"Jakmile člověk přesáhne 40 let
věku, ubývá akomodační schopnosti
oka a jejíž výsledkem je zhoršené vidění na blízko (presbyopie). Presbyopii se není možné vyhnout, přesto
by bylo ideální, aby člověk viděl stejně ostře na dálku i na blízko, a to bez
brýlí," říká MUDr. Lešták.
Laserová léčba
presbyopie a katarakty
„Odmítám invazivní chirurgické zákroky
na rohovce, při kterých je nutné uříznout
její část a upálit nebo vyrobit požadovaný
geometrický nebo prostorový útvar. Po takovém zákroku nastávají rizika vzniku zákalů rohovky a komplikací při hojení. Já
se prostě držím zásady - nejlepší je do oka
nezasahovat, ve smyslu porušení kontinuity povrchu rohovky. Aby se předešlo pooperačním problémům, je nutné dlouhodobě aplikovat kortikoidy, které ale brání
vstupu glukózy do buněk, vyvolávají otok
mezibuněčné tkáně atd. Výsledkem může
být smrt některých buněk, vznik zeleného
zákalu a podobně,“ dodává MUDr. Lešták.
Nejmodernější oční laser
(Pražský majáles
k článku na str. 6)
foto: Peter Ambro
Klinika JL disponuje nejmodernějším očním laserem využitelným pro operace rohovky při presbyopii, na odstraňování mírného astigmatizmu a pomáhá operatérovi
při odstraňování šedého zákalu.
Speciální femtosekundový laser s modulem Intracor pracuje bez jakéhokoliv narušení povrchu rohovky a riziko infekce je minimální nebo téměř žádné. Uvnitř
rohovky laser vytváří několik koncentrických kruhů o průměru od 1,8 až do 3,5 mm,
které jsou vystředěny okolo zornice. Těmito jemnými kroužky se v jejich středu
před pupilou vytvoří malé vyklenutí rohovky srovnatelné s čočkou na čtení. Femtosekundový laser pracuje s laserovým paprskem, který je přesně zaměřený do určené hloubky rohovky a tam působí. Zákrok je tak bezpečný nejen z toho důvodu,
že maximálně omezí jakékoliv komplikace, ale i pooperační období a rehabilitace
zraku se zkrátí.
Femtosekundový laser je v zásadě nevhodný pouze pro pacienty s chronickým onemocněním rohovky, např. s keratokonem,
rohovkovými dystrofiemi či degenerace-
mi, pacienty po ošetření metodou Lasik
nebo jiných operacích rohovky, jako např.
transplantaci rohovky, jakož i pro krátkozraké pacienty, pacienty se silnou dalekozrakostí nebo vysokým astigmatizmem.
Co laser dokáže
Při operaci šedého zákalu laser provádí
řezy rohovky, předního obalu čočky. Tzv.
přední kapsulotomii, která se stává absolutně přesnou co do jejího rozměru a centrace. Výsledkem je výborná stabilizace implantované nitrooční čočky v pouzdru původní zkalené čočky. Díky laseru je
pozorován i nižší počet druhotných šedých
zákalů (tzv. sekundární katarakta). Laser
je schopen „rozmělnit“ zkalenou čočku,
což následně usnadní její odsátí. Tato laserová asistence přináší do chirurgie katarakty velmi přesné a bezpečné vlastnosti. Dosavadní užití ultrazvuku k rozmělnění zkalené čočky a jejího následného odstranění může mít negativní vliv na okolní struktury, zejména rohovku, která se
může přechodně zkalit. Vzácně je pak zá-
kal rohovky trvalý s výrazným poklesem
vidění. Během ultrazvukového odstranění
čočky může dojít i k poškození duhovky,
roztržení zadního pouzdra čočky a dalším
komplikacím. Laserovou asistencí se operace katarakty stává významně bezpečnějším výkonem, efektivnějším a šetrnějším,
což může mít pozitivní vliv na pooperační hojení.
Náklady na léčení však dosud nejsou hrazeny ze žádného zdravotního pojištění.
prim. MUDr. J. Lešták, CSc, FEBO, MBA
- vedoucí Oční kliniky JL, po absolvování
Vojenské lékařské akademie v Hradci Králové, pracoval na očním oddělení Ústřední vojenské nemocnice. Od 1995 odešel do
privátní zdravotnické sféry.
Oční klinika JL nabízí nemocným celé
spektrum výkonů včetně chirurgických.
Oční klinika JL
V Hůrkách 1296/10, 158 00 Praha 5
Tel.: 251614230-2, 721724744
www.eyecentrum.cz
obsah
STALO SA......................................................................................str. 2
AKTUALITY
Návštevy v Prahe..............................................................................str. 3–4
Českí historici o Slovensku a Slovákoch...............................................str. 5
REGIÓNY
22
Majáles v Prahe a potulky po nej.........................................................str. 6
Haluškiáda v Hradci.............................................................................str. 7
Prezentácia Košíc a Slovenska..........................................................str. 7–8
3
TRADÍCIA
Púť na Devín........................................................................................str. 9
VYSŤAHOVALECTVO
Vyhnala ich bieda..............................................................................str. 10
HOKEJ
7-8
Hokejová vášeň potrebuje satisfakciu................................................str. 11
BALET
7
Mladý súbor z Bratislavy....................................................................str. 12
NÁZORY
List od Dunaja...................................................................................str. 13
ROZHOVOR
Anna Polomová...........................................................................str. 14–16
14-16
PELE - MELE
Centy, mosty a poľovačka..................................................................str. 17
DIVADLO
SETKÁNÍ / STRETNUTIE v Zlíne...........................................................str. 18
VEĽTRH
Slovensko na Svete knihy...................................................................str. 19
9
28-29
KINEMATOGRAFIA
Slnko v sieti.................................................................................str. 20–21
KULTÚRA
Jubilanti a medailóniky................................................................str. 22–24
MAGAZÍN PRE VOĽNÝ ČAS
LITERATÚRA FAKTU
Česi a Slováci v 20. storočí...........................................................str. 25–27
ŠPORT
20-21
Mesiac pred olympiádou.............................................................str. 28–29
KRÍŽOVKA....................................................................................str. 30
POŠTOU, MAILOM, TELEFÓNOM.......................................str. 31
12
PRÍLOHY
DETSKÝ KÚTIK
Poznávame Európu: Holandsko......................................................str. I.–IV.
SLOVÁCI DOMA A VO SVETE
11
Láska v Austrálii
slovenské korene
1
stalo sa…
... v Slovenskej republike
JEDNOTKA
Krajiny Vyšehradskej štvorky (V4) vybudujú do roku 2016 spoločnú bojovú jednotku o sile 3000 vojakov, ktorá bude schopná zasahovať
v rámci misií Európskej únie. Dohodli sa na tom ministri obrany Česka, Slovenska, Poľska a Maďarska na schôdzke v Litoměřiciach. Toto bojové
zoskupenie má byť zostavené v prvej polovici roku 2016 a už rok pred dosiahnutím plných operačných schopností by jednotka pod velením
Poľska mala prejsť spoločným cvičením. Vybudovanie takýchto síl je považované za dôležitý signál, že štyri krajiny v strednej Európe sú schopné
chopiť sa takýchto úloh bez toho, aby za nimi stála nejaká európska veľmoc.
NERESTI
Vo svetovom rebríčku podľa tzv. indexu nerestí zahŕňajúcom spotrebu alkoholu, cigariet, drog, a gamblerstvo obsadilo Slovensko 18. miesto.
Nelichotivé prvenstvo spomedzi 57 sledovaných krajín získala Česká republika. Česko dosiahlo najvyšší index - 68,94 bodu, druhé je Slovinsko
(62,50) a tretia Austrália (57,84). Slovensko na osemnástom mieste s indexom 47,15, je o jedno miesto pred Maďarskom (46,86). V týchto
štyroch nerestných oblastiach sú v spotrebe alkoholu na prvom mieste Česi s 16,45 litra na osobu a vo fajčení Gréci s 3017 cigaretami na
jednotlivca. V hazarde dominujú Filipínci a v užívaní drog sú prví Američania nasledovaní druhými Čechmi.
HORALKY
Najobľúbenejšou pochutinou Slovákov a Sloveniek nie sú bryndzové halušky, parenica, ani mastný chlieb s cibuľou, ale horalky. Pre „národ
horaliek“ vyrobia pečivárne v Seredi ročne až 160 miliónov kusov, ktoré sa od iných príbuzných oplátok líšia nielen v spôsobe máčania ale aj
tým, že v ich náplni sú arašidy, zatiaľ čo v tatrankách lieskové oriešky.
MOTORIZMUS
Mopedy Babetta musia mať na Slovensku od roku 2013 osvetlenú poznávaciu značku a overenú technickú a emisnú kontrolu. Pokiaľ ich majitelia
nesplnia tieto nové predpisy, hrozí ich legendárnym mopedom, že zostanú v garážach, alebo pôjdu priamo na vrakovisko. Požadované osvedčenia
vyjdú na 200 až 300 eur (až 7 500 korún), zatiaľ čo hodnota týchto starších mopedov sa teraz odhaduje na 2 000 až 2 500 Kč. Majitelia mopedov
sa obávajú, že kedysi obľúbený dopravný prostriedok vyženie z ciest zbytočná úradnícka byrokracia. Babetty sa začali vyrábať v roku 1971 a ich
výroba bola ukončená v roku 1999.
... v Českej republike
PENIAZE
Česko zbohatne každoročne o desiatky miliárd korún, ktoré posielajú domov "gastarbeitri" z cudziny. Zaujímavé je, že tok stotisícových čiastok
( takmer 25 miliárd korún) zasielaných Čechmi z cudziny neustal ani v priebehu hospodárskej a finančnej krízy, ktorá zasiahla svet v roku 2010.
Najväčšie čiastky putujú do Česka z Nemecka, nasledujú Veľká Británia, Írsko, Rakúsko a Spojené štáty.
EURO
Česká republika podľa premiéra P. Nečasa nezavedie zrejme euro skôr ako o osem až desať rokov. Predseda českej vlády informoval o tom
Poslaneckú snemovňu Parlamentu ČR pri schvaľovaní nového záchranného fondu eurozóny.
VZDELANIE
Napriek tomu, že ľudí s vysokoškolským vzdelaním v posledných rokoch v Česku pribúda, krajina zostáva pod priemerom štátov Európskej
únie. Vo vekovej skupine 30 až 34 ročných má v Česku vysokoškolské vzdelanie 24,7 percent mužov a žien, ale v Luxembursku má však rovnaké vzdelanie takmer polovica (49,6 percent) mladých ľudí. V tejto vekovej skupine nedosahuje Česko ani priemer EÚ, ktorý je 35 percent.
Ešte horšie ako Česká republika je na tom Slovensko. Avšak napríklad v Španielsku, kde je podiel mladých vysokoškolákov až štyridsať percent,
je zároveň aj najvyššia nezamestnanosť mladých ľudí, a to aj s vysokoškolským vzdelaním.
VIERA
Katolickí aktivisti v poľskej Vratislavi, kde sa na Majstrovstve Európy vo futbale predstaví aj český národný tím, by chceli obracať fanúšikov
z najateistickejšej krajiny na kontinente na vieru. Ide im o to, aby dodali futbalovému sviatku aj duchovný rozmer. Podľa miestnych veriacich
je šampionát skvelou príležitosťou k stretnutiam, výmenám názorov a posilneniu väzieb nielen medzi zúčastnenými reprezentáciami, ale aj ich
priaznivcami. V Poľsku sa ku katolickej církvi hlási takmer 90 percent ľudí a zostáva samozrejmosťou , že Poliaci dávajú svoju zbožnosť otvorene
najavo. Veriaci priaznivci futbalu majú dokonca aj svoju zvláštnu modlitbu.
... vo svete
JAZYKY
Vedci predpokladajú, že až 70 percent jazykov sveta je sústredených v oblastiach s najväčšou prírodnou rôznorodosťou. Zistili tiež, že z približne 6 900 jazykov, ktorými sa na svete hovorí, sa vyše 4 800 používa v oblastiach s vysokou biodiverzitou. Tieto oblasti sú pre ľudstvo veľmi
významné, avšak pomaly upadajú po hospodárskej, kultúrnej a tým aj jazykovej stránke. Lingvisti dokonca predpovedajú, že na konci tohto
storočia zmizne z planéty 50 až 90 percent zo súčasných jazykov.
-mž-
2
slovenské korene
aktuality
ného zasadania obidvoch kabinetov. Podľa
Roberta Fica by slovenská vláda mohla na
jeseň zasadnúť spoločne s českým vládnym
kabinetom.
Stretli sa aj šéfovia diplomacií
Týždeň po premiérovi sa uskutočnila
v Prahe tiež prvá bilaterálna zahraničná
návšteva nového ministra zahraničných
vecí Slovenskej republiky Miroslava Lajčáka. Hlavnou témou rozhovorov okrem
stavu česko-slovenských vzťahov bol
súčasný vývoj v stredoeurópskom priestore
s dôrazom na slovensko-maďarské vzťahy,
regionálnu spoluprácu a otázky visegrádskej spolupráce, kde zoskupeniu V4 predsedá teraz Česká republika. Nový premiér a šéf diplomacie na prvej ceste v Prahe
Nový premiér a šéf
slovenskej diplomacie
na prvej ceste v Prahe
R. Fico: „Veľmi si vážim vzťahy medzi
našimi krajinami.“
P. Nečas: „Slovensko nadále představuje
klíčového spojence a partnera, skutečně
bratrskou zemi pro Českou republiku.“
Predseda vlády SR Robert Fico dodržal tradíciu a jeho prvá zahraničná cesta vo funkcii premiéra viedla do Českej republiky. Počas oficiálnej
návštevy sa v Prahe stretol s predsedom vlády
Petrom Nečasom a prezidentom Václavom Klausom. „Veľmi si vážim vzťahy medzi našimi krajinami,“ vyhlásil na spoločnej tlačovej konferencii
po skončení rokovania s českým partnerom. Ďalej dodal, že bez ohľadu na to, z akého politického tábora premiéri pochádzajú, aj v minulosti
dokázali mať medzi sebou dobré osobné vzťahy
a tak verí, že „budeme mať k sebe rovnako blízko“.
Predsedovia vlád potvrdili vynikajúcu úroveň vzájomných vzťahov vo všetkých oblastiach.
Rokovalo sa o významných ekonomických projektoch, ku ktorým patrí aj prípadný vstup českého investora do Slovenského plynárenského
priemyslu. Spoločným záujmom je tiež rozšírenie
spolupráce v oblasti energetiky. Fico v tejto súvislosti podotkol, že Slovensko nedokáže prežiť
bez jadrovej energetiky a má preto veľký záujem
vybudovať nový jadrový blok v elektrárni v Jaslovských Bohuniciach. Premiéri sa dotkli aj probleP. Nečas:
Máme vynikající úroveň vztahů
se Slovenskem a nezávisí to na tom,
jaké politické zabarvení máme ve
vládě v Praze nebo Bratislavě.
matiky rozpočtu Európskej únie. V niektorých
oblastiach sú postoje ČR a SR absolútne zhodné,
Novou slovenskou vládu
čeká boj s vysokou
nezaměstnaností a potřeba přijetí
úsporných opatření k ozdravení
státních financí. Na rozdíl od
roku 2006, kdy první Ficův kabinet
nastupoval v době silného
hospodářského růstu, bude
muset Smer-SD nyní přistoupit
k nepopulárním opatřením. Před
volbami sociální demokraté
slibovali zejména vyšší zdanění
bank, nejziskovějších firem nebo
lidí s nadprůměrnými příjmy.
(ČT 24) no existujú záležitosti, kde sa názory rozchádzajú, čo však logicky vyplýva z toho, že Česká republika nie je členom eurozóny a Slovensko áno.
Spoločné výročie
Slovenský premiér pripomenul blížiace
sa 20. výročie vzniku samostatných štátov
a vzniesol návrh na uskutočnenie spoloč-
M. Lajčák označil svoju cestu za „symbolickú“ a nadštandardnosť vzťahov považuje za
„niečo, čo nám dáva do budúcnosti veľké prednosti, a preto nám na tom veľmi záleží. Dôležité
bolo tiež ukázať Českej republike aj Slovensku,
že tieto dve krajiny sú najbližšími priateľmi a premiéri obidvoch krajín to budú vždy rešpektovať.“
Šéf českej diplomacie Karel Schwarzenberg
si aj pri tejto príležitosti zopakoval svoj známy
bonmot, že Česko a Slovensko sú najšťastnejším
rozvedeným párom v Európe. A pridal aj to, že na
poznámky o bratstve veľa nedá, pretože zatiaľ čo
bratia medzi sebou často bojujú, medzi oboma
krajinami vládnu priateľské vzťahy.
Ocenil okrem iného, že ministerstvá zahraničných vecí Českej a Slovenskej republiky pracujú už na pláne spoločných zastupiteľských
úradov v zahraničí. Upozornil na celkový trend
slovenské korene
3
AKTUALITY
združovania financií a podieľania sa na nákladoch, ktorým by bolo najprirodzenejšie česko-slovenské riešenie a s uspokojením konštatoval,
že ČR si už teraz užíva slovenské pohostinstvo
napríklad v Nairobi.
Šport a politika
V rozhovoroch ministrov zahraničia nemohlo pochopiteľne chýbať ani hodnotenie
situácie na Ukrajine, ktorá uväznením bývalej
premiérky Julie Tymošenkovej vyvoláva celý rad
prekážok, ktoré proces jej približovania sa k európskemu priestoru zastavujú alebo spomaľujú.
Napriek závažnosti problému volili obaja politici
športový prístup.
„Keby som to mal vyjadriť futbalovou terminológiou, Ukrajina vykazuje veľké umenie
dávať si vlastné góly," konštatoval Lajčák pred
novinármi. V súvislosti s možnosťou prípadného
bojkotu nadchádzajúceho európskeho futbalového šampionátu, organizovaného spoločne
Ukrajinou a Poľskom, pobavil novinárov, keď
k tomu dodal, že „naša futbalová reprezentácia
vyhlásila už pred rokom bojkot, keď sme doma
prehrali s Arménskom 4:0“. O dianí na šampionáte boli aktuálne informovaní aj prezidenti
v Tatrách, kde prebiehal práve summit Visegrádskej štvorky. Prezident Klaus ťažko znášal prehru
českého tímu so Švédskom a uviedol, že počas
majstrovstiev sa už nikdy nezúčastní žiadneho
summitu, pretože už pred tromi rokmi hral český tím so Švédmi počas iného summitu, na ktorom bol prítomný a kde Česi vtedy tiež prehrali.
Na slová V. Klausa „už nikdy žiaden summit
a hokej so Švédskom“ reagoval slovenský prezident, ktorý, ako tvrdil, sa chystal na Ukrajinu,
aj preto, že keď slovenskí hokejisti získali zlaté
medaily, bol práve na summite v New Yorku.
Nezabudol k tomu dodať, že v čase summitu na
Jalte by mali podľa Gašparoviča hrať slovenskí
hokejisti vo finále.
P.S.: Prezident by mohol byť aj dobrý
veštec, pretože v predpokladanom termíne
20. mája bola v helsinskej Hartwall aréne
finálovým súperom suverénneho Ruska
v boji o zlato skutočne slovenská reprezentácia...
4
slovenské korene
PREZIDENTI V TATRÁCH
Stretnutie Visegrádskej štvorky
Po štyroch rokoch sa prezidenti Visegrádskej štvorky stretli opäť na Slovensku.
Zatiaľ čo summit V4 na úrovni hláv štátov
sa na Slovensku naposledy uskutočnil v
Piešťanoch v septembri 2008, teraz sa konal
na Štrbskom Plese. Dvojdňové rokovanie
prebiehalo cez prvý májový víkend, avšak
bez účasti novozvoleného prezidenta Maďarskej republiky Jánosa Ádera. Pozvanie
slovenského prezidenta prijali okrem neho
prezidenti Českej republiky Václav Klaus
a Poľskej republiky Bronislaw Komorowski.
Najvyšší predstavitelia uvedených štátov sa
venovali hlavne posilneniu regionálnej identity
vyšehradského priestoru formou rozvoja spolupráce v oblasti cestovného ruchu a prezentácie
regiónu navonok. Hovorili aj o pozíciách svojich
štátov, s ktorými pôjdu na májový summit Severoatlantickej aliancie do Chicaga. V pestrej agende nechýbala ani politika Európskej únie voči
východným partnerom.
Prezidentský summit V4 vo Vysokých Tatrách bol tiež príležitosťou na bilaterálne rokovania, ktorým dominovala prípadná neúčasť na
summite prezidentov strednej a východnej Európy na ukrajinskej Jalte. Zúčastnení prezidenti
prišli totiž do Tatier s rozdielnymi pohľadmi na
stretnutie hláv štátov, ktoré sa tam malo konať,
ale vzhľadom na stále väčší počet prezidentov
odmietajúcich účasť bol tento summit napokon
odvolaný.
Jednotný názor na túto udalosť nemali ani
prezidenti Visegrádskej štvorky. Kým slovenský
a poľský prezident sa na Jaltu chystali, český prezident opäť zopakoval, že na Ukrajinu nepocestuje. V tejto otázke nedošlo k žiadnemu spoločnému stanovisku hláv štátov, pretože na rozdiel
od V. Klausa, pre ktorého Česká republika nie je
susedom Ukrajiny, a preto má trochu iný postoj
a iný záujem, Ukrajina a Rusko sú podľa Gašparoviča pre Európu zaujímavé krajiny vo všetkých
oblastiach. Slovenský prezident bol totiž pripravený odcestovať do Jalty a zastával názor, že
Slovensko sa ako bezprostredný sused Ukrajiny
nemôže vyhýbať otvorenému dialógu s Kyjevom,
povedal na tlačovej konferencii po ukončení
summitu Gašparovič.
Juraj Rácz, foto: archív red.
AKTUALITY
Magdaléna Rychlíková
o Slovákoch v Prahe
Jan Rychlík o spolupráci
a konfliktoch
V priebehu apríla sa uskutočnili v Prahe dve zaujímavé podujatia vo forme prezentácie kníh českých autorov – historikov,
týkajúcich sa Slovenska, Slovákov a česko-slovenských vzťahov. V tomto „rodinnom
podniku“ manželia Jan a Magdaléna Rychlíkovci predkladajú ako znalci slovenských
realít čitateľom jednotlivé etapy vývoja vzájomných vzťahov od vzniku Československa
cez dlhoročné spolunažívanie až po rozchod,
ktorého 20. výročie sme si začali pripomínať
už teraz, v súvislosti so zásadným prejavom
prezidenta Václava Havla, ktorý 12. mája
1992 pripustil, že možno bude lepšie rozdeliť spoločnú republiku na dva štáty. Zatiaľ čo
Magdaléna predstavila svoju knihu Slováci
v Praze ako stručný spoločenský – kultúrny a politický prehľad o vplyve veľkomesta na ich integráciu do českého prostredia,
manžel Jan vo svojom diele Češi a Slováci
ve 20. století / Spolupráce a konflikty 19141992, z ktorého publikujeme na literárnych
stránkach 25-27 redakčne skrátené úryvky,
približuje predovšetkým českému čitateľovi
opomínanú „druhú stranu“, slovenskú politiku a jej špecifiká v celom období spoločného štátu.
Beseda v Labuti...
Významný súčasný historik Jan Rychlík ako
špecialista na moderné české a slovenské dejiny
a na dejiny juhovýchodnej Európy vo svojej publikácii, ktorá vychádza na základe dvoch ďalších
prác vydaných v deväťdesiatych rokoch si po prvý
raz v súbornom vydaní kladie za cieľ zasvätene
a podrobne vylíčiť spoločnú púť začínajúcu už
za Rakúsko-Uhorska a za prvej svetovej vojny.
Okrem toho, že zachycuje celé obdobie existencie spoločného štátu Čechov a Slovákov od roku
1914 do roku 1992, hlavnou témou knihy sú
politické vzťahy oboch národov a ich vzájomné
pohľady.
Ako vidia Česi Slovákov a Slováci Čechov?
Prof. Rychlík odhaľuje základný rys ich spolunažívania v jednom štáte – vždy žili skôr popri
sebe ako spolu. Rozdelenie spoločného štátu
po roku 1992 sa preto javí ako logické zavŕšenie
predchádzajúceho vývoja. Nové vydanie knihy
prináša niektoré nové akcenty, ktoré sa v priebehu sedemnástich rokov od prvého vydania objavili, a samozrejme so zmenou odstupu prináša aj
kritickejší pohľad. Hlavný dôraz kladie autor na
kľúčové momenty v histórii spolunažívania - prvú
republiku, vojnový Slovenský štát, obdobie normalizácie a obdobie rozpadu Československa.
Sleduje vývoj česko-slovenských vzťahov predovšetkým v politickej oblasti a upozorňuje na postupné zosilňovanie autonomistických tendencií
v slovenskej politike vrcholiacej rozbitím ČSR
po Mníchove a vytvorením samostatného slovenského štátu. Autor venuje dostatočný priestor
najznámejším aktérom slovenskej politiky tohto
obdobia – Andrejovi Hlinkovi, Milanovi Hodžovi alebo Jozefovi Tisovi. Druhá polovica knihy sa
venuje slovenskej politike v ľudovodemokratickom Československu, na ceste od centralizácie
k federácii a obdobiu husákovskej normalizácie.
Záverečná kapitola sa zaoberá peripetiami rozpadu Československa a vzniku dvoch nových
samostatných štátov na mape Európy. Práca Jana
Rychlíka, založená na veľkom množstve archívnych materiálov, je ojedinelým príspevkom k našej, ešte stále nedávnej a doteraz živej minulosti.
Prezentácia spojená s besedou s autorom
v pražskej literárnej kaviarni Černá labuť vyvolala
živú diskusiu, ktorá sa dotkla mnohých ďalších
zaujímavých otázok: Aký je význam religiozity
v dejinách nášho spolunažívania, akú úlohu hrá
skutočnosť, že politické strany, ktoré zastávali
kľúčové postavenie pri rozdelení štátu, boli na
slovenskej politickej scéne úplne marginalizované, aký je vzťah Slovákov a Maďarov v problematike mnohonárodnostného charakteru dnešné-
ho Slovenska, aké boli vzťahy oboch štátov
v čase rozpadu a veľa ďalších. Diskutovalo sa tiež
o peripetiách rozpadu a vzniku dvoch nových
samostatných štátov na mape zjednocujúcej sa
Európy.
...a v Inštitúte
Prezentácia tejto publikácie, ktorú vydal Etnologický ústav Akademie věd České republiky,
sa Začátek formuláře uskutočnila v Modrej sále
Slovenského inštitútu. Popri historickom vývoji
Slovákov v Prahe do roku 1992 autorka podrobne popisuje okolnosti rozdelenia Československa a vznik slovenskej menšiny. V kapitole Postavenie Slovákov v českých zemiach po vzniku
samostatnej Českej republiky si kladie autorka
zásadné otázky ďalšieho spolunažívania. Týkajú
sa takých závažných oblastí ďalšieho života ako
je štátne občianstvo, problémy trvalého a dlhodobého pobytu, problematiky zamestnania, podnikania a zdravotníckej starostlivosti, dôchodkov,
alebo návštevy škôl.
Vo všeobecnom prehľade demografického
vývoja nájde čitateľ zaujímavé informácie o Slovákoch ako súčasti federálnej byrokracie a o ich
asimilácii a migrácii po roku 1993. Zaujímavá
a (nielen) pre slovenskú komunitu v hlavnom
meste potrebná knižka podrobne mapuje aj slovenské spolky a organizácie v Prahe a všíma si aj
aktivity jednotlivých slovenských cirkví.
M. Rychlíková vo svojom diele tiež potvrdila,
že otázka postavenia Slovákov v Českej republike
si získala výraznejšiu pozornosť bádateľov až po
rozpade Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR) a po vzniknutí samostatnej Českej republiky. Je to pochopiteľné, pretože so zánikom
Československa sa postavenie Slovákov v ČR
výrazne zmenilo minimálne po právnej stránke.
Tento fakt si česká majoritná spoločnosť nie vždy
uvedomuje.
Juraj Rácz, foto: SI
Pro Čechy nenastala 1. ledna 1993
žádná významná zMěna, protože
nově vzniklou Českou republiku
považovali a považuji prostě za
pokračování Československa ve
zmenšené podobě, či spíše opačně:
Někdejší Československo považovali
již od roku 1918 za svůj, tedy český
stát. U Slováků, minimálně u těch,
kteří žili v České republice, tomu tak
ovšem nebylo...
slovenské korene
5
REGIÓNY
OS V PRAHE:
PRECHÁDZKA A ZÁBAVA
Potulky po Prahe
Poslednú aprílovú sobotu sa za krásneho
slnečného počasia konala ďalšia akcia pražskej
Obce Slovákov, a to „Prechádzky Prahou“. Profesionálna sprievodkyňa pani Olga sprevádza
po Prahe už 15 rokov turistov predovšetkým zo
španielsky hovoriacich krajín. História Prahy, jej
zaujímavosti, architektúra sú zároveň i jej koníčkom. Takže našej početnej skupine takmer
tridsiatky záujemcov, ktorí sa na tejto akcii na
zastávke Pohořelec na Hradčanoch zišli, mala
o čom rozprávať.
