To najcennejšie v živote je zadarmo...
Užívajte s láskou, úctou a mierom v srdci
elli
© COPYRIGHT
NEVERMORE Ellen A. Petrová
2
Ako ďaleko môže človek zájsť s túžbou po vlastnom úspechu?
Ako ďaleko môže človek zájsť s túžbou o šťastí blízkeho?
Ako ďaleko môže človek zájsť s láskou, aby nakoniec nechal odísť toho, koho miluje?
Ako veľmi sa musí chrániť, aby nestratil sám seba?
Ako veľmi musí človek ľúbiť, aby bol človekom?
NEVERMORE
Merítko nepoučiteľnosti?
Bolesti?
Lásky?
Masochizmu!?
Po každom „Nevermore“ predsa menej nemilujeme, netrpíme a dobre vieme, že to spravíme znovu.
Nezachráni nás nič z toho, čo si nahovárame. Nepomôže ani do bezvedomia opakovať UŽ NIKDY VIAC!!!
A prečo by aj? „Nevermore“ je hrom! Zvuk ohromnej sily, ktorý nás paralyzuje, prejde nami a rozbehne sa
krajinou dostratena. Nie na hrom, ale na blesky si treba dávať pozor. Búrka pominie, no zabudnúť by sme
nemali, pretože nevermore nám prinesie, niečo zásadné...
Poznanie
© COPYRIGHT
NEVERMORE Ellen A. Petrová
3
Obsah
1. Kde sa peniaze liali a krv sypala
2. Každému, kto mu patrí...
3. East End Murderland
4. V núdzi poznáš priateľovu priateľku
5. Mary Ann a tupý nôž
6. Annie a mosadzné prstene
7. Dve jednou nocou
8. Masterpiece - Mary Jane Kelly
9. Profil profilovič - časť l.
10. Jack Rozparovač – Zakladateľ Street Artu
11. Profil profilovič - časť ll.
12. Profil profilovič - Rozparovač
13. NEVERMORE
14. Bláznivá, bláznivá teória
15. JR verzus ženy
16. Pamätám si Ťa
17. Koľko priateľov máš...
18. Novodobá Venuša
19. Kto si bez viny... Choď!
20. Majster sveta Éugene Henri Paul a obyčajný Vincent
21. Oko berie
22. Boh, Ja a Diabol
23. Nikdy nevieš alebo
Zlatý Koniec
© COPYRIGHT
NEVERMORE Ellen A. Petrová
4
1.
Kde sa peniaze liali a krv sypala
(Once upon a bloody time)
Temná noc ustúpila nič netušiacemu ránu. Zvedavé lúče slnka sa namáhavo predierali cez špinavé okná
neveľkej izby na Dorset Street. Skromná izba, žiadny luxus, len to najnutnejšie. Pár kusom dreveného nábytku
predsedala robustná posteľ. V nej ešte stále odpočívala mladá Mary Jane, známa tiež ako „Poctivá Emma.“ Kto vie,
odkiaľ pochádzala táto prezývka, keďže sa od svojich 19.tich živila ako prostitútka. Oheň v krbe pomaly dohasínal, už
dávno stratil iskru a len sťažka lapal po dychu. Hodiny odbili 12. Na dvore nervózne prestupoval inšpektor Abberline.
Unikajúce teplo spolu s denným svetlom držali stráž nad jej sporo odetým telom. Na miesto dorazil aj policajný lekár
George Baxter Phillips, nemohol však robiť nič iné, ako čakať. Návrh inšpektora vyraziť dvere u jeho nadriadených
neprešiel. A tak spolu s lekárom Phillipsom zbytočne premárnili dve hodiny čistého času, čakajúc na policajné psy,
ktoré boli napokon aj tak odvolané. Zrazu sa jeho návrh stal rozkazom a do izby sa museli dostať násilím. Aj keď
vedeli, čo ich vo vnútri čaká, tabuľka sklenenej vitráže okna vedľa dverí bola rozbitá, pohľad na krvavý kúpeľ v celej
svojej „veľkosti“ nenechal pokojného ani jedného z nich. Kto len mohol spáchať takú ohavnosť, toľká krutosť,
hrôza?!! Snáď len zver bez štipky ľudskosti! Inšpektor pristúpil k posteli vytiahol zápisník a náhle mu prišlo zle. Cítil,
že stráca rovnováhu, zapotácal sa, chcel sa zachytiť stolíka po jeho boku, no v tom jeho zrak spočinul na obrovských
kusoch dôkazového materiálu a... Nebyť doktora Phillipsa, ktorý ho v poslednom momente stačil zachytiť, zosunul by
sa k zemi. Prehovoril k nemu vľúdnym hlasom: „Sadnite si k oknu. Spravím obhliadku tela a potom môžete
pokračovať vo svojej práci.“
Úbohá Mary Jane. V noci si ešte veselo pospevovala a teraz? Ležala tu úplne nahá, torzo jej tela halili len zvyšky
spodnej bielizne. Už nebola viac tým mladým roztopašným stvorením, ale len obeťou krutého vraha. Ten ju bezočivo
pripravil nielen o život, dôstojnosť, ale i srdce. Skutočne, srdce sa v hrudi ani nikde v okolí miesta činu nenašlo. Vrah
cítil akúsi chorú, zvrátenú potrebu vziať si so sebou suvenír. Predtým však ešte rozobral jej telo na súčiastky
a naštylizoval ho do lacnej pózy s doširoka roztiahnutými nohami. Brucho aj stehná boli úplne odstránené a položené
na stolík vedľa postele. Vnútornosti taktiež nenechal na svojom mieste. Črevá napravo, slezina naľavo. Krk prerezal
až po stavce a pod hlavu umiestnil maternicu s obličkami.
Úbohá Mary Jane. Čím si si zaslúžila takýto koniec? Azda tým, že v tvojom lone našli zištnú útechu mnohí? Aký klenot
to ukrývaš v predsieni zosnulých rozkoší? Rubín nezvyklých rozmerov? Nie. Pečeň.
„Ok, mám dosť! táto verzia začína byť vážne úchylná...“ Dávid, rozhorčene odhodil knihu na kreslo.
„Táto verzia? Koľkú už čítaš?“ Zašomral Peter od skrípt. Dávid bol jeho prechodný spolubývajúci a stály parťák od
druháku na výške. Napriek tomu, že takmer každú noc prebýval u inej slečny, stačili spolu tráviť pomerne dosť času.
„Neber to v zlom, je celkom osviežujúce ťa pre zmenu vidieť s knihou v ruke. Aspoň nebudem mať pocit, že titul
dostaneš za prácu v ženskom kolektíve a umelecký dojem. No aj tak, nepreháňaš to s tým Rozparovačom?!“
„Klídek, si nejaký napružený? Dávno sme neskórovali?! doberal si ho Dávid.
„Čoby?! Všetko je v poriadku! Basket aj eli. Iba tieto tvoje krvavé večerníčky ma začínajú mierne... iritovať.“
„Iri.... čo?! Ale no nerozprávaj, už preberáš aj jej slovnú zásobu?? Bratu, rastie nám z teba pravý podpapučník
domový.“ s úškľabkom ho potľapkal po ramene.
„Si fakt vtipný, ozaj.“
„Zlatý môj, ja som slabý odvar! Počkaj, ako si ťa budú doberať chalani na pive, keď tam budeš takto perliť.“
„Netrep! Nechápem, čo proti nej stále máš?! Veď sem ani nechodí, tak čo ti stále vadí???“
© COPYRIGHT
NEVERMORE Ellen A. Petrová
5
„No neviem. Ani nemusí. Pozri, aký má na teba vplyv. Mimochodom, tie sójové klíčky, na ktorých som sa tu minule
skoro prizabil, sa sem dogúľali samé nie? Z BIO obchodu.“
„Keď sa mladý pán „pod vplyvom“ pripotáca v skorých ranných hodinách, tak sa mierne výpadky koordinácie snáď
dajú očakávať. Prekvapuje ma, že si pamätáš akurát tie klíčky. Svojím ladným príchodom si zdemoloval polovicu
izby, zaspal si ako batoľa a ráno, okrem riadnej opice, si mal totálny blackout... A nie, že mi tie klíčky vyhodíš! Mám
ich od trénera z posilky. Bohatý zdroj bielkovín, vitamínov, ale inak... pekný grc.“
„Väčší ako cottage cheese so škoricou?“
„Minimálne... takže ešte musím vymyslieť, ako ich do seba beztrestne dostať.“
„Ok sorry, asi som trochu nervózny. Mám zostaviť profil masového vraha a zatiaľ v tom, okrem poriadnej kaluži krvi
nevidím ani... xxxxx“
„Ale, takže seminárka? Prečo to neurobíš ako zvyčajne? Pover tým, nejakú ochotnú, iniciatívnu slečnu „kolegyňu.“
„Mal som taký vnútorný hlbinný pocit, že by som k svojmu štúdiu, mohol prispieť trochu viac.“
„Nuž, netreba si poopičné stavy zamieňať s vnútornou sebareflexiou.“
„Náhodou! Tento nápad sa zrodil za triezva pri plnom vedomí. Nazval som ho, počkaj... „7 kreditov jednou
seminárkou!“
„Úha! Ty, máš ktorý predmet za 7 kreditov?!“
„Nie jeden. Dva. Súdnu psychológiu za 3 a Kriminológiu za 4. Keďže každý máme s iným profákom, môžem vyriešiť
jednou seminárkou oba.“
„Teba je na tom práve tuším škoda. Z riadenie ľudských zdrojov a manažmentu čohokoľvek, by si mohol promovať aj
zajtra. Ale, ak chceš helfnúť s tým Rozparovačom, vedel by som o niekom. Len neviem či budeš súhlasiť.“
„Meno?“
„Niekto so základmi medicíny, študuje psychológiu a jeden čas sa Rozparovačom intenzívne zaoberala.“
„Eli?“ Peter prikývol. „Vďaka, ale myslím, že to zvládnem sám.“ Kým ešte veril tomu, čo práve vyslovil, zdvihol
odhodenú knihu z kresla, sadol si späť za stôl a pokračoval čítaní.
„To znamená, že sa ani dnes v noci nevyspím?“ Mrzuto okomentoval Dávidovu nadpriemernú aktivitu. Ten bol však
už sústredene začítaný do textu.
Zvláštne, aká protichodná býva niekedy prirodzená ľudská reakcia. Pri zmienke na kruté, ohavné zločiny, k akým
nepochybne patril aj trpký koniec slečny Kellyovej, by si v prvom momente každý najradšej zapchal uši, oči a snáď aj
všetky póry na koži. No vzápätí... Prestáva byť šedá kôra mozgová taká rezistentná voči nepríjemným informáciám
a postupne sa ich naopak začína dožadovať. Chce viac. Chce všetko! Teraz a hneď! Nie je preto ťažké si predstaviť,
ako reagovali počas vyšetrovania prítomní zúčastnení na radnici v Shoreditch, keď predstúpil súdny lekár George
Baxter Phillips. Niečo podobné sa prejavilo aj u Dávida a do rána sa neodtrhol od kníh.
2. Každému, kto mu patrí...
Dvere na chalanskej izbe boli pootvorené. Eli na ne len letmo klopla, nazrela dovnútra a vstúpila. Dávid hojdajúc sa
na stoličke hádzal šípky do mapy Whitechampelu.
© COPYRIGHT
NEVERMORE Ellen A. Petrová
6
„Vyberáš ďalšiu obeť?“
„Aaa...Ahoj, čo ty tu?“ Dávid z nečakanej návštevy takmer stratil rovnováhu. Nadpriemerný záklon vybalansoval
rýchlym zachytením sa o stôl a tak sa mu podarilo uchrániť si pred zranením nielen telesnú schránku, ale aj svoje
ego. Nebola by to však byť Eli, keby si nedopriala „poznámočku.“
„Tvoj spolubývajúci sa mi sťažoval, že má obavy o tvoje duševné zdravie. Vraj každú noc kvasíš na izbe. Prestal si
chodiť po diskotékach, stopol si účet v bare a čomu neverím doteraz... vraj si začal čítať knihy “ pohľadom preletela
nad jeho písacím stolom. „Waw, ten si tuším fakt nerobil srandu...“
„Dávid trochu zahanbene, no pohotovo vrátil úder: „Takže si sem prišla na inšpekciu?“
„Nie, nie. Peťo ma poslal pre usb-čko. Má nejakú prezentáciu v aule, asi ho zabudol na stole.“ Vybrala sa smerom
k Petrovmu písaciemu stolu. Chvíľu očami blúdila po úhľadných kôpkach skrípt a zrazu ho zbadala. Na najvyššej
z nich s výstavne umiestnený s papierikom „NEZABUDNÚŤ!!!“ Pokrútila rozpačito hlavou: „Hm, pod lampou býva
najväčšia...“ usmiala sa, vložila kľúč do vrecka a chystala sa odísť. Otočila sa k Dávidovi na pozdrav, no zháčila sa.
Uprene na ňu pozeral. Akoby ju nevidel celú večnosť. V tomto momente popreli všetky jednotky SI fyzikálne zákony
a sekunda by sa dala merať na metre. Eli precitla.
„Ako ti to ide s tým Rozparovačom? Nepotrebuješ pomôcť?“
„Nie vďaka, celkom to zvládam. Počul som, vraj si o ňom robila nejakú prácu, výskum či...“
„Skupinový projekt. Ale nebol zameraný výsostne na Jacka, mali sme tam aj iných „fajnšmekrov.“ Keď sa chystáš
robiť profil vraha, máš k tomu nejakú odbornú literatúru?“
„Zatiaľ nie.“
„Môžem ti požičať Psychológiu sériových vrahov od Drbohlava. Nová, velice dobrá.“
„Budem rád.“ Pousmial sa.
„Dobre, donesiem, alebo pošlem.“ Rukou si prešla po zadku, aby skontrolovala usb kľúč vo vrecku. „Ok, utekám!“
Rozlúčila sa rýchlym „Ahoj!“ a vytratila sa z izby.
Skôr ako prievan stačil pribuchnúť dvere, ozvalo sa jemné, nepatrné cinknutie. Bol to maličký prívesok v tvare
mačiatka, ktorý odpadol z jej náramku. Dávid ho zdvihol a položil na Petrov stôl. Ustúpil pár krokov smerom k oknu,
chcel ho zatvoriť, no zrazu sa inštinktívne otočil a zamieril späť. Schmatol prívesok do dlane a pevne ju zovrel.
3.
East End Murderland
Je pravdou, že dobrých ľudí sa všade veľa zmestí, ale či sa tak dá nazvať aj londýnska štvrť Whitechapel
koncom 19. storočia je naozaj len básnickou otázkou, pretože...
Za vlády kráľovnej Viktórie sa Londýn rozrastal závratnou rýchlosťou. Aj keď sa tak nedialo priamo jej zásluhou. Keď v
roku 1837 usadla na trón, bol už značne preľudnený. Do konca 19. storočia, ktoré zavsšilo aj dobu jej panovania,
vzrástol počet obyvateľov z necelých 900 tisíc (v roku 1800) na neuveriteľných 6 a pol milióna. Pod vplyvom
priemyselnej revolúcie nastalo masívne sťahovanie ľudí z vidieka do miest. No urbanizácia nebola to jediné, čo sa
podpísalo pod také enormné preľudnenie. Situácia v kontinentálnej Európe bola značne napätá, a tak sa Londýn stal
útočiskom pre mnoho politických a najmä ekonomických utečencov. Najväčšiu skupinu tvorili Židia. Tí síce priniesli
do krajiny novú vitalitu, no jedným dychom boli obviňovaní z využívania a vykorisťovania robotníkov, z vyberania
horibilných nájmov a dokonca ich podozrievali, že profitujú z kriminality či roznášajú nebezpečné choroby. Ďalšou
© COPYRIGHT
NEVERMORE Ellen A. Petrová
7
početnou skupinou boli Íri. Ani tí sa však netešili u domácich veľkej obľube. Ochotne totiž pracovali za podstatne
nižšiu mzdu ako ich anglickí kolegovia. Niet divu, z domovov ich vyhnala neúroda a hladomor. Prisťahovalcov stále
pribúdalo a v tom čase im nebolo konca kraja, niektorí dokonca pochádzali až z Číny či krajín južnej Ázie.
Aj keď podmienky pre život bežných ľudí boli katastrofálne, život ešte stále prevládal. Viedol v desivom pomere 8:5.
Každých päť minút sa niekto narodil, každých osem niekto iný zomrel.
Počtom obyvateľov Londýn predbehol aj New York a tak sa v rozmedzí rokov 1831 až 1925 hrdo stal najväčším
mestom sveta. Vraj samochvála smrdí. Je veľmi pravdepodobné, že korene tohto príslovia siahajú práve sem. Na
zemi snáď nebolo nikde väčšieho smradu spôsobeného človekom ako práve toho času v Londýne. Rok 1858 sa
nechvalne zapísal do historických análov ako obdobie Veľkého zápachu. Situácia sa zlepšila až po vybudovaní
kanalizačnej siete, ktorá definitívne oddelila splašky od pitnej vody. Poviete si: „Preboha, kanalizácia v hlavnom
meste, to je snáď samozrejmé!?!!“ Dnes možno, no vtedy sa o tento technologický zázrak museli postarať cholera,
týfus, pravé kiahne a v neposlednej rade Joseph William Bazalgette, hlavný architekt mesta.
