ŽILINSKÁ UNIVERZITA
ÚSTAV CELOŽIVOTNÉHO
VZDELÁVANIA
ŽILINA V SPOMIENKACH ŠTUDENTOV
UNIVERZITY TRETIEHO VEKU
zborník vybraných záverečných prác študentov Univerzity tretieho
veku z akademických rokov 2010/2011 a 2011/2012
Žilina, 2012
Zborník bol vydaný v rámci projektu: ŽILINA V SPOMIENKACH ŠTUDENTOV UNIVERZITY
TRETIEHO VEKU, ktorý spolufinancovalo mesto Žilina
Za použitú literatúru a zdroje informácií zodpovedajú autori záverečných prác.
ZOSTAVOVATEĽ:
Ústav celoživotného vzdelávania
Na tvorbe zborníka sa dobrovoľnícky podieľali študentky Univerzity tretieho veku
Žilinskej univerzity v Žiline:
GRAFICKÁ ÚPRAVA:
Mária Chomisteková, Darina Denešová, Mária Žideková
JAZYKOVÁ KOREKTÚRA:
Katarína Čierna, Ľudmila Gašparíková,
Oľga Poniščiaková
PREPIS TEXTU:
Anna Kolenčíková, Tatiana Hrabáková
ISBN:
978-80-554-0548-3
Žilina v spomienkach študentov Univerzity tretieho veku
OBSAH
HISTORICKÝ VÝVOJ MESTA ŽILINA
Privilegium pro Slavis solnensis
Lázničková Ľubica – Dejiny Žiliny, 1. ročník ......................................................... 9
Môj div Žiliny – Historické jadro mesta
Gluch Jozef – Dejiny Žiliny, 2. ročník .................................................................... 13
História drotárstva
Janošková Mária – Dejiny Žiliny, 1. ročník ........................................................... 16
Náčrt historického vývoja kultúrnych ustanovizní mesta Žiliny
Gregor Bohuslav – Dejiny Žiliny, 1. ročník ............................................................ 18
Rosenfeldov palác
Tomanová Viktória – Dejiny Žiliny, 1. ročník ........................................................ 21
História železničnej dopravy v Žiline
Juneková Alena – Dejiny Žiliny, 2. ročník ............................................................ 24
Priemyselná výstava Žilina 1903
Gluch Jozef – Dejiny Žiliny, 1. ročník .................................................................... 27
KULTÚRNY A DUCHOVNÝ ŽIVOT ŽILINY V MINULOSTI
Spomienky z detstva na kultúrny život v Žiline
Vítová Alžbeta – Dejiny Žiliny, 2. ročník ............................................................... 33
Dejiny duchovného života v Žiline - Saleziáni
Tomanová Viktória – Dejiny Žiliny, 2. ročník ........................................................ 36
Dejiny knihárstva v Žiline
Gregor Bohuslav – Dejiny Žiliny, 2. ročník ............................................................ 41
Náčrt hudobnej histórie mesta Žiliny
Gregor Bohuslav – Dejiny Žiliny, 1. ročník ............................................................ 44
Prínos Spolku sv. Vojtecha na vytváranie národ. a kult. identity Slovákov
Vítová Alžbeta – Človek a medziľudské vzťahy, 2. ročník ................................ 47
OSOBNOSTI
Môj div Žiliny – Fedor Ruppeld
Gregor Bohuslav – Dejiny Žiliny, 2 . ročník ........................................................... 53
3
Žilina v spomienkach študentov Univerzity tretieho veku
Môj div Žiliny – Šiesti bratia Beniačovci vo futbalovom drese ŠK Žiliny
Vítová Alžbeta a Tomanová Viktória – Dejiny Žiliny, 2. ročník ........................ 57
Alexander Lombardini
Juneková Alena – Dejiny Žiliny, 1. ročník ........................................................... 66
Fero Kráľ
Gluch Jozef – Dejiny Žiliny, 1. ročník ................................................................... 69
Gejza Csáky – posledný pán Budatínskeho zámku
Juneková Alena – Dejiny Žiliny, 1. ročník ........................................................... 71
VZÁCNE SPOMIENKY
Príbeh starej fotografie
Vojtasová Anna – Dejiny Slovenska, 3. ročník .................................................. 77
Príbeh našej chalúpky
Stanková Viera – Kulturológia a kultúrny človek, 1. ročník ............................. 80
Tradície v našej rodine
Hrabáková Tatiana – Človek a umenie, 1. ročník ........................................... 82
4
Žilina v spomienkach študentov Univerzity tretieho veku
Vážení priatellia,
som veľmi potešená, že po prvýkrát máme možnosť vďaka podpore mesta Žilina verejne Vám
predstaviť práce študentov niektorých študijných programov Univerzity tretieho veku. Starší študenti
už prestávajú byť zvláštnosťou, ale bežnou súčasťou života univerzity. Ich "spolužitie" s vyučujúcimi
prináša osoh nielen študentom - seniorom, ale i vyučujúcim. Učenie je vzájomné, obe strany sú
plnohodnotným účastníkom výmeny znalostí, poznatkov či skúseností - odborných či životných. A to
robí celý proces vzdelávania na Univerzite tretieho veku jedinečným a neoceniteľným.
V pripravenom zborníku Vám v prvej časti ponúkame práce prezentujúce zaujímavé informácie
súvisiace s históriou Žilny. Nemôžeme, pravdaže, vynechať Privilegium pro Slavis solnensis, či
drotárstvo, ale spomínať budeme aj na priemyselnú výstavu či žilinskú železnicu.
Druhá časť prác sa viaže na kultúrny a duchovný život v našom meste. Nadväzujú naň osobnosti
mesta - tie známe ako je Fedor Ruppelt, či Alexander Lomdardini ale i verejnosti menej známe ako
boli brati Beniačovci či posledný pán Budatínskeho zámku - Gejza Czáky. Všetko sú to osobnosti,
ktoré nás oprávňujú byť hrdí na mesto, v ktorom žijeme.
Všetky tieto práce sú výstižným popisom ľudského, duchovného či stavebného "krásna", ktoré tu
máme. Väčšina z nich je popretkávaná osobnými spomienkami na ľudí, miesta či udalosti prežité
v Žiline. A to je to jedinečné, za čo sme Vám vďační, čo by sme veľmi radi zachovali nielen pre nás,
ale aj pre naše deti.
Posledná časť je venovaná vzácnym spomienkam viažúcim sa nielen na Žilinu, ale aj na jej okolie.
Tieto spomienky sú nádherným obrazom popisujúcim život v minulosti, kultúru a tradície.
Vážení čitatelia,
ponúkame Vám práce študentov venujúcim sa problematike vývoja Žiliny laicky počas troch rokov
štúdia na Univerzite tretieho veku Žilinskej univerzity v Žiline, v študijnom programe Dejiny Žiliny. Nie sú
to práce erudovaných odborníkov venujúcich sa tejto problematike celý život. Sú vyjadrením
pohľadu na svet a život. Prajem Vám príjemné a ničím nerušené čítanie prinášajúce radosť
a spomienky.
Lucia Hrebeňárová
riaditeľka Ústavu celoživotného vzdelávania
5
Ži
l
i
navs
pomi
enkachš
t
udent
ovUni
ver
z
i
t
yt
r
et
i
ehoveku
HI
S
T
ORI
CKÝVÝVOJMES
T
AŽ
I
L
I
NA
Pr
i
vi
l
egi
um pr
oSl
avi
ss
ol
nens
i
s
L
áz
ni
čkováĽ
ubi
ca-Dej
i
nyŽ
i
l
i
ny,I
.r
oční
k
Môjdi
vŽi
l
i
ny-Hi
s
t
or
i
ckéj
adr
omes
t
a
Gl
uchJ
oz
ef-Dej
i
nyŽ
i
l
i
ny,I
I
.r
oční
k
Hi
s
t
ór
i
adr
ot
ár
s
t
va
J
anoš
kováMár
i
a-Dej
i
nyŽ
i
l
i
ny,I
.r
oční
k
Náčr
thi
s
t
or
i
ckéhovývoj
akul
t
úr
nychus
t
anovi
z
nímes
t
aŽi
l
i
ny
Gr
egorBohus
l
av-Dej
i
nyŽ
i
l
i
ny,I
.r
oční
k
Ros
enf
el
dovpal
ác
T
omanováVi
kt
ór
i
a-Dej
i
nyŽ
i
l
i
ny,I
.r
oční
k
Hi
s
t
ór
i
až
el
ez
ni
čnejdopr
avyvŽi
l
i
ne
J
unekováAl
ena-Dej
i
nyŽ
i
l
i
ny,I
I
.r
oční
k
Pr
i
emys
el
návýs
t
avaŽi
l
i
na1903
Gl
uchJ
oz
ef-Dej
i
nyŽ
i
l
i
ny,I
.r
oční
k
Žilina v spomienkach študentov Univerzity tretieho veku
PRIVILEGIUM PRO SLAVIS SOLNENSIS
- PRIVILÉGIUM PRE ŽILINSKÝCH SLOVÁKOV
ĽUBICA LÁZNIČKOVÁ
..v mene Pána amen. Všetko, čo sa odohráva v čase, s časom aj pominie, ak sa písomne
nezachytí...
a možno i preto - na fasáde Starej radnice v Žiline je umiestnená pamätná tabuľa s textom: „Na
pamäť 600. výročia vydania privilégia pre žilinských Slovákov 1381—1981", slávnostne odhalená 11.
júna 1981. Udelenie privilégia sa viaže k pobytu uhorského, poľského a dalmátskeho kráľa Ľudovíta I.
Veľkého v Žiline dňa 7. mája 1381, ktorému žilinskí Slováci predniesli sťažnosť na žilinských Nemcov, že
nerešpektujú starodávny zvyk o rovnakom zastúpení Slovákov a Nemcov v žilinskej mestskej rade a
zdráhajú sa pripustiť Slovákov do mestskej rady. Vzhľadom na väčší počet Slovákov v Žiline a v župe
kráľ rozhodol, aby prísažných a členov mestskej rady v Žiline obsadzovali v rovnakom pomere
slovenskými a nemeckými mešťanmi. Táto výsada nazývaná „Privilegium pro Slavis solnensis" sa v
Žiline v nasledujúcich desaťročiach skutočne dodržiavala. To, že sa Slováci sťažovali kráľovi na
porušovanie svojich práv, je prvým dôkazom ich národného uvedomenia a spolupatričnosti na
Slovensku vôbec. Preto táto listina patrí k najcennejším dokumentom nášho národa. Žilina je prvým
mestom nielen na Slovensku, ale aj vo východnej časti strednej Európy zasiahnutej nemeckou
mestskou kolonizáciou, z ktorého sa zachoval hodnoverný dokument o paritnom zastúpení
domáceho obyvateľstva s bohatšími nemeckými prisťahovalcami už z druhej polovice 14. storočia.
Napríklad Staré Mesto pražské má podobnú listinu (vydanú Václavom IV.) až z r. 1413, bývalé hlavné
mesto Uhorska Budín z r. 1438, niekdajšie centrum Sedmohradska Kluž (dnes Cluj-Napoca v
Rumunsku) z r. 1457 a najstaršie slovenské mesto — 750-ročná Trnava — z r. 1551. Dôležité je
vyjadrenie listiny, že od čias založenia mesta /na prelome 13. -14.st./ sa slovenskí mešťania
zúčastňovali na správe mesta, čo znamená, že Žilina patrí na Slovensku medzi mestá, ktoré už od
ich vzniku tvorilo pôvodné domáce obyvateľstvo a nemeckí hostia. Významnou časťou listiny je
zmienka o tom, že Slováci ako v meste, tak aj na celom okolí tvoria väčšinu. Originál odpisu
„Privilegium pro Slavis solnensis" z r. 1381 je napísaný na pergamene s rozmermi 41 x 21,5 cm; vosková
pečať má priemer cca 5 cm. Je uložený v Štátnom okresnom archíve, v areáli Budatínskeho zámku.
Ľudovíta I. Veľkého z Anjou, uhorského a poľského kráľa - pozná história ako predvídavého
panovníka, za vlády ktorého dosiahlo uhorské kráľovstvo postavenie európskej veľmoci a prežívalo
hospodársky a kultúrny rozkvet. Vybudoval veľkú, mocnú ríšu rozprestierajúcu sa od Litvy na severe
po Dalmáciu na juhu, od Álp na západe, po Bulharsko na východe. Patril do exkluzívneho
panovníckeho klubu štrnásteho storočia. Jeho súčasníkmi a partnermi boli napríklad anglický Eduard
III., rakúsky Rudolf IV. Habsburský, poľský Kazimír a najmä český kráľ a nemecký cisár Karol IV.
Podporoval rozvoj miest, v roku 1367 založil v Pécsi prvú uhorskú univerzitu. Nemecký element na
našom území predpokladáme už za čias Veľkej Moravy. Nemci sa sem dostávali viacerými
spôsobmi. Nachádzame ich tu napríklad v úlohe kristianizátorov, obchodníkov alebo vojenských
zajatcov a písomne bol na Veľkej Morave dosvedčený i pobyt utečencov z Franskej ríše. Výstavba
prvého kresťanského kostola v Nitre /ktorý vysvätil salzburský arcibiskup Adalrám v r.828 / sa dáva do
súvislosti s tamojšou existenciou nemeckej kupeckej kolónie. Významné zastúpenie franského
(nemeckého) kléru pri kladení základov kresťanstva na našom území je nespochybniteľným faktom.
Cirkevná misia solúnskych bratov Cyrila a Metoda mala už takto pripravenú pôdu na svoje
účinkovanie. Je zrejmé, že pred vystúpením byzantskej misie bola prevažná časť kléru na Veľkej
9
Privilégium Pro Slavis Solnensis – privilégium pre žilinských Slovákov
Morave nemeckého pôvodu. Po rozpade Veľkej Moravy a príchode nomádskych kmeňov starých
Maďarov bol na istý čas kontakt s nemeckým etnickým priestorom prerušený. Väzby Uhorska s
nemeckými krajinami zosilneli hlavne po r.1 000, keď bol Štefan I. korunovaný za prvého uhorského
kráľa a prijal kresťanstvo.
Nemecké obyvateľstvo na Slovensku - na rozdiel od sudetských Nemcov v Čechách, nikdy
neobývalo súvislé územie. Nemci sa usádzali predovšetkým v miestach významných pre vtedajšie
hospodárstvo, kde sa nachádzali ložiská rúd –B. Štiavnica, Kremnica, Horná Nitra. Počas celého 11.12.storočia nemeckí panovníci organizovali vojenské výpravy so zámerom ovládnuť uhorskú krajinu
/a bratislavský hrad bol často cieľom útokov/. Aj keď počiatky nemeckého osídlenia Slovenska
siahajú do 12. storočia, významnú mieru nadobudla nemecká imigrácia po tatárskom vpáde v
rokoch 1241 – 1242, kedy Belo IV. pozýval do krajiny hostí – hospites.
Hostia v stredovekom Uhorsku tvorili zvláštnu kapitolu obyvateľstva. Na jednej strane to boli
ľudia vznešeného pôvodu, rytieri, ktorí priniesli so sebou rozličné jazyky, zvyky, náuky...na druhej
strane hostia chudobní, na úrovni sluhov. Avšak, hneď od začiatku mali jeden spoločný znak, ktorý
spájal rôzne kategórie hostí, a ktorým sa vyznačovala táto nová sociálna kategória. Týmto znakom
bol nárok, resp. výsada žiť podľa osobitného práva, práva hosťov – ius hospitum – odlišujúceho sa od
vtedajšieho v Uhorsku uplatňovaného domáceho zvykového práva. Predovšetkým to bolo právo
voliť si richtára, ktorý zastával ich záujmy. Vplyv nemeckého etnika bol zjavný vo viacerých
aspektoch ekonomicko-hospodárskeho charakteru, na urbanistickom vývoji mesta, na rýchlom
rozvoji remesiel, či na viacerých administratívno-právnych normách. Rozvoj obchodu a vzrastajúca
produktivita remesiel zvyšovali prosperitu mesta, avšak na druhej strane viedli k hlbším sociálnym
rozdielom medzi obyvateľmi. V období 13. až 14. storočia môžeme predpokladať, že na území
Slovenska žilo okolo 200 000 Nemcov, čo bola možno až pätina vtedajšieho obyvateľstva. Aj z tohto
dôvodu -väčšiny obyvateľstva slovenského pôvodu, boli Nemci postupne viac-menej nenásilne
asimilovaní. V priebehu 19. - 20. storočia došlo k výraznému poklesu nemeckého obyvateľstva na
území Slovenska. Ten nastal najmä po Rakúsko - Maďarskom vyrovnaní v roku 1867, keď aj karpatskí
Nemci boli vystavení maďarskému asimilačnému tlaku. Z historického hľadiska zohrali Nemci vo
vývoji Slovenska významnú úlohu. Od čias Štefana, prvého uhorského kráľa, boli Nemci do krajiny
pozývaní predovšetkým ako odborníci, schopní prispieť k povzneseniu hospodárstva. Na vzniku
miest na Slovensku mali veľký podiel práve nemeckí kolonisti a zakladanie miest malo pre rozvoj
remesiel prevratné dôsledky. Od 13. storočia pozývali uhorskí králi do krajiny nemeckých odborníkov,
ktorí dokázali spracovať rudy vzácnych kovov. Tak prišli na Slovensko banskí odborníci a založili
banské mestá. Najmä stredoslovenské banské mestá ako Kremnica, Banská Štiavnica a Banská
Bystrica boli v čase ich rozkvetu v 14. a 16. storočí základom peňažného hospodárstva celého
Uhorska. V oblasti vedy a techniky sú výsledky mnohých karpatských Nemcov vysoko hodnotené.
Do análov fyzikálneho pokroku sa zapísal Bratislavčan Ján Andrej Segner ako objaviteľ tzv.
Segnerovho kolesa. Jeho súčasník Wolfgang Kempelen zhotovil hovoriaci stroj. Maximilián Hell zo
Štiavnických Baní pôsobil ako astronóm a riaditeľ hvezdárne vo Viedni. V Spišskej Belej narodený
Jozef Maximilian Petzval je známy ako objaviteľ nového fotografického objektívu.
Banská Štiavnica bola centrom techniky európskeho významu. Gašpar Weindl tu v roku 1627
prvýkrát na svete použil pušný prach v baníctve. Čerpacie stroje Jozefa Karola Hella boli vrcholnými
technickými konštrukciami 18.stor.
Guttenbergov objav kníhtlače si rýchlo našiel cestu aj na Slovensko. Prvými periodickými novinami v
Uhorsku, ktoré mali dlhú životnosť (do roku 1929), boli nemecké „Pressburger Zeitung“, ktoré prvýkrát
vyšli 14. júla 1764.
10
Privilégium Pro Slavis Solnensis – privilégium pre žilinských Slovákov
Prevažne mestský charakter nemeckých oblastí viedol k tomu, že už od 14. storočia sa vyvinulo
pozoruhodné vzdelávanie. V dôsledku reformácie sa školstvo v nemeckých mestách silne rozvinulo.
Od tohto obdobia nemali iba mestá, ale aj obce vlastné, tzv. Chlebové školy alebo školy na písanie.
K najvýznamnejším nemeckým školským ustanovizniam, ktoré navštevovali aj významné osobnosti
Slovákov a Maďarov, patrilo bratislavské gymnázium (založené v roku 1606) a kežmarské lýceum
(založené v roku 1533). Európsky význam dosiahla prvá vysoká banícka škola na svete, založené v
roku 1762 v Banskej Štiavnici. Nemci na Slovensku boli a sú kresťania. V nimi novozaložených sídlach
postavili vlastné kostoly, ktoré neboli len centrom obce, ale aj ich duchovného života. Budúci farári
študovali na nemeckých univerzitách a v mestách Slovenska sa vybudovalo školstvo podľa
nemeckého vzoru. Protireformáciou Habsburgovcov sa konfesionálna štruktúra Nemcov na
Slovensku opäť zmenila. Spiš ostal zväčša evanjelický, Bratislava s okolím prevažne katolícka a
Hauerland bol takmer úplne katolícky. Z oblasti kultúry je potrebné spomenúť nemeckú architektúru
a literatúru. Pre západoslovenskú nemeckú oblasť je typická sakrálna i profánna architektúra mesta
Bratislavy, domy nemeckých vinohradníkov (Limbach, Pezinok) a tiež obydlia Habánov /išlo o
nábožensky perzekuovaných novokrstencov prichádzajúcich v 16. - 17. storočí zo Švajčiarska a
Nemecka/. Pre stredoslovenskú oblasť Hauerlandu sú typické mestá Kremnica, Banská Štiavnica,
Nitrianske Pravno, v ktorých sa zachovali kostolíky aj súkromné obydlia nemeckého obyvateľstva.
Architektúra východoslovenského regiónu je veľmi bohatá. Potvrdzujú to ukážky sakrálneho,
mestského i vidieckeho staviteľstva z Kežmarku, Spišskej Soboty, Spišskej Belej, Starej Ľubovne, Spišskej
kapituly, Levoče, Smolníka, Bardejova, Medzeva, ako aj pohľad na mohutnú stavbu Spišského
hradu.
Príchod nemeckej menšiny znamenal výrazné zmeny v oblasti hospodárskej a sociálnej štruktúry
obyvateľstva. Prejavili sa najmä v rozvoji stredovekých remesiel, baníctva a sú späté i s rozvojom
slovenských stredovekých miest. Nemeckí hostia značne ovplyvnili vývoj tam, kde sa usadili, a nové
formy a technológie v oblasti remesiel rozširovali i medzi domácim etnikom. Príslušníci nemeckej
menšiny prispeli významnou mierou nielen k hospodárskemu, ale i kultúrnemu životu na Slovensku.
Privilégium pre žilinských Slovákov (preklad listiny kráľa Ľudovíta I. Veľkého)
My, Ľudovít z Božej milosti kráľ Uhorska, Poľska, Dalmácie atď. dávajúc na pamäť obsahom prítomnej
listiny oznamujeme všetkým, ktorých sa to týka, že zo strany Slovákov, našich mešťanov a hostí zo
Žiliny, bola nášmu Majestátu predložená veľká sťažnosť, že podľa starého zvyku a výsad nášho mesta
volaného Žilina, z jednej strany medzi nimi a z druhej strany medzi našimi mešťanmi a hosťami
Nemcami zo spomínanej Žiliny sa volili za prísažných mešťanov a do (:mestskej:) rady v rovnakom
počte (:Nemci a Slováci:); teraz ale spomenutí Nemci, naši mešťania a hostia zo spomínanej Žiliny sa
zdráhajú pripustiť ich zvolenie (:Slovákov:) za prísažných mešťanov do rady mesta, hoci to tak
vyžaduje starý zvyk a (:udelené:) výsady. Pretože oni (Slováci:) rovnako poctivo a úplne platili,
prispievali a poukazovali všetky dávky a dane, ako aj akékoľvek služby nám a našim županom, pre
nich ustanoveným i tým, ktorí sa v budúcnosti ustanovia, tak isto ako menovaní Nemci, občania a
hostia našej spomínanej Žiliny, preto (:Slováci:) poprosili náš Majestát, aby sme im primerane
pomohli. A pretože Slováci, naši obyvatelia a hostia v menovanej Žiline, ale aj v tomže kraji sú
početnejší ako naši mešťania a hostia Nemci, neodlišujú sa (:od nich:) pri platení dávok, daní a
(poskytovaní:) služieb a rovnako nám platia ako naši mešťania a hostia Nemci, preto z týchto
dôvodov nám a našim barónom vyplýva, že by sa z našich mešťanov a hostí Slovákov z jednej strany
a z týchže našich mešťanov a hostí Nemcov z druhej strany mali za prísažných mešťanov a do rady
menovaného mesta voliť a pripustiť v rovnakom počte. Preto po zrelej úvahe s našimi barónmi, aby
sa odstránil a úplne vykorenil podklad všetkých roztržiek a sporov medzi spomínanými našimi
11
Privilégium Pro Slavis Solnensis – privilégium pre žilinských Slovákov
mešťanmi a hosťami Slovákmi z jednej strany a spomínanými našimi mešťanmi a hosťami Nemcami z
druhej strany a všetci mohli žiť v mieri a pokoji, nariaďujeme, aby sa spomedzi menovaných našich
mešťanov a hostí z jednej a našich mešťanov a hostí Nemcov z druhej strany za prísažných
prísediacich volili a ustanovovali vždy osoby v rovnakom počte a aby menovaní naši mešťania a
hostia Slováci sa tak isto ako menovaní naši mešťania a hostia Nemci stávali členmi rady
spomenutého nášho mesta. Dané v spomínanej Žiline druhého dňa po sviatku svätého Jána pred
[Latinskou] bránou roku Pána 1381.
Použitá literatúra:
1. Ďurkovská M: História nemeckého osídlenia na území Slovenska, SAV
2. Krušinský G.: Kultúrny život Žiliny, 1988, č.4, str. 27
3. Marek, M. : Cudzie etniká na stredovekom Slovensku. Matica Slov.2006
4. Marsina R: Právne postavenie slovenských mešťanov v Žiline In Vlastivedný zborník Považia XI
s.13-14
5. Marsina R: História Žiliny – Žilina v listinách č.9, EDIS.2008, str.37-38
6. http://www.saske.sk/cas/archiv/2-2007/durkovska.html
7. http://www.sme.sk/c/784762/karpatski-nemci-boli-pre-slovenskoprinosom.html#ixzz1yRS2Fw3v
8. http://zilina-gallery.sk/wiki/Privilegium_pro_Slavis
9. http://www.zilina.sk/userfiles/historia%20-%20dlhsia%20verzia.pdf
12
Žilina v spomienkach študentov Univerzity tretieho veku
MÔJ DIV ŽILINY- HISTORICKÉ JADRO MESTA
JOZEF GLUCH
Žilina - história mesta
Žilina patrí medzi najstaršie historické mestá s bohatou históriou. Archeologické vykopávky
svedčia o tom, že územie dnešnej Žiliny bolo osídlené už v paeolite. Územie Žiliny sa prvýkrát spomína
v latinsky písanej listine nitrianskeho župana Tomáša asi z roku 1208 ,pod názvom Terra de Selinan. V
13. stor sa Žilina spomína ako usadlosť a neskôr dedina pod názvami Sylna, Zilna. Centrum tejto starej
slovanskej Žiliny sa zrejme nachádzalo v blízkosti kostola sv. Štefana kráľa. Prvá zmienka o Žiline ako
meste je z roku 1312 (tento rok 700-msté výročie), hoci mestské práva dostala už niekoľko rokov
predtým. Na kráľovské mesto ju povýšil uhorský kráľ Karol Róbert v roku 1321. V Žiline bol hrad, ktorý
sa priamo aj nepriamo spomína v rokoch 1318-1454. Erb mesta Žiliny patrí k najstarším mestským
erbom nielen na Slovensku, ale i z celosvetového hľadiska, ktoré sa nachádzajú len v západnej a
strednej Európe. Kríž s dvoma ramenami bol symbolom cisárskej moci a je byzantského pôvodu. Na
odlíšenie od štátneho erbu Uhorska, boli do erbu Žiliny umiestnené dve hviezdičky a dvojkríž bol
znázornený so zakorenením. Najstaršia doteraz známa pečať s erbom Žiliny sa nachádza na listine z
8.marca 1379, ktorej originál je uložený v Maďarskom krajinskom ústave v Budapešti. Žilinská mestská
kniha z rokov 1378-1524 je najstaršou a najvýznamnejšou jazykovou a právnou pamiatkou Slovenska.
Nachádza sa v nej najstarší knižný zápis v slovenskom jazyku na území Slovenska z roku 1451. Kniha
je obsahovo rozdelená na tri časti . Je rukopisnou pamiatkou s rozmermi 29x22 cm viazanou v
koženej väzbe z 15. storočia. Obsahuje 149 listov napísaných v latinskom, nemeckom a slovenskom
jazyku. V roku 1988 bola vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku. Nachádza sa v Štátnom archíve v
Žiline. Žilina patrí medzi slovenské mestá s výraznou panorámou. Pre Žilinu sú dominantou dve
mohutné kamenné veže s rovnakým ihlanovitým ukončením striech, z ktorých vyššia je hodinovou
vežou farského kostola a nižšia Burianova veža je zvonicou. Po veľkom požiari mesta v roku 1886
panoráma Žiliny začala nadobúdať dnešný vzhľad.
Historické jadro mesta
Medzi 15 mestských pamiatkových rezervácií na Slovensku , ktoré tvoria najhodnotnejšiu súčasť
kultúrneho dedičstva slovenského národa ,patrí od roku 1987 aj historické jadro Žiliny. Vzniklo na
zelenej lúke, tj. na nezastavanom priestore už koncom 13stor. Žilina je významným príkladom
kolonizačného mesta so šachovnicovým pôdorysom. Jej historické jadro patrí k ojedinelým
príkladom racionálneho urbanistického riešenia mesta v stredoveku a v renesancii na Slovensku.
Mesto bolo pôvodne gotické s vysokými štítmi striech, v klasicizme s plytšími štítmi, ktoré až po požiari
mesta v roku 1886 dostali dnešnú podobu. Domy boli z lámaného kameňa a dreva postavené na
kamenných základoch. Vzhľadom na časté požiare ,ktoré ničili mesto v rokoch 1431, 1521, 1540,
1548, 1678, 1756, 1848 a 1886 sa zachovalo pomerne málo pôvodných pamiatok ,prevažne v
stredovekých suterénoch. Pamiatky z obdobia renesancie sa najviac zachovali v prízemiach
meštianskych domov. Z barokových pamiatok vyniká stavba kláštora a kostola jezuitov. V súčasnosti
v historickom jadre Žiliny prevažujú klasicistické a historizujúce prestavby (neorenesancia,
neobaroko, romantizmus a eklektizmus) prvých poschodí meštianskych domov z 19. a prelomu 20.
storočia. Nachádzajú sa tu aj viaceré objekty vybudované v secesnom slohu.
13
Môj div Žiliny – Historické jadro mesta
Štvorcový rínok, dnešné Mariánske námestie, tvorí stred historického jadra Žiliny. Jeho hodnota
spočíva predovšetkým v urbanistickom riešení. Je jediným námestím na Slovensku , kde sa po celom
obvode zachovali arkády v prízemiach meštianskych domov, miestne nazývané laubne, alebo
podsienie, ktoré pokračujú i v priľahlej Hodžovej a radničnej ulici. Obsahuje 106 arkád, ktoré
námestiu a dvom priľahlým uličkám dávajú nenapodobiteľný kolorit. Z každého rohu rínku vybieha
dvojica ulíc, ktoré medzi sebou zvierajú pravý uhol. Výnimkou je len deviata ulica - Burianova
medzierka. Takéto námestie, bežnejšie v západných krajinách, bolo unikátom v celom bývalom
Uhorsku, preto Žilinu nazývali i Uhorský Norimberk. Najstarším zobrazením Žilinského rínku je kresba
študenta geometrie Karola Hávera z roku 1779. Kópia tejto kresby je umiestnená na stene lekárne na
ulici M. Hurbana.
Farská ulička je typickou stredovekou uličkou v historickom jadre Žiliny. V najužšom mieste je široká
len tri a pol metra. Svoj historický názov dostala podľa toho, že viedla z rínku k priamo k teraz už
nejestvujúcemu Rímsko-katolíckemu farskému úradu.
Lekáreň K zlatému orlu, bol historický názov lekárne umiestnenej na prízemí meštianskeho domu z
renesančným portálom. Lekáreň tu existovala už v prvej polovici 19. storočia. Pred týmto domom 4.
januára 1849 rečnili a ľud do boja za národnú slobodu vyzývali členovia prvej Slovenskej národnej
rady Ľ. Štúr a J. M. Hurban.
Burianova medzierka bola pôvodne romantickou stredovekou uličkou s rozpernými oblúkmi široká
okolo dva a pol metra. Viedla zo štvorcového rínku k Burianovej veži.
Stará radnica bola postavená po roku 1890 na mieste starobylého radného domu, ktorý sa od 16.
storočia spomínal v mestských listinách pod názvom curia, alebo curia civica a bol oslobodený od
všetkých daní. Reprezentačná barokovo- secesná budova dnešnej starej radnice slúži svojmu účelu
dodnes .
Mestský dom v roku 1731 odkúpilo mesto od jeho majiteľa Hrabovského a zriadilo tu kasáreň. V 19.
storočí mestský hostinec a neskôr mestský hotel. Po prijatí martinskej deklarácie bol 2. novembra 1918
vo dvorane mestského domu zvolený 16 členný Slovenský miestny výbor, ktorý prevzal správu mesta.
Dadanova kníhtlačiareň bola umiestnená v staršej renesančnej časti rozsiahleho domu na rohu
dnešnej Bottovej a Radničnej ulice. Táto jedna z prvých kníhtlačiarní na Slovensku pôsobila v Žiline v
rokoch 1665 – 1716. Vydávala najmä náboženskú literatúru, ale aj slovenské a maďarské učebnice.
Pánsky dom vznikol na mieste dvoch meštianskych domov z ktorých jeden sa nazýval vínový dom.
Tento hostinec patril do roku 1689 mestu, potom strečnianskemu hradnému panstvu. Ešte v roku 1854
sa nazýval Ku Sobieskemu, zrejme podľa poľského kráľa Jána III. Sobieskeho. V roku 1879 vo veľkej
sále pánskeho domu žilinskí ochotníci uviedli hru Samopašník. Budova sa spomína v románe
maďarského spisovateľa slovenského pôvodu Kálmána Mikszátha Posledný hradný pán.
