Filantropia,
ktorá baví
20 rokov
pomáhame
východnému
Slovensku
Filantropia,
ktorá baví
20 rokov
pomáhame
východnému
Slovensku
Sledujúc súčasné dianie na Ukrajine
a loviac v pamäti vyše 20 rokov staré
spomienky na dobu, v ktorej sme zakladali
Karpatskú nadáciu, prežívam malé déjà
vu. A utvrdzujem sa v presvedčení, že
myšlienka cezhraničnej spolupráce
obyvateľov Karpatského regiónu, z ktorej
sa nadácia zrodila, je stále aktuálna
a naliehavá.
Táto publikácia približuje históriu
Karpatskej nadácie prostredníctvom
projektov, ktoré podporila. Od začiatkov,
keď bola súčasťou medzinárodnej siete
sesterských organizácií dotovaných
americkou Nadáciou Charlesa
Stewarta Motta, až po súčasnosť, kedy
funguje samostatne a je financovaná
z viacerých zdrojov. Mikropríbehy,
ktoré sú tu opísané, ukazujú, ako si
nadácia udržiava unikátnosť spočívajúcu
v podpore komunít žijúcich v ekonomicky
zaostávajúcich oblastiach východného
Slovenska.
Nadčasová
myšlienka
Skúsenosti, znalosť regiónu,
zanietenosť, úprimnosť a šarm robia
z Karpatskej nadácie významného
hráča pri rozvoji východného
Slovenska. Zároveň aj partnera firemnej
a individuálnej filantropie. Okrem
spravovania grantových programov
dokáže prispieť k hľadaniu tém, ktoré
sú v rámci spoločenskej zodpovednosti
podnikov dôležité. Verím, že sa medzi
majiteľmi a manažérmi firiem nájde čo
najviac osvietených jedincov. Takých,
ktorí podporu komunitného rozvoja
a cezhraničnú spoluprácu s oblasťami
susediacimi s východným Slovenskom
budú považovať za dôležitú. Nielen
z pohľadu regiónu, v ktorom pôsobia,
ale aj podnikania, ktorému sa venujú.
Karpatská nadácia je pre nich ideálnym
partnerom.
Vazil Hudák
Štátny tajomník Ministerstva financií SR
Čestný člen Správnej rady Karpatskej nadácie
4
Ostrov
pozitívnej
deviácie
Umelecká kreativita spojená so vzdelávaním a sociálnou prácou môže priniesť krásne
a životaschopné výsledky. Tvorivý dom na vidieku je toho dôkazom.
má svoj vnútorný poriadok diktovaný fantáziou a intuíciou
výtvarníkov. Tá rovnako riadila aj prestavbu samotného domu.
Jeho veľkú časť zaberajú ateliéry a nocľahárne pre umelcov
či ďalšie priestory, v ktorých sa môžu stretávať, vzdelávať
a tvoriť. Tvorivý dom na vidieku je jedným z projektov, ktoré
podporila aj Karpatská nadácia. „Máme z neho veľkú radosť
aj kvôli tomu, že sme pri ňom mohli byť takmer od začiatku
jeho fungovania,“ dodáva jej riaditeľka Laura Dittel.
Cez východoslovenskú dedinku Drienovec, vzdialenú od Košíc
pár kilometrov, prejdú denne tisícky áut. Vedie ňou južná
trasa spájajúca dve najväčšie slovenské mestá. Máloktoré
vozidlo z nej ale odbočí, pretože ulice tvorené radovou
zástavbou rodinných domov nie sú pre pocestných príliš
lákavé. Za plotom jedného z tých domov sa ale nachádza
niečo, čo každému, kto ho prekročí, vyrazí dych. Porovnávajúc
to s okolím má pocit, že sa ocitol na ostrove, ktorý vytvorila
erupcia farieb, fotiek a nekonečnej fantázie. Nesie názov
Tvorivý dom na vidieku. Zažiť na vlastnej koži ho nemôže
hocikto. Vyvolenými sú väčšinou umelci a deti.
Sympóziá na vidieku
Výtvarníčka J. Zitová a fotograf V. Vološin sa okrem vlastnej
tvorby roky venovali aj spoznávaniu a publikovaniu diel
iných, hlavne mladých autorov. Vydávali časopis o vizuálnej
komunikácii, v ktorom predstavovali umelecké školy,
študentov a výtvarníkov. Svoje aktivity postupne nevedeli
natesnať do ateliéru a panelákového bytu v Košiciach,
v ktorých žili a tvorili, a tak hľadali niečo väčšie a pre tvorivosť
podnetnejšie. Nádej na splnenie svojich predstáv našli
v Drienovci, v dedinke, ktorú z jednej strany lemuje rušná
výpadovka a na tej druhej sa začína Slovenský kras. Košický
byt vymenili za dom v tamojšej radovej zástavbe. „Prišli
sme sem žiť a tvoriť, ale od začiatku sme mali plány vytvoriť
Netradičná záhrada
Niekto na záhrade polieva paradajky, okopáva zemiaky,
tlieska obrej dyni a pasie sa na egrešoch či hrášku. Výtvarníci
Jana Zitová a jej manžel Vlado Vološin sú iní mičuríni.
Na ich dvore sú roztrúsené obrazy, fotky, sochy, regionálne
remeselné nástroje a kopa iných vecí. Napríklad múrik z fliaš
a z cementu, za ním obrazy namaľované rómskymi deťmi
a uprostred pingpongový stôl. Neďaleko toho múzeum
ceruziek a fotiek. Všakovaké vecičky a veci sa na záhrade
povaľujú len zdanlivo voľne. Po chvíli je jasné, že všetko tu
5
jan a zit o v á v ró m sk e j g ále rii, d r i eno ve c
r ó m s k a g á l eria , drienovec
ceruziek, ktoré vzniklo vďaka manželovej zberateľskej vášni.
Okrem vzácnych kúskov z minulého storočia tvoria zbierku
aj staré strúhadlá a artefakty na tému ceruza, ktoré vytvorili
rôzni výtvarníci.
kreatívny priestor aj pre iných umelcov,“ spomína J. Zitová.
Košičania chceli nadviazať na svoju dovtedajšiu edukačnú
prácu v časopise, ktorý medzitým prestali vydávať. Namiesto
toho sa rozhodli vytvoriť podmienky na to, aby u nich
umelci mohli tvoriť a zároveň vystavovať svoje práce. Začali
organizovať sympóziá, na ktoré pozývali študujúcich umelcov
z karpatského regiónu. K Slovákom, Maďarom, Rumunom
a Poliakom neskôr pribudli aj Česi. Workshopy uskutočňovali
počas letných prázdnin v ich dome a na dvore v Drienovci,
kde mladí ľudia tvorili aj bývali. Na konci týždňového pobytu
dostali všetci katalóg s dielami, ktoré boli počas sympózia
vytvorené a pozvánku na budúcoročný workshop. Tá platila
aj pre spolužiakov z ich škôl.
Noví žiaci
Tvorivý dom v Drienovci vznikal intuitívne a do jeho budovania
boli postupne zapojení aj miestni Rómovia. V dedine tvoria
silnú komunitu, ktorú príchod tak zvláštnych exotov, ako sú
títo umelci, nemohol nechať ľahostajných. Najprv nakukovali
deti. „Výtvarníci nemajú predsudky a deti okamžite vycítili, že
sa k nim správajú inak, než sú zvyknuté,“ hovorí J. Zitová. Deti
o svojich zážitkoch na netradičnom dvore rozprávali doma,
čo tam pritiahlo aj ich rodičov. Začali pomáhať s úpravami
domu. Postupne vznikol nápad vytvoriť Rómsku galériu.
Miesto, kde rómske deti z okolia môžu maľovať a vystavovať
svoje obrazy. Rodičia poňali projekt, aký pre ich ratolesti
dosiaľ nikto nevymyslel, s nadšením, ktoré aj v nich samých
prebudilo kreativitu. Na jej vlne vznikla netradičná sedačka
pri galérii a múriky vyrobené z fliaš. Nosili ich na fúrikoch.