Začali sme hneď miestom stretnutia, ktoré
dostalo tento názov po ničivom požiari v stredoveku. Pokračovali sme prehliadkou Strahovského kláštora, prešli sme starobylými uličkami
Nového světa na Hradčany, dozvedeli sme sa
o histórii Pražského hradu, jeho budov a osobností, ktoré v nich žili. Do chrámu sv. Víta sme
radšej nešli, lebo tam bolo veľmi veľa turistov.
Tancovalo sa bez bodyčekov
Byl pozdní večer – první máj –
večerní máj – byl lásky čas.
Agáty, gaštany i orgován sú v plnom
rozpuku, vzduch je naplnený sviežosťou
a vôňou rozkvitnutých stromov, slnečné
lúče sú ešte ostré, ale už príjemne hrejivé,
večery dlhé.... je tu opäť máj – lásky čas. Príchod tohto nádherného ročného obdobia
sa ruka v ruke spája s jeho oslavou, ktorá
každoročne prebieha v podobe tradičnej ľudovej zábavy Majáles, ktorú zorganizovala
pražská obec Slovákov.
Tohtoročný máj bol pre nás Slovákov oveľa
zaujímavejší ako po iné roky. Hokejové dianie,
ktoré vyvrcholilo v predposledný májový víkend,
obrovské zápolenie a túžba po medaile z majstrovstiev sveta nenechali žiadnych slovenských
fanúšikov chladnými. Zhodou okolností pripadol
termín Majálesu na finálový víkend veľkého zápolenia, takže hokejová atmosféra nás sprevádzala počas celého víkendu i počas Majálesu.
Tri krojované grácie (zľava):E. Kostrišáková,
M. Lungová, V. Čápová
6
slovenské korene
Možno aj preto, že v tomto roku to bol jeden
z prvých teplých víkendov, takže popri cudzincoch si urobili výlet do Prahy aj domáci návštevníci.
Našej skupinke dalo zabrať, aby sme sa
navzájom nestratili. Pani Olga často vytiahla
svoj zelený sprievodcovský dáždnik, ktorý sme
sledovali v tom húfe turistov. Výklad pokračoval vonku pred chrámom, ktorý má niekoľko
zaujímavostí na fasádach, ako napríklad fresky
znázorňujúce ľudí idúcich do neba a do očistca,
sochu Karla IV., videli sme miesto, kde sú uložené korunovačné klenoty, ku ktorým je možné sa
dostať iba pomocou siedmich kľúčov…
Väčšina účastníkov mala veľmi dobré znalosti z histórie Prahy a prejavovali živý záujem
dozvedieť sa viac a tak otázok pani Olge bolo
dosť. Pokračovali sme Nerudovou ulicou až do
Valdštejnského paláca a jeho záhrady. Takmer
štvorhodinová prechádzka v krásnom počasí
bola vyčerpávajúca nielen po vedomostnej, ale
aj po fyzickej stránke, takže únavu a hlad zahnal
dobrý obed. Vo Valdštejnskej záhrade sa naša
skupinka rozlúčila s pani Olgou s poďakovaním
a zároveň s pozvánkou na jesennú prechádzku
po malebných zákutiach starej Prahy. Radi vás
opäť uvidíme!
Eva Kostrišáková, foto: autor
Potulky v krásnom počasí vytiahli z domovov mnohých záujemcov
Ten sa uskutočnil v novoobjavených, ale už
overených priestoroch sály benediktínskeho kláštora Emauzy na Karlovom námestí. K dispozícii
boli i priľahlé priestory areálu s nádherným výhľadom na kvitnúce gaštany a na nábrežie Vltavy.
Večerom nás sprevádzala ľudová hudba Alexandra Vrábeľa. Jej členovia sú síce rodáci z Moravy,
ale v ich repertoári sa nachádza množstvo piesní
z rôznych kútov Slovenska.
V duchu hokejovej terminológie by bolo
možné rozdeliť na tri tretiny aj náš ďalší z vydarených večerov. V tej prvej, pomerne komornej zostave privítala predsedníčka účastníkov stretnutia
a úvodom sme si spoločne pri speve piesne „Sadíme my máje...“ ozdobili mladú briezku. Tanec
nebol výnimkou už na začiatku, keď sa stredobodom nášho parketu stala mašľami vyčačkaná
„májka“. Predstaviteľky Obce Slovákov v Prahe
ukázali svoje nádherné zdedené kroje pochádzajúce zo Šariša, Podkoníc a Polomky.
Po hokejovom víťazstve nad českou reprezentáciou sa našiel dôvod patrične osláviť víťazstvo a druhá tretina nášho majálesu pokračovala
príchodom víťazstvom opojených, väčšinou mladých ľudí, ktorí sa priamo vrhli na plochu tanečného parketu. Všetci sa výborne bavili, tancovalo
sa a spievalo odušu. Na parkete sa striedali čardáše, karičky, polky, valčíky i krútené. Hudba so
spevom a rezkým tancom nadšených tanečníkov
vytvorila fantastickú atmosféru. A keď si muzikanti dopriavali zaslúžené prestávky, presúvala
sa väčšina hostí na nádvorie občerstviť sa príjemným májovým vánkom.
Atmosféra postupne vygradovala okolo pol-
Ide to aj bez mládencov
noci do tretej tretiny, kedy sa medzi účastníkmi
zábavy objavili členovia z folklórneho súboru
Limbora, ktorí plnými hlasmi a živým tancom vylepšili náladu celej komunity. Poslednou streľbou
na bránu bolo kolo rezkých ľudových tancov,
ktoré zábavu dovŕšili.
V súvislosti s organizáciou nemožno ešte
nespomenúť prítomnosť celého tímu ľudí, ktorí sa podieľali na úspechu tohto večera. Treba
poďakovať hlavným organizátorom podujatia,
dievčatám za výborné napečené dobroty, koláče a ďalšie „mňamky“, ako aj ďalším ochotným
dievčatám, ktoré v našom malom bare umožnili
ostatným občerstviť sa výborným vínkom, pivom,
pálenkou či maškrtami. Účastníci majálesu si zábavu pochvaľovali, čomu sme sa úprimne potešili
vo viere, že na jeseň sa pri poháriku burčiaku alebo mladého svätomartinského vínka stretneme
opäť v silnejšej zostave a spolu budeme lámať
ľady zimných štadiónov, čo v našej terminológii
znamená tanečných parketov.
Monika Lungová, foto: Peter Ambro
REGIÓNY
kým spektrom ukážok slovenskej ľudovej hudobnej a tanečnej tvorivosti, ale návštevníkov zaujal
tiež svojou vitalitou a láskou k folklóru.
Mimoriadne si ceníme i účasti delegácie
z družobnej Obce Slovákov v Prahe, ktorá sa zúPoslednú májovú sobotu sa skalní členovia
častnila i súťaže vo varení bryndzových halušiek.
pražskej Obce Slovákov zúčastnili 7. ročníka
Vzájomná účasť členov našich regionálnych obcí
celoštátnej súťaže vo varení bryndzových haluna spoločných akciách a stretnutiach sa už stala
šiek na Šrámkovom statku v Pileticiach, neďaletradíciou.
ko Hradca Králové v poslednú májovú sobotu.
Predsedníčka OS v Prahe k tomu dodala:
Každoročne táto akcia priláka veľké množstvo
„Naše trojčlenné družstvo sme pomenovali
návštevníkov milujúcich nielen slovenský folklór,
„Haluškový lopárik". Hlavnou kuchárkou bola
ale hlavne bryndzové halušky, lokše, pagáče,
Vierka Čápová a dve členky Magda Kubíčková
slovenskú kapustnicu, spišskú borovičku a ďalšie
a Eva Kostrišáková pomáhali so škrabaním
slovenské špeciality. Tak tomu bolo aj v tomto
a strúhaním zemiakov. Organizátori pripravili
roku, keď už tradične členovia Regionálnej Obce
všetky ingrediencie, nástroje a nádoby. Všetko
Slovákov v Hradci Králové s úsmevom, radosťou
šlo ako po masle až na varič, ktorý nestíhal zoa typickou slovenskou srdečnosťou pripravili pre
vrieť vodu. Naše „lopárikové" družstvo nakonávštevníkov nielen kultúrny program, ale aj
niec obsadilo 2. miesto, ale podľa členky poroty
ukážky a ochutnávky slovenských halušiek.
naše halušky jej chutili najviac. Výhra bola naozaj
Program príjemne spestril Folklórny súbor
v znamení varenia - 6 kg kvalitnej múky od miestLIPTOV z Ružomberka, ktorý zaujal nielen široneho mlynára. Jednodenný výlet do Piletíc sa
veľmi vydaril - stretli sme sa
s krajanmi, trochu adrenalínu zažili pri súťaži, ochutnali
slovenské dobroty a vďaka
počasiu sme sledovali tance
a spevy folklórneho súboru Liptov. Organizátorom
vyslovujeme veľké uznanie
a budeme sa tešiť na Dožinky!"
Vl. Burčík,
Odpočinok a odmena - 6 kg múky, ktorú si po dobre vykonanej práci privezú
do Prahy naše „lopárničky.“
foto: autor, a – ek –
Víťazmi sa stali M. Franc a jeho synovia
Haluškiáda bola odštartovaná
Druhé miesto obsadilo družstvo z družobnej Prahy
KOŠICE 2013 EURÓPSKE HLAVNÉ MESTO KULTÚRY
Zahraničné zastúpenie Slovenskej agentúry pre cestovný ruch (SACR)
v Českej republike pripravilo prezentáciu novej destinácie Košice, ktoré vo
veľkej konkurencii ôsmich významných európskych miest získali prestížny
titul Európske hlavné mesto kultúry 2013. Súčasne s predstavovaním východoslovenskej metropoly prebiehali v pražskom Parkhoteli aj slovensko-české
rokovania, na ktoré pricestovala zo Slovenska vyše dvadsiatka predstaviteľov hotelov, kúpeľov a ďalších rôznych stredísk a zariadení cestovného ruchu v jednotlivých regiónoch, ponúkajúcich svoje dovolenkové produkty pre
českých návštevníkov.
V meste kultúry
Pozrime sa najprv do Košíc, ktoré nabádajú návštevníkov, aby vkročili
do druhého najväčšieho slovenského mesta s cieľom odhaliť jeho príbehy,
kreatívnu atmosféru a vychutnať si nezabudnuteľné zážitky na miestach naj-
Súčasťou prezentácie bol aj odborný workshop kde ponúkalo svoje produkty vyše
20 slovenských subjektov cestovného ruchu
Na „Dni Európy“, ktorý sa konal na druhý deň na pražskej Kampe sa prezentovali
viaceré krajiny Európskej Únie vrátane Slovenska.
staršieho maratónu v Európe, mesta s najväčším historickým centrom na
Slovensku a štýlovými terasami kaviarní a reštaurácii na najdlhšej promenáde
v republike. Košice sú zároveň bránou do Tokaja a lokalít UNESCO východného Slovenska, krajiny hradov, zámkov, národných parkov a jaskýň.
Ak má návštevník rád aj umenie, určite navštívi medzinárodne uznávané
miestne divadlo, balet, operu či filharmóniu. Múzeá i galérie zasa bližšie
predstavujú osobnosti, ktoré sú známe aj v zahraničí. Veď kto by nepoznal
také mená ako Sándor Márai na poli európskej literatúry, či Andy Warhol,
ktorých príbehy a nevypovedané tajomstvá možno spoznať počas tematických prehliadok.
slovenské korene
7
REGIÓNY
Počas celého roka je každý víkend v meste spojený s nejakým podu-jatím. Zatiaľ čo začiatok mája sa niesol v duchu Dní mesta Košice, ku
ktorým patrí aj Noc múzeí a galérií, júnovým podujatím s dlhou tradíciou
nie je len festival výnimočných chutí Košice Gurmán Fest, ale aj päťdňový
vzducholodný „maratón“ Balónová fiesta. August sa ponesie v znamení
veľkolepej oslavy narodenín Andyho Warhola, september je vyhradený
Košickým slávnostiam vína, žánrovo pestrému Festivalu divadiel strednej Európy a podujatiu Stredoveké Košice, kedy sa historická časť mesta
vráti symbolicky do vzdialenej minulosti. Prvá októbrová nedeľa je dňom
už spomínaného Medzinárodného maratónu mieru a v predvečer tejto
udalosti sa Košice vďaka získanému titulu Európske hlavné mesto kultúry
2013 stanú už po tretí raz súčasťou renomovaného európskeho projektu
Biele noci (Nuit blanche), ktorý vznikol v Paríži a vlani prilákal do ulíc mesta
Košice 50 000 návštevníkov.
Mestský erb patrí medzi najstaršie v Európe
Malá krajina veľkých zážitkov
Košice Hlavné námestie s Dómom
Riaditeľka SACR v Prahe Ing. K.Badinková oznamuje víťaza hlavnej ceny
v bohatej tombole.
8
slovenské korene
Tak znie text pozvánky k návšteve Slovenska pre českých záujemcov, ktorí sa držia naďalej na špičke príjazdového cestovného ruchu pred
druhým Poľskom a tretím Nemeckom. Počet návštevníkov Slovenska spoza
Moravy dosiahol vlani takmer pol milióna, čo znamená, že v zásade každý
tretí návštevník Slovenska je českej národnosti a príjazdový cestovný ruch
z Českej republiky vytvára jednu tretinu z celkového počtu zahraničných
hostí SR. Predstavitelia slovenského cestovného ruchu nezakrývajú svoju
spokojnosť nad tým, že česká klientela zostáva Slovensku verná. Podľa nich
sa českí turisti začali na Slovensko vracať, pretože zistili, že tamojšie ceny
sa v závislosti od zavedenia eura rapídne nezvýšili a že úroveň služieb sa
naopak neustále zvyšuje.
Riaditeľka zahraničného zastúpenia SACR v Prahe ing. Klára Badinková
potvrdzuje, že medzi českými návštevníkmi je stále najväčší dopyt po aktívnej dovolenke na Slovensku - pobyte na horách v lete a zime, relaxačnej
dovolenke v termálnych vodách a u seniorov je to pobyt v slovenských kúpeľoch. Záujem je tiež o kultúrne pamiatky a mestský cestovný ruch. Českí
návštevníci radi navštevujú na Slovensku aj kultúrne podujatia, hlavne koncerty a letné festivaly a športové akcie.
A aké novinky ich v nadchádzajúcom lete očakávajú? Vo vyhľadávaných
kúpeľoch Podhájska bolo na jar otvorené nové wellness centrum, v ktorom má návštevník k dispozícii vnútorný a vonkajší bazénový svet s tureckým kúpeľom, oddychovými priestormi, botanickou záhradou a kaviarňou.
Vnútorný bazénový komplex pozostáva z mnohých vodných atrakcií ako
napríklad divoká rieka, vírivé bazény, masážne trysky alebo vodopád.
Spiš bude lákať turistov na jedinečnú expozíciu tradičných ľudových remesiel a liehovarníctva regiónu severného Spiša, ktorá sa bude otvárať v bývalom najmenšom meste Uhorska, v obci Hniezdne koncom tohto mesiaca.
Vo Vysokých Tatrách budú môcť návštevníci cestovať na električke
a zubačke zadarmo s podmienkou ubytovania sa minimálne na dva dni
v zmluvnom ubytovacom zariadení. Okrem bezplatného cestovania bude
môcť návštevník veľhôr využiť aj ďalšie služby, atrakcie či návštevy kultúrnych inštitúcií.
K ďalším novinkám patrí ešte napríklad aj sprístupnenie pivovaru
v priestoroch zrekonštruovaného renesančného paláca na hrade Stará
Ľubovňa, „Tropický raj“ v aquaparku Tatralandia pri Liptovskom Mikuláši
s originálnou karibskou tropickou flórou v podobe živých paliem, ako aj
vyhliadková plavba po Dunaji nielen pod hrad Devín, do Gabčíkova, ale aj
do susedných krajín.
Juraj Rácz, foto: SACR
Podrobnejšie informácie nájdete na www.slovakia.travel
TRADÍCIA
Devín: symbol identity
Národná púť a nová tradícia
Od polovice 17. storočia sa začala v našej kultúre intenzívne presadzovať
cyrilo-metodská tradícia. V tejto súvislosti sa vyzdvihovala aj historická
úloha Devína v našich dejinách, najmä vo veľkomoravskej dobe. Preto od 18.
až do prvej polovice 20. storočia sa Devín stal symbolom slovenskej identity
a zohrával významné postavenie v kultúrnom a spoločenskom živote národa.
Koncom deväťdesiatych rokov minulého storočia sa pod hradom začali organizovane schádzať členovia Združenia slovenskej inteligencie KORENE a Slovakia Plus, ktorá si pripomínala slávny výstup štúrovcov na jeho vrchol.
V poslednú tohtoročnú aprílovú nedeľu
sa začala písať nová história Národnej slávnosti
na Devíne organizovanej Maticou slovenskou
ako príležitosť uctenia si pamiatky vierozvestcov
sv. Cyrila a sv. Metoda, ako aj spomínaného výstupu Ľudovíta Štúra a jeho druhov na Devín.
Slávnosť sa začala v kostole sv. Kríža a na
námestí gréckokatolíckou archijerejskou sv. liturgiou. Hlavným celebrantom bol Mons. Ján Babjak, gréckokatolícky arcibiskup a metropolita. Vo
svojom kázaní pripomenul, že touto liturgiou začína gréckokatolícka cirkev oslavy 1 150. výročia
príchodu sv. Cyrila a sv. Metoda na územie Veľkej
Moravy. Gréckokatolícka liturgia na Slovensku sa
dodnes koná v jazyku cirkevnej slovenčiny.
Prvým spracovaním našich národných dejín
sa v 18. storočí zaoberal slovenský rímskokatolícky kňaz a historik Juraj Papánek. Vo svojom
latinsky písanom diele DEJINY SLOVENSKÉHO
NÁRODA – O kráľovstve a kráľoch Slovákov pokladal územie Slovenska za pravlasť Slovanov
a slovenčinu za pramatku slovanských jazykov.
Prvý, kto označil Devín za sídlo Svätopluka, „najslávnejšieho kráľa našich Slovákov“, bol Štefan
Salagius, uhorský cirkevný historik z druhej polovice 18. stor. K veľkému oživeniu cyrilometodskej
tradície u nás dochádza začiatkom 19. stor., pričom historickú úlohu Devína v časoch Rastislava
a Svätopluka vyzdvihli najmä bernolákovci.
Pre súčasných pútnikov bolo pred kultúrnym
domom pripravené bohaté občerstvenie, po
ktorom sa pobrali na devínske bralo. Na tritisíc
účastníkov - matičiarov, vlastencov, kresťanov
z celého Slovenska reagovalo na výzvu Matice
slovenskej, aby sa táto púť stala tradíciou k nadchádzajúcemu výročiu príchodu vierozvestcov,
patrónov Európy na naše územie.
Predstaviteľ občianskeho združenia Dedičstvo otcov vyzval na znovupostavenie baziliky,
do ktorej sa navráti život na Devínskom hrade.
Urobil tak na mieste pôvodných základov chrámu, ktorý tam stál v čase
pôsobenia oboch svätcov. K symbolickým aktom patrilo aj odovzdanie prste macedónskej
zeme z miest, kde po
vyhnaní z nášho územia pôsobili žiaci a obaja učenci. Macedónsky
veľvyslanec prof. Gjorgi
Filipov vyjadril radosť
z toho, že ponad stáročia
sa podáva odkaz všesloZačali sa oslavy 1 150. výročia príchodu sv. Cyrila a sv. Metoda na územie
vanských svätých, ktorí
Veľkej Moravy
pôsobili na území oboch
dnešných štátov. „Toto je
prsť svätej zeme, Ochrid
je sväté miesto slovanstva, svätí Konštantín
a Metod tu mali svojich
žiakov sv. Klimenta a sv.
Nauma."
Podľa slov predsedu
MS Mariána Tkáča, ktorý
tento vzácny dar prevzal,
bude zem z Ochridu uložená do súsošia svätých
Cyrila a Metoda a ich
Štúrovci vystúpili na Devín v roku 1836.
učeníka sv. Gorazda,
Socha sediaceho kráľa Rastislava
ktoré bude stáť v strede hlavného mesta Slovenska.
Účastníci národnej púte si pripomenuli aj výstup štúrovcov na Devín v roku 1836. To všetko
prebiehalo v radostnej atmosfére, v ktorej národná púť na Devin mala byť začiatkom novej tradície. Prítomní putovali po hradnom vrchu s pôsobivým sprievodom na čele s kráľom Rastislavom.
Slnkom zaliate návršie Devínskeho hradu sa stalo
miestom, kde pri základoch baziliky z čias kráľa
Rastislava z tisícov hrdiel znela spoločná modlitba, moleben...
Vedeli ste, že...
... Ústava Slovenskej republiky sa v preambule odvoláva na cyrilo-metodské duchovné dedičstvo a historický odkaz Veľkej Moravy?
...Podľa tradície sv. Cyril a Metod prišli na Devín
5.júla 863 a tento deň sa stal štátnym sviatkom
Slovenskej republiky?
...V roku 867 zavítali do Ríma a po ich príchode
v Bazilike Santa Maria Maggiore schválil pápež Hadrián II. zavedenie staroslovienčiny do bohoslužieb a tu sa aj prvý raz slúžila svätá omša v jazyku našich predkov?
...Sv. Cyril bol pochovaný v Chráme sv. Klimenta
v Ríme?
...Žiaci Cyrila a Metoda, Kliment, Naum, Sáva,
Angelár, ba aj Konštantín Preslavský (tvorca cyriliky), ktorí boli absolventmi Devínskej školy, založili
po roku 886 v Bulharsku nové školy?
...Bronzové súsošie sv. Cyrila, Metoda a Gorazda
v nadživotnej veľkosti bude odhalené 5. júla
2013 v Bratislave na Hurbanovom námestí pred
Kostolom Sv. Trojice?
Ján Kubáň, foto: autor
slovenské korene
9
vysťahovalectvo
Ozvú sa potomkovia prvých
prisťahovalcov zo Slovenska?
Uličská dolina
Dostala sa mi do rúk vyše šesťdesiatročná fotografia. Šesť mladých mužov vo sviatočných oblekoch. Sú to Uličania, jedni z prvých prisťahovalcov do Čiech krátko po skončení druhej svetovej
vojny. Vysťahovali sa do českého pohraničia s vidinou lepšieho života. Ich príbeh je príbehom desaťtisícov slovenských rodín. Poďte so mnou tam,
odkiaľ títo muži aj so svojimi rodinami odišli...
Pricestoval som do Novej Sedlice, čo je najvýchodnejšia slovenská obec, od Bratislavy po
trase Humenné – Snina – Uličská dolina takmer
700 km.
Ľudia mali pri sebe
iba vlastnícky preukaz na
dobytok alebo akýkoľvek
úradný doklad
s pečiatkou a kolkom
Priznám sa, že som takmer dušu vypustil
počas náročnej túry na vrch Kremenec do výšky
1 221 metrov nad morom, k obelisku, ktorý symbolizuje hraničný bod, kde sa stretávajú územia
troch štátov – Slovenska, Poľska a Ukrajiny. Ocitol
som sa v srdci Národného parku Poloniny, ktorý
sa rozprestiera na vyše 29 000 hektároch. Už je
to druhý rok, čo sa hrdíme skutočnosťou, že Organizácia spojených národov (OSN) schválila zápis slovenských a ukrajinských bukových pralesov
vo Východných Karpatoch do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.
Postupne som sa vnáral do Uličskej doliny, do
doliny štátoprávne slovenskej, ale národnostne
rusínsko-slovenskej, ktorú pred časom tragicky
poznačili dve svetové vojny. Najmä roky sociálnej
biedy ešte za Rakúsko-Uhorska, ako aj obdobie
predmníchovskej Československej republiky. Potom niekoľkoročný pobyt pod maďarskou vojenskou čižmou v rokoch druhej svetovej vojny. Kraj,
ktorému v rokoch šesťdesiatych vracala život akcia Ulič-Ubľa, teda roky povojnovej obnovy, kedy
sa zablyslo na lepšie časy v rokoch – nebojím sa
to povedať – socialistickej výstavby. História však
akoby sa opakovala – súčasnosť je poznamenaná
opäť nezamestnanosťou a putovaním za prácou,
najmä však do Česka a do iných krajín západnej
Európy.
Ktovie, čo by o Uličskej doline dnes napísal
novinársky búrlivák, spisovateľ Ladislav Mňačko,
autor knihy reportáží Kde končia prašné cesty?
Prašných ciest tu dnes už nieto. Objavil som až
prekvapujúco dobré a pekne vystavané obce.
Prekvapil ma moderný Svidník a viaceré obce,
ďalej úcta k cirkevným pamiatkam a zachovávanie drevených kostolíkov a aj keď trochu po
rusínsky zaťahujúci, ale moderne mysliaci, vzdelaní ľudia.
Po stopách troch vojen
Koncom 19. a začiatkom 20. storočia sa vysťahovalectvo do zámoria stalo záchranou pred
biedou a hladom. Na cestu však bolo potrebných
80 až 100 korún. Najčastejšie si ľudia požičiavali
od farárov. Na hranici s Poľskom (vtedy patrilo
Rakúsku), ako aj v Nemecku po maďarsky písaným dokumentom nik nerozumel. Väčšinou mali
ľudia pri sebe iba vlastnícky preukaz na dobytok alebo akýkoľvek úradný doklad s pečiatkou
a kolkom. Cez poľskú hranicu ich prevádzali tzv.
„provadimeri“, ktorí dobre poznali terén. Za
úspešné prevedenie dostali od každého desať
korún. Z Uliča prevádzali Janči Ružanič a Vasiľ
Labanc, z Runiny Poliak – Andrej. Časť vysťahovalcov zamierila odtiaľ smerom na sever k hamburskému prístavu, kde vyčkávali na lode smerujúce za Atlantik. Po strastiplnej ceste sa naši ľudia
v Amerike najčastejšie zamestnávali v baniach
a železiarňach. V prvých rokoch 20. storočia
takmer nebolo v doline rodiny, z ktorej by nebol
niekto v Amerike.
Veľmi negatívny dopad na celkové pomery
v doline malo vypuknutie prvej svetovej vojny.
Tento domček obišli dve svetové vojny. Je posledný z tých, čo stáli v Novej Sedlici.
10
slovenské korene
Uličania, ktorí sa presťahovali do Čiech na konci
štyridsiatych rokov minulého storočia.
V súvislosti s bojmi o strategické priesmyky
Karpát a prekvapivým útokom cárskej 48. divízie generála Kornilova na Humenné sa Uličská
dolina ocitla v tesnej blízkosti frontu. V snahe
nenechať nič pre nepriateľa praktizovala Rakúsko-uhorská armáda taktiku „spálenej zeme“.
V Novej Sedlici po nej ostala iba drevená cerkev
a drevenica Juraja Batromija. Zajatí ruskí vojaci
boli sústredení v dvoch táboroch. V podstate
v každej obci sú vojenské cintoríny, kde pochovali
751 vojakov oboch bojujúcich armád. V Uliči je aj
hrob ruského generála M. M. Murbucha.
Po rozpade Československa a vyhlásení
Slovenského štátu anektovalo túto dolinu ako
aj ďalšie časti východného Slovenska a zvyšok
Zakarpatskej Ukrajiny Maďarsko. Maďarské vojsko sa v Uličskej doline objavilo hneď 15. marca
1939. Práve v Uliči sa odohrala jedna z epizód tzv.
Malej vojny. Skupina troch slovenských stíhačiek
B-534 tu 23. marca 1939 napriek silnej pozemnej paľbe napadla kolónu ľahkých maďarských
tankov. Lietadlá vyštartovali zo Spišskej Novej Vsi
pod velením poručíka Mergota. Vo vzduchu začalo jedno z lietadiel horieť. Pri pokuse núdzovo
pristáť lietadlo podporučíka Světlíka havarovalo
v lokalite „Podkrušina“. Pilota pochovali na
miestnom cintoríne, neskoršie jeho pozostatky
odviezla jeho rodina.
Maďarský prísny policajný režim bol povestný brutalitou maďarských žandárov. Mnohí muži
boli nasadení pri budovaní „Arpádovej línie“,
ďalší tvrdo pracovali pri drancovaní našich lesov
pre potreby armády. V jeseni 1944 sa celá dolina
zmenila na frontové územie. Napriek úpornému
odporu nemeckých vojsk, jednotky I. gardovej armády a 8. leteckej armády IV. ukrajinského frontu
pod velením generála J. V. Petrova do konca októbra 1944 oslobodili všetky obce Uličskej doliny.
Situácia po prechode frontu bola v doline zúfalá.
V Zboji, Topoli a Novej Sedlici bolo postihnutých
90 percent domácností. Desiatky civilistov zahynuli priamo počas bojov, ďalšie desiatky prišli
o život na zamínovaných poliach. Niekoľko rodín,
najmä židovských, vyvraždili bandy Benderovcov.
Veľmi zlá hospodárska, sociálna a zdravotná situácia opäť vyhnala obyvateľov Uličskej doliny do
Čiech. Takmer z každej rodiny odišli dvaja-traja
i viacerí mladí ľudia.
