pili sme vždy čistú
pramenistú vodu. Bola výdatná a v zime nezamŕzala. Naša hra bola, že sme malou
lyžičkou vyberali ortuť zo špár v lutniach a dávali sme ju do fľaštičiek od alpy. Keď sme
mali ten veľký majetok na vyčistenom mieste na zemi sme urobili jamku, rozhodili ortuť
a hrali guličky, kto vedel dobre triafať do jamky mal vo flaštičke dosť aj pre druhú hru.
Z jamky sa ortuť vyberala lyžičkou. Keď sme chytali živé striebro, vždy sme si urobili s
doskou nad lovišťom hať. Popod a miestami ponad lutne boli hrubé kovové rúry. V lete
sme bosými nohami akrobatizovali po nich. Jedným úsekom sa prudko zvažovali –
kopírovali halňu pod nimi boli husté kriaky. Kto stratil rovnováhu spadol do kriakov, aj
to bola naša hra. Hrdinom bol ten, kto to zdolal. Najlepším lezcom po rúrach bol Jano
Lajs a Jožo Višňovský. My dievčatá sme boli menej odvážne kôli tým kriakom. Hrávali
sme aj kocky. Každý mal svoje. Boli to skalky, ktoré sme si chodili zbierať na halne.
Najkrajšie boli, keď boli blýskavé – sľuda, alebo lesklé – chalkopyrit, alebo strieborné
a priesvitné. To bola paráda. To bol majetok. Skalky sme držali v škatuľke od boxu. Na
haldách v piargoch sme si vyhrabali rovnú plochu, nanosili sme si tam dobrú zeminu
a obložili ozdobnými kamienkami. Do zeme sme si sadili kvietky sasanky z lesa,
peterkľúče z lúky, margaréty z lúky a tak sme mali svoje záhradky „ veľké ako dve
dlane“. Nikdy sme si ich navzájom neničili, to by bol hriech. Na jar sme chodili pod
Príloh na brezovú vodu. Rástli tam staré veľké brezy. Vyvŕtali sme do nich dierky
a podložili žliabkom z brezovej kôry povrázkom sme priviazali fľašku o strom a postavili
pod žliabok. Cez deň nám natiekla brezová voda do fľašky a ňou sme si potierali vlasy.
Nikto nikomu nezobral nič. Keď sme chceli niekoho potešiť darovali sme mu kyticu
poľných kvetov. V lete sme chodili na výlety do Šarkaňovej diery, do Poráčskej doliny.
V jaskyni sme videli všelijaké nápisy, ktorým sme vtedy nerozumeli. Otec asi vedel, čo je
to. Dnes toto miesto je chráneným archeologickým miestom. Je to praveké osídlenie. Na
lúkach sme zbierali šťavel na omáčku. V lese sme dávali do mravenísk olúpané prútiky
a potom sme ich olizovali. V zime sme sa sánkovali dole Poliankami. Kto nemal sane,
my sme mu na striedačku požičali aj keď nás bolo veľa. Deti si zhotovili sane z konárov
stromov a na nich sa šmýkali. Lyže v Koterbachoch mal len pán Ratkovský a Pubi
Melter. My sme mali sánky. Sánkovali sme sa aj dole hlavnou cestou, lebo autá tam
14
nechodili. Auto mal len Krakovič a ten býval dole. V lete sme na Poliankách po žatve
zbierali okolo snopov nepohrabané klásky zbožia pre sliepky. Na Poliankách po zbere
zemiakov sme vyzberali po poli zemiačky, z vňate urobili pahrebu a piekli zemiaky. Bola
to ohromná zábava. Ústa sme mali čierne až po uši. Sedeli sme obyčajne okolo vatry
a spievali až do tmy. Potom nás obyčajne rodičia zvolávali.. Hančo ... Marčooo. Telefóny
neboli. Do školy sme chodili len pešo. Asi tri kilometre. Do školy sme chodili od 8:00 do
12:00, alebo 13:00 vo štvrtok sme mali feriálny deň – voľno. Keď sme išli zo školy
časovo sme sa orientovali podľa trúbenia sirény na Krajšlogu, vždy o druhej a zvonením
mašín, keď vchádzali do štôlne pravidelne druhá smena o druhej, keď prechádzali cez
most ponad cestu. V tom čase nikto z detí nemal hodinky. Do školy sme chodili aj
v sobotu, ale mali sme veľa sviatkov a prázdnin. V škole sa kúrilo do kachieľ.
