Banskobystrický samosprávny kraj
Hontiansko-novohradská knižnica A.H.Škultétyho vo Ve kom Krtíši
„Škultétyho
re ovanky“
Zborník ocenených prác
XIX. ro níka celoslovenskej sú aže
vo vlastnej literárnej tvorbe
2010
Škultétyho re
ovanky
Zborník ocenených prác
XIX. ro níka celoslovenskej sú aže
vo vlastnej literárnej tvorbe
2010
2
Zborník ocenených prác
bol vydaný s finan ným príspevkom
Banskobystrického samosprávneho kraja
a Mesta Ve ký Krtíš
© Hontiansko-novohradská knižnica A.H.Škultétyho vo Ve kom Krtíši
Banskobystrický samosprávny kraj
ISBN
EAN
978-80-85577-23-5
9788085577235
3
Vyhodnotenie
XIX ro níka celoslovenskej sú aže
vo vlastnej literárnej tvorbe „Škultétyho re ovanky“
21. október 2010
Odborná porota: Ján Petrík, predseda
PhDr. ubica Kepštová, lenka
Peter Gajdošík, len
Po et sú ažiacich spolu:
82 (z toho poézia 37, próza 45)
Po et sú ažných prác spolu: 152 (z toho poézia 85, próza 67)
Po et autorov ocenených prác Škultétyho re ovaniek :
z toho:
Cena Slnie ka:
Cena Literárneho informa ného centra:
Cena JUDr. Petra Škultétyho:
26
2
6
1
Zoznam autorov ocenených prác
XIX. ro níka „Škultétyho re ovaniek“
I. veková kategória
POÉZIA
1. Klaudia Kaš áková
2. Lenka Ondreková
3. Magdaléna Martišková
Spojená škola, ZŠ Centrálna, Svidník
ZŠ a MŠ Krušetnica
ZŠ Jána Hollého, Topo any
Cena Slnie ka
Natália Dominová
ZŠ Jána Hollého, Topo any
PRÓZA
1. Janka Frindtová
2. Martina Bobová
3. Tomáš So anka
1. ZŠ, Dr. Janského, Žiar nad Hronom
ZŠ Val a
Spojená škola, ZŠ Centrálna, Svidník
Cena Slnie ka
Dominik Laifr
Súkromná ZŠ Harmónia, Dúbravka, Bratislava
4
II. veková kategória
POÉZIA
1. Kristína Smreková
2. Lenka Cocu ová
3. Veronika Jackaninová
ZUŠ JM Stará ubov a
Spojená škola, ZŠ Centrálna, Svidník
Spojená škola, ZŠ Centrálna, Svidník
Cena Literárneho informa ného centra:
Alena Kaplanová
Martin Pola ek
Matúš Mališ
Spojená škola, ZŠ Centrálna, Svidník
Spojená škola, ZŠ Centrálna, Svidník
Gymnázium Topo any
PRÓZA
1. Nina Varíniová
2. Zuzana Bobová
3. Adam Botoš
Gymnázium J. Jesenského, Bánovce n/Bebr.
Gymnázium Jozefa Lettricha, Martin
ZŠ Nám. A. H. Škultétyho, Ve ký Krtíš
Cena Literárneho informa ného centra:
Jana Šepešová
Dominika Dzvin uková
ZŠ s MŠ O. Štefku, Varín
Spojená škola, ZŠ Centrálna, Svidník
III. veková kategória
POÉZIA
1. Katarína Rimóciová
2. Dominika Petrášová
3. Kristína Juš áková
Gymnázium A.H. Škultétyho, Ve ký Krtíš
Gymnázium, Myjava
Gymnázium sv. košických mu eníkov, Košice
PRÓZA
1. Ria Gehrerová
2. Viktória Chromíková
3. So a Klim ová
Gymnázium J. Jesenského, Bánovce n/Bebr.
Gymnázium J. Jesenského, Bánovce n/Bebr.
Gymnázium J. Jesenského, Bánovce n/Bebr.
Cena Literárneho informa ného centra:
Matúš Slamka
Stredná odborná škola Bánovce nad Bebravou
Cena JUDr. Petra Škultétyho:
Katarína Rimóciová
Gymnázium A.H. Škultétyho, Ve ký Krtíš
Slávnostné vyhodnotenie sú aže sa uskuto nilo pod záštitou
primátora mesta Ve ký Krtíš
Ing. Dalibora Surkoša
Po akovanie patrí spoluorganizátorom: Spolo nosti Augusta Horislava Škultétyho
vo Ve kom Krtíši, Nadácii matice slovenskej, Miestnemu odboru Matice slovenskej a BBSK
– Hontiansko-ipe skému osvetovému stredisku vo Ve kom Krtíši.
5
POÉZIA I. veková kategória
Klaudia Kaš áková, 10 rokov
Ticho
Vtá ik, ktorého nemožno chyti ,
vzduch, ktorý sa dá iba cíti ,
zviera, ktoré nemožno pohladi .
Leža v tráve,
len tak sa tíško hra .
Ni krajšie pre m a nie je,
ako pozera sa do sveta.
Len ticho a ja.
Príroda
Mám rada ve a vecí.
Mám rada,
ke vo ajú kvety.
Mám rada,
ke vtá ik okolo m a letí.
Vtá ik a stromy,
to každého zlomí.
Zelená sa lúka,
zelená sa strom,
ve a krás je na svete
a ja žijem v om.
Leža v tráve,
len tak sa smia
a o kráse sveta premýš .
Nahá
motýliky,
pozorova stromy, kríky.
O tom snívam každý de .
6
Lenka Ondreková, 8 rokov
JESE
Ponad pní ky vietor dúcha,
Jese na dvere už búcha.
Šarkana si pripravíme,
s ním na kopec pobežíme.
Letí šarkan po nebi,
lístie pla e na zemi.
Vietor na ne fúka, duje,
po poli ich rozhadzuje.
Nepla te už to ko listy,
volá zrazu jese y výšky.
Ja vám farby prinesiem.
Pozrite len všetky sem:
zlatá, žltá, oranžová,
kdeže sa ten vietor schoval?
Po si s nami sily mera !
Nevzdáme sa!
Do ve era bude všetko sfarbené.
Potom vietor listy dúchaj,
ke sú krásne sfarbené.
LETO
Príde leto, letko,
rozkvitne nám všetko.
Margaréta biela,
astím žiari celá.
Zvon ek modrý zvoní,
k zemi hlávku kloní.
Hrdá ruža šípová
všetko vô ou prevonia.
Krásne modré o ká
skrýva nezábudka mali ká.
Nevädza je cnostný kvet,
svojou krásou zdobí svet.
Všetky kvety letné,
sú vo avé, pekné.
7
Magdaléna Martišková, 9 rokov
Nový televízor
Tatko kúpil novú telku,
ako celá stena ve kú.
Teraz ho z nej
bolí hlava.
Ke pozerá v avo,
potom nevie,
o sa deje sprava.
Ke sa chce pozrie ,
o vpravo majú,
zasa nevie,
ako v avo hrajú.
A mamka sa smeje jedine,
ona vidí všetko pekne,
lebo pozerá až z kuchyne.
Špagetová rozcvi ka
Na sporáku voda bublinkuje,
varecha už prísne rozkazuje :
„Nastúpte si do dvojradu,
nie ste tu len na parádu !
Sem do hrnca špagetky,
ponorte sa hne všetky !“
Neohybné trochu boli,
tak si pekne poplávali.
Potom prišla sprcha studená,
pre športovcov ako stvorená.
Každá ešte ke upom sa natrela
a už je z nich chutná ve era !
8
Cena Slnie ka
Natália Dominová, 10 rokov
PIATOK
Ve er babka vyberá
love e zo skrine,
dedko zas našúpe
na tácku jablká.
Autobus vyloží
a s vakom v dedine.
Už z hradskej do dvora
spolu s tmou nakúkam.
Kocka sa kotú a,
figúrky posúvam,
každá sa ponáh a
do svojho dom eka.
Všade je dobre.
U starkých najlepšie !
Preto sem vždy v piatok
zo školy utekám.
KNIHA
V knihe je popísaná každá strana,
ke ju ítam, nie som doma sama.
za ítam sa do každého deja,
a h adám si tam aj priate a.
Kniha nie je ako film,
neuvidím v nej, ako priate žil.
Ale ke zatvorím si o i,
môj nový priate z nej hne vysko í.
9
PRÓZA I. veková kategória
Janka Frindtová, 8 rokov
Hudba a ... ako to vlastne je
Som si istá, že neviete ako vzniká hudba. Že áno?! Ur ite si vymýš ate, takže Vám to
poviem.
Ke si lovek pohmkáva nejakú hocijakú skomoleninu, v krajine hudby sa noty v jednej
ve kej knihe za nú smia a to až tak ve mi, že za nú nadskakova . No a z nadskakovania sa
stane preskakovanie z jedného miesta na druhé. Isteže nie len tak, ve to by sme naozaj
nemali hudbu.
Noty nadskakujú a preskakujú pod vládou pána krá a Hus ového k a prvého a princa
Basového k a. Takto pekne sa uložia. Potom sa stane zázrak.
V našej krajine napadne úplne iného loveka „skladate a“ táto melódia. Tento skladate
vymyslí slová, ktoré potom napíše.
V krajine hudby harfistka, menom Nota Jedna, odnesie papier z tej ve kej knihy, na ktorý sa
medzi asom dopísali aj slová, k najvä šiemu krá ovi. Krá dá vyhlási , že sa narodila nová
piese .
V tej chvíli sa všetci za nú radova , no a to je koniec môjho rozprávania.
Vojna v škole
Viete ako vyzerá vojna? Ur ite áno. Všetci by sme povedali že je to: hádzanie granátmi,
strie anie z pušky a nebezpe enstvo pre udstvo. Chlapci sediaci za po íta om, by iste vedeli
rozpráva aj o zábave, no to len preto, že nebezpe né stre by sú akoby za sklom. Nejaký
chlapec ani diev a, vám však neporozpráva o vojne v škole.
Takú vojnu zažila iba naša trieda, tak vám porozprávam aké to je zaži školskú vojnu.
n zvoní na prestávku. Papierová gu ka? o? Tak tu máš! Ty jedna chalanská potvora!hádžem gu u naspä do Tomáša, a to sa už Maroš s Miškou obstre uje a Ela (Eliška) sa
skrýva pod stolom pred pomyselným granátom (papierová gu a). Vojna!- kri í Monika a robí
pre nás granáty (sme rozdelení na diev atá a chlapcov). Zajala som Kuba a Rada, ktorých som
dala na stráženie Nicol a Mirke. Super! Tama máš Ma a!- vykrikuje Ema, a nevšíma si Maja
o ju práve schmatol a vle ie ju k Pe ovi, Kubovi a Tomášovi.
Zrazu zazvonilo. Velitelia obidvoch teamov(ja a Tomáš) zavelili sadnú . Vošla pani u ite ka,
a pri mne zostala papierová gu ka. Rýchlo som hodila gu u k Ma ovi. o to je?!- spýtala sa
pani u ite ka, a vypýtala si od Ma a granátik. Ur ite ho bude spoveda .- pošepkala mi
Slávka, ke videla napätos v mojich o iach. Aj za ala, Ma o však od nervozity povedal len:
Obhadzovali sme sa. Pani u ite ka to pochopila tak, že sa obhadzovali len chlapci a všetkým
dala poznámku. Vlastne iba tým, ktorí mali pä zvoncov (pe iatky ktorých ke bude pä ,
bude za ne poznámka).
Takto sme prehrali boj, ale vojnu sme vyhrali.
10
Miška recitátorka
Miška je moja kamoška. Nepoznáte ju? Jasné že nie, ve býva v Žiari nad Hronom, v takom
malom meste ku. Ve mi dobre recituje a prednáša.
Jedného d a mala by v škole sú až v recitovaní. Samozrejme, že z našej triedy išla ona.
Hmm, povedala pani u ite ka, ke po ula ten prednes.
n – zvonilo na prestávku.
No nie je to zlé ale ja ......., ja to viem lepšie! Chválim sa. Nau ím a to tak dobre ako to viem
ja. Ale nie, neu ma to! Odstr ila ma Miška.
Tak Ti poviem jednu peknú básni ku dobre? Ne akala som na odpove . Za ala som
s bás ou.
Kde bolo tam bolo, bola raz jedna Miška. Miška bola tá najlepšia recitátorka na zemi. Bola
raz aj Janka a tá jej to praje. Mima ma objala tak silno, že som nemohla dýcha . akala som,
o tá Mišulienka spraví. No a ona? Uštipa ne mi povedala. Ty najlepšia rozprávkarka na
svete, ó ty Múdros sama, bez Teba by spadol svet.
Všetci v triede po uli tú akože scénu, takže sa po miestnosti rozliehal smiech mojich
spolužiakov.
No akujem pekne! Celá rozhor ená som si sadla na miesto. Ve aj bolo na ase si sadnú ,
pretože práve zazvonilo na hodinu. Tá prebehla rýchlo. Mimino – ako volám Mimu, ku mne
letela s tajomným úsmevom. Pozri sa z okna! Kri ala. Išla som k bielemu oknu, pozrela som
sa von a ... Aááááá! Obor!
Vydýchla som si, ke som zistila, že ležím v posteli. Bol to sen!!! Iba že ... . Žiadna sú až,
tým pádom si Mimino nesplní sen – vyhra prvú cenu! No o už. o? Oble iem sa a idem do
školy.
Prvá hodina – nuda. Druhá hodina – nuda. Tretia hodina – pani u ite ka hovorí: V škole bude
sú až v recitovaní. Samozrejme pôjde Miška.
Jóóó Mima si ten sen splní!
Vlastne aj ja, nezje ma obor.
Martina Bobová, 8 rokov
O JABLKU
Bol raz jeden vesmír. Vo vesmíre jedna Zem, na Zemi jedna Európa, v Európe jedno
Slovensko, na Slovensku jeden Martin, v Martine jedna záhrada, v záhrade jedna jeblo a na
nej - jablko. Jablko sa volalo Zelienka. Meno dostalo pod a svojej zelenej farby. Ke všetky
jablká s erveneli, len ono bolo stále zelené. Trápilo sa a bolo neš astné. Na strome zostalo
samé, lebo ervené jab ka už udia obrali. To, ako je Zelienke smutno, videla záhradná víla
Flóra. Ke jab ko spalo, prišla k nemu a pre arovala ho na pesni ku, ktorá sa volala
ervené jab ko."
Odvtedy jab ko nikdy nesmútilo, lebo si o om spievali všetky deti.
11
SMOLA
urko si krá al po parku a zbadal akúsi udnú pani v iernom plášti. Slušne sa jej pozdravil:
"Dobrý de , teta."
Pani sa mu takto odzravila: "Ahoj, volám sa Smola," hne mu podala ruku. urko svoju
schoval za chrbát a bojazlivo sa spýtal: "Ty si smola zo stromu?"
"Cha-cha," vysmiala sa mu starena, "nie som smola zo stromu. Ja som taká pani, o nosí
om smolu. Alebo neš astie, ak chceš. Ke sa niekomu pozriem do o í, bude ma smolu."
urkovi sa roztriasli kolená. Smola sa zasmiala a pozrela sa mu rovno do o í. Náš hrdina sa
dal do behu. Za sebou po ul jej hlas: "Budeš ma smolu, spadneš, spadneš...!"
urko naozaj spadol. Lenže nie na zem. Narazil do nie oho mäkkého a hu atého. Bol to jeho
pes, bernardín Dasty. Chlapec sa potešil a skríkol: "Dasty stráž! Dasty bež! Dasty chytaj!"
Pes za al šteka a rozbehol sa za Smolou. Tá sa na akala a utekala, o jej sily sta ili. Dasty ju
nahá al, až kým sa nestratila. Od tých ias ju urko už nikdy nevidel.
Dnes už vie, že aj ke máš niekedy zlý de a smola sa ti lepí na päty, najlepší priatelia ti ju
vždy pomôžu zahna .
Tomáš So anka, 9 rokov
Medvedia rodinka
Za horami, za dolami, v hlbokom lese žila jedna medvedia rodinka – otec, mama a malé
medvie a. Mami ka bola ve mi starostlivá. Vyhrievala svoje mlá a, aby nezamrzlo. Otecko
každý de chodieval do hory pre potravu. Raz doniesol lesné jahody, raz maliny, inokedy huby.
Jedného rána sa medvedík zobudil a o vidí? Pred ním stála ve ká porcia sladkého medu.
Za udoval sa. Pre o? Mama medvedica mu povedala: „Dnes máš narodeniny, máš jeden rok“.