Milan Stehlík, snímky autor
Šport
Mužstvo podržali brankári Hamerlík a Laco
Hokejová vášeň
potrebuje satisfakciu
Aj s odstupom času, keď už mediálny
priestor po hokejovej vášni presúva pozvoľna
svoju pozornosť na preddovolenkové témy, vibruje v duši Slovákov májová eufória. Pravdu
povediac, nostalgickými spomienkami v roku
10. výročia zisku zlata na MS 2002 v Göteborgu sme si ju vyvzdorovali. Ani len netušiac,
že naoko pozliepaná, v konečnom dôsledku
však ľudsky vzťahovo a hokejovo-typologicky
i takticko-koncepčne moravským trénerskym
stratégom Vladimírom Vůjtkom argumentmi
vyskladaná reprezentačná partia postaví Slovákov, horlivo ľúbiacich hokej, na nohy.
v príprave pred MS následne v Helsinkách
jasných favoritov?! Veď výbery z USA a Kanady, zložené výlučne z hráčov NHL, ako aj tím
Aloisa Hadamczika z Českej republiky, naberajúci na MS od zápasu k zápasu stále kvalitnejšiu
hernú fazónu, ani len nepripúšťali, že ich Slováci, nastupujúci do MS s predobrazom priemerného outsidera, môžu zdolať na ceste do
finále, ktoré by nevysníval ani ten najhorlivejší
a najvlasteneckejší slovenský fantasta.
Pozitívne vzory
I – stalo sa. Najmä denníky, vari po každom
zápase od famózneho štvrťfinále s Kanadou,
ktorej sťaby favorizovanej veľmoci a sebavedomými ambíciami odmietajúcej v Helsinkách
všetko okrem zlata, doslova ovisli gamby, sa
predháňali vo vyratúvaní receptúr a príčin,
prečo je tomu tak. Ako je vôbec možné, že
mužstvo s ôsmimi nováčikmi, opierajúce sa iba
o skúsenosti niekoľkých ťahúňov (so skúsenosťami z NHL a KHL Zdeno Chára, Miro Šatan,
Michal Handzuš, Dominik Graňák, Branko
Radivojevič, Tomáš Surový...), pričom v bráne
s dvojicou gólmanov – Ján Laco, Peter Hamerlík), dokáže zdolať na ceste k triumfu po siedmich zbabraných a nepresvedčivých výkonoch
Radivojevič: takto chutí striebro...
Lenže, bolo by čo akokoľvek túžobne vymodlené dielko dokonané, nebyť odvahy, vôle,
odhodlanosti, viery a najmä zvonovo búšiacich
hokejových sŕdc strojcov neopakovateľného
zážitku? A tak sme utkávali v závere šampionátu vznešené myšlienky o tímovej chémii,
o tom, že mančaft, ktorý s prozreteľnosťou
mága vystužil v generačnej harmónii človek
pokory a pozitívnej mysle Vladimír Vůjtek, si
zaslúži uznanie, ovácie a obdiv. Vo vedomí, že
tak ako málokedy predtým v rozbúrenom svete
krízy potrebuje najmä mladé Slovensko vzory
hodné nasledovania, sme sa dokonca unisono
spojili v myšlienke, že napriek striebru vdýchli
našim námestiam potrebný oduševnený elixír
„zlatí chlapci“.
Druhý pokus
Znovu – ako je na Slovensku zvykom – sa
po úspechu v superlatívoch hovorilo, písalo, analyzovalo. Keď som s odstupom piatich
rokov s vtedajším trénerom Jánom Filcom
hodnotil v debatách mieru zužitkovania zlata
z MS 2002 a vlastne všetkých troch medailových triumfov, s istou dávkou diplomatického
znechutenia okrem iného iba mávol rukou:
„Šancu sme si doslova prehajdákali!“ Nedostalo sa najmä tým, od ktorých sa celá hokejová pyramída začína: talentovaným chlapcom
v kluboch či kedysi v kvalitne fungujúcich hokejových triedach. Nie div, že legenda Jozef
Golonka tlmil aj eufóriu po zlatom návrate
v Göteborgu. Vtedy si raz pri káve veľavravne
povzdychol: „Ktovie, či sa ešte dožijeme nejakého finále, čo už zlato... Odíde silná generácia, ktorú sme vypiplali vďaka systému športovej postupnosti, ktorý fungoval. Vzdali sme
sa dobrej veci, a to sa vypomstí, ťažko znovu
vybuduje...“ Našťastie, aj taký prorok, akým
Golonka je, sa zvykne mýliť. Desať rokov „po“
sme zajasali.
A tak aj štát má druhý pokus na to, aby
skrátil dlhý čas čakania na finále MS s motívom slovenského dvojkríža aspoň na polovicu.
Hokejový národ, ktorý je schopný aspoň v čase
hokejovej vášne prebudiť svoje vlastenecké city
a vzájomnú žičlivosť, si to zaslúži.
Ľudo Pomichal, foto: Ján Súkup, Štartfoto
Olympijské spomienky Boxer J. Zachara
Sú medzi nami ľudia, ktorých zmysel pre
konanie dobra vyvoláva v nás túžbu ak sa
im už nevyrovnať, aspoň sa k nim priblížiť.
V húževnatosti, zodpovednosti, kumšte.
Nech to znie akokoľvek paradoxne - umenie sa v prípade najstaršieho žijúceho slovenského olympijského víťaza, dnes 83ročného Janka Zacharu snúbilo v športe
medzi povrazmi v ringu a tvrdými, nekompromisnými päsťami. Zlatými v Helsinkách
1952, keď mu „osud“ nedožičil účasť už v
Londýne 1948. Svoju účasť pod kruhmi zavŕšil v roku 1956 v austrálskom Melbourne.
Keď Torma platil za boha
Športovú kariéru Janka Zacharu zahájila
chlapčenská zvedavosť. Na trenčianskej Sihoti sa
v časoch jeho mladosti udiala veľká vec. Dvaja
jeho rovesníci sa dostali do programu boxerskej
exhibície. Ako by tam on mohol chýbať! Pravda-
že, vtedajší školák nemal päť korún na vstupné.
Bol však neobyčajne bystrý, a tak „cerberusovi“
prekĺzol popod ruky. Ako sa ukázalo, aj sám osud
to tak chcel.
„Mal som hádam štrnásť rokov. Bol som pomenší, ak si dobre spomínam, chýbali mi štyri kilá
do päťdesiatky. Tréner Podhradský ale prikývol,
(Pokračovanie na strane 28)
slovenské korene
11
Balet
B
a
l
e
t
Bratislava
čerstvá krev na taneční scéně
Teprve necelou sezónu má za sebou mladý
soubor Balet Bratislava, který založil tanečník
a choreograf Mário Radačovský. Tři premiéry
a příznivý ohlas diváků a kritiky svědčí o životaschopnosti tělesa, které žije a tvoří v bezmála
polních podmínkách. Bývalý šéf baletu Slovenského národního divadla, který byl nevybíravě
zbaven po čtyřech letech funkce ze dne na den
v květnu 2010, si za svou novou skupinou stojí,
ačkoli soubor nemá na růžích ustláno.
Komorní soubor
zaplňuje mezeru
Nápad vytvořit komorní těleso zaměřené
na neoklasický a moderní balet realizoval spolu
s dramaturgyní Miroslavou Kovářovou, která je
výkonnou ředitelkou, a Balet Bratislava spatřil
světlo světa o rok později, v květnu 2011. Sám
Radačovský se po zemětřesení v SND rozhodoval, zda neodejít raději znovu do zahraničí, ale
povzbuzen podporou veřejnosti a přátel zůstal.
Soubor vytvořili z poloviny bývalí členové SND
(např. Katarína Košíková, Katarína Kaanová,
Klaudia Bittererová, Natália Némethová či Andrej
Szabo), z poloviny noví tanečníci.
Ideou Baletu Bratislava bylo od počátku
vytvořit diváckou alternativu mezi velkým baletem kamenného divadla a malými nezávislými
skupinami věnujícími se jednorázovým projektům. Stylově se vymezuje především v rámci tzv.
neoklasického tance, ale jak ukázal, není mu cizí
ani tanec moderní, a chce diváky seznamovat
s tvorbou slovenských i zahraničních tvůrců. To
naplnil v komponovaných programech 3Balet
a nedávno premiérovaném Czech In. Mário Radačovský prezentuje vlastní tvorbu, nezdá se ale,
že by chtěl svá díla prosazovat sebestředným
způsobem. V minulosti byl dlouholetým členem
prestižního Nederlands Dans Theater, tančil jako
první sólista v baletu v Montrealu, ale sláva mu
do hlavy nestoupla. Jeho kontakty se zahraničními tvůrci mu dovolují pokračovat skromněji
v tom, co započal při práci v SND, tedy uvádění
některých moderních choreografů na slovenskou
scénu (připomeňme, že za jeho éry se poprvé objevily choreografie Jiřího Kyliána).
V první sezóně se úspěšně uskutečnily tři
premiéry, mezitím soubor hostoval také v menších městech po Slovensku. Přes obrovský optimismus, který čiší z Mária Radačovského, není
budoucnost tělesa jistá. Zprvu byla plánována
spolupráce s Městským divadlem P. O. Hviezdoslava, ze které ale sešlo a tanečníci našli zřejmě
natrvalo prostor pro vystupování v divadle Nová
scéna. Zatím nachází sponzory, ale zřejmě nepřežije bez dalších forem podpory.
12
slovenské korene
Na úvod shakespearovská
tragédie
Nová scéna nejprve hostila mírně upravenou verzi celovečerního baletu Romeo a Julie, který Radačovský inscenoval v Kanadě a ve
slovenské premiéře uvedl 11. listopadu 2011.
V jeho choreografii nenajdeme žádné pózy,
které by bylo potřeba vystavět a pak v nich
„zamrznout“ jako na fotografii, naopak vše
je v neustálém pohybu, a tak divák žasne nad
bohatostí vazeb, pamětí tanečníků a jejich
vzájemnou spoluprací. Tímto kusem se Balet
Bratislava uvedl do povědomí veřejnosti. A Romea a Julii už mělo možnost vidět i české publikum v Janáčkově divadle v Brně, na největší
scéně, která je v České republice k dispozici pro
balet, a soudě podle reakcí diváky velmi oslovil.
A to i přesto, že jak v Bratislavě, tak na zájezdech
se musí Balet Bratislava obejít bez živé hudby.
Česko-slovenská
moderna
Mário Radačovský neplánuje z Baletu Bratislava udělat výkladní skříň svých vlastních choreografií, ačkoli je právě v plodném období. Dalšími
premiérami byly komponované večery, tvořené
jednou slovenskými, podruhé českými autory.
Inscenace 3Balet měla za úkol předvést především síly současného slovenského tance. Příležitost dostaly významné slovenské choreografky
Šárka Ondrišová, působící v bratislavském studiu
ElleDanse, a Stanislava Vlčeková, členka Debris
Company. V premiéře koncem ledna představila Ondrišová choreografii Frost s námětem zimy
a odcizení v mezilidských vztazích a Vlčeková
Růži, taneční divadlo o pomíjivosti krásy, vzpomínce na ni a na divokost okamžiku. Pro tanečníky Baletu Bratislava to byl krok na pole tzv. současného tance se všemi jeho atributy.
Czech In: Kylián – Vaculík jako další titul už
názvem proklamuje spolupráci s českými choreografy. Jiří Kylián, Radačovského bývalý šéf i učitel
a dodnes také přítel a rádce, světový choreograf,
dovolil souboru nastudování komických Six Dances a ve slovenské premiéře bylo uvedeno náročné abstraktní číslo Falling Angels. Kylián sám
nedávno řekl, že se necítí jako Čech, ale jako Čechoslovák, jeho choreografie jsou ovšem oblíbené univerzálně. Libor Vaculík byl druhým hostem
a nabídl ve slovenské premiéře Slovanské dvojzpěvy, které jsou inspirovány lidovým prostředím
a hudbou Antonína Dvořáka (Slovanské tance,
Moravské dvojzpěvy). Premiérový večer na jaře
tohoto roku doplnil Petr Zuska, šéf baletu Národního divadla v Praze, který tančil ve vlastním
duetu, Lyrické, vytvořené na východoslovenské
a rusínské balady. Můžeme snad doufat, že nezůstane u jednostranné návštěvy a že v dohledné
době přivítáme Balet Bratislava oplátkou v Praze.
A také že tento výjimečný soubor bude dále
podporován, protože přináší kvalitní rozšíření nabídky tanečních inscenací a jeho práci lze chápat
nejen jako uměleckou, ale i osvětovou.
Lucie Kocourková, foto:BABR
glosa
List od Dunaja alebo
Nad čím uvažuje predseda MS
Sme svedkami vecí vídaných i nevídaných,
ale aj vecí nepredvídateľných a naopak, predvídateľných. Prevolili sme si parlament, prišla
jar, kríza skutočná či mediálna je všade, kam
len ľudské oko dovidí. Zažili sme veci skutočne
nevídané: prišla správa, že slovenskí vedci našli
recept na neviditeľnosť, čím sme sa prepracovali
medzi svetovú elitu. Prestížny vedecký časopis
Science uverejnil informáciu, že Slováci spoločne
s Barcelončanmi vyvinuli „plášť neviditeľnosti“.
Keďže ide o pozitívnu informáciu, je nevídané,
že o tom písali iné „naše“ mienkotvorné noviny.
A, pravdaže, nevídané je aj to, že výskum trval
len tri mesiace. Len ešte tak nájsť sponzora, aby
mohli vedci vo výskume magnetickej neviditeľnosti pokračovať! Keby sa im to podarilo, bolo
by to v našich podmienkach tiež – nevídané.
Nepredvídateľné veci sú súčasťou našej každodennej súčasnosti – starkého či starkú okradnú
špekulanti, vydávajúci sa za poisťovateľov. Prídete do lekárne a ceny liekov pre vás nepredvídateľne poskočili smerom hore. O nepredvídateľných
veciach nás však poučuje aj história. 23. marca
pred sedemdesiatimi troma rokmi nás vojensky
napadol náš južný sused tesne po tom, ako uznal
našu vtedajšiu samostatnosť. Hovorí sa tomu
Malá vojna a naše noviny o tom zaťato mlčia. Na
druhej strane sa veľkoryso venujú iným témam
a z času načas celkom hanebne zaútočia na všetko, čo súvisí s národom a vlastenectvom.
Ale, okrem toho a našťastie: Slovensku zase
raz vládol hokej, šampionát v Helsinkách a Štokholme potvrdil, že našu vlasteneckú ustanovizeň Maticu slovenskú v dňoch šampionátu naozaj nepotrebujeme. Úspech v hokeji je veľká vec
aj u nás: prebúdza u mladých vlastenecké city.
A čo v ostatných mesiacoch?
Asi sa budeme musieť naučiť spájať „národné“ so „štátnym“, pretože u nás sa to ešte stále
nenosí. Pripomínanie si základných pilierov našej
národnej histórie len málokedy absolvujeme za
účasti najvyšších štátnych predstaviteľov. Moja
mama mi raz na podobnú poznámku odvetila, že žiaľbohu nie je ich až tak veľa, aby stíhali všetko. No zdá sa, že svitá na lepšie časy. Sú
prísľuby z najvyšších kruhov, že oslavy jubileí na
konci letopočtu s trojkou, teda na budúci rok,
kde sa spojí dvadsaťročie nášho štátu s 1150.
výročím príchodu solúnskych bratov a so stopäťdesiatročnicou Matice slovenskej, budú konečne
aj národné a aj štátne, a tým pádom zároveň aj
veľkolepé. Také, aké by mali byť.
Lebo na cestách po Slovensku mám pocit, že
slová z hymnickej piesne „márne vaše proti nám
sú vzteky“ platia stopercentne. Uprostred apríla
sme sa opovážili odhaliť bustu Karola Duchoňa
na hlavnej ulici v Galante.
V poslednú aprílovú nedeľu založiť tradíciu
Národných slávností na Devíne. O cyrilo-metodskej misii veľa vieme, ale sú okolo nej aj tajomstvá. Napríklad miesto posledného odpočinku sv.
Metoda. Nemožno vylúčiť, že ním nie je chrám
sv. Kríža v Devíne. V roku 1982 boli v krypte pod
hlavným oltárom toho chrámu najmenej dvaja
muži, ktorí videli sedem mŕtvych tiel a na jednom
biskupské atribúty, a zachovali o tom svedectvo.
Takmer všetko vieme o prvom výlete štúrovcov na ruiny hradu 24. apríla 1836. Menej sa
vie o tom, že na fare v Devíne trávil letné prázdniny v roku 1785, teda dva roky pred vznikom
jeho prvých jazykovedných diel, Anton Bernolák.
A tento rok je v kalendári UNESCO práve rokom
Antona Bernoláka, ktorý sa narodil v Slanici na
Orave pred 250 rokmi (3. októbra 1762).
Podarilo sa nám zorganizovať veľkú udalosť,
macedónsky veľvyslanec prišiel s prsťou zeme
z Ochridu, z miest, kde pokračovala misia solúnskych bratov. Dokázali sme, že aj v roku 2012
zhromaždí Matica tisíce ľudí, a to nie je málo. Pre
niekoho však – zdá sa – až priveľa! O slovo sa
prihlásili nežičlivci, ktorým ide akékoľvek vlastenectvo hore krkom, dvíha sa im z neho žalúdok.
Už nestačí Maticu len „verejnoprávne“ ignorovať, otvorili už dokonca besedu, či Maticu ešte
vôbec treba! Nedáme sa, odteraz už každoročne
– v spolupráci s gréckokatolíckym prešovským
arcibiskupom – metropolitom Mons. Jánom Babjakom, ale aj za pomoci bratislavského župana
Pavla Freša – oslávime v poslednú aprílovú nedeľu na mieste, kde treba zastať, lebo je posvätné,
na staroslávnom Devíne, súčasne dielo Konštantína (Cyrila) a Metoda, Ľudovíta Štúra aj Antona
Bernoláka. Našich jazykovedcov, velikánov, ktorí
všetci majú niečo spoločné s perlou našej histórie, s Devínom. A pokiaľ budú priaznivé vetry,
obnovíme na devínskom brale aj Rastislavovu
baziliku, pred ktorou – možno – vítal solúnskych
bratov v lete roku 863. Teší nás aj záujem vplyvnej verejnosti o postavenie sochy Rastislava na
Devíne.
Každé pripomínanie a spomínanie má cenu
len vtedy, ak nás posúva k novým horizontom.
Ak nás vedie k „inováciám“, k šíreniu vlastenectva na úrovni „o poschodie vyššej“, ako v storočí dvadsiatom: ako pocit súdržnosti všetkých
občanov Slovenska a našich krajanov žijúcich
v zahraničí. Našimi prioritami sú mladí, zmiešané územia, Slováci vo svete a médiá: nové médiá
formou a obsahom nezaťažené bulvárom. A to,
čo od nás očakáva verejnosť – ústami ministra
kultúry je „myšlienkový thin-tank v mnohých oblastiach hospodárskeho a spoločenského života“.
Ale veď naozaj: bolí nás, že sa na Slovensku neobrába pôda, že namiesto toho, aby sme našich
rómskych bratov a sestry naučili dorábať obilie či
starať sa o kravy a ovce, poskytujeme im peniaze
na drevo. A nestačí nariekať, že bývalý režim nás
odučil obrábať pôdu, a že v móde je len a len
hojný tok peňazí. Trápi nás aj nerovnomerné rozdeľovanie bohatstva, pri tvorbe ktorého sme boli
všetci: rovnosť sa rodí zo spravodlivosti a solidarity a nie z rovnej dane. Nechápeme, prečo máme
naše ťažko zarobené peniaze posielať súkromným dôchodkovým či zdravotným poisťovniam.
Aby z nich bohatli, a aby zároveň chýbali peniaze
nemocniciam či sociálnej poisťovni? Prečo vôbec
pripúšťame možnosť nešetrnej povrchovej ťažby
zlata v Kremnici, Detve a inde? Prečo sme ľahostajní k tomu, že mladí, dvadsaťroční slovenskí
občania zo Šamorína nedokážu bez tlmočenia
mám či otcov povedať lekárovi po slovensky, čo
ich bolí? Prečo ich uzatvárame do jazykových
get?
„Naše“ médiá nám dennodenne v štrbavej
slovenčine podsúvajú neslovenský život. Živia nás
príbehmi, ktoré nie sú naše a sú aj v absolútnom
rozpore s našimi tradíciami. Čítal som o relatívne
ľahkom umiestňovaní našich cenných papierov
na finančných trhoch v USA, lebo – obdivujú náš,
slovenský príbeh. Tak ten príbeh nezatajujme,
nedajme si ukradnúť jeho piliere! Zdá sa, že na
Slovensku je najvyšší čas na zmenu vo verejnoprávnych médiách: ako je vôbec možné, že týždeň čo týždeň naši dobrovoľníci organizujú akcie
najrozličnejšieho charakteru, a naša televízia to
ignoruje? Prečo nemá celé Slovensko vedieť a vidieť, ako matičiari udržujú naše tradície, piliere
nášho príbehu? Lebo koniec koncov v každom
národe ide o hľadanie spôsobov a prostriedkov,
ako predlžovať úspešný príbeh.
Marián Tkáč
slovenské korene
13
rozhovor
V KRÁĽOVSTVE SKLA
Život musí mať cveng...
Mgr. Anna Polomová: „Sklo a jeho tvar je pre mňa niečo ako duša človeka“.
Pochádza z malého mestečka Nemšová, kde vychodila základnú školu, v štúdiu pokračovala potom na
gymnáziu v Trenčíne a ukončila ho na Vysokej škole pedagogickej v Nitre. Po absolvovaní pôsobila dlhých
dvadsaťdva rokov ako učiteľka, najprv na základných školách vo svojej rodnej obci, v neďalekom Hornom
Srní a na Strednej poľnohospodárskej škole v Záblatí. Vyučovala hlavne slovenský jazyk a literatúru, ale
vďaka ďalším aprobáciám aj doplňujúce predmety ako zemepis, francúzštinu a telocvik. Okrem vyučovania
vyvíjala aj ďalšie aktivity v školských odboroch, vydávala školský časopis, zúčastňovala sa recitačných
pretekov a súťaží v prednese prózy a poézie. Z rodinných dôvodov zanechala nielen milovanú pedagogiku,
ale opustila aj svoj kraj a pred 12 rokmi na prelome tisícročí sa odsťahovala do Prahy. Stala sa z nej
podnikateľka v oblasti skla a postupom času aj úspešná Slovenka, ktorá propaguje svoju vlasť aj v zahraničí.
O svojom životnom zvrate a o nových aktivitách sa rada podelila s našimi čitateľmi vo svojej exkluzívnej
predajni výrobkov tradičnej slovenskej sklárskej firmy RONA-LR Crystal v samom srdci historickej Prahy
na Spálenej ulici.
Čo vás vlastne priviedlo do českej metropoly a ako sa z nadšenej pedagogičky stane
úspešná podnikateľka?
Hoci prácu v školstve som mala naozaj veľmi
rada, môj osobný život a s tým súvisiace okolnosti ma viedli k tomuto zásadnému zvratu. Rozpadlo sa mi manželstvo a musela som sa postarať
o svoje dve dcéry. Po rokoch sa objavil v mojom
živote ďalší muž žijúci síce v Prahe, ale so slovenskými koreňmi, keďže jeho otec pochádzal
z neďalekého Horného Srnia. Budúceho partnera som poznala celý svoj život, stretávali sme
sa, ale „dokopy“ nás dali až spomínané osobné
udalosti. V roku 2000, keď už staršia dcéra bola
na vysokej škole a mladšia maturovala, oslovil ma
manžel, ktorý zostal žiť v Prahe, kde podnikal so
sklom, aby som prišla za ním a pracovala v jeho
obchode. Opustila som teda školstvo, išla za
ním a rovnými nohami som hupla do podnikateľského prostredia. Táto zmena vyvolala u mňa
14
slovenské korene
potrebu obrovského sebavzdelávania v úplne inej
oblasti. Získala som nové poznatky, začala som
sa v tom pomaly orientovať, až som napokon dospela k názoru, že človek by mal aspoň raz za
svoj život zmeniť svoje zamestnanie. Viedlo ma
to k tomu, že som všetko o skle naštudovala
z vlastnej iniciatívy a začala navštevovať rôzne
výstavy – či už na Slovensku alebo v Prahe. Zároveň, vzhľadom na zahraničnú klientelu, som si
musela prevetrať všetky jazyky, ktorými hovorím,
to znamená francúzštinu, angličtinu a ruštinu,
aby som mohla so zákazníkmi komunikovať.
Zahraničným zákazníkom rozprávam rada nielen
o skle, ale aj o krásach môjho kraja a o zaujímavostiach na Slovensku.
Všimol som si však, že s českými zákazníkmi, ktorí medzitým prichádzali do predajne,
ste sa rozprávali svojou skutočne nádhernou, ľubozvučnou slovenčinou.
V obchode sa rozprávam s nimi iba po slovensky a verte mi, že väčšina z nich – a to nielen
zo staršej generácie – je tým úprimne nadšená.
Nostalgicky pritom spomínajú na dnes už kultové slovenské televízne pondelky aj na slovenské
kúpele, kam chodievali za zdravím, na odborárske rekreácie v Tatrách alebo na školské výlety
po Slovensku. Pritom nestačím zdôrazňovať, že
neexistuje jediná prekážka vrátane hraníc a jazyka, ktorá by im bránila poznávať ďalej krásy
mojej domoviny. Úprimne povedané dostávam
sa do rozpakov, keď k nám vkročí mladá mamička, ktorá sa so mnou chce rozprávať pred svojimi
malými deťmi po slovensky, a to preto, že sa znova a znova presviedčam, že české deti tomuto
jazyku „nerozumejú“, zatiaľ čo moje rovnako
staré vnúčatá len čo pricestujú do Prahy, okamžite prepnú a čeština im nerobí žiadny problém.
Na druhej strane zabezpečujem ubytovanie
a programy v Prahe svojim bývalým kolegyniam
rozhovor
zo slovenských škôl a robím im aj sprievodcu.
Niekedy to býva celý autobus aj s ich rodinnými
príslušníkmi, a pretože česká metropola sa mi
stala srdečnou záležitosťou, rada ich vodím do jej
najrôznejších kútov a zákutí.
Z vášho rozprávania vyplýva, akoby ste vo
svojom sklenom kráľovstve neboli iba obchodníčka, ale tiež informátorka zahraničných návštevníkov a propagátorka Slovenska.
Mnohí zákazníci, ktorí si prišli pôvodne kúpiť
sklo a počujú moju slovenčinu, prosia ma o radu
a o odporúčania dovoleniek na Slovensku, chcú
informácie o turisticky obľúbených, populárnych
a po všetkých stránkach vyhovujúcich destináciách. Zaujímam sa o dianie na Slovensku, sledujem spravodajstvo, a tak im viem poradiť aj
v mnohých praktických veciach. Asi mám s tým
úspech, lebo sa väčšinou ku mne vracajú, porozprávajú svoje zážitky a poznatky a poďakujú.
Čerstvé informácie z domova získavam pre
nich predovšetkým prostredníctvom internetu, ale odoberám už roky aj časopis Slovenka.
V tomto médiu sa dozviem všetko o Slovensku,
čo sa týka nielen kultúry alebo spoločenského
diania, ale tiež prírody a ďalších, pre ženy dôležitých a zaujímavých tém.
Skláreň RONA nadobudla kvalitou svojich výrobkov medzinárodný význam
Za ten čas, čo sme spolu hovorili, ste si vybavili niekoľko služobných hovorov, zorganizovali večerné stretnutie s priateľmi, venovali ste čas svojmu mexickému známemu,
ktorý vás prišiel navštíviť a navigovali zmäteného Angličana do Palladia. Kedy vlastne
a komu predávate?
Máme stálych klientov, ale chodia k nám aj
pasanti z blízkych hotelov. Neďaleko odtiaľto je
Francúzsky inštitút, odkiaľ k nám posielajú svojich hostí, a moju adresu ponúkajúcu zľavu som
videla aj v niektorých bedekroch. Výhodou pre
mňa je moja francúzština, ktorou im môžem
v ich rodnej reči porozprávať aj o našich výrobkoch.
Čo vás v tejto, od pedagogiky na siahy
vzdialenej činnosti uspokojuje a čo pre vás
to sklo znamená?
Predovšetkým je to práca s ľuďmi, ktorá je
pre mňa každý deň iná a nádherná, takže som sa
do nej zaľúbila. Krása čistého skla a tvarov je pre
mňa slovami ťažko vysvetliteľná. Je to niečo ako
duša človeka. V novom povolaní som sa začala
najskôr zaujímať, čo to sklo vlastne je, ako sa vyrába, čo je ručná a čo strojová výroba a čím sa líšia rôzne dizajnové prvky. Zohnala som si k tomu
slušný počet kníh a odborných publikácií. Ako
ich predavačka (nie podávačka) som musela byť
pred zákazníkmi pripravená odpovedať na všetky
ich otázky. Keď máte svoj vlastný obchod, musíte
byť zároveň aj manažér, marketingový pracovník
a trpezlivý poslucháč, než sa kupujúci rozhodne, čo si vlastne z tejto nádhery odnesie. Majstrovstvo našich sklárov s neuveriteľne precíznou
a nádhernou ručnou prácou dokážu oceniť predovšetkým cudzinci.
Očarená krásou čistého skla a tvarov
slovenské korene
15
rozhovor
stihneme prebrať život aj po praktickej stránke
s jeho každodennými starosťami a problémami.
Vraciam sa vždy dobre naladená pozitívnou energiou a s treskou, bryndzou a korbáčikmi.