Poškolákov, ktorí boli dlhšie v škole za nejakú neposlušnosť strážil pán školník Lénik.
Každý pán učiteľ mal trsteničku. K pánom učiteľom sme boli vždy veľmi úctiví.
Považovali sme si za česť , keď nás vyzvali, aby sme im zaniesli knihy do zborovne.
Učili nás slušnosti navzájom a k starším. Zo školy domov sme zdravili každého koho sme
stretli, pánov dobrý deň a robotníkov pochválen. Zo školy sme sa vždy tešili, doma nás
čakal obed, biela káva a mama. Deti školské potreby a knižky nosili zviazané v hustke šatke okrútené okolo pása a v predu zaviazané na uzlík. Ruky sme mali vždy voľné. My
sme mali aktovky na chrbát, len sestra Gabika trucovala a jej sa páčilo nosiť knižky
v hustke. Niekoľko krát sme jej aj museli vyhovieť. V zime sme my nosili nohavice.
Nohavice sa v Koterbachoch začali nosiť až po fronte. Hovorilo sa, že nohavice nosia len
Číňanky. Cez letné dlhé dni dedko od Nubertových nám na lavičke na podstienku, na
gangu rozprával, čo prežil, keď bol v 1.svetovej vojne až v Taliansku. Môj dedko Puškár
sa vrátil z 1.svetovej vojny až v roku 1920. Ako zajatec slúžil na Sibíri u bohatých ľudí.
Naučil sa po rusky. Vedel písať a čítať po rusky. Až v roku 1920 sa dozvedel, že je
koniec vojny. Rozprával o krajine, o ľuďoch, zvykoch a živote na Sibíri. To boli pre nás
deti veľké zážitky a neuveriteľné predstavy o takom vzdialenom svete. Nechápali sme,
prečo sa ľudia medzi sebou bijú. Prababka po mame nám rozprávala ako sa vyrába soľ
v Solivare pri Prešove.
Po roku 1939 sa v Koterbachoch všetko zmenilo. Do vedenia závodu prišli ríšski
nemci, začalo sa vyrábať pre nemeckú ríšu, pre vojnu. Riadenie závodu bolo
v nemeckých rukách. Baníci žili vo veľmi zlých podmienkach. Bolo zlé zásobovanie. Bol
veľký nedostatok potravín. Nespokojnosť medzi ľudmi prudko rástla. Medziľudské
vzťahy sa zhoršili. Dvadsiateho prvého mája 1942 vypukol štrajk. Viedol ho baník
Ladislav Jaroš. Robotníci žiadali zvýšenie mzdy. Vedenie závodu zavolalo posilu
žandárov, ktorí aj prišli. Môjho otca tiež zobrali. Jaroša zavreli do Ilavy. Štrajkujúcich
zobrali do väznice pod Okresný úrad v Spišskej Novej Vsi. Mama bola vysoko tehotná.
Sestra sa narodila v júli 1942. Keď demonštrantov večer brali do autobusu, my sme od
neďalekého plota, pozerali a plakali. Pár dní ich držali v Spišskej Novej Vsi, potom ich
prepustili. Robotníkom ale mzdu zvýšili. Keď sa otec vrátil z vyšetrovania, pozbierali
nám rádiá, jeho bratovi, nám a pánovi Tomčákovi, aby sme nepočúvali správy. Za SNP
partizáni otvorili žandársku stanicu a vydali nám rádiá.
Stavalo sa veľa nových stavieb. Pod halňami Jozefka a Pätorácke bola postavená
poschodová budova – kantína. Kasáreň pre nemcov, pôvodne vývarovňa pre robotníkov.
Začalo sa žiť veľmi čudne. Nastal nedostatok potravín. Začali sa zlé časy. Na mlieko
dovezené od Vilandových z veľkostatku ľudia stáli v rade podľa príslušnosti – nemci,
15
maďari, slováci a podľa postavenia v spoločnosti. Na robotníkov veľakrát neostalo nič.
Pod halňou medzi kolóniou a úradníckou bytovkou bolo postavených na terasovitom
teréne sedem štvorbytoviek pre robotníkov. My sme sa tam tiež presťahovali v roku
1943. Bolo to slušné bývanie, kuchyňa, dve malé izby, chodbička, komora a splachovací
záchod. Ale život sa zmenil. Bolo obdobie pred vojnou. Raz prišiel apa – otec z práce a
povedal že vypukla vojna. Mama začala plakať a my s ňou i keď sme nevedeli čo to je.