Moderný Babylon, ako sa tiež Londýn nazýval, ukrýval vo svojich útrobách viac ako 20 tisíc verejných domov. Tento
číselný údaj snáď mohol vyvážiť len počet katolíkov, ktorých tu žilo viac ako v samotnom Ríme.
V Londýne to naozaj žilo. A žilo to najmä na vzrušujúcej Whitechapel Road, hlavnej tepne miestnej zábavy. Na tomto
mieste je však nutné dodať, že aj keď sa stal Whitechapel jedným z hlavných centier zábavy, ešte stále to bola tá
najhoršia a najobávanejšia štvrť. Na jednej strane bary, tančiarne, hudobné sály, podniky „všeho“ druhu. Na
druhej... Uličky, do ktorých sa ani policajti neodvážili vstúpiť po jednom. Nenadarmo si vyslúžil prezývku: „East End
Murderland.“
Z bohatého City bolo iba na skok do chudobného East Endu. Stredná vrstva sa sem pochopiteľne nechodila kochať
chudobou, ale vyraziť si z kopýtka. Život pre 900 tisíc tunajších obyvateľov až taký zábavný nebol. Je síce pravdou, že
dobrých ľudí sa všade veľa zmestí, ale či sa tak dá nazvať aj táto londýnska štvrť koncom 19. storočia je naozaj len
básnickou otázkou, pretože... Nedá! Nedá, ani z ďaleka.
Whitechapel pripomínal v tej dobe kôrku plesnivého chleba, kde sa ľudia množili geometrickým radom a doslova
požierali jeden druhého. Výkrik „Vražda“ sa preniesol tunajším povetrím ako prachová častica, úplne bez
povšimnutia. Prehnitý, špinavý, páchnuci, temný. Ani tridsať rokov po období Veľkého zápachu, nebolo ovzdušie
londýnskeho geta oveľa dýchateľnejšie. Najchudobnejší si tak nemohli dopriať ani také luxusné pôžitky dennej
spotreby, medzi aké patril aj obyčajný dúšok čerstvého vzduchu. Ten si mohli vychutnať len obyvatelia West Endu,
ktorý bol chránený od dusivého smogu milosrdným protivetrom. Áno aj milosrdenstvo má svoju cenu, možno práve
preto zastrešovalo iba tých urodzených a zámožných z vyšších spoločenských kruhov. Čo sa rozdelenia spoločnosti
týka, panovali priepastné rozdiely hlavne medzi strednou a nižšou vrstvou. Teda medzi panstvom a pracujúcimi. Tí si
na chlieb zarábali ťažkou manuálnou a často krát aj nebezpečnou prácou. Ak by sme sa pozreli na rozvrstvenie
súdobej spoločnosti z rýchlika, na samotnom vrchole žiarila vyššia vrstva. Vyššie ako vyššia vrstva bola už len
kráľovská rodina a začleniť kráľovnú do prostej segmentácie obyvateľstva by bola čistá trúfalosť.
Postavenie žien v patriarchálnej spoločnosti sa jasne definovalo pre každú vrstvu zvlášť, no ani v jednej nebolo pre
ženy zvlášť lichotivé. Nešlo len o tie najchudobnejšie, ktorým vlastná rodina tolerovala prácu prostitútky, aby uživili
rodinu. Manželka z vyššej spoločnosti mala vyslovene zakázané pracovať. Robiť mohla len to, čo jej veľkoryso schválil
jej muž. Naopak on, s ňou mohol robiť naozaj úplne všetko a mnohí toho aj ohavne zneužívali.
Jeden z najznámejších britských filozofov 19. storočia, John S. Mill, napísal: „Zákonné postavenie manželky
v Anglicku je oveľa horšie ako zákonné postavenie otrokov v mnohých krajinách.“ Manželstvá sa uzatvárali ako
obchodné zmluvy. Prím hrala honba za bohatstvom a pretvárka. Prežitie dominovalo všetkému. U bohatých šlo
o prežitie majetku, postavenia v spoločnosti. U chudákov, o prežitie z večera do rána.
© COPYRIGHT
NEVERMORE Ellen A. Petrová
8
4.
V núdzi poznáš priateľovu priateľku
Dávid dychtivo čítal vetu za vetou, snažil sa, aby mu neunikla ani jediná relevantná informácia, ktorú by mohol použiť
do svojej práce. Ani si nevšimol, že do izby vstúpila eli. Až keď jeho pozornosť vyrušila omamná vôňa jej parfému.
Otočil sa. Stála tam s knihou a úsmevom.
„Doniesla som ti toho Drbohlava.“
„Čože?“
„Andrej Drbohlav – Psychologie sériových vrahů.“
„Aha ďakujem.“
„Vidím, že si sa do toho celkom zažral.“
„No, snažím sa s tým pohnúť, ale nejako neviem začať.“
„A čo teraz čítaš?“
„Whitechapel a Viktoriánsky Londýn. Skúšam nájsť zopár použiteľných faktov a hlavne sa odpútať od toho krvavého
teátra, ktorý mám stále pred očami.“
„Myslíš Mary Jane?“
„Hej tú poslednú, ale nechcem ťa zdržiavať...“
Eli si prisunula stoličku. „V pohode, prednáška mi začína až o druhej, rozprávaj.“
„Neviem sa pohnúť z miesta. OK, všetky boli spáchané v Londýne v štvrti Whitechapel, ale čo použiť z tej krvavej
úchyláčiny? Čo ich tam kuchal nejaký šialený, nadržaný sused??!“
„Odkiaľ si prišiel na to, že bol nadržaný?“ Opýtala sa pobavene.
„Tak neviem, za prostitútkami sa asi nechodí po predpoveď počasia...“
„A? Čítal si pozorne súdne správy? Bola tam niekde zmienka o tom, že by vrah s nimi mal sex?“
„Tie som ešte nečítal...“
„Musíš sa opierať o fakty, hlavne na začiatku, inak sa v tom rýchlo stratíš.“
„...aj som si myslel, preto som začal s tým prostredím...“
„Fajn, je dôležité, poznať súvislosti, jedno na druhé na seba nadväzuje. Hlavne, netreba robiť unáhlené závery a
určite si prečítaj súdne správy plus záznamy z vyšetrovania. Tie sú prešpikované faktami.“
„Aha, no ale ja nemám žiadny komplet materiál. Na nete som našiel len niečo k Mary Jane, ostatné veci sú skôr
literárne keci ako faktografie.“
Vytiahla z tašky hrubý štós papierov, podala ich Dávidovi: „No, aspoň sa nemusím vláčiť s týmto zberom papiera.
Ešte, že som ich dávno nevyhodila.“
„Wow, si zlatá... Teda, čo by som ja bez teba robil?“ položil dokumenty na stôl a spokojne sa pomrvil na stoličke.
© COPYRIGHT
NEVERMORE Ellen A. Petrová
9
„No čo, veselo by si si žil svoj bezstarostný, bujarý život ďalej ako doteraz.“ Skonštatovala jedným dychom.
„Hm, neviem, možno ma už nebaví.“
„Ale, tomu predsa ani sám neveríš. Na chvíľku sa ti možno omrzel, ale reálny život a ty?“
„Čo? Nepasuje?“
„Asi ako sushi ku klobáse.“
„Ku klobáse ide predsa všetko... Teda dúfam, že v tomto prípade som klobása ja?“
„Hmm, Ty? Nie. Ty si skôr wasabi. Stačí máličko a už je oheň na streche...“
„Snáď, som ťa nepopálil. To by ma mrzelo.“
„Jaj Dávid...“ povzdychla si. „Ešte, že som vodné znamenie. Škorpióna len tak niečo nespáli....“ Aby odbočila od
témy, premostila: „Dobre, myslím, že čítania máš teraz celkom dosť, tak sa do toho pusti a keby niečo, daj vedieť...“
„OK. Vďaka ešte raz... a mám sa zamerať aj na niečo konkrétne?“
„No, môžeš sa na to pozrieť očami detektíva. Sústreď sa na fakty, koľko mali rokov, ako asi vyzerali, čo mali spoločné,
podľa čoho a prečo asi si vrah vybral práve ne.
„Aha, takže sa mám zahrať na Sherlocka? Myslíš, že to zvládnem?“
„Prečo by nie. Veď nemusíš ani vyriešiť prípad, ani chytiť vraha. Je len dôležité si uvedomiť, kto vôbec Jack Ripper bol
a čo sa o ňom vlastne vedelo. Okrem informácie, že bol masový vrah, toho naozaj veľa nie je.“
„Akože?! Toľko sa toho popísalo, hovorilo, neviem či sa nenatočil aj nejaký film. V každom prípade sa jeho meno
skloňuje doteraz. Určite o ňom musí byť ešte niečo!“
„Napadá ti niečo konkrétne?“
„Mňa nie, ty si odborník.“
„Netvrdila by som, ale je dobré si uvedomiť fakt, že JR bol fenomén vytvorený médiami. Násilnosti a kriminalita,
zvlášť vo východnom Londýne, boli každodennou realitou. Nechcem tým povedať, že sa vraždilo ako na bežiacom
páse, ale... Stávalo sa vtedy až príliš často, že niekto niekoho podrezal, zastrelil či inak zniesol zo sveta. Skrátka,
vraždy neboli ničím výnimočným a vraždy prostitútok naozaj nikoho netrápili, tým menej políciu.
Mnohí v súvislosti s kauzou JR, hovoria o zrodení novodobého bulváru. Znamenal toľko, čo dnešná celebrita, možno
viac... Záhadný „Jack Ripper“ sa stal témou číslo jedna. Rozoberali ho všetci a všade. Prostí ľudia si o ňom šepkali na
ulici, tržnici či po krčmách. Osadenstvu z vyšších kruhov však nestačila len zábava v podaním „per huba,“ chceli sa
aktívne pričiniť na dolapení známeho hrdloreza. No, povedzme... jedni aktívne, iní akokoľvek. Treba pochopiť aké
nadšenie vyvolal tento tajuplný vrah medzi miestnou smotánkou. „Rozparovač“ ich doslova fascinoval. Našli sa aj
takí, ktorí sa pokúšali o pátranie na vlastnú päsť. Pri všetkej zaslepenosti nepredstavoval pre nich reálnu hrozbu.
Medzi jeho obete predsa patrili „len“ prostitútky z toho najnižšieho, najtmavšieho kúta Londýna, na míle
vzdialeného od ich „blahorodia.“ V protiklade toho, oddávajúc sa svojej nekonečnej naivite, vydávali sa priamo na
miesta, kde sa našli telá obetí. Často krát sa stávalo, že unikli tajné informácie z vyšetrovania. A tak sa na verejnosti
prepierali všakovaké teórie o pôvode a identite, vznikali rôzne podozrenia o prípadných páchateľoch, no dôkazy
neexistovali takmer žiadne. Nastala absurdná situácia, kedy v podstate nikto nevedel nič a všetci vedeli všetko. Alebo
inými slovami, keď je všeobecne známy len fakt, že nikto nič nevie, vždy sa nájdu takí, ktorí daný stav veľmi rýchlo
a veľmi ochotne využijú pre vlastný prospech.
© COPYRIGHT
NEVERMORE Ellen A. Petrová
10
V tejto súvislosti sa do popredia dostal aj east-endský antisemitizmus. Jedna zo zaručených informácii, ktorú do
éteru pustil bulvárny plátok The Star, hovorila o tom, že sa jedná o židovského remeselníka, ktorý po nociach
v uliciach Whitechapelu číha na svoje obete. Podobne sa vyjadril aj konkurenčný The Pall Mall Gazette, kde sa síce
uvádzalo, že identita JR je síce stále neznáma, no jedná sa o muža so zlovestným výrazom v tvári, uhrančivými,
blýskavými očami a určite je to Žid, alebo aspoň niekto výrazne hebrejského typu.
Ak by snaha polície v dolapení JR bola priamoúmerná snahe novinárov vytvoriť, čo najveľkolepejšiu senzáciu, „Jack“
by nemal zrejme žiadnu šancu uniknúť. Skutočnosť mala však úplne inú podobu – množstvo podozrivých, pátranie
založené na často protichodných svedeckých výpovediach, stupňujúci sa tlak verejnosti, žiadny motív, žiadny
páchateľ, žiadny „happy end.“
Elin monológ prerušil Dávid otázkou: „Čítal som, že mal značné anatomické zručnosti, preto sa predpokladalo, že bol
lekár, medik, alebo... Čo si ty o tom myslíš?“
„Úprimne? Znalosti anatómie mal, s tým súhlasím, no nepredpokladám, že sa jednalo o lekára z nasledujúcich
dôvodov: Po prvé, pokiaľ sa priamo jeho anatomických zručností týka, myslím, že nedosahovali prílišnú hĺbku
a rozsah. Mohli zodpovedať mladému medikovi, prípadne iniciatívnemu amatérovi, ktorý mal prístup k ľudským
ostatkom. Trošku morbídne, viem... Pre ilustráciu si môžeme uviesť príklad. Niekým takým mohol byť pokojne aj
študent umeleckej školy. Vtedajší maliari ešte stále čerpali zo základov klasického umenia, takže sa dôkladne
zaoberali štúdiom ľudského tela. Verejné pitvy, boli pre takéto štúdium základom a vlastne sa využívajú do dnes.
A prečo pochybujem, že šlo o lekára? Vychádzam z predpokladu, že človek s medicínskym vzdelaním a praxou má
vybudovanú tak silnú úctu k ľudskému telu, alebo aspoň k svojim získaným vedomostiam, že by sa na ľudskom tele
takýmto spôsobom nerealizoval. Rezy, okrem tých na krku, boli vedené naozaj veľmi zvláštne. Tak trochu bez ladu
a skladu. Niektoré chaoticky, niektoré pre myslene, niekde akoby odfikol, čo odstávalo... Jemne mi to pripomenulo
pitevné cvičenia z prvého ročníka. Ale nebudem tu kydať na ex- kolegov.“
„Hrozné s tebou, ty vždy prestaneš v tom najzaujímavejšom.“ Nespokojne prehlásil Dávid, ktorý by sa rád dozvedel
viac o zážitkoch z netradičného prostredia.
„Lenže, ak by som začala historkami z pitevne, tak viem, kam by sme sa velice rýchlo dostali!“
„Kam?“ Zvedavosť mu nedala pokoj.
„Ďaleko preč od témy! A to si zatiaľ nemôžeme dovoliť, keďže sme len na začiatku.“ Rázne uviedla veci na pravú
mieru a plynule pokračovala: „Skrátka, treba mať rešpekt pred ľudským telom či už živým či... Z histórie poznáme
šialených lekárov na čele s doktorom Mengele, no aj tí mali určité dôvody pre svoje brutálne činy. Iste, boli
choré, zvrátené, neľudské, ale logické vo svojej podstate. Pri Jackových vraždách šlo len o akési teátro, z ktorého si
vrah odniesol pár suvenírov, no o akýchkoľvek vedeckých zámeroch sa tu naozaj hovoriť nedá. Lekár je buď
humanista, alebo vedec, alebo oboje. Toto skôr vyzerá ako práca niekoho, kto si pomýlil štetec so skalpelom... Ale
nechajme si tieto detaily, až na neskôr, keď budeš mať prelúskané komplet všetky prípady. Zbytočne by ťa teraz
mohli zviesť k tvorbe nesprávnych záverov.“ Jej zrak sa uprel do pravého horného rohu, kde si pavúčik snaživo
spriadal svoju sieť. Pohľadom skĺzla po jej okraji a zastavil sa na hodinách.
„Nejdú ti dopredu?“ Spýtala sa naliehavo.
„Asi o 5 minút... Prečo?“
„Ešteže tak! Dobre. Musím bežať! Čítaj! Voláme si.“ Uchytila tašku s vecami a už jej nebolo.
Dávid sa nevrlo pozrel na papierové Himaláje hrozivo týčiace sa na jeho stole. Pokrčil čelo, zdvihol ľavé obočie
a ťažko si povzdychol. „No nič, toto chce preventívne opatrenia!“ zašomral sám pre seba a pred zdolaním
„celulózovej nádhery“ sa najskôr rozhodol zničiť sa poriadne vo fitku.
© COPYRIGHT
NEVERMORE Ellen A. Petrová
11
5.