Pri rozhovore prejavila svoje sympatie aj k médiám
Záujem je iba o ručnú výrobu?
Nie, ale tvorí zhruba dve tretiny ponuky
a znalci vedia, že naša skláreň vyrába pre všetky
okolité štáty renomované značky, ktoré nechcem
menovať, a oni si k tomu pridávajú len svoje etikety a reprezentačné obaly. Všetko ostatné pochádza z našej sklárne a tí, ktorí o tom vedia, si
chodia nakupovať k nám.
Predpokladám, že hovoríte o sklárni v Lednických Rovniach a o jej značke RONA-LR
Crystal, ktorú zastupujete.
Názov firmy má priamu súvislosť s názvom
obce. Za monarchie v úradnom jazyku maďarčine bol názov Lednicróna. Nie sme však ich
reprezentačný predajca, i keď podstatnú časť
výrobkov berieme odtiaľ. V miestnom kaštieli sa
nachádza tiež obdivuhodná zbierka štýlov, vzorov a módnych trendov v priereze jedného storočia. Tam som bola zasvätená do najrôznejších
tvarov, poučili ma, aké sklo a na čo sa používa
a samozrejme ma zoznámili aj s technológiou
výroby. Potom už len záležalo na mne, aký výrobok užívateľovi odporučím, pretože niekto má
rád modernu, iný štýlové umenie a ďalší starožitné. To všetko som sa musela naučiť, aby som
vedela poradiť každému zákazníkovi.
Napadlo vám niekedy, čo by ste teraz robili,
keby ste pred tými 12 rokmi neboli odišli zo
Slovenska?
Som presvedčená, že by som zostala v školstve, ale spolu s Edith Piaf tiež „ničoho neľutujem“. Práca, ktorá ma napĺňa, je vlastne aj
o umení, ktoré je mi blízke a vo voľnom čase
sa mu v Prahe aj venujem. Spolu so slovenskými priateľkami sme sa pred pár rokmi rozhodli
založiť Medzinárodný klub Slovenka. Inšpirovala
nás k tomu skutočnosť, že sme hľadali nejaký
priestor, kde sa budeme schádzať pri najrôznejších príležitostiach. Najskôr sme sa vzájomne
informovali a rozoberali situáciu v Čechách a na
Slovensku, potom to boli praktické záležitosti
a pomoc napríklad pri hľadaní bytov a rôznych
služieb potrebných pre každodenný život. Stále
viac sme sa začali neskôr zameriavať na tu žijú-
16
slovenské korene
cich slovenských umelcov, spisovateľov, maliarov, skrátka na ľudí, ktorých mená doma niečo
znamenajú, ale v Čechách neboli veľmi známi.
Začali k nám chodiť na zaujímavé besedy, ktoré
moderujem dodnes veľmi rada. Je to pre mňa
ďalšia príležitosť opätovne zužitkovať svoje skúsenosti so slovenským jazykom. Klubové večery
bývajú plné zaujímavých tém z oblasti umenia,
zdravotníctva, ale tiež módy alebo napríklad aj
hvezdárstva. Veľký priestor venujeme i podpore talentovaných detí a mládeže. Pre nás sú inšpiratívne aj v tom, že prítomné dievčatá a ženy
sršia nápadmi a navrhujú nám ďalšie témy. Patrí
k nim tiež spoločná návšteva divadla rovnako
ako prechádzky Prahou a výlety do jej okolia.
Žiaľ, rastúcemu záujmu účastníčok nemôžeme
plne vyhovieť vzhľadom na ťažkosti súvisiace
s prenajímaním vhodných priestorov.
Slovenský duch vám zostal zachovaný aj
v Prahe, ale predpokladám, že kontakty
s domovinou nie sú len virtuálne.
Rodinu na Slovensku navštevujem minimálne raz za mesiac a aj počas krátkeho pobytu
Aktivistky z Medzinárodného klubu Slovenka
Ja si zasa vozím čerstvú zeleninu z bratislavského Centrálneho trhoviska, kapustu
zo Stupavy a špargľu z Levárov... Nezabudli
ste náhodou na vašu vychýrenú slivovičku? V Medzinárodnom klube vás poznajú
nielen ako brilantnú moderátorku, ale tiež
ako priateľku, ktorá si pri dobrom vínku aj
rada zaspieva, dokáže zabaviť spoločnosť
a nikdy sa na nič nesťažuje a nenarieka nad
osudom.
Áno, máte pravdu. Priatelia doma na Slovensku i v Prahe mi veľakrát pomohli pri prekonávaní rôznych prekážok, vážim si ich, som rada
s nimi a verím, že tak ako moja rodina ani oni
ma nikdy nesklamú a budem mať u nich oporu
ako doposiaľ.
V úvode ste spomínali svoje dve dcéry.
Čo teraz robia a aký je váš rodinný život?
Mám báječnú rodinu a som šťastná. Staršia Hanka pracuje ako inžinierka na vojenskej
správe v Trenčíne a zať je úspešný podnikateľ.
Mám dvoch úžasných vnukov, 12-ročný Oliver
je nádejný slovenský hokejový brankár a 5-ročný
Jurko zasa naše slniečko. Druhá dcéra Janka žije
v Atlante a hoci je to ďaleko za oceánom, vďaka
skypu a ďalším komunikačným vymoženostiam
sme v neustálom každodennom kontakte.
Prezradíte nám aj vašu životnú povrávku?
Ako učiteľka som rada a často chodievala so
svojimi žiakmi a študentmi na výlety a exkurzie
na miesta, kde žili a tvorili naši najznámejší spisovatelia, básnici a ďalší národní dejatelia. Všimli
sme si pritom aj jedno menej známe motto ich
obľúbeného Martina Kukučína, ktoré znie: „Život musí mať cveng...“
Juraj Rácz, foto Jiří Mevald
PROGRAMY
Program Slovenského inštitútu v Prahe na mesiac jún 2012
Do 11. 6
Galéria SI
8. 6. 19:00
Modrá sála SI
27. 6. 10:00
Modrá sála SI
XXL pohľadov na slovenské výtvarné umenie
SLOVENSKÍ PESNIČKÁRI
TROJKA ZUZANY HOMOLOVEJ
SLOVENSKÁ POÉZIA A PRÓZA
MILAN DOBEŠ POHĽADOM TOMÁŠA ŠTRAUSA
Výstava nestora slovenského (vlastne československého) konštruktivizmu prezentovaná pohľadom
jedného z najvýznamnejších slovenských historikov
a kritikov výtvarného umenia.
2. a 4. 6.
Divadlo bez zábradlí, Jungmannova 31, Praha 1
SLOVENSKÉ DIVADLO V PRAHE
17. ročník divadelného festivalu.
2. 6. 19:00
Radošinské naivné divadlo, Bratislava
Stanislav Štepka: Šťastné konce – česká premiéra
Melancholická komédia o najdôležitejších miestach v srdci, v ktorej sa prelínajú životné cesty
a pestré ľudské osudy veľmi svojráznych hľadačov
prvých a možno aj posledných lások.
Réžia : Juraj Nvota
Hrajú: Stanislav Štepka, Zuzana Krónerová...
a ďalší.
4. 6. 19:00
Štúdio L+S, Bratislava
György Spiró: Prach
Zamysleli ste sa už nad tým, čo by vás mohlo vytrhnúť z každodennosti? Z letargie zaužívaného
kolobehu všedných dní? Hlavná výhra v lote! Áno!
Čo všetko sa môže stať, keď do fádnosti všedných
dní naozaj udrie blesk z jasného neba vo forme
miliónov?
Réžia: Juraj Nvota
Hrajú: Szidi Tobias, Attila Mokos
7. – 10.6.
Kolín
KMOCHOV KOLÍN
49. ročník festivalu dychových hudieb.
Koncert najvýznamnejšej slovenskej pesničkárky,
bývalej členky pražského pesničkárskeho združenia
ŠAFRÁN. Spolu s ňou vystúpia huslista Samo Smetana a gitarista Miloš Železňák.
9. 6. 13:00
ČRo Leonardo
ČRO LEONARDO
Rozprávanie po slovensky o Slovensku a o Slovákoch.
Projekt s podporou MŠMT ČR
20. 6. 18:00
Modrá sála SI
FOTOSALÓN SK
JANA ČAVOJSKÁ: TISÍC ŽIVOTOV
14. 6. 18:00
Galéria SI
XXL pohľadov na slovenské výtvarné umenie
Výstava potrvá do 31. júla 2012.
ŠTEFAN PAPČO POHĽADOM RICHARDA GREGORA
21. – 23. 6.
Praha
Príroda, hory a človek, ktorý nie je konkurent ale
partner tohto sveta. Horolezec ako výtvarník či
výtvarník ako horolezec? Mladý slovenský umelec
Štefan Papčo pohľadom mladého slovenského historika umenia Richarda Gregora.
UNITED ISLANS OF PRAGUE
KDYBY TISÍ KLARINETŮ
Projekcia filmu pri príležitosti nedožitého životného
jubilea slovenského režiséra Jána Roháča
(1932 – 1980).
Hosť večera: Jiří Suchý
14. – 16. 6.
Telč
ARTS & FILM TELČ
Slovensko na festivale zastupujú:
9. 6. o 14:00 – Rozprávky sú pohádky. Workshop
pre deti.
26. 6. 10:00
Modrá sála SI
9. 6. o 17:00 - Dychový orchester Sobotienka Rimavská Sobota
ROZPRÁVAJME SI ROZPRÁVKU
9. 6. o 20:50 - Umelecký súbor Lúčnica
Výchovno-dramatický program pre deti o slovenčine a jednej rozprávkovej krajine.
10. 6. o 12:00 - Hudba Ministerstva vnútra SR
Účinkujú: Viera Kučerová a Martin Matejka
Na stránkach svetového portálu
Slovákov nebudú chýbať v sekcii
OSOBNOSTÍ ani príbehy, úspechy a ľudské posolstvá slovenských športovcov, ktorých životné aj športové
osudy sú popísané neraz príbehmi na
hranici fantastiky.
Boli a sú medzi nimi takí, ktorých za hranice
vlasti vyslala nežičlivosť času či bezperspektívnosť
hospodárskeho stavu krajiny, iní zasa, predchnutí
slobodomyseľnosťou a túžbou usporiadať si svoj
Účinkujú: Viera Kučerová a Martin Matejka
Výstava prináša príbehy pacientov nemocníc v Južnom Sudáne, v ktorých pracujú aj slovenskí lekári,
vysídlencov v Gruzínsku, rumunských Slovákov,
indických cirkusantov, gruzínskych zápasníkov,
čínskych lodníkov, egyptských svadobčanov a ešte
mnohých ďalších. Šesťdesiatpäť farebných fotografií na plátne zachytáva pestrosť súčasného sveta
a jeho veselé aj vážne momenty.
Jana Čavojská (1980) sa vo svojej reportážnej fotografickej tvorbe zameriava na každodenný život bežných ľudí, ich problémy a radosti, dopady
rozhodnutí vo sfére „veľkej politiky“ na mikrosvet
v rôznych častiach sveta.
11. 6. 18:00
Modrá sála SI
8. ročník filmového festivalu o európskom
umení.
PORTÁL OSOBNOSTÍ
Komponovaný literárny program pre SŠ.
život bez ideologických príkazov, volili strastiplnú púť športových vyhnancov – emigrantov. Ani
v časoch hviezdnej kariéry však nezabúdali, kde
a v akom jazyku sa naučili svoje prvé „ďakujem“,
ani na to, na akom štadióne, antuke či ľade sa
ich kolená sfarbili prvými modrinami.
Mnohí zo slovenských športových legiend,
ktoré počas a najmä po skončení kariéry splynuli
či už v Nemecku, Francúzsku, Švédsku, Švajčiarsku, Kanade či Spojených štátoch s ich novou
vlasťou sa po skončení kariéry venujú biznisu,
ďalší pokračujú v aktivitách na poli trénerskom či
funkcionárskom. žurnalistická objavnosť.
Slovensko na festivale zastupujú skupiny:
21. 6. Klub Vagon - Got Blue Balls
23. 6. Garage Stage - ZVA 12-28 Band
23. 6. Euro Jazz Stage - Dirty Disco Rockers
www.unitedislands.cz
25. 6. 18:00
Modrá sála SI
LITERÁRNY CIRKUS
Mila Haugová
V rámci pravidelného predstaví vydavateľ K. K.
Bagala významnú slovenskú poetku, ktorá oslavuje 70. narodeniny vydaním zbierky memoárových
poviedok Tvrdé drevo detstva.
Zmena programu a termínov vyhradená!
Výnimoční športovci si pozornosť zasluhujú
na rovnakej úrovni ako poprední predstavitelia politiky, vedy, duchovného života, kultúry, literatúry
či umenia. Tobôž, ak práve vďaka ich športovým
úspechom mimoriadnej svetovej úrovne, sa v rôznom čase i priestore začalo Slovensko skloňovať
v médiách či v spoločenských kruhoch s väčšou
frekvenciou uznania. Prejavy talentu i ľudských čŕt
slovenských športovcov žijúcich v cudzine dotvárajú hodnoverný obraz o vysokej morálnej úrovni
a kultivovanosti našich ľudí, schopných v mnohorakých podobách obohatiť vnemy spoločností
krajín, do ktorých sa včlenili.
-ľp-
slovenské korene
17
DIVADLO
Zlín:
Festival Setkání 2012 Stretnutie
Zájem diváků trvá
Česko-slovenský divadelní maraton Setkání
2012 Stretnutie, který ve dnech 20. až 26. května pořádalo již posedmnácté Městské divadlo
Zlín, se vydařil. Divadlo disponovalo nižším rozpočtem, než v předchozích ročnících, počet
návštěvníků se však oproti minulým letům mírně
zvýšil.
často dojemných či komicko groteskních. Gazdova krv využívá prolínání časových i dějových
pásem. Příběh se odehrává po listopadu 1989,
jeho součástí jsou i retrospektivy do 70. let, kdy
se Gazda dostal do kontaktu s STB. Neopakovatelná je situace s neteří z Ameriky (Zuzana
Konečná), které má Gazda představit krásy Slovenska, nebo interview s Redaktorem (Marián
Prach s A. Mokosom
pár ve složení Szidi Tobias a Attila Mokos? Hra se
odehrává v jedné kuchyni za jediného dopoledne a točí se nejen kolem výhry. Řeší také široké
společenské problémy: rodičů, dospívajících dětí,
přátel, rodiny, kolegů, práce, nezaměstnanosti
a dokonce i mafii.
Gazdova krv s M. Nogom
Na dramaturgicky vyhraněnou přehlídku
novinek z českých a slovenských divadel zavítali
populární slovenští herci Miroslav Noga a Juraj
Kukura, zpěvačka a herečka Szidi Tobias. Mezi
největší divácké hity patřila Gazdova krv Divadla Astorka Korzo ´90 Bratislava, která po slavnostním zahájení festivalu vyprodala Velký sál.
V inscenaci se v jedné z hlavních rolí představila
charismatická šansoniérka a patronka festivalu
Szidi Tobias, se kterou se pak mohli návštěvníci
„setkat – stretnúť“ ještě dvakrát a to v inscenaci
Prach Štúdia L + S Bratislava a na koncertě kde
zazpívala svým sametovým chraplavým hlasem
písně z nové desky Ať se dobré děje. Slovensko
bylo zastoupeno nejen v úvodu ale i na závěr
festivalu, který ukončil Činoherní klub Praha s inscenací Kukura, se kterou do festivalového Zlína
zavítal uhrančivý Juraj Kukura (letos v nejužší nominaci na Cenu Thálie za mimořádný mužský jevištní výkon) a věčně usměvavá Veronika Žilková.
Gazdova krv režiséra Juraje Nvoty je příběh
Gazdy (Miroslav Noga), spisovatele, který žije
v Devínskej Novej Vsi se svou Ženou (Szidi Tobias).
V jeho životě hraje velkou roli matka Klára (Zita
Furková), Dcera (Rebeka Poláková) a tajná láska
Číňanka (Petra Vajdová). Vztah Gazdy k jeho
nejbližším prochází různymi fázemi náklonnosti
a Gazda prožívá množství emotivních situací,
18
slovenské korene
Labuda ml.) pro prestižní slovenský porevoluční
deník. Součastí děje jsou Gazdovy názory - unikátní záznam zvláštního myšlení a originálních
filozofických úvah slovenského spisovatele a autora předlohy Rudolfa Slobody.
Prach Štúdia L+S Bratislava je komedií o tom,
co všechno se může stát, když do fádnosti všedních dnů z čista jasna udeří blesk ve formě milionů. Jak si s výhrou snů v lotě poradí manželský
Z finančních důvodů se mnohaletá zlínská
mezinárodní divadelní přehlídka letos zúžila na
česko – slovenské Setkání 2012 Stretnutie. Navzdory výrazně omezenému rozpočtu v hlavním
programu účinkovaly dva soubory z Bratislavy,
ostatní hosté byli z Česka. Do „města obuvi“
krom běžného publika i letos zavítalo i několik desítek studentů nejrůznějších divadelních
oborů,divadelní kritici a novináři z Česka i Slovenska.
Mgr. Veronika Jurčová, foto:MDZ
Charizmatická Szidi Tobias sa predstavila nielen ako speváčka, ale aj herečka
Vydavateľstvá
V centre záujmu
kniha
V polovici mája sa na pražskom Výstavisku v Holešoviciach konal už po 18.
raz knižný veľtrh Svět knihy. Za štyri dni sem prišli tisícky ľudí, aby si pozreli,
prelistovali či kúpili niektoré z kníh, ktoré pre nich pripravili vystavovatelia.
Čestným hosťom bolo Rumunsko, a pripravilo sa veľkolepo. Okrem toho, že
sme na akciách mohli počúvať tento pre nás trochu nezvyklý jazyk - i keď románsky - mohli sme diskutovať s rumunskými spisovateľmi, ale si aj vyskúšať
rumunské remeslá, zažiť rumunské tance a ochutnať rumunské vína. Tance zo
župy Alba, podmanivá rumunská ľudová hudba s balkánskymi tónmi, kroje
z oblasti Maramurešu so zelenou, červenou a modrou farbou či čiernobiele
z oblasti Sibiu a zanietenosť mladých tanečníkov na pódiu nenechali nikoho
stáť opodiaľ.
Aká bola slovenská účasť?
Slovensko malo na veľtrhu už tradične spoločný stánok vydavateľov pod egidou Literárneho informačného centra (LIC). V čom
sú výhody spoločného stánku a čo všetko
bolo možné tentoraz obsiahnuť – na to som
sa opýtala riaditeľky LIC Miroslavy Vallovej.
„Literárne informačné centrum má za úlohu
umožniť vydavateľom, a to aj tým najmenším,
aby sa mohli zúčastniť na medzinárodných veľtrhoch, čo by so samostatným stánkom nebolo
možné. Každý vydavateľ má možnosť predstaviť
na tomto stánku svoju produkciu. Môže tu rokovať, má tu zázemie aj servis. Tento rok je silná
účasť vydavateľov, prezentujú obrazové publikácie, náučnú literatúru aj beletriu. V súčasnosti
máme na Slovensku veľmi silnú ženskú literatúru, a to na dvoch úrovniach: aj na úrovni takej
tej konzumnej, ale aj na úrovni najvyššej. Máme
vynikajúce autorky, ktoré prezentujú svoje knihy
v hojnom počte.“
LIC okrem iného podporuje aj vydávanie
kníh slovenských autorov v zahraničí. Vo
vitríne boli vystavené tituly, ktoré v poslednom čase vyšli v češtine, a nebolo ich málo.
Pavol Rankov, Dušan Šimko, Michal Hvorecký, Balla, Jana Beňová, Juraj Šebesta, Márius
Kopcsay a iní. Akú odozvu zaznamenávajú
títo autori a čo sa chystá vydať v Čechách?
„Veľký úspech, aj obchodný, zaznamenala
kniha Juraja Šebestu Keď sa pes smeje alebo
kniha Emire Khidaer – je to popularizujúca kniha o arabskom svete, ktorá mala úspech aj na
Slovensku a v Čechách vyšli už dve dotlače. Ale
sú aj knihy, ktoré sa veľmi dobre nepredávajú.
Blíži sa Svet knihy 2013, kde by Slovensko malo
byť čestným hosťom. Takže sme absolvovali celú
sériu stretnutí s českými vydavateľmi a prerokúvali sme možnosti vydania slovenských autorov
k budúcoročnému veľtrhu. Záujem je veľký. Pripravujú sa diela jednak z detskej literatúry, ale aj
z oblasti beletristickej ako aj poézie.“
Na Slovensku sa plánuje vypracovanie rozsiahlej databázy autorov a titulov. Čo všetko v nej bude?
„Existuje veľký európsky projekt Book in
Print (Knihy v tlači), ku ktorému sa chystá pripojiť aj Slovensko. Malo by sa to dať do pohybu
od začiatku budúceho roku. Bude mať za úlohu rozhýbať proces absolútne presnej informovanosti o všetkých tituloch. Vydavatelia budú
musieť dodávať presné údaje všetkého možného
druhu spolu s anotáciou titulu, aby sa verejnosť
okamžite v reálnom čase mohla dozvedať o tituloch, ktoré sa pripravujú.“
Miroslava ValLová:
„Ľudia, ktorí čítajú, vnímajú
svet naplno.“
Marián Geišberg:
„Obdivujem, s akým záujmom
sem ľudia prišli a akú moc má
literatúra.“
Pozornosť návštevníkov veľtrhu priťahovali
aj tentoraz sprievodné podujatia. Nebolo
v silách jednotlivca obsiahnuť čo len ich zlomok, a tak bolo nutné vyberať. Stretnutie
s legendou poľskej reportáže Hannou Krall,
s nemeckým autorom Michaelom Kumpfmüllerom nad jeho knihou o poslednom
roku života Franza Kafku či vyhlasovanie
cien Klubu autorov literatúry faktu, kde sa
laureátom zvláštnej ceny Miroslava Ivanova
za trvalý autorský prínos pre českú a slovenskú literatúru faktu stal Slavo Kalný – to
bol môj výber. No a napokon takpovediac
ústredná tohtoročná slovenská akcia – prezentácia knihy Genius loci.
Najstarší slovenský kontinuálne vychádzajúci
časopis, Krásy Slovenska, oslávil vlani deväťdesiatku. Redakcia, spätá s vydavateľstvom Dajama,
si kládla otázku: ako si pripomenúť jubileum
čímsi, čo by malo nadčasové trvanie. Rozhodli
sa vydať knihu. Genius loci (roz)hovory o Slovensku. Nájdeme v nej rozhovory s 20 osobnosťami Slovenska zo sféry umenia a vedy, ktoré vyšli
časopisecky v rokoch 2005 až 2011. A nie sú to
hocaké osobnosti! Nielenže prerazili vo svojom
odbore a stali sa uznávanými a známymi, ale
tiež sa verejne angažujú a neľutujú námahu pre
Slovensko aj niečo urobiť. Vzniklo aj polygraficky
nádherné dielko, ktoré slávilo úspech na jesennom veľtrhu Bibliotéka v Bratislave. Teraz ho prišli
predstaviť do Prahy. V programe vystúpili okrem
editorov Daniela Kollára, inak aj šéfredaktora
vydavateľstva Dajama, aj editor Mikuláš Huba,
riaditeľka LIC Miroslava Vallová a hudobný sprievod obstaral jeden z respondentov knihy, herec
Marián Geišberg spolu so synom Martinom.
Ukážky z tejto jedinečnej knihy prinesieme
v letnom magazíne Slovenských Koreňov.
Jarmila Wankeová, foto:DAJ
Šikovný sprievodca do ruky
Vydavateľstvo Akcent Třebíč ponúka v českom preklade sprievodcov po slovenských pohoriach z dielne vydavateľstva Dajama z edície
S batohem po Slovensku. Vyšli už Vysoké Tatry, Západné Tatry, Slovenský ráj, Malá Fatra, Velká Fatra a ďalšie. Knižky formátom tak akurát
do ruky obsahujú všetky potrebné informácie pre
turistu, ktorý do horstva vyráža a hodlá sa v ňom
pohybovať najmä peši. Ilustrujme to na príklade
Vysokých Tatier: Turista (alebo skupina turistov)
príde napríklad do Starého Smokovca a zvažuje,
kam sa vydať. V knižke si nájde možný výber túr
z východiska Starý Smokovec podľa náročnosti.
Nájde tam časový rozvrh túry, prevýšenie, popis
túry s možnými variantmi (odbočeniami), mapu
v mierke 1 : 50 000, stručný popis objektov po
ceste (napr. Zamkovského chaty, Skalnatého plesa a pod.). V úvode knižky nechýba desať základných zásad bezpečného pohybu v horách, desať
základných pokynov pri pohybe po turistických
chodníkoch apod. Na konci nájdeme ešte mapu
v mierke 1 : 25 000, na ktorej sa možno zorientovať v celkovom masíve Tatier. Je tu aj register
a slovensko-maďarsko-nemecko-anglicko-poľský slovník. Veľmi šikovné najmä pre turistov,
ktorí sa v Tatrách ešte nepohybujú ako doma,
nehodlajú vyliezť napríklad Hokejku a nechcú
v batohu nosiť siahodlhé popisy túr.
J. W.
slovenské korene
19
KINEMATOGRAFIA
Miroslava Krobota, vedľajšia rola vyniesla ocenenie českej herečke Taťjane
Medveckej, ktorá v ďakovnej reči predviedla aj svoju bezchybnú slovenčinu,
a v rovnakej mužskej kategórii akademici ocenili Mareka Geišberga.
Rovnako šesť národných filmových
cien získal Cigán Martina Šulíka, ktorý
zvíťazil v kategóriách Najlepšia filmová
réžia, Najlepšia filmová kamera (Martin
Šec), Najlepší filmový strih (Jiří Brožek),
Najlepší filmový zvuk (Peter Mojžiš), Najlepšia pôvodná filmová hudba (Vladimír
Godár) a Najlepšie návrhy kostýmov
(Katarína Hollá).
Filmové ceny
Slnko v sieti 2012
Slávnostné udeľovanie národných filmových cien Slnko v sieti 2012
ovládli snímky Dom a Cigán, ktoré kraľovali aj zoznamu kandidátov, keď
mali v hre zhodne po 12 nominácií.
V novej budove Slovenského národného divadla v Bratislave vyhlásili
za najlepší film snímku Dom, ktorá získala spolu šesť ocenení, vrátane trofeje za scenár pre Zuzanu Liovú, a absolútne ovládla aj herecké kategórie.
Scenáristka a režisérka vyjadrila zo zisku cien nadšenie. „Ako matka
som hrdá na svoje dieťa. Ceny nás tešia všetkých, máme z toho radosť. Ale
myslím si, že aj Cigán aj Marhuľový ostrov sú veľmi dobré filmy a som rada,
že sa slovenská tvorba začala prebúdzať,“ uviedla. Hoci za réžiu cenu nezískala (predbehol ju Martin Šulík), herci Liovú za režisérsky prístup chválili.
Ona sama prezradila, že sa snaží čo najzrozumiteľnejšie odkomunikovať,
čo by od svojich spolupracovníkov chcela. „Či sa mi to darilo alebo nedarilo, už musia posúdiť oni. Ale vždy som dostala od nich to, čo som
chcela," skonštatovala Liová. Jej režisérske vedenie prinieslo svoje ovocie
aj v prípade hereckých kategórií.
Slnko v sieti za ženský herecký výkon v hlavnej úlohe získala Judit
Bárdos, za mužský herecký výkon v hlavnej úlohe ocenili českého herca
Katarína Kerekesová
20
slovenské korene
Miroslav Krobot a Zuzana Liová
Režisér Martin Šulík si prevzal aj cenu za najlepší dokumentárny
film, ktorým sa stala jeho snímka 25 zo šesťdesiatych alebo Československá nová vlna I. a II. „Neberiem to ako cenu pre mňa, ale cenu
pre všetkých tých, ktorí v šesťdesiatych rokoch točili filmy," povedal pri
preberaní ocenenia filmár, ktorý bol podľa vlastných slov prekvapený,
pretože si myslel, že jeho snímka vyhrať nemôže, lebo je "atypická".
Prvú cenu večera si za animovaný film Kamene prevzala režisérka Katarína Kerekesová. Slnko v sieti za najlepší výtvarný počin si prevzali Jan Švankmajer a Veronika Hrubá za výtvarné riešenie animácií
a architektonické riešenie filmu Prežiť svoj život. Cenu za krátky hraný
film Ľahký vánok dostala afganská filmárka Sahraa Karimi. Za najlepší
zahraničný film v slovenskej distribúcii vyhlásili Melanchóliu Larsa von
Triera.
Počas galavečera si mohli diváci postupne pozrieť aj zostrihy najlepších slovenských filmov z päťdesiatych, šesťdesiatych, sedemdesiatych,
osemdesiatych a deväťdesiatych rokov 20. storočia. V úlohách významných hostí sa predstavili herci a herečky zastupujúci jednotlivé obdobia,
ako Mária Kráľovičová, Eva Krížiková, Ladislav Chudík, Stano Dančiak,
Marián Labuda, Leopold Haverl, Emil Horváth, Ľubomír Paulovič, Milka
KINEMATOGRAFIA
Martin Šulík
Zimková, Zdena Studenková, Andy Hryc a Maroš Kramár. Nechýbala ani
prezidentka Slovenskej filmovej a televíznej akadémie Emília Vášáryová,
ktorá odovzdala ceny za Výnimočný prínos slovenskej kinematografii.
