Svätoplukovo
kráľovstvo ožíva
Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu
SR,
ZŠ s MŠ kráľa Svätopluka Šintava
VÝSLEDKY
2. ročník celoslovenskej literárnej
a výtvarnej súťaže
SVÄTOPLUKOVO KRÁĽOVSTVO
OŽÍVA
šk. rok: 2010/2011
Autor úvodnej ilustrácie: Lea Končeková
Zostavila: PaedDe. Paulína Krivosudská
Víťazné práce sú uverejnené bez jazykovej korektúry.
2. ročník celoslovenskej literárnej a výtvarnej súťaže
Svätoplukovo kráľovstvo ožíva
Zo zasadnutia celoslovenskej komisie pre hodnotenie súťaže
Členovia komisie:
-
prof. PaedDr. Eva Vitézová, PhD. – predseda komisie
Mgr. Tomáš Bánik, PhD.
PhDr. Marcel Olšiak
Paeddr. Martin Bodis, PhD.
PaedDr. Karol Grajcár, KŠÚ Trnava
Literárna časť:
Členovia komisie si pozorne prečítali všetky zaslané práce. Pri výbere
oceňovaných prác sa hodnotil najmä autorov veku primeraný prístup k téme,
jej spracovanie po obsahovej i formálnej stránke, originalitu. Do užšieho výberu
boli zaradené práce, ktoré zaujali výberom jazykových prostriedkov
a originálnym spracovaním témy.
Väčšina autorov popustila uzdu svojej fantázii, niektorí pomenej, kŕčovito sa
pridŕžali známych faktov z histórie, niekedy akoby autor podcenil čitateľa,
všetko mu ponúkol priamo, nepoužíval žiadne obrazové spojenia. K negatívam
patrilo stereotypné písanie, nesprávna štylizácia, priveľa moralizovania a snaha
o veľké posolstvá.
Oceňujeme aktualizáciu témy, využitie rôznych žánrov (rozprávka, rozhovor,
spravodajské žánre ai.), zapojenie fantázie. Zúčastnení žiaci uprednostňovali
poéziu pred prózou, poztívne vnímame snahu o automatizované písanie či
grafické znázornenie (strofy v tvare meča). Vybrať z množstva rôznorodých
prác bolo náročné, každá prihlásená práca má svoju hodnotu a prináša
originálny pohľad na významnú historickú osobnosť z detského aspektu.
Výtvarná časť:
Členovia komisie zodpovedne prezreli všetky zaslané práce v jednotlivých
kategóriách. Pri výbere oceňovaných prác sa hodnotilo najmä výtvarné
estetické spracovanie námetu, ale aj prístup k téme. Do užšieho výberu sa
zaraďovali práce , pri ktorých bola použitá netradičná, resp. náročnejšia
výtvarná technika, práce s výtvarne čistým spracovaním námetu s dobre
zvládnutou spontánnu kresbou, farebným spracovaním, kompozíciou.
V tomto roku bola súťaž vypísaná v troch kategóriách a v každej kategórii
upútalo komisiu viacero prác, preto sme okrem prvých troch miest udelili
aspoň slovnú pochvalu i ďalším zúčastneným žiakom, ktorých práce niečím
vynikali.
Oproti minulému ročníku nám medzi prihlásenými prácami chýbali náročnejšie
práce, takzvané koncepty, multimediálne projekty. Práce tohto typu sme
minulý rok aj ocenili. V menšej miere ako vlani sa vyskytli práce nadväzujúce na
dedičstvo Cyrila a Metoda, čo je škoda. Najživší záujem a esteticky najpestrejšie
práce sme zaznamenali v prvej kategórii, smerom k vyšším ročníkom akoby
výkonnosť klesala, objavujú sa tu skôr jednotlivé individuality.
Záver:
Pri hodnotení tohtoročných prác komisia skonštatovala, že žiaci a pedagógovia
tak ako minulý rok veľmi živo a originálne reagovali na tematiku Svätopluka.
Často spracovaným námetom bola povesť o Svätoplukových prútoch
a mravnom odkaze svornosti. Novým posunom v chápaní tejto témy bolo
zadanie vo výzve Svätopluk a SCI-FI, no bohužiaľ zámer zadávateľov bol splnený
len pri niekoľkých prácach vo výtvarnej časti, na rozdiel od literárnej časti.
Veľmi často sa mladí výtvarníci neubránili vžitémuklišé „ zelených mužíčkov
z vesmíru“, čo svedčí o tom, že posolstvo témy nepochopili. No niektorí chápali
túto tému správne aako most medzi slávnou minulosťou, dneškom
a budúcnosťou. Táto myšlienka a motivácia by mala podľa nášho názoru
dominovať tejto súťaži i v budúcnosti.
V celku možno hodnotiť tému Svätopluka a slávnej minulosti ako veľmi lákavú
a podnetnú z hľadiska výtvarného riešenia a nesnierne prospešnú z hľadiska
celkového vzdelávania žiakov. Veľmi sa radujeme , že súťaž je registrovaná
MŠVVaŠ SR.
Súťaž odporúčame MŠVVaŠ SR podporiť aj cez pedagogicko-organizačné
pokyny, resp. zaradiť súťaž medzi súťaže na ktoré sa prihliada pri pridelení
financií za mimoriadne výsledky školy.
Celkové umiestnenie v súťaži
Svätoplukovo kráľovstvo ožíva
I. Kategória – poézia
Poradie
1.miesto
2.miesto
3.miesto
Meno
Anna Borsíková
Martin Čech
Sebastián Farský
Názov práce
Svätopluk
Svätopluk
Svätoplukove slová
Škola
ZŠ A. Kmeťa Levice
ZŠ Topoľčany
ZŠ s MŠ kráľa Svätopluka
Šintava
II.Kategória - poézia
Poradie
1.miesto
2.miesto
3.miesto
Meno
Michal Ujházy,
Ondrej Bagačka
Lujza Kislanová
Karolína Lojeková
Názov práce
Svätopluk
Škola
ZŠ ak. J. Hronca Rožňava
Svätopluk - kráľ
Sci-fi s Svätopluk
ZŠ Ľubica
Spojená škola Poprad
III.Kategória - poézia
Poradie
1.miesto
Meno
Dominika Lenická
Názov práce
Svätopluk
2.miesto
Patrícia Petrincová
Svätopluk na hrade
3.miesto
Katarína Petríková ,
Sebastián Kozarec
Piesne stredovekých
igricov o sláve ríše
Svätoplukovej
Škola
ZŠ Nitrianske
Hrnčiarovce
Gymnázium L.Sáru
Bratislava
ZŠ Dechtice
1. MIESTO/ 1. KATEGÓRIA
ktorí sa radi hrávali s hlinou.
Anna Borsíková
O Svätoplukovi je aj povesť,
ak ju vieš, tak ju povedz.
Radšej ti ju poviem ja,
Svätopluk
aby sa nedoplietli
spojenia.
slovné
Svätopluk bol veľký panovník,
ktorý v Nitre vládol ako nik.
Bol prvé známe nitrianske knieža,
a občas sa mu podarilo nájsť ježa.
Keď Svätopluk umieral,
synov k sebe zavolal.
Podal im prúty do ruky,
myslím si, že boli tri.
Bol aj synovcom kniežaťa Rastislava,
ktorý pochádzal z krajiny Veľká
Morava.
Uvádza to rečami:
rozpoľte prúty z Poľany.
Keď bol ešte malý,
občas sa mu smiali,
Pozor však, sú až tri,
pospájané špagátmi.
že vôbec nevie kraľovať,
preto musel Rastislava sledovať.
Synovia skúšajú dokola,
no prúty sú sťa z olova.
Dlho sa učil vladárstvu,
až raz sa priučil kniežatstvu.
Keď prúty neprelomil nik,
vzal prúty do rúk panovník.
Svätopluk sa stal kniežaťom Nitry,
to teda preto, že bol on poriadny.
Roztrhol zväzok prútov,
nie nožnicami, ale rukou.
Zo Svätopluka sa stane aj kráľ,
to dúfal každý, aj on sám.
Svätopluk mal aj synov,
Každému synovi podal jeden
prút, a riekol im: rozpoľte ho,
ak máte chuť.
Každý syn mal veľkú chuť,
a tak rozpolil tento prút.
Svätopluk im povedal:
držte sa spolu ako prst a dlaň.
Ak nebudete držať pospolu,
nepriatelia vám nevrátia slobodu.
Každý vás premôže veľmi ľahko,
budete bojovať ako malé dieťatko.
O chvíľu Svätopluk vydýchol,
a v synoch sa vzbudilo veľa pocitov.
Neposlúchli múdru otca radu,
stali sa otrokmi Uhorského ľudu.
To by mohol byť koniec tejto
povesti,
lebo Svätopluk zažil veľa radosti.
Jeho kráľovstvá obývali Sloveni,
ktorý bývali blízko hradu a v
podhradí.
Medzi Svätoplukom a Rastislavom
onedlho začal boj,
ľudia sa chodili pozerať na tento
vytrvalý súboj.
Zanedlho
Svätopluk
porazil
Rastislava,
a jemu patrila Nitra a aj Bratislava.
Slávne si žil Svätopluk, zveľadil Veľkú
Moravu,
ktorá
bola
prvým
štátom
slovanského národu.
Pochvala komisie::
Zuzana Belohorecová
2. MIESTO/ 1. KATEGÓRIA
Martin Čech
Svätopluk
Svätopluk náš rodák, predok slávny,
ctíme si tvoj odkaz dávny.
Tvoje slová a činy známe
sú pre naše časy aktuálne.
Zjednotiť sa treba v jedno,
ísť a hľadať jasné svetlo dobra,
lásky a priateľstva.
Ako kvočka s kuriatkami,
tak rodičia s detičkami
a učitelia so žiačikmi.
Tak naplňme našu dobu činmi.
Príklad s prútmi je nám známy,
držme spolu a nie sami.
Pochvala komisie: Ráchel Semerádová
3. MIESTO/ 1. KATEGÓRIA
Sebastián Farský
Svätoplukove slová
Svätopluk bol mocný kráľ,
aj korunu zlatú mal.
Vládol mocne, spravodlivo
keď však zomrel, bolo všetkým clivo .
Synovia spolu držať mali ,
no o korunu sa pohádali.
Nepočúvli otcove rady,
a dopustili sa veľkej zrady.
Jeden druhému klamali
a o to viacej zoslabli.
Napadli ich nepriatelia.
To, čo všetci dobre vedia,
že len spolu silu majú
a víťazstvá dosahujú.
Oni tomu neverili,
na to kruto doplatili.
Veľkú prehru utrpeli,
nad otcom sa zamysleli.
Veď on veľkú pravdu mal,
keď im ríšu zanechal.
Keď však o ňu razom prišli,
hneď sa spolu všetci zišli.
Zistili že pochybili,
no už svoj čas premárnili.
1. MIESTO/ 2.
KATEGÓRIA
Michal Ujházy, Ondrej
Bagačka
o krajine veľkej sníval.
S Karolmanom osud zviazal,
aby ríšu mohol chrániť.
Zo Svätopluka stal sa vazal,
sám sa musel brániť.
Svätopluk
Tak ako nám povesť vraví,
my sme národ veľmi starý.
Nikdy sa však nevzdal,
nesklonil on hlavu.
Veľký dar nám daroval,
krajinku Moravu.
Mnoho ríši sme my mali, kým sme
sa Slovenskom stali.