Mary Ann a tupý nôž
Jackova prvá – oficiálna
Vyšetrovanie násilnej smrti Mary Ann Nicholsovej bolo zahájené v sobotu 1. septembra. Udialo sa tak pomerne
rýchlo, keďže telo sa našlo iba deň pred tým. Konkrétne 31. augusta v skorých ranných hodinách zhruba o trištvrte
na štyri na Buck´s Row. Vyšetrovaním bol poverený koroner pre juhovýchodný Middlesex Wynne E. Baxter. Ako prvý
vypovedal otec obete Edward Walker, ktorý identifikoval jej telo v márnici. Napriek tomu, že sa s dcérou už dlhšie
nevidel, poznal ju podľa znamienka na čele, chýbajúcich zubov a celkového vzhľadu. Odhliadnuc od toho, otec si
predsa pozná vlastné dieťa. V čase smrti mala 42 rokov. Bola vydatá, no podľa jeho slov, s manželom nežila už asi
osem rokov. Vraj preto, že ju podviedol s ošetrovateľkou v čase, keď prekonávala vážnu chorobu. Mali spolu päť detí,
ktoré si William Nichols, jej exmanžel, zobral k sebe, keď sa ich cesty rozdelili. Ten si spolu s milenkou založil novú
rodinu, no ako príčinu rozpadu ich manželstva s Mary Ann uvádzal jej holdovanie alkoholu. Mary Ann, Mary Ann
prostá, no rozmarná. Jej smäd a záľubu v pekných veciach neuhasili ani finančné suchoty, ktoré po odlúčení od
manžela prežívala. Aj v osudnú noc sa chválila novým klobúčikom. Peniaze na nocľah síce nemala, no veľkú hlavu si z
toho nerobila. Vedela, že tých pár drobných si zarobí ľahko. Áno, potom ako sa rozišli s Williamom si pomerne rýchlo
začala zarábať ako prostitútka. Striedala chudobince, veľa pila, no podľa viacerých bola dobrým človekom a takúto
smrť si nezaslúžila.
Jej posledným prechodným bydliskom bola Wilmottova nocľaháreň, kde sa delila o izbu s ďalšími štyrmi ženami.
Nebola ani príliš vysoká, merala sotva 157 cm, ani príliš mladá, šedivý melír prerastal jej hnedými vlasmi čoraz
intenzívnejšie Ľudia ju však popisovali ako ženu s jemnými rysmi, ktorá o seba dbá. Polly, meno ktorým Mary Ann
občas prezývali, neudržiavala žiaden trvalý vzťah s výnimkou plného pohárika. Priateľka, Emily Hollandová, ktorá ju
zrejme ako posledná videla živú, vypovedala, vraj stretla Polly o pol tretej nad ránom na rohu ulice Whitechapel
Road, takú opitú, že ledva stála na nohách. Vystatovala sa, ako mala už trikrát peniaze na nocľah, no prepila ich.
Čomu sa dalo ľahko uveriť, keďže nedokázala prejsť ani pár krokov bez toho, aby jej pri chôdzi nemusela asistovať
stena.
Dávid zdvihol hlavu od spisov, na moment sa zamyslel. Z prvého zošita, ktorý mu padol pod ruku, vytrhol list čistého
papiera. Poznačil si meno, výšku, vek, „predmet podnikania,“ rodinný stav, vzťah k alkoholu a spravil pár ďalších
poznámok. Ďalej sa ponoril do čítania svedeckých výpovedí, ale na nič zaujímavé nenatrafil. Preto sa nie príliš
ochotne vrátil k pasážam, ktoré zámerne preskočil. Tými lahôdkami nemohli byť žiadne iné ako - výpoveď
obhliadajúceho lekára, plus záznam zo súdnej pitvy. Zaboril zrak do textu s cieľom nájsť dva červené krížiky
označujúce inkriminované pasáže.
Obhliadajúci lekár začal s opisom tela ženy vo veku 40 – 45 rokov. Podotkol, že prvé, čo si po príchode na miesto činu
všimol, bolo výrazné devastačné poranenie brušnej dutiny. Hruď ani horná polovica tela nevykazovali žiadne známky
cudzieho zásahu. Rezy na bruchu museli byť spôsobené ohromnou silou a nie príliš ostrým nožom. Boli však hlboké,
vedené zľava doprava v počte šesť až sedem. Nie všetky mali rovnaký charakter. Dominoval im rez na ľavej strane
brucha, ktorý bol taktiež najhlbším z nich. Aj keď neviedol priamo cez stred tela, ale o dva tri palce vľavo, môžeme ho
označiť ako centrálny, pretože sa po jeho oboch stranách nachádzali ďalšie menej hlboké rezy. Súdny lekár sa
domnieval, že rany na bruchu boli spôsobené, až posmrtne. Prejavil miernu pochybnosť nad svojím tvrdením. Príčinu
smrti obete však videl niekde inde. O cca 30 centimetrov vyššie - na krku. Vrah svoju obeť najskôr škrtil, o čom
svedčali aj modriny na líci a spodnej čeľusti a jemne natrhnutý jazyk. Následne ju podrezal, zrejme rovnakým
nástrojom, aký použil pri vytváraní rezných rán na bruchu. Spoločné mali aj to, že sa opäť jednalo o veľmi hlboké
rezné rany, ktoré v tomto prípade oddelili kompletné tkanivo, presekli veľké cievy a vzhľadom na rozsah poranenia,
by sa dalo hovoriť o čiastočnej dekapitácii (oddelenie hlavy od trupu). Lekár periférne zaregistroval hrôzou opantané
pohľady prítomných a dodal: „Napriek brutalite tohto činu, obeť netrpela, čo dokazuje aj pokojný výraz v tvári. Z
medicínskeho hľadiska je vysvetlenie prosté. Došlo k prerušeniu toku krvi do mozgu, smrť nastala takmer okamžite.
Ako som spomínal, podrezaniu mohlo predchádzať škrtenie, pri ktorom obeť zamdlela. V každom prípade šlo o
© COPYRIGHT
NEVERMORE Ellen A. Petrová
12
rýchly, premyslený čin a žena bola mstva skôr, ako si dokázala čokoľvek uvedomiť. Chcem ešte dodať, že nechýba
žiaden z vnútorných orgánov a tiež, že aj keď sa našla ležiaca na ulici s doširoka roztiahnutými nohami, k pohlavnému
aktu nedošlo a zrejme ani dôjsť nemalo.“
Potom, čo Dávid dočítal súdnu správu a vyjadrenie doktora Llewellyna, vrátil sa znova k výpovedi strážnika Neila. Ten
objavil telo krátko pred trištvrte na štyri na Buck´s Row. Tvrdil, že keď daným miestom prechádzal pred pol hodinou,
nič podozrivé si nevšimol a telo v tej dobe na ulici ešte určite neležalo. Miesto činu bolo veľmi slabo osvetlené, ležalo
takmer v úplnej tme. Jediný zdroj svetla predstavovala, okrem strážnikovho lampáša, lampa stojaca na konci ulice.
Možno aj preto si vrah trúfol spáchať svoj zločin práve tu, na verejnom priestranstve, pred zrakmi všetkých a nikoho.
Ľudský zrak nereprezentoval jediný zmysel, pred ktorým zostali Rozparovačove činy ukryté. Vraždil nielen v úplnej
tme, ale aj úplnom tichu. Oplýval nezvyčajnou zručnosťou a zmyslom pre detail, ktorý však vtedajšej polícii veľa
nehovoril. Chceli vyriešiť prípad, nič viac. Neprikladali zbytočne prílišný dôraz podrobnostiam ani pravdivosti
výpovedí. Škoda. Vyšetrovanie prvého prípadu trvalo štyri dni a ukončili ho jednoduchým prehlásením: „Úkladná
vražda. Páchateľ neznámy.“ Kým však vyriekli definitívny verdikt, zvažovalo sa stanovenie odmeny za pomoc v
dolapení vraha vo výške 25 libier. Keďže sa vyššia vrstva bytostne neobávala útoku do svojich radov, žiadnu odmenu
napokon neodhlasovali. Ďalej sa radšej pasívne spoliehali na aktívnu spoluúčasť vlády.
6.
Annie a mosadzné prstene
Jackova druhá
Vyšetrovanie vraždy Mary Ann Nicholsovej nedosiahlo ešte ani svoj vrchol, keď sa v médiách objavila správa o ďalšej
ohavnosti z cyklu Jacka Rozparovača. Ubehlo necelých desať dní, odkedy vrah zaútočil prvý raz. Evidentne sa už
nemohlo dočkať. Tento krát si však vybral o niečo ťažšie podmienky. Ženu podobnej postavy, výšky aj veku (152cm,
47rokov), no v dobe krátko pred vraždou bola zreteľne triezvejšia. Majiteľ nocľahárne, v ktorej Annie plánovala
prespať v noci z 7. na 8. septembra prezradil, že keď ju videl okolo druhej odchádzať mala síce vypité, no o nič viac
ako v ktorúkoľvek inú sobotu. Poznal ju už dlhšie, často zvykla prespávať v ich nocľahárni na Dorset Street 35. Bola v
dobrej nálade, žoviálna, priateľská ako vždy. Pri odchode dodala, aby jej posteľ neprenajímal nikomu, vraj sa za
moment vráti aj s peniazmi. Okrem „indexu triezvosti“ si vrah skomplikoval situáciu aj výberom miesta. Išiel do
rizika, keď si zvolil dvor jedného z bytových domom na Hanbury Street. Musel si byť značne vedomý svojich
schopností. Opäť vraždil v ranných hodinách, o pol šiestej ráno bola predsa len väčšia pravdepodobnosť, že ho pri
čine prekvapí nevítaný divák. V pravom rohu dvora sa nachádzal záchod, takže z domu mohol čochvíľa ktokoľvek
vyjsť. Je celkom možné, že ho práve táto predstava nesmierne vzrušovala. Annie Chapmanovú odpravil zo sveta
rovnakým spôsobom ako Mary Ann. Rovnaký scenár, rovnaký postup, no tento krát zašiel ďalej. Už mu nestačilo
obeť len usmrtiť a rozrezať...
Dávid vytiahol notes, kde si medzičasom prepísal poznámky z prvého prípadu, otočil stranu a poznačil si: „Obeť číslo
2 - ANNIE CHAPMAN.“
Koroner Wynne E. Baxter, pod vedením ktorého ešte stále prebiehalo vyšetrovanie predchádzajúcej vraždy, sa snažil
pristupovať k novému prípadu obozretnejšie. Obhliadajúceho lekára vystriedal George Baxter Phillips, ktorý dorazil
na Hanbury Street 29 pomerne rýchlo. Necelú hodinu po objavení tela. Svoj nález komentoval nasledovne: „Telo
ženy sa nachádzalo v ľavom rohu v bezprostrednej blízkosti schodov domu. Ležala na chrbte s doširoka
roztiahnutými, pokrčenými nohami a s vyhrnutou sukňou. Na horných aj dolných končatinách sa už dala pozorovať
posmrtná stuhlosť. Len pre laikov uvádzam, že k „rigor mortis,“ posmrtnej stuhlosti, dochádza približne hodinu po
smrti. Začína sa prejavovať najskôr na končatinách a jej ďalší priebeh ovplyvňuje viacero faktorov, najmä teplota
okolitého prostredia.“ Lekár pokračoval ďalej vo svojej správe: „Ľavá ruka ostala ležať prekrížená cez prsia.
Opuchnutý jazyk jemne vyčnieval pomedzi zuby a bol jasným dôkazom, že ani táto vražda sa neobišla bez škrtenia.
© COPYRIGHT
NEVERMORE Ellen A. Petrová
13
Svedectvo o tom ponúkali aj výrazné hematómy na tvári a krku. Po tom ako vrah privodil svojej obeti stav
bezvedomia, podrezal ju. Dvoma hlbokými rezmi, vedenými zľava doprava, za použitia veľmi ostrého noža.“ Kto vie,
prečo rany na krku dosahovali takých rozmerov. Naozaj jej chcel odrezať hlavu, alebo len neodhadol svoju silu? Či
chcel mať istotu, že sa nepreberie, keď jej bude vyberať orgány? „V prípade Annie Chapmanovej došlo k extrahovaní
niektorých orgánov z dutiny brušnej a panvy.“
Koroner prerušil výpoveď lekár Phillipsa otázkou: „Chcete tým povedať, že na mieste činu sa nenašli všetky orgány?“
Phillips: „ Áno. Obeti chýbala časť vagíny, asi dve tretiny močového mechúra a taktiež odstránil kompletne celú
maternicu. Z brušnej dutiny vyňal aj črevá, no z doposiaľ neznámych dôvodov, ich umiestnil na ženino rameno.
Páchateľ postupoval premyslene a chladnokrvne. Nepoužil žiadne zbytočné ťahy, aj pri odstraňovaní orgánov
vykonal minimálne množstvo rezov. Práca mu kompletne trvala asi 15 -20 minút. Na celej veci ma zaráža ešte jeden
detail. Vraždil v tesnej blízkosti domu, ktorého steny boli drevené. To znamená, že svoju prácu vykonával v
absolútnom tichu. Nenechal sa tým odradiť, práve naopak. Čo je pre mňa doposiaľ nepochopiteľné, páchateľ obeti
vyprázdnil vrecká a ich obsah starostlivo poukladal do rady k jej nohám. Prečo by sa niečím takým zdržiaval?
Nerozumiem, nevidím v tom žiadny zmysel.“
Koroner: „Zjavne sa jedná o chorého človeka. Zatiaľ sme sa nedopátrali jediného zmysluplného dôvodu týchto
ohavných skutkov. Rovnako sa naskytá aj otázka, prečo si so sebou odnášal orgány zavraždenej?“
Phillips: „Možno si ich vzal ako trofeje. Ľudské orgány, zvlášť maternica sa dajú celkom dobre speňažiť. Počul som
tiež, že istý Američan zháňal vzorky materníc pre svoju knihu. Kontaktoval ohľadom toho kurátora Múzea patológie.
Ponúkal 20 centov za každú.“
Koroner: „Tým by sa to hádam dalo vysvetliť. Obeti ukradol mosadzné prstene, ktoré nemali takmer žiadnu hodnotu.
Prstene mu snáď, ako trofeje, mohli poslúžiť dostatočne...“
Phillips: „Radšej počítajte s viacerými možnosťami. Čo sa odňatých orgánov týka, ponúka sa ešte jedno vysvetlenie.“
Koroner: „Aké?“
Phillips: „Mohol ich zjesť...“
Touto informáciou Dávid skončil s projekciou vyšetrovania smrti Annie Chapmanovej a skúsil doplniť svoje poznámky
o pár suchopárnych faktov. 47 rokov, 152 centimetrov, rozvedená, dve deti. Tmavé vlasy, svetlá pleť, modré oči,
silnejšia postava. Jej chorobopis, ak by nejaký mala, by nepatril k najtenším. Trpela tuberkulózou v pokročilom štádiu
a pravdepodobne aj syfilisom. Pila. Bližší známi tvrdili, že aj keď nepatrila k typickým alkoholikom, ak mala v ruke
peniaze, minula ich na alkohol. Obľubovala zvlášť rum. S bývalým mužom, Frederickom Chapmanom, sa rozviedli dva
roky dozadu. Pracoval ako kočiš. Mali spolu tri deti. Jedno zomrelo na meningitídu vo veku 12 rokov. Deti po rozvode
ostali žiť u Chapmana a Annie posielal každý týždeň menší obnos peňazí. Rozišli sa v dobrom. Keď o rok a pol na to
zomrel, znášala jeho smrť veľmi ťažko. Vtedy sa jej vzťah k alkoholu zintenzívnil a začala sa živiť prostitúciou. Ako jej
ďalší partner by sa dal označiť Edward Stanley. Čítanie o ňom Dávida nudilo, nevidel v tejto súvislosti nič zaujímavé,
čo by mohlo súvisieť s prípadom. Vrátil sa preto k vyšetrovaniu a svedeckým výpovediam. Ani medzi nimi však
nenašiel ďalší potrebný kúsok do skladačky. Jediné, čo stálo za zmienku, bolo navrhované zvýšenie odmeny za
informácie vedúce k dolapeniu páchateľa. Predseda poroty spomínal 100 librovú odmenu, ktorú ponúkal poslanec
Samuel Montagu a predpokladal, že by ju mohol zvýšiť na 200. Naproti tomu koroner jeho optimizmus nezdieľal a
tvrdil, že vláda žiadnu odmenu nevypíše. Počas horlivého handrkovania o zatiaľ neexistujúcej sume, v stredu 26. 9.
1888 dospeli k rovnakému verdiktu ako v prípade Mary Ann Nicholsovej: „Úkladná vražda spáchaná neznámym
páchateľom.“
© COPYRIGHT
NEVERMORE Ellen A. Petrová
14
7.
Dve jednou nocou
Elizabeth a CatherinE
Ani hláska ani stonu.
Kto Vás slečny vyhnal?
Nečakajte na poklonu,
blízko chvíľa Vášho skonu...
Elizabeth Strideovú, dievčenským menom Gustafsdotterová a Catherine Eddowesovú, známu ako Cate Kellyová,
zdanlivo nič nespájalo. Navzájom sa nepoznali, zrejme nemali ani spoločných známych. Inak však boli ako ľavá
a pravá topánka. Odlišné, no takmer identické. Žili podobným životným štýlom, obe si zarábali prostitúciou.
Catherine sa narodila v 1842, Liz v ten nasledujúci. Liz zomrela krátko pred jednou hodinou nad ránom. Catherine
o necelú hodinu neskôr. Každá v inej časti East Endu v tú istú noc. V predposlednú noc septembra 1888, ako tretia a
štvrtá obeť Jacka Rozparovača. Podľa čoho si ich vyberal? A prečo práve ne? Obe tmavovlásky so svetlými očami, čo
sa ale uprostred noci nemohlo, tak ľahko rozoznať. Možno si Elizabeth vyhliadol skôr, možno s ňou aj prehodil pár
slov, ale Cate musel stretnúť iba náhodou, keď sa ponáhľal z miesta činu na Bernet Street.