Tie získali kameraman Tibor Biath a režisér a scenárista Eduard Grečner.
O ocenenia sa v aktuálnom ročníku uchádzali slovenské filmy a s nimi spojené tvorivé výkony, ktoré mali premiéru v rokoch 2010 a 2011.
Národné filmové ceny Slnko v sieti predstavujú slovenskú podobu národných filmových cien, akými sú vo Francúzsku Cézar, v Taliansku David, v Českej republike Český lev a v Spojených štátoch amerických Oscar.
Organizátorom a garantom je Slovenská filmová a televízna akadémia.
Názov ceny odkazuje na prelomový film československej kinematografie
šesťdesiatych rokov, film režiséra Štefana Uhra Slnko v sieti.
Ivan Bor, foto:autor
Prehľad víťazov a víťaziek národných
filmových cien Slnko v sieti 2012
Najlepší celovečerný film:
Dom (Zuzana Liová)
Najlepší dokumentárny film:
25 zo šesťdesiatych alebo Československá nová vlna I. a II. (Martin
Šulík)
Najlepší animovaný film:
Kamene (Katarína Kerekesová)
Najlepší krátky hraný film:
Ľahký vánok (Sahraa Karimi)
Najlepšia filmová réžia:
Martin Šulík (Cigán)
Najlepší filmový scenár:
Zuzana Liová (Dom)
Najlepšia filmová kamera:
Martin Šec (Cigán)
Najlepší filmový strih:
Jiří Brožek (Cigán)
Najlepší filmový zvuk:
Peter Mojžiš (Cigán)
Najlepšia pôvodná filmová hudba:
Vladimír Godár (Cigán)
Taťjana Medvecká
Najlepší výtvarný počin:
Jan Švankmajer, Veronika Hrubá (Prežiť svoj život - architektonické
riešenie filmu a výtvarné riešenie animácií)
Najlepšie návrhy kostýmov:
Katarína Hollá (Cigán)
Najlepší ženský herecký výkon vo vedľajšej úlohe:
Taťjana Medvecká (Dom)
Najlepší mužský herecký výkon vo vedľajšej úlohe:
Marek Geišberg (Dom)
Najlepší ženský herecký výkon v hlavnej úlohe:
Judit Bárdos (Dom)
Najlepší mužský herecký výkon v hlavnej úlohe:
Miroslav Krobot (Dom)
Najlepší zahraničný film v slovenskej distribúcii:
Melanchólia (Lars von Trier)
Judit Bárdos
slovenské korene
21
JUBILANTI
PREKLADATEĽKA,
KERAMIK
A SOCHÁR
R. ŽIARANOVÁ-DVOŘÁKOVÁ:
Sedem parížskych večerov
Prechádzala som sa po Paríži bez dokladov
aj otravnej batožiny, nechýbal mi kabát ani dáždnik, hoci bola neskorá jeseň. Potmolila som sa
po bohémskom námestí du Tertre, nakúkala ponad plece maľujúcim umelcom na Montmartri,
prezrela som si Picassovu výstavu i ďalšie vzácne
diela v galériách a múzeách. S obrátenou hlavou
dohora som vzhliadala na Víťazný oblúk, vyviezla
sa na najvyššiu plošinku Eiffelovej veže, vo veľkolepej katedrále Notre-Dame som si zaspomínala
na Esmeraldu a zaľúbeného hrbáča z románu
Chrám Matky Božej v Paríži, ktorého časť Victor
Hugo situoval práve do týchto priestorov. Loďkou
som sa previezla po Seine a nakukla do chýrnych
parížskych vydavateľstiev. A keby len to! Stretla
som sa s autorom svetového bestselleru Motýľ
- Henrim Charriérom, ba aj s bezrukou a beznohou autorkou knihy Taká som sa narodila Denis
Legrixovou, ktorú sme si mohli prečítať aj u nás.
Do tohto, dovtedy mne neznámeho sveta,
ma pozvoľna, nonšalantne, pritom veľmi pútavo voviedla autorka novej, presnejšie obnovenej
a doplnenej knižky Sedem parížskych večerov.
Ruženu Žiaranovú-Dvořákovú, ktorá si v týchto
dňoch pripomína svoje 82. narodeniny, pozná
literárna verejnosť ako erudovanú prekladateľku
až 114 kníh. Vari najznámejším je román L. N.
Tolstého Vojna a mier. Za preklad tohto vzácneho diela dostala nielen Cenu Jána Hollého, ale
jej zaň udelili aj medailu na svetovom kongrese
v Moskve. Preložila tiež román Henriho Charriéra
Motýľ, ktorý u nás vyšiel až v piatich vydaniach.
Okrem množstva francúzskych prekladov sprístupnila našim čitateľom aj diela významných
ruských spisovateľov, akými boli Konstantin
Paustovskij, Iľja Erenburg, Valentin Rasputin
i ďalší. Svoje dojmy z týždenného pobytu, na ktorý v časoch socializmu čakala celých desať rokov
a podarilo sa jej ho uskutočniť len vďaka opa-
22
slovenské korene
kovaným pozvaniam svojej bývalej profesorky
francúzštiny, podáva prirodzene a mimoriadne
jemným, kultivovaným spôsobom, navyše s nádychom skromnosti.
Morálka, ktorá je pre pisateľku zákonom, jej
neumožnila nechať rozhorieť svoje city k novej
známosti. Zámerne neopisuje vzhľad maliara,
s ktorým sa spozná v kaviarni, kam sa uchýli pred
prudkým lejakom, neuvádza vek tohto muža,
vyzdvihuje iba jeho znalosti a intelekt, no s veľkou pravdepodobnosťou nebude na zahodenie,
keďže v nej napriek sebazapreniu otvára ventil
potlačovaného ženstva.
Novela autorky Ruženy Žiaranovej-Dvořákovej má v sebe nielen dramatické napätie, veď pomaličky, takmer detektívnym postupom odhaľuje
čitateľovi utajovaný svet súkromia jednotlivých
postáv, najmä obetavej a láskavej učiteľky Sul,
vďaka ktorej po rokoch znova navštívila Paríž,
miesto svojho niekdajšieho študijného pobytu.
Dokáže takmer plasticky priblížiť túto svetovú
metropolu a veľmi inteligentne nazrieť do jej dominantných kultúrnych a umeleckých objektov.
Obsah knihy umocní aj obálka, vystihujúca
atmosféru príťažlivého parížskeho prostredia.
Autorka vybrala tento motív spomedzi kolekcie reprodukcií obrazov vyhľadávaného majstra
Chardona. Maliara, žijúceho v Paríži, kam emigroval krátko po okupácii Československa. Tento
Slovák Jozef Chromý pochádza z Piešťan a v tamojšej Mekke výtvarníkov si svojím talentom získal medzinárodné uznanie. Pred 15-stimi rokmi
vyšla táto kniha vo vydavateľstve Ikar. Nečudo,
že sa verejnosť dožadovala opätovného vydania
novely Sedem parížskych večerov, ktorú autorka
doplnila o ďalšie zaujímavé informácie z posledného obdobia svojej prekladateľskej činnosti.
I. BIZMAYER: Skvosty z hliny
Prozaická hlina sa pod jeho šikovnými rukami mení na poetické umelecké predmety. Jeho
keramické práce obdivujú návštevníci výstav
a múzeí nielen u nás, kde mal už viacero prezentácií v galérii v Trenčíne, Martine, v Mirbachovom
paláci v Bratislave či v tamojšom Slovenskom národnom múzeu. Stálu expozíciu má už osemnásť
rokov v priestoroch renesančnej bašty patriacej
Múzeu Ľudovíta Štúra v Modre.
Upútal už svojou prvou autorskou výstavou,
usporiadanou v Prahe v roku 1950, na ktorej
mohla verejnosť vidieť nádhernú Čatajskú nevestu z roku 1943, plastiku Dievča z Maríkovej, vytvorenú v roku 1944, ale aj figúrky dievčat a žien
z moravského Vlčnova a Luhačovíc, ba aj sedliaka z rodnej obce Košolná pri Trnave. Spomínaná
výstava mala taký úspech, že o päť rokov sa do
Prahy so svojimi figúrkami vrátil znova. Obrovský ohlas na jeho pôvabné keramické plastiky sa
rozleteli aj do zahraničia, a tak vystavoval v Budapešti, Moskve, Sofii, Berlíne, Káhire i Montreale.
Samozrejme aj v neďalekej Viedni, kam sa s pribúdajúcimi plastikami v podobe figúr i tanierových reliéfov rokmi vracal. Vo viedenskom národopisnom múzeu opakovane vystavoval ženské
i mužské postavičky v slovenských národných
krojoch, no vo svojej figurálnej tvorbe priblížil aj
niekdajší svet vidieckych ľudí. Zachytil ich jednak
pri mnohorakých prácach - vinohradníckych, remeselníckych - ako medovnikárov, džbánkarov,
včelárov, výrobcov metiel, vareškárov, pernikárov,
ba aj v úlohe predavačov rozličných výrobkov.
Dokázal však ukázať pôvab prostého slovenského človeka pri zábave alebo spoločenských udalostiach. Citlivo zachytáva jedinečnú atmosféru
našich zvykov, drevené betlehemy, rozličné biblické motívy a impozantný je jeho cyklus jánošíkovskej tradície.
Kdekoľvek sa Bizmayerove sugestívne figurálne plastiky objavili, všade zožali úspech. Dokonca aj v geograficky vzdialenom kanadskom
Montreale v rámci svetovej výstavy Expo´67 tieto
pôvabné diela oslovili návštevníkov z celého sveta. Ani niet divu, že do jeho ateliéru v Harmónii
stále prichádzajú záujemcovia o tieto pozoruhodné práce. Ešte dobre, že aj teraz, keď majster
Ignác Bizmayer slávi úctyhodnú deväťdesiatku,
je stále v dobrej forme. Vládze modelovať a tak
uchovávať pre budúce generácie odchádzajúce
zvyklosti a tradície pracovných aj sviatočných dní
slovenských ľudí. Želáme mu dobré zdravie, nech
ešte dlho vtláča svojimi vzácnymi rukami pečať
osobitosti do ďalších keramických píšťalkárov, záhradníkov, vinohradníkov či roztancovanej chasy
mládencov a diev, odetých do nádherných pestrofarebných krojov z rôznych lokalít vari celého
Slovenska.
JUBILANTI
T. BARTFAY:
Rozprávam sa s kameňom
Obyčajnému kusu kameňa dokáže dať nádherné tvary a vdýchnuť dušu. Bez jeho tvorby
by Bratislava i mnohé ďalšie mestá stratili kus
zo svojho čara. Jeho sochy pôsobia pohodovo,
potešia vo chvíľach oddychu, napĺňajú pokojom.
Doteraz vytvoril vyše 2 tisíc plastík. Od komorných až po veľké pamätníkové dokumenty.
Najznámejšími jeho dielami je pôvabná socha
poézie pri fontáne na Šafárikovom námestí
v Bratislave - Marína, Fontána mieru pred Prezidentským palácom, pomník vojaka na Slavíne,
súsošie Štúrovcov pri Dunaji, socha Pribinu a socha Hansa Christiana Andersena na Hviezdoslavovom námestí. Poznajú ho aj v zahraničí v Japonsku, Indii, Fínsku, Nemecku, Rusku
i Amerike, kde vystavoval.
Človek šibalských očí, ktorý nadovšetko miluje slobodu, akademický sochár a monumentalista, predstaviteľ sochárskej moderny 20.storočia,
tvorca koláží, národný umelec TIBOR BARTFAY
(l922) sa v týchto dňoch dožil
deväťdesiatky.
Vaše priezvisko neznie veľmi slovensky. Odkiaľ pochádzajú vaši predkovia?
Nesondoval som minulosť
našej rodiny. Viem iba toľko,
že moja babka sa volala Bakó.
A bakó v maďarčine znamená kat. Tak som radšej nepokračoval v pátraní po svojich
predkoch. Ale je to ozaj ojedinelé meno a okrem nášho príbuzenstva som sa s ním nikdy
nestretol.
z najlepších českých sochárov. Štúdiá som potom
dokončil v Prahe.
Bolo dostatok možností uplatniť sa po skončení štúdií?
Možnosti boli, ale nikto mi ich neponúkal.
Sám som si ich musel hľadať a získavať. Ale boli
sme výborná partia mladých sochárov pražskej
školy a zúčastňovali sme sa všetkých možných
súťaží, aké len boli vyhlásené. Po 2. svetovej vojne nastal značný rozmach kultúry a my sme sa
vrhali na všetky príležitosti. Z piatich súťaží sme
štyri buď vyhrali, v horšom prípade sme boli
druhí. Vďačím za to aj vynikajúcemu prof. Pokornému, ktorý ma naučil perfektne zvládať abecedu sochárstva, zásluhou ktorej som sa dostal
aj k veľkým monumentom - súsošie na Slavíne,
pomník Umučených v Mauthausene, pomník
Oslobodenia v Nitre a ďalšie.
Ešte v roku 1972 prejavili o vás záujem aj v
Amerike. Zaradili vás do svetovej publikácie
Who is who (Kto je kto). Aké boli vaše reakcie?
Fontána mieru pred Prezidentským palácom v Bratislave
Narodili ste sa krátko po
prvej svetovej vojne v Nitre pod Zoborom.
Mali rodičia pochopenie pre vaše tvorivé
záujmy?
Samozrejme. Veď som sa narodil v rodine
najznámejšieho sochára tých čias, možno povedať nestora slovenského sochárstva Júliusa
Bartfaya. Môj otec študoval u E. A. Bourdella
v Paríži, ktorý bol po Augustovi Rodinovi najväčším svetovým sochárom. Otec žil dvanásť rokov
v Paríži a my s matkou i sestrou sme sa presťahovali k nemu. Tak som vlastne spoznal diela najväčších svetových majstrov tohto kumštu.
Sochárstvo ste študovali v Budapešti a v Prahe. U nás sa takýto smer ešte nevyučoval?
V tých rokoch na Slovensku ešte nebola Vysoká škola výtvarných umení. Otec chcel, aby
som študoval v Prahe. Lenže prišiel rok 1938 a
s ním vyhlásenie Protektorátu Čechy a Morava.
Zo Slovenska sa do Čiech ísť nedalo. Tak som
zložil skúšky v Budapešti a začal som študovať
tam. Žiaľ, iba tri roky, lebo vojna mi to prekazila.
Musel som na front. Po návrate z vojny som nastúpil k profesorovi Karlovi Pokornému, jednému
Bol som veľmi prekvapený. Samozrejme príjemne a milo. Chápal som to ako veľké uznanie,
že som sa dostal medzi 20 tisíc najznámejších
ľudí na svete. Vyšli aj dve publikácie o mne a
mojich prácach. Radosť mi trochu zakalili reakcie
vyšších mocností u nás, ktoré všemožne zisťovali,
akými kanálmi sa dostal chýr o mne až za more.
Ale to časom utíchlo. Veď čo aj mohli robiť. Nič
na mňa nemali.
V Spojených štátoch ste vystavovali po odstupe času dvakrát. Znova sa potvrdilo, že
dobré umenie je nadnárodné a jeho jazyk
medzinárodný. O ktoré z vašich prác javili
Američania najväčší záujem?
Počas polročného pobytu sa nemožno púšťať do veľkých projektov, keďže socha sa zhotovuje rok, aj dlhšie. Vystavoval som koláže, kolority a obrazy.
Takže sa dá povedať, že ste aj maliar?
Ako l6 až l8-ročný som veľa maľoval. K nám
do Nitry chodievali významní umelci. Medzi nimi
aj vynikajúci maliar Max Schurmann, ktorý vte-
dy pôsobil v Nitre. Priučil ma mnohému z tohto
kumštu. Na začiatku vysokoškolských štúdií v Budapešti som bol na vážkach, či sa dať na maľbu
alebo sochy. Vybral som si sochy.
Dostali ste aj veľkú zákazku z Indie...
Indická vláda vyhlásila celosvetovú súťaž na
zhotovenie sochy Indiry Gándhiovej, do ktorej sa
mohli zapojiť sochári z celého sveta. Naši vládni
predstavitelia ma vyzvali, aby som sa zapojil do
súťaže. Námet sa mi páčil. Indovia mali predstavu, že veľkosť sochy musí byť taká ako je Socha
slobody pri New Yorku, teda výšku by mala mať
asi 90 metrov. Keď mi to povedali, nechcel som
sa do toho pustiť, no presviedčali ma, pokým
som nesúhlasil. U nás sme však neboli na taký
obrovský monument zvyknutí. Indovia trvali na
tom, že musí byť z toho istého materiálu ako
Socha slobody, teda z bronzu. Mali sme pod ňu
vytvoriť umelý ostrov, čo bol z hľadiska architektúry veľký problém. Za sedem mesiacov som vytvoril malý model, ktorý bol mimochodom veľmi
prácny, pretože do Indirinho sárí som zapracoval
70 malých reliéfov, výjavov z indických dejín. Nakoniec z celého projektu zišlo,
čomu som bol rád, pretože práca na takom kolose by mi trvala
aj desať- dvadsať rokov, a za ten
čas som mohol vytvoriť množstvo iných sôch.
Istý čas ste učili na Fakulte
architektúry v Bratislave. Dokonca vám ponúkli, že sa môžete stať docentom. Neprijali
ste. Prečo?
Mal som pre to vážny dôvod.
Vždy som patril a dodnes patrím
medzi slobodných ľudí, pre ktorých je fenomén slobody a vlastného slobodného rozhodovania
veľmi dôležitý. Len čo bola moja
docentúra na škole schválená, predsedníčka
strany mávala za mnou lajstrami a vykrikovala:
„Súdruh Bartfay, musíte vstúpiť do strany, lebo
budete docentom“.
Nič som jej nepovedal, išiel som na katedru, za hodinu som napísal výpoveď, o dve hodiny
ju mal rektor na stole. Povedal som mu, že zo
školy odchádzam z vlastnej vôle. Nikomu som
nevysvetľoval dôvody. Tí, ktorí ma poznali, ich
pochopili aj bez slov.
Máte široký výtvarnícky záber - od farebných koláží cez olejomaľby, medailérstvo
až po sochárstvo. Figurálne plastiky sú však
pre vás najcharakteristickejšie. Čím vás fascinuje ľudské telo?
Svojou krásou. Nič nie je krajšie ako ľudské
telo. Zaujalo ma už v začiatkoch mojej tvorivosti
a všetky svoje myšlienky som po celé roky vyjadroval práve cez ľudskú postavu.
Figurálna tvorba však zahŕňa nielen stvárnenie ľudskej postavy, ale aj zvierat. Čo vás
momentálne nadchýna?
slovenské korene
23
JUBILANTI
alebo modelovať do hliny je to najmenej. Ale
čo do toho kameňa tesať a do hliny modelovať
i do bronzu odlievať, v tom je tá námaha. Ja to
robievam tak: Keď mám pred sebou blok kameňa, najprv sa s ním rozprávam. Vediem s ním asi
takýto dialóg: „Ty ma zvládneš? Si silný? Alebo
zvládnem ja teba“. Až keď sa spolu pozhovárame a zblížime, začnem s ním robiť. Napokon ho
premôžem a dostanem tam, kde ho chcem mať.
Ale vždy začínam tým, že najskôr sa kameňa dotýkam srdcom, až potom rukami.
V posledné roky ma zaujal hmyz. Je to nádhera. Vybral som si taký druh hmyzu, ktorý sa dá
stvárniť sochársky. Urobil som škorpióna. Keď bol
hotový, všetci, čo ho videli, boli z neho hotoví,
ako som ho spravil. Neskôr som urobil modlivku
nábožnú. Aj keď je táto predátorka riadna potvora, spravil som z nej dámu. Je vznešená, štíhla, má krásne veľké oči. A na elegantnú dámu
som ju povýšil aj tým, že som na jednu jej dlhú,
štíhlu nôžku nasadil nádhernú zlatú črievičku. No
skrátka - je z nej dáma.
Kým sa pustíte do nejakého projektu, zrejme o ňom dlhšie premýšľate, ako na to.
Kreslíte si dopredu jednotlivé fázy?
Francúzski sochári zvykli tak robiť. Kým sa do
niečoho pustili, 50 krát si objekt nakreslili z každej strany. Ja to robím inak. 50 krát si premyslím,
čo idem robiť, a keďže mám dobrú vizuálnu pamäť a predstavivosť, vidím dopredu, ako by malo
finálne dielo vyzerať. Urobím si niekoľko štúdií,
čiže fáz modelu, a hneď sa pustím do materiálu.
Ako viete, že prišla tá pravá chvíľa, kedy sa
do toho dať?
Dať sa do toho, to ešte ide. Zvolím si také
témy, ktoré ma nadchnú svojou krásou i svojím
významom. Takže začať nie je problém. Oveľa
ťažšie je dielo dokončiť. Pretože taká socha nie
je nikdy hotová. Vždy je čo na nej vylepšovať.
Treba ale vedieť, kedy prestať. Kedy zložiť dláto
a kladivo. Takže nie je ťažké dielo začať. Ťažké
je skončiť.
Nestalo sa vám, že na konci vášho úsilia, trebárs pri posledných úderoch kladiva sa vám
celé dielo rozbilo?
S výnimkou prvého môjho nešťastného zblíženia sa s kameňom vo svojom detstve, keď sa
mi podarilo zdemolovať otcovo dielo, nikdy sa mi
to viac nestalo. Otec ma totiž tak naučil sekať
do kameňa, dostával som od neho také profesionálne rady, že som vedel, ako nasadiť dláto, ako
a kam udrieť kladivom, že som sa vlastne uchránil od toho, aby som si zničil nejaký detail, ktorý
je nosný a teda veľmi dôležitý.
Výsledkom vášho umeleckého snaženia je
nielen nápad a predstavivosť, ale aj stvárnenie, ktoré si vyžaduje fyzickú námahu.
Vládzete vo svojich 90 rokoch ešte tesať do
kameňa?
To nie je žiaden problém. Tesať do kameňa
24
slovenské korene
Počas svojho plodného tvorivého života
ste získali mnoho ocenení a vyznamenaní.
Dostali ste významné spoločenské uznanie
Krištáľové krídlo, laureáta Grand Prix Slovak
Gold, pri 80-ročnom jubileu vám prezident
republiky udelil svoje najvyššie ocenenie Kríž prezidenta SR I. stupňa. Čo pre vás znamenajú takéto ocenenia?
Je to dobrý pocit, veď koho by nepotešilo,
keď dostane dobrú známku, vysoké uznanie.
Nemám ich však rozvešané po stenách, ani vystavené vo vitrínach. Pekne ich mám odložené, a
raz začas sa na ne pozriem. Samozrejme, pohľad
na ne ma vždy poteší. Rovnako si vážim ocenenie
mojej práce spred rokov ako aj tie najnovšie.
V 91. roku, po veľkom úspechu mojej výstavy v Amerike ma zaradili Američania do najvyššej rady pre umenie a ponúkli mi tam miesto
pedagóga. Nebol som však jazykovo až tak disponovaný, odmietol som. Stačilo mi, keď o mne
napísali veľký článok v New York Times i v ďalších novinách a dnes moje práce poznajú v celej Amerike. Som rád, že aj niektoré moje sochy
sa dostali do zahraničia. Napríklad taká typická
slovenská Marína v nadživotnej veľkosti, odliata
v bronze, našla svoj trvalý domov v Kórei. Takto
ja chápem zviditeľňovanie Slovenska a umenie
bez hraníc.
Zdôrazňujete, že milujete slobodu. Dalo sa
žiť slobodne, i keď ste boli živiteľom rodiny,
manželom a otcom dvoch detí?
Bol som veľmi odvážny muž. A tou svojou
odvahou som prekonal všetky prekážky, ktoré
sa mi stavali do cesty a dokázal som uživiť rodinu. Priznávam, že to mnohokrát nebolo vonkoncom jednoduché a ľahké. V 50. rokoch ma
oslovil profesor Vladimír Karfík, náš významný
architekt, ktorý projektoval katolícky kostol
v Partizánskom, aby som urobil celý interiér tohto
kostola. Bola to sizyfovská robota, ale za dva a
pol roka som to zvládol. Trojmetrovú sochu Krista
na oltári, štrnásť krížových ciest v životnej veľkosti a významný trojmetrový reliéf Snímanie z kríža
na bočnom oltári i ďalšie sochy. Sám žasnem, že
som to dokázal a ešte k tomu v takých ťažkých
časoch, kedy som u vrchnosti nenachádzal nijaké
pochopenie ani podporu, skôr naopak.
Ženy zohrávali vo vašom živote dôležitú
rolu. Čo pre vás to magické slovo „žena“
znamená?
Veľmi veľa. Ako pre muža, tak aj pre sochára. Nie som prvý z umelcov, ktorého ženské tvary
okúzľujú a inšpirujú. Od antických až po súčasných sochárov, maliarov či básnikov žena bola a
vždy bude silným motivačným impulzom pre tvorivosť. Podnecuje zmysel pre krásu a dokonalosť
tvaru. Rád modelujem ženské telo. Zopár som ich
vytvoril do kameňa i do bronzu. Tieto nevyspytateľné stvorenia ma hádam neprestanú fascinovať
do konca môjho života. Ale tak ako kameňa,
z ktorého chcem vytesať nejakú podobu, aj ženy
sa najskôr dotýkam srdcom. Až potom rukami.
Čím sa najnovšie zaoberá vaša tvorivá duša
a na čo sa priaznivci kvalitného výtvarného
umenia môžu tešiť?
Chystám kompozíciu postáv na chodúľoch.
Videl som takýchto ľudí v uliciach Paríža, sem-tam sa už objavujú aj u nás. Fascinujú ma harlekýni-artisti, prečnievajúci ostatných svojou šikovnosťou , takže by som rád urobil súbor sôch s tou
tematikou. Zatiaľ mám len skice, žiaľ, mal som
ťažký úraz, ktorý mi skomplikoval moje plány.
Verím, že sa mi to podarí urobiť presne tak, ako
to mám nakreslené v hlave, a že poteším ďalších
priaznivcov figurálnej tvorby.
Anna Sláviková, foto: Miro Košírer
literatúra
Jan Rychlík:
Češi a Slováci ve 20. století / Spolupráce
a konflikty 1914–1992
(Historie československého státu z pera významného současného historika, specialisty na moderní české a slovenské dějiny a dějiny jihovýchodní Evropy)
OBECNÁ CHARAKTERISTIKA
VÝVOJE PO R. 1948
Období komunistické diktatury v Československu, zahrnující roky 1948 –1989, je
z hlediska lidského života poměrně dlouhé.
Charakterizovat postoj českého a slo­venského
obyvatelstva ke komunistickému režimu v uvedeném období zřejmě jedno­značně vůbec nelze
a každý podobný pokus musí mít nutně charakter určitého stupně ideologizace. Odmítnout je
především nutno dnes často propagovaný názor, že český a slovenský národ jako celek hned
od počátku komunismus zavrhoval, případně
na Slovensku dost rozšířený názor, že komunismus měl oporu jen v českých zemích, zatímco
Slováci jej vždy odmítali. Podobná tvrzení jsou
jen zbožným přáním někte­rých dnešních publicistů a politických činitelů. Mizivá podpora,
které se ze strany obyvatel dostalo ilegálním
skupinám jak v českých zemích, tak na Slovensku, není vysvětlitelná jen zesíleným policejním
terorem, ale souvisí nepochybně i s postoji obyvatelstva. Dnes se již nedá říci, jaká část českého
a slovenského obyvatelstva na počátku režim
podporovala: jisté je jen tolik, že i když to nikdy
nebyla většina, v r. 1948 to rozhodně nebyla ani
zanedbatelná část...
...Pokud jde o odpůrce režimu, je nutno říci,
že zde existoval rozdíl mezi situací v českých
zemích a na Slovensku, stejně jako i mezi českou a slovenskou emigrací na Západě. Jestliže
v českých zemích antikomunisté zcela akceptovali existenci Česko­slovenska a z hlediska státoprávního stáli tedy na stejných pozicích jako
vládnoucí komunistické elity, pak na Slovensku
tomu tak nebylo, antikomunisté společný stát
odmítaly... Obecně tedy možno říci, že zatímco
českou společnost rozděloval jen vztah ke komunismu, nikoliv však vztah k československému státu, resp. k jeho podobě, pak slovenskou
společnost rozdělovalo obojí...
ÚSTAVA 9. KVĚTNA
Už před únorem vypracovali komunističtí
experti dvě varianty postavení Slovenska v ČSR
– užší a širší. V poúnorových podmínkách širší
varianta ztratila smysl, protože KSČ potřebovala
moc maximálně centralizovat ve svých rukou.
Gottwaldovo vedení KSČ se rozhodlo prosadit
do ústavy variantu užší. Hned po únoru došlo
ke vzniku dalších celostátních organizací, jako
byl „Československý rozhlas“, „Českosloven-
ský státní film“ či „Československé lázně“,
a k rušení zvláštních organizací pro české
země a Slovensko, což jasně ukazovalo, jakým
směrem půjde další vývoj...