Najprv Samo kupec prišiel,
vytvoril si ríšu,
tým poskytol Slovákom
Výbojmi i politikou,
stratégiou aj taktikou,
vo dne a aj v noci
pracoval na svojej moci.
našu prvú skrýšu.
Pribina, Mojmír, Rastislav
i oni nám vládli,
naše malé Slovensko
celkom dobre zvládli.
Svojim synom odkázal
okrem svojej krajiny,
aby spolu držali
ako prúty vrbiny.
Potom prišiel panovník,
Synovia sú neposlušní,
vládnuť chceli všetci!
Rozpadla sa naša ríša,
niet jej už pomoci.
hodný svojho mena.
My sa všetci pýtame,
v čom je jeho cena?
Svätoplukom si ho zvali,
všetci ho tu milovali.
V Morave i Nitre býval,
Význam nášho vladára
spočíval i v tom,
že dal reálne rozmery,
všetkým svojim snom.
2. MIESTO/ 2.
KATEGÓRIA
Lujza Kislanová
Svätopluk - kráľ
Svätopluk v mladosti
Nemal žiadne starosti
V Žiaden hlad
A holý chrbát
Zodrieš si dlane
Ako bolo napísané
Na koniec
Si v starobe odpočinie
A ďalej veniec
Upletie
To je koniec?
Nenávisť veru bude
Prenasledovať
Do smrti
A tak to bude
A všetko ostatné.
Žiadne povinnosti
Písali sa Časy
Plné krásy
A nie žiarlivosti
Majte sa drahí
Od tej námahy
Jeden odišiel
Svätopluk ako kráľ prišiel
Vlasť milovať
Biednym pomáhať
Ono ťa naučí
Krajine vládnuť
Nezdá sa to ľahké
Veď to ani nie
A zrazu je to zlé
A čo sa teraz stane?
Nik to nevie
Pochvala komisie:
Natália Paulovičová
3. MIESTO/ 2. KATEGÓRIA Karolína Lojeková
Sci-fi a Svätopluk
Svätopluk teleport do súčasnosti našiel,
do tohto moderného sveta vošiel.
Otvoril oči a nášho sveta svetlo zbadal,
po dychu sústavne lapal.
Ľudia naňho škaredo pokukujú,
pomaly od smiechu vybuchujú.
,,Kde je môj majestátny hrad?“ pýta sa,
,,tam Bratislavský hrad stojí.“ Svätopluk obzrie sa.
Vidí hrad sťa jeho ríše polovica,
uteká a náhli sa ani povíchrica.
Vojde do hradu, rukami prejde si bradu.
Kade-tade, všade prezidentov obrazy
A hľa, do stĺpa narazí.
Svätopluk na Bratislavskom hrade sliedi,
zatiaľ čo prezident si v kancelárii sedí.
Zrazu vojak dobehne k prezidentovi,
Vraj dáky čudák po hrade chodí.
Svätopluk na strechu vylezie,
kým prezident sa k nemu dovlečie.
Odrazu nad Svätoplukom veľký vták sa vznáša,
dáka hviezda ho nadnáša.
Ktosi zvláštny k nemu skočí
a pozrie mu do očí.
Tu ho čosi vtiahne,
ako keby chytil kiahne.
Celé telo svrbí ho,
Zistí, že sa mu to snívalo.
Otvorí oči a kiahne vidí,
,,Bože,“ skríkne, ,,všetko ma svrbí!“
O pár minút umiera,
v ruke tri prúty zviera.
Ale synov nieto,
vykašle sa na to.
1. MIESTO/ 3.
KATEGÓRIA
Dominika Lenická
Svätoplukov meč
Svätoplukov meč ochráni náš svet.
Pred zlobou sveta, napraví čo treba.
Ľudským ryhám opraví zub
múdrosti. Pretne všetko čierne,
na srdci aj na duši. Všetko bude
prekrásne,slnečné aj mesačné.
Našich predkov nesklame,
dá im znamenie.
Preslávil svoju krásnu ríšu
Veľkú Moravu,
ktorá iba slávou a spravodlivosťou
žila
a jeho poddaným šťastné dni
a noci vila.
Nevládol mečom ale umom,
aj synov svojich viedol
k múdrosti. Ale moc vie zaslepiť
všetky múdrosti.
A synovia, Mojmír II., Svätopluk II.,
Pre(d)slav, zradili otcovu múdrosť.
Darmo
im
kázal
svornosť
zachovávať,
neposlúchnutie ich stálo
pád najmocnejšej ríše Slovanov.
Keď Svätopluk odovzdal dušu svoju
Bohu (roku 894)
vlády sa ujal najstarší Mojmír II.
Snaha tu síce bola,
ale nezhody s bratom Svätoplukom
II.
začali ujedať z ríše najmocnejšej
a skvelej.
Veľkomoravská ríša a mesto Nitra
sú ako pupočná šnúra. Všetko
slávne a dôležité sa udialo tu. A
nebola to rozprávka, ale svätá
pravda.
Posledný
odpočinok
kráľa
Svätopluka nie je známy, ale...
benediktínsky opátsky kláštor sv.
Hypolita na Zobore by vedel
rozprávať o jeho sláve, moci,
myšlienkach, odvahe, o jeho meči,
ktorý ešte stále čaká, ukrytý v
útrobách zeme na svoju príležitosť.
Ešte raz chce pomôcť, keď ho
Slováci budú potrebovať.
Svätoplukov meč so zemou je
zrastený. Na konci Štefánikovej
triedy v Nitre, na Pešej zóne týči sa
jeho krása, mohutnosť a sila.
Nik ho nevyrve z
asfaltového tela, iba on,
náš kráľ Svätopluk.
2. MIESTO/ 3.
KATEGÓRIA
sa
spojiť
rozhodol.
Bola to krásna nezvyčajná krajina,
pomyslenie na ňu ma i dnes dojíma.
Patrícia Petrincová
Svätopluk na
hrade
Pod Bratislavským hradom stojím,
na sochu Svätopluka od Jána Kulicha
hľadím.
Mohutný kôň a na ňom silný hrdý
kráľ, čo ponad rieku Dunaj hľadí
vdiaľ.
V hlave veľký zmätok mám,
keď o jeho živote premýšľam.
Aký bol a či ľud svoj v úcte mal,
veď Veľkomoravskej ríši roky
kraľoval.
Zrazu tu stojím celá meravá,
sám veľký Svätopluk sa mi privráva :
Poď ku mne bližšie milá dievčička,
môj život v dejinách je len chvíľočka.
Malým chlapcom som v roku 833
bol, vtedy Mojmír, Nitru s Moravou
Prvý v kniežatstve Mojmír panoval,
po ňom ho roky Rastislav spravoval.
Múdrym panovníkom Slovanom bol,
vierozvestcov do krajiny priviedol.
V roku 836, solúnski bratia na Veľkú
Moravu
vstúpili,
v jazyku slovanskom kresťanstvo
šírili. Brat Cyril dlho neváhal,
písmo hlaholiku nám daroval.
Keď
Rastislav
územie
veľké
nezvládal
spravovať,
Nitrianske kniežatstvo rozhodol sa
mne-Svätoplukovi do léna dať.
Od tých čias som len s jednou
myšlienkou
zaspával,
aby som ríšu čo najlepšie a
spravodlivo
zastával.
Medzi mnou a Rastislavom bola
veľká zvada, následkom ktorej
vznikla rodinná zrada. V zajatí sme
sa
obaja
väzňami
stali,
nikdy viac sme si už pravicu
nepodali.
Veľkú Moravu som i naďalej v srdci
mal,statočne som pre ňu víťazstvá
dobýjal. Veril som v jej silu,
nesmrteľnosť, silnejšia však bola
mojich
synov
ľahostajnosť.
keď sa na svoju krajinu pozerám,
slzy šťastia i smútku na krajíčku
mám. Prajem jej rozkvet a úspechov
veľa, ako keď Veľkomoravskou ríšou
bola.
K smrteľnej posteli troch synov som
si zavolal, zväzok prútov do ich dlaní
povkladal.
Prúty v rukách pevne držali,
prelomiť sa ich márne snažili.
Pomaly ustupuje moja meravosť,
Rozdal som im po jednom prúte,
razom boli všetky pretrhnuté.
Ukázať som im chcel silu, súdržnosť,
no premohli ich bratské nezhody, ba
i
zlosť.
premýšľam, bol to sen či skutočnosť ?
Pod Bratislavským hradom stojím,
na sochu slávneho panovníka
hľadím.
Pochvala komisie:
Denis Šimko
3. MIESTO/3.
KATEGÓRIA
Katarína Petríková,
Sebastián Kozarec
Piesne stredovekých
igricov o sláve ríše
Svätoplukovej
Venujeme našej starej mladej dedine
pod Boríčkami, našim predkom
My
vám
ponúkame
malý
„miniigrivníček", pri jeho tvorbe
zapracovala
aj
historická
predstavivosť. V našej fantázii zneli
takéto a podobné texty v spevavej
podobe.
Bolo to tak, nebolo, nevieme. Ale
jedno vieme, tá doba bola pre
Slovákov slávna.
Spievajme, igrici, o slávnych časoch
slávneho Svätopluka!
O sláve a zrade
Svätopluk, vládca náš,
si pýcha našej krajiny,
Slovo na úvod
Ako to začalo? Na hodine dejepisu
sa z nás stali archeológovia,
archivári, historici. Pri pátraní po
minulosti našich predkov sme sa
stretli s úlohou igricov na
vladárskych dvoroch.
Dozvedeli sme sa, že vedeli v
skratke vyzdvihnúť svoju dobu,
svojho pána, svojho panovníka. Ich
výtvory vraj boli jednoduché, občas
humorné, sem - tam aj posmešné.
Igrici si dovolili aj to, čo si druhí
netrúfali, utiahnuť si z hlavy
pomazanej. Boli akýmisi spevavými
hovorcami prostých ľudí.
poznajú ťa celé slovanské rodiny.
Tvoji roľníci môžu orať,
kováči kovať,
tkáčky tkať.
Dovolíš svojmu ľudu lepší život mať.
Zelené lesy tvoju ríšu obklopujú,
vtáky štebotavé v nich ťa ospevujú.
Si slávny, vládca náš!
Hral si však aj na obe strany,
obrusoval si nepriateľské hrany.
Nebola to veľká sláva, keď si zradil
Rastislava.
Strýka svojho Frankom vydal si,
porušil
si
prísahu
vernosti.
Rastislava, toho múdreho vládcu!
Toho, čo solúnskych bratov povolal,
toho, čo nového jazyka sa dovolal.
Bola to chyba, Svätopluk náš,
v letopisoch pre ňu čierny bod máš.
Tys' sa vzchopil,
prešiel si na správnu stranu,
nepriateľom uštedril si tvrdú ranu.
Bavori, Švábi, Sasi,
od hnevu trhajú si vlasy.
Frankov držíš v hrsti,
až im hrgľujú ich nemecké kosti.
A čo teraz?
Aký bude osud náš?
Povedz, Svätopluk,
aké tajomstvo pre svoj ľud máš?
znejú v nich modlitby,
znie slobody spev.
Si hrdý, si mocný,
si náš!
O odpustení
Spievam o tvojom veľkom previnení,
spievam o veľkom odpustení.
Spievam o priznaní si chyby
vladárskej.
Spievam o múdrom arcibiskupovi,
Oslavná o Devíne
Dvín,
Devín,
starobylý tys'hrad.
Zažil si ty slávu
veľkú, zažil si i pád.
Tvoje srdce kamenné hostilo
mocného Svätopluka,
ochraňovala ťa v ťažkých chvíľach
jeho silná ruka.