Malý macko sa potešil.
S mamkou medvedicou si vyšli na malú prechádzku do lesa. Krá ali si po chodní ku, ke tu
zrazu spoza kríkov vysko ili pytliaci a macka chytili do siete.
Mamka rýchlo bežala k svojmu brlohu. Bola celá vystrašená. Medve sa jej pýta, o sa stalo
a kde je medvedík? „Chytili ho pytliaci“, vraví mama. „Musíme ho vyslobodi !“ rozhodol sa
otec. A tak sa vybrali naspä do lesa. Mali š astie, lebo
za hustými kríkmi zbadali zlých pytliakov. Otec medve sa rozzúril a zareval tak silno, že sa
pytliaci z akli a ušli. Zo siete vyslobodili malého medvedíka a odviedli si ho do svojho brlôžka.
Tam si ešte pochutnal na sladkom mede a spokojne zaspal.
Na druhý de znova išli na prechádzku všetci traja, ale už boli opatrnejší.
12
Cena Slnie ka
Dominik Laifr, 9 rokov
POKLAD V ZAJA OM KOTERCI
Pres ahovali sme sa z bratislavskej Dúbravky na dedinu.
Pri dome sa nachádza ve ká záhrada, zelená sa tam i mäku ký trávnik, o ktorý sa
najmä maminka a dedo vzorne starajú. Ja som si naplánoval k narodeninám baran eka, ktorý
by sa na tej tráve pásol. Maminka povedala, že to hádam nie. Že ak zvieratká, tak zaja iky.
Vôbec ma to neuspokojilo. Ve zajace budú v klietke a nedá sa s nimi hra . Ani ma
nezaujímalo, že starkí z inej dediny zajace prinesú.
Raz starkí prišli, tajomne nám podali krabicu, v ktorej nie o škrabotalo. S bratom sme
ju otvorili – a hne ma jej obsah zaujal. V kútiku sa bojazlivo chúlila malá vatová kôpka.
Úplne biela s dvoma pármi ervených o í.
Natešene sme pozerali do krabice, boli tam aj akési drobné ierne gu ky a Deni sa
opýtal, i sme im dali hrozienka. Vtedy babka s úsmevom riekla, že sú to ho-vien-ka. Prepá te
mi, prepá te mi, prepá te mi! Nám to bolo také smiešne, že sa chcem s tým s vami podeli .
Deni sa vzal do rúk menšiu kôpku a nazval ju Belko, mne ostal vä ší zajko a nazval
som ho Uško. Odvtedy sme každé ráno najprv utekali k zajkom, po návrate zo školy tiež,
ve er sme sa s nimi šli rozlú .
Belko uhynul, starí nám priniesli alších zajkov a nám pribudlo viac radosti
i povinností. Už som zabudol, že som zajkov predtým ani nechcel.
Ubehlo vyše polroka, vô a novej trávy láka zajkov z kotercov a tak už párkrát vypadli
von, my s bratom sme sa najprv pre akli, potom sme ich listami karfiolu i suchými rožkami
lákali k nám, o chví u sa vrátili, dali sa nám z ruky chova . My sme ich chmatli a vložili do
klietky. Rodi ia nám opakujú, že im máme dáva trávu pozorne, ale my im chceme dopria
vzduch, roztvoríme dvierka – a pohroma je zase tu a zábava s ich chytaním tiež.
Aj búrka praje zajkom. Raz ráno šiel Deni k oknu a spustil krik. Rozospatý som šiel
k nemu a videl som zajkov šanti na trávi ke v záhrade. Utekal som bosý v pyžame ich
zachra ova . Deni za mnou. Zachránili sme ich, len Sivko nemal o nás záujem. Spal až dve
noci vonku, ke sme ho potom lapili, bilo mu srdie ko bum – bum - bum, akoby chcelo
vysko .
Pani u ite ka vravieva, že príbeh je do tretice najlepší. Tak aj ja píšem o zajkoch do
tretice.
Asi pred týžd om sme zbadali nie o malé mrvi sa v kútiku u Žmurka. Najprv sme sa
akli, že je to ma ka a chce mu ublíži . Obaja sme kri ali, kým prišla maminka a potešila
nás, že máme malého zaja ika. Ani do školy sme nechceli ís . Ve ho bolo treba stráži .
V škole sme všetkým hrdo rozprávali o malom lenovi našej rodiny. Na alšie ráno sme
uvideli 4 malých zajkov v klietke u Uška, potom ešte dvoch u Žmurka.
Ko ko radosti a š astia nám dávajú tieto mäkké hu até gu ky. V tento piatok príde
navštívi nás i našich zajkov celá naša zvedavá trieda. Ak chcete, prí te nás i vy navštívi ,
podelíme sa o rados a š astie i s vami.
13
POÉZIA II. veková kategória
Kristína Smreková, 13 rokov
RÁNO
Vo avé lupienky kvetov
sa usmievajú
na Slnko.
V ich dlaniach si oddychuje
ranná rosa
a v nej si ako v zrkadle
obzerá lienka
svoje bodkované šaty.
OSTROV ZÁCHRANY
Ponáh am sa pomaly
do školy,
kde ma aká písomka.
Na ostrove semafórov
zasvietila ervená.
Poprcháva.
Stále stojím
a hodina angli tiny uteká.
Hurá!
NEPRÍJEMNÉ STRETNUTIE
Prechladnutý smiech
adal nutne liek.
Ke stretol kámošku kolu,
vedel, že bude ma smolu.
14
Lenka Cocu ová, 13 rokov
Studni ka
V okrúhlom ráme
ligoce sa arokrásny prame .
Voda je v om istá
ako striebro.
Mávnem rukou
a krehká pokrývka sa zvlní.
V nej sa aj slnie ko usmieva
a hladí ju po
ligotavej hladine
zlatými lú mi.
Zahreje ju a jemný vánok
sa ponesie na jej hladine.
Hmla
Krá am po chodníku.
do školy.
Zdá sa mi že, za mnou
niekto krá a v dlhom bielom
závoji.
Pretieram si o i,
no ni nevidím.
Len biely závoj ma
obklopuje už zo všetkých
strán.
Až po chvíli zvesili sa
zlaté lú e,
roztrhli biely závoj
a jemný vánok
ich odvial do neznáma.
Dáž
Po tenkých vláskoch steká
slzi ka radosti.
Všetci sa tešia,
že arovná rados
padá na zem.
Pomáha rás
a drží všetko pri živote.
erstvý vzduch
vanie za ním.
Je to rados ,
poslaná z neba,
pre m a i pre teba.
15
Veronika Jackaninová, 14 rokov
De
Bez pozvania
zaklopal na okno
Bol teplý
ako pohladenie mamy
farebný
ako dúha po daždi
a istý ako páperie
Sadol si priamo predo m a
Dokorán som mu otvorila
svoju náru
Jese
aleka chladný vietor
sa opiera do stromov.
Vonku prázdno.
Svet ako pred pohromou.
Chladný dáž dopadá
na cesty a lúky.
Pavu ina sa rozpadá,
zaliezli pavúky.
Listy zelené,
hnedé aj ervené
letia si v ovzduší.
Bezvetrie ich preruší.
Ostrý vzduch,
aj taká je naša jese .
Kto má dobrý sluch,
po uje jej piese .
Mama
Mama.
Prvé slovo naše,
ktoré nám vychádza
priamo z duše.
Mama, ktorá nás vždy podrží,
mama, o nás vždy pri srdci poteší.
Mama, to je slnko,
o svieti každý de ,
a preto celý rok je
u nás leto.
16
Cena Literárneho informa ného centra
Martin Pola ek, 13 rokov
Vraj prišla jar
Slnko pomaly vykúka
spoza vrškov hôr,
za ína alší de ,
no tento je predsa iný.
V ten de prišla jar.
Vtá iky spievajú jarnú piese ,
listy stromov tancujú jarný tanec
a kvietky ukazujú svoje jarné hlávky.
Keby toho všetkého nebolo,
ani by som si nevšimol ,
že prišla jar.
Ale niektorí udia
sú takí chladní,
že teplé jarné slnie ko
v nich musí roztopi
chladné srdcia.
Až potom sa môže za
jar v
och.
Len raz
Len raz, na chví u a nikdy viac,
po so mnou, kde nikto nikdy nie je sám.
Len raz, na chví u a nikdy viac,
po so mnou tam, kde minúta trvá de
a hodina ve nos .
Tam, kde lú e slnka hladia tvár
aj dušu našu krehkú,
kde láska lásku h adá
a život nám do rúk vkladá.
17
Cena Literárneho informa ného centra
Alena Kaplanová, 15 rokov
Básnik
Navlh í pero,
dotkne sa papiera
a vykúzli prvé slovo.
Upne poh ad na krásu,
v hlave sa mu zrodí nápad.
Z rannej rosy erpá múzu,
kým ho ahko nepohladí.
Z atramentu kreslí slová,
spája jednoduché hlásky.
A netuší,
že sa stal básnikom.
Priate stvo
Priate stvo je najkrajší dar,
ktorý lovek loveku môže da .
Je oporou a nádejou v každej chvíli,
ke vkladáš hlavu do dlaní a rúti sa ti svet.
Podá ti ruku, osmelí dušu, utopí žia vo víne.
Je ako mocná pevnos , kde nájdeš úkryt,
je ako jasné slnko, ktoré nikdy nezapadne.
Priate stvo je kompas, ktorý vždy udá smer,
aby si sa nestratil a našiel svoj cie .
Nestra priate a a priate stvo si chrá ,
lovek bez loveka ostáva zabudnutý a sám.
Ve er
Hmlisté šero na v šky sadá,
jemná rosa hladí vlasy zeme.
Vo vzduchu šantí jemný vánok,
konáre stromov kníšu sa v jeho tempe.
V hustej tráve svr ky ladia svoje husle
z mo iarov sa ozýva hlasný spev.
Slnko už za horu zachádza
lú i sa posledným teplým bozkom.
18
Na stole teplá ve era chladne,
v kozube rezký ohník tlie.
Len dvere domu nikto neotvára
a neozýva sa ani detský smiech.
Cena Literárneho informa ného centra
Matúš Mališ, 13 rokov
Rodi ia...
Rodi je matka a otec.
No povedz,
poznáš ich vôbec ?
Mama, tá ve er ke usínaš,
popraje ti dobrú noc a svetlo zhasína.
Otec, ten pribehne na tvoj výkrik
a príde a v noci prikry .
Ráno vždy pripravia ti ra ajky
a ob as a vyhrešia,
za skryté zápalky.
Vyzliekaš si pyžamo a premýš aš
o ceste do školy.
Nesko ím radšej doktorke
a poviem jej,
že som chorý ?!...
No si ešte stále malý,
tak a odprevadi jeden rodi musí
a tým sa tvoj nápad zaraz ruší.
Poobede píšeš úlohy s mamou,
ktorá navarí obed s chu ou známou.
Otec, ten vezme a potom von
a snaží sa porozumie tvojím detským snom.
Vychováva sa a snažia rodi ia,
no ob as ti myšlienku aj kamarát poži ia.
Otec, mama sú dve slová,
ktoré naj astejšie opakuješ stále znova.
Ich názory a ob as hnevajú,
ale vieš,
že oni si len tvoje š astie želajú.
19
PRÓZA II. veková kategória
Nina Varíniová, 14 rokov
DILEMA
Pozerám sa na u... Hej, je fakt kus, tie hnedé vlasy... zelenohnedé o i... Taká, ani chudá,
ani tlstá... A tak si vravím, aké môže ma ona problémy. Usmieva sa od ucha k uchu
a neskuto ne jej to pristane... A má fantastický zmysel pre módu... štýl. Dobrá je... By
chalanom, závidím jej de om, o ich bude koji ....
,,Uhni z toho zrkadla, nie si tu sama!“ zahúka brat.
,, No aby si sa ...“ vravím tak, aby som po ula a on nie.... Bohvie, aká farebná by som potom
chodila.
No ni , aspo že som pekná.
Mama vraví, že až sa prefarbím, ostrihá ma. Ja vravím, že zmena je život, aspo potom
budem ma fajn výhovorku, pre o nechodím do školy. Keby aspo nešli tie poondiate letné
prázdniny , že by jej to nebolo u sedacej asti.
,,JAÚ! Kráva!“
,, Nehúkaj, šak som ti ni neurobila, o reveš?“ snažila som sa Jan u upokoji .
,,Ten chalan pred nami... Mohol by sa oto ...“
,, Šak má ve kú ri , o to trieskaš?“
Kriticky sa zah adela na svoje pozadie....,,Máš nie o proti ve kým zadkom?“
Chalan pred nami sa zvítal s akousi prefarbenou blondínou... Nechutne jej buchol po zadku,
na o Jana zahúkala: ,,Jaúúúú!“ Ve ký zadok sa aj s diev om oto il a moja životná partnerka
sa usmiala.
,,Vidíš? Viem, o robím...“ Chví ka ticha. ,,Ve ké zadky sú lepšie!“ teatrálne si pleskla po
riti, ,,aspo si máš na o šáhnu !“
,,Ja mám plochý zadok.“
,,Ty máš ve ké ko... hrudný kôš...“
Aj tak sa prefarbím.
CHRASTA
osi mi narúša moje teritórium, vypúš a mi z mojej vakuoly teplo. Zamrn ím a ahám paplón
naspä k sebe. Mama povolila a pustila návle ku, o držala medzi prstami. Zna ne nahnevaná
za ala si chysta vedro s vodou a nejakú smiešnu vec z teleshoopingu, ktorou chcela asi umy
dlážku v izbe.
,,Každý víkend to isté, ja som vám povedala, že pokia nezmeníte správanie, tak žiadne veci,
žiadne laky na nechty ani všelijaké iné prkotiny! To sa potom zbadáte...“
Aha. Množné íslo, to znamená, že brat ešte nevypadol z domu. Hral v našej izbe za
po íta om nejakú blbú hru. Bol príliš zapálený, pretože vydával zvuky a pri každej zákrute
virtuálneho auta sa nahýnal do bokov.
,, Mohli by ste si aspo tie nohavice posklada a da si ich do skrine!“ alej fu ala mama, už
aktívne zapojená do vymetania našich krá ovských komnát.
20
,, To sú tie biele ponožky, o som mal na výške tento týžde , som ti ich doniesol opra ,“
ozvalo sa spoza monitoru.
Mama prestala umýva , na chví u, potom sa pozerala striedavo na „ponožky“ potom na
brata, nakoniec opä za ala nahnevane utiera dlážku a narážala pritom do nábytku. Pri
kontakte s po íta om, brat bez toho, aby odlepil zrak od obrazovky, zdvihol nohy a zahu al:
,,Šak ti pomóžem, né?“
Môj rodi ve mi efektne buchol tú utieraciu vec o zem a s predstieraným udom povedal:
,,Ja vám tu nebudem robi otroka, idem si uvari kávu.“
,,Ja si dám kapu ino, ozval sa súrodenec.
Za ala som sa smia a schovala sa pod paplón.
Tomu sa vraví ráno.
Ju to ešte neprešlo, stále sa mra í. A myslím, že mi nap ula do obeda, pretože sa vtedy
neprí etne usmievala a pýtala sa: ,, Chutí, chutí?“
Brat chvalabohu už odpálil naspä na internát, pri om si zabudol zobra s láskou nachystanú
požive a teraz nepo úvam ni iné, len: ,, Bože, m a tá kned a tak mrzí, on tam teraz bude
hladný, chudá ik môj malinký...“
To, o môj rodi považuje za malinké, má v skuto nosti 180 centimetrov a pri každej možnej
príležitosti mi kradne ovláda od telky, takže ho až tak ve mi ne utujem.
M a teraz trápia celkom iné problémy...
Momentálne mám totižto dos ve kú chrastu na kolene a zle sa s tým spí. Vždy, ke skr ím
v spánku koleno, zobudím sa na to, že kri ím od bolesti. Mame to už lezie na nervy, vraj sa jej
nechce každú noc vstáva , lebo ona už nemôže zaspa . Pch! Ke si idem nalia v noci vodu,
po ujem zo spálne hlasné chrápanie. Tá sa teda nepretrhne! Normálne som rozmýš ala, aké
by to bolo krásne str jej ruku do teplej vody, kým tak nevinne oddychuje po obede, lenže to
mi príde dos nechutné, ke že na tom gau i asto pozerám film.
Teraz umím von oknom, je už jasne vidie , že ide jar. Kone ne.
Neznášam zimu. A celkovo studené po asie. A navyše mi pripomína jeho.
Raz, ke snežilo a boli sme spolu vonku, behal po námestí a chytal do úst snehové vlo ky.