...Je pravděpodobné, že slovenští národně orientovaní komunisté v čele s Gustávem
Husákem s uvedeným postupem nesouhlasili,
nicméně oficiálně neprotestovali. KSS se disciplinovaně podřídila KSČ také tím, že „rovnopráv­
nosť slovenského a českého národa otvára cestu
najužšej priateľskej spolupráci oboch národov
v našom spoločnom štáte“. Dále se v usnesení
v rozporu se skutečností praví toto: „Nová ústava splňuje tiež sľub Košického vládneho programu a zaisťuje nám národné orgány, Slovenskú
národnú radu a Zbor povereníkov, ktoré spolu
s vládou majú napomáhať k vyrovnaniu životnej
úrovne a veľkej výstavbe Slovenska.“ Sbor pověřenců vyjádřil návrhu ústavy plnou podporu
a „uložil všetkým svojim členom, aby venovali
v rámci svojej pôsobnosti zvýšenú pozornosť
výchove slovenského oby­vateľstva k československej štátnosti a likvidácii ideologických pozostatkov minu­lých režimov“...
...Schvalování ústavy 9. května 1948 (ústavní zákon č. 150/1948 Sb.) proběhlo mani­
festačně, v slavnostní atmosféře. Podobně jako
při jednání o přípravě ústavy v před­sednictvu ÚV
KSČ, byly i nyní pro komunisty hlavními body
ty paragrafy, které omezovaly soukromé vlastnictví a protežovaly vlastnictví státní. Ústava garantovala soukromé vlastnictví podniků do 50
zaměstnanců (§ 158) a výměru půdy do 50 ha
(§ 159), avšak v praxi se tato ustanovení nedodržovala a soukromé vlastnictví výrob­ních prostředků bylo postupně likvidováno jako celek.
Postavení Slovenska bylo pro komunisty (včetně slovenských) momentálně věcí druhořadou.
Tuto otázku řešil pátý oddíl ústavy (§§ 93 –112).
Byl zvolen opačný přístup, než jaký předpokládal Košický vládní program: SNR mohla jednat
jen o okruhu otázek, které jí byly taxa­tivně vymezeny nebo na ni přeneseny (§ 96)...
...Celostátní zákonodárná moc příslušela
jednokomorovému Národnímu shromáždění
o třech stech poslancích volených na šest let,
přičemž způsob jejich volby měl určit zvláštní
volební zákon. Národní shromáždění volilo na
dobu sedmi let prezidenta republiky. Ústava sice
výslovně nedělila moc tradičním způsobem na
zákonodárnou, výkonnou a soudní, ve skutečnosti však v podobě členění ústavy bylo toto
dělení zachováno. V tomto smyslu výkonná
moc náležela vládě.
Protože Národní shromáždění bylo jednokomorové a neplatil v něm zákaz majori­zace, již
i čistě teoreticky bylo vyloučeno, aby slovenští
poslanci mohli sami prosadit jakékoliv své požadavky proti názoru české většiny...
UPEVNĚNÍ
CENTRALISTICKÉHO REŽIMU
Ústavu 9. května odmítl prezident Beneš
podepsat a na protest proti její faktické nede­
mokratičnosti 2. června 1948 abdikoval, což
7. června vzala vláda na vědomí. Na jeho místo
byl 14. června Národním shromážděním zvolen
Klement Gottwald, který o den později jmenoval novou vládu, jejímž předsedou se stal Antonín Zápotocký a jež přes veškeré personální
změny a čistky (včetně nahrazení jejího předsedy Antonína Zápo­tockého Viliamem Širokým
21. března 1953) zůstala teoreticky ve funkci
až do 12. pro­since 1954. Tato vláda pak podle
ustanovení květnové ústavy jmenovala 18. června nový Sbor pověřenců, v jehož čele stál opět
Gustáv Husák.
Z hlediska personálního složení byli Slováci,
resp. konkrétněji slovenští komunisté v ústřední vládě poměrně výrazně zastoupeni. Protože
10. března 1948 zemřel náhle za nevyjasněných
okolností ministr zahraničí Jan Masaryk, stal se
18. března jeho nástupcem dosavadní státní
tajemník MZV Vladimír Clementis, který si toto
křeslo podržel i v nové vládě. Svou funkci si ponechal i dosavadní náměstek předsedy vlády za
KSS Viliam Široký, který se po odstranění Vladimíra Clementise stal 14. března 1950 i ministrem zahraničí a po smrti Klementa Gottwalda
a „zvolení“ Antonína Zápotockého prezidentem postoupil 21. března 1953 na místo premiéra...
...Centrum moci však již v té době bylo zcela jinde: veškerá moc se po únorovém převratu
přenesla na vedení KSČ, tedy fakticky na předsednictvo ÚV, přičemž i zde postupně docházelo ještě k další koncentraci moci prostřednictvím
jeho sekretari­átu...
... Marxističtí historikové příštích desetiletí
většinou pokládali Ústavu 9. května za významný krok v emancipaci slovenského národa, neboť
– na rozdíl od ústavy z února 1920 – výslovně
uznávala slovenský národ. I v této věci existoval ovšem během čty­řiceti let několikerý posun.
Hodnotila-li se po r. 1948 ústava jednoznačně
pozitivně, pak v r. 1968 naopak Jaroslav Barto napsal, že „Ústava 9. mája bola prejavom
slovenské korene
25
literatúra
nedôvery voči Slovensku“ a „objektívne bola
vyjadrením vedúceho postavenia českého národa v republike. O dvacet let později v období
tzv. normalizace v 6. svazku „Dějin Slo­venska“
vydaných Slovenskou akademií věd se naopak
už opět píše, že ústava „skon­covala s buržoáznou teóriou čechoslovakizmu a ústavnou
formou zakotvila samo­bytnosť slovenského
národa a slovenské národné orgány ako reprezentantov tejto samobytnosti. Neriešila však
do dôsledkov slovenskú otázku v štátoprávnej oblasti. Uzákonila tzv. asymetrický systém
štátoprávneho usporiadania voči Slovensku“
a „objektívne bola vyjadrením vedúceho postavenia českého národa v republike.“
KOMPETENČNÍ SPORY
Specifickou podobou česko-slovenského
vztahu na počátku padesátých let byly spory
o kompetence mezi českými a slovenskými národně orientovanými komunisty. Got­twaldovo
vedení v Praze pokládalo Slovensko za „slabý
článek řetězu“, za oblast, kde „revoluční vědomí dělnické třídy“ není dostatečně na výši
a kde navíc i komu­nisté podléhají „nacionalistickým náladám“. Řešení vidělo vedení KSČ
v posilování vlivu ústředních orgánů, na což
slovenští komunisté reagovali v letech 1948
–1949 pokusy o udržení nebo i znovuzískání
ztracených kompetencí. V zásadě šlo o dvě
oblasti řízení: první se týkala bezpečnostní
agendy, a to jak v oblasti policie (krimi­nální
i politické), tak v oblasti správní. Druhá se týkala
otázky řízení hospodářství na Slovensku. Protože otázka kompetenčních sporů v hospodářství
souvisí s problé­mem industrializace Slovenska,
rozebíráme ji společně s ní na jiném místě.
NĚKTERÉ PROBLÉMY
ČESKO-SLOVENSKÝCH
VZTAHŮ 1945–1960
1. INDUSTRIALIZACE
SLOVENSKA
V období 1948 –1960 došlo k obrovským
změnám v hospodářské struktuře Slovenska.
Předmětem sporů historiků i politizujících ekonomů je však nicméně již od šedesátých let
otázka, do jaké míry byl hospodářský vzestup
Slovenska financován z vlastních zdrojů
a do jaké ze zdrojů celostátních, a jak se tedy
na něm podílely i české země. Práce napsané
v padesátých a později v sedmdesátých letech
měly jednak tendenci pomoc českých zemí
přeceňovat, jednak se upínaly příliš na kvantitativní růst prů­myslové výroby a zaměstnanosti.4 Práce napsané v r. 1968 a práce, které
vznikly na Slovensku po r. 1989, mají pak spíše
tendenci zdůrazňovat vlastní slovenské zdroje
industrializace...
...Již na počátku je nutno říci, že je těžké
najít skutečnou pravdu mezi oběma výše uve­
26
slovenské korene
denými názory. Z hlediska zkoumání česko-slovenských vztahů je mnohem podstatnější
otázka: jak samotná industrializace Slovenska
přispěla k vývoji česko-slovenských vztahů?
Ekonomický rozvoj Slovenska navazoval na
přesun závodů na Slovensko uskuteč­ňovaný
již před únorem. Kořeny celé akce byly spojeny s již zmíněným sjednocením protektorátní
a slovenské měny v roce 1945. Slovensko bylo
mnohem více poškozeno válečnými operacemi
v závěru války než české země:..
...Samotná myšlenka industrializace Slovenska, jak ji propagoval šéf slovenských komunistů Viliam Široký, byla vnitřně značně
rozporná. Objektivně pomohla Slo­vensku, protože za zhruba patnáct let se stalo z agrární
země zemí průmyslovou, byť třeba říci, že jako
danajský dar dostalo Slovensko zároveň zcela
deformovanou průmyslovou strukturu, která vyplývala z toho, že průmyslová základna
měla pře­devším sloužit pro potřeby obrany.
Je nesporné, že i životní úroveň širokých
vrstev slovenského obyvatelstva se zvýšila.
Představa, že tímto způsobem bude možno řešit definitivně slovenský problém, byla
ovšem zcela mylná. Naopak, industrializace měla právě opačný efekt. Samotná
industrializace centralizaci kromě toho,
jak už řečeno, ještě dále posilovala, protože v konečné instanci vždy rozhodoval
nějaký pražský rezortní ministr. Tato skutečnost byla v rozporu se zájmy slovenského obyvatelstva, které hospodářsky
získalo, a začal mu vadit centralismus,
což platilo i o stranických špičkách,
které se snažily získat větší nezávislost
na Praze...
době zdánlivě na vrcholu moci. Clemen­tis byl
ministrem zahraničních věcí, Husák byl předsedou Sboru pověřenců, měl na
ČE Š I
A S LOV
VE 20.
STOLE
2. PROBLÉM
TZV. SLOVENSKÉHO
BURŽOAZNÍHO
NACIONALISMU
První etapa komunistického režimu v Československu je
charakterizována vysokou mírou
represí proti skutečným nebo
domnělým odpůrcům režimu.
V českých zemích ovšem nikdo
nebyl pronásledován za „český
nacionalismus“. Právě naopak:
český nacionalismus, především pak oživování protiněVYŠ E
meckých stereotypů, se stal
H RAD
ÚSTA
V
PRO
přímo součástí komunistické
STUD
IUM
oficiální politiky. Na SlovenTOTA
LI T
sku tomu bylo jinak. Jakákoliv pro­pagace slovenských
zvláštností a především myšlenky větší autonomie byla okamžitě považována za projev „slostarosti rolnickou politiku
venského buržoazního nacionalismu“ a tvrdě
a kolektivizaci a rovněž církevní záležitosti,
trestána...
zejména pak tzv. akci P., tj. nucené převedení
řeckých katolíků na pravoslaví, Novomeský byl
...Pozdější buržoazní nacionalisté byli v té
pově­řencem školství, Okáli pověřencem vnitra
literatúra
a Šmidke předsedou SNR a vedoucím kád­rového
odboru KSS. Teprve na zasedání předsednictva
ÚV KSČ 13. března 1950 byl Vlado Clementis obviněn z buržoazního nacionalismu. Jeho
hlavním „zločinem“ byl jeho postoj v r. 1939,
kdy vyjádřil své výhrady
I Jan Rychlík
VÁC I
E T Í Sp olu
práce
a kon f l i
kt y
1914 –199
2
NÍCH
REŽI
MŮ
mi Spojenci jako oboustranně imperialis­tické,
za což byl tehdy vyloučen z KSČ.2 Clementis
ovšem po r. 1945 napsal obsáhlou sebekritiku
a členství ve straně mu bylo vráceno. Nyní mu
byl opět připomenut jeho postoj z r. 1939.
Předsednictvo ÚV KSČ se usneslo přijmout
návrh Ladislava Kopřivy: odvolat Clementise
z funkce ministra zahraničních
věcí „a dát mu možnost pracovat na úseku jiném, aby svou
prací mohl dokázat, že se stranou
smýšlí dobře a poctivě“. Kromě
toho měl napsat obsáhlou sebekritiku. Řízením ministerstva zahraničí
byl pověřen Viliam Široký.
Indicie postupného pádu ostatních se projevily na předsednictvu ÚV
KSS 31. března: Holdoš (později rovněž „buržoazní nacionalista“) převzal
od Husáka vedení Slovenského úradu
pre veci cirkevné a Šmidke se vzdal
funkce vedoucího kádrového oddělení
na ÚV a byl nahrazen tajemníkem Kolomanem Moškovičem (Moškem), jenž
byl později rovněž obviněn z buržoazního nacionalismu. 3. dubna 1950 se
v Bratislavě konalo zasedání předsednictva ÚV KSS, které bylo věnováno přípravě
pléna, naplánovaného na 6. a 7. duben.
Široký předložil předsednictvu svůj referát
pro ústřední výbor a nechal si jej formálně schválit. V zachovaných materiá­lech
z tohoto předsednictva Širokého referát
není, zachoval se pouze text přednesený na
plénu ÚV KSS 6. a 7. dubna a dnes již není
možné zjistit, zda oba referáty byly skutečně úplně totožné. Co Široký skutečně řekl na
předsednictvu, je nicméně možné vydedukovat srovnáním referátu z dubnového pléna
a z Husákovy a Novomeského odpovědi, resp.
z vystoupení ostatních přítomných na předsednictvu: referát obsaho­val ostrou kritiku buržoazního nacionalismu Husáka a Novomeského.
V dokumentu jsou obsažena ve zhuštěné formě
prakticky všechna obvinění, která byla později
proti tzv. buržoazním nacionalistům vznesena.
Široký se zaměřil především na Husáka, kritika
Novomeského byla spíše doplňkem, podobně jako naznačená kritika dalších. Husák byl
obviněn, že za slovenského státu ilegálně nepracoval mezi mládeží, jak mu bylo nařízeno,
a že při přípravě povstání svým postupem pomáhal slovenské buržo­azii. Místo aby již za
války rozvíjel revoluční partyzánský boj, přistoupil na politiku koalice s Lettrichem a Ursínym
(s DS) a dokonce jim ponechal polovinu míst
v SNR, Sboru pověřenců a národních výborech. Po válce místo aby se opřel o pokročilejší
a vyspělejší českou dělnickou třídu a tím zabezpečil vítězství socialismu, vydal, pod záminkou hájení pravomocí slovenských orgánů,
pozice Demokratické straně...
na zasedání ÚV KSS. Toto Širokého vystoupení
bylo vlastně veřejné, a proto právě toto datum
(a nikoliv již zasedání předsednictva 3. dubna) bývá zpravidla mylně udáváno za Širokého
první vystoupení proti buržoazním nacionalistům. Široký se nejprve zabýval Clementisem
a pak přešel k Husákovi a Novomeskému, které obvinil z přeceňování vlastních úspěchů,
podceňování významu české dělnické třídy,
otevření strany maloburžoazním živlům, separování od českého lidu a koncentrování na
petenční otázky místo na prohlubování
kom­
socialistické revoluce...
...Zasedání ÚV KSS, a zejména dopis pléna, odstartovaly velmi nebezpečnou kam­paň,
která nemohla skončit jinak než masovou
čistkou proti „buržoazním naciona­listům“ na
nižších úrovních. Za stávající situace se vůbec
nedalo předpokládat, že při „zaujímaní stanoviska“ by se někdo z nižších funkcionářů opovážil vzít Husáka a spol. v ochranu...
...Široký obvinil Clementise, Husáka a Novomeského z toho, že „sa zmocnili vedenia
strany, aby zachránili pozície slovenského štátu“. Oba prý sabotovali přípravu SNP, a když
se jim nepodařilo povstání zmařit, připojili se
k němu jen proto, aby v něm mohli realizovat
linii slovenské buržoazie. K hlavnímu obvinění pak patřilo, že tuto činnost Husák a Novomeský vyvíjeli podle pokynu ministra vnitra
slovenského státu Alexandra Macha, a to ve
snaze obnovit na Slovensku kapitalismus, což
je prý zřejmé i z toho, že se snažili zachovat
nedotčený buržoazní aparát.
...V souvislosti s utužením režimu po nástupu Antonína Novotného do funkce prezidenta republiky v roce 1957 došlo i k určité
recidivě boje proti buržoaznímu nacionalismu.
Na svobodu se většina odsouzených včetně Husáka dostala teprve v souvislosti s velkou
amnestií v roce 1960. Propuštěni byli i Zaťko
a Karvaš, avšak oficiální postoj režimu se nezměnil. V témže roce o Husákovi a spol. napsal oficiální stranický ideo­log Václav Kopecký: „Husák, Novomeský a (jejich) společníci se
z komunistů vyví­jeli v buržoazní nacionalisty.
A jako buržoazní nacionalisté představovali komunisty zvláštního zbarvení, komunisty
barvy rudo-zeleno-černé, až ta rudá barva
vybledla a až se do vlivů buržoazního nacionalismu dostali tak hluboko, že to s nimi pak
tak dopadlo.“ K oficiální rehabilitaci Husáka
a jeho společníků došlo teprve po dlouhých
politických bojích na zasedání ÚV KSČ 18.–
19. prosince 1963. Husákův boj za reha­bilitaci
v šedesátých letech pak v politické rovině znamenal i boj o rehabilitaci myš­lenky federativního uspořádání a tak ovlivnil další vývoj česko-slovenských vztahů.
(Redakčne krátené)
k sovětsko-německému paktu a
k cha­
rakteristice války mezi Německem a západní-
...S referátem schváleným předsednictvem
vystoupil Široký ve dnech 6. a 7. dubna 1950
slovenské korene
27
ŠPORT
Olympijské spomienky
Boxer J. Zachara
(Pokračovanie zo strany 11)
a tak sa začala napĺňať moja veľká túžba. Často
som naháňal futbalovú loptu, lenže box zvíťazil.
Napokon, bol aj do istej miery športom chudobných. Podobne ako zápasenie. Veď čože ste už
potrebovali - jedny trenírky. A boxovať sa dalo
aj naboso. Na ostatné boli potrebné peniaze,
ktoré sa veru mnohým nedostávali ani na iné,
k životu potrebnejšie veci,“ zaspomínal si náš
slávny olympijský víťaz, dnes člen Klubu slovenských olympionikov a Klubu fair play Slovenského olympijského výboru.
To všetko sa udialo pár rokov predtým, ako
v roku 1947 prišla z povojnovej Budapešti na Slovensko dvojica vynikajúcich, priam bohémskych
boxerov. László Papp a Július Torma. Dvaja šampióni, ktorí dokonale ovplyvnili ďalší športový vývoj
Jána Zacharu. „Boli to páni ringu. Julka som videl
osobne. Ten rozdával údery! Technické, ale neobyčajne silné. Torma bol pojem široko-ďaleko,
platil za boxerského boha a stal sa mojím veľkým
idolom. A jeho heslo „dať a nedostať“ som si
v ringu neustále pripomínal, v kritických chvíľach
súbojov ma motivovalo. Pamätám si, ako Julko
často zdôrazňoval, že „hlavu má človek na to,
aby myslela, a nie na to, aby si ju nechal otĺkať...“
28
lympijský turnaj v Brne. Namiesto mňa však letel
na olympiádu dáky funkcionársky súdruh z Prahy...
V tomto roku si pripomenie Ján Zachara
veľké jubileum: 60 rokov od chvíle, keď si londýnske olympijské sklamanie dokonale vynahradil v Helsinkách na XV. Olympiáde v roku 1952.
Tie sa pre športové Československo so siedmimi
zlatými medailami zapísali spoločne s Mexikom
1968 ako najúspešnejšie hry v spoločnom štáte.
Zachara získal pre čs. trikolóru práve tú poslednú, šťastnú, siedmu zlatú...
A či sa Ján Zachara ešte pamätá na odmenu za toto vzácne olympijské prvenstvo? Najmä
v súvislostiach, že dnes sa odmeny rátajú rádovo
na státisíce, ba milióny?
„Od telovýchovy som nedostal nič. Od armády hodnosť poručíka a od ministra hodinky.
Nejaké nemecké. Ale spoľahlivé, dodnes presne
tikajú. Iba jediný raz som ich niesol k hodinárovi
do opravy!“
Dramatický návrat
Ján Zachara sa po Helsinkách nominoval aj
do Melbourne, ktoré bolo okorenené povestným návratom čs. výpravy spoločne so sovietmi
na lodi Gruzia. Prv než nazrieme do podpalubia
cesty „morských vlkov“, vráťme sa do Helsínk.
Čo Jankovi Zacharovi najviac utkvelo v pamäti zo
zlatej olympiády?
Čakanie na závin
„Až vo Vladivostoku a potom v Moskve,
kam sme sa trmácali vlakom dlhých desať dní,
nám naše telovýchovné vedenie oznámilo, že
museli prikročiť k zmene odchodu z dôvodu,
že nás, športovcov, chceli uniesť a politicky zneužiť západní imperialisti! A to nám - živo si na
to spomínam, povedali na našom veľvyslanectve,
kde sme na dvore v mraze v predvianočnom čase
čakali naľahko odetí v teplákových súpravách
a poltopánkach. Pozvali nás aspoň na malý spoločenský večer, kde sme si po tridsiatich dňoch
strastiplnej cesty prvý raz vydýchli pred odletom
do Prahy!“
Ján Zachara si dodnes spomína na detaily.
Na to, ako sa olympionici počas trojtýždňovej
plavby tisli šiesti v jednej kajute dolu v podpalubí.
Ako ich deň čo deň kŕmili najlacnejšou baraninou... Z mäsa, ktoré nevidelo chladničku. Ako
Vilda Mandlík, náš výborný atlét, prvý chytil už
na druhý deň morskú chorobu. Či na to, že keď
sa nestihli do ôsmej rána umyť, už sa mohli iba
ak v morskej vode opláchnuť...
„Nášmu kuchárovi Bidermanovi, ktorý kedysi varil v Paríži v chýrnych reštauráciách, nedovolili vôbec chystať pre nás jedlá – až na Vianoce
„Veľmi som túžil vidieť naživo Leva Jašina,
sovietsku brankársku futbalovú legendu, fandil
som našim basketbalistom a pochopiteľne Emilovi Zátopkovi. Patril som k jeho veľkým obdivovateľom a fascinoval ma. Bol to ohromný športovec. Postupne som aj cez prizmu pre mnohých
neuveriteľných príbehov viac chápal, že všetko
to, čo Emil v športe dokázal, sa môže zrodiť iba
v neuveriteľne silnej osobnosti.“
Hodinky za zlato
Kamarátsky rozmer spolupatričnosti preukázal Zátopek aj počas neslávnej plavby s politickým pozadím na sovietskej lodi Gruzia z OH
v Melbourne. On, jeden z najslávnejších na svete, spal spoločne s ostatnými na pričniach v podpalubí dvadsať dlhých dní a nocí. Hoci si váhou
osobnosti a zlatých triumfov mohol presadiť aj
lepší flek...
Písal sa rok 1948. Radikálne zmeny v Československu, ovplyvnili aj vzťahy v športe. Rok 1948
bol aj rokom Hier letnej olympiády v Londýne.
Pre Jána Zacharu, ktorému sa črtala účasť už na
tejto olympiáde, však zostala dodnes zahmlená.
Čo sa udialo?
„Dodnes som sa to oficiálne nedozvedel.
V štyridsiatom siedmom som vyhral duel na Všeslovanských majstrovstvách, aj posledný predo-
„My sme mali mať 10. decembra 1956
z Melbourne podľa plánu odlet. Batožinu
v olympijskej dedine sme mali pobalenú. V noci
o jednej nás z ničoho nič zobudili, naládovali do
olympijských autobusov a hybaj! V polovici cesty
na letisko sa ale autobusy zastavili. Vraj, lietadlá
sú pokazené, nikam sa neletí - a ide sa späť do
olympijskej dediny. Až tu nám ráno o deviatej
slovenské korene
povedali, že nepoletíme, ale že nás Sovieti prijmú
na loď Gruzia a s ich výpravou aj spoločne poplávame. Podľa našich úvah - ktovie, či sa naši šéfovia nezľakli, že pod dojmom situácie v Maďarsku
si nás v Austrálii „nerozoberú“ naši krajania...
Pretože lietadlá francúzskej spoločnosti pokazené neboli, tie čakali na letisku...
sa zľutovali a mohol nám pripraviť jablčný závin...
Rovných dvadsať dní sme sa takto plavili, až Silvestra sme po vylodení oslávili vo Vladivostoku v Sibírskom exprese,“ oživuje spomienky boxerská legenda.
Z majstra športu majster šrotu
V časoch veľkej éry zlatého olympionika
Jána Zacharu si nik zo športovcov neužíval po
ŠPORT
skončení kariéry výhod za svoje zásluhy. Muž,
ktorý v ringu vybojoval z vyše 450 duelov
takmer štyri stovky víťazných, odišiel po pätnástich rokoch v drese Svitu v roku 1958 rovno
do fabriky.
„Nik sa ma nepýtal, či som olympijský víťaz.
Už v päťdesiatom šiestom som nastúpil do dubnických strojární. Tu som robil za 1480 korún
základu na najťažšom úseku - odlievaní ocele.
A tak trochu som si robil vtipy, dobrá nálada
ma neopúšťala, hoci keď som chcel s rodinou
ako-tak vyžiť, chodil som počas sobôt a nedieľ
na nadčasy. Začínal som teda ako majster na
šrotovisku, a tak pre veselosť mysle som si veru
aj sem-tam pošpásoval, že najskôr som dostal
majstra športu a potom majstra šrotu...“
Dodnes, keď si to ešte stále zamieri medzi
boxerskú dubnickú mlaď, zostal rovnako pozor-
ným, skromným a spravodlivým človekom. Prirodzeným, jednoduchým. Tak ho už raz naučil
život, ktorý mu neraz kládol pod nohy polienka.
Svojou vôľou a životným prístupom sa stal pozitívnym vzorom pre mnohých z nás. A vďaka životnému postoju k rodine, najbližším a priateľom
by mohol byť profesorom ľudskosti či pokory.
A to je oveľa viac ako byť „iba“ vzorom...
Ľ. Pomichal, foto: archív
Mesiac pred londýnskou olympiádou
XXX. LETNÉ OLYMPIJSKÉ HRY 2012 SA BUDÚ KONAŤ V LONDÝNE V DŇOCH 27. JÚLA AŽ 12.
AUGUSTA 2012. MÁ SA NA NICH ROZDAŤ NA 300 SÁD MEDAILÍ V 26 ŠPORTOCH. LONDÝN SA
TAK STANE PRVÝM MESTOM, V KTOROM SA USKUTOČNIA OLYMPIJSKÉ HRY V NOVODOBEJ
HISTÓRII TRI RAZY. PREDTÝM SA TAM KONALI V ROKU 1908 A 1948.
Slováci na LOH
Na obálke najnovšieho čísla časopisu Slovensko, ktoré vydáva Matica slovenská, je vidieť
v plnej športovej akcii slovenská rodáčka
z Piešťan Martina Moravcová (1976), svetoznáma plavkyňa, ktorá roku 1995 začala študovať
v USA, kde sa usadila a žije so svojou rodinou. Nestor slovenskej žurnalistiky, dlhoročný
športový novinár a autor viacerých kníh literatúry faktu Igor Mráz si v nadchádzajúcom článku
kladie rečnícku otázku: Prepláva sa Moravcová aj
na OH do Londýna? A konštatuje: „Spoľahlivé
ohnivko z minulosti, päťnásobná olympionička
Martina Moravcová sa ešte nevzdáva, ale ak by
splnila limit, bola by to hotová senzácia.“ Medzi
slovenskými športovcami, ktorí v čase uzávierky časopisu už splnili limit a majú zabezpečenú
účasť na londýnskej olympiáde, sú:
STREĽBA (siedmi): Erik Varga, Zuzana Štefečková, Jozef Gönci, Zuzana Pešková, Pavol Kopp,
Juraj Tužinský, Dana Barteková. RÝCHLOSTNÁ KANOISTIKA (ôsmi): Erik Vlček,
Peter Gelle, Richard Riszdorfer, brat Michal, Erik
Vlček, Juraj Tarr na K4, Ivana Kmeťová, Martina
Kohlová.
CYKLISTIKA (jeden): Peter Sagan, ktorý by mohol štartovať na ceste vo všetkých disciplínach,
dokonca aj v horskej cyklistike. Bratia Velitsovci
majú ešte šancu.
ATLETIKA (desať): Lucia Klocová, Dana Velďáková, Matej Tóth, Marcel Lomnický, Martina
Hrašnová, Anton Kučmín, Mária Czaková, Miloš
Bátovský, Jana Velďáková, Peter Horák. PLÁVANIE (štyria): Tomáš Klubučník, Katarína
Listopadová, Katarína Filová, Denisa Smolenová.
VODNÝ SLALOM je naša hlavná palebná sila.
Rozohrané sú ešte kvalifikácie, pretože v tomto
športe vládne diskriminácia v tom zmysle, že
v každej disciplíne môže štartovať na OH len jedna loď. SOV v atletike a v plávaní rozhodol, že
bude akceptovať okrem medzinárodných limitov
aj tzv. B-limity. Sú uvedené v atletike za pomlčkou, v plávaní máme len B-limity.
Je pravdepodobné, že zoznam kandidátov na
účasť sa ešte rozšíri, lebo jednotlivé federácie
dajú možnosť vybojovať si miestenky na veľkých
pretekoch aj v tomto roku.