Klenot krásnej krajiny,
týčiš sa nad Dunajom i Moravou v
krajine ticha,
nezlomí ťa sila zbraní ani cudzia
pýcha.
Pod tvojimi hradbami strašné boje
kráčali,
v potokoch krvi svojich synov
slovenské matky plakali.
Na steny tvojich komnát
maľuje čas lásku i hnev,
Metodom ho volajú,
k nemu sa všetci modlitbami
obracajú sťa k svojmu otcovi.
Tvojou chybou, vládca náš,
domovom mu bol istý čas franský
žalár.
A bavorský strážca krutý nepodal
mu chleba ani vody pohár.
Sláva ti, vládca náš, sláva, rozmyslela
si to tvoja vladárska hlava, priznala
svoj omyl.
Múdry Metod svojou vierou a
podanou rukou vinu tvoju zlomil.
Ďakujeme ti, Arcibiskup náš!
O tvojej rodine
pozor veľký, vziať nám chcú jazyk
slovanský. Zbav sa tých, čo kazia
Svätopluk, Svätopluk, kde je tvoja
tvoje meno, vnášajú doň more
rodina? Svätopluk, Svätopluk, vraj
nepokoja. Nestoj ticho, nemo.
pre teba Belinda, s Karolom Veľkým
Slovania sme, dobrí veru, postaraj
príbuzná čo bola, z tvojej zrady
sa, nech nám nik nevezme naše
umrela? Svätopluk, Svätopluk, tvoja
zvyky slovanské a kresťanskú vieru.
žena, z Čiech čo je, Svätožízňa,
obrazy vraj maľuje. Svoju lásku,
svoju radu, synom trom ver' daruje.
Svätopluk, Svätopluk, traja tvoji
Igric Manca z dediny Degce
Vybral som sa do sveta. Prekročil
som riečku Blavu, prešiel celé
Boričky, Bory, z toho putovania
junáci, Mojmír, Presláv, Svätopluk,
boleli ma nohy. Kde som sa to
majú od teba požehnanie viesť
ocitol? Vraj na Veľkej Morave! Jej
mocný veľkomoravský pluk.
sila a sláva udreli ma po hlave. Ó,
mocná ríša kráľa Svätopluka, vidieť
O tvojich nepriateľoch
na tebe jeho silná ruka. Oči mi
priťahujú malé kostolíky, ľudia sa v
Pýtam sa ťa, mocný vládca, pýtam sa
nich k Bohu modlia sťa spevavé
ťa úprimne. Čo ťa drží, čo ťa láka, že
sokolíky. Poznal som, panovník
nevyženieš nechutného nemeckého
vzácny, tvoj ľud ťa miluje, tvoj ľud ťa
vtáka? Švábi, Sasi, Bavori, stiahni ich
zvelebuje. A ja ti za tvojich verných v
do priepasti za nohy. Robia oni zle
Degce igrickú pieseň venujem
nám, Slovanom, sme pre nich iba
lacným tovarom. A ten Wiching, to
je veľká potvora, odháňa chudákov
od koláčov, od stola. Pozor si daj,
Celkové umiestnenie v súťaži
Svätoplukovo kráľovstvo ožíva
I. Kategória – próza
Poradie
1.miesto
Meno
Terézia Dostálová
Názov práce
Sci –fi a Svätopluk
Škola
Škola pre mimoriadne
nadané deti Bratislava
ZŠ A.Kmeťa Levice
2.miesto
Martin Štefan Máčaj
3.miesto
Samuel Kubaliak
Rozprávka o kráľovi
Svätoplukovi
Svätopluk vtedy a dnes ZŠ Topoľčany
II.Kategória - próza
Poradie
1.miesto
3.miesto
Meno
Frederika Mészárosová,
Veronika Tóthová
Pavol Mucha, Rudolf
Šipčiak
Sabina Lukačová
3.miesto
Nikola Vlčková
2.miesto
Názov práce
Stroj času
Škola
ZŠ Klasov
Rozprávka
o Svätoplukovi
Svätoplukova
budúcnosť
Svätopluk trochu
inak:D
ZŠ Dolná Tižina
ZŠ s MŠ Ružindol
Gymnázium Čadca
III.Kategória - próza
Poradie
1.miesto
Meno
Barbora Sokolská
2.miesto
3.miesto
Daniel Leňo
Estera Ďurická
Názov práce
Nezvyčajná hodina
dejepisu
Na palube Acty XIV
Katka a Svätopluk
Škola
ZŠ Spišské Vlachy
ZŠ Humenné
Spojená škola Sečovce
Pochvala komisie: M.Vrábel, T. Valach
1.MIESTO/ 1.KATEGÓRIA
Terézia Dostálová
Sci-fi a Svätopluk
Jedného krásneho dňa keď ešte slnko vychádzalo spomedzi hôr, malí slávikovia
spievali svoju ľúbeznú pesničku. Aj motýle sa prebúdzali a svojimi veľkými
krídlami kmitali do všetkých strán. Aj ty by si v tom svete zostal s otvorenými
očami stáť. Pri neďalekom jazere stál palác. Obrovský chrám starého, ale
múdreho a spravodlivého vládcu Svätopluka. Starší fúzatý muž útlej postavy
vstal a oprel sa o zábradlie. Mal iba štyridsať a už naňho pomaly starie
prichádzalo. Nazul si svoje chlpaté čižmy a vstal. Bolo práve pol ôsmej. Pravý
čas vstávať. Keď sa Svätopluk zadíval na svoj krásny veľký oblok celý zo zlata,
vošiel sluha. Už upravený. Sluhovia musia vstávať už asi o štvrtej. „ Prepáčte
pane. Možno som trošku meškal. Doniesol som vám delikatesu tohto dňa.
Pečené vajíčka so slaninou. Och váš plášť, pane." Sluha sa trošku zahanbil. Plášť
vyzeral ako keby ho do hnoja hodili. „ Totiž pane, vaši synovia Mojmír a
Svätopluk, sa hrali na vašich nepriateľov. No hrali sa, že kone sú prasiatka.
Myslím že ich pochopíte. " Svätopluk sa usmial a zavolal na svojich synov. „ Len
počkajte. " Mojmír sa zdola zasmial. Bol z nich najstarší. Mal už pätnásť. Drahý
najstarší bol Svätopluk. Mal trinásť. Najmladší Predslav mal desať. Toho do
bitiek ešte nebrali. Svätopluk sa po strmých schodoch hnal dolu. No náhle sa
zastavil a zmraštil obočie. Pred pár rokmi, ale nebolo to dávno, ho jeho brat,
Fredrich 111. vyzval na boj. Mali spolu kruté nevybavené účty. A ten prekliaty
deň bol dnes. Svätopluk vedel, že by Fredrich určite vyhral. Má viacej ľudí, a
bohatšiu ríšu. Vládca si spomenul ešte na jednu vec. Jeho strýko, Rastislav 1, mu
zanechal tajnú vec. Veľmi tajný priechod, za čarodejnicou. Stará žena, vždy
každému pomohla. Svätopluk sa s ňou musel najprv rýchle poradiť. Pozrel sa na
hodinky. Bolo skoro osem hodín. Bola pravda, že Svätopluk riskoval svoj život.
Ak sa na druhý deň vráti v presný čas kedy prišiel a bude ešte portál otvorený,
nič sa ako keby nestalo, a on odíde s právnou radou. Ale je tu aj háčik. Ak to
nestihne, už nikdy neuvidí svojich synov a svoju veľkú krásnu a spravodlivú ríšu.
Musí totiž prejsť cez budúcnosť. Pozrel sa na bránu, z ktorou, ho čakali stovky
poddaných, ktorí sa mu práve chystajú pripomenúť udalosť. Utrel si čelo a
otvoreným oknom po ľane zliezol dolu. Portál je pri smrekovom lese. Keď sa
dostane cez portál, tu sa zastaví čas. Portál bol dosť malý aj pre Predslava.
Svätopluk sa naposledy usmial na ríšu a skočil. Zrazu sa ocitol na skale. Na
nejakej neviditeľnej skale. Skala bola obrovská, lebo skoro nevidel na zem. Na
skale boli mestá. Obrovské mestá s tisíckami ľudí. Ale tí ľudia. No hrôza. Mali,
na sebe lejzrové oblečenie, z miliónov malých gombíčkov. Hovorili tam rečou,
ktorá sa podobala na šumenie rozbitého porcelánu. Svätopluk sa otočil. Teda,
nemohol sa otočiť, lebo stál na mieste. Nemohol sa pohnúť a divná farebná
hmota sa mu obmotávala okolo nôh. Chcel skríknuť, no nedalo sa to. Ako keby
mal upchaté ústa. No zrazu si uvedomil, že on rozpráva takou istou rečou ako
ostatní. Zbadal ako sa k nemu jeden, blíži. Jeden, čo vyzerá ako, ako... Svätopluk
nemohol uveriť vlastným očiam. Veď vyzerá ako on. Muž oproti Svätoplukovi
zmeravel, a ako keby vyslovoval nejakú čarovnú formulku. Hmota, ktorá držala
Svätopluka, zmizla. Máme málo času. Musíme sa ponáhľať, čarodejnica je až
tam za tou horou. Podišiel ku Svätoplukovi a ukázal na koniec hory. Nevyzeralo
to tak hrozne. Aj keby hej, hora nebola taká dlhá. Ani sa nenazdali, boli za
horou. Ako keby ich po dlhej ceste postihlo ďalšie prenášadlo. Vďačný
Svätopluk sa otočil k človeku, ktorý ho tak šťastne previezol až na druhý koniec
hory: „Ďakujem, že si ma dostal až sem. Ale myslím, že ďalej musím ísť sám."
Človek ho však nenechal ísť samého. Veď čarodejnica ho nepozná. Nemuselo by
to skončiť dobre. Svätopluk teda poslúchol a v desať metrovej ceste pokračovali
spolu. Boli spolu pri dverách, keď v tom si Svätopluk spomenul na svojich synov
a krásnu veľkú ríšu. Skĺzla mu po tvári slza. Nekonečne dlhá slza ktorá nemala
konca. „Vieš, mám troch synov: najmladšieho Predslava, staršieho Svätopluka a
najstaršieho Mojmíra. Mám aj veľkú ríšu, z ktorej som teraz prišiel. Hrozne sa
bojím, že o všetko prídem. Mám to stihnúť iba za deň a ak nie... Tak, tak, sa
rozplyniem a moju krajinu, zničí môj brat Fredrich." Človek, ktorý držal
Svätopluka za ramená, len chápavo prikývol ako keby bol vo všetkom s ním.
Pomaly otvárali čarodejní čkine dvere. Bola za nimi chudá starenka. Na hlave
mala čierne strapaté vlasy a starý ligotavý klobúk. Tvárila sa nesmierne pyšne,
až by si niekto mohol pomyslieť, že je to kráľovná celého sveta. Svätopluk bol
na ňu priveľmi rýchly. „Prepáčte pani, ja som..." čarodejnica mu ani v
najmenšom nevenovala pozornosť a len sa dívala a dívala do svojej šálky čaju.
„Áno mládenec, viem čo ťa trápi. Tvoj brat chce prevrátiť tvoju ríšu na ruby. To
nie je správne. Máš krivdu, že má väčšiu ríšu než ty a chceš sa s ním stretnúť.
Boje nie sú správne. Mal by si za ním ešte pred bojom zájsť a niečo mu povedať.
Keď však nepomôže ani to, zober si túto čarovnú bylinu a strč mu ju pod čiapku.
