DOKONČOVACÍ PRÁCE:
B lesková tiskárna, s.r.o.
O NÁS:
Blesková tiskárna byla založena v roce 1995. Od svého vzniku nabízíme služby
v oblasti tiskové produkce všech druhů tiskovin. V roce 1999 a 2001 jsme prošli
zásadními změnami, díky kterým se nabídka poskytovaných služeb rozšířila.
Součástí tiskárny je i grafické studio, kde si můžete nechat vytvořit tiskové
podklady pro Vaše zakázky.
Nabízíme Vám i dokončovací práce, které obohatí Vaše publikace.
V nabídce pro Vás máme:
• lamino lesklé / matné
• výseky
• ražby
• číslování
• vazbu V1 - šitá
• vazba V2 - lepená
a mnoho dalších...
REFERENCE:
Budeme velmi rádi, když se budeme moci podílet i na zpracování Vašich
prezentačních tiskovin, publikací a mnoha dalších produktů, které je naše firma
schopna zhotovit a připojíte se tak k řadě našich spokojených zákazníků.
Z mnoha můžeme jmenovat:
• MF Dnes
• O2
• Unie vydavatelů
• Česlor
• Komora auditorů
• Coca Cola
• Rozhodčí soud
• DHL
• Úřad práce
• Bosch
• Vltavín
• Gorenje
• Hotel Atlantic
• Henkel
• Korene
• Cefres
O TISKU:
Tiskneme skoro vše - od vizitek až po periodické časopisy.
Co si tedy u nás můžete nechat zhotovit?
• plakáty
• katalogy
• skládačky
• výroční zprávy
• kalendáře
• periodika
• příbalové letáky
• dopisní papíry
• samopropisovací bloky či složky
• vizitky
a mnoho dalších...
K
K orene
orene
S lL o
Ov
V eE n
N sSkKéÉ
s
Júl
August
2012
7 – 8
ročník III
cena: 30,– Kč
9-10
September
Ok tóber
2010
ročník I
cena
30 Kč / 1 €
1,– EUR
KONTAKTY:
Náš obchodní zástupce se rád s Vámi domluví a nabídne Vám naše služby.
Námi vyhotovená zakázka je doručena na místo určení po celé ČR.
TISKOVÉ TECHNOLOGIE:
Jsme vybaveni špičkovou technologií Heidelberg. Profesionální spojení, které Vám
zajistí kvalitní zpracování všech druhů tiskovin.
Vlastníme tiskové stroje:
Heidelberg GTO 72 Speedmaster,
Heidelberg GTO 52 Speedmaster
a Heidelberg QuickMaster Q46
s možností tisku formátu papíru až 700x500 mm,
2
gramáží papíru 70-300g/m ,
a rychlostí až 12000 obratů za hodinu.
BLESKOVÁ TISKÁRNA, s.r.o.
Na Poříčí 9
110 00 Praha 1
provozovna Martinov - Záryby
Tel.: 326 303 154
Tel.: 222 325 411
Fax: 222 325 421
E-mail: [email protected]
Web: www.bleskovatiskarna.cz
Obchodní oddělení:
pan Pavel Suchý - obchodní ředitel
Tel.: 602 724 056
E-mail: [email protected]
„Galvanizujte s námi...“
Vyzkoušejte naše ceny a služby pokovení.
Aby Vaše výrobky byly kvalitně pokoveny, je nutné je předat do výroby zbavené hrubých okují, barvy nebo
hloubkové rzi. S ostatními mastnotami si naše kvalitní odmašťovací lázně poradí. Zejména se snažte vyvarovat
dutinám bez zajištěného odtoku, nebo dílům svařovaným plošně k sobě.
Kvalita vstupního materiálu má zásadní vliv na vizuální vlastnosti pokoveného dílce.
Povrchy hrubé, zkorodované a tepelně zpracované, mají snížený lesk a drsný povrch.
GALVANOVNA
Maximální rozměr pokoveného dílu je v naší MAXI lázni 2.900 x 1.000 x 200 mm.
Maximální váha dílu pro galvanizaci je 50 kg dle složitosti.
Niklování
Galvanovna Omega s.r.o.
Kolbenova 40
190 00 Praha 9
tel.: 266 036 291
mobil: 602 748 528
Vhodný základní materiál: ocel, železo, mosaz, měď.
Tloušťka povlaku do 20 μm niklu.
- hromadné dávky cca 8-10 kg na dávku
- závěsné do rozměru 1.350 x 800 x 400 mm
Zinkování
Vhodný základní materiál: ocel, železo, litina.
Kyselá lázeň s modrým, žlutým nebo olivovým chromátem.
Tloušťka povlaku max 25 μm zinku.
- hromadné dávky cca 10-12 kg na dávku
- závěsné do rozměru 1.350 x 800 x 400 mm
Cínování
Vhodný základní materiál: ocel, železo, mosaz, měď.
- hromadné dávky cca 10-12 kg na dávku
- závěsné do rozměru 550 x 550 x 500 mm
Moření AL s pasivací
Pondělí – Pátek
7.00 – 16.00
Vhodný základní materiál: hliník a jeho slitiny.
Odmaštění hliníku a pasivace neobsahující 6-ti mocný chrom.
Moření s pasivací
Vhodný základní materiál: ocel, železo.
Hromadné moření v koších.
e-mail:
info@
galvanovnaomega.cz
[email protected]
www.galvanovnaomega.cz
Odmaštění
Vhodný základní materiál: ocel, železo, litina, mosaz, měď.
Hromadné i závěsové chemické nebo elektrolytické.
A co je naší předností?
Po dohodě si zboží v nejkratším termínu odvážíte.
Zkuste se s námi spojit a uvidíte, že ceny pokovení máme nejnižší v česku.
Francúzi v Povstaní
Za Štefánikom na Vava´u
SLOVÁCI
V HRADCI
Spisovateľ
MUDr. JÁN LEŠTÁK
Ľuboš Jurík
FILMOVANIE
V ROKU 1921
MUFUZA
Mužstvo futbalových
zázrakov
Slováci
v Prahe
JESENNÝ MAGAZÍN Prázdninový magazín
obsah
STALO SA... .................................................................................str. 2
AKTUALITY
Na tej Detve... ...................................................................................str. 3
Stretnutie evanjelikov..........................................................................str. 4
Deň Slovákov v zahraničí.....................................................................str. 5
REGIÓNY
Praha: Školička ľudových tancov..........................................................str. 6
18-20
VZÁJOMNOSŤ
5
Slávnosti bratstva.................................................................................str. 7
GLOSA
Dve mamky Pôstkové..........................................................................str. 8
VOJENSTVO
Múzeum v bunkri................................................................................str. 9
4
POVSTANIE
SNP: Vďaka francúzskym partizánom... .....................................str. 10–11
OSOBNOSTI
6
21
Štefánikov ďalekohľad.......................................................................str. 12
MIGRÁCIA
9
Slováci vo svete.................................................................................str. 13
ROZHOVOR
Ľuboš Jurík..................................................................................str. 14–16
PUBLICISTIKA
Občan a médiá..................................................................................str. 17
JUBILANTI
Kráľovičová, Vášáryová, Turzonovová............................................str.18–20
12
PAMIATKY
Tisíc cirkevných pamiatok..................................................................str. 21
NÁRODNOSTI
Slováci v Prahe.............................................................................str. 22–23
10-11
PROGRAM
Slovenský inštitút...............................................................................str. 24
MAGAZÍN PRE VOĽNÝ ČAS
LITERATÚRA
Smrť ministra...............................................................................str. 26–27
(ROZ)HOVORY
14-16
Stanislav Štepka...........................................................................str. 28–29
KRÍŽOVKA....................................................................................str. 30
POŠTOU, MAILOM, TELEFÓNOM ......................................str. 31
DETSKÝ KÚTIK
28-29
Poznávame Európu: Grécko.........................................................str. I. – IV.
slovenské korene
1
stalo sa…
... v Slovenskej republike
GARDA
V prvej polovici júla navštívili Slovensko príslušníci vatikánskej Švajčiarskej gardy. Vyše stovka mužov tohto elitného útvaru s názvom Coorte Elvetica, ktorá navštívila predtým aj Rakúsko a Maďarsko, sa vydala v uvedených krajinách na pútnickú cestu. Zatiaľ čo
v rakúskej metropole navštívili tiež Dóm sv. Štefana a v maďarskom Szombately zasa rodisko jedného zo svojich patrónov - sv. Martina,
na Slovensku to bolo okrem iného aj stretnutie s predstaviteľmi gréckokatolíckej cirkvi. Švajčiarska garda, ktorá až do súčasnosti oblieka
uniformy vo farbách rodu Mediciovcov, pokračuje v dlhoročnej službe ochrany pápeža pri verejných slávnostiach, stráži Apoštolský palác
a vonkajšie brány Vatikánu.
PARTNERSTVO
V priebehu leta sa uskutočnila historicky prvá oficiálna návšteva slovenského prezidenta v Japonsku. Výsledkom rozhovorov Ivana
Gašparoviča a rokovaní podpredsedu vlády a ministra zahraničných vecí SR Miroslava Lajčáka neboli iba bilaterálne záležitosti, ale tiež
prizvanie Japonska k spolupráci aj v rámci V 4. Ide najmä o účasť na novom programe Medzinárodného Vyšehradského fondu nazvaného Vyšehradská štvorka a Východné partnerstvo, ktorému Slovensko začne opäť predsedať od augusta tohto roku. Od jedného
z najbližších partnerov na ázijskom kontinente má Slovensko záujem najmä o zvýšený príliv japonských investícií.
PIVO
Slováci to po slávnom hokejovom víťazstve Čechom natreli aj v novej extralige. Tentoraz to však bolo v súťaži o najkvalitnejšie pivo.
Z anonymného ochutnávania postúpili do veľkého finále, ktoré sa uskutočnilo na prahu leta v priestoroch pivovaru v Rožňave, štyri
české a štyri slovenské značky piva. V česko-slovenskej Prvej pivnej extralige napokon zvíťazil svetlý ležiak Sitňan pred Zubrom a Zlatým
bažantom. Bývalý premiér Miloš Zeman označil kedysi slovenské pivo za vhodné tak na čistenie zubných protéz. Možno, že sa správa
o víťaznej sérii slovenských pív v súťaži nad českými dostala až k nemu na Vysočinu.
... v Českej republike
DÔCHODOK
Vzhľadom k predlžovaniu hranice odchodu do dôchodku si pätina Čechov myslí, že sa veku 70 rokov vôbec nedožije. Ak áno, tak
muži v dôchodku si chcú hlavne užívať, zatiaľ čo ženy by zároveň rady žili s rodinou a vnúčatami. Čo sa týka budúcnosti, sú Česi pesimisti. Síce by si priali užívať, zároveň však očakávajú, že budú skôr živoriť a stonať. Ideálny dôchodok v predstavách českej populácie sľubuje
zábavu, zážitky a spokojný život s rodinou v domčeku so záhradou. Asi desatina respondentov si predstavuje, že bude tzv. za vodou,
pričom tento vysnený cieľ by si želali skôr ženy ako muži. O tom, že dôchodkový vek sa bude postupne zvyšovať, svedčia prognózy, podľa
ktorých súčasní štyridsiatnici by mali odchádzať do penzie v 66 rokoch, ľudia narodení v roku 1977 v 67 rokoch, deti narodené v roku
2001 sa dôchodku dočkajú v 71 rokoch a na deti narodené v tomto roku čaká dôchodok dokonca až v 73 rokoch.
ZÁVISLOSTI
Dospievajúca česká mládež v porovnaní so svojimi európskymi vrstovníkmi experimentuje najviac s pitím alkoholu a s fajčením marihuany. Pri porovnávaní týchto nerestí v 39 európskych krajinách figuruje medzi prvými aj vo fajčení tabaku. K nelichotivému prvému
miestu v pití alkoholu v Európe prispela skutočnosť, že alkohol vyskúšalo vlani 79 percent mladých ľudí, pričom európsky priemer je 57
percent. Mládež je tiež na vrchole rebríčka vo fajčení marihuany. Tú si vyskúšalo vyskúšalo 42 percent mladých Čechov, ktorí patria aj
medzi najväčších fajčiarov cigariet. Tie si vyskúšalo 42 percent dospievajúcich detí a z nich pravidelne denne fajčí už asi štvrtina.
CUDZINCI
Cudzinci tvoria približne štyri percentá obyvateľov Česka a najviac ich láka Praha, kde má 14 obyvateľov zo sto cudziu štátnu
príslušnosť. Vlani žilo v ČR legálne takmer pol milióna cudzincov. Z nich približne 200 tisíc malo povolenie k trvalému pobytu. Ostatní
mohli byť v republike iba prechodne. Najviac prisťahovalcov mieri do Čiech z Ukrajiny (124 tisíc, čo je 43 % zo všetkých cudzincov).
Druhú najpočetnejšiu skupinu tvoria Slováci, ktorí sú tu však považovaní za „domácich“ – čiže za obyvateľov EÚ rovnako ako Česi. Na
pomyselnej tretej priečke sú Vietnamci, ktorým však patrí prvenstvo v tom, že žijú v Čechách dlhodobo najdlhšie. Najviac vysokoškolákov
prichádza do svojho nového domova z Ruska, z hľadiska rodinného stavu je tu väčšina Vietnamcov so svojimi partnermi, deťmi, prípadne
aj s ďalšími rodinnými členmi a čo sa týka peňazí, najviac zo zárobkov posielajú domov Ukrajinci.
... vo svete
MÚZEUM
Po štyroch rokoch bolo v americkom Cedar Rapids v štáte Iowa znova otvorené české a slovenské múzeum, ktoré v roku 2008 vážne
poškodili záplavy. Nákladne zrekonštruovaná budova ponúka návštevníkom nielen trojnásobne väčšie priestory s knižnicou, ale aj pestrejší program. Podľa jeho riaditeľky devastácia budovy inšpirovala zainteresované inštitúcie k veľkorysej obnove, aby sa múzeum stalo
okrem iného aj miestom stretávania českých a slovenských krajanov žijúcich v týchto končinách.
- mž-
2
slovenské korene
aktuality
Krajania v Detve
Leto je na Slovensku už tradične spojené s folklórnymi slávnosťami. Ku kultúrnemu koloritu nášho národa patrí zvykoslovie, ľudová tvorivosť, hudba, tanec a spev
v rozmanitosti ich prejavov. Folklórne slávnosti pod Poľanou (FSP), ktorých 47. ročník
sa uskutočnil v dňoch 6.- 8. júla v Detve,
patria k ich vrcholom. Miestny amfiteáter
a priľahlé priestory v jeho areáli obliehali
počas troch dní v centre pod Poľanou tisícky návštevníkov, ktorí sa nechali emotívne
unášať ľudovými tradíciami, spevom a tancom a patrili k obdivovateľom gurmánskeho
a remeselníckeho kumštu našich starých otcov a materí. Aj tentoraz prispeli do programu záverečného dňa Slováci žijúci v zahraničí tradičnou Krajanskou nedeľou.
STRETNUTIE EVANJELIKOV
Na prelome letných mesiacov jún – júl
sa uskutočnili vo Veľkom Krtíši a v Lučenci
III. evanjelické cirkevné dni. Zišlo sa na nich
vyše dvetisíc evanjelikov nielen zo Slovenska, ale aj z 11 krajín Európy i zo zámoria,
ktorí sa navzájom oboznámili so situáciou
slovenských evanjelikov v rôznych regiónoch sveta. Tomuto významnému stretnutiu predchádzala III. medzinárodná konferencia slovenských evanjelikov žijúcich
v zahraničí, ktorého hlavnou témou podľa
predsedu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Igora Furdíka „bola slovenskosť, zvyšovanie národného povedomia Slovákov
žijúcich v zahraničí, vzdelanostný rozmer
a udržiavanie živej slovenčiny aj prostredníctvom záslužnej činnosti cirkevných zbo-
Slávnosť bola koncipovaná na dedinské témy
s pečaťou ich dennodenného pulzu prostredníctvom folkloristiky ako jedinečné duchovné posolstvo slovenských tradícií. Okrem folklóru a zvykov ponúkli divákom aj pestré ukážky prípravy
tradičných jedál s možnosťou ochutnávky. Pozvanie prijali obce Heľpa, Prenčov, Sebechleby, Sliače
a mesto Hriňová Hlavným scénickým programom
prvého večera bolo vystúpenie súboru Lúčnica,
venované životnému jubileu profesora Štefana
Nosáľa, umeleckého šéfa a choreografa, rodáka
z Podpoľania. Zatiaľ čo v popoludňajšom programe sa predstavili už spomínané dediny, večer bol
venovaný cifrovaniu v rôznych podobách. Podľa programovej riaditeľky Anny Ostrihoňovej je
zmyslom tejto voľby poukázať na korenie tradičnej slovenskej ľudovej kultúry – cifrovanie, ozdobovanie, okrášľovanie v hudobnom, spevnom,
rozprávačskom aj výtvarnom prejave. Scénické
programy dovoľujú síce uviesť len malú vzorku z
množstva prejavov našej ľudovej kultúry, nechýbalo však medzi ňou cifrovacie majstrovstvo
podpolianskych primášov.
Zážitok z celej slávnosti umocnil aj program
už v úvode spomínanej Krajanskej nedele nazvanej Návraty. Tie boli v tomto roku venované
spomienke na dlhoročného spolupracovníka
krajanských programov a folklórnych súborov
Slovákov žijúcich v zahraničí – Jaroslava Ševčíka
(1932-2005), tanečníka, choreografa a režiséra
SĽUK-u. Tento rok sa v Detve predstavili folklórne súbory krajanov z ôsmich štátov, spolu 214
účinkujúcich. Pod režisérskou taktovkou Martina
Urbana sa postupne prezentovali tancom, hudbou a spevom FS Limbora z Českej republiky, FS
Sálašan z rumunského Nadlaku, FS Tatran Slovak
Dancers z USA, Ľudová hudba Svrčkovci z maďarského Šalgótarjánu, FS Nádeje z Paríža, FS
Ľudovíta Štúra z chorvátskeho Iloku, FS Ostroha
z írskeho Dublinu a FS Jednota zo srbských Hložian. V Krajanskej nedeli, na ktorej organizátorsky každoročne participuje aj Úrad pre Slovákov
žijúcich v zahraničí, sa jeho predseda Igor Furdík
stretol s umeleckými šéfmi, dramaturgmi, sólistami a s ďalšími účinkujúcimi zo siedmich krajín
Európy a z USA.
- av -
rov evanjelickej cirkvi a. v. v domovských
štátoch našich krajanov nielen na Dolnej
zemi, v Českej republike, Kanade a USA, ale
všade, kde slovenskí evanjelici v zahraničí
prejavujú svoj úprimný vzťah k Slovensku
ako k ich niekdajšej domovine či vlasti ich
predkov.“
naša krajanka, ktorá si za svoju domovskú
krajinu vybrala Taliansko a Viera D´Agostini, rodáčka z Bratislavy, ktorá žije a tvorí vo
Francúzsku.
V Dome kultúry vo Veľkom Krtíši, kde sa
výstava konala, sa uskutočnil tiež spoločenský večer, na ktorom sa predstavili zahraniční hostia nezvyčajným multijazykovým
poeticko-hudobným pásmo pod názvom
K výšinám, ktoré bolo zostavené z básní
slovenských autorov M. Rúfusa a E.M. Trajterovej v origináli a v preklade do siedmich
jazykov. Recitovali Nadja Hammarberg
(Švédsko), ktorá tu zároveň predstavila aj
svoje knižné diela, Zuzana Pengue (Taliansko), Lucia Torchio (Taliansko), Iveta Galbavá (ČR), Janka Haluková (ČR) a Dušan Tóth
(Kanada). Pásmo pripravili Dušan Tóth, ev.
farár a režisér Slovenského divadla v Toronte a Iveta Galbavá. Prítomným zaspievala Zuzana Pengue z Talianska. Autorkou
Popri odborných diskusiách napríklad
o pastorálnom zabezpečení slovenských
evanjelikov žijúcich v zahraničí, o spolužití
kresťanov a židov na Slovensku, o pripravenosti cirkevných zborov prijať do svojho
spoločenstva Rómov, alebo o spolužití Slovákov a Maďarov v dvojjazyčných cirkevných zboroch ECAV na Slovensku a cirkevných rituáloch sa ťahákom pre účastníkov
cirkevných dní ako i pre návštevníkov stala aj hudobná produkcia. Išlo o oratórium
Cyril a Metod, ktoré netradičnou formou
predstavilo udalosti príchodu vierozvestcov
na územie Veľkej Moravy. Toto dielo vo forme nevšedného rockového oratória vzniklo na námet staroslovienskej básne Proglas
a na jeho predstavení vystúpili okrem iných
aj populárna Sisa Sklovská a spevácky zbor
Technik.
V rámci pestrého sprievodného programu, ktorým naši krajania vyplnili kultúrne
chvíle, sa svojimi výtvarnými dielami prezentovali Iveta Krovinová-Galbavá, Slovenka žijúca v Prahe, Lucia Kubicová Torchio,
Iveta Galbavá - ČR, Lucia Torchio - Taliansko,
Vierka D´agostini - Francúzsko na vernisáži
pri príležitosti ECAV vo Veľkom Krtíši
slovenské korene
3
AKTUALITY
POVEDALI O STRETNUTÍ:
„Po Prahe a rumunskom Nadlaku je tretie stretnutie slovenských evanjelikov žijúcich v zahraničí niečím výnimočné - po prvýkrát sa stretli v domovine. Veľkokrtíšsky
evanjelický kostol zaplnili Slováci zo Srbska,
Maďarska, Rumunska, Chorvátska, Česka,
ale aj z Kanady. Nie náhodou sa stretli na
území Hontu a Novohradu." Lenka Stanková, redaktorka
V priebehu slávnosti vystúpili i zahraniční Slováci s multijazyčným pásmom (zľava): Lucia
Torchio-Taliansko, Nadja Hammarberg - Švédsko, Dušan Tóth - Kanada, Iveta Galbavá - ČR,
Zuzana Pengue- Taliansko, Janka Haluková - ČR
scenára multijazyčného poeticko-hudobné
pásma bola už spomínaná výtvarníčka Lucia
Kubicová Torchio, ktorá tiež prezentovala
výstavu svojich obrazov a šperkov na tému
krížov. Úspešný recitál predstavili návštevníkom aj v Divadle B. S. Timravy v Lučenci.
Organizátori pripravili v rámci cirkevných
dní aj výstavu publikácií o Slovákoch ži-
júcich v zahraničí, na ktorej si prítomní
mohli vybrať napríklad Cirkevnú kultúru
Slovákov v Maďarsku, Dejiny Slovákov na
Dolnej zemi, Slováci v Srbsku z aspektu
kultúry, alebo Náboženský život Slovákov
v Kanade.
autor -czfoto: I. Fuhl, Ľ. Pomichal
během za uměním / 12. ročník
„Z tejto oblasti sa podľa všetkého najviac evanjelikov v tej dobe vysťahovalo na
takzvanú Dolnú zem." Miloš Klátik, gen. biskup Evanjelickej cirkvi a.v., SR
„My sme z Vojvodiny, kde žijeme už
vyše dvestošesťdesiat rokov. Zachovali sme
si svoju slovenskú reč, zachovali sme si svoju
vieru." Samuel Vrbovský, biskup zo Srbska
„Ja som odišiel v šesťdesiatom ôsmom
roku a viac-menej ma poslali do Viedne. No
a bolo mi naznačené, aby som sa nevrátil."
Dušan Tóth, pastor z Kanady
K Mirotonu neodmysliteľne patrí chutný
guláš a vynikajúce pivo
MIROTON
Galerie MIRO slovenského podnikateľa v umení Mira Smoláka sa zapísala do povedomia
pražskej verejnosti tiež usporadúvaním športového podujatia. Je ním bežecký závod Miroton,
ktorého 12. ročník prilákal opätovne nielen bežcov, ale aj priaznivcov, ktorí ich prišli povzbudiť.
Štart aj cieľ bol tradične pred vchodom do galérie pred kostolom sv. Rocha a mierne kopcovitá
trať dlhá 3 365 metrov sa vlnila medzi Strahovom a Petřínom. Po závode sa všetci opäť stretli
pri ochutnávaní kláštorného guláša zalievaného Svatonorbertským pivom.
Vyhrali všetci...
4
slovenské korene
K dobrej nálade zahrali Prague Swingers
Dobrá príležitosť k stretnutiu známych
AKTUALITY
Pamätný deň
zahraničných Slovákov
Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí
(ÚSŽZ) si aj v tomto roku v snahe spájať krajanov nielen za hranicami Slovenska, ale aj
priamo vo vlasti ich predkov či v ich niekdajšej domovine, pripomenul 5. júla Pamätný
deň zahraničných Slovákov slávnostným
stretnutím pri základnom kameni Pamätníka slovenského vysťahovalectva.
Jeden muž a šesť Sloveniek zo zahraničia
(zľava): Emília Bednár (Nemecko), Nadja
Hammarberg (Švédsko), Božena Farhat
(Libanon), Imrich Fuhl (Maďarsko), Iveta
Galbavá (ČR), Mária Straková (Taliansko)
a Lucia Kubicová-Torchio (Taliansko)
Do Sadu Janka Kráľa v bratislavskej Petržalke
prišlo viac ako sto ľudí reprezentujúcich krajanov
od Dolnej zeme cez Libanon až po Kanadu, aby
okrem oficiálnych prejavov zhliadli aj slávnostný
program, ktorým boli kultúrne vystúpenia s hudbou, tancom a so spevom, ako aj s recitovaním
poézie. K prítomným krajanom a hosťom zdôraznil vo svojom príhovore predseda ÚSŽZ Igor Furdík potrebu rešpektu k slovenským dejinám,
ktoré vytvárali a spolutvorili naši predkovia nielen
na území súčasného Slovenska, ale svojím osobnostným vkladom, pracovným a profesijným fortieľom aj v cudzine. I. Furdík okrem iného podčiarkol, že „vedomie spolupatričnosti nás všetkých
– Slovákov v našej vlasti, ale aj kdekoľvek vo
svete – spája atribútom, ktorý je pre náš národ
najpríznačnejším – slovenskosťou a preniknutým
duchom národného povedomia“. Zdôraznil fakt,
že „vedomie našej slovenskosti má svoj racionálny aj emocionálny obsah, je potrebné tieto dve
strany našej identity chápať komplexne, hlásiť
sa k nim, udržovať ich“. Podľa predsedu ÚSŽZ
Slováci, oduševnení láskou k vlasti svojich pred-
Na fujare zahral Daniel Compagnon z
Francúzska (rodený Francúz, ktorý sa pri
manželke slovenského pôvodu naučil po
slovensky a stal sa vytrvalým propagátorom
a pestovateľom slovenskej kultúry vo
Francúzsku)
Základný kameň Pamätníka slovenského vysťahovalectva v bratislavskom Sade Janka Kráľa
kov či k svojej niekdajšej domovine vytvárajú
svoje malé, ale nepochybne obdivuhodné dejiny zahraničných Slovákov, ktorí sú nedeliteľnou
súčasťou nášho slovenského sveta. K slávnostnému zhromaždeniu sa prihovoril okrem iných aj
riaditeľ odboru zahraničnej politiky Kancelárie
prezidenta SR Ján Šoth, ktorý odovzdal úprimný
pozdrav krajanom od Ivana Gašparoviča. Hlava
štátu si podľa jeho slov vysoko cení úspechy a
dobrý chýr Slovákov vo svete, rovnako ako ich
neutíchajúci úprimný vzťah k svojej vlasti.
