Psychológia
zdravia
Mgr. Dita Leczová, PhD.
Skúška a hodnotenie
1. termín:
30.11.2011
3 skupiny:
od 9.30
od 10.30
od 11.30
v jednej skupine max. 25 študentov
Skúška a hodnotenie
písomná skúška, 30 min.
15 otázok; plný počet bodov 30
výsledky budú oznámené v rovnaký deň
o 14.00
Skúška a hodnotenie
Výsledné hodnotenie:
30 – 26 bodov ........ výborne (A)
25 – 24 bodov ........ veľmi dobre (B)
23 – 22 bodov ........ dobre (C)
21 – 20 bodov ........ uspokojivo (D)
19 – 18 bodov ........ dostatočne (E)
17 b a menej ........... nedostatočne (Fx)
Psychológia zdravia
Je disciplína zameraná na predchádzanie
zdravotným ťažkostiam. Má preventívne, nie
terapeutické zameranie.
Cieľom je budovanie teórie zdravého
správania človeka a získavanie poznatkov
z oblasti psychológie o tom, čo zdraviu
prospieva a čo zdraviu škodí.
Čo je zdravie?
predstavuje v ľudskej spoločnosti tradične jednu
z najvýznamnejších hodnôt, uznávanú prakticky
vo všetkých dobách a kultúrach
dáva nám pocit pohody, ale zároveň nám
umožňuje uskutočňovať to, čo je pre nás
hodnotné
je predpokladom plnej realizácie človeka, jeho
spokojnosti a naplnenia životných túžob; zdravie
sa chápe ako zdroj každodenného života a nie
ako cieľ života
Čo je zdravie?
Zdravie je stav úplnej telesnej, duševnej
a sociálnej pohody, a nie len neprítomnosť
choroby alebo poškodenia. (definícia WHO
z roku 1947)
zdravie možno vymedziť troma vzájomne
rovnocennými zložkami - telesnou,
duševnou a sociálnou – ktoré vytvárajú
dynamický celok
Čo je choroba?
zdravie a choroba sú obyčajne chápané ako dve
navzájom protichodné, odlišné kvality
chorobu tak možno definovať ako poruchu
zdravia
choroba má rovnako ako zdravie bio-psychosociálny základ
choroba narušuje obvyklý spôsob života,
spravidla mení doposiaľ zabehnutý stereotyp
a denný program, na kratšiu či dlhšiu dobu
obmedzuje človeka v jeho bežných zvyklostiach
Hlavné modely prístupu ku
zdraviu a chorobe
medicína 19. a 20. storočia vytvorila postupne celý rad
modelov zdravia a choroby, ktoré boli odrazom aktuálnej
úrovne vedeckého poznania v danom čase
medzi najdôležitejšie modely prístupu ku zdraviu
a chorobe zaraďujeme:
biologický model choroby
behaviorálnu medicínu
psychosomatickú medicínu
bio-psycho-sociálny prístup ku zdraviu a chorobe
salutogenetický prístup ku zdraviu a chorobe
Biologický model choroby
rozvinul sa v minulom storočí na základe
prudkého rozvoja prírodovedeckého poznania
všetky deje v ľudskom tele boli vysvetľované na
základe biochemických, fyziologických a ďalších
biologicky definovaných príčin
vychádza z predpokladu, že telo a duša
(psychika) sú vzájomne oddelené substancie a
teda choroba je celkom nezávislá na
psychických a sociálnych faktoroch
Biologický model choroby
telo možno chápať ako stroj, ktorý možno
„opraviť“ tak, že sa opraví alebo nahradí
poškodená súčiastka, alebo sa zničí nejaký cudzí
element, ktorý spôsobuje problémy
pacient nie je za vznik ochorenia zodpovedný
a nemôže vývoj choroby ovplyvňovať
nezaoberá sa prevenciou a posilňovaním zdravia,
ani individuálnou zodpovednosťou za zdravie
Biologický model choroby
napriek nedostatkom, ktoré sú za súčasného stavu
poznania zrejmé, bol prínos tohto modelu veľmi
významný napr. pri znižovaní úmrtnosti
v 30. rokoch minulého storočia sa biomedicínsky
prístup stal nepostačujúci, pretože napriek
rozvíjajúcim sa technológiám, výskumu či liekom
pribúdali ochorenia, na ktoré medicína ”nestačila”
(civilizačné choroby, chronické ochorenia, a pod.)
