OBSAH ČÍSLA
04
POVIEDKY
Charles Stross - Nadčas
Bea Tomash - Dračia nátura
Mark E.Pocha - Mŕtva návnada Zuzana Droppová - Tokov pes
Lukáš Herma - Vlkodlak ze Pstova
Ingrid Rudavská - Lovci
KNIHY
Martin Králik - Rozhovor - Anglický Jupiter
Miloš Ferko - Cena Gustáva Reussa
Bohumil Stožický - Workshop Miloš Ferko - Milošova knižná polička
Miloš Ferko . Knižná starinka
Martin Tomčík - Arceyho knižnica
Miloš Ferko: Strugackij - nekrológ Martin Králik - Elektronická knižnica
Martin Králik - Rogerland
Miroslava Klempová - Prednášanie na conoch (1.)
Miloš Ferko - Kozmodróm
Martin Králik - Rozhovor - Martin Schuster
FILM
Juraj Červenák - Hobit: Neočakávana cesta ČASOPIS JUPITER www.casopis-jupiter.sk
http://www.facebook.com/CasopisJupiter
VYDAVATEĽ
SONATA Slovakia, s.r.o., Šustekova 7,
85104 Bratislava
ŠÉFREDAKTOR
Martin Králik
TECHNICKÝ REDAKTOR
Martin Tomčík
GRAFICKÁ ÚPRÁVA
Martin Tomčík
REDAKCIA
Martin Tomčík, Miloš Ferko, Bohumil
Stožický, Dušan Fabián, Zuzana Stožická,
Matej Vojtko, Anton Stiffel, Dagmar
Méhešová a Mirka Klempová
AUTORI POVIEDOK
Charless Stross, Bea Tomash,
Mark E.Pocha, Ingrid Rudavská, Lukáš
Herma, Zuzana Droppová
AUTORI ILUSTRÁCIÍ
Zuzana Droppová, Bea Tomash, Pavel
Kršek, Petra Slováková
ILUSTRÁCIA NA OBÁLKE
Martin Málek
ČÍSLO VYCHÁDZA
16.12.2012
SERIÁLY
Martin Králik - BSG - Blood and Chrome
Miroslava Klempová - Supernatural
5
18
37
40
47
54
16
17
56
57
59
61
62
64
65
76
77
78
65
70
71
HUDBA
Dušan Fabián - Anthrax72
Martin Tomčík - Clannad: Legend
73
VEDA
Anton Stiffel - Vedecké novinky
GALÉRIA
Ingrid Rudavská - Výber z tvorby Ospravedlnenie
74
80
Redakcia sa týmto ospravedlňuje autorke Mire Foffovej za uverejnenie jej poviedky s názvom Modrý kôň v čísle 2 svojho časopisu, a to bez
akéhokoľvek súhlasu autorky. Svojím nedbanlivým konaním sme spôsobili autorke jej diskvalifikáciu zo súťaže Ceny Fantázie. Autorka si
neželá, aby jej poviedka bola naďalej uverejnená v časopise Jupiter. Keďže to nie je technicky možné, prosím nečítajte ju.
Úvodník
Slovenská
fantastika
má
svoje
špecifiká. Jedno z nich je v tomto čísle
Jupitera mimoriadne výrazné. Ide o to, že
v z h ľ a d o m n a p o č e t s p i s o v a t e ľ o v, š p e c i á l n e
spisovateliek, máme veľký počet tých, ktorí
ilustrujú aj píšu. Štvrtý Jupiter vám ich
predstavuje hneď niekoľko. Našu výtvarnú
redaktorku Zuzku “Kiri” Droppovú netreba
čitateľom nášho časopisu predstavovať.
Posledných niekoľko rokov však píše aj
p o v i e d k y, z k t o r ý m i v y h r a l a n a p r. p r v ú
Najlepšiu sci-fi poviedku, ktorú udeľuje Intel
v rámci Ceny Fantázie. Potom skončila druhá
v Poviedke Istroconu (PIC) a tak sa dostala
d o J u p i t e r a . Te d a ž i a d n e r o d i n k á r s t v o .
To p l a t í a j o B e i To m a s h . I l u s t r u j e s í c e
v Jupiteri poviedky a vydávali sme
spolu Istrozin, no jej “Dračia nátura”
je skutočne dobrá. Obidve autorky si
poviedky aj ilustrovali. A do tretice
v čísle nájdete poviedku aj obrázky Ingrid
Rudavskej. Jej “Lovci” nás v PIC zaujali
- a Z u z k u z a u j a l i j e j o b r á z k y. Ta k s k o n č i l i
v galérii. A to už nehovoríme o prvej
slovenskej
SF
spisovateľke-ilustrátorke
Martine
Pilce-rovej,
ktorej
maličké
obrázky oboch Jupiterov (vesmírneho aj
mytologického) nás sprevádzajú v logu od
začiatku.
Ďalšia poviedka z PIC, Vlkodlak ze
Pstova od Lukáša Hermu, skončila tretia. Je
to naša druhá česká poviedka a dnes je už
jasné, že zďaleka nie ani posledná.
No
ale
máme
tu
aj
Vi a n o c e .
Okrem súťaže, ktorú sme s Palmknihami
a vydavateľstvom Artis Omnis pri tejto
príležitosti pripravili, je nimi inšpirovaná
aj zahraničná poviedka od Charlesa Strossa.
Tr o š k u p r o t i k l a d n e p o t o m p ô s o b í k r a t u č k ý
splatter Marka E. Pochu.
V publicistike sme samozrejme
nemohli
opomenúť
udalosť
týchto
dní - filmového Hobita. Rozoberá ho
vo svojej rubrike Juraj Červenák a som
rád, že tu môžeme predstaviť jeho recenziu
bezprostredne po prvom pozretí - a že
napriek nedostatkom, na ktoré upozorňuje,
zostáva jeho pohľad taký “náš”.
Sci-fi časopis Jupiter existuje aj
v Anglicku a má s nami spoločnú nie
l e n p e r i o d i c i t u . Vi a c o ň o m v r o z h o v o r e
s jeho šéfredaktorom. Druhý rozhovor máme
s dlhoročným predsedom Rady Československého fandomu v SR a jedným
z jeho najzaslúženejších členov Martinom
“Šimonom” Schusterom. Novinkou v publicistike je Elektronická knižnica, ktorú vám
prinášame v spolupráci s Palmknihami.
Ve r í m , ž e v á s z a u j m e r o v n a k o a k o ď a l š i a
publicistika, ktorú v časopise nájdete.
Minulé číslo bolo o trochu tenšie,
teraz máme v PDF osemdesiat strán. Číslo
s m e s t i h l i p r e d Vi a n o c a m i z a d v a m e s i a c e
a zavŕšili tak prvý úplný ročník časopisu
v plánovanom počte vydaných čísel.
Držte palce, nech sa nám to darí aj ďalej.
A pošlite diela do súťaží za 33.
Martin Králik,
š é f re d a k t o r
Veselé Vianoce
a štastný nový rok 2012
praje redakcia
Úvodník
3
Nasledujúcu poviedku
u ve re j ň u j e m e z a p o m o c i
A m e r i c k é h o ve ľ v y s l a n e c t va
v B ra t i s l a ve
4
POVIEDKA
Charles Stross
NADČAS
(OVERTIME)
Všetky
byrokratické
systémy
sa
pridržiavajú určitých železných pravidiel. Jedno
z najstarších znie: Nahláste si svoje vianočné
d o v o l e n k y d o p r e d u , i n a k v á s u š l i a p e d a v.
V tomto roku som toto pravidlo porušil
a teraz za to musím platiť. Nebola to moja vina,
že som si nedokázal vianočnú dovolenku nahlásiť
načas. Bol som v nemocnici a pod silnými
sedatívami. Nemilosrdná kancelárska politika
však neberie ohľad na tých, ktorí boli zranení na
fronte: „Mali ste predvídať, že budete v nemocnici
a mali ste si to naplánovať,“ upozornilo ma
neúprosné pravidlo, keď som sa chce sťažovať.
Majú pravdu, a preto som si to poznačil, aby
som na to v budúcnosti nezabudol, keď ma unesú
vražední okultisti alebo nepriateľskí špióni.
O k a m ž i t e s o m z a č a l s n o v a ť p l á n y, a k o
si predĺžiť práceneschopnosť, ale Brenda
z
administratívneho
oddelenia,
má
srdce
zo zlata. Podotkla, že keď by som sa mohol
počas dovolenkovej sezóny prihlásiť dobrovoľne
a k o v e d ú c i n o č n e j z m e n y. M o h o l b y s o m p o t o m
požiadať o trojnásobný plat a náhradné voľno,
pracoval by som však aj o tri platobné triedy
vyššie ako teraz. Môžem tak získať skúsenosti
na rýchly postup, do ktorého ma vedúci tlačia
a ktorý sa nedá zvládnuť normálnym spôsobom.
Nuž som tu, v kancelárii na Štedrý deň, hrám
byrokratického Pokémona a chladný dážď
bubnuje po strechu.
(Oh, zaujíma vás, čo si o tom pomyslí
M o ? Š l a n a v š t í v i ť s v o j u m a m u v G l a s t o n b u r r y.
Minule sme sa zhodli, že by bolo dobré držal sa
p r i z e m i . Vi a n o c e s ú j e d i n é o b d o b i e v r o k u , k e d y
nemôžete vyhodiť oriešky z rodinných vločiek
a musíte si to odtrpieť. Ale stiahol som sa.)
* * *
Vi a n o c e s ú o b d o b i e p r i a t e ľ s t v a a l á s k y
k v š e t k ý m ľ u ď o m , o k r e m b a n k o v ý c h m a n a ž é r o v,
r a t i n g o v ý c h a g e n t ú r, k a ž d é h o , k t o p r a c u j e
v odvetví vianočných pohľadníc, a tučnučkých
mužov v červených mundúroch, ktorí sa spúšťajú
dolu komínom a strašia malé deti pokrikom
„HO, HO, HO!“ Keď som sa dostal v septembri
z nemocnice, vianočné šialenstvo už bolo v plnom
prúde a v obchodoch viselo imelo a vyzváňali
r o l n i č k y a v š a d e s a t r b l i e t a l i p o z l á t k y, k t o r é
z regálov vytlačili posledné letné výpredaje
opaľovacích krémov a potápačského vybavenia.
Nemôžem povedať, že som bol ktovieaký
e x p e r t n a Vi a n o c e n a p r e d m e s t í . N a j p r v s i z a h r á t e
doplňovačku so štátnymi sviatkami a tým,
č o v á m z o s t a l o z c e l k o v e j d o v o l e n k y, a b y s t e
čo
najlepšie
využili
voľné
dni.
Potom
sa namiesto toho, aby ste s nimi urobili niečo
užitočné a tvorivé, napcháte rezňom, šalátom
alebo rybami, zalejete to lacným sýteným
vínom, ponaháňate sa s mečmi po byte
so svojimi synovcami a neterami a zaspíte
na gauči pred televízorom plnom „zaručenej
zábavy“ na všetkých programoch. V týchto
dňoch sú všetky deti hore za svojim počítačmi,
h r a j ú C h i c k s v. Z o m b i e s 8 . 0 , k d e k r v s t r i e k a a ž
d o p o l o v i c e s t i e n , a d á v a j ú p o z o r, č i s a r o d i č i a
nedívajú. Nie, všetko je v suchu! Dospelí sedia
pred televízormi namiesto spoločenských aktivít.
J e t o č a s h r a n ý c h ú s m e v o v, n u d n ý c h f i l m o v
a neustálych návratov Bennyho Hilla – či už
sa vám to páči alebo nie. Je to ako byť navždy
uväznený v roku 1974 – a môžeš zabudnúť,
že zmizneš za počítač a internet. Všetci mali
presne ten istý nápad a siete sú preťažené.
P r í p a d n e m ô ž e t e s t r á v i ť Vi a n o c e s a m i
v kancelárii, kde aspoň po tom, ako všetci
o d í d u d o m o v, z a v l á d n e t i c h o . M o ž n o s a v á m
podarí dokončiť prácu, prečítať si knihu
a l e b o p o t a j m e s i z a h r a ť C h i c k s v. Z o m b i e s 8 . 0
s trochu menším množstvom krvi vo verzii pre
dospelých. Aspoň tak by to malo fungovať...
o k r e m p r í p a d o v, k e ď t o t a k n i e j e . . . a s i a k o t e r a z .
Čo sa vlastne stalo minulý týždeň?
V práci som do svojho počítača o preteky
ť u k a l f o r m u l á r e h o d n o t e n i a k v a l i t y, k e ď k t o s i
zaklopal na dvere. Zdvihol som hlavu. Bol to
Bill z bezpečnostného. „Nemáte čas?“ opýtal sa.
„ H m . “ S r d c e m i z o v r e l o . „ Ve ľ m i n i e . . . “
Charles Stross - Nadčas
5
POVIEDKA
Bill je jedným z našich stálych bezpečnostných
t e c h n i k o v. K e d y s i n o s i l m o d r ú u n i f o r m u , h u s t é
f ú z y, ú h ľ a d n ý ú č e s . C h o d í a d r ž í s a a k o b y b o l
stále v armáde. „Blíži sa vaša vianočná šichta,“
začal s neistým úsmevom, pričom si poťažkáva
zväzok kľúčov veľkých ako ručný granát. „Mal
by som vám ukázať, ako to chodí... aby ste vedeli,
čo robiť v nočnej na budúci týždeň.“ Zacinká
krúžkom s kľúčmi. „Našli by ste si aspoň pol
hodinku?“
Môj tep sa upokojil. Pozriem na e-mail
na obrazovke počítača a hovorím: „Áno,
s a m o z r e j m e . “ Tr v a l o m i a s i p ä ť s e k ú n d , k ý m
sa moje rozpoloženie zmenilo z miernej hrôzy
až k poníženému uvoľneniu. Neprišiel, aby mi
v y č i s t i l ž a l ú d o k z a m o j e t e n i s k y.
„Výborne, pane. Mohli by ste tadiaľto?“
Hoci ma požiadal zdvorilo, požiadavka od
neho znela ako rozkaz.
„Ešte ste nemali nočnú zmenu? Zvyčajne
počas nej nie je veľa práce. Musíte zostať
v budove a byť vždy k dispozícii na zavolanie.
Hm,
samozrejme
v
rozumných
medziach.
Prestávka na WC je povolená a v miestnosti máte
aj poschodovú posteľ. Asi nebudete musieť robiť
nič. V zriedkavých prípadoch však... nuž...ste
nočný strážnik.“
Stúpame
po
schodoch,
prechádzame
mimoriadne
otlčenými
požiarnymi
dverami
a
pokračujeme
rýchlou
chôdzou
pozdĺž
hnedočervených stien chodby s vysokými
oknami
so
sklami
s
drôtenou
výstužou.
Na pántoch vidno, že sa rámy určite natierali pri
zatvorených oknách. Bill so štrnganím vytiahol
s v o j u k ľ ú č e n k u . „ Tu j e t o . M i e s t n o s ť n o č n é h o
strážnika.“
Sme v novej prístavbe pochmúrnej
betónovej budovy New Brutalist týčiacej sa nad
starým obchodným domom kdesi na južnom brehu
Te m ž e . B u d o v a j e e l e k t r i c k y v y k u r o v a n á , z l e
izolovaná a žiaden okenný rám poriadne netesní.
Naše oddelenie sa sem premiestnilo v rámci
ďalšej prestavby budovy Dansey House, ktorá
bude asi trvať desaťročia, pretože tender vyhrala
verejno-súkromná
spoločnosť.
Konštrukcie
a doplnky miestnosti nočného strážnika dodávajú
novej prístavbe úžasný futuristický vzhľad.
Oceľový rám v kaki farbe potiahnutý zelenými
plachtami vyzerá ako čudesná konštrukcia
z vojnového filmu. Dokonca aj na stene visí
blednúci plagát s nápisom HOVORIŤ STRIEBRO
A M L Č A Ť Z L AT O .
„ To j e v t i p , v š a k ? “ U k a z u j e m n a p o č í t a č
so zelenou obrazovkou, ktorý stojí na stole,
a obrovský zababraný okrúhly ciferník telefónu
vedľa neho.
„Nie,“
odkašlal
si
Bill.
„Rozpočet
na miestnosť nočného strážnika ktosi pred rokmi
nesprávne vyplnil, zablokoval a teraz nikto nevie
správny kód na prevzatie nových dodávok. V zime
je našťastie teplo. Ste presne nad miestnosťou
s tajnými dokumentmi a v tej jedinej je komín.“
Ukazuje
mi
aspekty
pochybného
6
architektonického dedičstva tejto miestnosti
a ja zatiaľ preskúmavam jej vybavenie. Drgol
s o m d o h r d z a v e j k a n v i c e : „ Va d i l o b y, k e b y s o m
si priniesol vlastný kávovar?“
„Myslím, že by sa tomu potešili... Mohli
by ste mi teraz venovať trochu pozornosti? Chcel
by som vám vysvetliť, čo treba robiť s telefónmi
a čo robiť v prípade pohotovosti.“
* * *
Ta k a k o v š e t k y o s t a t n é v l á d n e ú r a d y
aj Práčovňa pracuje od 9:00 do 17:00, okrem
v ý n i m o č n ý c h p r í p a d o v, k e ď s a n i e č o p o k a z í .
Vtedy nikto nemá rád vysedávanie pri telefóne
s
odkazom:
„Inváziami
nadprirodzených
mozgožrútov sa zaoberáme počas bežných
pracovných hodín. Po zaznení signálu nechajte
svoj odkaz.“ (Nadprirodzené? Nuž, áno. Sme
súčasťou vlády jej kráľovského veličenstva,
ktorá sa zaoberá nadprirodzenými technológiami
a hrozbami. Určité ťažko pochopiteľné zákutia
čistej matematiky môžu mať v reálnom svete
k a t a s t r o f á l n e n á s l e d k y. N a z ý v a m e i c h m á g i o u
a pripomíname si ich bľabotajúcimi horormi,
s ktorými nanešťastie zdieľame množstvo vrstiev
univerza [a platónovskú ríšu matematickej
pravdy]. Vzhľadom na to, že máme počítače,
ktoré možno použiť na určité naozaj rýchle
v ý p o č t y, n e m a l o b y b y ť ž i a d n y m p r e k v a p e n í m , ž e
aplikovaná počítačová démonológia zaznamenala
v posledných rokoch nárast.)
Mojou úlohou, ako nočného strážnika,
j e s e d i e ť a o d p o v e d a ť n a t e l e f o n á t y. K e ď
vo výnimočnom prípade zazvoní, mám zoznam
čísel, ktoré možno volať. Väčšina z nich zazvoní
k službukonajúcim v iných oddeleniach, ale
jedno z nich zadrnčí až v špeciálnych armádnych
kasárňach v Hereford, ďalší je prepojený priamo
do úradu SHAPE v Bruseli, čo je európske
k o m i c k é v e l i t e ľ s t v o N AT O . Tr e t i e s a o z v e
priamo v rokovacej miestnosti agentúry COBRA
na Downing Street. Nikto z Práčovne zatiaľ
nikdy nevytiahol premiéra z postele v ranných
hodinách, ale všetko raz musí byť prvý krát.
A čo je dôležitejšie, úlohou nočného strážnika
j e z a v o l a ť , a k j e n a o k o l í d o s t a t o k d i v á k o v.
Dostal som aj tenkú zložku s nápisom
P R Í S N E TA J N É a k r i k ľ a v ý m a m u l e t o m , k t o r ý
svieti na obale ako elektrická ozdoba v okraji
môjho zorného poľa. V zložke sú zoznamy
zaplnené kódmi tajných operácií. Nehovoria
o tom, o aké operácie ide, len vymenúvajú
v e d ú c i c h p r a c o v n í k o v, k t o r í b o l i z o d p o v e d n í
dozor nad nimi, ľudí, ktorým treba volať, ak
niektorý z agentov stlačí núdzové tlačidlo.
Dostal som kanceláriu, v ktorej môžem
chodiť sem a tam. Je v nej poschodová posteľ
z p ä ť d e s i a t y c h r o k o v, p r i p o m í n a j ú c a f i l m y a k o
MASH o živote v armáde, komín, ktorým môže
p r e d ú v a ť v i e t o r, a b y s o m n á h o d o u n e z a s p a l , s t ô l
s muzeálnym počítačom (ktorý som však hodil
na zem, aby som si na stôl mohol vyložiť svoj
Charles Stross - Nadčas
POVIEDKA
notebook) a kanvica. Hneď vedľa je kúpeľňa
s drezom a záchodom, sprchový kút, z ktorého
pomalým prúdom tečie voda. V miestnosti je
dokonca aj prenosný čiernobiely televízor
s lacným prijímačom z roku, keď sa skončilo
analógové vysielanie v prípade, že by som pocítil
nutkanie pozrieť si Show Bennyho Hilla.
Inými
slovami,
všetky
vymoženosti
m o d e r n e j d o b y. . .
* * *
Pracovný večierok má byť v stredu
popoludní, presne od jednej do piatej.
Ako štátni úradníci, hoci len nepravidelní,
nedostávame
ktovieakú
výplatu,
takže
sa nemôžeme porovnať s bankármi a podnikovými
[ešte neviem adekvátnu značku pre vyššiu strednú
vrstvu], ktorí obsadili väčšinu kancelárskych
priestorov v tejto časti mesta. Dokonca aj v čase
krízy si môžu dovoliť vyhodiť niekoľko stoviek
na hlavu, aby si kúpili šampanské. Nepôjdeme
teda na večeru do snobskej reštaurácie, ale
vyzdobíme si závodnú kuchyňu pozlátkami,
umelou
snehovou
výzdobou
na
oknách
a borovicou s opadaným ihličím v kvetináči
vedľa únikových dverí.
Pinky
a
Brains
boli
takí
ochotní
a r o z o s t a v i l i s v o j e d o m á c e s t e r e o . Te d a d o m a
vyrobené – nie veľkosti domáceho sterea, aby
sme si povinne odtancovali niekoľko kôl.
Nadriadený žmurkol a pokývol Elinor a Beth,
k t o r é b e ž a l i p r e d d v e r e p r e v z i a ť p o c h u t i n y,
o akých táto jedáleň nepočula (od donáškovej
služby neďalekej reštaurácie, ktorá síce dokázala
p r i p r a v i ť k o l á č i k y a s h e r r y, a l e a n i v z d i a l e n e
nemali predstavu, ako má chutiť pizza alebo curry).
Celá udalosť sa niesla v duchu Dunkirku,
ktorého nová vláda zasadla na vedúce miesta,
z o b r a l a d o r ú k m o t o r o v é p í l y, s k r á t i l a r o z p o č t y
a na luxus všade naokolo veľa nezostalo. V tomto
oddelení však vieme, ako veci urobiť, zlepiť
a opraviť (v našich byrokratických kostiach je
stále trochu ľudskosti) a s pomocou 500 librového
rozpočtu (na sto ľudí, ktorí tu pracujú) sme to
zvládli a dotiahli večierok do konca.
Celé Anglicko ovláda chaos a trma-vrma
spojená s prípravami vianočných pracovných
v e č i e r k o v. R á n o p r e d v e č i e r k o m s a v k a ž d e j
kancelárii pracuje lenivým tempom. Stretnutia
sa skrátia a o jedenástej je koniec. Programy
sa zmenia a pošta sa filtruje podľa kľúčového
slova „dovolenka“. Niekoľko šťastlivcov začína
v y p r á z d ň o v a ť s v o j e z á s u v k y, p r e t o ž e v e d i a , ž e
sa do práce vrátia až po novom roku. Ovzduším
sa vznáša vianočná zábava, ktorá zapĺňa chodby
moci, ako zvlhnuté ozdoby z krepového papiera.
„Bob?“
Zdvihnem
hlavu
od
mín
n a o b r a z o v k e . C e z d v e r e n a z r e l A n d y, m ô j
príležitostný vedúci. „Ideš na obed?“
Potiahnem myšou po obrazovke a zamknem
m o n i t o r. „ To u ž j e t o ľ k o h o d í n ? “ P r á v e t e r a z p r e
Andyho nerobím, no zdá sa, že má majetnícky
záujem o to, ako sa mi darí.
„Áno.“ Hlavou pokyvkáva sem a tam.
Tvári sa trochu previnilo, ako školák, ktorého
prichytili ako vyjedá sladkosti. „Je tu Mo...?“ .
. .
„Dnes tu nie je.“
Postavil som sa.
V
skutočnosti
je
na
oddelení
výskumu
a vývoja a popíja s múdrymi hlavami na oveľa
civilizovanejšom večierku, ako je tento náš.
„ M á m e s a s t r e t n ú ť n e s k ô r. “
„ Ta k t e d a p o ď m e , n e c h n á m n e o b s a d i a
miesta. Nenecháme si predsa ujsť predstavenie
rovno z predných sedadiel!“
„Predstavenie?“ Zatvoril som za nami
dvere.
„Áno, máme hosťa z prognostických
operácií. Pred pár dňami som dostal e-mail.
Nejaký doktor Kringle sa uráčil zostúpiť
z výšin a poctiť nás návštevou a pár rečami
o nadchádzajúcom roku.“
„Kringle?“ Stiahlo mi kútiky úst. Meno mi
neznie povedome. „Z prognostických operácií?
Čo sú zač? . . Počul som už o nich všelijaké
r e č i , a l e n i č k o n k r é t n e . Ti e ž s ú t o a s i n e j a k é
t i c h é v o d y, č o b r e h y m y j ú . P r e č o n á m p o s i e l a j ú
niekoho, kto by nám chcel niečo povedať?
„Áno, presne tak.“ Andy si ma premeral
kradmým pohľadom. „Nepýtaj sa ma, všetko čo
viem je len to, čo som našiel vo svojej schránke.
Personálne poslalo e-mail, nech mu dáme trochu
priestoru na motivačný prejav na večierku. Neboj
sa,“ dodáva potichu, „ nakoniec to všetko dobre
dopadne. Uvidíš. Len seď a drž jazyk za zubami.“
Rozumiem. Andy nasadí tvár nosiča zlých správ
a v e d i e m a k l a v i c i n i ž š í c h ú r a d n í k o v. N i e č o
sa chystá a žiaden vianočný pokoj na svete ani
vôňa punču nedokáže zakryť napätie a smrad
hnoja. Ako zamestnanec nižšieho vedenia by som
mal preukázať solidaritu. Nuž som sa prikývol
a žmurkol.
Začal som premýšľať, čo to môže byť.
* * *
Miestnosť nočného strážnika je tesne pod
m i e r n e s a z v a ž u j ú c o u s t r e c h o u n o v e j p r í s t a v b y.
Hore je stropné okno so sieťovou výstužou. Nad
hlavou hučí vietor a naháňa mraky nad oknom.
Čas od času sa ozve zvuk podobný cvengotu
betónovému štrku na skle, keď neľútostné
počasie vyleje šálku mrazivej vody na okno,
po ktorom nasleduje zahučanie vetra v komíne.
Komín je naozaj horúci ale rýchlo sa ochladzuje.
N a Vi a n o c e a s i z a t v o r i l i p e c v k o t o l n i . J e n o c
a práve bolo jedenásť hodín. Nie je žiadna
možnosť, aby som dnes zaspal pri komíne,
k t o r ý m p r e d ú v a v i e t o r.
Keď sviatok pripadne na víkend (ako sa to
stalo teraz v prípade druhého sviatku vianočného,
ľudia si ako náhradu zvyknú zobrať voľno
na začiatku nasledujúceho týždňa okrem služby
n o č n é h o s t r á ž n i k a . Te n z o s t á v a v p r á c i š t y r i
dni a dostane trojnásobný plat, ak sa predtým
Charles Stross - Nadčas
7
POVIEDKA
neznudí na smrť.
Bol som v službe len šesť hodín a už
s o m v y b a v i l s v o j e p r a c o v n é e - m a i l y. O d p o v e d a l
som na všetko, na čo bolo potrebné odpovedať
a práve sa chystám ignorovať všetky prezentácie
v Powerpointe, ktoré je potrebné ignorovať
a z a č a l s o m s a n u d i ť p r i h r e . Te l e v í z i a j e z a p n u t á
a s l ú ž i l e n n a d o t v o r e n i e a t m o s f é r y. N e u s t á l e
však opakujú starý rodinný seriál. Nemám chuť
p u s t i ť s a d o d v o c h s e r i á l o v, k t o r é s o m s i p r i p r a v i l
predchádzajúci víkend, takže mi zostáva jediná
vec. Nechal som šálku čaju a zobral do rúk
lampáš, iPhone a preukaz. Nasmeroval som
špičky topánok dopredu a zapichol nos tam, kam
nepatrí.
Bola
noc
p re d
Vi a n o c a m i
a
úrad
na
sviatky
zostal
p r á z d n y.
Kancelárie
pozamkýnali a zamestnanci domov zmizli.
P o n o ž k y č a k a j ú s t a ro s t l i v o z a v e s e n é p r i k o m í n e ,
N o S a n t a K l a u s v e č e r n e p r í d e , p re t o ž e t o t o j e
š p e c i á l n e m i e s t o n á ro d n e j b e z p e č n o s t i p o d ľ a
odseku 4.12 paragrafu 3 zákona o utajovaných
s k u t o č n o s t i a c h ( v z n e n í n e s k o r š í c h p re d p i s o v )
a n e o p r á v n e n é v n i k n u t i e d o t a k ý c h t o p r i e s t o ro v
j e t re s t n ý m č i n o m . . .
Radšej
prestanem
s
poéziou.
Aj
zamestnávateľ mi radšej platí za boj s démonmi.
Jedna z výhod služby nočného strážnika
je, že môžem strčiť nos tam, kde sa mi zachce.
Ve ď s o m p r e d s a z o d p o v e d n ý z a b e z p e č n o s ť
b u d o v y. Te r a z m ô ž e m k o n t r o l o v a ť m i e s t a ,
kde by som dostal po nose, ak by som mal tú
drzosť, strkať ho tam bez povolenia. Môžem
nazrieť do Angletonovej kancelárie, zájsť medzi
nebezpečne aktívne kanopy a zdobené optické
lavičky operatívnych služieb, prechádzať sa
po zaprášených chodbách Mahagónovej uličky
s hrubými kobercami a obháňať zombie
v nočnej službe (ospravedlňujem sa: samozrejme
som chcel povedať
zvyškové ľudské zdroje)
v suteréne. Vlastne som celkom odhodlaný
dozerať na všetko, aspoň pokiaľ budem v dosahu
telefónu nočného strážnika.
Asi sa to zdá ako pasca, ale telefón nočného
strážnika je po odskrutkovaní obrovského kusu
bakelitu, úplne jednoduchý kus elektroniky
z päťdesiatich súčiastok. Nie je ani kódovaný.
Šifrovanie je zabezpečené na úrovni prepojenia.
Ta k ž e p o p ä t n á s t i c h m i n ú t a c h p r o g r a m o v a n i a
sa mi ho podarilo presmerovať zvonenia do
môjho iPhonu a môžem smelo objavovať.
(Snáď ste si nemysleli, že strávim tri dni čakaním
pri pevnej linke, ktorá nezazvonila šestnásť
rokov?)
* * *
R e c e p t n a v i a n o č n ý v e č i e ro k v o b d o b í k r í z y :
28 nižších administratívnych úradníkov
a zamestnancov sekretariátu,
17
administratívnych
zamestnancov
a zamestnancov účtovného oddelenia,
1 2 v e d ú c i c h ú r a d n í k o v,
4 š p i ó n o v,
5 m a n a ž é r o v ľ u d s k ý c h z d r o j o v,
9 b e z p e č n o s t n ý c h p r a c o v n í k o v b u d o v y,
6 p r a c o v n í k o v t e c h n i c k e j p o d p o r y,
9 d é m o n o l ó g o v,
( m ô ž e t e p r i d a ť : 1 a l e b o v i a c d v o j i t ý c h a g e n t o v,
starobylé hrôzy číhajúce z hviezd a zombie).
Pridajte klobúky z krepového papiera,
p í š ť a l k y, z á b a v n é v y b u c h u j ú c e p a p i e r i k y, o z d o b y
z pozlátok, rozprávkové svetlá, zábavné vankúše
v y d á v a j ú c e v š e l i j a k é z v u k y, k o k t e i l y, k o l á č i k y
zo supermarketu a lacné víno a liehoviny podľa
chuti.
Dôkladne premiešajte (mixér nastavenie
na „pred-disko“) a nalejte do závodnej jedálne,
ktorá potrebuje naliehavú zmenu výzdoby
o d r o k u 1 9 7 7 . P o s a d a j t e s i n a l a v i č k y.
Opakovane nalievajte punč (nie viac ako 10 %
objemu alkoholu), podávajte moriaka, prihrejte
vianočný koláč, zistite, že hasiaci prístroj je
už šesť mesiacov po povinnom dátume kontroly
a zatlačte.
Nechajte postáť, kým Martin z oddelenia
technickej podpory v opitosti nepožiada Kristin
z účtovného, aby si šla zatancovať (zatiaľ čo
sa všetky rozhovory súčasne zastavia a všetko
z m ĺ k n e , ž e p o č u ť i h l u p a d n ú ť n a z e m ) , Ve r a
z l o g i s t i c k é h o s a o p ý t a Ay e s h i z p e r s o n á l n e h o ,
či jej prítomnosť na večierku znamená, že
konečne našla Ježiša a George z bezpečnostného
sa vyvracia do kvetináča vianočného stromčeka.
A potom . .
Andy opakovane zaklepe nožom na okraj
pohára, až kým si všetci konečne všimnú, že
sa snaží získať ich pozornosť. Napokon sa
postaví. Pozerám túžobne na tácku s mierne
zaschnutými kúskami koláčikov uprostred stola
a načiahnem za nimi ruku.
„ Ti c h o , p r o s í m ! P r e d o v š e t k ý m b y s o m
rád využil túto príležitosť a poďakoval tomuto
zariadeniu za možnosť zorganizovať večierok na
poslednú chvíľu a s veľmi skráteným rozpočtom,
ktorý je bezpochyby omnoho chudobnejší, ako pri
posledných oslavách. Ďakujem Amber a Leemu
za zabezpečenie pohostenia a tu prítomnému
doktorovi Kringlovi, ktorý bol taký láskavý
a schválil našu požiadavku na vyčlenenie časti
rozpočtu na zábavu, ktorá bola vzhľadom na
súčasný strategický plán znižovania deficitu
ministerstva financií veľmi štedrá.“
(Potlesk)
„A teraz doktor Kringle požiadal o krátky
prejav o nadchádzajúcom roku.“
Zoberte:
8
Charles Stross - Nadčas
* * *
POVIEDKA
Prechádzam temnými halami.
Nová prístavba má kancelárie postavené
v d u c h u b l u d i s k a p r e k r y s y, v k t o r o m s a v š a k
nikdy nikoho nechytil. Výsledkom je zvláštna
architektonická
zmes
drobných
uzavretých
kancelárií ohraničených umelo osvetlenými
chodbami striedajúcimi sa s otvorenými halami
p l n ý m i l a c n ý c h s t o l o v, n a k t o r ý c h s ú p o č í t a č e
so slabým výkonom a zažltnutými skriňami.
J e t u o b r o v s k ý p r i e s t o r, k t o r ý s a k e d y s i
používal ako pisáreň, pretože kedysi tu pracovali
ľudia, ktorí nevedeli používať klávesnice.
V súčasnosti je to naše administratívne jadro,
miesto, kam prichádzajú úradníci umrieť.
Práčovňa, chtiac-nechtiac, musí nájsť prácu pre
záhaľčivé ruky každého, kto sem príde a musí
dostať ponuku na prácu – prácu, ktorú nesmie
odmietnuť. Byrokracia však našťastie rastie
a musí sa organizovať množstvo schôdzok
na zvládnutie obrovského a komplexného
administratívneho zaťaženia, ktoré si vyžaduje
naša chronická prezamestnanosť. Existujú ľudia,
ktorých poznám len vďaka plánom v Outlooku
a ktorí sú natrvalo uväznení za prepážkami. Celé
oddelenie usilovne pracuje v anonymnom tichu,
vrství hrádze z papiera, ktoré ich chránia pred
prienikom reálneho sveta. Svetlom z lampáša
preletím po priehradkách na poštu, ošarpaných
stoličkách a stoloch, ktoré kričia existenčnou
zbytočnosťou. Uvedomil som si,že by som tu
mohol byť uväznený navždy. Zdesím sa a kráčam
ďalej. Byť súčasťou oddelenia aktívnych služieb
Práčovne je riziko samo o sebe, ale zomrieť
od nudy k týmto nebezpečenstvám nepatrilo.
Odbočil som doľava skratkou a vydal
sa po Mahagónovej uličke. Koberec je tu hrubý,
drevené povrchy vyleštené a nezatreté farbou.
Jednotlivé kancelárie s obrovskými dubovými
stolmi a koženými ležadlami, steny ovešané
tmavými olejomaľbami starých rúk vo vojnových
uniformách. Nikdy tu nikto nie je. Hovorí sa,
že všetci prestúpili, či skôr nikdy neboli ľuďmi.
T ý c h t o z l o v e s t n ý c h v y š š í c h ú r a d n í k o v, k t o r í
vedú organizáciu od jej úplného počiatku, tu
sotva niekto vída.
(Mám svoju vlastný teóriu o Mahagónovej
uličke. Myslím si, že výkonní úradníci, ktorí
by tu mali byť, vôbec neexistujú. Vzhľadom
n a h ĺ b k u b l í ž i a c e j s a k r í z y, k e ď s a h v i e z d y
zaujímajú svoje kozmické usporiadanie a staré
sily sa vracajú, aby sa mohli plaziť po Zemi,
sa bude musieť organizácia ešte viac zväčšiť,
preziať nové zodpovednosti a prijať nových
z a m e s t n a n c o v. Z n a m e n á t o ž e t í , k t o r í t u u ž
pracujú sa posunú vyššie, aby priamo viedli
vojnové stratégie. Prevezmú zodpovednosti,
ktoré majú väčší zmysel ako vypĺňanie nudných
formulárov bežnými obmieňanými úradníčkami.
Ak sa tak nestane, nech sa Cthulhu zmiluje nad
našimi dušami.)
Zahol som za roh a prešiel okolo
fungujúcich záchodov a blížim sa k požiarnym
d v e r á m . M á m n e o d b y t n ý a z v l á š t n y p o c i t . P re č o
10
sa mi zdá, ako keby ma niekto sledoval? Je to
zvláštne. Prežrel som. „Nočný strážnik.“ Siahol
som do vrecka a vytiahol svoj preukaz: „Ukáž
sa!“
Karta v tejto tme žiari zeleno, ale nič sa
nehýbe.
„Hm.“ Chytil som ju do dlane a cítil
som sa hlúpo. Noční strážcovia sú niekde tu,
a l e n e m a l i b y c h o d i ť s e m h o r e . Vi e t o r a d á ž ď
sa naháňa za oknami kancelárií a udiera na sklo.
Zatlačím do dverí a otvorím ich.
Za dverami je ďalšia administratívna prístavba,
k t o r á m a l a p o d ľ a v š e t k é h o s l ú ž i ť p r e s e k r e t á r k y.
V jednej z kopírok zostal v zásobníku založený
papier na kopírovanie. Prekvapilo ma to
vzhľadom na povahu práce, ktorá sa tu vykonáva.
Bezpečnostné oddelenie vždy zazerá, keď sa
tu povaľujú papiere. Bezpečnostné sa však po
týchto chodbách v najbližších dňoch nebude
prechádzať. Asi bude najlepšie, keď vyberiem
papiere z tlačiarne a strčím ich do internej
pošty tomu, kto si ich vytlačil, alebo ich pustím
skartovačkou, nech ich požuje... ak sú to nejaké
d ô v e r n é d o k u m e n t y.
Otočil som prvý list, aby som pozrel,
čo na ňom je a takmer mi vypadli oči.
Z a d o k ! P o r i a d n e c h l p a t ý z a d o k . Ta k ž e n i e k t o
sa na večierku poriadne zabával.
N a ď a l š o m l i s t e j e ď a l š í z a d o k . Te n t o v š a k
nie je mužský súdiac podľa obtiahnutých pančúch
a
iných
charakteristických
identifikačných
z n a k o v. P o k r ú t i l s o m h l a v o u . Z a č í n a m s n o v a ť
plány na odvetu. Pripnem ich na nástenku pre
zamestnancov s anonymnou výzvou pre ľudí,
aby si po každom použití kopírky utreli sklo. No
nakoniec sa dostávam k tretiemu listu.
Te n , k t o v t e d y s e d e l n a k o p í r k e , n e m a l
žiaden zadok – ani chlpatý, ani žiaden iný,
d o k o n c a v ô b e c n e m a l č r t y z a d k u c i c a v c a . To , č o
držím v ruke, vyzerá ako kópia podnikateľského
konca obrovského švába.
Možno tu predsa len nie som sám.
* * *
Po tom, ako Kringle odpľuje do pohára
s punčom, večierok sa oficiálne končí. Dokonca
a j v z m y s l e f i r e m n e j z á b a v y. Vy t r á c a s a a j m o j a
c h u ť d o j e d l a . N e c h s i n e c h a j ú v š e t k y k o l á č i k y.
Chytím fľašu modrého šampanského a vydávam
s a s p ä ť k s v o j e j k a b í n k e n a ú t v a r e Vy v l a s t n e n i a .
Do čerta! Mo tu nie je. Už odišla
za mamou. Ona by to pochopila. Od zajtra do
pondelka rána mám službu a nemal by som
o p u s t i ť b u d o v u . C h y s t a l s o m s a í s ť v e č e r d o m o v,
pustiť si práčku, naplniť batoh čistým oblečením
n a v í k e n d a t a k . . . Te r a z m á m v š a k s i l n é n u t k a n i e
o p i ť s a d o n e m o t y.
Je to totiž posledný vianočný večierok
v Práčovni.
Vy t i a h n e m t e l e f ó n , a b y s o m z a v o l a l M o
a potom sa zastavím. Asi má teraz dosť práce
s mamou. Načo by som jej pridával starosti?
Charles Stross - Nadčas
POVIEDKA
Okrem toho to aj tak nie je bezpečné telefonické
spojenie. Sotva by som mohol povedať všetko,
čo chcem. (Nutkanie zachovávať dôvernosť
informácií je hlboko zakorenené a posilnené
mojim sľubom úradu. V prípade vedomého
porušenia by to mohlo mať veľmi nepríjemné
n á s l e d k y. ) C h y s t á m s a o d l o ž i ť s v o j t e l e f ó n , k e ď
začujem Andyho odkašlanie. Stojí hneď za mnou
s horiacou cigaretou medzi prstami. „Bob?“
Znovu sa zhlboka nadýchnem. „Áno?“
„Chceš sa porozprávať?“
Prikývnem. „Kde?“
„V klubovni.“
Idem za ním von na betónový balkón
na
konci
novej
p r í s t a v b y,
ktorý
vedie
k vonkajšiemu požiarnemu schodisku. Miestnosť
nazývame klubovňou zo žartu. Chodia tam fajčiari
vystaviť svoje zničené pľúca čerstvého vzduchu.
Hneď pri dverách je vedro do polovice naplnené
pieskom na zhášanie cigariet. Čakám, kým si
A n d y z a p á l i c i g a r e t u . Vi d í m , a k o s a m u p r s t y
mierne trasú. Je chudý, vysoký, približne o päť
rokov starší, ako ja. Pracuje tiež o štyri triedy
vyššie ako ja – je vedúcim rôznych operácií,
o ktorých je lepšie nehovoriť. Nosí oblek
a pozoruje svet s miernym pobavením, akoby
v skutočnosti na ničom nezáležalo. Jeho oddelenie
je však teraz preč. Odfúklo ho ako dym vo vetre.
„Čo si o tom myslíš?“ opýta sa bez
o k o l k o v.
Pozerám na jeho cigaretu a chvíľku
mi je ľúto, že nefajčím. „Nevyzerá to dobre.
S blížiacou sa apokalypsou mi posledný
podnikový vianočný večierok pripadá trochu ako
výstražná vlajka.“
Andy zakašle do dlane. „Úprimne dúfam,
že nie.“
„Čo tento Kringle doteraz urobil?“
pýtam sa. „Určite dosť dlho vyťahoval králiky
z klobúka, aby sme mohli urobiť Bayesovu
analýzu a zistiť, ako . .“ Keď som videl Andyho
výraz, mám chuť vytratiť sa.
„Počul som, že je to jeden z najlepších
j a s n o v i d c o v, a k ý c h s m e k e d y m a l i . A j e h o
tvrdenia iba podporujú upravený časový rámec
d o k t o r a M i k e a p r e P R Í PA D Z E L E N Á N O Č N Á
MORA.“
(Koniec
sveta
slovami
starého
šialeného proroka, keď budú hviezdy pripravené.
Je to vlastne sedemdesiat rokov dlhé okno,
počas ktorého sa sila mágie niekoľkonásobne
monštruózne
zväčší
a
nepriateľské
sily
z temných čias spred veľkého tresku sa priblížia
k zvráteným kazateľom, ktorí sú ochotní dychtivo
sa porozprávať sa s diablom. Mysleli sme, že
n á m u d e l i l i m i l o s ť n a n i e k o ľ k o m á l o r o k o v, n o
podľa Dr Mikea boli naše výpočty nesprávne
a okno sa začalo otvárať pred deviatimi mesiacmi.)
„Niečo skutočne zlé sa blíži. Ak Kringle nevidí
až do ďalšieho 24. decembra potom je veľmi
pravdepodobné, že vtedy už nebude nažive.“
„ Ta k ž e z í z a d o p r á z d n a a p r á z d n o t a z a s
zíza na neho. Možno nebude nažive.“ Začínam
s a c h y t a ť s t e b l a t r á v y. „ N e p r e d p o k l a d á m , ž e j e
nejaká šanca, že ho jednoducho prejde autobus?“
Andy mi venoval pohľad, s ktorým som
sa začal stretávať stále častejšie od záležitostí
v Brookwoode. Bol plný existenciálnej zúfalosti
posilnený slušnou dávkou zúrivého hnevu
voči nevyhnutnej budúcnosti, ktorý skrýval za
stiahnutú hornú peru. Ak mám byť úprimný,
sám som začal uvažovať nad niektorými
číslami. „Nemám tušenie. Úprimne povedané,
všetko je trochu vágne. Prorocké tranzy nie sú
deterministické, Bob. Nanešťastie majú skôr
t e n d e n c i u n a r u š o v a ť v š e t k y p r o c e s y, k t o r é s a
snažia predvídať. Je to dôvod, prečo prognostické
operácie
produkujú
také
veľké
množstvo
štatistických analýz. Ak Kringle povedal, že
nás už nečaká žiaden vianočný večierok, môžeš
sa staviť o čokoľvek, že neraz hodili kockou, aby
získali aspoň minimálny interval spoľahlivosti.“
„ Ta k ž e u ž p r i j a l i j e h o p r o r o c t v o ! Ve z m i m e
si tento chabý pokus: ak zrušíme vianočný
večierok na budúci rok, jeho proroctvo sa oddiali
na neurčitú dobu, však?“
Andy zagúľa očami. „Nebuď, do šľaka,
taký hlúpy!“
„Bola to intenzívna úvaha.“ (Prestávka)
„Čo budeme robiť?“
„My?“ Andy zdvihne obočie. „Ja idem
d o m o v k m a n ž e l k e a d e ť o m s t r á v i ť Vi a n o c e
a na chvíľu sa pokúsim zabudnúť, čo hrozí
n a š e j č í r e j e x i s t e n c i i . Ty, “ z h l b o k a s i p o t i a h n e
z c i g a r e t y, „ t y s a z a h r a j n a n o č n é h o s t r á ž n i k a ,
poprechádzaj sa po polnočných chodbách, aby si
ochránil naše pracovisko pred ukrutnou hrozbou
tučniaka, ktorý každý štedrý večer prichádza plniť
ponožky a tlačí sa dolu komínom a ventilačným
vedením, aby vykonal ten hrozný čin štedrosti
a o b d a r o v a n i a . D á v a j p o z o r, a b y ť a n e d o s t a l .
Och, a prajem ti pekné sviatky v službe.“
* * *
Moja
chuť
po
nočnom
prieskume
sa vytráca, keď si pomyslím, že možno nie som
jediný, kto sa dnes večer potuluje po pracovnej
dobe po úrade. Načiahnem sa po amulete, ktorý
mi visí okolo krku v podobe identifikačnej
k a r t y, a c í t i m t o . B r n í n o r m á l n e a j e s t u d e n ý .
D o b re . K e b y b o l h o r ú c i a l e b o ž i a r i l a p u l z o v a l ,
mohol by som čakať spoločnosť. Je čas vrátiť
sa do miestnosti nočného strážnika a prehodnotiť
situáciu.
Vy k r o č í m
späť
odkiaľ
som
prišiel
a horlivo premýšľam.
Položka:
Je
noc
pred
Vi a n o c a m i
a pravdepodobnosť nájsť náhradu je malá až
žiadna.
Položka:
Môžete
oklamať
všetkých
n a f i r e m n o m v e č i e r k u t r e ť o t r i e d n e j k v a l i t y, a l e
kopírku oklamať nedokážete.
Položka: Kringlovo proroctvo.
P o l o ž k a : S m e v P R Í PA D E Z E L E N Á
NOČNÁ MORA a veci, v ktoré verí príliš
mnoho ľudí, majú nepeknú vlastnosť zmeniť
Charles Stross - Nadčas
11
POVIEDKA
sa na pravdu. Mágia je vetva aplikovaných
počítačových
technológií,
neurónové
siete
sú počítačové prístroje: je tu príliš veľa ľudí
a hviezdy sú pripravené (vďaka čomu je veľmi
j e d n o d u c h é z í s k a ť p o z o r n o s ť s u b j e k t o v, k t o r ý m
sa zdáme chrumkaví a dobrí s kečupom).
Položka: Kto alebo aký druh nepozvanej
entity by mohol chcieť sedieť na malom
Kringlovom povzbudzujúcom prejave. . . . ?
Som v polovici chodby cez Mahagónovú
cestičku a pustím sa do behu.
* * *
„Želám všetkým dobré popoludnie.“
K r i n g l e p o č a s p r e j a v u s t í s k a r u k y. S ú
z v l á š t n e b l e d é a b e z f a r b y, a k o b y r u k y s t a r e j
čarodejnice, akurát mu chýba vyčnievajúci hrb,
či trčiace rebrá. Má iba sivé, strapaté vlasy
a hrubé rohové okuliare za ktorými žiari jediné
oko modré ako voda. Druhé oko má zakryté
koženou páskou. Všetky drobné detaily mu
dodávajú čudesný vzhľad. Ale ten jeho pohľad!
„ To t o p o p o l u d n i e b u d e d o b r é , k ý m
n e d o k o n č í m p r í h o v o r. “ U s m i a l s a , a k o k a t , k e ď
o t v á r a p a d a c i e d v e r e n a š i b e n i c i . „ Ta k ž e p i t e
a dobre sa zabávajte, pretože toto bude posledný
vianočný večierok, ktorý sa bude konať v Práčovni.“
Až doteraz si ho väčšina ľudí nevšímala,
alebo počúvala len so zdvorilou nezúčastnenosťou.
No zrazu bolo ticho, že by ste počuli myší prd.
„Ak
chcete
postupovať
v
súlade
s pokynmi o verejných výdavkoch, nemusíte
sa báť znižovania ani škrtov v štátnom rozpočte.“
Jeho úsmev sa vytráca. Hovorím o základnejších
a neodvolateľných zmenách.
„Naše oddelenie prognostických operácií
dostalo úlohu pokúsiť sa zhodnotiť účinnosť
navrhnutých krokov pri presadzovaní cieľov
organizácie, najmä pri predchádzaní vpádu
mrmlajúcich príšer z oblastí mimo časopriestoru.
Vy t v o r i a s a p o s t u p y, p r e d l o ž i a s a n a s t ô l
a m y o d h a ľ u j e m e i c h n á s l e d k y. J e t o t r o c h u a k o
šachová partia, ale naša schopnosť nazrieť do
priepasti budúcnosti nám umožňuje za určitých
okolností vyhnúť sa najhorším nástrahám.“
Kringle túto myšlienku chvíľu ďalej
rozvádza. Jeho hlas znie čudne uspávajúco
a chvíľu mi trvá, kým zistím prečo. Pripomína
mi človeka z BBC, ktorý predpovedá počasie.
Na predpoveď je vyčlenených niekoľko minút
hneď pred správami a nech sa akokoľvek snažím
sústrediť sa na oblasť, ktorá ma možno aj zaujíma,
vždy sa zobudím vo chvíli, keď už končia. Je to
hrozné. Kringle jasne hovoril o niečom veľmi
dôležitom, moja myseľ sa však skĺzne po jeho
prejave ako kvapka vody po sklenenej tabuli.
Potrasiem hlavou a rozhliadnem sa okolo seba.
Slová znovu zablikajú a upútajú moju pozornosť.
„Santa
Klaus,
alebo
Santé
Klaas
v stredovekej holandčine, priateľská postavička
v červenom obleku, ktorá prináša darčeky v hlbokej
zime, môže mať omnoho zlovestnejší význam.
12
Spomeňte si nielen na tradíciu nórskeho Ódina,
s ktorým sa spája postava Santa Klausa, zamyslite
sa aj nad šamanskými rituálmi pochádzajúcimi
zo starovekej kolísky ľudstva. Svätý muž
vypil pohár moču soba, ktorý zjedol posvätnú
muchotrávku Amanita muscaria a vďaka nej
získal určité schopnosti. Kožu mal pomaľovanú
krvou otrávených zvierat, aby získal schopnosť
nazrieť do budúcnosti. My vďaka modernejším
štatistickým metódam filtrovania dokážeme
získať omnoho presnejší pohľad do budúcnosti.
Musíme však za to zaplatiť osobnú daň.“
Čo? Znovu som potriasol hlavou a odpil si
dúšok z papierového pohárika s lacným punčom.
Slová svištia okolo, akoby plávali k niekomu
inému, kto sa na ne sústredí. Je to však zvláštne,
pretože aj ja sa snažím sústrediť na to, čo hovorí.
Mám nezvyčajný pocit, že je to dôležité.
„...najmä niektoré skutočnosti sa zdajú
b y ť n e s p o r n é . N a b u d ú c i ro k u ž n e b u d e ž i a d e n
v i a n o č n ý v e č i e ro k p re z a m e s t n a n c o v P r á č o v n e .
Nedokážem povedať prečo, ale v dôsledku
udalostí, o ktorých som presvedčený, že už
sa stali, bude tento posledný. Pokusy z minulého
roka, preskúmať výsledky siahajúce za tento
v e č e r, s k o n č i l i f i a s k o m . K o n i e c t o h t o v e č i e r k a
je jediná udalosť, ktorú prognostické operácie
dokážu predpovedať aspoň s akým-takým
stupňom spoľahlivosti...
* * *
Vr a c i a m s a s p ä ť d o m i e s t n o s t i n o č n é h o
strážnika a po chrbte mi steká studený pot.
