RODINA V SKÚMANÍ SOCIÁLNEJ PEDAGOGIKY
1
OBSAH:
1. RODINA A JEJ ZÁKLADNÉ ZNAKY
1.1 Znaky súčasnej rodiny
1.2 Typy rodín v súčasnosti
1.3 Členenie rodín
1.4 Najdôležitejšie funkcie rodiny
1.5 K vymedzeniam rodiny
3
4
4
4
5
5
2. ZÁKLADNÉ KLAUZULY RODINNÉHO PRÁVA
2.1 Základné zásady
2.2 Vznik manželstva
2.3 Uzavretie manželstva pred orgánom štátu
2.4 Okolnosti vylučujúce uzavretie manželstva
2.5 Vzťahy medzi manželmi
2.6 Zánik manželstva
2.7 Vzťahy medzi rodičmi a deťmi
2.8 Výživné
7
7
8
8
8
9
9
9
9
3. ÚČASŤ SPOLOČNOSTI PRI VÝKONE
RODIČOVSKÝCH PRÁV A POVINNOSTÍ
10
4. PATOLÓGIA RODINNÉHO PROSTREDIA
4.1. Potláčajúca výchova
4.2. Hyperprotektívna výchova
4.3. Ambivalentná výchova
4.4. Deprivačná výchova
4.5. Patologické výchovné pôsobenie
4.6. Extrémne patologické
11
11
12
13
13
14
14
5. KULTÚRA SLOVENSKEJ RODINY
15
6. RÓMSKA RODINA
19
7. ODPORÚČANÁ LITERATÚRA
21
2
1. RODINA A JEJ ZÁKLADNÉ ZNAKY
Rodina, podobne ako výchova, prešla dlhým historickým vývojom. Rodinu v takej podobe,
ako ju poznáme a čo si pod rodinou predstavujeme dnes1 sa začala formovať v Európe až
koncom 16. storočia a začala prevažovať v období priemyselnej revolúcie, keď sa veľké
množstvo mladých rodín začalo sťahovať za prácou z vidieka do miest a začalo žiť vo
fabrických nájomných bytoch. Pred tým dlhé obdobie, po
celé obdobie staroveku
i stredoveku ľudia žili a vychovávali svoje deti vo veľkorodinách, ktoré sociológovia
pomenovali „veľká domácnosť“ (pozri bližšie práce autorov I. Možného a O. Matouška). Išlo
o spolužitie mnohých rodín pod jednou strechou. K domu ktorý predstavoval veľkú
domácnosť ku ktorej patrila poľnohospodárska pôda i obydlia vazalov: služobníctva,
v staršom období i otrokov a ich rodín. Takáto veľká domácnosť bola samostatnou jednotkou,
bola potravinovo i hospodársky sebestačná. Často v nej neprevažovali pokrvné zväzky ako je
tomu dnes, ale právne, nájomné a služobné vzťahy. Do veľkorodiny patrili nielen hospodár,
ktorý stál na čele rodiny a celá rodina, ktorá žila pod spoločnou strechou, ale i vydaté a ženaté
deti s rodinami, roľníci, paholci i remeselníci, a otroci s rodinami a deťmi, ktorí nežili priamo
na statku, ale boli k hospodárovi v nájomnom vzťahu. Vo vyšších (šľachtických) kruhoch sa
zástupne pojmu veľkorodina používal aj pojem „dom“ napríklad dom Habsburgovcov (hoci
vlastnili niekoľko zámkov, vidieckych sídiel)2, ale išlo o synonymum slova rodina.
Doboví výskumníci, sociológovia a historici považovali podobu malej rodiny, ktorá sa začala
rozširovať v 16. storočí a začala prevažovať po priemyselnej revolúcii, za úpadok tradičnej
veľkorodiny, ktorá bola podľa nich v každom ohľade
nestabilnejšia – centrom staršej
tradičnej veľkorodiny bol veľký dom, polia a hospodárstvo. Keďže veľkorodina bola
potravinovo sebestačná a bola i samostatnou hospodárskou jednotkou nezasahovali ju
hospodárske krízy. Do veľkorodiny sa rodil aj väčší počet detí. Novovzniknuté malé
robotnícke rodiny v mestách boli závislé od nájomných bytov, o ktoré ľahko prišli pri
prepúšťaní a bez strechy nad hlavou sa ocitli aj s deťmi v sociálnej núdzi. Historici hovorili
o nestabilnosti novej rodiny aj preto, že s odchodom dospelých detí z rodiny sa rodina často
rozpadala a o opustených starých ľudí sa nemal kto postarať.
1
Podobu malej nukleárnej rodiny v ktorej žijú rodičia a ich deti.
Dnes sa hovorí len u majetnejších spoločenských vrstiev rodinných klanoch Kenedyovcov, Rotchildovcov
a pod.
2
3
Výchova je zložitý proces determinovaný niekoľkými dôležitými vonkajšími činiteľmi.
Medzi najdôležitejšie determinanty patrí rodina, škola, vrstovníci a sociálne skupiny, pri
súčasnom spôsobe života veľký podiel na formovaní osobnosti má i pôsobenie záujmových
združení a masovokomunikačných prostriedkov. Rodinu ako jedno z najdôležitejších
prostredí pre život jednotlivca, môžeme postaviť na popredné miesto tohto pôsobenia.
1.1 Znaky súčasnej rodiny
Rodina predstavuje spoločensky schválenú forma spolužitia muža a ženy. Rodina
je
základnou sociálnou jednotkou a zároveň má znaky sociálnej skupiny. Nesie hlavné znaky
sociálnej skupiny ako:
– každodenný kontakt,
– spoločná domácnosť,
– členov navzájom spájajú zväzky (príbuzenské ako partnerské, manželské súrodenecké,
pokrvné zväzky rodičovské i pestúnske a adoptívne),
– členovia skupiny spolupracujú na plnení spoločných cieľov (pomáhajú si pri starostlivosti,
výžive, výchove).
1.2 Typy rodín v súčasnosti:
1. Nukleárna rodina (otec – matka– dieťa)
2. Dvojgeneračná (rodičia a starí rodičia)
3. Viacgeneračná (rodičia, starí rodičia a prastarí rodičia)
1.3 Členenie rodín
Podľa biodromálnych etáp ľudského života sa rodiny typologicky líšia na:
1. Primárna rodina, orientačná do nej sa človek narodí a v ktorej a podľa ktorej si buduje
neskoršiu rodinu,
2. Sekundárna rodina, reprodukčná rodina je rodina do ktorej sa očakáva potomstvo.
Z hľadiska vnútornej štruktúry (počtu členov):
1. Úplná rodina (rodina v zostave otec+matka +deti) ako pôvodná, alebo doplnená
(s
nevlastnými rodičom).