názor, že „skutočná” choroba musí mať svoje
fyziologické alebo somatické koreláty, pretrváva v
povedomí niektorých laikov, ale i lekárov dodnes
Behaviorálna medicína
kladie dôraz na interakciu biologických a
behaviorálnych faktorov v etiológii ochorení
a pri ich liečbe
podstatou je zisťovanie a analýza parametrov
choroby, ktoré majú nejaký vzťah ku správaniu
chorého,
ho napr. fajčenie, abúzus alkoholu a drog,
nesprávne návyky v stravovaní, vyrovnávanie sa
so stresovými situáciami, zafixované
neadekvátne životné štýly
Behaviorálna medicína
integruje biologické, psychologické premenné
a premenné prostredia, najmä sociálneho
predpokladá interdisciplinárnu spoluprácu
lekárov a psychológov
zaoberá sa zvyšovaním a zachovaním
zdravia, prevenciou chorôb a dysfunkcií
Psychosomatická medicína
predmetom psychosomatiky sú somatické
poruchy a choroby, u ktorých sa v
etiopatogenéze, priebehu či prevencii ochorenia
výraznejšie uplatňujú psychosociálne faktory a
choroby, ktoré súvisia s nevhodným životným
štýlom a vzorcami správania
mnohí autori zdôrazňujú, že každé ochorenie je
psychosomatické, pretože pri každom zohrávajú
úlohu aj psychické vplyvy
Bio-psycho-sociálny prístup
ku zdraviu a chorobe
predstavuje holistický (celostný) prístup ku
zdraviu a chorobe
predstavil ho G. Engel (1977), ktorý poukazoval
na skutočnosť, že biomedicínsky model
zanedbáva celok, pretože vylučuje všetko okrem
biologických faktorov; zaoberá sa telom a
chorobou na úkor pacienta ako človeka
Bio-psycho-sociálny prístup
ku zdraviu a chorobe
jeho prístup uprednostňuje videnie človeka
ako celku, teda holistickej interakcie
biologických, psychologických a sociálnych
vplyvov
zdôrazňoval, že zmeny na jednej úrovni
systému pravdepodobne spôsobia zmeny na
ostatných úrovniach
Salutogenetický prístup ku
zdraviu a chorobe
salutogenéza (z gréckeho „salus“ – zdravie) je
náuka o individuálnych zdrojoch zdravia
zaoberá sa skúmaním podmienok pevného,
nezdolného zdravia navzdory nepriaznivým vplyvom
prostredia
zo salutogenetickeho hľadiska nie je zdravie
chápané ako neprítomnosť choroby, alebo ako
ideálny stav, ale ako „komplexná kvalita života“
človeka
Salutogenetický prístup ku
zdraviu a chorobe
oproti biomedicínskemu prístupu ide o
hľadanie faktorov, ktoré udržujú človeka v
dobrom zdravotnom stave, a tiež faktorov,
ktoré zdravotný stav zlepšujú
medzi faktory, ktoré majú salutoprotektívny
vplyv sa najčastejšie zaraďujú: vnímaná
sociálna opora, zmysluplnosť života, osobné
kompetencie, coping a pod.
Viacdimenzionálny model zdravia
a choroby z pohľadu salutogenézy
subjektívna spokojnosť (well–being)
XX11
XX33
zdravie
choroba
XX22
XX44
subjektívny dyskomfort
Os X znázorňuje kontinuum zdravie – choroba/
choroba
porucha, tj. dynamický proces prebiehajúci na
kontinuu od optimálneho zdravia k chorobe;
umiestenie je dané „somatickým“ stavom jedinca
(resp. objektívnym nálezom)
Os Y postihuje well-being v zmysle biologického,
psychického a sociálneho blaha, vyjadruje
subjektívny zážitok, ktorý zjednodušene vystihuje
kontinuum dyskomfort - subjektívna spokojnosť
Proces zdravia a choroby potom môže byť
zjednodušene vyjadrený 4 pozíciami:
X1: absencia objektívneho nálezu pri vysokej
hladine WB - „stav komplexného zdravia“
X2: absencia objektívneho nálezu pri nízkej
hladine WB - „problémový pacient”
X3: objektívne zistená choroba s vysokou hladinou
WB – „choroba ako zmysluplná výzva“
X4: objektívne zistená choroba (diagnóza) pri
nízkej hladine WB - „sám so svojou chorobou“
takéto viacrozmerné vyjadrenie vzťahu zdravia –
choroby umožňuje posudzovať zdravotný stav
jedinca komplexnejšie než tradičný
(biomedicínsky) model
okrem kvantitatívnej stránky, ktorú možno zistiť
objektívnymi metódami (biochemické a fyzikálne
vyšetrenia), zahŕňa tiež subjektívne (kvalitatívne)
hľadisko pacienta (proces adaptácie a zmeny
prežívania, individuálny spôsob zvládania
stresových situácií, zmeny v rodinnom systéme a
pod.)