Svetlo je zapnuté a vyžaruje upokojujúce
l ú č e c e z z a h m l e n é o k n o n a d v e r á c h . Te l e v í z i a
ď a l e j s p o k o j n e h r á v e s e l é n e z m y s l y. S k r y j e m
sa dovnútra a zavriem za sebou dvere. Chytím
prázdnu drevenú stoličku a zatlačím ju pod
kľučku dverí. Spomienka na to, čo hovoril
Kringle mi znie znepokojujúco, ako sen, ktorý
ma prenasleduje. Dokonca aj rozhovor s Andym
mal jeho čudný nádych. Už som to predtým skúsil
a jediná vec, ktorú možno urobiť je, vyskúšať to.
Skĺznem za stôl a odomknem zásuvku.
Vy t i a h n e m t e l e f ó n n y z o z n a m . D á ž ď k l o p k á
na okná nad mojou hlavou, keď ju otváram.
Elektrické brnenie v končekoch mojich prstov mi
pripomína, že amulety na povrchu úplne ožili.
No tak, kde si? . . . Roztrasene blúdim prstom
po stránke. Nenašiel som, čo som hľadal. Prežriem
a vrátim sa späť. Pozerám inú časť a hľadám
A n d y h o č í s l o d o m o v. Á n o , j e t u a m á b e z p e č n ý
terminál. Kontrola času: je dvadsať minút pred
polnocou, dosť neskoro, aby to bol nevítaný
telefonát. Zdvihnem slúchadlo a začínam vytáčať
n a c i f e r n í k u č í s l o . Te l e f ó n z a z v o n í t r i k r á t .
„Andy?“
„Haló? Kto je to?“ Je to ženský hlas.
„Ehm, tu je Bob, z práce. Je Andy doma?
Bude to len chvíľka. . . .“
„Bob?“ Andy zoberie slúchadlo. „Hovor!“
Prežriem. „Ospravedlňujem sa, že volám
Charles Stross - Nadčas
POVIEDKA
t a k t o n e s k o r o , a l e i d e o f i r e m n ý v e č i e r o k . Te n
chlap z prognostických operácií, ktorý mal
p r e j a v. . . P a m ä t á š s i j e h o m e n o a u ž s i s a s n í m
niekedy predtým stretol?“
Na druhej strane je chvíľu ticho.
„Prognostické operácie?“ Andy znie zmätene.
Zdvíha sa mi žalúdok. „Čo je to? Nepočul som
o žiadnych prognózach. . Čo sa deje?“
„Pamätáš si náš rozhovor v klubovni?“
pýtam sa.
„O kurzoch na osobný rozvoj? Nemôže to
počkať do budúceho roku?“
Pozriem späť do telefónneho zoznamu.
„Hm, ešte sa ozvem. Myslím, že tu mám nejaký
problém.“
Položil som slúchadlo veľmi opatrne,
ako by som kládol dynamit. Znovu prelistujem
telefónny zoznam. Nie, prognostické operácie tu
nie sú. A Andy si nepamätá doktora Kringla ani
jeho prednášku, dokonca ani našu konverzáciu
na balkóne.
Mám veľmi zlý pocit.
Ako povedal jeden známy šialený filozof:
„ K e ď z í z a t e d o p r á z d n o t y, p r á z d n o t a z í z a n a
v á s . A k s a v š a k v r h n e t e d o p r á z d n o t y, d o s p e j e t e
k určitej chybe konverzie.“ (Čo len dokazuje to,
že Nietzsche nebol programátor v jazyku C++.)
Doktor Kringle hovoril, že jeho oddelenie testuje
n o v é p o s t u p y, p o t o m p r e č í t a b u d ú c n o s ť a z m e n í
i c h p l á n y, a k s a v e c i n e v y v í j a j ú n a j l e p š i e a h o d í
scenáre do prázdna.
Čo
ak
predsa
len
bolo
oddelenie
prognostických operácií. . . a keď sa do temnoty
dívali príliš často, niečo zlé sa stalo? Niečo také
zlé, že neúmyselne vymazali svoju existenciu?
Pozerám na televíziu. Je čas na večerný
f i l m a d n e s m á b y ť P re d v i a n o č n á n o č n á m o r a .
Jack Skellington už spieva svoj monológ,
keď stojí pred portálom, cez ktorý sa dostane
d o Vi a n o č n é h o m e s t a .
A vtedy som si uvedomil, o čo ide.
k o r á l i k m i k o n d e n z o v a n e j p a r y. N a č i a h n e m r u k u
k n e j a v z á p ä t í r ý c h l o s k r č í m p r s t y. S t u d e n ý
vzduch sa šíri od potrubia v chladných vlnách
a k e ď s a p o z r i e m n a z e m v i d í m t e n k ý z á v o j h m l y.
Keď som sa vydal na prieskum, na stole som
nechal takmer prázdnu šálku čaju. Zdvihnem ju
a hodím jej obsah o komín. Kvapky ľadu sa
rozbijú a dopadnú na zem. Môj amulet sa náhle
zmení na ťažké rozpálené závažie zavesené
na krku.
S k ô r, a k o s t i h n e m p r e m ý š ľ a ť , s t o j í m
na druhej strane stola. Komín v miestnosti je
nezvyčajne studený. Je natoľko studený, že
sa para na ňom vôbec nezráža. Studený, že
vysaje všetku horúčavu zo šálky vlažného čaju
z a n i e k o ľ k o t i s í c i n s e k u n d y. Č o t o v š a k z n a m e n á ?
(Okrem toho, že mám problém – tento fakt je už
jasný.)
Znamená
to...vpád.
Niečo
sa
blíži
k o m í n o m , n i e č o z t e m n e j a n t r o p i c k e j z ó n y,
z rohu multivesmíru, zbavené všetkého významu
a energie. Požičiam si vtipný výraz od Andyho
a n a z v e m h o t u č n i a k o m , k t o r ý p l n í p o n o ž k y.
Te n , k t o s t r i e h n e v k r b e a n o s í d a r č e k y. ( O d i n ,
J ò l n i r, K r á ľ v č e r v e n o m . Vy b e r t e s i , č o c h c e t e ,
a p r i p r a v t e s a n a s m r ť . ) Vi e l e n t o , ž e j e m u z i m a
, je hladný a chce sa dostať dnu.
Ti e t o v e c i č e r p a j ú e n e r g i u z v i e r y. Te n t o
úrad, táto organizácia – sme jeho prvý cieľ,
pretože vieme, že je z minulosti. Ak nájde niekde
miesto, kade vstúpiť, bude to určite tu. Zatiaľ
som ho však nevidel, takže nemusím veriť.
Do šľaka s Kringlom a jeho príhovorom! Ak
ho dokážem udržať mimo novej prístavby až
do úsvitu, nebude mať čas, aby si predral cestu
c e z s t e n u p o m e d z i t i e t o s v e t y. A s p o ň d o ď a l š i e h o
roka nie. Ak už je však v komíne...
Vy t i a h n e m s t o l i č k u s p o d k ľ u č k y d v e r í ,
schytím lampáš a prudko vyrážam von.
* * *
Hra na nočnú moru a expedície po
úrade získali úplne iný význam, keď viete, že
je osemnásť minút do polnoci a podľa tradície
sa práve vtedy niečo hladné a neopísateľné
prederie z pece v suteréne a bude čakať, že
nájde ponožky a polnočné jedlo, aby ukojilo svoj
nenásytný apetít.
Na druhej strane spia milióny ľudí
veriacich v Santu a otvárajú tak bránu pre niečo
hrozné, čo sa chystá vstúpiť do nášho vesmíru.
Č a k a j ú , ž e , k e ď ro z d á h r a č k y, z n o v a o d í d e .
Prirodzenou a samozrejmou súčasťou vyvolávania
je aj rituál zmiznutia. Rituál však musíš urobiť
správne. Ak to neurobíte, ak porušíte svoju časť
d o h o d y, d r u h á s t r a n a p r i v y v o l á v a n í s a o s l o b o d í
a bude si robiť čo sa jej zachce.
Sedemnásť minút pred polnocou. Znova
som v pisárni, v ktorej stojí samostatná skriňa.
Samozrejme je zamknutá a drahocenné minúty
míňam prehrabávaním sa v kľúčoch, kým
v o z v ä z k u n á j d e m t e n s p r á v n y. V n ú t r i s k r i n e
Je Štedrý deň a hviezdy sú pripravené.
Rodičia na celom svete budú opakovať
svojim deťom, že ak budú dobré, Santa im
p r i n e s i e d a r č e k y.
V temnote čakajú veci, hladné a skryté
medzi vesmírmi, ktoré prichádzajú na zavolanie.
Dnes v noci stovky miliónov nevinných detí
privolávajú Santu.
Kto dnes v skutočnosti zostúpi dole
komínom?
* * *
V izbe nočného strážnika je poriadna
zima. Je to zvláštne, pretože vonku nie je
tak chladno. Fúka vietor a padá hustý dážď,
ale Londýn je už taký. Otočím sa a pozriem
na hliníkové potrubie, ktoré vystupuje z podlahy
a ž k s t r o p u . To j e p re d s a r ú r a z p e c e . J e p o k r y t á
* * *
Charles Stross - Nadčas
13
POVIEDKA
n á j d e m t o , č o h ľ a d á m – š k a t u ľ k u š p e n d l í k o v.
Pokračujem ďalej a nezdržiavam sa zamykaním
za sebou. Ak sa mi to podarí, bude dosť času
u r o b i ť t o n e s k ô r.
Obchádzam Mahagónovú uličku a spiacich
duchov vedenia, ktoré má nastúpiť, a smerujem
do jedálne. Maxine s priateľkami sa veľmi
snažili, aby ju pripravili na večierok, a ak budem
mať šťastie,...
Áno, mám šťastie. Nikto zatiaľ nezložil
výzdobu. Zapnem svetlá a sliedim po miestnosti,
a ž k ý m n e n á j d e m , č o h ľ a d á m . Vi d í m t o . Č e r v e n á
ponožka s bielou obrubou napchatá malými
papierovými škatuľkami visiaca z korkovej
dosky vedľa kuchynského výťahu. Schytím ju
a v y s ý p a m š k a t u ľ k y, k t o r é m i p a d a j ú p o d n o h y
a zdržiavajú ma v behu. Jedáleň je prázdna, ale
kuchyňa je hneď vedľa a tak znova hľadám kľúč.
Nadávam (prečo tie kľúče nie sú označené?!), až
kým sa mi nepodarí odomknúť dvere. Chladnička
stále bzučí. Otváram ju a nachádzam, v čo som
dúfal, že nájdem – tácku so zvyškami pochúťok,
na ktorej je stále natiahnutá igelitová fólia.
Desať minút. Bežím ku schodisku, zvieram
ponožku, škatuľku so špendlíkmi a tácku
s k o l á č i k m i . Vo v r e c k á c h m i z v o n í z v ý r a z ň o v a č ,
iPhone naplnený najnovším balíkom protiopatrení
Práčovne a niekoľko základných potrieb pre
pomocného výpočtového démonológa. Stále je
čas a mne už zostáva zdolať iba dve poschodia.
Konečne som za dverami na prízemí. Zastavím
sa a rýchlo zhodnotím svoj plán.
Položka: Vbehnúť do kotolne a nedať
sa zastaviť (prípadne zjesť) nočnou hliadkou.
Položka: Pripnúť ponožku k peci a položiť
v e d ľ a k o l á č i k y.
Položka:
Schytiť
najlepšiu
lapaciu
mriežku, akú sa mi podarí nablízku nájsť a dúfať,
že bude fungovať.
Čo by sa mohlo pokaziť? Položím tácku
na zem, vytiahnem krúžok s kľúčmi a odomknem
dvere suterénu.
* * *
Je zábavné, koľko dôležitých vecí v živote
prebieha v podzemí. Od pivnice tajomného
nacistického opevnenia, cez kryptu najväčšieho
pohrebiska v Európe, až po vrak zaoceánskej
špionážnej lode. Všetko som videl a mám
na pamiatku aj tričko. Dokonca som raz alebo
d v a k r á t n a v š t í v i l s u t e r é n n o v e j p r í s t a v b y. V n o c i
je to však iné, keď vám na krk dýcha studená
hrozba blížiaceho sa boha smrti a zviera vám
srdce.
Schádzam
dolu
tlmenými
prechodmi
s nízkym stropom na stranách ozdobených pásmi
p o t r u b í a k á b l o v. P r e c h á d z a m p o p r i d v e r á c h
a údržbárskych skriniach a znepokojujúcej
prípravnej miestnosti podobnej rakve, kde nočná
h l i a d k a n e z ú č a s t n e n e č a k á n a v o t r e l c o v. Ž i a d n e
zákazy z nemŕtvych pier ma nemôžu zastaviť.
Preukaz mi zabezpečí prechod. Nie je tu žiadne
14
strašidelné osvetlenie a ručné svetlá. Nie som
p r e d s a h l ú p y. S v e t l o s o m z a p o l e š t e p r e d t ý m , a k o
som sem zišiel. Napriek tomu je to tu ponuré. Nie
s o m s i i s t ý , k d e j e p e c n a s p a ľ o v a n i e d o k u m e n t o v,
takže kontrolujem štítky na dverách, keď zrazu
zacítim chlad na ruke. Pozriem hore a vidím
potrubie pokryté námrazou. Sledujem ho, až
kým sa nestratí v stene za dverami s vystuženým
sklom, cez ktoré zvnútra presvitá tlmené svetlo.
Zdá sa, že mám spoločnosť.
Práve sa chystám položiť tácku a zašmátrať
po krúžku s kľúčmi, keď mi neviditeľný spoločník
ušetrí námahu a otvorí dvere. Zdvihnem tácku
pred seba, urobím krok dopredu a poviem: „Kto,
do šľaka, ste?“
„Vstúpte, pán Howard. Už som vás čakal.“
Ktosi, kto sa nazýva doktor Kringle urobí
krok späť do kotolne a ukáže, aby som nasledoval.
Podráždene odfúknem. Neponáhľal sa a pomaly
sa prezliekol do plášťa s kapucňou, ktorá mu
ú p l n e z a k r ý v a l a t v á r. Z r u k á v a v y č n i e v a l a l e n
kostnatá ruka a môžem na prvý pohľad povedať,
ž e n e m a l a s p r á v n y p o č e t k ĺ b o v. N a s l i n í m s i p e r y.
„ M ô ž e t e s k r á t i ť t i e d i c k e n s k o v s k é k e c y. N e m á m
záujem.“
„ A l e j a s o m d u c h Vi a n o c , k t o r é s a a s i
blížia.“ Aha, nedotklivý!
„A ja som víla zubnička. Počúvaj, musím
zavesiť ponožku a nemám veľa času. Dokážete
predvídať, tak mi povedzte: chystáte sa zožrať
moju dušu, alebo ma najať do nejakého svojho
kultu, alebo snáď budeme bojovať, či ma
jednoducho necháte urobiť si svoju prácu?“
„Ach, robte čo chcete, ja konečný
výsledok nezmením.“ Kringle si prekríži ruky
pred telom v urazenom postoji. Aspoň myslím, že
s ú t o r u k y. S ú k o s t n a t é a m a j ú p r í l i š v e ľ a k ĺ b o v
a teraz som si to uvedomil, že ich má po dve
na každej strane.
Spaľovňa
je
veľká
elektrická
pec
s násypníkom a zavesenými mrežami, ktoré
pomáhajú
udržiavať
zväzky
dokumentov
s d ô v e r n ý m i i n f o r m á c i a m i . Vy l o ž í m t á c k u
s koláčikmi na pec, ktorá je už taká studená, že ak
sa jej dotknem holými rukami, riskujem omrzliny)
a zavesím prázdnu ponožku na jeden z hákov mreže.
Strašný hlad, ktorý človek nedokáže
pochopiť, skľučuje túžby mimodimenzionálnych
n e t v o r o v. K e b y s i l e p š i e z o r a d i l i s v o j e p r i o r i t y,
možno by nakoniec mali väčší úspech. Podľa
mojich skúseností, môžete na to staviť svoj krk,
že ak J. Náhodný Netvor vylezie po tisícročiach
zo svojho ľadového väzenia v prázdnote, určite
bude mať chuť si niečo zahryznúť. Preto tu čaká
lákavá tácka s pochúťkami.
P o z r i e m n a h o d i n k y. D o p o l n o c i z o s t á v a j ú
š t y r i m i n ú t y. S k o n t r o l u j e m e š t e o v l á d a c í p a n e l
pece. Kringle stojí vedľa. „O čo tu teda ide?“
pýtam sa.
„Väčšinu už viete. Inak by ste tu neboli.“
Z n i e z n u d e n e a m o ž n o j e n a o z a j z n u d e n ý . „ Ta k
mi to zopakujte, kým tu budeme čakať.“
„Dobre.“ Otočím sa k nemu. „ Ste tu
Charles Stross - Nadčas
POVIEDKA
preto, že ste uväznený v časovom paradoxe.
Kedysi
dávno
mala
Práčovňa
oddelenie
prognostických operácií. Keď však hráte šach
s budúcnosťou, riskujete mat. Nehovoriac o tom,
že sa prispôsobujete tomu, čo študujete. Prvá
vec, ktorú oddelenie prognostických operácií
predpovedalo bola, že existuje možnosť, že raz
bude samo chytené niečím. Oddelenie sa teda
rozpustilo. Nemôžete však rozpustiť niečo také
b e z t o h o , a b y t o z a s e b o u n e z a n e c h a l o n á s l e d k y.
Ta k ž e s t e l e n o z v e n a b u d ú c n o s t i , k t o r á s a n i k d y
nestala.“
Spektrálny tieň v ošklbanom plášti pohodí
hlavou... či čo to tam vlastne má.
„ Vi a n o č n á i n v á z i a “ – z n o v u p o z r i e m
na studenú pec a potom na hodinky – „by vás
zabila. No bez oddelenia prognostických operácií
b y s a t o s t a l o a j t a k , v š a k ? “ Tr i m i n ú t y . „ M u s e l i
ste teda vmanipulovať niekoho do pozície,
z ktorej sa s tým bude musieť pobiť, dokonca aj
keď neexistujete.“
Spomínam si, ako som sedel na vianočnom
večierku a počúval bizarnú a nekonečnú
prednášku. Kto iný sa však na ňu pamätá? Andy
s a n e p a m ä t á n a K r i n g l o v p r e j a v. A s t a v í m s a ,
že okrem mojich vlastných spomienok a čudne
rozmazaných fotokópií – výsledku zakrivených
dráh elektrónov na valci pokrytom samáriom
– neexistuje žiaden dôkaz o tom, že by duch
Vi a n o c , k t o r ý s a s t a l f i k c i o u v ď a k a p r e c h o d n é m u
paradoxu, kedy navštívil Práčovňu v tú studenú
a hrozivú noc.
To ľ k o k t e l e f ó n n e m u z o z n a m u s n ú d z o v ý m i
číslami. . . .
D v e m i n ú t y. A k o ď a l e k o d o b u d ú c n o s t i
vidíte práve teraz? pýtam sa Kringla. Ustúpim
o k r o k n a b o k o d n á s y p k y. „ U s t ú p t e , “ p o v i e m m u .
Kringle sa ale neposunie. „Budúcnosť je tu,“
hovorí tónom, ktorý je taký prázdny a plný
beznádeje, až sa mi zježia chlpy na chrbte.
V peci počuť búchanie a bubnovanie.
Nazriem dnu. Niečo sa zvíja za malým
z a d y m e n ý m p r i e z o r o m . H o d i n k y i d ú p o m a l y. U ž
je čas. Pristúpim bližšie ku kontrolnému panelu
a nakloním sa dolu. Rýchlo urobím na podlahe
okolo mojich nôh kruh.
„Počkajte! Odkiaľ sú tie koláče?“ opýta
sa Kringle.
Dokončím kruh. „Z kuchyne. Záleží
na tom?“
„ L e n ž e v y s t e p r e k l i a t y. “ Z n i e z m ä t e n e .
Niečo sa blíži komínom, ale nie je to oblečené
v kožušinách. Nemá ani rozžiarené oči a jamky
v lícach.
„Nie,“
trvám
na
svojom.
Ukážem
na návnadu: „A mám v úmysle to dokázať.“
„Lenže vás to zožralo,“ povie Kringle
r o z h o r č e n e . „ Ta k s m e t e d a z o m r e l i v š e t c i .
„Prišiel som vás varovať, ale vy nepočúvate.
Niee.“
Problém s proroctvami o vašom vlastnom
konci je v tom, že tak ako pri hodnotení rizika,
ak im venujete príliš veľa pozornosti, začnú
sa sami plniť. Ignoroval som teda nepokojného
ducha blúdiaceho v čase a hľadím na tučný zelený
výbežok pseudopoda, ktorý sa naťahuje a krúti
a slepo sa načahuje za zmrznutými koláčikmi
na peci.
P o z e r á m a z d á s a m i , ž e t o t r v á h o d i n y,
hoci neubehlo viac ako pár sekúnd. Zrazu ako
blesk pleskne chápadlo, načiahne sa von a naraz
u c h y t í v š e t k y k o l á č i k y, ú s t a p o d o b n é s o s á k u i c h
požierajú a útroby za nimi ich pohltia.
Tu č n i a k p l n i a c i p o n o ž k y n i e j e ž i a d n o u
výnimkou z pravidla o hlade. Po nasýtení sa jeho
načahujúce chápadlo zlenivie, možno mu bránia
hrče po celej dĺžke. Pomaly sa vlní smerom
k r o z t v o r e n ý m o s r i e n e n ý m ú s t a m p o n o ž k y. Va l i a
sa z naho vlny studeného vzduchu. Nadýchnem
sa a zdá sa mi, ako by som vdychoval
ž i l e t k y. Te p l o t a m i e s t n o s t i k l e s á r ý c h l o s ť o u
dvojciferných čísel za sekundu.
„Čo?“ hovorí Kringle. Znie prekvapene.
Zjavne to nie je budúcnosť, do ktorej sa prihlásil
v c e n t r e v y v o l á v a n i a d u c h o v. „ K t o z j e d o l v š e t k y
tie koláče?“
Zovriem rukoväť hlavného ističa prúdu
do polohy POD PRÚDOM a udriem po zelenom
tlačidle ZAPNUTÉ. Prsty mi okamžite začínajú
meravieť. „Zostalo ich ešte dosť,“ chlácholím
ho, „potom, ako ste skazili každému chuť svojím
prejavom.“
„Nie, to nie je možné.“
Zaznie hlboký hukot a rachot ventilátorov
a spaľovacia pec sa zapína. Nasleduje plieskanie
a vytie od bolesti a zlosti, ako sa tučniak plniaci
ponožky snaží brániť a odmotať sa od plynových
trysiek. Pre tvorov z mnohorozmerných priestorov
s m e m y, b y t o s t i n a v i a z a n é n a s v e t z o s t a v e n ý
z troch a jednej dimenzie skutočne nebezpeční. No
dokonca aj bytosti z dvojrozmerného sveta môžu
v prípade neopatrnosti uštedriť rez papierom.
Môj amulet svieti, priam žiari ako fakľa
a spaľuje mi kožu na hrudi. Chápadlo sa
načahuje
z
pece
von
pokryté
plameňmi
a d o m i e s t n o s t i s a š í r i z á p a c h s p á l e n ý c h k a l m á r o v.
Zároveň sa tieň doktora Kringla vytráca
a mizne zo zorného poľa. Stráca sa v násypníku
a
zvnútra
zažiari
perleťovým
odleskom.
Letmo ešte zazriem zvíjajúce sa a šklbajúce
sa tvory ako farebné červy vnútri pece.
Vy t i e s a v y t r á c a a z m e n í s a n a v z d y c h , k t o r ý
zanechá v mojich ušiach ozvenu podobnú
vzdialeným kostolným zvonom. Amulet prestane
žiariť a ja sa zhlboka nadýchnem. Snažím
sa dostať hrôzou vybičovaný tep do normálu.
Na podlahe niečo leží. Zaškúlim, zohnem
sa a zmätený hľadím na malý predmet. O chvíľku
pochopím, že tučniak plniaci ponožky mi
priniesol uhlie.
i l u s t ro v a l a Z u z a n a D ro p p o v á ,
p re l o ž i l a M i ro s l a v a “ E l e n d i l k a ” K l e m p o v á
Charles Stross - Nadčas
15
KNIHY
Rozhovor
ANGLICKÝ JUPITER
Zhruba od času, keď sa náš časák nazval Jupiter,
viem, že časopis s rovnakým názvom existuje aj
v Anglicku. Vždy ma zaujímal. Tak som sa konečne
podujal urobiť rozhovor s jeho šéfredaktorom
Ianom Redmanom.
Nie je to zložité, autori mi posielajú texty a ja
sa z nich snažím vyberať najlepšie, zvyčajne také, čo
ma nútia niečo cítiť. Nemám rád príliš prešpekulované
poviedky, stačí mi dať dobré postavy, nejaké emócie
a som spokojný.
Ako a prečo ste začali vydávať váš časopis?
Jupiter som založil pred desiatimi rokmi po skončení
štúdia na univerzite. Milujem science fiction a keď
sa stanem aspoň malou súčasťou začiatku kariéry
nejakého autora, je to fantastické.
Môžete predstaviť váš Jupiter našim čitateľom?
Sme malonákladový časopis, zameraný na sci-fi
poviedky. Zvyčajne publikujem každý štvrťrok 30
tisíc slov vo forme tlačeného časopisu aj e-booku.
Nestaráme sa o to, odkiaľ sú naši autori a či sú
etablovaní alebo nie. Pre nás je dôležitá poviedka.
Číslo 21
Sú nejakí autori, ktorí začali vo vašom časopise
a stali sa celosvetovo známymi?
Nechcel by som začať s tvrdeniami ako „Publikoval
som Lavie Tidhara. Bude to pravdepodobne autor,
ktorý sa stane najúspešnejším.”
Ako dnes vnímate britskú SF scénu? Poznáme vašich
autorov zo 40 - 50 rokov (Clarke a Wyndham), vašu
New Wave okolo Moorcocka a Aldissa, autorov z 80.
a 90. rokov (Baxter, McAully) a vašich autorov New
Weird a novej space opery. Prichádza v druhom
desaťročí tohto tisícročia nová generácia? Ak áno,
vedeli by ste ju charakterizovať?
Číslo 26
Číslo 34
Ako distribuujete Jupiter? Je to vaša profesionálna
práca? Vyžijete z toho?
Ak by vydávanie Jupitera bolo mojou prácou, bol by
som veľmi chudobný! Snažím sa venovať Jupiteru
vo voľnom čase - považujem to za hobby, ktoré ma
nič nestojí. Užívam si vydávanie časopisu a snažím
sa komunite dať, koľko len môžem.
Podľa čoho vyberáte autorov pre váš časopis?
Základ je, že ja nevyberám autorov, ale poviedky.
16
Veľmi nerád rozdeľujem autorov do generácií. Máme
niekoľko výborných autorov, ktorí píšu v súčasnosti.
Ak by som mal menovať dvoch, ktorí ešte majú pred
sebou veľkú budúcnosť, tak sú to Alastair Reynolds
a Neal Asher. A ešte stále píše aj Stephen Baxter!
Podľa mňa sú britskí autori a ich diela diametrálne
odlišní od amerických a zvyšku sveta. Máte tiež ten
pocit? V čom je podľa vás najväčší rozdiel a čo ho
spôsobuje?
Nie som si istý. Zoberte si Reynoldsa a Ashera. Sú
pravdepodobne rovnako odlišní, ako aj ich americké
náprotivky.
Rozhovor - Anglický Jupiter
KNIHY
Ktorý je vás obľúbený subžáner a autor a prečo?
V tejto chvíli som veľkým fanúšikom Neala Ashera.
Prebúdza vo mne dieťa, výborne ovláda svoje zbrane!
Čo je nové v Jupiteri? Méte za sebou niečo nové,
čo by nás mohlo zaujímať?
Vydávanie e-bookov vnímam ako novinku, aj keď
sme k dispozícii pre Kindle už asi rok. Nestanovil
som si žiadne nové ciele – len vydávať pre čitateľov
dobrú science fiction.
Moja obligátna záverečná otázka – aký mate názor
na elektronické publikovanie, e-booky a časopisy?
Ako som už povedal, Jupiter vo forme e-booku
vydávame už rok. E-booky sú z dlhodobého hľadiska
budúcnosť. Myslím si však, že je potrebnej ešte veľa
práce okolo distribúcie. V súčasnosti môže vydávať
vo forme e-book každý človek aj jeho pes. Je veľmi
ťažké oddeliť dobré diela od zlých – ale som si istý,
že sa k tomu dostaneme.
Ďakujem za rozhovor.
Martin Králik
Cena Gustáva Reussa
Zakladateľ má 195
Štvrtého januára roku 1818 sa v Revúcej
narodil Gustáv Reuss. Zakladateľ slovenskej vedeckej
fantastiky, ktorý, presne ako Verne či Wells, vôbec
nevedel čo tento pojem znamená a že bude jestvovať
– napokon literárne normy majú zmysel, ak sa riadia
praxou a opierajú sa o konkrétny materiál.
Gustáv Reuss pochádzal z národne uvedomelej
rodiny. Jeho brat Ľudovít zapisoval ľudové rozprávky
(patril ku spolupracovníkom a istý čas i spolužiakom
Pavla Dobšinského na lýceu v Levoči), zaoberal
sa mytológiou Slovanov. Nadviazal pritom na prácu
otca Samuela, časti rukopisov ktorého známe (alebo
skôr neznáme) pod názvom Codex revúcky využil ako
zdroj už spomenutý Dobšinský.
Samotný
Gustáv
vyštudoval
medicínu,
po štúdiách pôsobil v meste ako lekár. Zaoberal
sa botanikou, roku 1853 vydal knihu Května
Slovenska.
Písanú
ako
ostatné
diela
nie
v štúrovskej slovenčine, ale slovakizovanej češtine
so silnými prvkami gemerského nárečia. Pravdepodobne
aj preto jeho beletristické práce ostali len v rukopise.
Z hľadiska vedeckej fantastiky je dôležitá próza pod
názvom Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava.
V pozostalosti autora je označená rokom 1856, vznikla
teda sedem rokov pred prvými románmi Verna, v tlačenej
podobe ale až v osemdesiatych rokoch dvadsiateho
storočia. Text vznikol v súvislosti s ďalším koníčkom
G. Reussa – astronómiou. Z hľadiska poznatkového
v podstate ide o pokus prerozprávať informácie
obsiahnuté v spise nemeckého astronóma Johanna
Litrowa pútavejšou, verejnosti zrozumiteľnejšou
formou. Len preto Reuss vymyslel hrdinu a príbeh.
Krutohlav je gemerský filozof, vedec a bohatier duchom
i telom. Zaumieni si postaviť balón a vyletieť
v ňom na Mesiac. Pri stavbe géniovi pomáha takmer
celé Slovensko. Krutohlav letí, zisťuje, vysvetľuje,
komentuje. Na samotný Mesiac sa napokon nedostane,
no dobový čitateľ odchádza od textu bohatší
o poznatky.
V ďalších častiach rukopisu hrdina zostrojí
obrovského šarkana. Na cestu tentoraz nevyrazí
sám, ale s niekoľkými desiatkami Gemerčanov.
Aby mal publikum, ktorému môže vysvetľovať,
a ktoré mu môže klásť otázky. O krajinách Zeme
nad ktorými letia, ale tiež o vesmírnych telesách.
Pretože v rovine deja sa neudeje takmer nič, všetko,
vrátane pádu, dopadne šťastne... Hviezdoveda teda
stojí na hranici vedeckej fantastiky s literatúrou
faktu. Súčasného čitateľa text bude nevyhnutne
nudiť. V každom prípade, vďaka podnetu jedného
z najstarších fanúšikov slovenskej fantastiky Jozefa
Svíteka historicky prvá slovenská súťaž venovaná
tvorbe vedeckej fantastiky, fantasy
a hororu,
organizovaná
Slovenským
syndikátom
autorov
fantastiky (skratka SSAF, členmi boli osobnosti
ako Ondrej Herec, už zosnulí Vladimír Srpoň a Eva
Kováčová, tiež Miloš Ščepka, Vladimír Kvasnica,
Juraj Toman a.i.) niesla názov Cena Gustáva Reussa
(CGR). Prvý ročník prebehol roku 1991, od druhého
každoročne vychádzal zborník Krutohlav, v ktorom
boli publikované finálové poviedky súťaže a štúdie i
články venované žánru.
V rokoch 1995-2002 bol editorom zborníka
predseda SSAF Ondrej Herec. Práve v rámci tejto
publikácie sa v tlačenej podobe po prvýkrát objavili
práce Jozefa Girovského, Alexandry Pavelkovej,
Mareka Eliáša, Štefana Huslicu či Dušana Fabiana.
Vyhlasovanie výsledkov sa od roku 1996 pravidelne
konávalo priamo v Revúcej. Aby sa nezabudlo, že
za všetko vlastne môže pred 195 rokmi narodený
Gustáv Reuss.
Miloš Ferko - Cena Gustáva Reussa
Miloš Ferko
17
POVIEDKA
Bea Tomash
DRAČIA NÁTURA
Súťaž Meteor
1.
Škrípavý
zvuk
bránky
ma
prinútil
vstať od stola a pozrieť sa von oknom. Mihol
sa v nej jazdec, v prítmí a v prudkom lejaku
sotva viditeľný. Neočakávali sme hostí, ale
v dome lekára a bylinkárky prekvapením nie sú
– obvykle sa priženú ako veľká voda a zďaleka
k r i č i a . Te n t o v š a k o b v y k l ý n e b o l . N e h n a l
k o ň a o z l o m k r k y, a n i n e v o l a l o p o m o c a z a n í m
prepletala nohami naložená mulica. Zamieril
rovno k prístrešku pri stajni.
Zvedavý, otvoril som dvere skôr ako
návštevník stihol zaklopať.
„ Ti n o ! “ z v o l a l s o m n a t e š e n e . „ D á v n o s m e
ťa nevideli.“
„Zdravím vospolok,“ zazubil sa a vkĺzol
dovnútra.
Pri pohľade na neho, moja žena vyskočila
s razanciou mačky ktorej priškripli chvost.
„ Ty ! K d e v č e r t o c h s i b o l ? Š t y r i r o k y
o sebe nedáš vedieť a teraz si prídeš akoby nič?“
Obával som sa, že mu varechu zabodne pod
rebrá.
„Rád ťa vidím, Reni,“ odzbrojujúci úsmev
na ňu nezabral.
„Škoda, že to neplatí aj naopak.“
Stáli proti sebe – ona, s rukami v bok
a k o s t e l e s n e n á b o h y ň a h n e v u , Ti n o s p o h ľ a d o m
šteňaťa v núdzi.
„Prepáč, nemal som... nemohol som...“
Ešte
chvíľu
ho
škvarila
pohľadom,
nakoniec mávla rukou. Nič iné jej nezostávalo –
nevykázala by môjho brata pred dvere.
„Choď sa osušiť a pridaj sa k večeri.
T v o j a i z b a j e t a m k d e v ž d y. “ S o t v a p o č u t e ľ n e
z a š o m r a l a : „ U v i d í m e , a k é b u d e š m a ť v ý h o v o r k y. “
Zďaleka nie tak ticho zavelila našim dvom malým
loptošom: „Dojesť, umyť sa a spať! Strýka môžete
týrať zajtra.“ Dnes je môj, vravel jej pohľad.
„Matúš sa ti zatiaľ postará o koňa.“ Kývol
som smerom k nášmu chránencovi, ktorý sa bez
reptania pobral do stajne.
18
* * *
Neskôr v mojej pracovni, pohodlne
usadení a s doma navareným pivom pred nami,
Ti n o s p u s t i l . „ P r i š i e l s o m s p l a t i ť s v o j e d l h y. “
Z kozuba sálalo príjemné teplo.
„Heh, a máš dosť veľký mešec? Tvoja
prerastená vlčia beštia roztrhala zopár koní,
polovicu stáda kráv a splašený zvyšok vydupal
novú cestu richtárovou záhradou. A škody sme
s p l á c a l i m y ! “ p r e c e d i l a R e n a c e z z u b y. „ E š t e ž e
nikoho nedokaličili.“
„ Vi e m , v i e m , “ p o z d v i h o l r u k y v o b r a n n o m
geste. „Mám na úroky a aj na bolestné.“
„A to má všetko vyriešiť? Ani nepamätám,
kedy sme od teba dostali správu a tá posledná
nespomínala tvoje zmiznutie,“ už po ktovie
koľký krát odznela výčitka. „Báli sme sa o teba,“
priznala nie veľmi ochotne.
„A ako sa stal z teba boháč?“ skočil
som im do reči, nielen v snahe odvrátiť ďalšie
dohadovanie. Vŕtala vo mne zvedavosť. Neveril
s o m , ž e b y s a d a l , a k o s a v r a v í , n a k r i v é c h o d n í č k y,
ale predstava usadeného a prácou zarábajúceho
brata znela rovnako neuveriteľne. Zabývaný by
s i m o h o l n a ž í v a ť v b l a h o b y t e – j e v ý b o r n ý l e k á r,
a hoci oficiálne sa adeptom nikdy nestal, je ešte
lepší mág. Jemu však stačilo, ak vo vrecku mu
štrngalo o trochu viac, než koľko práve potreboval
k pohodlnému prežívaniu.
„Zdedil som. Po Ulyenovi.“
„Ulyen... Ulyen... ten mág? Zomrel?“
„ Te n , “ p r i k ý v o l .
„Fúha, ten patrí k Dekte. Patril,“ opravil
som sa. Táto správa ohromila, Dektu tvoria
najlepší mágovia krajiny a tí majú veľmi tuhý
korienok. „Nevedel som, že udržuješ kontakty
s n i e k ý m z t ý c h k r u h o v. “
„Len s niektorými,“ povedal akoby nič.
Nemal rád, ak sa pretriasali jeho schopnosti, pred
cudzími priznával len to, čo nemohol poprieť.
„Čo ty s ním?“
„Pracovali
sme
na
rovnakej
téme
a po prvých sporoch sme zistili, že máme
Bea Tomash - Dračia nátura
POVIEDKA
aj rovnaký cieľ. Bolo oveľa výhodnejšie
spolupracovať, než si vzájomne prekážať. A
čo mňa sa týkalo, zásluhy si mohol nechať
v š e t k y. M n e n e š l o o p r e s t í ž , l e n o p o z n a t k y, “
pokrčil plecami. „Nikdy som nechcel byť učňom
a on nikdy žiadneho nechcel, sú vraj na príťaž...
Postupne sme sa spriatelili. Až neskôr mi došlo,
že mi začal podsúvať svoje vedomosti... a som mu
za to veľmi vďačný.“
K ý m r o z p r á v a l d r o b n é p r í h o d y, p o z o r n e
som si ho prezeral. Zmenil sa. Nevyzeral, že trávi
veľa času vysedávaním nad knihami. Oblečený
a k o ž o l d n i e r a n i e a k o u č e n e c . D r s n á t v á r, o s t r ý
pohľad, šľachovitá postava. Za pásom ošúchaná
dýka. Človek, ktorému sa radšej vyhnete. Stratil
svoj vždy prítomný úsmev a po celý večer
nezavtipkoval. Čím len prešiel?
„...ako zomrel?“ vytrhla ma z úvah Renina
otázka.
„Doplatil na našu expedíciu do Lavannskej
v y s o č i n y. “
To z o d p o v e d a l o m o j u n e v y s l o v e n ú o t á z k u .
Všetko zlo vraj pochádza z Lavanny a ak by
na svete existovalo peklo, bolo by tam. Ľudia
samozrejme zveličujú, ale tam nájdete všetky
nočné mory a ešte čosi navyše. Akoby príroda
chcela ukázať čoho všetkého je schopná. Mágia
nefunguje podľa pravidiel, nemôžete sa spoliehať
na vlastný zrak, sluch a ani na vône. Miesto, kam
sa príčetný človek nevyberie. Nie bez dobrého
dôvodu.
„Čo... prečo ste tam šli?“
„Pár mesiacov sme tam hľadali staré
hradisko. Ulyen však začal chradnúť, najprv
sa len rýchlejšie unavil, nepripisovali sme
tomu zvláštny význam. Postupne sa pridružila
dýchavičnosť. Keď zoslabol a začal pokašliavať,
rozhodli sme sa vrátiť. Boli sme hlboko
v Lavanne náročná cesta domov sa stále kvôli
niečomu naťahovala. Občas som už ani nedúfal,
že sa nám podarí z vysočiny vymotať. Domov
sme dorazili pre Ulyena príliš neskoro. Zakrátko
s k o n a l . “ S k l o n i l h l a v u , k e ď h o z r a d i l i h l a s i v k y.
„Poďme na veselšiu tému.“
A kým
nás
zasväcoval
do
klebiet
z h l a v n é h o m e s t a , z v a k u v y ť a h o v a l d a r č e k y.
Idylka netrvala dlho. Domom sa rozľahol buchot
a k r i k n a š i c h s y n o v.
„Nechám vás, aby ste si prebrali svoje
chlapské záležitosti, moja prítomnosť je žiadaná
inde,“ vstala Rena a s povzdychom odišla.
* * *
Ti n o a k o b y l e n n a t o č a k a l . P r i v r e l
dvere, zatiahol záves a zalovil hlbšie v kapse.
Z voskového plátna vybral knihu. Neveľkú,
no cez tri prsty hrubú. Podal mi ju. História –
vyškrabal niekto do ošúchaného koženého obalu.
„ To t o j e č a s ť d e d i č s t v a . “
Zalistoval som v nej. Stránky husto
p o k r ý v a l i d r o b n é – h m m , k l i k i h á k y. P í s m o , a k é
som nikdy nevidel. Až pár statí na konci nieslo
mne známu abecedu a nesporne bratov rukopis.
Slovám som nerozumel.
„Hm, tak s týmto prekladom ti nepomôžem,“
vrátil som ju.
„Nie, nie, s tým si poradím.“
„ Ta k p o t o m ? “ V m y s l i s a m i v y n o r i l a
otázka: s čím si on neporadí?
„Kniha popisuje dávne udalosti. Neviem
ako a kde ju Ulyen získal. Poslednú štvrtinu
doplnil sám a ja som pridal čosi navyše,
p o z b i e r a n é z i n ý c h p r a m e ň o v. S p o m í n a j ú s a v n e j
ohniská alebo centrá – miesta, kde sa okrem iného
s k l a d o v a l i p e r g a m e n y u č e n c o v a r e m e s e l n í k o v.
Musím ich získať. Alebo aspoň prečítať.“
Zhlboka sa nadýchol a pokračoval:
„Hradisko v Lavanne malo byť jedným z nich.
Cestou odtiaľ sme špekulovali o polohe ďalšieho
sídla. Škoda, že Ulyen sa toho nedožil – tentoraz
sme odhadli úplne presne.“
„Odkiaľ berieš takú istotu?“
„Bol som tam.“ Uškrnul sa. „Dvakrát.“
Zvraštil som čelo: „A problém je...“
Snaživo som ho popoháňal s vysvetľovaním.
Prial som si jednoduché pokračovanie – ruiny sú
prázdne a kniha sa mýlila.
„Problém je,“ chytil sa, „že prístup je
náročnejší než som očakával a aj samotné čítanie
je trochu ošemetné.“
„A hľadáš obracača stránok.“
Krátko sa zasmial. „Niektoré z tých stránok
sa naozaj ťažko obracajú.“
„Problém je,“ začal znova, „že sám na to
nestačím. Prosím ťa, Alden, potrebujem tvoju
pomoc. Aby som pokročil, musím,“ zaváhal,
„ s p r a v i ť p á r k r o k o v, p o č a s k t o r ý c h b u d e m
príliš zraniteľný. Preto potrebujem niekoho
spoľahlivého, kto vie držať jazyk za zubami
a komu bezvýhradne verím. Nikoho okrem teba
nemám.“ Pozrel sa mi do očí.
Ti n o o b v y k l e n á j d e v ý c h o d i s k o z k a ž d e j
situácie. Neodmietne ponúkanú pomoc, hlavne ak
mu ušetrí čas, ale zriedkavo ju naozaj potrebuje a
ešte zriedkavejšie uzná, že by mu sa nejaká zišla.
M ô ž e m z r á t a ť n a p r s t o c h j e d n e j r u k y, k o ľ k o k r á t
o ňu požiadal – a dnes hneď dvakrát. Nie. Dnes
dokonca poprosil. V nemom údive mi sprvu
nedošlo, čo vlastne chce.
O n s i t o n e v š i m o l . „ Vi e š , s k ú š a l s o m s i
pomôcť sám, hľadal iné riešenie, skúsil som
nájsť niekoho dôveryhodného. Keby som mal inú
možnosť, tak by som ťa od rodiny neťahal.“
Ding – ozval sa poplašný zvonček v mojej
hlave.
On chce, aby som ho sprevádzal.
„Nemôžem ti sľúbiť zlatý poklad, lebo
neviem či tam nejaký bude, ale postarám sa, aby
ste si nažívali kráľovsky - nechám tu Rene všetko,
čo som zdedil.“ Z kúta privliekol sedlové vaky a
jeden pootvoril.
Tu p o s o m c i v e l d o v n ú t r a – ú h ľ a d n e
z v i a z a n é z l a t é p r ú t y, m i n c e , z o p á r š p e r k o v
a h r o m a d a f a r e b n ý c h k a m i e n k o v. N a č o s a t e r i g a ť
pre poklad, keď jeden mám pred sebou? Za toto si
Bea Tomash - Dračia nátura
19
POVIEDKA
kúpi celé naše mestečko.
Nemôžem povedať, že peniaze nám
vôbec netreba. Zúfalo? Nie, nažívame si celkom
slušne. No zišli by sa. Môžem nechať ženu
na dva-tri mesiace samu? Pozrel som sa na
majetok pred sebou. Matúš by pomohol a Karinu
by sme najali k deťom a nasťahovali k nám. Renka
by si poradila, len...
A môžem brata poslať preč bez pomoci? Je
bezradný až ho nespoznávam.
Samozrejme, občas by som mu rád jednu
prisolil. Alebo aspoň niekam pevne uviazal.
„Nehoda“ s tým vlkom bola najhoršia, ale aj tie
ostatné vedeli človeka naštvať. Pokus magicky
odplašiť krysy zo statku skončil privábením
všetkých mačiek z okolia. Pes pred nimi zdupkal.
Tr v a l o n á m t ý ž d n e s a i c h z b a v i ť . H l a s i t é m a č a c i e
roztržky sa konali noc čo noc, rovno pod oknami
spálne. A tá mazľavá tekutina rozliata v prístrešku
na drevo? Smrdela horšie ako záprdky a nedala
sa odstrániť. Ba čo viac, smrdel každý, kto
sa toho dotkol. Drhli sme sa kadečím – lúhom,
sódou, pieskom... Nakoniec sme ruky máčali do
tinktúry z levandule, aby prerazila zápach, kým
sa stratí sám. Dlážka v kôlni sa musela vytrhať
a spáliť.
Ale... Napriek všetkým lapáliám, ktoré ho
sprevádzali, nám neraz pomohol. Cez to sa nedalo
len tak prejsť. Nemalou čiastkou prispel na kúpu
nášho statku, vraj on toľko peňazí nepotrebuje.
Zohnal sadenice vzácnych bylín pre Renu, našiel
strateného Adama po dvoch dňoch hľadania
a malému Martinovi zachránil život, keď už moje
ani ženine vedomosti nestačili.
Moje mlčanie bral ako zamietnutie.
„Chápem, tiež by som ich nechcel nechať samých-“
nedopovedal. Plecia mu poklesli. Len preto, že ho
poznám ako staré topánky som počul, že do hlasu
sa mu vkradlo zúfalstvo.
Dong – veľký zvon sa rozzvučal naplno.
A p l n e s o m s i u v e d o m i l v ý z n a m j e h o s l o v.
V š e t k ý c h . N i e č o j e z l e . Ve ľ m i z l e . „ Ti n o , č o j e
v tých zvitkoch, čo tak nutne potrebuješ?“
„V tých zvitkoch sú rôzne procedúry
a n á v o d y. A č a s s a k r á t i . “
Stále som nebol schopný odpovede. Mali
by sme Adama bez neho?
„Nevadí. Ak nemôžeš ísť, nejako si
poradím. Nechám tu väčšinu toho,“ ukázal na
vak, „ja toľko nepotrebujem, vám sa prilepšenie
zíde.“
Čo Martinov život? Aká je jeho cena?
Ulyen zomrel, priplietla sa mi do úvah myšlienka.
„Je cesta nebezpečná?“ opýtal som sa.
„Ako ktorákoľvek obchodná trasa.“
„Nájdeš tam, čo tak zúfalo zháňaš? Si
o tom skalopevne presvedčený?“
Prikývol. Nádej, ktorá sa mu mihla v tvári
ma presvedčila. Je na tom naozaj biedne.
„A prezradíš mi skutočný dôvod?“
„Možno.
N e s k ô r, “
zašepkal.
Opatrne
Históriu zabalil do plátna a stratila sa v útrobách
k a p s y.
20
* * *
Dlho sme len mlčky pozerali do ohňa, kým
som sa ozval.
„Ale porozprávam sa s ňou sám.“
Otočil som sa. Stála vo dverách.
„O čom?“ premeriavala si naše vážne
tváre.
„ P o t r e b u j e m A l d e n o v u p o m o c , “ s p u s t i l Ti n o
s k ô r, a k o s o m s a d o s t a l k u s l o v u . „ P o t r e b u j e m ,
aby išiel na čas so mnou,“ ďalej nerozvádzal.
„ Ta k p o š t y r o c h r o k o c h s a t u o b j a v í š l e n
preto, aby si mi odviedol manžela.“
„Nemám inú možnosť, ver mi... Je to
pre mňa životne dôležité,“ unavene zopakoval.
„A krivdíš mi.“
Rena to vedela veľmi dobre, ale v hneve
vyhŕkla všeličo. Bez rozmyslu.
„Odtiaľ si vyber čo som ti dlžný za vlka.
Te n z v y š o k s i o d l o ž n a h o r š i e č a s y. “
Ju zlatá kopa až tak neohúrila. Podišla
k stolu a nabrala hrsť zlatých mincí: „Nedá
sa všetko zaplatiť zlatom!“
„ J a v i e m , “ p r i t a k a l Ti n o . „ A a j t y v i e š ,
že nikoho iného, na koho sa môžem spoľahnúť,
nemám.“
Mal vážnu tvár a zaťaté päste. Zavrel oči.
Poznala ho rovnako dobre ako ja. Vždy
všetko riešil sám, až kým nebol v koncoch.
Spýtavo sa na mňa pozrela. Ani ja som nevedel čo
presne sa deje. Pokrčil som plecami.
„Kedy? A kam?“ hlesla.
„ R á d b y s o m č í m s k ô r. H á d a m t ý ž d e ň
postačí, aby sa zabezpečilo všetko potrebné.
Do Zarrienu.“
Prudko som sa nadýchol.
Nepôjde len o pár dní. Len cesta tam trvá
t a k m e r t r i m e s i a c e . N e j a k ý č a s s t r á v i m e Ti n o v ý m i
záležitosťami, nech už sú akékoľvek. A ako inak,
cesta späť nebude o nič kratšia.
„Pôjdeme cez Pustú planinu, tým sa cesta
podstatne skráti,“ ticho doložil.
Skráti,
nie
uľahčí.
Potešenie
z vyhliadkovej jazdy nie je dôvod, prečo karavány
planinu obchádzajú.
„Do roka ho budeš mať v každom prípade
doma, či už so mnou alebo bezo mňa.“ Podivné
prehlásenie ani jeden z nás neokomentoval, ešte
sme nestrávili ten rok.
„Pôjdem
sa
uložiť,
ten
lejak
ma
ubil,“ zobral si kapsu a nechal nám priestor
na rozhodovanie.
* * *
„Renka...“ ozval som sa napokon, „dlžíme
mu to.“
Zavrtela hlavou, viac nerozhodne ako
n e s ú h l a s n e . „ M o ž n o . . . “ Z l y h a l i j e j h l a s i v k y.
Objal som ju. Zhrnul som svoje postrehy
o Ti n o v i . R o z h o v o r s o m v y n e c h a l , a k j e j b r a t n i č
neprezradil, musí mať na to príčinu.
„Máš pravdu, dlžíme mu to.“ súhlasila
Bea Tomash - Dračia nátura
POVIEDKA
neochotne.
* * *
Sedem dní sa natiahlo na dva týždne,
počas ktorých brat čosi zariaďoval, iné zháňal
a k u p o v a l , p l n ý n á s t o j č i v e j e n e r g i e . Vy t r v a l o
odmietal našu pomoc, nemáme sa pliesť do jeho
záležitosti. „Rieš si svoje,“ odvrkol mi, „tiež máš
zopár vecí zabezpečiť.“
Po večeroch sedával nad štósom kníh,
k t o r é p r i v i e z o l a r o b i l s i v ý p i s k y. S e m - t a m
odbehol k mojej malej knižnici, len aby zistil, že
je skutočne malá. Šomrúc si popod nos, vrátil sa
do svojho kúta a pokračoval v písaní.
V
jeden
večer
zahlásil:
„Pozajtra
odchádzame.“ Obrátil sa k mojej žene a podal jej
časť kníh. „Prosím ťa, bezpečne ich ulož, niekam
preč z očí.“
Rena prebehla zrakom po tituloch tých
ktoré držala v ruke, aj tých, čo ostali u neho.
„Prezraď mi, majster Justinus,“ opýtala
sa ho skúmavo, „ktorý v poradí Desiatky by si
bol, keby si chcel? Presnejšie, keby si dovolil,
aby sa úroveň tvojich síl a vedomostí prezradila?“
Očakával som bratov smiech a popretie.
V mojich očiach leží Dekta za dosahom bežných
smrteľníkov z mäsa a kostí.
Ti n o s a l e n z a s m i a l . A n i č n e p o p r e l .
Napokon sme vyrazili. My dvaja a šesť
silných koní. Štyri z toho plne naložené zásobami.
2.
Pustá planina nie je úplne pustá. Ale
všetko čo tu rastie a žije je húževnaté a drsné. Kto
s i n e z i s t í v o p r e d p o l o h u p r a m e ň o v, j e s t r a t e n ý .
Nedostatok vody nie je jedinou prekážkou –
obávať sa treba prudkých víchric, jedovatej
hávede ako aj nepevnej pôdy – úkaz známy len v
týchto končinách. Nesprávny krok a prepadnete
s a p o m e d z i k o r i e n k y t r á v y d o j a m y. N i e k e d y
plytkej, niekedy nie. Z niektorých bez pomoci
nevyleziete, z niektorých ani s pomocou. A von
musíte rýchle, inak sa tŕnisté korienky zrastú
a už ich neroztrhnete, až kým jama nebude zase
prázdna. Neostane po vás ani kostička.
Zarrien leží západným smerom. Preto
ma prekvapilo, keď sme druhý deň za hranicou
p u s t i n y z a m i e r i l i t a k m e r n a s e v e r.
„Nejaká nutná obchádzka?“
„No... nejdeme do Zarrienu. Prepáč,
v meste som musel držať jazyk za zubami, aby
sme sa nepreriekli pred nesprávnymi ušami
a potom som sa nevedel odhodlať a odkladal to
na zajtra. Rene som tiež prezradil čo najmenej,
pre nás je bezpečnejšie ak sa rozchýri len to, čo
chcem, aby sa rozchýrilo.“
„Hrozí jej niečo?“ Zľakol som sa.