2. Rodina neúplná (chýba jeden rodič).
4
1.4 Najdôležitejšie funkcie rodiny
1. biologicko-reprodukčná (sexuálna, súvisí s biopsychickými potrebami muža a ženy),
2. ekonomicko-zabezpečovacia (materiálne zabezpečenie, životný štandard rodiny),
3. výchovná funkcia (zahŕňa výchovnú starostlivosť o deti, vplyv na vytváranie pozitívnych
postojov). Musíme si uvedomiť, že každá prevýchova je oveľa ťažšia než výchova,
4. emocionálna a ochranná funkcia rodiny – rodina predstavuje oporu a podporu pre členov
v čase rôznych kríz, zázemie a pomoc členom v chorobe a rôznych ťažkostiach,
Rodina pôsobí na dieťa v období keď je najtvárnejšie. Vo výchove sú účinné dlhodobé
výchovné opatrenia, nie jednorazové výchovné zásahy a opatrenia. Zásadou je prevaha
pozitívneho rodinného pôsobenia.
Úlohou rodiny je zabezpečiť harmonický rozvoj osobnosti dieťaťa v oblasti:
– mravnej, intelektuálnej, estetickej, citovej, pracovnej, telesnej, sexuálnej, náboženskej.
V rodine je potreba stálosti, vzájomnej úcty, lásky a súdržnosti.
Podmienky dobrej rodičovskej výchovy podľa Makarenka:
a) prirodzená autorita rodičov,
b) rodičovská láska,
c) harmonické vzťahy medzi členmi rodiny,
d) rodičovské role v postavení otca a matky,
e) osobný príklad rodičov,
f) primerané požiadavky na správanie a konanie dieťaťa,
g) presný cieľ a program (pravidlá v rodine),
h) spätosť rodiny s výchovou v spoločnosti (rodinné prostredie ako príprava na život
musí byť podnetným prostredím),
i) organizácia života (rituály, rytmus dňa, čistota v domácnosti),
j) dostatok času a trpezlivosti pri pôsobení na dieťa.
1.5 K vymedzeniam rodiny
Za rodinu považujeme manželstvo, do ktorej sa narodilo aspoň jedno dieťa.
Pojem „rodina“ je v
sociologickom slovníku definovaný ako „obecne pôvodná a
najdôležitejšia spoločenská skupina a inštitúcia, ktorá je základným článkom sociálnej
štruktúry a základnou ekonomickou jednotkou, ktorej hlavnými funkciami je reprodukcia
5
trvania ľudského biologického druhu a výchova, resp. socializácia potomstva, ale i prenos
kultúrnych vzorov a zachovanie kontinuity kultúrneho vývoja“.
V najnovšom pedagogickom slovníku od Průchu, Walterovej a Mareša (2003, s. 202) je
uvedená definícia rodiny: je najstaršia spoločenská inštitúcia. Plní socializačné, ekonomické,
sexuálne-regulačné, reprodukčné a ďalšie funkcie. Vytvára určitú emocionálnu klímu, formuje
interpersonálne vzťahy, hodnoty a postoje, základy etiky a životného štýlu.“
Jednoduchšie vymedzuje rodinu P. Hartl, ktorý v stručnom psychologickom
slovníku
definuje rodinu ako „spoločenskú skupinu, spojená manželstvom alebo pokrvnými vzťahmi,
zodpovednosťou a vzájomnou pomocou“(2004, s. 512).
Z vyššie uvedeného
definícií vyplýva, že rodina je prirodzenou sociálnou skupinou
spoločnosti, ktorá združuje ľudí predovšetkým na podklade pokrvnej príbuznosti a je zároveň
základnou formou začlenenia jedinca do sociálnej štruktúry. Všade tam, kde muž a žena žijú
spolu, bývajú pod jednou strechou, spoločne hospodária a vychovávajú deti, hovoríme o
rodine.
Už pôvodnou, prvotnou príčinou vzniku rodiny bola potreba postarať o deti. Reprodukuje
človeka ako živočícha i ľudskú bytosť a sprostredkuje mu vrastanie do vlastnej kultúry.
Prepája generácie a do značnej miery predurčuje osobnostný vývoj človeka, jeho vzťahy
k ľuďom, spôsob, akým rieši konflikty (rodina predáva sociálne zručnosti), učí deti ako
prevziať sexuálnu rolu. Základ manželstva predstavuje vzájomný vzťah (atraktivita,
príťažlivosť, láska) muža a ženy. Je najdôležitejší pre stabilitu manželského vzťahu a práve
takáto harmonická a šťastná rodina môže vytvoriť najvhodnejšie podmienky pre zdravý
duševný a telesný vývoj detí.
Rodina je dominantným výchovným prostredím dieťaťa. V rodinnom prostredí sa formuje
celá osobnosť dieťaťa – jeho charakter, postoj k ostatným ľuďom, k práci, k spoločnosti.
V nej dieťa získava základné poznatky o svete, tu sa vytvára jeho hodnotová orientácia,
buduje hodnotový rebríček.
Typy rodín podľa kvality plnenia funkcií
1) Harmonická rodina – spĺňa potreby všetkých členov rodiny
2) Konsolidačná rodina – navonok žije usporiadaným životom. Vo vnútri sú neuspokojené
potreby určitých členov. K vážnym problémom a otvoreným konfliktom nedochádza.
6
3) Disharmonická, problémová má narušenie komunikáciu, narušená je i spolupráca.
Typické sú časté otvorené konflikty medzi členmi rodiny. Dochádza k rozvratu, táto rodina
narúša vývoj detí somaticky i duševne.
Vo všeobecnosti dnes považujeme rodinu za primárnu a neformálnu spoločenskú skupinu,
ktorá je základnou jednotkou spoločnosti.
V
náučných odborných slovníkoch sú
k vymedzeniu rodiny najčastejšie uvedené nasledujúce definície:
Predstavuje základnú spoločenskú jednotku, sociálnu bunku spoločnosti ktorá má všetky
znaky sociálnej skupiny: každodenný kontakt, spoločná domácnosť, členovia spolupracujú na
plnení spoločných úloh. Predpokladom vzniku rodiny je manželstvo ako oficiálne uznaná
inštitúcia, ktorá vzniká na základe manželského zväzku, ktorý je právne potvrdený. Právne
vymedzenie a ochranu rodiny
štátom vymedzuje zákon o rodine. V súčasnosti platnej
legislatíve, ktorej základ tvorí zákon O rodine, najmä článku I a II základných zásad Zákona o
rodine, § 3 sa hovorí: „rodina založená manželstvom je základným článkom našej spoločnosti,
ktorá všestranne chráni rodinné vzťahy“. Manželstvo v našej spoločnosti spočíva na pevných
citových vzťahoch medzi mužom a ženou. Obidvaja sú si v ňom rovní.
O uspokojovanie
potrieb rodiny založenej manželstvom sú povinní starať sa obidvaja manželia podľa svojich
možností a schopností. Za uspokojovanie potrieb rodiny sa považuje aj osobná starostlivosť o
deti a spoločnú domácnosť“.
2. ZÁKLADNÉ KLAUZULY RODINNÉHO PRÁVA
Rodinné právo upravuje spoločenské vzťahy, ktoré vznikajú medzi manželmi, medzi rodičmi a
deťmi ako aj vzťahy, ktoré napodobujú osvojenie, opatrovníctvo a pestúnsku starostlivosť.