Porovnanie biomedicínskeho a
salutoprotektívneho modelu
Zameranie
poňatie zdravia
/choroby
sledovaná
charakteristika
primárna otázka
uhol pohľadu
terapia, intervencia
záťaž, stres
Biomedicínsky model
Salutoprotektívny model
dichotómia
dynamický proces
choroba, dysfunkcia
subjektívne zdravie
prečo došlo k chorobe?
prečo človek ochorel?
patogénne noxy (čo
spôsobuje chorobu)
moderátory, salutory (čo
pomáha udržať zdravie)
eliminácia škodlivých
vplyvov, liečba
symptómu
podpora zdravia
minimalizácia,
odstránenie
coping, zvládanie
Salutogenetický prístup
salutogenetický model zdravia a choroby
umožňuje v praxi identifikovať a cielene
rozvíjať faktory zdravia, ktoré napomáhajú
človeku k udržaniu a posilňovaniu zdravia
to má veľký význam u rizikových skupín
populácie, vrátane pomáhajúcich profesií
Záťažové situácie
a ich zvládanie
Záťažové situácie a ich zvládanie
pôsobenie rôznych foriem záťaže môže viesť
k narušeniu psychickej rovnováhy, niekedy len
dočasne alebo čiastočne, čo sa prejaví zmenou
prežívania, myslenia i správania
z hľadiska vzniku a možných následkov možno
rozlíšiť niekoľko základných druhov záťaže
(Vágnerová, 2008):
frustrácia, konflikt, stres, trauma, kríza, deprivácia
Frustrácia
ako frustrujúcu označujeme situáciu, keď je
človeku znemožnené dosiahnuť uspokojenie
nejakej subjektívne dôležitej potreby, hoci bol
presvedčený, že to tak bude
je to neočakávaná strata nádeje na
uspokojenie
Trauma
psychickú traumu možno vymedziť ako náhle
vzniknutú situáciu, ktorá má pre jedinca výrazne
negatívny význam, vedie k určitému poškodeniu
alebo strate
prejaví sa predovšetkým ťažkosťami v emočnej
oblasti, traumatizovaný človek stráca pocit
istoty a bezpečia, prežíva úzkosť, ktorá je
vyjadrením jeho obáv do budúcnosti, i smútok,
ktorý možno chápať ako smútenie za stratou
niečoho dôležitého
Trauma
trauma ovplyvňuje myslenie človeka, narušuje jeho
objektivitu
človek sa stáva nekritickým, je ovplyvnený
predovšetkým svojimi emóciami a citovým prežívaním
tieto zmeny sa prejavia aj v správaní, ktoré bude
zamerané na únik pred ďalšou potenciálnou
traumatizáciou (človek sa bude izolovať), alebo bude
útočné a agresívne
traumatizácia môže byť jednorazová alebo
opakovaná
Kríza
psychická kríza sa objavuje ako narušenie
psychickej rovnováhy v dôsledku náhleho vyhrotenia
situácie či dlhodobej kumulácie problémov
jej typickým znakom je zlyhanie adaptačných
mechanizmov, doposiaľ používané spôsoby prestali
byť funkčné a človek musí hľadať iné
kríza vyjadruje existenciu aktuálne
nezvládnutého problému
možno ju chápať ako podnet k nutnej zmene
Kríza
takýto význam majú i rôzne vývinové krízy, ktoré sa
objavujú pri prechode z jednej vývinovej fázy do
ďalšej, najmä pokiaľ dochádza ku zásadnejšej
zmene (napr. v období dospievania)
stav psychickej krízy je sprevádzaný negatívnym
citovým prežívaním, narušením pocitu istoty
a bezpečia, objavuje sa silná tenzia, úzkosť,
zúfalstvo a beznádej
v dôsledku toho sa mení aj správanie, ktoré môže
byť rovnako neprimerané, skratové či neadekvátne
Deprivácia
je stav, keď niektorá z objektívne významných
potrieb, biologických či psychických, nie je
uspokojovaná v dostatočnej miere, primeraným
spôsobom a po dostatočne dlhú dobu
deprivačná skúsenosť patrí medzi najzávažnejšie
záťažové vplyvy, môže nepriaznivo ovplyvniť tak
aktuálny psychický stav jedinca, ako aj jeho
psychický vývin
patogénny význam deprivácie závisí od obdobia,
kedy ju človek prežíva, možno tak hovoriť o fázach
zvýšenej citlivosti k určitému typu deprivácie
Deprivácia
podľa oblasti, v ktorej dochádza ku deprivácii možno
rozlíšiť tieto typy deprivácie:
deprivácia v oblasti biologických potrieb
(nedostatok jedla, spánku a pod.) – ohrozuje telesné
aj duševné zdravie a pri dlhodobejšom trvaní môže
viesť k závažnejším poškodeniam, alebo aj smrti
(napr. týrané a zanedbávané deti)
Deprivácia
podnetová deprivácia – človek má nedostatok
stimulácie, čiže žiaduce množstvo a variabilita
rôznych podnetov; príčinou môže byť napr.