„Málo pravdepodobné. Dlho sme nemali
žiadny kontakt a, ehm, vo svojom okolí som
rozchýril, že sme sa nerozišli v dobrom.“
Zaškeril sa. „Čo je do určitej miery pravda. Ak
b y s a d o p á t r a l i , m a j ú j e m n é m e t ó d y. R e n a s i a n i
neuvedomí a vytára im všetko, aj čo by normálne
pretriasala iba s blízkymi. Pošramotí ti to vlastnú
hrdosť, keď ti dôjde čo si spravil, ale nič viac.“
„Dozvedia sa,“ začal vyratúvať, „že po
prvé – odišiel som do Zarrienu; po druhé – robíš
mi spoločnosť, teda si informovaný; po tretie –
o knihách, ktoré ukryla a nič podstatné v nich nie
je.“ Pokrčil plecami. „No laikom by som ich do
rúk nestrkal.“
Uškrnul sa.
„A v Zarriene jej slová potvrdia náhodní
a ľahko dostupní ľudia, ktorí nás v pravý čas
uvidia ponáhľať sa k blízkemu teleportu. Nech
skúsia hádať kam sme sa odtiaľ prepravili.“
Zasmial sa a hneď zvážnel. „Nechcem, aby
sa niektoré poznatky ocitli v zlých rukách.“
S týmto som musel súhlasiť.
„Keď sa vrátiš,“ pokračoval, „možno
ťa nejaké ťažkosti postretnú. Našťastie máš
prirodzenú imunitu, ako aj ja – nikto sa ti v hlave
len tak ľahko nepohrabe, ak vôbec. A pár trikov
ťa naučím, povedzme ako ich zviesť na falošnú
stopu. Pre prípad, keby som nemohol problémy
zlikvidovať sám.“ Otočil sa v sedle a skúmal krok
nákladných koní. Uspokojený, pokračoval.
„Ešte aj História obsahuje zopár temných
p a s á ž í . A v e ľ a n á z n a k o v, k d e h ľ a d a ť ď a l š i e .
Radšej ju ukrývam, i keď málokto ovláda jazyk a
p í s m o , a b y j e j p o r o z u m e l . “ P o z r e l s a n a m ň a . „ Ty
si jeden z troch, ktorí o nej vedia.“
„Kto je ten tretí?“
„ Te n , č o j u d a l U l y e n o v i . “
„Aha. No ty jej aspoň rozumieš. Aspoň
mi prezraď, čo je to za písmo. Nech si viem
predstaviť z ktorých končín pochádza.“
„Hmmmm. Bez lekcie z dejín iba ťažko,“
usmieval sa od ucha k uchu.
Ohrnul som nos. „Dobre, ale stručne.“
„Kedysi dávno, žila jedna rasa, ktorá
spútala zvuk. Všetko čo počuli, uväznili v
skale, aby mohli zvuky zas a znova počúvať.
To ľ k o z v u k o v n a j e d n o m m i e s t e v š a k s p ô s o b i l o
h l u k . Ta k z a v i e d l i z á k o n – i b a r é t o r u r č i l , k e d y
ktorý zazneje. Zvukov bolo veľa a skál málo,
tak si určili pravidlá – len slová, a len niektoré,
sa mohli väzniť.
Do ohniska prichádzali zďaleka, aby
v y p o č u l i h l a s y, n e s ú c e m ú d r o s ť s t a r š i n o v.
K a ž d ý c h c e l k ú s o k d o m o v, a l e s l o v o , o d t r h n u t é
od ostatných, stratilo svoje čaro. Ako však
preniesť celú veľkú skalu obrovskou diaľavou?
Ta k v y m y s l e l i p e r g a m e n , k t o r ý , a k o z l a t á
klietka, sa dal poľahky premiestniť. Ale beda,
hlasy boli silnejšie – roztrhali pergamen
a unikli. Bezradní, našli si pomocníkov a dali
r o z u m y d o k o p y. S p o l u s p ô s o b o b j a v i l i . Š a m a n o v
p o ž i a d a l i o f a r b u . Ta k ú , č o d á ž ď j u n e z m y j e
a slnko nevybieli. A s ňou na pergamen otlačili
skalné väzenie. No niektoré slová iba šepkali –
ani rétor si nebol istý, či im rozumie správne.
Ta k p r e m ý š ľ a l i ď a l e j . N a k o n i e c p o ž i a d a l i m a j s t r a
š p e r k á r a o s t r i e b o r n ý p a z ú r. N e c h d u t ý j e , a k o
Bea Tomash - Dračia nátura
21
POVIEDKA
roh jednorožca, jemne obrúsený aby neškriabal
a s dierkou na špičke, menšou než pre kvapku
r o s y. P a z ú r o m v y z b r o j e n í , p o m o c n í c i s d r o b n ý m i
rukami preniesli hlas po hlase na pergamen.
A nazvali ho písmom.“
Ti n o s a t e a t r á l n e o d m l č a l . „ P r e n á s j e
dôležité, že sa písmo používalo-“
„Stručne...“
Pri pohľade na moju kyslú grimasu
prednášku skrátil. „Ah, teda stručne povedané,
knihu písali drakeni a písmo je odvodené
z d r a č í c h z n a k o v. “
„Myslíš
tým
tie
vymyslené
bytosti
z legiend o drakoch? Napol ľudia a napol draci?“
Pritiahol som uzdu a neveriacky naňho
zagánil. Len či si zo mňa neuťahuje. Nevyzeral
tak, prikyvoval.
P o n i e k t o r é s t a r é r o d y, p ý š i a c e s a k r v o u
d r a k o b i j c o v, v l a s t n i a k ú s k y v y p r e p a r o v a n é h o
d r a k a – h l a v y, r o h y, a j p a z ú r y s ú c e n n é t r o f e j e .
Majú dôkaz, že kedysi tú zlú a zúrivú beštiu
naozaj premohli. A hoci už pekných pár generácií
nikto žiadneho nevidel, stále učia svoje ratolesti
ako ich zabiť.
Podľa starých kroník, v dávnych dobách
žilo drakov veľa a boli skutočnou hrozbou. Ľudí
aj ich statok, ľahkú korisť, zabíjali bez rozdielu.
No občas vraj niekoho uniesli živého. Čo
sa s nimi stalo kroniky nepíšu. Ale v niektorých
povestiach sa tak stalo preto, aby mali neskôr
č e r s t v é s ú s t o . V i n ý c h s a ľ u d i a , o d v l e č e n í d o n ô r,
vyhrabaných v uzloch divokej mágie, premenili
n a d r a k e n o v. Z o h a v e n í s a v r á t i ť n e m o h l i a l e b o
nechceli – tak ostávali slúžiť drakom. Ako, o tom
príbehy mlčia. Tvrdí sa, že draci boli prerastené
j a š t e r y, l e n t r o c h u i n t e l i g e n t n e j š i e , n e ž v ä č š i n a
z v i e r a t . Ta k s o m s a v ž d y z a b á v a l p r e d s t a v o u
d r a k e n a , k d e v y ť a h u j e d r a k o v i t ŕ ň z p ä t y, a l e b o
h o š k r a b e z a u š a m i . A l e b o t r i e d i p o k l a d y, k t o r é
si tam nanosili.
A t e r a z t u Ti n o r o z p r á v a o d r a č í c h z n a k o c h .
Niečo kmásalo moju logiku za nohu.
„Počkaj, počkaj. Chceš tým povedať,
že sídla, o ktorých sa v knihe píše, ktoré voláš
centrá, sú vlastne dračie nory?“
„ N i e n o r y, t o a k o b y s i h r a d n a z v a l p s o u
búdou, ale podzemné sídla – so sieňami, chodbami
a osvetlením. Ale áno, sú dračie.“
Neveriacky som na neho zízal. Začal som
s a p o c h e c h t á v a ť . „ To j e d o b r é , t a k ž e v l a s t n e
ideme pre čosi ako dračí poklad. Heh. Ako keď
nám bolo desať a hľadali sme zlato.“
„Vlastne máš pravdu,“ zasmial sa aj on.
„Určite to vyznie ako bájka, ale sú ľudia, ktorí
o týchto skutočnostiach vedia a majú dôkazy
a z rôznych dôvodov to taja. Dekta sa obáva
zneužitia vedomostí, niektoré rády si zase
prisvojujú bezvýhradný nárok na všetko čo
sa ich týka, a sekty vzývajúce dračích bohov
sa o nič nepodelia z princípu.“
Ukázal dopredu. Roztrúsené hrče krovísk
a neveľkých stromov rástli poriedko vo výhľade
nebránili.
22
„ A h a , t á o s t r o ž l t á s k u p i n k a s t r o m o v, s ú
o chlp vyššie ako ostatné. Neďaleko nich sa dnes
zložíme. A naučíš sa prvý trik, ako sa uchrániť
pred všetečným mágom. Zíde sa ti to, keby sa mi
niečo stalo.“
Zase
tá
narážka.
Odhodlal
som
sa na otázku, ktorá mi už dlhšie vŕtala hlavou.
„Keď už sme pri tom, čo si myslel tým prehlásením
– vrátim sa s tebou alebo bez teba?“
Ovisli mu plecia a dobrá nálada zrazu
zmizla.
„ V i c h m á g i i s ú k a p i t o l y, k t o r é p o t r e b u j e m
– o mozgu a nervovej sústave.“
„ S o m c h o r ý , “ z a š e p k a l . Vy s t r e l r u k u ,
pomaly zavrel a rozovrel päsť: „Pomaly
p r e s t á v a m o v l á d a ť s v o j e s v a l y. S t r á c a m c i t
v prstoch. Čoskoro začnem zabúdať. Liečiť
sa nedá a ľudská mágia? Nahradí choré časti
z d r a v ý m i , a l e t i e o d n i e k i a ľ m u s i a b y ť . Vy t r h n e
i c h z ž i v é h o č l o v e k a . Ta k ú c e n u n i e s o m o c h o t n ý
zaplatiť. Zatiaľ brzdím postup choroby magickými
postupmi, ale ako dlho to dokážem, je jedna veľká
o t á z k a . P o t o m b u d e p r i e b e h r ý c h l y. “
Te r a z s o m u ž c h á p a l j e h o s p r á v a n i e . P o z n a l
som priebeh choroby – vlečie sa, bolí a má iba
jedno východisko. „Kedy si si všimol príznaky?“
„Pred piatimi rokmi.“
„Bohovia...“
C h o r í l e n z r i e d k a v o ž i l i d l h š i e . To , ž e
po piatich rokoch sa príznaky stále neprejavili
zreteľne, v mojich očiach hraničilo so zázrakom.
Nikdy som nevedel, čo povedať pacientom
s o s p e č a t e n ý m o s u d o m . N a v y š e , Ti n o p r e s n e v i e
čo ho čaká.
Z úst mi vyšlo iba mrmlanie: „Dúfam, že
nájdeme čo potrebuješ.“
Aj mne to znelo hlucho.
* * *
Vr a v í s a , ž e n i e k d e v s e v e r n e j č a s t i l e ž í
kamenné srdce planiny – z diaľky vidieť, ako
sa týči k nebesám. Málokto ho zažil na vlastnej
koži, a z toho mála, ešte menej prežilo. Ak chcete
navštíviť mestá, ktoré ležia za srdcom, obíďte ho
veľkým oblúkom. Pocestujete bezpečnejšie, a aj
rýchlejšie.
Ale my sme zamierili do tesného susedstva.
* * *
Stále som sa nevedel zmieriť so situáciou
– drakeni, draci, bratova choroba... Popri tom
všetkom sa planina zdala byť všedná a jej hrozby
vybledli.
Ti n o n á s v i e d o l i s t o u n o h o u . D o h l a v y m i
vtĺkal orientačné body a starostlivo upozorňoval
na ukryté nebezpečenstvá. A ja som si každú jeho
vetu poctivo zaznamenával – na malom pergamene
vznikala podrobná mapa so všetkým, čo som sa
naučil. Pre strýčka príhodu – nerád by som tu
blúdil, ak by došlo k najhoršiemu.
„Po návrate ju ihneď spálim,“ sľúbil som.
Bea Tomash - Dračia nátura
POVIEDKA
Ale vraj mapa vzbĺkne sama, keď s tým budem
dlho otáľať. Snáď ju v tej chvíli ju nebudem mať
vo vrecku.
Naučil ma triky na obranu fyzickú
i psychickú. Potom mi prezradil zopár špinavých
a veľmi účinných.
Kde len k nim prišiel?
No a po večeroch som si pripadal ako
mladý adept – učil ma najnutnejšie kapitoly
z teórie mágie, význam rún základných a peknú
kôpku osobitých. Rozhodne viacej, než som chcel
vedieť. Ku každej uviedol príklad použitia a ich
aktiváciu.
„Pasujem ťa za pisára,“ – doberal si ma,
keď ma trápil drilom s runami. Ešteže písacie
potreby doma používam pravidelne. Na moje
p r o t e s t y o d v r k o l : „ Z í d u s a t i . A j n e s k ô r, k e ď
už bude po všetkom. Zdedili sme talent, tak ho
využi. Nie každý kto chce ovládať sily aj môže.“
* * *
Te r é n
pomerne
prudko
stúpal
a zakrpatených stromov pribúdalo. Pribúdali
i n e c h u t n e t ŕ n i s t é k r í k y, a ž s a d o s t a l a k s l o v u
Ti n o v a m a č e t a a m o j a s e k e r k a . K o n e s m e m u s e l i
čo chvíľa presviedčať, že jediný správny smer je
ten, ktorým ideme. Nervózne si sem tam ušklbli
z lístia. Závidel som im, môj žalúdok sa hlásil.
Oklamal som ho ďalším kúskom suchára.
Tu m á š , l e b o o b e d n e b u d e .
* * *
„Od rána nás ťaháš najhustejším krovím.
Už aj... kone... majú toho... dosť,“ striedal som
slová s údermi sekerkou. Z ostria sa odrazil lúč
zapadajúceho slnka.
Neveriacky som prezeral úsek za nami.
„Si skutočne presvedčený, že ideme
správnym smerom?“
„Hmmm...“ Zaťal do tŕnistého úponku, čo
s a m u o v i n u l o k o l o n o h y.
„Hmm áno alebo hmm nie?“
„Ale hej, ideme dobre. Ibaže naposledy tu
e š t e n e r á s t l i t r n k y, “ u s m i a l s a .
„ To b o l o k e d y ? Z a t v o j i c h m l a d ý c h č i a s ?
Ve ď z a r o k a n i z a d v a l e s t a k t o n e z a r a s t i e .
V týchto končinách určite nie.“
„ Tr o c h u s o m t o m u d o p o m o h o l . D r o b n é
kúzlo na podporu rastu.“
„Došľaka, mohol si sem zasadiť čosi bez
t ŕ n i a , “ o b z e r a l s o m s i ď a l š í š k r a b a n e c d o z b i e r k y.
„Mohol,“ pokrčil plecami. „Hm... možno
nebolo až také drobné, stále pretrváva. Cestou
nazad sa zase budeme musieť presekávať,“
vzdychol.
„ N o n a z d a r, “ z a h u n d r a l s o m .
O n e d l h o z a č a l p o r a s t r e d n ú ť . „ Ta m !
Vi d í š ? “ u k á z a l d o p r e d u .
Vi d e l s o m . P o m e d z i s t r o m y t r č a l i s k a l y
a v nich uzučký priesmyk.
Hurá, cieľ na dohľad
24
3.
„No-do-paroma!“ vyhŕkol som na druhej
strane. Mal som pocit, že ma od planiny delí
celá hromada míľ. Skalné štíty a steny zvierali
rozľahlé, do tvaru Y sa ťahajúce údolie. Pokryté
hustou, po kolená vysokou trávou, zelenou ako
v č a s e j a r n ý c h d a ž ď o v. Z e l e n á z e l e ň ! N i e ž l t á ,
hnedá alebo zemitá, ale zelená tráva aj malý lesík
na protiľahlom konci.
Kone moje nadšenie zdieľali. Ako o život
sa začali kŕmiť.
Opojenie z vôní a výhľadu prerušil hrkot
z a c h r b t o m . Ti n o s a z a p r e l d o n e v e ľ k e j s k a l n e j
platne pri ústí priesmyku. Prevalila a zatarasila
východ.
„Malý trik.“ Predviedol ako páka funguje.
„Pôvodní obyvatelia si cenili súkromie. A takto
nám kone neujdú, iný východ z údolia nie je.
Ibaže by mali v rodokmeni horské kozy a našli
si cestu vrchom,“ dodal a hneď zvraštil čelo. „Aj
keď... ak zdivočia, tu ich budeme chytať týždeň.
Niečo sa vymyslí.“
Naozaj, dala by sa tu postaviť aj väčšia
dedina.
„Na konci stúpajúceho ramena je dom
s prameňom,“ viedol ma spomínaným smerom.
„V núdzi sa tu dá prežiť aj dlhšie.“
Dom som zbadal, až keď sme prišli takmer
k nemu. Prilepený chrbtom k vysokej skalnej
stene a pravým bokom vsadeným do svahu,
d o p r i e s t o r u z n e h o t r č a l i i b a d v e s t e n y. A t i e
zakryla strecha porastená trávou – ani som nevidel,
kde končí obydlie a začína stráň. Postavený z
kamenných blokov pôsobil veľmi staro, pevne a
odolne.
N e b o l t o m a j s t e r t e s á r, k t o z b ú c h a l d v e r e
a o k e n i c e – p o s k l a d a l i c h z k o n á r o v, h u s t o
prepletených lykom, a do špár natlačil mach.
A rovnaká ruka zhotovila ohradu a prístrešok pre
zvieratá. Ale jedno aj druhé svoj účel plnilo.
Náklad sme nanosili do domu – jeho jediná
veľká, tmavá miestnosť pôsobila napodiv útulne.
Ozrutná kamenná pec pod stenou tu musí byť
odjakživa, ale všetko ostatné – nezvyčajne nízky
stolík, polica, truhlice a hromada kožušín – tu
muselo pribudnúť nedávno. Najviac ma potešili
prične, koniec so spaním na zemi.
„ To s i s e m v š e t k o d o v l i e k o l s á m ? “
Ti n o p r i s v e d č i l : „ P l á n o v a l s o m t u o s t a ť
dlhšie, kým som veril, že vystačím si vlastnými
silami. Väčšinu som priviezol na voze a podarilo
sa mi vyjsť s ním až do polovice kopca pred
vchodom do údolia. Odtiaľ som sa niekoľkokrát
o t o č i l s k o ň m i . To t a m e š t e t r n k y n e r á s t l i .
A z voza je nábytok.“
Zložili sme sa, odstrojili a napojili kone.
Ani vzrušenie z blízkosti cieľa, nezahnalo únavu.
Ti n o u k á z a l k u b r a l u o p r o t i : „ P o z r i ! Ta m s a
spustíme do dračieho sídla.“
Na boku skaly zívala obrovská diera – ako keby
n i e k t o o h r o m n o u n a b e r a č k o u n a č r e l d o s k a l y.
Na jej vrch dopadli posledné čriepky svetla –
Bea Tomash - Dračia nátura
POVIEDKA
v i c h h r e s a m i z d a l o , ž e s ú t a m v y c e r e n é z u b y.
V noci sa mi snívalo, že nás skala prehltla
aj s domom.
* * *
Ako malý som sa tešil na siene, ktoré brat
spomínal. On ale mentorsky pozdvihol prst a
zdôraznil každú slabiku: „Prí-pra-vy sú dôležité.“
To s o m s a d o ž i l . M ô j m l a d š í b r a t m a p o ú č a .
Začal vŕšiť kôpky z vecí, ktoré bude
potrebovať. Skladal a presúval, stále s niečím
nespokojný. Budem užitočnejší ak sa postarám
o kone a popritom môžem obzrieť okolie. Keď som
sa vrátil s úmyslom niečo ukuchtiť, pri dverách
l e ž a l i b a t o h y, l a n á a k a h a n e c . A l e Ti n o k ľ a č a l
p r i s t o l e a v y ť a h o v a l z t r u h l i c e r ô z n e f ľ a š t i č k y,
a k é j a p o u ž í v a m n a m a s t i č k y a t i n k t ú r y. N a p o d i v,
cestu sem prežili v celku. Niektoré vrátil nazad,
iné položil na stolík k striebornému brku.
„Dobre, že ideš, mám pre teba úlohu,“
strčil mi pod nos hlinenú tabuľku, ktorou ma
trápil celou cestou sem. Navlhčil ju.
Zamračil som sa. Nemal som najmenšiu
chuť si cibriť krasopis.
„Len píš, píš! Napíš pod seba runu pre
oheň, kosť, čas, hranicu...“ diktoval ďalšie
a spokojne prikyvoval.
Keď so mnou skončil, vyšklbol si hrsť
vlasov a pomocou brka naplnil prázdny flakón
vlastnou krvou. Starostlivo ju uzavrel a oboje
o d l o ž i l . Vy z l i e k o l s i h a l e n u a s b r k o m n a m á č a n ý m
do modrej brečky si začal písať po pravej ruke.
Prvá bola runa na chrbte dlane. Postupoval
k ramenu až mi strčil písacie náčinie do rúk
a u k á z a l n a h l i n e n ú t a b u ľ k u : „ Ti e r u n y m i p r o s í m
napíš sem,“ ťahal prst od kľúčnej kosti k lopatke
a späť k zadnej strane ramena. Ja si tam ledva
dosiahnem.
„ Ta k ž e p r e t o s o m t u ! ”
„No aj,“ prikývol. „Neboj, budeš mať aj
ďalšie príležitosti, lebo týmto si trochu obmedzím
v y u ž i t e ľ n o s ť p r a v e j r u k y. “
„Dúfam, že vieš čo robíš.“
„Aj ja dúfam. Ale som si istý natoľko, že
som ochotný riskovať.“
Spravil som, čo chcel, a on pokračoval.
Ď a l š í m i r u n a m i p o k r ý v a l p r s t y, d l a ň a p r e d l a k t i e
z v n ú t o r n e j s t r a n y. B o l i k o s t r b a t é , a ž m i š k l b a l o
kútikmi úst. Asi ľavou rukou často nepíše.
Nakoniec sa vrátil k prvej, a tentoraz brko
nenamočil. Ostrý hrot zatlačil hlbšie a obtiahol
ju. Zostávala za ním krvavá stopa. Nehybne sa
na ňu sústredil. Privrel oči. Zrejme ich práve
uviedol do činnosti.
„Dokonané,“ usmial sa. Obzrel si ruku.
Modrá farba sa pomaly vytrácala, ostávalo po
nej červené, podráždené miesto. Runy začínali
vyzerať ako vpálené. „Zazátkuješ to?“
O p a t r n e s o m v z a l f ľ a š t i č k u d o r u k y.
„Čím si si to popísal?“
„Iba hustým tušom. Reakcia s kožou,“
zdvihol ruku, „je dôsledok mágie.“
Čakal som, že budú sa hýbať, vlniť alebo sa
stane niečo neobyčajné. A nič. Bol som sklamaný.
„Čo si tým dosiahol?“
„Uvidíš.“
Odkiaľsi vylovil pás čistého plátna.
„Obviaž mi, prosím, ruku, nech si nerozškriabem
r u n y. “
Tým sa prípravy skončili a ja som
sa konečne dostal k vareniu. S nechuťou som
sa prehraboval v balíčkoch s potravinami – mäsová
p a s t a , s u š e n é m ä s o , s u c h á r e , b ô b y, k r ú p y. . . To h o
všetkého som mal akurát dosť.
Keď zbadal môj skleslý výraz, potešil
ma: „Do zotmenia ešte stihneme rozložiť oká. Sú
tu celé famílie zajacov a prepelíc. Do dolného
r a m e n a o b č a s z a b l ú d i a h o r s k é k o z y, s t r o c h o u
šťastia jednu ulovíme.“
* * *
Ráno ležal brat v horúčke a šklbala ním
b o l e s ť . P o d r v i l s o m č e r s t v é l i s t y b e r e n i k y,
prisypal zmes byliniek od ženy a spravil výluh.
„Pridaj pár kvapiek z tamtoho,“ ukázal
n a j e d e n z v l a s t n ý c h o d v a r o v.
Pridal som. Horšie to chutiť už aj tak
nemôže.
Priložil som mu pohár k perám: „Fajnová
medecínka, po tomto sa ti všetko bude zdať
sladučké.“
Vy p i l d o d n a , a n i n e m r k o l .
Spod obväzu mu vytŕčal červenofialový
š k a r e d ý z á p a l , a m i e s t a m i p r e s a k o v a l a k r v. A l e
nedovolil mi sa ruky ani dotknúť. „...v poriadku,
mágia reaguje s telom. Dozajtra prejde,“ drvil
s l o v á p o m e d z i z u b y, „ a k t e r a z n á h o d o u p o r u š í m
formulu na ruke, čakal by ma zlý koniec.“
„Budem hádať – už si to skúšal.“
Prikývol. „Čosi podobné ale nie v takomto
rozsahu.“
Dlhá reč ho vyčerpala.
Čelo som mu schladil mokrou handrou.
Neostávalo mi nič iné, než veriť mu a čakať.
On bol lekár aj mág – moje vedomosti na jeho
stav nestačili. Onedlho nápoj zabral, upadol do
nepokojného spánku.
Ponaťahoval som sa, až mi kosti zaprašťali.
Čo s načatým dňom?
Čerstvé mäso sa na jedálniček dostalo
oveľa skôr ako som dúfal.
Ve č e r s a Ti n o v i v i d i t e ľ n e p r i l e p š i l o , t r o c h u
ožil a horúčka ustúpila. Ako veľmi trpí bolesťami
som odhadnúť nevedel. Ruka mu napuchla –
obväz sa napol ako druhá koža. Škaredý fialový
zápal prešiel do ešte škaredšej hnedej. Odmietavo
zavrtel hlavou, keď som mu chcel ruku previazať.
„Ešte nesmieme,“ povedal.
S rovnakou intenzitou sa vykrúcal, keď
som zisťoval, čo vlastne chce kúzlom dosiahnuť.
„Nechaj sa prekvapiť,“ zazubil sa.
Áno, vskutku mu bolo lepšie.
Bea Tomash - Dračia nátura
25
POVIEDKA
* * *
K jaskyni sme sa vybrali už na ďalší
d e ň , h o c i Ti n o m a l r u k u s t á l e o b v i a z a n ú
a s t á l e n e d o v o l i l o b v ä z v y m e n i ť . „ Tr o c h u š p i n y
ma nezabije, ale narušený priebeh kúzla áno,“
opakoval.
Blížiac sa k nej som sledoval, ako
s o s k r a c u j ú c o u v z d i a l e n o s ť o u u b ú d a z h ĺ b k y.
Ako neuveriteľne hra tieňov oklame oči – do
útrob hory zívajúca ohromná diera sa menila na
nehlboký zásek.
„ To n i e j e a n i j a s k y ň a , “ p r e h o d i l s o m ,
keď sme dorazili k okraju. ‚Žeby magické
maskovanie?‘ pomyslel som. Ale nič tak zložité,
dozvedel som sa o chvíľu.
„ Ta m ď a l e j , “ p o k y n u l d o v n ú t r a . „ n a k o n c i
d á v a j p o z o r, “ v a r o v a l . V s k u t k u . Z a z r a d n ý m
schodom zízala diera do zeme. „Vchod,“ zbytočne
okomentoval.
Puffff
–
spravila
moja
predstava
o ohromitánskom drakovi. Sem nevlezie ani kôň.
Vhodený kamienok sa dlho, dlho kotúľal, kým
zaznelo slabé „tomp“ dopadu.
„Šachta je pomerne strmá a hladká, ale
dá sa zdolať aj bez lán, stačí sa zaprieť aby si
sa nezošmykol.“
Vi e m s i ž i v o p r e d s t a v i ť a k o t a m l i e z o l
prvý krát.
„Nie je to trochu malé pre draky? Myslel
som, že boli väčší.“
„ Ve ď b o l i . H l a v n ý v c h o d s o m e š t e n e n a š i e l ,
toto je možno vetrací systém, alebo zásobovacia
šachta,“ pokrčil plecami. Môj drak v predstavách
opäť povyrástol.
„ K a p s i č k u z o b e r r a d š e j t y, a b y s o m
nerozbil obsah,“ pokýval zabalenou rukou. „A tu
sa rozbiť nemá čo,“ zobral batohy a jednoducho
i c h š u p o l d o č i e r ň a v y.
Podal mi lano: „Za tebou je železný hák.
Unesie nás oboch.“
Zrejme
pribudol
na
jeho
poslednej
návšteve, zatiaľ neniesol stopy hrdze. Prehodil
som laná a zo zvyku sa do nich zaprel. Držali.
Zostup do jamy levovej, vlastne dračej, mohol
začať.
D a l s o m Ti n o v i n á s k o k a s r o z o c h v e n ý m
srdcom a nohami napred ho nasledoval.
* * *
‚ Vo t r e l e c . . . v o t r e l e c . . . c u d z í , ‘ p r e d i e r a l s a
jej hlas do vedomia.
Otvorila oči – tma. Zavrela ich – väčšia
t m a . P o h l a s a a o b j a v i l a s v a l y. I n š t i n k t í v n e
sa ponaťahovala.
‚ Vo t r e l c i . . . v o t r e l c i . . . ‘
Zrak sa jej prispôsobil. Ako malé dieťa
s i o b z e r a l a r u k y – š t í h l e p r s t y, ú t l u m o z o ľ n a t ú
dlaň. Otočila ich. Z prstov jej vyrastali pazúry
a c h r b á t r ú k p o k r ý v a l i š u p i n y. Ť a h a l i s a a ž
k pleciam a odtiaľ, zisťovala hmatom, po chrbte.
R u k a j e j z a v á h a l a n a l á t k e o k o l o b e d i e r, a j p e v n á ,
26
aj jemná a čosi jej zavadzalo pod lakťom. Ale mala
z toho správny pocit, tak si ani jedno nestrhla.
‚Cudzinci... votrelci,‘ hlásilo sa v jej
myšlienkach kúzlo s neodbytnosťou zúrivého
buldoga.
„ Vo t r e l c i , “
nepríčetne
zopakovala
b e z t o h o , a b y j e j d o š i e l v ý z n a m s l o v. Z ľ a k l a
sa vlastného hlasu a vyskočila. Splašené srdce
jej tĺklo až v krku, prehlušené ďalším zvukom –
škvrčalo jej v žalúdku.
„Hlad!“ bolo prvé slovo na ktoré si
s p o m e n u l a . A v e l e n i e p r e v z a l i p u d y. Vi e d l i j u
smerom, kde sa k jedlu pravidelne dostávala.
‚ Vo t r e l e c , v o t r e l e c , ‘ o p a k o v a l o k ú z l o
dookola. Ale jej svet sa zúžil na bielu hmlu,
bolestivý žalúdok, sliny a pachuť na jazyku.
Vy b a v i l a s i d r u h é s l o v o .
„Lov!“
A tackavo sa rozbehla.
* * *
Tr v a l o s n á ď v e č n o s ť , k ý m s m e š a c h t o u
zliezli. Ale stáli sme na jej dne a svetlo
z kahanca nám odkrylo hrboľatú chodbu sotva
p r i r o d z e n é h o p ô v o d u . Vy z e r a l a a k o v s t a r ý c h
hradoch chodbičky pre služobníctvo, len s hrubo
otesanými stenami. Dvaja vedľa seba by sme ňou
n e p r e š l i , t a k s o m n e c h a l Ti n a v y k r o č i ť n a p r e d .
„Do opačnej strany je chodba zavalená,“
prehodil.
Onedlho chodba vyústila do širšieho
priestranstva.
Svetlo
z
kahanca
zďaleka
n e p o s t a č o v a l o . Ti n o p r i l o ž i l p l a m e ň k ž l i a b k u
nad hlavou, ťahajúcim sa pozdĺž stien a jasné
modravé svetlo s tichým prskaním obkrúžilo
m i e s t n o s ť . Z í z a l s o m . N a d r a č í l u s t e r, a k o s o m
to neskôr nazval. Na steny zdobené reliéfom
a p i e s k o v ú p o d l a h u , d o k t o r e j s a z a b á r a l i n o h y.
Druhou chodbou, ktorá sem ústila, by pohodlne
prešiel aj dostavník.
„ Vi t a j v d r a č o m p e l e c h u , “ c e r i l z u b y o d
ucha k uchu. „Spí sa tu dobre.“
Mal som tisíc otázok a nevedel ktorou
začať.
„Akí veľkí v skutočnosti boli?“
„Popravde, neviem presne. Dračí národ bol
r o z m a n i t ý – e x i s t o v a l o m n o h o d r u h o v, v ä č š i e a j
m e n š i e , a n e t u š í m a k é m a l i m e d z i s e b o u v z ť a h y.
Títo tu mohli byť asi len o dve, možno tri,
stopy vyšší ako naše kone. Ale stále viem o nich
žalostne málo,“ povzdychol. „Čo je však viac,
než vie ktorýkoľvek iný človek,“ neodpustil si
trochu márnomyseľnosti.
P r e š l i s m e č a s ť c h o d b y, p o t o m Ti n o
odbočil a usalašil sa v jednej z miestností. Po
z e m i r o z l o ž i l s v o j e k n i h y, p e r g a m e n y a z á p i s k y,
prekladal ich hore-dole a nespokojne krútil
hlavou.
„Zajtra pôjdeme do tejto časti,“ ukázal
do chodby za chrbtom. „Dnes si prezri chodbu,
k t o r o u s m e p r i š l i a p o t o m m i p o v i e š p o s t r e h y. L e n
si dobre zapamätaj alebo označ, kadiaľ ideš, lebo
Bea Tomash - Dračia nátura
POVIEDKA
stratiť sa tu dá skôr ako v labyrinte,“ odznela
jedna z jeho mnohých dnešných poučiek.
C h o d b y, s i e n e . . . s i e n e , c h o d b y. . . n i e k t o r é
končili v komnatách, iné sa napojili zase
na seba. Tá, ktorú som si nazval hlavná, sa
ťahala stále ďalej. Musí byť míle dlhá. Pre istotu
som si nahrubo črtal mapku, prax už mám, aj
keď som videl dosť kriedových značiek. Spoznal
s o m b r a t o v e s y m b o l y. N a š i e l s o m l e n d v e s i e n e
vystlané pieskom. Všetky ostatné sa podobali
– hladká dlážka z kameňa a steny zdobené
zvláštnym reliéfom, ktorý nepríjemne ťahal oči
a rôznorodými výklenkami. Prekvapil ma čistý
a chladný vzduch a na zemi ani zrnko prachu.
Po chvíli sa mi marilo, že chodba klesá.
Ve ľ m i n e p a t r n e a l e p r e d s a . Tr o c h a v o d y p a d l a
za obeť a domnienka sa mi potvrdila. Keď hlavná
stále nemala konca, zhltol som posledný kúsok
sušeného jablka a otočil sa. Je čas sa vrátiť. Ešte
potrvalo, kým som uchodený a hladný dorazil
k Ti n o v i .
Hodil mi svoju porciu, ah... sušenej
c h l e b o v e j p o c h ú ť k y.
„Dôveruj svojmu žalúdku,“ povedal. „Je
načase vyliezť.“
To m á b y ť v š e t k o , p ý t a l s o m s a s á m s e b a .
D e ň s a m i z d a l a k ý s i p r á z d n y.
* * *
Vy h l i a d l a k o r i s ť . Z a b i l a r ý c h l o a č i s t o –
stačilo prudko trhnúť krkom v správnom uhle.
Pazúrmi strhla z rebier kožu aj so svalmi. Zaťala
ich znova a hlbšie a rebrá vypáčila. Srdce a pečeň
sú najlepšie čerstvé, tak neváhala a s mľaskaním
sa do nich pustila.
Keď prvý hlad opadol, začala rozmýšľať
j a s n e j š i e . Ve d e l a , ž e n i e č o c h ý b a , n i e č o b y m a l a
v e d i e ť a ž e s v e t n e b o l s p r á v n y, a l e n e d o k á z a l a s i
v hlave nič utriediť. Dívala sa na svoju krvavú
ruku s pazúrmi. Aj tá je zle. Najprv ale jedlo.
O l í z l a s i p r s t y a o b z e r a l a ú l o v o k . Ve ľ a j e d l a j e
dobre, bude zajtra a... myšlienky sa jej plašili.
Obhrýzala rebro.
‚Ľadová jama,‘ vkĺzlo jej do vedomia
a prehlušilo chaos. Už vie.
Na jedenkrát úlovok do ľadovej jamy
nedostane, musí po kúskoch. Chvíľu sa morila,
kým sa jej pazúrmi podarilo oddeliť stehno
a vykrútiť kĺb. Dýky za pásom sa ani nedotkla.
Nervózne dupla, pripadala si slabá a bezmocná.
Prehodila nohu cez chrbát a rozbehla sa.
* * *
Doma – povýšil som naše dočasné bývanie
– nás čakalo prekvapenie a nepatrilo k tým
p r í j e m n ý m . Ry š i a k , j e d e n z n a š i c h k o n í , l e ž a l
v tráve. Krk neprirodzene vykrútený, črevá
rozťahané, rebrá sa týčili k oblohe. Chýbala mu
zadná noha a kusy mäsa. Niečo ho roztrhalo.
R o z b e h l i s m e s a . Ti n o k Ry š i a k o v i a j a
k ohrade. Kone zaliezli pod striešku a vystrašene
sa tisli hlavami k sebe.
Odľahlo mi. Pobral som sa za bratom.
Kľačal pri hlave a snažil sa ju pootočiť.
„Čo ho mohlo zabiť?“ podišiel som.
Obzeral škrabance od pazúrov na pysku
koňa. „Neviem. Vždy som tu videl iba zajace
a k o z y. Z a b i l o h o t o r ý c h l o , a n i e v e ľ m i d á v n o . “
Zohol som sa k podupanej tráve, k hline
s o d t l a č k o m a k ý c h s i p a z ú r o v.
„Pozri,“ ukázal som, „čo má takéto stopy?“
Nie som lovec, ale neboli vlčie ani medvedie,
ktoré občas vídam u nás za humnom. „Žeby drak?“
prehodil som viac zo žartu než vážne. Hľadanie
lepšej stupaje ma odviedlo bokom.
Stavil by som večeru, že on už niečo tuší.
Otázka sa mi tískala na jazyk, keď som stuhol
uprostred pohybu. Kútik môjho oka zachytil
pohyb. Rozum ešte nevedel čo s tým, keď môj
čerstvo objavený inštinkt mi zavelil vytiahnuť
dýku.
* * *
Vr a c a l a s a p r e z v y š o k . C e s t o u p r e ž ú v a l a
sústo zo stehna. Už nasýtená, si spomenula
n a n ô ž a a j a k o s a p o u ž í v a . Ta k é n i č . A l e p o t r a v u
s tým nakúskuje rýchlejšie. Cítila sa pokojnejšie...
kým sa nedostala bližšie ku koristi.
Zavetrila.
„ Vo t r e l c i . . . , “ k o n e č n e v e n o v a l a p o z o r n o s ť
hlasu, ktorý jej, kto vie ako dlho, rezonoval
hlavou. Považovala ho za nepríjemnú kulisu,
za niečo, čo proste je. Prevaľovala slová
v myšlienkach: ‚votrelci, teritórium, nevotrelci,
ja...‘
„Ja,“ šepla sotva počuteľne. Cúvla, ako
na ňu doliehali ďalšie úlomky pamäte. Zrazu
niektoré zapadli na miesto.
‚ O n i c u d z í ! Vo t r e l c i ! K r a d n ú ú l o v o k ! ‘
utriedila si v hlave nové zistenia. Z hrdla sa jej
vydralo tlmené vrčanie. S naježenými šupinami
s a p r i k r á d a l a b l i ž š i e . D á v a l a p o z o r, a b y s a k n i m
nedostala po vetre. Nasala ich pach.
‚ O n h r o z b a . . . Vo n i a a k o m á g i a . M á g i a . . . j a
poznám. Nebezzzpečný.‘ Slová v mysli presúvala
iba s ťažkosťami, nevedela nájsť ich harmóniu,
ktorú si jej podvedomie pamätalo. Potriasla
hlavou a zase sa zhlboka nadýchla. ‚Druhý vonia
a k o s t r a c h a b y l i n k y. N i e l o v e c . N i e h r o z b a .
Korisť.‘
Opatrne sa k nim prikrádala.
* * *
„ P o z o r ! ” s k r í k o l Ti n o .
Už sme nemuseli hádať, aké zviera
roztrhalo koňa. Žiadne. Rútilo sa... TO, rovno
na mňa. Dýka mi bola nanič, nestihol som sa ani
poriadne otočiť, keď mi ju švih päste vyrazil
z r u k y. A v z á p ä t í m a p l e c o m z a s i a h l o d o h r u d e .
Letel som vzduchom pár stôp a tvrdo
dopadol. Určite by som si vyrazil dych teraz,
k e b y m i h o ú d e r n e v y r a z i l u ž s k ô r. Z a d o k
Bea Tomash - Dračia nátura
27
POVIEDKA
v priehlbine a chrbát hore svahom mi dal výhľad
ako prvý rad v cirkuse.
„ . . . j e e e , “ c h r č a l ú t o č n í k a h n a l s a n a Ti n a .
Zamrazilo ma. Žalostne pomaly tasil mačetu
ľavačkou. Hrešil by som, keby sa mi dostalo dosť
dychu.
Vi d e l s o m ú t o č n í k a i b a o d z a d u – ľ u d s k á
s i l u e t a , v e c h e ť d l h ý c h š p i n a v ý c h v l a s o v, š i r o k é
p l e c i a , n a c h r b t e s a l e s k l i h n e d a s t é . . . š u p i n y.
Normálne by som hľadal iný popis, ale vtiahnutý
do legiend, sa mi núkal sám.
„Mojeee!“
Odznelo
zreteľné
slovo.
Zopakované s dôrazom a hneď podporené činom.
T O s a v r h l o n a Ti n a . S o s t r ý m i p a z ú r m i m u i š l o
po krku. Mohol spraviť jediné – chrániť si ho
ofačovanou rukou. Keď pazúry narazili na obväzy
a roztrhli ho, prekvapene od seba odskočili
a obaja ustrnuli. Napäto sa premeriavali. „Tvoje,“
p o t v r d i l Ti n o . A o d s t ú p i l o d m ŕ t v o l y k o ň a . A e š t e
kúsok, s rukou natiahnutou pred seba. „Tvoje,“
ustupoval, ostro sledovaný. Posunulo sa to medzi
nás a svoj úlovok, pripravené kedykoľvek znova
zaútočiť.
Vtedy som zazrel útočníka spredu. Ale len
na okamih, lebo môj zrak pritiahla bratova ruka,
čudná, zemito hnedá.
Ako-tak sa mi podarilo nadýchnuť.
V pľúcach ma bodlo. Obostreli ma hviezdičky
a tma.
* * *
Prebral som sa v dome. Žijem, potvrdil mi
to každý sval v tele.
„Čo-to-do-chmáry bolo?“ zaškriekal som.
Skúsil som si sadnúť posadiť. Nie bezbolestne,
ale napodiv ľahšie než som predpokladal. Asi som
si nič nezlomil.
„Možno draken, popisy sa rozchádzajú.
A možno premenenec.“
„A to je zas čo?“
Ti n o m i p o d a l š á l k u s v ý l u h o m a d o k o n a l e
ma napodobnil: „Najprv fajnová medecínka.“
Zlomyseľne sa uškrnul.
Nemusel som trikrát hádať, čo v tom je.
S hrnčekom v ruke som v mysli som
preberal potýčkou krok po kroku a snažil
sa rozpamätať na podrobnosti.
„Óh... skutočne to malo prsia?“
Ti n o v y p r s k o l . „ A j t y s i s i t o v š i m o l ? H e j ,
bola to hm... samica, teda vlastne žena. Po tom,
čo každý večer básniš o Rene, som myslel, že
žiadne iné krivky nie si schopný vidieť. Nebudeš
na tom až tak zle,“ doberal si ma.
„Nepreháňaj, každý večer určite nie.
Nečakal som z druhej strany šupín ženskú hruď.“
Pokrútil som hlavou.
Ešte niečo... ešte čo som sa chcel spýtať?
‚Jasne!‘
„Ruka! A čo tvoja ruka?“ Stál tak, že som
na ňu nevidel.
„ S t á l e s i n e v y p i l o d v a r. “
Vy p i l s o m . S k r i v i l o m i ú s t a . A j b y s o m
28
sa otriasol, ale obával som sa, že ma to bude
bolieť.
„Ukáž!“
Natiahol ruku, zovretú do päste a otáčal
ň o u a b y s o m j u p o o b d i v o v a l k a ž d e j s t r a n y. M a l
ju až po ramenný kĺb pokrytú šupinami. Potom
päsť rozovrel. Pazúry sa mu leskli ako oživený
obsidián.
„No do...“ Natiahol som ruku a jemne
sa dotkol šupín, tuhých ako kmeň starého duba,
a z á r o v e ň p o d i v n e z a m a t o v ý c h . G a š t a n y. D o t y k o m
p r i p o m í n a l i č e r s t v o v y l ú p n u t é g a š t a n y.
Te n t o d r u h k ú z i e l p a t r í k s a k r a m e n t s k y
nebezpečným, toľko som si z lekcií o prehľade
mágie pamätal.
„ Ve r í m ž e m á š d o b r ý d ô v o d , a b y s i z a š i e l
do takej krajnosti.“
„Mám,“ prikývol. „A hlavne nemám čo
stratiť. Celý problém leží v tom, že niektoré
dračie tajomstvá budú vyjavené zase iba drakovi.
Bude ľahšie ti to zajtra ukázať.“
Cítil som sa, akoby ma zadnými nohami
nakopol kôň. Dvomi naraz. A z oboch strán. Ale
zdá sa, že on nepochyboval o mojej zajtrajšej
kondícii.
„Ak vôbec vstanem z postele,“ zašomral
som.
Nejako som ho tým pobavil, lebo sa začal
usmievať.
„S mojím zázračným elixírom a masťou
na pogniavené svaly si aj zatancuješ.“
Masťou, ktorú mi sľúbil, som si natrel
modriny na hrudníku a rukách a on mi pomohol s
chrbtom. Znova mi podával hrnček s tromi hltmi
čohosi zlatistého – rozoznal som pálenku, med,
ďumbier a... možno lepšie nevedieť. Pohodlne
som sa upelešil a užíval si ustupujúce vypätie
v svaloch. Masť príjemne chladila a začalo sa mi
driemať. A odrazu som sa ocitol ako v pálivom
pekle. Ešte aj prsty ktorými som naberal masť
ma pálili a pocit sa šíril. Mohli by ma krájať.
Z a š k ú l i l s o m n a t y r a n a Ti n a .
„O chvíľu pálenie prestane,“ ubezpečoval
ma, „a kvôli výsledku sa oplatí.“ Aspoň že
sa tváril vážne. Alebo nie?
‚Zajtra ti to vytmavím,‘ pomylel som,
lebo som sa bál otvoriť ústa. Určite by mi z nich
vyšľahol plameň.
Bol som nesmierne rád, keď odvar z listov
bereniky zabral a ja som zaspal ako batoľa.
* * *
„Je ako ja!“ skríkla.
„Je ako ja...“ potichu si opakovala cestou
do svojho obydlia.
‚ A l e j e h o p a c h . . . Vo n i a a k o m á g i a . ‘
Klik. Ďalší kúsok spomienok zapadol
na svoje miesto.
‚ A č l o v e k ! To j e z ĺ é s p o j e n i e . ‘
„Ale má dračí pazúr!“ skríkla.
Zmetené myšlienky sa jej prepletali jedna
cez druhú a pomedzi bielu hmlu.
Bea Tomash - Dračia nátura
POVIEDKA
‚Ale je s votrelcom! Aj strážca varuje –
dvaja votrelci.‘
Z a p o č ú v a l a s a . Te r a z , k e ď i c h p r í t o m n o s ť
vzala na vedomie, neodbytný hlas stíchol.
To ľ k o t o h o z a b u d l a . P r í l i š , p r í l i š d l h o
spala.
„Uvidím.
Počkám,“
povedala
stenám
a zavŕtala sa do piesku.
* * *
Vítalo ma kruté ráno. Hlava mi dunela
pod kopytami splašeného stáda koní. Iluzórneho,
samozrejme. Opatrne som sa pohol – stuhnuté
svaly trochu protestovali a rebrá na tom boli
horšie, no v únosnej miere. Aj keď práve teraz by
s o m t a n c o v a ť n e c h c e l . Te n p á l i v ý s a j r a j t z a b r a l .
Ti n o s e d e l z a s t o l o m a s k ú m a v o m a
premeriaval.
„Lepšie?“
„Hej, mohol si ma upozorniť!“ Stále som
sa zlostil.
„ Ty b y s i m a h e j ? “ u š k r n u l s a .
„Iste,“ povedal som s kamennou tvárou,
n a c v i č e n o u p r e p a c i e n t o v. H l a v n e p r e t ý c h
s hlúpymi otázkami.
Tým som ho zaskočil. Váhal, nakoľko
vážne to myslím. Kútikom úst mi šklblo.
„ Ve r í m , “ s u c h o p o z n a m e n a l .
Nuž, poznali sme sa.
Myslel som, že objavenie tej podivnej
b y t o s t i n á m z m e n í p l á n y. M ý l i l s o m s a .
L e n r a n n é p r í p r a v y t r v a l i d l h š i e . P r e Ti n a ,
nie pre mňa. Pobiehal okolo domu a miestami
p o s t á l . P r i b u d l i n e j a k é v i d i t e ľ n é r u n y, n e j a k é
k l i k i h á k y, v y š k r a b a n é j e h o n o v ý m i n e c h t í k m i .
A určite hromada znakov ktoré oko vidieť
nemohlo.
Nakoniec zastal pri koňoch, čímsi ich
p o t r e l n a p l e c i a c h a d o h r i v y v p l i e t o l m o t ú z y.
Spýtavo som zdvihol obočie.
„Malé
ochranné
opatrenie,“
tľapol
p o s l e d n é h o p o z a d k u . „ Vo ň a j ú a k o t r á v a a p r e
d r a v c o v s ú z a u j í m a v é a s i a k o v e ľ k é k a p u s t y.
Nemôžeme ich držať dnu, nemáme pre ne dosť
žrádla. A čo nezastaví kúzlo, nezastaví ani
ohrada.“
„Aby si na nich nezgustli zajace.“
„Hehe, obrie zajace by možno aj hej. Snáď
sa žiadne neobjavia.“
„A oklameš tým JU?“ Mal som pochybnosti.
„Na obyčajné dravce sa zdala byť dosť múdra.“
„ Ve r í m , ž e s i n e d á n i č , n a č o m j e k ú z l o .
A p r v ý k ô ň b y j e j m a l n a č a s v y d r ž a ť . Tu m á š , “
hodil mi prívesok.
„Ah, amulet. Odkedy nosíš so sebou takéto
čačky?“
„Odkedy som zistil, že je ľahšie si to
zavesiť na krk, než trápiť sa formulou pre rovnaký
výsledok. A niektoré tie ozdôbky aj fungujú, ak
ich máš od povolaných ľudí, alebo si ich vyrobíš
sám. Táto ťa síce neochráni, ani kapusta z teba
n e b u d e , a l e p o d p o r í t v o j i n š t i n k t a z m y s l y. B u d e
ťažké ťa prekvapiť.“
„Môže to... ona byť ukrytá dole?“
Ti n o
povzdychol.
„Pravdepodobne
prespáva v sídle. V inej časti, táto je opustená.
Vlastne som si myslel, že vymreli.“
„Drakeni alebo premenenci?“ spomenul
som si. „Ešte mi dlhuješ vysvetlenie.“
„Tí prví mali vzhľad medzi drakom
a človekom a nezmenila by ich ani mágia,
naopak, sú voči nej odolní. No a premenenci
tiež majú polpodobu, spravidla drak a čosi. Ale
stále by sa mohli vrátiť do vlastnej kože, ak
b y s a s p l n i l i u r č i t é p o d m i e n k y. A l e b o d o k o n č i ť
premenu. Vlastne, teraz tiež k nim patrím,
d o u r č i t e j m i e r y. R o z s a h v a k o m s o m p o u ž i l k ú z l o
je veľmi malé.“
Mne tak malé nepripadalo.
„Ako to, že sme jej rozumeli?“
„Pravdepodobne rozpráva všeobecnou. Ja
neviem.“
„Čo keď ju stretneme?“
„ Ta k p o u ž i t ú n a j l e p š i u z b r a ň n a o b r a n u .
Utekaj!“
Ešte raz sa poobzeral a zavelil: „Poďme!“
Čakalo nás dračie podzemie.
* * *
Vo š l i s m e d o c h o d b y, k t o r ú m i v č e r a k á z a l
vynechať. Očividne sa tu vyznal, ani pri jednej
odbočke neváhal. Ale na rozdiel od včera, dnes
vo vzduchu bolo napätie. Pripadal som si ako
v cudzom dome, ktorého páni by sa mali čochvíľa
vrátiť.
„Koľko času si tu strávil?“ Šepkal som.
„Naposledy asi štyri mesiace,“ aj on
rozprával potichšie.
Znovu odbočil a hneď za rohom zastal.
Započúval sa a pokynul: „Počkaj tu, ani sa nehni.
Len kratučko. Prekvapenie.“
Nervózne som poslúchol, hoci som
o žiadne nestál. Za každým rohom ma strašil
draken.
O pár krokov ďalej chodba viedla do
t e m n e j s i e n e . Ti n o s a v n e j s t r a t i l a o v c h o d
z a l i a l o m o d r a s t é s v e t l o . Vy š i e l s ú s m e v o m . „ P o ď ,
toto musíš vidieť v plnej kráse.“
Zastal som pri vchode a nazrel dovnútra. V
tom okamihu som na všetky nástrahy zabudol.
Rozloha siene ma ohromila. O vlasy sa mi
obtrel jemný prievan a zachytil som žblnkotavý
zvuk, skreslený odrazmi, ale rozsah tieto dojmy
vytlačil kamsi na okraj vedomia. Rozsiahla ako
aréna aj s hľadiskom, pritiahla všetku moju
pozornosť. A rovnako ako divák v najvyššom
rade hľadiska, obdivoval som ju zhora, keďže
dlážka siene ležala o niekoľko siah nižšie ako tá
v c h o d b e . A l e n a r o z d i e l o d a r é n y, t u d o p l o c h y
n i e k t o p o s t a v i l r ô z n e k a m e n n é ú t v a r y. Te d a a ž
tak rôzne neboli, čo sa týka základného tvaru
– striedali sa kvádre, stĺpy a sem-tam akýsi
kvapeľ rastúci zo zeme. No pochybujem, že by
Bea Tomash - Dračia nátura
29
POVIEDKA
sa tu našli dva úplne rovnaké – široké, úzke,
hrali rôznymi farbami. Niektoré sa týčili sotva
do výšky človeka, iné sa opierali až o strop.
A v svetle dračieho lustra, ktorý sa tu krútil
obvodom v niekoľkých radoch, vrhali hravé tiene.
Vr a v í m h r a v é , p r e t o ž e – u m n e r o z m i e s t n e n é s v e t l é
plochy ich zjemnili, či otočili.
