Cirkevná spojená škola, Základná škola sv. Jána Krstiteľa
Komenského 6, 053 61 Spišské Vlachy
Ján Butkay – profil odvahy a viery
Autori: Laura Bašistová
Antónia Kohlerová
Martina Salajová
Pedagogický dozor: Mgr. Slávka Kovalčíková
JÁN BUTKAY, profil odvahy a viery
Ján Butkay, rímskokatolícky kňaz - náš nenápadný hrdina, nerozprával veľa
o svojich útrapách vo väzení a ak aj niečo málo vieme, tak iba zo spomienok
jeho sestry Zuzany. Dobre si rozumeli, mali pekný súrodenecký vzťah a Ján sa
svojej sestre niekedy s niečím zveril.
Jeho neskorší farníci si na neho spomínajú ako na horlivého a smelého
kňaza, no nikdy nepočuli, žeby sa bol na niečo sťažoval. Preto bolo trošku
zložitejšie poskladať jeho životný príbeh. Chceli sme si pomôcť nejakými
knihami, ktoré o ňom vyšli, ale dozvedeli sme sa, že sa doteraz ešte jeho život
nepodarilo zdokumentovať. Spomína sa však v knihe Františka Dlugoša: Spišskí
mučeníci, ako jeden z mnohých, ktorý pre svoju vieru počas komunistického
režimu trpeli. Z tejto knihy sme si prepožičali názov našej práce.
Keďže bol dlhé roky správcom farnosti Slatvina pri Spišských Vlachoch,
oslovili sme terajšieho pána farára v Slatvine s prosbou nahliadnuť do archívu
farnosti. S jeho láskavým dovolením sme si mohli trošku doplniť niektoré
momenty z jeho života a na zažlknutých papieroch sme zvedavo čítali jeho
smelé slová.
Detstvo a mladosť
Ján Butkay sa narodil 8. apríla 1926 v Spišských Vlachoch. Pochádzal zo
štyroch súrodencov, mal dve sestry a jedného brata. Augustín zomrel ako
sedemročný na zápal mozgových blán. Rodičia to prežívali veľmi ťažko. Žili
veľmi skromný život, keďže to bola maloroľnícka rodina, pracovalo sa na poli.
Mama sa starala o domáce práce a otec pracoval na poli. Janko pochádzal
z veriacej rodiny, ako osemročný bol na 1. sv. prijímaní. Od detstva mal veľký
záujem pomáhať v kostole pri bohoslužbách, ale aj pri iných pobožnostiach,
napr. „oltárikoch“. 1
1
robievali sa na sviatok Božieho Tela
2
Ján bol veľmi šikovný a úspešný žiak. Už ako päťročný hrával divadlo
v mestskej opatrovni v Spišských Vlachoch. Navštevoval ľudovú školu, neskôr
meštiansku školu. Po skončení sa prihlásil na gymnázium v Spišskej Novej Vsi.
Po skončení 2. svetovej vojny úspešne zmaturoval a prihlásil sa študovať
posvätnú teológiu na Vysokej škole bohosloveckej v Spišskej Kapitule.
Jeho strýko, zhodou okolností tiež Ján Butkay, bol kňazom. Janko mal s ním
veľmi pekný vzťah, na jeho fare ho často navštevoval. Stretávalo sa tam veľa
mladých ľudí, kde si popri rozhovoroch o Bohu našli čas aj na priateľské
posedenia pri guľáši. Okrem toho bol aj veľmi zručný a usilovný, sám si
napríklad vyšíval košele, miloval prácu v záhrade, pestoval bylinky, nevyhýbal sa
ani športovým hrám.
Keď končil štvrtý ročník teológie, situácia v seminári sa začala komplikovať.