Rodinné právo upravuje osobné a s tým súvisiace majetkové vzťahy medzi manželmi, medzi
rodičmi a deťmi, medzi ostatnými príbuznými v priamom pokolení a vzťahu, ktoré nahrádzajú
vzťahy medzi rodičmi a deťmi. Predmetom rodinného práva je teda skúmanie majetkových a
iných vzťahov, ktoré sú medzi manželmi, rodičmi a deťmi.
Všeobecné zásady rodinného práva, ktoré obsahuje Ústava SR, rozvíja a konkretizuje jeho
základný prameň – zákon o rodine.
2.1 Základné zásady
Manželstvo v našej spoločnosti spočíva na pevných citových vzťahoch medzi mužom a
ženou. Hlavným spoločným účelom manželstva je založenie rodiny a riadna výchova detí.
7
Rodina je založená manželstvom a je základným článkom našej spoločnosti, ktorá všestranne
chráni rodinné vzťahy. Rodičia sú zodpovední za všestranný duševný a telesný rozvoj
svojich detí a zvlášť za ich riadnu výchovu, aby sa jednota záujmov rodiny a spoločnosti
upevňovala.
2.2 Vznik manželstva
Manželstvo sa uzatvára na základe dobrovoľného rozhodnutia muža a ženy.
Občania, ktorí chcú spolu uzavrieť manželstvo, majú vopred poznať navzájom svoje
charakterové vlastnosti a zdravotný stav, aby mohli založiť manželstvo. Občania sú povinní
pri uzatváraní manželstva súhlasne prehlásiť, že priezvisko jedného z nich bude ich budúcim
spoločným priezviskom, alebo si ponechajú svoje doterajšie.
Manželstvo sa uzatvára
súhlasným vyhlásením muža a ženy pred orgánom štátu alebo pred orgánom cirkvi alebo
náboženskej spoločnosti, že spolu vstupujú do manželstva, a to verejne a v prítomnosti dvoch
svedkov.
2.3 Uzavretie manželstva pred orgánom štátu
Vyhlásenie o uzavretí manželstva urobia muž a žena na orgáne poverenom viesť matriky, v
ktorom má jeden z nich trvalý pobyt. Sobáš vykonáva primátor/starosta alebo poverený
poslanec mestského/obecného zastupiteľstva za prítomnosti matrikára. Uzavretie manželstva
pred orgánom cirkvi. Vyhlásenie o uzavretí manželstva urobia muž a žena pred príslušným
orgánom
cirkvi,
a
to
pred
osobou
vykonávajúcou
duchovného
registrovanej
cirkvi/náboženskej spoločnosti. Manželstvo cirkevnou formou sa uzatvára v kostole alebo na
inom vhodnom mieste. Ak ide o druhé manželstvo treba uviesť doklad, že predchádzajúce
manželstvo zaniklo, alebo bolo vyhlásené za neplatné.
2.4 Okolnosti vylučujúce uzavretie manželstva
Iné manželstvo. Manželstvo nemôže byť uzatvorené so ženatým mužom, alebo vydatou
ženou.
Príbuzenstvo. Manželstvo nemôže byť uzatvorené medzi predkami a potomkami, medzi
súrodencami.
Maloletosť. Iba súd môže povoliť uzavretie manželstva maloletému, ktorý dovŕšil aspoň 16
rokov. U maloletého mladšieho ako 16 rokov manželstvo nevznikne.
Duševná porucha. Občan nie je schopný vykonávať právne úkony – akým manželstvo je.
8
2.5 Vzťahy medzi manželmi
Muž a žena majú v manželstve rovnaké práva a povinnosti. Sú povinní:
– žiť spolu a byť si verní;
– vzájomne si pomáhať a vytvárať zdravé rodinné prostredie;
– starať sa o výchovu a výživu detí a spoločnú domácnosť;
–uspokojovanie hmotných potrieb rodiny ;
O veciach rodiny rozhodujú manželia spoločne.
2.6 Zánik manželstva
Smrťou. Vyhlásením jedného z manželov za mŕtveho. Ak bude vyhlásenie za mŕtveho
zrušené, neobnoví sa zaniknuté manželstvo, ak medzitým bolo uzavreté nové manželstvo.
Rozvodom. Ak rodina nespĺňa vzťahy medzi manželmi a manželia sú názoru, že ich
manželstvo nefunguje, môže jeden z nich podať návrh na súd. Súd je povinný zistiť príčiny ,
ktoré viedli k rozvrátenie manželstvo. Dohoda rodičov o styku s dieťaťom nepotrebuje
schválenie súdu.
2.7 Vzťahy medzi rodičmi a deťmi
Rodičia sú zodpovední spoločnosti za všestranný za všestranný duševný a telesný rozvoj
svojich detí a za ich riadnu výchovu.
Sústavne a dôkladne sa starajú o ich výchovu, výživu a riadia ich konanie tak, aby z nich
vyrástli zdraví a uvedomelí občania.
Dieťa, ktoré žije v spoločnej domácnosti s rodičmi, je povinné podľa svojich schopností im
pomáhať. Pokiaľ má príjmy z vlastnej práce, je povinné prispievať na domácnosť aj na úhrady
spoločných potrieb rodiny.
Rodičia sú oprávnení a povinní svoje maloleté deti zastupovať a spravovať ich veci. Ak
nemôže dieťa zastúpiť žiadny z rodičov, ustanoví súd dieťaťu opatrovníka, ktorý bude dieťa v
konaní alebo pri určitom právnom úkone zastupovať.
Pri výchove detí je povinný pomáhať ja manžel i v tom prípade, že nie je otcom, ale žije v
spoločnej domácnosti.
2.8 Výživné
Vzájomná vyživovacia povinnosť rodičov a detí. Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom
trvá do toho času, pokiaľ nie sú deti samy schopné sa živiť. Obidvaja rodičia prispievajú na
výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má
9
právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. Ak nežijú rodičia maloletého dieťaťa
spolu, súd upraví rozsah ich vyživovacej povinnosti alebo schváli ich dohodu o výške
výživného.
Deti, ktoré sú schopné samy sa živiť, sú povinné zabezpečiť svojim rodičom slušnú výživu,
ak to potrebujú.
Vyživovacia povinnosť medzi ostatnými príbuznými: predkovia a potomkovia majú
vzájomnú vyživovaciu povinnosť.
Vyživovacia povinnosť medzi manželmi: manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť.
Ak neplní jeden z manželov túto povinnosť, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah,
pričom prihliadne na starostlivosť o spoločnú domácnosť. Rozsah vyživovacej povinnosti určí
tak, aby hmotná a kultúrna úroveň oboch manželov bola zásadne rovnaká. Právo na príspevok
zanikne, ak oprávnený manžel uzavrie nové
manželstvo alebo povinný manžel zomrie.
3. ÚČASŤ SPOLOČNOSTI PRI VÝKONE RODIČOVSKÝCH PRÁV A POVINNOSTÍ
Záujem spoločnosti na riadnej výchove detí oprávňuje občanov i spoločenské organizácie,
aby upozornili na zavädne správanie rodičov.