Taktiež sme raz plakali a nevedeli prečo, keď zomrel T.G. Masaryk. Keď mama plače,
my s ňou , aj keď nevieme prečo.
V tom čase bol postavený aj nový notársky úrad, bytovka pre hutmanov, nový
kultúrny dom a v Zimnom asi dve štvorbytovky pre nejaký nový nemecký personál.
Býval tam nemec Fogel. On chodil vždy v nemeckej uniforme.
V roku 1943, po ukončení piatej triedy som išla do prvého ročníka Rehoľného
dievčenského gymnázia v Spišskej Novej Vsi. Jednou z mojich spolužiačok bola Kristína
Zámojská – grófka z Ľubovnianského hradu. Bývala som na internáte, neskôr na priváte
u Ošustových. V jeseni 1944 sa približoval front a my sme nešli do školy. Školy
nefungovali. Boli sme doma a každý robil, čo mohol. Ja som štrikovala pre poráčanov
svetre. Oni mali ovčiu vlnu, doma pradenú a ja som vedela štrikovať. Za jeden upletený
sveter bolo 1 kilo ovčej vlny, z ktorej som urobila sveter pre nás. Ponožky sme mali tiež
z takej vlny. Keď sa blížila fronta, veľmi sme chceli, aby tomu všetkému bol koniec.
Počas SNP v okolí Koterbach operovala partizánska jednotka „Za slobodu“. Veliteľom
bol Andrej Pačan z Oľša. Operovali po celom Spiši. Po potlačení SNP ostali v horách a
robili prepady na nemcov. V jednotke bolo veľa Koterbašanov. Zo susedov to boli :
Švajka, Jani Čárny, Martin Novotný, Jožo Halčin, Ferko Hrebenár, ktorého nemci chytili
a popravili pred vianocami 1944 na Poliankách , Dodo Slaný a iní. Partizánska jednotka
22.1.1945 zaútočila na budovu nemeckej posádky - Kantiny a nemci zaujali obranné
postavenie pri Pätoráckej šachte. Andrej Pačan s partizánmi prišiel od Ždiarika a usadil
sa na streche Kucinovho domu. Bojovalo sa ťažko, dom po dome, ale zabránilo sa
zničeniu banského závodu, lebo nemci chceli všetko vyhodiť do povetria – nestihli. Pár
dní predtým rozmontovali nemci elektráreň a odviezli. Rozmontovaná elektráreň sa našla
po vojne vo vlakových vozňoch na Morave. Vrátila sa do Koterbach a bola opať
sprevádzkovaná.
Nemci s naloženými vozami koňmo veľmi rýchlo utekali. Pešiaci ešte chodili po
domoch a strieľali bezhlavo. Do našej bytovky prišli do práčovne a strieľali okolo seba a
do okien, takto besneli. Náš otec sa o nás deti bál a schoval nás do lady pod schodišťom,
v ktorej sme držali zemiaky, bola aj tak prázdna. Moja najmladšia sestra Mária mala len 3
roky a ja som jej musela veľmi zapchávať ústa, aby ju nebolo počuť, keď nemci boli
v bytovke. Na konci Koterbach, keď vyfárali baníci na Rochuske, nemci ich zobrali ako
rukojemníkov, aby mohli odísť, lebo už ich ostreľovali partizáni.
Dvadsiateho tretieho januára 1945 v ranných hodinách prišli od Poráča ruské
vojská. Spomínané ráno sme videli ruské vojsko. Dole Koterbachami išli kanóny, vojaci
na koňoch v uniformách aké sme nevideli, na čapiciach mali červené stužky. Bolo tam
veľa žien vojačiek, všetci mali ostrihané vlasy a ja som sa pýtala mamy, kde majú svoje
deti tie ženy. Nasťahovali sa na Zavišlivec a ešte večer sme počuli kanonádu na Spišskú
Novú Ves. Na druhý deň bola oslobobdená Spišská Nová Ves. Jeden vojak, ktorý mal
veľa hviezdičiek na výložke, zobral moju malú sestru na koňa a povedal „ u menja tože
taka devočka “ my sme to moc nerozumeli a báli sme sa, aby ju nezobral. Vojsko ktoré
16
išlo, ďalšie dni prichádzalo do príbytkov, my sme im dali čo sme mali. Chleba, vo vedre
sme im varili čaj. Nezdržiavali sa moc. U nás bol jeden gruzínec, ktorý hovoril inou
rečou ako ostatní a tiež vytiahol z vrecka uniformy obrázok svojej rodiny. Bol tam tiež
jeden chlapec, ktorého so sebou frontom ťahal jeden kapitán. Chlapec mal 15 rokov a
celú rodinu na Ukrajine mu vystrieľali nemci tak sa ho ujal tento kapitán, ktorý ale padol
pri Spišskej Novej Vsi. Chlapec mal automat a na ňom za každého zabitého nemca
prilepenú jednú hviezdičku. Rusi rýchlo pokračovali, ale pri odchode do Spišskej Novej
Vsi vo veľkom snehu popri trati najbližšou cestou do Spišskej Novej Vsi urobili chodník
- napichali tyče na konci obviazané slamou a tabuľka razminirovano.