Písal sa rok 1950, ktorý bol v našich dejinách smutne známy. Ako sme si to
prečítali od kardinála Jána Chryzostoma Korca, bolo to obdobie barbarské, kedy
vlastní ľudia urobili to, čo by neprišlo na myseľ ani Tatárom, ani Turkom, ani
nikomu v našich dejinách. Od roku 1948, kedy prišli k moci, začala sa tyrania,
prenasledovanie, mučenie a väznenie všetkých, ktorí s nimi nesúhlasili. A to
všetko pod nálepkou toho, akým šťastím je žiť v socialistickom zriadení.
Komunisti...
Ako sa Ján stal kňazom
Ešte počas bohosloveckých štúdií sa štátna služba dozvedela o tom, že sa
Janko venuje zakázanej náboženskej literatúre. 7. decembra 1949 mu pri
domovej prehliadke na Spišskej Kapituli našli skriptá od prof. Hanoša
Chladného : Hmota sa búri. Za túto činnosť bol ako bohoslovec štvrtého ročníka
29. marca 1950 odsúdený na 12 mesiacov nútených prác v pracovných
táboroch Hronec a Nováky.
Dnes sa nám zdajú nepochopiteľné dôvody, ktoré sme si prečítali
v rozhodnutí o treste: „ ... ako osoba stojaca v službách Vatikánu, spojil sa
s Andrejom Jurom z Košíc, aby obaja rozšírovali tlačivá – skriptá, články z knihy
3
dr. Maxa Chladného-Hanoša: „Hmota sa búri“ , ktorá pre jej protisocialistické
zameranie už pred vydaním bola zhabaná a jej rozširovanie zakázané. V októbri
1949 objednal menovaný u Andreja Jura 40 výtlačkov skrípt a tieto hodlal
rozpredať medzi bohoslovcami v Kapituli, ačkoľvek vedel, že je kniha zakázaná.
Preto komisia uznala za potrebné zaradiť menovaného s cieľom prevýchovy do
tábora nútenej práce na 24 mesiacov.“
Komunistická moc vtedy zostrila svoje útoky v Cirkvi a obsadila aj Spišskú
Kapitulu. Biskup Ján Vojtaššák sa od 15. júna 1950 nesmel slobodne pohybovať
na biskupskom úrade v Spišskom Podhradí. Kontakt s biskupom bol ťažký,
keďže bol prísne strážený, no napriek tomu ešte stihol bohoslovcom štvrtého
ročníka zabezpečiť kňazské svätenia u biskupa zo susednej rožňavskej diecézy.
Ako sa mu to za takýchto podmienok podarilo?
Bol zatvorený v jednej izbe, ktorú prísne strážili vojaci v budove. V tom čase
v kuchyni pracovala rehoľná sestra, ktorá mu nosila jedlo. Tak mala možnosť
napr. do zemiakov, vložiť mu nejaký odkaz. Naopak, on, ak chcel odpovedať,
vyčkal na okamih, kedy sa v noci menili stráže a vyhodil jej lístok so svojim
odkazom cez okno. Takýmto spôsobom sa mu podarilo dosiahnuť vysviacku
piatich bohoslovcov, ktorí boli iba štvrtáci a štúdia mali ukončiť až o rok. Medzi
nimi bol aj náš pán farár Ján Butkay. Všetci riskovali veľa, pretože ak by sa boli
o tajných sväteniach dozvedeli štátne úrady, okamžite by biskupa aj mladých
kňazov zatkli.
Rožňavský biskup Róbert Pobožný Jána tajne vysvätil 29. augusta 1950
v kaplnke svojho biskupského úradu. Potešiť sa s príbuznými a priateľmi v tento
vzácny deň však neprichádzalo do úvahy. Až oveľa neskôr, ako spomína sestra
Zuzana, sa doma niečo zvláštne dialo. V týždni mama zabila sliepku a postavila
variť sviatočnú polievku. Okrem toho rodičia si stále niečo šuškali, alebo
rozprávali maďarsky, aby im deti nerozumeli. V ten deň nechýbali ani koláče
a mama s otcom vytiahli aj sviatočné oblečenie a niekam zmizli. Zuzana nemala
ani len poňatia, čo sa deje. Až oveľa neskôr sa od otca dozvedela, že v ten deň
sa konala Jankova primičná svätá omša v kostole v Spišských Vlachoch, ktorá
musela ostať v tajnosti pred všetkými, aj pred susedmi.