Alebo mu ju daj do čaju. To zaberie viac." Svätopluk vyvalil oči na čarodejnicu a
zobral si od nej čarovnú bylinu. „A to ste všetko vyčítali z tej šálky ?" Bol úplne
ako omráčený, lebo čarodejnica mu čítala myšlienky. Aj to, že by sa s jeho
bratom nedalo len tak porozprávať. Čarodejnica mu len tak zo zaujímavosti
povedala: „Vieš kto je tento človek, čo ťa celú cestu sprevádzal ? ty si jeho pra
pra pra pra pra pra pra pra... otec. A tvoja ríša tu už nie je. Tvoji synovia sa v
dospelosti pohádali a rozpolili si ríšu na tri časti. Svätopluk opäť zmeravel. „To,
to, to... to, ako. Veď, veď ja ich celú tú, tú dobu učím ako, ako správne vládnuť
nad ríšou a vy nejaká bláznivá ženská mi tu vykladáte ako sa moja ríša
rozpadne. Ďakujem, veru ďakujem... Majte sa. A nezabudnite nabudúce si prísť
pre rozum." Svätopluk na ňu zagánil a človeka schmatol za ruku. „Poď pra pra
pra pra... syn. Ideme. Máme už málo času." Pritom sa stále uprene díval na
čarodejnicu. Keď boli pred dverami, človek násilne chytil Svätopluka za ramená
a pritisol ho k stene. „To čo malo znamenať ? - môžem sa za teba hanbiť.
Dobre. Možno si múdrejší. Alebo odvážnejší. Ale ta čarodejnica tu je už možno
dvetisíc alebo tritisíc rokov. Ty si jej pradedo. Mohol si sa k nej správať aspoň
trocha vľúdnejšie. " Svätopluk sa začervenal až tak, že vyzeral ako červená čili
paprička. Bolo na ňom vidieť, že mu to bolo ľúto. Až úplne zabudol na čas. Keď
sa o chvíľu zadíval na hodinky, zistil, že majú až tak málo času, že si to nikto
nedokáže ani predstaviť. Človek si však na niečo spomenul. Aj v budúcnosti tu
majú naozaj prenášadlo. Skvelé... zvolal so šťastím, že nepríde o nič. Pred
nosom sa Svätoplukovi zjavilo prenášadlo do minulosti. Konečne mal príležitosť
vrátiť sa domov. Konečne po dni... po dlhom dni uvidí rodinu. Svoje bohaté
lesy, krásnu krajinu so šťastnými poddanými. Jeho príbuzný kamarát, ktorý mu
tak vo všetkom pomohol, tam už nebol. Už už sa chystal skočiť. Už už by sa
vrátil späť ale... divná farebná hmota sa mu začala obmotávať okolo nôh. Pozrel
sa na hodinky. Zostávalo už iba pár sekúnd. Desať, deväť... Svätopluk začal
panikáriť. Jačať a tak podobne. Nič mu nepomohlo. Nikde naokolo nikto. Osem,
sedem, šesť... Už je jasné že je všetko stratené. Že to všetko bola len márna
vspomienka na minulosť. Z očí mu vytiekla slza. Prvá a posledná. Päť, štyri...
padala a padala, akoby nemala konca. Až spadla na hmotu. Na Svätoplukove
prekvapenie, ktorý už veril že je s ním amen, putá divnej farebnej hmoty, sa
začali uvoľňovať. Tri... až spadol na zem. Rýchlo sa postavil. Dva... takmer
bezvládne zaťal zuby a v posledných silách skočil. Jedna... kto vie, či je toto
všetko pravdivé. Kto vie, či sa Svätopluk ponaučil z čarodejníčkiných slov. Či
práve preto vznikla povesť o Svätoplukových prútoch. Brata sa mu síce poraziť
podarilo, ale len vďaka čarodejnici...
Pochvala komisie: Patrik Kvasňák
2.MIESTO/ 1.KATEGÓRIA
Marek Štefan Máčaj
Rozprávka o kráľovi Svätoplukovi
Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden kamenný hrad. V tom hrade žil so
svojou rodinou vládca Veľkej Moravy kráľ Svätopluk s rodinou. Spokojne si žili.
Chodievali často do prírody na poľovačky. Večer sa zabávali s priateľmi. Nič im
nechýbalo. V hrade bolo vždy veselo. Až raz....
Zabudli dobre zavrieť padací most a v noci ich napadli nepriateľské
vojská. Ešte šťastie, že sa im podarilo utiecť. Chodili a blúdili po hore a hľadali si
nocľah. Nebola to pre nich ľahká úloha. Doteraz poznali iba pohodlie mäkkých
vankúšov a jedlo im doniesli sluhovia rovno na stôl. Museli sa však tešiť, že si
aspoň život zachránili.
Po niekoľkých hodinách našli nejaký otvor v skale. Bola to jaskyňa.
Rozložili si tam oheň. Boli hladní. Rozhodli sa, že si pôjdu do lesa niečo uloviť.
Tak sa aj stalo. Veď boli dobrí a nebojácni bojovníci. O chvíľu sa vrátili s
bohatým úlovkom. Očistené zvieratá si dali nad oheň a začali ich opekať. Vôňa
pečeného mäsa sa šírila do diaľky.
Zrazu počuli z hĺbky jaskyne zvláštne zvuky. Nevedeli čo to je. Rozhodli sa, že to
preskúmajú. Zobrali si na cestu fakle, aby v tme dobre videli. Pomaly kráčali a
sledovali okolie. V jednom kamennom výklenku sa čosi hýbalo. Bolo to veľké a
vydávalo to čudné zvuky. Najprv sa zľakli a ustúpili. Bol to hladný drak. Nejedol
už niekoľko rokov a vôňa jedla ho prebudila. Svätopluk s kamarátmi ho pozvali
na hostinu. Rozprávali mu, ako prišli nedbalosťou o svoj hrad. Drak im sľúbil, že
za dobré jedlo im pomôže.
A ako to už v rozprávke býva, drak slovo dodržal. Stačilo, že raz preletel
ponad hradné múry a spôsobil nepriateľom taký strach, že rýchlo ušli. Od tej
doby chodí Svätopluk každý večer skontrolovať padací most, či ho dobre
zatvorili.
3.MIESTO/ 1.KATEGÓRIA/PRÓZA
Samuel Kubaliak
Svätopluk vtedy a dnes
Dnes vám chcem porozprávať dva príbehy. Lepšie povedané, ten prvý o
troch prútoch kráľa Svätopluka ani netreba. Ale ten druhý, dnešný, je úplne iný.
Aj keď s tým prvým veľmi podobný. Dva príbehy, každý v inom čase, na inom
mieste, a predsa takmer rovnaké. Ten súčasný sa odohráva každý deň okolo nás.
Je veľa otcov a matiek, ktorí učia svoje deti, že najcennejším darom je rodina.
Nebolo to ani tak dávno, čo v malej dedinke na strednom Slovensku žil jeden
otec so ženou a troma deťmi. Celý život dávali svojim deťom veľa lásky a učili
ich, aká dôležitá v živote je šťastná a súdržná rodina. Kým deti rástli, všetci sa
mali radi a vzájomne si pomáhali. Otec však rokmi zostarol, deti vyrástli a
postupne povyletovali z rodičovského hniezda. Doba sa zmenila, vo svete okolo
nich sa začali ctiť iné hodnoty - peniaze, kariéra, postavenie ....
Keď otec ochorel, zavolal si k sebe deti a takto im povedal:
„Deti moje, nebude to už dlho trvať a poberiem sa na druhý svet. Chcem
vám ešte naposledy niečo povedať a chcem vás aj o niečo požiadať. Vedzte, že
najdôležitejšia je v živote rodina. Držte spolu, stretávajte sa, pomáhajte si.
Vychovávajte svoje deti v tomto duchu. Keď budete v núdzi, opustia vás všetci,
zostane vám ale rodina, ktorá vás podrží. Chcem vás požiadať, aby ste sa po
mojej smrti postarali o svoju staručkú matku".
Keď otec zomrel, zabudli deti na všetky dobré otcove rady. Matku
navštevovali iba zriedka, pracovali a zarábali peniaze, aby sa mali stále lepšie a
lepšie, kupovali si veľa zbytočných vecí, chodili na dovolenky. Pomaly zabudli
na to, čo sľúbili otcovi. Staručká matka zomrela sama v nemocnici medzi
cudzími ľuďmi. Deti sa po dlhej dobe stretli až na pohrebe matky a skoro sa
nepoznali. Nemali si ani čo povedať. Kvôli dedičstvu sa rozhádali a viac spolu
neprehovorili ani slovo. Ani jeden z nich však nebol šťastný. Najstarší syn sa tak
venoval práci, že zabúdal na manželku a deti. Rodina sa mu odcudzila a zostal
úplne sám. Prostredný syn stratil prácu, zadĺžil sa, problémy zapíjal alkoholom,
nakoniec sa ocitol na ulici a stal sa z neho bezdomovec. Najmladšia dcéra
venovala celý čas práci, kamarátkam a nákupom. Čas ubehol, zostarla a
nezaložila si rodinu. Všetky kamarátky sa vydali a prestali mať na ňu čas. Až na
sklonku života sami a opustení pochopili otcove slová. Bolo však už neskoro.
Oba príbehy sú z rozličných dôb, ktoré sú od seba vzdialené storočia, a predsa
sú také podobné. Zamyslime sa nad nimi a zoberme si ponaučenie. Ctime si rady
našich otcov, poslúchajme ich, žime podľa nich. Nepodliehajme zhonu tejto
doby, zastavme sa a zamyslime sa nad dôležitými vecami. A keď vyrastieme,
myslime na našich rodičov. Nenechajme ich v starobe samých a to čo nás
naučili, odovzdajme v dospelosti ďalej svojim deťom. Vráťme rodičom ten čas a
lásku, ktorú nám teraz venujú. Pomáhajme svojim súrodencom.
Myslime na to, že rodina je to najdôležitejšie, čo môžeme v živote mať.
Pochvala komisie: Patrik Bezák
1.MIESTO/ 2.KATEGÓRIA/PRÓZA
Frederika Mészárosová, Veronika Tóthová
Stroj času
Fiktívne interview s kráľom Svätoplukom
- Vaše veličenstvo, dovoľte, aby sme sa vám predstavili. Pochádzame zo
Slovenska, krajiny, ktorej ste vládli. Na tie časy, keď Slovákov nazývali
Siovienmi, sme veľmi hrdí.
-Svätopluk: Tak teda vy ste Slováci, Slovieni. Na Slovienov a Moravanov som
nikdy nezabudol. Nemožno zabudnúť na Zubor, Nitravu, na moju slávnu Veľkú
Moravu... Ä z ktorého kúta Slovenska pochádzate?
-Z malebnej dedinky Klasov, ktorá leží neďaleko Nitry, íak dnes voláme vašu
Nitravu.
-Svätopluk: Nitra, milá Nitra, ty vysoká Nitraí Kdeže sú tie časy, v ktorých si mi
kvitla? Ty si bola niekdy všetkých krajín hlava, v ktorých tiekol Dunaj, Visia i
Morava .
-Možno nám nebudete veriť, ale práve ste vyslovili slová plesne, ktorú naši
predkovia zložiii na vašu počesť. O Nitre si ďalej spievali: „Ty si bola sídlo kráľa
Svätopluka , keď tu panovala jeho mocná ruka. Ty si bola sväté mesto
Metodovo, keď tu našim otcom kázal božie slovo."