Ak neplnia rodičia riadne svoje rodičovské práva alebo povinnosti, súd obmedzí ich
rodičovské práva. Ak zneužívajú rodičia svoje práva alebo povinnosti, súd ich pozbaví
rodičovských práv.
Spoločnosť dbá o výchovu detí a o uspokojovanie ich hmotných a kultúrnych potrieb, stará sa
o ne a chráni ich prostredníctvom štátnych orgánov, spoločenských organizácií, školy, ako aj
kultúrnych a zdravotníckych zariadení.
Takáto situácia nastáva v disfunkčnej rodine. Niekedy sa aj v konsolidovanej v rodine,
alebo v harmonicky vypadajúcej rodine prejavujú vo výchove poruchy, rodina neplní
základné funkcie.
Porucha socializačnej funkcie rodiny nastáva, keď rodičia:
a) nemôžu,
b) nedokážu,
c) alebo nechcú sa starať o deti.
Poruchu výchovnej funkcie predstavujú nevhodné rodičovské prístupy:
Väčšina problémov slovenských rodín súvisí s nízkou intencionalitou rodinnej výchovy, ktorá
je skôr intuitívna, často i s telesnými trestami (i mňa bili a neubudlo so mňa), riadená len
vlastnými skúsenosťami rodičov z rodín, v ktorých vyrastali,
10
Musíme si uvedomiť, že všetci rodičia, aj s tými najnevhodnejšími (deformujúcimi)
výchovnými metódami to robia s najlepšími úmyslami „vychovať poriadneho človeka“,
dokonca aj tí rodičia, ktorí svoje dieťa týrali.
4. PATOLÓGIA RODINNÉHO PROSTREDIA
Najčastejšie ide o tieto nevhodné výchovné prístupy:
4.1. Potláčajúca výchova – potláča osobnosť dieťaťa a jeho rozvojové možnosti. V
potláčajúcej výchove je dominantný vplyv rodičov a ich direktívne pôsobenie. Takýto
výchovný prístup ubíja osobnosť dieťaťa a neumožní rozvinúť vnútorný potenciál. Dieťa je
objektom výchovy, výchovné pôsobenie je jednosmerné.
a) AUTORITÁRSKA výchova presadzuje moc a ovládanie bez úprimnosti a obojstrannej
komunikácie. V nej je
typický výrazne dominantný vplyv rodičov a ich direktívne,
nekompromisné vedenie dieťaťa vyžadujúce slepú poslušnosť bez odvrávania; často ju autori
nazývajú aj drilovou výchovou – charakterizuje ju "železná" disciplína. Citová nevľúdnosť,
meravosť, chlad, zastrašovanie a tresty rodičov spôsobujú vo vývine dieťaťa jeho uzavretosť a
agresivitu, ktorá sa však často stavia proti nemu samému (Koudeková, 2003).
Autoritársky rodičovský štýl – vyžaduje od detí poslušnosť, neúmernú úctu k autorite,
často dodržovanie rôznych tradícií, rodinných rituálov, ale i tvrdú prácu. Odpoveďou je
správanie sa dieťaťa, ktoré má sklon k sociálnej izolácii, je bojazlivé, v správaní chýba
spontánnosť. Dievčatá bývajú zvyčajne na niekom závislé a chlapci mávajú sklon k agresivite
voči vrstovníkom.
b) PERFEKCIONALISTICKÁ VÝCHOVA – rodičia podobne ako v autoritárskej výchove
vystupujú dominantne. No títo rodičia nevidia aké dieťa je, ale aké by chceli mať. Stanovujú
absolútne nároky Deti majú často naplniť nesplnené túžby a ambície rodičov. Neustále
prejavujú verbálne i neverbálne nespokojnosť s dieťaťom, kritizujú ho a napomínajú.
Perfekcionistický vzťah k dieťaťu, v kontakte s dieťaťom ide o neprimerané nároky,
porovnávanie s ideálom, prehnané kritizovanie a napomínanie. V takomto výchovnom
prístupe je dieťa neprimeranými nárokmi preťažované (často zo školy až do večera každý deň
v týždni strieda krúžky – z klavíru na cudzí jazyk, potom športový krúžok a pod.). Deti
v takomto rodičovskom prístupe sú podnetovo presýtené, preťažované, psychicky unavené
a fyzicky vyčerpané.
11
Neskôr sa psychické ťažkosti dieťaťa prehĺbia, nakoľko nespokojní rodičia svojimi
neprimeranými požiadavkami spôsobia preťažovanie, ktoré sa môže prejavovať neurózami,
tikmi, zajakávaním. Takéto zneurotizované dieťa je aj v kontakte s pedagógom v škole
utiahnuté, uzavreté, vystrašené, neverí si, má pocity menejcennosti, ale niekedy môže i
„rodičovský tlak“ aj kompenzovať agresívnym správaním voči spolužiakom. (Hroncová, 2001,
s. 81).
POZOR!!! Tento výchovný prístup je nebezpečný v období puberty a dospievania, je častým
dôvodom útekov detí z domova, u takýchto detí sa častejšie vyskytujú úteky pre „zlé“
vysvedčenie, ale i pokusy o sebevraždu.
4.2. Hyperprotektívna výchova (overquidance) – rozmaznávajúca výchova je typom
extrémne pedocentrickej výchovy. Tento prístup sa vyskytuje častejšie v rodinách s jedným
dieťaťom ( jedináčikov) a u detí, ktoré sa narodili bezdetným rodičom po viacerých rokoch –
ide o tzv. vytúžené deti.
Typická je prehnanou starostlivosťou o dieťa, preto je často opisovaná aj ako opičia láska.
Dieťaťu je všetko dovolené, realizovaná s úmyslom poskytnúť mu všetko a pomôcť tak
v rozvoji. Pri prístupe overguidance rodičia vytvárajú dieťaťu umelé skleníkové prostredie,
odstraňujú prekážky dieťaťu a riešia zaň problémy.
Prejavuje sa vytvorením skleníkového bezproblémového prostredia, rodičia chcú pomôcť.
Napriek tomu, že rodičia dieťaťu poskytujú všetko, porušujú zásadu kladenia primeraných
výchovných požiadaviek a tak jeho duševný vývoj sa môže spomaľovať. Sú to deti, za
ktorých rodičia už na pieskovisku riešia šarvátky (dieťa nemá sociálne skúsenosti, nenaučí sa
vyjednávať, učiť sa robiť kompromisy).
.Špecifickým typom takejto nevhodnej výchovy môže byť:
a) merkantilná výchova (neodôvodnené odmeňovanie),
b) kverulantská výchova (rodičia sa domnievajú, že ich dieťaťu sa deje krivda). chodia do
školy za učiteľom s tým, že ich dieťaťu sa krivdí.
