Združenie kresťanských seniorov
sa snaží o zmysluplné naplnenie života seniorov, ich
vzdelávanie, dôstojné a tvorivé začlenenie sa do spoločnosti v mnohogeneračnej spolupráci a solidarite.
Združuje cca 4 600 členov v 65 kluboch, ktoré sú základnou organizačnou jednotkou. Sú
zriadené vo všetkých VÚC, v ktorých majú Územné centrum na priamu koordináciu
klubov.
ZKS je aktívnym členom Európskej únie seniorov, v ktorej je 38 seniorských organizácií
z 27 štátov EÚ. Má zastúpenie v Rade vlády pre seniorov.
Svoju činnosťou chce dosiahnuť zapájanie svojich členov do diania v mieste svojho
bydliska, chce v nich upevňovať záujem o okolie a povzbudiť ich k tomu, aby viedli
hodnotný spoločenský a duchovný život.
Jednou z foriem, ktorou sa o to pričiňuje, je organizovanie výletov a poznávacích
zájazdov.
A takým bol aj tento celodenný výlet
k Mesačnému jazeru v Mondsee v Rakúsku so zastávkou v Melku.
Uskutočnil sa 27. februára 2012. Cieľom bola bazilika sv. Michala v Mondsee, kde sme si išli vypočuť
koncert speváckeho zboru AUGUSTA CHOR z mesta Illinois v USA. Verím, že vo všetkých
zúčastnených zanechal len tie najkrajšie zážitky. Pokúsim sa ich posilniť touto obrázkovou
prezentáciou.
Tento milý usmievavý pán bol náš sprievodca.
Trpezlivo nás všetkých pousádzal, tlmočil naše
priania rakúskemu šoférovi,
pomáhal
s nastupovaním tým, ktorí to potrebovali.
Pred odchodom autobusu ešte s pani Terkou
Černayovou, vedúcou zájazdu, skontrolovali
zoznam prihlásených seniorov, povyberali naozaj
iba symbolickú čiastku za
dopravu,
odborný
výklad
a koncert, a keď sa dostavil aj
posledný
oneskorenec,
s niekoľkominutovým
meškaním sme vyrazili na cestu.
Keď sme sa všetci pohodlne pousádzali, rozlúčili sa s Bratislavou
a po pár kilometroch uzreli chladiace veže Schwechatu,
prihovoril sa nám pán sprievodca. Predstavil sa ako Vladimír
Margolien, s tým, že nám cestou povie niečo o štáte, do ktorého
sme práve zavítali a tiež o miestach, do ktorých sa uberáme.
Rakúsko
Názov Rakúsko pochádza od českých obchodníkov. Tí pri
svojich obchodoch nikdy neobišli pohraničný hrad Radcotz/
Radz na sútoku riek Dyje a nemeckej rieky Rakús/š. Z týchto
názvov sa postupne vyvinul názov Rakúsko, po nemecky
Österreich, latinizovaná podoba Austria.
Rakúsko, dlhý tvar Rakúska republika je spolkový štát v strednej Európe s parlamentnou
demokraciou. Krajina je od roku 1955, kedy ju opustili vojská víťazných mocností druhej svetovej
vojny, členom OSN a od roku 1995 členom Európskej únie.
Administratívne členenie
Administratívne sa člení na 9 spolkových krajín:
(Bundesländer) Burgenland, Dolné Rakúsko (Niederösterreich), Horné Rakúsko (Oberösterreich),
Korutánsko (Kärnten), Salzbursko (Salzburg), Štajersko (Steiermark), Tirolsko (Tirol), Viedeň
(Wien) a Vorarlbersko (Vorarlberg).
Burgenland - čokoládovňa v Kitze , tiež
najväčšia marhuľová obec – marhuľové
sady, sťahujú sa sem Slováci a postupne
Kitze kolonizujú. Žijú tu aj Chorváti – za
čias
panovania
Márie
Terézie
prichádzali vysťahovalci z Chorvátska.