nefungujúce a zanedbávajúce rodinné prostredie, ale
tiež i zdravotné postihnutie, ktoré človeku bráni
získať a adekvátne spracovať rôzne podnety
kognitívna deprivácia – ide o výchovné a výukové
zanedbávanie, ktoré vedie k deprivácii v oblasti
potreby učenia; dieťa nemá dostatok príležitostí
k učeniu, môže sa preto javiť ako mentálne
postihnuté, hoci mu chýbajú len potrebné skúsenosti
Deprivácia
citová deprivácia – vzniká v dôsledku
neuspokojenia potreby spoľahlivého a istého citového
vzťahu s matkou, event. inou osobou; citová
deprivácia môže podstatným spôsobom ovplyvniť
celkový rozvoj osobnosti dieťaťa, jeho vzťah
k ostatným ľuďom i k sebe samému
sociálna deprivácia – je dôsledkom obmedzenia
primeraných kontaktov s ľuďmi; môžu ju prežívať
napr. ľudia chronicky chorí alebo postihnutí
Konflikt
je bežnou súčasťou života človeka; subjektívne
významným a event. patogénnym činiteľom sa stáva
až vtedy, keď je skutočne závažný, trvá príliš dlho,
zahŕňa osobne významnú oblasť a pokiaľ ju
človek nie je schopný riešiť
konflikty a frustrácia patria medzi tzv. denné
mrzutosti (daily hassles), ktoré síce obyčajne
narušujú celkový pocit pohody, ale samy osebe
nepredstavujú závažnejšie záťažové faktory
môžu sa nimi stať vtedy, ak by došlo k ich
nadmernej kumulácii
Čo je konflikt?
Konflikt
nastáva vtedy, keď si jedna
alebo viaceré osoby uvedomia
odlišnosť názorov, potrieb a záujmov a
chcú ich presadiť.
Problém vs. konflikt
Slovo
konflikt má latinský pôvod v slove
conflictus – čo znamená zrážka alebo
narazenie na prekážku.
Problém
je situácia, v ktorej treba hľadať
riešenia.
Z
problému vzniká konflikt, ak rôzne osoby
majú odlišný pohľad na to, ako daný problém
riešiť.
Zápory konfliktov
Sú
sprevádzané stresom, zvýšeným emočným
napätím.
Znižujú
Stoja
produktivitu práce a aktivít.
čas a energiu.
Narušujú
tímovú prácu.
Dlhodobo
neriešené konflikty narušujú duševnú
rovnováhu, zvyšujú psychické napätie.
Klady konfliktov
Učia nás prekonávať prekážky pri jednaní s druhými
ľuďmi.
Rozvíjajú tvorivé myslenie, pretože sme nútení pri
hľadaní riešení prekonávať názorové rozdiely a hľadať
nové riešenia.
Rozvíjajú schopnosť komunikácie, nútia vychádzať s
ľuďmi rôznych názorov.
Podporujú vzájomné pochopenie odlišných postojov
a hodnôt.
Podporujú toleranciu, adaptabilitu, učia pozerať sa na
problémy z rôznych uhlov pohľadu.
Typy konfliktov
Rozoznávame
štyri základné typy konfliktov
podľa toho, medzi akými entitami sa odohráva
konfliktná interakcia.
Intrapersonálne
(vnútorné)
Interpersonálne
(medziľudské)
Vnútroskupinové
Medziskupinové
Intrapersonálne (vnútorné)
Ide o konflikty vo vnútri jedného človeka.
Konflikt dvoch kladných síl (++)
Konflikt dvoch záporných síl (--)
Konflikt medzi kladnou a zápornou silou (+-)
Interpersonálne (medziľudské)
Sú konflikty medzi dvoma alebo viacerými
osobami.
Najbežnejšie viditeľné konflikty dvoch ľudí,
ktorí chcú jednu vec, alebo sa hádajú, kto má
pravdu.
Vnútroskupinové
Ide o konflikty vo vnútri jednej skupiny.
Môže vzniknúť niekoľko názorových skupín,
niekoľko jednotlivcov bez názoru, niekoľko
jedincov, ktorí majú úplne iný názor ako
väčšina, atď.
Medziskupinové
Ide o konflikty medzi dvoma alebo viacerými
skupinami.
Najznámejšie sú konflikty medzi dvoma
triedami, medzi dvoma radikálne odlišnými
názorovými skupinami (politické strany a ich
prívrženci, skinheadi a anarchisti...), etnickými
skupinami, štátmi...
Postoje ku konfliktom
Naša kultúra má tendenciu vnímať konflikty ako
súťaž.
Iba malé percento konfliktov je skutočným
súťažením, kde musí byť porazený a víťaz. Väčšina
ostatných konfliktov sa môže úspešne vyriešiť
maximálnym spoločným ziskom pre zúčastnené
strany a dá sa k tomu dopracovať spoluprácou a
hľadaním spoločných riešení.