Výchova, v ktorej jednostranne dominuje láska k dieťaťu a myšlienka len na jeho bezpečnosť
a ochranu, vedie k nesamostatnosti dieťaťa a robí ho neprispôsobivým voči mimo rodinnému
spoločenstvu. Rodičia týmto pôsobením vychovávajú nesamostatného človeka, ktorý je
sebecký a egocentrický, nadradený, povýšenecký. Jedináčik starších rodičov nemá možnosť
samostatného prejavu
vychovávajú nesamostatnú osobnosť, ktorá si v dospelosti hľadá
partnera, ktorý by robil zaň všetko tak ako to robili v detstve rodičia.
12
4.3. Ambivalentná výchova – je typom nejednotnej, protirečivej, nevyváženej výchovy. Je
charakteristická rôznymi typmi protirečení (nezáujem – starostlivosť).
Častým problém je, že sa rodičia nedohodnú na spoločných pravidlách – rodičia by deťom
nemali dávať veľa pravidiel (ak ich už dajú, mali by trvať na ich dodržiavaní). Ľudovo
povedané „jeden čihi – druhý hota“ napr. otec neschvaľuje vreckové, matka ho tajne dáva,
otec trvá na tom, aby dospievajúce dcéry boli večer doma, matka schvaľuje príchod okolo
polnoci. Následkom toho sa vychovávajú deti, ktoré obchádzajú pravidlá, čo sa prejavuje aj
v škole. Ak sa rodičia pohádajú pred dieťaťom neuzavrú hádku konsenzom – dieťa vyhráva
odchádza a volí si samo.
Ambivalencia predstavuje aj rozpor (absencia pravidiel, závislosť len od nálady) alebo
i nevyváženosť v náladovosti. Je zlou výchovou, lebo spôsobuje vnútornú neistotu detí
(neurotickí rodičia majú neurotické deti).
Krajná podoba ambivalentnej výchovy je prístup, kedy je napr. preferované jedno dieťa (napr.
má dobrý prospech, je šikovné), iné dieťa je zavrhované (repulzívna výchova). Repulzívna
výchova sa často vyskytuje v rodinách s postihnutým dieťaťom, ak sa mu dáva najavo, že je
na príťaž.
4.4. Deprivačná výchova (deprivácia – nedostatok) Ide o nedostatočné sociálne a citové
kontakty v rodine. Podiel takéhoto výchovného prístupu v súčasných rodinách rastie.
S prehlbovaním sociálnych rozdielov veľa rodičov má viacero zamestnaní a čoraz menej času
venujú svojim deťom. Dôvodom citového zanedbávania môže byť laxný výchovný prístup,
ktorý pramení v ľahostajnosti a nezáujme rodičov o deti. V týchto prípadoch rodičia sú
rodičia zameraní na seba, alebo navštevujú často pohostinstvá a rôzne akcie a ich deti
odkázané sami na seba (deti v partách na sídliskách, deti túlajúce sa s kľúčikom na krku).
V poslednom čase pribúdajú aj deti z ekonomicky dobre situovaných rodín podnikateľov –
rodičia sú príliš zamestnaní svojimi aktivitami, ale i z rodín workoholikov a z dvojkariérnych
manželstiev. Deti z týchto rodín majú počítačové hry, videá, drahé hračky, ktorými ich
rodičia kupujú, ale nemajú čas venovať im čo i len pár minút na rozhovor. Situácia sa stáva
kritickou, ak je dieťa, ktoré nemá súrodencov je dlhšiu dobu samo (starší súrodenci vo
viacdetných rodinách takéhoto typu často suplujú rodičov), chýbajúce citové kontakty
a sociálne väzby si nahrádza tým, že si oživí hračku, vec, alebo si vytvorí fiktívnu osobu,
priateľa s ktorým sa rozpráva. U menších detí sa citová deprivácia prejavuje podobne ako pri
syndróme hospitalizmu.
13
Podstatou nevhodnosti deprivačného prístupu je, že rodičia sa nezúčastňujú na živote detí,
nemajú záujem o to, čím sa deti zaoberajú. Vyhýbajú sa obojstrannej komunikácii a málo si
všímajú názory, city a pocity detí. Správanie dieťaťa je charakteristické sklonom k
náladovosti a nedostatkom sústredenosti, často trpí záškoláctvom, má sklon užívať drogy a
pod. V krajnej podobe je to výchova poškodzujúca dieťa.
(Pozri bližšie dokumenty OSN a UNESCO o deťoch zanedbávaných prostredím)
4.5. Patologické výchovné pôsobenie - Výchova v rodine v procese formovania charakteru
dieťaťa má 3 stupne:
1. Formovania mravného vedomia – aby dieťa rešpektovalo normy, musí byť vhodne
usmerňované. Dôležité je, aby rodičia boli pozitívnym príkladom, ide o osobné
presvedčenie rodiča o hodnotách noriem. Dieťa ho imituje a preberá jeho hodnoty za svoje
(interiorizuje ich).
2. Na základe uvedomenia si dieťa formuje mravné presvedčenie
3. Formovania mravného konania, návykov a zvykov – dieťa navykáme na určitú činnosť
(nesmieme ostať pri poučeniach – kritérium je skutočnosť). Morálka malého dieťaťa je
heretonómna (určovaná rodičmi a dospelými učiteľkami v MŠ). Z uvedeného dôvodu je
osobitne dôležitá hodnotová orientácia rodičov. Bežne sa vyskytuje patologický jav
poškodzujúci vytváranie správnej
hodnotovej orientácie dieťaťa
predstavuje správanie
rodičov, prezentujúci nevhodné vzorce správania. Je to pozostatok z obdobia socializmu,
kedy „všetko bolo spoločné“ a tak aj naďalej nosia domov veci (kancelárske potreby papier,
nástroje náradie) zo svojej práce s komentárom „ušetril som, nemusíme kupovať“. Nevhodná
hodnotová orientácia3 v rodine pôsobí na deti osobitne zhubne – dieťa rodičov imituje
a zrkadlí. Nevhodne pôsobí prostredie kde sú každodenné hádky, fyzické útoky, slovná
agresia, bitky pri rozvode, alkohol, drogy, krádeže, ale i nekultúrne špinavé prostredie. Dieťa
negatívne poznačí aj dlhodobá neprítomnosť jedného z rodičov z dôvodov duševnej choroby
alebo pobytu vo väzení.
4.6. Extrémne patologické – rodič je alkoholik, narkoman, patologický hráč (gambler),
psychopat, sexuálny aberant.
3
Deti vidia, že sa v rodinnom rozpočte sa vyčleňujú peniaze na alkohol nápojov, no na literatúru, na knihy, na
školské pomôcky nie sú peniaze – tie nie sú dôležité).
14
5. KULTÚRA SLOVENSKEJ RODINY
Kultúra spoločnosti sa odvíja od rodinnej kultúry a spôsobu života (štýlu a štandardu), ktorý
si jednotlivec vštepuje v ranom detstve. Pevná rodina je devízou spoločnosti, v jej kultúre sa
zabezpečuje tradovanie, ktoré je rudimentárnym základom kultúrnej tradície spoločnosti.