V programe slávnosti, ktorý bol spestrený
poéziou dolnozemského básnika a publicistu
žijúceho v rumunskom Nadlaku Ivana Miroslava
Ambruša v prednese člena umeleckého súboru
činohry SND Františka Kovára, sólovým vystúpením v hre na fujare v podaní Daniela Compagnona z Francúzska (rodený Francúz, ktorý
sa pri manželke slovenského pôvodu naučil po
slovensky a stal sa vytrvalým propagátorom a
pestovateľom slovenskej kultúry vo Francúzsku)
a tancom folklórneho súboru novej generácie
našich krajanov v zámorí - Tatra Slovak Dancers
z Milwaukee (USA), sa postupne prihovorili ďalší
zástupcovia slovenských krajanských komunít:
Na slávnosti sa okrem zástupcov slovenských komunít zo spomínaných krajín zúčastnili aj Slováci
z Rumunska, Maďarska, Srbska, Talianska, Kanady, Libanonu a Sýrie.
Základný kameň Pamätníka slovenského
vysťahovalectva, pri ktorom sa slávnostná pripomienka Dňa zahraničných Slovákov uskutočnila,
Členovia folklórneho súboru novej generácie
našich krajanov v zámorí - Tatra Slovak
Dancers z Milwaukee (USA)
položili v petržalskom parku v roku 2000, pričom
predstavuje 4,5-tonový kus neopracovaného červeného mramoru z Tardošovského lomu. Pamätník má pripomínať ľuďom osudy Slovákov, ktorí v
rozličných časoch a z rôznych príčin opustili rodnú vlasť. Deň zahraničných Slovákov sa oslavuje
ako pamätný od roku 1993.
ÚSŽZ ho vníma aj ako symbolický základ
budúceho Múzea ako aj Pamätníka slovenského
vysťahovalectva. Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí chcel práve na tomto mieste zdôrazniť aj
tohtoročným stretnutím význam úcty ku všetkým
Slovákom žijúcim v zahraničí.
- av - foto:I. Fuhl, Ľ. Pomichal
Predseda Úradu pre Slovákov žijúcich
v zahraničí Igor Furdík a moderátorka
podujatia Ľubica Bartalská
slovenské korene
5
REGIÓNY
Školička ľudových tancov
Určite mi mnohí dáte za pravdu, že za celé
dve desaťročia aktívneho fungovania Obce Slovákov v Prahe sa zmenila štruktúra a vekové zastúpenie jej členov. Veľkou a neustále rastúcou
je práve skupina mladých ľudí, ktorí prišli do
Prahy za prácou alebo štúdiom. A to, že mladí
ľudia majú záujem o slovenský folklór, nám v posledných rokoch dokazujú svojou hojnou, často
väčšinovou účasťou na nami organizovaných
akciách.
S myšlienkou využiť tento potenciál prišiel
člen nášho výboru a bývalý dlhoročný folklorista
Peťo, ktorý už dlhšie sníval o založení amatérskej
školy tanca. Mňa ako milovníčku folklóru nápad
okamžite nadchol a bez váhania som ho bola
ochotná podporiť. Naším zámerom bolo zoznámiť potenciálnych tanečníkov s rôznymi druhmi
tancov pochádzajúcich z rôznych slovenských
regiónov, naučiť ich množstvo tanečných prvkov
a drobné choreografické prvky tak, aby všetci
boli schopní, či už na základe naučeného alebo
vlastnej improvizácie zatancovať si bez akéhokoľvek ostychu na ľudových veseliciach.
Na začiatok bolo dôležité nájsť vhodné
miesto, ktoré sme onedlho objavili v priestoroch kaviarne Čierna labuť, ktorú prevádzkovala
v tom čase pani Iveta Galbavá. Práve ona je veľmi aktívna v podpore a rozvoji mladých talentov,
preto sme si boli istí, že sme u nej našli výborné zázemie pre naše tanečné večery. Po veľkej
propagácii, ktorá sa naozaj ujala, sme sa začali
postupne schádzať na našich školičkách v týchto
priestoroch, ktoré nám boli k dispozícii zadarmo
a navyše s krásnym bonusom, nádherným výhľadom na priľahlú časť Prahy.
Účasť bola zo začiatku obrovská, takmer
nám nepostačovali priestory. Každý bol zvedavý,
čo za voľnočasovú aktivitu sme si to vymysleli.
Keďže záujem bol skutočne veľký, stanovili sme
si periodicitu dvakrát do mesiaca. Predstavu, že
vytancovaní folkloristi z rôznych slovenských súborov by mohli ostatných obohacovať znalosťami zo svojich regiónov, sa nakoniec nepodarilo
zrealizovať. Preto zobral Peťo iniciatívu do vlastných rúk a začal sa sám venovať hodinám. Ďalším
príjemným spestrením našich tanečných hodín
bola občasná návšteva z radov poloprofesionálov, FS Šarvanci. Ochotná čerstvá mamička Lenka a výborný tanečník Peťo nám ukázali, ako to
vyzerá na skutočnom tanečnom nácviku a ako
to naučené uviesť do praxe na tanečný parket.
Hodiny začínali klasicky krátkou rozvičkou
a opakovaním prvkov z predchádzajúcich hodín. Každú hodinu sa náš učiteľ snažil okoreniť
niečím novým. Takto sme sa v dlhej etape tanečných venovali najmä čardášom, krúceným,
raslavickému čardášu, liptovským prvkom, karičkám....a dokonca i myjavským tancom, ktoré
sú typické výskokmi dievčat na bok tanečného
partnera. Našťastie sa tieto kaskadérske kúsky
Sme schopní si na zábave bez
problémov v tanci zodrať
topánky a poriadne z hrdla si
zaspievať známe i menej známe
ľudové piesne.
zvládli bez akýchkoľvek zranení. Po tejto výbornej spolupráci s pani Galbavou sme po istom
čase boli nútení zmeniť miesto našej pôsobnosti
a po dlhšom hľadaní sme nakoniec dohodli prenájom priestorov u spriazneného súboru FS Limbora. Tanečnú iniciatívu prevzal Milan, ktorý je
pôvodom z Čiech, ale inak skúsený vytancovaný
milovník rezkého slovenského folklóru. Opäť prišli na rad nové tance ako parchoviansky čardáš,
do šaflíka a mnohé ďalšie.
S príchodom prázdnin a dovoleniek sme
naše tanečné aktivity utlmili a rozlúčili sme sa na
tradičnom Majálese, každoročne organizovanom
našou Obcou. A čo naša bilancia? Splnili sme zámer?
Návštevnosť vždy zhruba 15-20 ľudí. Mnohí
z nich nám zostali verní a stali sa skalnými členmi, iní prišli len zopárkrát podľa svojich možností
a záujmu. Prichádzali nielen Slováci, ale i Česi
alebo Moraváci z domácich folklórnych súborov.
A stávalo sa, že sa k nám v tom zápale pridali
i náhodní návštevníci kaviarne popíjajúci kávičku.
Čo sa týka rozdelenia, takmer vždy a náhodne
bolo dievčat toľko čo chlapcov, takže sa každý
mohol poriadne vytancovať. A prekvapivo medzi
chlapcami sa časom začal objavovať ešte väčší
záujem o hodiny ako u dievčat... Naučili sme sa
množstvo tanečných krokov, prvkov a tancov.
Spálili sme nespočet kalórií. Spoznali sme mnohých ďalších milovníkov folklóru, upevnili vzťahy
a našli si nových kamarátov. A najmä sme schopní si na zábave bez problémov v tanci zodrať
topánky a poriadne z hrdla si zaspievať známe
i menej známe ľudové piesne. Tak čo myslíte?
Splnili sme Peťov sen?
Monika Lungová, foto: autor
Informácia pre ďalších záujemcov: Sezónu
otvoríme opäť niekedy na jeseň. Viac informácií
nájdete na www.somvprahe.sk. Kontakt na organizátorov: Osobnou správou na somvprahe.
skPeťo (Pietro), Monika (Monchi) Organizátorka
a tanečníčka Monika Lungová
MILÉ STRETNUTIE S MILKOU
Slovenský inštitút v Prahe pripravil pri príležitosti životného jubilea herečky Emílie Vášaryovej (podrobnejšie o nej sa môžete dočítať na str. 18-20) besedu, ktorú moderovali autorka jej životopisnej knihy
„Stále na cestě“ Marie Reslová, a dramaturg SND Martin Porubjak. Pani Milka s nadšením rozprávala
o svojom vzťahu k mestu Banská Štiavnica, o svojich rodičoch, sestre i hereckých začiatkoch. Spomínala
aj na zaujímavé roly v preslávených inscenáciách Slovenskej televízie, ale aj na spoluprácu s českými
filmovými režisérmi a účinkovanie v pražských divadlách.
Do Modrej sály inštitútu kde beseda prebiehala, prišli jubilantku Vášáryovú pozdraviť nielen Slováci
žijúci v ČR, ale tiež jej českí obdivovatelia. Jej prirodzená krása a šarm iba znásobili nádhernú atmosféru
večera, ktorý vyvrcholil vtipným, nadčasovým a veľmi srdečným blahoželaním jej hereckého kolegu
Petra Nárožného.
Ku gratuláciám sa pripojili aj návštevníci, pyšní na herečku tohto formátu a popriali jej veľa ďalších
úspešných rokov v dobrom zdraví a pohode.
I. Galbavá, foto: autor
6
slovenské korene
vzájomnosť
R. Fico: Kvalitu česko-slovenských
vzťahov nám môže závidieť celý svet
"Nerád by som sa vracal do minulosti, dôležité je, aká je prítomnosť a čo nás čaká v najbližších
rokoch. Opierajme sa o fantastické vzťahy medzi
ľuďmi bez ohľadu na to, kto bude viesť slovenskú
a českú krajinu," reagoval predseda vlády SR na
česko-slovenské vzťahy takmer 20 rokov po rozdelení Československa.
Fico v príhovore vyzdvihol historické súvislosti meruôsmych rokov, na ktoré už niekoľko
desaťročí nadväzuje aj neformálne stretávanie
sa Slovákov, Moravanov a Čechov na Veľkej Javorine.
Nečas:
Javorina:
Slávnosti bratstva
Čechov a Slovákov
Veľká Javorina – majestátna dominanta Bielych Karpát s prekrásnymi výhľadmi do českého
i slovenského vnútrozemia. Hrebeň Bielych Karpát dnes tvorí hranicu dvoch štátov a dvoch národov žijúcich stáročia vedľa seba a desaťročia v
spoločnom štáte. Vrch Javoriny je akoby vrcholom pyramídy česko-slovenských cezhraničných
vzťahov.
Veľká Javorina – hora, opradená povesťami
a ospevovaná v slovenských i moravských piesňach, sa stala pamätným miestom stretávania sa
Čechov a Slovákov už v 19. storočí. Tak napríklad
v auguste 1845 oslávili na Javorine „nitrianski
Slováci“ s priateľmi z Moravy prvé číslo Slovenských národných novín a v r. 1847 tu slovenskí
a českí študenti nadšene privítali kultúrno-politickú prílohu týchto novín pod názvom „Orol
Tatránski“.
V revolučnom roku 1848 skladali prísahu
na Javorine slovenskí dobrovoľníci pod vedením
J. M. Hurbana. Česko-slovenské kontakty sa
v slávnostnej podobe obnovili v auguste 1860
a už o dva roky usporiadali národovci zo slovenskej strany mohutný výlet. J. M. Hurban vyjadril
náladu stretnutia slovami: „na horách je pocit
voľnosti i v dobách neslobody...“. Roduverní Slováci nachádzali na Morave oporu i pomoc. V časoch Rakúsko-Uhorska boli stretnutia na Javorine
zakázané a účastníkom hrozili prísne tresty.
Po vzniku ČSR boli obnovené „tie staré významné výlety javorinské“. Na jednom z nich bol
v roku 1923 položený základný kameň a o rok
neskôr bola slávnostne otvorená chata na Javorine. Posledné československé zhromaždenie pred
II. svetovou vojnou sa konalo v roku 1933 z iniciatívy Štefánikovej spoločnosti a po oslobodení
sa už v septembri 1945 konal I. národný zjazd
československej vzájomnosti, v duchu Hurbanov-
ho hesla „Tu bratia vždy stretať sa budú, tu vernosť prisahať si budú“. Nová kvalita stretávania sa na Javorine
s pôvodným názvom Slávnosti bratstva Čechov
a Slovákov na Javorine vznikla 7.6.1990. Na tejto
pamätnej hore sa stretli vrcholné štátne reprezentácie SR a ČR a na mieste niekdajšej uhorskej
hranice bol v predvečer prvých slobodných volieb osadený Pamätník česko-moravsko-slovenskej vzájomnosti symbolizujúci vyše 150-ročnú
myšlienku, že aj napriek súčasným i budúcim
premenám Európy si prostí ľudia na moravsko-slovenskom pomedzí zostanú rovnako blízki...
Spontánne a nepolitické Slávnosti na Javorine sa
po rozdelení spoločného štátu Čechov a Slovákov (1.1.1993) stali srdečným, úprimným a neformálnym kultúrno-spoločenským podujatím
konaným vždy v poslednú júlovú nedeľu.
Také priateľstvo v Európe nenájdete
Podľa českého premiéra Petra Nečasa sú
vzťahy medzi českým a slovenským národom
viac ako priateľské nielen na najvyššej politickej
úrovni, ale aj na úrovni vyšších územných celkov,
samospráv, občianskych združení a samotných
obyvateľov. "Ťažko nájsť v Európe dva národy,
medzi ktorými sú tak priateľské a bratské vzťahy,
ako medzi Čechmi a Slovákmi," uzavrel Nečas.
Bravúrne vzťahy
"Vždy, keď sem idem, uvedomujem si, ako
bravúrne Slováci a Česi po rozdelení zvládli to,
že zostali priatelia. Keď sa pozriete na to, v akom
NA VRCHOLE VZŤAHOV
stave je svet okolo nás, tak náš príklad je mimo-
Tak tomu bolo aj v tomto roku, kedy Slávnosti bratstva Čechov a Slovákov boli venované „dvadsiatemu výročiu novodobej histórie“.
O význame tejto udalosti najpresvedčivejšie
svedčí účasť obidvoch premiérov R. Fica a P. Nečasa, ktorí vo svojich vystúpeniach hodnotili naše
spoločné vzťahy ako veľmi pozitívne. Pred asi
tisíckou ľudí z oboch strán spoločnej hranice sa
s výnimkou prezidentov oboch krajín predstavila
kompletná politická špička. A keďže slávnostiam
po troch rokoch konečne žičilo aj počasie, ich
účastníci si prišli na svoje aj vďaka kultúrnemu
programu v tamojšom prírodnom amfiteátri.
V ňom sa predstavili Dychová hudba Šarovec,
spevácke skupiny Boršičané a Klenotnica, folklórne skupiny Kubra a Dolinečka, folklórne súbory Kopaničiar, Radošov a Buchlovice a niekoľko
ďalších umeleckých telies zo Slovenska a Moravy.
Ján Mikláš,
zást. primátora mesta Stará Turá, foto: AR
riadna hodnota,"
M. Němcová, predsedníčka Poslaneckej
snemovne Parlamentu ČR
Prirodzené stretnutia
"Niet lepšieho dôkazu, ako ten čas, ktorý
uplynul od prvého stretnutia na tomto mieste.
Nielen pred 150 rokmi, ale aj pred takmer 20
rokmi, keď sa začala naša samostatnosť. Bolo
to precítené, keď naši priatelia spievali českú a
potom aj slovenskú hymnu. Mali sme pocit, ako
keď sme ju spievali pred rokmi spoločne.
P. Paška, predseda NR SR
slovenské korene
7
glosa
DVE MAMKY PÔSTKOVÉ
Začiatkom marca 1991 som bol u pána
Markuša, predsedu Matice slovenskej a daroval
som mu, vlastne Matici, dosť veľký obraz Jánošíka. Chvíľu som tam posedel. Rozprávali sme
sa o všeličom, ale náš rozhovor sa akosi zadŕhal,
lebo som sa stále vracal k tomu, že kedy konečne
začnú čistiť Maticu od bývalých vysoko postavených komunistov a zamestnancov Pezlárovho
ateistického ústavu, ktorých vlastne on pred nedávnom nabral do Matice. Samozrejme, že mu
to nemohlo veľmi lahodiť, a tak
vyzeral aj záver mojej návštevy. Nemastný - neslaný!
Termín mojej návštevy bol dohodnutý na desiatu a zdržal som sa
tam maximálne pol hodiny, takže
bolo asi pol jedenástej, keď som
vyšiel z kancelárie pána predsedu.
Píšem to naschvál tak presne, aby
sme si uvedomili, koľko bolo vtedy
už asi hodín.
Kancelária pána predsedu ako
aj ostatné priestory Matice boli v
Bratislave v bývalom františkánskom kláštore. Staré klenbové
priestory, hrubé múry, malé oblôčky. Hoci kancelárie a schodište
vymaľovali už koncom minulého
roka, po okrajoch chodieb a schodišťa ležala ešte hrubo rozmazaná vrstva farby. Na chodbách stál
rôzny starý, ošarpaný kancelársky
nábytok a na zemi ležali hromady
rôznych papierov. Zaručene všetko iné ako pohostinná atmosféra
a legitimácia dobre fungujúceho
úradu.
Bolo to vtedy ešte na Pugačevovej ulici a myslím si, že to ako
charakteristika so zostavou osadenstva Matice lepšie korešpondovalo ako teraz zmenené meno na pôvodnú Františkánsku ulicu. Vstup do kancelárie predsedu
ovládala ostražitá sekretárka, sediaca za veľkým
starým kancelárskym stolom v neuveriteľne prekúrenej kancelárii. Bolo tam horúco skoro ako v
saune. Keď som opúšťal sekretariát, odrazu som
zbadal pri dverách sedieť dve staré ženičky s palicami a batôžkami v rukách, zababušené do hrubých, čiernych vlniakov, presne tak, ako dakedy
moja stará mama. Skutočne dve také ozajstné
mamky Pôstkové. Sedeli bez slova pri dverách
a trpezlivo čakali. Pri príchode do sekretariátu
som ich nezbadal, a tak mi nedalo a opýtal som
sa ich: „A čo vy tu takto, mamky? Nie je vám
teplo v tých vlnených šatkách, keď tu tak strašne
kúria?“ Jedna z nich mi odvetila a miestnosťou
odrazu zaznela neuveriteľne mäkká, historická
slovenčina, akou dnes hovoria už len Slováci vo
Vojvodine alebo v Sedmohradsku.
8
slovenské korene
„Vedia, mladý pán, my sme došli vlakom
dnes zavčas ráno z Rumunska. Dlho sme si sporili
peniažky na túto cestu. Vedia, prosím ich pekne,
teraz, keď sú už hranice otvorenie a dá sa ľahšie
cestovať, tak sme sa pobrali sem, že navštívime
pána predsedu Matice slovenskej. To sme chceli
my dve urobiť už dávno, ale prv sa na to nedalo ani pomyslieť. Už len kvôli papierom. Vonku
sme čakali od jedno pou siedmej, ako došiou
vlak. Čakali sme zakiaľ neotvorili kancelárie.
A teraz čakáme tu, lebo nám povedali, že nás
pán predseda príjmu, keď budú mať pre nás trochu voľného času.“
Pozeral som sa na ne asi s otvorenými ústami a nechcel som veriť vlastným očiam. Môže
existovať ešte čosi podobné? Takéto dve staré
zlaté duše, vlastne poklady, si vysnívali cestu do
ich Matice snov. Obetovali na to svoje posledné
peniažteky a teraz tu sedia pri dverách, v tejto
horúčave a tí, za ktorými došli, sú slepí a kvôli
vlastnej dôležitosti ich vlastne nedokázali ani len
vidieť!
Priznám sa, že mi zaručene odrazu stúpol
krvný tlak aspoň na 200 a čosi mi stislo hrdlo
a vyleteli mi slzy do očí. Tieto dve zlaté tetušky
sa mi odrazu premenili na meter, ktorým by som
mal merať aj ja svoj pomer k Matici, svoj pomer
k otčine, vlasti. Viem, v našom kontexte sú to už
tisíc raz znásilnené a otrepané slová. Slová, ktoré
takmer stratili obsah. Takmer! Nebyť práve takýchto dvoch krásnych starých babiek. Ich viera a
presvedčenie dokázali odrazu naplniť všetky tieto
otrepané slová a frázy opravdovým čistým, až ideálnym obsahom. Vtedy som zrazu pochopil, čo to
je, alebo aspoň čo by to malo byť, vzťah k Matici.
A zároveň aj, čo by to tá Matica mala vlastne byť.
V tom momente som sa otočil a už som sa nedokázal ovládať. Skríkol som na sekretárku, či je
slepá a či nechápe, že tieto dve ženičky sú vlastne tí najvzácnejší hostia, ktorí majú
prednosť pred všetkými. Že zaručene niet dôležitejších hostí, ko sú
ony! Otvoril som dvere kancelárie
pána predsedu a bez rešpektu
pred akýmkoľvek protokolom som
prekvapenému pánovi predsedovi
povedal v podstate to iste, čo jeho
pani sekretárke. Samozrejme, že
som nečakal na odpoveď. Zvrtol
som sa a odišiel. Odvtedy pretieklo už veľa vody dole ktoroukoľvek
riekou a napriek tomu na to často
myslím a nedá mi to pokoja. Čo sa
to stalo s nami a hlavne s našimi
„osobnosťami“? Kde a kedy sme
stratili mieru vecí a cit pre podstatu? Akosi sme sa odučili vidieť
jadierko, podstatu veci, kvôli ani
mnohokrát nie krásnej, ale hlavne
väčšej a pričasto nadutej škrupine.
Občas si pripadám, ako keby sme
boli takmer všetci, presne ako tí
mladi ľudia chodiaci skoro celý
deň so slúchadlami „walkmana“
na ušiach, počúvajúci stále len tú
svoju obľúbenú, už dávno otrepanú „muziku“ namiesto toho,
aby sme položili ucho na tepnu
každodenného života a pokúsili
sa konečne pochopiť jeho rytmus,
jeho melódiu.
Takisto by sme sa mohli zamyslieť aj nad
tým, čo sa medzičasom stalo z Matice pod vedením týchto neslávnych „osobností.”. Zaručene
presne taká istá dôležitá otázka. Lenže to je úplne iná téma.
Jano Mráz, Mníchov
P.S. Ako zaujímavosť môžem k tomu pripojiť aj
to, o čo pri mojej návšteve vlastne išlo. Vtedy
som odovzdal pánovi predsedovi Markušovi obraz Jánošíka na koni. Dnes už ani presne neviem,
aký bol veľký, ale zaručene aspoň 100 x 80 cm.
A akoby som to bol tušil, napísal som naň pre istotu dosť veľkými písmenami „Matici slovenskej
daroval Jano Mráz”. Napriek tomu sa údajne ten
obraz niekde „zapotrošil” a bývalý pán predseda
mi na otázku, kde je, doposiaľ neodpovedal.
vojenstvo
MÚZEUM V BUNKRI
Venované všetkým, ktorí s obrovským úsilím budovali toto monumentálne dielo, všetkým, ktorí boli odhodlaní do poslednej kvapky krvi brániť svoju vlasť,
všetkým, ktorí položili životy za našu slobodu. Nachádzame ich pri potulkách
pohraničím ako mlčiacich svedkov svojej doby. Niektoré z nich sú poznačené
vojnovými udalosťami, väčšinu z nich poškodili vandali, bezdomovci a narkomani. Petržalské bunkre. Kde sa vzali, kto ich staval a aký bude ich osud?
Panoráma
Zachráňme bunkre
V roku 1935 sa vláda Československa rozhodla postaviť okolo svojich hraníc obranné
opevnenia. Bola to reakcia na nástup Hitlera
a fašizmu k moci. Petržalský obranný oblúk postavila stavebná firma Ing. Rudolf Frič z Bratislavy. V prvej polovici roku 1938 bolo opevnenie
kompletne dokončené vrátane doplnkových
objektov, boli postavené veliteľské stanovištia,
protitankové priekopy, rôzne prekážky a spojo-
Pomáhať prišli aj „bunkráci“ zo Šatova
pri Znojme
vacie siete. V prvej línii pozdĺž rakúskej hranice
postavili 15 vojenských bojových bunkrov. Na
obranu Bratislavy – Petržalky bol určený prápor
č. 50 o počte 1 500 vojakov so sídlom v Jelínkových kasárňach na Kopčianskej ulici. Na základe „Mníchovskej zmluvy“ v októbri 1938 bola
Petržalka a jej obyvatelia pričlenení k Nemeckej
ríši. Pre zaujímavosť: 25.10.1938 prišiel na inšpekciu vojenských bunkrov najvyšší veliteľ nemeckej armády Adolf Hitler, vraj aj s priateľkou
Evou Braunovou v sprievode svojich generálov.
Nemecká armáda okupovala Petržalku 7 rokov.
5. apríla 1945: Sovietska armáda v plnom nasadení za účasti dunajskej bojovej flotily zahájila
masívny útok proti ustupujúcej nemeckej armáde
v zákopoch Petržalskej bojovej línie. Boje trvali
niekoľko hodín, oslobodená bola vo večerných
hodinách.