Popri študentoch navštevovali košických prisťahovalcov aj ich
priatelia a výtvarníci, ktorí u nich tiež nechávali svoje diela.
Tie dvor aj dom v Drienovci pomaly zapĺňali. „Postupne sa
podarilo vytvoriť krásny farebný priestor, ktorý mimoriadne
podporuje kreativitu,“ hovorí pri prechádzke po záhrade
J. Zitová a hrdo otvára dvere do jej ďalšej pýchy – do múzea
6
t v o riv ý d o m n a vi di ek u
at e l i ér v t vo r i vo m dome na vidieku
organizácie, ktoré sa snažia zlepšovať život na východnom
Slovensku. Počas prvých rokov svojej existencie podporovala
predovšetkým cezhraničnú spoluprácu mimovládnych
aktivistov a miestnych samospráv v Karpatskom regióne.
Takéto zadanie dal do vienka Karpatskej nadácii jej zakladateľ,
americký think-tank Inštitút Východ – Západ. Ten v prvej
polovici 90-tych rokov mapoval pomery v strednej a východnej
Európe. Došiel tiež k poznaniu, že pre rozvoj tohto regiónu
a pre zabránenie potenciálnym konfliktom vyplývajúcim
z etnických a kultúrnych rozdielov, je potrebné rozvíjať
cezhraničnú spoluprácu medzi jeho obyvateľmi. Z tejto idey
vznikol nápad vytvoriť medzinárodnú nadáciu. V roku 1994
sa ňou stala Karpatská nadácia, tvorená piatimi sesterskými
organizáciami pôsobiacimi na Slovensku, v Poľsku, Maďarsku,
Rumunsku a na Ukrajine. Finančne ich podporil grant
americkej rodinnej Nadácie Charlesa Stewarta Motta. Všetky
nadácie pôsobili samostatne, no boli riadené medzinárodnou
správnou radou. Spoločne sa zapájali do aktivít pomáhajúcich
zbližovať svoje regióny. Workshopy pre študentov
so zahraničných vysokých škôl, ktoré boli organizované
„Koľko sme sa nasmiali, že ich samy vypili,“ s úsmevom
spomína J. Zitová. Fľaše ale neboli zabudované v stene vďaka
tomu, že ich obsah robotníci najprv vyliali do svojich hrdiel.
Nosili ich z kontajnera so separovaným zberom. Piesok zas
v autách z neďalekého kameňolomu. V novopostavenej galérii
sa potom deti učili pravidlá kresby a svojich učiteľov ohurovali
svojím výtvarným nadaním. „Vedia úžasne spájať farby,“
hovorí J. Zitová a s úsmevom spomína na chvíle, kedy k nim
prišli aj deti s hudobným nadaním. „Povedali sme si tému
toho, čo budeme maľovať. Chvíľu sme pracovali, potom sme
muzicírovali búchaním po fľašiach a o chvíľu sme brali opäť
do rúk štetce.“
Podpora Karpatskej nadácie
Úprimnosť, fantázia, pracovitosť, neutíchajúca chuť tvoriť
a pomáhať sa dočkali pomoci, bez ktorej by Tvorivý dom
na vidieku nebol tým, čím dnes je. Našiel ju aj medzi
neziskovými organizáciami. Jednou z nich bola Karpatská
nadácia. Počas svojej 20-ročnej histórie finančne podporuje,
vzdeláva a zásobuje radami aktívnych ľudí aj neziskové
7
Za plotom
Tak ako všetky unikátne projekty, aj Tvorivý dom na vidieku
si stráži svoju identitu, unikátnosť a hlavne rozsiahlu zbierku
umeleckých diel. Preto nie je verejnosti otvorený nonstop.
Návštevy musia byť vopred ohlásené. Okrem výtvarníkov
zúčastňujúcich sa na sympóziách prichádzajú najčastejšie
rómske deti. Hlavne počas školského roka, kedy má neďaleká
základná škola raz v týždni hodinu výtvarnej výchovy práve
tu, v Drienovci. Občas prídu po ohlásení so svojimi žiakmi
aj učiteľky iných škôl. Miestne deti z Drienovca chodia
do Tvorivého domu aj bez pedagógov. Spoza plota zakričia:
„Kedy sa bude maľovať!?“ „Keď bude pekne, v sobotu!“
zakričia im oni naspäť. Takto popisuje J. Zitová spôsob, akým
sa tamojší šarvanci zvyknú objednávať na súkromné hodiny
výtvarnej. S úsmevom podotýka, že zvládnuť ich nápor nie je
vždy jednoduché. Ak si výtvarníci nedajú pozor, pokojne môže
nastať situácia, že desať detí príde bráničkou, ďalších desať
alebo dvadsať preskočí plot a zrazu majú na dvore takmer
celú osadu. „Často si hovorím, že pôsobíme ako centrum
voľného času. No nie v meste, ale na vidieku,“ zamyslí sa
J. Zitová a kladie si otázku, kam by miestne deti chodili, keby
neboli u nich. To, ako jej rastú pred očami, popisuje slovami:
„Niektorých dospelých, ktorí nám tu teraz robia, mám pred
očami ako desaťročných, keď nám ako mravčekovia pomáhali
vynášať z áut krabice v čase, keď sme sa sem nasťahovali.“
v Drienovci, do tejto koncepcie zapadali. Preto získali
finančnú pomoc Karpatskej nadácie. Tá v roku 2006 prešla
organizačnými zmenami a spolu so svojimi náprotivkami
v susedných štátoch sa osamostatnila od spoločnej siete a jej
riadenie prešlo pod vlastnú správnu radu. Základná filozofia
ostala rovnaká, no väčší dôraz začala nadácia klásť na vlastné
projekty súvisiace s východným Slovenskom. A opäť
našla spoločné noty s Tvorivým domom na vidieku. Vďaka
novovytvoreným grantovým programom tak mohla podporiť
Múzeum veci a vecičiek a Rómsku galériu. „Nie sme tematickí.
Tykadlá máme napojené na región, podobne ako manželia
v Drienovci,“ vysvetľuje filozofiu podpory Karpatskej nadácie
jej programová manažérka Silvia Sokolová. Dodáva, že Tvorivý
dom na vidieku veľmi dobre reaguje na to, čo komunita
a prostredie potrebuje, a preto nachádza podporu. A to
nielen Karpatskej nadácie, ale aj iných podobne fungujúcich
a zmýšľajúcich organizácií a donorov.
t v o riv ý d o m n a vi di ek u
Vtedy tieto deti a asi ani samotní práve prisťahovaní Košičania
určite netušili, akým úchvatným ostrovom sa stane miesto
za plotom jedného úplne obyčajne vyzerajúceho domu
v radovej zástavbe v Drienovci.
r ó m s k a g á l eria , drienovec
8
9
10
Zázrak
na konci
sveta
Starostlivosť o seniorov, kriesenie ľudových tradícií a hranie sa s deťmi. Ako dobre
do seba zapadá mozaika týchto zdanlivo nesúvisiacich aktivít, ukázala nezisková
organizácia Domov.
pomáhať ľuďom a zároveň zúročiť svoje technické vzdelanie
aj dovtedy nadobudnuté manažérske zručnosti a skúsenosti.
Prihlásila sa do výberového konania na uvoľnený post šéfky
Domova dôchodcov vo Veľkých Kapušanoch. Vyhrala ho
a po nástupe do nového zamestnania tam našla skupinku
žien, ktoré boli oddané svojej práci a túžili svojim klientom
spríjemňovať posledné roky života. Vďaka tomu, že tieto
dámy boli naladené na podobnej vlnovej dĺžke ako ona,
ľahko ich nadchla pre svoj plán – nájsť pre starších ľudí
aktivity, vďaka ktorým sa nebudú utápať v pocite zbytočnosti
a ubíjajúcej nudy. Premýšľali, čím by starkých zamestnali,
a voľba padla na ľudové remeslá. „Pamätám si na svojho
dedka a babku. Venovali sa mi dovtedy, pokiaľ vládali,“
vysvetľuje K. Ószová motívy, ktoré ju po nástupe do nového
zamestnania inšpirovali. Na to, aby mohli východniarky
rozbehnúť plánované zmeny, mali príliš zošnurované ruky.