Tradičná rodina sa teda výrazne podieľa na uchovávaní spoločenských hodnôt, a preto sama o
sebe je veľkou hodnotou
Prechod z centrálne riadeného hospodárstva na trhové patril medzi hlavné faktory, ktoré na
Slovensku spôsobili zásadnú zmenu ekonomickej, politickej a sociálnej klímy po roku 1990.
Transformácia sprevádzaná rezortnými reformami výrazne ovplyvnila všetky sféry: sociálnu
štruktúru, spôsob a vzťahy i životný štýl rodín.
Vplyvom nových životných podmienok zmenila väčšina ľudí priority a zásadným spôsobom
prestavala svoj hodnotový rebríček. Môžeme povedať, že medzi prekonané spoločenské
hodnoty z čias obdobia „budovania socializmu“ patrili konformita, rovnostárstvo, oddelenie
súkromného a verejného života, istota práce.
S nástupom trhového hospodárstva sa do popredia dostávajú univerzálne demokratické
hodnoty, ako:
–
hodnota slobody,
– hodnota súkromného vlastníctva,
– hodnota otvorenej súťaže,
– hodnota rešpektovania odlišného názoru a pod. (pozri bližšie M. Potůček, 2003, 19).
Väčšina z tých hodnôt, ktoré súčasná spoločnosť vysoko oceňuje, tvorí bázu podmienok
trhového hospodárstva. Ich rastúca prestíž vyplýva z presadzujúcich sa princípov plurality a
formujúcej sa demokratickej spoločnosti, ktorá takéto kvality oceňuje. (V predošlom
spoločenskom systéme boli hodnoty ako súkromné vlastníctvo či individuálna súťaž nereálne
a odsudzované.)
Presadzovaných reforiem v podobe novej legislatívy a zákonov spôsobila otrasy v živote
bežných ľudí do takej miery, že pre novovytvorené a v súčasnosti spoločensky oceňované
hodnoty je teraz najtypickejšia:
– nejednotnosť,
15
– premenlivosť,
– nestabilita.
Meniace sa hodnoty trhového hospodárstva sú pre veľkú skupinu rodičov patriacu do
majoritnej spoločnosti ťažko zrozumiteľné, dokonca nezrozumiteľné až do takej miery, že
strednej a staršej generácii robí značné problémy začleniť nové hodnoty do svojho rebríčka
hodnôt.
Zmena predstavuje viditeľný zásah do života staršej generácie, ale – čo je z hľadiska
budúcnosti horšie – aj pre veľkú časť produktívnej strednej generácie tvorenej rodičmi, ktorí
sa podieľajú na výchove novej generácie. Adaptačné problémy rodičov sa premietajú do
rôznych podôb existenčných kríz, od neúspešnosti na trhu práce po nezvládnutie
rekvalifikácie či organizačných zmien na vlastnom pracovisku, čo v konečnom sumáre
predstavuje neschopnosť rodičov udržať životný štandard rodiny a zabezpečiť všetky potreby
jej členov.
Zmena kultúrno-politickej klímy mnohým rodičom ťažkosti pri napĺňaní ekonomickozabezpečovacej funkcie. Prispela tiež k oddialeniu vekovej hranice, v ktorej sú mladí ľudia
ochotní prijať záväzok – vstúpiť do manželstva a založiť si rodinu. Mladí rodičia sú síce
relatívne lepšie pripravení na trhové hospodárstvo, no z dôvodov krátkej praxe sú značne
diskriminovaní na trhu práce a najmä matky majú obmedzenú možnosť uplatnenia v odbore
(časté absencie v práci pre choroby detí, požiadavka pracovať na skrátený alebo upravený
pracovný čas a pod.).
Tieto ťažkosti v chudobných regiónoch s obmedzenými možnosťami uplatnenia, ako aj
otvorenie hraníc priniesli tiež novodobú migráciu za prácou. Zaznamenávame tak v
slovenských pomeroch desiatky rokov nevídaný jav: v mladých rodinách jeden, často i obaja
rodičia sú dlhodobo neprítomní – ďaleko vycestovali za prácou, niekedy aj mimo republiky.
V takýchto podmienkach nemožno zladiť život mladej rodiny s prácou v zahraničí: deti
zostávajú v opatere starých rodičov alebo blízkych príbuzných. Neprítomnosť rodičov sa
negatívne premieta do každodenného života detí, do ich predstavy o ideálnom rodinnom
živote, do hodnôt, ktoré dávajú v svojich prioritách na prvé miesto. Sťažená saturácia
materiálno-zabezpečovacej funkcie obmedzila saturáciu ďalších pre existenciu rodiny životne
dôležitých funkcií.
16
Otvorenie hraníc urýchlilo rozširovanie západnej individualistickej kultúry4, čo má negatívny
následok na stabilitu tradične pomernej súdržnej slovanskej rodiny. V súčasnosti je na
slovenské pomery v neobvyklej miere posilnený egoizmus dospelých členov spoločnosti. Ide
o narcistické, často až egoistické zameranie sa na seba, na svoju osobnosť, prílišná orientácia
na vlastné záľuby či uprednostňovanie vlastnej kariéry pred rodinou.
Najmä viacdetné rodiny sa čoraz častejšie ocitajú v ekonomickom riziku (nedostatku,
zadlženosti). Vysoké je percento dlhodobo nezamestnaných živiteľov rodín i pracujúcich s
príjmom na hranici minimálnej mzdy, rodičov inak ohrozených chudobou – zdravotne
znevýhodnených, starších rodičov, rodičov starajúcich sa o viaceré deti, osamelých rodičov
vychovávajúcich deti. Problémom je krátky čas venovaný deťom počas dňa, ktorý vyplýva zo
zaneprázdnenosti ekonomicky slabších rodín, keďže rodičia s nízkymi príjmami majú viac
zamestnaní, aby udržali štandard rodiny.
Častým dôvodom oslabenia rodiny je úsilie rodičov rodinu lepšie ekonomicky zabezpečiť,
alebo v čase inflácie aspoň udržať doterajší štandard. Čoraz častejšie sa vyskytuje pracovná
zaneprázdnenosť i workoholizmus rodičov s následným nevenovaním dostatočnej
starostlivosti potomstvu, krajne dochádza až k zanedbávaniu detí. Pri zvýšenej záťaži sa
spoliehajú na opateru starých rodičov, starostlivosť o mladšie deti nechávajú na starších
súrodencov alebo na ostatných členov širšej rodiny. Spoliehajú sa tiež na výchovu detí vo
vzdelávacích inštitúciách – materskú a základnú školu. Túto sociálnu inštitúciu považujú za
odbornú, a teda kvalitnejšiu, no často takéto zdôvodnenie je len zásterkou pohodlnosti.