-Svätopluk; Som veľmi rád, že ste nezabudli ani na otca Metoda. Bol to veľký,
múdry a vzácny človek. Spolu so svojím bratom Cyrilom prišli do mojej vlastí na
pozvanie strýka Rastislava.
-Nezabudli sme ani na solúnskych bratov -svätého Cyrila a Metoda. Ich
posolstvo si pripomíname dokonca v najvyššom zákone -Ústave Slovenskej
republiky .
-Svätopluk : Ústava Slovenskej republiky? Čo je to? To mi musíte vysvetliť.
-Naša krajina -Slovensko- sa nazýva Slovenská republika a jej najdôležitejší
zákon sa volá ústava. Podobné dokumenty uplatňovali panovníci aj v období
vášho panovania. V škole sme sa učili o Súdnom zákonníku pre svetských ľudí.
-Svätopluk: O tomto zákone sa vďaka otcovi Metodovi učili aj synovia mojich
veľmožov v škole na Zobore - Kláštore svätého Hyppolita. Ale dievčatá do tejto
školy nechodili.
-Vaše veličenstvo, keď ste spomenuli kláštor na Zobore, dovoľte nám pýtať sa
ďalej. Z rôznych príbehov, ktoré si rozprávajú ľudia v našej krajine ,sme sa
dozvedeli, že vaše cesty viedli na Zobor hlavne vtedy, keď ste museli urobiť
najdôležitejšie rozhodnutia vo svojom živote.
-Svätopfuk: Áno, bolo tomu tak, Na tomto odľahlom mieste v zovretí
zoborských vrchov , v pokoji a s rozvahou som rozhodoval o osudoch Veľkej
Moravy aj o svojom súkromnom živote.
-Ak dovolíte, teraz by sme vám položili trochu nepríjemné otázky.
-Svätopluk: Cením si vašu odvahu. Pýtajte sa! Počúvam.
Z historických prameňov sme sa dozvedeli, že bavorskí biskupi za pomoci
Karolmana zajali a uväznili arcibiskupa Metoda. Ako ste mohli takéto niečo
dopustiť?
-Svätopluk: Bohužiaľ, v histórii sa dejú i takéto udalosti. Trvalo takmer dva roky,
kým sa mi podarilo vyslať poslov do Ríma a ich prostredníctvom žiadať o
Metodov návrat. Nakoniec sa otec Metod vrátil na Veľkú Moravu , kde som
zveril do jeho rúk všetkých duchovných a všetky kostoly kráľovstva.
-Ďalšie historické pramene uvádzajú, ako ste na sklonku svojho života
nebadane opustili svoje vojská a utiahli sa na svoje obľúbené miesto - do
kláštora na Zobore. Rozhodli ste, aby na veľkomoravský stolec zasadol váš syn
Mojmír II., kým ostatní vaši synovia- Svätopluk a Predslav dostali údely/
kniežatstvá . Medzi Mojmírom a Svätoplukom došlo k boju o trón, čo oslabilo
odolnosť ríše, ktorú ste synom zanechali. Mohli by ste nám povedať, prečo ste
sa takto rozhodli a aký ste mali vzťah k vašim synom.
-Svätopluk; Svoje rozhodnutie som považoval za správne. Mojich synov som
mal veľmi rád. Len ma mrzí, že ma sklamali a mojich otcovských rád sa po mojej
smrti nedržali.
-Čo odkážete dnešným Slovákom?
-Svätopluk: Aby sa poučili z chýb napáchaných v minulosti a nikdy nezabudli, že
sila národa spočíva nielen v poznaní minulosti či v plánovaní cesty do
budúcnosti, ale hlavne v láske a svornosti.
-Vaše veličenstvo, ďakujeme za rozhovor. Za vaše múdre vladárske rady a
otcovské ponaučenia.
2.MIESTO/ 2.KATEGÓRIA/PRÓZA
Pavol Mucha, Rudolf Šipčiak
Rozprávka o Svätoplukovi
Za tromi kopcami, za tromi dolinami a za jednou dlhou diaľnicou
bolo veľké kráľovstvo. Ale nie také ako kedysi, že husím brkom písali na
kráľovské listiny a na koňoch cválali, ba i vojny medzi sebou viedli na
ostrie meča. To bolo celkom moderné kráľovstvo s mobilmi, počítačmi,
notebookmi aj s mikrovlnnými rúrami v kuchyni.
Staručký kráľ Svätopluk cítil, že jeho dušička čoskoro uletí do nebíčka. V
garáži parkovala vzducholoď pripravená s dušičkou odštartovať. Skôr, než
navždy odíde, chcel si zvoliť svojho nástupcu, ktorému by dal kráľovskú korunu
na hlavu a kráľovské žezlo do ruky. Avšak ani jeden z jeho troch synov sa
nechcel stať kráľom. Mojmír bol vynikajúci basketbalista, Svätoboj bol
olympijským víťazom v modernom päťboji a Svätopluk mladší študoval
počítačové inžinierstvo.
Nevedel teda starý vladár, ako získať synov pre slovanský odbor. Keď sa tak
raz zahľadel večer na obraz svojej ženy visiaci na stene, prišlo mu na um, že
niekedy pomôže aj ženský rozum a dôvtip. Vedel, že každý zo synov málokedy
trávi večery doma a teda chodí s dievčaťom.
„Keby som presvedčil aspoň jednu z dievčat o dôležitosti a múdrosti panovania.
Ona by presvedčila aj môjho syna a mal by som vyhráte," hútal si.
Začal teda, podobne ako tarantula splieta svoje pavučiny, snovať plán, čím
by zapôsobil na Mojmírovu Vislu, Svätobojovu Moravu alebo na Nitru
najmladšieho Svätopluka. A pretože tretí syn naučil otca robiť projekty a
prezentácie, celý plán si starý kráľ vypracoval vzorovo na počítači. Pre istotu si
jednu verziu skopíroval na svoj tajný USB kľúč.
Prvá na zozname opýtaných bola Mojmírova milá. Visia bola štíhla
blondína, ktorá sa dokonale obracala v kuchyni. Rada si vymýšľala recepty. Na
jej tanieri nikdy nechýbala brokolica, olivový olej a z korenia muškátový orech.
Staručký kráľ jej navrhol, že ak presvedčí Mojmíra o výhodách panovania, ona
bude zostavovať jedálny lístok nielen pre celý kráľovský dvor, ale pre celú ríšu.
„Nuž, milý Svätopluk! Si múdrym a spravodlivým panovníkom. I svojho
najstaršieho syna si tak vychoval. Preto, dovoľ mu, nech sa sám rozhodne, ako
naloží so svojím životom," usmiala sa Visia a premiešala zeleninový šalát.
Smutný kráľ sa nevzdal a skúšal šťastie inde. Morava bola dievčaťom, ktoré
nikdy neobsedelo doma. Chodila so Svätobojom na jeho turnaje. Rada
cestovala električkou a spoznávala neznáme kraje. Starý kráľ sa rozhodol, že jej
ponúkne „celoživotnú dopravnú kartu", aby mohla pohodlne cestovať so svojím
milovaným Svätobojom na všetky športové súťaže.
„Ctený kráľ, vážim si tvojej ponuky," začala Morava, „nechci však odomňa, aby
som nútila Svätoboja vzdať sa slobody. Veď panovnícky stolec by bol pre neho, i
pre mňa, ako klietka pre vtáka."
Dve krásavice Svätopluka odmietli. Zostala posledná. Nitra bola milé dievča s
dvoma vrkočmi, bielou blúzkou, ktorú vždy zakasávala do vypasovaných riflí. Na
boku nosila štýlovú kabelku, ktorá jej mimoriadne pristala. Bola študentkou a
so svojím počítačovým géniom Svätoplukom sa ruka v ruke prechádzali po
chodbách univerzity. Starý kráľ jej ponúkol štipendium na všetky vysoké školy
svojej ríše, len aby priviedla mladého Svätopluka na kráľovský dvor i pred
centrálny kráľovský počítač Windows XP Proťesional.
Nitrina odpoveď a
úprimnosť prekvapila i Svätopluka seniora.
„Nehnevaj sa, pán môj. Nechcem od teba žiadne dary. Porozprávam sa však s
tvojím synom, pretože si myslím, že ovce potrebujú pastiera. Teda, že slovanský
národ musí rásť a upevňovať sa a na to potrebuje mať niekoho, kto sa vzdá
svojho pohodlia a povedie ho!"
Čo myslíte, podarilo sa to Nitre? Áno, dievčina mala úspech. Mladý
Svätopluk prevzal počítačom riadené kráľovstvo do svojich rúk. Do
znepriatelených krajín zaslal počítačom vírus atak obránil ríšu svojho otca pred
pádom. A to nie je všetko! Postavil štadióny a športové haly, v ktorých jeho
bratia Mojmír i Svätoboj trénovali ďalších k zdatnosti aj sebaobrane. Všetci
traja zostali verní poslaniu svojho otca, v ktorom spojili tri prúty - šport,
vzdelanie aj zdravú výživu do jedného zväzku.
Pochvala komisie: Žaneta Lišková
3.MIESTO/ 2.KATEGÓRIA/PRÓZA
Sabina Lukáčová
Svätoplukova budúcnosť
Svätopluk oslavoval narodeniny. Jeho poddaní pre neho pripravili hostinu, na ktorej
bolo veľa hostí. Medzi hosťami boli mnohé známe kniežatá a králi z celého okolia.
Priniesli mu mnoho nádherných a vzácnych darov. Svätopluk mal pred sebou na
stole jedlá od výmyslu sveta, presne tak, ako sa na takého významného panovníka
patrí. Ani vínom sa nešetrilo. Hostia si oslavu pochvaľovali, jedlo im veľmi chutilo, aj
sa veru dobre vytancovali. Oslava trvala do polnoci. Svätopluk bol veľmi unavený,
keď si šiel neskoro v noci konečne ľahnúť. Cítil sa dobre, keď sa prikryl svojou
páperovou perinou. Nemohol však zaspať, pretože premýšľal nad udalosťami toho
večera. „Bavili sa moji hostia dobre? Aká bude ďalšia oslava a hostina?“ Keďže už
nebol najmladší, trápila ho aj budúcnosť. „Ako bude vyzerať moje kráľovstvo o pár
rokov?“ „Budú tu vládnuť moje pravnúčatá alebo niekto cudzí?“ Nedokázal si
odpovedať ani na jednu z týchto otázok. Vtom sa mu pri posteli zjavil škriatok.
Škriatok bol malý, s červenou čiapočkou na hlave. Mal na sebe biely svetrík, čierne
nohavice a dlhú zelenú vestu, ktorá mu siahala asi 2-3 cm nad kolená. Svätopluk
bol touto návštevou viac prekvapený ako vystrašený a spýtal sa škriatka: „Čo tu
hľadáš? Čo potrebuješ v túto nočnú hodinu?“ Škriatok sa uškrnul a pozrel sa na
kráľa: „Nebol si to náhodou ty, kto mal kopu otázok o budúcnosti?“ Svätopluk sa
na neho nedôverčivo zahľadel: „Čo ty o tom môžeš vedieť?“ Škriatok sa už
tentokrát pustil do hlasného smiechu: „Ja o tom viem veru veľmi veľa!“ Potom už
vážnejšie dodal: „Poď so mnou, ukážem ti odpovede na tvoje otázky.“ Kráľ chcel
namietnuť, že má na sebe nočnú košeľu a na hlave čiapku s brmbolcom, ale
nestihol. Ocitol sa totiž niekde úplne na inom mieste i v inom čase, ako bol pre
niekoľkými sekundami. A bolo to priamo v jednej z bratislavských diskoték. Tu totiž
jeden z jeho praprapraprapraprapravnukov oslavoval svoje narodeniny. Škriatok,
ktorého sa kráľ stále držal za vestu, mu to pre veľký hluk musel zakričať do ucha.