Všetci sa na ho pozerali ako na idiota a ja som sa radšej tvárila, že ma neskuto ne zaujala
istá tabu ka pri kostole. Viac- menej to zabralo, kým ku mne nepriplachtil a nekri al:
,, Kto je posledný pri Tescu, je hniléé vájcéé!“ Ani to by až tak neprezrádzalo, že ma pozná,
keby nepridal: ,, A tá v tej ružovej apici ani nemusí beža , tá je hnilá celá!“ Okrem toho, to
bola ervená apica a on dobre vie, že bežím ako polámaná bábika, ktorá sa myká
v udesných uhloch. Hej, strašne rád ma napodob oval a najhoršie bolo, že to robil
excelentne. Tak dokonale, že som sa strašne smiala vždy, ke išiel okolo auta s iernymi
sklami a za al si v nich upravova ú es alebo tri ko. Totižto, ja to robím len vo výnimo ných
prípadoch.
,, Áno, len vo výnimo ných, ke zafúka vietor.“ vravel.
A ke sme spolu sedávali na lavi ke pred vysokým inžiakom, kde nás nebolo vidie , vždy
mi kradol apicu. Ja som vedela, že to robí preto, aby sa ma mohol dotknú , tak som ho zo
slušnosti nechala, aby si ju zobral. Pravdou bolo, že mu k zelenošedým o iam tá ervenoružová apica pristala. Ešte vä šou pravdou bolo, že vždy, ke mu do tých o í padala ierna
ofina, myslela som, že z fleku zletím z tej lavi ky na ten mäkký ad pod nami. Ja som zase
vždy teatrálne vzdychala, že mi je strašná zima, na o mi on poži al iernu bundu, ktorá
vo ala po om. V avom vrecku nosieval k e od domu a lístky z autobusu a v pravom
škatu ku cigariet. Tam som ho mala najradšej. Vedela som, že sme tam len my dvaja a ja som
bola pre ho jediná.
21
A potom tu boli tie prechádzky, ktoré som milovala. Ke sme stáli pri sebe a ja som videla,
ako zrýchlene dýcha vždy, ke som sa priblížila k jeho blízkosti. A cítila som, že je to
skuto né, lebo mi mráz vytváral rumenec na tvári...
Ale ja som nebola zamilovaná. Nie, nebola som.
Neznášam, ke sa strepem z tých lavi iek za babkiným inžiakom. Aspo , že ma tam nie je
vidie . Ale rozbité koleno bolí.
Zuzana Bobová, 14 rokov
Všetci sme len deti
Viete aký je rozdiel medzi chlapom a chlapcom? – len v cene hra iek! Jedného takého
máme doma – o om je tento príbeh.
Jedného d a sme sa zastavili v nákupnom centre v Bratislave. Desa minút sme
nechali ocka samého a on si za ten as stihol kúpi hra ku – RC model lietadla. Úsmev okolo
celej hlavy, miesto o í lampášiky: „Aj ja môžem ma hra ku!“
Celou cestou z Bratislavy do Martina básnil len o tom, ako ten model doma poskladá
a pôjde s ním lieta . Ledva sme docestovali domov, už bol v dielni a pustil sa do stavby.
Ke že model bol už od výrobcu viac-menej hotový, netrvalo dlho a ocko pobehoval so
svojou „Cessni kou 480“ po obýva ke a náležite vr al. Až ke sa dostato ne unavil, pre ítal
si návod na stavbu so základnými inštrukciami ako lieta – pravidlo .1: posklada pod a
návodu, pravidlo .2: požiada skúseného pilota aby Vám ukázal, ako lieta . Náš ocko však
má svoju hlavu a deprimujúce inštrukcie zásadne ignoruje. Teda okrem tej, že ke fúka
vietor, tak sa nelieta! ... a potom prišlo nieko ko dní, ke vietor vytrvalo fúkal, a to zásadne
vždy popoludní! Ocko bol priam zúfalý a vr al – teraz už nie ako motor lietadla, ale ako
tiger.
Kone ne sa po asie umúdrilo: „Ideme!“ Lietadlo, kamera, fotoaparát, tekutiny,
olovrant ... a ešte tisíc alších mimoriadne dôležitých vecí pre mimoriadne dôležitú rodinnú
udalos . Nebolo ahké všetko to pobali a naloži do auta a navyše, ocko stále kontroloval
„silu vetra“ vztý eným, naslineným prstom a verte mi, aj ten najmenší vánok ho privádzal do
zúrivosti. Kone ne štartujeme. „Stá !“ Spä !“ – krídla sme nechali opreté o vchodové dvere!
„Kvôli tým vašim hlúpostiam nakoniec zabudneme lietadlo doma!“ – vinník bol jasný.
Teraz už naozaj odchádzame. Nastal as h adania vhodného miesta. Pre ocka nebolo
žiadne dos dobré – tu je to úzke, tu sú kríky, tam zas stromy, tam je elektrické vedenie, tam
nevhodný podklad pre pristávanie – prvýkrát som si uvedomila, ko ko „nevhodných“ miest je
v okolí Martina!
Kone ne! Vyba ujeme. Posledné prípravy a „predletová kontrola“. Všetko je
v poriadku. Ocko nás premiest uje do bezpe nej zóny. Plný plyn, štart. Ocko hádže lietadlo.
Cessna za ne „živo“ stúpa k oblohe. Ocko k ovito zovrie vysiela ku a my všetci sa iba
bezmocne prizeráme ako lietadlo vzápätí mení smer – „smer zem“. ... a je to! Cessna sa
s rachotom zapichla nosom do zeme – celý „let“ netrval dlhšie ako pre ítanie pravidla .2
z návodu na použitie.
Ideme domov.
Nasledujúci de ocko strávil v dielni. Opravoval to, o sa v era pokazilo.
22
Ubehlo zopár „veterných „ týžd ov – sú Vianoce.
Ke prišiel Štedrý ve er, Ježiško presne vedel, o urobí ockovi rados – sotal
vrtu ník! Samozrejme RC. Celý príbeh sa za al opakova – raz moc fúkalo, potom pršalo
alebo snežilo – celý svet bol akosi proti ockovi.
Netrvalo dlho a ocko usúdil, že auto je to pravé – nevadí mu vietor, zima ... a tak
zrekonštruoval ve ký modrý „monstertruck“ – terénne auto s ve kými kolesami. „Ostré
skúšky“ však ukázali, že mu škodí sneh a autí ko šlo do krabice aby sa „v zdraví“ do kalo
jari. Prišiel február a s ním ockove meniny – všetci sme v napätí akali, i nás nie ím
prekvapí. Nesklamal! Na svoje meniny doniesol domov obrovské terénne auto „Trophy“ na
spa ovací motor. Premiéra nenechala na seba dlho aka .
Ocko si vopred pripravil debni ku, kde autí ko položil, nalial benzín (prepá te – nitro
palivo – ocko je na túto nepresnos priam alergický) a za al štartova . Rozhodne to nebolo
tak jednoduché, ako bolo napísané v návode! Už aj ocko strácal vieru (alebo skôr
trpezlivos ). Zohnú sa, potiahnu za šnúrku štartéra, vystrie sa ... a znovu – hádam stokrát –
ur ite pri tom schudol nejaké to kilo. Ke sa mu kone ne podarilo naštartova , odmenil celý
svet širokým úsmevom, do ruky vzal ovláda , pridal plyn a ... a motor „skapal“. Ocko si
vzdychol a celé to zopakoval odznova. Ako to celé pokra ovalo neviem – ke sa ocko
z blízkeho parkoviska vrátil aj s autí kom domov, no so sestri kou sme už boli po ve eri
a ukladali sme sa spa .
Na ozajstnú jazdu sme si museli po ka . Netrvalo dlho a opä sme boli na parkovisku.
Ja s „monsterom“, ocko s „trofinou“. Všetko šlo ako „po masle“. Ockova „trofina“ jazdila
neuverite ne rýchlo – o ividne rýchlejšie, než bolo treba – ockovi bolo malé aj parkovisko, na
ktoré sa zmestí tridsa autobusov.
O nieko ko minút sme mali aj „divákov“. Každý okoloidúci sa aspo nachví u
pristavil, aby sa pozrel na ockovu „akrobaciu s ja iacim autom“ (len my sme vedeli, že to nie
je žiadna akrobacia ale boj o život!) Aj ja som patri ne machrovala! ... trafila som jediný
„kandeláber“ na parkovisku, vbehla som s autí kom do kanála, z ktorého si nejaký „zberate
železa“ zabral poklop a podobne.
Asi po pol hodine sa pridala aj mamina: „Ukáž to sem!“ vzala mi z ruky ovláda
a za ala nekompromisne „operova “ na parkovisku s mojim „montíkom“. Dva „okruhy“ a
„našila“ to rovno do auta, na ktorom sme prišli. ... A ocko? Aby mamina neostala v hanbe,
„našil“ to o pár sekúnd do „montíka“ zozadu. Až teraz nás diváci odmenili potleskom. My
sme pozbierali rozbité autí ka a šli do „servisu“.
Odvtedy si ocko kúpil ešte nejaký ten model, ale o je pozitívne, pochopil, že všetko
sa treba najskôr nau – ni nefunguje len tak, samo od seba – je úplne jedno i ste dospelý,
alebo die a. Teraz má simulátor a „blbne“ doma – môže fúka , sneži , prša ... ni nevadí.
Hlavne, že ho máme pod kontrolou – decko naše.
Všetci sme len deti ...
Adam Botoš, 12 rokov
Cesta vlakom
Stojím na nástupišti so starým vakom na chrbte. Je to môj prázdninový vak. Vonku je
horúco, dnes sa za ali prázdniny. A už ho po ujem. Vlak prichádza, škrípu mu brzdy a udia
sa tla ia. Každý chce nastúpi prvý a nájs si dobré miesto. Kone ne nastúpim do vagónu.
Nazerám do každého kupé, kde by bolo pre m a ešte miesto. Tu ni , ni , zase ni a už ho
23
mám. Otvorím dvere, vnútri je ešte jedna celá strana vo ná. Opýtam sa, i môžem. Všetci
prikývnu, a tak si sadnem na vo nú stranu.
Pomaly sa za nem obzera . Oproti mne sedí ve ký, iernovlasý, modrooký pán
s obrovským úsmevom. Ved a neho sedí chlapec, asi v mojom veku a nápadne sa na pána
podobá. Je síce trochu bledší, ale úsmev má od ucha k uchu. Asi to bude jeho syn.. Pri om
sedí malá, tu ná babka s ružovými lícami a okrúhlou tvárou. Na hlave má ru ník a tiež sa
usmieva, len trošku menej, lebo jej zuby nevidno. Medzi babkou a chlapcom sú položené
malé barly. Ur ite patria malej babke, už je stará, a tak ju isto bolia nohy. Vlak sa pohol.
Hlavu si skr ím viac medzi plecia a rozmýš am.
Som nahnevaný. Hrozne nahnevaný. Oco mi s úbil, že hne prvý de prázdnin za neme
spolo nou ryba kou a užijeme si spolu ako ve kí chlapi. Namiesto toho mu volali z práce, že
majú nie o súrne. Oco mi povedal, že ryba ka sa musí o pár dní odloži , a tak cestujem
k babke sám. Hnevám sa na ho. Pokazil mi za iatok prázdnin. Chcel som by s ním už dnes.
Namiesto toho budem celý de beha s chlapcami po ihrisku a hra futbal. A k tomu
všetkému v deravých teniskách. Dnes sme sa mali s otcom zastavi v meste a kúpi nové.
Zlos mnou len tak lomcuje. Taký podraz. Vtom ma vyruší babka. Pred sebou má košík
s jablkami. Ponúkne ma. Zakývam hlavou, že nechcem a zamra ím sa. Chlapec s otcom si
zobrali a š astne sa usmievajú. Celý as sa škeria, akoby vyhrali v lotérii. Chlapcovi svieti
slnko do o í a odráža sa od jeho bielych zubov. Ukazuje ich ako v reklame na zubnú pastu.
Vtom mi padne zrak na jeho nohy. Má na nich prekrásne nové tenisky. Isto v nich bude celé
dni chodi s otcom na prechádzky, kým ja budem iba hra s chlapcami futbal. Vlak zastane.
Pán rýchlo vybehne a o chví u sa vracia s dvoma pohármi malinovky v ruke. Jeden si nechá
a druhý podá chlapcovi. „To ká starostlivos ,“ pomyslím si. Vlak sa opä pohne a ja po o ku
sledujem pána s chlapcom. Zobrali si cestovné lístky a za nú z nich vyrába malé lietadielka.
Otec hodil do chlapca. Chlapec sa náramne smeje. Zoberie do ruky lietadlo a hodí ho smerom
ku mne. Lietadlo mi pristane na nohe. No toto, ani sa nepohnem. Lietadlo nechám leža
a zlostne sa zatvárim. Šiltovku si stiahnem až na nos, pokr ím plecia. Vtom ma vyruší mobil.
Zvoní mi vo vrecku. Zoberiem ho do ruky a pozriem na displej. Na displeji svieti meno
„Ocko“. Zruším hovor a mobil vrátim do vrecka. Nech mi dajú všetci pokoj. Vlak opä zastal
a vysoký pán sa zodvihol. Chlapec sedel. Otec pomohol vsta aj jemu a zobral do ruky malé
barly. Podal ich chlapcovi, chlapec sa o ne oprel. Rozlú ili sa a pomaly odkrá ali. Bol som
prekvapený. Myslel som si, že barly patria babke. Nedalo mi to a nazrel som von oknom za
tou dvojicou. Stáli na nástupišti, rovno oproti oknu a ke ma zbadali, veselo zakývali. Rýchlo
som otvoril okno, zohol som sa na sedadlo, zobral som lietadielko a hodil som ho chlapcovi
do ruky. Tentoraz sa neusmievali iba oni, ale už aj ja. Zakýval som im a vlak sa pohol. Babka
ešte sedela na mieste. Chmatol som do košíka, ktorý ležal pri nej a zobral som si jablko.
Usmial som sa na u a schuti som zahryzol.
Potom som nahmatal vo vrecku mobil. Zobral som ho do ruky a vyto il som íslo.
Zvoní. Z druhej strany sa ozval veselý hlas. „Syn ek, prepá !“ Sko il som mu do re i: „Ocko,
úbim a. Tá ryba ka po ká.“ A zložil som. Babka oproti mne sa usmiala. A zasa mi za alo
svieti do o í slnko. Prižmúril som ich. Nevadí, ve je krásny de . Za ínajú sa prázdniny.
Ryba ka
Skoro ráno sme sa vybrali s ockom na ryba ku. Zbalili sme si pripravené malé
chlebové guli ky ako návnadu pre ryby a pre seba ovocie a chlieb.
Potichu ky sme vyšli z domu, pretože ostatní ešte spali. Prešli sme cez lúku za domom
k blízkej rieke. „Tu sa zložíme“, rozhodol ocko, ke našiel vhodné miesto. Zatia , o ocko
24
pripravoval rybárske ná inie, rozložil som dve skladacie stoli ky. „Môžeme nahodi udice,
Adamko“, oznámil ocko. „Hlavne opatrne, aby si sa neporanil.“ Prikývol som. „Pravdaže,
dám si pozor.“ Potom som sa zaklonil, švihol udicou a há ik s návnadou dopadol do vody, až
do stredu rieky. Plavá iky sa najprv hodnú chví u z ahka pohybovali v miernom prúde. Ocko
radostne šepkal: „Aha, uká, uká!“ Bolo to smiešne, lebo ja som ni uka nepo ul. „Ocko,
pozri! Myslím, že zabrala!“ Opatrne natá am lanko na naviják. Lanko sa napína, napína a ja
už sotva držím udicu. Ryba je asi poriadne ve ká. Ocko mi prisko í na pomoc. Poriadne
potiahnem a vtom . ap! Zomlelo sa to rýchlo. Lanko povolí. „To bude poriadny sumec“,
napadne mi. Upieram zrak na hladinu a vtom ho zbadám. Z vody sa hrabe von ocko. „Hrom
do toho!, Ušiel mi.“ Kri í ocko a tvári sa poriadne namosúrene. „To je najvä ší sumec, akého
som kedy videl“, pomyslel som si. Vtom na m a prišiel taký smiech, že som sa nevedel
udrža . Chytro som sa oto il. H adám vo vrecku vreckovku a robím sa, že smrkám. Nechcem,
aby sa ocko urazil. Smrkal som teda poriadne dlho, kým ma to neprešlo. „Ideme domov,
syn ek“, vyhlásil ocko. !Vidím, že si prechladnutý a ja ak sa rýchlo nevysuším, prechladnem
tiež.“
Rýchlo zbalíme veci a ponáh ame sa domov. Doma práve vstávajú. Mama na nás hodí
letmý poh ad a vyhlási „Vy už odchádzate, tak zav asu?“ Ocko sa na m a pozrel s výrazom
smutného psa a pokr il plecami. A ja? Už zasa mi treba smrka .