Labyrint, napadlo mi, ale nie veľmi
v h o d n e . K a m e n n é e l e m e n t y n e t v o r i l i c h o d b i č k y,
stáli
samostatne,
rozmiestnené
zdanlivo
c h a o t i c k y. A l e u r č i t e n i e n á h o d n e – s k r ý v a l
sa v tom určitý rytmus.
Keď sa zmysly spamätali z prvého
údivu, oči pritiahlo čudesné opracovanie plôch.
každá plocha na kamenných objektoch, každá
stena, vlastne všetko okrem podlahy a stropu,
pokrývali ryhy a škrabance. Na tých miestach
by som očakával výzdobu, ale tu akoby ju niekto
zoškrabal. A veľmi dôkladne.
A možno sem niekto zavrel aspoň dva tucty
nadrozmerných, zúrivých mačiek a potom sieňou
zatriasol.
Ti n o , s o š i r o k ý m ú s m e v o m a n a d š e n í m
v očiach, ma potľapkal po pleci. „Poďme dole.“
Schádzalo sa schodmi, ktoré nemerali
pre ľudí. Siahali mi do pol stehna, takže ak som
nechcel rebrá pokúšať skákaním, radšej som si
na každom sadol na zadok. Až dole som zbadal
výklenky – v pravidelných odstupoch po obvode.
„Fú... čo je to za sieň?“
„Skús hádať.“
Nemal som predstavu.
Ti n o n e č a k a l n a o d p o v e ď , z a m i e r i l
k j e d n é m u z v ý k l e n k o v. N a z e m i s o m v i d e l z n a č k y
kriedou, jednu hneď pri výklenku. Nasledoval
som ho.
Podišiel ku stene a pazúry ťahal ryhami.
„Nuž?“ v očiach mal víťazoslávny výraz.
Spomenul som si na podivnú historku
a vetu ‚niektoré dračie tajomstvá budú vyjavené
zase iba drakovi‘.
„Mohli by to byť... záznamy?“ spýtal som
sa.
P r i k ý v o l : „ Vi t a j v d r a č e j k n i ž n i c i . “
„Haha, tak tieto stránky sa naozaj ťažko
obracajú. Len nechápem tú tvoju ruku. Ak vieš,
čo ktorá ryha znamená...“
„Nie je to také jednoduché. Každý znak
je po dĺžke rôzne hlboký. Dva znaky na pohľad
rovnaké, môžu byť úplne rozdielne. Navyše každý
znak znamená jedno slovo alebo príponu. Skúšal
som čítať pomocou drevených triesok, ale často
som sa mýlil, alebo mi z toho vyliezla somarina.
Pazúry sú citlivé, pomocou nich vnímam, aspoň
by som mal, každú aj nepatrnú zmenu v línii.“
„Ako dlho si sa to učil čítať?“
„Na prvé znaky som narazil asi pred
jedenástimi rokmi. Predpokladal som, že patria
k nejakej inej sústave runového písma. Neskôr
som objavil „zložitejšiu verziu“, a až neskôr
som prišiel k poznatkom o drakoch a drakenoch.
Vďaka tomu som sa zblížil s Ulyenom. “
„ To t o t u n e p r e p í š e m e a n i z a r o k . “
30
„Netreba celé. Našťastie som objavil
kľúč, kde hľadať to, čo potrebujem. Ostatné
počká. A záznamy ktoré sú tu, by mali prezradiť,
k d e n á j d e m p e r g a m e n y, k t o r é p o t r e b u j e m . Ž i a ľ ,
niektoré veci draci nezverili kameňu, sú na príliš
nebezpečné.“
O možnosti, že tu nenájdeme riešenie sme
radšej ani neuvažovali.
Ti n o v y t i a h o l z v ý k l e n k u k o p u p r á z d n y c h
p a p i e r o v a z o p á r p e r g a m e n o v. M u s e l i c h s e m
nanosiť už minule.
„ Ta k p o t o m s a p u s ť m e d o t o h o , “ z o b r a l
som do rúk prázdny list a brko s atramentom.
Ti n o p r i k ý v o l . „ P í š a k o p o č u j e š , a š e t r i
papierom.“ dodal.
Zvážil kde začať a pustili sme sa do práce.
P o m a l y č í t a l a j a s o m t o p í s a l n a p a p i e r.
Najprv sa často mýlil. Potom veľa ráz
f r u s t r o v a n e p o b i e h a l a h ľ a d a l v ý z n a m y z n a k o v.
Keď ich našiel, zapísal som slovo na pergamen,
jeho význam a medzitým som sa ho naučil.
Ti n o s i k t o m u p r i p í s a l n i e k t o r ý z k l i k y h á k o v
a pokračovalo sa.
Väčšine slov som nerozumel, aj keď
niektoré sa podobali starej Rhéjštine, povinnej
p r e k a ž d é h o l e k á r a . O b č a s Ti n o p r e č í t a l a h n e ď
preložil. A tak, hoci iba v útržkoch, sa predo
mnou postupne odvíjala história tohto sídla –
alebo hniezda – ako to volali oni.
Podvečer sme vyliezli, skontrolovali
k o n e , o k á , n a j e d l i a Ti n o s i e š t e r a z p r e š i e l m o j e
z á p i s k y. Ď a l š i e d n i p l y n u l i v p o d o b n o m d u c h u
a ja som postupne podchytil základ ich reči.
Jašterka, ako som začal volať bytosť,
ktorá nás napadla, sa držala blízko. Pozorovala
a počúvala všetko čo sme rozprávali. Obaja sme to
vedeli a zopár dní nám trvalo, kým sme si zvykli.
Zdalo sa, že útočné chúťky ju prešli.
Zavše som ju zahliadol ukrytú v tieňoch.
Ta k r á d b y s o m v e d e l , č o m á z a l u b o m .
Ale celé dni iba počúvala. Niekedy nás
odprevádzala až k domu, akoby niečo chcela
p o v e d a ť Ti n o v i , a l e n a k o n i e c v ž d y h o i b a u p r e n e
pozorovala. A ani koňom sa nič viac nestalo, ale
neverím, že to bolo zásluhou ochranných rún.
* * *
Bola
z
nich
zmätená.
Pravidelne
sa prikrádala a pozorovala, čo robia, v údolí aj v
podzemí. Držala sa tak, aby ju nevideli, no aby
ich ona aspoň počula. Aj teraz sa usadila v jednej
z chodieb nad knižnicou, kam hlas zreteľne
doliehal.
M y š l i e n k y j e j v í r i l i : ‚ D i v n e r o z p r á v a . Tu
r o z u m i e m v š e t k o . Vo n k u v š e t k o n i e r o z u m i e m . J a
viem čo vraví.‘
Sústredila sa. ‚Zle, zle. On zlý hlas. Dobré
s l o v á . J a . . . z l é s l o v á . Z l e . P o m a l y, r o z m ý š ľ a j . ‘
Ani jedno slovo z toho, čo sa vravelo v knižnici
jej neušlo. Vzrušene a so zatajeným dychom ho
počúvala. Klik – klik. Na miesto zapadali ďalšie
Bea Tomash - Dračia nátura
POVIEDKA
drobné útržky jej života.
Ve č e r i c h e š t e c h v í ľ u p o z o r o v a l a p r i d o m e .
Odpozerala, načo sú oká a ako ich vybrať.
‚Kto je on? Nespomínam si.‘
Žalostne sa zamračila, keď z diaľky
obzerala mága. A potom ju rozrušila otázka.
„Kto som ja?!“ zakvílila.
U t i e k l a . S n a ž i l a s a s t r i a s ť b i e l e j h m l y,
neúspešne. Spomienky sa vracali len veľmi
p o m a l y.
4.
Už som popísal dve tretiny prázdnych
l i s t o v. S m e t u d r u h ý m e s i a c , z a š k r t o l s o m ď a l š í
deň v kalendári. A hoci naše zápisky majú cenu
zlata, nemám pocit, že by brata posunuli bližšie
k riešeniu jeho problému. Draci v povestiach sú
bytosti len o niečo inteligentnejšie ako zvieratá.
Opak je pravdou, mohli by sme sa od nich nemálo
naučiť. Ich liečiteľstvo bolo omnoho ďalej ako to
n a š e a o m á g i i a n i n e v r a v í m . N e d i v í m s a Ti n o v e j
túžbe po zvitkoch.
„Hej! Pár viet vynechal,“ zvolal.
„Prepáč, som sa zamyslel,“ unavene som si
pretrel oči a prečítal som mu poslednú vetu.
„Pravda, odkedy sme tu, lopotíme sa tu
každý deň. Zajtra si dáme prestávku,“ prikývol,
„teraz píš.“
A pokračoval v čítaní.
* * *
Už sa neskrývala ako zo začiatku. Keď ju
v i d e l i , n e ú t o č i l i a n e c h a l i j e j p o l k o z y. To , ž e h o
počúvala čítať, jej pomohlo. Už nemusela veľmi
pátrať po slovách v pamäti. A pochopila, že hľadá
pomoc, lebo niečo aj on má nesprávne. Čo, tomu
nerozumela. V posledné dni vysedávala priamo v
knižnici, vždy na odľahlom konci, kde nebola na
očiach.
Aj tentoraz počúvala príbeh o sklárovi
a jeho púti. Ako v prestrojení obchádzal ľudské
mestá a potom navštívil rôzne ohniská, aby
rozpovedal čo sa naučil. Prišiel do hniezda...
„ S o r g a s z ! “ Vy k r í k l a m e n o , k t o r é p r á v e
zaznelo. Zvuk vlastného hlasu, umocnený
akustikou knižnice, ju vyľakal viac ako tých
d v o c h . Ta k m e r s p a d l a z b l o k u , n a k t o r o m s e d e l a .
„Poznám ho!“ povedala a zoskočila. „Ja ho poznám! Ja viem...“ mrmlala, keď
sa hnala z knižnice.
* * *
Ti n o k ý v o l n a m ň a a s p r s t o m n a ú s t a c h
sa vybral smerom, kde Jašterka šramotila. Už jej
nebolo.
„Počkaj tu,“ šepol smerom ku mne
a vybehol za ňou.
Čo iné by som tak asi mohol robiť.
* * *
Známe meno jej rezonovalo hlavou viac,
n e ž c e l á h i s t ó r i a h n i e z d a . Vr á t i l o j e j ď a l š í z l o m o k
spomienok. Vlastne nie iba zlomok, ale veľké
kusisko.
S o r g a s z b o l O t e c h n i e z d a . Vo d c a . M u s í t u
n i e k d e b y ť . U r č i t e j u v y t i a h n e z o š l a m a s t i k y, d o
ktorej sa dostala. „Z akej šlamastiky?“ rozmýšľala
nahlas. „Ja viem, že mám problém,“ dupla nohou.
„Ale aký?!“
Zase raz sa pozrela na svoje ľudské dlane.
‚Nie sú správne, on má šupiny aj na dlaniach.
Ale on má ako ja iba jednu ruku!‘ Zarazila
s a . ‚ P o d o b a ! To j e p r o b l é m . ‘ Z m e n a u v i a z l a n a
polceste. Niečo nevyšlo.
‚Kľud, kľud... potrebujem tiché srdce,‘
upokojovala sa.
„Jedovatý plameň,“ zahromžila, „veď ja
viem kde je!“
R o z b e h l a s a . Tu p r e d s a v y r a s t a l a . A z a s e
prudko zastala.
‚A kde sú ostatní? Celé dni je prázdno!‘
rozprávala sa sama so sebou.
Pri liahni bol vždy aspoň niekto z rodu.
Ale panovalo tu ticho. Zase zrýchlila. Skutočne
sa rozpamätávala. A s pamäťou prichádzal strach.
Zastala pri zdanlivo prázdnej stene.
S istotou sa pazúrmi zaprela do zásekov v reliéfe
a z a t l a č i l a . S t e n a p o v o l i l a . Vo š l a a m e c h a n i z m u s
sa za ňou uzavrel. A tak nevidela, že v pätách má
tieň.
* * *
Zapamätal si miesto a zamyslený sa vrátil
do knižnice.
Stručne mi zhrnul čo sa stalo a pustil
sa do hľadania po výklenkoch. Potom sa rozbehol
s a p o m e d z i t ý č i a c e s a k v a p ľ o v i t é ú t v a r y, a ž p r i
jednom zastal. Začítal sa doň, teda ako inak –
rukou, ale nespokojne krútil hlavou.
„Šľak to traf! Nerozumiem čo tu je!“
S t ý m s o m m u p o m ô c ť n e v e d e l . Ta k s o m
len konverzačne prehodil: „Kúpme nejaký dračí
slovník.“ Mienil som to ako vtip. Slovníky sú
vzácna vec, málokedy na predaj.
A l e Ti n o s a p r u d k o a b e z s l o v o t o č i l n a
päte.
Jeho pobehovanie začalo odznova, len
tentoraz bolo systematické a nádejné.
„Našiel som stĺp s popisom sídla,
so zoznamom toho, čo kde je a ako sa tam dostať.
“
Oči mu horúčkovite svietili. Objavený
popis porovnával s našou mapou a dopĺňal
značkami.
„ M á m e t o ! “ z v o l a l . „ Tu , v i d í š ? “ U k a z o v a l .
„ To k a m v b e h l a J a š t e r k a m u s í b y ť v c h o d d o s r d c a
sídla. Spísané sú všetky miestnosti aj vybavenie.
A s p o m í n a j ú a j z b i e r k u r e c e p t ú r. “
A písal, a písal.
Jašterku som v ten večer už nikde nevidel.
Bea Tomash - Dračia nátura
31
POVIEDKA
* * *
„Sorgasz, nie!“ skríkla, alebo skôr
zakňučala, keď ho uvidela.
„Nie! Nieee!“ Keby vedela plakať, slzy by
jej tiekli prúdom.
Hlava rodu spala spánkom večným.
Pobehovala v srdci sídla a už vedela.
Mor kosí všetkých rovnako, starých aj mladých.
A dračia márnivosť a pýcha a množstvo ďalších
drobných náhod spôsobili, že pomoc neprišla
včas. Keby sa niečo udialo inak... Keby aspoň
o n a n e u v i a z l a v p o l p o d o b e . Tr a n s f o r m á c i a n i e j e
náročná, ale ak ste na na pokraji síl dopadne to
z l e , a k o u ž a j o n a z i s t i l a . J e d i v, ž e v ô b e c ž i j e .
Alebo možno práve preto. Dračí mor ľudí nehubí.
A v jej hrudi bije ľudské srdce.
V liahni oplakala dráčatká. Zdravé
zárodky chránil pevný minerál, ale čo z toho
keď niet plameňa ktorý by ich zobudil. A kto by
sa o ne postaral, kým sú malé a nebezpečné samy
pre seba.
Ľutovala ich. A ľutovala seba.
Vy s i l e n á s a v r á t i l a d o s v o j h o p i e s k u .
Ta m , v o c h v í l i k e ď b a l a n s o v a l a n a h r a n e s p á n k u ,
s a v m y š l i e n k a c h v r á t i l a k n e z n á m e m u . ‚ Ve ď n i e
som sama!‘ pomyslela si.
„Thyno“ skúsila vysloviť meno, ktorým ho
v o l a l Te n - d r u h ý .
‚Možno keby sa mu vrátila sila. Istotne
h ľ a d á f o r m u l k u n a n á v r a t z p o l p o d o b y. Č o i n é b y
hľadal? Možno by mohol napraviť udalosti. Bolo
by dobre mať zase krídla.‘
Zaspala.
* * *
Tvrdli sme pri stene, za ktorou včera zmizla
Jašterka. Musím priznať, nikdy by mi nenapadlo,
že stojíme pred dverami. Vlastne jediné širokoďaleko rozoznateľné sú hore na dome. Stáli sme
uprostred jednej z širších a nedlhých chodieb,
na ľavej strane pred prázdnou stenou. Ak toto sú
dvere, môže ich tu byť neúrekom. Alebo žiadne
ďalšie. Kto vie. Nech som sa pozeral akokoľvek,
nič neprezrádzalo, že tu sú.
Ti n o s k ú m a l j e m n ý r e l i é f . N o , p o p r a v d e ,
za reliéf som považoval to, čo sme videli napríklad
v d r a č o m p e l e c h u . Vi d i t e ľ n é a j e m n e h m a t a t e ľ n é
v z o r y. Tu a ž p o u p o z o r n e n í s o m s i u v e d o m i l ,
že drsná štruktúra steny vykresľuje akési tvary
a viac-menej pravidelne sa opakuje. A ako som
v i d e l , Ti n o m a l s t ý m p o d o b n ý p r o b l é m , l e b o p o
štvrtý či piaty raz prehmatával stenu kúsok po
kúsku. A kým nevyrieši tento oriešok, môžem
sa len prizerať.
„Nemôžeš použiť nejaké jednoduché čárymáry?“ opýtal som sa.
„Mohol by som,“ súhlasil, „keby nebolo
tohto.“ Zdvihol svoju dračiu ruku. „Už na mňa
pôsobí viac kúziel, jedno na chorobu, dračie
na transformáciu, ďalšie na jej hranicu. K tomu
nutné pridružené, aby telo takto fungovalo. Každé
32
ďalšie je risk.“
Napriek tomu pozdĺž steny nakreslil sadu
rún. Privrel oči. Na čele mu vyrazil pot.
Nič som nevidel, ale v zátylku ma šteklila
mágia.
Ti n o p r i k r o č i l k u s t e n e a z a p r e l s a .
A cítil som, vlastne aj počul, že prišla ona.
Aké skvelé načasovanie.
* * *
Vy b r a l a s a z a n í m , c h c e l a s a s n í m
porozprávať. Spolu by si mohli pomôcť, určite by
f o r m u l u n a š l i s k ô r. A o n m á s i l u . U š i j e j b r n e l i o d
toho ako ju práve pútal a usmerňoval.
L e n n i e č o b o l o i n a k . Ve t r i l a a p r e m ý š ľ a l a .
Zavrela oči a zmyslom, ktorý majú iba talentovaní,
s l e d o v a l a s p l e t e n c e m á g i e . Ti e t o v l á k n a n e p o z n á ,
tieto sú jej povedomé... Ale veď... tu je uzol, ktorý
zväzuje účinky transformačných kúziel. Keby ho
rozviazal, netrpel by v polpodobe, transformácia
by pokračovala. No a keby ho utiahol, získal by
svoju skutočnú.
‚Prečo
to
nespravil?‘
Ešte
raz
a dôkladnejšie preskúmala vlákna.
‚ Ta k ž e a k s a b u d e u z o l z a ť a h o v a ť ,
transformácia sa zruší a vynorí sa pôvodná forma,‘
hľadala správne vlákno. Pri tom zistila, že uzol je
vyrobený a nie nehoda. ‚Mixtúra rôznych mágií,
a k o t o m ô ž e f u n g o v a ť ? ! Tu j e ! ‘ N a š l a j e m n é a l e
p e v n é v l á k n o r o d n e j p o d o b y. P a t r i l o č l o v e k u .
Poznanie ňou otriaslo.
Zabije ho!
Nie, musí nájsť spôsob ako ho využiť
vo svoj prospech.
* * *
D n e s s a n e s n a ž i l a d r ž a ť v t i e n i . Ta k t o
zblízka som ju videl druhý raz, ale tentoraz som
mal viac času a menej problémov so sebou. Bez
šupín by bola celkom k svetu.
S r o z š í r e n ý m i o č a m i p o z o r o v a l a Ti n a .
„ Ty ! ! ! “
Zvláštne, ako často ho ženy takto oslovujú.
„ Ty n i e s i n á š ! To t o j e s i l a č l o v e k a ! “
Ukázala na rad rún pod stenou.
Nemohol som dovoliť, aby brata vyrušila
skôr ako dokončí čo začal. Ak som pochopil
jeho stav správne, tak pre neho je to obzvlášť
riskantné. Kým som si uvedomil márnosť
svojho počínania, podvedome som s dýkou
v r u k e v y k r o č i l a p o s t a v i l s a j e j d o c e s t y. A k o b y
som chcel zastaviť zúrivého býka s paličkou na
bubon.
N a p o d i v, z a s t a l a . R o z z ú r e n á u k á z a l a
prstom na jeho dračiu ruku.
„Ukradol si silu drakov! Nemal si právo
p o u ž i ť ! Ty, t y z l o d e j ! “
Mala nás tu ako na tácke. Ja som pre ňu
n e b o l p r o t i v n í k a Ti n o v t o m t o o k a m i h u n e m o h o l
pohnúť ani prstom.
Napätie vo vzduchu stúpalo a zježilo mi
Bea Tomash - Dračia nátura
POVIEDKA
všetky chlpy na tele.
Vy c h r l i l a p r ú d s l o v r e č o u , a k o u s ú p í s a n é
k a m e n n é k n i h y. N i e č o o v o t r e l c o c h a p l a t e n í .
S jej prízvukom som rozumel menej ako obvykle.
Ti n o v k r i v ý ú s m e v v r a v e l , ž e o n p o c h o p i l a n e b o l a
pochvala. Pokrútil záporne hlavou a odpovedal.
Ospravedlnenie. A niečo o odchode.
Jašterka, stále mierila prstom kamsi cez
moje plece Nadýchla sa a ostro vyslovila jediné
slovo. Nemusel som byť mág, aby som vedel, že
toto nepatrilo do slovníka bežnej konverzácie.
Výstražne som pozdvihol dýku. Uprela
n a m ň a m e d o v o z l a t é d ú h o v k y a z v i s l é z r e n i č k y.
Spánky mala pokryté svetlohnedými šupinami,
ťahali sa v tenkom pásiku nad celým obočím – čo
ešte vyniklo, keď ho na mňa vraštila.
„Aj ty! Si na rade!“ prskla obecnou. Zvrtla
sa na päte a odpochodovala.
Bol by som veľmi rád, keby mi vysvetlila,
čo tým myslela. Alebo možno ani nie.
Ti n o v i s a p o d l o m i l i k o l e n á .
„Kurva! Čo to bolo?“ priskočil som
k nemu. Pokrútil hlavou.
Vstal a dokončil čo začal – znovu
s a z a p r e l d o s t e n y. K o n e č n e s a o d s u n u l a .
* * *
„Podaj mi vodu,“ poprosil ma. Doprial si
d l h ý d ú š o k a p r e t r e l s i t v á r.
„Čo spravila tá ženská?“ zistil som, že
nerobí mi problém zaradiť ju k ženským. Tým
našim tiež nie vždy rozumiem.
„ N i e s o m s i ú p l n e i s t ý , v e č e r z i s t í m . Te r a z
môžeme nerušene pozrieť dnu, ona bude čakať
na moju reakciu.“
Ale určite vedel viac než mi prezradil.
„Ideme do srdca sídla,“ zašepkal keď
prekročil prah. Únava ho nedokázala odradiť.
N a z r e l s o m d o k o m n á t p o z d ĺ ž c h o d b y.
Tu s a k e d y s i ž i l o - s v e d č i l i r o z h á d z a n e č a č k y.
Ve ľ a s o m z t o h o n e u v i d e l , l e b o k a h a n e c o s v e t l i l
l e n č a s ť a Ti n o m a ť a h a l ď a l e j . A n i s a n e o p l a t i l o
zapáliť svetlo.
„ Ta m ! “ u k á z a l n a k o n i e c c h o d b y, k d e
priamy smer končil a chodba pokračovala vľavo
aj vpravo.
A ďalej? Doprava alebo doľava?
Nevybral si ani jeden. Zastal ako keby
chcel pokračovať v priamom smere cez stenu.
Hrboľatý vzor na nej bol rovnaký, teda nakoľko
som už mohol posúdiť, ako na predchádzajúcich
dverách. A začalo všetko odznova – pustil
sa pazúrmi prehľadávať reliéf.
„Podrbaný princíp!“ zahromžil.
Ta k , k ý m c e l ú s t e n u p o o h m a t k á v a , m á m
hodiny k dobru.
Prezriem si to vľavo alebo vpravo? Obe
chodby boli slepé.
Doľava, rozhodol som sa, lebo som v nej
dovidel na čosi, čo nápadne pripomínalo otvorenú
s t e n u . Te d a d v e r e .
Je iná, videl som ihneď. Svetielko
kahanca odhalilo jemnú, bielu pieskovú podlahu.
N e t r p e z l i v o s o m z a p á l i l l u s t e r. N á l e z m a
ohúril, veľmi mierne povedané. Stŕpol som od
strachu vystihuje môj stav lepšie. Predo mnou,
na pieskovej perine spal obrovský drak. Meravo
som vycúval.
„ Ti n o ! “ z a c h r č a l s o m , k e ď s a m i p o d a r i l o
o v l á d n u ť h l a s i v k y. N e m o h o l s o m o d t r h n ú ť o č i o d
pohľadu na spiacu hromadu. Bál som sa otočiť
zrak.
Zjavne ho môj tón a postoj zaujal, lebo
prichádzal s vytiahnutou mačetou. Opatrne
nakukol cez dvere.
Š o k o v a n á t v á r Ti n a m a p o h l a d i l a n a d u š i .
Je dobre vedieť, že sú veci, čo ho prekvapia.
Drak sa stále nehýbal.
Chvíľu skúmal situáciu. Potom vošiel.
„ Te n u ž n á m n e u b l í ž i . J e m ŕ t v y. “
„ Vy z e r á t a k ž i v o . . . “ š e p k a l s o m .
„ N i e , k d e ž e , “ š e p k a l a j Ti n o . „ J e h o š u p i n y
sú matné, vyblednuté. Stratili lesk. A tunajší
suchý vzduch ho dokonale zachoval.
Rukou mu prešiel po krku. „Je... vlastne
bol nádherný.“
Stále roztrasený, obzrel som sa. Našli sme
draka aj dračí poklad. Nebol navŕšený bez ladu
a skladu na kopu, ako to píšu v rozprávkach.
K d e ž e . Vi e t e , ž e d r a c i n e p o z n a l i p o l i c e ? P r e t o
každý jeden kúsok mal svoj výklenok v stene
– š i t ý n a m i e r u . V á z y, č a s e , h e l m y, z b r o j . . . o d
výmyslu sveta, vystavené hrdo ako trofeje.
A v z d o b e n e j t r u h l i c i m o ž n o b u d ú z l a t k y. O d h a d
som si overiť nešiel.
„ Tu š í m s m e n a r a z i l i n a d r a č í p o k l a d . “
Možno to nemám v hlave všetko v poriadku,
a l e p o n i č o m z t o h o p o k l a d u s o m n e t ú ž i l . Ž e Ti n a
nevzrušuje, som nemal najmenších pochýb.
Zanechali sme starého draka i s jeho
majetkom.
Vi d e l s o m , ž e s i s o s t e n o u n e p o r a d i l .
„ Tu j e t o , č o h ľ a d á m . “ p r a š t i l d o n e j p ä s ť o u .
„Mapa píše, že sú tam nástroje pre ránhojičov
a liečiteľov a pojednávania o metódach liečenia.
Ale dnes sa tam už nedostanem, som unavený
a vyšťavený ako kôň po šichte. Stačilo.“
Niečo ho žerie, inak by to nevzdal.
* * *
V c h y ž i s i Ti n o v y z l i e k o l h a l e n u . O b z e r a l
si miesto, kde sa mu dračia končatina menila
na ľudské telo.
„Kurva! Tá mrcha!“
Ak hreší, nasleduje zlá správa.
Vy h r a b a l z r k a d i e l k o a p o z r e l s i o č i .
„Pffff,“
„Poprosím preklad.“
„ T á m r c h a m i z r u š i l a h r a n i c u p r e m e n y.
Nejako sa jej podarilo zlomiť hraničný uzol.“
vyzeral naštvaný, keď sa pozrel smerom k oknu.
Ta m n i e k d e s a s k r ý v a l a .
„A to znamená?“
Bea Tomash - Dračia nátura
33
POVIEDKA
„Že transformácia bude pokračovať. A že
mi zostáva maximálne týžden.“
No huh.
„Čo tak celú transformáciu zrušiť?“
„Spravím to, ale až na poslednú chvíľu. Už
sme tak blízko!“
„Žiadny poklad nestojí za takýto risk,“
povedal som, ale hneď mi došlo, že pre neho je to
akt zúfalstva.
„Hop alebo trop,“ pichol ma pohľadom.
„Dobre, dobre... prepáč.“
„Keď trochu usmerním premenu všetko
dopadne dobre.“
„ Vy t i a h o l b r k o a t u š a s t r č i l m i i c h
do rúk: „Potrebujem napísať pár rún na chrbát.“
Vzdychol som a vytiahol moju obľúbenú
hlinenú tabuľku.
„Posledná otázka – zajtra budeš zase
vyradený?“
„Nie, možno sa budem cítiť len trochu
nepríjemne. Prvotná reakcia je najhoršia, odvtedy
si telo už zvyklo.“
Ta k o n t o v o l á t r o c h u n e p r í j e m n é . N e c h c e l
by som piť dryák, ktorý si teraz mieša.
* * *
Ď a l š í d e ň m a Ti n o b u d i l s o ž l t k a s t ý m i
očami.
„Myslel som, že chceš premenu usmerniť.“
„Správne, ale dračie oči sa mi zídu,“
potvrdil a otočil tému, „poďme, vysvetlím ti, ako
spustíš spätnú transformáciu.
„Ja?“
„ Ty. “
Zakotvili sme, ako obvykle v knižnici, ale
tentoraz sa nevrhol k záznamom.
Vy b r a l n a j r o v n e j š i u p l o c h u a z a č a l j u
pokrývať čiarami a runami.
„Sem,“ ukázal mi, „napíšeš spúšťaciu
runu. A potom len stoj.“
V p o z a d í p l e s l i o z e m b o s é n o h y. Vi d e l i
sme ju, zvedavo naťahuje krk.
„Aha a aby som nezabudol,“ okolo všetkého
n a č r t o l ď a l š í r a d z n a k o v, „ u d r ž í m e j u m i m o , k e b y
sa náhodou do toho chcela vložiť. Aktivuj to,
prosím, ja by som už nemal.“
Žiadny problém, nacvičovali sme ju celou
cestou. Sústredil som sa a nakreslil prstom
aktivačnú runu.
Hneď mi prsty stŕpli a na plecia dosadla
ú n a v a . To t o s o m p r i u č e n í n e c í t i l .
„Náročnejšie
kúzla
stoja
viac
síl,“
v y s v e t l i l Ti n o , a k o k e b y v e d e l , n a č o m y s l í m ,
„trochu človeka vyšťaví. Podobne budeš cítiť aj
spätné kúzlo. Napi sa.“ Skutočne, v hube som
mal kovovú príchuť. Už chápem prečo ochranu
nespustil sám.
„Prečo by chcela zrušiť spätnú premenu?
Ve ď j e j v a d i l o , ž e s i ‚ u k r a d o l ’ d r a č i u p o d o b u .
Te d a m a l a b y s a p o t e š i ť . “
„Hej, tvrdila, ale nad čímsi špekuluje.“
„A na druhej strane, prečo zrušila hranicu
34
t r a n s f o r m á c i e ? Ve ď t ý m z t e b a s p r a v í d r a k a , “
uvažoval som nahlas.
Ti n o s a p o m n e o b z r e l . „ Vi e š , m o ž n o s i
teraz trafil klinec po hlavičke.“
„No, to by bol exemplárny trest.“ Jedna
vec mi nedala pokoj. „Ak nie je draken ale je
premenenec, teda ako si vravel je uviaznutá medzi
podobami, tak by sa dalo pochopiť, prečo chce z
t e b a d r a k a . A n a p a d á m i v i a c e r o d ô v o d o v. “
„Ak nepokročím v hľadaní, tak ten trest
b u d e v e ľ m i k r á t k y. “ O d m l č a l s a . „ A a k p o k r o č í m ,
len bohovia vedia, čo spraví, ak si zoberiem
zvitky s kapitolami.“
„Ak budú mať takúto podobu,“ – ukázal
som na „knihy“ okolo, myslím že ich ani s dračou
silou neodnesieš.
Pokrútil hlavou. „Magické návody sú
písané na pergamenoch alebo na hrubej koži.
Zviazané do drevených alebo strieborných dosák.“
Spravil drobné úpravy vo vzorci na zemi
a pozorne si prezrel výsledok. Ja som zase pozorne
prezeral jeho plecia a chrbát. Šupín pribúdalo.
„Ak ti budú rásť šupiny takýmto tempom,
nemáš ani týžden,“ dúfal som, že mi to vyvráti.
Ti n o i b a p r i k ý v o l .
„Precvič si ešte tú runu. A ozaj, keď ju
spustíš, mysli na niektorý zo svojich všedných
dní. Sústreď sa na to, čo je pre ľudí typické.
Použijem tvoje predstavy ako vzorku ľudskej
n á t u r y. “
„Bude to bolieť?“ prehodil som žartom.
Zasmial sa: „Strašne. Ale iba mňa.“
Na čele sa mu perlil pot.
„Keby to nevyšlo, nechaj ma tu. Nechaj tu
a j v š e t k y n a š e z á p i s k y, n e c h c e m a b y s í d l o k v ô l i
nim vyplienili. A pozdrav Renu,“ pozrel sa na
mňa s dračími očami.
„Zameraj sa radšej na to, aby to vyšlo.“
Zapil moju pripomienku pripraveným
dryákom.
* * *
Jašterka zúfalo odcupitala.
Jej plán nevyšiel. Donútila ho použiť
návratovú formulku. Chcela ju odkukať a využiť
pre seba. Alebo ju rovno ukradnúť – zmeniť smer
vlákien mágie je také jednoduché. Lenže on!
Použil magický hybrid. Runovú mágiu, ľudskú
aj dračiu pohromade. Nemôže použiť niečo čo
nepozná.
„Nech ho Ixis roztrhá!“ zaťala pazúry
do steny a so škrípaním potiahla.
Závidela mu. On bude mať svoju podobu,
aj keď úbohú, ale svoju. „A ja nemám ani jednu
ani druhú!“ rozprávala sa sama so sebou.
* * *
Zastali sme na mieste a zistili že aj
v ľavej chodbe sú ešte jedny dvere pootvorené.
Ti n o z a v á h a l a n e o d o l a l . „ N a z r i m e t a m n a
chvíľu,“ povedal.
Te n t o
objav
upútal
rovnako
Bea Tomash - Dračia nátura
POVIEDKA
predchádzajúci, len menej vystrašil. Ukryté
v kamenných kolískach, ležalo tu zopár vajec.
Na dotyk ako kamene, studené a tvrdé
s nezameniteľným tvarom.
„Z toho sa už mláďatká nevyliahnu.“
„Pravdepodobne nie,“ povedal ľútostivo.
„ N e v i e m a k o d l h o p r e ž i j ú z á r o d k y, d r a č i e
rozmnožovanie som preskočil.“
„Čo myslíš, ako dlho tu sú?“
Zamyslel sa: „Ťažko povedať. Určite
viac ako desať ľudských generácií. Podľa
n i e k t o r ý c h p r a m e ň o v v y m r e l i o v e ľ a s k ô r, p o d ľ a
iných osamelé jedince prežívali dlhšie. Ostatky
ich civilizácie mohli existovať potichu vedľa
ľudí. Neveril som tomu, ale teraz sa mi to zdá
pravdepodobné. Škoda, rád by som ich zažil...
a porozprával sa s nimi. Boli nádherní, “ predstavil
si starého draka.
Ak bude dlho otáľať, stačí sa mu pozrieť
do zrkadla. Nepovedal som mu to.
„Kto vie, ako sa tu ocitla Jašterka,“
Pokrčil plecom.
„Chcel by som žiť aspoň tak dlho, aby
som sa o tomto mieste naučil viac...“ hlas mal
chrapľavý a začal sa chvieť. Oprel sa o stenu
a privrel oči.
„ Ti n o ? “ Z ľ a k o l s o m s a , ž e p r e m e n a
postupuje veľmi rýchlo. Hruď sa mu dvíhala
v pravidelných intervaloch.
Po niekoľkých nádychoch otvoril žlté oči a
o d l e p i l s a o d s t e n y.
„Poďme,“ netrpezlivo na mňa kývol
a vrátil sa k uzavretým dverám.
* * *
Te n t o r a z u ž n e t á p a l . S i s t o t o u z a p r e l
pazúry na miesto, kam mu poľahky vkĺzli.
„ Vi e š , p o v e d a l m i , „ d r a č i e o č i v i d i a t i e
reliéfy úplne inak. Presne vidím, kde je ‚kľučka‘.“
Druhú ruku, na ktorej mu nechty povážlivo
narástli a zhrubli, položil o čosi vyššie. Oprel
sa a stena mu ustúpila.
Zasvietil.
Nezdržiaval
sa
obzeraním
inventára. Zastal až pod stenou, v ktorej boli
všetky písomnosti.
Zvedavo som nakukol. Ucítil som vôňu, mne
tak dôverne známu. Na stole som videl mažiare,
kameninové misky s nejakými práškovými
zmesami a fľaškami a rôznymi drobnosťami.
Lekáreň. Nič iné to byť nemohlo.
Nechal som ho tam, nech sa poprehrabáva
a s a d o l s o m s i d o c h o d b y. C e l é m a t o z m o h l o .
B á l s o m s a o Ti n a a j o s e b a a l e s v o j í m s p ô s o b o m
som rád, že sa to blíži ku koncu. Som unavený.
A chýba mi moja žena a deti.
„ A l d e n ! “ V Ti n o v o m h l a s e r e z o n o v a l a
naliehavosť. Zriedkavo ma volal celým menom.
Vy b e h o l s o m , j e l e n j e d e n d ô v o d , p r e č o m a
volá.
Do knižnice sme dobehli naraz. On, už
v dvoch dračích rukách zvieral svoj poklad.
Premena postupovala rýchlo. Až priveľmi.
Zhodili sme všetko na schody a vstúpili
d o r u n o v ý c h k r u h o v. S h r ô z o u s o m p o z e r a l , a k o
viditeľne napreduje zmena.
Ani som sa nedivil, keď sa vrútila Jašterka.
Jej úmysel bol očividný – keďže nám ho
vykričala.
„Keď ja nemôžem byť ja normálna, ani
nebudeš ty!“ Rozbehla sa zničiť kresbu. V tvári
sa jej zračil šok, keď sa zrazu ocitla na druhej
strane kruhu. V inej situácii by som obdivoval
aký zázrak som aktivoval.
Vy s y p a l a p á r v i e t s v o j o u v l a s t n o u r e č o u .
O d h a d o v a l s o m , ž e p r e v a ž n e t o s ú n á d a v k y.
K e b y s o m n e m a l o b a v y, m o ž n o b y s o m
sa zasmial.
Schmatla
akýsi
kamienok
a
hodila
p o Ti n o v i . L e n ž e m á r n e , o c h r a n a f u n g o v a l a a j
n a p r e d m e t y. Vy d ý c h o l s o m .
Pochopila, že si neporadí. Stiahla sa mimo
môjho dohľadu a stíchla. Pozorovala nás.
Ti n o m e d z i t ý m v p a z ú r o c h d r v i l s v o j
chumáč vlasov a fľaštičku so svoju krvou. Jeho
pery čosi mrmlali.
„ Te r a z ! “ p o v e d a l n a h l a s .
Nechýbalo veľa a triasla by sa mi ruka.
Sústredene som nakreslil runu. Zase som sa cítil
o čosi unavenejší. Ak toto je pre mágov normálne,
tak nikdy žiadnym nechcem byť.
* * *
‚Keby sa stal našincom,‘ premýšľala, ‚mal
by dôvod pomôcť mi. A je silný. A vie. Dokázal
by to.‘
‚Prečo mi to nenapadlo skôr?‘ vyčítala si.
Ale ako? Ako? Nemala predstavu, ako
zvrátiť výsledok vo svoj prospech. Spätná
premena, pre ňu nepoužiteľná, začala pracovať.
A ona neprekonala ani ochrannú vrstvu. Mohla
sa len prizerať a dúfať, že zmena sa preváži ako
ona chce.
Sledovala vlákna mágie. Pečať pre pôvodné
telo sa už ujala. Na poslednú chvíľu. Kúzlo krvi
je silné a spoľahlivé, premena sa zastavila, ale
dračia časť ešte dlho bude mať navrch - fyzická
zmena je zdĺhavá. Samotná mágia je svojou
podstatou v prospech ľudskosti, pracuje však
p o m a l y. A č o v e d o m i e a p o d v e d o m i e ?
Zavrela oči. Vnímala ozveny okolo.
Miešali sa – u neho prevládala hrdosť, túžba
za
poznaním,
zvedavosť.
Nesmiernu
tvrdohlavosť a odhodlanie, dávku sebeckosti,
t r o c h u m á r n i v o s t i a p ý c h y. A t i e ž t r o c h u
krutosti. Odvaha, strach, láska a smiech...
Žasla, všetko jej bolo známe. Je to typické
r o v n a k o p r e ľ u d í a k o a j p r e d r a k o v. Z a t a j i l a d y c h .
„Sú podobní, takmer ako my“ šepkala si.
Premena stále zotrvávala v rovnováhe.
Te n d r u h ý , v o l a l h o A l - d h - e n , s b r a t o m
pred očami myslel na bratskú súdržnosť a dôveru.
S l e d o v a l a j e h o m y š l i e n k y, d n e s k ú z l o m
vytiahnuté na povrch.
Cítil aj akúsi vnútornú vyrovnanosť. Denne
Bea Tomash - Dračia nátura
35
POVIEDKA
stretával smrť a musel sa s ňou zmieriť. Ale aj bál
sa jej.
‚Aké ľudské. Myšlienky o smrti sú obvyklé
pre tých, čo žijú krátko.‘
Tr a n s f o r m á c i u
prevážilo
k
ľudskej
polovici.
A l d e n p r i p o h ľ a d e n a Ti n a s i s p o m e n u l
na tých, ktorých nemohol zachrániť a zovrela ho
ľútosť. Smútil aj za tými, ktorí boli starí a chorí.
Nedokázal ich pustiť bez boja, i keď nastal ich
čas.
‚Aké neprirodzené,‘ pomyslela Jašterka.
Zaznamenala ďalší výrazný posun.
Zaskuvíňala. „Nieee!“ Stráca ho.
Ti c h ý z v u k v y r u š i l A l d e n a , s t r a t i l n i ť
myšlienok.
„ M y s l i ! N a r o d i n u , “ Ti n o s o t v a z v l á d a l
zašepkať.
Prinútil sa. Myslel. Na ženu, na lásku
k nej. S nevýslovnou hrdosťou pomyslel na svojich
d v o c h s y n o v. S ú t o t í n a j k r a j š í a n a j š i k o v n e j š í
synovia na svete. Spomenul si na strach, keď o
ne takmer prišiel. A na radosť, keď sa podarilo
ich zachrániť. Živo si predstavoval ako vyrastali,
ako ich učil bez toho, aby oni o tom vedeli.
Nezáleží čo sa jemu stane, ak deti sú v bezpečí.
V jeho pocitoch prevládla potreba chrániť ich.
‚ J e n á m t a k ý p o d o b n ý – t a k m e r a k o m y, ‘
šepkala si Jašterka s údivom.
Potomkovia.
Ti n o
rozumel
bratovým
pocitom, hoci on sám žiadneho nemá.
Alebo
naopak – možno práve preto. Dračie oči, ktoré
teraz má, si určite pamätajú liaheň
Všimla si skok v rovnováhe. Už vedela čo
s a d e j e . V š i r o k o m ú s m e v e v y c e r i l a z u b y.
‚Tí dvaja dohromady sú dokonalá dračia
nátura.‘
* * *
Ti n o s a z o s y p a l .
Zovrela ma obava. Doteraz som si
neuvedomil ako veľmi mi na bratovi záleží.
Cítil som, že kúzlo pomaly vyprcháva, lebo
mravenčenie v končekoch prstov a zátylku ustalo.
Nevedel som, či sa môžem pohnúť.
Stála za ním a usmievala sa. Pozerala
sa na mňa.
„ Ty a o n , “ v r a v e l a , „ s t e d o h r o m a d y
dokonalá dračia nátura.“ Zvážnela.
„Ja nechám ťa ísť, lebo ty si pomohol.
On zostane tu. Bude iný, keď sa preberie
a nebezpečný, kým nezvykne. Keď prežije.“
„Nemôžem...“
„Rozlúč sa s ním, ak chceš, potom ja
sa postarám. Ale nerozmýšľaj príliš dlho, lebo
tvoji synovia zostanú bez otca.“ zavrčala výhražne
a poodstúpila.
K ľ a k o l s o m s i k n e m u . M e n i l s a . Te p
mal slabý, nepravidelný a telo mu horelo. Dych
plytký. Má pravdu, aj tak by som ho z dračej kože
vyliečiť nedokázal. A možno premena vyrieši aj
36
jeho problém.
‚ N e m á m n a v ý b e r, ‘ o p a k o v a l s o m s i . A l e
podvedomie nechcelo uveriť.
Pozrel som sa jej smerom: „Hore v dome
t i n e c h á m o d v a r a b y l i n y. P r i d a j h r s ť d o h r n č e k a
h o r ú c e j v o d y. A z o d v a r u z o p á r k v a p i e k . D o d á m u
to silu, aby prežil... Neublížim mu. Je môj brat,
n e c h m á a k ú k o ľ v e k p o d o b u . Vi e š a k o z o h r i a ť
vodu, však?“
Prikývla.
„A ešte niečo. Je chorý, smrteľne. Preto
sme tu. Keď aj prežije premenu, neviem či to
spomalí alebo urýchli chorobu. Možno budete
musieť konať rýchlo. Dúfam, že mu zostalo dosť
času.“ Hrdlo mi zovrelo.
Jašterka sa na mňa chvíľu pozerala.
„Ďakujem... že mi to vravíš.“
Z d v i h o l s o m s v o j i c h p á r v e c í . v e c i . Ti n o v e
v e c i z h r n u l n a k o p u p o d s c h o d y.
Ešte raz som podišiel k nemu. „Zbohom.“
„Odnes ho prosím, na nejaké pohodlnejšie
miesto.“
Odchádzalo sa mi veľmi ťažko.
5.
Tr e t í r o k , č o s o m s a v r á t i l z P u s t ý c h p l a n í n .
A k o p o s l e d n é p r e k v a p e n i e m i Ti n o n a c h y s t a l p á r
„drobností“ do brašne. S tým, čo nám ostalo
po ňom sme sa odrazu stali boháčmi. Ale nikomu
to nevravte. Rozhodli sme sa vylepšovať si život
postupne a nenápadne. Náš majetok sme ukryli
a ja som zapečatil. Predsa len sa mi runy na niečo
zišli. Že ich pár poznám a viem použiť, je ďalšie
tajomstvo, ktorým sa radšej nikomu nechválim.
Ani žene.
V d a ž d i v é d n i a k o d n e s s p o m í n a m n a Ti n a .
V týchto chvíľach ma žena necháva zadumaného
civieť von oknom.
Jemne popŕchalo. Zamyslený, som takmer
nepostrehol jazdca, ktorý prudko vcválal do
dvora. Z koňa opadávala pena ako ho hnal. Štíhla
postava zoskočila skôr ako kôň zastavil.
Kým stihla zaklopať, otvoril som. Gestom
s o m j u p o z v a l d o v n ú t r a . Vo š l a a z p l á š ť a j e j
k v a p k a l a v o d a . Vy s o k á , p e k n á ž e n a m i b o l a
povedomá.
„ D o b r ý v e č e r, “ p o z d r a v i l a s o z v l á š t n y m
prízvukom,
„prosím,
potrebujeme
pomoc.“
Stíchla. „Potrebujeme všetko, čo je na tomto
zozname,“ podala mi husto popísaný list, „Je to
s ú r n e . Č í m s k ô r. T h ý n o v r a v e l , ž e t y m i n a k ú p i š . “
Te n p r í z v u k ! Vy z e r a l a i n a k , r o z p r á v a l a o b e c n o u
výborne, ale už som vedel. Zmrazilo ma.
„Jašterka! Ako...“ zasekol sa mi hlas.
„Ako sa má?“
„Dóbre. Prišiel by sám,“ zaleskli sa jej
oči, „len musel zostať strážiť dráčatká.“
Bea Tomash - Dračia nátura
i l u s t ro v a l a B e a To m a s h
POVIEDKA
Mark E.Pocha
MŔTVA NÁVNADA
Starý Kostúr vzal vnuka na jeho prvú
rybačku. V nafukovacom motorovom člne typu
pathfinder smerujú doprostred tri a pol hektárovej
v o d n e j š í r a v y. Z e l e n k a v á h l a d i n a s a m i e r n e v l n í ,
v rezkom októbrovom ovzduší pofukuje jemný
vánok. Krajina navôkol má farbu padajúceho lístia.
S l n k o s a č o c h v í ľ a z a č n e s k l á ň a ť z a o b z o r.
“A
návnadu,”
spýta
sa
dôchodca
p o c h y b o v a č n e , k e ď z h a s n e m o t o r, “ m á š ? ”
“Mám,” odvetí malý Petrík. Do čela má
n a r a z e n ú š i l t o v k u s k á č e r o m D u ff y m . N a h l a v e
starého Kostúra tróni poľovnícka čiapka značky
Jagdhund s ochranou uší.
“ Ta k n a č o e š t e č a k á š ? ”
Chlapec siahne po umelohmotnom vedierku.
L e n č o o d s t r á n i u z á v e r, n a n o z d r y m u z a ú t o č í č r e v á
skrúcajúci zápach. Rukou si zakryje ústa, dusivo
z a k a š l e . O č i b y m u r a d y v y l i e z l i z h l a v y, ž a l ú d o k
sa pokúša o premet.
“Buď chlap, Boha jeho.” Starý Kostúr
nemá s ufňukancami trpezlivosť. Štyridsať dva
rokov statočne slúžil vlasti v zelenej uniforme.
Kým získal všetky tie frčky a metále, videl veľa
škaredých vecí. Oveľa horších, ako sú v tom vedre.
Opovržlivo si odchrchle, pľuvanec letí
do vody ani vystrelený projektil; rozčerí hladinu.
Chlapec zvádza vnútorný boj. Premôže
n u t k a n i e v y v r á t i ť n e s t r á v e n é z v y š k y o b e d a . Ve z m e
nádobu do rúk, nahne sa ponad bočnicu a tak,
ako mu starý otec doma ukázali, rozsype krmivo
v polkruhu okolo člna.
Do
vody
čvachtavo
dopadne
slizké
k l b k o m o d r ý c h č r i e v, k ú s k y o d u m r e t é h o m ä s a ,
vnútornosti. Úlomky kostí, zdrapy kože.
Kostúr vyhlási: “Odborníci sa jednostaj
hádajú o vhodnom krmive. Ale ak sa pýtaš mňa mŕtva návnada je dobrá návnada.”
Potom si otvorí plechovku piva (vyšumí
trocha peny) a zapáli si cigaretu. Ponúkne aj
mladého, no chlapec zdvorilo odmietne. Starý otec
nad tým prejavom slabosti zakrúti hlavou. Pomyslí
si, že ten holobriadok potrebuje tvrdú ruku.
Mlčky vyčkávajú. Kostrbatý citrónový
kotúč lenivo klesá za pohorie na obzore, maľuje
oblohu do krikľavých tónov ružovej.
D o l u , p o d n o h a m i r y b á r o v, s a z r a z u
n i e č o p o h n e . H l a d i n a v o d y s a r o z v l n í . Tr h a n e c
zakrvavenej pečene znenazdajky mizne v hlbinách.
Na tom mieste sa pod vodou mihne veľký tmavý
tieň.
Starý Kostúr náhlivo schmatne harpúnu,
prevrhne pritom plechovku so zvyšným pivom
a v y s k o č í n a r o v n é n o h y. P a ž b u s i p r i l o ž í k
lícu, zažmúri oko. Z kútika úst mu visí cigareta
s neodklepaným popolom.
“Priprav sa,” prikáže chlapcovi pomedzi
z u b y.
Chlapec vytiahne z vnútorného vrecka
kabáta dedovu čezetu. Je nabitá a odistená. Už vie,
ako s ňou narábať, starý otec ho celé dni a noci
vodieval na strelnicu.
Ale tam boli len papierové terče, prepadne
ho úzkostná myšlienka.
Tmavý tieň pod zelenkavou hladinou opísal
k r u h . Te r a z p l á v a p r i a m o k č l n u . S t a r ý K o s t ú r
zadrží dych. Do napätého ticha cvakne kohútik
h a r p ú n y. Vy s t r e l e n ý š í p s v i š t í v z d u c h o m , p e v n é
lano sa odvíja od dôchodcových nôh. Chlapcovi
na čele vyrazí pot.
Oceľový šíp neomylne zasiahne svoj cieľ.
Starec víťazne zajasá. Chlapec stŕpne.
R o z t r a s ú s a m u r u k y.
Starec púšťa harpúnu a začína ťahať
za povraz. Na predlaktiach pod čiernym rolákom
s a m u n a d ú v a j ú p o v r a z c e s v a l o v. Te m n ý t i e ň
vo vode rastie, blíži sa k povrchu...
Úlovok sa vynorí na hladinu, pokyvkáva sa
ako bója na rozbúrenom mori.
Chlapec si pri pohľade naň cvrkne do
t m a v o m o d r ý c h d ž í n s o v.
Živý mŕtvy je v pokročilom štádiu rozkladu.
Vr č í a z l o s t n e ž m ú r i . Š í p m u p r e s t r e l i l h r u ď ,
zakrvavený hrot vykúka vzadu spomedzi lopatiek.
V padajúcom šere sa ohyzdná tvár monštra ponáša
na prízraky striehnuce v šatníkoch detských izieb.
Starý Kostúr víťazoslávne priťahuje úlovok bližšie
k č l n u . Vo l á n a c h l a p c a , a b y s a p r i c h y s t a l . N a t e n t o
o k a m i h h o p r i p r a v o v a l p o s l e d n ý c h š e s ť t ý ž d ň o v.
Chlapec zdvihne ľadovú ruku s pištoľou.
Musí si ju podoprieť ľavačkou, tak veľmi sa mu
trasie. Podpierka to nezlepší ani trochu - hlaveň
kmitá sem a tam s dvojnásobnou intenzitou.
“Nezabudni,” dychčí starý otec, zrak
hypnotizovane zapichnutý do úlovku, “musí to byť
Mark E.Pocha - Mŕtva návnada
37
POVIEDKA
d o h l a v y. M u s í š m u v y s t r e l i ť z l e b k y j e h o z a s r a n ý
mozog.”
Te l o n e m ŕ t v e h o n a r a z í n a o k r a j č l n a ,
plavidlo sa zakolíše a starý otec takmer stratí
rovnováhu.
“ TA K
DO
TO H O ! ”
okríkne
chlapca
n e r v ó z n e , “ O D B A C H N I H O A K O V Š I VAV É H O
PSA!”
Petrík vníma všetko akosi skreslene. Má
v y p r a h n u t é h r d l o , p o p r a s k a n é p e r y. Z v i e r a č e s a m u
s ť a h u j ú a u v o ľ ň u j ú . V o č i a c h m á s l z y. S v e t s a s k l a d á
z chvatných ťahov maliara na psychotropných
látkach. Do chlapcových uší dolieha v spomalených
vlnách krik starého otca. Prichádza akoby
z o s t r a š n e j d i a ľ a v y.
Prichádza akoby z iného vesmíru.
...ooo
too
stvááárááááš...
tyyy
nááááníííčhodníííík...