Do pastorácie, sa však, ani on, ani jeho tajne vysvätení spolužiaci nedostali.
V októbri 1950 musel narukovať na vojnu do Přerova. Keďže bol veriaci,
4
chodieval počas vojenčiny na nedeľné bohoslužby do tamojšieho kostola. Tu
spolu so svojimi kamarátmi, vojakmi začali spievať ako malý zbor na
bohoslužbách. To neušlo štátnej polícii, ktorá ho roku 1952 zatkla a začala
vypočúvať. V utajení neostala ani Jánova vysviacka. „Nevedno skade, ale štátne
úrady sa to dozvedeli...“, spomína jeho sestra Zuzana.
V jeho obžalobe stojí: „ ... Toto opatrenie2 mu nebolo dostatočnou
výstrahou, pretože si v augusta 1950 od zradného biskupa a vatikánskeho
špióna Vojtaššáka povolenie k nezákonnej vysviacke na kňaza opatril a nechal
sa tajne vysvätiť. Keď potom vykonával základnú vojenskú službu, preukázal, že
je hodný dôvery, ktorú mu poskytli vatikánski nepriatelia našej vlasti ..... Hlavne
medzi bývalými bohoslovcami, ktorých tým naďalej utvrdzoval v ich slepej
poslušnosti k Vatikánu. ... A že i obvinenému Butkayovi záležalo na tom, aby
táto nepriateľská činnosť bola čo najúspešnejšia, čo je zrejmé z toho, že v tejto
dobe sa venoval ... Duchovným obnovám, ktorých autorom je známy agent
Vatikánu Kollakovič.“
Vyšetroval ho Vyšší vojenský súd v Prahe. Súdne pojednávania trvali takmer
rok, v roku 1953 sa konal súdny proces. Ján Butkay bol odsúdený na 11 rokov
nepodmienečne za vlastizradu a ako „rozvracač republiky“ väznený v štátnej
väznici Valdice u Jičína - Kartouzy, tiež na Pankráci, Prahe - Ruzyni a inde.
Ako to všetko znášala Jankova najbližšia rodina? Čím si museli prejsť?
Bolo to veľmi ťažké obdobie a ešte aj dnes sa pani Zuzane pri spomienke na
tieto časy tlačia slzy do očí. Najhoršia bola nevedomosť. Rodičia nevedeli, čo
bude s Jankom po zatknutí. Na súdnom procese sa smel zúčastniť jeden rodinný
príslušník. Keďže rodičia mali veľa povinností a málo peniažkov, nemohli si
dovoliť odcestovať do Prahy. Možno by mohla sestra Zuzana, ale tá bola vtedy
v požehnanom stave a spolu s manželom nechceli riskovať takúto dlhú cestu.
Zavolali preto veľmi dobrému rodinnému priateľovi do Ľubice a veľmi ho prosili,
či by tam nešiel on. Súhlasil.
Rodina nedočkavo očakávala jeho príchod, aby sa konečne dozvedeli, čo je
vo veci. Priateľ ich však nepotešil. Keď im oznámil výšku trestu, ešte dodal:
„ To ani nebol Janko. Nemohol som ho spoznať, bol chudý, kosť a koža...“
2
myslí sa tu trest, ktorý dostal ako bohoslovec
5
Život vo väzení
Vo väznici to bolo veľmi ťažké. Spočiatku býval sám na samotke, čo bola
temnica bez okna a všade bolo cítiť zápach, keďže sa tam nikdy nevetralo. Ani
Janko nevedel ako dlho tam bol, pretože nemal prehľad ani o tom, či je deň
alebo noc. Stráže schválne svietili v celách celú noc, aby väzňov zneistili
a narušili im spánok. Spával na drevenej posteli, ktorú musel cez deň zložiť. Na
spanie mal iba jednu deku, ktorá mu mala slúžiť ako prikrývka a zároveň aj
plachta a vankúš. Ani na samotke, ani neskôr na cele s ostatnými nesmel mať
pri sebe žiadne súkromné veci: rodinné fotografie, modlitebník, ruženec,
papier či pero. Janko mal vo väznici iba svoj holý život a pevnú vieru.