Primárnu zodpovednosť za výchovu nesú vždy rodičia, ktorí si zvyčajne neuvedomujú, že vo
svojom konaní, podobne ako vo všetkých spomenutých prístupoch, „ide o konanie v
neprospech dieťaťa“ (Rink, 2005, s. 53). Z uvedených dôvodov zaraďujeme detí z takéhoto
prostredia do skupiny rizikových žiakov, ktorí majú „zlý prospech, negatívny vzťah k škole,
nevyhovujúce rodinné zázemie. Zároveň existuje i veľká pravdepodobnosť, že nedokončia
školu alebo nezískajú dostatočné vzdelanie, aby sa mohli v ďalšom živote uplatniť na trhu
práce“ (Průcha, Walterová, Mareš, 1998, s. 210). Keďže sa istota práce, stabilnosť
4
Individualizmus sa stal dominantným princípom západného sveta už v prvej polovici 19. storočia. Skupina
odborníkov, ktorá sa zaoberala prípravou učiteľského vzdelávania v Európe, vypracovala model variantu ATEERDC19 a rozdelila orientáciu vzdelávacej prípravy súčasnosti na štyri typy. Práve individualizmus ako
filozofický smer považujú za predchodcu súčasného liberalizmu, ktorý prezentujú ako protipól sociálnej
súdržnosti (Linde, 2003 in The Future of Teacher Education in Europe, 2003). Individualizmus sa vyznačuje
slobodou jednotlivca, individuálnym rastom, sebarealizáciou a osobnou zodpovednosťou.
17
zamestnania spochybnila i v majoritnej spoločnosti, minority pre nízku flexibilitu, neznalosť
štátneho jazyka sa dostávajú medzi „neprispôsobivých“ na hranici chudoby.
Existencia rodiny je dôležitá počas celého života – je nenahraditeľná tak pre malé dieťa, ako
pre dospelého človeka angažovaného vo verejnom živote. Dieťa ako člen rodiny sa od prvých
chvíľ po narodení snaží nadviazať kontakt – komunikuje, učí sa a zdokonaľuje vo
vzájomných sociálnych interakciách (počúva, hovorí, mlčí). V tomto prostredí si vytvára prvé
postoje a názory na veci okolitého sveta, učí sa ich obhajovať i presadzovať. Učí sa
sebakontrole – podriaďuje svoje egoistické záujmy rodine a robí kompromisy. Medzi členmi
svojej rodiny si môže bez rizík, ako na trenažéri, „nanečisto“ odskúšať svoje komunikačné
schopnosti, konfrontovať svoje sny, plány a predstavy o svete pred takým závažným krokom,
akým je vstup do širšej spoločnosti, do reality. V rodine sa dieťa môže naučiť kooperovať v
rámci sociálnej skupiny. Rodina je prostredím, v ktorom i dospelí odkladajú svoje masky.
V optimálnom intencionálnom, no často i intuitívnom pôsobení rodiny sa rozvíjajú všetky
stránky osobnosti dieťaťa, hoci prioritou je socioafektívna doména (emocionálna inteligencia,
vzťahy, hodnoty, hodnotový rebríček, postoje, preferencie). Jednou z najvýznamnejších úloh
rodiny v príprave dieťaťa na život je vytváranie a pestovanie pozitívnych postojov a vzťahov
– k sebe, k ostatným ľuďom, k materiálnemu a kultúrnemu prostrediu. Klíma rodiny dáva
dieťaťu predstavu o tom, čo je demokracia, čo znamená tolerancia v medziľudských
vzťahoch. Oboznámenie sa s týmito hodnotami je prvým krokom protipredsudkovej výchovy.
Tu je dôležité správne vedenie dieťaťa, lebo – ako upozorňujú viacerí autori – práve v
rodinnom prostredí sa formujú osobitne pevné predsudky, ktoré vytvárajú predpoklad
zaujatého správania v neskoršom veku (pozri bližšie J. Průcha, 2004). Rodina je súčasťou
určitej spoločenskej vrstvy, patrí k určitému kultúrnemu okruhu, je teda aj nositeľom istých
znakov. Má silnú tendenciu prostredníctvom rituálov udržovať, zachovávať znaky tejto
vrstvy. Napriek tomu kultúra každej rodiny práve tým, že je zložená z individualít (rôznych
osobností) a pre nich vlastných interakcií a vzorcov správania, je zároveň špecifická a
jedinečná. Reprodukcia kultúry rodiny predstavuje generačné prenášanie zaužívaných foriem
správania, „pojem reprodukcia vyjadruje trvalosť, stálosť sociálnosti, stabilitu sociálnych
rozdielov” (Katrňák, 2004, s.17). Rodiny sa odlišujú vzťahmi medzi jej členmi, vlastnou
organizáciou vnútorného života a spôsobom jeho fungovania.
18
Za tradičnú slovenskú považujeme hierarchizovanú rodinu s pevnými sociálnymi putami a
väzbami medzi jednotlivými členmi. Tradičná slovenská rodina je aj v súčasnosti
hierarchizovaná – pevná rola otca a matky predstavujú modely správania, ktoré si dieťa
transformuje a na ich základe si utvára predstavu o svojej budúcej rodičovskej role (chlapec –
rola otca, dievča – rola matky) v dospelom živote. Tieto predstavy sú určujúcimi pre
správanie k svojim budúcim partnerom. Pre slovanskú rodinu je typické, že poskytuje ochranu
svojim členom počas celého života.
Hoci z uvedeného vyplýva, že transformácia spoločnosti značne pozmenila život slovenskej
rodiny a zasiahla do neho, do jej hodnotovej orientácie, do postavenia detí v nej, funkcia
ochrany a poskytovania zázemia zostala nezmenená. Deti si podmienky, do ktorých
prichádzajú na svet, nevyberajú, ocitajú sa v nich. Pozornosť rodičov, rodiny a bližšieho
okolia je rôzna, mnohorakosť životných podmienok sa rozširuje. A tak v súčasnosti majú deti
– i vplyvom sociálnych a kultúrnych faktorov rôzne, často diametrálne odlišné podmienky pre
saturáciu základných potrieb, pre rozvoj vrodených dispozícií, vlôh a záujmov – rôzne šance
naplniť svoje ambície, využiť svoje schopnosti a uspieť v živote.
6. RÓMSKA RODINA.
Prioritou života každého Róma je tradičná veľkorodina, ktorá je široko rozvetvená5a má
bohatú vzťahovú sieť. Rodina poskytuje svojim členom všetky vedomosti a sociálne zručnosti
potrebné na prežitie v komunite. V týchto intenciách usmerňujú starší členovia mladších
príslušníkov rodiny6. Jedným z hlavných znakov rómskej veľkorodiny je silná sociálna
solidarita spájajúca všetkých členov rodiny7. Štruktúra dnešnej rómskej society je naďalej
prísne hierarchizovaná a navonok uzavretá, so záväznými povinnosťami jej členov voči
5
Na rozdiel od malej, mononukleárnej rodiny typickej pre majoritnú spoločnosť je rómska rodina v skutočnosti
veľkorodinou, ktorá predstavuje súžitie širokého spoločenstva dvoch až troch generácií. Je mnohopočetná, do
takejto veľkorodiny (rodinného klanu) patria napr. aj všetci príbuzní žien, ktoré si zobrali za manžela muža z
tejto rodiny. Veľkorodina predstavuje základnú sociálnu jednotku, v ktorej sa určuje rodinný pôvod detí menom
po rodičoch. Rómovia veľkú úctu prejavujú matkám, vážnosť a úctu v komunite požíva aj stará matka a starý
otec, ktorí sú autoritami a ostatní členovia komunity ich na slovo počúvajú.