Prečo sa občianske združenie rozhodlo zachrániť Petržalské bunkre? Pretože historické
Vyhliadka na guľometnej veži
bunkre v pohraničí dlhé roky chátrajú, neustále
ich devastujú vandali, niektoré obývajú bezdomovci a narkomani. Inšpiráciu, ako oživiť a sprístupniť širokej verejnosti tak významné vojenské
objekty, ktoré sa zapísali do dejín nášho národa,
sme našli v Českej republike. Z podnetu autora
projektu Zachráňme petržalské bunkre známeho reportéra Miroslava Košírera a nadšencov vojenskej histórie začali rekonštruovať veliteľský
bunker BS-8 Hřbitov pri historickom vojenskom
cintoríne na Kopčianskej ulici. Po náročných
a Mestskej časti Petržalka. V máji 2010 bol zrealizovaný projekt pod názvom „Maľuje celé Slovensko“. Vyše šesťsto návštevníkov a známych
osobností vytvorilo na vonkajšej fasáde vojenskú maskovaciu kamufláž za aktívnej spolupráce firmy Saint-Gobain Weber Terranova, spol.
s r.o. Na maľovaní kamufláže sa zúčastnili i prezident SR Ivan Gašparovič, starosta Petržalky Milan Ftáčnik a ďalšie osobnosti nášho politického,
kultúrneho a spoločenského života. Dominovali
predovšetkým žiaci základných a stredných škôl.
Nadšenci a dobrovoľníci odpracovali na obnove
bunkra a jeho okolia stovky hodín bez nároku na
odmenu. Dokazujú, že zdevastovanému vojenskému bunkru možno vdýchnuť život. Doposiaľ
bunker navštívilo viac ako 9000 návštevníkov
z domova i zo zahraničia. V bunkri do budúc-
Naším cieľom je vytvoriť
z bývalých krvavých polí
krásne miesto pre život.
a nákladných rekonštrukčných prácach zničeného objektu boli do priestorov nainštalované historické vojnové fotodokumenty.
Ojedinelá výstava: nájdení alebo manipulácii
Výstava bola sprístupnená verejnosti už
v máji 2009. Fotodokumenty dodali Vojenský
historický ústav, Židovské múzeum, Ústav pamäti národa, Slovenská plavba a prístavy, a.s.
Bratislava. OZ ZPB v mene návštevníkov ďakuje všetkým občanom, ktorí darovali niekoľko
desiatok historických vojenských predmetov do
múzea. 8.7.2010 bola sprístupnená ojedinelá
výstava pod názvom „Nebezpečné hračky“. Je
to prvá výstava v Európe zameraná na bezpečnosť a ochranu detí, mládeže a širokej verejnosti pri náhodnom nájdení, alebo manipulácii
s vojnovým materiálom, ako sú míny, výbušniny, bomby a granáty. Artefakty delaborovanej
munície dodal Vojenský opravárenský podnik
a.s. Nováky. Bojový bunker BS 8 je prvý oživený vojenský objekt, v ktorom sú zhrnuté dejiny
Československej i Slovenskej armády. V bunkri je
dovolené dotýkať sa artefaktov, fotografovať sa
v historických vojenských uniformách, požičiavať
si knihy z vojenskej knižnice alebo si knihy čítať
v guľometnej veži. Projekt bol zrealizovaný v spolupráci s Magistrátom hlavného mesta Bratislavy
Takto sme začínali...
na plánujú ďalšie aktivity, ktoré prilákajú nových
návštevníkov. Budú to podujatia pre širokú
verejnosť, programy pre žiakov základných
a stredných škôl, branno-športové hry, oslavy
oslobodenia Petržalky, festival bojových filmov,
medzinárodné cyklistické a korčuliarske preteky
Plná poľná, Slovensko, Rakúsko a Maďarsko, tematické vychádzky po obrannej línii, detský „vojenský“ tábor počas školských prázdnin a pod.
Miroslav Košírer, foto: autor
Veteráni z Prahy
slovenské korene
9
PovStanie
Vdaka francúzskym partizánom
sa svet dozvedel o SNP
prápor mal krycie meno „Šlajchart“ a vznikol
ako súčasť prvej obrannej oblasti zo spojovacieho práporu veliteľstva vzdušných zbraní. Po
pridelení jednej batérie ľahkých húfnic (štyri
delá) zaujal obranné postavenie severne od
Brodna. Dňa 30. augusta 1944 sme dostali
rozkaz ustúpiť z Brodna na východný kraj Žiliny a odtiaľ nás spolu s francúzskym oddielom
l. čs. partizánskej brigády M. R. Štefánika nasadili na budovanie obrany v Strečnianskej
tiesňave, kde sme mali brániť severné svahy
výšiny Domašín až po západné ústie tunelov
a železničné mosty. Postavenie nášho práporu ostreľovali prvosledové čaty wehrmachtu
z Mojšovej Lúčky, no ich útok sme odrazili. Po
obsadení výšiny Lipovec a svahov Malej Fatry
na pravom brehu Váhu sme spolu s oddielom
francúzskych partizánov odrazili ďalší nemecký
útok.“
Tigre proti Tigrom
Bojovali pod Strečnom
„S pocitom veľkej vďaky sa dozvedám, že v
Dúbravke, mestskej časti Bratislavy, je ulica kapitána Karola Repašského,“ povedal mi pri jednom z našich stretnutí generálmajor v.v. Teodor
Šlajchart (1916-2010) v Banskej Bystrici, kde
pán generál dožíval svoj pozoruhodný vek.
„S Karolom Repašským sme mali približne
rovnaký osud. Boli sme velitelia práporov. Karol
bol pôvodným povolaním učiteľ na viacerých
miestach. Pred vypuknutím SNP bol veliteľom
Záchytného strediska pre frontových vojakov
v Žiline, ktorí sa vracali z Východného frontu.
Jeho prápor mal asi 300 mužov, 29.8. ho doplnili a po mobilizácii zaujal obranné postavenie
na terénnej čiare: vrch Prikrik - rieka Váh - obec
Divinka. Po presune nemeckých okupačných
jednotiek z Horného Hričova do tyla obrany
práporu sa prápor presunul na horské svahy
Vysielanie moskovského
rozhlasu zachytili ilegálne
vysielače v Belgicku a vo
„Doteraz sa málo vie, že na našej strane
bojovala aj neveľká jednotka nemeckých tankov
typu Tiger. Boli z Pluku útočnej vozby z Martina,
neutrpeli nijakú stratu, majstrovsky a obetavo
využívali terén na streľbu a krytie a bojovali dovtedy, pokým sa im neminula nemecká munícia.
Veľmi účinne nám pomáhali aj letci z Kombinovanej letky, rôzni partizáni, ba dokonca neveľký
oddiel nemeckých antifašistov – baníkov z Hornej Nitry,“ povedal mi generál Šlajchart.
Môj dlhoročný priateľ, kedysi redaktor Československého rozhlasu a neskoršie viacročný
diplomat v Paríži, ale najmä neúnavný zveľaďovateľ slovensko-francúzskych kontaktov JUDr.
Ľubomír Moncoľ (obaja bývame v Dúbravke),
mi s veľkým dojatím približoval až mrazivo silný
zážitok zo stretnutia ešte žijúcich francúzskych
Francúzsku a londýnska BBC,
ktorá ho po celé tri dni vo
vysielaní opakovala.
Časť pamätníka francúzskym partizánom na Zvonici
10
slovenské korene
Malej Fatry, vľavo od výšiny Domašín. Peší prápor „Repašský“ – lebo také bolo krycie meno
tejto jednotky Prvej československej armády na
Slovensku, sa zúčastnil najťažších bojov v Strečnianskej tiesňave. Veliteľa Repašského v boji
smrteľne zranila mínometná strela. Zdravotníci
ho stihli odviezť do nemocnice v Martine, kde
zomrel.
„Boje pri Strečne, obci v Žilinskej kotline
a Malej Fatre sa začali už 24. 8. 1944, kde
partizáni zatarasili železničný tunel a o dva dni
obsadili železničnú stanicu vo Vrútkach. „Môj
Bývalý veliteľ práporu, vtedy kapitán, neskoršie
generálmajor Šlajchart
PovStanie
Hrad Strečno – nemý svedok povstaleckých bojov
partizánov. Predstavte si, že znie pieseň francúzskych partizánov („Pozoruj kamarát let čiernych
havranov nad krajinou“, učil nás ju prof. Palguta, čoby primánov v prvom roku po druhej svetovej vojne na spišsko-novoveskom gymnáziu).
Začína sa tradičný slávnostný pietny ceremoniál
„Pocta padlým“, ktorým sa každoročne otvárajú výročné stretnutia francúzskych účastníkov
SNP. Vztyčovanie slovenskej a francúzskej zástavy. Všetci v pozore a v tichom zamyslení. Potom
čítanie mien všetkých 56 padlých, ktorých mená
sú vytesané na Pamätníku francúzskych partizánov na vrchu Zvonica pri Strečne. Za každým
menom tichý šepot: Mort pour la France, mort
pour la liberté... Zomrel za Francúzsko, zomrel
za slobodu.
skej roty. Prví mŕtvi... Obsluha dela uteká. Poručík
Poupet skočil za opustený
protitankový kanón. Pri
ňom časť obsluhy v kaluži
krvi. Tanky sa blížia. Poručík Poupet mieri. Prvá
strela vedľa, druhá zásah!
Prvý tank zneškodnený.
Druhý má na muške ruskej protitankovej pušky
Jourmande. Mieri presne,
zneškodňuje ho. Nemecké delostrelectvo však
neprestáva. Poupeta zaPamätná doska poručíkovi Poupetovi na vrútockej stanici
sahuje črepina do kolena.
Vedľa neho, keď sa chystá
a nemusím rozprávať, aké to bolo dojemné
pokračovať v streľbe, umiera slovenský tlmočstretnutie,“ spomína plukovník Albert Pouník, profesor na gymnáziu v Martine, Ladislav
pet.
Dzurány. Poupet sa s bolesťou plazí z dostrelu
V noci na 1. októbra 1944 ho sovietskou
tankov. Jeden z jeho záchrancov, nádejný noviDakotou odviezli z letiska Tri duby do Moskvy.
nár Jean Tomassi padol na druhý deň pri protiúPotom Moskva, nemocnica, rekonvalescentoku francúzskej jednotky.
cia, vojenský pridelenec generála de Gaulla
Operoval ho neskorší
v Moskve, generál Petit, československý veľvyprofesor Bárdoš
slanec Fierlinger, osobnosti ako Erenburg, Marty, Bloch, vystúpenie poručíka Poupeta v mosRaneného francúzskeho poručíka operujú
kovskom rozhlase, ktoré uviedol generál Petit.
v Martine. Mladý chirurg najprv holými ruPoručík hovoril pol hodiny o bojoch na pokami zastavuje krv tečúcu z rany. Operácia
vstaleckých frontoch Slovenska. Vysielanie mosje pripravená, chýba však anestézia. Nahradkovského rozhlasu zachytili ilegálne vysielače
zuje ju koňak. Do raneného lejú pol fľaše.
v Belgicku a vo Francúzsku a londýnska BBC,
„Chirurg bol nesmierne šikovný. Operácia
ktorá ho po celé tri dni vo vysielaní opakovala.
bola taká úspešná, že keď som sa po vojne
Svet sa dozvedel o Strečne a o povstaleckom
podrobil dôkladnej lekárskej prehliadke, náš
Slovensku. Hrdinskí francúzski vlastenci museli
francúzsky lekár zvolal konzílium, ktoré jedešte tri mesiace bojovať v slovenských horách,
nomyseľne konštatovalo, že išlo o majstrovprápor kapitána Šlajcharta sa rozpadol. Jeho
ský kúsok. Až po desiatkach rokov som sa
veliteľa odvelili do Moskvy a potom k formujúdozvedel, že týmto mladým lekárom bol necej sa Zmiešanej leteckej divízii v ZSSR. Jej boskôr jeden z najúspešnejších slovenských chijová cesta viedla až do Prahy a k oslobodeniu
rurgov, profesor Bárdoš z Košírc. Po rokoch
Československa.
sme sa stretli s profesorom Bárdošom v Prahe
Milan Stehlík, foto: autor
Doktor Moncoľ mi rozprával aj o dvoch
z tých 187 Francúzov, ktorí tvorili jadro 203
člennej francúzskej jednotky maršala Focha,
zaradenej počas SNP do partizánskej brigády
M. R. Štefánika. Jeden z tých dvoch, o ktorých
sa chcem aspoň stručne zmieniť, je plukovník
Albert Poupet. Po smrti legendárneho veliteľa
jednotky, kapitána, neskôr plukovníka Georgesa de Lannurienna, bol predsedom Združenia
francúzskych dobrovoľných bojovníkov na Slovensku.
Spomeňme aspoň niektoré epizódy z päťdňových tvrdých bojov o Strečniansku tiesňavu.
Denník kapitána de Lannurienna dokumentárne
presne približuje prvé boje: 31. augusta o 7.00
hod ráno prilietajú nad pozície francúzskej roty
nemecké lietadlá. 9.00 hod. prichádzajú prvé
nemecké tanky Tigre. Zo svojich kanónov ráže
88 mm chrlia oheň na pozície susednej sloven-
Nemecká pechota ostreľovala obrancov z pravej strany Váhu.
slovenské korene
11
výročie
Štefánik
sté výročie pozorovania zatmenia Slnka na Vava´u
V roku 2011 sme si pripomínali sté výročie
významného vedeckého úspechu Milana Rastislava Štefánika na ostrove Vava´u. Keďže sa dlhší
čas zaoberám „osudmi“ dvoch tamojších pylónov, ktoré M.R. Štefánik sám zostrojil ako statívy
pre prístroje na pozorovanie Slnka, zorganizoval
som spolu s priateľmi výpravu na tento ostrov.
Od roku 2009 som uvažoval o prevoze jedného z pylónov na Slovensko. Žiaľ, nebola „finančná vôľa“ ani tých najkompetentnejších, aby
sa o tomto projekte uvažovalo seriózne a reálne.
Na prevoz pylónu by bolo potrebné investovať
zhruba dva mesačné platy poslanca SNR, nehovoriac o tom, že za „zlaté padáky“ niektorých
odchádzajúcich šéfov štátnych podnikov na jar
2012 by sa dal kúpiť azda aj „celý ostrov“.
Vlani uplynulo sto rokov od apríla 1911
a bolo vhodné si na mieste uctiť pamiatku nášho
veľkého krajana. Položiť kvety, pripomenúť si Štefánikovú zásluhu o vznik ČSR, vztýčiť slovenskú
štátnu vlajku a aspoň takto vzdať hold velikánovi
nášho národa.
Zaujímavé sú názory na to, či je vhodné pylón, prípadne oba pylóny priviezť na Slovensko,
alebo ponechať na mieste, kde ich Štefánik pre
svoje prístroje postavil. Uvediem krajné názory.
Český astronóm Jiří Grygar hovoril „ponechať“,
rovnako aj náš astronóm Vojtech Rušín. Jednoznačne kladne sa za prevoz na Slovensko vyjadril
Pavol Kanis. Vojtech Rušín bol prvý, kto mi povedal, že by stačilo postaviť na Slovensku repliku
jedného alebo oboch pylónov. Na tlačovej konferencii pred odletom do Polynézie páni Dušan
Podhorský a Peter Maráky vyjadrili názor, že by
bolo vhodné priviezť oba pylóny, alebo zhotoviť
repliky oboch pylónov. Člen expedície Milan Supek zavŕšil debatu názorom, že k pylónom patrí
aj replika prístroja (prístrojov), ktoré Štefánik na
Vava´u používal.
Pri zvažovaní o osude pylónov treba vziať
do úvahy, že Štefánik a jeho pylóny Tonžanom
„nič nehovoria“. Iná situácia je na Tahiti. O pamätník Milana Rastislava Štefánika nad Papeete
vo Francúzskej Polynézii sa netreba obávať. Silný francúzsky vplyv zabezpečí jeho ochranu. Na
Vava´u sú pylóny odsúdené k zániku. S jednou
výnimkou – že sa o ne začnú Slováci starať. Buď
Práce pri reštaurácii pylónov
12
slovenské korene
námestí Košarísk, rodnej obce Milana Rastislava
Štefánika a v priestoroch Hvezdárne Malé Bielice
pri Partizánskom.
Počas komornej slávnosti, na ktorej sme si
pripomenuli sté výročie pôsobenia Štefánika na
ostrove, sme na jeden z pylónov pripevnili a odhalili pamätnú dosku. Tabuľa so štátnym znakom SR a logom Západoslovenskej energetiky
je prejavom úcty občanov Slovenskej republiky
k osobnosti Milana Rastislava Štefánika. Na vŕšku
Paris nad mestečkom Neiafu pripomína obyvateľom Vava´u, ale aj cestovateľom prichádzajúcim sem z celého sveta historický význam miesta
a vzácnosť artefaktu.
František Kele, foto: M. V. Kele
F. Kele s vedúcim výpravy J. Oršulom
tak budú robiť príslušní diplomati, alebo krajania.
Rozhodne by to bola aj vhodná náplň záujmovej aktivity spolkov Slovákov na Novom Zélande
alebo v Austrálii. Pretože pravda je taká, že z Bratislavy sa o pylóny stará oveľa komplikovanejšie
a nákladnejšie ako napríklad z Aucklandu, Wellingtonu alebo zo Sydney.
Keď uvažujeme o starostlivosti o pylóny, bolo
by osožné dosiahnuť u guvernéra ostrova v Neiafu, aby sa jeho úrad venoval osvete v súvislosti
so Štefánikom a ostatnými astronomickými výpravami v roku 1911. Rovnako by bolo zo strany
predstaviteľov ostrova záslužné, keby zabezpečili
nad pylónmi technický dohľad, napríklad aby
okolie pylónov bolo upravené a bezprostredne boli pylóny ohradené symbolickým nízkym
plotom. Významnú pomoc nám v tomto smere
prisľúbila veľvyslankyňa SR v Austrálii HE pani
Eva Ponomarenková. Vďaka nej som nadviazal
kontakty s pani Máriou Hupkovou, prezidentkou Združenia austrálskych Slovákov. Prisľúbila
Na prevoz pylónu by bolo
potrebné investovať zhruba
dva mesačné platy poslanca SNR,
nehovoriac o tom, že za „zlaté
padáky“ niektorých odchádzajúcich
šéfov štátnych podnikov na jar 2012
by sa dal kúpiť azda aj „celý ostrov“.
propagovať medzi krajanmi, aby sa zaujímali o
existenciu pylónov na Vava´u. Aktivity expedície
na Vava´u ´2011 sa sústredili na renováciu písma na pôvodnej pamätnej doske z roku 1994 a
predovšetkým na propagáciu existencie a významu pylónov, čo by pomohlo zvýšiť povedomie
Tonžanov o hodnote tejto kultúrnej pamiatky významnej nie len pre Slovensko, ale aj pre medzinárodnú hvezdársku obec. V tejto súvislosti
sme odovzdali guvernérovi Vava´u list pána Jána
Tataru - predsedu Spoločnosti Milana Rastislava
Štefánika.
Zároveň sme uskutočnili detailnú technickú
dokumentáciu a stiahli originálne nápisy na pylónoch, aby sme na Slovensku vedeli vyhotoviť
hodnoverné repliky. Repliku pylónov s vyrytým
textom podľa originálu umiestni tím expedície na
S vnukom Michalom pri pylónoch na Vava´u
„SMRŤ SLNKA“
V apríli roku 1911 pozoroval Milan Rastislav
Štefánik úplné zatmenie Slnka na ostrove Vava’u
(Kráľovstvo Tonga). V tom čase si astronómovia
pod svoje prístroje zhotovovali betónové statívy.
Taký statív si vybudoval aj Štefánik. Jeho zvyšky
sa zachovali nad mestečkom Neiafu na ostrove
Vava´u dodnes. Tieto dva pylóny sú jedinou hmatateľnou pamiatkou na Štefánika na Južnej pologuli. Predstavujú naše kultúrne dedičstvo.
Na pylónoch je vyryté meno nášho astronóma – Stefanik, dátum pozorovania (29. april
1911), v domorodom jazyku MATEAELA (sledovanie) a SIALEPELE (smrť Slnka) – teda „sledovanie smrti Slnka“, ako domorodci označujú jeho
zatmenie.
Repliky sú zhotovené v originálnej veľkosti.
Symbolická maketa ďalekohľadu je v pomere
1:1,5 . Originálny ďalekohľad mal drevený tubus
a zhotovil ho sám Štefánik. Spôsob umiestnenia
repliky ďalekohľadu na pylónoch nezodpovedá
pôvodnej, zložitej kovovej konštrukcii. Symbolická maketa Schaerovho ďalekohľadu je v pomere
1:1,5.
Pylóny objavila expedícia Združenia AntArktis v roku 1994 ((J. Husár, F. Kele, M. Musil). Na
jeden z nich pripevnili pamätnú dosku (v slovenčine a angličtine). Druhá pamätná doska je na
Vava’u v anglickom jazyku. Pri príležitosti stého
výročia pozorovania zatmenia Slnka ju v roku
2011 odhalili členovia expedície Športového klubu IAMES Bratislava, ktorú tvorili Jaroslav Oršula
(vedúci výpravy), František Kele (odborný garant),
Milan Šimunčič, Milan Supek a Michal Vasilko
Kele. Výprava do Polynézie sa uskutočnila pod
záštitou Spoločnosti Milana Rastislava Štefánika.
migrácia
Odlivy mozgov
Slovenská
zahraničná migrácia
V dôsledku aktuálneho slovenského vysťahovalectva, ktoré sa po roku 1989 stalo súčasťou celkových európskych migračných pohybov,
vzniká nová skupina Slovákov žijúcich v zahraničí, ktorých počet sa približuje k jednej tretine celkového počtu Slovákov žijúcich v zahraničí. Cieľovými krajinami sa stávajú európske i atlantické
štáty, ktoré imigrantov prijímajú na posilnenie
vlastnej ekonomiky a hospodárskej stability. Vysokokvalifikované osoby s vysokoškolským alebo
stredoškolským vzdelaním, na ktoré vynaložil finančné prostriedky iný štát, sa stávajú výhodným
importom pre každý z prijímajúcich štátov.
V rokoch 1800–1930 viac ako 40 miliónov
Európanov odišlo prevažne do Ameriky. Roky
1920–1940 resp.1960 boli charakteristické najmä vnútroeurópskymi migráciami. Po druhej svetovej vojne resp. po roku 1960 začala západná
Európa spoznávať neeurópsku imigráciu. Bývalé
koloniálne mocnosti, boli konfrontované migráciou zo svojich bývalých kolónii, ku ktorým neskôr pristupujú zahraniční hosťujúci robotníci
známy pod združeným názvom gastarbeitri. Od
konca 80-tych rokov 20.storočia odchádzajú žiť
a pracovať do západnej Európy aj obyvatelia východoeurópskych krajín. Po rozšírení Európskej
únie sa pokračuje v rozlišovaní medzi príslušníkmi
členských štátov Európskej únie a tretích štátov.
Popri vysoko kvalifikovaných osobách
a študentoch, sa migrácia prekvapujúco zvýšila
aj u dôchodcov. Mobilita vysokokvalifikovaných
pracujúcich vzrastá a tento jav do značnej miery
súvisí s globalizáciou. Vysoko kvalifikované osoby
môžu stimulovať hospodársky rozvoj krajiny alebo regiónu. Z tohto dôvodu sú európsky činitelia
znepokojení nad „odlivom mozgov“ do USA.
V Európe teda jestvujú viaceré druhy imigrácie.
Ich charakteristiky sú do značnej miery podmienené históriou, politickými alebo kultúrnymi
putami a geografickými podmienkami. Skutočnosťou však zostáva, že imigrácia je závažnou
problematikou Európskej únie.
Slováci patria k tradičným európskym vysťahovaleckým národom. Veľké vysťahovalecké vlny
v rokoch 1880–1914, 1920–1939, 1945–1948
(1960), 1968–1969 (1989), 1989 až podnes,
predstavujú exodus slovenského národa, ktorého dôsledkom sú súčasné slovenské komunity v
zahraničí. V pomere k 4,519 328 občanov slovenskej národnosti žijúcich na území Slovenskej
republiky predstavujú významný a dodnes nie
dostatočne docenený potenciál.
Populácia na Slovensku starne, nielen preto,
že sa rodí málo detí, ale aj preto, že mladí ľudia
odchádzajú do zahraničia. Odchádzajú za dobre
platenou prácou, kvalitným štúdiom a lepšími životnými podmienkami. Ich počet z roka na rok
stúpa, v súčasnosti je to každý tretí vysokoškolák a mnohí potom v zahraničí pracujú v nízko
kvalifikovaných pozíciách, lebo zarobia viac ako
na Slovensku vo svojom odbore. Podľa údajov
Medzinárodnej organizácie pre migráciu (IOM)
Cieľom Európskej únie je síce podporovať
spoločnú imigračnú politiku, ale tiež regulovať
a kontrolovať prijímanie vysoko alebo nízko kvalifikovaných ekonomických migrantov. Malo by
sa totiž prihliadať na to, aby rozvíjajúce sa alebo
novo vznikajúce krajiny neprišli o ľudský kapitál, ktorý je potrebný pre ich vlastný rozvoj. Nič
na tom nemení ani skutočnosť, že migrácia vo
vnútri Spoločenstva zostáva na nízkej úrovni a to
z praktických dôvodov, hlavne kvôli jazykovým
bariéram a nie kvôli právnym prekážkam, pretože zmluvy zaručujú voľný pohyb osôb a ich usadzovanie sa.
z roku 2007 v zahraničí pracuje 200 až 230 tisíc Slovákov. Takmer polovica z nich smerovala
tradične do Českej republiky, ďalej to boli predovšetkým Veľká Británia, Maďarsko, Rakúsko,
Nemecko, Írsko a Taliansko. Z celkového počtu
Slovákov pracujúcich v zahraničí najviac našlo
uplatnenie v priemyselných odvetviach (29,3%),
v stavebníctve (28,7%) a v hoteloch a reštauráciách (11,6 %).
(Z podkladov a vystúpení Claude Baláža
zo Združenia nezávislých expertov pre otázky dejín Slovákov žijúcich v zahraničí spracoval M. Žihla)
Vysokokvalifikované osoby
s vysokoškolským alebo
stredoškolským vzdelaním, na ktoré
vynaložil finančné prostriedky iný
štát, sa stávajú výhodným importom
pre každý z prijímajúcich štátov.
Podľa údajov Prognostického ústavu Slovenskej akadémie vied odchádza ročne zo Slovenska
za prácou len vysokoškolsky vzdelaných desať tisíc osôb. Do cudziny odchádzajú tí najschopnejší
a Slovensko starne aj preto, že mladí emigrujú.
Napriek tejto alarmujúcej skutočnosti koncepcia migračnej politiky slovenskej vlády, sa vôbec
nezaoberá migráciou slovenského obyvateľstva
a venuje sa len imigračnému aspektu na pozadí
nášho vstupu a členstva v Európskej únii.
Súčasné migračné pohyby
Pod termínom migrácia sa rozumie presun
z jedného miesta na iné, pohyb pracovných síl,
pohyb ľudských más, sťahovanie, presídľovanie.