Pätnásteho februára sme nastúpili do školy. Neboli autobusy ani vlaky, všetko
rozbité, nič nefungovalo. Doprava, obchody, nebolo elektriny. Nechodili vlaky. Chodila
som pešo skoro ráno v oblečení aké bolo. S konvičkou v ruke, nosila som si do školy
čiernu kávu, u školníka na obed som poprosila si ju zohriať, zjedla som marmeládou,
alebo šmalcom zlepené krajce chlebíka a išla som domov. Po fronte som nastúpila do
štátneho gymnázia, čo nebolo zvykom pre dievčatá. Môj otec na tom trval. Nemali sme
knižky ani písanky, písali sme každý na čo mohol a mal. Z jazykov sme mali francúzštinu
a hneď vo februári prišla k nám jedna ruská vojačka, nevedela po slovensky a ešte
v uniforme a prehlásila - my budem sa učiť rusky jazyk. No što tak najrprv kaťušu a tak
pred každou hodinou ruštiny sa v triede ozývala kaťuša. Vojnová pieseň. Rovno z boja
prišiel k nám publicista Miloš Krno, ešte vo vojenskom kabáte a povedal nám - budeme
sa učiť slovenský jazyk. Bez príprav, bez notesov, ale s úprimným srdcom nás učili a my
sme boli chtiví po vedomostiach. Ešte dodnes viem všetky verše, poučky ktoré som sa
učila bez elektriny pri otvorených dvierkach na peci a ráno zase do školy. Tak sme
chodili celý školský rok. V lete opravili úzkokoľajku Koterbachy - Markušovce,
uľahčilo sa nám, lebo z Markušoviec sme sa mohli zviesť až k začiatku Koterbach. Celý
závod bol rozbitý. Zbombardovaná hlavná železničná trať nefungovala. Opravili ju až
v lete 1945. Pred mestom bol veľký protitankový zákop, cez ktorý bola urobená drevená
lavička, po ktorej sa vchádzalo do mesta. Na jar, keď sa sneh roztopil, znášali tam
všetku špinu, zahynuté postrieľané kone. Mesto sa čistilo. My, keď sme šli cez zákop,
vždy sme si zapchávali nos, lebo tam bol obrovský smrad. Keď sme v jeden slnečný
krásny deň 8. mája prišli ráno na námestie pred školu, ruskí vojaci tam tancovali, strieľali
do vzduchu a hovorili, „deti nechoďte v školu sevodnja konec vojny“. Zo školy nám dali
voľno. Ja som mala veľmi boľavé nohy, samý puchier, nosila som vtedy papuče čo mi
mama ušila zo starého filcového kabáta.
Náš otec po prechode frontu, tak ako všetci schopní vojaci narukovali a išli s
frontom ďalej, nevedeli sme sa nijako dozvedieť kde je front, vedeli sme len, že pri
Mikuláši boli veľké boje. Hovorili to vojaci čo prichádzali ranení domov. Ja som si
spomenula že asi tí ruskí vojaci by mohli vedieť niečo. Išla som smerom k Smižanom,
kde pri depe pod vysokými topoľami v priekope sedeli ruskí vojaci. Bolo teplo,
oddychovali, obriaďovali sa jedli a sedeli v chládku. Išla som a pozerala ktorý vojak má
na náplecníku veľa hviezdičiek a pýtala som sa, kde je Prvý armádny zbor Ludvíka
Svobodu. Jeden mi povedal že v Banskej Bystrici a uže idut v Pragu.