Ak vnímame konflikt ako súboj kto z koho, máme
postoj súperivý.
Konflikt plní vo vzťahu veľa pozitívnych funkcií.
Napr. je zdrojom zmien, zabraňuje stagnácii,
stimuluje záujem, podnecuje riešenie problémov,
overuje a prehodnocuje vzťahy, uvoľňuje napätie,
atď.
Ak vnímame konflikt ako deštrukciu, ako niečo
ubližujúce vzťahom, máme tendenciu vyhýbať sa
riešeniu konfliktov – neznamená to, že ich
nemáme, ale skôr že ich neriešime.
Znakom dobrého vzťahu nie je neexistencia
konfliktov, ale konštruktívny a citlivý spôsob ich
riešenia.
Konflikty sú prirodzenou súčasťou nášho života a
je normálne, že sa s nimi v bežnom kontakte s
ostatnými ľuďmi stretávame.
V priebehu svojho života (väčšinou každodenne)
človek narazí na iného človeka alebo ľudí, ktorí
majú iné potreby a záujmy, ktoré sú s jeho
záujmami v konflikte.
Presvedčenie o tom, že konflikty by nemuseli byť,
nás vedie opäť skôr k vyhýbavému správaniu.
Čím sú vzťahy medzi konfliktnými stranami
užšie, tým sa môže stať konflikt intenzívnejším.
Blízky vzťah posilňuje emocionálnu zložku
konfliktu, a tým sťažuje jeho racionálne riešenie.
Ak strany rozumejú svojim pocitom navzájom,
pomáha im to hľadať riešenia, ktoré rešpektujú
aj pocity strán a nielen „zdravý rozum“.
Isté osobnostné vlastnosti sú nám dané, ale
učením sme schopní ovplyvniť naše
zručnosti v riešení konfliktov, aj narábať s
našimi „vrodenými vlastnosťami“ tak, aby
sme konflikty riešili efektívne.
Ako rozmýšľame o konfliktoch?
Naše nastavenie voči konfliktom veľmi ovplyvňuje,
ako sa v konflikte správame a ako ho prežívame.
S konfliktami máme spojené aj predsudky alebo
mylné predstavy, ktoré nám boli vštiepené v rodine,
a tie si so sebou nosíme celý život a často nám
bránia pozrieť sa na konflikt „pozitívnejšími očami”.
Stres
Stres je:
reakcia organizmu na jeho potreby a požiadavky
príprava na útok alebo útek
počiatok mnohých ochorení
Stres nie je:
nevyhnutne zlý, pretože niekedy človeku pomôže
dosiahnuť vytúžený cieľ
úzkosť, strach
priama príčina choroby, hoci sa často podieľa na
jej vzniku a rozvoji
Kedy sa problémová
situácia stáva stresom?
To, či sa pre nás nejaká situácia stane stresovou závisí od:
samotnej problémovej situácie - rôzni ľudia vnímajú
ako záťaž rôzne situácie
našich schopností túto problémovú situáciu riešiť,
resp. vyrovnať sa s ňou – tieto schopnosti (stratégie)
si budujeme a osvojujeme v priebehu života. Pri každom
riešení problému si overujeme čo „funguje“ a čo nie.
naše osobnostné vlastnosti – sem patrí napr.
prirodzená odolnosť voči stresu, ktorou disponujeme;
interpersonálne zručnosti (komunikácia, schopnosť riešiť
medziľudské konflikty); intelekt; sebahodnotenie, a pod.
Je stres vždy niečo nepríjemné?
Nie každý stres prežívame ako nepríjemný.
Pod stresom sme aj vtedy, keď sa
pripravujeme na podanie úžasného výkonu
alebo keď s napätím sledujeme majstrovstvá
sveta v hokeji.
„Pozitívny“ stres označujeme pojmom eustres.
„Negatívny, nepríjemný“ stres sa odborne
nazýva distres, hoci hovorovo používame
jednoducho „stres“.
Čo sa s nami deje, keď sme
v strese?
Medzi najčastejšie príznaky stresu patria:
Telo
búšenie srdca; spotené ruky; bolesť a zvieranie za
hrudnou kosťou; nechutenstvo; bolesti brucha,
hnačka alebo zápcha; nadmerné svalové napätie;
bolesti krku; bolesti hlavy; pocit, že sa dusíte alebo
nepríjemné pocity v krku („knedlík“); dvojité videnie,
zahmlené videnie; nadmerná únava
Čo sa s nami deje, keď sme
v strese?
Pocity
Úzkosť; hnev; podráždenosť; netrpezlivosť; prudké
a rýchle zmeny nálad; neschopnosť náklonnosti a
empatie; pocit, že nič nemáte pod kontrolou; pocit,
že nič nestíhate
Myšlienky
neschopnosť koncentrácie pozornosti; zvýšené
obavy; zmätenosť; zhoršený úsudok;
nerozhodnosť; unáhlené rozhodovanie;
negativizmus
Čo sa s nami deje, keď sme
v strese?