Mariánsky stĺp s immaculatou bol postavený v roku 1738 na počesť dovŕšenia rekatolizácie v
meste. Baroková socha Nepoškvrnenej panny Márie je umiestnená na podstavci s reliéfom sv.
Floriána.
Kláštor Jezuitov bol postavený spoločne s kostolom na mieste pôvodných piatich meštianskych
domov odkúpených jezuitmi ,ktorí v jednom z nich už v roku 1691 založili gymnázium. Pamätná
tabuľa s latinským textom a biskupský znak na fasáde barokovej budovy svedčí ,že nitriansky biskup
Jozef Vurum tu roku 1833 zriadil sirotinec. Kostol sv. Pavla Apoštola je dominantou Mariánskeho
námestia. Tento dvojvežový barokový rímskokatolícky kostol postavili po roku 1750 jezuiti . Z
bohatého vybavenia interiéru vyniká barokový hlavný oltár sv. Pavla apoštola s obrazom patróna
14
Môj div Žiliny – Historické jadro mesta
od Jozefa Božetecha Klemensa, dva bočné barokové oltáre, z ktorých jeden má barokovú
kazateľňu, obrazy svätcov, organ na chóre a rôzne barokové zariadenia z druhej polovice 18.
storočia. V roku 1888 bola do výklenku na fasáde umiestnená kamenná socha sv. Pavla apoštola
kúpená v Mníchove za 330 zlatých.
Ďalším architektonickým skvostom širšieho historického jadra Žiliny je Grand Bio Universum. Je
významným dielom secesnej architektúry mesta. Budova v minulosti slúžila ako divadlo a zároveň i
kino. Do dejín našej kinematografie sa nezmazateľne zapísala premiérou prvého hraného filmu
Jánošík bratov Siakelovcov, ktorí v roku 1921 nakrútila americko-slovenská spoločnosť Tatra-film z
Chicaga. Do roku 1983 sa tu nachádzalo kino Fatra. Komplexná rekonštrukcia budovy bola
vykonaná v rokoch 1983-1988. Do týchto dní budova slúži pre potreby Štátneho komorného
orchestra v Žiline.
Babuškov dom (Makovického dom) bol postavený v historizujúcom slohu. V rokoch 1894-1904 tu
býval MUDr. Dušan Makovický, neskôr osobný lekár a priateľ velikána ruskej literatúry grófa Leva
Nikolajeviča Tolstého. V rokoch 1905-1919 v tomto dome býval český lekár MUDr. Ivan Hálek.
Lombardiniovský dom, nachádzajúci sa na Dolnom vale č. 19 - v tomto renesančnom jedno
poschodovom dome od druhej polovice 19. storočia bývala rodina Lombardiniovcov. Pochádzal z
nej slovenský národovec, historik, žilinský právnik a archivár Alexander Lombardini, autor prvej knižky
o meste nazvanej Stručný dejepis slobodného mesta Žiliny, ktorá vyšla v roku 1874.
Charakteristické opevnenie mesta sa do súčasnosti nezachovalo. Na skutočnosť, že Žilina bola v
minulosti opevneným mestom ,poukazujú už len názvy uličiek v historickom jadre mesta. Ako Horný
val, Dolný val, Na bráne a Na priekope. Príkaz opevniť mesto dal Žilinčanom už v roku 1405 uhorský
kráľ Žigmund I. Luxemburský. Opevnenie zo zemných valov a palisád bolo však vybudované až
neskôr. V 16. storočí mesto už tvorilo uzavretý priestor s dvoma bránami. Tretia menšia brána
nazývaná Fortňa, bola na Čepieli. Ochranu tvorila aj priekopa naplnená vodou. V 18. storočí
opevnenie stratilo svoj význam. Mestské brány boli zbúrané po požiari mesta v roku 1848.
Špecifická architektúra historického jadra Žiliny je pútavým lákadlom pre návštevníkov mesta a je
ojedinelým architektonickým zjavom historických centier miest na Slovensku.
Použitá literatúra:
1. Premeny Žiliny, Ing. Miroslav Pfliegel, Ing. arch. Gustáv Krušinsky, PhD.
15
Žilina v spomienkach študentov Univerzity tretieho veku
História drotárstva
JANOŠKOVÁ MÁRIA
1. Úvod
Pri štúdiu študijného programu Dejiny Žiliny ma veľmi zaujala prednáška na tému
charakteristika a význam drotárstva v okolí Žiliny. Drotárstvo patrí k najmladším remeslám, no
zároveň predstavuje jednu z najtypickejších čŕt slovenskej kultúry a postava drotára je považovaná
za jeden z národných symbolov Slovenska.
2. História
Drotárstvo sa objavilo pravdepodobne začiatkom 18 st. v okolí Žiliny, na Kysuciach a v okolí
Bytče. Vzniklo ako doplnkový zdroj obživy obyvateľov. Rozvoj drotárstva si vynútili mimoriadne
nepriaznivé podmienky, nedostatok ornej pôdy, neprosperujúce poľnohospodárstvo, veľká bieda,
nedostatok pracovných príležitostí na severnom Slovensku. Drotári sa zaoberali výrobou a predajom
výrobkov z plechu a drôtu a podomovými opravami kuchynského riadu. Drotárstvo spočiatku ani
nebolo remeslom a nadobudnuté skúsenosti si drotári odovzdávali z generácie na generáciu.
Akonáhle sa dostalo drotárstvo do dielní, stalo sa organizovanou a kvalifikovanou činnosťou, začalo
nadobúdať znaky remesla.
Drotári spočiatku ponúkali svoju prácu sezónne, v závislosti na poľnohospodárskych
prácach. Vandrovali po celom Uhorsku, postupne rozšírili svoje pôsobenie do Rakúska, Čiech,
Nemecka, Švajčiarska, Francúzska, Belgicka, na Balkán, do Poľska, Ruska, no prenikli aj na Sibír, Blízky
východ, do severnej Afriky a v polovici 19. st. v rámci vysťahovaleckej vlny aj do USA, Kanady,
Mexika, Chile, Brazílie a Argentíny. Drotári sa svojou skromnosťou a pracovitosťou rýchlo prispôsobili
miestnym pomerom.
Drotári si všetky veci nosili v drevených krošniach, v ktorých nosili plech, letovačky, nity, drôt,
kliešte, šidlo a kladivo. Z drôtu vyrábali vešiaky, cedidlá, košíky, rôzne pasce na hlodavce a zver.
Každý drotár si musel zabezpečiť drotársku knižku, na ktorej bolo jeho meno s uvedením remesla
a táto knižka mu slúžila ako doklad pri kontrolách na cudzom území.
Najznámejšími centrami drotárstva sa stala obec Veľké Rovné, ktorá už v r. 1854 mala
v obecnej pečati postavu vandrujúceho drotára, ďalej Dlhé Pole, Kotešová, Bytča, mnoho obcí
v okolí Kysuce a Starej Bystrice. Spišskú drotársku oblasť tvorilo 9 obcí sústredených v okolí Starej
Ľubovne.
Najväčší vplyv na zmeny v ich organizácii mal prienik do mestského prostredia. Stále rastúci
dopyt po praktických drôtených predmetoch mali za následok, že sa začali orientovať na výrobu
a obchod. Dielne sa delili na drotárske a plechárske, no robili aj klampiarske a zámočnícke práce.
Najviac sa darilo drotárom v Rusku, kde plnili objednávky armády a zapojili sa i do projektu
budovania Transsibírskej magistrály. Po prvej svetovej vojne dielne v cudzine postupne zanikali
a drotári sa vrátili do vlasti kde remeslo iba živorilo. Po druhej svetovej vojne drotárstvo podľahlo
konkurencii lacných továrenských výrobkov. Všetky drôtené výrobky bez ohľadu na krajinu, v ktorej
vznikli, vychádzali z domácich koreňov a zo slovenskej ľudovej tvorby.
Najznámejším predstaviteľom umeleckého spracovania drôtu sa stal Jozef Holánik – Bakeľ
z Dlhého Poľa. Slovenskí drotári za svoje krásne výrobky, vázy, amfory, košíky a misky dostali hlavnú
16
Dejiny knihárstva v Žiline
cenu Gran Prémio na priemyselnej a poľnohospodárskej výstave v r. 1911 v Ríme. V práci majstra
Holánika pokračoval jeho zať Jakub Šerík.
3. Záver
Drotárstvo, už ako takmer zabudnuté remeslo, v 60. rokoch 20. storočia znovu objavili
výtvarníci a umeleckí remeselníci hľadajúci inšpiráciu v národnom a kultúrnom dedičstve. Dnes na
Slovensku s drôtom aktívne pracuje viac ako 100 umeleckých remeselníkov a výtvarníkov, z ktorých
mnohí pôsobia v Žilinskom kraji.
Považské múzeum je vlastivedným regionálnym múzeom so štatútom krajského múzea
v zriaďovacej pôsobnosti ŽSK. V odbore drotárstva má celoslovenskú špecializáciu. Nová stála
expozícia drotárstva Považského múzea pod názvom Drotárstvo pozostáva z dvoch tematických
ucelených častí. Prvá z nich prezentuje históriu drotárstva a druhá rieši presahy drotárstva do
umeleckého remesla. Drotárstvo verejnosti približuje stála expozícia inštalovaná na prízemí Považskej
galérie umenia v Žiline. V Dlhom Poli je prezentácia drotárskych tradícií sústredená v pamätnej izbe
Dlhopoľskí páni majstri – návraty a v obecnom múzeu venovanom dejinám obce na OU vo Veľkom
Rovnom.
Použitá literatúra:
1. Drotári, spomienky, odkazy – zostavila Mgr. K. Hallonová, Žilina
17
Žilina v spomienkach študentov Univerzity tretieho veku
NÁČRT HISTORICKÉHO VÝVOJA KULTÚRNYCH USTANOVIZNÍ
MESTA ŽILINA
BOHUSLAV GREGOR
1. Úvod
Žilina vzhľadom na svoju geografickú polohu v priestore križovatky obchodných ciest mala
predurčenie rozvíjať sa ako obchodné centrum, ako mesto s rozvinutou remeselnou výrobou včítane
úspešného hospodárskeho vývoja. Popri tomto raste sa rozvíjali aj kultúrne inštitúcie, v ktorých sa
sústreďovala ich duchovná činnosť. Jednotlivé aktivity príslušných kultúrnych odvetví mali počiatky v
ľudových prejavoch, amatérskych skupinách a tvorivých osobnostiach so snahou postupného
zvyšovania kvality kultúrnych prejavov a ich činnosti. Obsahom tohto náčrtu je prezentovať historický
vývoj múzejníctva a galérie v pôsobnosti mesta Žiliny a jeho okolia.
2. Dejiny múzejníctva
Napriek tomu, že Žilina je mesto s bohatou históriou počnúc takými vzácnymi dokumentmi
ako Privilégium pre Žilinských Slovákov, alebo slávnou Žilinskou knihou, tiež pôsobením viacerých
vzácnych osobností, napríklad historik Alexander Lombardíni, či organizovaním priemyselnej výstavy
v roku 1903 a podobne, dejiny múzejníctva sa začali písať pomerne neskoro. Počas celého 19.
storočia, ani v počiatkoch 20. storočia neexistuje žiadna informácia súvisiaca s činnosťou
múzejníctva. Prvý pokus o založenie múzea pochádza od Ignáca Radu, posledného mešťanostu
Žiliny na konci Rakúsko – Uhorskej monarchie. Múzeum sa síce nepodarilo založiť, ale vznikla už
myšlienka, ktorá až koncom roku 1935 dostáva konkrétnu podobu v tom, že sa vytvoril prípravný
výbor hlavne zásluhou JUDr. Vojtecha Tvrdého a Eugena Medveckého. V roku 1936 sa konalo
oficiálne valné zhromaždenie múzejnej inštitúcie. Rozhodujúcim faktorom bol ale rok 1938, kedy sa
stal starostom Žiliny JUDr. Vojtech Tvrdý, ktorá funkcia mu umožňovala založiť Múzeum Žiliny a okolia.
V roku 1940 sa konala v Dlhom Poli „Výstava drotárstva a jeho národopisu“. Snahou organizátorov
bolo pretvoriť túto výstavu na trvalé múzeum. Po schválení návrhu v mestskom zastupiteľstve bolo
múzeum oficiálne otvorené 7. júla 1942 v priestoroch Radnice a kustódom múzea sa stal Eugen
Medvecký. Následne mestské zastupiteľstvo schválilo všetky kroky vedúce k založeniu múzea.
Základom zbierok sa stali predmety z výstavy v Dlhom Poli, ďalej bola vytvorená galéria starých
majstrov a expozície dejín mesta s vystavovaním archeologických, cechových a cirkevných
predmetov, nechýbali ani zbrane a listiny vzťahujúce sa k mestu. Celkový počet exponátov bol
okolo tisíc kusov. Takto vďaka mestu Žilina a osobne starostovi JUDr. Vojtechovi Tvrdému vzniklo prvé
drotárske múzeum na svete. Po roku 1948 získalo mesto do svojho majetku Budatínsky hrad, do
ktorého boli presťahované zbierky z radnice. Boli uložené v nevhodných klimatických podmienkach,
kde začali chátrať a boli aj rozkrádané. V roku 1953 prešlo múzeum do správy štátu, od roku 1954 sa
stalo Krajským múzeom a od roku 1990 sa definitívne ustálila štruktúra múzea, ktoré sa v súčasnosti
venuje kultúrnemu dedičstvu na území Žilinského samosprávneho kraja. V súčasnosti múzeum
spravuje cca 140 000 kusov zbierkových predmetov a stará sa o objekty v Žiline, Strečne, Bytči,
Terchovej a Čičmanoch.
3. Považská galéria umenia
Prvá významná udalosť výtvarného života v Žiline sa uskutočnila počas priemyselnej výstavy
horného Uhorska v roku 1903 na Strelnici. Vystavovali tam J. Augusta, T. Andráš – Kováč, K. Lehotský,
G. Malý a E. Pacovský. Výstavou chceli autori podnietiť ďalších slovenských výtvarných umelcov,
18
Náčrt historického vývoja kultúrnych ustanovizní mesta Žiliny
aby sa venovali námetmi i podaním národnej tvorbe. Vystavujúci boli obvinení z panslavizmu, ale
tlač hodnotila tento čin mladých umelcov ako naozaj významný. V ďalšom období sa začala
rozvíjať výstavná činnosť v priestoroch hotela Rémy – Polom, v Remeselníckom dome a v budove Ľ Š
U na Hodžovej ulici. Stálejší a vyhranenejší priestor sa vytvoril pri papiernickom obchode a
rámovacej dielni Eleka Pálku na začiatku Masarykovej ulice pri železničnej stanici. Tam vystavovali
M. A. Bazovský, E. Gwerk, Z. Palugyay, I. Weiner – Kráľ, V. Krupec, G. Szalay a ďalší. Tento obchod sa
stal centrom výtvarného života v Žiline ešte krátko aj po druhej svetovej vojne. Na gymnáziách v
Žiline v období pred druhou svetovou vojnou, počas nej i po jej skončení študovali A. Barčík, M.
Cipár, F. Húbel, Z. Horský, V. Kompánek a M. Paštéka, ktorí patria k významným osobnostiam našej
výtvarnej kultúry. V roku 1942 sa vrátil do Žiliny a o rok do rodného Svederníka Vincent Hložník, ktorý
zintenzívnil výtvarný život v Žiline. On už v roku 1945 vystavovali obrazy u E. Pálku. Títo výtvarní umelci
hľadali ďalšie výstavné priestory, v ktorých vystavovali svoje diela a boli to: Stará radnica, Grémium,
Reprezentačný dom. Viacej výstav sa uskutočnilo v PKO – bývalá Synagóga. V tom obdobi prišli do
Žiliny ďalšie výtvarné osobnosti: F. Kraľ, F. Bobáň, Z. Horecký, R. Dúbravec, J. Vrtílek, Ľ. Fulla. V roku
1957 získali stály priestor v budove Štátnych lesov na terajšom Mariánskom námestí a v roku 1963 v
Dome odborov, kde zriadili výtvarný kabinet. V týchto priestoroch pokračovali autorské i kolektívne
výstavy, niektoré i s účasťou zahraničných výtvarných umelcov.
Dôležitou udalosťou bolo založenie výtvarného odboru na ĽŠU – 1960. V tomto roku pribralo
múzeum v Budatíne do svojej náplne aj budovanie galérie a zmenilo svoj názov na Považské
múzeum a galéria, ktoré sa až do roku 1970 výtvarnej činnosti nevenovalo, preto okresné orgány
začali pripravovať vytvorenie Galérie ako samostatnej inštitúcie. Podnetom pre jej vznik bol dar
rodáka, národného umelca R.Pribiša, ktorý venoval v roku 1975 168 obrazov ako základinu zbierok
Galérie, ktorá už mala výtvarné priestory v budove na Štefánikovej ulici č. 2, v ktorej sídli aj v
súčasnej dobe. Ešte je potrebné uviesť, že v roku 1987 bolo otvorené detašované pracovisko na
Mariánskom námestí v zrekonštruovanej a adaptovanej budove bývalého Jezuitského kláštora –
Sirotára. Na túto budovu si však nárokoval po roku 1990 farský úrad. Na základe rozsudku Krajského
súdu v B. Bystrici bola Galéria donútená vysťahovať výtvarné artefakty, čo sa uskutočnilo koncom
roka 1993. Od roka 2002 je Galéria v zriaďovateľskej pôsobnosti Žilinského samosprávneho kraja.
Podstatnú časť zbierkového fondu tvoria predmety slovenského výtvarného umenia 20. storočia v
nasledujúcich druhoch umenia: maliarstvo, kresba, grafika, plastika, úžitkové umenie, fotografia a
intermédiá. V rokoch 2004 – 2008 venovala manželka akademického maliara Vincenta Hložníka 799
diel – obrazy, kresby a grafiky v celkovej hodnote 34 miliónov Sk. Z tohto titulu Galéria zrealizovala v
podkrovných priestoroch nadstavbu budovy pre umiestenie stálej expozície diel Vincenta Hložníka.
4. Záver
Uvedený náčrt je len výberom z rozsiahleho množstva a činnosti kultúrnych ustanovizní mesta
Žilina. Pre úplnosť je potrebné aspoň uviesť ďalšie inštitúcie kultúrnych dejín Žiliny:
Krajská knižnica so svojou
spoločenskými aktivitami.
rozsiahlou
knižničnou agendou a mnohými kultúrno –
Krajské kultúrne stredisko s veľmi pestrou činnosťou a poslaním zachovávať, dokumentovať a
sprístupňovať kultúrne dedičstvo v oblasti folklóru, ľudovej slovesnosti, tradícií, zvyklostí, tradičnej
ľudovej tvorby, piesní, tancov, ľudových remesiel i neprofesionálnej umeleckej tvorby. Tiež vytvára a
realizuje programy v oblasti divadla, literatúry, hudby, fotografie, filmu, výtvarného umenia, tanca.
Mestské divadlo, ktorého história bola veľmi zložitá tým, že sa striedali súbory, vznikali a
zanikali skupiny a divadlá, menili priestory. Svoju činnosť začínalo v roku 1946 v Považskej Bystrici.
19
Náčrt historického vývoja kultúrnych ustanovizní mesta Žiliny
Členmi súboru boli hlavne ochotníci, ktorí sa postupom času vypracovali na významných
profesionálnych hercov ako: Jozef Króner, Tibor Bohdan, Štefan Mišovič, Viktor Blaho, Emília
Haľamová, Oto Horňák. Od sezóny 1950 – 51 začína tento súbor pôsobiť v Žiline ako Divadlo Petra
Jilemnického, kde realizovali množstvo hodnotných titulov, V tom čase bola členkou súboru aj
terajšia vynikajúca šansonierka Hana Hegerová. Dnes v Mestskom divadle účinkujú prevažne
mladšie generačné kádre, hlavne absolventi konzervatórií a Vysokej školy múzických umení. Vo
svojom programe má divadlo bohatý kvalitný repertoár.
Okrem uvedených zabezpečujú prezentáciu kultúry v Žiline ďalšie kultúrne inštitúcie ako:
Bábkové divadlo, Turistická informačná kancelária, Kultúrne centrum Stanica Žilina – Záriečie, Kino
MAX, súkromné predajné galérie a iné.
Použitá literatúra:
1. Žilina – dejiny a prítomnosť. Vydavateľstvo Osveta Martin 1975
2. Galérie Stredoslovenského kraja. Vydavateľstvo Osveta Martin
3. 800 rokov od prvej písomnej zmienky o zemi Žiliňany. Pov. múzeum v Žiline 2008
4. Mesto Žilina v rokoch 1208 -2008. Zborník z odbornej konferencie o kultúrnych dejinách Žiliny,
Radnica Žilina 2008
5. Považské múzeum v Žiline a kultúrne dedičstvo. Vydavateľstvo Kainar Žilina 2007
6. Park kultúry a oddychu mesta Žiliny. PKO 1986
7. Mestské divadlo Žilina. Vydali Mestské divadlo Žilina a Divadelný ústav 2005
20
Žilina v spomienkach študentov Univerzity tretieho veku
ROSENFELDOV PALÁC
VIKTÓRIA TOMANOVÁ
Jedna z najkrajších secesných pamiatok na Slovensku!
Zmenšená napodobnenina Viedenského zámku Belveder!
Najkrajšia secesná budova v Žiline!
To sú prívlastky, ktoré patria Rosenfeldovmu palácu v Žiline na ulici Jozefa M. Hurbana č. 28.
Palác postavili v roku 1907 podľa projektu architekta Mikuláša Rautera a pomenovali ho podľa
majiteľa – obchodníka Ignáca Rosenfelda. Dochovalo sa, že na stavbe pracovalo 16 robotníkov.
Ignác Rosenfeld bol riaditeľom Žilinského sporivého a úverového ústavu. Finančná inštitúcia bola
založená v roku 1870 ako Žilinská sporiteľňa so základným kapitálom 60 000 zlatých. Stala sa
dôležitým faktorom v hospodárskom živote mesta a jeho okolia, podporovala rozvoj priemyslu a
obchodu. Niekedy medzi rokmi 1872 a 1873 bola premenovaná na Žilinský sporivý a úverový ústav a
od dvadsiatych rokov 20. storočia fungovala pod menom Žilinská obchodná banka. V
medzivojnovom období je finančný ústav uvádzaný pod menom Žilinská obchodná banka. Bankár
Ignác Rosenfeld bol riaditeľom pravdepodobne už od založenia finančného ústavu v roku 1870.
Už rok po založení mala banka obrat 752 554 uhorských forintov, čo bolo dôkazom jej
životaschopnosti i veľkých možností vo finančnom podnikaní. Koncom tridsiatych a štyridsiatych
rokov 20. storočia tu mal byt a kanceláriu niekdajší hlavný slúžny v Dolnom Kubíne a honorárny
generálny konzul Bulharska v Bratislave, vtedajší Žilinský verejný notár JUDr. Ladislav Nádaši (1894 –
1957), syn známeho slovenského spisovateľa MUDr. Ladislava Nádaši – Jégeho (1866 – 1940). Na
prízemí v štyridsiatych rokov býval a mal kanceláriu advokát JUDr. Andrej Kojnak. V tomto období
Rosenfeldov palác nazývali „Nádašiho vila“.
Rosenfeldov palác je súčasťou radovej zástavby Hurbanovej ulice, ktorá vymedzuje Mestskú
pamiatkovú rezerváciu od okolitej zástavby meštianskych domov a odlišuje sa architektonickým
riešením. Architekt Mikuláš Rauter zvolil pôdorys písmena „H“, čím vznikol pred palácom akýsi malý
čestný dvor. Mohutnosť paláca podporuje jeho situovanie na križovatke ulíc Kuzmányho a
Hurbanovej, čelne oproti hlavnej fasáde paláca. Fasády paláca sú bohato dekorované štukatúrou s
použitím rôznych výzdobných prvkov: pilastre (stĺpy vystupujúce zo steny, majú hlavicu a pätku),
rustika (omietkou napodobené murivo), maskaróny (dekoračné motívy v podobe ľudskej tváre),
lizény (zvislé plytké výstupky na čelnej strane budovy, náznak piliera bez hlavice a pätky), rímsy,
konzoly a vegetabilné ornamenty. Korunná rímsa obieha na celom paláci v rovnakej výške až na
východné a západné krídlo, kde pod nárožnými vežami sa rímsa dvíha v mohutných poloblúkoch,
čím dosahuje stavba majestátnosť ilúziou prevýšenia. Rímsa je nesená radom nízkych konzoliek. V
mieste prevýšenia korunnej rímsy je priestor nad oknami vyplnený štukovaným dekórom
trojlístkového tvaru s volutami (špirálovito zavinutý architektonický článok alebo motív), stužkami a
florálnymi girlandami. Ústredným bodom vstupnej fasády je hlavný portál, krytý balkónom. Balkón je
nesený dvojicou kamenných stĺpov s nízkou korintskou hlavicou, na ktoré dosadajú mohutné
konzoly. Na nich spočíva konštrukcia plytkého balkóna. Portál je s polkruhovým ukončením,
pravdepodobne z kameňa, dnes pod vrstvami náterov. Dvorová fasáda je oproti hlavnej výrazne
zjednodušená. Okenné rámy na hlavnej fasáde sú pôvodné. Zo strany dvora sú už niektoré okná
vymenené za plastové.
21
Rosenfeldov palác
Priestor čestného dvora pred palácom je oddelený plotom. Polia plota i brána sú kované,
prehýbané spôsobom charakteristickým pre secesiu. Východne od dvorového vstupu je umiestnená
z kameňa murovaná studňa neznámej hĺbky, prekrytá v úrovni terénu. Studňa môže byť staršia než
stavba paláca, nakoľko v tejto časti mesta sa už v minulosti kumulovalo osídlenie. V čase príchodu
Františkánov do Žiliny už bolo osídlené. Pri vstupe do paláca nás upúta najmohutnejšia časť objektu.
Podieľa sa na tom bohatá štuková výzdoba stien a schodište so záhradkou, kde farebne ladia
použité štyri rôzne odtiene mramoru. Schodiskové stupne sú z granitu. Okenné výplne presvetľujú
celý priestor, sú vitrážové s leptanými sklami (vegetabilné girlandy, geometrizujúce ornamenty,
centrálne je umiestnený monogram „IR“ a rok 1907). Stredný trakt tvorí prejazd medzi hlavnou a
dvorovou bránou a je súčasťou schodiskovej haly. V suteréne paláca sa nachádza kotolňa s
mohutným kotlom na pevné palivo, ktorého vek je možné datovať do prvej polovice 20. storočia.
V západnom trakte prízemia sa nachádzajú relatívne veľké priechodné miestnosti bez
štukatúry. Pôvodne slúžili pravdepodobne pre potreby bankovej spoločnosti. Miestnosť č. 20 má v
stene smerom do schodiskovej haly osadené veľké výdajné okno bankovej prepážky, zasklené sklom
s drôtenou mriežkou, v súčasnosti zatreté farbou. Na strope schodiskovej haly je umiestnené
pôvodné svietidlo na dlhej mosadznej reťazi. Priamo oproti vyústeniu schodiska sú presklené
dvojkrídlové dvere s nadsvetlíkom chránené dekoračnou kovovou mrežou. Pri troche fantázie nám
dvere pripomenú dvere do jedálne z filmu „Titanik“. Dvere vedú do vstupnej haly, ktorá je od
schodiskovej haly oddelená zasklením s veľkými oknami, strop haly je z trámov. Na južnej stene haly
sú dva drevené otvory do hlavnej sály paláca. Dvere sú dvojkrídlové, kazetové, v hornej tretine
presklené. Medzi dverami sú umiestnené dve skrine zdobené rezbou a intarziou (vkladaný vzor).
Medzi skrinkami je v drevenom ráme veľké teleso ústredného kúrenia – liatinový rebrový radiátor.
Jeho rebrá sú zdobené secesným ornamentom. Dvojkrídlovými dverami vpravo je vstup do
reprezentatívnej veľkej miestnosti s veľkými oknami. Okná sú orientované do Hurbanovej ulice. Strop
salóna je bohato zdobený jemnými štukami s centrálnym medailónom. Salón je priechodný do
ďalšieho salóna. Drevený obklad je zdobený dekórom. Všetky okná hlavnej fasády sú opatrené
vonkajšími drevenými polohovateľnými žalúziami. Ďalšie miestnosti sa nachádzajú vo východnom i
západnom trakte. Centrálna sieň bola pôvodne rozdelená priečkou na dve miestnosti. Svedčí o tom
rôzna štukovaná výzdoba stropov i drevený obklad stien, ktorý sa líši vzorom i použitým druhom
dreva. Zo sály je prístup na balkón nad hlavným vstupom do paláca. V západnej časti je umiestnený
pôvodný luster na šiestich reťaziach, vo východnej časti je taktiež pôvodný luster, tvorený tromi pod
sebou umiestnenými kovovými kruhmi vo farbe medi. Z najvyššieho kruhu visí šesť zvoncových
svietidiel. Podlaha v oboch častiach sály je drevená parketová.
Rosenfeldov palác je hodnotnou ojedinelou ukážkou slohovo čistej architektúry obdobia
secesie zo začiatku 20. storočia. Začiatkom marca 2009 ho Ministerstvo kultúry SR vyhlásilo za
Národnú kultúrnu pamiatku. Podnet na vyhlásenie dalo Mesto Žilina. Objekt je vo vyhovujúcom
stave, objavujú sa lokálne poruchy strešnej krytiny a opadávanie omietky na fasáde.
V súčasnosti sa v paláci ozýva detská vrava. Na začiatku päťdesiatych rokov v budove
Resenfeldovho paláca zriadili Pioniersky dom, neskôr Okresný dom pionierov a mládeže, začiatkom
roku 1990 premenovaný na Okresný dom detí a mládeže v Žiline, v súčasnosti Centrum voľného času
SPEKTRUM Žilina. Už tri generácie detí sa vystriedali v paláci. V súčasnosti derie schody a parkety
paláca i môj deväťročný vnuk Peter.
22
Rosenfeldov palác
Použitá literatúra:
1. RNDr. Ľubomír Prikryl, CSc., Mgr. Peter Štanský: Mesto Žilina, Regionálna a rozvojová agentúra
v Žiline, Rok 1997, Danubia print, a. s., Bratislava
2. Ing. Gustáv Krušinský: Rosenfeldov palác a dievčenské gymnázium. In. Kultúrny život Žiliny,
január 1991, s. 18 – 20
3. KPÚ Žilina, evidencia kultúrnych pamiatok. Mgr. Vladimír Majtan, december 2008
4. Mgr. Marta Franeková, CVČ – Vyhodnotenie činnosti za školský rok 2009/2010
5. Michal Filek, In: Žilinské noviny, 16. 3. 2009, Rosenfeldou palác je kultúrnou pamiatkou
6. M. Ivanová – Šalingová, Z. Malíková: Slovník cudzích slov, tretie vydanie, Slovenské
pedagogické nakladateľstvo Bratislava, 1990
23
Žilina v spomienkach študentov Univerzity tretieho veku
HISTÓRIA ŽELEZNIČNEJ DOPRAVY V ŽILINE
ALENA JUNEKOVÁ
V svojej práci som sa zamerala na vývoj železničnej dopravy v našom meste a okolí.
Vyrastala som blízko železničnej trate a stanice, možno práve tým je pre mňa táto oblasť zaujímavá.
Tesne okolo nášho domu prechádzala jednokoľajka do Sloveny a pozorovanie posunu vagónov
neodmysliteľne patrilo k nášmu detstvu. V tom čase viedli odbočky trate ku všetkým väčším
závodom v Žiline. Nákladná doprava bola vo veľkej miere zabezpečovaná práve železnicou. Autá
neboli takou samozrejmosťou ako dnes, a tak aj osobná doprava bola v značnej miere využívaná
práve železničnou prepravou.
Cieľom mojej práce je pozrieť sa bližšie na vznik železnice v Žiline, jej vývoj a význam pre
mesto a okolie.
Vývoj železničnej dopravy
Železnice ako spôsob pozemnej dopravy vznikli vo februári 1800 v Anglicku. Dovtedy sa tento
spôsob dopravy využíval len v baniach. Prvá železnica spájala dve časti Londýna. Bola to konská
železnica, pretože vagóny ťahali kone. Konské železnice sa využívali, až kým nebola postavená prvá
parná lokomotíva. V Rakúsko-Uhorsku bola prvou konskou železnicou trať medzi Lincom a Českými
Budejovicami. Na Uhorskom sneme bol v roku1936 prijatý program na budovanie dopravných ciest,
ktorých súčasťou bolo i trinásť železníc. Boli to tieto trate: 1. Budapešť - Viedeň, 2. Budapešť prímorské mestá, 3. Budapešť - Zemun, 4. Budapešť - Morava, 5. Budapešť - Halič, 6. Budapešť - Kluž,
7. Budapešť - Sibiu, 8. Viedeň - Osijek, 9. Viedeň - Krakov, 10. Trnava - Kaniža, 11. Košice - Krakov, 12.
Sisak - Primorie. Neskôr program doplnili o urýchlené vybudovanie trasy Viedeň - Terst cez Uhorsko.
Budapešť sa mala pravdepodobne stať hlavným železničným uzlom Uhorska. Nestalo sa tak hlavne
preto, že uhorskí poslanci aj napriek rozvoju parných železníc uprednostňovali výstavbu konských.