Domov dôchodcov vtedy patril pod Krajský úrad v Košiciach
a o takmer všetkých (čo i len trochu dôležitých) veciach
rozhodovali tamojší úradníci alebo poslanci. Ľudia vo Veľkých
Kapušanoch ale chceli stavať, nakupovať, jazdiť so svojimi
seniormi na výlety. Rozhodli sa preto založiť neziskovú
Mať domov dôchodcov, v ktorom starí ľudia neplačú
nad svojím osudom a nečakajú pasívne, kedy nastane ich
čas. Miesto, kde ľudí život, naopak, baví a tešia sa na ďalšie
rána. S takouto ambíciou sa pred vyše desiatimi rokmi
pustila skupina žien vo východoslovenskom mestečku Veľké
Kapušany do premeny miestneho domova dôchodcov.
Za pár rokov sa im podarilo to, v čo spočiatku ani nedúfali.
Ich seniori sa hrali s deťmi, ukazovali im, ako sa niekedy
tkalo na krosnách, chodili na letné tábory či trhy a pomohli
vytvoriť zbierku pre miestne múzeum. Aj napriek tomu, že
vytvorili projekt, ktorý bol v tom čase na Slovensku unikátny,
od domácich sa veľkej podpory nedočkali. Pomoc prišla
zvonku – od Karpatskej nadácie a podobných organizácií
a donorov. Zaslúžili si ju vďaka svojej kreativite, pracovitosti
a zarputilej vytrvalosti.
Odhodlané dámy
Vyštudovaná stavebná inžinierka Katarína Ószová sa v roku
2000 rozhodla pre zmenu. Dovtedy pracovala v podniku
Východoslovenské vodárne a kanalizácie, no cítila, že sa
v živote potrebuje posunúť ďalej a skúsiť niečo nové. Chcela
11
peňazí z grantu americkej rodinnej Nadácie Charlesa
Stewarta Motta. Väčšinu projektov podporovala práve vďaka
nim. Jej manažérky nemuseli míňať množstvo času a energie
na získavanie nových financií, ako je to v súčasnosti. Mohli
sa viac venovať konzultáciám s aktivistami, ktorí rozbiehali
zaujímavé iniciatívy.
„Zo zastrčeného kúta zeme neďaleko maďarsko-ukrajinských
hraníc, kde sa nič nedialo a kde chýbal aktivizmus, prišla
zrazu mimoriadne inovatívna iniciatíva. Spájala starostlivosť
o seniorov, prebúdzanie kultúrnej a regionálnej identity
a edukáciu,“ spomína Laura Dittel, riaditeľka Karpatskej
nadácie, na projekt, ktorý prišiel do Košíc pred viac než
desiatimi rokmi. Spolu s kolegyňami ho pomohli dopracovať
a pripraviť tak, aby mal šancu získať peniaze. Na výstavu
ľudových výrobkov poslala Karpatská nadácia dar vo výške
60 tis. korún. Jej pomoc bola pre Domov naozaj kľúčová.
Vďaka nej sa aktivistky z Veľkých Kapušian zdokonalili
aj v písaní projektov, prostredníctvom ktorých získavali peniaze
od ďalších nadácií a sponzorov. Jedného z nich za nimi poslali
k atarín a ó s z o vá –
r iadit eľ k a n e zisk o v e j o rg an izácie n o vý do m o v
organizáciu, ktorá prevezme správu ich Domova dôchodcov.
Okrem väčšej slobody v rozhodovaní bola táto voľba výhodná
aj kvôli priaznivej spoločenskej atmosfére. Podľa K. Ószovej
štát vtedy vytvoril podmienky, ktoré pôsobeniu neziskových
organizácií priali. Pomerne ľahko sa darilo získavať granty
na projekty. Nápad našiel na Krajskom úrade v Košiciach
pochopenie a v roku 2001 tak vznikla nezisková organizácia
Domov.
k l i e n t i nového domova
Projekt, ktorý prekvapil
Karpatská nadácia bola prvým podporovateľom, ktorý
ambicióznym dámam vo Veľkých Kapušanoch pomohol.
„Hľadali sme na internete, kto každý podporuje také neziskové
organizácie, akou sme boli my, a natrafili sme na košickú
nadáciu,“ spomína Valéria Rapačová, manažérka pracujúca
v Domove dôchodcov od jeho vzniku, teda už vyše 20 rokov.
Svoj prvý projekt, ktorým chceli ženy z Veľkých Kapušian
získať peniaze, poslali teda na adresu Karpatskej nadácie.
Tá v tom čase ešte fungovala v rámci medzinárodnej siete
sesterských nadácií. Venovala sa predovšetkým spravovaniu
12
babičkou. Chcela, aby sa to naučili aj jej dcéry, kolegyne
a každý, kto o to bude mať záujem. Zopár krosien našli, opravili
a seniorky z domova na nich začali tkať. A podľa plánu túto
pomaly zabudnutú zručnosť odovzdávali ďalším generáciám.
Vznikol seniorsky pracovný tím, v ktorom mal každý svoju
úlohu. V novozriadenej dielni vznikali pokrovce, švihadlá,
povrazy, kapsy, rohožky, vankúše a drevené predmety. Mnoho
z nich skončilo v Mestskom múzeu vo Veľkých Kapušanoch.
Staré stroje však po čase vypovedali poslušnosť a boli už
vhodné len na výstavy. K. Ószová zistila, že v Maďarsku žije
majster, ktorý sa živí výrobou a predajom krosien. Domov bol
už natoľko známy svojou tkáčskou tradíciou, že peniaze na ich
nákup získal z grantov a darov.
z Košíc. Bol to Fred Robey, Američan s rumunskými koreňmi,
člen medzinárodnej správnej rady Karpatských nadácií.
Zaujímavé projekty v regiónoch podporoval aj z vlastných
peňazí. Svoju filantropiu uvádzal heslom: „Pomáhať tým, ktorí
si vedia pomôcť a postrčiť ich ďalej.“ Po návšteve Veľkých
Kapušian mohol tieto slová vytesať na dvere Domova. Pohostili
ho tam, zahrali mu na cimbale, seniori mu ukázali svoje práce
a predviedli, ako ešte ich starí rodičia tkali na krosnách či mrvili
kukuricu. F. Robeyho natoľko nadchli, že im zakrátko poslal
peniaze. Poslúžili na výrobu brány s ľudovou tematikou, ktorou
sa dnes vchádza do Domova dôchodcov.
Radosť zo života
Popri zháňaní peňazí K. Ószová so svojimi kolegyňami
rozbehla aj zbierku hmotných artefaktov, ktoré potrebovali
na uskutočnenie svojich plánov. Čo sa dalo, získavali zadarmo.
Obišli všetky domy vo svojom okolí, vyliezli na ich povaly
a vyzbierali staré nástroje, šaty a všakovaké iné vetešnosti,
ktoré zapadali prachom alebo ich požierali mole. K. Ószovú
mimoriadne lákali krosná. Tkala na nich ešte so svojou
Chýr o oživovaní tradícií pritiahol pozornosť okolia. Do domova
dôchodcov volali učiteľky a pýtali sa, kedy môžu prísť
so svojimi žiakmi. Tí sa so seniormi hrali a okúsili remeslá
starých materí. Po čase prichádzali aj spontánne, sami,
mimo vyučovacích hodín. Práca a návštevy detí liečili duše
k l i ent i no vé h o do m o va na p es t r o m m es t ečku nez iskový ch
o r g a ni z á c i í k a r patskej na dá cie
nový domov na p e st ro m m e st e čk u k arpat sk e j na dá c i e
13
čas ani peniaze. Neraz to K. Ószovej pripomínali aj samotní
dôchodcovia. „Viete, pani riaditeľka, ja som nikdy nezažil toľko
zaujímavých vecí ako tu u vás,“ vybavuje si vyznanie jedného
zo svojich klientov šéfka domova dôchodcov.
dôchodcov. Zabudli na svoje trápenia, smútok vystriedal
entuziazmus a chuť do života.