Živá mŕtvola sa zatiaľ oháňa rukami. Zovrie
členok rozzúreného dôchodcu.
...aaaaj to seeeem...
Po chlapcovi sa zaženie mozoľnatá starecká
ruka. Petrík sa strhne, jeho nevinná myseľ
sa
prepadáva
cez
okraj
temnej
priepasti.
V zaslzených očiach sa zlieva obraz starého otca
s beštiou z jazera. Uši s odporom vnímajú
starcov krik zmiešaný s cvakaním netvorovho
c h r u p u . M o z o g n e v o ľ k y p r i j í m a s i g n á l y, ž e
smrť je nablízku, že niet pred ňou úniku...
Chlapec spustí viečka a stisne spúšť.
Dvakrát.
Tr a f í
starého
Kostúra
do
tváre
z bezprostrednej blízkosti. Raz do oka a raz
priamo do vycereného chrupu. Starcov mozog
s odštiepkami kostí opíše dlhý oblúk ako cez
políčko
širokouhlého
filmu.
Roztrieštené
zuby víria vzduchom. Lovecká čiapka značky
Jagdhund s ochranou na uši vyletí vysoko
k u h v i e z d a m . J e v y l e p š e n á o d v a v e t r a c i e o t v o r y.
D ô c h o d c a s a z r ú t i d o v o d y, ž i v e j m ŕ t v o l e
ostane v rukách kus látky vytrhnutej z jeho nohavíc.
Len čo sa starcovo telo objaví na hladine,
obyvateľ jazera sa pustí do hodovania. Dieťaťu
v člne nevenuje žiadnu pozornosť.
*
Zo slnka ostal už len vrchný okraj, posledné
lúče opúšťajú krajinu, kreslia na hladine jazera
kľukatý svetelný prúžok.
Petrík zaklipká očami. Zdá sa mu, že
sa stalo niečo strašné, príšerné, neznesiteľné...
ale jeho mozog to starostlivo zamietol pod koberec
vedomia.
Utrie si spotené čelo pod šiltovkou
s veselým obrázkom káčera. Do rúk sa mu vrátila
istota. Akoby mu myseľ v poslednom zúfalom akte
sebaobrany nasadila pred oči zázračné filtre, cez
k t o r é s a s v e t z d á z n o v u n o r m á l n y. C í t i s a p l n ý
nových síl.
Sklopí zrak k hodujúcej živej mŕtvole.
Očividne jej chutí. Z vody sa začínajú vynárať ďalší
stolovníci. Niektorí stále majú zdrapy svojich šiat,
z iných ostali už len kosti. Chlapec položí pištoľ
vedľa seba, otvorí si pivo a zdvihne tlejúci ohorok,
čo vykĺzol z dedových úst.
“Starý otec mali pravdu,” povie zamyslene
a nasaje do pľúc nikotín, “mŕtva návnada, dobrá
návnada.”
i l u s t ro v a l K a z u m i
Mark E.Pocha - Mŕtva návnada
39
POVIEDKA
Zuzana Droppová
TOKOV PES
Poviedka Istroconu 2012 - 2.miesto
O t e c v o l a l To k a k r i p e l . H o v o r i l m u t a k
o d 1 5 . m á j a 2 11 3 . O d v t e d y, a k o s a m u t o s t a l o ,
p r e š l i d v a r o k y. D e v ä ť r o č n ý c h l a p č e k s i n i e č o
podobné nezaslúžil. Bol dieťa, aké si praje každá
matka. Šikovný, zručný, múdry i zdatný. No odo
dňa, ako v Marvinovej sušičke prišiel o ruku,
v ňom niečo umrelo. Už nikdy sa to nevrátilo.
V ten deň išiel chlapec za otcom, s teplým
obedom v hnedom papierovom vrecúšku. Jedlo
však bolo horúce a keď si ho prekladal z jednej
ruky do druhej, šmykol sa na stratenej rukavici
Normana Prestona.
Čierna
kožená
rukavica
ležala
na chodením vyleštenej kovovej podlahe, pokrytá
štedrou vrstvou vazelíny z udržiavania okolitých
s t r o j o v. N a š i r o k o r o z h o d i a c r u k y, z a c h y t i l s a
roztiahnutými prstami priamo v medzere veľkej
p r i e m y s e l n e j s u š i č k y n a n e o l a m i n á t o v é p l á t y.
Z nich potom v Nedwille vyrábali protihlukové
b a r i é r y.
Stroj vyzeral ako veľký mangeľ, syčiaci,
tlmene žiariaci žeravenou červeňou.
Navyše sa mu rukáv priveľkej košele
po staršom bratrancovi zachytil v sálajúcej
štrbine a ruku mu začalo vťahovať dovnútra.
To k o v r i e s k a l a k o z m y s l o v z b a v e n ý .
Ta k m e r m u p r a s k l i p ľ ú c a .
Sušička sa vôbec neponáhľala. Kruto,
pomaly potiahla o 10 centimetrov a počkala.
Znova potiahla a znova čakala.
Chlapec prestal existovať v čase
i priestore. Ostala len číra bolesť, ktorá nekončila.
Snažil sa ruku vytiahnuť, no s omračujúcou
agóniou zistil, že mykaním si odtŕha spečenú
kožu aj s mäsom priamo od kostí. A tak len kričal.
Konečne niekto dobehol a stroj vypol.
To k o k v í l i l a n a r i e k a l o d u t r p e n i a ď a l e j .
Hoci bola mašina vypnutá, svojou masívnou
sedemstostupňovou papuľou
mu stále piekla
uväznenú ruku zaživa.
Nakoniec mal najviac rozumu starý
Wi l l i a m s . R o b o t n í c i b u ď š o k o v a n e p o s t á v a l i
dookola ako zamrznutí, s očami a ústami dokorán,
40
alebo poskakovali okolo v nefalšovanej hystérií.
S t a r ý Ti m o t h y Wi l l i a m s s a b e z r o z m y s l u z v r t o l
a u t i e k o l . Te d a a s p o ň t o
si všetci mysleli.
Niekoľko chlapov si dokonca odpľulo, aby
vyjadrili svoje opovrhnutie nad zbabelcom. No
uplynulo len pár sekúnd, než sa šľachovitý starec
bodro vrátil, vyzbrojený šialeným pohľadom
a požiarnickou laserovou sekerou. Odhodlane ju
zdvihol nad hlavu, zakričal nevyhnutné ááááááá
a n a j e d n o š v i h n u t i e o d ť a l m a l é m u To k o v i r u k u
až po lakeť.
Zvuk oddeľujúceho sa kĺbu a trhanie šliach
nadvihlo niekoľko žalúdkov a zopár ich obrátilo
n a r u b y.
Wi l l i a m s , s á m p l a č ú c , z a t i a h o l d i e ť a ť u
turniket vyrobený z kábla. Držal chlapca
v n á r u č í a To k o m u p o h ľ a d n e p r í t o m n e v r a c a l ,
bledý ako mŕtvola, pery belasé. Nemocnica bola
vzdialená 56 míľ, tak mu starec pretiahol mokrý
kýpeť autogénom. Krv sa škaredo spiekla, no
prestala tiecť. Chlapca už len párkrát myklo
a z bezvýraznej tváre sa mu potokom pustili tiecť
s l z y.
„Márne si robíš nádeje, je to kripel. Zo psa
slanina nebude,“ hovorieval otec mame. Dlho sa
n a To k a d í v a l a p o t o m s a t i c h o h r e š i a c o d š u c h t a l
d o s p á l n e p o z e r a ť t e l e v í z o r, a k o o b v y k l e š p o r t .
Fľaška silného vína mu z ruky nezmizla ani
na chvíľu. Na tvári mal zmes ľútosti, zlosti
a beznádeje.
Mamka
vždy
poskrývala
zopár
sĺz
vo vreckovke, no nikdy nič nepovedala.
* * *
Stalo sa to v ono pondelkové ráno, keď
do Fergussonovej kozy udrel blesk a v sekunde ju
spiekol na neveľkú čiernu vrásku. Úbohé zviera
nestačilo ani zbečať, len to treslo, zasyčalo
a namiesto kozy ležal v opršanej tráve akýsi
d y m i a c i k o n á r, k t o r ý s a e š t e p á r k r á t o p l z l o
organicky mykol.
Podľa chlapca bol pondelok najhorší deň
Zuzana Droppová - Tokov pes
POVIEDKA
v týždni. Lenže práve tento bol oveľa lepší.
To k o t o t i ž n a š i e l p s a . M o t a l s a b e z o b o j k u p o o k o l í
a naháňal motýle s takou vervou a odhodlaním,
akoby zajtrajšok nemal prísť.
Psík bol malý, hnedý, chlpatý, s čiernym
zvedavým nosom a tučnými labkami.
Hladne chlípal mlieko s chlebom, ktoré
mu chlapec tajne doniesol z domu.
Pozoroval malého tvorčeka, ako prednými
nohami stojí v miske a pahltne sa pokúša žuť
r o z m o č e n é k ô r k y t ý m , č o r a z b u d ú s k u t o č n é z u b y.
To k o s a s n a ž i l v y m y s l i e ť š t e n i a t k u m e n o
a a k o p r v é m u n a p a d l o v o l a ť h o Wa r d p o d ľ a j e h o
n a j v ä č š i e h o f i l m o v é h o h r d i n u - Wa r d a K e n l y h o
zo seriálu Zabi.
Havkovi sa jeho nové meno páčilo a začal
naň rýchlo reagovať. Nedalo sa vôbec odhadnúť,
aké rôzne rasy sa v priebehu generácií podieľali
na jeho vytvorení.
Bol to však pekný pes. Očká ako dve čierne
t r n k y, t r o j u h o l n í k o v é u š k á š i b a l s k y n a s t r a ž e n é .
M a l m a l ý h o r ú c i j a z y k a k e ď To k o v i z a s p a l
na stehnách, bolo cítiť, ako rýchlo mu bije srdce.
V ž d y n i e k o ľ k o k r á t z a m ľ a s k a l a v z d y c h o l . Vr a j t o
psi robia, keď sú spokojní. Psíkovi nevadilo, že
To k o n e m á r u k u . N e s m i a l s a m u z a t o , a n i h o
nemal menej rád. Túlil sa k chlapcovi radostne
vrtiac chvostom, ba aj zadkom, užívajúc si
jeho prítomnosť celým telom. Pre chlapca bola
Wa r d o v a n á k l o n n o s ť v í t a n o u z m e n o u . O d k e d y
prišiel o ruku, žiadne z detí sa nechcelo kamarátiť
s mrzákom. Smiali sa mu, bili ho, ponižovali.
A tak sa chlapča radšej samo túlavalo po okolí,
bez potreby vyhľadávať prítomnosť iných ľudí.
Pár stoviek metrov od ich chajdy stál
rozsiahly komplex s obrovskými výmenníkmi
tepla. Bol opustený najmenej 70 rokov a vláda
stále nenašla peniaze na jeho opravu či zbúranie.
Deti sa tam kedysi chodili hrávať, no nikdy
nezachádzali príliš hlboko. Dalo sa v ňom poľahky
zablúdiť. V minulosti sa tam stratili nejakí ľudia
a kým ich našli, boli už mŕtvi. Pravdepodobne
zomreli od smädu. Snáď.
Hoc tam už prakticky nik nechodil,
občas sa našiel opitý či sfetovaný hlupák, ktorý
do komplexu vliezol a zomrel.
To k o t a m c h o d i l o d m a l i č k a .
Na zápästie si vždy pripol otlčený detektor
pohybu s GPS, čo vymenil v škole za dual-line
korčule, z ktorých už vyrástol.
Objekt bol chránený vysokým betónovým
plotom, no dávno, ešte pred rokmi, ho veľký
r o s o m á k p o d h r a b a l a t o u t o d i e r o u To k o c h o d i l d n u
a von. Dokonca pred jamou zasadil krík, ktorý
vytrhol obďaleč, aby bol otvor menej nápadný.
Najbližšia z nezastrešených prízemných
budov bola plná miestností, z ktorých mali byť
k e d y s i k a n c e l á r i e . Ta m , v j e d n e j z n i c h , p o z v o ľ n a
v z n i k o l Wa r d o v d o m o v. Z o p á r v a n k ú š o v, m a t r a c
zo skládky nábytku a jedna stará deka z domu.
Chlapec za ním nikdy nezabudol prísť a priniesť
mu nejaké jedlo. A tak sa z obyčajného túlavého
š t e ň a ť a s t a l To k o v p e s .
* * *
Litrovú fľašu z ekologického plastskla si
zastrčil do bočnej kapsy dynatexových nohavíc,
no pri chôdzi rýchlo zistil, že mu tam veľmi
zavadzia. Okrem toho bola mokrá od chladnej
vody a dynatex nepríjemne pichal, keď bol vlhký.
Neraz sa pýtal sám seba: Kam mali namierené
moji predkovia, a prečo nakoniec zostali tu,
v tejto pustatine? Z akého dôvodu sa zastavili
a povedali si: „Poďme žiť v polopúšti, kde je zem
úrodná ako mŕtve more, a nosme lacný pichľavý
dynatex.“ Všade bol predsa len sivasto-špinavý
piesok alebo lepkavá žltá hlina.
Vy t i a h o l f ľ a š u z v r e c k a a n i e s o l j u v r u k e .
V batôžku na chrbte schovával zvyšky z obeda
a trocha lacných granúl, ktoré kúpil na trhu,
kým sa otec v družnom rozhovore občerstvoval
čiernym pivom. Nalievala mu ho kyprá kreolka,
madam Siwah. Mala veľký účes, ktorý sa menil
p o d ľ a n á l a d y h a d o v.
Medicínsky klonované kadernícke hady
b o l i ú z k e t v o r y v š e t k ý c h f a r i e b a v z o r o v,
ktoré po vypustení do dlhých vlasov vytvárali
jedinečné preplietané účesy podľa toho, ako
sa práve uhniezdili na spánok. Madam Siwah
sa pestovaným nechtom poškriabala za uchom
a jej účes sa prelial do novej kreácie. Povedala
niečo dvojzmyselné, pretože sa pritom zatvárila
a k o m a č k a , k e ď r o b í p o t r e b u d o p l i e v.
To k o n e m a l r á d k o k e t n é ž e n y. Ta k é , č o
sa už z diaľky ponúkali. Vždy mal strach, že
si taká ženská pred ním zrazu zdvihne sukňu
a ukáže mu ju. On sa bude musieť pozerať
a aj keď bude mať zimomriavky a pocit zhnusenia,
neodtrhne oči do poslednej chvíle, až kým
sa takmer nepovracia.
Už raz videl odhalenú ženu. Bola to
tuláčka, ktorá si to rozdávala v tráve vedľa lavičky
s iným bezdomovcom. Napriek tomu, že bola noc,
pouličné lampy v parku osvetľovali celé miesto
tak, že mu nič neostalo skryté.
Chrochtavé ochkanie ho privítalo už
z d i a ľ k y, n o v š a d e p r í t o m n é s v i e t i a c e t a b u ľ k y :
NECHOĎTE PO TRÁVE!!! mu zabránili obísť
ich.
Snažil sa prejsť čo najrýchlejšie, no
b e z ď á k , k t o r ý b o l n a v r c h u , To k a v p r e d s t i h u
zbadal a s perfektným načasovaním svojho vtáka
z rozškľabenej ženy vytiahol. Tým odhalil niečo,
čo chlapcovi vypálilo do mozgu jazvu v tvare
s t r a š i d e l n e j v a g í n y. P r e f a j č e n ý h l a s a s l o v á ‘
za dvacku je tvoja‘ mu vohnali karmín do tváre,
až takmer vzbĺkol. Jeho nervová sústava to
nevydržala a on sa rozbehol krížom cez trávnik,
čo najrýchlejšie preč. Keď konečne zastavil, cítil
v krku trochu kyseliny a pred očami sa mu robili
b i e l e b o d k y. S a d o l s i n a l a v i č k u a p o č k a l , k ý m
to prejde.
D o o k a m u v l e t e l a m a l á m u š k a a To k o
sa prebral z hlbokého zamyslenia. Zistil, že už
je celkom blízko komplexu, kde býval jeho pes.
Jemný vetrík ho pošteklil na hlave a do nosa mu
Zuzana Droppová - Tokov pes
41
POVIEDKA
nenásilne vliezla vôňa syntetických mazadiel
z d e v ä ť k i l o m e t r o v v z d i a l e n ý c h d o k o v.
* * *
V tú upršanú stredu, keď zmizla malá
Ta r a o d s u s e d o v, s i To k o p r v ý k r á t u v e d o m i l , ž e
z Wa r d a z a č í n a b y ť n a o z a j v e ľ m i v e ľ k ý p e s . B o l
za ním len na chvíľu, skontrolovať, či zvedavé
zvieratko nevbehlo šťastne poštekávajúc do
náruče obyvateľom štvrte a policajtom, ktorí
prehľadávali okolie, pátrajúc po päťročnom
dievčatku. V maličkých mestách sa chýr nesie
veľkou rýchlosťou, no v tomto prípade klebety
neboli nutné. Pani Kentová lietala ulicami
kričiac dcérkine meno. Tón jej hlasu sa zvyšoval,
ako panika narastala. Nakoniec behala až
do vysilenia, aj keď cez slzy nevidela, iba hlasno
plačúc prosila o akúkoľvek pomoc. Svojím
výstupom zaujala veľké množstvo ľudí, ktorí,
ochotní hneď pomôcť, cestou verbovali ďalších
z n á m y c h a j n e z n á m y c h . N a k o n i e c m a l ú Ta r u
hľadal takmer každý. Pani Kentová nebola ani
neurotička, ani hysterka, pracovala na vysokom
poste a mnoho ľudí si ju vážilo. No jej chaotické
správanie, beznádej a zrútenie podnietilo ešte
niečo iné.
V ten deň prišla s dcérkou domov
zo škôlky a poslala ju do svojej izby prezliecť
sa do domáceho oblečenia. Ona zatiaľ krájala
zeleninu a kde-tu pomiešala v hrnci. Keď kládla
teplý obed na stôl, zakričala na dievča, no ono
neprišlo, ani sa neozvalo. Ešte dvakrát na ňu
zavolala, posledný raz už pomerne nervózne.
Nakoniec jej došla trpezlivosť, energicky
sa zvrtla na päte a rázne zamierila k belasým
dverám pomaľovaných anjelmi a ľaliami. Bola
p r e s v e d č e n á , ž e k e ď o t o č í k ľ u č k o u , n á j d e Ta r u
v snovom svete, kam zvuky reality len ťažko
preniknú. Izba však bola prázdna. Znepokojene
prešla celý dom a potom ešte raz. Keď
sa tretíkrát vrátila do izby dieťaťa, všimla si
na bledom koberci pod oknom niekoľko kvapiek
krvi. Nohy sa jej podlomili a ona odrazu
nevidela pred očami nič iné, len správy jedinej
televíznej stanice a fotografie z miest činu, kde
sa našli obete vraha nazývaného médiami Kŕmič.
Za posledných osem mesiacov uniesol z okolitých
mestečiek a dedín deväť detí a zanechal
po sebe len niekoľko červených kvapiek pod
o k n o m . Te l á o b e t í s a v ž d y n a š l i d e ň – d v a p o
únose, väčšinou v okrajových častiach. Boli
zmasakrované na nepoznanie, pretože vrah nimi
kŕmil medveďa, rosomáka, alebo vlka. Miesto,
kam boli deti unášané, ostávalo dosiaľ neznáme.
Koroner so znepokojeným výrazom potvrdil,
že páchateľ obete pred kŕmením nezabil.
Dotrhané mŕtvoly boli na miesto prinesené
takmer bez kvapky krvi v tele. Identifikovali
ich často len podľa zvyškov oblečenia, zubných
z á z n a m o v, č i m a t e r s k ý c h z n a m i e n o k . D e t i m a l i
obžratú tvár a všetky časti, kde je veľa mäsa.
Nakoniec hľadalo dievčatko takmer tisíc
42
ľudí. Niektorí preliezli plot do komplexu, kde
To k o s c h o v á v a l Wa r d a , n o p o c h v í l i s a v r á t i l i .
Nič nenasvedčovalo tomu, že by tam počas
posledných rokov vkročila čo i len noha a oblasť
so zlou povesťou bola príliš veľká a nebezpečná
na prehľadávanie.
Ve č e r p a n i K e n t o v á v h l a v n ý c h s p r á v a c h
so slzami prosila únoscu, aby jej dcérku vrátil.
Ponúkala štedré výkupné otŕčajúc do kamery
fotku dievčatka v žltom pulóvriku, s ružovým
p r í v e s k o m m a č i č k y s k l b k o m . Av š a k n a d r u h ý d e ň
n a š l i z n e t v o r e n é t e l o m a l e j Ta r y p r i v ý p a d o v k e
na Breizhwille. Spoznali ju podľa bielej sandály
s fialkovým vzorom.
* * *
Psíkova búda bolo menšie umelecké dielo.
S k l a d a l a s a z o 1 0 3 r ô z n y c h d r e v e n ý c h k ú s k o v,
k t o r é s a To k o v i p o d a r i l o z o z b i e r a ť . B o l a t o
fuška, veď pravé drevo sa predsa neváľalo len
tak hocikde a posledné nestrážené zakrpatené
lesy existovali až na čiare polárnych oblastí, kde
sa nedalo žiť. V mnohom pripomínali Mars. Sneh
bol špinavý vďaka umelo odvádzanému smogu
a mal sivo-bordovú farbu. Kyslíka bolo málo
a hoci tam teplota v lete vystúpila počas dňa aj
n a p r í j e m n ý c h 5 s t u p ň o v, n e d a l o s a i g n o r o v a ť , ž e
v zime klesala až pod mínus 80.
Búda mala asymetrický tvar a pripomínala
spiaceho medojeda. Pes evidentne driemal
vo vnútri, pretože na okraji čierneho otvoru sa
č r t a l k o n č e k j e h o c h v o s t a . To k o s a o d z a č i a t k u
snažil psa naučiť, aby ho nešiel z diaľky vítať,
ale trpezlivo počkal, kým sa nepriblíži a nezavolá
naňho.
Keď bol od neho asi 40 stôp, potichu
n a Wa r d a z a v o l a l . C h v o s t s a v š a k a n i n e p o h o l .
Zavolal hlasnejšie. Vôbec nič sa nezmenilo.
To k o m p r e b e h l a v l n a n e p o k o j a a v y v o l a l a
v ň o m z i m o m r i a v k y. S p o m a ľ o v a l k r o k , a ž n a k o n i e c
zastal a v tej chvíli ticho zhustlo. Spomenul si,
že sa na hodinách biológie aj krúžku kybernetiky
u č i l i , a k o p s y r e a g u j ú n a o k o l i t é p o d n e t y. V ď a k a
svojej prvej signálnej sústave reagujú primárne
na zvuk a až sekundárne na hlas, či slovo. A tak
nehlasno zapískal.
Posledné
chĺpky
na
konci
chvosta
sa v náznaku pohli, no keď sa lepšie prizrel, bol
t o i b a v i e t o r.
Odrazu pochopil a oči mu mimovoľne
z a l i a l i s l z y. V k r k u s a m u s p r a v i l a h r č a o d
zadržiavaného plaču, pustil na zem všetko, čo
niesol, a podlomene klesol na zem. S výrazom
nekonečnej ľútosti doliezol k búde a trasúcou
r u k o u , c e z m o k r ý z á v o j s ĺ z , p o h l a d k a l Wa r d o v
chvost. Bol to však iba kus rozstrapkaného
povrazu.
Ostrá bolesť v chrbte preťala ďalší vzlyk
a súrila ho prudko dopredu, až celým trupom
p r i s t á l v b ú d e . Vy k r í k o l , o b r a t n e s a z v r t o l , a b y
videl na svojho útočníka, no ten ho šikovne vtlačil
d o v n ú t r a . S k ô r, n e ž s a c h l a p e c s t i h o l s p a m ä t a ť ,
Zuzana Droppová - Tokov pes
POVIEDKA
prekopŕcol sa dozadu a vchod niečo zatarasilo.
V klaustrofobickej panike sa svižne
p r e k r ú t i l a j e d i n o u r u k o u s a z a p r e l d o p r e k á ž k y.
Prsty prekvapene nahmatali teplú kožušinu
a To k o v i s t a č i l a l e n s e k u n d a , a b y p o c h o p i l , ž e
Wa r d s n í m h r á h r u - n e p u s t í m ť a z b ú d y v o n .
Sám ju kedysi vymyslel, keď bol pes ešte šteňa
a on chcel, aby zvieratko zmocnelo. Zvykol
ho napchať so smiechom dovnútra a chrbtom
mu bránil vyliezť. Pes poštekával a drobnými
pazúrikmi
sa snažil prekutrať cez chlapcov
chrbát. Dnes to urobil on jemu.
To k o s a o d ú ľ a v y e š t e r a z r o z p l a k a l
a z a č a l Wa r d a l á s k a v ý m t ó n o m h r e š i ť . Te n m u
l í z a l s l a n ú t v á r a n e c h c e l m u d o v o l i ť v s t a ť . To k o
objal kamaráta rukou okolo krku a vtlačil mu
bozk pod oko. Potom ho nakŕmil, napojil, zahral
sa s ním a keď neskôr ležali pod kovovým
altánkom, počítali koľko neoptér ponad nich
preletelo. Pes mal veľkú hlavu položenú na
To k o v o m b r u c h u a a k n i e k t o r é z o v z d u š n ý c h
p l a v i d i e l h u č a l o s i r é n o u , Wa r d z d v i h o l n o s
k nebu, započúval sa a potom s výrazom
porozumenia zo seba ticho vyrazil tiahle hú.
* * *
K ý m b ý v a l i To k o v i r o d i č i a v p r á c i , h r á v a l
sa vo svojej izbe alebo pozeral telku. No hneď,
ako sa vrátili, zvykol sa len ukázať, aby vedeli,
že existuje a potom sa vytratil z domu. Nerád
počúval otcove opilecké hrešenie a ešte viac
n e n á v i d e l p r e v e n t í v n e b i t k y, k t o r é d o s t á v a l . M a l
pocit, že čím je starší, tým ich pribúda. Matka
sa ho nikdy nezastala, zrejme sa aj ona bála
manželových pästí.
Hlavný program na kanáli 13 prerušili
s p r á v y. O p ä ť z m i z l o n e j a k é d i e ť a . Te n t o r a z t o
b o l 1 4 r o č n ý c h l a p e c z d e d i n y Te n m o r e . K e ď s a
v pravom hornom rohu obrazovky ukázala fotka,
To k o h o s p o z n a l .
C l a r k Ve n e r a c h o d i l t o t e j i s t e j š k o l y
ako on. Niekedy si k nemu prisadol v jedálni,
ale to len v prípade, že už nebolo miesto inde.
Nerozprával sa s ním, no ani mu nerobil zle.
B o l z b o h a t e j r o d i n y, p r e t o ž e d o š k o l y c h o d i l n a
vlastnom vznášadle a mal aj androida.
Moderátorka hovorila, že Clark bol
u n e s e n ý z o z á h r a d y, k a m h o s t a r ý o t e c p o s l a l
pripraviť gril na domácu oslavu. Bol sám sotva
d v e m i n ú t y. O s t a l a p o ň o m l e n m a l á k r v a v á š m u h a
na bielom plote. Nasledovali zábery obyvateľov
Te n m o r u , a k o p o m á h a j ú p o l í c i i h ľ a d a ť c h l a p c a .
„Predpokladá sa, že únosca je mladý muž
mohutného vzrastu s veľkou fyzickou silou.
Výsledky rozboru slín z policajného laboratória
potvrdili, že zviera žerúce obete je vlk.“
To k o v s t a l a v y p o l t e l k u . P a n i k a ľ u d í
každým ďalším uneseným dieťaťom vzrastala.
B u d e m u s i e ť í s ť s k o n t r o l o v a ť Wa r d a , č i j e
v bezpečí.
* * *
44
„Daj sem tú fľašku, lebo ťa zabijem!“
„Ešte som sa nenapil ty hovädo!“
„Ak mi to vypijete, vy svine, tak si ma
neprajte! Dobijem vás ako tohto prašivého psa!
Radšej nájdite tú kudlu, nech ho mám čím odrať!“
Krik, hádka a nadávky troch špinavých vandrákov
sa niesli tichou, spustnutou krajinou a zaujali
p o z o r n é u c h o To k a n a n o č n ý c h p o t u l k á c h .
Chlapec od detstva zle spával, a tak
sa často v noci hrával v okolitej pustatine na
detektíva. Jeho večne unavená matka spala ako
zarezaná, rovnako ako pripitý otec. Nemali ani
tušenia, že ich syn sa niekoľkokrát do týždňa
túla po okolí a plastovou pištoľou zabíja
i m a g i n á r n y c h z l o č i n c o v. K e b y s a t o o t e c
dozvedel, zbil by ho do bezvedomia.
To k o s a v y s o k o u t r á v o u n e č u j n e p r i p l a z i l
k u k r a j u š k a r p y. B l e d ú t v á r m u s č a s t i z a k r ý v a l a
vysoká tráva. Pod bruchom ho tlačil kameň presne
na tom mieste, kam ho dnes dvakrát udrel akýsi
chalan na toaletách, no on sa neposunul, aby
sa šuchotom neprezradil.
Pod zrázom horel smradľavý oheň.
Tr a j a b e z ď á c i n a v l á č i l i n a v e ľ k ú h r o m a d u r ô z n e
odpadky a podpálili ich.
Na troch neopracovaných ražňoch sa nad
dymiacim plameňom pieklo niekoľko chudých
p o t k a n o v, n o h l a v n ý m c h o d o m m a l b y ť z r e j m e
veľký túlavý pes, priviazaný za všetky štyri dolu
hlavou.
V blikotavom ohni ho takmer nebolo
v i d n o , n o To k o h o o k a m ž i t e s p o z n a l a s r d c e
v ňom zamrelo. Ako ho našli? Ako ho chytili?
Wa r d e š t e n e b o l m ŕ t v y, n o p o d j e h o h l a v o u
sa v bledom piesku črtala čierna kaluž krvi. Psík
občas potichu zaskučal a zamykal sa, načo ho
j e d e n z o š p i n a v c o v s i l n o k o p o l d o r e b i e r. Z v i e r a
hlasno zaskučalo a potom pokorne stíchlo.
Chlapcov mozog od strachu a prekvapenia
na chvíľu zastal a potom sa rozbehol na plné
o b r á t k y. Ve d e l , ž e m u m u s í p o m ô c ť , n o n e v e d e l
ako. Od nervozity sa roztriasol a zuby mu
zacvakali tak nahlas, až sa zľakol, že ho začujú.
„ Tu m á š t e n n ô ž , “ p o v e d a l h r b a t ý v a n d r á k
a v natiahnutej ruke podával vysokému parťákovi
v klobúku dlhú vyštrbenú čepeľ.
Psík, akoby tušil, čo príde, tak začal
nešťastne štekať a vyť.
„Drž hubu!“ zreval vysoký a opäť ho
kopol, načo sa tretí tulák, ležiaci v tráve,
chrapľavo rozrehotal a hneď aj rozkašľal, až
sa takmer zadusil.
Muž v klobúku chrchľavo natiahol slinu,
napľul na nôž a utrel ho do kabáta. Potom
sa otočil k zvieraťu.
V t e j c h v í l i To k o b e z p r e m ý š ľ a n i a v y s k o č i l
z trávy a rozbehol sa dolu škarpou.
„Nechajte môjho psa na pokoji!“ zakričal
z plných pľúc, no od malého chlapca to neznelo
p r á v e h r o z i v o . Wa r d z a č u l s v o j h o p á n a a z a č a l
sa z celej sily hádzať, aj keď mu to nebolo nič
platné.
Prekvapení vandráci na chvíľu zmrzli, no
Zuzana Droppová - Tokov pes
POVIEDKA
keď chlapec vyšiel z tmy na svetlo, opovržlivo
sa rozosmiali. Mohutný chlap vyskočil z trávy
ako lasička a po dvoch veľkých skokoch bol pri
To k o v i . N a j p r v d e c k u v y l e p i l t a k é z a u c h o , ž e
mu takmer odletela hlava a keď spadlo na zem,
kľakol mu kolenom na hrudník.
Chlapec cítil, ako mu z ucha tečie krv
a srdce mu v ňom pulzuje sťa o závod. Pokúšal
sa nadýchnuť, no šlo to len ťažko.
„ P u s t i t e . . . m ô j h o . . . p s a . . . v y. . . “ To k o c h c e l
ešte niečo povedať, no došiel mu dych.
„Zavri papuľu ty smrad!“ zreval naňho
útočník zblízka a z úst mu vyletela spŕška
páchnucich slín rovno na tvár dieťaťa. Chlapec
bojoval ďalej a tak ho uzemnil troma silnými
údermi päsťou do oka, čela a nosa.
To k o v i s a z a t m e l o p r e d o č a m i a t e l o m u
ochablo. Bezmocne sledoval, ako vysoký prišiel
k Wa r d o v i , č i ž m o u m u p r i s t ú p i l h l a v u a o d v i a z a l
mu ľavú prednú nohu. Najprv mu ju mocným
pohybom vykĺbil a potom drsne odrezal.
Zviera od strašnej bolesti hlasno zavíjalo
do noci a márne sa snažilo vandráka uhryznúť.
Mláka krvi sa zväčšila.
H r b á č s t r e l i l To k o v i f r č k u d o n o s a , a ž m u
v y s t r e k l i s l z y. „ A č o s t ý m t o k r i p l o m ? A h a , a n i
ten nemá ľavú ruku. Upečieme aj jeho?“ Bezďák
si obzeral chlapca, chechotajúc sa vlastnému
postrehu.
„Nemá ruku, ale má zdravé pľúca,“ povedal
ten, čo podával nôž. „A pečeň tiež,“ uškrnul
sa pod mastnými fúzami, zažltnutými od fajčenia.
„Starý Damián býva blízko. Ak nebude namol,
mohol by operovať.“
Kumpáni
súhlasne
pokývali
hlavou
a z a h u n d r a l i p á r u z n a n l i v ý c h s l o v.
To k o v š e t k o p o č u l , n o s i l y h o o p u s t i l i .
Ešte chvíľu cítil, ako mu nohy zväzujú káblom
a p o t o m s a v š e t k o p r e p a d l o d o č i e r ň a v y.
* * *
Najprv sa mu vrátil sluch, až potom zrak.
Tu l á c i p o t ú ž e n í k r a d n u t ý m c h ľ a s t o m
vyrevúvali akúsi oplzlú pesničku, až z toho uši
boleli.
To k o o t v o r i l o k o . D r u h é r o z o v r i e ť n e š l o .
Bolo spuchnuté a zlepené krvou zmiešanou
s pieskom. Ležal na zemi v pichľavej tráve,
p r i a m o v e d ľ a Wa r d a . Te n h o s l e d o v a l n e h y b n ý m
okom a pomaly dýchal. Keď zbadal, že sa jeho
p á n p r e b r a l , c h c e l z a k r ú t i ť c h v o s t o m , n o To k o
spravil tichulinké pšt, aby sa pes neprezradil.
Wa r d h o p o s l ú c h o l a a n i s a n e p o h o l . O d o v z d a n e
na chlapca hľadel a z otvorenej papule mu nabok
v i s e l j a z y k . To k o s i v š i m o l , ž e m á z u b y o v e ľ a
väčšie než včera, telo akoby zmohutnelo, no
srsť zredla. Odrazu mu jeho tvár pripadala skôr
ľ u d s k á , n e ž p s i a . Tr o c h u s a u s m i a l . P e s s c h o v a l
jazyk a usmial sa tiež. A možno sa mu to len
z a z d a l o . P r a v d o u v š a k b o l o , ž e Wa r d m u r o z u m e l
lepšie, než akýkoľvek človek v jeho živote.
Hoci chlapca bolelo celé telo, pomaly
sa posadil a opatrne sa presunul bližšie
k z v i e r a ť u , a b y b o l č o n a j v i a c v t i e n i . Ta k m e r
sa mu zastavilo srdce, keď sa jeden z vandrákov
otočil, aby ich skontroloval, no jeho oči oslepené
ohňom nezaznamenali, zmenu polohy chlapca.
Stačilo mu, že nezbadal pohyb. Strčil si medzi
vyhnité zuby ručne ušúľanú cigaretu, zapálil si
ju od kusu plastu z pahreby a načal novú pieseň,
ešte sprostejšiu ako tú predtým. Jeho kumpáni
sa s ožranskou vervou pustili do bliakania s ním.
To k o m a l o h n u t ú r u k u o m o t a n ú d r ô t o m
tak, že mu zmodrané prsty trčali rovno pred
t v á r o u . Tr o c h u i c h r o z h ý b a l , a b y s a m u v r á t i l
cit a za pomoci zubov sa horúčkovito pustil
d o r o z m o t á v a n i a u z l o v n a Wa r d o v ý c h n o h á c h .
Hrče boli skúsene dotiahnuté a izolovaný
kábel povoľoval len neochotne. Odrazu sa guča
roztiahla a zadné nohy boli voľné. Psov zadok
cupol do trávy a zviera ostalo visieť na jedinej
prednej labe. Namiesto druhej sa škerila dotrhaná
krvácajúca rana, veľká ako topánka.
Nanešťastie sa šuchot ozval práve medzi
dvomi slohami piesne o radodajnej Fifi, čo to má
rada do análu, a všetci traja žobráci sa pozreli
na miesto, kde mali ležať ich obete. Napriek
opitosti vyskočili pomerne čulo a so zúrivým
rykom a nadávkami sa rozbehli k chlapcovi.
To k o v e d e l , ž e i n á c h v í ľ a u ž n e p r í d e ,
s k o č i l n a r o v n é n o h y, c h y t i l k o n i e c k á b l a , k t o r ý
d e l i l Wa r d a o d s l o b o d y a z c e l e j s i l y p o t i a h o l .
Te n p r a v d e p o d o b n e p o v o l i l , p r e t o ž e m u o s t a l
v poviazanej ruke a jeho telo sa zrútilo na zem.
Hlava mu tresla o kameň a kým omdlel, stihol
t í š k o p o v e d a ť : „ Wa r d , u t e k a j . “
* * *
Tma. Neotvorím oči. Nedá sa.
Bolesť. Všade bolesť.
Žijem. Našli ma.
Niekto ma nesie na rukách a rýchlo beží.
Musí mať veľkú silu.
Žijem.
Našli ma.
* * *
K e ď s a To k o p r e b r a l , h l a v a m u t r e š ť a l a , t e l o
ho neznesiteľne bolelo, obe oči mal zlepené a ruku
mal studenú ako ľad. Pohol prstami a uvedomil
si, že ju má ponorenú vo vode. Pomaly sa k nej
p r i t i a h o l a d l h o h l t a v o p i l . Vo d a c h u t i l a t r o c h u
kovovo. Potom do nej ponoril tvár a prstami si
v y m y l z o č í š p i n u , h n i s a z a s c h n u t ú k r v. N a k o n i e c
sa mu ich podarilo trochu otvoriť. Poobzeral sa
rozostreným pohľadom okolo seba a zbadal, že je
v o Wa r d o v o m z a k á z a n o m k o m p l e x e . S e d e l m o k r ý
veľa velikánskej kaluže a premýšľal, ako sa tam
dostal. Ruku a nohy už nemal spútané a pod jeho
Zuzana Droppová - Tokov pes
45
POVIEDKA
telom bol rozprestretý špinavý zelený kabát.
To k o s a p o s t a v i l a z a č u d o v a n i e k a b á t
nadvihol. Z vnútornej strany bol celý od krvi.
Vy ľ a k a n e v e c p u s t i l , k e ď z r a z u z v r e c k a n i e č o
vypadlo a zaštrngalo o štrk. Chlapec sa k veci
zvedavo zohol a zdvihol k očiam veľký vyštrbený
nôž. Vtom ho premohli nahromadené emócie,
sadol si na zem a nahlas sa rozplakal. Slzy mu
trochu prečistili videnie a keď sa upokojil,
z b a d a l , ž e j e l e n p á r s t o v i e k m e t r o v o d Wa r d o v e j
b ú d y. S v o j h o p s a n i k d e n e v i d e l .
Nôž vopchal naspäť do vrecka kabáta
a ť a h a j ú c h o z a r u k á v, v y b r a l s a z n á m y m s m e r o m .
Nohy ho boleli, akoby niesol na chrbte balvan a
cesta mu trvala snáď večnosť. Unavene preliezol
o t v o r o m Wa r d o v e j b ú d y, s c h ú l i l s a n a m a t r a c o c h ,
prikryl sa dekou a chcel si pospať. No spánok
neprichádzal. Cítil len bolesť.
Zamrvil sa, aby zmenil polohu, keď pod
kýpťom ľavej ruky zacítil chlad. Nahmatal
niečo kovové a za pretrhnutý pletený povrázok
vytiahol prívesok s ružovou mačičkou s klbkom.
Nechápavo sa na vec zamračil a odhrnul matrac
nabok. Začal postupne vyberať rôzne detské
t o p á n k y, h o d i n k y, s p o n k y d o v l a s o v, p l y š o v é
hračky – všetky trochu zakrvavené. Chuť
na spánok ho celkom prešla. Pocítil znepokojenie
a strach, pretože všetko pochopil. Nechcelo
sa mu veriť, že slávny vrah Kŕmič je v skutočnosti
jeho najlepší a jediný priateľ. Posadil sa oproti
otvoru v búde a chrbtom sa oprel o zadnú stenu.
Chatrná stavba zavŕzgala. V ruke zovrel červenú
papučku, akoby sa za ňu chcel skryť.
Wa r d n i e j e o b y č a j n ý p e s . Z a b i j e a z o ž e r i e
aj jeho? Prečo by to robil?
Vtom sa popred búdu mihlo niečo veľké
a r ý c h l e . To k o m t r h l o , n o v z á p ä t í c e l k o m s t u h o l .
S vytreštenými očami hypnotizoval priestor
pred sebou, keď začul tichý zvuk známych nôh
v p i e s k u . Wa r d v o p c h a l d o b ú d y v e ľ k ú h l a v u a t í š k o
zakňučal. Srsť mal zlepenú zaschnutou krvou,
akoby sa v nej bol vykúpal. Chlapec s otvorenými
ústami pozeral na ľavú prednú labu, ktorú mu včera
odrezal špinavec v zelenom kabáte, no ona mu cez
n o c d o r á s t l a . Wa r d r o z h o d n e n i e j e o b y č a j n ý p e s .
Ve ľ k é z v i e r a p o m a l y v l i e z l o k c h l a p c o v i
do búdy a ľahlo si. Vlhkým jazykom mu oblizlo
tvár a potom si položilo hlavu na jeho stehno,
ako to malo vo zvyku.
To k o s i s v o j h o p s í k a p r i t ú l i l a š k r a b k a j ú c
ho na hrudi o chvíľu vyčerpane zaspal.
Jeho spánok bol dlhý a pokojný. Nič mu
n e c h ý b a l o . M a l s v o j h o Wa r d a .
i l u s t ro v a l a Z u z a n a D ro p p o v á
Časopis Jupiter vypisuje súťaže
POVIEDKA ZA 33, BÁSEŇ ZA 33, ILUSTRÁCIA ZA 33
na tému Cesta časom
Podmienky súťaží:
Do súťaže Poviedka sa môžu prihlásiť poviedky v slovenskom jazyku v maximálnom rozsahu 30 normostrán
Do súťaže Báseň sa môžu prihlásiť básne v maximálnom rozsahu 100 veršov
Do súťaže Ilustrácia sa môžu prihlásiť kresby, maľby aj grafiky vytvorené ľubovoľnou technikou
Dielo nesmie byť nikde uverejnená, vrátane internetových stránok
Diela sa do súťaže zasielajú elektronicky na adresu [email protected] s predmetom
Poviedka/Báseň/Ilustrácia za 33, do e-mailu uveďte meno a kontaktnú adresu (ilustráciu posielajte v rozlíšení 200 - 300 dpi)
Zaslaním autor dáva súhlas s uverejnením diela v časopise Jupiter
Uzávierka súťaží je 31. januára 2013, výsledky budú na facebookovej stránke časopisu a spriatelených weboch
vyhlásené do konca fabruára 2013
Víťazi súťaží získavajú hlavnú cenu 33 eur
Tešíme sa na príspevky a prajeme veľa šťastia.
46
Zuzana Droppová - Tokov pes
POVIEDKA
Lukáš Herma
VLKODLAK ZE PSTOVA
Poviedka Istroconu 2012 - 3.miesto
„Prosím, pane, spěchejte,“ řekla jako
už ten den mnohokrát. Se strašnou naléhavostí.
Měla venkovský přízvuk. Protahovala jednotlivé
s l a b i k y. M ů j h l a s p r o t i t o m u j e j í m u p o t o m z n ě l
z c e l a n e m e l o d i c k y. M r š t ě j a k o h a d s e p ř e d e m n o u
prodírala lesem, její lehké kožené boty skoro ani
nezanechávaly stop v namrzlém sněhu, jakoby
byla lesním duchem. Nějakou nadpřirozenou
éterickou bytostí. Zahalená do tmavého pláště
splývala s okolním šerem pomalu přicházející
t m y. D r o b n ý m a r u k a m a s i p ř i d r ž o v a l a n a h l a v ě
š á t e k , k t e r ý j e š t ě v í c e b o ř i l o b r y s l i d s k é p o s t a v y.
A pro mne bylo stále těžší a těžší držet s ní krok.
Lapal jsem po ledově studeném vzduchu.
Klopýtal pod tíhou vybavení. A cesta zdála se být
nekonečnou. Nechápal jsem, jak může se vyznat
v o k o l í , j a k m ů ž e n a l é z t s p r á v n ý s m ě r. P a p r s k y
slunce byly skryté za neprostupnou stromovou
hradbou. Přesto šla sebejistě. A stále stejným
tempem. Sotva jsem se zmohl, abych občas
zkontroloval směr pomocí mosazného kompasu
připevněnému k levému zápěstí. Již tak hluboké
stíny se s ubíhajícím časem stále prodlužovaly
a teplota klesala, okolí ze mne vysávalo pomalu
život. Přicházela noc.
Její vesnice byla obvykle přístupná jen
po řece. Namáhavým pádlováním proti proudu.
Jenže ta byla zamrzlá. Zasněžená dvoumetrovými
závějemi, kterými by bylo ještě těžší se probíjet.
Navíc se stáčela daleko na východ do obrovského
o b l o u k u . Ta k ž e j e d i n á s p r á v n á c e s t a b y l a t a s k r z
les. Namáhavá a nebezpečná.
Věděl jsem, že takhle to dál nejde. Že
se pomalu dostávám na konec svých sil. A stíny
se pořád prodlužovaly…
„ N a c h v í l i z a s t a v, “ k ř i k l j s e m z a d ý c h a n ě
a opřel se o vysoký strom. Pod koženými
rukavicemi jsem cítil drsnou strukturu chladné
k ů r y. N e z k o u m a l j s e m , j e s t l i m n e p o s l e c h l a .
Upustil jsem do sněhu koženou brašnu a několikrát
se zhluboka nadechl. Prokřehlými prsty jsem chvíli
z á p a s i l s k n o f l í k y, n e ž s e m i p o d a ř i l o v y t á h n o u t
skleněnou ampulku až po okraj naplněnou
nachovou tekutinou. Zuby jsem uvolnil korkovou
zátku a dopřál si malý doušek.
Byl hořký.
Av š a k t é m ě ř o k a m ž i t ě j s e m u c í t i l , j a k ú n a v a
z těla pomalu mizí. A nahrazuje ji jakýsi podivný
m a n i a k á l n í s t a v, v e k t e r é m j e č l o v ě k s c h o p e n
ujít celé desítky i stovky kilometrů bez jediné
z a s t á v k y. Te p l o s e m i o p ě t r o z l i l o k o n č e t i n a m i .
Až v tuhle chvíli, kdy jsem pečlivě
uklízel ampulku, jsem si všiml, že se na mě Živa
upřeně dívá. Zelené oči jakoby svítily nějakou
pozapomenutou vnitřní září. Oplatil jsem jí pohled
a gestem nabídl zazátkovanou ampulku. Uskočila
o krok dozadu, jako bych ji popálil. Musel jsem se
usmát. Ubohé zaostalé děvče.
„Musíme jít, pane,“ skoro zašeptala
a já si všiml, jak se jí roztřásly útlé prokřehlé
ruce, kterými si přidržovala plášť. Přikývl jsem.
A znovu si hodil brašnu na záda. Už byla mnohem
lehčí. Všechno bylo mnohem lehčí. Najednou jsem
s ní držel krok zcela snadno, to proto, že mne vedl
l e k t v a r. J i ž j s e m s e s n a d a n i n e b o ř i l d o s n ě h u ,
ochutnal jsem malou část nepřirozna.
Do vesnice jsme dorazili s posledními
paprsky slunečního svitu. Když už noc přebírala
vládu nad světem. Lesem se ozývaly posměšné
zvuky nočních tvorů, kteří nám dávali jasně najevo,
že v něm teď nemáme co dělat. Že nastoupil jejich
čas. Čas vlků a medvědů.
Vy n o ř i l i j s m e s e z l e s a d o z a s n ě ž e n ý c h p o l í
obklopujících malou vesnici, ohraničenou z jedné
strany hlubokým lesem a z druhé zamrzlou řekou.
P s t o v, j m é n o p r o s o t v a d v a c e t , t ř i c e t d ř e v ě n ý c h
domků, nepravidelně roztroušených po okolí.
Jeden kostelík postavený z hrubě opracovaných
kamenných kvádrů. A spousta ohně. Obrovské
v a t r y m e z i d o m y, o z a ř u j í c í c e l é m í s t o a v y t v á ř e j í c í
n a z d e c h c h a t r č í z l o v ě s t n é m i h o t a j í c í s e s t í n y.
Panickou náladu jsem doslova cítil. Užírající
strach měnící se v paranoiu.
B y l j s e m v y č e r p a n ý , p s y c h i c k y i f y z i c k y.
Hrozně hladový.
Náš příchod nemohl zůstat nepovšimnut.
Nechal jsem se od Živy zavést do jediné místní
Lukáš Herma - Vlkodlak ze Pstova
47
POVIEDKA
t a v e r n y. P a k m n e o p u s t i l a a b ě ž e l a s e h n a t n ě k o h o ,
kdo má ve vesnici hlavní slovo. Podnik začal
se plnit jako zázrakem ve chvíli, kdy jsem usedl
k hrubé dřevěné lavici, objednal si něco k jídlu
a domácí pivo v dřevěném korbelu.
Jenže nikdo nemluvil. Kolem mne vytvořil
se spíše jakýsi kruh z vousatých vystrašených
venkovských tváří. Samí muži. Všichni byli
zahalení do plášťů, podobných tomu, který
vlastnila Živa. Někteří z nich pod nimi poněkud
nešikovně skrývali sekery a dlouhé nože. Co když
to byla past? Kdyby chtěli, dokázali by mě zabít.
Žádný ze svých lektvarů bych nestačil vytáhnout
včas. A revolver by na všechny nestačil. Mohli
t o b ý t b l á z n i . K n i h y o t a k o v ý c h v e s n i c í c h p s a l y.
I o tom, jak posléze byly vymazány z povrchu
zemského.
Pozorovali mě, jak jím misku plnou obilné
kaše s trochou uzeného masa. A zapíjel to hustým
domácím pivem. Mezi sebou si šeptali, ale mě
přímo nikdo neoslovil. Což bylo příjemné, musel
jsem doplnit energii po požití lektvaru, i náročném
pochodu. Zkusil jsem se jim alespoň pokynout
korbelem, ale vysloužil jsem si jen další zmatené
p o h l e d y. M o ž n á m ě j e n h o d n o t i l i , č l o v ě k a , k t e r ý
přišel, aby je zbavil přízraku.
Zajímalo by mě, co mohli zjistit. Metr sedmdesát
vysoký, brýle se zlatými obroučkami, šlachovitá
postava, ale se sklony k obezitě. Ani ne třicet let.
Rozhodně žádný dvoumetrový zjizvený zabiják,
kterého byste očekávali pro boj s vlkodlakem.
Ovšem netvářili se tak zklamaně. Nebo alespoň
většina z nich. Spíše s respektem.
Možná kvůli dlouhému revolveru, který
vykukoval z pouzdra na levém boku. Na ten
nahlíželi s vyloženě posvátnou úctou. Pochybuji,
že už někdy podobnou věc viděli. A také už ji
nikdy neuvidí, pokud se sem nebude muset vydat
další jako já. Ovšem všichni věděli, co je to
za zbraň. Z pohádek a vyprávění.
„Pane!“ ozvalo se najednou ode dveří
krčmy a dovnitř vstoupil muž, tak kolem
p a d e s á t k y, k t e r ý n a s e b e z j e v n ě v e l i c e r y c h l e
n a h á z e l s v á t e č n í š a t y, v e k t e r ý c h m u s e l v e n k u
trpět chladem. Prošedivělé vlasy mu ustupovaly
z čela. Tvář pokrytá vráskami a několika jizvami.
Levé oko zakryté koženou páskou, ale pravé mne
pozorovalo neobyčejně bystře.
„Vlado k vašim ctěným službám, stojím
v čele této vesnice, vzácný pane. Děkujeme, že
jste přijel,“ měl stejný přízvuk jako Živa. Mým
uším zněl zvláštně. Ale opravdu příjemně.
„Je to mou povinností,“ odvětil jsem
a ukázal na lavici naproti sobě. „Posaďte se. Dejte
si se mnou pivo. I ty Živo. A chci konečně přesně
slyšet, co se tu vlastně děje. A tentokrát prosím
nic nevynechávejte.“
Dívka vypadala, jakoby se cítila poněkud
nesvá, jako jediná žena v místnosti. Přesto
po krátkém zaváhání poslechla. A spolu s ní
samozřejmě i Vlado. Dostal jsem další pivo.
Nebylo úplně špatné. Mělo příjemnou chuť
a zaplňovalo žaludek. Se silnou chutí sladu.
48
Poněkud nesymetrické.
Z mého zamyšlení nad pěnivým mokem
mě vytrhl až vesnický stařešina, když se nadechl
a začal vyprávět. Pomalu a opatrně, jakoby si
snažil vybavit každičkou maličkost.
„No…poprvé jsme si to všechno nespojili.
Když to celý začalo. Ještě nebyla zima. V lese
j s m e k á c e l i s t r o m y. V ž d y c k y j e p o t o m p ř i p r a v í m e
na jaro, kdy se řeka rozvodní, abychom je mohli
bez potíží splavit do údolí,“ v řeči měl mnoho
pomlk. Co chvíli se zarazil, napil nebo zamyslel.
Zatímco všichni ostatní vesničané přikyvovali.
„Vždycky už tam na nás čekaj baronovi chlapi.
A ten den nám pomáhal i támhle Lechův kluk.
Dušan.“
P o t o m z m l k l . Vy p a d a l o t o , ž e n e v í j a k d á l .
A vesničan, o jehož syna se jednalo, vypadal,
jako když mu někdo připomíná opravdu odpornou
vzpomínku.
„A co se stalo?“ otočil jsem se na Živu,
která sklopila oči. Neodpověděla.
„Našli jsme ho o týden později,“ řekl Vlado.