Migrovať teda znamená, sťahovať sa. Súčasné
globalizačné, integračné procesy, rozvoj informačných technológii a dopravy, rozdiely v životnej úrovni, sa stali významným faktorom vzrastajúceho významu a intenzity migrácie. Migrácia
sa celosvetovo stáva jedným z najvýznamnejších
javov 21. storočia.
slovenské korene
13
rozhovor
Pán a jeho pes alebo
pes a jeho pán?
Spisovateľ a publicista
Ľuboš Jurík:
Moc je nepoučiteľná
Podľa údajov v slovníkoch spisovateľov
a učebniciach literatúry pochádzaš z Nových Zámkov.. Kde sa vzali literárne gény
a ako si sa ocitol po maturite v robotníckej
profesii?
Narodil som sa síce v Nových Zámkoch,
ale obaja rodičia pochádzajú z obce Bánov, ktorá je len šesť kilometrov od okresného mesta.
Mimochodom, obec s názvom Bánov je aj na
severnej Morave a časť jej obyvateľov sa pred
mnohými rokmi presťahovala na Slovensko.
Takže moje korene sú moravsko-slovenské, ale
takých je veľa. V Nových Zámkoch som pobudol
iba päť rokov a potom sa rodina presťahovala
do Bratislavy, takže tam som prežil celý svoj
produktívny život a sám seba pokladám za Bratislavčana. Napokon, Bratislava je aj ústrednou
témou mojej literárnej tvorby. Literárne sklony
som zrejme zdedil po mojom otcovi, ktorý bol
výborný novinár, písal básne a dlhé roky bol šéf-
14
slovenské korene
Prijatie u pápeža Jána Pavla II.
Narodil sa 14. septembra 1947 v Nových Zámkoch. V rokoch 1962 – 1965
študoval na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Bratislave, po maturite pracoval ako robotník. V rokoch
1967 – 1972 študoval žurnalistiku na
Filozofickej fakulte UK v Bratislave.
V rokoch 1972 – 1988 bol redaktorom
týždenníka Nové slovo, v rokoch
1988 – 1991 redaktor a šéfredaktor
Literárneho týždenníka, neskôr v rokoch 1991 – 1992 šéfredaktor denníka
Koridor. Od roku 1992 do roku 1997
bol hovorcom predsedu Národnej
rady SR a zodpovedným redaktorom
mesačníka Parlamentný kuriér. Od
roku 1998 je šéfredaktorom mesačníka Euroreport. V 90. rokoch 20. storočia absolvoval množstvo zahraničných ciest a odborných stáží v Európe
a USA, ktoré využil vo svojej esejistickej a publicistickej tvorbe.
Ľuboša Juríka poznám vyše 40 rokov. Vojenčili sme spolu v jednom pohraničníckom časopise a zažili sme
toľko žartovných absurdít, že pán
Švandrlík by mohol písať nových Čiernych barónov. Ľuboša Juríka možno
označiť za autora mnohých literárnych žánrov. Je poviedkár a románopisec, autor štyroch kníh rozhovorov so slovenskými a svetovými
spisovateľmi, troch cyklov detektívnych noviel, kníh literatúry faktu zo
zákulisia slovenskej politiky a esejí o
kríze európskej kultúry, ale aj televíznych scenárov a stoviek publicistických článkov na spoločenské a kultúrne témy. Napriek tejto žánrovej a
druhovej rozmanitosti možno o Juríkovi ako prozaikovi povedať, že je predovšetkým autorom kníh o dnes už
zaniknutom svete starej Bratislavy.
rozhovor
redaktorom vydavatelstva Práca. Aj ja som chcel
byť novinárom, a tak som sa po maturite prihlásil na katedru novinárstva FFUK v Bratislave.
V tom čase platil predpis, že študent novinárstva musí mať ročnú prax vo výrobe, aby lepšie
poznal robotnícke prostredie. Nič sa nedalo robiť, pol roka som robil závozníka na nákladnom
aute v dopravnom podniku, druhý polrok som
pomáhal v tlačiarni denníka. Až potom som sa
dostal na štúdiá. Ale bola to cenná skúsenosť.
Naozaj som sa dostal do iného sveta a skúsenosti z praxe mi vskutku pomohli – nielen v žurnalistike, ale najmä v literárnej tvorbe.
Po promócii si narukoval do jedného vojenského periodika v Prahe a ten rok si nepremárnil, ale si sa tu stretol s mnohými skvelými osobnosťami, z čoho vznikla napokon
knižka Pražské rozhovory. Na koho máš
najkrajšie spomienky a spomínaš si ešte na
niektoré momenty z týchto stretnutí?
Spomienky na obdobie strávené v Prahe –
ako absolvent novinárstva som „vojenčil“ v armádnom časopise – patria bez sentimentu medzi najkrajšie. Najmä preto, že som bol v Prahe,
že som mal príležitosť chodiť na výstavy, do divadla, na koncerty, ale aj do úžasných pražských
krčmičiek, vinární a barov, ale aj preto, že v redakcii bola senzačná partia. Prahu považujem za
jedno z najkrajších miest na svete, dokonca za
najkrajšie na svete vôbec. Bol som mladý, otvorený všetkým impulzom, nasával som pražskú
atmosféru všetkými pórmi a to nepochybne zásadne ovplyvnilo môj svetonázor. Už vtedy som
prispieval do českých aj slovenských časopisov
Na rybačke v Nórsku
a postupne som uverejňoval fejtóny a komentáre z Prahy, no najmä rozhovory s významnými
českými umelcami. A tak vznikla myšlienka napísať a vydať knihu Pražské rozhovory. Stalo sa.
Je v nej tridsať obsiahlych dialógov, spomeniem
mená ako J. Anderle, A. M. Brousil, L. Fuks,
M. Horníček, B. Hrabal, M. Jágr, F. Kožík, M.
V. Kratochvíl, K. Lhoták, J. Marek, W. Nowak,
K. Plicka, J. Nesvadba, B, Říha, J. Seifert,
Z. Seydl, L. Souček, J. Sudek, J. Trnka, J. Werich,
V. Závada, J. Zrzavý… Každé z tých stretnutí
– so všetkými som hovoril osobne – bolo niečím výnimočné, originálne, neopakovateľné. Nemôžem zabudnúť na dlhé popoludnie
s J. Seifertom v kaviarni Slavia, na fascinujúci
rozhovor s J. Werichom v jeho vile na Kampe, na
kuriózne stretnutie s J. Zrzavým v jeho ateliéri na
Zámeckých schodoch, na neuveriteľný drevený
ateliér a archív J. Sudka na Smíchove či rozhovor
s B. Hrabalom v jeho malom byte, na rozhovor
s takmer 90-ročným W. Nowakom v jeho ateliéri, alebo na krásne stretnutie s J. Anderlem
S tromi prezidentmi v Pezinku
slovenské korene
15
rozhovor
v Zlatej uličke, kde mal vtedy ateliér. Fotografie
do knihy mi robil známy fotograf Tibor Huszár,
ktorý bol absolventom pražskej AMU, takže
dobre poznal prostredie a neraz mi veľmi pomohol pri prekonávaní počiatočnej nedôvery. Jan
Werich na mňa hlboko zapôsobil. Jeho múdrosť
a láskavosť bola prirodzená, neštylizovaná.
bie. Napísal som knihu s názvom Pokušenie
moci, druhý diel má mierne pozmenený názov:
Poučenie z moci. Moc je totiž nepoučiteľná. Aj
keď som robil v parlamente, vždy som si našiel
čas na tvorivú činnosť – okrem spomínanej knihy som napísal knihu esejí Eurochaos a pomaly
som sa pripravoval na písanie ďalších próz.
Prešiel si mnohými literárno-politickými
časopismi a novinami, poznal si rôzne metódy práce a nakoniec si zakotvil ako hovorca, na dosť dlho… Nechýbala ti tvorivá
činnosť?
Naozaj som mal za sebou rozmanitú novinársku činnosť, v rokoch 1988 až 1990 som
bol redaktorom a neskôr šéfredaktorom dnes
už legendárneho Literárneho týždenníka, ktorý
sa stal akousi platformou nastupujúcich zmien.
Po voľbách v roku 1992 mi vtedajší predseda
Národnej rady SR – súčasný prezident – Ivan
Gašparovič ponúkol miesto hovorcu.
Po krátkom váhaní som ponuku prijal:
bola to jedinečná príležitosť dostať sa do vysokej, dokonca do tej najvyššej politiky. Takmer
sedem rokov som to vydržal, aj keď to bolo
obdobie plné turbulencií, konfliktov, protirečení. Videl som do zákulisia parlamentu a vlády,
rokovaní, rozhodovaní, ale aj čachrov privatizácie, precestoval som takmer celý svet, stretol
som sa s mnohými svetovými politikmi. Rozišli
sme sa kvôli nezhodám v nazeraní na štýl vládnutia, ale neľutujem, že som zažil toto obdo-
Teraz pripravuješ časopis Euroreportplus.
Čím je charakteristický a špecifický?
Po odchode z parlamentu som založil časopis Euroreport, som jeho šéfredaktor. Časopis vychádza už pätnásť rokov. Je orientovaný
najmä na Európsku úniu, na politiku, spoločnosť, ale aj umenie a kultúru. Je to mesačník,
bez politickej príslušnosti, finančne nezávislý.
Aj keď sa Euroreport etabloval a získal si renomé, nie je ľahké ho pravidelne vydávať, občas
je to s odretými ušami. Ja som presvedčený
Európan, čo mi však nebráni, aby som bol patriotom. Možno je to tým, že sme boli dlho od
Európy mentálne vzdialení a hoci má Európa a
únia veľké problémy, je vždy lepšie tieto problémy spolu s Európou riešiť ako stáť bokom
alebo ležať na peci.
Si autorom mnohých úspešných a ocenených kníh… Medzi ne patrí aj Smrť ministra o poslednej noci Vlada Clementisa
pred popravou, čo je tiež úspešná televízna inscenácia s Jánom Kronerom v hlavnej úlohe… Tieto roky si nemohol vnímať
Udelenie ceny Krištáľové krídlo za knihu a televízny seriál Slovenský bigbít
16
slovenské korene
aktívne, veď si bol v predškolskom veku.
Ako sa takáto vec píše?
Osud Vladimíra Clementisa, ktorý sa stal
obeťou politických procesov v päťdesiatych rokoch v známom procese s Rudolfom Slánskym,
bol pre mňa – ale určite nielen pre mňa – traumatizujúcou udalosťou. Aj keď som tieto časy
nemohol zažiť, dôsledky politických deformácií
pociťovalo niekoľko generácií. Mal som naliehavý pocit, že sa s tým musím vyrovnať, inak
by nás minulosť dobehla. Je to memento – aj
pre súčasníkov. Clementis pomáhal budovať
systém, ktorý ho napokon zničil. Román mal
úspech, pomohol mu aj film s rovnomenným
názvom podľa môjho scenára, výbornú úlohu
Clementisa stvárnil Ján Kroner. Kniha sa mi písala prekvapujúco ľahko, pretože som mal dosť
podkladov a cítil som tvorivý tlak, nevyhnutnosť zbaviť sa tejto ťaživej témy.
Čo chystáš nové?
Dokončil som už sedemnásty a osemnásty
príbeh zo série krimi prípadov zo starej Bratislavy tridsiatych rokov, čosi ako „Hříšní lidé
města bratislavského“. Mám rozpísaný román
– podobný príbehu o Clementisovi – o Alexandrovi Dubčekovi s názvom Rok dlhší ako storočie. Je to kus našej spoločnej histórie, je to
aj príbeh našej generácie, ktorá ešte verila, že
svet by mohol byť lepším.
Karel Ulík, foto: archív Ľ. Juríka
publicistika
Médiá a občan
V súčasnosti sme svedkami enormného nárastu nových oznamovacích prostriedkov, ktoré
občanovi do jeho príbytku prinášajú naživo práve v tej chvíli vyrieknuté slovo a zachytený obraz.
Nie je ani prekvapujúce, že sa pri raste počtu
a kvality zastrešujú novými pojmami. Ten najsyntetickejší, internacionálny, hoci aj u nás už
dávno domestikovaný je pojem médium.
Elektronické médium televízia, z ktorej podľa dlhoročných prieskumov získavajú prvé informácie vyše tri štvrtiny obyvateľov, nám denne
prináša informácie o dopravných nehodách či
krádeži v susednej ulici a súčasne o priebehu
bojov na vzdialenom kontinente. Otázkou však
je, či kvantum spravodajstva a jeho profesionálna úroveň je vždy vyvážená s ďalšími funkciami
a verejnými úlohami televízie od osvety, kultúry
až po šport alebo kulinárske umenie.
Leto ako najpríjemnejšie obdobie voľného
času je pre diváka zároveň dôvodom zamyslieť
sa aj nad širšími spoločenskými súvislosťami
a vzťahom občana-televízneho diváka k svojmu médiu. Občan-divák má právo prisvojovať
si verejnoprávnu televíziu. Vo vzťahu k televízii
je totiž v osobitnom postavení. Prakticky od jej
vzniku ju občan financuje formou platenia mesačných koncesionárskych licenčných poplatkov. A tu je veru nie malá disproporcia občana
ako televízneho koncesionára a občana vo vzťahu k iným, napr. tlačeným médiám. Keď sa nám
nepozdáva ich obsah alebo premrštená cena,
jednoducho si ich nekupujeme. Televízia nám za
vyše polstoročnú existenciu dokázala, že je naozaj tou siedmou veľmocou. Koľkokrát už nás
presvedčila, že svoje zámery dokáže v spoločnosti presadiť, tvrdo zalobovať aj na parlamentnej pôde a cestou zvýšenia koncesionárskych
poplatkov si vylepšovať hospodárske výsledky.
A tak Česká televízia ostáva ten bohatší, rozšafnejší spoločník na mediálnom poli. Dokonca
až tak veľmi rozšafný hospodár na vlastnom
dvore, že po záhadnom, ťažko odôvodniteľnom
uznesení zákonodarného zboru vytvára 150-miliónový filmový fond na podporu výroby nových
českých filmov.
Skúsenosti z ostatných mesiacov potvrdzujú pochybnosť takýchto krokov, keď sa viac
ako 15 percent fondu vynaloží na barnumskú
reklamu vyrábaných filmov a väčšinou súkromní producenti demonštrujú návštevníkom kín,
ale aj televíznym divákom, aké prepadáky sú
schopní vyprodukovať. Takže nemal by občan
– koncesionár požadovať, aby jeho médiá pôsobili viac výchovne, osvetovo aj v širších kultúrnych súvislostiach ? Prečo by však občan nemal
právo požadovať hĺbkový rozbor stavu, ku ktorému dospeli verejnoprávne elektronické médiá? Koncesionár by mohol poskytnúť obratom
odpoveď, alebo tiež vypínať televízor, keď ten
v priebehu sekúnd prerušuje aj tri razy hosťa
pozvaného na odbornú diskusiu. Hosť myšlienky
ani nevysloví, takže nemá zmysel pozývať pred
televíznu kameru ľudí, ktorí sú vedomostne vyššie ako niektorí komentátori. Počas extrémne
sparného leta, keď padajú stáročné teplotné
rekordy a dochádza až k úmrtiam z horúčav, je
príležitosť zamýšľať sa aj nad záslužnou informačnou pohotovosťou média, ktoré jednoznačne ovplyvňuje rozhodovanie občanov pri výbere
miesta a formy trávenia letnej dovolenky.
Nechtiac sa natíska aj isté časové premostenie. Predvojnové bulvárne pražské noviny pravidelne prichádzali so správou, že na Jadrane
opäť napadol českú učiteľku žralok. Nebola to
určite antireklama na more, ale výzva byť pri
kúpaní v mori pozorný. Koľko vážnych výstrah
by mali dnešné médiá priniesť občanom, aby
dovolenka, najmä v cudzine nedopadla pre nich
nepríjemne či až tragicky? Áno, aj posmech či
sarkazmus môžu mať žiadaný dopad, keď sa
pripomenie, že náš Vinco spod Tatier podgurážený borovičkou ukazoval nesmelým Rakúšanom vo Viedni, ako sa majú skákať hlavičky do
nenaplneného bazénu.
Osobitnou kapitolou a celkom pálčivou
otázkou tiež je, že po digitalizácii má osobitný
športový kanál (č. 4) len Česká televízia, zatiaľ
čo Slovenská televízia ho zrušila. Aj tu asi platí staré známe, že menej je niekedy viac. Menej prostriedkov, menej športových prenosov
a menšie štáby komentátorov, redaktorov,
moderátorov – a ktovie, aké ešte funkcie
si do športových štábov možno domyslieť –,
a k tomu expertov pre každý druh športu prospieva skromnosti Slovenskej televízie. Divák
má možnosť porovnávať to pri tohtoročných
veľkých športových akciách, akými boli Majstrovstvá sveta v hokeji, Majstrovstvá Európy
vo futbale a práve skončené Letné Olympijské
hry v Londýne. Česká televízia má toľko prostriedkov, že prekonala doterajšie rekordy v rozsahu prenosov, vo veľkosti televíznych štábov
a tým pochopiteľne aj vynaložených nákladov
na športovú megaakciu. Je divák-koncesionár
ochotný platiť za to, aby sa za jeho peniaze
uskutočňovali športové prenosy zo športov,
ktoré ho vôbec nezaujímajú alebo tam nie je
naše zastúpenie ? Ale platí to aj v bežnom pokrytí vysielacej plochy športového kanálu ČT,
kde „musíme“ sledovať druhy športov z celého
sveta, ktoré môžu zaujímať tak niekoľko desiatok našich občanov. Potrebujeme vôbec takýto
športový kanál?
František Kajňák
slovenské korene
17
jubilanti
Čo vám táto postava dala pre váš osobný život?
Môj prvý ples mal premiéru v Redute vo „svetových“ šatách z Maríny.
Moja mama prišla v kroji a so šatkou na hlave sťaby moje garde. Verím
v osud ako Marína. Nie na javisku, ale na parkete som sa zoznámila s mojím
manželom. Ako Marínu, hoci zakázanú v divadle, ma potom z gramoplatní
a z množstva recitačných koncertov poznalo celé Československo. A ešte
neskôr aj devätnásť krajín sveta. Skrátka, osud.
Ako sa vlastne dievčina zo záhoráckych Čárov dostala k herectvu?
Od detstva som snívala ísť ďaleko do sveta. Keď som v úrade čítala inzerát, že hľadajú herečky do divadla, šla som to skúsiť. Hoci som ani nevedela,
čo je to dialóg, ba ani spisovne po slovensky. Tak som rozosmiala porotu
na čele s Andrejom Bagarom, že spomedzi vyše stovky uchádzačov zobrali
práve mňa. Osud? Odvaha? Alebo len mladosť.
Dlhé roky ste trávili po boku básnika Mira Procházku, ktorý bol vaším manželom. Ako sa vám žilo s básnikom?
Mohla som aj horšie obísť. Ale vážne. Žilo sa mi veselo, nikdy som sa
nenudila. A keby aj na chleba nebolo, každý deň bol v niečom iný, plný prekvapení, metafor, náznakov, príbehov, humoru. Obaja sme boli z rovnakého
cesta romantizmu a snívania.
Vaše dve deti vás obdarovali piatimi vnúčatami. Dokázala si obsadzovaná herečka nájsť dosť času pre rodinu?
Pri všetkom romantizme a snívaní som rodom sedliačka. Snívam aj
s rozumom. Vysnívala som si dve deti. Najprv chlapca, potom dievča. Stalo
sa. Vydarili sa, pekné, múdre, majú doktoráty, ešte by mali mať trocha viac
šťastia.
Mária Kráľovičová
MÁRIA KRÁĽOVIČOVÁ: verím v osud
„Tak rada som na svete“ - prezrádza rodená optimistka,
ktorá si tento vzácny dar dokázala udržať po celý život.
Na divadelných scénach bola už Svätá Jana, Valentína,
Manon Lescaut i Marylin Monroe, no zo všetkých tých
stoviek postáv ju najväčšmi ovplyvnila Sládkovičova Marína. Poznačila ju natoľko, že jej kolegovia i priatelia ju
nevolajú inak ako Marína. V súčasnosti je jedinou slovenskou umelkyňou, ktorá aj v úctyhodnom veku stále účinkuje. V týchto dňoch slávila národná umelkyňa Mária
Kráľovičová svoje trojvýročie: dožíva sa 85 rokov života,
70 rokov bez prestávky pracuje, z toho 65.sezónu hrá v Činohre SND v Bratislave.
Teší vás prezývka Marína alebo ju len celé roky trpíte?
Marína nie je prezývka. Je to moje meno. Dal mi ho prvý živý básnik,
ktorého som v živote stretla - Štefan Krčméry, ešte keď som prišla do Martina s akousi až neuveriteľnou predvídavosťou. Je stále jedným z mien, ako
ma volajú kolegovia a tí, čo ma majú radi.
Boli ste prvou herečkou, ktorá stvárňovala túto básnikovu veľkú lásku na divadelnom javisku...
Verím v osud. Keď som bola študentkou na bratislavskom konzervatóriu, môj profesor Jozef Budský sa pokúsil o javiskovú alchýmiu: preniesť
poéziu do divadelnej reči. Marína mala byť podľa predstáv Sládkoviča aj
čitateľov havrania čiernovláska, čiernooká, cudná, vážna, posmutnelá, vari
aj v kroji. Vzor pravej slovenskej devy. Budský skúšal postupne moje spolužiačky už aj na javisku. Márne. A raz, len tak náhodou, po hodine v škole
mi podstrčil pár riadkov, reku: „čítajte“. Na druhý deň viselo na fermane
moje meno. Potom v „predstavení storočia“, ako ho pomenoval Miro Válek,
zjavila sa Marína ako svietivá blondína, Záhoráčka, teda skoro Moravanka,
poetická, ale aj veselá a šantivá. A miesto kroja mala hriešne pôvabnú priesvitnú vzdušnú róbu s hlbokým výstrihom, stvorenú skôr pre princezné z
Versailles či Schönbrunnu než pre Banskú Štiavnicu.
18
slovenské korene
Väčšinou vás diváci mohli vídať v drámach, no v posledných rokoch
sa objavujete aj v komédiách. K čomu máte vy osobne bližšie?
Každá skutočná herečka je vo svojej podstate komediantka. Veď aj
u nás na Záhorí sa rodičom čudovali, že dovolili dcére ísť za „komediantku“.
Po francúzsky je herec nielen „actor“, ale hlavne „un comédien“. Ešte aj
národné divadlo v Paríži sa volá Commédie Francaise. Tak sa napokon volá
aj najslávnejšia Barraultova knižka o herectve Som komediant.
K tým mojim postavám. V divadle mi pripadla v minulosti séria nežných, milujúcich, milovaných, pokorných aj opúšťaných. Ale srdce ma bolí
za komédiami, ktoré som mala už-už na dosah, ako je Pygmalion, ale nepodarilo sa. Napríklad dohadzovačku v Ženskom zákone, ktorý sme hrávali
roky, som robila s nesmiernou chuťou. Teraz okrem Národného hrávame
v takom menšom zoskupení veselohru Ryba v trojke. Spolu so Zdenkou Studenkovou, Jožkom Vajdom a Zuzkou Kocúrikovou sme s ňou už prebrázdili
celé Slovensko. Všade sa stretávame s úspechom. V týchto dňoch mám radosť z toho, že hrám v SND vynikajúcu hru Kvarteto od toho istého autora
Harwooda, ktorého Garderobiéra sme už stvárnili. Ide síce o trpko-smiešnu
komédiu o starých umelcoch, ale všetci sa na nej výborne zabávame. Som
presvedčená, že aj publikum. No a už stálicou sa stala na svetových javiskách
overená komediálna hra Chrobák v hlave, ktorá sa scéne SND mala doteraz
takmer 360 repríz, čo je úctyhodné číslo.
Udržať si sviežosť a šarm aj v treťom veku, pracovať naplno, veď
hráte v troch tituloch v SND, v samostatnom divadelnom zoskupení,
účinkujete v dabingu i Slovenskom rozhlase, je ozaj obdivuhodné.
Čo vám dáva silu na zvládnutie všetkých povinností?
V matematike nie som doma, ba ani neviem, že sa vek čísluje. Verím, že
ešte mnohé krásne roly ma len čakajú. Básnik Goethe písal pôvabné vecičky,
ba aj svoje vrcholné dielo Fausta napísal, keď mal 80 rokov, teda svoj „štvrtý
vek“. Alebo až „piaty“? Mám sa na čo tešiť.
P. S.
Žiadnemu režisérovi, scenáristovi ani divákovi sa zatiaľ nepodarilo
herečku Máriu Kráľovičovú zaškatuľkovať. Register jej postáv je veľmi rôznorodý - žena jemná, krehká, ale aj suverén a generál v sukni.
Stovky duší v jednej žene. Stovky osudov na javisku, pred kamerou
i mikrofónom. A obdivuhodná vitalita v bežnom, súkromnom živote. (Teatrológ a publicista Milan Polák o jej pracovnom aj osobnom
jubilanti
aktívnom živote napísal knihu Mária Kráľovičová - Portrét herečky,
vyd. Perfekt 2007).
„Okrem toho, že si každý deň zacvičím, striedmo sa stravujem,
od jari do neskorej jesene sa kochám pohľadom na vysadený balkón,
rada sa pohybujem v spoločnosti múdrych ľudí. Usilujem sa od nich
naučiť, ako žiť čo najlepšie. Veď žiť je také krásne.“
EMÍLIA VÁŠÁRYOVÁ:
Herečka XX. storočia
Na divadelnom javisku stála od malička. Už ako 8-ročná
hrala v ochotníckom divadle v Banskej Štiavnici. Venovala
sa aj baletu, hre na klavíri a gymnastike. Hneď po ukončení
štúdia herectva na VŠMU dostala ponuku do činohry SND,
kde debutovala postavou Ofélie (1964). Svojej prvej a jedinej profesionálnej scéne zostala verná dodnes. Za takmer
päťdesiat rokov pôsobenia tu stvárnila množstvo hlavných postáv, s ktorými dosiahla úspechy doma, ale aj na
zahraničných javiskách. Účinkovala v mnohých českých i
slovenských filmoch. Titul „Herečka XX. storočia“ jej prisúdili kritici i diváci na prelome tisícročí. Emília Vášáryová
(1942) oslávila nedávno okrúhle 70. narodeniny.
dol knižnicu môj otec. Často som za ním chodievala, rada som mu pomáhala, tešila som sa, keď som mohla kamarátom a vôbec študentom požičiavať
knižky. A samozrejme, veľmi veľa som čítala. No najväčší vplyv na mňa už
odmalička mali moji rodičia. Obidvaja boli učitelia - otec vyučoval slovenský
jazyk a literatúru a mama popri svojej pedagogickej činnosti viedla spevokol
a nacvičovala divadelné predstavenia. I ja som dostala príležitosť zahrať si
v rozprávke O snehovej kráľovnej. Na klavíri sme sa učili hrať obidve aj so
sestrou. Ako staršia som muzicírovala na všetkých literárnych podujatiach,
ktoré pripravoval môj otec. Takže literárne prostredie sme mali bezprostredne okolo nás, veď doma sme mali veľkú knižnicu. Zúčastňovala som sa literárnej súťaže Hviezdoslavov Kubín, kde som prednášala prózu a neraz som
si odtiaľ odniesla aj nejakú cenu.