Obzvlášť rušné boli letné mesiace. V areáli domova
dôchodcov otvárali ľudovú dielňu, ktorú navštevovalo
množstvo ľudí z okolia. Komu nestačilo len sa pozerať, mohol
absolvovať základný kurz zručnosti zvládania ľudových
remesiel. Personál domova vyrážal so seniormi do detských
táborov, na festivaly ľudovej kultúry, mestské a dedinské trhy.
Babky a dedkovia v krojoch všade ukazovali, ako tkať a robiť
veci podľa pradávnych fortieľov. Prípadne celý deň varili
slivkový lekvár v kotlíku. „Starí ľudia sú už trošku ako deti.
Robilo im radosť, keď sa pri nich niekto pristavil, odfotil sa
s nimi alebo ich pochválil,“ s úsmevom spomína K. Ószová.
Pripomína, že väčšina klientov domova prežila ťažký život.
Dve svetové vojny a niekoľko zmien spoločenských pomerov
zanechali v ich vnútri stopy. Mnohí z nich paradoxne nikdy
nemohli cestovať a stretávať nových ľudí, ako je to teraz
na staré kolená, keď sa stali obyvateľmi kapušianskeho
Domova dôchodcov. Počas ich aktívnych rokov na to nebol
v no vo m do m o ve s a p r i pr a vu jú na veľ kú noc
val ér ia r apačo v á – m an ažé rk a n o v é h o do m o va
14
Kvetiny, ktoré vydržali
Zbieranie starých predmetov nebola jediná úloha žien
z Veľkých Kapušian. Následne potrebovali vytvoriť priestor, kde
ich budú môcť umiestniť a pracovať s nimi. Budovu domova
dôchodcov preto museli prestavať. K. Ószová sa do toho
pustila so svojimi kolegyňami a rodinnými príslušníkmi.
Vďaka svojmu technickému vzdelaniu sa ujala úlohy
stavbyvedúcej. Na to, čo nedokázali zvládnuť samé, si najímali
robotníkov a firmy. Pomáhali aj seniori. Kto vládal, navliekol
na seba montérky a pustil sa do práce. Od obyvateľov
Veľkých Kapušian sa Domov pomoci príliš nedočkal. Skôr
ich častovali posmeškami. V tom čase nebolo zvykom, aby
niekto vo svojom voľnom čase dobrovoľne pracoval na inom
než na vlastnom. „V meste sme boli v tomto smere prvými
lastovičkami,“ podotýka Valéria Rapačová. Na dokreslenie
vtedajších pomerov nám vyrozprávala, ako prvýkrát vysadili
kvety na ulici pred domovom dôchodcov. Na druhý deň boli
vytrhané. „Posaďte ich znova,“ zareagovala šéfka. Na ďalší
deň sa situácia opakovala. Ženy kvietky sadili dovtedy, kým
vandalov neomrzelo ich vytrhávať. Dnes sú už kvetinové
záhony súčasťou predzáhradiek väčšiny okolitých domov.
t k á č s k a di e l ňa v novom domove
15
16
Aktivista,
ktorý pobláznil
okolie
„Tak ako každý rok v tomto čase, zasa trochu popracujeme, aby sa nám tu pekne žilo
a aby sa návštevám u nás páčilo.“
lebo ľudia menej pijú a viac holdujú iným zlozvykom,“ ironicky
odvetí a spolu s ostatnými sa začne smiať.
Od Facebooku už človek čaká hocičo. Ale status agitujúci
za pracovnú sobotu nezvykne čítať každý deň. A práve taký
sa v apríli 2014 objavil na Fan page neziskovej organizácie
Priatelia trstenskej prírody.
Keď nasadne do auta, trochu zvážnie a vysvetľuje, ako aktivity
neziskovky, ktorej šéfuje, vplývajú na myslenie ľudí. Vytvárajú
na nich spoločenský tlak, ktorý núti správať sa k svojmu
prostrediu ohľaduplnejšie. Napríklad hneď na druhý deň
po omši v kostole duchovný povie, kde sa v dedine našlo
najviac odpadu. Deň pred brigádou má zas miestna základná
škola takzvaný skrášľovací deň. Deti prechádzajú obec
a mapujú, na ktorých miestach sa našlo najviac smetia.
Keď Facebook volá
Dňom „D“ bola posledná aprílová sobota 2014. Zobudila sa
do zamračeného rána, sľubujúceho príchod dažďa. ,,Koľkí
prídu upratovať? Dvaja? Traja?“ môže napadnúť uštipačnému
sliedičovi po sociálnych sieťach. Návštevu Trsteného
pri Hornáde iba kvôli potvrdeniu si vlastnej škodoradosti by
určite oľutoval.
Po chvíli obloha upozorňuje, že svoje hrozby myslela vážne.
Začína mrholiť. Brigádnici napriek tomu stále zbierajú odpad,
opravujú alebo skrášľujú altánky v dedine a pri neďalekom
Hornáde. Pri jeho brehu sa zas potulujú rybári z miestneho
spolku a zbierajú, čo ľudia „postrácali“ alebo čo priniesla
rieka. Altánok pri mŕtvom ramene Hornádu, ktorý nezisková
organizácia postavila vďaka grantom, je miestom, kde sa
brigádnici stretávajú. Z veľkého kotla rozvoniava guláš,
na stole čakajú minerálky, malinovky, víno a všakovaké iné
chutné nápoje. „Občerstvenie musí byť,“ sprisahanecky
V pracovnú sobotu sa pred touto dedinkou, vzdialenou
od Košíc pár kilometrov, potulujú pri hlavnej ceste hlúčiky
ľudí. Ženy, muži, deti, všetci majú navlečené reflexné vesty,
rukavice a do igelitových vriec zbierajú to, čo druhí vyhodili.
Keď sa k nim priblíži Rastislav Šelepský, autor na dnešné
pomery naozaj podivuhodného statusu a zároveň predseda
združenia Priateľov trstenskej prírody, jedna zo žien otvorí
vrece. „Pozri, je ich už omnoho menej ako minulý rok,“ hovorí
a ukazuje mu prázdne fľaše od alkoholu. „To možno preto,
17
Ako sa zrodil aktivi sta
Rasťo Šelepský je bodro pôsobiaci, takmer stále vtipkujúci 40tnik, z ktorého srší energia. Narodil sa v Trstenom pri Hornáde
a od detstva bol vychovávaný k poriadku. S obľubou cituje
krédo: „Krajina je obraz ľudí, ktorí ju obývajú.“ Jeho autorom
je český geológ, klimatológ, spisovateľ a popularizátor vedy
Václav Cílek. Trstenský aktivista podotýka, že v minulosti
ľudia na dedine takto aj žili. Poriadok mali nielen za bráničkou
svojho dvora, ale aj pred ňou. Zmeny spoločenských pomerov
po roku 1989 podľa neho trochu zmenili myslenie ľudí. Prišlo
odcudzenie sa, každý začal hľadieť viac na svoje záujmy
a snažil sa hlavne prežiť. On sám nebol výnimkou. Aby
zabezpečil rodinu, mal dve zamestnania a veľa voľného času
mu neostávalo. Keď sa neskôr jeho situácia stabilizovala,
nemusel už zarábať peniaze v intenzite od vidím do nevidím
a začal si viac všímať okolie. V tejto súvislosti spomína
na situáciu spred desiatich rokov, keď viezol svoju babku
autom do dediny a tá zrazu vyhŕkla: „Preboha, ako táto cesta
vyzerá!“ Okraje vozovky boli zarastené a v burine sa povaľoval
rôzny odpad. Začal teda uvažovať, ako meniť veci okolo seba.