Burgenlad je krajinou hradov – oblasťou
Habsburgovcov. Po 1. svetovej vojne, keď
vznikali nástupnícke štáty po RakúskoUhorsku, Burgenland patril Maďarsku,
ale
neskôr
občania
Burgenlandu
hlasovaním rozhodli, že chcú byť
súčasťou Rakúska. Hlavným mestom
Burgenlandu je Burgenstadt. Obyvatelia sa venujú väčšinou poľnohospodárstvu a vinohradníctvu –
hlavne červené víno, ktoré vyvážajú do celej Európskej únie, USA a Austrálie. Priemyslu je tu málo.
V čase krízy bolo veľké vysťahovalectvo do Chicaga.
Medzi týmto vážnym výkladom nám pán sprievodca povedal
aj vtip. Neviem, či len na odľahčenie témy, alebo ako
ilustráciu, že v zásade riešime s Rakúšanmi takmer rovnaké
problémy.
Policajt zastaví šoféra nákladného auta: „Pán šofér, už
tretíkrát vám hovorím, že strácate náklad!“ A šofér mu
pokojne odpovedá: „Pán policajt, už tretíkrát vám hovorím,
že som posýpacie vozidlo.“
Ďalej nám hovoril o povrchu Rakúska, riekach, jazerách, priemysle, obyvateľstve, športe, zvykoch,
kultúre, religiozite a nakoniec v skratke prešiel históriou – ale to nebudem tu rozvádzať - všetky tieto
informácie sú podrobne rozpracované a je možné nájsť ich na internetovej adrese www.wikipedia.org
a ďalších internetových zdrojoch.
Pri tom zaujímavom rozprávaní nám cesta ubehla veľmi rýchlo. Ani sme sa nenazdali a ocitli sme sa
na prvej zastávke našej cesty – pri Benediktínskom kláštore v Melku.
Pomaly sme sa vytrúsili z autobusu a s obdivným ochkaním sme sa pustili dolu hradnými schodmi,
ktoré rozprávkovo dotvárali nádherný obraz rozprestierajúci sa pred našimi očami. Táto krása však
nepatrila vždy benediktínskym mníchom. Je to barokový hrad, prvé zmienky o ňom sa objavili v
roku 831 v Piesni o Nibelungoch, kde sa spomínal pod názvom Medilica.
Melk
je dolnorakúske mesto, ktoré leží priamo na Dunaji a je vstupnou západnou bránou do
Wachau, známej vinárskej oblasti. Zároveň je hlavným okresným mestom rovnomenného okresu.
Leopold I., markgróf ovládajúci územie dnešného juhozápadného Dolného Rakúska, v roku 976
urobil z melkského hradu svoje sídlo a jeho potomkovia ho vybavili cennými pokladmi a relikviami.
Adalbert Víťaz, markgróf Rakúska, sídlil na babenbergerskom hrade Melk, kde 26. mája 1055
zomrel. Kláštor v Melku bol založený v roku 1089 babenbergským markgrófom Leopoldom II.
Toľko Wikipédia. A teraz to, čo sme videli naozaj.
Prechádzali sme z jedného nádvoria do druhého.
Niektorí to už poznali, ale tí, ktorí tu boli po
prvýkrát nevedeli, kam sa majú pozerať skôr.
Na prvom nádvorí sme našli kanceláriu, kde
sme si kúpili lístky a zoznámili sa s pani sprievodkyňou,
ktorá nás potom sprevádzala interiérom kláštora. Bol to
skutočný zážitok!
Ale aby som nepredbiehala. Zatiaľ sme len na prvom
nádvorí. A sústredene počúvame, čo nám pani
sprievodkyňa hovorí.