Dávid vstal od stola. Postavil vodu na čaj. Siahol po zelenožltej plechovej škatuľke, vytiahol vrecúško s čajom
a mimovoľne ho vhodil do hrnčeka. Medzitým premýšľal nad tým ako... ako? A podľa čoho? Skúšal si odpovedať sám
pre seba: „Tmavý Londýn, špina smrad, noc. Mám chuť na ženu. Mám málo času... Dokelu, mám málo kritérií. Žeby
ich podobnosť bola len náhodná? Veď každá druhá robila šľapku... ale ten vek? Opäť zhoda náhod? Hmm...“
Rozbehol sa späť k stolu s papiermi. Výška Elizabeth Stride päť stôp a dva palce (157cm), výška Cate päť stôp rovných
(152cm). Zrazu zapískal čajník. Príšerný zvuk. Rozčúlený, že mu prerušil tok myšlienok, ho surovo zdrapil
z dvojplatničky a rovnako energicky utopil čajové vrecúško vo vriacej vode. Táto vynútená čajová prestávka osladená
kockou adrenalínu priniesla nečakané. Zrazu si uvedomil, že podobné nie sú iba Liz s Cate. Výška Annie Chapmanovej
odpovedala výške Liz a na druhej strane Cate narástla toľko, čo Mary Ann. Plus mínus všetky sa pohybovali
v rozmedzí od 152 – 157 cm. A čo vek? Horlivo listoval v poznámkach. Bum!! Mary Ann – 43, Annie – 46, Elizabeth –
45, Catherine – 46. „Wow“ cítil ako mu po chrbte prešli zimomriavky. Pritlačil sa k operadlu stoličky, zaklonil sa na
nej, rukami vošiel do vlasov a ukotvil ich až na zátylku. Peter dorazil z prednášky.
„Dobre, že ideš. Vieš, na čo som prišiel??“ privítal ho Dávid ešte pred pozdravom.
„Čau. Netuším. Prekvap ma!“
„Predstav si... Všetky mali rovnakú výšku, plus mínus 2-3 centimetre, vek okolo 45 rokov a myslím, že sa na seba
navzájom podobali. Z tých otrasných čiernobielych fotiek sa to dá ťažko určiť, no podľa toho, čo som čítal...“
„Gratulujem! Možno podvedome chcel zabiť svoju matku, alebo zákonitú...“
„Vidíš, tiež ma napadla ako prvá matka. Asi podľa veku. Ale kľudne mohlo ísť o pomstu za to, že mu žena zahýbala...
No nič, ako elli hovorí, hlavne nerobiť predčasné závery.“
„Ale, akáže zmena, už spolu vychádzate?“
© COPYRIGHT
NEVERMORE Ellen A. Petrová
15
Dávid sa mierne zarazil: „No celkom hej... V pohode. Doniesla mi kopec materiálov. Je tam presne, čo potrebujem,
len je toho dosť.“
„Tak vieš, asi ti to moc neuľahčí...“
„Všimol som si. Nevadí, aj tak som chcel, aby to celé bola moja robota.“
„Chválihodné,“ zhodnotil s úsmevom Peter: „Pokecáme, neskôr, prišiel som si iba prehodiť veci a fachčím na
tréning.“
„Jasne, maj sa. Tiež idem pokračovať.“ Ešte chvíľu sa zahľadel na zhody v údajoch ako na výherný tiket. Zobral si čistý
hárok papiera a poznačil si ich. Zapísal si vek a výšku a rozmýšľal, čo by k nim mohol pridať. Ďalej ho však nič
jednoznačné nenapadlo. Čomu sa chcel vyhnúť, bolo tvorenie falošných záverov, preto si na papier zapísal kategórie:
alkohol, deti, rodinný status. Ku každému z nich pridal otáznik a pokračoval v príbehu o Elizabeth Strideovej.
Liz pochádzala zo Švédska, po švédsky vraj hovorila plynule. Patrila k tomu typu žien, ktoré si na počkanie vymyslia
svoj celoživotný príbeh pri fľaši vína. Samozrejme, pre každého mala svoju verziu. Vedela ľuďmi manipulovať, zvlášť,
čo sa mužov týkalo. Bola ako príznak. Každý deň iná, každú noc tá istá... V každom prípade, s najstarším remeslom
začala pomerne skoro. Oveľa skôr ako jej predchodkyne z radu Jackových obetí. Polícia ju registrovala ako
prostitútku od roku 1865. V tom čase jej bolo zhruba 21. V 1869-om sa vydala za Johna Stridea, ktorý o necelých
desať rokov zomrel záhadným spôsobom. Ako vždy, mala pripravených niekoľko verzií, ktoré podľa potreby menila.
Nepatrila k najmladším, v ústach jej chýbal celý jeden rad zubov, trpela viacerými chorobami medzi inými aj
pohlavnými. Týmito „chybičkami“ dizajnu, si rozhodne ťažkú hlavu nerobila. Aj v ten večer ju videli v spoločnosti
viacerých mužov. Jeden z nich ju zrejme celkom presne prečítal, keď jej v nestreženej chvíľke pošepkal: „Ty by si snáď
sľúbila úplne všetko.“ Známi ju charakterizovali ako pokojnú, milú, usmievavú ženu, no napriek tomu sa často
dostávala do problémov, kvôli pitiu a výtržnostiam.
Vyšetrovanie tohto prípadu mal opäť na starosti koroner Wynne E. Baxter. Prvý svedok, prvý deň, prvý október. Pred
porotu predstúpil Willian West, vedúci v tlačiarni na Bernet Street 40. Na tejto adrese sídlil aj Medzinárodný
robotnícky vzdelávací klub, ktorého bol taktiež členom. Polícii poskytol svedectvo o tom, ako to tridsiateho
septembra, krátko po polnoci, na danom mieste vyzeralo. Telo sa našlo vo dvore, ktorým prechádzal asi trištvrte
hodinu pred jeho nálezom. Všimol si, že brána bola otvorená dokorán, inak ho nič zvláštne neupútalo. Zvyčajne býva
v noci brána zatvorená, no ak je hlavný vchod zamknutý, slúži ako vstup do klubu. V klube sa v ten večer konala
akcia, čo potvrdil aj ďalší svedok, Morris Eagle. O 0:40 chcel vstúpiť dovnútra hlavným vchodom, no bol už zatvorený,
preto aj on musel prejsť tmavým dvorom.
West poskytol informácie o tom, koľko ľudí sa zhruba nachádzalo vo vnútri a tiež podal pomerne presný opis
priestorov, z ktorých mohlo byť vidno na dvor. Na ňom však v noci panovala taká tma, že z ktoréhokoľvek okna,
nemohlo byť vidieť vôbec nič. Najbližšia lampa stála až na ulici. Svetlo, ktoré ponúkala bolo príliš slabé, aby preniklo
až za bránu. Ďalej vo dvore sa dali rozpoznať aspoň obrysy, pretože sem dopadalo tlmené svetlo z okolitých budov,
no bezprostredne pri bráne sa rozlievala absolútna tma.
A pravdepodobne to, vrah šikovne využil. Vtedy si Dávid spomenul na predošlý prípad, kedy Jack Rozparovač zatiahol
svoju obeť (Annie Chapman) do podobných priestorov. Tiež sa jednalo o dvor a miesto pri plote, ktoré však bolo
bližšie k domu ako k ulici. Rozmýšľal nad podobnosťami aj odlišnosťami oboch prípadov. Pri Annie, si dal záležať
a dotiahol svoju prácu dokonca. Prečo pri Elizabeth nepokračoval? Iste, v budove ešte stále prebiehala akcia
a muselo mu byť jasné, že každú chvíľu môže okolo niekto prejsť a prichytiť ho. Prečo riskoval? Chcel byť prichytený?
Nie! On bol ten, kto rozhodol o mieste. Vybral si ho sám. Podľa viacerých svedkov, Bernet Street 40 nebývala
prostitútkami vyhľadávaná adresa. O čo mu teda išlo? Chcel provokovať či ukázať svoju silu, odvahu transformovanú
na drzosť? Zrejme oboje. Tvrdenia o tom, ako bol vrah vyrušený pri čine neobstoja. Presne totiž vedel, čo robí aj kde
to robí. To, že Liz „iba“ podrezal, nebola náhoda, bol to zámer. Aby si Dávid overil svoje hypotézy, čítal ďalej. Zrazu
mu nerobilo problém si prípady prebrať aj niekoľko krát od stredu, od konca od znova...
© COPYRIGHT
NEVERMORE Ellen A. Petrová
16
Morris pri otázke koronera, či si nevšimol nič podozrivého, odpovedal záporne. Aj on spomínal veľmi slabú
viditeľnosť, no vraj, ak by sa tam vyskytoval muž so ženou, určite by ich bol zbadal.
Ťažko povedať či by s ním súhlasil samotný správca budovy, Lewis Diemschutz, ktorý telo nebohej našiel. Podľa jeho
slov, sa mu to „náhodou“ podarilo až na druhýkrát. Nebyť jeho poníka, ktorý sa splašil v záprahu, asi by miestom
prešiel bez povšimnutia. Fúkal silný vietor, preto mu horiaca zápalka rýchlo zhasla. Úchytkom ešte stihol
zaregistrovať na zemi ležiace telo ženy. V prvom momente si nebol istý, či je žena mstva, alebo len opitá. O svojom
náleze sa ponáhľal informovať osadenstvo klubu. Okamžite sa okolo tela zhsklo niekoľko zvedavcov. Keď naň
posvietili, zbadali, že sa navôkol rozlieva množstvo krvi. Jeden odvážlivec si trúfol dotknúť sa jej. Ruky aj tvár mala
ešte teplé. Krvavá mláka sa zväčšovala a mierila k odtokovému kanálu. Zatiaľ čo jedni stáli v nemom úžase nad
strašným objavom, správca Diemschutz nestratil duchaprítomnosť a bežal po políciu.
Krátko po príchode príslušníkov zákona dorazil obhliadajúci lekár Blackwell a o chvíľu neskôr aj doktor George Baxter
Phillips, ktorý nasledujúci deň vykonal pitvu. Po dôkladnej obhliadke tela a následnej pitve spísal doktor Phillis
správu, ktorú prezentoval počas vyšetrovania. Pri náleze tela, ležala obeť na ľavom boku, tvárou otočenou k stene, s
nohami smerujúc na ulicu. V dlani ľavej ruky, ktorú mala ohnutú v lakti, zvierala škatuľku s pastilkami. Jedna z nich sa
našla aj v odtokovom kanále. Je možné, že ju vrah požiadal o cukrík, aby odviedol jej pozornosť. Aj keď sa jedná len
o hypotézu a bezvýznamnú pastilku, vrah nemal v úmysle spôsobiť obeti bolesť. Svedčí o tom povaha rezu na krku
a taktiež aj pokojný výraz tváre obete. Hlbokým a čistým rezom smerujúcim zľava doprava jej páchateľ privodil
takmer okamžitý stav bezvedomia. Za príčinu smrti označil masívne krvácanie spôsobené prerušením hlavných ciev
na krku. Konkrétne sa jednalo o čiastočné prerezanie ľavej krkavice veľmi ostrým nožom s dlhou čepeľou. Doktor
Baxter poukázal na pár ďalších detailov, ako napríklad na hodvábnu šatku na krku obete, ktorá bola prerezaná na
spodnom okraji. Šatka možno vrahovi poslúžila ako šablóna, podľa ktorej viedol svoj smrteľný rez. Na tele ďalej
neboli nájdené žiadne iné poranenia. Nemuselo byť tiež na škodu spomenúť, že celý scenár od vstupu do dvora po
vrahov únik z miesta činu, mohol byť realizovaný v rámci veľmi krátkeho časového okamihu. S prehľadom mu mohlo
stačiť pár minút, povedzme päť.
Predpokladaný čas smrti sa dal odhadovať medzi 0:45 a jednou hodinou po polnoci, kedy sa našlo telo. Čo ale vrah
spravil s „načatým večerom?“ Ako inak, išiel dokonať svoj plán. Čakala naň ešte pani Catherine Eddowsová, ktorá
v dobe, kedy umierala Liz na Bernet Street, práve opúšťala celu policajnej stanice v Bishopsgate. Napriek tomu, že
nezvykla holdovať alkoholu pravidelne, v posledný večer to poriadne prehnala. Akoby vedela, že zajtrajšok viac
nepríde. Jej sociálna situácia sa až príliš ponášala na podmienky, v akých žili ostatné Jackove obete. Klientka
miestnych nocľahární a príležitostná prostitútka.
V sobotu okolo ôsmej hodiny večer strážnik Robinson našiel Catherine ležiacu na ulici a úplne na mol. Bola tak opitá,
že nedokázala vstať. Trvalo takmer hodinu, kým ju s ďalším strážnikom dopravili na stanicu. Krátko pred polnocou sa
jej stav náhle zlepší na toľko, že si začne pospevovať. Je stále ešte poriadne pod parou, preto spieva na plné hrdlo
a policajtom tým pekne lezie na nervy. Preto ju o 00:55 po označení za triezvu prepúšťajú. Neprepustili ju však na
slobodu, ale nechtiac ju poslali na smrť. Veľká ručička hodín nestihla obehnúť ani svoju zvyčajnú trasu, keď zhruba
o 1:45 nachádza strážnik Edward Watkins zohavené telo Cathe Eddowesovej na Mitre Square. Pri výsluchu
pochôdzkár Watkins popisoval svoju trasu, náplň práce a zvlášť zdôraznil, že sa venoval najmä tmavých zákutiam,
podchodom, ale nič podozrivého si za celú dobu nevšimol. S výnimkou momentu, kedy objavil telo Cathe. Mitre
Square patrilo k miestam na jeho trase a prechádzal ním každých cca 15 minút. Rovnako tak urobil o 1:30 aj o 1:44.
O pol druhej tam ešte telo neležalo. To znamená, že vrahovi stačilo 12-13 minút na to, aby Cate podrezal, dorezal
tvár, rozrezal brušnú dutinu a zobral pár kúskov so sebou. Policajný lekár, Dr. Frederick Gordon Brown, ktorý bol
prítomný pri obhliadke tela na mieste činu a vykonal tiež pitvu sa k nálezu vyjadril nasledovne: „Keď som dorazil na
Mitre Square k prípadu bolo asi 2:20. Pri mstvej sa už nachádzal aj inšpektor Collard, spolu s lekárom Sequeirom.
Žena ležala na chrbte, s hlavou otočenou doľava. Ruky šli súbežne s telom, dlane smerovali nahor. Za hlavou ženy sa
nachádzal klobúčik, na krku uviazaná šatka, pod ktorou viedol hlboký rez smerom zľava doprava. Siahal doslova od
ucha k uchu a svojou hĺbkou dočahoval až na kosť. Z tohto miesta sa vylialo obrovské množstvo krvi, čo jasne
svedčalo o tom, že bol aj príčinou smrti. Obeť podľa všetkého netrpela, rovnako sa nenašli ani žiadne dôkazy
© COPYRIGHT
NEVERMORE Ellen A. Petrová
17
svedčiace o zápase s útočníkom. Telo aj tvár boli posmrtne silne zohavené. Vrah takmer kompletne odrezal ľavé
spodné viečko, horné len slabo narezal. Odtiaľ viedol rez k hrane nosa. Špičku nosa úplne odrezal. Na tvári vykonal
ešte niekoľko hlbokých rezov, okrem iného vytvoril trojuholníkové obrazce visiacej kože po oboch stranách. Odrezal
lalôčik pravého ucha a schoval ho do šiat obete.“
„Toto predsa nikomu pri zmysloch nemôže dávať zmysel!“ pomyslel si Dávid. „Mal tak veľa času, že už nevedel, čo
s ním? Či čo so sebou? Ách...“ Síce neochotne, ale dokončil vyjadrenia Dr. Browna o ďalších „poškodeniach,“ ktoré sa
našli na tele obete. Dozvedel sa, že v brušnej dutine opäť chýbalo niekoľko orgánov. Na mieste činu sa nenašla ľavá
oblička ani väčšia časť maternice. Pečeň z nepochopiteľných dôvodov sadisticky dobodal a ako to už urobil
u predošlých obetí, opäť vybral časť čriev. Tento krát ich však neuložil na rameno, ale do priestoru medzi ľavú ruku
a telo. Nasledovali ďalšie plynulé rezy krúžiace po brušnej dutine s jej následnými presahmi. Ich detailmi sa Dávid
príliš nezapodieval, registroval ich, ale nepoznačil si presne, ktorý orgán bol ako zasiahnutý. Nechal sa unášať
dojmom z celku. Napriek rozdielnostiam mu čoraz viac pripomínala posmrtné znetvorenie tela Mary Jany, ktoré už
tak dôverne poznal z načítaného. „Hm, takmer ako generálka,“ skonštatoval sám pre seba. Jemne ho zarazilo, že
muž, s ktorým Cathe Eddowesová žila posledných sedem rokov, niesol meno John Kelly (preto ju prezývali Cathe
Kellyová) a Jackova posledná obeť sa volala celým menom Mary Jane Kellyová. V konečnom dôsledku však tomuto
údaju nepripisoval zbytočný dôraz. Predsa len, nevynárali sa žiadne ďalšie pojítka, ktoré by dotyčné spájali. Prebehol
ešte výpovede svedkov, síce sa snažil neopomenúť nič podstatné, no viacej menej sa ponáhľal dokončiť poznámky
k prvým štyrom obetiam a spáchať ich následné zhodnotenie. Dávid sa vo svojich výkonoch prekonával. Zo študenta,
pre ktorého neexistovali prednášky a deň začínal najskôr o desiatej, sa stal niekto, kto dokázal presedieť 11 hodín na
knihami bez toho, aby vnímal, čo sa navôkol deje. Peter ho často krát len v tichom úžase pozoroval a sám bol
zvedavý, dokedy mu tento knihomoľský zápal vydrží.