Po vojne bol vedením závodu poverený Ing. Alojz Kocik. Bola nariadená zmena
nemeckých názvov, napríklad Krajšlog na Krížová jama, hutman na dolný a začalo sa
zdraviť zdar boh. Po vojne bol zavedený lístkový prídelový systém na potraviny aj na
ošatenie. Na jeseň 1946 sme sa presťahovali do Markušoviec a odtiaľ to bolo do školy už
17
bližšie. Chodili ale len nákladné vlaky, bez pravidelného cestovného poriadku, ale to už
bolo výborné. Toto ďalej je už o inom. V Markušovciach našimi susedmi bola rodina
Centkových .
S láskou a vďakou na všetko spomínam, zlé som každému odpustila, nech túto dobu
posúdia kompetentní – historici. Veď bola vojnová psychóza a vojnové besnenie. Doba a
prostedie nás naučilo skromnosti, húževnatosti a cieľavedomosti. Dnes na miestach
môjho detstva od Banísk až po Krajšlog je všetko minulosťou. Je to v závalovom pásme.
Rastú tam len stromy a ostáva iba pár riadkov pre tých, ktorí si to budú chcieť prečítať.
Rudňany sa určite raz znovu zotavia, ale na inom mieste. Ostanú určite „ako tá záhradka
s kvietkom veľká jako dve dlane“ obložená krásnymi skalkami nazbieranými na halňach.
Ožijú zásluhou dobrých húževnatých a nevzdávajúcich sa rudňančanov.
Poďakovanie za udržanie obce Rudňany patrí nevzdávajúcemu sa pánu starostovi
Miroslavovi Blišťanovi, celému Baníckemu cechu, inžinierovi Malatinskému a všetkým
statočným, mojim rodákom - rudňančanom.
Ešte jedna udalosť. V roku 1951, po maturite som 3 mesiace fárala na Pätoráckej
šachte na brigáde, tam kde som sa narodila a kde sme bývali. Fárala som na rodnom
mieste. Sprevádzal ma Ing. Zolo Horský, roznášala som na pracoviská pracovné príkazy puťovky. Keď som išla do dôchodku v roku 1986, pozvali ma na zdravotný odbor ONV
„pani doktorka, tu je nejaký omyl, 3 mesiace v bani“. Nie je to omyl, musíte mi to
započítať. Je to skutočnosť. Karbitku opatrujem dodnes medzi kryštálmi za sklom. Na
karbitkách hutmani mali odrazové taniere žlté, robotníci biele. Podľa toho bolo vidieť,
kto prichádza na pracovisko, či hutman, alebo robotník.
Rudňany darovali svetu veľa vzdelaných ľudí. Doba, v ktorej sme žili bola ťažká,
ale presiaknutá veľkými duchovnými hodnotami, ktoré posúvali život dopredu.
V texte som používala pomenovania vecí a názvov v nárečí, aké sa v mojom detstve
bežne používalo a každý mu rozumel. V baníckom prostredí sa mnohé výrazy používajú
dodnes.
Koterbachy nadobudli najväčší rozmach po II. svetovej vojne. Vyťažené bohatstvo
ostalo v Československu. Vybudovali sa školy, učilištia, zdravotné strediská. V Spišskej
Novej Vsi sa postavili sídliská pre robotníkov, budova Riaditeľstva železorudných baní.
Zavedená bola špeciálna autobusová doprava pre robotníkov zo Spišskej Novej Vsi do
Rudňan. My sme sa roku 1956 tiež presťahovali z Markušoviec do Spišskej Novej Vsi.
18
Názvy jednotlivých častí obce Koterbachy mojimi očami
smer na Poráč
Baniská
Jozefka
Ždiarik
Pätoracké
Zapalenica
Podbrezová
Zabijanec
Rochus
Huta
Zimné
Jahňacie
19
Závistlivec
Štôlňa Rochus
Drevený kostol
20
Fara pri kostole a dom Šutákových
Koterbašská kolónia v Markušovciach, postavená v roku 1916
21
Nová škola otvorená v roku 1936. Cez cestu pod medzou neohradené ihrisko
Zápis z pamätníka od triednej učiteľky, pani Hozzovej
22
Prvý ročník Rímsko katolíckej ľudovej školy roku 1938.
Trieda a pani učiteľka Hozzová.