Váš otec bol známy aj ako ľudový rozprávač Nácko, ktorého by
v dnešných časoch označili za zabávača a šoumena. Mohlo aj to mať
vplyv na vaše ďalšie umelecké smerovanie?
Otec si stále dopĺňal vzdelanie. Rozhodol sa diaľkovo študovať pedagogiku na vysokej škole. Ako tému diplomovej práce spracovával banskoštiavnické nárečie, ktoré je veľmi zvláštne a osobité, keďže tam žilo veľa národností.
A tak sa dostal k mnohým vtipom a príhodám o Štiavnici a Štiavničanoch.
Keď bol raz so svojimi študentmi na lyžovačke v Tatrách, počul ho rozprávať
vtipy Ľudo Zeljenka, vtedajší šéfredaktor Učiteľských novín. Nahovoril ho,
aby so svojím rozprávačským darom vystúpil aj na verejnosti. Tak sa otec
dostal k povestnej úlohe Nácka zo Štiavnice, ktorou dlhé roky rozosmieval
ľudí. Myslím si však, že jeho účinkovanie nemalo na mňa po profesionálnej
stránke nijaký vplyv. Ja som totiž nikdy nechcela byť herečkou.
Čo alebo kto mal vplyv na vaše rozhodnutie nastúpiť neľahkú cestu
hereckého kumštu?
Andrej Bagar, ktorý ako divadelný pedagóg, rektor na vysokej škole,
chodil po Slovensku a hľadal talenty. Oslovil vtedy môjho otca a navrhol mu,
aby ma dal na herectvo. To bol asi taký prvý impulz. Ďalšia náhoda spočívala
v tom, že celovečerný hraný film Dáždnik svätého Petra sa nakrúcal v Banskej Štiavnici a asistenti réžie, ktorí chodili po školách a hľadali zaujímavé
tváre, si vybrali mňa. Vtedy som o herectve ani len nesnívala. Bavili ma dejiny umenia, literatúra, hra na klavíri, chodila som na súťaže ako klaviristka.
Keďže som mala pošramotený kádrový profil a miestni banskoštiavnickí pohlavári dospeli k názoru, že mi nedovolia zmaturovať a teda ísť na žiadnu
z vysokých škôl, na ktoré som chcela, ba ešte aj rozhodli, že ma pošlú do
fabriky, vtedy zasiahol otec. Dozvedel sa, že na VŠMU prijímajú študentov
na základe talentových skúšok a nie kádrových dobrozdaní. Sama by som sa
nikdy pre takýto krok nerozhodla.
Emília Vášáryová
Pochádzate z Banskej Štiavnice, kde ste bývali neďaleko domu slečny Pišlovej, sťaby Maríny, nesmrteľnej lásky básnika Andreja Sládkoviča. Cítili ste už ako malá herečka a recitátorka nejakú spojitosť
s touto literárnou lokalitou, nakoľko vás poznačilo kultúrne prostredie vtedajšej Štiavnice?
Pravdou je, že Banská Štiavnica bola v tých časoch veľmi kultúrnym
mestečkom. Prispelo k tomu aj množstvo škôl - Učiteľský ústav, chemická
priemyslovka, na ktorej učil môj otec, ale aj stredná škola banícka, lesnícka
a tiež povestné lýceum, na ktorom v 19.storočí študoval Andrej Sládkovič,
Šándor Petöfi a mnohí iní. My sme bývali presne pod týmto lýceom, ktoré je
dnes, žiaľ, veľmi ošarpané, priam hanbou všetkých slovenských národovcov.
Vtedy však bola Štiavnica predovšetkým mestom študentov. Na všetkých
spomínaných školách boli úžasné knižnice. Na chemickej priemyslovke vie-
Zahrali ste si potom v mnohých vzácnych filmoch, zaradených medzi
skvosty pôvodnej slovenskej, ale aj československej kinematografie...
Veľká vojnová dráma Polnočná omša mi otvorila cestu do filmového
sveta. Scenár slovenského spisovateľa Petra Karvaša sfilmoval český režisér
Jiří Krejčík na Slovensku, pretože v Prahe mal tiež nejaké kádrové problémy.
A zhodou okolností si pre exteriéry vybral Banskú Štiavnicu bez toho, aby vôbec tušil, že odtiaľ pochádzam. Keď som tam so štábom prišla, moji rodičia
sa nestačili čudovať. Hrám v ňom rolu Katky.
Dvere k českým divákom vám pomohla otvoriť rola mladej a
krásnej Diany v celovečernom filme Až príde kocúr. Ako si spomínate
na účinkovanie s Janom Werichom a Danou Medřickou?
Mala som pred nimi taký obrovský rešpekt, že som si vlastne ani nedokázala vychutnať tie chvíle. Dnes to aj trochu ľutujem. Bola to elitná herecká
spoločnosť a som šťastná, že som s nimi mohla nakrúcať.
Rok 1964 bol vaším vstupným rokom na scénu SND. Stali ste sa kolegyňou svojich bývalých profesorov Janka Borodáča a Jozefa Budského. Ako vás prijali?
Mojím profesorom bol najmä režisér Borodáč. My sme boli jeho posledným ročníkom, ktorý vyučoval. Prvá moja veľká rola bola postava Heleny
v Shakespearovej hre Sen noci svätojánskej. Bolo to veľké vzpruženie pre
slovenské korene
19
jubilanti
mňa. Potešilo ma, že som za túto rolu dostala ako prvá v histórii Cenu Janka
Borodáča za najlepší herecký výkon.
Istý čas ste boli akoby dvornou herečkou režiséra Karola L.Zachara.
Väčšinou šlo o folklór. Nebáli ste sa zaradenia do jednostranného
umeleckého prejavu?
Zacharovci pochádzali z Antola, čo je neďaleko Štiavnice. Pán režisér a
tiež veľký herec Karol L.Zachar sa dobre poznal s mojím otcom, veď často
chodieval na literárne večery, ktoré otec usporadúval. Presviedčal ho o tom,
že herectvo je pre mňa vhodné povolanie. Dostala som u neho viacero príležitostí zahrať si slovenské dievčinky nielen na javisku, ale aj v televíznych
inscenáciách - Najdúch, Dobrodružstvo pri obžinkoch.
A či som sa nebála, že ma diváci či režiséri zaškatuľkujú len do národných, ľudových postáv? Vôbec nie. Jednak, že som robila aj s inými režisérmi,
či už divadelnými, ale aj filmovými, televíznymi i rozhlasovými. A práca so
Zacharom nebola len o folklóre. Hrala som u neho v Rostandovom Cyranovi
de Bergerac, vo viacerých inscenáciách od Shakespeara, Moliéra, Goldoniho, Hviezdoslava a ďalších.
S manželom, kostýmovým výtvarníkom a scénografom Milanom
Čorbom spolupracujete nielen v divadle, ale učíte obaja aj na VŠMU.
Hovoríte spolu doma o práci, keďže sa vaše záujmy prelínajú?
S mojím mužom spolupracujem od svojich osemnástich rokov. Zakladal výtvarné oddelenie v Slovenskej televízii a robil pre nich štyridsať rokov.
Okrem iných programov pracoval s nami na všetkých tých „slávnych“ televíznych pondelkoch, ktoré sledovali diváci v celom bývalom Československu.
Spájalo nás vždy priateľstvo a manželmi sme sa stali až po dvadsaťročnej
známosti. O svojej práci doma nehovoríme. Vychovali sme spolu tri deti,
takže máme iné starosti, ktoré treba riešiť. Môj manžel je najlepším mojím priateľom a mužom, ktorého si vážim a som vďačná osudu, že som ho
vo svojom profesionálnom aj osobnom živote stretla.
Už pätnásť rokov ste čestnou predsedníčkou Nadácie pre deti Slovenska a zanietenou propagátorkou charitatívneho projektu Hodina
deťom. Čo vás k týmto činnostiam vedie?
Žiaľ, nemá každý z nás vydarené detstvo a zodpovedných rodičov. Takéto deti preto musia byť zverené do starostlivosti ústavov a sociálnych zariadení. V roku 1996 prišiel za mnou bývalý spolužiak môjho syna Filip Vadač
s tým, že založil Nadáciu pre deti Slovenska. Tento svoj nápad realizoval
podľa európskeho modelu, ktorý vo vyspelých západných krajinách funguje
už roky. Nadácia má pomáhať týraným a opusteným deťom, no aj tým, ktoré
sa dostali do závažných sociálnych problémov. Zapáčila sa mi táto myšlienka
Božidara Turzonovová
20
slovenské korene
a bez váhania som začala pre nich pracovať. Vtedy sme o projekte Hodina
deťom ani nechyrovali. Našťastie sa v tejto inštitúcii objavuje pomerne veľa
mladých ľudí, ktorí majú dobré nápady a hlavne chuť pomáhať iným. Všetci
to robíme zadarmo a vo svojom voľnom čase, ale sme radi, že sa zasadzujeme za dobrú vec. Hodina deťom je akcia na získanie finančných prostriedkov
pre tieto deti. Som presvedčená, že mzda posledného pracovného dňa v kalendárnom roku od ochotných darcov týmto deťom aspoň sčasti vynahradí
mnohé príkoria a strádania, ktoré musia prežívať.
Pri príležitosti sviatku vzniku ČSR ste v októbri 2009 dostali v Prahe
Cenu za československú vzájomnosť. Čo pre vás toto ocenenie znamená?
Chápem túto cenu ako isté uznanie nielen pre mňa, ale aj kolegov z oblasti kultúry, lebo našťastie naše dobré kontakty navzájom stále pretrvávajú
a zdá sa mi, že sú ešte lepšie ako boli predtým.
BOŽIDARA TURZONOVOVÁ
Rozdáva zo svojich „božích darov“
V krstnom mene má zakódovaný „dar“ - Božidara. Keďže sa k nemu
pridružil aj talent, zrejme cíti oba fenomény ako istý záväzok, vďaka ktorému takmer päť desaťročí štedro rozdáva priaznivcom kvalitného umenia zo
svojich „božích darov“.
Čaro osobnosti predurčilo stať sa mimoriadnou herečkou s kvalitami,
s ktorými by sa uplatnila aj na najvýznamnejších svetových divadelných scénach. Zahrala si už osudové ženy, kráľovné, cnostné slovenské ženy, prosté
dedinčanky aj intelektuálky či dámy z vyššej spoločnosti. Jej herecké majstrovstvo môžu diváci obdivovať na divadelných javiskách, filmovom plátne,
televíznej obrazovke a vďaka vzácnemu hlasu - charakteristicky sfarbenému
altu, aj v rozhlase či dabingu.
S aktívnym herectvom sa stretla už ako školáčka, často účinkovala v rozhlasovom vysielaní. No na herectvo ako celoživotnú profesiu začala pomýšľať
až počas vysokoškolských štúdií na VŠMU, kde sa stretla aj so svojím budúcim manželom, neskôr hercom, režisérom a pedagógom Jozefom Adamovičom, s ktorým nakrútila viacero filmov ako Hry lásky šálivé či historický seriál
Móric Beňovský. Už počas štúdia herectva hosťovala v Činohre Slovenského
národného divadla, kde v roku 1963 získala trvalý angažmán. Za tých 49
divadelných sezón dostala množstvo prekrásnych príležitostí rozmanitého
žánru, ktoré premenila na obdivuhodné herecké kreácie. Či už stvárnením
Jany v predstavení Líšky dobrú noc, Zlatky v hre Kto sa bojí Virgínie Woolfovej, Niny v Maškaráde, Ane vo Višňovom sade. V Ženskom zákone hrala až
v dvoch postavách. Najskôr rolu Malecovej, o niekoľko rokov neskôr Šarlotu.
Jedinečnú príležitosť zaskvieť sa jej poskytla titulná úloha legendárnej herečky Sarah Bernhardtovej. Za tento výkon, podobne ako predtým za postavu
Bubulíny v muzikáli Grék Zorba bola nominovaná na divadelnú cenu Dosky.
Za svoju prácu získala viacero ocenení - Zlatý krokodíl, zaslúžilá umelkyňa,
cenu Český lev, Kríž prezidenta SR I.stupňa, Pribinov kríž II.triedy a Cenu
Literárneho fondu, Cenu Jozefa Kronera, nedávno Cenu Ľ. Štúra a stala sa
tiež Slovenkou roka v kategórii Umenie a kultúra.
Jej meno sa počas umeleckého pôsobenia viackrát spája s hudbou. Vytvorila postavu Emy Destinovej vo filme Božská Ema, stvárnila titulnú hrdinku v televíznej opere Tosca, vo filmovom spracovaní opery Rusalka bola
kňažkou, dlhé roky účinkovala v muzikáli Na skle maľované, aj postava naivnej Bubulíny v muzikáli Grék Zorba v nitrianskom divadle jej poskytla veľký
priestor využiť svoje prednosti nielen v oblasti herectva, ale aj spevu a tanca.
Českí filmári jej okrem spomínanej Božskej Emy a Rusalky ponúkli veľké
herecké príležitosti v celovečerných hraných filmoch ako Hry lásky šálivé, Příběh lásky a cti, Anděl s ďáblem v těle, tiež v jeho voľnom pokračovaní Anděl
svádí ďábla i vo filme Vratné lahve. Ide o veľmi rozmanitý vejár hereckého
prejavu, ktorý v každom titule bravúrne zvládla.
Patrí k spoluzakladateľom medzinárodného filmového festivalu Art Film
v Trenčianskych Tepliciach, na tamojšom Moste slávy má svoju dosku. Dlhoročné skúsenosti odovzdáva pani Božidara Turzonovová študentom a nádejným kolegom na bratislavskej VŠMU. K jej 70-tinám stráveným v plnom
pracovnom nasadení jej želáme dobré zdravie, aby mohla zo svojich „božích
darov“ ešte dlho rozdávať.
Anna Sláviková, foto: M. Črep
KINEMATOGRAFIA
Tisíc cirkevných pamiatok
1000 pamiatok v jednej knihe
Vo vydavateľstve IKAR vyšla nedávno 400-stranová publikácia 1000 cirkevných pamiatok
Slovenska. Autor Ján Lacika, vedecký pracovník Geografického ústavu SAV v Bratislave, už má
na svojom konte viacero kníh či už populárno-náučnej turistickej literatúry, encyklopedických
diel a pod. (700 slovenských hradov, zámkov, kaštieľov, panských sídel a pevností, Slovensko
– turistický sprievodca, Výlety po Európe). Za publikáciu 1000 zaujímavostí Slovenska (IKAR
2008) získal Zlatú knihu za predaj 20 tisíc kusov výtlačkov.
Čo zaujme na knihe Jána Laciku, predstavujúcej najpozoruhodnejšie sakrálne stavby
na Slovensku?
Autor sa v pestrých dejinách Slovenska pohybuje suverénne, má predostierané stavby takpovediac ohmatané. Oceniť treba výber, proporcionalitu textov a obrázkov, ktoré čitateľovi
predkladá. Texty sú hutné, nezaťažujú čitateľa množstvom informácií, ale vždy vyhmatnú zásadné, aj sprievodné, ale pozoruhodné informácie. Objekty sú radené v abecednom poriadku,
čiže pohybujeme sa po Slovensku smerom na východ aj na západ, na sever aj juh. Nájdeme
objekty a pohľady na ne, ktoré sme isto všetci videli – napríklad v slovenskom hlavnom meste
kostol sv. Štefana či kapucínsky kláštor v pozadí s Bratislavským hradom. Ale sú tu aj miesta,
s ktorými sa najmä menej scestovaný čitateľ zoznámi vari po prvý raz. Malé Kosihy, Malé
Ozorovce, Malženice, Ratnovce, Jedlinka, Jastrabá, Pečenice, Čabradský Vrbovok, Nová Kelča,
Tŕnie, Pôtor, Rybník – všade tam sa nachádzajú zaujímavé pamiatky. Pre mňa bolo úchvatné
zistenie, že som v knihe našla kostol v gemerskej obci Brdárka (dnes asi 20 stálych obyvateľov),
kde moja mama medzi dvoma vojnami hrávala pri bohoslužbách na organe. Navyše zachytený
z uhla pohľadu, ktorý sníma aj časť vrchu Radzim. No a prirodzene kostoly v ďalších gemerských dedinách ako sú Ratková, Rakovnica, Štítnik, Rejdová, Dobšiná, Jablonov nad Turňou,
Dóm sv. Alžbety v Košiciach
Koceľovce...
Myslím, že najväčším prínosom knihy je inšpirácia na osobné spoznanie pamiatok. Ale aj
len listovanie v knihe a prezeranie fotografií zaujme. Uhol pohľadu, kontext obrázka aj atmosféra sú dobre premyslené. Väčšinou sa nášmu oku dostáva aj
pohľad na okolitú krajinu a nie je ťažké uhádnuť ročné obdobie. Kostol v Sobotišti s rozkvitnutým stromom pred vchodom prezrádza jar, drevený kostol sv.
Anny v Tatranskej Javorine už je obklopený zlatistým lístím jesene... No a napokon zaujímavé je overiť si, v akom stave sa nachádzajú pamiatky z hľadiska
pamiatkovej starostlivosti. Zdá sa, že sú väčšinou v pomerne dobrom stave, aj okolie býva upravené. No nájdu sa aj stavby ošarpané (bývalá synagóga v Lučenci, v Brezne, Kostol sv. Štefana kráľa Nová Kelča, kostol reformovanej cirkvi Silica).
Nie je žiadny problém nájsť tisíc cirkevných
pamiatok na Slovensku. Viac ako 11 storočí
kresťanskej histórie obohatilo krajinu v srdci
Európy o množstvo hodnotných kostolov, kláštorov, kaplniek, mariánskych a morových stĺpov, pútnických miest a iných objektov spätých
s duchovným životom ľudí, takže bolo z čoho
vyberať.
Najstaršou cirkevnou pamiatkou v publikácii je ranokresťanská svätyňa postavená v rímskej vojenskej stanici na hrade Devín. Pochádza
zo 4. až 5. storočia. Nasledujúcich päťsto rokov
cirkevných dejín Slovenska je zatiaľ zahalených
rúškom tajomstva, ktoré sa pretŕha až v období
Veľkej Moravy.
• • •
V druhej polovici 11.storočia si stavitelia
chrámov osvojili románsky sloh a postavili pôsobivé rotundy, archaické jednoloďové kostolíky s apsidou, ale aj rozmernejšie baziliky. Na
prelome 12. a13. storočia k nám z Francúzska
prišla vznešená gotika, ktorá sa v plnej nádhere
prejavila na stovkách cirkevných stavieb.
• • •
Obdobie renesancie bolo na Slovensku
poznačené tureckými vojnami, stavovskými povstaniami a náboženskými nepokojmi. V 16. a
17. storočí sa stavali viac pevnosti ako kostoly, ľudia viac bojovali, ako sa modlili. Napriek
tomu v našej tisícke nechýbajú pozoruhodné
renesančné cirkevné pamiatky. Zvlášť nimi oplýva Spiš s nádhernými renesančnými zvonicami.
Renesancia sa na Slovensku spája aj s reformáciou, učenie Luthera či Kalvína si našlo mnohých stúpencov vrátane predstaviteľov najvyššej
šľachty.
• • •
Po prijatí artikúl na šopronskom sneme
v roku 1681 vznikli drevené artikulárne evanjelické kostoly v Paludzi, Hronseku, Leštinách
a Istebnom. Najviac evanjelických kostolov postavili po vydaní Tolerančného patentu cisárom
Jozefom II. v roku 1781.
V 16. a 17. storočí sa stavali viac
pevnosti ako kostoly, ľudia viac
bojovali, ako sa modlili.
Umelecké vyjadrovacie prostriedky baroka
najviac rezonovali tvorcom rímskokatolíckych
sakrálnych stavieb. Jeho pompéznosť a monumentálnosť pomohla návratu katolíckej cirkvi do
dominantnej pozície spred obdobia reformácie.
Prvou barokovou stavbou na Slovensku bol
katedrálny chrám v Trnave, postavený v roku
1637, naplno sa tento sloh uplatnil najmä po
ukončení stavovských povstaní, používal sa až
do druhej polovice18.storočia, keď ho vystriedalo rokoko a klasicizmus.
• • •
V 19.storočí boli v sakrálnom staviteľstve
módne historizujúce slohy napodobňujúce
najmä stredoveké vzory. Mnohé chrámy na
Slovensku v tomto období prešli masívnou regotizáciou. Začiatkom 20. storočia vznikli veľmi
príťažlivo vyzerajúce secesné kostoly.
• • •
V medzivojnovom období sa na Slovensku
zrodila moderná sakrálna architektúra. V knihe
je aj niekoľko novodobých chrámov, ktoré ešte
nemožno nazvať pamiatkami. Sú to však natoľko významné a hodnotné stavby, že by sa nimi
v budúcnosti mohli stať.
Svätý Cyril a svätý Metod priniesli v 9. storočí na Slovensko kresťanstvo východného obradu, pochádzajúce z Byzancie. Ich žiakov však
z Veľkej Moravy vyhnali a o ďalšie šírenie kresťanskej viery sa usilovali kňazi a rehoľníci v službách rímskeho pápeža. Preto sa Slovensko zaradilo medzi krajiny západnej kresťanskej kultúry.
Cirkev východného obradu si však na Slovensku
predsa len našla svoje miesto, priniesli ju sem
predovšetkým rusínski prisťahovalci hlásiaci sa
najmä ku gréckokatolíckej cirkvi. Najviac chrámov je na východe krajiny.
Spracovala: J. Wankeová
slovenské korene
21
NÁRODNOSTI
Magdaléna Rychlíková
Slováci v Praze
(Kapitola 5 Církve)
Oproti české společnosti, která je výrazně sekulární, je slovenská společnost i dnes
založená poměrně silně nábožensky. Slováci jsou po konfesionální stránce rozděleni
podobně jako Češi. Nejvíce Slováků náleží
k církvi římskokatolické, dále k evangelické
augsburského vyznání a církvi řeckokatolické. Další poměrně velká církev na Slovensku
– církev reformovaná (kalvinistická) – sdružuje především věřící maďarské národnosti
a Slováci jsou v ní zastoupeni jen málo. Pravoslavná církev na Slovensku sdružuje především ukrajinské (rusínské) věřící, pokud
nenáležejí k řeckokatolické církvi.
.
EVANJELICKÁ CIRKEV
AUGSBURSKÉHO VYZNANIA
V ČR
Slováci evangelického augsburského vyznání, kteří přicházeli do Prahy po vzniku první
Československé republiky, pociťovali absenci
vlastního evangelického sboru, kde by mohli žít
plnohodnotným církevním životem, na jaký byli
zvyklí doma. Na Slovensku po roce 1918 vznikla
samostatná Slovenská evangelická církev augsburského vyznání (Slovenská ev. a v. cirkev), která
se vydělila z předválečné jednotné Uherské evangelické církve augsburského vyznání. Tato církev
ale neměla svůj protějšek mezi českými evangelíky. Čeští evangelíci (luteráni) totiž po vzniku
republiky v roce 1918 vytvořili unii s církví reformovanou (kalvínskou) a vytvořili Českobratrskou
církev evangelickou, řídící se nikoliv augsburským
vyznáním z roku 1530, jako luterská církev, ale
Českou konfesí z roku 1575.
Rozdíly mezi augsburskou a Českou konfesí
nejsou zásadní a obě vyznání jsou si blízká. Slováci proto docházeli na české bohoslužby do kostela Českobratrské církve evangelické na Žižkově,
kde sloužil evangelický farář senior Kristián Pavol
Lanštjak (1892–1986), rodem ze Slovenska.
Jejich tužba však směřovala k tomu mít
vlastní kostel, kněze a sbor, který by je ve velkoměstském prostředí Prahy duchovně a nábožensky vzdělával. Fara a byt seniora Lanštjaka byly
jakousi záchytnou stanicí pro naplnění potřeby
slovenských evangelíků přicházejících do Prahy.
Scházeli se u něho v bytě a on jim poskytoval
všemožnou pomoc. Nikoho neodmítal a tak se u
něho zastavovali pro duchovní podporu a drobnou charitativní pomoc i slovenští evangelíci Prahou jenom procházející. Organizoval setkávání
slovenské evangelické mládeže a podílel se na
vzniku tzv. Jánoškova kruhu...
...V roce 1934 zavítali do Prahy biskupové
obou slovenských distriktů, aby vyslovili svůj požadavek mít pro evangelíky augsburského vyznání slovenského faráře, vlastní kostel a sbor. S pří-
22
slovenské korene
livem přistěhovalců – evangelíků augsburského
vyznání v roce 1939 po vzniku Slovenského státu
se ještě výrazněji projevovalo přání utvoření samostatného slovenského sboru. Společná tužba
tuto skupinu Slováků v Praze homogenizovala.
Vyvěrala z jejich silného náboženského cítění a
kontinuity společné minulosti, teritoria a prožívané současnosti, která vzhledem k vypjaté politické situaci a rýsující se válce posílila osobní vztahy.
Válečné události snahu o vytvoření samostatného Slovenského evangelického sboru augsburského vyznání neumrtvily, jenom ji uspaly do
latentního stavu. Po druhé světové válce přišlo
do Prahy asi pět tisíc Slováků-evangelíků. Mnozí
zastávali významné pozice jako např. Ján Ursíny,
který se stal místopředsedou vlády. Myšlenka
zřízení samostatného slovenského evangelického církevního sboru ožila. Jako nejschůdnější se
jevilo využít kostel náležející doposud Německé
evangelické církvi, která byla v důsledku nuceného vysídlení Němců rozpuštěna. Právě Ursíny už
v prvých dnech po skončení války, dne 30. května
1945, dostal rozhodnutím č. j. VII. 3629 dispoziční právo na zabavený pražský majetek rozpuštěné německé evangelické církve a. v. Oprávněním
ho pověřil vojenský referát magistrátu hl. města
Prahy. Do této majetkové kategorie spadal i kostel sv. Michala s farou a školou „V Jirchářích“.