8.
Masterpiece - Mary Jane Kelly
„Hotovo!“ Dávid prekonal sám seba, dokončil analýzu obetí 1 až 4, dokonca si pre tento účel vypracoval aj tabuľku.
Ostávala mu už len posledná Mary Jane Kellyová. Jej príbeh mal, podľa samého seba, načítaný nespočetné množstvo
krát. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo pokladal svoju prácu za hotovú, prípadne takmer skončenú. Nevedel sa dočkať
kedy zavolá eli a pochváli sa výsledkami aj prepracovanou tabuľkou. Trochu ho mrzelo, že sa neozvala sama, ale...
Nevadí! Pôjde si zapáliť a potom sa jej ozve... tak znel jeho plán. Siahol po poloprázdnej škatuľke a uvedomil si, že za
posledné tri dni vyfajčil nie viac ako 12 cigariet. Čo ho pomerne dosť šokovalo, za deň totiž zvykol stiahnuť celý
balíček. Pre istotu sa pozrel do kalendára, či má správny prehľad o dátume a čase a fakt. Ešte raz pokrútil nad týmto
nezvyčajným úkazom hlavou a vyšiel na balkón. Nadýchol sa s plných pľúc: „Hmm, čerstvý vzduch ako stvorený na
cigaretku!“ Chvíľu sa mu zdalo, že počuje zvonenie, ale nenechal si ničím prekaziť zaslúženú nikotínovú pauzičku.
Vošiel do izby pozrel na telefón a fakt. Volala Eli. „Telepatia,“ pousmial sa a vytočil ju späť.
„Ahoj, volala si?“
„Jej ahoj, áno. Chcela som sa opýtať, ako pokračuješ a kedy to plánuješ odovzdať? Mám na pozajtra skúšku
s Ropušiakom, tak či to ešte pár dní vydrží?“
„Jasne. Mne to neponáhľa, s časom som v pohode. Inak mám to už skoro hotové, som zvedavý, čo povieš.“
„Teda, šikulko! Dobre, vo štvrtok večer sa u vás stavím. Vyhovuje?“
„No, chcel som ísť na hokej, ale...“
„Môžem aj v piatok, keď tak...“
„Čoby... Robím si srandu, kľudne príď. Vážim si, že mi s tým chceš pomôcť.
© COPYRIGHT
NEVERMORE Ellen A. Petrová
18
„Jaj vtipálek. Tak vo štvrtok sa vidíme. Idem drtiť, lebo Ropušiak mi to nedá za krátku sukňu...“
Pri tej predstave sa Dávid skoro zabudol rozlúčiť. „Ale no, ty predsa takéto zbrane nepotrebuješ. Držím palce. Zatiaľ
sa maj.“
Rozlúčili sa a Dávidovi tak získal dva dni k dobru. Čo s nimi? Šiel sa najesť, hodil si šlofíka, sprchu a nakoniec si vzal do
rúk spis Mary Jane, posledný od eli, ktorý ešte neprešiel. S istotou profesionála siahol po poznámkovom bloku
a zapísal: Mary Jane Kelly, † 9.11.1888, vek 25 rokov, výška 169 cm, blond vlasy, modré oči, svetlá pleť, plnoštíhla
atraktívna. Alkohol mala v obľube, ale známi ju za notorickú alkoholičku neoznačovali. Inak ju hodnotili ako príjemnú,
priateľskú a svojim vyžarovaním pôsobila vznešenejšie ako predstavitelia jej vrstvy. Narodila sa v Írsku, no ešte ako
dieťa sa s rodinou presťahovali do Walesu. Vydala sa pomerne mladá, mala sotva 16. O pár rokov neskôr jej muž
zahynul pri výbuchu v dole. Odvtedy si začala na seba zarábať ako prostitútka. Presťahovala sa do Londýna a od
roku 1884 tu pracovala v luxusnom nevestinci vo West Ende. Určite si prešla kadečím. Sú informácie o tom, že odišla
s istým gentlemanom do Paríža. Odtiaľ sa pomerne rýchlo vrátila, zrejme po nie najlepšej skúsenosti. Sťahuje sa do
East Endu, kde končí aj jej „lepšie obdobie.“ Živí sa tým čím vie, zväčša najstarším remeslom. Keď sa zoznámila
s Josephom Bernettom asi na dva roky túto činnosť obmedzila. On však v roku 1888 prišiel o prácu a keďže ju prestal
finančne podporovať, musela sa opäť postarať sama o seba. Jej posledným „domovom“ bola jednolôžková izba
Miller´s Court 13 na Dorset Street. Občas nechávala u seba prespať aj nejakú svoju „kolegyňu.“
Vyšetrovanie prípadu Mary Jane Kellyovej mal na starosti Dr. Macdonald, poslanec a koroner pre severovýchodnú
oblasť Middlesex. Jedným z množstva problémov, ktoré komplikovalo odhalenie Jacka Rozparovača, bol určite aj
fakt, že sa o takmer každé vyšetrovanie staral niekto iný. Ďalšou komplikáciou sa stávala čoraz väčšia medializácia
prípadov. Verejnosť sa dozvedala neoverené informácie, ktoré ďalej spracovávala a vytvárala ešte oveľa bizarnejšie
podoby prípadov. Výpovede svedkov sa stávali tlakom situácie účelové. Pre bežných ľudí bolo atraktívne vypovedať.
Vymýšľali si rôzne historky, prípadne presviedčali samých seba, že videli obete krátko pred smrťou. Nekonali tak len
bežní ľudia, ale aj zástupcovia zákona z radov polície. Preto vznikali rôzne protichodné výpovede a svedectvá. Je
možné, že sa o to pričinila aj konečne odsúhlasená odmena za dolapenie vraha vo výške 500 libier. Stalo sa tak 4.ho
októbra 1888, v prvý deň vyšetrovania vraždy Catherine Eddowsovej.
Aký priebeh mala noc z 8. na 9. novembra? Aj keď si pôvodne chcel Dávid prejsť spis len informatívne, nakoniec sa
doň tak ponoril, že ho rozobral sprava doľava, svedka za svedkom, detail po detaile. Zaujali ho najmä výpovede. Čítal
ich dookola jednu za druhou, snažil sa oddeliť falošné, zavádzajúce od tých založených na pravde. Dospel k záveru, že
k vražde tento krát nemuselo dôjsť v noci. Rukopis vraha sa síce dal jasne identifikovať, no jednotlivé kroky
premyslene obmieňal. Modifikoval nielen výber obete a miesto. Ako sa ukázalo, pre svoj čin si zvolil aj inú dennú
dobu. Ešte po ôsmej hodine rannej viacerí videli Mary Jane živú a zdravú. Keďže sa rozhodol vraždiť vo vnútri, získal
pre svoje „dielo“ pochopiteľne viacej času. Nemusel sa obávať, že ho v zamknutej izbe niekto vyruší. Je dosť
pravdepodobné, že vrah vedel, že obeť žije sama. Nedá sa vylúčiť ani fakt, že sa s obeťou nepoznali. Dávid sa opäť
skúsil na situáciu pozrieť očami páchateľa. Riziko, že ho v izbe niekto nečakane prekvapí, bolo minimálne. Ale, čo
útek? Vždy konal premyslene, takže priestory, v ktorých sa rozhodol vraždiť, musel poznať. Musel dopredu vedieť,
ako z izby nebadane vykĺznuť aj za bieleho dňa. Touto dedukciou dospel Dávid k názoru, že Mary Jane sa so svojím
vrahom poznala. Možno nie dlho, možno sa pár krát len nezáväzne stretli a pri tej príležitosti ho zaviedla k sebe.
Rozparovač si všetky svoje obete vybral viacej menej náhodou na ulici, na základe vonkajších znakov, prvého dojmu,
či stavu opilosti. Zdá sa však, že Mary Jane Kellyovej venoval špeciálnu pozornosť. A to nielen za živa, ale aj
bezprostredne potom, ako ju v krátkom okamihu života zbavil.
Ach krvavé divadlo, pred Dávidom ležala ešte pitevná správa Dr. Thomasa Bonda. „Posledná strana, posledný
prípad... Tak do toho!“ Posmelil sa.
Telo Mary Jane Kellyovej ležalo na posteli mierne natočené doľava s doširoka rozkročenými nohami. Na celom tele aj
tvári sa nachádzali devastačné poranenia, ktoré boli spôsobené posmrtne. Za príčinu smrti lekár označil hlbokú reznú
ranu na krku. Tá svojou hĺbkou dosahovala až k stavcom krčnej chrbtice. Okrem hlavných ciev na krku bola aj
© COPYRIGHT
NEVERMORE Ellen A. Petrová
19
prerušená trachea. Masívne krvácanie viditeľné na prvý pohľad, zanechalo stopy po celej izbe. Podľa všetkého vrah
svoju obeť podrezal pri dverách. Odtiaľ ju preniesol na posteľ, ktorá bola v pravom rohu úplne nasiaknutá krvou.
Tvár obeti zohavil na nepoznanie, zbavil ju všetkých jej rysov. Rezy viedol všetkými smermi. Špičku nosa odstránil
úplne, obočie a uši „iba čiastočne.“ Pery tiež nenechal bez podpisu noža. Na lícach vytvoril trojuholníkové obrazce
visiacej kože. Podobne ako u Cathe Eddowes, pomyslel si Dávid. Po otvorení brušnej dutiny vrah odstránil kožný val
a spolu s pravým stehnom ich umiestnil na nočný stolík stojaci kúsok vedľa. Z brucha vyňal väčšinu orgánov
a poumiestňoval ich, alebo skôr štylizoval na, pod a rôzne po stranách vedľa obete. Obličky s maternicou podložil
obeti pod hlavu, črevá uložil na pravú stranu tela, slezina ležalo naľavo, pečeň umiestnil priamo medzi doširoka
rozkročené stehná. Prsia odstránil kruhovými rezmi a narezaním po stranách, z nich vytvoril akoby zvláštne bizarné
kvety. Na telo pridal ešte pár rezov v oblasti lýtka, genitálií, ľavé stehno zbavil kože a zasadil ešte pár rán do
medzirebrových priestorov. Cez ne presvital obsah hrudníka, ani ten však nebol kompletný. Vrah vytrhol časť pľúc
a srdce si zrejme odniesol so sebou ako suvenír, pretože sa na mieste činu nikde nenašlo.
Ledva Dávid dočítal pitevnú správu, už mu hlavou prúdili dráždivé otázky. Prečo sa s telom posmrtne manipulovalo?
Prečo si vrah dal tú námahu, že sa vliekol s nie najľahším telom až k posteli? Prečo ju nenechal priamo na dlážke?
Navyše, z toho krku muselo asi poriadne krvácať. A čo sa týka jeho anatomických zručností? Čo bolo anatomické na
tom, že jej strčil nôž medzi rebrá, že jej olúpal stehno ako banán? Dobre, vyberanie orgánov mu šlo fajn, ale mohol
byť lekár? Prečo telo zohavoval nezmyslenými čmárancami? Prečo ju vykuchal ako morku? A vôbec, na čo bola
dobrá, celá tá inštalácia vnútorností? Čakal obecenstvo, divákov, alebo to boli zašifrované symboly či odkaz
policajtom s nepochopeným obsahom? Na jednej strane konal premyslene, chladnokrvne krok po krok,
s minimálnym rizikom. V predošlých vraždách akoby mal rozplánovanú celú situáciu minútu po minúte. Navyše tam
konal na ulici, pod hrozbou, že ho niekto nečakane vyruší. Ani jednej z obetí nechcel spôsobiť bolesť, no na druhej
strane svoje činy prezentoval ako zúrivé krvavé teátro. Nezmyselne napríklad dobodal pečeň, alebo si zobral pár
orgánov na pamiatku. Aký význam mali tieto symboly? Popri svojich úvahách, ktorým sa chtiac nechtiac neubránil, si
robil poznámky. Nechcel, aby sa mu poplietli s faktami k prípadu. Uvedomoval si, že teraz sú podstatné tie, bez
zbytočných príkras a dokresľovania. Na závery bude času dosť. Konal uvážene, vedel, že v tejto téme, aj keď ho
fascinovala stále viac, nie je doma a nechcel pred Eli vyzerať ako hlupák.
9.
Profil profilovič - časť l.
Vonku sa rozsnežilo. Snehové vločky sa rútili strmhlavým pádom k zemi. Inokedy bezstarostne šantili, veselo plachtili
vzduchom, spájali sa do väčších nadýchaných chumáčikov, kým mäkko dopadali. Tieto však boli iné. Pripomínali
ľadové guľôčky. Nezbedne ťukali na okno, ako zvedavé sýkorky. Rovnako tak aj poskakovali. Na zemi sa príliš dlho
neohriali, či práve naopak, ohriali sa až príliš a preto po nich ostali len mokré chodníky.
Po tejto vodnej ceste sa priplavila aj eli. Svojimi ružovými gumákmi zaparkovala priamo pred dverami Petrovej
a Dávidovej izby. Bolo zatvorené. Zaklopala. Zamknuté. Vytiahla mobil z vrecka a... už nebol treba. Dávid práve
prichádzal. Niesol v ruke plastikovú tácku s dvoma papierovými pohármi, obsahom ktorých bola celkom nepochybne
káva.
„Ahoj, tak ako skúška?“ privítal ju.
„Ahoj. Šlo to. Za B.“
„Za Bé? A za Aá to nešlo?“ podpichoval Dávid.
„Baranček, neštvi ma! Bé je u Ropušiaka výborné!“
„Ale no, veď si ťa len doberám. Pozri mám pre teba ten karamelový zázrak“ a podával jej tácku s kávami. „Prosím ťa,
podržíš ich, kým otvorím?“
© COPYRIGHT
NEVERMORE Ellen A. Petrová
20
Usmiala sa. „Fíha, ja tu mám dve veľké pressá.“ Zdvihla pravú ruku s malou bielo-zelenou taškou. Prevesila si ju na
zápästie ľavej ruky, v ktorej ešte stále držala telefón, aby mohla pomôcť Dávidovi.
„Nevieš náhodou, kam som dal kľúče?“
„Netuším, žeby do.... nohavíc.“
Dávid siahol do zadného vrecka. „Čo by som ja bez Teba robil...“ odomkol. Vzal eli celý kávový arzenál a galantne ju
pozval dovnútra: „Ráčte slečna.“
„Ó ďakujem veľmi pekne.“
„Ktorú, si dáš?“
„Karamelku si poprosím.“ Pohodlne sa usadila na Dávidovej posteli. „Môžem?“
„V pohode, ako doma.“
„Tak počúvam. K akým prevratným záverom si dospel?“
„Noo, možno sa budeš čudovať, mám toho celkom dosť.“ Dávid si pritiahol stoličku „Neviem, kde presne začať.
Spravil som dokonca aj tabuľku...“ a otvoril poznámky.
„Fíha, tak som zvedavá. Môžeš začať štýlovo, zo začiatku napríklad.“
„OK. Inak vďaka za materiály. Dobre sa to čítalo. Začať od začiatku má fakt niečo do seba. Takým spôsobom som
v podstate aj postupoval. Prvou Mary Ann, ďalej druhou, treťou...
„A čo sa stalo, keď si dočítal o štvrtej??“
„Zistil som, že prvé štyri spolu úzko súvisia. Ono, prepojenie je medzi všetkými piatimi, ale medzi prvými Mary Ann,
Annie, Liz a Cathe zvlášť.“ Všimol si, že sa eli usmieva. „Čo sa škeríš?“
„Nič prepáč, výborný postreh. Len sa mi páčilo, ako si ich pekne familiárne nazval. Už som tíško pokračuj, pokračuj.“
„Trdlo. Musel som to trochu odľahčiť, rozumieš. Naspäť, ale k tým podobnostiam. Po prvé - vizuálna stránka. Neviem
na koľko sa na seba reálne podobali, ale spĺňali základné parametre: Vek 43 až 46 rokov, výška od 152 do 157 cm,
tmavé vlasy, svetlé oči. Po druhé – podobný životný štýl. Všetky sa živili prostitúciou, striedavo holdovali alkoholu, no
tam by sa dala priradiť aj Mary Jane Kelly. Čo ma zaujalo viac bolo, ako k nim Rozparovač pristupoval. Mám pocit, že
jednotlivé vraždy na seba navzájom nadväzovali. Čo si ty o tom myslíš. Aký je tvoj názor?“
„Veľmi podobný, ale teraz sa mnou vôbec nenechaj ovplyvniť, kľudne rozprávaj ďalej. Neboj sa toho, vybral si sa
správnym smerom. Ver svojim inštinktom. Počúvam ťa.“
„Podľa mňa sa jednalo o „organizovaného vraha,“ ako uvádza Drbohlav. Určite vedel, čo robí a zrejme mal
naplánovaný celý priebeh vraždy krok za krokom až po nepozorovaný únik z miesta činu. Rozmýšľal som, prečo
postupoval tak systematicky. Iste, nechcel byť prichytený. Je vidno, že sa prípad od prípadu zdokonaľoval, no kam
chcel až zájsť?