Správanie
obmedzenie kontaktu s druhými ľuďmi;
neadekvátne nariekanie a bedákanie; sklon ku
zvýšenej nehodovosti; zhoršenie výkonnosti,
vyhýbanie sa úlohám; zvýšená konzumácia kávy a
alkoholu; fajčenie, väčšia závislosť na drogách;
strata chuti do jedla alebo prejedanie sa; problémy
so zaspávaním, nočné bdenie
Vplyv stresu na zdravie
Pre pochopenie vplyvu stresu na naše zdravie
je dôležité spoznať reakciu ľudského tela na
stresovú situáciu.
Táto reakcia sa označuje ako „útok alebo
útek“ („fight or flight“) a u človeka sa vytvorila
pred vyše 50.000 rokmi.
Útok alebo útek?
Všeobecný adaptačný syndróm
H. Selye už pred druhou svetovou vojnou vytvoril
koncepciu všeobecného adaptačného syndrómu (General
Adaptation Syndrom – GAS)
Je to všeobecná, na druhu stresu i na druhu živočíšnom
nezávislá reakcia organizmu, ktorá prebieha v troch
fázach:
Prvá fáza je poplachová (alarmová) predstavuje náhle
narušenie vnútorného prostredia organizmu, ktoré je
doprevádzané silnou excitáciou, predovšetkým sympatickej
sústavy a zvýšením sekrécie hormónov drene nadobličiek.
V počiatočnom štádiu tejto fázy hovorí Selye o šoku.
Všeobecný adaptačný syndróm
Druhá fáza bola nazvaná fázou rezistencie,
rezistencie pri ktorej
sa postupne znižuje reakcia organizmu na
nepriaznivý vonkajší vplyv. Organizmus si na
stresujúci faktor (stresor) zvyká, lepšie znáša
narušenie vnútorného prostredia.
Tretia fáza je vyčerpanie (exhauscia). Dochádza
k celkovému zlyhaniu adaptačnej a regulačnej
schopnosti organizmu. Výsledkom môže byť vážne
ohrozenie organizmu.
Mechanizmy zvládania
záťažových situácií
Všeobecná miera zvládania záťaže býva označovaná
ako frustračná tolerancia, v novšej literatúre
označovaná ako nezdolnosť, pevnosť (hardiness),
čo možno chápať ako stupeň odolnosti voči záťaži.
Miera odolnosti voči záťaži je daná dedičnými
predpokladmi (typ osobnosti), učením sa adekvátnym
spôsobom zvládania v priebehu vývinu,
individuálnymi skúsenosťami so záťažou a jej
zvládnutím a rovnako sociokultúrnymi normami
(každá spoločnosť uznáva iné stratégie).
Coping – zvládanie záťaže
je cieľavedomý proces, ktorý závisí od
hodnotenia danej situácie a posúdenia vlastných
možností
môže mať rôznu podobu:
coping zameraný na riešenie problému –
ide o stratégiu, ktorá vychádza
z presvedčenia, že danú situáciu možno
zvládnuť a vyriešiť ju; jedinec má pocit, že je
schopný tento cieľ dosiahnuť
Coping – zvládanie záťaže
coping zameraný na udržanie prijateľnej
subjektívnej pohody – na zachovanie psychickej
rovnováhy a redukciu negatívnych zážitkov; vychádza
z presvedčenia, že problém nemožno riešiť, preto je
nutné ho poňať inak, zaujať odlišný postoj – napr.
zmieriť sa s ním; nemusí ísť nevyhnutne o negatívnu,
neadaptívnu stratégiu
seba-znevýhodňujúce stratégie – vopred sú
odmietnuté akékoľvek pozitívne riešenia, ide
o rezignáciu; býva častá u neistých a úzkostných ľudí,
ako súčasť syndrómu naučenej bezmocnosti
Ciele copingu
Cieľmi procesu zvládania je:
Znížiť to, čo človeka ohrozuje.
Tolerovať – uniesť – to, čo nepríjemného sa deje.
Zachovať si tvár a pozitívny obraz seba samého
(image).
Zachovať si emocionálny pokoj (duševnú
rovnováhu).
Zlepšiť podmienky, v ktorých by bolo možné sa po
zážitku životnej ťažkosti zregenerovať.
Pokračovať v sociálnej interakcii – v živote
s druhými ľuďmi.