Prozatím Samuel Hrianka – pozdější první
kurátor sboru – zval hostující kazatele ze Slovenska. Není jasné, zda to byl jeho záměr posílit náboženské a národní vědomí, anebo náhoda, ale
kazatelé ze Slovenska patřili svým původem mezi
významné národně buditelské rodiny, kterých
si „slovenský svět“ vážil a řadili se do panteonu slovenských národovců. Kázal zde L. Jurkovič, J. V. Hroboň, F. Ruppeldt.Stmelená Jednota
slovenských evangelíků augsburského vyznání
se udržovala v Praze používáním slovenského
jazyka. Potřeba jeho uplatňování jako informativního prostředku je obsažena i ve vyslovených
požadavcích. I když se staly čeština a slovenština
rovnocennými státními jazyky, vnímala se slovenština v komunitě slovenských evangelíků augsburského vyznání jako určitý národní symbol. Nic
na tom neměnila skutečnost, že část příslušníků
si osvojila češtinu, kterou komunikovala se svým
okolím v běžném každodenním životě. Při společných setkáních se však mluvilo téměř výlučně
slovensky. Dokonce i čeští manželští partneři vedli rozhovor ve slovenštině.
Přípravný výbor slovenského sboru, který
vedli ředitel banky dr. Samuel Hrianka a Ján Galanta, zaměstnanec ministerstva financí, si stanovil za úkol zjistit a podchytit všechny slovenské
evangelíky žijící v Praze a jejím bezprostředním
sousedství... viere aj v národe a dala výraz tomu
aj navonok […] v pevnom predsavzatí vo viere,
láske a nádeji založiť zbor cirkvi slovenskej ev. a.
v. v srdci ČSR v matičke Prahe. […]
S prosbou o podporu se obrátili taktéž na
slovenské akademiky v Praze. Podobná výzva
směřovala do Jánoškova kruhu a dále se obracela na svaz Slovenskej evanjelickej mládeže (SEM).
Právně praktické řešení požadavku vzal do svých
rukou tehdejší místopředseda vlády Ján Ursíny.
Tento politik ze Slovenska byl laickým církevním
evangelickým hodnostářem. Z toho pramení
jeho snaha a angažovanost ve věci formujícího se slovenského církevního sboru evangelíků
augsburského vyznání. Jako člen vlády vybavený
již od roku 1945 dispozičním právem na majetek církve německé augsburského vyznání měl
možnost rozhodnout o tom, aby byl slovenské
církevní organizaci přidělen kostel sv. Michala
„V Jirchářích“, patřící původně německé evangelické církvi augsburského vyznání. Slovenský
evangelický církevní sbor augsburského vyznání
v Praze byl oficiálně ustanoven 23. února 1947
na konventu po slavnostních bohoslužbách...
Za necelé dva měsíce po založení sboru se
dne 19. dubna 1947 sešla slovenská evangelická mládež a. v. Tato skupina mladých lidí, kteří
v Praze studovali, pracovali a žili, vytvořila místní
sdružení Slovenskej evanjelickej mládeže. Téhož
dne proběhla zakládající schůze a zformovala
se pevná struktura s výborem, v jehož čele stál
předseda.
Do nově ustanoveného Slovenského evangelického církevního sboru augsburského věrovyznání byl coby řádně zvolený farář instalovaný
ThDr. Rudolf Koštial (1913 –1991). Prvním církevním dozorcem sboru byl ustanoven Ján Ursíny...
První měsíce po založení sboru se členové
církve intenzivně setkávali každou neděli na bohoslužbách. Faráři Koštialovi museli vypomáhat
plk. D. Kováč a mjr. Pospíšil.
Spolková činnost sboru se rozbíhala pomalu,
i když mladí členové sboru ze svazu Slovenské
evangelické mládeže se pravidelně každou sobotu večer setkávali. V tomto kruhu mladí lidé
– především vysokoškolští studenti ze Slovenska
– naplňovali svou duchovní a společenskou potřebu. Vytvořili si mezi sebou silné pouto, které
vycházelo ze sebereflexe osobní, konfesní a etnické identity. Bylo to v první řadě náboženské
povědomí příslušnosti k evangelické konfesi
augsburského věrovyznání, dále společné vědomí historie a rodiště a také jazyka.
Změna, která proběhla v únoru 1948, profesně zasáhla i část příslušníků sboru.
Čistky se dotkly i jich, stejně jako jejich českých kolegů. Mnozí členové sboru, vysoce postavení ministerští a jiní státní úředníci, jako např.
Ing. Albert Mamatey, museli opustit své funkce,
jiní, jako Ján Ursíny, byli uvězněni. Někteří se vrátili na Slovensko, další emigrovali. Jiní se svými
rodinami zůstali v Praze. Odešli i někteří studenti,
členové svazu Slovenské evangelické mládeže...
Na konventu roku 1950 byl zvolen nový církevní dozorce, kterým se stal Vladimír Miškovič,
ředitel Národní banky v Praze. Kurátorství bylo
svěřeno JUDr. Dušanovi Pálkovi, který byl ministerským radou na ministerstvu průmyslu. Slováci
z evangelického sboru augsburského vyznání
vykonávající v civilním životě vysoké funkce se
snažili nalézt správný vztah k představitelům státní správy a hledali cesty, jak upevnit po stránce
státoprávní vratké postavení sboru. Také v rámci církve bylo potřebné vyřešit právní postavení
Slovenského evangelického sboru augsburského
vyznání v Praze, protože jinak by se sbor musel
NÁRODNOSTI
rozpustit. Aby mohl sbor nadále působit, musel
Státní úřad pro věci církevní rozhodnout o vytvoření nového systemizovaného místa pro slovenského kněze v Praze, protože KNV v Košicích
odmítl nadále vyplácet faráři sboru plat. Po úporném jednání bylo v roce 1953 místo faráře e. a.
v. v Praze systemizované a v Čechách tak vznikl
plnoprávný slovenský sbor...
Po zániku ČSFR 31. prosince 1992 a vzniku
samostatné České republiky a Slovenské republiky 1. ledna 1993 nastala pro Slovenský ev. a. v.
církevní sbor v Praze nová situace.
Doposud byl pražský sbor součástí Slovenské
evangelické církve augsburského vyznání.
Protože ústředí této církve bylo nyní v zahraničí, bylo nutno zaregistrovat pražský sbor jako
součást nové „české“ církve. Přípravy byly provedeny během roku 1993.
V říjnu 1993 byl vypracován statut církve,
který byl předložen ke schválení konventu 15.
října 1993. Registrací u Ministerstva kultury ČR
vznikla s platností od 1. ledna 1994 po formální
stránce nová církevní společnost s úředním dvojjazyčným názvem
Evanjelická cirkev augsburského vyznania
v Českej republike/Evangelická církev augsburského vyznání v České republice (dále ECAV
v ČR). Slavnostní instalaci prvního slovenského
faráře Andreje Hlibokého provedl 10. dubna
1994 generální biskup slovenské ev. a v. církve
Pavol Uhorskai. Šlo vlastně o první „českou“
evangelickou církev luterského typu od roku
1919. Členy se samozřejmě mohli stát i luteráni
české národnosti, ale také luteráni přicházející ze
zahraničí. Do roku 1998 měla
Evangelická církev a. v. v ČR jen jeden sbor –
slovenský sbor v Praze, avšak v roce 2006 ji tvořily již čtyři sbory, a sice český, slovenský a anglický
v Praze a český v Plzni...
ECAV v ČR úzce spolupracuje s Evangelickou
církví a. v. v Německu, která poskytla ECAV v ČR
materiální pomoc. Navázala také spolupráci se
Slezskou evangelickou církví augsburského vyznání, která byla v období 1945–1993 vlastně jedinou luterskou církví na území České republiky.
Samozřejmě, že ECAV, a především její pražský
slovenský sbor, udržují úzké kontakty se Slovenskou ev. a. v. církví.
K augsburskému vyznání se vČeské republice v současné době hlásí asi 14 000 osob.
Pražský slovenský sbor měl při svém založení
asi 700 věřících, od roku 1948 začal jejich počet
postupně klesat v souvislosti se zesílenými proticírkevními opatřeními komunistického režimu. ..
V roce 1970 měl sbor asi 200 členů, o devět let později už 500, a na této úrovni se pak
počet udržel i v osmdesátých letech. Nárůst tedy
nepochybně souvisel se vznikem československé
federace a příchodem velkého počtu Slováků do
Prahy. Po rozdělení federace začal počet členů
opět postupně klesat, zřejmě v souvislosti s návratem části Slováků na Slovensko.
V roce 2006 měl sbor asi 300 členů, v současnosti (2009) o něco více. V kostele sv. Michala se odbývají křty, konfirmace, svatby i pohřby.
Úmrtnost mezi komunitou je neobyčejně nízká,
mnoho členů sboru totiž zřejmě v důchodu odchází na Slovensko. Počet uzavíraných sňatků
v kostele sv. Michala je velmi nízký – jen několik
do roka. Viděno z delší časové perspektivy je počet konfesionálně smíšených sňatků vysoký: až
90 %. Vysoký je i počet národnostně smíšených
sňatků – asi 30 %.
Největší je účast na Večeři Páně, neboť té se
zúčastňují i věřící, kteří se v Praze zdržují více-méně jen dočasně, např. zde pracují nebo studují.
Slovenský evangelický a. v. církevní sbor
v Praze používá dnes v souladu s rozhodnutím
Slovenské evangelické a. v. církve při bohoslužbách slovenský jazyk a slovenské zpěvníky
(na rozdíl od minulosti, kdy byla používána tzv. biblická čeština).
Věřící při běžném styku v českém prostředí v občanském životě používají zpravidla český jazyk, ale při sborových shromážděních mezi sebou hovoří – podobně
jako doma v rodinném prostředí – většinou slovensky. Slovenský jazyk je znakem
příslušnosti ke slovenské komunitě. Slouží
také jako výraz kontinuity s předky na Slovensku, resp. vazby se Slovenskem vůbec.
Evangelická komunita v Praze je velmi
hrdá na svou konfesionální příslušnost,
která se dědí z generace na generaci.
V českém prostředí je příslušnost k slovenskému evangelickému a. v. sboru zároveň
chápána jako manifestace příslušnosti
k slovenskému národu. Slovenská evangelická obec v Praze byla velmi citově vázána na Československo, jehož rozdělení
si nepřála.
V roce 2000 bylo rozhodnuto využít sborovou místnost V Jirchářích
pro charitativní účely. Vzniklo centrum sociální pomoci, které ale už
v roce 2001 opět zaniklo. Od roku 2001 do roku
2005 působil jako kaplan ve slovenském sboru
Mgr. František Korečko. Korečko zaměřil svou
práci také na slovenskou vysokoškolskou mládež, která je v Praze značně početná a část z ní
se hlásí k evangelické a. v. církvi. Korečko začal
organizovat pravidelná setkání mládeže, diskusní
skupiny, čtení biblických textů, různé sportovní
akce. Zavedl tradici setkávání věřících po nedělních bohoslužbách.
Postupně na tato setkání začali přicházet
i mladí Slováci-katolíci, případně členové reformované církve. V roce 2003 začal organizovat
každé pondělí diskusní skupiny mládeže, kterých
se začali zúčastňovat i věřící Slezské ev. a. v. církve. Od podzimu téhož roku se po nedělních bohoslužbách začala scházet dětská besídka. Práci
s dětmi se věnovala kaplanka Mgr. Jana Gregerová. Od roku 2004 je ve spolupráci s Velvyslanectvím Slovenské republiky v ČR organizován
alianční modlitební týden s ekumenickými bohoslužbami „Za domov“, kterých se zúčastňují
Slováci žijící v Praze bez rozdílu vyznání.
V r. 2004 bylo při slovenském církevním
sboru založeno Spoločenstvo evanjelických žien,
které si stanovilo za cíl organizovat práci se ženami. Nejaktivnější byla mládežnická skupina,
která organizovala různé výlety, netradiční večeře
a přednášky.
Organizovala také společnou návštěvu divadel. Po odchodu F. Korečka se práci s mládeží
začala věnovat kaplanka Jana Gregerová, která
společně s farářem českého sboru v Praze Mgr.
Davidem Jurechem založila filmový a literární
klub.
Slovenský sbor vydával od roku 1994 vlastní
časopis Evanjelik. V roce 2001 se tento časopis
stal orgánem celé ECAV v ČR. Od roku 2004
nese časopis latinský název Evangelicus.
Časopis vychází rovněž v internetové verzi,
takže je přístupný široké veřejnosti.
Slovenský sbor aktivně spolupracoval na
některých akcích pořádaných Klubem slovenské
kultury a Slovenským institutem v Praze. Sbor
rovněž spolupracuje s dalšími slovenskými organizacemi v Praze: s Obcí Slovákov v ČR a Slovensko-Českým klubem Dotyky. Někteří členové
sboru jsou zároveň členy uvedených organizací.
V Praze působí jako dobrovolné zájmové
sdružení Spoločnosť Jána Kollára, která si vzala
za cíl šířit jeho odkaz jako celek obecně a česko-slovenskou vzájemnost v oblasti kultury jako
součást tohoto odkazu zvláště. Společnost se
schází ve sborové místnosti Slovenského evangelického a. v. sboru, kde má i svoje oficiální sídlo.
Slovenský e. a. v. sbor v Praze je od roku 2007
kolektivním členem Spoločnosti Jána Kollára.
Sborová místnost slovenského sboru je rovněž
oficiálním sídlem Lutherovy společnosti, která se
zde také schází.
Slovenský evangelický sbor dnes působí jako
jedno ze středisek nejen církevního, ale i společenského a kulturního života Slováků v Praze.
(Z knihy, ktorú vydal Etnologický ústav AV
ČR, v.v.i. v roku 2011)
slovenské korene
23
program
August – september
Do 3. 9.
Galéria SI
XXL pohľadov na slovenské výtvarné
umenie
JURAJ MELIŠ POHĽADOM IVANA
JANČÁRA
Výstava prináša ucelený cyklus 40 plastík
z posledného obdobia autorovej tvorby,
ktoré sa vyznačujú ironizujúcou kompozíciou pod názvom Ladies & Džentlmen.
1. - 8. 9.
Ponton na Vltave medzi Karlovým mostom a mostom Légií
PRAHA - SEN LETNEJ NOCI
3. ročník letného hudobného festivalu,
na ktorom vystúpia 4 najvýraznejšie dámy
hudobnej scény krajín V4:
Zmena termínov a programu vyhradená!
Lenka Dusilová (CZ),
Szidi Tobias (SK),
Kayah (POL),
Márta Sebestyén (HUN)
a zo Srbska to budú najlepší trubači na
svete - Dejan Petrović Big Band, a Banja Luka
Philharmonic Orchestra z Republiky srbskej/
Bosna a Hercegovina.
4. 9. 18:00
Modrá sála SI
6. 9. 18:00
Galéria SI
XXL pohľadov na slovenské výtvarné
umenie
DUŠAN ZÁHORANSKÝ POHĽADOM
VLADIMÍRA BESKIDA
15. 9. 10.00 – 18.00
Hradec Králové
DEŇ SLOVENSKEJ KULTÚRY V HRADCI
KRÁLOVÉ
Večer venovaný Jurajovi Jakubiskovi
5. 9. 18:00
Modrá sála SI
Literárny večer – Sándor Márai
6. 9.
Modrá sála SI
Tlačová konferencia – Košice – Európske
hlavné mesto kultúry 2013
24. 9. 18:00
Modrá sála SI
LITERÁRNY CIRKUS
Mila Haugová, Vydavateľ K. K. Bagala
predstaví významnú slovenskú poetku, ktorá
oslavuje 70. narodeniny vydaním zbierky
memoárových poviedok Tvrdé drevo detstva.
www.literarnyklub.sk
KEĎ PÔJDETE NA SLOVENSKO
BRATISLAVA: Slovenské národné múzeum
Ľudový odev na palete
19. jún – 30. september 2012
Výstava predstavuje ľudový odev ako častý zdroj
inšpirácie výtvarných umelcov. Odev zobrazovali realisticky aj štylizovaný. Výstava prezentuje
výber zo špičky maliarskych diel predchodcov
a reprezentantov výtvarnej moderny s motívmi ľudového odevu. Vystavené exponáty patria
k excelentným ukážkam pôvodného slovenského ľudového odevu vo vytipovaných lokalitách
Slovenska, s dôrazom na región Liptova, Považia,
Myjavy, Tekova, Hontu a Šariša.
BRATISLAVSKÝ HRAD
Krásna Hôrka na Bratislavskom hrade
19. máj – 31. december 2012
Výstava Krásna Hôrka na Bratislavskom hrade
aktuálne reaguje na veľkú tragédiu, ktorá v marci
tohto roku postihla krásnohorský hrad. Niektoré
požiarom zničené zbierkové predmety, ako aj zachránené poklady sú predstavené na výstave na
Bratislavskom hrade.
Franz Liszt a jeho bratislavskí priatelia
výstava potrvá do 31. októbra
Výstava približuje osobnosť, život a dielo významného hudobného skladateľa Franza Liszta
pri príležitosti 200. výročia jeho narodenia.
Jubilejná výstava modranského keramikára
Súčasná hrnčiarska výroba v Slovenskej ľudovej majolike
30. august – 30. september 2012
SPIŠSKÉ MÚZEUM/SPIŠSKÝ HRAD
Každú prázdninovú sobotu budú mať možnosť
všetci, ktorých lákajú nočné prechádzky hradom
spoznať jeho zákutia vo svetle blikajúcich faklí.
Každá nočná prehliadka je doplnená kultúrnym
programovo – šerm, hudba, divadlo...
KRÁSNOHORSKÉ PODHRADIE
máj – september
Múzeum Betliar sústreďuje všetky svoje sily
na obnovu hradu Krásna Hôrka, ktorý v marci 2012 postihol požiar. Verejná zbierka, ktorá
je vykonávaná poukazovaním dobrovoľných
finančných prostriedkov na osobitný účet vedený v Štátnej pokladnici, poštovými poukazmi alebo prevodom z účtu prispievateľa; číslo
účtu:7000443743/8180 potrvá do 13. marca
2013.
KOŠARISKÁ:
Múzeum Milana Rastislava Štefánika
24
slovenské korene
Svetom, moje, svetom...
(o slovenských drotároch)
14. jún – 30. september 2012
Výstavný projekt prezentuje históriu slovenského
drotárstva od prvej písomnej zmienky cez rozkvet
v 19. storočí až po jeho postupný zánik. Návštevníci si budú môcť pozrieť i drotárske výrobky, ktorých vzhľad sa menil podľa doby a požiadaviek
zákazníkov, originálne šperky, rôzne dekoratívne
a iné úžitkové predmety.
literatúra
SLOVENSKO-ČESKÁ SPOLEČNOST
v spolupráci:
ČESKO-SLOVENSKÁ SPOLOČNOSŤ
ART OF WORD s.r.o.
Český svaz bojovníků za svobodu,
Československá obec legionářská,
Historická skupina priamych účastníkov SNP,
Slovenský inštitút v Prahe,
Dokumentačné a múzejné stredisko
slovenskej menšiny v ČR,
Klub slovenskej kultúry, Ruská tradice,
Ukrajinská iniciativa, Společnost Ukrajinců
a příznivců Ukrajiny, Bulharský kulturní klub – Praha,
SZ Limbora, Detvan a ďalší
Vás pozývajú na významnú spomienkovú akciu
TRADIČNÁ PLAVBA PO VLTAVE
k 68. výročiu SNP a k 67. výročiu
ukončenia 2. svetovej vojny
v rámci
ČESKO-SLOVENSKÝCH
a SLOVENSKÝCH DNÍ V ČR
Záštitu prevzali:
predseda vlády Českej republiky Petr Nečas
a
predseda vlády Slovenskej republiky Robert Fico
C
M
štvrtok 6. 9. 2012 od 18:00 do 24:00
Y
Počas plavby bude možnosť vystúpiť na dvoch
miestach – v prístaviskách (cca o 20.00 a o 22.00)
CM
MY
Salónna motorová loď EURÓPÉ River Party
vypláva z prístaviska Na Františku, Praha 1
CY
CMY
Nástup na loď bude z prístavu Na Františku od 17:30
Miesta na lodi prosíme zaujať do 17:50
K
Tradičná a slávnostná spoločenská pripomienka
spojená s bohatým kultúrnym programom a s rautom
V programe vystúpia:
skupina PRAGUE SWINGERS,
ľudová hudba VRÁBELOVCI,
folklórny súbor LIMBORA a ďalší
Moderuje: Boris Kršňák
Program spresníme
Občerstvenie formou rautu zabezpečuje
spoločnosť EURÓPÉ R. P., s.r.o.
Najbližšie možné spojenie MHD v Prahe k prístavisku Na Františku:
autobusová linka č. 207 – zástavka: Nemocnice Na Františku, linky električiek č. 5, 8, 14, 25, 26 – zástavka: Dlouhá třída
spojenie metrom: Trasa A – stanica Staroměstská, Trasa B – stanica Náměstí Republiky, Trasa C – stanica Vltavská
nočné linky č. 51, 54, 56, 505, 511 – zástavka: Dlouhá třída
Akcia sa koná aj vďaka podpore: Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí a hl. m. Praha
Vstupenky si môžete rezervovať od 30. 7. 2012 na telefónnych číslach:
+420 224 218 022, +420 605 538 790 a +420 608 766 658 a na mailových adresách: [email protected]; [email protected]
Vyzdvihnúť si ich budete môcť v dňoch 27. 8. – 28. 8. 2012 a 3. 9. – 6. 9. 2012, po telefonickom dohovore,
v priestoroch Informačného centra Slovenského inštitútu v Prahe, Jilská 16, Praha 1
(vybavuje pi. Ingrid Hohošová: +420 224 218 022, +420 605 538 790)
pondelok: 10.00 – 13.00; utorok: 13.00 – 16.00; streda: 10.00 – 13.00; štvrtok: 13.00 – 16.00
Loď Európé R. P. je limitovaná kapacitou, preto sa vopred ospravedlňujeme, ak nebudeme môcť vyhovieť všetkým záujemcom.
slovenské korene
25
literatúra
Ľuboš Jurík
Smrť ministra
(Noc pred popravou Vladimíra Clementisa)
Priznal som sa k všetkému. Márne by som
zapieral, hral sa na hrdinu, staval sa na odpor, aj tak bolo o všetkom vopred rozhodnuté;
ak by som vzdoroval, len by som predlžoval
utrpenie, bitky, nekonečné výsluchy a zase
bitky... Už som nevládal. Pred súd som predstúpil zničený, zlomený, zmierený so všetkým,
čo príde.
Po dvoch rokoch mi vrátili oblek, v ktorom
ma zatkli. Dovolili mi, aby som sa osprchoval,
vzal si čistú bielizeň a oholil sa. Oblek na mne
visel, určite som schudol o desať kíl, možno aj
viac. Napriek tomu som sa cítil o čosi lepšie,
pripadal som si opäť ako civilizovaný človek.
Obliekol som si čistú bielu košeľu a uviazal
svoju obľúbenú bodkovanú kravatu. Drobné
biele bodky na tmavomodrom podklade.
Súdna sieň bola zaplnená, netušil som,
koho pustili na pojednávanie: príbuzní obžalovaných to určite neboli. Proces vysielal rozhlas v priamom prenose, v zadných laviciach
sa tlačili novinári, bola tam aj niekoľko kamier.
Obžalovaní sedeli v prvom rade sedadiel, medzi nimi sedeli policajti v uniformách.
Proces sa začal 20. novembra 1952 a 27.
novembra 1952 na návrh hlavného prokurátora Josefa Urválka vyniesol súd jedenásť rozsudkov smrti a traja obžalovaní dostali doživotie. Po viac ako dvoch rokoch som uvidel aj
ostatných obvinených v tomto procese – ako
viackrát opakovala obžaloba, bol to Proces
s protištátnym sprisahaneckým centrom Rudolfa Slánskeho a obvinili nás zo špionáže,
trockizmu, titoizmu, sprisahaniu proti republike a záškodníctvu, opísali nás ako zradcov
československého ľudu, sionistických, imperialistických a buržoázne nacionalistických
agentov.
Už pred vynesením rozsudku sme všetci
vedeli, že nás odsúdia: nevedeli sme, aké dostaneme tresty. Medzi väzňami sa povrávalo,
že ešte pred začatím procesu, 13. novembra
1952, sám Klement Gottwald na zasadaní politického sekretariátu ÚV KSČ povedal: „Dáme
teda jedenásť špagátov a trikrát doživotie...“
Starý priateľ Klemo! Takmer som sa rozosmial, keď som si spomenul, ako žil so svojou
Martou len ako druh a družka, ako počali
nemanželskú dcéru Martušku... Vtedy ma poprosil, aby som dal tieto jeho záležitosti do poriadku, veď som právnik, viem, ako to zariadiť,
aby bola dcéra počatá v riadnom manželskom
zväzku...
Obžalovaní boli mĺkvi, bledí, nesnažili sa
brániť, svoje odpovede poznali naspamäť. Ani
jednému nebolo do reči, iba Ludvík Frejka sa
usmieval, kýval svojim bývalým straníckym kolegom, dokonca sa snažil vtipkovať; pomyslel
som si, že sa pomiatol.
26
slovenské korene
Rozsudky počúvali bez pohnutia: Rudolf
Slánsky, generálny tajomník KSČ – trest smrti,
Vladimír Clementis, minister zahraničných vecí
– trest smrti, Otto Fischl, námestník ministra
financií – trest smrti, Ludvík Frejka, prednosta národohospodárskeho odboru Kancelárie
prezidenta republiky – trest smrti, Bedřich
Geminder, vedúci medzinárodného oddelenia
ÚV KSČ – trest smrti, Vavro Hajdú, námestník
ministra zahraničných vecí – doživotie, Eugen
Loebl, námestník ministra zahraničného obchodu – doživotie, Artur London, námestník
ministra zahraničných vecí – doživotie, Rudolf
Margolius, námestník ministra zahraničných
vecí – trest smrti, Bedřich Reicin, námestník
ministra národnej obrany – trest smrti, André
Simone, redaktor Rudého práva – trest smrti,
Otto Šling, vedúci tajomník krajského výboru
KSČ v Brne – trest smrti, Karel Šváb, námestník ministra národnej bezpečnosti – trest smrti. Jedenásť zo štrnástich obžalovaných boli
Židia, súd označil Švába a Franka za Čechov.
Ja som bol jediný Slovák.
V ušiach mi ako príval krvi rachotia slová hlavného žalobcu Josefa Urválka, jeho
škrekľavý hlas, keď v akomsi zúrivom opojení
čítal záverečnú reč a potom takmer so sadistickým zadosťučinením rozsudky smrti, vidím
jeho chudú, kostnatú tvár – ktovie prečo mi
pripomínal Goebbelsa – ako sa kriví v rozškľabenej grimase. Pred dvomi rokmi usvedčil
a poslal na smrť dr. Miladu Horákovú.
Počas celého procesu som sa statočne držal, ak sa dalo ešte o statočnosti hovoriť. Ale
záverečné Urválkove slová mnou otriasli.