Železničná doprava na našom území má korene pri vybudovaní trate z Bratislavy do Trnavy.
Realizovať sa začala v roku1838 a prvý spoj prišiel do Trnavy v roku 1846. V tom istom roku bola trať
predĺžená do Serede. O štyri roky neskôr v Bratislave zastavil vlak smerujúci z Viedne do Budapešti.
Tento vlak zastavoval aj v Galante a Nových Zámkoch. Ďalšia výstavba železníc sa u nás rozbehla až
po rakúsko-maďarskom vyrovnaní v roku 1867.
Žilina a železnica
Žilina v 20. storočí zažila obrovský rozmach. Prispelo k tomu aj to, že sa stala jedným z
najvýznamnejších železničných uzlov v Rakúsko-Uhorsku. Veľkou výhodou pri výstavbe železnice bola
jej výborná poloha. Železničná doprava sa tu zaviedla koncom 19. storočia. Aj vďaka tomu, sa z nej
stalo štvrté najväčšie mesto na Slovensku.
Vznik a vývoj Košicko-bohumínskej železnice
O potrebe spojiť Košice s priemyselným Sliezskom sa hovorilo už na konci šesťdesiatych rokov
19. storočia. S výstavbou trate sa začalo v roku 1867. Prvým úsekom bola trať z Bohumína do Tešína
v dĺžke 31 km. Táto však bola poruchová a tak ju zastavili. V roku 1869 výstavba po vyriešení
finančných problémov pokračovala. Trasa bola pôvodne jednokoľajová. Tak ako ju poznáme dnes Košice - Kysak – Krompachy - Spišská Nová Ves – Poprad – Žilina - Jablunkovský priesmyk – Tešín Bohumín bola najvýhodnejšia s prihliadnutím na čo najmenší počet tunelov. Prvým slovenským
úsekom odovzdaným do prevádzky bola trať Prešov – Kysak - Košice v dĺžke 33 km. Prevádzka
24
História železničnej dopravy v Žiline
začala 1. septembra 1870. Výstavba pokračovala veľmi rýchlo. Do nášho mesta prišiel prvý vlak 20.
decembra 1870 o jedenástej hodine doobeda. Vďaka tomu sa Žilina prvýkrát objavila na železničnej
mape sveta. Pravidelná doprava na tejto trati začala 8. januára 1871. Presne 8. decembra 1871 o
šiestej ráno prišiel do Žiliny prvý vlak vypravený z Popradu. Vznikla potreba vybudovať dielne na
opravu vagónov a do úvahy pripadala aj Žilina. Nakoniec padla voľba na Vrútky. Dielne boli
otvorené v roku 1874. Na hlavnú trať sa postupne pripájali aj vedľajšie, a tak časom vznikla
železničná sieť, ako ju poznáme dnes. Vývoj si vyžiadal zdvojkoľajnenie trate, a tak postupne
pribúdali druhé koľaje v úseku Čadca – Jablunkov, Jablunkov - Tešín, Tešín – Bohumín. Po 1. svetovej
vojne prevzalo riadenie Košicko - Bohumínskej železnice riaditeľstvo novovzniknutých
Československých dráh.
V roku 1935 sa začala výstavba druhej koľaje medzi Žilinou a Vrútkami. Táto bola dokončená
27. novembra 1940. O dva roky neskôr sa druhá koľaj začala stavať pri Kraľovanoch. V roku 1938
bola spoločnosť Košicko - bohumínskej železnice zrušená, nakoľko sa jej trať nachádzala po
Mníchovskej dohode na území troch štátov - Nemeckej ríše, Slovenska a Maďarska.
Po druhej svetovej vojne si trať vyžadovala rekonštrukciu, nakoľko bola vojnou veľmi
poznačená. V rokoch socialistickej výstavby na nej pribudla druhá koľaj a trať sa elektrifikovala. Aj
dnes má táto trať pre Slovensko veľký význam, pretože po nej prechádza takmer všetok tovar, s
ktorým Slovenská republika obchoduje s Ruskom a Ukrajinou, aj tovar určený do iných štátov
Európskej únie ležiacich na západ.
Vznik a vývoj Považskej železnice
Za začiatok plánu na vybudovanie železnice z Bratislavy do Žiliny môžeme považovať konskú
železnicu z Bratislavy do Serede. 1. mája1872 bola ukončená prestavba konskej železnice na parnú v
úseku Bratislava - Trnava. V roku 1876 sa podarilo predĺžiť trať z Trnavy do Nového Mesta nad
Váhom. Výstavba napredovala rýchlo, a tak už 1. mája 1878 dokončili úsek Nové Mesto nad Váhom
- Zlatovce pri Trenčíne. Stavba úseku z Trenčína do Žiliny sa naplno rozbehla a do prevádzky ju
uviedli 1. novembra 1883. V Žiline Považská železnica končila na stanici Nová Žilina. Odtiaľto sa
spojila spojovacou traťou so stanicou Košicko - bohumínskej železnice. Postupne boli budované aj
odbočky a prípojné trate k Považskej železnici.
Rajecká železnica
Prvý návrh na stavbu železnice Žilina – Rajec - Čičmany bol podaný v roku 1894. Výstavba
začala 16. januára 1899 a 10. októbra 1899 bola spustená prevádzka na úseku celej trate, čo je 21
285 kilometrov. Rajecká železnica bola v pôvodnom stave až do 2. svetovej vojny. Nemecké
jednotky ju pri ústupe podmínovali a mnohé časti boli neprejazdné, pretože ich vyhodili do vzduchu.
Po roku 1948 význam Rajeckej železnice vzrástol, v jej blízkosti vznikli mnohé podniky, ako napr.
Váhostav, Stavomontáže, Paneláreň, ZVL a iné. Zrušením podnikov sa stala železnica menej
využívaná, dokonca sa uvažovalo o jej zrušení. Motorový vláčik dnes prepravuje hlavne turistov a
obyvateľov Rajeckej doliny.
Železničná stanica Žilina
Po vybudovaní troch uvedených trás sa Žilina stala významným železničným uzlom RakúskoUhorska. Stretávali sa tu ľudia prichádzajúci z rôznych kútov sveta. Bola však aj štartovacím bodom
pre tých, ktorých bieda vyhnala z domovov a v nádeji na lepší život tu začali svoju púť za oceán.
Architektúra stanice sa menila, poznáme jej dve podoby.
25
História železničnej dopravy v Žiline
Pred vchodom do prvej stanice bolo malé námestie, nazvané Wilsonovo. Výzorom sa stanica
podobala iným. Napr. stanici vo Vrútkach, Ružomberku.
Prvý vlak prišiel na stanicu z Tešína 20. decembra 1870. Stanicou neprešli len obyčajní
cestujúci, ale i mnohé významné osobnosti, vtedajšej doby. Slávnostnú reč mal vtedy mešťanosta
Alojz Trančík. Do Žiliny prišli aj členovia Ministerstva pre správu Slovenska na čele s Vavrom Šrobárom
vlakom z Prahy 12.decembra 1918. Zo stanice boli vypravené i vlaky Interhelpa, ktoré bolo založené
v Žiline 1.5.1923. Vypravené boli 4 transporty a zaujímavosťou je, že v poslednom odišiel aj vtedy ešte
neznámy, neskôr svetoznámy politik Alexander Dubček. Spomenutým transportom je venovaná
pamätná tabuľa pred vchodom do stanice. V roku 1936 pri okružnej ceste sa na stanici zastavil aj
vtedajší československý prezident Eduard Beneš. Smutnou kapitolou našich dejín je vypravenie
vlakov súvisiacich s holokaustom. Tomuto je venovaný pamätník vedľa kostolíka v Závodí.
Nová železničná stanica sa začala budovať v roku 1937 na návrh architektov Františka
Eduarda Bednárika a Ferdinanda Čapku. V rokoch 1955 a 1956 vyzdobili okná na priečelí podľa
návrhu akademických maliarov Róberta Dúbravca a Fera Kráľa krásnymi umeleckými dielami. V
máji 1961 rečnil na stanici aj sovietsky politik Nikita Sergejevič Chruščov. Jej súčasná podoba sa
čoskoro asi opäť zmení, lebo v rámci modernizácie železničnej dopravy sa kladú vyššie nároky aj na
stanice, čo je pochopiteľné.
Pokúsila som sa v krátkosti načrtnúť vývoj železničnej dopravy v našom meste práve preto, že
Žilina je stále považovaná za významný železničný uzol. Nedá mi nespomenúť, že práve ona sa stala
sídlom jedinej Vysokej školy dopravnej v bývalom Československu.
Byť železničiarom kedysi znamenalo veľa. Boli v tom istoty, vyšší príjem a nezanedbateľný
spoločenský status. Železničiari mali vybudovanú svoju kolóniu s bytmi a všetkým, čo k slušnému
bývaniu patrilo. Ako deti sme tam často chodili za kamarátmi. Dodnes si viem, keď zavriem oči,
predstaviť kvitnúce predzáhradky, detské hojdačky, dvor plný detí. Je viac než smutné, že každému
cestujúcemu, ktorý prechádza vlakom cez Žilinu, sa musí naskytnúť pohľad na dnešný stav bývalej
železničiarskej kolónie bytov, ktoré chátrajú v nevyhovujúcom stave. Myslím si, že by vstup do mesta
mal zodpovedať štandardu modernej doby. Nech na železnicu a všetko okolo nej môžeme byť
rovnako hrdí ako naši predkovia.
Použitá literatúra:
1. Kováč, D.: Kronika Slovenska.
2. Krušinský, G. : Železničná stanica Žilina.
3. Mičurová, M.: Z histórie Považskej galérie.
26
Žilina v spomienkach študentov Univerzity tretieho veku
Priemyselná výstava Žilina 1903
JOZEF GLUCH
1. Úvod
Aj po viac ako sto rokoch od konania jednej z najvýznamnejších výstavných akcií
hospodárskeho významu v dejinách mesta Žiliny, ako bola Priemyselná výstava v roku 1903, je
potrebné vracať sa k jej vtedajšiemu, ale i súčasnému významu resp. jej odkazu.
Táto téma je mi blízka i z konkrétneho dôvodu a to miesta konania (bývalá slovenárska
kolónia), kde som vyrastal a kde som mal možnosť fyzicky sa dotýkať posledného artefaktu
výstavného pavilónu o portdlanskej cementárne Lietavská Lúčka, svojho času jestvujúceho v areáli
tenisových dvorcov, teraz bohužiaľ už neexistujúceho. V súčasnosti je na tomto území postavený
vysoko-podlažný hotel. Mojou snahou, dúfam že úspešnou, je pre hostí hotela vo foajé
zakomponovať dokumentárny materiál o priemyselnej výstave v roku 1903 a stému výročiu v roku
2003. A keďže práve v týchto miestach stál pavilón cementárne Lietavskej Lúčky, tak niečo
konkrétnejšie práve o ňom. Tento môj zámer by som pochopiteľne navrhol kompetentným
pracovníkom vedenia hotela i pracovníkom považského múzea v Žiline.
2. História
Najvýznamnejšou výstavnou akciou hospodárskeho charakteru v dejinách mesta Žiliny bola
Priemyselná výstava (Iparkiállitás Zsolna). Jej konanie v danej dobe a na danom mieste nebolo
náhodné, ale malo svoje príčiny a predpoklady, z ktorých je potrebné sa zmieniť aspoň o niektorých.
Uhorsko vstúpilo do 20. storočia hospodárskou krízou (1900-1903), ktorá sa začala skôr ako
v ostatných častiach Európy a jej dôsledky sa podarilo prekonať až v roku 1906. Jej priebeh bol
nerovnomerný. Niektoré odvetvia ako napr. potravinársky a textilný priemysel prakticky nepostihla,
chemický len čiastočne. Najviac postihla stavebníctvo a ťažký priemysel, kde sa najvýraznejšie
prejavil i rast nezávislosti. Odvetvia, nepostihnuté krízou, mierne zvyšovali výrobu, pretože chemický
a textilný priemysel pracoval pre armádu. Uhorská vláda sa snažila podporovať rozvoj priemyslu
prostredníctvom rôznych zákonov. Napr. zákon o štátnej podpore pri zakladaní nových fabrík.
Väčšina snáh smerovala k podpore maďarského priemyslu. Slovenského len v tom prípade, ak sa
rodiaca slovenská buržoázia vzdala politickej aktivity v národnom hnutí. Celé toto obdobie je
poznačené snahou maďarských vládnucich tried o ovládnutie slovenského trhu. Výrazný tlak sa
viedol napr. voči Hornouhorskej banke Tatra. Úspechy podnikania nemaďarských národov viedli
dokonca maďarský kapitál k požiadavkám zmeniť liberálne obchodné a priemyselné zákony tak,
aby posilnili predovšetkým maďarských podnikateľov. Ministerstvo obchodu (tesne pred otvorením
výstavy) navrhovalo uhorskému ministerskému predsedovi štátny zásah a podporu pre maďarské
podnikateľské kruhy a eliminovanie vplyvu národnostných peňažných ústavov.
Vďaka radu priaznivých podmienok (napr. geografická poloha, dostatok pracovnej sily
a pod.) sa rozvíjali predovšetkým tie druhy priemyslu, ktoré neboli postihnuté hospodárskou krízou.
Žilina sa naopak na prelome 19.-20. storočia stala dynamicky sa rozvíjajúcim priemyselným
a obchodným centrom nielen severozápadného Slovenska, ale aj Horného Uhorska. Rast
pracovných príležitostí priaznivo ovplyvnili migračnú situáciu. Vysťahovalectvo do zahraničia bolo
ojedinelé, naopak nárast zaznamenalo prisťahovalectvo. Žilinská súkenka zamestnávala 1160
stálych zamestnancov, čo predstavovalo piaty najväčší priemyselný podnik na Slovensku. Rast
počtu podnikateľov a živnostníkov viedol k nárastu konkurencie, a teda aj snahám hľadať nové trhy
pre svoje výrobky. Konkurenciu zvyšoval i prílev maďarských podnikateľov, pre ktorých sa stala Žilina
27
Priemyselná výstava Žilina 1903
perspektívnym mestom. Tento trend sa negatívne odrazil v národnostnom zložení obyvateľstva.
Rozvoj priemyslu sa odrazil aj v rozvoji mesta. Z mestských hradieb sa Žilina začala rozrastať na všetky
smery. Predovšetkým na Závažie. Už v roku 1903 sa začalo uvažovať o zavedení vodovodu, o
rozšírení kanalizácie, elektrifikácií a rozšírení telefónnej siete.
Treba poznamenať, že hospodárske výstavy boli osvedčeným prostriedkom pre
hospodársky rast a konali sa prakticky v každom štáte. Myšlienka usporiadať Priemyselnú výstavu (v
dokumentoch sa môžeme stretnúť i s inými názvami, napr. Priemyselná výstava Horno-Uhorská atď,)
sa objavila už začiatkom 20. storočia. V roku 1901 dostala už konkrétnu podobu s cieľom podporovať
rozvoj remesiel a živnosti. V januári 1902 vznikol Prípravný výbor, bol vypracovaný plán výstavy.
Jedným z najaktívnejších iniciátorov bol Ján Žabkay. Pôvodne sa malo jednať o malú lokálnu
prezentáciu. V čases organizačných príprav došlo k rozšíreniu výstavy o živnostníkov a podnikateľov
ďalších žúp. Hlavným organizátorom bol Spolok pre podporu a rozvoj živností, označovaný ako
Živnostenské spoločenstvo v Žiline. Prípravný výbor získal podporu Uhorského kráľovského ministerstva
obchodu, ktoré vyčlenilo čiastku 15 000 korún. Na začiatku bolo veľmi dôležité získať určité finančné
prostriedky, ktoré by pomohli naštartovať proces prípravy. Okrem spomínanej čiastky sa podarilo
rôznymi cestami nazbierať ďalších 7 500 korún, ktoré umožnili zintenzívniť prípravy na výstavu.
Výstava mala i veľkú podporu médií, najmä Národných novín. Pôvodná myšlienka hradenia
nákladov každým účastníkom sa ukázala ako nerealizovateľná, a tak časť ťarchy musel prevziať
Prípravný výbor. Úspešnosť zbierky a rýchlosť príprav vzbudzovala vo svojej dobe mimoriadny údiv.
Výstave sa venoval väčší priestor ako bratislavskému podujatiu v roku 1902. Napriek tomu sa
vyskytovali rôzne problémy. Najväčší postihol organizátorov 12. júla 1903, kedy sa rozvodnený Váh
po dlhom daždi vylial z koryta a zaplavil nielen výstavisko, ale aj časť mesta. Povodeň poškodila
objekty, areál zaniesla bahnom, hrozilo dokonca posunutie termínu výstavy, ale vďaka vojenským
odborníkom z Bratislavy a i ďalších dobrovoľníkov sa podarilo dostať situáciu pod kontrolu.
Dňa 1. augusta 1903 sa slávnostne otvorila brána výstaviska v areáli. Počas jej konania a do 15.
septembra 1903 ňou prešlo takmer 60 tisíc návštevníkov. Podľa oficiálneho katalógu sa jej zúčastnilo
353 vystavovateľov. Záujem o vystavovanie bol neočakávaný. Na slávnostné otvorenie prišiel do
Žiliny minister obchodu Lajos Lang, ktorý sa ani netajil tendenciami využiť spriemyselňovanie na ďalšiu
maďarizáciu hospodárstva. Celková plocha výstavy predstavovala 10 hektárov. Vystavovatelia boli
rozdelení do 14 skupín podľa profesného zamerania. Bola to teda široko koncipovaná výstava. Bol
vydaný Sprievodca, vyšli mnohé články v novinách. Najmä Národnje noviny nám poskytujú
významné správy o výstave. Vyšli série fotografií. Zo známejších vystavovateľov treba spomenúť
nábytkársku firmu L. Adamicu zo Žiliny. Jednu z najväčších vystavovateľov textilku z Ružomberka,
súkenku zo Žiliny, Rajeckú garbiareň, cementáreň na pordtlandský cement Ladce, žilinskú továreň
na cement a vápno z Lietavskej Lúčky. Výzdobu areálu Mauthner Edmund z Budapešti, firma Helios
zabezpečila elektrické osvetlenie. Najviac vystavovateľov bolo zo Žiliny. O návštevníkov bolo na
výstave všestranne postarané. Stánky so sódou, šampanským a iným občerstvením spríjemňovali
prehliadku. Prakticky všade bolo možné dostať suveníry a pohľadnice. Pošta zriadila na Strelnici svoje
vysunuté pracovisko. Výstavou žilo celé mesto a okolie. Slávnostný sprievod prechádzal od
železničnej stanice cez Národnú ulicu, cez Kálov popod viadukt až k hlavnej bráne výstavy.
Živnostníci a podnikatelia organizovali zájazdy.
Pri príležitostí konania výstavy sa na Kálove
v miestnostiach súkromného bytu uskutočnila výstava skupiny slovenských maliarov Mallého,
Andraškoviča a Pacovského.
Pri organizovaní umeleckej výstavy pomáhal aj MUDr. Dušan
Makovický doktor L. N. Tolstého. Makovického byt sa stal centrom stretávania sa žilinskej inteligencie.
Táto skupina vystavovala pod názvom Grupa uhorsko-slovenských maliarov. Výstavu si prišiel pozrieť
28
Priemyselná výstava Žilina 1903
okrem iného P.O. Hviezdoslav, S.H. Vajanský, M. Hodža. Hlasisti zvolali do Žiliny samostatnú schôdzu
do bytu MUDr. D. Makovického. Poslania a ciele výstavy boli najlepšie podané v liste hlavného
slúžneho Štefana Rudnaya predstavenstvu mesta Žiliny. Prvé miesto predstavoval čestný diplom,
druhé miesto – strieborná medaila Krajinského priemyselného spolku, tretie miesto – bronzová
medaila a štvrté miesto výstavná medaila s diplomom. Žilina sa po dobu konania výstavy stala
hospodárskym centrom krajiny. Žila nielen ekonomickým, spoločenským a kultúrnym životom, ale
i národným. Na čas sa stala i centrom turistického ruchu. Z uvedeného hľadiska je význam pre rozvoj
mesta nedocenený. Priemyselná výstava mala slúžiť ako dôkaz rozvoja maďarského priemyslu, ale
nakoniec sa stala dôkazom rozmachu slovenských živnostenských a podnikateľských kruhov.
Jazykom výstavy bola maďarčina, ktorej patrilo prvé miesto, ale boli povolené i viacrečové nápisy,
čo v tomto období bolo niečo mimoriadne, vybočujúce z radu oficiálnej politiky. Žilina sa tak
stala výrazným centrom národného diania. Návštevníci zo všetkých kútov dnešného Slovenska mohli
získať konkrétny obraz o hospodárskom rozmachu slovenského priemyslu. Žilina sa stala miestom
konania výstavy ako rozvíjajúce sa, významné priemyselné, obchodné a dopravné centrum.
Výstava mala prispieť k rozšíreniu možnosti odbytu remeselníckej a priemyselnej produkcie najmä
rozvíjajúcej sa slovenskej podnikateľskej sféry. Priemyselná výstava v Žiline v roku 1903
prispela k ďalšiemu hospodárskemu rozvoju mesta.
3. Záver
Aj v súčasnosti je možné dotknúť sa času výstavy spred vyše 100 rokov cez jestvujúce
artefakty Považského múzea. I teraz je možné kontaktovať sa so žijúcimi potomkami vtedajších
vystavovateľov, a tak z prvej ruky nasať vzácnu energiu tejto významnej doby nášho mesta Žiliny.
Použitá literatúra:
1. MRVA M. , Okániková M., Mrvová J. : Priemyselná výstava Žilina 1903, Považské múzeum v Žiline,
2003: ISBN 80-88877-32-6
29
Ži
l
i
navs
pomi
enkachš
t
udent
ovUni
ver
z
i
t
yt
r
et
i
ehoveku
KUL
T
ÚRNYADUCHOVNÝŽ
I
VOT
Ž
I
L
I
NYVMI
NUL
OS
T
I
Spomi
enkyzdet
s
t
vanakul
t
úr
nyž
i
votvŽi
l
i
ne
Ví
t
ováAl
ž
bet
a-Dej
i
nyŽ
i
l
i
ny,I
I
.r
oční
k
Dej
i
nyduchovnéhož
i
vot
avŽi
l
i
ne-Sal
ez
i
áni
T
omanováVi
kt
ór
i
a-Dej
i
nyŽ
i
l
i
ny,I
I
.r
oční
k
Dej
i
nykni
hár
s
t
vavŽi
l
i
ne
Gr
egorBohus
l
av-Dej
i
nyŽ
i
l
i
ny,I
I
.r
oční
k
Náčr
thudobnejhi
s
t
ór
i
emes
t
aŽi
l
i
ny
Gr
egorBohus
l
av-Dej
i
nyŽ
i
l
i
ny,I
.r
oční
k
Pr
í
noss
pol
kus
v.Voj
t
echanavyt
vár
ani
e
nár
odnejakul
t
úr
neji
dent
i
t
ySl
ovákov
Ví
t
ováAl
ž
bet
a-Čl
ovekamedz
i
ľ
uds
kévz
ť
ahy,I
I
.r
oční
k
Žilina v spomienkach študentov Univerzity tretieho veku
SPOMIENKY Z DETSTVA NA KULTÚRNY ŽIVOT V ŽILINE
ALŽBETA VÍTOVÁ
Históriu tvoria veľké významné udalosti, ktoré sú zapísané v archívnych kronikách a
historických knihách, ale tvoria ju aj bežné životné príbehy, ktoré sú zapísané len v spomienkach a v
srdciach ľudí. So svojimi spomienkami z detstva na kultúrny život v meste Žilina, tak ako som ho
prežívala ja, sa chcem s Vami podeliť.
S hudbou som sa stretla prvýkrát asi v rodine, keď na rodinných oslavách hrala na klavíri pre
hostí moja teta alebo najstaršia sestra. Pri rodinných oslavách sa u nás doma spievali slovenské
ľudové piesne. “Zaleť sokol biely vták..”, “Keby som bol vtáčkom, letel by som za les...”, “Kačička
divoká letela zvysoka..” alebo slovenské tangá “So slzami v očiach nevidieť krajšie svet....”, “Na
lúkach kvitnú biele margaréty...”, “Najkrajšia hviezdička z celého nebíčka je tvoja mamička...”a
rodina sa pekne spoločne bavila. Ešte dnes vo svojom podvedomí počujem ako dvoj alebo aj
trojhlasne ich spievajú moja mama s otcom a moje tety a strýkovia.
Spomínam si aj na svoje detské prvé máje, keď ráno o 6,00 hod. chodila po meste vyhrávať
ako ranný budíček dychová hudba. Mala to byť hudobná pozvánka do prvomájového sprievodu.
Bolo to obdobie rokov 1952 – 1957. Bývali sme v Žiline na Predmestskej ulici v starorodičovskom dome
a keďže otec bol v tom čase známy ako bývalý žilinský futbalista a povolaním mäsiar, dychová
hudba z Chemických závodov Žilina sa cestou zastavila na pokyn pána Miroslava Jinglinga u nás
doma. Otec, pyšný na svoje domáce ženské osadenstvo - manželku a štyri dcéry, nás hneď ráno pri
dychovke na dvore vytančil a vyzvŕtal. Od otca dostali hudobníci po kalíšku vypiť, salámu so sebou
a pokračovali pod vedením svojho kapelníka ďalej cez mesto. Nedeľné promenádne koncerty
dychových hudieb, to boli ďalšie hudobné zážitky, na ktoré sa pamätám. Hrávala dychová hudba
Považských chemických závodov Žilina, dychová hudba ČSD železničiarov, dychová hudba
Sloveny Žilina a Celulózky Žilina. Koncerty sa konali v parku SNP, na Mariánskom námestí alebo pri
Kamélii v parku na Bôriku.
V nedeľu popoludní som chodievala do kina alebo žilinského Divadla Petra Jilemnického na
divadelné predstavenia rozprávok. Neskôr to boli rozprávky v Bábkovom divadle v Žiline. Občas do
Žiliny zavítal aj cirkus. Svoje šapitó mal v Sade na Studničkách alebo artisti vystupovali priamo pod
holým večerným nebom na Mariánskom námestí. Vtedy sa na námestí hrávalo aj gašparkové
divadlo.
Spomínam si tiež na výchovné koncerty na základnej škole. Do školy chodili členovia
Symfonického orchestra mesta Žilina, aby žiakom predstavili rôzne druhy hudobných nástrojov a
hudobných diel. Niekedy pozvali aj hostí z Bratislavy a pamätám si na speváka Zdenka Sychru a
Žilinčana Andreja Kucharského.Tieto koncerty sa konali v telocvični školy a nás žiakov aj takouto
formou vzdelávali v hudobnej výchove. Možnože aj na podnet týchto koncertov som sa ako
siedmačka v roku 1960 prihlásila do školského speváckeho súboru, ktorý viedol pán učiteľ Ernest
Chládecký. Chodili sme na súťaže v rámci Slovenska. Vo svojom repertoári sme mali krásnu
hymnickú pieseň “Aká si mi krásna, ty rodná zem moja..” alebo “Keď sa dúha dvíha, hory tíško stoja,
na srdce ťa túlim domovina moja...”, Celý náš súbor miloval uspávanku od Johannesa Brahmsa
/Hajaj tíško spi len.../ a od Wolfganga Amadea Mozarta /Dieťatko maličké spí.../. Neskôr, keď som aj
ja mala svoje deti, spievala som im tieto uspávanky a taktiež aj svojim 6 vnúčatám. A môžem
povedať, že uspávanky skutočne na deti fungovali. Asi preto, že sú od hudobných velikánov.
33
Spomienky z detstva na kultúrny život v Žiline
Keď som mala 13 rokov rodičia ma zobrali na prvý koncert. Bolo to predstavenie operety od
Johanna Straussa ml. “Cigánsky barón”, ktoré sa konalo v budove Synagógy v Žiline. Pre mňa to bol
veľký zážitok, lebo vlastne vtedy som bola prvýkrát na večernom spoločenskom podujatí. Doteraz je
pre mňa záhadou, že tam išiel s nami aj otec, pretože on takýto hudobný žáner nejako neobľuboval.
Ja som si to sama pre seba vysvetlila tak, že ma chceli obaja rodičia oficiálne uviesť do spoločnosti.
Od r. 1959 sme bývali v centre mesta Žiliny na Hodžovej ulici, asi 100 m od konzervatória. Keď bolo
teplo a okná mohli byť otvorené, zo školy bolo počuť hudbu. Vtedy som ešte ani netušila, že tam raz
budem pracovať. Dnes môžem povedať, že mi bolo veľkou cťou, že som mohla spoznať významné
osobnosti hudobného života Žiliny, a to pedagógov: huslistu a dirigenta Bohumila Urbana, gitaristu a
zakladateľa gitarového odd. na Konzervatóriu Žilina Dušana Lehotského, hudobného skladateľa
Mgr.art. Pavla Kršku, dirigenta Mgr.art. Karola Kevického, organistu a reštaurátora organov Mgr.art.
Mariána Mušku, zbormajstra Mgr.art. Štefana Sedlického a ostatných pedagógov školy. V tom čase
tam študovali aj spevák Pavol Bršlík, klavirista Matej Arendárik, husľový virtuóz Dalibor Karvay,
superstarista Peter Bažík.
Ako malé dieťa som dostávala pod stromček na Vianoce knihy. Pamätám si na rozprávkovú
knihu Aladinova čarovná lampa. Čítavala mi z nej moja staršia sestra a veru často sa mi príbehy z
rozprávok aj snívali. Vybavujú sa mi v mysli aj veselé príhody Nevedka a iných kratuľkov z knihy
Nevedkove dobrodružstvá. Veľmi sa mi páčili názvy ulíc ako Konvalinková, Ružová, Nevädzová,
Tulipánová, Lipová, Smreková - no a dnes také ulice aj v skutočnosti v Žiline existujú. Mám aj mladšiu
sestru, ktorej som potom moje prečítané knihy dávala, ale jedna mi akosi mimoriadne prirástla k
srdcu a mám ju dodnes. Sú to “Rozprávky o Jánošíkovi” od Márie Rázusovej – Martákovej s tromi
rozprávkami: Tanec na polianke, Junácka pasovačka a Falošné dukáty. Sú v nej krásne čiernobiele,
ale i farebné obrázky od národného umelca Martina Benku. Je z vydavateľstva Mladé letá, vyšla v
roku 1958. A od roku 1958 ju mám, keď som ju dostala ako darček na Vianoce. Pri písaní týchto
riadkov som si ju opäť vybrala z poličky mojej knižnice, poprezerala, pohladila a niečo prečítala.
Vidno na nej už jej úctyhodné roky. Asi pôjdem a navštívim knihársku dielňu pani Ľudmily Mlichovej,
aby mi ju vynovila do novej knižnej väzby.
Mala som rada aj knihy s poéziou. Rada som si čítala básne a v škole som sa zúčastňovala
recitačných súťaží “Hviezdoslavov Kubín”. Vždy som však skončila len na súťažiach v rámci mesta.
Ale aj to stačilo, aby sa môj literárny obzor aspoň trochu rozširoval. Rada som sa vzdelávala a učila.
V školskom roku 1960/1961 som sa prihlásila na Ľudovú univerzitu v Žiline na vzdelávací cyklus s
prírodovedným zameraním Mládežnícka filmová ľudová akadémia pri Okresnom osvetovom
stredisku v Žiline. O jeho absolvovaní mám doteraz odložené osvedčenie.
Pri prechádzke po starom žilinskom cintoríne, ktorý sám o sebe je už akousi pomyselnou
historickou knihou Žiliny, často prechádzam okolo jedného hrobu, ktorý sa nachádza vpravo od
hlavného kríža. Na pomníku je motto s nápisom „Viem, komu som uveril“. Je to hrob Mons. Jána
Michaličku, ktorý v Žiline pôsobil plných 44 rokov od roku 1952 do roku 1997. Duchovne sprevádzal
celé dve generácie Žilinčanov. Ján Michalička bol v časoch komunistickej totality prenasledovaný a
trestne stíhaný pre údajnú protištátnu činnosť. Po odvolaní sa na Najvyšší súd v Prahe bol 20. júla
1956 spod obžaloby oslobodený.
Moje prvé stretnutia s pánom kaplánom Jánom Michaličkom boli na hodinách náboženstva.
Chodila som do základnej školy v Žiline na Závaží a tam vyučoval náboženstvo. Po skončení
vyučovania chodil cez Predmestskú ulicu domov, a tak nás všetky deti, ktoré sme tým smerom
bývali, posadil na bicykel a postupne nás porozvážal až domov. Zazvonil alebo zabúchal na dvere a
odovzdal nás rodičom. Postupne, ako som rástla a dospievala, pri náhodných stretnutiach v meste
34
Spomienky z detstva na kultúrny život v Žiline
sme sa vždy porozprávali. Pýtal na školu, na rodičov. Pán kaplán Michalička bol veľkým futbalovým
fanúšikom a pri stretnutí s otcom sa vedeli spolu dlho rozprávať o futbale. Keď otec ležal chorý na
smrteľnej posteli, navštevoval ho pán kaplán doma. Spolu s manželom sme absolvovali u neho aj
predmanželskú prípravu. Z jeho náuky mi často prišli na um jeho slová, že tzv. „medové týždne“ sú
obdobím naozaj len niekoľkých týždňov, veď sa ani nevolajú medové mesiace či medové roky. Po
medových týždňoch nastáva reálny manželský život. Pri rozhovore mi často pripomínal: „A
nezabudni sa pomodliť k svätej Terezke Ježiškovej. Veď sa na ňu podobáš“. On bol jej veľký
obdivovateľ a vyznavač. Nikdy som si nevedela predstaviť, ako sa na ňu podobám, keď som ju vždy
videla na obrázku v rehoľníckom oblečení. Až teraz, keď som zbierala podklady k tejto práci, dostala
sa mi do rúk jej civilná fotografia a istá fyzická podoba z čias mojej mladosti tam asi aj je. Mons. Ján
Michalička svojím životom jednoduchosti a obetavosti si získal úctu a obdiv u obyvateľov Žiliny. Som
presvedčená, že aj on právom patrí medzi významné osobnosti Žiliny v oblasti duchovného života.