Občania Zapálenice, v pozadí charakteristická hrazdená stavba
23
Môj otec, prvý zľava, s motoristami na
Krajšlogu
Lišuch, Melter, Bendík. Majstri
závodu, elektrikár, doprava, údržba
Posviacka zástavy Pohrebného spolku. Krstnými rodičmi - Melterovci,
otcov brat s manželkou Máriou. V pozadí Robotnícky dom
24
Divadelná hra - Pálešová kráľovná, 1917. Celá škola
Predstavenie – Márnotratný syn v Robotníckom dome, 16.10.1924. Vstrede
sediaci pán farár Uhliarik, napravo riaditeľ školy Matta, spodný rad vľavo
učiteľ Imrich Kraviansky
25
Predstavenie - Márnotratný syn v Robotníckom
dome, 16.10.1924.
Mená činovníkov predstavenia
Predstavenie - Truc natruc, 1925
26
Celá škola roku 1915. Pán učiteľ Tencel mal drevenú nohu - protézu
Menoslov žiakov školy, rok 1915
27
Škola rok 1920, riaditeľ Matta a pán učiteľ Kraviansky
Odhalenie pamätníka padlým v II.svetovej vojne, pri Správe závodu
28
V pozadí niekoľkotriedná škola pred rokom 1936. Neskôr ubytovňa pre robotníkov
Roh Pätoráckej kolónie a plot Pätoráckej šachty.
Hutman Dolok a milicionár Hrošár
Schodište Pätoráckej kolónie.
V pozadí Pätorácka šachta
a pohľad na kopec nad
štôlňou Svätý Duch
29
Lútne, regulovaný odtok z bane a z lesa
Obyvatelia Pätoráckej kolónie,
Novák, Molčan, Lénik pred
rokom 1936. Pohľad smerom
na halňu
Obyvatelia Pätoráckej kolónie, pohľad na ganek
30
Pätorácka kolónia, v pozadí dvere hospodárskych budov
Krajčírska dielňa pani Mici Melterovej na Pätoráckej kolónii, rok 1936.
Zprava Melterová, Čarná, Maričáková, Krempaská, Adamcová
31
Svadba na Pätoráckej kolónii na halni
Pohreb na Pätoráckej kolónii na dvore. V pozadí napravo hospodárske budovy,
naľavo plot Pätoráckej šachty
32
Procesia do Levoče, na sviatok Panny Márie. Farár Slodička a za ním vľavo jeho
gazdiná
Púť do Levoče
33
Baníci po vyfáraní zo
štôlne Svätý Duch
V pozadí vývarovňa pre robotníkov, neskôr
kasáreň nemeckých vojsk
Výhybka koľají do šmykne
a Ticovým, s banskými
vozíkmi. V pozadí v lesnom
prieseku chodník do Chraste
nad Hornádom.
34
Nové bývanie v bytoch Pod
halňou postavené v rokoch
1941 - 1943
Šarkanova diera v Poráčskej doline, praveké osídlenie, chránené
archeologické miesto
35
Prídelové lístky
36
Deň baníkov, 1952. Na obrázku
funkcionári ROH, uprostred
banský kapitán pán Staňa, ženy
zo seperácie-triedičky
a obslužného personálu Správy
závodu
Potvrdenie a odznak brigádnika,
rok 1951
37
Narodila som sa roku 1931 v Koterbachoch
na Pätoráckom. Detstvo som prežila
v Koterbachoch.
Navštevovala
som
Rímsko katolícku ľudovú školu. V roku
1943 som nastúpila do gymnázia v Spišskej
Novej Vsi. Po maturite v roku 1951 som
nastúpila na Lekársku fakultu Univerzity
Komenského v Košiciach. Promovala som
v roku 1956.
Moje prvé pracovisko bolo v Spišskej Starej Vsi na Poliklinike,
ako okresný stomatológ. Od roku 1958 až do roku 1986 som
pracovala na Poliklinike v Starom Smokovci.
Keď som sa dozvedela, že vláda v roku 1993 nariadila útlmový
program baníctva, rozhodla som sa zaznamenať niekoľko riadkov
pre mojich potomkov, aby vedeli, že aj v Koterbachoch sa žilo
ťažko, ale krásne s veľkými duchovnými hodnotami. Baníctvo
malo na Spiši mnohoročnú tradíciu. Tu žili, rodili sa a umierali
mnohé generácie, ktoré posúvali život dopredu, strádali, tešili sa,
bojovali s prírodnými silami, poskytovali celej spoločnosti životne
dôležité suroviny pre ďalší posun. Som optimistka a verím, že príde
znovu doba, keď múdri hospodári znovu objavia bohatstvo tohto
kúta zeme a nastane fáza obnovy tak, ako sa to opakuje už 700
rokov.
38
Download

KOTERBACHY OČAMI MÔJHO DETSTVA