„Železná päsť robotníckej triedy tvrdo
dopadne na zradcov a podliakov, ktorí sa zapredali imperialistickým agentom a kapitalistickým špiónom,“ burácal v priamom rozhlasovom prenose. „Nech rozsudok dopadne
ako železná päsť bez najmenšieho zľutovania.
Nech je ohňom, ktorý do koreňa vypáli túto
hanebnú hľuzu zrady! Ostražitá komunistická
strana ako predvoj robotníckej triedy nemilosrdne zúčtuje s týmito zapredancami! Nikdy
a nikomu sa nepodarí narušiť naše priateľstvo
so Sovietskym zväzom! Darmo ste sa usilovali z najvyšších funkcií oklamať komunistickú
stranu a robotnícku triedu, nevyšlo vám to!
Prísny trest vás neminie!“
Mal som možnosť, aby som povedal posledné slovo. Bolo to zbytočné. Už som nevnímal dianie okolo seba, nepočul som sebazničujúce priznania všetkých obžalovaných; vedel
som, že hovoria nanútené doznania, že vedia
svoje posledné slová naspamäť, že – tak ako
mne – ich natĺkli do hláv päsťami, výsluchmi,
mučením. Odporné divadlo muselo byť dokonané, naši politickí vrahovia a kati si chceli
naše poníženie vychutnať, chceli ho predložiť
verejnosti ako triumf bdelosti nad zradou; nemohli tušiť, čo som ja cítil viac intuitívne ako
racionálne, že tento amorálny a zmanipulovaný proces položí základy deformácie na dlhé
desaťročia. Že raz a navždy zdiskredituje socialistickú revolúciu, že raz sa táto karikatúra
spravodlivosti vráti ako bumerang a poznačí
vedomie celých generácií. Získa socializmus
mojou smrťou? Alebo moja smrť bude aj smrťou socializmu? Akú má nádej socializmus, že
po tomto všetkom prežije? Napriek všetkému
zlu som veril, dúfal, že raz, že možno raz...
Stál som pred mikrofónom a zmohol som
sa na bezduché slová: „Výrok o treste, ktorý vynesie súd národa nad mojou činnosťou,
aj keď bude najtvrdší, môže byť len trestom
spravodlivým.“
literatúra
Neverte tým, ktorí vás budú presviedčať,
že smrť je ľahká, že zomieranie je úľavou, že je
pokojné a bezbolestné... Smrť je krutá, márna,
je celkom proti logike bytia...
Keď prezident zamietol žiadosť o milosť,
chcel som už len dopísať posledné listy a dofajčiť posledné fajky.
„Viem, že zabudnúť na mňa nechcete
a nemôžete. Ale zabudnite aspoň na posledných dvoch-troch rokov a týchto dní. Navzdory všetkému sa zrodili lepšie časy – i keď cesta
k nim je tvrdá a často krutá. Ak som pre niečo
žil, tak pre toto. I to je jedna z trpkých útech
v týchto posledných hodinách...“
Slovo „posledné“ je beznádejné, bez
akejkoľvek možnosti, konečné a nezvratné.
Napriek strachu, hrôze, napriek prítomnosti
skorej smrti, necítim dych ničoty a márnosti.
Možno len prechádzam po moste, prechádzam ponad priepasť do iného sveta.
Ešte záverečný odsek. Píšem Líde.
„Odchod je ľahší s pohľadom do budúcnosti. A predsa len spomínam. Bez trpkosti
a zloby – a tým je povedané, že na čo spomínam. Že som azda predsa len urobil aj kus
dobra pre iných, pre spravodlivú budúcnosť,
v ktorú som veril a neprestal veriť. Že som sa
v živote prebohatom stretol so skutočnými
ľuďmi. Že som našiel a mal Teba...
Dofajčievam posledné fajky a počúvam.
Počúvam Ťa jasne spievať Smetanove a Dvořákove piesne a som, zostávam a budem vždy
s Tebou. Tvoj Vlado.“
Počujem ťažké kroky, ktoré sa približujú
k mojej cele. Dvere sa so škripotom otvárajú,
do cely prenikol tenučký pásik bledého svetla.
Vo dverách vidno siluety dvoch mužov. Nikto
nič nehovorí. Siluety odstúpia, chodba predo
mnou sa roztvára. Čaká ma už len
niekoľko metrov pod šibenicu. Obzriem sa, chcel by som advokátovi
povedať aspoň pár slov, definitívne
zbohom. Ale cela je prázdna. Trochu ma to zarazilo: kam sa podel
advokát? Bol tu so mnou? Či to bol
iba duch, prelud, diabol? Moje svedomie?
Všetko, čo sa napísalo o smrti,
o pocitoch na smrt odsúdených,
sú len približné, nejasné neúplné
slová nikto nevie, čo si odniesli na
druhý svet. Komu budú patriť moje
posledné myšlienky? Všetkým...a
nikomu. Počujem hudbu, zdá sa mi,
že mám v hlave rozladený orchester. Už sa na nič nemôžem sústrediť, napokon, nie je to potrebné.
Kráčame dlhou chodbou, schádzame dolu schodmi, dve nemé postavy ma vedú na dvor; trochu ma
to prekvapilo. Ktovie prečo som si
myslel, že poprava sa bude konať
niekde v podzemí, v pivniciach, kde
ma vyšetrovali a mučili.
Ešte je tma, nie je ani päť hodín. Nebo nad pankráckou väzni-
cou je tmavé, cez husté mraky nepresvitá ani
jedna hviezda. Na múroch svietia ostré lampy,
ale okná sú temné. Väzni netušia, že na dvore
sa chystá poprava.
Podvedome sa obzerám po šibenici. Vedú
ma k vysokému a úzkemu múru, v mútnom
svetle vidím nevysoký podstavec a až keď pristúpime celkom blízko, uvedomím si, že som
pod slučkou: tá visí z mocnej skoby, ktorá je
zatlčená do múru.
Okolo stojí niekoľko mlčiacich postáv.
Dvaja mi pomôžu na podstavec, hrubým remeňom mi spútajú nohy, jeden mi založí slučku na krk a mierne ju pritiahne. Do tváre mu
nevidím. Nevidím žiadne tváre. Necítim strach,
necítim nič. Hlavu zvrátim hore, aby som sa
ešte pozrel do neba. Zazdalo sa mi, že spomedzi hustých mrakov sa predralo slabučké
svetlo ďalekej hviezdy. Postavy trochu ustúpili,
jedna z nich urobila rukou gesto, ktorým dávala akýsi povel. Posledný povel.
Povrazom myklo... a potom už len ostrý
prenikavý záblesk...
(Úryvok z románu,
vydala Matica slovenská, 2011)
Ďalšia literárna tvorba
Ľ. Juríka:
Próza:
Na Poľnej ulici (1973), Dlhá namáhavá cesta
(1976), Emigranti (1977), Novinári (1984), Už
o tom nehovorme (1986), Spravodliví (1989),
Keď sa raz nahnevám (1991), Tri detektívne
prípady reportéra AZ (1992), 3 X reportér AZ
(1993), Mesto v pondelok ráno (1995), Posledné kriminálne prípady reportéra AZ (1999),
Krimi prípady reportéra AZ (2001), Bratislavské
poviedky (výber, 2001), Choď za svojím snom.
Bratislavské krimi (2004), Všetci sme potomkovia Kainovi (2010), Smrť ministra (2011)
Esej:
Eurochaos (1997)
Literatúra faktu:
Pokušenie moci (2002), Slovenský bigbít
(2008, spolu s D. Šuhajdom)
Literárna veda:
Rozhovory po rokoch (2011)
Publicistika-Knihy rozhovorov:
Rozhovory (1975), Rozhovory o literatúre
(1986), Pražské rozhovory (1987), Nepokojné
dialógy (1983), Americké dialógy (1993), Rozhovory po rokoch (2011)
slovenské korene
27
ROZHOVORY
(Z knihy Genius loci (roz)hovory o Slovensku z vydavateľstva Dajama. Toto, aj polygraficky
nádherné dielko obsahujúce rozhovory s dvomi desiatkami slovenských osobností zo sféry
umenia a vedy, ktoré vyšli časopisecky v rokoch 2005 až 2011, slávilo úspech na jesennom
veľtrhu Bibliotéka v Bratislave.)
Konečná stanica
Stanislav Štepka
Zakladateľ Radošinského naivného divadla je zároveň jeho riaditeľom, umeleckým šéfom, autorom hier i textov piesní, hercom i spevákom. Vzdelaním učiteľ a novinár sa od roku 1983 profesionálne venuje
divadlu a spisovateľskej práci. Je dušou vskutku originálneho divadla,
ktoré sa zrodilo v roku 1963 presne tam, kde aj on sám – v Radošine.
Miestni ochotníci s osobitým humorom i so svojráznym spôsobom nazerania na svet, väčšinou zabaleným v zemitom nárečí, sa stali hlavným poznávacím znakom divadla, ktoré – hoci s úspechom hralo po
celom svete, nikdy nevytiahlo korene z radošinského humna.
Ak sa na vás človek pozerá počas predstavenia, zdá sa, ako keby ste sa v divadle
a s divadlom narodili. Asi to nie je len subjektívny pocit, však?
Možno je to aj preto, že pochádzam
z ochotníckej rodiny. Z matkinej strany odjakživa
všetci v Radošine hrali divadlo (a niektorí ho hrajú
dodnes). Otec bol skvelý komik na scéne života,
takže by sa dalo povedať, že divadlo mi bolo tak
trochu súdené. Pamätám si, keď v roku 1953
za mojou matkou – inak výbornou ochotníckou
herečkou – prišla sestra Helena a poprosila ju, či
by ma ako deväťročného chlapca nepustila do
divadla – do Bačovej ženy. Odvtedy ma to vlastne drží, ten zvláštny a jedinečný duch a dych
ochotníckeho divadla, keď život doslova dýcha
divadelníkom na krk, a pritom je to príjemné pre
obe strany.
V Radošine ste prežili detstvo i mladosť. Ako
si spomínate na toto obdobie?
28
slovenské korene
Bolo to tuším až príliš romantické. Teda také,
aké naše deti a ich deti zastihne už iba v knižkách
či vo filmoch pre pamätníkov. Hrávali sme sa na
zbojníkov, ale najmä na Nemcov a partizánov
v betónovej pivnici, ktorú otec dokončil práve
v deň môjho narodenia. S Ivanom Kolníkom
a jeho bratom Dušanom sme napätí sedávali
v opustenej krypte na cintoríne či v starom Praženkovom mlyne. V Radošine boli tri jazierka,
kde sa dalo kúpať, ale aj potok, kde sme chytali
ryby – hrúziky. Chodievali sme pásť kozy do horného poľa, ale aj husi do dolného – po žatve.
Každé ročné obdobie prinášalo nevídané príležitosti – a my sme sa do nich po uši ponárali.
Aké bolo javisko vášho detstva?
Súčasťou našej zbojníckej mladosti boli nielen dvory, humná, poľné cesty, potoky, kde sa
dali vidieť ondatry a chytať raky, ale najmä lúky
a radošinské hory, kde rástli aj jedlé gaštany
a trpko-sladké oskuruše, jahody a lieskovce,
huby a trnky. To boli miesta, kde som dokázal
pre mojich kamarátov vymyslieť desiatky príhod
a po svojom prerozprávať takmer všetky verneovky. Tam sme po prvý raz videli prenosný gramofón a počúvali hore v Kôrkovici Jana Wericha
a večer cestou z hory domov sme spievali čudesné pesničky, ktoré síce mali známy hudobný
nápev, ale inak neznámy dobový textový pôvod:
„Pozor, prosím, dáme teraz trochu ľahšiu otázku:
/ Uhádnite, ktorý autor chová k dedine lásku... /
Červenému on vínu / úctu cíti povinnú, / nuž, kto
napísal Hečkov román, / tú Drevenú dedinu...“.
V jednom literárno-dramatickom pásme
ste povedali, že pri troške chlapčenskej fantázie by sa dali aj v Radošine prežiť dva roky
prázdnin, letieť na Mesiac, byť pätnásťročným kapitánom, priateliť sa s deťmi kapitána Granta a najmä žiť na tajomnom ostrove.
Mohlo aj toto ovplyvniť vaše rozhodnutie
práve tu založiť divadelný súbor?
Bol to rozhlas, ktorý – povedané s Jiřím
Suchým – „rozsvietil moju hlavu ako lampu na
plyn“. Rozhlasové estrády a silvestrovské kabarety s vtedajšími hviezdami Dibarborom, Gregorom
a ďalšími – to bola moja základná škola humoru.
A na začiatku šesťdesiatych rokov dvadsiateho
storočia na mňa jednoznačne zasvietil Semafor
so Šlitrom a Suchým, ktorí prišli s iným, úplne
novým divadlom, v ktorom ani tak nešlo o veľké
hranie ako o priamy kontakt s divákom, a to bolo
zrazu oveľa pôsobivejšie a zaujímavejšie ako všetky predchádzajúce divadelné koncepcie a staré
triky. Keď sa teda znenazdania javisko s hľadiskom ocitnú na spoločnej scéne zvanej život, kde
sa úspešne darí humoru, poézii, ale aj piesňam,
v ktorých „Mesiac rozlieva svoje svetlo po kraji“, kde „malé kotě po robotě spává v botě“
a kde „vôkol beží čas a nám unikajú súvislosti
v takejto krásnej spoločnosti“... O takom divadle
som vtedy sníval. A také aj to naše od samého
začiatku chcelo byť. A možno aj bolo. A možno
aj je.
Prečo ste ho nazvali naivným?
Najprv sme sa nazvali Radivadlo – Radošinské
divadlo, tak je to aj v bulletine k prvej hre z roku
1963 Nemé tváre alebo Zver sa píše s veľkým Z.
Potom sme boli iba Divadelnou scénou pri vychýrenom radošinskom Klube mladých. Jááánošíííka
sme v premiére uviedli pod názvom Slovenské
naivné divadlo, čo nám však vtedajší mocní súdruhovia rýchlo a natrvalo zatrhli. Chvalabohu,
ROZHOVORY
Vždy som písal tak, ako mi diktovalo srdce
a viedla ma ruka. Nikdy som si javiskové príbehy nevycumľal z prsta, ale vždy bol najskôr konkrétny zážitok či príbeh, ktorý napokon do textu
dotvorila fantázia a poézia, ale aj vôňa človečiny
a humor. A keď sa to moje písanie dostalo –
a dostáva – do rúk talentovanému tímu tvorcov
(a na tých som mal vždy šťastie), potom to celé
dokopy zastrešuje názov Radošinské naivné divadlo.
načisto nás nevymazali z mapy sveta (ako po tom
túžil jeden z nich), a tak sme na čierno hrávali,
najmä vo vysokoškolských internátoch a vôbec,
kde sa dalo a kde od nás nepýtali schvaľovacie
povolenie. Všade nás oslovovali radošinci, ba
dokonca – naši radošinci, a tak sme si povedali,
nech to tak zostane. Od začiatku sedemdesiatych rokov sme aj na papieri Radošinské naivné
divadlo.
Divadelné hry Jááánošííík a Človečina sa stali legendami napriek (alebo vďaka?) tomu,
že vznikli v normalizačnom období. Nepociťovali ste pri ich písaní bezmocnosť?
Ani nie pri písaní ako pri následnom hraní.
Obe hry sa stali doslova červeným súknom trepotajúcim sa pred očami členov schvaľovacích komisií a straníckych funkcionárov. Keď dnes človek
vidí alebo počúva Jááánošíííka či Človečinu, iba
sa pousmeje. No oni za tým videli všetko možné a najmä nemožné: urážku národného hrdinu
i socialistickej rodiny, posmech z folklóru a našich ľudí. A pritom to bolo, či chcelo byť, o čomsi
úplne inom. Deväť rokov títo politickí dobrodruhovia schvaľovali Jááánošíííka, teda od roku 1970
do jesene 1979! Veľakrát som to už chcel vzdať,
avšak vždy sme sa v súbore nejako vzchopili a vydržali sme.
Divadlo ako také (a nielen ono) v súčasnosti
potláča množstvo nezmyselných reality šou.
Nestrácate niekedy chuť vzdorovať tejto
forme „ne-kultúry“?
Asi sa raz stane toto: nevyspytateľný a hladný pospolitý ľud sa obje vulgárnej zábavy, ktorú
s obľubou a často produkujú komerčné televízie,
a diváci zatúžia aj po niečom, čo bude pokrmom
nielen pre oči a uši, ale i duše a srdcia... V tejto
chvíli toto želanie možno znie falošne a pateticky. Ale azda aj s malou nádejou, že raz to môže
byť pravda.
Ako zvyknete relaxovať? Kde a s kým trávite voľný čas najradšej?
Rád som v lete v Radošine a nielen v dome,
záhrade či hostinci pod orechmi, ale aj s miestnymi divadelnými ochotníkmi. V lete s nimi zvyknem skúšať novú hru – a je mi s nimi naozaj fajn.
Všetci tí mladí, šikovní a iste aj talentovaní ľudia
prinášajú na javisko (i mimo neho) veľa zo života,
a to je to, pri čom mi vždy bolo – a, chvalabohu, ešte aj stále je – viac ako dobre.
Bývajú vašimi spoločníkmi vo chvíľach oddychu aj kolegovia z divadla?
Dosť často, ale nie vždy. Po toľkom spoločnom stretávaní a hraní si niekedy od seba potrebujeme oddýchnuť. Avšak nie nadlho...
O čom v súvislosti s divadelnou budúcnosťou ešte sníva Stanislav Štepka?
Snov je dosť, dokonca o čosi viac ako času
na ich uskutočnenie. Avšak asi najviac (možno
trochu márnomyseľne) túžim po tom – raz sa na
javisku stretnúť s mojimi vnúčatami. Urobím všetko preto, aby to nebol iba sen.
Radošinské naivné divadlo za svojimi divákmi tradične aj chodí. Okrem divadelných
scén na Slovensku a v Českej republike ste
navštívili aj viaceré miesta v Európe a Severnej Amerike. Zanechalo niečo vo svete na
vás špeciálny dojem?
Chodíme roky s divadlom po svete. A zisťujem, že nielen my, ale aj svet sa zmenil, najmä ten
zahraničný, slovenský. Pokým na začiatku deväťdesiatych rokov sme povedzme v USA a Kanade stretali rôzne – a často dosť rozhašterené
– emigračné vlny, dnes v New Yorku, Bostone,
Los Angeles, Toronte, Ottawe, Montreale, ale aj
vo Viedni či v Londýne sedia v hľadisku študenti
a vôbec mladí ľudia, takže dosť často máme dojem, že hráme u nás niekde v internáte – a nie
v cudzine. Mladí Slováci sa rozbehli do sveta za
prácou, štúdiom i poznaním. Bol by som nesmierne rád, keby sa domov vracali najmä s tým
poznaním.
Čo vám, s dovolením, ako znalcovi „človečenstva“, zíde na um ako prvé pri predstave
o krásach Slovenska?
Po návratoch z cudziny môžem jednoznačne potvrdiť, že sú to slovenské dievčatá. To sú –
okrem jedinečnej, nádhernej krajiny – asi tie naše
najväčšie krásy!
Čo by na Slovensku stálo za zmienku vo vašej „správe o krajine pod Tatrami“?
Ročne prejdeme na cestách za divákmi niekoľko desiatok tisícov kilometrov a všade vlastne
objavujeme či nachádzame to isté: ľudí, čo sa
chcú spolu s nami tešiť zo „špatno-krásnych“
príbehov zo života, čo tak trochu žijú spolu
s nami. O tom je nielen naša „správa o krajine
pod Tatrami“ Súpis dravcov, ale vari všetkých
mojich viac ako päťdesiat hier či divadelných
správ o slovenskej krajine a ľuďoch, čo sa až priveľmi podobajú na nás.
Jednou z najvýraznejších osobností Radošinského naivného divadla bola Katarína
Kolníková. Čím bola pre vás?
Bola to naozaj skvelá žena a výborná herečka. Za tridsaťpäť rokov, čo bola v našom divadle,
sa nestalo ani raz, že by prišla neskoro na predstavenie alebo na skúšku, že by ohŕňala nos nad
hrou, predstavením, zájazdom alebo hocijakým
stretnutím s divákmi. Prišla k nám ako päťdesiatročná a divadlo sa jej natrvalo – vlastne až do
smrti – stalo všetkým. Veľmi skoro to pochopili
aj diváci, ktorí ju doslova zbožňovali. Nehrala na
javisku, ale dve hodiny žila život. To je asi to najsilnejšie divadlo.
Obsah príbehov Radošinského naivného
divadla je vo väčšine prípadov ideálnym
spojením ľudového vidieckeho humoru
s mestskou intelektuálnou satirou. Vnímate
to takto aj vy?
slovenské korene
29
krížovka
krÍŽovka
Sikul so synom sa vezú po ceste domov. Zrazu vedľa nich
prehrmí bezhlavý motorista!
Ako tak idú ďalej, zase vedľa nich prefrkne ďalší bezhlavý motorista.
!
!enské
meno (6.8.)
".....,
cirkusová
stre"ná
plachta
1
....va, prítok voltampér
Váhu
(zn.)
Ozve sa syn, vraví otcovi:
- Počuj oco, …
(dokončenie v tajničke).
za#iatok
abecedy!
!
nie tento
necelé
blikanie!
chlad
grécke
písmeno
stúpenec
rasizmu
boh v islamskom
nábo!enstve
oáza, po
#esky
"vihnutie
pás okolo
krku psa
plyt#ina
pe"í pohyb
náuka o
%udovej
kultúre
starorímsky bô!ik
lásky
ochutnaj
!enské
meno
atómov$,
po angl.
za#iatok
Írska!
poprsie
(sochárs.)
ad acta
v$zva na
ústup z
cesty
ázijsk$ "tát
skuto#nos&
strom
vlhk$ch
miest,
opa#ne
amerícium
#as&
Kolumbie!
predlo!ka
so 6. p.
#as&, úsek
nielen toto
tona (zn.)
pich%av$
hmyz
!ijúca v
mori
latinská
spojka
tkanina na
vy"ívanie
masteni#ka, angl.
PAS,
mie"ane
za#iatok
kalamajky
tuhé bezvedomie
rovnaké
spoluhlásky
chumaj,
tru%o
#len
skautingu
parkovisko (zn.)
#esk$
zápor
sekaním
(dookola)
oddelil
zmysel na
vnímanie
dotykom
sústava tónov, hud.
robil
polomer
(zn.)
dusík (zn.)
ázijsk$
jele'
prázdny
pár
popevok
dedinsk$
bohá#
pevec,
národa
sústredene pozeráte
ve%kov$r.ca obuvy
rok,
mie"ane
obec nad
Rimavicou
jadro
hrady!
za#iatok
ichtyolu!
slovensk$
súhlas
azda,
hádam
vodík (zn.)
prázdno,
pusto,
jalovo
NEMALI BY SME TÚ KOSU TROŠKU STIAHNUŤ?
30
2
bilancia,
opa#ne
trhaním
získal
kreslo panovníka
spevohra
!
to, po
anglicky
hudobn$
nástroj
nekypril
pôdu
patriaca
Janovi
!
belgické
sídlo (Gent)
slovenské korene
otrok (bás.)
rímska
jednotka
rybie
vají#ko
jadro
slova!
volt (zn.)
pár predlo!ky "s"
?
seba,
krat"ie
Laco
Zrubec
seversk$
kopytník
za#iatok
akcie!
Pomôcky:
odrazenie
KABAR, OILER, LOS
GAND
AUTOR:
Gregor
Papu!ek
poštou, mailom,telefónom
POŠTOU, MAILOM, TELEFÓNOM
Možno sa mal pozmeniť názov
V marcovom a aprílovom dvojčísle Slovenských koreňov som narazil na článok „Koľko
Slovákov žije vo svete?“ (č. 3–4, str. 8–9 ) a nedá
mi, aby som o tom nepremýšľal. To číslo, blížiace
sa k trom miliónom, by bolo namieste a nebolo
by ďaleko od pravdy, keby sme položili otázku
formou „Koľko žije potomkov Slovákov vo svete?“.
Uvedomme si, že vysťahovalectvo do Ameriky začalo zhruba v šesťdesiatych rokoch 19.storočia, jeho intenzita zosilnela v osemdesiatych rokoch a zakončilo sa prvou svetovou vojnou. Keď
si teda obdobie hlavného prúdu vysťahovalectva
ohraničíme rokmi 1864 až 1914, čiže rovné polstoročie, za ktoré sa vysťahovalo do Ameriky vyše
milión ľudí, je potom úvaha o tom, že v USA žije
do dvoch miliónov potomkov slovenských vysťahovalcov, reálna. Vzhľadom na to, že už v mnohých prípadoch ide o šiestu, siedmu generáciu,
sú putá k vlasti predkov stále slabšie, ale nemožno hovoriť, že by na svoj pôvod zabudli, iba sa dá
predpokladať, že po slovensky už nevedia a že sa
v krajanskom živote nijako neangažujú.
Pátrať po krajanoch a ich potomkoch je niekedy problém. Keď som kedysi pátral, koľko je
potomkov slovenských vysťahovalcov v Argentíne, dostalo sa mi odpovede, že oficiálne štatistiky
nie sú. Podobné informácie som dostal i o krajanoch v Brazílii. V Paraguaji, Uruguaji alebo v Peru
by mala tvoriť slovenská komunita asi po tisícovke obyvateľov. Aby sa udržali, museli by, a to
je iba teoreticky, žiť ako komunita pohromade
a brať sa medzi sebou. Toto je však pochopiteľne
absurdné!
Prvá vlna vysťahovalcov zo Slovenska bola
na územie dnešného Maďarska, Chorvátska
a Rumunska, kde po porážke Turkov zostalo veľa
takmer neobývaných miest. Pre obyvateľov, ktorí
sa sem nasťahovali z mnohých, vtedy preľudnených alebo na pôdu chudobných oblastí Slovenska a vytvorili aj celkom slovenské obce, to bola
možnosť získať lepšiu pôdu, zbavenie sa povinnosti roboty na cudzom a mnoho ďalších výhod.