„Nebo aspoň to, co z něj zbylo. Roztahanýho
po půlce lesa. Mysleli jsme, že to udělal medvěd.
Občas se to stane. Když někdo není dost opatrnej.
Je to tady občas dost o hubu.“
Když tohle dodal, rukou naznačil pohyb
k p á s c e p ř e s o k o j a k o z d ů r a z n ě n í s v ý c h s l o v.
„Kdo přesně ho našel?“ zeptal jsem
se. A vytáhl si z brašny velký sešit vázaný v kůži,
do kterého jsem si začal zapisovat perem vyrobeným
z b ý č í k o s t i p o z n á m k y. P o t ř e b o v a l j s e m s e d o z v ě d ě t
co nejvíc a nepřehlédnout žádnou maličkost.
I tyhle pro mne naprosto běžné věci vyvolaly
u vesničanů další sérii udivených pohledů
a mumlání. Asi jsem právě získal nějaké plusové
b o d y.
„ M ů j b r a t r, “ z a m u m l a l a Ž i v a o d p o v ě ď t a k
p o t i c h u , ž e j s e m j i s k o r o n e z a s l e c h l . To h l e m o ž n á
vysvětlovalo, proč byla během našeho celodenního
běhu lesem tak skoupá na informace.
„ To h o s m e n a š l i m r t v ý h o v o n ě j a k o u
dobu později,“ řekl jeden z vesničanů. Měl tvrdý
pohled, skoro bych řekl až vyzývavý. Nebyla
v něm skoro žádná úcta. „Ale už v tudle dobu
se chovat divně. Mysleli sme si, že ho vzalo, co
se stalo tomu klukovi, ale-„
„Mladen nikoho nezabil!“ vykřikla Živa
vztekle a vypadala, že se chystá na vysokého
muže vrhnout. Ale Vlado ji zadržel. A pokračoval
v příběhu. Naštěstí, protože jsem si nemohl
nevšimnout, že vesničan chce něco vytáhnout
zpoza kabátu.
„Nevíme, co se přesně stalo a nikdo jej
neodsuzuje. Ale všichni jsme to viděli,“ řekl
směrem k dívce. Pak se otočil na mě.
„Mladana jsme našli v hluboké rokli. Byl
ošklivě polámaný. V tu chvíli jsme si mysleli, že
to byla jen nehoda. Často chodil na lov a les je
na podzim zrádný. Možná vypadal trochu zvláštně,
ale který mrtvý člověk tak nevypadá.“
Povzdechl si a ukázal na muže, který
předtím promluvil.
Lukáš Herma - Vlkodlak ze Pstova
POVIEDKA
„Potom zmizela Ljuba, Goranova dcera.
To u ž n a p a d l p r v n í s n í h . N e m ě l a j e š t ě a s i d e v ě t
z i m . Ve č e r n e p ř i š l a d o m ů . R á n o j s m e s e j i v y d a l i
hledat. S ohaři, kteří snadno našli její stopu.
Hluboko v lese, ale vedli nás zpátky do vesnice.
Nejprve jsme si mysleli, že vedou špatně. Ale
táhli nás rovnou k Mladanovu hrobu. Jeho okolí
bylo rozryté. Se stopami zaschlé krve. Když jsme
ho otevřeli, našli jsme v na rakvi stopy drápů.
A uvnitř dvě těla.“
Vlado se znovu zarazil a několikrát
nadechl. Goran vypadal, že nemá daleko k slzám
a s pohledem upřeným na Živu stále svíral cosi pod
kabátem. Než se však mohlo cokoli stát, stařešina
pokračoval.
„Dívka byla znetvořená. Mlad-…něco jí
vyškrábalo obě oči. A na těle zanechalo šílené
r á n y. P o z n a l i j s m e j i j e n p o d l e b a r v y v l a s ů . V š u d e
b y l a k r e v. S t r a š n á s p o u s t a k r v e . M l a d a n o v a
mrtvola vypadala, jako by bylo poznamenané
jen časem. Dokud jsme si nevšimli jeho zubů.
Nebyly normální lidské, ale dlouhé vlčí tesáky
a mezi nimi zbytky masa. Obě dvě těla jsme spálili,
to, co zbylo, hodili do řeky vysekanou dírou
v ledu. A mysleli si, že je už po všem. Dokud před
týdnem nezmizela další holčička, Mona. Potom
jsme poslali přímo pro vás. Nikdo z nás se neumí
postavit takovým silám.“
„ M ů j b r a t r- „
Z a r a z i l j s e m Ž i v u p o s u n k e m r u k y. A d í v a l
se na dvě zažloutlé stránky notesu plné mých
vlastnoručních poznámek. Schnoucí inkoust byl ve
špatném osvětlení taverny jen těžko rozeznatelný.
„Zjistím, co se tu stalo,“ řekl jsem
klidně. „I co se tu děje. A kdo to má na svědomí.
Co Monino tělo? Našlo se?“
„Ne pane,“ ozval se jeden z vesničanů. „Hledali
jsme fakt všude, já sem třeba prolezl jeskyně
ve vokolí. Je to vopravdická záhada, co s ním ten
vlkodlak proved.“
„Kosti jste rozdrtili a smíchali se solí?“
zeptal jsem se znovu. A tentokrát mi nikdo
neodpověděl. Ovšem jejich pohledy stačili k tomu,
abych pochopil, že tak neučinili. A jen opálené
kostry strčili pod led. Možná že ani nepočkali, než
těla dokonale shoří. Třeba je děsil puch pálícího
se hnijícího masa.
Pohledem jsem přejížděl z jedné tváře
na druhou, všichni vesničané můj pohled vydrželi.
Uvnitř jsem se už tak sebejistě necítil. Potřeboval
bych vidět těla. Jenže ta byla spálená. Zvlášť to
Živijina bratra, jestli byl opravdu lykantropem.
Potřeboval bych alespoň kapku jeho krve.
Kdyby byl vlkodlakem, jak ho mohl zabít pád
ze skály? A proč by zabíjel jen děti? Žádná
ze zbraní vesničanů mu nemohla ublížit. Ale na
to, aby to byl nějaký podvod, tu bylo příliš mnoho
lidí. A všichni by museli hrát své party naprosto
dokonale. Strašná spousta otázek.
Málo odpovědí.
Musel jsem se podívat do knih, které jsem si
přinesl s sebou. Ještě jsem vyzpovídal rodiče
zavražděných dětí. Ale nic nového se nedozvěděl.
Nikdo nikdy nic neviděl. Samozřejmě.
O nějaký čas později jsem ležel pod
kožešinami v malé dobře vytopené jizbě. Patřila
k hostinci a prý byla určena pro podobné
n á v š t ě v n í k y, j a k o j s e m j á . L ů ž k o b y l o č i s t é ,
bez vší. Za svitu svíčky jsem si pročítal staré
k n i h y, k t e r é j s e m s s e b o u p ř i n e s l , k d y ž s e o z v a l o
nesmělé zaklepání. Mohla být tak půlnoc. Sáhl
jsem po revolveru, pro jistotu, než jsem uvolnil
závoru. Pokud byla sebemenší možnost, že tu řádí
vlkodlak, musel jsem být připraven.
Byla to Živa. Pokynul jsem jí, ať vstoupí
dál a posadí se na lůžko. Na sobě měla jen prostou
halenu. Vlasy spletené do dvou dlouhých copů.
Až teď jsem konečně mohl odhadnout její věk.
Nebylo jí víc než šestnáct let. Všimla si rozečtené
knihy v kožené vazbě a prohlížela si ji se zcela
zjevnou posvátnou úctou.
„Prozradila vám, že je můj bratr nevinný?
Ž e t o n e m o h l u d ě l a t ? “ z e p t a l a s e t i š e . Ta k t o h l e
b y l t e d y d ů v o d j e j í n á v š t ě v y. Z a v ř e l j s e m d v e ř e
a zavrtěl hlavou.
„Na to bych musel vidět jeho tělo,“ řekl
jsem.
„ Ta k k č e m u p o t o m j s o u ? “ z a š e p t a l a s n a d
poněkud zklamaně.
„ Ř e k l y m y, ž e t o m o h l b ý t o n , “ o d v ě t i l j s e m .
Možná trochu hrubě. „Řekly mi, že by s touhle
kletbou mohl přežít všechno, co se mu stalo. Že
ho mohla donutit spát. Přežít i oheň. Zotavit se.
Že by mohl být pořád někde tam venku. Navždy
uvězněný v nějaké zvrácené podobě a vracet
se jen pro pomstu. Ne, neotáčej se pryč.“
Chytil jsem ji za ruku. A viděl, že se jí
v o č í c h t ř p y t í s l z y.
„Já vím, že to neudělal,“ zašeptala, „nemohl
to udělat. Původně sem vám všechno chtěla říct
ještě na cestě, ale nešlo to. Nedokázala sem to.
Vo n b y l v ž d y c k y m o c h o d n e j . N e j h o d n ě j š í c h l a p
z celý vesnice. Všichni to říkali.“
„Zítra se půjdeme podívat k jeho hrobu.
A na místo, kde zmizely ty děti. Pak budu schopný
povědět víc,“ řekl jsem a jemně jí sevřel dlaň.
Ucukla, jakoby můj dotyk pálil. Snad si až v
tuhle chvíli všimla, že ji držím za ruku. Podívala
se na mě a v očích měla podivné odhodlání. Vstala
z lůžka. Postavila se těsně přede mne.
„Slibte mi, že přesvědčíte ostatní, že to
nebyl on. A já pro vás udělám všechno, co budete
chtít, pokud o mne budete mít zájem, vzácný
pane.“
Bylo mi jasné, jak to myslí. Byla zoufalá.
K r á s n á . Ta k o v ý m t í m j e d n o d u c h ý m v e n k o v s k ý m
způsobem. A zbytek nahrazovalo mládí. V očích
s e j í l e s k l y s l z y. S k o r o m ě v y d ě s i l a t a n á h l á z m ě n a .
Měl jsem několik možností. Mohl jsem jí slíbit
cokoli, jen abych získal její tělo. A potom svůj
slib nedodržet, pokud by se ukázalo, že její bratr
je tam venku a naživu. Jenže to bych riskoval nůž
m e z i ž e b r y.
Nebo jsem ji mohl rovnou odmítnout. Ale
to bych přišel o mnohá potěšení, která její tělo
mohlo nabídnout.
Lukáš Herma - Vlkodlak ze Pstova
49
POVIEDKA
Dokonce, z pozice svého úřadu, mohl jsem
si ji vzít i proti její vůli. A neslibovat nic. Přikázat
jí, aby se mnou ulehla.
Ale možnost, která se mi zamlouvala
ze všech nejvíc, bylo počkat. Poslat ji pryč
s n ě k o l i k a n i c n e ř í k a j í c í m i s l o v y. A k d y b y s e
přeci jen ukázalo, že její bratr nikdy nebyl onou
z r ů d o u , p o t o m j í s l i b p ř i p o m e n o u t . Ta h l e m o ž n o s t
se mi líbila ze všech nejvíc. Proto jsem se podle
ní zařídil, nechal ji odejít, ještě chvíli studoval
knihy a uložil se ke spánku. Zbraň jsem si schoval
pod polštář.
Druhý den, jen krátkou chvíli po východu
zimního slunce, stál jsem se stařešinou Vladem
a dívkou Živou u otevřeného hrobu jejího bratra.
Nedávala ničím najevo, že by si byla vědoma
n a b í d k y, k t e r o u m i p ř e d c h o z í d e n u č i n i l a .
Zpovzdálí nás pozorovalo několik vesničanů. Ale
nikdo se příliš nepřiblížil.
Všude se stále ještě daly najít stopy
zmrzlé krve. Několik jsem si jich odebral, ale
cosi mi říkalo, že bude patřit jen Goranově dceři.
Ale víc…víc jsem prostě vyčíst nedokázal. Vše
se událo před příliš dlouhou dobou. Jen jsem
zamyšleně sledoval hlubokou díru v zemi pod
odvaleným náhrobním kamenem a přemýšlel.
Po kolena zabořený do sněhu, zatímco mě
p r o f u k o v a l s t u d e n ý v í t r. L e s b y l n e d a l e k o .
O z ý v a l y s e z n ě j p o d i v n é a n e d e f i n o v a t e l n é z v u k y.
Byl nepřátelský.
Konečně jsem pochopil, že takhle se nic
dalšího opravdu nedozvím. Už jsme prošli místa,
kde zmizely všechny děti, kde je naposledy spatřili.
Nic. Pusto a prázdno. Všechny důkazy odvál čas
nebo louče vesničanů, snažící se ohněm vymýtit
z l o . A n e c í t i l j s e m h o . J e n z m a t e n é n á z n a k y.
Navíc jsem neobjevil ani stopy
po pohřešované holčičce nebo jejím těle.
A vypadalo to, že i vesničané, včetně jejích
rodičů, se už smířili s faktem, že je mrtvá.
A její tělo najdou nejdříve na jaře, po oblevě.
Protože leží někde hluboko pod sněhem. Ubohá
Mona. Prý jí taky nebylo ještě ani deset let.
Zbývala jediná možnost, jak se alespoň
přiblížit pravdě.
Sáhl jsem do kapsy a vytáhl malou lahvičku
naplněnou sytě zelenou kapalinou. Prohlédl
jsem si ji proti světlu. Nebyla zakalená. Ještě
se nekazila. Naštěstí. Jinak bych se mohl velice
snadno otrávit. I takhle se mi třásly ruce, když
jsem ji otvíral. Pravdivé vidění bylo nebezpečné.
Při jeho požití jsem si zahrával s osudem. Protože
svět byl plný lovců, kteří se doslova rozpadli.
Propadli šílenství, protože s ním neuměli
zacházet. A zbytek života strávili v polstrovaných
p o d z e m n í c h c e l á c h , b o j e m s v n i t ř n í m i d é m o n y.
„Kdybych omdlel, vezměte mě do tepla,“
zašeptal jsem. „Kdybych nechtěl jít, snažte mne.
Neposlouchejte, co říkám. Kdybych se neprobral.
Pošlete pro pomoc.“
Počkal jsem na Vladovo přikývnutí, teprve
potom jsem si dal malý doušek. A i ten mě skoro
srazil na kolena. Téměř okamžitě potom, co
se mi rozlil tělem jako spalující oheň. Zapotácel
j s e m s e a u c í t i l , j a k m ě Ž i v a p o d p í r á . Vi d ě n í s e
měnilo. Svět se kolem začal točit, jak mysl začala
filtrovat vše, co nebylo podstatné. Jen s největším
sebezapřením jsem zapudil potřebu zvracet.
Pokaždé to bylo horší a horší. A ani když jsem to
dělal poprvé, nebylo to nic příjemného. Pomalu ze
mě unikalo teplo. Cítil jsem, jak promrzám. Ale
rozhlédl jsem se kolem sebe úplně novýma očima.
Věděl jsem, že v tu chvíli mám v tváři naprosto
nepřítomný výraz. Napůl jsem čekal, že ode mne
dívka odskočí, stejně jako to udělala včera, když
j s e m p o ž i l l e k t v a r, n a v í c m n o h e m s l a b š í . J e n ž e
to neudělala. Jen se trochu roztřásla. Jako každý,
kdo se setká s mocí, které nemůže rozumět.
Nejprve jsem nic neviděl. Až potom malý
záblesk. Blížil jsem se k němu, stále podpírán
Ž i v o u , a ž m ě s k o r o o s l e p i l . Vy t r h l j s e m s e j í
a padl na kolena. Hrabal ve sněhu holýma rukama,
dokud jsem nenarazil na to, co mě tak zaujalo.
Nebo spíš Pravdivé vidění, než nějakou vědomou
část mé mysli.
B y l a t o p a n e n k a . Vy r o b e n á z l á t k y
a h a d ř í k ů . S d l o u h ý m i v l á s k y. J e d n o d u c h á , a l e
krásná. Stejně jako Živa. Jenže Živa, na rozdíl
o d t é h l e h r a č k y, n e m ě l a o b l i č e j n a m a l o v a n ý k r v í
m a l é h o l č i č k y. P o z d ě j i s i t o o v ě ř í m t e s t e m , a l e
už v tuhle chvíli jsem hluboko uvnitř věděl, že ta
krev kdysi proudila v žilách malé Ljubě. A někdo
s i s t o u k r e s b o u d a l o p r a v d u h o d n ě z á l e ž e t . To
nebyla práce prokletého monstra. Ale člověka.
„Pokud tohle patřilo Goranově dceři,
nezabil ji vlkodlak,“ zašeptal jsem. „Vlkodlaci
j s o u n e m y s l í c í k r v e l a č n é b e s t i e . Ve d e n é p u d e m
svého prokletí. Ale tohle, tohle udělal někdo s
rozmyslem, s vášní a zvrhlým potěšením. Člověk.“
V tu chvíli jsem omdlel. Lektvar nade mnou
převzal moc. A probral se až mnohem později,
úplně zpocený po dlouhých hodinách šílených snů
na svém lůžku. Na čele jsem měl studený obklad.
A první, co jsem spatřil, byla usmívající se Živa.
Byl jsem zase v jizbě, ve které jsem přespal.
„Vlado řekl ostatním, co jsi objevil. Většina lidí
s i n e n í j i s t á , č e m u m á v ě ř i t . S l y š í š j e ? To j s o u
vedle a radí se.“
K m ý m u š í m o p r a v d u d o l é h a l z v u k h á d k y.
Pokusil jsem se posadit na posteli, ale hrozně
se mi motala hlava. Byl jsem ji jistý, že rozeznávám
Goranův hlas. Hodně rozhořčený.
„Musím tam jít,“ řekl jsem. „Než uvěří slovům
nějakého nesouhlasícího hlupáka. Pomoz mi.“
Opatrně jsem se oblékl alespoň do toho
nejnutnějšího. A opírajíc se o křehkou dívku,
vešel do výčepu. Hádka okamžitě ustala. Upřely se
na mě desítky párů očí. Vlado okamžitě vyskočil
z lavice, aby mi pomohl, protože Živa se s mou
vahou vypořádávala jen těžko.
„Gorane, tvou dceru nezabil vlkodlak,“ řekl jsem
s pohledem upřeným na vesničana. „Možná že
žádné z vašich dětí.“
Nevypadal přesvědčeně. Pozoroval mě
se směsicí strachu a hněvu v očích.
„ Ta k k d o t e d y ! “ o z v a l o s e o d j e d n o h o z j e h o
Lukáš Herma - Vlkodlak ze Pstova
51
POVIEDKA
sousedů.
„Někdo z vás. Možná že posedlý zlým
démonem. Nebo zcela vědomě. Ale ne vlkodlak.
Byl dost chytrý na to, aby poslední tělo ukryl
před mým příchodem. Protože věděl, že bych to
z r a n p o z n a l . A j á p ř i j d u n a t o , k d o t o b y l . To
přísahám. A potom, potom ho odevzdám božímu
hněvu, protože si nic jiného nezaslouží. Budu si
vás předvolávat jednoho po druhém. A mně, mně
nemůžete lhát.“
Nechal jsem se odvést zpátky do pokoje.
V lokále bylo naprosté ticho, až po chvíli
se za mými vzdalujícími se zády začal ozývat
naléhavý šepot. S úlevou jsem padl po postele.
Věděl
jsem,
že
musím
vypadat
hrozně.
S hluboko zapadlýma očima a smrtelně bledou
tváří. Třesoucí se jako nějaký alkoholik.
„Děkuji za pomoc, Vlado,“ řekl jsem stařešinovi,
když stanul ve dveřích, odcházeje z místnosti.
Otočil se na mě a ukázal mi tím svou pásku přes
oko.
„Nemáte za co, pane,“ řekl klidně. „Myslím,
že jste je nakonec dokázal přesvědčit.“
Unaveně jsem se sesunul na lůžko.
Věděl jsem, že druhý den už bych měl snad
být použitelný. V horším s podporou nějakého
slabšího lektvaru. Zase jsem to zvládl. Další výlet
s Pravdivým viděním. Živa mi pomohla se uložit.
Vy s v l é c t , p r o t o ž e p r s t y u ž m ě z a s e n e p o s l o u c h a l y.
Alespoň trochu jsem byl schopný přemýšlet.
O tom, že jestli někdo přes noc uteče, znamená to,
že je viník.
Čekal jsem, že potom odejde. Ale místo
toho si přetáhla přes hlavu svou halenu. Objevilo
se pružné mladé tělo. A vklouzla za mnou na lůžko
s p l n i t s v o u č á s t d o h o d y. N e p r o t e s t o v a l j s e m . B y l
jsem unavený a omámený. Ale ne příliš unavený.
A proto jsem ochotně přijal vše, co mi dávala.
I t o h l e j e t o t i ž s o u č á s t ž i v o t a , n e o d m í t a t d a r y,
k d y ž j s o u s e s l á n y.
Nevím, jak pozdě v noci bylo, když jsem
se probral a nahmatal vedle sebe prázdné místo.
Musela odejít, když jsem usnul. Ale ve vzduchu
se stále vznášela její vůně. Převrátil jsem
se na druhý bok, zahrabal se hlouběji do přikrývek
a znovu usnul.
Ale jen díky tomu, když mě později v noci
probudil šramot, věděl jsem, že to není Živa.
Jeden ze stínů byl temnější než ty ostatní, někdo
byl se mnou v místnosti. Cítil jsem, jak se mi ježí
všechny chlupy na zátylku. Cítil jsem ho.
Pomalu jsem sáhl rukou pod polštář pro
r e v o l v e r. N e b y l t a m . S a m o z ř e j m ě . U k l á d a l a m ě
Živa, já byl večer příliš omámený, než abych
se o to zajímal. Asi ještě stále trčel v pouzdru na
mém oblečení. Nebo, ještě lépe, už ho možná měl
ten neznámý, co byl se mnou v místnosti. I když
pochybuji, že by nějaký místní přišel na to, jak
jej použít.
Musel jsem vydržet. Než se ke mně dostane
blíž. Byla tma, tak strašná tma, že jsem ani
nerozeznával, jestli má nějakou zbraň. Byl jsem
hlupák, strašný hlupák. Předpokládal jsem, že ten
52
vrah uprchne. On se místo toho rozhodl mě zabít.
A tím pravdu umlčet. Měl jsem to tušit. Bylo to
logické a já mu to snad ani nemohl mít za zlé.
Na jeho místě bych dost možná jednal stejně.
Neměl jsem předpokládat, že mě ochrání autorita
mého úřadu.
Spíše jsem tušil, než věděl, že je těsně
u mě, když jsem se proti němu z lůžka vymrštil.
Nečekal to. Zaúpěl hlubokým hlasem, přesto jsem
cítil, jak se mi ostrá čepel nože zabodla hluboko
d o s t e h n a . O d k o p l j s e m j e j o d s e b e . Vy u ž i l
momentu překvapení a skutálel se z postele
do míst, kde jsem doufal, že bude můj oděv
a u něj i zbraň.
Skoro jsem vyjekl nadšením, když jsem
nahmatal chladnou pažbu. Jenže to už se útočník
vzpamatoval.
Nestačil
jsem
ani
natáhnout
kohoutek, když se na mě opět vrhl. Byl silnější
než já. Jenže naštěstí postrádal vzdělání v boji.
Jenže ho neomezovala rána na noze.
Nakonec
se
mi
podařilo
natáhnout
kohoutek. Místnost prozářil záblesk vyvolaný
černým střelným prachem. Ozářil útočníka.
Znovu jsem vystřelil. A znovu. Proděravěl jsem
jeho tělo stříbrnými kulkami, dokud se nesložilo
na podlahu. Cítil jsem, jak mi stéká po pravém
s t e h n u k r e v. M o j e k r e v. O p a t r n ě j s e m s e z v e d l .
Z v e n č í j s e m s l y š e l h l a s y. N ě k o h o m u s e l y p r o b u d i t
v ý s t ř e l y.
Opatrně jsem docela na postel. Zapálil
svíčku. Mihotavé světlo prozářilo místnost.
Na podlaze ležel jeden z vesničanů, matně jsem si
vybavil, že už jsem několikrát spatřil jeho tvář.
Poprvé asi v hospodě, když říkal, že prohledával
jeskyně při pátrání po Moně.
Byl mrtvý, vykrvácel z mnoha ran. Provizorně jsem
si zavázal vlastní zranění, ujistil se, že není moc
nebezpečné, zakápl jej hojivým lektvarem. Pálilo
to. Cítil jsem, jak se rána zatahuje. Musel jsem
vykřiknout. Dveře místnosti se rozletěly a vpadlo
do ní několik vesničanů. S vidlemi a sekerami.
Nejdřív jsem si myslel, že se na mě vrhnou.
Když spatřili svého mrtvého souseda na zemi. A já
jsem svíral zbraň, z jejíž hlavně vyšly vražedné
r á n y. M u s e l o t o c e l é p ů s o b i t o p r a v d u p o d i v n ě .
N e p o u š t ě l j s e m z b r a ň , m o h l i b ý t j e h o p o m o c n í k y.
Kdyby mě takhle zabili, vesnice lehne popelem.
Ta k o v á b y l a o c h r a n a m é p o z i c e . P ř e s t o j s e m r a d ě j i
rychle vše vysvětlil.
„ To h l e j e v i n í k , “ p r o c e d i l j s e m s k r z z a ť a t é
z u b y. „ P o k u s i l s e m ě z a b í t , a b y z a k r y l s v ů j
zločin. Prohledejte jeho dům, jestli nenajdete
Monu. Nebo alespoň její tělo. Zkuste hlavně sklep
a p ů d u . P ř i v e ď t e m i s e m Ž i v u . Ry c h l e ! “
Osaměl jsem. A prohledal vesničanovy
k a p s y. N a š e l j s e m n ě k o l i k d l o u h ý c h o c e l o v ý c h
d r á p ů . Ta k ž e b y m ě z a b i l v l k o d l a k . M á s m r t b y
byla dalším důkazem o jeho existence. Nepříjemná
představa. Jenže jsem se ani o chlup nepřiblížil k
vysvětlení toho, proč to vlastně dělal. Rozhodně
byl jen obyčejný člověk, neovládala ho žádná
temná a tajemná síla.
Motiv jsem se dozvěděl až mnohem,
Lukáš Herma - Vlkodlak ze Pstova
POVIEDKA
mnohem později. Když jsme s Vladem našli tělo
u b o h é M o n y. S t a č i l o j e n p r o j í t j e s k y n ě , k t e r é
údajně právě tenhle vesničan slíbil prohledat
o s o b n ě . Ve s k u t e č n o s t i j i t a m z a b i l , s t e j n ě j a k o
všechny ostatní. Jen si nejsem jistý, jestli smrt
Živina bratra byla náhodou, které využil, nebo se
mu dostal na stopu.
Holčička byla pevně svázaná, pokrytá krví
a spermatem. Připomínala ledovou sochu s očima
vytřeštěnými do neznáma. Nevím, jestli dívka
dřív zmrzla nebo podlehla strašnému mučení
a nechci to vědět. Nikdy jsem neviděl nic horšího.
Setkal jsem se s mnoha bestiemi, četl jsem ještě
o mnohem horších, ale žádná nikdy nebyla takhle
bezcitná a krutá.
Musel být nemocný.
Jenže tímhle přeskakuji jinou událost.
Stejně tragickou. Vlkodlakem, který mě měl zabít,
nebyl nikdo jiný, než Živa. I tu jsme našli mrtvou.
M u s e l j i z a b í t , k d y ž o d e š l a z m é j i z b y. M n o h o k r á t
jsem si říkal, že jsem ji měl zadržet. Jenže v tu
chvíli jsem prostě neviděl důvod.
Vy t l o u k l j í v š e c h n y z u b y. Z a k o p a l j e .
A n a p r á z d n á m í s t a v l e p i l v l č í t e s á k y. Z p ů s o b e m ,
k t e r ý j s e m n i k d y p ř e d t í m n e v i d ě l . Vy p a d a l y
zcela přirozeně. Nedivil jsem se, že vesničany
z m á t l y. A j s e m s i j i s t ý , ž e k d y b y j i n a š l i v e d l e
m é p o t r h a n é m r t v o l y, s t a k o v ý m i t e s á k y, m o ž n á
ještě postřelenou stříbrnou kulkou, všichni by
měli jasno.
Na jejím pohřbu jsem se opíral o hůl, abych
příliš nezatěžoval hojící se nohu a přemýšlel,
j e s t l i d o š l a p o k o j e . P ř e s v ě d č i l j s e m v e s n i č a n y, ž e
opravdu neexistuje důvod těla pálit. Jsem si jistý,
že se Živa setkala s bratrem. Hloupá vesnická
husa. Ale přesto mi to tváři stékala osamělá slza.
i l u s t ro v a l a P a v e l K r š e k
ČASOPIS JUPITER
vyhlasuje dlhodobú literárnu súťaž pre nepublikovných autorov
PODMIENKY:
- poviedky s fantastickým ozvláštnením
- v slovenskom jazyku
- od autorov, ktorým doteraz nevyšla knižne žiadna próza
SYSTEM SÚŤAŽE:
- v každom čísle časopisu uverejníme minimálne jednu takúto poviedku
- bude označená logom súťaže
- začiatkom nasledujúceho roka budú čitatelia hlasovať o víťazovi
- ten získa obrázok od našich popredných ilustrátorov
Lukáš Herma - Vlkodlak ze Pstova
53
POVIEDKA
Ingrid Rudavská
LOVCI
Workshop
Nájdený objekt: Jozef Stanke.
Ve k : t r i d s a ť d v a r o k o v.
Stav: ženatý, žena - lovec, deti – ľudia. Dve
sestry - manuálnici, brat - lovec.
Pichnúť injekciu!
Vy k o n a n é .
Dočasná paralýza.
Va š a d e n n á k v ó t a n e b o l a n a p l n e n á .
Do konca pobytu v regióne 01986 Vám zostávajú
dve hodiny a osemnásť minút. Zásoby vzduchu:
83 percent, - oznámi mu robotický hlas.
L o v e c X LV 3 7 h o d í t e l o n a k o p u . L e n č o
sa otočí, počítač ho upozorňuje na ďalší cieľ.
X LV 3 7 i n f r a č e r v e n ý m l ú č o m n a m i e r i n a d i e ť a
pri jeho nohách.
- Vr á ť m i o t c a ! – p r o s í c h l a p e c t i c h ý m
h l á s k o m . P o t v á r i m u s t e k a j ú s l z y.
- Š t e f a n S t a n k e , - a v i z u j e p o č í t a č . - Ve k :
j e d e n á s ť r o k o v.
Deti na Orfete nemajú miesto. Lovec
vystreli a nechá mŕtve dieťa na zemi. Potom
sa vydá opačným smerom. Kráča po čierny piesku
ako po zhorenej púšti. Život na zemi prebýva
len vo vyschnutých kríkoch. Ľudia pred lovcami
a jedovatými plynmi po výbuchu jadrových
a atómových elektrární nenachádzajú úkryt.
X LV 3 7 z a r e a g u j e n a ď a l š i e h l á s e n i e .
Vo p c h á r u k u m e d z i h o l é k o n á r e a s c h m a t n e
človeka, ktorý nemá silu sa brániť. Je dehydrovaný
a vyhladovaný na smrť.
- N á j d e n ý o b j e k t : R ó b e r t S o k o l . Ve k :
š t y r i d s a ť p ä ť r o k o v. S t a v : s l o b o d n ý , j e d e n b r a t
- l o v e c . P i c h n ú ť i n j e k c i u . Vy k o n a n é ! D o č a s n á
paralýza.
M e r a v é t e l o s k o n č í n a v r c h u ľ u d s k e j k o p y.
- Va š a d e n n á k v ó t a n e b o l a n a p l n e n á . D o
konca pobytu v regióne 01986 Vám zostáva
hodina a päťdesiattri minút. Zásoby vzduchu:
82 percent, - prednesie stroj a následne lovca
nasmeruje na nový cieľ.
Lovec vytiahne ženu, čo sa zahrabala pod
zem. Zrazu začuje čudesný zvuk. Obsah injekcie
vyprázdni do ženy a vloží ruku na miesto odkiaľ
54
prichádza neidentifikovateľný tón.
- N á j d e n ý o b j e k t : n e z n á m y. Ve k : n e z n á m y.
S t a v : n e z n á m y. A n a l ý z a !
Pozrie sa na maličký a farebný predmet,
na dotyk mäkký a huňatý. Prevracia ho v rukách.
Nič podobné doposiaľ nevidel. Nakoniec mu
pichne injekciu.
- Va š a d e n n á k v ó t a n e b o l a n a p l n e n á .
Do konca pobytu v regióne 01986 Vám zostáva
päťdesiatpäť minút. Zásoby vzduchu: 78 percent.
Keď sa časový limit vyčerpá, naloží telá
na vozík a vráti sa k modulu.
- Cieľ cesty: vesmírna stanica Orfeta, oznámi sám pre seba, aby si aspoň raz za čas
p r e c v i č i l h l a s i v k y.
Potom zapne automatické riadenie
a poberie sa do laboratória, kde nechal vozík.
Čaká ho transformácia nájdených, zdravších
silnejších na lovcov a slabších na manuálnikov
u r č e n ý c h n a o p r a v u l o v c o v, č i i n ý c h s t r o j o v.
X LV 3 7 p r a c u j e e f e k t í v n e . K e ď v j e d e n d e ň
nedosiahol kvótu, nasledujúci ju presiahol. Tým
sa úspešne drží medzi najlepšími lovcami. Ak
by nenaplnil limit, čakala by ho degradácia na
manuálnika. Niežeby mu na tom záležalo, nič si
neuvedomuje, nepamätá, necíti strach ani radosť,
vykonáva svoj program. Na operačný stôl položí
paralyzovanú ženu a priviaže ju. Röntgen mu
ukáže niekoľko polámaných kostí, ktoré sa ľahko
nahradia funkčnými. Na manuálnika je žena
v norme. Ľudská bytosť kričí a lomcuje sebou ako
m i l i ó n y p r e d ň o u a ž p o k ý m j e j X LV 3 7 n e v p i c h n e
m a l ú d á v k u v z á c n e j l á t k y, k t o r á p o c h á d z a l a
priamo z Centra. Okrem straty vedomia
substancia spôsobuje trvalú stratu pamäti.
- Operácia úspešná. Objekt: manuálnik
9785312456. Nasledovné operácie sa uskutočnia
v Centre.
Lovec
automaticky
presunie
telo
na lôžko a na stôl uloží muža. Prejde ním pocit,
akoby jeho tvár už niekde videl, len si nemôže
spomenúť kde. Priviaže objekt silnejšie ako ženu
pred ním. Chlapi sa vždy vzpierajú viac. Naplní
injekciu fialovou tekutinou. Muž vystrašene
Ingrid Rudavská - Lovci
POVIEDKA
u t e k á z r a k o m p o l a b o r a t ó r i u . X LV 3 7 v i d í č a s t o
v očiach obete strach, ale toto je niečo iné. Opäť
ho prepadne pocit, akoby toho človeka poznal.
Na chvíľu zdvihne zrak a v diaľke zbadá dom.
Slnko mu svieti priamo do očí. Musí si zacloniť
v ý h ľ a d . V š e t k o j e s t a t i c k é a k o o b r a z . Vo v e t r e
cíti dážď. Strhne sa na smiech a obzrie sa za
seba. Brat ho zrazil na zem a smeje sa. Gregor
leží na tráve a smeje sa vedno s bratom.
- Nechajte ma. Čo so mnou chcete urobiť?
– chlap ho prinavráti do súčasnosti.
X LV 3 7 n e s m i e s o b j e k t m i k o m u n i k o v a ť , a j
keď veľakrát chcel. Centrum ho stále monitoruje.
P i c h n e c h l a p o v i i n j e k c i u . Te n o k a m ž i t e z a s p í .
Za niekoľko hodín sa zobudí v Centre. Položí
t e l o v e d ľ a ž e n y. J e d n o u r u k o u z d v i h n e c h l p a t ý
objekt a uloží ho na stôl. Objekt vydávala
rovnaký zvuk ako predtým. V jeho pohľade je
čosi, čo nedokáže opísať. Premeria si muža, ktorý
pred chvíľou ležal na operačnom stole a vzápätí
sa zameria na to neznáme čudo. Odrazu má
j e d e n á s ť r o k o v. S p o l u s b r a t o m n a h á ň a j ú v
záhrade psa. Zaleje ho pocit šťastia.
- Je to pes, - vykríkne od radosti, ale
odrazu sa zľakne. Určite ho v Centre počuli.
- Chyba v systéme, - ohlási sa počítač. –
Likvidácia!
Vtom ucíti nepríjemné pichnutie. V ruke
chlapa, ktorý medzitým vstal z lôžka, zbadá
injekciu. Pozrie sa do bratovej tváre. V mysli
sa mu vynára spomienka za spomienkou. Brat
a on na základnej škole, brat na inej strednej
škole, brat promuje, žení sa, narodí sa mu dcéra,
následne syn, výbuch atómovej elektrárne, spolu
s bratom a jeho rodinou hľadajú úkryt, nemajú
čo jesť, sú dehydrovaní, silný záblesk, brat
sa stratil, lovci, sú v pasci. Premenili ho
na lovca, rovnako ako on premieňa ľudí. Aj on
b o l k e d y s i č l o v e k o m . Vo l a l s a G r e g o r. Z a h ľ a d í
sa bratovi do očí, rovnako ako sa na neho pozeral
pes, ale nič v nich nenájde. Nato všetko zhasne.
i l u s t ro v a l a P e t r a S l o v á k o v á
Workshop
Dnes sa do rubriky dostala poviedka Lovci od autorky
Ingrid Rudavskej. V súťaži Poviedka Istroconu
2012 sa text neumiestnil na popredných priečkach,
ale autorka využila možnosti publikovania ho
v našom časopise. Namiesto Lívie Hlavačkovej
prezentuje svoj pohľad Martin Tomčík a dúfame,
že to bude pre autorku adekvátna náhrada.
Martin Králik:
Výborne napisaný text. Mám rád poviedky, kde nie
je ani slovo navyše. A mám veľmi rád skratku, ktorú
autorka ovláda. Aj obsah je pre mňa zaujímavý, škoda
len trocha predvídateľnej pointy.
Bohumil “Hromovlad” Stožický:
Text nemá zmysel. Odľudštený svet nemá čím zaujať.
Možno sa pokúša šokovať, aby tým nahradil svoju
neschopnosť o niečom vypovedať. Nanešťastie zaostal
za svojou dobou aspoň 40 rokov. Viac ako poviedku
pripomína akýsi technický scenár. Autor nepredviedol
schopnosť zobraziť ani zaujímavú a uveriteľnú
postavu, ani zaujímavé a uveriteľné prostredie. V tejto
podobe nemá zmysel text opravovať, skôr ho napísať
odznova (hlbšie, rozsiahlejšie, logickejšie a hlavne
ľudskejšie) alebo, lepšie, napísať iný text.
Dagmar Mehešová:
Táto poviedka je pokusom o splatter a je to podľa
môjho názoru prvotina tohto autora, ktorý sa zatiaľ
56
len pokúša písať. Je to akýsi apokalyptický splatter,
ale po štylistickej stránke je dejovo trosku nesúrodý.
Aj keď autor sa snaží o invenčné prvky, ako je maličký
huňatý predmet, ktorý pravdepodobne mysli ironicky,
a v tejto poviedke rozohráva utopickú vojnu medzi
vyššou a nižšou civilizáciou. Opis tejto civilizácie
je veľmi invenčný, z lovcov sa stávajú po degradácii
manuálnici, čo som ešte nikdy v sci-fi literatúre
nečítala, je topodla môjho názoru úplne nový pojem.
Martin “Arcey“ Tomčík:
Vôbec mi to nepripomínalo poviedku, pretože tá ma
celkom jasne definovanú štruktúru a isté pravidlá.
Ide skôr o fragment zo sveta, ktorý autorka nemá
sama ucelený a doladený. A ak áno, iba vo vlastných
myšlienkach, ktoré na papieri nevidieť. Motív Lovcov
ako nadradenej rasy je zaujímavý, ale potenciál tohto
nápadu veľmi rýchlo vyprchá. Je síce jasný zámer
tohto diela, ale príliš veľa slov je nevypovedaných
a hoci mám rád keď čitateľ si musí ponamáhať
mozgové bunky, toto prevedenie mi prišlo dosť
chaotické. Hlavný hrdina je príliš neosobný na to, aby
vliezol pod kožu a tak by som autorke radil zamerať
sa na odzvlýštnenie postavy. a pokúsiť sa prehĺbiť
ju. Slabšia štylistika sa dá upraviť viacnásobným
prečítaním, tak aby text nezadrhával a pôsobil plynulo.
Tu pomôže hlavne viac písať.
Workshop
KNIHY
Milošova polička
SLOVO O ANTOLÓGIÁCH
Antológie sú tvory vyskytujúce sa v zákutiach
literatúry spôsobom viacčimenej utajene odhaľovanej
túžby po všetkoobsiahnuteľnosti výberu. Ambiciózne
už podstatou skromnosti byť čím sú prinášajú pôžitok
i pôvab postrachu. Rozkoš a rozpaky. Najmä pre kritika
a historika. Nič sa nečíta ľahšie a nehodnotí ťažšie
než antológia. Súbor textov od rozmanitých autorovautoriek ťažko ak vôbec zjednotiteľný názorom.
Napokon, podstatou tohto spôsobu radenia
textov je pestrosť, rozmanitosť, mnohosť voľby.
Rázcestie alternatív, ak počítame s objektívnou snahou
o pozorné čítanie, prirodzeným spôsobom vedie
k otupovaniu vyhrotenosti názorov. Pokusy o recenzie
antológií z hľadiska ucelenosti literárnokritického
žánra môžu byť úspešné iba ak nadmerným spôsobom
zdôraznia
zaangažovanosť
recenzenta.
Pretože
rôznorodosť príbehov sa vzpiera, ich interpretáciu môže
udržať pokope iba názor vyhranený do predpojatosti
– či už v ohľade kladnom alebo zápornom. Pokus
obsiahnuť antológiu ako celok objektívne končieva
potom pravdaže rozpadom recenzie na menoslov či
glosár postrehov, ktoré sa nie vždy dajú prepojiť.
Antológia textohryzovi-interpretátorovi väčšmi než
priestor na kritiku ponúka materiál na konštatovanie,
evidenciu, zamyslenie, súhrn po odstupe. Tvorená
dnes, no nevyhnutne s ohľadom na širší kontext (času
i priestoru alebo času i priestoru) pre budúcnosť aj
a najmä ako svedectvo a dokument. Vehementným
popieraním seba ako prítomnosti hneď v čase vzniku
sa zo zorného poľa literárnej kritiky automaticky
presúva do optiky literárneho historika. Ukazuje stav
ako súhrn a zovšeobecnenie. Poskytuje prehliadku
typov. Podľa niekoho galériu, podľa iného galerku,
môžbyť, no realita prítomnosti textov ani v rámci
fikcie či fantastiky zatiaľ nedosiahla tak ďaleko, aby
sa obsahom antológií stali projekty túžob editoroveditoriek. Inými slovami, antológie obsahujú to čo
je napísané ako je napísané, pričom jedným z cieľov,
popri čitateľskom zážitku, je poskytnutie informácie
o spôsoboch stvárňovania textov v tej ktorej oblasti či
žánri literatúry.
Ak teda, ako som už uviedol, antológia stáva
sa okamžite pri vzniku objektom a priori historickým,
jej vznik nie je mysliteľný bez povedomia širších
kontúr. Popri pestrosti výber.
Razantnosť gesta
antológie, pravdaže, stúpa so zvyšovaním množstva
alternatív.
Koncipovanie antológie literatúry v jazyku
ktorej číta necelých päť miliónov ľudí, navyše
sústredenej na stále nie väčšinový žáner, je nevyhnutne
spojené s rizikom prekročenia miery možnosti vyberať
k nutnosti rozhodnúť sa.
Projekt antológií vydavateľstva Artis Omnis
venovaný žánrom fantastiky a uskutočňovaný editorom
Martinom Králikom (Farby strachu, 2011, v spolupráci
s Petrom Uličným, zamerané na horor, triler, splater, Čas
hrdinov, 2012, v spolupráci s Alexandrou Pavelkovou,
orientovaný na fantasy, plánovaný tretí zväzok by
mal priniesť diela zo žánra vedeckej fantastiky) delí
od dvojice kníh vydavateľstva Smeny štvrťstoročie
odstupu. Zmenilo sa mnoho, literárne však slovenskej
fantastike veľhory nenarástli. Ponuka stále, s ohľadom
veľkosť slovenského národa pochopiteľne, zďaleka
nenapĺňa dopyt. Ak zatiaľ jestvujúca dvojica knižiek
čestne a verne mapuje tváre slovenskej fantastiky,
budeme ich musieť vnímať aj s hrbolcami, škvrnami,
výmoľmi, preliačinami. Bez pocitu (falošnej)
hrdosti na „malé, ale naše“ môžeme sa obmedziť
na konštatovanie – toto v súčasnosti znamená a je
(intencionálny, mimomainstreamový) slovenský horor
či fantasy. Ak by niekomu náhodou bolo ľúto, že
sa nekoná prehliadka veľdiel rovná čitateľským
zážitkom antológií fantastiky svetovej či anglofónnej,
nech si láskavo uvedomí, že počtom obyvateľov
sa Slovensko vyrovná zhruba jednému zo štátov USA.
Porovnanie s (hypotetickými) antológiami autorov
fantastiky Utahu, Arizony či Nebrasky (antológia štátu
Maine by sa pravdepodobne preorientovala na vydávanie
zobraných spisov Stephena Kinga) by nemuselo byť
zdrvujúce, hoci pohľad smerom do Česka...neprestajne
pripomína prítomnosť rozdielu (nielen kvantitatívnu).
Napriek tomu - v reálnej situácii na trhu bez existencie
a nádeje na existenciu printového periodika venovaného
fantastike s jedným profesionálnym a niekoľkými
pravidelnejšie publikujúcimi autormi-autorkami ťažko
čakať viac. Než zázrak splneného sna o festivale
(hoci aj nedokonalej) rôznosti, ktorým pre mňa ako
interpretátora i čitateľa knižky ostanú. S nádejou
vo veci budúce venujem tvorcom vďaku.
REPETE S MÚMIOU
Aleks Tarn
Ukradnúť Lenina
(sitzrealistická fantázia)
Bratislava, Marenčin PT 2012
preklad: Ján Štrasser
Čo ak sa prebudí Boh a mýtus započne odznova?
Čo ak sa prebudí mýtus a začne odznova
hľadať Boha a vezme si čo má naporúdzi, v rakve,
na obrovskom námestí...
Teraz, o chvíľu, započne sa odvíjať alternatíva
budúcnosti podľa stôp minulosti. Stane sa totiž, že
po rokoch sa stretnú kamoši. Štyria, ako mušketieri.
Všetci s krstnými menami začínajúcimi na V. Keďže
Miloš Ferko - Milošova polička
57
KNIHY
stretávka sa uskutoční v Rusku, nuž nemôže to dopadnúť
inak -ožerú sa, začnú filozofovať o nesmrteľnosti
chrústa a skazenosti súvekého gangsterského (tj.
samozrejme ruského) konzumizmu. Všeličo im príde
ľúto, v rámci nostalgie sa rozhodnú z mauzólea
uniesť múmiu V. I. Lenina. Na jachtu jedného z
nich. Miliardára, oligarchu, pravdaže mafiána. Avšak
pretože v Rusku býva veselé počasie, prepadové
komando jachtu potopí. Lenin ožije – nie v dôsledku
prepadu, ale náhodným stretnutím s podomácky
produkovanou v kurze naučenou mágiou mladej
ctiteľky hnutia gothic, Lakrimózy. Oživený Vladimír
Iľjič vstupuje do extrémistickej strany, strháva masy.
Rozdáva portské, usporiada hry. Obklopený davom
sa z ráčkujúceho krpáňa mení na obra. Spolupracovníkov
čoraz sebaistejšie nazýva menami zosnulých (prípadne
zavraždených) súdruhov: Ježov, Berija, Stalin. Zmene
identít sa nik nevzpiera. Dav vstáva. Zapácha novou
revolúciu. Dejiny sa chystajú na revival. S revom
a krvou. Včerajšok splýva s dneškom. Budúcnosť je
istejšia. Napokon...vyústenie si prečítajte sami.
Zvrátená groteska hodna Ruska a miestami až
sebazničujúcej sebakritiky jeho intelektuálov tvorí
jedno z diel prúdu antiutopickej literatúry, rozšírenej
v rámci Ruska po roku 2000 (opäť) aj v mainstreame
(Deň opričníka Vladimíra Sorokina, diela Olgy
Slavnikovovej, čiastočne tiež Viktor Pelevin).
Autor, Aleks Tarn (1955) je židovského
pôvodu. Od roku 1989 žije (tak ako jeden
zo štyroch priateľov v románe) v Izraeli. Píše po rusky.
Debutoval roku 2003. Odvtedy vytvoril sedemnásť
románov, šesť divadelných hier, poviedky, fejtóny. Bol
nominovaný na ruskú obdobu Bookerovej ceny. Román
o znovuoživení Lenina vydal roku 2008.
Repríza histórie mení sa tu na horor
a či skôr triler. Nech sa páči, vážení zákazníci,
ráčte si vybrať. Čiernym humorom a červeným
súknom sa dajú dláždiť ulice. Dôležitú, ba
priam rozhodujúcu úlohu, zohrajú vajcia vodcu.
Myšlienkovo nič hlboké (veď ani po múmiu nebolo
treba ďaleko chodiť), samozrejme nič objavné ani nové.
Narážky na historické reálie buď pochopíte, alebo nie,
no je to vcelku jedno. Mišmaš. Maž myšou.
Sám autor ale tvrdí, že texty sa usiluje
tvoriť v dvoch plánoch. Pod povrch bulvárneho
čítania o virtualite vzrušujúceho deja, násilia
(a miestami ešte násilnejšieho humoru) ukrýva realitu
– tak, aby sa nedali oddeliť. Cieľom podľa Tarna
je, aby sa kečup stal krvou... podľa možnosti iba
v románoch. Hranice medzi vysokým a nízkym miznú.
Tarn s obľubou prirovnáva svoje diela k súvislému
plynutiu televízneho programu. Záznam divadelného
prestavenia Shakespeara, následne reality šou, sitkom,
prírodopisný seriál, veštenie z kariet na telefón. Ak
teda pritvrdíte pozornosť, v nesúrodosti Tarnových
textov môžete nájsť, čo sa vám len (ne)páči. Povedzme
systém...ba... radšej iba zašepkajme, posolstvo
a myšlienky (našťastie najviac tri. Pozri poslednú vetu
textu.) Konkrétne v románe Ukradnúť Lenina totižto
sa mi pozdalo, že okrem miestami fekálneho humoru
a
viacmenej
zmäteného/zmúteného/zmutovaného
(Pozor!!! Neprehliadnite!!! Len v časopise Jupiter!!!
Využite jedinečnú možnosť!!! V rámci postmoderny
58
a demokracie trhovej ekonomiky si môžete slobodne
zvoliť, ba až priam vybrať, z trojice možností,
svoj prívlastok priamo na mieru... žiaľ bez zľavy
na predplatný kupón) deja, jedná sa predsa napokon
a predovšetkým – o hrôzu z návratu. Nie iba staré
piesne môžu prísť. Ale tiež Ivan Krajíček. Mýtus je
platňa večných otáčok a perpetuum mobile tvorí práve
strach.
Záverečné ponaučenie: Pozor na (scestné)
myšlienky, nostalgiu a v...veď viete...Vladimíra.
SMÄD SMÚTKU
Štefan K uzma
Piaty Západ Slnka
(intímny román o konci sveta, ktorý sa už začal)
Bratislava, TRIO Publishing 2012
Únikmi z reality nestrácame skutočnosť, tú
nemožno stratiť, možno do nej iba vstúpiť. Všetko
je cesta, nečakaj nič prevratné, naďalej bude platiť,
že žiadna situácia nie je skutočnejšia od inej len preto,
že sa to o nej hovorí. (s. 297)
Lukáš, hrdina žijúci všedným životom manžela,
otca, novinára stretne Ženu. Kamila ho zasvätí
do mytéria lásky. Následne mizne. Hrdina – potenciálny
adept románov zásväty, stráca zasväcujúcu, hľadanie
ďalších učiteľov (Hugo) je iba chimérou. Rozchádza
sa s manželkou, po zblížení so synom trpí, pretože
potomok po rozchode s láskou spácha samovraždu.
V opare sebahľadania, keď sa mu v duši rútia svety
nevníma priveľmi kolaps okolia. Hľadá a nachádza
partnerku. Učiteľku mŕtveho syna. Bývalú. Medzičasom
prestali fungovať školy. A vôbec, všeličo sa zmenilo.
Avšak udalosti doliehajú iba zdiaľky, tlmene. Príčina
katastrofy bude načrtnutá akoby mimochodom, tesne
pred záverom textu. Dávno potom, čo hrdinovu novú
lásku zabije v ruinách mesta bývalá žiačka (zrejme
kvôli zlým známkam za školské slohy). Znejasnieva
sa. No napriek útrapám,pôvodne manželkou i okolí
manipulovateľný ak nie slaboch nuž (ne)rozhodne
váhavec, pevnie.
Ohniskom a strediskom knihy, v podstate
jedinou skutočnou postavou je rozprávač. Zvyšok tvoria
v podstate projekcie hľadania mysle. Po mysterióznom
zážitku v úvode strácajúcej nádej na čokoľvek výrazné.
Príbeh sa preto stráca vo forme traktátu – vyznaniaspovede rozprávača. Adresát bude odhalený až
v polovici textu, aby prevzal kormidlo a vyrozprával
príbehy hľadačov šťastia v postapokalyptickom svete.
Druhý rozprávač vystupuje ako svedok,
kronikár a zároveň postava, obdarená schopnosťou
neviditeľnosti a čítania myšlienok. Preto je chvíľu
rozprávačom autorským, potom zasa personálnym.
Tempo sa zrýchľuje, popri citáciách (vydarených)
textov šansónov, poskytujúcich výdatnú miazgu
nostalgie, stávame sa aj svedkami akčných scén. Tak či
onak, odstup od postáv , podobne ako v prvej časti diela,
zabraňuje spoluprežívaniu. Navyše, delenie na výlučné
dobro a výlučné zlo dá sa zniesť iba podmienečne –
s odkazom na prototyp. Pravdaže, evanjelium. V závere
sa línie prepoja, osamelý muž nachádza spoločenstvo.
Miloš Ferko - Milošova polička
KNIHY
Z
hľadiska
žánra
sa
Kuzmovi
darí
kombinovať „román odsväty“ (vysvetlenie viďˇvyššie)
s katastrofickou prózou antiutopického rázu. Pravda,
prechod plynulosťou nenadchne. Avšak vzbudenie nadšenia
zjavne ani nebolo účelom. Stlmeným tónom rozprávania,
stišovaním zvukov doliehajúcich zvonka a znejasňovaním
kontúr (postáv i prostredia) sa autorovi v prvej časti darí
vystihnúť nebezpečie choroby dneška – ľahostajnosti
navodením atmosféry zmieneného pocitu natoľko dôsledne
a presvedčivo – že sa nám stáva miestami... ľahostajným
samotný text... Napokon, autor zrejme riskuje vedome, veď
rozpráva sa iba jednému – aj to viacmenej chimérickému,
poslucháčovi – viacmenej onikiaľ donikam.