„Tiež môže byť zaujímavá otázka či sa mu podarilo dosiahnuť svoj cieľ. Teda prísť, kam si naplánoval? No, tu zas
predbieham ja. Porozprávaj mi o jednotlivých „vylepšeniach,“ ktoré si si všimol.“
„Dobre. Realizácia prvej, modus operandi či ako sa to nazýva. Mary Ann Nicholsovú si vyhliadol zrejme na ulici. Bola
poriadne na... na mol. To si myslím, že mohol brať ako pomôcku. Chcel si uľahčiť situáciu. Predsa len, opitý človek má
© COPYRIGHT
NEVERMORE Ellen A. Petrová
21
spomalené reakcie atď. A aj keď mal nalinkovaný celý postup, mal som dojem, že dovtedy nič podobné nerealizoval.
Potreboval si to odskúšať. Akoby Mary Ann bola aj nebola cieľom.“
„Postupuješ výborne Sherlock. Tie prvé vraždy boli len prípravou na...“ zarazila sa, aby neprezradila viac stíchla.
Neskoro.
„Mary Jane Kelly, však?“
„Hej! Ale už sme zas na konci. Späť k prvej. Čo si ešte vypozoroval u Nicholsovej?“
„Wow, dobrý som! OK, tak... Mary Ann škrtil, síce aj tú nasledujúcu, no potom zistil, že stačí, keď ich rýchlo a účelne
podreže. Čítal som, že Mary Ann mohla vykrvácať aj z rany na bruchu a nie z rezu ktorú jej spôsobil na krku. Nechcem
radšej domýšľať podrobnosti. V každom prípade, najskôr ju škrtil, čím jej privodil stav bezvedomia. Bolesť necítila,
aspoň dúfam. Neviem síce či jeho zámerom bolo, aby netrpela. Alebo ju usmrtil rýchlo a bezbolestne, kvôli tomu,
aby ho výkrikom neprezradila. Konal predsa na ulici. S prihliadnutím na ostatné prípady, som názoru, že nechcel, aby
trpeli. Keby ich chcel týrať, nevybral by si verejný priestor.“
„Výborne, ešte k nej niečo máš?“
„Iba pár poznámok – žiaden z orgánov nechýba, ani nebol vytiahnutý z tela a neostrý nôž. Aj z toho vidno, že musel
obrúsiť hrany. Teda v tomto prípade nabrúsiť nožík. Z týchto nepatrných nedokonalostí je cítiť, že nemal 100%
kontrolu či skôr istotu, nad tým, čo robí. Na krku spravil až dva rezy, aby sa uistil, že sa obeť nepreberie. Fakt ma
máta správa, ktorú som čítal, že obeť najskôr škrtil, potom jej rozrezal brucho a krk jej podrezal až potom. Prečo?
Prebrala sa? Fuj, dúfam, že nie. “
„Rada by som ťa upokojila, no pravda je, že priamo po škrtení nenasledovalo podrezanie, ako v ďalšom prípade
u Annie Chapmanovej. Neviem prečo. Plánoval zrejme, že ju uškrtí, dobodá a rozreže brucho. Či pokladal podrezanie
za stratu času, alebo sa obával, že sa postrieka krvou, netuším. Mstve telo zvykne zo seba vydať ešte pár reakcii,
ktoré môžu prekvapiť, ale nepredpokladám, že sa prebrala. Skôr si myslím, že nad ním vyhral strach začiatočníka.“
„Môže byť. Viac k Mary Ann nemám. Ideme na ďalšie? Eli prikývla. „Takže, medzi prvou a druhou vraždou uplynul
zhruba týždeň. Rozparovač útočil znova v nasledujúcu sobotu ráno, okolo pol šiestej. Tým, že predošlú spáchal
krátko pred treťou hodinou rannou, považujem tento časový posun z jeho strany za prejav väčšej sebadôvery. O pol
šiestej ráno mohlo byť v uliciach predsa len viac ľudí ako o tretej. Posun je tiež v tom, že nevraždil priamo na ulici, ale
vo výklenku dvora obytného domu. Vraždil s istotou a prehľadom. Bavili sme sa o tom, že škrtil aj Annie, no je jasné,
že hneď ako zamdlela, ju usmrtil prerezaním hlavných ciev na krku. Ďalej opäť pokračoval v brušnej dutine, ktorú
najskôr otvoril, tento krát dobre nabrúseným nožom, no nezasadil ďalších X nezmyselných rán, ale premyslene
povyberal, čo zasiahne, čo rozreže, čo si odnesie so sebou. Detaily vynechám, ale zaujímavé, akú námahu si dal
s následnou inštaláciou orgánov. Či ako to mám inak nazvať? V každom prípade, tento „prvok“ bol asi preň dosť
kľúčový, keď riskoval, že ho pri tej prplačke, s vešaním čriev na rameno a čo ja viem ešte čím, niekto vyruší. Tiež si
skomplikoval situáciu, keď si vybral obeť, ktorá bola v čase vraždy triezva. Tak sa aspoň o Chapmanovej v správach
uvádzalo. A potom prišla veľká novinka, ktorej som dal pracovný názov „Suveníry.“ Rozparovač si so sebou si
odniesol, nielen mosadzné prstene, ale aj niektoré z orgánov. Prečo? Ťažko povedať. Našiel som v Drbohlavovi „7
fází vraždy podľa motívu a modu operandi.“ Konkrétne v šiestej sa píše o trofejizme. Vrah si vraj chce pripomínať
daný moment, nadšenie, vypätú situáciu, pretože po čine nasleduje uvedomenie si reality a dostavujú sa stavy
smútku a depresie.“
„Hm, čítala som. O kapacite akou je A. Drbohlav ani nechcem polemizovať, len by som asi v prípade Jacka R. doplnila
môj postreh. Som toho názoru, že dané predmety si chcel uchovať aj preto, aby neskôr mohol prípadne dokázať, že
Jackom Rozparovačom bol práve on.“
„Teraz sa mi celkom uľavilo, lebo jedna z teórií hovorila, že vrah tie kusy mohol aj zjesť.“
© COPYRIGHT
NEVERMORE Ellen A. Petrová
22
„A nemohol? Nič. Nechajme radšej túto tému. Myslím, že nie je podstatné, čo s nimi nakoniec urobil. Dôležité je, že
ich odtiaľ zobral a že si vybral, okrem močového mechúra, výhradne ženské orgány: maternicu spolu s časťou vagíny.
Ináč, oceňujem, že si sa pozrel aj do Psychológie sériových vrahov, myslela som, že ju ani neotvoríš.“
„Čo ti poviem, nevedel som, čo s časom, tak som trochu mrkol aj do knihy. Keď si mi naposledy volala, predvčerom
tuším a spomínala si skúška, tak som mal spisy takmer prebrané. Okrem Mary Jane, ale ten prípad som poznal už
odpredu aj odzadu. “ Drsný imidž u Eli nevyvolal požadovaný efekt, takže to Dávid skúsil znova, tento krát vsadil na
úprimnosť. „No dobre, šprtal som. Nechcel som pred Tebou vyzerať jak idiot. Veď vieš, že ja a umenie nejde moc
k sebe...“
„Hm, osobne pokladám za ďaleko viac sexi, keď chlap prizná, že niečomu nerozumie, alebo spravil chybu, ako keď sa
tvári ako majster sveta a pri tom sa jeho loď rúti nenávratne ku dnu.“
„No hej, ale zas nie každá vidí, toľko čo ty. By si neverila koľkokrát stačí predstierať...“
„Nádhera, keď ti také stačia...“
„Veď ty by si ma aj tak nechcela...“
„Dávid...“ našťastie do tejto rozpačitej chvíľky prišiel ako na zavolanie Peter.
„Čaute! Ty si už tu?“ Obrátil sa smerom k eli.
„Ahoj, áno. Hovorila som ti, že po skúške idem k vám.“
„Hej, ale máš vypnutý mobil, tak som myslel, že ste ešte neskončili.“
„Jaj. Prepáč, zabudla som sa zapnúť. Som tu len chvíľku, polhodinku cca, ešte sme len pri druhej mrtvolke.“ Dodala
eli veselo, videla na Petrovi, že nie je celkom vo svojej koži.“
„Však v pohode, len sme si zvykli po skúške zavolať. Ako si dopadla, už vieš výsledok?“
„Mám Béčko, na prvý krát, ale lingvistiku by som neopakovala ani za D. Tak vlastne, už prázdninujem.“
Peter sa rozprával s eli, akoby tam Dávid vôbec nebol. Ten nemal chuť sa nejako intenzívne pripomínať, preto len
ticho sedel a nekomentoval.
„Na víkend ideš domov, alebo ostávaš tu?“
„Domov. Plánujem stihnúť obedný vlak.“
Peter sa trochu upokojil. „A čo seminárka? Darí sa vám?“
Eli sa pozrela na Dávida, aby sa k tomu vyjadril, veď koniec koncov, jednalo sa o jeho seminárku. Ten hral, ale naďalej
mŕtveho chrobáka. Nevyjadroval sa, preto odpovedala za neho.
„Skvele, píše sa to prakticky samo.“
„Dobre, tak vás nebudem rušiť. Pobalím si veci, odchádzam na sústredenie. Chcel som ísť až ráno, ale asi nemá cenu
ostávať. Zveziem sa s chalanmi.“
„Vrátiš sa v nedeľu? Vstala, podišla k Petrovi, potichu sa opýtala: „Stalo sa niečo? Si v poriadku?“
Peter jej len chladne odpovedal. Rýchlo si dobalil veci a odišiel. Eli sa snažila tváriť, že sa nič nestalo. Sadla si odkiaľ
pred malou chvíľou vstala a prehovorila: „Tak, kde sme skončili?“
© COPYRIGHT
NEVERMORE Ellen A. Petrová
23
„Takýto je na teba často?“ Zvedavosť Dávidovi nedovolila, aby sa neopýtal.
„Práveže nie. Nerozumiem, čo sa mu stalo.“
„Asi mu vadí, že mi pomáhaš.“
„Ale veď mi ťa sám dohadzoval. Toľko mi rozprával o tvojej „učebnej horúčke,“ o téme, s ktorou som ho pred časom
dosť otravovala aj ja... fakt nechápem.“
„Hm, no možno zmenil názor...“
„Možno. Jáj, naozaj milujem takéto dusno. OK, kašlime na to. Poďme radšej robiť niečo produktívne.“
10.
Jack Rozparovač – Zakladateľ Street Artu
„Skončili sme pri súkromnej zbierke orgánov. Okrem toho tu mám poznačené mosadzné prstene a vetu: „Predmety
z vreciek Annie Chapmanovej povykladal na zem a úhľadne ich uložil do radu k jej nohám.“ Vysvetli mi, na čo mu
TOTO bolo dobré?“ Jemne podráždene poznamenal Dávid.
„No áno, zdanlivo zbytočné gesto, ale určite nie zbytočné pre Rozparovača. Aj keď som odpoveď na túto „šifru“ zatiaľ
nikde nenašla... Môj názor, čo tým chcel autor povedať je, že má po A) symbolizovať jeho sebavedomie a ironický
výsmech určený všetkým a najmä polícii. Svojím konaním chcel ukázať, že aj napriek tomu, že vraždil
v bezprostrednej blízkosti ľudského obydlia, bol extrémne šikovný a dokázal obeť usmrtiť, rozpitvať, naštylizovať
orgány a ešte k tomu všetkému – pohrať sa aj s drobnými, nepatrnými detailmi bez toho, aby ho chytili.
A verzia B znie: Rozparovač bol zakladateľom Street Artu.“ Prehodila Eli s úsmevom. „Chcel do toho krvavého
výjavu, ktorý stvoril vniesť trochu kultúry, štýlu a dekadencie. Možno TO bol jeho zámer a telo malo symbolizovať
akési „umelecké dielo,“ ktorým sa chcel vyjadriť a šokovať verejnosť. Prečo inak, by sa se... obťažoval s tými
detailami?
„Dobre, možno jeho zámerom bolo pobúriť, alebo vyjadriť názor na vtedajšiu spoločnosť, ale... zakladateľ Street
Artu? Nepreháňaš?!“
„Náhodou... Vieš, čo hovorí na Street Art wikipédia?! „Street art je akékoľvek umenie vytvárané na verejných
miestach (street – ulica). Motívy a objekty street artu sú tak rozmanité ako ich autori!*“
Čítala som tiež, že dnešná podoba tohto umenia sa vyvinula z graffiti. Graffity je koreňom Street artu, ktorého vznik
sa datuje od cca 70 rokov dvadsiateho storočia a ako inak do Ameriky. Do miest Filadelfia a New York, hlavne časti
Bronx. Vtedy sa maľovalo po stenách len v dvoch rozmeroch. 3D sa objavilo až teraz niekedy v posledných rokoch
a Rozparovač to odpálil už v 19.storočí!“ Dodala roztopašne.
„Počuj, máš tento rok ešte nejakú skúšku u Ropušiaka?“
„Nie. A Pýtaš sa lebo...?“
„Mám trochu obavy o tvoje duševné zdravie.“ Dodal s úškľabkom.
„Nuž ostanem nepochopená ako Go... Rozparovač.“ Povzdychla si. „Ak nemáš námietky Annie Chapmanovú
považujem za prebranú a poďme bilancovať Double event.“
„Môžme...“
© COPYRIGHT
NEVERMORE Ellen A. Petrová
24
11.
Profil profilovič - časť ll.
Eli sa snažila prísť na iné myšlienky, preto na chvíľu prevzala iniciatívu nad prípadmi. „Fajn, takže si to môžeme zatiaľ
trošku zosumarizovať. Annie Chapmanovú zavraždil 8. septembra, na 8. deň od útoku na Mary Ann Nicholsovú.