Cena Literárneho informa ného centra
Jana Šepešová, 12 rokov
Kaktus
Mamina a ja máme rady kvietky. Preto ich máme všade. A aj v kuchyni. Kým sa
mamina fintí do práce, svoje vo né minúty pred odchodom venujem krásnym pestrofarebným
rastlinkám. Samozrejme, k tomu patrí aj ranný rozhovor. Každý de sa zhovárame o nie om
inom. Rozhovory sú zaujímavé. Raz o knihách, potom o autách. Dokonca preberáme
i ve erný televízny program. Nie je to tak dávno, o ma moji priatelia vzali na pranier za
nové šaty, o ktorých som si myslela, že v nich vyzerám božsky a všetci, hlavne chlapci, môžu
na mne o i necha .
Petúnie, orchidey, muškáty. Džavotali a tešili sa z nového d a a mojej prítomnosti.
Len kaktus ml al. „ Dobré ránko,“ prihovárala som sa mu. Skúsila som to po druhý raz. Opä
ve ké ticho. „ Dobré ránko, milý kaktus. Ako ste sa vyspali, vaša urodzenos ?“ Zbyto ne som
si ni ila hlasivky. „ Bude už o pä minút sedem. Hýb sa,“ ozýval sa hlas z kúpe ne.
Na ulici som zbadala kamarátov. Každý z nich mal v ruke izbový kvet, aby skrášlil
našu triedu. A vtedy mi napadlo, že môj kaktus môže robi spolo nos ostatným kvetom
v našej triede. „ Maj sa krásne!“ týmito slovami som sa lú ila s maminou.
Ja a môj kaktus sme cupkali do školy. Cestou som zistila, že nemám vodu. Mala som
naš astie viac centov. Nablízku bola pekáre a v nej ve ký výber ovocných vôd. Vyberanie
tovaru trvalo dos dlho . Na moje ve ké prekvapenie kaktus celkom ne akane prehovoril:
„ Ponáh aj sa, vyberaj! Zmeškáš do školy.“ Zostala som stá a z rúk na zem padala f aša plná
Coca – Coly. F kala na všetky strany. Sp ška Coly sa ušla nielen mne a kaktusu, ale aj pani
25
predava ke. „ Celkom ako ve kono ná oblieva ka. A aká je sladká, dobrá ako med,“ dookola
celou cestou rozprával kaktus. Nevadilo mu, že okolo nás lietajú osy, v ely a kadejaký hmyz.
Bzu ali, bodali nás na celom tele. Kaktus vystrel svoje pichlia e a ochránil nielen seba, ale
i m a. Síce malý, ale ve ký bojovník.
Ani sme sa nenazdali a už sme boli pred krásnou vyma ovanou školi kou.
„ Jéj, aká je pestrofarebná! Kto ju ma oval?“ pýtal sa ma kaktus.
„ Neviem, ale chcem, aby si sa išiel už kone ne zoznámi s mojimi kamarátmi.“
„ A aj s rastlinkami?“
„ No jasné! Budú to pre teba super kamaráti.“
Za ala sa prvá hodina. Matika. „ Och, nie, už zase,“ pomyslela som si. Kaktus celý
natešený vykríkol: „ Jupí, aspo sa nie o nové nau ím!“ Všetci sme sa na neho dívali
s otvorenými ústami. Vyzerá to tak, že sa mu tu ve mi pá i a je s novým prostredím spokojný.
Rovnice, nerovnice, delenie , násobenie, a dokonca i s ítacie pyramídy mu vôbec nerobili
problém. Rátal a rátal a celkom zabudol na prestávku, na ktorú som ja tak túžobne akala.
,, Kone ne!“ preletelo mys ou asi každému z nás . Ale hlavne tým, o im matika nesedí.
,,Pozri na nich, pred chví ou ako blchy v kožuchu a teraz im nie je rady. ,, Ako vždy,
chalaniská nezbedné, uhá ajú ako pretekárske autá !‘‘ pohoršene povedal kaktus na ich
adresu. Asi mu to tiež ve mi prekážalo. Rovnako ako mne.
Zatia , o sa konali preteky, ja som sa rozhodla postara sa o kvetinky. . V rukách
som niesla misku plnú vody. A vtom zasa Ve ká noc…!
,, Jááááj, a moje nové šaty sú celkom mokré!‘‘ kri ala som. Smiech chalanov bolo po
isto
i na druhú dedinu . Vtedy sa stalo nie o ne akané. Kaktus natiahol svoje zelené pichlia e,
vzal mi misku z rúk a položil ju na parapetnú dosku . Padajúci kame z môjho srdca nebolo
len po , ale možno aj vidie . Radovala som sa , že ma kaktus opä zachránil.
Cez prestávku je v našej triede zvykom rozpráva sa o kamarátkach. Jedným slovom –
ohovára ! No a stalo sa to aj teraz. Rozprávali sa o mne! Len tak náhodou som išla okolo
a za ula ich rozhovor. Skuto ne to bolo to, o som akala. Diev atá vraveli: „ Ona si doniesla
kaktus. Ten ur ite o chví u vyhynie!“ rozprávali sa škodoradostne spolužia ky pri okne.
Práve za kaktusom, ktorý to všetko po ul. Opä vystrel svoje pichlia e a bodal nimi
diev atá do chrbta, kde sa dalo. Ja som si pomyslela: „ Ten kaktus je geniálny! Vždy ma vie
zachráni .“
Na pomoc mu prišiel i nový spolo ník. Nie kaktus, ale potosovec mojej kamarátky
Majky, ktorá sa o svoj kvet prestala zaujíma už dávno. Listy potosovca objali kaktus
a spokojne pozorovali za iatok alšej hodiny. I ja som sa tešila. Takto vo dvojici trávili dni,
týždne a mesiace v škole.
Radostné dni v škole plynuli a koniec školského roka sa nezadržate ne blížil.
Posledné zvonenie . V ruke som držala svoje vysved enie a dvoch nových kamarátov. Cesta
domov bola plná zážitkov a prekrikovania. Teraz nerozprával iba kaktus, ale aj Majkin
potosovec. Našla som ho v kúte pred školou. ,,Samozrejme, ako vždy, to je celá Majka!‘‘
Zabudla ho pred školskou budovou. Skôr ju ob ažovalo trmáca sa domov s kvetom.
Dvaja verní priatelia sa usadili u nás doma v jedálni na okne. Na dva mesiace sa vrátili
domov.
Doma rozprávali ostatným kvetom o tom, ako sa im pá ilo v škole. Kaktus im
vyrozprával, ako ma zachránil, ale aj akých si našiel kamarátov. Všetci ho pozorne po úvali,
aby im ni neuniklo z týchto úžasných zážitkov .Ústa sa mu nezastavili. Rozprával
a rozprával. A potosovec len kýval hlavou na znak súhlasu.
26
Nastal ve er. Každá rastlinka už zatvorila o ká a vošli do ríše snov. Iba kaktus nespí.
Premýš a, ako prežije alšie krásne dni v škole. Tento rok sa nau il po íta príklady,
komunikova a zoznamova sa s
mi v okolí. Spriada plány o tom, o to bude na budúci
rok.
Nakoniec aj jeho premohla únava a ponoril sa do sladkého spánku.
Cena Literárneho informa ného centra
Dominika Dzvin uková, 13 rokov
Dvere
Všade je tma. Nepríjemná .... hlboká ... Práve sme sa prebudili zo zlého sna. Pred o ami
sa nám vynárajú strašné obrazy školského d a a kvapky studeného potu pomaly stekajú naším
dreveným telom.
Vonku sa pomaly rozvidnieva. Z dia ky po
približujúci sa tlmený smiech
a zrých ujúce sa kroky. Niekto nami prudko mykne. Zrazu beháme sem a tam, sem a tam….
Zvoní. Vchádza u ite ka. Dnes sa deti u ia písa písmeno E. Aáá, my sme ale múdre
dvere. Poznáme tie písmená naspamä . Kedy nás preložia do vyššej triedy? Kto má stále
po úva A, E, I, O...
De a tma sa striedajú ako na bežiacom páse. Po búchajúcom dni znova tma. Takto bežia
dni, noci, mesiace, roky... Rýchle trhnutia dopredu...dozadu...dopredu...dozadu. Všetky
predstavy utopené v zarosených kvapkách stekajúcich po doni enom dreve. Dopredu,
dozadu… Fúúúj, páry špinavých rúk nami trhnú, zavše do nás aj niekto kopne. Z detských
hladkých rú ok sa vytratila všetka neha. Zavše po
detský pla , inokedy smiech... Malé
ideály utopené vo ve kom mori snov. My, ukrývajúce mnohé tajomstvá a školské detské o i
pred poh admi zvedavých dospelých, de o de sme svedkami meniacich sa pocitov i
správania nezrelých duší.
Nie, dvere nemajú ahký život.
POÉZIA III. veková kategória
Cena JUDr. Petra Škultétyho
Katarína Rimóciová, 17 rokov
Svitanie prišlo tak rýchlo
V magickej jednote sa a pýtam
i je to láska
kým ty h adáš stratený rytmus
27
a tak neprítomne sa na m a dívaš...
Zarývam dušu do poškvrnenej plachty
a napäto akám v horúcom tichu
no ty si sa mi ako sen náhle stratil...
Vo vlastnej slabosti pokojne snívaš
a aro sa rozplynulo v okamihu
s posledným slastným vzdychom
a možno sa mi to len v inom živote zdalo
že sa dá za úbi v pohodlí na po kanie
a možno i prvým spolo ným dychom...
Nie as,nie iná náru ,nie prosby
lež to kruté ráno mi a vzalo.
............................................................
V osamelej prázdnote sa pýtam
i bola to láska
ke tak náhlivo prišiel koniec
a bodku priviali ranné lú e
tak od skrí spomienok skrývam k e
a hádžem zvyšky noci do vriec...
Ešte žijem
Ešte cítim vô u vánku bežiac po lúke,
ešte vnímam dotyk dlaní na ruke,
ešte po ujem za sebou neutíchajúce hlasy
ešte sledujem tváre,ruky,o i i vlasy,
ešte vdychujem do p úc skazený vzduch,
ešte rezonuje vo mne všadeprítomný ruch,
ešte dokážem íta myšlienky z pier,
ešte ukladám slová na zažltnutý papier,
ešte h adím dopredu s nádejou v duši,
ešte cestujem po tmavom mori i po súši,
ešte nachádzam krásu vo fádnej sivote,
ešte sa bránim blížiacej sa clivote,
ešte sedím na dvore pri západe slnka,
ešte pozorujem v dlani premenlivé zrnká,
ešte akám na novoty každého rána,
ešte sa zahojí alšia ut žená rana,
ešte verím v nekone nos ,v bezobla né nebo,
ešte vidím zmysel v odvrhnutom slove "lebo",
ešte dúfam v nový za iatok a š astný príbeh,
ešte snívam o láske, o nemá svoj breh,
ešte putujem po ceste-možno nevedie nikam,
no ešte žijem,padám,vstávam,bojujem,dýcham.
28
Vstávaš
Otvára sa pred tebou opä nový de ,
dúfaš,že bude ako krásny sen.
Žmurkáš nesmelo do lú ov slnka,
okolo teba poletujú š astia zrnká.
Na ahuješ sa,padáš z lôžka,
opatrne vstávaš-jedna,potom druhá nôžka.
Vyva uješ o i,snažíš sa zaostri zrak,
adáš v izbe nejaký oporný znak.
akáš, ažko si usporadúvaš myšlienky,
vidíš hviezdy-alebo sú to lienky?
Kašleš na všetko,snažíš sa priamo stá ,
tento rituál si už vykonal ve akrát.
Kone ne sa vyjas uje tvoj zahmlený obzor,
vnímaš predmety,každý zložitý vzor.
Avšak sklamane precitáš-bol to len sen,
toto ráno je oby ajné,ako každý de .
Dominika Petrášová, 18 rokov
Spomienka
Je sama. Chveje sa.
Ako v púšti Diablov kvet,
v potlesku daž a a
v tichu premrhaných liet.
Ni nie je ve né.
Ani dúha v tvare blesku.
Možno len boles v srdci a
zvláštne zhluky hviezd.
Chcela cíti . Chcela úbi .
Chcela… zabudnú .
A už len smútok v jej detskej tvári
pripomína jeho zrýchlený dych.
Možno ju úbi nechcel,
možno nemohol.
A predsa…
29
Zostáva pre u oraz va šou záhadou.
Pár š astných chví a je po všetkom.
Pre u bola láska iba nev
nou náhodou.
A už len do okien ticha
mrazivý víchor dýcha,
bledý mesiac sa kolíše na sivom oblaku
a ona opustená sedí v tme v spustnom vlaku.
o bude alej? Tíško sa pýta.
Rozbitá duša pod pláš om skrytá…
Žalostné ticho, ponurá pýcha,
ilúziou svet potichu dýcha,
vystiera ruky a modlí sa…
Za hriechy sa horko pyká…
TY A JA
A ke už ni na tomto svete nebude
Nebude také isté
A aj ke zhasnú hviezdy
A pevninu zaleje more
A aj ke záliv prestane by náš
A všetky naše úto iská zmiznú
Lúky i prístavy
A tajomné jaskyne
A najvyššiu komnatu zahalí tma
A všetko všetko zaleje súmrak
Hmla sa zdvihne
A opar pohltí slnko
A ke sa bude zda
Že všetko stratené je
A úsmev zam za ve ným snom
Vtedy zmysli si na jedno
Na m a
Nedám sa pohlti oh om
Ani zalia tmou
Nepohltí ma more
A nedám sa uspa ve ným snom
Nie
Ja nie
Aj ke zablúdiš
V šírej pustatine
Na osirelej pláži
V daž ovom pralese
Na dne mora
Vždy ma nájdeš
Vo svojom srdci
Budem ži naveky
30
Už sa nemusíš bá
Nikdy ni oho
Teba a m a
Prázdna ni ota nepohltí
Už naveky
Len ty a ja
Kristína Juš áková, 16 rokov
Anjel s hus ami na prsiach
V koncertnej sále ticho strún znie
a sláka láskanie
do napätia nemých úst
hrá majster verných múz
rukou diabla,
dušou anjela.
Genialita a slas hudby,
rýchlos ruky,
struny pukli,
bledé líca prítomných
ervenajú, dych zrých uje,
slabnú údy, mizne rozum,
hypnotiká zaberajú,
vlny tela preveslujú,
zimomriavky naskakujú,
myšlienka sa stráca v dia .
Padnú králi,
padneš s nimi,
pretože hrá Paganini,
krá huslí
a smútku knieža,
umrel v rukách hrdloreza.
Potupený v samote
odpo íva v temnote...
Všetko je lož
Ako husle hrajúce bez slá ika
ako nemý spevák
s nekone ným chvením
sa prizerám
ako rozpustná voda v prášku
ako lovek bez tváre
31
padám
viem že nabudúce to môže by horšie
ni sa už nemôže sta
aj ke
vodovodný kohútik
bez potrubia a prívodu
ako strelka h adajúca kompas
tráva o rastie nižšie
snívam
všetko je nezmysel...
ohnivý šíp
netrafil cie
nemý chladný sluha
ako me bez epele
nasiaknutá vata bez kvapky
milión zapálených svie ok ktoré vôbec nesvietia
vchádzam
do koralového útesu...
voda ma presvied a
že nie je hlboká...
tok rieky so slabým prúdom... ktorý unesie
aj svet...
na kor uliach
v autobuse ke slnko zapadá oraz vyššie
a mesiac vychádza zo západu
hviezdy tancujú
a trpaslíci vyšší
než dva metre
zrastajú s konármi
entov
starovekých
a teplých zimných dní...
Ja kri ím
a padám
v stojatej vode so silným prúdom...
okolo m a tucet oklamaných detí...
ja na pokraji smrti kri ím...
atentát v nebi
spása v pekle...
všetko je lož
Fin
Temné tiene a noc tichá,
pomedzi to, tô a lichá
šepká, nôti žalostné
veršova ky úbostné.
Zamat hory v šky cerí
do svetla luny
darmo tulák, darmo verí
32
v hmlové duny,
že zahalia hriešnu dušu
škrípu, ažia, kúšu,
dostávajú sa do podvedomia,
s rados ou živia vý itky svedomia,
nargilé, s tým sa družia
škeria sa, odporne, hrozne,
pokrytecky ako ten
o svetlo sveta nenašiel...