Na území dnešného Rumunska a Chorvátska ich
spájala popri vytváraní celých slovenských obcí
aj príslušnosť k evanjelickej cirkvi. Preto sa nemohli ľahko asimilovať s prevažne pravoslávnymi
Rumunmi a katolíckymi Chorvátmi. Iná bola situácia v Maďarsku, kde okrem prirodzenej asimilácie nastúpil v posledných desaťročiach habsburskej monarchie tiež otvorený a násilný proces
maďarizácie. Napriek tomu však tiež zostali aj
tu slovenské obce. Ďalším slovenským centrom
bola Budapešť, kde sa začiatkom 20.storočia
hlásilo k slovenskej národnosti na stotisíc obyvateľov mesta. Popri nich tu bolo veľa takých, ktorí
vzhľadom k dobrému miestu a možnosti kariéry sa k slovenskej národnosti nehlásili, alebo ju
aspoň nezdôrazňovali. Koľko bolo takých, sa už
nedozvieme. Ale aspoň podľa budapeštianskeho
telefónneho zoznamu sa dá zodpovedne povedať, že ak nie priamo Slovákov, tak potomkov
Slovákov je tu dosť. Zaujímaví sú tiež slovenskí
židovskí emigranti v Izraeli, ktorí sa tam uchýlili
počiatkom druhej svetovej vojny alebo potom po
vzniku štátu Izrael. Jeden takýto slovenský židovský emigrant, dnes občan Izraela, mi povedal:
„Som Izraelčan, Žid a Slovák“. Kde by sme podľa
zákona č.474/2005 zaradili toho? Podobne ako
jeden Argentínčan slovenského pôvodu, ktorého predkovia prišli do krajiny niekedy začiatkom
minulého storočia s typickým slovenským priezviskom Kováč prepísaným do španielskej podoby
Covach mi povedal o sebe, že je „Slovakoargentínčan“ . Čo má napísané oficiálne vo svojich
dokladoch, to neviem. Z toho však vyplýva, že ak
nie priamo Slovákov, tak potomkov Slovákov ak
nie viac, tak do troch miliónov v cudzine bude.
Vladimír Kasjaněnko
Počula som, že by mala byť exhumácia
Štefánika, pretože sa zistili ďalšie detaily
o príčinách jeho smrti.
Klára Jedličková, Orlová
RED.: Pod názvom „Štefánik po pristátí zastrelený?“ vyšla na jar tohto roku na Slovensku
knižka faktov a svedectiev Stanislava Hábera
upozorňujúca na spôsob smrti tohto legendárneho generála. Obsahuje viacero nových a zaujímavých výpovedí svedkov, ktorých záznamy
nazbieral v priebehu svojej novinárskej činnosti.
Autor pritom nezabúda ani na diela, ktoré už pred ním upozorňovali na okolnosti sko-
nu slovenského zakladateľa štátu z roku 1918.
Ide najmä o Emila Karola Kautského, ktorý vo
svojom diele Kauza Štefánik – Legendy, fakty
a otázniky okolo vzniku Česko – slovenskej republiky z roku 2004 priniesol nové dôkazy. Nové
fakty udáva tiež Marián Tkáč vo svojom diele
(Pravdivý slovenský príbeh, Post Scriptum 2009),
kde o Štefánikovom osude píše: „Najväčšmi zrejme ovplyvnilo jeho blížiaci sa tragický osud stretnutie s Edvardom Benešom a spor, do ktorého
sa s ním dostal. Chcel vedieť, na čo sa použilo
120 tisíc dolárov, ktoré Benešovi na oslobodenie
Slovenska poskytli americkí Slováci...“
Zaujímavé je tiež odvolanie sa na amerického
historika slovenského pôvodu Tomáša J. Vetešku
so záznamom rozhovoru Štefánika s americkým
prezidentom Woodrowom Wilsonom. Z neho
vyplýva, že ak by Štefánik nezahynul 4.mája
1919 pri prílete do vlasti, usporiadanie spoločného štátu Slovákov a Čechov by bolo zrejme
vyzeralo inak.
Pre autora je chvályhodné, že namiesto natískajúcich sa senzácií sústredil svoju pozornosť
na zistené fakty a na ich základe potvrdil teóriu,
že vôbec o vraždu šlo. Je to dôležité aj preto, že
sa v médiách ešte stále objavujú články, že šlo len
o letecké nešťastie, a to aj napriek tomu, že už
vtedy vytvorená komisia potvrdila, že na talianske
lietadlo nad Bratislavou sa strieľalo. Na otázku,
ako vyvrátiť doterajšie fámy o smrti generála raz
a navždy vedeckými metódami autor navrhuje,
aby sa urobila dôkladná analýza pri exhumácii
jeho pozostatkov.
-mž-
Júlová oslava 131. výročia narodenia M. R. Štefánika pri jeho rodnom dome
slovenské korene
31
predplatné
K
K orene
orene
S lL o
Ov
V eE n
N sSkKéÉ
s
Júl
August
2012
7 – 8
9-10
September
Ok tóber
2010
ročník I
cena
30 Kč / 1 €
Spoločenský, kultúrny a rodinný dvojmesačník
Obce Slovákov v Prahe s celoštátnou pôsobnosťou
pre všetkých Slovákov.
PREDPLAŤTE SI SLOVENSKÉ KORENE!
Ďakujeme všetkým, ktorým sa páčil aj druhý ročník časopisu SLOVENSKÉ KORENE a tak
okrem pochvalných a podnetných listov, ktoré sme od nich dostali si ho aj predplatili. Pre
redakciu je to popri skromnej inzercii a sponzorskom príspevku ďalší dôležitý zdroj financií.
Predplatné nám totiž popri štátnych dotáciách a spomínaných príjmoch pomôže vydávať
časopis so zachovaním všetkých jeho pozitívnych prívlastkov na doterajšej úrovni. Okrem
obsahu patrí k nim tiež kvalitný papier, laminovaná titulná strana, azda najviac oceňovaná
grafika, ako aj perfektná tlačiarenská práca a následná spoľahlivá distribúcia.
Záujemcov o predplatné informujeme, že napriek znižovaniu dotácií a zvyšovaniu
cien papiera, energií a dopravy zostáva čiastka 150 Kč, resp.5 eur nezmenená.
Platiť môžete bankovým príkazom na náš účet číslo: 235846350/0300
Jeruzalemská 962/3, 110 OO Praha 1.
pri ČSOB,
Môžete nás potešiť aj osobnou návštevou redakcie, ale pre istotu predtým zavolajte,
pretože nemáme tam stálu službu.
Vydavateľ
Obec Slovákov v Prahe, Dům národnostních menšin
SLOVÁCI Vocelova 602/3, 120 00 Praha 2
V HRADCI
IČO: 47608811
[email protected]
FILMOVANIE
MUDr. JÁN LEŠTÁK
V ROKU 1921www.obecslovakovpraha.cz
MUFUZA
Vydavateľstvo
Blesková tiskárna, spol. s r. o.
Na Poříčí 9, 110 00 Praha 1
JESENNÝ MAGAZÍN
Mužstvo futbalových
zázrakov
Adresa redakcie
Dům národnostních menšin, Vocelova 602/3
120 00 Praha 2
tel./fax: +420 221 419 823
mobil: +420 607 859 092
e-mail: [email protected]
Šéfredaktor
PhDr. Juraj Rácz
Detský kútik
Mgr. Mária Urbanová
Korektúry
Mgr. Jarmila Wankeová
Grafická úprava
InstudioDB, www.instudiodb.cz
Redakčná rada
F. Cinger, D. Macháček, Z. Mináčová
M. Passianová, J. Rácz, K. Ulík
Cena za jeden výtlačok: 30 Kč /1 eur
ročné predplatné 150 Kč/ 5 eur prijíma redakcia
Vydávanie povolené MK ČR
pod registračným číslom E 19250
ISSN: 1804-2872
Podávanie novinových zásielok povolila Česká pošta
dňa 22. 2. 2010
Časopis rozširuje Obec Slovákov v Prahe,
Česká pošta a Top Trans Praha
Nevyžiadané príspevky a fotografie nevraciame.
K orene
K orene
K orene
s l SLOVENSKÉ
o v eKORENE!
n s
DARUJTE
k é
Kto si predplatí dve čísla, môže uviesť aj tretiu adresu,
na ktorú budú zasielané SLOVENSKÉ KORENE zadarmo!
Vyplňte tento objednávací kupón a pošlite na adresu: SLOVENSKÉ KORENE,
Dům národnostních menšin, Vocelova 602/3, 120 00 Praha 2,
alebo pošlite požadované údaje na mail: [email protected]
Druhé predplatné a darované číslo vyplňte rovnakým spôsobom.
s l o v e n s k é
Počet kusov: ........................................................................................................................
Adresa: . ...............................................................................................................................
Meno a priezvisko: .............................................................................................................
Ulica a číslo: ........................................................................................................................
s l o v e n s k é
Mesto a PSČ: .......................................................................................................................
Podpis: .................................................................................................................................
32
slovenské korene
Príspevky dopisovateľov a spolupracovníkov
nemusia vždy vyjadrovať stanovisko redakcie.
Vychádza s finančnou podporou Ministerstva
kultúry Českej republiky
a tiež:
Časopis si môžete prečítať aj v elektronickej podobe
na webových stránkach.
www.slovkor.cz
Na titulnej fotografii: Ľuboš Jurík
foto: AA
Vyšlo v Prahe 15. augusta 2012,
uzávierka č. 9 -10: 25. septembra 2012
Spolupracovníci redakcie: J. Mevald,
B. Šoporová, K. Ulík, V. Burčík, V. Vichr
Zahraniční prispievatelia:
Slovensko: M. Bútora, I. Bor, M. Lelovský,
A. Sláviková, M. Stehlík, M. Tkáč, F. Vico,
Maďarsko: G. Papuček
Rumunsko: A. Rau-Lehotská
Rusko: V. Pukiš
Taliansko: L. Kubicová, M. Straková
Ahoj, dievčatá a chlapci,
júl a august sú najteplejšími mesiacmi. Júl, po česky ,,červenec‘‘ je siedmym a august, po česky ,,srpen‘‘ je podľa gregoriánskeho kalendára ôsmym mesiacom v roku. Obidva mesiace majú po 31 dní. V pôvodnom rímskom kalendári mal júl názov quintilis, teda ,,piaty‘‘. V roku
44 p. n. l. bol Július Caesar zavraždený a potom rímsky senát na návrh Marka Antónia zmenil na jeho počesť názov mesiaca, v ktorom
sa Július Caesar narodil, quintilis na Julius. České meno ôsmeho mesiaca ,,srpen‘‘ pochádza pravdepodobne od slova srp, po slovensky
kosák, čo býval hlavný nástroj používaný v ranom poľnohospodárstve pri žatvách (pri zbere obilia), ktoré sa obvykle končili v ôsmom
mesiaci kalendárneho roku. V pôvodnom rímskom kalendári bol názov tohto mesiaca sextilis („šiesty“) a mal 29 dní. Pri reforme kalendára Gaiom Juliusom Caesarom roku 46 p. n. l. získal mesiac sextilis navyše jeden deň, takže mal tridsať dní. Pri Augustovej oprave
tohto kalendára roku 8 p. n. l., keď bola upravená určitá nepresnosť v počítaní juliánskeho kalendára, navrhol senát, aby bol mesiac
sextilis premenovaný na augustus na počesť reformátora kalendára. Traduje sa, že sa nepovažovalo za dostatočne úctivé, aby mesiac
pomenovaný po súčasnom cisárovi mal menej dní než mesiac pomenovaný po Juliusovi Caesarovi, preto dostal i mesiac augustus navyše
jeden deň, ktorý bol následne ubraný z mesiaca februára. Ten má odvtedy len 28 (alebo v prestupnom roku 29) dní. Toľko z Wikipédie...
Dúfam, že si najteplejšie prázdninové dni riadne užívate! Prajem vám, aby to boli až do konca prázdniny plné nezabudnuteľných dobrodružstiev a krásnych zážitkov.
Oj, leto zelené
Oj, zelené leto, letko voňavé utekajú deti boso po tráve.
O krýtky sa bavia, o zvieratká,
mäkký koberec im nožičky hladká.
V trávičke sa hojdá zvonček belasý,
púpava si trúsi zlato na vlasy.
Pri nej ďatelinka v jasnom čepčeku
sladký med a prášok chystá pred včielku.
S pozdravom Vaša Mája
Kraj zelenej lúky, kde je štrk samý,
divý mak si zastal s troma púčkami:
-Slniečko, ohrej nás, hajda- hajda, haj!
Červenú sukničku mojim deťom daj.
Slniečko sa smeje, sype lúče z rúk,
už sa rozvil prvý, druhý, tretí puk
a strakatý motýľ tančí ostopäť:
-Oj, zelené leto, len nám neuleť!
Mária Rázusová - Martáková
Slniečko
Slniečko, zasvieť nám,
čo ja ti z lásky dám:
úsmev, čo zahreje, pár kvapiek nádeje,
od rosy, od trávy veselé pozdravy...
Všetko, čo mám.
Slniečko, zlatý pán,
nemrač sa, zasvieť nám!
Belo Felix
CESTUJEME PO EURÓPE
ČO BY STE MALI VEDIEŤ
Švajčiarsko je jediný štát v strednej Európe okrem Lichtenštajnska, ktorý nie je členom Európskej Únie, ale od 1. júna 2002 je
v platnosti zmluva medzi EÚ a Švajčiarskom o voľnom pohybe osôb, do ktorej sú zahrnutí aj občania Nórska, Islandu a čiastočne aj Lichtenštejnska. Švajčiarsko sa dňa 12. 12. 2008 stalo súčasťou tzv. schengenského priestoru.
Jazyky: nemčina, francúzština, taliančina, rétorománčina
Mena: Švajčiarsky frank, Rozloha: 83 800 km2, Počet obyvateľov: 6 500 000, Hlavné mesto: Bern
ČO VIEME O KRAJINÁCH EÚ – MALÝ EUROTEST
Dnes sa veľa cestuje a to je dobre, veď najlepšie si zapamätáme to, čo sme mali možnosť vidieť na vlastné oči. Niektorí z vás
už možno precestovali celé Slovensko, Česko, možno ste navštívili aj niektoré susedné štáty alebo aj vzdialenejšie krajiny, a tak
pre vás úlohy o EÚ na tejto stránke budú hračkou. Verím, že budú ľahké aj pre našich verných čitateľov.
Pusťte sa teda do overovania svojich vedomostí o krajinách Európskej únie.
Vypíšte si písmená v zátvorkách za správnou odpoveďou a zistite, ako ste na tom!
1. Hlavným mestom Dánska je:
A) Brusel
B) Kodaň
C) Helsinky
2. Madrid je hlavným mestom:
A) Maďarska
B) Poľska
C) Španielska
3. Jeden z najmenších štátov na
svete, v ktorom sídli pápež, je:
A) Monako
B) Vatikán
C) San Marino
4. Ktorá európska krajina je známa
ako ,,krajina tisícich jazier
a ostrovov?‘‘
A) Grécko
B) Dánsko
C) Fínsko
(I)
(S)
(P)
(L)
(E)
(I)
(Z)
(J)
(H)
(F)
(A)
(E)
8. Ktorý európsky štát sa môže
5. Ktorý je najvyšší bod Európy?
pochváliť oficiálnym názvom
A) Mont Blanc
(D)
Helénska republika?
(F)
B) Kebnekajse
(H)
A) Taliansko
C) Gerlachovský štít
(R)
(D)
B) Francúzsko
6. Ktorý štát má vlajku skoro
C) Grécko
(Č)
rovnakú ako Holandsko?
9. Do ktorého mora sa vlieva
(Líši sa len svetlejším modrým
Dunaj? Do:
pruhom a dĺžkou.)
A) Čierneho mora
(K)
(Z)
A) Slovensko
B) Stredozemného mora
(A)
B) Luxembursko
(N)
C) Kaspického mora
(M)
C) Francúzsko
(T)
10.Rieka Tiber preteká jedným
7. V Taliansku sa nachádza najvyššia
z najstarších európskych miest,
činná sopka Európy ( 3 323 m).
ktoré sa rozkladalo na siedmich
Ako sa táto sicílska sopka volá?
pahorkoch. O ktoré mesto ide?
(I)
A) Etna
A) Atény
(G)
B) Vesuv
(D)
B) Rím
(A)
C) Stromboli
(U)
C) Paríž
(V)
Zoberte si ceruzku, vyhľadajte a spojte čiarou názov krajiny s jej vlajkou a obrázkom, ktorý ju charakterizuje. Jeden z uvedených štátov nie je členom EÚ. Viete, ktorý to je? (oksraičjavŠ)
ŠVAJČIARSKO
BELGICKO
NEMECKO
RAKÚSKO
DÁNSKO
MAĎARSKO
TALIANSKO
HOLANDSKO
Grécko
Grécka republika
Štátne zriadenie: republika
Hlavné mesto: Atény
Jazyk: gréčtina
Mena: euro
Rozloha: 131 957 km2
Počet obyvateľov: 11 305 118 Susedia: Albánsko, Macedónsko, Turecko, Bulharsko
Rok vstupu do EÚ: 1981
Grécko je štát ležiaci v južnej Európe na juhu Balkánskeho polostrova na Peloponézskom polostrove, na ostrove Kréta
a v Malej Ázii (ostrovy Rodos, Samos, Chios, Psara, Lesbos, Kastelorizo a iné menšie). Medzi Gréckom a Tureckom leží
Egejské more, zo západu Grécko obklopuje Iónske more a z juhu Stredozemné more. Grécko sa už od staroveku rozdeľuje na Macedóniu (sever), Trákiu (severovýchod), Epirus (severozápad), Tesáliu (stredovýchod), Ruméliu (juh okrem
Peloponézu), Peloponéz, Krétu, Egejské ostrovy a Iónske ostrovy. Najväčším mestom sú Atény (po gr. Athina) s počtom
obyvateľov 4 000 000. Druhé najväčšie mesto je Solún (Thessaloniki) s približne 1 000 000 obyvateľov. Iné významné
mestá sú napríklad Patra, Pireus, Larisa, Volos, Ioannina, Trikala, Kavala, Tripoli, Kalamata, Nafplio, Argos, Iraklio,
Korint, Rodos či Mytilini.
Grécko je kolískou európskej civilizácie. Divadlo, literatúra, filozofia či politika - celá európska kultúra od Pytagorovej
vety až po olympijské hry sa zrodila práve tu. Z gréckej Solúne vyšli aj vierozvestcovia Cyril a Metod, ktorí priniesli do
našich krajín kresťanstvo a písmo. V Grécku narazíme na históriu na každom kroku. Sú to nielen antické chrámy, kostoly
a kláštory pripomínajúce zašlú slávu Byzantskej ríše (4. – 15. storočie), sochy, či ďalšie umelecké diela, ale aj náboženské
rituály, s ktorými sa môžeme stretnúť aj dnes.
Kto sa v lete vypraví do Grécka, čaká ho tu jasné slnko a krásne more so stovkami ostrovov a ostrovčekov, zálivy s krásnym bielym pieskom a divoké pohoria vo vnútrozemí. A práve spojenie nádhernej prírody, priaznivých klimatických
podmienok s historickými pokladmi vytvárajú z Grécka jednu z turisticky najpríťažlivejších krajín sveta.
V starovekom Grécku vznikla najstaršia známa
športová súťaž, ktorá sa koná dodnes. Jej názov
nájdeš na jednej z ciest.
Na najvyššej hore Grécka žili podľa gréckych mýtov bohovia na čele so svojím vládcom Diom. Doplň do krížovky
správne mená zvierat a názov hory objavíš v tajničke.
3
1
2
Kamene ukrývajú
názov hlavného
mesta Grécka. Zoraď
ich podľa veľkosti
od najväčšieho po
najmenší.
O
4
3
2
1
4
Hádanky
Je to ťažké a nič to neváži. Čo je to?
(aknadáh)
chcú. Na jeseň vždy opadajú, svoju zeleň
postrácajú.
(ytsil)
Čaká ticho v kúte vpravo, chvostíkom
tam vrtí hravo. Malé ušká, labky biele,
vždy vypije mliečko celé.
(oktaičam)
Som celkom maličká, kúzelná palička.
Na papieri kúzla stváram, presvedčte sa,
že netáram.
(akzurec)
Koho treba biť, aby nás mohol veseliť?
(nobub)
Vo váze nám radosť robia, už od jari
lúky zdobia, rastú vonku, rastú všade,
v záhrade i vedľa v sade.
(ytevk)
Stromček ich má veľa všade, rastú
rovno,rastú v rade, niektoré však ako
Sukne, sukne, samé sukne, zaplače, kto
na ne kukne.
(aľubic)
Sladká je a šťavnatá, trhajú ju dievčatá,
oberajú mamy, zobkajú ju vrany. Červené
má líčka, je to ...
(akčinšereč)
Vtipy
Viete, prečo chcú mať učitelia na hodine ticho?
Aby počuli, kedy zazvoní na koniec hodiny.
Vzdychne si študent pred skúškou:
,, Ach, keby sme tak boli na Mesiaci.‘‘
,, A to už prečo?‘‘ - pýta sa ho priateľ.
,, Lebo na Mesiaci je všetko šesťkrát ľahšie.‘‘
Príde malý Ferko zo školy domov a hovorí:
,, Dostal som tri päťky.‘‘
,, A z čoho?‘‘
,, Z ničoho nič!‘‘
Syn arabského šejka, Alah vie prečo, sa rozhodol
študovať na Slovensku.
Po mesiaci píše domov: ,,Slovensko
je krásne, ľudia sú tu príjemní, veľmi sa mi tu páči.
Len sa občas trošku hanbím, keď prídem do školy
svojím pozlateným mercedesom, zaparkujem pri
škole
a stretnem niektorého zo svojich profesorov, ako
vystupujú z električky. Tak je to dosť trápne.”
O pár dní mu príde šek na milión dolárov a krátka
správa
od rodičov: ,,Nerob nám hanbu a kúp si tiež
električku!!!”
Deti si v škole píšu do žiackej knižky:
,,Zajtra mám priniesť desať korún na Afriku.‘‘
Na druhý deň všetci odovzdávajú peniaze pani
učiteľke, len Dežo má v žiackej dopísané:
,,Zlostil, nikam nepôjde ! “
Príde učiteľka do triedy a hovorí žiakom:
,,Dnes budeme počítať s kalkulačkami.‘‘
Deti sa začnú tešiť a učiteľka ďalej hovorí:
,,Koľko je 590 kalkulačiek plus 790 kalkulačiek?‘‘
V škole (v deviatej triede):
,,Máš domácu?‘‘
,,Hej.‘‘
,,Tak nalej!’’
"Jakmile člověk přesáhne 40 let
věku, ubývá akomodační schopnosti
oka a jejíž výsledkem je zhoršené vidění na blízko (presbyopie). Presbyopii se není možné vyhnout, přesto
by bylo ideální, aby člověk viděl stejně ostře na dálku i na blízko, a to bez
brýlí," říká MUDr. Lešták.
Laserová léčba
presbyopie a katarakty
„Odmítám invazivní chirurgické zákroky
na rohovce, při kterých je nutné uříznout
její část a upálit nebo vyrobit požadovaný
geometrický nebo prostorový útvar. Po takovém zákroku nastávají rizika vzniku zákalů rohovky a komplikací při hojení. Já
se prostě držím zásady - nejlepší je do oka
nezasahovat, ve smyslu porušení kontinuity povrchu rohovky. Aby se předešlo pooperačním problémům, je nutné dlouhodobě aplikovat kortikoidy, které ale brání
vstupu glukózy do buněk, vyvolávají otok
mezibuněčné tkáně atd. Výsledkem může
být smrt některých buněk, vznik zeleného
zákalu a podobně,“ dodává MUDr. Lešták.
Nejmodernější oční laser
Klinika JL disponuje nejmodernějším očním laserem využitelným pro operace rohovky při presbyopii, na odstraňování mírného astigmatizmu a pomáhá operatérovi
při odstraňování šedého zákalu.
Speciální femtosekundový laser s modulem Intracor pracuje bez jakéhokoliv narušení povrchu rohovky a riziko infekce je minimální nebo téměř žádné. Uvnitř
rohovky laser vytváří několik koncentrických kruhů o průměru od 1,8 až do 3,5 mm,
které jsou vystředěny okolo zornice. Těmito jemnými kroužky se v jejich středu
před pupilou vytvoří malé vyklenutí rohovky srovnatelné s čočkou na čtení. Femtosekundový laser pracuje s laserovým paprskem, který je přesně zaměřený do určené hloubky rohovky a tam působí. Zákrok je tak bezpečný nejen z toho důvodu,
že maximálně omezí jakékoliv komplikace, ale i pooperační období a rehabilitace
zraku se zkrátí.
Femtosekundový laser je v zásadě nevhodný pouze pro pacienty s chronickým onemocněním rohovky, např. s keratokonem,
rohovkovými dystrofiemi či degenerace-
mi, pacienty po ošetření metodou Lasik
nebo jiných operacích rohovky, jako např.
transplantaci rohovky, jakož i pro krátkozraké pacienty, pacienty se silnou dalekozrakostí nebo vysokým astigmatizmem.
Co laser dokáže
Při operaci šedého zákalu laser provádí
řezy rohovky, předního obalu čočky. Tzv.
přední kapsulotomii, která se stává absolutně přesnou co do jejího rozměru a centrace. Výsledkem je výborná stabilizace implantované nitrooční čočky v pouzdru původní zkalené čočky. Díky laseru je
pozorován i nižší počet druhotných šedých
zákalů (tzv. sekundární katarakta). Laser
je schopen „rozmělnit“ zkalenou čočku,
což následně usnadní její odsátí. Tato laserová asistence přináší do chirurgie katarakty velmi přesné a bezpečné vlastnosti. Dosavadní užití ultrazvuku k rozmělnění zkalené čočky a jejího následného odstranění může mít negativní vliv na okolní struktury, zejména rohovku, která se
může přechodně zkalit. Vzácně je pak zá-
kostol sv. Eg dia Bardejov
kal rohovky trvalý s výrazným poklesem
vidění. Během ultrazvukového odstranění
čočky může dojít i k poškození duhovky,
roztržení zadního pouzdra čočky a dalším
komplikacím. Laserovou asistencí se operace katarakty stává významně bezpečnějším výkonem, efektivnějším a šetrnějším,
což může mít pozitivní vliv na pooperační hojení.
Náklady na léčení však dosud nejsou hrazeny ze žádného zdravotního pojištění.
prim. MUDr. J. Lešták, CSc, FEBO, MBA
- vedoucí Oční kliniky JL, po absolvování
Vojenské lékařské akademie v Hradci Králové, pracoval na očním oddělení Ústřední vojenské nemocnice. Od 1995 odešel do
privátní zdravotnické sféry.
Oční klinika JL nabízí nemocným celé
spektrum výkonů včetně chirurgických.
kostol sv. Jakuba Levoča
kostol Najsvatejsej trojice Bratislava
(k článku 1000 cirkevných pamiatok str. 21)
Oční klinika JL
V Hůrkách 1296/10, 158 00 Praha 5
Tel.: 251614230-2, 721724744
www.eyecentrum.cz
kostol Nanebovzatia Panny Marie
Banska Bystrica
drevený kostol Brežany
Download

slovenské korene 2012 7-8