Potom však neútočil opäť o týždeň, počkal si rovno tri (do 29.9.1888). Určite za tým nestála náhoda, na to bol až
príliš dôsledný. Moja verzia, prečo sa s druhou poponáhľal je taká, že tá prvá nevyšla celkom podľa jeho predstáv. Vo
svojom diele videl nedokonalosti, napríklad aj ten nie dobre nabrúsený nôž aj postup pri usmrtení atď. Skrátka
s výsledkom vraždy Mary Ann nebol spokojný. Preto útočil hneď o týždeň.“
„Až ti do toho môžem vstúpiť... tiež som sa zamýšľal nad frekvenciou, teda tými časovými odstupmi. Keď nebol
spokojný s tým, ako to urobil, prečo čakal až týždeň? To že mal tupý nôž musel vedieť hneď. Či?“
„Nešlo iba o nôž. Musel si premyslieť, ako dotyčnú „efektívne“ znesie zo sveta. My v tom síce veľký rozdiel nevidíme,
ale preňho ako pre vraha, bolo zásadné nájsť spôsob, ako obeť usmrtiť rýchlo a efektívne.“
„Efektívne?“
„Hej, efektívne iné slovo ma nenapadá, možno účelne... ale veď mi rozumieš... Aj z tohto dôvodu si nemyslím, že
vraždil lekár, ako sa jeden čas intenzívne hovorilo. Ten by hneď vedel, že keď chce niekoho „dať potíšku dole,“ stačí
jedným rýchly ťahom prerezať krkavicu a vec je vybavená. Rozparovač v prvých dvoch prípadoch svoje obete škrtil
a podrezal až potom. Na to, že škrtenie vôbec nemusí použiť, prišiel až neskôr a Elizabeth Stride bola prvá, na ktorej
to vyskúšal.“
„Na moment... krkavica je?“
„Krkavica, alebo karotída, hlavná a najväčšia tepna na krku. Chyť si tu.“ A zľahka siahla Dávidovi na krk dvoma
prstami. „Tu. Cítiš ako pulzuje? Ak je niekto v bezvedomí, zisťovať či mu bije srdce by sa malo práve tam, nie na
zápästí.“
Dávid si držal miesto, ktorého sa Eli dotkla a popri tom sa spýtal: „Keby niekto zobral fakt, že ostrú kudlu, alebo
skalpel, stačil by jeden rez a dovidenia?“
„Musel by to byť nôž s dlhšou čepeľou ako skalpel, ten by nemusel karotídu prerezať úplne, možno by ju ani
nezasiahol. Predsa len, nejedná sa o podkožnú cievku, ale hlavnú tepnu, ktorá je logicky umiestnené hlbšie. Čiže ak
by mal vhodný nástroj a nebol úplne kyptavý, tak hej, jedným rezom by to šlo. Upadol by si do bezvedomia, lebo
mozog by stratil prívod kyslíka a on bez kyslíka robiť nebude... no a vykrvácal by si.“
Dávid si hneď stiahol ruku z krku. „Ježiš, ty si na mňa aká milá...“
Eli s úsmevom na perách dodala: „Neboj, ja by som ti také nikdy v živote neurobila!“
„Zlatá, ešte že tak.“
„Ale aby sme nezabudli na Jacka... Mám ešte jeden dôvod, ktorý by vysvetľoval dlhšie prestávky medzi vraždami.“
„Som samé ucho.“
„Nebol z Londýna. A myslím, že nebol ani z Anglicka. Do Londýna prichádzal po vode. Vo štvrti Whitechapel sa
nachádzali najväčšie lodenice a doky. Nehovorím, že vyhupol z lode a šup šup „ideme vraždiť.“ Možno pre tým, ako si
plánoval svoje ohavné činy, tam pôvodne chodil za inými druhom zábavy. No nejdem vytvárať hypotézy
k hypotézam. Keď sa už ale rozhodol, naplánoval a realizoval, bola to podľa mňa ideálna úniková cesta. V dokoch sa
mohol ľahko stratiť. Medzi námorníkmi a rybármi, nemusel pôsobiť nápadne ani, ak mal náhodou na rukách, alebo
na odeve stopy od krvi. Mohol nastúpiť na najbližšiu loď a hurá do bezpečia. Isteže dôkazy neexistujú. Po vraždách
© COPYRIGHT
NEVERMORE Ellen A. Petrová
25
ho už nikto nevidel. V podstate ani pred nimi, no tam sa dá aspoň tipovať na niektorého zo spoločníkov obetí. Tie
vídavali v doprovode mužov rôznych profesií, námorníkov nevynímajúc.“
„Miestami mi tvoje rozprávanie síce pripomína rozprávočku, ale nezdá sa mi až taká nereálna...“
„Tak vieš, nemôžem povedať holé fakty, pretože takmer žiadne neexistujú. Vychádzam z dostupných údajov, ktoré
mi slúžia ako indície k tomu, aby som vytvorila nejaký logický záver. A keďže sa pokúšam stanoviť správne závery,
musím brať do úvahy všetky okolnosti. Prosto, nechcem iba autoritatívne vyhlásiť, tak toto je môj názor, bolo to
takto a kto nesúhlasí, si môže... naštudovať sám. Snažím sa ukázať aj to „prečo“ tvrdím, čo tvrdím a ako som k tým
záverom dospela. Veľa rozprávam čo?“
„Nie nie, dobre sa počúvaš, aj keď niekedy sa v tom trochu strácam. Pravda je, že informácií okolo týchto prípadov je
spústa a ťažko sa orientovať, ktoré sú pravdivé, ktoré nie. Navyše žiadne priame dôkazy usvedčujúce vraha sa
nenašli. Ty si všímaš detaily, a to je asi jediná cesta, ako by sa dalo dopracovať k niečo zmysluplnému. Ja som
napríklad ten časový posun medzi vraždami vnímal, ale nič duchaplné ma nenapadlo. A ty tu zo seba sypeš jednu
logickú úvahy za druhou a čo ma udivuje ešte viac, že fakt dávajú zmysel.“
„Teším sa, že to tak vnímaš.“
„Ale, kde sa podela tvoja sebadôvera. Kedysi by ti bolo desať, čo si, kto myslí o tvojom prejave. To z teba spravil
henten?“
„Myslíš, svojho najlepšieho kamaráta Petra.“
„Môj najlepší kamoš bol Cyril, zo zadného dvora, s ktorým som prvý krát fajčil fotrove cigarety a prvý krát videl...
ženské prsia.“
„K tomu ste sa ako dostali?“ pýtala sa pobavene.
„Ťažko veru. Asi dva mesiace sme zbierali papier a vratné fľašky, aby sme si mohli kúpiť pánsky časopis. Už ani
neviem, ako sa volal. Cyrilov brat začal cez leto robiť plavčíka, tak sme nakoniec ušetrili. “
„Vy ste chodili očumovať nahé ženské do šatne??“
„Jasne, myslím, že sme zainvestovali veľmi dobre.“
„Ako ste minuli tie peniaze?“
„Na chlast a na cigarety, ako inak. Mali sme vtedy štrnásť – pätnásť. Cyrilovmu bratovi, Oto sa tuším volal, sme vždy
zaplatili pivo, aby doniesol aj nám a paráda, ostalo občas aj na cigy.“
„Aký marketing, že ty si nešiel študovať ekonómiu, alebo aspoň manažment. Mimochodom, ty fajčíš od štrnástich?“
„Figu, tam nešlo o chuť, ale že sme boli frajeri. S tou ekonómiou ma dráždil aj tvoj Dr. Basketbal. Možno na tom
niečo bude.“
„Vidíš a ty sa tu takto zanedbávaš na práve. Inak, myslela som, že ste s Petrom väčší kamaráti...“
„Parťáci sme, kamoši sme, všetko v poriadku, asi by som zmenil pár vecí, ale... poďme sa radšej venovať dievčatám.“
Dávid sa šikovne vykrútil z témy. „O Liz Strideovej sme si povedali len toľko, že bola prvá, ktorú Rozparovač neškrtil.
Táto technika sa mu zrejme celkom zapáčila, keď neškrtil potom už žiadnu ďalšiu.“
„Môže byť. Chceš počuť o výhodách a nevýhodách?“
„Fuu, ani nie, ale... no daj.“
© COPYRIGHT
NEVERMORE Ellen A. Petrová
26
„Budem jemná. Rozdiel je veľmi jednoduchý. Pri škrtení sa karotída iba stlačí, čo zapríčiní, že tok krvi do mozgu sa
zmierni, pri veľkej sile sa síce môže zastaviť, ale keď útočník prestane tlačiť, prietok sa opäť obnoví a keď obeť nebola
dostatočne dlho v bezvedomí, môže sa ešte prebrať. Čo teda v druhom prípade nehrozí. Tam je to ako keď vytiahneš
zástrčku zo zdroja. Bezvedomie nastáva okamžite a ďalej som ti to už opisovala.“
Dávid sa chytil za krk. „Áno, spomínam si. Nevýhodou pri škrtení môže byť aj v tom, že pokiaľ nevyvinie dostatočnú
silu, s obeťou môže istý čas zápasiť a priebeh je rozhodne dlhší a namáhavejší. Ako hovoríš, druhý spôsob sa mi zdá
byť efektívnejší. Má nejakú výraznú nevýhodu, okrem toho, že keď sa netrafí...“
„Nemá sa tam veľmi, ako netrafiť. Predstav si taký dvadsať centimetrový nôž. Ten priložíš takto z boku.“ Eli ukazovala
na sebe. „Najlepšie je, keď budeš stáť za mnou a potom pritlačíš a potiahneš. Ale skúšať to nebudeme.“
Zbadala Dávidove iskričky v očiach.
„Neboj, s tebou by som zozadu robil úplne iné veci...“ povedal, akoby pre seba, no dosť hlasne, aby ho eli počula.
Eli nevedela ako reagovať, tak sa skúsila tváriť, že nič nepočula. „Čo máš ešte poznačené k Liz?“
„Asi sme k nej prebrali všetko podstatné. Opäť verejný priestor, vek, výška, podobné ako u ostatných. Odlišovala sa
jedine tým, že ju „iba“ podrezal a šiel preč. Prevládali tvrdenia o tom, že ho musel niekto vyrušiť, s čím som ja príliš
nesúhlasil. Teraz aspoň rozumiem prečo. Na celé prevedenie vraždy Elizabeth počítal zhruba 3 minúty aj s cestou.
Môj tip, moje tvrdenie, ale podľa mňa ju od začiatku plánoval len podrezať. Ako si povedala, chcel si odskúšať novú
techniku. Vedel, že mu bude stačiť len chvíľka, preto si zámerne vybral také miesto, aké si vybral. Teda dvor pri
budove, v ktorej sa odohrávala oslava. Dvorom pomerne často prechádzali ľudia, aj keď už bolo po polnoci. Našiel si
tmavé zákutie hneď pri bráne, doslova sa schoval do tieňa. Vedel, že je tam len na skok. Neuveriteľné. Mám až
zimomriavky z toho, ako kalkuloval s každým detailom.“
„Súhlasím, musel byť nadpriemerne inteligentný, síce nie lekár, no rozhodne žiadny šialenec, ktorý vraždí hlava nehlava. Oplýval fyzickou silou, ale ukazoval najmä, že má mentálnu prevahu nad políciou, nad verejnosťou,
v podstate nad spoločnosťou ako takou.“
„Hmm, nechcem ho chváliť, ale je fascinujúce ako rýchlo dokázal nájsť ďalšiu obeť a potom z nej na počkanie vyrobiť
generálku k Mary Jane Kelly.“
„To si pekne povedal. Teraz ma napadá, k tomu škrteniu som zabudla dodať ešte drobnosť. Ak je obeť škrtená, krv
z rany vyteká, môže jemne vystreknúť, no nie až tak masívne, ako keď jej hrdlo podrezané priamo. Neviem na koľko
s tým vrah počítal a či vôbec, no mohlo sa mu veľmi ľahko prihodiť, že sa zašpiní krvou obete. Zdá sa, že aj tento
detail bravúrne zvládol. Už som zvedavá na tvoje postrehy.“
„Ďakujem za slovo, no neviem či ho naplno využijem. V prvom rade chcem zdôrazniť, že nie som jeho fanúšik, ani
náhodou, ale musím povedať: Skvelá práca! Všetko, čo si naplánoval tým svojim šialeným spôsobom splnil.“
„Dobre, vidím že do toho vnášaš viac emócií, než by bolo žiadúce. Poznám tento stav. Človek má presýtený mozog
informáciami, a keď nové neprichádzajú, jednoducho nepracuje. Vezie sa na vlne emócií. Skús mi prípad Catherine
Eddowesovej porozprávať, akoby som o ňom nič nevedela. Stačí iba stručne, bez krvavých podrobností.“
„Cathe v tú noc čapli policajti, pretože sa spila úplne na mol. V podstate ju doslova odniesli z ulice. Na policajnej
stanici pomaly triezvela. No akonáhle nabrala trochu síl, začala pospevovať, hlučne vykrikovala a to sa policajtom,
ktorí si v službe chceli aj trochu zdriemnuť, zrejme veľmi nepáčilo. Preto ju takú, aká bola, označili za triezvu a
prepustili. Čiže, keď sa okolo jednej dostala späť na ulicu, bola ešte značne pod parou. Netrvalo dlho a pokiaľ som
dobre počítal, asi o pol hodinu sa stretáva s Rozparovačom. Ťažko povedať, či bol taký nabudený, či čo, s Catherine
sa ne... hral. Nepotreboval hľadať ani temné miestečko niekde vo dvore, vraždu spáchal priamo na ulici, lepšie
povedané na námestí. Londýn bol v tom čase naozaj veľmi chabo osvetlený. Nájsť úplnú tmu aj na námestí, si
© COPYRIGHT
NEVERMORE Ellen A. Petrová
27
nevyžadovalo žiadnu extra námahu. Usmrtil ju rovnakým spôsobom ako Liz pred necelou hodinou. U Cathe však
pokračoval ďalej a realizoval sa naplno.“
„Fajn si sa rozbehol. Nemusíš teraz popisovať celú jeho prácu, stačí ak vyberieš veci, ktoré pred tým nerobil.“
„Myslíš novinky? No dobre. Rozhodne tvár. U iných ksicht neriešil. Ak porovnám zohavenie na tvári Mary Jane Kelly
a Catherine, sú si veľmi podobné. Odstránenie špičky nosu, viečka, trojuholníkové rezy... v skratke, so svojou prácou
musel byť veľmi spokojný, keď rovnaký postup použil aj na spomínanej Mary Jane. Druhú časť jeho záujmu vyplnila
opäť brušná dutina, kde použil ťahy a prvky z minula. Napríklad tá črevná inštalácia, podobná ako pri Annie
Chapmanovej. Drasticky dobodal pečeň, neviem či chcel viac krvi, alebo o čo mu išlo? Zobral si so sebou ľavú obličku
a vyrezal maternicu. Nie som si istý, či si ju vzal so sebou, ale čo sa ženských orgánov týka, venoval sa im aj tento krát
viacerými rezmi. Chuťovka na záver. Časti uší, ktoré obete odrezal jej schoval do šiat. Čo symbolizovali netuším. Žeby
ho obeť nevidela, len počula? Ale to naozaj strieľam naslepo.“
„Ale poviem ti, že vôbec nie zle. Tiež som nad tým uvažovala.“
„Nad čím presne?“
„Ak nerátame viečka a tvár u dvoch posledných, oči nechal viacej - menej neporušené. Mohol sa na tom podpísať
fakt, že v momente, kedy svoje obete podrezával, alebo škrtil, stál za nimi a logicky sa teda naň nemohli pozerať, len
ho počuť. Alebo nechcel príliš pokúšať Kainovo znamenie...“ skonštatovala sama pre seba. „Cathe sme tuším
prebehli rýchlosťou Jacka Rozparovača, ale myslím, že sme na nič podstatné nezabudli.“
„Rob si srandu... Dnes to musíme dokončiť, lebo začíname byť pekne morbídni...“
„Veď už nám ostala len posledná. Si psychicky pripravený?“
„Ani nie, ale poďme. Mám tu ešte tabuľku ohľadom prvých štyroch, takže skôr než plynule premostíme na prípad
Mary Jane, rád by som sa trochu povenoval im. Tie sa od nej totiž výrazne líšili vo viacerých parametroch. Spomínal
som ich vek a výšku, ale nie v súvislosti s Mary Jane. Takže, mali okolo 45 rokov, plus mínus 2, Mary Jane mala 25
a bola blondínka, všetky ostatné boli brunetky so svetlými očami. Čo sa ešte zovňajšku týka, pripadali mi také, bude
to znieť hrubo, ale „kazové.“ Myslím, že dvom chýbali zuby, trpeli rôznymi chorobami, na rozdiel od nej, mladej,
krásnej, o ktorej sa hovorilo, že vyzerá ako niekto z vyššej triedy. O iných ako o vonkajších odlišnostiach som ani
hlbšie neuvažoval. Snažil som sa nič nezanedbať. Vychádzal som z toho, čo som prečítal a je jasné, že Rozparovač si
vyberal svoje obete na ulici na základe vzhľadu. Bližšia charakteristika obetí môže byť zaujímavá, ale asi zbytočná.
Všetky boli niekedy vydaté, väčšina z nich mala aj deti, no tie s nimi nežili. Postaral sa o ne zvyčajne otec, alebo iní
príbuzní.
„Keď sme už začali túto „lifestylovú tému“ žien najnižšej vrstvy viktoriánskeho Londýna... Aký je tvoj názor na
alkohol? Mnohí ho označovali za hlavný, alebo aspoň jeden z hlavných motívov Rozparovačových vrážd.“
„V tej dobe snáď chlastal úplne každý. Ženy tejto kategórie nevynímajúc. Asi by sa im dalo vyčítať veľa. Nepatrili
medzi najzodpovednejšie, najstarostlivejšie, najmorálnejšie... Titul Matka roku 1888 by im asi neunikol len „o prsa.“
Ale či sa o tom dá uvažovať ako motíve pre Rozparovača, sa mi nezdá. Navyše nie všetky boli v dobe vraždy opité.“
„Súhlasím. Ukáž mi tú tabuľku.“ Natiahla ruku k Dávidovi. „Hmm, pekná. Super, takú si môžeš smelo vložiť aj
do seminárky.“
„S tým počítam, aj keď pôvodne som ju robil preto, aby som sa v toľkých údajoch nestratil.“
„Áno, na to tabuľky v podstate sú. Tak výborne quarteto máme doriešené, stačí porovnať s Mary Jane.“
„Okrem lepšieho vizuálu obete a luxusnejšieho miesta činu, až tak veľa rozdielností nevidím. Usmrtil ju zrejme
rovnakým spôsobom, tj. Postavil za ňu a podrezal jej krk. Potom ju nenechal klesnúť k zemi, ale preniesol ju na
© COPYRIGHT
NEVERMORE Ellen A. Petrová
28
posteľ. Tam vykonal, chce sa mi už povedať tradičné, zohavenie tváre a tela. Výrazné odlišnosti v dorezaní tváre
Mary Jane a Cathe som nenašiel. Na tele to však vyzeralo inak. S telom Mary Jane sa vyhral nepochybne najviac.
Použil množstvo osvedčených rezov, ale zahrnul aj nové prvky. Napríklad s prsiami dovtedy nemanipuloval, teraz ich
však odstránil kruhovými rezmi a umiestnil ich po stranách obete. Hrudníku sa venoval aj hlbšie. Vybral z neho srdce,
ktoré si aj so sebou odniesol, vytrhol časť pľúc a doplnil niekoľko medzirebrových rezov. Čomu sa pred tým
nevenoval a teraz zahrnul do svojho krvavého programu boli nohy obete. Pravé stehno takmer oholil až na kosť, do
ľavého lýtka zas zasadil dlhú bodnoreznú ranu. Brucho zohavil, viacej menej ako obvykle. Akurát, že teraz vytiahol
črevá a spolu s kožným valom ich flákol na stolík vedľa. Pečeň, neznámo prečo, vložil obeti medzi nohy. Dúfam, že
stačí...“
„Viacej menej. Aký z toho máš pocit?“
„Hrozný! Bolo to extrémne nechutné! Fuj!“
„Videl si k tomu nejaké fotky?“
„K tomu sú aj fotky? Si robíš srandu, dúfam, že mi ich nechceš ukazovať??!“
„V podstate je len jedna, čierno biela. Môj názor: mal by si ju vidieť. Veď horory máš rád, tak zvládneš, nie?“
„No ja ti neviem... A čo dostanem?“ skúsil Dávid nečakane profitovať z nechutného zážitku.