Úplne si s tým vystačil, hoci sa mu určite muselo za domovom veľmi cnieť.
Všetky listy, ktoré raz za dlhý čas smel napísať, boli cenzurované. Aj listy z domu
mohol dostávať iba raz za určitý čas. Bolo to pre väzňov veľmi ťažké, ako sa
hrali s ich psychikou. Keď sa napríklad vydávala jeho sestra Zuzana, poslala mu
svadobné oznámenie, aby na ňu v ten čas aspoň myslel. Toto svadobné
oznámenie mu však schválne dali až dávno po sobáši. Podobne to robievali aj
s ostatnými listami. Väzňom ich zamieňali medzi sebou, aby ich ešte viac
znervózňovali dlhým čakaním na ten správny list. Robilo im asi veľkú radosť
miasť ich aj pri výsluchoch. Na stoloch nechávali poprekrúcané kalendáre, aby
väzni nemali ani poňatia, aký sa píše dátum. Raz ich takto poplietli aj počas
Veľkonočných sviatkov, pretože im chceli zabrániť, aby mohli aspoň
v myšlienkach sláviť tento najväčší kresťanský sviatok.
Stráž s obľubou robievala aj nočné prepadovky, iba tak pre svoje potešenie.
Raz vzali väzňov, zaviazali im oči šatkou, aby nič nevideli a viedli ich niekam dole
schodmi. Janko nemal ani tušenia, kam idú a zrazu ho prepadol veľký strach.
V duchu sa už lúčil so životom, pretože vo vzduchu bolo cítiť nejaké chemikálie.
Myslel si, že idú na smrť do nejakej plynovej komory. Až keď im odviazali oči,
zistili, že sú v zubnej ambulancii. Aj lekár, ktorý bol sám väzňom, bol z toho
všetkého vyľakaný. To všetko bachari robievali len tak, z nudy.
Stretnúť sa spolu s ostatnými známymi spoluväzňami bolo takmer nemožné.
Stráž bola veľmi prísna a aj pri práci, keď spolu párali perie, dávali na nich veľký
6
pozor. Aj tak sa im však niekedy podarili husárske kúsky. Počas tejto práce
niekoľkokrát odslúžili svätú omšu. Ako to dokázali?
Z už aj tak skromnej a málo výživnej stravy si z raňajok ušetrili trošku
chlebíka, ktorý dali vysušiť. Raz do roka na Vianočné sviatky mohli z domu
dostať balíček hrozienok. Z týchto hrozienok si dokázali vyrobiť trošičku
omšového vína. Toto potom premenili pri tajnej omši na páraní peria
a nenápadne si pod stolom navzájom podávali takto získané sväté prijímanie.
Keď sme sa opýtali na to, ako väzni trávili svoj voľný čas, pani Zuzana sa iba
pousmiala. Pán farár Butkay chodil veľmi rád do väzenského kina na povinné
filmy, ktoré ospevovali život v socialistickej vlasti. Nie preto, žeby ho nejako
oslovovali, ale bola to veľká príležitosť vidieť ostatných kňazov – spoluväzňov
a dokonca aj svojho biskupa Jána Vojtaššáka. Tak si mohli veľmi opatrne na
prepašovaných lístočkoch vzájomne vymeniť nejaké správy a tiež sa potešiť, že
sa vidia.
Menej príjemné už boli práce pri upratovaní ciel. V celách neboli žiadne
toalety, väzni vykonávali svoje potreby do vedra v kúte, ktoré si sami vynášali
raz za deň. Bacharov zvlášť tešilo, keď sa mohli zabávať na tom, že šliapali po
dôstojnosti kňazov. Nijakú úctu necítili ani ku biskupovi.