Svätopluk si pozorne obzeral celú miestnosť. Zo stropu visela obrovská ligotavá
guľa, ktorá ho riadne oslepovala. Priamo pred ním stál pult, za ním stál čašník,
ktorý chcel Svätopluka pohostiť nejakým nápojom. Kráľ si všimol, že ľudia naokolo
sú zvláštne poobliekaní. Pozeral sa na nich s údivom i s hanbou. Už to nemohol
vydržať a skríkol na škriatka: „Tí ľudia sa nehanbia?! Veď toto je potupné!
Nemôžem sa na to viac pozerať!“ Škriatok pochopil, že je zle. Preto sa rozhodol, že
kráľovi ukáže jeho praprapraprapraprapravnuka.
Stál priamo pred ním. Chvíľu bolo medzi nimi ticho. Kráľ sa díval na chlapca,
podišiel k nemu bližšie a cestou sa spýtal škriatka na chlapcovo meno. Volal sa
Ondrej a mal práve osemnásť rokov. Keď to kráľ počul, poznamenal: „Tak to by sa
už mal oženiť!“ Škriatok sa smial, až sa za brucho chytal: „Ale kdeže, v tejto dobe sa
ľudia ženia a vydávajú neskoro!“ Kráľ sa chcel so raprapraprapraprapravnukom
porozprávať, ale zabudol na jednu vec-on síce všetko videl i počul, ale ostatní ho
ani nevideli, ani nepočuli.
Vtedy ho škriatok upozornil, že je najvyšší čas sa vrátiť. „Máš ešte nejaké prianie,
môj pane?“ Svätopluk bez váhania odpovedal: „ Chcel by som vidieť moje
kniežatstvo. Chcem vedieť, kto tu teraz vládne a ako sa mojej krajine darí.“
Škriatok premýšľal, ako vysvetlí kráľovi novú situáciu v krajine. Po chvíli sa ozval:
„No, veru, Nitrianske kniežatstvo ti ukázať nemôžem, lebo v takej podobe, v akej
ho poznáš ty, už neexistuje. Teraz tu vládne
demokracia, nie sú tu žiadni králi či
kniežatá, ale hlavou krajiny je prezident.
Tým dnešným je Ivan Gašparovič.
To ti na začiatok musí
stačiť, lebo keby som ti mal všetko
vysvetľovať...“ Kráľ bol v šoku. „Čože?!
Ale ty mi musíš všetko vysvetliť!“
Posledné slová vyslovil ležiac už
opäť vo svojej posteli. Po škriatkovi
nebolo ani chýru, ani
slychu.
Kráľ okamžite zaspal. Ráno ho
veľmi bolela hlava. Keď prišiel
na raňajky medzi svojich blízkych,
zamyslel sa a povedal im:
„Predstavte si, čo sa mi dnes
v noci snívalo...“
Silvia Otrasová
3.MIESTO/
2.KATEGÓRIA
Nikola Vlčková
Svätopluk trochu inak: D
Svätopluk ako bol dieťa veľmi neposlušný. Kradol svojim bratrancom formičky
z piesku a strýkovi Rastislavovi pokazil štartér na aute. V puberte sa toho moc
nezmenilo. Svoje kučeravé vlasy si dokonca nie raz vyžehlil žehličkou na vlasy.
Jeho stredná škola nebola nič iné ako gymnázium a aj s päťkami vždy prešiel
ročník. Bodaj by aj nie veď jeho pradedo je Mojmír. Vysokú školu technickú
neskončil a tak sa začal venovať rodinnej firme. Išiel v šľapajách strýka
a pradeda. Bol veľmi úspešný v tom čo robil v rádiu Expres dávali Svätoplukovu
hymnu a miesto seriálu Tisíc a jedna noc dávali Svätopluk šou. HYMNA ZNELA:
kučeravá vlasy a pehavá tvár. Kto by to mohol byť? Veď Svätopluk náš kráľ.
Brada až po kolená, trbliece sa mu a všetci podaný klaňajú sa mu.
Keď Svätopluk zomieral (na alzheimera) zavolal si svojich 3 synov. 1. Mojmír II –
najstarší syn. Bol citlivý a zákerný.
2. Svätopluk II – vlastenec a diplomat.
Mal za sebou drogovú minulosť.
3.Predslav – výborný človek
do politiky so zmyslom pre humor.
Svätopluk synom podal tri
doštičky a ani jeden z nich ich
neprelomil pílkou. Podali im
motorovú pílu prerezal doštičky.
Trieska mu skočila do oka a zomrel.
Radu do života nedostali a rodinná
skrachovala.
Pochvala komisie:
Lukáš Fehér
farma
1.MIESTO/ 3.KATEGÓRIA
Barbora Sokolská
Nezvyčajná hodina dejepisu
Deň sa začal ako obyčajne, zase som raz musela do školy šprintom. Každé
ráno totiž lámem všetky rýchlostné rekordy. Prišla som presne so zvonením, len
som sa šuchla do lavice vedľa Dominy, mojej najlepšej kamarátky, a vybrala
som si dejepis.
„Čo, Nina, zase si si chcela poleňošiť? Veď počkaj, raz zaspíš a zobudíš sa až po
tretej hodine,“ doberala si ma. Našťastie som bola zbavená odpovede, pretože
do triedy vošla učiteľka. Trieda okamžite stíchla a konečne sa podarilo, aby
nejaký učiteľ umlčal Erika. Ale musím uznať, že vyzerala dokonale. Mala dlhé
červené vlasy, svetlomodré oči a skvostné telo, pri ktorom asi všetci chlapci
slintali (nie že by bol problém vyvolať u tínedžerov slintanie).
„Dobrý deň, žiaci, som Belina Kastová, ale volajte ma profesorka Belina alebo
len Belina. Budem vás učiť dejepis, kým je vaša dejepisárka chorá.“
Prešla k tabuli a rýchlo, ale krasopisne napísala názov novej látky: Svätopluk.
„Aby sme mohli začať túto tému, mám pre vás najprv úlohu: máte desať minút
na to, aby ste mi napísali, čo viete o Svätoplukovi.“ Prezrela si triednu knihu
a oslovila ma: „Nina a Damian, vy sa zatiaľ choďte do zborovne opýtať, či je
telocvičňa pripravená.“ Ozvalo sa typické šuchotanie papiera a šepot žiakov,
kým som vstávala a nechápavo som sa pozrela na Damiana. Dvere do zborovne
nám otvorila naša pani zástupkyňa a povedala, že je všetko pripravené
a môžeme tam ísť, no na Damianovu otázku „čo sa bude diať?“ odpovedala len
tajomným úsmevom. Ešte zmätenejší sme sa vrátili do triedy, kde si Belina
práve prezerala odpovede a mračila sa.
„Vidím, že som prišla práve včas, lebo ako si pozerám vaše odpovede,
poniektorí si myslia, že Svätopluk bol slávny spevák, ktorému z jeho slávy
preskočilo. Alebo že to bol prvý naklonovaný lev, čo vôbec nie je smiešne,“
dodala, keď si všimla Erika a Mateja ako sa smejú na plné kolo (obidvoch by
som ich najradšej prefackala).
„Svätopluk bol najväčší panovník veľkomoravskej ríše. Okrem Veľkej Moravy
patrilo k jeho panstvu Malopoľsko, Čechy a Lužice, v rokoch 881 až 882 zajal od
Bulharov Zátisie. Po smrti Svätopluka sa však veľkomoravská ríša pomerne
rýchlo rozpadla. Jeho prvý syn Mojmír II. sa po otcovej smrti stal
veľkomoravským kráľom,“ povedala. „Ale je jasné, že toto vieme iba z kníh.
Prišla som, aby som vás naučila o slovanských dejinách. Rada by som dosiahla,
aby ste boli hrdí na slovenské dejiny a na to, že ste Slováci. Preto som na dnes
pripravila malý výlet. Nina, môžeme ísť do telocvične?“ Pod jej pohľadom som
začala jachtať: „ Áno, teda... pani zástupkyňa... vlastne...“ nevedela som, čo
mám povedať.
„Áno, profesorka Belina,“ pomohol mi Damian a vďačne som sa naňho usmiala.
Potichu sme sa premiestnili do telocvične, kde uprostred miestnosti bolo niečo
ako výťahová kabínka.
„Žiaci,“ povedala Belina a všetci sa prebrali z rozmýšľania, „toto je stroj času.“
Celá trieda zatajila dych a nikto ani nemukol. Dokonca ani Erik. (Žeby fakt
mohlo peklo zamŕzať?)
„Nemusíte mať obavy, stroj času je naša nová učebná pomôcka a samozrejme,
je celkom bezpečná.“ Nikto sa neodvážil povedať ani slovko, keď sme vošli do
stroja. Od očakávania ma až rozbolelo brucho. Belina vošla posledná a do
klávesnice na stene napísala číslo 882. „Je to rok, do ktorého práve cestujeme,“
vysvetľovala.
Stroj času zahučal, ako keď štartujete auto (milujem ten zvuk, aj keď naši mi
nikdy nedovolia sadnúť si za volant) a cítila som, ako sa celý pohol. Vtedy to
s nami trhlo a ja som pristála v náručí Dominy. Začali sme sa smiať, keď Belina
oznámila úžasnú správu: „Vitajte vo Veľkej Morave!“
Vystúpili sme pred veľkým hradom s maličkými domčekmi roztrúsenými všade
dookola.
„Sme v Nitre. Pred nami sa týči Nitriansky hrad a práve teraz tu žije kráľ
Svätopluk. Myslím, že už nás čakajú,“ oznámila nevzrušene Belina, zatiaľ čo sa
všetci obzerali dookola (želala som si mať o tri páry očí viac). Otočila som sa
k Domine, aby sme mohli objavovať Nitru spolu, ale zastala som ako obarená a
Domina tiež. „Nina, kde máš svoje nové tenisky? A prečo máš na nohách krpce?
A... Prepáč, ale vyzeráš ako stredoveká krčmárka...“
„Ty mi niečo hovor! Vyzeráš rovnako!“ zajačala som. Poobzerala som sa po
ostatných a všetci mali na sebe oblečenie, aké sa nosilo niekedy dávno. Chcela
som vytiahnuť mobil, ale namiesto môjho nového dotykového mobilu som
nahmatala dva malé kamienky.
„Žiaci, určite ste zaregistrovali, že váš odev i vaša obuv sa zmenili. Je to preto,
aby ste lepšie zapadli a mohli sa vcítiť do stredovekého života,“ objasnila nám
túto záhadu Belina.
Konečne to bola naša splašená trieda, ktorá sa prebrala z prvého šoku.
Erik už flirtoval s nejakým dievčaťom, ktoré predávalo na rohu zeleninu, Matej
hádzal kamienky do rieky a naše dievčatá sa s chichotom pozerali na chlapcov
pracujúcich na poli (keby aj tí naši mali také úžasné opálenie a svaly).
Povedala som si, že si pôjdem pozrieť námestie, veď v Nitre žije moja babička.
Musím jej dať vedieť, ako tu vyzeralo v stredoveku. Síce som nevedela presne,
kde sa nachádza námestie, ale skúsila som ho nájsť.
Kde je tá skládka, ktorú vidím pri každej prechádzke okolo rieky s babičkou?
A nepočujem ani autá... je to tu také pokojné a tiché.