6
Pre príslušníkov väčšiny krajín západnej Európy je typický individualizmus, pre rómsku komunitu – podobne
ako pre väčšinu „prírodných“ národov – je typický kolektivizmus, v ktorom zohráva veľkú úlohu pocit
spolupatričnosti.
7
Každý člen má v rómskej rodine svoje miesto. Vo veľkorodine ostávajú mládenci a dievčatá, ak nevstúpili do
manželského zväzku, aj po dosiahnutí dospelosti, rovnako tak siroty a najstarší členovia rodiny. Chorých a
starých doopatrujú v rodine, zriedkavo sa stáva, že takíto odkázaní členovia sa dostanú do nemocnice alebo do
domova dôchodcov. Pocit spolupatričnosti je taký silný, že chorý človek nikdy nezostáva sám; keď je
hospitalizovaný, zostávajú členovia rodiny (alebo aspoň manželka, ak ide o manžela) spolu s chorým v nemocnici
aj cez noc. Členovia rodiny mu prinášajú domácu stravu a sú každú možnú voľnú chvíľku s ním. Jedinec z
tradičnej rómskej rodiny nezostáva sám ani doma, ani v nemocnici, ani na smrteľnej posteli (http://www.rpa.sk).
19
komunite – a následnými sankciami pri nedodržaní jej vnútorných pravidiel. Hlavou a
nositeľom prestíže rodiny je otec, reprezentuje rodinu navonok, je oficiálnym predstaviteľom
rodiny.
V uzavretej osade je hybnou silou matka, ktorá rozhoduje o financiách, vybavuje
administratívne záležitosti na úradoch. Paradoxom je, že hoci pre materské povinnosti
nemôže vstupovať na trh práce tak ako muž, rómska žena je vždy zodpovedná za
zabezpečenie dostatku jedla pre rodinu. Dôležité je aj poznanie, že v tradičných rodinách
práve matka vyberá partnerov pre svoje deti a rozhoduje o ich vzdelávaní.
V rómskej rodine žena ako matka zohráva dôležitú úlohu a v roli matky má aj významné a
komunitou oceňované postavenie. Pozícia matky sa upevňuje s rastúcim počtom detí: „ak má
žena jedno alebo dve deti, je považovaná za slabú“ (Lužica, 2004, s. 67). „Ak je neplodná, je
v tejto societe na poslednom mieste“ (http://www.rpa.sk), má najnižšie, podradné postavenie v
spoločenskej hierarchii tohto etnika.
V rodinnej výchove sa venuje osobitná pozornosť prvorodenému dieťaťu, najmä ak je ním
chlapec. Syn znamená pre rodinu zabezpečenie do budúcnosti, ale i silu, moc a uznanie v
rámci celej society. Syn je odmalička uctievaným členom rodiny, sestry ho rešpektujú, hoci sú
aj staršie, neskôr zastupuje otca navonok. Aj matka sa vo výchove zameriava na najstaršie
deti, učí ich hlavne starať sa o mladších súrodencov, ctiť si rodičov, starých rodičov a starších
členov komunity.
Podobne ako u „prírodných“ národov, aj tu svet dieťaťa splýva so svetom dospelých. Deti „v
tradičných rómskych rodinách nemajú hračky“ (Lužica, 2004, s. 69), učia sa
napodobňovaním; chlapec pri prácach v domácnosti robí vždy s otcom, dievča s matkou. Deti
sú veľmi fixované na svojich rodičov, od ktorých sa veľa učia. V rodinách sa dedí profesia
otcov na synov – najmä v muzikantských rodinách alebo v rodinách, v ktorých sa otec
venoval tradičnému remeslu, napr. kováčstvo, murárstvo, ale i nezvyčajným schopnostiam,
napríklad rozumieť koňom, ženy vešteniu.
Ľudí z majoritnej spoločnosti často udivuje, ako malé rómske dievčatá vykonávajú činnosti,
ktoré v ich spoločnosti vykonávajú dospelí (domáce práce, varenie, pranie bielizne). Takouto
výchovou sa dieťa veľmi skoro stáva samostatným jedincom v rodine, schopným samostatne
20
konať a postarať sa o seba (nie však za seba rozhodovať). Intencionalita rodičovskej či
komunitnej výchovy rovnako ako mravné hodnotenie takmer nejestvuje, deti sa trestajú len
výnimočne. Výchova i kontrola výchovných priestupkov je záležitosťou celej komunity.
7. ODPORÚČANÁ LITERATÚRA
BELKOVÁ, V. Nové trendy vo výchove a vzdelávaní rómskych žiakov. In Základy
pedagogiky pre sociálnych a misijných pracovníkov. Banská Bystrica: 2004. s. 89 – 97.
ČEREŠNÍKOVÁ, M. Vstup rómskeho dieťaťa zo sociálne málo podnetného prostredia do
slovenskej školy. In zborník
Štrukturálne fondy
pre rozvoj rómskych komunít.
Bratislava: 2006.
DŽAMBAZOVIČ, R., JURÁSKOVÁ, M. Sociálne vylúčenie Rómov na Slovensku.
In Čačipen pal o Roma. Bratislava: Inštitút pre verejné otázky. 840 s. 2002. ISBN 8088935-41-5.
GIUSSANI, L. Riziko výchovy. Praha: vydavateľstvo Zvon, 1996.ISBN 80-7113-154-9.
HRONCOVÁ, J., KRAUZ, B. a kol. Sociálna patológia pre sociálnych pracovníkov
a pedagógov. Banská Bystrica: UMB, 2006. 251 s. ISBN 80-8083-223-4.
KATRŇÁK, T. Odsouzeni k manuální práci. Praha: Sociologické nakladatelství, 2004.
Vydání první. ISBN 80-86429–29-6.
KOHUTIAR, J. Na západ od západu. Bratislava: Charis, 1998. ISBN 80-88743-22-2
MUŠINKA, A. Bývania Rómov. In Čačipen pal o Roma. 2002. Bratislava: Inštitút pre
verejné otázky. 840 s. 2002. ISBN 80-88935-41-5.
ŘÍČAN, P. S Romy žít budeme – jde o to jak.1. vyd. Praha: 1998. 144 s.ISBN 80-7178-250-5
ROSINSKÝ, R. 2006. Čhavale Romale alebo motivácia rómskych žiakov k učeniu.
SLOVENSKÁ REPUBLIKA. Štúdia o životnej úrovni, zamestnanosti a trhu práce. Správa
Svetovej banky č. 22351 – SK. Bratislava: Slovenská spoločnosť pre zahraničnú
politiku, 2001. ISBN 80-968155-4-7.
ŠTATISTICKY ÚRAD SR. Zisťovanie o príjmoch a životných podmienkach domácností
EÚ- SILC 2005, www.statistics.sk.
21
Download

RODINA V SKÚMANÍ SOCIÁLNEJ PEDAGOGIKY