Je možné, že pre niekoho sa budú zdať moje spomienky nepodstatné, banálne, ale pre mňa
sú milé a trvaním už 50 až 55 - ročné. Na detstvo spomínam rada a s láskou. A s láskou a úctou
spomínam zase na svojich rodičov a učiteľov. Hudba, divadlo, film, literatúra, duchovný život – to
všetko tvorí kultúru života. Formuje, vychováva, ale aj povznáša človeka. A pomáha prežiť.
35
Žilina v spomienkach študentov Univerzity tretieho veku
DEJINY DUCHOVNÉHO ŽIVOTA V ŽILINE - SALEZIÁNI
VIKTÓRIA TOMANOVÁ
Keď povieme duchovný život - väčšina z nás si predstaví život vo viere v Boha, v modlitbe, v
rozjímaní. Podľa slovníka cudzích slov spirituálnosť (z lat.) znamená duchovnú vlastnosť, duchovnosť,
mystickosť.
A keď povieme duchovný život Žiliny, môžeme si predstaviť celé naše duchovné bohatstvo,
všetko to, čo po stáročia vytvorili obyvatelia nášho mesta. Napríklad hudba sprevádza človeka od
narodenia až po hrob. Žilina sa má čím pochváliť. Pôsobilo tu veľa významných osobností, na
ktorých môžeme byť hrdí. Z obdobia baroka spomeniem Edmunda Paschu a Juraja Zruneka, ktorí
pôsobili vo františkánskej reholi. Ich hudba vznikala tu, a tak právom môžeme povedať, že v ich
skladbách je zakomponovaný duch nášho mesta. I ďalšie odvetvia umenia a činnosti rodákov a
obyvateľov Žiliny - maliarstvo, sochárstvo, literatúra, divadlo, knihárstvo, pedagogika a filozofia,
staviteľstvo, kováčstvo, drotárstvo, ale i šport atď. nesú ducha svojho tvorcu alebo interpreta. Po
celé stáročia to vytváralo kolorit nášho mesta a vytvára náš duchovný svet i v súčasnosti. Mesto
Žilina i Žilinský kraj pravidelne oceňuje významné osobnosti. Jedným z ocenení je i laureát prestížnej
ceny „Solnensis“, čo v preklade znamená strážny duch mesta Žiliny.
Pre kresťana duchovný život znamená podriadenie sa Bohu, zákonom a z lásky k nemu aj
každému z jeho stvorení. Spiritualita však nemusí byť iba kresťanská. Ľudia bez viery sa snažia
premeniť svoj život na základe tzv. vyšších hodnôt, ktoré pochádzajú, povedzme, z osvedčenej
prirodzenej múdrosti mnohých generácií. Súčasný človek by vo svojom živote a vo svete, ktorý nás
obklopuje, mal vidieť nielen zlo a negatíva, ale predovšetkým dobro, krásu – a tomu dovoliť, aby nás
to premenilo. Zostaňme však pri kresťanskej spiritualite a pri tom, ako sa kresťanstvo dostalo do Žiliny.
Starí Slováci, žijúci na území dnešného Slovenska, prijali kresťanstvo v 8. - 9. storočí, čím vstúpili
do veľkej kresťanskej, a tým aj kultúrnej rodiny Európy. Z tohto obdobia máme archeologicky
doložené nepretržité osídlenie územia Žiliny. O dejinách žilinskej farnosti máme málo správ. Z
prameňov z čias Arpádovcov sa dozvedáme o niektorých obciach, v ktorých mohli byť založené
farnosti. Medzi nimi bola v roku 1240 aj Žilina (Szolna terra). S určitosťou vieme, že žilinská fara
existovala už okolo roku 1300. Prvá písomná zmienka o nej je v súpise diecézy z roku 1310 ako Silna.
Prvým farárom v Žiline, o ktorom vieme, bol v roku 1357 Ján. Z okolitých obcí v tom čase patrili do
tejto farnosti len Závodie a Strážov. Je pozoruhodné, že na území dnešnej Žiliny stáli už v prvej
polovici 13. storočia dva kostolíky. Jeden sa nachádzal na mieste dnešnej katedrály Najsvätejšej
Trojice a druhý sv. Štefana Kráľa v chotárnej časti Rudiny. Boli to románske stavby s polkruhovou
apsidou. Podľa odhadov žilo vtedy celkom na území Slovenska asi 240 000 obyvateľov. Vo
vzdialenosti 0,8 - 2,3 km od Kostola sv. Štefana v časti Dolné Rudiny sa nachádzalo 6 - 7
archeologicky doložených samostatných osád z 10. - 13. storočia. V okolí kostola sa pochovávalo
viac ako 700 rokov (je tam pochovaný i môj prastarý otec Štefan Mráz, ktorý zomrel v roku 1910).
Podľa krupinského práva, ktorým sa Žilina riadila od roku 1369, mali Žilinčania výsadu voliť si
svojho farára. Z roku 1457 máme prvú zmienku, že žilinská farnosť mala aj kaplána. Ďalšie zmienky o
žilinskej farnosti máme z rokov 1507 a 1586, kedy k farnosti patrili obce Závodie a Krásno nad
Kysucou. Z tohto obdobia poznáme mená siedmich žilinských farárov. Z uvedeného vidieť, že o
našich predkov bolo po stránke duchovnej dobre postarané.
36
Dejiny duchovného života v Žiline - Saleziáni
V prvej polovici 16. storočia začalo do Žiliny prenikať reformačné hnutie. Protestantizmus
prijali Žilinčania už niekedy okolo roku 1540. Prvým evanjelickým farárom v Žiline bol Ján Bartolomus.
V roku 1610 sa v Žiline uskutočnila synoda, ktorá mala okrem vytvorenia samostatnej organizácie
evanjelickej cirkvi význam i národnostný, lebo terajšie západné a stredné Slovensko vystupovalo ako
samostatná jednotka a traja tu zvolení superintendenti boli Slováci. Farský kostol až do počiatkov 18.
storočia striedavo používali katolíci a evanjelici cirkvi augsburského vyznania. V Žiline pôsobila
evanjelická škola, ktorá mala vysokú úroveň v hudobnom vzdelaní, mala vplyv aj na kultúru v meste.
V tom čase založil v Žiline Ján Dadan tlačiareň.
V rámci protireformačných podujatí začali od roku 1654 do Žiliny chodiť ako misionári
členovia Spoločnosti Ježišovej – jezuiti. V roku 1688 vytvorili v meste rezidenciu. Jej prvým superiorom
sa stal Juraj Jankovič. Na žilinskom námestí začali v roku 1743 stavať kostol a rezidenciu. Stavba
kostola bola dokončená až v roku 1754 a zasvätili ho obráteniu sv. Pavla. Rezidencia jezuitov bola
sídlom vedy, mala bohatú knižnicu. Jezuiti prevzali v Žiline i vedenie tunajšej fary a venovali sa
pastorácii v meste i na jeho širokom okolí. Rozvinuli i školstvo, založili nižšie gymnázium. Žiaci hrávali
divadelné predstavenia. Z roku 1794 máme zmienku, že okrem tlačiarne J. Dadana boli v našom
meste aj iní tlačiari. Rehoľa Spoločnosti Ježišovej – jezuitov bola v roku 1773 pápežom Klementom
XIV. zrušená. Jezuiti pôsobili v Žiline ďalej ako učitelia. Gymnázium potom prevzali františkáni. V
priestoroch jezuitského kláštora bol zriadený sirotinec.
V roku 1704 prišli do Žiliny príslušníci Rehole menších bratov - františkáni. Založili svoju vlastnú
rehoľnú knižnicu a prevzali správu gymnázia. Františkáni združovali veriacich vo viacerých
duchovných spoločenstvách, ktoré pôsobili aj v kultúre, hrávali divadlá, mali spevokol i hudobné
telesá. V žilinskom františkánskom kláštore bol celý rad vynikajúcich organistov, autorov skladieb, ale
i literátov. V Závodí založili v roku 1909 dychovku, ktorá bola známa ako „Závodská banda
trubačská“. V roku 1919 založili mužský spevokol „Palestína“, vydávali svoj vlastný časopis. Františkáni
pôsobili v Žiline v duchovnej i kultúrnej oblasti až do smutne známej „barbarskej noci“ z 13. na 14.
apríla 1950.
Pre rozvoj duchovného života mali v Žiline hlboký význam i ženské rády. Od roku 1939 tu
pôsobili členky Kongregácie školských sestier tretieho rádu sv. Františka. V Katolíckom dome založili
dievčenskú meštiansku školu, materskú školu aj hudobnú školu. Nacvičovali so žiačkami aj
ochotnícke divadlo. Vincentky - Kongregácia dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul – viedli
sirotinec aj so školou. V dňoch 29. až 31. augusta 1950 zlikvidovala štátna vrchnosť i väčšinu ženských
kláštorov.
Uviesť duchovnú prácu žilinskej farnosti - kňazov a rehoľníkov, ktorí sa v Žiline narodili a tu
pôsobili, by bola obsiahla práca. Uvediem iba niektorých z 20. storočia, ktorých často spomínali i
moji rodičia. Mons. Tomáš Ružička - v roku 1921 sa stal tunajším farárom. Od roku 1927 bol i starostom
Žiliny. Zaslúžil sa o výstavbu Katolíckeho domu, Saleziánskeho domu, bol propagátorom ovocinárstva
v Závodí a v Strážove, založil nové ovocné sady. V roku 1906 založil v Závodí potravinové družstvo.
Zomrel 21. júla 1947 v Žiline. ThDr. Andrej Paldan - viackrát pôsobil v Žiline ako kňaz. Farárom sa stal 1.
5. 1948. Významnou mierou sa pričinil o záchranu mnohých židov. Vlastnoručne prepísal celú matriku
krstov, aby mohol zapísať krst židov so starším dátumom. V máji 1949 ho bez príčiny a bez toho, že by
mu dokázali nejaký trestný čin odsúdili na 24 mesiacov väzenia. Zomrel 17. marca 1984 v Ledn.
Rovniach. Ďalšou váženou duchovnou osobnosťou je Mons. Štefan Beniač. Narodil sa 27. marca
1869 v Žiline a je to náš príbuzný. Bol kňazom Nitrianskej diecézy, pôsobil v Čadci ako farár, ale i v
Bytčici, Rosine, Oščadnici, v Bánovciach nad Bebravou. Neskôr sa presťahoval do Budapešti. Bol
vynikajúcim kazateľom. Články s náboženskou tematikou publikoval v rozličných periodikách. V roku
37
Dejiny duchovného života v Žiline - Saleziáni
1902 ho dekorovali krížom „Benemerenti“. Vymenovali ho za pápežského dvorského grófa a patrila
mu aj hodnosť „Grad officier“ Rádu Svätého Hrobu. Zomrel v Spišskej Sobote dňa 21. 2. 1942.
Pochovaný je v Žiline na starom cintoríne.
Ešte jednu osobnosť duchovného života v Žiline musím spomenúť, i keď je predmetom práce
mojej sesternice Alžbety Vitovej. Je to Mons. Ján Michalička. V 50-tych a 60-tych rokoch minulého
storočia slúžieval sväté omše v Kostole sv. Štefana Kráľa v Závodí. Bol to skromný kňaz, ale keď stál
pred oltárom, kázal alebo zaspieval, vyžarovala z neho obrovská duchovná sila, ktorá nás
formovala. Bol pre nás stelesnením Krista na zemi.
SALEZIÁNI
Kongregácia saleziánov má svoje začiatky v Turíne. Jej zakladateľom je sv. Ján Bosco, ktorý
sa stal kňazom a celou dušou sa venoval výchove chlapcov. Narodil sa 15. augusta 1815. V roku
1859 sa mu po veľkých ťažkostiach podarilo získať úradné cirkevné schválenie jeho kongregácie.
Vzorom mu bol sv. František Saleský, podľa ktorého pomenoval svoje dielo a rehoľné združenie. V
roku 1872 založil Don Bosco spolu s Máriou Mazzarellovou ženskú vetvu saleziánskej spoločnosti pod
menom dcéry Márie Pomocnice. Prví saleziáni prišli na Slovensko do Šaštína 8. 9. 1924. Postupne
vzniklo na Slovensku trinásť saleziánskych domov. Do Žiliny prišli prví Saleziáni v roku 1937 na žiadosť
žilinského farára Tomáša Ružičku. Usadili sa v dome na Kuzmányho ul. č. 14 a s chuťou sa pustili do
práce. Na rozsiahlom farskom pozemku, ktorý bol darovaný saleziánom, začali výstavbu
saleziánskeho ústavu a kostola. Dňa 13. júna 1937 bola posviacka základného kameňa. Saleziánsky
dom bol postavený podľa projektu architekta Michala Maximiliána Schéra za finančnej podpory už
spomínaného p. preláta Tomáša Ružičku, nitrianskeho biskupa, Dr. Karola Kmeťku, ale i veriacich zo
Žiliny i okolitých dedín, hlavne zo Závodia, Bánovej a Bytčice. Pomoc veriacich spočívala vo
finančnej podpore, ale najmä v poskytovaní brigádnickej výpomoci. Novostavba vyžadovala sumu
1. 300 000,- Kčs. Slávnostná vysviacka prvej časti projektovaného areálu bola 20. 11. 1938. Svätiteľom
bol J. E. Dr. Karol Kmeťko. Bola to veľká slávnosť. Po sv. omši nasledovala prehliadka ústavu, kaplnky,
divadelnej sály. Na dvore bol novučičký kolotoč a krásne futbalové ihrisko. Tých menších čakala
hračkáreň, kde boli hračky, o akých sa vtedy mnohým ani nesnívalo. Šachové stoly, mlyn, pingpongové stoly, biliard a množstvo iných hračiek. Prvým direktorom ústavu sa v roku 1938 stal don
Ľudovít Žilka - SDB a v tejto funkcii pôsobil do roku 1941. Ďalší direktori domu a správcovia farnosti: v
roku 1941 don Ján Šebela SDB, Anton Sersen SDB 1939 - 1945 - prelát Saleziánskeho domu, Ján
Fabera SDB 1945 - 1947. Don Tibor Strnisko SDB bol direktorom Saleziánskeho ústavu a správcom
farnosti až do násilného zrušenia saleziánov v roku 1949. V roku 1945 vytvoril nitriansky sídelný biskup
Karol Kmeťko v Žiline saleziánsku farnosť s úradným názvom Rímskokatolícka fara sv. Jána Bosca v
Žiline. Okrem priľahlých častí mesta patrilo do nej aj Závodie. Správcom novej farnosti a direktorom
ústavu sa stal don Štefan Fabera, SDB. V tejto farnosti som bola dňa 4. 8. 1948 pokrstená aj ja. Žilina
saleziánov vrelo privítala. Saleziáni priťahovali mladých a mladých priťahovala Spiritualita - program,
ktorý Don Bosco odporúčal každému chlapcovi:
1. Darovať sa p. Bohu. „Daruj sa Pánovi, kým je čas“. Inými slovami, je nevyhnutné obrátiť si
srdce - veľkodušne prijať evanjelium.
2. Veselosť (aj hlučná) a pokoj sú charakteristické prvky oratória. Prejavujú sa pri hre, v
hudbe, v radostnej atmosfére, pri opravdivých priateľstvách, aj pri každodenných povinnostiach.
Príťažlivá ľudskosť Dona Bosca, jeho schopnosť oceniť všetko, čo je pekné a dobré, ovplyvňuje
všetkých, čo sú mu blízki a charakterizuje celé spoločenstvo oratória. Podobne i vzťah, ktorý si
38
Dejiny duchovného života v Žiline - Saleziáni
vybuduje s mladými, má pozitívny výchovný vplyv. Takto sa mladí cítia prijatí, docenení a formujú
sa k správnemu prežívaniu duchovného života.
3. Duch modlitby - v oratóriu sa mladí naučia spontánne obracať na Pána a takto prežívať
svoju vieru. Formujú sa k jednoduchej modlitbe, ktorá vyviera z hĺbky srdca.
4. Povinnosti - Don Bosco považuje ihrisko, školu a kostol za tri dimenzie každodenných
povinností mladého človeka. Dobrý kresťan a čestný občan sa snaží plniť všetky svoje povinnosti.
Povinnosť je chápaná ako zodpovednosť, ktorá vyplýva z postavenia osoby v cirkvi a spoločnosti.
Pracovitosť, využívanie času, zodpovednosť sú občianske cnosti, ktoré - ak sú prežívané v láske stávajú sa duchovnými hodnotami.
Osobne som poznala niekoľkých pánov, starších ako ja, ktorí si hrdo hovorili „sme saleziánski
chlapci“. A skutočne. Boli to vyrovnané osobnosti, ktoré dosiahli úspech v práci a žili usporiadaný
život. Do saleziánskej rodiny patrili i dospelí ľudia - celé rodiny. I moji rodičia boli saleziánski
spolupracovníci. Otec Ladislav Beniač, bývalý aktívny hráč ŠK Žilina, trénoval futbal v Oratóriu. Keď
nám rodičia hovorili svoje spomienky na saleziánov, akí boli priateľskí, družní a veselí, nechcelo sa
nám to veriť. Keď prišli navštíviť našich rodičov, nemali problém ísť za mamou do kuchyne a pomôcť
s prípravou jedla. V časoch totality, keď nám súdružka učiteľka nedovolila ísť na hodinu náboženstva
a kňaza surovo vyhodila z triedy, bolo toto pre nás nepochopiteľné. Nápor štátnej moci bol
namierený hlavne proti rehoľným spoločenstvám, ktoré vychovávali mládež v internátoch. Dňa 31.
5. 1949 - na konci školského roka poštátnili Saleziánsky ústav v Žiline. Koncom júna štátne orgány v
spolupráci so štátnou bezpečnosťou vyviezli zo žilinského ústavu všetkých chovancov i duchovných.
Kostol zatvorili. Administrovanie saleziánskej farnosti prevzal Rímskokatolícky farský úrad v Žiline. V
čase komunizmu štátna moc premenila saleziánsky ústav na krajské sídlo MV. Kaplnku prestavali na
kancelárie, pristavali ľavé a stredné krídlo, ktoré slúžilo ako väzenie. Na ihrisku postavili autodielne.
Názov areálu zostal „Saleziáni“, resp. „ U saleziánov“, a tak “saleziánmi“ nazývali aj členov ŠTB. Tu sa
udialo mnoho krutých vyšetrovaní, a preto slovo „saleziáni“ bolo ako povestné hrôzu naháňajúce
miesto. Neskôr tu bola požiarnicka škola.
I po násilnom prerušení činnosti saleziánov niektorí spolubratia zostali v Žiline a pokračovali v
apoštoláte. Don Anton Sersen nedostal súhlas na kňazskú činnosť, preto sa zamestnal ako robotník
v SEVAK-u. V roku 1957 sa so štátnym súhlasom stal duchovným správcom pre rehoľné sestry. V
rokoch 1963 - 1970 bol aj duchovným správcom rehoľníčok v ÚSS v Žiline, v tzv. Paľovej búde. Don
Sersen bol priateľom mojich rodičov. V roku 1970 krstil i môjho prvého syna. Rodičia si s ním písali, keď
pôsobil v Adamovských Kochanovciach, kde aj zomrel. Niektorí spolubratia bývali istý čas aj v
Závodí v rodinnom dome spolubrata Miroslava Kyselu. V našom rodinnom dome v Závodí ukrývali
moji rodičia monštranciu zo Saleziánskeho kostola, ktorú dali zhotoviť bratia Beniačovci - futbalisti ŠK
Žiliny a na ktorú prispeli i ďalší spoluobčania obcí. V roku 1968, keď došlo k čiastočnému uvoľneniu,
ju vrátili cirkvi. Dnes je opäť u saleziánov. Po 17. novembri 1989 - po páde komunizmu sa veľa
zmenilo. Obnovila sa sloboda pre náboženský život. Domček rodiny Kyselovej v Závodí sa stal
prechodným bývaním pre spolubratov Štefana Urbana a Tibora Halušku, ktorí prišli s poverením
prebrať budovu Saleziánskeho domu. S uvoľnením Saleziánskeho domu boli problémy, lebo
požiarnicka škola dôvodila, že sa nemá kde presťahovať. Časť domu bola prevzatá 13. 7. 1990.
Biskupský úrad v Nitre obnovil dňa 1. 9. 1990 v Žiline zrušenú farnosť, ktorú dostali do správy saleziáni.
Do farnosti patria: Bánová, Hliny VII a okolie Saleziánskeho domu.
Dňa 25. 11. 1990 o 15.00 hod. svätou omšou, ktorú celebroval nitriansky diecézny biskup
Mons. Ján Chryzostom Korec, a posvätením kaplnky sv. Jána Bosca otvoril Saleziánsky dom v Žiline.
39
Dejiny duchovného života v Žiline - Saleziáni
Saleziáni v Žiline sa opäť starajú o duchovný život mládeže v Žiline. Opäť funguje Oratórium Domka, ktorého snahou je, aby sa mládež nedostala do zlého prostredia. Postupne sa utvárali
krúžky, v ktorých sa vyvíja športová a kultúrna činnosť: výlety, letné tábory, púte, divadlá atď. Sväté
omše modernou hudbou doprevádza Detský orchester Saleziánskeho domu. V Saleziánskom dome
bolo dňa 1. 9. 1991 otvorené SOU sv. Jozefa Robotníka ako prvé cirkevné učilište na Slovensku.
Spoločným celosvetovým znakom saleziánov je logo - pozostáva z cesty a domčeka
stojaceho na troch pilieroch.
Použitá literatúra:
1. Lorenzo Scupoli: DUCHOVNÝ ZÁPAS.
nakladateľstvo Oto Németh, r. 2006.
Štvrté
vydanie,
Bratislava,
Vydavateľstvo
a
2. Mons. prof. ThDr. Viliam Judák, PhD.: DEJINY MOJEJ CIRKVI. Vydanie prvé, Trnava, Vydal SSV,
r. 2004.
3. Kolektív: Zuzana Stanková, Peter Štanský, Jaroslava Mrvová, Mária Okániková: 800 ROKOV
OD PRVEJ PÍSOMNEJ ZMIENKY O ZEMI ŽILIŇANY. Žilina, Považské múzeum, r. 2008.
4. RNDr. Ľubomír Prikryl, CSc.: MESTO ŽILINA, Zborník z odbornej konferencie, Žilina, r. 2008,
Radnica Žilina „Prínos Cirkvi pre kultúrny život v meste Žilina“
5. RNDr. Ľubomír Prikryl, CSc., Mgr. Peter Štanský, Mgr. Dana Doricová: HISTÓRIA ŽILINY - KOSTOL
OBRÁTENIA SV. PAVLA. 1. vydanie, EDIS - vydavateľstvo Žilinskej univerzity, r. 2006.
6. RNDr. Ľubomír Prikryl, CSc.: ŽILINSKÍ KŇAZI A REHOĽNÍCI V 20. STOROČÍ. Vydal Rímsko-katolícky
farský úrad Žilina, r. 2007 pre vlastnú potrebu.
7. RNDr. Ľubomír Prikryl, CSc.: STRUČNÉ DEJINY FARNOSTI ŽILINA. Vydavateľské družstvo LÚČ
Bratislava, r. 2006.
8. ThDr. Ján Babjak, SJ: REHOLE A KONGREGÁCIE NA SLOVENSKU. 1. vydanie, Trnava, r. 1998.
40
Žilina v spomienkach študentov Univerzity tretieho veku
DEJINY KNIHÁRSTVA V ŽILINE
BOHUSLAV GREGOR
1. Úvod
Kniha nás sprevádza po celý život, od útleho veku v rozprávkach, cez školské učebnice,
beletriu, náučnú literatúru, slovníky, encyklopédie. Aj v čase internetu má svoje neodmysliteľné
miesto v kultúre a vzdelávaní každého národa. Kniha po stáročia chráni kultúrne hodnoty všetkých
národov. Uplynul dlhý čas, kým od rytia správ do hlinených alebo kovových platničiek a od
písaných záznamov na palmové listy, papyrus a na voskom pokryté drevené doštičky sa začal
využívať pergamen. Používanie tohto materiálu na písomné záznamy znamená skutočný začiatok
viazania kníh.
V našich podmienkach sa k nutnej komplexnosti knižnej väzby ako prvý prihlásil Ľudvik
Bradáč (1885 – 1947), ktorý si otvoril svoju dielňu v Prahe koncom decembra 1908. Už v tomto období
bola knižná väzba viazaná na prianie objednávateľa a naviac počas dvadsiateho storočia sa
významne rozširovala priemyselná výroba a kniha rovnako ako nábytok, šperk či stavba sa stávala
sériovým spotrebným tovarom. Do generácie českých umeleckých knihárov sa zaraďujú hlavne J.
Svoboda, L. Hodný starší i mladší, J. Doležal, manželia Jiroutovci, J. Vyskočil a iní. V kontexte s českou
tradíciou vyrástla aj tvorba v tom čase jediného na Slovensku pôsobiaceho knihára Jána Vrtílka.
2. Umelecký knihár Ján Vrtílek
Ján Vrtílek sa narodil 12. decembra 1908 vo Vyškove na Morave, tam sa aj vyučil
knihárskemu remeslu u majstra Alojza Indru v rokoch 1921 – 24, kde spočiatku aj pracoval. Už na
výstave súčasnej kultúry v Brne v 1928 vystavoval svoje prvé práce. Krátko potom odchádza do
Žiliny, kde najprv pracoval v dielni Václava Medeka. V tridsiatych rokoch si založil samostatnú
knihársku dielňu. V roku 1935 sa oženil s Jozefou Kotrbovou, ktorá vlastne oživila Vrtílkovo snaženie o
krásnu knižnú väzbu. V tom čase začína spolupracovať s výtvarnými umelcami - Ferom Kráľom,
Ľudovítom Fullom, Vincentom Hložníkom, Antonom Hollým, Andrejom Barčíkom, Stanislavom
Bírošom, Mirom Štepánkom. V roku 1949 sa Ján Vrtílek stáva členom Zväzu slovenských výtvarných
umelcov a v roku 1954 je menovaný za majstra umeleckého remesla. Otvorenosť jeho tvorivého
prístupu sa prejavila aj tým, že už v roku 1958 je autorom kresbového návrhu na väzbu jeho syn Ing.
arch. Vojtech Vrtílek. Ich spolupráca priniesla mnoho krásnych väzieb. V tom období začal Ján
Vrtílek svoje práce vystavovať. V rozmedzí rokov 1928 až 1998 sa zúčastnil na viac ako 50-tich
kolektívnych výstavách u nás a 19-tich výstavách v zahraničí. Samostatne vystavoval od roku 1956
trinásťkrát: Žilina, Banská Bystrica, Praha, Vyškov na Morave, Olomouc, Teplice v Čechách. Svojím
dielom má zastúpenie v Považskej galérii umenia v Žiline, Štátnej galérii v Banskej Bystrici, Moravskej
galérii Brno, v múzeách vo Vyškove na Morave a v Tepliciach v Čechách.
Uznanie jeho výnimočnej knihárskej práce bolo realizované nasledovne:
V roku 1949 – sa stal členom Zväzu výtvarných umelcov Bratislava
1954 – majster umeleckého remesla
1979 – bol vybraný do medzinárodnej prestížnej organizácie umeleckých knihárov
Internationale Vereinigung Meister der Einbandkunst
1986 – člen Center For Book Arts New York
41
Dejiny knihárstva v Žiline
Ján Vrtílek ako vyškovský rodák našiel svoj druhý domov na Slovensku, lepšie povedané
domov bez poradia, domov jeho srdcom prisvojený, v mysli splývajúci s rodnou Moravou. Tu poznal
svoju manželku Jozefu znamenajúcu pre jeho vnútorný tvorivý i ľudský vývoj viac, ako sa dá tušiť.
Ona bola darkyňa toho najcennejšieho – láskyplného, trpezlivého citového zázemia, neviditeľne
prítomná v každej Vrtílkovej väzbe. Slovenská krajina a jej detaily sa stali Vrtílkovi inšpiračným zdrojom
pri tvorbe umeleckých knižných väzieb. Hudba a pieseň boli mu tiež inšpiráciou pri celom rade
zviazaných kníh s hudobno-vednou tematikou. Ďalším inšpiračným zdrojom bola pri jeho práci
kresťanská symbolika, ktorá sa objavuje na doskách jeho kníh v mimoriadnej výtvarnej bohatosti. Bol
tiež vynikajúcim majstrom v umení ručného pozlacovania na tradičné i dobové väzby. Vrtílka
sprevádzala po celý život aj reštaurátorská práca.
Počas svojho života dodržoval stále sedem knihárskych ctností:
-
Pokora ku knihe
-
Remeselná dokonalosť
-
Slobodný výber knihy k väzbe a poňatie väzby
-
Citlivý zreteľ k súčasnému umeniu
-
Šťastná voľba výtvarných spolupracovníkov
-
Výchova nasledovníkov
-
Pevné spočívanie v tom, čo mám (myšlienkové zázemie, domov, krajina, pevný rodinný
zväzok, hudba, viera, záujem o svet)
Ján Vrtílek sa zaslúžil o umeleckú knižnú väzbu nielen v Žiline, ale i na Slovensku. Dal jej svoje
srdce, hlavu i ruky. Venoval jej celý svoj prostý knihársky život.
3.
Ďalší vývoj knihárstva v Žiline
Pokračovateľmi diela majstra Jána Vrtílka sa stali jeho deti, syn Ing. arch. Vojtech Vrtílek a
dcéra Ľudmila Mlichová – Vrtílková.
Syn Vojtech bol v blízkosti „modernej“ epochy otcovej tvorby a z jeho rúk vyšli mnohé návrhy
umeleckých knižných väzieb.
Dcéra Ľudmila kráča v otcových šľapajach bez toho, aby jeho štýl napodobňovala. Už od
malička bola pri tom, keď jej otec prevádzal knihárske práce a to i tie náročnejšie, ako napríklad
pozlacovanie. Pod jeho vedením si postupne osvojovala toto náročné remeslo a začínala s prvými
samostatnými úlohami. K sústavnej knihárskej práci sa dostala v polovici 80-tych rokov, kedy
spolupracuje s avantgardnou žilinskou architektkou Vierou Meckovou. Na základe jej výtvarných
návrhov realizuje rad knižných väzieb a objektov. Ich vzájomná spolupráca dosahuje prvé úspechy
na trienále modernej knižnej väzby v Prahe roku 1985. Tam sú za knižnú väzbu knihy Jeana
Cocteaua „Poézia“ odmenené cenou spolku českých bibliofilov. Od polovice 90-tych rokov
postupne preberá Ľudmila Mlichová organizačné starosti o knihársku dielňu na Hornom Vale
neďaleko Žilinského divadla. Vtedy je už uznávanou a vyhľadávanou knihárkou, členkou
umeleckých porôt a profesionálnych spoločností. Jej práce vynikajú jednoduchosťou, citom
k materiálom, pri ktorých využíva všetky jeho typické i náhodilé vlastnosti. Pracuje s rôznymi i
netradičnými materiálmi. Najvýznamnejších ocenení sa dostalo knihám, ktoré vznikli v spolupráci s
grafikom Petrom Ďuríkom – Apokalypsa, Daniel, Veľpieseň, Óda na typografiu. Ľudmile Mlichovej sa
42
Dejiny knihárstva v Žiline
podarilo zachovať vo funkcii najstarší ateliér Slovenska i jeho neopakovateľnú atmosféru a udržať
vysokú kvalitu jeho produkcie.
Ľudmila Mlichová sa narodila v Žiline 9.10. 1940.
Usporiadala samostatné výstavy:
v roku 2000 – Rajecké Teplice, 2001 – Kroměříž, 2007 – Martin, 2010 – Žilina
Od roku 1985 po rok 2010 sa zúčastnila na 18-tich kolektívnych výstavách: Praha 4x, Kroměříž 3x,
Martin 5x, Třebíč 1x, Vilnius 1x, Žilina 2x, Dolný Kubín 1x, Plzeň 1x.
V bulletine výstavy Ľudmily Mlichovej konanej 8.10. – 12.11. 2010 v Žiline napísal Miloš Kovačka:
„Skláňam sa pred Vami vážená Lida Mlichová, vidím Vás, ako sa vo vašej dielni – Vašom ateliéri
prechádza čas. A vodí Vás za ruku k čistým prameňom. A Vy z nich na dúšok príjímate a rozdávate
nádheru knihy.“
Použitá literatúra:
1. Bulletin k výstave - Ján Vrtílek: Umelecká knižná väzba. Banská Bystrica, 1982.
2. Bulletin k výstave - Ján Vrtílek: Považská Galéria Umenia. Žilina, 1986.
3. Bulletin k výstave - Tomáš Mazáč: Väzby laskavých doteků. Žilina, 1998.
4. Bulletin k výstave - Lida Mlichová: Kniha. Žilina, 2010.
5. Časopis Výtvarníctvo 3-70: Žilina a okolie. 1970.