„Počúvaj ty ekonóm...“
„Som samé ucho!“
„Dostaneš, dostaneš... áčko zo seminárky!“
„Ďakujem pekne, ale ak nie, prídem si po kompenzáciu.“
„Toho sa nebojím, počkaj skúsim ho vygoogliť.“ Eli vstala z postele, podišla k stolíku a sklonila sa k počítaču. Dávid sa
zatiaľ nenápadne odsunul stoličkou dozadu, aby sa mohol pokochať je chutným zadočkom. „Čo robíš tam vzadu, sem
sa pozeraj!“ odhalila jeho zámer.
„Ale no, potrebujem bolestné.“ Dávid sa prisunul späť, aby sa mohol pozrieť na obrázok. „Ježiš! A čo tam mám
konkrétne vidieť?“
„Stačí, ak si prepojíš informácie s obrazom. Viem, kvalita nič moc, ale počkaj ešte sa pozri na tento. Nie je originál
samozrejme, taká trošku romantická vizualizácia.“
„Prečo jej spravil z prsníkov kvety?“
„Tiež som nad tým rozmýšľala a... chcela som ti to len ukázať. Keď zostavíme profil, potom sa o tom môžeme
porozprávať.“
„Prečo až potom?“
„Je to taká bláznivá teória a teraz by sme sa mali zamerať hlavne na dôkazy a fakty.“
„Dobre, tak ideme zostavovať profil?“ Dávid sa na chvíľu zahĺbil do svojich poznámok a snažil sa nájsť, všetky dôležité
útržky svojich myšlienok.
© COPYRIGHT
NEVERMORE Ellen A. Petrová
29
12.
Profil profilovič – Rozparovač
Na Eli doliehala únava, no videla, že Dávid ešte prekypuje energiou. Snažila sa s ním držať krok, viečka jej oťažievali
čoraz viac, preto Dávida trošku posúrila.
„Hľadáš niečo dôležité? Kašli na papiere, dáme to z hlavy, aj tak máme ešte všetko v živej pamäti.“
„Nechcel by som niečo zabudnúť.“
„ Pohoda. Pohrali sme sa s tým celkom dopodrobna. Mám pocit, že sme spomenuli všetko podstatné a múdrejší, už
asi nebudeme. V najhoršom doplníme zajtra. Takže, poďme na to. Kto bol Jack Rozparovač?“
„Sériový vrah, nejasného pôvodu.“ Reagoval trochu nevrlo. Nemal rád, keď mu niekto určoval tempo.
„OK, tak modifikujem: Aký bol Jack Rozparovač?“
Zhlboka sa nadýchol a začal: „Po prvé, bol inteligentný, až nadpriemerne. Ovládal aspoň základy anatómie, prikláňam
sa k tvojmu názoru, že ako lekár asi fakt nepracoval. Po druhé, jednalo sa o veľmi organizovaného vraha, ktorý si
detailne všetko plánoval.“
„Čo ďalej? Mohla byť Rozparovačom napríklad žena?“
„Vzhľadom na tie Chapmanovej prstene, neviem, neviem,“ zažartoval zrazu. „Pochybujem, že hej. Aj pri Mary Ann,
keď mal ešte neostrý nôž aj pri Mary Jane, keď ju prenášal na posteľ, musel disponovať značnou silou a pochybujem,
že by sa žena na niečo také dala.“
„Súhlasím. Navyše, ak žena chce niekoho odpratať, použije zvyčajne jed.“
„Fajn informácia. Môžem ju použiť.“ Eli s úsmevom prikývla. „Výšku a váhu asi nedám, ale z toho ako sa správal.
Myslím teraz na to, že vraždil na ulici, priamo pod oknami, ukazuje na jeho mentálnu silu, drzosť až aroganciu,
vlastnosti typické pre narcisa nie?
„Ale toto si pekne odpálil. Rozhodne. Dávam ti veľké Áno. Ako narcistická osobnosť sa prezentoval pri každej jednej
z nich. Až do očí bijúce je to hlavne u druhej, Annie Chapmanovej, u Cathe Eddowesovej, ako ty hovoríš, generálke
Mary Jane a potom samozrejme u nej samotnej. Keď si spomenul Rozparovačovu výšku. Podľa rezov na krku obetí,
nemohol byť medzi ním a obeťami veľký výškový rozdiel. Najnižšia obeť merala 152 cm. Nižší určite nebol. Nie som
súdny znalec, ale tipujem, že mohol mať do 170 cm.“
„Myslíš, že len toľko?“
„Áno, do menšieho tela, vložíš aj väčšiu silu. Tým, že bol menší, stával sa ešte viac nenápadným. Aj charakter tých
rezov na krku, zľava doprava tie rezy slabli. Keď by stál vyššie nad ňou, mohli by byť na oboch stranách takmer
rovnako hlboké.“
„Zaujímavé. Nevadí ti, keď si to teraz celé nahádžem do kompu?“
„V pohodičke. Ja si zatiaľ odskočím.“ vstala a zamierila do kúpeľne. Na spiatočnej ceste jej zrak padol na hodiny. „Jej,
vieš, že je už pol jednej?“
„Ale? Nie si unavená? Kľudne sa natiahni, ja toto doklepem a dám ti to skontrolovať?“
„Sedí vec!“ eli zívla a uložila sa do pohodlného polosedu, skôr poloľahu, na Dávidovej posteli.
Do izby prenikali teplé, takmer jarné lúče slnka, ktoré šteklili eli na nose. Do ranného kúska romantiky, neohrabane
vstúpili smetiari a odporným hrmotom zobudili aj Dávida. Ten sa zložil v Petrovej posteli, keďže okupovala tú jeho.
© COPYRIGHT
NEVERMORE Ellen A. Petrová
30
„Dobré ránko, fajnový budíček.“
„Mi hovor, koľko je vlastne hodín?“ Dávidovi klesla hlava späť do perín na rozdiel od eli, ktorá sa postupne preberala.
Skúsila rukou našmátrať mobil, no zakrátko si uvedomila, že ho má ešte v taške a zrejme stále vypnutý. Vstala
z postele a šla sa pozrieť na hodiny.
„Osem.“ Zahlásila.
Po tejto informácii sa Dávid rozhodol tiež vstať. „Tak dnes, nás nechali aspoň vyspať. Inokedy aktívne nastupujú už
o pol siedmej. Vtedy by som ich vážne niekam poslal.“ Eli si zatiaľ vybrala mobil a zapla ho.
„Inak, ako sa ti u nás spalo? Dúfam, že som nechrápal?“
„Ďakujem za opýtanie, spalo sa mi skvostne, ako keby nm do studne hodili. Neviem o ničom. Ako som zaspala, tak
som sa zobudila. A ty ako? Dopísal si?“
„Asi do polovice. Ako som ťa videl sladko odfukovať, tak zobralo aj mňa.“
„Ježiš, chrápala som???“
„Nie, len si tak odfukovala. Kedy dnes odchádzaš? Už sa mi na to asi nestihneš pozrieť, či?“
„No teda, nikto ma nevolal?“ prekvapene skonštatovala, keď jej mobil nadobudol konečne vedomie a stal sa opäť
aktívnym účastníkom telekomunikačnej siete. „Nemusím ísť domov. Naši sú na víkend preč. Peťo bol nejaký divný,
tak zvolila ľahšiu variantu. Zle?“
„Čoby, ja som rád. Nič zakázané nerobíme, ale tom, že si spala v mojej posteli ho asi tiež nebudem informovať.“
„Hm, to by sme asi nevysvetlili. Počuj, ale musím si odbehnúť k sebe aspoň umyť zúbky a prezliecť sa.“
„Ja by som mal tuším tiež spáchať nejakú hygienu... Nestretneme sa o dvanástej u Alfréda? Dáme obed a môžeme
pokračovať. Čo ty na to?“
„Môže byť. Teším sa, tak zatiaľ.“
Rozlúčili sa. Dávid si nachystal raňajky. Vzal do rúk zlato-bielu škatuľku, otvoril balkónové dvere a zapálil si poslednú
cigaretu. Po krátkej sprche, mu do dvanástej ostávalo pomerne dosť času. Preto sa rozhodol sadnúť si za počítač a
dopísať, čo v noci začal. No najskôr si zbehol do bufetu kúpiť cigarety. Po jednej „zdravotnej“ sa do toho tak ponoril,
že stratil pojem o čase. Ani sa nezdal, zrazu bolo trištvrte. Nechal všetko tak. Zvesil z vešiaka bundu, vzal si telefón,
kľúče a cigy a ponáhľal sa za eli.
„Toto bude nový rekord,“ pomyslel si, keď obiehal autobus sprava.
„No ahoj, vrátil si sa späť do postieľky?“ privítala ho milo.
„Ahoj, prepáč. Nie nie, dopisoval som ten profil. A, stihol som ho dokončiť. Som zvedavý, čo naň povieš. Čakáš dlho?“
„Ani nie, ale stihla som, už objednať. Vieš, koľko im to tu trvá.“
„Hmm, šikovná a čo budeme mať dobrého?“
„No šalát s kuracím mäsom a pizzu.“
„Mne si neobjednala?“
„Pre teba je tá pizza. Zobrala som veľkú chilly s klobáskou, že si tiež možno trošičku ukradnem.“
© COPYRIGHT
NEVERMORE Ellen A. Petrová
31
„Neblázni, veď sa normálne najedz. Raňajkovala si niečo?
„Jasne. Jogurt, müsli tyčinku a dve kávy. Tie tvoje tipujem na obláčik dymu a tri lyžičky kofeinu.“
„Káva sa minula a sa nekúpila, takže musel mi stačiť len obláčik.“
„Katastrofa. Životospráva kandidáta na infarkt myokardu.“
„Neplaš vrabce, mňa by zložila tá tvoja jogurtovo – šalátová kombinácia. Peťo sa má ako?“ nenápadne sondoval
situáciu.
„Má vypnutý mobil. Netuším či schválne, alebo sú niekde bez signálu...“
„Ty nevieš, kde sa ti tvoj frajer túla??“
„Nie. Od určitého času sa radšej nepýtam.“
„Musíš si naňho dávať pozor, aby ti nezabehol!“ podpichoval ďalej.
„Keď chce zabehnúť, tak sa zabehne. Držať ho nebudem.“
„Sorry, asi som to trochu prehnal.“ Pomerne rýchlo si uvedomil, že by sa jej jeho sarkastické poznámočky mohli
dotknúť. Napriek tomu, ho však zaujímalo, ako funguje vzťah medzi eli a Petrom.
„V pohode, nič sa nestalo.“ Odpovedala pokojne.
„Môžem sa niečo opýtať? Neviem či je to celkom vhodné...“
„No skús...“
„Prečo si sa k nemu vrátila?“
„Kedy?“
„Potom, ako mal ten úlet s tou... asi sa moc vypytujem. Nechcem do toho rýpať, ak je ti to nepríjemné.“
„Extra príjemné to nie je, ale nemám problém, o tom hovoriť. Vtedy sme sa ani nerozišli. Ani technicky, ani prakticky,
ani nijako. Spravil chybu a mala som pocit, že sa preto trápi viac ako ja. Veci sa snažil dať do poriadku a stále som
presvedčená o tom, že ma miluje.“
„Neobávaš sa, že sa to stane znova?“
„Nie. Verím mu. Verila som mu síce aj vtedy, ale nemyslím si, že by to bol schopný spraviť ešte zas. Už len kvôli sebe
samému. Má síce skoro dva metre, ale je velice citlivý chlapec.“ Dodala na záver s úsmevom.
„Dobre, veď ja nič, len som sa spýtal. Bože, kde sú s tým jedlom?!!“ skúsil obrátiť svoju myseľ aj tému na základné
potreby iného druhu. „Ešte máš rada tvarohový koláč?“
„No jasne, prečo? Máš chuť na koláč?“
„Minule som jedol jeden výborný, tu v pekárni za rohom. Nie som veľmi na sladké, šiel som len náhodou okolo.
Zacítil som takú brutálnu vôňu, neviem či tam predávajú trdelníky, či čo, neodolal som. Normálne som musel vojsť,
že kúpim aspoň bagetu. Všetko si pečú sami, žiadne lacné zohriate polotovary. Keď som zbadal tie koláča, na bagety
sa vôbec nedostalo. Dal som si presso a vyskúšal som tvarohový s jablkovým. Geniálne, oba! Zobral som ešte ďalšie
štyri so sebou. Keď odtialto pôjdeme, prosím ťa pripomeň mi, nech nejdeme opačnou stranou.“
© COPYRIGHT
NEVERMORE Ellen A. Petrová
32
„Jú, taký kolášik by som si dala. Tuším sa nám, už nesie pizza so šalátom, asi začali žiarliť.“
„Tak, dobrú chuť želám!“ Dávid sa skepticky pozrel na elin šalát.
„Dobrú.“ Zbadala, že sa mu pozdáva obsah jej taniera. „Máš niečo proti môjmu obedu?“
„Na môj vkus je tam príliš veľa trávy.“
„Tak si poprosím kúsok pizze“ a načiahla ruku.
„No neviem, či sa s tebou podelím. Som naozaj veľmi veeeľmi hladný.“
„Tak si nechaj a nepindaj mi do šalátu!“ vyhlásila a trucovito stiahla ruku späť.
„Ale no, veď vieš, že si ťa len doberám. Vyber si, ktorý chceš.“
Nedôverčivo sa pozrela na Dávida, na pizzu a potom ukázala prstom na kúsok, ktorý k nej ležal najbližšie. „Tento si
poprosím.“
„Nech sa páči, kľudne si ho potiahni. Prečo práve ten?“
„Lebo má až tri klobásky“ už už si ho išla vytiahnuť, keď ju Dávid zastavil.
„No počkaj!“ a pridal jej naň ešte ďalšej tri z iných.
„Ó ďakujem.“ Spokojne poďakovala a preložila si úlovok na svoj tanier.
Na moment sa zadíval, ako s chuťou napichuje kolieska klobásy na vidličku a potom začal jesť aj on. Cestou z obeda
sa zastavili pre sladkú odmenu. Kúpili si kávu a vrátili sa späť k povinnostiam. Len čo dorazili na izbu, Dávid zapol
počítač. Eli položila kávu na stôl a koláče odložila do chladničky. Ako dovrela dvierka na moment sa zháčil.
„Sorry, ani som sa ťa nespýtala či si nedáš koláčik?“
„Ó nie vďaka, som plný. Ale kávou by som nepohrdol, ak budeš taká dobrá...“ Zobrala jednu preňho, jednu pre seba
a chystala sa usadiť na svoje obvyklé miesto. Dávid ju v jej zámere, ale razantne zastavil: „Ani si nesadaj! Poď sa
prosím ťa mrknúť na ten profil.“
„OK, a kam si môžem zložiť svoje pozadie?“ Spýtala sa logicky, keďže sa Dávid nezdvihol od kompu.
„Aj mne na kolienko, ak vyhovuje?“
„Nevyhovuje! Išlo by predsa o ovplyvňovanie poroty. A čože ty nechceš čisto objektívny posudok?“
„Jaj, áno, samozrejme. Takému pretlaku argumentov musím jedine ustúpiť.“ A bez ďalších rečí jej uvoľnil stoličku.
„Tak sa na to pozrime.“ Začítala sa. „Áno, áno, ehmm, áno, sedí, dobre. Áno! No, pán kolega... Dobrá práca!“
zhodnotila výstižne
„Myslíš teda, že môže byť?“
„Určite. Po obsahovej stránke plnohodnotné, žiadne zbytočné keci. Dostupné zdroje si využil, a opäť dám moje
obľúbené slovíčko, efektívne. Stručne, jasne, zreteľne si tam uviedol všetko, čo to potrebuje. Myslím, že profáci
budú spokojní. Inak skôr než zabudnem a vezmem si späť knížočku, šupol si si ju už do použitej literatúry?“
„Jasne, ako prvé, ešte pred tým, než som ju vôbec otvoril.“ Posadil sa na posteľ a aby bol k eli tvárou, otočil si ju aj so
stoličkou k sebe. Pozrel jej do očí a priamo sa spýtal: „Teraz mi to už prezradíš?“
© COPYRIGHT
NEVERMORE Ellen A. Petrová
33
„Hmm, čo také?“ neporozumela celkom, kam Dávid mieril svojou otázkou.
„No predsa, kto bol Jack Rozparovač?“
„A čo ty si myslíš, že ja som s ním husi pásla?“ zažartovala s miernou úľavou v hlase.
„Isteže nie, ale... celú dobu mám dojem, akoby si vedela viac, ako len to, o čom sme sa bavili. Alebo sa mýlim?“
„No... mám takú bláznivú teóriu....
....................................................................................................................................................
Koniec prvej časti
© COPYRIGHT
NEVERMORE Ellen A. Petrová
34
Download

NEVERMORE l