V deň, keď musel tieto vedrá vynášať biskup Vojtaššák, počkali si, kým bude
na strmých schodoch a kopli do vedier tak, aby sa výkaly po schodoch
porozlievali. Toto mu potom s veľkou radosťou prikázali pozberať a poumývať.
Keď to videl Janko so svojimi spoluväzňami, zhrození mu rýchlo utekali na
pomoc, aby ho uchránili od poníženia. Bachari im to však prísne zakázali s tým,
že ak neposlúchnu a biskupovi pomôžu, budú prísne potrestaní.
Aké stopy asi neskôr zanechalo toto väzenie v Jankovom osobnom živote?
Zatrpknutosť, krivdu, túžbu po pomste? Kdežeby, nič z toho. Do väzenia si
nesmel Janko priniesť nič svoje, ale niečo si z neho priniesol domov. Ako
spomína sestra Zuzana, po prepustení na slobodu ešte dlhé roky spával na
drevenej tvrdej posteli a odmietal aj perinu, spal iba pod dekou. A z breviára sa
nevedel modliť po sediačky. Ako bol zvyknutý z väznice, celý život, skoro až do
smrti sa ho modlieval tak, že sa prechádzal po izbe.
7
Prepustenie na „slobodu“ a život v nej
Pán farár mal na vtedajšiu dobu asi šťastie – 30. decembra 1954 dostal
amnestiu a bol oslobodený. Po prepustení na slobodu však nemohol pôsobiť
ako kňaz, preto nastúpil do civilného zamestnania ako robotník na viacerých
miestach. Pracoval vo výkupnom podniku v Spišskej Novej Vsi, Váhostave
Rudňany a v Slovenskom elektrotechnickom závode v Krompachoch.
Najprv vykonával prijateľnú prácu vo výkupnom podniku, no potom prišli
ďalšie problémy. V roku 1962 bol znova obvinený za poburovanie proti
republike a odsúdený na dva roky. Svoj trest si odpykal vo Valdiciach. Po
návrate z väzenia ho čakala oveľa ťažšia práca, v baniach v Rudňanoch.
Prácu v baniach znášal asi najťažšie. Ani nie tak kvôli ťažkej robote, ako kvôli
vulgárnemu správaniu svojich kolegov, ktorí vedeli o tom, že je kňaz a robili mu
prieky. Ale postupne si ich vedel svojou ľudskosťou získať a nakoniec ho mali aj
radi. Určite pánu farárovi dodávali silu aj sväté omše, ktoré si každé ráno
o štvrtej odslúžil doma ešte pred odchodom do práce. Možno Pán Boh vyslyšal
jeho modlitby, nevieme. Ale ešte v tom istom roku bol preradený z baní do
prijateľnejšej práce za robotníka do elektrotechnických závodov.
Pán farár v poslušnosti pracoval aj v SEZ-e v Krompachoch, neignoroval svoje
povinnosti. Riaditeľ závodu si to skoro všimol a videl, že Janko je pracovitý,
zodpovedný a navyše aj vzdelaný. Preto sa rozhodlo, že sa stane vedúcim na
prevádzke zinku. Bolo to v čase, kedy sa v Československu uvoľňovalo napätie
vďaka Alexandrovi Dupčekovi a jeho „socializmu s ľudskou tvárou“.
Preto sa mu vtedy podarilo dostať sa konečne k svojmu povolaniu. Roku
1968 sa Ján Butkay, po osemnástich rokoch od tajného vysvätenia, stal
kaplánom v rodných Spišských Vlachoch.
Po toľkých ťažkých rokoch to bola pre neho určite tá najväčšia odmena,
ktorú mohol dostať za svoju poslušnosť a pevnú vieru. Myslíme si, že to všetko
bola aj životná skúsenosť, ktorá ho posilnila a dala mu ešte viac síl do ďalšej
práce. Lebo z listov, ktoré sme našli v archíve vieme, že sa ani neskôr nebál
verejne vyjadriť svoj názor a v rámci svojich možností aj zápasiť s komunizmom.