Už slávny Umberto Ecco si vybral Kláštor Benediktínov za dejisko svojho románu Meno Ruže. Teraz
ho oceňujú odborníci aj turisti. Kláštor Melk je jedným z najväčších klenotov barokovej architektúry
na svete. Má výnimočnú históriu a mnohé z príbehov, ktoré sa odohrávali za jeho múrmi, ešte len
čaká na odhalenie v románoch a filmoch. V roku 976 sa markgrófom v juhozápadnej časti dnešného
Dolného Rakúska stal Leopold I. z Babenbergu a za svoj sídelný hrad si zvolil Melk. Koncom 11.
storočia jeho potomkovia Melk opustili a darovali ho benediktínom. Odvtedy tam už 900 rokov
benediktíni stále pôsobia – až do dnešných čias. Jeho 360 metrov dlhá fasáda ukrýva mnoho vzácnych
pokladov. Určite stojí za to pozrieť si mramorovú sálu, barokový kostol, barokovú knižnicu aj
nádherný zámocký park. Trvá celé popoludnie, než si kláštor prezriete. Má takmer 500 izieb a časť,
ktorá bola vyhradená špeciálne pre návštevy cisára. K najcennejším pokladom patria dva krucifixy,
vykladané drahokamami s úlomkom z Ježišovho kríža.
Sv. Benedikt,
(asi r. 480-547) - patrón Európy, mníchov, speleológov, architektov, inžinierov –
modrá sieň
Význam mena: ten, ktorý dobrorečí, praje dobro
Svätý Benedikt, zakladateľ západného mníšstva a hlavný patrón Európy, sa narodil v Nursii (dnes Norcia v
Umbrii, Taliansko) okolo r. 480 v šľachtickej rodine. Nezachovalo sa však veľa historických písomností, čo
sa týka jeho osoby. Na štúdiá bol poslaný do Ríma.
Hlavným predmetom jeho štúdia bola rétorika – umenie presvedčiť hovoreným slovom. Úspešným
rečníkom nebol ten, ktorý mal najlepšie argumenty alebo vyjadril pravdu, ale ten, kto používal
rytmus, výrečnosť a techniku, ktorá slúžila na presvedčenie bez zapojenia srdca. Táto filozofia sa
odrážala i v životoch študentov. Vidiac morálnu skazu a intelektuálny úpadok utiekol zo štúdii v Ríme
s myšlienkou na mníšsky život.
Vzdal sa svojho dedičstva a začal žiť v malej dedinke Subiaco v sabínskych horách. Tam žil ako pustovník
sprvoti pod vedením iného pustovníka menom Romanus. V nasledujúcich rokoch založil dvanásť kláštorov
v sabínskych horách, kde mnísi žili v oddelených komunitách po dvanásť mníchov, v každej podľa počtu
apoštolov. Neskôr však náhle opustil tieto kláštory, keď mu závistlivé útoky iného pustovníka zabránili
pokračovať v duchovnom vedení týchto mníchov. Následne sa stal predstaveným neďalekého kláštora vo
Vicocaro, odkiaľ – keď sa časť spoločenstva proti nemu vzbúrila a dokonca ho chceli otráviť jedom –
odišiel so skupinou verných žiakov, aby založil vlastný kláštor. Po mnohých ťažkostiach sa usadil v Monte
Cassino, ktoré mu venoval rímsky boháč Terculius, otec sv. Placida ...
(Zdroj: www.komarnofara.sk, krátené)
(ďalej Wikipedia a iné internetové zdroje)
V zelenej sieni sme obdivovali relikviu z dreveného kríža Ježiša Krista, zabudovanú v kríži zo zlata a
drahokamov a tiež monštranciu sv. Kolomana - na stene vľavo
Zo zelenej siene sme prešli do zrkadlovej siene a tam nám naozaj všetkým prechádzal zrak.
Po prejdení dvomi menšími sieňami sme sa
ocitli v nádhernej veľkej sieni. Bývala to
spoločenská miestnosť, kde sa konali
slávnosti, usporadúvali sa bály a rôzne iné
významné udalosti. Nádhera! Posúďte sami.
Zo spoločenskej siene sme vyšli na širokú
hradnú dvoranu, ktorá spájala hrad
s knižnicou a kostolom. Pokochali sme sa
nádherným výhľadom zblízka na klaštorný
exteriér. A tiež výhľadom na mestečko Melk.