GYMNASTIKA (dvaja): Samuel Piasecký, Mária
Homolová.
DŽUDO: Michal Randl.
M. Žihla, foto: I.Fuhl Slovenský dom
Dobrou tradíciou olympijských výprav Slovenska v čase jeho štátnej samostatnosti v dejiskách letných či zimných olympiád sa od roku
1996 stal Slovenský dom. Premiéra sa konala
v Atlante, ale už predtým sa Slovensko po prvý
raz prezentovalo na zimnej olympiáde v roku
1994 v Lillehammeri. Ide o kúsok domova, kde
si naši športovci, členovia výpravy, novinári, ale
aj hostia vrátane vrcholných predstaviteľov Medzinárodného olympijského výboru, slovenských
politikov – hostí hier, ako aj umelcov, protagonistov šoubiznisu a iné známe osobnosti nájdu
pohodu, pookriatie, ako aj kúštik súčasného
kumštu, tradičného folklóru, o kulinárskych pochúťkach ani nevraviac. Dom sa stáva počas letných olympiád baštou Slovenska a slovenských
športovcov a funguje tiež ako nezanedbateľné
posolstvo krajiny, ktorú reprezentujú.
V meste na Temži sa jeho reprezentatívna,
oficiálna, alebo protokolárna časť nachádza
v samom centre Londýna, v budove Inštitútu
riaditeľov na jednej z najprestížnejších adries anglickej metropoly, iba na skok od Buckingham-
ského paláca, na ulici Pall Mall, kúsok od
Piccadilly či Trafalgarského námestia. V tomto honosnom Inštitúte bude mať naša olympijská výprava tri miestnosti na prízemí – veľkú reštauráciu
s barom s kapacitou pre 700 ľudí a dve priľahlé menšie miestnosti, vyhradené pre VIP hostí
a prezidentský salónik. Bude tam i samostatná
slovenská kuchyňa a časť priestorov je určená pre
Dom sa stáva počas hier
letných olympiád baštou
Slovenska a slovenských
športovcov a funguje
tiež ako nezanedbateľné
posolstvo krajiny, ktorú
reprezentujú.
obchodné a spoločenské stretnutia popredných
predstaviteľov športu, diplomacie a obchodu.
Vo VIP priestoroch Slovenského domu bude
už tradične prezentovaná slovenská gastronómia, slovenské vinárstvo či samotná krajina vo
forme fotografií. V koncepcii programu sú aj
módne prehliadky s kombináciou moderného
oblečenia na tradičných folkloristických motívoch, pestrý kultúrny vklad umelcov, súborov
a spevákov V Londýne by mala počas OH vystúpiť Lúčnica, magnetom bude akiste aj koncert
v Sadlers Wells Theatre, kde vystúpi Miro Žbirka.
Pre širokú športovú verejnosť bude k dispozícii v dostupnej vzdialenosti aj druhá časť
v štýle typickej slovenskej krčmy s pivom i jedlom
. Nazvali ju Slovenský pub, ktorý môžu navštevovať aj naši spoluobčania, ktorých len v Británii
žije údajne viac ako sto tisíc. Môžu sa tam stretávať tiež fanúšikovia a návštevníci zo Slovenska.
Známy pub má kapacitu až 1200 ľudí, hostia si
tam budú môcť kúpiť upomienkové predmety,
vychutnať si slovenské pivo a slovenské špeciality.
-ľp-
slovenské korene
29
krížovka
Krížovka
Mrkvička ustarostene stojí na pobreží, hlboko vzdychá a díva sa na more.
- Prečo tu smútite na tomto krásnom mieste? – pýta sa ho známy.
- Ani sa nepýtajte! Moja prvá manželka sa tu, na tomto mieste utopila.

prvenstvo
...ava,
prítok
Slanej
1
meno
Žanety
Aláni, po
česky
národné
divadlo
- Ale veď to bolo dávno, máte novú manželku a je to milá žena.
- To áno, ale…
(Pokračovanie v tajničke.)

talianské
mužské
meno
(Rainold)
tohto roku
otrok (bás.)
(skr.)
Azovské
more
alebo
(poeticky)
kvalitná
káva
úpadok
obidve
....vitý,
zaťatý
izolant, po
česky
predložka
so 6.
pádom
domáce
zvieratko
...nácia,
súzvuk
...va,
horský
potok
rímska
päťka (5)
pár predložky od
....dróm,
letisko
časť
kozmu!
len
zovnútra
poznal!
zlomok
umeleckého diela
začiatok
augusta!
chyba
miešane:
EDO
túz správny
celok
zaručene
okrasou
akým
spôsobom
nie tvoji
voz, miešane
maličká
Alina
ozdoba,
opačne
mierne
(hud.)
gram (zn.)
malá Ivana
....mák,
severan
necelá
aviatika!
miestny
národný
výbor
súostrovie
USA
hrbaté
zviera
elektrónvolt
výr
lalotanie
začiatok
zvedavosti
ozdobené
tepaním
podradnejšie hrozno
ohľaduplnosť
tesárska
sekera
apriórny
umelý
jazyk
ženské m.
30.1.
miešane:
lipa
náuka o
telesných
znetvoreninách
Vylúštenie: ANI ZA TRI SVETY NECHCE VOJSŤ DO VODY
slovenské korene
....ška,
meno
Viktórie
opak zimy,
opačne
nahý model
otec,
opačne
rímskych
498
rímskych
499
otupenosť
(gréc.)
prúdenie
vody
hliník (zn.)
jednotka
jasu (nt)
talianská
Ivona
majstrovstvá Eur...
etánový
radikál
30
2
v tomto
momente
ŠPZ Rumunska
meno
Imrišky
rímskych
500
mládza
proti (lat.)
americký
súhlas
obyvateľ
Prahy

draslík (zn.)
vnútro
slaniny!
kyslík (zn.)
prázdny
bod!
ypsilon
české
mesto
Pomôcky:
obyvateľka vody
aj (kratšie)
ALEUTY
KONTRA
APATIA
nemá duša!
AUTOR:
Gregor
Papuček
poštou, mailom,telefónom
POŠTOU, MAILOM, TELEFÓNOM
V prvom tohtoročnom dvojčísle Slovenských Koreňov ( č.1/2, str.18-19) ma zaujala reportáž
o tokajskom víne pod názvom Niet mieru pod viničmi. Rád by som ju preložil do ruštiny pre
tunajších milovníkov vína a zároveň pripájam príspevok o slovenskom vinárovi, ktorý sa sem
prisťahoval.
Vladimír Pukiš, Anapa, Rusko
V KOLÍSKE VINIČA
Ruské víno so slovenskou dušou
Známa slovenská vinárska spoločnosť
ELESKO a.s. vlastní vinohrady nielen na svahu
Malých Karpát a v Tokajskej oblasti Slovenska,
ale aj v historickej vinohradníckej oblasti, v ruskej
Anape. Patrí do mierneho klimatického pásma,
kde je podnebie ovplyvňované blízkosťou mora.
Veľmi úspešne sa tam pestujú také odrody ako
Cabernet Sauvignon, Cabernet Frank, Merlot,
Chardonnay, Sauvignon či Rizling rýnsky. Z našich pozemkov je nádherný výhľad na predhorie
Tu žijúci mladý slovenský agronóm Peter Stručka
sa tvári spokojne...
Kaukazu, ktorý je kolískou viniča. Tu neďaleko, na
hore Ararat, zasadil praotec Noe prvý vínny ker.
Priaznivým znakom tejto oblasti, najmä na modré
muštové odrody je dlhá a suchá jeseň a množstvo slnečných dní. Vďaka priaznivým pôdam
(od úrodných černozemí až po piesočnato-hlinité
a kamenisté pôdy) máme jedinečný priestor na
výrobu obrovskej palety rôznych druhov vín.
Slováci patria medzi prvých medzinárodných investorov v Anapskej vinohradníckej oblasti a stali
sa lídrom v pestovaní viniča a zavádzaní nových
technológií. Pracuje tu aj 30-ročný slovenský agronóm Peter Stručka. A nielen pracuje – oženil sa
s miestnou dievčinou a už majú aj syna.
Pre Slovenské Korene bol ochotný povedať
pár slov aj o sebe.
„Narodil som sa v Topoľčanoch v rodine železničiarov ako posledný zo štyroch synov. Od
môjho narodenia sme bývali v dome na dedine
(Malé Ripňany), obklopenej poľnohospodár-
stvom. Chcel som byť ekonómom, no nakoniec
som začal študovať na strednej záhradníckej škole
v Piešťanoch. Tam som dostal ucelený obraz nielen o prírodných vedách, ktoré mi veľmi uľahčili
ďalšie štúdium na Zemědělskej a lesnickej univerzite v Brne. Získal som tam okrem iného tiež
doplnkové pedagogické vzdelanie – učiteľstvo
odborných predmetov.“
Po prvý raz sa išiel Peter Stručka pozrieť do
Ruska na miesto ponúkanej práce, aby potom po výberovom konaní prijal ponuku
práce vo vinohradníckej výrobe. Bola to pre
mladého agronóma výzva, ktorá pretrváva.
Vyštudovaný vinohradník pokračuje:
„Myslím, že vinohradníctvo v Rusku má veľký potenciál i schopných ľudí, ktorí by sa ale mali
veľa učiť, aby dobehli zameškané. Mladá generácia by mala trochu pootočiť svoj rebríček hodnôt
vo vinohradníckom a vinárskom sektore. Najdôležitejšie vo vinohradníckom odbore je podľa mňa
skúsenosť zviazaná s miestom, rovnako ako aj
ovládanie technológie, jej porozumenie a správne uplatňovanie. A ako ma prijali? Nepociťujem
absolútne žiadne negatívum, aj keď na začiatku
nechýbal pri rozhovoroch často opakovaný výraz - veď je to ten cudzinec. Teší ma, akí sú tu
ľudia – ľuďmi.“
V Rusku slovenského mladíka najviac prekvapilo, v akom stave je krajina, ktorá má
taký obrovský potenciál a nikto s tým nič
nerobí.
„Rusko zostáva podľa mňa krajinou extrémov, a to platí v každej oblasti. Najväčší zážitok
som mal z Moskvy, ale aj z čiernomorského pobrežia – z miest Anapy, Soči a krajského hlavného
miesta Krasnodaru.“
Dojem o živote na Kubáni (je to prezývka
kozáckeho Krasnodarského kraja) pre Petra
Stručku je nasledovný:
„Život v Krasnodarskom kraji sa regionálne
veľmi líši. Asi tak, ako na Slovensku, čiže porovnať sa dá veľmi ťažko. Je tu more, a tým vzniká
aj sezónnosť, no Kubáň podľa mňa nie je typická
dovolenková destinácia. Je to tu iné. Čo sa týka
krasnodarských krajších polovičiek nášho bytia,
príďte si urobiť mienku sami, najlepšie obdobie
na to je od konca mája do konca augusta.“
V okolí Kaukazu sa pestujú také odrody ako
Cabernet Sauvignon, Cabernet Frank, Merlot,
Chardonnay, Sauvignon či Rizling rýnsky.
A čo naši krajania v Rusku?
„Slováka nenájdeš všade a v poslednom
čase sa mi zdá, že ak sa neprihovorím ja, tak len
veľmi málokedy sa prihovorí niekto iný... Keď
som prišiel do Ruska, tak som sa vždy usiloval
o kontakty podľa svojich možností, asi som potom trochu vychladol. Slovákov stretávam v Rusku stále menej. Kontakty sa snažím udržiavať so
všetkými známymi, aj keď teraz je svet trochu
iný. Ľudia ho robia iný.“
Na sviatky sa Stručkovci snažia byť vždy
doma s rodičmi. Potešiteľné pre Petra je aj
to, že manželka už veľmi dobre rozumie a
čiastočne hovorí po slovensky. Veľmi sa jej
páčili napríklad tradičné slovenské dedinské
veľkonočné zvyky.
„Kubáň je ruským turistickým regiónom,
ale pre Slovákov je to naozaj nielen neznámy,
ale aj finančne nákladný kraj. Za týždenný pobyt
v Anape zaplatí návštevník približne toľko ako za
dvojtýždennú dovolenku napríklad v Grécku, Turecku alebo v Tunisku. Bohužiaľ, kvalitou služieb
je ruské pobrežie Čierneho mora ešte stále len
v plienkach, hoci disponuje veľkým turistickým
potenciálom.“
Úlohu hrá pravda aj nezáujem, o čom sa
osobne presvedčil aj Peter Stručka, ktorý
ponúkol všetkým svojim známym zadarmo
ubytovanie a stravu na pobyt v Rusku, ale
za tri roky sa nikto neozval.
„Asi ľuďom chýba odvaha alebo majú naďalej predsudky. Oprávnene? Skúste to, ja tu žijem
s malou prestávkou pokojne už štvrtý rok.“
Vladimír Pukiš, foto: autor, Anapa, Rusko
Kolískou vína je neďaleký Ararat, kde prvý ker
zasadil praotec Noe
slovenské korene
31
predplatné
K
K orene
orene
S lL o
Ov
V eE n
N sSkKéÉ
s
Máj
Jún
2012
5 – 6
9-10
September
Ok tóber
2010
ročník I
cena
30 Kč / 1 €
Spoločenský, kultúrny a rodinný dvojmesačník
Obce Slovákov v Prahe s celoštátnou pôsobnosťou
pre všetkých Slovákov.
PREDPLAŤTE SI SLOVENSKÉ KORENE!
Ďakujeme všetkým, ktorým sa páčil aj druhý ročník časopisu SLOVENSKÉ KORENE, a tak okrem pochvalných a podnetných listov, ktoré sme od nich dostali, si ho aj predplatili. Pre redakciu je to popri
skromnej inzercii a sponzorskom príspevku ďalší dôležitý zdroj financií. Predplatné nám totiž popri
štátnych dotáciách a spomínaných príjmoch pomôže vydávať časopis so zachovaním všetkých jeho
pozitívnych prívlastkov na doterajšej úrovni. Okrem obsahu patrí k nim tiež kvalitný papier, laminovaná
titulná strana, azda najviac oceňovaná grafika, ako aj perfektná tlačiarenská práca a následná spoľahlivá distribúcia.
Mnohí z vás dostávali aj tento ročník bez toho, že by sme vyžadovali predplatné a o našich čitateľov
nechceme prísť ani na budúci rok. Radi zaregistrujeme každého predplatiteľa a jeho finančný príspevok
vyvážime ešte kvalitnejšími a zaujímavejšími textovými a obrázkovými príspevkami aj v nasledujúcom
ročníku.
Napriek zvyšovaniu cien papiera, energií a dopravy zostáva čiastka 150 Kč, resp. 5 eur
nezmenená.
Platiť môžete poštou na danú adresu redakcie, alebo bankovým príkazom na náš účet číslo:
235846350/0300 pri ČSOB, Jeruzalemská 962/3, 110 OO Praha 1.
Môžete nás potešiť aj osobnou návštevou redakcie, ale pre istotu predtým zavolajte, pretože tam nemáme stálu službu.
Vydavateľ
Obec Slovákov v Prahe, Dům národnostních menšin
SLOVÁCI Vocelova 602/3, 120 00 Praha 2
V HRADCI
IČO: 47608811
[email protected]
FILMOVANIE
MUDr. JÁN LEŠTÁK
V ROKU 1921www.obecslovakovpraha.cz
MUFUZA
Vydavateľstvo
Blesková tiskárna, spol. s r. o.
Na Poříčí 9, 110 00 Praha 1
JESENNÝ MAGAZÍN
Mužstvo futbalových
zázrakov
Adresa redakcie
Dům národnostních menšin, Vocelova 602/3
120 00 Praha 2
tel./fax: +420 221 419 823
mobil: +420 607 859 092
e-mail: [email protected]
Šéfredaktor
PhDr. Juraj Rácz
Detský kútik
Mgr. Mária Urbanová
Korektúry
Mgr. Jarmila Wankeová
Grafická úprava
InstudioDB, www.instudiodb.cz
Redakčná rada
F. Cinger, D. Macháček, Z. Mináčová
M. Passianová, J. Rácz, K. Ulík
Cena za jeden výtlačok: 30 Kč /1 eur
ročné predplatné 150 Kč/ 5 eur prijíma redakcia
Vydávanie povolené MK ČR
pod registračným číslom E 19250
ISSN: 1804-2872
Podávanie novinových zásielok povolila Česká pošta
dňa 22. 2. 2010
Časopis rozširuje Obec Slovákov v Prahe,
Česká pošta a Top Trans Praha
Nevyžiadané príspevky a fotografie nevraciame.
K orene
K orene
K orene
s l SLOVENSKÉ
o v eKORENE!
n s
DARUJTE
k é
Kto si predplatí dve čísla, môže uviesť aj tretiu adresu,
na ktorú budú zasielané SLOVENSKÉ KORENE zadarmo!
Vyplňte tento objednávací kupón a pošlite na adresu: SLOVENSKÉ KORENE,
Dům národnostních menšin, Vocelova 602/3, 120 00 Praha 2,
alebo pošlite požadované údaje na mail: [email protected]
Druhé predplatné a darované číslo vyplňte rovnakým spôsobom.
s l o v e n s k é
Počet kusov: ........................................................................................................................
Adresa: .................................................................................................................................
Meno a priezvisko: .............................................................................................................
Ulica a číslo: ........................................................................................................................
s l o v e n s k é
Mesto a PSČ: ........................................................................................................................
Podpis: .................................................................................................................................
32
slovenské korene
Príspevky dopisovateľov a spolupracovníkov
nemusia vždy vyjadrovať stanovisko redakcie.
Vychádza s finančnou podporou Ministerstva
kultúry Českej republiky
a tiež:
Časopis si môžete prečítať aj v elektronickej podobe
na webových stránkach.
www.slovkor.cz
Na titulnej fotografii: Anna Polomová
foto: Jiří Mevald
Vyšlo v Prahe 15. júna 2012,
uzávierka č. 7-8: 25. júla 2012
Spolupracovníci redakcie: M. Blažková,
J. Mevald, B. Šoporová, K. Ulík, A. Vaverková,
V. Vichr, M. Žihla
Zahraniční prispievatelia:
Slovensko: I. Bor, M. Lelovský, A. Sláviková,
M. Stehlík, M. Tkáč, F. Vico,
Maďarsko: G. Papuček
Rumunsko: A. Rau-Lehotská
Rusko: V. Pukiš
K
K orene
orene s prílohou
S lL o
Ov
V eE n
N sSkKéÉ
s
9-10
O SLOVÁKOCH DOMA A VO SVETE
September
Ok tóber
2010
ročník I
cena
30 Kč / 1 €
ÚSŽZ: Nový predseda
SLOVÁCI
V HRADCI
FILMOVANIE
MUDr. JÁN LEŠTÁK
V ROKU 1921
MUFUZA
Mužstvo futbalových
zázrakov
Podpredseda vlády a minister zahraničných
vecí SR (MZV SR) Miroslav Lajčák uviedol začiatkom mája v Bratislave do funkcie novovymenovaného predsedu Úradu pre Slovákov žijúcich
v zahraničí (ÚSŽZ) Igora Furdíka. Šéf slovenskej diplomacie uviedol pri tejto príležitosti, že vymenovanie nového predsedu úradu je krokom k užšiemu prepojeniu MZV SR s ÚSŽZ, pričom od nového
vedenia očakáva konsolidáciu krajanskej problematiky a väčšiu podporu krajanom bez rozdielu.
Nový predseda ÚSŽZ Igor Furdík vníma vymenovanie do funkcie ako vyslovenie dôvery a zároveň
výzvu. Podľa jeho slov je potrebné prednostne sa
venovať Slovákom žijúcim v zahraničí a rozvíjať
kontakty so slovenskými komunitami vo svete.
JESENNÝ MAGAZÍN
Predseda úradu: RNDr. Igor Furdík
Dátum narodenia:10.10.1947
Národnosť: slovenská
Ženatý, traja synovia
Vzdelanie a pôsobenie:
1965-1970 Prírodovedecká fakulta, Univerzita Komenského v Bratislave
1970-1976 Fyzikálny ústav (SAV)
1976-1981 Federálne ministerstvo zahraničných vecí Československa, Praha
1981-1988 Veľvyslanectvo Československa
v Moskve
1988- 1991 Federálne ministerstvo zahraničných vecí Československa, Praha, kancelária ministra, zástupca riaditeľky kancelárie ministra
V diplomatických službách v rokoch 19912010: Generálny konzulát Československa
v Záhrebe- generálny konzul, Veľvyslanectvo
Československa v Záhrebe- chargé d´affaires,
Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Záhrebe - chargé d´affaires, Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Prahe, radca-vyslanec,
Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej
republiky, Bratislava, riaditeľ odboru bezpečnostnej politiky, Mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec Slovenskej republiky, Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Moskve,
Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej
republiky, Bratislava, riaditeľ Osobného úradu, Mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec
Slovenskej republiky, Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Belehrade
2010- 2012 Ministerstvo zahraničných vecí
Slovenskej republiky, odbor obchodu, investícií a inovácií, referent
Na vrchole mrakodrapu
Kto by nepoznal fotografiu, ktorá obletela
celý svet? Obed na vrchole mrakodrapu je jedna
z najznámejších fotografií 20. storočia, ktorej autorom je Charles C. Ebbets. Jedenásť robotníkov
odpočíva počas obedňajšej prestávky pri stavbe
RCA building na Rockefeller Center na 69. poschodí 70-poschodovej stavby. Fotografia bola
uverejnená pred osemdesiatimi rokmi v nedeľnej
prílohe denníka New York Herald Tribune.
Medzi robotníkmi úplne vpravo s fľaškou
v ruke sedí Slovák, rodák zo Spiša - Gusti Popovič. Jeho meno nepoznajú mnohí, avšak jeho
pohľad uprený do objektívu fotografa poznajú
milióny.
Gusti bol pôvodne drevorubač a tesár.
V Amerike bol za robotou dohromady trikrát. Počas jedného z jeho pobytov v New Yorku v roku
1932 poslal svojej manželke Mariške pohľadnicu s
touto známou fotografiou, na ktorú napísal:
„Nič še ty neboj, moja milá Mariška, jak
vidziš, ta ja furt s fľašečku. Tvoj Gusti,“
Stavbu, ktorú pomáhal postaviť aj tento
„írečitý“ Slovák, je desiatou najvyššou budovou
v New Yorku, ktorý môžete z jej vysoko položenej reštaurácie zhliadnuť tak, ako ho kedysi videl
Gusti Popovič.
miestnych Slovákov. O Slovákoch v Rumunsku sa
vie veľmi málo priamo v ich pôvodnej vlasti na Slovensku. Sú často zabudnutí a nepoznaní. Pritom
naši krajania tam žijú už tretie storočie. Ich cesta sem nebola ľahká, taktiež životné podmienky,
ktoré ich čakali, boli veľmi drsné. Dejinný príbeh
a osud Slovákov v Rumunsku je jeden veľký a dlhý
román, a neustále píše nové kapitoly. Zaslúžia si
spoznávať bližšie ich kultúru, život.
Pri poslednom sčítaní obyvateľstva v roku
2002 sa k slovenskej národnosti v Rumunsku hlásilo 17 226 osôb, čo z celkového počtu tvorí len
0,07 % v 22-miliónovom Rumunsku.
Lokality so slovenským
obyvateľstvom
V Rumunsku sú v súčasnosti dve väčšie lokality, kde sa nachádzajú obce obývané vo väčšej či
menšej miere Slovákmi. Známe sú však až štyri
historické lokality. Najznámejšia je aradsko-banátska oblasť, kde
je obcí menej, no na druhej strane sa v nej nachádza najväčšie mesto v Rumunsku, kde sú Slováci – Nadlak (rum. Nadlăc).
Druhou významnou lokalitou je bihorsko-salajská oblasť, ktorá je počtom obyvateľov väčšia
a je v nej oveľa väčší počet roztrúsených obcí. V satmársko-marmarošskej oblasti sa pôvodné slovenské obyvateľstvo už zväčša asimilovalo
s majoritným obyvateľstvom. A pôvodné slovenské obyvateľstvo v oblasti Bukovina na severovýchode Rumunska prešlo kolonizačným odnárodňovacím procesom.
Aradsko-banátska oblasť SLOVÁCI
V RUMUNSKU
„Najzvláštnejšie vyzerali Slováci so svojimi veľkými pastierskymi klobúkmi, vrecovými, špinavo bielymi nohavicami, bielymi
plátennými košeľami a obrovskými obíjanými koženými opaskami, širokými takmer jednu stopu a husto posadenými mosadznými
cvokmi. Boli obutí do ponožiek, do ktorých
mali napchané nohavice, mali dlhé čierne
vlasy a husté fúzy.“
(Bram Stoker: Dracula)
Slováci v Rumunsku určite nevyzerajú tak
zvláštne, ako sa opisuje v uvedenom citáte zo svetoznámeho románu Brama Stokera Dracula, ktorý
sa odohráva v Rumunsku a autor v ňom opisuje aj
Začala sa osídľovať Slovákmi migráciou v rámci dolnozemského priestoru, kam prichádzali do
obce Mokrá v roku 1747 z Békešskej Čaby a zo
Sarvaša. Do Nadlaku prichádzali prví Slováci v roku
1803 najmä zo Slovenského Komlóša, z Békešskej
Čaby a Sarvaša, neskôr i z Oravy a Nitrianska.
V roku 1827 prichádzajú Slováci z Veľkého Krtíša
do Vukovej a roku 1828 z okolia Trenčína, Novohradu a Nitrianska do Brestovca. Začiatkom 19.
storočia sú osídľované obce Teją, Skajua Berzovia. Veľký Pereg je osídlený v roku 1853 Slovákmi
zo Saraša a do Cipára prichádzajú roku 1883 z
Békešskej Čaby aj z Oravy a Nitrianska. Väčšina
z nich je evanjelického vierovyznania. Slováci sem prichádzali kvôli úrodným poliam
a výborným poľnohospodárskym podmienkam,
ktoré poskytovala málo zaľudnená rovina. Miestni zemepáni im poskytovali viaceré výhody, mohli
byť istý čas oslobodení od práce, poskytovali im
materiál na stavbu kostolov a škôl, mali právo
vlastniť suché a vodné mlyny a pod. Najlepšie
predpoklady malo okolie Nadlaku, z ktorého sa
stalo jedno z najľudnatejších slovenských miest
v rámci Uhorska začiatkom 20. storočia
K
K orene
orene s prílohou
S lL o
Ov
V eE n
N sSkKéÉ
s
9-10
O SLOVÁKOCH DOMA A VO SVETE
September
Ok tóber
2010
ročník I
cena
30 Kč / 1 €
Príbeh
Láska za ním prišla na opačný koniec sveta
SLOVÁCI
V HRADCI
MUDr. ktorá
JÁN LEŠTÁK
V Austrálii,
láka prisťahovalcov z celého sveta, žije dvesto národnostných menšín. Tej slovenskej, ku ktorej sa hlási asi dvadsaťtisíc našich krajanov,
sa v národnostnom vysielaní rádia SBS už niekoľko rokov prihovára ANDREJ
BUČKO. Mnohí športoví fanúšikovia si ho pamätajú ako slovenského športového novinára, ale zrejme netušia, že už takmer dvadsať rokov žije na opačnej
strane zemegule príbeh hodný románového spracovania...
FILMOVANIE
V ROKU 1921
MUFUZA
Mužstvo futbalových
zázrakov
JESENNÝ MAGAZÍN
Keď sa v júli 2001 v Malackách po druhý raz
ženil, Andrejovi Bučkovi a jeho neveste Daniele
v telefóne zablahoželal sám Karel Gott. Nemohol
prijať pozvanie na svadbu, lebo práve oslavoval
vlastné narodeniny, ale svojim priateľom zaželal
veľa šťastia aspoň takto na diaľku.
Slovenský novinár a jeho nastávajúca manželka sa s českou speváckou hviezdou spoznali
v ďalekej Austrálii... Andrej Bučko tam v marci
2001 spoluorganizoval turné Karla Gotta a jeho
koncert v Melbourne dokonca aj sám moderoval.
Spriatelili sa, a tak padlo aj pozvanie na blížiacu
sa svadbu.
Andrej a Daniela žili v Melbourne, ale zosobášiť sa chceli doma. Svadba bola dôvodom, pre
ktorý sa Andrej Bučko prvý raz po piatich rokoch
vrátil na Slovensko. Za tých krátkych päť rokov
v Austrálii prežil toho toľko, že raz o tom možno
sám napíše knihu.
Prečo Austrália?