Kuzmov opus nesporne zaváži sumou pregnantne
sformulovaných maxím. Prináša miesta nevtieravej
poetickosti. Akokoľvek zámerom diela vysvetliteľné, manká
autora ako epika (napr. zmienený spôsob charakterizácie
postáv a.pod.) sú viditeľné a nedajú sa odškriepiť.
Skôr než na čítanie ako plynulosť je text
vhodný na pretŕhavý proces premýšľania, lebo ako
taký aj sám osebe sa prerušuje, zadržiava dych, obzerá
sa, zadŕha, predvádza rozpaky, zámlky, neobratnosť,
presilu pátosu, slovom hľadanie aj za cenu zviditeľnenia
nedokonalosti. Antiakčný román presýtený smútkom
a múdrosťou. Dielo príliš poctivé na príbeh ako fikciu,
azda ak posolstvo (pravdaže aj s príchuťou premúdrelosti
pseudofilozofovania), ktoré možno vôbec mnohí
nechcú a odmietnu, takže – tak ako je to už posolstvám
aj súdené – zostane môžbyť nie veľmi povšimnutým,
čo stane sa, ak a pretože ony potenciu odmietnutia
vlastnej výnimočnosti predpokladajú vopred, napĺňajúc
ju spôsobom stvárnenia .
Mimochodom, knihu som dočítal presne pri západe
slnka.
Miloš Ferko
Knižná starinka
Všetko
je
všade,
vzdialenosť
stáva
sa okamihom.
Životopis Antoniho Langeho nájdete v poľštine
a angličtine na wikipédii, v slovenčine v rámci doslovu
knižky (pod názvom V iných dimenziách, autorom textu
je prekladateľ Tomáš Horváth). Nebudem zbytočne
opakovať, iba na úvod predstavím „persónu“. Básnik,
dramatik, prekladateľ, polyglot, narodil sa roku 1861,
zomrel o 68 rokov neskôr. Patril k predstaviteľom hnutia
Mladé Poľsko. Symbolisti a dekadenti v rámci „revolty“
voči umeniu otcov odmietali realizmus ako úzkoprso
iba realitu napodobňujúci a logický, nadvládou rozumu
negujúci iné možné zdroje vnímania.
Príklon k fantastike bol v rámci tejto generácie
pochopiteľný. Kazimierz -Przerwa-Tetmajer v románe
Legenda Tatier oživuje (poľským spôsobom, pre poľských
čitateľov) jánošíkovský mýtus, Stefan Grabiňski píše
hororovo ladené poviedky (slovenský výber „poľského
Lovecrafta“ aj s doslovom vyšiel pod názvom Šialená
záhrada pred rokom v preklade Tomáša Horvátha), ďalší
z Langeho vrstovníkov Jerzy Žulawski napíše trilógiu
pnú zvíchrených citov a psychoponorov, odohrávajúcu
sa na Mesiaci, móde fantastiky neodolá ani predstaviteľ
klasického realizmu, autor epopeje Sedliaci, Wladyslav
Reymont si v tejto atmosfére ako bokovku „strihne“
románovú novelu Vampír (v slovenčine opäť k dispozícii
vďaka Tomášovi Horváthovi).
Nuž a Lange... Prekladal Wellsa, Poa, Baudelaira
a E. T. A. Hoffmanna (majstra nemeckej romantickej
fantastiky), tiež Meyrinkovho Golema, zaoberal sa
teóriami Freuda a Einsteina.
Na predsádke knižky máte možnosť vidieť
portrét (pravdepodobne vytvorený uhľom, podpísaný
šifrou autora, čiže pokus o autoportrét) muža
s vysokým čelom pod tmavými, spola kučeravými,
spola
rozstrapatenými
vlasmi.
Briadka
úzka,
takpovediac kozia, s neurčitou hustotou a sklonom
k siveniu. Možno časť jej jestvovania môžeme prisúdiť
tieňu pod zahroteným nosom. Viazanka vyskytuje sa v
stave mierne uvoľnenom. Farba, v dôsledku materiálu
zobrazovania, žiaľ, neznáma. Podobne u kabáta
a na sfarbenie očí by sme pravdepodobne nedovideli
ani pri použití palety maliara – kvôli hrubánskym
sklám okuliarov, z pravej strany upevnených pre istotu
retiazkou, ktorážeto na strane ľavej chýba. Preto sa
ľavé sklo viditeľne zosúva, presnejšie povedané,
okuliare vykazujú znaky krivosti. No nezdá sa, že by
to vlastníkovi prekážalo. Tvári sa sústredene. Premýšľa.
Alebo sníva?
V každom prípade vyzerá ako prototyp...
prinajmenšom mierne čudného intelektuála začiatku
dvadsiateho storočia – tak ako ho poznáme napríklad
z Vernových románov. Ibaže, zdá sa, že Lange jestvoval
aj v realite... Tvrdia zdroje. Nevedno celkom presne,
pretože stať sa môže aj to, že sa nič nestane. No písmenká
jestvujú.
Pôvodina zbierky vyšla v prvom vydaní roku
1912, teda dva roky pred prvou svetovou vojnou,
na sklonku čias, ktoré netušili, že raz budú, veľmi staré,
symbolizovať idylu a usporiadanosť. Čítanie hodilo
by sa k hojdaciemu kreslu s trúbovému gramofónu.
Kratšie poviedky na jednu pieseň, dlhšie by bolo treba
fázovať na sekvencie, prípadne zrýchliť, tak, že by sa
nedalo rozoznať, čo čítame. Ale rozumieť možno áno.
Veď myšlienka je rýchlejšia než svetlo – akurát by
sme nevedeli, čo sme pochopili... Nezabúdajme, že na
trúbových gramofónoch sa nedali prehrávať dlhohrajúce
platne...
Tak či onak, pokúsme sa o návrat do čias,
kedy fantastika nebola predovšetkým oddychovou
Miloš Ferko - Stratená kniha
59
KNIHY
literatúrou, ale pokusom o presah smerom do riešenia
problémov zmenou fungovania istých parametrov. Áno,
presne podľa Ondřeja Neffa. Niečo je inak. Halleyova
kométa (Kométa) spôsobí, že časový úsek na prelome
devätnásteho a dvadsiateho storočia sa zopakuje ako
pohyb kyvadla, presmerovanie morských prúdov mení
Európu na ľadovú pustatinu skúmanú vedcom zo slnkom
prežiarenej, pomarančovníkových plantáží plnej Sibíri
(Memorandum doktora Čang-Fu-Liho), omladená
starena sa stane objektom vášnivej lásky (Babička,
sledujeme tu iný pohľad na tému večnej mladosti
známy z Čapkovej Veci Makropulos) čas sveta pod
mikroskopom beží omnoho rýchlejšie než náš, takže
v priebehu minút sa dá zhliadnuť evolučný proces
(Vládca času). Čas, priestor, relativita, hypnóza, inak
ak vôbec nejako stanovované hranice vedy a mystiky,
vedy a výmyslu, možno aj podobne ako povedzme
u Meyrinka. Viac a podrobnejšie priblíži napokon v už
zmienenom doslove Tomáš Horváth. My však čítajme.
A vychutnávajme si radosť z myslenia, cez kľučky deja
zbežne nahodeného smerujúceho k pointe. Zakaždým
cítite, že jedná sa omnoho viac než o príbeh. Ide
o pokus s vnímaním v širšom zmysle slova. Ohmatávajú
sa hranice myslenia, cítenia, predstavovania si kam
až dá sa dosiahnuť a odkiaľ (ne)vrátiť späť. Zažijeme
napríklad cestu do hlbín duše dojčaťa uvedeného
do hypnózy (Experiment), na Mickiewicza, Gottfrieda
Bürgera a staré balady odkazujúci návrat prízraku
vojaka z rusko-japonskej vojny k milej (Lenora, len
pripomeniem, Lenora je nielen názov hlavnej hrdinky
Langeho poviedky, ale i protagonistky Bürgerom
spracovanej ľudovej balady) či popis sna (Sen),
v ktorom korektor novín stretáva sochy navzájom si
odtínajúce hlavy a všetky svoje bývalé lásky – nahé,
v pitevni. Vízia končí pripomenutím krymskej továrne
na výrobu cigariet s čudesným názvom Maraksudi.
Po prebudení si korektor spomenie, že v článku
o arabských autoroch omylom zmenil tvar mena Masudí
na Maraksudí. Omyl, našťastie, včas opraví...
Prekladateľ
ponúka
čitateľovi
zbierku
s pôvodným titulom V štvrtom rozmere s názvom
zmeneným na Vládca času podľa jednej z poviedok.
Zmena podľa mňa zbytočná, navyše samotný Tomáš
Horváth uvádza, že autor titulom naznačoval presah
za sféru priameho spoznateľna reality, potýkanie sa
s hranicou (pozri doslov, s. 156). Prípadný komerčný
efekt a cveng zostal mojej necitlivosti voči reklame,
žiaľ, ukrytý. Ale späť, držme sa knihy.
Meyrinkovsky ladený sklon k okultizmu
sa u Antoniho Langeho prelína so zábleskmi poínt
– avšak karty možnostiam detektívky prevracia
fantastika. Rozprávač už spomenutej poviedky Kométa
prostredníctvom zakopania skrinky s medailónom
počas výchylky času spôsobenej nárazom kométy
sleduje sám seba. Chce dokázať, že nastala zmena, že
sa stalo, čo stať nemohlo, že sa stalo, čo sa nestalo –
v rámci „normálneho“ vnímania zvnútra nespoznateľne.
Logicky, nedarí sa, hrdina zabúda, podľahne opakovaniu
osudu, ostáva iba medailón. Ako corpus delicti –
absurdity. Ak sa totiž čas uzavrel, hrdina mohol
vedomie o zmene získať iba zásahom vonka, tj. iba
vtedy, keby sme uznali, že sa dá za realitu a z reality
vyjsť a popreli ju ako jedine možnú. Lange teda pracuje
60
s hypotézou mnohosti svetov v zrkadlení ktorých ale
miznú rozdiely medzi fikciou a realitou. Výchylka
v čase je totiž možná ako spoznateľná iba ak to čo sa stalo
sa mohlo aj nestať, čiže ak sa nevyhnutnosť jednosveta
zmenila na hypotézu viacerých možností, ergo, jednota
reality ustúpila svetu modelov.
V príbehu pod názvom Nový byt si môžeme
prečítať:
Svet nie je len jeden, ale sú ich tisíce a človek vlastne
žije v rôznych svetoch zároveň, no obmedziť sa musí
iba na jeden, aby naplnil svoj údel...Nuž a tvoje oko sa
teraz posunulo o pár stupňov a uzrel si svet trošku inak,
než ako sa ti obvykle javí, no vo svojej podstate je ešte
inakší než teraz a my vyzeráme ešte odlišnejšie (s. 151).
Znalci iste zachytili cestičku k obrazom
odhaľovania odhalení iluzórnosti ďalších a ďalších
vrstiev ilúzie v próze Futurologický kongres Stanislawa
Lema a azda aj inde. No radšej späť od pokušenia
súvislostí a nafukovania dôsledkov - napokon,
v poviedke Kométa sa čas vráti do medzí, kyvadlo
ukončí pohyb a všetko je opäť v poriadku. Nič sa nestalo.
Žiaden rébus ani tajomstvo, iba hračka. Premet ako
v známej poviedke Ambrosa Bierca, keď hrdina kvôli
kotúľu spravenému na precvičenie nôh beží tam a zasa
späť, aby sa namiesto záchrany priateľa vyprosením
milosti preň dočkal jeho popravy. Naozajstný rébus
si môžu čitatelia vychutnať v Langeho rovnomennej
poviedke, kde hrdina v takejto podobe napíše ľúbostné
vyznanie. Textobraz je založený na neobmedzene
voľnom prechode medzi hranicami slov, jazykov,
významov (doslovných i prenesených) a tiež slova
s obrazom... takže majster Da Vinci s kódom i Brownom
sa môžu schovať. Doprajme si malú ukážku.
Prvé slová rozlúšteného textu znejú: AK
MILOSRDNÁ, v poľštine JEŽELI LITOSCIWA
(prekladateľ tu MUSEL vsunúť na vysvetlenie aj text v
originále). Šifra lúštiteľovi prináša obraz dvoch ježov
(ježe) , ženy s hadím chvostom (diablica Lilit), nasleduje
obrázok osi kolesa (os), písmenko c (c), obrázok
vŕby (poľsky iwa) - ako dopadne takýmto spôsobom
nadväzovaný vzťah, si prečítajte sami (celá poviedka na
s. 127-144, zobrazenie rébusu pre menej trpezlivých na
s. 136). Tak či onak práve princíp prestupnosti zdanlivo
nesúmerateľného v texte i svete bol pre Langeho jedným
z hlavných lákadiel fantastiky.
Skôr než maľovanie súvislostí svetov (ktoré ako logicky
jednotné nevyhnutne museli musia a budú sa musieť
podobať s výnimkou nepodstatných detailov našim)
ho zaujal princíp nazerania za a medzi. Pokusy často
zničujúce pre dej pravdaže ponechali miesto „len“
poviedkam.
Napokon, Langeho prózu Vládca času, ktorá sa,
ako už vieme, stala v slovenskom vydaní titulnou, vybral
do zámerom doposiaľ neprekonanej dvojzväzkovej
antológie najstaršej poľskej fantastiky (Polska nowela
fantastyczna, prvé vydanie 1953, druhé 1976), aj majster
surealistickej poézie Julian Tuwim. Ľahko dostupné
knižky mohol (a nemusel) čítať Lem – pred napísaním
Futurologického kongresu.
Sme teda blízko vzdialení časopriestorom na dosah.
Všetko je inak.
Miloš Ferko
Miloš Ferko - Stratená kniha
KNIHY
Arceyho knižnica
DIALÓG MEDZI VIEROU A POZNANÍM
Predstavte si príbeh, v ktorom odľahlú
dedinu navštívi vyspelá kultúra z inej dimenzie alebo
zo vzdialeného vesmíru. Znie to príliš otrepane, že?
Prihoďte k tomu temný stredovek okolo roku 1348,
oblasť poverami opradeného Čierneho lesa, výskum
cliológa a fyzičky a dostanete hneď zaujímavejšiu
zmes. Dostanete Eifelheim.
Všetko sa to začína tým, že mesto Oberhochwald
zmizlo z mapy niekedy potom ako sa Európou prehnala
Čierna smrť. Na tom by nebolo nič zvláštne, v tom čase
sa vyľudnili stovky dedín, mestečiek a miest, ale zatiaľ
čo všetky ostatné sa nanovo vybudovali, Oberhochwald
zapadol zemou a prachom. A v oblasti, kde sa nachádzal,
vznikli desivé povery a záhady, objavili sa povesti
o mýtických tvoroch a niektorí hovorili o tom, že
sa tam otvorila brána do pekla.
Príbeh je rozdelený v čase i priestore na dve
samostatné línie. Jednak máme možnosť sledovať
riešenie problému medzi dvomi úplne odlišnými
vednými odbormi, ktorých predstavitelia spolu žijú
v trochu ťažšie zvládnuteľnom zväzku a na druhej
strane sledujeme osudy ľudí priamo z miesta činu. Tu
stojí kresťanská stredoveká spoločnosť proti vyspelej
mimozemskej kultúre.
Hlavným hrdinom je pastor Dietrich, ktorý
sa stará o duchovné statky sedliakov, ale predstavuje
aj pokrokové myšlienky ako bývalý študent parížskej
univerzity. Je voľnomyšlienkar, túži po vedomostiach,
ale opiera sa o vieru v Boha, pretože si z minulosti
nesie so sebou ťažké bremeno hriechu. Práve on
sa stáva prostredníkom medzi dvoma odlišnými
kultúrami a vedie dialóg medzi vierou a vedou.
Mimozemskú civilizáciu predstavuje hŕstka tvorov
pripomínajúcich lúčne kobylky, ktorí na Zemi
stroskotali a predčasne tak ukončili výskumnú misiu.
Tí majú odlišné spoločenské zriadenie (podobné
kastám v Indii, pozn. autora), myslenie, cítenie,
proste sú neporovnateľne iní ako vystrašení, poverami
a náboženskými dogmami spútaní dedinčania. Napriek
tomu práve vďaka kultu spasiteľa, ktorý sa jedného dňa
vráti z nebies, nachádzajú pomaly stratenú rovnováhu
a mnohí z nich sa dajú pokrstiť.
Konflikt balansuje medzi záujmami oboch strán.
Mimozemšťania sa snažia opraviť poškodené plavidlo
a neváhajú preto použiť ani donucovacie prostriedky
v podobe vyspelejších technológií a dedinčania
v predzvesti prichádzajúcej morovej epidémie sa snažia
cudzích návštevníkov zbaviť a čeliť pokániu, ktoré
by ich mohlo zachrániť. Veria totiž, že sú to démoni
z pekla, ktorí skúšajú ich vieru. Ani netušia, že ich
noví susedia nenachádzajú v pozemskej faune a flóre
dôležitú látku, ktorú potrebujú k prežitiu a postupne
hynú od vyčerpania.
Hlavný príbeh sa odvíja zrakom pastora, ktorého
stopy pri pomoci Krenkom, ako ich on príznačne nazval
(krenk v germánčine znamená kobylka) nachádza
cliológ Tom o sedem storočí neskôr v dobových
zvitkoch a záznamoch. Fascinuje ho to, že pravidelná
mriežka osídlenia, ktorá sa dá uplatniť na všetky
osídlené oblasti sveta minulosti i súčasnosti, v prípade
Oberhochwaldu neplatí a na mieste dediny ostáva jedna
veľká čierna diera. Tuší, že sa tam stalo niečo jedinečné
a neopakovateľné, obklopené tajomstvom. Prečo bola
dedina premenovaná na Teufelheim, v nasledujúcich
dobách skomolená na Eifelheim? A ako môže toto všetko
súvisieť s výskumom Tomovej partnerky Sharon, ktorá
bojuje proti novodobej vedeckej inkvizícií a snaží
sa potlačiť dlho zaužívané dogmy? Cestovanie v čase
pomocou dier v iných dimenziách? Absurdné, alebo
nie...?
Šikovne vykreslené postavy posúvajú dielo na
stupienku kvality do výšin – hrdinovia v Eifelheimu
žijú vlastný všedný život akoby naozaj existovali.
Postavy sú uveriteľné, plastické a každá jedna zanechá
v čitateľovi stopu, ktorú si bude ešte dlho pamätať, či
už ide o zaujatého františkána, radodajnú mlynárku,
kastelána, či citlivého, ale zato tvrdo vládnuceho
hradného pána Manfreda.
Autor Michael Flynn je obrovský milovník
histórie a v románe je to poriadne cítiť. Zakomponoval
do diela skutočné udalosti, miesta, postavy, princípy
a vrhá svetlo i na niektoré historické nezrovnalosti.
Skutočný stredovek ožíva každou jednou stránkou
a pohlcuje čitateľa do svojich pazúrov. Napriek tomu
sa nájdu miesta, ktoré ostanú nakoniec nevysvetlené.
Eifelheim i napriek rôznym časovým a priestorovým
líniám sa číta absolútne bez problémov, tempo je
obstojné a ako celok pôsobí kompaktne. Záverečná
pasáž
pôsobí
ako
nedostatočná,
emocionálne
utlmenejšia a možno by chcela byť dopovedaná, je to
ale jediná väčšia chybička, ktorá sa v románe vyskytne.
Originálna zápletka a štýl robia z tohto diela
povinnosť v každej knižnici fantasy nadšenca, no
poteší i náročnejšie založeného čitateľa milujúceho
silné príbehy.
ČIERNOKŇAŽNÍKOV NÁVRAT
Stret dvoch súperiacich kultúr, boje medzi
pohanmi, vôľa bohov, túžba po moci, pomste, bohatstve
a k tomu obľúbení hrdinovia, konajúci nadpozemské
skutky. To, čo sme si želali, je späť. Najnovší román
Zlato Arkony z pera Juraja Červenáka. nám prináša
všetko to, na čo sme od neho zvyknutí, od rúbania hláv
až po viacvrstvové konflikty postáv. V románe, ktorý
mal pôvodne predstavovať úvodnú kapitolu do oveľa
Martin Tomčík - Arceyho knižnica
61
KNIHY
známejšieho boja medzi Frankami a Slovanmi na úsvite
veľkomoravských dejín. Ale ako to už býva, nápad
sa rozrástol do šírky a preto sa vrháme spoločne
so známou dvojicou do ďalšieho veľkolepého
dobrodružstva.
Zlato
Arkony
chronologicky
nadväzuje
na
predchádzajúce
Černokňažníkove
eskapády
a čitateľ je tak vrhnutý do známeho sveta 9. storočia,
v ktorom Európu sužovali rôzne nebezpečenstvá.
Tentoraz sa vydáme na ďaleký sever, až k brehom
Baltu. Najchýrnejší slovanský bojovník spoločne
s verným vlčím spoločníkom bude čeliť rovnocennému
nepriateľovi, elfom. Nie tak úplne, ale bielovlasí démoni
bleskovo strieľajúci šíp za šípom silne pripomínajú
bratov Legolasa, ktorí zablúdili zo Stredozeme
do sveta Slovanov.
Príbeh nás pohlcuje od prvých stránok. Autor
nečaká, kým sa pohodlne usadíme do obľúbenej polohy
a okamžite vrhá čitateľa pred neľútostnú hrozbu.
Hradisko Volgost je napadnuté Bielymi (Červenákov
ekvivalent elfov) a my od prvých stránok držíme palce
jednej z hrdiniek, pre ktorú sa to všetko vlastne začalo.
Pri dočítaní prvej kapitoly si s úľavou vydýchneme,
ale šialené tempo nás stále ženie vpred a kým si
uvedomíme, kto všetko je na scéne, objaví sa známy
vlčí hlas a sme doma.
Do Štetína prichádza Goryvlad v pätách
s Roganom. Pomocou Krvavého ohňa a za prispenia
starej známej Moreny udiera ako blesk a verbuje
armádu. Priviedla ho sem totiž naliehavá prosba
vyslaná od žrecov zo svätyne Arkona na ostrove
Rujana, ktorí musia čeliť dobyvateľom túžiacim po
ich bohatstve. Bez silného vodcu to ale nepôjde a to si
uvedomuje aj Rogan. Scéna, pri ktorej postaví osudom
ťažko skúšaného a zúfalého vládcu Štetína na nohy mi
silno pripomínala príchod Gandalfa na dvor Theodéna
a o to pôsobila veľkolepejšie. Plusom je aj to, že Rogan
i Gorja trpia istým skorumpovaním a zneužitím vlastnej
moci.
Napriek tomu to vyzerá, že bielovlasí démoni
budú nad černokňažníkove sily. Pri záchrane utečenky
z Volgostu prichádza o mocného vládcu záhrobnej
svorky a pomerne dlho sa musí Rogan spoľahnúť
iba na vlastné sily. A aby toho nebolo málo, vydáva
sa spoločne so Štetínčanmi po ďalšie posily cez temné
severské vody, čo znamená, že už aj tak oslabené
prúdenie moci Krvavého ohňa je minimalizované.
Obstojí Rogan v takejto skúške?
Červenák sa po prepracovanejšom cykle
Dobrodružstvá Kornela Báthoryho vracia späť
k obľúbeným postavám, ktoré stáli pri zrode jeho úspechu
a popularity. Napriek tomu, že sme u „roganoviek“ boli
zvyknutí na jednoduchšie zápletky a priamočiarejší dej,
je dobré pozorovať na tomto texte ako autor naďalej
rastie. Dej je skvele vyvážený, zápletka chytí čitateľa
za ruku a už ho nepustí a postavy sú také plastické,
že sa pomaly bojíme aj o toho posledného družníka.
Áno, preháňam, ale chcem iba zdôrazniť fakt, ako
sa autor posunul. Motívy a konanie postáv je
neskutočne uveriteľné a o konflikty najrôznejšieho
druhu nie je núdza. A napriek veľkolepej finálnej
bitke sa stále máme na čo tešiť v druhej časti, pretože
vždy sa môže stať, že sa nájde niekto mocnejší...
Kniha je doplnená o víťaznú poviedku prvého
kola súťaže zo sveta Černokňažníka a jej autorom je
Rastislav Weber, ktorý si požičal Rogana a chopil
sa jedinečnej príležitosti najlepšie ako vedel. Ide
o klasický príbeh ako vytrhnutý z mysle samotného
Červenáka, takmer klišé. Jediným viditeľným rozdielom
je úroveň oboch spisovateľov, kde kvalita na Weberovej
strane pokrivkáva. Poviedka fanúšikov ale istotne poteší.
Martin Tomčík
Strugackij - nekrológ
Pozvánka v čiernom rámčeku
Zomrel Boris Strugackij. Legenda ruskej,
sovietskej, svetovej vedeckej i nevedeckej fantastiky.
Spoločne s už tiež zosnulým starším bratom Arkadijom
napísali niekoľko desiatok románov so vzrušujúcim
dejom a myšlienkovým posolstvom. V časoch
obmedzeného prístupu k anglofónnej fantastike
v kontexte českej a slovenskej literatúry práve
preklady tejto dvojice a Lema reprezentovali žáner.
Na úrovni, ktorú na druhej strane dosiahli iba Philipp
K. Dick a Kurt Vonneguth. Nikoho z početných
počestných poctivých pracovitých poriadkumilovných
poslušných perspektívnych priamočiarych a poväčšine
62
priateľsky prístupných (potľapkaniu pohladeniu
porozumeniu príchylnosti priaznivcov) producentov
príbehov neslobodno pustiť do blízkosti výnimočných
talentov. Ak ste náhodou Strugackých ešte nečítali,
dobehnite zameškané. Odporúčam začať zľahka
Obývaným ostrovom. Napínavá space operka o takmer
nezraniteľnom Pozemšťanovi z budúcnosti, ktorý sa
ocitne na planéte posiatej žiaričmi vzbudzujúcimi
nadšenie voči vládcom. Nielen kvôli tomuto dielku
mali bratia problémy s režimom, avšak text si môžete
vychutnávať bez ohľadu na okolnosti. Mechanizmy
moci a iné podstaty sveta ostávajú napriek kulisám
rovnaké.
Poďme však nazrieť ďalej do tvorivej
Miloš Ferko - Strugackij - nekrológ
KNIHY
kuchyne. Hrdina známy z Obývaného ostrova, Maxim
Kammerer, sa objaví aj v ďalších príbehoch – Chrobák
v mravenisku a Vlny tíšia vietor. Vynikajúca vedecká
fantastika, avšak pre náročnejších. Dej tlmený, text
zložito štrukturovaný, mnoho myšlienok, ponurá
atmosféra zložitej budúcnosti. Ak chcete niečo väčšmi
vzrušujúce potom radšej Stalker. Román o zóne plnej
podivných predmetov zanechaných na zemi návštevou
z vesmíru – možno že aj po obyčajnom posedení
v tráve pri ceste (názov originálu Piknik obočine, čiže
doslovne, Piknik na kraji cesty). Do zóny po artefakty
obdarené netušenými vlastnosťami prenikajú muži
odvážni, drsní zúfalí ušľachtilí a vyprázdnení – prosto
dobrodruhovia, stalkeri. Prinajmenšom jeden nich
však má motiváciu a charakter o ktorom sa oplatí
čítať. Filmová verzia je dôkazom tvorivej geniality
režiséra Tarkovského, takže zhliadnete niečo úplne
iné.
Áno, úplne iné. V porovnaní s Asimovom
či Heinleinom (ale i Balzacom) ma na Strugackých
fascinovalo, fascinuje, bude fascinovať schopnosť
a ochota meniť sa. Tvorivosť s rizikom straty priazne
publika – na ktorú, v dôsledku podmienok totality neboli
priamo finančne odkázaní... Podobne ako Vonneguth,
Dick ale tiež iní naozajstní majstri beletrie od diela
k dielu hľadali iné a nové riešenie stvárnenia reality
a výmyslu. V snahe neopakovať sa. Nenudiť nielen
čitateľov, ale i seba. Popri napínavom Stalkerovi teda
v ich tvorbe nájdeme i psychologicky ladenú románovú
novelu rozoberajúcu problém vzdoru/podriadenia
sa vyššej moci (Miliardu rokov pred koncom sveta),
ale tiež vedeckofantastickú detektívku (Hotel
u zabitého alpinistu). Román Je ťažké byť bohom zasa
zaujme pôsobivým vykreslením pseudostredovekého
prostredia, pritiahne pozornosť bizarnými príhodami
bujarého baróna i napínavou cestou so špionážnou
zápletkou, pričom sa ale zároveň rieši závažný problém
dvojsečnej zbrane ovplyvňovania/neovplyvňovania
civilizácií či systémov. Aktuálny aj dnes vo vzťahu
k tzv. zaostalejším – keď stojí za to položiť si otázku
– čo je to vlastne pomoc? Je vôbec uskutočniteľná,
ak sa s ňou nespája pochopenie druhého? Je vždy
možné pochopiť? V príbehu pod názvom Chlapec
z planéty Giganda bratia ponúkajú príbeh jedinca
vychovaného civilizáciou natoľko odlišnou, že
stretnutia zostáva nevyhnutne minutím sa dvoch
navzájom nespoznateľných entít.
Limity poznaniu ešte výraznejšie kladie
neprehľadný Les v románe Slimáčik na úbočí. Text
tejto prózy sa odvíja v dvoch dejových líniách.
V jednej sledujeme putovanie bytosti z Lesa nám
neznámym prostredím, v druhej život hrdinu v sídle
na okraji Lesa, založenom ľuďmi pôvodne na výskum
neznámeho javu. Odlišnosť presahujúca akékoľvek
chápanie
spôsobuje
bezmocnosť,
produkujúcu
v podstate stratu zmyslu a poslania, ktorá sa v sídle
prejaví vytvorením administratívnej organizácie
zložitejšej a neprehľadnejšej než samotný Les. Jedna
osoba teda blúdi v lese vonku, druhá v lese vnútri.
Nikdy sa nestretnú. Nikdy sa tiež nedozvieme, či Les
vnútri spôsobil vznik lesa administratívy alebo ten bol
už predtým, zvnútra rozožratý stratou zmyslu a práve
on vyprodukoval les ako nádor alogickosti- teda nevie
sa, čo je odraz a o obraz, čo príčin a čo dôsledok.
Jednoducho, čiže veľmi zložito – Kafkov zámok
kombinovaný s Carollovým zrkadlom (bez Alice).
Uff, ak vám tŕpnu zuby, nuž oprávnene. Pre
istotu teda vynechám ponurú antiutópiu o pomalom
konci sveta pod názvom Chromý osud (pôvodne znel
titul Mrzké labute – ako vidíte, samý optimizmus).
Radšej spomeniem voľnú dilógiu Pondelok sa začína
v sobotu a Rozprávka o trojke. Príbeh sa odohráva
medzi vecami Výskumného ústavu čarodejníctva
a kúzelníctva (VÚČAK). Vyskytuje sa v ňom vrátnikupír, ktorý pije iba čaj, kocúr-zásobnica citátov
ruských ľudových rozprávok, drak Gorynyč a najmä
experimentujúci vedci. Autori vydarene balansujú
na hranici vedeckej fantastiky a fantasy. Diela sú
prešpikované odkazmi na ruskú klasiku s fantastickými
motívmi (najmä Gogoľ a Bulgakov) a veľmi veselé,
najmä ak neviete, že by okrem satirky na byrokraciu
a pôvabné príbehy mohlo sa jednať – v druhej časti
aj o alúziu na povestnú trojku aparátu Stalinovej
hrôzovlády (Ježov, Berija, Stalin), ktorá poslala
do gulagov a na smrť kvantá ľudí. Pravdaže... trojka...
to sú i ruské koníky v záprahu na snehu, podkovičky,
smiech, iskry, hviezdičky, rozprávka, romantika,
nádhera architektonických pamiatok ruského severu,
medzi ktoré nesporne patrí Solovecký kláštor, lokalita
neďaleko VÚČAKU, v devätnástom storočí pútnické
miesto, počas stalinizmu internačný tábor, kam
sa chodilo umierať. Nech sa páči, vyberte si.
Boris
Strugackij
pôvodne
vyštudoval
astronómiu, časť detstva (1941-1945) strávil počas
druhej svetovej vojny v Nemcami obliehanom
Leningrade (dnešný Peterburg) za neprestajných
náletov a v hlade, keď jedli sa šváby a potkany
a iné všetko. Prežil vtedy a teraz je mŕtvy. Klamal
by som, keby som tvrdil, že mi je smutno či ľúto.
Nie je. Nepoznal som ho o nič viac než tisícky
iných ľudí, čo dennodenne umierajú. Vďaka
knižkám, ktoré spoločne s bratom napísal, som
sa v osemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia
dostal k vedeckej fantastike, vďaka nim som pri
nej vydržal aj napriek snahe početnej podprodukcie
prekladov deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia
odpudiť moje aj kvalitatívne rastúce nároky. Budem
čítať, budem hľadať ďalej, budem si vo svetoch
bratoch Strugackých (Svety bratov Strugackých sa
nazýva dvojdielna encyklopédia vydaná v Moskve
roku 1999) i mimo nich vymýšľať – verte mi či nie,
tieto výlety sa naozaj oplatia (nie kvôli peniazom).
Mimochodom, heslo venované tvorbe bratov nájdete v
Slovníku ruskej literatúry 11.-20. storočia (Bratislava
2007) pekne medzi zaslúžilými klasikmi mainstreamu
na stranách 417-419.
Miloš Ferko - Strugackij - nekrológ
Miloš Ferko
63
KNIHY
Elektronická knižnica
Predstavujem vám novú rubriku, v ktorej
sa dozviete čo - to o zaujímavých elektronických
knihách na našom trhu. Na jej vznik bolo treba dva
dôvody. Prvý je jasný - elektronický SF časopis by mal
o e-bookoch písať. Druhým je spolupráca, o ktorú sa náš
časopis uchádza so slovenskou pobočkou najstaršieho
existujúceho českého predajcu elektronických kníh
Palmknihy (www.palmknihy.sk) . A práve z ich ponuky
tentoraz (a zrejme aj v ďalších číslach) vyberáme.
Mnoho
čitateľov
sa
(ešte
na
český)
na server mohlo registrovať kvôli akcii, ktorá sa viac
propagovala začiatkom septembra. Iba za registráciu
bolo možné získať dvojicu z piatich kníh - a medzi
nimi sa okrem “Mládí v hajzlu” nachádzal aj prvý
diel série JFK “Pašerák”, napísaný jej tvorcami
Miroslavom Žambochom a Jiřím W. Procházkom.
Keďže tento článok môžu čítať aj ľudia mimo
našej SF komunity, treba im hrdinu prvého českého
skutočne dlhého knižného SF seriálu predstaviť (tí
ostatní ho dúfam dávno poznajú). John Francis Kovář
sa postupne z bývalého kapitána špeciálnych jednotiek
stáva pašerákom, aby nakoniec (spoiler!) skončil v
bezpečnostnej agentúre, ktorá proti pašerákom a iným
živlom na okraji paralelných svetov bojuje. Kniha je
plná akcie, zvratov, no aj typického českého humoru
a dokazuje, že keď sa spoja dvaja výborní spisovatelia,
môže vzniknúť niečo pútavé a životaschopné (dnes má
séria 28 dielov a vychádza aj v poľštine). Elektronické
vydanie má obálku druhého vydania, ktoré uzrelo svetlo
sveta tento rok a graficky oveľa viac zapadá medzi
nové diely série (pri jej začiatku v roku 2005 tvorcovia
samozrejme nemali „páru“, kam sa môže za pár rokov
dostať obsahovo, nie to graficky). Na Palmknihách
ho zoženiete vo štyroch všetkých formátoch, ktoré
podporujú (epub, mobi, PDF a špeciálne PDF pre
čítačky). Samozrejme bez DRM, keďže server ako prvý
u nás začal používať tzv. „sociálne“ DRM – na začiatok
knihy je pekne vložená strana s menom majiteľa. Ak
sa vám kniha páči, dá sa v elektronickej podobe kúpiť
ešte osem ďalších dielov seriálu, najnovší Žambochov
“Na vlastní pěst”, ktorý vraj zásadne mení univerzum,
a antológiu “Svůj Svět Si Musíme Zasloužit”, kde
poviedku o agentovi napísali napríklad Ondřej Neff či
Františka Vrbenská.
K druhej knižke sa tiež dalo dostať cez akciu.
Na Bibliotéke dievčatá v uličkách rozdávali leták,
na ktorom bol akciový kód. Po jeho zadaní
do profilu ste si mohli zadarmo zase stiahnuť dve
knižky z niekoľkých. Medzi nimi aj prvého Rogana,
najznámejšieho a znova aktuálneho hrdinu kníh Juraja
Červenáka. “Začiatok prvej ságy “Vládca vlkov” tu je
pekne v originále od Artis Omnis”, v najnovšej verzii
(kto sleduje Červenákovu tvorbu pravidelne, vie, že
ho pre každé vydanie viac či menej menil - a pre to
64
slovenské najviac). Ak jeho tvorbu nepoznáte a máte
radi slovanskú fantasy, tak toto je povinnosť. Akčný
román, ako má v tomto žánri byť - silný, no nie blbý
hlavný hrdina, tajuplné magické bytosti a temní bohovia.
Aj jeho ostatné dobrodružstvá nájdete na Palmknihách
v slovenčine - a v češtine tucet ďalších Červenákovych
kníh. Rovnako ako predstavovanú knihu pekne
vo všetkých štyroch formátoch.
No a posledný kúsok už je maximálne aktuálne.
Vydavateľstvo Fantázia media vydalo zborník z Ceny
Fantázie rovno aj ako elektronickú knihu. Okrem
dostatočne známych finálových poviedok (počas
hlasovania mali vraj čítanosť 4 až 11 tisíc) obsahuje
”Fantázia 2012” ďalších päť prozaických textov trošku ženskejší výherca ceny pre najlepšiu fantasy
poviedku “Krajina dlhých tieňov” Zuzany Javorovovej,
trochu šialený horor Evy Lalkovičovej “Pavúčie
chodníčky”, držiteľ Ceny Bibliotéky a splatter Jana Ilšu
“Medzi regálmi”, čo je najnovší výherca ceny Bélla.
Intel dal cenu za najlepšiu sci-fi zaujímavej klasickej
vedecko-fantastickej poviedke
“Monochromázia”
Ruženy Srnkovej a všetko dopĺňa Lucia Lackovičová
s príjemnou anekdotkou o strašidelnom dome “Dobré
je to”. Úvod Ivana Aľakšu síce začína o prestávaní
v najlepšom, no na konci knihy vydavateľstvo
vyhlasuje ďalší ročník súťaže, čiže báť sa o ňu netreba.
Zaujímavé je aj zhrnutie desiatich ročníkov súťaže.
Ak by vás niektorý ročník zaujal, všetky zborníky
okrem Ceny Fantázie v elektronickej forme nájdete.
Môžete tak porovnať všetky finálové poviedky okrem
prvých dvoch ročníkov, keď zborníky ešte neboli
a Cena Fantázie sa volala Raketa - dokonca aj ten
z roku 2005, čo bolo akoby mimoriadne vydanie
časopisu s finálovými poviedkami. A aj ten máte
k dispozícii vo všetkých štyroch formátoch.
Ako vidíte, Palmknihy prinášajú poriadnu
porciu slovenskej a českej fantastiky. Stále viac však
vydavatelia ponúkajú aj preklady, a to nie len severských
detektívok, ktoré v rebríčkoch predajcu dominujú.
Spolupráca Jupitera so serverom je naštartovaná.
Tak sledujte naše facebookové stránky http://www.
facebook.com/CasopisJupiter .
Martin Králik
Odkazy na knihy:
1. http://www.palmknihy.sk/web/kniha/jfk-001paserak-647.htm
2. http://www.palmknihy.sk/web/kniha/vladcavlkov-3341.htm
3. http://www.palmknihy.sk/web/kniha/fantazia2012-antologia-fantastickych-poviedok-3393.htm
Martin Králik - Elektronická knižnica
KNIHY
Rogerland
* Ako sa dočítate aj na inom mieste tohto čísla,
na Slovensku vznikla pobočka českého predajcu
e-bookov Palmknihy (www.palmknihy.sk). Ten
v Čechách pôsobí od roku 1999 ako najdlhšie existujúci
legálny zdroj elektronických kníh. Slovenská pobočka
vznikla v spolupráci s Artfórom a treba povedať, že
nabrala výborný smer. Z našich vecí tam nájdete
stovky kníh, pekne zoradených podľa žánrov či
dokonca populárnych podžánrov (napr. akčná fantasy).
Sú väčšinou českého či slovenského autorstva (je
pochopiteľné, že prerábať zmluvy so zahraničnými
autormi a ich prekladateľmi nebude ľahké), no dajú
sa tu nájsť aj novinky Terryho Pratchetta či Johna Ringa.
Veľmi potešia aj kompletné Lukjanenkove Hliadky
či celý slovenský Červenákov Rogan. Slovenské
Palmknihy sa prezentovali aj na veľtrhu Bibliotéka,
v rámci čoho sa na Facebooku objavila aj táto prezentácia
českého zakladateľa firmy: http://bit.ly/W8UOVG .
* Keď už sme na Facebooku, pozrime sa, čo tam je
okolo našej SF nové. Najväčšou stránkou je stále
Fantázia s vyše 1800 fanúšikmi. Tak isto najväčšou
skupinou zostáva rovnako v roku 2008 založená Slovak
SF & fantasy, počet členov sa čerstvo prehupol cez
500. Z fanúšikovských skupín vyhráva Ďuro Červenák
Fans s približne 450 členmi. Ale už k tým novinkám.
Pre čitateľov žánrov hrôzy vznikla skupina Horror
Fans SK/CZ, ktorá za necelý mesiac získala okolo 90
členov. Svoju stránku má aj Červenákov Čierny Rogan,
aktuálne s okolo 530 likmi. Niektorí z vyše 220 členov
skupiny JWP na HRAD!!! Pripravujú podpisové hárky
pre kandidatúru Jiřího W. Procházky za prezidenta
a monarchu. No a nakoniec nová skupina pre čitateľov
elektronických kníh Čítame e-booky získala prvú
stovku členov za niečo vyše dva týždne. Samozrejme,
nezabudnite na stránku Časopis Jupiter – aktuálne
prekročila 150 členov a na január chystá mnoho
interaktivity – tu sa bude hlasovať v súťaži Meteor.
* Z českých stránok si niečo povieme o projekte
MFantasy
(http://www.mfantasy.cz).
Stránka,
zameraná na fantasy a horor, existuje od roku 2004.
Obsahuje poviedky aj poéziu, knižnú publicistiku,
recenzie filmov, hier aj hudobných albumov.
V publicistike je zaujímavá rubrika rozhovorov,
kde okrem Petry Neomillnerovej, Juraja Červenáka
či Veroniky Válkovej nájdete aj viaceré zahraničné
osobnosti či nášho šefredaktora. Stránka sa nedávno aj
k vydávanie vlastného e-magazinu.
* Teraz niečo pre anglicky čítajúcich. Udalosťou zimy
je pre stále najväčšie americké vydavateľstvo sci-fi
a fantasy Tor vydanie posledného dielu Kolesa času
„A Memory of Light“. Fanúšikovia určite vedia, že
ho po zosnulom Robertovi Jordanovi dopísal Brandon
Sanderson. Na stránke tor.com sa dala čítať prvá
a počúvať druhá kapitola románu. Čitatelia, ktorí sa od
26. novembra do 8. decembra zapíšu do mailinglistu
h t t p : / / w w w. t o r. c o m / m e m o r i e s - o f - l i g h t / r e g i s t e r
získajú denne do svojho mailu ďalšie slová, vety,
odstavce či názvy kapitol románu. Kompletné zhrnutie
ukážok, spoilerov, obálok a ďalších zaujímavostí
o tejto knihe nájdete na adrese http://www.tor.com/
features/series/a-memory-of-light.
* Na záver jeden európsky anglojazyčný projekt.
Europa
SF
(http://scifiportal.eu/)
je
stránka
o... európskej SF. Nájdete na nej množstvo noviniek
z európskych fandomov, knižných a filmových recenzií,
reportov z európskych conov, prestavenie jednotlivých
národných fandomov, ich autorov, vydavateľov
a časopisov. Nechýba ani kalendár doležitých conov
a iných SF akcií v Európe.
Martin Králik
Prezentácia Palmknihy.cz na Bibliotéke 2012
Rogerland
65
FILM
Film
HOBBIT:
NEOČAKÁVANÁ CESTA
Cynicky možno namietať, že je to všetko len
o nostalgii. O sebaklame zaprisahaných fanúšikov
Pána prsteňov, ktorí sa zúfalo snažia zopakovať si
ten veľký kinozážitok spred desiatich rokov. Čo je
vlastne nemožné, lebo Hobit sa už kvôli jednoduchosti
a rozprávkovosti predlohy nikdy nevyrovná „veľkej
trilógii“. Možno ohŕňať nos nad tým, že tvorcovia
nasilu nafúkli dej, aby mu dodali epickú osudovosť,
a zbytočne rozriedili dej väzbami a odkazmi na Pána
prsteňov. Akoby hádzali priaznivcom keksíky za to, že
vtedy opakovane chodili do kina a kupovali si všetky
tie vydania na DVD a blu-ray. Akurát že za tie keksy
musia znovu mastne zaplatiť.
Bilbo (Martin Freeman)
Áno, niečo na tom bude. Ale nech už sú snahy
tvorcov akokoľvek vykalkulované, Peter Jackson
milovníkom Stredozeme stále rozumie. Napokon,
nebola to ľahká úloha – čo najviac zostať „v duchu
Pána prsteňov“ a zároveň prísť s niečím novým a
iným. Hoci sa tieto dve polohy občas bijú, darí sa
to i to. Je tu starý Bilbo (vyretušovaný Ian Holm) a
mladý Frodo v deň onej pamätnej oslavy, je tu totožná
štruktúra rozprávania (trebárs veľkolepá úvodná lekcia
z minulosti Osamelej hory), Galadriel, Elrond,
Roklinka, Glum...
No napriek mnohým podobnostiam (príbeh je
čosi ako beta verzia Spoločenstva prsteňov, od schôdze
v Hobitíne až po veľkú bitku v podzemí) je atmosféra
66
Hobita iná. Pravdaže, je stále stredozemská (hudba,
kamera, Nový Zéland, vypiplaná výprava), ale už
Guillermo del Toro, keď ešte mal film režírovať, chcel
preniesť divákov do iných, lepších, „zlatých čias“.
Jackson jeho plány na radostnejšie podanie a pestrejšie
farebné spektrum očividne považoval za dobrý nápad.
Hobit má výrazne viac vtipu, hravosti a rozprávkovosti
ako Pán prsteňov. Nepochybne je to ale autorský zámer,
nie lucasovské skĺznutie do „senilnej infantilnosti“.
Thorin (Richard Armitage)
To, že je film plný humoru, či už slovného alebo
situačného, ešte neznamená, že je to čistá groteska.
Napokon, samotné vtipy sú často veľmi drsné, až
kruté – najlepšie sa týkajú odseknutých hláv (príbeh o
vynájdení golfu), škvarenia hobitieho mäsa
v dračom ohni a podobných chuťoviek. Je to esenciálny
Jackson – kombinácia rúbania hláv a párania brúch
s komédiou je odjakživa jeho doména a veľký masaker
goblinov v podzemí pripomenie až braindeadovské
časy. Hobit je festival Jacksonovej hravosti, ktorá nám
v Pevnom pute a čiastočne i v King Kongovi chýbala
(a vďaka ktorej sa zaradil medzi najlepších režisérov
na planéte). Funguje však aj pátos a emocionálne scény
– finále samozrejme nemá silu Boromirovej smrti, ale
rozhodne nenechá diváka chladným. No a občas sa ozve
i Jackson hororista, najmä v scéne s Glumom, ktorej
síce nechýba humor (počítanie zubov), ale celkové
vyznenie je skôr strašidelné. So silným koncom. Áno,
Juraj Červenák - Hobit: Neočakávaná cesta
FILM
Gandalf (Ian McKellen)
Andy Serkis vládne.
Peter Jackson natočil Hobita predovšetkým
pre fanúšikov, ktorí sa chceli vrátiť do filmovej
Stredozeme. Je to príjemný pobyt, i keď sa za jeho dĺžku
platí rozvláčnejším rozprávaním a občasnými stratami
tempa. Alebo scénami, ktorých absencia by príbehu
nijako neublížila (v podstate celý Radagast, prípadne
efektný súboj skalných obrov). Úprimne, Neočakávaná
cesta nepotrebuje rozšírenú verziu. Kinozostrih je dlhý
až-až. Dialógovým scénam (hlavne počas úvodného
zoznamovania u Bilba doma) je dožičené času skoro
ako v televíznych seriáloch. Film sa nevyhne ani
repetitívnosti, trebárs Gandalf sa vždy niekam vytratí,
aby sa vrátil v poslednej chvíli a všetkých včas
zachránil. Ale rovnako ako v Pánovi prsteňov, aj tu sú
jeho návraty veľmi efektné a v súhre s tradične silnou
hudbou Howarda Shorea patria k najlepším scénam
(tlaková vlna v podzemí).
Čo však Hobit stráca na celkovej osudovosti
a kompaktnosti rozprávania, vynahrádza si zábavnými
postavami v podaní skvelých hercov. McKellenov
Gandalf je presne ten Gandalf, akého sme si zamilovali
– len je podchvíľou ešte vtipnejší a akčnejší. Filmu
ale dominuje Bilbo v podaní Martina Freemana.
V ňom má Hobit dokonca navrch nad Pánom prsteňov
– má totiž zaujímavejšiu a určite lepšie zahranú
hlavnú postavu. Trpaslíci, hoci ich je trinásť, sú
v podstate dve postavy: vznešene hrdinský Thorin
(Richard Armitage by sa bez problémov uplatnil aj
ako Aragorn) a kolektívny hrdina, ktorého nazvime
„družina“. Väčšina trpaslíkov tu má svoje výraznejšie
chvíľky (a ďalšie budú mať v pokračovaniach), ale
v podstate vystupujú ako jedna bytosť – sympatický
odroň, čo hlučne spieva, grgá, rúbe goblinov a oddane
nasleduje Thorina na výprave za strateným domovom.
Áno, bude v tom nostalgia. Alebo jednoducho
láska k Jacksonovmu poňatiu Stredozeme. Nemožno
nevidieť ťažkosti, ktorými rozprávanie občas trpí, no
stále je to film so srdcom a veľkou dávkou úprimného
tvorivého nadšenia. Neočakávaná cesta rozhodne Pánovi
prsteňov hanbu nerobí – a podstatne výpravnejším
pokračovaniam to tiež nehrozí. Je to plnokrvné fantasyrozprávkové dobrodružstvo. Väčšina tých, čo párkrát
videli maratón rozšírených verzií prsteňovej trilógie,
sa bude počas jeho sledovania spokojne, ba možno
šťastne usmievať.
Som rád, že medzi nich stále patrím.
V Jacksonovej Stredozemi nemusím cynizmus vypínať.
Má zhruba trojhodinové výpadky celkom automaticky.
Juraj Červenák
Hobit bude neočakávaný...
Juraj Červenák - Hobit: Neočakávaná cesta
67
SERIÁL
Battlestar Galactica:
Blood and Chrome
Tento webseriál je špecifický tým, že za seriál
ho môžeme považovať teraz, no vo februári ním už
nebude - bude odvysielaný v televízii Syfy a vyjde
ako film aj na DVD. A kým to druhé sa už niekoľkým
webseriálom stalo (napr. The League of Extraordinary
Dancers), do televízie sa zatiaľ dostali skôr ako pilot
regulérneho seriálu.
A prečo to tak je? Syfy jednoducho ďalší
seriál z prostredia svojej (teda ešte ako Scifi Channel)
produkcie Battlestar Galactica (známa aj ako BSG)
nechce, aj keď dlho nad tým uvažoval a dokonca najprv
rozhodol opačne. Vyrába už iba paranormálne seriály
a reality show.
William Adama (Luke Pasqualino)
O čom je tento prequel spomínaného seriálu
(ktorý, ako viete, je remake space opery Douglasa
A. Larsona zo 70. rokov, no ja budem za pôvodnú
pre tento webseriál považovať verziu z rokov 2004
až 2009)? William Adama nastupuje do flotily desať
rokov po vypuknutí Prvej cylonskej vojny. Dostáva
sa na najnovšiu loď triedy Battlestar, ktorú len vtedy
uviedli do prevádzky (áno, volá sa Galactica). Dostáva
svoju prvú úlohu, má dopraviť softwérovú inžinierku
Beku Kelly do prístavu Scorpia. Úloha, ktorá sa zdá
čisto rutinná, sa postupne komplikuje nie len stretom
so cylonskou armádou.
Čo od webseriálu majú čakať priaznivci BSG,
ktorá nám pred pár rokmi skončila? Blood & Chrome
je výrazne iný. Je to dané tým, že na seriáli nepracuje
hlavný tvorca „novej“ BSG Ronald E. Moore aj faktom,
že základom produkcie boli skeny prostredia tejto lode,
ktoré štáb urobil tesne pred rozmontovaním pôvodnej
scény seriálu. Digitálne potom vytvorili veľmi presnú
kópiu Galacticy. Nemali nikoho z pôvodných hercov
a veľmi málo scenáristov. Chýba tak nie len celá rovina
68
objavovania cylonov medzi ľuďmi, no aj nejaké silné
medziľudské interakcie. Veľkú časť seriálu zaberajú
prestrelky, či už vesmírne alebo s armádou centurionov
na povrchu. Výrazné konflikty a vzťahy medzi
postavami tak prídu až v závere.
Keď som prvýkrát videl mladého starého
Adamu, skoro mi oči vyleteli. Toto ucho sa má
za pár desiatok rokov stať absolútne rešpektovaným
generálom, ktorého v pôvodnom seriáli hral maximálne
charizmatický Edward James Olmos? V Blood &
Chrome ho hrá Angličan Luke Pasqualino, ktorý
sa v domovskej krajine presadil hlavne vďaka tretej
a štvrtej sérii uznávaného seriálu Skins. Treba
povedať, že nehrá zle, a tak kým spočiatku je divák
voči nemu skeptický, v závere ho už herec absolútne
má. Bežnému seriálovému divákovi je známejší Ben
Cotton, v Blood & Chrome pobočník hlavného veliteľa
– poznať ho môžete hlavne zo Stargate Atlantis
a Fringe. Spomínanú very important prográmátorku
hrá Lili Bordán, maďarsko – americká herečka,
ktorá sa zatiaľ prezentovala hlavne v krátkych
a televíznych filmoch a ako vedľajšia neopakujúca
sa postava v seriáloch ako Pohotovosť či Painkiller
Jane. A viac dôležitých postáv v seriáli vlastne nie je.