Vychádzal z hlbokého presvedčenia, že neporiadok a špina
je najväčším nepriateľom vidieka. A od toho sa podľa neho
odvíjajú spoločenské problémy. „Tam, kde sú špina a smetie,
ľudia inak rozmýšľajú. Poriadok mení ich správanie. Preto treba
najprv poupratovať a zaviesť systém na udržanie poriadku,“
vysvetľuje R. Šelepský impulzy, ktoré v ňom prebudili aktivistu.
rast islav še l e ps k ý –
predseda občianskeho zd ruže n ia p riat e lia t rst e n sk e j pr í r o dy
c h o dní k n a d m ŕ t vy m r a menom horná du
sa usmieva R. Šelepský. Tradíciou sobotňajších brigád sú
komperníky, na ktoré sa teší väčšina dobrovoľníkov. Tohto roku
ich prišlo takmer 50. Podľa šéfa neziskovej organizácie je to
menej než vlani. Je presvedčený, že za to môže počasie, ktoré
postupne otvára kohútiky a mrholenie premieňa na vytrvalý
dážď.
R. Šelepský zvoláva brigádnikov hlavne cez Facebook. Výzvy si
nečítajú len obyvatelia Trsteného pri Hornáde. Pred rokom tu
zbadal s vrecami na odpad ľudí, ktorých nepoznal. Boli z Košíc.
Prečítali si status na Facebooku a prišli pomôcť.
18
Návrat romantiky
Práca na dvojzmennú prevádzku v U. S. Steele mu dávala
priestor na to, aby si vedel prispôsobiť svoj voľný čas.
Rozhodol sa ho využiť v prospech obce. V televízii raz videl
príspevok o neziskových organizáciách, ktoré na svoje malé
dobrovoľnícke projekty získavajú peniaze od sponzorov.
Zavolal redaktorom, ktorí reportáž pripravili, pobral od nich
rozumy a pustil sa do písania projektov. Prvý realizoval
spolu s miestnou základnou školou, ktorá dostala grant
od neziskovej organizácie SOSNA. Mal slúžiť na postavenie
altánku a kúpu kontajnerov.
záhrad. Neskôr pribudli plastové fľaše, pneumatiky a podobné
smetie, s ktorým sa už príroda nedokázala sama vysporiadať.
Určitý čas dokonca hrozilo, že sa v mŕtvom ramene zriadi
oficiálna skládka. Pritom miesto, kde kedysi tiekol Hornád, bolo
malebným a romantickým kútom obce. Priatelia trstenskej
prírody sa mu rozhodli túto atmosféru vrátiť. Písali projekty
na jeho revitalizáciu.
Prvé peniaze získali od Karpatskej nadácie. R. Šelepský
spomína na úsmevný krčmový zážitok. So staršími kamarátmi
sedel pri pive a hovoril im, že prišli peniaze na čistenie
mŕtveho ramena. Začali sa na ňom baviť. „Čo vám šije?“ smiali
sa mu a ďalej vyrývali, „v kanáloch pri ceste stojí voda a vy
idete zbierať smetie?“ „Keď máte problém, že v kanáloch stojí
voda, choďte na obecné zastupiteľstvo a tam sa sťažujte,“
odpovedal im R. Šelepský. A dodal: „Toto je iná kapusta.“
Neskôr založil občianske združenie Priatelia trstenskej prírody.
Ako jednu z hlavných úloh združenia vytýčil revitalizáciu
mŕtveho ramena Hornádu. Táto rieka kedysi pretekala
cez dedinu. V 60-tych rokoch minulého storočia bol jej tok
umelo zregulovaný a v obci ostalo jej mŕtve rameno. Koryto
stojacej vody sa postupne začalo zanášať. Ľudia tomu
výrazne pomohli. Najprv doň vhadzovali biologický odpad,
ktorý počas jesenného upratovania pozbierali z vlastných
Miestni jeho zmýšľanie časom pochopili. Na brigádach
sa zúčastňovalo stále viac a viac ľudí. Postupne vyčistili
mŕtve rameno, podzemnou rúrou ho prepojili s neďaleko
ch o d n ík n ad m ŕt v ym ram e n o m ho r ná du
br i g á da p r i at eľ o v t r s tenskej p rírody
19
ľudí, ktorí sa chytili takejto príležitosti,“ hovorí L. Dittel,
riaditeľka Karpatskej nadácie. R. Šelepský vedel, že ide
o zamestnanecký program spoločnosti U. S. Steel Košice
a vedel aj to, že v tomto programe je dôležitá mobilizácia
väčšej komunity dobrovoľníkov, medzi ktorými sú aj jej
zamestnanci. Jeho nezisková organizácia bola podporená
v rámci grantu Spoločne pre región.
U. S. Steel Košice tento program pred niekoľkými rokmi založil
kvôli tomu, že videl neúnavnú aktivitu svojich zamestnancov
v rôznych dobrovoľníckych projektoch. „My ako firma
podporujeme región v mnohých oblastiach a hľadáme cesty,
ktorými sa dá naša pomoc dostať k veľkej skupine príjemcov,“
vysvetľuje Ľ. Šoltésová, manažérka spoločnosti U. S. Steel
Košice. Pre nový program hľadali organizáciu, ktorá by im
pomohla s administráciou a distribúciou tejto pomoci.
Dôležité bolo, aby mala skúsenosti s realizáciou podobných
grantových programov. Firma sa na základe predchádzajúcej
spolupráce utvrdila, že Karpatská nadácia je spoľahlivý
partner a zapojila ju ako administrátora do programu
Spoločne pre región. Jeho hlavným cieľom je podpora
komunít tvorených zamestnancami U. S. Steel Košice,
snažiacich sa svojpomocne riešiť miestne problémy s využitím
vlastných ľudských, materiálnych a finančných zdrojov.
b rig ád a p riat e ľo v t rst e n sk e j p r í r o dy
tečúcim Hornádom, a tak doňho znovu priviedli vodu. Ponad
ňu postavili chodník, aby sa nad mŕtvym ramenom dalo
prechádzať. Zriadili altánky, upravili priestor pri rieke a spravili
z neho miesto, kde sa dá opäť príjemne tráviť čas.
Spoločne pre región
Podpora Priateľov trstenskej prírody je klasická ukážka
toho, čomu sa Karpatská nadácia venuje po svojom
osamostatnení sa od siete sesterských nadácií v roku 2006.
Svoju činnosť opiera stále vo väčšej miere o finančné zdroje
firiem pôsobiacich na Slovensku, ktoré postupne nahradili
peniaze z USA. Naviac, cezhraničná spolupráca, s výnimkou
Schengenských hraníc, už nie je tak prioritná ako v minulosti,
kedy Európu pretkávali administratívne bariéry. Dôležitejšími
sa postupne stávajú komunitné projekty pochádzajúce
z regiónov východného Slovenska, vychádzajúce
zo samostatnosti a životaschopnosti ich autorov.
„Projekt Rasťa Šelepského má najväčší potenciál
dobrovoľníctva,“ zdôrazňuje Silvia Sokolová, projektová
manažérka Karpatskej nadácie. V porovnaní s inými
projektami programu Spoločne pre región peniaze, ktoré išli
do Trstenného, vygenerovali najviac ďalších financií v rámci
spolufinancovania. Každé euro z grantu prinieslo ďalšie dve
v podobe dobrovoľníckej práce a iných príspevkov aktivistov.
Tento finančný ukazovateľ patrí k najdôležitejším kritériám,
podľa ktorých Karpatská nadácia posudzuje realizované
programy.
Nadácia vyhlasuje grantové programy a čaká, kto sa do nich
prihlási. „Priatelia trstenskej prírody sú klasickým príkladom
20
altán o k a zák ut ie p ri m ŕt v o m ram ene h o r ná du
21
22
Sama
vojačka
v Lendaku
Príbeh z goralského prostredia ukazuje, aká dôležitá je nezlomná vôľa pri zachovávaní
kultúrneho dedičstva predkov.