8
Prvá farnosť a prvé prekážky
Keď roku 1970 nastúpil na svoju prvú farnosť Slatvina, patrili k nej filiálky
Vojkovce a Oľšavka. Slatvina mala veľký kostol, ktorý veriacim postačoval, ale
Vojkovce mali iba malý kostolíček, skôr takú väčšiu kaplnku. Oľšavka nemala
kostol vôbec. Pán farár sa preto rozhodol rozšíriť kostol vo Vojkovciach
a pribudovať nadstavbu. Iste ani netušil, do akého boja s komunistickými
úradmi sa púšťa.
V jeho žiadosti, ktorú posielal v roku 1970 na Okresný národný výbor
v Spišskej Novej Vsi, odbor kultúry napísal: „ Veriaci (......) v obci Vojkovce týmto
obnovujú svoju žiadosť z minulého roku a zdvorile prosia o udelenie súhlasu na
rozšírenie svojho veľmi malého kostolíka. Nakoľko obec sa rozrastá a doterajšia
kaplnka vôbec nevyhovuje ani po hygienickej stránke... (...) V prípade pohrebu
sotva sa môžu okrem truhly dostať dovnútra najbližší z rodiny. (...) Potrebnú
dokumentáciu, rozpočet a plány máme pripravené a po udelení súhlasu aj
z Vášho oddelenia predložíme ich aj so žiadosťou na patričný odbor ONV pre
výstavbu.“
Z ďalších listov sa dozvedáme, že pán farár vyhotovil všetky potrebné
žiadosti a dokumenty a spolu s farníkmi často krát navštevovali príslušný úrad.
Keď dostali presvedčivý ústny súhlas referenta tohto úradu a tiež jeho písomné
usmernenie, čo treba ešte robiť, ľudia vo Vojkovciach v dobrom presvedčení,
že dostanú aj súhlas písomný, kúpili stavebný materiál na rozšírenie kaplnky.
Prešlo však leto aj jeseň a písomný stále neprichádzal. Aby nakúpený materiál
v zime nezostal znehodnotený, rozhodli sa farníci začať stavať základy. O čo
väčšie bolo ich sklamanie, keď o päť mesiacov dostali odpoveď na svoju žiadosť
– rozhodnutie, ktoré prikazuje zbúrať – odstrániť rozostavanú stavbu, nakoľko
sa započalo bez žiadosti a nepredložili sa žiadne doklady. Ľudia nechápali takýto
prístup po tých všetkých ústretovostiach a uisteniach, ktorých sa im na úrade
dostalo.
Bolo to iba divadlo? Čakali, kým urobíme nejakú chybu, aby mohli
uskutočniť svoj zámer? Tieto otázky si dodnes kladú farníci, pamätníci týchto
udalostí.
9
V tomto prípade sa ukázala viera a odvaha pána farára Butkaya a jeho zápas
s komunizmom aj v časoch normalizácie.3 Z jeho odvolania, ktoré adresoval
komunistickým úradom nás zaujali tieto jeho slová:
„Rozhodnutie úradu vyvolalo u občanov veľké rozhorčenie, že predsa
ústavou je im zaručená náboženská sloboda. (...) Dnes by som považoval za
taktickejšie zo strany riadiacich orgánov použiť iný spôsob jednania, než ten
najkrutejší a najprísnejší, t.j. dať započatú prácu našich občanov zničiť a zbúrať.