Vzduch mi voňal ihličím a čerstvo pokosenou trávou. V „novej“ Nitre vzduch
smrdel výfukovými plynmi a skládkou, ktorá sa tiahne za mestom až k rieke.
Prešla som na okraj mesta (alebo dediny?) a všimla som si polia. Vo vánku sa
kývali ťažké obilné klasy a tí mládenci, ktorých obdivovali spolužiačky, nemali
v ušiach mp3 prehrávače, ani sa lenivo neopierali o kosy a hrable, ako som
zvyknutá u nás na dedine. Vyzerali šťastne, aj keď kosenie a zber obilia nie je
jednoduchá práca. Slovo „nuda“ určite títo ľudia v staroslovienskom slovníku
nemali. Ako som ich sledovala, zadívala som sa na oblohu, na ktorej nebolo ani
mráčika. Zavrela som oči a nastavila som tvár slnku, keď som sa potkla o kameň
a zviezla som sa na zem. Nevidela som nič, ale pre istotu som ešte chvíľu ostala
bez pohnutia, a keby náhodou niekto vyšiel z domčeka, mohla by som sa tváriť
ako neviniatko s výrazom to-čo-bolo? Práve som sa chystala postaviť, keď sa
zrazu predo mnou objavila ruka. Zdvihla som zrak a žmúrila som oproti slnku.
„Kto před okem mým zde leží na zemi?“ opýtal sa ma. Vedela som, že hovorí
starosloviensky (a bola som hrdá, že som vtedy na dejepise dávala pozor).
Vyzeral inak, ako som zvyknutá u svojich rovesníkov. Bol vysoký a zdatný, jeho
dlhé hnedé vlasy mu padali na červený plášť, ktorý mu siahal až po členky. Cez
čelo mal previazanú stužku hnedej farby. „Prepáčte, volám sa Nina a naša
skupina je pred hradom. Bola som si prezrieť námestie a už som chcela ísť
naspäť, keď sa mi ten hlúpy kameň postavil do cesty,“ (to bolo fakt originálne...
zabiť ma je málo).
„Potěšuje mně, že sem vás poznal, Nina, já jsem Mojmír,“ predstavil sa
a pomohol mi vstať. „Mojmír? Syn kráľa Svätopluka?“ nemohla som tomu
uveriť. Nastávajúci kráľ Veľkej Moravy mi pomáha zo zeme. Domina bude zase
chcieť vedieť každučký detail. Mojmír sa usmial: „Áno, to jsem já.“
Počas návratu k hradu mi Mojmír poukazoval mesto a ja som si uvedomila, že aj
keď je medzi nami rozdiel 1200 rokov, predsa len máme spoločné korene a sme
potomkami starých Slovanov, ktorí si toto územie vydobyli aj za cenu vlastných
životov. „Nina! Kde si bola? Už ťa tu čakáme. Mojmír...“ začala Belina.
Mojmír sa jej hlboko uklonil a zatiahol: „Vaše veličenství... Matko...“ Matka?
Čo?! Spadla mi sánka a vyvaľovala som oči v nemom úžase. Počula som za
sebou mrmlať Dominu: „Čo má zase toto znamenať?“ Všetci sme zízali ako
teľce. Začína to do seba zapadať. Vtedy Belina vyhlásila obradným hlasom:
„Všetci sme pozvaní ku kráľovskému stolu na obed. prosím, nasledujte ma.“
Vtedy som si všimla, že chýba Erik. „Domina, kde je Erik? Nie žeby mi na ňom
záležalo, ale o chvíľu ideme do hradu...“ Ale nikto Erika nevidel. Zrazu k nám
zamierili akísi strážnici a medzi nimi sa myká... Erik! Štuchla som do Dominy a tá
len pozerala s otvorenými ústami. Čo s ním chcú urobiť? Prešli s ním okolo nás,
ani len nepozreli na triedu a pokračovali smerom do hradu. Keďže Belina spolu
s nami mierila tým istým smerom ako strážnici s Erikom, počkala som, čo sa
s ním bude diať. Vošli sme do obrovskej studenej miestnosti, v ktorej bolo plno
starožitností, za aké by dnešné múzeá ponúkali nehorázne peniaze. Na veľkom
jaseňovom (aspoň myslím) tróne na druhej strane miestnosti sedel postarší
muž, z ktorého vyžarovala autorita a moc. Vráskavá tvár so sivou bradou bola
poznačená mnohými bitkami. Kráľ Svätopluk! Pri ňom však stáli strážnici
s naším Erikom a o niečom sa medzi sebou rozprávali. Svätopluk si vtedy všimol
Belinu s davom pubertiakov. Belina sa mu uklonila a my automaticky s ňou:
„Vaše veličenství, na váš príkaz jsem přivedla studenty z budoucnosti,“
Kráľ Svätopluk sa zatváril ešte prísnejšie a ukázal na Erika v objatí dvoch
strážnikov: „Tenhleten se loupeže na území mém dopustil!“ Typický on...
myslela som, že sa prepadnem od hanby. To určite nemalo byť cieľom našej
výpravy! Ale dobrý pocit sa ku mne dostal, keď mi oznámili, čo by sa s Erikom
stalo: za kradnutie by mu odťali ruku. Nad ich zákonom som len uznanlivo
pokrútila hlavou. Keby to bolo tak aj u nás, svet by sa nemusel báť zlodejov
a kriminálnikov...
Potom sme s kráľom Svätoplukom, jeho manželkou Belinou a synmi Mojmírom,
Svätoplukom a Predslavom sadli za kráľovský stôl. Svätopluk zrazu povedal
hromovým hlasom: „Čujte moje ponaučenie a vštepte si ho do sŕdc: Buďte hrdí
na svoju históriu, na svoje korene, na to, že ste z rodu Slovanov, ktorí sú
ochotní za svoj národ položiť životy! Sú pracovití a zruční, múdri a svorní jeden
k druhému. Naši predkovia bojovali v stovkách bojov pre vlasť, pre naše
územie. Preto vám hovorím, buďme všetci ako oni. Buďme hrdí na svoju vlasť,
aby aj ďalšie generácie po vás išli po vašich stopách.“
Tieto slová z úst vládcu nám dodali pocit dôležitosti, vážnosti a mne sa v očiach
zaligotali slzy. Nad tým sme rozmýšľali ešte dlho, keď prišiel čas vrátiť sa
domov. Posledný pozdrav, posledná poklona, posledný úsmev,... . A dvere
stroja času sa za nami zavreli. Po zábavnej jazde sme pristáli v telocvični a tam
som ostala nepríjemne prekvapená: prešlo sotva pár minút.
„A písomke z matematiky sme neušli...“ počula som dudrať Damiana. Do triedy
sme sa vrátili ešte pätnásť minút pred zvonením, tak nám dala Belina poslednú
úlohu: „Žiaci, videli ste, ako to v tých časoch chodilo. Tak mi znova napíšte, čo
viete o Svätoplukovi. Máte čas do konca hodiny, nabudúce to vyhodnotíme.“
Keď si Belina po vyučovaní prezerala dlhé odpovede, potešila sa. „Zdá sa, že
som svoju úlohu splnila,“ povedala
a obliekla i dlhé, ťažké zeleno-čierne
šaty a strojom času sa premiestnila
za svojím manželom... .
Vtedy som sa zobudila. „Nie, zase
som zaspala!“ Do školy som doslova
letela. Prišla som presne so zvonením,
Domina si ma zase raz začala doberať.
Otočila som sa k nej, že jej niečo
štipľavé odvrknem, keď trieda stíchla.
Do triedy vošla nejaká nová učiteľka
- veď naša dejepisárka je chorá.
Otočila som sa k nej a... Belina!
Pochvala komisie:
Radka Baňacká
2.MIESTO/
3.KATEGÓRIA
Dniel Leňo
Na palube Acty XIV.
22:00 – Ocitám sa na palube vesmírnej lode Acta XIV. Mojím jediným
spoločníkom, ktorému vôbec nevidím do tváre, je zrejme pilot. Pred sebou má
polkruhové riadidlo, na ktorom sú napísané číslice – 2000, 1750, 900, 0, 5000,
1 000 000... Vôbec tomu nerozumiem.
„Čo znamenajú tieto čísla?“ pýtam sa pilota. „Hneď sa presvedčíš,“ znela
odpoveď, „pripútaj sa, štartujeme.“
Robotický stroj nabral o pár sekúnd nadzvukovú rýchlosť. Pod ticho
bzučiacimi motormi sa otvorilo oko a pilot mi prikázal: „Stlač pravé tlačidlo!“
Predo mnou sa na plazmovej obrazovke ukázal nádherný palác s rozsvietenými
lustrami, lokajmi, dvornými dámami. Uprostred žena v čiernom.
„Kto je to?“ pýtam sa.
„No predsa Mária Terézia.“
„A prečo je v čiernom?“
„Smúti za manželom Františkom Lotrinským.“
„Poďme radšej preč, nemám rád čiernu farbu,“ nalieham.
V neuveriteľnej rýchlosti sa na obrazovke premietajú obrazy. Mihla sa
tam vozová hradba, cepy, tri bodky... Tri bodky? Šup! V okamihu mi padla ruka
na pravé tlačidlo.
„Čo znamenajú tri bodky?“ spýtal som sa.
„Pomôž si predsa multikálnym ďalekohľadom.“
„Ach, už ich spoznávam, Santa Maria, Pinta, Niňa – Kolumbove lode.“
O chvíľu už kmitá obrazovka ďalej. Tentoraz, naverímboha, stlačím opäť
tlačidlo. V rohu sa ukázalo číslo 894. Na obrazovke vidím starca s korunou na
hlave ako ťažko dýcha.
„ Kto to môže byť?“ pýtam sa svojho málovravného spoločníka.
„ Zwentibaldus dux,“ odpovedá.
Pozerám, či mu nešibe. Pochopil, že som v histórii nevzdelaný , a tak mi
to povedal po lopate: „Zuatopluk rex Moravie.“
Prevrátil som oči. Rezignovane odslabikoval: „Svätopluk, kráľ Veľkej
Moravy.“
Vtom do miestnosti vošli jeden po druhom traja statní muži. V ich
výzore bola vážnosť a akési nedefinované napätie.
„ Poď bližšie, Mojmír II, “ zaznel slabý hlas z lôžka. „Svätopluk II., syn môj,
postav sa vedľa brata. A ty, Predslav, zober od sluhu šesť prútov. Niečo vám
ukážem.“ Starec sa s vypätím síl nadvihol na lôžku, zobral z Predslavovej ruky
jeden prút, potom druhý a tretí a poľahky ich po jednom zlomil.
„ Deti moje, tak sa stane s vami v tomto franskom zovretí, ak bude každý
z vás konať na vlastnú päsť.“ Potom zobral z Predslavovej ruky ďalšie tri prúty.
Pomaly ich splietol do korbáča. „ Na, zober,“ podal ich Mojmírovi II. so slovami:
„ Ty si najstarší, najmocnejší, skús ich polámať ty.“ Po chvíli márneho úsilia
Mojmír II. zahanbene odovzdal spletené prúty otcovi.
„Teraz skús ty, syn môj
Svätopluk II. Si odvážny a prudký, ty to dokážeš.“ Svätopluk II. očervenel od
námahy, sklonil hlavu a ticho povedal: „ Nejde to, otec.“
„ Možno sa to podarí práve tebe, Predslav,“ povie starý panovník.
Skúsil raz, dvakrát a potom vrátil neporušené prúty otcovi do ruky.