No a potom sme vstúpili do tej svetoznámej knižnice. Je druhou najvýznamnejšou časťou komplexu,
hneď po kostole. Bola a je budovaná v duchu hesla sv. Bendikta „Ora et
labora et lege“ – Modli sa, pracuj a čítaj. Jej kompletná prehliadka by
zabrala minimálne dve hodiny. Knižnica má 12 miestností a obsahuje
približne 100 000 zväzkov – z toho 1 888 rukopisov a 750 prvotlačí. Veľká
sála, kde je uložených cca 16 tisíc kníh, je vyzdobená nádhernou freskou od
Paula Trogera, ktorá predstavuje alegóriu viery.
Najveľkolepejšou stavbou je Stiftskirche - kláštorný kostol, zasvätený sv.
Petrovi a sv. Pavlovi. Pýši sa 64 metrov vysokou kupolou. Do kostola sme sa
dostali
nádherným točitým schodiskom. A naskytol sa nám tento
prenádherný pohľad.
Z kostola
sme vyšli na
to isté
nádvorie,
ktorým sme
prechádzali
na začiatku.
Potom
naspäť po
prístupovej
ceste
k romantickým
schodom a tam
na parkovisku
čakal na nás
náš autobus.
Naplnení
krásnym
zážitkom sme sa
v ňom usalašili,
tešiac sa na
ďalšiu cestu.
Keď sme v Melku nastupovali do autobusu, všade bolo
krásne a sucho. Ako sme však zamierili k Mondsee,
stále častejšie sme videli sneh. Najskôr len na
vrcholcoch hôr, neskôr na lúkach popri ceste, a keď
sme nakoniec vystúpili pri Mesačnom jazere
v Mondsee, čľapkali sme sa po rozmočenom snehu do
takej miery, že sme radšej od prechádzky okolo jazera
upustili. Jazeru však sneh na kráse neubral, práve
naopak. A to milé privítanie, ktorého sa nám tam
dostalo – to sme si teda užili!
A tu je to sľúbené nádherné
privítanie
Neskôr sa pokúsim dodať video.
Pred koncertom sme sa rozpŕchli po mestečku
Mondsee, obdivovali sme krásne domy, nazreli sme
do niektorých obchodov a v príjemnej atmosfére
cukrárne sme si spríjemňovali chvíle čakania.
S pani Marienkou sme si zašli do takéhoto nádherného obchodíku. To boli vône!
Ešte pár tých domčekov
A potom sa už všetci účastníci výletu
začali zhromažďovať pred kostolom,
v ktorom sa mal konať koncert
amerického speváckeho súboru The
Augustana Choir – hlavný to dôvod
našej cesty.
Chvíľu trvalo, kým sa všetci pozbierali
a sformovali do ucelenej skupinky za
účelom
vyhotovenia
spoločnej
fotografie na pamiatku. Ale nakoniec
to všetci zvládli bravúrne a výsledkom
sú tieto nádherné fotografie. Takmer
všetci sa krásne usmievajú – za čo im
patrí uznanie – fakt – vďaka tomu, ako
sa pekne tvária je táto fotka
mimoriadne vydarená.
Ďakujem vám za takú dobrú spoluprácu,
milí spolupútnici.
Tak a teraz ideme na koncert. Prajem
príjemný zážitok!
A toto už je cesta naspäť.
Plní dojmov z koncertu,
krásneho prostredia, už aj
trošku unavení – usadili sme
sa a spracovávali zážitky
nádherného dňa. Pomodlili
sme sa, ďakujúc Pánu Bohu
za šťastný návrat a potom
sme už len sledovali svetlá
popri ceste, ktorými nás
vítala naša Bratislava.
Na záver ďakujem pánovi
Margolienovi
za
zorganizovanie, sprevádzanie
a sponzorovanie tohto výletu.
Teším sa na ďalšie stretnutie.
Dovidenia!
Spracovala: Anna Ševčíková
Download

Tu kliknite