Lendaku patria k etnografickej skupine Goralov,
charakteristickej špecifickým goralským nárečím poľského
pôvodu a prevažne valašským folklórom. Mnohí z nich
dodnes chodia v nedeľu a na veľké sviatky oblečení v krojoch.
Dodržiavajú dávne zvyky a doma sa rozprávajú nárečím.
Začiatkom milénia prišiel do Karpatskej nadácie zvláštny list.
Dve strany rukopisu, ktorý nemal jedinú pravopisnú chybu
a dokonca každá čiarka v ňom sedela na svojom mieste.
Dorazil z Lendaku, dedinky z odľahlého kúta východného
Slovenska. Jeho autorka sa v ňom predstavila ako vyučená
predavačka, ktorá sa ťažko pretĺka životom a chce otvoriť
múzeum. „Nebolo jasné, o čo jej presne ide. Ale cítili sme,
že máme dočinenia s človekom pripomínajúcim buldoga,
vytrvalo idúceho za cieľom, ktorý nám bol veľmi sympatický.“
Takto spomína Laura Dittel, riaditeľka Karpatskej nadácie,
na prvé kontakty s Helenou Gallikovou, ženou, ktorá sa
rozhodla živiť zachovávaním unikátnych ľudových tradícií.
Aj napriek týmto lákadlám turisti Lendak príliš často
nenavštevujú. Okrem jeho chabej propagácie za to môže
predovšetkým katastrofálna infraštruktúra. Obec je mimo
hlavných dopravných tepien križujúcich Vysoké Tatry a cesty,
ktoré k nej vedú, sú v takmer dezolátnom stave. Od človeka,
ktorý sa v Lendaku rozhodne živiť turistickým ruchom, by sa
tak očakávalo hlavne finančné zázemie poskytujúce „vankúš“
na prekonanie podnikateľských rizík. Helena Galliková takýmto
príkladom nie je. Pochádza zo skromných pomerov. Vždy, keď
pri rozprávaní svojho príbehu zvrtne reč na peniaze, do očí jej
vhŕknu slzy. So svojou rodinou žije roky z ruky do úst. Napriek
tomu dokázala vytvoriť jedinečné miesto ukazujúce históriu,
spôsob života a folklór Lendaku. Je ním Múzeum ľudovej
kultúry zriadené v drevenici postavenej priamo na dvore jej
rodinného domu.
A to aj napriek vlastnej chudobe a napriek faktu, že jej plány
sa stretávali s nezáujmom a nevôľou najbližšieho okolia.
Príklad, ktorý svieti
Lendak sa na prvý pohľad môže javiť ako zaujímavý cieľ
pre ľudí, ktorí majú radi turistiku a folklór. Leží pod Vysokými
Tatrami, tri kilometre od Tatranskej Kotliny. Tá je vstupnou
bránou do Belianskych Tatier, považovaných za najkrajšiu
a prírodne najbohatšiu časť slovenských veľhôr. Obyvatelia
23
h e le n a g al l i k o vá –
nadš enkyň a p re zach o v an ie f o lk ló ru v l enda k u
m ú z e u m ľ u do ve j k u ltúry v l enda ku,
ex p o z í c i a ľ udový ch krojov
Spomienky na minulosť
Ako jej napadlo vytvoriť múzeum, na to si už H. Galliková
nespomína. Vybavuje si len silný vnútorný pocit
a presvedčenie, že ľudí zaujíma, ako sa v minulosti na dedine
žilo. Už dávno pred zrodením podnikateľského plánu vyrábala
doma krojované bábiky, vyšívala ľudové motívy na obrúsky,
dečky do kočíkov a na košieľky ku krstu.
ju zazreli, vyťahovali fotoaparáty. „Veľmi som sa hanbila,
no nakoniec ma presvedčili a zapózovala som im,“ hovorí
a pridáva ďalšiu skúsenosť s fotografmi. Tentokrát nevedomú.
Počas jej vlastnej svadby ju spolu s jej nastávajúcim niekto
odfotil bez toho, aby o tom vedela. Fotka sa stala súčasťou
kalendára mapujúceho slovenský folklór. Náhodou naň narazil
jej bývalý sused, ktorý momentku vystrihol a doniesol ukázať.
Jej mama a staršia sestra chodili celý život v kroji. K úcte
k tradíciám a ľudovému folklóru ju však neviedla len rodina.
V mysli H. Gallikovej zanechal hlbokú stopu tiež miestny farár.
Spomína, ako v 70-tych rokoch, keď bola tínedžerka, dorazila
móda minisukní aj k nim. Neodolala jej. Keď s kamarátkami
prišli s odhalenými nohami do kostola, kňaz nechápavo krútil
hlavou a dohováral im: „Také krásne kroje tu máte a vy ich
vymeníte za kratučké kusy látky.“ „Dotklo sa ma to,“ vybavuje
si H. Galliková zážitok z mladosti. Inak ako v kroji už do kostola
nikdy nevošla. Oblečený ho mala aj pri iných príležitostiach.
Raz, keď v ňom postávala pod oknami rodičovského domu,
dorazili do dediny turisti z východného Nemecka. Len čo
Drobné čriepky z minulosti začali v mysli H. Gallikovej do seba
postupne zapadať a zrodil sa v nej nápad vytvoriť v Lendaku
múzeum ľudovej kultúry. Nielen kvôli zanechaniu odkazu
pre budúce generácie. Ale aj pre spomienky na turistov, ktorí
obec navštívili kvôli folklóru.
Buldočia povaha
„Všetci ma mali za blázna,“ popisuje H. Galliková vtedajšie
reakcie svojho okolia. Po uplynutí materskej dovolenky
nechcela byť opäť predavačkou, za ktorú sa vyučila. Manžel
mal problémy s hľadaním práce. Rodine chýbali peniaze.
Príbuzní a ľudia z Lendaku považovali jej nápad za nezmysel.
24
m úze um ľud o v e j k ult úry v l enda k u
vďa k a h el e n e g a l l i k o vej na d fol kl órom
v l e n da ku neosta l a tma
Pochopenie našla až na Úrade práce v Spišskej Belej, kde bola
evidovaná ako nezamestnaná. Nasmerovali ju do Popradu
a do tamojšieho Domu priateľstva národov. Táto mestská
príspevková organizácia podporovala aj aktivity, ktorým sa
chcela venovať H. Galliková. Pomohli jej tam založiť občianske
združenie Múzeum ľudovej kultúry v Lendaku.
plánovali majitelia rozobrať, no keď sa dozvedeli, že v nej chce
zriadiť múzeum, transakciu stopli. Drevenica doteraz opustene
stojí na svojom pôvodnom mieste.
Eufóriu zo založenia občianskeho združenia vystriedalo
rýchle vytriezvenie. Aj napriek tomu, že pani Galliková mala
predstavu, ako bude múzeum fungovať, nikto ju nechcel v jej
plánoch podporiť. Obchádzala súkromných podnikateľov
s prosbou o finančnú pomoc. Márne. „Nájdi si už konečne
normálne zamestnanie,“ počúvala zovšadiaľ. Múzeum
chcela zriadiť v goralskej drevenici. Tá, v ktorej prišla na svet,
ešte stála, no rodina jej ju nechcela dať. Aj napriek tomu,
že ju nikto nevyužíval. Keď sa s takýmto prístupom stretla
u najbližších, nedivila sa, že ju odmietali aj cudzí ľudia. Pritom
v dedine bolo mnoho chátrajúcich dreveníc. H. Galliková ich
ponúkala výmenou za pozemok, ktorý zdedila po rodičoch.
Raz už k obchodu takmer došlo. Jednu z prázdnych dreveníc
Keď už H. Galliková takmer prepadala zúfalstvu, nečakane
sa na ňu usmialo šťastie. Na obecnom úrade v Lendaku
jej ponúkli prácu koordinátorky, ktorá mala dohliadať
na obyvateľov vykonávajúcich aktivačné práce. Raz s nimi
išla na obed a zbadala, že na jednej dreveničke rozoberajú
strechu. Pristavila sa, no nemala odvahu osloviť jej majiteľov.