„Tak vidíte, synovia moji. Ak budete držať spolu...“
V Acte XIV. sa ozval hrozitánsky hrmot, pískanie, šušťanie, cvengot...
Otvorím oči a v tej chvíli by som budík najradšej poslal na samé dno
pekla. „ Dano!!! Čo toľko trčíš v posteli?! Už je sedem! Máš dnes niečo
v škole?“ „ Á, nič. Len opakovanie z dejepisu.“
Pochvala komisie: Boris Jamriška
3.MIESTO/ 3.KATEGÓRIA
Ester Ďurická
Katka a Svätopluk
Katka bola mladé dievča, ktoré sa práve rozhodovalo ,čo bude v živote robiť.
Rodičia jej nútili svoje predstavy, ale ona nechcela byť doktorka či právnička.
Sama nevedela,čím vlastne chce byť. Raz išla spolu so svojím malým bratom do
historického múzea. Chodievala sem každú druhú sobotu. Mala prehľad o
každom exponáte. Malý Matúš, jej brat, bol veľmi zvedavý. Na všetko^čo
videhsa musel opýtať. Katke to nevadilo. Vysvetľovala mu každú nejasnosť.
Matúš s ňou bol rád. Počúval ju s úžasom v očiach a potom jej vždy kládol ďalšie
otázky. „Katka? A čo je toto." ukázal na sochu Svätopluka. „To je Svätopluk."
odpovedala mu a usmiala sa naňho. „A kto to bol?" jednoduchá odpoveď mu
nestačila.
Katka sa chvíľu zamyslela. Ako to vysvetliť šesťročnému dieťaťu aby to
pochopilo? Rozmýšľala ako by to mohla vysvetliť. Nakoniec ju napadlo niečo, čo
povedala jej mama, keď sa pýtala na to isté ,čo on.
„On bol niečo ako kráľ." povedala mu.
„A komu vládol?"
„Veľkej Morave." odvetila mu.
„A aký bol?" zaujímalo ho.
Katka nevedela odpovedať. O tom sa v škole neučili. Miesto odpovede ho
chytila za ruku a ťahala
preč. Matúško ju nechápal.
„Prečo si mi neodpovedala?" opýtal sa.
„Lebo to neviem a pochybujem, že sa odpoveď niekedy
dozviem." „Ty sa ju dozvieš a potom ju povieš aj mne."
snažil sa ju potešiť.
Katka ho pohladila po vlasoch a vybrali sa smerom k východu. Celý čas
rozmýšľala nad tým ,čo chcel jej brat vedieť. Aký bol? To nikto nevie. Bol
vysoký? Mal bradu? Tieto otázky jej vírili hlavou, až kým nezaspala. Nikdy sa jej
nič nesnívalo, ale teraz sa zrazu ocitla na neznámom mieste. Bol tam nejaký
cudzí, vysoký, bradatý muž. Na sebe mal oblečenú starodávnu košeľu a ľanové
nohavice. Pozeral sa na ňu. „Kto si?" spýtala sa ho.
„Ja som Svätopluk. Prišiel som ti poradiť to, čo si chcela vedieť," odpovedal.
„Oh, tak aký si bol?" položila mu otázku na ktorú chcela poznať odpoveď.
Usmial sa a povedal: „Nie tak zhurta. Nepoviem ti, aký som bol, ale ukážem ti
to." Pred nimi sa objavila izba alebo lepšie povedané miestnosť. V strede
miestnosti stáli nejakí traja
chlapci. Podľa toho»čo vedela z knižnice a z múzea to boli Svätoplukovi synovia
-Mojmír II., Svätopluk a Predslav. Stáli pred mužom, ktorý sa dosť podobal na
Svätopluka, len bol mladší.
„Synovia moji," oslovil ich, „raz bude toto kráľovstvo vaše! Veľká Morava bude
vaša. Preto sa
musíte vedieť dohodnúť. Ja to nechám na vás. Vy sami si určíte,čo komu dáte."
„Ako si želáte, otče. Keď príde čas, my sa rozdelíme medzi sebou spravodlivo,"
povedal najstarší z
chlapcov.
Pohladil ho po vlasoch. Chlapec sa na neho pozeral obrovskými
očami a (y hlave už Rozmýšľal, čo si
vyberie za dedičstvo. Ostatní dvaja sa už začali medzi sebou klbčiť ako malé
mačatá. Svätopluk na nich hodil škaredý pohľad a pohrozil im prstom.
Okamžite sa prestali biť.
„Ani tak ma nepočúvali. Boli to iba deti. Mysleli si, že im chcem zle. Ja som len
chcel aby boli jednotní a vedeli sa dohodnúť." v jeho očiach sa objavila slza.
„Oni vás sklamali?" zaujímalo Katku.
Neodpovedal. Iba zatlieskal a scéna sa zmenila. Pred nimi sa objavila posteľ a
okolo nej štyria ľudia. Na posteli ležal starý nevládny muž. Podľa výrazu, čo
mala žena, ktorá stála vedľa postele, umieral. Pri žene stáli aj traja muži.
Najstarší z nich bol vysoký a podobal sa na svojho otca. Mladší sa podobal skôr
na ženu ako na umierajúceho muža. Najmladší bol ako starší, ale mal tmavé
vlasy. Ostatní mali svetlé vlasy . Stáli tam a tvárili sa, že plačú. No v skutočnosti
ibarozmýšľali o dedičstve. Každý z nich mal svoju predstavu. Ani jeden z nich
skutočne nesmútil. Jediná žena áno. Na stole pri posteli boli tri prúty. Katka si
spomenula na povesť o troch Svätoplukových prútoch. Muž na posteli niečo
hovoril, ale ona to nepočula. Katka vedela, o čo sa jedná, tak jej sluch nebol k
ničomu. Keď dohovoril, žena sa mu hodila okolo krku a nariekala ešte viac.
Synovia sa dohovárali, kto si čo vezme. Ani jeden nebral otcove slová vážne.
Katka sa otočila na Svätopluka ,ktorý jej celý príbeh ukazoval. Vyzeral akoby
plakal. Celá tá scéna ho určite zraňovala.
„Videla si to sama. Oni sa ani nesnažili predstierať bolesť z môjho odchodu na
onen svet. Mojmír sa stal kniežaťom. Ostatní dvaja si vybrali niečo iné, ale aj tak
chceli byť ako brat. Začali sa hádať. Veľká Morava sa rozpadala vďaka ich
hašterivosti. A takto dopadne každý ,kto je nepriateľský a nevie sa podeliť o
svoje šťastie s inými." dopovedal. „A čo mám povedať bratovi?" spýtala sa ho.
„Povedz mu to, čo som ti ukázal. Verím ,že sa mu to bude páčiť. A ešte niečo.
Rozhoduj sa srdcom, a nie rozumom. Nedaj sa ovplyvniť druhými. Je to tvoj
život a ty ho musíš žiť po svojom. Nie vždy bude pri tebe niekto, kto ti poradí."
dal jej radu do života. „Ďakujem za radu," odvetila.
„Nemáš začo. Ja už musím ísť. Zbohom." povedal jej.
Katka sa zobudila. Práve svitalo. Išla do kuchyne a tam už čakal malý Matúško.
Posadila sa oproti. £ieho) Porozprávala mu príbeh ,ktorý jej povedal vo sne
samotný Svätopluk. Matúš počúval jej príbeh pozorne. Ani raz ju neprerušil.
Rozprávala mu o tom, ako sa traja synovia nevedeli dohodnúť.
Opísala mu prostredie, v ktorom žili a Svätopluka, ktorý bol zničený z
nevraživosti jeho synov. Keď dorozprávala ,chlapček s úžasom vydal zvláštny
zvuk. „Katka, to si sa dozvedela v noci?" zvedavo sa opýtal.
„Tvoja včerajšia otázka mi nedala spať. Musela som nad tým rozmýšľať, až
dokým som nedošla na to, ako to vlastne bolo." odpovedala mu. „Takže on bol
múdry." dospel chlapček k záveru.
„Máš pravdu. Ale skutočná podstata toho príbehu je ,že sa máš správať k ľudom
priateľsky a pomáhať im. Nesmieš sa hádať s kamarátmi a príbuznými. Inak to
zle dopadne." „Mala by si byť učiteľka," povedala jej mama, ktorá ju počúvala
za dverami. Katka sa nad t|m zamyslela. Na druhý deň mali v škole zadanú
slohovú prácu na tému Svätopluk . Napísala do nej príbeh, čo sa jej prisnil.
Učiteľka len žiarila od šťastia a stále sa pýtala Katky , či si to nerozmyslí a
nepôjde za spisovateľku alebo za reportérku. Ona už mala jasnú predstavu, čo
chce v živote robiť. Odkrývanie dejín ju bavilo viac ako čokoľvek iné na svete.
Atak sa, vy dala'robiť to, čo ju najviac bavilo. Poctivo sa učila dejepis a
chodievala do múzea vždy, keď jej na to zvýšil čas. Chodievala ku soche
Svätopluka a v duchu mu ďakovala za to, že jej ukázal správnu cestuj'ej "
životom.
Celkové umiestnenie v súťaži
Svätoplukovo kráľovstvo ožíva
I. Kategória – výtvarná časť
Poradie
1.miesto
Meno
Stella Šuranská
Škola
ZŠ A.Kmeťa Levice
2.miesto
Magdaléna Martišková
ZŠ J. Hollého Topoľčany
3.miesto
Milan Pavlík
Pochvala komisie
Patrik Kvasňák
Denis Šimko
Ráchel Semerádová
Zuzana Belohorecká
ZŠ Spišské Vlachy
ZŠ pre žiakov so sluchovým postihnutím
Kremnica
ZŠ Košice
ZŠ Kuraľany
ZŠ Komárno
II.Kategória – výtvarná časť
Poradie
1.miesto
Meno
Klára Judiaková
ZŠ s MŠ Novoť
2.miesto
Ján Smolár
Kristína Szabóová
ZŠ s MŠ Novoť
ZŠ kniežaťa Pribinu Nitra
3.miesto
Škola
Pochvala komisie
Marek Vrábel, Tomáš Valach
ZŠ Piešťany
Natália Paulovičová
ZŠ Nitra
Patrik Bezák
ZŠ kniežaťa Pribinu Nitra
III.Kategória – výtvarná časť
Poradie
1.miesto
Meno
Lukáš Kučera
2.miesto
3.miesto
Ivana Rapavá
Lukáš Červenec
Pochvala komisie
Žaneta Lišková
Boris Jamriška
Lukáš Fehér
Radka Baňacká
Škola
ZŠ Nitra
Tesárske Mlyňany
ZŠ Žilina
Spojená škola internátna pre žiakov s NKS
Topoľčay
ZŠ Nové Zámky
ZŠ Trebišov
ZŠ Trebišov
1.MIESTO/I.KATEGÓRIA:
Stella Šuranská
2.MIESTO/I.KATEGÓRIA:
Magdaléna Martišková
3.MIESTO/I.KATEGÓRIA:
Milan Pavlík
1.MIESTO/II.KATEGÓRIA:
Klára Judiaková
2.MIESTO/II.KATEGÓRIA:
Ján Smolár
3.MIESTO/II.KATEGÓRIA:
Kristína Szabóová
1.MIESTO/III.KATEGÓRIA:
Lukáš Kučera
2.MIESTO/III.KATEGÓRIA:
Ivana Rapavá
3.MIESTO/III.KATEGÓRIA:
Lukáš Červene
Download

Brožúra prác - ZŠ s MŠ kráľa Svätopluka Šintava