… ten, o teraz tuší, tuší,
že sny neu avia duši,...
- utekajú do noci...
PRÓZA III. veková kategória
Ria Gehrerová, 17 rokov
Božský Hjú
Nie o mi chutí. Nie o... hmm... sladké? Kyslé? Horké? Káva!
Nie, káva nie. Ur ite nie o... nie o okoládové. Alebo...
„Zavri tú chladni ku!“
„Nie o mi chutí.“
„Napi sa vody,“ to je celkom dobrý nápad, „a cho sa u .“
Mamine svetlé chví ky nikdy netrvajú ve ne. A ani tie moje. Jedla si doprajem. A
zvláš jeho vražedný mix. Žalúdok si zvykol. Ve er už negrciavam nosom ako Silvia. Tá už
tuším vyvrátila aj vlastný mozog.
„Minule som sa ve er totálne nažrala. Ale už som negrcala. A do rána ma pretiahol
Tarabas. Vieš, ten z Fantaghiro. Bol fakt dobrý. Úplne, že v . Skús to. i sa ti bude tiež
sníva .“
Do všetkého idem naplno, a tak mi ve er o desiatej kapustnica padla vhod.
Samozrejme, že som potom nemohla zaspa a samozrejme, že som stratila vedomie až okolo
druhej ráno! Nehovorím, že Hugh Jackman sa nesnažil (to sa teda snažil!!!), ale ten otravný
budík nás vyrušil práve v najlepšom.
Matematiku som predriemala. Mojej spolusediacej Lene som sa zdala iná.
o ti je?“
„Ni .“
„A tie kruhy pod o ami?“
„Mala som rušnú noc.“
ó?“
„Nó!“
„S kým?“
„Si myslíš, že len ty si môžeš užíva ?!“
„Krava! Tak hovor!“
„Len som mala rušnú noc!“
33
*****
Opakovalo sa to. Spánok mi chýbal. Nebola som zvyknutá na ponocovanie. Bola
som nervózna. Cez de mi bývalo na odpadnutie, ale tie sny!
Po záplavách sme tu mali za iatkom júna pomerne dos komárov. V noci mi
sedávali na okennej sie ke. Týrala som ich. Dýchala som na nich, vyzle ená chodila popred
okno a vetrala vždy, ke sa dalo. Teplo a vô a ich pri ahovali. Vyžívala som sa v tom, aká
som pre nich nedosiahnute ná. Presne tak, ako aj Hugh pre m a.
*****
Lena si ale nedala pokoj. alej sa vypytovala.
„Preboha, ty vôbec nespávaš, i o?“
o by som nespávala?“
„Tak spi viac.“
„Nedá sa mi.“
„A ože robíš?“
„Prasa inky.“
o?“
„Vieš, kto je Hugh Jackman?“
„Samozrejme. Ten... v .“
„Áno, presne. Tak s ním robím hanbaté veci.“
„Ahá... Mne sa také nesníva.“
„Tebe sa nemusí.“
„To máš pravdu. Roman ma zamestnáva pomerne dos .“
„Aj m a by mohol.“
„Šibe ti?“
„Nepoži iaš?“
„Nie!“
Znelo to ako jej posledné slovo a, navyše, do triedy práve vstúpila profesorka.
*****
Prišla som domov a chví u som sa pret ala pred zrkadlom. Chodila som z jednej
strany na druhú, pozorovala svoje kroky, bola som zvedavá, i sa na mne nie o nezmenilo.
A predsa! Narástlo mi elo! Za chví u budem ma v telke vlastnú erotickú reláciu!
Ach, tá Belohorcová. Keby som nemala predsudky vo i blondínam, ukázala by som
jej, ako sa to robí!
*****
au! Ešte stále rada experimentuješ?“
To bol Roman. Ten Lenin. Kedysi som mu rozprávala o mojich živo íšnych
túžbach. Škoda, že z toho ni nebolo. Vtedy sa objavila Lena a všetci ako drbnutí chceli len
ju. Nie preto, že by bola nejaká superpekná, ale preto, lebo bola nová. Ach, áno. A mala ve ké
elo.
„Nó, vlastne hej.“
„To je dobré. Niekedy sa ozvi.“
„No.“
Na viac som sa nezmohla. Ani nebolo treba. No je univerzálne slovo. Chápali sme
sa. Najprv som rozmýš ala, o za humus zas chce robi , ke som mu aj ja dobrá, ale potom
som sa upokojila a spomenula si na svoj odraz v zrkadle. Nevyzerám predsa tak zle! i?
*****
„Bol za tebou Roman?!“ vyvrieskla na m a Lena.
„Nie.“
„Neklam!“
„No.“
34
„Že bol? Ja ho zabijem!“
„Nežiarli bejby.“
„Si nejaká iná.“
„No.“
„Vyzeráš lepšie. Nemáš vä šie elo?“
Naozaj som vyzerala lepšie. Opeknela som! Roman mi spravil neslušný návrh. A ja,
chú a... som taká bezmocná a bezbranná...
*****
Už sa mi nesníva.
Aha, jasné!
Mne sa nemusí...
Mravce v mikrovlnke
Paplón som skopla z postele.
Niekto by sa mi tu zišiel.
Aby upratal.
V izbe mám otrasný vzduch. Mamina mu hovorí vydýchaný. Ja plesnivý.
Odostrela som žalúzie. Slnko mi skoro vypálilo polovicu izby. To bude nezvyk na
nie o sterilné. Odkedy nám zdochla ma ka, v dome už nie je ni sterilné. Dokonca aj varná
kanvica po týždni odišla. Ni neprevárame. Za ali sme pi adovú kávu. S adom. A penou.
Do školy nechodím. To nie je pre m a. Stále sedie ... Ja by som radšej ležala! Lenže
tam nie je s kým. Jaro sa ods ahoval. Zmenil školu. Cez prestávku ma vždy ukladal na
lavi ku. Vraj teraz už je to trápne. Mám sedemnás . A všetko je zrazu trápne.
Ležala som na dvore. Roztiahnuté ruky, roztiahnuté nohy. Bolo tam ve a mravcov.
Ale m a neštípu. Ja sa s nimi rozprávam. Neublížia vám, kým sa neza nete bráni . Ale aj ja
som bola za iato ník. Kedysi.
Liezli mi po koži. Sú zvedaví. Svine. Zalezú všade. Ale neštípu. Iba štipkajú.
Pripomínajú mi bratranca. Vravieval, že chce by doktorom. Bola som jeho prvá
pacientka. Pichal mi do rúk umelohmotné injekcie, poobväzoval mi celé telo, naprával
zlomeniny. Dnes už je na výške. Bude gynekológ. Nechápem, odkia to má...
Vravia o mne, že som povo ná. Viem aj odkedy. Suk u som vtedy mala prvý aj
posledný raz v živote. Ve v tom si nemôžem ani poriadne sadnú ! Jeden z chalanov zbadal,
že som naostro. Oh ali nosom a hovorili: „Fuj, to je nechutné!“
Dnes už by to ani jeden z nich nepovedal.
Všetko sa to í okolo kosoštvorcov a oblúkov. Geometrická spolo nos . Všade samé
schémy. A v skuto nosti? Nevedia sa vyrovna s tými oblými hranami. Ženy sa o chví u
vyvracajú aj z vlastnej podoby. Budú ma na bruchu vývod hrubého reva. To z drastických
diét. Nemajú sa rady? i o?!
Nikto mi ani len nezavolá. Že o je so mnou a tak. Už si bezo m a akosi zvykli. Alebo
zabudli?!
Možno. Lebo udia ve a zabúdajú. Príliš ve a. Chodia do kruhu a to ia sa ako muchy
v mlie niku. Ale ja nie. Ja chodím do štvorca.
Dnes vôbec nie sú pekné oblaky. Samé ovce. Sú trápne. A dostato ne neuspokojivé.
Pre m a bol uspokojivý len Peter. A ja pre neho. as mi s ním letel. A ja som ho vždy
pretiahla. Hoci, mamina mi potom nadávala. Že i nepoznám hodiny. Poznala som. Ale na
ruku už sa mi hodinky nezmestili. Nosila som ve a náramkov. Kožu som mala pod nimi úplne
bielu. Ale to nevadí. Pe o to mal rád. Prúžky, pásiky...
35
Pe o bol u ite . Po tom, o sa zástupca zasnúbil s erstvou maturantkou, sko il po
mne ako po nedostatkovom tovare. Jednoducho si obsadil. Ako ke na seba deti na zastávke
kri ia: „Obsa mi, hej! Obsa mi!“
Pred
mi som ho však stále oslovovala, že pán profesor. Formalita, ktorá ho strašne
rajcovala. Vraj mu to vždy pripadalo ako po prvý raz. Pamätal si ma ešte z prvého ro níka.
Hovoril mi o tom. Vraj to bolo ako z amerického filmu. Vravieval: „Od prvej chvíle, o si do
rúk chytila k ku, chcel som by tými dverami.“
Ke ma vyvolával, otázky som vedela dopredu. Vždy som sa pred tabu ou za ala
smia a on sa bál, i nám na to niekto nepríde.
Nakoniec to vzdal. Vraj mu nestojím za tie problémy, ktoré by mohol ma . Ale
neprestal mi na ú et posiela svojich ažko našetrených kamarátov. Stále má rád moju
mikrovlnku.
Za alo fúka , zostalo chladno. Oblaky sa pohli.
Ovce sa stratili. Asi ich ktosi zavraždil. Všetko je ervené. Možno to bol zlo in
z vášne...
Šes , šes desiatšes , poprosím
Tri ko som prehodila cez stoli ku, chrbty rúk si priložila k horúcim lícam
a vydýchla posledný skazený mestský vzduch. Som doma.
Rozvalila som sa na poste a pripadala som si ako prasa po porážke. Stehná sa mi
lenivo prelievali z jednej strany na druhú a nemala som energiu zatnú ani jeden sval na tele.
Ide predsa leto, tú ik pôjde dole raz-dva.
Kone ne si oddýchnem. Na ni som nemyslela, len som si vychutnávala tú chví u
ni nerobenia.
„Si doma?“ mamina zaštrkotala k mi a prekazila moju dokonalú siestu. Pri
nohách sa jej plantal biely pes. Ten je náš.
„Jasné.“
„Tak cho do obchodu.“
„Ve si odtia teraz prišla!“
„Ale polovicu vecí som zabudla.“
No to je úžasné! Aby som ja doplácala na to, že si nevie napísa ani blbý zoznam,
ako to vždy robím ja.
„Nejdem!“
Mamina si ma nevšímala. Moje obdobie vzdoru brala s neuverite nou ahkos ou.
„...takže tu máš zoznam, som ti napísala, o som zabudla. Ale vezmi si pre istotu
mobil, keby som si ešte na nie o spomenula.“
Bez slova som sa za ala obúva . V tej chvíli som si myslela, že maminu trestám
svojím ml aním, ale nebolo to tak. Na tvári som jej videla, aká je spokojná, že bez alšieho
odvrávania odchádzam. Na protest som preto zopárkrát buchla vchodovými dverami tváriac
sa, že sa nedajú zavrie . Zanadávala som a s dupotom som zbehla po schodoch.
Náš chodník je nechutný. Na tých dvesto metroch, ktoré ma delia od otravného
zvon eka zaveseného vo dverách ve ierky som videla dos . Dve malé holé rozšliapnuté
vtá atá, vylisovaného ježka, ktorý sem chudák doletel z cesty a v tomto štádiu pripomínal
skôr rohožku, páriace sa slimáky, vyschnuté dáž ovky a zrazenú ma ku s bielymi o ami,
ktorá bola, samozrejme, napuchnutá a plná ervov.
36
Potla ila som dávivý pocit ( lovek by neveril, kde všade sa mu to zíde) a s hlbokým
nádychom som vošla medzi regály plné psieho žrádla. Vždy je tu taký zvláštny puch. Vzala
som prvé pä kilové vrece s najnižšou cenou a posunula sa o kus alej.
Dve minúty (!) som ítala jednu idiotskú vetu na vlasovom tužidle. Niektoré
slovenské preklady ma úplne fascinujú. Tí
ania to sná píšu len tak od oka!
Pri kase nebola žiadna rada. Iba jedna mníška kupovala zna kovú kozmetiku.
Rozmýš ala som, na o jej to asi tak bude.
„Šes , šes desiatšes , poprosím,“ vyzval ju predava . Mníška sa prežehnala.
„Tak mi ešte nie o dajte. Napríklad toto.“
„To sú kondómy, sle na.“
Vôbec sa jej ne udujem, že to nevedela. Aj ja si ich dnes mýlim so žuva kami.
Zvláš preto, lebo sú pri každej pokladni. Zrejme aby boli poruke. Jeden nikdy nevie...
iernobiela žena oklamaná životom si nakoniec vybrala jahodové žuva ky
s motorkárskou tetova kou. To je teda rebelka!
Vrátila som sa domov. Bolo dos neskoro. A zajtra zasa píšeme dvesto písomiek.
Treba sa vyspa .
Ako som si istila zuby, prsia sa mi pod pyžamom pohupovali z jednej strany na
druhú. Len tak trápne. Sprava do ava. Pomaly sa mi zatvárali o i, aj ke bolo vonku ešte
vidno. Nechápem, o ma dnes tak zmorilo. Možno poh ad na Milana.
*
Stál vo dverách a pozeral sa, ako ítam noviny. Zbadala som ho.
„Môžem sa pozera ?“
„Na m a?“
Prikývol. Sadol si na gau a potichu sa usmieval.
*
Zbož ujem naše spolo né nedele. Nikam sa neponáh am. Až ve er. Domov. Aj
mamina sa kone ne zmierila s tým, že niekoho mám. Už ma nevolá na trápne rozhovory
o de och, ktoré sa pri pôrode obesili vlastnou pupo nou šnúrou len preto, aby mi znechutila
sex. Možno to bude tým, že tajne túži po vnú atách. A Milan sa jej celkom pozdáva.
Samozrejme, nie, ako môj životný partner, ale len ako vhodný darca genetického materiálu.
Má husté vlasy, pekné o i, š achá , jednoducho má dobré predpoklady na prežitie.
Vždy ke zaspávam, rozmýš am, o asi robí. íta, robí brušáky, možno spí alebo sa
práve sprchuje. Tú predstavu o sprchovaní mám najradšej.
Ale vždy okolo pol jedenástej si pri om za nem predstavova aj iné ženy. Vtedy
viem, že je as ís spa .
Viktória Chromíková, 16 rokov
Zatvor o i
Po uješ to?
apkanie po ma acích hlavách. Svr ky, cikády a iný pisk avý hmyz. Hudba. Vietor.
Cítiš to?
Nie o, o kvitne. Dáž . Pizza. Vají ka natvrdo, pes namokro.
Otvor o i!
37
Vidíš to?
Oranžové mesto. Fontána. Kvety, nechce sa mi ich ráta . Kr my, reštaurácie, hotely. Blázni.
On. Ona. Niežeby som seba skuto ne videla, to on sa musí pozera .
-
Máš to!
o mám? Hej! Neutekaj!
Chytáš!
Nechytám, ja mám zlý postreh! Nepamätáš? o si mi hádzal ten zapa ova a mne
padol do snehu?
Panebože, nahá aj ma!
Aha.
Svet sa ob as mení na farebnú šmuhu. Niekedy je to preto, že nestíhaš vníma sled udalostí.
Inokedy preto, lebo sa nechávaš unáša citom. A niekedy jednoducho preto, že bežíš a jediný
cie vidíš v om. Nahá aš sa za vô ou, hlasom, chu ou, dotykom...A potom sa svet
vyjas uje, lebo vytriezvievaš.
-
No o, pôjdeme alej?
Nechaj ma vydýcha ...
Oká.
Netuším, ko ko je hodín. Nezaujíma ma, že zajtra vstávam do školy. Nemyslím na to , i to
bude mamine vadi . Nerozmýš am nad tým, o sa mi môže sta . Teraz sa chcem len...
nahá .
-
Po me.
Nebudeš sa bá ?
Budeš mi stá za chrbtom?
Ako vždy, cicka.
Kto sa bojí, nech nechodí do lesa. Alebo v noci do parku...
- Žaba!
- Nezje a, neboj. Ale ak chceš, môžeme sa vráti k autu.
- Ale nie, nie, v pohode. Len utujem, že som si nevzala fo ák.
- A to už pre o?
- Nebola by na fotke krásna?
- Ako ten slimák z v šku?
- Ten, o si ho potom aj prešiel?