6. Ivana Liptáková: Kniha, knižné väzby a problematika ich spracovania. Bakalárska práca,
Žilina, 2006.
43
Žilina v spomienkach študentov Univerzity tretieho veku
NÁČRT HUDOBNEJ HISTÓRIE MESTA ŽILINY
BOHUSLAV GREGOR
Žilina vzhľadom na svoju geografickú polohu v priestore križovatky obchodných ciest mala
predurčenie rozvíjať sa ako obchodné centrum, ako mesto s rozvinutou remeselnou výrobou
vrátane úspešného hospodárskeho vývoja. Popri vývoji hmotného rastu v postupnom slede dejov sa
rozvíjali aj kultúrne inštitúcie, v ktorých sa sústreďovala ich duchovná činnosť. Jednotlivé aktivity
príslušných kultúrnych odvetví mali počiatky v ľudových prejavoch, amatérskych skupinách a
tvorivých osobnostiach so snahou postupného zvyšovania kvality kultúrnych prejavov a ich činnosti.
Rozhodujúcou skutočnosťou vo vývoji hudobného života Žiliny bolo zriadenie hudobnej školy
v roku 1927. Najväčšiu zásluhu na jej vzniku má Ladislav Árvay, absolvent pražského konzervatória.
Škola začala svoju činnosť vo februári 1927 pod názvom Mestská hudobná škola v Žiline. Jej
riaditeľom sa stal Ladislav Árvay, ktorý súčasne vyučoval hru na husliach. Klavírnu hru vyučoval
František Kousek a spev Zdena Hubschová a v roku1936 začína vyučovať hru na klavír Izabela
Matyašovská, ktorá sa stala Árvayovou manželkou, a aj ona sa významne podieľala na budovaní a
rozvoji školy. Záujem o štúdium bol veľký a škola vychovala mnohé vynikajúce talenty hudby.
Najvýraznejším v prvých rokoch hudobnej školy bol František Špáni, ktorý pokračoval v štúdiu na
Vysokej hudobnej škole vo Viedni. Absolvoval ešte ako žiak množstvo husľových koncertov a
realizoval aj viaceré rozhlasové nahrávky. Žiaľ, ako 24 ročný v roku 1954 náhle a nečakane zomrel. Z
ďalších Árvayových žiakov možno uviesť: Grétu Hrdú, Dušana Lehotského, Ľudovíta Bakaya, Antona
Kállaya, Milana Seidla, Evu Kubalovú – Šupkovú, Dagmar Rezánkovú – Dubeňovú, Ditu Gabajovú. V
roku 1951, keď bola škola zoštátnená, rozšírilo sa vyučovanie na ďalšie hudobné nástroje.
Popri tejto hudobnej škole v roku 1987 vznikla na Vlčincoch ďalšia Ľudová škola umenia, ktorá
od roku 2007 nesie názov Základná umelecká škola Ferka Špániho.
Vzhľadom na mimoriadnu úroveň prvej hudobnej školy v roku 1951 ustanovilo Povereníctvo
školstva pri hudobnej škole pedagogické oddelenie na prípravu kandidátov učiteľstva hudby. V roku
1954 sa toto oddelenie osamostatnilo a dostalo názov Vyššia hudobná škola, ktorá sa v roku 1961
pretransformovala na Konzervatórium v Žiline. Od roku 1958 bol riaditeľom Vyššej hudobnej školy a
potom Konzervatória Vojtech Jakubík, ktorý v každom smere Konzervatórium dobudoval. Počas
doterajšej existencie Konzervatória absolvovalo na škole viac ako 2000 žiakov, z ktorých sa mnohí
stali výraznými osobnosťami pôsobiacimi v rôznych oblastiach hudobného života na Slovensku i v
zahraničí. Z toho množstva uvediem aspoň niekoľko najznámejších absolventov: Bohumil Urban,
Dušan Lehotský, Tadeáš Salva, Ján Figura st., Ján Glasnák, Božena Čupková – Polónyiová, Igor
Dibák, Gabriela Beňačková, Jaroslav Filip, Pavol Krška, Marián Remenec, Ernest Patkoló, František
Figura, Jindřich Pazdera, Vladimír Šalaga, Ján Figura ml., Miro Belorid, Elena Fraňová – Filipiová, Ivan
Gajan, Ľubica Rybárska, Vladimír Harvan, Daniel Buranovský, Štefan Sedlický, Marián Leško, Silvia
Sklovská , Karol Kevický, Stano Palúch, Vladimír Martinka, Matej Arendárik, Dalibor Karvay.
S výrazným prispením pracovníkov Konzervatória vzniklo od roku 1998 oddelenie hudby na
Žilinskej univerzite – Fakulte prírodných vied. V rámci tejto fakulty vznikli aj učiteľské študijné smery s
predmetom hudobná výchova.
Až do roku 1959, kedy vznikol Symfonický orchester mesta Žiliny konali sa na rôznych miestach
koncertné predstavenia, prípadne operety. Účinkujúcimi boli prevažne ochotníci, prípadne
Vojenská hudba pešieho pluku v Žiline. Dôležitý vplyv na žilinský hudobný život malo založenie
44
Náčrt hudobnej histórie mesta Žiliny
Mestskej hudobnej školy. Koncerty najvyspelejších žiakov školy sa stali obohatením hudobného života
v meste. Pri rôznych príležitostiach vystupovali verejne aj niektorí učitelia.
Od päťdesiatych rokov sa rozvinul v Žiline bohatý koncertný život. Opery i operety sa
uskutočňovali v Reprezentačnom dome – mestskom divadle, v kine Úsvit, v zrekonštruovanej budove
synagógy, od roku 1963 v Dome odborov. Koncerty sa konali aj v závodnom klube Sloveny, v
Bábkovom divadle, v amfiteátri na Bôriku, na zimnom štadióne, aj v jazdiarni žilinských kasární. Na
koncertoch účinkovali poprední slovenskí i zahraniční umelci. Konali sa aj umelecky významné
podujatia, ako: Suchoňova Krútňava, Smetanov Dalibor, slávna Beethovenova IX. Symfónia s Ódou
na radosť. V tom období bola významná aj niekoľkoročná činnosť orchestra pre potreby Krajového
divadla. Symfonický orchester mesta Žiliny rozvíjal pravidelnú koncertnú činnosť hlavne v Žiline, ale i
mimo nej, ba aj v zahraničí. Uplatnil sa aj ako promenádny orchester v kúpeľoch Trenčianske
Teplice, kde bol dlhodobou súčasťou hudobného festivalu „Hudobné leto v Trenč. Tepliciach“. Stále
viac požiadaviek na koncertné vystúpenia nestačil orchester plniť, a tak vedenie orchestra
predložilo na ministerstvo kultúry návrh na zriadenie profesionálneho telesa.
Na tento podnet prišla do Žiliny na jar 1973 komisia pod vedením profesora Jána Cikkera,
aby preskúmala možnosť i podmienky na založenie profesionálneho orchestra. Na základe návrhu
komisie rozhodlo MKSSR zriadiť profesionálny orchester od 1.1.1974. Riaditeľom ŠKO sa stal Ján Figura
a šéfdirigentom Eduard Fischera z Prahy. Po založení Hudobnej školy v roku 1927 a Konzervatória v
roku 1951 bolo ustanovenie profesionálneho ŠKO Žilina v roku 1974 treťou najdôležitejšou udalosťou v
hudobných dejinách Žiliny. Pre ŠKO bola pridelená budova kina Fatra, na ktorej bolo potrebné
previesť náročnú rekonštrukciu vrátane suterénnych priestorov a novej prístavby slúžiacej pre
prevádzku orchestra. V koncertnej sále bol tiež vybudovaný nový organ uvedený do prevádzky 4. –
6. 1. 1989 na slávnostných koncertoch. ŠKO po svojom vzniku začal svojím pôsobením prerastať
rámec Stredoslovenského kraja a dostavili sa úspechy na významných domácich i zahraničných
pódiách. Postupne účinkoval takmer v celej Európe, Afrike, Ázii i v Severnej a Južnej Amerike.
Orchester uskutočnil doteraz viac ako 2500 koncertov, z toho vyše 600 na viac ako 150 zahraničných
turné.
Ďalšími hudobnými telesami, ktoré v Žiline vyvíjajú úspešnú koncertnú činnosť, sú: Orchester
Žilinského Konzervatória, ktorý založil a viedol Bohumil Urban, neskôr Richard Uškovitš, Ján Valta a v
súčasnej dobe Karol Kevický. Tomuto orchestru sa podarilo inscenovať aj niekoľko operných
predstavení. Na Konzervatóriu existuje od roku 1964 aj Dychový orchester s dirigentmi P. Bienikom, L.
Konečným a J. Pohúnkom a tiež od roku 1993 veľmi úspešný Big – Band vedený M. Beloridom, B.
Beloridom a M. Pastýrikom.
Okrem uvedených úspešnú koncertnú činnosť vyvíjali aj ďalšie dychové a zábavné orchestre:
Dychová hudba ČSD – železničiarska, Dychová hudba Považských chemických závodov a žilinskej
Celulózky. V roku 1978 vznikol Mestský dychový orchester pod vedením P. Bienika. Ďalej existovali
ďalšie súbory zábavného a džezového charakteru: Malý zábavný orchester pri ZK podniku Slovena,
Tanečný orchester Domu odborov a v roku 1986 vznikol tiež pri Dome odborov veľký, 20 členný
džezový orchester Big – Band mesta Žiliny, ktorý viedol Arnošt Coufal.
Od roku 1954 pôsobí v Žiline významný súbor Žilinský miešaný zbor. Toto amatérske spevácke
teleso zaznamenalo od svojho vzniku obrovský umelecký vzostup. Prvými dirigentmi boli Jozef
Potočár a Ignác Jančár. Od roku 1957 funkciu dirigenta zastával profesor Konzervatória v Žiline
Anton Kállay a viedol zbor vyše 30 rokov. Svoju kvalitu prezentoval aj na mnohých súťažiach doma aj
v zahraničí, kde bol odmenený mnohými vzácnymi trofejami. Po profesorovi Kállayovi prevzal
45
Náčrt hudobnej histórie mesta Žiliny
funkciu zbormajstra Štefan Sedlický, ktorý pokračuje v úspechoch svojho predchodcu a je schopný
spoľahlivo a kvalitne naštudovať aj rozsiahle interpretačne náročné diela aj v spolupráci so Štátnym
komorným orchestrom. Ďalším spevokolom je Miešaný zbor Máj pod vedením Cyrila Poljaka a
Margity Klimíkovej, ktorý vznikol v roku 1984.
V roku 1970 vznikol pri Dome odborov žilinský detský zbor Odborárik, ktorého zbormajstrom je
Zlatoň Babík, ktorý tiež ako 40 – 60 členný kolektív získava významné úspechy na domácich i
medzinárodných festivaloch zborového spevu.
Použitá literatúra:
1. Žilina – dejiny a prítomnosť. Vydavateľstvo Osveta, Martin 1975.
2. 800 rokov od prvej písomnej zmienky o zemi Žiliňany. Považské múzeum v Žiline, 2008.
3. História Žiliny č. 4. Vydalo EDIS , vydavateľstvo ŽU v Žiline, 2004.
4. Základná umelecká škola Ferka Špániho Žilina – vydané pre potrebu ZUŠ F. Špániho, 2008.
5. Mesto Žilina v rokoch 1208 – 2008. Zborník z odbornej konferencie o kultúrnych dejinách Žiliny,
Radnica Žilina, 2008.
46
Žilina v spomienkach študentov Univerzity tretieho veku
NÁRODNÁ A KULTÚRNA IDENTITA
- Prínos Spolku svätého Vojtecha na vytváranie národnej a kultúrnej
identity Slovákov
ALŽBETA VÍTOVÁ
1. Úvod
Pod vplyvom rôznych spoločenských zmien sa v 18. storočí začalo v rakúsko-uhorskej
monarchii prejavovať hnutie za sebaurčenie jednotlivých národov. Silné národné povedomie,
burcované najmä horlivými katolíckymi a evanjelickými kňazmi sa prejavilo aj medzi Slovákmi. Títo
národní dejatelia si od počiatku uvedomovali, že náboženské, kultúrne a hospodárske povznesenie
ľudu sa nedá dosiahnuť jednotlivo. Preto zakladali rozličné spolky, napr. Spolok milovníkov reči
a literatúry slovenskej (zakladateľ Martin Hanuljak v r. 1834) , Slovenské učené tovarišstvo (zakladateľ
Anton Bernolák v r. 1792), prvý protialkoholický spolok na Slovensku založený v Divine pri Žiline
s názvom Braterstvo striezlivosti, ktorého zakladateľom bol v r. 1844 Štefan Závodník. On zakladal aj
tzv. nedeľné školy. Na Slovensku bolo za krátky čas 500 takýchto spolkov. Veľký význam pre
nábožensko-mravnú i národnú výchovu mal Spolok sv. Vojtecha v Trnave (ďalej len Spolok, alebo
SSV) založený v roku 1870 horlivým katolíckym kňazom a národovcom Dr. Andrejom Radlinským.
2. História
História Spolku je hektická. Už pri jeho zakladaní vznikli veľké peripétie a prekážky zo strany
cirkevnej vrchnosti v Ostrihome, pretože Radlinský podporoval aj založenie Matice slovenskej,
gymnázia v Kláštore pod Znievom, bol vydavateľom novín a mnohých slovenských kníh, stal sa preto
terčom útokov, žalôb a ohováraní. Napokon sa po 13 ročnom úsilí dielo podarilo.
Dňa 14.9.1870 na ustanovujúcom valnom zhromaždení SSV boli schválené 3 odbory činností:
- pre slovenský preklad Písma,
- pre slovenský kancionál,
- pre vydávanie slovenských školských učebníc.
Po zatvorení slovenských gymnázií (1874) a zrušení Matice slovenskej (1875) pripadla Spolku
mimoriadne zodpovedná úloha na národnom poli. Spolok túto úlohu splnil za veľmi ťažkých
podmienok. Národnostný útlak sa stále zvyšoval. Knihy, ktoré Spolok vydal, sa šírili po celej krajine
a jeho učebnice sa dostali do všetkých národných škôl v Uhorsku, ktoré patrili Cirkvi a Slovákom. Vo
viacerých prípadoch sa z nich učilo aj na školách evanjelickej cirkvi a štátnych školách. Pre Spolok
to bola veľká pocta a s prejavením dôvery vznikla možnosť získavať aj finančné čiastky z výnosu za
rozpredané knihy. Tieto financie sa mohli ďalej využiť pri vydávaní nových kníh, ktorými sa
upevňovala viera a rozširovalo sa národné uvedomenie. SSV mal svoje vlastné vydavateľstvá.
A najmä v nich vychádzali základné domáce diela, ale i preklady z filozofie, teológie, morálky,
psychológie, pedagogiky, diela pre pastoračné ciele, diela pre mládež, ale aj diela z histórie, práva,
jazykovedy, literárnej teórie a histórie. Popri podielových knihách pre členov SSV sa značnej obľube
tešili divadelné hry. V rovnomennej sérii vyšlo 82 titulov. Vo veľkej miere sa s nimi stretli najmä
v prvých povojnových rokoch aj tí, ktorí nevedeli čítať, alebo z finančných dôvodov po knihe
nesiahali. Edičná činnosť SSV sa opierala o dva základné obsahové piliere poslania a služby:
47
Prínos Spolku sv. Vojtecha na vytváranie národnej a kultúrnej identity Slovákov
pracovať pre rozvoj viery a vedy. Ľudia verili činovníkom a predstaviteľom SSV, využívali jeho ponuku
a služby. Každý člen pre svoju rodinu budoval svoju vlastnú domácu knižnicu a bohato boli
navštevované aj spolkové podujatia náučného i kultúrneho charakteru.
Andrej Radlinský vedel, že opravdivú účinnosť a skutočný rozvoj spoločensko-kultúrneho poslania
Spolok môže nadobudnúť vtedy, keď bude mať k dispozícii svoju vlastnú periodickú tlač, preto od
7. júla 1870 začal SSV vydávať aj Katolícke noviny.
Svoje poslanie má SSV zvýraznené vo svojom embléme: na roztvorenej striebornej knihe je
nápis FIDEI ET SCIENTIAE a nad knihou je modré štylizované trojvršie so strieborným dvojkrížom.
V období svojho rozmachu (1918-1948) činnosť Spolku už nemala len obranný charakter, ale
pozitívne sa jeho činnosť zamerala na náboženskú i národnú výchovu. V roku 1948 mal Spolok už
203 678 členov. V tomto roku vyšlo v SSV 98 kníh v rekordnom náklade 1 063 000 exemplárov. SSV
vydal v r. 1937 známy Jednotný katolícky spevník od Mikuláša Schneidera-Trnavského. Kalendáre
a podielové knihy vychádzali v tomto čase v náklade 200 tisíc kusov. Činnosť Spolku sa zamerala aj
na Slovákov žijúcich v zahraničí. Svoje knihy rozširoval medzi Slovákov žijúcich v USA, Maďarsku,
Juhoslávií a Rumunsku.
Rok 1948 priniesol tvrdý zásah do činnosti SSV. Stal sa postupne účelovým zariadením, v ktorom
síce vyšlo Sväté písmo, ale vychádzali len knihy a liturgické príručky pre kňazov, skriptá pre
poslucháčov bohosloveckej fakulty. Týždenne vychádzali aj Katolícke noviny, mesačne Duchovný
pastier, raz do roka Pútnik svätovojtešský. Po roku 1990 Spolok svätého Vojtecha začal písať svoje
nové dejiny.
V súčasnosti má Spolok sv. Vojtecha 109 tisíc členov, z toho v zahraničí 399 členov. Aj naďalej
musí plniť svoje poslanie, ktoré má napísané vo svojom embléme – pracovať pre rozvoj viery
a vzdelania, čo je zakotvené aj v jeho stanovách: vydávať duchovnú a mravoučnú literatúru,
pripravovať a vydávať učebnice a učebné pomôcky, ale aj zábavné, odborné publikácie
a periodiká, starať sa o rozvoj vymedzených oblastí kultúrneho, vedeckého, hospodárskeho
a sociálneho života slovenského národa, organizovať kultúrno-osvetovú činnosť zameranú na históriu
a na súčasné kultúrne, duchovné, vedecké a sociálne otázky, podporovať zakladanie a činnosť
knižníc, klubov a študovní miestnych skupín Spolku a budovať svoje vlastné vedecké a odborné
pracoviská.
Svojim členom poskytuje zdarma každý rok kalendár – Pútnik svätovojtešský, podielovú knihu,
zľavu na nákup kníh vydaných SSV Trnava. Na sviatok svätého Vojtecha 23. apríla je za všetkých
členov Spolku pravidelne slúžená svätá omša.
Dr. Andrej Radlinský pre 140 rokmi napísal, že „Spolok svätého Vojtecha bude Noemovým
korábom, ktorý bude bezpečne ochraňovať náš ťažko skúšaný národ proti nemravnosti i proti strate
národného povedomia“. Toto more v duchovnom zmysle je stále rozbúrené, či už globalizáciou,
liberalizáciou alebo migráciou ľudí a tým aj prenikaním iných kultúr a náboženstiev. Preto tento
koráb stále potrebujeme.
3. Záver
V učebniciach a ani v masmédiách sa v minulosti veľa nepísalo ani nehovorilo o tejto
ustanovizni. Obdobie totality bolo charakteristické akýmsi zvláštnym nazeraním na vieru a veriacich
ľudí. Akoby viera patrila medzi prežitky, do folklóru, do dávnej minulosti. A vôbec celé 20. storočie sa
vyznačovalo dokazovaním neexistencie Boha. Pre tento účel sa vydalo mnoho ľudskej energie a nič
také sa nedokázalo. Bolo by dobré, keby sa 21. storočie zameralo na bližšie spoznávanie ľudí,
48
Prínos Spolku sv. Vojtecha na vytváranie národnej a kultúrnej identity Slovákov
spoznávanie ich problémov sociálnych, existenčných, zdravotných, duchovných a pomáhalo im ich
riešiť. V tomto môže byť nápomocný Spolok svätého Vojtecha, ktorý v tomto roku slávi 140. výročie
svojho založenia.
Použitá literatúra:
1. Mons. Prof. ThDr. Viliam Judák, PhD. – Dejiny mojej cirkvi, vydal SSV Trnava 2004
2. Pútnik svätovojtešský 2001, vydal SSV Trnava 2000
3. Pútnik svätovojtešský 2002, vydal SSV Trnava 2001
4. Pútnik svätovojtešský 2007, vadal SSV Trnava 2006
5. Pútnik svätovojtešský 2009, vydal SSV Trnava 2008
6. Pútnik svätovojtešský 2010, vydal SSV Trnava 2009
49
Ži
l
i
navs
pomi
enkachš
t
udent
ovUni
ver
z
i
t
yt
r
et
i
ehoveku
OS
OBNOS
T
I
Môjdi
vŽi
l
i
ny-F
edorRuppel
d
Gr
egorBohus
l
av-Dej
i
nyŽ
i
l
i
ny,I
I
.r
oční
k
Môjdi
vŽi
l
i
ny-Ši
es
t
ibr
at
i
aBeni
ačovci
vof
ut
bal
ovom dr
es
eŠKŽi
l
i
na
Ví
t
ováAl
ž
bet
aaT
omanováVi
kt
ór
i
a-Dej
i
nyŽ
i
l
i
ny,I
I
.r
oční
k
Al
exanderL
ombar
di
ni
J
unekováAl
ena-Dej
i
nyŽ
i
l
i
ny,I
.r
oční
k
F
er
oKr
áľ
Gl
uchJ
oz
ef-Dej
i
nyŽ
i
l
i
ny,I
.r
oční
k
Gej
z
aCs
áky-pos
l
ednýpánBudat
í
ns
kehoz
ámku
J
unekováAl
ena-Dej
i
nyŽ
i
l
i
ny,I
.r
oční
k
Žilina v spomienkach študentov Univerzity tretieho veku
MÔJ DIV ŽILINY- FRIDRICH FEDOR RUPPELDT
BOHUSLAV GREGOR
Ruppeldt, Fedor Fridrich
Narodený 1. 6. 1886 v Liptovskom Mikuláši, zomrel 25. 8. 1979 v Žiline. R. 1896 - 1898 študoval
na gymnáziu v Oberschützene, 1898-1904 na ev. lýceu a 1904-1907 teológiu a filozofiu na ev.
teologickej akadémii v Šoprone, 1907-1908 na filozofickej fakulte univerzity vo Viedni, 1908-1909 na
teologickej fakulte univerzity v Lipsku, 1909-1910 na filozofickej fakulte univerzity v Budapešti, 19101911 na teologickej fakulte univerzity a na akadémii New College v Edinburgu. R. 1909-1914 kaplán
v Budapešti, Liptovskom Mikuláši a v Hybiach, 1914-1916 kaplán, katechéta a samostatný pracovník
turčianskeho seniorátu vo Vrútkach, 1916-1918 kaplán, 1918-1921 farár v Sučanoch, 1921-1947 farár,
1947-1952 biskup Západného dištriktu v Žiline. Ako politický činiteľ pracoval spočiatku v Slov.
národnej strane, po 1918 v Republikánskej strane poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu, 19451948 v Demokratickej strane. Na svojich pôsobiskách vyvíjal rozsiahlu národnobuditeľskú a osvetovú
činnosť, 1918 signatár Martinskej deklarácie, 1919 organizátor a poľný kurát zboru turčianskych
dobrovoľníkov. Jeden z najvýznamnejších predstaviteľov ekumenického a mierového hnutia na
Slovensku, 1948 spoluzakladateľ Svetovej rady cirkví v Amsterdame, uznávaná autorita vo veciach
medzinárodnej spolupráce cirkví, od
1923 člen Svetového luteránskeho konventu, člen a
funkcionár ďalších cirkevných organizácií. Po 1918 sa v politickej práci venoval cirkevno-politickým
záležitostiam a najmä otázke hlavného mesta Slovenska, ako aj vzťahom cirkvi a štátu, po 1939
účastník druhého čs. odboja, po 1948 totalitným režimom prenasledovaný a väznený. Autor
politických a kultúrnohistorických prác, vo viacerých presadzoval a zdôvodňoval, aby sa Martin stal
hlavným mestom Slovenska (Hlavné mesto Slovenska, 1919; Koncentračné snahy slovenské do roku
1918, 1928 a i.). Zostavovateľ Almanachu cirkvi evanjelickej a. v. na Slovensku z rokov 1919-1928
(1930), autor publikácie o žilinskom ev. kostole (Evanjelický kostol, 1924). Ako redaktor cirkevných
spevníkov sa venoval aj hymnológii. Na matkinu smrť reagoval básnickou zbierkou Mati moja...!
(1927), z ktorej 5 básní zhudobnil V.Figuš-Bystrý. Písal hudobnokritické i literárnokritické state a štúdie,
v ktorých sa venoval dielu R. Wagnera a viacerých slov. spisovateľov (P. O. Hviezdoslav, S. H.
Vajanský, J. Jesenský, J. Škultéty a i.). Autor a vydavateľ ľudovýchovných príručiek, vyvíjal aj rozsiahlu
publicistickú činnosť, venoval sa i prekladateľskej práci.
Aktívne sa staval proti politike Slovenského štátu, najmä voči výlučnému stotožňovaniu
slovenského národa s katolíckou vierou, proti vyháňaniu neslovenských národností (Čechov) zo
Slovenska, proti vyčleňovaniu národností v evanjelickom zbore a proti schváleniu protižidovských
zákonov a deportáciám slovenských židov. Za svoje aktivity bol odsúdený do väzenia v Ilave (1942) z
osobnej iniciatívy Vojtecha Tuku, a v roku 1944 bol poslaný do koncentračného tábora v Seredi na
podnet žilinských členov Hlinkovej gardy. V 50. rokoch bol perzekvovaný a v roku 1962 bol odsúdený
na 18 mesiacov väzenia za rozvracanie republiky (kde bol okrem iného obvinený z kolaborovania s
fašistickým režimom Slovenského štátu, k čomu pravdepodobne viedla aj skutočnosť, že bol proti
trestu smrti pre Dr. Jozefa Tisa).
Ak sa začneme zaoberať osobnosťou Fedora Ruppeldta, nemôžeme si neuvedomiť, ako
málo pozornosti sa pri pohľade na novšiu slovenskú históriu - a nielen na evanjelickú, ale kultúrnoduchovnú vôbec - venovalo spoločenskú zázemiu, z ktorého vyrástla silná skupina meštianskych
kultúrnych dejateľov národa. Toho národa, ktorý bol chápaný vo veľkej miere ako spoločenstvo
dedinské, pričom aj náboženstvo ako by bolo v prvom rade fenoménom vidieckeho ľudu. Bol to
53
Môj div Žiliny – Fridrich Fedor Ruppeldt
však skreslený pohľad. Žilinský evanjelický zbor bol alebo sa možno v polovici 20. storočia stal jedným
z nemnohých centier kultivovania slovenskej intelektuálnej vrstvy, nemalú zásluhu na tom mal práve
kňaz Fedor Ruppeldt, ktorý v čase povojnového obdobia rokov 1945 - 1955 bol viac než iba kňazom
- bol vzdelancom a humanistom v plnom zmysle tohto slova.
Význam existencie tejto mravnej bázy podčiarkuje celospoločenská realita, do ktorej sa
Slovensko v Česko-Slovensku v roku 1948 dostalo - mám na mysli nástup nehumánneho a
bezohľadného komunizmu. Táto zásadná zmena režimu oproti 1. ČSR znamenala katastrofálne
obmedzenie a deformáciu všetkých úsilí slovenskej inteligencie 1. polovice 20. storočia. Inteligencie,
ktorá bola po 1. svetovej vojne stále kvalitnejšia a tvorivejšia. Totiž po vzniku ČSR v roku 1918 sa začal
presadzovať jedinečný slovenský intelektuálny fenomén modernej kultúry, do konca 19. storočia v
podstate nejestvujúci, a ten fenomén našiel mimoriadne živnú pôdu v niektorých evanjelických
spoločenstvách, pričom medzi najvýznamnejšie patrilo aj žilinské podporované Ruppeldtom.
Nebol iba kňazom, ale aj kultúrnym činiteľom a prekladateľom, a nebol iba intelektuálom,
ale aj inteligentným duchovným, ktorí medzi mladými šíril nielen náboženské, ale aj nimi prepojené
širšie humanistické idey a ideály. Pritom je zvláštne, že zanechal pomerne málo spomienok na seba z
oblasti, ktorá mu asi bola okrem kňazského poslania najbližšia - teda z literatúry. Domnievam sa, že
svoju prekladateľskú tvorbu nechcel preceňovať a nechcel, aby vyzerala ako nadradená nad jeho
náboženskú misiu. Bol v tom iste prejav jeho životnej filozofie, ale aj ľudskej skromnosti. A možno aj
ťaživého dopadu rôznych ťahov boľševických kádrovčíkov, ktorí chceli zbaviť Ruppeldta funkcie
biskupa.
Na druhej strane treba však podčiarknuť, že v malej cirkevnej knižnici neprevládali knihy
náboženské, ako by sa čakalo, ale pekná literatúra, teda beletria. Dokazuje to, že starostlivosť o
vyspelosť žilinského dorastu nebola jednostranná, obmedzovaná mechanickým chápaním priority
náboženských tém, ale smerovala k tomu, aby sa v mladých upevnil zmysel pre všeobecne ľudské,
kultúrne a umelecké hodnoty. Práve neskôr, keď už na Slovensku naplno začal pôsobiť komunizmus
so svojou duchovnou a kultúrnou vyprahnutosťou, úzkoprsosťou a jednokoľajnosťou, mnohí
odchovanci žilinského dorastu naplno ocenili to, čo do nich vložilo toto obdobie. A iste viacerí - ja
zaručene - veľakrát v duchu ďakovali Fedorovi Ruppeldtovi a jeho mladému kaplánovi Vladimírovi
Marenčiakovi za ich duchovnú veľkorysosť a za humanistický rozmer ich pôsobenia v žilinskom
cirkevnom zbore. Významnou mierou ovplyvnili záujem študentov o kultúrne zážitky a hodnoty
najvyššej úrovne.
Ešte jedna dôležitá spomienka dokresľuje okolnosti, v ktorých evanjelickí duchovní - ale iste aj
ostatní - museli naplňovať svoju pastoračnú misiu. Komunistickí činitelia začali bez milosti presadzovať
svoj nekompromisný spôsob politiky, v ktorom hlavné slovo musela mať a chcela mať marxistickoleninská ideológia - samozrejme, so všetkými dôsledkami v personálnej oblasti. Nemusím hovoriť o
sústavných protináboženských opatreniach v každodennej praxi. Bol tu však aj druhý aspekt: Pred
poctivými, úprimnými kňazmi stála naliehavá otázka: ako sa pridržiavať cirkevných zásad a držať sa
viery nielen sami pred sebou, ale - čo bolo zrejme ešte ťažšie - v kontakte s veriacimi, ktorí patrili do
daného spoločenstva. Ako teda konať tak, aby nezradili svoje teologické poslanie a aby viera
zostala zachovaná, ale súčasne, aby čo najmenej zasahovala do každodennej existencie
cirkevníkov a aby čo najmenej ohrozovala rodiny veriacich. Čo im radiť, aby na základe ich
odporúčaní zostali verní Bohu, ale aby do krajnosti nevydráždili neraz primitívnych partajných
tajomníkov a aby napríklad rodiny neprišli o živiteľov.
54
Môj div Žiliny – Fridrich Fedor Ruppeldt
Len ten, kto prežil absurdné obdobie pred Stalinovou smrťou či pred rokom 1968, si vie
predstaviť, aký komplikovaný musel byť vnútorný svet evanjelického kňaza - najmä keď si
uvedomoval zodpovednosť nielen za svoj cirkevný dištrikt, ale aj za osud každého jednotlivca v ňom.
Dá sa povedať, že keby aj dnes malo čo najviac cirkevných spoločenstiev - evanjelických, ale iste aj
katolíckych - také duchovno-spoločenské zázemie vo forme akéhosi klubu, zorganizované a
obsahovo formované kňazmi nadštandardného formátu, ako boli Ruppeldt a Marenčiak, tak by bol
dnes život mladej generácie oveľa bohatší, ale aj krajší, než je. Veľkou prednosťou Fedora Ruppeldta
ako kňaza bolo to, že nepovyšoval na nijaké vysoké miesto formálnosť viery a cirkevného
fungovania - a všelijakých dogiem okolo prirodzenej potreby náboženského presvedčenia.
Ruppeldt vnímal vieru ako silný proces vytvárajúci vzťah človeka k Bohu. Z jeho bohatého životopisu
(dožil sa 93 rokov) uvediem dva fakty: Fedor Ruppeldt patril na svoju dobu medzi najaktívnejších
prekladateľov krásnej literatúry z angličtiny: Mark Twain, John Galsworthy a i.; a bol aj autorom série
článkov o rozmanitých umeleckých osobnostiach (P. O. Hviezdoslav, Richard Wagner). Mal živé
kontakty s mnohými duchovnými a kultúrnymi osobnosťami aj mimo Slovenska.