Kamarátka ju presvedčila, aby za nimi zašla. Na veľké
prekvapenie s jej plánmi súhlasili. Požadovali jej spoluprácu
pri rozoberaní drevenice a sumu 10-tisíc korún. Pomoc
prišla od starostu obce. Dovolil jej využívať pri rozoberaní
a opätovnom postavení drevenice ľudí z aktivačných prác.
A obec jej dala aj bezúročnú pôžičku na kúpu drevenice.
Tú nanovo postavila na záhrade vedľa domu, kde žila
s manželom a deťmi.
25
Splnený sen
V novopostavenej drevenici a v časti vlastného domu tak
mohla konečne zriadiť múzeum, o ktorom dlho snívala.
Sú v ňom vystavené kroje, pracovné náradie, remeselné
výrobky, nábytok, obrazy a ďalšie exponáty mapujúce život
Goralov. Zbierku zriadila hlavne z predmetov, ktoré zdedila
po svojich a manželových predkoch, alebo ich sama vyrobila,
kúpila či vymenila za vlastný majetok. Ľudia z Lendaku jej
zadarmo nič nepriniesli. Buď chceli niečo na výmenu alebo
peniaze.
g o r a l s ký ľ udový kroj
Krátky čas po otvorení múzea prežívala H. Galliková šťastné
obdobie. Prišli prvé peniaze z grantov. Karpatská nadácia jej
prispela na propagačné materiály a uhradila časť nákladov
vynaložených na postavenie drevenice. Z robôt v zahraničí
sa vrátil syn a pomohol jej vyrovnať dlh voči obecnému
úradu. Dotáciou prispel Úrad vlády SR a malý sponzorský dar
poskytol aj bývalý obyvateľ Lendaku. „Z peňazí, ktoré prišli,
som splácala dlhy a požičiavala si ďalej,“ popisuje H. Galliková
prvé mesiace fungovania múzea. Jej dreveničku začínali
navštevovať turisti. Peniaze zo vstupného ju však nedokázali
uživiť. Hľadala si ďalšie zdroje príjmov. Nejaký čas viedla
s deťmi v drevenici krúžky ľudových prác. Krátko pracovala ako
chyžná v jednom z tatranských hotelov. Dostala však zápal
kĺbu a musela s tým prestať. Našla si brigádu ako pomocný
lesný pracovník. Spadla, zlomila si ruku a opäť ostala doma.
Pred rokom jej podnikateľka z Hurbanova pomohla zriadiť
v múzeu chránenú dielňu. Vďaka tomu má v súčasnosti
mesačný príjem 300 EUR. Priznáva, že žije s rodinou veľmi
i z ba ľ u do vý c h t r a dí c i i , l enda k
26
Šťastie v nešťastí
Projekt v Lendaku nie je typickou ukážkou toho, čo vo svojej
histórii podporila Karpatská nadácia. Mal šťastie na obdobie,
v ktorom dorazil do Košíc. Nadácia mala vytvorený špecifický
dotačný program na zachovanie kultúrnych hodnôt
a človekom vytvorených tradícií. „Nápad pani Gallikovej
zapadal do našej vtedajšej misie,“ vysvetľuje L. Dittel.
Podotýka, že to nebolo jediné šťastie nezlomnej Lendačanky.
Spolu s kolegyňami mali v tom období čas venovať sa jej
dlhšie než iným žiadateľom o grant. Aj vďaka tomu rukou
písaný list pomohli pretaviť do projektového zámeru,
spôsobilého uchádzať sa o peniaze spravované Karpatskou
nadáciou. Pomohli tak tlejúcej nádeji, že v rázovitej goralskej
obci ostane zachovaná stopa po ľudových tradíciách, ktoré
v nej už pomaly vymierajú.
in t e rié r t rad ičn e j d r e ve n i c e
skromne. Na svoje múzeum je však stále hrdá a ani na chvíľu
neoľutovala okamih, kedy sa rozhodla ho zriadiť.
z a c h r á n enú dr eveni c u pr e r ob il i na múz eum
ľ u do ve j k u ltúry v l enda ku
helena g allik o v á v íta h o st í v g o ralsk o m k r o j i
27
det sk é in t eg r o va né ih risko
m art in šm ilň ák z o b čia n s k e h o
zd ruže n ia n áš b a r de j o v
a r eá l františ káns keho k lášt o ra
Ambiciózni
koničkári
z Bardejova
V Bardejove sa objavujú zárodky novej generácie aktivistov. Úspešných ľudí, ktorí
svoj majetok a voľný čas investujú do pobláznenia ďalších ľudí, aby s nimi robili pekné
a veľké veci.
k založeniu občianskeho združenia Náš Bardejov. Živia sa
podnikaním, manažovaním a vyučovaním.
Partii aktivistov z východného Slovenska sa podaril kúsok,
aký sa len tak ľahko nevidí. Za dva roky spolu s desiatkami
dobrovoľníkov prebrali k životu krásnu, no spustnutú časť
historického centra Bardejova. Do rekonštrukcie areálu
františkánskeho kláštora preinvestovali 45-tisíc EUR, ktoré
získali od sponzorov. Všetko robili vo svojom voľnom čase.
Ich občianske združenie Náš Bardejov nemá ani jedného
zamestnanca.
Hneď na začiatku si zvolili ambiciózny cieľ – zrekonštruovať
v centre Bardejova, na ploche trištvrte hektára, starý areál
bývalého františkánskeho kláštora. Jeho súčasťou sú
mestské hradby, bašta, vodná priekopa a budova samotného
kláštora, v ktorom kedysi žili mnísi. Priestor, ktorý je súčasťou
Bardejovskej pamiatkovej rezervácie, zapísanej v Zozname
svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO, dlhé
roky chátral a bol skrytý pred očami ľudí. Bardejovskí aktivisti
sa v ňom rozhodli vytvoriť novú oddychovú zónu mesta
a medzi zrekonštruované pamiatky umiestniť park, detské
ihrisko, altánky, kaviareň. Časom sa má celé územie premeniť
na komunitné centrum. M. Šmilňák uvažuje, že jeho súčasťou
by mohlo byť aj centrum pre matky s deťmi a stacionár
využívaný seniormi. Bardejovčania mali postupnosť krokov,
ktorými uskutočnia svoje plány, premyslenú už v čase
založenia občianskeho združenia. Aj preto dokázali presvedčiť
miestnu rehoľu františkánov, aby im areál dala do dlhodobého
prenájmu.
Karpatská nadácia pri nich stála od začiatku. Z jej grantu
im išli prvé peniaze. Omnoho cennejšie však boli školenia
a konzultácie na témy súvisiace s fundraisingom. Aj vďaka
pomoci Karpatskej nadácie si teraz bardejovskí aktivisti brúsia
zuby na grant vo výške takmer milión EUR.
Premyslený plán
„Niekto zbiera známky, iný nakupuje bicykle alebo vyráža
na túry do prírody. Nás baví prinášať hodnoty mestu, v ktorom
sme sa narodili. Chceme v ňom žiť a chceme, aby sa nám tu
páčilo.“ Takto opisuje Martin Šmilňák motívy, ktoré ho spolu
s priateľmi Petrom Štalmachom a Marekom Šimcom priviedli
29
Krok za krokom
Väčšinu peňazí na rekonštrukciu areálu plánovali aktivisti
získavať prostredníctvom darov a dotácií určených na verejnoprospešné činnosti. Teda formou fundraisingu. M. Šmilňák
s ním už mal skúsenosti predtým, než zakladal občianske
združenie. Niekoľko rokov je totiž riaditeľom Cirkevnej
základnej a materskej školy sv. Faustíny, ktorá mnoho peňazí
potrebných na úhradu investícií získavala prostredníctvom
grantov. M. Šmilňák sa teda za pochodu učil, ako sa uchádzať
o peniaze. Vďaka tomu prišiel do kontaktu s Karpatskou
nadáciou. Zúčastnil sa na školeniach, ktoré organizovala
pre neziskové organizácie. To, čo sa naučil, mohol využiť
aj v prospech občianskeho združenia.