- Hej, ten.
- Myslím, že táto by bola krajšia.
Pre o sa žiab bojíme a psy alebo ma ky si rozmaznávame? Nie všetky škaredé veci sú aj
zlé. Ani ja nie som až taká zlá. Ale asi sa prefarbím na blond...
-
Waw, tá lampa ako svieti spoza stromu, je super!
o myslíš? Ja nevidím...
Ach ty hovado vysoké, ob as sa na svet musíš pozrie z mojej perspektívy.
Nos štokle, budeme na jednej vlne.
Ha-ha. Sem po . Už vidíš?
38
-
Waw, tá lampa ako svieti spoza stromu, je super!
Somár.
Nie, fakt je to krásne.
Ha-ha.
Vážne! o odo m a teda chceš?
Niekedy ti ani slová nesta ia... Len ostaneš stá . Srdce si bije pod a svojho a sem-tam
vynechá pár úderov... Len sa pozeráš do o í. A odrazu nevieš by dostato ne blízko. Umieraš
z ticha, ale nesmie sa preruši . Ni sa nesmie naruši . A vtedy zvy ajne zvoní telefón. Alebo
idú okolo fízli a ty si spomenieš, že si ob iansky nechal v aute....
-
Waw.
Dostato ne úprimné?
Vieš, že a asi úbim?
V to dúfam... Po me už domov, ve sa na seba pozri, ledva stojíš.
Aj tebe ledva stojí.
A že ja som tu ten úchylný...
Asi som sa podu ila.
Po spa .
Neviem, ko ko žiab som cestou vyplašila. Nezaujíma ma, o si o nás mysleli fízli, ke sme
tak rýchlo zmizli. Nechápem, ako som ešte dokázala bá v parku. Ve som poriadne
nevnímala, kým som si nesadla do auta.
-
Na, ho si ju na seba.
Ja nechcem tvoju mikinu, nechaj si ju, bude ti zima.
Nebude, prikry sa a podriemkaj si.
Hmm... Páchne ako Anita.
Nuž, ju rozmaznávam ke nie som tebou... Na teba moc šteká.
Žiarli.
Ve má na o.
No neviem, dobrú.
Dobrú, cicka. Zobudím a, ke budeme v meste.
Dík.
Milujem pradenie motora. Je to tak upokojujúce. Milujem zaspávanie, ke ti je v tom
poslednom okamihu všetko jasné. A potom to zabudneš.
- Hej, vieš pre o som nechcela ís do Teplíc? Kúpe né mestá smrdia.
Ride for fun
Leto je fakt krásne. ..
Ale nie, vážne, slnie ko, voda, prázdniny... Neznesite né horú avy, vysušená tráva, bolesti
hlavy z klimatizácie, komáre, kliešte, v ely a alší otravný hmyz, bary preplnené napitými
deckami... o viac si môžeš pria ? Jedine tak nájs spôsob, ako letu uniknú ... Možno uletie .
39
Ani zmrzlina mi v ústach nevy arovala nebí ko... Príliš teplo, príliš. Celá slaná, mokrá...
Pre o? Prekliate otep ovanie! Zúfalstvo.. Zúfalá... Zúfalí... Menej oble enia ,ešte menej,
najmenej... Áááá.
-
o je?
o si aká nahnevaná?
o chceš?
o máš neska na pláne?
o asi?
o a zase leto žerie?
o a do toho?
Ale nie, už vážne... Neprídeš ku mne? Pozeráme tu nejaké videá s Pa om.
Osprchujem sa a prídem, dobre?
Myslím, že výsledok ani nezbadáš...
Tiež sa obávam.
Tak zatia teda...Neutop sa.
Jo jo, av.
Už aby som bola doma... Tak som sa tešila na chladné zvítanie s kúpe ou. Na sladkú vô u
sprchového gélu... Mokré vlasy... Slas .
Otvorila som dvere. Ovanul ma chladný vzduch. Dokonalé. Aspo , že mamka nepod ahla
svojej úchylke ma všetky okná poodostierané, aby do bytu vošlo o najviac slnie ka.
Nikde nikoho, všetko prázdne. Zobrala som z poli ky repráky k mobilu a zaliezla do kúpe ne.
Napustila som si va u. Studená. Nevadí, modrá je dobrá. Narýchlo som nastavila ob úbené
pesni ky, zapla repráky a kone ne sa stratila vo vode.
Hudba za ala hra . Tomáš Hafner, Ski skit II. Presne tú som teraz potrebovala...
Chopok, dva metre snehu, Spravodlivá, erstvý prašan. Slzy v o iach a nádherný pocit pri
srdie ku. Postavil sa mi každý chlp na tele a nebolo to z chladnej vody. ..
Hotel Grand, nepou ite ní Poliaci na modrých a my. Kobylky v radoch. Do not smoke na
lanovke a weed v papuli.
Po kaj s tým...
alšie šóry a potom kone ne ONA. Prvý poh ad plný úžasu a rešpektu. Skaly, prepady
a všade tá nádherná biela... Spravodlivá. Osudná. Po kali sme na ostatných... V aka bohu, že
sme takí farební. Aspo sa nestratíme...
Brko dokon ilo kolo a kone ne sme sa postavili... Adrenalín a zostrené vnímanie. Cítiš to,
priam hmotná energia. ahá to dole. Tri, dva, jeden, štart! Ak aj bol nejaký strach, už je
nadobro pochovaný pod vrstvami adrenalínu. Plávaš po snehu... Nie, letíš. Snowboard a ty ste
jedna bytos . Nevnímaš, si len ty a svah. Zvieracie zmysly. lovek v tebe je potla ený, každý
pohyb je riadený inštinktom. Svaly pália, ale neporušíš postoj. Tá boles je isto fyzická
a existuje jednoduché riešenie... Tak nádherné oslobodenie od rozmýš ajúceho sveta!
A potom je zrazu koniec. Zabrzdíš a všetkých of kaš snehom. Endorfíny lietajú všade okolo.
Smiech. Pohoda. Prichádza únava. Príjemná, žiadaná, mäkká. Na dnes sta ilo, no už teraz ti
to chýba.
40
Otvorila som o i a bola som vo vani. Niekde na okraji vedomia spomienka doznievala.
Nejasne som videla, ako sme došli do hotela, odložili dosky a život pokra oval. Jazdenie už
totiž dávno nie je len šport, je to životný štýl. A kto raz okúsi, ako žijú rideri, neodolá.
Hafino dospieval, teda niežeby to bol spev a ja som vyliezla z vane. Je to komik, ten chalan...
o už, snowboar ák sa nepoprie.
-
No milá ik kde si?
Už-už, troška som sa zaspomínala vo vani...
-
Ale už dole , prosím.
-
Som na ceste, naozaj.
-
Tak švihaj, ahoj.
-
Ahoj.
Vybehla som z kúpe ne, chytila som prvé tielko, o som našla, extra mini minisuk u
a obliekla sa. Doplnila som to absolútne nepotrebným ale nádherným Burton opaskom, ešte
troška mejkapu a už ma nebolo.
-
Ho k e!
Chytaj!
-
Nie, ja sa bojím, do trávi ich ho .
-
Jo jo.
Vzala som k
dvoch udí.
-
e a vybehla dve poschodia. Dvere boli otvorené a topánok troška viac, ako pre
Haló?
V kuchyni sme.
Vyzula som sa a zamierila tam. Ten poh ad stál za to, šes
sledovalo ten slávny zjazd Terje Haakensona.
udí nad malým notebookom
-
Trocha týpek?
To hej ale už je na planine, to má istú užíva ku teraz.
-
Panebože, A o, to o máš na sebe?
-
Mamina povedala, že ke pôjdeme hore do Závady, že tam bude zima.
Pre blázna je rozhodne najlepšie nájs presne takých bláznov, ako je on sám. A to my ur ite
sme.. Ve kto iný by si v štyridsa stup ových horú avách obliekol snowboardové nohavice,
boty a okuliare? Aj ke v noci bude chladnejšie...
41
Klim ová So a, 16 rokov
Ale, nechaj tak...
Sedím na tom istom mieste už dve a pol hodiny. Autobus je ako skleník. Som oto ená chrbtom k oknu a
slnko neúprosne páli. Rozhorú uje mi plecia. Je mi neskuto ne teplo... Páli to... a... ke zavriem o i...
a nastavím líce... je to... príjemne nepríjemné.
Ak sa nepozerám... nepáli to. Slnko vyzerá ako hviezda pod mikroskopom, ako me avky, ako
pentagram s ve a nohami. Je také...
... aké hrozné je, ak je nie o opísate né len samo sebou, ke sa nie o podobá a vyrovná len sebe
samému. Ako prvo ísla... sú delite né len jednotkou a sebou samým. Neznášam prvo ísla. ísla ako
také... matematiku. Všetko je v nej také nekone ne ur ité a to, o nie je, musí bezpodmiene ne
konkretizova . Nie je v nej priestor na pochybnosti. Pochybnosti, ktoré nám dovo ujú dýcha , ktoré
nás dusia kyslíkom...
"... a vieš, m a to trápi a ja nechcem im rozbi ten vz ah, ale on za mnou prišiel! On za al, ako mu
chýbam, ako ma chce... a ja teraz neviem. Vraj ju už ne úbi. A stále mi volá a esemeskuje a... Soni?...
Soníík?... Po úvaš ma?"
"Hej, jasné... nó... ke sa ti pá i, tak ho nechaj. Po kaj, ako sa to... vyvinie..."
"Nad ím rozmýš aš, Cicuš? "
"Ale nad ni ím. Len tak. Blbosti moje..."
"Mne to môžeš poveda ... Nechceš? Hm?"
"Nie, nechaj tak...hovor... o si hovorila?"
"Dobre...tak teraz mi prelož : Peter je starší ako ja."
"Ehm... Peter is..."
"...older..."
"Peter is older...like I."
"Like me... tam sa používa me, sa sklo uje...Takže, Peter is older like me."
Sedia za mnou takí dvaja... mladý a mladšia. Skúša ju z angli tiny. Truhlík, vie ešte menej ako ona.
"... Ja som Pa a úbila a ... aaach... teraz, ke som ho dostala z hlavy, mi povie, že ma chce..."
Chesus! Aký otrasný dom. o za debila navrhne a postaví takúto barabiz u? Šak to ani psa nie je
hodno...
Pane bože, daj tým
om trochu vkusu, prosím a...
Išla som sa vyš... cika , ke tu len tak stojíme, že prestávka...
Ke som sa vracala cez uli ku na svoje miesto, Ma a telefonovala s Majom. Alebo s Pa om? Ja už
neviem...
Zbadala som, že na sedadle predo mnou sedí nový lovek. Chalan. Mladý muž. Všimla som si ho len
letmo... Sedel tam... so sklonenou hlavou. V ušiach mal sluchátka a v ruke držal knihu. Mal ierne
tri ko s nejakým nápisom a na avom zápästí náramok z tmavej kože s dvoma malými remienkami.
Vlasy mal u esané do ela. Hnedé a rovné... a také trojd ové, dobré strnisko.
Pekný je...
Sedí predo mnou. Sedím za ním. Položil si ruku na okno. Akú má peknú bielu pokožku v kontraste s
tým iernym náramkom. V odraze skla vidím jeho ucho, krk a obrys sánky... Na krku má znamienko...
Oprel si hlavu o sklo. O chví u si sadol opä rovno. Kolenom si podoprel knihu, ktorú ítal. Teraz som
v okne videla takmer celý jeho odraz. Na okraji stránok boli drobné ornamenty. Oto il list na ve kú
fialoú ilustráciu.
Pekne to zašuš alo. Za al listova , akoby nie o h adal. Výžívala som sa v šuchote zažltnuého
papiera...
42
Lieta tu mucha. Sadá striedavo na okno bližšie ku mne... bližšie k nemu... sadla si na jeho knihu.
Zdvihol si ju k o iam... Zah adel sa a fúkol... Všimla som si, že má trošku krivý nos. Popravde, je preto
trošku škaredý, asi si ho moc idalizujem. Ale ve aj ja mám krivý nos. Z profilu vyzerám fakt strašne.
Kamoši vravia, že nie, ale o tí vedia... Napriek tomu nosu si myslím, že som celkom pekná. Teda, dá
sa, ale ni nie je isté. Môj brat totiž niekedy ozna uje termínom "žmurkne na m a a pretiahnem ju" aj
také, ktoré by som ja ozna ila za príslušní ku kategórie "o tú by som si ani bicykel neoprel ", bledule
chorobné. No ni ... ale fakt je pekný, krásny je, feši jeden... Aj telo má dobré, ako som si všimla. Na
jeho rukách vidno obrysy svalov...
"... ale ja nebudem skáka , ako on píska! Mal si ma váži , ke ma mal! Utekal za ou... a Jakub ma
úbi. Aj mi ružu dal na narodeniny..."
"Aha... aha... no... "
"...Zahodila som ju... tú ružu... bolo to milé, ale ide na to moc rýchlo... A teraz si Pa o bude myslie ,
že sa mu vrhnem do náru e, debil...teraz si spomenul...
Natiahol ruku, aby zavrel klimatizáciu. Vystrel ukazovák. Má krásne ruky, bledé, kratšie prsty pekne
vytvarované. isté krátke nechty... takého chcem frajera, teda s takými rukami.
o by som si pomyslela, keby som uvidela chalana, ako je on s babou, ako som ja niekde na ulici, na
zastávke, drža sa za ruky? Také pekné ruky... Rada analyzujem, ke vidím páriky. Aký je on? Aká je
ona? o na nej miluje? o na om neznáša? Za ko ko ich to prejde? Ha?
Nie je párik ako párik... napríklad, ak idem ja s bratom do mesta, alebo do kina na nejaky ak ák, vždy
ma drží za ruku... a volá ma ucho...
Autobus spoma uje. Feši sa zberá pre . Zbalil si knihu do tašky, naklonil sa, videla som ho cez
medzeru medzi sedadlami. Odhrnul si vlasy. Vstal a spolu s alšími
mi sa posúval k dverám.
Pozrel sa na m a. Aké mal zvláštne o i. Také pich avé zrenice a neohrani ený poh ad...
Vystúpil.
"Myslíš, že to mám necha tak? Alebo mu radšej zavolám prvá?... Pre o sa usmievaš?"
"Ale,... nechaj tak..."
Cena Literárneho informa ného centra
Matúš Slamka, 17 rokov
Koniec pred koncom
Stojím tu sám... udia okolo m a prechádzali a tvárili sa, že ma nepoznajú. Od ur itého
okamžiku som proste pre každého prestal existova ...
-
utujeme, no je to nelie ite né... Do mesiaca sa váš život definitívne skon í. Bu te
však bez obáv, koniec príde rýchlo, bezbolestne...
43
Prší a potoky vody padajú na moju odhalenú tvár. Neunúvam sa s kapuc ou, nesnažím sa
pred kvapkami schováva . To,
o dávalo pred tým zmysel, sa mi teraz zdá totálne
bezpredmetné, nepotrebné...
-
Neboj sa Marek, všetko bude v poriadku. Spolu to zvládneme, Uvidíš... Všetko bude
také, ako predtým.
Práve okolo m a prešla mama. Tá, ktorá ma porodila. Tá, ktorá sa o m a starala celé moje
detstvo. Tá, ktorá ma utešovala ke
som plakal. Áno, tá istá žena ktorá teraz prešla okolo
a, bez povšimnutia...
-
Nehnevaj sa, ale ja to proste nezvládam. Je toho na m a moc. Som mladá, chcem si
užíva . Myslím, že by bolo najlepšie keby si na m a zabudol. Keby som ja zabudla na teba...
V dome oproti mne sa svieti. Cez dáž
poriadne nevidím, no rozpoznávam tiene za
oknom. Za záclonou stojí postava. Je to žena. Viem takmer s ur itos ou poveda , o koho ide.
Pozerá na m a, ažko poveda
i so smútkom alebo hnevom. Zrazu sa prudko oto í, svetlo
zhasne a pre m a sa opä stáva oknom ako každé iné...
-
Ti šibe? Tomuto mám akože uveri ? Nebu
smiešny Marek, nie o také ur ite ani
neexistuje. To môžeš vravie akurát tak tej svojej naivke a nie mne. Táto výhovorka sa ti moc
nepodarila...
Spomienky sú ako migréna. Vynoria sa z tmy zákonite, ke
a takmer vždy, ke
ich najmenej o akávaš
ti najmenej padnú vhod. V lete, bolo to myslím pred rokom, som
o takomto ase ležal na tráve, okolo m a priatelia a f aša vodky pri tele. Cítil som sa ako
v nebi. Oblaky si bezstarostne plávali po oblohe a my sme sa náramne smiali na vtipe, ktorý
už dávno stratil svoju dávku humoru. Aj tak nám bolo úžasne. Bože, tak neskuto ne úžasne...