Aj veriaci človek má byť rovnoprávnym občanom nášho socialistického
zriadenia, aj on si plní v každom ohľade svoje občianske i pracovné povinnosti
ako každý iný občan. Treba si uvedomiť už raz, že aj pracujúca ruka veriaceho
občana pomáha budovať socializmus a preto ho treba chápať aj v jeho
duchovných potrebách.“
Ani toto odvolanie však neprinieslo žiadne ovocie. Ako píše kronikár obce
Vojkovce: „ Tak sme ostali bez peňazí aj bez kostolíka. Ešte múdre bolo, že sa
starý kostolík ponechal v pôvodnom stave. Ľudia boli smutní a nešťastní, stala
sa chyba. Keď prišli na rad Vojkovce, prišli aj vojská Varšavskej zmluvy. 4
Nastala normalizácia a výstavbu kostola vo Vojkovciach úrady zastavili...“
Čo sa nepodarilo vo filiálke Vojkovce, to sa podarilo v Oľšavke. Tam veriaci
s pomocou pána farára roku 1969 dostali súhlas na položenie základného
kameňa kostola v Oľšavke. Na konci tohto listu sa však na adresu pána farára
trošku výhražne píše: „Činime Vás osobne zodpovedným za prípadné politické
nevhodnosti počas konania uvedených slávností.“
Olšavčania tak majú od roku 1971 pekný nový kostol s pekným dreveným
interiérom. Iba občas, keď sa niektorý nový kňaz čuduje, prečo je ten
bohostánok tak vysoko, mu starší farníci vysvetlia príčiny. Pán farár Butkay bol
vtedy pod kontrolou komunistických orgánov a tak nechcel ničím riskovať to,
aby ohrozil bohoslužby v novom kostole. Aby okolo zariaďovania kostola nebol
veľký rozruch, ktorý by mohol niečo prekaziť, objednal oltár sám. Nechcel, aby
si stolári prišli do Oľšavky zobrať presné miery, lebo dobre vedel, že by to bolo
dosť nápadné. „V tých časoch tak bolo, že každé cudzie auto v dedine vyvolalo
3
obdobie v našich dejinách, kedy sa po uvoľnení počas Dubčekovho „socializmu s ľudskou tvárou“ znova
vracalo všetko do starých koľají
4
v auguste 1968 – vtrhli vojská Varšavskej zmluvy pod vedením ZSSR do Prahy, potom nastala normalizácia
10
zvedavosť a keď stálo blízko kostola, tak aj poriadne vyšetrovanie...“, spomína
dnes Cecília Slivková, farníčka z Oľšavky.
Neskôr pribudla k farnosti Slatvina jej ďalšia filiálka Kaľava, ktorá dovtedy
patrila k farnosti Krompachy. V tejto obci nebola žiadna škola, preto žiaci
navštevovali Základnú školu v Krompachoch. Tu sa však nesmelo vyučovať
náboženstvo. Roku 1986 sa vo farnosti chystalo prvé sväté prijímanie a pán
farár potreboval na túto príležitosť pripraviť aj štyri deti z Kaľavy, no nebolo
kde. Preto sa rozhodol venovať sa im vždy po svätej omši v kostole. Vyučovať
náboženstvo v kostole však bolo v tom čase trestnou činnosťou. Netrvalo dlho
a pán farár bol pre to znova stíhaný. V marci 1986 bol nespravodlivo odsúdený
na sedem mesiacov väzenia s podmienkou na jeden rok podľa paragrafu 178
(marenie dozoru nad cirkvami) za vyučovanie náboženstva na tzv.
„nepovolenom mieste“.
Okrem toho všetkého, čím si pán farár prechádzal, mal stále nálepku
rozvracača republiky. Počas celého svojho kňazského pôsobenia nesmel slúžiť
sv. omše na Levočskej hore. Bol to pre neho veľký trest, pretože levočské púte
k Panne Márii mal vždy veľmi rád a nikdy nevynechal príležitosť spovedať tam.
Iba raz, roku 1988 mu tam dovolili slúžiť omšu, ale ani vtedy nesmel predniesť
svoju kázeň. Už sme asi spomínali, že bol veľmi smelý a zároveň opatrný, preto
si spôsob našiel. Pútnikom sa prihovoril na začiatku omše a určite to neboli pre
režim lichotivé slová, pretože dostal prísne napomenutie musel za to pykať.