Prvý väčší investičný projekt v areáli františkánskeho kláštora
bol hradený aj z grantu Karpatskej nadácie. Išlo o detské
integrované ihrisko, ktoré v okruhu 50-tich kilometrov
nemá obdobu. Môžu ho využívať aj telesne postihnuté deti,
pretože jeho súčasťou sú dve nájazdové rampy určené
pre invalidné vozíky. Karpatská nadácia ho podporila
z grantového programu Voľnočasové zóny bez bariér, ktorý
bol financovaný z Nadačného fondu skupiny VSE. Úspešne
zrealizovaný projekt sa stal referenciou, ktorá otvárala
dvere k ďalším grantom. V priebehu roka a pol získal Náš
Bardejov finančnú pomoc pre osem projektov. „Karpatská
nadácia je veľmi dobrým odrazovým mostíkom pre občianske
združenia. Popri financiách vie sprostredkovať množstvo
vedomostí a skúseností,“ hovorí M. Šmilňák. Ako príklad
spomína vzdelávacie kurzy Karpatskej nadácie, na ktorých
sa hovorí o súčasných trendoch vo fundraisingu, o tom, ako
sa vedú občianske združenia, ako komunikovať s médiami
a samosprávami.
Referencie a zručnosti, ktoré aktivisti z Bardejova dosiaľ
získali, plánujú zúročiť v zatiaľ najväčšom projekte. Uchádzajú
sa o grant vo výške takmer milión EUR, ktorý je poskytovaný
v rámci Nórskeho finančného mechanizmu. Za tieto peniaze
chcú zrekonštruovať budovu kláštora. „Ak sa nám to podarí,
budeme sa k nášmu cieľu blížiť podstatne rýchlejšie, ako sme
pôvodne predpokladali,“ podotýka M. Šmilňák. Dodáva, že
súčasťou zmluvy o dlhodobom nájme areálu františkánskeho
kláštora boli aj termíny plnenia jednotlivých úloh, ktoré si
pri jeho revitalizácii stanovili. V porovnaní s pôvodnými plánmi
je Náš Bardejov už teraz vo viac než ročnom predstihu.
Trojnožka
Získané peniaze použilo občianske združenie na nákup
a zapožičanie materiálov a taktiež na odborné práce, ktoré
sa nedali zabezpečiť prostredníctvom dobrovoľníkov. Avšak
väčšinu roboty odrobili Bardejovčania zadarmo. M. Šmilňák
pripomína, že toto bol aj jeden z cieľov združenia – aktivizovať
miestnu komunitu. Tá získa ku areálu františkánskeho kláštora
vzťah vďaka tomu, že bude pomáhať pri jeho zušľachťovaní.
Novovzniknutý park sa sprístupní verejnosti a ona sa stane
aj jeho prirodzeným ochrancom, tvorcom a podporovateľom.
Prvé hodiny v areáli si najprv fyzicky odrobili zakladatelia
občianskeho združenia. Plot, ktorý ho oddeľoval
od vonkajšieho sveta, bol takmer rozpadnutý a zakrytý burinou
a krovinami. M. Šmilňák a jeho priatelia na seba navliekli
montérky, priestor vyčistili a s pomocou profesionálneho
zvárača vytvorili a osadili nový plot. Zrazu sa Bardejovčanom
odkryl priestor, o ktorom mnohí z nich ani netušili, že
existuje. Vďaka tomu sa občianskemu združeniu začali hlásiť
dobrovoľníci aj sami od seba. Náš Bardejov ich zvoláva
prostredníctvom webovej stránky, Facebooku a plagátov. Jeho
komunikačné kanály majú vysokú sledovanosť. Môžu za to
aj ďalšie aktivity, ktorým sa v meste venuje. K najpopulárnejším
patria Bardejovské potulky. Náš Bardejov ich organizuje raz
do mesiaca. Sprievodcom je miestny archeológ, historik,
hudobník Peter Harčár.
Všetko, čomu sa občianske združenie venuje, na seba
nadväzuje, pôsobí dôveryhodne, koncepčne, zaujímavo,
30
Karpatská nadácia je takýmto ľuďom pripravená pomôcť plniť
im sny a hľadať nové koníčky. Firmy a individuálni darcovia,
ktorí sa rozhodnú prispieť k lepšiemu životu na východnom
Slovensku, v nej nájdu strategického partnera. Skúsenosti
a znalosť regiónu dávajú záruku na efektívne a cielené
sprostredkovanie finančnej pomoci donorov. Päť príbehov
mapujúcich 20-ročnú históriu Karpatskej nadácie ukazujú,
že filantropia v jej podaní okrem pekných výsledkov aj baví
a prináša radosť.
a preto je schopné okrem sponzorov získavať aj množstvo
dobrovoľníkov. „A nám to prináša veľkú radosť,“ dodáva
M. Šmilňák. Je presvedčený, že jeden z hlavných dôvodov
úspechu Nášho Bardejova bol v skladbe ľudí, ktorí ho vytvorili.
Spoluprácu s P. Štalmachom a M. Šimcom prirovnáva
k trojnožke. Všetci traja sa navzájom dopĺňajú. Jeden vie
veľmi dobre strážiť termíny, druhý má schopnosť vybavovať
a za deň obehá aj desať úradov. Tretí zas vie dobre pracovať
s ľuďmi, nadchnúť ich a motivovať. Povahy všetkých troch sa
dopĺňajú, a preto dokázali dať dokopy dobrú partiu, schopnú
vytvárať okolo seba energiu, ktorá poháňa ďalej. „A potom
človek príde na to, že peňazí je dosť, že ľudia ochotní pomôcť
sa vždy nájdu, a že najdôležitejším predpokladom úspechu je
dobrý nápad a dlhodobá cieľavedomosť,“ popisuje M. Šmilňák
vlastný recept na úspech.
Nová generácia
„V Bardejove sme pomohli vytvoriť hniezdo aktívnych občanov,
ktorí dokážu rôznymi smermi ovplyvňovať vývoj komunity, ktorá
je okolo nich,“ teší sa Laura Dittel, riaditeľka Karpatskej nadácie
z úspechu Nášho Bardejova. Veľmi dôležité bolo podľa nej
aj to, že sa M. Šmilňák zúčastňoval na vzdelávacích kurzoch
a seminároch, ktoré spolu s kolegami organizujú. Nie je totiž
jednoduché zorientovať sa v grantových programoch. Splniť ich
formálne požiadavky a zároveň zapojiť kreativitu. Bez nej majú
občianske združenia malú šancu na úspech. Ťažšie získavajú
peniaze od donorov a ak sa im to aj podarí, majú problém
kontinuálne pokračovať v naplnení misie, kvôli ktorej vznikli.
det s k é i n t eg r o va né i h r i s k o z r ia dené v a reá l i
fr a n t i š k á n skeho kl á štora
Príbehy z Drienovca, Veľkých Kapušian, Trstenného pri
Hornáde, Lendaku a Bardejova ukázali, aké dôležité sú
pre úspech neziskových organizácií tri veci: aktivizovanie
komunity, zapojenie čo najväčšieho počtu dobrovoľníkov
a viaczdrojové financovanie projektov. Náš Bardejov k tomu
pridal ešte niečo nové. Ukázal zárodky novej generácie
aktivistov. Ľudí s úspešnou kariérou, ktorí zarobený majetok
a voľný čas investujú do zlepšovania života vo svojom okolí.
31
Vydala : Karpatská nadácia
Letná 27, 040 01 Košice
Rok vydania : 2014
Náklad: 200 ks
Text: Branislav Sobinkovič
Fotky: Ivan Fleischer, archív Karpatskej nadácie, Svetozár Šomšák
Grafick ý dizajn: Svetozár Šomšák
Karpatská nadácia
Letná 27, 040 01 Košice
t: 055 622 1152
e: [email protected]
w: www.karpatskanadacia.sk
www.karpatskavandrovka.sk
Download

Filantropia, ktorá baví