-
Testy preukázali, že vaša avá srdcová komora je upchaná. Ak máte záujem, môžeme
spravi
alšie, no pod a môjho názoru sú zbyto né. Asi by bolo pre vás najlepšie vyrovna sa
s osudom...
Mám tam ís ? Mám sa jej pozrie do o í a poveda to, o som sa sám dozvedel len dnes?
Mala na výber: posledné chvíle strávené so mnou alebo život bez starostí a bez chudáka
odsúdeného na smr .
akal som vôbec, že si vyberie m a? Asi som bol naozaj naivný.
Prive mi som jej veril. Prive mi som ju úbil...
-
Prosím, vymaž si moje
íslo z mobilu. Bude lepšie pre nás oboch ,ke
sa už
nestretneme. Neznesiem poh ad na teba. Tvoje smutné o i sa mi zarezávajú do srdca ako
žiletka. To o bolo, bolo. Bolo to krásne, no je to minulos . Takto sa s tebou stihnem aspo
poslednýkrát rozlú
. Prosím, pochop ma...
44
Možno sa báli, že je to nákazlivé. Možno nezniesli díva sa na to, ako chodím bez duše
okolo nich. Možno ma už videli leža v rakve, na sebe ierne sako a ruky biele zvierajúce
ruženec, ktoré už nikdy neobjímu mamu, nikdy nepohladia tvár priate ky a nepot apkajú
kamaráta po pleci. A možno... možno im na mne nikdy nezáležalo...
-
Nechaj našu dcéru na pokoji! Jasne ti povedala, že s tebou nechce ni ma . Priniesol si
jej do života len trápenie. Zabudni na u už kone ne! Uvedom si, že sa s tebou nechce
stretnú , nechce sa porozpráva ! Neviem, ako si zistil jej nové íslo, ale radím ti, rýchlo na
zabudni! Túú, túúú, túú...
Moje kroky sa odrážajú v mlákach a narúšajú ich bezchybný vzh ad. Krá am hore
schodmi a môj poh ad smeruje priamo pred seba. Stále nie som rozhodnutý, no cítim, že by
som to predsa len mal urobi . Aj napriek všetkému by sa mala dozvedie pravdu...
-
Naozaj nás to ve mi mrzí. Naozaj neviem, ako sa mohol stá takýto omyl. Sestra
zodpovedná za výmenu spisov bola samozrejme okamžite prepustená. Ešte raz sa
ospravedl ujem za celý personál. Nikdy sa nám doteraz nestalo, že by sme vymenili spisy
pacientov...
Ke
tam prídem, o jej poviem? Poviem že to všetko bol jeden ve ký omyl? Že som
absolútne zdravý a všetko môže by také ako predtým?
Krok. Od dverí ma delia len dva schody. Na chví u zastanem, potrebujem si utriedi
myšlienky.
Ke tu skon ím, pôjdem za mamou. Sná neodmietne moje objatie a kone ne si prizná, že
ten, až doposia trpiaci lovek, odsúdený na smr , je naozaj jej syn. Že sa mu prestane
vyhýba a nebude sa aj na alej snaži na neho zabudnú .
Krok. Jediný schod ma delí od dverí. Tak malý kúsok ma delí od jej o í, ktoré som si
ihne zamiloval. Tak malý kúsok ma delí od jej klamstiev, jej úprimnosti, lásky i nenávisti.
alší budú na rade kamaráti. „Áno, mal si pravdu, robil som si srandu. Prepá te, že som si
z vás strie al, chcel som sa zabavi .“ Odpustia mi? Alebo sná bude lepšie poveda pravdu?
Zatajím, akú neskuto nú úskos a strach som prežíval? Nie, neuveria mi. Nikto mi neverí...
Krok. Stojím tvárou tvár všetkým mojím zlým i dobrým myšlienkam. Prekrikujú sa jedna
cez druhú, každá chce ma hlavné slovo. Nevydržím to. Oto ím sa a utekám. Utekám neviem
kam, neviem pred ím, no nemôžem zasta . Ni už nemá zmysel, ni nebude také ako pred
tým. Môj život sa skon il oznámením o mojej chorobe. Zostal som sám. Každý ma opustil, už
ni nebude také, ako pred tým...
Utekám
alej, stále rýchlejšie a rýchlejšie. Narážam do udí, ktorí boli kedysi mojimi
priate mi. Spolu so mnou sa smiali, zabávali sa a po úvali moje historky. A teraz? Neobzrú sa
45
za mnou, nespýtajú sa o sa deje, i mám stále chu bojova . „Aj tak je už technicky m tvy,
na om už nezáleží.“
Zatvorím o i a oddávam sa vetru a kvapkám ktoré mi dopadajú na líce. Nevidím ni ,
nevnímam as, zabúdam na život. Zrazu za ujem len nepríjemný zvuk, podobný trúbeniu áut.
S námahou otvorím o i a uvedomím si, že zvuk, ktorý som za ul, nevznikol len v mojom
podvedomí. Stojím v strede dia nice, h adím do o í samotnej smrti a už na ni om nezáleží...
Si môj život
Dnes bol rad na om.
ahká komédia na rozohriatie, romantická ve era pri svie kach,
upokojujúci kúpe , samozrejme taktiež so svie kami...nejak takto si to Iveta ur ite
predstavovala. Prípravy za ali už krátko po tretej, finálnym efektom si bol Juraj stopercentne
istý. V žiadnom prípade nechcel svoju manželku sklama . Boli spolu takmer tri roky, no Iveta
ho milovala stále viac. Ve mi dobre si to uvedomoval a táto myšlienka ho nap ala š astím,
no zárove mal strach, že si jeho nešikovnos v ich manželstve nájde priestor, vynorí sa na
povrch a zaprí iní manželkino sklamanie.
S varením nemal Juraj bohvieaké skúsenosti, preto stavil na istotu. Jedlo objednal
z ne alekej
ínskej reštaurácie. Cestou sa stavil v kvetinárstve a kúpil prekrásnu kyticu
ervených tulipánov. Iveta zbož ovala tulipány. Už ako malé die a ju tento kvet fascinoval
a nadšenie z neho jej vydržalo doposia . Ke že si Juraj zaumienil, že tento ve er bude
nezabudnute ný tak pre u, ako pre neho, s peniazmi si starosti nerobil a bez problémov
zaplatil za najlepšiu kvalitu. Spolo ne s dráždivým svetlo erveným obrusom zacvakal aj za
tucet vonných svie ok s prenikavou vô ou. Predstavoval si, ako sa aróma vanilky bude nies
kúpe ou a oboch napl ova š astím. Pribalil dve podlhovasté sviece jednoduchej zlatistej
farby, ur ených na stôl k ínskemu jedlu. S neistotou uvažoval, i má všetko potrebné v taške
na dokonalý ve er. Ke mu na um nezišlo ni , na o by zabudol, nesmelo sa vybral domov.
Etapa upratovania bola nieko konásobne dlhšia ako nakupovanie. Vyrastal v bohatej
rodine a nemal vštepené bohvieaké poriadkumilovné návyky. Prekliatie mužského pokolenia,
špinavé ponožky všade tam, kam sa pohneš sa nevyhlo ani jemu. Len nájdenie všetkých
párov, spolu so spodnou bieliz ou mu trvalo takmer pol hodinu. Kúpe a, malá škára za
seda kou v obýva ke, nehorázna kopa v spálni...nieko ko z množstva miest, kde toto
smrad avé prekvapenie našiel. Akonáhle spravil poriadok s vä ším neporiadkom, zameral sa
46
na postrach každej domácnosti- prach. Hrdo uchopil do rúk vysáva , akoby to bol kolt a on
rytier a vydal sa na nebezpe nú pú šírim svetom, v tomto prípade prašným bytom. Ani sa
nenazdal a na digitálnych hodinách pripevnených nad televízorom blikala pä ka a dve nuly za
ou. Zostávajú mu dve hodiny asu, potom sa Iveta vráti z práce a romantika sa môže za
Nastala tá správna chví a na pripravenie stola. Rozprestrel na
.
nový obrus, ktorý mal
v manželke prebudi skryté túžby po Jurajovom tele. Kdesi v kútiku duše dúfal, že sa po
skon ení zd havého pripravovania spolu ocitnú v posteli a tam zav šia dnešný de v divokom
milovaní. Dobre však vedel, že koniec je už dávno naplánovaný inak. Hoci sa ho desil, nemal
v pláne vybo
z pripravovaného ukon enia.
Z igelitovej tašky vytiahol svie ky, ktoré zastokol do vopred pripraveného svietnika
a položil zápalky na roh stola. Poukladal na obrus precízne naskladané servítky a dva taniere.
Jeden hlboký na polievku, ktorú Iveta v era vopred pripravila pre dnešný ve er a druhý plytký
na pokrm ,ktorý zabezpe il sám. Ak pôjde všetko pod a plánu, do domu mu ho doru ia o pol
siedmej. Polhodinu pred tým, ako sa jeho manželka objaví vo dverách. Presunul sa do
obýva ky, kde skontroloval obal s poži aným filmom „Život je krásny“.Juraj sa nebadane
usmial. Hoci Iveta tento film videla takmer tisíckrát, stále patril medzi jej najob úbenejšie.
Nikdy nevedel pochopi , o ju na om tak fascinuje, on takmer vždy v polovici zaspal. Život
je krásny.... Celý možno nie, no tento ve er bude. Aspo po kúpe ...
18:00. Má necelú pol hodinu na prípravu kúpe ne. Do vane vopred nasypal relaxa nú so ,
ktorú manželka tak miluje. Ešte predtým ju však svedomito vydrhol, odstránil chlpy
nachytané v sie ke nad odkvapom. Rovnomerne po jej obvode rozmiestnil vonné svie ky,
jednu po druhej pozapa oval a zhasol všetky svetlá. Chcel vyskúša ako bude priestor pôsobi
len vo svetle svie ok. Výsledný efekt bol dokonalý. Ani na okamih nezapochyboval, že sa
bude jeho Ivetke kúpe pá
. Opä rozsvietil, pozhasínal svie ky a prichystal penu do
kúpe a. Prípravy sú pri konci.
18:35. Byt poupratovaný, ve era prichystaná, film vložený do prehráva a, kúpe
pripravený. Juraj mal kone ne as na oddych a prípravu svojho zov ajšku. Ke že ve eru
priniesli na as, nemal jediný dôvod ponáh
sa. Penu na holenie si nastriekal na tvár
a pomalými pohybmi žiletkou sa zbavoval strniska. Navo al sa najdrahším parfumom, ktorý
mal vo svojej zbierke, obliekol si žiarivo oranžovú koše u a zaviazal kravatu. Potom cez seba
prehodil sako a opatrne si sadol k televízoru. V hlave si utriedil všetky myšlienky a došiel
k záveru, že je všetko v dokonalom poriadku. Nastal posledný bod príprav, akanie.
-
Miluješ ma, macko?
47
-
Samozrejme ,že a milujem, milá ik. Ako sa ma také nie o môžeš po troch rokoch
manželstva spýta ?
-
Ja viem, láska, viem, že ma úbiš, len sa mi to jednoducho dobre po úva.
Iveta vy arila na tvári nežný úsmev, servítkou si utrela ústa a darovala manželovi jemný,
zmyselný bozk. Opä sa usmievala a pokra ovala v jedle.
-
Nevedela som, že vieš tak dobre vari , tvoje umenie musíme využíva
astejšie.
Podpichla manžela a zachichotala sa ako dvanás ro né diev a, ktoré ut ži od jedného
s kamarátov kompliment. Dobre vedela, že ve era nie je z Jurajovej dielne. Jej to však
absolútne neprekážalo, milovala ho takého, aký je, aj ke
nebol vychýrený svojimi
kuchárskymi danos ami.
-
Ehm, zlatko... To sa mi podarilo len dnes, najvä šiu rolu zohrala neskuto ná rados
a o akávanie dnešného ve era stráveného len s tebou.
Po as celej ve ere smeroval jeho poh ad do Ivetinho výstrihu. Bál sa, aby si to nevšimla
a nespôsobil tak fau pax dnešného ve era. Vo ve ernej róbe vyzerala tak nádherne. Hanbil sa
a preklínal to, že jej krásu postrehol len dnes, že si nevšimol oslnivos jej tela a žiarivých
zubov po as bežných dní. Vedel, ako má táto romantická chví a skon
, no rozhodol sa, že si
ju naplno užije a záver, pod a možnosti , o najviac oddiali.
-
Macko,
akujem ti za toto milé prekvapenie. naozaj som ti z celého srdca v
ná.
Chcem, aby si vedel, že si uvedomujem, že mám toho najúžasnejšieho manžela a rozhodnutie
vzia si a, pokladám za najlepšie rozhodnutie v mojom živote.
Opä ten krásny úsmev. Rozpa oval ho a vyvolával v om vý itky. Nikdy ju nemôže
sklama , nemôže dopusti , aby si myslela, že sa v om zmýlila.
-
Ja to viem, láska. Ve mi dobre to viem... úbim a...
Nemôže navonok prejavi nával smútku, ktorý zasiahol jeho srdce. Nemôže dopusti , aby
s ním súcitila. Nie, aspo dnes nie... Snažil sa zo všetkým síl ,aby jeho slová vyzneli úprimne,
pretože úprimné naozaj boli. Aspo vä šina z nich.
adela na neho s takou nesmiernou láskou a oddanos ou, že ju nebol schopný unies . Aj
jemu sa podarilo na tvári vytvori nie o ako úsmev.
-
Mimochodom, ako sa ti dnes darilo v práci?
Typický on, vždy ke šlo do tuhého, vyhol sa konfliktu a zmenil tému. Nenávidel sa za to, no
napriek tomu to praktizoval. Uvedomoval si, že téma ,ktorú na rtol ,mala zosta pre dnes
tabu, no ni iné ho v tej chvíli nenapadlo. Sná
bude k nemu zhovievavá a bude ignorova
jeho nešikovnos a menší preš ap v konverzácii. Pre o nad tým vôbec uvažuje, dobre vie, že
mu to odpustí. Vždy mu predsa všetko prepá i.
48
-
Macko, dohodli sme sa predsa, že tému „práca“ dnes nebudeme rozobera , i nie? Ale
ke už si za al, pracovalo sa mi fajn. Nemohla som sa však sústredi , stále som myslela len
na teba.
Znova úsmev. Ako vždy zachránila situáciu. Do erta, musí by taká dokonalá? Musí mi to
robi ešte ažším ako to je? Práve pre jej chladnú hlavu ju miloval. A v ur itej miere aj
nenávidel.
-
Je to úžasné Juraj. Prekvapil si ma.
i Ivete neskuto ne žiarili š astím, celé telo sa jej chvelo od dojatia. Cítil to. Dotýkala sa
nohami jeho nôh, ústami jeho úst, rukami rúk... Sedeli spolu v priúzkej vani, no ani jednému
z nich stiesnený priestor nevadil. Svie ky planuli a osvet ovali miestnos , z rádia položeného
na prá ke hrala hudba. Miestnos ou sa ozývali jemné tóny a hlas Damiena Ricea. „And so it
is just like you said it would be, life goes easy on me, most of the time...“ Ve mi dobre vedel
pre o vybral práve túto skladbu. Bola jej najob úbenejšia. Skuto ne nikdy ju nevidel takú
astnú ako teraz. Nemo sa dotýkal jej tela, prstami skúmal každu ký stavec jej chrbtice. „I
can't take my eyes off of you...“ Slová piesne dokonale vystihovali jeho pocity. Naozaj od nej
nemohol odtrhnú zrak. Bola neskuto ne krásna. Až nad udsky krásna...
-
Milujem a.
neustále opakovala medzi vzdychmi, ktoré vyvolával hladkaním jej tela.
-
Tak nesmierne a milujem.
Jeho hormóny sa oraz viac uvo ovali, postupne sa menil na nenásytné zviera.
-
Aj ty ma miluješ, macko?
Stuhol. Nemohol pokra ova . Nemohol dopusti , aby to zašlo alej ako malo. Musel sa drža
scenára.
Pomaly vstal z vane, o i tvrdé ako skala, pery stiahnuté do úzkej štrbinky. Ivetin nechápavý
poh ad a výraz bezmocnosti. Postavil sa pred va u naplnenú horúcou vodou, pokrytou hustou
penou, osvetlený len plame mi sviec. Nadvihol rádio, z ktorého sa stále ozýval spevákov hlas.