Možno nielen nás tu niekde napadla otázka: Stálo to všetko za to? Nemohol
si to pán farár nejako uľahčiť? Nebol tento zápas bojom proti veterným
mlynom? Jeho sestra Zuzana sa nad touto otázkou iba pousmeje:
„ Mal možnosť, verbovali ho do PACEM IN TERRIS 5 , ale on nechcel, ani za
svet...“
5
PACEM IN TERRIS bola v komunistickom zriadení organizácia tzv. „mierových kňazov“, ktorá
vznikla roku 195O na podnet vládnej moci a chcela takto získať kontrolu nad kňazmi. Kňazi,
ktorí do nej vstupovali mohli síce žiť pokojnejším životom, no za cenu straty svojho
presvedčenia, zásad a niekedy i morálky. Skrátka, určitým spôsobom prisluhovali režimu.
11
Konečne sloboda
Pán Boh doprial Jankovi dožiť sa slobody a sledovať ako sa obnovuje všetko
to, čo bolo v Cirkvi doteraz iba snom. Zmeny, ktoré sa diali ho tešili o to viac, že
jeho novým biskupom sa stal ThDr. František Tondra, tiež rodák zo Spišských
Vlách. Rok 1989 zastihol pána farára na jeho druhom pôsobisku, keď bol tretí
rok farárom v Harichovciach. Hoci jeho zdravie už bolo podlomené, ešte stále
mal dosť síl a elánu a naplno sa venoval svojmu poslaniu.
Udržiaval zároveň kontakty s bývalými farníkmi. Stretával sa s nimi,
odpovedal na listy. Nevie sa o tom, žeby sa bol kedykoľvek sťažoval na svoje
útrapy, ktoré si musel s komunistami prežiť. Naopak, farníci si na neho
spomínajú ako na stále usmievavého kňaza, vždy plného optimizmu.
Možno práve preto, keď sme sa pýtali, ako si na neho pamätajú, spomínali
iba vtipné príhody. Raz, keď sa pošmykol v kostole a zlomil si nohu, takto to
okomentoval: „ Ani na nebe net toľko hviezd, koľko ja som vtedy videl
v kostole...“
Keď sme prechádzali archívom, ktorý za sebou zanechal vo svojej prvej
farnosti Slatvina, akoby bol na chvíľočku s nami. Nielen ako svedok doby,
v ktorej žil, ale trošku aj akoby náš dobrý známy.
Dnes už, žiaľ, nie je medzi nami. Zomrel na svojej fare v Harichovciach roku
1997 po ťažkých dvoch rokoch, keď ho trápila zákerná choroba. Pochovaný je
v rodných Spišských Vlachoch v rodinnej hrobke so svojimi rodičmi, bratom
a strýkom Jánom, tiež kňazom.
Keby sme ho mohli dnes navštíviť, čo by nám asi povedal?
Na túto otázku sa pokúsila odpovedať jeho sestra Zuzana: „Možno by
povedal, aby sme si vážili to, že žijeme slobodne. Aj tých, ktorí za tú slobodu
bojovali. Dnes vieme, že máme za čo ďakovať. Sloboda nie je samozrejmosť.“
12
Poďakovanie:
Úprimne ďakujeme pani Zuzane za to, že sa s nami rada podelila
o spomienky na pána farára a poskytla nám drahocenné fotografie a dobové
dokumenty z rodinného archívu.
Tiež ďakujeme vdp. Ľubomírovi Kretovi, správcovi farnosti Slatvina za to, že
nám umožnil prístup do farského archívu. Tiež za to, že nám vyšiel v ústrety,
keď sme chceli nakrútiť videozáznam s pani Zuzanou v miestnosti na fare
v Slatvine, kde často chodievala za svojim bratom.
Spolu s nimi sme sa prostredníctvom nášho nenápadného hrdinu pokúsili
priblížiť sa dobe, v ktorej by určite už nikdy nechcel žiť nikto z nás. A možno
sme sa aj trošku pozastavili nad tým, aký silný môže byť človek, keď sa zdá, že je
slabý. Lebo niekedy v slabosti je jeho najväčšia sila.
13
Download

Ján Butkay – profil odvahy a viery