Každý totalitný režim, ktorý sa na Slovensku udomácnil, tohto slobody a pravdymilovného
evanjelického kňaza uväznil: fašizoidný slovenský štát v rokoch 1940 a 1944 v Bratislave, v Ilave a v
tábore v Seredi, komunistické Česko-Slovensko ho perzekvovalo v 50. rokoch a odsúdilo v roku 1962.
Pre zaujímavosť treba uviesť, že po 2. svetovej vojne práve on vystúpil proti poprave Jozefa Tisa, za
čo mal tiež nepríjemnosti. Tento duchovný bol pre úprimných veriacich nie nablýskanou celebritou,
ale živým zdrojom často nenápadnej, zato trvalej životnej inšpirácie.
Záver
Pána biskupa Fedora Ruppeldta môžeme oprávnene zaradiť medzi žilinských divov. Bola to
mimoriadna osobnosť, ktorá aj napriek vonkajším nátlakom a prenasledovaniu i väzneniu dôsledne
zastávala svoje ľudské demokratické i profesijné presvedčenie a zásady. Bola to osobnosť nielen v
oblasti cirkevnej, kde svojou výchovnou činnosťou pôsobila účinne na mládež i dospelú populáciu a
bola vzorom pre ich profesionálne i občianske aktivity. Osobnosť, ktorá vynikala i v oblasti kultúrnej
svojou tvorbou prekladateľskou a autorskou, i v oblasti politickej šírením zásad demokracie a
vzájomnej spolupatričnosti.
Pán biskup Fedor Ruppeldt si plným právom zaslúži náš obdiv a uznanie.
Uznania
•
V roku 1991 bol in memoriam vyznamenaný Radom T.G. Masaryka I. triedy.
•
Na jeho počesť bola v Žiline pomenovaná ulica Fedora Ruppeldta.
•
Pamätná tabuľa na budove ev. fary v Žiline odhalená pri príležitosti 110. výročia narodenia
Fedora F. Ruppeldta.
•
11. júna 2006 mu bola odhalená busta na budove Mestského divadla v Žiline.
•
Čestné občianstvo mesta Žilina in memoriam 14. 12. 2009.
Publikácie
•
Mati moja (1927), zbierka básní
•
Koncentračné snahy slovenské do roku 1918. Turčiansky Sv. Martin: Kníhtlačiarenský
55
Môj div Žiliny – Fridrich Fedor Ruppeldt
účastinársky spolok, 1928
Preklady z angličtiny:
•
Mark Twain: Princ a žobrák, 1943
•
Arthur Headlam: Zmierenie, 1937
•
John Galsworthy: Kvitnúca púšť
Použitá literatúra:
1. Evanjelici v dejinách slovenskej kultúry 2. M-Z. Liptovský Mikuláš: Tranoscius, 1997. 169 s. ISBN
80-7140-155-2
2. Reprezentačný biografický lexikón Slovenska. Martin: Matica slovenská, 1999. 384 s. ISBN 807090-537-9
3. Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských
spisovateľov, 2001. Martin: Slovenská národná knižnica, 2001. 527 s. ISBN 80-8061-122-X, 8089023-08-8
56
Žilina v spomienkach študentov Univerzity tretieho veku
MÔJ DIV ŽILINY
-
FUTBALISTICKÁ RODINA ŽILINSKÝCH BENIAČOVCOV
ŠIESTI BRATIA V DRESE ŠK ŽILINA
ALŽBETA VÍTOVÁ A VIKTÓRIA TOMANOVÁ, ROD. BENIAČOVÉ
Najstarší záznam o rodine Beniačovcov v Žiline sa nám podarilo zistiť z roku 1774 a tento
záznam je uložený v mestskom archíve. Je to latinská kópia s pečaťou z 25. mája 1774, z ktorej sa
dozvedáme informáciu o prepustení domu Beniačovcov kniežaťu Easterházymu. V archíve v Bytči, v
rodnej matrike sme zase našli záznam z 15.2.1778 o narodení Joanesa Beniača, syna 38 ročného
Juraja Beniača a 21 ročnej matky Márie Budatinskej. Je pravdepodobné a viac než isté, že tu žili aj
skôr, ale opierame sa o dokumenty, ktoré je možné v archívoch overiť. Za toto dlhé obdobie tu
prirodzene Beniačovci zanechali po sebe veľa stôp, či to už bolo v oblasti duchovného života,
remesiel, dobročinnosti. Meno Beniač je zvečnené i vo farskom kostole, v terajšej Katedrále
Najsvätejšej trojice. Pri Oltári Ukrižovania je vitrážové okno z r.1925 zobrazujúce Dobrého pastiera a
Rozsievača. Toto okno dal zhotoviť žilinský mäsiar Jozef Beniač, ktorý býval na Predmestí /dnes
Predmestská ulica/.
Aj v športovej oblasti je vyrytá hlboká stopa rodiny Beniačovej, ktorá do témy divov Žiliny
zaiste patrí. Mená šiestich bratov Beniačovcov sú úzko späté s históriou žilinského futbalu.
Predpokladám, že v slovenskom futbalovom športe je to dodnes výnimočné, ak nie aj
raritou, že šiesti bratia hrajú aktívne v jednom futbalovom mužstve a nie zle.
Nuž nie je toto div Žiliny?
Jozef Beniač
* 09.03.1907
+ 15.02.1986
František Beniač
* 04.10.1909
+ 26.12.1971
Ladislav Beniač
* 09.08.1911
+ 28.12.1979
Anton Beniač
* 31.05.1913
+ 25.08.1975
Rudolf Beniač
* 17.04.1916
+ 23.06.1997
Pavol Beniač
* 06.02.1922
+ 07.08.2005
Som dcéra jedného z týchto futbalistov, a to Františka Beniača. Keď som sa ja narodila otec
už nehral aktívne futbal, predsa sa však pokúsim s Vami podeliť s niektorými rodinnými spomienkami
o nich a o futbale a čo to aj zo súkromného života.
Ich rodičia Viktor Jozef (1874 – 1942) bol povolaním mäsiar a Jozefína rod. Vallová (18831951) sa starala o domácnosť a výchovu 10 detí. Najstarší Vojtech (1901-1965) a Štefan (1902-1980)
patrili medzi priekopníkov futbalu v Žiline, ale ďalej sa mu výraznejšie nevenovali. Dve sestry Jozefína
(1905-1979) a najmladšia zo súrodencov Mária (1918 – 2003) boli medzi ôsmimi bratmi zjemňujúcim
prvkom rodiny. Všetky deti dostali vzdelanie, či už ako vyučenci u svojho otca mäsiara, alebo
niektorí aj stredoškolské vzdelanie čo na tú dobu znamenalo veľa a najmladší zo synov Pavol mal
vysokoškolské vzdelanie.
Ako deti postupne dorastali bolo ich treba aj obliekať, ale aj sa postarať, aby chodili
upravení a neskôr keď pribudli na pranie aj športové dresy, starej mame chodila pomáhať s praním
a žehlením pani z Rosiny.
57
Môj div Žiliny – Futbalistická rodina žilinských Beniačovcov
Šiesti bratia v drese ŠK Žilina
Pri takej širokej rodine bolo treba iste aj veľa navariť. Nedokážem si ani predstaviť koľko
hrncov jedla musela mať stará mama pripravených, keď prišli domov hladní chlapci. A to ešte u
nich býval a vyrastal s nimi aj ich bratranec z Bytče Štefan Vallo. Z obľúbených jedál často spomínali
kelovú polievku s bravčovými jazykmi, hovädziu polievku, rezne, guláš, a zo zákuskov krémeše a
ťahanú jablkovú štrúdľu, ale aj kapustovú štrúdľu. Kapusta bola vraj zelenina, z ktorej žilinské gazdinky
vedeli pripraviť rôzne jedlá a koláče. Pred futbalovým zápasom sa navarila a jedla len hovädzia
polievka, hlavné jedlo sa podávalo až po jeho skončení. Spomínali, že veru vyhladovení po
športovom výkone zjedol každý z nich aj po 5 rezňov, veď v mäsiarskej rodine o mäso nebola núdza.
Podľa vyprávania, ale aj podľa fotografií boli futbalisti Beniačovci pohľadní, vyšportovaní a
atraktívni muži. Ich sestry mali vraj veľa kamarátok, ktoré chceli byť predstavené niektorému z
bratov. Veď to boli známe športové osobnosti Žiliny, o ktorých sa veľa písalo aj v novinách.
Noviny Slovenská politika z roku 1939 písali toto. Citujem:
“Nielen v Žiline, ale doista na celom Slovensku niet športovca, ktorý by nebol počul o
povestnej futbalistickej rodine žilinských Beniačovcov. V slovenskom futbalovom športe je to do istej
miery zvláštnosť, keď piati bratia hrajú aktívne v jednom mužstve. To sú piati Beniačovci, najzdatnejší
hráči ligového ŠK Žilina. Mená bratov Beniačovcov sú úzko späté s históriou žilinského futbalu. Od
toho najmladšieho až po najstaršieho, všetci do jedného sú oporou mužstva.
Najstarší je Fero Beniač. Zamestnaním je mäsiar. Je posilou ŠK Žilina od roku 1928. Cez dlhé
roky bol štandardným hráčom v obrane, resp. v zálohe. Patril vždy k najhúževnatejším a
najobetavejším hráčom. Neraz sa pričinil o to, že mužstvo Žiliny jeho zásluhou, jeho obetavým
výkonom odchádzalo najmä z cudzieho prostredia víťazne. Fero Beniač je hráčom vysokých kvalít,
je nebojácny, ostrý, ale pritom hrá vždy fair. Len škoda, že toho času je zranený. Jeho zranenie je tak
vážne, že sme ho už dlho nevideli na zelenom trávniku. Dúfajme, že ho ešte uvidíme v zelenožltom
drese.
Laco Beniač je 28-ročný, bývalý žilinský mestský strážnik. Je rovnako odchovancom ŠK Žilina a
od roku 1928 až podnes je štandardným hráčom ŠK Žilina. Hrával aj v útoku, ale jeho miesto je v
zálohe. Najmä tohto roku patrí Laco k najlepším hráčom Žiliny. Keď pred nedávnom zavolala vlasť,
Laco Beniač bol tiež medzi slovenskými futbalistami, ktorí obliekli na seba vojenskú rovnošatu. Keď
Žilina vydobyla si cenného víťazstva, zaiste mal na tom podiel aj Laco. I v nastávajúcich ťažkých
ligových bojoch bude Laco zaiste ako doteraz úspešne bojovať, úspešne bude sa v tej žilinskej
zálohe “drieť”, a nepochybujeme, že ešte dlho, dlho uvidíme ho na tomto mieste.
Toňo Beniač je tiež mäsiar, je 26-ročný a rovnako hrá za Žilinu od roku 1928. Keď pred
nedávnom vojenčil, bol platnou posilou MŠK Turčiansky Sv. Martin, prípadne hral aj za Dolnokubínsky
ŠK. Odišiel aj do Sparty Považská Bystrica, ale ostal predsa len verný zelenožltým. Toňo je dobrým
obrancom, zdatným záložníkom, ale jeho pravé miesto je v útoku. Je to dravý, ostrý a priebojný
hráč, ktorý už neraz rozhodol o víťazstve svojho mužstva i v tých najťažších zápasoch. Dokázal to aj v
tohoročnom prvom ligovom zápase proti Sparte Považská Bystrica, kde však utrpel tak ťažké
zranenie /zlomeninu/, že azda tohto roku ho už sotva uvidíme na ihrisku.
Rudo Beniač je 23-ročný. Toho času vojenčí, je aspirantom. Rudo Beniač bol jedným z
najlepších hráčov žilinského dorastu. Za posledné 2-3 roky je už stálou posilou prvého mužstva. Rudo
je veľmi talentovaný útočník, hral za Župnú reprezentačnú jedenástku a jeho góly často rozhodovali
o víťazstve zelenožltých. Patrí medzi najlepších strelcov mužstva a priali by sme si, aby aj v ďalších
ligových bojoch dokázal, že ešte dlho bude patriť medzi najlepších útočníkov a strelcov ŠK Žilina.
58
Môj div Žiliny – Futbalistická rodina žilinských Beniačovcov
Šiesti bratia v drese ŠK Žilina
Paľo Beniač je z nich najmladší. Je mu 18 rokov a toho času študuje. Vlani ešte hrával za
povestný žilinský dorast a tohto roku ho zaradili do ligového mužstva. Paľo je útočník a má všetky
prajné vlastnosti, aby sa stal z neho hodný nástupca svojich starších bratov – futbalistov. Paľo začal
futbalovať až roku 1936. V žilinskom doraste, ktorý každoročne vyhrával župné majstrovstvo, dokázal
Paľo Beniač, že bude výdatnou posilou pre ŠK Žilina. Tak sa i stalo. Tréner Pišta báči /Príboj/ zaradil ho
tohto roku do prvého mužstva a už v prvých zápasoch sa ukázalo, že Paľo je talentovaný a nádejný
hráč. Dnes už ani v jednom zápase, ani v tom najťažšom nechýba Paľo Beniač. Je prvotriedny
strelec, tvrdý a priebojný hráč a najmä v ligových bojoch bude mať zaiste dosť vhodnej príležitosti
vykresať svoje schopnosti a dokázať, že i on bude patriť k tým najzdatnejším.
Dnes, keď ŠK Žilina má zasa najvhodnejšiu príležitosť dokázať, že chce patriť k najlepším
slovenským ligovým klubom, je isté, že najmä Beniačovci budú v každom, i v tom najťažšom ligovom
zápase bojovať tak, aby sa naozaj potvrdilo, že Žilina bude hrať v slovenskom futbale poprednú
úlohu.” Koniec citátu.
V iných novinách z roku 1958 napísal redaktor Imrich Hornáček o najstaršom z bratov – futbalistov,
Jozefovi Beniačovi toto:
Citujem: “Jožo je opäť v Žiline, no predtým pracoval v Ondreji a vychoval nášmu futbalu okrem
iných, bratov Samuelčíkovcov i Pavlovského.” Koniec citátu.
Podľa vyprávania mojej mamy aj pražský klub mal záujem o získanie hráčov Ruda a môjho
otca Fera. Obidvaja ponuku odmietli. Otec bol v tom čase už ženatý a s mamou čakali prvé dieťa,
dal teda prednosť rodine a zostal v Žiline. Moja mama celý život toto považovala za svoje rodinné
víťazstvo, hoci v dnešnej dobe je to normálne keď hráči odchádzajú od rodiny za svojou kariérou aj
do zahraničia. Manželky aktívnych futbalistov to nemali ľahké. Keď manžel cez týždeň pracoval a
potom trénoval, v nedeľu hral futbal a k tomu boli malé deti, nedalo sa s malými deťmi chodiť na
zápasy. Nedele trávili samé, kým iné mladé rodinky chodievali spolu na nedeľné vychádzky. Po
zápase manželky robili svojim mužom ošetrovateľky, pomáhali liečiť okopané členky, výrony a
niekedy i zlomeniny.
Jozef si vzal za manželku Margitu Pauchlyová, boli bezdetní
František mal za manželku Margitu Galvánkovú a mali 4 deti /4 dcéry/
Ladislav sa oženil s Jozefínou Štalmachovou a mali 6 detí /3 synov a 3 dcéry/
Anton sa oženil s Helenou Bílekovou a mali spolu 4 deti /2 synov a 2 dcéry/
Rudolf si vzal za manželku Zoru Hiršovú /doteraz žijúca/, spolu mali 2 deti /2dcéry/
Pavol sa oženil s Irmou Lipovskou a spolu mali 3 deti / 1 dcéru a 2 synov/.
Šiesti bratia Beniačovci hrali futbal za ŠK Žilina postupne od roku l925 – prvý začal
Jozef. V roku l934 hrali za mužstvo spolu piati bratia a to: Jozef, František, Ladislav, Anton a Rudolf.
Od roku 1936 farby ŠK Žiliny hájil najprv za dorast a potom aj za ligu šiesty brat, najmladší Pavol.
Na jar v roku 1939 v súťaži o Slovenský pohár mužstvo Žiliny obsadilo tretie miesto a na jeseň v
I. Slovenskej futbalovej lige r. 1939/1940 a 1941/1942 taktiež získali tretie miesto. V rokoch 1945/1946
Žilinu ešte reprezentoval vo futbale najmladší Pavol.
59
Môj div Žiliny – Futbalistická rodina žilinských Beniačovcov
Šiesti bratia v drese ŠK Žilina
V 30. a 40. rokoch svojimi výkonmi žilinskí futbalisti ohurovali nielen Žilinu, ale aj celé Slovensku,
dokonca aj Prahu. Všetci bratia boli oporou svojmu mužstvu a s ostatnými spoluhráčmi tvorili silný
hráčsky kolektív. Možno je dobré aj spomenúť, že hráči nehrali za peniaze, ale zadarmo a z lásky k
futbalu a k svojmu klubu ŠK Žilina.
Okrem toho bratia František, Anton a Rudolf v rokoch 1931 až 1945 hrali za ŠK Žilina aj
hokejovú ligu.
Po skončení hráčskej kariéry sa niektorí venovali aj trénerskej činnosti. Jozef trénoval
futbalistov vo Sv. Ondreji /Brusne/, Ladislav v Dukle Trenčín a v Oratóriu Žilina, Pavol bol trénerom v
Čadci, Rudolf v žilinskom klube, kde neskôr vykonával aj funkciu tajomníka ligového futbalového
oddielu Dynamo Žilina.
Všetci bratia až do svojej smrti boli veľkými fanúšikmi žilinského futbalu. Chodili pravidelne na
futbalové zápasy fandiť svojim. Pamätám sa, že v Žiline bolo zvykom, že v nedeľu po skončení
futbalového zápasu manželky spolu s deťmi čakali svojich manželov v parku SNP pri Remeselníckom
dome. V hromade ľudí, ktorí vychádzali zo štadióna spopod viaduktu, hľadali sme očami svojich
otcov, ktorí sa potom pridali k našim mamám a k nám deťom a celá rodinka sa vydala na spoločnú
nedeľnú prechádzku. Dnes na týchto miestach čakajú rozvášnených fanúšikov poriadkové zložky.
Aká veľká zmena nastala v ponímaní športu !
Vo svojom rodnom meste Žilina prežili celý svoj život František, Anton, Ladislav v Žiline - Závodí
a s menšími prestávkami Jozef a Rudolf. Najmladší Pavol sa po svadbe odsťahoval do Čadce. V
rodnej Žiline sú pochovaní 8 z 10 súrodencov.
pochovaný v Čadci.
Jozef
je pochovaný v Bratislave a Pavol je
Ich pôsobenie vo futbale je zachytené aj v knihe „Zlatá kniha futbalu na Slovensku“ Defilé
generácií 1898 – 1987 od autorov Štefana Mašlonku a Jozefa Kšiňana – rok vydania 1988, ako aj v
knihe História Žiliny VIII. časť Šport v Žiline v premenách 20. storočia od autora PaedDr. Petra Bučka
PhD – rok vydania 2006.
Za reprezentáciu mesta Žilina vo futbale v rámci Československa, Slovenska, ale aj v zahraničí
a za ich spoločný prínos pre rozvoj futbalu v ich rodnom meste Žilina, ako aj v rámci Slovenska,
zaraďujem ich medzi MÔJ DIV ŽILINY.
Som hrdá na to, že som ich všetkých mohla poznať osobne a že boli súčasťou môjho života.
Ďalšiu časť semestrálnej práce vypracovala spolužiačka a moja sesternica Viktória
Tomanová a je venovaná jej otcovi Ladislavovi Beniačovi.
Jeden zo šiestich bratov ŠK Žiliny bol i náš otec Ladislav Beniač. Pochádza z desiatich detí.
Narodil sa 9. 8. 1911 v Žiline na Predmestí ako šieste dieťa. Od malička videl hrávať svojich starších
bratov futbal. Vtedy ešte s handrovou loptou, ale hra mu učarovala. Príkladom mu bol o štyri roky
starší brat Jozef, ktorý ako prvý obliekol dres ŠK Žiliny a o dva roky starší František.
ŠK Žilina sa začala systematickej príprave mládeže venovať od roku 1924 a otec bol jej
odchovancom, tak ako postupne i mladší bratia Anton, Rudolf a Pavol. Od roku 1928 sa stáva
štandardným hráčom za Žilinu. Odohral množstvo zápasov za ŠK Žilina – majstrovských –
Stredoslovenskej futbalovej župy, od roku 1935 v novovytvorenej Slovensko-podkarpatskej divízii, po
roku 1939 v Slovenskej lige, v medzinárodných i priateľských zápasoch v súťaži o „Považský pohár“,
hrával za ŠOHM Oratórium Žilina a príležitostne si zahral i za iné kluby. Hrával aj v útoku, ale jeho
miesto bolo v zálohe.
60
Môj div Žiliny – Futbalistická rodina žilinských Beniačovcov
Šiesti bratia v drese ŠK Žilina
Na toto obdobie života nášho otca si nepamätám, lebo som sa narodila až v roku 1948.
Otec sa oženil s našou mamičkou Jozefou, rod. Štalmachovou 14. septembra 1935 a keďže mama
pochádzala zo Závodia, trvalé bydlisko mal v Závodí. Bolo nás šesť detí, žiaľ, dvaja starší bratia
Eduško a Lacko nám zomreli v detskom veku a v roku 2007 i najstaršia sestra. Sestra Mária sa narodila
v roku 1945 a brat Jozef v roku 1950.
Otec nám zanechal športový album s množstvom fotografií zo zápasov i výstrižkov z vtedajšej
tlače. Napríklad z týždenníka Športové noviny, z 27. októbra 1930 sa dozvedáme:
„ŠK Žilina – TTS Trenčín 5:1 (2:1)
Za nepriaznivého počasia a na blatovom ihrisku bol tento priateľský zápas odohratý. Žilina tentokrát
vynikala svojou obetavou horu a dokázala že pri dobrej vôli je vždy nebezpečeným súperom.
Domáci boli o celú triedu lepší ako hostia... mladý Beniač, keď si nadobudne rutinu, bude dobrým
vedúcim útoku.“
Otec nám často rozprával o svojom pôsobení v športe, o priateľoch, o svojich bratoch a
celkovej atmosfére, aká vtedy vo futbalovom svete bola. Žiaľ, ani on, ani my sme si jeho zážitky
nezapísali a tak nám zostali iba novinové výstrižky, z ktorých sa dozvedáme, že náš otec bol dobrý
futbalista. Na zápase ŠK Žilina – Martinský ŠM 9:0 (4:0) otec strelil 2 góly.
„ŠK Žilina – Trenčín 3:1 (2:1)
V Športových novinách sa ďalej píše: " S veľkým napätím očakávané Považské derby bolo zohraté
pred veľkou návštevou v Žiline...Zápas bol hraný v pravom majstrovskom tempe z oboch strán fair.
Domáci zvíťazili zaslúžene, lebo boli vo všetkých radoch mužstvom lepším. Najlepším hráčom na
ihrisku bol Beniač Laco. Tiež obrana a záloha domácich boli výborné.“
K zápasu dvoch žúp: Bratislava – Žilina, noviny písali, že je to vrcholný boj sezóny v Žiline. Ohlásený
štart v nedeľu 11. júna bude najväčšou udalosťou stredoslovenského futbalu. V zostave mužstva bol i
náš otec, o ktorom písali „Laco Beniač doplňuje záložnú trojicu. Jeho najväčšou prednosťou je
rýchlosť a skvelý štart za loptou“.
Od roku 1935 sa ŠK – Žilina stal účastníkom novovytvorenej Slovensko-podkarpatskej divízie. V troch
ročníkoch v zostave ŠK Žilina hrali bratia Beniačovci, medzi ktorými bol samozrejme i náš otec
Ladislav.
V zápase FC Vrútky – ŠK Žilina 1:2 (1:0) boli v zostave traja bratia Beniačovci: Fero, Tono a Laco. Otec
hral v útoku a strelil obe víťazné góly mužstva.
Úryvok zo Športových novín:
„V druhom polčase hra len v tridsiatej minúte nadobúda živosti a ostrosti, keď Laco Beniač nízkou
ranou vyrovnáva a v 38. minúte za veľkého jasotu početných Žilinčanov strieľa vedúci gól Žiliny“.
Po kvalifikačnom turnaji na jar, v roku 1939 bolo družstvo ŠK Žilina zaradené do novozaloženej
Slovenskej ligy. V prvom ročníku 1934/40 družstvo skončilo na treťom mieste. Potom sa pozornosť
preniesla na stavbu štadióna. Náš otec hral 1. slovenskú ligu v sezóne 1939/1940 a 1940/1941.
Nie vždy Žilina len víťazila. Niekedy to bola i prehra, niekedy remíza. Tak to bolo i v zápase, o ktorom
sa písalo v Špotových novinách:
ŠK Žilina – ŠK Banská Bystrica 1:1 (0:1).
61
Môj div Žiliny – Futbalistická rodina žilinských Beniačovcov
Šiesti bratia v drese ŠK Žilina
„Hostia dokonale prekvapili a výsledok si plne zaslúžili. Boli takmer celý zápas lepším mužstvom. V
Žiline bola veľmi dobrá obrana a v zálohe vynikal Laco Beniač, ktorý bol najlepším hráčom mužstva.
Útok Žiliny zostavený z mladých hráčov sklamal na celej čiare“.
Rok 1940 bilancoval ŠK Žilina v periodiku Slovenská politika. Futbalu sa moc nedarilo.
Spôsobené to bolo tým, že v Žiline sa budoval nový štadión a funkcionári i hráči sa zapájali do
brigádnickej činnosti. Konštatujú, že dôležité je to, že budúci rok už budú trénovať na vynovenom
štadióne. Tréner J. Riedl zhodnotil jednotlivých hráčov. O našom otcovi sa vyjadril „Laco, hoci v
mužstve vekovo najstarší, je z najpohyblivejších hráčov, ktorý odohrá každý zápas svedomite od
začiatku až do konca.
Futbalu sa v Žiline venovali aj v Oratóriu, ktoré sa venovalo výchove mládeže. Saleziánsky
ústav v Žiline a Oratórium začalo pôsobiť v Žiline už od roku 1938, keď bol postavený Saleziánsky dom
a priľahlé športoviská. 15. septembra sa odohral na ihrisku ŠOHM v Žiline majstrovský zápas I. triedy
medzi domácim ŠO a Považskou Bystricou II. 2:1 (0:1). Za mužstvo ŠOHM Žilina nastúpili i bratia
Beniačovci, z ktorých Laco bol autorom oboch gólov. Pod vedením Laca Beniača družstvo ŠOHM
Oratórium postúpilo nielen do I. A triedy, ale spomedzi žilinských maloklubov bolo v tomto období
(1939 – 1944) najlepším celkom v Žiline. V súťažiach Žilinskej futbalovej župy štartovali družstvá HG
Závodie, HG Celuózka, HG 1 Žilina a ŠOHM Oratórium.
23. januára 1944 sa konalo Valné zhromaždenie HM Oratórium Žilina. Športové noviny z 3. 2. 1944
píšu:
„23. januára skladal účty zo svojej minuloročnej činnosti druhý žilinský futbalový klub a to ŠOHM
Oratórium Žilina, ktorá činnosť v minulom roku bola bohatá a okrem toho i úspešná, lebo mužstvo po
tvrdých bojoch v II. triede sa umiestnilo na vedúcom mieste a potom postúpilo do I. triedy
majstrovskej súťaže Žilinskej futbalovej župy. A klub aj v I. triede dokázal, že má dobrých funkcionárov
a prirodzene i hráčov, lebo po pekných bodoch získal I. miesto v západnej skupine I. triedy pred II.
mužstvami ligových klubov a to TTS Trenčín a AC Považská Bystrica. Na programe zasadnutia bola i
voľba nového výboru. Za náčelníka a trénera bol zvolený (náš otec) Ladislav Beniač...
Zásluhu na povznesení tohto klubu majú nielen obetaví funkcionári, na čele s trénerom a
náčelníkom mužstva Lacom Beniačom a jeho bratmi, ale aj ostatní hráči, ktorí v každom zápase
vydali zo seba všetko, len aby získali úspech pre farby klubu. Do tohto roku ide klub s pevnou
nádejou udržať si svoje vedúce miesto v západnej skupine I. triedy".
V I. triede Žilinskej futbalovej župy hrávalo i dorastenecké mužstvo ŠOHM Oratórium.
Od roku 1942 organizoval ŠK Žilina i vlastnú pohárovú súťaž „O Považský pohár“. V zápase s
Trenčínom 3:2 (1:0) nastúpil i náš otec. Hráči ŠK Žilina nepodali očakávaný výkon. V zálohe bol
najlepším Sitkey a Laco Beniač.
Po obnovení ČSR sa organizovali Slovenské futbalové súťaže. Žilina bola zaradená do Považskej
župy. Najvyššia súťaž – Krajská divízia. Majstrovstvá sa hrali ako oblastné divízne súťaže. V roku 1945
hral náš otec za ŠK Závodie.
V športovej tlači 19. júna sa písalo:
„ŠK Závodie – ŠK Budatín 4:2 (0:1) Prvý futbalový zápas v Závodí sa skočil zaslúženým víťazstvom
domáceho mužstva, avšak až vo finiši v druhom polčase. Domáce mužstvo vyniklo ako celok, v
ktorom veľmi dobre zahral Laco Beniač.“
62
Môj div Žiliny – Futbalistická rodina žilinských Beniačovcov
Šiesti bratia v drese ŠK Žilina
V ďalších rokoch si otec zahral futbal už iba sporadicky, väčšinou v priateľských stretnutiach.
Futbalu však zostal verný. Venoval sa trénerskej činnosti a nadobudol rozhodcovské oprávnenie pre
nižšie súťaže.
Od roku 1953 trénoval Duklu Žilina – Dom armády Žilina a opäť čo sa písalo v tlači:
„V Žilinskej Dukle: nový tréner, noví hráči. V poslednom čase prináša tlač skoro denné správy o
prípravách futbalových mužstiev na novú sezónu. Píše sa o prestupoch rôznych hráčov, o prvých
zápasoch, no väčšinou len o kluboch I. či II. ligy. Zabúda sa zatiaľ na divízne mužstvá, ktoré v tomto
čase majú tiež kopu starostí a problémov. Jedným z týchto mužstiev je Dukla Žilina, ktorá sa vlani iba
s vypätím posledných síl udržala v divízii. Tohto roku chce tento oddiel napraviť svoju povesť a hráči i
funkcionári si predsavzali, že Dukla bude popredným mužstvom súťaže. Prvým krokom k tomu bol
výber trénera, ktorý ako sa zdá, je šťastný. Na túto zodpovednú úlohu sa podujal známy žilinský hráč
Laco Beniač, ktorý vlani trénoval Tatran Žilinu.“
Na tieto roky aktívnej trénerskej činnosti nášho otca si pamätáme i my deti. Občas nás brával do
kasárni na tréning. Staršej sestre Márii zostali v pamäti i zájazdové zápasy autobusom do iných miest,
na ktoré ju brával. Jeho zverenci – vojaci si nášho otca obľúbili, volali ho Laci - báči. Občas
chodievali i k nám domov – akoby boli členmi našej rodiny. Najviac mi v pamäti zostal Jaško –
veselý, milý, spoľahlivý chlapec, dobrý hráč. Pre trénera bolo ťažké vytvoriť stabilné družstvo, lebo
vojaci sa po skončení ZVS vracali do svojich civilných jednôt. A otec musel začínať s novými.
Na jeden z príbehov, keď náš otec rozhodoval na zápasoch si spomína brat Jozef. „Bol som
ešte maličký – v predškolskom veku, keď ma otec zobral na zápas do Závodia. Už si nespomínam, s
kým Závodie hralo, ale bol to pre miestnych dôležitý zápas. Nejakým nedopatrením sa na zápas
nedostavil rozhodca. Futbaloví funkcionári Závodia požiadali nášho otca, aby na zápase pískal.
Otec súhlasil, ale ja som nesúhlasil. Bál som sa zostať bez otca, kričal som, že ho nepustím. Náš
starostlivý otec dal prednosť mne a tak som dostal hráčov i funkcionárov do neriešiteľnej situácie. A
seba som pripravil o zaujímavý zážitok.“
Na bývalých hráčov ŠK Žiliny si spomenuli funkcionári futbalového oddielu ZVL Žilina v roku
1968 – 60 rokov futbalu v Žiline a v roku 1973 - 65 rokov futbalu v Žiline. Organizovalo sa viacero
podujatí. 13. októbra 1968 sa v Rajeckých Tepliciach v honosnom štýle konal slávnostný banket a
posedenie pri hudbe. Zúčastnili sa ho starý i súčasný futbalisti Žiliny, športoví funkcionári, zástupcovia
mesta i ďalší významní hostia. Traja bratia Beniačovci, Laco, Tono a Rudo si priviedli namiesto
manželiek svoje mladé dcéry. Bola to náhoda a bolo to veselé, keď sme sa stretli s Vierkou a
Helenkou. Stretli sme sa tam s významnými osobnosťami, ale najväčšiu radosť spravili naši otcovia,
bratia Beniačovci súčasným hráčom takých mien, ako boli: Kráľ, Kuchár, Tomanek, Rusnák, Štolfa
atď., lebo mali s kým tancovať.
Podobnú akciu pripravili aj v roku 1973. Tejto sa zúčastnil s naším otcom brat Jožko.