Patrí ku generácii, pred ktorou sa po skončení
školy už začal otvárať svet. Ako športový novinár
začínal v roku 1986 a po osemdesiatom deviatom
mu nič nebránilo cestovať zo Slovenska do zahraničia na športové podujatia. Prekážkou mohli byť
nanajvýš peniaze, lebo redakcie si vždy nemohli
dovoliť platiť všetky náklady. Ale tu sa prejavil ďalší
Andrejov talent – ako schopný manažér a organizátor si dokázal nájsť kontakty a sponzorov, ktorí
mu prispeli na cestu, a tak mohol prinášať repor-
že všetku tú krásu nemôžu spolu so mnou zažiť aj
moje deti a manželka.“
Na atraktívny tenisový turnaj potom cestoval
Andrej Bučko každý rok. Pri práci nadväzoval kontakty s ľuďmi zo športových kruhov a čoraz viac
sa pohrával s myšlienkou vysťahovať sa do tejto
krajiny. Jeho rozhodnutiu nahrávala aj narastajúca
nespokojnosť so situáciou a vzťahmi na Slovensku, bol rozčarovaný zo zrušenia Košického gymnastického pohára, ktorého bol manažérom, nesúhlasil s pomermi v redakcii, kde pôsobil. „Pohár
pretiekol v roku 1996. Aj moja manželka, ktorá
pracovala v Slovenskej televízii, bola smutná z pomerov v tejto inštitúcii. Vybrali sme sa s deťmi na
dvojtýždňovú ,oťukávaciu´ dovolenku, počas ktorej nás u seba v Sydney prichýlila naša krajanka
– maliarka Nataša Floreanová.“
Rodina bola nadšená a rozhodnutie vysťahovať sa vyzeralo ako sľubné riešenie. Navyše, prezident austrálskej gymnastickej federácie sľúbil
Andrejovi platené miesto viceprezidenta.
Ťažká kríza
Andrej Bučko robil všetko, ale nikdy
neprestal byť športovým novinárom
táže aj z vrcholných športových podujatí. Zameriaval sa na hokej a gymnastiku, ale najmä na tenis,
a cestoval po svete na špičkové turnaje. Vďaka
pomoci Slovákov z krajanských spolkov sa ako
vôbec prvý československý novinár v roku 1992
zúčastnil na Australian Open. „Bolo to v januári
a v Austrálii vtedy vrcholilo leto. Okamžite som
sa do nej zamiloval,“ spomína. „Len mi bolo ľúto,
K starším synom Ondrovi a Maťkovi pribudli mladší súrodenci
Kým sa vybavili všetky formality a rodina pricestovala do Austrálie, tamojšia vláda radikálne
znížila dotácie do športu a na plat pre viceprezidenta asociácie gymnastiky peniaze nevyšli.
„Bola to situácia, s ktorou sme nerátali. Mali
sme úspory, nejaké peniaze za predaj bytu na Slovensku, ale tie sa míňali... Príležitostne som robil
čašníka a pomohla mi aj moja znalosť jazykov
– s pomocou známych som občas dostal možnosť
zarobiť si ako tlmočník a sprievodca na rôznych
mnohonárodnostných festivaloch. Nemal som
však stabilný príjem a manželka to znášala veľmi zle. Ja som stále veril, že napokon sa všetko
obráti k lepšiemu a počiatočnú krízu som nebral
tragicky – z rozprávania iných vysťahovalcov som
Tri najmladšie deti a ich rodičia sa v Melbourne stretli aj s Ivanom
Táslerom
K
K orene
orene s prílohou
S lL o
Ov
V eE n
N sSkKéÉ
s
9-10
O SLOVÁKOCH DOMA A VO SVETE
September
Ok tóber
2010
ročník I
cena
30 Kč / 1 €
Z podnájomníčky manželka
SLOVÁCI
V HRADCI
FILMOVANIE
MUDr. JÁN LEŠTÁK
Pri rozhovore s Marekom Hamšíkom,
kapitánom slovenskej reprezentácie
V ROKU 1921
MUFUZA
Mužstvo futbalových
zázrakov
vedel, že ju mnohí prežili. Veď je celkom prirodzené, že nie je ľahké začať nový život v krajine, kde
nemáte príbuzných, priateľov, neviete poriadne
reč a vaša budúcnosť je neistá. Navyše – my sme
nikdy predtým nezažili v Austrálii zimu, ktorá nie
je veľmi príjemná... No manželka bola z našej situácie nešťastná. Po piatich mesiacoch som si na
konkurz konečne našiel stále zamestnanie, robil
som hostiteľa v novootvorenom Crown Casine.
Pracoval som však po nociach a manželka zostávala s našimi chlapcami doma sama. Stále sme
nežili tak, ako sme si vysnívali. Upadla do depresií
a po desiatich mesiacoch si vzala život.“
JESENNÝ MAGAZÍN
Nechcel sa vrátiť
ako stroskotanec
Synovia mali vtedy osem a desať rokov. Andrejovi veľmi pomohli príbuzní, ktorí za ním prišli
zo Slovenska, ale bola to dočasná pomoc. Sám
sa musel naučiť nakupovať, variť a prať, starať sa
o chlapcov a voziť ich do školy... Úprimne priznáva: „Uvažoval som aj o návrate domov, ale uvedomoval som si, že ako vdovec s dvomi deťmi by
som nemohol cestovať a naplno robiť športovú
žurnalistiku. A nechcel som ani zažiť reakcie známych, ktorí by ma vítali ako stroskotanca.“
A tak mladý vdovec každý podvečer zamkol
dom a v ňom svojich dvoch synov a odišiel do práce. Keď sa o tretej nadránom vrátil, ešte im pripravil raňajky a desiate, potom si chvíľu pospal a ráno
ich odviezol do školy. Cez deň robil domáce práce
a nahrádzal deťom oboch rodičov... Takto žili –
s prestávkami, keď mu prišiel niekto z príbuzných
či priateľov aj na pár mesiacov pomôcť – tri roky.
„A potom sa stal zázrak,“ komentuje to Andrej.
Po celý čas svojho pobytu v Austrálii prispieval
do viacerých slovenských médií – jeho reportážne
vstupy z tenisových turnajov či pretekov Formuly 1
počuť z rozhlasu, prispieval do televízie, denníkov,
pravidelne píše blogy. Absolventke Fakulty telesnej výchovy a športu Daniele, ktorá sa rozhodla
zdokonaliť sa v Austrálii v angličtine, nerobilo veľký problém získať kontakt na tohto slovenského
novinára. Mailom ho požiadala o pomoc pri získaní lacného ubytovania. „Navrhol som jej, že ak
je ochotná variť a postarať sa v noci o chlapcov,
môže u nás bývať zadarmo. Ponuku prijala – a zostala u nás.“
Ako vyštudovaná telocvikárka mala Daniela
blízko k športu a ochotne chodila s chlapcami na
futbal aj plávanie. Prišla v roku 2000, práve v čase
olympiády v Sydney, takže tém na spoločné rozhovory s deťmi aj ich otcom bolo veľa... Po desiatich mesiacoch odcestovali na Slovensko a v Malackách, odkiaľ Daniela pochádza, sa zosobášili.
K Andrejovým starším synom, ktorí už majú
dvadsaťpäť a dvadsaťtri rokov, odvtedy pribudli
ďalšie tri deti. Všetci bývajú stále spolu, Daniela
učí v materskej škole, do ktorej chodí aj ich najmladší synček Erik.
Krajania môžu viac pomôcť
Od roku 2001 má Andrej Bučko stálu novinársku prácu – je vedúcim slovenského vysielania
štátom financovaného rádia Special Broadcasting Service, ktoré raz týždenne informuje našich
krajanov o krajanskom živote v Austrálii, o chystaných podujatiach, aj o dianí na Slovensku.
Vďaka tejto práci má kontakty so slovenskou,
ale i českou komunitou v krajine. Sám organizuje
S manželkou Danielou, deťmi Dominikou a Eliaškom medzi austrálskymi domorodcami
S legendárnou tenistkou
Martinou Navrátilovou
viaceré podujatia, festivaly, manažuje vystúpenia
umelcov zo Slovenska i Česka. Pomáhal zabezpečiť koncerty Petra Nagya aj Ivana Táslera a je
pyšný na to, že so svojou manželkou Danielou
v roku 2010 sami zvládli organizáciu dvojtýždňového úspešného turné Lúčnice. Majú dobrý pocit nielen z toho, že potešili našich krajanov. Plné
sály, aplauz a ohlas v médiách boli ďalším krokom
k tomu, aby sa Austrálčania dozvedeli trochu viac
o Slovensku. Podľa Andreja Bučka sa totiž v tomto
smere za dvadsať rokov veľa nezmenilo a možno
práve krajania by mohli viac pomôcť.
V tom vidí jednu zo svojich úloh ako člen Zboru poradcov predsedu Úradu pre Slovákov žijúcich
v zahraničí. Úspešní krajania vo svete, ktorí sa hlásia k svojmu slovenskému pôvodu, môžu pre našu
krajinu veľa urobiť. No aby sa ich väzby na Slovensko nestrácali, aby si uchovali zvyky, kultúru, reč,
potrebujú aj pomoc z materskej krajiny. Ako člen
zboru poradcov tlmočí Andrej Bučko požiadavky
– na učiteľov slovenčiny, na kňazov, na slovenské
knihy... Snahou zboru poradcov je aj zmena zákona z roku 2010, ktorý neumožňuje dvojité občanstvo, a tak sa mnohí naši krajania, najmä pre
získanie zamestnania, toho slovenského s ťažkým
srdcom zriekajú.
Tak, ako nikdy nespálil za sebou mosty a hlási
sa k Slovensku, tak sa nikdy neprestal cítiť predovšetkým športovým novinárom. Je hrdý na to, že
konkurzom získal ako jediný austrálsky novinár
možnosť reportovať v rozhlase z nedávnych majstrovstiev sveta vo futbale. A je, prirodzene, rád,
keď sa môže poslucháčom rozhlasu prihlásiť po
slovensky.
ĽUDMILA GRODOVSKÁ
Foto: Dušan Kittler a archív A. B.
Pri organizovaní tlačovky so Steffi Grafovou
K
K orene
orene s prílohou
S lL o
Ov
V eE n
N sSkKéÉ
s
9-10
O SLOVÁKOCH DOMA A VO SVETE
September
Ok tóber
2010
ročník I
cena
30 Kč / 1 €
OSOBNOSTI
Súčasnosť:
Cyril
MUDr. JÁN LEŠTÁK
Andrew
Hromník
SLOVÁCI
V HRADCI
FILMOVANIE
V ROKU 1921
MUFUZA
Mužstvo futbalových
zázrakov
JESENNÝ MAGAZÍN
Je popredný archeológ slovenského pôvodu
žijúci v Južnej Afrike. Narodil sa 19. februára 1942
v obci Hrabušice. Jeho slovami: V „Zemi Blaženosti“, zvanej Spiš, na pokraji „Ochranného lesa“
Slovenského raja, v posvätnom mieste „Velebenia
svetla“ zvanom Karabusaice v dobe bronzovej,
v rímskej dobe pravdepodobne Oppidum Harabusice, Kapsdorf v dobe spišských Sasov, Káposztafalu v dobe maďarskej, a dnes Hrabušice. Po maturite na gymnáziu v Spišskej Novej Vsi študoval
africkú históriu na Katedre orientalistiky a portugalčinu a iberijskú históriu na Filologickej fakulte
Karlovej Univerzity v Prahe. Počas štúdií pracoval
v brazílskom a swahilskom vysielaní Radia Praha.
Roku 1968 odišiel do Spojených štátov amerických, kde pokračoval v štúdiu histórie Afriky,
Južnej Ázie a Latinskej Ameriky na univerzite v Syracuse, kde aj príležitostne prednášal. Po získaní
vedeckej hodnosti na University of Cape Town
v Južnej Afrike skúmal historické pozadie a migráciu bantuských jazykov a pôvod Khoinov (Hotentotov). V súčasnosti sa zaoberá výskumom ranej
histórie Afriky a jej kontaktov s Indiou, Indonéziou
a Arábiou, podniká terénny výskum dávnych pamiatok vo východnej, strednej a južnej Afrike a organizuje ich ochranu. Skúma pôvod a účel megalitov a ich rano-historických kamenných štruktúr
v Afrike, Indii a Európe.
Z výskumu Cyrila A. Hromníka vyšli objavy
mnohých kamenných kozmologických chrámov
v južnej Afrike, ale aj na Slovensku. Vydal štyri
monografie a množstvo vedeckých a populárnych
článkov.
Jeho znalosť zámorského aj transkontinentálneho obchodu v najstarších dobách a s tým
súvisiacich kultúrnych aj jazykových vplyvov mu
otvorila úplne nový a nikým predtým nepredvídaný pohľad aj na históriu Slovenov a Slovenska
v dobe rímskej, pred-rímskej a bronzovej. Je autorom originálnej historickej rekonštrukcie stredoeurópskeho, ale indickým obchodom ovplyvneného
pôvodu Slovenov/Slovákov. K samotnému písaniu
ich histórie ho podnietili debaty s členmi Slovenskej spoločnosti v Južnej Afrike na pravidelných
obedoch v jedálni juhoafrického Parlamentu,
ktoré organizoval redaktor časopisu Juhoafrické
Slovenské zvesti Ing. Milan Sabol. Tento Šarišan,
hovoriaci druhým najstarším dialektom slovenčiny,
podnietil Dr. Hromníka k napísaniu prvého článku
o Slovenoch v slovenčine. To viedlo k dlhodobej
a veľmi plodnej spolupráci. Debaty v jeho dome
a na výročných výstupoch na Stolovú horu na počesť nezávislosti Slovenska prispeli k rozhodnutiu písať profesionálne o nových objavoch v dobe
raných obchodných, kovorobeckých a pútnických
kontaktov Dravidskej Indie so starodávnym Slovenskom. So svojou africkou ženou žije a tvorí
v Kapskom Meste v Južnej Afrike. Minulosť:
Andy
Warhol
Bolo to pred 23 rokmi, keď najmä zásluhou mladého pražského výtvarníka Michala
Cihlářa sa slávne knieža svetového pop-artu
Andy Warhol mohol po prvý raz prezentovať
na pôde vtedajšieho Československa. Žiaľ, už
„iba“ posmrtne, veď od jeho skonu uplynulo
už jedno štvrťstoročie avšak premiérová výstava v Dome slovenskej kultúry v Prahe bola
akoby predĺženou pákou nožníc, ktoré o pár
mesiacov prestrihávali pomyselný ostnatý
drôt vo sfére kultúry a umenia.
Odvtedy sa mnohé zmenilo, Slovensko postupne objavovalo fenomén významného amerického umelca rusínskeho pôvodu Andyho Warhola, pribúdali výstavy, pod ktoré sa významne
okrem iných podpísala Galéria mesta Bratislavy,
po nej aj Slovenská národná galéria, ktorá v roku
2006 získala do svojej zbierky kompletnú sériu
Warholových Campbellových polievok, ktoré sú
spoločne s portrétom Marilyn Monroe umelcovým
ikonickým dielom a esenciou pop-artu. Povestnou
čerešňou na „Warholovej torte“ však bolo otvorenie Múzea moderného umenia Andyho Warhola
1. septembra 1991 v Medzilaborciach.
Ale prvé zostane navždy prvým. Výstava diel
Andyho Warhola v Prahe, rok 1989. Evokujúce,
vzrušujúce. A jedinečné. Na čelnej stene pri vstupe
sa usmievala vo svetle reflektora rozkošná Marilyn
vo farbách a škvrnách. Akoby kontrast vyvolávali
na druhej strane ostré reklamné farby Campbellovej polievky. Aby ste ju podvedome nebodaj
neprevrhli, čochvíľa ste zakopli do prázdnych fliaš
od coca-coly. Dvadsiate piate výročie smrti jednej
z najfarbistejších postáv americkej avantgardy, výtvarníka, spisovateľa, vydavateľa a filmového tvor-
cu, ktoré sme si pripomenuli 22. februára tohto
roku, je dozaista vhodnou príležitosťou na reflexie
z jeho neopakovateľne pestrého života.
Keď si v roku 1913 čerstvý ženích Andrij Varhola kúpil „šífkartu“, sotva tušil, akého potomka
raz splodí. Bol jedným zo státisícov hľadačov šťastia z Európy, ktorí utekali k brehom Zeme zasľúbenej. V pittsburských baniach však nemyslel iba na
mozoľnaté doláre, ale aj na svoju mladú manželku
Júliu, ktorú nechal v rodnej Mikovej. O osem rokov
prišla za manželom, v priebehu ďalších šiestich sa
im narodili traja synovia. Najmladší dostal meno
po otcovi, „po americky“, Andrew. Chlapec mal
štrnásť, keď mu otec zomrel, a tak možno aj kvôli údelu najmladšieho zdieľal svoje životné cesty,
úspechy i peripetie spoločne s matkou s dlhšími či
kratšími odlúčeniami až do jej skonu v roku 1972.
Pani Júlia veľmi pekne kreslila, ľudové motívy
z Mikovej vo vnímavej dedinskej žienke s typickou
šatkou z rodného kraja na hlave nezdeformoval
ani nový, konzumný svet. A tak podobný vzťah
veľmi rýchlo narastal aj u Andyho. Ako chlapec
bol chorľavý, precitlivený, nuž práve podobná
kratochvíľa bola pre neho ako uliata. Kreslil, vystrihoval si známe filmové hviezdy, ich autogramy,
modelky. A stále častejšie listoval vo filmových
a módnych časopisoch. Našťastie mal v škole učiteľa, ktorý vycítil, čo v chlapcovi drieme, a tak ako
desaťročný začal navštevovať kurzy výtvarnej výchovy. Osud bol spečatený...?
Keď mal Warhol tridsaťpäť rokov, v New Yorku sa doslova vrhol svojimi umeleckými zmyslami
a intuíciou na schátralú, starú opustenú továreň.
Interiér potiahol striebristou fóliou, priniesol starý
diván a ateliér, ktorý vošiel do dejín undergroundu
ako Factory, bol na svete. A udivoval, šokoval ďalej, a to nielen v maliarstve, ale aj vo filme, v rozhovoroch a reportážach, zachytených na magnetofónovej páske, ako aj v hudbe.
• • • • •
Bolo to dávno, pred 99 rokmi, keď Andrij Varhola sfáral z Mikovej do pittsburských baní za hrsť
svojich prvých dolárov. Pred 22 rokmi, 4. mája
1990, v aukčnej sieni Christie´s v New Yorku vydražili portrét Marilyn Monroe, ktorý namaľoval
jeho najmladší syn Andrew, za 4 070 000 dolárov.
Bola to v tom čase najvyššia suma, aká kedy bola
zaplatená za vydražené umelecké dielo amerického maliara...
Ľudo Pomichal, foto: archív
Ahoj, dievčatá a chlapci,
máj, po česky ,,květen“ je piatym mesiacom gregoriánskeho kalendára v roku. Má 31 dní a jún, po česky ,,červen“ je šiestym mesiacom a má 30 dní. V starom rímskom kalendári bol mesiac máj zasvätený bohyni Máji (lat. Flos – kvet). Svoje meno dostal podľa
rozkvitnutej prírody. Už od 13. storočia sa mesiac máj spája s ľudovými oslavami, napr. stavaním májov alebo pálením čarodejníc
a je považovaný za mesiac lásky. 1.máj je tiež medzinárodný sviatok pracujúcich a druhú májovú nedeľu sa oslavuje sviatok matiek. Jún v pôvodnom rímskom kalendári bol zasvätený bohyni Junone, podľa inej interpretácie mladým ľuďom a mladosti vôbec
(lat. iuniores – mladší, mládež). Meno ,,červen“ sa vysvetľuje rôzne, napríklad podľa červenajúceho sa ovocia, čerešní a jahôd
v tomto mesiaci, alebo iné odôvodnenie názvu je od červov, ktorí v tomto období robia veľké škody, obzvlášť na štepoch a ovocí.
Okolo 21. júna začína na severnej pologuli leto a školáci sa už tešia na prázdniny. 1.júna je ,,Medzinárodný deň detí“(MDD).
Verím, že ste ho patrične oslávili!
S pozdravom Vaša Mája
1.Maličká som, húsky pasiem,
[:tancovala by som, až sa trasiem.:]
2.Aj keď som ja ešte malá,
[:ale moja mamka má ma rada.:]
3.Aj keď som ja len maličká,
[:oteckova som ja holubička.:]
VLAK
Miroslav Válek
Píska vlak, iskrí vlak,
zrátaj, koľko hviezd tu je!
Dnes večer si píska každý,
kto v ňom cestuje:
Deti, ktoré čaká more,
aj tie, čo sa vezú iba
na prázdniny k babke,
strapaté aj učesané,
bez čiapky, aj v čiapke.
Aj výpravca na stanici
na vlak píska, celkom zblízka,
lebo ľúto mu je.
Aj kuriatko, čo spí v koši
si pí, pí, pí, píska, píska,
len tak popiskuje.
Za oknami cesta
beží do diaľky.
Telegrafné stĺpy,
ako píšťalky.
Že sa bojíš tmy?
Pískaj si aj ty!
Večer škrtá koľajnice
ako zápalky.
CESTUJEME EURÓPOU
Naše putovanie po krajinách Európskej únie ešte nekončí, ale veľa ste sa už dozvedeli a naučili, mnohí z vás sa
cez prázdniny vydajú na ozajstné cestovanie, na väčšinu z vás to ešte len čaká. Na tejto stránke si môžete overiť,
čo ste si z predchádzajúcich čísel zapamätali. Zoberte si ceruzku, vyhľadajte, zakrúžkujte a spojte čiarou vždy
názov krajiny, obrázok, ktorý ju charakterizuje a jej štátnu vlajku.
Nájdi vlajku každej krajiny. (Čítaj názvy jednotlivých štátov a priraď k nim vlajku. Postupuj v tvare U)
Grécko, Španielsko, Rakúsko, Česká republika, Cyprus, Lotyšsko, Malta, Slovinsko, Rumunsko,
Belgicko, Francúzsko, Taliansko, Holandsko, Nemecko, Luxembursko, Dánsko, Írsko, Anglicko,
Portugalsko, Fínsko, Švédsko, Estónsko, Litva, Maďarsko, Poľsko, Slovensko, Bulharsko
Zoberte si ceruzku a spojte čiarou názov krajiny s jej štátnou vlajkou
a pohľadnicu s názvom mesta, ku ktorému patrí.
HOLANDSKO
Holandské kráľovstvo
Štátne zriadenie: konštitučná monarchia
Hlavné mesto: Amsterdam
Jazyk: holandčina, na severe tiež frízština
Hlava štátu: kráľovná
Mena: euro
Rozloha: 41 526 km2
Počet obyvateľov: 15,5 mil.- 374/km2
Susedia: Belgicko a Nemecko
Patrí k zakladateľom európskej integrácie (od r. 1952)
Amsterdam
Holandsko je krajinou veterných mlynov, polderov (trávnatých plôch), vodných kanálov, tulipánov, drevákov, syra a kráv,
ale aj elektroniky firmy Philips a fantastických vodných stavieb. Okrem čistoty, pracovitosti, praktickosti tu nájdeme aj
nezvyčajnú toleranciu. Veľká časť Holandska sa nachádza pod úrovňou morskej hladiny, sú to väčšinou odvodnené a vysušené plochy.
Najvyšším bodom je vrch Vaalserberg (322m), nachádza sa v najjužnejšom cípe krajiny, kde sa stretávajú hranice Holandska, Nemecka a Belgicka. Zo všetkých Európskych krajín má Holandsko najhustejšie osídlenie a najvyššie percento
kultivovanej alebo zastavanej pôdy. Na východe hraničí s Nemeckom a na juhu s Belgickom. Zo severozápadu obmýva
krajinu Severné more. Súčasťou Holandska sú aj ostrovné územia v Karibiku, Holandské Antily a Aruba.
Holandsko spolu s Belgickom a Luxemburskom vytvárajú voľné spoločenstvo nazývané Benelux. Hlavným a najväčším
mestom Holandska je Amsterdam. Sídlom holandského parlamentu, vlády i monarchu je však Haag.
Oficiálny holandský názov krajiny je „Nederland“, čo možno preložiť ako „nízko ležiacu zem“. Od toho je odvodené
pomenovanie krajiny v iných jazykoch: napr.„Nizozemsko“ v češtine, „Netherlands“ v angličtine atď.
V niektorých jazykoch má štát názov odvodený od regiónu Holland, ktorý bol
jedným z historických grófstiev. Ekonomická sila a dôležitosť tohto regiónu
viedli k tomu, že mnohé z krajín sveta nazývajú krajinu práve Holandskom.
Medzi najväčšie holandské rieky patrí Rýn, ktorý tečie z Nemecka a jeho ďalšie
prítoky, vrátane riek Waal a Lek; a riek Mása a Šelda, ktoré pritekajú z Belgicka. Tieto rieky a ich prítoky tečú v smere z východu na západ cez centrálnu
časť krajiny. Na pobreží vytvárajú riečnu deltu s mnohými ostrovmi. Rieky sú
prepojené početnými kanálmi, ktoré zabezpečujú lodnú dopravu.
V západnej a severnej časti Holandska sa nachádza niekoľko menších jazier.
Väčšina veľkých prírodných jazier bola vysušená v snahe získať ďalšiu pôdu.
Budova súdneho dvora v Haagu
V rámci obnovy riečnej delty a vysušením Zuiderského mora vznikli početné
nové sladkovodné jazerá, pričom najväčšie z nich je Ijselské jazero.
V Holandsku prevláda prímorské podnebie, ktoré je príznačné pre krajiny západnej a severnej Európy. Ovplyvňuje ho
teplý morský prúd v Atlantickom oceáne. Ten spôsobuje, že zimy sú relatívne teplé, ale naopak letá veľmi teplé nie sú.
Vo vnútrozemí sa často objavujú hmly a vanie silný vietor. Na pobreží sa často vyskytujú búrky, ktoré môžu spôsobiť
záplavy. Iba šesť dní v roku je v Holandsku bezvetrie. Vďaka absencii prírodných bariér, akými sú napr. pohoria, sa klíma
v jednotlivých častiach Holandska líši iba nepatrne.
Vychýrené je aj holandské maliarstvo – starí majstri, ako bol Rembrandt –, alebo moderný Vincent van Gogh.
Hádanky
Sám do jamy vlezie,
a keby prišlo i tisíc koní,
nevytiahnú ho. Mladá je veľká,
stará je malá. Skoro zrána drahokam.
Kde je?
Bol tam, nie je tam. Maličký domček
a v ňom sto očiek. Stojí babka pri vode,
strapatá je veľmi.
Keď prídu časy,
zelené má vlasy,
keď telo chradne,
do vody padne. Vtipy
Ústa nemá, len tri zuby,
pri jedle slúži, po ňom však netúži. (akčildiv)
(ňeit)
(akčeivs)
(asor)
(kotsrpán)
V jednom rožku trošku,
v druhom rožku trošku,
v treťom rožku trošku,
v prostriedku najviac. Čuchá, čuchá, hoc bez nosa i bez brucha,
čo jej príde pod zuby,
zomelie na otruby. (alip)
Z dreva je, aj zo slamy
a predsa ho oheň nestrávi. Maličký, však pevný domček,
skrýva stromček. (abrv)
Čierna hlavička, biela nožička, keď
hlavička sčervená, koniec nôžky
znamená.
(aklapáz)
(anirep)
Kto moje meno vysloví,
hneď ma zničí. (lopop)
(aktsôvk)
(ochit)
Železná búdôčka, má malé dvieročka,
často ich otvára zúbkovaná hlavička. (komáz)
Učiteľ hovorí žiakovi: „Ty sa venuj
behu na dlhé trate.” „Prečo myslíte,
že by som mal?” „Hovorí sa, že čo
nie je v hlave, musí byť v nohách.”
Na hodine telocviku ležia žiaci
na chrbte a napodobňujú bicyklovanie.
„Jožko, prečo necvičíš s ostatnými?”
„Pretože práve idem z kopca.”
„Janko, máte lyžicu na topánky?”
„Nie, my topánky nejeme.”
Kto sú to stredoškoláci? To sú tí,
čo chodili do školy len v stredu.
„Koľko máš rokov ?” pýta sa malého
Ferka mamina kamarátka.
„Neviem presne, stále sa to mení.”
Príde Miško za mamkou. „Mami,
kúpiš mi bicykel?” Mama mu odpovie:
„Nie.” Po chvíľke príde Miško opäť k mame:
„Mami, budeme sa hrať na mamku a ocka?”
Mamka mu odpovie: „Samozrejme.” Miško:
„Tak poď mamka, ideme kúpiť synovi
bicykel.”
Hovorí mama synovi: „Ďurko, už si dosť
veľký, musíš sa naučiť jesť príborom!”
Ďurko na to: „A do ktorej ruky si dám
rezeň?”
Prečo odlietajú vtáci do teplých krajín?
Preto, že to je veľmi ďaleko na to,
aby chodili peši.
1. Čerešničky, čerešničky, čerešne,
vy ste sa mi rozsypali po ceste.
[:Kto vás nájde, ten vás pozbiera,
ja som mala včera večer frajera.:]
2. Bol to šuhaj maľovaný jak ruža,
toho som si vyvolila za muža,
[:ani by mu robiť nedala,
len by ťa pre krásu doma chovala.:]
Vonku je krásne a teplo, vytiahnite kolobežky, bicykle, kolieskové korčule a skejty a poriadne sa do toho obujte! A viete, že
prvé skejty boli vlastne drevené krabice na kolieskach? Bolo to v prvej polovici minulého storočia a vynašli ich surferi v Kalifornii, ktorí sa nudili, keď
nemohli kvôli zlému počasiu
na more.
V súčasnosti je skejtovanie medzi mladými veľmi obľúbené. Typickou vlastnosťou
dnešných detí a mládeže je
pohoda, o ktorej práve skateboarding je. Nejde o to naučiť sa čo najviac trikov, aby
sa človek vytiahol pred ostatnými, ale jazdiť si pre seba
a svoj dobrý pocit.
Tak hurááá do toho!
Download

slovenské korene 2012 5-6