Nemožno však povedať, že Blood & Chrome
nemá s pôvodnou BSG nič spoločné. Jeho tvorcovia a
spoluproducenti Michael Taylor a Devid Eick na BSG
pracovali. Výraznou devízou webseriálu je hudba Beara
McCrearyho, ktorý okrem pôvodnej BSG vytvoril
skladby pre mnohé zo SF seriálov posledných rokov
ako Eureka či The Walking Dead. Práve táto hudba asi
najviac prepája webseriál s BSG a vytvára atmosféru,
ktorú sme mali v seriáli tak radi – vo vesmíre, či
v interiéroch.
Atmosféra, vesmírne súboje a „prvá kapitola
v príbehu“ sú hlavné dôvody, prečo sa oplatí
Blood & Chrome pozrieť (má desať epizód po 7 – 9
minút) . Môžete tak urobiť na youtubovom kanáli
serveru Machinima (http://www.youtube.com/user/
MachinimaPrime?feature=watch) či s titulkami serveri
http://eldamar.cz . Treba však byť pripravený na to, že
od šírky vzťahov a komplikovanosti pôvodnej BSG má
poriadne ďaleko.
Martin Králik
Martin Králik - BSG: Blood and Chrome
SERIÁL
Supernatural
Hororový, mysteriózny, komediálny a s dobrým
hudobným vkusom – aj takto by sa dal v skratke
charakterizovať seriál Supernatural. Pred ôsmymi
rokmi začínal ako príbeh dvoch bratov, lovcov duchov
Sama a Deana. Dnes by sa dal považovať za priekopníka
žánru mystery na televíznej obrazovke.
Hlavnými postavami sú bratia Sam a Dean
Winchesterovci. Na začiatku seriálu sa dej sústredil
nie len na nich dvoch, ale významnou postavou
bol aj ich otec, John Winchester. Po záhadnej smrti
svojej manželky Mary vychováva zo synov lovcov
nadprirodzena. Starší Dean verne nasleduje v stopách
svojho otca a z lovu duchov sa stáva jeho profesia.
Sam, jeho mladší súrodenec, túži po normálnom živote
a odchádza od svojej rodiny, študovať právo. Nájde si
priateľku, v škole sa mu darí a zdá sa, že všetko je
v poriadku – až kým sa na jeho prahu neobjaví Dean s
prosbou o pomoc. Už nejaký čas sa nevie skontaktovať
s otcom a obáva sa, že sa mu niečo stalo. Vydávajú
sa po jeho stopách, no neúspešne. Sam sa vracia k svojmu
životu, no dlho mu to nevydrží. Jeho priateľka zomiera
rovnakou záhadnou smrťou, ako Mary Winchesterová.
Začína siahodlhý príbeh, v ktorom bratia
spolu s otcom čelia démonom, stretávajú sa s Krvavou
Mary, upírmi, vlkolakmi, príšerami meniacimi podobu
a mnohými duchmi či anjelmi. Samozrejme, že nie
sú jediní, ktorí vykonávajú profesiu lovcov duchov
a postupne spoznávame ich pomyselných kolegov.
Ukáže sa, že svet lovcov je rôznorodý a Sam s Deanom
v ňom rozhodne nie sú sami. Takisto tvorcovia časom
upustili od epizódnych zápletiek a do popredia sa dostala
ústredná dejová línia, ktorá sa počas seriálu mení. To
je na Supernaturale chvályhodné – nestagnuje, ale
neustále na dejovej línii pracuje, mení ju a posúva ju.
Kým zo začiatku seriál fungoval v podobe hodinových
hororov, teraz je to skôr kontinuálny dej poprepletaný
hororovými časťami.
Supernatural by mali poznať aj diváci
v našich končinách. Najprv sa vysielal na českej Prime
s podtitulom Lovci duchů a o niekoľko rokov bežal
aj u nás pod názvom Hrozba z temnoty. Vzhľadom na
jeho obsah bol v oboch prípadoch vysielaný v pomerne
neskorých nočných hodinách. Fanúšikovskú základňu
v našom priestore má aj napriek týmto nepriaznivým
okolnostiam veľmi živú a aktívnu, stále je však len
malým odrazom toho, ako to s fanúšikmi seriálu
vyzerá v zahraničí. Ako som už spomínala, ústrednými
postavami sú dvaja bratia. Ich predstavitelia Jensen
Ackles a Jared Padalecki sú okrem dobrých hercov
aj pohľadní mladí muži, čo k obrazovkám láka veľké
množstvo žien a v niektorých prípadoch môžeme
hovoriť o fanatických fanúšičkách. Tvorcovia sú si
tohto faktu vedomí a dalo by sa povedať, že do veľkej
miery fanatizmus podporujú špecifickými epizódami
(v živej pamäti mám časť, v ktorej sa bratia dostali
zo svojho do nášho „sveta“ a zistili, že tu sú hercami)
alebo výrokmi o vzájomnej láske medzi bratmi, či
inými protagonistami so súrodencami.
Sam a Dean Winchester (J.Padalecki J.Ackles)
Seriál Supernatural sa zaoberá americkými
urbánnymi legendami, jeho základnú kostru tvoria
príbehy z americkej kultúry. V epizódach sa často
vyskytujú mysteriózne bytosti z celého sveta a podstatnú
časť deja tvoria pasáže, v ktorých bratia spolupracujú
s anjelom Castielom, ktorého postava sa časom stala
veľmi obľúbenou. V posledných sériách je považovaný
za tretieho hlavného hrdinu. Zaujímavé je, že tvorcovia
nikdy neurčili, kto je hlavným hrdinom seriálu. Sam
a Dean sú rovnocenní a to platí aj o ich hereckých
predstaviteľoch. V titulkoch je raz uvedený prvý
Jensen Ackles a inokedy Jared Padalecki. Významné
postavenie v univerze seriálu má aj winchesterovské
auto, čierny Chevrolet Impala ‘67. Dean ho zdedil po
otcovi a je to jeho miláčik. Veľmi často si v ňom púšťa
rockové skladby z kaziet, čo seriálu dodáva istý šmrnc.
Nie nadarmo sa hovorí, že sledovanie Supernaturalu
vám vylepší hudobný vkus. Okrem toho vás musím
varovať, že pozeranie niektorých epizód v tme nie je
vhodné pre slabé nátury. Ak sa však radi bojíte, smelo
po ňom siahnite.
Miroslava Klempová - Supernatural
Miroslava Klempová
69
HUDBA
Hudba
ANTHRAX
Šíriac nákazu zvanú hudba
Asi nikoho neprekvapí tvrdenie, že medzi
metalovými hudobníkmi je množstvo fanúšikov
fantastiky. Výnimkou nie sú ani newyorskí thrashoví
veteráni ANTHRAX. Svedčí o tom nielen pravidelné
využívanie inšpirácií z komixových a hororových diel
v ich textoch (napr. Sudca Dredd v „Am the Law“,
Kingova Misery v „Misery Loves Company“, Lynchove
Twin Peaks v „Black Lodge“ alebo Čierny zamat
v „Now It’s Dark“). Záľuby ústrednej dvojice
zoskupenia svedčia priam o geekovskom zápale.
Bubeník Charlie Benante je vášnivým zberateľom
„akčných figúrok“ (veľkosť jeho zbierky údajne
charakterizuje číslo s niekoľkými nulami) a gitarista
Scott Ian je zasa zažraným čitateľom komixov, ktorý
neodolal nutkaniu realizovať sa i v tomto umeleckom
smere a napísal napr. scenár k jednému z dielov série o
Lobovi (s príznačným názvom Highway to Hell). Sú to
proste „naši“. a ja som nad ANTHRAX znova iba mávol rukou. Keď
sa do kapely napokon vrátil „stratený syn“ Belladonna
a konečne vyšiel nekonečné roky ohlasovaný album
„Worship Music“, siahol som po ňom naozaj bez
nejakého valného záujmu. Kto by povedal, že ho onedlho
na to označím za najlepší metalový album minulého
roka? Áno, toto za ťažkých pôrodných bolestí zrodené
dielko má naozaj všetky kvality, ktorými si takéto
označenie zaslúži. Prvé, z čoho mi pri jeho počúvaní
spadla sánka, bol práve spev. Joey Belladonna zostarol
a musím povedať, že jeho hlasu to veľmi prospelo –
nabral novú, zaujímavú farbu. Navyše na poslucháča
neustále vybaľuje absolútne netypické polohy
a techniky. Dostal ma tak, že som časom úplne prestal
zaoberať otázkou, ako by piesne z „Worship Music“
zneli v podaní môjho obľúbenca Busha. Najväčšou
devízou albumu však sú skladby samotné.
Anthrax
John Bush
Napriek tomu – ANTHRAX ma nikdy
neoslovovali tak, ako iné thrashové kapely. Za to, že som
ich tvorbu sledoval len okrajovo, mohol predovšetkým
výškový „heavíkový“ spev Joey Belladonnu, ktorý bol
síce osobitý, no príliš mi nesedel k thrash-corovému
riffovaniu ani k divokým moshovým rúbaniciam zvyšku
kapely. Omnoho viac som spozornel, keď Belladonnu
v zostave vystriedal John Bush z ARMORED SAINT.
Albumy s jeho chraplákom (na čele so „Sound of
White Noise“) považujem sa skutočné metalové
skvosty. Neskôr sa však odporúčal aj Bush, nastalo
8-ročné „obdobie temna“, vyplnené hudobným tichom
a trápnymi mediálnymi prestrelkami s najprv do neba
ospevovaným a neskôr vyhodeným Danom Nelsonom,
70
Úvodná moshovka „Earth On Hell“ vám možno
trošku zamotá hlavu – má pomerne krkolomnú štruktúru
a až časom prídete na to, aká premyslená a skvelá vec
to je, no vzápätí vás už valcuje tsunami neošúchaných
priamočiarych riffov a nápadov. Scottovi to thrashuje
ako METALLICE v osemdesiatkach a Charlie platí
stále za jedného z najtalentovanejších bubeníkov
i skladateľov na metalovej scéne. Album má
bombastický zvuk, je drsné, tvrdé, no zároveň úžasne
chytľavé. Za refrény, aké znejú v „I’m Alive“ alebo
„In the End“ by dobrovoľne daroval orgán nejeden
hitmaker. Zároveň na ňom cítiť všetky tie uplynulé
roky – ide o produkt, v ktorom sa očividne cibrila každá
nota. Vo „Fight ‘Em ‘Til You Can’t“ príde dokonca
aj na text o zombie apokalypse a v „The Constant“
na odkazy na seriál Lost. No povedzte, čo viac si ešte
fanúšik z nášho tábora môže priať?
Dušan Fabian
Dušan Fabián - Anthrax
HUDBA
Stratený album
CLANNAD - LEGEND
Čo by to bolo za legendárnu skupinu, ktorá
by nenahrala album Legend? Hlavne ak hovoríme
o jednej z najpopulárnejších írskych kapiel založenej
rodom Bhraonáin začiatkom sedemdesiatych rokov,
o Clannade. Zo soundtracku k jedinečnému seriálu
Robin of Sherwood sa stala perla najvyššej kvality,
ktorá aj po rokoch dokáže pohnúť správne naladeným
srdcom hudobného fajnšmekra.
Clannad sa inšpirovali
keltskými motívmi
a právom sa radia k folku a New Age. Využívali
tradičné ľudové nástroje ako harfu, mandolínu či
flautu, ktoré dopĺňali typickými rockovými nástrojmi,
gitarou a klávesami. O vokály sa starali sestry Máira
Ní Bhraonáin a Eithne Ní Bhraonáin, neskoršie
vystupujúce pod slávnejšími menami Moya Brennan
a Enya.
Legend bol ich ôsmy album v poradí a zabezpečil
skupine prelomové víťazstvo – v roku 1985 získali ako
prvá írska skupina cenu BAFTA za Najlepšiu originálnu
televíznu hudbu.
Titulná skladba „Robin (The Hooded Man)“
sa pre súčasnú strednú generáciu stala synonymom
prvých televíznych fantasy. Nejeden seriálový
nadšenec si pri jej tónoch spomenie na charizmatického
Michaela Praeda v hlavnej úlohe ako vypúšťa šíp,
ktorý aj pri absencii obrazu dostatočne počuť. Skladba
je od začiatku poznačená výraznými gitarovými
a trúbkovými prvkami, ktoré sa nesú celým albumom.
Takmer trojminútová skladba je správnym úvodom.
Nasledujúce dva songy, „Now is Here“
a „Herne“, pokračujú v načatej melódii, ale doplňujúcimi
basmi a zvoľneným tempom pridávajú na mystike.
V clannadovskej klasike pokračuje skladba „Together
We“. Tempo je svižné a za účasti flauty a mandolíny
sa pridáva bonus šumenia vetra v pozadí. Po podobne
ladenej „Darkmere“ zaznie „Strange Lands“ s výrazným
hlasom Póla Ó Braonáina, úšpešne mu sekunduje Máira
a ich duet doznieva v komornom duchu.
„Scarlet Inside“ je druhou najvýraznejšou
skladbou albumu s inšpirujúcim nápevom a textom,
ktorý výborne dopĺňa pochmúrnu atmosféru soundtracku
a seriálu zároveň. Trochu prekáža dominancia
rockovejších prvkov, ale k celkovému dojmu zapadá.
Bubny a gitara dominujú inštrumentálke „Battles“
a „Ancient forest“ uzatvára album v podobne ladenom
štýle ako úvodná skladba.
Absenciu niektorých ústredných motívov počas
ďalších sezón (seriál ich mal nakoniec tri) si Clannad
vynahradili v niektorých ďalších albumoch a najmä
na Clannad: Live in Concert. Veľa piesni nahratých
počas tretej série sa ale navždy stratilo v štúdiu a nikto
ich dodnes nevie nájsť.
Martin Tomčík
Robin zo Sherwoodu
Martin Tomčík - Clannad: Legend
71
VEDA
Vedecké novinky
Vedcom sa darí spomaliť starnutie
Storoční ľudia si budú môcť časom zaobstarať
telo päťdesiatročného človeka, tvrdia britskí vedci.
Polovica detí, čo sa v súčasnosti narodí, dosiahne vek
sto rokov vďaka vyššej životnej úrovni, ale ľudské telo
je už v tom čase veľmi opotrebované.
Experti na univerzite v Leeds sa preto snažia
prísť na spôsoby dosiahnutia ,,päťdesiatich aktívnych
rokov po päťdesiatke.” Plánujú vybaviť seniorom
implantáty dlhej životnosti a tiež tkanivá vypestované
z ich vlastných buniek.
Zatiaľ pracujú na nových bedrách, kolenách
a srdcových chlopniach, ale do budúcnosti počítajú
so zlepšením väčšiny telesných orgánov poznačených
vekom.
V univerzitnom ústave biomedicínskeho
inžinierstva už vyvinuli transplantát bedrového kĺbu,
ktorý by namiesto doterajších dvadsiatich rokov mohol
človeku slúžiť celý život. Vďaka trvanlivým materiálom
by vydržal sto miliónov krokov, ktoré päťdesiatročný
človek zhruba prejde do svojich sto rokov, tvrdí jeho
tvorca John Fisher.
Expertka Eileen Inghamová s tímom zase pracuje
na spôsobe, ako by sa telo mohlo samo zlepšovať.
Spočíva v technológii, ktorá by umožnila ľudskému
organizmu ,,dovyrobiť” si transplantované tkanivá
a nakoniec aj celé orgány, čím by sa odstránil problém
odmietnutia cudzieho materiálu. Zatiaľ s pomocou
tejto technológie dokázali vyrobiť plne fungujúcu
srdcovú chlopňu. A to tak, že vzali darcovskú chlopňu
a opatrne z nej odstránili všetky bunky. Zvyšnú matricu
potom mohli transplantovať do tela pacienta bez rizika
odmietnutia. Organizmus pacienta ju prijal a osídlil
vlastnými bunkami.
Výroba umelých orgánov
Počítače skúmajú ľudské pocity
72
Na Cambridgeskej univerzite desivo realistická
robotická hlava menom Charles sedí na dopravnom
simulátore, vraští obočie a vyzerá zaujato alebo
zmätene. A v hŕstke tried amerických stredných škôl
budú tento rok na jeseň počítače sledovať emócie
študentov, aby zaznamenali, kedy strácajú záujem
a kedy ich, naopak, hodina baví.
Všetky tieto prípady spadajú do rámca novej
technológie nazývanej emočné programovanie, napísal
denník The New York Times. Jeho cieľom je dať
počítačom schopnosť čítať emócie užívateľov, alebo
na ne emocionálne pôsobiť.
Ľudia sú dobrí pri rozpoznávaní emócií
ostatných. Rýchlo si uvedomíme, že práve teraz
nie je tá správna chvíľa ísť za šéfom, alebo že naša
milovaná osoba mala mizerný deň. Tieto schopnosti
sú také zásadné, že ľudia, ktorí ich nemajú, sú často
označovaní za mentálne postihnutých.
A pritom až donedávna naše stroje nedokázali
rozoznať ani tie najjednoduchšie emócie, ako je hnev
alebo frustrácia. Navigačný systém GPS si šťastne
bľaboce, aj keď je vodič práve zrelý vyhodiť ho z okna.
Online hodina pokračuje, aj keď sa polovica študentov
vo výklade stratila. Letiskový bezpečnostný systém
nedokáže povedať, či sa niekto správa čudne preto, že
niečo skrýva, alebo či sa len bojí lietať.
Technológia, ktorá túto schopnosť zvládne,
by tiež mohla pomôcť ľuďom, ktorí majú problémy
s vnímaním emócií ostatných, ako sú osoby trpiace
nejakou formou autizmu, alebo poskytovať spoločnosť
a povzbudenie obyvateľom domov s opatrovateľskou
službou. Podľa presvedčenia niektorých výskumníkov
bez zvládnutia emócií počítače nikdy nedosiahnu plný
potenciál pomôcť ľuďom.
,,Náš digitálny svet z veľkej väčšiny úplne
opomína bohaté spôsoby vyjadrenia našich emócií,”
povedala Rosalind Picardová, riaditeľka emočnej
programovacej výskumnej skupiny Massachusettského
technologického inštitútu (MIT). Viac ako dve
desaťročia už pracuje na tom, aby emócie preložila
do strojového jazyka núl a jednotiek. Jedným z jej
raných projektov bolo navrhnutie okuliarov pre osoby
s Aspergerovým syndrómom, ktorý je miernejšou
podobou autizmu. Tieto okuliare nositeľa varovali, keď
niekoho začal nudiť.
Ľudia trpiaci Aspergerovým syndrómom
sa často držia jednej témy a nedokážu čítať také
spoločenské náznaky, ako je zívanie, vrtenie sa
či uhýbanie očami, ktoré naznačuje, že poslucháč
sa nudí. Prototyp zahŕňal maličký semafor viditeľný
len nositeľmi, ktorý zablikal žlto, keď konverzácia
začala viaznuť, a rozsvietil sa červeno, keď poslucháč
úplne stratil záujem.
Picardová pred časom so spolupracovníkmi
vyvíjala softvér, ktorý mapuje 24 miest na tvári,
Anton Stiffel -Vedecké novinky
VEDA
aby vytušil emóciu. V minulosti mali počítačové
algoritmy problém rozoznať napríklad úprimný úsmev
od úsmešku alebo zubov kŕčovito stlačených
frustráciou. Jednou z príčin bola skutočnosť, že tieto
výrazové zmeny sú často veľmi prchavé a v celkovej
skladbe tváre predstavujú len malé rozdiely.
Zlepšený softvér by však mohol byť schopný
spracovať ľudské emócie a tak umožniť vstup počítačov
a robotov do spoločenského života ľudí. Spočiatku
im však budeme musieť prepáčiť ich nedokonalosť
a pre niektorých bude zrejme zábavné skúšať, ako ich
hereckými schopnosťami oklamať.
však napriek tomu bude opakovať let sondy FobosGrunt, ktorý sa vlani nepodaril. Cestu prieskumného
prístroja, ktorý mal pristáť na Phobose, mesiaci Marsu,
a fotografovať túto planétu, predpokladá po roku 2020.
Rusi tiež plánujú spoločne s Európou skúmať Mars
a uskutočniť pristátie sondy na Mesiaci. V dlhšom
horizonte plánujú aj prieskum Venuše, Jupitera a Slnka.
Povedal to šéf ruskej vesmírnej agentúry Roskosmos
Vladimir Popovkin.
Fobos-Grunt sa koncom minulého roka odmlčal
na zemskej obežnej dráhe. Oficiálne došlo k zlyhaniu
počítačov pre vesmírne žiarenie. Ruské „ponižujúce“
zlyhanie sprevádzali aj rôzne špekulácie o poškodení
projektu zo zahraničia.
Roskosmos vtedy pripustil, že za neúspechom
mohli byť aj použité zahraničné mikroelektronické
súčiastky, ktoré mohli byť falzifikátom. Vynorila sa
aj hypotéza, že projekt za päť miliárd rubľov zmarili
„neúmyselne“ americké radary na Marshallových
ostrovoch. Vyvrátila to NASA a neskôr aj testy ruských
odborníkov. Nová sonda Fobos-Grunt by podľa šéfa
Roskosmos Popovkina mala vyštartovať okolo roku
2020.
Massachus. technol. inštitút (MIT)
Smutný koniec ruského raketoplánu Buran
Zatiaľ čo oslavovaný americký raketoplán
Endeavour absolvoval počas víkendu cestu ulicami
Los Angeles na zaslúžený odpočinok v múzeu, jeho
zabudnutý ruský náprotivok hrdzavie pred výrobným
závodom rozobraný na súčiastky. Minulý týždeň bola
testovacia verzia ruského raketoplánu Buran vykázaná
na uličnú skládku pred areál výrobného závodu v meste
Koroľov pri Moskve.
Prvý a zároveň posledný štart ruského
raketoplánu sa uskutočnil v novembri 1988. O rok
neskôr bol ešte ozdobou leteckej prehliadky v Paríži,
ale na nový let okolo Zeme sa už nikdy nevydal.
Po rozpade ZSSR začiatkom 90. rokov prešiel
do vlastníctva Kazachstanu a bol zaparkovaný v
jednom z bajkonurských hangárov. Neslávny koniec
stroja priniesla veterná búrka v máji 2002, keď sa
na raketoplán zrútila strecha hangáru. Pri tragédii
zahynulo najmenej šesť ľudí.
Počas vývoja a skúšok vzniklo desať exemplárov
sovietskeho raketoplánu. Podľa dostupných informácií
sa zachovali len dve – okrem Koroľova možno Buran
vidieť v leteckom múzeu v nemeckom Sinsheime.
V sídle výrobného závodu Energija v Koroľove
sa zachovala testovacia verzia, ktorá slúžila na skúšky
elektrických a počítačových systémov. Minulý týždeň
bol raketoplán rozobraný, vyvezený na ulicu pred areál
podniku a ponechaný svojmu osudu. Na torzo bez krídel
a podvozku prší. O jeho ďalšom osude podľa agentúry
Interfax nebolo rozhodnuté.
Testovacia maketa Burana údajne verne
zodpovedala podobe skutočného raketoplánu, líšila
sa od neho len staršou verziou palubných systémov.
Ruský vesmírny program sa v posledných rokoch
viac prezentuje neúspechmi ako úspechmi. Rusko
Prevoz raketoplánu Buran
USA neúspešne testovali superrýchle lietadlo
Americkí vedci vykonali dôležitú skúšku
superrýchleho experimentálneho bezpilotného lietadla
X-51A Waverider. Test sa však nevydaril.
Krátko o spustení z bombardéra nastali podľa
agentúry AP problémy so smerovým stabilizátorom.
Lietadlo potom nemohlo naplno spustiť motor
a armáda oň prišla. Podľa agentúry Reuters sa Waverider
rozlomil.
Američania považujú výskum takzvaných
hypersonických lietadiel za kľúčový pre vývoj nových
striel či vojenských, ale aj civilných lietadiel. Nové
technológie môžu napríklad skrátiť čas potrebný
na zasiahnutie cieľa. Keď sa v roku 1998 pokúsili
Američania zlikvidovať šéfa siete Al-Kájda Usámu
bin Ládina strelou s plochou dráhou letu odpálenou
z lode v Arabskom mori, trvalo 80 minút, kým doletela
do Afganistanu. Hypersonická strela by rovnakú
vzdialenosť zvládla za 12 minút.
Výskumníci z Pentagonu hypersoické stroje
označujú za obdobu neviditeľných lietadiel. Stroje
vybavené touto technológiou by totiž boli také rýchle,
že by na ne nepriateľská paľba nestačila. Sú pre ne
Anton Stiffel -Vedecké novinky
73
VEDA
potrebné úplne nové motory, bežné prúdové motory
takúto rýchlosť nedokážu dosiahnuť. O hypersonických
letoch sa hovorí v prípade, že rýchlosť lietadla dosiahne
aspoň päťnásobok rýchlosti zvuku, teda Machovho
čísla päť. Lietadlo X-15A Waverider pri pokuse
v máji 2010 dosiahlo šesťnásobok rýchlosti zvuku, teda
zhruba 7-tisíc kilometrov za hodinu. Letelo ňou väčšiu
časť celkom dvestosekundového letu.
Teraz
sa
Američania
snažia
trvanie
hypersonického letu čo najviac predĺžiť. Stroj vyvíjaný
spoločnosťou Boeing štartuje nad Tichým oceánom
z krídla bombardéra B-52, pod ktorým je zavesený.
Počas pokusu vystúpi do výšky 21 kilometrov. Podľa
očakávaní vedcov by mal udržať šesťnásobok rýchlosti
zvuku zhruba 300 sekúnd, čo by bolo dvakrát viac, ako
je doterajší rekord. Potom sa zrúti do oceánu.
Motor Waverideru nemá žiadne pohyblivé časti.
Využíva špeciálne palivo JP-7, na ktoré v minulosti
lietali napríklad legendárne nadzvukové špionážne
stroje Lockheed SR-71 Blackbird, ktoré slúžili
v americkom letectve v rokoch 1964 až 1998. USA
momentálne financujú šesť programov vyvíjajúcich
hypersonickú technológiu. Doteraz do nich investovali
asi dve miliardy dolárov. Program Waverider zatiaľ
vyšiel na 140 miliónov dolárov. Denník The Washington
Post však poznamenáva, že vývoj hypersonických
zariadení zatiaľ priniesol skôr neúspechy.
Na Nobelovu cenu kandiduje aj teleportácia
Odborníci na nobelovky predpovedajú, že
tohtoročné ceny si prevezmú Charles Bennett z IBM,
Gilles Brassard z Univerzity v Montreale a William
Wootters z Williams College, ktorí pracovali na opísaní
pravidiel kvantovej teleportácie. Pomocou kvantovej
teleportácie je možné prenášať informácie bez toho,
aby priestorom prešlo čokoľvek fyzického charakteru
– napríklad rádiové vlny. To okrem iného znamená, že
takýto prenos nemôže byť prerušený a môže tak byť
základom pre úplne bezpečnú masovú komunikáciu
a nakoniec aj pre kvantový internet, ktorý by bol oveľa
výkonnejší ako ten súčasný.
Kvantová teleportácia sa zakladá na procese
entanglementu, teda kvantového previazania dvoch
častíc. Fyzici tento proces používajú na vytvorenie
dokonalej repliky jednej častice svetla, pričom
replika môže byť v takmer ľubovoľnej vzdialenosti
od originálu. Súčasný rekord je z tohto mesiaca, keď
sa vedcom na Kanárskych ostrovoch podarilo
teleportovať fotón na vzdialenosť 143 kilometrov.
Na experimente sa zúčastnil aj Rupert Ursin
z Rakúskej akadémie vied. Podľa neho fyzici tomuto
procesu rozumejú už dostatočne na to, aby našiel
uplatnenie aj v reálnom svete. Entanglement však stále
zostáva trochu záhadou. „Je to trochu divné. Je nutné
sa vzdať klasického pohľadu na svet,“ hovorí Ursin.
Najľahší pevný materiál na svete
Vedci z Technickej univerzity v Hamburgu
vytvorili špeciálny materiál, ktorý má prívlastok
najľahší. Nesie označenie aerografit a jeho hlavnú
zložku tvorí vzduch a uhlíkové vlákna.
Vďaka
spolupráci
Kalifornského
technologického inštitútu a Kalifornskej univerzity
sa v novembri minulého roka podarilo vedcom vyvinúť
najľahší pevný materiál na svete s hustotou 0,9
miligramu na centimeter kubický, ktorý bol približne
100-krát ľahší ako penový polystyrén. Materiál
mal štruktúru mriežky s tenkými dutými trubičkami
vyrobenými z niklofosforu, ohnutými do takého tvaru,
aby sa na uzloch prepájali s ďalšími článkami a vytvorili
tak trojdimenzionálny útvar. Okolie medzi trubičkami
bolo vyplnené vzuchom. V podstate išlo o mriežku
tvorenú zo vzájomne prepojených dutých trubičiek
s hrúbkou steny 100 nanometrov, ktorá je tisíckrát
tenšia než ľudský vlas.
V týchto dňoch sa na pôde Technickej
univerzity v Hamburgu zrodil nový materiál, ktorý si
na svoje konto pripísal prívlastok najľahší. Takzvaný
aerografit tvorí z veľkej časti vzduch, ktorý zapĺňa
až 99,99 percent objemu a duté porézne trubičky
vyrobené z uhlíkových vlákien. Aerografit je údaje
dostatočne pevný a pružný, navyše s pamäťovým
Grafický návrh bezpilotného lietadla X-51A Waverider
74
Anton Stiffel -Vedecké novinky
VEDA
efektom, ktorý zabezpečí, že po deformácii sa materiál
vráti do pôvodného stavu. Materiál, ktorý je podľa
vedcov veľmi stabilný, má extrémne nízku hustotu
na úrovni 0,2 miligramu na kubický centimeter so stenou
s hrúbkou 15 nanometrov. Špecifikom aerografitu je
jeho elektrická vodivosť, ktorá rozšíri možnosti jeho
použitia napríklad v elektrotechnike.
Bionický vták už brázdi vzduch
Zrodil sa nový vtáčí druh, Avitron V2.0. Ide
o prvú hi-tech hračku tohto typu, bionického vtáka
na diaľkové ovládanie, ktorého vyspelá technológia
bola inšpirovaná dokonalosťou prírody.
Avitron je určený pre začiatočníkov, ale aj
skúsených aviatorov, ktorí si chcú trošku zablbnúť
s novou hračkou. Model ma nastaviteľnú chvostovú
plochu, vďaka čomu je možné upravovať vlastnosti
letu z hľadiska rýchlosti aj náročnosti pri lietaní
v exteriéroch aj interiéroch.
Avitron V2.0 počas letu elegantne kopíruje
pohyb klasického zástupcu vtáčej ríše a bez
problémov pomýli hocijakú živú vranu. Disponuje
precíznou mechanikou, ktorá je chránená niekoľkými
patentmi. Vďaka tomu bude vo svojej kategórii ešte
dlho jedinečný. Patentovaná technológia spočíva
v konštrukčne jednoduchom riešení, ktoré je však
zároveň veľmi účinné a minimálne poruchové.
Model Avitrona V2.0
Avitron V2.0 je vyrobený z veľmi pružného
a zároveň odolného materiálu EPP a skrýva v sebe
výkonný motor s hliníkovým chladičom. Model je dlhý
17 cm a má rozpätie 33 cm. Toto všetko pri extrémne
nízkej hmotnosti 8.5 g. Na jedno nabitie sa dokáže
Avitron udržať vo vzduchu 8 minút a preletieť 1.5 km.
Nabíjanie je riešené prepojením modelu s vysielačom
a trvá zhruba 12 minút.
Riadenie letu prebieha cez WiFi v pásme 2.4
GHz a umožňuje režim multiplajeru. Vďaka tomu je
možné z jedného miesta bez rušenia ovládať naraz
kŕdeľ až 128 modelov. Dosah vysielača je 100 m
a ovládanie umožňuje stvárať rôzne akrobatické kúsky.
a biotechnológiami.
Univerzita plánuje dať dokopy akademikov, ktorí
budú zvažovať, ako zrýchlený vývoj superpočítačov
a ďalších technológií ohrozuje našu vlastnú existenciu.
Profesor filozofie z Cambridge Huw Price, ktorý
pomáhal centrum zakladať, povedal, že aj keď
sa myšlienka o robotoch ovládajúcich svet namiesto
ľudí môže zdať veľmi vzdialená, oplatí sa možné
rizika brať do úvahy. „Musíme zobrať vážne možnosť,
že v prípade umelej inteligencie môže nastať moment
Pandorinej skrinky, ktorý keď prepasieme, môže
skončiť katastrofou,“ povedal Price pre Daily Mail.
Superpočítače
Astronómovia našli planétu bez hviezdy
Väčšina planét vôbec nemusí krúžiť okolo
hviezd. Môžu to byť exoplanetárni bezdomovci.
Jedného z takýchto kozmických pútnikov teraz
astronómovia objavili. Nachádza sa vo vzdialenosti
približne sto svetelných rokov a putuje spolu
so systémom mladých hviezd. Obrovská planéta
CFBDSIR2149 je pravdepodobne plynný obor, štyri až
sedemkrát väčší ako Jupiter.
„Pozorovali sme stovky miliónov hviezd
a planét, no v našom susedstve sme objavili iba jedinú
planétu bez domova,“ hovorí pre BBC spoluautor
štúdie v magazíne Astronomy & Astrophysics Etienne
Artigau. „Tento objekt bol objavený vďaka prieskumu,
ktorý pokryl asi tisícnásobne väčšiu oblasť, ako zaberá
na oblohe spln Mesiaca.“
Problémom totiž je, že takéto exoplanéty
nedokážeme pozorovať vďaka anomáliám v pohybe či
jase ich hviezd. To pátranie po takýchto bezdomovcoch
extrémne sťažuje.
Planéta CFBDSIR2149
Veci skúmajú hrozbu umelej inteligencie
Univerzita v Cambridge otvorí v budúcom roku
nové centrum pre výskum rizík, spojených so štyrmi
údajne najväčšími hrozbami pre ľudstvo: s umelou
inteligenciou, zmenami klímy, nukleárnou vojnou
Anton Stiffel -Vedecké novinky
75
KNIHY
Fandomas
Prednášanie na conoch - ako na to (1.)
Po
mnohých
hodinách
presedených
na prednáškach sa možno pohrávate s myšlienkou
na nejakú vlastnú. V tejto rubrike sa postupne dočítate
o všetkom, čo sa spája s prípravou kvalitného programu
na cone. V tomto čísle si predstavíme prvú fázu prípravy
prednášky – jej prvotnú koncepciu.
Hneď na úvod by som rada poznamenala, že
každý prednášajúci má individuálny spôsob prípravy,
ktorý sa vôbec nemusí zhodovať s obsahom tejto série
článkov. Ich hlavnou úlohou je poskytnúť pomocnú
ruku začínajúcim prednášajúcim.
Keďže ste sa rozhodli prednášať, predpokladám,
že máte nejaké skúsenosti s vystupovaním pred
verejnosťou. Nemyslím tým prezentovanie na nejakej
vedeckej konferencii, zužitkujete aj školské, či
pracovné prezentácie projektov a podobne. Ak si
však nie ste sami sebou až tak veľmi istí, odporúčam
vám osloviť nejakého kamaráta, alebo už mierne
ostrieľaného prednášajúceho, s ktorým by ste si mohli
prednášku pripraviť a potom aj spoločne odprezentovať.
Predpokladajme však, že naberiete dostatok odvahy
a pustíte sa do toho osve – ako na to?
V prvom rade sa musíte zamyslieť nad tým,
o čom by prednáška mala byť. Samozrejme, že najprv
vám napadne nejaký predmet prednášky, až potom sa
zaoberáte tým, že by ste ju chceli uskutočniť. Rozhodne
sa však pri vašom prvom pokuse vyvarujte toho, aby
predmetom vášho príspevku bola nejaká téma, ku
ktorej nemáte veľmi blízko a rozhodli ste sa spracovať
ju len preto, lebo ste ju na cone ešte nezaregistrovali.
Najlepšie totiž je, ak na svojej prvej prednáške
hovoríte o niečom, k čomu máte vášnivý vzťah a viete
o tom veľa, prípadne ste ochotní naštudovať si k tomu
dodatočné množstvo materiálov.
76
Publikum od prednášajúceho očakáva, že
bude akýmsi „laickým odborníkom“. V praxi to
znamená, že účastník by sa mal počas hodiny strávenej
na vašom programe dozvedieť niečo nové – platí to
pre všetky skupiny prítomných. Niektorí o predmete
vašej prednášky netušia možno nič a zaujíma ich to, no
v publiku budú sedieť aj takí ľudia, ktorí pravdepodobne
o danej veci vedia viac, prípadne sú väčšími odborníkmi
ako vy. Preto si ešte na začiatku treba uvedomiť to, že
publikum je interaktívne, rado dopĺňa a vašou hlavnou
úlohou je dodať im nové informácie a zábavu.
Ešte pred tým než oslovíte organizátora
danej programovej sekcie, bolo by vhodné, aby ste
sa komplexne zamysleli nad predmetom prednášky.
V podstate, vezmite si kus papiera a v skratke,
heslovito popíšte, ako si prednášku predstavujete. Čo
by v nej malo byť, o čom by mala byť, akým témam
by sa mala venovať. Zároveň sa musíte zamyslieť nad
tým, čo by ste v prednáške mať nechceli – napríklad,
ak si myslíte, že nezvládnete udržovať diskusiu, treba
hneď dopredu počítať s tým, že náplň prednášky musí
byť na celú dobu pripravovaného slotu. V tejto fáze
môžete prednášku aj nejako pomenovať, tento názov
by však mal byť len dočasný a treba počítať s tým, že
sa môže zmeniť.
Ak ste splnili kroky z predchádzajúceho
odseku, nadišiel čas na zaslanie mailu organizátorovi.
Zo skúsenosti viem, že ak náhodou neviete nájsť
kontakt na príslušného sekčného vedúceho, napokon
sa to aj tak dostane k tomu správnemu, nech už napíšte
na hociktoré meno zo zoznamu. Zároveň, ak si nie
ste istí, kam sa prednáška presne hodí, pokojne mail
adresujte aj dvom, či trom, oni sa medzi sebou určite
dohodnú. Čo sa týka odoslania mailu, berte na vedomie,
že mesiac pred danou akciou sa väčšinou program už
zverejňuje. Tým pádom je ideálny čas na prihlásenie sa
do programu tri, najneskôr dva mesiace pred akciou.
Čím neskôr, tým väčšia je šanca na to, že program je
už plne obsadený. Preto platí pravidlo, čím skôr svoj
nápad pošlete, tým lepšie.
V správe treba uviesť nie len to, o čo
v prednáške pôjde, ale zároveň by bolo dobré, keby ste
spomenuli, aké skúsenosti s prednášaním máte. Sekčný
vedúci je v podstate vaším radcom a pomocníkom
a preto neváhajte napísať, že sa chystáte prednášať
prvý raz a máte mierne obavy – každý hviezdny
prednášajúci raz bol v tejto istej pozícii. Rozhodne
sa netreba báť – jednou z hlavných úlohou conov je
predsa poskytnúť priestor vám, kreatívnym ľuďom
so záľubou vo fantastike.
(Nabudúce: prvotné koncipovanie prednášky a tvorba
názvu.)
Miroslava Klempová
Fandomas
KNIHY
Kozmodróm 2012
Vesmírne
jašteričky,
zlé
ženy,
penisy
kozmonautov a iné
Sedemnásty november 2012 neznamenal iba
výročie nežnej a Noc v divadiel v Bratislave, ale tiež
Kozmodróm. Jediný slovenský sci-fi festival. Štvrtý
ročník akcie. Organizuje združenie sci-fi guide.
V retro kine neďaleko autobusovej stanice Mlynské nivy
v Bratislave. Martin Králik vydražil trilógiu Bohatier
Juraja Červenáka za tridsať eur. Michal Rico Hruška sa
v prednáške venovanej perličkám vesmírneho výskumu
venoval aj problematike veľkosti umelých násadok
na penisy kozmonautov potrebných na vylučovanie
v podmienkach neštandardnosť ktorých zjavne bledla
v porovnaní s rozmermi mužného ega dobyvateľov
hviezd. Prednáške Annetty Riddick Čižmárikovej
o humore vo fantastike a humoristickej fantastike
(samozrejme predovšetkým Pratchett) atmosférou
„kontroval“ Ondrej Herec v prezentácii pod názvom
Zlé ženské sú dnes všade víziami pochmúrnych
antiperspektív budúcnosti a dneška týkajúcimi
sa zďaleka nielen posunu štatútu ženy odrážajúceho
sa medziiným v stereotype energickej zabijáčky
(Xena a iné amazonky), ale aj iných detailov
spochmúrnievajúceho univerza vrátane napríklad
spacej tyče, v závese na háku ktorej, postojačky,
oddychovali v prvej polovici devätnásteho storočia
robotníci v Manchestri, tj. niekoľko desiatok
kilometrov južnejšie od hotela v Jazernej oblasti Veľkej
Británie, kde začiatkom dvadsiateho prvého storočia
ctiteľ piesní J.Schellingra a bývalý učiteľ hudobnej
výchovy z Československa zarába na dostavbu domu
v Humennom ako umývač riadu a býva v maringotke.
Ako a kde spávajú robotníci v Hongkongu, Singapure
a Číne sa ešte iba dozvieme.
Kozmodróm 2012
Bezpochyby totiž, ako medziiným povedal
prednášajúci „my sme ten príbeh, čo píše sám seba“,
našťastie aj a stále ďalej trocha optimistickejšie,
napríklad v besede o činnosti záujmových združení
a organizácií Fandomu v rámci ktorej Miroslava
Elendilka Klempová „vyspovedala“ okrem predsedníčky
združenia scifi guide Lindy Lily Šimekovej, Roberta
Wina Žittňana, organizátora širšie koncipovaných
popkultúrnych conov či Katku Crankiu Bajzíkovú
z OZ Tolkiena, organizátorku Slavconov. Crankia
poslucháčom vysvetlila, ako sa tolkienisti bránili voči
obvineniu zo sektárstva a podozreniu z nekalej činnosti
v súvislosti s výukou podivných jazykov, zrejme
vhodných na zákernú konšpiráciu (elfčina a podobne).
Miroslava Klempová
Martin Roger Králik ako šéfredaktor rozprával
o
internetovom
časopise
Jupiter
(medziiným
sa chystá ďalší ročník súťaže s cenou v hodnote 33
eur, s témou cesta v čase, tentokrát okrem poviedkárov
môžu zabodovať i básnici a ilustrátori). Marcel Klimo
priblížil aktivity združenia Space Unicorna (Vesmírny
Jednorožec) zamerané medziiným na prepojenie aktivít
fandomu s geekmi uprostred mainstreamu, propagáciu
komiksov a výuku prostredníctvom počítačových
hier. Okrem jednorožcov sa navyše k slovu celkom
vážne a objektívne dostal jeden z dvoch tvorcov
a predstaviteľov vesmírneho univerza v komunizme
žijúcich slovenských živorodých jašteríc. Avšak nie oni,
ale predstavitelia už spomenutého tímu organizátorov
sci fi guide pripravili najväčšie prekvapenie dňa.
Výslovnosť sci-fi v podobe saj faj som doposiaľ počul
iba v rámci folklóru prejavov nemenovaného riaditeľa
Gymnázia J. B. Magina vo Vrbovom, organizátora sci
fi (po novom čítaj a vyslovuj teda už saj faj, čiže saj
fajn, v súlade s univerzom) súťaže Keď si vymýšľam.
Je evidentné, že vplyv pedagógov sa, vďaka pokroku
technológií, šíri vesmírnymi vlnami prostredníctvom
čiernych dier... Alebo... žeby sa medzi organizátormi
vyskytli absolventi spomenutého gymnázia? Tak
či onak, našťastie mi veriť nemusíte, najmä keď si
vymýšľam, ak chcete vedieť čo a ako bolo naozaj,
príďte skontrolovať na Kozmodróm o rok, v novembri
2013.
Miloš Ferko
Kozmodróm 2012
77
KNIHY
Fandomas - rozhovor
MARTIN SCHUSTER
Matrin Schuster, medzi fanmi známy ako Šimon,
je jeden z najdlhšie fungujúcich fanúšikov
a
organizátorov
v
slovenskom
fandome.
Spoluzakladateľ ceny “O najlepšiu fantasy”,
dlhoročný predseda rady Česko-slovenského
fandomu v SR a šéf klubu 451 stupňov Fahrenheita,
jeden z našich významnejších autorov SF v 80.
rokoch - to všetko mu bez výhrad patrí. Opýtali
sme sa preto na podrobnosti.
Ako začínal fandom na Východe a ako si sa doňho
dostal ty?
Fandom na Východe už veselo fungoval, keď som
doň vstúpil ja. Určite už existoval a fungoval náš
klub 451°F a spišskonovoveský klub Castor. Chodili
na cony, spustili Tatracon, organizovali burzu
SF kníh... Ja som si vymieňal knihy na internáte
s Marikou, teraz Halienovou, spolu sme sa rozhodli
ísť na jednu burzu SF kníh v Košiciach a hneď sme
sa aj prihlásili do klubu. Začal som chodievať na
schôdzky a s plnou vervou sa zapojil do klubovej
činnosti, nesmierne ma toto moje nové hobby bavilo
a napĺňalo. Spoznal som nových úžasných ľudí a mal
som pocit, že som v kolektíve ľudí, s ktorými si mám
čo povedať.
Predstav trochu našim čitateľom váš klub, jeho
históriu a súčasnosť. Dá sa k vám nejako stále
pripojiť?
Samozrejme, aj keď nejaká SF činnosť už ustala,
stretávame sa každú stredu a keď človek vie, kde
Martin “Šimon“ Schuster
78
nás nájde, určite privítame každého nováčika.
Hmm, o našom klube bolo už popísané dosť, skúsim
zaspomínať.
Náš klub vznikol roku 1984, niekoľko našich
členov bolo na Parcone v Pardubiciach a tam dostali
zaujímavé materiály pod podmienkou, že založia
v Košiciach SF klub. Partia piatich vysokoškolákov
teda na TU niekde v pivnici aj klub založila
a čochvíľa si našli aj vyhovujúcejšie priestory
na klubové schôdzky, pretože sme sa uchýlili pod
Dom
Československo-sovietskeho
priateľstva
a tu sme fungovali ako priaznivci sovietskej
a socialistickej fantastiky. Oficiálne. Neoficiálne
každej dobrej, teda hlavne anglo-americkej, ale ako
to už za socializmu chodilo, museli sme byť niekde
organizovaní a vyvíjať nejakú činnosť. Činnosť sme
vyvíjali, burzy pokračovali, premietania sovietskej
fantastiky tiež, šéfovia mali z nás radosť, že majú
čo vykázať a tak nám postupne pridelili klubovňu,
jedno z prvých videí v Košiciach a mali sme ich
podporu. Rozrástli sme sa takmer na 50 členov,
navštevovali sme cony a spriaznené kluby - Castor,
bystrický, šumperský a ďalšie. Kronika sa nám
neustále zapĺňala vydarenými akciami, až sme
sa v roku 1987 zmohli aj na prvý vážny con v Košiciach
- festival Fantastiky Casscon. Obrovský úspech nás
len posmelil, aby sme vydávali samizdatovo fanzin
PRIT, pustili sme sa aj do prekladových zborníkov
ako Dlhá stráž, Lety zakázanou rýchlosťou
a podobne. Ja som sa stal po Igorovi Melicherčíkovi
štvrtým predsedom klubu v roku 1988 a som ním
dodnes. Urobili sme ďalšie Casscony, v roku 1991
dokonca aj Parcon, spoluorganizovali sme Tatracony
s Miom Butorom, Kraakon, Herocon, jazdili po celej
republike (vtedy ešte Československu) na všelijaké
cony - veľké, reprezentatívne, ale aj malé, klubové,
a môžem smelo konštatovať, že všade nás radi videli
a privítali. V roku 1992 som obdržal cenu Ludvík
za zásluhy o rozvoj a propagáciu Fandomu, nuž
a veľa Slovákov sa touto cenou asi popýšiť nemôže.
Z úspechov nášho klubu môžem spomenúť mimoriadne
vydarené klubové akcie Rybáles, Cuccon, stali sme sa
najpočetnejším pravidelne sa stretávajúcim klubom,
udeľovali čestný doktotrát SFDr, zaviedli oficiálne
párty na conoch, Fantasy show, vydávali PRIT,
Legendy, Dlhú stráž, mali sme prvého „západného“
spisovateľa na cone, boli sme finančne úspešní,
držali sme a asi aj držíme svetový primát v počte
Rozhovor - Martin Schuster
KNIHY
uzavretých manželstiev medzi členami klubu (8),
vydupali sme si špeciálnu autobusovú zastávku čisto
len na konanie conu, zaviedli otvorený bar na cone
po celú noc... Mám pokračovať?
Si známy predovšetkým ako dlhoročný prezident
ČS fandomu na Slovensku. Ako sa ti to stalo a ako
si na roky prezidentovania spomínaš?
Po rozdelení Fandomu na Český a Slovenský sme
takmer násilím spísali vzájomnú zmluvu o spolupráci
a prvým predsedom slovenského Fandomu sa stal
Peter Pavelko. Po nejakom čase však dostal pracovnú
ponuku v zahraničí a keďže opúšťal Slovensko,
funkcie sa vzdal. Na porade slovenských klubov,
tuším v roku 1999, ma s odretými ušami zvolili
za predsedu a odvtedy som bol na čele Rady Česko
Slovenského Sci Fi Fandomu na Slovensku až
do roku 2010, kedy žezlo prevzala mladá (a krajšia)
krv a možno už stojaté ľady sa opäť rozhýbali. Ja
som sa hlavne angažoval v čo najlepších vzťahoch
s českým Fandomom a zastupovaním slovenského
navonok voči európskemu Fandomu a propagoval SF
v oboch našich krajinách.
Čo považuješ v tomto období za svoj najväčší
úspech?
Ťažká otázka, asi taký najmarkantnejší počin boli
Európske ceny, ktoré ako uznanie našim borcom som
vybojoval na zahraničných conoch. Hlavnými cenami
boli ovenčení Ďuro Maxon, Martina Pilcerová, časopis
Fantázia a Robert Žitňan a podpornými cenami Saša
Pavelková, Ďuro Červenák, Dušan Fabián, Martin
Matuška, Jozef Žarnay. Mrzí ma, že sa mi nepodarilo
získať cenu za najlepšieho európskeho spisovateľa
pre Ďura Červenáka a najlepšieho teoretika Ondreja
Herca, ale treba uznať, že konkurencia je mimoriadne
silná. Ceny sme dostali len keď som sa zúčastnil
daného Euroconu a teda snažil som sa dosť cestovať
po celej Európe – od ostrova Jersey a Glasgowa až
po Plovdiv či Kyjev. Najradšej som mal národné
cony v Poľsku.
Spolu s Klubom Julesa Vernea vyhlasujete Cenu o
najlepšiu fantasy. Ako táto súťaž vznikla?
fandomom v 80. a 90. rokoch a tým dnešným?
Hlavný rozdiel je v dostupnosti k záujmovým
oblastiam. Pri mojich začiatkoch to boli len
knihy, ku ktorým sa navyše skoro nedalo dostať.
Potom nastúpilo video a na tzv „šedivákov“ sme
už pozerali cez prsty, lebo fanatici dokázali pri
filmoch presedieť celé cony. Ako tak sme dokázali
absorbovať Dračí doupě, dračikarov sme ešte
adoptovali a urobili prvé Herocony v Košiciach, aj
keď na klubových schôdzkach si už od nás odsadali
a riešili zabíjanie trollov pri samostatných stoloch.
A prišli počítače, sťahovanie filmov, larpy a teraz
sa aj čudujem, že mladí si stále vyhľadajú nejaký
SF klub, pretože dostupnosť k objektu záujmu je už
takmer bezhraničná. Našťastie prevláda pocit družiť
sa do spolkov s ľuďmi podobných záujmov, či sa už
jedná o „trekkies“ , „losťákov“ či prívržencov SF/F/H
seriálov každého razenia. V dinosaurích časoch sme
mali, lebo sme mať museli aj sponzorov, organizácie,
pod ktorých krídla sme sa zašili, a keďže sme
vyvíjali činnosť, dostávali sme aj peniaze. Teraz je to
na ťažko zohnateľných sponzoroch a samotných
fanoch, klubom sa dýcha ťažšie a zorganizovať
úspešný con je už umenie. Že sa to dá, nám každý
rok dokazujú Róbert „Win“ Žitňan, Katka „Crankie“
Bajzíková či Zdeněk „Tunelář Big Shaman“ Zachodil.
A teraz na Fénixcone som s úžasom zistil, že máme
na Slovensku aj SF vydavateľstvo – Hydra.
Ako hodnotíš súčasnú situáciu v Čs. fandome na
Slovensku?
Ja myslím, že s príchodom Lucie „Lulu“ BockovejKováčovej na predsednícky post sme sa opäť oživili
a priblížili k nastupujúcej generácii fanov. Máme
tu mega úspešné cony Istrocon, Slavcon, Tatracon,
vznikajú (Kozmodrom) a obnovujú (Pegascon)
sa ďalšie, fanúšikovia sa naďalej združujú a radi
stretávajú, myslím, že oproti Európe a svetu sme
na tom veľmi dobre, ak teda pominiem nešťastné
financovanie. Aktivity a angažovanosť prívržencov
nášho žánru je na Slovensku excelentná, nemáme
sa za čo hanbiť, musíme byť na seba hrdí a hlavne
rozvíjať sa a ísť neustále napred.
Klub Julesa Vernea organizoval obrok súťaž
o najlepšiu akčnú detektívnu a fantasy poviedku. Náš
člen Jaro Lupečka dokonca súťaž o najlepšiu Fantasy
vyhral a stal sa prvým nositeľom meča na Slovensku.
Na Parcone 1991 v Košiciach sme si na prvej Fantasy
show dali záležať a odvtedy sa traduje naša spolupráca
s KJV a súťaž o najlepšiu Fantasy sa stala tradičnou
a každoročnou. KJV skôr presadzuje Connanovský
štýl, ja zase staroslovanský, a tak sa navzájom
dopĺňame (a hádame). Naše spoločné Fanfasy show
sa stali pojmom hlavne vďaka vydareným produkciám
v Košiciach, Ostrave, Šumperku, najskvelejšia
sa nám podarila hádam na Parcone 1994 v Banskej
Bystrici a v roku 1997 v Spišskej Novej Vsi.
Čím ešte Šimon do nášho fandomu môže prispieť?
Či čím by chcel?
V čom je podľa teba najväčší rozdiel medzi
Martin Králik
Ja som niečím dúfam už prispel a pevne verím, že
je dosť šikovných mladých ľudí v SF hnutí, aby dali
a dávali rozvoju SF/F/H na Slovensku nový rozmer
a posúvali ho stále dopredu. Ja ochotne pomôžem
snáď skúsenými radami a najradšej by som ostal
len v reprezentatívnej funkcii, ako je na Slovensku
u prezidentov zvykom. Teda rád budem chodiť na Č-S
a európske SF cony a budem rád, keď slovenská SF
bude v čo najpozitívnejšom povedomí na celučičkom
svete. Predpokladám, že otrockú robotu urobia mladí
a ja budem žať len úspechy :).
Rozhovor - Martin Schuster
79
GALÉRIA
Galéria
INGRID RUDAVSKÁ
80
Galéria - Ingrid Rudavská
Download

časopis jupiter