Spomienky na ocenenie zásluh otcových aktivít, nám zostali i pozdrav, ktorý napísal vtedajší športový
reportér Karol Polák nášmu otcovi.
Náš otec náhle zomrel doma, v noci z 27. – na 28. 12. 1979. Až do svojej smrti zostal dušou
futbalista. Pravidelne sledoval dianie v športe. Pamätám si, že každú nedeľu sa počúvalo vysielanie.
„S mikrofónom za športom“ a pokiaľ to čas dovoľoval, otec chodieval fandiť na zápasy. Je škoda, že
také vlohy, aké mali bratia Beniačovci, neprešli viac na ďalšie generácie. Možno gény aj prešli, ale
chcelo to viac trpezlivosti a odriekania. Na tréningy detí do Budatína začal chodiť aj náš syn Pavol.
Trénoval ho strýko Rudo. Žiaľ, dlho nevydržal. Zdalo sa, že náš vnuk Peťko bude pradedov nástupca.
63
Môj div Žiliny – Futbalistická rodina žilinských Beniačovcov
Šiesti bratia v drese ŠK Žilina
Od malička bola hra s loptou jeho doménou. Ako škôlkár začal trénovať v Závodí, ale žiaľ, tiež dlho
nevydržal.
Zdá sa, že ďalšia futbalová hviezda rodiny Beniačovej ešte len príde. Moc by som si to priala.
Použitá literatúra:
1. PeaDr. Peter Bučka, PhD. - História Žiliny, Šport v Žiline v premenách 20 storočia, 1. vydanie,
vydalo EDIS Žilina v auguste 2006, ISBN 80-8070-578-X
2. Slovenský šport, týždenník 2. 11. 1930
3. Slovenská politika - periodikum z 28. 9. 1939
4. Zlatá kniha futbalu na Slovensku, Defilé generácií 1898-1987, Štefan Hašlonka a Jozef Kšiňan rok vydania 1988
5. Žilinský Večerník, Juraj Straka – Klabzubáci zo Žiliny, 18.8. 2009
64
Môj div Žiliny – Futbalistická rodina žilinských Beniačovcov
Šiesti bratia v drese ŠK Žilina
Piati bratia Beniačovci v drese ŠK Žilina v roku 1934.
Zľava: Fero, Tóno, Jožo, Laco a Rudo
ŠK Žilina v roku 1939: 5 bratov Beniačovcov.
Zľava: prvý Fero, štvrtý Rudo, piaty Paľko, šiesty Laco.
Dole zľava: prvý Tóno
65
Žilina v spomienkach študentov Univerzity tretieho veku
ALEXANDER LOMBARDINI
ALENA JUNEKOVÁ
Pri prechádzkach historickým jadrom nášho krásneho mesta sa na Hornom Vale nedá
prehliadnuť zrekonštruovaná budova žlto žiariaca do diaľky. Na budove sa vyníma pamätná tabuľa,
ktorá okoloidúcich upozorňuje, že v tomto dome žil Alexander Lombardini. Kto Alexander
Lombardini bol, sa pokúsim načrtnúť v nasledujúcich riadkoch mojej semestrálnej práce.
Detstvo a študijné roky
Dňa 10.4.1851 sa v Bytči v rodine obchodníka Alojza Lombardiniho narodil chlapec, ktorému
dali meno Alexander. Matka bola Františka, rodená Geromettová. Jej brat Eugen bol zápalistý
národovec. Predkovia obidvoch rodičov boli naturalizovaní Taliani. S malým Alexandrom sa rodičia z
Bytče presťahovali do Žiliny a tu v rokoch 1857-1861 navštevoval ľudovú školu. Neskôr úspešne
absolvoval gymnaziálne štúdium v Žiline, Trenčíne, Bratislave, Nitre a Banskej Bystrici. Ukončil ho v
Ostrihome. Po skončení strednej školy odišiel študovať právo do Bratislavy a ukončil ho na Právnickej
fakulte v Budapešti.
Pracovné začiatky
Do prvého zamestnania nastúpil v Budíne ako súdny úradník. Od roku 1873 vykonával súdnu
prax v Žiline. Po troch rokov zakotvil v Pezinku a po advokátskych skúškach sa v roku 1878 natrvalo
usadil v Žiline. Chcel byť nezávislý, venoval sa histórii a literatúre, čím bol známy už keď pracoval na
súde. Netrvalo dlho a stal sa mestským právnym zástupcom a archivárom.
Lombardini ako archivár
Mestský archív sa stal pre neho zdrojom nevyčerpateľnej inšpirácie. Našiel v ňom veľké
množstvo dokumentov a listín nielen o meste Žilina, ale o celom regióne. Toto v ňom prebudilo
túžbu po ďalšom spoznávaní histórie. Tak došlo k tomu, že on už v tej dobe predpokladal existenciu
žilinského mestského hradu v tesnej blízkosti farského kostola. Jeho poznatky sa neopierali len o
vlastný výskum, ale čerpal vedomosti aj z našej a zahraničnej literatúry. Vybudoval si knižnicu, ktorá
obsahovala ohromnú historickú regionálnu zbierku. Svojou usilovnosťou sa stal v rámci regiónu
najuznávanejším znalcom dejín.
Len rok po príchode do Žiliny vydal na vlastné náklady publikáciu Stručný dejepis
slobodného mesta Žiliny.
Spracovanie Lombardiniho dejín mesta je väčšinou čerpanie z
nevydaného rukopisu Ľudovíta Stárka ,,História civitatis Solna ex actis archivi exarata ac depucta
per...“ z roku 1856 a z listín mestského archívu, ktoré doplnil menoslovom richtárov, fojtov, judexov a
konzulov. Záver druhej časti diela hovorí dosť obšírne o žilinských jezuitoch a stručnejšie o
františkánoch. Je to dielo, ktoré je dodnes považované za veľmi významné z hľadiska ďalšieho
výskumu a spracovania dejín mesta. Pre povrchné kopírovanie, či výber latinského textu zo Stárkovej
práce, neodbornosťou a nedostatočným spracovaním je táto publikácia niektorými historikmi dosť
kritizovaná, zároveň jej však priznávajú jedinečnosť a veľký význam pre históriu.
Veľa zápisov z pätnásteho storočia nie je zanedbateľných podobne ako zachované rukopisy
v nemeckom, latinskom a slovenskom jazyku. Alexander Lombardini pripojil k svojmu dielu diplomár
alebo listinár, kde uvádza správy, ktoré listiny sú stratené, ktoré v mestskom archíve sú, aby
postupne zozbierané tvorili celok.
66
Alexander Lombardini
Publikačná činnosť
Okrem svojho povolania sa Alexander Lombardini zaujímal aj o históriu iných slovenských
miest, hradov a nemenej významným bol aj jeho prehľad o živote slovenských kultúrnych
dejateľoch.
Dňa 11. februára 1896 sa konalo v Martine zasadnutie výboru muzeálnej spoločnosti.
Lombardini bol menovaný za referenta pre miestopis spolu so Štefanom Mišikom, J.M. Koraušom a F.
Šujanským. Referenti vystupovali v úlohe poradcov, posudzovali publikácie a sami publikovali v
zborníku Muzeálnej spoločnosti. Ich spoločným záujmom bola história a vlastiveda. Alexander
Lombardini ako neúnavný bádateľ uverejňoval výsledky svojho bádania v slovenských časopisoch
a zborníkoch. Boli to - Slovenské pohľady, Tovaryšstvo, Slovenský letopis. Prispieval aj do časopisu
Dom a škola, Domový kalendár a v maďarčine Selmeczabányai hirado, Jogtudomány Kozlony a
Vágvolgyi lap. Nezanedbateľné sú jeho štúdie o mestách, hradoch, osobnostiach a udalostiach
najmä zo stredného Považia.
Dejiny Považia rozpracoval v historicko-topografických
monografiách o jedenástich
považských hradoch patriacich k Trenčianskej stolici. Jednalo sa o hrady Lietava, Strečno, Starý
hrad, Budatín, Hričov, Súľov, Skalka, Bystrica, Ilava, Bytča, Vršatec. Pramene čerpal predovšetkým z
bohatého archívu palatína Thurzu v Bytči. Dopĺňal ich z historických listín a inej literatúry. K Žiline sa
viažu jeho historické články: Mesto Žilina - 1897, Dávna Žilina – 1892 a ďalšie. Uverejnil štúdie o
dejinách žilinskej kníhtlačiarne. Tieto jeho práce a historické štúdie patria medzi najcennejšie.
Obsahujú mnoho nových poznatkov a historických názorov a boli ďalším podkladom pre bádanie o
minulosti Žiliny a iných slovenských miest.
Zrušenie poddanstva marcovými zákonmi a proklamovanie samostatnej uhorskej vlády v
roku 1848 nastali rušné časy nielen medzi Bratislavou a Viedňou, ale po celom Uhorsku. O
udalostiach revolučných rokov v Žiline informoval Lombardini v Slovenských pohľadoch v článku
Udalosti v Žiline a jej susedstve v rokoch 1848-1849 z rukopisu Henricha Hájskeho.
Životopisné diela
V zborníku Od Šumavy k Tatrám uverejnil svoj romanticko-historický príbeh o palatínovi
grófovi Jurajovi Thurzovi z Bethlenoviec. Toto dielo bolo vydané s obrazovým materiálom a
dokladmi, ktoré osvetľujú slovensko-nemecké vzťahy a národnostné boje na začiatku 17. storočia.
Rozsiahly cyklus životopisných portrétov bol uverejňovaný do roku 1888 pod názvom Plutarch.
Názov vznikol podľa gréckeho historika a moralistu, ktorý bol autorom slávneho diela Životy
slávnych mužov Grécka a Ríma. Začal s bibliografiou o svojom strýkovi E. Geromettovi a pokračoval
takými osobnosťami ako napríklad Ján Jesenský, Matej Bel, Ján Chalupka, Ján Simonides, Daniel
Krman, J.A. Komenský, J. I. Bajza, František Mráz, Ján Čaplovič, Samuel Michalides a iní. V úvode k
cyklu Lombardini napísal: ,,Slovenské písomníctvo pre známe pomery tak rečeno vždy len živorilo, a
preto nebolo ani času, tým menej hmotnej podpory, aby taký materiál zberaný a možno úplné dielo
pôsobenia slovenských mužov dávno minulých časov, na poli literatúry a umelectva vynikajúcich
napísané a uverejnené byť mohlo.“ Nepreceňoval svoju tvorbu, hodnotil ju skromne. V úvode k
Slovenskému Plutarchovi o svojej práci zdôraznil:,, Nepúšťam sa do odborného a chronologického
zostavovania životopisov, lebo by som ich na tento čas uverejňovať nemohol“.
Neustálym bádaním a udržiavaním stykov s matičnými predstaviteľmi a českými vlastencami
v Plutarchu autor podal literárnu a dejateľskú charakteristiku známych i menej známych
67
Alexander Lombardini
národovcov. Je nezanedbateľnou súčasťou dejín slovenskej literatúry
literárnych historikov, biografov a bibliografov až po súčasnosť.
a poslúžil veľkej väčšine
Významná osobnosť Žiliny
Ako už z hore uvedeného vyplýva, Alexander Lombardini bol nielen archivár a právnik, ale i
bibliograf, historik a národovec. I napriek tomu, že jeho práce neboli veľmi rozsiahle, sú
neoddeliteľnou súčasťou slovenskej bibliografie. Bol súčasťou slovenského kultúrneho diania v čase
zostreného národnostného útlaku po rakúsko-maďarskom vyrovnaní, v období po zatvorení Matice
slovenskej. Usiloval sa spolu s inými predstaviteľmi slovenskej kultúry svojimi literárnymi prácami udržať
v slovenskom národe jeho prebudené národné povedomie.
26. apríla 1897 po dlhej ťažkej chorobe svoju životnú púť ukončil len 46-ročný v plnom
rozkvete svojich tvorivých síl. 27.apríla 1897 v Národných novinách vyšiel tento nekrológ: ,,Bol na poli
historickom činným a plodným spisovateľom a jeho smrťou Slovensko stratilo veľmi dômyselného
pracovníka a archivárneho, čo je u nás zriedkavosťou.“
Žilina na Alexandra Lombardiniho nezabudla. V roku 2000 mesto Žilina a Zbor Žilincov odhalili
pamätnú tabuľu na dome, v ktorom žil. No nielen to. 10.4.2010 na 159. výročie narodenia bol dom
slávnostne premenovaný na ,,Dom Lombardini“ a do života sa uviedla expozícia pod názvom Život
a dielo Alexandra Lombardiniho - História domu. Expozícia je prvou súkromnou muzeálnou zbierkou
v modernej histórii mesta. Skladá sa z 23 presklených panelov situovaných na prízemí a v originálnej
renesančnej pivnici. Tu bol pri tejto príležitosti sprístupnený pôvodný vchod, ktorým chodieval ešte
Alexander Lombardini. Nedá mi nespomenúť cukrárničku na prízemí, kde si v príjemnom prostredí
môžete zaspomínať na jednu z významných osobností nášho mesta.
Použitá literatúra:
1. Valachová M.: Lombardini Alexander, Okresná knižnica 1991
2. Rizner V.: Bibliografia písomníctva slovenského, III, MS, Martin l932
3. Marsina R.: O prameni Lombardiniho dejín Žiliny, SAV, Bratislava 1960
4. Encyklopédia Slovenska III, Bratislava 1979
5. Článok - Brezány, ŠA historik žilinského regiónu
6. Článok - Ecker, J Alexander Lombardini, Čitateľ, 33, 1984
7. Článok - M. Okániková Považské múzeum v Žiline 2007
68
Žilina v spomienkach študentov Univerzity tretieho veku
FERO KRÁĽ
JOZEF GLUCH
1. Úvod
Akademického maliara F. Kráľa som mal vynikajúcu príležitosť osobne poznať. Niekoľkokrát som
ho navštívil v jeho žilinskom ateliéri na Hlinách, kde som mal možnosť v krátkych časových úsekoch
reálne vnímať jeho tvorbu, dá sa povedať maliarskou terminológiou ,,ala prima“.
Subtílnosť jeho fyzického vzhľadu, ľudskosť jeho občianskych postojov k peripetiám
dennodenného lopotného života, toto všetko je pre vnímavého diváka pozorovateľa viditeľné v
jeho maliarskej a grafickej tvorbe.
F. Kráľ bol vo svojom živote hlboko veriaci človek, čo sa v plnej miere odrazilo v jeho dielach so
sakrálnou tematikou /vitráž v Kostole sv. Barbory v Žiline/.
Ďalším dotykom a tvorbou akademického maliara F. Kráľa bola vitráž na priečelí Finančného
paláca v Žiline. Tu som bol svedkom, ako dielo umelca umiera. Vitráž bola demontovaná a uložená
do depozitu. Vzhľadom na rozmernosť diela do suterénu novovzniknutej banky PKB, a.s. Žilina. S
novou dobou tak došlo i k vizuálnej zmene na historickej budove v našom meste.
Keďže F. Kráľ je spoluautorom vitráží na hlavnej stanici v Žiline, je zrejme len otázkou času ich
zánik, či uloženie do depozitu. Bohužiaľ, i takýto osud majú výtvarné diela žánrovo i tematicky
vyhranené.
F. Kráľ sa v nemalej miere venoval i grafickej tvorbe. Jedno z jeho diel mi majster F. Kráľ daroval pri
návšteve v jeho ateliéri. Toto je môj jemný závan spomienky na vzácneho človeka, akademického
maliara F. Kráľa.
2. Fero Kráľ, maliar
Narodil sa 12. mája 1919 v Liptovskom Mikuláši ako druhý z jedenástich detí otca živnostníka –
obuvníka a matky domácej.
V roku 1938 začal študovať na Vysokej škole technickej v Brne, odbor kreslenia a maľovania na
Prírodovedeckej fakulte Masarykovej univerzity v Brne /F. Hlavica/.V roku 1939 prestúpil na Slovenskú
vysokú školu technickú, odbor kreslenia a maľovania na Prírodovedeckej fakulte Slovenskej univerzity
v Bratislave / M. Benka, M. Schurmann, J. Mudroch, G. Mallý, J. Kostka, V. Dropa/. Štúdium ukončil v
roku 1943. V roku 1945 sa presťahoval do Žiliny, kde pôsobil až do svojej smrti.
Prvé Kráľove olejomaľby sa spájajú s obdobím povojnových rokov. Sú ovplyvňované prostredím
školy, ale najmä tradíciami moderného európskeho a slovenského výtvarného umenia. Vyznačujú sa
šírkou viacerých pohľadov s príklonom k expresívne ladeným kompozíciám. Prevláda krajinomaľba,
objavujú sa portréty, zátišia a priemyselné objekty /Most 1948, Krajina 1949, Melancholické dievča
1949/.
Výsledky maliarskych snažení boli dokumentované výstavami v Žiline /1946 a v Bratislave 1950/.
Do farebne žiarivých krajín umelec premieta svoj vzťah ku kraju, v ktorom žije, životnú múdrosť a
skúsenosť človeka, ktorý dokázal pochopiť a vo svojom diele aj domyslieť mnohé zákonitosti
umeleckej výpovede.
69
Fero Kráľ
Šesťdesiate roky v tvorbe Fera Kráľa tvoria jednu z častí jeho tvorby. Olejomaľby z tohto obdobia
sú jasným dôkazom, že v maliarskej tvorbe čoraz viac prevláda záujem o farbu. Farebné napätie
čistej a jasnej farby sa stáva jasným prostriedkom pre dosiahnutie výslednej harmónie obrazových
kompozícií, v ktorých prevažujú jemne ladené odtiene modrej a červenej farby, oživovanej podľa
potreby sviežimi tónmi zelenej a žltej, často dopĺňané trblietavými zlato-striebornými odtlačkami.
Cyklom epitafov Fero Kráľ ukončil obdobie štrukturálnych tvarových fragmentov,
geometrizujúcich systémov so živým pohybom rozsiatych a roztancovaných písmen. Monotypiami
natlačenými na novinovom papieri sa snaží o vyrovnávanie obidvoch obrazových zložiek,
konštrukcie a farby. Úspešne ich vystavoval v talianskych mestách: Rím, Florencia, Benátky, Miláno v
rokoch 1967 až 1968.
Dôležitú premenu Kráľovej tvorby zaznamenávame od polovice 70-tych rokov. Maliarske
skúmanie so silným imaginárno-symbolickým vyznením veľmi skoro priviedlo umelca k zásadnej
výtvarnej redukcii premysleného a stále nanovo overovaného priestorovo kompozičného systému
vychádzajúceho z reálneho prostredia. Takmer v každom diele sa tají zlomok životnej skúsenosti
pretkanej lyrickou a poetickou spomienkou. Neobmedzuje sa časovými horizontami vo vzťahu k
minulosti. Námety hľadá v bezprostrednej prítomnosti. Dôsledne, s veľkým nasadením, sleduje
vlastnú líniu, ktorej charakter a smerovanie súvisí s motiváciou a myšlienkovým zázemím vlastnej
výtvarnej tvorby. Pre žiadneho z umelcov nebolo a ani nebude jednoduché nachádzať námety v
jednom okruhu otázok a stále sa vracať k tým istým motívom. Fero Kráľ ich s jeho vlastnou
suverenitou obmieňa a pritom nezostáva na jednom vývinovom mieste.
90. roky v olejomaľbách F. Kráľa zobrazujú život podľa dejstva vlastnej skutočnej reality.
V každodennom kolorite nezvyčajného zanietenia a elánu sa odohrávajú umelcove radosti,
starosti a zdravotné ťažkosti. Pobyt v nemocnici priniesol sériu obrazov šedej farebnosti a tmavých
odtieňov.
V najnovších dielach sa vracia k otázkam vlastnej maliarskej realizácie, v ktorých odkrýva ďalšie
dôležité a charakteristické momenty.
Hľadanie zmyslu veci je pre neho vecou životného postoja. Životná a umelecká prax na seba
priamo nadväzujú a vzájomne sa podmieňujú. Nie je to iba talent a zručnosť umocnená
mnohoročným zápasom o zvládnutie formových výrazových prostriedkov. Maliarska tvorba Fera
Kráľa je významným svedectvom vyhraneného umeleckého programu, ktorý prešiel procesom
kryštalizácie a hľadania vlastného výtvarného štýlu až k súčasnej kultivovanej a pôsobivej tvorbe,
ktorá v priebehu uplynulých 50-tich rokov priniesla do súčasného výtvarného umenia osobité
hodnoty.
V roku 1996 bola udelená akad. maliarovi Ferovi Kráľovi cena Genius loci Solnensis za celoživotnú
tvorbu.
70
Žilina v spomienkach študentov Univerzity tretieho veku
GEJZA CSÁKY- POSLEDNÝ PÁN BUDATÍNSKEHO ZÁMKU
ALENA JUNEKOVÁ
Výber témy
Tému mojej semestrálnej práce som si vybrala hneď, bez veľkého uvažovania. Pri jej
spracovaní som sa myšlienkami vrátila do obdobia detstva, čo bolo veľmi príjemné.
Vyrastala som v starej kolónii pri Slovene, neďaleko Budatínskeho zámku. Tu som po prvýkrát
stretla človeka, o ktorom sa rozhodla písať. Bol ním posledný pán Budatínskeho zámku – gróf Csáky.
Tento pán zanechal vo mne veľký dojem. Ešte aj po toľkých rokoch ho vidím pred sebou, akoby to
bolo včera. Vysoký, štíhly v dlhom čiernom kabáte a klobúku. V ruke veľký dáždnik so zahnutou
rúčkou a na nohách obrovské galoše. Impozantnej postave dominovala zarastená tvár. Nemusím
ani hovoriť, že keď sa zrazu objavil pred skupinkou hrajúcich sa detí, všetci sa vyľakali. On sa zastavil,
zalovil vo vreckách kabáta a vybral za hrsť cukríkov, ktorými nás obdaroval. Chcel s nami hovoriť,
ale my sme sa vystrašení rozbehli domov. Nevedeli sme, kto to bol, až doma som sa od starej mamy
dozvedela jeho meno. Často sme ho potom vyzerali, ale priblížiť sa k nemu sme nemali odvahu.
Chodil okolo nás pravidelne. Už zďaleka sme ho poznali podľa zvláštnej kolísavej chôdze. Okrem
toho nosieval niekedy pumpky, čo bolo v to čase nevídané. Bol pre nás tajomným pánom, pred
ktorým sme mali rešpekt. Možno to bolo spôsobené aj tým, že boli päťdesiate roky a dospelí o
určitých veciach v tej dobe s deťmi nehovorili. Jeho existencia bola pre nás obklopená tajomstvom.
Ešte raz sa však naše cesty skrížili. Bolo to pod farskými schodmi, stála tam vtedy autobusová
zastávka. Išla som so starkou z kostola a naraz mi stisla ruku, čo bolo znamenie – pozdrav! Vtedy som
ho zbadala. Stál na zastávke a pozeral smerom k nám. Bolo leto, na sebe som mala sviatočné
šatôčky. Po nesmelom ,,Ruky bozkávam,“ sa naraz zohol ku mne, zdvihol ma na ruky a niečo
povedal. Bolo to však v cudzom jazyku, nerozumela som. Odmenou mi boli všetky cukríky, ktoré
vytiahol z vreciek. To bol zážitok! Takže, keď som o tom porozprávala, všetky deti vo dvore mi
závideli.
Samozrejme, že sme si nejaké informácie o tom – kto je, kde a ako žije, od dospelých vypočuli. Do
akej miery však boli objektívne, dnes už asi nezistíme. Napriek tomu bolo pre mňa stretnutie s týmto
interesantným človekom takým výnimočným zážitkom, na ktorý ani po 50 rokoch nezabúdam.
Budatínsky zámok
Budatínsky zámok – aj podľa posledných archeologických výskumov pôvodne hrad, stojí na
sútoku Váhu a Kysuce. Názov Budatín /vodný hrad/ je vraj zložený z dvoch slov: buda - voda a tyn –
ohrada. Pôvodne bol strážnym hradom. Najstarším objektom bol vodný hrad chránený z oboch
strán týmito riekami. Priekopy sa napĺňali vodou, čo bola najspoľahlivejšia ochrana pre prípadným
nepriateľom. Základ vodného hradu tvorila románska obytná veža valcovitého tvaru – Turris Pudetin.
Slúžila na obranu miesta, kde sa vyberalo mýto od kupcov prichádzajúcich zo Sliezska. Postavená
bola v čase opevňovania krajiny po tatárskom vpáde. Veža pochádza už z polovice 13. storočia.
Dodnes je charakteristickou siluetou Budatínskeho zámku.
Budatín bol spočiatku kráľovským majetkom. Prechádzal postupne z rúk jedného vládcu na
druhého. Začiatkom 14. storočia ho vlastnil Matúš Čák Trenčiansky. Počas jeho vlády hrad opevnili.
Najväčšie stavebné úpravy však hrad zaznamenal počas vlády Sugoňovcov 1487 – 1798. Na krbe l.
71
Gejza Csáky - posledný pán Budatínskeho zámku
poschodia veže je zaznamenaný rok 1551 ako dátum renesančnej prestavby. Odvtedy má podobu
zámku.
Po vymretí Sugoňovcov sa v roku 1798 stali majiteľmi hradu Csákyovci, ktorí ho vlastnili až do
roku 1945. Zámok sa stal pamätným miestom bojov v rokoch 1848 – 1849. Tu 11. decembra 1848
bojovali oddiely slovenských dobrovoľníkov pod vedením Jozefa Miloslava Hurbana. V januári 1849
cisárske vojská hrad podpálili. Vyhorením došlo nielen k poškodeniu budov, ale aj spustošeniu
archívu a listín ešte z čias Matúša Čáka Trenčianskeho.
V roku l870 bol zreštaurovaný a začal sa využívať ako kasárne. Zdevastovaný prechádza v
roku 1907 do výlučného vlastníctva posledného z rodu Csákyovcov - Gejzu. V rokoch 1922 -1923
prebehla na zámku rozsiahla rekonštrukcia, ktorou bol poverený viedenský architekt Lux. Vznikli dve
veľké sály, jedáleň, miestnosti pre rodinu i šľachtických hostí. Vo veži si gróf zariadil čitáreň a knižnicu.
Na zámku býval gróf až do roku 1945. V apríli toho istého roku vojská a miestni obyvatelia zámok
vyrabovali a stali sa z neho kasárne Československej armády.
Csakyovci na Slovensku
Boli významným rodom už v 9. storočí. Ich pôvod sa odvodzuje od jedného zo siedmich
náčelníkov starých Maďarov. Neskôr žili v Sedmohradsku. Na Slovensko prišli niekedy začiatkom 17.
storočia. Vznikla tzv. spišská vetva, z ktorej pochádzal aj Gejza. Csákyovci vlastnili od roku 1638
napríklad aj Spišský hrad. Žilinský Budatín vyženili od Sugoňovcov v roku 1789. Nielen gróf, ale aj jeho
manželka pochádzala z tej istej Spišskej vetvy. Ako vyplýva z doterajšej heraldiky, snáď ani nie je
známy námetovo taký drastický erb, ako erb Csákyovcov. Zobrazuje krvácajúcu odťatú hlavu Turka
a v pravej časti je jazdec na koni s červenou zástavou v ruke. Nad jazdcom sú tri hviezdy.
Visolaje
Grófovi Csákymu patril od roku 1907 aj renesančno-barokový kaštieľ vo Visolajoch. Bol v
prenájme Armina Schlesingera aj s celým veľkostatkom až do jeho odchodu v roku 1939. Potom
ustanovil za správcu Žigmunda Melliora a po ňom až do roku 1946 Jana Fraštackého. V roku 1946
bol kaštieľ skonfiškovaný.
Kronikár obce v roku 1952 zapísal:
,,Neďaleko kaštieľa bola nádherná ovocná záhrada, ohradená kamenným múrom. Okrem
ovocných stromov tam boli aj jedle. V strede záhrady bolo miesto na hodovanie a oslavovanie,
využívané hosťami grófa Csákyho a jeho správcov majetku.“
Gróf a Budatínsky zámok
Gejza Csáky Budatín, ktorý po stáročia patril jeho rodu, miloval. Zámok zdedil v roku 1907 v
katastrofálnom stave. Rozhodol sa však, že z neho urobí rodinné sídlo. To sa mu aj podarilo. V rokoch
1922 – 1923 zámok prešiel veľkou rekonštrukciou. Na tú dobu sa stalo z neho moderné sídlo s
ústredným kúrením, vodovodom a elektrickým osvetlením. Ožil zámok, ale aj park starý viac než 300
rokov. Bol tam kvetinový sad, vinica, jazdiareň, koniareň, parkúr. Vlastne vtedy dostal zámok dnešnú
podobu.
Pahonus eccl Kysuce
Posledný z rodu Csákyovcov bol aj posledným cirkevným patrónom Kysuckého Nového
Mesta. Dodnes je nad vchodom do zákristia dvojerb rodiny Huňadyovcov a a Csákyovcov.
Pomohol farníkom v Kysuckom Lieskovci zveľadiť kostol sv. Svorada a Benedikta. V roku 1944 dal na
72
Gejza Csáky - posledný pán Budatínskeho zámku
výstavbu kostola 50 m kubických ihličnatého úžitkového dreva zo svojich lesov. Toto však
znehodnotili koncom roka 1944 vojaci ,,vlasovci“ na obrannú líniu voči partizánom. Dňa 10.
septembra 1946 dal preto znova priviezť také isté množstvo dreva na krov a dvanásť kusov guľatiny
červeného smreka na lavice do kostola. Keď ich videl zoťaté, vraj poznamenal: ,,Rád ich dávam na
tento cieľ, ale tak sa cítim, akoby tým pochovával mojich dvanásť farníkov, veď ich už päťdesiat
rokov poznám. Videl som ich dorastať a dospievať.“
Záľuby pána grófa
Vraj je ešte aj dnes dosť ľudí, ktorí si na jeho jazdenie na koňoch pamätajú. Kone boli jeho
veľkou láskou. V obci Povina mal svoju hájovňu, kde prespával, ale aj jazdeckú dráhu. Bol však aj
vášnivým poľovníkom. Ako poľovník mal svoj poľovný revír v lesoch v okolí Nesluše. Tieto lesy však už
Csákyovcom nepatrili, boli odpredané tamojšiemu komposesorátu. Gróf musel rešpektovať nového
vlastníka, ročne platil poľovnícky poplatok, čo pre tamojšiu pokladňu bola nezanedbateľná
položka. Veľa čítal a to nielen v jednej reči. Jazykovo bol neuveriteľne zdatný – ovládal sedem
jazykov. Je o ňom známe, že mal veľmi rád deti. Preto stále nosil vo veľkých vreckách kabáta
cukríky. S chlapcami sa vraj vedel riadne vyšantiť. Údajne mal záľubu aj v pekných ženách. Nuž kto
vie? Ticho a pokoj nachádzal v osade ,,U Tatari“ neďaleko Poviny.
Život po roku 1945
Gejza Csáky žil na zámku do roku 1945. Potom musel odísť. Do tejto doby k zámku patrili aj
lesy a rozsiahle pozemky od Budatína až po poľskú Bielsko-Bialu. Gróf teda do tej doby žil z ťažby
dreva, poľovníctva a poľnohospodárstva.
Po vojne sa všetko zmenilo. Majiteľ musel zo zámku odísť, dostala ho armáda. Tá sa na jeho
zdevastovaní aj neslávne podpísala. Zničený zostal aj park. Tento bol zmenšený výstavbou Košickobohumínskej
železnice , ako aj neskorším rozparcelovaním významnej časti krátko po druhej
svetovej vojne. Po rabovačke v zámku vraj nezostala ani stolička, na ktorú by sa mohol posadiť.
Prišiel o všetko. Otrasený udalosťami sa nasťahoval do domu rodiny Miklošovcov, ktorí predtým na
zámku pracovali. Býval za železnicou v dlhom dome – budove niekdajších kasární. Z okna svojej izby
mohol vidieť na svoj milovaný zámok. Dlho neveril, že o zámok prišiel definitívne. Hovorieval:
,,Nebojím sa, že by som o to prišiel. Aj husi niekoľkokrát ošklbú a vždy im perie dorastie.“ Nedorástlo.
Rodinné vzťahy
Gejza Csáky bol ženatý, manželka bola zároveň aj jeho príbuznou zo spišskej vetvy. Nikdy mu
neodpustila, že márne túžila po synovi. Manželka s dcérou Natáliou odišli zo Slovenska ešte počas
vojny. Vraj mu nechýbala. Traduje sa, že to bola veľmi nepríjemná, neprístupná žena, ktorá nebola
na rozdiel od neho obľúbená. Údajne jej ľudia ani nerozumeli, keďže po slovensky nevedela.
Hovorila vraj nejakou spišskou nemčinou. I v časoch najväčšieho rozkvetu, keď mali dosť finančných
prostriedkov, na manželovi šetrila. Pri odchode do Francúzska v roku 1943 si však zobrala všetky
šperky. Na sebe vraj nešetrila. Na rozdiel od manželky dcéra mu veľmi chýbala. Mali spolu veľmi
pekný vzťah. Hovorí sa, že otec s dcérou mali podobné povahy. Obidvaja boli dobrí, milí a slušní.
Práve dcéra ho z Francúzska finančne podporovala.