„Did I say that I loathe you? Did I say that I want to. Leave it all behind?“ Tento raz slová
celkom nekopírovali jeho myse . Nehnusila sa mu, no naozaj chcel zabudnú . Najlepšie
zabudne, ke objekt zabúdania zmizne. Prudkým švihom ruky hodil rádio do pokojnej vody.
Miestnos naplnila prudká žiara a Iveta sa divo metala spolo ne s vecou, z ktorej ešte pred
chví ou znel sladký hlas Damiena.
-
Áno, bohužia , a milujem.
49
Pretrel si tvár ,aby odstránil slzy a vyšiel z kúpe ne. Namieril priamo k vchodovým dverám,
uchopil k
e zavesené na klin eku pri nich a otvoril. Vo dverách stála mladá brunetka
s postavou modelky.
-
Hotovo?
Veselo sa spýtala a ve kými modrými o ami sa zah adela na Juraja. Vysko ila mu do náru ia
a š astne zvýskla.
-
Hotovo.
Odpovedal a nohou zavrel dvere. Bez jediného spätného poh adu s brunetkou v náru í
vykro il k vý ahu. Iveta sa zostala kúpa sama.
era a dnes
Len o som sa prebudil, vedel som, že osi nie je v poriadku. Dalo mi zna nú námahu
rozlepi o i a zisti , že slnko ešte len pred nedávnom vstalo z postele. Tmavá obloha bola bez
jediného mrá ika, kdesi na východe sa zore za ali rozjas ova . Bolo zvláštne, že dnes som sa
prebudil tak skoro. Spa som šiel, ako obvykle okolo druhej nad ránom a teraz nemohlo by
viac ako pä . Tri hodiny spánku predsa môjmu telu nemohli na oddych sta
. Nebadal som
na sebe avšak ani jediný náznak únavy alebo ospalosti. „Nevadí, asi som si už zvykol, že cez
noc prakticky nespím,“ skonštatoval som a postavil sa z postele. Už zo zvyku som si natiahol
ruky pred seba a následne nad hlavu, hoci pre ahovanie kostí teraz nemalo žiadny zmysel.
Naozaj som necítil, že by som mal ešte pred zhruba piatimi minútami spa .
Z pyžama som sa bleskovo prezliekol do vecí pripravených na stoli ke. Už od malého
chlapca som mal v hlave vštepené, že veci si mám chysta de pred tým, ako si ich oble iem.
Tak sa mi nikdy nemôže sta , že by som si v rýchlosti obul jednu ponožku inú ako druhú
alebo by som sa nechtiac obliekol do nie oho nesprávneho. Vy ahané tri ko ur ené ako
domáce oble enie by sa do školy asi moc nehodilo. A tak som teda o najskôr na seba
obliekol ob úbenú koše u, tenké krátke nohavice nahradil rif ami a pyžamo som hodil spä
do postele. Nasledoval bod íslo dva- kúpe a. Ešte predtým som sa zastavil pri no nom
stolíku, na ktorom som mal položený mobil. Pritom, ako som si ho dával do vrecka, na
displeji som zahliadol presný as. Štyri hodiny, tridsa minút. Takže som dokonca spal o pol
hodinu menej, ako som si myslel. Ni
to, nie som unavený- nemám žiadny problém.
„Z ava doprava alebo sprava do ava?!“ Kládol som si pri umývaní zubov nesmrte nú
50
otázku. Vždy ma akýmsi spôsobom fascinovala zubná kefka. Zdalo sa mi nechutné mesiac si
isti ústnu dutinu tými istými štetinkami. To ko baktérií a povlaku na nich... Keby to bolo na
mne, každý de by som si menil kefku.
o každý de , pekne aj ráno a ve er! Nebol som
prehnane istotný, to nie, ale o sa týkalo mojich zubov, dbal som na dokonalos . Rodi ia
mali, bohužia , firmu na toaletný papier a nie na kefky. Bolo to ako moje preklatie, sarkazmus
krutého
života...
Samozrejme
je
potrebné
meni
aj
papier,
ale
tie
kefky....
Ranná hygiena ukon ená, hor sa na ra ajky. Sná sa už mama zobudila, koniec koncov, za
pol hodinu odchádza spolu s otcom do práce. V našej rodine to prebieha vä šinou tak, že do
školy chodíme sami. Ke
vravím my, myslím tým seba a staršiu sestru, ktorá tento rok
maturuje na gymnáziu. Rodi ia odídu do roboty, my si pospíme o nie o dlhšie. Niekedy si
dokonca pospím ešte dlhšie, poznáte to- spí sa dobre a nie je až také ažké nau
sa vypnú
budík bez prebudenia. Ale ke že som sa zobudil skorej, do školy prídem aspo raz v as a
dokonca
si
nemusím
ani
sám
chysta
ra ajky.
Zišiel som teda po schodoch, doš apujúc pri tom na každý tretí a namieril som ku kuchyni.
Ako
som
o akával,
mama
sa
-
venovala
ra ajkám
a
otec
Dobré
novinám.
ráno.
Ni . Ani sa na m a nepozreli. Ke sa chcú hra na urazených, v poriadku. Som zvedavý, kto
to dlhšie vydrží. Mama sa aj tak nedokáže dlho hneva . Ako každá mama, aj ju mrzí, ke sa
háda s de mi. Alebo žeby toto bola nová taktika? Ke ma bude ignorova bude ju to mrzie
menej. Tak i tak, dlho jej to rozhodne nevydrží. A otec na hádku medzi nami zabudni len o i
len na pol hodinu vypadne z domu. Vždy sa nájdu dôležitejšie veci ako jedna malá rodinná
roztržka.
Ve
sa toho až tak ve a vlastne ani nestalo. bežná hádka typu „cho
spa , nejdem“ a
nejaké tie alšie odvrknutia na ich adresu. Ni neobvyklé. Ale žeby ich to až takto urazilo?
To som ne akal. Po celú dobu, o som strávil v kuchyni, sa na m a ani nepozreli. Nepostrehol
som
-
nijaký
Fajn,
ich
ako
znak
pozornosti,
chcete.
Prajem
neprehovorili
vám
na
pekný
m a.
de !
No hej, naštvalo ma to. Vás by nesralo, keby sa s vami nikto z rodiny nerozprával? Vzal som
si tašku nachystanú pri dverách izby a tresol som dverami. Hoci o dve hodiny skôr, ale šiel
som
Netreba opisova
do
školy.
následné dve hodiny. Jednou vetou- McDonald a nuda so syrom.
Nahnevaný som rozmýš al, i sa mám po návrate domov ospravedlni alebo po ka , kým sa
spamätajú a prestanú sa robi dôležitými. Už ma nebavili tieto nepretržité roztržky. Oni proste
nedokážu uzna , že ob as mám pravdu aj ja. Ale tak je to asi v každej rodine. Preto sa
51
musíme
všetci
tak
trpko
prispôsobova .
Pri škole bol rozruch. Študenti sa rozvraveli akosi viac ako po iné dni. Pred školou bola
vztý ená zástava, o nasved ovalo tomu, že niekto zo školy opustil svet živých. Nenápadne
som chodil popri skupinkách mladých a po úval som. Okrem úplne nezmyselných útržkov
rozhovorov, ktoré mi nedávali zmysel, som sa dozvedel len nie o typu „tak mladý“,
„neskuto né“ a „ do kelu, zasa sa mi zarezali tangá e“. Tak som blúdil po ceste k alším a
alším
om. Nevšímali si ma, nepýtali sa, o od nich chcem, o by som aj trochu o akával.
Ale samozrejme, s ažova sa nebudem. Nakoniec som sa dozvedel, že istý žiak, meno ani vek
neviem, tak dobre vyvinutý sluch zas nemám, v noci zomrel na zástavu srdca. Vraj ho mal už
dos dlhú dobu vážne choré. Choré ho mám aj ja, ale preto hne
nezomieram. Až doposia
som si myslel, že na zástavu treba ešte osi viac, nie len oby ajnú chorobu. Možno to bolo
tým, že naši ma nechceli zbyto ne straši , že by sa nie o podobné mohlo sta aj mne. Nevadí,
niekto sa háda s rodi mi a niekto zatia zomrie na zástavu srdca. Spokojný so získanými
informáciami
som
vošiel
do
budovy
školy.
Prešiel som dlhou chodbou ku svojej triede, pri ktorej stáli spolužia ky a plakali. Ale ako
plakali, ako keby zomrel sám pánboh a zem sa rútila do horúcich pekiel. Chcel som sa ich
nie o spýta , no vedel som, že so svojou blbou povahou a stále prítomnou pubertou, by som
sa im akurát tak vysmial. Nikdy ma takéto situácie nevedeli zasko
. lovek tu predsa nie je
naveky, raz musí každý odís . Každý jedinec má v osude napísané, kedy nastane práve jeho
as. as jedného je vymeraný na 60, iného, bohužia , na šestnás rokov. Ale to je život, milé
ženy!
A tak som vošiel do triedy. Tváre h adeli do zeme, odeté v iernych šatách. Triedna sa
pla úc rozprávala s riadite om. „Presne tak pane, našla ho sestra zhruba pred hodinou, nemala
som ako zruši vyu ovanie.“ No krása, ešte aj do školy som sa trepal na hovno. Mohol som
zosta doma a spa , nie vstáva o pol piatej... Obrátil som sa chrbtom k tabuli, s cie om nájs
svoje zvy ajné miesto a položi si tašku k lavici. Ale zbadal som to. Lavica bola ierna. Moja
a Janova lavica bola ierna. Svie ka. Jano zomrel? Svie ka na mojej strane. Kvet na mojej
strane.
MOJA
fotka.
Oni...
oni
Som m tvy.
52
ma
nevideli,
nevideli
ma...
August Horislav Škultéty
(7.8.1819 Ve ký Krtíš – 21.5.1892 Kraskovo)
August Horislav Škultéty bol evanjelický k az, národný budite , spisovate , pedagóg,
folklorista. Ako štúrovec sa zaradil k najvýznamnejším predstavite om slovenského
emancipa ného hnutia 19. storo ia, ktorí horlili za kultúrne a hospodárske povznesenie
slovenského národa. Medzi najvzácnejšie obdobia jeho plodnej innosti patrilo organizovanie
slovenského stredného školstva. V roku 1862 bol v Revúcej pri zrode Prvého slovenského
gymnázia. Stal sa prvým správcom (túto funkciu vykonával viackrát) a po as celej jeho
existencie až do násilného zrušenia gymnázia v roku 1874, pôsobil v om ako profesor.
Vyu oval predovšetkým náboženstvo, slovenský jazyk a dejepis. Zaslúžil sa o duchovný
a hmotný rozvoj gymnázia. Spolu s profesormi, najmä so S. Ormisom a PhDr. I. B. Zochom
vytvorili z Revúcej významné centrum slovenského národného života. Podporoval ochotnícke
divadlo a považoval ho za ú inný prostriedok na udržanie kolobehu národného života.
Napísal 14 u ebníc, ktoré ostali v rukopise. Pre dejiny školstva a pedagogiky je významná
jeho publikácia Pamäti Slovenského ev.a.v.gymnázia a s ním spojeného U ite ského
semeniska vo Ve kej Revúcej z roku 1889. Organizátorskou, vzdelávacou, výchovnou
a publika nou innos ou v školstve sa zaradil medzi popredné osobnosti slovenskej
pedagogiky.
53
Preh ad základných a stredných škôl,
ktoré sa zapojili prácami svojich žiakov do XIX. ro níka sú aže
vo vlastnej literárnej tvorbe
Súkromná ZŠ Harmónia Bratislava, Dúbravka
ZŠ Dolné Plachtince
ZŠ Janova Lehota
ZŠ Komárno, Rozmarínova 1
ZŠ s MŠ Krušetnica 83
ZŠ Stará ubov a, Levo ská 6
ZŠ J. Hollého Topo any
ZŠ Val a
ZŠ s MŠ O. Štefku Varín, Štefánikova 432
ZŠ Ve ký Krtíš, Nám. A. H. Škultétyho .9
ZŠ Žiar nad Hronom, Dr. Janského 2
Spojená škola ZŠ Svidník, Centrálna 464
ZUŠ J. Kowalského Bartislava, Jesenského 6
ZUŠ J. Melkovi a Stará ubov a, Okružná 9
Gymnázium M. Ková a Banská Bystrica, Mládežnícka 51
Gymnázium J. Jesenského Bánovce nad Bebravou, Radlinského 665/2
Gymnázium Detva
Gymnázium M. Hrebendu Hnúš a
Gymnázium J. Lettricha Martin
Gymnázium sv. košických mu eníkov Košice
Gymnázium Košice, Poštová 9
Gymnázium Myjava, Jablonská ul. .5
Gymnázium A. Bernoláka Námestovo, Ul. Mieru 307/23
Gymnázium Topo any, Ul. 17. novembra 1180
Gymnázium . Štúra Zvolen, Hronská 1467/3
Gymnázium Zvolen, Okružná 2469
Gymnázium A. H. Škultétyho Ve ký Krtíš
Stredná odborná škola Bánovce nad Bebravou
SSOŠ-HOST Bratislava, Riazanská 75
Pedagogická a sociálna akadémia Lu enec, Komenského 12
54
Obsah
Vyhodnotenie XIX. ro níka celoslovenskej sú aže vo vlastnej literárnej
tvorbe „Škultétyho re ovanky“...........................................................................
Zoznam autorov ocenených prác .........................................................................
Kaš áková Klaudia:
Ticho, Príroda ...............................................................
Ondreková Lenka:
Jese , Leto ....................................................................
Martišková Magdaléna: Nový televízor, Špagetová rozcvi ka ...........................
Dominová Natália:
Piatok, Kniha ...............................................................
Frindtová Janka:
Hudba a ... ako to vlastne je, Vojna v škole ................
Miška recitátorka ..........................................................
Bobová Martina:
O jablku ........................................................................
Smola ............................................................................
So anka Tomáš:
Medvedia rodinka ........................................................
Laifr Dominik:
Poklad v zaja om koterci .............................................
Smreková Kristína:
Ráno, Ostrov záchrany, Nepríjemné stretnutie ............
Cocu ová Lenka:
Studni ka, Hmla, Dáž ................................................
Jackaninová Veronika: De , Jese , Mama .........................................................
Pola ek Martin:
Vraj prišla jar, Len raz ..................................................
Kaplanová Alena:
Básnik, Priate stvo, Ve er ............................................
Mališ Matúš:
Rodi ia ..........................................................................
Varíniová Nina:
Dilema, Chrasta .............................................................
Bobová Zuzana:
Všetci sme len deti ........................................................
Botoš Adam:
Cesta vlakom .................................................................
Ryba ka .........................................................................
Šepešová Jana:
Kaktus ...........................................................................
Dzvin uková Dominika: Dvere ...........................................................................
Rimóciová Katarína:
Svitanie prišlo tak rýchlo ..............................................
Ešte žijem .....................................................................
Vstávaš .........................................................................
Petrášová Dominika:
Spomienka ....................................................................
Ty a ja ............................................................................
Juš áková Kristína:
Anjel s hus ami na prsiach , Všetko je lož ....................
F i n ...............................................................................
Gehrerová Ria:
Božský Hjú ...................................................................
Mravce v mikrovlnke ..................................................
Šes , šes desiat, prosím ................................................
Chromíková Viktória: Zatvor o i ......................................................................
Ride for fun ...................................................................
Klim ová So a:
Ale, nechaj tak ... ...........................................................
Slamka Matúš:
Koniec pred koncom .....................................................
Si môj život ...................................................................
V era a dnes ..................................................................
August Horislav Škultéty .....................................................................................
Preh ad škôl zapojených do sú aže .....................................................................
Obsah ...................................................................................................................
55
4
4
6
7
8
9
10
11
11
12
12
13
14
15
16
17
18
19
20
22
23
24
25
27
27
28
29
29
30
31
32
33
35
36
37
39
42
43
46
50
53
54
55
Škultétyho re ovanky
Zborník ocenených prác
XIX. ro níka celoslovenskej sú aže
vo vlastnej literárnej tvorbe
Zhotovila: Danka Šagiová
Zodpovedná: Mgr. Jana Strašková
Vydal: Hontiansko-novohradská knižnica A.H.Škultétyho vo Ve kom Krtíši
Banskobystrický samosprávny kraj
Po et strán: 56
Náklad: 150
Text neprešiel jazykovou úpravou
Vydanie prvé
Rok vydania: 2010
Tla : SHARP 2316
ISBN
EAN
978-80-85577-23-5
9788085577235
56
Download

„Škultétyho rečňovanky“ - Hontiansko