Duševné zdravie
a problémy
duševného zdravia
Telesné a duševné zdravie
– spojené nádoby
ľudia vo všeobecnosti kladú do popredia zdravie
telesné
telesné a duševné zdravie spolu veľmi úzko súvisia –
psychika ovplyvňuje všetky telesné ochorenia
platí pritom, že napríklad strach, smútok, beznádej,
poddanie sa ochoreniu majú negatívny vplyv na
priebeh a liečbu telesných ochorení
naopak, odhodlanie, nádej, zmysle pre humor,
aktivita a pocit vlastnej zodpovednosti za liečbu majú
priaznivý vplyv
Samozrejme, platí to aj naopak:
pri telesných ochoreniach reagujú ľudia
príznakmi psychických porúch a niekedy
sa dokonca vyvinú závažné psychické
ochorenia (najčastejšie depresia a
úzkostné stavy)
Prečo je dôležité venovať sa otázke
duševného zdravia?
Na Slovensku navštívi ročne psychiatra asi 250 000
ľudí. Ak každý z nich pochádza zo štvorčlennej
rodiny, má každý rok s duševnou chorobou
bezprostrednú skúsenosť milión ľudí.
Odhaduje sa, že v priebehu 1 roka viac ako 27%
dospelých Európanov zažilo aspoň jednu formu
duševnej choroby.
Očakáva sa, že do roku 2020 bude depresia
najvýznamnejšou príčinou chorôb v rozvinutých
krajinách.
Čo je duševné zdravie?
Zo širšieho hľadiska je duševne zdravý človek ten, kto:
je si vedomý slabých aj silných stránok svojej
osobnosti a v zmysle toho koná a stanovuje si ciele;
je spokojný sám so sebou a prijíma sa taký, aký je,
pričom sa snaží vo svojom živote stále napredovať;
nachádza zmysel svojho života a svojej činnosti;
dokáže bez problémov prekonávať každodenné
záťaže;
vie vytvárať trvalé sociálne vzťahy a efektívne riešiť
interpersonálne konflikty;
dokáže milovať a odpúšťať.
Čo je duševné zdravie?
Z užšieho hľadiska chápeme duševne
zdravého človeka ako takého, u ktorého nie
sú diagnostikovateľné duševné choroby
(napríklad depresia, fóbia, porucha prijímania
potravy a pod.).
Čo sú problémy duševného
zdravia?
široký rozsah duševných a emocionálnych
stavov a diagnóz, ako napríklad úzkosť, stres,
depresia a schizofrénia
problémy duševného zdravia sú odlišné od takých
stavov ako mentálne postihnutie
keď jednotlivci prežívajú ťažké a/alebo dlhodobé
problémy duševného zdravia, ktoré už spravidla
vyžadujú odbornú pomoc či zdravotnú
starostlivosť, hovoríme, o "duševnom
ochorení/poruche“
Aké sú príčiny problémov
duševného zdravia?
Existuje mnoho príčin vzniku problémov
duševného zdravia, od vnútorných alebo
biologických faktorov, až po život v
stresujúcich podmienkach, úmrtie blízkeho
priateľa alebo stratu zamestnania.
Liečba duševných ochorení
musí byť komplexná a často pozostáva z
kombinácie rôznych liečebných postupov, ako je:
medikamentózna liečba,
psychoterapia,
rodinná terapia,
psychosociálna rehabilitácia a pod.
Pri liečbe je veľmi dôležitá spolupráca medzi chorým,
lekárom a rodinou.
Rola príbuzných pri liečbe
Príbuzní sú tiež „zasiahnutí“ chorobou svojho
blízkeho a tiež potrebujú podporu.
Môžu mať pocit viny, hnevu, bezmocnosti,
strachu. S týmito pocitmi sa s chorým nemôžu
podeliť, ale nie je správne sa s nimi uzatvárať.
Je dobré sa zdôveriť odborníkovi, alebo sa
podeliť o skúsenosti a pocity s príbuznými iných
chorých.
Čo je stigma?
keď hovoríme o duševnom ochorení, slovo
„stigma“ znamená negatívne (záporné,
odmietavé) názory a postoje, ktoré niektorí
ľudia majú voči duševnému ochoreniu a
ľuďom, ktorí duševnou chorobou trpia
Čo tvorí podstatu stigmy?
ignorácia (vychádzajúca z vedomostí) - bežná
populácia má o duševných poruchách málo
informácií. K ľuďom s duševnými poruchami má
spoločnosť zväčša ambivalentný postoj - jednak
strach a jednak ľútosť. Človek si uvedomuje svoju
zraniteľnosť, bezmocnosť, preto sa radšej vyhýba
kontaktu či už s osobami s postihnutím alebo so
samotnými informáciami.
Čo tvorí podstatu stigmy?
predsudky (vychádzajúce z postojov) - sú
charakterizované hlboko zakorenenými
presvedčeniami, ktoré nie vždy zodpovedajú
faktom. Tieto človek preberá vo vopred danej
a zjednodušenej podobe, bez overenia ich
správnosti.
diskriminácia (vychádzajúca z problémov
v správaní) - je obmedzovaním, upieraním práv
určitým skupinám obyvateľov z dôvodov
etnických, jazykových, zdravotných a pod.