Pracovné aktivity
Po vojne si začal hľadať zamestnanie. Bol veľmi vzdelaný a inteligentný a preto, že ovládal
cudzie jazyky, prácu aj našiel. Získali ho pre žilinskú Drevoúniu a údajne aj pre Slovenku. Robil
prekladateľa. Pešo chodieval z Budatína do mestskej knižnice, kde prekladal z francúzštiny.
73
Gejza Csáky - posledný pán Budatínskeho zámku
Odchod zo Slovenska
Na naliehanie dcéry sa Gejza Csáky rozhodol v pokročilom veku – mal nad osemdesiat –
odísť za ňou do Francúzska. V roku 1960 údajne zomrela jeho manželka, a tak sa rozhodol pre
odchod. Najprv však musel majetok prepísať na štát. Až potom mu bol vydaný cestovný pas.
Odchádzal údajne pešo z Budatína a za ním rákoš detí, ktorý ho vyprevádzal. S odchodom vraj bol
zmierený, lebo zámok už bol využívaný ako múzeum.
Na sklonku života
Posledný majiteľ Budatínskeho zámku dožil svoj život vo Francúzsku u svojej dcéry Natálii de
Montesqui. Dožil sa vysokého veku. Jeho posledná fotografia je z balkóna penziónu v Alpes
Maritimes zo dňa 16.7.1973. O rok neskôr, teda v roku 1974 gróf ako 96-ročný zomrel. Jeho telesné
pozostatky sa nachádzajú v krypte kostola Larochemillay /Nievre/ neďaleko Dijonu.
Rekapitulácia
Pri písaní tejto práce som si tak trochu s nostalgiou zaspomínala na ,,doby dávno minulé“.
Dozvedela som sa však i nové fakty, o ktorých som doteraz nevedela. Jedno sa však stále
opakovalo, a to ten fakt, že človek, ktorého život som sa tak trochu snažila opísať, stál za to. Ľudia,
ktorí ho mali možnosť poznať, sa vyjadrujú o ňom len v dobrom. Bol vraj skromný, srdečný, milý, pravý
šľachtic s noblesným správaním. Vzdelaný, inteligentný človek, ktorý miloval deti. Nebyť už známych
životných peripetií asi by zo ,,svojho Budatína“ a rodného Slovenska nebol odišiel, lebo to tu
nadovšetko miloval.
Údajne mal veľmi rád ženy. Vraj žiadnu nenechal na pokoji. Možno preto sa dodnes
pošepkáva o Csákyho nemanželských potomkoch. Kto vie, čo je na tom pravdy? Podľa historických
skutočností, rečí i osobných stretnutí to bol človek, ktorý svoj život nepremárnil. I keď mal určité ľudské
slabosti, vedel sa so životom popasovať. Nerezignoval a neprepadol zlosti, i keď s ním osud kruto
zatočil. Kto z dnešných mocipánov by s takou pokorou prijal to, čo postretlo tohto človeka? Za
zamyslenie stojí i fakt, že cez vojnu si zachoval svoju česť a nikdy nekolaboroval s fašistami, i keď jeho
postavenie a pôvod ho mohli k tomu viesť. Preto mu štát nemohol vziať majetok.
Nebolo jednoduché nájsť písomný materiál o tomto pánovi. V predošlom storočí sa slovo
šľachtic veľmi ,,nenosilo“, veľa sa po tomto pánovi asi ani nezachovalo. Naša a ďalšie generácie
môžu čerpať už len najviac z počutia. Počuté nemusí byť vždy pravdivé alebo presné. V jednom sa
však všetci, ktorých názory som čítala a tu prezentovala, zhodujú. Posledný pán Budatínskeho zámku
bol skromný, noblesný a slušný človek, ktorý si zaslúžil, aby sa naňho s úctou spomínalo. Určite by bol
rád, keby dnes videl obnovenú záhradu a spoločne s nami by veril a tešil sa, že čoskoro dôjde aj na
opravu zámku. A kto vie? Možno sa tam z vrchu pozerá na svoj milovaný zámok, na ktorom mu
nebolo dopriate dožiť a je rád, že si naňho po toľkých rokoch ešte niekto spomenie.
Použitá literatúra:
1. Štefan Pisoň: Hrady, zámky a kaštiele na Slovensku, 1. vydanie, Martin, Osveta 1972
2. Drahoslav Machala: Šľachtické rody, Bratislava, Perfekt, 2007
3. Milan Straňan, časopis e-Kysuce, 2007
4. Jana Pustayová, časopis Pluska.sk, 2009
74
Ži
l
i
navs
pomi
enkachš
t
udent
ovUni
ver
z
i
t
yt
r
et
i
ehoveku
VZ
ÁCNES
POMI
ENKY
Pr
í
behs
t
ar
ejf
ot
ogr
af
i
e
Voj
t
as
ováAnna-Dej
i
nyS
R,I
I
I
.r
oční
k
Pr
í
behnaš
ejchal
úpky
S
t
ankováVi
er
a-Kul
t
ur
ol
ógi
aakul
t
úr
nyčl
ovek,I
.r
oční
k
T
r
adí
ci
evnaš
ejr
odi
ne
Hr
abákováT
at
i
ana-Čl
ovekaumeni
e,I
.r
oční
k
Žilina v spomienkach študentov Univerzity tretieho veku
PRÍBEH STAREJ FOTOGRAFIE
ANNA VOJTASOVÁ
Fotografia radikálne zasiahla do života človeka. Ešte skôr ako mohla zachytiť a tlmočiť
podobu jeho tváre, začala formovať jeho myslenie a cítenie. Fotografia umožňovala poznávať
nepoznané, počutému dávala viditeľnú tvár a neznámym veciam presnú podobu. Tieto úlohy, za
ktorými spontánne siahala, mohla plniť len tak, že si postupne rozvíjala materiálnu, technickú a
organizačnú základňu. V rokoch, keď sa fotografia začala rozvíjať, vrcholí v Európe a v Amerike
obdobie romantizmu. Pre záujem o národnú minulosť, národné dejiny a o život a tvorbu ľudu sa stal
romantizmus pre celé hnutie bohatým prameňom motívov zviazaných s realitou doby a kraja. V
poňatí umeleckého diela a jeho spracovaní staval romantizmus požiadavku tvorivej slobody,
podporoval fantáziu a rozvíjal citovú zložku. Fotografia nestála mimo životného trendu doby a jej
umeleckých tendencií. Ukázalo sa, že fotografia môže tlmočiť svoju myšlienku aj vo viacobrazových
útvaroch a že táto myšlienka sa nemusí týkať len konkrétneho zobrazovaného faktu, ale že môže byť
aj vyslovením širšej platnej idey. Technické prevedenie, zachytenie a stvárňovanie ľudí, obrazov
vzbudilo v spoločnosti veľký rozruch. Fotografiu čakala dlhá cesta vývinu technického prevedenia,
osvetlenie, zdokonaľovanie fotografických prístrojov, výroba fotografií. Fotografisti sa naučili inak
vidieť, otvorili sa im možnosti zobrazovať súvislosti. A tak sa fotografia po rôznych peripetiách dostala
ku skutočnému videniu a zobrazovaniu. Nevytvárala umelé situácie, držala sa skutočnosti a
fotografovala tak, ako jej to vlastná technológia dovoľovala. Postupne sa v technológii vyvinuli také
možnosti, aké nemal nijaký iný zobrazovací postup. Boli to : vernosť pri reprodukovaní skutočnosti,
presnosť v podaní jednotlivosti, výber zo skutočnosti voľbou stanoviska, formulácia voľnosti, voľby
motívu. To sú vlastnosti, ktoré pomohli fotografii uvedomiť si seba a zároveň sa stala odkazom do
budúcnosti.
Pre mňa voľba vybrať starú fotografiu a vyrozprávať jej príbeh bolo ťažké, otvorila sa mi
Pandorinina skrinka spomienok, ktoré sú viac bolestivé ako radostné.
Príbeh starej fotografie sa začína. Na fotografii je päť mužov, jeden z nich je môj otec,
fotografia je z roku 1926, tí muži pracovali v Chicagu v Amerike. Na začiatok - prečo sa to vlastne
stalo.
77
Príbeh starej fotografie
Severné kraje bývalej Trenčianskej župy, najmä v okrese V. Bytča a Kysuce, boli v minulosti
známe ako chudobná domovina „hornotrenčianskych drotárov“. Drotárstvo tu vzniklo a rozšírilo sa
ako svojrázna forma doplnkového zamestnania, ktorým tunajšie obyvateľstvo nadobúdalo potrebné
príjmy, keď poľnohospodárstvo ako hlavné zamestnanie pre neúrodnosť pôdy a pre zaostalý spôsob
hospodárenia nemohlo mu poskytnúť dostatok životných potrieb.
Otec začínal ako drotársky učeň – džarek pri svojom otcovi, mojom dedkovi na území
bývalého Rakúska – Uhorska, a to v Rakúsku v meste Graz, Maďarsku – Kaniža. Ťažiskom ich práce
bolo predávanie rôzneho tovaru, pekáče, lopatky na uhlie, smeti, pasce na myši, podstavce pod
žehličky, vešiaky a pod. Večer robili rôzne práce v byte – upratovali a pod. Život džarkov bol ťažký –
boli vykorisťovaní a keď nepredali všetok tovar, boli bití a nedostali dosť stravy – hladovali. Otec
odišiel od svojho otca, osamostatnil sa a s pomocou príbuzných – tety, sestry jeho matky, ktorá už
bola v Amerike a pomohla mu kúpiť „šífkartu“ a z Hamburgu vyplával do Ameriky, plný očakávania.
To bolo r. 1919 po prvej svetovej vojne. Keď na to spomínal, pamätám sa, vždy hovoril : „ V Amerike,
keď chce človek zarobiť, musí veľa a dobre pracovať a nesmie minúť ani cent z dolára na
zbytočnosť.“
Drotári sa vždy držali pospolu – takí, ktorí si rozumeli a mali spoločný cieľ – zarobiť doláre. Takí
boli tí piati na opisovanej fotografii. Darilo sa im. Za zarobené peniaze otec kúpil najprv dom s
menším gruntom rodičom, lebo bol najstarší zo štyroch detí a hanbil sa, keď rodina bývala v
podnájme. Neskôr kúpil gazdovstvo aj s domom od A. Podkrivackého – kúpa prebehla na konzuláte
v Chicagu. Už nepracoval ako drotár, zamestnal sa ako robotník v zlievarni. Bol veľmi pracovitý –
zdalo sa, že okrem práce nič iné nepozná. Pobyt v Amerike rozdelil na tri etapy. Trikrát odišiel a vrátil
sa. V r. 1932 prišiel poslednýkrát, viac sa do Ameriky nevrátil. Všetky financie investoval do
zveľaďovania menšieho hospodárstva, ktoré nás živilo a ktoré nás do určitej miery zotročovalo. Naše
detstvo bolo poznačené prácou a povinnosťami okolo hospodárstva, pasenie husí, neskôr kráv a
pod. Keďže otec sa v živote presadil tvrdou prácou, tak aj od nás vyžadoval, aby sme pracovali na
poli a pri rôznych prácach okolo hospodárstva, ktoré sa stále opakovali. Pre vzdelanie nemal
pochopenie, vždy opakoval : „Ja som chodil do školy len tri zimy, lebo na jar som už odchádzal s
otcom na hanzírku. Vo svete som sa naučil hovoriť, a to dobre, maďarsky, nemecky a anglicky.“ Cez
druhú svetovú vojnu často tlmočil z nemčiny do slovenčiny. Do vysokého veku si dokázal pamätať
cudzie reči. V päťdesiatych rokoch sa nám všetkým život nesmierne sťažil. Otec bol zásadne proti
vstupu do JRD a rázne odmietol celý socialistický spôsob života. Opisovať ťažkosti a jednotlivé
príhody s tým spojené by bolo na ďalšiu tému. Trpela tým celá rodina, naše detstvo bolo poznačené
prácou, ktorá bola prakticky pre dospelých.
Vzhľadom na to, že z celej rodiny žijem len ja, spomienky vyvolané príbehom starej fotografie
sú ťažké a vyvolali vo mne úvahu o zmysle života, prečo to býva v niektorých rodinách viac bolestné
ako radostné. Úvahu uzatváram poznaním, že človek sa narodí do určitého časového úseku a je len
na ňom, ako sa dokáže v tom časovom období orientovať, seba umiestniť a žiť čo najdôstojnejšie. To
všetko vo mne vyvolal pohľad na otca a jeho priateľov, ktorí sa v živote nestratili.
Všetci, ktorí sa stretali s drotármi alebo si všímali ich život, vyzdvihujú ich lásku k rodnému kraju.
Drotára s jeho domovom spájalo rodinné puto, ktoré sa len v zriedkavých prípadoch narušilo.
Príslovečná bola skromnosť a odriekanie, aby drotár – to robil aj môj otec - ušetril zarobený peniaz,
mysliac na rodinu doma. Peniaze, ktoré prinášal zo sveta, boli hlavným finančným zdrojom rodiny,
investoval ich do zveľaďovania hospodárstva, kúpy zvierat, hospodárskych strojov a pod. Zmena
spoločenského zriadenia - socializmus ho totálne zlomila.
78
Príbeh starej fotografie
Záverom. Svojím spôsobom som hrdá, že otec patril k drotárom, ktorí boli rôznorodí. Mnohí sa
vypracovali na vysokú úroveň - technickú aj umeleckú. Drotári v cudzom svete neboli len
predstaviteľmi biedy svojho rodného kraja, ale práve tento cudzí svet si získali charakterovými
vlastnosťami : pracovitosťou, statočnosťou, skromnosťou a predovšetkým veľkou odvahou.
Použitá literatúra:
1. Dejiny fotografie, autor: Ľudovít Haváč, Vydavateľstvo Osveta r. 1987, Vydanie I.
2. Svetom, moje svetom... Slovenskí drotári doma i vo svete, autor: Vladimír Ferko
79
Žilina v spomienkach študentov Univerzity tretieho veku
PRÍBEH NAŠEJ CHALÚPKY
VIERA STANKOVÁ
Počas prednášok v I. semestri nášho odboru Kulturológia sme veľa hodín počúvali o
nádherných kultúrnych pamiatkach z celého sveta. Veľa vecí som poznala, cestujem už od
mladosti. Mnoho pamiatok ma zaujalo a podnietilo chuť do ďalšieho štúdia dejín.
Môjmu srdcu je však veľmi blízka naša slovenská ľudová kultúra. Neboli to monumentálne kamenné
stavby, ale veľmi funkčné a praktické obydlia na denné bývanie a používanie. Históriu jednej
chalúpky Vám chcem priblížiť.
Pred dvadsiatimi rokmi zomrel môj otec. Po jeho smrti som zdedila starú drevenú chalupu v
malej dedine v Rajeckej doline. Dom bol súci len na zbúranie. Pozemok sme nepotrebovali, tak ostal
aj domček chátrať ďalej. Vôbec ma vtedy nenapadlo, že toto dedičstvo ovplyvní môj život v
budúcich rokoch. V roku 2000 manžela napadla myšlienka dom zrekonštruovať, nachádza sa len tri
kilometre od nášho bydliska. Všetci ho odhovárali. Začali sme sa zaujímať o jeho históriu a rok
výstavby. Navštevovali sme múzeá ľudovej kultúry – skanzeny a porovnávali. Predpokladáme, že ho
postavil otec môjho pradeda Ľudovíta asi začiatkom 19. storočia. Je to zrubový dom na kamennej
podmurovke so sedlovou strechou. Dom je trojpriestorový – izba, pitvor a komora. Pôvodne bol
pokrytý dreveným šindľom. Domnievam sa, že dom č. 84 zapísaný v knihe Súpis pamiatok na
Slovensku, zväzok prvý, je náš dom, ktorý mal pôvodne otvorené ohnisko. Hrady sú pôvodné, čierne
od dymu. Steny boli vymazané hlinou a obielené vápnom s modrenkou. Teraz sú omietnuté a
obielené. Špáry medzi brvnami na vonkajších stenách boli vyplnené machom a obité drevenými
latkami. Z vchodovej strany domu je vytvorené podstrešie. Pri dome bolo aj veľa hospodárskych
budov. Starý otec bol usilovný hospodár, choval dvoch koňov, štyri kravy, ovce. Mal dve humná. No
z toho neostalo už nič. Keď sa prestalo samostatne hospodáriť na poliach, tieto budovy stratili
význam. Postupne ich zbúrali a použili na kúrenie. Zostala len sypáreň oproti domu. V sypárni bolo
uskladnené obilie v drevných truhliciach. V podkroví sypárne boli aj truhlice na odev – kroje a krátke
kožúšky na zimu. V pivnici boli nasypané zemiaky a repa na zimné uskladnenie. Toto bol dôvod,
prečo som sa začala zaujímať o ľudovú kultúru, etnografiu, ľudový odev. Objavila som veľa literatúry
o tejto téme. Priviedlo ma to aj k záujmu o štúdium na Univerzite tretieho veku v Žiline. Hľadala som
odbor, kde by som si mohla vedomosti prehĺbiť.
Počas aktívnej pracovnej činnosti som pracovala v ekonomickej oblasti s číslami a toto bolo
niečo iné. Veľa informácii o tom, ako domček vyzeral, som zistila od pratety Anny Kráľovej, sestry
starého otca, ktorá sa tam narodila a bývala v mladosti. Pamätala si, že starý otec Izidor /1898-1975/
pozmenil otvorené ohnisko, aby dym nešiel na povalu, ale dymovodom ho odviedol von. Potom
ohnisko prestaval na pec so sporákom a prípeckom, kde spávali deti. V peci piekli raz týždenne
chlieb. On vymenil aj spodné trámy na dome, ktoré už boli prehnité.
Do domu sa vchádza cez pitvor, odtiaľ vedú dvere do prednej izby, do zadnej komory a
schody na povalu. Pri rekonštrukcii sme sa snažili zachovať všetko v pôvodnom stave. Pec už bola
rozpadnutá, tak sme ju nahradili sporákom zo starých keramických kachličiek. Z nábytku v dome
zostali drevené lavice, zhotovené bez jediného klinca, a jeden starý kredenc. Na stenách visia
obrazy svätých - farebné reprodukcie v rámoch s gravírovaním. Našli sme aj starú drevenú posteľ
zdobenú ornamentami v dreve. Je zaujímavá tým, že meria len 160 cm. Na podlahe bola pôvodne
hlina. Tú sme nahradili drevenou dlážkou.
80
Príbeh našej chalúpky
Dvere sú pôvodné, okná sme však museli vymeniť za nové. Svietilo sa elektrickou žiarovku, ktorá bola
zavesená na drevenej hrade. Do maštale sa chodilo s lampášom. Zariadenia a riadov v dome
zostalo veľmi málo, a tak sme sa začali pýtať susedov a známych, či nemajú niečo na povalách.
Začalo to kolovratom a drevenou truhlicou. Keď to manžel opravil a zreštauroval, sami sa čudovali,
aký „poklad“ nám darovali. Máme zbierku starých žehličiek, zbierku kolovratov, truhlice na múku,
trepáč na ľan, maselnicu na výrobu masla, nástroje na spracovanie ovčej vlny, na spracovanie
ľanu, cepy, staré kosy, korytá. Na začiatku nášho ľudového bývania sme mali jeden kamenný hrniec.
Videla ho jedna pani a hovorila, že oni majú v takom klince v pivnici. Potom pri upratovaní našla
ešte ďalšie kameninové pekáče rôznych tvarov a odrôtované. Vecí pribúdalo, a tak manžel v
podkroví urobil miestnosť a voláme ju „múzeum ľudovej kultúry“. Dospelí aj deti veľmi radi obzerajú
starodávne veci a snažia sa uhádnuť, na čo sa používali. Nájdu sa tam drevené guľky a piesty na
mangľovanie plátna, česáky na vlnu, stojan na výrobu šindľa, stará forma na pečenie vianočných
oblátok v peci. Zaujímavý je starý lodný kufor, s ktorým bol jeden pán v Amerike. Medzi vzácne
exempláre patria aj staré pôvodné kroje, ktoré sa v dedine nosili. Každý mal svoje určenie. Do
kostola sa nosili rukávce vyšité v inej farbe, svadobný kroj bol v bledomodrej farbe, na prácu bol v
inej farbe. Na hlavách nosili vyšívané šatky. Každá je iná, originál. Veľa mladých ľudí, ktorí bývajú v
meste, si radi obliekajú tieto kroje a fotografujú sa. Našli sme aj starú modlitebnú knižku, Nábožné
výlevy. Sú tam modlitby na každú životnú situáciu.
V dome stále nebývame, ale je miestom častých stretnutí s priateľmi, rodinou a známymi.
Máme tri dcéry a počas štúdiá na vysokej škole trávili silvestre so spolužiakmi na tejto chalupe. Niekto
cezpoľný tam pobudne aj týždeň. Je to vhodné pre rodinu s deťmi, ktorí nie sú nároční na pohodlie.
Musí sa kúriť drevom v sporáku a v kachliach. Je tam vodovod, ale nie teplá voda. Kapustnica v
pôvodných hlinených tanieroch chutí výborne. Keď varíme s priateľmi bryndzové halušky, najviac
nám chutia z drevenej misy s drevenou lyžicou. Nie sú pôvodné, ale zhotovené pôvodnou technikou
majstrom Mišom z Pravenca.
V dome bývalo vždy veľa ľudí, otec pochádzal zo šiestich súrodencov. Museli spolu dobre
vychádzať, lebo miesta bolo málo a na hnevy nebol priestor. Aj teraz tam vládne „dobrý duch“. Je
tam pokoj a a výborná atmosféra. Na podstení je drevená lavička ako za života starých rodičov.
Radi tam posedíme, zavoláme na okoloidúcich, pozorujeme vtáčiky. Je to potešenie pre dušu.
Aj naďalej chceme spolu s manželom zachovať kúsok našej ľudovej kultúry a tešiť sa z
každého zachráneného kúska starej histórie.
81
Žilina v spomienkach študentov Univerzity tretieho veku
TRADÍCIE V NAŠEJ RODINE
TATIANA HRABÁKOVÁ
,,Poznajme minulosť, aby sme si vedeli vážiť prítomnosť a orientovať sa v budúcnosti.“
Neviem, kto povedal tieto múdre slová, ale čím som staršia, tým viac sa zaujímam nielen o národnú
minulosť, ale aj o regionálnu, ale hlavne rodinnú históriu. K nej neodmysliteľne patria tradície a zvyky.
Hoci žijeme moderným spôsobom života, hlavne výročné sviatky /Veľká noc, Vianoce/ sa v
mnohom nesú v duchu tradícií našich predkov s malými ústupkami novej dobe.
Vyrastala som v šesťčlennej rodine na Kysuciach v Nesluši, odkiaľ pochádzala mama a jej
rodina. Boli sme tri dievčatá a žila s nami stará mama /volali sme ju starenka/, ktorá mala zásluhu na
udržiavaní tradícií a zvykov. Otec sa priženil do rodiny z Budatína. Korene jeho rodiny sú však na Spiši
a tradície odtiaľ sa skoro vôbec nezachovali.
V našej rodine sa veľkou rodinnou tradíciou stal sviatok Všetkých svätých a Pamiatka
zosnulých /Dušičky/. Stará mama okrem svojich dvoch žijúcich detí mala sedem nevlastných a v
tento sviatok sa podľa možností stretli u nás. Pred sviatkami sme pokopali hroby, vyzdobili čečinou a
chvojkou. Do vázy sme až vo sviatok doniesli chryzantémy a ruže zo záhrady. Dom sme vyupratovali
ako pred veľkými sviatkami, piekli sa hlavne kysnuté koláče. Postupne, ako prichádzali hostia z
cintorína, varil sa grog z ríbezľového vína, rumu, škorice, klinčekov a cukru, z čoho sa uzimení hostia
rýchlo zohriali. Dospelí sedeli v ,,jedálni“, ktorú sme pre veľké rozmery vykurovali len na veľké sviatky.
Tu sa pretriasali všetky rodinné záležitosti, ktoré sa udiali od posledných sviatkov. Deti sme večer aj
trikrát vybehli na rozžiarený cintorín zapáliť zhasnuté sviečky. Rodina sa stretávame, aj keď nie v
takom hojnom počte a s malými obmenami, doteraz.
Z predvianočných tradícií si pamätám z detstva Mikuláša. Každý si musel vyčistiť topánky a
uložiť pod okno. Okolo 18. hodiny zazvonil niektorý z rodičov na zvončeku a všetci sme vošli do izby.
Tradične sme dostali sladkosti a ovocie. Niekedy k nám zavítal aj zamaskovaný Mikuláš, anjel a čert.
To sme museli recitovať, spievať a triasli sme sa, aby Mikuláš neodhalil naše priestupky a hriechy.
Na Ondreja sme ako dievčatá triasli ploty a hovorili sme:
„Plote, plote, trasiem ťa,
svätý Ondrej, prosím ťa,
Aby si mi dal znati,
s kým ja budem pred oltárom státi.“
Z ktorej časti zaštekal pes, tam sme sa mali vydať. Tiež sme si písali lístočky s menami
chlapcov a na dva sme napísali stará dievka a smrť. Lístky sme zložili a každý večer jeden spálili. Na
Štedrý večer ostal posledný, ktorý sme mohli večer otvoriť. Samozrejme, že sme sa báli, aby nám
nevyšla smrť alebo stará dievka. Nie pravidelne, ale občas, sme nad ohňom na starej lyžici roztavili
olovo, ktoré sme vliali do studenej vody, a podľa toho, aké tvary sa vytvorili, sme popustili uzdu svojej
fantázii.
Môj manžel /pochádzal od Plzne/ zaviedol zvyk na Barboru odrezať konáriky zlatého dažďa
alebo čerešne a dať ich do vázy. Keď vykvitli na Vianoce, niekto sa mal z rodiny oženiť alebo vydať.
82
Tradície v našej rodine
Najväčšou a najkrajšou tradíciou v našej rodine sú doteraz Vianoce. Keďže niekedy nebol
taký výber kolekcií a salóniek , tak sme si ich pred Vianocami vyrábali sami. Celá rodina si sadla za
stôl, rozdelili sme si prácu – strihanie farebného papiera, bieleho papiera na konci rozstrapkaného
na salónky, zabaľovanie kockového cukru do papiera. Kolekcie sme vyrábali zo stuženého
pokrmového tuku a cukru. Rozpustenú hmotu sme nalievali do formičiek a stuhnuté vyklopili a
zabaľovali do farebného ,,staniola“ /alobalu/. Pritom sme si na gramofóne prehrávali koledy alebo
sme ich spievali a rozprávali sme sa. Sú to nezabudnuteľné chvíle rodinnej pohody. Stromček sme
zdobili večer pred Štedrým dňom, kedy už muselo byť všetko upratané a napečené koláče. Na
Štedrý deň sme dodržiavali prísny pôst. Poobede sa začala variť štedrovečerná večera. O pol šiestej
sme išli našim zosnulým na cintorín zapáliť sviečky. O šiestej sme, slávnostne oblečení, zasadli v
jedálni k stromčeku. Stôl bol krásne pripravený s jedným tanierom navyše, na ňom bola sviečka – to
bolo miesto pre tých, ktorí už s nami nemohli byť. Najprv sme sa všetci postojačky pomodlili alebo
porozjímali. Potom nám mama medom urobila krížik na čelo, aby sme celý rok boli sladkí. Večeru
sme začali vianočnými oblátkami a medom, potom bola kapustnica s hubami a zemiakmi,
zahustená kyslou smotanou. Ako tretie sme jedli pirohy /plnka bola z varených zemiakov, tvarohu,
ochutená korením a majoránkou/, poliate maslom s opraženou cibuľkou. Túto tradíciu dodržiavame
doteraz a zaviedol ju otec, ktorého rodičia pochádzali zo Spiša. Nasledovali opekance s makom.
Najviac sme sa tešili na zemiakový šalát a vysmážaného kapra. Po večeri sme rýchlo upratali stôl,
umyli riad a sadli sme si všetci k stromčeku. Najmladší rozdávali darčeky spod stromčeka. Osviežením
Štedrého večera bolo vinšovanie Cigánov. Cigán Šimon hral na husliach a ostatní spievali koledy.
Keď mama vyšla s koláčmi a nejakými peniazmi, tak Šimon zaprial veľa zdravia a božieho
požehnania. Nebolo domu, kde by ich neprijali a niečím neobdarovali.
Na Božie narodenie sme išli na návštevu len k najbližším príbuzným. Nesmeli sme ísť
priateľkám, nič sa nesmelo požičiavať a žiadne prádlo nesmelo visieť na šnúre.
Na Štefana bolo veselo. Nakoľko televízia ešte nebola a osvety bolo málo, moja mama ako
učiteľka nacvičovala divadlá. Na Vianoce s dospelými, na Veľkú noc s deťmi. Zišla sa skoro celá
dedina, aby povzbudili svojich hercov. Všetci sme mame pomáhali. Otec písal plagáty, robil
zvukové efekty, my sme robili maskérov, šepkárov alebo hrali menšie roly. Po divadle sa konala
tradičná štefanská zábava.
Po Troch kráľoch sa rozoberal stromček. Počas vianočného obdobia nikto nesmel nič zo
stromčeka odrhnúť. Zo sladkostí sme urobili šesť kôpok a každý od najstaršieho po najmladšiu dostal
rovnaký prídel. Hoci nám rodičia neskoršie dávali zo svojich dobrôt, nikdy nemal nikto viac alebo
menej. Je to maličkosť, ale naši rodičia nám podobnými výchovnými metódami vštepovali zmysel
pre spravodlivosť.
Na Fašiangy sa tešila skoro celá dedina. Pred fašiangovou zábavou sa u nás zišlo zopár
tvorivých žien, čo aj pekne spievali a pripravovali častušky. V nich vyspievali všetky udalosti roka,
hlavne žartovné príbehy z rodín. Na nich sa potom zabávala celá dedina. Stoly boli obložené
dobrotami, čo priniesla každá rodina. Odbitím polnoci sa prikryla basa plachtou a všetci ,,nariekali“,
lebo bol koniec zábavám a nastalo pôstne obdobie.
Veľká noc. Hoci sme ako učiteľská rodina nechodili do kostola, len stará mama, rešpektovali
sme jej náboženské cítenie a kresťanské tradície. Na Veľký piatok a Bielu sobotu sme sa postili celá
rodina. Bolo to ťažké, lebo už v sobotu poobede sa varilo údené mäso, klobásy a pripravovala sa
slávnostná večera. Tiež sme maľovali vajíčka, lepili na ne farebné veľkonočné obrázky a aby sa
farbené vajcia pekne leskli, potreli sme ich kožou zo slaniny. Keď večer prišla stará mama z kostola,
83
Tradície v našej rodine
zasadli sme k slávnostnému stolu. Podávala sa studená misa – údená krkovička , šunka, klobása, syr,
vajcia a pri ostrom domácom chrene vypadla nejedna slzička. Na Veľkonočný pondelok sme síce
frflali, ale od rána sme počítali, koľko šibačov nás bolo vyšibať. Každý dostal varené maľované vajce
a pár drobných korún. V utorok sme zvyčajne polievali chlapcov my dievčatá, ale len na ulici.
Takto sme oslavovali výročné sviatky. Rodinné oslavy, ako narodeniny a meniny, sme
oslavovali síce skromnejšie, ale veľmi srdečne. Nikdy sa nestalo, aby sa na niekoho zabudlo. Rodičia,
aj keď boli veľmi zaneprázdnení, dokázali si nájsť čas, aby sme spolu prežívali pekné chvíle. Tie
pomáhajú upevňovať rodinné zväzky a zostávajú v našich srdciach po celý život. Dúfam, že aj my
niečo milé a srdečné necháme ďalším generáciám.
Použitá literatúra:
1. Martin Priečko a kolektív: Nesluša 1367 -2007. Rok vydania 2007, vydavateľ Obec Nesluša,
ISBN 978-800969739-9-6.
2. Filová Božena: Slovensko, 3. diel. Rok vydania 1975, vydavateľ Bratislav Obzor, 1217 strán.
84
Žilina v spomienkach študentov Univerzity tretieho veku
POĎAKOVANIE
a
Som vďačná, že som mala možnosť čítať záverečné práce študentov Univerzity tretieho veku
spolupracovať s autormi týchto prác a tiež s dobrovoľníkmi z radov seniorov, ktorí sa aktívne
podieľali na tvorbe zborníka. Vždy ma potešil osobný kontakt s nimi a ich ochota a pokora s akou
pristupovali k nášmu spoločnému dielu. Vážim si našich študentov - seniorov, s ktorými mi naozaj bolo
cťou a radosťou spolupracovať.
Jana Sňahničanová
koordinátorka projektu
85
Nat
vor
bez
bor
ní
kas
adobr
ovoľ
ní
ckypodi
eľ
al
iš
t
udent
kyUni
ver
z
i
t
yt
r
et
i
ehoveku
Žl
i
ns
kejuni
ver
z
i
t
yvŽi
l
i
ne:
GRAF
I
CKÁÚPRAVA:Már
i
aChomi
s
t
eková,Dar
i
naDeneš
ová,Már
i
aŽ
i
deková
J
AZ
YKOVÁKOREKT
ÚRA:Kat
ar
í
naČi
er
na,Ľ
udmi
l
aGaš
par
í
ková,Oľ
gaPoni
š
či
aková
PREPI
ST
EXT
U:AnnaKol
enčí
ková,T
at
i
anaHr
abáková
Download

žilina v spomienkach študentov univerzity tretieho veku