Zvnútornená stigma (self-stigma)
je zvnútornením (internalizáciou) negatívneho
pohľadu na duševnú poruchu, ktorá vedie k jej
ukrývaniu a pocitom hanby
človek príjme tie stereotypy a predsudky, ktoré si
o poruche vytvorila spoločnosť, za vlastné
konečným výsledkom je vnímanie seba ako
niekoho menej hodnotného, pocit hanby,
skľúčenosti, seba obviňovania a menejcennosti,
ale aj nenávisti, odporu či iných nepríjemných
pocitov
Zdroje/dôvody stigmy
Na rozdiel od hospitalizácie fyzicky chorého
pacienta je pri duševnej poruche špecifické to,
že už len samotný fakt hospitalizácie na
psychiatrii spúšťa vlnu nálepkovania
a stigmatizácie.
Samotná psychiatria, ako medicínsky odbor, je
často predmetom stigmatizácie. Táto
stigmatizácia pochádza z histórie.
Proces stigmatizácie vzniká vtedy, keď spoločenské
nálepky oddeľujú nás od oni.
Laici najčastejšie chápu príčiny psychických porúch
ako:
charakterové / psychologické (duševná
menejcennosť, slabosť, zvrhlosť, nemorálnosť)
organické / biologické (dedičné zaťaženie, choroba
mozgu)
situačné / sociálne (zľaknutie, životné rany,
zrútenie, zhoršenie materiálnej situácie a pod.)
Na základe týchto presvedčení sú ich postoje
k pacientom nasledovné:
Pri psychologickej (charakterovej) etiológii by sa
postihnutý „mal snažiť zmeniť“, prípadne by „mal
byť prevychovaný“,
pri biologickej (organickej) by ho lekári mali liečiť
alebo izolovať,
pri sociálnej (situačnej) by ho mali všetci chápať
a pomáhať mu, respektíve „už by bolo na čase sa
vzchopiť“.
Formy stigmatizujúceho
správania spoločnosti
Štyri hlavné spôsoby stigmatizujúceho správania
spoločnosti voči ľuďom s duševnou poruchou:
Odoprenie pomoci - napríklad z dôvodu, že on
sám alebo ona sama je zodpovedná za svoj život;
Vyhýbanie sa - patrí sem napríklad odmietnutie
zamestnať osobu s duševnou poruchou alebo
prenajať jej byt;
Formy stigmatizujúceho
správania spoločnosti
Vylúčenie - aktivity súvisiace s propagovaním
presunutia ľudí s duševnou poruchou mimo
komunity do inštitúcií, kde môžu byť „lepšie“
liečení alebo kontrolovaní;
Nátlak, donucovanie - nariadená, povinná liečba
ľudí s duševnými poruchami z presvedčenia, že
oni nie sú schopní spraviť kompetentné
rozhodnutie o svojom živote
Stigma a jej dopad na človeka
Stigmatizácia má dopad na všetky zložky
života jedinca.
Stigmatizáciu duševne chorých ľudí možno
považovať za „druhú chorobu“.
Stigma je významnou prekážku pri adekvátnej
prevencii, terapii a rehabilitácii.
Boj proti stigme
– destigmatizácia
Cieľom destigmatizácie je vo všeobecnosti:
zmeniť stereotyp stigmatizovaného človeka
(človeka trpiaceho duševnou poruchou, rodinného
príslušníka a pod.)
zmeniť postoje verejnosti tak, aby nevnímali ľudí s
duševným ochorením ako „senzáciu“ alebo
„odlišnosť“, ale aby boli schopní im porozumieť a
pochopiť
Destigmatizácia v spoločnosti
3 hlavné stratégie vedúce k zmene verejnej
stigmy:
Protest – poukázať prostredníctvom médií na
nespravodlivosť stigmy a uskutočniť morálnu
výzvu; táto stratégia však môže viesť aj
ku zhoršeniu postojov
Destigmatizácia v spoločnosti
Edukácia (vzdelávanie) – edukačné programy
pomáhajú verejnosti identifikovať chybné stereotypy o
duševnej poruche a nahrádzajú ich s faktickými
informáciami. Tým sa odstraňuje mnoho negatívnych
mýtov o duševnej poruche.
Kontakt - Pozitívne výsledky priniesli rôzne kampane
hlavne vtedy, keď do nich boli zapojení priamo
pacienti alebo ich príbuzní. Keď prednášateľmi na
besedách boli účastníci cieľovej skupiny, ukázali sa
im ako ľudia, ktorí sa snažia o zmenu a ktorí majú pre
to aj schopnosti.
Download

Psychologia zdravia